1.

Sociálne a filozofické východiská SP

Sociálne východiska: Z hľadiska sociálneho výraznými faktormi ovplyvňujúcimi
potrebu a vývoj SP na Slovensku je:
- v súčasnej dobe celosvetovo prebiehajúci proces globalizácie,
- súčasný sociálny vývoj Slovenskej republiky.
Globalizácia má svojich bezvýhradných stúpencov, ktorí ju považujú za prostriedok
zvyšovania a vyrovnávania sociálno-ekonomickej úrovne rôznych krajín sveta. Rovnako
má aj výrazných odporcov, ktorí ju považujú za istú formu neokolonializmu.

V procese celosvetovej globalizácie je možné vnímať charakteristické znaky ako sú

napr.:
a) v ekonomickej oblasti narastá: pluralita vlastníckych foriem, trhový mechanizmus,
konkurencie, ktoré nepoznajú štátne hranice znižovanie podielu pracovníkov v priemysle
a poľnohospodárstve a nárast podielu pracovníkov v oblasti služieb
b) v oblasti rozvoja vedy a techniky je charakteristický prudký rozvoj: vedeckých
poznatkov, komunikačných technológií, informačných technológií. Informácie sa stali
efektívnou výrobnou silou a najefektívnejšími investíciami.
c) dôsledky globalizácie majú protirečivý charakter Niektorí prognostici hovoria, že
pozitívne efekty z globalizácie získajú nadnárodné korporácie a negatívne efekty, najmä
sociálny dosah „padnú na plecia" národných vlád. Iní upozorňujú, že globalizácia
prehlbuje rozdiely medzi skupinou ekonomicky najrozvinutejších štátov sveta a stále
početnejšou skupinou ekonomicky zaostávajúcich štátov
d) proces globalizácie výrazne vplýva na rozvoj ľudského a sociálneho potenciálu.
Uvedomujeme si, že v oblasti ľudského potenciálu nie je možné striktne oddeliť
osobnostnú a sociálnu dimenziu. Niektoré z nich majú viac osobnostný charakter, niektoré
viac sociálny charakter. Ide o tieto vplyvy a následky:
• uplatňovanie vysokého životného tempa.
• úspešnosť jednotlivca je posudzovaná podľa okamžitého prínosu, v rozpore so
zákonitosťami tvorivosti, bez prihliadnutia na perspektívy a vývoj budúcnosti,
• skutočná reaíita je často nahrádzaná realitou virtuálnou.
• neukotvenosť človeka v sociálnom prostredí. Chýba formovanie
kritickosti, vnímavosti, fantázie, tvorivosti, sociálnej tvorivosti, zodpovednosti, spoľahlivosti,
disciplíny, ale aj úcty k blížnemu, ľudskej náklonnosti, participácie na poslaní, tolerancie a
solidarity

Chýbajúca znalosť osvedčených hodnôt, ktoré umožňujú človeku meniť svet na

základe osvedčených skúseností múdreho konania a zároveň umožňujú predpokladať
správanie a konanie jednotlivca v jednotlivých životných situáciách.
Rozpad, zmena a zánik kultúrnych (normy, hodnoty, vzory správania...) tradícií a
obyčají - tradície sú nositeľom nejakej pravdy, poskytujú rámec správania sa v
spoločenstve. Určité časti spoločnosti vyvíjajú výrazné úsilie, aby tradície ochránili alebo
staré adaptovali. Na druhej strane existuje úsilie, o vytváranie nových tradícií, prípadne
preberanie tradícií z iných kultúr.
 Prirodzené vzory správania a konaniu sú nahrádzané falošnými vzormi, ktoré
schematicky vytvárajú masmédia. Je možné uvažovať o tom, že súčasné nežiadúce formy
správaniu sú odrazom toho, že masmédiami predkladané vzory správania sú v rozpore s
prirodzenosťou človeka v tom zmysle, že napr. enormne zdôrazňujú len niektorú stránku
osobnosti, čím človeka deformujú,
Systém hodnôt vzniknutý v konkrétnom historickom čase je považovaný za
prekonaný a je nahrádzaný tzv. univerzálnymi hodnotami, za ktoré sú považované ľudské
práva.
nárast nezamestnanosti, narastajú rozdiely medzi chudobnými a bohatými, teror
príležitostí, následné sociálne a citové zanedbávanie blízkych, filozofia totálneho
liberalizmu, ktorá vedie k tomu, aby sa každý postaral sám o seba,
vznik kozmopolitizmu (svetoobčianstvo - keď vlastenectvo a národné tradície vystupujú
ako zastaralá idea), nárast fundamentalizmu, ktorý je odpoveďou na proces global.
pochádza z prelomu 19. a 20. stor. rozpad rodiny založenej na manželskom páre a
vznik tzv. škrupinovej rodiny, ktorej jadrom je pár, čiže jednotka založená na emocionálnej
komunikácii či intimite, ale nie na základe manželstva.
Proces globalizácie v oblasti ľudského a sociálneho potenciálu je teda charakteristický
tým, že:
- mení sa tradičný spôsob života,
- sú ohrozené tradičné inštitúty spoločnosti ako je rodina, manželstvo, medzigeneračné
vzťahy at,ď.
- rozširuje sa nerovnosť vo svete na všetkých úrovniach: materiálnej, kultúrnej, sociálnej a
inej.
Globalizácia zvyšuje nároky na špecifické vlastnosti, schopnosti a výkonnosť jednotlivcov,
skupín, spoločnosti ako celku. V tomto procese sa zvyšujú riziká pri zvládaní týchto
nárokov a tým rastie význam odolnosti subjektov voči týmto rizikám ako napr. schopnosti
prekonávať bariéry, mobilizovať vnútorný potenciál, efektívne reprezentovať vnútorný
potenciál a spájať sily jednotlivcov do synergetického efektu (efektívne pracovať v tíme).
Zvýšený záujem o sociálnu prácu ako praktickú činnosť aj ako o vedný odbor v Slovenskej
republike je aj z dôvodu prechodu modelu sociálnej starostlivosti politického a
ekonomického režimu rokov 1949 - 1989 na model sociálnej pomoci pre občanov v
životnej núdzi, ktorý bol kodifikovaný zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.
195/1998 o sociálnej pomoci.

