UČENÍCTVO

V SYNOPTICKÝCH
EVANJELIÁCH
Exegetická štúdia s pastoračnými aplikáciami

Andrej Mátel
 PhDr. ThDr. ThLic. Andrej Mátel , PhD.
ALIJA

ISBN 978 – 80 – 970083 – 2 – 1

2
 OBSAH

ÚVOD............................................................................................................................................... 6
I. OKRUHY JEŢIŠOVÝCH POSLUCHÁČOV ............................................................................. 9
1. Zástupy ..................................................................................................................................... 9
2. Učeníci ................................................................................................................................... 13
1. Sémantická analýza „mathétés“ a teologický pôvod ......................................................... 13
A. Grécke prostredie .......................................................................................................... 13
B. Starý zákon a judaizmus ................................................................................................ 13
2. Učenícky slovník synoptikov ............................................................................................. 15
A. Markov učenícky slovník .............................................................................................. 15
B. Matúšov učenícky slovník ............................................................................................. 16
C. Lukášov učenícky slovník ............................................................................................. 17
II. POVOLANIE UČENÍKOV .................................................................................................. 22
1. Povolanie rybárov .................................................................................................................. 22
2. Povolanie Šimona u Lukáša ................................................................................................. 27
3. Povolanie mýtnika ................................................................................................................. 32
4. Bohatý mladík – neprijatie povolania ................................................................................... 36
5. Náročnosť nasledovania ....................................................................................................... 38
1. Stručné príbehy o nasledovaní ........................................................................................... 38
A. Ţivot bez domova .......................................................................................................... 39
B. Nasledovanie naliehavejšie ako rodinné záväzky ......................................................... 40
C. Učeník sa neobzerá naspäť ............................................................................................ 41
2. Podmienky učeníctva ......................................................................................................... 42
D. Učeník nemôţe stavať rodinné vzťahy pred Jeţiša ....................................................... 42
E. Vzdať sa svojho vlastníctva ........................................................................................... 43
III. VYVOLENIE DVANÁSTICH ............................................................................................... 45
1. Forma povolania Dvanástich ............................................................................................. 46
2. Dvanásti apoštoli ................................................................................................................ 48
3. Dôvod vyvolenia ................................................................................................................ 49
4. Zoznamy Dvanástich.......................................................................................................... 50
IV. JEŢIŠOVO ZVESTOVANIE BOŢIEHO KRÁĽOVSTVA A UČENÍCI .............................. 57
1. Boţie kráľovstvo ako centrálna téma Jeţišovho ohlasovania ............................................. 57
2. Spoločenstvo ţivota Jeţiša a učeníkov .................................................................................. 59
1. Bytie pri Jeţišovi ................................................................................................................ 60
2. Pravá Jeţišova rodina ......................................................................................................... 61
3. Jeţišovo učenie v podobenstvách a učeníci .......................................................................... 64
1. Podobenstvo o štvorakej pôde............................................................................................ 65
2. Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou ............................................................................... 66
3. O poškvrňovaní .................................................................................................................. 67
4. Podobenstvo o nepoctivom správcovi................................................................................ 67
5. Blahoslavenstvo učeníkov.................................................................................................. 68
4. Jeţiš – Učiteľ a jeho učeníci ................................................................................................. 70
1. Vyučovanie v synagóge ..................................................................................................... 71
2. Kontroverzie a učeníci ....................................................................................................... 72
A. Spor o pôste ................................................................................................................... 72
B. Spor o sobote ................................................................................................................. 73
C. Spor o čistote ................................................................................................................. 74

3
 3. Etika Boţieho kráľovstva ................................................................................................... 76
V. JEŢIŠOVE ZÁZRAKY A UČENÍCI ....................................................................................... 80
1. Úvod k zázrakom ................................................................................................................... 80
2. Synoptická tradícia zázrakov a učeníci................................................................................. 84
1. Kontextuálna súvislosť s povolávaním učeníkov .............................................................. 86
2. Vedomie blízkosti učeníkov pri Jeţišovom zázračnom pôsobení ..................................... 87
3. Rodinná skúsenosť uzdravujúceho Jeţišovho pôsobenia u učeníkov ................................ 87
4. Uzdravení nasledujú Jeţiša ................................................................................................ 89
5. Priame zmienky o prítomnosti učeníkov pri procese uzdravenia ...................................... 90
A. Učeníci pri uzdraveniach a exorcizmoch ...................................................................... 90
B. Učeníci a prírodné zázraky ............................................................................................ 93
C. Učeníci pri „oţiveniach mŕtvych“ ............................................................................... 101
6. Učeníci pokračujú v Jeţišovom mocnom pôsobení ......................................................... 102
VI. VYSLANIE UČENÍKOV ...................................................................................................... 106
1. Posielajúci subjekt............................................................................................................ 108
2. Poslaní .............................................................................................................................. 108
3. Výzbroj............................................................................................................................. 109
4. Výbava na cestu ............................................................................................................... 110
5. Adresáti ............................................................................................................................ 112
6. Prijatie a neprijatie ........................................................................................................... 112
7. Obsah posolstva a realizácia misie................................................................................... 114
8. Návrat vyslaných učeníkov .............................................................................................. 115
VII. DÔSTOJNOSŤ A AUTORITA UČENÍKOV...................................................................... 120
1. Dôstojnosť apoštolov ........................................................................................................... 120
1. Prijatie apoštolov a ich dôstojnosť ................................................................................... 120
2. Prijatie v Kristovom mene ............................................................................................... 122
3. Počúvanie alebo pohŕdanie apoštolmi.............................................................................. 123
2. Autorita v poníţení a sluţbe ................................................................................................ 124
1. Spor o prvenstvo .............................................................................................................. 124
2. Prosba Zebedejových synov – výroky o sluţbe ............................................................... 128
3. Odmena za radikálne nasledovanie .................................................................................... 133
VIII. PAŠIOVÝ PRÍBEH A UČENÍCI ...................................................................................... 136
1. Predpovede utrpenia ............................................................................................................ 137
2. Pašie ..................................................................................................................................... 140
1. Getsemani – modlitba a zatknutie .................................................................................... 140
2. Jeţišov súd a Petrovo zapretie ......................................................................................... 144
3. Ukriţovanie ...................................................................................................................... 146
3. Pašiové výroky o nasledovaní.............................................................................................. 147
1. Nasledovanie ako nesenie kríţa a strata ţivota ................................................................ 147
2. Výroky o prenasledovaní ................................................................................................. 151
IX. POSLEDNÁ VEČERA A UČENÍCI .................................................................................... 154
X. ŢENY NASLEDUJÚCE JEŢIŠA .......................................................................................... 161
XI. VEĽKONOČNÉ SPRÁVY A UČENÍCI............................................................................... 166
1. Kerygmatická formula Lk 24, 34 ........................................................................................ 166
2. Markova správa o prázdnom hrobe .................................................................................... 168
3. Matúšovo veľkonočné rozprávanie .................................................................................... 171
1. Ţeny a prázdny hrob ........................................................................................................ 171
2. Poveľkonočné vyslanie učeníkov..................................................................................... 172

4
 4. Veľkonočné príbehy u Lukáša ........................................................................................... 175
1. Prázdny hrob a ţeny ......................................................................................................... 175
2. Emauzskí učeníci ............................................................................................................. 176
3. Zjavenie Vzkrieseného učeníkom a nanebovstúpenie ..................................................... 178
5. „Dlhší záver“ v Markovom evanjeliu ................................................................................. 180
XII. UČENÍCTVO U JEDNOTLIVÝCH SYNOPTIKOV ......................................................... 183
1. Kristológia Markovho evanjelia a učeníctvo ...................................................................... 183
2. Učeníctvo v Matúšovom evanjeliu ...................................................................................... 185
3. Učeníctvo v Lukášovom evanjeliu ...................................................................................... 187
ZÁVER ......................................................................................................................................... 189
BIBLIOGRAFIA ......................................................................................................................... 193
POUŢITÉ SKRATKY .................................................................................................................. 198
POZNÁMKA K TRANSKRIPCII ............................................................................................... 200

5
 ÚVOD
Pri štúdiu evanjelií je pomerne populárne venovať sa určitým konkrétnym témam a tradíciám.
Takýmto monotematickým spôsobom sa študujú napríklad Jeţišove výroky, podobenstvá, zázraky,
Boţie kráľovstvo, pašie či veľkonočné príbehy. V tejto práci by som chcel upriamiť pozornosť
na tému, ktorá si zaslúţi rovnakú pozornosť. Je ňou učeníctvo. Práve témou učeníctva som sa
zaoberal počas doktorandského štúdia biblickej teológie. Publikácia, ktorú má čitateľ v rukách,
vychádza z licenciátnej práce „Učeníctvo v synoptických evanjeliách“, na ktorej som pracoval pod
vedením doc. Ladislava Tichého na Cyrilometodějskej teologickej fakulte Univerzity Palackého
v Olomouci v roku 2003. V ďalších dvoch rokoch som sa snaţil o jej prepracovanie do kniţnej
podoby a poţiadal som o jej lektorovanie viacerých slovenských odborníkov z oblasti biblickej
teológie. Ţiaľ, v tomto období sa mi nepodarilo nájsť vydavateľstvo, ktoré by sa odváţilo vydať
odborno-popularizačnú prácu tohto rozsahu. Publikácia sa však stala praktickou pomôckou pri
vedení „učeníckych seminárov“ na Záhorí a v Trnave. Jej niektoré časti boli publikované
v metodickom časopise pre animátorov Natanael. V roku 2006 som urobil závaţné ţivotné
rozhodnutie opustiť sluţbu presbytera Katolíckej cirkvi. Po troch rokoch nového začiatku som
sa rozhodol zverejniť prácu aspoň v elektronickej forme. Čitatelia z okruhu Rímskokatolíckej cirkvi
sa však nemusia báť „nepravovernosti“. Text som ponechal pôvodný, so všetkými úpravami
lektorov z rokov 2004-2006. Tento má dokonca „imprimatur“ v zmysle kánonu 823 § 1 kódexu
kánonického práva.
Z obsahového hľadiska pôjde o monotematickú publikáciu zaoberajúcu sa evanjeliovým
učeníctvom. Kaţdé dielo zamerané jedným smerom nesie so sebou riziko, ţe nebude vidieť okolie
a kontext. Tejto nástrahe som sa chcel vedome vyhnúť. Preto sa téme učeníctva budem venovať
kontextuálne, čo znamená hľadanie jej vzťahu k ostatným dôleţitým témam v evanjeliách. Dvanásť
kapitol bude na seba nadväzovať, postupne rozširovať obraz učeníctva a zároveň budú jednotlivé
kapitoly koncipované ako samostatné celky, v ktorých je učeníctvo vo vzťahu k inej téme (napr.
k Boţiemu kráľovstvu, zázrakom, pašiám atď.). Preto budú v niektorých kapitolách aj stručné
úvody. Hlavným zjednocujúcim putom všetkých evanjeliových tém je osoba Jeţiša, Boţieho syna
a Mesiáša. O učeníctve ako jedinečnom vzťahu nasledovania Jeţiša Krista, sa dá hovoriť v pravom
slova zmysle len vo vzťahu k nemu. V publikácii sa budem snaţiť odkryť túto jedinečnosť
učeníckeho vzťahu k nemu, ako ho opisujú synoptické evanjeliá. Táto jedinečnosť vynikne zvlášť
na pozadí biblických starozákonných výpovedí a vzťahu ţidovských ţiakov (talmidím) k svojim
učiteľom v judaizme 1. storočia. V pomerne širokej téme učeníctva sa budem snaţiť preniknúť do
jazykového a teologického významu dôleţitých učeníckych pojmov, budem robiť exegetický rozbor
učeníckych perikop, v ktorých je opísaný vzťah Jeţiša s jeho nasledovníkmi. Z nich potom
zanalyzujem celkovú povahu a charakter učeníckeho vzťahu, jeho vznik, formu, postupný rast
i mnohé ďalšie aspekty učeníctva.
Východiskovými biblickými textami budú synoptické evanjeliá. Jánovo evanjelium s jeho
„vysokou kristológiou“ a odlišnými teologickými dôrazmi by si zaslúţilo samostatné bádanie.
Synoptické evanjeliá, na rozdiel od Jánovho evanjelia, venujú v rámci svojich teologických
koncepcií pomerne veľký záujem aj o „historické učeníctvo“, teda o vzťah Jeţiša s jeho vlastnými
učeníkmi. Pri exegéze jednotlivých kapitol som sa snaţil vyuţívať výsledky vedeckej biblickej
exegézy, zvlášť historicko-kritickej metódy. Pri jednotlivých statiach zohľadním kontext, literárnu
kritiku, dejiny foriem, tradície, textové varianty a vzťah k Starému zákonu. Vo väčšine textov
vychádzam z najstaršieho Markovho evanjelia a porovnávam odchýlky u Matúša a Lukáša. K textu
budeme teda pristupovať synopticky – jedným pohľadom, ale s rešpektovaním odlišnosti kaţdého
zo synoptikov. Jadrom práce je teda exegetický rozbor perikop.
Hoci som sa pôvodnú licenciátnu prácu snaţil zjednodušiť pre širšiu verejnosť, nakoniec som sa
rozhodol postup a výsledky odbornej exegézy ponechať priamo v texte. Viedla ma k tomu
skutočnosť, ţe na Slovensku chýba odborná exegetická literatúra a dôvera, ţe jestvujú takí čitatelia
(kňazi, pastori, študenti teológie, ale aj iní horliví kresťania), ktorí túţia preniknúť do vnútra

6
biblického posolstva. Práca u čitateľa predpokladá znalosť základného exegetického slovníka
(v prípade nejasnosti odporúčam Príručný lexikón biblických vied od J. Heribana). Pri čítaní
jednotlivých výkladov je nevyhnutné mať v rukách Sväté písmo a sledovať príslušný text. Väčšina
citátov je autorovým vlastným prekladom gréckeho textu, ktorý chce byť čo najpresnejší voči
originálu, preto sa bude od jednotlivých slovenských prekladov často odlišovať. Rozsiahly
poznámkový aparát z pôvodnej licenciátnej práce som pre zjednodušenie prepracoval tak,
ţe poznámky sú vloţené do zoznamu literatúry, ktorý sa nachádza na konci jednotlivých
pojednávaní. Vynechané sú aj mnohé citácie v pôvodnom gréckom alebo hebrejskom jazyku.
Dôleţité výrazy sú prepísané v jednoduchej transkripcii. Verím, ţe keď sa čitateľ „prehryzie cez
tvrdú kôru tela Písma“, objaví „šťavnatú duţinu vnútra Boţieho slova“, podobne, ako je to
s chutným ovocím.
V práci je moţné vidieť, ţe pre synoptických autorov učeníctvo nie je len historickou
spomienkou, ale aj spôsobom, ako komunikovať s Jeţišovými súčasnými poveľkonočnými
nasledovníkmi, ktorí sa s historickým Jeţišom nikdy nestretli. Učeníctvo je v synoptických
evanjeliách fenomén, ktorý v sebe zahŕňa viacero významových rovín textu. Zaoberanie sa
učeníctvom nikdy neznamená len historické skúmanie vzťahu Jeţiša a jeho nasledovníkov zvonku
z pozície nestranného pozorovateľa. Boţie slovo mocou Ducha Svätého priam vťahuje aj súčasného
čitateľa do vnútorného učeníckeho vzťahu k osobe Jeţiša, Boţieho syna a Mesiáša. Kto sa raz
ponorí do „učeníckej vody“, nikdy nebude chcieť vystúpiť na suchú zem. Po výklade biblických
textov bude nasledovať pokus o aktualizáciu do dnešnej doby. V niektorých statiach budem
premosťovať biblické posolstvo priamo pri výklade krátkymi poznámkami. Po niektorých
ucelených biblických výkladov pridáme „slovo novým učeníkom“, v ktorom sa budeme snaţiť
o aktualizovanie biblického posolstva pre súčasných učeníkov, učenícke spoločenstvá alebo Cirkev.
Na niektorých miestach nájdeme „slovo pre teológiu“, úvahu, v ktorej budú diskutované niektoré
teologické témy z pozície biblistu. Zväčša pôjde o hraničnú oblasť „ortodoxie a ortopraxe“, teda
o ţitie vo vnútri cirkvi, ktoré je v súčasnej podobe vo väčšom či menšom rozpore s biblickým
posolstvom, ako nám ho odovzdávajú synoptické evanjeliá. Na niektorých miestach chceme otvoriť
určité otázky teológie ako reči o Bohu, ktorá sa v istých vyjadreniach stala neaktuálnou. V takom
prípade by jadro určitej teologickej pravdy malo byť „revidované Boţím slovom“ a vedené
k pruţnej zmene zvlášť v oblasti jazyka. Personálnemu jazyku našej postmodernej doby je oveľa
bliţšia biblická terminológia neţ ťaţkopádny metafyzický jazyk stredovekej teológie. Nechýbajú
ani návrhy týkajúce sa nášho slovenského jazyka. Vzhľadom na nové posolstvá budem pouţívať
niektoré nové výrazy, ktoré sa beţne nepouţívajú, ale na rozšírenie „náboţenského slovníka“ sú
potrebné. Upozorním aj na niektoré beţne pouţívané slová, ktoré skôr zakrývajú biblické posolstvo,
ako by ho mali dnešnému čitateľovi náleţite priblíţiť. „Slovom novým učeníkom“ sa budem snaţiť
pomôcť odhaliť niektoré aspekty nášho učeníckeho vzťahu k Jeţišovi na základe vykladaného textu
dnešným čitateľom evanjelia. V týchto textoch, na rozdiel od vedeckej exegézy, oveľa silnejšie
spolupôsobí aj skúsenosť, „predporozumenie“ autora a vlastná analýza súčasného kresťanského
sveta, ktorá očami jedného pozorovateľa nikdy nemôţe byť celkom objektívna. Toto „slovo novým
učeníkom“ preto chce byť len pokusom o premostenie textu do súčasného sveta a kresťanskej
cirkvi, premostenie, ktoré môţe byť prekonané skúsenosťami a reflexiou iných. Nezmenené a nikdy
neprekonané môţe zostať len samotné Boţie slovo, v ktorom Boh prehovoril, hovorí a bude naďalej
rozprávať ďalším a ďalším učeníkom.
Učeníctvo môţe byť dnes pre nás modelom v dvoch základných rovinách. Prvou je
identifikovanie sa s učeníkmi, vydanie sa na cestu nasledovania Jeţiša – nášho Majstra. V tomto
pohľade kaţdé vyučovanie a formovanie učeníkov v evanjeliách môţe byť aj lekciou pre nás.
Druhý model vychádza zo sluţby, ktorá bola zverená niektorým kresťanom vo vnútri kresťanského
spoločenstva. Táto sluţba súvisí s autoritou a zodpovednosťou za druhých „spoluučeníkov“
a všeobecne sa dá nazvať učiteľskou rovinou. „Kresťanskí učitelia“ môţu byť katolícki či
pravoslávni kňazi a biskupi, protestantskí pastori či kazatelia (myslím na evanjelických
i evanjelikálnych); neordinovaní učitelia, katechéti, animátori v malých spoločenstvách,
charizmatickí vodcovia nových komunít... Pre týchto kresťanských učiteľov môţe byť osoba

7
Učiteľa Jeţiša vzorom a modelom ich vlastnej sluţby. V tomto druhom prípade však ide o analógiu,
teda podobnosť vo väčšej nepodobnosti. Ţiadny kresťanský učiteľ nemôţe nikdy vystupovať
namiesto Majstra, ktorým je vţdy len a len Jeţiš. Svojím základným bytím je v prvom rade
učeníkom. Učiteľská sluţba je vţdy v rámci učeníckej komunity, nikdy nie nad ňou.
Celá práca chce byť predovšetkým sluţbou Boţiemu slovu, cirkvi, malým spoločenstvám,
ekumenizmu a hľadaním ţidovských koreňov kresťanstva. Kaţdá ekumenická teológia musí byť
predovšetkým teológiou biblickou. Boţie slovo je základným spoločným prameňom viery pre
všetky cirkevné tradície. Preto som sa snaţil, aby dielo bolo nadkonfesijné a ekumenické. Predsa
však v súlade s pôvodným kontextom písania práce na pôde Katolíckej cirkvi, budem v „slove
novým učeníkom“ vychádzať väčšinou zo skúsenosti tejto cirkvi. Všetky kritické pohľady do
vnútra cirkvi vychádzajú z úprimnej túţby po obnove, aby jej ţivot a pôsobenie bolo v súčasnom
postmodernom svete, kde sa relativizujú akékoľvek hodnoty, hodnoverným svedectvom Jeţišovej
radostnej zvesti. Ako autor nasledujúcich riadkov som si vedomý, ţe kaţdá obnova začína zvnútra:
odo mňa, môjho spoločenstva a cirkvi.

8
 I. OKRUHY JEŽIŠOVÝCH POSLUCHÁČOV
V Jeţišovej blízkosti sa podľa svedectiev evanjelií nachádzali rôzne skupiny tých, ktorí pozitívne
odpovedali na jeho ohlasovanie Boţieho kráľovstva. Základné rozlíšenie je na širší okruh (zástupy)
a okruh uţší (učeníkov). V prvej kapitole nám pôjde o rozlíšenie týchto okruhov a jazykovú analýzu
druhého – učeníckeho okruhu, ktorý je ústrednou témou našej práce.

1. Zástupy
Biblický úvod
Najširší okruh Jeţišových poslucháčov je v synoptických evanjeliách nazvaný ochlos.
Do slovenského jazyka sa prekladá ako zástup, dav, zhromaţdenie, mnoho ľudí, skupina. V Novom
zákone sa toto podstatné meno nachádza celkovo 175-krát, z toho u synoptikov 129-krát. Namiesto
výrazu ochlos pouţíva NZ mnoţné číslo slova laos – ľud, teda ľudia, zástupy (ľudí), národ, ľud
(Boţí). Synonymami pre ochlos v NZ sú aj dve adjektíva: polloi – mnohí (ľudia) a pantes – všetci
(ľudia). Obidva výrazy pomerne často pouţívajú všetci synoptici. Významovo zástup zvyčajne
označuje väčšie mnoţstvo bliţšie neurčených ľudí, ktorí sa zhromaţdili pri určitej príleţitosti.
Dôvod zhromaţdenia ľudí býva vecný – (pre niečo), personálny (kvôli niekomu), ale najčastejšie sú
oba dôvody spojené. Osoba, ktorá vzbudzuje pozornosť väčšieho mnoţstva ľudí, upozorní na seba
svojou výnimočnosťou a charizmatickým konaním. Len na dvoch miestach u Lukáša môţeme
vidieť zástup okolo Jána Krstiteľa (Lk 3, 7. 10). V evanjeliách je touto charizmatickou postavou,
okolo ktorej sa zhromaţďuje väčší počet ľudí, vţdy Jeţiš z Nazareta, prípadne, vzhľadom na neho,
jeho učeníci (Mk 9, 14). V Skutkoch sú to jeho apoštoli (zvlášť kap. 14, 17, 19, 21). V NZ teda
zástup špecificky vyjadruje najširší okruh ľudí, ktorí sa zhromaţďovali okolo Jeţiša.
Čo priťahovalo zástupy ľudí k muţovi z Nazareta? Čím ich dokázal osloviť? „Jeţiš chodil po
všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval
kaţdý neduh a kaţdú chorobu“ (Mt 9, 36), hovorí jedna zo súhrnných správ o jeho pôsobení. Jeţiš
priťahoval zástupy ľudí ako učiteľ, prorok, divotvorca a liečiteľ. Matúš napríklad uvádza začiatok
i koniec Jeţišovej reči na vrchu ako obraz Učiteľa postaveného na vyvýšenom mieste
a obklopeného zástupmi. Tieto ho počúvali a ţasli nad jeho učením, pretoţe učil ako ten, ktorý má
moc (por. Mt 5, 1; 7, 28). Vyučovanie je zvyčajnou činnosťou Jeţiša so zástupmi, ako to vyjadruje
Marek pri rozlúčke s Galileou: „Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako zvyčajne učil“ (Mk
10, 1). Ľudia prichádzali Jeţiša nielen počúvať, ale aj vidieť jeho schopnosť uzdravovať.
Po uzdravení nemého zástupy ţasli a vraveli: „Také niečo sa ešte nikdy v Izraeli nestalo“ (Mt 9,
33). „Prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a
mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval“ (Lk 6, 19), hovorí správa
o uzdraveniach v Galilei.
Na prvý pohľad sa zdá, ţe aktivita je silne na strane zástupu. Oni sa schádzajú (Lk 11, 24; Mk 10,
1), hľadajú Jeţiša (Lk 4, 42), čakajú na neho (Lk 8, 40), prichádzajú k nemu (Lk 4, 42), chcú sa ho
dotknúť (Lk 6, 19; Mk 5, 27), dokonca sa na neho tlačia (Mk 3, 7; 5, 24.31; Lk 8, 42.45). Pri vstupe
do Jeruzalema ich vidíme pred ním i za ním, teda Jeţiša predchádzať i nasledovať (Mt 21, 9).
Blízkosť jeho osoby zástupy priťahuje. Jeţiš vo vzťahu k zástupu nezostáva pasívny. Nemôţeme
tvrdiť, ţe ho jednoducho trpel. Práve naopak, v evanjeliu je mnoho miest, v ktorých je Jeţiš voči
zástupu aktívny. Volá ho k sebe (Mk 7, 14; Mt 15, 10) a ide mu v ústrety (Mk 5, 30). Sú to zástupy,
ktoré Jeţiša sprevádzajú, ale on sa k nim vedome obracia (Mk 5, 30; Lk 7, 9) a hovorí k nim (Lk 7,
24). Ak na neho čakajú, on ich privíta (Lk 8, 40). Ak zástupy Jeţiša počúvajú a dávajú sa
uzdravovať zo svojich chorôb (Lk 5, 15; 6, 18), Jeţiš je ten, kto aktívne zástupy učil a uzdravoval
(Mk 10, 1; Mt 9, 36; 19, 2). Vzťah zástupu a Jeţiša nie je teda jednostranný, ale vzájomný.

9
Význam zástupov ľudí v Ježišovom ohlasovaní
1. Otvorenosť Jeţišovho učenia pre všetkých
Na rozdiel od rôznych ezoterických, uzatvorených skupín v ţidovstve 1. stor. Ješua z Nazareta sa
neuzatváral spolu s niekoľkými vyvolenými do oddelenej skupiny. Známy je napríklad ezoterický
charakter skupiny esénov, ktorí ţili v Jeţišovej dobe a o ktorých sme sa bliţšie dozvedeli vďaka
nálezom zvitkov v jedenástich jaskyniach Júdskej púšte v blízkosti Mŕtveho mora, na mieste
známom ako Qumrán. V základnom spise pravidiel qumránskeho spoločenstva sa prikazuje
„nediskutovať a nepridať sa k skazeným muţom a skrývať radu Tóry uprostred hriešnych muţov“
(1QS IX, 16). Qumránska komunita bola uzatvorená za hrubou nepriepustnou bariérou, za ktorú
mohli vstúpiť len vyvolení. Jeţišovo ohlasovanie bolo úplne verejné a otvorené, čo v evanjeliách
dosvedčuje neustála prítomnosť zástupu ľudí počúvajúcich jeho posolstvo.
Malé kresťanské spoločenstvá a skupinky bývajú často vystavené ezoterickému pokušeniu.
Niektoré z nich sa vedome stavajú do opozície voči „veľkému kresťanstvu“, zástupom ľudí
v kostoloch, zhromaţdeniach či evanjelizáciach. Oddeľujú a dištancujú sa od „veľkej cirkvi“.
Biblickou korekciou je v takýchto prípadoch Jeţišovo otvorené ohlasovanie evanjelia a jeho záujem
o zástupy ľudí. Uzatváranie sa do vlastnej skupiny je regresom a ochudobnením.

2. Evanjelizačný potenciál zástupu

Jeţiš túţil priniesť radostné posolstvo Boţej lásky čo najširšiemu okruhu poslucháčov. Keďţe
vo svojej dobe nemal k dispozícii masovokomunikačné prostriedky, vyuţíval zhromaţdenia ľudí,
a to náboţenské ako aj príleţitostné, na verejné vyučovanie.
Cirkevné spoločenstvá, ktoré majú vo svojich chrámoch pomerne dosť poslucháčov, majú veľkú
šancu vyuţiť tento potenciál k „novej evanjelizácii“ a získavaniu nových učeníkov pre Krista.
Zvlášť v postkomunistických krajinách východnej Európy je moţné nadviazať na prítomnosť
pomerne veľkého mnoţstva kresťanov prichádzajúcich na verejné bohosluţby a vytvárať učenícke
spoločenstvá uprostred tradičných územných farností alebo zborov.

3. Moc nadchnutia v zástupe

Silný senzuálny záţitok pri stretnutí zástupu s Jeţišom vyvoláva v ľuďoch emócie. Zástup ţasne
nad jeho učením (zvlášť u Mt 9, 15. 33; 7, 28; 12, 23, ale aj u Lk 11, 14 a pod.), je rozrušený (Mt
15, 31), raduje sa (Lk 13, 17). Rýchle vzplanutie emócií v dave je jednou z bytostných
charakteristík zástupu.
Starostlivo pripravené slávnostné bohosluţby alebo veľké charizmatické konferencie
či evanjelizačné podujatia rôzneho druhu majú pre duchovný rast Jeţišových nasledovníkov nemalý
význam. Vo veľkom zhromaţdení naplnenom chválou, spevom a tancom mnohí pociťujú ţivý Boţí
dotyk. Tí, ktorí prichádzajú na takéto stretnutia prvýkrát, bývajú strhnutí atmosférou modlitby
a Boţej prítomnosti. Tu môţe mať počiatok nové obrátenie uţ pokrstených kresťanov rovnako ako
prvý dotyk Ducha Svätého tých, ktorí sa predtým so ţivým pôsobením Boţieho slova nikdy
nestretli.
Bolo by nespravodlivé a nebiblické pohŕdať veľkými stretnutiami, liturgickými
či charizmatickými, na ktorých Jeţiš aj dnes vyučuje zástupy, ktoré On sám zhromaţďuje,
povoláva, vedie a uzdravuje. Rovnako nebiblický by bol aj opačný extrém, a síce uspokojenie sa len
s vyučovaním zástupov. Nový zákon i samotný Jeţiš poukazujú na niektoré váţne obmedzenia
zástupov ľudí.

Limity zástupu
1. Zástup môţe byť prekáţkou osobného stretnutia s Bohom
Davy a veľké zástupy ľudí v evanjeliách nezriedka stoja medzi Jeţišom a konkrétnym človekom.
Ani Jeţišova matka a jeho bratia sa pre zástupy k nemu nemohli dostať (Lk 8, 10). Pasívne alebo
aktívne, ľudia v zástupe bránia prístupu chorého človeka k Jeţišovi a stávajú sa prekáţkou
osobného stretnutia s ním (Mk 2, 4; Lk 19, 3). Človek musí v takejto situácii zmobilizovať odvahu

10
a svoje sily, aby zo zástupu vyšiel. Sám Jeţiš zo zástupu často oslovuje konkrétneho človeka. Keď
ţena trpiaca na krvotok prichádza vo veľkom zástupe a dotýka sa ho, Jeţiš vie, ţe sa tlačí na neho
dav, no napriek tomu dotyčnú osobne oslovuje (Mk 5, 27; Lk 8, 42. 45). Hluchého si Jeţiš výslovne
berie nabok od zástupu, aby sa ho osobne dotkol (Mk 7, 33).
Veľký zástup ľudí, akokoľvek horlivý a nasmerovaný na Pána, môţe vytvárať priestor pre tých,
ktorí sa vyhýbajú osobnej zodpovednosti. Je pomerne ľahké „stratiť sa v zástupe“. Jestvujú ľudia,
ktorí ţijú duchovne len vtedy, keď sa nachádzajú vo väčšej či menšej skupine či na bohosluţbe. Ide
o „stretkovú“ alebo „kostolnú“ vieru, ktorá sa začína a končí pri bráne kostola, zboru či stretávacej
miestnosti. Takíto kresťania sú totálne závislí od zástupu veriacich, uprostred ktorých sa v určitom
časovom okamihu nachádzajú. V samote, v rodine či práci je ich ţivot identický so svetom a jeho
hodnotami. To, čo v takýchto prípadoch evidentne chýba, je vystúpenie zo zástupu. „Kostolná
viera“ je nedostatočná, ak sa nestane zároveň osobnou. Jeţiš aj dnes adresuje človeku v zástupe
pozvanie: „Poď nabok!“ Jeho reč je intímna a veľmi osobná. On hovorí jazykom srdca, ktorý sa
nedá naplno počúvať v zástupe medzi ľuďmi. Vyţaduje si samotu, púšť, teda súkromie
naplnené modlitbou.

2. Nestálosť, emotívnosť a impulzívnosť zástupu

Zástup býva vo svojom preţívaní často nestály a impulzívny. Jeţišov slávnostný vstup
do Jeruzalema sprevádzaný emóciami zástupu je veľkým paradoxom k tragédii Kalvárie. Najprv
veľký zástup počúval Jeţiša s radosťou (Mk 12, 37), zástupy ţasli nad jeho učením (Mt 22, 33).
Zlom nastáva v Getsemani. Veľkňazom, zákonníkom a starším sa podarilo strhnúť zástup na svoju
stranu. Dav ľudí kráča s Judášom (Mk 14, 43; Mt 26, 47) alebo dokonca pred ním (Lk 22, 47). Jeţiš
preto zástupu vyčíta: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som
sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma“ (Mt 26, 55). Lukáš výslovne negatívnu úlohu zástupu
ľudí pri Jeţišovom odsúdení završuje scénou na Kalvárii: „Celé zástupy tých, čo sa zišli na toto
divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov“ (23, 48). V 14. kapitole Sk, keď
zástupy v Lystre videli, ako Pavol s Barnabášom uzdravili chromého od narodenia, v silnom
citovom zápale chceli misionárom obetovať ako bohom (v. 13). Neskôr tento istý zástup
po nahovorení Ţidmi z Antiochie a Ikónie Pavla kameňoval (v. 19).
Dav ľudí svojou emotívnosťou človeka strháva, ale hranica od „davovej psychózy“ je veľmi
úzka. Veľkým duchovným nebezpečenstvom je urobenie si z citového preţívania bôţika. Nemálo
„prebudených kresťanov“ je dnes extrémne závislých od emotívneho preţívania modlitby,
Eucharistie či stretnutí malého spoločenstva. „Dnes bola omša úplne suchá,“ povzdychne si niekto,
ku ktorému sa okamţite pridá ďalší: „Ja som na stretku v modlitbe nič necítil.“ Prejavom tejto
závislosti od citového preţívania je behanie z konferencie na konferenciu, z púte na púť. Tento
duchovný stav je podobný tým, ktorí chcú byť nepretrţite zamilovaní. Vyhľadávajú stále nové
vzťahy, chcú preţívať stále nové záţitky. Jeţiš nás však pozýval k láske. Táto môţe byť preţívaná
aj ako zaľúbenie, ale nie je len zaľúbením. Je vzťahom oddania sa milovanej osobe, v šťastí
i nešťastí, v zdraví i chorobe, v citoch i vyprahnutosti, úsmeve i smútku. Medzi muţom a ţenou sa
tento vzťah nazýva manţelstvom, medzi človekom a Jeţišom Kristom je podobný vzťah nazvaný
učeníctvom. Tento stály učenícky vzťah lásky a nasledovania sa nedá budovať len vo veľkom
zástupe ľudí.

3. Nebezpečenstvo manipulácie
V ľuďoch, ktorí chcú presadiť vlastný názor, je silná tendencia zástup nahovoriť, ovplyvniť jeho
mienku, manipulovať s ním a nakoniec ho aj zneuţiť na svoje ciele. Veľkňazi, zákonníci a starší,
aby dosiahli Jeţišovo zajatie, odsúdenie a smrť, vyuţívajú práve zástupy: „Ale veľkňazi podnietili
zástup, aby im radšej prepustil Barabáša“ (Mk 15, 11). Na základe tejto skúsenosti je to práve dav,
ktorý má podľa autora Sk negatívny postoj ku kresťanskej ceste. Aj keď apoštoli podľa Jeţišovho
vzoru učili aj zástupy (Sk 8, 6; 11, 26), nepriatelia kresťanstva, ktorých autor identifikuje so Ţidmi,
pouţívajú zástup v boji proti Pavlovi i iným hlásateľom evanjelia (v Lýdii 16, 22; v Tesalonikách
17, 8; v Efeze 19, 26).

11
 V zástupe reálne hrozí nebezpečenstvo manipulácie. Kaţdé veľké spoločenstvo musí byť podľa
sociologických princípov moderované a koordinované, aby v ňom nevládol chaos. Zároveň sa
objavuje pokušenie pre „vodcov“, cirkevné alebo charizmatické osobnosti, ktoré stoja na čele
zástupu ľudí. Títo nezriedka chcú viesť ľudí k svojim cieľom, plánom a očakávaniam.
Nový zákon ponúka učenícky model spoločenstva, v ktorom bude len jeden Učiteľ, Pastier
a Majster, všetci ostatní budú učeníkmi vo vzťahu k nemu a spoluučeníkmi medzi sebou navzájom.
Len ako spoluučeníci si môţu navzájom slúţiť podľa povolania, charizmatických darov a úradov.
Učenícky model menších komunít bude uprostred hierarchického modelu s nevyhnutnými
štruktúrami korekciou a ochranou pred nebezpečenstvom autoritatívnych vodcov túţiacich
pretvárať druhých podľa vlastnej predstavy Boha a cirkvi.
Cirkev sa dnes nachádza v určitom napätí medzi starými pastoračnými modelmi, ktoré sa
sústredili a uspokojili so zástupmi veriacich nachádzajúcich sa na bohosluţbách, a novými
spoločenstvami a hnutiami, ktoré zhromaţďuje Duch Svätý, aby sa stali novým kvasom uprostred
cirkvi a sveta. Uprostred nich sa môţe nachádzať biblický učenícky model, ktorý nepohŕda
zástupom, vyučovaním veľkého mnoţstva ľudí, ale ani sa s ním neuspokojuje. V strede zástupu
veriacich povstávajú učenícke spoločenstvá a komunity, ktoré sa zhromaţďujú v tesnej blízkosti
okolo Majstra Jeţiša. Tieto sa však ezotericky neuzatvárajú sami v sebe, ale zjednocujú sa s ďalšími
učeníckymi spoločenstvami, aby spoločne vytvárali veľké spoločenstvá Jeţišových nasledovníkov –
ţivú Kristovu cirkev.

12
 2. Učeníci
1. Sémantická analýza „mathétés“ a teologický pôvod
Ústredné slovo označujúce Jeţišových učeníkov je grécky termín mathétés (mnoţné číslo
mathétai). Toto slovo sa v gréckom preklade SZ nenachádza, no beţne sa pouţívalo v neskorom
ţidovstve, väčšinou v hebrejskom ekvivalente talmid. V NZ má celkom originálny význam. Jemu sa
budeme venovať v celej našej práci. Na tomto mieste si priblíţime jazykový a teologický pôvod
slova spojený s vnútorným obsahom, ktorý v sebe nesie. Pri tomto pojednávaní prosím čitateľov
o trpezlivosť, pretoţe ide o pomerne náročnú časť, potrápime sa s jazykovým rozborom
a štatistikou. Dôsledky vychádzajúce z tejto pre exegézu i čitateľa zloţitej práce však stoja za to.
A. Grécke prostredie
Grécky pojem mathétés bol pôvodne označením učňa v určitom remesle. Mathétés je učňom
vţdy vo vzťahu k niekomu, ktorý bol jeho učiteľom, majstrom, odborníkom (gr. didaskalos). Pojem
je vyjadrením vzťahu zaloţenom na závislosti od odbornosti vzdelávajúceho učiteľa. Tak napríklad
Platón volá učňom toho, kto sa u svojho učiteľa učí hrať na flaute. Budúci lekár bol podobne
označený ako učeň lekára. Ďalej bol pojem mathétés pouţívaný vo vzdelávacom procese, bol
označením študenta, ţiaka, ak mal tento svojho učiteľa. Podľa toho sa ţiaci rečníka či filozofa tieţ
volali mathétai. Platón takto označoval ţiakov sofistických učiteľov. Toto označenie neskôr slúţilo
na to, aby sa ním určila školská súvislosť v rámci dejín filozofie. Pouţívanie označenia mathétés
však bolo zvyčajne v technickom (vonkajšom) a racionálnom význame, čím sa ohraničovalo
na celkom konkrétne situácie (vtedy, keď bol učeň či ţiak vyučovaný svojím učiteľom, teda „keď
bol v škole“). Preto mal aj Sokrates a jeho okruh poslucháčov voči tomuto slovu odstup. Človek
chce byť učeníkom, ale nie učňom. V širšom význame mohla byť slovom mathétés vyjadrená aj
ideálna spolupatričnosť dvoch ľudí, ktorí mohli navzájom stáť aj v značnom časovom odstupe.
Podľa toho bol Sokrates mathétés Homéra, lebo bol za neho horlivý a zapálený v napodobňovaní.
Vzťah medzi majstrom a mathétés pozná antika v dvoch podobách: v oblasti filozofickej
či svetonázorovej a v kultovo-náboţenskej. Obe prostredia navzájom súvisia, pričom v osobe
majstra sa spájajú filozofické a náboţenské pohnútky. Na pôde gréckej vzdelanosti
sa o „učeníckom“ vzťahu dá po prvýkrát hovoriť medzi Sokratom a okruhom ľudí zhromaţdených
okolo neho (i bez pouţívania tohto slova). V ezoterických náboţenstvách kaţdý mystik potreboval
znalca, ktorý ho „voviedol do spoločenstva s bohmi“, ich kultom a mal ho pretvoriť z nevedomého
na múdreho. Po zasvätení sa adept s pomocou majstra mohol stať členom spoločenstva, ktoré
sa zhromaţďovalo okolo ústredného boţstva. V špecifickom náboţenskom význame sa stretávame
so vzťahom majster – učeník i v spojitosti so známymi postavami, akými boli Pytagoras, Epikures
a Apolonius z Tyany (známy ako „divotvorca“; viď kap. V.1).

B. Starý zákon a judaizmus

V najznámejšom gréckom preklade Starého zákona, teda v Septuaginte (LXX), sa mathétés
nevyskytuje. Nájdeme ho len v Alexandrijskom kódexe, na troch miestach ako textový variant (Jer
13, 21; 20, 11; 26, 9). Pre históriu slova však nemá relevantný význam. Hebrejský ekvivalent talmid
(aramejsky talmida’), sa v masoretickom texte nachádza len raz, v 1 Krn 25, 8, a síce vo význame
učňov chrámových hudobníkov (v stati o rozdelení sluţieb spevákov a hudobníkov: „o sluţbe
ţrebovali rovnako malí i veľkí, majstri i ţiaci“).
V hebrejskom jazyku je substantívum talmid odvodené od slovesa lamad – učiť, vyučovať, učiť
sa. Je jedným z dvanástich slov pre vyučovanie a zdôrazňuje aspekt vyučovania ako výchovy.
V starozákonnej teológii je podstatným a hlavným vyučujúcim a vychovávateľom sám JHVH.
Subjektom vyučovania je izraelský národ ako celok. JHVH si vyvolil ľud, aby ako celok slúţil
svojmu Pánovi. Ak sa toto vyučovanie zvláštnym spôsobom dotýka jednotlivca, tak len preto, lebo
on ako člen Bohom vyvoleného ľudu sa teraz výnimočným spôsobom spolupodieľa na
zodpovednosti celého národa (napr. kráľ, sudca či prorok). V hebrejskom náboţenskom myslení nie

13
je moţné pouţiť na označenie skutočnosti Boţieho vyvolenia jednotlivca substantíva tvorené
z lamad, a tým takýchto jednotlivcov rozlíšiť od ostatných členov vyvoleného ľudu, pretoţe všetci
sú JHVH talmidim (por. Iz 54, 13). Súhrnom moţno povedať, ţe výraz talmid, ako ani jeho grécky
ekvivalent mathétés, nezohráva v SZ väčšiu úlohu, preto sa talmid v celom SZ vyskytuje len raz,
v jednom z mladších spisov SZ, aj to vo význame učňa hudobného majstra. Otázkou je, či podobne
ako absencia termínu chýba v SZ aj obsah a učenícky vzťah.
Vzhľadom na ústrednú postavu Mojţiša v SZ je najznámejším vzťahom v tomto okruhu
„učeníctva“ jeho vzťah k Jozuemu. SZ ho opisuje pojmom označujúci sluţobníka alebo sluhu
(Ex 24, 13; Nm 11, 28). Toto slovo sa vyskytuje v SZ v dvoch základných významových
kategóriách: 1. o sluţbe Bohu, vo zvláštnom vzťahu k nemu, ako napr. slúţili kňazi a leviti;
2. o osobnej sluţbe nejakej významnej osobnosti, zvyčajne vládcovi, pričom nejde o sluţbu otrockú
(napr. Jozef slúţil Putifarovi Gn 39, 4). Podobne aj v prorockej línii je Elizeus vo vzťahu k Eliášovi
nazvaný jeho sluţobníkom, hebr. mešaret (2 Kr 4, 43). Takisto v príbehu jeho povolania (1 Kr 19,
19 – 21; viď niţšie kap. II) je jeho vzťah výslovne označený slovesom slúţenia (v. 21). Označenie
Elizea je aj na‘ar (1 Kr 18, 43), čo znamená mládenec, mladík, ale aj vo význame domáceho
pomocníka a nasledovníka. Neskoršie mal aj Elizeus spoločníka – Gehaziho, ktorý sa označoval
na‘ar (2 Kr 4, 12. 25. 28). Ani Jozue ani Elizeus či Gehazi neboli „sluhami“, skôr spoločníkmi
svojich učiteľov, ktorí im pomáhali v určitých činnostiach. Po smrti učiteľov nastúpili na ich miesta
oni. Dôleţité je, ţe ich sluţba voči ľudu, na ktorú nastúpili po svojom predchodcovi, nebola nikdy
„v mene učiteľa“, ale v mene JHVH (por. 2 Kr 3, 11n). Neskôr v našej práci uvidíme, ţe práve
vzťah Elizea k Eliášovi bude mať pre synoptikov rozhodujúci význam pre učenícky model
nasledovania Jeţiša (zároveň však bude celkom nový, kvôli jedinečnej identite Jeţiša).
V rabínskom judaizme sa substantívum talmid pouţívalo aj v zmysle remeselníckeho učňa
(podobne ako v gréckom prostredí), ale častejšie označoval toho, ktorý sa zaoberal štúdiom Tóry
a ţidovskej náboţenskej tradície. V rabínskom jazykovom úzuse sa rozlišujú dve skupiny významu
talmidim: talmide-chachamim od jednoduchých talmidim. Títo druhí sú adepti – začiatočníci pri
štúdiu posvätných spisov a tradície. Označenie talmid chacham, doslova „ţiak múdreho“, sa
pravdepodobne pouţívalo neskôr na označenie ţidovského učeného muţa, ktorý dosiahol určitý
stupeň vzdelania a mohol sa stať rabínom. On mal dobre poznať nielen Písmo a ústnu tradíciu, ale
mal sa vyznačovať zboţnosťou a rešpektovaním svojho učiteľa. Očakávalo sa od neho, ţe dokáţe
zodpovedať otázky halachy, ţe bude v prítomnosti iných mudrcov skromný (b Er 54a),
ale v diskusii neústupný ako ţelezo (b Taan 4a). Označenie talmid sa pouţívalo len pre muţov.
To súvisí s beţným postojom k ţenám v judaizme, ktoré stáli mimo náboţenského vyučovania.
Talmid mal vo vnútri náboţenského ţidovského spoločenstva úctu náleţiacu Tóre, ktorou sa horlivo
zaoberal.
Učiteľ a ţiak patrili vţdy spolu. Nejestvuje ţiadny talmid bez rava – učiteľa. Rabínsky judaizmus
priniesol neskôr aj rozlišovanie učiteľov: „Kto má ţiakov, ktorí sami majú ţiakov, ten je nazývaný
rabi. Ak jeho ţiaci upadnú do zabudnutia, nazýva sa raban. Ak aj ţiaci jeho ţiakov upadnú
v zabudnutie, nazýva sa jednoducho menom.“ Talmid bol potom prvý stupeň na ceste k rabimu. Kto
však nemal učiteľa, na toho sa nevzťahovalo označenie talmid. Najjednoznačnejšie to vyjadruje
výrok: Bar povedal: Ak niekto sám Písmo čítal a učil sa mišnu, ale talmide-chachamim neslúţil, tak
je „‘am-ha’arec“ (označenie človeka z jednoduchého ľudu; b Ber 47b). Len vstup do spoločenstva
zhromaţdeného okolo učiteľa a podriadenie sa jeho autorite robia z neho talmida. Preto uţ
predkresťanský učiteľ Jehošua ben Perachja radí: „Zaobstaraj si učiteľa (rav), získaj si druha
(chaver)“ (Avot 1, 6). Rabínsky spis Avot de- rabi Natan vykladá tento výrok tak, ţe si „máš nájsť
stáleho učiteľa, ktorý ťa bude učiť Písmo, mišnu, midráš, halachu a agadu.“ Známy rabi Gamaliel
I. (Jeţišov súčasník) prijal Jehošuovu vetu s odôvodnením, ţe len spojenie s učiteľom zabezpečí
istotu v pochybnostiach (por. Avot 1:16). Proces vyučovania prebiehal tak, ţe talmid počúval,
čo hovorí rabi a počuté si osvojil. Rabínsky pohľad na talmida spája so SZ teológiou podriadenosť
Tóre a JHVH. Tóra je nadradená nad všetkými osobami, učiteľmi i ţiakmi, ktorí ju zastupujú.
Zvláštny význam má aj Mojţišova autorita a po ňom všetkých významných učiteľov Tóry. Neskorší
judaizmus potom na podnet gréckeho prostredia vytvoril rabínsku formu zvláštnych škôl (ješivy)

14
v zmysle spoločenstiev ţiakov okolo učiteľa, v ktorých sa vyučovali tradičné náboţenské princípy
judaizmu.

2. Učenícky slovník synoptikov

Zo štatistického hľadiska sa slovo mathétés nachádza v NZ pomerne často, aţ okolo 261-krát
v 245 veršoch. Presnejšie to uvádza nasledujúca tabuľka:

u Marka Matúša Lukáša Jána v Skutkoch

v 42 veršoch 69 35 73 26

Teraz sa podrobnejšie pozrime na slovník jednotlivých synoptikov v súvislosti s učeníkmi.

A. Markov učenícky slovník

Substantívum mathétai je u Marka vţdy v pluráli, nikdy nie v singulári. V 42 veršov sú tri verše,
v ktorých sa výraz vyskytuje viackrát (2, 18 4-krát /quat/; 8, 27 2-krát /bis/). Teda spolu 46-krát.
Nájdeme ich na týchto miestach:
2, 15. 16. 18quat. 23; 3, 7. 9; 4, 34; 5, 31; 6, 1. 29. 35. 41. 45; 7, 2. 5. 17; 8, 1. 4. 6. 10. 27bis.
33. 34; 9, 14. 18. 28. 31; 10, 10. 13. 23. 24. 46; 11, 1. 14; 12, 43; 13, 1; 14, 12. 13. 14. 16. 32;
16, 7.
Najpočetnejšie sa výraz vyskytuje v 8. kapitole (8-krát); 2. kapitole (7-krát); a v kapitolách 6, 10
a 14 (5-krát). Zo 46 miest v Markovom evanjeliu sú len štyri, v ktorých ide o mathétés Jána
Krstiteľa (2, 18 3-krát; 6, 29), v ostatných prípadoch ide vţdy o Jeţišových učeníkov. Uprostred
blízkej skupiny okolo Jeţiša – učeníkov, môţeme nájsť aj uţší učenícky okruh, ktorý pozostáva
z dvanástich (gr. dódeka) vybraných mathétai:
Dvanásti sa nachádza na ôsmich miestach (3, 14. 18; 4, 10; 6, 7; 9, 35; 10, 32; 11, 11; 14, 17);
jeden z Dvanástich trikrát (14, 10. 20. 43) – označuje vţdy Judáša.
V „dlhšom závere“ Markovho evanjelia nájdeme výraz jedenásti učeníci (16, 14). Dvakrát
sa objavia dvaja učeníci (11, 1; 14, 13), raz jeden z učeníkov (13, 1). Označenie Dvanástich
apoštolmi je ako textový variant v 3, 14 (viď kap. III.2) a okrem tohto miesta sa vyskytuje len v 6,
30. Z konkrétnych učeníkov sa viac ako raz (v zozname Dvanástich 3, 16 – 19) uvádzajú tieto
mená:

Šimon – Peter 24-krát

z toho Šimon Peter 1-krát 3, 16
Šimon 5-krát 1, 16. 29. 30. 36; 14, 37
Peter 18-krát 5, 37; 8, 29. 32. 33; 9, 2. 5; 10, 28; 11, 21; 13, 3;
14, 29. 33. 54. 66. 67. 70. 72; 16, 7. 8
Jakub Zebedejov 9-krát 1, 19. 29; 3, 17; 5, 37; 9, 2; 10, 35. 41; 13, 3; 14, 33
Ján Zebedejov 10-krát tie isté miesta ako Jakub + 9, 38
Andrej 4-krát 1, 16. 29; 3, 18; 13, 3
Judáš 4-krát 3, 19; 14, 10. 20. 43
spolu Peter, Jakub, Ján 4-krát 5, 37; 9, 2; 13, 3 (aj s Andrejom); 14, 33

Trojica (Peter, Jakub, Ján), prípadne štvorica (aj s Andrejom) je najuţším učeníckym okruhom,
uţšou skupinou medzi „Dvanástimi“. Špecifickým označením „bytia učeníkov“ pri Jeţišovi je
spojenie „s ním“ (gr. met autú v 3, 14). Tento výraz môţe byť v určitých prípadoch synonymom
učeníckeho vzťahu (5, 18. 37. 40; 14, 33). Dôleţité grécke sloveso akolútheó – nasledovať
v súvislosti s učeníkmi nájdeme 12-krát (1, 18; 2, 14. 15; 6, 1; 8, 34; 9, 38; 10, 21. 28. 32. 52; 14,
54; 15, 41), prípadne so zástupmi 3-krát (3, 7; 5, 24; 11, 9). Zloţené sloveso synakolútheó – spolu

15
nasledovať 2-krát (5, 37; 14, 51). Podobný význam má spojenie opisó mú – „za mnou“, ktoré je
v súvislosti s učeníkmi na troch miestach (1, 17; 8, 33. 34).
Z tematického hľadiska sa výraz mathétés nachádza v osobitých učeníckych perikopách (4-krát),
v súvislosti s Jeţišovým vyučovaním (15-krát), zázrakmi (15-krát), pašiami (1-krát, 3-krát
v predpoveďami utrpenia), Poslednou večerou (4-krát) i vzkriesením (raz).

B. Matúšov učenícky slovník

Medzi šesťdesiatimi deviatimi veršami, v ktorých sa vyskytuje substantívum mathétés, sú tri, kde
sa slovo pouţíva 2-krát:
5, 1; 8, 21. 23; 9, 10. 11. 14bis. 19. 37; 10, 1. 24. 25. 42; 11, 1. 2; 12, 1. 2. 49; 13, 10. 36; 14,
12. 15. 19bis. 22. 26; 15, 2. 12. 23. 32. 33. 36bis; 16, 5. 13. 20. 21. 24; 17, 6. 10. 13. 16. 19;
18, 1; 19, 10. 13. 23. 25; 20, 17; 21, 1. 6. 20; 22, 16; 23, 1; 24, 1. 3; 26, 1. 8. 17. 18. 19. 26.
35. 36. 40. 45. 56; 27, 64; 28, 7. 8. 13. 16.
Z jednotlivých kapitol sa najviac vyskytuje v 26. kapitole (11-krát), potom v 15. kapitole (7-krát)
a 9; 14 (6-krát). Medzi nimi sú štyri miesta, ktoré sa netýkajú mathétés Jeţišových, ale označujú
mathétés Jána Krstiteľa (9, 14; 11, 2; 14, 12) a mathétés farizejov (22, 16). Substantívum učeníci sa
vo všetkých prípadoch vyskytuje v pluráli, iba na troch miestach je v singulári (10, 24. 25. 42, teda
v perikope, kde sa učeník porovnáva s učiteľom, nejde o konkrétne osoby, ale o poučné výroky).
Uţšiu učenícku skupinu Dvanástich učeníkov nájdeme na troch miestach (10, 1; 11, 1; 20, 17).
Dvanásti bez explicitného učeníci je pouţité 3-krát (10, 2. 5; 26, 20) a jeden z Dvanástich ešte 2-
krát (26, 14. 42), vţdy sa ním myslí Judáš. Vo veľkonočnom príbehu je skupina Dvanástich bez
Judáša nazvaná „Jedenásti učeníci“. Na jednom mieste je skupina Dvanástich nazvaná „Dvanásť
apoštolov“ (gr. dódeka apostolón 10, 2). Raz sa vyskytuje aj výraz dvaja učeníci (21, 1).
Z jednotlivých učeníkov (Dvanástich) sú spomenutí viac ako raz (nájdeme ich v zozname
Dvanástich 10, 2 – 4) títo:

Šimon – Peter 24-krát

pričom Šimon 2-krát 17, 25; 16, 17 (tu Šimon, syn Jonášov)
Šimon Peter 3-krát 16, 16; dva krát Šimon, prezývaný Peter 4, 18; 10, 2
Peter 19-krát 8, 14; 14, 28. 29; 15, 15; 16, 22. 23; 17, 1. 4. 24;
18, 21; 19, 27; 26, 33. 35. 37. 40. 58. 69. 73. 75
Judáš Iškariotský 5-krát 10, 4; 26, 14. 25. 47; 27, 3
Jakub Zebedejov 3-krát 4, 21; 10, 2; 17, 1
Ján Zebedejov 3-krát tie isté miesta ako Ján
Andrej 2-krát 4, 18; 16, 2
Matúš 2-krát 9, 9; 10, 3
spolu Peter, Ján 2-krát 17, 1; 26, 37 (tu označení ako Zebedejovi synovia)
a Jakub

V súvislosti s učeníkmi je dôleţité spojenie opisó mú 4-krát (4, 19; 10, 38; 16, 23. 24) a sloveso
akolútheó vyskytujúce sa v súvislosti s učeníkmi 17-krát (4, 20. 22; 8, 10. 19. 22. 23; 9, 9. 19. 27;
10, 38; 16, 24; 19, 21. 27. 28; 20, 34; 26, 58; 27, 55), prípadne so zástupmi 7-krát (4, 25; 8, 1; 12,
15; 14, 13; 19, 2; 20, 29; 21, 9). Na jednom mieste sa nachádza aj výraz akolúthei opisó mú,
doslova „nasledovať za mnou“ (10, 38). U Matúša nájdeme aj sloveso mathéteuó,, a to na troch
miestach (13, 52; 27, 57; 28, 19).
Z tematického hľadiska sa výraz mathétés nachádza v osobitých perikopách (6-krát), v súvislosti
s Jeţišovým vyučovaním (24-krát), zázrakmi (18-krát), pašiami (12-krát, vrátane predpovedí),
Poslednou večerou (5-krát) i vzkriesením (3-krát).

16
C. Lukášov učenícky slovník
V treťom evanjeliu sa výraz mathétés vyskytuje u synoptikov najmenej ráz, a to v tridsiatich piatich
veršoch:
5, 30. 33; 6, 1. 13. 17. 20. 40; 7, 11. 18bis; 8, 9. 22; 9, 14. 16. 18. 40. 43. 54; 10, 23; 11, 1; 12, 1.
22; 14, 26. 27. 33; 16, 1; 17, 1. 22; 18, 15; 19, 29. 37. 39; 20, 45; 22, 11. 39. 45.
V troch prípadoch ide o označenie mathétés Jána Krstiteľa (5, 33; 7, 18bis), v ostatných ide
o učeníkov Jeţišových. Je zaujímavé, ţe ani Lukáš neprekročil synoptickú líniu, ktorá nikdy
neoznačuje ţiadneho konkrétneho Jeţišovho učeníka jednotným číslom mathétés, ale vţdy
plurálom, hoci v Skutkoch apoštoloch túto hranicu prekračuje (spomína konkrétneho mathétés
Ananiáša 9, 10; Šaula 9, 26; Timoteja 16, 1; Mnasona 21, 16; dokonca aj učeníčku mathétriu Tabitu
9, 36). Z jednotlivých kapitol najpočetnejší výskyt je v 9. kapitole (6-krát) a v 6. kapitole (5-krát).
Zaujímavým pozorovaním je, ţe uvádzanie učeníkov pomáhalo pri rozdeľovaní textu na kapitoly.
U Lukáša je typické vyjadrovanie o „učeníckom zástupe“: veľký zástup jeho učeníkov (gr. ochlos
polýs mathétón autú v 6, 17), mnoţstve či zástupe učeníkov (gr. pléthos tón mathétón v 19, 37).
Učeníci a zástupy sa často vyskytujú rozlíšiteľne vedľa seba (7, 11; 9, 16. 18; 12, 1; 20, 45).
V Lukášovom slovníku nie sú učeníci len maličkou skupinkou, ale Jeţiš má väčšie mnoţstvo
nasledovníkov, čomu zodpovedá aj vyslanie „iných sedemdesiatich dvoch“ v 10. kapitole.
Označenie Dvanásti sa nachádza na piatich miestach (6, 13; 8, 1; 9, 1. 12; 18, 31), jeden
z Dvanástich 2-krát (22, 3. 47); Jedenásti vo veľkonočných správach 2-krát (24, 9. 33). Dvanásti sú
označovaní aj ako apostoloi, a to na piatich miestach (6, 13; 9, 10; 17, 5; 22, 14; 24, 10), čo je
u synoptikov najväčší výskyt. U Lk apoštoli vţdy označujú Dvanástich. Lukáš pouţíva aj dvaja
učeníci (19, 29), prípadne vo veľkonočnej správe o tých, ktorí putovali do Emauz, dvaja z nich (24,
13), z ktorých sa jeden volal Kleopas (24, 18). Lukáš niekedy označuje učeníkov jednoducho
počtom. Tak sú označení aj sedemdesiati [-dvaja] (10, 1. 17).
Z jednotlivých učeníkov sa spomínajú:

Šimon – Peter 25-krát

z toho Šimon 7-krát 4, 38; 5, 3. 4. 5. 10; 22, 31; 24, 34
Šimon Peter 2-krát 5, 8; 6, 14
Peter 16-krát 8, 45. 51; 9, 20. 28. 32. 33; 12, 41; 18, 28;
22, 8. 34. 54. 55. 58. 60. 61; 24, 12
Ján 7-krát 5, 10; 6, 14; 8, 51; 9, 28. 49. 54; 22, 8
Jakub 5-krát 5, 10; 6, 14; 8, 51; 9, 28. 54
Judáš 4-krát 6, 16; 22, 3. 47. 48
Peter, Ján a Jakub 2-krát 8, 51; 9, 28
Peter a Ján 1-krát 22, 8

Novou dvojicou je Peter a Ján (asi podľa najväčšieho významu v ranej cirkvi, por. Sk). Ján
predchádza svojho brata Jakuba. Postava Andreja sa okrem zoznamu Dvanástich (6, 14 – 16) uţ
nespomína. Sloveso nasledovania akolútheó sa v súvislosti s učeníkmi nachádza 13-krát (5, 11. 27.
28; 9, 23. 49. 57. 59. 61; 18, 22. 28. 43; 22, 39. 54), so zástupmi 3-krát (7, 9; 9, 11; 23, 27);
synakolúteó raz (23, 49). Spojenie „opisó mú“ je na dvoch miestach (9, 23; 14, 27).
Z tematického hľadiska sa pojem mathétés vyskytuje najviac v súvislosti s Jeţišovým
vyučovaním (15-krát), v osobitných učeníckych perikopách (10-krát), v zázračných príbehoch (5-
krát), pašiách (len raz, 2-krát v predpovediach), ale v stati o Poslednej večeri len raz.

ZÁVER
U synoptikov je mathétés špecifickým označením muţov, ktorí sa pripojili k Jeţišovi ako svojmu
učiteľovi a majstrovi. Tieto evanjeliá ale nevylučujú, ţe by iné významné autority nemali svojich
ţiakov. Konkrétne spomínajú dve skupiny: Jána Krstiteľa (10-krát) a farizejov (len raz v Mt 22, 16;
ale implicitne aj Lk 5, 33). Nezávisle od synoptikov spomína Ján v súvislosti s farizejmi označenie

17
Mojţišovi ţiaci. Aţ Skutky apoštolov potom rozširujú pouţívanie tohto slova do širšieho rámca.
Označujú určitú príslušnosť k Jeţišovi Kristovi, teda vo význame „kresťan“. Tu sa objavuje aj
ţenský tvar mathétria – učeníčka, kresťanka na označenie Tabity (Sk 9, 36). Objektom tejto práce
však budú synoptické evanjeliá, preto budeme vychádzať zo staršieho významu pojmu mathétés,
ktorý súvisí s historickou osobou Jeţiša. Výraz mathétés je dôleţitým, ale nie jediným obsahom
knihy, ktorá je zameraná na celkový fenomén učeníctva.
V evanjeliách sú učeníci vzhľadom na zástupy bliţším okruhom poslucháčov. Medzi samotnými
učeníkmi môţeme rozlíšiť uţší okruh Dvanástich a aj uprostred nich môţeme nájsť najuţší okruh
trojice z Dvanástich. V práci sa budeme snaţiť rozlišovať a oddeľovať Jeţišových učeníkov
od ţiakov Jána Krstiteľa či ţiakov farizejov (týchto budeme v intenciách rabínskeho judaizmu
označovať hebrejským pojmom talmidim). Slovenský preklad gréckeho slova mathétai – učeníci
budeme pouţívať len na označenie tých, ktorí boli „v škole učiteľa Jeţiša.“
Zistili sme, ţe novozákonní autori preberajú z gréckeho prostredia pojem mathétés, ale dávajú mu
celkom nový teologický obsah ovplyvnený skôr teologickými motívmi SZ a raného judaizmu.
V hebrejskej Biblii sme videli, ţe základný učenícky vzťah jestvuje len voči JHVH. Vo vzťahu
k nemu je celý Izrael učeníckym spoločenstvom, „talmide JHVH“. Aj vzťah významných
starozákonných osobností, akými boli Mojţiš a Eliáš, k ich spoločníkom a pomocníkom stál pod
základným učeníckym vzťahom k JHVH. V tejto línii pokračoval aj rabínsky judaizmus. Vzťah
talmida k svojmu rabi bol zaloţený na náuke Tóry a tradície, teda v plnom podriadení JHVH.
V synoptickej tradícii mathétés nikdy neoznačuje konkrétneho jedného učeníka (teda nie je v tvare
singuláru; jednotné číslo je pouţité len v náučných výrokoch), ale vţdy spoločenstvo učeníkov
okolo Jeţiša (pri individuálnom označení sa pouţíva vlastné meno učeníka alebo výraz „jeden
z jeho učeníkov“). Jednotliví členovia učeníckeho okruhu boli vţdy úzko spätí do bratského
spoločenstva okolo Jeţiša, čo zodpovedá ţidovskému dôrazu na spoločenstvo okolo JHVH. Určitý
teologický pôvod mathétés zhromaţdených okolo učiteľa leţí v SZ i v judaizme prvého storočia
s narastajúcim významom talmidim, zhromaţdených okolo svojho rabiho pod autoritou JHVH.
Učeníci v synoptických evanjeliách sú učeníkmi vţdy vo vzťahu k jednému učiteľovi – Jeţišovi,
okolo ktorého sú zhromaţdení. Povaha, charakter, obsah i forma tohto učeníckeho vzťahu však
budú vzhľadom na grécke i ţidovské prostredie radikálne nové, pretoţe budú mať vţdy originálny,
predtým nikdy nezaznamenaný pôvod, a to v jedinečnej identite Jeţiša, Boţieho syna a Mesiáša.
Jeţiš bude stáť na mieste JHVH, takţe postupne vznikne celkom nový fenomén učeníctva, ktorý
budú rozvíjať novozákonní autori. V ďalších častiach práce budeme postupne skúmať a pozorovať
jednotlivé etapy učeníckeho vzťahu Jeţiša s jeho nasledovníkmi, tak ako nám ich predkladajú
synoptické evanjeliá, v ktorých sa bude prelínať historické i ranokresťanské pochopenie učeníckeho
fenoménu. Tam, kde to bude moţné, budeme sa snaţiť nájsť kontinuitu Jeţišovho učeníctva
k Starému zákonu a ranému judaizmu. Zároveň budeme pozorovať onú diskontinuitu radikálnej
novosti Jeţišovho učeníckeho vzťahu, ktorá bude nevyhnutným dôsledkom vzhľadom k Jeţišovej
mesiášskej identite. Perikopy, ktorých ústrednou témou je opísať povahu vzťahu medzi Jeţišom
a jeho nasledovníkmi, nazveme učeníckymi perikopami (povolanie učeníkov, výroky o nasledovaní,
vyvolenie Dvanástich, vyslanie učeníkov atď.). Týmto budeme v práci venovať väčšiu pozornosť.

 Slovo novým učeníkom

* Jazykovou a historickou analýzou pojmu mathétés si ako kresťanskí učeníci môţeme znovu
pripomenúť a uvedomiť svoj „učenícky pôvod“. Základným koreňom bol je a má zostať jedinečná
osoba Jeţiša, Mesiáša. Vzhľadom na neho môţeme odhaľovať svoje ţidovské korene spočívajúce
„v ľude a zemi Izraela“. Tu bol uctievaný jediný Boh – JHVH, tu sa narodil Ješua, syn Izraela
a Boţí mesiáš, tu vzišla Tóra i celý Tanach – Písmo Izraela (náš Starý zákon). Spoznávanie koreňov
nášho učeníctva znamená poznávanie osoby Jeţiša Mesiáša cez Písmo Nového i Starého zákona.
Štúdiom Starého zákona, histórie, tradície, kultúry a teológie Izraela budeme hlbšie spoznávať
nielen osobu Jeţiša, ale aj našu vlastnú učenícku existenciu zameranú na jediného JHVH. Namieste
je aj pozorovanie, analyzovanie a reflektovanie kultúry okolitého sveta (grécke prostredie), v ktorej
ţijeme a z ktorej pouţívame jazyk a mnohé symboly. Pre nás to znamená otvorenie sa „znameniam

18
času“ moderného a postmoderného sveta. Ako kresťania môţeme nadviazať na všetky pozitívne
hodnoty Bohom stvoreného sveta, v ktorom sa nachádzame.

* Prvým základným „učeníckym spoločenstvom“ vţdy zostane rodina. Otec a matka by mali byť
svojim deťom nielen ţiviteľmi a vzdelávateľmi, ale predovšetkým vychovávateľmi vo všetkých
oblastiach ţivota. V procese výchovy detí sa sami môţu mnoho naučiť z učeníckeho vzťahu Jeţiša
a jeho nasledovníkov. Oni sú deťom prvými učiteľmi vzťahu k ţivému Bohu, nielen náboţenských
vedomostí. Dieťa sa učí od svojich rodičov predovšetkým podľa ich osobného príkladu, aţ potom
podľa slov. Nestačí dieťa len poslať na náboţenstvo alebo mu povedať, ţe má ísť do kostola, keď
s ním otec ani matka do chrámu nepôjdu. Ak dieťa vidí vlastného otca a matku kaţdodenne sa
rozprávať s Jeţišom a ţiť podľa jeho učenia, vtedy sa naučí základnému vyjadrovaniu vzťahu
s Bohom. V tomto sa môţeme učiť od ţidovských veriacich rodín, v ktorých kaţdý otec nesie
zodpovednosť za Boţiu prítomnosť vo svojom dome. On vysluhuje rodinný kult, vyučuje svoje deti
Tóru, vysvetľuje im náboţenské tradície počas rodinných slávení ţidovských sviatkov. Ţena je
dušou domu, ona zodpovedá za vzťahy vo vnútri rodiny a stará sa o kaţdého jej člena. Kresťanské
rodiny sa môţu stať učeníckymi spoločenstvami, v ktorých bude Majster Jeţiš vyučovať rodičov
i deti. Rodičia ako starší učeníci budú svojim deťom slúţiť ako pravdiví svedkovia toho, ţe osobný
vzťah s Jeţišom mení ich ţivot, obnovuje vzťahy a prináša rodine poţehnanie a pokoj.

* V modernom aj postmodernom svete sa kladie veľký dôraz na intelektuálne vzdelanie.

Na ţiakov a študentov sú kladené vysoké nároky v oblasti vzdelania. Musia veľa „vedieť“, ale aţ
celkom v úzadí stojí záujem o ich „bytie“. Sú ţiakmi, učňami, nie učeníkmi, a to vo všetkých
oblastiach ţivota. K vyučovacím predmetom patrí aj náboţenstvo. Odhliadnuc od toho,
ţe intelektuálna rovina vyučovania náboţenstva nezriedka zaostáva za ostatnými vyučovacími
predmetmi, ide tu predovšetkým o oblasť bytia a výchovy. Aj na tomto poli môţe byť učeníctvo
výborným pomocným modelom práce katechétu so ţiakmi. Je pravda, ţe aspekt výchovy je veľmi
ťaţko realizovateľný na pôde školy počas jednej aţ dvoch hodín náboţenstva za týţdeň. Je
na katechétovi, učiteľovi náboţenstva, aby voči ţiakom objavil základný vzťah spoluučeníctva
a pomáhal mladým kresťanom pri rozvíjaní vzťahu so ţivým Kristom. Aj tu, podobne ako v rodine,
je prvoradé a podstatné svedectvo ţivého učeníctva, nielen poznatky o náboţenských pravdách.

* Niektoré kresťanské spoločenstvá dnes znovu objavili význam učeníckeho vzťahu k Jeţišovi.
Cítia potrebu preniesť do ţivota cirkvi učenícky model, ktorý sa z rodín vytratil a v školskej
katechéze sa realizuje nedostatočne. Preto vidia potrebu obnoviť ho novými formami a spôsobmi.
Animátori a vodcovia v niektorých spoločenstvách organizujú rôzne „učenícke kurzy“, v ktorých je
kresťan vedený k učeníckej ceste nasledovania. Táto iniciatíva je vedená vanutím Boţieho Ducha
a bezo sporu je veľmi dôleţitou novou formou pastorácie.
Otázkou však zostáva: „Vo vzťahu ku komu je toto učeníctvo?“ Nezriedka ide primárne (i keď
moţno nevedome či podvedome) o vzťah k „duchovnému vodcovi“, či uţ v podobe charizmatickej
osoby, kňaza či pastora. Tento model nezodpovedá biblickému modelu jediného Učiteľa a je
krokom späť. Na učeníkoch je, aby za svojho jediného Majstra prijali Jeţiša. Kresťanskí učitelia
môţu pomáhať, vyučovať, sprevádzať svojich spoluučeníkov na ceste za Majstrom, ale sami sa
nemôţu stavať do pozície Majstrov (akýchsi nových kresťanských guru), ktorí majú svojich
učeníkov.
Jeţiš v súčasnosti vyučuje svojich učeníkov cez Boţie slovo, ktorá sa číta v Duchu Svätom.
Jeţišovo vyučovanie znovu oţíva pri počúvaní jeho slov prostredníctvom Biblie. Kresťanskí
učitelia – Jeţišovi učeníci môţu sprevádzať „nových učeníkov“ na ich ceste nasledovania Krista
ako „starší učeníci“. Môţu im slúţiť darom vyučovania, ale predovšetkým ţivým svedectvom
učeníckeho spôsobu ţivota.

* V súvislosti s predchádzajúcou výpoveďou môţeme upozorniť na dve nebezpečenstvá

a pokušenia:

19
 1. Pokušenie vodcu. Tí, ktorí majú prirodzené predpoklady pomáhať a sprevádzať druhých
a prijali túto sluţbu vo svojej cirkvi, stoja v pokušení byť „bossmi“, príliš dôleţitými osobami, bez
ktorých sa nič a nikto nezaobíde. V kresťanských cirkvách a spoločenstvách je toto pokušenie
vystupňované tým, ţe ich radám a názorom sa dáva „Boţia autorita“. Čokoľvek kňaz povie, je bez
rozlišovania „Boţím slovom“. Mnoho z povzbudení a rád týchto kresťanských učiteľov môţe byť
naozaj veľkou pomocou a sluţbou, ale nikdy to nie je automaticky všetko, čo povedia bez
rozlišovania (môţete si vyskúšať opýtať sa na jednu duchovnú otázku viacerých duchovných
učiteľov a zistíte, aké široké spektrum odpovede dostanete). Boţiu autoritu a absolútnu pravdivosť
vo všetkom má len jeden Majster – Jeţiš. Všetci ostatní kresťanskí učitelia sme len jeho učeníkmi.
Voči ostatným kresťanom sme v prvom rade spoluučeníkmi. Vzhľadom na charizmu vyučovania
a sprevádzania môţeme ostatným slúţiť a pomáhať k osobnému rastu vo vzťahu k nášmu
spoločnému Majstrovi.
2. Pokušenie „nechať sa viesť“, teda upnúť sa na človeka (vodcu, charizmatickú osobnosť
či predstaviteľa cirkvi). Je to veľmi jednoduchá cesta, v ktorej sa nemusím samostatne rozhodovať,
dokonca ani rozmýšľať. Stačí prísť k svojmu kňazovi, pastorovi či vodcovi a on mi dá hotovú
odpoveď. Pri takomto spôsobe „duchovného vedenia“ nemusím mať ani osobný vzťah s Jeţišom,
lebo mám svojho učiteľa.
Týmto nechcem povedať, ţe nie je dobré mať učiteľa, duchovného priateľa, spriaznenú dušu,
kňaza, či pastora, ktorý mi načúva, spolu so mnou sa modlí a vyslovuje v duchovnom rozhovore
svoj názor. Ale dôleţité je vlastné duchovné rozlišovanie toho, čo a akým spôsobom ku mne hovorí
Boh v konkrétnom okamihu. Môţe to byť cez človeka – pastora, kňaza, ale aj cez Boţie slovo,
v osobnej modlitbe, prostredníctvom niekoho celkom maličkého, cez znamenie a podobne. Kaţdý
je jedinečným Boţím dieťaťom a Jeţišovým učeníkom, s ktorým On neopakovateľne komunikuje.
Ktosi povedal: „Boh má len deti, ale nemá ani jedného vnuka.“ Jestvuje k nemu len vzťah
bezprostredný a osobný, nie sprostredkovaný „cez niekoho“.
Aby nedochádzalo k omylom a zámenám, je dobré vyhýbať sa pojmom typu: „viesť niekoho“,
„viesť spoločenstvo“, duchovné vedenie, mať učeníka, vedúci spoločenstva, vodca; pán farár.
Namiesto toho môţeme hovoriť o duchovnom sprevádzaní, moderovaní spoločenstva; o osobe
animátora spoločenstva, bratovi, sestre alebo sa jednoducho oslovujme krstnými menami.
V slovenskom jazyku by bolo vhodnejšie pouţívať slovo učeník len vo vzťahu k Jeţišovi. Kňaz,
pastor, animátor môţe mať svojich ţiakov či poslucháčov, ale nie učeníkov. Slovo učeník by sa
v súčasnosti mohlo v kresťanstve pouţívať výlučne pre nasledovanie Jeţiša.

* Dôrazom na osobu, jedinečnosť kaţdého človeka a jeho individualitu sa v našom svete stratil
zmysel pre vedomie spoločenstva. Tento akcent súvisí moţno so strachom pred socialistickým
a komunistickým kolektivizmom vo východnej Európe, v ktorom sa stratila akákoľvek vlastná
samostatnosť v prospech väčšieho štátneho celku. Personálne myslenie je veľkým prínosom
súčasnej antropológie, predsa však môţe tiahnuť k opačnému extrému, ktorý môţeme pozorovať
všade okolo seba v rôznych formách individualizmu a anonymity. Človek sa dnes nachádza
uprostred neznámeho davu ľudí, bez vzťahov a spoločenstva. V náboţenstve sa kladie dôraz na
„moju vieru“, „môj osobný vzťah s Bohom“, „moje obrátenie“. Prídeme do chrámu či modlitebne
a nikto nemá o nikoho záujem. Sedíme v jednej lavici, modlíme sa k jednému Bohu, ale izolovane
od ostatných. Jestvuje reálne nebezpečenstvo duchovného individualizmu – izolovanej samostatnej
cesty k Bohu, po ktorej kráčame osamotení, bez druhých ľudí. Tento duchovný individualizmus
nedokáţe narušiť ani spoločné slávenie bohosluţieb. Dav ľudí v chrámoch je niekedy najlepším
miestom, kde sa môţem skryť a izolovane preţívať svoj vlastný vzťah k Bohu.
Starozákonný dôraz na učenícke spoločenstvo vo vzťahu k JHVH, ako aj výhradné pouţívanie
mnoţného čísla na označenie učeníkov v synoptických evanjeliách, koriguje môj individualizmus
smerom k nášmu spoločenstvu. Len spolu s ďalšími spoluučeníkmi môţeme byť v biblickom slova
zmysle učeníkmi. Spolu so staršími bratmi a sestrami z ľudu Izraela sme ako kresťania Pánovým
ľudom, učeníkmi Hospodina. Toto vedomie spolupatričnosti k jednému Boţiemu ľudu sa prejaví
nielen záujmom o ľudí z môjho zboru, farnosti, spoločenstva, ale aj o iných kresťanov z rozličných

20
zborov a cirkví. Toto vedomé budovanie viditeľnej jednoty kresťanov – Jeţišových nasledovníkov
sa dnes nazýva ekumenickým hnutím a nie je ničím iným ako realizovaním Jeţišovej modlitby „aby
všetci jedno boli“ (Jn 17, 21).

Literatúra
KITTEL, G.: Mathétés in TWNT, b. IV, s. 417 – 464; NEPPER – CHRISTENSEN: Mathétés in EWNT, b. II, s. 915
– 921; NEWMAN, J., SIVAN, G.: Judaizmus od A do Z, Sefer, Praha 1992; NOSEK, B.: Pirkej avot, text a komentář,
Sefer, Praha 1994; STEMBERGER, G.: Talmud a midráš, Vyšehrad, Praha 1999; WEDER, H.: Disciple, discipleship in
The Anchor Bible Dictionary, v. 2, Doubleday, New York 1992n, s. 207 – 210; WILKINS, M. J.: Disciples in DJG,
s. 176 – 182.

21
 II. POVOLANIE UČENÍKOV

1. Povolanie rybárov
Východiskové perikopy: Mk 1, 16 – 20; Mt 4, 18 – 22; (Lk 5, 1 – 11)
Perikopa je v Lukášovom evanjeliu výrazne prepracovaná so zmenenými dôrazmi, preto o nej
budeme pojednávať samostatne. Pri výklade textu budeme vychádzať z Markovho evanjelia.

Kontext a literárny druh

Povolanie prvých Jeţišových učeníkov patrí u Marka k úvodným scénam jeho knihy. Učenícka
perikopa o povolaní prvých učeníkov nasleduje bezprostredne po Jeţišovom krste, pobyte na púšti
a krátkom úvode o počiatku Jeţišovej kazateľskej činnosti s ohlásením ústrednej témy jeho kázania
– Boţieho kráľovstva (1, 14 – 15). Ihneď po začatí verejného účinkovania Jeţiš povoláva prvých
učeníkov (1, 16 – 20). Učeníci sú od tejto chvíle neodmysliteľnou súčasťou jeho putovania
a mocného ohlasovania Boţieho kráľovstva (1, 29 – 31; 1, 36; 2, 23...). Marek týmto kládol dôraz
na to, ţe svedkovia Jeţišovho pôsobenia existovali od samého začiatku. Prví štyria učeníci boli
akoby prvými poslucháčmi Jeţišom ohlasovaného evanjelia.
Matúš sa drţí Markovho kontextu. Po vlastnej látke o Jeţišovom detstve v prvých dvoch
kapitolách, rozšírenom podaní správ o Jeţišovom krste a pokúšaní na púšti (3, 13 – 4, 11),
po perikope o začiatku Jeţišovej činnosti v Galilei s ohlásením nebeského kráľovstva nasleduje
učenícka perikopa o povolaní prvých štyroch učeníkoch (4, 18 – 22). V kontexte perikopy Matúš od
seba výraznejšie oddeľuje Jeţišovo vystúpenie od pôsobenia Jána Krstiteľa tým, ţe po krste sa Jeţiš
vracia späť do Nazareta. Po tom, ako sa dopočul o uväznení Jána, začína svoje pôsobenie a centrom
jeho činnosti sa stáva Kafarnaum. V prechode Jeţiša z Nazareta do Kafarnaumu vidí Matúš
naplnenie prorockých slov Iz 8, 23, podľa ktorých v pohanskej Galilei zaţiarilo veľké ţivotodarné
svetlo.
Podľa literárnej formy patrí stať k príbehom povolania. Evanjeliové povolania prvých učeníkov
má pritom prorocký vzor v Starom zákone, a síce v povolaní Elizea do prorockej sluţby (1 Kr 19,
19 – 21).

Rozdelenie a štruktúra
Perikopy sa symetricky delia na dve časti:
1. povolanie Šimona a Andreja Mk 1, 16 – 18; Mt 4, 18 – 20
2. povolanie Jána a Jakuba Mk 1, 19 – 20; Mt 4, 21 – 22
Stretnutie Jeţiša s rybármi, z ktorých si vyvolil svojich prvých učeníkov, je podľa Marka opísané
v troch etapách, ktoré sa opakujú pri povolaní oboch súrodeneckých dvojíc – Petra a Andreja; Jána
a Jakuba. Markovu schému preberá aj Matúš:
1. Stretnutie Mk 1, 16. 19; Mt 4, 18. 21a
2. Pozvanie s prísľubom Mk 1, 17. 20a; Mt 4, 19. 21b
3. Prijatie pozvania Mk 1, 18. 20b; Mt 4, 20. 22
Takáto schematická štruktúra evanjeliových príbehov o povolaní je literárne závislá od 1 Kr 19,
19 – 21. Absencia bliţších údajov, psychologických motívov a presnejšej charakteristiky osôb
dávajú poznať, ţe tu nepôjde predovšetkým o historický záujem, ale skôr o teologickú reflexiu
rozprávača. Oni predstavujú „kázňové príklady“ prvotnej cirkvi.

Prostredie perikopy
Miesto stretnutia je pobreţie Galilejského mora. V evanjeliách je nazývané aj Tiberiadským
morom alebo Genezaretským jazerom, jeho súčasný hebrejský názov je jam kineret. Jazero je
bohaté na ryby. Väčšinu tunajších obyvateľov tvorili preto rybári. V Jeţišovej dobe bolo okolie
jazera najľudnatejším krajom v celej Palestíne. Najväčšia časť Jeţišovho pôsobenia sa vzťahuje
práve na okolie tohto jazera. Nachádzajú sa tu mestá Kafarnaum, Betsaida, Genezaret, Tiberias,

22
Magdala. Je prirodzené, ţe na brehu Galilejského mora Jeţiš stretáva jednoduchých rybárov.
Namáhavý ţivot rybárov si vyţadoval telesnú zdatnosť. Na Galilejské jazero rybári vyplávali
v malých loďkách poháňaných veslami, pravdepodobne sa uţ vtedy pouţívali aj plachty. Na jazere
sa lovilo v noci alebo skoro ráno, pretoţe vo dne sa ryby zdrţovali v chladných studených vodách.
Pouţívali sa vlečné alebo vrhacie siete. Vlečné siete boli dlhého obdĺţnikového tvaru opatrené
na hornom okraji drevenými plavákmi, na dolnom olovenými kruhmi. Vrhacie siete sa podobali
kuţeľu s dlhým lanom upevneným na vrchole. Boli tak zloţené, ţe pri vrhnutí sa rozloţili
po hladine a súčasne klesli ku dnu, pretoţe okraje boli zaťaţené olovenými krúţkami a pretiahnuté
lanom, ktorým sa sieť zatvorí. Stočená sieť sa oblúkom vrhala do mora, hodom sa rozvinula
a okamţite sa vyťahovala z vody. Vo dne mohli rybári z brehu alebo v plytkej vode hádzať práve
tieto vrhacie siete. Väčšie siete spúšťalo z člnov niekoľko muţov. Ryby sa z nich buď vyberali do
lodí, alebo sa siete s úlovkami vyťahovali na breh. Potom nastalo triedenie, väčšie ryby určené
na predaj sa dávali do košov a bezcenné sa odhadzovali. Triedili sa aj čisté ryby od nečistých. Podľa
Dt 14, 9n boli ryby bez šupín a plutiev vyhlásené za kultovo nečisté. V Palestíne sa vyskytuje
štyridsaťtri druhov sladkovodných rýb, ale v hebrejskom jazyku sa všetky označovali jedným
výrazom – dag. Ryby patrili k najlacnejšej a najbeţnejšej strave vtedajších ľudí. Okrem čerstvej
konzumácie pečením alebo varením sa mohli po očistení dôkladne nasoliť a sušiť na slnku.
K pravidelným činnostiam rybárov patrila i údrţba sietí, ich pranie, čistenie, opravovanie
roztrhaných miest a sušenie. I keď rybárske zamestnanie bolo zamestnaním jednoduchých ľudí, nie
je dôvod predpokladať, ţe by boli negramotní (v zmysle výpovede odporcov Petra a Jána v Sk 4,
13). Skôr naopak, neskôr uvidíme, ako títo „jednoduchí rybári“ dokáţu „inteligentne“ šíriť Jeţišovo
učenie a veľkonočnú zvesť v prvotnej cirkvi.
Udalosť povolania prvých učeníkov sa teda nebude odohrávať v posvätnom prostredí, akým bol
napríklad chrám (por. Iz 6, 1 – 13), ale v beţnom prostredí jednoduchých ľudí pracujúcich v okolí
Genezaretského jazera.

Naratívna analýza
A. Stretnutie
Jeţiš ako putujúci galilejský učiteľ (Mk 1, 39; Mt 4, 23) nevyhľadával len ľudnaté mestá
so vzdelanými zákonníkmi, ale jeho cesta viedla cez pobreţie Genezaretského jazera obývaného
jednoduchými chudobnými rybármi. Stretáva ich uprostred ich kaţdodennej činnosti. Činnosť
Šimona a jeho brata Andreja je vyjadrená výrazom amfiballó, ktorý opisuje spúšťanie vrhacích sietí
do vody. Druhá dvojica súrodencov Ján a Jakub pracuje spolu s otcom a nádenníkmi v lodi
so sieťami, ktoré opravujú, obnovujú.
Prvým menovaným z dvojíc bratov je Šimon. Toto beţne pouţívané hebrejské meno je odvodené
od koreňa šm’a – počujúci. Jeho druhé meno Peter uvádza evanjelista Matúš uţ pri povolaní.
K nemu sa ešte vrátime na inom mieste. Dôleţité je postrehnúť, ţe podľa všetkých synoptikov je
Šimon prvým povolaným Jeţišovým učeníkom, čo bude mať v evanjeliách ďalšie teologické
dôsledky. V zmiešanom prostredí galilejského kraja neprekvapuje grécke meno Andreas –
„statočný, muţný“ (prepis jeho mena ako Ondrej je čechizmus). Je zaujímavé, ţe Andrej nie
je bliţšie určený svojím otcom, ale vzťahom k Šimonovi, keďţe tento sa stal známejšou osobnosťou
v prvotnej cirkvi. Andrej bol jeho bratom. Zo synoptických evanjelií o ňom nevieme nič viac. Len
evanjelista Ján, ktorý sa pokúsil niektorých učeníkov bliţšie predstaviť, sa o ňom zmieňuje dvakrát
(Jn 6, 8; 12, 22). Podľa tejto tradície boli Andrej a Ján najskôr učeníkmi Jána Krstiteľa.
Druhá dvojica bratov, Jakub a Ján, sa v evanjeliu objavujú takmer stále spolu (Mk 1, 19. 29; 3,
17; 10, 35). Často sú v trojici spolu s Petrom ako najbliţší Jeţišovi učeníci (Mk 5, 37; 9, 2; 13, 3;
14, 33). Bývajú označovaní ako synovia Zebedejovi (Mk 1, 19; 3, 17; 10, 35). O Jánovi ukazujú
zmienky NZ, ţe bol v prvotnej cirkvi, popri Petrovi, čelným predstaviteľom medzi apoštolmi (Sk 3,
1 – 4, 31; 8, 14 – 25; Gal 2, 9).

23
 B. Pozvanie s prísľubom
V rozprávaní evanjelia je aktivita na strane Jeţiša. Jeho evidentná iniciatíva je vyjadrená
symetrickým usporiadaním gréckych slovies v oboch častiach:
uvidel (v. 16) uvidel (v. 19)
povedal: poďte za mnou (v. 17) povolal (v. 20a)
nasledovali ho (v. 18) odišli za ním (v. 20b)
Výzva „poďte za mnou“ (gr. deute opisó mú) je jednoznačným povolaním k učeníctvu,
v gréckom texte znie ako rozkaz. V LXX tento imperatív nájdeme v 2 Kr 6, 19 v súvislosti
s prorokom Elizeom. Pôvodne ide pravdepodobne o semitský zvrat. Pojem nasledovania má uţ
v Starom zákone široký význam. Najprv označuje čisto priestorovo chápané nasledovanie,
vo význame ísť za niekým. Pritom sa prirodzene nedá nič bliţšie povedať o vzťahu, ktorý vzniká
medzi nasledovníkom a predchodcom. Viac ako len priestorová predstava je, keď sa povie, ţe sluha
nasleduje svojho pána, vojsko vodcu, ţena svojho muţa, ţiak – učeník svojho majstra. Tu sa stáva
nasledovanie vyjadrením spolupatričnosti, vlastníctva, poslušnosti, ochoty slúţiť (vojak) či lásky
(v manţelstve). Teologicky významným sa stáva výraz nasledovanie v súvislosti s nasledovaním
Hospodina. SZ chváli tých, ktorí idú za JHVH (napr. Káleb a Jozue v Nm 32, 12; Joz 14, 9).
V ostrom protiklade k nasledovaniu Hospodina stojí nasledovanie cudzích bohov, čo znamená
porušenie prvého príkazu a odpad od JHVH. O učeníckom nasledovaní hovorí SZ len na jednom
jedinom mieste, a síce v 1 Kr 19, 19 – 21 o nasledovaní Elizea proroka Eliáša. K tomuto textu sa
budeme viackrát vracať pri nasledujúcom výklade. Toto krátke rozprávanie tvorí pre
novozákonných redaktorov „biblický model“ učeníctva, na ktorý Jeţiš nielen nadväzuje, ale
v mnohom ohľade ho aj prevyšuje a prekračuje vzhľadom na jeho výnimočnú mesiášsku identitu.
Evanjelisti tým, ţe sa budú opierať o príbeh povolania Elizea, objasnia kontinuitu a pokrok Písma
v biblickom učeníctve zároveň.
Jeţiš teda povoláva rybárov za svojich učeníkov. Namiesto symbolického gesta, aké pouţíva
Eliáš (hodil na Elizea svoj plášť; 1 Kr 19, 19), pouţíva symbolické slovo. Pri tomto povolávaní
k nasledovaniu Jeţiš stojí skôr na mieste Hospodina neţ proroka. Táto skutočnosť vynikne ešte
jasnejšie, keď vieme, ţe v ţidovstve to bolo opačne: ţidovskí ţiaci si vyberali svojho učiteľa. Podľa
ţidovského myslenia ţiak nielen počúval náuku a výklady Písma svojho učiteľa, ale sprevádzal
a pozoroval ho v najrozmanitejších ţivotných situáciách, teda „chodili s ním a za ním“. Ako kedysi
Hospodin konal a hovoril cez proroka a vzal človeka do sluţby, tak teraz koná cez Jeţiša. Cez neho
Boh koná s autoritou a konečnou platnosťou.
Prísľub „urobím vás rybárov ľudí“ je výrazom splnomocnenia. SZ pouţíva prirovnanie rýb
s ľuďmi na viacerých miestach (por. Kaz 9, 12; Hab 1, 14). Keďţe ryby boli známym obrazom ľudí,
obraz rybárov ľudí nie je zvolený náhodou. Podľa niektorých vykladačov učeníci majú ľudí
zachraňovať z moci zlých síl, ktoré na nich útočia „ako more“ a získavať ich pre Boţie kráľovstvo.
Napriek túţbe vyloţiť spojenie v zmysle záchrany či prinášania spásy, metafora je čudná. Slová
o „lovení ľudí“ nemajú vo svojom pozitívnom zmysle ţiadne starozákonné vzory. Tento výraz sa
vyskytuje vo svojom negatívnom význame v SZ i v Qumráne. Tu je reč o rybároch, ktorí vyhadzujú
svoje siete proti synom bezboţnosti a o troch sieťach Beliala (por. Jer 16, 16 a 1QH III, 26 – V, 7;
Am 4, 2; Hab 1, 14 – 15). V prorockom texte Jeremiáša je prvotný význam chytenia všetkých, ktorí
sa chceli pre JHVH skryť, vsadená do prísľubu Boţieho vyslobodzujúceho zásahu. Je moţné, ţe
Jeţiš svojím slovom naráţal na toto proroctvo a mal na mysli Kráľovstvo, ktoré prichádza
a do sluţby ktorého budú jeho hlásatelia postavení. Obraz „rybárov ľudí“ je jednou z dvoch
hlavných metafor pre sluţobníkov v NZ (druhou je obraz pastiera). Metafora rybárov u samotného
Marka je kontrastom s obrazom pastiera Mk 6, 34, ktorý svedčí o starostlivosti a láske. Moţno preto
je aj dôvodom pre Lk preformulovanie v zmysle: odteraz budeš privádzať ľudí k ţivotu (gr. apo tú
nyn anthrópús esé zógrón). Lukáš pouţíva staré sloveso zógreó znamenajúce „zmocniť sa ţivota“,
nie v zmysle usmrtenia (por. v LXX Nm 31, 15. 18; Joz 2, 13; 9, 20; 2 Sam 8, 2; 2 Krn 25, 12).
V texte ide o význam zachraňovania ľudí pred smrťou a ich uchovávanie pre ţivot tým, ţe budú
zhromaţdení, aby nasledovali Boţie kráľovstvo. Tento prísľub je teda poukázaním na budúcu misiu
učeníkov (viď kap. VI).

24
 Pri druhej dvojici rybárov, ktorí sú z vyšších vrstiev, keďţe majú svojich nádenníkov, je formula
pozvania deute opisó mú nahradená slovesným spojením ekalesen autús – povolal ich. Sloveso
kaleó znamená volať, osloviť, pozvať, zavolať, predvolať, ale uţ v SZ sa vyvinul špecifický
náboţenský význam povolať. Jeţiš, na rozdiel od qumránskych esénov, nevyţadoval od tých,
ktorých povolával k vytvoreniu učeníckeho okruhu, ţiadnu špeciálnu „prípravu“. Ten, kto sa chcel
pridať k členom komunity (chaverim), potreboval najmenej mesiac a vstup do esénskej skupiny
vyţadoval najmenej dvojročnú prípravu a skúšku (por. 1QS VI, 13 – 23). Jeţišovo povolanie
do učeníckeho kruhu platilo s okamţitou platnosťou.

C. Prijatie pozvania
V literárnej forme, v akej sa tu nachádza prijatie pozvania, predstavuje modelovú odpoveď
na Jeţišovu výzvu. Pregnantné sloveso pre pozitívnu odpoveď na povolanie je akolútheó –
nasledovať. V SZ sa nasledovanie niekoho týkalo zvyčajne nejakej vodcovskej postavy, ktorá
poţívala úctu a autoritu. Bojovník nasleduje vodcu (Sdc 9, 4. 49), ţena nasleduje muţa, nevesta
ţenícha (Jer 2, 2), prorocký učeník Elizeus svojho majstra Eliáša (1 Kr 19, 20n). Prorocký typ
nasledovania prešiel do zvyku v rabínskom judaizme. Rabín alebo rabíni kráčajú alebo sa nesú na
oslovi, jeho ţiak alebo ţiaci idú za ním, pričom zachovávajú určitý odstup. Rabínski ţiaci posluhujú
svojmu učiteľovi, pomáhajú mu a doprevádzajú ho pri práci. V NZ je výraz akolútheó väčšinou
pouţitý na nasledovanie Jeţiša. Ide o vonkajšie nasledovania, keď napr. zástupy sprevádzajú Jeţiša
(Mk 3, 7; Mt 8, 10), ale v uţšom zmysle aj učeníci svojho Majstra (Mt 8, 19). Učeník robí to,
čo robí rabínsky ţiak: navonok v podobných formách, vnútorne v zmysle pripojenia sa k Jeţišovi,
v ktorom spoznáva svojho Majstra. Nasledovanie sa neumoţňuje tým, ţe by bol Jeţiš známym
rabínom, ale tým, ţe povoláva prorockou charizmatickou právomocou. Nejde tu len o fyzické
chodenie s rabi Jeţišom. Poţiadavka nasledovať Jeţiša je mesiášskou poţiadavkou, nielen
učiteľskou. Akolútheó znamená mať účasť na spáse, ktorá sa ponúka v Jeţišovi (Lk 9, 61; Mk 10,
17 – 21; Jn 8, 12; Zjv 14, 4).
Okamţité rozhodnutie štyroch rybárov je zosilnené gréckym adverbiom euthys vo význame
hneď. Je svedectvom o naliehavosti pozvania a výzvou pre kresťanskú komunitu. Rybári sú
Jeţišovým pozvaním uchvátení, bez náznakov zvaţovania zanechajú siete a v nasledovaní idú
za Jeţišom bezpodmienečne. Jakub a Ján zanechali i svojho otca, aby odišli za ním.
Scénu nemôţeme brať ako historickú reportáţ z Genezaretského jazera a predstavovať si rybárov
ako tých, ktorí sa uţ nikdy nevrátili k svojej rodine a prestali pracovať. Napriek tomu ide skôr
o spomienku neţ len o symbolický jazyk. Príbeh zdôrazňuje ťaţkosť učeníctva s jeho dôsledkami
k ţivotu bez rodiny a finančného zabezpečenia. Evanjelisti chcú scénou zdôrazniť radikálne
naliehavé prijatia Jeţišovho povolania a bezpodmienečné nasledovanie vzhľadom na jedinečné
pozvanie, ktoré sa im dostalo.
Charakter naliehavosti je ešte výraznejší, ak berieme do úvahy, ţe tento príbeh je literárne
štrukturálne závislý od starozákonného príbehu povolania, v ktorom prorok Eliáš povolal Elizea,
syna Safatovho (1 Kr 19, 19 – 21). Spoločnými prvkami sú úmyselne vzbudený dojem, ţe ide
o prvé stretnutie povolávajúceho a povolaného, denná práca pri ktorej nastáva povolanie a okamţitá
poslušnosť s prekonaním prekáţok. Aj Elizeus vykonával svoju beţnú prácu, keď oral pole
so záprahom dvanástich volov. Práve pri tejto práci ho zastihla prorokova výzva. Eliáš najprv cez
neho prehodil plášť ako znamenie, ţe si ho chce zobrať do svojej sluţby. Pretoţe sa odev pokladal
za časť osobnosti, týmto činom chcel prorok ukázať, ţe prenáša niečo zo svojho bytia na Elizea.
V pozadí stojí stará predstava, ţe moc výnimočnej osoby preniká i do jeho vlastných vlasov, šiat,
obuvi či ďalšieho osobného vybavenia. Jeţiš na rozdiel od tohto symbolického aktu povoláva
svojím slovom. Elizeus poslúchol výzvu, opustil voly, rozbehol sa za Eliášom, ale nešiel ihneď
za ním. „Medzihrou“ bola prosba o to, aby sa mohol rozlúčiť so svojím otcom, doslova pobozkať
otca, čím chcel vyriešiť prekáţku spojenú s problémom odlúčenia slobodného syna od rodičov. Aţ
potom zaznie „budem ťa nasledovať“ (v gréckom texte akolúthésó opisó sú je pouţitý budúci čas;
v. 20). V starozákonnom kontexte išlo o správnu vec, Elizeus chcel usporiadať „hostinu na
rozlúčku“ (ako kedysi Jakub v Gn 31, 54). Tým, ţe zabil voly a na dreve záprahu pripravil jedlo,

25
symbolicky „spálil všetky mosty za sebou“ a radikálne sa rozlúčil s predchádzajúcim spôsobom
ţivota. Napriek tejto radikálnosti pri čítaní tohto textu synoptickí redaktori pri svojej lektúre 1 Kr
19, 19 – 21 objavili v Elizeovej prosbe akúsi podmienku a zaváhanie. Eliášova odpoveď je veľmi
záhadná: hebrejský text prekladá grécka Septuaginta ako vráť sa, veď čo som ti urobil /čo ti robím/.
Elizeus je prostredníctvom Eliášovej odpovede vyzvaný k zhodnoteniu symbolického činu. Môţe sa
dokonca vrátiť a zostať doma, keď pre neho symbolický čin nič neznamená. Realizácia jeho
poţiadavky je opísaná vo verši 21 uvedená formula: „a obrátili sa od jeho nasledovania“, potom
však vykonal to, o čo poţiadal a šiel za Eliášom. I keď časový horizont tejto „medzihry“ je jasne
limitovaný, evanjelista opisujúci povolania prvých učeníkov nepočíta so ţiadnou „medzihrou“.
Povolaní nasledujú Jeţiša ihneď, bez akýchkoľvek prieťahov. Pri Jánovi a Jakubovi sa objavuje
práve motív okamţitého zanechania otca. Medzi Jeţišovým povolaním a nasledovaním nie je
priestor na ţiadne zdrţovanie sa od nasledovania Jeţiša.
Druhá časť Markovho príbehu (povolanie Jakuba a Jána) akoby opakovala predchádzajúce
rozprávanie, čo je typickou črtou antického naratívneho štýlu, keď chce zdôrazniť opisovanú
udalosť. Matúš mení príbeh len nepatrne. Tým, ţe zosilnil bratskú myšlienku výrazom „uvidel
dvoch bratov“ (v. 18, por. v. 21), mohol naznačovať úmysel chápať učeníctvo ako bratskú rodinu
(por. 12, 50; 23, 8: vy všetci ste bratia). Šimon sa uţ na tomto mieste uvádza aj svojím druhým
menom Peter. Väčšia názornosť príbehu spočíva vo výslovnom spomínaní sietí, ktoré bratia
rozhadzovali.

 Slovo novým učeníkom

Povolanie prvých učeníkov zaznamenané v synoptických evanjeliách ukazuje na mystérium –
tajomstvo Boţieho povolávania, skrývajúce viac otáznikov ako odpovedí. Pre ţidovských
poslucháčov pôsobili tieto príbehy veľmi prekvapujúco a pri pozornom čítaní v mnohom prekvapia
aj nás:
1. Povolávajúci je vţdy Jeţiš. Nie učeníci si ho vybrali za svojho učiteľa, ako tomu bolo
u ţidovských talmidim, ale samotný Ješua z Nazareta prechádzajúci Galileou povoláva
s neslýchanou autoritou. Učenícke povolanie je preto vţdy primárne nezaslúţeným darom.
Nemoţno si ho získať osobitnou zboţnosťou, zvláštnymi skutkami, neviaţe sa ani na povolanie ani
na postavenie v cirkvi a spoločnosti. Je vţdy darom a slobodnou Jeţišovou ponukou. Preto jemu
a len jemu patrí chvála, vďaka, jemu povolávajúcemu.
„Jeţišu, vďaka ti za dar učeníctva, za povolanie, ktoré som si nezaslúţil.“

2. Na otázky KOHO?, KDE?, KEDY? Jeţiš povoláva, jestvuje len tichý úţas nad Boţou
slobodou. Majster Ješua pozýva k nasledovaniu koho chce, kedy chce a kde chce. Neobracia sa
primárne na náboţensky vysoko vzdelaných učiteľov zákona, prísnych askétov ţijúcich v Júdskej
púšti alebo na kňazov slúţiacich v Jeruzalemskom chráme. Povoláva jednoduchých muţov, ktorí sa
ţivili lovením rýb. Nie tých, čo mnoho vedeli o Bohu, ale tých, ktorí hľadali, moţno viac nevedeli
ako vedeli, ale boli pripravení učiť sa. To, čo Jeţiš hľadá, sú otvorené srdcia.
Slová pozvania do učeníckeho kruhu nezaznievajú v sakrálnom prostredí, Jeruzalemskom
chráme, synagóge ani na púšti, ale pri beţnej práci. Nemoţno tu prehliadnuť onen stvoriteľský
aspekt. Kaţdé prostredie a kaţdá ľudská práca je vhodná pre potenciálneho učeníka, či je niekto
murár, stolár, úradník, kurič alebo učiteľ. Kaţdému Jeţiš adresuje pozvanie: „Poď za mnou!“
Namieste je spomenúť ešte jeden predsudok: predstava, ţe Jeţiš povoláva len slobodných ľudí.
Akoby bolo manţelstvo prekáţkou k učeníckemu nasledovaniu. Táto predstava súvisí s praxou
celibátu v mníšskej tradícii a kňazstvom v Katolíckej cirkvi západného obradu. O Petrovi s istotou
Písma vieme, ţe bol ţenatým muţom (podľa príbehu uzdravenia jeho svokry, viď kap. V.2.3).
Podľa ústnej tradície všetci apoštoli okrem Jána boli ţenatými muţmi. Boţie slovo teda odhaľuje,
ţe učeníctvo je ponúknuté kaţdému otvorenému ľudskému srdcu bez zvláštneho výberu. Všetci
môţeme byť Jeţišovými učeníkmi a poslucháčmi Boţieho slova.

26
 3. PREČO Jeţiš povoláva veriacich ľudí, aby sa stali jeho učeníkmi? Nestačí nasledovať
bohosluţby, plniť náboţenské prikázania a ţiť podľa morálnych princípov svedomia? Nevytvorí
nakoniec učeníctvo dve skupiny ľudí: tých, ktorí sú učeníkmi, a tých, ktorí nimi nie sú? Jeţiš
povedal: „Urobím z vás rybárov ľudí,“ čo znamená, ţe budete privádzať ľudí k ţivotu. Učeníci
nasledujú Jeţiša, aby slúţili tým, ktorí ho ešte nespoznali alebo nenasledovali. Učeníctvo je
od svojho počiatku orientované nie na mňa, ale na osobu Jeţiša a ľudí, ktorí ešte nespoznali plnosť
ţivota v Bohu. Ono je nesebeckou sluţbou dávajúcej sa lásky.
„Pane, utvor ma svojím nasledovníkom, nie kvôli mne, ale kvôli sebe a tým, ktorí ešte nespoznali
tvoju lásku.“

4. Ako sa dnes môţe niekto dozvedieť, ţe je povolaný za Jeţišovho učeníka? Prečo sa

o učeníctve v predošlých stáročiach cirkvi tak málo hovorilo, ale dnes na mnohých miestach sveta
znovu oţíva? Návrat k biblickému učeníctvu súvisí s novým načúvaním jeho Slovu v Duchu
Svätom. Pán naďalej pôsobí a povoláva nových učeníkov vo svojom Duchu. On neustále pozýva
k nasledovaniu a hovorí prostredníctvom svojho slova zapísaného v Biblii. Práve pri čítaní Boţieho
slova na stránkach Písma, sprevádzaného vzývaním a modlitbou k Duchu Svätému, Jeţiš dnes
hovorí veľmi ţivým, hlasným slovom vo svojej prenikavej radikálnosti. Veľkou úlohou kazateľov
Boţieho slova, kňazov, pastorov či tých, ktorých k tejto sluţbe ustanovil sám Duch, je, aby načúvali
aktuálnemu posolstvu Písma, obnovili kázanie o učeníctve a upozornili na jeho skrytý poklad.
„Majster, odkrývaj nám poklad učeníctva v tvojom Slove.
Príď Duchu Svätý, Duchu ţivého Slova, oţivuj naše čítanie Biblie,
urob ho účinným, zakusiteľným a aktuálnym práve dnes.“

5. Radikálna odpoveď rybárov, ono „ihneď“ bez akéhokoľvek odkladania, upozorňuje na čas
Boţieho navštívenia, ktorý je DNES. „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“
(Hebr 4, 7). DNES, nie zajtra ani pozajtra. Nastúpiť na cestu učeníctva môţem uţ dnes, v tomto
momente, keď čítam toto pozvanie. Na tomto mieste je hlbokou túţbou autora týchto riadkov, aby
čitateľ odloţil knihu (teda nie navţdy) a sklonil sa k modlitbe. Pán Tu chce adresovať pozvanie
k nasledovaniu. Odpoveď mu môţeš dať len a len TY.

Literatúra
BERGER, K.: Formgeschichte des Neuen Testament, Quelle & Meyer, Heidelberg 1984, s. 315; BULTMANN, R.:
History of the Synoptic Tradition, Black-well, Oxford 1968, s. 28; GNILKA, J.: Petrus und Rom, Herder, Freiburg in
Breisgau 2002, s. 32 – 39; Das Matthäusevangelium I, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 99 – 104; HÁJEK, M.:
Evangelium podle Matouše, Kalich, Praha 1995, s. 64 – 67; HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle Matouše,
Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2003, s. 94; KLEIN, D.: Die Berufung des Petrus, ZNW 58, s. 1 – 44;
LIMBECK, M.: Evangelium sv. Marka, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996, s. 29 – 31; MANN, C. S.:
Mark, Doubleday, New York 1986, s. 208 – 210; POKORNÝ, P.: Výklad evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981,
s. 36 – 38; VIVIANO, B. T.: Matthew in NJBC 42:21; WEISER, A.; HEINEN, K.: Jüngernachfolge im Alten und
Neuen Testament, in WEISER, A. (ed.), Stuttgarter biblische Aufsatzbände, Studien zu Christsein und Kirche 9,
Stuttgart 1990, s. 49 – 50.

2. Povolanie Šimona u Lukáša

Východisková perikopa: Lk 5, 1 – 11
Kontext
V perikope Lukáš sledoval Markovu predlohu veľmi voľne, dôkladne ju prepracoval s akcentom
na osobu Šimona a zakomponoval do nej vlastnú látku o úspešnom rybolove s Jeţišom. Tento
evanjelista oproti Mk/Mt mení nielen význam perikopy, ale aj pôvodný kontext. Učenícka perikopa
nenasleduje bezprostredne po krátkom uvedení začiatku Jeţišovej činnosti (4, 14 – 15). Toto
uvedenie je obohatené o perikopy s účinkovaním Jeţiša v dvoch galilejských mestách – v Nazarete
(4, 16 – 30) a Kafarnaume (4, 31 – 42). Jeho kazateľská činnosť je v 4, 43 rozšírená na iné mestá
a v 4, 44 dokonca na synagógy v Júdsku. Teraz však Lukáš zobrazuje Jeţiša znovu v Galilei, pri

27
brehu Genezaretského jazera (5, 1 – 11), v spoločnosti Petra a ďalších rybárov. Zaujímavé je,
ţe Lukáš pred povolanie Šimona vkladá stať o uzdravení jeho svokry 4, 38 – 41. Po tejto učeníckej
perikope nasledujú ďalšie príbehy o mocnom pôsobení Jeţišovho slova – uzdravenie malomocného
(5, 12 – 18), uzdravenie porazeného (5, 17 – 20). Povolanie Šimona a ďalších učeníkov je teda
vsadené uprostred Jeţišovho kázania a mocného pôsobenia jeho slova. Perikopa u Lukáša môţe
rozprávať o prísľube danom Šimonovi naznačujúci vyvolenie Dvanástich (6, 12 – 16), medzi
ktorými bude mať Peter dôleţité miesto.

