• Embed Doc
  • Copy Link
  • Readcast
  • Collections
  • CommentGo Back
Download
 
O pôvode vtákovSedím na lavičke pri autobusovej stanici, zvanej Gloucester green v meste Oxford,Veľká Británia. Práve dojedám zvyšky svojho jedla, zakúpeného v jednom z rýchloobslužných (fastfood) stánkov, nachádzajúcich sa priamo pri stanici.
Jedlo je výborné, kúpil som si hranolky so šiestimi kuracími krídelkami a cesnakovouomáčkou. Kosti z krídelok ukladám vedľa seba na rozprestretý servítok.V jednom momente sa ku mne priblíži statný holub. Je mi jasne prečo tu je, zacítil vôňučerstvo vypraženého masa a zatúžil po zvyškoch. Keďže nie som nepriateľ Božích stvorení,hodil som mu jednu z kosti, na ktorej ostali zvyšky masa. Holub automaticky skočil po kosti azačal vyzobávať tieto zvyšky. V tom momente sa však k nemu priblížili ďalšie dva jedince azačal boj. Svojimi zobákmi ďubali jeden do druhého, pričom mohutne mávali krídlami ažkým najsilnejší jedinec nezvíťazil a ostatne ustúpili. No zabudol na zadne vrátka. Kýmzápasil, na miesto kde som hodil kosť, priletelo ďalších najmenej dvadsať holubov. Zosolidarity som na zem vrhol zvyšné kosti a tak sa jednotlivé šarvátky presunuli do malýchsektorov. Moment týchto šarvátok zanechal vo mne hlboký dojem. Prečo? Pretože som v nichvidel posolstvo staré milióny rokov. Bol to moment, keď som sa rozhodol, že svetuvyrozprávam príbeh, ktorý sa nezrodil v hlave žiadneho akademika, či vedca, žiadnehoučenca našej doby, príbeh, ktorý napísala a zrežírovala samotná matka príroda, príbeh zvanýEvolúcia. Na to aby som mohol začať rozprávať tento príbeh, musíme sa presunúť do miest, kde sazačala rozvíjať myšlienka prapôvodu najdiverzifikovanejšej skupiny suchozemskýchstavovcov, vtákov. Mesto Oxford je z tohto hľadiska ideálne, nielen kvôli skutočnosti, že tusídli jedna z najlepších, najbohatších a najslávnejších univerzít sveta, ale aj vďaka tomu, žeštatút jedného z 'najinteligentnejších' miest Anglicka malo už v dobe, keď sa myšlienka o pôvode vtákov zrodila. Bolo to práve v tomto meste, kde slávny anglicky vedec a tvrdýobhajca Darwinovej revolučnej teórie o Evolúcii prirodzeným výberom, Thomas HenryHuxley (nazývaný tiež Darwinov 'buldog'), vyslovil teóriu, ktorá znamenala vo vtedajšejviktoriánskej spoločnosti sústavne slovne vojny medzi pro a antidarwinistami. Tato myšlienkavšak aj v súčasnosti znamená boj medzi dvoma skupinami reprezentujúcimi dve rôznedisciplíny a to paleontológiu a ornitológiu. Je to myšlienka o tom, že vtáky sa vyvinuli zmalých mäsožravých dinosaurov skupiny coelurosauria.Tento príbeh však začal na mieste ďaleko od európskych vedeckých bášt akými bol Londýn,Oxford či Paríž, ten príbeh začal v malom juhonemeckom mestečku, ktoré sa neskôr stalosymbolom paleontológie, toto mestečko sa nazýva Solnhofen.Solnhofen leží v Nemeckom spolkovom štáte Bavorsko. Preslávilo sa najmä ťažbou slávneholitografického vápenca, ktorý sa využíva v rôznych priemyselných odvetviach ako napr.tlačiarenský či stavebný priemysel. Tento kameň je však významný aj z iného hľadiska.Vďaka prostrediu a geologickým faktorom, ktoré formovali jeho štruktúru, v ňom nájdenéskameneliny sa často vyznačujú výnimočnou zachovanosťou. Tento vápenec dal svetumnožstvo jedinečných skamenelín, okrem iného rôzne kôrovce, amonity, ryby, pterosaury, ale pre náš príbeh sú najdôležitejšie zvyšky dvoch živočíchov, ktoré žili v tejto oblasti pred približne 150 miliónmi rokov, v období zvanom Jura.
 