Filozofické východiská SP. V myslení o začiatkoch prosociálnych činností (úkonov)

môžeme uvažovať, že sa začali realizovať spoločne s rozvojom:
- vnímania ľudských bytostí ako osôb tvoriacich , okruh blízkych bytostí,
- vnímaním efektu najprv spontánnej, neskôr uvedomelej pomoci v prípade núdze toho
druhého.
Základy činnosti, ktorá sa postupne formovala až do povahy sociálnej práce v súčasnom
chápaní, môžeme hľadať už v staroveku, keď si ľudia navzájom pomáhali pri chorobe,
duševnom či telesnom znevýhodnení, starobe a pod.
Vývoj myslenia, hodnôt a noriem smerujúcich k sociálnemu správaniu a formujúcich
sociálne cítenie jednotlivcov výrazne ovplyvnilo židovské náboženské učenie, ktoré
 prikazovalo ctiť a poslúchať Boha, ctiť svojich rodičov, príbuzných a blížnych, z čoho
vychádza aj vzájomná pomoc v núdzi. Z tejto pomoci však boli vylúčení neveriaci a
nepriatelia.
V stredoveku vzťah človeka k človeku výrazne formovala náuka o slobodnej vôli
človeka, o osobnej zodpovednosti človeka za svoje konanie. Základným princípom
konania človeka bola kresťanská láska a povinnosť pomáhať blížnemu, čo sa prejavilo v
zriaďovaní lazaretov, sirotincov, chudobincov najskôr pre chorých a chudob. neskôr pre
nevyhnutne odkázaných na pomoc druhých.
Filozofiu pomoci Človeka a štátu (spoločnosti) človeku rozvíjali vo svojich prácach
sociálni utopisti počnúc od 16. stor., ktorí boli súčasťou európskeho humanisticky
orientovaného myslenia. Okrem iného toto učenie projektuje ideálne formy sociálnej
organizácie budúcnosti. Burcovaním názorov v spoločnosti utváralo toto učenie pocit, že
zmeny k „lepšiemu" sú nevyhnutné.
Systematický rozvoj utopického sociálneho myslenia sa začína v období vzniku
kapitalizmu, za renesancie a reformácie. Hlavnými predstaviteľmi renesančných utópií boli:
Claude Henri de Saint-Simon (1760-1825), Charles Fourier (1772-1837), Róbert Owen
(1771-1858) a iní, z našich filozofov (utopizmus v Čechách) napr. Bernard Bolzano (1781-
1848).
Thomas Moore v diele Utópia upozorňuje najviac na proces a následky zbavovania a
vyháňania ľudí z pôdy, na ničenie a vyľudňovanie dedín, čo spôsobuje hlad, biedu,
tuláctvo a zločinnosť. Príčinou je existencia súkromného vlastníctva. Jeho riešením je
vytvorenie (vymyslenej) ideálnej, sociálne spravodlivej spoločnosti, kde „nikto nič nemá, a
predsa sú všetci bohatí
Thomasso Campanella - ako prvý poukázal na ekonomickú determináciu rovnosti dobra
a zla. Vyvodzuje závery, že ľudia sa budú mať dobre len vtedy, ak dokážu vyrobiť dostatok
a vtedy budú odstránené aj veľké sociálne rozdiely, navrhoval zrušiť rodinu aj súkromný
majetok.
Charlews Fourier - vyslovil myšlienky determinácie správania, sa človeka spoločnosťou.
Podľa neho zlý nie je človek, ale spoločnosť, v ktorej žije. Preto je potrebné vytvoriť také
spoločenské zriadenie, ktoré by pomáhalo uspokojovať ľudské vášne, ich rozvoj a rozkvet
Róbert Owen - prezentoval a obhajoval tvárnosť ľudskej psychiky. Zvlášť zvýrazňoval
význam a silu výchovy človeka.
Bernard Bolzano - čech dielo „O nejlepším státé" - východiskom je rozhodný nesúhlas s
historickou skutočnosťou. B. Bolzanova utópia v čase jeho života mala aj praktický
význam, prípadne metodicky (vypracované stanovy a potrebné matematické prepočty) na
zriadenie záložne pre ľud, návrhy na zriadenie spolku pre pomoc opusteným deťom, na
výstavbu lacných bytov, na opatrenia proti špekulantom s obilím v čase hladu a pod.
Marxizmus – filozofický prúd - výrazne ovplyvnili sociálne úvahy a sociálne myslenie
konca 19. a v 20. st. Zakladateľmi :
K. Marx odmieta tézu o harmónii záujmov všetkých členov spoločnosti. Naopak tvrdí, že
rozdelenie na triedy spôsobujú spoločenské antagonizmy,' ktorých dôsledkom je
neúprosný triedny boj. Jeho zdrojom je egoizmus vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí
využívajú svoju prevahu á vykorisťujú proletariát. Odoberajú mu výsledky vlastnej práce a
platia len časť ich skutočnej hodnoty. Na tom sa zakladá vykorisťovanie, odtiaľ pochádza
celé zlo, ktoré trápi spoločnosť 19. stor. Tento stav podľa K. Marxa ukončí revolúcia, keď
bude robotnícka trieda dosť silná, aby odstránila spoločenskú vládu buržoázie.
F. Engels vo svojej výskumnej a metodickej práci Postavenie robotníckej triedy v Anglicku
(1845) skúma a analyzuje fakty o mestách a podmienkach, v ktorých robotníci žijú.
Odhaľuje súvislosti medzi spoločenským a hospodárskym rozvojom a zástavbou a
procesmi vzniku miest. Všíma si závislosť medzi spoločenským a ekonomickým
postavením obyvateľov, ich životnými podmienkami. Skúma obydlia robotníkov, ich odev,
výživu, ale aj utváranie hodnôt, postojov, presvedčení, morálky.
2.Sociálna práca ako vedný odbor a odbor vzdelávania

Vymedzenie pojmu sociálnej práce ako vedného odboru

Sociálna práca je novokonštituovaný polydisciplinárny aplikatívny vedný odbor v praxi
uplatňovaný ako praktická činnosť a zároveň ako vedný odbor.
Sociálna práca ako veda skúma:
- problémové sociálne javy, popisuje ich a vysvetľuje,
- proces ich vzniku a vývoja a tendencie vývoja,
- možnosti ich riešenia a prevencie,
- skúma a rozvíja metódy a metodiky sociálnej práce,
- vytvára modely sociálnej práce.