Porovnanie, pramene a literárny druh

Perikopa patrí k Lukášovým siedmim transpozíciám Markovho materiálu. Povolanie štyroch
učeníkov (Mk 3, 13 – 19) je Lukášom premiestnená do scény o úlohe a postavení Šimona. Tu
získava psychologicky presvedčivejšie miesto, keď zobrazuje učeníkov priťahovaných k Jeţišovi po
viacerých skúsenostiach s jeho kázaním a sluţbou. Lukášov príbeh je sotva len paralelou k Mk 1, 16
– 20. Okrem nového umiestnenia v kontexte nájdeme ešte tri významné odlišnosti, ktoré dávajú
perikope celkom novú štruktúru:
1. Jeţiš nie je len okoloidúci, on káţe zo Šimonovho člna zástupom (v. 1 – 3).
2. Šimon spúšťa siete na Jeţišovo slovo a nasleduje zázračný úlovok (v. 4 – 9a).
3. Jeţiš Šimonovi sľubuje nové povolanie zmenenou formou, dôsledkom ktorého on a jeho
dvaja spoločníci nasledujú Jeţiša (v. 9b – 11).
Celá epizóda je takto Lukášovou kompozíciou s transpozíciou a redakciou Mk materiálu
a ďalšieho materiálu z Lukášovho vlastného zdroja (L). Lukášova vlastná látka o „zázračnom
rybolove“ (4 – 9a) je podobná aj Jánovej tradícii v Jn 21, 1 – 4. Odlišné je však spracovanie
spoločnej tradície o zázračnom rybolove. Ján kladie dôraz na rozprávanie o zjavení Vzkrieseného,
Lukáš na rozprávanie o povolaní Petra. Medzi biblistami sa vedie diskusia, či ide pôvodne
o predveľkonočnú alebo poveľkonočnú scénu.
Keďţe Lukáš koncentroval príbeh na Šimona a spojil ho s bohatým úlovkom rýb, získal tým
celkom novú kvalitu a len ťaţko ho môţeme označiť ako príbeh povolania. Perikopa je do seba
uzatvorená kompozícia. V terajšom Lukášovom usporiadaní je perikopa povaţovaná kritikou
foriem za „príbeh s vyhlásením“ (angl. Pronoucement Story), ktorý má stred vo verši 10d: „Odteraz
budeš získavať ľudí.“ Verše 4 – 9a mohli byť rozprávaním o zázraku v prelukášovskej tradícii, ale
on ho podriadil „príbehu s vyhlásením“. Poverenie Šimona pravdepodobne nebolo pôvodnou
súčasťou rozprávania o zázraku.

VÝKLAD
Keďţe sa perikopa skladá z dvoch pomerne samostatných častí, v Lukášovom evanjeliu môţeme
zvlášť sledovať Markovu trojstupňovú schému povolania (v. 10b – 11), pozorovať jeho vlastné
akcenty v súvislosti so scénou úspešného rybolovu (v. 5 – 10a).

Jeţiš vyučuje zástupy (Lk 5, 1 – 3)

Osamotené stretnutie Jeţiša s rybármi Lukáš rozširuje o prítomnosť zástupu, ktorý nezadrţateľne
nasleduje Jeţiša všade, kdekoľvek kráča. Záujem ľudí je znásobený slovom o tlačení sa zástupu.
Od začiatku Jeţišovej činnosti v Lk 4, 15 Jeţiš vystupuje v evanjeliu ako ten, kto vyučuje, teda ako
učiteľ. Nadšenie jeho poslucháčov sa prejavuje nasledovaním, aby načúvali Boţiemu slovu. Táto
fráza je v evanjeliách typická pre Lukáša. V Jeţišových slovách zástup a budúci učeníci môţu
spoznávať slová ţivého Boha. Implicitne v Jeţišovom ohlasovaní sa pripravuje úloha, ku ktorej
bude povolaný Šimon. Nasleduje zvláštna scéna, v ktorej Jeţiš vystupuje na loďku, aby z nej
vyučoval zástupy. Šimonova loď sa mení na kazateľňu. Jeţiš sediaci v loďke má pred sebou
poslucháčov sediacich na brehu jazera.

Úspešný denný rybolov (Lk 5, 4 – 10a)

V 4. verši sa Jeţiš nachádza na rybárskom člne, kde vystupuje ako „odborník na rybolov“. Vie,
ţe cez deň sa ryby zdrţujú na hlbokých miestach s nízkou teplotou. Chce ísť chytať spustením

28
vrhacej siete na hlboké miesto. Tým sa však v očiach profesionálnych skúsených rybárov javí ako
amatér, ktorý nevie, ţe ryby sa cez deň prakticky nelovia. Jeţišova snaha o lovenie rýb je vyjadrená
v Šimonovej výpovedi o namáhavej noci, počas ktorej nič nechytili. Učiteľovo slovo má však moc,
ktorá sa má zjaviť prítomným rybárom.
Šimon v 5. verši najprv pesimisticky hodnotí situáciu, ale zároveň oslovuje Jeţiša majster
a vyznáva moc jeho slova. Gréčtina rozlišuje oslovenie učiteľ (gr. didaskale), nachádzajúce sa v NZ
58-krát, prípadne rabi od oslovenia majster (gr. epistata)). V NZ sa vyskytuje iba u Lukáša na
šiestich miestach. Prispôsobuje tým Jeţiša obrazu helenistického putujúceho učiteľa, ktorý bol
čitateľom známy. Učeníci oslovujú Jeţiša „majster“ (5, 5; 8, 24. 45; 9, 33. 49). Tí, ktorí nie sú jeho
učeníkmi, ho oslovujú „učiteľ“ (7, 40; 11, 45; 12, 13; 19, 39; 21, 7; Sk 1, 1). Výnimkou je len Lk
17, 13, kde Jeţiša oslovujú majster malomocní. Tým, ţe Šimon je ochotný počúvať jeho slovo, hoci
jeho vlastná reflexia je odlišná, stáva sa jeho učeníkom. V Lukášovom evanjeliu mal uţ Šimon
skúsenosť s uzdravujúcim Jeţišovým slovom pri vyliečení svojej svokry (Lk 4, 39). Otvorenosť
Jeţišovmu slovu teraz vyjadruje aj činom, realizáciou Majstrovej poţiadavky.
Výsledok rybolovu prevýšil všetky očakávania. Mimoriadnosť udalosti je vyjadrená širokým
opisom situácie a kumulovaním výrazov. Úspech úlovku vyjadruje veľké mnoţstvo rýb, trhajúce sa
siete, nutná pomoc spoločníkov, naplnené a ponárajúce sa lode. Nezaujatý pozorovateľ či rybár by
povedal: „Mali šťastie, narazili na veľký húf,“ ale očami viery je úlovok výsledkom Jeţišovho
slova.
Typ veriaceho človeka, ktorý spoznáva pravú príčinu úspešného, aţ zázračného rybolovu, je
Šimon nazvaný v texte aj Peter. U Lk je to jediné miesto, kde pouţíva meno Šimon Peter (dokonca
ešte pred zmenou mena v 6, 14). Jeho reakcia v 9. verši je dvojitým vyznaním. Šimon Peter padá
Jeţišovi k nohám. Padnúť pred niekým na kolená je jednak vyjadrením Jeţišovej moci, ako
aj prejavom dôvery v jeho uzdravujúcu pomoc. Petrove slová sú zároveň prejavom kajúcnosti
i vyznaním som hriešny človek. Tieto slová sa podobajú dramatickým reakciám starozákonných
prorokov povolaných a oslovených Boţím volaním (por. Mojţiš Ex 3, 11; Izaiáš Iz 6, 5; Jeremiáš
Jer 1, 6...). Veď hriešny človek nemôţe uvidieť Pána a nezomrieť (por. Ex 33, 20; Sdc 6, 22; 13,
22). Posledným slovom Petrovej výpovede v gréckej syntaxe je oslovenie Jeţiša, ktoré je znovu
vyznaním. Uţ nie je len majstrom, ale Šimon Peter ho oslovuje titulom Kyrie – Pane, čo je
kristologický titul pre vzkrieseného Krista.
V 9 – 10a verši je opísaná reakcia prítomných ako úţas aţ hrôza (gr. thaumas). V NZ je uţasnutie
na viacerých miestach spojené s videním, epifániou, teda zjavením Pána (Mk 9, 15; 16, 5 – 6; Sk 3,
10 – 11). Podľa Mk 16, 5 – 6 je preľaknutie typickým znamením prijatia zjavenia. Výrazy ţasnutia
vo viacerých synoptických miestach zdôrazňujú, ţe ide o epifániu Jeţiša ako Pána. Úţas
a preľaknutie je aj postojom tých, ktorí ešte neprišli k viere, alebo majú vieru malú. Preľaknutie
pochádza z pocitu vzdialenosti. Musí byť najprv prekonané Boţím milostivým slovom: Nebojte sa.
V SZ sa toto povzbudenie vyskytuje 102-krát. Znamená povzbudenie dotyčnému oslovenému
človeku, aby mal odvahu nastúpiť do úzkej spolupráce s Bohom pri plnení poslania, ktoré dostal. Je
zárukou jeho pomoci a sprevádzania. Toto slovo je adresované Šimonovi vo verši 10b, pred jeho
povolanie loviť ľudí. Úspešnosť jeho „nového lovu“ nebude spočívať v jeho šikovnosti a zvládnutí
situácií, ale v Boţej moci a učeníckom vzťahu s Jeţišom, ktorý „loví“ s mocou Slova a zaháňa
ľudský strach. Lukáš v tejto scéne odhaľuje nesmiernu moc a divotvornosť Jeţišovho slova, ale aj
základnú úlohu dôvery a poslušnosti voči jeho slovu.

Povolanie Šimona (Lk 5, 10a)

Povolanie Šimona je opísané formulou: „Neboj sa, odteraz budeš získavať ľudí.“ Strach je
následkom udalosti, o ktorej píše len Lk, ale rybársky obraz pochádza z Mk predlohy. Časový výraz
„odteraz“ je výlučne lukášovský. Ním vyjadruje slávnostné uvedenie nového veku spásy (por. 1,
48; 12, 52; 22, 18. 69; Sk 18, 6). V perikope mení zmysel povolania z Mk 1, 17 uvedením tejto
poznámky o bezprostrednej blízkosti, ktorá nie je prítomná v Mk texte. Zrejme zvyšuje úlohu
Šimona, ktorý je odteraz spojený s Jeţišovou vlastnou sluţbou, takţe Lukáš vynecháva imperatív
„poď za mnou!“ Lukáš prechádza z pasívneho tvaru urobím z vás rybárov ľudí do aktívneho tvaru:

29
budeš získavať. Tým zdôrazňuje aktívne úsilie získať druhých pre Boha a Krista. Sloveso loviť nie
je chápané negatívne v zmysle násilného získavania, olúpenia o slobodu, ale ako pozvanie
k nasledovaniu Jeţiša, ktoré prináša ţivot (viď vyššie). Šimon bude musieť prispieť všetkým
aktívnym úsilím pri získavaní ľudí pre Krista a jeho Kráľovstvo.
Lukáš nazýva tohto apoštola často aj hebrejským menom (7-krát), meno Peter pouţíva 16-krát.
V Lk 5, 8 sú obe mená vedľa seba a tento spôsob predstavenia je dôsledne prebratý aj v Sk, kde sa
Šimon Peter spomína 56-krát. Príbehom o zázračnom rybolove Lukáš začal zvláštne rozprávanie
o Šimonovi zo svojho vlastného prameňa. Lukáš pretvoril z Markovho prameňa Šimonovo
povolanie (5, 3. 10), jeho prvé miesto medzi Dvanástimi (6, 14), jeho úlohu hovorcu Dvanástich (9,
20. 33; 18, 28), úzke spoločenstvo s Jeţišom spolu s Jánom a Jakubom (8, 51; 9, 28) a jeho zapretie
Jeţiša (22, 33 – 34. 54b – 60). Niektoré rozprávania z Markovej látky, ktoré sú Šimonovi Petrovi
menej priaznivé, Lukáš vedome vynecháva, a to Jeţišovu výčitku (Mk 8, 32 – 33) a pokarhanie
spiaceho Petra (Mk 14, 37). Pretoţe v Lukášovej koncepcii sa Vzkriesený zjavuje v Jeruzaleme, nie
v Galilei, vypúšťa Lk scénu s učeníkom v prázdnom hrobe (Mk 16, 7). Zo svojho vlastného
prameňa „L“ pridáva: jeho úlohu pri zázračnom rybolove (5, 4 – 8); Jeţišovu modlitbu za Petra (22,
31 – 32) a zmienku o zjavení sa vzkrieseného Krista (24, 34). Práve on ako prvý povolaný bude aj
najdôleţitejším svedkom vzkrieseného Krista (24, 34; por. Sk 2, 14 – 20). Ako prvý z apoštolov (Sk
2, 14) bude svojím hlásaním a vierou vydávať veľkonočné svedectvo o Jeţišovi.
Lukáš predstavil Šimona od začiatku akoby vtiahnutého do sféry Jeţišovho mocného pôsobenia
a táto skúsenosť sa stane základom prísľubu, ktorý dostane. Šimon, vo vedomí svojej vyslovenej
hriešnosti a nehodnosti byť spájaný s osobou Jeţiša, napokon padá na kolená a upokojuje sa
s prísľubom, ţe bude mať úlohu zhromaţďovať ľudí do kráľovstva, ktoré prišlo s Jeţišovým
ohlasovaním. Takisto slovo povolania je určené len Šimonovi. On je pre Lukáša prvým Jeţišovým
spolupracovníkom, ktorého Jeţiš povolal a budúcim významným hlásateľom veľkonočnej zvesti.

Prijatie pozvania (Lk 5, 11)

Aj keď povolanie vo verši 10b patrilo osobe Šimona, vo 11. verši je odpoveď na Jeţišovo
pozvanie vyjadrená v mnoţnom čísle: zanechali všetko a išli za ním. Implicitne sú v texte zahrnutí
ďalší učeníci spomínaní vo verši 10a – Zebedejovi synovia Jakub a Ján, ktorých Lukáš nazýva
Šimonovými spoločníkmi (objavia sa znovu v 6, 14; 8, 51; 9, 28. 54; Sk 1, 13; 12, 2). Od tohto
miesta Lukáš uvádza trojicu najbliţších Jeţišových spolupracovníkov, pričom vynecháva
Šimonovho brata Andreja. Aj Jakub a Ján budú získavať ľudí, ale adresovaním Jeţišových slov
Petrovi, zdôrazňuje evanjelista Lukáš jeho vodcovskú autoritu.
V gréckom texte sa na záver perikopy nachádza sloveso nasledovania akolútheó, preto výstiţnejší
preklad je nasledovali ho (nie ako SKP alebo SEP išli za ním). Lukáš pouţíva sloveso z Mk 1, 18
a bude ho často pouţívať v súvislosti s kresťanskými učeníkmi (5, 27 – 28; 9, 23. 49. 57. 59. 61; 18.
22. 28). Oproti Mk, kde učeníci zanechali siete a otca, Lukáš odpoveď radikalizuje, a to tým, ţe
uvádza: opustili /zanechali/ všetko. Pri nasledovaní Jeţiša nemôţe nič stáť v ceste, nič nemôţe byť
dôleţitejšie ani postavené pred Jeţiša.

Ekleziológia príbehov povolania

Keďţe Jeţiš je zobrazený ako zhromaţďuje svojich nasledovníkov, ktorí budú mať účasť na jeho
sluţbe, niektorí exegéti vidia v perikope vynárajúci sa ekleziologický záujem. Kresťanské komunity
si museli klásť otázky typu: Čo je vlastne dôvodom našej existencie? Odkiaľ skutočne
pochádzame? Príbeh o povolaní prvých učeníkov zasadzuje počiatok spoločenstva Jeţišových
učeníkov do predveľkonočného obdobia Jeţišovho vyučovania a formovania prvého spoločenstva
učeníkov a spolupracovníkov.
Jeţiš uţ počas svojho verejného pôsobenia a ohlasovania Boţieho kráľovstva začal s Boţou
prorockou autoritou povolávať niektorých ľudí za svojich učeníkov. Toto povolávanie kontinuálne
nadväzovalo na starozákonnú prax učeníctva, ale zároveň ju diskontinuálne prevyšovalo vzhľadom
na jedinečnosť Jeţišovej osoby. Štyroch rybárov osobne povolal, aby z nich vytvoril základ
spoločenstva svojich najbliţších spolupracovníkov. Jeţiš však povolaním jednoduchých rybárov

30
nechcel robiť rozdiely medzi ľuďmi podľa sociálneho alebo náboţenského postavenia. Okamţitá
bezpodmienečná odpoveď rybárov k nasledovaniu sa stala modelom radikálnej odpovede tých, ktorí
budú neskôr povolaní k nasledovaniu vzkrieseným Kristom.
Povolaním rybárov za prvých učeníkov začal Jeţiš vytvárať komunitu podľa vzoru ţidovských
rabínov z učených ţiakov. Povolanie kaţdého učeníka i celej kresťanskej komunity má takto
základný koreň v Jeţišovom povolaní prvých učeníkov, v ktorých sa môţu nachádzať všetci „noví
učeníci“. Pod týmto termínom budeme rozumieť tých nových učeníkov, ktorí sa nestretli
s historickým Jeţišom, ale stali sa jeho učeníkmi cez ohlasovanie apoštolov po veľkonočných
udalostiach. Títo noví učeníci sa nestali učeníkmi kazateľov evanjelia, ale učeníkmi Jeţiša, ktorého
Boh vzkriesením potvrdil ako svojho Mesiáša. Cirkevná komunita zhromaţdená okolo
vzkrieseného Pána je pokračovaním spoločenstva učeníkov, ktoré Jeţiš zhromaţďoval uţ počas
svojho pozemského pôsobenia. Dôvodom rozprávania evanjeliových „príbehov o povolaní“ mohlo
byť vysvetlenie existencie kresťanských spoločenstiev. Výzvou „poďte za mnou“ sa Marek obracia
k poslucháčom, aby nasledovali vzkrieseného Krista. Niektorí exegéti sa domnievajú, ţe mohlo ísť
o spätnú väzbu cirkevnej štruktúry na Jeţišovo pozemské putovanie, záväznú a smerodajnú pre
Cirkev všetkých dôb. Je síce pravda, ţe evanjelisti o niektoré postavy, významné z poveľkonočného
pôsobenia, javili evidentný záujem, zvlášť o postavu Petra, ako sme to videli u Lukáša, ale ich
význam a budúcu úlohu synoptici výslovne dávajú do obdobia Jeţišovho verejného pôsobenia
a ohlasovania Boţieho kráľovstva. Podľa svedectiev evanjelií Mk/Mt, Jeţiš začal svoju činnosť
tým, ţe okolo seba zhromaţďoval učeníkov. Povolanie prvých učeníkov a začiatok vytvárania
učeníckej komunity bolo integrálnou súčasťou Jeţišovho pôsobenia. Neodmysliteľne patrí k jeho
ohlasovaniu, tak ako reč v podobenstvách či mocné činy uzdravovania a vyháňania zlých duchov.
V tejto učeníckej komunite mali niektorí od začiatku Jeţišovho pôsobenia zvláštne miesto, ktoré sa
naplno prejavilo po udalosti Jeţišovej smrti a vzkriesenia. Ale nie ako niečo diskontinuálne nové,
ale ako pokračovanie ţivota učeníckeho okruhu, ktorý vytvoril Jeţiš z tých, ktorých sám povolal
a ktorí na jeho pozvanie radikálne a rozhodne odpovedali.
Pri vytváraní prvej komunity Jeţišových spolupracovníkov Lukáš pridáva skutočnosť moci
Jeţišovho slova, jeho schopnosť prekonať ľudskú neschopnosť a odháňať ľudský strach. Zázračný
rybolov je symbolicky spojený s budúcou činnosťou Šimona Petra. Jeho poverenie a misijná
činnosť majú základ v predveľkonočnom poverení Jeţišom. Peter bude mať úspech ako rybár ľudí
len cez Jeţišovu moc. Jeho poveľkonočná činnosť „získavania ľudí“ pre nasledovanie vzkrieseného
Krista, na ktorej majú účasť aj ostatní „spolupracovníci“, má základ v povolaní a poverení, ktoré
prijal od Jeţiša a ktorého plná realizácia nastane aţ po paschálnych udalostiach.

Literatúra
BROWN, R.: John, XIII – XXI, New York, 1966 – 1970, s. 1090n; FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I –
IX, Doubleday, New York 1981, s. 559 – 569; GLOMBITZA, O.: Die Titel didaskalos und epistatés für Jesus bei
Lukas, ZNW 49, 1958, s. 275 – 278; MÜLLER, P. G.: Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní
Vydří 1998, s. 57 – 59; KARRIS, R. J.: Luke in NJBC 43:69 – 72; KLEIN, D.: Die Berufung des Petrus, ZNW 58,
1967, s. 1 – 44; SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium I, Herders Theologischer Kommentar zum Neuen
Testament, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 264 – 274.

31
 3. Povolanie mýtnika
Východiskové perikopy: Mk 2, 13 – 17; Mt 9, 9 – 13; Lk 5, 27 – 32
Rozdelenie:
Perikopa má dve základné časti, ktoré sú veľmi voľne spojené:
1. Povolanie mýtnika (Mk 2, /13/ 14; Mt 9, 9; Lk 5, 27 – 28);
2. stolovanie s hriešnikmi a mýtnikmi a kontroverzia (Mk 2, 15 – 17; Mt 9, 10 – 13; Lk 5, 29 –
32).
Kontext, naratívna analýza, výklad
U Marka úvodný 13. verš poskytuje obraz putujúceho Jeţiša, ktorý vyšiel znovu k jazeru.
Evanjelista nás chce voviesť do toho istého prostredia ako pri povolaní rybárov v 1, 16. K Jeţišovi
prichádza zástup ľudí a on ich vyučoval, čo je znovu blízke kontextu povolania rybárov (1, 14 –
15). Medzi týmito povolaniami Jeţiš pôsobí v Galilei, učí s mocou (1, 27), takţe zvesť o ňom sa
rýchle rozniesla po celom galilejskom okolí (1, 28). Šimon a jeho druhovia sa nachádzajú uţ v jeho
blízkosti ako svedkovia a účastníci jeho pôsobenia (1, 29 – 31. 36). Jeţišovo pôsobenie sa však
neobmedzuje len na fyzické uzdravovanie nemocných, ale on má Boţiu moc chorému človeku aj
odpúšťať hriechy (2, 1 – 12). Po tejto perikope o uzdravení a odpustení hriechov ochrnutému
nasleduje stretnutie s konkrétnym hriešnikom.
Verš 14 je veľmi stručný príbeh povolania, ktorého slovník i literárna forma je veľmi blízka
prvým dvom povolaniam v 1, 16 – 20. Verš má tri logické i štylistické časti oddelené spojkou „a“
(gr. kai). Štýl reči je jednoduchý, bez ozdôb, napísaný stručne, akoby telegrafickým štýlom.
Podobne ako pri povolaní rybárov ide o modelovú scénu povolania učeníka, ktorá pozostáva z troch
etáp: stretnutie, pozvanie a prijatie pozvania.
A. Stretnutie
„A prechádzajúc uvidel Léviho /syna/ Alfejovho, sediaceho na colnici...“
Tak ako pri stretnutí s rybármi je aktivita na strane Jeţiša. V tejto prvej časti sa nachádzajú dve
slovesá Jeţišovej iniciatívy – prechádzajúc a uvidel, ktoré boli pouţité aj pri povolaní prvých dvoch
rybárov (1, 16). Po formálnej stránke ide o opakovanie slúţiace k evidentnému rozlíšeniu rovnakej
témy perikop (povolania). Bliţšie určenie miesta, kadiaľ Jeţiš prechádzal a kde uvidel novú postavu
príbehu, je tu predsunuté v 13. verši. Nasleduje stručná charakteristika dotyčného Léviho
prostredníctvom vzťahu k otcovi ako syna Alfejovho a jeho zamestnanie participiálnym spojením
sediaceho na colnici. Tým je jasné, ţe išlo o colníka.
B. Pozvanie
„...a povedal mu: nasleduj ma...“
Forma povolania v porovnaní s rybármi je zmenená. Namiesto „poďte za mnou“ (gr. deute opisó
mú) je pouţité sloveso nasledovania (gr. akolútheó) v rozkazovacom tvare, čím je zdôraznená
naliehavosť a autorita povolávajúceho.
C. Prijatie pozvania
„...a on vstal a nasledoval ho.“
V tretej časti je odpoveď vyjadrená pomocou dvoch slovies. Prvé grécke sloveso anistémi
participiálnou formou názorne opisuje zdvihnutie sa, v protiklade k „sedeniu na colnici“. Sloveso
má však široký symbolický význam povstania či prebudenia aţ vzkriesenia. Podobne ako rybári
zanechali siete, mýtnik vstal, opustil a zanechal colnicu. Radikálne odpovedá na ponúknuté
pozvanie, vzdáva sa svojej existenčnej istoty, ktorá bola omnoho väčšia ako u galilejských rybárov.
Paralelne k veršu 1, 18 je pouţité i spojenie nasledoval ho. Sloveso akolútheó je v tomto verši
uvedené dvakrát, raz vo forme Jeţišovho pozvania a druhý raz v odpovedi pozvaného.

Kontroverzia
Príbeh povolania pomáha redaktorovi uviesť druhú časť perikopy (v. 15 – 17). Evanjeliová
tradícia najprv identifikuje mýtnika Léviho ako učeníka. Potom nasleduje príbeh kontroverzie, kde

32
nájde toto povolanie nový zmysel. Kontroverzia má trojdielnu schému: 1. opis situácie s podnetom
(v. 15); 2. námietka protivníkov (v. 16); 3. záverečná odpoveď (v. 17). Podľa kritiky foriem je celá
perikopa príbehom s vyhlásením (v. 17).
Mýtnik – colník (gr. telónés) je vyberačom daní. Títo vyberači boli zamestnancami súkromných
podnikateľov, ktorí mali zmluvu s rímskym štátom a pravidelne odvádzali pevne určenú sumu
peňazí. Výška cla však pevne stanovená nebola, záleţalo len na ich „šikovnosti“, koľko si
nahonobili do vlastnej kapsy. Ţidia ich nenávideli nielen preto, ţe mnohí boli vydieračmi, ale aj
z dôvodov vlasteneckých a náboţenských. Slúţili nepriateľským pohanom, čím zrádzali národ,
vlasť i vieru. Stali sa symbolom nepoctivosti, chamtivosti a notorickej hriešnosti. V piatich veršoch
u Mk sa aţ trikrát vyskytuje spojenie „mýtnici a hriešnici“. Hriešnikom (gr. hamartólos) je
označovaný človek, ktorý ţije v radikálnom rozpore so Zákonom buď svojou nemravnosťou, alebo
povolaním. Zamestnanie mýtnika je potom jednou z konkrétnych podôb hriešnosti človeka.
V Izraeli bolo moţné stretnúť sa s rozlišovaním ľudí na „hriešnikov“ a „spravodlivých“
na kaţdom kroku. Zvlášť farizeji sa vyhlasovali za protiklad hriešnikov a mýtnikov. Vznikli ako
zboţné laické hnutie, ktoré sa snaţilo brať váţne svoju vieru prísnym dodrţiavaním Zákona. Ich
postoj má základ v Lv 10, 10. Tu má pôvod aj myšlienka oddeľovania. Spájali sa do malých
uzavretých skupín vnútri Izraela, čím sa stávali oddelení (aram. perišaja, odtiaľ meno farizeji).
Vo svojej úzkostlivej zboţnej praxi nesúhlasili so ţiadnym hriechom ani hriešnym spôsobom
ţivota. Ich cesta spravodlivosti bola nesporne cestou správnou, ale nedostačujúcou, ak začali sami
seba povaţovať za zdravých, dobrých a vzorných, teda lepších ako sú iní. V očiach mnohých
zboţných Ţidov sa Jeţiš poškvrňoval svojím stykom s ľuďmi núdznymi, vyvrhnutými a nečistými.
Najdôslednejší v tomto boli qumránski eséni. Títo sa oddeľovali od nečistých a vyhlasovali,
ţe nečistí nikdy nevstúpia do ich „svätyne“ (4QFlor; 11QT XLV).
Farizeji mali dobré dôvody, aby im Jeţišovo stolovanie s mýtnikmi a hriešnikmi pripadalo
prinajmenšom ako veľmi sporné. Netoleruje týmto Jeţiš ich hriešnosť? Nesúhlasí aj on s hriechom?
Aký je postoj samotného Jeţiša? Dobové rozlišovanie ľudí na „spravodlivých“ a „hriešnikov“, na
rozdiel od farizejov, u neho nikdy neviedlo k oddeľovaniu sa od nich. Hriešnikov vedome privádzal
do svojej blízkosti. Pre neho sú chorými, ktorí súrne potrebujú lekársku pomoc. Práve u týchto ľudí,
ktorých iní pokladajú za stratených a opovrhujú nimi, nachádza väčšiu pripravenosť pre svoje
posolstvo. On ich priam vyhľadával, aby s nimi stoloval. Jesť s niekým bolo znakom blízkeho
vzťahu a najuţšieho spoločenstva. Spoločenstvo stola bolo v Oriente spoločenstvom, pri ktorom
zúčastnení za seba ručili a boli ochotní brániť jeden druhého s nasadením vlastného ţivota.
Povolanie mýtnika je preto konkrétnym skutkom Jeţiša, v ktorom sa Boţia láska nezastavuje
pred nehodnými a spornými. Jeţiš sa zaujímal práve o tohto opovrhovaného hriešneho colníka,
aktívne ho vyhľadal, navštívil a ponúkol mu svoje spoločenstvo v osobnom nasledovaní. 15. verš sa
začína historickým prézentom „a stáva sa“, čím autor premosťuje text do času pisateľa. To, čo sa
ďalej opisuje, totiţ včlenenie ľudí vylučovaných z Izraela do Jeţišovho spoločenstva, je skutočnosť,
ktorá sa deje, keď Marek píše tento text. Preto sa vo verši 15a môţe objaviť obraz v ktorom mnohí
mýtnici a hriešnici spolu stolovali s Jeţišom a jeho učeníkmi. Tu sú po prvýkrát v Markovom
evanjeliu nazvaní tí, ktorí Jeţiša nasledovali, učeníkmi. Podobne ako mýtnik Lévi aj ostatní mýtnici
a hriešnici sú Jeţišom povolávaní, čo vyjadruje aj koniec 15. verša pouţitím slovesa nasledovania:
„boli (z nich) mnohí, ktorí ho aj nasledovali.“ Veľmi zaujímavé je adresovanie otázky zákonníkov
z farizejov ohľadom stolovania s mýtnikmi a hriešnikmi jeho učeníkom (v. 16). Text v tomto
momente akoby prechádzal do aktuálnej otázky, ktorá je poloţená v kresťanskej obci, a jej praxe
neoddeľovať sa od mýtnikov a hriešnikov, ale aktívne sa o nich zaujímať, pozývať ich
do spoločenstva a k nasledovaniu Jeţiša. Zvlášť potom Lk otázkou „prečo vy jete a pijete“
explicitnejšie upozorňuje, ţe ide o reflexiu, ktorej výčitka mieri do súčasnej situácie
ranokresťanskej obce, teda o miesto v ţivote autora evanjelia. Takéto konanie cirkevnej obce má
svoje oprávnenie, dôvod a povinnosť zaloţenú na konaní samotného Jeţiša, ktorý neprišiel volať
spravodlivých, ale hriešnikov (v. 17b), pretoţe práve títo sú chorí a potrebujú lekára, ako sa hovorí
v známom prísloví (17a). Povolanie mýtnika teda podáva historický obraz učeníctva, v ktorom Jeţiš
vytvára okruh svojich nasledovníkov aj zo skupín ľudí, ktorí boli náboţensky a spoločensky medzi

33
veriacimi odsúvaní a ponúka obraz cirkvi napodobňujúcej toto konanie neustálym aktívnym
záujmom o takýchto ľudí.
Matúš v 9, 9 sleduje Markovu predlohu, podobne ako pri povolaní rybárov, ale celkom mení
kontext (pozri ďalej stať o náročnosti nasledovania) i niekoľko dôrazov. Prvou zmenou je meno
dotyčného. Jeţiš uvidel človeka sediaceho na colnici, ktorého volali Matúš. Meno Matúš nájdeme
vo všetkých zoznamoch Dvanástich (Mk 3, 16 – 19; Mt 10, 2 – 3; Lk 6, 14 – 16; Sk 1, 13), ale len
u Mt 10, 3 je identifikovaný ako mýtnik. Ak by sme mali len Mk a Lk evanjelium, nemáme ţiaden
dôvod domnievať sa, ţe jeden z Dvanástich bol zamestnaním mýtnik. Matúšova tradícia je
jedinečná, keď identifikuje Léviho s mýtnikom Matúšom, ktorý patril medzi neskôr vyvolených
Dvanástich. Je stále nezodpovedanou otázkou či sú Lévi a Matúš tou istou osobou. Vo vtedajšom
palestínskom ţidovstve sa často pouţívali dve mená, jedno semitské (hebrejské alebo aramejské)
a druhé grécke alebo latinské (por. Sk 1, 23; 12, 25; 13, 9). Vo výnimočných prípadoch sa stretneme
aj s dvomi semitskými menami (Jozef Barnabáš v Sk 4, 36; Jozef Kaifáš v Ant XVIII, 2.2). Je
teoreticky moţné, ţe by sa mýtnik mohol volať Lévi Matúš, ale ranokresťanskí spisovatelia
(Klement Alexandrijský; Origenes) väčšinou tieto postavy rozlišovali. Je ťaţko povedať, či Matúš
vychádzal z vlastnej odlišnej ústnej tradície matúšovskej cirkevnej obce, alebo známejšie meno
Matúš nahradil redaktor evanjelia zámerne za neznámeho Léviho (podobne ako vymenil neznámu
Salome v 27, 56, za matku Zebedejových synov)? Bola postava Matúša významná v spoločenstve,
v ktorom evanjelium vznikalo? Alebo išlo o formu slovnej hračky, keď meno Maththaios je blízke
označeniu učeníka – mathétés? Zaujímavý je skôr vlastný Matúšov záujem o to, aby povolaný
mýtnik bol identifikovaný ako jeden z Dvanástich (podľa tejto špecifikácie bolo neskôr
pomenované aj celé evanjelium). U Matúša Jeţiš nielenţe stoloval s mnohými mýtnikmi
a hriešnikmi, ale oni tvorili súčasť jeho najbliţších spolupracovníkov.
Druhou zmenou u Matúša je, ţe vynecháva zmienku o tom, ţe Jeţiš sa nachádza v mýtnikovom
dome. Jeţiš je u neho nazvaný farizejmi „ten váš učiteľ“. Ďalšou dôleţitou zmenou v 13. verši je,
ţe Matúš pouţíva obrat známy v rabínskej polemike „choďte a učte sa, čo to je“, ktorým sa
odmieta protivníkov názor s poukazom k určitému výroku Písma, ku ktorému oponent neprihliadol.
Tým citátom je Oz 6, 6: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu“ (por. aj 12, 7), ktorým chce svoje
jednanie a spoločenstvo s hriešnikmi pripodobniť milosrdenstvu v protiklade k obetnému mysleniu
farizejov. Tento citát pouţil aj rabi Jochanan ben Zakaj (zomrel okolo r. 80 po Kr.), ktorý ním
utešoval svojich ţiakov po zničení Jeruzalemského chrámu (ARN 4).
Lukáš je takisto závislý na Markovi, menšie rozdiely nie sú zásadné. Zasadením v kontexte má
toto povolanie u neho ešte väčšiu blízkosť k povolaniu rybárov. Medzi obidvomi povolaniami sú
len dva príbehy o uzdraveniach (5, 12 – 16 uzdravenie malomocného; 5, 17 – 26 uzdravenie
porazeného). Lukáš vkladá scénu povolania Léviho do druhej kontroverzie s farizejmi a zákonníkmi
ohľadom spoločenstva s „hriešnikmi a mýtnikmi“, na ktorú nadväzujú ďalšie spory (5, 33 – 39
o pôste; 6, 1 – 11 o sobote, vrátane uzdravenia), po ktorých hneď nasleduje vyvolenie Dvanástich
(6, 12 – 16). Oproti Mk, Lukáš v texte zmenil: 1. vynecháva všetky zmienky o Jeţišovi, ktorý
prechádza popri jazere a vyučuje; 2. vynecháva bliţšiu identifikáciu Léviho ako „syna Alfejovho“;
3. charakteristicky pridáva, ţe povolaný Lévi opustil všetko, podobne ako pri povolaní Jána
a Jakuba v 5, 11; 4. zreteľne uvádza, ţe Lévi usporiadal veľkú hostinu vo svojom vlastnom dome
(v. 29a); 5. Markovo spojenie zákonníci farizejov nahrádza farizeji a ich zákonníci (5, 30; por. 5,
21); 6. dosť zvláštne zamlčiava zdroj polemiky so zákonníkmi a farizejmi; 7. Lk pouţíva dvojité
slovesné vyjadrenie na opis výčitky farizejov a zákonníkov „jete a pijete“ (30b), Mk hovorí len
o jedení; 8. pridáva cieľ Jeţišovho povolania hriešnikov „aby zmenili zmýšľanie“ (v. 32), čím
jasnejšie vysvetľuje, ţe sa Jeţiš nestretáva s hriešnikmi ako jeden z nich, ale ako lekár. Niektoré
z týchto zmien hovoria o Lukášovom vlastnom teologickom záujme. Z hľadiska učeníctva sú
zaujímavé body 2 – 4. Reakcia mýtnika na Jeţišovo povolanie je u Lukáša rovnako radikálna ako
u povolaných rybárov. Nielenţe opúšťa aktuálne miesto, na ktorom sa nachádza, ale opustil všetko,
aby nasledoval Jeţiša. To, ţe Lukášov jazyk je obrazný, ukazuje následná hostina, ktorú by
nemohol mýtnik usporiadať, keby doslovne opustil všetko. Veľká hostina, ktorú pripravil
vo svojom dome, toto „spoločenstvo stola“, je konkrétnym vyjadrením dôverného spoločenstva

34
s Jeţišom, jeho nasledovania a prejavom radosti z nasledovania, na ktorom môţu mať účasť aj tí,
čo tradične vytvárali spoločenstvo s dotyčným, teda kolegovia mýtnici a iní (29), ktorých ďalej
farizeji a ich zákonníci identifikovali ako hriešnikov (v. 30). Mýtnik Lévi tým, ţe sám prijal
Jeţišovu výzvu k nasledovaniu a verejne ju proklamoval slávnostnou hostinou, sa stal viditeľnou
odpoveďou na otázku, ktorú poloţili farizeji a ich zákonníci a ktorá bude i cirkvi vţdy aktuálnou:
„Prečo jete a pijete s mýtnikmi a hriešnikmi?“ Mýtnik Lévi, ktorý zmenil zmýšľanie a stal sa
Jeţišovým učeníkom, je ţivým prejavom Jeţišovho slova „neprišiel som volať spravodlivých, ale
hriešnikov, aby zmenili zmýšľanie“ (5, 32).

 Slovo novým učeníkom

* Akými ľuďmi dnes pohŕdame, aké zamestnania sú povaţované za nečisté? Sú to politici,
o ktorých tvrdia, ţe „všetci hrabú pre seba“; podnikatelia, ktorí „si to museli nakradnúť“; bývalí
straníci, „ktorí prevrátili kabáty“? Alebo pohŕdame tými, ktorí sedeli vo väzení, kupliarmi
a prostitútkami zarábajúcimi si vlastným telom? Ako sa k takýmto ľuďom správame my dnes?
Zvyčajne máme strach, aby sme neboli ako oni. Bojíme sa k nim priblíţiť, lebo sami nevieme, kde
patríme. Udrţiavame si dostatočný odstup zo strachu. Ako „kostolní kresťania“, oddelení
od „neveriacich“, sme dnes v podobnom zmýšľaní ako ţidovskí farizeji v Jeţišovej dobe. Myslíme
si, ţe sme viac ako títo „hriešnici“, máme niečo „navrch“. Zvysoka sa dívame na tých, ktorí do
chrámu nechodia.
Prosme nášho Majstra: „Jeţišu, nauč nás svojej láske k ľuďom, ktorí sú pre nás zlými
a nespravodlivými; nauč nás vidieť v nich ľudí duchovne zranených a chorých; pomôţ nám, aby
sme odmietali ich hriech, ale milovali ich ako Boţie deti a našich súrodencov.“

* Učenícke spoločenstvá môţu podľa Majstrovho príkladu pozývať medzi seba aj človeka
podobného mýtnikovi. Pamätám si na skúsenosť na jednom z evanjelizačných kurzov „Effatha“
v Skalických horách. Medzi mnoţstvom úţasných otvorených mladých ľudí, prišli aj traja mladí
chlapci z Liptovského Mikuláša. Títo puberťáci pricestovali, pretoţe chceli niekam vypadnúť
z domu. Ignorovali akýkoľvek spoločný program. Väčšina z usporiadateľov kurzu neustále zápasila
s tým, ako ich eliminovať. V ich podvedomí jestvoval strach, ţe chlapci všetko pokazia, narušia
atmosféru. Jednoducho sem nepatria. Jeţiš však stále opakoval: „Neprišiel som volať
spravodlivých...“ Vtedy som si uvedomil, ţe väčšina by bola ochotná prijať ich, ak sa zmenia,
obrátia. Ale práve pri nich som si uvedomil, ţe Jeţiš miloval hriešneho človeka so všetkými jeho
slabosťami. Aţ človek prijatý a milovaný bez podmienky „zmeny“, sa otvára pre Boţí dotyk
a vlastnú vnútornú zmenu. V ich vnútri bolo skrytá veľká krása, zmysel pre priateľstvo, tanec
a ţivot. Potrebovali byť len milovaní... Pozývajme takýchto ľudí na svoje zhromaţdenia, nechajme
sa nimi vyrušiť zo svojej spokojnosti. Jeţiš nás v ich blízkosti bude učiť milovať „mýtnikov
a hriešnikov“. Bude nás pozývať navštevovať ich v nápravno-výchovných ústavoch, väzniciach,
na sídliskách medzi bandami puberťákov...

Literatúra
BILLERBECK, P., STRACK, H. L.: Kommentar zum Neuen Testament aus Talmud und Midrasch, I 500, München
1922 – 1961; FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I – IX, Doubleday, New York 1981s. 587 – 593; GNILKA,
J.: Das Matthäusevangelium I , Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 329 – 334; HÁJEK, M.: Evangelium
podle Matouše, Kalich, Praha 1995, s. 234 – 239; HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle Matouše, Karmelitánské
nakladatelství, Kostelní Vydří 2003, s. 151 – 155; JEREMIAS, J.: Zöllner und Sünder, ZNW 30, 1931, s. 293 – 300;
LIMBECK, M.: Evangelium sv. Marka, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997, s. 31 – 41; MANN, C., S.:
Mark, Doubleday, New York 1986, s. 228 – 232; MÜLLER, P., G.: Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské
nakladatelství, Kostelní Vydří 1998, s. 63 – 64; PESCH, R.: Levi – Matthäus (Mc 2, 14/ Mt 9, 9; 10, 3), ZNW 59, 1968,
s. 40 – 56; Das Markusevangelium I, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 162 – 170; POKORNÝ, P.: Výklad
evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981, s. 64 – 66; SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium I, Herder, Freiburg –
Basel – Wien 2001, s. 287 – 293.

35
 4. Bohatý mladík – neprijatie povolania
Východiskové perikopy: Mk 10, 17 – 22; Mt 19, 16 – 22; Lk 18, 18 – 23
Kontext a literárny druh
Okrem povolania dvoch dvojíc rybárov a mýtnika, máme v synoptických evanjeliách ešte jeden
konkrétny prípad, v ktorom Jeţiš pozýval človeka, aby ho nasledoval. Je to príbeh „bohatého
mladíka“, ktorý nájdeme u všetkých synoptikov. Príbeh v mnohom vykazuje nepodobnosť
s predchádzajúcimi povolaniami, zvlášť jeho kontextuálne zasadenie, ale v niečom sa im podobá.
Naša pozornosť sa bude sústreďovať na Mk 10, 21 – 22 (Mt 19, 21 – 22; Lk 18, 22 – 23). Podľa
kritiky foriem ide o príbeh s vyhlásením, zobrazený ako učebný rozhovor (nem. Schulgespräch).
Vysvetľujúci hlavný výrok nájdeme u Mk vo verši 23, vyslovený Jeţišom k svojim učeníkom „ako
ťaţko vojdú do Boţieho kráľovstva tí, ktorí majú bohatstvo“. Grécke slovo pochádzajúce
z ekonomického slovníka – chréma, v pluráli vyjadruje vlastníctvo, peniaze, majetok, zvyčajne
vo väčšom mnoţstve. Matúš uprednostňuje výraz mnoho majetku (gr. ktéma), ktorý sa častejšie
pouţíva pri pozemkovom vlastníctve. Vlastníctvo majetku je dané do vzťahu s hlavným predmetom
Jeţišovho ohlasovania, s Boţím kráľovstvom. Tému vzťahu majetku, Boţieho kráľovstva
a učeníctva evanjelisti ďalej potom rozvíjajú v nasledujúcej perikope Mk 10, 24 – 31; Mt 19, 24 –
30; Lk 18, 24 – 30. Pri analýze perikopy z pohľadu učeníctva si musíme byť vedomí, ţe v prvom
rade ide v príbehu o kristologické posolstvo, ktoré budeme v texte objavovať ako primárne,
s ktorým je však učeníctvo veľmi úzko späté.

VÝKLAD
Stretnutie
Odlišnosťou pri opise stretnutia tohto človeka s Jeţišom, oproti príbehom povolania rybárov
a mýtnika, je prvotná iniciatíva človeka a jeho oslovenie Jeţiša. Len prvé sloveso v Mk 10, 17
vyjadruje Jeţišovu činnosť: vydával sa na cestu. Nasleduje päť slovies ktorých subjektom je
dotyčný. Najprv k nemu pribehol, potom padol na kolená a pýtal sa ho, čo má robiť, aby zdedil
večný ţivot. Jeho pokľaknutie pripomína malomocného v 1, 40; či posadnutého chlapca u Mt 17, 14.
Ide o výraz dôvery a úprimnosti človeka, ktorý vidí v Jeţišovi dobrého učiteľa (gr. didaskalos
agathos). Vzhľadom na Jeţišovu reakciu na toto oslovenie niektorí tvrdia, ţe vo vtedajšej tradícii
nie je zmienka o tom, ţe by bol niekto pomenovaný ako „dobrý učiteľ“, hebr. rav tov (výnimkou je
b Taan 24b, výrok pochádza zo štvrtej pätiny 1. stor.). Pojem večný ţivot vychádza z Dan 12, 2: „A
mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný ţivot, iní na hanbu a večnú
potupu.“ Spojenie môţe byť v evanjeliu aj synonymom Boţieho kráľovstva (por. 9, 43 – 47). Jeţiš
odpovedá na otázku formou dialógu. Výpoveď: nikto nie je „dobrý“, okrem jediného Boha, (v. 18),
môţe byť kristologickým textom, v ktorom Jeţiš formou otázky chce dotyčnému pomôcť pochopiť
svoju skutočnú boţskú identitu, nielen totoţnosť učiteľa. Tento výklad by podporoval aj „láskavý
Jeţišov pohľad“ vo verši 21, keďţe dobrota a láska môţu byť synonymami. V Jeţišovej láske
k dotyčnému človeku a v jeho autorite pozývať k nasledovaniu je viditeľná dobrota Boha. Iným
moţným výkladom je teocentrický aspekt. Jeţiš by v 18. verši nehovoril o svojej osobe, ale
upriamuje pozornosť na dobrotu Boha, na čo nadväzuje aj 19. verš poukazom na dekalóg, teda
presnejšie na päť príkazov jeho druhej časti (v. 19; Mt pridáva aj Lv 19, 18b). V „láskavom
pohľade“ dotyčný môţe zakúsiť, ţe Jeţišova dobrota je dobrotou jediného Boha, ktorý v ňom koná.
Ukazuje sa, ţe tento človek je dobrý Ţid, ktorý plní Boţie prikázania (v. 20). V súčasnej
ţidovskej terminológii by sa dalo o ňom hovoriť ako o vernom synovi prikázaní. V celom texte
Marek bliţšie necharakterizuje tohto človeka, ako tomu robí pri rybároch alebo u mýtnika. Lukáš ho
označuje za archón, čo označuje vládcu, sudcu, úradníka, ale aj člena synedria, teda človeka
s vyšším spoločenským či náboţenským postavením. Matúš človeka označuje ako mladíka
(gr. neaniskos), odkiaľ vznikol známy názov perikopy „o bohatom mladíkovi“.

36
Povolanie s podmienkou
Dôleţitý verš v našom koncepte je 21. verš. V jeho závere je uvedená výzva k nasledovaniu
v tom istom tvare ako pri povolaní mýtnika. Oprávnene túto výzvu teda môţeme povaţovať
za povolanie k učeníctvu. Prekvapivý u Mk (a len u neho) je Jeţišov zvláštny záujem pred výzvou
k povolaniu, doslova: pozrel na neho, mal ho rád alebo voľnejšie: s láskou na neho vzhliadol,
pričom v gréckom texte Jeţišov prejav lásky nie je obmedzený len na láskavý pohľad (emblepsas
autó égapésen auton). Zvláštny prejav lásky je spojený s konkrétnou imperatívnou výzvou: Choď,
všetko čo máš, predaj a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Nejde tu o ďalší príkaz
v zmysle predchádzajúcich príkazov dekalóga. V tomto konkrétnom prípade Jeţiš videl prekáţku
pri radikálnom učeníckom nasledovaní, na ktorú mladíka upozornil. Toto bohatstvo nebránilo
mladíkovi v plnení prikázaní, ani nebolo prekáţkou „zdedenia večného ţivota“, v texte ide jasne
o cestu Jeţišovho učeníctva. Matúš hovorí na tomto mieste v podmienkovej vete: “Ak chceš byť
dokonalým...“ Majetok bol u mladíka prekáţkou, ktorá mu bránila vstúpiť na cestu plného
učeníctva a ţivotného štýlu putovných hlásateľov Kráľovstva. Nejde tu o konštituovanie dvoch
skupín kresťanov: normálnych a dokonalých. Ani o rozlišovanie príkazov (určených všetkým
veriacim) a rád (adresovaných len niektorým). Dokonalosť je u Mt výzvou, ku ktorej sú pozvaní
všetci (por. 5, 48). Prísľub pokladu v nebi nie je postavený na úroveň „večnému ţivotu“, ale je
dôsledkom rozdania bohatstva chudobným a nasledovania Jeţiša.

Odmietnutie
V tomto príbehu povolania je opačný výsledok ako pri povolaní rybárov a mýtnika.
Pri Jeţišových slovách, bol bohatý človek u Lk veľmi smutný či hlboko zarmútený. Mk a Mt priamo
hovoria o jeho odchode „odišiel zarmútený“. Jeho reakcia kontrastuje s rybármi i mýtnikom.
Dôvodom odmietnutia bol v jeho prípade práve veľký majetok (Mk, Mt), teda skutočnosť, ţe bol
veľmi bohatý (Lk). Majetok a bohatstvo boli váţnymi problémami v učeníctve, ako o tom
pojednáva ďalšia perikopa. Podobne upozorňuje aj výrok z Lk tradície (15, 33) o ktorom budeme
pojednávať niţšie. Príbeh vo svojej naratívnej podobe priam vyzýva poslucháča, aby sa nestal
takýmto „mladíkom“ a slobodne sa zriekol svojho „majetku“, ktorý mu bráni pri plnom ţivotnom
nasledovaní Jeţiša.

 Slovo novým učeníkom

* Príbeh bohatého mladíka, človeka s vyšším spoločenským či náboţenským postavením, ktorého
Jeţiš pozval k nasledovaniu, potvrdzuje Majstrov záujem o kaţdého človeka. Kaţdý môţe byť jeho
učeníkom, kaţdý môţe vstúpiť do uţšieho učeníckeho kruhu: podnikateľ, manaţér, riaditeľ podniku
i minister. Majster však upozorňuje na prekáţky, ktoré individuálne bránia prechodu zo skupiny
veriacich do učeníckeho kruhu. U zboţného mladíka to bol veľký majetok, na ktorý bolo upreté
jeho srdce. Jeţiš láskavým pohľadom radikálne vyzýva „Choď, predaj, rozdaj...“
Mnohí si povieme: „Ja nemám veľký majetok. Mňa sa to netýka.“ Ţivé Boţie slovo však
odhaľuje tvoj majetok. Skús sa spýtať v Duchu Svätom Jeţiša: „Čo je mojím majetkom? Čo mi
bráni nasledovať Teba, Majster? Je to azda postavenie v práci? Sú to moji starí priatelia, s ktorými
trávim veľa voľného času? Je to môj dom a ustavičná starosť oň? Je to môj workholizmus? Alebo je
to televízia, hudba, šport, počítačové hry, ktoré napĺňajú moje srdce?
„Príď, Duchu Svätý a odhaľ, v čom je môj veľký majetok. Jeţišu, vzhliadni na mňa s láskou, lebo
sám sa ho nedokáţem vzdať. Nechcem odísť ako bohatý mladík so smútkom. Uvoľňuj moje putá,
Duchu Svätý, osloboď ma, uvoľni ma, rozviaţ moje putá. Pane, chcem kráčať za Tebou, vzdávam sa
svojho vlastníctva. Ty buď mojím, moje všetko. Učiteľ dobrý, kľakám pred Tebou s prázdnymi
rukami.“

Literatúra
FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke X – XXIV, Doubleday, New York 1983, s. 1196 – 1201; GNILKA, J.:
Das Matthäusevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 161 – 165; MÜLLER, P. G.: Evangelium sv.
Lukáše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998, s. 139; PESCH, R.: Das Markusevangelium II, Herder,

37
Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 136 – 141; POKORNÝ, P.: Výklad evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981, s. 206
– 209; VIVIANO, B.: Matthew in NJBC 42:119.

ZÁVER k „povolávaniu učeníkov“

Vzhľadom na paradigmatický model povolania učeníkov, ktorý sme spoznali pri povolaní
rybárov a mýtnika, synoptici od začiatku iniciatívu prisudzujú dotyčnému, takţe Jeţiš je oslobodený
od neúspechu povolania. V synoptickej tradícii je povolanie k učeníctvu vţdy iniciatívou a dielom
samotného Jeţiša. Jeho slovo a rozhodnutie vţdy predchádzajú odpovedi človeka. Na tomto mieste
môţeme spomenúť aj iniciatívu človeka v Geraze, ktorý zaţil uzdravujúce Jeţišovo pôsobenie (Mk
5, 1 – 20; Mt 8, 28 – 34; Lk 8, 26 – 39). Uzdravený muţ z moci zlého ducha, prosil aby mohol byť
s ním, čo je jedným z výrazov pre učenícky vzťah (Mk 5, 18; Lk 8, 38). Jeţiš mu to však nedovolil,
namiesto toho ho poslal ohlasovať, čo mu urobil Pán. Tento muţ sa stal hlásateľom bez toho, aby
vstúpil do učeníckeho kruhu, pretoţe mu to sám Jeţiš nedovolil.
Tento prípad svedčí o individuálnom prístupe a individuálnych poţiadavkách, ktoré mal Jeţiš pri
pozývaní ľudí do svojho bliţšieho učeníckeho spoločenstva súvisiace s prioritami, ktoré má daný
človek. Ak mladík lipol na svojom majetku, bol na ňom závislý, nedokázal opustiť svoje istoty
a nasledovať Jeţiša ako učeník. Konkrétny príbeh mladíka odhaľuje náročnosť učeníctva vo vzťahu
k majetku, ktorý môţe brániť radikálnemu bliţšiemu nasledovaniu Jeţiša. Je moţné všimnúť si
akúsi „demarkačnú čiaru“ medzi veriacim človekom – Ţidom, plniacim dekalóg, ktorý sa Jeţišovi
klania, komunikuje s ním, pýta sa ho, ale nie je jeho učeníkom. Túto „demarkačnú čiaru“, ktorá leţí
výhradne na strane človeka, odhaľuje Jeţiš pri stretnutí s ním. Odhaľuje to, čo stojí medzi človekom
a ním, ako prekáţku nasledovania. S láskou sa mu snaţí pomôcť, aby prešiel cez ňu slobodným
rozhodnutím. Rybári a mýtnik toto rozhodnutie spravili, ale bohatý mladík pri konfrontácii
s Jeţišovým slovom odišiel zarmútený. Jeţiš neselektoval ľudí a nevyberal si svojich nasledovníkov
podľa postavenia, vzdelania, zamestnania, či pôvodu, ale v slobode pozýval do učeníckeho vzťahu
nasledovania koho sám chcel. Zároveň rešpektoval odlišnosť ţivotných ciest tých, ktorí nedokázali
prekonať svoje vlastné prekáţky pri nasledovaní, tak ako u bohatého mladíka alebo odhaľoval
u niektorých ľudí zvláštne poslanie, podobne ako u človeka v Geraze. Učeníctvo ako úzke, blízke
nasledovanie Jeţiša vyţadovalo zasadenie sa celou bytosťou pre Jeţiša. Pred neho nemôţe učeník
nič iné postaviť. Tak sa dostávame k téme podopretej evanjeliovými výrokmi o náročnosti
nasledovania.

5. Náročnosť nasledovania
Pod týmto titulom rozumieme stretnutia Jeţiša s niekoľkými ľuďmi spojené s výrokmi, ktorých
predmetom bolo učeníctvo, teda nasledovanie Jeţiša. Tieto sa zachovali z predpokladaného
prameňa Q u Matúša a Lukáša, teda v tradícii nezávislej od Mk: Mt 8, 19 – 22; Lk 9, 57 – 62
(nazveme ich „stručné príbehy o nasledovaní“). Druhou skupinou budú výroky pochádzajúce z toho
istého prameňa, nájdeme ich v Mt 10, 37 – 38; Lk 14, 25 – 33. Zvyčajne sa nazývajú „podmienky
učeníctva“. Zvlášť sa na tomto mieste teda budeme venovať piatim výrokom, ktoré Jeţiš vyslovil
o náročnosti učeníckeho nasledovania.

1. Stručné príbehy o nasledovaní

Kontext
Matúš vloţil perikopu o náročnosti povolania (8, 19 – 22), do celku Jeţišovej činnosti a misie
učeníkov v Galilei (8, 1 – 10, 42), ktorá obsahuje deväť (desať) zázrakov rozdelených po troch
drobnými dialógmi, väčšinou s témou učeníctva a nasledovania. Matúš, ktorý predstavil doteraz
Jeţiša predovšetkým ako učiteľa a hlásateľa Kráľovstva, teraz opisuje mocné činy, ktoré vykonáva
ako splnenie Izaiášovho proroctva 53, 4: On vzal na seba naše hriechy a niesol naše choroby
(8, 17). Takto po uzdravení malomocného (8, 1 – 4); stotníkovho sluhu (8, 5 – 13); Petrovej svokry
(8, 14 – 15) a súhrnnej správe o uzdravovaní (8, 16 – 17), nasledujú dva dialógy o nasledovaní.

38
Povolanie mýtnika príde aţ neskôr, ako konkrétna realizácia uţ vyslovených náročných poţiadaviek
(9, 13).
U Lukáša perikopa (9, 57 – 62) voľne nadväzuje na stať o nepriateľskom postoji v samaritánskej
obci (9, 51 – 56), ktorá sa nachádza len u tohto evanjelistu. Jeţiš odmieta Jakubom a Jánom
navrhovanú pomstu. Známe je uţ vyvolenie a vyslanie Dvanástich, ale ešte nie vyslanie ďalších
„sedemdesiatich /-dvoch/“ (10, 1n), ktorému táto perikopa bezprostredne predchádza. Lukáš
stretnutia s výrokmi vkladá do celku výpovedí o pravom učeníctve (9, 51 – 13, 21) ako jednu
z poţiadaviek kladených na tých, ktorí sú ochotní Jeţiša nasledovať. Podobne ako predchádzajúce
povolania (zvlášť povolanie rybárov), sa opierajú o 1 Kr, 19 – 21, ba dokonca sú ešte bliţšie tejto
predlohe. Od predchádzajúcich príbehov povolania sa odlišujú celkovým zrieknutím sa údajov
miesta, času, mien osôb a účinku nasledovania. V nich sa skôr rozvíjajú motív váhania
(zdrţiavania).

Rozdelenie a pramene
Rozdelenie perikopy je veľmi zreteľné. U Matúša ide o dve stretnutia, teda o dva dialógy, Lukáš
pridáva aj tretí.
A. Mt 8, 19 – 20; Lk 9, 57 – 58
B. Mt 8, 21 – 22; Lk 9, 59 – 60
C. Lk 9, 61 – 62
Prvé dva výroky pochádzajú z prameňa Q, tretí Lukášov výrok je pravdepodobne z jeho vlastnej
tradície (L). Mohol pochádzať z nezávislej tradície, alebo je jeho vlastným kompozičným
dodatkom. Výroky sa pravdepodobne pôvodne tradovali samostatne bez biografického kontextu
príbehov s vyhlásením. U Lukáša sa celá perikopa ako krátka naratívna stať, ktorej stredobodom
je výstiţný Jeţišov výrok označuje podľa kritiky foriem ako chreia.

VÝKLAD
A. Ţivot bez domova
Jeţišove činy priťahujú ľudí. Jedným z nich je aj zákonník (gr. grammateus), učiteľ Zákona.
Oslovenie Jeţiša učiteľ je prekladom hebrejského rabi. Dotyčný je veľmi ochotný, túţi a má
odhodlanie vyjadrené slovami „budem ťa nasledovať kamkoľvek pôjdeš“. Jeho záujem
je spontánny, plný entuziazmu a ochoty k lojálnosti. Keďţe je pouţité sloveso nasledovania, ide
o výslovnú túţbu po bliţšom učeníctve, na ktorú nastúpili uţ povolaní rybári. Jeho ţiadosť je akoby
prihláškou do kruhu učeníkov. Je to jediný prípad u synoptikov, keď Jeţiša túţi nasledovať niekto
z vyšších duchovných predstaviteľov vtedajšieho ţidovstva (správa o Jozefovi z Arimateji ako
Jeţišovom učeníkovi u Mt 27, 57 je druhotnou reflexiou; a nie je jasné, čo presne rozumel Lk
označením bohatého človeka titulom archón; na druhej strane výrok v 13, 52 predpokladá,
ţe zákonník sa môţe stať učeníkom Kráľovstva). Na rozdiel od príbehov nasledovania, iniciatívu
preberá zákonník. U Lukáša ide o anonymného človeka, uvedeného len neurčitým zámenom ktosi
alebo niekto.
Jeţišova odpoveď nie je ani pozitívna, ani odmietavá. Poukazuje na náročnosť učeníctva, pričom
pouţíva básnický obraz ľudovej múdrosti (o čom svedčí rytmický ráz, antitetická forma i obsah),
ktorého námetom môţe byť Ţ 84, 4: „Veď aj vrabec si nájde príbytok a lastovička hniezdo, kde
vkladá svoje mláďatá...“ (por. aj Ţ 104, 12). Tento múdroslovný výrok je spojený s výrokom
o Synovi človeka, hebr. ben ’adam, s ktorým sa Jeţiš sám identifikoval. Existenčné podmienky Syna
človeka, teda samotného Jeţiša, sú veľmi náročné, nemá si kde hlavu zloţiť. Má jednoducho
nezaistenú existenciu, bez prístrešia, bez domova, bez rodiny. Aţ tak, ţe zvieratá majú väčšiu istotu
neţ on. Táto jeho existencia je v protiklade s povolaním zákonníka, ktorého práca so zvitkami Tóry
si vyţadovala pevné miesto na štúdium a prácu. Jeţiš je stále na ceste (Mt 8, 5. 18; 9, 1. 9. 27. 32.
35), čo je u Lukáša ešte zreteľnejšie spojené s jeho cestou do Jeruzalema, na ktorej je výrok
vyslovený. Je dobrovoľným „bezdomovcom“, pútnikom na ceste, nikde nie je doma, nikde nie je
vo svojej vlasti, nikde v bezpečí. Dobrovoľne opúšťa domov, symbol bezpečia, pohodlia, istoty.

39
Byť učeníkom znamená zdieľať túto Majstrovu cestu, stať sa pútnikom a cudzincom v tomto svete.
Odpoveď adresovaná zákonníkovi je v kontexte povolania podobná príbehu bohatého mladíka.
Obaja prichádzajú za Jeţišom s odhodlaním a túţbou, u oboch Jeţiš spozná niečo, s čím musia pri
bezprostrednom nasledovaní počítať. Byť Jeţišovým učeníkom neznamená len aspekt vyučovania,
počúvanie jeho slov, ako sa mohol nazdávať podľa vlastnej skúsenosti zákonník. Nasledovanie
Jeţiša zahŕňa v sebe ţivotné existenciálne spoločenstvo. Je to ţivot v nestálosti, putujúca cesta
ţivota.
Tento výrok je výzvou pre „kresťanských učiteľov“, kazateľov a kňazov, ktorí si zvykli na
pohodlný spôsob vyučovania. Máme svoje farské budovy, pravidelné zdroje príjmu, presné časy pre
vyučovanie, bohosluţby, pastoračné rozhovory a dokonca aj istých ľudí, ktorí na tieto stretnutia
prídu. Je to absolútne zaistená existencia. Kde sa stratila misijná horlivosť putovať k tým, ktorí
radostnú zvesť ešte nepočuli?
„Pane, obnov pútnického ducha u svojich učeníkov. Daruj nám svoju evanjelizačnú horlivosť
a odvahu vychádzať zo svojich istôt kvôli ohlasovaniu tvojho evanjelia.“

B. Nasledovanie naliehavejšie ako rodinné záväzky

Druhým partnerom v dialógu je podľa Matúša iný z jeho učeníkov. Matúš tu podáva akúsi
alternatívu zákonníka. Ide uţ o niekoho, koho sám Jeţiš povolal a on prijal jeho pozvanie, je
ochotný nasledovať ho. Lukáš priamo uvádza, ţe tohto človeka najprv povolal sám Jeţiš. Je tu
nielen sloveso nasledovania, ale aj forma povolania, uţ pouţitá pri povolaní Léviho (5, 27, por. aj 9,
23; 18, 22). Dotyčný oslovuje Jeţiša kristologickým titulom Pane (gr. kyrie, hebr. adoni). Lukáš ho
vynecháva. Je odhodlaný ísť s Jeţišom, ale nie hneď, najprv musí odísť, lebo má veľmi dôleţitú
povinnosť pochovať svojho otca. Vystrojiť pohreb blízkych mŕtvych bolo v Izraeli svätou
povinnosťou, ktorá vychádza zo štvrtého Boţieho prikázania o úcte k rodičom. Podľa rabínov má
tento posvätný úkon prednosť pred všetkými ostatnými povinnosťami, dokonca aj pred dennou
modlitbou v stanovený čas (Ber 3:1). Podľa niektorých exegétov „pochovanie otca“ nebolo len
vystrojenie pohrebu, ktorého smútok trval jeden týţdeň, ale mohlo ísť o „zaopatrenie otca do jeho
smrti“. Prosiaci chcel zostať doma dotiaľ, kým otec nezomrie, kým ho nepochová a nesplní si
všetky rodinné povinnosti.
O Jeţišovej odpovedi, ktorá nasleduje, bolo povedané, ţe ţiadny iný Jeţišov výrok neprestúpil
ostrejšie Zákon, dobré mravy a zboţnosť a znel: nechaj mŕtvych pochovávať svojich mŕtvych. Je
mnoho dôvodov za autenticitu tohto výroku, patrí medzi „najvlastnejšie Jeţišove slová“. Ide
o oxymoron, absurdnú vetu. Jeţišove slová sú enigmatickým výrokom, pretoţe vecne sú
nezmyslom. Ako mŕtvi môţu niekoho pochovávať? Táto absurdnosť však vyjadruje pretrhnutie
všetkých spoločenských a rodinných zväzkov pre niečo „ţivšie“, pre Jeţiša a ohlasovanie Boţieho
kráľovstva, ako výslovne dodáva Lukáš: hlásaj (imperatív) Boţie kráľovstvo. Tým je daná
aj eschatologická perspektíva výroku. Lukáš nevidí výrok len vo vzťahu učiteľ – učeník, ale
aj v perspektíve hlásania Boţieho kráľovstva, alebo ešte presnejšie, môţe ísť o veľmi úzky vzťah
medzi učeníctvom a hlásaním Kráľovstva. V kaţdom prípade ide o slovo prorockého kazateľa
a nositeľa Boţieho kráľovstva. V tomto význame je známy v SZ zákaz Hospodina, adresovaný
prorokovi Ezechielovi, oplakávania a smútočného rituálu po smrti jeho ţeny ako znamenie Boţieho
súdu. (por. Ez 24, 15 – 24). V texte je zrejmé kristologické posolstvo. Preto môţeme chápať aj
v duchovnom zmysle: „Nech si duchovne mŕtvi (teda tí, ktorí odmietajú prijať Jeţiša a Boţie
kráľovstvo) pochovávajú fyzicky mŕtvych.“ Na porozumenie výroku je dôleţitý kontext
nasledovania Jeţiša, pretoţe len vzhľadom naň je výrok zrozumiteľný. Dôleţitým kontextom je aj
vyššie uvedený biblický príbeh o povolaní Elizea, ktorému Eliáš dovolil najprv sa rozlúčiť s otcom
(1 Kr 19, 20). Pri Jeţišovom povolaní však nemôţe byť ţiadne najprv (gr. próton), ţiadna
podmienka. Táto príslovka sa môţe pouţívať vo význame času najskôr, predtým, ale môţe
označovať aj poradie. Pred nasledovanie Jeţiša sa nemôţe nič postaviť, nič nemá pred ním
prednosť, ani synovská povinnosť a pochovávanie mŕtvych. Jeho povolanie je absolútne a prevyšuje

40
kaţdú inú rodinnú väzbu. Nejde tu o krutú poţiadavku, ale o predzvesť Boţieho kráľovstva, ktoré
prichádza.
Tento výrok nám nastavuje zrkadlo s otázkou: „Čo všetko dávam pred nasledovanie Jeţiša?“
Nejde tu len o výslovne negatívne veci, ako je napr. závislosť na televízii či počítačových hrách,
ktorým dávam prednosť pred všetkým. Môţe ísť aj o prílišnú starostlivosť o rodinu, prácu,
peniaze... Ak toto napĺňa moju myseľ, Jeţiša odsúvam aţ na potom, zvyčajne na čas, keď mám
v rodine či v práci problémy. Nie som to ja, ktorý nasleduje Jeţiša, ale chcem aby On nasledoval
mňa a „z neba“ sa staral o moje záleţitosti. Nebudujem Boţie kráľovstvo, ale kráľovstvo pozemské
s nebeskou pomocou. Tento model však Jeţiš radikálne odmieta.
„Majster, ukáţ mi v pravdivom svetle, čo všetko staviam pred Teba. Vloţ mi do srdca novú
horlivosť za tvoje Kráľovstvo, aby všetko ostatné stálo za ním a za Tebou.“

C. Učeník sa neobzerá naspäť

Posledný Lukášov výrok, ktorý nie je v ţiadnom inom evanjeliu, je takisto ako predchádzajúci,
jasnejšie zrozumiteľný, v kontexte povolania Elizea prorokom Eliášom (1 Kr 19, 20). Eliáš
dovoľuje Elizeovi rozlúčiť sa s otcom. Podobne ţiada dotyčný, aby mu dovolil rozlúčiť sa s jeho
rodinou (v gr. texte doslovne s jeho domom). Aj tu paralelne k 59. veršu ide dotyčnému
o nasledovanie, vyjadrené známym slovesom akolútheó. I tu si kladie človek nejaké najprv,
na ktoré Jeţiš reaguje obrazom: „nik, kto poloţil ruky na pluh a pozerá sa dozadu, nie je hodný
Boţieho kráľovstva“. Krátke prirovnanie pochádza z roľníckeho prostredia. Pri orbe je dôleţité
pozerať sa vpred, aby brázda bola rovná a správne vyoraná. Len v pohľade dopredu, v pohľade na
Jeţiša, môţe učeník „vyorať rovnú brázdu“ kráčajúc v ústrety Kráľovstvu. Jeţiš človeka ţiada, aby
nechal bokom rodinné a medziľudské putá a pozeral sa vpred (por. 9, 51), k zvestovaniu Boţieho
kráľovstva. Prirovnanie zároveň vychádza z obrazu Elizea, ktorého pri orbe povolal prorok Eliáš
(1Kr 19, 19). Poţiadavka Boţieho kráľovstva a nasledovania Jeţiša, ktoré sú tu vo vzájomne veľmi
blízkom vzťahu, prevyšujú aj prorockú poţiadavku Eliáša na svojho ţiaka, ktorý sa šiel rozlúčiť
so „svojím domom“. Nasledovanie Jeţiša znamená neustálu oddanosť dielu Boţieho kráľovstva
a presahuje dokonca beţné rodinné zvyklosti a putá. Tento výrok u Lukáša je stupňovaním
predchádzajúceho, ak onen chápeme ako „zaopatrenie“ otca, ktoré trvalo určitý čas.
Výroky sú z ekleziologického hľadiska adresované všetkým, ktorí Jeţiša chcú nasledovať. Zvlášť
u Lukáša, kde nie sú prichádzajúci vôbec identifikovaní je navodená atmosféra priamej reči
súčasným adresátom, ktorí chcú byť Jeţišovými učeníkmi. Jeţiš v zásade odpovedá na otázky
o charaktere učeníctva a základných postojov nasledovania v cirkevnom spoločenstve. Prvotní
kresťania mohli mať veľký záujem o Jeţišove výroky, v ktorých sa hovorilo o jeho nasledovníkoch,
medzi ktorých chceli patriť aj oni. Rozhovor s ľuďmi ochotnými nasledovať Jeţiša, ozrejmuje
absolútne poţiadavky, ktoré kladie na človeka Boţie kráľovstvo. Jeţiš povoláva ľudí, ktorí sú
ochotní dať na druhé miesto, teda obetovať vlastné zabezpečenie, rodinné povinnosti a putá, aby sa
mohli pozerať vpred, v ústrety prichádzajúcemu Boţiemu kráľovstvu.
Toto slovo je dôleţité v čase kríz a stagnácií spoločenstva alebo jednotlivého učeníka. Tieto
nastávajú zvyčajne pri určitých tlakoch prichádzajúcich zvonku. Pri veľkých napätiach, ţivotných
rozhodnutiach, vnímame veľmi reálne pokušenie „Lotovej ţeny“ – obzerať sa naspäť. Počas exodu
Izraela z Egypta sa toto pokušenie prejavilo šomraním a reptaním. Kaţdý, kto prijal Boţie
povolanie k nasledovaniu, bude konfrontovaní s týmto pokušením. Začína sa na úrovni myšlienok.
Tieto sa vracajú do minulosti a vedú k pochybnostiam o súčasnom nasledovaní Pána. Zvýšením
intenzity sa rodí psychický tlak, nutkanie „vzdať to“, vrátiť sa naspäť. Práve v takýchto situáciách je
dôleţité učenícke spoločenstvo a ţivé Boţie slovo, ktoré pomáhajú človeku v kríze kráčať dopredu
vo vernosti pôvodnému povolaniu.

41
2. Podmienky učeníctva
Kontext
Pri druhej skupine textov budeme vychádzať z Lukášovho konceptu. Počas cesty do Jeruzalema,
Jeţiš nielenţe koná mocné činy a vyučuje v podobenstvách, ale zároveň prezentuje a vysvetľuje
učenícku cestu. V podobenstve o veľkej hostine (14, 15 – 24), ktorá predstavuje hostinu Boţieho
kráľovstva, sú napokon mnohí pozvaní, takţe sa naplnil celý dom (v. 23). Potom nasleduje nová
téma, Jeţiš predstavuje zástupom poslucháčov podmienky učeníctva (14, 25 – 35). Vstup
do Boţieho kráľovstva vyjadrený učeníctvom má vlastné podmienky. Perikopa stojí v antitetickom
paralelizme k veršom 15 – 24.
Matúš po opise vyslania Dvanástich (10, 5 – 15), uvádza doporučenia adresované Dvanástim pre
dobu prenasledovania (10, 16 – 39), medzi ktorými sa nachádzajú aj výroky 10, 37 – 38, ktoré sú
paralelné k Lk 14, 26 – 27.

Rozdelenie a pramene
V Lukášovom texte, po úvodnej vete (v. 25), ktorá pochádza od redaktora či z jeho tradície,
môţeme rozlíšiť tri výroky:
1. (D) Lk 14, 26 Mt 10, 37
2. Lk 14, 27 Mt 10, 38
3. (E) Lk 14, 33
Medzi druhým a tretím výrokom sa u Lk nachádzajú dve krátke podobenstvá - o staviteľovi (v. 28
– 30) a bojujúcom kráľovi (v. 31 – 32). Dva verše Lk 14, 26 – 27/ Mt 10, 37 – 38 pochádzajú
z prameňa Q a ide podľa kritiky foriem o „Ja výroky“, prípadne ak sa celá stať zoberie ako stručná
zbierka výrokov, môţe ísť o chreiu. O tom, ţe boli pôvodne tradované spoločne, svedčí aj
Tomášovo evanjelium (Tom 55). Je ťaţko určiť, ktoré tradovanie bolo pôvodnejšie. Druhej časti –
slovu o nesení kríţa sa budeme venovať neskôr, v súvislosti s „pašiovými výrokmi“ o nasledovaní
(kap. VIII.4). Verše 28 – 32 pochádzajú z Lk vlastného prameňa a obsahujú mnoho lukášovských
redakčných prvkov.

D. Učeník nemôţe stavať rodinné vzťahy pred Jeţiša

Výrok Mt 10, 37 je u Matúša symetricky postavený v synonymnom paralelizme:
„Ten, kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden
a kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“
Obidve časti výroku majú presne rovnaké znenie v slovách: ten, kto miluje... viac ako mňa, nie je
ma hoden. Pointa výroku sa skrýva práve v týchto slovách. Dvojice osôb, ktorými sú vţdy rodinní
príslušníci, a síce otec a matka, syn a dcéra, sú len konkretizáciou osôb, ktorých môţe človek
milovať viac ako Jeţiša. Výrok je vypovedaný v kontexte rabínskeho učenia, kde sa trvá na
prednostnom nasledovaní Boha (b Jev 5b) či učiteľa (m BM 2:11) pred nasledovaním rodičov.
V evanjeliu je zasadení do roviny lásky, kde nemôţe mať nikto prednosť pred Jeţišom. Radikálnosť
Jeţišových slov pochopíme aţ na pozadí veľkého dôrazu SZ na úctu a lásku k rodičom i celej
rodine. Hlboký zmysel pre rodinu je typický pre všetky orientálne národy. Izrael pozitívnym
spôsobom prijal v Tóre Boţí príkaz o úcte k rodičom aj v Dekalógu: „Cti svojho otca a svoju
matku, aby si dlho ţil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20, 12; por. Dt 5, 16). Sám Jeţiš
tento príkaz cituje pri jednom vyučovaní (por. Mt 15, 4). Táto výzva neznamená len úctivé
rešpektovanie rodičov, ale aj poslušnosť, pomoc a starostlivosť o nich (por. Pr 23, 22).
Neposlušnosť a neúcta k rodičom boli posudzované ako vzbura proti Bohu a podľa toho aj trestané:
„Kto zlorečí svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21, 17). V tomto ţidovskom
prostredí posvätnej lásky k rodičom i celej rodine, zaznievajú Jeţišove ostré slová zdanlivo
namierené „proti rodine“. Pochopíme ich v perspektíve povolania v SZ. Napríklad Abram mal na
Boţí rozkaz opustiť svoju rodinu, oddeliť sa od príbuzných, aby nasledoval Boţie volanie (por. Gn
12, 1n). Podobná je prorocká skúsenosť Elizea, ktorú sme uţ viackrát uvádzali. Jeţišova poţiadavka
sa môţe zdať na prvý pohľad „protirodinná“, ale Mt 15, 4 – 6 ukazuje pozitívny Jeţišov postoj

42
k rodine. Jeţišova poţiadavka voči učeníkom je moţná len vo vedomí, ţe Jeţiš stojí na Boţej strane
ako Mesiáš (Mt 1, 1) a Syn Boha Otca (v kontexte u Mt 10, 33), teda v súvislosti s prichádzajúcim
Boţím kráľovstvom a jeho urgentnou prioritou. Tento eschatologický horizont Jeţiš vnímal
podobne ako eséni (1QS VI, 2). Nasledovať Boţieho Mesiáša znamená nasledovať Boha. Zmysel
výroku teda leţí v hlbokom kristologickom kontexte a identifikácie sa Jeţiša s Bohom, ktorý jediný
môţe vzniesť poţiadavku väčšej lásky k rodinným príslušníkom. Láska k rodinným príslušníkom
takto leţí v inej rovine ako láska k Jeţišovi, nedajú sa porovnávať. V sociálnom kontexte ţidovskej
rodiny vo vtedajšej dobe, mohol Jeţiš predpokladať, ţe rodinný ţivot zostane nenarušený aj pri
takomto emfatickom výroku. V Matúšovom evanjeliu sa výrok môţe vzťahovať na konfliktné
situácie, v ktorých rodinné zväzky nemajú brániť misijnému poslaniu.
Lukáš je ešte radikálnejší. Podmienky pre učeníka sú absolútne. Logion evanjelista uvádza ako
slová veľkému zástupu, ktorému chce jasne povedať v podmienkovom súvetí, kto nemôţe byť jeho
učeníkom. Výslovné pouţitie učeníckeho slova jasne naznačuje obsah textu a podmienka sa bude
viazať k nasledovaniu a učeníctvu. Menovitý zoznam rodinných príslušníkov Lk obmieňa. Prvá
dvojica zostáva ako u Mt „svojho otca a matku,“ potom Lk pridáva manţelku, syna a dcéru spája do
výrazu deti, pridáva bratov a sestry a nakoniec aj vlastný ţivot (výroky o „ţivote“ viď kap.
VIII.4.1). Týchto všetkých v porovnaní s Kristom má učeník „nenávidieť“. Tu sa dostávame
k veľmi spornému nejednoznačnému výrazu, ktorý vyvoláva u mnohých čitateľov údiv aţ
pohoršenie. Evanjelistovi išlo práve o tento „šok“ poslucháča, pretoţe pouţil grécke sloveso miseó
– nenávidieť, nemilovať. Tým sa celé spojenie stáva silne emfatickým. Hebrejským ekvivalentom je
sloveso sane’. V hebrejčine môţu byť pouţité slová nenávidieť a milovať ako protiklady, aby
vyjadrili preferenciu. Napr. v Mal 1, 2 – 3 čítame: „Jakuba som si zamiloval a Ezaua som odmietol
(doslova nenávidel).“ Boh je ten, kto nenávidí modlosluţbu, zlo, hriešnikov. Nenávisť ľudí voči
sebe je v Tóre výslovne zakázaná: „Nenos nenávisť vo svojom srdci voči svojmu bratovi!“ (Lv 19,
17; por. Dt 19, 11). Jeţiš sa takisto stavia na stranu Písma a napomína poslucháčov, ktorí pouţívajú
princíp odpovedať na nenávisť nenávisťou: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich
nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia“ (Lk 6, 27). On vyučuje k univerzálnej láske voči
všetkým. Pouţitie slovesa miseó nemôţeme vykladať proti Písmu ani samotnému Jeţišovmu
učeniu, teda nemôţeme ho vytrhnúť z kontextu celého evanjelia. Nejde tu o nenávisť
v psychologickom zmysle, teda o negatívnu emóciu odporu voči nejakej osobe, ale sloveso bude
mať širší význam, a to v kristologickým kontexte. Jeţišov učeník preferuje Jeţiša pred všetkými
ostatnými rodinnými vzťahmi. Len ten, kto je schopný rozhodného a bolestivého rozhodnutia –
poloţiť všetky prirodzené, ľudské vzťahy za vzťah s Jeţišom, môţe sa skutočne stať jeho
učeníkom.

E. Vzdať sa svojho vlastníctva

Podmieňovacie súvetie vo verši Lk 14, 33 je podobné 26. veršu, pričom hlavná veta je celkom
identická. Znovu ide o podmienku v negatívnej formulácii. Jeţišovým učeníkom nemôţe byť ten,
kto sa nerozlúči so všetkým svojím vlastníctvom. Staré grécke slovo apotassó znamenalo aj vojenský
povel na oddelenie niekoho, rozlúčenie sa, vzdialenie sa. Toto slovo uţ Lk pouţil v 9, 61; 18, 22.
Výrok je tematicky veľmi podobný príbehu bohatého mládenca. Majetok, vlastníctvo môţe
u niekoho stáť pred Jeţišom, takţe tento sa nemôţe rozhodnúť pre učenícku cestu. Podobne ako 26.
verš dával do vzťahu porovnania učeníctvo a rodinné vzťahy, tento verš porovnáva učeníctvo
s prekáţkou vlastníctva. Tak ako nemôţu byť preferované rodinné vzťahy pred učeníctvom,
nemôţe byť preferované ani vlastníctvo.
Dve krátke podobenstvá nachádzajúce sa medzi týmito výrokmi, hovoria o potrebe dôsledného
zváţenia dôleţitého rozhodnutia. Tak ako si musí vopred zváţiť človek stavajúci veţu potrebné
náklady aj na jej dokončenie, tak aj ten, kto chce byť Jeţišovým učeníkom musí rátať s rôznymi
námahami a obeťami (v. 28 – 31). Podobne ako si kráľ pred bojom zváţi vlastné moţnosti, či je
lepšie bojovať proti presile alebo radšej uzavrieť mier, tak si má aj ten, kto chce byť učeníkom,
zrátať svoje sily, aby ľahkomyseľne nenastúpil na cestu nasledovania. Nasledovanie Jeţiša môţe

43
byť len rozváţnym a zodpovedným rozhodnutím vo vedomí si všetkého, čo toto rozhodnutie
obnáša. Nasledovanie Jeţiša znamená radikálnu zmenu ţivotných hodnôt a preferencií. Ani rodinné
medziľudské vzťahy a vlastníctvo tak dôleţité vo svete, nemôţu byť postavené pred nasledovanie
Jeţiša. Jeho učeníci musia mať jasné priority, ktorými sú prichádzajúce Boţie kráľovstvo a osoba
Boţieho mesiáša – Jeţiša.
Podmienky učeníctva sú jedným slovom tvrdými. Majú v nás vyvolať duchovný zápas a to
v oveľa hlbšej rovine ako sme zvyknutí. Skutočným duchovným bojom nie je zápas s hriechom
a rozhodovanie sa medzi Bohom a zlom. Pre veriacich ľudí sa tento zápas odohráva medzi Jeţišom
a dobrými vecami, dobrými ľuďmi, vlastnou rodinou a majetkom. Kvôli Jeţišovi sme pozvaní
radikálne odsunúť na druhé miesto všetko, čo nie je Bohom. Len takto sa staneme na zemi
cudzincami a pútnikmi, slobodnými pre ţivého Boha a nezávislými na vlastnom naplnení. Ak sa
Jeţiš stane naším Majstrom, rodina, majetok, práca a všetko ostatné sa dostane do „nebeskej
perspektívy“. Všetko toto budeme vidieť novými očami ako dar Stvoriteľa, ktorý dostávame,
ale nevlastníme. Ľudské vzťahy a veci s vďakou prijímame, ale nie sme na nich závislí.

Literatúra
FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I – IX, Doubleday, New York 1983, s. 833 – 837; 1060 – 1070;
FLUSSER, D.: Jeţíš, , Oikúmené, Praha 2002, s. 32; GÁBRIŠ, K.: Jeţišove podobenstvá II., Bratislava 1991, s. 49;
GNILKA, J.: Das Matthäusevangelium I, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 311 – 315; HÁJEK, M.:
Evangelium podle Matouše, Kalich, Praha 1995, s. 215 – 218; HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle Matouše,
Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2003, s. 144 – 150, 396; HENGEL, M.: Nachfolge und Charisma, Berlín
1968, s. 16; MÜLLER, P. G.: Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998, s. 98 – 99;
POKORNÝ, P.: Tomášovo evangelium, Kalich, Praha 1982, s. 95, 124; SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium II,
Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 32 – 48; VIVIANO, B.: Matthew in NJBC 42: 51. 57; WEISER, A.;
HEINEN, K.: Jüngernachfolge im Alten und Neuen Testament, in WEISER, A. (ed.), Stuttgarter biblische
Aufsatzbände, Studien zu Christsein und Kirche 9, Stuttgart 1990, s. 57; ZIMMERMANN, H.: Neutestamentliche
Methodenlehre, Katholisches Bibelwerk, Stuttgart 1982, s. 116 – 122.

44
 III. VYVOLENIE DVANÁSTICH
Východiskové perikopy: Mk 3, 13 – 19; Mt 10, 1 – 4; Lk 6, 12 – 16
Kontext
U Marka Jeţiš ohlasujúci Boţie kráľovstvo mocnými činmi, učením a povolávaním učeníkov
(1, 16 – 20; 2, 13 – 17), ktorí ho uţ neodmysliteľne sprevádzajú (3, 7), uteká od zástupu (3, 9). Jeho
činnosť bude viac zameraná na menšiu skupinku spomedzi zástupov i učeníkov, na Dvanástich.
Označenie Dvanásti (s veľkým „D“) pouţívame pri označení tejto skupiny ako jednotného celku
s jeho špecifickým teologickým významom, „dvanásti“ (s malým „d“) budeme pouţívať
v súvislosti s počtom učeníkov, ktorých si Jeţiš vyvolil. Vyvolením Dvanástich začína u Matúša 10.
kapitola, ktorá je celá adresovaná učeníkom, podľa čoho sa môţe nazývať „učeníckou kapitolou“.
O širšom kontexte sme pojednávali vyššie. O kontexte u Lukáša sme hovorili pri povolaní mýtnika.
Vzhľadom na Markov prameň ide o štvrtú Lukášovu transpozíciu. Vyvolenie Dvanástich (Mk 3, 13
– 19) a správu o zástupoch nasledujúcich Jeţiša (3, 7 – 12) Lukáš vymenil, čím dosiahol širšie
prostredie poslucháčov pre svoju „reč na rovine“ (6, 20 – 49), prípadne lepší kontrast medzi
učeníctvom Dvanástich s opozíciou zákonníkov a farizejov v predchádzajúcej stati (6, 1 – 11).

VÝKLAD
Miesto a príprava
Podľa Marka a Lukáša, Jeţiš pred takým váţnym rozhodnutím, ako je vyvolenie svojich
najbliţších spolupracovníkov, vystupuje na vrch či horu. Hora, vrch alebo vyvýšené miesto bola
významným priestorom pre staroorientálny kult. Je miestom, kde sa nebo „stretáva“ so zemou, a to
pravdepodobne pre jeho výšku a tajomstvo, ktorým je obklopené. Pretoţe sú vrchy zdvihnuté nahor,
smerom k nebu, sú bliţšie k Bohu, neţ níţina. Stávajú sa viditeľným miestom neviditeľného Boha,
ktorého majestát je zahalený oblakmi. Pre Izrael posvätnou horou bol predovšetkým Sion, miesto na
ktorom je postavený chrám, miesto na ktoré sa podľa prorokov budú hrnúť všetci pohania (Iz 2, 2;
Mich 4, 1n). Postupne sa vrch Sion stal jediným legitímnym obetným miestom a znakom Boţej
prítomnosti. Posvätným vrchom Izraela bol aj Horeb – Sinaj, miesto zjavenia, kde Mojţiš dostal
povolanie (Ex 3, 1. 5), ktorý Hospodin posvätil darom svojho Zákona (Ex 24, 12 – 18)
a prítomnosťou svojej slávy (24, 16). Na vrch vystupujú proroci, aby v modlitbe počuli, čo im
hovorí JHVH. Tak Boha počúva Mojţiš na Sinaji (Ex 17, 9n), Eliáš a Elizeus na vrchu Karmel (1
Kr 18, 42; 2 Kr 1, 9; 4, 25). Hora bola symbolom večnosti (Dt 33, 15); stálosti (Iz 54, 10; Jer 13,
16); patrila medzi prvé stvorené diela (Job 15, 7; Prís 8, 25). S ňou sa spája pocit Boţej blízkosti
(Gn 22, 2; Ex 17, 9n; Dt 11, 29; 27, 12n; Joz 5, 3; 8, 33; 2 Sam 6, 3; 1 Kr 3, 4; 1 Krn 16, 39; 21, 29;
2 Krn 1, 3.13). Takto sa stáva hora aj miestom teofánie, Boţieho zjavenia.
V evanjeliách sa často hovorí, ţe Jeţiš vystupoval na vrch (Mt 5, 1; 8, 1; 15, 29; Mk 3, 13; 6, 46;
Lk 9, 28; Jn 6, 3. 15). Na miestach, kde sa hovorí o Jeţišovej modlitbe, je pravdepodobné, ţe Jeţiš
hľadal samotu. Hornatá krajina Galiley a Judey poskytovala na to dosť príleţitostí. V samote
a stíšení preţíval Jeţiš dôverný vzťah s Bohom, ktorý sa zjavoval na tomto mieste. Pre MATÚŠA
galilejské vrchy sú privilegovaným miestom, na ktorom sa zjavuje Mesiáš. Jeţišovo pôsobenie je
ohraničené dvomi scénami na vrchu. Na začiatku satan ponúka na vrchu Jeţišovi moc nad celým
svetom (Mt 4, 8); na konci Jeţiš odovzdáva na vrchu učeníkom moc, ktorú dostal od Otca (28, 16).
Medzi nimi na vrchu Jeţiš učí zástupy (5, 1); uzdravuje chorých a dáva im zázračný chlieb (15, 29)
a ukazuje sa im premenený (17, 1n). Pre túto funkciu vrchu – ako „miesta zjavenia Mesiáša“ –
pravdepodobne Matúš nelokalizuje vyvolenie učeníkov na vrchu. LUKÁŠ priamo v texte
vysvetľuje dôvod Jeţišovho pobytu na vrchu ako modlitbu: „A stalo sa v tých dňoch, vyšiel na vrch
modliť sa a zotrval celú noc v modlitbe k Bohu“ (v. 12). Dva razy sa tu udáva modlitba ako príprava
na tak dôleţité rozhodnutie, akým je vyvolenie Dvanástich. Lukáš pouţíva sloveso modliť sa (gr.
proseuchomai) a výraz „v modlitbe k Bohu“ (gr. en té proseuché tú theú). V tomto evanjeliu
zohráva modlitba v Jeţišovom ţivote veľmi dôleţité miesto. Nájdeme ju na 22 miestach.
V Jeţišovom ţivote sprevádza najdôleţitejšie udalosti jeho mesiášskeho zjavenia: pri krste (3, 21);
premenení (9, 28); na Olivovej hore (22, 40. 41. 44. 45. 46). K týmto udalostiam sa pridávajú

45
zvláštne rozhodujúce udalosti v spoločenstve jeho učeníkov: vyvolenie Dvanástich (6, 12); Petrovo
vyznanie (9, 18), formovanie učeníkov v duchu správnej modlitby (6, 28; 11, 1n; 18, 1; 20, 47; 21,
36) a modlitba za učeníkov (22, 31n).

1. Forma povolania Dvanástich

U Marka môţeme pozorovať dialogickú štruktúru:
- Jeţiš zavolal tých, ktorých on sám chcel
- oni prišli k nemu
- Jeţiš vytvoril Dvanástich.
Pri jeho opise povolania sú dôleţité tri grécke slovesá:
a) Proskaleomai znamená privolať, zavolať niekoho; v prenesenom význame v náboţenskom
duchu povolať niekoho. Toto zloţené sloveso je odvodené z kaleó – volať niekoho, osloviť, pozvať,
zavolať. V náboţenskej terminológii je to ustálené sloveso pouţívané pri Boţom povolaní, je
termínom náboţenskej zmluvy. Hebrejským ekvivalentom je sloveso qara’, ktoré sa v SZ nachádza
aţ 861-krát vo význame volať, nazvať, dať meno; zavolať, privolať, povolať. V Ex 3, 18 je pouţité
na označenie činnosti Hospodina, ktorý v Egypte prišiel v ústrety k svojmu ľudu. Ex 5, 3 uvádza
toto sloveso na označenie zjavenia Boha Hebrejom. V prorokovi Joelovi čítame: „Kaţdý, kto bude
vzývať Pánovo meno, bude zachránený, lebo na vrchu Sion a v Jeruzaleme bude záchrana, ako
riekol Pán, a medzi pozostalými bude, koho volá Pán“ (3, 5). Marek toto sloveso pouţíva často
v súvislosti s učeníkmi alebo zástupmi. Jeţišovo pozvanie „tých, ktorých sám chcel“ na vrchu,
mieste Boţej blízkosti, môţeme oprávnene vnímať ako najdôleţitejšie slovo „formuly povolania“,
pričom na mieste Boha stojí Jeţiš a učeníci sú povolanými subjektami. Učeníci sú ním oslovení,
zavolaní, pozvaní k spolupráci, teda povolaní.
b) Aperchomai – odísť, odobrať sa. Toto sloveso vyjadruje aktívny pohyb učeníkov smerom
k Jeţišovi, v širšom význame slova pozitívnu odpoveď na Majstrovo pozvanie a povolanie.
Tí, ktorých Jeţiš oslovil, aktívne a slobodne odpovedajú na jeho pozvanie.
c) Poieó – robiť, konať, vytvárať. Marek na tomto mieste píše o „vytvorení“ Dvanástich.
Je pouţité jedno z najčastejších gréckych slovies (565-krát). Ono sa pouţíva aj pri Boţom
stvoriteľskom diele ako grécky preklad hebrejského bara’ – stvoriť, ktoré nájdeme na začiatku
knihy Genezis (1, 1). Tento semitizmus SZ pouţíva i v súvislosti so vznikom – ustanovením Izraela
(Gn 12, 2; 1 Sam 12, 6; Ţ 101, 3; 103, 19; Iz 43, 1). V tomto duchu je Jeţiš zobrazený ako ten,
ktorý sa svojou mocou podieľa na moci Stvoriteľa. Tak ako Hospodin tvorí nebo i zem, ako
povoláva, zhromaţďuje, vytvára a tvorí Izrael, tak Jeţiš povoláva a tvorí nové mesiášske
spoločenstvo zhromaţdené okolo seba.
Matúš nepouţíva ţiadnu formu pre opis vytvorenia spoločenstva Dvanástich, predpokladá, ţe sú
všeobecne známou skupinou. Jednoducho uvádza, ţe Jeţiš zavolal svojich dvanástich učeníkov. Aj
on, podobne ako Marek, pri zvolaní Dvanástich, pouţíva grécke sloveso pre povolania. Špecifikuje,
ţe Dvanásti patria do blízkeho učeníckeho kruhu Jeţišových poslucháčov tým, ţe pouţíva učenícke
slovo mathétés. Lukáš podobne ako Marek pouţíva tri slovesá, aktivita je však len na strane Jeţiša,
slovesá sú celkom odlišné:
Jeţiš zavolal svojich učeníkov,
vyvolil si z nich Dvanástich,
nazval ich apoštolmi.
a) Lukáš pouţil mladšie grécke sloveso prosfóneó, ktoré sa v LXX nachádza len
v deuterokanonických spisoch. V NZ je typickým lukášovským slovesom, zo siedmich pouţití v NZ
sa 6-krát nachádza v Lukášovom diele (4-krát v Lk; 2-krát v Sk) a len raz u Matúša (v paralele k Lk
7, 32, vo význame pokrikujú). V Lk 13, 12 je pouţité v osobitej lukášovskej perikope o uzdravení
zhrbenej ţeny, ktorú si Jeţiš zavolal k sebe, aby nad ňou vyriekol uzdravujúce slovo. Na ostatných
troch miestach sa pouţíva vo význame hovoriť, prehovoriť k niekomu pri mimoriadnej
či slávnostnej príleţitosti (Lk 23, 20; Sk 21, 40; 22, 2). V našej perikope môţeme vnímať prosfóneó

46
ako Jeţišovo privolanie učeníkov a slávnostné prehovorenie. Jeţišovo slovo má moc vytvoriť
zvláštne spoločenstvo spolupracovníkov, ktorí budú zárodkom mesiášskeho Izraela.
b) Druhé sloveso eklegó znamená vybrať si z niekoľkých, zvoliť si, vyvoliť. Z 22 novozákonných
výskytov subjektom, ktorý robí výber – vyvolenie, býva samotný Boh (Mk 13, 20; Sk 13, 17; 15, 7;
1 Kor 1, 27. 28; Ef 1, 4; Lk 6, 35 pri udalosti premenenia vyvoleným subjektom je Jeţiš, vyvolený
syn). Ľudia si vyberajú objekty, nie subjekty (Lk 10, 42; 14, 7). Jedine Jeţiš je v Písme výnimkou,
on stojí na mieste Boha, preto si môţe vyvoliť nasledovníkov a zástupcov mesiášskeho Boţieho
ľudu (Lk 6, 13; Jn 6, 70; Jn 13, 18; Jn 15, 16. 19; Sk 1, 2. 24 vţdy v súvislosti s vyvolením
Dvanástich alebo učeníkov). Jeţišom splnomocnení a vyvolení apoštoli rozširujú svoje pôsobenie
prostredníctvom ľudí, ktorých si oni vyvolia. Dvanásti si vyvolili diakonov (Sk 6, 2 – 6), apoštoli
muţov pre misie (Sk 15, 22. 25). V lukášovskej teológii zohráva pojem vyvolenia dôleţitú úlohu.
Viac ako polovica NZ výskytov sa nachádza v jeho diele. Hebrejským ekvivalentom je sloveso
bachar – vyvoliť, zvoliť, vybrať. V Deuteronomiu sa pouţíva na označenie vybrania a vyvolenia
izraelského ľudu a kňazov JHVH: „Veď ty si svätý ľud Pána, svojho Boha; teba si vyvolil Pán, tvoj
Boh, za svoj vlastný ľud zo všetkých národov, čo sú na zemi“ (Dt 7, 6, por. Dt 14, 2; 18, 5,
o kňazoch Dt 21, 5). V súvislosti s učeníctvom je dôleţitá skutočnosť, ţe Jeţiš mal viacerých
učeníkov, z ktorých si mohol vyvoliť konkrétnych dvanástich.
c) Tretie sloveso onomazó znamená pomenovať, dať niekomu meno, označiť menom. V NZ sa
vyskytuje len 9-krát, u synoptikov len 3-krát, a to len v našej perikope 2-krát u Lukáša
(pomenovanie Dvanástich apoštolmi a pomenovanie Šimona Petrom). Mk 3, 14 v niektorých
rukopisoch má túto vsuvku, ale pravdepodobne ide o druhotné čítanie pod vplyvom Lukášovho
evanjelia. Mnohé rukopisy toto čítanie nemajú. Dať niekomu meno bolo právom otca a matky.
V SZ malo meno hlbší význam, v mene bolo čosi z podstaty pomenovanej osoby. Jeţiš, ktorý
nazýva Dvanástich apoštolmi, má k nim veľmi úzky vzťah, preto ich pomenúva. V mene, ktoré im
darúva, vyjadruje niečo z podstaty bytia tohto úzkeho spoločenstva, ktoré sám vytvoril.

Symbolika čísla dvanásť

Číslo dvanásť je mierou času. Máme dvanásť hodín denne, dvanásť mesiacov v roku, dvanásť
znamení zverokruhu. Všetko, čo súvisí s časom, býva pozorované v dvanástke. V Biblii sa označuje
počet rokov ľudského ţivota za 120 (Gn 6, 3), ale ţe to nesmieme brať doslovne, nám ukazuje
skutočnosť, ţe v Biblii je uvedený len jeden človek, ktorý ţil práve stodvadsať rokov, a síce Mojţiš.
Dvanástka bola v starom Oriente i v grécko-rímskom svete posvätným číslom označujúcim
uzavretý kruh podľa obrazov zverokruhu. Rôzne kmene alebo mestá sa zdruţovali okolo hlavnej
kultovej svätyne v posvätný zväz, nazvaný v gréckom svete amfiktyonia. S nimi sa stretávame
u susedov Izraela: uvádza sa dvanásť kmeňov aramejských (Gn 22, 20 – 24), Izmaelových (Gn 25,
13 – 16), edomských (Gn 36, 10 – 14), v strede aténskej obce bol oltár dvanástim bohom.
Babylonský chrám boha Marduka mal dvanásť brán, Egypťania pripisovali slnku dvanásť rôznych
foriem zjavenia.
Aj Izrael ako ľud stmelený duchovným putom voči okolitému svetu tvoril uzatvorený celok,
ktorého nebeským vzorom bol zverokruh so svojimi dvanástimi obrazmi. Dvanástka bola
uzatvoreným celkom a znamením jednoty. V Izraeli sa dvanástka teologicky odvodzovala od
dvanástich synov Jakubových. Základnú národnú štruktúru Izraela tvorí dvanásť kmeňov, ktoré
nesú mená dvanástich Jakubových synov, a to od uzavretia Zmluvy (Ex 24, 4). Predpokladá sa,
ţe dvanásť kmeňov Izraela bolo vo vzťahu ku kultovej sluţbe v spoločnej svätyni počas dvanásť
mesiacov. Mojţiš vyslal do zasľúbenej zeme po jednom vyzvedačovi z kaţdého kmeňa (Dt 1, 23).
Pri putovaní púšťou našli Izraeliti dvanásť prameňov (Nm 33, 9), po utáborení sa v Kanaáne
poloţili dvanásť pamätných kameňov (Joz 4, 1n). Dvanástka je číslom symbolickým a posvätným,
preto sa ju biblický text snaţí vţdy zachovať, aj keď to niekedy pôsobí veľmi umelo (napr.
namiesto kmeňa Léviho, ktorý nemal územný prídel sa uvádzajú dvaja synovia Jozefovi (Gn 49, 5.
22). Súhrnom moţno povedať, ţe dvanásť je číslom jednotného Boţieho ľudu Izraela.
V Novom zákone sa dódeka nachádza 75-krát. Z toho v evanjeliách 46-krát: 21-krát ako uţší
kruh Jeţišových učeníkov a 9-krát pri predstavení jedného z „Dvanástich“. Dvanástka môţe byť

47
časovým údajom alebo upozornením na vek dospelosti u ţidovských chlapcov. Dvanásťroční
chlapci v Izraeli prijímali bar micva, u Lukáša vidíme dvanásťročného Jeţiša v chráme (2, 42).
Symbolická dĺţka veku je u ţeny, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok (Mk 5, 25; Mt 9, 20; Lk 8,
43) a dvanásťročnej Jairovej dcéry (Mk 5, 42; Lk 8, 42). Pavol bol dvanásť dní v Jeruzaleme pred
svojím uväznením (Sk 24, 11). Pri zázračnom nasýtení zástupu chlebom a rybami je uvedených
dvanásť košov odrobín (Mk 6, 43; 8, 19; Mt 14, 20; Lk 9, 17). Dvanástka je v týchto súvislostiach
vnímaná ako naplnenie miery času, dvanásť je číslom plnosti tohto sveta, číslom, ktoré podľa
ţidovskej mystiky volá po trinástke – zásahu z iného sveta, sveta za hranicami času, po zásahu
samotného Boha. Symbolické číslo dvanásť v Jánovej apokalypse môţeme nájsť na desiatich
miestach.

2. Dvanásti apoštoli
V Lukášovskej tradícii sa v Lk 6, 13 stotoţňuje Jeţišom vybratých dvanásť učeníkov
s označením apoštoli: „Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých
nazval apoštolmi (gr. apostolús ónomasen)“. Podobne uvádzajú aj v Markovom evanjeliu niektoré
rukopisy, ale ide o druhotné čítanie asi prevzaté podľa Lukášovho znenia. Mk druhý dôvod pre
vytvorenie skupiny Dvanástich je vyjadrený pomocou slovesa apostelló. Toto grécke sloveso sa
pouţívalo len príleţitostne vo význame niekoho alebo niečo poslať. Napr. námorná expedícia bola
poslaná, vyslaná (Herodotus 1. 21). Jozef Flávius ho pouţíval v abstraktom zmysle pre „vysielanie“
delegácie Ţidov do Ríma (Ant XVII, 11.1). V LXX sa vyskytuje len v 1 Kr 14, 6, pri preklade
pasívneho particípia šaluach v súvislosti s Achijášom, ktorý je poslaný Bohom s posolstvom pre
ţenu kráľa Jeroboama. Od slovesa apostelló je etymologicky odvodené podstatné meno apostolos –
posol, vyslanec. Výraz apoštol bol pravdepodobne v ranej cirkvi veľmi skoro technický cirkevným
výraz a cirkevnou funkciou. Označoval Kristových poslov a misionárov poslaných hlásať
posolstvo o Mesiášovi Jeţišovi. Inštitúcia apoštolov v kresťanstve bola podobná inštitúcii
v palestínskom ţidovstve nazvanej šeluhim. Išlo o poslov vyslaných synedriom alebo rabínmi, ktorí
ich mali reprezentovať a konať v ich mene s autoritou v kalendárnych, finančných alebo zákonných
veciach. Podľa Lukášovej tradície je pojem apoštol funkčným označením Dvanástich, špecifickým
označením ich misijnej funkcie, o ktorej budeme pojednávať pri vyslaní Dvanástich. I keď táto
funkcia pochádza uţ z predveľkonočného obdobia, titul apoštol je s veľkou pravdepodobnosťou
poveľkonočným označením kresťanských vyslancov, medzi ktorých zvlášť patrili Dvanásti. Oni
sa stali svedkami a poslami veľkonočnej zvesti, reprezentačnou skupinou Jeţišovho
zmŕtvychvstania, ktorá sa preto musela doplniť po smrti Judáša (Sk 1, 15 – 26). Apoštoli sa aj na
iných miestach u Lukáša označujú termínom „dvanásti apoštoli“ (9, 10; 17, 5; 22, 14; 29, 10). Obe
označenia – Dvanásti a apoštoli – sú niekedy, ale nie vţdy, synonymami. Dvanástich môţeme vţdy
nazvať apoštolmi, ale nie všetci tí, ktorí sú nazývaní apoštolmi, patria medzi Dvanástich. V NZ sú
prípady, keď sa apoštolmi označujú aj tí, ktorí do kruhu Dvanástich nepatrili, teda ide o označenie
poslov alebo vyslancov cirkví (Flp 2, 25; 2 Kor 8, 23). Jedným z nich je aj Jakub, Pánov brat (Gal 1,
19; 2, 9). V Sk 14, 4. 14 je za apoštola označený Barnabáš. Aj samotný Pavol si je jasne vedomý
svojho apoštolátu, i keď Lukáš mal s Pavlovým apoštolstvom problém, keďţe vychádzal z iného
konceptu. Aj stará formula viery v 1 Kor 15, 5 rozlišuje medzi Dvanástimi a „všetkými apoštolmi“.
Pavol asi myslí na ďalší okruh kresťanov zo ţidovstva, ktorí mohli svoje poverenie odvodzovať
od zjavenia Vzkrieseného. Súhrnom moţno povedať, ţe pojem apoštol je širším funkčným pojmom
(obsahujúci v sebe ich úlohu „vyslancov“), do ktorého zvlášť patrí skupina najbliţších Jeţišových
učeníkov – Dvanástich. V našej práci budeme vychádzať z tohto funkčného významu pojmu,
o ktorom budeme širšie pojednávať v kapitole o vyslaní učeníkov. V synoptickom kontexte teda
budú apoštolmi Jeţišom vyslaní učeníci, medzi ktorých patrili primárne Dvanásti (v reálnom
i symbolickom význame).