Jedna sa o malého dinosaura s menom
Compsognathus longipes
a azda (spolu styrannosaurom) najslávnejšieho fosílneho živočícha archaeopteryxa. Za posledných približne150 rokov, bolo v lomoch okolo Solnhofenu nájdených desať kostier tohto pravtáka, vďakačomu rozlišujeme v rámci tohto rodu dva druhy -
 A. lithographica
a
 A. bavarica
(podľanajnovších zistení sa však jedna o nový rod, ktorému vedci dali meno
Wellnhofferia grandis
).Z compsognatha sa v Solnhofene zatiaľ našla iba jedna kostra.Prvá kostra archaeopteryxa bola objavená na jar roku 1861, pracovníkom v jednom z lomov,ktorý tuto skamenelinu vymenil miestnemu lekárovi a amatérskemu zberateľovi Dr. CarloviHaberleinovi za protislužbu bezplatného liečenia v budúcnosti. Haberlein bol skúsený čo satykalo skamenelín pochádzajúcich z okolitých lomov. Mal veľkú zbierku pozostávajúcu zrôznych bezstavovcov ako napr. krabov, amonitov, ľalioviek, dokonca hmyzu, ale aj niekoľkostavovcov, najmä rýb a pterosaurov. Prvý dojem, ktorý pocítil v momente, keď videl novúfosíliu, bol, že drží v rukách ďalšieho pterosaura, na doske vápenca bolo viditeľných niekoľkokosti. Kameň bol samozrejme znečistený, takže podrobná diagnóza nálezu sa v tom momentenedala spraviť. Až dôkladná niekoľko mesačná preparácia mu ukázala ako veľmi sa mýlil.Hneď pri prvom kontakte dlátka s kameňom Haberlein odhalil niečo čo vôbec nečakal. Pozdĺžkončatín a dlhého kosteného chvosta sa nachádzala, záhadná, vo fosílnom zázname doposiaľneznáma štruktúra peria. Haberlein držal v rukách zvyšky najstaršieho vtáka archaeopteryxa.Doktor bol šikovný. Skameneliny síce boli jeho koníčkom, ale uvedomil si, že ich kvalita jeveľkým lákadlom pre bohatých mecenášov a verejne inštitúcie, tak na nich začal zarábať. Neraz v minulosti predal vzácne kúsky do súkromných rúk či dokonca do rôznych štátnychinštitúcií akou bola napr. Bavorska štátna kolekcia sídliaca v Mníchove. Novonájdenýživočích však bol niečo výnimočné a doktor vedel, že sa ho nemôže zbaviť lacno.Síce Haberleinova skamenelina bola prvým kostrovým zvyškom tohto zvieraťa, faktom je, ženebola prvým 'specimenom' tohto enigmatického zvieraťa. V období, keď Haberlein fosíliu preparoval, v časopise Neues Jahrbuch fur Mineralogie, Geologie und Palaontologie saobjavila zmienka o náleze pochádzajúceho z jedného zo solnhofenskych lomov, ktorejautorom bol nemecky geológ Herman von Meyer.Von Meyer informoval o náleze osamostantneného fosílneho pera, dlhého 60 mm s centrálnoulíniou, podobne peru moderných vtákov. Pero bolo asymetrické, čo indikuje, že jeho vlastník  bol aktívny letec (symetrické pera majú v súčasnosti iba nelietavé vtáky, pštrosy čí emu).Mesiac po prvom liste von Meyer napísal ďalší do spomínaného magazínu. Týmto listomenigma získala svoje nesmrteľné meno
 Archaeopteryx
.Vráťme sa však k doktorovmu šťastnému nálezu. Po množstve dni a niekedy aj nocitrpezlivého odstraňovania prebytočnej horniny obklopujúcej kostru archaeopteryxa, po prvýraz po 150 miliónoch rokoch, sa na svetlo sveta dostala záhadná príšera z hlbín Zeme a čašu.Správy o prvej kostre tohto živočícha automaticky obleteli Nemecko a dostali sa aj dozahraničia. V období, keď sa do popredia , ťažko - horko dostavali Darwinove myšlienky,zviera, ktoré vlastnilo toľko fyziologických znakov obsiahnutých u dvoch rôznychživočíšnych skupín - vtákoch a plazoch, malo pre progres evolučnej myšlienky obrovskývýznam. Týmito znakmi boli predné končatiny zakončené troma prstami s ostrými pazúrmi adlhy kostený chvost - typické znaky plazov a na druhej strane výnimočné operenie - jednoznačný znak vtákov.Hneď ako Haberlein dokončil preparáciu, sa v jeho dome začali stretávať osobnosti vedeckej,
 