Vzťah sociálnej práce k iným vedným disciplínam:

Pomocné vedy: právo, filozofia, psychológia, pedagogika, etnografia, medicína,

ekonómia Hraničné vedy: soc.psychológia, soc. pedagogika, soc.folozofia,
soc. politika, patopsychológia

V podmienkach vlastného vedného odboru SP využíva rozpracované a osvedčené metódy

výskumnej a praktickej činnosti soc. a humánne orientovaných vied, po primeranej
modifikácii na vlastné
podmienky.
Sociálna práca ako veda je ovplyvnená
hlavne: stupňom doterajšieho
teoretického poznania, rozpracovaním vlastných špecifických metód praktickej
činnosti a výskumu, mierou a vhodnosťou prispôsobenia metód práce iných vied vlastným
potrebám, úrovňou sociálnej práce ako praktickej činnosti a vplyvom jej
determinantov.
Definícia SP v SR bola prijatá v r. 1998 v rámci tvorby Systému
sociálneho školstva na Slovensku a znie: „Sociálna práca je špecifická odborná
činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov,
rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a
vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov, schopností osôb a s
využitím medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou.
Je činnosťou v
prospech klientov (jednotlivcov, rodín, skupín, komunít), ktoré možno
charakterizovať pojmami pomoc, podpora a sprevádzanie".
Predmetom SP - klient SP...
jednotlivec, rodina," skúpená, či komunita...aj skúmanie procesu zlyhania...., socializácie
a resocializácie... prevencia vzniku a rozvoja patologických činiteľov...".( Človeka - ľudskú
bytosť v polohe realizácie praktickej sociálnej práce definuje ako subjekt, ktorý selektuje,
hodnotí možnosti a zdroje riešenia vlastnej problémovej situácie, riadi si svoj život a za
vlastné rozhodnutia nesie zodpovednosť. V súvislosti so sociálnou prácou ako vedným
odborom človek je objektom (predmetom) sociálneho výskumu

DefiníciiSP prezentovaná na svetovej konferencii v Montreali v júli 2000, ktorá znie:

„Sociálna práca ako profesia zlepšuje riešenie problémov v ľudských vzťahoch,
riešenie sociálnych zmien, posilňuje a oslobodzuje ľudí a posilňuje spoločnosť.
Intervenuje v oblastiach, kde ľudia vstupujú do vzťahov so svojím prostredím a
využíva na to teórie ľudského správania a teórie sociálnych systémov. Princípy
ľudských práv ä sociálnej spravodlivosti sú základom sociálnej práce.

Jej predmetom je v zmysle tejto definície človek, vzťah so sociálnym prostredím, ľudský
potenciál.
a spojenie sám so sebou - nevie, čím (kým) bol a preto nevie definovať svoje miesto v
novom systéme .

Atribúty sociálnej práce ako vedného odboru.

- vlastný predmet odborného záujmu, vlastné metódy
práce,
- systém vlastných poznatkov
- vzťahy s príbuznými a ostatnými vednými disciplínami,
-; dejiny myslenia (teórie, filozofických východísk, etických princípov), výskumu a
praktickej činnosti.

PredmetSP sa stáva človek, skupina, komunita, spoločenstvo v jeho širokej ľudskej

dimenzii, objektivizovaní života človeka v najširších spoločenských podmienkach ako
sociálneho fenoménu“. - že predmetom SP je syntetizované a
zovšeobecnené skúmanie príčin, za ktorých dochádza k sociálnemu problému u
jednotlivcov, skupín a komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach, t. j. v
podmienkach ekonomických, psychologických, zdravotných, výchovných, v konkrétnom
prostredí reálneho života".
Môžeme teda vymedziť, že predmetom sociálnej práce sú / je:
a) konkrétne sociálne javy, ich riešenie a prevencia, ktoré nie
sú v "normalite" a dotýkajú sa jednotlivca, skupiny alebo komunity.
Nazývame ich tiež sociálne problémy alebo užšie negatívne sociálne
situácie.
b) je človek, jednotlivec, vtedy, keď je objektom výskumu,
prieskumu, zisťovania v súvislosti so sociálnym výskumom, ale aj v rámci
praktickej sociálnej práce (zisťovanie, diagnostikovanie osobných,
osobnostných, sociálnych charakteristík klienta),
c) skupiny a komunity, ktoré sa dočasne alebo trvalé nachádzajú v problémovej
situácii alebo sú ohrození jej vznikom,
d) sociálne prostredie, v ktorom jednotlivec, skupina, komunita existujú a s
ktorým majú vzájomné interakcie, tieto sú narušené, nežiadúce alebo túto tendenciu len
nadobúdajú,
e) samotný proces skúmania, riešenia a prevencie sociálnych problémov na úrovni
individuálnej aj spoločenskej, vrátane metód a technik na ich realizáciu.