48
3. Dôvod vyvolenia
U Marka 3, 14 – 15 môţeme rozlíšiť tri dôvody pre ustanovenie Dvanástich:
1. aby boli s ním,
2. aby ich posielal ohlasovať,
3. aby mali moc vyháňať démonov.
Lukáš na tomto mieste nerozvíja dôvod vyvolenia Dvanástich, ale naznačuje ho pomenovaním
apoštoli, ktorý v sebe obsahuje sloveso posielať. Matúš uvádza len tretí Markov dôvod: dal im moc
nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali, pričom zamieňa výraz démoni za nečistých duchov
a pridáva ďalší dôvod uzdravovať kaţdú chorobu a kaţdý neduh.
Veľmi zaujímavý je prvý Markov dôvod: aby boli s ním (gr. ina ósin met autú), ktorým
nevyjadruje ţiadnu činnosť, sluţbu ani poslanie, ale bytostné ţivotné spoločenstvo s Jeţišom, ktoré
sa stane základným predpokladom pre všetky činnosti z neho vyvierajúce. Ide o veľmi úzke ţivotné
spoločenstvo, ktoré učeníci uţ pred vyvolením s Jeţišom vytvárali, keď ho sprevádzali pri rôznych
ţivotných situáciách, zvlášť pri ohlasovaní Boţieho kráľovstva, uzdravovaní, ale i všednej dennej
činnosti. Pre Dvanástich sa toto úzke ţivotné spoločenstvo stane prvým dôvodom ich novej
existencie. Dvanásti budú akýmsi jadrom učeníckeho kruhu, reprezentantmi širšej učeníckej
skupiny. O činnosti Dvanástich budeme hovoriť na inom mieste. Funkcia Dvanástich sa v Novom
zákone od tradícii k tradícii mení. Vo všeobecnosti môţeme rozlíšiť dve základné skupiny
výpovedí:
1. Dvanásti, ktorí sprevádzajú Jeţiša pri jeho kazateľskom putovaní ako uţší okruh Jeţišových
učeníkov. Títo sa stávajú jeho spolupracovníkmi a pokračovateľmi jeho diela. Oni budú tvoriť:
A) Úzky okruh najbliţších methétés. Jeţiš ich osobne povolal (rybári, mýtnik u Mt); Dvanásti sú
okolo Jeţiša (Mk 4, 10);
B) Oni sú zvláštnym spôsobnom formovaní v Jeţišovej škole pri vyučovaní. Jeţiš im osobitne
prehlbuje učenie, vysvetľuje podobenstvá (Mk 4, 10; celá 10. kapitola Matúšovho evanjelia je
podľa 11, 1 špecifickým vyučovaním Dvanástich). Oni sprevádzajú Jeţiša pri jeho kázaní
a ohlasovaní evanjelia (Lk 8, 1). Práve nich bude viesť Jeţiš k sluţbe, pošle ich kázať (Mk 3, 14 –
15), vyháňať zlých duchov a uzdravovať nemocných (Mt 10, 1). U Mk 9, 35n sú Dvanásti aktérmi
hádky o vyššie postavenie, Jeţiš ich poučuje o sluţobnom rozmere ich pôsobenia (Mt a Lk
„očisťujú“ Dvanástich, nešpecifikujú ich).
C) Sú „zasväcovaní“ do paschálnych udalostí ako svedkovia zmŕtvychvstalého Krista. Tretia
„predpoveď utrpenia“ je u synoptikov zhodne adresovaná práve Dvanástim (Mk 10, 31; Mt 20, 17;
Lk 18, 31). V prvotnej cirkvi boli práve oni rozhodujúcimi svedkami veľkonočného posolstva.
O rozhodujúcom svedectve Dvanástich ako svedkov zmŕtvychvstalého Krista svedčí aj starobylý
text 1 Kor 15, 5. Dvanásti sú pevne označená skupina, pričom sa neberie do úvahy, ţe chýbal Judáš
(prípadne sú menovaní „Jedenásti“).
D) Budú priamymi účastníkmi Jeţišovej poslednej veľkonočnej večere. Dvanásti tvoria s Jeţišom
okruh najbliţších „rodinných“ príslušníkov pri sederovej večeri (Mk 14, 17; Mt 26, 20). Na pozadí
starozákonnej slávnosti sa toto spoločenstvo javí ako zárodok mesiášskeho Izraela. Dvanásti mali
v prvotnej cirkvi výsostné postavenie pri slávení eucharistickej anamnézy a boli zárukou kontinuity
Eucharistie cirkvi s Jeţišovou veľkonočnou večerou.
2. Dvanásti majú predstavovať eschatologických sudcov dvanástich kmeňov Izraela (Mt 19, 28;
Lk 22, 30). Jeţiš si volí medzi svojimi učeníkmi dvanástich najbliţších spolupracovníkov, ktorí
budú základnými bunkami a vodcami mesiášskeho Izraela. Budú jeho „prorockým znamením“.
Eschatologická predstava o súde nad dvanástimi izraelskými kmeňmi sa formulovala
apokalyptickou literatúrou. V knihe Daniel nájdeme obrazy zasadania nebeského súdneho tribunálu,
pri ktorom ústrednú úlohu má najvyšší Sudca, „starec dní“, zvrchovaný a večný Boh (por. Dan 7,
9). Tento odovzdáva vládu a Kráľovstvo Synovi človeka, ktorý je slávnostne intronizovaný ako
kráľ. Bliţšia špecifikácia súdu nad kmeňmi (izraelského) ľudu je v apokryfných Šalamúnových
ţalmoch pochádzajúcich z 1. stor. pred Jeţišom z palestínskeho prostredia. Sú reflexiou pohnutých

49
udalostí okolo r. 63 pred Kr., keď bol Jeruzalem vyplienený Pompejom. Zvlášť posledné kapitoly
sú výrazom mesiášskeho očakávania po kráľovi, ktorý mocne vyslobodí svoj ľud a zasadne
za súdnu stolicu. Danielovu víziu prichádzajúceho Syna človeka a jemu odovzdaný súd rozvíja aj
apokryfná kniha Henoch z 1. stor. pred Kristom: „Boţí vyvolený sa posadí na trón slávy, aby
hodnotil skutky ľudí“ (1 Hen 45, 3); „Pán sedí na tróne slávy a Synovi človeka bol odovzdaný
konečný súd“ (1 Hen 69, 27). V Qumráne jestvovalo 12-členné grémium poverované zvláštnymi
úlohami, ktoré boli taktieţ pripomenutím dvanástich kmeňov Izraela (1QS VIII, 1; 1QM II, 2).
Kresťanská apokalypsa nadväzuje na ţidovské korene, rozvíja obraz nebeského súdu, pričom
Synom človeka sediacim na Boţom tróne je Mesiáš Jeţiš. V liste Laodicejským nájdeme obraz
Krista sediaceho na tróne s Otcom s prísľubom, ţe budú s ním aj tí, ktorí zvíťazia (por. Zjv 3, 21).
Tu sa uţ dostávame k apokalyptickej predstave u Mt/Lk, podľa ktorej sú Dvanásti zástupcami
mesiášskeho Boţieho ľudu sediaci na Boţom tróne spolu so Synom človeka – mesiášom Jeţišom.
V Mt 16, 27 nájdeme eschatologický výrok o Synovi človeka, ktorý príde v sláve Otca so svojimi
anjelmi a odplatí kaţdému podľa jeho skutkov. Mt 19, 28 v učeníckej perikope „o odmene tých,
čo opustia všetko“ uvádza, ţe odmenou učeníkov pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na
trón slávy, bude ich spoluúčasť na Boţom súde – tí, ktorí ho nasledovali, zasadnú na dvanásť trónov
a budú súdiť dvanásť kmeňov Izraela. U Lukáša v inom kontexte, keď pri poslednej večeri došlo
medzi učeníkmi k sporu o prvenstvo, Jeţiš sľubuje učeníkom Kráľovstvo, ktoré dostal od Otca, a ţe
budú sedieť na trónoch a súdiť dvanásť kmeňov Izraela.

4. Zoznamy Dvanástich
Zoznam Dvanástich nájdeme na štyroch miestach: Mk 3, 16 – 19; Mt 10, 3 – 4; Lk 6, 14 – 16; Sk
1, 13 (tu len „Jedenásti“). Listina Dvanástich nám chce pripomenúť, ţe ohlasovanie týchto muţov
získalo cez evanjelium historickú podobu. Listiny nájdeme aj na iných miestach NZ, napr. u Jn 21, 2
listinu učeníkov, v Sk 6, 5 listiny siedmich helenistických vodcov obce; v Sk 13, 1 listinu prorokov
a učiteľov v antiochijskej obci. Podobné listiny nájdeme aj v rabínskej literatúre. Najznámejšia je
listina piatich ţiakov rabína Jochanana ben Zakaj (zomrel okolo r. 80): „Raban Jochanan ben Zakaj
mal päť ţiakov. Sú to: rabi Eliezer ben Horkenos, rabi Jehošua ben Chananja, rabi Jose ha–kohen,
rabi Šimon ben Netanel a rabi Eleazar ben Arach“ (Avot 2, 10).
V SZ je zaujímavá fluktuácia v zoznamoch dvanástich kmeňov v Gn 49; Dt 33 a Sdc 5. Podobné
kolísanie v poradí mien môţeme pozorovať aj v štyroch zoznamoch Dvanástich. Primárnym
dôvodom pre zachovanie a citovanie menných listín je určité úsilie sprostredkovať dojem
historickosti.

MATÚŠ MAREK LUKÁŠ SKUTKY

1. prvý Šimon prezývaný Šimon Peter Šimon, ktorý bol Peter
Peter nazvaný Petrom
2. Andrej, jeho brat Jakub Zebedejov Andrej, jeho brat Ján
3. Jakub Zebedejov Ján, brat Jakuba Jakub Jakub
4. Ján, jeho brat Andrej Ján Andrej
5. Filip Filip Filip Filip
6. Bartolomej Bartolomej Bartolomej Tomáš
7. Tomáš Matúš Matúš Bartolomej
8. Matúš, mýtnik Tomáš Tomáš Matúš
9. Jakub Alfejov Jakub Alfejov Jakub Alfejov Jakub Alfejov
10. Tadeáš Tadeáš Šimon, volaný zelóta Šimon, zelóta
11. Šimon Kananejský Šimon Kananejský Júda Jakubov Júda Jakubov
12. Júda Iškariotský, Júda Iškariotský, Júda Iškariotský, (Matej)
ktorý ho aj zradil ktorý ho aj zradil ktorý sa stal zradcom

U Matúša a v Skutkoch sú zoznamy uvádzané v nominatíve, u Mk/Lk v akuzatíve.

50
 Marek nazýva Jakuba a jeho brata Jána aramejsky Boanerges, čo znamená „synovia hromu“.
Aramejské slovo malo symbolický význam „ohnivého temperamentu“ (por. Mk 9, 38; Lk 9, 54).
Na rozdiel od Marka sú u Matúša zachované prvé dve dvojice bratov, tak ako boli povolaní. Všetci
sú nazvaní apoštolmi. U Šimona nazývaného Peter je výslovne spomenuté, ţe je prvý medzi
Dvanástimi. Matúš je identifikovaný s povolaným mýtnikom, ako sme vyššie uvádzali.
V Matúšovom zozname sú mená učeníkov zostavené v šiestich dvojiciach, pravdepodobne pod
vplyvom raného rabínskeho hnutia (por. Avot 1:4–15). U Lukáša je Jakub menovaný pred Jánom,
i keď v 8, 51; 9, 28 Lukáš oproti Markovi zmenil ich poradie. Teda jeho obľúbené poradie je Peter,
Ján, Jakub. Také nájdeme aj v Sk, pretoţe Peter a Ján tu vystupujú spolu. Najväčšou zmenou
v Lukášových spisoch je oproti Mk/Mt uvedenie Júdu Jakubovho namiesto Tadeáša. Niektoré
rukopisy u Matúša uvádzajú namiesto Tadeáša Lebaios.
Historicky je nemoţné presne identifikovať všetkých členov tejto skupiny. Niektoré konkrétne
mená sú známe vďaka tomu, ţe hrajú určitú úlohu v evanjeliových príbehoch i preto, ţe sa o nich
zmieňuje iná literatúra raného kresťanstva: Šimon Peter, Jakub, Ján, Andrej, Filip, Tomáš, Júda.
Ďalší zostávajú neznámi a zdá sa, ţe sú v súpisoch zameniteľní. Ak rozdelíme súpis do troch
štvoríc, prví zo štvorice sú vţdy tí istí, poradie ďalších sa mení. Názor, ţe tento fakt hovorí o tom,
ţe aj Dvanásti sa zoskupovali do menších skupiniek vţdy s vodcom, je len domnienkou.
Šimon je vo všetkých zoznamoch pomenovaný aj označením Peter, v Sk dokonca iba týmto
menom. Toto meno pravdepodobne pochádza z mierne pogréčteného aramejského pomenovania
Kéfas ktoré znamená kameň, drahokam, skala. Matúš 16, 18 toto meno interpretuje novým
spôsobom. Na druhom aţ štvrtom mieste sú menovaní ostatní rybári, ktorých sme uţ spomínali, len
v odlišnom poradí: Mt/Lk podľa poradia povolania a veku: 2. Andrej, 3. Jakub, 4. Ján; Mk podľa
významu počas Jeţišovho pôsobenia: 2. Jakub, 3. Ján, 4. Andrej; Sk podľa významu v prvotnej
cirkvi: 2. Ján, 3. Jakub, 4. Andrej. Oni tvoria akýsi najvnútornejší okruh učeníkov, ktorých Jeţiš
berie so sebou pri zvláštnych príleţitostiach: pri oţivení Jairovej dcéry (Mk 5, 37 par), pri
premenení (9, 2 par), v týchto prípadoch bez Andreja; na Olivovej hore (Mk 13, 3; s Andrejom) či
v Getsemanskej záhrade počas Jeţišovej agónie (Mt 26, 37; bez Andreja).
Piaty učeník uvádzajúci druhú štvoricu je Filip, ktorý má podobne ako Andrej grécke meno často
pouţívané Ţidmi, doslova „milujúci kone“. O jeho povolaní sa zmieňuje Jn 1, 43 – 49 (por. aj Jn 6,
5 – 8; 12, 22). Šiesty v poradí Bartolomej (len v Sk siedmy) nosí aramejské meno s gréckou
koncovkou, meno doslova znamená syn Talmaj alebo Tolmaj (por. 2 Sam 3, 3). Siedmy je
menovaný u Mk/Lk Matúš (8. u Mt/Sk), o ktorom sme uţ rozprávali vyššie. Ôsmym je Tomáš (7.
u Mt; 6. v Sk), je to pogréčtené aramejské meno teoma a znamená dvojča. V Jánovom evanjeliu ho
nájdeme v 11, 16; 20, 24n.
Deviaty je zhodne u všetkých Jakub Alfejov. Tento uvádza poslednú štvoricu. Často býva
v tradícii identifikovaný s Jakubom mladším, synom Márie a bratom Jozesa (Mk 15, 40; Mt 27, 56)
alebo s Jakubom, bratom Pána (Gal 1, 19; 1 Kor 15, 6), ale tieto mienky nie sú dostatočne biblicky
podloţené. Desiaty je u Mk/Mt Tadeáš, ktorý nosí grécke meno v aramejskej úprave taddaj – Boţí
dar. Zmenu u Lk/Sk na Júdu Jakubovho sme spomínali (na jedenástom mieste). Jedenástym
učeníkom u Mk/Mt je Šimon Kananejský. U Lk/Sk je na desiatom mieste menovaný Šimon, zelóta,
čiţe horlivec, asi podľa toho, ţe patril pôvodne k radikálnej skupine zelótov. Označenie
„Kananejský“ u Mk/Mt môţe byť gréckou transkripciou aramejského qan’ana – horlivý, zapálený,
nadšený, ktoré mohol Lukáš preloţiť do gréčtiny.
Posledným z Dvanástich je vţdy menovaný Júda či ako je zauţívané Judáš Iškariotský,
na rozlíšenie od iného Júdu spomenutého vyššie. O jeho druhom mene sú rôzne dohady (dokonca aj
v jednotlivých kódexoch sú rôzne varianty jeho označenia). Môţe ísť o grécku transkripciu „muţa
z Keriot“ (podľa Joz 15, 25) či o aramejský prepis latinského sicarius vo význame muţ s dýkou.
Tento je u synoptikov vţdy bliţšie určený jeho negatívnou úlohou pri pašiovom rozprávaní.

ZÁVER k vyvoleniu Dvanástich

Inštitúcia Dvanástich nevznikla aţ v poveľkonočnej cirkvi, i keď práve v nej zaujala
reprezentatívne postavenie. Ako skupina sú nazývaní „Dvanástimi“ aj „Jedenástimi“

51
vo Veľkonočných správach. Táto skupina zo zorného poľa raného kresťanstva prekvapivo rýchlo
zmizla. Najsilnejším argumentom pre ustanovenie Dvanástich samotným Jeţišom je stereotypné
označenie Judáša ako „jedného z Dvanástich“, čo privádzalo do rozpakov aj ranokresťanskú cirkev.
Skutočnosť, ţe o väčšine postáv z Dvanástich máme veľmi stručné informácie a ţe jednotlivé
zoznamy sa dokonca odlišujú v menách, len posilňuje pravdepodobnosť, ţe skupina Dvanástich
bola v ranom vedomí kresťanských spoločenstiev hlboko zakorenená. Dôleţitá je i zmienka v 1 Kor
15, 5, ktorú sme uţ vyššie spomínali. Pavol ich pozná ako prvý okruh svedkov Jeţišových zjavení.
V Lukášovej teológii majú Dvanásti veľký význam pre súvislé spojenie medzi Jeţišom a ranou
cirkvou. Keďţe po pašiových udalostiach chýbal jeden z Dvanástich, po Judášovej smrti (Sk 1, 26),
musel byť zvolený nový člen „skupiny Dvanástich“, ktorým sa stal Matej. Lukáš chcel vysvetliť
túto nutnosť pre súvis nového spoločenstva vytvoreného na Turíce s Izraelom, ktorý reprezentovalo
dvanásť kmeňov. Toto „rekonštituovanie“ Dvanástich sa uţ neskôr nekonalo, ani pri smrti Jakuba,
syna Zebedejovho, jedného z Dvanástich (12, 2).
Dvanásti sú akýmsi jadrom skupiny učeníkov, uţšími reprezentantmi širšej skupiny, jej
prorockým znamením. Symbolika Dvanástich patrila k prorockým znakom, ktoré sprevádzali
Jeţišovo pôsobenie. Jeţiš nechcel byť len privátnym pomocníkom v núdzi. Chcel pomôcť svojmu
národu ako celku, čo symbolicky vyjadrovali Dvanásti najbliţší učeníci. Takto sú Dvanásti
symbolickým znamením a súčasne zárodkom obnovy celého Izraela, ktorú Boh koná cez Jeţiša.

 Slovo novým učeníkom

* Pred takým dôleţitým rozhodnutím, akým bolo „vyvolenie Dvanástich“, Jeţiš strávil čas
v samote a modlitbe, rozhovorom so svojím abba. Podobne aj dnešní učeníci sú povolaní svoje
dôleţité ţivotné kroky a rozhodnutia predniesť nebeskému Otcovi. Ani súčasné spoločenstvá
učeníkov by nemali robiť ţiadne významné kroky a rozhodnutia bez takejto náleţitej modlitbovej
prípravy a dialógu s naším Majstrom.

* Symbolika počtu Dvanástich učeníkov nám môţe pripomínať duchovné puto medzi Izraelom,
Boţím ľudom nasledujúcim JHVH, ktorý symbolicky reprezentuje dvanásť kmeňov, a cirkvou,
Boţím ľudom nasledujúcim Jeţiša a spolu s ním nebeského Otca, symbolicky reprezentovaným
dvanástimi apoštolmi.

* Čo znamená „vyvolenie Dvanástich“ pre nás? Jeţiš povolával veriacich ţidovských muţov, aby
vyšli zo zástupu a stali sa jeho učeníkmi. Aj keď Jeţiš mohol mať okolo seba veľké zástupy
ľudí, desiatky učeníkov, osobitne sa venoval uţšej učeníckej skupine. Z väčšieho počtu učeníkov
utvoril jednu uţšiu učenícku komunitu, spoločenstvo Dvanástich, aby sa podľa jej vzoru mohli
utvárať ďalšie a ďalšie učenícke spoločenstvá. Tieto malé skupinky môţu byť jadrom zboru či
farnosti, podobne ako boli Dvanásti jadrom širšieho učeníckeho okruhu. Dôvodom existencie
takýchto menších spoločenstiev určite nie je to, ţe by mali byť „viac ako ostatní“, ani preto, ţe by
ich Jeţiš „uprednostňoval“. Malé spoločenstvá môţu byť miestom hlbšieho spoločenstva s Jeţišom,
priestorom ich spoločného rastu v Majstrovej blízkosti a sluţbe tým, ktorí sú ešte od neho vzdialení.
Kresťanskí učitelia môţu pomáhať vytvárať takéto učenícke spoločenstvá, rešpektujúc určité
biblické posolstvá:

1. Jestvuje mnoho článkov a kníh, ktoré chcú poradiť AKO zaloţiť spoločenstvo. Ponúkajú rôzne
osvedčené metódy a skúsenosti. S učeníckym spoločenstvom to však nie je ako s podnikmi a
firmami, ktoré majú svojich zakladateľov, presnú stratégiu a jasné postupy. Boţie slovo ukazuje, ţe
Jeţišovo učenícke spoločenstvo sa rodí „na vrchu“. Pred našou aktivitou, neţ niekoho oslovíme
a pozveme k spoločnej modlitbe, stojí tichá modlitba. Je to Otec, ktorý zhromaţďuje svoj ľud. Tak
ako Jeţiš, aj my môţeme najprv „vystúpiť na vrch k modlitbe“ a počúvať Otcov hlas.

2. Dôleţitou otázkou je KOHO zavolať a osloviť na počiatku zrodenia spoločenstva. Po modlitbe,

rozhovore s Otcom, si Jeţiš vyvolil konkrétnych dvanástich učeníkov. Tu treba jasne vysloviť,

52
ţe animátor, kňaz ani pastor nestoja na Jeţišovom mieste voliť si ľudí, ktorých oni chcú. Vyvolenie
a povolanie je výlučne Boţou vecou. Pri otázke „AKO dnes Boh zhromaţďuje svoj ľud?“ môţeme
byť citliví na tri okruhy, v ktorých môţe Boh pôsobiť:
a) stvoriteľský – cez prirodzené vzťahy v rodine, priateľstve, susedstve, práci;
b) vykupiteľský – cez spoločnú duchovnú kresťanskú skúsenosť, v podobe duchovných cvičení,
púte, evanjelizačných kurzov, táborov, prípravy na sviatosť birmovania či konfirmáciu;
c) charizmatický – cez zvláštne vnuknutia Ducha sme pozvaní osloviť určitých ľudí.
Človek, ktorý stojí pri zrode učeníckeho spoločenstva a Boh ho chce k tejto sluţbe pouţiť, môţe
niekoho zavolať a pozvať, ale nemôţe si niekoho vyvoliť. Povoláva vţdy jedine Boh. V skutočnosti
ten, kto toto povolanie vo svojom srdci nevníma, do spoločenstva nepríde alebo v ňom dlho
nevytrvá. Je veľkou chybou takýchto ľudí nútiť chodiť do spoločenstva a spúšťať v nich
mechanizmy psychologického obviňovania, ak tam chodiť nechcú. Boţie povolanie je veľmi jemné
a slobodné. Animátor sa nemôţe stavať do pozície toho, ktorý určuje, kto má a kto nemá prísť.

3. KOĽKO členov môţe mať učenícke spoločenstvo? Hlboko symbolické číslo dvanásť, môţe
mať aj sociologický význam. Pri tomto počte nejde ani o anonymný zástup ľudí (nad dvadsať), ani
o maličkú (troj aţ päťčlennú) skupinku. Ide o širšiu rodinu, komunitu v ktorej sa predpokladajú
rodinné vzťahy dôvery a zároveň určitá potrebná rôznorodosť. Táto rozmanitosť bude potrebná
k spoločnému rastu. Bolo by asi fundamentalistické drţať sa presného počtu 12, na druhej strane by
bolo vhodné k tomuto počtu sa pribliţovať. Zo skúseností sa ukazuje vhodný počet 8 – 15 učeníkov.
Aj tento sa v praxi ťaţko dosahuje, a to buď nedostatkom ľudí alebo veľkým rastom. Pri väčšom
počte je potrebné nájsť v načúvaní Majstrovi najvhodnejší spôsob „delenia“ spoločenstva. To je
potrebné vtedy, keď hrozí nebezpečenstvo, ţe sa veľké spoločenstvo môţe stať neosobným
a anonymným.

4. Pri zrode, ale aj počas ţivota učeníckeho spoločenstva, je dôleţité mať na zreteli DÔVOD –
PREČO sa spoločenstvo stretáva. Dôvody typu „aby sme boli spolu“, „aby sme spoločne spievali“
alebo „kvôli Ferovi či Gabike“, sú moţné pre kluby mládeţe a rôzne spolky, ale nie pre učenícke
spoločenstvá. Tieto sa od mládeţníckych stretiek, spevokolov či čajových večerov odlišujú dvomi
základnými biblickými dôvodmi, ktoré musia byť kaţdému jasné:
A) ţivé spoločenstvo s Jeţišom („aby boli s ním“);
B) sluţba evanjeliu a ľuďom („ohlasovanie“).
Teda spoločenstvo tu nie je pre mňa, aby naplnilo moje osobné očakávania. Nemôţe byť
„benzínovou pumpou“, na ktorú sa prídem natankovať do budúceho stretnutia. Výroky typu: „Dnes
bolo stretko slabé. Nič mi to nedalo...,“ hovoria práve o tomto egocentrickom očakávaní, v ktorom
ja chcem byť inými naplnený. Učenícke spoločenstvo je však spôsobom ţivota pre druhých.
Samozrejme, ţe spoločenstvo s Jeţišom a sluţba naplnia aj moje vlastné srdce. Nebude to však
cieľom, ale darom.

5. Ak je jasný cieľ, hľadá sa NÁPLŇ spoločného stretnutia. Keď je prvým dôvodom „byť s ním“,
potrebné je poloţiť si otázku, ako sa môţeme ako spoločenstvo stretnúť s Majstrom. V tomto je
kaţdé spoločenstvo jedinečné a neopakovateľné. Nikdy sa nedá obsah stretnutí jedného
spoločenstva automaticky kopírovať do druhého. Kaţdé spoločenstvo má rozdielne východiská.
Nimi sú ľudia s vlastnou históriou, spôsobom modlitby, skúsenosťami, radosťami i zraneniami.
Jeţiš objektívne hovorí v modlitbe, ale potrebné je spýtať sa, akou formou modlitby môţeme
Boha spoločne oslovovať. On komunikuje v Boţom slove, ale k akému spôsobu čítania nás Pán
pozýva? Boh hovorí cez človeka, preto je potrebné zdieľanie, v ktorom sa učeníci budú učiť
navzájom počúvať. Inokedy Boh bude chcieť prehovoriť v tichu, pomocou znamení, či pozve
skupinku k systematickému štúdiu. Majster bude vyučovať kaţdého osobitne a zároveň
spoločenstvo ako jednu rodinu, jedinečnú a neopakovateľnú. Vo vedomí tejto originality môţe
spoločenstvo načúvať aj skúsenostiam iných spoločenstiev, učiť sa od nich bez unáhleného
preberania.

53
 Sluţbe spoločenstva sa budeme venovať na iných miestach, ale spoločenstvo bez sluţby
existovať nemôţe. K ohlasovaniu evanjelia je pozvaný kaţdý učeník, spoločenstvo tvorí dobrú bázu
pre účinnú spoločnú sluţbu.

Niekoľko CHÝB, ktorých sa môţeme vyvarovať, ak vnímame pozvanie do učeníckeho

spoločenstva, môţeme zhrnúť do týchto oblastí:
1. Spoločenstvo sa rodí bez modlitby len ako dielo určitých ľudí. Takéto dielo sa rýchlo
rozpadne, nevydrţí vo váţnejších skúškach.
2. Syndróm zakladateľa spoločenstva. Niekto sa postaví do pozície, ţe on zakladá spoločenstvo,
on hľadá ľudí, on vytvára program. Kaţdý rast a pád spoločenstva preţíva potom príliš
osobne ako úspech alebo sklamanie. Zakladateľ sa môţe cítiť byť vodcom. On vedie
modlitby, pripravuje si výklady, teda ovláda takmer kaţdú časť programu. Spoločenstvo je
spôsobom jeho sebarealizácie.
3. Vyberanie si „vyvolených ľudí“. Niekto sa postaví do pozície selektovania ľudí, kto môţe
a nemôţe prísť. Kritériá sú zvyčajne naivne ľudské.
4. Obmedzovanie sa len na priateľov. Môţe ísť o dobrý začiatok – stretnutia s priateľmi, ktorým
prirodzene dôverujem. Postupne však príde k ponorkovému efektu, všetci si budú prikyvovať,
nič ich nemôţe prekvapiť.
5. Sektárska mentalita neustálej uzavretosti, vedomé stavanie sa do opozície voči veľkej cirkvi,
iným spoločenstvám, cirkvám. Budovanie identity na boji proti niekomu.
6. Odmietnutie človeka. Do učeníckeho spoločenstva príde neočakávane nový človek.
Odmietneme ho s dôvodom „uzavretosti“ bez rozlišovania. Treba si poloţiť otázku, či k nám
tohto človeka neposlal sám Boh, či mu nemá niekto zo spoločenstva pomôcť, alebo či nejde
o znamenie, ţe spoločenstvo je pozývané k sluţbe ďalším.
7. Spoločenstvo neustále „otvorených dverí“. Príde ktokoľvek, kedykoľvek. V takomto
spoločenstve sa prirodzene nedajú budovať hlbšie medziľudské vzťahy.
8. Veľa ľudí v spoločenstve, nebezpečenstvo anonymity, strata hĺbky.
9. Nie je chybou, ale ochudobnením, ak spoločenstvo neprijalo vlastné meno.
10. Spoločenstvo ako cieľ. Spoločenstvo „samo pre seba“.
11. Ja som cieľom spoločenstva. Spoločenstvo ako „benzínová pumpa“, na ktorú sa prídeme
natankovať.
12. Kopírovanie programu iného spoločenstva bez rozlišovania.
13. Nejasný program, zvlášť na začiatku, vedie k chaosu a napätiu.
14. Nepruţnosť, všetko musí byť podľa vopred danej presnej schémy, neschopnosť reagovať na
aktuálne potreby. Zo spoločenstva sa môţe stať „skamenelina“.
15. Spoločenstvo bez sluţby je ako jazero, kam voda len priteká, ale z ktorého neodteká, aţ sa
z neho stane zapáchajúci močiar.

* Aj keď sa Jeţiš zvláštnym spôsobom venoval komunite Dvanástich, nevyhýbal sa odvtedy

zástupu ani širšiemu učeníckemu okruhu. Ak dnes „vyučovanie zástupu“ prebieha v podobe
katechéz a kázní počas verejnej liturgie, je na mieste, aby sa vytvoril priestor na stretnutia, na ktoré
prídu len tí, ktorí vystúpia zo zástupu. Nimi môţu byť biblické, modlitbové, mládeţnícke či rodinné
stretnutia. Sám Pán z nich utvorí učenícke spoločenstvo, keď pozve koho sám chce. To pozvanie
môţe zaznieť cez pozývajúceho človeka, ale dôleţitejšie je, ţe v srdci tohto pozvaného človeka uţ
bude túţba. Zo skúsenosti sa ukázalo, ţe v mestách a väčších obciach, kde sa rodia učenícke
spoločenstvá, je vhodné, aby bolo aspoň jedno „otvorené spoločenstvo“, na ktoré môţe slobodne
kaţdý prísť.
Vychádzajúc zo súčasnej reality „farskej pastorácie“ sa ponúka model:
najširšie spoločenstvo – farnosť, zbor
spoločenstvo učeníkov – modlitbové, biblické, mládeţnícke stretnutia
učenícke komunity – malé spoločenstvá

54
 Farnosť, zbor je svojou povahou absolútne otvorená pre kaţdého, kto príde počúvať Jeţiša
ohlasujúceho „zástupom“. On hovorí v počutom i ohlasovanom Slove, liturgii, modlitbe. Tak ako sa
Jeţiš neuspokojil so zástupom, ale povolával ľudí k osobnému nasledovaniu, je potrebné vytvoriť
v zbore či farnosti priestor pre vyučovanie učeníkov. Tým môţu byť práve biblické, modlitbové,
mládeţnícke stretnutia. Aj tieto sú svojou povahou celkom otvorené. Prídu zvyčajne len tí, ktorí
vnímajú povolanie ísť ďalej a hlbšie vo vzťahu s Majstrom. Pri takýchto stretnutiach musí byť vţdy
niekto, kto ostatným slúţi vyučovaním, výkladom Písma, prípravou stretnutia, vedením spevokolu...
Z týchto učeníkov Majster aj dnes niektorých povoláva, aby ich zhromaţdil a utvoril z nich
učenícku komunitu. Vzhľadom na farnosť alebo otvorené spoločenstvá je do určitej miery
uzatvorená. Nie preto, ţe by sa niekto z nich chcel uzatvoriť, ale preto, ţe Majster osobitne pozýva
niektorých svojich učeníkov, aby boli s ním. Utvorí akoby širšiu rodinu, ktorú chce On sám viesť
a pripravovať na sluţbu. Ak pri otvorených stretnutiach bol potrebný animátor, v učeníckej
komunite sám Majster vyučuje svoju komunitu, kaţdého osobitne a zároveň spoločne. V učeníckom
spoločenstve sa rozvíjajú prirodzené dary a charizmy Ducha pre sluţbu vo vnútri spoločenstva, ale
učenícka komunita nemá „vodcu“, lebo ju vedie sám Majster. Ono načúva, ako ho Majster vyučuje.
Je uzatvorené, len ak to On chce a musí sa znovu otvoriť, keď ho Jeţiš otvoriť chce. Nikto
z učeníkov nemôţe byť Pánom nad spoločenstvom, lebo všetci sú si navzájom spoluučeníkmi voči
jednému Majstrovi.

* Učenícka komunita je spoločenstvom vo vzťahoch. Nie je uzatvorené voči okolitému svetu

samo pre seba. Okrem vzťahu s Jeţišom a vzájomných vzťahov jednotlivých učeníkov sú dôleţité
tri oblasti vzťahov:
a) vzťahy s ďalšími spoločenstvami (farské podujatia, stretnutia spoločenstiev);
b) vzťahy s veriacimi ľuďmi bez spoločenstva (v zbore a vo farnosti, kde sú aj ľudia bez
spoločenstva);
c) vzťahy s ľuďmi vo svete.

 Slovo pre teológiu

Na tomto mieste by som chcel stručne poukázať na otázku „zaloţenia cirkvi“ a „základu cirkvi“.
Teológovia sa pýtajú KEDY a AKO zaloţil Jeţiš Cirkev? Pozornosť apologétov sa v histórii
upriamovala zvlášť na výrok Mt 16, 18, podľa ktorého Jeţiš adresuje Petrovi slová: „A ja ti
hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôţu.“ Pozorná
biblická exegéza upozornila, ţe grécky pojem pre cirkev – ekklesia sa v evanjeliách nachádza len
dvakrát, vţdy u Matúša (16, 18; 18, 17), a to vo výrokoch, ktoré majú výrazne poveľkonočný
charakter (čiţe pravdepodobne nejde o historické Jeţišovo slovo, ale o interpretáciu ranej cirkvi
spätne vsadenú do Jeţišových úst. Tým sa samozrejme nepopiera inšpirácia biblického textu. Dané
zistenie má vplyv na „historické otázky“, medzi ktoré patrí aj otázka „kedy sa zrodila Cirkev?“).
Uţ sme uviedli, ţe ústrednou témou Jeţišovo kázania bolo prichádzajúce Boţie kráľovstvo. Na
tomto mieste môţeme spomenúť slávny výrok Alfreda Loisyho, ktorý postrehol zmenu dôrazu
v biblických textoch po veľkonočných udalostiach: „Jeţiš ohlasoval Boţie kráľovstvo, a čo prišlo,
bola Cirkev.“ Pozornosť v otázke zaloţenia cirkvi sa preto upriamila aţ do poveľkonočného
obdobia. Mnohí teológovia sa preto ľahkováţne uspokojili s tvrdením, ţe „pozemský
(predveľkonočný) Jeţiš za svojho ţivota ţiadnu Cirkev nezaloţil.“ Cirkev podľa nich jestvuje od
veľkonočných udalostí a zoslania Ducha Svätého. Táto interpretácia však príliš oddeľuje
poveľkonočné udalosti s historickým Jeţišovým ţivotom. To, ţe Jeţiš nezameriaval svoju
pozornosť na pojem ekklesia (hebr. qahal), ešte neznamená, ţe jeho činnosť nebola zameraná
na vytváranie ekklesie – zhromaţdenia. Pri úvahách o počiatku cirkvi sa naša pozornosť môţe
celkom legitímne upriamiť na Majstrovo vedomé úmyselné zhromaţďovanie učeníkov a zvlášť
na vytvorenie symbolicko-prorockej skupiny Dvanástich. Podstatným rozmerom jeho ohlasovania
Boţieho kráľovstva uprostred zhromaţdenia (cirkvi) Izraela bolo povolávanie a zhromaţďovanie
učeníkov. Jeţišovi historickí učeníci boli zhromaţdením tých, ktorí ho vyznávali za Mesiáša
(Krista). Uprostred Boţieho ľudu, cirkvi Izraela, sa rodil nový mesiášsky Boţí ľud, Cirkev Jeţiša

55
Krista. Toto zhromaţdenie učeníkov okolo pozemského Jeţiša bolo svojou podstatou „kresťanskou
cirkvou“ (teda zhromaţdením okolo Krista), aj keď slovo cirkev sa začalo pouţívať na jej označenie
aţ po veľkonočných udalostiach. Jeţišovým vzkriesením sám Boh učeníkom definitívne potvrdil
mesiášsku identitu Jeţiša a začala sa „nová etapa“ zhromaţďovania (ekklesie) Jeţišových učeníkov.
Pred veľkonočnými udalosťami sa Kristova cirkev nachádzala uprostred Izraela, po veľkonočných
udalostiach sa tá istá Cirkev stala pod vedením Ducha Svätého a prostredníctvom ohlasovania
Dvanástich a ďalších učeníkov zhromaţdením Ţidov aj pohanov, ktorí prijali Jeţiša za svojho
Mesiáša (Krista) a Pána. Kristova cirkev je v tomto zmysle „novým Izraelom“, čo však neznamená,
ţe sa ruší vyvolenie a povolanie ľudu Izraela (por. Rim 11, 29).
Po Majstrovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní mali rozhodujúcu úlohu pri ďalšom budovaní cirkvi
jeho učeníci, zvlášť Dvanásti. V teologickom jazyku by sa však nemalo príliš preceňovať
vyjadrovanie, ţe „Cirkev je postavená na Dvanástich apoštoloch“. Potrebnejšie by bolo vyslovovať
skutočnosť, ţe Cirkev je spoločenstvom zhromaţdeným a povolaným Jeţišom Kristom,
spoločenstvom celého Boţieho ľudu, reprezentovaného Dvanástimi apoštolmi. Rozhodujúcou
osobou pri utvorení Dvanástich bol Jeţiš. Dvanásti symbolicky reprezentujú celé zhromaţdenie
Jeţišových nasledovníkov – Cirkev, nemôţu však byť v pravom slova zmysle jej základom,
na ktorom ona stojí. Ním bol, je a musí zostať sám Jeţiš. Ak sa pouţíva obraz „základu“, podobne
ako pri stavbe domu, základom musí byť niečo pevné, čo bude stavbu vţdy pevne drţať, aby sa
celkom nerozpadla. Dvanásti, z ktorých jeden spáchal samovraţdu, druhý Jeţiša zaprel v momente,
keď sa mal k nemu priznať a ostatní sa rozutekali, nemôţu byť sami o sebe ţiadnym pevným
základom. Na druhej strane skupinu Dvanástich nemoţno ani ignorovať. Historický Jeţiš ju
nielenţe sám utvoril ako symbolicko-prorocké znamenie svojho nároku na celý Boţí ľud, ale ona
mala nepochybne významnú úlohu pre neprerušenú kontinuitu Jeţišovho posolstva po jeho smrti
a zmŕtvychvstaní. Obrazne sa stali „kameňmi postavenými na základnom kameni“, takţe my ako
mladšie, „nové kamene“, môţeme spolu s listom Efezanom povedať: „Sme postavení na základe
apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Jeţiš“ (Ef 2, 20). V liste
Korinťanom nás Pavol upozorňuje: „Nik nemôţe poloţiť iný základ okrem toho, čo je uţ poloţený,
a je ním Jeţiš Kristus“ (1 Kor 3, 11). V tomto kontexte treba čítať aj výrok Mt 16, 18. Skutočným
pevným základom cirkvi neboli a nie sú apoštoli, pretoţe títo môţu neodvratne zlyhať ako Judáš
alebo sústavne zlyhávať ako Peter. Základom, ktorý drţí celú stavbu cirkvi, je Majster Jeţiš.
Výpovede typu „Cirkev je postavená na apoštoloch“ bez jasného uvedenia „hlavného uholného
kameňa“ je ako hovoriť o „pevnom základe z pieskovca“. Daný teologický problém neleţí len
v rovine slov, ale ide o zámenu v praxi. To, ţe dnes ľudia ešte stále upierajú svoje mesiášske
očakávania prednostne na biskupov, kňazov a pastorov vychádza z tejto jednostrannej ekleziológie.
Len Cirkev, ktorá sa snaţí svojím učeníckym nasledovaním nadväzovať na posolstvo „Dvanástich
apoštolov“, ktoré je celkom orientované na Majstra, nie na hlásateľov, sa môţe nazývať
„apoštolskou“. Podobne ako ohlasovanie Dvanástich nebolo svojvoľné, ale nadväzovalo
na vyučovanie Jeţiša – Krista (Mesiáša), „apoštolská cirkev“ je zásadne cirkvou „kresťanskou“
(spoločenstvom nasledujúcim Jeţiša – Krista).

Literatúra
BIČ, M.: Ze světa Starého zákona I, Kalich, Praha 1986, s. 138; FARKAŠ, P.: Novozákonné texty, symbolika
a interpretácia, Banská Bystrica – Badín 2000, s. 132; FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I – IX, New York
1981, s. 613 – 621; GNILKA, J.: Das Matthäusevangelium I, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 354 – 357; Jeţiš
Nazaretský – poselství a historie, Vyšehrad, Praha 2001, s. 164; LURKER, M.: Slovník biblických obrazů a symbolů,
Vyšehrad, Praha 1999, s. 58; MÁTEL, A.: Komunita dvanástich učeníkov ako biblická paradigma malého spoločenstva
in Zborník „Význam malých spoločenstiev a ich vzťah k farnosti“, RKCMBF UK, Bratislava, s. 10-18; POKORNÝ, P.:
Výklad evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981, s. 77 – 80; PESCH, R.: Das Markusevangelium I, Herder, Freiburg
– Basel – Wien 2001, s. 203 – 208; SCHMAHL, G.: Die Berufung der Zwölf im Markusevangelium, TTZ 81, s. 203 –
213; SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium I, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 312 – 319; VOUGA, F.:
Dějiny raného kresťanství, CDK, Brno 1997, s. 29; WEINREB, F.: Symbolika biblického jazyka, Herrmann a synové,
Praha 1995, s. 42; WILKINS, M. J.: Disciples in DJG, Inter Varsity Press, Leicester 1992, s. 178 – 181.

56
 IV. JEŽIŠOVO ZVESTOVANIE BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA A UČENÍCI
1. Boţie kráľovstvo ako centrálna téma Jeţišovho ohlasovania
Jeţišovou hlavnou témou, akýmsi „leitmotívom“ zvestovania, bolo Boţie kráľovstvo. Ono bolo
v Jeţišovom ohlasovaní v podstate špecifickým spôsobom, ktorým oznamoval prichádzajúcu Boţiu
spásu. „Kráľovstvo“ je tradičným novozákonným prekladom gréckeho basileia. Toto slovo
znamená predovšetkým činnosť (kraľovanie, vládnutie), ale aj kráľovstvo týmto kraľovaním
vytvorené. V Jeţišom ohlasovanom Kráľovstve ide vţdy o panovanie Boha, preto je menované ako
basileia tú theú – kráľovstvo Boţie. U Matúša nájdeme výraz kráľovstvo nebeské (basileia tú
úranón). Pojem nebesia označoval ţidovským opisným spôsobom „Boha“, ktorého meno Ţidia
zo zboţnej úcty nevyslovovali.
Jeţišovo vyhlásenie Boţieho kráľovstva je udalosťou, nie prednáškou o povahe Boţieho
panovania či jeho kráľovskej hodnosti. Preto sa ani nedá jednoznačne odpovedať na otázku, čo
Boţie kráľovstvo je, čo pod Boţím kráľovstvom on rozumel? Ide skôr o symbol plný napätí
s mnohými alúziami neţ o jasne definované učenie alebo abstraktnú náuku. Boţie kráľovstvo je
skôr pojem dynamický neţ priestorový, skôr poetický ako informatívny. Nemoţno mu dobre
porozumieť bez ţidovského pozadia, aj keď v súdobom ţidovstve nebol tento pojem beţne
pouţívaný a netvoril centrum náboţenského myslenia. V protokanonických spisoch SZ sa nachádza
pomerne zriedka. Forma, ktorá má k novozákonnému výrazu najbliţšie, je poexilové hebrejské
pomenovanie malchut JHVH (1 Krn 28, 5). I keď bola táto metafora známa, v ţiadnom prípade
nešlo o ţiadnu dominantnú tému ţidovskej teológie. Ţidia hovorili o Boţom kraľovaní v dvojakom
zmysle. Označovalo:
1. Kráľovskú vládu JHVH nad stvorením. V SZ sa hovorí o Bohu ako o kráľovi, víťazovi nad
mocnosťami chaosu, záchrancovi núdznych, všemocnom sudcovi, ktorý má v ţivote ľudí
dominantný vplyv (por. Ţ 22, 28; 45, 6; 103, 19; 145, 11. 13; Iz 9; Am 5 – 6; Sof 1, 14 – 18;
Dan 4, 3. 34; 1Krn 17, 14; 29, 11). V neskoršom ţidovstve vládol názor, ţe ľudia Boţiu
vládu odmietajú. Priama Boţia vláda je preto obmedzená na nebesia. Na zem prichádza len
cez spravodlivých – cadikim, ktorí sa priznajú k Tóre a vyznávajú jediného Boha.
2. Apokalyptické blízke očakávanie. Tento význam siaha do doby makabejskej. Boţie
kráľovstvo je v tomto ponímaní futurálnou veličinou konca čias (por. Dan 7, 13 – 14). Jeho
príchod je spätý s Boţím súdom a bude znamenať dramatickú premenu tohto sveta. Ono
bude istým druhom mesiášskeho kráľovstva v tomto svete. Na tomto podklade sa rozvinulo
očakávanie doby, v ktorej sa prejaví JHVH zvrchovaná vláda ustanovením pokoja,
blahobytu a spravodlivosti pre všetkých, ktorí uznajú jeho vládu (por. Iz 2, 2 – 4; 11, 6 – 9;
Mich 4, 1 – 4). Pre Ţidov to znamenalo, ţe jedine Boh vládne de iure, avšak aţ
v eschatologickej budúcnosti bude vládnuť de facto.
Jeţišovo predstavenie Boţieho kráľovstva sa v niektorých aspektoch líši od všetkých
porovnateľných predstáv. Zvlášť sú nové jeho formulácie:
1. Kráľovstvo Boţie je blízko, napr. na začiatku Jeţišovho vystúpenia nájdeme „kráľovstvo
Boţie sa priblíţilo“ (Mk 1, 15; Mt 4, 17; 10, 7; Lk 10, 9. 11);
2. vojsť do Boţieho kráľovstva (Mk 9, 47, Mk 10, 23 – 25; Mt 5, 20; 7, 21; 18, 3; 19, 23 – 24).
Prípadne zdediť Boţie kráľovstvo (por. Mt 25, 34).
Obidve formulácie predpokladajú Boţie kráľovstvo ako pevne formulovaný pojem, ktorý
pouţíval sám historický Jeţiš. Prvý zvrat nadväzuje na reč apokalyptického blízkeho očakávania
(por. aj Mt 8, 11n; Lk 13, 28n). V tomto bol podobný esénom, ktorí verili, ţe prítomnosť uţ patrí
k počiatku nového veku (por. 1QH VIII) a verili v blízky príchod Boţej vlády, teda ţili
v bezprostrednom mesiášskom očakávaní. V tom sa odlišovali od farizejov. Ak nejaký farizej
očakával Boţie kráľovstvo, tak sa to uviedlo v NZ ako výnimka z pravidiel (por. Mk 15, 43; Lk 23,
50; Mt 27, 57; Jn 3, 1 – 5; 19, 38). Hoci existujú qumránske výrazy odráţajúce starozákonné učenie
o JHVH kraľovaní, kráľovstve či vláde (1QM XXII, 7; XIX, 7; 1QSb V, 21; 4QpGn49, 2. 4), výraz
„Boţie kráľovstvo“ ťaţko nájdeme v qumránskych textoch. Tu sa skôr hovorí o „vláde svetla„

57
a „vláde tmy“, ktorá pominie na konci dní. Od esénov sa Jeţiš značne odlišoval v ponímaní spôsobu
príchodu Boţej vlády s mesiášskym očakávaním. V Qumráne očakávaný Dávidov mesiáš bol
bojujúci mesiáš (napr. „Ratolesť je knieţa celej obce a keď povstane, roztrúsi všetkých Setových
synov“ (CD VII, 20; por. 4QpGn49). To, čo qumránski eséni očakávali, Jeţiš vyhlásil ako
prichádzajúcu realitu. Rozhodujúcou mesiášskou postavou je pritom on sám. Kráľovstvo u neho
pôsobí uţ v prítomnosti. Joachim Jeremias o Jeţišovi v tejto súvislosti napísal, ţe „bol jediným
Ţidom staroveku, o ktorom je známe, ţe kázal nielen o prahu konca časov, ale i o tom, ţe nový vek
spásy sa uţ začal“. Jeho kázanie je zamerané viac prorocko-eschatologicky ako apokalypticky.
V súčasnom teologickom vyjadrovaní sa pouţívajú termíny „uţ áno“ a zároveň „ešte nie“. Jeţišom
ohlasované Kráľovstvo je v prítomnom čase ako horčičné zrnko, rozsiahla sadba, klíčiaca rastlina
a zároveň futurálnou veličinou ako strom z horčičného semienka či úroda zo sadby o príchod, ktorej
máme prosiť v modlitbe.
Podľa rabínskej literatúry mala byť cudzia nadvláda nad Izraelom navţdy odstránená, keď sa
zjaví kráľovstvo nebies. Pre mnohých politických radikálov, zvlášť zelótov, očakávanie mesiáša
a Boţieho kráľovstva znamenalo, ţe Izrael bude vyslobodený z rímskej okupácie. Preto podnikali
rôzne teroristické akcie proti Rimanom. Túto čisto pozemskú, národnú predstavu kráľovstva Jeţiš
odmieta (Mt 8, 11; 21, 43). Jeţišom ohlasované prichádzajúce Kráľovstvo je veľmi úzko späté
s jeho osobou, preto rôzne mesiášske, zvlášť politické Dávidovské predstavy, koriguje svojím
učením, mocným konaním, vytváraním spoločenstva svojich učeníkov a nasledovníkov, ako aj
mesiášskou cestou utrpenia a smrti. Hlásaním Boţieho kráľovstva Jeţiš nepredstavuje obraz Boha
ako bojujúceho, vzdialeného, mocného kráľa. Boţský kráľ sa zjavuje ako milujúci Otec, ktorý má
veľkú radosť z návratu stratených detí.
Jeţišom ohlasované Kráľovstvo prinajmenšom implicitne zahŕňa celé stvorenie, ale zároveň je
sociálnou veličinou. Kraľovanie, ktoré ohlasoval, je vládou nad ţivotmi jednotlivcov ako aj nad
celkom Boţieho ľudu bez hraníc. Ono nie je u Jeţiša obmedzené na ľud Izrael. Podľa ţidovského
targumu k Zach 14, 9 bude „kráľovstvo Boţie zjavené všetkým obyvateľom sveta“. Pre Jeţiša uţ
jestvoval okamih, kedy Boţie kráľovstvo začalo pôsobiť na zemi (Mt 11, 12; Lk 16, 16). Ono je
rozširujúcim sa priestorom, ktorý zahŕňa stále viac ľudí, sférou, do ktorej môţe vstúpiť kaţdý
a nájsť svoj podiel. Erupcia Boţieho kráľovstva znamenala jeho rozšírenie medzi ľuďmi
(podobenstvo o kvase v Mt 13, 33) a jeho rast (ako horčičné zrnko v Lk 13, 19). Ono prichádza
z Boţej moci, ale na zemi človek môţe a má pracovať na jeho uskutočnení (Mt 4, 17). Podobenstvá
o poklade a perle (Mt 13, 44 – 46) ukazujú, ako toto Kráľovstvo má viesť k bezprostrednej zmene
hodnôt tých, ktorí ho nájdu.
Z jednotlivých synoptikov je v Lukášovom evanjeliu Jeţiš hlásateľom Kráľovstva par excellence,
zatiaľ čo v evanjeliách podľa Matúša a Marka je predstavený skôr ako ten, ktorý ustanovil toto
Kráľovstvo medzi ľuďmi svojím slovom a mocou. U Lukáša nenájdeme zmienku o ohlasovaní
Boţieho kráľovstva Jánom Krstiteľom, na rozdiel od Mt 3, 2. Prvýkrát je u neho Boţie kráľovstvo
proklamované samotným Jeţišom v 4, 43 s vysvetlením „na to som poslaný“. Ono teda u Lukáša
prichádza s „kerygmou“ a samotný Jeţiš je jeho heroldom. Matúšov pojem nebeského kráľovstva
okrem posvätnej úcty k Boţiemu menu má aj teologický význam. Je vhodným slovom k opisu celý
svet objímajúcej moci očakávaného zjavenia kráľovstva, v ktorom vládne JHVH. U Matúša je
nebeské kráľovstvo zjednotené a holistické: vo všetkých časoch, je duchovné, materiálne, etické,
sociálne, politické, fyzikálne a cirkevné. Jeţiš sa o Kráľovstve vyjadruje v troch fázach:
1. V prítomnom čase Jeţiš hovorí o nebeskom kráľovstve prichádzajúcom v osobe kráľa
(Mt 12, 28). Zviditeľnilo sa v jeho mocnom pôsobení, v exorcizmoch nad démonmi,
uzdravovaním chorých a oţivovaním mŕtvych.
2. Vo fáze postupovania, medziobdobia a „tajomného“ pôsobenia Jeţiš hovoril o nebeskom
kráľovstve, ktoré tajomne pôsobí, postupuje a rastie (Mt 13). Jeţišove poţiadavky v reči na
vrchu a ďalšie normy pre ţivot v Kráľovstve sa od jeho „občanov“ vyţadujú uţ v tomto
medziobdobí.
3. Vo fáze budúceho naplnenia, dovŕšenia Kráľovstva na zemi ako konečného cieľa biblických
dejín (Mt 24 – 25).

58
 Pôsobenie učeníkov spadá do druhej fázy, do etapy tajomného pôsobenia nebeského kráľovstva,
zvlášť keď ho „občania“ nebeského kráľovstva budú zvestovať po Jeţišovom nanebovstúpení.
V závere Matúšovho i Markovho evanjelia vidíme, ţe Jeţišovo učenie o Kráľovstve získalo veľmi
špecifické preformulovanie v neskorších obdobiach ranej cirkvi.
Na záver tohto nevyhnutného úvodu moţno povedať, ţe v synoptických evanjeliách je bezo sporu
ohlasovanie Boţieho kráľovstva ústrednou kľúčovou témou Jeţišovho kázania. Okolo neho ako
stredu Jeţišovho pôsobenia sa sústreďuje všetko ostatné: jeho obrazná reč v podobenstvách,
uzdravovania, exorcizmy, etický imperatív i fenomén učeníctva. Naším cieľom na tomto mieste
bude poukázať na bezprostredný súvis Jeţišovho ohlasovania Kráľovstva s povolávaním,
formovaním, zhromaţďovaním a vysielaním učeníkov.
Z metodologického hľadiska si najskôr všimneme Jeţišovo ohlasovanie Kráľovstva spojené
so spôsobom ţivota a vyučovaním, na ktorom mali učeníci účasť. Najprv si uvedomíme ţivotné
spoločenstvo, ktoré učeníci vytvorili so svojím Majstrom od začiatku jeho pôsobenia. Pokračovať
budeme prítomnosťou učeníkov pri ohlasovaní Kráľovstva podobenstvami, jedinečným výkladom
Zákona, nezriedka v konfrontácii s vtedajšími autoritami, ako aj s jeho vlastným etickým učením
vychádzajúcim z kontextu prichádzajúceho Kráľovstva. Ďalej doplníme do celkového obrazu
ohlasovania konanie mocných činov, ktorých boli učeníci svedkami a na ktorých mali aktívnu
účasť. Rozlišovanie je len metodologické, v ţiadnom prípade nám nejde o oddeľovanie Jeţišových
slov od skutkov, ktoré bytostne patria k jednej a tej istej osobe.

 Slovo novým učeníkom

Učeníctvo je cestou budovania Boţieho kráľovstva v súčasnom svete. Boţia vláda vţdy
prichádza zvnútra, cez kaţdého človeka, ktorý prijme pozvanie k ţivotnému nasledovaniu Jeţiša.
Väčšina ľudí príliš očakáva, ţe svet a Cirkev sa bude meniť zvonka. Vieme o tých druhých, ktorí by
sa mali zmeniť, zvlášť o mnohých politikoch, biskupoch, pastoroch a kňazoch. Teoreticky poznáme
mnohé metódy, ako by sa mali zmeniť, ale nič v praxi nefunguje. Svet a Cirkev zostávajú
nezmenené. Skutočná zmena k lepšiemu nastane len vtedy, keď Boţie kráľovstvo prijmem „ja“
do svojho srdca a ţivota.
„Jeţiš, pomôţ mi, aby som prijal Tvoju vládu do celého môjho ţivota. Ty panuj v mojom srdci,
v mojich vzťahoch, práci, rodine. Daj, nech Tvoja vláda prenikne našu farnosť, Cirkev, celý svet,
ale vţdy začni odo mňa.“

Literatúra
FITZMYER, J.: Jeţiš Kristus, otázky a odpovede, Dobrá kniha, Trnava 1998, s. 62 – 65; FLUSSER, D.:
Entdeckungen im Neuen Testament, Jesus – Qumran – Urchristentum, Neukircher Verlag, Düsseldorf 1999, s. 214;
MEIER, J. P.: Jesus in NJBC 78:17; POKORNÝ, P.: Vznik christologie, Kalich, Praha 1988, s. 21 – 34; KRETZER, A.:
Die Herrschaft der Himmel und die Söhne des Reiches, SBM 10, Stuttgart – Würzburg 1971, s. 24; SAUCY, M.: The
Kingdom of God Sayings in Matthew, Bibliotheca Sacra 151, s. 196.

2. Spoločenstvo ţivota Jeţiša a učeníkov

Uţ vo vtedajšom judaizme učeníctvo nepredstavovalo len odovzdávanie určitej náuky, ale aj
sluţbu, ktorú talmid vykonával u svojho rabiho. Toto učeníctvo trvalo roky a stávalo sa akýmsi
partnerstvom, zahŕňajúcim aj spoločnú domácnosť. Talmid vytváral ţivotné spoločenstvo so svojím
rabim, pričom bol ţiak zaviazaný k rôznym sluţbám. U svojho majstra sa učeník naučil správnemu
konaniu, aby ho mohol napodobňovať vo všetkých prejavoch beţného ţivota. V starozákonnom
príbehu učeníckeho vzťahu Elizea k prorokovi Eliášovi v 1 Kr 19, 21 je napísané: „Potom vstal,
išiel za Eliášom a posluhoval mu.“ Podobne aj v 2 Kr 3, 11 čítame, ţe „Elizeus lieval Eliášovi vodu
na ruky.“ V starozákonnom texte ide najskôr o kultovú a čestnú sluţbu, ako naznačuje aj hebrejské
sloveso sarat. Elizeus vstúpil do spoločného ţivota s Eliášom. Podobne aj Jozue sa nazýva
sluţobníkom Mojţiša. V dôleţitých politicko-vojenských situáciách a pri smerodajných stretnutiach
môţe byť v Mojţišovej blízkosti (por. Ex 17, 9; 24, 13).

59
 Na tomto mieste si u evanjelistu Marka môţeme všimnúť, ako učeníci, ktorých Jeţiš povolal
a vyvolil „aby boli s ním a aby ich poslal kázať a vyháňať démonov“, neustále sprevádzajú Jeţiša
a sú neodmysliteľnou súčasťou jeho sluţby ohlasovania prichádzajúceho Kráľovstva. Podobne ako
ţiaci ţidovských rabínov aj oni sprevádzali svojho Učiteľa. Boli akoby súčasťou jeho
„domácnosti“. Oni nielenţe počúvali jeho kázanie z diaľky ako zástupy, ale prichádzajú neustále do
jeho bezprostrednej blízkosti a vytvárajú s ním spoločenstvo ţivota. Ako Jeţiš ohlasoval Boţie
kráľovstvo celou svojou bytosťou, tak aj učeníci majú podiel na jeho ţivote. Nielen príleţitostne,
ale osobným ţivotným spoločenstvom.

1. Bytie pri Ježišovi

Zvestovanie Boţieho kráľovstva a povolanie rybárov (Mk 1, 14 – 20)
Stručne sa vrátime ku kontextu učeníckej perikopy povolania rybárov. Marek vedome dáva
do súvisu prvú Jeţišovu kázeň na začiatku jeho pôsobenia v Galilei: „hovoril, ţe sa naplnil čas
a priblíţilo sa Boţie kráľovstvo: zmeňte zmýšľanie a verte v evanjelium“ (v gréckom texte je
dvakrát pouţité perfektum označujúce dej, ktorý sa uţ odohral a má súčasný trvalý dôsledok
v prítomnosti: čas sa naplnil a je naplnený, Boţie kráľovstvo sa priblíţilo a je priblíţené). Prvou
pozitívnou odpoveďou na imperatívne výzvy k zmene zmýšľania a k viere v ohlasovanú radostnú
zvesť sú okamţité rozhodnutia štyroch rybárov, ktorí ihneď šli za ním. V kontexte Jeţišovho
ohlasovania Kráľovstva sa títo prví učeníci stávajú modelom odpovede na prichádzajúce
Kráľovstvo. Obrátiť sa a veriť v evanjelium znamená v ich konaní rozhodnúť sa kráčať za Jeţišom,
zdieľať jeho ţivotnú cestu, i keď bude vyţadovať zrieknutie sa pevných ţivotných istôt.

Zvestovanie do susedných dedín (Mk 1, 35 – 38)

Po stretnutí na brehu Genezaretského jazera s rybármi, ktorých Jeţiš povolal k nasledovaniu
(1, 16 – 20), Marek vo v. 22 pokračuje v mnoţnom čísle „prišli do Kafarnauma“. Tým vyjadruje
realizovanie rozhodnutia k nasledovaniu spoločnou cestou. Nasleduje jeho vyučovanie s mocou.
O mocných činoch, na ktorých mali aktívnu účasť aj jeho prví učeníci, budeme hovoriť neskôr (kap.
V). Marek zobrazuje pôsobenie v Kafarnaume v priebehu jedného dňa, ktorý sa končí neskoro
v noci. Napriek prirodzenému vyčerpaniu zavčasu ráno, ešte za tmy, vstal a odišiel na pusté miesto
a tam sa modlil (1, 35). Po dni plnom činov Jeţiš potreboval byť sám so svojím Otcom.
V nasledujúcom 36. verši je menovaný Šimon a tí, čo boli s ním, teda jeho kolegovia a súčasní
„spoluučeníci“, ako ho nedočkavo hľadali (gr. katadióxen auton). Na rozdiel od beţného slovesa
pre hľadanie (zéteó) zdôrazňuje urgenciu, ponáhľanie sa, nedočkavosť. Práve toto sloveso je
pouţité pri Šimonovom vysvetľovaní naliehavosti „všetci ťa hľadajú“ (v. 37). Uţ tu si môţeme
všimnúť niekoľko prvkov učeníckeho vzťahu:
a) Učeníci sú nielen svedkami verejného Jeţišovho pôsobenia, ale vidia ho aj v bezprostredných
okamihoch beţnej komunikácie s Bohom, teda v modlitbe. Sú svedkami jeho dôverného vzťahu
k Bohu. Iný evanjelista vzťahuje aj túţbu naučiť sa od Jeţiša modlitbe na otázku jedného z učeníkov
(por. modlitba „Otče náš“ v Lk 11, 1).
b) Šimon a ďalší učeníci, nielenţe Jeţiša hľadali tak ako ostatní, ale v ich hľadaní je akási
dôverná naliehavosť, nedočkavosť aţ familiárnosť. Keďţe sa pohybovali v jeho blízkosti, mohli
vedieť, kde ho môţu nájsť (podobne to bude vedieť aj Judáš v Jeruzaleme, keď privedie za ním
vojakov).
c) Jeţiš koriguje ich očakávania. V ich naliehavosti boli moţno skryté rôzne očakávania, spojené
s popularitou Učiteľa, na ktorej mali samozrejme účasť aj oni. Jeţiš sa však nepodriaďuje
populistickým očakávaniam zástupu ani najbliţších spoločníkov, ale koná ako pán situácie. Hovorí
„poďme inde – do susedných mestečiek“. Toto náhle rozhodnutie odísť od vzrušeného,
nedočkavého zástupu, muselo byť prekvapivé aj pre Šimona a jeho druhov. Na tomto mieste sa
u Marka začína korigovanie predstáv, očakávaní a túţob, ktoré majú Jeţišovi blízki nasledovníci.
Jeţiš vysvetľuje svoje rozhodnutie, aby aj tam ohlasoval, veď na to prišiel (v. 38). Ohlasovanie
(Kráľovstva) nemôţe byť obmedzené len na jedno miesto, ale má byť rozširované na ďalšie miesta,

60
i keď moţno tam sa nestretne s takým istým úspechom. Jeţiš sa nesústredil na jedno miesto,
ale nachádzal sa v pohybe, aby evanjelium o Boţom kráľovstve mohlo prísť na ďalšie miesta.
Súhrnná správa o jeho činnosti v Galilei v 39. verši potvrdzuje realizovanie jeho rozhodnutia.
Zo synoptického hľadiska je zaujímavé, ţe Matúš túto Markovu časť celkom vynecháva a Lukáš
(4, 42 – 44) ju preformuloval. Celkom vypustil zmienku o učeníkoch a nahrádza ich zástupom. Robí
to preto, lebo ešte neuviedol ich povolanie, ktoré prichádza aţ v 5. kapitole. Vo verši 43 v súvislosti
s Jeţišovou odpoveďou pridáva výslovne zmienku o zvestovaní Boţieho kráľovstva, čo súvisí
s jeho dôrazom na poslanie Jeţiša ako kazateľa Kráľovstva, ktoré sa na tomto mieste práve
predstavuje. Moţno aj preto učeníci prídu na scénu aţ potom, aby perikopa bola sústredená len
na osobu Jeţiša.

S učeníkmi pri mori (Mk 3, 7 – 9)

Marek od Jeţišovho verejného vystúpenia (od 1, 14 po 3, 6) zobrazoval Jeţiša ohlasujúceho
Boţie kráľovstvo povolávaním učeníkov, kázaním a mocnými činmi. Medzitým vedie Majster
dišputy s predstaviteľmi vtedajšej ţidovskej náuky. Pri mocných činoch, ktoré Jeţiš vykonáva
v Galilei, Marek sústreďuje pozornosť na jeho osobu, ale v 3, 7 znovu zobrazuje Majstra spolu so
svojimi ţiakmi (gr. o Iésús meta tón mathétón), ako sa uchýlili k moru. Evanjelistovi ide o neustále
vedomie prítomnosti učeníkov spolu s Majstrom. Neuspokojuje sa len so zmienkou o veľkom
zástupe galilejských i negalilejských poslucháčov, ktorí sa k nemu hrnuli z rôznych oblastí (v. 7 –
8). Zaujímavý je pokyn učeníkom v 9. verši k príprave loďky, aby sa na neho zástupy netlačili:
a) Je to jedna zo zmienok o sluţbe učeníkov svojmu Majstrovi, podobne ako slúţili ţidovskí
talmidim svojmu rabimu. Učeníci majú úlohu pomáhať svojmu Majstrovi praktickou sluţbou.
V tomto prípade sa mohli realizovať zvlášť rybári, ktorých povolal. Neskôr budeme učeníkov
vidieť, ako mu pomáhajú priniesť chleby a ryby (Mk 6, 38), priviesť osliatko (Mk 11, 3), pripraviť
veľkonočnú večeru (Mk 14, 12) a podobne.
b) Učeníci sú svedkami Majstrovho postoja, ktorý netúţi stáť v centre pozornosti zástupov. Nával
ľudí, ktorí sa dopočuli, čo robí (v. 8) a túţili vidieť mocné uzdravenia a exorcizmy, nie je
predmetom jeho ohlasovania. Oveľa väčšiu pozornosť chce venovať nie povrchnému záujmu
zástupov, ale formovaniu svojich učeníkov, z ktorých si vyvolí Dvanástich najbliţších
spolupracovníkov, aby boli s ním a mohli mať potom aktívnu účasť na jeho sluţbe (3, 13 – 19). Byť
pri Jeţišovi, zdieľať nielen účasť na vyučovaní a mocných činoch, ale aj všedný kaţdodenný
a praktický ţivot je cestou učeníka. Podobne tomu bolo aj v rabínskom učeníctve. Aţ ten talmid,
ktorý zdieľal s majstrom svoj ţivot, mohol byť plnoprávnym členom rabínskeho spoločenstva.
V tejto časti by sme mohli pokračovať poukázaním na ďalšie výslovné zmienky, keď evanjelista
Marek neustále pripomína prítomnosť učeníkov v Jeţišovej blízkosti, a to nielen pri zvláštnom
vyučovaní alebo zázračných príbehoch, na ktorých mali aktívnu účasť. Zvlášť pregnantný je výraz
„a jeho učeníci ho nasledovali“ (Mk 6, 1b). Ide o prechodný verš, ktorý uvádza zmenu miesta deja.
V odborných komentároch sa takáto zmienka väčšinou prehliada alebo rýchle odbije ako redakčná
vsuvka bez toho, aby sa uvedomil úmysel evanjelistu Marka zámerne zobraziť učeníkov
v bezprostrednej Jeţišovej blízkosti (Mt 13, 54; Lk 4, 16 túto zmienku o učeníkoch vynechávajú).
Učeníci u Marka nasledujú svojho Majstra na jeho cestách, teda neustále sú „s ním“, aby videli
ohlasovanie Boţieho kráľovstva nielen v slovách a mocných skutkoch, ale v úzkom spoločenstve
so svojím Majstrom. Len s týmto predpokladom môţu byť neskôr vyslaní pokračovať v jeho diele
(Mk 6, 6b – 13).

2. Pravá Ježišova rodina

Východiskové perikopy: Mk 3, 31 – 34; Mt 12, 46 – 50; Lk 8, 19 – 21
V závere 3. Markovej kapitoly, po vyvolení Dvanástich (3, 13 – 19) a spore ohľadom pôvodu
Jeţišovej moci (3, 20 – 29), je veľmi zaujímavý obraz. Jeţiš sa nachádza vnútri nejakého domu,
okolo neho sedelo mnoţstvo ľudí (zástup). Ide o typický obraz učiteľa obklopeného mnoţstvom
poslucháčov. U Marka vzhľadom na predošlú zistenú skutočnosť, ţe neustále zobrazuje Majstra

61
spolu so svojimi učeníkmi, môţeme predpokladať, ţe medzi veľkým mnoţstvom ľudí boli práve tí,
ktorí ho bezprostredne nasledovali. Matúš bude Jeţišov výrok priamo adresovať učeníkom (12, 49).
Z hľadiska kritiky foriem ide o krátky príbeh s vyhlásením, pričom záverečný výrok sa tradoval aj
samostatne, keďţe jeho paralelu nájdeme aj v Tomášovom evanjeliu alebo v evanjeliu ebionitov:
„Učeníci mu povedali: Tvoji bratia a tvoja matka stoja vonku. On im povedal: „Títo tu, ktorí
konajú vôľu Otca, tí sú moji bratia a moja matka. Oni sú tí, ktorí vojdú do kráľovstva Otca“
(Tom § 99).
„Hľa, tvoja matka a tvoji bratia stoja vonku. – Kto je moja matka a moji bratia? A vztiahol
ruku nad učeníkov a povedal: Moji bratia a matka a sestry sú tí, ktorí konajú vôľu môjho
Otca“ (EvEb fragment V).
V evanjeliovom príbehu je vonkajším dôvodom pre vyslovenie výroku príchod Jeţišových
rodinných príslušníkov, ktorí prišli za ním, ale kvôli mnoţstvu ľudí zostali vonku. O nich sa uţ
predtým Marek zmieňuje v 3, 21 veľmi negatívne, keď jeho príbuzní prišli, aby ho odviedli, lebo
hovorili, ţe sa pomiatol (i keď sú tu v širšom zmysle označení ako oi par’autú, doslova „tí okolo
neho“, čo môţe znamenať vyslancov, stúpencov priateľov i príbuzných). Medzi príbuznými sú
konkrétne menovaní v 31. verši matka a jeho bratia. Na tomto mieste nebudeme vstupovať
do rozsiahlej odbornej diskusie ohľadom totoţnosti Jeţišových „bratov“, či išlo o súrodencov alebo
vzdialenejších príbuzných (bratrancov). V ţiadnom prípade nie je cieľom príbehu znehodnotiť
rodinné vzťahy, ale ide o pozitívne didakticko-parenetické vyhlásenia vzhľadom k prítomným
poslucháčom a učeníkom, pričom príbuzní tvoria u Marka iba akési pozadie pre hlavný výrok.
Práve o tých, čo sedeli okolo (Mk), medzi ktorými boli učeníci (Mt), povedal: „Hľa, moja matka
a moji bratia. Lebo kto plní Boţiu vôľu, ten je môj brat, sestra a matka“ (Mk 3, 34b – 35).
V podstate ide o obrazné vyjadrenie, v ktorom Jeţiš prirovnáva duchovné puto s učeníkmi,
vychádzajúce zo spoločenstva s ním, načúvania jeho posolstva a konania podľa Boţieho
rozhodnutia s rodinným vzťahom. Reálna „duchovná“ Jeţišova rodina zahŕňa všetkých, ktorí ho
nasledujú. Jeţišove vzťahy v kontexte ohlasovaného Kráľovstva majú u Marka prioritu pred
vzťahmi prirodzenými. Spoločenstvo okolo Majstra zobrazuje novú rodinu. Je to okruh
nasledovníkov okolo Jeţiša ako Učiteľa, ktorí budú vovádzaní do tajomstiev Boţieho kráľovstva.
Matúš najprv zdôrazňuje duchovné puto Jeţiša priamo s učeníkmi, ktoré sprevádza dramatickým
gestom „vystrel ruku nad nimi“ (v. 49). Potom nasleduje druhá časť výroku, v ktorej sa zdôrazňuje
kaţdý alebo ktokoľvek (gr. ostis), kto plní vôľu môjho nebeského Otca... Matúš týmto zámenom
otvára priamu cestu pre svojich poslucháčov, ktorí sa môţu stať, tak ako učeníci, Jeţišovou
duchovnou rodinou. Na rozdiel od Marka, Matúš aj na iných miestach spomína vôľu Boţiu (por. Mt
6, 10; 7, 21; 18, 14; 21, 31; 26, 42). Lukáš nielenţe vynecháva úvodnú negatívnu poznámku (Mk 3,
20 – 21, podobne ako Matúš), ale má aj odlišné znenie výroku: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú
tí, ktorí Boţie slovo počúvajú a uskutočňujú“ (8, 21; túto myšlienku Lk neskôr opakuje
v blahoslavenstve 11, 28 a v podobenstvách 6, 46 – 49; 8, 4 – 21; Lk vynecháva aj zmienku
o sestrách). Uţ Matúš sa snaţil eliminovať Markov negatívny obraz Jeţišových príbuzných, keď
z opozície prechádza do literárneho kontrastu a Lukáš v tom ide oveľa ďalej. Jeho matka a bratia sú
u neho príkladom a modelom učeníkov. Keď jeho matka a jeho bratia prichádzajú Jeţiša hľadať, uţ
nie sú stavaní do kontrastu s rodinnou učeníkov aj oni sú chválení ako tí, čo počúvajú Boţie slovo
a podľa neho aj konajú. Zvlášť Mária bola u Lk prvá, ktorej bolo zvestované evanjeliové posolstvo
o Jeţišovej dvojitej totoţnosti, na čo odpovedala „nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (1, 38).
Ona uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci (v. 51), a tak sa v podstate stala prvou jeho
„učeníčkou“ (o ţenách ako učeníčkach viď kap. X). Je tu zobrazená ako dobrý učeník
v podobenstve o rozsievačovi, kde semeno padne do dobrej pôdy, čo zodpovedá „tým, ktorí
počúvajú Boţie slovo, uchovávajú ho v srdci...“ (Lk 8, 15). Lukáš podáva najsilnejšie novozákonné
svedectvo pre dôleţitý fakt, ţe Mária bola Jeţišovou „učeníčkou“.

 Slovo novým učeníkom

* Ako kresťania sme si príliš zvykli stretávať sa s Jeţišom pri „zvláštnych udalostiach“. Nimi
môţu byť nedeľné bohosluţby, rôzne liturgické slávnosti, modlitbové stretnutia a podobne. Ich

62
dôleţitosť je nepopierateľná, ale pri jednostrannej orientácii sa stráca uvedomenie si Boţej
prítomnosti v okamihoch kaţdodenného všedného ţivota. Učeníctvo znamená nasledovanie nášho
Majstra vo všetkých oblastiach ţivota. Ţivotné spoločenstvo s Učiteľom sa neobmedzuje
na zvláštne okamihy stretnutia, ale zahŕňa všetky okamihy ţivota učeníka. Dôverná blízkosť, ktorú
môţeme zaţívať na zvláštnych duchovných stretnutiach, sa prenáša do neustálej Boţej blízkosti
vo všetkých medziľudských vzťahoch, v zamestnaní, rodine, škole, spoločenskom, kultúrnom
i politickom angaţovaní sa. Ide priam o rodinnú intímnu blízkosť s Majstrom, celoţivotné
spoločenstvo. Boţia vláda v srdci Jeţišových učeníkov, jeho „bratov a sestier“, môţe vyţarovať
do kaţdej oblasti ich ţivotného priestoru.

* Majster svojich učeníkov nevyučuje len z „bezpečnej zóny dostatočnej vzdialenosti“,

ale zblízka zasahuje a koriguje vízie, predstavy, túţby a očakávania svojich učeníkov. Boh je
jediným Pánom vo svojom Kráľovstve, ktoré nikdy nebude budované podľa našich ľudských
predstáv. Učeník má byť pripravený vzdávať sa svojich vízií nastolenia Boţej vlády, aby sa nechal
viesť svojím Majstrom, ktorý môţe ukazovať vţdy nové a nové cesty. Čím dlhšie je učeník
a učenícke spoločenstvo v Jeţišovej blízkosti, tým väčšie je pokušenie myslieť si, ţe vie a pozná
Boţie cesty. V skutočnosti nikdy dostatočne nevie a nepozná, lebo Jeţiš môţe na druhý deň
povedať: „Poďme na iné miesto...“

* Na tomto mieste môţeme ozrejmiť rozdiel medzi rôznymi druhmi stretnutí a komunitou.
Na stretnutia s ľuďmi sa chodí z určitého dôvodu. V náboţenskej oblasti poznáme napr. stretnutia:
- liturgické, kde sa chodí za účelom verejnej bohosluţby miestnej cirkvi;
- modlitbové, sem sa prídu kresťania spolu modliť;
- biblické, kde prichádzajú pre hlbšie poznanie Písma.
Rozlišujeme aj stretnutia detské, mládeţnícke, rodinné, kňazské, ktoré okrem predchádzajúcich
dôvodov spájajú ľudí podobného veku či stavu. Východiskom je pri nich môj ţivot, moja rodina,
moje vzťahy, ktoré chcem obohatiť, naplniť novou duchovnou skúsenosťou. Hovorí sa, ţe „idem na
stretko“, pretoţe na stretnutia sa „chodí“.
Komunita je spoločenstvom ţivota. Jeţiš, bratia a sestry v komunitnom spoločenstve sú súčasťou
mojej rodiny. Ţivot učeníka sa nemôţe deliť na dve časti – v spoločenstve a mimo neho.
Neznamená to, ţe musíme byť dvadsaťštyri hodín s bratmi a sestrami z komunitného spoločenstva,
ale to, ţe ich nosíme vo svojom srdci. Preto sa zaujímame o ich bolesti, radosti, trávime spolu čas
a zdieľame spoločný ţivot. Zo základného stvoriteľského aspektu budujeme vzájomné priateľstvá.
Z pohľadu učeníckeho všetko to, čím ţijeme, zdieľame s Majstrom. V spoločnej modlitbe
predkladáme svoje ţivoty pred Jeţiša. Puto, ktoré sa rodí v učeníckej komunite, je veľmi silné.
V komunite nikto nestráca svoju individualitu a jedinečnosť. Je to ţivotná cesta, v ktorej sme
neustále obohacovaní o skúsenosť iných. Kaţdý zostáva sám sebou a zároveň je bytosťou
vo vzťahu.

* Pri zdieľaní predstavujeme a pribliţujeme „svoje názory“, „svoje postoje“. Táto pravdivosť je
veľmi dôleţitá. Boh často komunikuje cez srdce človeka. Na druhej strane potrebujeme korekciu,
lebo vnútorný Boţí hlas býva „premiešaný“ s našimi vlastnými túţbami, predstavami,
očakávaniami, pohodlnosťou a spokojnosťou. Učenícka komunita je priestorom, v ktorom by sme
mali byť otvorení pre korekciu. Keď učeníci pre veľkú popularitu nechceli ísť „inde“, musel Jeţiš
zasiahnuť. V učeníckej komunite Jeţiš koriguje môj pohľad:
- Boţím slovom, pýtame sa: „K čomu ma Boh dnes pozýva? Čo ma v texte provokuje? Čo je
naliehavé?“
- cez druhých ľudí. Majster hovorí často cez ľudí, zvlášť keď sa viacerí zjednotia v modlitbe
vo veci, ktorá „mi nesedí“. Vtedy sa môţem spýtať: „Chceš ku mne Jeţišu prehovoriť cez týchto
ľudí?“
- prostredníctvom „reči znamení“. Boh komunikuje cez okolnosti, situácie...

63
 Spoločenstvo či komunita môţu byť korigované zvnútra, ale v určitých oblastiach sa celá
komunita môţe „zahniezdiť“. Preto je namieste počúvať hlas ľudí, prorokov i maličkých, ktorí
prichádzajú zvonku a vidia z nadhľadu to, čo spoločenstvo nechce alebo samo nemôţe vidieť.

* Markovo evanjelium nám pravdivo odkrýva závaţnú skutočnosť nepochopenia príbuzných.

V tomto ohľade Jeţiš prináša nie pokoj, ale rozdelenie (por. aj Mt 10, 24). Keď niekto prijme
pozvanie dôsledne nasledovať Jeţiša, prichádza k bolestnej konfrontácii. „Ty si fanatik. Nepreháňaj
to!“ – môţeme počuť od vlastných rodičov, ostatných príbuzných a starých priateľov. Aj väčšinu
veriacich kresťanov, čo pravidelne navštevuje bohosluţbu, veľmi prekvapí, keď niekto z rodiny
začne vnášať vzťah s Jeţišom do domu, rodiny a práce. Vznikajú napätia. Ţivý Jeţiš je kameňom
úrazu. Túto skúsenosť zaţil aj sám Majster, a preto sa jej nemusíme báť. On stojí pri nás. Keby sa
nás aj vlastná rodina zriekla, On nám daruje novú duchovnú rodinu.
Ideálom je, keď v manţelstve a rodine sú všetci oslovení Pánom a rozšíria rodinné spoločenstvo
o učenícku komunitu. Rodina – základná ľudská komunita sa otvorí pre ďalších bratov a sestry
v Pánovi. Väčšinou to tak však nie je a vzniká napätie medzi učeníckym spoločenstvom
a rodinnými príslušníkmi. Príbuzní zvyknú vnímať „náboţenských priateľov“ ako konkurenciu.
Jeţiš nepopieral rodinné vzťahy ani nerozbíjal rodiny, ale budoval Boţiu rodinu. Závisí od kaţdého
učeníka, ktorý ţije v rodine, aby rozvíjal svoj vzťah s Jeţišom a túto novú skúsenosť vnášal
do prirodzenej rodiny. Cez skúsenosť nového ţivota budú ostatní môcť spoznať význam učeníctva
pre prehĺbenie rodinného ţivota.
Novým znakom súčasného pôsobenia Ducha Svätého v cirkvi je skutočnosť, ţe mnohí kresťania,
ktorých Jeţiš pozval k radikálnemu nasledovaniu, sú vedení do rodinného ţivota a zároveň do širšej
učeníckej komunity. Vo svete povstávajú nové komunity, ktorých základom sú hlboké manţelstvá
a rodiny. Po období reholí a kongregácií, ktorých základom boli Bohu zasvätení muţi alebo ţeny,
nastáva „čas svätých rodín“ a „rodinných komunít“. V týchto nových učeníckych komunitách ţijú
spolu rodiny i Bohu zasvätení slobodní muţi a ţeny. Takéto komunity sa stávajú novými ohniskami
obnovy cirkvi.

* Učeník sa od Majstra neučí len nové informácie, náuku, katechizmus či teológiu. Učeníkom sa
stáva človek novým konaním, činnou sluţbou, napodobňovaním Majstrových činov. V Majstrovej
škole nejde len o intelektuálne informovanie, ale aj o formovanie k správnemu konaniu. Vyjadrené
jednoduchým obrazom, do procesu vyučovania nie sú zapojené len uši, ale aj ruky a nohy. Len
v tejto integrite môţu byť Jeţišovou rodinou tí, „ktorí Boţie slovo počúvajú a zachovávajú“ (Lk 8,
21). Nestačí vedomie príslušnosti k Jeţišovi, ani poznať náboţenské pravdy či Písmo. Duchovnou
Jeţišovou rodinou sa stávame aţ zachovávaním jeho slov. Nestačí sa volať učeníkmi, dôleţité je
nimi byť.

Literatúra
BROWN, R. E.: Mary in the New Testament, New York 1978, s. 167 – 170; BLINZLER, J.: Die Brüder und
Schwestern Jesu, Stuttgart 1967; FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I – IX, Doubleday, New York 1981,
s. 723; PESCH, R.: Das Markusevangelium I, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 322 – 325; STEMBERGER,
G.: Talmud a midráš, Vyšehrad, Praha 1999, s. 32 – 33; WEISER, A.; HEINEN, K.: Jüngernachfolge im Alten und
Neuen Testament, in WEISER, A. (ed.), Stuttgarter biblische Aufsatzbände, Studien zu Christsein und Kirche 9,
Stuttgart 1990, s. 51.

3. Jeţišovo učenie v podobenstvách a učeníci

Učeníci, ktorí sú v Jeţišovej blízkosti a majú účasť na Majstrovom ţivote, sú zároveň
poslucháčmi jeho učenia, ktoré je v mnohých ohľadoch jedinečné. Zvlášť príznačné v jeho spôsobe
vyučovania sú podobenstvá, gr. parabolé. Toto grécke označenie znamenalo doslova „postavenie
vedľa seba“. Ono je v Septuaginte gréckym prekladom hebrejského mášal – príslovie, porekadlo,
podobnosť. Mášal je výrok, ktorý znamená niečo viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Fenomén
parabolé je zvlášť typický pre synoptické evanjeliá, i keď sa nachádzajú aj v iných knihách NZ.

64
Evanjeliové označenie parabolé v sebe z hľadiska literárnej kritiky zahŕňa viacej literárnych
foriem. Jednoduché rozlíšenie môţe byť na:
1) PRIROVNANIE – spojenie so slovom „ako“;
2) METAFORA – prenesený význam bez pouţitia slova „ako“ ;
3) PODOBENSTVO – prirovnanie rozšírené do príbehu;
A) VLASTNÉ PODOBENSTVO – príbeh z beţného ţivota s jedným hlavným
posolstvom (tertium comparationis) ;
B) PARABOLA – príbeh jedinečný alebo vymyslený;
4) ALEGÓRIA – viac prvkov je dôleţitých, viac metafor; kaţdá jednotlivá podrobnosť má
skrytý, inotajný význam.

Pre mnoho Jeţišových podobenstiev je typické, ţe rozprávajú o kaţdodenných všedných

činnostiach a obrazoch. Práve podľa toho ich moţno poznať ako podobenstvá. To je aj najhlbším
dôvodom, prečo sú Jeţišove podobenstvá také krátke a zhustené. Kaţdý ich dobre pozná zo ţivota.
Jeţiš sa takto prispôsobil chápavosti vtedajších ľudí, aby im pomocou názorných prirovnaní
pomohol lepšie vyloţiť svoje posolstvo, zvlášť zvesť o Boţom kráľovstve. Ono je základnou témou
podobenstiev, metaforou, ktorá je podobenstvami z rôznych strán vykladaná ďalšími rozvinutými
metaforami. Spojenie podobenstiev s kľúčovým pojmom „Boţie kráľovstvo“ adresátom hovorí,
ţe jednotlivé podobenstvá reprezentujú jedinú vec. Keďţe podobenstvá opisujú fenomén Boţieho
kráľovstva z rozličných strán, stoja v sluţbe vzbudenia záujmu a oduševnenia sa za neho a vyzývajú
k zodpovednému konaniu vo svete.
Po tomto úvode k Jeţišovým podobenstvám si môţeme všimnúť, akú účasť majú učeníci
na Jeţišovom ohlasovaní Boţieho kráľovstva v podobenstvách. Keďţe Marek chcel zobraziť
učeníkov ako neustálych Majstrových spoločníkov a poslucháčov, môţeme právom predpokladať,
ţe v Jeţišovom vyučovaní mohli byť prvými, ktorých sa posolstvo podobenstiev dotýkalo. Marek
však ide za túto všeobecnú výpoveď oveľa ďalej. Na konci 4. kapitoly, ktorá je preplnená
podobenstvami, píše v závere „reči v podobenstvách“: „Bez podobenstiev k nim ani nehovoril,
ale v súkromí učeníkom všetko vysvetľoval“ (4, 34). Jeţiš na jednej strane otvorene hovoril
k zástupom (4, 1), nevytváral uzatvorené geto, ako napríklad qumránski eséni. Na druhej strane
podľa spôsobu ţidovských rabínov vytváral dôverný priestor pre najbliţších učeníkov, v ktorom
bolo moţné prehlbovať a otvorenejšie prezentovať zmysel obrazných výpovedí. V gréckom texte je
pouţité sloveso epilyó, ktoré sa v celom NZ nachádza len na dvoch miestach (tu a Sk 19, 39).
V klasickej gréčtine sa pouţívalo na vyjadrenie uvoľnenia, oslobodenia, prípadne vo význame
otvorenia listu. Toto zloţené slovo znamená doslovne pridať (epi) uvoľnenie (lyó), teda urobiť
zrozumiteľnejším, jasnejším, alebo odhaliť, vyloţiť, vysvetliť, interpretovať. V tomto význame sa
pouţíva pri vysvetľovaní textu alebo náuky, ktorá je ťaţká alebo zloţitá. Jeho synonymom je grécke
frazó (pozri niţšie o poškvrňovaní). V uţšom kruhu svojich učeníkov Jeţiš podrobnejšie
vysvetľoval a objasňoval význam svojich obrazných výpovedí, aby bol pre nich jasnejší. Niektoré
aspekty ohlasovaného Kráľovstva môţu byť zrejmé len pri uţšom ţivotnom spoločenstve s ním.
Teraz sa aspoň stručne pozrime na niektoré prípady tejto praxe zaznamenané u synoptikov.

1. Podobenstvo o štvorakej pôde

Východiskové perikopy: Mk 4, 1 – 20; Mt 13, 1 – 23; Lk 8, 4 – 15
Marek po úvodnom zobrazení Učiteľa Jeţiša, ktorý vyučuje v podobenstvách veľký zástup ľudí
(v. 1 – 2), uvádza samotné podobenstvo (v. 3 – 9). Potom Jeţiš zostáva sám, teda bez zástupu, ale
spolu s učeníkmi a Dvanástimi, ktorí sa ho pýtajú na zmysel hovorenia v podobenstvách (v. 10 –
12). Nakoniec práve im vysvetľuje zmysel vypovedaného podobenstva (v. 13 – 20). Práve na tomto
podobenstve sa najnázornejšie vykresľuje výpoveď o súkromnom vysvetľovaní podobenstiev
učeníkom (4, 34). Zaujímavá v súvislosti s témou je druhá časť tohto celku. V 10. verši je opísanie
osôb, ktoré sa nachádzali pri Jeţišovi a pýtali sa ho na zmysel podobenstiev formulou „tí okolo
neho s Dvanástimi“ (Mt a Lk jednoducho učeníci). Marek tu rozlišuje učeníkov, ktorí nepatrili

65
medzi Dvanástich vyvolených. Znamená to, ţe okruh tých, ktorí nasledovali Jeţiša pri jeho
vyučovaní, nemusel byť identický so symbolicko-prorockou skupinou Dvanástich. Výslovnú
zmienku o prítomnosti Dvanástich Marek uvádza zrejme preto, aby pripomenul ich učenícku
blízkosť a prítomnosť medzi ďalšími, ktorí sa zdrţovali v jeho blízkosti pri interpretovaní zmyslu
symbolickej reči. Teda vo význame učeníci (tí okolo neho), vrátane Dvanástich, alebo učeníci
medzi ktorými boli aj Dvanásti. V 11. verši prichádza Jeţišovo vysvetlenie, v ktorom zdôvodňuje
svoje rozlišovanie medzi učeníkmi a tými, čo „boli vonku“. Učeníkom, vrátane Dvanástich, bolo
dané tajomstvo (gr. mystérion) Boţieho kráľovstva. Oni sa nachádzajú v spoločenstve s Jeţišom
a pri ňom, teda „vo vnútri“ Kráľovstva, a preto k nim Jeţiš môţe hovoriť priamo. Od nich rozlišuje
tých, čo sú vonku (gr. exó), nielen v priestorovom zmysle, ale aj ako vyjadrenie neprijímania
prichádzajúceho Kráľovstva. K nim hovorí v podobenstvách, čo je v 12. verši kvalifikované ako
splnenie proroctva (Iz 6, 9). Zaujímavé je pouţitie slova mystérion, ktoré sa v evanjeliách
u synoptikov nachádza len na tomto mieste (u Pavla 21-krát, Zjv 4-krát). Veľmi často sa v LXX
vyskytuje u Daniela a potom v apokryfných knihách. Slovo sa skladá z gr. mystés – iniciácia,
uvedenie a slovesa myeó – zatvoriť, zavrieť. Náboţenské mystériá na východe obsahovali veľa
druhov tajomstiev a znamení, do ktorých boli vovedení, teda iniciovaní noví účastníci. V podobnom
zmysle boli učeníci vovedení do tajomstva Boţieho kráľovstva.
Samotné podobenstvo hovorí o štyroch moţných osudoch zasiateho zrna, ktorým je slovo
(o Kráľovstve u Mt). Na jednej strane je zdôraznená istota úspechu rozsievača. Táto rola patrí
primárne Bohu alebo osobe Jeţiša. V Matúšovom kontexte podobenstvo nasleduje aţ po vyslaní
učeníkov. S touto úlohou sa potom môţu stotoţniť i Jeţišovi vyslanci, ktorí sa nemôţu dať
znechutiť jednotlivými neúspechmi. Na druhej strane je záujem sústredený na „úrodné prijatie slova
o Kráľovstve“. Jeţiš chcel poukázať na rozličné výsledky stretnutia Boţieho slova s človekom,
pretoţe vzrast semena závisí od pôdy. Nestačí počuť ohlasovanú zvesť, ale je treba ju aj pochopiť
a prijať. Podobenstvo chce takto formovať človeka, aby správne prijímal Boţie slovo ohlasované
Jeţišom. V podstate to znamená stať sa Jeţišovým učeníkom a snaţiť sa prinášať čo najväčšiu
úrodu. Obrazný príbeh priamo apeluje, vyzýva k tomuto konaniu.

2. Podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou

Východiskové perikopy: Mt 13, 24 – 30. 36 – 43
V Matúšovej vlastnej tradícii nájdeme podobenstvo o zasiatom kúkoli medzi pšenicou, pri
ktorom je uvedená prax zvláštneho súkromného vysvetľovania učeníkom. V kontexte nasleduje
hneď po vysvetlení podobenstva o rozsievačovi. Začína sa štandardným rozprávačským uvedením
v 3. osobe: „predloţil im iné podobenstvo hovoriac“. Po ňom nasleduje Jeţišov vlastný úvod:
„nebeské kráľovstvo je podobné človeku...“ (v. 14). Vlastné podobenstvo sa končí 30. veršom.
Vo veršoch 31 – 32 nasleduje tretie podobenstvo, kde sa nebeské kráľovstvo prirovnáva
k zasiatemu semienku (o horčičnom zrnku). Krátke podobenstvo je v 33. verši (o kvase), za ktorým
nasleduje redakčná zmienka o dôvode rozprávania v podobenstvách (v. 34 – 35), v ktorom Matúš
znovu vidí naplnenie starozákonného Písma (Ţ 78, 2). Nasleduje súkromné vysvetlenie
podobenstva o kúkoli medzi pšenicou (v. 37 – 43) s úvodom v 36. verši. Najprv Jeţiš opustil
zástupy a vošiel do domu. Tento vyjadruje nielen miesto ubytovania, ale aj miesto, kde môţe byť
Jeţiš v súkromí. Na tomto mieste však súkromie neoznačuje úplnú samotu, lebo do Jeţišovho
súkromia patria jeho učeníci, ktorí prišli k nemu s prianím „vysvetli (gr. diasaféson) nám
podobenstvo“. Sloveso diasafeó je v gréckej LXX pouţité pri Mojţišovom vykladaní Tóry (Dt 1,
5). U Daniela 2, 6 označuje Danielovo vysvetľovanie sna kráľovi Nabuchodonozorovi. Ide o zloţené
slovo z dia a safeó a znamená niečo nejasné, záhadné, nezrozumiteľné dôkladne objasniť, vysvetliť
do detailov alebo zreteľne vysvetliť. Učeníci teda od Jeţiša chcú, aby to, čo bolo vypovedané
v obraznej reči, im podrobnejšie a zreteľnejšie vysvetlil.
Samotné podobenstvo upozorňuje na prítomnosť konkurenčnej sadby a konkurenčného
rozsievača popri Synovi človeka (čo je Jeţišovo sebaoznačenie) a ním rozosiatej dobrej sadby.
Kúkoľ medzi pšenicou predstavuje jedovatú burinu, ktorá bude prítomná medzi pšenicou a s ňou

66
bude i rásť. Podobenstvo odhaľuje pokušenie sluţobníkov vytrhať kúkoľ, aby očistili pšenicu.
Ale hospodár hovorí k predčasnému čisteniu poľa svoje nie. Učeníci sa mohli nájsť práve v týchto
sluţobníkoch, v túţbe samovoľne sa postaviť do pozície tých, ktorí chcú rozhodovať o zničení tých,
čo neprijímajú Jeţišovu (a ich) zvesť, ako to neskôr skúsia Ján a Jakub. Kúkoľ bude oddelený od
pšenice, ale nie teraz a nie sú to učeníci, ktorí by o tom rozhodovali. Podobenstvo odhaľuje neustále
pokušenie rozdeľovania a odsudzovania iných, ktoré sa nemusí dotýkať len ţidovských farizejov,
ale aj Jeţišových učeníkov (vtedajších i súčasných).

3. O poškvrňovaní
Východiskové perikopy: Mk 7, 14 – 23; Mt 15, 10 – 20
V 7. kapitole Markovho evanjelia nájdeme dlhšiu tematickú časť vo veršoch 1 – 23, ktorá je
zostavená ako spor s farizejmi a zákonníkmi ohľadom „čistého a nečistého“, čo súvisí s diskusiou
okolo „tradície otcov“. Téme konfrontácie a sporu Jeţiša s predstaviteľmi vtedajšieho ţidovstva sa
budeme venovať niţšie. V 15. verši je uvedený Jeţišov výrok adresovaný zástupu jeho poslucháčov
v súvislosti s predchádzajúcou témou: „Človeka nemôţe poškvrniť to, čo doňho vchádza zvonku, ale
čo z neho vychádza, to ho poškvrňuje“. Tento výrok je v 18. verši kvalifikovaný ako parobolé,
čo súvisí so širokým spektrom pouţitia tohto gréckeho výrazu, ako sme spomínali vyššie.
V podstate ide o krátke obrazné prirovnanie. V našej téme je však dôleţitý práve 18. verš, ktorý
znovu uvádza, ako Jeţiš odišiel od zástupu a vošiel do domu. Učiteľ je znovu v súkromí, vzdialený
od mnoţstva ľudí, ale vonkoncom neprekvapuje, keď sa v jeho blízkosti nachádzajú učeníci. Títo sa
spýtali na podobenstvo, teda na jeho hlbší zmysel. Jeţiš sa diví ich nechápavosti, ale zmysel
obrazného výroku im podrobnejšie vysvetlil (v. 18 – 23). Učeníci sú aj na tomto mieste zobrazení
ako v „rabínskej škole“ u svojho Majstra. Oni poloţia otázku k vypovedanému výroku a on im
vykladá obrazný zmysel.
V Matúšovej paralele je dialóg medzi učeníkmi a Majstrom ešte zrejmejší (Mt 15, 12. 15).
Otázku, ktorú u Marka všeobecne kladú učeníci, u Matúša poloţil Peter: „Vysvetli nám toto
podobenstvo“ (v. 15). Peter v tomto evanjeliu vystupuje ako hovorca Dvanástich. Pouţité je sloveso
frazó, ktoré sa v NZ vyskytuje iba na tomto mieste. Vyššie sme spomínali ţe ide o synonymum
k epilyó. Opäť ako pri predchádzajúcom slovese diasafeó ide o slovo prevzaté z gréckeho prekladu
Septuaginty – konkrétne z knihy Daniel 2, 4, vo význame oznámenia výkladu sna. Tak ako Daniel
s Boţím poznaním a autoritou JHVH vysvetľoval a vykladal zmysel neznámeho sna babylonskému
kráľovi, aj Jeţiš s autoritou a poznaním vysvetľuje obraznú reč svojim učeníkom.

4. Podobenstvo o nepoctivom správcovi

Východisková perikopa: Lk 16, 1 – 8a
Toto podobenstvo nájdeme len u Lukáša; pochádza z jeho vlastného prameňa. Zatiaľ
čo v predchádzajúcej 15. kapitole boli uvedené podobenstvá s hlavnou témou radosti z nájdenia
tých, ktorí boli stratení (o stratenej ovečke v. 3 – 7; o stratenom peniaze v. 8 – 10; o stratenom
márnotratnom synovi v. 11 – 32), v 16. kapitole sa mení hlavná téma na správny postoj
a pouţívanie materiálneho vlastníctva (o nepoctivom správcovi v. 1 – 8a; o boháčovi a Lazárovi
v. 19 – 31). Začiatku verša 16, 1 tvorí medzi týmito témami prechod. Práve na tomto mieste je
uvedené, ţe Jeţiš hovoril aj k učeníkom. Niektoré rukopisy pridávajú k učeníkom aj osobné zámeno
jeho. V 14. verši máme poznámku, ţe toto všetko počúvali aj farizeji. Vo všeobecnosti všetky
podobenstvá Jeţiš prednášal verejne, len výklady niektorých z nich boli určené jeho najbliţším
učeníkom. Ak teda Lukáš na tomto mieste zvlášť spomína učeníkov, môţe ísť o zdôraznenie, ţe to,
čo bude nasledovať, je dôleţité zvlášť pre učeníkov, teda v podobenstve sa majú aj „oni nájsť“.
Nepoctivý stráţca sa takto v podobenstve stáva modelom učeníka, samozrejme nie pre jeho
nepoctivosť či zlé vedenie hospodárstva, ale pre jeho múdrosť a vynaliezavosť. Táto jeho bystrosť
v kritickej situácii má byť napodobňovaná aj učeníkmi. Jeţišovi učeníci sa taktieţ stretnú
s krízovými situáciami pri ohlasovaní Kráľovstva, v ktorých majú byť múdri a vynaliezaví, tak ako
správca v podobenstve.

67
 Na záver k tejto časti je potrebné uviesť ešte snahu niektorých exegétov jasne rozlišovať medzi
tzv. Sitz im Leben Jeţiša a Sitz im Leben cirkvi (doslova „miestom v ţivote Jeţiša“ a „miestom
v ţivote cirkvi“). Podľa Joachima Jeremiasa v mnohých podobenstvách redakčne upravených
evanjelistami, nenachádzame ich pôvodnú verziu. Tí, ktorí ich preniesli do ranej cirkvi, chceli ich
význam oţiviť pre novú generáciu, a tak ich prerozprávali. Ak chceme podobenstvá znovu počuť
v priezračnej prenikavosti, s akou plynula z Jeţišových úst, musíme sa pokúsiť odstrániť všetky
druhotné prvky, ktoré časom získali, a oslobodiť pôvodné „Jeţišove vlastné slová“ od konštrukcií
raných kresťanských učiteľov. Príkladom môţe byť podobenstvo o rozsievačovi v Mk 4, 3 – 20.
Vlastné podobenstvo sa nachádza vo veršoch 3 – 8; verš 9. obsahuje izolovaný výrok. Verše 10 –
13 potom môţu byť ranocirkevným vysvetlením, prečo Jeţiš pouţíval podobenstvá a verše 14 – 20
ranocirkevnou interpretáciou samotného podobenstva. Zdá sa mi, ţe v oprávnenej snahe rozlišovať
často dochádza k unáhleným záverom. Takto je moţné všetky predošlé uvedené texty označiť
za cirkevnú reinterpretáciu. Diachrónne bádanie musí byť korigované synchrónnym prístupom.
Myslím, ţe ani argumenty, ktoré označujú Jeţišove výklady vyššie uvedených podobenstiev
za dielo cirkvi, nie sú dostatočne presvedčivé. Nemoţno upierať náznaky vedúce k snahe autorov
pomáhať „premosťovať Jeţišovu historickú dobu a jeho vlastné prostredie“. V tomto procese
redaktorom mohlo pomáhať uvedenie učeníkov ako adresátov podobenstiev, aby upozornili
na význam ich posolstva do vnútra spoločenstva prvotnej cirkvi. Okrem Lk 16, 1 sa s takýmto
niečím nestretneme. Podobenstvá sú Jeţišom vyslovené verejne ako posolstvo prítomné všetkým.
Zvláštne vysvetľovanie niektorých podobenstiev uţšiemu okruhu učeníkov môţe pomáhať
poslucháčom identifikovať sa s učeníkmi, ktorí sa nachádzajú „vnútri“, ale ide skôr o druhotný
aspekt. Spoločná synoptická tradícia hovorí o beţnej rabínskej praxi, ktorej sa drţal aj Jeţiš.
V súkromí, v prostredí bez zástupu a veľkého mnoţstva ľudí, viedol Jeţiš so svojimi nasledovníkmi
debaty o význame obraznej reči, aby im otvorenejšie pomáhal pochopiť zmysel vypovedaných slov.
Na tomto mieste uvedieme ešte jedno špecifické „blahoslavenstvo“ u Lukáša, ktoré je adresované
priamo učeníkom:

5. Blahoslavenstvo učeníkov
Východiskové perikopy: Lk 10, 23 – 24; Mt 13, 16 – 17
V 10. kapitole Lukášovho evanjelia, po správach o vyslaní a návrate „sedemdesiatich (dvoch)
učeníkov“, nasledujú dve rôzne časti z prameňa Q, ktoré sú u Matúša v rôznom kontexte: Jeţišova
modlitba k Otcovi (Lk 10, 21 – 22, s paralelou v Mt 11, 25 – 27) a blahoslavenstvo adresované
učeníkom (Lk 10, 23 – 24; por. Mt 13, 16 – 17 v perikope medzi podobenstvom o rozsievačovi
a jeho výkladom učeníkom). Blahoslavenstvo, ktoré je predmetom nášho záujmu, je uvedené v 23.
verši formulou „v súkromí sa obrátil k učeníkom“. Z hľadiska kritiky foriem ide o prorocký výrok
s blahoslavenstvom. Z kontextu je zrejmé, ţe Lukáš má na mysli učeníkov, ktorí boli vyslaní
Jeţišom a mali účasť na jeho sluţbe a zvestovaní. Vo verši 21b ich nazýva obrazným jazykom
maličkými a stavia ich do kontrastu s „múdrymi a rozumnými“ súčasníkmi, ktorým zostali tajomstvá
Boţieho kráľovstva skryté. V 24. verši nasleduje ďalší kontrast učeníkov s ľuďmi, ktorí ţili dlho
pred nimi. Učeníci sú očitými svedkami jedinečného zjavenia Syna, jeho kázania, činnosti a teraz aj
jeho vzťahu k Bohu Otcovi. Oddávna proroci a králi túţili vidieť príchod jedinečného Boţieho diela
spásy cez postavu mesiáša. Perikopa má takto silný kristologický aspekt. V súkromí, bez veľkého
zástupu ľudí, adresuje Jeţiš učeníkom slová: „blahoslavené sú oči, ktoré vidia, čo vy vidíte“.
Je pouţité to isté adjektívum makarioi ako v známom texte blahoslavenstiev Mt 5, 3 – 11 (Lk 6, 20
– 22). Ono označuje osobné vnútorné šťastie. Grécky výraz reflektuje hebrejský ’ašre ha-’iš (Ţ 1,
1) či ’ašre ha-gever (Ţ 34, 9; 40, 5; 94, 12; 127, 5) – šťastný muţ alebo človek. Literárna forma
blahoslavenstva sa zvlášť pouţívala v hebrejskej múdroslovnej literatúre na označenie Boţích
obľúbených blízkych osôb. Blahoslavenstvo u Lukáša vyjadruje blízkosť učeníkov k samotnému
Bohu cez počúvanie Jeţišovho posolstva o Kráľovstve. Zároveň naráţa na ich privilegovanú úlohu
očitých svedkov, ktorí boli k tejto sluţbe Jeţišom povolaní a ktorých úloha sa naplno uskutočnila
po jeho výstupe k Otcovi.

68
 V Matúšovom kontexte nie je tak zdôraznené adresovanie blahoslavenstva učeníkom. Viac
je zasadená v súvislosti s Jeţišovou rečou v podobenstvách, pretoţe práve v nej môţu učeníci
počúvať Jeţišovu zvesť o nebeskom kráľovstve.

 Slovo novým učeníkom

* Podobenstvá, ktoré radi čítame v Novom zákone, nás chcú priam vtiahnuť do vnútra svojho
príbehu a nadchnúť nás pre Boţie kráľovstvo. Nie všetko v nich a iných častiach Svätého písma je
nám ihneď zrozumiteľné. Učeníci sa s Jeţišom stretávali v súkromí, v uţšom kruhu. Tu spoločne
uvaţovali, pýtali sa, hľadali odpovede. V tejto praxi môţeme ako súčasní Jeţišovi učeníci
pokračovať v malých skupinkách a učeníckych komunitách. Tieto spoločenstvá, zhromaţdené
okolo Biblie, sú nielen cestou k hlbšiemu porozumeniu Boţiemu slovu, ale i vzájomným
obohacovaním sa o skúsenosti iných, miestom dialógu a rastu cirkvi.

* Jeţišovo vyučovanie učeníkov v súkromí, „v dome“ bez prístupu širokej verejnosti,

je nevyhnutnou súčasťou rastu učeníckej komunity, ale aj kaţdého jednotlivého učeníka. Toto
„rodinné vyučovanie“ môţe mať dnes rôzne podoby. Dôleţité je súkromie, túţba učeníkov po
prehlbovaní poznania Majstrových slov a prítomnosť samotného Jeţiša. Učenícke spoločenstvo
sa môţe v modlitbe dopytovať po hlbšom vysvetlení, objasnení skrytých tajomstiev, s ktorými
sa stretli pri čítaní Písma, osobnej skúsenosti či „ţivotnom podobenstve“. Jeţiš chce aj dnes
vysvetľovať a objasňovať skryté posolstvá svojim učeníkom. Môţe to robiť cez niektorého učeníka
naplneného jeho Duchom. Nemusí ísť vţdy len o kňaza, pastora, animátora. Nová odpoveď na nové
podobenstvo prichádza vţdy v Kristovom Duchu prostredníctvom tých, ktorí mu pozorne načúvajú.

* Kresťanskí učitelia, zvyčajne teologicky vzdelanejší neţ ostatní spoluučeníci, môţu vo vnútri
spoločenstva pomáhať s výkladom ťaţších textov a odovzdávaním vlastného poznania, teda sluţbou
slova. Pritom by však nemali zabudnúť, ţe nikdy nestoja na mieste Majstra, ich výklad nie je
v zásade neomylný, na rozdiel od Jeţišovho vlastného vyučovania. Kresťanský učiteľ je primárne
učeníkom, ktorý sám načúva Jeţišovmu vyučovaniu i ostatným spoluučeníkom, v ţivote ktorých
Majster pôsobí jedinečným spôsobom. Kaţdý človek s jeho jedinečnou cestou je určitým
mystériom, tajomstvom a podobenstvom, ktoré nikto zvonku nemôţe plne pochopiť, preto musí byť
znovu a znovu vysvetľované.

* Kazateľ, pastor, kňaz, animátor majú účasť na sluţbe „rozsievača“. Pôda, do ktorej zaznie
Boţie slovo, môţe byť rôznorodá. Okrem individuálneho postoja srdca kaţdého poslucháča je tu aj
učenícke spoločenstvo, ktoré môţe spoločne pôdu upravovať, „zrýľovať či pohrabať“ neustálym
dopytovaním sa Majstra a súkromným vysvetľovaním tajomstiev.
Nie všetci kresťania budú „dobrou pôdou“, nie všetci sa budú dopytovať po skrytých
tajomstvách, vţdy bude rásť „kúkoľ a pšenica“ na jednom poli. Ani učeníci, ktorí sa snaţia byť
„dobrou pôdou“ a „dopytujú sa tajomstiev“, nemôţu sa postaviť do pozície súdu nad „kúkoľom“.
Rozlišovanie a triedenie patrí výhradne Majstrovi.
Učeníci majú byť skôr vynaliezaví v tom, ako pomôcť tým, ktorí sú „vonku z Boţieho
kráľovstva“. Našou úlohou je priblíţiť im toto Kráľovstvo, ukázať ho svojím vlastným svedectvom,
urobiť ho zaujímavým a príťaţlivým.

* Jeţišove podobenstvá sa rodili uprostred skúseností všedného ţivota. Majster bol nielen
vnímavý na Boţí hlas, ale aj na hlas sveta, v ktorom ţili jeho poslucháči. Kresťanský učiteľ
nasledujúci Majstrovo vyučovanie by mal mať otvorené obe uši:
1. Ucho načúvajúce Boţiemu Duchu, aktuálnemu Boţiemu slovu;
2. ucho načúvajúce svetu, jeho jazyku, skúsenostiam a znameniam doby.
Aktuálne Boţie posolstvo vyslovené v rúchu ţivého podobenstva v sebe vţdy nesie niečo
z autentického Jeţišovho vyučovania.

69
 * Jeţiš o nás, svojich učeníkoch, vyhlasuje, ţe sme šťastní. Takýto význam by malo slovo
blahoslavený dnes. Sme naozaj ako Jeţišovi učeníci šťastní? Je moţné toto šťastie na nás
spozorovať a uvidieť? Vyţarujeme toto šťastie do svojho okolia?
„Pane, pretvor naše oči, ktoré sa pozerajú všade okolo seba, len nie na Teba,
pretvor naše srdce, ktoré nie je šťastné, lebo hľadá uspokojenie všade, len nie u Teba,
urob nás znovu šťastnými, aby sme videli Teba a stali sa svedkami radosti v smutnom svete.“

Literatúra
BALZ, H.; SCHNEIDER, G.: Exegetisches Wörterbuch zum Neuen Testament, band III, Stuttgart 1983, s. 35 – 38;
BLOMBERG, C. L.: Interpreting the Parables, Inter-Varsity Press, Leicester 1990; „Parables of Jesus: Current Trends
and Needs in Research“, in CHILTON, B., EVANS C. A. (edts.), Studying the Historical Jesus. Evaluations of the State
of Current Research, Brill, Leiden 1994, s. 232 – 254; DODD, V. H.: The Parables of the Kingdom, New York 1961;
FITZMYER, J. A.: The Story of the Dishonest Manager (Luc 16: 1 – 13), TS 25, 1964, s. 23 – 42; The Gospel
according to Luke X – XXIV, New York 1983, s. 865 – 876; GÁBRIŠ, K.: Jeţišove podobenstvá I., Bratislava 1990;
HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle Matouše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2003, s. 223 – 229;
HAUCK, F.: Parabolé in TWNT, zv. 5, s. 741 – 759; JÜLIGER, A.: Die Gleichnisreden Jesu, Tübingen, 1910;
MRÁZEK, J.: O kozlech, ovcích a lidech, Jeţišova podobenství podle Matoušova evangelia, Mlýn, Třebatice 1997;
SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 119 – 124.