ale aj politickej 'smotánky' z celého Nemecka, za účelom získania tohto záhadného živočíchado jednej zo zbierok. Haberlein však stanovil podmienky, ktoré nevyhovovali žiadnej verejnejinštitúcii a tak hrozilo, že tato vzácna fosília skončí v súkromnej zbierke resp. v nejakomslávnom zahraničnom múzeu. Čoho sa hrdí Nemci obávali to sa aj stalo.Po tom ako sa správy rozšírili do zahraničia, do boja o archaeopteryxa vstúpil jeden znajslávnejších vedcov svojej doby, Brit, Sir Richard Owen. Owen, ctižiadostivý (podľamnohých až arogantný) anatóm, slávny najmä vďaka svojej práci s fosílnymi plazminájdenými v Anglicku (bol to pravé on, kto ako prvý použil pomenovanie Dinosauria)nemohol dopustiť, aby tak jedinečná fosília nezdobila zbierky, nim tak ťažko vybojovanéhoBritish Museum of Natural History, sídliaceho v mestskej časti South Kensington v Londýne.Toto zviera malo byt triumfom jeho vedeckej geniality nad všetkými ostatnými, jeho protivníkmi na vedeckom poli (pravdou je, že väčšinu svojich prac Owen ukradol svojim protivníkom čí dokonca spojencom, preto nebol moc populárny medzi svojimi kolegami).Paradoxne, ako sa neskôr dočítate, tato skamenelina znamenala jeho veľký pád.Ako bolo spomenuté, Owen sa za každú cenu snažil získať tuto fosíliu pre svoje zbierky a tak začalo dlhé šesťmesačné vyjednávanie s nemeckým doktorom. To nakoniec viedlo k dohode,že Owen a jeho múzeum získa skamenelinu archaeopteryxa + časť Haberleinovej zbierky za£450 v prvom a £250 v nasledujúcom roku. Takto sa stal prvý z desiatich Archaeopteryxovmajetkom tohto slávneho múzea a na základe tohto faktu dostal prezývku 'LondonArchaeopteryx '.A v tejto časti sa presúvame spať do Oxfordu, kde Thomas Huxley si uvedomil skutočnosť, oktorej pojednáva tento príbeh.Huxley, tvrdý Owenov oponent, stal pred 141 rokmi na mieste, kde momentálne stojím ja.Jedna sa o vytrínu s pozostatkami dinosaura megalosaura, objaveného v dvadsiatych rokoch19. storočia v malej obci Stonesfield nachádzajúcej sa niekoľko míľ severne od Oxfordu,ďalším slávnym viktoriánskym vedcom, reverendom Wiliamom Bucklandom. Ako hľadel nazvyšky tohto megadravca doby jurskej, všimol si zarážajúcu podobnosť medzi kosťamimegalosaura a súčasných vtákov. Tuto podobnosť vykazovala najmä panvová oblasťdinosaura (iná legenda, nesúca sa skôr v satirickom duchu hovorí o tom, že Huxley si podobnosť všimol až pri večeri s vtedajším kurátorom múzea Johnom Phillipsom, keď im bolo servírované pečené kurča). Huxleyho vecne zamračený vyraz sa odrazu (podľa výpovedePhillipsa) zmenil na žiarivý úsmev, tiahnuci sa od ucha k uchu jeho tvare. Huxley akozanietený darwinista teraz mal ultimatívny dokaz pre existenciu evolúcie a vedel, že ma veľkúšancu zničiť reputáciu jeho úhlavného nepriateľa, antidarwinistu Owena. Malo to však jedenháčik, Huxley sa musel dostať k archaeopteryxovi, ktorý bol jediným fosílnym materiálom, zobdobia druhohôr, ktorý dokazoval skutočnosť, ktorú si pravé uvedomil. To znamenalo, žemusel preniknúť na nepriateľské územie múzea prírodnej histórie v Londýne.Rozhodol sa tak urobiť cez Vianoce toho istého roku, keď boli chodby múzea takmer vyľudnené od jeho zamestnancov. V momente, keď zbadal fosíliu si uvedomil závažnú chybu,ktorú urobil Owen pri svojej vlastnej prezentácii archaeopteryxa pred členmi Royal Society vroku 1862. Tato chyba stala neskôr Owena jeho cennú anatomickú reputáciu.So svojimi zisteniami Huxley vystúpil 7. februára 1868 pred členmi Royal Institution. Huxleyzačal slovami:'Nás, ktorí veríme v evolúciu, sa často pýtajú aby sme dodali nejakú evidenciu na dokaznašich teórií. Ak jedna skupina živočíchov sa môže vyvinúť v druhu, prečo mame tak veľa
of 00

Leave a Comment

You must be to leave a comment.
Submit
Characters: ...
You must be to leave a comment.
Submit
Characters: ...