Sociálna práca v SR je definovaná v zmysle Sústavy študijných odborov

vysokoškolského vzdelávania Slovenskej republiky vydanej rozhodnutím Ministerstva
školstva SR č. 2090/2002
Ak si však uvedomíme, že v školskom systéme nie je zatiaľ možnosť (ani požiadavka
praxe) prípravy sociálneho pracovníka ako vedca, vedeckého pracovníka, musíme
konštatovať, že:
- sociálna práca na Slovensku je právne etablovaná ako vedný odbor, vo vedeckých
kruhoch a v praxi je zatiaľ akceptovaná ako praktická činnosť
V súvislosti s konštituovaním sa sociálnej práce ako vedného odboru bolo
prezentované vymedzenie názvu vedného odboru socioterapeutológia, ako
vedného odboru, ktorý v sebe zahŕňa praktickú sociálnu prácu a jej náuku.
Východiskom vytvorenie uvedeného pojmu bolo tradičné vnímanie sociálnej práce:
- ako „pomoci", „liečenia", ktoré v sebe v súčasnej dobe prirodzene zahŕňa veľký
rozsah preventívnej práce ako najefektívnejšej „liečby", podobne ako napr. medicína v jej
tradičnom a súčasnom vnímaní.
-
Etablovanie sa sociálnej práce na Slovensku ako vedy podporujú prvé knižné teoretické
publikácie, ale aj časopisecké štúdie (Cechová, J., Halečka, T., Hroncová, J., Hudecová,
A., Jusko, P., Konečný, S., Krausová, A., Levická, J., Matulayová, T., Matulay, S., Novotná,
A., Ondrejkovič, P., Potočárová, M., Rievajová, E., Stanek, V., Repková, K., Strieženec, Š.,
Tokárová, A., Šima, R., Žilová, A., a iní., ale aj časopisecké príspevky (bližšie autori:
Belková, V., Cechová, J., Halečka, T., Hroncová, J., Hudecová, A., Jusko, P., Konečný, S.,
Kováčova, V., Kováčikova, D., Krausová, A., Levická, J., Martiš, Š., Matulayová, T.,
Matulay, S., Novotnáí, A., Ondrejkovič, P., Potočárová, M., Rievajpvá, E., Stanék, V.,
Repková, K., Strieženec, Š., Tokárová, A., Šima, R., Žilová, A., a iní, zamerané do náuky
aj praxe a výskumu v oblasti sociálnej práce.
V rámci nich boli viac alebo menej úspešne (zatiaľ nie vyčerpávajúco) definované:

• základné teoretické, filozofické, politické, ekonomické, etické východiska

sociálnej práce ná Slovensku,
• niektoré základné pojmy a kategórie sociálnej práce,
• predmet, cieľ, úlohy a cieľové skupiny sociálnej práce ako praktickej činnosti a ako
vedného odboru,
• vzťah sociálnej práce a príbuzných vied,
ďalej boli spracované základné východiska a metodický postup pri spracovaní dejín
sociálnej práce (zároveň boli spracované niektoré oblasti sociálnej práce) ako myslenia a
ako praktickej činnosti.

Pri definovaní pojmu sociálny problém, resp. pri posudzovaní „normality" sociálnych javov,
je možné rozlíšiť tri rozdielne prístupy:
Ø objektívne chápanie, ktoré za soc. problém považuje také stavy alebo také správanie,
ktoré komplikuje dosahovanie spoločenských cieľov, poškodzuje plynulé fungovanie
spoločnosti a narúša sociálnu rovnováhu,
Ø subjektívne chápanie, podľa ktorého soc. problémom je len ten soc. jav, ktorý je za
soc. problém považovaný a je takto označený účastníkom konkrétneho sociálne
javu
Ø kombinujúce chápanie sociálneho problému, ktoré spája obidva predchádzajúce
chápania. V zmysle neho je sociálny problém len ten sociálny jav, ktorý výrazná časť
spoločnosti pokladá za porušenie noriem alebo za zásah do hodnôt, ktorým je
prisudzovaný zvlášť veľký význam.
3. Osobnosť sociálneho pracovníka a kvalifikačné predpoklady
prevýkon soc práce.

Definícia sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník
– je profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi, vlastnosťami a schopnosťami.
Prispieva k zlepšeniu situácie a nabáda jednotlivca, skupinu, komunitu či spoločnosť
k správnym postojom. Snaží sa riešiť a eliminovať poruchy a demotivačné faktory
v interakcii so sociálnym prostredím, vedie klienta k vlastnej zodpovednosti, k rozvoju
kritického myslenia z hľadiska budúcich potrieb a k účelnému využitiu vlastný zdrojov
(Strieženec).
– je odborník (profesionál), ktorý sa zaoberá sociálnou pomocou jednotlivcom (na
praktickej a vedeckej úrovni), skupine alebo komunite, keď sa dočasne alebo trvalo
nachádza v problémovej situácii vyžadujúcej spoločenskú intervenciu (Žilová)
– súbor štrukturálnych a psycho fyziologických vlastností človeka potrebných na
dosiahnutie spoločensky žiaducej efektívnosti sociálnej práce. Profesionálna vhodnosť sa
vytvára počas prípravy (štúdia), v pracovnom procese formou kladnej profesionálnej
motivácie, uvedomovania si hodnôt realizácie a možností vlastnej práce, stimuláciou práce
a prebúdzaním aktivít. Požiadavky na profesionalizáciu práce sa časom menia, pretože
reagujú na vzrastajúce nároky. V sociálnej práci ide v podstate o formovanie novej
profesie, zodpovedajúcej novým zmeneným spoločenským požiadavkám.
Úlohy sociálneho pracovníka
1. prevencia sociálnych problémov, aktívne vyhľadávanie ohrozených osôb a skupín,
signalizácia problémov, ponuka alternatívnych riešení a programov
2. konkrétna pomoc, poskytovanie informácií, styk so špecializovanými inštitúciami
a odborníkmi
3. psychosociálna pomoc, dlhodobá, krátkodobá (vzťah jednotlivca a prostredia,
interakcie psychických a sociálnych faktorov vplývajúcich na fungovanie jednotlivca)
4. sociálna politika
5. veda, výskum, výučba, osveta