4. Jeţiš – Učiteľ a jeho učeníci

Jeţiš je na mnohých miestach predstavovaný ako učiteľ (gr. didaskalos),, ktorého činnosťou je
vyučovať (gr. didaskó). Pri tomto označení ide o grécky ekvivalent k hebrejskému označeniu
vtedajších učiteľov a mudrcov – rabi. Ustálené pouţívanie a rozlišovanie jednotlivých označení
učiteľov priniesol aţ rabínsky judaizmus: „Kto má ţiakov, ktorí sami majú ţiakov, ten je nazývaný
rabi. Ak jeho ţiaci upadnú do zabudnutia, nazýva sa raban. Ak aj ţiaci jeho ţiakov upadnú
do zabudnutia, nazýva sa jednoducho menom“ (t Ed 3:4). V Jeţišovej dobe boli najznámejšími
učiteľmi Hilel a Šamaj, ktorí sú v judaizme povaţovaní za duchovných otcov rabínského hnutia
(okolo r. 30 pred Kr. – 20 po Kr.). Podľa talmudského traktátu Pirkej avot tvoria piaty pár učencov,
ktorí stáli na čele Sanhedrinu. Ďalšou vtedajšou známou rabínskou osobnosťou bol Gamaliel Starší,
vnuk Hilela, ktorý bol predstaveným Sanhedrinu ešte pred zničením chrámu (okolo r. 20 – 40 po
Kr., spomína sa v Sk 5, 34 – 39; 22, 3). Aj keď sa v judaizme často hovorí o bejt Hilel a bejt Šamaj,
čo doslovne označuje ich „domy“ ako určité školy, asi ťaţko mali vo svojej dobe štruktúru
a organizáciu ako neskoršie bejt ha–midraš, teda študovne (neskôr ješivy) v rabínskom judaizme po
zničení chrámu v r. 70 po Kr. „Školy“ rabínov boli pred zničením chrámu skôr menšími skupinami
učeníkov, ktoré vznikli okolo známeho rabína.
Jeţiš sa do určitej miery podobá ţidovským učiteľom, ktorých hlavnou úlohou bolo vyučovanie
správnemu výkladu Tóry. V evanjeliách nájdeme jednotlivé výroky prípadne súbory výrokov
vyjadrujúce jeho učenie zhromaţdené evanjelistami v rôznej literárnej forme:
a) reči (reč „na vrchu“ Mt 5 – 7; reč „na rovine“ Lk 6; eschatologická reč Mk 13);
b) chrei – v stručnej zbierke výrokov alebo v stručnom príbehu s výstiţným výrokom.
V literárnej forme chrei je vţdy obsiahnutá situácia, ktorá vyvoláva alebo priam provokuje výrok.
c) otázky - ľudia Jeţišovi kladú otázky a on odpovedá protiotázkou. Formou otázok sa zmysel
dišputy, hádky či diskusie zvýrazní lepšie neţ jednotlivými výrokmi. Rozdiel medzi Učiteľom
a jeho ţiakmi je jasne vyjadrený nielen tým, ţe oni sú jeho poslucháčmi pri vyučovaní, ale aj
formou príbehov, v ktorých sú učeníci zobrazení, ako kladú otázky vyţadujúce odpoveď Učiteľa
(napr. Mk 7, 14 – 22; 9, 38 – 41; 10, 23 – 31). Niekedy je zasa zobrazený sám Jeţiš, ako sa prísne
pýta učeníkov na ich neschopnosť porozumieť (Mk 8, 14 – 21).
V súvislosti s Jeţišovým vyučovaním nájdeme u synoptikov viacero tém, ktoré boli predmetom
jeho kázania. Jeţišovo vyučovanie bolo verejné. Ono bolo zvyčajnou činnosťou Jeţiša so zástupmi,
ako to vyjadruje Mk pri jeho rozlúčke s Galileiou: „Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako
zvyčajne učil“ (10, 1). Vidíme však aj to, ţe Jeţiš neraz unikol zástupu alebo ho prepustil, aby bol
sám alebo aby sa mohol zvlášť venovať svojim učeníkom (napr. Mt 14, 22; Mk 4, 36; 6, 45).

70
Evanjelisti, alebo aspoň niektorí z nich, v mnohých prípadoch uvádzajú ako poslucháčov len
učeníkov. Niektoré slová sú výslovne určené len im.

1. Vyučovanie v synagóge
V Markovom evanjeliu po Jeţišovom ohlásení základnej zvesti o prichádzajúcom Boţom
kráľovstve (1, 14b – 15) a povolaní prvých učeníkov (1, 16 – 20) Jeţiš prichádza do Kafarnauma,
kde hneď v sobotu vošiel do synagógy a vyučoval (1, 22). Synagóga bola ţidovským
bohosluţobným miestom mimo Jeruzalemského chrámu, kde sa mohli konať kaţdodenné modlitby
a vyučovanie. Tu prebiehala aj bohosluţba šabatu, siedmeho dňa stvorenia, ktorý bol vyhradený
práve bohosluţbe a prerušeniu práce. Počas tejto bohosluţby sa okrem modlitieb a poţehnaní
predčítavala zo zvitku časť Tóry – paraša a po nej haftara (pasáţ z prorokov). Po nich nasledovala
draša – homiletický komentár. Úlohou komentára bolo aktualizovať vybrané pasáţe z Písma,
vysvetliť ich a prispôsobiť potrebám spoločenstva. Jeţiš je na tomto historickom pozadí
zobrazovaný ako veriaci Ţid dodrţujúci náboţenské zvyky a zároveň ako kazateľ – daršan, ktorý
vyučuje a vykladá Písma Izraela. To znamená, ţe nemal radikálne negatívny názor na ţidovský
kult, ako býval niekedy zobrazený mnohými komentátormi s „antiţidovským klišé“. Jeţiš bol
Ţidom, ktorý dodrţiaval príkazy Tóry, chodil počas šabatu do synagógy (Mk 1, 21; 6, 1; Lk 4, 16;
Mt 13, 54), putoval do Jeruzalema počas pútnických veľkých sviatkov (Lk 2, 41; Mk 11, 1),
dokonca na svojom odeve nosil rituálne strapce (Mk 6, 56; Lk 8, 44; Mt 9, 20). Išlo o ţidovské cicit
označujúce strapce, lemovanie na vonkajšej časti odevu pripomínajúce prikázania a milosrdenstvo
JHVH, čo bolo tradičným oblečením veriaceho Ţida (por. Dt 22, 12).
U Lukáša 4, 16 – 30 Jeţiš začína svoju činnosť v Nazaretskej synagóge, kde podkladom jeho
homiletického komentára bola haftara z proroka Izaiáša. Text naznačuje vtedajšie právo kaţdého
účastníka bohosluţby čítať Písmo z pergamenového zvitku, ktorý vzhľadom k jeho veľkosti
pomáhali otvárať a zatvárať sluţobníci. To, čo je na osobe učiaceho Jeţiša jedinečné, vyjadruje Mk
1, 22 slovami „vyučoval ich ako ten, ktorý má moc, nie ako zákonníci“. Učiteľ Jeţiš nezakladal
svoju autoritu na dôkazoch z rozličných častí Písma, neodvolával sa na „svojich učiteľov“, ani na
dlhú reťaz tradície, tak ako to robili vtedajší rabíni. V ňom prišlo nové učenie s mocou (Mk 1, 27).
Keď sa teda zdá, ţe Jeţiš porušuje Tóru, nebolo to z antinomizmu, ale v mene odlišnej interpretácie
Tóry. Jeţišova kritika Zákona sa pohybovala v rámci Zákona. Čo sa však týkalo ústnej
interpretácie, Jeţiš výslovne vstupoval do dialógu aţ konfrontácie s vtedajšími predstaviteľmi
ţidovstva. Jeho autorita potvrdená mocným konaním prevyšovala vtedajších učiteľov zákona –
zákonníkov. Učeníci sú priamymi účastníkmi a svedkami Jeţišových kontroverzií, v ktorých Jeţiš
potvrdzuje svoju zvláštnu učiteľskú múdrosť a autoritu. V týchto skúsenostiach s Jeţišovým
vyučovaním budú môcť spoznávať jeho jedinečnú identitu niekoho, kto je viac ako ktorýkoľvek iný
učiteľ.

 Slovo novým učeníkom

* Jeţiš neodmietal vyučovanie na oficiálnych „bohosluţobných miestach“, ktorými boli v tom
čase, okrem Jeruzalemského chrámu, synagógy. Na druhej strane sa neuspokojil len pôsobením
v synagógach, ale vyučoval zástupy a svojich učeníkov na ulici, v prírode a po domoch. Učenícke
spoločenstvá sa preto nemôţu postaviť do opozície voči chrámom či modlitebniam, teda
„oficiálnym bohosluţobným miestam“, kde sa číta a zvestuje Boţie slovo. Tu zaznievajú slová
Tóry, prorokov, ako aj slová samotného Jeţiša a apoštolov prvotnej cirkvi. Nezriedka počujeme
zo strany učeníkov kritiku kázania pastorov, kňazov a kazateľov. V tejto súvislosti je potrebné
uvedomiť si, čie slovo je pri vyučovaní v chráme podstatné. Nie slovo kazateľa, ale Slovo Boţie
a Slovo Jeţišovo. Čiţe v centre „liturgie Slova“ nikdy nestojí kázeň, ale evanjelium Majstra Jeţiša.
Kázeň je sluţbou kazateľa pre prítomných poslucháčov. Kazateľ je povolaný Boţie slovo
aktualizovať, vysvetľovať a pribliţovať súčasným poslucháčom. Kázeň nie je automaticky Boţím
slovom, ale z Boţieho slova má vychádzať a „niesť ho k poslucháčom“. Je na kazateľovi, aby
v spolupráci s Boţím duchom a v načúvaní „znameniam doby“ pomáhal evanjelium priblíţiť

71
k dnešnému človekovi. Učenícke spoločenstvo môţe pritom sluţobníkovi Slova – kazateľovi,
pomáhať v jeho sluţbe rásť pomocou modlitby, osobných rozhovorov a dialógu, povzbudením,
radami a spätnou reflexiou.

* Jeţiš dnes vyučuje cez Boţie slovo, Bibliu Starej a Novej zmluvy, ktorá preto musí stáť
v strede kaţdého Majstrovho vyučovania aj dnes. Majstrov Duch – Duch Svätý pôsobí aj dnes. Sám
Jeţiš povedal: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko
a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26). Súčasťou kaţdého vyučovania by preto
malo byť vzývanie Ducha Svätého, uvedomenie si jeho prítomnosti. Ako Duch Svätý pôsobí? Ako
Jeţiš vyučuje v Duchu dnes? Keď zaznie Boţie slovo, Duch chce prehovoriť, on pôsobí v tichosti.
Ten, ktorý inšpiroval (lat. spiritus = duch) biblických autorov, inšpiruje aj toho, kto Boţiemu slovu
načúva a v tichosti mu vnuká myšlienky, ktoré poslucháča oslovia. V Duchu Svätom má Boh
osobný prístup ku kaţdému, kto chce počúvať. Dôleţité je preto pri vyučovaní stíšenie a vnútorné
načúvanie. Pri „urečnených stretnutiach“ Duch nebude mať šancu prehovoriť.
Učeník, ku ktorému Majster cez Slovo a Ducha prehovoril, sa môţe so svojimi spoluučeníkmi
podeliť s vnútornými myšlienkami. Ide o zdieľanie, osobnú výpoveď o tom, ako ma Majster oslovil.
Ten, kto sa zdieľa, by mal hovoriť výhradne v prvej osobe jednotného čísla, aby nešlo o všeobecné
výpovede, kázanie alebo diskutovanie. Ono nemôţe byť ostatnými komentované ani diskutované,
pretoţe ide vţdy o osobnú výpoveď. Často sa pri zdieľaní vytvorí určitá reťaz, prípadne mozaika
(puzzle). Zdieľanie druhého učeníka doplní výpoveď predchádzajúceho o novú skúsenosť. Kaţdá
výpoveď je jedinečná a nezastupiteľná. Majster v učiacom sa spoločenstve hovorí cez svojich
učeníkov a vyučuje aj cez ľudí. Výpovede iných môţu byť pre mňa vyučovaním, ak im pozorne
načúvam a nezameriavam sa len na svoju výpoveď.

* Neskôr budeme hovoriť o vyslaní učeníkov, pri ktorom sa aj oni stanú hlásateľmi Boţieho
kráľovstva. Učeníci boli od začiatku formovaní k budúcej sluţbe ohlasovania radostnej zvesti medzi
Ţidmi (veriacimi) i pohanmi (neveriaci). Kaţdý učeník má vlastnú zodpovednosť za ohlasovanie
evanjelia vo svete. V rámci tohto ohlasovania sa v ranej cirkvi pod vedením Ducha Svätého
rozvíjali kerygmatické charizmy (charizmy Slova), mimoriadne dary, ktorými boli okrem
Dvanástich obdarovaní niektorí učeníci, aby slúţili ohlasovaním pri evanjelizácii (evanjelisti),
vyučovaní (učitelia), prorokovaní (proroci). Postupne sa pri organizovaní cirkevných obcí rozvíjali
aj charizmy vedenia, neskôr nazvané ako „úrady“. Popri prvých Jeţišových apoštoloch to boli
v ranej cirkvi starší (presbyteri), dozorcovia (episkopi), prípadne aj diakoni. Títo postupne
v dejinách preberali najväčšiu zodpovednosť v cirkevnom spoločenstve aj za vyučovanie. Tento
stav platí vo väčšine veľkých cirkví aţ dodnes. Cestou obnovy do budúcnosti je prinavrátiť
zodpovednosť za ohlasovanie a vyučovanie evanjelia okrem biskupov, kňazov, diakonov, pastorov
a kazateľov všetkým Jeţišovým učeníkom a nechať priestor pre ostatné „zabudnuté charizmy
slova“, zvlášť kerygmatických hlásateľov evanjelia a prorokov. Pre odhalenie týchto chariziem
Slova a ich pouţívanie pre sluţbu ostatným sú vhodným priestorom malé spoločenstvá.

2. Kontroverzie a učeníci
Kritici alebo odporcovia často Jeţiša provokujú prehnanými komentármi a náročnými otázkami,
na ktoré im však on rozumne odpovedá. Evanjelisti pri týchto dišputách častokrát zdôrazňujú, ţe
pýtajúcim sa nejde o pokojné doţadovanie sa jeho názoru a odpovede. Ide skôr o kritiku a útok zo
strany protivníkov – o kontroverziu. Na tomto mieste chceme spomenúť tri spory ohľadom
interpretácie Zákona, v ktorých zohrávajú dôleţitú úlohu aj učeníci.

A. Spor o pôste
Východiskové perikopy: Mk 2, 18 – 22; Mt 9, 14 – 17; Lk 5, 33 – 39
Prvý z uvedených sporov o pôste je u všetkých synoptikov kontextuálne vsadený za perikopu
o povolaní mýtnika, po ktorej nasleduje kontroverzia ohľadom „stolovania s mýtnikmi

72
a hriešnikmi“ (por. Mk 2, 13 – 17; Mt 9, 9 – 13; Lk 5, 27 – 32). Protivníkmi Jeţiša sú tam menovaní
u Mk 2, 16 zákonníci farizejov, teda učenci v ţidovskom Zákone, v jeho písomnej i ústnej tradícii,
a odborníci vo vtedajšej teológii zo skupiny farizejov. Funkcia učiteľov zákona začala vznikať
v poexilovej dobe. Zákonníci vykladali Mojţišov zákon, od ktorého odvodzovali svoju autoritu,
a plnili úlohu učiteľov, vychovávateľov i právnych poradcov. U Mt 9, 11 sú menovaní farizeji
a u Lukáša 5, 30 farizeji a ich zákonníci.
Nová perikopa sa u Marka začína uvedením skutočnosti, ţe ţiaci Jána aj farizejov sa postili.
Východiskom pre kontroverzný dialóg ohľadom pôstu, podobne ako v predošlom príbehu
o povolaní mýtnika s následnou hostinou, je ţivá reálna skutočnosť odlišnej praxe Jeţišovho
konania. Konkrétne ide o rozdiel medzi pôstnou praxou Jeţišových učeníkov od ţiakov Jána
Krstiteľa a farizejov. Aj keď niektorí komentátori poukazujú, ţe v texte ide o kresťanskú
poveľkonočnú pôstnu skúsenosť, nie je dôvod pochybovať, ţe táto skúsenosť pochádza
od historického Jeţišovho konania, lebo ranokresťanské ţidovské spoločenstvá nemali dôvod
pôstnu prax meniť, ba práve naopak, v NZ máme svedectvá o návrate k pôstnej praxi v ranej cirkvi
(Sk 10, 30; 13, 2; 14, 23; 1 Kor 7, 5). Odlišná pôstna prax učeníkov mala pôvod v Jeţišovom
vlastnom posolstve. U Marka nie je jasné, či dialóg s Jeţišom vedú Krstiteľovi ţiaci, alebo farizeji.
Mt 9, 14 sa prikláňa ku Krstiteľovým ţiakom, Lk 5, 33 nemení predchádzajúcich aktérov debaty,
teda sú to farizeji a ich zákonníci. Otázka debaty je poloţená Učiteľovi Jeţišovi, aby vysvetlil
dôvod odlišnej pôstnej praxe svojich učeníkov. V súdobom ţidovstve bol pôst praktizovaný
z rôznych náboţenských dôvodov: na odčinenie hriechov (Lv 16, 29 – 31); ako prejav kajúcnosti (1
Kr 21, 27; Joel 1, 14; 2, 15 – 27; Iz 58, 1 – 9; Jon 3, 4 – 9); smútku (Est 4, 3; 2 Sam 1, 11n). Tóra
predpisovala prísny pôst len na Jom Kipur - v Deň zmierenia (Lv 16, 29n; Nm 29, 7). Horliví
farizeji sa postili aj dva razy do týţdňa, v pondelok a vo štvrtok. Jeţiš v ţiadnom prípade nepopiera
pozitívny zmysel pôstu v náboţenskom ţivote, ale cez svoje konanie, na ktorom mali účasť aj jeho
nasledovníci, je interpretované ako prorocké znamenie radostného príchodu spásy, teda
ohlasovaného Boţieho kráľovstva. Jeţiš odpovedá „odvetnou otázkou“ spojenou s metaforou. Táto
odpoveď bola obrazným spôsobom (obrazom svadby a ţenícha) namierená k jeho vlastnej osobe.
Zvesť o Boţom kráľovstve a jeho sprístupnenie prinieslo to, čo malo byť docielené pôstom. Nová
zvesť o Boţom kráľovstve sa nedá vtesnať do náboţenskej náuky učiteľov zákona (obrazy novej
záplaty a nového vína). Učeníci sú doslova ako synovia ţenícha (gr. oi hyioi tú nymfónos), čo je
grécky preklad hebrejského bene chupa, ktorý označuje svadobných hostí pomáhajúcich
pri príprave svadby a počas jej priebehu. Preto majú mať účasť na radosti novej doby príchodu
Boţieho kráľovstva. Z jazykového rétorického hľadiska, ak otázka mala agresívnu funkciu, potom
Učiteľ Jeţiš hral šikovne rečnícku hru tými zbraňami, ako jeho oponenti a v jazykovom „súboji“
mal nad nimi prevahu. Jeţiš vedel odpovedať mimoriadne múdro a pohotovo, čo malo význam pre
lojalitu a rešpekt u jeho učeníkov.

B. Spor o sobote
Východiskové perikopy: Mk 2, 23 – 28; Mt 12, 1 – 8; Lk 6, 1 – 5
David Flusser, ţidovský odborník zaoberajúci sa náboţenským pozadím NZ, často zdôrazňuje,
ţe synoptické evanjeliá vykresľujú obraz Jeţiša ako verného Ţida poslušného zákonu. U synoptikov
samotný Jeţiš nevystupuje v rozpore s vtedajšou praxou Zákona. Jedinou výnimkou je trhanie
klasov v sobotu. V tomto ďalšom príbehu kontroverzie je znovu zaujímavé, ţe to nie je Jeţiš, ale
učeníci, ktorí trhali klasy v deň šabatu. Znova sú to oni, ktorých konanie vyvoláva polemickú
diskusiu. Výčitka farizejov, smerovala k znesväcovaniu šabatného dňa odpočinku prácou, pretoţe
trhanie klasov bolo povaţované za súčasť zberu úrody, čím patrilo medzi tridsaťdeväť druhov
zakázanej práce. Flusser však uvádza, ţe v deň šabatu bolo v galilejskej tradícii dovolené zbierať
klasy a mrviť ich prstami. Otázka farizejov by potom smerovala k ich nesúhlasu s galilejskou
tradíciou. Zmienka o trhaní klasov by bola potom Markovým redakčným dodatkom k oţiveniu
a dramatizácii scény, keďţe Mk dobre nepoznal galilejské ľudové zvyky.

73
 Celý príbeh s vyhlásením je v prvom rade smerovaný ku kristologickému výroku vo verši 2, 28:
„Syn človeka je pánom aj nad šabatom“ (por. Lk 6, 5; Mt 12, 8). Vyhlásenie je, spolu
s predchádzajúcim voľným citovaním 1 Sam 21, 1 – 6, v rečníckej forme protiotázok. Pri nich je
predstavený kráľ Dávid ako prestupovateľ kultového zákona. Ide o kristologickú implicitnú
výpoveď, v ktorej Jeţiš – Mesiáš, syn Dávidov, má to isté právo (por. ďalej Mk 12, 35 – 37; 10,
47n; 11, 10). Zaujímavá je formulácia otázky „nikdy ste nečítali?“, čo je semitizmus, pri ktorom sa
protiotázka odvoláva na Písmo. Tento spôsob pouţívali aj rabíni pri svojich debatách.
Predchádzajúci výrok u Mk 2, 27: „Šabat bol ustanovený pre človeka, a nie človek pre šabat,“ je
veľmi blízky rabínskej náuke: „Šabat je zverený tebe, nie ty šabatu“ (Mech Ex 31, 14). Je zrejmé,
ţe Jeţiš nebol proti šabatu ani proti Tóre. V literárnej forme kontroverzie vystupuje proti
nadmerným legislatívnym názorom farizejov. Pre nich sú ako „vrchy visiace na vlasoch, veľmi
malá Biblia s veľkými mnoţstvom predpisov.“ V tejto perspektíve je aj Jeţišovo provokatívne
demonštratívne uzdravovanie práve v deň šabatu akýmsi atakom na bigotných veriacich, ktorí sa
zamerali na formálnu rovinu dodrţiavania písomnej i ústnej Tóry (Mk 3, 1 –6; Mt 12, 9 – 14; Lk 6,
6 – 11). Šabatu ako kaţdej inej rituálnej skutočnosti hrozilo nebezpečenstvo, ţe stratí svoj duchovný
dynamizmus a ţe sa naň bude pozerať ako na niečo vonkajšie a formálne. V Jeţišovom vystúpení
uprostred šabatu išlo o prorockú ţalobu, ktorej cieľom nebolo odstrániť rituál, ale naopak, obnoviť
jeho autenticitu. Potom aj polemika ohľadom šabatu je skôr prejavom Jeţišovej vernosti
najpravdivejšej podstate ţidovstva neţ výrazom antiţidovského myslenia. Uţ vo vtedajšej dobe
bolo podľa ústneho podania dovolené akoukoľvek formou liečiť chorých pri najmenšom podozrení
z ohrozenia ţivota. V Talmude nájdeme starobylý výrok: „Tóra hovorí: Znesväť kvôli človeku jeden
šabat, aby on mohol dodrţať mnoho šabatov“ (b Šab 51b). V prípade choroby, ktorá nebola pre
ţivot nebezpečná, nebolo síce dovolené pouţívať mechanické prostriedky, ale liečenie slovom bolo
prípustné aj v deň šabatu. V synoptických evanjeliách Jeţiš túto skutočnosť rešpektoval (na rozdiel
od Jn 9, 6n). Na druhej strane bol tým, ktorý vedome vytváral situácie, ktoré viedli k debatám
o podstate určitého Zákona. Jeho interpretácia Tóry nesená radikálne novou autoritou bola potom
jej vnútornejším a duchovnejším výkladom.
Učeníci, ktorí boli historickými svedkami Jeţišovho uzdravujúceho konania v deň šabatu, jeho
autority a zdôrazňovania smerovania šabatu k človeku, mohli napodobňovať jeho konanie,
ba dokonca ho i prekračovať slobodným trhaním klasov, v ktorom im Jeţiš nebránil (bez toho, ţe
by sa musel aj on do neho zapojiť). Toto ich konanie mohlo byť potom oprávneným dôvodom na
výčitky farizejov, na ktoré Jeţiš odpovedal novou interpretáciou 1 Sam 21, 2 – 7, prípadne
u Matúša v prorockom duchu Oz 6, 6: „Milosrdenstvo chcem, nie obetu“. Učeníci sú v perikope
v kaţdom prípade zobrazení ako tí, ktorí napodobňovali Majstrov postoj k dňu šabatu. V tejto línii
mohla ďalej pokračovať ranokresťanská cirkev, keď bol Jeţiš Kristus novým autoritatívnym
interpretačným kľúčom šabatu, čo sa neskôr prejavilo napr. slávením nedele ako eschatologického
ôsmeho dňa, ktorý podľa ţidovskej mystiky očakáva „nevesta šabat“ a ktorý bol dňom Jeţišovho
vzkriesenia.

C. Spor o čistote
Východiskové perikopy: Mk 7, 1 – 23; Mt 15, 1 – 20
Predpis o umývaní rúk pred jedlom, z ktorého vychádza táto polemika, nepatril ani k písomnej,
ani ústnej tradícii. Predpis o umývaní rúk znel takto: „Umývanie rúk pred jedlom je vecou voľby,
umývanie po jedle je povinnosťou.“ Najstaršie rabínske nariadenia, ktoré sa týkali tohto zvyku,
pochádzali z obdobia asi generáciu pred Jeţišom. Umývanie rúk pred beţným jedlom nebolo teda
vo vtedajšej dobe prijímané všetkými učencami ani nebolo praktizované v celom Izraeli. Z hľadiska
úrovne ţidovských predpisov farizeji a niektorí zákonníci (Mk 7, 1; prípadne farizeji a zákonníci
z Jeruzalema Mt 15, 1) opisujú umývanie rúk ako tradíciu starších. Ona sa nevzťahovala na
všetkých Ţidov, len na tých, ktorí si ho na seba vzali ako ţivotný záväzok. Vtedajší eséni boli
v tomto oveľa prísnejší neţ farizeji (por. 4QMMT). V Qumránskej obci dodrţiavali všetky zákony
o čistote, ktoré podľa Nm 5, 1 – 3 platili pre „vojenský tábor“ (por. 1QSa II, 4 – 9; 1QS XI, 7).

74
Eséni mali mnoho prísnych pravidiel, ktoré ich ochraňovali pred nečistotou a ukladali tresty tým,
ktorí sa poškvrnili. Koncept čistoty bol pre nich dokonca centrálnym a ovládal veľkú časť ţivota
qumránskej komunity. Takéto rôzne nariadenia o čistote Jeţiš nazýva príkazy ľudí (Mk 7, 8)
a neprijíma takúto halachu. Človeka poškvrňuje len to, čo vychádza z neho, nie to, čo vchádza
zvonku (por. Mk 7, 16). V tomto je mu blízky rabínsky výrok, pripisovaný rabimu Jochanan ben
Zakaj: „Nie je taká vec, ktorá by človeka urobila nečistým a nie sú také vody, ktoré očisťujú“ (Tan
hugat 26). Jeţiš odhalil, ţe prísne dodrţiavanie rituálnej čistoty môţe viesť k mravnej ľahostajnosti.
Poukazuje na rozpor medzi mravne nečistým myslením a vonkajším prísnym dodrţiavaním
rituálov. Na inom mieste upozorňuje na rozdiel medzi ich rečou a konaním: „oni hovoria, ale
nekonajú“ (Mt 23, 3), preto o nich hovorí ako o pokrytcoch (gr. hypokritón, Mk 7, 7). Grécky výraz
pôvodne označujúci divadelného herca a jeho herecké napodobovanie, sa v negatívnom význame
vzťahuje aj na toho, kto navonok predstiera niečo iné, čím skutočne je, teda na pokrytca (por. Mt 6,
16). O tomto nebezpečenstve pokrytectva sa hovorilo aj vo vnútri samotného ţidovstva. V Talmude
nájdeme stať o siedmich typoch farizejov. Podobnú kritiku vznášajú aj esénske spisy, keď farizejov
nazývajú „učiteľmi pokrytectva“ (4QpNah I, 2), ktorí „bludným učením s klamlivým jazykom
a falošnými perami môţu zviesť takmer celý ľud“ (4QpNah II, 7 – 10; por. aj 1QH IV, 11).
Na rozdiel od esénov, ktorí ich učenie celkom odmietali, Jeţiš mal na nich pozitívnejší pohľad (por.
Mt 23, 2). To mu však nebráni varovať svojich učeníkov pred ich kvasom (Mk 8, 14 – 21; Mt 16, 5
– 12; 23, 1 – 39; Lk 20, 45 – 47; Mk 12, 37b – 40).
Aj pri tejto polemike sa Jeţišovi protivníci odvolávali na konanie nie Jeţiša, ale jeho učeníkov
(Mk 7, 2; Mt 15, 2). V Jeţišovej ostrej reči je z rétorického hľadiska ihneď moţné spozorovať jeho
prevahu v učení a interpretácii Písma. Kontroverzná stavba polemiky pomáha pochopiť dôraz
na Jeţišovu autoritu pri interpretácii Písma i tradície, ktorej mohli byť učeníci svedkami počas jeho
pôsobenia. Tu môţe mať pôvod aj neskoršie vyhlásenie všetkých jedál za čisté (Gal 2; Sk 10; 15).
Na túto Jeţišovu interpretačnú autoritu sa mohli obrátiť i ranokresťanské spoločenstvá. Zároveň
môţe byť Jeţišov radikálny postoj voči ritualizmu, pokrytectvu a formálnej legalistickej morálke,
napomenutím pre neskorších učeníkov, aby oni sami nevstúpili do kritizovaného postoja.

 Slovo novým učeníkom

* Kresťania pri čítaní Jeţišových sporov s predstaviteľmi vtedajšieho ţidovstva veľmi často
upadnú do nemiestneho zovšeobecneného kritizovania „zastaraného formálneho ţidovského
náboţenstva“. Zabúdajú pritom, ţe Jeţiš bol veriacim Ţidom, ktorého ţivot bol formovaný podľa
Zákona. Nikdy nebol proti ţidovskému náboţenstvu, ale túţil po vnútornej obnove viery, modlitby
a ostatných prejavoch vzťahu k Bohu Izraela. Vo svojej jedinečnej autorite a horlivosti za Tóru, jej
vnútorné pochopenie, vystupoval voči rôznym formám legalistického myslenia, formalizmu
a ritualizmu.

* Ţiaľ, aj kresťanstvo v priebehu dejín podliehalo a podlieha „zákonníckemu mysleniu“.

Z radostnej zvesti o Bohu, ktorý prináša oslobodenie človeka, sa stalo do určitej miery náboţenstvo
rituálov, kultu, právnych predpisov, cirkevných nariadení. Na miesto farizejov a zákonníkov sa
stavali cirkevní predstavení. Mnohé predpisy a nariadenia pritom vznikli v dobrom úmysle,
podobne ako v starozákonnej dobe, aby ľuďom pomáhali orientovať sa, zachovať poriadok, správne
rozlíšiť dobro od zla. Postupne sa však mnoţstvo nariadení rôzneho druhu stalo ţivnou pôdou pre
ritualizmus, formalizmus, zákonníctvo a pokrytectvo.
Jeţišovi učeníci sú podľa vzoru svojho Majstra a pod vedením Boţieho slova oprávnení postaviť
sa do kritiky zákonov, ktoré dnes bránia v osobnom a duchovnom raste veriaceho človeka.
Nesmieme sa báť vstupovať do konfrontácie, ale vţdy len v Kristovom Duchu, ktorý:
- bol vţdy verný Boţiemu slovu, ako aj dobrým zvykom a tradíciám;
- nikdy svojvoľne neporušil ţiadny náboţenský zákon, ak konal v rozpore s určitými predpismi,
vţdy mu išlo o hlbšie a správnejšie porozumenie Boţieho slova;
- polemizoval o „veci“, poukázal na prax zákonníctva, ale neodsudzoval konkrétneho človeka –
zákonníka;

75
 - zákon u neho nikdy nestál pred človekom, ale preveroval účinnosť a vhodnosť predpisu
vo vzťahu k človeku, či mu skutočne pomáha rásť alebo mu skôr škodí;
- odmietal nadmerné hromadenie predpisov a zákonov, ktoré neboli nevyhnutné, a to v prospech
slobody človeka;
- nikdy mu nešlo o vnútenie Boţieho kráľovstva, ale o jeho vnútorné prijatie, preto nikdy
nevyvíjal na ľudí nátlak zvonku, ale vţdy čakal na celkom slobodný súhlas;
- ani pri nebezpečí nesprávne chápanej slobody sa neuchýlil k nátlaku (ani v mene pravdy).

* Kaţdá „reforma“ náboţenského ţivota v spoločenstve, ktoré má tendenciu upadnúť

do formalizmu, legalizmu a ritualizmu, je vzhľadom na Jeţišov vlastný príklad obnovy ţidovského
náboţenstva opodstatnená. Táto obnova prichádza zvnútra daného spoločenstva, cez ľudí, ktorých
sám Boh povoláva k obnoveniu svojho ľudu prostredníctvom prorockej charizmy. Mnoho záleţí aj
na samotnom náboţenskom spoločenstve, či túto obnovu integruje do svojho vlastného bytia, alebo
ju bude neustále eliminovať spormi a nezriedka aj prenasledovaním (v Jeţišovom prípade, ale
nielen v jeho, končiacom násilnou smrťou). Historická prax exkomunikovania ľudí a spoločenstiev,
ktorých Boh povolával pre dielo obnovy vo svojej cirkvi, viedla k rozdeľovaniu Boţieho ľudu
a vzniku nových cirkevných spoločenstiev. Boh sa k všetkým týmto kresťanským spoločenstvám
nasledujúcim Jeţiša priznáva, pôsobí medzi nimi rozličným spôsobom. Objavovaním vnútornej
podstaty Jeţišovho vyučovania môţu učeníci ţijúci a pôsobiaci v jednotlivých cirkevných
denomináciach objavovať vnútornú jednotu učeníckeho spoločenstva, ktorá sa navonok môţe
preţívať rozmanitými spôsobmi, rozličnou liturgiou a vnútornými zákonmi. Odvahu vykročiť týmto
„ekumenickým“ smerom dokáţu len učeníci a učenícke spoločenstvá, ktoré sú nielen verné
základnej Jeţišovej pravde, ale aj slobodné od ritualizmu a legalizmu. Pomocou vzájomných
vzťahov a úprimného učeníckeho dialógu môţu prísť k „zmierenej odlišnosti“ a ku konečnej
viditeľnej jednoty cirkvi. Ak budú stáť zákony, vlastný rituál a vlastná „cirkevná pravda“ nad
posolstvom lásky, dôrazu na ţivého človeka a „reč na vrchu“, budú tí, ktorí sa odvolávajú na Jeţiša,
naďalej voči sebe útočiť, bojovať a vzájomne sa exkomunikovávať. Ale môţu byť takýmto
postojom autentickými Jeţišovými učeníkmi?

3. Etika Božieho kráľovstva

Medzi Boţím kráľovstvom a Jeţišovou etikou je hlboká súvislosť. Zvestovanie Boţieho
kráľovstva má totiţ konkrétne etické dôsledky. Vyučovanie vo vtedajšom hebrejskom myslení totiţ
neznamenalo odovzdávanie teoretických informácií, ako je tomu dnes. Ono bolo predpokladom
a začiatkom halachy, teda chodenie podľa Tóry, praktického ţivotného kráčanie podľa poznaného
učenia. Jeţišom ohlasované Boţie kráľovstvo sa nielenţe nedá abstraktne definovať, ale ani
neosobne, nezúčastnene poznávať bez jeho nasledovania a kráčania podľa jeho vnútorných
princípov. Samotná povaha Kráľovstva je činom, konaním Boha v prospech svojho ľudu
a konkrétneho človeka, činom príchodu a pôsobenia Jeţiša, Boţieho mesiáša. Odpoveďou na toto
Boţie „vládnutie“ je nová orientácia ţivota na prichádzajúce Kráľovstvo a osobu toho, ktorý ho
ohlasuje. Na otázku, čo to konkrétne znamená v ţivote človeka vo vnútri Kráľovstva, odpovedajú
Jeţišove reči a výroky. On je interpretom písomnej i ústnej Tóry v prostredí prichádzajúcej Boţej
vlády. Pri tejto príleţitosti si môţeme aspoň stručne všimnúť vzťah najznámejšej evanjeliovej „reči“
a niektorých perikop vo vzťahu k učeníkom, ktorí sa uţ nachádzajú v perspektíve Boţieho
kráľovstva.

A. Reč na vrchu
Východiskové perikopy: Mt 5, 1 – 8, 1; Lk 6, 20 – 7, 1
Pod označením „reč na vrchu“ sa rozumie súhrn Jeţišovho učenia, ktoré evanjelista Matúš
zhromaţdil, tematicky usporiadal a redakčne upravil (kap. 5 – 7). Z kontextuálneho hľadiska ju
Matúš redakčne spojil s povolaním prvých učeníkov. V obraze, ktorý nám ponúka tento evanjelista,
vystupuje Jeţiš na vrch podobne ako Mojţiš (Ex 19, 3; 24, 15). Učiteľ Jeţiš sa posadil, podobne

76
ako v ţidovskej škole sedel rabi na vyvýšenom mieste a talmidim sedeli na zemi pred ním (por. aj
Mt 13, 2). Adresátmi tejto reči sú podľa Mt 5, 1 obidve skupiny poslucháčov, teda zástup a jeho
učeníci. Učeníci sú uvedení zvlášť, nie ako súčasť zástupu, ale ako tí, ktorí pristúpili k nemu. Sú
zobrazení ako „starší Izraela“, ktorí s Mojţišom vystúpili na vrch (Ex 24, 1). Oni sa nachádzajú
z obrazne priestorového hľadiska bliţšie k Učiteľovi, čím sa môţe vyjadriť zvláštne určenie
nasledujúcich slov vtedajším ako aj budúcim učeníkom. V závere tejto reči je zdôraznený nielen
úţas zástupu nad jeho učením (Mt 7, 28), ale aj moc s ktorou učil a ktorou sa odlišoval
od zákonníkov (v. 29). Tým je vyjadrená autorita Jeţiša, ktorý nie je len jedným z vtedajších
rabínov. Po „odmlčaní prorokov“ si ţiadny zákonník netrúfal na výrok autoritatívnej pravdy,
nechcel byť viac neţ vykladačom daných slov. Nikdy by ţiadny rabín nekonfrontoval svoje
stanovisko priamo s Boţím slovom. V samotnej reči Jeţiš argumentuje nielen tak ako rabíni
v diskusiách medzi jednotlivými autoritami či školami navzájom, ale pouţíva formuláciu „ja vám
však hovorím“ (gr. egó de legó hýmin; 5, 22). Takto vystupuje Jeţiš so zvrchovanou vlastnou
autoritou podobnou prinajmenšom Mojţišovi. Rovnako aj formulácia „amen, hovorím vám“
(gr. amén legó hymin; 6, 2. 5. 16) naznačuje, ţe Jeţiš garantuje pravdivosť vyhlásenia svojou
osobou. Uvádzanie výrokov výrazom amen bol vo vtedajšom ţidovstve nezvyčajný spôsob
vyučovania, ktorým si vyţadoval poslušnosť a prijatie ešte skôr, neţ vyslovil svoje slová.
V niektorých prípadoch si Jeţiš nárokuje svojou autoritou modifikovať či dokonca eliminovať to,
čo Boh povedal Mojţišovi (napr. výrok proti rozvodu je prísnejší neţ Mojţišovo učenie (por. 5, 31
– 32; 19, 7 – 9; Mk 10, 11 – 12; Lk 16, 18). Nemusí sa odvolávať na iné významné osobnosti ani
na určitú tradíciu (i keď to v diskusiách niekedy robil), ale podáva vlastné učenie a vlastnú
interpretáciu Tóry na základe svojej autority. Tu sa znovu nachádzame na hranici s kristológiou.
Z jeho jedinečnej identity vychádza mocné učenie na jednej strane a vyučovanie s autoritou, ktorá
nemá obdoby u ţiadneho iného učiteľa, je znamením pre prítomných poslucháčov jeho výnimočnej
identity Učiteľa, Proroka, nového Mojţiša a Mesiáša. Vzhľadom na túto skutočnosť má Jeţišov
slobodný postoj k Zákonu zrejme dvojaký charakter: súhlasný i kritický.
Učeníci, ktorí sa nachádzali v tesnej blízkosti Jeţiša vyučujúceho s nezvyčajnou autoritou, medzi
ním a ľudom, budú neskôr pokračovať v odovzdávaní jeho učenia ďalším poslucháčom. Oni sa
nachádzali na Jeţišovej strane, ochotní počúvať jeho posolstvo, aby ho mohli vţdy znovu
vypovedať a verne odovzdávať nielen slovom, ale vlastným bytím a konaním. Účinnosť Boţej
vlády sa má zreteľne prejaviť v nových vzťahoch medzi ľuďmi. Jeţišove slová budú pre nich
novým interpretačným kľúčom písomnej i ústnej Tóry. Nie autorita rabínov ani autorita tradície, ale
mocná autorita Jeţiša Krista sa stane pre učeníkov cestou porozumenia Písma a kráčania (halachy)
podľa ním vyloţeného zmyslu.
Lukášovo odlišné podanie sa nazýva aj „reč na rovine“ (podľa Lk 6, 17). Ona nasleduje aţ po
vyvolení Dvanástich apoštolov. Jeho kratšia verzia reči (6, 20 – 49 má 30 veršov, Mt reč obsahuje
107 veršov) je jasne vyslovená so zrakom upretým na svojich učeníkov (v. 20, por. aj v. 17), teda
adresovaná výhradne učeníkom. V Lk evanjeliu je mnoho rečí a Jeţišových výrokov adresovaných
špecificky učeníkom. Oni predstavujú inštrukcie, ktoré dal Jeţiš týmto očitým svedkom jeho
kázania, vyučovania a uzdravovania. Títo svedkovia budú predstavovať svojím ţivotom podľa
Majstrových blahoslavenstiev a etiky lásky budúcich hlásateľov jeho zvesti. Keďţe budú povolaní
viesť druhých, nemôţu byť sami slepí (Lk 6, 39). Transformácia ľudského ţivota, ktorú si vyţaduje
nová forma Boţieho panovania, je pre autentických zvestovateľov Boţieho kráľovstva podmienkou.
Tá ich cesta bude nesená dvojitou realitou: reálnou chudobou, hladom, plačom, prenasledovaním,
nenávisťou a zároveň realitou prítomného Boţieho kráľovstva, ktoré bude garantom hojnosti,
radosti a odmeny v nebesiach.
Odlišnosť Matúšovej a Lukášovej reči ilustruje, ako títo dvaja redaktori pouţili materiál tzv.
„prameňa výrokov“ (Q) tým, ţe vkladali izolované výroky do tých častí svojich evanjelií, ktoré
povaţovali za dôleţité. Lukáš niektoré výroky, ktoré u Mt nájdeme v reči na vrchu, pouţíva
na celkom inom mieste. Pri niektorých z nich znovu výslovne uvádza ako priamych adresátov
Jeţišových slov učeníkov. Na tomto mieste stručne spomenieme dve perikopy: Modlitbu Pána
a „dôveru v Boţiu starostlivosť“.

77
B. Modlitba Pána
Východiskové perikopy: Lk 11, 1 – 4 (Mt 6, 5 – 15)
U Lukáša je modlitba dôleţitou súčasťou Jeţišovho pôsobenia. On výslovne vyhľadával samotu
a opustené miesta kvôli modlitbe (Lk 5, 16; 6, 12; 9, 18. 28). Učeníci, ktorí spoznávali nielen jeho
vyučovanie, boli mnohokrát svedkami Jeţišovej modlitby (Lk 9, 18b; 28). Preto ho jeden z jeho
učeníkov poţiadal „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11, 1). Tento Lukášov naratívny kontext tzv.
„modlitby Pána“ pomáha vytvárať rozprávačskú príleţitosť, aby Jeţiš učil svojich nasledovníkov
niečo dôleţité o ich ţivote ako učeníkov a o ich vzťahu k Bohu.
Modlitba Pána významným spôsobom odráţa synagogálnu liturgiu. Samotná štruktúra modlitby
zodpovedá ideálnej štruktúre ţidovskej modlitby, ako ju napríklad nájdeme v biblických modlitbách
(1 Krn 29, 10 – 20) s berachou na začiatku, prosbou uprostred a zhrňujúcou berachou na konci.
V tomto ţidovskom kontexte ešte viac vynikne oslovenie, ktorým Jeţiš začína modlitbu, dôverným
intímnym oslovením Boha, ktoré v aramejčine znelo ’abba’ – Otče (prípadne „otecko“).
Modlitba Pána sa stala najznámejšou vlastnou modlitbou Jeţišových učeníkov, v ktorej nejde len
o novú formu modlitby, ale o vovádzanie do dôverného vzťahu s Bohom – Otcom, na ktorom môţu
mať učeníci podobnú účasť ako sám Jeţiš. Spolu s touto modlitbou mnoho zachovaných Jeţišových
výrokov svedčí o tom, ţe ich chcel priviesť do blízkeho, dôverného vzťahu k Bohu.

C. Dôvera v Boţiu starostlivosť

Východiskové perikopy: Lk 12, 22 – 31 (Mt 6, 25 – 34)
Podobne ako v predchádzajúcom texte aj v tejto perikope u Lukáša Jeţiš nasledujúce učenie
adresuje zvlášť svojim učeníkom. Tematicky ide o správny základný postoj ku kaţdodennému
ţivotu, ktorý nemá byť koncentrovaný na materiálne zabezpečovanie sa, ale na hľadanie Boţieho
kráľovstva. Ten, kto sa bude starať o tých, ktorí hľadajú jeho Kráľovstvo, je sám Otec.
Spoločenstvo učeníkov hľadajúcich Boţie kráľovstvo je v tejto perspektíve ako „maličké stádo“ (Lk
12, 32). Práve tejto malej komunite je zasľúbený najväčší Boţí dar.

 Slovo novým učeníkom

* Ten, kto by vykladal Jeţišovu „reč na vrchu“ a výroky týkajúce sa etického správania ľudí ako
nové predpisy a zákony, ktoré človek – kresťan musí dodrţiavať, ocitol by sa v neúnosnej forme
zákonníctva, pretoţe Jeţišove poţiadavky človek nie je svojou silou schopný plniť. Majster však
vyslovuje svoje etické poţiadavky v kontexte prichádzajúceho Boţieho kráľovstva. Boh sa zjavuje
ako Abba – otecko, učeník je ponorený do dôverného vzťahu s ním, prozreteľne sa o neho stará,
teda zahŕňa ho svojou láskou a prítomnosťou. Učeník, ktorý je ponorený do tejto skúsenosti
so ţivým Bohom, nemôţe túto skúsenosť neodovzdávať ďalej, do medziľudských vzťahov, rodiny
či pracovných vzťahov.
Apoštol Pavol v tejto súvislosti hovoril, ţe sme „ospravedlnení zadarmo jeho milosťou,
vykúpením v Kristovi Jeţišovi... prostredníctvom viery“ (Rim 3, 24). Odpoveďou človeka je viera.
Ona je odpoveďou celej osoby, všetkým, čím človek je a koná – rozumom, vôľou, ale aj citom
a srdcom, prácou a vzťahmi, slovami i činmi. Je nielen teoretickou odpoveďou, ale „vierou činnou
(konajúcou) skrze lásku“ (Gal 5, 6).
Učeník je teda najprv človek ospravedlnený, milovaný, ponorený do Boţieho kráľovstva, a preto
môţe nasledovať Majstra na jeho ceste ţivota, ktorá kráča aţ po lásku k nepriateľom, ustavičné
odpúšťanie a modlitbu za tých, ktorí mu ubliţujú.

ZÁVER k textom o Ježišovom zvestovaní a vyučovaní

U synoptikov nájdeme aj ďalšie výroky a vyučovania, ktoré Jeţiš adresoval svojim učeníkom,
potvrdzujúce základnú skutočnosť ich bezprostrednej najbliţšej účasti na vyučovaní svojho Majstra.
Aj keď sa Jeţiš nevyhýbal zástupom, v mnohých prípadoch zvlášť v súkromí vyučoval svojich
nasledovníkov, vykladal im obrazné výroky a vysvetľoval to, čo ešte nepochopili. Mohli by sme
spomenúť ďalšie dôleţité perikopy priamo adresované učeníkom, v ktorých sú častokrát priamymi

78
účastníkmi. Napríklad o pohoršení (Lk 17, 1 – 3a, por. Mk 9, 42; Mt 18, 6 – 7); o odpúšťaní (Lk 17,
3b – 4; Mt 18, 21 – 22); Jeţiš a deti (Mk 10, 13 – 16; Mt 19, 13 – 15; Lk 18, 15 – 17); sila viery (Lk
17, 5 – 6, por. Mt 17, 20); obeta vdovy (Mk 12, 41 – 44; Lk 21, 1 – 4); chrámová daň (Mt 17, 24 –
27); nebezpečenstvo bohatstva (Mk 10, 23 – 31; Mt 19, 23 – 30; Lk 18, 24 – 30), o „neţenení sa“
(Mt 19, 10 – 12), ale aj eschatologická reč (Mk 13; Mt 24; Lk 17, 22 – 37; 21, 5n) a pod. V týchto
a predošlých textoch môţeme pozorovať, akým spôsobom sa Jeţiš staval k mnohým témam
a oblastiam osobného, medziľudského, spoločenského, náboţenského i politického ţivota. Videli
sme, ţe Jeţiš bol Ţidom dodrţiavajúcim náboţenské zvyky. V evanjeliu je zobrazený aj ako daršan
vykladajúci v synagóge Písma Izraela. Ako rabi viedol dišputy o interpretácii Tóry, pričom
do určitej miery pouţíval aj argumentáciu v rámci vtedajšieho ţidovstva. V náboţenskej praxi bol
horlivý, preto ostro vystupoval proti formálnemu dodrţiavaniu predpisov, prílišnému ritualizmu
a pokrytectvu. Základným horizontom jeho zvesti však bolo prichádzajúce Boţie kráľovstvo, Boţia
vláda nastupujúca vo svojej plnosti cez jeho vlastnú osobu. Do tohto horizontu sú postavené všetky
jeho etické, náboţenské a učenícke vyhlásenia. V tejto perspektíve prichádzajúceho Boţieho
kráľovstva vyučoval Jeţiš s nesmiernou mocou a zvláštnou zvrchovanou vlastnou autoritou, ktorá
prevyšovala dokonca i autoritu Mojţiša. Na základe tejto autority, ktorá vyplýva z jeho jedinečného
vzťahu k Bohu, vyviera jeho nové učenie a vlastná interpretácia Tóry. V dišputách víťazí silou
autority a múdrosti, i keď nie vţdy pouţíva vtedajší spôsob argumentácie. Jeţiš nielenţe vyuţíval
rôzne ţivotné situácie, aby vyučoval prítomných, ale nezriedka provokatívne situácie aj vytváral.
Pri vyučovaní pouţíval nezvyčajnú autoritu, ktorou si získaval rešpekt a úctu u svojich učeníkov.
Zároveň pribúdal počet jeho kritikov, keďţe prekračoval všeobecne rešpektované hranice.
Učeníkom neodovzdával len určitú náuku, ale naliehavo ich viedol, aby podľa nej aj kráčali, keďţe
sami budú jej svedkami a nositeľmi. Jeho nároky pritom vychádzali z tej istej mimoriadnej
Učiteľskej, Prorockej a Mesiášskej autority, v ktorej zaznievali jeho slová. Keďţe v evanjeliách išlo
predovšetkým o kristologický a teologický portrét historického Jeţiša, literárne formy a stavby
jednotlivých výrokov a rečí v celku evanjelií slúţili tomuto hlavnému úmyslu. Jednotliví evanjelisti
pri svojej redakčnej práci nielenţe pouţívali dostupné pramene Jeţišových výrokov
a zakomponovali ich do svoje teologickej perspektívy, ale vţdy vychádzali aj z poţiadaviek
a potrieb miestnej kresťanskej komunity. Stále zreteľnejšie môţeme vnímať akési tajomné
prelínanie sa medzi historickými Jeţišovými učeníkmi s novými učeníkmi, ktorí sa s prvými
mysticky stotoţňujú. Slová, ktoré Jeţiš adresoval svojim učeníkom, sú znovu adresované novým
učeníkom. Mocné učenie, ktoré menilo ţivotný štýl Jeţišových vlastných učeníkov, má znovu
mocne pôsobiť v nových učeníkoch. Napomenutia, výčitky, povzbudenia, jednoducho všetko to,
čo bolo vypovedané spoločenstvu Jeţišových učeníkov, má zaznieť aj v novom spoločenstve jeho
učeníkov, ktoré takto pokračuje v procese vyučovania, nadväzuje naň a kontinuálne ho rozvíja
a aplikuje v nových ţivotných situáciách. V konečnej forme evanjelií, ktoré máme my k dispozícii,
je často veľmi obtiaţne rozlíšiť jednotlivé historické vrstvy, od historického Jeţišovho pôsobenia
aţ po obdobie, v ktorom pôsobili jednotliví biblickí redaktori. Tento oprávnený diachrónny aspekt
exegézy leţí nezriedka v rovine viac či menej pravdepodobných hypotéz. V našej téme to znamená,
ţe hoci sa v jednotlivých prípadoch pokúšame o priblíţenie sa historickému vyučovaniu Jeţiša,
pozorujeme jednotlivé aspekty jeho vyučovania a formovania učeníkov, musíme si byť vedomí
synchrónneho aspektu textu. To znamená, ţe „učenícke perikopy“ sú učeníckymi práve tým,
ţe chcú pomáhať formácii a vyučovaniu nových Jeţišových učeníkov. Nimi sú tí, ktorí počúvali
texty evanjelií v 2. storočí (prípadne na sklonku 1. stor.), ale aj my, ktorí tieto texty počúvame v 21.
storočí.

Literatúra
BILLERBECK, P., STRACK, H. L.: Kommentar zum NT aus Talmud und Midrasch, München 1922 – 1961, s. 615 –
629; 696 – 698; DIBELIUS, M.: From Tradition to Gospel, Charles Scribner’s Sons, New York, 1965, s. 155 – 156; DI
SANTE, C.: Ţidovská modlitba, Oikúmené, Praha 1995, s. 17 – 28; FARKAŠ, P.: Jeţišova reč na vrchu, RKCMBF
UK, Bratislava 2001, s. 128; FLUSSER, D.: Jeţiš, Oikúmené, Praha 2002, s. 51 – 53; LACOCQUE, A.: Slovník
Ţidovsko-křesťanského dialogu, Oikúmené, Praha 1994, s. 169; ROBBINS, V. K.: Jesus the Teacher. A socio –
rhetorical Interpretation of Mark, Minneapolis 1992; SCHNACKENBURG, R.: Všechno zmůţe, kdo věří. Kázání

79
na hoře a otčenáš, Vyšehrad, Praha 1997, s. 120; SCHUBERT, K.: Bible a dějiny, Trinitas, Svitavy 2000, s. 70;
STEMBERGER, G.: Talmud a midráš, Vyšehrad, Praha 1999, s. 22, 30; VIVIANO, B.: Matthew in NJBC 42:76.

V. JEŽIŠOVE ZÁZRAKY A UČENÍCI

1. Úvod k zázrakom
Ohlasovanie Božieho kráľovstva a zázraky
Jeţiš videl svoju hlavnú úlohu vo zvestovaní Boţieho kráľovstva a vo zverejnení jeho
prítomnosti. Kraľovanie, ktoré ohlasoval, je vládou nad ţivotmi jednotlivcov ako aj nad celkom
Boţieho ľudu Izraela. Toto Kráľovstvo Jeţiš ohlasoval celým svojím bytím, povolávaním
a formovaním učeníkov, slovami aj skutkami. Najvýraznejšími skutkami pritom boli jeho zázraky.
Jeţiš svoje učenie kombinoval so zázrakmi, ktoré mali k nemu úzky vzťah, a táto kombinácia je
jedinečná. Zázraky boli prostriedkom, ktorým Boţie kráľovstvo prichádzalo v moci. Mocné činy
boli zbraňami, pomocou ktorých Jeţiš vytrhával ľudí a svet z područia zla. Dá sa hovoriť
o dynamickej prítomnosti Boţieho kráľovstva Jeţišovým mocným pôsobením. Tam, kde Jeţiš
uzdravil alebo oţivil mŕtveho, lámal satanskú moc, ktorá sa prejavovala chorobou alebo smrťou.
Sám zhrnul svoje pôsobenie slovami: „Hľa, ja vyháňam démonov a uzdravujem“ (Lk 13, 32) a „ak
vyháňam démonov Boţím prstom, potom vás zastihlo Boţie kráľovstvo“ (Lk 11, 20). Rovnaké
myslenie odráţajú niektoré prírodné zázraky. Keď Jeţiš utišuje búrku, povstane a napomína vietor
práve tak, ako napomínal démonov a choroby (Mk 4, 37 – 41). Jeţiš sa svojimi činmi zreteľne
predstavoval ako ten, kto spôsobuje zmenu vlády nad svetom a ľudskými ţivotmi. Na Jeţišovi bolo
jedinečné to, ako tieto zázraky chápal. On ako jediný spájal zázrak a eschatologické očakávanie.
Spájal všeobecné, budúce apokalyptické očakávanie spásy s jednotlivou, prítomnou spásnou
udalosťou – zázrakom. Vidno to na jeho spájaní slova a činu. Vyhlasoval, ţe v jeho slovách
a skutkoch sa uskutočňuje Boţie kráľovstvo.
V tejto časti sa budeme zvlášť venovať Jeţišovmu ohlasovaniu Boţieho kráľovstva mocnými
činmi. Najprv si všeobecne stručne predstavíme chápanie zázraku v SZ ako predpoklad
porozumenia terminológie, literárnej formy a teológie zázraku v NZ. Zvlášť rozlíšime dôrazy
u jednotlivých synoptikov, aby sme sa mohli venovať vzťahu medzi tradíciou o zázrakoch
a učeníkmi.

Chápanie zázraku v Starom zákone

Hebrejská biblia prináša rozprávania o zázrakoch pre ich kerygmatickú výpoveď. Vypovedajú
o tom, ţe Boh riadi dejiny a svoj ľud v dejinách (egyptské rany v Ex 7, 14 – 10, 29). Celá príroda
dokazuje Boţiu veľkosť a moc (oheň padajúci z neba v 1 Kr 18, 38). Pouţíva pritom rôzne termíny:
znamenia a zázraky (Ex 7, 3) – hlavne ako vyjadrenie boţskej aktivity pri oslobodení z egyptského
otroctva. Prvé hebrejské slovo v tomto výraze ’ot vo všeobecnosti znamená niečo zmyslovo
vnímateľné, čo má za cieľ sprostredkovať určité poznanie – vojenský signál, svetlá (pri stvorení, pre
určovanie času), dúhu (Noe pri potope), symbolickú aktivitu prorokov (rozbiť krčah, vziať si ţenu
prostitútku). Rovnako aj druhé slovo mofet sa pouţíva pri javoch, ktoré majú vzbudiť zvláštnosť,
podivuhodnosť, zázračnosť a poskytujú pádnu silu dôkazu. Na Boţích „znameniach a zázrakoch“
má Egypt a Izrael spoznať, ţe JHVH je skutočným Bohom a Pánom. Ďalší hebrejský výraz pele’
označuje niečo, čo vzbudzuje úţas, podiv, ľaknutie, údiv (Ţ 88, 11). Biblia vidí Boţí zásah v prvom
rade pri vedení ľudských dejín. Rozhodujúcim je tu to, ţe ľudia zaţijú záchranu a spoznajú ju ako
Boţiu pomoc. Túto skúsenosť preţívajú nielen ako jednotlivci, ale ako celý národ. Väčšina týchto
starozákonných zázrakov je v prospech Izraela – vyvoleného Boţieho ľudu. Zázraky v prospech
jednotlivcov vo väčšom počte nájdeme len v Eliášo-elizeovom cykle (1 Kr 17, 1 – 19, 21; 2 Kr 2, 1
– 8, 29). Ide sa o poverovacie zázraky. Oni overovali Eliášov a Elizeov nárok, ţe sú Boţími muţmi.
Podľa týchto rozprávaní vedie div človeka k osobnému stretnutiu s Bohom, ktorý týmto divom
proroka legitimoval. Paralely medzi Jeţišovými zázrakmi a týmito rozprávaniami nám poukazujú
na Jeţiša ako „nového Eliáša alebo Elizea“. Nie je pravdivá Bultmannova téza, ţe zázračné príbehy

80
boli k evanjeliám pripojené, aby presvedčili ľudí, ţe sa Jeţiš prirovnal k gréckym divotvorcom.
Jeţišove zázraky majú bliţšie k biblickému Eliášo-elizeovmu cyklu neţ k jeho pohanským
paralelám. Existujú príbehy z rabínskeho ţidovstva, v ktorých sa hovorí o niekoľkých rabínoch
a zázračnom uzdravovaní. Dvaja najčastejšie uvádzaní ţidovskí divotvorci sú Choní, privolávač
daţďa (1. stor. pred Kr.) a Chanina ben Dosa (1. stor. po Kr). Takmer všetko, čo je o týchto muţoch
známe, pochádza z omnoho mladšej rabínskej literatúry s črtami legendárnosti a teologickými
vplyvmi. Najznámejší je moţno príbeh, ako rabi Chanina uzdravil syna rabína Jochanana ben
Zakaj: „A znovu sa stalo, ţe rabín Chanina ben Dosa tam šiel s rabim Jochananom ben Zakaj, aby
študoval Zákon. A syn rabína Jochanana ben Zakaj bol chorý. Tak mu povedal: Chanina, môj syn je
chorý, pros o zmilovanie pre neho, nech ţije. Tu poloţil (Chanina) svoje čelo medzi kolená (postoj
pri spoločných modlitbách) a modlil sa o zmilovanie pre neho a on oţil“ (b Ber 34b). O Choním
píše Jozef Flávius: „Spravodlivý a Bohu milý muţ, ktorý sa raz v dobe sucha modlil k Bohu, aby
ukončil sucho a Boh vypočul jeho modlitbu a zoslal dáţď“ (Ant XIV, 2.1; por. aj m Taan 3:8).
V qumránskych spisoch sa celkovo tradujú len dva zázračné príbehy (1QapGn XX, 16 – 29).
Genesis Apocryfon z Qumránu pozná tradíciu o Abramovi, ktorý vyliečil faraóna Zoana z choroby
spôsobenej zlým duchom, zoslaným na neho ako trest za únos Sáry. Abram ho liečil vkladaním rúk
a modlitbou. V kruhoch esénov sa praktizovala „medicína kníh“. Jozef Flavius píše, ţe eséni
skúmali staré knihy, aby poznali liečivé korene a uzdravujúcu moc kameňov pre liečenie chorôb.
V týchto textoch je zrejmé, ţe ide skôr o muţov schopných účinnej modlitby, ktorá prináša
neobyčajnú Boţiu pomoc. Vlastným divotvorcom je vţdy Boh.

Terminológia zázrakov u synoptikov

Kanonické evanjeliá uvádzajú, ţe celé Jeţišovo pôsobenie bolo preniknuté zázrakmi, pričom
na ich označenie autori pouţívali viaceré grécke termíny. V synoptických evanjeliách, podobne ako
v profánnej gréčtine, je najdôleţitejším gréckym slovom pre zázrak dynamis – mocný čin (Mt 11,
20; 14, 2; Mk 9, 3; u Mt sa nachádza 12-krát, Mk 10-krát; Lk 15-krát; hebr. gevura). Oproti
pohanským spisovateľom evanjeliá s týmto slovom spájajú iný význam. Najpopulárnejšou
pohanskou paralelou k osobe Jeţiša je Apollonius z Tyany (1. stor. po Kr.), ktorý bol
pythagorejským filozofom. On je niekedy povaţovaný za príklad helenistickej predstavy boţského
muţa – theios anér, teda ľudskej bytosti údajne nadanej boţskými schopnosťami. Zázraky, ktoré sú
mu pripisované, sú zamerané tak, aby ohromili a vzbudzovali obdiv. A to je niečo celkom iné, ako
evanjeliá predstavujú zázraky Jeţišove. Pre nich je mocný čin vţdy Boţím činom, Boh je zdrojom
kaţdej moci. Tento termín zdôrazňuje Jeţišovu spojitosť s Boţou mocou a v ňom prichádzajúce
Boţie kráľovstvo. Takţe má určitý kristologický aspekt. Ďalším výrazom v NZ pre zázraky je
sémeion (v LXX hebrejské ’ot). Podivuhodným spôsobom má však toto slovo v synoptických
evanjeliách negatívny zmysel. Jeţiš sa neúprosne bránil dať farizejom sémeia. Mysleli tým očividné
znamenie, čo by však vylúčilo skutočnú vieru. Jánovo evanjelium sa predsa len vracia k pôvodnému
hebrejskému významu slova sémeion ako znamenia daného Bohom, presahujúce seba
a poukazujúce na väčší zázrak, v tomto prípade na kríţ a zmŕtvychvstanie. Tento termín privádza
našu pozornosť od zázračných skutkov k ich náboţenskej hodnote a významu. Okrem sémeion
uprednostňuje štvrté evanjelium pre zázrak slovo ergon – skutok, zvlášť keď sa hovorí o Jeţišových
zázrakoch. Jánovo evanjelium spája tento pojem s Kristovou osobou, zatiaľ čo znamenia poukazujú
na dielo vykúpenia, zavŕšenia na kríţi (por. Jn 9, 3). Obidva jánovské termíny pouţíva
zo synoptikov aj Matúš, ale zriedka a nie vţdy v rovnakom význame ako u Jána (por. 12, 38 – 39;
11, 2). Hebrejský výraz mofet prekladá LXX ako teras a príleţitostne sa aj v NZ stretávame s týmto
pojmom. Pohanskí Gréci rozumeli pod teras väčšinou úţas a ľak vyvolávajúce veľké zázračné
znamenie, hlavne kozmického druhu. Synoptické evanjeliá sa tomuto slovu vyhýbajú. Nikdy
neoznačujú Jeţišove skutky, len v Mk 13, 22 (Mt 24, 24) sa pouţíva pri falošných prorokoch
a pseudomesiášoch. Zázraky sú presne to, čo od Boha nemáme očakávať.
Spôsob pouţitia evanjeliových výrazov poukazuje na to, ţe Jeţišove zázračné skutky nemôţu byť
v nijakom prípade spojené s kúzelníctvom, senzáciou či mágiou. Jeţiš sa nemá javiť ako pôvodca

81
takých zázrakov, aké sa vyskytovali v antickom svete. Biblia posudzuje zázrak vţdy v súvislosti
s Boţím spásonosným konaním.

Historickosť Ježišových zázrakov

Jeţiš vo svojom ţivote konal zázraky. Bol mimoriadnou osobnosťou s charizmatickými darmi,
konal divy, ktoré vzbudzovali úţas a údiv a ktoré on sám vysvetľoval ako konanie Boţej moci
v prichádzajúcom Boţom kráľovstve. Svedectvo o tom nájdeme aj v nezávislých prameňoch.
Osobitnú svedeckú hodnotu má barajta v traktáte Babylonského talmudu: „Predtým hlásal herold.
Ale iba predtým, nie skôr. No vyučovalo sa: V predvečer slávenia sviatku pesach (Veľkej noci)
povesia Jeţiša. Štyridsať dní predtým vyhlasoval herold: Bude vedený na ukameňovanie, lebo robil
zázraky a zviedol Izrael a zlomil jeho vieru. Ak môţe niekto niečo povedať na jeho obhajobu, nech
príde a povie to. A pretoţe nemal nikto nič na jeho obhajobu, tak ho povesili v predvečer slávenia
pesachu...“ (b Sanh 43a). Text nadväzuje na starobylú mišnu zmieňujúcu sa o Jeţišovi: „...Jeho
meno bolo Jehu, Jehošua. Robil kúzelníctvo. Zvádzal Izrael...“ (m Sanh 10:1). Okrem toho sa Jeţiš
spomína v súvislosti s rabi Eliezerom ben Hyrkanom ako taký, ktorý „liečil a v mene ktorého sa
liečilo“ (b AZ 27b, por. j AZ 2:2). Ďalšie zmienky nájdeme v Tosefte (t Chul 2:22–23)
a Jeruzalemskom talmude (j Šab 14d). O ţidovskom názore na Jeţiša ako kúzelníka sa zmieňujú aj
starokresťanské texty: Justín (Dial 69, 5; Apol I 30); Origenes (Contra Celsum 1, 28); ďalej
Arnóbius, Lactanius a ďalší. Jozef Flavius píše v Ţidovských staroţitnostiach: „V tomto čase ţil
Jeţiš, múdry muţ, ak ho inak smieme nazvať človekom. On bol vlastne pôvodcom celkom
neuveriteľných činov a učiteľom všetkých ľudí...“ (Ant XVIII, 3.3). Pravosť tohto miesta je však
dnes sporná. Niektorí učenci ho povaţujú za neskoršiu kresťanskú interpoláciu pre explicitné
označenie Jeţiša za Mesiáša. Slová paradoxón ergon poiétés, teda „vykonávateľ zázračných
skutkov“, však môţu pochádzať od samotného Jozefa Flavia. Všetky tieto správy historicky
podporujú skutočnosť, ţe Jeţiš robil zázraky. Typická ţidovská výčitka na Jeţiša, ţe robilo kúzla,
pripomína aj hádku o „Belzebulovi“ v evanjeliách (Mk 3, 22; Mt 12, 24. 27).
Synoptické evanjeliá, rovnako ako Jánovo evanjelium, takisto nezávisle svedčia o Jeţišových
zázrakoch. Práve zázraky sú časťou skoršej tradície. Môţeme si všimnúť niektoré závaţné
argumenty z NZ pre skutočnosť, ţe Jeţiš liečil:
1. V príbehoch o zázrakoch v NZ chýba senzáciechtivosť
Istý znak toho, ţe Jeţišove zázraky boli reálne, je aj ich triezvy opis v evanjeliách, na rozdiel od
apokryfných spisov. Napríklad v Tomášovom evanjeliu Jeţišovho detstva čítame: „Jeţiš dorástol
do veku ôsmich rokov. Jozef bol tesár a vyrábal jarmá a postroje pre volov. Raz mu jeden boháč
povedal: Majster, urob mi dobrú a elegantnú posteľ. Jozef sa dostal do ťaţkostí, pretoţe drevo,
ktoré na tento cieľ vybral, bolo prikrátke. Jeţiš mu povedal: Nestrácaj chuť! Chyť drevo za jeden
koniec a ja ho chytím za druhý. Budeme ho ťahať. I spravili tak. Keď videl, ako sa drevo ihneď
prispôsobilo na to, na čo bolo určené, povedal: Hľa, teraz ho opracuj, ako chceš. Jozef vidiac,
čo sa stalo, objal Jeţiša a povedal: Som blaţený, pretoţe Boh ma obdaril takým synom“ (§ 11).
Správy o zázrakoch v NZ sa nesnaţia byť stredobodom pozornosti. Zvláštnosť Jeţišových zázrakov
spočíva v tom, ţe nechcú byť senzáciechtivé. Jeţiš sa nezriedka pokúša svoje zázraky skôr skryť
(Mk 1, 40 – 45). Jeho zázraky len veľmi nepriamo upozorňujú na jeho veľkosť (Mt 11, 1 – 5).
2. Potvrdenie Jeţišovými protivníkmi
Je isté, ţe Jeţiš liečil, pretoţe ani Jeţišovi nepriatelia túto skutočnosť nepopierajú, ale vykladajú
liečenie inak. Mk 3, 22 hovorí: „Zákonníci však, ktorí prišli z Jeruzalema, hovorili, ţe má Belzebula
a ţe knieţaťom démonov vyháňa démonov.“ Keďţe Jeţišovi protivníci jeho schopnosť liečiť
potvrdzujú, moţno sotva poprieť, ţe Jeţiš liečil.
3. Konflikt pre liečenie počas šabatu
Liečenie počas šabatu bolo dôvodom Jeţišovho sporu s farizejmi o šabatových zákonoch.
Výmenu názorov o liečení cez šabat vyvolala skutočnosť, ţe Jeţiš počas šabatu liečil (Mk 3, 1 – 6).
Bez liečenia by takáto výmena názorov medzi Jeţišom a farizejmi nevznikla.

82
 4. Ipsissima verba Iesu
Skutočnosť, ţe Jeţiš vykonával exorcizmy a uzdravoval telesne chorých, sa dá vyvodiť zo slov,
ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzajú od neho samého. V Matúšovej a Lukášovej
tradícii nájdeme Jeţišovo slovo: „Beda ti, Chorazin! Beda ti, Betsaida!... Lebo keby sa boli
v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň“ (Mt 11, 21 – 23; por. Lk
10, 13 – 15). Tento výrok sa pokladá za Jeţišov autentický, pretoţe evanjeliové záznamy nikde
neuvádzajú správy o zázrakoch v Chorazin ani v Betsaide, teda ich menovanie je neobvyklé. Ďalší
výrok je: „Ale ak ja Boţím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Boţie kráľovstvo“
(Mt 12, 28; Mk 3, 22; Lk 11, 20). O autenticite tohto najznámejšieho výroku v súvislosti
s Jeţišovými zázrakmi svedčí: 1) prítomnosť v starom prameni Q; 2) nedostatočná poveľkonočná
kristológia; 3) zmienka o Boţom kráľovstve, základnej téme Jeţišovho ohlasovania; 4) vzťah medzi
prichádzajúcim kráľovstvom a zázrakmi, zvlášť s exorcizmom.
Hoci tradícia o zázrakoch je autentická, neznamená to ešte, ţe historickosť kaţdého detailu
opísaných zázrakov bola skutočne taká. Niektoré príbehy nabrali postupne „folklórne“ prvky.
Príkladom toho je najfantastickejší z príbehov o zázrakoch, ktorý hovorí o posadnutom človeku
v Geraze a o sviniach (Mk 5, 1 – 20). Príbeh je podobný tým, ktoré nachádzame v apokryfných
evanjeliových tradíciách z Jeţišovho detstva. V niekoľkých správach o uzdraveniach alebo
exorcizmoch nachádzame jasné prípady protologického myslenia. Osoby postihnuté chorobami,
ktoré dnes nazývame mentálnymi poruchami, boli chápané ako „posadnuté“, pretoţe pozorovatelia
neboli schopní presne analyzovať či diagnostikovať príčiny neznámych chorôb, preto ich takmer
všetky pripisovali pôsobeniu démonov (napr. Mk 9, 14 – 29). Tým však nechceme tvrdiť, ţe
nejestvovalo a nejestvuje „posadnutie démonom“, ale len skutočnosť, ţe na počiatku 1. stor. ešte
takéto rozlišovanie nebolo rozšírené. Keď sa nepoznala príčina choroby, bol za ňu v priamom slova
zmysle zodpovedný „démon“. Ako Jeţišove slová, tak aj jeho mocné činy boli nanovo vnímané
vo svetle veľkonočnej skúsenosti a viery rodiacej sa cirkvi. Preto je potrebný diachrónny rozmer
a rozlišovanie jednotlivých tradícií podania v konečných textoch evanjelií.

Literárna forma a posolstvo rozprávaní o zázrakoch

Od správ sa očakáva, ţe budú verné historickej realite do najvyššej moţnej miery, to znamená,
ţe budú opisovať fakty tak, ako sa udiali. Obyčajne sa zázraky v evanjeliách ľudovo chápali ako
takéto presné správy. V skutočnosti však nejde o správy, ale o rozprávania, ktoré sledujú niečo
celkom iné ako presný opis udalosti, o ktorej sa zmieňujú. Niektoré zázraky sa zdajú akoby
príkladmi, ktoré boli neustále obmieňané a opakované. Jednotlivé fakty, ktoré opisujú, naberajú
stále väčšie rozmery. Napríklad v Mk 1, 34 lieči Jeţiš mnohých ľudí. V Mt paralele 8, 16 lieči uţ
všetkých. Z jedného slepého v Mk 10, 46 – 52, ktorý má meno Bartimej, sa u Mt 20, 29 – 34
stávajú dvaja bez mena. Alebo z jedného rozprávania o rozmnoţení chleba sa stávajú dve, ktoré Mk
spokojne dosvedčuje (6, 30 – 48; 8, 1 – 10). V Markovom evanjeliu Jairova dcéra zomiera (5, 23);
v Mt 9, 18 Jairus prosí uţ o vzkriesenie mŕtvej dcéry. V rozprávaní o zázrakoch sa jednotlivé osoby
málokedy konkrétne predstavujú. Skôr ide o typy, príklady, ktoré sa stávajú istými paradigmami.
Rozprávania o zázrakoch, tak ako všetky rozprávania, boli viazané na určité rozprávačské
pravidlá vtedajšej doby a zabudované do vopred daných schém. Pritom mohli byť doplňované stále
sa opakujúcimi motívmi. Evanjeliové príbehy majú podobnú formu ako grécke legendy:

ÚVOD vystúpenie, opis zúčastnených osôb, postáv

opis situácie opis choroby, jej dĺţka, opakované, márne úsilie lekárov
EXPOZÍCIA priblíţenie sa k divotvorcovi, správanie vedľajších osôb alebo protivníkov,
napätie a príprava správanie divotvorcu
zázraku
HLAVNÁ ČASŤ konanie, ktoré vedie k zázraku (slovo, gesto, pouţitie lekárskych
vyriešenie – zázrak prostriedkov), tajenie uzdravenia
ZÁVER divotvorca
reakcia na zázrak protivníci, vedľajšie osoby,
„chórové ukončenie“

83
 Táto schéma odráţa len anticko-pohanské prostredie. V rabínskom ţidovstve chýbajú. Tam sa
diali uzdravenia ako vypočutie modlitieb. V evanjeliách však existuje veľmi málo zázračných
príbehov čisto helenistického typu (Mk 1, 29 – 31; 7, 31 – 37; 8, 22 – 26). Skoro vţdy tu pôsobia aj
niektoré špecifické kresťanské motívy, ako otázka viery, Boţieho kráľovstva alebo Jeţišovho
mesiášstva. V evanjeliových správach záujem celkom smeruje k zázračnej udalosti a hlavne k osobe
divotvorcu – Jeţiša. Dochádza k narušeniu konvenčnej schémy, lebo rozhovory medzi Jeţišom
a chorým alebo jeho príbuznými a priateľmi vystupujú do popredia veľmi silne. Jeţišove mocné
činy vyţadujú vysvetlenie a nastoľujú otázku o jeho jedinečnom poslaní. Schematické, typizované
rozprávania o zázrakoch nám neposkytujú pohľad do konkrétne opisovaných, individuálnych
udalostí, ale skôr všeobecné povedomie o Jeţišovi divotvorcovi.
Hlavný cieľ rozprávania o zázrakoch nie je presná správa o udalostiach, ktoré opisujú, teda
nemôţeme ich vnímať ako „protokoly“ s presnými detailnými záznamami. Oni sú malé vyznania
viery a evanjelizačné udalosti, ktoré chcú poukázať na Jeţišovu osobu. Predovšetkým k tomu
smeruje záver jednotlivých príbehov. Rozprávania o Jeţišovom zázračnom konaní sú
kristologickými textami, ktoré stavajú čitateľov pred rozhodnutie: to, čo sa v nich rozpráva, ich
provokuje k otázke o Jeţišovej jedinečnosti a vedie k rozhodnutiu sa pre neho. Preto nielen
nemusíme, ale ani nemôţeme prijímať kaţdú jednotlivosť ako doslovnú dejinnú pravdu.
Zdá sa, ţe Jeţiš chápal svoje divy skôr ako znamenia prelamujúceho sa Boţieho kráľovstva,
zatiaľ čo prvotná cirkev ich interpretovala ako znamenia toho, ţe Mesiáš uţ prišiel. Pri exegéze
treba zohľadňovať obidva aspekty. Sám Jeţiš mohol pouţívať svoje mocné činy ako prorocké
znamenia, ale nepochybne mnoho z tejto symboliky môţe pochádzať z reflexie prvotnej cirkvi a od
samotných evanjelistov. Za špecifikum evanjeliových rozprávaní o zázrakoch môţeme povaţovať
vieru. Tak ako je výzva k viere súčasťou zvestovania Boţieho kráľovstva, tak sa Jeţišove zázraky
vzťahujú na túto ľudskú vieru. Príbehy o zázrakoch nie sú podstatou viery, ale rozprávajú, ako verili
ľudia, ktorým Jeţiš pomohol. Viac ako polovicu Jeţišových slov o viere nachádzame v súvislosti so
zázrakmi. Špecifickým rozborom akcentov spojitosti viery a zázraku u synoptikov sa dá rozlíšiť
ďakujúca viera u Lukáša, skúšaná viera u Marka a prosiaca viera v Matúšovom evanjeliu.
Štyri kánonické evanjeliá referujú o viac ako tridsiatich troch špecifických zázrakoch (mimo
paralelných správ), ktoré Jeţiš vykonal. Pri skúmaní Jeţišových zázrakov je potrebné rozlíšiť
synoptickú a Jánovu tradíciu. V synoptickej tradícii sú zaznamenané štyri rozličné typy príbehov
o zázrakoch:
1. uzdravenia (asi 13 – 15)
2. exorcizmy (5)
3. vzkriesenia (2)
4. prírodné zázraky (6)
Jednotlivé počty sú exegétmi uvádzané rôzne. V niektorých správach môţeme počítať
so zdvojením či zmenenými opakovaniami. Zvlášť sú potom tzv. súhrnné správy, ktoré sumárne
odkazujú na Jeţišovu uzdravovateľskú činnosť a vzbudzujú dojem masového uzdravovania.

2. Synoptická tradícia zázrakov a učeníci

Pri analýze evanjeliových rozprávaní o zázrakoch redakčná a literárna kritika ukazujú, ţe tradíciu
o zázrakoch kaţdý evanjelista integroval do svojej celkovej teologickej perspektívy. Pritom
jednotliví evanjelisti k týmto príbehom pridávajú nové aspekty. Kaţdé synoptické evanjelium
objavilo v rozprávaniach o zázrakoch prostriedok na reflexiu Jeţišovej identity a zmyslu
kresťanského ţivota.
V Markovom evanjeliu zaberajú zázraky pomerne široký priestor. Vyskytujú sa v ňom viaceré
skupiny perikop o zázrakoch. Prvé rozprávanie o zázraku sa týka exorcizmu. Nasleduje
bezprostredne po Jeţišovom vyhlásení o nastávajúcom Boţom kráľovstve a povolaní prvých
učeníkov. Tým sa stáva zrozumiteľné to, čo u Marka znamená Boţie kráľovstvo: nasledovanie

84
Jeţiša a oslobodenie od démonskej moci. Jeţiš sa u Mk nachádza v apokalyptickom boji, kde sú
zázraky chápané ako prostriedky, ktoré môţe do neho Jeţiš – Boţí syn nasadiť. V prvých troch
kapitolách Markovho evanjelia sú exorcizmy a uzdravenia sústredené okolo centrálneho gréckeho
pojmu exúsia – plná neobmedzená moc (1, 27; 2, 10; 3, 15). Jeţiš má plnú moc odpúšťať hriechy
i uzdravovať (Mk 2, 1 – 12), a to aj v sobotu (Mk 3, 1 – 6). Kapitoly 4 a 5 charakterizujú Jeţišovu
plnú moc bliţšie ako dynamis,, teda silu, ktorá prekonáva ohrozenia a situácie núdze. Kapitoly 6 aţ
8 obsahujú divy, ktoré sa majú vysvetľovať symbolicky (rozmnoţenie chleba, chodenie po mori).
Divy v kapitolách 9 a 10 mieria na pouţitie v ţivote učeníkov (uzdravenie epileptika ukazuje silu
modlitby, uzdravenie Bartimeja osvetľuje cestu nasledovania). V Markovom evanjeliu sú zázraky
v znamení boja, ktorý Jeţiš, Mesiáš, zvádzal so satanom a mocnosťami zla. V rámci takto
mytologického obrazu neudivuje, ţe sa do popredia dostáva Jeţišova exorcistická činnosť. Ona
ukazuje Jeţiša ako Pána nad nečistými duchmi. Skutočnosť existencie démonov zdieľali všetky
synoptické evanjeliá s okolitým antickým svetom. Na začiatku stojí predstava, ţe démon (gr.
daimón) alebo niekoľko démonov, môţu vstúpiť do človeka, usadiť sa v ňom a celkom sa ho
zmocniť. Démonom posadnutý človek potom uţ nie je pánom nad sebou, ale javí sa ako nástroj
ovládajúceho ducha, takmer zbavený vlastnej vôle. O oslobodení posadnutého od démonov
sa rozprávajú príbehy exorcizmov, vrcholiace v príkaze vyjsť z človeka, napr. „mlč a vyjdi z neho“
(Mk 1, 25). Popri exorcizmoch je potrebné vidieť, ţe aj na choroby sa hľadelo ako na pôsobenie
démonov. Tak sa hovorí o človeku nemom posadnutom (Mt 9, 32), ţene, ktorá mala ducha
neduţivosti (Lk 13, 11) a pod. Spôsob liečenia choroby potom v mnohých rozprávaniach pripomína
„vyháňanie démona“, napr. v Lk 4, 39 Jeţiš rozkazuje horúčke Šimonovej svokry. Jeţiš teda
vystupuje ako exorcista, ktorý má moc nad zlými duchmi a zároveň ako terapeut s mocou nad
démonským pôsobením chorôb. Sám Jeţiš v Markovom evanjeliu svoju identitu divotvorcu skrýva,
napriek svedectvám mnohých zázrakov. Ide o „mesiášske tajomstvo“, typický rys jeho evanjelia.
Mlčanie o jeho mesiášskej identite je súčasťou Mk obrazu Jeţiša, ktorý aţ do svojho odsúdenia
k smrti nechce na toto označenie pristúpiť, lebo by mohol byť prehliadnutý nevyhnutný prvok
utrpenia. Pred svojimi učeníkmi Jeţiš nechce byť pokladaný za akéhosi helenistického nadčloveka
(theios anér), preto túto predstavu koriguje pašiovou cestou.
V Matúšovom evanjeliu dominuje Jeţišovo slovo a kompozícia rečí. Zázraky sú k slovu
priradené a podriadené podľa sumárneho konštatovania: „Jeţiš chodil po celej Galilei a učil v ich
synagógach. Kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval kaţdý neduh a kaţdú chorobu medzi
ľuďmi“ (4, 23; por. 9, 35). Na začiatok Jeţišovho účinkovania kladie Matúš učenie. Nápadné sú
skrátenia materiálu o zázrakoch Markovej predlohy. Všetko, čo by mohlo pripomenúť kúzelníctvo
alebo pohanský pôvod zázrakov, Matúš odstraňuje. Jeţišova zázračná moc má slúţiť zvesti
o Jeţišovi – Mesiášovi. Na to poukazuje aj jeho veľká zbierka zázrakov. V kapitolách 8 – 9 pospájal
desať zázrakov, ktoré sú u Mk roztrúsené na mnohých miestach. Zázraky vykonané Jeţišom dávajú
odpoveď na Krstiteľovu otázku: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ – „Jeţiš im
odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia,
malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (11, 2 – 5).
Jeho mocné činy svedčia o tom, ţe nastal prorokmi prisľúbený čas spásy. Vlastným Matúšovým
materiálom sú výroky, súhrnné správy a „uzdravenie dvoch slepcov“ (7, 22; 9, 27 – 31; 17, 24 – 27;
21, 14). Oproti Markovi u Matúša Jeţiš svojimi zázrakmi nebojuje proti neporozumeniu svojich
učeníkov, ale nájde ich ako prvých, ktorí mu veria a rozumejú. Zázraky sú u neho prístupné
a pochopiteľné tomu, kto je pripravený Jeţiša nasledovať. V centre jeho záujmu stojí uzdravujúce
stretnutie s Jeţišom, a nie vlastný zázrak.
Lukášov osobitný materiál pozná Jeţišove slová, ktoré predpokladajú Jeţišove zázraky, okrem
toho Lukáš ponúka tri nové príbehy uzdravenia: 4, 18. 23 – 27; 5, 1 – 11; 7, 11 – 17; 8, 2; 9, 54; 10,
17 – 20; 13, 10 – 17; 13, 32; 14, 1 – 6; 17, 11 – 21; 22, 51; 23, 8. 37. 39; 24, 19. Predstavuje Jeţiša
ako veľkého dobrodinca a eschatologického proroka svojho ľudu práve cez jeho pomoc
a uzdravovanie. Zázraky sú dobrodením zvlášť pre chudobných a utláčaných (napr. vzkriesenie
naimského mládenca je len u Lk 7, 11 – 17). Lukáš preto na rozdiel od Matúša ponecháva
rozprávaniam určeným pohano-kresťanským poslucháčom „zázračný odtieň“.

85
 Keďţe nám ide o pozorovanie vzťahu Jeţiša a učeníkov, v nasledujúcej tabuľke uvádzame
jednotlivé rozprávania o zázrakoch u synoptikov, pri ktorých sú kurzívou označené perikopy
o zázrakoch, kde vystupujú učeníci v bezprostrednom kontexte a tmavou kurzívou perikopy, kde sú
učeníci uvedení priamo. Skratkami sú označenú jednotlivé druhy zázrakov (Uzd – uzdravenia; Ex –
exorcizmy; Pr – prírodné zázraky; Vz – vzkriesenia /oţivenia/).

Označenie udalosti Druh Marek Matúš Lukáš

Posadnutý Ex 1, 21 – 28 4, 31 – 37
Šimonova svokra Uzd 1, 29 – 30 8, 14 – 15 4, 38 – 39
Malomocný Uzd 1, 40 – 45 8, 1 – 4 5, 12 – 16
Ochrnutý Uzd 2, 1 – 12 9, 1 – 8 5, 17 – 26
Muţ s odumretou rukou Uzd 3, 1 – 6 12, 9 – 14 6, 6 – 11
Utíšenie búrky Pr 4, 35 – 41 8, 23 – 27 8, 22 – 25
Posadnutý v Geraze Ex 5, 1 – 20 8, 28 – 34 8, 23 – 39
Jairova dcéra Vz 5, 21 – 24. 9, 18 – 19. 8, 40 – 42.
35 – 43 23 – 26 49 – 56
Ţena s krvotokom Uzd 5, 25 – 34 9, 20 – 22 8, 43 – 48
Nasýtenie 5000 ľudí Pr 6, 30 – 44 14, 13 – 21 9, 10 – 17
Chôdza po mori Pr 6, 45 – 52 14, 22 – 33
Dcéra Sýrofeníčanky Ex 7, 24 – 30 15, 21 – 28
Hluchonemý Uzd 7, 31 – 37
Nasýtenie 4000 ľudí Pr 8, 1 – 10 15, 32 – 39
Slepý v Betsaide Uzd 8, 22 – 26
Posadnutý chlapec Ex 9, 14 – 29 17, 14 – 21 9, 37 – 43a
(Ryba s peniazom) Pr 17, 24 – 27
Bartimej (slepý) Uzd 10, 46 – 52 20, 29 – 34 18, 35 – 43
9, 27 – 31
Nemý (a slepý) posadnutý Ex 12, 22 – 23 11, 14
Stotníkov sluha (syn) Uzd 8, 5 – 13 7, 1 – 10
Syn naimskej vdovy Vz 7, 11 – 17
Zhrbená ţena Uzd 13, 10 – 17
Vodnateľka Uzd 14, 1 – 6
10 malomocných Uzd 17, 11 – 19
(Prekliaty figovník) Pr 11, 12 – 14. 21, 18 – 22
20 – 26
(Veľkňazov sluha) Uzd 22, 51
1. Kontextuálna súvislosť s povolávaním učeníkov
Pri povolaní rybárov u Mk 1, 16 – 20, ktoré nasledovalo ihneď po ohlásení príchodu Boţieho
kráľovstva (1, 14 – 15), nasleduje správa o vyučovaní v Kafarnaume (1, 21 – 22), ktorej súčasťou je
uzdravenie posadnutého. Učeníci sú priamymi svedkami Jeţišovho nového učenia s mocou (v. 27).
Podobne u Matúša je po povolaní prvých rybárov (4, 18 – 22) súhrnná správa o Jeţišovom
vyučovaní v synagógach, kázaní evanjelia o kráľovstve a uzdravovaní kaţdého neduhu a kaţdej
choroby medzi ľuďmi. U Lukáša je povolanie rybárov priam vsadené medzi príbehy
o uzdraveniach a hlásanie o Boţom kráľovstve. Po úvodnom vystúpení v nazaretskej synagóge
(4, 16 – 30) nasleduje uzdravenie posadnutého (4, 31 – 37), uzdravenie Petrovej svokry (4, 38 – 39),
súhrnná správa o uzdravení (4, 40 – 41), správa o kázaní v Kafarnaume (4, 42 – 44) a nasleduje
povolanie rybárov (5, 1 – 11). Po ňom nasledujú dva príbehy o uzdraveniach (malomocného v 5, 12
– 16; porazeného v 5, 17 – 26) a vzápätí povolanie mýtnika (5, 27 – 28).

86
 Jeţišovo vyučovanie, kázanie, uzdravovanie a povolávanie učeníkov tvorí jeden kompaktný celok
ohlasovania Boţieho kráľovstva. Uprostred kázania i povolávania učeníkov sa nachádzajú zázraky.
Jeţišove mocné činy sprevádzajú jeho kázanie i povolávanie učeníkov. Kázanie, uzdravovanie
a povolávanie učeníkov patria veľmi úzko k sebe.

2. Vedomie blízkosti učeníkov pri Ježišovom zázračnom pôsobení

Nielen pri povolávaní učeníkov, ale aj počas ich formovania v Majstrovej škole sú učeníci
častokrát evanjelistami pripomínaní, ţe sa nachádzajú v jeho blízkosti práve vtedy, keď on koná
mocné uzdravenia a zázraky. Napríklad pri zmienke o blízkosti učeníkov pri Majstrovi v Mk 3, 7 –
9 (viď „bytie pri Jeţišovi“, kap. IV.2.1) nasleduje súhrnná správa o uzdraveniach a exorcizmoch
(Mk 3, 10 – 12), po ktorej je správa o vyvolení Dvanástich (Mk 3, 13 – 19). Podobne aj kontext
vyvolenia Dvanástich u Lk 6, 12 – 16 tvorí uzdravenie človeka v sobotu (Lk 6, 6 – 11). Po zmienke
o veľkom zástupe jeho učeníkov (v. 17) nasleduje súhrnná správa o uzdraveniach (Lk 6, 18 –19).
Ďalej by sme mohli spomenúť kontext príbehu uzdravenia slepca pri Jerichu (Mk 10, 46 – 52),
ktorý stojí vedľa prosby Zebedejových synov (Mk 10, 35 – 45) a viacero ďalších textov, v ktorých
evanjelisti priamo dávajú vedľa seba zmienky o blízkosti učeníkov pri Jeţišovi a tradíciu
o zázrakoch. Učeníci boli historickými svedkami Jeţišovho mocného zázračného pôsobenia.

3. Rodinná skúsenosť uzdravujúceho Ježišovho pôsobenia u učeníkov

Na tomto mieste chceme spomenúť príbeh uzdravenia Petrovej svokry. V Mk 1, 29 – 30; Mt 8,
14 – 15; Lk 4, 38 – 39, nájdeme správu o uzdravení jednej ţeny, ktorú napriek extrémnej krátkosti
nemôţeme vynechať. Uzdravenie Petrovej svokry sa povaţuje za spoľahlivú historickú spomienku.
V príbehu je presne identifikované miesto i suţovaná osoba. Rozprávaniu chýba kerygmatické
zameranie s kristologickými akcentmi. Ono ešte nebolo rozpracované do ideálnej schémy. Text je
veľmi úsporný, neuvádza detaily ani ţiadne Jeţišovo slovo. V predchádzajúcom kontexte Jeţiš
prišiel do Galiley a hlásal Boţie evanjelium (Mk 1, 14). Popri Galilejskom mori povoláva prvých
učeníkov, dvojice bratov Šimona a Andreja (v. 16 – 18) a Jána s Jakubom (v. 19 – 20). V sobotu
Jeţiš učil v kafarnaumskej synagóge, kde vykonal prvý exorcizmus (v. 1, 21 – 28). V ten istý deň sa
podľa Mk odohráva nasledujúci príbeh.
ÚVOD príbehu je veľmi stručný. Verš Mk 1, 29 má funkciu prechodu od predchádzajúceho
uzdravenia posadnutého v kafarnaumskej synagóge. Príbeh sa odohráva v Šimonovom
a Andrejovom dome. Zmena miesta nie je indikovaná, teda dej sa odohráva v Kafarnaume. Uvedení
prítomní sú všetci štyria „povolaní rybári“, s ktorými sa čitateľ zoznámil v Mk 1, 16 – 20. Oni budú
svedkami nasledujúcej udalosti. Chorou postavou je Šimonova svokra (v. 30a), ktorej zdravotný
stav je opísaný veľmi stručne výrazom leţala v horúčkach (gr. katekeito pyressúsa). Druh choroby
ani závaţnosť nie je vôbec upresnená. Pyressúsa je veľmi všeobecné označenie choroby. Ale tak je
tomu takmer vo všetkých diagnózach NZ. Jej názov etymologicky súvisí so slovom pre oheň
(gr. pyr), teda doslovne byť v ohni, horieť. Evanjelista nemá ţiadny záujem o široký opis choroby
ani o jej dĺţku či predošlé úsilie o uzdravenie. Matúš opisuje situáciu ešte stručnejšie, vynecháva
opis prítomných. Chorobu opisuje obrazom, ţe ţena bola pripútaná na lôţko. Lukáš, podobne ako
Mt, vynecháva súpis prítomných a chorobu označuje doslova „bola obkľúčená veľkou horúčkou“
(gr. en synechomené pyretó megaló). Lukáš zvýrazňuje ľudové predstavy, podľa ktorých bola
horúčka zosobňovaná a pokladaná za nečistú silu. Opisné pasívne imperfektum zdôrazňuje neustálu
horúčku, moţno chronickú a rozhodne váţnu, pričom je upresnená jej intenzita adjektívom
označujúcim veľkosť (gr. megas).
EXPOZÍCIA nastáva u Marka, keď mu títo ihneď o nej povedali (v. 30b). Aktívnu úlohu pri
oboznámení Jeţiša s chorou majú prítomní účastníci. Podobne aj u Lukáša ho prítomní prosili
za ňu. Matúš túto ich aktívnu funkciu oboznamovať Jeţiša s jej chorobou vynecháva, lebo on sám
ju uvidel. Jeţiš je od začiatku predstavený ako aktívny činiteľ, ktorý nielen koná, ale aj sám
spoznáva chorobu ţeny. Prítomní u neho celkom ustupujú do úzadia.

87
 HLAVNÁ ČASŤ – vlastný opis zázračného pôsobenia, je takisto vyjadrený veľmi stručne. Marek
opisuje: „a pristúpil k nej, zodvihol ju, drţiac za ruku a horúčka ju opustila“. Uzdravenie sa deje
v momente Jeţišovho dotyku, chytením jej ruky. V ľudovej medicíne bol dotyk povaţovaný za
magický prenos sily. Jeţiš pôsobil bez sprievodného slova alebo príkazu. Tento Markov obraz
uzdravovania zodpovedá vtedajšej ľudovej predstave, podľa ktorej je horúčka koncipovaná ako
démonická sila, nad ktorou má Jeţiš moc. Jeţiš ţenu zodvihol či povzdvihol (gr. égeiren). Marek
hovorí o tomto pozdvihnutí pri viacerých uzdraveniach (Mk 2, 9. 11; 3, 3; 5, 41; 9, 27; 10, 49). Táto
výzva môţe mať koreň v aramejskom príkaze qum doloţenom v Mk 5, 41 pri oţivení dievčaťa
(aram. talitha qum). Matúš sa drţí Markovho konceptu, len trochu obmieňa opis deja. Najprv sa
Jeţiš dotkol jej ruky, potom ju horúčka opustila a bola postavená. Matúš na vyjadrenie „vstania“
nepouţíva aktívne sloveso, ale pasívny tvar (gr. égerthé), aby bolo dostatočne zrejmé, ţe jej
povstanie je výsledkom Jeţišovho pôsobenia. Lukáš celý obraz uzdravujúceho Jeţišovho pôsobenia
mení. Opisuje ho ako lekára a zároveň aj v pozícii exorcistu, ktorý sa nad ňu postavil a pokáral
horúčku, akoby išlo o zlého ducha, a tá ju opustila. U Lukáša je v popredí Jeţišovo mocné slovo,
ktorým prikazuje aj vetru a vlnám (Lk 8, 24). Scéna je u neho na pomedzí uzdravenia a exorcizmu.
Je manifestáciou Jeţišovej autority a moci (v. 35) nad silou zla, i keď démon nie je explicitne
menovaný.
VÝSLEDOK uzdravenia je takisto veľmi stručný. Chýba akékoľvek „chórové ukončenie“ či úţas
prítomných. Marek i Lukáš jednoducho uvádzajú, ţe ich obsluhovala (gr. diékonei autois).
Uzdravenie je zjavné tým, ţe ţena prítomným slúţila, posluhovala. Uzdravenie bolo okamţité
a kompletné. V texte môţe byť viditeľný dodatok ranokresťanskej komunity, v ktorej sa
zdôrazňovala sluţba a vďačnosť. U Lukáša je táto ţena paradigmou pre ďalšie ţeny v Galilei, ktoré
Jeţišovi posluhovali (Lk 8, 1 – 3; 23, 49. 55, viď. kap. X). Tvar slovesa v imperfekte môţe
naznačovať, ţe v tejto sluţbe aj pokračovala. Sluţba u Matúša nie je koncentrovaná na všetkých
prítomných, ktorých Mt vlastne ignoruje, ale na osobu samotného Jeţiša, ktorý ju uzdravil, preto je
v texte singulár obsluhovala ho (gr. diékonei autó).
Zoradením epizódy a následným kontextom, chcel Marek uviesť začiatok Jeţišovho pôsobenia.
Moc jeho učenia, ktoré zatiaľ nerozvíja, sa prejavuje v jeho mocných skutkoch. Uzdravenie
jednotlivých osôb, posadnutého muţa a chorej ţeny, vyústi do davovej scény, keď jeho záchrannú
uzdravujúcu moc nad chorobami a nečistými duchmi zakúsia mnohí (Mk 1, 32 – 34).
Matúš zaradil príbeh do veľkého cyklu zázrakov v 8. kapitole v náväznosti na uzdravenie
stotníkovho sluhu z Kafarnauma (Mt 8, 14 – 17). Jeţiš nevstupuje do domu pohanského stotníka,
ale do Šimonovho domu vojde. Pre Matúša sú hromadné uzdravenia nasledujúci večer po udalosti
v Šimonovom dome príleţitosťou citovať naplnenie slov Iz 53, 4: „Vzal na seba naše slabosti
a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17).
Lukáš ponecháva deň v Kafarnaume na začiatku Jeţišovho pôsobenia. Kontextom je široko
rozvedený výstup v synagóge v rodnom Nazarete (Lk 4, 16 – 30). Kafarnaum potom v porovnaní
s Nazaretom vystupuje ako cudzie mesto. Domáci ho odmietli a cudzí ho prijali (Lk 4, 31 – 44).
Zaujímavé u neho je, ţe táto skúsenosť predchádzala povolaniu rybárov.

 Slovo novým učeníkom

Jeţišovi učeníci môţu a majú pomôcť privádzať svojich príbuzných a blízkych k svojmu
Majstrovi. Reálnym problémom je zväčša nezáujem a neochota týchto príbuzných, ktorá učeníkom
spôsobuje bolesť a sklamanie. Zvlášť, ak sa títo cítia byť zdraví, plní ţivota, energie a vlastnej sily,
nepotrebujú Boţieho lekára. Aţ nevládnosť, choroba a staroba vyjadruje úplnú pravdivosť
bezmocnosti človeka. Je časom pravdy o sebe a moţnosťou prijať pomoc od Boţieho lekára. Ako
Jeţišovi učeníci môţeme prosiť za našich príbuzných, aby spoznali jeho moc a svojimi modlitbami
ich môţeme privádzať za Majstrom. Spôsob, čas a forma pomoci však nezávisí od nás. Sám Jeţiš sa
stará o našich blízkych a vstupuje do nášho domu. Verím tomu aj keď v prítomnom okamihu
nevidím ţiadnu viditeľnú zmenu? Dôverujem Jeţišovi alebo chcem vidieť znamenie jeho
pôsobenia? Nechávam mu slobodu v spôsobe uzdravovania alebo mu chcem radiť ako má môjho
príbuzného vyliečiť? Nestaviam sa „ja“ na miesto Boţieho lekára?

88
4. Uzdravení nasledujú Ježiša
Na tomto mieste môţeme konštatovať skutočnosť, ţe nikto z Dvanástich nie je uvedený, ţe by
zaţil osobné zázračné uzdravenie (okrem predchádzajúcej „rodinnej“ skúsenosti). Naproti tomu
stojí u Lk 8, 1 – 3 zmienka o ţenách kráčajúcich spolu s Dvanástimi za Jeţišom, ktoré uzdravil
od zlých duchov a chorôb (v. 2; viď kap. X). Okrem tejto zmienky je len v jednom príbehu
o uzdravení naznačené, ţe by dotyčný človek šiel za Jeţišom, v implicitnom zmysle, ţe sa stal jeho
učeníkom. Ide o slepca pri Jerichu, ktorý sa u Marka volá Bartimej, syn Timejov. Príbeh uzdravenia
(Mk 10, 46 – 52; Lk 18, 35 – 42), v ktorom je zdôraznená naliehavá prosba s kristologickým
vyznaním slepca: „Jeţišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou“ (Mk 10, 47) a jeho viera (v. 52) je
zakončený okamţitým účinkom Jeţišovej moci a nasledovaním Jeţiša: „hneď videl a nasledoval ho
na ceste“. V texte je pouţité sloveso pre nasledovanie (gr. akolútheó), ktoré výsledok uzdravenia
rozširuje z fyzickej roviny do celoţivotného spoločenstva s Jeţišom. Bartimej sa stáva typom
ideálneho záveru uzdravenia tým, ţe sa stáva Jeţišovým učeníkom. Táto zmienka, ktorou sa
rozprávanie o Jeţišových mocných činoch u Marka končí, nie je náhodou záverom štvrtej časti jeho
evanjelia s hlavnými témami nasledovania a utrpenia. Bartimejova viera a nasledovanie Jeţišovej
cesty stojí u Marka v protiklade k neporozumeniu a prejavom slepoty učeníkov na ich ceste do
Jeruzalema (8, 31 – 33; 9, 33 – 37; 10, 35 – 45). Lukáš vo svojej správe o slepom ţobrákovi
vynecháva nielen meno, ale aj mnohé ďalšie detaily z Markovho opisu. V závere príbehu pridáva
okrem nasledovania ako dôsledok Jeţišovho uzdravenia zmienku o oslavovaní Boha (gr. doxazón
ton theon), ku ktorej pripája aj zborovú chválu prítomného ľudu: „A všetok ľud, ktorý to videl,
vzdával Bohu chválu.“ V Lukášovom kontexte leţí príbeh o uzdravení slepca tesne za treťou
predpoveďou o utrpení (Lk 18, 31 – 34), v ktorej Dvanásti ničomu z toho nerozumeli (v. 34a). Slepý
muţ je uvedený ako doplnok k neporozumeniu Dvanástich. Na tomto príbehu vidíme, ako redaktori
jednotlivé tradície o zázračných uzdraveniach prispôsobovali svojmu celkovému kontextu
a úmyslu.

 Slovo novým učeníkom

* Mnoho ľudí, ktorí sa ešte nestretli so ţivým Bohom, sa nachádza na kraji cesty. Leţia na zemi
ponorení do bezmocnosti, nezáujmu okolia, slepoty a samoty. Z ich srdca sa ozýva volanie
o pomoc. Toto volanie nemusí byť viditeľným krikom, môţe byť komunikované pohľadom plným
beznádeje alebo očakávania, rukami vystretými za almuţnou, stiahnutím sa do kúta či veľavravným
mlčaním. Títo ľudia „vyrušujú“ zboţné kresťanské zhromaţdenie. Niektorí zo zástupu Jeţišových
poslucháčov im dokonca dohovárajú, aby neobťaţovali Majstra a ich zboţné zhromaţdenie. Ješua
sa však aj dnes túţi zastať „slepého ţobráka“, on jediný pozná jeho vnútorné očakávania, skrytú
vieru srdca. Ako noví učeníci sme pozvaní do tohto Majstrovho vnútorného videnia vstúpiť. On
prišiel práve pre týchto „slepých ţobrákov“, aby zaţili jeho uzdravujúce pôsobenie a pridali sa do
jeho učeníckeho spoločenstva. Sme však aj my pripravení prijať do svojho učeníckeho kruhu
ţobrákov, alkoholikov, narkomanov, ľudí z detských domovov, nápravných ústavov...?

* Evanjelizátor José Prado-Flores pri jednom sympóziu o sluţbe uzdravovania v súvislosti

s evanjeliovým príbehom o uzdravení slepého Bartimeja vyslovil: „Učeník je uzdravený človek,
ktorý sa vydáva na cestu a nasleduje Jeţiša do Jeruzalema. Byť Jeţišovým učeníkom je pravé
a skutočné uzdravenie. A učeník ţije ako Jeţiš, aj zomiera ako on, obetuje svoj ţivot.“

* Okrem uvedeného príbehu so silným redakčným doplňovaním v evanjeliách nenájdeme ďalší

príbeh o zázraku, v ktorom by bol priamy súvis medzi uzdravením konkrétneho človeka
a učeníckym nasledovaním. Ba práve naopak, máme jeden príbeh o uzdravení posadnutého
v Geraze (Mk 5, 1 – 20; Mt 8, 28 – 34; Lk 8, 26 – 39), v ktorom uzdravený muţ prosí, aby mohol
zostať s ním (Mk 5, 18; Lk 8, 38), čo je u Marka výraz pre učeníka. Uţ pri príbehoch povolania sme
pri pozvaní niekoho do učeníckeho kruhu uvádzali potrebu aktivity zo strany Jeţiša. V tomto
prípade nie je uzdravený z pohanského prostredia povolaný Jeţišom k učeníctvu v galilejskom

89
prostredí, ale priamo k misii: „Choď domov k svojim a zvestuj im (gr. apangeilon), čo všetko ti
urobil Pán a ţe sa zmiloval nad tebou“ (5, 19). Znovu ide o redakčnú úpravu vzhľadom na potreby
kresťanskej misie v pohanskom prostredí, ktorá sa začína uţ počas Jeţišovho ohlasovania (preto
Matúš túto časť aj vynecháva). Tento Markov misionársky záver (5, 19 – 20) nájdeme aj u Lukáša
(8, 38 – 39), ale bez slovesa zvestovania, pretoţe v Lk diele ešte nenastal čas pre učeníkov
z národov. Ten čas nastal po veľkonočnej udalosti a trvá po dnes, čas nových učeníkov, kde kaţdý,
kto zaţil Jeţišovo mocné pôsobenie, môţe vstúpiť do učeníckeho spoločenstva, aby sa stal
hodnoverným hlásateľom jeho evanjelia. V poveľkonočnej tradícii sa postupne začal vytvárať
názor, podľa ktorého je ideálnym dôsledkom uzdravenia nasledovanie Jeţiša a zvestovanie
evanjelia o jeho mocnom pôsobení.

5. Priame zmienky o prítomnosti učeníkov pri procese uzdravenia

A. Učeníci pri uzdraveniach a exorcizmoch
Z piatich exorcizmov sa učeníci spomínajú len pri posadnutom chlapcovi (Mk 9, 14 – 29; Mt 17,
14 – 21; Lk 9, 37 – 43a). Vo všetkých synoptických evanjeliách sa tento príbeh zobrazuje
po perikope o Jeţišovom premenení a u všetkých synoptikov je uţ uvedené vyslanie Dvanástich.
Preto neprekvapuje, keď otec chorého syna uţ predtým skúšal prosiť o pomoc jeho učeníkov.
U Marka išlo o nemého ducha, aby ho vyhnali. Lukáš uvádza démona. Matúš sa snaţí „démonskú“
terminológiu eliminovať, a preto u neho nejde o „vyhnanie“, ale o uzdravenie (gr. therapeuó).
Všetci traja synoptici sa zhodujú, ţe učeníci nemohli zlého ducha vyhnať a chlapca uzdraviť. I keď
išlo o ťaţký prípad choroby, Jeţiš má moc nad kaţdou chorobou i zlými duchmi. Svojím mocným
slovom posadnutého chlapca oslobodil. U Lukáša nasleduje jednoduchý záver zborovým úţasom:
„Všetci ţasli nad veľkou Boţou mocou“ (Lk 9, 43). Po ňom Jeţiš schladzuje úţas nad zázrakom
predpoveďou svojho utrpenia. Príbeh je spracovaný tak, aby vyjadril, ţe hoci uţ mali účasť na
Jeţišovom ohlasovaní a mocnom konaní počas jeho pôsobenia, ale ešte nie v plnej miere. Na celej
jeho sluţbe budú mať plnú účasť aţ po pašiových a veľkonočných udalostiach. Neschopnosť
učeníkov je tak v príbehu vyjadrením kontrastu s Jeţišovou vlastnou mocnou schopnosťou. Ide
o literárny kontrast medzi učeníkmi a majstrom – divotvorcom. Podobný obraz môţeme nájsť
v starozákonnom príbehu 2 Kr 4, 8 – 37 medzi Giezim, Elizeovým sluţobníkom, ktorý nemohol
pomôcť mŕtvemu chlapcovi (v. 31) a samotným prorokom, ktorý sa modlil k Pánovi a chlapca
uzdravil (v. 33 – 34). U Marka a Matúša je zmienka o ich neschopnosti dôvodom pre súkromný
rozhovor Jeţiša so svojimi učeníkmi, podobne ako pri vysvetľovaní podobenstiev. Znovu sa tu
môţe potvrdiť skutočnosť hlbšieho vysvetľovania jednotlivých ťaţších a nezrozumiteľných
skúseností uţšiemu kruhu učeníkov. Učeníci vošli do domu, nachádzajú sa teda v súkromí, kde sa
pýtajú svojho Učiteľa, prečo ho nemohli vyhnať oni. Poloţená otázka je príleţitosťou k vysvetleniu,
ktoré je u Marka veľmi jednoduché: „Tento druh nemoţno vyhnať ničím, iba modlitbou“ (gr. en
proseuché, niektoré textové varianty pridávajú a pôstom, gr. kai nésteia). Učeníci sa nemôţu
spoliehať na svoju vlastnú moc, ale len na Boţiu moc, ktorá je symbolizovaná a vyjadrená
modlitbou. Matúš nadväzuje na Jeţišovu výčitku z Dt 32, 5. 20 o neveriacom a skazenom pokolení
(Mt 17, 17) a celú Jeţišovu odpoveď učeníkom pretvoril na katechézu o viere. Hlavný dôvod ich
neúspechu je ich malá viera (gr. dia tén oligopistian hýmón). Na tomto mieste potom pridáva výrok
odvodený z prameňa Q o sile viery, ktorá je v symbolickom jazyku schopná prenášať vrchy (por.
Lk 17, 6). Učeníci teda mali určitú vieru, ale nie dostatočne dôverovali (por. aj Mt 14, 17. 26 – 31).
U Matúša je takto celý príbeh vyučovaním učeníkov o moci viery, ktorá skutočne Bohu dôveruje.
V celkovej synoptickej tradícii môţeme na príbehu pozorovať jednotlivé historické vrstvy.
Od základného historického rozprávania príbehu o zázraku, neúspechu učeníkov, vysvetľovania
v súkromí cez rôzne redakčné spracovania samotného príbehu jednotlivými evanjelistami aţ
po katechetické vyučovanie súčasných učeníkov.

90
  Slovo novým učeníkom
Ako Jeţišovi noví učeníci máme účasť na jeho uzdravovateľskej a exorcistickej moci. Sme
povolaní zaujímať sa o chorých, závislých, posadnutých ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Sami v sebe
však ţiadnu moc nevlastníme, nie sme schopní nikomu pomôcť. V tejto neschopnosti, vo vedomí
vlastnej bezmocnosti sa ako Jeţišovi učeníci modlíme a prosíme Majstra, Boţieho lekára, aby On
dotyčného uzdravil, aby On nečistého očistil, aby On posadnutého oslobodil. Táto modlitba
s vierou, ţe jedine Boh môţe konať zázraky, je účasťou na Jeţišovej moci. Boh takto uzdravuje
a vyháňa zlých duchov aj dnes mocou Boţieho ducha v Jeţišovom mene. Ako učeníci máme pri
Jeţišových zázrakoch nezastupiteľné miesto „príhovorcov“. Podľa svedectiev ranokresťanskej
cirkvi v tomto modlitbovom postoji pomáha pôst, pri ktorom sa učeníci „vyprázdňujú“ a stávajú sa
závislými len na Boţom slove. Zriekajú sa pôţitku z jedla a pitia, aby nič nebolo smerované k nim
samotným, ale len na oslavu Boha. Pôstom sa modlitba príhovoru stáva pravdivejšou
a orientovanou na tých, ktorým slúţime ako Jeţišovi vyslanci a pomocníci.
Prečo je v duchovnom zápase ranej cirkvi postavený pôst vedľa modlitby? Odpoveď nám
pomôţu nájsť, okrem Svätého písma, muţi modlitby ranej cirkvi - cirkevní učitelia a otcovia púšte.
Preto si na tomto mieste môţeme urobiť krátky exkurz do ranej cirkvi. Pôst neznamená len
odoprenie si jedla. Pôst je zrieknutie sa čohokoľvek, čo je v našom ţivote zbytočné alebo
prekáţajúce, čo nás spútava. Je cestou k vyprázdneniu sa, aby sa učeníci stávali závislými len
od Boha. V súvislosti s predchádzajúcim evanjeliovým príbehom si môţeme poloţiť otázku:
„Akým spôsobom sa učeníci pokúšali vyháňať démona z posadnutého chlapca?“ Jedinou moţnou
odpoveďou je: „Modlitbou“. Ale nie je modlitba ako modlitba. Učeníci si uţ boli vedomí vlastnej
autority, ktorú im Jeţiš odovzdal pri apoštolskom rozposlaní (Mk 6, 7 – 12). Preto mohli mať
vysokú sebadôveru v silu svojej modlitby. V modlitbe dôverovali viacej sebe ako Bohu.
V Matúšovom spracovaní je hlavným dôvodom neúspechu ich malá viera. Modlitba a viera, o ktorej
Jeţiš vyučuje, je predovšetkým dôverou a totálnym spoľahnutím sa na Boha a jeho pomoc. Učeníci
sa postupne naučili spoliehať sa počas svojej misie pri sluţbe uzdravovania a exorcizmu na Boţiu
a Jeţišovu moc tým, ţe vo vedomí vlastnej slabosti bojovali v Jeţišovom mene. Preto mohli vyslaní
učeníci s radosťou oznámiť: „Pane, v tvojom mene sa nám poddávajú aj zlí duchovia!“ (Lk 10, 17).
Práve pri tejto premene „starej modlitby“ na „novú modlitbu“ pomáha aj pôst.
Aby mohol učeník viesť duchovný zápas ako sluţbu príhovoru za druhých, musí začať bojovať
vo svojom vlastnom srdci. Pôst bol pre Otcov púšte jednou z najúčinnejších zbraní v duchovnom
zápase s vlastnými vášňami a ţiadostivosťami. Abba Hyperechios nazýval pôst „uzdou proti
hriechu“. Uprostred pôstu, keď odloţíme viaceré uspokojenia, objavíme sami seba. Tak môţe vyjsť
na povrch všetko, čo je v nás skryté: myšlienky krúţiace okolo seba samotného, nervozita,
podráţdenosť, túţby, nesplnené priania a prázdnota. Niektorí pri tejto príleţitosti hovoria: „Je lepšie
nepostiť sa, ako byť nervózny a nevrelý na druhých.“ Ale ak naše správanie voči druhým závisí
od toho, či sme sa dobre najedli a napili, nikdy nespoznáme samých seba. Dobrým jedlom a pitím
sa môţe mnohé potlačiť. V pôste sa stretávame v pravde sami so sebou i s vášňami, ktoré sú v nás
ukryté. Abba Evagrios hovoril: „Pôstne stravovanie a rovnomernosť v mnoţstve stravy spolu
s duchovným rozpoloţením lásky k všetkým rýchle privádza duchovného bojovníka do prístavu
bezvášnivosti.“ Abba Ján Kolobos pouţil prirovnanie: „Keď sa chce nejaký kráľ zmocniť
nepriateľského mesta, snaţí sa mu najprv zabrániť v zásobovaní vodou a potravinami. Potom sa mu
nepriatelia sami podriadia, pretoţe zomierajú od hladu. Tak je to aj s telesnými vášňami. Ak človek
zachováva pôst a znáša hlad, jeho duša nepriateľov premôţe.“ Preto hovoril sv. Bazil Veľký:
„Koľko vezmeš telu, toľko sily pridáš duši.“
Skutky apoštolov dosvedčujú, ţe pôst sprevádzal modlitbu pri dôleţitých rozhodnutiach
v prvotnej cirkvi ako prostriedok duchovného rozlišovania a sústredenia sa. V antiochijskej cirkvi
sa kresťania modlili a postili, aby boli vnímaví na hlas Ducha Svätého, ktorý prehovoril o novej
sluţbe Šaula a Barnabáša (Sk 13, 2 – 3). Modlitba s pôstom sprevádzala ustanovenie starších
v Derbe (Sk 14, 23). Ranokresťanský spis Didaché dosvedčuje pôstnu prax pred prijatím sviatosti
krstu: „Pred krstom nech sa postia krstiaci i krstení a ak môţu, aj ostatní“ (Did 7, 4).

91
 Pri pôste sa kresťan „vyprázdňuje“ a dáva vo svojom ţivote väčší priestor Bohu tým, ţe zostane
zahĺbený a nasýtený Bohom. Zrieka sa pôţitku z jedla a pitia, aby nič nebolo smerované k nemu
samotnému, ale všetko len na oslavu Boha. Podľa skúsenosti púštnych otcov má pôst za cieľ učiniť
ľudskú dušu pokornou (Ezd 8, 21). Ním človek nadobúda väčšie vedomie svojej obmedzenosti,
malosti a úplnej závislosti od Boha. Pustovník abba Isaiáš hovoril: „Celé Písmo dosvedčuje,
ţe človek nebýva Bohom vypočutý, ak sa nemodlí v zápase vysilujúcom telo, ak sa nemodlí
obklopený núdzou, so srdcom skrúšeným a pokorným.“ Podobne aj abba Mojţiš učil: „Pôst
a bdenie skrotí telo a dušu urobí pokornou“. Takto sa pôst stáva jedným z prostriedkov na očistenie
srdca, ktoré vysiela modlitbu k nebesiam a odovzdáva sa Bohu.
Pôstom sa modlitba príhovoru stáva pravdivejšou a orientovanou na tých, ktorým slúţime ako
Jeţišovi vyslanci, pomocníci a orodovníci. Ak sa chceme váţne za niekoho prihovárať a za niečo
dôleţité modliť, túto modlitbu je najlepšie vyjadriť aj pôstom. Takáto modlitba uţ nebude len
záleţitosťou niekoľkých myšlienok, ale okrem duše bude zahŕňať aj celé telo. Pôst je modlitbou tela
a naliehavým výkrikom k Bohu (Ezd 1, 4; Est 4, 16). Svätý Bernard svojich bratov učil: „Pôst
dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju. Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť
k modlitbe. Pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Boţiu tvár.“
Sv. Ján Chryzológ pridáva k tejto dvojici aj tretieho člena – milosrdenstvo: „Kvôli čomu modlitba
klope, to pôst vyprosuje a milosrdenstvo dostáva. Lebo dušou modlitby je odriekanie a ţivotom
odriekania je milosrdenstvo. Čo je dáţď pre pôdu, to je milosrdenstvo pre pôst. Ten, kto sa postí, by
márne zušľachťoval srdce, očisťoval telo, vykoreňoval chyby, zasieval čnosti, ak by nepridal prúdy
milosrdenstva, nebude zberať ţiadnu úrodu.“
Pôst posilňuje modlitbu. Stáva sa akoby krídlom na ceste k nebesiam. Ţidia chápali pôst ako
úpenlivú prosbu k Bohu, ako znamenie toho, ţe svoju modlitbu myslia váţne. Po štyridsaťdňovom
pôste sa prorok Eliáš stal pripraveným vidieť Pána. Po pôste vzkriesil mŕtve dieťa a ukázal sa
mocnejší ako smrť. Po pôste prikázal nebesiam, aby nepršalo tri a pol roka, aby obmäkčil bezcitné
srdcia Izraelitov, ktorí sa oddali bezboţnosti. Abba Daniel, skitský presbyter, povedal:
„Vysychaním tela sa zjemňuje duša, čím je telo vyschnutejšie a duša jemnejšia, tým sa duša stáva
ohnivejšou.“ Kresťan, ktorý sa modlí a postí, sa stáva mocným orodovníkom. O tom svedčí
sv. Efrém Sýrsky: „Pôst stavia tých, ktorí si ho zamilovali, pred Krista a uvádza ich do spoločenstva
so svätými. Je vozom, ktorý vynáša modlitbu do neba. Pôst rodí prorokov, pôst hasí silu ohňa
a zatvára ústa levom.“

Učeníci nachádzajúci sa v Jeţišovom vyučovaní sú aj v iných príbehoch o uzdraveniach

spomenutí ako „negatívne“ nechápajúce postavy. Ich slepotu v porovnaní s uzdraveným slepcom
pri Jerichu sme uţ spomínali. V príbehu o ţene dvanásť rokov chorej na krvotok (Mk 5, 25 – 34; Mt
9, 20 – 22; Lk 8, 43 – 48) nechápaví učeníci u Marka hovoria: „Vidíš, ţe sa na teba tlačí zástup,
a pýtaš sa: Kto sa ma dotkol?“ (v. 31; Mt vynecháva, Lk zjemňuje a v mene učeníkov hovorí Peter
ako hovorca učeníkov, prípadne niektoré rukopisy uvádzajú Peter a tí, čo boli s ním). Učeníci boli
prekvapení nad citlivosťou Jeţiša na dotyk niekoho v zástupe a vyjadrili ťaţkosť odpovede
na Jeţišovu otázku: „Kto sa ma to dotkol?“ Dalo by sa povedať, ţe otázka sa učeníkom na prvý
pohľad zdala prinajmenšom zvláštna. Marek takýmto spôsobom stupňoval zázračnosť v príbehu.
Jeţiš nielenţe bude mocne pôsobiť, ale aj nevšedným spôsobom poznáva, podobne ako Vševediaci
JHVH. „Nevediaci“ učeníci stoja v kontraste s poznávajúcim Jeţišom. To, ţe nešlo v príbehu
o uzdravení len o magické pôsobenie, vysvetľuje 34. verš, v ktorom Jeţiš poukazuje na vieru chorej
ţeny.
Matúš „pouţíva“ prítomnosť učeníkov pri inom príbehu. Ide o uzdravenie dcéry Kanaánčanky,
teda pohanskej ţeny (Mt 15, 21 – 28; por. Mk 7, 24 – 30). U Matúša učeníci v príbehu zastávajú
negatívnu úlohu tých, ktorí radikalizujú Jeţišovo mlčanie na jej prosbu: „Pošli ju preč, lebo kričí
za nami“ (Mt 15, 23). Učeníci majú ku kričiacej pohanskej ţene averziu. Jeţišov postoj v perikope
je dvojznačný. Na jednej strane mlčí a obrazom detí a šteniat poukazuje na primárnu úlohu
zvestovať posolstvo o mocnom príchode Kráľovstva iba k ovciam strateným z domu Izraela, v čom
sú mu myslením podobní aj učeníci. Na druhej strane berie váţne aj „druhú radu“ tých, ku ktorým

92
je poslaný. Keď pohanská ţena prichádza s veľkou vierou, nevyháňa ju, ale jej vieru napĺňa
mocným uzdravujúcim pôsobením. Ona je akousi prvotinou misie medzi pohanmi, ktorá podľa Mt
nastane aţ po vzkriesení ukriţovaného a misijnom príkaze učeníkom. Nechápavosť ţidovských
učeníkov je logická vo vzťahu k Veľkonočným udalostiam, ktoré prinesú nový pohľad na ich ďalšie
pôsobenie medzi všetkými národmi (Mt 28, 19).
Aj pri týchto textoch sa zdá, ţe prítomnosť učeníkov bola zvyčajne evanjelistami pouţívaná pri
expozícii určitého zázračného príbehu. Ich slová a konanie boli pritom postavené do kontrastu
s Jeţišovým mocným konaním. Prítomnosť bola literárnym prostriedkom na zobrazenie rozdielu
medzi ich myslením a konaním oproti Jeţišovmu. Z historického pohľadu ich uvádzanie
v príbehoch o zázrakoch môţe potvrdiť neustálu prítomnosť učeníkov v blízkosti svojho Učiteľa
a Divotvorcu. Ďalej tu môţeme pozorovať stopy vedomia o účasti učeníkov na Jeţišovej
exorcistickej a uzdravovateľskej sluţbe a osobitné venovanie sa uţšiemu okruhu jeho
nasledovníkov. V jednotlivých prípadoch sa uţ objavuje aj katechetický rozmer, ktorý bude naplno
rozvinutý pri prírodných zázrakoch.

B. Učeníci a prírodné zázraky

Tradícia o zázrakoch sa po Veľkonočných skúsenostiach rozvíjala vo svetle veľkonočnej viery
v Jeţišovo zmŕtvychvstanie. Tzv. „prírodné zázraky“ sa v súčasnosti často dávajú do súvislosti
s poveľkonočnou skúsenosťou, pričom mnohí aţ príliš rýchlo obchádzajú historickú otázku, akoby
museli byť tieto udalosti a priori zrekonštruované aţ v poveľkonočnej skúsenosti. Tak rozprávanie
o utíchnutí búrky na mori (Mk 4, 35 – 41 par), o chôdzi po vlnách (Mk 6, 45 – 52 par)
a o premenení (Mk 9, 2 – 10 par) sú evanjelistami interpretované ako zázraky epifánie. Na tradíciu
o zázračnom nasýtení zástupu ľudí niekoľkými chlebami a rybami sa pozerá v súvislosti so
slávením Eucharistie. Táto poveľkonočná reinterpretácia je v textoch zrejmá, ale nemusí znamenať,
ţe by tieto udalosti nemali v Jeţišovom konaní ţiadne historické jadro. Mnohé z „prírodných
zázrakov“ úzko korešpondujú so starozákonnými rozprávaniami alebo minimálne obsahujú dôleţité
motívy:
Mk 4, 35 – 41 par (utíšenie búrky na mori): Jon 1; Ţ 65, 8; 107, 25 – 29
Mk 6, 45 – 52 par (kráčanie po mori): Job 9, 8; 38, 16; Ţ 77, 20
Mk 6, 30 – 44 par a 8, 1 – 10 par (rozmnoţenia chleba): Ex 16; 2 Kr 4, 42 – 44
Mk 11, 12 – 14. 20 – 21 par (neúrodný figovník): Jer 8, 13; Oz 2, 12; 9, 10. 16; Mich 7, 1
V kaţdom prípade je dnes ťaţké v súčasnom evanjeliovom spracovaní dokazovať, či jednotlivé
„prírodné zázraky“ majú pôvod v spomienke na Jeţišove činy, alebo majú pôvod v spracovaní
cirkvi. Je na mieste všímať si v jednotlivých prípadoch kristologické, ekleziologické i historické
aspekty udalosti a zvlášť význam učeníkov pri jednotlivých perikopách. Nie je náhodou, ţe pri
všetkých prírodných zázrakoch učeníci vystupujú priamo v texte. Podrobnejšie si môţeme všimnúť
dve historické udalosti, z ktorých sa postupným spracovaním vytvorili štyri evanjeliové
rozprávania: rozmnoţenie chlebov (1. a 2. rozmnoţenie) a rozbúrené more a učeníci“ (utíšenie
búrky a Jeţišova chôdza po mori).

ROZMNOŢENIE CHLEBOV
Východiskové perikopy:
1. rozmnoţenie: Mk 6, 35 – 44; Mt 14, 15 – 21; Lk 9, 12 – 17
2. rozmnoţenie: Mk 8, 1 – 10; Mt 15, 32 – 39

Kristologické posolstvo
V hebrejskej Biblii čítame: „Z Bál-Salisy prišiel akýsi človek a doniesol Boţiemu muţovi chlieb
z prvotín: dvadsať jačmenných chlebov a drvené zrno vo svojej kapse. I povedal: ‚Daj to ľuďom
jesť!‘ Jeho sluha však vravel: ‚Ako mám toto predloţiť sto chlapom?‘ Ale on povedal: ‚Daj to
ľuďom jesť, lebo toto hovorí Pán: Budú jesť a (ešte) zvýši.‘ I predloţil im to a oni jedli a (ešte aj)
zvýšilo, podľa Pánovho slova“ (2 Kr 4, 42 – 44). Príbeh nasýtenia zástupu pripomína poslucháčom,

93
ktorí poznajú Bibliu Izraela, zázračné nasýtenie ľudu prorokom Elizeom. Ako uvidíme ďalej, nielen
to. V pozadí stojí udalosť ešte väčšia, a to nasýtenie putujúceho Izraela na púšti.
Marek v úvode príbehu zobrazuje Jeţiša ako učiteľa Izraela: „Keď vystúpil a videl veľký zástup,
zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam“ (Mk 6, 34).
Tento Jeţiš je viac ako ţidovský rabi, on je pastierom Izraela, novým Mojţišom, ktorý
zhromaţďuje a zázračne nasycuje svoj ľud na púšti. Aby sme objavili kristologické posolstvo
príbehu, pomôţu nám „detaily“ ťaţko pochopiteľné súčasným poslucháčom. Zvyčajne ich v texte
prehliadame. Sú to výrazy: pusté miesto, skupiny po sto a päťdesiat, zelená tráva, dvanásť košov.
Učeníci na začiatku príbehu poukazujú, ţe sú na pustom mieste. Správa o mieste a čase udalosti
nepatrí ani tak Jeţišovi, ale evanjelisti ju adresujú svojim poslucháčom. Pozrime sa na miesto
príbehu. Grécky výraz erémos môţe vyjadrovať doslova neúrodnú kamenistú alebo pieskovú púšť,
step, pustatinu, v širšom význame kaţdé opustené, prázdne miesto, teda krajinu bez obyvateľov.
Tento pojem symbolicky vyjadruje opustenosť miesta a človeka, ktorý sa na ňom nachádza. Na
takomto mieste sa podľa orientálnych predstáv preháňajú démonské bytosti (Lk 8, 29: „zlý duch ho
hnal na púšť“). Preto je pre človeka nebezpečné. U Ţidov púšť (hebr. midbar) vyvoláva spomienku
na exodus z Egypta (por. Ex 15, 12; 19, 1. 2). Púšť bola prechodným miestom, kadiaľ viedol Mojţiš
Izrael do zasľúbenej zeme. Ona bola poznačená na jednej strane neposlušnosťou Izraela, na druhej
strane zvláštnym láskyplným zásahom Boha v prospech svojho ľudu. Z prízvukovania
spasiteľského charakteru pobytu na púšti, vyrástla v ţidovstve náklonnosť pripisovať tejto dobe
veľkosť a slávu. Tak vznikla predstava, ţe rozhodujúca spása bude mať počiatok na púšti. Keď Ján
Krstiteľ vystupuje a pôsobí na púšti, práve tu zhromaţďuje izraelský národ, aby ho pripravil na
stretnutie s Mesiášom (Mk 1, 3. 4; Mt 3, 1. 3; Lk 1, 80; 3, 2. 4; 7, 24). Boţí Duch vedie na toto
miesto Jeţiša z Nazareta (Mk 1, 12. 13; Mt 4, 1; Lk 4, 1). Pre Jeţiša je ľuďmi opustená oblasť
miestom, na ktorom ho nič neoddeľuje od Boha. Preto ho vyhľadáva, keď sa chce utiahnuť od ľudí
k tichej modlitbe (por. Mk 1, 35. 45; 6, 32; Lk 4, 42; 5, 16). Tu víťazí nad diablom, ktorý ho pokúša
(Mt 4, 1 – 11; Lk 4, 1 – 13). Hladný zástup ľudí na púšti nutne vyvoláva predstavu exodu Izraela.
Jeţiš je na Mojţišovom mieste, vládne nad mocou púšte.
„Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali sa v skupinách po sto
a po päťdesiat“ (Mk 6, 40 – 41). Jeţiš prikazuje zástupu, aby sa rozsadili po skupinách, doslova
sympóziách. Boli to skupiny, v ktorých ľudia mohli spolu stolovať, videli na seba a dosiahli
k spoločnému stolu uprostred. Skupiny po stovkách a päťdesiatkach, ktoré sa vytvorili na Jeţišov
rozkaz, mohli u poslucháčov vyvolávať predstavu Mojţišovho vojenského usporiadania Izraela
na púšti: „Mojţiš vyvolil z celého Izraela schopných muţov a ustanovil ich za predákov nad ľudom,
za tisícnikov, stotníkov, päťdesiatnikov a desiatnikov“ (Ex 18, 25). Jeţiš podobne ako Mojţiš
zhromaţďuje svoj ľud, aby ho zázračne nasýtil. A ak Marek píše o zelenej tráve, kto by si v Izraeli
nepomyslel na slová pastierskeho ţalmu: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba, pasie ma na zelených
pasienkoch“ (Ţ 23, 1). Obdobie, v ktorom sa v Palestíne zazelená step skôr, neţ ju zasiahne
subtropické slnko, je jar. Je to doba okolo sviatku pesach – Veľkej noci. Je pravdepodobné,
ţe zástup Jeţišových poslucháčov boli pútnici do Jeruzalema na sviatok pesach, ktorí boli zvlášť
vnímaví na mesiášske nádeje. Tento predpoklad potvrdzuje aj Ján, ktorý udalosť rozmnoţenia
chleba výslovne datuje na sviatok pesach (Jn 6, 4). Nasýtenie ľudu bolo potom prejavom Jeţišovho
mesiášstva. Išlo o mesiášsku hostinu na púšti.
Dvanásť košov je číslo plnosti Izraela (dvanásť izraelských kmeňov) a plnosti eschatologickej
doby. Mnoţstvo toho, čo zostalo, naznačuje plnosť spásy v Jeţišovi – Mesiášovi. Jeţiš nadväzuje na
príbeh proroka Elizea (2 Kr 4, 43). Zástup hľadá pomoc v zhromaţdení okolo Jeţiša. On sa nad
nimi zmiloval. Hlavným kristologickým motívom príbehu nasýtenia zástupu je názorné spodobenie
Boţej „milosti“ a zľutovaní sa nad utrápeným ľudom. Čitateľ a poslucháč má pochopiť, ţe Jeţiš je
pre neho novým Mojţišom – Pastierom, ktorý zhromaţďuje zoslabnutý ľud a zázračne ho nasycuje.
Matúš a Lukáš sa drţia Markovho evanjelia, ale text menia podľa vlastných dôrazov. Obaja
redukujú Markove „pastierske motívy“ a nadväzujú na Elizeov príbeh. Jeţiš je u Matúša vo vzťahu
k zástupom viacej Uzdravovateľom a prorokom (Mt 14, 14) a u Lukáša Učiteľom, hlásateľom
Boţieho kráľovstva a prorokom zároveň (Lk 9, 11).

94
Ježiš a učeníci v príbehu
Rozprávanie evanjelistov o zázračnom nasýtení zástupov je literárne spracované vo forme
dvojitého dialógu Jeţiša s učeníkmi (U – J – U – J), ktorý vrcholí Jeţišovým poţehnaním chleba
a nasýtením zástupu. Redaktori ako rozprávači vedome neznázornili príbeh jednoduchým opisom,
ale zdramatizovali ho dialógom. Učeníci sú v príbehu „medzihráčmi“, ktorí budú vyučovaní aj pri
tejto udalosti. Táto literárna forma upozorňuje na dôleţitosť rozprávania pre okruh kresťanských
poslucháčov – „nových učeníkov“.
UČENÍCI
vnímajú vitálne potreby ľudí (a moţno aj svoje): hlad, večernú únavu, potrebu nocľahu;
upozorňujú Jeţiša na potrebu riešiť situačný problém hladu, priam rozkazujú Jeţišovi. Výraz
učeníkov „prepusť ich“, (gr. apolyson autú) je u všetkých synoptikov vo forme imperatívu, teda
znie ako rozkaz alebo prinajmenšom ako dôrazné upozornenie;
navrhujú svoje riešenie: „Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si
niečo na jedenie“ (Mk 6, 36).
JEŢIŠ
On prijíma ich starosť o potreby zástupu ľudí. Dokonca si „necháva rozkazovať“. Úlohou
učeníkov je starať sa o zástupy Jeţišových poslucháčov. To, čo Jeţiš neprijíma, je spôsob riešenia
problému. Nechce, aby zástupy odišli. Navrhuje nečakané riešenie nasýtiť ľudí prostredníctvom
samotných učeníkov: „Vy im dajte jesť!“
UČENÍCI
Je to moment prekvapenia, na ktorý učeníci u jednotlivých evanjelistov reagujú rozličným
spôsobom:
u Marka sú učeníci pragmatici: keď im nevyšiel prvý spôsob riešenia s rozpustením zástupu,
navrhujú pouţiť vlastné finančné zdroje. Chcú kúpiť chlieb za dvesto denárov, ktoré mali pri
sebe. Denár bola rímska strieborná minca v hodnote dennej mzdy robotníka. Marek však udáva,
ţe išlo o 5 000 muţov, a v tomto prípade by 200 denárov skutočne nestačilo. Marek naznačuje
nechápavosť učeníkov (por. Mk 6, 52; 8, 19).
u Matúša učeníci reagujú vyjadrením svojej nemohúcnosti a neschopnosti. Výrazom
nemáme (gr. úk echomen) uţ nepočíta so ţiadnymi finančnými rezervami, zostáva len päť
chlebov a dve ryby. Je to úbohé malé mnoţstvo, teda v podstate „nič“.
Lukáš stojí niekde medzi Marekom a Matúšom, otvorené sú obidve moţnosti: prispieť
minimom, teda „ničím“, a tak vyjadriť nemohúcnosť alebo kúpiť potrebné potraviny.
JEŢIŠ
Majster je muţom činu, od učeníkov prijíma všetko, čo majú, to „nič“, a sám začne konať. Ako
otec rodiny poţehnáva prinesený chlieb a ryby. Jedlo dáva spolustolujúcim. Neschopnosť
a bezmocnosť učeníkov, ktorá vychádza najavo, Jeţiš napráva. Zástupy sú nakoniec nasýtené podľa
Jeţišovho pokynu - poţehnaným chlebom cez učeníkov.
ÚLOHA UČENÍKOV
Príbeh poslucháčov evanjelia vedie, aby spoznali, ţe Jeţišova osobná prítomnosť rozhoduje
o hodnote situácie, v ktorej sa ktokoľvek nachádza, i keď ide o situáciu púšte. I pusté miesta
strácajú ničivý rozmer pre Jeţišovu prítomnosť. To majú učeníci vedieť, aby privádzali „hladujúce“
zástupy k Jeţišovi. Učeníci zohrávajú významnú úlohu vo vzťahu k zástupom ľudí. Jeţiš si ich
vybral, aby prostredníctvom nich nasýtil svoj ľud. Učeníci sú mostom a predĺţenými rukami medzi
Jeţišom a zástupmi. Učiteľ ich v príbehu upozorňuje na zodpovednosť, ktorá sa prejavuje v cirkvi
zodpovednosťou učeníkov – apoštolov za širšie kresťanské spoločenstvo. Nie náhodou u Mk 6, 30,
a len tu v celom jeho evanjeliu, sú učeníci nazvaní apoštolmi. Lukáš vo svojom texte zuţuje pojem
učeníkov na úzky kruh Dvanástich. V tom jej jeho špecifická odlišnosť. Sprostredkovateľskú úlohu
medzi Jeţišom a zástupom nemajú u neho všetci učeníci, ale len Dvanásti. Nesmieme však
zabudnúť, ţe môţe ísť o vzťah so slávením Eucharistie, ako uvidíme niţšie.

95
 Učeníci (u Lk Dvanásti) dokáţu splniť Jeţišovu poţiadavku pomoci druhým len v pokornom
vedomí, ţe aj keď sami dajú všetko, čo majú, nie sú schopní ponúknuť „nič“. Toto svoje „nič“ majú
Jeţišovi priniesť a odovzdať, aby to mohol poţehnať. Učeníci nikdy nie sú schopní sami nasýtiť
zástupy, ale môţu sa nechať nasýtiť Jeţišom a dávať ľuďom z toho, čo prijali.

Ekleziológia rozprávania
Príbeh je nielenţe určený cirkvi, ale veľmi výrazne odráţa ţivot kresťanských spoločenstiev,
v ktorom má centrálne miesto Eucharistia. Text evanjelia je silne ovplyvnený slávením Eucharistie
a prepracovaný podľa vzoru jej slávenia uţ u najstaršieho evanjelistu Marka (viď kap. IX). Svedčí
o tom (okrem výslovného paschálneho datovania udalosti u Jána) „eucharistická terminológia“,
ktorá je síce súčasťou kaţdého ţidovského stolovania, ale pre Ţidov je taká samozrejmá, ţe
evanjelisti nemajú dôvod ju uvádzať. Jeţiš sa zúčastňuje na mnohých hostinách a spoločných
stolovaniach, ale len v rozprávaní o ustanovení Eucharistie a v príbehoch o rozmnoţení chleba je
zobrazený ako ţehnajúci otec rodiny. Marek 6, 41 pouţíva slová:

labón tús artús eulogésen kateklasen edidú tois mathétais

vzal chleby vďakyvzdal rozlomil dal učeníkom

Počas ustanovenia Eucharistie sa nachádzajú v Mk 14, 22 tieto pojmy:

labón arton eulogésas eklasen kai edóken autois
vzal chlieb vďakyvzdajúc rozlomil a dal im

Matúš po Jeţišovej berache vedome vynecháva zmienku o rybách, ktoré akoby uţ neboli jedené,
podobne aj Lukáš. Je to ekleziologický posun vzhľadom na Marka. Kresťanským poslucháčom
malo byť úplne jasné, ţe poţehnaný chlieb je chlebom eucharistickým. Vzhľadom na paschálnu
večeru novou skutočnosťou je, ţe chlieb nie je určený len učeníkom, ale cez nich je dávaný
či rozdávaný zástupom. Učeníci (Dvanásti) sú po paschálnych udalostiach sami predstavenými
slávenia Eucharistie v spoločenstvách. Udalosť nasýtenia zástupu je obrazom prvotnej cirkvi.
Cirkev je podľa evanjelia spoločenstvom zhromaţdeným okolo Jeţiša, ktoré so svojimi ţivotnými
potrebami neodchádza inde, ale obracia sa na toho, ktorý je ochotný aj schopný zázračne nasýtiť
svoj ľud ako Mojţiš na púšti. Ţehnajúci Jeţiš stojí v strede ako otec rodiny a zároveň darca
všetkých darov. Okolo neho je kruh učeníkov, ktorí stoja tesne pri ňom a dávajú jeho dary
zástupom. Sú jeho „predĺţeným ramenom“.

Druhé rozmnoženie chleba

Marek a Matúš spomínajú dve nasýtenia (Mk 8, 1 – 10; Mt 15, 32 – 39). Opis oboch udalostí má
veľmi veľa príbuzných čŕt v samotnom texte. Ba aj udalosti po nasýtení akoby naznačovali, ţe sa
dialo to isté. Zdá sa, ţe ide o tzv. dublet – opakovanie toho istého literárneho prvku v rovnakom
spise, ale s rozdielnym významom. Druhé rozmnoţenie chleba je potom opakovaným
prerozprávaním jednej historickej udalosti, ale s iným teologickým zámerom. Pre ţidovskú
literatúru je táto literárna forma niečím beţným. Ak chcel spisovateľ nejakú udalosť zdôrazniť,
upozorniť na jej význam, píše o nej viackrát.
Druhé nasýtenie chleba vykonal Jeţiš, keď prechádzal pohanským krajom. Mení sa teda miesto
deja zo ţidovského na pohanské. Niektorí zo zástupu prišli za ním zďaleka (Mk 8, 3). Nimi sú
myslení pohania. Počet nasýtených je niţší, z päťtisíc na štyritisíc. Číslo štyri (na vyššej úrovni -
tisíc) by mohlo naznačovať štyri svetové strany. Podobne ako Ţidom, aj všetkým pohanom bude
ponúknutý chlieb ţivota. Sedem zvyšných košov odrobín naznačuje sedem (sedemdesiat) národov,
ktoré podľa vtedajšej predstavy existovali vo svete. Zmenu počtu z dvanásť (kmeňov Izraela)
na sedem (sedemdesiat národov) nepriamo potvrdzuje aj posun v Lukášovom evanjeliu z vyslania
Dvanástich (Lk 9) k Sedemdesiatim (Lk 10). Jeţiš je nielen ţidovským Pastierom a Mesiášom, ale
aj Záchrancom pohanov. Jeho súcit zahŕňa všetkých, ktorí k nemu prídu, teda aj pohanov.

96
 Zaujímavou zmenou je, ţe tentoraz sa iniciatívy ujíma sám Jeţiš. On si zavolal učeníkov, aby im
povedal: „Ľúto mi je zástupu, lebo uţ tri dni zotrvávajú pri mne a nemajú čo jesť“ (Mk 8, 2). Dôraz
je presunutý. Dvojitý dialóg má novú stavbu J – U – J – U s tým istým vrcholom. Učeníci sú
znázornení veľmi nechápavo: „Kto a ako ich môţe nasýtiť chlebom tu na púšti?“ (Mk 8, 4).
Nechápavosť je smerovaná na kresťanských čitateľov evanjelia, ktorí nepochopili Jeţišov význam
pre okolitý pohanský svet. Nasýtenie patrí celej cirkvi zloţenej zo Ţidov aj pohanov. Ak by malo
ísť o dve historické udalosti, ich otázky po prvej skúsenosti sú nepochopiteľné.

Historické jadro príbehu

Rozprávanie o zázračnom nasýtení veľkého mnoţstva ľudí vyvoláva v moderných čitateľoch
kritické racionálne otázky. Je moţné, aby sa udialo takéto zázračné rozmnoţenie? Ak áno, ako si to
máme predstaviť? S týmito otázkami je úzko spojený problém historickej vierohodnosti príbehu. Je
moţné rekonštruovať jeho historické jadro? O historickej vierohodnosti Jeţišovho zázračného
nasýtenia zástupu svedčí predovšetkým uvedenie príbehu vo všetkých štyroch evanjeliách. Okrem
synoptikov ho uvádza Jn 6, 5 – 13, aj keď s oveľa výraznejším teologickým zameraním. Matúš
a Marek dokonca príbeh uvádzajú dvakrát. Zo samotného textu všetkých evanjelistov je jasné, ţe
teologické zameranie a silný symbolizmus boli od počiatku tohto rozprávania dôleţitejšie neţ
prísny vzťah k historickej udalosti. Je ťaţké rekonštruovať izolovaný historický príbeh. Evanjelium
vedome predkladá teologizované rozprávanie, v ktorom počas Jeţišovho ohlasovania bol jeden
historický večer, keď Jeţiš urobil z ľudí, ktorí k nemu prichádzali, svojich hostí, pričom ich
nepredstaviteľným zázračným spôsobom nasýtil. Môţeme tvrdiť, ţe príbeh rozmnoţenia chleba je
jednou z najznámejších historických udalostí, ktoré sa odovzdávali cirkevnými komunitami.
Nesmieme pritom zabúdať, ţe pre vtedajších poslucháčov bola podstatná celkom iná otázka:
„Čo nám chce dané rozprávanie povedať?“

ROZBÚRENÉ MORE A UČENÍCI

Východiskové perikopy:
1. Utíšenie búrky: Mk 4, 35 – 41; Mt 8, 18.23 – 27; Lk 8, 22 – 25
2. Jeţiš kráča po mori: Mk 6, 45 – 52; Mt 14, 22 – 33
Podobne ako pri rozmnoţení chleba Mt a Mk príbeh o rozbúrenom mori rozprávajú dvakrát, aj
keď s posunutými dôrazmi. Lukáš druhé rozprávanie vynecháva, je súčasťou tzv. „medzery“ (z Mk
predlohy Lk vynecháva celý úsek 6, 45 – 8, 25). V Jánovom evanjeliu sa uvádza podobne ako u Lk
len jeden príbeh na rozbúrenom mori (Jn 6, 16 – 21), ktorý je u synoptikov paralelou k druhému
rozprávaniu. Obe rozprávania u Mk a Mt majú veľmi veľa spoločných čŕt: miesto – loď, more; čas
– večer; cieľ cesty: druhý breh (aj keď geograficky sú rozprávania oddelené); učeníci sú ohrození
prírodnými ţivlami, majú strach; Jeţiš v oboch rozprávaniach utišuje prírodné ţivly. Mnohí biblisti
predpokladajú, ţe znovu ide o dublet. Aj my preto budeme postupovať pri výklade netradične.
Na obe rozprávania sa budeme pozerať ako na jeden historický príbeh, pričom budeme rozlišovať
ich odlišné teologické posolstvá.

Symbolika príbehu
Obrazy, ktoré príbeh pouţíva, nám nehovoria to isté, čo ľuďom, medzi ktorými sa tento príbeh
rozprával. Príbehy sú plné symbolických pojmov, evanjelisti si dávajú prácu s podrobným opisom
situácie, aby poslucháčom navodili atmosféru udalosti. Zvlášť sú tu kumulované obrazy
nebezpečenstva pre človeka. Priblíţme si teda najprv niektoré z nich.
VEČER (NOC)
„V ten deň, keď sa zvečerilo...“ (Mk 4, 35; por. 6, 47; Mt 14, 23). Čas začiatku obidvoch perikop
Marek výslovne uvádza neskoro alebo večer (gr. opsios). Noc bola podľa ţidovského zvyku
rozdelená na tri bdenia: od západu slnka do polnoci, od polnoci do „času spevu kohúta“, od „spevu
kohúta“ do východu slnka. Podľa grécko-rímskeho počítania sa delila na štyri bdenia po troch
hodinách: 6 – 9; 9 – 12; 12 – 3; 3 – 6. Nebezpečenstvo sa teda odohráva v noci, aj keď to v texte
výslovne uvedené nie je. Starovek priznával noci tajomnú moc. Kaţdú noc ovládal iný démon.

97
Tajomnosť a strach, ktorý prináša nočná tma človeku je veľmi starý obraz nebezpečenstva. Ale noc
bola aj, alebo moţno práve preto, časom Boţieho zjavenia. Deň i noc patria Bohu („Tvoj je deň,
tvoja je aj noc, ty si utvoril nebeské svetlá i slnko“ v Ţ 74, 16) V Matúšovom evanjeliu je časom
zjavenia Pánovho posla Jozefovi práve noc (por. Mt 1, 20; 2, 19).
MORE
„Loď bola uprostred mora“ (gr. thalasa, Mk 6, 47). V evanjeliu sa ním rozumie Genezaretské
jazero. V Desatore sa vyznáva: „Za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich...“
(Ex 20, 11). Podľa ţidovských predstáv na mori, ktoré je pozostatkom predvekého praoceánu, pláva
zem podobná preklopenému tanieru, upevnená na horách ako na pilieroch. Nad ňou sa klenie
obloha. Nebo je príbytkom Boha, zem je stvorená pre človeka. More bolo preto chápané ako zvyšok
praoceánu, chaotického prastavu, z ktorého Boh vyzdvihol zem. Obraz mora sa pouţíva
na znázornenie nebezpečenstva, rozdelenia a bezboţnosti.
BÚRKA a VIETOR
Uprostred nočnej plavby učeníkov sa zrazu strhla búrka (gr. seismos, Mk 4, 37; Mt 8, 24; Lk 8,
23). Vody, ktoré boli povaţované za oblasť chaosu a sídlo mýtickej obludy (por. Dan 7, 3; Zjv 13,
1) sa vzopreli stvoriteľskej moci. Tak si búrku vykladali vtedajší ľudia. „Vietor dul proti nim“
(gr. anemos, Mk 6, 48; Mt 14, 24). Prudký vietor, veterná smršť, je vhodným obrazom náhleho
a prudkého útoku nepriateľa (Iz 17, 13; Oz 8, 7; Jer 4, 13). Búrka a vietor boli obrazom najhlbšieho
ohrozenia ţivota (Ţ 88, 18), v ktorom moţno očakávať pomoc len od JHVH.
HORA
Ňou sa rozumie miesto bezprostrednej blízkosti Boha, miesto zjavenia Boţej vôle najväčším
osobnostiam Izraela, Mojţišovi i Eliášovi: „Keď Pán zostúpil na končiar Sinaja, zavolal Mojţiša
na končiar vrchu a Mojţiš vystúpil hore“ (Ex 19, 20). „On mu (Eliášovi) povedal: Vyjdi a postav sa
na vrchu (Horeb) pred Pána! Práve prechádzal Pán“ (1Kr 19, 11). Hora je významným miestom
pre starozákonný kult. Ţidia v nej preto videli aj miesto sústredenia sa na modlitbu.

Kristologické jadro
V situácii ţivotného ohrozenia „nocou, búrkou a morom“, v ktorej moţno očakávať pomoc len
od Boha, sa Jeţiš stavia proti ţivelným mocnostiam. Podobne ako v exorcizmoch, Jeţišovo gesto
(vstal, pohrozil) a slovo (povedal: mlč, utíš sa) má moc. Učeníci sú svedkami skutočnosti, ţe ho
vietor i more poslúchajú. V srdciach Ţidov pri tejto udalosti rezonujú slová ţalmistu, v ktorých sa
ospevuje mocný zásah JHVH v prospech svojho ľudu: „Tíšiš hukot mora, hukot jeho vĺn aj
nepokoje národov“ (Ţ 65, 8, por. 89, 10; 106, 9; 107, 29). Vietor a more, symboly bytostného
ohrozenia človeka, poslúchajú Jeţiša tak ako JHVH. V tomto obraze sa môţe u Marka skrývať
predstava démonov pôsobiacich pohromy, nad ktorými Jeţiš víťazí, alebo metaforické vyjadrenie,
ţe Jeţišovi ako Mesiášovi je podriadené všetko stvorenie. Nastáva veľké bezvetrie, pokojná morská
hladina. Úplný protiklad k veľkej víchrici. Príbeh utíšenia búrky je takto zjavením Jeţišovej boţskej
moci nad zlom ohrozujúcim človeka.
U Matúša a Lukáša Jeţiš zasahuje len gestom, s morom jednoducho nediskutuje. Objektom
Jeţišovho zásahu nie sú „morskí démoni“, ale prírodné ţivly. Je ten, ktorý u Lukáša doslova
rozkazuje vetru i vode (Lk 8, 25). Jeţiš disponuje zvrchovanou mocou JHVH. Vietor a more sa na
Jeţišov pokyn upokojili. Situácia nám pripomína pôvodný stav pokoja stvorenia a pokoj zasľúbený
Boţiemu ľudu pre poslednú rozhodujúcu dobu spásy. V MATÚŠOVOM evanjeliu Jeţiš odpovedá
na volanie učeníkov po záchrane – spáse: „Pane, zachráň (nás), hynieme“ (gr. kyrie, sóson,
apollymetha). Matúš ústami učeníkov Jeţiša nazýva Pánom – Kyriom, ktorý prichádza, aby spasil,
čiţe zachránil tých, ktorý sú zmietaní „búrkou“. Jeţiš je Záchranca, má moc nad ţivlami, ktoré
ohrozujú ţivot jeho učeníkov. Oslovenie kyrie je u Matúša kristologickým titulom Jeţiša.
Zaujímavé je pozorovať kristologický posun v perikope u jednotlivých evanjelistov: Marek pouţíva
oslovenie didaskale – učiteľ, Lukáš podobný výraz epistata – majster a Matúš kristologicky posúva
na kyrie – Pán. Prvé rozprávanie príbehu na mori sa u všetkých synoptikov končí otázkou učeníkov
po Jeţišovej identite: „Kto je to?“ Poslucháč je teraz na mieste učeníkov. Odpoveď musí nájsť sám,
aj keď Matúš uţ svojim adresátom pomáha vyznaním „Pane, zachráň nás“.

98
 V druhom rozprávaní vietor utíchol uţ Jeţišovým vstupom do lode. Bez gesta a slova. Stačí jeho
prítomnosť. Evanjelista nechce opakovať predošlé rozprávanie, mení kristologický dôraz. Jeţiš je
ten, ktorý kráča po mori. V poslucháčoch sa vynárajú ďalšie známe obrazy Písma: „Duch Boţí sa
vznášal nad vodami“ (Gn 1, 2); „On (JHVH) zakáţe slnku a nevyjde a pod pečaťou hviezdy
zatvára. On rozostiera nebesá a prechádza sa po morských hlbinách“ (Job 9, 8); „Okruh neba som
pochodila (Múdrosť) sama, prenikla som do morských hlbín, po vlnách mora som kráčala“ (Sir 24,
8); „Toto hovorí Pán, ktorý urobil cestu cez more a cez dravé vody chodník“ (Iz 43, 16). JHVH
sa zjavuje svojmu ľudu ako vládca nad „vodami“ , ktoré ho nemôţu pohltiť, pretoţe nemajú nad
ním moc. Z „mora robí Jeţiš zem“. Druhé rozprávanie je na rozdiel od prvého zdôraznené viac ako
epifánia – zjavenie Boţej slávy. Perikopa by mohla niesť názov „epifánia na mori“. Okrem „chôdze
po mori“ o tom svedčí symbolika hory, na ktorej sa Jeţiš modlil (pozri vyššie) a zvláštna Markova
formula: „chcel ich obísť“ (Mk 6, 48). Na prvý pohľad znie veľmi nepochopiteľne, pretoţe Jeţiš
„išiel k nim“. Ostatní evanjelisti ju preto vynechávajú. Výklad formuly naznačuje sloveso
parerchomai – ísť mimo, minúť, obísť. Ono je v Septuaginte pouţité v stati o zjavení JHVH
Mojţišovi na hore Sinaj: „Pán prešiel pred jeho (Mojţišovou) tvárou“ (Ex 34, 6). Podobne je
pouţité aj pri zjavení JHVH Eliášovi na vrchu Horeb: „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána!
Práve prechádzal Pán“ (1 Kr 19, 11). V pozadí gréckeho výrazu stojí hebrejské sloveso ‘abar,
ktoré je pouţité v paschálnom texte Exodu: „Lebo v tú noc prejdem celou egyptskou krajinou“ (Ex
12, 12); „Pán bude totiţ prechádzať a biť Egypťanov“ (Ex 12, 23). Toto sloveso český biblista Ján
Heller chápe ako výkladový kľúč k pojmu pesach. Starozákonné pozadie „prechádzajúceho“ JHVH,
ktorý sa na vrchu zjavuje svojim prorokom, nenecháva pochybnosti, ţe hlavným kristologickým
motívom druhého príbehu na mori je epifánia Jeţiša, ktorý sa zjavuje podobným slávnostným
spôsobom ako Boh Izraela. V druhom príbehu evanjelista Matúš opakuje prosbu učeníkov o spásu
ústami jedného z nich – Petra a na záver vyznáva ústami učeníkov: „Naozaj si Boţí Syn“. Jediný
správny postoj k tomu, ktorého slávu nám príbeh odhaľuje, je poklona, ako sa mu klaňali učeníci na
loďke.

Ježiš a učeníci
Obrazy noci, mora a búrky vyjadrujú vonkajší okruh nebezpečenstva, ktorý vyvoláva u učeníkov
výčitky Bohu, emócie strachu a zbabelosti.
1. Výčitka Jeţišovi
Učeníci sa v nebezpečenstve, keď sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takţe sa loď uţ
napĺňala (Mk 4, 37), obracajú na Jeţiša. Ich rozhodnutie vedené krajnou núdzou bolo bezo sporu
správne, ale Marek v ich konaní spoznáva výčitku Jeţišovi. V ich slovách „Učiteľ, nedbáš o to,
ţe hynieme?“ (gr. ú melei soi, v. 38) cítime ostrú výčitku. Grécke spojenie doslova znamená
„nestaráš sa“ alebo „nezáleţí ti“. Spiaci Jeţiš je pre učeníkov terčom kritiky, keď sami nie sú
schopní situáciu zvládnuť. Lukáš výčitku trocha zjemňuje, vynecháva sloveso melei, ale učeníci
Jeţiša oslovujú dôrazne – dvakrát: „Majster, majster, hynieme!“ (Lk 8, 24, podobne ako neskôr
oslovuje Martu v Lk 10, 41). Lukášova verzia sa nám javí ako tiché dôrazné volanie o pomoc.
Matúš ako zvyčajne koriguje negatívny obraz učeníkov na pokornú prosbu o pomoc: „Pane,
zachráň nás, hynieme!“ (Mt 8, 25).

2. Strach v nebezpečenstve
Jeţiš spoznáva v konaní učeníkov nemiestny strach, preto im dohovára: „Čo ste zbabelí?“ Marek
nepouţíva zvyčajné grécke slovo pre strach – fobos, ale silnejší výraz deilos (SKP nerozlišuje, čo je
na veľkú škodu; SEP pouţíva vystrašení, podobne ako ČEP ustrašení). Zaujímavé je, ţe ani Matúš
tento silný Markov výraz nezjemňuje. Podľa Písma dúfať v Boha a strach sa navzájom vylučujú:
„Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ţ 27, 1); „Hľa, Boh mojej spásy, dúfam
a nebojím sa, veď moja sila a môj chválospev je Pán, on sa mi stal spásou“ (Iz 12, 2). V Novom
zákone je kaţdá ustrašenosť niečím neprimeraným u toho, kto uveril v Jeţiša ako svojho Pána
a Mesiáša.

99
 Máme skúsenosť, ţe nie vţdy sme dokonalými pánmi svojich emócií. Učeník môţe pozorovať
svoje emócie v čase „búrok“ v spoločenstve a konfrontovať ich s vlastnou vierou, či nie sú
vonkajším prejavom jej deficitu. Jeţišova láska je silnejšia neţ strach.

3. Strach z Jeţiša
V druhom rozprávaní, keď učeníci videli Jeţiša kráčať po mori, mysleli si, ţe je to mátoha
a vykríkli (Mk 6, 49). Grécky výraz fantasma označuje detský výraz pre prízrak, strašidlo.
Katolícky preklad pouţíva zastarané slovo mátoha. Nato učeníci vykríkli. Evanjelista ich výkrik
interpretuje zľaknutím sa (gr. tarassó, v. 50). Výraz by sa dal preloţiť aj ako znepokojili sa. Tento
preklad, i keď nemá citový náboj, by bol moţno najlepším kontrastom medzi nepokojom v srdci
učeníkov a pokojom, ktorý prináša Jeţiš svojou prítomnosťou.

4. Jeţišova prítomnosť a jeho zásah

Aj uprostred nebezpečenstva a ţivotného ohrozenia Jeţiš preţíva Boţí pokoj, jednoducho spal na
poduške, ako hovorí ţalmista: „V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len ty, Pane, ma necháš
odpočívať v bezpečí“ (Ţ 4, 9). Jeţišove slová útechy: „vzchopte sa, ja som, nebojte sa“ (Mt 14, 27)
znamenajú uistenie o blízkej prítomnosti Boha. Grécka formula ego eimi – „ja som“ je prekladom
hebrejského zvratu pre zjavenia JHVH. Veľmi často ju pouţíva Jánovo evanjelium vo význame
sebazjavenia Jeţiša, Boţieho Syna. Ticho, pokoj po mocnom zásahu nenastáva len vonku,
v prírodných ţivloch, ale aj vo vnútri učeníkov. Jeţišov zásah ich privádza k vnútornému pokoju.

V druhom rozprávaní Jeţiš, ktorého príbytkom ako Boţieho Syna (Mk 1, 1) je nebo, zostúpil na
zem (u Mt 14, 23 Jeţiš predtým výslovne vystúpil na vrch, teda na more musel k učeníkom zostúpiť
z vrchu). Jeţiš je však pre vystrašených učeníkov niekým, koho nespoznávajú. V tomto sa uţ skrýva
skúsenosť prvotnej cirkvi. Aj vzkriesený Pán býval povaţovaný za strašidlo či ducha pre tých, ktorí
neuverili v jeho zmŕtvychvstanie. Mnohí biblisti sa domnievajú, ţe Marek vedome kladie epifániu
vzkrieseného Krista uţ počas Jeţišovho ţivota, aby zdôraznil, ţe vzkriesený Kristus je totoţný
s pozemským Jeţišom. Jeţiš prišiel k zmoreným učeníkom v pravý čas. Jeţiš prichádza v čase
štvrtej nočnej stráţe (Mk 6, 48; Mt 14, 25). Takto zaháňa temnotu noci. Nastávajúci východ slnka je
u Marka časom objavenia prázdneho hrobu a začiatku zvesti o Jeţišovom vzkriesení: „V prvý deň
týţdňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu“ (Mária Magdaléna a Mária Jakubova
i Salome; Mk 16, 2); On sa im prihovoril: „Neľakajte sa! Hľadáte Jeţiša Nazaretského, ktorý bol
ukriţovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“ (Mk 16, 6).

Cirkevná katechéza o viere

Príbeh o mimoriadnom zásahu Jeţiša v nebezpečnej situácii búrky na Genezaretskom jazere,
v ktorom učeníci spoznávajú Jeţišovu účasť na Boţej moci, slúţil evanjelistom, zvlášť Matúšovi,
na katechézu o viere. V podobnej situácii „búrky“ bude Cirkev ako spoločenstvo učeníkov. Ani
zmätok cirkvi v čase prenasledovania neotrasie Kristovou zachraňujúcou prítomnosťou, ak majú
učeníci dostatočnú vieru.
Jeţišova vyčítavá otázka u Marka „ešte nemáte vieru?“ (gr. úpó exete pistin; 4, 40), poukazuje na
to, ţe neviera začína tam, kde veriaci nie je ochotný zo zbabelosti vziať na seba nebezpečenstvo
a zdieľať ho s Bohom. Ľudské emócie strachu môţu byť prejavom vnútornej nedôvery Bohu
a Jeţišovi. Strach učeníkov Jeţiš v Markovom evanjeliu interpretuje veľmi ostro: „ich srdcia boli
zatvrdené“ (gr. kardia pepórómené). Sloveso póroó sa pouţíva pri sopečnej vyvrenine, ktorá je
veľmi tvrdá, prípadne o kaţdej tvrdej látke. Zatvrdnuté srdce je silným výrazom duchovného alebo
mravného konania, ktoré sa končí úplnou neschopnosťou počúvať Boţí hlas. Písmo napomína
človeka, aby si nezatvrdzoval svoje srdce (por. Ţ 95, 8). Zatvrdnuté srdce a nevera sú v Novom
zákone synonymá. Katolícky a ekumenický preklad o otupenom srdci alebo český ekumenický
preklad o nevnímavej mysli nevystihujú silný grécky výraz. Táto „neviera“ sa môţe prejaviť aj
výčitkou adresovanou samotnému Bohu. Reakcia učeníkov sa u Marka stáva modelom pre Cirkev,
ako nereagovať v podobných situáciách. Vonkajšie ohrozenia a „noci učeníckeho spoločenstva“

100
môţu odkrývať tendenciu „sebavyvyšovania“ vodcov a túţbu „mať vo všetkom pravdu, všetko
poznať, všetko vedieť vyriešiť svojou šikovnosťou“. Aţ v situácii bezradnosti takýto človek
objavuje svoje hranice ako prejav nedôvery v Boha.
Lukáš obmieňa otázku: „Kde je vaša viera?“. Ona je určená poslucháčom evanjelia ako výzva
k hľadaniu a nájdeniu novej dôvery, ktorej deficit veriaci objaví v situácii veľkého nebezpečenstva.
Viera učeníkov by mala vlastne v situácii núdze zosilnieť, namiesto, aby upadla do zúfalstva.
V krízových situáciách Lukáš učeníka pozýva k hľadaniu viery. Krízy vzťahu vo vnútri
spoločenstva môţu byť podnetom k objaveniu, nájdeniu a realizácii iného vzťahu, a síce medzi
učeníkom a Jeţišom. U Mt 8, 26 sú učeníci nazvaní oligopiste, rovnako aj Peter v druhom príbehu
(14, 31). Toto pre evanjelistu príznačné slovo označuje malú vieru, ktorá sa nevie úplne spoľahnúť,
ale prepadá pochybnostiam. Učeníci určitú vieru majú, sú veriaci, ale ich viera nie je dostatočná.
V zvolaní učeníkov „Pane, zachráň nás, hynieme“ (Mt 8, 25; 14, 30) počujeme liturgické zvolanie
ranej cirkvi. Je to prosba o záchranu, vyslobodenie, doslova spásu. Učeníci ako obraz prvotnej
cirkvi Jeţiša nasledujú a vyznávajú v ňom Pána. Matúš, aj keď vkladá do úst učeníkov slová
vyznania a dôvery, necháva v texte Jeţišovu výčitku o ich nedostatočnej viere. V Matúšovom
evanjeliu stoja učeníci v strede rozprávania. Podľa Mk aj Lk Jeţiš najprv utíši búrku, potom
oslovuje učeníkov. U Matúša je to naopak. Dialóg s učeníkmi je v strede deja, obklopený
vnútorným kruhom opisu strachu (v. 25) a Jeţišovej zvrchovanosti (v. 26) a vonkajším kruhom
opisu búrky (v. 24) a údivom zástupu (v. 27). Ťaţisko sa presúva na výzvu k novému postoju tých,
ktorí sú uprostred nebezpečenstva. Učeníci sú u Matúša takmer ideálnymi veriacimi, ktorí riešia
„búrku v spoločenstve“ v dôvernom spojení s Majstrom v modlitbe. Predsa však musia vo svojej
viere stále rásť, lebo jej majú ešte stále málo.
Druhým príbehom Marek svojej obci zvestoval rozprávanie o Jeţišovej epifánii, aby ich vyzval
k viere. Ide mu o to, aby jeho poslucháči nedopadli ako učeníci. Ten, v ktorom nás navštevuje Boh,
nestráca učeníkov z očí ani v temných časoch, ale aţ príde čas, vyjde im v ústrety. Na to sa môţu
spoľahnúť. V druhom príbehu sa zvestuje, ţe tí, ktorí nasledujú Jeţiša, sú v jeho moci aj tam, kde
ho u seba nemajú viditeľne. On ich vidí a v nebezpečenstve je im nablízku. Je len potrebné
rozpoznať ho a nebyť slepý k jeho zázračnej prítomnosti, ako boli jeho učeníci. Matúš text rozšíril
veľkonočným rozprávaním a vyznaním učeníkov. Záleţalo mu na tom, aby sa poslucháči odváţili
urobiť na základe viery tie kroky ako Peter, vykročiť za Jeţišom. Potom však Peter reaguje
„normálne ľudsky“, upiera zrak na nebezpečenstvo a stráca pôdu pod nohami. Je veľkou chybou
uprieť zrak z Jeţiša na nebezpečenstvo. Vzápätí však Peter zvolá: „Pane, zachráň /spas/ ma“
(gr. kýrie, sóson me). Matúš opakuje liturgické zvolanie cirkvi z prvého príbehu, ale v jednotnom
čísle.
Na záver tejto časti moţno zhrnúť, ţe prírodné zázraky patrili k najviac prepracovaným častiam
tradície zázrakov. Historické jadro bolo silne prispôsobené kristógii a poveľkonočnej skúsenosti.
Evanjelisti nadväzovali na veľmi bohatú hebrejskú symboliku, ktorá v spojitosti s Jeţišovými
učeníkmi pomohla redaktorom vytvoriť konečné znenie príbehov adresovaných konkrétnemu
kresťanskému spoločenstvu. V príbehoch je rozvinutý ekleziologický a didaktický rozmer aktuálny
pre učeníkov všetkých čias.

C. Učeníci pri „oţiveniach mŕtvych“

Podobne aj príbehy o „vzkriesení“ alebo vhodnejšie oţivení mŕtvych (Mk 5, 21 – 43 par; Lk 7, 11
– 17; Jn 11, 17 – 44) moţno interpretovať vo svetle veľkonočných udalostí, v ktorých nachádzajú
svoje interpretačné miesto. Predsa je treba dávať pozor na ich príliš rýchle apriórne historické
odmietanie. Podobne ako pri prírodných zázrakoch aj pri oboch synoptických príbehoch o oţivení
mŕtvych v príbehu aktívne vystupujú aj učeníci. Zvlášť pri oţivení Jairovej dcéry (Mk 5, 21 – 24.
35 – 43; Lk 8, 40 – 42. 49 – 56; por. Mt 9, 18 – 19. 23 – 26, Mt však príbeh koncentruje len na
Jeţiša). Príbeh korešponduje s biblickým rozprávaním v 1 Kr 17, 17 – 24; 2 Kr 4, 18 – 37. Okolo
dievčatka sa vytvorilo spoločenstvo viery a modlitby. Šesť ľudí sa sklonilo nad jej lôţkom, spolu
s rodičmi tu bol Jeţiš a traja z jeho učeníkov. Ide o najuţší okruh Jeţišových učeníkov i spomedzi

101
Dvanástich, ktorý tvorili Peter, Jakub a Ján (Lk mení poradie Peter, Ján a Jakub). Oni sú uvedení
ako privilegovaní svedkovia Jeţišovej moci uţ počas Jeţišovho verejného pôsobenia, v čom budú
pokračovať po veľkonočných udalostiach, po vzkriesení ukriţovaného Jeţiša (por. Sk 3, 1. 11; 4,
13). Aj v Lukášovom druhom príbehu o oţivení (syna Naimskej vdovy 7, 11 – 17), ktorý pochádza
z jeho vlastného zdroja, sú učeníci pri udalosti prítomní. V úvodnom 11. verši sú uvedení, ako šli
s ním jeho učeníci a veľký zástup. Títo sa stali svedkami udalosti.

6. Učeníci pokračujú v Ježišovom mocnom pôsobení

Uţ pri príbehu o posadnutom chlapcovi sme spomínali tradíciu, podľa ktorej samotní učeníci boli
poţiadaní o pomoc pri vyhnaní démona a uzdravení chlapca. I keď v tomto prípade boli neúspešní,
príbeh korešponduje s ďalšou tradíciou o moci, ktorú Jeţiš udelil Dvanástim: vyháňať démonov
(Mk 3, 15; 6, 7; Lk 10, 1); moc nad nečistými duchmi, takţe ich mohli vyháňať a uzdravovať kaţdú
chorobu a kaţdý neduh (Mt 10, 1; por. Lk 10, 1) a liečiť chorých (Lk 10, 2). Túto tradíciu
potvrdzujú aj správy o vyslaní apoštolov a výsledku ich misie (viď vyslanie učeníkov, kap. VI.)
a správa o niekom, kto v Jeţišovom mene vyháňa zlých duchov (Mk 9, 38 – 41; Lk 9, 49 – 50).
Týmto statiam sa však budeme venovať samostatne v nasledujúcej kapitole.
Učeníci, ktorí boli neustálymi svedkami nielen Jeţišovho vyučovania, ale aj jeho mocného
pôsobenia, mali uţ počas jeho verejného vystúpenia účasť na jeho sluţbe. Evanjelisti túto ich
aktívnu exorcistickú a uzdravovateľskú činnosť príliš nerozvíjajú, okrem krátkych súhrnných správ.
Ich pozornosť sa sústreďuje na osobu samotného Jeţiša. Dôleţitá je aj skutočnosť „neúplnosti“
Jeţišovej cesty, do ktorej bude v evanjeliu integrálne patriť aj skúsenosť utrpenia a smrti Mesiáša.
Bez tejto skúsenosti by bolo mocné pôsobenie Jeţiša a jeho nasledovníkov pochopené nedostatočne
a nesprávne. Plnú účasť na Jeţišovej sluţbe uzdravovania budú mať učeníci aţ po skúseností pašií
a definitívnom víťazstve ukriţovaného cez veľkonočnú udalosť.

ZÁVER k Ježišovým zázrakom

Jeţiš ohlasoval prichádzajúcu Boţiu vládu vyučovaním, mocným konaním, povolávaním
a formovaním svojich učeníkov. Títo jeho nasledovníci boli svedkami zázračných uzdravení,
exorcizmov, „oţivení“ i nezvyčajných prírodných udalostí, ktorými Jeţiš ohlasoval Boţie
kráľovstvo s veľkou mocou. Oni mohli zblízka vidieť jeho vlastný postoj k zázračným udalostiam,
ako sa snaţil eliminovať všetky senzáciechtivé očakávania, dával dôraz na vieru a vedome skrýval
svoje schopnosti pred zástupmi. Nechcel byť povaţovaný za ţiadneho „helenistického nadčloveka“
(theios anér). Učeníci boli týmito skúsenosťami pripravovaní k účasti na mocnom ohlasovaní
Boţieho kráľovstva, ktoré sa začne ich vyslaním.
Aj keď príbehy o zázrakoch boli najskôr evanjelistami smerované na osobu divotvorcu Jeţiša,
teda majú silný kristologický rozmer, v mladšej redakčnej úprave sa stávali aj „vzorovými
modelmi“ pre čitateľov – „nových učeníkov“. Napríklad ideálnou odpoveďou na zázračné
uzdravenie bol slepec Bartimej, ktorého konečným dôsledkom bolo nasledovanie Jeţiša.
Najprecíznejšie, vzhľadom na aktuálnych čitateľov, boli prepracované „prírodné zázraky“.
Za historickým jadrom a kristologickým posolstvom príbehu nájdeme rozvinuté ekleziologické
katechézy odráţajúce ţivot vtedajších spoločenstiev Jeţišových učeníkov. Uvádzanie učeníkov
v týchto perikopách, ich konanie a dialógy s Jeţišom pomáhajú premosťovať historický príbeh
do vnútra kresťanskej komunity. Bol to najlepší spôsob, ako kresťanským čitateľom povedať,
ţe v príbehoch ide o nich samotných. Spolu s „historickými učeníkmi“ sú aj oni korigovaní,
vyučovaní a pozývaní k hlbšej viere a poslušnosti k tomu istému Majstrovi a Pánovi.

 Slovo novým učeníkom

V dnešnom svete je zdravie jednou z najväčších ľudských hodnôt. Pri blahoţelaní zvyčajne
svojim priateľom a známym ţeláme „hlavne veľa zdravia, to je najdôleţitejšie“. A keďţe je to
najdôleţitejšou vecou, vyhľadávame špecialistov na zdravie. Okrem odborných lekárov, tabletiek
a vitamínov mnohí vyhľadávajú rozličných „ľudových liečiteľov“, psychotronikov a homeopatov.

102
Pre zdravie sme ochotní urobiť čokoľvek. Zdravie je pre človeka nezriedka modlou. Vo svete však
skutočne jestvuje veľa bolesti. Okrem fyzických chorôb tela, je stále viac ľudí vnútorne zranených
z tráum spôsobených nedostatkom lásky či psychickými zraneniami. I keď sa dajú rozlišovať
telesné a duševné choroby, chorobou je vţdy celý človek vtiahnutý do utrpenia. V nej človek
zakúša bezmocnosť, obmedzenie a ohrozenie. Chorý človek potrebuje sluţbu lásky a uzdravenia.
Cirkev ako spoločenstvo Jeţišových nasledovníkov je povolaná k tejto sluţbe. Nie vţdy však bola
vo svojej histórii tomuto povolaniu verná a „proti sluţbe uzdravovania“ sa pouţívali a pouţívajú aj
niektoré akoby teologické argumenty.
Cirkev príliš často redukovala evanjelium na „vnútornú oblasť“, na „spásu duše“. Srdce a duša
človeka sú nepochybne najdôleţitejšími miestami stretnutia sa s Bohom v Duchu Svätom, ale
človek nie je „len duša“. Je jednotou duše a tela. Boh Otec nás nestvoril len ako duše, ale v jednote
duše a tela. „Nielen duša, ale celý človek, teda i s telom, je Boţím obrazom“ (sv. Irenej z Lyonu).
Biblické chápanie človeka je vţdy celistvé. Duša tvorí s telom nerozlučnú jednotu. Stvoriteľ nám
nechal v prírode lieky na naše bolesti a rozum, aby sme ich čo najlepšie pouţívali (toto je dnes
oblasť medicíny). Takisto Jeţiš prišiel uzdraviť úplne celého človeka, dušu i telo, preto často
nadprirodzene pomáhal ľuďom, ktorí si nedokázali prirodzene pomôcť a boli v koncoch. Jeţišovo
uzdravovanie sa vzťahuje na nerozdeleného človeka. On je lekárom našich duší i našich tiel.
Ďalším argumentom proti sluţbe uzdravovania je poukázanie na nový zmysel utrpenia, ktorý
priniesol Jeţiš svojím vlastným utrpením. Utrpenie a uzdravenie sa však navzájom nevylučujú.
Ani Jeţiš nevyliečil všetkých chorých v Izraeli. Radostná zvesť o uzdravení, ktorá vylučuje
duchovnú hodnotu utrpenia, nie je evanjeliom Jeţiša Krista. Ale ani posolstvo o vykupujúcom
utrpení, ktoré vylučuje boţské uzdravenie, nie je ţiadnym evanjeliom. V minulosti sa aţ príliš často
zdôrazňovala vykupiteľská hodnota utrpenia bez toho, aby sa nechal priestor aj uzdravujúcej sile
Ducha cez modlitbu a sviatosti. Naproti tomu sa dnes v niektorých charizmatických spoločenstvách
aţ príliš často zdôrazňuje telesné uzdravenie a takmer sa vylučuje vykupiteľské utrpenie. Potrebná
je „rovnováha“. Jedine na Bohu záleţí, aký spôsob uzdravenia človeka vyberie v konkrétnom
prípade.
V dejinách cirkvi bol a je i dnes, kladený dôraz na vyučovanie. Kresťania poznajú náboţenstvo,
vyučovanie o Bohu a Kristovi, desatoro, náboţenské pravdy, citáty zo Svätého písma. Počúvajú
kázania pri bohosluţbách. Jeţišova moc ustúpila celkom do úzadia, prípadne sa zredukovala na pole
sviatostného ţivota, liturgie či mimoriadnej skúsenosti svätých muţov a ţien. Boţie slovo a Duch
Svätý nás v minulom storočí vrátil do integrity Jeţišovho vyučovania spolu s jeho zázračným
pôsobením. Rôzne formy „obnovy v Duchu Svätom“ priniesli vo všetkých cirkevných
spoločenstvách nové povedomie aktuálnosti ţivého Jeţišovho mocného pôsobenia. Aj dnes Jeţiš
uzdravuje, vyháňa zlých duchov, robí znamenia a zázraky po celom svete.
Ako Jeţišovi verní súčasní učeníci máme veľkú zodpovednosť a úlohu navrátiť svedectvo
o Majstrovom zázračnom a uzdravovateľskom pôsobení v dnešnom svete. Učeník môţe zakúsiť
Majstrovo mocné pôsobenie v osobnom ţivote (ako slepý Bartimej) a vo vlastnej rodine (ako
Peter). Jeţišovi noví učeníci sú teda vnímavejší na Jeţišove zázraky, otvorení pre sluţby a charizmy
uzdravovania, konanie mocných divov, modlia sa za chorých, malomocných, posadnutých. Tak ako
historickí učeníci aj oni chcú byť svedkami a pomocníkmi Jeţišovho mocného pôsobenia. Všetci
noví učeníci, ktorí sú pod vedením Boţieho Ducha pozvaní k modlitbe príhovoru za chorých
a spútaných. Jeho zázračné pôsobenie nie je obmedzené na výnimočných ľudí ani určité
„charizmatické“ spoločenstvá, ale patrí celej cirkvi, všetkým učeníckym spoločenstvám sveta.
Všetci sme povolaní k vnímavosti voči núdznym a chorým ľuďom v našej blízkosti, k účasti
na moci Jeţišovho uzdravovania. Dar uzdravovania a oslobodzovania je pre všetkých pokrstených
(to nevylučuje, ţe v cirkvi sa niektoré závaţné prípady – zvlášť úplná diabolská posadnutosť –
prenechávajú na skúsených muţov viery a modlitby, v Katolíckej cirkvi môţe tzv. „veľký
exorcizmus“ vykonávať len biskup alebo ním poverený kňaz). Veľkou úlohou tzv. „charizmatickej
či letničnej obnovy“, prenikajúcej všetkými cirkvami, je pripomínať túto skutočnosť, upozorňovať
na sluţbu uzdravovania a oslobodzovania, aby sa konečným dôsledkom znovu integrovala do ţivota

103
celej cirkvi. To sa môţe uskutočňovať predovšetkým aktívnou spoluprácou na Jeţišovom mocnom
pôsobení, kázaním a svedectvami.
Ako môţu mať Jeţišovi noví učeníci spoluúčasť na Jeţišovom mocnom pôsobení?
1. Účasť na Jeţišovej uzdravovateľskej a exorcistickej moci neznamená „mať v sebe
liečiteľské schopnosti“. Učeníci majú hlboké vedomie, ţe nemôţu vlastniť Jeţišovu moc.
Charizmatickí vodcovia a učitelia by si mali neustále pripomínať skúsenosť učeníkov,
ktorých pôsobenie bolo neúspešné, ak Jeţišovu moc povaţovali za svoju vlastnú schopnosť.
Kaţdé zázračné pôsobenie Jeţišových učeníkov je účasťou na Jeţišovej vlastnej moci nad
všetkými formami zla a choroby. Nejde teda o ľudové liečiteľstvo, ale o schopnosť účinnej
modlitby v Jeţišovom mene. Učeník si je teda vedomý vlastnej bezmocnosti a súčasne
neohraničenej Boţej moci, ktorá sa aktuálne prejavuje pôsobením Ducha Svätého
cez Jeţišových nasledovníkov.
2. Učenícke spoločenstvo, prípadne kresťan obdarovaný „charizmou uzdravovania“, nemôţe
prísť do nemocnice a so zopnutými rukami vykríknuť: „Všetci vstaňte, Jeţiš vás
uzdravuje.“ Táto sluţba je darovaná od prípadu k prípadu, vţdy sa uzdravenie dotýka
konkrétneho človeka. Bohu nemoţno vnucovať svoj spôsob uzdravenia, ako si to my
predstavujeme, koho a ako má uzdraviť. Modlitbové spoločenstvo alebo konkrétny učeník
musí predovšetkým s vierou a pokorou načúvať tomu, čo chce Pán vykonať v konkrétnom
prípade.
3. Za KOHO sa môţeme a máme modliť? Učeníci sa prihovárali za rodinných príslušníkov
(Petrova svokra) ako aj za ľudí, s ktorými sa stretli a ktorí trpeli určitou núdzou (posadnutý
mladík). Modliť sa môţeme za kaţdého, kto potrebuje pomoc.
4. Čo sa týka FORMY modlitby za uzdravenie, nejestvujú „magické formuly“, ktoré
automaticky spôsobia uzdravenie. V skúsenosti cirkevných spoločenstiev jestvujú
„osvedčené formy modlitby“, ktoré je moţné pouţívať, ale Duch Svätý môţe modliacemu
sa spoločenstvu vnuknúť novú a spontánnu modlitbu, ktorá bude aktuálnou práve pre
daného človeka. Počas modlitby je zo strany modliaceho sa učeníckeho spoločenstva veľmi
potrebné vnútorné načúvanie Boţiemu hlasu. Boh môţe prehovoriť do srdca niektorého
z modliacich sa učeníkov, ktorý má počuté slovo poznania vysloviť nahlas. Kaţdé prorocké
slovo alebo slovo poznania je vyslovené vo viere a očakávaní Boţieho dotyku.
5. Pri viditeľnej modlitbe je potrebný slobodný súhlas viery chorého človeka. V nej sa môţu
pouţiť aj určité symbolické gestá. Najčastejšie je to vkladanie rúk. Týmto gestom Jeţiš
prejavil svoju neţnosť, ochranu, súcit. Keď niekto vkladá na chorého ruky, oni sú akoby
„rukavicami“, v ktorých sa skrývajú Jeţišove ruky.
6. Jeţiš sa nikdy nemodlil proti vôli slobodného človeka. Výnimku tvoria modlitby
za oslobodenie a uzdravenie u detí a tých, ktorí nie sú slobodní a schopní vyjadriť svoj
najvnútornejší súhlas. Vtedy ako jedna Boţia rodina a jedno Kristovo telo môţeme
privádzať svojich blízkych k Jeţišovým nohám. Ak Jeţiš uzdraví niekoho, kto nevyjadrí
svoju vieru, je uzdravujúci Boţí zásah zároveň pozvaním k viere.
7. Modlitba za chorých nie je magickým prostriedkom, ale ona sa obracia na Boha, ktorý
jediný uzdravuje. Nejestvujú zaručené „techniky modlitby“. Modlitba je predovšetkým
načúvaním tomu, ako chce Pán človeka uzdraviť. Okrem toho môţe byť pre chorého
dôleţité, ţe pred Bohom sa presne pomenuje utrpenie alebo duch, ktorý spôsobuje spútanie.
8. Počas rozhovoru pred modlitbou, prípadne v samotnej modlitbe za chorého sa môţu objaviť
prekáţky, ktoré bránia pôsobeniu Boţej sily zo strany samotného chorého. Učenícke
modlitbové spoločenstvo má charizmu rozlišovania a poznania, ktoré pomáhajú „odhaliť
a odkryť“ pravé príčiny utrpenia. Týmito prekáţkami môţe byť neochota odpustiť,
naviazanosť na modlárske praktiky: satanizmus, špiritizmus, veštectvo, okultizmus,
ezoterizmus, fetišizmus, astrológiu, psychotroniku, transcendentálnu meditáciu, jógu, zen,
New Age, spojenie s „ľudovým liečiteľom“. Postihnutý človek sa najprv musí zrieknuť
„falošných bôţikov“, vyznať to ako hriech. K tomu patria aj váţne a opakované morálne
hriechy, z ktorých sa zrodila úplná závislosť, promiskuita, stále nutkanie k masturbácii

104
 či perverzite, ako aj závislosť od drog, alkoholu, automatov. V takýchto prípadoch je
potrebná modlitba za oslobodenie a rozviazanie pút.
9. Uţ v Jeţišovej dobe bola sluţba uzdravovania a oslobodenia sprevádzaná vedľajšími
motívmi ľudí, senzáciechtivosťou či pýchou úspešne sa modliacich kresťanov. Učenícke
spoločenstvo by malo v modlitbe tieto nástrahy odhaľovať, aby samo nekládlo prekáţky
Boţiemu mocnému pôsobeniu.
10. Sluţba uzdravovania stojí v sluţbe ohlasovania Boţieho kráľovstva. Uzdravovanie
a zázraky nemôţu byť cieľom, ale prostriedkom poukazujúcim na ţivého Boha a Jeţiša
Krista. Modlitba za uzdravenie má byť sprevádzaná hlásaním evanjelia. Jean Pliya, ktorý
vykonáva sluţbu uzdravovania v Afrike, povedal pri jednom sympóziu o sluţbe
uzdravovania: „Ohlasovanie bez znamení nezasahuje srdce ľudí a uzdravovanie bez
ohlasovania a odpustenia hriechov neprináša trvalú zmenu do ţivota.“
11. Psychiater a trvalý diakon, ktorý slúţi aj sluţbou uzdravovania, Phillipe Madre upozorňuje,
ţe tí, ktorí sa „modlia za“ chorých, by mali postupne viac prechádzať k spoluúčasti.
„Modlitba za“ chorého sa nazýva intercessia, čo v latinčine znamená, ţe sa našou modlitbou
umiestňujeme medzi chorého na jednej strane a Boha Jeţišovej lásky na strane druhej.
„Spoluúčasť“ sa nazýva compassio, lebo ten, kto sa modlí, zdieľa bolesť a utrpenie spolu
s chorým, tak ako to robil Jeţiš. Takýto modliaci sa učeník nosí vo svojom srdci zvláštnym
spôsobom utrpenie chorého, za ktorého sa modlí.
12. Sluţba uzdravenia či oslobodenia sa nekončí fyzickým vyliečením či psychickou úľavou.
Ak by toto bolo cieľom, postavili by sme sa do jedného radu s tými, ktorým ide len
o zdravie. Cieľom uzdravenia je nasledovanie Jeţiša, úplná zmena ţivota, ktorá sa najlepšie
prejaví učeníckym nasledovaním. Tí, ktorí sa modlia za chorých, by mali byť
spoluzodpovední za ďalší duchovný rast chorého človeka. Môţu mu pomôcť nájsť učenícke
spoločenstvo, lásku k Boţiemu slovu, modlitbe... „Dom uzdraveného človeka“ nemôţe
zostať prázdny, aby sa doň nevrátil zlý duch alebo ďalšia skľučujúca choroba. Má sa stať
Boţím chrámom a príbytkom Ducha Svätého.
Veľký protestantský teológ 20. storočia Karl Barth napísal: „Človek v skutočnosti nie je zdravý,
kým nemá radosť zo ţivota. Zdravie nie je hodnota sama o sebe, ale hodnota určovaná zmyslom
ţivota. Keby bol niekto zachránený zo smrteľnej choroby a nenašiel by zmysel ţivota, bude
nakoniec ľutovať, ţe ho zachránili.“
Súhrnom moţno povedať: Jeţišovi učeníci nemôţu byť ľahostajní k utrpeniu svojich bratov
a sestier. Práve naopak, sme povolaní zobrať váţne zranených a chorých ľudí, v ich telesnej,
duševnej i duchovnej porušenosti a modliť sa za nich v načúvaní Duchu Svätému. K účasti
na Jeţišovej sluţbe uzdravovania a oslobodzovania sme pozvaní všetci.

Literatúra
BLACKBURN, B. L.: The Miracles of Jesus, in CHILTON, B., EVANS, C. A. (edts.), Studying the Historical Jesus.
Evaluations of the State of Current Research, Brill, Leiden, s. 370 – 371; BROWN, R.: Jesus and Elisha in Perspective
12, 1971, s. 85 – 104; FULLER, R. H.: Die Wunder Jesu in Exegese und Verkündigung, Patmos, Düsseldorf 1967;
GUTBROD, K.: Die Wundergeschichten des Neuen Testament, Stuttgart 1978; MÁTEL, A.: Jairova dcéra
a „spoločenstvo siedmych“, in Lekno 1/2002, Bratislava, s. 22; Rozbúrené more a učeníci – krízy spoločenstiev, in
Natanael 9/1999, Bratislava, s. 18 – 20; SENIOR, D.: The Miracles of Jesus in NJBC 81; SCHOLZ, G.: Príbehy
Jeţišovych divov ako obrazné príbehy, in Metanoia, EBF UK, Bratislava 1998, s. 159 – 172; THEIßEN, G.:
Urchristliche Wundergeschichten, Gütersloh 1974.

105
 VI. VYSLANIE UČENÍKOV
Pod týmto titulom budeme rozumieť dve skupiny perikop, ktorých spoločnou témou je Jeţišovo
vyslanie učeníkov, čím sa stali účastníkmi a pokračovateľmi jeho sluţby. Ide o tú sluţbu, ktorú sme
predstavili ohlasovaním Boţieho kráľovstva, vyučovaním a mocným konaním v predošlých
kapitolách. Na tej istej Jeţišovej sluţbe budú mať účasť učeníci. Ide o state:
1. Vyslanie Dvanástich a ich návrat: Mk 6, 7 – 13. 30 – 31; Mt 10, 5 – 14; Lk 9, 1 – 6. 10a
2. Vyslanie a návrat iných sedemdesiatich (-dvoch): Lk 10, 1 – 12; 17 – 20

VYSLANIE DVANÁSTICH
Kontext
V tesnom kontexte pred vyslaním Dvanástich sa u Marka nachádza perikopa o kázaní
v Nazaretskej synagóge (Mk 6, 4), ktoré sa skončilo neprijatím, dokonca pohoršovaním. Preto tu
podľa súhrnnej správy, aţ na malé výnimky, Jeţiš nemohol vykonať ţiadny mocný čin (Mk 6, 5).
Preto sa divil ich nevere a vyučoval len po okolitých dedinách (v. 6). Nasleduje vyslanie Dvanástich
(Mk 6, 7 – 11) a správa o ich návrate (v. 30 – 31), medzi obe perikopy je vloţená stať o smrti Jána
Krstiteľa (v. 14 – 29). Neúspech Jeţiša v Nazarete a mučenícka smrť Krstiteľa sú v kontexte
upozornením vyslaným apoštolom, ţe ich cesta bude nielen cestou úspechu, ale aj nepochopenia,
odmietnutia a prenasledovania. U Matúša tvorí vyvolenie a vyslanie učeníkov jeden celok, ktorý
evanjelista umiestnil v 10. kapitole. Následná reč k Dvanástim a jednotlivé výroky sú zväčša
upozornením a varovaním apoštolov pred nevyhnutným prenasledovaním a utrpením. Matúš
na tomto mieste pouţíva súčasne materiál z Mk a Q, pričom spája rôzne výroky do jednej reči
adresovanej Dvanástim (Mt 10, 5 – 42). U Lukáša je pred perikopou o vyslaní Dvanástich príbeh
o zázraku oţivenia mŕtvej Jairovej dcéry (Lk 8, 40 – 56), pri ktorom boli očitými svedkami traja
z najuţšieho okruhu jeho učeníkov – Peter, Ján a Jakub (Lk 8, 81). Títo svedkovia Jeţišovho
mocného pôsobenia, spolu s ďalšími z Dvanástich, o vyvolení ktorých Lukáš rozprával v 6, 12 – 16,
budú mať na jeho vlastnom poslaní aktívnu účasť.

Literárna forma a historickosť

Z hľadiska kritiky foriem môţeme perikopu zaradiť do rozprávania o Jeţišovi, pretoţe v zásade
obsahuje naratívnu látku. Vo vnútri rozprávania však nájdeme výroky. Z hľadiska spätosti formy
a obsahu môţeme perikopu identifikovať ako rozprávanie o poverení alebo jednoducho misijné
pokyny. Historickosť vyslania učeníkov počas Jeţišovho vlastného pôsobenia býva spochybňovaná,
pretoţe je Jánovej tradícii neznáma a u synoptikov je len veľmi málo údajov. Dvojité vyslanie
u Lukáša dodáva správam ďalšiu nejasnosť. Nie je však ţiadny dôkaz pre popretie historickej účasti
učeníkov na jeho vlastnej misii. Záverečný text redaktori spracovali na podklade historickej
skutočnosti Jeţišovho vysielania učeníkov a ţivej praxe cirkvi, v ktorej redaktor evanjelia pôsobil.
Samozrejme, tu nepôjde o „historický protokol“ reči, ktorú Jeţiš predniesol pri prvom vyslaní
svojich učeníkov. Skôr išlo o model misie, ktorý mal pôvod v Jeţišovom konaní, ale postupne sa
dotváral a modifikoval podľa potrieb jednotlivých spoločenstiev. V texte môţeme pozorovať
a rozlišovať prelínanie udalostí vyslania Jeţišových vlastných učeníkov s misiou „nových“
učeníkov v kresťanských spoločenstvách.

VYSLANIE SEDEMDESIATICH (-DVOCH)

Kontext a literárna forma
Ako časť správy o začiatku cesty (od Lk 9, 51), Lukáš uvádza Jeţišovo vyslanie ďalších
„sedemdesiatich (-dvoch)“ učeníkov, aby mu pripravovali cestu. Oprávnene môţeme výslovne
hovoriť o učeníkoch, aj keď v texte nie je uvedené slovo mathétés. Nie je dôvod pochybovať o tom,
ţe Lk nimi myslel učeníkov, i keď pravdepodobne v širšom slova zmysle, v rámci jeho „učeníckeho
zástupu“ (por. k. I.2.2C; tu nájdeme aj Lk zvláštnosť označovania učeníkov len číslovkou). Predtým
Jeţiš vyslal Dvanástich s poslaním kázať a uzdravovať (Lk 9, 1 – 6). Teraz je vyslaných ďalších
sedemdesiat (-dva) učeníkov. Lukáš potom pripája do tohto príbehu o ich vyslaní správu o ich

106
návrate, radostnú náladu z úspechu misie a Jeţišov trojdielny komentár na ich oznámenie (10, 17 –
20). Týchto dvanásť veršov má literárnu formu misijných pokynov, ale sú zároveň časťou dlhšej
reči, ktorá sa končí Jeţišovými ťaţkosťami vyslovenými proti mestám v Galilei (v. 13 – 15)
a výrokom o učeníkoch ako zástupcov posielajúceho (v. 16). Môţeme si tu všimnúť spojenie
rôznorodých materiálov, ktoré sú charakteristické pre opis cesty. V ňom sa evanjelista sotva
zaoberá o „historický“ priebeh v našom slova zmysle. Stať ako celok je pravdepodobne literárnym
dubletom pravidiel pre misionársku činnosť Dvanástich (9, 1 – 6). Lukáš, podobne ako Matúš, čerpá
z dvoch prameňov: Marka a Q a pozná vlastnú tradíciu o vyslaní ďalších učeníkov, ktorí nepatrili
medzi Dvanástich. Výroky pochádzajúce z prameňa Q sú paralelné (v inom poradí) s Mt 9, 37 – 38;
10, 7 – 16; (11, 24). Tieto verše boli nepochybne ako celok uţ zhromaţdené v prameni Q, kde boli
zachované v ich pôvodnejšej podobe. Dva výroky v týchto misijných pokynoch majú paralelu
v koptskom Tomášovom evanjeliu. Lukáš nakoniec pri svojej redakčnej práci rozširuje vyslanie
Dvanástich aj o iných sedemdesiatich (-dvoch) učeníkov a rozdeľuje obidva pramene do dvoch
správ o vyslaní apoštolov. Pri tomto druhom vyslaní je ešte zrejmejšie, ţe evanjelistovi nešlo
o presnú historickú spomienku na Jeţišove vysielanie svojich učeníkov, ale o reflexiu
ranokresťanskej misijnej aktivity. Preto pri výklade vyslania Dvanástich a ďalších sedemdesiat (-
dva) učeníkov budeme postupovať spoločne.

VÝKLAD
Rabínske a starozákonné pozadie
V rabínskom judaizme boli talmidi oprávnení k samostatnému pôsobeniu, vyučovaniu
a rozhodovaniu v otázkach halachy, aţ keď prijali smichu – ordináciu. Ona sa udeľovala vkladaním
rúk rabiho a slovným poverením. Spočiatku ju udeľoval kaţdý rabi svojmu talmidovi sám (j Sanh
19a), väčšinou v prítomnosti dvoch starších ako svedkov (m Sanh 1:3). Nadväzovalo sa tým na
tradíciu, ktorú začal Mojţiš, keď vloţil ruky na Jozueho a udelil mu právomoc (Nm 27, 18 – 23; Dt
34, 9; por. Avot 1:1). Odvtedy izraelskí mudrci a sudcovia ustanovení Mojţišom (Nm 11, 16 – 17;
24 – 25) ordinovali svojich vlastných nástupcov aţ do obdobia druhého chrámu. V Talmude sa
nachádza formula smichy v podobe otázok: „Môţe učiť? – Môţe! – Môţe súdiť? – Môţe! – Môţe
rozväzovať (sľuby). – Môţe!“ (b Sanh 5a). Ordináciou sa stal talmid rabim. V Babylónii sa
namiesto titulu rabi pouţívalo rav, pretoţe sa tam nerobila ordinácia vkladaním rúk. Zaviedol sa tu
menovací dekrét na funkciu dajana (sudcu), rava (náboţenského učiteľa) alebo chachama
(mudrca). Rabi bol oprávnený samostatne vyučovať a rozhodovať v otázkach halachy. Smicha ho
oprávňovala k autentickému odovzdávaniu tradície, bola zárukou neprerušenej reťaze tradície
od Mojţiša po súčasnosť. Jeţiš však v tejto rabínskej línii nepokračoval, sám nikdy nebol talmidom
u známeho rabiho ani neprijal smichu. Podobne ani svojim učeníkom neudelil smichu vkladaním
rúk. Z historického hľadiska táto mohla byť však zavedená aţ po zničení chrámu, v judaizme býva
spájaná s rabi Jochananom ben Zakaj, ţiakom Hilela a prvým predstaviteľom akadémie v Javne
(r. 80 – 85 po Kr.), ktorý ordinoval svojich talmidim. Aţ od jeho čias sa stal titul rabi oficiálnym
označením ordinovaného učiteľa, predtým (i v Jeţišovej dobe) bol len obľúbeným úctivým
oslovením, ktoré znamenalo môj majster. Jeţiš ako výnimočný Učiteľ s jedinečnou identitou, však
taktieţ posielal svojich učeníkov, aby pokračovali v odovzdávaní jeho učenia a posolstva
o prichádzajúcom Boţom kráľovstve.
Grécke sloveso vyjadrujúce hlavnú myšlienku perikopy – poverenie a vyslanie posla je apostelló
– poslať, odoslať. V gréckom SZ sa týmto slovesom prekladá hebrejské šalach, Zaujímavosťou pri
hebrejskom opise „vysielania niekoho“ je dôraz, ktorý leţí na skutočnosti samotného poslania
a predovšetkým vyzdvihnutím toho, ktorý posiela, posielaná osoba ustupuje do pozadia. Najvyšším
posielajúcim je JHVH – Boh Izraela. Jeho poslami sú proroci. SZ pozná funkciu vyslancov, ktorých
treba rešpektovať práve tak ako kráľa, ktorý ich posiela (2 Sam 10). Hebrejský výraz malach
označuje posla, sluţobníka, ktorého jeho pán vyslal do cudziny pri zvláštnych príleţitostiach, napr.
s prianím pokoja (1 Kr 5, 15), so ţiadosťou o priazeň (Nm 20, 14), za účelom uzatvorenia zmluvy
(Joz 9, 4), s protestom proti krivdám (Sdc 11, 12). Poslovia nezastupovali sami seba, preto sa s nimi

107
jednalo úctivo a porušenie tejto zásady sa tvrdo trestalo. V orientálnom i rímskom svete mali
poslovia úlohu zastúpiť posielajúceho, bola im zverená určitá úloha. Poslovia vyslaní kráľom mali
priamo zastúpiť svojho monarchu a jeho autoritu (por. 1 Kr 14, 6). Dôstojnosť posla závisela
od hodnosti posielajúcich. Medzi najznámejšie texty opisujúce myšlienku vyslania sú tieto: Gn 12,
1n (Boh posiela Abrama do Kanaánu); Ex 3, 10 (Boh posiela Mojţiša vyslobodiť Izrael
z Egyptského otroctva); Sdc 6, 8. 14 (Boh posiela Gedeona v boji proti Madiánčanom); Iz 6, 8
(povolanie a poslanie Izaiáša); Jer 1, 7 (povolanie a poslanie Jeremiáša); Ez 2, 3; Ag 1, 12; Zach 2,
12... V súvislosti s Dvanástimi sme spomínali aj ţidovskú inštitúciu šaliach, kde išlo o poslov
vyslaných synedriom alebo rabínmi, ktorí ich mali reprezentovať a konať v ich mene s autoritou
v kalendárnych, finančných alebo zákonných veciach. Pritom platilo: „Zástupca človeka je ako
on sám“, hebr. šeluho šel ’adam kemoto (por. m Ber 5:5; b Kid 41b).
V prorockej sluţbe „posielania“ môţeme nájsť prvky patriace k podstate tejto činnosti:

Posielajúci subjekt = Boh

výzbroj potrebná k dosiahnutiu cieľa Adresát
obsah posolstva posolstva
pokyny pre poslaného od posielajúceho
Poslaný subjekt – posol = prorok

V evanjeliových perikopách o vyslaní učeníkov môţeme nájsť všetky tieto prvky:

1. Posielajúci subjekt
Ním je vo všetkých prípadoch Jeţiš. Tento je v evanjeliách bytostne predstavený ako posol Boha.
Jeţiš postupne odovzdáva svoje posolstvo učeníkom. Jeho aktívnu činnosť vyjadruje u Marka,
podobne ako pri perikope o vyvolení Dvanástich, grécke sloveso proskaleomai – privolať, zavolať
niekoho; v prenesenom zmysle v náboţenskom duchu povolať niekoho. Lukáš 9, 1 pouţíva sloveso
synkaleó – zvolať, typické pre jeho slovník. Pri Lukášovom druhom vyslaní v 10, 1 je pouţité staré
grécke sloveso anadeiknými – ukazovať, naznačovať, ale aj určiť, ustanovovať, dosadiť. V celom
NZ sa nachádza len dvakrát, vţdy v Lukášovom diele (ešte v Sk 1, 24 v súvislosti s vybraním
dvanásteho apoštola, ktorý mal nahradiť Judáša). V tomto druhom vyslaní je posielajúci Jeţiš
priamo označený kristologickým titulom Pán (gr. kyrios, por. 7, 13; 10, 39 atď.) U Matúša 10, 5 je
pouţité spojenie „týchto Dvanástich poslal Jeţiš“. Je tu pouţité grécke sloveso pre vyslanie –
apostelló (por. Mk 6, 7; Lk 9, 2), ktoré je v celej perikope ústredné. V celej stati vystupuje Jeţiš
so zrejmou autoritou posielajúceho, čo je vyjadrené aj mnoţstvom imperatívov. Skutočnosť, ţe
vyslaní učeníci majú zastupovať samotného Jeţiša, najlepšie vyjadruje druhé vyslanie u Lukáša 10,
1. Pán posiela sedemdesiatich (-dvoch) na miesta, kam chcel on sám prísť. Učeníci pôjdu pred ním
ako heroldovia a zároveň ich príchodom s Jeţišovou zvesťou bude prítomný sám Pán.

2. Poslaní
Nimi sú Dvanásti (Mk 6, 7; Lk 9, 1; Mt 10, 1; viď. kap. III) a podľa Lukášovej tradície neskôr
i „ďalší sedemdesiati (-dvaja)“ učeníci. Zvláštnosťou u Marka je spôsob posielania „po dvoch“.
Tomuto posielaniu po dvojiciach zodpovedá aj Lukášova tradícia pri „sedemdesiatich (-dvoch)“
učeníkoch (Lk 10, 1). Majster svojich ţiakov posielal po dvoch nielen z praktických sociologických
dôvodov, aby si mohli navzájom pomáhať a dopĺňať sa. Moţno predpokladať, ţe dlhé a namáhavé
pochody ďalekou a pustou krajinou nieslo so sebou nejedno nebezpečenstvo, ktoré sa vo dvojici
prekonávali ľahšie. Primárny dôvod dvojice poslov vychádzal však z orientálnej súdnej praxe
potreby najmenej dvoch svedkov, pretoţe len svedectvo dvoch je hodnoverné: „Jeden svedok
nebude nič platný pri nejakej vine alebo zločine, ktorého sa niekto dopustil; na výpovedi dvoch
alebo troch svedkov bude závisieť rozhodnutie“ (Dt 19, 15; por. Nm 35, 30; Dt 17, 6; v NZ potom
Mt 18, 16; Jn 8, 17; Sk 8, 14; 13, 1; 15, 32. 40; Rim 16, 7; 2 Kor 13, 1; Kol 4, 7 – 9; Hebr 10, 28).
„Svedecký aspekt“ potvrdzuje aj Mt 26, 11 výrazom „...na svedectvo proti nim“. Ďalším aspektom

108
prítomnosti dvojice vyslancov je spoločenský a ekleziologický rozmer (por. Mt 18, 19 – 20:
„Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je
na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaţdení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“).
Pri druhej Lukášovej správe Jeţiš vysiela ďalších sedemdesiatich (-dvoch). V počte ďalších
vyslaných učeníkov sú značné rozdiely v textových variantoch. Časť dôleţitých textových kódexov
udáva číslo sedemdesiat, časť má počet sedemdesiatdva. Podľa kritérií textovej kritiky sa nedá
presne určiť, ktoré čítanie je pôvodnejšie, preto sa v texte uvádzajú oba varianty. Symbolické číslo
sedemdesiat je častejšie pouţívané v SZ. Ono označuje sedemdesiatich starších, ktorých si vyvolil
Mojţiš, aby mu pomáhali (Ex 24, 1. 9; Nm 11, 16. 24). Aj pri počte Jakubových potomkov sa
uvádza sedemdesiat (Ex 1, 5; Dt 10, 22). Číslo sedemdesiat môţe reflektovať aj počet národov
z potomkov Sema, Chama a Jafeta, teda Noemových synov (Gn 10, 2 – 31). Podľa tohto
východiskového textu by sedemdesiat vyslaných učeníkov mohlo symbolizovať misiu k národom
a ţidovskej diaspore, zatiaľ čo Dvanásti by symbolizovali misiu Izraela. Tu nachádzame aj rozdiel
medzi masoretským textom a gréckou LXX, v ktorej je uvedených sedemdesiatdva potomkov
(moţno podľa počtu prekladateľov podľa Aristeovho dopisu; okrem tohto miesta je číslo
sedemdesiatdva len v Nm 31, 38).
Lukáš pri vyslaní „ďalších sedemdesiatich (dvoch)“ učeníkov mohol vychádzať u určitej
historickej spomienky, podľa ktorej Jeţiš nevyslal počas svojej verejnej činnosti len „Dvanástich“,
ale aj ďalších učeníkov. Dôleţitejšia však je pre Lukáša skutočnosť, ţe nielen misia v Izraeli
(prezentovaná Dvanástimi), ale aj univerzálna misia k národom (prezentovaná „sedemdesiatimi
(dvomi)“ má svoj pôvod v Jeţišovej činnosti. Problémom pri tomto výklade však je, ţe záujem
evanjelistu nie je v texte ţiadnym spôsobom orientovaný na adresátov misie, ale len na jej
protagonistov. Preto výklad sedemdesiatich učeníkov symbolizujúcich misiu medzi národmi
niektorí exegéti odmietajú.
V Lk 10, 2 redaktor vloţil výrok pochádzajúci z tradície Q, ktorý u Matúša nájdeme
bezprostredne pred vyvolením a vyslaním Dvanástich (Mt 9, 37 – 38). Ide o krátke prirovnanie,
v ktorom Jeţiš hovorí o veľkej ţatve, pri ktorej však chýba dostatok robotníkov. Čas ţatvy Lk
začleňuje do obdobia, keď „vyzrel čas ohlasovania Kráľovstva“ (por. 8, 4 – 15). Zvesť
o Kráľovstve sa všeobecne rozšírila a veľký počet ľudí chce prijať jej posolstvo. Obraz robotníkov –
zberateľov úrody bol v SZ známy pre označenie Boţích eschatologických sudcov národov (por.
Joel 4, 1 – 13; Iz 27, 11 – 12), čo znovu potvrdzuje symbolický význam „sedemdesiatich (-dvoch)“
vyslaných pre misiu mimo Izrael. Lukáš pouţíva obraz robotníkov pre vyslaných apoštolov, ktorých
nie je pre takú veľkú úrodu dostatok. Preto Jeţiš vyzýva robotníkov, ktorých môţe vyslať, aby sa
modlili k Bohu za poslanie nových robotníkov. Táto inštrukcia znamená, ţe tak ako Jeţišovo dielo
aj misia učeníkov je pod starostlivosťou samotného Boha, ktorý je Pánom ţatvy.

3. Výzbroj
Podľa Marka Jeţiš Dvanástim odovzdával moc (gr. exúsia) nad nečistými duchmi. Marek tu
pripomína jeden z dôvodov vyvolenia Dvanástich (3, 14 – 15): aby mali moc vyháňať démonov,
na ktorý nadväzuje tým, ţe Jeţiš im túto moc pri vysielaní k účasti na jeho diele aj odovzdáva. Uţ
v SZ Mojţiš preniesol na Jozueho plnosť svojej moci (Nm 27, 18), podobne Eliáš Elizeovi. Jeţiš
v prorockej línii pokračuje, pričom je zároveň evidentný rozdiel medzi „mocou prorokov“ a „mocou
Jeţiša“. Grécky pojem exúsia označuje: 1) moţnosť určitého konania, nakoľko mu nestoja v ceste
prekáţky. Na rozdiel od pojmu dynamis – moc, sila (zvlášť fyzická), schopnosť, spôsobilosť,
označuje vnútornú moţnosť konať; 2) autoritu – moţnosť daná vyššou normou alebo inštanciou,
teda právo konať niečo s autoritou, či uţ vlastnou alebo odvodenou; 3) v právnom systéme moc
štátu. Vo všetkých náboţenstvách je moc podstatou boţstva. Exúsia v SZ označuje absolútnu
moţnosť konať, moţnosť, ktorá je vlastná Bohu. Skutočná moc, teda schopnosť účinne uplatňovať
autoritu, náleţí jedine JHVH. Jeho moc sa uplatňuje v stvorení, udrţovaní sveta a v riadení dejín
Izraela. Časť svojej právomoci JHVH odovzdal svojmu ľudu, ale pri mnohých príleţitostiach
aktívne zasahuje do diania vo svete. Dôleţitú úlohu má exúsia vo výklade osoby a pôsobenia Jeţiša

109
z Nazareta. Ona označuje Bohom dané splnomocnenie a silu ku konaniu. Vo všetkých evanjeliách
sa potvrdzuje Jeţišovo vystúpenie, či uţ kázanie, alebo jeho uzdravujúce konanie, ako mocná
činnosť. Nikto nepopiera jeho moc, pretoţe je uzdravujúca, reálna a overiteľná, vyvoláva údiv ľudí.
„Keď Jeţiš skončil tieto reči, zástupy ţasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie
ako ich zákonníci“ (Mt 7, 28 –29; Mk 1, 22; Lk 4, 32). Všetci sa čudovali a jeden druhého sa
vypytovali: Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho“ (Mk 1,
27). „A všetci stŕpli nad veľkou Boţou mocou“ (Lk 9, 43). Jeţiš má plnú moc odpúšťať hriechy
i uzdravovať (Mk 2, 1 – 12), a to aj v sobotu (Mk 3, 1 – 6). Túto moc potom odovzdáva Dvanástim.
Oni budú Jeţišovými vyslancami, svedkami a predstaviteľmi, ktorí od Pána prijali exúsiu v zmysle
mocného kázania, vyučovania, mocného uzdravujúceho konania a vyháňania démonov. Táto moc
bude a vţdy zostane mocou Jeţišovou, čo budú apoštoli vyjadrovať pouţívaním Jeţišovho mena,
nikdy nebude ich vlastnou mocou, vţdy len odovzdanou.
U Lukáša 9, 1 dal Jeţiš Dvanástim silu a moc nad všetkými démonmi a uzdravovať neduhy. Lukáš
spolu s výrazom exúsia uvádza dynamis. Na začiatku Jeţišovho pôsobenia sa Jeţiš v sile Ducha
Svätého vrátil do Galiley (Lk 4, 14). V Kafarnaume sa po uzdravení posadnutého ľudia divia:
„Čo je to za slovo, ţe s takou mocou a silou rozkazuje nečistým duchom a tí vychádzajú“ (Lk 4,
36). Práve tomuto textu je jazykovo a obsahovo blízka Lukášova formulácia. Tú moc a silu, ktorou
Jeţiš rozkazuje nečistým duchom, odovzdal Dvanástim. Ţe ide o všetky moţnosti prejavov zla,
vyjadruje gréckym adjektívum panta – všetky. Aj v tejto činnosti majú pokračovať tí, ktorých Jeţiš
posielal ako svojich vyslancov. Pri druhom Lukášovom vyslaní chýba zmienka o sile a moci, akoby
bola predpokladaná z predchádzajúcej správy.
Matúš spojil oddelené perikopy o vyvolení a vyslaní Dvanástich v jeden celok. Uţ na začiatku
vyvolenia im dal moc nad nečistými duchmi, takţe ich mohli vyháňať a uzdravovať kaţdý neduh
a kaţdú chorobu (Mt 10, 1). Matúš nielenţe pouţíva to isté spojenie, ktorým opisuje Jeţišovu
uzdravovateľskú činnosť v Galilei (Mt 4, 23), ale priamo v kontexte 9, 35 ju znovu opakuje. Takţe
je celkom jasné, ţe Dvanástim dáva Jeţiš moc podieľať sa na tej istej uzdravovateľskej činnosti,
ktorú sám vykonával počas svojho vlastného pôsobenia.

4. Výbava na cestu
U Marka 6, 8 je pouţité sloveso parangelló – prikázať, vyjadrujúce naliehavosť Majstrových
pokynov. Jeţiš neprikazuje, čo majú vyslaní učeníci robiť, ale ako majú byť vybavení počas svojej
misie. Dá sa hovoriť o cestovnej výbave. Synoptické evanjeliá sa na tomto mieste vo všetkých
detailoch nezhodujú. Pravdepodobne je tu reprodukovanie Jeţišových výrokov ovplyvňované
praxou jednotlivých kresťanských spoločenstiev. Na rozdiel od Mt 10, 10; Lk 9, 3; 10, 4, je
u Marka povolené vziať si so sebou palicu a sandále. Lukáš a zvlášť Matúš zveličujú prísnosť
pokynov.
Mk nepovolená výbava: chlieb, kapsa, medené peniaze do opasku, druhé šaty
Mk povolená výbava: jedna palica, sandále, jedny šaty
Mt nepovolená výbava: zlaté, strieborné ani medené peniaze do opaskov, kapsa,
druhé šaty, sandále, palica
Lk nepovolená výbava: kapsa, chlieb, peniaze, dvoje šiat
- pri druhom vyslaní: peňaţenka, kapsa, obuv

Chlieb (gr. artos) bol základnou zloţkou potravy, výbavou kaţdej dlhšej cesty. Pre zachovanie
ţivota bol takým podstatným, ţe keď ho niet, chýba všetko. V SZ bol chlieb povaţovaný za symbol
darov, ktoré dáva Boh človeku, aby tento mohol ţiť. Izrael na púšti bol celkom bez chleba úplne
odkázaný na mannu – Boţí dar. Učeníci budú putovať podobne ako Izraeliti celkom odkázaní na
Boţiu pomoc (cez dobročinnosť tých, ktorým zvestujú evanjelium). Ďalšie výrazy „nepovolených
vecí“ nemusia byť ani tak presnými pokynmi k vonkajšej výbave ako skôr paralelným dôrazom.
Lukáš to priamo vyjadruje v úvodnej vete: „Na cestu si neberte nič...“, aţ potom vymenúva
jednotlivé predmety.

110
 Kapsa – vrece (gr. péra) je koţený vak slúţiaci na nosenie najnutnejších cestovných potrieb.
Môţe ísť o „cestovný vak“ alebo „ţobrácky vak“, ktorý sa pouţíval zväčša na nosenie jedla.
Apoštoli ho nebudú potrebovať, podobne ako chlieb, pretoţe sa o nich bude starať sám Boh.
Podobne ani peniaze – drobné mince, ktoré sa nosili v opasku. Ide o opasok z koţe alebo tkaniny,
ktorý sa nosil okolo pása zvonku na šatách. Opasok býval dosť široký a ľahko sa dal zloţiť.
Pouţíval sa na upevnenie časti odevu pri práci, ako ochrana pri bitke a ako vrecko na nosenie
peňazí. Apoštoli si však do tohto opasku nemôţu dávať ani drobné mince, medenáky. Matúš uvádza
aj vyššie platidlá, nemôţu si brať ani zo zlata, ani zo striebra, čím dosahuje gradáciu
od najvyššieho platidla po menšie. Lukáš uvádza len strieborné platidlo, ktoré sa pouţívalo ako
v gréckom, tak i rímskom prostredí. V Didaché čítame varovanie pred apoštolmi, ktorí sa
na jednom mieste nechávali ţiviť viac ako dva dni a prijímali peniaze: „Pokiaľ ide o apoštolov
a prorokov, podľa ustanovenia evanjelia konajte takto: Kaţdý apoštol prichádzajúci k vám, nech
je prijatý ako Pán. Nech zostane jeden deň. Pokiaľ treba aj druhý. Ak by však zostával tri, je to
falošný prorok“ (Did 11, 4 – 5). Pri druhom Lk vyslaní je uvedený nový pojem ballantion. Ide
o staré grécke slovo, ktoré sa v NZ vyskytuje len u Lukáša. Označuje peňaţenku alebo príručnú
tašku či kapsičku, do ktorej sa mohli dávať peniaze. Jej uvedenie má ten istý význam ako zákaz
brania si so sebou peňazí.
Chitón je časť odevu, ktorý sa nosil tesne na tele pod vrchným odevom – tunikou. Teda ide
o akúsi spodnú košeľu. Mať dva chitóny bolo znakom väčšieho majetku, takţe apoštoli ako
chudobní Jeţišovi vyslanci ich nemôţu mať dva, ale len jeden.
Palicu (gr. rabdos) pouţívali pastieri. Mávali zvyčajne dva druhy palíc: jednu slabšiu, o ktorú sa
opierali a pomocou nej zháňali ovce, druhú v podobe kyja, ktorú pouţívali na obranu oviec voči
vlkom a iným dravcom. S palicou Mojţiš vykonal v Egypte mnoho znamení (Ex 4, 17; 14, 16 – 31;
17, 5n) a prikázal Izraelitom, aby jedli baránka s palicou v ruke. Tam sa palica stala symbolom
putovania vo viere. Marek moţno nadväzuje na túto tradíciu, kým u Mt a Lk je Majstrov pokyn
radikálnym odoprením všetkého, čo môţe vyvolávať zdanie vlastného zabezpečenia alebo ochrany.
Jozef Flávius dosvedčuje vtedajšiu prax, ţe eséni nemali na cestách nič okrem zbraní proti lupičom.
Takto by apoštoli na svojej misii boli ešte radikálnejší ako eséni. Podľa Müllera bola palica a kapsa
typickým znakom kynických potulných kazateľov, ktorých podobe sa chcel redaktor vyhnúť.
Chudobní ľudia zvyčajne chodili bosí. Obuv (gr. hypodémata) by mohla vyvolávať zdanie
zabezpečovania sa, Matúš ju preto vynecháva. Marek pouţíva iný termín pre topánky (gr. sandalia),
ktoré v Grécku nosili ţeny a na východe aj muţi, zvlášť na cestách. Marek moţno prispôsobil
Jeţišov radikálny príkaz pomerom vo vtedajšej pohanskej misii, keď bolo potrebné peši prekonávať
veľké vzdialenosti. Lukáš pri druhom vyslaní výslovne hypodémata zakazuje.
Zaujímavá je literárna štruktúra „povolených vecí“ u Marka, nachádzajúcich sa na začiatku a na
konci menovaných vecí: okrem jednej palice... neobliekajte si dva chitóny. Aj oni sú spomenuté
v rámci obmedzenia. Toto obmedzenie nie je síce v druhu vecí, ale v počte: len jednu palicu ... nie
dva chitóny. Zaujímavé je aj usporiadanie u Lk 9, 3, kde sú zamietnuté veci logicky usporiadané
podľa toho, ako sa nachádzajú na človekovi „zvonka smerom dovnútra“, od kapsy k chlebu,
peniazom a spodnej košeli. Mt 10, 9 – 10 symboliku úplnej závislosti apoštolov ako Boţích
sluţobníkov rozvinul číslom sedem, ktoré predstavuje plnosť tohto sveta, pomocou siedmich
záporov (vynechal chlieb, ale pridal k medeným peniazom ešte dva druhy, k Mk kapse a druhým
šatám pridal aj sandále a palicu). Matúš pridáva aj vysvetlenie pre tieto radikálne pokyny: „veď
robotník si zaslúţi svoj pokrm“ (gr. trofé). Pojem trofé označuje rôzne druhy jedla alebo potravy.
V gréčtine émeran trofé znamená denný chlieb. Matúš týmto dopĺňa chýbajúcu zmienku o „chlebe“
a zároveň aplikuje výrok v 6, 25 (Nebuďte ustarostení... čo budete jesť...) na apoštolov, ktorí sa stali
v symbolickej reči jeho robotníkmi, o ktorých sa bude starať zvláštnym spôsobom nebeský Otec
(symbolika učeníkov ako robotníkov je rozvinutá v spoločnej tradícii výrokov (Mt 9, 37 – 38; Lk
10, 2), Lukášovej vlastnej tradícii (10, 2. 7) i Matúšovej (20, 1 – 16 podobenstvo o robotníkoch vo
vinici).
Súhrnom moţno povedať, ţe pri pokynoch na cestu ide evanjelistom o zdôraznenie spoľahnutia
sa apoštolov na Boţiu starostlivosť. Ako jeho poslovia sa odovzdávajú celkom do Boţích rúk.