Uplatnenie sociálneho pracovníka

Sociálni pracovníci sa pohybujú v rámci práv a povinností definovaných právnym
systémov, zamestnávateľom a profesijnými štandardami. Uplatnenie sociálneho
pracovníka je v zariadeniach ministerstva práce, soc. vecí a rodiny, školstva,
zdravotníctva, spravodlivosti, vnútra a na rôznych úradoch štátnej a verejnej správy, ďalej
v podnikovej sociálnej práci v konkrétnych činnostiach so zamestnancami a väzbách
medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, v sociálnych vzťahoch medzi nadriadenými
a podriadenými a pod. ďalej vo všetkých zložkách štátnej správy, úradoch práce,
domovoch sociálnej starostlivosti, centrách poradenských služieb, penitenciárnej
starostlivosti, v zdravotníctve, školských zariadeniach, v charitatívnych, cirkevných,
svojpomocných, súkromných a iných sociálnych službách, prípadne ako slobodné
povolanie.
Vedomosti sociálneho pracovníka vychádzajú z interdisciplinárneho poňatia sociálnej
práce, z filozofického, psychologického, sociologického, etického, právneho,
ekonomického, politického a iných prístupov.
Sociálny pracovník potrebuje mať vedomosti o konkrétnej spoločnosti, v ktorej sociálnu
prácu vykonáva, musí ju poznať, rozumieť koncepcii vývoja spoločnosti, mať vlastný názor
na vývojové trendy v spoločnosti a rešpektovať konkrétnu situáciu v porovnaní
s východoeurópskymi krajinami, Európou a svetom. Poznať medzinárodné dokumenty,
dohovory, ktoré SR prijala, zákonodarstvo, na základe ktorého spoločnosť existuje, a celú
sieť starostlivosti o človeka. Musí dokonale poznať miesto, úlohy a perspektívy sociálnej
politiky a sociálnej práce a na profesionálnej úrovni zvládnuť komunikáciu s jednotlivcom,
skupinou a komunitou. K tomu potrebuje osobnostné vlastnosti a presvedčenie o svojom
zamestnaní ako životnom poslaní.

Osobnosť sociálneho pracovníka

Osobnosť je systémová vlastnosť indivídua, súbor kvalít, ktoré ho charakterizujú
z hľadiska účasti na spoločenských vzťahoch. Je charakteristická zvládnutím hodnotových
noriem, orientáciou na stabilnosť motívov a záujmov, schopnosťou seba hodnotenia,
sebaúcty a úcty k druhému. Na osobnosti sa podieľajú sklony vrodené (dedičné založenie)
a získane vplyvom životného prostredia a reakcií naň.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho

rozhľadu, integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť,
pracovitosť, vzbudzovanie dôvery ľudí...), profesionálnych predpokladov a schopností,
schopností komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.

Úroveň ašpirácií a cieľov:

– podmienená je profesionálnou úrovňou soc. pracovníka a úrovňou klienta. Ľudia
s realistickou úrovňou ašpirácií sa vyznačujú dôverou v svoje schopnosti, dôslednosťou pri
dosahovaní cieľa, vyššou produktivitou, kritickosťou pri hodnotení dosiahnutého cieľa.
Utváranie cieľov môže byť zamerané alebo nezamerané a má určitú časovú dynamiku.

Požiadavky na sociálneho pracovníka možno rozdeliť do nasledovných kategórii:

osobnostné vlastnosti: soc. pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, patrí sem
vyrovnanosť, stálosť, ale aj empatia, citová stabilita, životný optimizmus, pracovná
disciplína a dôvera klienta v diskrétnosť, spravodlivosť, obetavosť, čestnosť,
zodpovednosť, slušnosť, životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať aq
prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania. Dôležitá je aj flexibilita
a tvorivosť. Soc. pracovník musí v správnej miere ukazovať citový záujem o klienta ako
o človeka sebe rovného, ktorému je pripravený kedykoľvek pomôcť. Klient nesmie mať
dojem, že sa oň soc. pracovník zaujíma iba z úradnej povinnosti. Dôležitou súčasťou jeho
osobnosti je aj jeho etický postoj a etická zodpovednosť k svojej práci, ktorý je zhrnutý
v etickom kódexe soc. pracovníka.
a) morálne bezúhonný
b) citovo stabilný a emocionálne vyrovnaný
c) dobre a do hĺbky poznať seba samého
 d) dlhodobo prežívať vnútorný pocit celkovej spokojnosti a úspešnosti
e) byť schopný otvorené prejavovať svoje pocity, názory, city
f) byť otvorený voči novým skúsenostiam, názorom a spôsobom života
g) byť schopný tolerovať a bezpodmienečne akceptovať seba a iných ľudí
h) byť sebavedomý, sebakritický, dôverovať samému sebe
i) byť duševne a fyzicky zdravý

Kvalifikačné predpoklady: Z hľadiska kvalifikačných predpokladov v súčasnej dobe sú

profilované spoločenské očakávania, ktoré predikujú, že sociálny pracovník bude musieť
spĺňať tieto kvalifikačné štandardy:
stupeň vzdelania, kde je bude požadované vysokoškolské vzdelanie magisterské alebo
bakalárske. zameranie vzdelania, kde ako najvhodnejšie bude požadované
vzdelanie v odbore sociálna práca, resp. v iných sociálne orientovaných smeroch
ako napr. sociálna pedagogika, sociálna psychológia, sociológia, a iné, praktické
skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania v
školskom systéme. Samozrejme ukončená príprava sociálneho pracovníka v školskom
systéme nie je definitívna. Sociálneho pracovníka nechceme odsúdiť na
doživotné permanentné vzdelávanie, ale poznamenávame, že ďalšie vzdelávanie
sociálneho pracovníka je neodmysliteľnou súčasťou jého: profesionality a
profesionality vykonávanej profesie.
Medzi významné, až najvýznamnejšie očakávania voči realizátorom profesie sociálny
pracovník patrí požiadavka adekvátnych osobnostných predpokladov, ktoré predurčujú
jedinca na výkon tejto profesie.

Špecifické schopnosti: človek, ktorý chce pomáhať druhým v takom rozsahu, ako to má
v náplni soc. pracovník, musí mať okrem už spomenutého vzdelania i vrodené ale
i získané špeciálne schopnosti a talent. Jedná sa o :
a) schopnosť byť hlboko empatický
b) schopnosť byť asertívny a trpezlivý
c) schopnosť nadviazať s klientom špeciálny vzťah
d) schopnosť byť komunikatívny
e) schopnosť byť sám sebou, byť kongruentný
f) schopnosť dôverovať klientovi a akceptovať ho
g) schopnosť pozitívne myslieť
h) schopnosť byť pre túto prácu hlboko vnútorne motivovaný

Skúsenosti: skúsenosti nadobudnuté dlhoročnou prácou, alebo u absolventov škôl

systematické a dlhodobé vzdelávanie a napodobovanie prístupov úspešných soc.
pracovníkov .
– soc. pracovník by mal vedieť jednoducho a primeraným spôsobom nadväzovať
 styk s inými osobami, hovoriť miernym tónom, nakoľko je neustále v styku s ľuďmi
– spisovné ovládanie jazyka
– používanie odborných výrazov iba v najnutnejších prípadoch (podľa rozhľadu
a schopnosti klienta)
– schopnosť pracovať v tíme.
Nedostatky v prirodzenej schopnosti jednať s ľuďmi možno zvládnuť tréningom
a sebakontrolou.
Všetky vymenované vlastnosti prispievajú k autorite soc. pracovníka u klientov, ale aj
v prostredí kde pracuje a žije. Ak chce soc. pracovník učiť svojich klientov žiť zmysluplný
život a rozvíjať ich schopnosti, musí najskôr sám takýmto spôsobom žiť.
4.Vzťah sociálnej práce a sociálnej politiky.

Soc. politika formuje usporiadanie v konkrétnej spoločnosti stanovuje rozsah soc.

ochrany, soc. zámery, prevenciu dezintegračných procesov, dotvára komplexne životné
podmienky, zdravotné, vzdelávacie, pracovné, soc.-ochranné a pracovno – právne vzťahy,
vrátane starostlivosti o životné prostredie.
Je to predovšetkým cieľavedomá činnosť, tiež na nej participáciu rôzne inštitúcie, podniky
a iné spoločenské subjekty, ktoré majú vplyv na stav soc. rovnováhy, na zabezpečenie
spoločenskej solidarity.
Soc. práca je vedecký fundovaná odborná disciplína, ktorá špeciálnymi pracovnými
metódami zaisťuje starostlivosť o človeka na profesionálnom základe
SP je získavanie a spracúvanie informácii o príčinách vzniku alebo možného vzniku
hmotnej núdze alebo soc. núdze a o potrebe poskytovania soc. pomoci, voľbe
a uplatňovaní foriem soc. pomoci a sledovaní činnosti ich pôsobenia.

To, že SP je časťou soc. politiky vidíme najmä v oblasti ekonomických dotácií štátu do
oblasti SP. Pri klesajúcom hospodárskom raste a s ním spojenej štátnej kríze verejného
rozpočtu sú najčastejšie obmedzované soc. a vzdelávacie investície. Soc. politiku
môžeme chápať aj ako súhrn všetkých štátnych ale aj privátnych činnosti zameraných na
minimalizáciu rizika zamestnania, rovnosť príležitosti a sprostredkovanie pomoci „pri
štarte“

Vzťah medzi soc politikou a SP môžeme porovnať aj na realizačnej úrovni. Pokiaľ soc.
politiku vnímame predovšetkým ako oblasť realizujúcu sa predovšetkým v problémoch na
úrovni vlády, parlamente či jednotlivých rezortných ministerstvách, SP sa realizuje na
problémovej úrovni v priamom kontakte s klientom.
SP musí byť spoločensko – kritická, aby obmedzovala a úplne odstraňovala nedostatky,
neporiadky, soc. nespravodlivosť, soc. napätie, pretože mnohé z týchto spoločenských
podmienok zabraňujú realizácii životných úloh a majú vplyv na plnenie ľudskej spoluúčasti
na zlepšovaní spoločnosti.
5. Vymedzenie pojmu sociálny pracovník a sociálny klient

Sociálny pracovník je odborník (profesionál), ktorý sa zaoberá sociálnou pomocou

jednotlivcom ( na praktickej a vedeckej úrovni) skupine, alebo komunite, keď sa
dočasne alebo trvale nachádza v problémovej sociálnej situácií vyžadujúcej
spoločenskú intervenciu.
Sociálny pracovník je profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi,
vlastnosťami a schopnosťami, prispieva k zlepšeniu situácie a nabada jednotlivca,
skupinu, komunitu či spoločnosť k správnym postojom.
Sociálny pracovník pracuje s ľuďmi je v neustálej interakcii s človekom a jeho
osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových
a povahových vlastnosti.
Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie čo je ľudské.
Sociálny pracovník by mal mať priemernú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu
a pozitívne vlastnosti dobrého človeka. Jeho morálny postoj by mal byť príkladom pre
druhých a vzorom pre klienta a spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu.
Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová
stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať,
zvládnuť a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania.
Sociálnemu pracovníkovi nesmie chýbať schopnosť prosociálnosti a empatie –
schopnosť vcítiť sa do prežívania jedinca.
Svojou činnosťou na úrovni praxe aj teórie pomáha zlepšovať resp. saturovať životnú
funkčnosť jednotlivca, skupiny alebo komunity tým, že prispieva k mobilizácií zdrojov,
ktoré sú k takémuto riešeniu potrebné, ale aj k mobilizácií zdrojov klienta na
predchádzanie jeho prípadných problémových situácií.

Definícia soc. klienta

- sa považuje osoba, ktorá prichádza alebo je v starostlivosti soc. pracovníka,
klientom sú jedinci, členovia rôznych skupín, ktorí vyžadujú soc. starostlivosť, soc.
pomoc a ocitli sa v soc. kolíznej situácii, majú určitý soc. problém, ktorý je potrebné
odstrániť alebo prekonať. Patria sem občania , ktorí sa dostali do situácie soc.
odkázanosti (bezdomovci), tiež všetci tí, ktorí sa ocitli v sociálne kolíznej situáciách(
nezamestnaní, občania nachádzajúci a vracajúci sa z výkonu trestu, občania
s asociálnym správaním , príslušníci minorit a z rôznych príčin soc. narušení jedinci
- rozumieme občana SR, emigranta, žiadateľa o soc. dávky a služby, na ktoré
treba v zmysle, či ide o skutočne soc. problém ( problém treba okamžite riešiť)
alebo s soc. situáciu, ktorú možno hodnotiť ako nežiaducu.

Soc. klient je osoba, s ktorou soc. pracovník bezprostredne pracuje. Konečná fáza SP
s klientom môže mať rôznu intenzitu, môže dôjsť k úplnému vyrovnaniu a včleneniu sa do
nových podmienok a ich zvládnutie, k čiastočnému vyrovnaniu alebo trvalému neprijatiu
nových podmienok, nevčlenenie sa do existujúcich podmienok.
Medzi ďalšie charakteristiky soc. klienta patrí jeho osobná spoluúčasť, teda participácia
na riešení soc. nepriaznivej situácie, v ktorej sa nachádza.
Klient – odberateľ soc. pomoci. Rozdiel medzi klientom a klientom odberateľom je práve
v miere ich aktívneho spolupôsobenia pri riešení vlastnej sociálno-problémovej situácie.
Klient – odberateľ prichádza za soc. pracovníkom s cieľom, aby prostredníctvom neho
získal niektorú službu, dávku alebo inú formu pomoci.
7.Sociálna udalosť.