111
Navonok majú Jeţišovi vyslanci vyzerať ako chudobní ľudia, aby mohli byť viditeľným znamením
Boţieho kráľovstva, ktoré nie je zaloţené na bohatstve, majetku, zisku ani poctách.
Lukáš pri druhom vyslaní zoznam zakázaných vecí radikalizuje výrokom „a cestou sa s nikým
nepozdravujte“. Tento podivný výrok je známy len u Lk a pravdepodobne v súvislosti
s predchádzajúcim kontextom chce zdôrazniť naliehavosť misie. Vyslaní učeníci sa nemajú nechať
ničím zdrţiavať (podobne ako v 2 Kr 4, 29 pri inštrukcii Elizea svojmu sluţobníkovi Gehazimu).
Učeníci sa majú orientovať len na zvestovanie Kráľovstva. Ide asi o metaforu, v ktorej „najmenší
pozdrav“ ako najkratší prvok komunikácie je „zdrţovaním sa“ v porovnaní s naliehavosťou zvesti,
ktorej sú učeníci nositeľmi.

5. Adresáti
Je zaujímavé, ţe ani u jedného synoptika nie sú bliţšie špecifikovaní adresáti misie učeníkov.
U Marka Jeţiš chodil po okolitých dedinách (6, 6b), čím sa rozumejú galilejské dediny v okolí
Genezaretského jazera. V tomto kontexte by prvá misia Dvanástich, ktorí mali účasť na Jeţišovej
sluţbe, bola smerovaná na tých istých poslucháčov. Absencia uvedenia adresátov misie môţe
znamenať aj otvorenosť pre miesta blízke Markovej cirkevnej obci, kde práve zaznieva ohlasovanie
potreby zmeny zmýšľania. Lk 9, 6 spomína dediny, do ktorých sa vyslaní hlásatelia porozchádzali,
doslovne prechádzali dedinami. Súčasne zovšeobecňuje, ţe hlásali evanjelium a všade uzdravovali.
Matúš k dedinám pridáva aj mestá (Mt 10, 11. 14. 23). Predtým však vo verši 5 jasne apoštolom
prikázal: nechoďte na cestu k pohanom (gr. ethné) a nevojdite do mesta Samaritánov.
V nasledujúcom 6. verši paralelne dopĺňa k predošlej negatívnej inštrukcii: „Choďte radšej
k strateným ovciam z domu Izraela“. Toto spojenie označuje celý Izrael. Misia Dvanástich musí
korešpondovať s misiou samotného Jeţiša. Ten neskôr sám vyjadruje, ţe je poslaný len k ovciam
strateným z domu Izraela (Mt 15, 24 pri stretnutí s kanaánskou ţenou, viď. kap. V.2.5.A).
Symbolika Izraela ako stratených oviec nie je výčitkou, ale vyjadrením ľútosti a potreby pomoci
(por. podobenstvo o stratenej ovci Mt 18, 12 – 14; 12, 11; zo SZ Ez 34, 2 – 6). U Matúša je vyslanie
Dvanástich počas Jeţišovho verejného pôsobenia najzreteľnejšie obmedzené na Izrael. Môţe
to úzko súvisieť s prorocko-symbolickým významom počtu dvanástich apoštolov, ktorí majú
ohlasovať prisľúbené obnovenie Izraela ako Boţieho ľudu z dvanástich kmeňov. Pre matúšovskú
obec s väčším mnoţstvom ţidokresťanov bola misia v Izraeli zvlášť dôleţitá. Bola pre nich
najlepším spôsobom, ako odovzdávať ţidovskú tradíciu ďalej. Táto obec vnímala svoju cestu
nasledovania Jeţiša ako autentickú cestu judaizmu po r. 70 po Kr. (zničenie Jeruzalemského
chrámu).

6. Prijatie a neprijatie
Jeţišovi vyslanci majú vykonávať svoju sluţbu nielen bez ľudských záruk a pomocných
prostriedkov na svojej ceste, ale dokonca si nemôţu byť istí prijatím u tých, ktorým budú zvestovať
evanjelium. Preto sú k pokynom na cestu pripojené dva výroky o prijatí alebo neprijatí (Mk 6, 10 –
11; Lk 9, 4 – 5; Mt 10, 11. 14). Ide tu o vnorené výroky.
Prvý výrok v podstate hovorí o ubytovaní apoštolov v dome, v ktorom budú prijatí, Jeţiš im
odporúča zostať v tomto dome, kým sa budú zdrţiavať v jeho okolí. Odtiaľ majú potom vychádzať
pri kázaní a mocnom pôsobení. Pravdepodobne ide o Jeţišovu vlastnú prax, ktorú učeníci zakúšali
uţ počas jeho vlastného pôsobenia. Táto prax je potom prevzatá a vztiahnutá na apoštolov. Lukáš
pri druhom vyslaní „iných sedemdesiatich (-dvoch)“ vo verši 10, 7c uvádza: „Nechoďte z domu
do domu“. Jeţiš tu vyslaných učeníkov vystríha, aby neplytvali čas hľadaním pozvania do domov,
kde ich ubytujú. V protiklade k domu, v ktorom môţu apoštoli zostať, je u Mk v nasledujúcom verši
miesto, na ktorom apoštolov neprijmú ani nevypočujú. Obidve slovesá chcú vyjadriť celkové
odmietnutie zvesti, ktorú im apoštoli prinášajú. Pri svojom ohlasovaní sa Jeţiš neraz stretol i s touto
skúsenosťou. Podobnú skúsenosť budú mať na niektorých miestach aj jeho apoštoli. Symbolické
gesto „straste si prach z vašich nôh“ je dramatickou figúrou. Toto symbolické gesto je neskôr
dosvedčené v Sk o Pavlovi a Barnabášovi v Pizídijskej Antiochii: „Oni na nich striasli prach z nôh

112
a odišli do Ikónia“ (Sk 13, 51; por. aj 18, 6 Pavol v Korinte). Týmto gestom sa vyjadruje prerušenie
spoločenstva. Môţe znamenať, ţe prostredie neochotné prijať Jeţišových vyslancov sa má oddeliť
ako „nečisté“: „Vytriasol som náber svojho rúcha a povedal som: „Nech takto povytriasa Boh
kaţdého, kto nedodrţí toto slovo, z jeho domova a z jeho majetku! Takisto nech je vytrasený
a takisto nech je prázdny“ (Neh 5, 13). Vo vtedajšej dobe sa toto gesto aplikovalo vtedy, keď sa
ortodoxný Ţid vrátil z pohanského prostredia do Palestíny. Toto gesto je u Mk priblíţené spojením
„im na svedectvo“ (Mt vynecháva), ktoré Lukáš zdôrazňuje pridaním proti nim. Lukáš toto
symbolické gesto opakuje pri oboch vyslaniach (9, 5 aj 10, 11), pri druhom odôvodňuje: „vedzte
však, ţe sa priblíţilo Boţie kráľovstvo.“
Pri Lukášovom druhom vyslaní je výslovne vyjadrená ako znak prijatia aj pohostinnosť
a „povolenie“ pre apoštolov prijať pohostenie. V Lk 10, 7, keď sa apoštoli nachádzajú v dome,
ktorý ich prijal (v. 6), môţu v ňom zostať (ubytovanie) a môţu tam jesť a piť, čo majú (stravovanie).
V 8. verši sa upresňuje pri prijatí a pohostinnosti v mestách: „jedzte, čo vám predloţia.“ Pri
odôvodnení oprávnenosti tejto praxe Lk pouţíva výrok s obrazom robotníkov (z 2. verša): „veď
robotník je hoden svojej mzdy.“ Paralelný výrok u Mt 10, 10b sme uţ uvádzali. Asi ide o príslovie
vyslovené samotným Jeţišom, Lukáš nehovorí o pokrme, ale o mzde, pláci, odmene,
pravdepodobne ide o pôvodnejšie znenie neţ u Mt (por. aj 1 Kor 9, 14; 1 Tim 5, 18; Did 13, 1:
„Kaţdý pravdivý prorok, ak sa chce u vás usadiť, je hodný svojej stravy; rovnako aj pravdivý učiteľ
je hoden, rovnako ako robotník, svojej stravy“). Pri pokynoch o „nezabezpečovaní“ sa apoštolov na
cestách, vyvstávala otázka, akým spôsobom sa bude starať Boh o svojich a Jeţišových apoštolov?
Starajú sa o nich bratia a sestry na miestach, na ktoré prídu.
Matúš 10, 12 – 13 pripája výrok o pozdravovaní: „Keď vojdete do domu, pozdravte ho“
(gr. aspasasthe autén). Sloveso aspazomai je gréckym výrazom pre pozdravenie, ktoré bolo
v Oriente nielen gestom slušného správania, ale aj znamením priateľstva a úcty. Spôsob pozdravu
sa v rôznych dobách a medzi rôznymi národmi menil (objatie, bozk, poklona, podanie ruky,
pozdravná formula). Najčastejšou formulou pozdravu bolo vo vtedajšom ţidovskom prostredí
prianie pokoja, hebr. šalom lachem, teda pokoj vám (por. Lk 24, 36; Iz 52, 7). Lk 10, 5 uvádza
pozdrav misionárov pokoj (šalom) tomuto domu. O tom, ţe pozdrav nebol len obyčajným lacným
slovom, ale skutočným mocným slovom, ktorým sa sprostredkovával šalom, hovorí aj Matúšov
výrok. Takisto u Lukáša je šalom pevne spätý s Boţou spásou. Apoštoli prinášajú a pozdravom
vyjadrujú Boţí šalom. Zo strany prijímateľov pozdravu a ním sprostredkovaného pokoja:
ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj,
ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám.
Výraz hodný (gr. axios) sa tu nachádza dvakrát (a predtým aj vo v. 11). Vyjadruje podmienku na
strane príjemcov zvesti, podmienku „v dome“, ktorá rozhodne, či Boţí pokoj do ich domu zostúpi,
alebo nie. Tou podmienkou je ochota a pohotovosť prijať zvestovateľov Kráľovstva a ich posolstvo.
Ak obyvatelia domu náleţite prijmú Jeţišových poslov, potom sa ich zmocní pokoj ako skutočná
moc. U Lukáša 10, 6 je takýto človek, ktorý otvorene prijíma zvestovateľov Kráľovstva, nazvaný
semitským výrazom syn pokoja. Ak však domáci apoštolov odmietnu, vráti sa „sila pokoja“ naspäť
k apoštolom, aby ho mohli „odovzdať“ do domu, kde ho budú obyvatelia hodní. O hodnosti
a nehodnosti teda v podstate nerozhodujú nositelia zvesti, ale samotní príjemcovia, čo zodpovedá
Jeţišovmu vlastnému pôsobeniu.
V Lukášovom druhom vyslaní Jeţiš pouţíva stručné prirovnanie pre misionárov s posolstvom
pokoja, ktorí idú na miesta, kde nielenţe nemusia byť prijatí, ale odmietnutie bude spojené
s ubliţovaním a prenasledovaním: „posielam vás ako baránkov medzi vlkov“ (Lk 10, 3; por. Mt 10,
16). Obraz zo sveta zvierat s kontrastom medzi bezbrannými pokojnými baránkami a dravými
vlkmi ukazuje riziko, odpor a nepriateľstvo, ktorým sa bude vyznačovať misia vyslaných učeníkov
(podobný obraz pouţíva 1 Hen 89:14, 18 – 20). V neskoršej rabínskej literatúre je známy rozhovor
Hadriána s rabim Jehošua o tom, čo povaţuje za významné na ovciach (Izrael), ktoré ţijú medzi
sedemdesiatimi vlkmi (národy). Rabi odpovedal: „Veľký je pastier, ktorý im pomáha, stráţi ich
a zničí ich (vlkov) pred nimi (Izraelom).“ Obraz však môţe znamenať aj prichádzajúci nový vek
pokoja a zmierenia, v ktorom bude baránok leţať vedľa vlka (por. Iz 11, 6; 65, 25). Prípadne, keďţe

113
výrok bol vyslovený u Lk ešte pred zmienkou o prijatí či neprijatí, ambivalentne v sebe môţe niesť
oba významy. U Matúša 10, 16 je evidentne pouţitý v zmysle neprijatia a nebezpečenstva, pretoţe
uvádza výroky či celú reč o prenasledovaní vyslaných učeníkov.

7. Obsah posolstva a realizácia misie

Marek v 6, 12 hovorí o naplnení Jeţišovho príkazu danému apoštolom (por. Mk 1, 15). Na záver
správy o vyslaní čítame zhrnutie podobné súhrnným správam o Jeţišovej činnosti (Mk 1, 34; 3, 10
– 11), prenesené na vyslaných učeníkov. Priamo v perikope v 12. verši uvádza, ţe títo ohlasovali
zmenu zmýšľania. Pouţité sú dve dôleţité slovesá. Prvé z nich kéryssó sa u synoptikov nachádza
32-krát (z toho u Mk 14-krát, Mt 9-krát, Lk 9-krát). Ono vyjadruje činnosť vystúpenia, v ktorej
niekto (hlásateľ, herold, posol, ľud) určité posolstvo alebo správu vyhlasuje, zvestuje, zverejňuje.
V náboţenskej oblasti verejné zvestovanie náboţenských právd sa nazýva kázanie. V zvláštnom
význame sa pouţívalo pri vyhlásení víťazstva vo vojne. U Marka, na začiatku verejného vystúpenia
Jeţiša v Galilei, Jeţiš hlásal Boţie evanjelium (Mk 1, 14). Toto ohlasovanie sa stalo Jeţišovou
základnou činnosťou (1, 38. 39). Práve toto ohlasovanie je dôvodom vyvolenia Dvanástich (Mk 3,
14) a ich vyslania. Druhé sloveso metanoeó sa u Marka nachádza len na dvoch miestach. Prvé je
v súvislosti s vyššie spomenutým začiatkom Jeţišovho verejného vystúpenia a ohlasovania Boţieho
kráľovstva (1, 14 – 15; por. aj Mt 4, 17), ktoré je ukončené imperatívnou výzvou k odpovedi na toto
ohlasovanie: „zmeňte zmýšľanie a verte v evanjelium.“ Zloţené sloveso metanoeó sa pouţíva
vo význame vymeniť nejaké myslenie, zmýšľanie, ciele alebo celkový spôsob ţivota za iný.
V prenesenom náboţenskom zmysle potom ľutovať niečo, cítiť ľútosť, kajať sa, teda vo význame
toho, čo sprevádza náboţenskú zmenu od hriechu smerom k spravodlivosti a Bohu. V Mk 1, 15 je
zmena zmýšľania bliţšie určená vierou v radostné posolstvo (evanjelium), ktoré prichádza
Jeţišovým ohlasovaním blíţiaceho sa Boţieho kráľovstva. Rovnaké posolstvo s výzvou k zmene
zmýšľania majú ohlasovať aj vyslaní Dvanásti počas svojej misie.
V 13. verši Marek pridáva k ohlasovaniu apoštolov konanie mocných skutkov, z ktorých spomína
exorcistickú činnosť známym spojením „mnoho démonov vyháňali“. Nakoniec pridáva zmienku,
ktorá sa viaţe na sluţbu uzdravovania chorých: „pomazávali olejom mnohých chorých (doslova
tých, čo nemali silu) a uzdravovali“. Jeţišova sluţba uzdravovania je známa, ale prax spojená
s pomazávaním olejom nie je známa z Jeţišovej činnosti. Mt a Lk preto túto Markovu zmienku
o pomazávaní olejom vynechávajú. Jeţiš uzdravoval svojím mocným slovom, ale niekedy pouţíval
aj symbolické gestá. Jedným zo symbolických giest v Markovom spoločenstve mohlo byť práve
pomazávanie chorých olejom. Táto prax prevzatá zo ţidovstva je doloţená aj v Jakubovom liste:
„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších cirkvi; a nech sa nad ním modlia a maţú ho olejom
v Pánovom mene“ (Jak 5, 14). Olivový olej patril medzi najznámejšie liečebné prostriedky
v staroveku. Cirkevné spoločenstvá túto prax začali pouţívať na symbolické vyjadrenie preniknutia
Boţej moci.
Lukáš ihneď po opise odovzdania moci Dvanástim ( 9, 1) pokračuje v 2. verši s uvedením obsahu
ohlasovaného posolstva, ktorým je Boţie kráľovstvo. Podobne aj pri druhom vyslaní: „Hovorte im,
priblíţilo sa k vám Boţie kráľovstvo“ (Lk 10, 9. 11). Aj u Lukáša je hlavným obsahom Jeţišovho
kázania Boţie kráľovstvo, pretoţe na to je poslaný (Lk 4, 43). Toto Kráľovstvo je u synoptikov
prvou kerygmatickou správou. Charakteristickým znakom ohlasovania Boţieho kráľovstva
u synoptikov je veľmi úzka spätosť s uzdravovaním či exorcizmami, čiţe so zázrakmi, ktoré
sprevádzali Jeţišovo ohlasovanie. Túto spätosť môţeme vidieť neustálym striedaním perikop
o Jeţišovom ohlasovaní Kráľovstva a následnými zázrakmi, ako aj v súhrnných správach typu:
„Jeţiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium
o kráľovstve a uzdravoval kaţdý neduh a kaţdú chorobu“ (Mt 9, 35; por. 4, 23; Mk 1, 39). Preto aj
v perikopách o vyslaní Dvanástich nájdeme tento úzky vzťah (Mk 6, 12 – 13; Lk 9, 2. 6).
V závere prvej misie (Lk 9, 6) je realizovanie misie opísané štyrmi slovesami. Prvé dve sú
slovesá pohybu: „Vyšli prechádzajúc dedinami“. Posledné dve slovesá charakterizujú ich činnosť,
ktorá je jednoznačne účasťou na Jeţišovej činnosti: „ohlasujúc a uzdravujúc všade“. Sloveso

114
euangelizó vyjadruje základné ohlasovanie Boţieho kráľovstva, radostnej zvesti, ktorá bola
centrom Jeţišovho kázania (4, 43). Posledné sloveso therapeuó dopĺňa hlásenie o mocné pôsobenie
sluţbou uzdravovania. Nakoniec Lukáš pridáva adverbium všade (gr. pantachú), ktorým sa môţe
zvýrazňovať ich horlivosť alebo úspech.
Pri druhom vyslaní je popri výzve k ohlasovaniu prichádzajúceho Boţieho kráľovstva Jeţišov
pokyn k sluţbe uzdravovania „v dome“, kde apoštolov prijmú: „tam uzdravujte chorých“.
Pri správe o návrate učeníkov, referovali títo o exorcistickej činnosti v Jeţišovom mene: „dokonca
démoni sa nám poddávali v tvojom mene“ (Lk 10, 17). Démoni poslúchali príkazy a výčitky
učeníkov, tak ako Jeţiša (Lk 4, 39), a to v kontraste k zmienke o neúspechu učeníkov v Lk 9, 40. To
bolo viac, neţ učeníci inštruovaní liečiť chorých mohli očakávať. Správa učeníkov spája ich dielo
s činnosťou Dvanástich (Lk 9, 1).
Matúš ako obsah ohlasovania (gr. kéryssó) Dvanástich uvádza „priblíţilo sa nebeské kráľovstvo“
(10, 7). Matúš zameriava pozornosť na centrálne posolstvo Jeţišovho kázania – prichádzajúce
a prítomné nebeské kráľovstvo (por. Mt 4, 17). Toto isté Jeţišovo posolstvo má byť centrom
kázania vyslaných apoštolov. Podľa Majstrovej úzkej spätosti ohlasovania a mocných činov aj
Dvanásti majú mať účasť na zázračnom pôsobení: „chorých uzdravujte, mŕtvych krieste,
malomocných očisťujte, démonov vyháňajte“ (Mt 10, 8). Štyrmi „druhmi choroby a zla“
a následným mocným pôsobením je vyjadrená plná účasť apoštolov na Jeţišovej uzdravovateľskej
a exorcistickej činnosti, ktorej boli učeníci predtým len svedkami (kap. 8 – 9). Zaujímavé je
ukončenie Mt 10, 8 výrokom: „zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“. Túto myšlienku pouţíva aj
Pavol (Rim 3, 24; 2 Kor 11, 7). Upozornenie na nebezpečenstvo pouţívať duchovné obdarovanie
pre svoj prospech je známe aj v rabínskom judaizme: Hilel povedal: „Ten, kto pouţíva korunu,
zahynie“ (Avot 1:13; 4:7). Výrok je adresovaný Mojţišovi a darom je Tóra. Potom znamená, ţe ten,
kto by pouţíval „korunu“ Tóry len pre svoje potešenie a prospech, odíde z tohto sveta. Podobne aj:
„Tak ako ty si ju obdrţal zadarmo, tak ju vyučuj zadarmo“ (b Ber 29a). Účasť apoštolov na
Jeţišovom kázaní a moci je dar, ktorý im bol udelený bez akejkoľvek zásluhy, preto aj jeho
pouţívanie nemá byť pre Jeţišových vyslancov ničím podmienené (zvlášť peniazmi). Je zaujímavé,
ţe u Matúša, okrem krátkej zmienky pri posadnutom chlapcovi (Mt 17, 16 aj tu len z katechetického
hľadiska), sa v celom evanjeliu neuvádza, ţe by vyslaní apoštoli skutočne aj pôsobili. Evanjelista
všetku svoju pozornosť sústreďuje na Jeţiša a pôsobenie apoštolov „zamlčiava“ aţ do nového
poveľkonočného vyslania (Mt 28, 16 – 20).

8. Návrat vyslaných učeníkov

V krátkej Markovej zmienke o návrate vyslaných Dvanástich sa títo učeníci nazývajú apoštolmi
(6, 30). Ako tomu, kto nesie hlavnú zodpovednosť za ich misiu, oznámili všetko, čo robili a učili.
Ich pôsobenie je znovu vyjadrené dvomi okruhmi Jeţišovej vlastnej činnosti, a síce konaním
a vyučovaním. Následná zmienka o potrebe odísť do ústrania, na osamelé miesto (Mk 6, 31)
vychádza z Jeţišovho vlastného zvyku striedať činnosť a prebývanie v samote a modlitbe. Tento
verš je zároveň prechodom k ďalšej perikope o prvom rozmnoţení chleba, ktoré sme uţ spomínali
vyššie (kap. V.2.5B).
Lukáš sleduje Markovu predlohu, ale text pomerne skracuje., Keď sa vyslaní apoštoli vrátili,
vyrozprávali mu všetko, čo robili (Lk 9, 10a). Tento evanjelista však pripája do svojho príbehu
o vyslaní „iných sedemdesiatich (dvoch)“ učeníkov obšírnejšiu správu o ich návrate (Lk 10, 17 –
20) neţ záznam návratu „apoštolov“. Zatiaľ čo Lk 9, 10 reflektoval Mk 6, 30, táto správa
nepochádza zo synoptickej tradície, ale je výlučne Lukášova. Správa obsahuje radostnú náladu
vyslaných učeníkov z úspechu misie a Jeţišov trojdielny komentár na ich oznámenie.
Podľa kritiky foriem sa perikopa môţe zdať na prvý pohľad podobná „príbehu s vyhlásením“,
pričom 20. verš je hlavným výrokom. Hoci má naratívny úvod, ktorý pochádza od Lukáša, reč
učeníkov (s oslovením „Pane“) je len úvodným doplnkom pre pouţitie troch vloţených pôvodne
samostatných výrokov. Lukáš tu pri prezentácii prvého Jeţišovho komentára o Satanovom páde
z nebies pouţíval sčasti apokalyptický jazyk, ale v kontexte napomenutia.

115
 Lukáš zaznamenáva návrat sedemdesiat (-dva) učeníkov s rovnakým slovesom vrátili sa alebo
prišli naspäť (gr. hypestrepsan), aké pouţil pre Dvanástich (9, 10). Učeníci sa vrátili s radosťou
(gr. meta chara). Tento detail bol zobrazený uţ v Lukášovom opise (por. Lk 1, 14; 2, 10; 8, 13; 24,
41. 52). Tu vyjadruje reakciu učeníkov na úspech misie. Oni nielenţe zvestovali Kráľovstvo a liečili
chorých, ale mali neočakávané úspechy. Konkrétne spomínajú svoju exorcistickú činnosť: „aj
démoni sa nám poddávali.“ Démoni poslúchali príkazy a výčitky učeníkov, tak ako Jeţiša (Lk 4,
39), v kontraste k zmienke o neúspechu učeníkov (Lk 9, 40). Ich úspech však nebol dôsledkom ich
vlastnej moci, ale účasťou na Jeţišovej moci. Pôsobili len ako jeho reprezentanti. To vyjadrujú
výrazom v tvojom mene, prípadne s tvojim menom (gr. en tó onomati sú). Uţívanie Jeţišovho mena
patrí k častým motívom v Lukášovom druhom diele (Sk 3, 6; 4, 10. 17 –18. 30; 5, 40; 9, 27). Tu má
význam, ţe moc, ktorá sa spájala s Jeţišovou osobou, bude účinnou cez vzývanie jeho mena (por.
Mk 16, 17b).
Jeţišova trojitá odpoveď na ich správu, ktorá v kontexte perikopy nasleduje bezprostredne po
Jeţišovom výroku o reprezentantoch (Lk 10, 16), objasňuje účinok tejto reprezentácie a vzťahuje ho
do nebeskej perspektívy. Zdá sa, ţe Jeţišov prvý komentár (v. 18) má úlohu výrazu vízie. Jeţiš
zhrnul výsledok misie sedemdesiatich (-dvoch) do pojmov pádu Satana: „Videl som Satana padať
ako blesk z nebies.“ Hoci Lukáš hovoril o „démonovi“ (gr. diabolos, „ţalobca“, Lk 4, 2 – 13; 8,
12), teraz pouţil prvýkrát meno Satan, grécku formu hebrejského satan alebo aramejsky satana’,
špecifické meno pre démona. Meno Satan sa tieţ nachádza v intertestamentárnej literatúre ako
Mastémáh, čo je abstrakcia odporu, ţaloby. Jeţišov výrok pravdepodobne robí naráţku na SZ opis
Satana ako „protivníka“, ktorý má na nebeskom súde JHVH funkciu obţalúvať ľudí (por. Job 1, 6 –
12; 2, 1 – 7; Zach 3, 1 – 2). Takto by sa mohol vzťahovať na zosadenie z tejto úlohy. Jeho pád by
mohol byť koncom obviňovania ľudí pred Bohom. Zlo, ktoré Satan symbolizuje, sa v Jeţišovom
konaní stretlo s potupnou poráţkou. Jeţišova doba je „oslobodená od Satana“. Práve tu vidíme,
ţe to je doba, v ktorej sa uvaţovalo o Satanovom páde, i keď si nie sme istí, v akom zmysle jeho
sila spôsobí, ţe je zlo na konci (por. Lk 22, 3. 31 – 32, kde bude jasnejšie, ţe ešte pred Jeţišovým
obdobím smerovalo ku koncu).
Druhý komentár (Lk 10, 19) pridáva ďalší dôsledok pádu zla, ktorý priniesla misia učeníkov.
Satan spadol z nebies, vrcholu svojho pôsobenia a zlo vo všetkých svojich prejavoch (fyzických,
symbolických a osobných) teraz podlieha „autorite“, ktorá prichádza od samotného Jeţiša. Sila tejto
moci je vyjadrená obrazom šliapania po hadoch a škorpiónoch. Niektorí exegéti sa nazdávajú,
ţe ide o naráţku na Ţ 91, 13. Had a škorpión nielenţe boli dobre reálne známe zdroje zla
v Palestíne, ale boli SZ symbolmi všetkých druhov zla. Ďalšie spojenie „nad všetkou mocou
nepriateľa“ vyjadruje tú istú myšlienku v paralelizme, tieţ závislú na moci. „Nepriateľ“ je
synonymum pre „Satana“, ţalujúceho protivníka (por. Zjv 9, 10 – 11).
Jeţišov posledný komentár (v. 20) kladie misiu učeníkov do ich vlastnej nebeskej perspektívy:
„radujte sa však, ţe vaše mená sú zapísané v nebesiach.“ Jeţišove slová naráţajú na SZ myšlienku
nebeskej knihy ţivých alebo „knihy ţivota“, ktorá zaznamenáva tých, ktorí patria k Boţím
blaţeným ľuďom. Obraz je utvorený zo starších záznamov miest alebo kráľovstiev, ktoré
zaznamenávali občanov, ktorí k nim patrili. To, ţe satanské zlo pokleslo, nemá byť dôvodom ich
radosti, skôr reálnym dôsledkom je to, ţe sám Boh zapísal mená týchto Jeţišových reprezentantov
do knihy ţivota, do zoznamu svojich uprednostňovaných ľudí. Jeţiš zameriava pozornosť učeníkov
preč od myšlienok o senzačnom úspechu a k uvaţovaniu o ich nebeskom postavení. Ich mená boli
zaznamenané do knihy ţivota, tak ako mená vyvolených ľudí SZ. Toto môţe byť reálny základ pre
ich radosť. Mať moc nad démonmi alebo duchmi nie je zárukou ţivota, ale byť zaznamenaný
v knihe ţivota je uţ inou vecou.

 Slovo novým učeníkom

* Ţivot mnohých kresťanských cirkví býva príliš zameraný dovnútra, na duchovný rast
jednotlivých kresťanov. Podobne aj malé spoločenstvá niekedy uzatvárajú duchovný ţivot v liturgii,
modlitbe a čítaní Písma. Pri čítaní perikop o „vyslaní učeníkov“ môţu spoločenstvá objaviť nový
impulz a pozvanie k apoštolskej sluţbe. Kaţdé formovanie učeníkov v Jeţišovej blízkosti by malo

116
smerovať k účasti na činnom ohlasovaní Jeţišovej zvesti v súčasnom svete. Evanjeliový text nám
pomáha odhaliť niektoré dôleţité aspekty účinného reprezentovania samotného Jeţiša, na ktoré sú
pozvaní všetci jeho dnešní učeníci a učeníčky. Dvanásti reprezentovali celý učenícky okruh
a takisto Lk tradícia o vyslaní „iných sedemdesiatich (-dvoch)“ nás oprávňuje za „dnešných
apoštolov“ povaţovať všetkých Jeţišových učeníkov, ktorí sa aktívne podieľajú na ohlasovaní
Jeţišovej zvesti rôznymi formami. Na tomto mieste si najskôr zhrnieme niekoľko aktuálnych čŕt
„apoštolskej misie“ v dnešnej dobe, ktoré vychádzajú z misie Dvanástich a „sedemdesiatich (-
dvoch)“:
1. Naše pôsobenie je nesené autoritou a mocou, Jeţišovým slovom (cez Písmo) dostávame
účasť na jeho vlastnej autorite a moci. Tejto exúsie by sme si mali byť naplno vedomí, aby
sme ju mohli v sluţbe aj uplatňovať.
2. Táto exúsia nikdy nie je našou vlastnou mocou a autoritou, ktorú by sme mohli svojvoľne
pouţívať kedykoľvek a akokoľvek. Ona sa dá uplatňovať len v načúvaní a modlitbe, čím sa
spájame s Majstrom, od ktorého táto autorita pochádza a v sluţbe ktorému ju môţeme
pouţívať.
3. Boţia moc, na ktorej máme účasť a ktorá sprevádza kázanie, vyučovanie, uzdravujúce
pôsobenie učeníkov, sa realizuje vţdy v Jeţišovom mene (o sile Jeţišovho mena svedčí
najznámejšia pravoslávna Isusova modlitba).
4. Jeţišovi učeníci nie sú samotári, ale ich vyslanie „po dvoch“ upozorňuje na potrebu
učeníckeho spoločenstva a „apoštolského tímu“, minimálne dvoch ľudí.
5. Text o „nepovolenej výbave“ počas misie je silným napomenutím pre dnešné prílišné
zameriavanie pozornosti na ekonomické a materiálne aspekty misijnej práce. Samotní
misionári môţu vlastným bohatstvom výrazne zatemňovať svedectvo „chudobného Jeţiša“,
ktorý bol blízky kaţdému človeku a viedol svojich učeníkov k chudobnému apoštolátu.
Duch chudoby sv. Františka z Assisi, Alberta Schweitzera, brata Rogera z Taizé či
chudobnej matky Terezy a jej sestier v Kalkate je ţivou kázňou skutočného spoľahnutia sa
na Boţiu starostlivosť a evanjeliovým svedectvom „chudobných učeníkov“
reprezentujúcich samotného Jeţiša v dnešnom svete.
6. Apoštolmi nie sú učeníci len kázaním, vyučovaním či zázračným pôsobením, ale celým
svojím bytím, ktoré dáva ohlasovanej zvesti autenticitu a hodnovernosť, alebo naopak, robí
ohlasovanú zvesť nehodnovernou a prázdnou. Ako jeho vyslaní učeníci si málo
uvedomujeme, ţe spoluvytvárame Jeţišov obraz v dnešnom svete. V našej „reprezentácii“
môţeme byť priehľadní pre ţivého Majstra alebo môţeme hlboko zatemňovať jeho
skutočnú podobu.
7. Znakom dôvery a odovzdanosti apoštolského pôsobenia je sloboda od pozitívnej
či negatívnej reakcie tých, ktorým je Jeţišovo posolstvo zvestované. Nie všetky naše
apoštolské aktivity budú prijaté pozitívne, nie vţdy budeme chválení a bude nám niekto
prejavovať svoju vďačnosť. Sám Jeţiš i jeho vlastní učeníci boli nezriedka odmietnutí
a neprijatí. Táto skúsenosť čaká kaţdého vyslaného apoštola.
8. Pôsobenie apoštolov ako Jeţišových reprezentantov je v protiklade so všetkými princípmi
trhovej ekonomiky: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8). Akékoľvek bočné
finančné túţby sú ďalším zatemňovaním Jeţišovej zvesti. Vyslaní učeníci môţu prijať ako
„Pánovi robotníci“ dary, ktoré však budú vţdy neočakávaným, novým Boţím obdarovaním.
9. Naša apoštolská misia môţe byť sprevádzaná nečakaným úspechom, viditeľnými prejavmi
Boţej moci, umenšovaním zla, ale Jeţiš pri tejto príleţitosti upriamuje našu pozornosť na
neviditeľné dôsledky, na „knihu ţivota“, ktorá leţí za viditeľným svetom. Kaţdý misijný
úspech je samotným Boţím dielom. Len jemu patrí vďaka, chvála a oslava.
10. Po aktívnom pôsobení Jeţiš svojich učeníkov pozýval odísť spolu s ním na osamelé miesto,
do ústrania, na miesto modlitby a dôverného spoločenstva s „Pánom ţatvy“, v rukách
ktorého je kaţdé apoštolské dielo.

117
 * V samotných evanjeliových textoch môţeme pozorovať vývoj v misijnej činnosti a sluţbe.
Evanjeliové správy odkrývajú popri Jeţišovej misii aj ohlasovanie v ranokresťanských
spoločenstvách. Spôsob ohlasovania závisí od miestnej situácie, náboţenských, kultúrnych
a spoločenských východísk. Samotné Sväté písmo obsahuje aspekty inkulturácie a aktualizácie pri
ohlasovaní radostnej zvesti. Nejestvujú ţiadne „osvedčené metódy“, ktoré vţdy musia zabrať.
Učenícke apoštolské spoločenstvo má na jednej strane „stáť oboma nohami na zemi“, čiţe dôsledne
pozorovať, reflektovať a analyzovať spoločnosť v ktorej ţije, na strane druhej „srdce spoločenstva
má byť pri Majstrovi a jeho evanjeliu“.

* Kto z kresťanských učeníkov môţe byť dnes apoštolom? Kto môţe byť vyslaný pre sluţbu
Kristovho evanjelia? V mnohých cirkvách doposiaľ prevládala interpretácia, ţe apoštolmi sú
výhradne biskupi, kňazi, pastori či misionári. Čiţe ide o špeciálnu sluţbu v cirkevnom spoločenstve
vyhradenú len niektorým. Táto interpretácia je však v Novom zákone aţ druhotná. V Jeţišovej
učeníckej komunite sa z kaţdého učeníka stával aj apoštol. Ako Jeţiš pozýva kaţdého na cestu
učeníctva, tak sme všetci povolaní stávať sa jeho apoštolmi. Medzi apoštolmi samozrejme jestvujú
mnohé sluţby, medzi ktoré patrí aj vedenie a koordinovanie misijnej činnosti cirkvi, ktoré sa môţe
realizovať prostredníctvom biskupov, kňazov, pastorov, vodcov misijných tímov.
Predpokladom pre vyslanca (apoštola) je učeníctvo. Učeník, ktorý prijme cestu nasledovania
Majstra Jeţiša, je od začiatku pripravovaný reprezentovať Krista a zviditeľňovať ho vo svete.
Prípravou k apoštolátu a misii je preto dôsledné učeníctvo.

* Vo väčšine cirkví sa prijal vonkajší obrad ustanovenia (ordinácie) presbyterov, biskupov

a diakonov podľa ţidovskej liturgie, a to vkladaním rúk a modlitbou. Podobne uprostred miestnej
cirkvi by bolo moţné, aby sa učenícke spoločenstvo modlilo za tých, ktorí si plne uvedomia
povolanie k apoštolátu.

* Ţiadna sluţba nie je len individuálnym apoštolátom. Vyslaný učeník nezastupuje seba, ale
Majstra a patrí do jeho komunity. Pri misii Jeţiš vţdy vysielal učeníkov „po dvoch“. Toto
najmenšie spoločenstvo je vyjadrením spoločenského rozmeru učeníctva. V postmodernom svete
môţe byť táto obnovená prax znamením hlbokého vedomia spoločenstva, vzájomnej pomoci
a potreby druhého oproti individualizmu a absolútnej nezávislosti sveta. Na miestach, kde si kňazi,
pastori či charizmatickí vodcovia zvykli pracovať sami a nezávisle, je evanjeliové „vysielanie
po dvoch“ otvorenou kritikou a výzvou k zmene.

* Oveľa ľahšie je byť pasívnym kresťanom navštevujúcim bohosluţby a počúvajúcim kázania.

Tieto ma môţu obohatiť. Byť apoštolom znamená niesť zodpovednosť za druhých, vychádzať zo
seba a slúţiť núdznym, zabudnúť na vlastné zdravie a pomáhať druhým... Apoštolát je neľahký
spôsob kresťanskej existencie. Preto v kaţdej dobe je problém s nedostatkom angaţovaných
„robotníkov na Pánovej vinici“. Sám Majster preto odporúča zvlášť sa modliť za nových apoštolov,
ktorých rovnako potrebuje Cirkev i svet.
„Otče, Pán ţatvy, zošli nových robotníkov na svoju ţatvu,
Majster, povolávaj nových ľudí za svojich učeníkov,
Duchu Svätý, pretvor srdcia, nás, starších Kristových učeníkov, aby sme boli
jeho pravdivými svedkami a hlásateľmi radostnej zvesti.“

* Mnohí kresťania sa obávajú a majú strach pred vlastnou zodpovednosťou v cirkvi. K tomu sa
pridávajú pocity vlastnej neschopnosti, frustrácie a nesprávna výchova, keď za mladých ľudí všetko
vybavovali ich rodičia. Jeţiš svojim učeníkom prináša radostnú zvesť, ţe nám dôveruje a dáva nám
účasť na svojej vlastnej moci. Ide o tú istú moc, ktorú obdivujeme pri čítaní evanjelia: moc nad
démonskými silami, moc uzdravovať, schopnosť robiť zázraky, moc účinného kázania, odpúšťať
hriechy... Ak učeník prijme povolanie k apoštolátu, Majster mu dáva podiel na svojej moci.
Učenícke spoločenstvo nesie plnosť Kristovej moci ako celok, jednotliví učeníci sú obdarovaní

118
Pánom podľa sluţby, ku ktorej sú pozvaní. Toto obdarovanie je charizmatické, pretoţe je zadarmo
(gr. charis), apoštoli si ho ničím nezaslúţili a vţdy je určené pre sluţbu. V dobe cirkvi je to Duch
Svätý, ktorý obdarováva kaţdého, ako chce:
„Dary milosti (gr. charizmata) sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj sluţby sú rozličné, ale Pán je
ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Kaţdý však
dostáva prejavy Ducha na všeobecný úţitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa
toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar
uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných
jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje
kaţdému, ako chce“ (1 Kor 12, 4 – 11).

* V súčasnom svete sme zvyknutí na všetko sa dôkladne pripraviť. Ku kaţdému projektu

potrebujeme presný plán od špeciálnych projektantov, dostatočné finančné zaistenie, garantov
projektu, odborný manaţment a podporu ľudí s vysokým postavením, ktorí budú za projekt
lobovať. Ako kresťania sme v pokušení tieto pravidlá rešpektovať aj pri misijnej činnosti.
V pohľade zvonka sa potom Cirkev javí ako organizácia medzi mnohými, moţno špecifická
charitatívnym zameraním. Pravidlá Jeţišovej misie sú však odlišné: ţiadny projekt, nijaké
zabezpečovanie sa, bez finančných istôt a loby. Jediným ručiteľom je Boh Otec, projektantom Duch
Svätý a istotou Jeţiš Kristus. Takáto misia bude od počiatku v očiach sveta odsúdená na neúspech,
dá sa realizovať len vo viere, s dôverou, ţe Boh bude postupne krok za krokom uskutočňovať svoju
misiu prostredníctvom apoštolskej komunity.
Pre komunitu to neznamená nečinnosť a pasivitu, ale aktívnu spoluprácu, ktorá vţdy začína
načúvaním Bohu. On postupne ukazuje smer cesty. Apoštoli budú takto slobodní od prílišnej
zodpovednosti, preťaţenosti, projektovania a aktivizmu. V pokoji ako pútnici evanjelia budú kráčať
na miesta, kde ich Majster posiela.
Nevyhnutné, čo apoštoli nemôţu neprinášať so sebou na misijnej púti vo svete, cirkvi, práci
či rodine, je šalom – pokoj. Evanjelium, ktoré apoštoli zvestujú, je evanjeliom pokoja. Tento pokoj
– mier je dnes vo svete jedným z najdôleţitejších znakov pravdivosti Jeţišovho posolstva. Bez
pokoja je akékoľvek ohlasovanie Jeţišovej zvesti prekrúteným, neradostným posolstvom
a neautentickým učeníctvom. V takomto prípade nie je dotyčný pripravený zvestovať Majstrovu
zvesť a mal by hlbšie zostúpiť do Jeţišovej školy.

* V postmodernej spoločnosti je „úspech“ jedným z najdôleţitejších kritérií ţivota. Kaţdý chce

byť úspešný, nech to stojí čokoľvek. Nielenţe sa konajú školenia pre úspešný ţivot a úspešné
podnikanie, ale nemu sa podriaďuje takmer všetko, vrátane rodiny. Jeţišovi vyslanci sú povolaní
k slobode od úspechu misie. Ich činnosť je skôr rozosievaním ako zberom úrody. Mnohokrát
výsledok svojej sluţby nikdy neuvidia. Nezriedka na poli, kde pôsobia, ako prvé narastú bodliaky.
Tieto skúsenosti nemajú viesť k malomyseľnosti, ale k plnému uvedomeniu si, ţe pánom ţatvy je
Boh, ktorému jedinému patrí úspech, teda z našej strany chvála a vďaka.

* Svet, v ktorom ţijeme, je neuveriteľne dynamický a činný. Dennodenne nás zaplavujú nové
informácie, neustále sa obnovujú technológie, softvérové a hardvérové upgreidy. Veriaci očakávajú
od kňazov a pastorov stále novú aktivitu, ktorú budú vyvíjať. Učeníci – apoštoli sú aj tu vystavení
pokušeniu nechať sa vtiahnuť do dynamiky aktívneho sveta. Majster však schladzuje nadšených
aktívnych apoštolov, aby sa neradovali z úspešných aktivít a duchovných výsledkov, ale aby
upriamili pozornosť dovnútra: na vlastný vzťah k Bohu. Nikto nebude u neho hodnotený podľa
aktivity (koľko kostolov postavil, aké kurzy zorganizoval, či koľko spoločenstiev zaloţil), ale
rozhodujúci je vzťah s ním. Všetky formy apoštolátu a sluţby sa majú nachádzať v kontexte vzťahu
s Bohom, z neho vychádzať a k nemu smerovať.

119
 Literatúra
BILLERBECK, P., STRACK, H. L.: Kommentar zum NT aus Talmud und Midrasch, München 1922 – 1961, I.
s. 571, 590; II. s. 558; FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I – IX, New York 1983, s. 751 – 755; X – XXIV,
s. 842 – 863; GNILKA, J.: Jeţíš Nazaretský – poselství a historie, Vyšehrad, Praha 2001, s. 153 – 154;
HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle Matouše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2003, s. 168 – 169;
KARRIS, R. J.: Luke in NJBC 43:122; MÜLLER, P., G.: Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství,
Kostelní Vydří 1998, s. 88; POKORNÝ, P.: Výklad evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981, s. 125 – 127;
SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 48 – 76; STEMBERGER, G.:
Talmud a midráš, Vyšehrad, Praha 1999, s. 33.

VII. DÔSTOJNOSŤ A AUTORITA UČENÍKOV

Táto téma veľmi úzko súvisí s predchádzajúcou. Dôstojnosť učeníkov vychádza podľa svedectiev
evanjelií nielen preto, lebo prijali Jeţišovo povolanie a sprevádzali ho počas jeho pôsobenia, ale ţe
sa aktívne spolupodieľali na zvestovaní Boţieho kráľovstva. Výroky v súvislosti s dôstojnosťou
a autoritou učeníkov vychádzajú z ich identity vyslaných zvestovateľov Kráľovstva. Videli sme,
ţe autorita vyslaných učeníkov vychádzala z odovzdanej exúsie. Ňou majú apoštoli účasť na
mocnom kázaní, uzdravujúcom pôsobení a exorcistickej činnosti samotného Majstra. Touto mocou
získali moţnosť pôsobiť a konať s autoritou. Na druhej strane, ani exúsia, ani autorita
nepredstavovali ich vlastné schopnosti. Apoštoli ako Jeţišom ustanovení vyslanci zviditeľňovali
moc a autoritu svojho Majstra. Celá ich dôstojnosť vyslancov vychádzala zo vzťahu
k Posielajúcemu Majstrovi a z jeho vlastnej jedinečnej identity Syna poslaného Otcom. Aj obsah
ich ohlasovania vychádzal a smeroval k nemu (čo sa stalo ešte zreteľnejšie pri posune
ranokresťanského ohlasovania od Boţieho kráľovstva k osobe vzkrieseného Krista ako „novej
ústrednej téme“ misionárskeho kázania). Pri misijných cestovných pokynoch nám evanjelisti
ponúkli obraz nezabezpečených chudobných kazateľov, ktorí zostali celkom závislí od Boţej
starostlivosti. Výroky súvisiace s prijatím apoštolov boli konkrétnou realizáciou tejto starostlivosti
a akousi „druhou stranou“ k radikálnym misijným pokynom. V stati o „prijatí a neprijatí“ apoštolov
sme spomínali moţnosť ubytovania a stravovania v domoch, v ktorých ich prijali. V Mt/Lk
spoločnej tradícii to podopierali aj výroky o robotníkoch, ktorí si zaslúţia svoj pokrm či mzdu (por.
Mt 10, 10; Lk 10, 8). V tejto línii pokračujú aj ďalšie výroky: Mt 10, 40 – 42; Lk 10, 16; Mk 9, 41.
Tieto obsahujú výpovede o dôstojnosti apoštolov ako Jeţišových reprezentantoch (budú tvoriť 1.
časť tejto kapitoly). Na druhej strane uvedieme dve perikopy: Spor o prvenstvo (Mk 9, 33b – 37; Mt
18, 1 – 5; Lk 9, 46 – 48) a ţiadosť Zebedejových synov (Mk 10, 35 – 45; Mt 20, 20 – 28; Lk 22, 24
– 27), ktoré spolu s niekoľkými ďalšími výrokmi (Mk 12, 38 – 39; Mt 20, 16; 23, 6 – 12; Lk 11, 43;
14, 11; 18, 14; 20, 46) budú hovoriť o vnútornej túţbe učeníkov po popredných miestach
v učeníckom kruhu či Boţom kráľovstve. Túto ich poţiadavku a myslenie Jeţiš bude ostro
korigovať učením o sluţbe (2. časť). Na konci tejto kapitoly (3. časť) sa ešte vrátime k perikope
uvedenej Petrovou otázkou o „odmene“ v súvislosti s radikálnym opustením všetkého (Mk 10, 28 –
31; Mt 19, 17 – 30; Lk 18, 28 – 30; por. aj 22, 28 – 30).

1. Dôstojnosť apoštolov
1. Prijatie apoštolov a ich dôstojnosť
Východisková perikopa: Mt 10, 40 – 42
V závere 10. kapitoly Matúšovho evanjelia koncentrovanej na pripravovanie, vedenie či dávanie
inštrukcií Dvanástim nájdeme krátku perikopu, ktorá je akýmsi vyváţením ťaţkých misijných
pokynov a pašiových skúseností, ktoré budú sprevádzať apoštolov na ich misii (viď. kap. VIII.3).
Výroky začínajúce v Mt 10, 40 sú smerované k tým, ktorí prijmú Jeţišových vyslancov. Na tomto
mieste musíme pripomenúť, ţe vyslancami sú jeho učeníci, ktorých sám Jeţiš povolal, vyučoval,
formoval, ustanovil svojimi poslami, daroval im moc a oni nielenţe mocne kázali, uzdravovali
a vyháňali démonov, ale sú pozvaní nasledovať svojho Majstra na ceste neprijatia

120
a prenasledovania. S týmito svojimi vyslanými učeníkmi, ktorí pokračovali v jeho vlastnom diele,
sa Jeţiš identifikoval: „Kto prijíma vás, mňa prijíma“ (gr. ho dechomenos hymas, eme dechetai,
v. 40a). Pod prijatím sa môţe konkrétne rozumieť pozvanie do domu. V širšom zmysle ide
o prijatie nimi ohlasovanej zvesti. Týmto výrokom Jeţiš naplno aplikuje ţidovský zákon
o vyslancovi, ktorého dôstojnosť je ako dôstojnosť toho, ktorý posiela: „Zástupca človeka je ako on
sám“ (por. m Ber 5:5). V druhej časti 40. verša sa začína kristologická reflexia, v ktorej sa Jeţiš
sám predstavuje ako vyslanec Otca: „A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“ Ide
o gradáciu, pri ktorej prijímajúci cez vyslaných apoštolov prijíma Jeţiša a cez neho Otca.
Dôstojnosť apoštolov a neskôr kresťanských sluţobníkov je v tejto línii veľká, ale všetko závisí
od ich slobodného prijatia V 41. verši Matúš rozvíja predchádzajúce tvrdenie. Ide vzhľadom
k nemu o syntetický paralelizmus, pričom sa na začiatku vţdy opakuje gr. ó dechomenos –
prijímajúci alebo ten, kto prijíma. Samotný verš má dve synonymne paralelné časti:
prijímajúci proroka v mene proroka dostane odmenu proroka
prijímajúci spravodlivého v mene spravodlivého dostane odmenu spravodlivého
Vo vzťahu k predchádzajúcemu veršu prijímajúci namiesto vás (teda vyslaných učeníkov)
prijímajú proroka alebo spravodlivého, pričom týchto ľudí prijímajú vo funkcii a poslaní, ktoré
dostali od Boha. Nie z iných dôvodov, ale ako proroka či spravodlivého. Je moţné, ţe
v matúšovskej obci boli viacerí proroci (por. Mt 7, 15 – 16; 23, 34; podobne aj Did 11 – 13). Pod
spravodlivými sa môţu rozumieť verní kresťania, učitelia, či tí, ktorí zostali verní počas
prenasledovania a boli v spoločenstve povaţovaní za čestných svedkov. V tomto zmysle by
prijímanie prorokov a spravodlivých bolo aktualizáciou apoštolov v cirkevnom spoločenstve.
Zmienka o odmene proroka či spravodlivého však predchádzajúce výpovede stavia skôr do svetla
SZ, do skúsenosti starozákonných ľudí, ktorí prijali Boţích vyslancov s ich poslaním, za čo zakúsili
„odmenu“ (napr. vdova zo Sarepty, ktorá „prijala“ Eliáša, Boh ju cez proroka odmenil uzdravením
syna, por. 1 Kr 17, 7 – 24; podobne bezdetná ţena v Sunam, ktorá „prijala“ Elizea, „prorokovou
odmenou“ bolo narodenie syna, por. 2 Kr 4, 8 – 17). Odmena pri prijatí Boţích muţov závisí od ich
identity a vzťahu k Bohu, ktorá je prijímajúcimi vedome reflektovaná. Tak stoja vyslaní učeníci
na strane prorokov a spravodlivých. Ich prijatie ako učeníkov, doslovne v mene učeníkov, evokuje
rovnaký výsledok, „odmenu“ ako v predchádzajúcich prípadoch. V tejto interpretácii pokračuje aj
verš 42. Čakali by sme (hypotetické) znenie:
prijímajúci učeníka v mene učeníka dostane odmenu učeníka
Obsahovo toto znenie aj nájdeme, ale verš je vzhľadom na predchádzajúce rozšírený: „Kto by dal
napiť jednému z týchto maličkých čo len pohár studenej vody ako učeníkovi (v mene toho, ţe je
učeníkom), amen, hovorím vám, nepríde o svoju odmenu. Zachovaná je formulácia „v mene
učeníka“ a zmienka o odmene. Namiesto prijatia je uvedená konkrétna celkom maličká sluţba –
podanie pohára vody. Slovný výraz „jeden z maličkých“ (gr. ena tón mikrón) je v Mt evanjeliu
častejšie pouţívaný (por. Mt 18, 6. 10. 14), a to v širšom slova zmysle o tých, čo veria v Jeţiša
Krista, teda o kresťanoch. V Mt 10, 42 sú maličkí identifikovaní s Jeţišovými vyslancami –
apoštolmi. I tá najmenšia sluţba učeníkovi bude „odmenená“. V texte je vloţená slávnostná forma
vyhlásenia, v ktorej sa Jeţiš zasadzuje svojou vlastnou autoritou „amen, hovorím vám“, po ktorej
nasleduje ubezpečenie, ţe tí, ktorí pomáhajú jeho vyslancom, určite neprídu o svoju odmenu. Môţe
ísť o zámerné identifikovanie vyslaných Dvanástich – „maličkých“ s členmi matúšovskej obce,
ktorí sú tieţ nazývaní „maličkými“.

 Slovo novým učeníkom

* Jeţišovi vyslaní učeníci majú svoju dôstojnosť, ktorá vychádza z veľkosti a dôstojnosti nášho
Majstra. Nikdy však nejde o svetsky chápanú dôstojnosť. Ten, kto má vo svete určitú hodnosť
a zastáva príslušný úrad, býva ovenčený poctami, poklonami, darmi. Je nedotknuteľným a nárokuje
si prejavy pocty od svojich podriadených. Toto svetské chápanie dôstojnosti je však v absolútnom
protiklade k Jeţišovmu zmýšľaniu. On ako Boţí vyslanec a Otcov syn si nenechal ţiadnu poctu pre

121
seba, „nepridŕţal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého“ (Flp 2, 6 – 7). Všetku
slávu prenechal Otcovi, aby nikto z jeho učeníkov neočakával a nedoţadoval sa oslavy od druhých.

* Výroky o dôstojnosti apoštolov sú slovom pre tých, ku ktorým Pán hovorí prostredníctvom
svojich poslov, aby ich neodmietali, ale s vďačnosťou prijímali. V minulosti sa toto slovo nezriedka
aplikovalo výlučne na biskupov, kňazov, pastorov, teda profesionálnych hlásateľov Boţieho slova.
Boţím poslom môţe však byť nielen biskup, kňaz, pastor, ale aj starenka pripútaná na lôţko, mladý
študent teológie, otec rodiny, novicka u rehoľných sestier, teda kaţdý, kto počúva Jeţišov hlas
a zvestuje jeho Slovo. Boh nekomunikuje len cez predstavených či vysvätených sluţobníkov, ale
nezriedka práve cez tých najmenších učeníkov.

* V novom učeníckom spoločenstve kaţdý bude mať dôstojnosť náleţiacu samotnému Majstrovi.
Jeţiš bude hovoriť cez kaţdého učeníka počúvajúceho jeho slová. Jeho hlas bude zaznievať cez
muţov i ţeny, mladíkov i starcov, vysvätených sluţobníkov, kňazov, ale i ţenatých muţov a vydaté
ţeny. Toto spoločenstvo bude pozorne načúvať deťom i chorým, prichádzajúcim hosťom
a cudzincom. Prorocké slová v učeníckom spoločenstve otvorenom pre Boţie slovo budú zaznievať
ako jednotlivé časti „puzzle“, kde kaţdá maličká časť bude mať svoje miesto a význam. Len ak
jednotliví učeníci spoločenstva budú s dôverou a úctou prijímať „časť“ obrazu vyslovenú druhými
ľuďmi, bude môcť spoločenstvo poskladať nádherný obraz ţivého a účinného Boţieho slova.
Kto je v mojom spoločenstve apoštolom? Kto prorokom? Kto spravodlivým? Kto maličkým?
Ako ku mne hovorí Boh cez druhých ľudí? Prijímam jeho posolstvo alebo sa spolieham len na
vlastnú skúsenosť, na to čo ja počujem alebo čo chcem počuť? Nestaviam sa do pozície akoby Boh
komunikoval výlučne cezo mňa, moje názory a pohľady?

2. Prijatie v Kristovom mene

Východiskové perikopy: Mk 9, 38 – 41(Lk 9, 49 – 50)
K poslednému veršu predchádzajúcej Matúšovej state (Mt 10, 42) nájdeme paralelu aj u Mk 9,
41. Tento verš sa u neho nachádza v krátkej perikope (Mk 9, 38 – 41, por. Lk 9, 49 – 50). V nej sa
učeníci stretli s niekým, kto nepatril do ich blízkeho okruhu, ale „v jeho mene vyháňal démonov“.
Jeden z učeníkov – Ján, Majstra o tejto udalosti informoval, pričom spomenul aj aktívne bránenie,
zabraňovanie či odopieranie (gr. ekólúmen auton) dotyčnému pokračovať v tejto činnosti. Toto
sloveso sa neskôr stalo cirkevne technickým termínom pre námietky proti krstu a začleneniu
do cirkvi (por. Sk 8, 36; 10, 47). Ján to robil s dobrým úmyslom, moţno si myslel, ţe za túto
iniciatívu bude pochválený. Dôvod tohto zabraňovania vyjadril spojením „nenasledoval nás“. Táto
udalosť s neznámym exorcistom má starozákonnú paralelu v príbehu Eldada a Medada, ktorí
prorokovali, a to i bez predchádzajúceho vyvolenia medzi sedemdesiatich starších (Nm 11, 26 – 30;
por. aj Sk 8, 18; 19, 13 – 14). Hoci horlivý Jozue chcel od Mojţiša, aby im to zakázal, Mojţišov
postoj voči ním bol veľmi tolerantný aţ pozitívny (Nm 11, 28 – 29). Podobný postoj má aj Jeţiš.
Učeníkom hovorí, aby mu nebránili, lebo nik, kto robí mocný čin v mojom mene, nebude schopný
hneď o mne zle hovoriť (Mk 9, 39). A pridáva pravidlo: „Kto nie je proti nám, je za nás“ (v. 40;
por. Mt 12, 30; Lk 9, 50b; 11, 23). Majster učí svojich vlastných i „nových učeníkov“
k tolerantnosti v prípadoch, keď majú kritickú tendenciu. Moc, ktorá je spojená s Jeţišovým
menom, teda jeho osobou, nepatrí výlučne len učeníckemu okruhu, ale môţu mať na nej účasť
dokonca aj tí, ktorí stoja „mimo ich kruhu“. Ide o vyučovanie proti exkluzivizmu a vylučovaniu
druhých aktuálne počas jeho pôsobenia ako aj v ranej cirkvi. Podobné vyučovanie zaţil
v Lukášovom evanjeliu Ján spolu so svojím bratom Jakubom pri „horlivosti voči Samaritánom“,
ktorí neprijali Jeţišovu zvesť (Lk 9, 51 – 56). V tomto prípade boli ešte „horlivejší“ proti
nevďačným príjemcom zvesti, chceli, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich (v. 54). Majster ich však
za tento postoj pokarhal (v. 55).

122
  Slovo novým učeníkom
* Boţie slovo na tomto mieste znovu „zatína do ţivého“. Niektorí z Jeţišových nasledovníkov sa
stavajú do pozície „obrancov viery“ proti neznámemu exorcistovi. Situáciu vyriešili po svojom.
Vytvorili inkvizičné synedrium a exorcistu suspendovali, zosadili z jeho pozície, „veď nás
nenasledoval“. Nehovoria, veď „teba nenasledoval“, ale „nenasledoval nás“. Tento príbeh sa
mnohokrát znovu odohrával počas cirkevnej histórie naplnenej inkvizičnými procesmi, suspenziami
a unáhlenými exkomunikáciami. Príčinou je nebadaná, ale podstatná zámena cirkevného
spoločenstva za Jeţiša. Cirkevné spoločenstvo s jednotlivými zástupcami, ktoré sa postaví
do popredia na miesto svojho Pána, chce kontrolovať „svojich podriadených“, aby verne
nasledovali ich učenie, ich teológiu, ich pravdy viery, ich pravidlá. Ostatní sú vyhlásení za rebelov,
liberálov, voľnomyšlienkárov, pod silným tlakom sú eliminovaní na okraj náboţenskej
spoločenstva. Nezriedka sú suspendovaní alebo exkomunikovaní. Jeţiš však nehovorí „Kto nie je
s vami, je proti vám“, ale „Kto nie je proti vám, je za vás.“ On nehľadá rozdiely, ale spája.
Nerozdeľuje a neexkomunikuje, ale pozýva, znovu začína a odpúšťa. Počas svojho pôsobenia nikdy
nikoho nevylúčil, vţdy hľadal cestu zmierenia.

* Nové učenícke spoločenstvá verné Jeţišovmu slovu budú spájať a zjednocovať rozdelené
cirkvi. Budú v nich muţi a ţeny ekumenizmu. Nebudú slepí na jestvujúce rozdiely, ale ich pohľad
bude upriamený na Majstra, ktorý jediný je Pánom svojho ľudu. Duch Svätý bude pre nich silou
k neustálemu odpúšťaniu, hľadaniu jednoty v rešpektovaní odlišností.

* V rámci jednotlivých cirkevných spoločenstiev s vlastnými tradíciami by sa podľa Jeţišovho

vlastného príkladu nemali stavať jednotlivé cirkevné spoločenstvá nad druhé (niektoré cirkvi to
robia v „mene ortodoxie“ a iné v mene „ortopraxe“). Toto neevanjeliové vyvyšovanie sa, bráni
dialógu pravdy a ekumenickej ceste k viditeľnej jednote rodiny Jeţišových učeníkov. Aktuálne je
v tomto prípade Jeţišovo slovo: „Kto nie je proti nám, je za nás“ (Mk 10, 40). Všetky dary,
viditeľné znamenia (sviatosti), učenie a poznaná pravda, môţe byť podľa Jeţišovho príkladu
preţívaná v sluţbe a pokore, čím sa svedectvá v jednotlivých spoločenstvách budú stávať stále viac
autentické.

3. Počúvanie alebo pohŕdanie apoštolmi

Východiskový verš: Lk 10, 16
K Matúšovmu záveru poúčania Dvanástich, zvlášť k veršu 10, 40, stojí paralelne u Lukáša výrok,
ktorý tvorí záver vyslania sedemdesiatich (-dvoch) učeníkov. Tento výrok v Lk 10, 16 patrí podľa
kritiky foriem medzi „Ja výroky“, prípadne „výrok o legitimácii“ vyslancov. Vyslaní učeníci ako
jeho reprezentanti zvestovali posolstvo o prichádzajúcom Boţom kráľovstve v jeho mene, ako aj
v mene toho, ktorý ho poslal (por. Lk 4, 43; 5, 17). Výrok potom zhŕňa rozličnú cestu zvestovaného
posolstva vyslanými učeníkmi, o ktorej sa hovorilo pri ich prijatí a neprijatí. Trojdielny výrok znie:
„Kto vás počúva, mňa počúva. Kto vás odmieta, mňa odmieta, a kto odmieta mňa, odmieta toho,
ktorý ma poslal.“ Sloveso počúvania (gr. akúó) neoznačuje len fyzické počúvanie, ale prijatie
zvestovaného posolstva s vierou. Na vyjadrenie odmietnutia pouţíva Lk sloveso atheteó, ktoré
doslova znamená nulifikovať, teda odmietať, neuznať, aţ navţdy zavrhnúť (por. Lk 7, 30). Stať je
koncentrovaná na reakciu poslucháčov. K tomu slúţi identifikácia vyslaných ohlasujúcich
a vyučujúcich učeníkov so samotným Jeţišom. Keď oni ohlasujú Kráľovstvo, ohlasujú ho v jeho
mene i v mene toho, ktorý ho poslal. Záverečná časť výroku je klimaxom, ktorý nadväzuje na
odmietnutie vyslaných učeníkov. Ono je odmietnutím nielen Jeţiša, ale aj Boha – Otca, toho ktorý
ho poslal.

 Slovo novým učeníkom

* V praxi ţivota kresťanských spoločenstiev sa nezriedka môţeme stretnúť, aké dôsledky môţe
mať vysoké sebavedomie kresťanských učiteľov, či uţ kňazov, pastorov alebo charizmatických

123
vodcov. Títo bývajú svojím „úradom“ identifikovaní s Jeţišovými reprezentantmi. Výroky,
v ktorých sa odkrýva vysoká dôstojnosť Jeţišových vyslancov, ak sa vykladajú izolovane a bez
kontextu, môţu viesť k deifikácii (zboţšťovaniu) biskupov, kňazov, pastorov či charizmatických
vodcov vo svojich spoločenstvách. Títo potom ovenčení úctou, úspechom, obdivom i mnoţstvom
darov sú v neustálom pokušení zamieňať sa za Krista, nenahraditeľného mesiáša pre vlastné
náboţenské spoločenstvo. Na základe predloţených evanjeliových textov môţeme povedať,
ţe vyššia dôstojnosť prináleţí jedine a len jedinej osobe – samotnému Jeţišovi a nikomu inému.
Všetci ostatní vo vnútri kresťanského spoločenstva sú jeho učeníkmi, sú si navzájom bratmi
a sestrami a nemôţu si nárokovať „vyššiu dôstojnosť“. Na strane príjemcov evanjeliovej zvesti leţí
výzva, aby pri posolstve Majstrových vyslancov spoznávali jeho vlastné posolstvo (ak je skutočne
autentické) a prijímali týchto apoštolov ako samotného Majstra.
Jednotliví členovia kresťanských spoločenstiev si môţu uvedomiť, ţe ani tí najlepší súčasní
Jeţišovi vyslanci a kresťanskí učitelia nikdy nebudú samotným Majstrom. Vţdy budú len jeho
učeníkmi, slabými, zraniteľnými a hriešnymi, práve takými, akí boli Jeţišovi Dvanásti. Preto nikdy
nie je na mieste ich zboţšťovanie a prehnané prejavy úcty a obdivu, ktoré vedú skôr k ich izolácii
od ostatných spoluučeníkov. Tým sa spoločenstvo oslobodí aj od prehnaného očakávania,
ţe kresťanskí učitelia musia a majú byť ideálni, neomylní a bezchybní. Výzvy o prijatí Jeţišových
vyslancov do svojho domu a výroky o odmene apoštolom môţu byť výzvou pre otvorenosť,
konkrétnu materiálnu pomoc a predovšetkým rodinný vzťah medzi príjemcami evanjeliovej zvesti
a jej autentickými hlásateľmi.

2. Autorita v poníţení a sluţbe

1. Spor o prvenstvo
Východiskové perikopy: Mk 9, 33b – 37; Mt 18, 1 – 5; Lk 9, 46 – 48
Kontext
Perikopa s pracovným názvom „spor o prvenstvo“ sa u Marka nachádza na začiatku kompozície
Jeţišových výrokov o pravom učeníctve (Mk 9, 33 – 50). Jeţiš ich prednáša v Kafarnaume a všetci
synoptici ich diachronicky uvádzajú za druhou predpoveďou utrpenia ako kontrast k slovám
o nutnosti utrpenia, ktoré Jeţiš vyslovil svojim učeníkom. Tento pašiový kontext je veľmi dôleţitý
pre správny výklad Jeţišových výrokov. Po perikope nasleduje otázka učeníka Jána ohľadom
neznámeho exorcistu (Lk 9, 38 – 41, viď vyššie). V Matúšovom evanjeliu je vzhľadom k Mk medzi
druhú pašiovú predpoveď (Mt 17, 22 – 23) a s ňou kontrastnú otázku učeníkov po najväčšom
mieste v nebeskom kráľovstve vloţená perikopa o chrámovej dani (Mt 17, 24 – 27). Po nej
nasleduje celá nová kapitola sústredená na ţivot v komunite učeníkov – komunite cirkvi. Nie
náhodou práve tu je pouţitý grécky pojem ekklésia – cirkev v Jeţišových ústach (okrem toho sa
ekklésia nachádza v evanjeliách iba v Mt 16, 18). Táto 18. kapitola začína dialógom o väčších
miestach v nebeskom kráľovstve. V následnom kontexte potom vzhľadom na prítomný obraz detí
nasleduje varovanie o zvádzaní (Mt 18, 6 – 11). Lukáš sleduje Markovu predlohu, spor učeníkov
o prvenstvo nasleduje bezprostredne po druhej pašiovej predpovedi (Lk 9, 44 – 45). Spolu s ďalšou
udalosťou o „neznámom exorcistovi“ (v. 49 – 50) tvoria epizódy, ktoré hovoria o predpokladaných
stanoviskách medzi kresťanskými učeníkmi: o pokore a otvorenosti. Z hľadiska kritiky foriem ide
o príbeh s vyhlásením.

VÝKLAD
Marek veršom 9, 33b uvádza scénu, ktorej jadrom je súbor Jeţišových výrokov (v. 35b – 37).
Jeţiš – Učiteľ sa nachádza v Kafarnaume v dome, čiţe v súkromí, obklopený svojimi Dvanástimi
učeníkmi. Rozhovor sa začína jednoduchou otázkou: „O čom ste sa cestou zhovárali?“ V jeho
evanjeliu sú učeníci vykreslení ako neposlušné, hašterivé deti, ktoré boli pristihnuté pri niečom
zakázanom, preto sú rozpačito ticho: „Oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je
väčší“ (v. 34). Boli zahanbení pred Majstrom pre svoju ţiarlivú rivalitu. Jeţišova otázka teda

124
nebola abstraktná, ale mierila im priamo do vnútra. Ich diskusiu o vedúcom postavení či „prvom
mieste“ však nemôţeme príliš rýchle odsúdiť. V ţidovskom prostredí zohrávalo určité usporiadanie
(„hierarchia“) dôleţitú úlohu v ţivote kaţdého spoločenstva. Či to bolo v bohosluţobnom
zhromaţdení, administratíve, pri jedle, neustále sa vracala otázka „prvého miesta“. Bez poriadku
nemôţe jestvovať ţiadne spoločenstvo. Aj v Jeţišovej dobe sa často diskutovalo o tom, komu aké
miesto prináleţí. Takéto debaty sú večným pokušením zvlášť pre ľudí, ktorí sú náboţenskými alebo
spoločenskými autoritami. V Jeţišovej dobe je známa výrazná hierarchia v qumránskom
spoločenstve. Ich komunita mala pevnú hierarchickú štruktúru, svoje pravidlá postupu a zostupu
a dokonca aj prísne tresty pri nedodrţaní týchto pravidiel. Tento hierarchický poriadok sa
dodrţiaval pri zhromaţdeniach obce (1QS VI, 8 – 13) i komunitných bohosluţobných obradoch
(1QS II, 19 – 25). Diskusie boli aj medzi veľkňazmi, saducejmi, zákonníkmi a farizejmi. Neskôr
pokračovali aj v rabínskom ţidovstve: „Zifi porovnával seba s Mojţišom a povedal: Ja som väčší
ako on“ (Sifre Nm 131). Z evanjelia sú známe tzv. „reči proti zákonníkom a farizejom“ (Mk 12,
37b – 40; Mt 23, 1 – 39; Lk 20, 45 – 47). Jeţišovo varovanie je namierené práve proti ich túţbe po
popredných miestach: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túţia po
pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách...“
(Mk 12, 38 – 39). Určite bola otázka „prvého miesta“ diskutovaná aj v prvotnej cirkvi, jej
aktuálnosť prechádza kaţdou historickou etapou. Jeţiš explicitne nepopiera „hierarchiu,“ teda určité
usporiadanie, ale vykladá ako ju majú učeníci správne chápať a ţiť, pričom zdôrazňuje nutnosť byť
sluţobníkom. Mk 9, 35 uvádza obraz majstra Jeţiša, ktorý si sadol, aby vyučoval svojich dvanástich
učeníkov. V strede perikopy je logion: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a sluţobník
všetkých.“ Po literárnej stránke ide o spojenie antonymie a paralelizmu. Antonymami sú adjektíva
prvý – posledný (gr. prótos – eschatos). Učeníci chcú byť prvými, stáť na popredných miestach.
Jeţiš, aby zdôraznil ich pomýlený spôsob myslenia, ktorý je v protiklade s jeho ţivotom a učením,
pouţíva kontrastné slovo posledný zo všetkých. Cesta jeho učeníka nie je cestou dopredu, ale
dozadu, vyhľadávanie posledných miest. Aby vo výroku presnejšie vyjadril, v čom spočíva „byť
posledným“, uvádza zároveň paralelné slová sluţobník všetkých (gr. pantón diakonos). Byť
sluţobníkom je antitetickým paralelizmom k túţbe učeníkov byť prvým a súčasne synonymným
paralelizmom k Jeţišovej ceste posledného miesta. V tomto duchu je kaţdý „úrad“ sluţba. Diakonia
súčasne interpretuje, čo v praktickom ţivote znamená byť posledným. Nejde tu o odstup
zo spoločenského, politického a náboţenského ţivota, ani o aktívny útek od zodpovedného
postavenia, ale o bytostný postoj sluţby (viď niţšie nasledujúcu perikopu). Kontrast medzi prvými
a poslednými Jeţiš navonok vyjadruje aj názorným kontrastom medzi „veľkými Dvanástimi“
a malým dieťaťom, ktoré postavil medzi nich, doslova uprostred nich. Potom ho vzal do náručia.
Obraz Jeţiša s dieťaťom v náručí je zrejme autentickým obrazom z jeho ţivota, ako si ho pamätali
učeníci. Títo majú byť potom pokorní a jednoduchí, podobne ako dieťa, nie vyhľadávajúci
postavenie a slávu. Dieťa v texte ani nie je symbolom nevinnosti alebo pokory ako skôr niekoho
bez zákonného postavenia, a preto bezmocného (človeka bez moci). Pre dospelého učeníka dieťa
nemôţe urobiť nič. Zaujímavosťou je, ţe aramejské slovo pre dieťa – talya, môţe znamenať okrem
dieťaťa aj sluţobníka, teda v Jeţišovom rodnom jazyku mohlo ísť o slovnú hračku. Tento dvojitý
význam by vysvetlil aj Matúšovu aplikáciu výroku na „sluţobníkov evanjelia“, teda Jeţišových
vyslaných učeníkov. Prijať dieťa, znamená prijať „nedôleţitú osobu“ bez akejkoľvek nádeje na
protisluţbu. Markovi poslucháči majú mať stále pred očami Majstra stotoţňujúceho sa s deťmi,
ktorých existencia nemala relevantný význam pre reálne utváranie spoločenského či politického
ţivota. Učeníci majú byť v sluţbe (Mk 9, 33 – 35) a v nej majú zotrvať, hoci budú v spoločnosti
celkom bezvýznamní (v. 36 – 37).
U Matúša to nie je Jeţiš, ktorý sa pýta svojich učeníkov, baviacich sa za jeho chrbtom o predmete
ich rozhovoru. Otázku kladú samotní učeníci, ktorí prišli k nemu: „Kto je väčší (najväčší)
v nebeskom kráľovstve?“ (Mt 18, 1). Text pouţíva komparatív meizón, ktorý sa vo vtedajšej
gréčtine – koiné pouţíva aj namiesto superlatívu. Matúš zjemňuje Markov negatívny obraz
Dvanástich, nerozlišuje medzi učeníkmi a Dvanástimi, odosobňuje otázku od učeníkov, ale ich
nechápavosť ponecháva. Ťaţko sa dá zistiť, či učeníci mysleli na svoje vlastné miesta v politickom

125
či eschatologickom kráľovstve, ktoré očakávali mnohí vtedajší Ţidia. Matúš zasadzuje Jeţišove
výroky o postavení učeníkov do širšej eschatologickej perspektívy nebeského kráľovstva. Predtým,
neţ Jeţiš odpovie na otázku o „postavení v nebeskom kráľovstve“, dáva zásadnú podmienku
na vstup do Kráľovstva, pričom pouţíva obraz malého dieťaťa. Tou podmienkou je „stať sa
dieťaťom“. V 3. verši dôraznou formulou „amen, hovorím vám“ uviedol výrok: „Ak sa neobrátite
a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Ak učeník nevstúpi do aktívneho
procesu, vôbec nevstúpi do nebeského kráľovstva a uţ vonkoncom tam nemôţe mať nejaké
„významné miesto“. Ďalším Matúšovým termínom označujúcim proces obrátenia zhora – dolu je
grécke sloveso tapeinoó, ktoré sa dá v duchovnom zmysle preloţiť ako zniţovanie sa, pokorenie sa:
„Kto sa teda poníţi ako toto dieťa, ten je väčší (alebo najväčší) v nebeskom kráľovstve“ (Mt 18, 4).
Matúš nepouţíva Markovu antonymiu prvý – posledný (túto uvádza v Mt 19, 30), ale uvádza novú
dvojicu pojmov poníţi – väčší. Nový zákon tu naväzuje na hebrejskú tradíciu ‘anav (alebo častejšie
plurál ‘anavim) – nízkych, nenáročných, nepatrných opovrhnutých jednoduchých ľudí. Je to
označenie tých, ktorí sú „tými významnými“ povaţovaní za bezvýznamných. V ţivote ich často
nečaká nič iné ako ‘anah – poniţovanie, príkorie, zneuţívanie. Ich ţivot vo svete sa stáva ‘enut –
trýzňou a ‘ani – nešťastím, trápením. Toto je však len jeden pohľad. Na druhej strane z pohľadu
JHVH práve ‘anavim označujú tých, ktorí sa ochotne podriaďujú Bohu. JHVH ich pokladá za
svojich sluţobníkov a drţí nad nimi ochrannú ruku (por. Iz 57, 15; Ţ 22, 25; 138, 6). Z toho
pohľadu aj Jeţiš bol pokorný, poníţený sluţobník. Dobrovoľne prijal podobu a ţivot sluţobníka,
ako to vyjadruje starý hymnus v liste Filipanom (2, 6 – 8). Pokorného a poníţeného Mesiáša vidí
v Jeţišovi aj Matúš. Vyjadruje to v jednej Jeţišovej parenéze učeníkom: „Vezmite na seba moje
jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom a nájdete odpočinok pre svoju dušu“
(Mt 11, 29). Jeţiš ako dobrý pedagóg a Majster nielenţe verbálne zdôrazňuje potrebu chápania
autority ako sluţby, ale sám sa stáva svojím ţivotom Sluţobníkom človeka. Dopytovanie sa
učeníkov po popredných miestach je v ostrom rozpore so ţivotom a poslaním ich Majstra –
Sluţobníka, ktoré anticipačne proklamuje „predpoveďou utrpenia“ (Mt 17, 22 – 23) a uskutočňuje
predovšetkým aktívnym a vedomým osobným vstupom do pašiových udalostí v Jeruzaleme. Aţ
toto konkrétne poníţenie vo svete, zostup aţ na dno, je predpokladom povýšenia, ktoré ho nečaká
vo svete, ale v nebeskom kráľovstve. Kaţdé vyvyšovanie sa, boj o popredné miesta v učeníckom
kruhu i v cirkvi je v bytostnom rozpore s podstatou nebeského kráľovstva, v ktorom ţivotným
princípom je cesta pokory a poníţenia. V tomto môţe byť učeníkom vzorom obyčajné dieťa, ktoré
stojí medzi nimi (Mt 18, 2. 4).
Lukáš perikopu skracuje a zhusťuje. Majster pozná zmýšľanie svojich ţiakov, akoby videl do ich
vnútra. Lk túto schopnosť explicitne uvádza: „Poznal zmýšľanie ich srdca“ (9, 47), po tom, čo ich
len napadla myšlienka, kto z nich je väčší (najväčší). V texte je pouţitý v priamej otázke optatív
prézenta, čím sa vyjadruje, ţe išlo o priebehové či opakované ţelanie. U Lk je jasné, ţe nešlo
o všeobecnú diskusiu o dôleţitých miestach v Kráľovstve ako u Mt, ale o osobný problém
v Jeţišovej učeníckej skupine. Rivalita a ţiarlivosť sa dostávajú na povrch. Jeţiš u Lk najprv
pouţíva obraz dieťaťa. Jedine v tomto texte dieťa stojí vedľa neho, u Marka a Matúša je umiestnené
medzi učeníkmi, prípadne v jeho náručí. Učeníci sa majú identifikovať s malými, chudobnými,
utláčanými a diskriminovanými, ak chcú prijať Jeţiša a nasledovať ho. V 47. verši nasleduje u Lk
výrok o prijatí dieťaťa, na konci ktorého je ďalšie logion: „Kto je medzi všetkými vami najmenší,
ten je veľký“ (Lk 9, 48). Antonymiu tvorí dvojica menší (najmenší) – veľký (gr. mikroteros –
megas). Učeníci rozmýšľajú o tom, kto z nich je veľký (najväčší, gr. meizón). V Jeţišovej odpovedi
stojí v úplnom protiklade adjektívum menší (najmenší, gr. mikroteros). Aţ keď sa učeníci budú
snaţiť stať menšími (najmenšími), stanú sa veľkými (najväčšími). Lukáš vedome špecifikuje
účastníkov myšlienkových pochodov do vnútra komunity učeníkov a tým aj do vnútra cirkvi. Len
on výslovne uvádza prostredie, kde sa učeníci majú snaţiť stať najmenšími medzi vami všetkými.
Cirkev vo vnútri vlastného spoločenstva musí podľa pokynov svojho Majstra kráčať cestou trvalého
zniţovania sa. Len v tom nájde svoju veľkosť.
Zaujímavou Lukášovou obmenou je paralelné logion Lk 22, 26: „Kto je medzi vami najväčší,
nech je ako najmenší a vodca ako sluţobník.“ Oproti meizón nestojí mikroteros, ale neóteros

126
mladší, doslova novší. Výraz je pouţitý v kontexte ďalšieho sporu učeníkov o prvenstvo
po Jeţišovej veľkonočnej večeri, pri ktorej Jeţiš vyhlasuje „novú zmluvu v jeho krvi“ (Lk 22, 20).
Byť novším učeníkom a stať sa vodcom, teda autoritou v cirkvi, neznamená pouţívať moc,
nárokovať si veľkosť a nechať sa oslavovať, ale stať sa sluţobníkom ako Majster pri poslednej
večeri paschy.
Proti túţbe po popredných miestach, ctiţiadostivosti a samovoľnému povyšovaniu sa stojí
u Lukáša dvakrát pouţitý výrok v kontexte jemu „vlastných podobenstiev“: „Kaţdý, kto sa
povyšuje, bude poníţený, a kto sa poniţuje, bude povýšený“ (Lk 14, 11; 18, 14). Prvý raz je pouţitý
v kontexte podobenstva „o prvom a poslednom mieste na hostine“ (Lk 14, 7 – 11), v ktorom je
pozvaný varovaný pred poţadovaním čestného miesta, aby zahanbený nemusel postúpiť na miesto
posledné. Druhý výrok je vsadený do podobenstva o „farizejovi a mýtnikovi“ (Lk 18, 9 – 14). Jeţiš
v ňom chváli pokorný postoj mýtnika uvedomujúceho si vlastnú hriešnosť, ktorý sa postavil
dozadu, pred pyšným sebaospravedlňovaním farizeja pohŕdajúcim blíţnym. Obe podobenstvá
s antonymami povýšenia a poníţenia poukazujú na cestu zniţovania sa a pokory ako na jeden
z hlavných etických princípov Boţieho kráľovstva proklamovaný uţ na začiatku evanjelia
v Máriinom hymne: „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil poníţených“ (Lk 1, 52).

 Slovo novým učeníkom

* Učeníci dostali od svojho Majstra dobrú lekciu. Súčasne ako im Jeţiš otvára perspektívu
umučenia, pripravoval ich na evanjeliovú diakoniu – sluţbu. Poučoval ich slovom aj názorným
príkladom dieťaťa zároveň. Perikopa je u všetkých synoptikov ostrým slovom do vnútra cirkvi proti
sebapresadzovaniu a mocenským sklonom. Pre komunitu nemá primárne posolstvo „informatívne“,
ale „formačné“. Toto vyučovanie je neustále aktuálne medzi „novými učeníkmi“ – spoločenstvom
cirkvi. Text evanjelia odmieta hierarchické vyvyšovanie sa jedných nad druhými s odvolaním sa na
konanie, slová a autoritu samotného Jeţiša. Nech je Jeţišov učeník na akomkoľvek vysokom
spoločenskom alebo cirkevnom postavení, jeho veľkosť spočíva kdesi inde. Prvým sa môţe stať len
vtedy, ak činnosť a úrad vykonáva v sluţbe. Čo znamená pre biskupa, kňaza, lídra komunity
či animátora posledné miesto? Čo to znamená v praxi kaţdodenného ţivota?

* Tak ako Jeţišovo učenícke spoločenstvo, tak aj Cirkev má stáť na rodinnej štruktúre, v ktorej
kaţdá forma zodpovednosti či autority musí podľa Majstrovho príkladu stáť na sluţbe. Nové
učenícke spoločenstvá budú mať uprostred seba mnohých maličkých, ktorí nevyniknú mocou slova,
viditeľnými charizmami, darom vodcovstva, ale nenápadnou neúnavnou sluţbou preţívanou
vo viditeľnej radosti. Budú ako malé deti radujúce sa z kaţdodenného okamihu ţivota. Ich oči
a srdcia budú otvorené pre najmenších, od ktorých sa sami budú učiť.

* V synoptickej tradícii si môţeme všimnúť, ţe aj Jeţišovo „nehierarchické“ spoločenstvo

(v porovnaní s ostatnými náboţenskými skupinami jeho doby) bolo do určitej miery usporiadané.
Na jeho čele stál Jeţiš, jeho blízkymi spolupracovníkmi bola skupina Dvanástich, v rámci nej sa
zvlášť venoval Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Zvláštne postavenie medzi nimi mal Šimon Peter,
ktorého Majster pravdepodobne pripravoval na zvláštnu sluţbu. Samotný Jeţiš nevenoval zvláštnu
pozornosť vonkajšej forme usporiadania spoločenstva, ale veľmi dôrazne upozorňoval na nesprávne
spôsoby chápania postavenia v spoločenstve svojich nasledovníkov, teda v dnešnom cirkevnom
jazyku na nesprávne chápanie „úradu“ a „hierarchického postavenia“. Texty v druhej časti tejto
kapitoly by mohli byť kaţdodenným „povinným čítaním“ pre všetkých, ktorí zastávajú akýkoľvek
úrad v kresťanskej cirkvi (a to vo veľkej pluralite vonkajšieho cirkevného usporiadania, ktorým sa
výrazne odlišujú jednotlivé cirkevné tradície od výslovne hierarchických modelov – katolícky,
pravoslávny, anglikánsky, cez hierarchicko-synodálne u evanjelických cirkví aţ po synodálne
modely niektorých evanjelikálnych cirkví a charizmatických zborov).

* Všetci tí, ktorí budú mať akýmkoľvek spôsobom účasť na „úrade“ v cirkvi, budú pokúšaní
myšlienkami o „prvých miestach“, teda postavením PRED ostatnými učeníkmi a myšlienkami

127
o „väčšej veľkosti“, postavením NAD druhými. Evanjeliové texty nás výslovne upozorňujú
na nebezpečie rivality, ţiarlivosti, sebapresadzovania, mocenských sklonov a túţbu vládnuť.
Z histórie cirkvi sme sa mohli presvedčiť, aké ľahké je tomuto pokušeniu podľahnúť.
V náboţenskom spoločenstve, na rozdiel od podobných pokušení vo svete, jestvuje k tomu ešte
jedno nebezpečenstvo, a síce k všetkému tomuto si nájsť „posvätné dôvody“ odvolávaním sa na
Písmo či tradíciu. Záleţí na nás, súčasných učeníkoch, či toto pokušenie demaskujeme v zrkadle
Boţieho slova, nech má akúkoľvek podobu a zakorenenie v súčasnej praxi či histórii.
Cirkev ako učenícke spoločenstvo stojace pod Boţím slovom by malo byť spoločenstvom
s „obrátenou hierarchiou“. Symbolizuje ju Majster slúţiaci pri stole vlastným učeníkom či dieťa
postavené uprostred učeníckeho okruhu. Cirkev vo svojich jednotlivých učeníkoch ani ako celok
preto nemôţe stáť NAD ani PRED človekom, ale vţdy v sluţbe človeku. Vo svojom viditeľnom
prejave je primárne učeníckym, súrodeneckým, bratským a sesterským spoločenstvom.

2. Prosba Zebedejových synov – výroky o službe

Východiskové texty: Mk 10, 35 – 45; Mt 20, 20 – 28; Lk 22, 24 – 27
Kontext
U Marka sa aj táto perikopa nachádza v bezprostrednom kontexte Jeţišovej predpovede vlastného
utrpenia, podľa schémy: predpoveď utrpenia – nepochopenie učeníkov. Po treťom paschálnom
vyhlásení (Mk 10, 32 – 34) Zebedejovi synovia Ján a Jakub – dvaja z Dvanástich, reagujú
na predchádzajúce Jeţišovo vyučovanie presne opačne. Vo vzťahu k Jeţišovej pašiovej ceste sú
akoby „slepí“, preto ich Marek v následnom kontexte prirovnáva k slepému Bartimejovi, ktorému
Rabbuni otvoril oči (Mk 10, 46 – 52, viď kap. V.2.4). Len učeník s „otvorenými očami“ môţe
nasledovať Jeţiša na ceste do Jeruzalema (od 11. kapitoly sa začína pobyt v Jeruzaleme). Matúš sa
drţí Mk kontextu, len príbeh o slepom Bartimejovi nahrádza vlastnou tradíciou o uzdravení „dvoch
slepcov“ (Mt 20, 29 – 34). Lukáš perikopu presúva na celkom iné miesto. Odohráva sa počas
poslednej večere, kde vznikne medzi učeníkmi hádka, kto z nich je väčší (najväčší). Lk hádku
odosobňuje od konkrétnych mien dvoch hlavných protagonistov.

VÝKLAD
Učeníci Jakub a Ján prichádzajú za Majstrom s nezvyčajnou prosbou: „Daj nám, aby sme sedeli
v tvojej sláve, jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici“ (Mk 10, 37). Pri stolovaní či určitých
spoločenských udalostiach bola hlavná postava v strede, druhá najdôleţitejšia na pravej strane
vedľa neho a tretia významná osoba na ľavej strane. Vybavuje sa nám aj ţidovský apokalyptický
obraz eschatologickej hostiny, typický zvlášť pre esénov. Hierarchický poriadok zachovávaný pri
stolovaní bol chápaný ako predobraz toho, čo nastane príchodom Boţej vlády. Jeţišovi učeníci
zrejme očakávali, ţe sa ich Učiteľ ujme vlády a oni budú v tomto triumfe zastávať najvyššie miesta.
Matúš zjemňuje negatívny obraz učeníkov Jakuba a Jána, preto vkladá prosbu do úst ich matky,
pričom otázku dáva do perspektívy Kráľovstva (Mt 20, 20). Ona pozná skryté túţby svojich synov
a predkladá ich Učiteľovi. Jeţiš však nekomunikuje s matkou, ale odpovedá samotným učeníkom.
U Marka odpovedá najprv pouţitím dvoch obrazov, pomocou ktorých ukazuje celkom odlišnú cestu
pre svojich učeníkov.

Dva obrazy: kalich a ponorenie (Mk 10, 37 – 39; Mt 20, 22 – 23a)

Prvým Markovým, a jediným Matúšovým, obrazom je „pitie kalicha“, starozákonný výraz pre
utrpenie a Boţí hnev. Obrazne označuje plnosť niečoho, čo sa človeku stalo údelom, či uţ hnevu,
utrpenia, pohromy, alebo spásy (por. Iz 51, 17; Jer 25, 15; 49, 12; Ez 23, 32 – 33; Ţ 23, 5). Závisí
od slova, s ktorým je spojené. Symbol kalicha pouţíva Jeţiš uprostred veľkého pašiového utrpenia
v Getsemani: „Vezmi odo mňa tento kalich...“ (Mk 14, 36). Obraz „pitia Majstrovho kalicha“
adresovaný učeníkom potom označuje nasledovanie Jeţišovej cesty utrpenia, poníţenia a dávania aţ
„po okraj moţnosti“. Druhým obrazom je baptizma – krst alebo výstiţnejšie doslovný preklad
ponorenie. Sloveso baptizó vyjadruje ponorenie osoby alebo predmetu do vody, zvyčajne

128
za účelom obmytia, zmytia nečistoty, fyzickej i symbolickej. Ak ide o náboţenské rituálne obmytie
v kresťanskom spoločenstve, prekladá sa tento výraz ako krst. Pre tento nový významu ponorenia
ako iniciačného kresťanského obradu (Mt 28, 19), Mt zmienku o krste na tomto mieste vynecháva.
V Písme Izraela znamená pohltenie vodami aj blíţiace sa utrpenie a smrť (por. 2 Sam 22, 5; Ţ 69,
2). Túto interpretáciu krstu – ponorenia ako symbolu utrpenia a smrti podporuje aj Lukášova
paralela v 12, 50: „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane“ (viď kap.
VIII.3). Obraz kalicha a ponorenia je teda paralelným vyjadrením jednej a tej istej Jeţišovej
pašijovej cesty v ústrety prenasledovaniu, utrpeniu a smrti. Táto Majstrova cesta sa má stať aj
cestou učeníkov. Oni síce verbálne súhlasia, ale ich sebavedomá odpoveď môţeme je len
vyjadrením ich nechápavosti, o čo v skutočnosti ide, podobne ako neskôr Peter sebavedome
vyhlásil: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“ (Mt 26, 35). Na tejto ceste nie je miesto
na vyhľadávanie významných čestných miest. Majster to nikdy nerobil, preto ani takéto „miesta“
nerozdeľuje, nepatrí to jemu (Mk 10, 40). Dokonca aj tí, ktorí prejdú skúškami prenasledovania a
mučenia, nemôţu si samovoľne nárokovať vyššie miesta a popredné postavenia v cirkvi alebo
odmenu po ukončení ţivotnej púte. Súd a odmeňovanie prináleţí jedine a len samotnému Bohu –
Otcovi (Mt 20, 23).

Cesta diakonie, nie vlády (Mk 10, 41 – 45; Mt 20, 24 – 28; Lk 22, 24 – 27)
Ostatní „desiati“ sa na Jakuba a Jána rozhnevali, lebo títo sa usilovali predbehnúť ich pri
rozdeľovaní popredných miest. Pokladali otázku za opováţlivosť, alebo ide o konkurenciu?
Jeţišovou reakciou sú výroky s paradigmatickým charakterom adresované všetkým Dvanástim
o poriadku v spoločenstve medzi učeníkmi. V texte u Mk 10, 43 – 44 sa vedome trikrát opakuje
medzi vami (gr. en hymin), čím primárne adresuje slová do vnútra učeníckeho spoločenstva. Jeţiš
odhaľuje jeden zo základných princípov učeníctva, ktorým je sluţba. Centrálnym slovesom je
diakoneó – slúţiť. Grécky biblický termín diakonos potom označuje sluţobníka, pomocníka,
ktorého poslaním je slúţiť, či uţ v zmysle jednotlivého odslúţenia, alebo trvalého stavu slúţenia.
V gréckom svete je slúţenie niečo menejcenné. Vládnuť, a nie slúţiť, je dôstojné muţa. Ţidovstvo
malo omnoho hlbšie pochopenie pre zmysel sluţby. V slúţení nevidí nič nedôstojné. Prikázanie
milovať blíţneho ako seba samého (Lv 19, 18) obsahovalo aj ochotu a povinnosť k skutočnej sluţbe
k blíţnemu. V neskorom ţidovstve však vznikol preniknutím helenistickej praxe postoj, ţe slúţenie,
najmä obsluhovanie pri stole, sa dôstojnému človeku nesluší. V širšom zmysle diakonia znamená
slúţiť, ochotne pomáhať. V perikope Mt 25, 42 – 44 Jeţiš zahŕňa do diakonie veľmi rozličné
činnosti, ako poskytovanie pokrmu a nápoja, ubytovanie, zaodievanie, navštevovanie chorých alebo
väzňov. Sluţba sa v Novom zákone často špecificky viaţe na obsluhovanie pri stole (por. Lk 17, 8;
22, 17; Jn 12, 2) alebo starostlivosť o ţivobytie (Lk 10, 40). Pri stole je zvlášť vnímateľný protiklad
medzi vznešeným muţom, ktorý leţí za stolom, a medzi tým, kto s prepásaným rúchom obsluhuje.
Prirodzenou odpoveďou na rétorickú otázku, kto je väčší (alebo prvý), či pán, ktorý leţí za stolom,
alebo sluha, ktorý obsluhuje, je nepochybne dať prednosť obsluhovanému pánovi. Jeţiš však sám
túto „prirodzenú hierarchiu“ vedome prevrátil. „Ale ja som medzi vami ako ten, ktorý obsluhuje,“
vyslovuje Jeţiš počas poslednej večere (Lk 22, 27). V tomto kontexte stolovania oveľa viac vyniká
kontrast medzi Jeţišom – predsedajúcim „otcom rodiny“ a zároveň Pánom, ktorý sa vedome stavia
do pozície obsluhujúceho – slúţiaceho (ešte zreteľnejšie to neskôr vyjadrí Jánovo evanjelium Jn 13,
1 – 20).
Ten, kto vysloví prosbu Zebedejových synov alebo si ju nárokuje praktickým spôsobom, ukazuje,
ţe ešte nepochopil podstatu Majstrovej cesty. Neberie do úvahy, ţe Jeţišova cesta vedie v tomto
čase do utrpenia a sluţby. Kristologický model učeníckej cesty diakonie je vyjadrený u Mk/Mt
v závere perikopy, v lógiu o Synovi človeka: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal
obsluhovať, ale aby slúţil a poloţil svoj ţivot ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45; por. Mt 20,
28). V SZ vyznáva človek voči Bohu, ţe je obyčajným „otrokom“ alebo lepšie sluţobníkom, lebo
v pozadí je predstava boho-sluţby, a nie boho-otročiny. Kmeňové sloveso ‘avad sa v Starom
zákone spomína 290-krát v rôznych významoch: pracovať, vykonávať sluţbu – slúţiť, pracovať ako
otrok – otročiť; podriadiť sa, obrábať (pôdu), uctievať (Pána). Od neho sú odvodené aj hebrejské

129
podstatné mená ‘avoda – práca, sluţba, otroctvo, ale aj sluţba Bohu – kult, bohosluţba alebo
sluţba modlám – modlosluţba a ‘eved (známejšie vo výslovnosti ‘ebed) – sluţobník, otrok.
Nezriedka sa výraz ebed pouţíva pre vysokých hodnostárov na kráľovskom dvore. Boţími
sluţobníkmi majú byť všetci jeho vyznávači, celý Izrael. Novú náplň dostáva označenie „sluţobník
JHVH“ v babylonskom zajatí. Ide o takzvané ebedské piesne o trpiacom sluţobníkovi u proroka
Izaiáša (Iz 42, 1 – 4; 49, 1 – 6; 50, 4 – 9; 52, 13 – 53, 12). Sluţobník je bezmenným, vedú sa spory
o tom, či je mienený jedinec alebo Izrael. Verš Mk 10, 45 je reflexiou poslednej z ebedských piesní.
Jeţiš sám sa predstavuje ako „ebed JHVH“. Izaiášov text, ako aj jeho aktualizovanie na Jeţiša, je
v ţidovstve revolučnou výpoveďou vzhľadom na očakávanie príchodu Mesiáša, ktorý má prísť
v sláve a zasadnúť k súdu nad svetom. Jeţiš neprichádza ako pán, ktorý sa nechá inými pasívne
obsluhovať (gr. diakonéthénai), ale ako sluţobník druhých chce aktívne slúţiť (gr. diakonésai).
Obraz vykúpenia slobody otroka vyjadruje potrebu zaplatiť určitú čiastku, aby sa otrok stal
slobodným. Jeţiš však nedáva nejakú sumu, ale vlastný ţivot, nevykupuje seba, ale mnohých.
Poţiadavku sluţby Jeţiš vedome stavia proti poriadku pohanského sveta, podľa ktorého „tí, ktorých
pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoţi majú nad nimi moc“ (Mk 10, 42). Ide
o poriadok, ktorý je vyjadrený troma gréckymi slovesami: archó – panovať, byť prvým; katakyrieuó
– panovať aţ násilne vládnuť a katexúsiazó – vykonávať aţ zneuţívať moc. Predloţková predpona
kata posledných dvoch zloţených slovies opisujúcich negatívny spôsob vlády sa pouţíva
v prenesenom význame na opísanie nepriateľského vzťahu vo význame proti niekomu alebo vláda
nad niekým. Pán a jeho moc sú namierené proti podriadeným v rôznych formách, akými môţe byť
panovanie bez obmedzenia, fyzické násilie, zneuţívanie právomoci, despotické vyvyšovanie sa,
psychologické vydieranie, vykorisťovanie poddaných, manipulovanie s ľuďmi a podobne.
Panovníci vo svete sa pritom nazdávajú, ţe práve v tom spočíva ich veľkosť. Takýto poriadok však
Jeţiš v spoločenstve svojich učeníkov zásadne odmieta: „Medzi vami to tak nebude“ (gr. zosilnený
zápor úch útós de estin en hýmin; Mk 10, 43). V Jeţišových ústach to vyjadruje rozhodné, úplné a
definitívne odmietnutie takéhoto chápania moci. Pritom nesmieme zabúdať, ţe jeho slová nie sú
namierené na násilné revolučné vytvorenie nového spoločenského poriadku v tomto svete, ale
na ohlasovanie Boţieho kráľovstva. Učí svojich ţiakov, aby vlastné nádeje nespájali s určitou
spoločenskom štruktúrou. Poriadok v Boţom kráľovstve je v úplnom kontraste s poriadkom sveta.
Spoločenstvo učeníkov je prostredím, v ktorom sa toto Kráľovstvo má začať ţiť ako diakonia: „Ale
kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším sluţobníkom.“ Ţivotná cesta učeníka je
cestou sluţobníka. Dôleţitosť tejto výpovede evanjelisti Mk/Mt vyjadrujú aj literárnou formou
klimaxového paralelizmu. K prvému veršu pridávajú ďalší verš, v ktorom sa exponovane stupňuje
synonymný obsah: „Kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (v. 44, Mt vašim
sluhom). Ak v prvom verši stojí antonymne proti sebe túţba byť veľkým (gr. megas) a Jeţišom
proklamovaný postoj stať sa vaším sluţobníkom (gr. estai hýmón diakonos), v paralelnom verši je
túţba silnejšia, a síce byť prvým (gr. prótos), preto aj Jeţišova poţiadavka je stupňovaná na stať sa
otrokom všetkých (estai pantón dúlos). Pouţité výrazy sú nadmieru silné. Slovenský katolícky ani
ekumenický preklad dôsledne neprekladá dúlos ako otrok, ale pouţíva jemnejší výraz sluha.
Vyhýbajú sa slovu otrok, ktoré v dnešnom čitateľovi vyvoláva niečo nanútené, neslobodne prijaté.
Preklad však stráca razantnosť pôvodného textu (správne prekladá ČEP).

 Slovo novým učeníkom

* Náš Majster vyučuje svojich učeníkov aj dnes. Podľa znamenia doby prišiel čas, keď nám dáva
„piť zo svojho kalicha“. Prechádzame do obdobia, v ktorom je „nebeská sláva učeníkov“ nahradená
utrpením, poníţením a kríţom, ktorý sa čoraz viac dotýka biskupov, kňazov, pastorov,
charizmatických vodcov. Nachádzame sa v čase ponorenia do Jeţišovej kríţovej cesty. A Jeţiš nám
adresuje otázku: „Chcete aj teraz ísť so mnou?“ Chcete ma nasledovať aj bez výsad, majestátu,
výhod a spoločenských postavení?“

* V Jeţišovom spoločenstve nemôţe a nesmie byť ţiadne usilovanie sa o prvé miesto.

V Majstrových šľapajach kráčajú len tí, ktorí neţijú na účet iných. Učeník ţije tak, aby iní mohli

130
ţiť. Sám Majster ţije podľa princípu sluţby, celé jeho poslanie je preniknuté diakoniou a zamerané
na ňu. Pojem „diakonie“ označuje permanentný postoj sluţby voči človeku. Je to spôsob ţivota,
ktorého obsahom je existencia pre druhých v ţivote i smrti. Diakonia vyjadruje plný zmysel
kresťanskej lásky voči blíţnemu a zároveň pravé učeníctvo. Je to jediné biblicky správne chápanie
postavenia a autority v Jeţišovom učeníckom spoločenstve.

* Slúţiť znamená aktivitu. Jeţišov učeník nie je pasívny, nenecháva sa obsluhovať, ale aktívne
vyhľadáva chudobných, chorých, stratených, bezvládnych, opustených... V tejto sluţbe nezískava
výhody ani peniaze pre seba, ale stráca vlastné výhody, pohodlie v sluţbe maličkým. To je cesta
matky Terezy, sestry Elvíry, brata Rogera...

* Diakonia sa historicky stala jednou z prvoradých poţiadaviek kresťanského konania v cirkvi

a vo svete. Mladé kresťanské spoločenstvá preto chápali a označovali diakoniou kaţdú činnosť
dôleţitú pre budovanie cirkvi. Aj charizmy či úrady v cirkvi môţu byť realizované jedine diakoniou
(por. Rim 12, 6 – 8, 1 Kor 12, 28; Ef 4, 11). Všetci kresťania sú povolaní slúţiť podľa rôzneho
obdarovania (Rim 15, 27; Flp 2, 17; Flm 13; 1 Pt 2, 16), preto sa môţu nazývať diakonmi. Apoštol
Pavol sa sám nazýva diakonom – sluţobníkom Jeţiša Krista (Ef 3, 7; 1 Kor 3, 5). A konečne
diakonmi sú označovaní nám známi nositelia úradu diakonátu v katolíckej a pravoslávnej cirkevnej
tradícii. Zvyčajne sa spomínajú spolu s biskupmi (Flp 1, 1; 1 Tim 3). Úlohou úradu diakonov
v ranokresťanskej cirkvi bolo vykonávať skutky milosrdenstva (predovšetkým prinášať chorým
Eucharistiu), pomáhať pri rôznych pastoračných úlohách a posvätných obradoch (udeľovať krst
a na pokyn biskupa ohlasovať Boţie slovo). V ranokresťanských spisoch nájdeme nasledujúce
výpovede: „Ustanovte si vkladaním rúk biskupov a diakonov..., lebo vám slúţia sluţbou prorokov
a učiteľov“ (Did 15, 1). „Diakon je biskupovo ucho, ako jeho ústa, srdce a duša“ (Didascalia
Apostolorum II, 44, 4). „Je poruke biskupovi, slúţi všetkému Boţiemu ľudu a stará sa o chorých
a chudobných“ (Traditio apostolica 39. 24).

* Jeţišov učeník nikdy nemôţe byť panovníkom, vládcom, vodcom postaveným nad ostatných,
lebo podstatou jeho bytia je diakonia. Učeník je vţdy sluţobníkom. Ak niekoho Pán ustanovil
uprostred svojho učeníckeho spoločenstva za kňaza, biskupa, pastora, animátora, kazateľa či
učiteľa, ako Jeţišov učeník je povolaný stávať sa sluţobným kňazom, sluţobným pastorom,
sluţobným biskupom... Sluţobníci nestoja nad ostatnými spoluučeníkmi, ale vedľa nich alebo pod
nimi, a síce pri ich nohách ako tí, ktorí sa skláňajú, umývajú im nohy alebo obväzujú rany.

* „Učeník nie je obyčajný ţiak prijímajúci poučenia. Napodobňuje svojho majstra, podieľa sa na
jeho ţivote. Pretoţe ţivot učeníka celý náleţí Kristovi, celý je od neho a celý je jeho, preto stúpa
hore len vtedy, keď sa poniţuje, keď nasleduje Krista v jeho zostupe, v jeho darovaní a stratení seba
pre druhých,“ napísal veľký teológ Yves Congar. Ak chce Cirkev 3. tisícročia preţiť, musí zostúpiť
do Jeţišovej školy a stať sa sluţobnou cirkvou nielen svojím vyučovaním o sluţbe, ale
predovšetkým sluţobným bytím.

 Slovo pre teológiu

Na tomto mieste by som chcel poloţiť otázku teológii, ktorá chce byť ţivou rečou o Bohu,
o primeranosti či neprimeranosti pouţívania slova hierarchia v súčasnom svete. Napríklad „Veľký
slovník cudzích slov“ uvádza pod heslom hierarchia toto vysvetlenie: 1. cirkevní hodnostári
(biskupi, kňazi, diakoni); 2. jeden zo základných typov štruktúry, systému, ktorý sa veľmi často
vyskytuje v systémoch riadenia; spoločenská stupnica hodnosti; 3. odstupňované usporiadanie;
poradie, rad. Čiţe slovo hierarchia vyvoláva asociáciu riadenia, vyššej hodnosti, vyššieho
postavenia... Dnešný postmoderný svet je svojím ekonomickým myslením prísne hierarchický.
Mnohé firmy majú prísne pyramidálnu štruktúru, rebríky, po ktorých stúpajú len ľudia servilní,
nezriedka neodborníci, ktorí však vedia byť v správnom čase na správnom mieste. Povinnosť niţšie
hierarchicky postavených ľudí je poslúchať a konať podľa presných pokynov nadriadených, bez

131
reptania a vlastného rozmýšľania. Kto sa proti tomuto systému previní, bude potrestaný alebo
prepustený. Dôstojnosť sa človeku priznáva podľa jeho hierarchického postavenia. Čím stojí
v hierarchii vyššie, tým je mu prisudzovaná vyššia dôstojnosť.
Ako vzniklo slovo „hierarchia“ a aké má miesto medzi Jeţišovými učeníkmi? Pojem hierarchia
sa v Novom zákone nevyskytuje ani raz, teda nemá biblický pôvod. Pochádza z diela neznámeho
sýrskeho spisovateľa píšuceho v gréčtine (kon. 5. stor. – zač. 6. stor.), ktorý písal
pod pseudonymom Dionýza Areopagitu (Preudodionýz). Tento vzdelaný filozof sa snaţil vo svojich
dielach postaviť novoplatónsku filozofiu do sluţieb kresťanstva. Jeho obraz sveta je obrazom
filozofickým a mystickým. Počiatkom a cieľom všetkého je podľa neho thearchia – Boţia vláda.
Boh, ktorý je sám v sebe úplne neprístupný, neuchopiteľný a nepomenovateľný, sa dáva poznať
„vo svojich menách“, v biblických a filozofických pomenovaniach. Biblické zjavenie je podľa neho
jediným základom kresťanskej reči o Bohu, ktorú je moţné aktualizovať filozofickým jazykom.
V dielach De coelesti hierarchia a De ecclesiastica hierarchia (biblicky vychádza z Jak 1, 17),
popisuje štruktúru boţského univerza, ako ju objavuje v Písme Starého zákona, s pouţitím
novoplatónskeho jazyka. Celý svet je podľa Pseudodionýzovho obrazu ako veľký rebrík, na vrchu
ktorého stoja rôzne stupne anjelov, pod nimi je cirkevná hierarchia aţ po najniţší stupeň neţivých
bytostí. Najprv opisuje nebeskú hierarchiu ako univerzum duchovných bytostí, ktoré sú
usporiadané v potrojných hierarchiách: serafíni, cherubíni, tróny – panstvá, sily, mocnosti –
knieţatstvá, archanjeli, anjeli. Na zemi je podľa neho vytvorená hierarchia cirkevná: biskupi,
kňazi, liturgovia – mnísi – svätý ľud, očisťujúce sa stavy (katechumeni, kajúcnici, posadnutí). Aké
sú podľa pseudodionýzovho konceptu vzťahy medzi jednotlivými hierarchickými členmi? V prvom
rade všetci smerujú v návrate k svojmu počiatku, k mystickému zjednoteniu sa s Bohom. Na tejto
ceste návratu nikto nestojí sám, ale je spojený a odkázaný na ďalších členov kozmického
spoločenstva. Všetci sa nachádzajú v procese očisťovania, zjednocovania a spätného návratu,
pričom vyššie hierarchické stupne slúţia niţším, kaţdý člen je závislý od sprostredkovania inými
a sám je vo svojej pomoci druhým nezastupiteľný. Nesprávna interpretácia pseudodionýzovho
filozoficko-mystického konceptu do ekleziológie priniesla katastrofický dopad. Zvlášť v stredoveku
viedla k nemennej, Bohom stanovej nadradenosti jednotlivých hierarchických členov cirkvi nad
druhými. Cirkev – v tom čase veľmi úzko spojená so štátom – sa tým veľmi priblíţila svetskému
usporiadaniu spoločnosti.
Dôleţitou úlohou dnešnej teológie je revízia ekleziológie cez biblickú obnovu porozumenia
a pomenovania zhromaţdenia Jeţišových nasledovníkov. Cirkev nemôţe podliehať prísne
hierarchickému svetskému usporiadaniu spoločnosti či firiem, ale svojím Majstrom je neustále
povolaná k zmene zmýšľania. Tí, ktorí dostali dar autority a bola im zverená väčšia zodpovednosť,
sú povolaní k väčšej sluţbe, k „umývaniu nôh“ svojim spoluučeníkom, za ktorých nesú
zodpovednosť. S tým súvisí aj otázka primeranosti pouţívania „hierarchického slovníka“. Jednou
cestou obnovy je znovu interpretovať pôvodný význam slova „hierarchia“. Grécky pojem hiera
arché neznamenal „svätú vládu“, ale „svätý počiatok“. Podľa relektúry pseudodionýzovho diela
môţeme objaviť hierarchiu ako „hierarchickú sluţbu pomoci iným“, cestu spoločného návratu
k Bohu či učenie o potrebe vzájomného spoločenstva... Inou cestou je váţne poloţenie si otázky,
či je v dnešnej dobe namieste nahrádzať personálny jazyk Písma ontologickými termínmi? Je reč
o hierarchii v dnešnom svete zrozumiteľnou? Neobsahuje uţ samotný pojem v mysli súčasného
človeka negatívny význam, ktorý zastiera Jeţišovo učenie o sluţbe a poslednom mieste? Ak má byť
teologický jazyk pri rozprávaní o Bohu pomocou a nie prekáţkou, „nehierarchický jazyk“ Písma sa
môţe stať východiskom nového rozprávania o spoločenstve Jeţišových učeníkov, v ktorom je
„veľkým a prvým“ kaţdý, kto sa stáva „sluţobníkom a posledným“. Biblickým vhodnejším
pojmom je diakonia – sluţba. Nepouţívaním slova hierarchia by sa nerušil pozitívny obsah, ktorý sa
skrýva za týmto označením. Nezruší sa v cirkvi rôznorodosť sluţieb či zodpovednosti, ani dar
autority či dar vedenia spoločenstva. Biskupi, kňazi, pastori budú skôr sluţobníkmi neţ
hierarchami. Slovo „hierarchia“ sa stane postupne slovom mŕtvym, nebude ţiadnej „posvätnej
vlády“, ale všetko bude diakoniou. Pritom nesmieme zabúdať, ţe cesta obnovy teologického jazyka
(ortodoxie) musí byť vţdy sprevádzaná obnovou ortopraxe, len vtedy bude autentickou a účinnou.