Sociálna udalosť je súčasťou soc. politiky. V nej sa ocitne človek, ktorý nevie alebo
nemôže zvládnuť sám dôležité soc. situácie, nemá dostatok síl, aby obnovil svoju
životnú rovnováhu / napr. strata zamestnania, strata bývania, rozpad rodiny, chudoba,
staroba/
Znaky soc. udalosti.
1. prvý znak vždy súvisí s uspokojovaním potrieb / strata lásky, zmyslu života /ak nie
sú uspokojované potreby človeka
2. druhý znak – spôsoby uspokojovania potrieb musia byť spoločensky uznané
3. tretí znak – musia existovať nástroje, ktorými sa soc. udalosť riešiť / soc. udalosť
máme pomenovanú, ale nevieme ju riešiť, preto potrebujeme nástroj.

Základnými sociálnymi udalosťami sú:

- nepriaznivý zdravotný stav / dočasná pracovná neschopnosť, invalidita/
- tehotenstvo
- pôrod
- materstvo
- nezamestnanosť
- staroba
- smrť
ich spoločným znakom je zníženie príjmu za zárobkovej činnosti

Soc. udalosť rozlišujeme: spoločnú / nezamestnanosť /

rovnakú / účastníci havárie /
Ak nastane soc. udalosť zväčšia vznikni občanovi buď :
- nárok zo zákona alebo zmluvy
- právo žiadať o poskytnutie určitej dávky z niektorého systému sociálnej ochrany.

Sociálna udalosť – je definovaná v právnej norme viacerými kritériami napr:soc.

udalosť pri chorobe obsahuje kritéria: - choroba alebo úraz
- strata pracovnej schopnosti v doterajšom zamestnaní
- následná strata mzdy alebo platu
Teda samostatná choroba, či úraz nie sú soc. udalosťou, ale až ich následky.
Tieto kritéria sú nástrojov kvalifikácie a klasifikácie, ktorý umožňuje plné uplatnenie
funkcie jednotlivých dávok. Ak však soc. udalosti majú za následok poskytnutie dávky,
musia byť preukázané alebo musí byť preukázaná skutočnosť, pri ktorej sa udalosť
presumuje.
Sociálne udalosti takto môžu byť:
- pravidelné a nepredvídateľné,
- odvrátiteľné a neodvrátiteľné
Napr. staroba je predvídateľná a neodvrátiteľná soc. udalosť. Riziko je len v tom
zmysle,že sa jej človek nemusí dožiť.

Štát poskytuje soc. ochranu nielen v prípadoch, kedy nastala soc. udalosť. Chráni
i preventívne pred vznikom soc. udalosti reguláciou podmienok práce ( pracovné
právo, trestné právo, správne právo)
a života ( trestné právo, správne právo)
a zákazmi a príkazmi ochrane človeka a jeho prostredia
Príčiny vzniku soc. udalosti – soc. udalosťami sa môžu stať situácie, ktoré majú:.
Biologický pôvod (tehotenstvo, staroba, narodenie....)
Zdravotný dôvod ( nemoc, invalidita, úraz, bezvládnosť...)
Ekonomický pôvod ( pokles príjmov, strata príjmov, zvýšenie výdavkov...)
Medzi potreby, ktoré človek nemôže v prípade rôznych soc. udalosti uspokojovať
patria najmä: ( zväčšia končiacich aj soc. katastrofou akou je napr. samovražda)
- fyziologické ( základné ) – primerané oblečenie, jedno teplé jedlo, teplo a pod.
- psychologické – potreba bezpečia, spolupatričnosti, lásky a uznania, pocit
odcudzenia, potreba sebaaktualizácie a rozvoja, pocit nepotrebnosti a pod.

Tomeš rozlišuje šesť základných skupín soc. udalosti súvisiacich:

- so zdravotným stavom
- s nezamestnanosťou,
- materstvom, zakladaním rodiny a výchovou detí v rodine
- so starobou
- s núdzou
- so soc. dezintegráciou ľudí alebo skupín ľudí, neprispôsobených normálnemu
životu.
14. Sociálna práca a hraničné vedné disciplíny

Predmetom sociálnej práce sú spoločenské javy, ktoré sú mimo spoločnosťou

uznávanej „normality", ich vývoj, príčiny vzniku a rozvoja a opatrenia na ich riešenie.
Subjektom praktickej sociálnej práce je jednotlivec (skupiny, komunita), ktorý tieto javy
spôsobuje, vyvoláva, zaujíma k nim postoj, hľadá riešenia a rieši ich, prípadne
spolupracuje na ich vyriešení.
Ide teda o jednotlivca (indivíduum), ľudskú bytosť, ktorá sa nachádza v stave núdze,
ktorú nie je schopná prekonať sama a je tu nutná spoločenská intervencia. Takto
vymedzený predmet a subjekt sociálnej práce je na pomedzí vymedzeného predmetu a
subjektu vedných disciplín, na rozhraní ktorých vzniká sociálna práca ako vedný odbor.
Ich predmet a subjekt záujmu sa prelína s predmetom a subjektom záujmu sociálnej
práce pretože ide o;
- ľudského jedinca,
- sociálne prostredie, v ktorom žije,
- životné situácie jedinca,
- vzťah spoločnosti k týmto situáciám,
- opatrenia na prevenciu, zmenu alebo podporu týchto situácií.

SOCIOLÓGIA veda o spoločnosti, t.j. veda o sociálnom správaní, o vzájomnom

pôsobení ľudí, o sociálnych skupinách, o sociálnej štruktúre atď. Predmetom jej
skúmania je spoločnosť. Ťažiskom jej skúmania je spoločnosť ako
celok, jej čiastkové sociálnj javy, útvary, vzťahy. Sociálnu prácu zaujímajú v spoločnosti
javy, ktoré sú spoločensky „patologické" alebo túto tendenciu získavajú.
Sociálna práca využíva teoretické a empirické poznatky sociológie pri svojej práci ako
praktickej činnosti, ale aj metódy práce sociologického výskumu pri získavaní
vlastných empirických poznatkov a teoretických zovšeobecnení.
Sociálna práca vo vzťahu k teórii a praxi je vedou teoreticko-empiricko-aplikatívnou. Vo
vzťahu k iným vedám je vedou syntetizujúcou, vytvára nový systém poznatkov na základe
poznatkov iných vied" a na základe vlastného teoretického a empirického poznania.
Sociológia je teoreticko-empirickou vedou
Význam sociológie v oblasti študijného odboru SP charakterizuje J. Zita kde uvádza, že
sociológia i prináša:
v poznatky z oblasti sociálnej a skupinovej štruktúry spoločnosti, jej statiky a
dynamiky,
v porozumenie veľkým sociálnym procesom aj procesom v oblasti mikrosféry,
v poznanie, diagnostikovanie ako podiel na riešení ťažkých životných situácií,
v orientáciu v menšinových až marginálnych svetoch ľudí,
v porozumenie soc. vývoju človeka a skupiny a jeho vplyvu na príčiny soc.
fyzic. a psych.problémov,
v rozvoj sociálnych spôsobilosti sociálnych pracovníkov,
v získavanie potrebných informácií prostredníctvom sociologických
prieskumov,
v poznatky teórie správania sa ľudí, sebapresadzovania sa sociálnom prostredí a
iné.
PSYCHOLÓGIA sa sústreďuje na skúmanie psychiky jednotlivca, je to veda o psychike
človeka. Skúma vnútorné, psychické charakteristiky ľudí, ich emocionálne stavy, myslenie,
vnímanie seba, okolitého sveta atď.
Sociálna práca, v prípade potreby, vo vzťahu k sociálnemu klientovi využíva
psychologické poznatky a výsledky psychologických diagnostik ako rozširujúci zdroj
informácií o klientovi. Veľmi častá je spolupráca sociálneho pracovníka a psychológa
(rovnako aj iných odborníkov v oblasti starostlivosti o človeka) pri riešení sociálneho
problému jednotlivca(skupiny, komunity) v súvislosti s jeho odrazom vo vedomí
jednotlivca, s jeho prežívaním.
Pri realizácii SP s jednotlivcom, skupinou zo strany soc. pracovníka nejde
o psychoterapiu. Ide tu o podporný psychoterapeutický vzťah soc. pracovníka a soc.
klienta
SOCIÁLNA PEDAGOGIKA, je hraničná vedná disciplína medzi pedagogikou (vedou o
výchove a vzdelávaní) a sociológiou. Skúma vzťahy medzi sociálnym prostredím a
výchovou, formy sociálnej pomoci a starostlivosti o deti, mládež a dospelých, teda
človeka v sociálnom prostredí.
Úloha sociálnej pedagogiky by
mala spočívať v hľadaní optimálnych foriem pomoci človeku v jeho životnej dráhe v
rozličných typoch prostredí, utvárať výchovne hodnotné podnety v prostredí a
kompenzovať nedostatky.
Za predmet sociálnej pedagogiky možno považovať prostredie, jeho organizovanie v
zmysle utvárania výchovne hodnotných podnetov podľa individuálnych potrieb
jednotlivcov a kompenzovanie nevhodných vplyvov v súlade so sociálne integračnou
pomocou. Miesto sociálnej pedagogiky má byť všade tam, kde Rodina a škola stratili
svoju funkciu :'"'
Sociálnu pedagogiku vo vzťahu k sociálnej práci chápeme ako súčasť sociálnej
pomoci. Sociálnou prácou je v praxi realizovaná sociálna pomoc a to formou výchovných,
zdravotníckych, organizačných, technických a iných opatrení v prospech sociálneho
klienta, skupiny alebo komunity.

Názor na vzťah sociálnej pedagogiky a sociálnej práce, možnosti ich vzťahu:

a) identita - sociálna pedagogika a sociálna práca „ako dve strany tej
istej mince", obe sú ich určením cieľa „pomoc k tomu, aby si človek pomohol
sám" identické,
b) nezlučiteľnosť - sociálna práca ako sociálna starostlivosť, prípadne
asociálna pomoc. Je síce súčasťou výchovy, ale nachádza sa aj v
predpedagogickej a mimopedagogickej oblasti. Sociálna starostlivosť je niečo iné
ako výchova,
c) zdôraznenie - sociálna pedagogika a sociálna práca obsahujú spoločný
pojem „pomoc". Sociálna práca zdôrazňuje „zdravie a blaho", sociálna
pedagogika sociálnu výchovu .“dosiahnutie plnoletosti, zrelosti",
d) konvergencia — zástancovia tejto tézy žiadajú vývin sociálnej práce, sociálnej
pedagogiky, vychovávateľstva a školstva k jednotnému funkčnému systému spoločenskej
pomoci.

SOCIÁLNE PRAVO je súhrn všeobecne záväzných právnych noriem upravujúcich kvalitu,

kvantitu a základný právny rámec sociálnej politiky konkrétneho štátu. Tieto normy majú
zvláštnu štátom upravenú a uznávanú formu a ich dodržiavanie je štátom kontrolované a
vynucované.
Keďže sociálna práca je nástrojom realizácie sociálnej politiky, sociálne právo vymedzuje
aj priestor, obsah, formy a podmienky realizácie sociálnej práce. Sociálne právo tak
umožňuje sociálnej práci napĺňať základné princípy sociálnej politiky spoločnosti.
Medzi sociálne právo zaraďujeme: pracovné právo, právo na sociálne zabezpečenie,
občianske právo, rodinné právo, správne právo, trestné právo, správne právo.
Vychádzajúc z uvedeného, sociálna práca je praktická činnosť a zároveň veda,
ktorá skúma praktickú sociálnu prácu, analyzuje sociálnu problematiku, postupy a
výsledky jej riešenia, koncipuje teoretické zovšeobecnenia a doporučenia na ich aplikáciu
v praktickej sociálnej práci.