132
 3. Odmena za radikálne nasledovanie
Východiskové perikopy: Mk 10, 28 – 31; Mt 19, 27 – 30; Lk 18, 28 – 30; (por. aj Lk 22, 28 – 30)
Kontextom uvedenej state je perikopa o vzťahu majetku k Boţiemu kráľovstvu a učeníctvu.
Spomínali sme ju v súvislosti s bohatým mladíkom, ktorý práve pre veľký majetok odmietol
radikálne nasledovanie Majstra. Tento jeho majetok videl Jeţiš ako prekáţku hlbšieho učeníckeho
vzťahu, preto mu v perspektíve Boţieho kráľovstva rozkázal predať majetok a rozdať ho
chudobným, aby mal poklad v nebi. Na toto reaguje Peter ako hovorca Dvanástich a pripomína aj
v mene svojich kolegov ich radikálne prijatie povolania: „Pozri, my sme opustili všetko
a nasledovali sme ťa“ (Mk 10, 28; u Lk namiesto všetko je gr. ta hidia – vlastné veci, vlastníctvo vo
význame dom, prácu, finančné príjmy...). Učeníci tým, ţe opustili všetko, stoja v protiklade
k bohatému mladíkovi, ktorý nedokázal opustiť svoj veľký majetok. Ich nasledovanie kontrastuje
s odchodom smutného mladíka. Matúš na tomto mieste uvádza aj dôvod Petrovej výpovede
vo forme patetickej otázky: „Čo teda budeme mať?“ (Mt 19, 27b). Peter a ostatní učeníci boli
neschopní porozumieť mu. V pozadí stojí otázka o „odmene“ za prijatie výzvy k učeníctvu.
U Marka sa Jeţišova odpoveď začína dôrazným ubezpečením zaručeným jeho vlastnou autoritou
„amen hovorím vám“. Výrok znie: „Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo
bratov a sestry, alebo matku a otca, alebo deti a polia, aby nedostal stonásobne viac, teraz, v tomto
čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním a v prichádzajúcom veku
večný ţivot“ (Mk 10, 29 – 30). Z časového hľadiska rozlišuje Mk podľa semitského myslenia dve
obdobia: teraz, v tomto čase (hebr. ha-‘olam ha-ze) a v prichádzajúcom veku (hebr. ha-‘olam ha-
ba’a). Teda ide o dve zasľúbenia. V gréckom texte sú rozlíšené dva grécke výrazy pre vyjadrenie
času: kairos – časový úsek, okamih; daný, stanovený, určitý čas a aión – dlhý čas aţ večnosť, vek
v eschatologickom jazyku. Jeţiš ubezpečuje učeníkov, ktorí radikálne opustili „všetko“ kvôli nemu
a evanjeliu o tom, ţe nebudú o nič ukrátení. Konkrétne vymenováva sedem „vecí“ (dve materiálne
ako ohraničenie – dom, polia a päť rodinných vzťahov – bratov, sestry, matku, otca, deti). Toto
všetko dostanú nielen v eschatologickom čase, ale uţ teraz stonásobne viac a vymenováva šesť
„vecí“ (opakuje predošlé, bez otcov). V perspektíve Boţieho kráľovstva a misionárskej skúsenosti
sa tým pravdepodobne myslia nové „duchovné vzťahy“ a skúsenosť starostlivosti o apoštolov.
Učeníci sa môţu radovať z bohatého sociálneho a náboţenského spoločenstva. Súčasťou tejto
skúsenosti počas ohlasovania evanjelia bude však aj skúsenosť bolesti a prenasledovania, všetko
bude s prenasledovaním, čo je pravdepodobne Mk redakčný dodatok (tému o pašiách a učeníctve
viď kap. VIII). Skutočnou trvalou neodňateľnou odmenou však bude večný ţivot (gr. zóé aiónios),
na ktorom budú mať učeníci plnú účasť v prichádzajúcom veku Boţieho kráľovstva. Toto
Kráľovstvo ako nový rozmer ţivota premieňa uţ súčasnosť. „Odmena“ učeníkov prekoná ich obetu
uţ teraz i v budúcnosti. Záverečný povzbudivý apokalyptický výrok: „A mnohí prví budú
poslednými a poslední prvými“ (Mk 10, 31) ukazuje, ţe z hľadiska cieľa sa budú súčasné hodnoty
javiť celkom inak. V antonymnom spojení stoja paradoxné dvojice prví – poslednými a poslední –
prvými, teda v perspektíve Kráľovstva nastane „veľký obrat“.
Lukáš nahrádza Mk motív učeníkov „pre mňa a pre evanjelium“ asi pôvodnejším znením „pre
Boţie kráľovstvo“. Učeníctvo výslovne stavia do úzkeho vzťahu s Jeţišom ohlasovaným
Kráľovstvom. Namiesto siedmich menovaných „vecí“ u Mk, ktoré učeníci opustili, ich uvádza päť.
Z materiálnych vecí len dom (vynecháva polia) a z osôb pridáva ţenu – manţelku, opakuje bratov
(vynecháva sestry), rodičov (spája otca a matku) a deti. Pre Lk ako jediného evanjelistu je príznačné
spomínané opustenie ţeny (tak aj v Lk 14, 26), čomu na druhej strane zodpovedá aj jeho obraz
učeníckeho kruhu, v ktorom sa nachádzali aj ţeny (Lk 8, 1 – 3). Peter a ostatní učeníci svojím
radikálnym nasledovaním a opustením majetku a rodinných pút splnili „podmienky učeníctva“
uvedené v Lk 14, 25 – 33 (viď kap. II.5). Aj Lukáš podľa Mk predlohy hovorí o „dvoch
odmenách“. Prvá je v tomto čase, ktorú nerozvádza ani bliţšie nešpecifikuje ako Mk, ale
jednoducho uvádza, ţe dostanú mnohonásobne viac, neţ sa zvyčajne očakáva. Druhou „odmenou“

133
je podľa Mk večný ţivot. Jeţiš vysvetľuje v kontexte perikopy o bohatom človekovi, ţe večný ţivot
je formou „pokladu v nebi“ (Lk 18, 22), na ktorom majú učeníci účasť.
U Matúša na Petrovu otázku Jeţiš odpovedá v dvoch etapách: špecifickým prísľubom
k Dvanástim (Mt 19, 28) a všeobecným sľubom všetkým učeníkom, ktorí ho radikálne nasledovali
(v. 29). Druhá časť je paralela k Mk predlohe. Dôvod opustenia je pre moje meno (gr. eneken tú
onomatos mú), čím Mt semitskou formou vyjadruje celú osobu Jeţiša, ktorého sa učeníci zásadne
rozhodli nasledovať. Pri vymenovávaní vecí, ktoré povolaní učeníci museli opustiť, sa drţí
Markovej sedemčlennej schémy, za čo títo dostanú stonásobne a budú dedičmi večného ţivota.
Matúš sa tu rozchádza s Mk rozlíšením eónov a odmenu stavia primárne do eschatologickej
perspektívy. Vzorom je eschatologický obrat vo vlastníctve a odmeňovaní (prví budú poslednými...
v. 30, por. aj nasledujúce podobenstvo o robotníkoch vo vinici Mt 20, 1 – 16).
V tejto eschatologickej perspektíve sa nachádza aj výrok o „odmene“ Dvanástim v Mt 20, 28,
ktorý pochádza z tradície Q a má u Lukáša paralelu (Lk 22, 28 – 30): „Amen, hovorím vám, ţe vy,
ktorí ste ma nasledovali, pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy
zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ O téme eschatologického
súdu nad dvanástimi izraelskými kmeňmi sme hovorili vyššie (kap. III.2). Čas, v ktorom sa má
uskutočniť tento obraz, je pri obnovení sveta, čiţe znovuzrodení (gr. en té palingenesia). Ide
o vzácne sa vyskytujúce slovo (v NZ len Tit 3, 5 v zmysle obnovenia vykúpeného človeka).
Pouţívali ho stoici, pythagorejci i mystické náboţenstvá. U Mt je pouţitý v zmysle finálneho
zavŕšenia nebeského kráľovstva (v „tretej fáze“ – budúceho naplnenia, viď kap. IV.1), v ktorej bude
mať znovu ústredné miesto Jeţiš ako Syn človeka, v zmysle apokalyptického sudcu sediaceho
na tróne slávy. Jeţiš dá pritom Dvanástim podiel na svojej autorite. Majú byť sediaci na dvanástich
trónoch súdiaci dvanásť kmeňov Izraela. Čo sa týmto apokalyptickým obrazom myslí, nie je
celkom jasné. Vzhľadom na starozákonné proroctvá môţe ísť o naplnenie Ez 47, 13 alebo reflexiu
Ţ 122, 4 – 5. Dvanásti sú zobrazení ako „kolegiálni sudcovia“ spolu s Jeţišom, ktorí spoločne súdia
kmene, nie individuálne, kaţdý sám. Súdenie sudcov v zmysle Dan 9, 12 má v hebrejskom texte
význam vládnutia (por. aj 1 Sam 8, 20). Dvanásti budú potom akoby „vládcami“ obnoveného
Izraela. Pritom nie je potrebné stotoţňovať dvanásť kmeňov s cirkvou alebo hovoriť o „novom
Izraeli“. Dvanásti zostávajú vo vnútri Izraela. Všeobecne moţno povedať, ţe Jeţiš sľubuje
Dvanástim za ich radikálne nasledovanie účasť na svojej sláve a autorite v zavŕšenom nebeskom
kráľovstve. Túto moc a autoritu nemôţeme v ţiadnom prípade chápať v rozpore s kontextom (dobre
viditeľnom u Lk 22, 24 – 30) ako vládnutie podobné pohanským kráľom a veľmoţom, ale ako moc
podobnú jeho spôsobu vládnutia: „Ja som medzi vami ako ten, čo slúţi“ (Lk 22, 27b).

 Slovo novým učeníkom

* Mnohí učeníci majú aj dnes skúsenosť s nutnosťou vzdávania sa niekoho alebo niečoho pre
dôsledné nasledovanie Pána. Niekto musí odísť z domu, iný je pozvaný opustiť prácu, ďalší
priateľku. Učenícke nasledovanie sa tak javí ako cesta celoţivotného odriekania. Mnohí kresťania
naozaj vnímajú celý kresťanský ţivot ako neustálu askézu. Jeţiš nás však z tohto omylu vyvádza.
Na jednej strane platí, ţe nás pozýva opustiť všetko, čo ešte v našom ţivote stojí pred ním,
na druhej strane nám adresuje slová o „odmene“ a rozmnoţení darov. Na tomto mieste môţem
uviesť osobnú skúsenosť. Ako mladého vysokoškolského študenta biológie ma Pán pozval opustiť
kvôli nemu školu, ktorá ma veľmi bavila. Dnes mám prácu s ľuďmi, ktorá ma nesmierne teší a je
pre mňa veľkým darom a neustálym prekvapením. Kvôli štúdiu teológie som bol pozvaný opustiť
vlastný domov, dnes mám mnoho miest s novou „duchovnou rodinou“, kde môţem prísť „ako
domov“. Kvôli sluţbe katolíckeho kňaza ma pozval opustiť priateľku, ktorú som mal veľmi rád, ale
dnes mám mnoţstvo priateliek – sestier, z ktorých kaţdá je veľkým darom bez toho, aby museli na
seba ţiarliť. Kaţdé opustenie je krokom viery, vykročením vpred a z pohľadu sveta ochudobnením.
Ono sa však v Pánovi stane bohatstvom. Na ţiadnom z jeho darov sa však nedá lipnúť, lebo vzápätí
je moţné všetky ich stratiť. Najväčším darom vţdy zostáva jeho osobná blízkosť, Jeţišovo
priateľstvo, ktoré sa nikdy nestratí, ani v čase úzkosti, ľudskej samoty, nepochopenia či núdze. Toto
priateľstvo nás povedie cez tento svet do príbytku Jeţišovho a nášho Abba.

134
  Slovo učeníckym komunitám
V učeníckom spoločenstve majú všetci rovnakú dôstojnosť: mladí aj starí, vzdelaní aj
neučení, kňazi aj laici, muţi i ţeny. Komunita je priestorom, kde by mal byť kaţdý prijatý
nielen vo svojej originalite, jedinečnosti, ale aj ako Kristov učeník, ktorého prítomnosť
a slovo je v komunite nenahraditeľné.
Prínos kaţdého učeníka v komunite môţeme prirovnať k malej časti „puzzle“. Aj tá
najmenšia časť je pre celkový obraz dôleţitá. Malé spoločenstvo je dôleţité pre väčší „obraz
miestnej cirkvi“ ako aj „obrovský obraz jednej Kristovej cirkvi rozšírenej po celom svete“.
Spoločenstvo nie je ţiadnym „kľúčom na rozlišovanie“ správnosti či nesprávnosti cesty
iných. Nie je povolané k vylučovaniu a exkomunikovaniu druhých, ale k „stavaniu mostov“
k ostatným ľuďom a spoločenstvám. Môţe sa stať „ohniskom mostov“ k ďalším
spoločenstvám, miestnej cirkvi, ekumenickému spoločenstvu cirkví, k veriacim
nekresťanských náboţenstiev ako aj k ľuďom, ktorí ešte nespoznali ţivého Boha.
Učenícka komunita môţe mať určité usporiadanie, keďţe kaţdý v nej je obdarovaný
prirodzenými (stvoriteľskými) aj nadprirodzenými (duchovnými) darmi. Toto usporiadanie
je v základe zaloţené na súrodeneckom, rodinnom duchu a vychádza vţdy len zo sluţby
(diakonie) spoločenstvu. Môţe v ňom byť diakonia modlitby, diakonia chorým, diakonia
vyučovania a kázania, diakonia ekonomická, diakonia hovorcu a reprezentanta spoločenstva
a podobne.
Keďţe učenícke komunity ţijú v určitej tradícii cirkvi, ktorá väčšinou prijala istý
hierarchický model s konkrétnymi úradmi, učeníci touto tradíciou nepohŕdajú, ale snaţia sa
ju naplniť čo najvernejším Kristovým duchom sluţby, „posledného miesta“ a lásky.

Literatúra
BILLERBECK, P., STRACK, H. L.: Kommentar zum NT aus Talmud und Midrasch, München 1922 – 1961, I.
s. 590, 815 – 857; II. s. 558; BORNKAMM, G.: Jeţiš Nazaretský, Kalich, Praha 1975, s. 96; CONGAR, Y. J.: Za církev
slouţící a chudou, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995, s. 15; FITZMYER, J.: The Gospel according to
Luke I – IX, New York 1981, s. 815 – 818; The Gospel according to Luke X – XXIV, New York 1983, s. 856 – 858;
1411 – 1419; 1205 – 1206; FLEDDERMANN, H.: The Discipleship Discourse (Mark 9: 33 – 50), in CBQ 43, 1981,
s 57 – 75; GNILKA, J.: Das Matthäusevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 120 – 124, 170 – 173;
186 – 191, 400 – 402; HARRINGTON, J. D.: Mark in NJBC 41:61. 64; PESCH, R.: Das Markusevangelium II, Herder,
Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 102 – 105, 144 – 146; 153 – 167; POKORNÝ, P.: Výklad evangelia podle Marka,
Kalich, Praha 1981, s. 194, 211 – 215; SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium Herder, Freiburg – Basel – Wien
2001, I, s. 574 – 578; II., s. 84 – 85; VIVIANO, B. T.: Matthew in NJBC 42:72. 119; WAHLDE, U. C.: Mark 9: 33 –
50, Discipleship, The Autority That Serves, BZ h. 1, Paderborn, 1985, s. 49 – 55.

135
 VIII. PAŠIOVÝ PRÍBEH A UČENÍCI
Úvod k pašiovým rozprávaniam
Rozprávanie evanjelií o udalostiach posledných dní Jeţišovho ţivota, zvlášť o jeho odsúdení,
zajatí, utrpení a smrti na kríţi, vytvára vo vnútri evanjelií po obsahovej a formálnej stránke zvláštny
celok, tzv. pašiový príbeh. On je u Marka vrcholom celého Jeţišovho príbehu. Vo všetkých štyroch
evanjeliách jestvuje pri jeho podaní základná zhoda, čo svedčí o tom, ţe bol v prvotnej cirkvi
v podstatných rysoch veľmi skoro pevne formulovaný a ustálený. Pri skúmaní týchto udalostí
u synoptikov môţeme postupovať podobne ako doposiaľ, teda jednotným pohľadom na spoločnú
tradíciu, pričom je samozrejmosťou rozlišovanie individuálnych dôrazov jednotlivých evanjelistov.
V pašiovom príbehu si môţeme všimnúť úzku blízkosť Markovho a Matúšovho podania vzhľadom
na mnohé celkom nové dôrazy u Lukáša. Pri súčasnom bádaní v oblasti evanjeliových pašiových
správ je najčastejšou otázka „kto bol historicky zodpovedný za Jeţišovu smrť?“ V tejto súvislosti je
pozornosť venovaná historickej rekonštrukcii procesu Jeţišovho zatknutia, odsúdenia a ukriţovania.
Samotný NZ a porovnávanie s historickými prameňmi vtedajšej doby ukazujú obviňujúcim prstom
rovnako na rímske autority, ako i na ţidovských vodcov. V jednotlivých evanjeliách je moţné
odhaliť tendenciu uvaliť čo najväčšiu vinu na ţidovských vodcov a ospravedlniť rímskeho
miestodrţiteľa Piláta. Odráţa sa v nich postoj raných kresťanov, ktorí ţili v rôznych častiach
rímskeho impéria a chceli v ňom dosiahnuť uznanie a svoj ţivotný priestor. Pri redakčnej úprave
bol dôleţitý stále silnejší konflikt medzi ţidovskou synagógou a rodiacou sa cirkvou. Okrem toho je
potrebné si uvedomiť, ţe nie Jeţišov ţivotopis, ale teologické pohľady určovali výber udalostí,
ktoré bolo treba zaradiť do týchto rozprávaní.
Zvyčajne sa pod pašiovým príbehom rozumejú udalosti priamo súvisiace s Jeţišovým obvinením,
zatknutím, utrpením a ukriţovaním, ktoré sa začínajú jeho vstupom do Jeruzalema. V predošlých
kapitolách sme však uţ spomínali, ţe Jeţišovo pôsobenie v Galilei, jeho slová a skutky, sa
nestretávali len s porozumením a prijatím. Práve naopak, Jeţišova nezvyčajná autorita vo výklade
Písma, učenie spojené s provokatívnym demonštratívnym konaním, kontroverzie s predstaviteľmi
ţidovských náboţenských autorít, ale aj zhromaţďovanie a formovanie učeníkov, ktorí
reprezentovali jeho učenie, vyvolávala čoraz väčší odpor a neprijatie. Evanjeliá nás v tomto
historicky verne informujú, ţe v Jeţišovom príbehu sa od začiatku strieda úspech s neúspechom,
priazeň s nepriateľstvom. Zároveň tieto správy o neprijatí a neúspechoch sú do určitej miery
schematické a prezrádzajú tendenciu zobrazovať Jeţišovu históriu hneď od začiatku ako históriu
utrpenia, stupňujúcu sa aţ k záverečným pašiám. Samozrejme veľký vplyv na toto mala skutočnosť,
ţe evanjeliové texty sa sformovali spätne po uskutočnených udalostiach Jeţišovho utrpenia, smrti,
zmŕtvychvstania a kerygmy prvotnej cirkvi. Nielen Jeţišov pobyt v Jeruzaleme, ale celá cesta do
Jeruzalema je zobrazená ako cieľavedomé putovanie Jeţiša v ústrety prenasledovaniu, utrpeniu
a smrti. Pre ranokresťanskú cirkev i biblických autorov bolo veľkou pomocou pre pochopenie
pašiového príbehu Písmo Izraela, z ktorého potom vychádzajú tzv. starozákonné odkazy (zvlášť
u Matúša). S jeho pomocou vidia v Jeţišovom príbehu uskutočnenie veľkého Boţieho plánu,
zrozumiteľného vo svetle prorockých predpovedí. Pritom platí, ţe odkazy na Písmo sú viac
prispôsobené pašiovému deju neţ opačne.
Pašiový príbeh je neoddeliteľnou súčasťou Jeţišovho pôsobenia a ohlasovania Boţieho
kráľovstva. Preto aj Majster Jeţiš vyučuje svojich učeníkov o nevyhnutnosti utrpenia
a prenasledovania na ich učeníckej ceste. Zvlášť v súvislosti s ich vyslaním ako reprezentantov
prinášajú evanjeliá mnohé výroky a reči adresované učeníkom, v ktorých Učiteľ vyučuje svojich
nasledovníkov o nevyhnutnosti pašiovej cesty (por. kap. VI.6). Práve toto vyučovanie sa stretne
s najväčším nepochopením, nedorozumením a nenasledovaním. Bolo „najťaţšou lekciou
v Majstrovej škole“, v ktorej učeníci úplne zlyhali. Nič na tom nemení ani skutočnosť, ţe
z literárneho hľadiska je pašiový príbeh ako dramatická hra, vystupňovaná kontrastom osôb. Voči
Jeţišovmu konaniu budú stáť v kontraste nielen kati, ale aj jeho vlastní učeníci. Predošlé
nedorozumenia pri vyučovaní Jeţiš vysvetľoval svojim blízkym nasledovníkom v súkromí, ale toto
nepochopenie v súvislosti s pašiovou cestou mesiáša bude učeníkom jasné aţ po skúsenosti jeho

136
smrti a následného zmŕtvychvstania. Preto sa v súvislosti s našou témou budeme najprv venovať
tzv. predpovediam utrpenia. Aţ potom niektorým udalostiam v Jeruzaleme, pri ktorých zohrávali
dôleţitú úlohu aj Jeţišovi učeníci. Synoptické rozprávania sa zvlášť detailne venujú dvom osobám
z Dvanástich – Petrovi a Judášovi. Keďţe nám ide o celkový pohľad na Jeţišov vzťah s učeníkmi,
stručne spomenieme Jeţišov slávnostný vstup do Jeruzalema; pobyt na Olivovej hore spojený
s Jeţišovým zajatím, súd pred synedriom v paralele k Petrovmu zapretiu a nakoniec neprítomnosť
učeníkov pri kríţi. Zvlášť potom uvedieme prítomnosť učeníkov, samostatné výroky či reči určené
učeníkom, ktoré súvisia s ich misiou a nevyhnutným pašiovým rozmerom. Poslednej Jeţišovej
večeri so svojimi učeníkmi budeme venovať samostatnú kapitolu.

1. Predpovede utrpenia
Východiskové perikopy:
Prvá predpoveď utrpenia: Mk 8, 31 – 33; Mt 16, 21 – 23; Lk 9, 22
Druhá predpoveď utrpenia: Mk 9, 30 – 32; Mt 17, 22 – 23; Lk 9, 43b – 45
Tretia predpoveď utrpenia: Mk 10, 32 – 34; Mt 20, 17 – 19; Lk 18, 31 – 34
Ďalšie texty: Lk 13, 31 – 33 (odpoveď Herodesovi); výroky Mk 10, 45; 14, 25; Lk 17, 25.
Formulácie týchto pasáţí sú silne ovplyvnené kresťanským vyznaním viery v ukriţovaného
a vzkrieseného Krista. Podrobnosti v jednotlivých predpovediach sú údajmi zrejme prevzatými
z poveľkonočnej tradície. Väčšina predpovedí nehovorí len o pašiách, teda o utrpení Mesiáša, ale
obsahujú v sebe aj aspekt vzkriesenia. Preto uvedené výroky je lepšie nazvať „paschálnymi
ohláseniami“. U Marka i Matúša sú všetky predpovede paschálneho charakteru, utrpenie je
nakoniec zavŕšené zmŕtvychvstaním. U Lukáša je druhá predpoveď čisto pašiová bez
poveľkonočnej zmienky. Tento evanjelista sa neuspokojuje s Markovou schémou troch predpovedí,
ale do svojho evanjelia komponuje viacero pašiových ohlásení (Lk 13, 31 – 33; 17, 25). Lukášove
krátke výroky mnohí povaţujú za veľmi staré Jeţišove slová o Synovi človeka. Evanjeliová tradícia
vyjadruje spoločný konsenzus v tom, ţe Jeţiš bol vopred presvedčený, ţe i keď bude násilne
zbavený ţivota, Boh sa ho nakoniec ujme. On chápal to, čo sa s ním deje, ako súčasť Boţieho plánu
nastolenia Kráľovstva. Aj keď formulácie evanjelistov sú prepracované na základe historických
Jeţišových paschálnych udalostí, neznamená to, ţe za nimi nestojí ţiadna historická skutočnosť.
Jeţiš si bol vedomý, ţe jeho zvesť prichádzajúceho Boţieho kráľovstva ho povedie do konfliktu.
Pravdepodobne vedel, ţe galilejský divotvorca Choní, ktorý sa vyhlasoval za Boţieho syna, bol
ukameňovaný za jeruzalemskými hradbami. Najskôr poznal aj tradície týkajúce sa smrti
a mučeníctva, ktoré vytrpeli veľký proroci ako Izaiáš a Jeremiáš. Určite vedel o sťatí svojho
predchodcu Jána Krstiteľa. Preto váţne počítal i so svojím utrpením, bol si vedomý rizika.
Historická vierohodnosť týchto výpovedí nespočíva v tom, či danú predpoveď Jeţiš výslovne
povedal a uţ vonkoncom nie v tom ako pôvodne znela, ale v historickom príbehu Jeţišovho ţivota
nasmerovaného pašiovým smerom, do ktorého Jeţiš kráčal vedome a aktívne. Do tejto cesty sa
snaţil Jeţiš zasvätiť aj svojich učeníkov. Utrpenie Majstra čaká aj jeho učeníkov. Jeţiš sa preto
intenzívne venuje výchove svojich učeníkov, aby boli schopní raz prejsť podobným údelom.
Ak Učiteľ poznal utrpenie a musel ním prejsť, potom učeníci pôjdu po takej istej ceste. Mesiášska
éra je časom útrap. Len v nasledovaní jeho úplnej ţivotnej cesty, vrátane utrpenia, prenasledovania
a smrti, budú môcť pokračovať v jeho diele.
Jeţiš v predpovediach zjavuje Boţiu vôľu, jej nevyhnutnosť vyjadruje slovom treba (gr. dei).
Toto slovíčko spojené s utrpením, zhrňuje Jeţišov ţivot a osvetľuje jeho tajomstvo. Ono sa v jeho
ústach opakuje ako akýsi lajtmotív, keď ohlasuje svoje utrpenie. Ono treba nie je výrazom
gréckeho fatalizmu, ale odhodlanosti a poslušnosti. Mesiáš sa nesmie vyhnúť konfliktom ani
v samotnom Jeruzaleme. Nemôţe ani nechce pred utrpením cúvnuť. V evanjeliových správach je
toto treba v neposlednom rade spojené s motívom, ţe aj utrpením a smrťou sa museli naplniť Písma
(Mk 14, 49; Mt 26, 54. 56). Nič sa v Jeţišovom ţivote nedeje náhodou, všetko, aj ľudské
prenasledovanie, utrpenie a smrť, má svoje miesto, v súlade s posolstvom ţidovského Tenachu.

137
Jeţiš sám seba v paschálnych predpovediach označuje ako „Syna človeka“ (hebr. ben ’adam, aram.
bar ’enaš). Tento titul označoval, ţe nie je vonkajším politickým mesiášom, ale rozhodujúcou
postavou „posledných dní“, s ktorou je spätý zmysel i cieľ dejín, ako to očakávala apokalyptická
literatúra. Ale práve tento Syn človeka prejde utrpením. Dovŕšenie jeho diela nie je výsledkom
násilnej akcie ani priameho a nezadrţateľného vývoja (fatalizmu). Syn človeka je výraz, ktorý slúţil
ako osobné oslovenie človeka ako jedinca, označoval teda ľudskú bytosť. Pod vplyvom
apokalyptickej literatúry, zvlášť knihy Daniel, Henoch a Štvrtej knihy Ezdrášovej, bude
predstavovať rozhodujúcu postavu nebeského súdu („Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch
neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel aţ k Starcovi dní, priviedli ho pred neho“ Dan 7, 13).
V 7. kapitole Danielovej knihy je Syn človeka predstavený ako správca Boţieho kráľovstva
a reprezentant zachráneného nového ľudu. V apokryfe 4 Ezdr 13 niekto „akoby Syn človeka“
vystupuje z mora. Nespočetné mnoţstvo ľudí sa zhromaţdilo zo štyroch svetových strán, aby
premohli toho človeka (4 Ezd 13, 5). V boji proti nepriateľom nepozdvihuje svoju ruku mocou
zbraní, ale „ohnivým vetrom vypusteným z jeho úst“ (4 Ezd 13, 10). Onen človek sa vykladá ako
záchranca – Mesiáš vopred stvorený a pripravený, aby zachránil stvorenie a viedol zachránených.
A napokon v apokryfe Henoch Syn človeka vystupuje ako eschatologický sudca: „V onen deň sa
môj vyvolený posadí na trón slávy, aby hodnotil skutky ľudí“ (1Hen 45, 3; por. 46, 1 – 4; 61, 27).
Relevantnosť titulu Syn človeka spočíva v jeho výlučnom evanjeliovom pouţívaní ako
sebaoznačenia samotného Jeţiša. Mnohí odborníci väčšinu výrokov o Synovi človeka povaţujú za
Jeţišove autentické slová. V evanjeliu má tento titul tri hlavné významy: 1. v súvislosti s Jeţišovým
pozemským bytím, jeho „nízkym“ stavom, teda na označenie zníţenia sa Boha; 2. vo vzťahu
k Jeţišovej ceste utrpenia; 3. pre deň súdu ako postava nebeskej slávy, Jeţišovým príchodom sa
uskutočňuje súd nad svetom.
Ako sme uţ vyššie spomínali, učiteľ Jeţiš nezriedka komunikoval so svojimi najbliţšími
učeníkmi v úzkom kruhu, bez prítomnosti väčšieho mnoţstva ľudí. Všetky tri paschálne oznámenia
vyslovuje práve v úzkom kruhu učeníkov. Ide o zvlášť dôleţité vyučovanie, ktoré však učeníci
nikdy poriadne nepochopia (pred skúsenosťou Zmŕtvychvstania). Zvlášť Marek zdôrazňuje
nechápavosť učeníkov o utrpení Mesiáša. Bezprostredne za kaţdým z troch paschálnych ohlásení
Marek kladie scénu, ktorá s ňou ostro kontrastuje a odhaľuje ich úplné nepochopenie. Evanjeliu to
dodáva veľké napätie. Na jednej strane učeníci patria k Jeţišovi, on ich povolal, formoval i vyslal.
Zdá sa, ţe celkom stoja po jeho boku. Zo spojenia „Jeţiš a jeho učeníci“ bol utvorený ustálený
zvrat. Na druhej strane je práve medzi nimi a Jeţišom najhlbšia priepasť, pretoţe ich nedelí
vonkajšie nepriateľstvo, ale vnútorné neporozumenie.
Prvé paschálne ohlásenie leţí v bezprostrednom kontexte za perikopou, v ktorej sa Jeţiš pýta,
za koho ho ľudia povaţujú a kde vyniká Petrova odpoveď: „ty si Mesiáš (Kristus)“. Peter vyjadril
Jeţišovu mesiášsku identitu, ale tá má zostať skrytá ako mesiášske tajomstvo (Mk 8, 30 par) aţ
do udalostí spojených s cestou trpenia, zavrhnutia, smrti a konečného zmŕtvychvstania. Jeţiš
paschálnym ohlásením koriguje nesprávne mesiášske predstavy, ktorým chýba nevyhnutný aspekt
utrpenia. U Mk 8, 31 išlo o učenícke vyučovanie uvedené formulou: a začal ich vyučovať. Na jeho
slová znovu pruţne reaguje práve Peter. „Vzal ho nabok a začal mu dohovárať“ (gr. epitiman autó
v. 32b; Mt 16, 22). Grécke sloveso epitimaó má rôzne významy: vyčítať, oboriť sa, napomínať,
váţne dohovárať, aby sa zabránilo nejakému činu alebo aby sa tento ukončil. Peter sa týmto
„súkromným rozhovorom“ postavil do pozície učiteľa. Zo sebavedomého učeníka sa stal učiteľ
svojho Učiteľa. Jeţišova následná odpoveď je tvrdou výčitkou všetkým učeníkom a nakoniec zvlášť
Petrovi. Majster pokarhal Petra (gr. epetimésen Petró). V texte je pouţité rovnaké sloveso, čím sa
vyjadruje výmena úloh: „Jeţiš sa obrátil k učeníkom a Petrovi pohrozil slovami: Choď za mnou,
satan, lebo nemyslíš na Boţí zámer, ale na ľudské veci“ (v. 33). Obsah odpovede pozostáva
v príkaze, ktorý je daný Petrovi, v hodnotení jeho správania a motivácii takéhoto úsudku. Príkaz je
podobný tomu, ktorý dostal Peter pri svojom povolaní:
Mk 1, 17: poď za mnou (gr. deute opisó mú)
Mk 8, 33: choď za mnou (gr. hýpage opisó mú)

138
On pripomína jeho povolanie a znovu ho vracia na cestu nasledovania. Gnilka hovorí o tom,
ţe Petrovi hrozilo vyradenie z radov Jeţišových nasledovníkov, strata učeníctva (asi vplyvom Mt 4,
10), čo sa mi zdá prehnaný predpoklad. Jeţiš neprikazuje Petrovi, aby od neho odišiel ale aby
sa vrátil na správne miesto, ktoré mu patrí (nesprávne prekladá aj SKP choď mi z cesty). Teda aby
sa nestaval pred neho, ale aby sa postavil za neho. Peter je učeníkom, nie učiteľom. Pomenovanie
satan v Markovom evanjeliu musíme vidieť v súvislosti s jeho protologickou terminológiou. Peter
sa svojou reakciou stáva „nevedomým“ spojencom protivníka, ktorý chce zabrániť, aby Jeţiš
dokončil svoju cestu na kríţ, ktorá vedie k záchrane ľudstva. Hoci Petrova reakcia bola motivovaná
ľudskými citmi a ľudským zmýšľaním, pôvodcu takéhoto odporu stavia na stranu Boţieho
nepriateľa – satana. To sa výstiţne dopĺňa s celým kontextom Markovho evanjelia, v ktorom
sa opisuje pôsobenie Krista ako boj medzi Boţím kráľovstvom a kráľovstvom satana (por. Mk 3, 23
– 27). Jeţiš sa nedá zviesť zo svojej cesty, ktorú má nasledovať Peter i ostatní učeníci. Keď sa
obracia, znamená to, ţe cieľavedome pokračuje vo svojej ceste. Nasledovanie je nasledovaním
kríţa, ako to ozrejmuje aj následný výrok (8, 34). Mt 16, 22 dodáva na vyčítavú Petrovu námietku
priamu reč: „Nech ti je Boh milostivý, Pane, to sa ti nesmie stať.“ Petrova reakcia aj tu poukazuje
na stav jeho vnútorného zmýšľania a poukazuje na nevyhnutnú potrebu ďalšieho vyučovania
a formácie, kým nebude pripravený nasledovať Krista na kríţovej ceste. Lukáš vôbec neprevzal
Petrovu výčitku, pravdepodobne aby ušetril „prvého učeníka“. V kaţdom prípade môţeme
v Petrovej námietke vidieť skrytý zápas celej cirkvi o pochopenie a zvládnutie utrpenia a smrti
Jeţiša – Mesiáša.
Druhá predpoveď je menej špecifická, hovorí jednoducho o konaní ľudí, bez identifikácie
predstaviteľov aktívne sa podieľajúcich na odsúdení Syna človeka (v prvej predpovedi sú to starší,
veľkňazi a zákonníci, ktorí ho zavrhnú a zabijú). Ona u Mk uzatvára príbehy o exorcizmoch, ktoré
ukázali Jeţišovu moc. Jeho poslanie však učeníci nespoznali. Jeţiš zostáva sám nielen vo svojom
utrpení, ale aj v chápaní svojho poslania. Učeníci sú nechápaví, u Matúša zarmútení. Naliehavosť
slova pre učeníkov akcentuje Lukáš výzvou „dobre počúvajte a zapamätajte si,“ pričom nasleduje
striktne pašiová predpoveď. Celkom paradoxnou odpoveďou učeníkov je u Mk a Lk ich následný
spor o prvenstvo (Mk 9, 33 – 37; Lk 9, 46 – 48).
Tretia predpoveď je najkonkrétnejšia, zmieňuje veľkňazov a zákonníkov, ktorí ho odsúdia na smrť
a vydajú pohanom. Zodpovednosť je rozšírená aj na pohanov. Uvádzajú sa v nej aj podrobnosti
utrpenia Syna človeka: vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú. Tretiu predpoveď Jeţiš v Markovom
evanjeliu diachronicky prednáša počas výstupu do Jeruzalema. Ani tu dôraz nespočíva v zázračnej
znalosti budúcich udalostí, ako skôr na tom, ţe udalosti v Jeruzaleme nebudú nešťastnou náhodou,
ale vedomým rozhodnutím Jeţišovej cesty. Lukáš tu jediný výslovne zdôrazňuje, ţe učeníci
nepochopili, čo hovorí. Marek podľa svojej schémy: pašiové ohlásenie – nepochopenie učeníkov,
zaraďuje za perikopu ţiadosť Zebedejových synov o popredné miesta (10, 35 – 45). Matúš sa na
tomto mieste pridŕţa Marka (por. 20, 20 – 28). Aj keď učeníci Jeţišove slová o jeho utrpení a smrti
určite počuli, v ich vystupovaní počas pašiového príbehu uvidíme, ţe nepočítali s ukriţovaním, ani
keď bezprostredne hrozilo, a neočakávali vzkriesenie.

 Slovo novým učeníkom

Prvé paschálne ohlásenie odkrýva „učiteľské pokušenie“ niektorých učeníkov. Zvlášť tí, ktorých
Jeţiš obdarúva a osobitne sa im venuje, môţu svoje postavenie chápať, akoby stáli pred ním alebo
na mieste Majstra. Ide zvlášť o krízové situácie spoločenstva, kde chcú aktívne zasahovať svojimi
učiteľskými radami. Chcú ísť ľahšou cestou, aby sa za kaţdú cenu vyhli utrpeniu, ale:
animátor nemôţe neustále stáť v pozícii majstra a učiteľa;
keď je cesta ľahšia, neznamená to ešte ţe je cestou Boţou;
pašiová cesta je súčasťou Jeţišovej cesty;
nie kaţdé utrpenie sa dá odstrániť zvonku alebo obísť, niekedy je potrebné ním prejsť.

139
 Literatúra
BORNKAMM, G.: Jeţiš Nazaretský, Kalich, Praha 1975, s. 99 – 101; BROWN, R. E.: Jeţíš v pohledu Nového
zákona, Vyšehrad, Praha 1998, s. 67 – 70; Kristus vo Veľkom týţdni, Dobrá kniha, Trnava 2001, s. 8. FITZMYER, J.:
Jeţiš Kristus, otázky a odpovede, Dobrá kniha, Trnava 1998, s. 95 – 99; GNILKA, J.: Das Matthäusevangelium II.,
Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 81 – 84, 111 – 113, 183 – 184; Petrus und Rom, Herder, Breisgau 2002, s. 58
– 61; CHARLESWORTH, J. H.: Jeţíš a svitky od Mrtvého moře, Vyšehrad, Praha 2000, s. 52; PESCH, R.: Das
Markusevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 47 – 56, 98 – 102, 147 – 150.

2. Pašie
Vstup do Jeruzalema
Východiskové perikopy: Mk 11, 1 – 11; Mt 21, 1 – 11; Lk 19, 28 – 40
Do Jeruzalema Jeţiš nevstupuje ako niekto neznámy, ale ako vopred zaťaţený konfliktmi.
V Jeruzaleme sa neskôr vyhrotia jeho spory s protivníkmi a učeníci budú ďalej pripravovaní na
Majstrovu smrť. Do posledného okamihu túto jeho cestu nepochopia. Jeţiš vstupoval do Jeruzalema
ako pútnik v sprievode svojich učeníkov. Správa o tomto vstupe do Jeruzalema je silne preniknutá
teologickými motívmi a reflexiou proroctiev Písma. Zmienka o osliatku, ktorého majú priviesť
dvaja učeníci (Mk 11, 1 – 2 par), je ovplyvnená proroctvom Zach 9, 9, ktoré Matúš výslovne cituje.
Historickým východiskom môţe byť spomienka na Jeţišov vjazd do Jeruzalema na oslovi. Slová
ţalmu 118, 26: „Hosanna! Poţehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“, sa v priebehu sviatkov
spievali na uvítanie pútnikov prichádzajúcich do Jeruzalema. Zdá sa pravdepodobné, ţe ľudia, ktorí
volali v ústrety Jeţišovi, boli pútnici, pretoţe šli pred ním aj za ním (Mk 11, 9). S jasotom radosti je
najskôr spojené očakávanie, ţe ním ohlasované Boţie kráľovstvo čoskoro príde. Uţ zmienkou
o dvoch učeníkoch v súvislosti s praktickou pomocou pri hľadaní osliatka je zrejmé, ţe Jeţiš sa
neustále nachádzal v spoločenstve svojich nasledovníkov. Marek výslovne uvádza prítomnosť
Dvanástich (11, 11). Počas pobytu v Jeruzaleme budú jednotlivé osoby z Dvanástich zohrávať
dôleţitú úlohu. Podobne aj u Matúša Jeţiš v Jeruzaleme vystupuje spolu so svojimi učeníkmi (21,
20). Lukáš v súvislosti so vstupom do Jeruzalema hovorí o mnoţstve či zástupe učeníkov
(gr. pléthos tón mathétón), ktorí radostne chválili Boha (19, 37). V Lukášovom jazyku ide
o hyperbolu.

1. Getsemani – modlitba a zatknutie

Východiskové perikopy: Mk 14, 32 – 52; Mt 26, 36 – 56; Lk 22, 39 – 53
V noci po skončení poslednej večere odišiel Jeţiš so svojimi učeníkmi na Olivovú horu (Mk 14,
26), na miesto zvané Getsemani (ide o grécky prepis semitského výrazu pre olivový lis). Olivová
hora sa v SZ spomína dvakrát: Zach 14, 4n a 2 Sam 15, 30 – 31. V druhom texte ide o príbeh
Dávida utekajúceho pred Absolónovou vzburou na Olivovú horu, kde plače, keď sa dozvedel, ţe ho
radca Achitofel, ktorému dôveroval, zradil. Podľa tradície známej v období Druhého chrámu bolo
na Olivovej hore určité miesto, kde sa kedysi modlieval kráľ Dávid. Toto miesto sa stalo
modlitbovým centrom. Zdá sa pravdepodobné, ţe ak Jeţiš odišiel so svojimi učeníkmi pomodliť sa
na Olivovú horu ako bolo zvykom (Lk 22, 39), išlo práve o toto miesto. Aj táto udalosť bude v sebe
v prvom rade niesť kristologickú výpoveď. Jeţiš – dávidovský Mesiáš bude zradený svojimi
najbliţšími a vydaný do rúk nepriateľov. Podobne ako Dávid bude preţívať agóniu v modlitbe.
Ani toto pašiové rozprávanie nemôţeme čítať ako historickú reportáţ. Naznačuje to uţ
skutočnosť, ţe pri Jeţišovom zápase nebol prítomný nikto bdejúci. Pre Marka je dôleţitá
skutočnosť, ţe Jeţiš bojuje v modlitbovom zápase celkom sám. Intenzitu Jeţišovho vnútorného
utrpenia vyjadruje evanjelista veľmi silnými výrazmi: začal byť zdesený a mal úzkosť (gr. érxato
ekthambeisthai kai adémonein, v. 33). Sloveso ekthambeó vyjadruje úţas, ohromenie v pozitívnej
alebo negatívnej reakcii, v našom kontexte v negatívnom zmysle zdesenie, zľaknutie (por. Mk 16, 5.
6). Druhé slovo adémoneó sa prekladá ako sloveso znepokojenia, úzkosti, neistoty. Matúš 26, 37
prvé sloveso nahrádza slovesom lypeó, ktoré sa prekladá byť zarmútený, smutný, zronený, teda ide

140
o sloveso späté skôr s bolesťou. Všetky pouţité slovesá sa pouţívajú pri negatívnych skúsenostiach
neistoty, ohrozenia a bolesti. V 37. verši Jeţiš hovorí najbliţším učeníkom o svojom vnútornom
stave: moja duša je veľmi zarmútená, aţ na smrť (por. Ţ 42, 6. 12). Výrazom perilýpos je zosilnený
hlboký smútok, veľký zármutok či ţiaľ, prirovnaný svojou intenzitou aţ k smrti. Jeţišovou vlastnou
reakciou na všetky tieto vnútorné negatívne pocity je modlitba plná úprimnosti, dôvery, vytrvalosti
a odovzdanosti (v. 35 – 36. 39). Aj keď na svoju modlitbu nedostal priamu Boţiu odpoveď,
s konečnou a jasnou rozhodnosťou nakoniec vstáva, aby vyšiel v ústrety vydania protivníkom a
svojmu zradcovi (v. 41b – 42). Jeţišova opustenosť a samota uprostred agónie v Getsemani je
v príbehu vzhľadom na prítomných či skôr „neprítomných“ učeníkov vykreslená veľmi názorne.
Kruh učeníkov sa začína rozpadávať. Učeníci, ktorí mu nikdy nerozumeli, keď ich vyučoval
o budúcom utrpení a smrti, zotrvávajú vo svojej nechápavosti. Po celý čas utrpenia sa mu
v Markovom evanjeliu nedostane nijakej podpory zo strany nasledovníkov a zomrie celkom sám,
opustený. Jeho blízki učeníci, s ktorými zdieľal časť svojho ţivota, ho nielenţe nechajú
osamoteného, ale dokonca jeden z nich ho priamo zaprie a druhý sa bude aktívne podieľať na jeho
zatknutí. Jeţiš sa teda na Olivovej hore nachádzal v kruhu svojich učeníkov (Mk 14, 32). Kvôli
modlitbe od nich odchádza spolu s najuţšou učeníckou skupinkou Petrom, Jakubom a Jánom
(v. 33). Ale nakoniec aj od nich trochu poodišiel (v. 35), aby sa mohol dôverne rozprávať so svojím
abba (v. 36). Najbliţším učeníkom predtým povedal o svojom hlbokom zármutku a zdôraznil, aby
tu zostali a bdeli (gr. meinate óde kai grégoreite). Výraz grégoreó – bdieť, byť ostraţitý predtým
Mk pouţil trikrát v eschatologickej reči (13, 34-37). Teraz bude trikrát uvedený vo vzťahu
k učeníkom. V kontexte Jeţišovej modlitby mohlo ísť o výraz ich účasti na preţívaní prítomného
i nastávajúceho utrpenia. V 38. verši sa k potrebnému bdeniu pripája aj modlitba. Jeţiš sa trikrát
vybral, aby sa modlil, trikrát sa vrátil k trom učeníkom, aby ich trikrát našiel spiacich (Mk 14, 37 –
41). Ide o pouţitie „trojitého“ vzoru biblického rozprávania, v ktorom je narácia účinnejšia
a vyváţenejšia, ak sú v nej tri postavy alebo tri udalosti. Namiesto bdenia Jeţiš našiel učeníkov aj
s Petrom spiacich (37a, por. v. 40. 41). Učeníci sa nemôţu ubrániť spánku a v kritickej chvíli
zlyhávajú. Sú akoby beznádejne neuvedomujúci si to, čo sa v skutočnosti odohráva. Takto stoja
v ostrom protiklade k Jeţišovi, ktorý prijíma vôľu svojho abba (14, 36) a kráča v ústrety svojmu
zradcovi. Getsemani je miestom, kde je Jeţiš svojimi nepriateľmi zajatý. Ich príchod ho zastihne
pripraveného, ale učeníci sú nepripravení. Zradcom je jeden z Dvanástich, Judáš Iškariotský. O jeho
zrade v súvislosti s vydaním Jeţiša sa v evanjeliách rozprávalo uţ predtým (v zozname Dvanástich
a počas pašiového príbehu Mk 14, 10 – 11; Mt 26, 14 – 16; Lk 22, 3 – 6). O Judášovych motívoch
evanjeliá mlčia. Ako jeden z tých, ktorí boli v jeho blízkosti, vedel, kde sa Majster zdrţuje. Judáš je
v tomto príbehu reálnou a zároveň, ako jeden z Dvanástich, symbolickou postavou. Keď Dvanásti
predstavovali prorocko-symbolickú skupinu vyjadrujúcu záchranu celého Izraela, tak jeden
z Dvanástich, ktorý sa pridal na stranu Jeţišových odporcov, predstavuje neúplné obrátenie
a nedôsledné učeníctvo. Učeník sa postavil proti svojmu Majstrovi. Nehanebnosť jeho zrady je
do poslednej chvíle vyjadrená oslovením rabbi a vonkajším prejavom priateľstva – pobozkaním
(Mk 14, 45). Tento vonkajší znak sa stal výrazom zrady a vydania Jeţiša do rúk nepriateľov. Jeţiš
je celkom osamotený. Na druhej strane je skupina nepriateľov vedených jedným z Dvanástich.
Ozbrojená čata znamenala, ţe povaţovali Jeţiša za nebezpečného alebo dokonca počítali
s prípadným odporom. Podľa Mk 14, 47 aj vzniká dojem, ţe niekto z čaty v zmätku usekol
veľkňazovmu sluţobníkovi ucho (moţno symbol nepočúvania Boţej a Jeţišovej zvesti), čo je
stupňovanie irónie. Ak ostatní evanjelisti vykresľujú, ţe mečom zasiahol sluhu učeník, môţe ísť
o dodatočné zniţovanie ich viny (Mt 26, 51; Lk 22, 49).
Skupina vystrašených učeníkov stojí bokom. Ich postoj vyjadruje aj tajomná postava mladíka,
ktorý ho spolu-nasledoval (gr. synékolúthei, 14, 51). K slovesu akolútheó je pridaná predloţka syn,
čo doslova znamená spolu nasledovať, prípadne sprevádzať. Marek ho raz pouţil v súvislosti
s Jeţišovými najbliţšími učeníkmi Petrom, Jakubom a Jánom (5, 37). Tento mladý učeník je
zobrazený v skromnom najjednoduchšom oblečení. Mal prehodené len plátno či ľanovú plachtu na
holom tele. Chytili ho. on však plátno pustil a utiekol nahý (Mk 14, 51 – 52, por. Amos 2, 16). Nahý
utekajúci učeník je symbolom Jeţišovej úplnej opustenosti učeníkmi. Učeníci, ktorí „opustili

141
všetko“, aby Jeţiša nasledovali, sú paradoxne pri Majstrových pašiách zobrazení učeníkom, ktorý
radšej zostal nahý, neţ by Jeţiša nasledoval na jeho ceste v utrpení. Mladý učeník zanecháva
všetko, čo má a čo sa naučil od svojho Majstra, aby od neho utiekol. Zatknutie Jeţiša malo teda za
následok úplné rozpustenie kruhu učeníkov, čo Mk vyjadruje slovami všetci ho opustili a rozutekali
sa (14, 50).
Matúšovo rozprávanie o udalostiach v Getsemani sa okrem malých detailov v podstate zhoduje.
U neho je Judášova postava dôraznejšie interpretovaná cez Písmo, zvlášť v súvislosti s peňaţnou
sumou tridsať strieborných (Mt 26, 15; 27, 3. 9). Ide o poukaz na dve starozákonné miesta. V Ex
21, 32 sa čiastkou tridsať strieborných šekelov stanovilo výkupné za zabitie otroka. Tým sa môţe
naznačovať, ţe Judáš sa chcel k Jeţišovi stavať ako jeho pán, chcel s ním podľa svojej vôle
disponovať. Ďalším textom je Zach 11, 12. Judášova samovraţda obesením (Mt 27, 5) je
interpretovaná na podklade 2 Sam 17, 23. Aj sluţobník Achitofel, ktorý zradil kráľa Dávida, sa
obesil. V súvislosti so zajatím v Getsemani Jeţiš poslednýkrát oslovuje svojho učeníka Júdu
z Iškariot a nazýva ho etaire (len Mt slovo, nachádza sa ešte v 20, 13; 22, 12). Toto oslovenie
invokuje vzťah s človekom, s ktorým niekto vytvára spoločenstvo, teda druha, spoločníka aţ
priateľa. V súvislosti s ozbrojenou obranou jedného z tých, čo boli s Jeţišom, teda učeníka, Jeţiš
u Matúša výslovne odmieta násilie (26, 52). Namiesto Markovho príbehu mladého nahého učeníka,
Matúš na záver perikopy dodáva: „Vtedy ho všetci učeníci opustili a zutekali“ (Mt 26, 56b). Uţ Mt
26, 31 predtým uvádza „všetci sa na mne pohoršíte“. Touto vetou Matúš presne vyjadruje „účasť“
učeníkov na pašiovom príbehu. Opustenie učeníkmi mohlo byť pre Jeţiša rovnakou bolesťou ako
jeho fyzická samota a bolesť. Jedno talmudské príslovie hovorí: „Pri dverách obchodu je veľa
bratov a priateľov, pri dverách väznice niet ţiadnych bratov ani priateľov.“ Konanie učeníkov voči
Jeţišovi mu celkom zodpovedá. Matúš aj túto udalosť, podľa svojho zvyku, uvádza ako naplnenie
Písma (Mt 26, 26a) a zároveň Jeţišovu vlastnú predpoveď (26, 31b a Zach 13, 7).
Lukášov opis Jeţiša na Olivovej hore sa sústreďuje na jeho jedinečný obraz. Vynecháva všetky
slovesá a formulácie, ktoré by mohli vyvolať dojem o jeho slabosti, smútku alebo úzkosti. Tak, ako
sa často modlil počas svojho verejného účinkovania, tak sa aj teraz modlil k Otcovi ešte horlivejšie
(Lk 22, 44), v odovzdanosti do jeho vôle (v. 42). Výnimočnosť modlitby na Olivovej hore pred
nastávajúcim zatknutím a cestou na kríţ vyjadril Lukáš obrazom jeho agónie (gr. en agonia). Toto
novozákonné hapax legomenon opisuje veľké vnútorné napätie alebo vnútorný konflikt. V gréckej
terminológii môţe označovať aj námahu, snahu o víťazstvo v určitom zápase (napr. atléta,
gymnastu). Výraz agónia sa pouţíval aj pre stav úzkosti alebo skľúčenosti mysle. V tomto kontexte
však asi neznamená finálne či smrteľné kŕče. Je spojený s vytrvalejšou alebo horlivejšou modlitbou.
Zaujímavé je svedectvo o tom, ako vystúpil jeho pot ako kvapky krvi, ktoré stekali na zem (44b).
Grécke slová idrós – pot a tromboi – kvapky sú takisto hapax legomena NZ. Prirovnanie je medzi
nadmiernym potením a hojnými kvapkami krvi padajúcimi na zem (ako napr. pri zranení). Text tu
nenaráţa na farbu potu (červený pot), ale skôr na jeho kvantitu. V kaţdom prípade ide o obraz
nadmiernej agónie Jeţišovej modlitby. Na rozdiel od Mk/Mt jeho modlitba nezostala nevypočutá.
Boh mu posiela anjela z nebies, ktorý ho posilňoval (v. 43). Lukášova forma rozprávania je
vo vzťahu k učeníkom menej napätá a dramatická neţ u Marka alebo Matúša, on si učeníkov
zastáva. Lukáš, ktorý sa aj počas Jeţišovej verejnej činnosti snaţil zjemňovať Markove negatívne
opisy učeníkov, pokračuje v tomto aj počas pašií. Ak zaspia, je to od zármutku, smútku či bolesti.
Jeţiš ich nájde spať iba raz, nie trikrát. Aj pri tejto príleţitosti ich vyučuje o potrebe modlitby v boji
proti pokušeniu: „Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ (v. 40b. 46, por. 11, 4c). Spoločenstvo
s Bohom v modlitbe je cestou, ako zabrániť apostáze. Oproti odpadnutiu a opusteniu učeníkov
svojho Majstra u Mk/Mt, Lukáš toto všetko jemne vynecháva, ale aj tak mu nikto z nich nepomôţe.
Aj u neho však zostáva základný obraz bezstarostných spiacich nemodliacich sa nasledovníkov
oproti modliacemu sa Jeţišovi, ktorý v agónii preţíva vnútorný zápas sám. Podľa Lukáša učeníci
vţdy s Jeţišom vytrvali v jeho skúškach (por. Lk 22, 28), preto s dôslednosťou oslabuje správy,
ktoré by učeníkov stavali do svetla prílišnej nestálosti aţ nespoľahlivosti. Pri stretnutí Jeţiša s tým,
ktorý ho zrádza, ho u Lukáša tento oslovuje po mene (v. 48). Je to jediný krát vo všetkých
evanjeliách, čo Jeţiš oslovuje Júdu po mene. K bozku u Lk v podstate ani nedôjde, Jeţiš o ňom uţ

142
vopred vedel. Lukáš do určitej miery prenáša vinu na diabla – Satana, ktorý na začiatku pokúšal
Jeţiša na púšti (Lk 4, 2 – 12) a potom na čas od neho odišiel (4, 13). Tento Satan po uplynutí
daného času vošiel do Judáša (22, 3). Evanjelista v súvislosti s odťatím ucha veľkňazovmu sluhovi,
ktoré hodnotí ako akt obrany jedného z učeníkov, pridáva Jeţišovo posledné uzdravujúce zázračné
pôsobenie. Jeţiš, ktorý toľkokrát uzdravil, uzdraví aj svojho odporcu.

 Slovo novým učeníkom

* Podobne ako Jeţiš, aj jeho učeníci bývajú vystavení getsemanskému utrpeniu. V určitých
ţivotných situáciách sa ocitneme osamotení, uprostred vnútorného utrpenia, s pocitmi úzkosti,
neistoty, znepokojenia a smútku. O svojich pocitoch môţeme hovoriť svojim blízkym, ale zaţijeme
aj skúsenosť, keď nás nikto nebude chápať. Budeme volať po blízkosti ľudí, ale zostaneme sami. Je
to čas, keď pri nás zostane len Abba a Ješua, ktorý takouto skúškou sám prešiel. Áno, aj uprostred
učeníckeho spoločenstva sa môţeme ocitnúť v skúsenosti Getsemani, v ktorej jedinou oporou bude
ţivý Boh. Napriek ľudským pocitom samoty, zármutku, nepokoja sa môţe zrodiť modlitba dôvery
a odovzdania. Je to čas viery bez pocitov.
Učenícke spoločenstvo môţe byť citlivejšie a pozornejšie v tých okamihoch, keď vnútorný zápas
niektorého učeníka bude vyráţať navonok v podobe sťaţností, obáv a výčitiek. Zranený učeník
bude vyslovovať slová „proti ostatným“, ale v hĺbke srdca pôjde o výkrik zo samoty a opustenosti.
„Majster, urob nás vnímavejšími a citlivejšími na bolesti bratov a sestier v spoločenstve a nauč
nás dôvere uprostred vlastnej samoty.“

* Skúsenosť krízy učeníckeho spoločenstva v Getsemani odhaľuje podvedomú reakciu tých, ktorí
sa v tejto situácii nachádzajú. Je ňou útek zo spoločenstva. Postava „nahého učeníka“ je zrkadlom
nášho srdca a únikového postoja uprostred krízových situácií. Nasledovanie Jeţiša a ţivot
v spoločenstve limitujeme záţitkami, vlastným prospechom, uznaním. V situáciách ohrozenia,
vonkajšieho tlaku, nepochopenia, utekáme preč. Necháme svojich bratov a sestry, nech sa kaţdý
postará sám o seba. Ďakujme Bohu za tieto skúsenosti, lebo oni odhaľujú pravdivosť nášho ne-
nasledovania Jeţiša uprostred utrpenia.
Uprostred kríz spoločenstva nikdy neutekajme. Zotrvajme spolu v modlitbe a bdení. Ak vytrváme
v jeho skúškach, je to čas najväčšieho rastu.

* Prekvapivý je Jeţišov postoj voči diverzantovi v učeníckej skupine. Majster pozná Judáša
Iškariotského veľmi dobre. Pozná jeho úmysly, ale nevylučuje ho zo svojej skupiny. Jeţiš zo svojho
spoločenstva nikdy nikoho neexkomunikoval. Aj Júdovi dáva šancu aţ do konca.
Je oveľa jednoduchší postoj mladšej cirkvi suspendovať alebo exkomunikovať toho, kto
nevyhovuje a tvrdošijne odporuje určitej „zjavenej pravde“. K tejto praxi sa nájdu aj biblické citáty
(napr. Mt 18, 15 – 17, ale čo znamená formula „nech ti je ako pohan alebo mýtnik“? Ako sa správal
Jeţiš k pohanom a mýtnikom?). Ako je moţné, ţe Jeţiš túto moţnosť nikdy nevyuţil? Nikdy
nikoho nevylúčil, napriek tomu, ţe zaţíval skúsenosť neprijatia nielen svojej pravdy, ale vlastnej
osoby. Nemali by sme sa vrátiť k tejto Jeţišovej praxi lásky a postaviť ju nad apologetický postoj
pouţívaný proti človeku v mene dobra cirkvi, pravdy alebo spoločenstva? Pre Jeţiša cirkev, pravda,
spoločenstvo ani vlastná osoba nestáli pred druhým človekom. V láske bol pripravený znovu
a znovu začínať a opätovne odpúšťať. V tomto pohľade na Jeţišov ţivotný štýl je exkomunikačná
prax cirkvi návratom naspäť, do obdobia, kde nad človekom stoja zákony, predpisy a náboţenské
princípy. Zástancovia tejto „očistnej praxe“ si vţdy nájdu právne dôvody, ktoré budú ich konanie
nielen ospravedlňovať, ale dokonca vyhlasovať za „kresťanské“. Ale z Jeţišovho príbehu je zrejmé,
ţe „od počiatku to tak nebolo“.

143
2. Ježišov súd a Petrovo zapretie
Východiskové perikopy: Mk 14, 53 – 72; Mt 26, 57 – 75, Lk 22, 54 – 62
Dej, ktorý sa ďalej odohráva v pašiovom príbehu, sa dá sledovať súbeţne. Ide o dve udalosti
s dvomi ústrednými postavami. Prvou udalosťou je vypočúvanie Jeţiša pred ţidovským synedriom,
zloţeným z kňazov, starších a učiteľov zákona (Mk 14, 53. 55 – 65). Druhou je príbeh Petra, ktorý
nasleduje Jeţiša do nádvoria veľkňazovho domu a spolu so stráţou sa zohrieva pri ohni (54. 66 –
72). Správanie oboch bude stáť vo veľmi ostrom kontraste. Evanjelistom Mk/Mt záleţí na tom, aby
konfrontovali zapretie učeníka s Jeţišovým vyznaním.
Proti Jeţišovi boli vznesené falošné obvinenia. On uprostred týchto obvinení i na veľkňazovu
výzvu k obhajobe mlčal a nič neodpovedal (toto mlčanie našli kresťania aj v obraze trpiaceho
sluţobníka Iz 53, 7). Veľkňaz potom poloţil otázku o jeho mesiášskej identite: Si ty Mesiáš, syn
Poţehnaného? (so zdôraznením ty, ktoré stojí na čele vety, Mk 14, 61). Na tomto mieste uprostred
pašiových udalostí sa úplne prelamuje mesiášske tajomstvo a Jeţiš odpovedá kladne: „ja som“
(a cituje zo ţalmu 110, 1). Nato je obvinený z rúhania (v. 64) a nasledujú prejavy násilia –
pľuvanie, zakrývanie tváre a bitie po hlave, v ktorých sa znovu ozýva starozákonný text o ebed
JHVH (por. Iz 50, 6). Prítomní sa vysmievajú nielen z jeho identity mesiášskej, ale aj prorockej
(v. 65). Paradoxom je, ţe práve v tej istej chvíli sa napĺňa jeho proroctvo, a to v súvislosti s Petrom.
Peter sa oproti Jeţišovi zachoval celkom rozdielne. Uţ úvodná poznámka, ţe ho nasledoval
zďaleka (gr. apo makrothen ékolúthésen, Mk 14, 54), naznačuje celkový ráz príbehu. Táto
vzdialenosť naznačuje, ţe tu uţ nešlo o skutočné nasledovanie. Petrov „súdny tribunál“ je
vykreslený ako karikatúra. Oproti veľkňazovi na čele synedria tu vystupuje obyčajná slúţka či
otrokyňa veľkňaza a okolostojaci. Jej tvrdenie je oproti falošným obvineniam pravdivé: „Aj ty si bol
s tým Nazaretčanom, Jeţišom“ (67b), prípadne, ţe je jeden z nich (69b; 70b). Perikopa je zostavená
trojdielnou schémou. Peter pri tvrdeniach o jeho príslušnosti k Jeţišovi je zobrazený ako ten, ktorý
kráča naspäť a von. Z veľkňazovho nádvoria vyšiel von pred nádvorie (68c). Oproti nemu stojí Jeţiš
vedome kráčajúci v ústrety utrpeniu. Najväčší kontrast je vyjadrený verbálnym spôsobom. Zatiaľ čo
Jeţiš počas falošných obvinení mlčí a verejne sa priznáva k svojej mesiášskej identite, Peter
zapretie svojho vzťahu k Jeţišovi stupňuje. Najprv sa snaţí uniknúť otázke, robí sa nevedomým
a svoju príslušnosť k nemu zapiera (v. 68), potom svoje zrieknutie opakuje (v. 70) a nakoniec sa
začal zaklínať a zaprisaháva (gr. anathematizein kai omnyna): „Človeka, o ktorom hovoríte,
nepoznám“ (v. 71). Tretiu výpoveď hovorí pred viacerými svedkami, čím sa podľa ţidovského
svedeckého práva nadobúda dôleţitosť výpovede (por. Nm 35, 30; Dt 17, 6). Sloveso anathematizó
je odvodené od votívneho daru, ktorým sa odovzdáva Bohu niečo ako obeť k zničeniu, teda to, čo je
prekliate. Slovo anathema sa teda pouţívalo v zmysle kliatby vo vzťahu k niečomu alebo niekomu
(prekliata vec, mesto alebo osoba, por. v LXX Nm 21, 2; Dt 13, 16; 20, 17; Joz 6, 20). Keďţe
v texte chýba priamy objekt prekliatia, niektorí sa domnievajú, ţe Peter vyvrcholil svoje zapretie
prekliatím Jeţiša. Iní exegéti tvrdia, ţe sloveso sa pouţívalo aj v zmysle sebaprekliatia: preklínam
sa v tom prípade, ak klamem. Teda vo výpovedi, o ktorej vyhlasuje, ţe určite je pravdivá. Svedkom
tejto výpovede má byť priamo Boh. V kaţdom prípade ide o Petrovo úplné zrieknutie sa Jeţiša
uprostred jeho utrpenia, slávnostne a pred svedkami. Pozoruhodné je, ţe sa Peter pritom vyhýba
vysloveniu Jeţišovho mena. Ani táto udalosť sa Jeţišovi nevymkla z rúk, pretoţe ju sám
predpovedal (Mk 14, 27 – 31; Mt 26, 31 – 35; Lk 22, 33 – 34). Jeţiš uţ vopred hovoril o pohoršení
sa nad ním (gr. skandalizó). Pohoršenie je prvotné označenie pasce, do ktorej sa niekto môţe chytiť,
poprípade prekáţky, o ktorú môţe zakopnúť. Tou prekáţkou je cesta utrpenia a smrti pri
nasledovaní Jeţiša, cez ktorú vlastnou silou ţiadny učeník, napriek Petrovej sebadôvere
a energickosti (aţ prehnanej Mk 14, 29. 31), nemôţe prejsť (pred skúsenosťou zmŕtvychvstania). Ba
práve toto spoliehanie sa Petra na svoje vlastné sily je problémom tohto učeníka, akoby sa počas
pobytu v Jeţišovej prítomnosti nič nenaučil. K Petrovým sebaistým výrokom sa vtedy pridali aj
ostatní učeníci. Peter tak ako jediný po zatknutí, ktorý aspoň z diaľky išiel za Jeţišom, predstavuje
obraz rozpadávajúceho sa spoločenstva. V pašiách uţ učeníci okolo Jeţiša ako spoločenstvo
nevystupujú, kráčajú jednotlivo. Nikto z nich neobstojí. Trojnásobné Petrovo zapretie predstavuje

144
totálne zlyhanie. Aj v tomto môţeme nájsť učenícke vyučovanie. Peter sa pri tejto skúsenosti učí
zrieknutiu dôvery v seba. Kto sa ako učeník spolieha sám na seba, podľahne najnebezpečnejšej
podobe hriechu. Na rozdiel od jedného z Dvanástich – Judáša, Peter po svojom vlastnom úplnom
zlyhaní v „nasledovaní“ svojho Majstra nakoniec prejavuje ľútosť. Marek poznamenáva: začal
plakať (v. 70d). Petrova ľútosť naznačuje východisko, ktoré Judáš nenašiel. Počas pašií Petrovo
obrátenie ešte úplne „nedozrelo“. Petra nenájdeme pod kríţom.
V Matúšovom zobrazení Jeţišovho súdu pred synedriom nájdeme meno veľkňaza – Kajfáša.
On sa po falošných svedectvách pýta Jeţiša formou zaprisahávania na ţivého Boha, na jeho
identitu Mesiáša, Boţieho syna (Mt 26, 63). Jeţiš prisvedčil veľkňazovi slovami „ty si to povedal“.
Petrov úmysel nasledovať Jeţiša do veľkňazovho domu opisuje Matúš tak, ţe chcel vidieť, ako sa to
skončí (26, 58b). Je v akejsi pozícii „nestranného pozorovateľa“. Matúš sledujúci Mk text, uvádza
Petrovo trojité zapretie ešte so zreteľnejšou gradáciou. Pri prvej slúţke pred všetkými povie:
„neviem, čo hovoríš“ (v. 70), pri druhej slúţke opakuje: „znovu zaprel s prísahou, nepoznám toho
človeka“ (v. 72) a nakoniec tým, čo tam prišli: „začal sa zaklínať a zaprisahávať, nepoznám toho
človeka“ (v. 74). Aj priestorové vzďaľovanie je zrejmejšie. Po prvom zapretí odchádza k bráne a na
konci vychádza rýchlo von. Ten istý Peter, ktorého Jeţiš v Mt evanjeliu zachránil pred utopením
v mori (14, 30 – 31) a ktorý rozhodne vyznal: „Ty si mesiáš, Syn ţivého Boha“ (Mt 16, 16), teraz
zapiera Jeţiša ako človeka. Akoby ho nikdy nepoznal. Jeho pád je preto ešte zdrvujúcejší
a výraznejší. Zaujímavosťou je, ţe Matúš vysvetľuje, podľa čoho spoznali v Petrovi Galilejčana:
„Tvoja reč ťa prezrádza“ (26, 73). Obyvateľstvo Galiley malo aramejskú výslovnosť. Prejavovala
sa nepresnosťou v artikulovaní hrdelných hlások. Zamieňalo sa najmä ajin s alef. Petrovo zapretie
je podľa Mt výkladu súčasťou Boţieho plánu, ktorý Jeţiš poznal a predpovedal (v. 75; por. 26, 34).
Peter si to nakoniec uvedomuje a horko zaplakal (v. 75c).
V Lukášovej chronológii po udalostiach v Getsemani, nasleduje Petrovo zapretie (22, 54 – 62),
posmievanie sa a bitie Jeţiša (v. 63 – 65) a aţ potom výsluch pred synedriom (v. 66 – 71). Podobne
ako pri Judášovi, aj u Petra je vina do určitej miery prenesená na Satana, ktorý si ich vyţiadal, aby
ich preosial ako pšenicu (22, 31; motív Satana por. Job 2, 1 – 7; oddelenie pliev od pšenice Am 9,
9; Sir 27, 4). Uţ pri tejto výstrahe sa Jeţiš modlil za Petra: „Prosil som za teba, aby tvoja viera
nezanikla,“ prípadne neprestala, nezlyhala (22, 32, por. analógiu v LXX Jer 7, 28). V pokušení,
ktoré presahuje ľudské sily, sa dá obstáť len s pomocou orodovníka. Proti ţalobcovi – satanovi,
stojí orodovník – Jeţiš. Ak Šimon úplne nezlyhá, nebude to dôsledkom vypätia jeho síl, ale vďaka
Jeţišovej modlitbe. Lukáš vytvára aj počas Petrovho príbehu na veľkňazovom dvore obraz
Jeţišovej prítomnosti (v. 61). Motív trojitého zapretia sa objavuje aj u neho, ale bez akýchkoľvek
slov o zaprisahávaní či zaklínaní. Pred ţenou, slúţkou a dvomi ďalšími prítomnými neguje ich
výpovede o príslušnosti k Jeţišovi (v. 56 – 60). Po treťom zapretí sa podľa Lk sám Pán obrátil
a pohliadol na Petra (v. 61). Zdá sa, ţe Jeţiš bol prítomný po celý čas, keď ho Peter zapieral. Tento
dramatický pohľad, typický pre Lk dielo, je vyjadrením Jeţišovej ustavičnej starostlivosti o svojho
učeníka. V tomto pohľade si Peter spomenul na Jeţišovo slovo (22, 34). Podobne ako Mt uvádza, ţe
horko zaplakal (v. 62). Začína sa Petrovo obrátenie, ktoré vyvrcholí po veľkonočnom ráne a ktoré
Jeţiš takisto predpovedal: „A ty, aţ sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov!“ (22, 32b). Myslení sú
ostatní učeníci ako aj poveľkonočná obec a jej členovia, muţi aj ţeny. Sú to jediné Jeţišove slová,
v ktorých je Peter postavený oproti ostatným učeníkom, teda v pozitívnom vzťahu sluţby k nim
(okrem poveľkonočného výroku Mt 16, 18, kde je Peter vo vzťahu k cirkvi).

 Slovo novým učeníkom

* Ako Jeţišovi učeníci aj my sa môţeme ocitnúť v prostredí, kde naša príslušnosť k Pánovi bude
nebezpečná či trestná. Stačí sa vrátiť o niekoľko rokov naspäť, do čias komunistického reţimu,
v ktorom boli prenasledovaní zvlášť tí Jeţišovi učeníci, ktorí sa angaţovali a príslušnosť k nemu
vyjadrili verejne. Osobne si spomínam na starú mamu, ktorá mi rozprávala, ţe ju ako učiteľku
prepustili z práce iba preto, ţe prihlásila svojho syna na sviatosť birmovania. Takýmito svedkami
vernosti a priznania sa k Jeţišovi boli aj nedávno na Slovensku blahorečení biskup Vasiľ Hopko
a rehoľná sestra Zdenka Schelingová.

145
 Otázka priznania sa k Majstrovi a jeho posolstvu môţe byť otvorená aj pri všetkých ţivotných
situáciách. Môţeme sa ocitnúť v situácii, keď sa budeme musieť rozhodnúť medzi vernosťou
Jeţišovi a servilnosťou predstavenému v práci, politickým alebo ekonomickým záujmom. Veľkým
nebezpečenstvom je zapieranie Jeţiša práve v malých nenápadných rozhodnutiach, ktoré sa môţu
nahromadiť v jedno veľké ţivotné zapretie. Napriek našej nevernosti On zostáva verný. Majster sa
vţdy priznáva k svojim učeníkom a necháva nám ľútosť a plač ako cestu návratu do učeníckeho
kruhu.

* Učenícke spoločenstvo sa v čase krízy ocitne v nebezpečenstve „rozpadu spoločného

nasledovania“ a v pokušení kráčať cestou individualizmu. Príbeh Judáša a Petra je obrazom
dôsledku oddeľovania sa od učeníckeho spoločenstva. Preto v kríze spoločenstva by sa učeníci mali
zo všetkých síl snaţiť zomknúť, kráčajúc spoločne jeden vedľa druhého, drţiac sa v tesnej blízkosti.
Keď jeden bude „padať“, aby ho ostatní mohli podrţať.

3. Ukrižovanie
Z historického hľadiska je najpravdepodobnejšie, ţe ţiadny z Dvanástich nebol ani na kríţovej
ceste, ani pod kríţom. U Mk/Mt nájdeme pri Jeţišovom kríţi len tri skupiny tých, ktorí sa mu
vysmievali. Sú to tí, čo chodili okolo (Mk 15, 29 – 30; Mt 27, 39 – 40). Druhou skupinou sú u Mk
veľkňazi so zákonníkmi (Mk 15, 31 – 32), u Mt spolu so staršími (Mt 27, 42 – 43) a treťou skupinou
sú zločinci, ktorí boli ukriţovaní s ním (Mk 15, 32; Mt 27, 44). Aj toto rúhanie korešponduje
s predpoveďou Písma (Ţ 22, 8 – 9). Lukáš takisto uvádza tri skupiny posmievačov: poprední muţi
(Lk 23, 35b); vojaci (v. 36 – 37); jeden zo zločincov (v. 39). U Lukáša je okrem toho prítomný aj
prizerajúci sa ľud (v. 35a), ktorý ho predtým nasledoval na kríţovej ceste (v. 27). Druhý zločinec
u neho priznáva spravodlivosť vlastného rozsudku a súčasne nevinnosť toho, ktorého dôverne
oslovuje menom – Jeţišu (takto dôverne rodinne ho v Lk oslovil uţ len slepý ţobrák pri Jerichu,
por. 18, 38). Jeţiš mu pri tomto vyznaní a jeho prosbe sľubuje: ešte dnes budeš so mnou v raji
(v. 43). Majster u Lk aj na kríţi pokračuje v diele milosrdenstva a odpustenia, čo vyjadruje aj jeho
modlitba za svojich katov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (23, 34).
Z jeho blízkych sa pri kríţi u Mk/Mt celkom vytratili učeníci. U nich sú prítomné pod kríţom
mnohé ţeny, ktoré ho nasledovali, ale aj tie sa prizerali z diaľky (Mk 15, 40 – 41; Mt 27, 55 – 56).
Lukáš necháva okrem zástupu (23, 48), ţien (v. 49b) aj všetkých, čo ho poznali (49a) aj keď
s poznámkou, ţe stáli obďaleč. Títo Jeţišovi známi nie sú presnejšie identifikovaní. Keďţe Lukáš
nikdy neuviedol útek učeníkov, v kontraste s Mk/Mt, môţeme predpokladať, ţe niektorí z nich
mohli byť zahrnutí medzi známych. Ich zotrvanie v Jeruzaleme súvisí so zjavením sa
Zmŕtvychvstalého, ktoré Lk umiestňuje práve sem. Osobitnou otázkou je, kam sa rozutekali Peter
a ostatní učeníci u Mk/Mt? Podľa Mk 16, 7 sa oznamuje: „Predchádza vás do Galiley“ (por. aj Mt
28, 7). Podľa Mt 28, 16 sa odohrávalo prvé zjavenie v Galilei. Keďţe učeníci boli Galilejčania
a v Jeruzaleme boli pesachovými pútnikmi, je prirodzené, ţe sa vrátili naspäť domov. Ťaţko sa asi
dá hovoriť o usporiadanom návrate.
Jeţiš na kríţi je u Marka opustený svojimi učeníkmi, zradený Judášom, zapretý Petrom, kňazmi
obvinený z bohorúhačstva, zavrhnutý davom ľudu pred uprednostneným vrahom, vysmiaty
synedriom a rímskymi vojakmi, obkolesený temnotou a zdanlivo opustený aj samotným Bohom.
V tomto dramatickom momente je naplno docenený pohanským stotníkom: „Určite tento človek bol
Synom Boţím“ (Mk 15, 39). V tomto momente vrcholu kríţa, utrpenia a smrti sa z tohto pohana
stáva „nový učeník“. „Učeník“, ktorý sa rodí cez Kristovu smrť na kríţi. Jeţišova smrť na kríţi je
u Matúša momentom súdu nad judaizmom, ktorý reprezentuje chrám (27, 51); momentom nového
ţivota pre zosnulých svätých Izraela (v. 52) i príleţitosťou pre pohanov, ktorých reprezentuje
rímsky stotník svojím vyznaním: „Toto bol naozaj Boţí syn.“ U Lukáša sa Jeţiš na kríţi modlil
svoju „modlitbu umierajúcich“. Slovami Ţ 31, 6 vloţil s dôverou svoj ţivot, ktorý mu bol odňatý
ľudskou rukou, do „rúk Boţích“ (23, 46). Stotník, ktorý to videl, oslavoval Boha a nazýva Jeţiša
spravodlivým (v. 47). Prítomný ľud prejavuje kajúcnosť (v. 48).

146
 Tradícia o Jozefovi z Arimatie, ktorý uloţil Jeţišovo mŕtve telo do hrobu, je spoločná všetkým
štyrom evanjelistom. U Marka je označený za významného člena veľrady, ktorý tieţ očakával Boţie
kráľovstvo (15, 43), u Lukáša je okrem toho dobrým a spravodlivým človekom, ktorý nesúhlasil
s ich rozhodnutím ani činmi (23, 50 – 51). Jedine u Matúša je Jozef, zámoţný muţ z Arimatie,
identifikovaný ako Jeţišov učeník (27, 57). Najskôr išlo o náboţného Ţida, ktorý pochoval mŕtveho
Jeţiša podľa príkazu Dt 21, 22 – 23, kde sa nariaďuje, ţe telo akéhokoľvek zločinca nesmie zostať
visieť cez noc. V matúšovskom spoločenstve sa z tejto udalosti vytvoril „učenícky vzťah“.
Na druhej strane mohol Jozef Jeţiša uţ predtým počúvať a prikloniť sa k jeho učeniu.

Literatúra
BILLERBECK, P., STRACK, H. L.: Kommentar zum NT aus Talmud und Midrasch, München 1922 – 1961, s. 157;
BROWN, R. E.: Kristus vo Veľkom týţdni, Dobrá kniha, Trnava 2001, s. 21, 22, 32, 37, 45, 50; FITZMYER, J.: Jeţiš
Kristus, otázky a odpovede, Dobrá kniha, Trnava 1998, s. 95 – 99; The Gospel according to Luke X – XXIV, New York
1983, s. 1436 – 1471, 1520; FLUSSER, D.: Jeţiš, Oikúmené, Praha 2002, s. 116, 122; GNILKA, J.: Das
Matthäusevangelium II., Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 408 – 439; Jeţiš Nazaretský – poselství a historie,
Vyšehrad, Praha 2001, s. 241, 257; Petrus und Rom, Herder, Breisgau 2002, s. 62 – 66; HARRINGTON, D. J.: Mark in
NJBC 41: 98; PESCH, R.: Das Markusevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 385 – 453; POKORNÝ,
P.: Výklad evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981, s. 293 – 299; SCHMITHALS, W.: Das Evangelium nach
Markus, Echter Verlag, Würzburg 1979, s. 654 – 656; SOUČEK, J.: Utrpení Páně podle evangelií, Kalich, Praha 1993,
s. 35, 73; VIVIANO, B. T.: Matthew in NJBC 42:154.

3. Pašiové výroky o nasledovaní

V jednej z predchádzajúcich kapitol sme pojednávali o náročnosti nasledovania Jeţiša ako ţivota
bez domova, bez zabezpečenia vlastnej existencie (por. kap. II.5). Toto nasledovanie stojí nad
kaţdou inou rodinnou väzbou. Zvlášť pod zorným uhlom naliehavého zvestovania Boţieho
kráľovstva je učeníctvo radikálnou ţivotnou cestou. Jeţiš na tejto náročnej ceste dáva učeníkom
k účasti na svojom vlastnom pôsobení moc spojenú s ohlasovaním Kráľovstva, vyháňaním
démonov a uzdravovaním chorých. Vyslaní učeníci sa stávajú Jeţišovými reprezentantmi. Ako
apoštoli pokračujú v jeho diele. Nevyhnutnou integrálnou súčasťou ich poslania bude aj
nepochopenie, prenasledovanie a utrpenie, teda pašiová cesta, akou prešiel ich Majster. O tejto
pašiovej ceste učeníkov, ktorá obsahuje aj nevyhnutný rozmer bolesti, svedčia niektoré výroky,
o ktorých budeme pojednávať. V rámci diachrónneho aspektu nesmieme zabúdať, ţe tieto „pašiové
výroky“ boli vsadené do evanjelia aţ po pašiovej a veľkonočnej skúsenosti. Nepochopenie
a prenasledovanie kresťanov zo strany Ríma či predstaviteľov judaizmu sa medzitým stalo ţivou
skúsenosťou, čo sa bude odráţať aj na ich konečnej redakcii a zakomponovaní do evanjelia.
Zároveň si treba uvedomiť, ţe niektoré z jeho varovaní o potrebe počítať s mučeníctvom sú
pravdepodobne autentické a nie sú neskoršími výtvormi jeho nasledovníkov. V súvislosti s našou
témou učeníctva sa budeme bliţšie venovať dvom skupinám výrokov:
1. o nesení kríţa a strate ţivota;
2. o prenasledovaní (v rámci učeníckej kapitoly Mt 10).

1. Nasledovanie ako nesenie kríža a strata života

Východiskové perikopy: Mk 8, 34 – 38; Mt 16, 24 – 27; Lk 9, 23 – 26
Kontextom u všetkých synoptikov je prvá predpoveď utrpenia, z ktorého učenícka pašiová cesta
organicky vyrastá ako účasť na paschálnej ceste Mesiáša kráčajúceho v ústrety kríţu. Za perikopou
nasleduje udalosť „premenenia,“ pri ktorej sú niektorí z učeníkov svedkami Boţieho oslávenia
svojho Pána, ktoré čiastočne anticipuje budúce vzkriesenie z mŕtvych. Perikopa o nasledovaní je
potom v strede paschálnej cesty Mesiáša. Učeníci sú tí, ktorí kráčajú medzi utrpením a vzkriesením.
Len vo vedomí tohto paschálneho kontextu môţeme správne porozumieť a pochopiť náročnosť
nasledovania. Táto perikopa u Marka vznikla spojením viacerých Jeţišových výrokov – zo štyroch,
respektíve piatich (ak sa počíta aj 9, 1), spojených do „reči o nasledovaní“. Po úvodnom 34. verši sa
kaţdý ďalší verš začína gréckou spojkou gar, čím sa vytvára akési reťazové spojenie s 8, 34. Prvý

147
a druhý výrok vo veršoch 34 – 35 sú výslovne výroky o nasledovaní. Tretí výrok vo veršoch 36 –
37 je slovom o ţivote, ktorým sa vyvaţuje a vysvetľuje predchádzajúci výrok vo verši 35. Štvrtý
výrok, ktorý nájdeme vo verši 38, tematicky pokračuje na druhý a rozvíja nasledovania
v špecifikácii na vyznanie, priznanie sa k Jeţišovi. Adresátmi sú u Mk okrem učeníkov aj zástupy,
teda Jeţišova náročná cesta platí pre všetkých, ktorí sa ho rozhodli nasledovať. Podobnú tendenciu
adresovania nasledujúcich slov všetkým má aj Lukáš. Matúš však adresovanie zástupom vynecháva,
slová sú povedané len učeníkom. Náročnosť nasledovania Majstra sú schopní prijať len tí, ktorí sa
nachádzajú v Jeţišovej blízkosti. Prečo takéto rozdielne určenie? Všimnime si, ţe téma
nasledovania Jeţiša je u Mk 8, 34 vyjadrená dvojnásobným spôsobom: výrazom opisó mú – za
mnou (por. 7, 7. 17; 8, 33) a slovesom akolutheó – nasledovať (por. 1, 18; 2, 14; 6, 1; 10, 28 pre
učeníkov; 3, 7; 5, 24; 10, 32 pre zástup). Nie je moţné nevšimnúť si, ţe aj u Marka ide o poučenie
o učeníckom nasledovaní. Prvotná kresťanská tradícia a evanjelisti však rozšírili niektoré
poţiadavky, ktoré sa pôvodne vzťahovali len na celkom konkrétnu osobu (bohatý mladík) alebo len
na okruh učeníkov, smerom na najširší kruh – zástup, teda na všetkých kresťanov. Tu môţe ísť
o implicitnú výzvu k pripravenosti počas prenasledovania adresovanú kresťanom s poukazovaním
na príklad ukriţovaného Pána. Markov a Lukášov väčší univerzalizmus adresátov predpokladá
učenícky zástup, väčšie mnoţstvo ľudí, medzi ktorými sú nasledovníci s osobným rozhodnutím
radikálne kráčať za Majstrom.

Zaprieť seba a vyznať Krista (Mk 1. a 4. výrok, Mt 10, 32 – 33, Lk 9, 23. 26; 12, 8 – 9)
Mk 8, 34b Ak niekto chce [ísť] za mnou - nasledovať ma, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríţ
a nasleduje ma... 38 kto sa bude hanbiť za mňa a moje slová, za toho sa bude hanbiť aj syn človeka,
keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.
V druhej časti Mk 8, 34 nájdeme literárnu formu takej podmienky, v ktorej sa počíta s tým,
ţe bude splnená: ak niekto chce (gr. ei tis thelei). Jeţiš predpokladá, ţe vôľa nasledovať ho je naozaj
prítomná a vysvetľuje, čo je nevyhnutné, aby sa mohlo uskutočniť. Podmienka v hlavnej vete sa
bude vzťahovať na všetky ostatné verše nasledujúcej reči. Cieľom podmienky je opisó mú
akolúthein. V Markovom evanjeliu sú nezvyčajne kumulované dve formy vyjadrujúce učenícky
vzťah k Majstrovi: 1. formula opisó mú – „za mnou,“ ktorá je zvyčajne spojená so slovesom ísť
(por. 7, 7. 17; 8, 33), takto aj u Mt a Lk; 2. sloveso akolútheó mú – „nasledovať ma“. Doslovne by
sme celý výraz mohli preloţiť „za mnou ma nasledovať“. Uskutočnenie podmienky je v hlavnej
vete podmienkového súvetia vyjadrená tromi imperatívmi. Posledný z nich je v prítomnom čase:
akolútheitó – nasleduje (teraz). Nestačí iba vôľa nasledovať Jeţiša, ale toto rozhodnutie sa musí
sprítomňovať, teda byť aktuálnou neustálou činnosťou. Prvou podmienkou je povedať nie sám sebe,
teda zaprieť seba (gr. aparnésasthó eauton). Lukáš má častejšie pouţívaný tvar arneomai. Obe
slovesá sú v tvare imperatívu, teda dôraznými podmienkami, o ktorých Majster nediskutuje. Druhý
tvar širšie vyjadruje postoj odmietnutia niečoho alebo niekoho, zrieknutia sa, v osobnej rovine aţ
zapretia. Prvý výraz sa výlučne pouţíva na zdôraznenie zapretia. V teologickom zmysle NZ sa
zapretie týka predovšetkým postoja k osobe Jeţiša – Mesiáša. Tak sľuboval Peter: „Aj keby som
mal umrieť s tebou, nezapriem ťa“ (Mk 14, 31). Realita však bola celkom odlišná, tri razy ho zaprel
(14, 71 – 72).
Matúš a Lukáš v súbore výrokov z prameňa Q o „odvahe v nasledovaní Krista“ stavajú
do protikladu vyznanie a zapretie: „Hovorím vám: Kaţdého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn
človeka vyzná pred Boţími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zapretý pred Boţími
anjelmi“ (Lk 12, 8 – 9, por. Mt 10, 32 – 33). Markovou obdobou k týmto výrokom je Mk 8, 38.
Vo vedľajšej vete sú učeníci a zástup hanbiaci sa (gr. apaischynthé) za Jeţiša a jeho slová,
v hlavnej vete je to Syn človeka, ktorý sa bude hanbiť za nich. Marek tu prechádza do
eschatologickej reči rozprávania, ktorá pokračuje aj v 9, 1. Kto sa hanbí za Jeţiša, nezapiera seba
samého (Mk 8, 34), ale Jeţiša (14, 68. 70). Na druhej strane, kto sa nehanbí za Jeţiša, vyznáva
svoje napojenie naň. Výroky sa nesú v eschatologickom duchu, pričom sa Jeţiš identifikuje
s postavou Syna človeka, ktorý má dôleţité postavenie pri súde na konci vekov. Hanbiť sa znamená
nevyznať Krista pred ľuďmi, nepriznávať sa k nemu z bliţšie neurčenej príčiny. Z kontextu tým

148
dôvodom môţe byť strach, nebezpečie, prenasledovanie, teda rôzne formy a prejavy pašií učeníka.
Ak sa vrátime k vykladanému veršu, „zaprieť seba“ je zásadnou podmienkou vyznania Krista.
Rozhodujúci výber je medzi mnou a Jeţišom. V spirituálno-asketickom spôsobe výkladu, ktorý bol
dlhý čas preferovaný, zaprieť seba znamená cestu sebazapierania, zvlášť od materiálnych vecí, teda
jedla, nápojov... Tento spôsob výkladu však nerešpektuje pôvodnú intenciu evanjelistov chápať
sebazaprenie ako podmienku vyznania Krista. Ide o personálno-vyznávačské hľadisko. Podobne
ako Peter zaprel Jeţiša pred ľuďmi kvôli sebe, pravý učeník dobrovoľne zapiera seba, aby vyznal
Jeţiša Krista. Keďţe objavuje sám seba ako prekáţku na ceste za Majstrom, preto dáva svoje ja do
úzadia, aby sa celkom a úplne odovzdal Jeţišovi. Spôsob sebazapierania nie je teda primárne vecný,
ale personálny, vţdy vo vzťahu ku Kristovi.

Cesta kríţa (Mk 1. výrok, Mt 16, 24, Lk 9, 23; 14, 27)

Druhou rozhodnou podmienkou v Mk 8, 34, vyjadrenou rozkazovacím spôsobom, je vziať či
zdvihnúť svoj kríţ (gr. arató ton stauron autú). Pôvodne grécke slovo pre kríţ (stauros) označovalo
zašpicatený kôl, ku ktorému bol odsúdený priviazaný alebo pribitý. Ukriţovanie bolo trestom, ktorý
pouţívali Feničania, Perţania a neskôr i Rimania (zrušil ho aţ Konštantín Veľký v 4. stor.)
V Jeţišovej dobe ho Rimania pouţívali pre vzbúrencov proti vláde. Ten, kto niesol kríţ, bol
odsúdený zločinec alebo porazený vzbúrenec odsúdený na smrť, zbavený všetkých práv a majetku,
na ceste k poprave. V Novom zákone je kríţ predovšetkým nástrojom umučenia a usmrtenia Jeţiša,
preto sa stal teologickým pojmom pre pašiové udalosti. Nový zákon ho pouţíva 28-krát ako
podstatné meno, sloveso ukriţovania 46-krát, zvlášť v Pavlovej teológii. V tomto kontexte aj
výroky o nesení kríţa mnohí biblisti povaţujú za slová preformulované po veľkonočných
udalostiach. V poveľkonočnej interpretácii kríţ kumuloval v sebe všetky podoby perzekúcie,
neprijatia, nepochopenia, odmietnutia, poniţovania, mučenia a dokonca aj usmrtenie. Ak
predpokladáme predveľkonočný pôvod výroku, Majster pouţil obraz kríţa pre rozhodné učeníctvo,
ktoré sa nebálo ani utrpenia, ani vylúčenia zo spoločnosti, ani odsúdenia, dokonca ani smrti.
Pri poveľkonočnej exegéze je poslucháč evanjelia vyzvaný, aby vzal Jeţišovu cestu tak váţne, ţe
v jeho nasledovaní bude vedieť prinášať obete, „niesť kríţ“, ako ho niesol Majster. Tento spôsob
výkladu predpokladá a priori skúsenosti Jeţišovej paschy, na ktorú sa bude môcť učeník neustále
pozerať ako vzor a silu nesenia vlastných „kríţov“.
Lukášovým špecifikom v našej východiskovej perikope 9, 23 je vsuvka o kaţdodennom nesení
kríţa, čo súvisí s poveľkonočnou interpretáciou. Touto vsuvkou nie je myslená odovzdanosť
na smrť, ale denné osvedčenie sa v ţivote kresťana. Slová o kríţi sa u Matúša a Lukáša nachádzajú
aj na inom mieste prevzaté z prameňa Q (Mt 10, 38; Lk 14, 27). U Matúša v 10. učeníckej kapitole
je aktívne uchopenie, zobratie kríţa podmienkou pre vhodnosť byť Jeţišovým učeníkom. Kríţ je
ţivotným štýlom Majstra, preto aj ţivotnou cestou pre učeníka, ktorý chce stáť na jednej rovine
s ním. Lukášova verzia pouţíva sloveso bastazó – uchopiť, niesť (ťaţké bremeno), zniesť. „Nesenie
kríţa“ je tu jednou z výslovných podmienok učeníctva (Lk 14, 27).

Paradox straty ţivota (u Mk 2. a 3. výrok, Mt 16, 25 – 26, Lk 9, 24-25)

Mk 8 35 Kto však by si chcel zachrániť svoj ţivot, stratí ho. Kto ale stratí svoj ţivot pre mňa a pre
evanjelium, ten si ho zachráni.
36
Veď čo osoţí človeku, ak získa aj celý svet, ale svojmu ţivotu uškodí. 37 Za čo však vymení človek
svoj ţivot?
Najprv niekoľko poznámok k prekladu. V texte sa nachádza 4-krát výraz psyché. Je to grécky
ekvivalent hebrejského nefeš, ktorý sa v SZ nachádza aţ 754-krát. Najčastejšie sa prekladá slovom
duša. Podobne ako v slovenčine, aj v hebrejčine má niečo spoločné s dychom. Dych je prejavom
ţivota, je niečím, čo odlišuje ţivé telo od mŕtveho. Pritom v hebrejskom myslení nie je v protiklade
k telu, ako to vidíme v gréckom pohľade na človeka. Duša je ponímaná ako súčasť tela, ktorá sa od
neho nedá nijakým spôsobom oddeliť. V širšom zmysle potom nefeš ako nositeľka ţivota označuje
ţivot ako taký, prípadne osobu človeka, indivíduum. SKP to isté grécke slovo prekladá v 35. verši
ako ţivot a v 36. verši duša. Aj keď ide o dva rozlíšiteľné výroky, pre ich obsahovú súvislosť

149
a spojenie v evanjeliu by sa mal pri preklade pouţívať len jeden výraz, aby sa čitateľovi nestratila
bezprostredná následnosť (lepšie uţ ČEP vţdy ţivot, v pozn. duša).
Podkladom Majstrovho výroku Mk 8, 35 môţe byť známy ţidovský výraz ’ibbed nafšo –
premárniť svoj ţivot. Kto si chce zachrániť ţivot, to znamená zabezpečiť sa, zaistiť si existenciu, ten
si práve tým privádza vlastný zánik. Takýto človek je sám sebe „spasiteľom“. Grécke sloveso pre
záchranu (sózó) je výrazom aj pre spásu. Namiesto samospasiteľnosti ukazuje Jeţiš cestu
vydávania, odovzdávania vlastného ţivota. Učeník sa zrieka akéhokoľvek zaisťovania svojej
existencie. Nejde o vecný rozmer – „mať“, vlastniť niečo, ale znovu o základnú personálnu voľbu
medzi mnou a Jeţišom. Paradox je postavený na protiklade. Ak si učeník zaloţí ţivot na sebe, bude
sa vyhýbať nebezpečenstvu a pašiovej ceste, robiť všetko preto, aby bol v bezpečí, práve vtedy
reálnym výsledkom z perspektívy Boţieho kráľovstva je strata skutočného ţivota. Naproti tomu ten,
kto všetko staví na Krista, podľa Mk aj jeho evanjelium (Mt, Lk vynechávajú), komu zachovávanie
vlastného ţivota nie je poslednou hodnotou, ten prijme pravý ţivot a smrť nebude znamenať jeho
koniec. Výrok, vsadený pred cestou do Jeruzalema, môţe byť prípravou na všetky ohrozenia ţivota
učeníkov a z poveľkonočnej perspektívy veľkým povzbudením a útechou pre učeníkov
v mučeníckom čase.
Tretí výrok Mk 8, 36 – 37 pouţíva ekonomické pojmy zisk, strata, výmena (výkupné), ktoré sú tu
pouţité v prenesenom význame o ľudskom ţivote. Často sa vyskytujú v múdroslovnej literatúre
(por. Ţ 49, 8 – 10). Pripojením tohto výroku chcel Jeţiš, alebo pravdepodobnejšie kresťanský
zberateľ, zrejme vyváţiť a vysvetliť predchádzajúci verš. Kúpnym predmetom je celý kozmos či
svet a protihodnotou vlastný ţivot. To, čo človek túţi získať, mať pre seba, ušetriť si, je celý svet,
všetko stvorenie. Nedostane ho však zadarmo, cena je veľmi vysoká. Ňou je poškodenie aţ strata
vlastného ţivota. Slová o ţivote sa končia rečníckou otázkou skrývajúcou v sebe nenahraditeľnú
cenu ţivota. Pretoţe ţivot ţijeme len raz, ak ho stratíme, nemoţno ho získať späť. Stratený
a premárnený ţivot nie je moţné kúpiť naspäť ani vymeniť. Na svete nejestvuje niečo, ţiadna
protihodnota, ktorou by mohol človek nahradiť ţivot. Celý súbor výrokov „o ţivote“ má ukázať
cenu ľudského ţivota, ţivota preţitého v perspektíve Boţieho kráľovstva, v učeníckom vzťahu
k Jeţišovi.
Matúš do textu jemne vsúva eschatologický kontext, má pred očami posledný súd. Výrok znie:
„Lebo kto by chcel zachrániť svoj ţivot, stratí ho a kto by stratil svoj ţivot pre mňa, nájde ho“ (Mt
16, 25). Ak by bol cieľom ľudského hľadania ţivot, ako ho vnímame v jeho pozemskej realite,
paradoxným výsledkom bude jeho zničenie, usmrtenie, teda strata. Je pouţité sloveso vyjadrujúce
fyzické usmrtenie človeka (apollými). Druhá časť verša je cestou učeníka, ktorý ţivot aktívne
zameral na Majstra. Podstatnou obmenou je pre mňa. Takéto rozhodnutie môţe byť vo svete
povaţované za stratu, dokonca vplyvom sveta môţe byť Kristov učeník usmrtený, ale v perspektíve
Boţieho kráľovstva práve toto umieranie pre Krista bude mať výsledok nájdenie ţivota. Lukáš sa
vo verši 9, 24 drţí Mk predlohy, ale vynecháva jeho dodatok pre evanjelium. Vzhľadom na túto
skutočnosť predpokladáme samostatne tradovanú verziu výroku a môţeme konštatovať, ţe slová
o ţivote sú známym, veľmi starým Jeţišovým pôvodným výrokom, ktorý sa zachoval v spoločnej
tradícii všetkých synoptikov. V treťom výroku pridáva k moţným dôsledkom rozhodnutia sa pre
svet okrem moţného poškodenia aj úplnú stratu. Záverečnú rečnícku otázku Lukáš vynecháva.
Výroky s obrazom „ţivota“ majú u Matúša i Lukáša paralelu z prameňa Q (Mt 10, 39; Lk 17, 33).
Paradox u Lukáša tvorí hľadanie, usilovanie o záchranu, získanie svojho ţivota, čo sa znovu ukáţe
ako strata. Na druhej strane je vedomá strata, ktorá vedie v perspektíve Kráľovstva doslova k jeho
budúcemu oţiveniu.

 Slovo novým učeníkom

* V spoločenstve je veľmi dôleţitou súčasťou jeho ţivota a rastu takzvané zdieľanie. Ide o spôsob
komunikácie, v ktorom kaţdý vyjadruje len svoje vlastné pocity, myšlienky, skúsenosti, Boţie
oslovenia. Dôleţité je rozprávať v prvej osobe, teda nepolemizovať a nekázať, čo by mali hovoriť
alebo robiť iní. Pri zdieľaní sa kaţdý musí cítiť v bezpečí, ţe keď niečo povie otvorene a úprimne,
nebude to pouţité a obrátené proti nemu. Druhí ľudia zdieľanie nekomentujú ani o ňom

150
nediskutujú. Môţu pridať len vlastné zdieľanie, vlastnú skúsenosť. Takto sa v spoločenstve pomáha
budovať vedomie jedinečnosti a neopakovateľnosti kaţdého človeka. Len človek vedomý si vlastnej
originality môţe byť učeníkom pripraveným odpovedať na Jeţišovo pozvanie k zapretiu seba kvôli
niekomu inému. Toto zapretie, aby bolo učeníckym krokom vpred, musí byť vţdy slobodným
a vedomým rozhodnutím, nikdy nie vynútením či nátlakom zvonku formou: „Musíš robiť toto alebo
ono“. Učeník vedomý si vlastnej jedinečnosti, vnímavý na Jeţišovo oslovenie, sa bude dobrovoľne
skláňať k druhému človeku. Ja cítim únavu, ale Majster ma pozýva navštíviť chorého priateľa.
Preto sa zapriem a pôjdem. Preţívam čas mlčania, ale sestra sa potrebuje rozprávať, preto pôjdem
za ňou. Radšej by som šiel za priateľom, ale starenka ţijúca susednom dome potrebuje pomoc,
preto pôjdem najprv za ňou...

* Človeku je prirodzené vyhýbať sa akémukoľvek utrpeniu, bolesti, situáciám, ktoré sú späté

s negatívnou skúsenosťou. Jestvuje v nás prirodzený zmysel pre ţivot a vedomie o utrpení ako
forme zla. Ani Jeţiš nemal záľubu v nezmyselnom utrpení. Jestvujú však skúsenosti, v ktorých je
utrpenie a bolesť kvôli niekomu cestou k ţivotu. Matka rodí dieťa v bolesti. Muţ v ťaţkej práci
slúţi rodine. Animátor spoločenstva sa vzdáva svojho voľného času, aby ho daroval spoločenstvu.
Takéto bolesti, nedostatky a kríţe majú zmysel v sluţbe človeku a Bohu. Majster nás pozýva práve
k takýmto rozhodnutiam, so srdcom upriameným na jeho evanjelium a ľudí v núdzi, aby sme kaţdý
deň vzali kríţ a nasledovali ho. Takýto kríţ je celkom v sluţbe lásky a v nej nachádza svoj zmysel.

* Existujú spoločenstvá chápané svojimi členmi ako miesta oddychu a pohody. Účastníci
takýchto stretnutí majú svoje očakávania, chcú si oddýchnuť, porozprávať sa, zabaviť sa,
jednoducho „vypadnúť z kolobehu ţivota“. Spoločenstvo môţe poskytovať aj tento rozmer, ale ak
zostane len pri ňom, ak je toto prvoradé, bude rýchlo smerovať k zániku a „vyčerpaniu“. Tí, ktorí
doň niečo vkladajú, budú unavení, vyčerpaní a tí, ktorí veľa očakávajú, nikdy nebudú naplnení
dostatočne, stále im bude niečo chýbať, nikdy to „nebude ono“. Rast spoločenstva súvisí s „cestou
kríţa“, zrieknutia sa vlastných očakávaní v prospech dávania sa druhým, odovzdávania svojho času,
skúseností a praktickej pomoci ostatným. Aţ keď sa jednotliví učeníci zrieknu seba v prospech
druhých, bude spoločenstvo miestom rastu a obohatenia pre všetkých.

* Človek nachádzajúci sa v spoločenstve túţi a očakáva naplnenie druhými. V centre stojí môj
ţivot, do ktorého majú druhí prispieť vecami, peniazmi, svojím časom a prítomnosťou. Je to postoj
malého dieťaťa, ktoré kričí, ţe je hladné, smädné, mokré... Dospelý človek pouţíva k tomu, aby mu
druhí slúţili, aj násilie, nátlak, agresiu. Kričí a tlčie okolo seba, čaká, ţe niekto „naplní jeho ţivot“.
V protiklade k tomu stojí Jeţišov učeník, ktorý ţije a koná v opačnom smere. Chce byť „matkou
a otcom“ odovzdávajúcim svoj ţivot bratom, sestrám, deťom, manţelovi, manţelke, núdznym
a chudobným tohto sveta.

2. Výroky o prenasledovaní
Východisková perikopa: Mt 10, 17 – 36
Mt 10, 17 – 25 obsahuje materiál, ktorý je blízky apokalyptickej reči v Mk 13, 9 – 13 (por. aj Lk
21, 12 – 19; Mt 24, 9. 13 – 14). Téma prenasledovania je u Matúša súčasťou účasti vyslaných
apoštolov na Jeţišovom diele, ktoré je spojené aj s neprijatím a tvrdým odmietnutím. V jeho texte
veľmi nápadne zaznievajú aktuálne problémy, v jeho cirkevnej obci spojené s perzekúciou zo strany
ich synagóg (v. 17), akoby boli Jeţišovi cudzie, čo odporuje jeho vlastnému vyučovaniu
v synagógach. Podobne v 18. verši majú byť vyslaní učeníci predvedení pred vladárov a kráľov, čo
znovu zodpovedá aţ neskoršej misii medzi pohanmi. Vladármi mohli byť myslení rímski prefekti
spravujúci Júdeu: Pilát, Felix a Festus, kráľmi herodiánske knieţatá ako Antipas, Agrippa I.
a Agrippa II. Dôvod tejto perzekúcie je kvôli mne (v. 18), prípadne „budete všetkými nenávidení pre
moje meno“ (v. 22). V SZ meno označuje osobu, takţe dôvodom prenasledovania a útokov na
učeníkov bude ich príslušnosť k Jeţišovi, ţivotné spoločenstvo s ním. Paradoxom je, ţe práve tieto

151
útoky budú zavŕšením účasti učeníkov na celom Jeţišovom diele, ktorého neodmysliteľnou
súčasťou je pašiová cesta utrpenia. Pozitívna interpretácia tejto negatívnej skúsenosti je vyjadrená
v 18, verši pojmom svedectvo (gr. martyrion) vo vzťahu k tým, ktorým je určené: im, teda Ţidom aj
pohanom (uţ na tomto mieste je anticipovaná misia k pohanom). Dôsledok vytrvania aţ do konca
v prenasledovaní je pre samotných apoštolov vyjadrený v 22. verši darom spásy.
Učeníci vyslaní pokračovať v Jeţišovom diele sú takto u Matúša od začiatku pripravovaní
očakávať prenasledovanie a protivenstvá, ktoré budú zaţívať podobne ako ich učiteľ. V tomto
kontexte je u Mt umiestnený starý výrok: „Učeník nie je nad učiteľa, ako ani sluha nie je nad
svojím pánom“ (por. Lk 6, 40, ale v celkom odlišnom kontexte). Podobne hovorí Talmud: „Postačí
sluţobníkovi, aby bol ako jeho pán“ (b Ber 58b). V rabínskom ţidovstve to bol veľmi dlhý ţivotný
proces, neţ sa učeník dostal na úroveň svojho rabiho. Niektorí ţiaci ho nikdy nedosiahli, ale boli aj
takí, ktorí sa sami stali známymi rabínmi, ba dokonca svojho majstra aj prevýšili. Jeţišovi učeníci
však nikdy nemôţu byť väčší ako ich učiteľ, ktorý nie je len obyčajným učiteľom medzi mnohými
ţidovskými učiteľmi. V Mt kontexte to konkrétne znamená, ţe nemôţu byť všetkými pozitívne
prijímaní, bez skúseností odmietnutia. Vysvetlenie a zdôvodnenie je podľa ţidovského princípu kol
vechomer. Keď on Majster bol, alebo u Matúša ešte len bude, nazývaný Belzebulom (v. 25)
pri neprijatí Boţieho pôvodu jeho mocnej zázračnej činnosti (por. 12, 24n), podobne jeho učeníci
budú osočovaní a súdení (v. 17, 18). Touto skúsenosťou bude učeník ako učiteľ. Teda Jeţišov
učeník nikdy nie je nad (gr. hýper), ale môţe byť ako (gr. ós) učiteľ, a to keď vstupuje do procesu
neustáleho vyučovania, ktorého súčasťou je aj paschálna cesta. V tomto vedomí by mal učeník túto
cestu trpezlivo znášať.
Reč vo veršoch Mt 10, 26 – 31 je povzbudením pre Jeţišových učeníkov nachádzajúcich sa
v nebezpečenstve mučeníctva (v. 28). Pozostáva z výrokov pochádzajúcich z prameňa Q (por. Lk
12, 2 – 9). Hlavným spojením je trikrát sa opakujúci výraz nebojte sa (v. 26. 28. 31), čím stať tvorí
určitú inklúziu. V perikope môţeme pozorovať aj kontrast medzi skrytou sluţbou Jeţišovi
a verejnou sluţbou spojenou práve s prenasledovaním. Verejné ohlasovanie Jeţišovej zvesti je
opísané obrazom hlásania zo striech (v. 27), najvyšších poloţených miest v mestách, z ktorých
sa hlasy rozliehali do ďalekého okolia. Toto otvorené ohlasovanie bude zahŕňať aj utrpenie. Jeţiš
učeníkom nielenţe ukazuje nutnú pašiovú cestu, ale sám ich posilňuje a uisťuje o tom, ţe sa
nemusia báť tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôţu (v. 28a). Učeníci sa nemusia báť, lebo
nebeský Otec sa o nich bude starostlivo starať (v. 29 – 31).
Vo veršoch Mt 10, 32 – 33 stoja v antitetickom paralelizme výroky povzbudzujúce učeníkov
k vyznaniu pred ľuďmi. Sloveso homologeó označovalo väzbu, spojenie hovorcu s jeho slovom;
vyznanie v reči, ţe niečo je pravdivé, prípadne v právnickej terminológii znamenalo verejné
vyhlásenie. V súvislosti s učeníkmi výraz označuje verejné priznanie sa k osobe Jeţiša, vyznanie
jeho jedinečnej identity a vzťahu s Otcom. Práve toto vyznanie sa stáva hodnoverným nie
v situáciách pokoja a úspechu, ale počas prenasledovania. V eschatologickej perspektíve má toto
priznanie sa k osobe Jeţiša dôsledok priznania sa Jeţiša k svojmu učeníkovi pred nebeským Otcom
(v. 32). Na zosilnenie potreby tohto vyznania je pouţitý výrok o zapretí v antitéze.
Výsledok Jeţišovho pôsobenia bol dvojitý, stretol sa u svojich poslucháčov s prijatím aj
odmietnutím, ako uvádza aj Mt 10, 34 – 36. V konflikte s Jeţišovou radikálnou zvesťou Kráľovstva
sa rovnako ako pri eschatologickom rozdelení „musia“ rozpadnúť rodiny (por. Mich 7, 6; Zach 13,
3; v apokalyptickej literatúre ide o znamenia konca čias, por. 1 Hen 100, 1 – 2; 2 Bar 70, 3; 4 Ezd 5,
9; Jub 23, 19). Tieto rodinné roztrţky, hoci poľutovaniahodné, sú nevyhnutné pre priľnutie ku
Kristovi, pretoţe pri radikálnej konfrontácii s ním nie je moţná ţiadna neutralita. V tomto zmysle
prináša Majster v symbolickom jazyku nie pokoj, ale meč. S týmto rozdelením a bolestnou
skúsenosťou neprijatia sa budú stretávať aj učeníci pri proklamácii Jeţišovho diela a ţivom
svedectve. Paralelná stať u Lk 12, 49 – 53 patrí v širšom Lukášovom kontexte do veľkého celku
Jeţišovej „cesty do Jeruzalema“ (9, 51 – 19, 27), na ktorej upiera svoj pohľad k mestu, v ktorom ho
čaká utrpenie a smrť. V Lk texte nájdeme aţ desivý opis rozličných výsledkov Jeţišovej činnosti
(12, 49 – 53). Eschatologickou terminológiou Jeţiš hovorí o poţiari, ktorý priniesol na svet,
a o krste, ktorým má byť sám vyskúšaný. Obrazné výroky o eschatologickom poţiari sveta sa

152
nachádzajú v SZ vo výrokoch o súde (Zach 13, 9; Mal 3, 2n). Charakteristickou črtou Jeţišovho
posolstva je prečisťovanie a vyvolávanie konfrontácie medzi brakom a skutočným dielom. Podobnú
symbolickú funkciu očisťovania ako oheň má aj voda, do ktorej je človek ponorený. V 50. verši sa
však nemyslí krst vodou v zmysle liturgického obradu, ale metaforický význam ponorenia
(gr. baptizma), paralelný k metafore ohňa. Sám Jeţiš prechádza skúškou ohňom, ktorou je
ponorenie do nesmierneho utrpenia sprevádzané úzkosťou. Svet je zaliaty ohňom a Jeţiš ponorený
do krvi. V poslušnosti Otcovi rozhodne kráča na ceste do Jeruzalema. Oheň bol Jeţišovým
posolstvom uţ zapálený, poţiar sa uţ začal. Jeţišovo vystúpenie v Izraeli pôsobí ako katastrofa.
Jeţiš nechce pokoj za kaţdú cenu. Jeho slovo rozdeľuje duchov, preto nevyhnutným dôsledkom
jeho pôsobenia je rozdelenie, nie umelý pokoj. Tento oheň spôsobuje krisis – súd, rozsúdenie
sprevádzané rozdelením. V tomto „rozdelenom prostredí“ sa nachádzajú Jeţišovi učeníci
povzbudzovaní vytrvať do konca (Mt 10, 22).

 Slovo novým učeníkom

* Tých, ktorí vystúpili zo zástupu, nasledovali Majstra a ţijú v učeníckom spoločenstve, Učiteľ
upozorňuje na nevyhnutnosť prenasledovania. Pri perzekúcii je najtragickejšie to, ţe príde z miest
a od ľudí, od ktorých to očakávame najmenej. Čakáme útok zo sveta, ale on príde zvnútra vlastnej
cirkvi; čakáme ho od vzdialených ľudí s odlišnou spiritualitou, ale on príde cez najbliţšieho
priateľa. Čím vernejšie budeme nasledovať učenícku cestu a ohlasovať evanjelium, tým budú ataky
prudšie a intenzívnejšie.
Spoločenstvo učeníkov sa počas takýchto tlakov stáva spoločenstvom svedkov. Naše
neodpovedanie násilím, nastavenie druhého líca, modlitba ţehnania nepriateľom, chvála víťazného
Krista bude pre svet svedectvom vernosti učeníctvu. Pre spoločenstvo je to čas zázrakov obrátenia,
podobne ako pri Štefanovom ukameňovaní, keď sa pripravovala zmena v srdci horlivého nepriateľa
kresťanov – Šavla.

* Kaţdá kríza spoločenstva je ako oheň, môţe byť:

ohňom ničiacim, stravujúcim „cudzie príbytky“; v kríze máme tendenciu „oheň vrhnúť
na iné objekty, aby sme sa sami nepopálili; vţdy sa nájde obeť, na ktorú sa to zvalí, my
zostaneme nedotknutí a zhorí „iba ten druhý“;
ohňom očisťujúcim; ak uprostred krízy vystavíme vlastný príbytok, aby ho Pán prepálil
a odstránil všetku nečistotu; necháme sa očistiť tak, ako sa zlato očisťuje v ohni;
ohňom nezhasínajúcim, podobným horiacemu kru, v ktorom sa Boh zjavil Mojţišovi;
ide o neustálu pripravenosť a otvorenosť po obnove, prečistení a schopnosť zapaľovať
iných ohňom Boţieho Ducha.
Kríza v ţivote učeníka i učeníckeho spoločenstva je Pánovým darom, za ktorý mu patrí vďaka.
On sa rozhoduje voviesť nás do novej skúsenosti, prepaľuje nám cestu, čím o nás neustále prejavuje
svoj záujem. Ocitnúť sa v kríze znamená upadnúť do rúk „stravujúceho Boha“, ktorý nás premieňa
na svoj obraz a pretvára podľa svojej podoby.

Literatúra
FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I – IX, New York 1981, s. 783 – 790; GNILKA, J.: Das
Matthäusevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 85 – 91; HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle
Matouše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2003, s. 171; CHARLESWORTH, J. H.: Jeţíš a svitky od
Mrtvého moře, Vyšehrad, Praha 2000, s. 53; LIMBECK, M.: Evangelium sv. Marka, Karmelitánské nakladatelství,
Kostelní Vydří 1997, s. 106, PESCH, R.: Das Markusevangelium II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 58 – 65;
POKORNÝ, P.: Výklad evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981, s. 173 – 177; SCHÜRMANN, H.: Das
Lukasevangelium I, , Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 540 – 552; VIVIANO, B. T.: Matthew in NJBC 42: 70;
WEISER, A.; HEINEN, K.: Jüngernachfolge im Alten und Neuen Testament, in ed. WEISER, Stuttgarter biblische
Aufsatzbände, Studien zu Christsein und Kirche 9, Stuttgart 1990, s. 60 – 62.

153
 IX. POSLEDNÁ VEČERA A UČENÍCI
Východiskové perikopy: Mk 14, 22 – 26; Mt 26, 26 – 30; Lk 22, 15 – 20
1. Povaha poslednej večere
Presná povaha spoločného stolovania, ktorého sa Jeţiš zúčastnil so svojimi učeníkmi, predstavuje
v histórii výkladu NZ jednu z najviac diskutovaných tém. Biblickí autori nepokladali za nevyhnutné
opísať priebeh Jeţišovej poslednej večere v jednotlivostiach. Zameriavajú sa na zvýraznenie
prvkov, ktoré boli ţivé v liturgickom slávení ranokresťanských obcí. V evanjeliách teda máme len
také správy, ktorých opis poslednej večere je zároveň určitým teologickým výkladom. Stretávame
sa so stálou otázkou, či išlo o veľkonočnú pesachovú hostinu. Podľa vlastného bádania sa
domnievam, ţe na základe evanjeliových správ sa dá z historického hľadiska hovoriť o veľkej
pravdepodobnosti, i keď nie plnej istote, ţe Jeţišova posledná večera bola veľkonočnou hostinou.
Absolútnou istotou zostáva vnútorná teologická blízkosť poslednej večere k ţidovskej pasche.
Ţidovská veľkonočná hostina mala v Jeţišovej dobe určitý ustálený rítus, ktorý sa neskôr nazval
seder (poriadok, usporiadanie). Základom sederu je biblické nariadenie učiť deti o význame
oslobodenia Izraela z egyptského otroctva. Rodina sa zhromaţdí okolo rodinného stola, aby si
všetci spoločne pripomenuli centrálnu udalosť ţidovskej histórie. Oslava má podobu účasti
na symbolickom jedle, ktorého kaţdý jednotlivý chod pripomína jeden aspekt vyslobodenia. I keď
nie všetci exegéti budú prijímať ako istú skutočnosť, ţe Jeţišova posledná večera bola rituálnou
pesachovou večerou, napriek tomu sme stále konfrontovaní s faktom, ţe ju synoptici do rámca tejto
večere zaraďujú, či uţ z dôvodov historických alebo teologických.

2. Príprava veľkonočnej večere

Všetci synoptici datujú pašiové udalosti na prvý deň macot (gr. azýmón, por. Mk 14, 12; Lk 22,
7). Pouţívajú tento názov, pretoţe hebrejský názov pesach (prípadne aram. pascha) sa
pravdepodobne v Jeţišovej dobe pouţíval špeciálne na označenie baránka. Jeţiš posiela dvoch
učeníkov, aby pripravili jedlo k sederovej večeri. U Lukáša tento pokyn znie: „Pripravte nám
paschálneho baránka, aby sme jedli“ (Lk 22, 8). Pred západom slnka, popoludní 14. nisana, medzi
14,30 hod – 15,30 hod (por. m Pes 5:1) boli baránky zabíjané v chrámovom nádvorí (m Pes 5:5).
Muţi z Izraela zabíjali baránka sami. Kňazi zachytávali krv do nádob, podávali si ju a krv bola
vylievaná k oltáru. Tučné časti baránka boli spálené na oltári. Tieto úkony boli doprevádzané
spevom halelových ţalmov (Ţ 113 – 118; m Pes 5:7). Zabitý baránok bol potom odnesený domov,
kde bol upečený. Veľkonočný baránok zomiera namiesto izraelských prvorodených, zástupne
za nich. Obetovaný pesachový baránok a jeho krv boli výkupné za Izrael, prvorodeného JHVH.
Celá príprava veľkonočnej večere okrem toho znamenala upratanie domu, odstránenie kvasu,
príprava ostatných pokrmov a nápojov potrebných k večeri (víno, macesy, zeleninu – karpas, horké
byliny – maror, charoset). Jeţiš chcel teda svojím pokynom výslovne pripraviť pesachovú hostinu.
Zatiaľ čo títo učeníci zostávajú u Mk 14, 13 a Mt 26, 17 nepomenovaní, Lukáš ich identifikuje ako
Petra a Jána (22, 8). Lukášovi ide o zámer zveriť sluţbu tým zo spoločenstva, ktorí neskôr v obci
zaujmú vedúce postavenie (por. Sk 3, 1 – 4, 22).

3. Spoločenstvo pri jedle

Človek si viackrát za deň sadá za stôl, aby jedol. Toto spoločné stolovanie vytvára medzi
stolovníkmi ţivotné spoločenstvo. Jesť s niekým je znakom blízkej známosti a najuţšieho
spoločenstva (Mk 14, 18; Sk 10, 41). Odmietnutie spoločného jedla je výrazom zrušenia
spoločenstva (1 Kor 5, 11). Ani Jeţiš sa nevyhýbal spoločnému stolovaniu. Prichádza k Lazárovmu
rodinnému stolu (Lk 10, 38 – 42), na svadobnú hostinu v Káne (Jn 2, 1 – 11). Bez škrupúľ si sadá
za stôl mýtnika Matúša (Mt 9, 10), Zacheja (Lk 19, 2 – 10) i farizeja Šimona (Lk 7, 36 – 50). Jeţiš
zhromaţďuje svojich poslucháčov a učeníkov v spoločenstve okolo stola a sám prednáša
poţehnanie (Mt 14, 19; 15, 36). V dobe NZ sa jedlo často podávalo na poschodí domov. Ľudia
leţali na lehátkach usporiadaných do podkovy okolo nízkeho stola. Stolujúci zaujímali zväčša túto
polohu: ľavým lakťom sa opierali o vankúš, pravá paţa zostala podľa grécko-rímskej módy voľná

154
a kaţdý spočíval hlavou blízko hrudi toho, kto leţal bezprostredne za ním. Miesto pre najvzácnejšiu
osobu sa nachádzalo najbliţšie vpravo od vchodu. Tou osobou pri Poslednej večeri bol Jeţiš, ktorý
ako otec rodiny prednášal poţehnania a viedol sederovu liturgiu.
Spoločenstvo pesachového stola pri Poslednej večeri tvorili Jeţiš s Dvanástimi (Mk 14, 17; por.
Mt 26, 20). Hoci prvý egyptský pesach bol slávený v malom rodinnom spoločenstve (Ex 12, 14),
nasledujúce sviatky pesach slávené v Jeruzaleme priniesli nový sociologický celok zhromaţdený
okolo baránka, ktorý sa nazýval chavura. Toto hebrejské slovo označuje vo všeobecnosti
spoločenstvo, konkrétnejšie malú skupinu Ţidov, ktorí sa spojili kvôli spoločnému štúdiu Tóry či
sláveniu sviatkov. Podľa aramejského targumu k Ex 12, 14 a Tosefty počet muţov okolo baránka
nemá byť menej ako desať (t Pes 4:15). Toto dosvedčuje aj Jozef Flávius: „Okolo kaţdej obeti sa
vytvára spoločenstvo nie menej ako desiatich, lebo nie je dovolené sláviť človeku samotnému,
a mnohí sa schádzajú aj dvadsiati“ (Bel VI, 9.3; por. Ant III, 10.5). Lukáš ako účastníkov večere
uvádza apoštolov namiesto Dvanástich (Lk 22, 14). Obraz Jeţiša so svojimi učeníkmi pri
veľkonočnej večeri je najvýstiţnejším obrazom rodinného vzťahu, ktorý bol medzi Majstrom a jeho
nasledovníkmi. Posledná večera bola rodinnou slávnosťou, pri ktorej Jeţiš zaujal miesto otca
rodiny.

4. Veľkonočná večera ako spomienka

Ex 12, 14 veľkonočnú slávnosť definuje ako zikaron (gr. anamnésis), čo znamená pamiatka,
spomienka. Medzi hebrejským a naším rozpomínaním je však veľký rozdiel. Grécke a naše
rozpomínanie je skôr cesta z prítomnosti do minulosti, akt ľudskej pamäti, pri ktorom opúšťame
prítomnosť a mysľou vstupujeme do minulosti. Tak sa potom môţe stať, ţe sa nám zdá vyvedenie
z Egypta niečím dávno minulým, čo sa nás dotýka len veľmi povrchne. Hebrejská zikaron verná
ţidovskej antropológii celistvosti človeka znamená uchvátenie nielen myslenia, ale i vôle a citov,
takţe znamená aj počiatok konania. Spomienka je reálnou činnosťou. Pri hebrejskom rozpomínaní
vstupuje minulosť do prítomnosti, vlastne sám Boh vstupuje so svojimi skutkami do prítomnosti
a tí, ktorí hodujú, sa stávajú súčasníkmi tých, ktorí vyšli z Egypta (por. Dt 5, 3). Pre veriaceho Ţida
sa stáva vyvedenie z Egypta ţivou súčasnosťou; niečím, na čom sa sám podieľa. Všetky ţidovské
náboţenské slávnosti znovu stavajú pred zrak JHVH vysloboditeľské činy a ako zikaron majú
pôsobiť na vôľu a rozhodnutie (tak aj Ex 12, 14). Preto na ţidovskej veľkonočnej večeri zaznieva:
„V kaţdej dobe je povinnosť vidieť seba samého ako toho, ktorý vyšiel z Egypta“ (m Pes 10:5b).
Kaţdá generácia je povinná povaţovať sa za tú, ktorá je vyvádzaná z egyptského otroctva. Boţia
milosť a milosrdenstvo voči Izraelu nie je niečím minulým, čo sa stalo a pominulo. Sú stále
prítomné. V takomto hebrejskom duchu budú učeníci rozumieť tomu, čo sa odohralo
na veľkonočnej večeri, ktorú slávili so svojím Majstrom pred jeho usmrtením. Túto spomienku
na poslednú večeru odovzdávali a slávili ďalej, ona sa stala súčasťou novej slávnostnej hostiny
Jeţišových nasledovníkov – kresťanov, aby sa mohli aj noví učeníci povaţovať za tých, ktorí majú
ţivé spoločenstvo s Jeţišom a účasť na jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Tak ako sa Ţidia sláviaci
sederovu večeru stávajú reálnymi účastníkmi exodu z egyptského otroctva a prostredníctvom
symbolu zaţívajú svoje vyslobodenie, tak aj Jeţišovi učeníci pri slávení „Poslednej večere“
(Eucharistie, „lámania chleba“) budú reálnymi účastníkmi Jeţišovej večere, jeho osobnej
prítomnosti a účastníkmi jeho nového vykupiteľského diela.

5. Ježišove gestá a slová nad chlebom

Hebrejská beracha – poţehnanie chleba a kalicha vína mala pevné, ale predsa nie ústredné miesto
v paschálnom rituáli. Jeţiš však práve tieto úkony postavil do stredu, spolu s vlastnými
vysvetľujúcimi slovami, takţe aj v kresťanskej liturgii potom boli dôrazy veľkonočnej večere
celkom presunuté. Pouţitie vysvetľujúcich slov nad chlebom a kalichom zodpovedajú katechetickej
povinnosti Ţidov pri večeri pesachu, kde majú byť vysvetlené prvky, ktoré sú pouţité pri večeri.
I keď sa výklad vzťahoval predovšetkým na pokrmy menované v Ex 12, 8: pesach, maca, maror,
neznamenalo to, ţe bol obmedzený len na ne.

155
 V orientálnom svete chlieb nie je len prostriedkom pre telesný ţivot. Je určený na to, aby bol
rozdeľovaný. Kaţdé jedlo predpokladá stretnutie a spoločenstvo. Pravidelne s niekým jesť znamená
byť jeho priateľom (Ţ 41, 10; Jn 13, 18). Od čias vyhnanstva sa zdôrazňuje, ţe treba „lámať chlieb“
– deliť sa s hladujúcim. Je to najlepší prejav bratskej lásky. Rozdeliť svoj chlieb neznamená len
vykonať konkrétny skutok bratskej lásky, ale oveľa viac: uzavrieť šalom s tým, komu je podávaný
(Gn 14, 18; Sdc 8, 5 – 6. 15). Veľkonočný nekvasený chlieb pripomína útek z Egypta a nazýva sa
maca. Jeho pečenie sa stalo symbolom náhleho odchodu z Egypta. Má Izraelitom pripomínať, ţe
kedysi boli otrokmi, ktorých Hospodin vyslobodil.
Otec rodiny po tom, čo berie do rúk nekvasené chleby, prednesie poţehnanie: „Poţehnaný si,
Pane, Boţe náš, Kráľ sveta, ktorý dávaš vyrásť chlieb zo zeme.“ Túto krátku berachu prednáša
predsedajúci v mene všetkých prítomných, ktorí odpovedia spoločným „amen“. V Palestíne sa
chlieb nekrájal noţom, ale lámal rukami na kúsky. Pri spoločnom jedle otec rodiny po ďakovnej
modlitbe láme chlieb a podáva jednotlivým spolustolujúcim. Po berache, rozlomení a odovzdaní
kúsku macy učeníkom, prehovoril Jeţiš nové slová, ktoré sa z veľkonočného rodinného rituálu
vynímali a našli hlbokú odozvu aj po jeho paschálnej ceste. Uvedieme doslovný preklad
synoptických správ o poslednej večeri:
Mt 26 26 Ale keď oni Mk 14 22 A keď oni jedli, Lk 22 19
jedli, vezmúc chlieb, vezmúc Jeţiš chlieb, a vezmúc chlieb,
poţehnajúc poţehnajúc vďakyvzdajúc
rozlomil rozlomil rozlomil
a dajúc učeníkom a dal im a dal im
povedal: a povedal: hovoriac:
Vezmite, jedzte, Vezmite,
toto je moje telo. toto je moje telo. Toto je moje telo
kvôli vám odovzdávajúce
sa.
Toto robte na moju
spomienku.
Keď Jeţiš vzal chlieb, večera uţ prebiehala, čím sa znovu potvrdzuje veľkonočný charakter
večere. Beţné jedlo sa lámaním chleba len začína. Jeţiš pouţíva pri mace nové vysvetľujúce slová
s novým obsahom, ďaleko presahujúce tradičné vysvetlenia pri sederovej večeri. Beţná odpoveď
býva: „Je to chlieb súţenia, ktorý si odniesli naši predkovia z Egypta. Ako je napísané: „Z cesta,
ktoré si vzali z Egypta, napiekli nekvasených chlebov; cesto nemohlo vykysnúť, lebo ich hnali
z Egypta a nemohli sa dlho zdrţiavať a pripraviť si jedlo na cestu“ (Ex 12, 39). Jeţiš však hovorí:
„Toto je moje telo“. Hebrejské slovo pre telo – basar má širokú škálu významu, môţe znamenať
mäso, telesnosť, človeka, dokonca aj stvorenie. V mnohých prípadoch sa nevyčerpáva na funkciu
vonkajšieho telesného znaku, ale vzťahuje sa na celého človeka s telom i dušou (Ex 30, 23; Lv 13,
18. 24; Pr 14, 30; Ez 16, 26; 23, 20; Ţ 16, 9). Na rozdiel od gréckeho myslenia hebrejčina nekladie
dôraz na telo ako protiklad duše (ducha). Hebreji prísne nerozlišovali telo a dušu, celok a jeho časti,
akoby išlo o dve rôzne základné formy existencie. Izraeliti videli vţdy človeka ako celok. O ich
spojitosti svedčí aj to, ţe oboje strácajú ţivot zároveň (Ez 22, 25. 27). Hebrejské spojenie „moje
telo“ teda označuje celú osobu Jeţiša Krista. Význam týchto slov môţeme porozumieť v ţidovskom
kontexte spomienky – zikaron. Tak ako veľkonočné symboly sederovej večere sú reálnym
sprítomnením exodu z Egypta a udalostí s ním spojených, bude poţehnaný, lámaný a dávaný chlieb
sprítomňovať osobu Jeţiša Krista prítomného počas spoločného stolovania v symbole chleba.
Reálne symbolické identifikovanie rozlámaného macesu s Jeţišovým vlastným telom môţe
učeníkom názorne ukázať na jeho obeť. Vo veľkonočnej pasche sa od tejto chvíle pre učeníkov ako
aj novú kresťanskú obec presúva dôraz z jedenia baránka na jedenie chleba. Obetovaný baránok sa
však pritom nestráca, pretoţe maca sa stáva pripomienkou dokonalého obetovaného Baránka,
ktorému nebola zlomená kosť (Jn 19, 36) – Jeţiša Krista.

156
 V Lukášovom odlišnom znení je pridané „kvôli vám odovzdávajúce sa“ (Lk 22, 19; podobne aj
1 Kor 11, 23 – 25). Jeţišovo vy-dávanie sa je vyslovené v súvislosti s pašiami, utrpením a smrťou,
ktoré je interpretované vo vzťahu k tým, ktorí sú na hostine prítomní – apoštolom, teda vyslaným
učeníkom, ktorí ho budú zastupovať, pokračujúc v jeho diele. Nakoniec Lk pridáva „toto robte
na moju spomienku“ (gr. anamnésin). Výslovne upozorňuje na hebrejský zikaron. Ako sviatok
pesach bol zikaron na vyvedenie z Egypta – jeho aktuálnym sprítomnením – tak eucharistické
stolovanie má byť reálnym sprítomnením udalosti Kristovej paschy a jeho osobnej prítomnosti.
Učeníci – apoštoli sa po veľkonočných udalostiach stali nositeľmi tejto spomienky. V prvotnej
cirkvi sa v podobe „lámanie chleba“ slávila Jeţišova prítomnosť uprostred spoločenstva. Učeníci sa
pri týchto slávnostiach stávali novými „otcami rodiny“ predsedajúcimi pri slávení eucharistickej
liturgie.

6. Ježišove gestá a slová nad kalichom vína

Ţiadna ţidovská hostina sa neobišla bez vína. V Izraeli bolo zvykom miešať husté víno s vodou.
Pri sederovej večeri sa pili tri kalichy vína (neskôr aţ štyri). Lukáš ako jediný zo synoptikov uvádza
pred „eucharistickým kalichom“ (a pred lámaním chleba) ešte jeden kalich, nad ktorým Jeţiš
predniesol vďakyvzdanie – išlo o kalich prvý (kidušu) alebo druhý (kalich hagady). U synoptikov
čítame:
Mt 26 27 Avezmúc kalich Mk 14 23 A vezmúc kalich, Lk 22 20 Aj kalich takisto,
a vďakyvzdajúc vďakyvzdajúc,
dal im hovoriac: dal im po jedení, hovoriac:
Pite z neho všetci. a pili z neho všetci
a povedal im:
28 24
Toto vskutku je Toto je Toto je kalich,
moja krv zmluvy, moja krv zmluvy nová zmluva v mojej krvi,
pre mnohých vylievaná, vylievaná kvôli mnohým. kvôli vám vylievaná.
na odpustenie hriechov.
U Lukáša čítame, ţe Jeţiš vzal kalich po jedení, ako tomu býva pri sederovej večeri, keď sa berie
tretí kalich (poţehnania), ktorý je naliaty pred modlitbou po jedle, poţehnaný a vypitý po nej. Slová
o po-dávaní kalicha (kolovaní) sú podľa niektorých historikov ţidovstva taktieţ nóvum oproti
ţidovským zvykom. Pri sederovej večeri mal pravdepodobne kaţdý svoj vlastný pohár. Môţe tu ísť
o Jeţišovo nové gesto alebo aspoň o novú liturgickú prax cirkvi. Je to paralela k rozdávaniu chleba.
Z beţného výkladu a rozšíreného porozumenia sme zvyknutí stavať ako paralelu k slovám nad
chlebom „toto je moje telo“ slová nad kalichom „toto je moja krv“. Na tomto mieste sa musíme
pozastaviť. Staršie texty 1 Kor 11, 25/Lk 22, 20 výraz „moja krv“ nespomínajú vôbec a u Mk/Mt
ide vţdy o krv zmluvy a krv vylievanú. V ţiadnom z týchto biblických textoch nejde o jednoduchú
symboliku Jeţišovej krvi ako telesnej tekutiny, na akú sme zvyknutí (červené víno ako symbol krvi
a chlieb ako tela, spolu celý človek – „telo a krv“. Takého myslenie je však Biblii cudzie, ide
o neskoršiu interpretáciu v neţidovskom prostredí).
Jeţiš hovorí o „krvi zmluvy“. V pozadí stojí SZ rozprávanie o uzavretí sinajskej zmluvy
spečatenej krvou, ktoré je historickým základom zmluvného vzťahu JHVH k svojmu ľudu.
Kropenie krvou, a tým aj očisťovanie, patrí medzi najdôleţitejšie úkony konané pri uzatváraní
zmluvy (por. Ex 24, 6. 8). Mojţiš časťou krvi z obete pokropil, teda očistil a zasvätil oltár, a druhou
časťou pokropil ľud so slovami: „Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe
všetkých týchto slov.“ Táto krv zriaďuje medzi Bohom a Izraelom zväzok spoločného ţivota.
Porušiť zmluvu by teda znamenalo postaviť sa na odpor ţivotu, ktorý človek zdieľa s druhým
účastníkom. Z obzoru popri zmluve nesmieme stratiť ani udalosť paschy, pri ktorej JHVH
prostredníctvom baránkovej krvi vyviedol Izrael z egyptského otroctva.
Jeţiš slovami o mojej krvi zmluvy poukazuje na svoju preliatu krv, ktorou odovzdá svoj ţivot ako
obetu zmierenia, vykúpenia a obnovenia sinajskej zmluvy. Jeţiš hovorí o krvi vylievanej. Hebrejský
a aramejský pôvod výrazu špecificky odráţa obetnú prax v Jeţišovej dobe. Krv obetovaných zvierat

157
mala zmiernu i výkupnú funkciu. V Písme sa nachádzajú viaceré miesta, kde sa hovorí nielen o krvi
obetných zvierat, ale aj o „prelievaní krvi“ prorokov, spravodlivých a iných mučeníkov. V centre
pozornosti však stojí postava Jeţiša z Nazareta, ktorého nevinnú krv svojou zradou prelial Judáš
(Mt 27, 4; Sk 1, 19) a ktorú na seba privolal izraelský ľud (Mt 27, 25). Účinok „vylievanej krvi“
vyjadruje výraz „pre mnohých“ (gr. polloi; Mt/Mk). V NZ sa polloi pouţíva exkluzívne
(vo význame „väčšina“) len v Mt 24, 12 a 2 Kor 2, 17. Všade inde sa pouţíva vo význame všetci.
Pouţitie slova polloi pri poslednej večeri je navyše podmienené pozadím Iz 53, myšlienkou
zástupného utrpenia Syna človeka. Zmysel slova mnohí nie je teda obmedzujúci, ale práve naopak,
zdôrazňuje, ţe účasť na účinku smrti Pánovho sluţobníka bude mať nespočetný zástup. Aj ţidovské
komentáre dosvedčujú, ţe mnohí u Iz 53, 11 sa vzťahovalo na pohanov. Jeţiš ako Pánov sluţobník
dobrovoľne zomiera za všetkých.
Lukáš vo svojej verzii má spojenie: kalich, nová zmluva v mojej krvi. Ako zmluva z hory Sinaj
bola spečatená a uvedená do platnosti krvou (Ex 24; Hebr 9, 18n), tak aj nová zmluva bola
potvrdená a privedená k trvalej platnosti krvou Jeţiša Mesiáša. Lukáš sa vyhýba Markovmu
vyjadreniu, ktoré mohlo byť chápané ako „pitie Kristovej krvi“, čo bolo pre Ţidov celkom
neúnosnou predstavou, keďţe v Izraeli sa krv nesmela poţívať, preto hovorí o kalichu zmluvy.
Pozornosť je obrátená na udalosť uzavretia zmluvy, ktorú pokladajú za novú. V tomto je Jeţišovo
učenie blízke qumránskemu. Vstúpiť do qumránskej komunity znamenalo „vstúpiť do novej
zmluvy“. Kalich (prípadne implicitne víno v ňom prítomné) sa stáva symbolom novej zmluvy, ktorá
je uzatvorená v Jeţišovej krvi vylievanej za prítomných stolujúcich (tak len Lk). Platí starozákonná
zmluva aj po príchode Krista? Časť kresťanskej tradície hovorila, ţe nie, pretoţe „stará zmluva“
bola nahradená „novou“, ţe Boţím ľudom je vraj kresťanská cirkev, ktorá nahradila Izrael. Ten vraj
z Boţej zmluvy vypadol a nemá právo sa na ňu odvolávať. Takýto pohľad je Písmu neprijateľný
(práve tento postoj bol hlavným motorom antisemitizmu). Grécke kainos – nový u Lk/1 Kor
(i v niektorých rukopisoch u Mt/Mk) označuje to, čo je jedinečné v porovnaní s iným, teda v zmysle
doposiaľ neznáme, obnovené. Tým nadväzuje na hebrejskú pôvodinu berit chadaša (Jer 31, 31),
kde koreň chadaš znamená byť nový, obnoviť, obrodiť sa. Konečne na označenie toho, čo vzniklo
úplne odznovu, by gréčtina pouţila slovo neos. Grécky a hebrejský text teda ukazuje, ţe kainé
diathéké je vlastne zmluvou obnovenou, ktorá tú prvú neruší, ale obnovuje.
V nadväznosti na zmierny dôsledok Kristovej smrti zvyšuje Matúš význam Jeţišovej zástupnej
obeti zmienkou o jej účinku na odpustenie hriechov. Pre Matúšovo evanjelium adresované
ţidokresťanom je tento účinok celkom pochopiteľný. Hriech tu musíme vidieť znovu so všetkými
jeho aspektmi, ako sa o ňom vyjadruje SZ: nielen konkrétne zlé konanie, formálne prestúpenie
Boţieho zákona, ale aj ako vedomé porušenie zmluvného vzťahu s JHVH a nesprávne
nasmerovanie celého ţivota. Odpustenie, ktoré Jeţiš daruje prostredníctvom Jeţišovej paschy, je
novým darom milosrdného Boha, trvalým zmierením celého človeka, zahľadením a vymazaním
jednotlivých priestupkov ako aj pozdvihnutím z nesprávneho nasmerovania ţivota.
Súhrnom môţeme povedať, ţe tak ako Jeţišove slová nad chlebom odkazujú na jeho vlastnú
osobu, ţivú prítomnosť uprostred spoločenstva sláviaceho „lámanie chleba“, slová nad kalichom
poukazujú na dôsledky jeho diela, zvlášť jeho vykupiteľskej smrti pre všetkých. Hlboký teologický
význam Jeţišových giest a slov uprostred veľkonočnej večere, ktoré sa stali základom novej
kresťanskej liturgie, nemôţeme náleţite pochopiť bez starozákonného kontextu a ţidovskej
veľkonočnej symboliky. Dvanásti či apoštoli, ktorí boli priamymi účastníkmi Jeţišovej poslednej
večere, sa po veľkonočných udalostiach stali nositeľmi novej liturgickej praxe spočívajúcej
na reálnej spomienke osoby Jeţiša a jeho diela počas eucharistického stolovania (lámania chleba),
v ktorom sa nad chlebom a kalichom vyslovovali Jeho vlastné slová. Jeho osoba, ţivotný príbeh,
odovzdávanie ţivota bude pri „rodinnej slávnosti eucharistie“ učeníckeho spoločenstva
skutočnosťou, ktorej budú jeho učeníci ţivými účastníkmi, podobne ako pri večeri paschy.

7. Eschatologické slová pri poslednej večeri

V Lukášovom opise poslednej večere sú prítomné dva kalichy, pričom prvý z nich je spojený
s eschatologickými slovami (22, 15 – 18). Eschatologický rozmer poslednej večere je okrem neho

158
prítomný aj u Mt/Mk, i keď aţ po vysvetľujúcich slovách. Výrok Mk 14, 25: „Amen, hovorím vám,
ţe uţ nikdy nebudem piť z plodu viniča, a to aţ do toho dňa, kým ho budem piť nový v Boţom
kráľovstve“ (por. Lk 22, 18) stavia proroctvo jeho smrti do svetla prichádzajúceho Boţieho
kráľovstva. I uprostred pašiového príbehu je prítomná Jeţišova základná zvesť o Boţom
kráľovstve. Jeho smrťou sa nástup Boţieho kráľovstva nepopiera. Aj z qumránskych textov
vyplýva, ţe eséni v Jeţišovej dobe pri kaţdom stolovaní dobrorečili za chlieb a víno, pričom kaţdé
stolovanie videli v súvislosti s očakávanou hostinou spásy, ktorej budú predsedať kňaz a Mesiáš
(por. 1QS VI, 5; 1QSa II, 19 –20). U Lukáša blíţiaca sa budúcnosť patrí radostnej istote zavŕšenia,
plnosti paschy v Kráľovstve Boha. Toto Kráľovstvo, ktoré má Jeţiš na mysli, uţ prišlo, je prítomné,
ale ešte nie v plnosti.
Posledná večera je pre Jeţiša z Nazareta skutočne poslednou paschálnou hostinou, na ktorej sa
zúčastňuje. Jeţiš uţ nebude piť z vína, uţ nebude jesť baránka, pretoţe jeho cestou je utrpenie
a smrť. Svoj údel rozlišuje od údelu učeníkov, ale sľubuje im, ţe budú s ním opäť spojení
v Kráľovstve svojho Otca. V tom môţe byť implicitne vyjadrené, ţe učeníci to budú robiť aj
naďalej. Spoločenstvo veriacich bude po veľkonočných udalostiach očakávať jeho príchod. Pritom
nebude očakávať nikoho iného neţ toho, ktorý je uţ prítomný pri eucharistickej spomienke.
Spoločná Eucharistia kresťanského spoločenstva bude závdavkom radosti Boţieho kráľovstva.

 Slovo novým učeníkom

* Jeţišova posledná večera bola rodinnou slávnosťou. V súčasnej praxi veľkých liturgických
slávností sa tento „rodinný duch“ Eucharistie nezriedka vytráca. Pre obnovu ţivého rodinného
ducha slávnosti je moţné vyuţiť moţnosť slávenia Eucharistie v malých učeníckych
spoločenstvách. Spoločenstvo, ktoré sa schádza na spoločnej modlitbe a čítaní Písma, by mohlo
z času na čas sláviť „rodinnú Eucharistiu“. Nie ako konkurenciu k „veľkým neosobným
slávnostiam“, ale ako cestu k hlbšiemu preţívaniu bohatstva Jeţišovej veľkonočnej večere v kruhu
svojich Dvanástich. Takýmto spôsobom sa predíde oddeľovaniu rodinných veľmi osobných
stretnutí učeníkov nad Písmom od neosobného, anonymného slávenia Eucharistie vo veľkých
chrámoch. Nemálo spoločenstiev ţije v hlbokej priepasti medzi „ţivým spoločenstvom“ a „mŕtvou
liturgiou“, ktorá im nič nehovorí. Jednou z ciest obnovy je práve slávenie „Eucharistie“ vnútri
malého učeníckeho rodinného spoločenstva.

* Keďţe z teologického (a pravdepodobne aj historického) hľadiska bola Jeţišova posledná

večera, slávnosťou paschy, je na mieste spoznávanie starozákonného kontextu ţidovskej sederovej
večere. Pripomínanie si ţidovskej veľkonočnej večere prostredníctvom jej rodinného slávenia sa
stalo osvedčenou praxou v mnohých spoločenstvách. Učenícke spoločenstvo sa môţe zísť
na sederovej večeri, aby si názorne predstavili, ako Ţidia slávili a slávia veľkonočnú večeru.
Jednotlivé symboly a modlitby môţu byť sprevádzané ţidovskými a kresťanskými komentármi,
ktoré pomôţu preniknúť do hebrejského ducha a pomôţu hlbšie pochopiť mnohé modlitby, gestá
a symboly, ktoré kresťania prevzali do svojej liturgie zo ţidovstva. Názorné slávenie ţidovskej
sederovej večere môţe pomôcť spoznávať naše ţidovské korene v atmosfére priateľstva, rodiny
a odhaľujúceho sa tajomstva.

* Učenícke spoločenstvá obohatené o rodinný, ţidovský a veľkonočný rozmer Eucharistie môţu

napomáhať širšiemu miestnemu kresťanskému spoločenstvu do hlbšieho preniknutia mystéria
Poslednej večere, a to prostredníctvom aktívneho zapájania sa, komentármi, katechézami. Malé
učenícke rodinné spoločenstvá vţdy stoja v sluţbe väčšiemu spoločenstvu, nikdy nestoja nad nimi
ani mimo neho. Podobne aj tí, ktorí predsedajú eucharistickému spoločenstvu ako „otcovia rodiny“,
nikdy nestoja nad ostatnými účastníkmi, ale vţdy v sluţbe, podobne ako Majster, ktorý podľa
Jánovej tradície počas veľkonočnej večere umýval učeníkom nohy.

159
  Slovo pre teológiu
* V dejinách cirkvi sa postupne z jednoduchého rodinného „lámania chleba“ stala bohatá liturgia.
V jej strede sa vţdy nachádzali Jeţišove slová a gestá nad chlebom a kalichom. Bohatstvo rôznych
foriem liturgie, ovplyvnené a odráţajúce jednotlivé kultúry a tradície modlitieb v rôznych
cirkevných spoločenstvách, spája vţdy spoločná biblická tradícia zachytená v spisoch Nového
zákona. Práve tento biblický základ a vernosť staršej tradícii je základom ekumenickej nádeje
v spoločné slávenie Eucharistie. Cestou k prehĺbeniu sa v spoznávaní spoločných koreňov
Poslednej večere je hlbšie prenikanie do biblického chápania spomienky – berachy, a pôvodnému
významu giest a slov o Jeţišovom tele a jeho krvi zmluvy. To, ţe dnes nejestvuje moţnosť
„spoločného stolovania“, lámania jedného chleba, je podľa orientálnej tradície prejavom
pretrvávajúceho dávneho nepriateľstva a nejednoty. A táto nejednota je škandálom a pohoršením
pre svet. Práve spoločná hostina a spoločné stolovanie je zdrojom zjednotenia, miestom kde sa
vytvára nová jednota, pokoj a obnovuje sa vedomie spoločenstva.
Na ceste spoločného slávenia Poslednej večere sa dnes v ekumenickej teológii zdá byť najväčšou
prekáţkou tzv. „otázka úradu“ – „Kto môţe predsedať eucharistickému spoločenstvu a vyslovovať
Jeţišove slová nad chlebom a kalichom?“ Počas dejín si veľké cirkevné tradície osvojili teológiu
„apoštolského nástupníctva“. Kaţdá cirkevná tradícia má vlastné (vţdy aj biblické) kritériá pre
toho, kto môţe byť nástupcom učeníkov a apoštolov predsedajúcim eucharistickému sláveniu. Tak
podľa Katolíckej cirkvi sú nástupcami apoštolov biskupi spojení s apoštolmi prostredníctvom
biskupskej vysviacky. Ich kolégium vedené rímskym biskupom ako nástupcom Petra predstavuje
nový apoštolský okruh. Pod ich vedením a v jednote s nimi, môţu predsedať eucharistickému
spoločenstvu vysvätení (ordinovaní kňazi). Ortodoxná a anglikánska tradícia má podobné chápanie,
ale doposiaľ odmietajú tzv. Petrov úrad alebo aspoň jeho súčasnú právnu formu, ktorá je pre nich
popretím vlastnej zodpovednosti jednotlivých biskupov. Podľa protestantskej tradície a ešte viac
evanjelikálnych tradícií sú kritériá ordinácie neadekvátne a predstavujú mladšiu vrstvu tradície.
Podstatné pre nich je „kritérium apoštolskej viery“, teda jednota cirkevných spoločenstiev
s ohlasovaním apoštolov a ţivotom prvotnej cirkvi.
Podľa staršej vrstvy novozákonnej tradície sa predpokladá, ţe tak ako podoba Jeţišovej poslednej
večere aj spomienka tejto večere je rodinnou slávnosťou spoločenstva učeníkov, ktorým predsedá
„otec rodiny“, teda niekto z učeníkov, kto je „otcom rodiny“ miestneho učeníckeho spoločenstva.
Pre katolícku, pravoslávnu a anglikánsku cirkev sú to dnes biskupi a kňazi, pre protestantské cirkvi
biskupi, farári, farárky, pre evanjelikálne zbory pastori. Spoločným vzťahom k apoštolom je
„apoštolské učenie“, vernosť biblickej tradícii. Pre niektoré veľké cirkvi je tento základ
nedostatočný a vyţadujú aj „apoštolskú postupnosť vyjadrenú ordináciou“, ale v súčasnej forme je
moţno jediným základom, na ktorom sa dá stavať, ak nechceme vyhlásiť eucharistické slávenie
iných spoločenstiev za celkom nelegitímne.

Literatúra
DI SANTE, C.: Ţidovská modlitba, Praha 1995; FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke X – XXIV, New York
1983, s. 1382; CHARLESWORTH, J. H.: Jeţíš a svitky od Mrtvého moře, Vyšehrad, Praha 2000, s. 32; JEREMIAS, J.:
Die Abendmahlsworte Jesu, Göttingen 1967; KARFÍKOVÁ, L., Eucharistie jako posvátná hostina, Teologický zborník
4/95; KUNETKA, F.: Ţidovské kořeny křesťanské anafory, Olomouc 1994; MÁTEL, A.: Eucharistia – pascha novej
zmluvy, diplomová práca, Nitra 1998; SIDON, E. K.: Nová praţská pesachová Hagada, Sefer, Praha 1996;
SCHNACKENBURG, R.: Matthäusevangelium, s. 259n; TRABALKA, V.: Pesachová hagada, Bratislava 2004.

160
 X. ŽENY NASLEDUJÚCE JEŽIŠA
Východisková perikopa: Lk 8, 1 – 3
Ďalšie texty: Mk 15, 40 – 41; 16, 1 – 8; Mt 27, 55 – 56; 28, 1 – 10; Lk 23, 49; 24, 1 – 10
Lukášova stať 8, 1 – 3 o galilejských ţenách je v evanjeliách jedinečnou. Z hľadiska literárnej
formy ide o súhrnnú správu o Jeţišovej sluţbe v Galilei, ktorá je ozvenou predchádzajúcej súhrnnej
správy (Lk 4, 40 – 44). Pochádza z Lukášovho vlastného zdroja. Vychádza z Lk vlastných
teologických dôrazov, medzi ktoré patrí dôleţitá úloha ţien v kresťanskom spoločenstve. Lukáš
pritom nadväzuje na známu tradíciu o prítomnosti ţien pri ukriţovaní (Mk 15, 40 – 41 par)
a zjavení Vzkrieseného (Mk 16, 1 – 8 par). V písomnej forme sa pravdepodobne táto tradícia
rozvíjala v opačnom chronologickom poradí: od správy o zjavení Vzkrieseného ţenám cez ich
prítomnosť pri ukriţovaní aţ po galilejskú sluţbu. Ako sme videli, pri kríţi sa u Mk/Mt celkom
vytratili učeníci. Sú tu prítomné len mnohé ţeny, ktoré ho nasledovali (Mk 15, 40 – 41; Mt 27, 55 –
56). Je zaujímavé, ţe v týchto evanjeliách prídu ţeny na scénu aţ v závere Jeţišovho ţivota, aj tu
akoby mimochodom pre ich uvedenie pri zjavení Zmŕtvychvstalého. Mk konkrétne menuje tri ţeny:
1. Máriu Magdalénu; 2. Máriu, matku Jakuba mladšieho a Jozesa; 3. Salome. Práve oni budú
svedkami prázdneho hrobu (Mk 16, 1 – 8). Matúš 27, 56 takisto uvádza tri ţeny, pričom tretiu
označuje ako matku Zebedejových synov (tú uviedol uţ predtým v 20, 20 – 21); pri zjavení
Zmŕtvychvstalého len prvé dve. V porovnaní s neprítomnými učeníkmi, Jeţiša ţeny pri pašiách
nasledovali vernejšie (u Mk aj oni zlyhajú, a to pri stretnutí so Vzkrieseným v 16, 1 – 8; viď XI.2).
Marek 15, 41 uvádza začiatok prítomnosti ţien uţ počas jeho galilejskej sluţby, a to dvomi
slovesami: nasledovali ho a slúţili mu (gr. ékolúthún autó kai diékonún autó). Ţeny sú späté
s učeníckym slovesom akolútheó ako aj so slovesom označujúcim sluţbu – diakoneó (kap. VII.2).
Marek okrem toho spojením „mnohé, ktoré s ním spolu vystupovali do Jeruzalema“ označuje
prítomnosť ţien pri Jeţišovi počas cesty do Jeruzalema. Práve tento Mk text ďalej rozvíja Lk
vo svojom evanjeliu. Lk 8, 1 – 3 však nemá pôvod len v Mk predlohe, pretoţe tam sa nič nehovorí
o Jane ani Zuzane, ani o ich uzdravení či vyháňaní démonov. Slová o sluţbe mohol Lk čítať v Mk
15, 41, ale táto téma je Lukášovi vlastnou. Vďačnú sluţbu ţien uviedol uţ pri uzdravení Petrovej
svokry (kap. V.2.3) a takisto v Lk 7, 36 – 50 hovoril o sluţbe hriešnej ţeny, ktorej Jeţiš odpustil
všetky hriechy.
Ţeny, ktoré sa nachádzajú u Lk 8, 1 – 3 spolu s Dvanástimi pri Jeţišovi, zaţili vo vlastnom ţivote
jeho zázračné pôsobenie. Ono je opísané slovami: „tieto boli uzdravené od zlých duchov a chorôb“
(v. 2). Pasívna konštrukcia perfekta „boli uzdravené“ (gr. tetherapeumenai) odkazuje na Jeţišovu
uzdravovateľskú činnosť, ktorej boli ţeny osobne účastné. Predmet uzdravenia je všeobecne
vyjadrený dvomi výrazmi. Prvým je plurál „nečistí duchovia“, druhým je jeden z gréckych výrazov
pre chorobu. Prvé spojenie sa vyskytuje v evanjeliách na štyroch miestach (ešte v Mt 12, 45; Lk 7,
21; 11, 26). U Lukáša sa nachádza v zozname Jeţišových činností, ktoré majú byť znamením pre
Jána Krstiteľa o potvrdení Jeţišovej mesiášskej identity (7, 18 – 23). Okrem toho je výraz uvedený
v perikope o „návrate nečistého ducha“ (11, 24 – 26, por. Mt 12, 43 – 45), teda v obraznom príbehu
o nečistom duchu, ktorý môţe priviesť sedem iných zlých duchov. Ţeny teda boli „ponorené v moci
zla“, zvlášť prvá z nich Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyhnal sedem démonov (gr. daimonia
epta exelélýthei). Touto frázou sa vyjadruje veľmi váţny, akútny stav totálneho „posadnutia“,
v ktorom sa Mária Magdaléna nachádzala a zároveň zdôrazňuje veľkosť zázraku a daru, ktorý jej
preukázal Jeţiš (por. aj Mk 16, 9). Indikatívny tvar plusquamperfekta exelélýthei je u Lukáša
pouţitý aj v 8, 38, v súvislosti s muţom v Geraze, z ktorého vyhnal mnoho zlých duchov, ktoré vošli
do svíň (por. Lk 8, 26 – 39) a ktorý ho prosil, aby (mohol) byť s ním (jeden z výrazov pre učeníka;
kap. I.2.2.c). Jeţiš mu to však nedovolil, ale poslal ho späť domov hlásať „aké veľké veci mu urobil
Boh“ (por. 8, 39). Ak Mária Magdaléna mohla zostať s ním, znamená to, ţe Jeţiš s jej blízkosťou
vedome súhlasí, teda nejde tu o nejakú pasívnu „trpenú“ prítomnosť, keďţe Jeţiš bol slobodný
a poslal uzdraveného v Geraze preč pre iné poslanie. Ďalšia ţena spomenutá v perikope je Jana,
manţelka Herodesovho správcu Chúzu (v. 3). Lukášova typická snaha o nájdenie väzby Jeţišovej
činnosti s vtedajším politickým svetom nachádza vydatú ţenu z etablovanej spoločnosti, ku ktorej

161
určite patril jej manţel, ktorý bol správcom majetku Herodesa Antipasa, tetrarchu v Galilei (Lk 3,
1). Jana je spomenutá spolu s Máriou Magdalénou aj v Lk 24, 10. Poslednou menovanou ţenou je
Zuzana, o ktorej uţ na inom mieste nemáme zmienky. Nasleduje výpoveď, ţe okrem týchto troch,
boli s Jeţišom aj mnohé iné (ţeny).
Nasleduje zmienka o dôvode ich prítomnosti v blízkosti Jeţiša a učeníkov: slúţili im zo svojich
prostriedkov (gr. diékonún autois ek tón hýparchontón autais). Participiálna forma od slovesa
hýparchó, ktoré sa dá preloţiť opisným spôsobom ako byť prítomný, byť po ruke, byť k dispozícii,
vyjadruje majetok, vlastníctvo, teda vlastné prostriedky, veci, ktoré ţeny dávajú k dispozícii pre
Jeţiša a jeho učeníkov. Je to typické lukášovské sloveso prevzaté z helenistickej gréčtiny, zo 60
miest v NZ sa 40-krát nachádza v Lk diele (15-krát v evanjeliu, 25-krát v Sk). Gramatický tvar
hýparchontón pouţíva Lukáš ešte na troch miestach: 12, 15 v súvislosti s varovným slovom
ohľadom prílišného spoliehania sa človeka na to, čo má; v 19, 8 Zachej oslovený Jeţišom odpovedá
tým, ţe polovicu svojho majetku rozdá chudobným a podľa Sk 4, 32 vlastnosťou ţivota prvotných
kresťanov bolo, ţe nikto nehovoril o svojom vlastníctve: je to moje, ale všetko mali spoločné.
Uzdravené ţeny, podobne ako Zachej, chcú aktívne odpovedať na dar, ktorý im Jeţiš preukázal,
preto to, čo im patrí, svoje prostriedky a majetok, dávajú k dispozícii Jeţišovi a jeho učeníkom.
Ţeny spolu s Dvanástimi, „ktorí opustili svoje vlastníctvo“ (Lk 18, 28), budú stáť v kontraste
s bohatým človekom, ktorý pre majetok nenasledoval Jeţiša (18, 23 par; kap. II.4). Ich dary však
nezostávajú charitnými obdarovaniami, ale pridávajú spolu s vecami i svoju osobnú prítomnosť.
Celú ich činnosť v Jeţišovej blízkosti výstiţne vystihuje sloveso diakoneó v imperfektnom čase,
čo naznačuje nepretrţitosť ich slúţenia, obsluhovania, starostlivosti. Myslí sa tým, v kontexte doby,
predovšetkým sluţba pri stole, teda úloha ţien v rodinnej domácnosti, ale nie sú vylúčené ani ďalšie
iné sluţby. Ktoré úlohy, funkcie, sluţby a kompetencie tieto ţeny konkrétne vykonávali, však uţ nie
je moţné z textu zistiť. U Lukáša je slúţenie vo všeobecnosti dôsledkom uzdravujúceho pôsobenia
Jeţiša a súčasne prejavom prichádzajúceho Boţieho kráľovstva, zvlášť u ţien. Podobne ako
galilejské ţeny slúţi aj uzdravená Petrova svokra (Lk 4, 39) a Marta (10, 40). Slúţenie je však
i základným postojom, ktorým Jeţiš reaguje na „boj o prvé miesta“ vo svojej komunite (Lk 22, 24 –
30). Sám Jeţiš je medzi svojimi učeníkmi ako ten, čo obsluhuje (22, 27). Zaujímavým textovým
variantom v 3. verši je adresovanie sluţby. Podľa niektorých gréckych kódexov je adresátom sluţby
len Jeţiš (gr. autú – jemu). Lepšie dosvedčené čítanie však pouţíva im (gr. autois), teda ţeny
pomáhali Jeţišovi a Dvanástim. Jednotné číslo je podozrivé, lebo sa snaţí harmonizovať Mt 27, 55
alebo Mk 15, 41.
Lukáš nám teda predstavuje obraz Jeţiša ohlasujúceho evanjelium o Boţom kráľovstve, s ktorým
kráčajú dvanásti učeníci a ţeny, ktoré im pomáhajú tým, ţe sa o nich zo svojich prostriedkov starali.
Pre Lukáša bolo dôleţité, ţe Jeţiš ako kazateľ Boţieho kráľovstva kráčal po mestách a dedinách.
Dvanásti a ţeny boli úzko spojení s jeho sluţbou, boli svedkami jeho vyučovania, kázania
a uzdravovania. Perikopa je prípravou na misijné vyslanie Dvanástich (9, 1n). Máme tu však aj prvú
zmienku o misionárskom spoločenstve ţien pomáhajúcom hlásateľom evanjelia. Ich sluţobná
prítomnosť je pomocou pre učeníkov, ktorí opustili všetko, čo podľa Lk znamená aj svoje ţeny –
manţelky (por. 14, 26; 18, 29). Táto ich cesta sluţby Jeţišovi a apoštolom, ťaţká vo vtedajšom
spoločenskom a náboţenskom svete, bola dôsledkom obdarovania, ktoré sami preţili, výrazom ich
vďačnosti a zápalu. Miestom v ţivote tejto perikopy môţe byť ranokresťanská komunita s hľadaním
miesta ţien v cirkevnom spoločenstve a sluţbe. Vychádza však zo spomienky, ţe Jeţiš sa radikálne
dištancoval od zvyčajného chápania úlohy ţien vo vtedajšej spoločnosti.
Prítomnosť a význam ţien v Jeţišovom ţivote začína u Lk uţ v príbehoch o Jeţišovom detstve,
ktoré pochádzajú z jeho vlastného zdroja (Alţbeta Lk 1, 5 – 25. 57 – 60; Mária 1, 26 – 56; 2, 1 – 21;
Anna 2, 36 – 38). Dospelý Jeţiš, ktorý ohlasuje nástup Boţej vlády, povoláva k nasledovaniu najprv
rybárov, mýtnika a ďalších učeníkov, z ktorých si potom vyvolil Dvanástich. Títo všetci učeníci
boli muţmi. Pri svojom vyučovaní a zázračnom pôsobení sa však ţenám v ţiadnom prípade
nevyhýbal (uzdravuje Petrovu svokru Lk 4, 38 – 39; ţenu chorú na krvotok 8, 43 – 48; zhrbenú
ţenu 13, 10 – 13; znovu oţivuje jediného syna vdovy v Naim 7, 11 – 16 a Jairovu dcéru 8, 10 – 42.
49 – 56; stretáva sa s hriešnicou, ktorej odpúšťa hriechy 7, 36 – 50; vstupuje do domu dvoch ţien –

162
Marty a Márie 10, 38 – 42, s ktorými má priateľský vzťah; chváli chudobnú vdovu 21, 2 – 4). Jeho
blízky vzťah k nim, stretnutia s nimi, pomáhanie im, otvorená komunikácia, dovolenie byť spolu
s jeho učeníkmi ho zreteľne odlišovalo od vtedajších názorov ohľadom ţien, ako sú vyjadrené u Jn
4, 27, kde sa divili, ţe sa rozpráva so ţenou, alebo v traktáte Talmudu: „...Neveď plané reči so
ţenou... Kaţdý, kto vedie plané reči so ţenou, spôsobí si zlo, zanedbáva slova Tóry a nakoniec si
vyslúţi pekelný trest“ (Avot 1:5). Ešte v extrémnejšej pozícii stáli qumránski eséni, ktorí ţeny
povaţovali všeobecne za nespoľahlivé, lebo „im chýba viera“. Preto sa niektorí z nich chceli
separovať od ţenskej „prirodzenej ţiadostivosti“. Qumránsky „poriadok spoločenstva“ ţenu
nezmieňuje ani nezahŕňa. Na druhej strane, qumránsky pohľad nezodpovedá postoju, aký mala
k ţenám väčšina Jeţišových súčasníkov. Nebolo aţ tak neobvyklé, aby ţeny pomáhali rabínom
a ich talmidom vlastnými peniazmi, vlastníctvom alebo jedlom. Ţena však nikdy nečítala
v synagóge z Tóry, nebolo samozrejmé ani náboţenské vyučovanie ţien, príkaz o šabate pre ne
neplatil bezpodmienečne. Ţeny sa zúčastňovali kaţdého slávnostného stolovania, ale modlitba
„Šema“ im bola odoprená. Ale aby odišli z domu a chodili s rabim, o tom nielenţe nebolo počuť,
ale bolo to škandalózne. Ako učeníčky rabínov boli ţeny nemysliteľné. Vo vzťahu k ţenám stál
Jeţiš vo svojej dobe na opačnom konci spektra ako qumránski eséni. Podľa Lukášovho zobrazenia,
ţeny pomáhajú Jeţišovi a Dvanástim počas verejného pôsobenia, čo je prekvapivá úloha
vo vtedajšej dobe. U Lukáša tvoria ţeny po Dvanástich akýsi „druhý okruh“ spoločenstva učeníkov,
aj keď sa to v spoločensko-náboţenskom kontexte vtedajšej doby zdá nové. Podivuhodná je na Lk
správe najmä ich prítomnosť ako spoločníčok na cestách. Nesmieme pritom zabúdať, ţe zmienka
o ţenách mala mať väčší vplyv na grécko-rímskych čitateľov neţ na Jeţišových ţidovských
súčasníkov. Mocné uzdravujúce pôsobenie Boţieho kráľovstva má silný vplyv aj na sociálnu
a náboţenskú oblasť spoločenstva Jeţišových učeníkov, a tým aj cirkvi. Ţeny u Lk nakoniec Jeţiša
nasledujú aj počas cesty do Jeruzalema aţ pod kríţ (23, 49). Tieto ţeny sú potom u evanjelistu
celkom prirodzene zobrazené v spoločenstve Dvanástich, s Máriou a jeho bratmi, keď sa vytrvalo
modlili očakávajúc zoslanie Ducha Svätého (Sk 1, 14). V prvotnej cirkvi zohrávala dôleţitú úlohu
napr. Lýdia (Sk 16, 14), Priscila (Sk 18, 26), prorokyne – dcéry diakona Filipa (Sk 21, 9).
Otázkou je, či ţeny môţeme povaţovať za Jeţišove učeníčky? Z historického hľadiska je
odpoveď pravdepodobne negatívna: v staršej evanjeliovej tradícii sa v učeníckom kruhu
nenachádzajú, v evanjeliách sa nenachádza ţenský tvar gréckeho slova mathétés (mathétria). Tento
nájdeme aţ v Sk 9, 36 na označenie Tabity vo význame učeníčka – kresťanka, členka kresťanskej
obce). V evanjeliovej tradícii nepoznáme ani jeden prípad povolania učeníčky, ani jeden prípad,
keď by mali ţeny účasť na Jeţišovej sluţbe ako vyslané apoštolky, ktoré by Jeţiša reprezentovali
pri ohlasovaní Kráľovstva či mocnom pôsobení. Ţeny nájdeme v ich sluţbe vţdy spolu s učeníkmi
(Dvanástimi), nikdy nie bez nich. O tomto svedčí aj 1 Kor 9, 5 – Pavlova zmienka o tom, ţe ostatní
apoštoli, Pánovi bratia a Kéfas si brali so sebou počas ohlasovania adelfén gynaika, teda sestru,
ţenu (manţelku).
Historický Jeţiš bol do určitej miery synom svojej doby a neprekračoval spoločensko-
náboţenský poriadok do neúnosných podôb, na ktorých by sa väčšina jeho súčasníkov pohoršovala.
Na druhej strane je pevnou spoločnou evanjeliovou tradíciou prítomnosť ţien pri kríţi a prázdnom
hrobe v súvislosti s prvým zjavením Zmŕtvychvstalého (por. kap. XI.). Niektoré ţeny, zvlášť Mária
Magdaléna, boli mimoriadne dôleţitými svedkyňami Jeţišovho zmŕtvychvstania, smrti, utrpenia,
ale i ţivota. Ţeny prítomné pri Jeţišovom ohlasovaní Kráľovstva a mocnom pôsobení boli aj počas
galilejskej sluţby. Mnohé zaţili jeho uzdravujúce pôsobenie. Ako prejav vďačnosti Majstrovi a jeho
učeníkom pomáhali im sluţbou pri stolovaní aj finančnými darmi. Jeţiš sa nielenţe zbavuje zásadne
ľahostajného postoja voči ţenám tým, ţe sa o nich aktívne zaujíma, ale vytvára voči nim aj nový
spoločenský postoj, ktorý sa postupom času bude čoraz viac realizovať. Tým, ţe ho ţeny spolu
s učeníkmi sprevádzali počas jeho putovania a ohlasovania Kráľovstva, Majster prekročil svoj
spoločensko-náboţenský kontext doby. V tomto pohľade ţeny síce nie explicitne, ale implicitne
moţno nazvať jeho učeníčkami. V nasledovaní Jeţiša počas pašiovej cesty boli ţeny dokonca
vernejšie a môţu byť pre učeníkov – muţov vzorom. Podobne aj v ich sluţbe, ako odpovedi
na Jeţišovo obdarovanie. A práve v sluţbe leţí jadro učeníckej dôstojnosti (kap. VII.2).

163
 Uţ v ďalšej reflexii pohanokresťanských komunít, zvlášť v Lk obci, sa v tejto línii pokračovalo
a ţeny sa postupne stávajú ďalšou širšou skupinou okolo najbliţších učeníkov, ako ich pomocníčky,
ktoré majú stále väčšiu spoluúčasť na ohlasovaní evanjelia. Postupne boli prirodzene prítomné
na stretnutiach Jeţišových učeníkov (Por. Sk 1, 14; 5, 1 – 11. 14; 6, 1; 8, 3. 12; 9, 2. 36 – 42; 12, 12;
16, 13n; 17, 4. 12. 34; 18, 2. 18; 21, 5; 22, 4; 1 Kor 11, 2 – 16; 14, 34n; 1 Tim 2, 11 – 15; 5, 2 – 16;
2 Tim 3, 6; 1 Pt 3, 7) a mali v ţivote kresťanských spoločenstiev dôleţitú úlohu (Por. Sk 18, 26; 21,
9; 1 Kor 16, 19; Flp 4, 2n; 1 Tim 3, 11; Tit 2, 3n.). Preto v spoločenstve „nových učeníkov“,
v kresťanskej obci, ich výslovne moţno nazvať učeníčkami.

 Slovo novým učeníkom

* Dnešná Cirkev sa nachádza „pod kríţom“. Muţi sa vytratili, v chrámoch je vzácnosťou vidieť
modliacich sa muţov. Zostali takmer iba ţeny. Zvlášť tie, ktoré zaţili Jeţišovu uzdravujúcu moc.
Osobné skúsenosti sú pre ne základom vytrvalosti v čase, keď sa ţivot kresťanského spoločenstva
dostáva do najväčšej krízy. „Bez týchto babičiek by boli naše kostoly celkom prázdne,“ hovoria
katolícki a evanjelickí farári. Mladí ľudia a nové spoločenstvá nezriedka pohŕdajú ich „kostolnou
vierou“, ktorá moţno rastie veľmi pomaly, ale často práve vďaka ich vernosti a modlitbe mohol Pán
vstúpiť do miestneho spoločenstva novým spôsobom. Preto je náleţitejšie s vďakou prijať
nezastupiteľnú úlohu týchto verných ţien a prizvať ich k účasti na novej veľkonočnej skúsenosti.

* Diakonia ţien má v učeníckom spoločenstve nezastupiteľné miesto. Ţenský prirodzený postoj

láskavej starostlivosti a pomoci je tichým ohlasovaním evanjelia sluţby vo vnútri učeníckeho
spoločenstva. Muţi – učeníci a hlásatelia Boţieho slova sú vyslaní k sluţbe vo svete. V prípadoch,
keď muţi tomuto poslaniu nie sú verní, Duch povoláva k účasti na hlásaní evanjelia v dnešnom
svete aj ţeny. V Katolíckej cirkvi a ortodoxných cirkví Východu sa však ich ordinácia odmieta.

* Duch Svätý dnes veľmi úzko spája muţov a ţeny do spoločného ohlasovania Boţieho
kráľovstva, povoláva ich do komunít, v ktorých ţijú pospolu rodiny, slobodní muţi a ţeny, Bohu
zasvätení sluţobníci, ako aj kňazi a ţenatí diakoni. Tieto komunity sú učeníckymi spoločenstvami,
kde sú v Kristovi zjednotení muţi aj ţeny, slobodní a ţenatí, ordinovaní sluţobníci i Bohu
zasvätené panny. Všetci sú v jednom kruhu okolo Majstra, sú jednou komunitou s rozličnými
sluţbami. V komunite kaţdý spoznáva svoju jedinečnosť a charizmu pre budovanie spoločenstva
a cirkvi.

 Slovo pre teológiu

Ţeny môţu byť v dnešnej cirkvi, rovnako ako muţi, novými Jeţišovými učeníčkami.
V evanjeliových textoch môţeme rozlíšiť rôzne smery vnímania úlohy a postavenia ţien pri
Jeţišovej sluţbe a v ranokresťanskom spoločenstve. Pri štúdiu nesmieme zabúdať na sociologicko-
náboţenské postavenie ţien vo vtedajšej prevaţne patriarchálnej spoločnosti, ktoré bolo
od dnešného postmoderného sveta, v ktorom má ţena úplne rovnaké práva v spoločnosti ako muţ,
radikálne odlišné. Dnes majú ţeny moţnosť pôsobiť vo všetkých zamestnaniach a sluţbách, ktoré
boli kedysi rezervované výhradne muţom. Aktuálnou otázkou v jednotlivých cirkevných
spoločenstvách zostáva, akou formou môţu dnes ţeny – učeníčky prispieť k aktívnemu ţivotu
v cirkvi a jej misii? Môţu mať účasť aj na vedení cirkvi a na „úradoch“? Majú miesto aj
v hierarchickom modeli? Vzhľadom na pluralitu biblickej tradície a bohatstvo cirkví môţeme
rozlišovať tri základné modely:
1) Tradicionalistický model vychádza z doslovného patriarchálneho modelu dosvedčeného
Starým zákonom a niektorými výrokmi apoštola Pavla (väčšinou nesprávne interpretovanými),
napr. 1 Kor 14, 34 – 35; 1 Tim 2, 11 – 15. Niektoré evanjelikálne cirkvi na základe týchto
biblických výrokov radikálne obmedzujú účasť ţien na verejnej liturgii a „riadení cirkvi“.
2) Tradičný model nadväzuje na svedectvá evanjelií (zvlášť Mk/Mt), na skutočnosť, ţe ani Jeţiš
nemal vlastné učeníčky v historickom slova zmysle, ţeny nemali počas jeho pôsobenia aktívnu
účasť na jeho vlastnej misii (teda neboli apoštolkami), ale na druhej strane boli pri Jeţišovi

164
a učeníkoch, pomáhali im svojou sluţbou. Táto tradícia je spoločná zvlášť pre Katolícku cirkev
a ortodoxné cirkvi Východu. Tieto cirkvi na jednej strane odmietajú „ordináciu ţien“ vkladaním rúk
a modlitbou, na strane druhej sa ţeny aktívne zúčastňujú ţivota cirkevného spoločenstva. Pomáhajú
„hlásateľom evanjelia“ – biskupom a kňazom a samy môţu byť katechétkami, animátorkami,
misionárkami, sluţobníčkami modlitby... Nenahraditeľnú úlohu majú ţeny – učeníčky v rôznych
formách diakonie, sluţby chorých, opusteným, starým ľuďom, deťom... V pravoslávnej tradícii má
okrem toho ţena – manţelka kňaza účasť na kňazstve svojho muţa. Keďţe v manţelstve je muţ
spojený so ţenou v jednu duchovnú bytosť, svätená na kňaza je „celá manţelská duchovná bytosť“.
Preto sa v pravosláví a v katolíckych cirkvách východného obradu môţe adept na kňazstvo oţeniť
len pred svojím svätením. Po vysvätení sa kňaz uţ nesmie oţeniť, pretoţe ţena, s ktorou by sa
oţenil, by nemala účasť na jeho kňazskom svätení.
3) Nový model z hľadiska evanjeliovej tradície nadväzuje na lukášovskú tradíciu a pokračuje
v nej. Jeţiš začal hnutie, ktoré smerovalo k prijatiu ţien do učeníckeho okruhu, hnutie vedúce
k rovnoprávnemu postaveniu ţien pri ohlasovaní evanjelia. I keď sám Jeţiš, vzhľadom na vtedajšie
náboţenské prostredie, neprekročil istú hranicu, obmedzujúcu sluţbu ţien na vnútro spoločenstva,
Cirkev v novom spoločensko-kultúrnom prostredí, môţe v tomto hnutí pokračovať. Ďalším
východiskom je Pavlovo svedectvo o ţenách aktívne spolupracujúcich na ohlasovaní evanjelia,
napr. Féba bola diakonkou cirkvi v Kenchrách (Rim 16, 1) a pravdepodobne aj Júnia (Rim 16, 7;
podľa ţenskej interpretácie jej mena, exegéti vedú spory, či ide o ţenské, alebo muţské meno –
Június). Aj apoštol Pavol prorocky ohlasoval rovnosť muţa a ţeny (Gal 3, 28), i keď sám
neprekročil svoju dobu. Podľa protestantských, anglikánskych a niektorých evanjelikálnych cirkví
v modernej či postmodernej dobe nič nebráni tomu, aby aj ţeny povolané Pánom mohli byť
apoštolkami, hlásateľkami Boţieho slova, pastorkami, kazateľkami, ustanovenými v cirkvi podobne
ako muţi „vkladaním rúk a modlitbou“.
Z biblického hľadiska sú moţné všetky tri uvedené smery, všetko závisí od spôsobu interpretácie
a spoločenstva, ktoré je ovplyvnené vlastnou tradíciou a históriou. Prvý spôsob takmer ignoruje
inkulturáciu biblickej zvesti a je blízky fundamentalistickému výkladu a strnulej doslovnej
interpretácii. Otázkou je, do akej miery dovoľuje inkulturácia a aktualizácia prekročiť Jeţišov
historický model. Katolícke a pravoslávne cirkvi vyhlasujú, ţe Cirkev nemá mandát k „sväteniu
ţien“. Jeţiš odovzdal apoštolské poslanie len muţom, vyňal dokonca aj svoju matku, ani
ranokresťanská cirkev nemala od Jeţiša mandát ustanoviť ţeny „do úradu“. Protestantské cirkvi
a v súčasnosti aj Anglikánska cirkev vo svojom rozhodnutí ustanovovať do sluţby v cirkevnom
spoločenstve aj ţeny vidia pokračovanie Jeţišovho postoja k ţenám a jeho dôslednú aplikáciu
v novom spoločenskom a cirkevnom prostredí. Do hry pritom vstupuje aj otázka tzv. „ordinácie“,
typická pre ţidovských rabínov a prevzatá prvotnou cirkvou, ktorá však nie je dosvedčená
Jeţišovou vlastnou praxou. Konečné hermeneutické východisko aj tu leţí na strane interpretujúceho
spoločenstva. Reálnou skutočnosťou zostáva, ţe jestvujú vedľa seba cirkevné tradície, ktoré
interpretujú aktívnu sluţbu ţien v cirkvi rôznym spôsobom. Úlohou teológie a ekumenického
dialógu je dôsledne preskúmať, či táto prax môţe jestvovať vedľa seba v jednotlivých cirkevných
spoločenstvách. Z jednej strany sa môţe ozývať kritika nového modelu, ţe nelegitímne prekročila
hranicu, na strane druhej sa môţe ozvať kritika tradičného modelu, ţe prakticky popiera dôsledky
rovnoprávneho postavenia ţien v cirkevnom ţivote. Biblická teológia pluralitu nevylučuje a je
otvorená pre všetky uvedené interpretácie.

Literatúra
FITZMYER, J.: The Gospel according to Luke I – IX, New York 1981, s. 695 – 698; GNILKA, J.: Jeţíš Nazaretský –
poselství a historie, Vyšehrad, Praha 2001, s. 161; CHARLESWORTH, J. H.: Jeţíš a svitky od Mrtvého moře,
Vyšehrad, Praha 2000, s. 45; MÜLLER, P., G.: Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří
1998, s. 80 – 81; OPOČENSKÁ, J.: Spovzdálí se dívaly také ţeny, Kalich, Praha 1995; NOSEK, B.: Pirkej avot, text
a komentář, Sefer, Praha 1994, s. 9; SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium I, Herder, Freiburg – Basel – Wien
2001, s. 444 – 448.

165
 XI. VEĽKONOČNÉ SPRÁVY A UČENÍCI
Úvod k veľkonočným správam
Výpovede o Jeţišovom zmŕtvychvstaní napĺňajú celý Nový zákon. Veľkonočné udalosti spolu
s pašiovými rozprávaniami sú základom ranokresťanskej viery. Kríţ a vzkriesenie Jeţiša tvoria
v ranokresťanských formulách viery nerozlučnú dvojicu (1 Kor 15, 3 – 5; Rim 4, 25; 8, 34; 2 Kor 5,
15). Bez veľkonočných udalostí by zostal Jeţišov kríţ jedným z mnohých, na ktorých Rimania
v Palestíne vykonávali popravu, a pravdepodobne by sme sa o ukriţovaní Jeţiša nikdy nič
nedozvedeli. Kríţ a vzkriesenie majú význam len vtedy, ak ich vidíme vo vzájomnom vzťahu.
Veľkonočné posolstvo je staršie ako písané správy o vzkriesení v našich evanjeliách. Za najstaršie
svedectvá viery v Jeţišovo zmŕtvychvstanie sa dnes právom povaţujú slovné zvraty, vyznania
a hymny, ktoré poznáme z existujúcich písomností podľa ich spôsobu vyjadrenia a formy ako citáty.
Vo svojej podstate pochádzajú tieto texty z prvých rokov po Jeţišovej smrti, teda medzi r. 35 – 45,
kde sa na jednej strane veľkonočné udalosti vôbec názorne neopisujú, na druhej strane sa o nich
hovorí v rôznych slovných spojeniach: „vstal z mŕtvych“, „bol vzkriesený“, „oţivil“, „bol
ospravedlnený“, „bol povýšený“. Okrem najznámejšieho textu 1 Kor 15, 3 – 5, sem patria 1 Sol 1,
10; 4, 14; Rim 1, 3 – 4; 10, 9; Flp 2, 6 – 11; 1 Tim 3, 16; 1 Pt 3, 18; ale aj Lk 24, 34, o ktorom sa
preto budeme zmieňovať v našej práci ako prvom.
Na rozdiel od pozoruhodnej zhody medzi štyrmi rozprávaniami evanjelií o udalostiach umučenia
Pána rozprávania o vzkriesení sú veľmi rôznorodé. Tieto správy o Jeţišových veľkonočných
zjaveniach sú výsledkom odlišujúcich sa podaní a kompozície, sotva môţu byť odrazom najstaršej
vrstvy kázania o zmŕtvychvstalom Kristovi. Na tieto rozprávania sa treba pozerať ako na pokusy
o doplnenie detailov správ o zjaveniach zmŕtvychvstalého Krista zachovaných v starých formulách
viery. Evanjeliové veľkonočné rozprávania sa teda neberú za základ viery o Zmŕtvychvstalom, ale
za rozšírenie a výklad. Preto je nesprávne skutočnosť veľkonočných udalostí dokladovať alebo
popierať jednotlivými faktami veľkonočných rozprávaní v evanjeliách. Tieto potom ohlasujú
výkladovo-historicky vzniknutú vieru ako takú.
Mnohí biblisti povaţujú príbeh o objavení prázdneho hrobu v Markovom evanjeliu za najstaršie
veľkonočné rozprávanie Nového zákona, s čím môţeme súhlasiť, keďţe najstaršie formuly viery
v Pavlových epištolách nie sú z literárneho hľadiska rozprávaniami. Napokon treba vopred dodať,
ţe veľkonočné rozprávania evanjelií je treba chápať ako svedectvá viery, nie ako kroniky, tým
menej ako protokoly. Pravda o kríţi a vzkriesení Jeţiša ako spásonosného diania sa vôbec nedá
spätne dokázať historickou otázkou, ale podlieha existenciálnemu aktu viery, prítomnému stretnutiu
so Zmŕtvychvstalým, ako nám to chcú objasniť veľkonočné rozprávania. V súvislosti s našou témou
bude pojednávanie o Zmŕtvychvstaní veľmi dôleţité. V najstaršej veľkonočnej tradícii vystupujú
učeníci (Dvanásti), a zvlášť Peter, ako rozhodujúci očití svedkovia Jeţišovho vzkriesenia. Túto
skutočnosť potvrdzuje kerygmatická formula viery Lk 24, 34; implicitne aj pôvodný záver
Markovho evanjelia (16, 1 – 8) a explicitne veľkonočné rozprávania u Matúša, Lukáša a dlhší
kánonický záver Mk. Títo učeníci – svedkovia Vzkrieseného budú mať rozhodujúci podiel medzi
kontinuálnym prechodom z Jeţišovho učeníckeho kruhu k novému zhromaţdeniu jeho
nasledovníkov – cirkvi a v novej misii „k všetkým národom“.

1. Kerygmatická formula Lk 24, 34

Novozákonná tradícia na dvoch miestach explicitne zachytila, ţe vzkriesený Jeţiš sa zjavil
Petrovi ako prvému. Ide o kerygmatické formuly 1 Kor 15, 5 a Lk 24, 34. V neskorších príbehoch
o zjavení Vzkrieseného pred učeníkmi a ţenami – „učeníčkami“, nenájdeme príbeh o zjavení
Petrovi. Výrok u Lk 24, 34 „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ je očividne včlenený
do rozprávania o emauzských učeníkoch (24, 13 – 35) a pochádza z veľmi starej tradície. Výrok je
veľmi podobný formuly v 1 Kor 15, 4, s ktorým sa zhoduje nielen správou o zjavení
Zmŕtvychvstalého pred Šimonom (Kéfasom), ale aj vo výbere slovies:

166
 1 Kor 15, 3b – 4 Lk 24, 34
Kristus (Christos) Pán (kyrios)
bol/je vzkriesený (egégertai) bol vzkriesený (égerthé)
zjavil sa (ófthé) zjavil sa (ófthé)
Petrovi (Kéfa) Šimonovi (Simóni)
a Dvanástim
Z obidvoch dôleţitých slovies je v prvom prípade rozdiel v slovesnom čase. Zatiaľ čo 1 Kor 15
zdôrazňuje pasívnym perfektom (egégertai), ţe Bohom vzkriesený Jeţiš zostáva ţijúci, Lk 24
odkazuje s pasívnym aoristom (égerthé) na jedinečný v minulosti uskutočnený akt vzkriesenia.
Je veľmi pravdepodobné, ţe tu ide o rôzne preklady jedného aramejského zvratu, ktorý bol
príznačný pre kresťanskú veľkonočnú zvesť. Pasívum nepriamo poukazuje na Boha (Otca) ako na
aktívny subjekt vzkriesenia. Zjavenie zmŕtvychvstalého Jeţiša sa v starých svedectvách označuje
gréckym slovesom horaó (pasívny aorist ófthé). Ono sa často pouţíva v LXX vo význame
vyjadrujúcom „zviditeľnenie“ Boha alebo jeho anjelov (por. Ex 3, 2; Dt 33, 16), teda ide
o starobiblický stereotypný termín pre Boţie zjavenie (por. Gn 12, 7; 17, 1; 22, 14; 31, 13; Ex 3, 2).
Prekladať sa môţe dvomi spôsobmi, v mediálnej forme vyjadruje iniciatívu zjaveného „zjavil sa“,
„dal sa vidieť“, „ukázal sa“ alebo v pasívnej forme v zmysle „(Boh) mu dal zjaviť sa“, „bol
zviditeľnený“. V kaţdom prípade sa zjavenie odohráva z Boţej vôle. Rozdiely medzi 1 Kor 15, 3 –
5 a Lk 24, 34 spočívajú v pomenovaní osôb: 1 Kor 15 hovorí o Kristovi a Kéfasovi, Lk 24
o Kyriovi – Pánovi a Šimonovi. Tieto rozdiely môţu vychádzať z rôznych oblastí, kde boli
vyslovované. Prvý text by naznačoval ţidovsko-kresťanské prostredie, druhý helenisticko-
kresťanské. Otázky ohľadom miesta a času zjavenia nechávajú oba texty otvorené. V kontexte
perikopy o emauzských učeníkoch má výrok za cieľ poukázať na to, ţe viera apoštolov
v zmŕtvychvstalého Pána sa nezakladá na rozprávaní o prázdnom hrobe ani o správe anjelov, ale na
skutočnom stretnutí so zmŕtvychvstalým Jeţišom. Primárnu úlohu má pritom svedectvo učeníka
Šimona – Petra. Dvaja učeníci kráčajúci do Emauz mohli spoznať svojho Pána pri lámaní chleba,
ale Šimon pozná Pána, pretoţe ho videl. Toto zjavenie Šimonovi z neho urobilo najdôleţitejšieho
oficiálneho svedka Zmŕtvychvstania (por. aj Mt 16, 16b – 19). Ono je potom základom
posilňovania svojich bratov (por. Lk 22, 32) a v Lukášovej druhej knihe bude základom jeho
vodcovskej úlohy v rodiacom sa kresťanskom spoločenstve. On bude stáť ako iniciátor pri
rekonštituovaní Dvanástich (Sk 1, 15 – 26), on bude vedúcou osobou pri Turiciach (Sk 2, 14 – 41)
a v jeruzalemskej cirkevnej obci (Sk 1 – 5), kde bude mať rozhodujúci hlas pri „prvom koncile“
(15, 7 – 11). On navštívi konvertitov v Samárii, Lyde a Jope (Sk 8 – 9) a bude sa angaţovať pri
obrátení rímskeho stotníka Kornélia (Sk 10 – 11).

 Slovo novým učeníkom

* Podľa najstarších správ Nového zákona Petrovo zvláštne postavenie v učeníckom kruhu
súviselo so zjavením vzkrieseného Pána. Stal sa dôleţitým Jeţišovým svedkom, lebo sa osobne
stretol so vzkrieseným Kristom. Prvým a základným predpokladom kaţdej sluţby uprostred
učeníckeho kruhu a cirkvi je potom osobné stretnutie so ţivým Pánom. Mocné ohlasovanie,
schopnosť múdreho rozhodovania v cirkvi závisí od tohto osobného stretnutia. Je to konverzia
učeníka, osobné obrátenie. Pred konverziou poznal Peter Majstra zvonku, ľudskými očami, po
veľkonočnom stretnutí ho spoznal znovu, novým spôsobom, očami viery. Pred konverziou hľadal
Peter sám seba, po obrátení nastúpil na cestu sluţby „posilňovania svojich bratov“, kázania
evanjelia a budovania spoločenstva. Vzkriesený Pán obdaril Petra vnútornou autoritou, nie autoritou
vonkajšou, autoritou moci, ale autoritou sluţby bratom, spoločenstvu a svetu. Dnešný svet a Cirkev
túţia po takýchto „nových Petroch“ – učeníkoch, ktorým sa zjavil Pán a obdaroval ich sluţbou
posilňovania svojich bratov.

Literatúra
BORNKAMM, G.: Jeţiš Nazaretský, Kalich, Praha 1975, s. 118; DELLING, G.: Wort Gottes und Verkündigung im
Neuen Testament, Stuttgart 1971, s. 127; FITZMYER, J.: Jeţiš Kristus, otázky a odpovede, Dobrá kniha, Trnava 1998,

167
s. 107 – 108; The Gospel according to Luke X – XXIV, New York 1983, s. 1569; GLOEGE, G.: Aller Tage Tag, Stuttgart
1960, s. 263; GNILKA, J.: Petrus und Rom, Herder, Breisgau 2002, s. 73 – 75.

2. Markova správa o prázdnom hrobe

Východisková perikopa: Mk 16, 1 – 8 (por. 14, 28)
S hlavnými postavami scény – ţenami „učeníčkami“, s Máriou Magdalénou, Máriou Jakubovou
a Salome nás evanjelista zoznámil v Mk 15, 40 – 41, kde sa druhá Mária spomína ako matka Jakuba
mladšieho a Jozesa. Na onom mieste sú stotoţňované so ţenami, ktoré nasledovali Jeţiša, keď bol
v Galilei a posluhovali mu (viď kap. X). Aţ po ukončení prísneho odpočinku šabatu mohli ţeny
kúpiť masti. Ponímanie rozprávača je v súlade so ţidovským zákonom o sobote, ktorý síce
nezakazoval balzamovanie tela, ale zakazoval nákup k tomu potrebných olejov a upravenie hrobu.
Pomazanie slúţilo ako očistenie (por. 2 Krn 16, 14) a bolo povaţované za poslednú sluţbu lásky.
Nezvyčajné je v príbehu pomazanie uţ jeden a pol dňa pochovaného tela. Úmysel pomazať telo
slúţil evanjelistovi pravdepodobne k tomu, aby mohol konkrétne motivovať cestu ţien k hrobu.
Týmto však nastal ďalší problém spojený s ťaţkosťou, ţe ţeny chceli vykonať pomazanie, ktoré
podľa Mk uţ bolo vykonané (14, 3 – 8), keď ho pomazala neznáma ţena v Betánii, takţe úmysel
pomazania by popieral Jeţišove prorocké slová. Časový údaj o „prvom dni po sobote“, teda
presnejšie na úsvite prvého dňa, je pozoruhodný, pretoţe sa zvyčajne hovorí o vzkriesení Jeţiša
„na tretí deň“ alebo „po troch dňoch“. Ide o „formulu ohlasovania“, zatiaľ čo uvedená Mk
formulácia je skutočný časový údaj. Zároveň Markove opisy dňa pohrebu ako dňa pred sobotou (15,
42), opis soboty, ktorá pominula (16, 1) a prvého dňa v týţdni (16, 2) napĺňajú Jeţišove predpovede
o vzkriesení „po troch dňoch“ (8, 31; 9, 31; 10, 34).
Zmienka o odvalenom kameni, tvorí opozitum k veršu 15, 46, v ktorom Jozef sňal Jeţiša z kríţa
a uloţil ho do hrobu vytesaného v skale. K otvoru hrobu privalil kameň (v. 4). Obraz o neschopnosti
ţien odvaliť kameň pomáha zvýrazniť kontrast medzi ľudskou neschopnosťou a Boţou mocou.
Tieto verše sú skôr literárnym prostriedkom na zvýšenie napätia. Ţeny prídu k hrobu, vojdú dnu, ale
uţ nenájdu Jeţišovo telo. Keď Marek hovorí, ţe ţeny našli kameň uţ odvalený, pouţíva na
označenie Boţieho konania passivum divinum (gr. apokekýlistai). Boh rozlomil pečať, ktorou člen
veľrady Jozef z Arimateji hrob tak starostlivo zabezpečil.
Keď ţeny vstúpia do hrobu, mŕtve telo uţ nenájdu. Namiesto toho sedí po pravici – strana,
od ktorej prichádza poţehnanie a spása (por. Jn 21, 6; Lk 1, 11) – mládenec v nebesky ţiariacom
rúchu ako posol Boţí (por. Zjv 7, 9. 13). Je to anjel ohlasovania alebo interpret udalosti prázdneho
hrobu. U Marka sa nachádza dvojité vystúpenie posla, a to v prológu a epilógu (1, 2 – 13; 16, 1 – 8).
Úţas ţien nad postavou mladíka oblečeného do bieleho rúcha je typickou reakciou na anjelské
zjavenie. Marek v zdesení ţien pouţíva grécke sloveso ekthambeó, ktoré v NZ pouţíva len on sám,
a to vtedy, keď človek narazí na „Boţí svet“ (por. 9, 15; 14, 33; 16, 6). Táto reakcia tvorí inklúziu
s úţasom, ktorým ľudia sprevádzali Jeţiša, keď na začiatku evanjelia vyhnal zlého ducha (1, 25 –
27). Vtedy ho démon oslovil menom „Jeţiš Nazaretský“ (1, 24). Tak nás v prítomnej scéne pri
prázdnom hrobe neprekvapuje, keď nebeské zjavenie v hrobe hovorí ţenám, ţe vie o ich hľadaní
Jeţiša Nazaretského. Táto inklúzia dáva čitateľovi istotu, ţe tá istá osoba, ktorá na začiatku
evanjelia ukázala svoju moc nad zlom, je ten istý, na kom teraz Boh zjavuje svoju moc nad smrťou.
Tento Jeţiš Nazaretský od začiatku aţ do konca víťazí nad satanom a mocou smrti.
Verš 16, 6 je vrcholom rozprávania. Stretnutie anjela so ţenami sprevádzané reakciou zľaknutia
predchádza anjelovmu posolstvu. Najprv ich upokojil, potom nasleduje ohlasovanie. Prvá veta
môţe byť tvrdením alebo otázkou: „Hľadáte Jeţiša Nazaretského, ktorý bol ukriţovaný? Bol
vzkriesený.“ Rozprávač sa ani v najmenšom nepokúša sám názorne opísať udalosť, ktorú nikto
nevidel, na rozdiel od mladších apokryfných evanjelií. Napríklad Petrovo evanjelium z druhej pol.
2. stor. uvádza: „V noci, keď svital Deň Pána, zatiaľ čo boli na stráţi vţdy dvaja vojaci, zaznel
z neba mocný hlas: A uvideli, ako sa otvárajú nebesia a ako odtiaľ zostupujú dvaja muţi vo veľkej
ţiari a blíţia sa k hrobu“ (PtEv IX, 35 – 36); „...videli vychádzať z hrobu troch muţov, dvaja
podopierali jedného a kríţ ich nasledoval“ (PtEv X, 39).

168
 Priebeh udalosti Zmŕtvychvstania ľudské oko nevidelo a ţiadny autor NZ neprekročí túto
hranicu. V tomto smere teda nikdy nebude doloţené „historické“ potvrdenie aktu Jeţišovho
povstania z mŕtvych. Marek tu pouţíva výraz egerthé, o ktorom sme hovorili vyššie. Tento
vrcholný verš epilógu Markovho diela, ktoré v prológu nazýva „evanjeliom Jeţiša Krista“,
interpretuje, čo pre neho znamená evanjelium: radostnú zvesť o Jeţišovom vzkriesení. Toto
evanjelium je zvestované Boţím poslom. Veľkonočná kerygma je podľa toho oknom, ktoré otvára
pravý pohľad na celý Jeţišov príbeh. Marek vsunul do textu slová podobné a známe aj zo starých
formúl viery. Takţe aj tu môţeme urobiť porovnanie s 1 Kor 15, 3 – 5:
Mk 16, 6 – 8 1 Kor 15, 3b – 5
6 3
bol ukriţovaný... zomrel....
4
poloţili ho ...bol pochovaný
bol vzkriesený (égerthé) bol vzkriesený (egégertai)
5
...uvidíte ho... (ofesthe) zjavil sa (ófthé)
7
...učeníkom, zvlášť Petrovi Kéfasovi a Dvanástim
Od prvého skutku Jeţišovej moci, počas celého jeho pôsobenia, neboli učeníci schopní uveriť
v jeho boţskú totoţnosť, lebo doposiaľ ešte netrpel na kríţi (Mk 8, 31 – 33; 9, 31 – 32). Teraz uţ
môţe anjelský mladík pripojiť kľúčové slová o totoţnosti Jeţiša Nazaretského, ktorý zomrel
na kríţi a o ktorom jedinom dáva v Boţom pláne zmysel víťazoslávne tvrdenie, ţe bol vzkriesený
(16, 6). Zmŕtvychvstanie a prázdny hrob patria v ţidovsko-kresťanskom myslení neoddeliteľne
spolu, preto mladík poukazuje na miesto, kde leţal Jeţiš, so slovami: „Niet ho tu, hľa, pozrite
na miesto, kde ho uloţili.“ Preto nemôţu nájsť Vzkrieseného v prázdnom hrobe. Prázdny hrob
pritom nie je priamy a jednoznačný dôkaz Jeţišovho vzkriesenia. V anjelovom slove je však
zvestované svedectvo o vzkriesení, ktoré vysvetľuje jeho neprítomnosť v hrobe. Aj Matúš musí
klásť odpor tvrdeniu, ţe učeníci ukradli Jeţišovo telo, aby mohli predloţiť prázdny hrob ako dôkaz
vzkriesenia (Mt 27, 62 – 66). Podľa Jána sa Mária domnieva, ţe Jeţišovo telo odniesol záhradník
(Jn 20, 15). Ak berieme do úvahy anjelovo svedectvo ako názorné – konkrétne ponímanie toho, čo
znamená prázdny hrob, nestráca tento svedeckú hodnotu, ale posúva sa na druhé miesto. To plne
zodpovedá ponímaniu prvotnej cirkvi, pretoţe v starých formulách viery (1 Kor 15, 3 – 5) sa
nehovorí o prázdnom hrobe, ale sú to zjavenia Vzkrieseného, ktoré sú dôvodom viery.
Aţ v spojitosti so zjavením ukriţovaného a vzkrieseného Jeţiša dostáva aj prázdny hrob svedeckú
hodnotu. Z pohľadu vtedajších ľudí telo Jeţiša, keď bol vzkriesený, nemohlo odpočívať viac
v hrobe. Rozprávanie o prázdnom hrobe malo v zmysle vtedajšej rozšírenej apokalyptickej
antropológie potvrdiť Jeţišovo zmŕtvychvstanie. Išlo o potvrdenie v zmysle znázornenia, nie
o dôkaz v striktnom zmysle. To nasvedčuje, ţe perikopa o prázdnom hrobe má predovšetkým
teologický význam.
V 16, 5 – 7 pouţíva Marek dvojitú inklúziu: jednu so začiatkom celého evanjelia (1, 24 – 27)
a druhú so začiatkom pašií. Táto druhá inklúzia vychádza z Jeţišovej predpovede o strate viery
svojich učeníkov, v ktorej sa uţ odráţa predpoveď nádeje: „Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem
vás do Galiley“ (14, 28). Totálne zlyhanie učeníkov moţno prekonať, aţ sa učeníci vrátia späť
do Galiley, kde ich Jeţiš povolal na začiatku rozprávania (1, 14 – 20). Odkaz anjela, ktorý mali
ţeny odovzdať jeho učeníkom a Petrovi, patrí k veľkonočnému posolstvu, pretoţe poukazuje
na zjavenie Vzkrieseného. Formulácia odkazu zodpovedá slovám Jeţiša vo večeradle, keď povedal
svojim učeníkom, ţe ich po svojom vzkriesení predíde do Galiley (14, 28). Anjel výslovne
pripomína Jeţišovu predpoveď. Evanjelista natrafil na tieto slová v tradícii alebo
v ranokresťanských posolstvách a uviedol ich na oboch miestach svojho evanjelia. Zjavenie
Vzkrieseného sa malo uskutočniť v Galilei. To by mohlo zodpovedať aj historickému dianiu, hoci
otázka, či má prednosť pri prvotných zjaveniach galilejská, alebo jeruzalemská tradícia (Lk, Jn) sa
nedá jednoznačne zodpovedať.
Dôvody pre Galileu ako miesto prvých zjavení oproti Jeruzalemu sú tieto:
1. V Galilei síce jestvovali kresťanské zbory, ale Jeruzalem sa stal po veľkonočných udalostiach
hlavným spoločenstvom, v ktorého popredí stál Peter, neskôr Jakub, brat Pána. Pre Jeruzalem

169
hovorí preto záujem prvotnej cirkvi, zatiaľ čo galilejskú tradíciu musíme vyhlásiť za dôsledok
autority staršej autentickej vrstvy.
2. Galilejská tradícia sa lepšie hodí k údajom o úteku učeníkov (Mk 14, 50) neţ jeruzalemská.
3. V tradícii o nanebovstúpení a Turiciach (šavuot) v Jeruzaleme prepracovanej v Sk je nápadne
zdôrazňované, ţe prví svedkovia zmŕtvychvstania boli Galilejci.
4. U Marka i v dlhšom závere je poukaz na Galileu ako miesto zjavenia spojené s naráţkou na
formulu viery (16, 7, 14, 28).
5. I v Jánovom evanjeliu je Petrovo poverenie viazané na Galileu. Toto všetko podporuje
domnienku, ţe prinajmenšom prvé zjavenie Petrovi sa udialo v Galilei.
Zdôraznenie Galiley môţe pomôcť čitateľom Markovho evanjelia, aby prekonali krízu, ktorú
medzi kresťanmi spôsobil pád Jeruzalema a strata Jeţišovho hrobu. Pri zvestovaní vzkriesenia bolo
podstatné svedectvo, ţe známy apoštolský svedok videl Jeţiša, otázka miesta nebola podstatnou
a prvoradou. Učeníci na čele s Petrom pôjdu na novú cestu nasledovania do Galiley. V Markovom
evanjeliu bolo toto nevyhnutné zjavenie pred učeníkmi, predovšetkým pred Petrom, historicky
prorokované (Mk 14, 28) a prostredníctvom anjela ohlasované (16, 7). Preto si moţno predstaviť
koniec Markovho evanjelia uţ pri 16, 8, všetko podstatné uţ zaznelo.
Správanie ţien, ktoré rýchlo vybehli a utekali od hrobu, pretoţe sa ich zmocnila úţasná hrôza
a boli ako bez seba, ale nikomu nič nepovedali, lebo sa báli (Mk 16, 8), vysvetľujeme historicky
tak, ţe pôvodne bola správa len o ich objavení prázdneho hrobu. Potom boli strach a úţas
(gr. tromos a ekstasis) v gréčtine dva silné výrazy pre prirodzenú reakciu ţien na ten objav. Celkom
podobnú reakciu popisuje evanjelista pri vzkriesení Jairovej dcéry (por. Mk 5, 42). Je to extáza,
ocitnutie sa mimo seba cez nadprirodzené udalosti. Tak tomu mohol rozumieť Marek. Z toho potom
vyplýva aj fakt, ţe ţeny „nikomu nič nepovedali“. Strach či úţas vysvetľuje túto poslednú vetu. Je
to numinózny šok, ktorý ich zachvátil. Môţeme tu pozorovať mimoriadnosť veľkonočnej viery.
Veľkonočné posolstvo nemôţeme chápať tak ako veci tohto sveta, ktoré sú prístupné zvedavým
očiam. Ţeny k vypočutému posolstvu nepovedia ani áno, ani nie, sú „mimo seba“. Touto reakciou
poukazujú na posolstvo sprostredkované mladíkom, ktoré má za cieľ vytrhnúť človeka zo
zabehaných koľají a oslobodiť ho zo zahľadenia sa do seba. Aţ ostatní evanjelisti doplnili ich
zvestovanie (Mt 28, 8; Lk 24, 9). Pre mnohých je však reakcia ţien v 16, 8, vzhľadom na verš 7,
úplným prekvapením. Namiesto toho, aby išli k učeníkom a s radosťou im oznámili, ţe Jeţiš bol
vzkriesený, utekajú ţeny z hrobu preč premoţené strachom a úţasom. Nikomu nič nepovedia.
V celom evanjeliu však Marek poukazuje na to, ako tí, čo nasledovali Jeţiša, zlyhali, pretoţe
nechápali nutnosť Jeţišovho utrpenia alebo preto, ţe neboli ochotní sprevádzať ho v jeho utrpení.
Čitatelia však môţu mať dojem, ţe práve tieto ţeny unikli veľkej skúške. Na tomto mieste, hoci aj
dostali zjavenie zmŕtvychvstalého Pána a anjel ich poveril, aby ho ohlasovali, predsa nakoniec
zlyhajú aj ţeny, „lebo sa báli“ (Mk 16, 8). Rozhodujúcu úlohu pri zvestovaní veľkonočného
posolstva nebudú mať tieto ţeny, ale učeníci na čele s Petrom, ktorí budú mať zvláštne zjavenie
v Galilei. O tom však uţ Marek v pôvodnom závere nepíše. Jeho evanjelium je „otvorené“, čím
mohol pozvať čitateľov k prijatiu veľkonočného posolstva. Ostatní synoptici Mt a Lk (ako aj Jn
a neskorší redaktori Mk evanjelia), prezrádzajú, ţe u Marka povaţujú správu o vzkriesení
za neúplnú, preto príbehy o zjaveniach dopĺňajú z vlastných tradícií. Ak predpokladáme,
ţe odovzdávanie veľkonočnej tradície prešlo tromi základnými fázami: 1. kerygmatické formuly
(napr. 1 Kor 15, 3 –5; ale aj Lk 24, 34); 2. tradícia prázdneho hrobu (Mk 16, 1 – 8 par); 3. príbehy
– rozprávania o zjaveniach, tak sa Mk 16, 1 – 8 nachádzal medzi druhou a treťou fázou. Ostatní
evanjelisti do svojich evanjelií pripoja aj rôzne rozprávania o zjaveniach.

 Slovo novým učeníkom

* Podľa spoločnej evanjeliovej tradície prvými svedkami vzkrieseného Krista boli ţeny –
nasledovníčky, ktoré Majstrovi zostali verné aj uprostred skúšok utrpenia, smrti a rozpadu. Tieto
ţeny sa stanú modelom vernosti a vytrvalosti uprostred najtemnejších kríz učeníckeho spoločenstva.
Aj vo vnútri vlastnej bolesti, citlivé na utrpenie a bolesť blízkych, zostávajú verné. V tejto
vytrvalosti dostávajú dar zjavenia. Sám Kristus sa im ukázal ako ţivý. Podľa Mt a Lk tradície sa

170
práve tieto ţeny stali prvými hlásateľkami evanjelia – radostnej zvesti o vzkriesenom Pánovi,
o tom, ţe On je ţivý. Apoštoli – muţi budú neskôr ohlasovať túto radostnú zvesť ľuďom mimo
učeníckeho spoločenstva. Obraz úlohy ţien v učeníckom spoločenstve je veľmi podobný ţidovskej
rodine. Ţena ako matka domu prináša svetlo a teplo do vnútra rodiny, čo sa symbolicky vyjadruje
zapaľovaním sviec pri kaţdom slávnostnom stolovaní. Muţ je zodpovedný za vzťah mimo domova,
je činný navonok. Ţeny – nasledovníčky Jeţiša prinášajú evanjelium do vnútra učeníckej rodiny
a muţi – apoštoli budú ohlasovať evanjelium do celého sveta. Obidve sluţby evanjeliu sú rovnako
dôleţité a nenahraditeľné. V súčasnom postmodernom svete sa úlohy muţa a ţeny oveľa viac
prelínajú. Nejestvujú ţiadne ostré hranice. Predsa však muţi nikdy nezastúpia ţenské miesto
vo vnútri spoločenstva, ako ani ţeny nemôţu nahradiť všetku muţskú činnosť. V spoločenstve je
dnes dôleţitý individuálny prístup ku kaţdému učeníkovi i učeníčke, aby kaţdý mohol slúţiť
evanjeliu podľa svojich prirodzených a charizmatických darov.

Literatúra
BROER, I.: Die Urgemeinde und das Grab Jesu, München 1972, 290n; BROWN, R. E.: Kristus na Veľkú noc,
Dobrá kniha, Trnava 2001, s. 23 – 25; KREMER, J.: Die Osterevangelien – Geschichten und Geschichte, Stuttgart
1977, s. 49; PESCH, R. Das Markusevangelim II, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 529. 538; McARTHUR, H.
K.: On the Third Day, NTS 18, 1971, s. 81 – 86; POKORNÝ, P.: Literárny a teologický úvod do nového zákona,
Vyšehrad, Praha 1993, s. 91; Vznik christologie, Kalich, Praha 1988, s. 123; SCHMITHALS, W.: Das Evangelium nach
Markus II, Echter Verlag, Würzburg 1979, s. 708 – 709.

3. Matúšovo veľkonočné rozprávanie

Východiskové perikopy: Mt 27, 62 – 28, 20
Brown správne uvádza, ţe k Matúšovmu rozprávaniu o veľkonočných udalostiach v 28. kapitole
patrí aj stať o stráţi umiestnenej pri hrobe. V celkovom koncepte veľkonočného Mt rozprávania
moţno potom rozlíšiť štyri epizódy, spolu s prechodnou správou o pohrebe, takţe dostaneme
päťdielne rozdelenie:
1. Mt 27, 57 – 61 Jozef z Arimatei, Pánov učeník, pochováva Jeţiša v prítomnosti ţien;
2. Mt 27, 62 – 66 veľkňazi a farizeji postavia stráţe k hrobu, aby ho učeníci neukradli;
3. Mt 28, 1 – 10 ţeny prichádzajú k hrobu, Pánov anjel im zjavuje, ţe Jeţiš vstal z mŕtvych,
pokyn ţenám, ţe majú zvesť oznámiť učeníkom; Jeţiš sa zjavuje ţenám;
4. Mt 28, 11 – 15 stráţ podplatená veľkňazmi má klamať a tvrdiť, ţe učeníci telo ukradli;
5. Mt 28, 16 – 20 Jeţiš sa zjavuje Jedenástim a dáva misijný rozkaz.
V tejto štruktúre sa časti 1, 3, 5 týkajú tých, ktorí sú k Jeţišovi naklonení priaznivo: 1. učeník
a ţeny; 3. ţeny so správou pre učeníkov; 5. Jedenásti učeníci. State 2 a 4 hovoria o nepriateľských
ţidovských vodcoch, Pilátovi a rímskych stráţach. Štruktúra záveru Mt evanjelia je podobná
úvodnému rozprávaniu o Jeţišovom detstve v úvode evanjelia, čím obe časti vytvárajú inklúziu.
Stručne sa budeme venovať prvým štyrom častiam, udalosť okolo prázdneho hrobu a ţien
porovnáme s Mk evanjeliom a hlbšie si rozoberieme 5. časť, najdôleţitejšiu v súvislosti
s učeníctvom. Nesmieme pritom zabúdať, ţe ide o pomerne neskoro spracovaný príbeh, v ţiadnom
prípade nejde o „historickú reportáţ“.

1. Ženy a prázdny hrob

V rozprávaní tretej časti je zdôraznené ako Boţí zásah mení nepriateľské úmysly. Ľudská moc je
totálne neschopná meniť Boţie plány. Je tu znovu veľké zemetrasenie, podobne ako pri Jeţišovej
smrti (27, 51b – 53), tentoraz ako znak Jeţišovho zmŕtvychvstania a apokalyptického obratu.
Apokalyptickú scenériu dotvára Pánov anjel, ktorý zostúpil z nebies (na rozdiel od Mk priamo
pomenovaný), ktorý bude vykladačom udalosti. Vzhľad má ako blesk s rúchom bielym ako sneh
(v. 3), čo je ozvenou knihy Daniel (Dan 7, 9; 10, 6). Jeho úlohou bolo odvaliť kameň (v. 2c), aby
zlomil pečať „zabezpečeného“ hrobu podľa príkazu veľkňazov (por. 27, 66). Takú istú neúčinnú
úlohu ako kameň s pečaťou má aj stráţ pri hrobe (27, 65 – 66). Stráţcovia sa triasli od strachu,

171
podobne ako sa trasie zem, a ostali ako mŕtvi (Mt 28, 4). Celý ironický opis úplne neúčinného
zabezpečenia hrobu potom vrcholí v 4. časti, kde východiskom pre ţidovských predstaviteľov je
podplácanie, úmyselné klamstvo a sľub, ţe uchlácholia vladára. Táto zmienka môţe vychádzať
z Matúšovej cirkevnej obce, kde kresťania zaţívali podobné nepriateľské skúsenosti zo strany
ţidovských autorít i rímskej moci. Má teda výrazne apologetický charakter.
Obraz ţien v Mt veľkonočnej správe je podobný Markovmu. Matúšovi záleţí na tom, aby uviedol
mená oboch ţien – Mária Magdaléna a druhá Mária – ako princíp kontinuity a svedectva spájajúci
Jeţišovu smrť, pohreb a prázdny hrob (Mt 27, 55. 61; 28, 1). Po anjelovom zvestovaní o Jeţišovej
neprítomnosti v otvorenom hrobe: „Nie je tu, bol vzkriesený, tak ako povedal“ (v. 6), nasleduje
výzva, aby rýchlo išli a oznámili to učeníkom: „Povedzte jeho učeníkom, ţe bol vzkriesený
z mŕtvych...“ (gr. znovu égerthé, v. 7). Reakcia ţien tu bude oproti Mk rozdielna. Ony rýchlo odišli,
síce so strachom, ale zároveň aj s veľkou radosťou beţali a ohlasovali (v. 8). Týmto ţenám sa
potom zjavuje sám Zmŕtvychvstalý s pozdravom chairete, doslova radujte sa (v hebrejčine týmto
pozdravom by bol šalom lachem – pokoj vám). Ich reakcia je bázeň a poklona: „Pristúpiac objali
mu nohy a klaňali sa mu“ (v. 9). Tieto ţeny sú pre nových Kristových učeníkov vzorom, ako majú
správne uctievať Pánovu prítomnosť. Zaujímavé je, ţe v 10. verši, keď vzkriesený Jeţiš ţenám
opakuje anjelovu výzvu ísť za učeníkmi, aby im oznámili, ţe ich predchádza do Galiley, nazýva
učeníkov mojimi bratmi (gr. adelfois mú). Uţ počas svojho verejného vyučovania hovoril Jeţiš
o svojej pravej „duchovnej rodine“ (12, 46 – 50, viď kap. IV.2.2; por. aj výrok 25, 40), teraz sám
nazýva učeníkov svojimi bratmi. Z učiteľského vzťahu prechádza do bratského.

2. Poveľkonočné vyslanie učeníkov

Záverečná scéna Matúšovho evanjelia sa prenáša z Jeruzalema do Galiley. To, ţe išlo o presný
Boţí zámer, vyjadrujú aj paschálne oznámenia, ktoré učeníkom na ceste do Jeruzalema oznamoval.
Paradoxom u Mt je, ţe hoci veľkňazi Jeţišove slová brali váţne a preto sa báli, ţe povedal „po
troch dňoch vstanem z mŕtvych“ (27, 63) Všetci jeho vlastní učeníci ho opustili a zutekali (por. 26,
56b). Aj táto udalosť však nebola podľa Mt ničím iným ako naplnením Písma a Jeţišom
predpovedanými udalosťami. K nim patrí aj oznámenie počas Poslednej večere: „Po svojom
vzkriesení vás predídem do Galiley“ (26, 32). Podobne ako Marek, aj Matúš sa drţí galilejskej
veľkonočnej tradície. Galilea je oblasť, kde Jeţiš nielen ohlasoval Boţie kráľovstvo, vyučoval
(symbol vrchu) a mocne uzdravoval chorých, ale tu aj povolal svojich učeníkov a vytvoril skupinu
Dvanástich. Táto blízka učenícka skupina na celej čiare zlyhala počas pašiových udalostí, dokonca
u Mt jeden z nich – Judáš je uţ mŕtvy, pretoţe spáchal samovraţdu (27, 5). Rozpadnutá skupina
Jedenástich sa znova zišla v Galilei podľa pokynov, ktoré im dal Jeţiš (prostredníctvom ţien?).
Prvou ich reakciou, keď uvideli Zmŕtvychvstalého bola, ţe sa mu poklonili. Pred chvíľou sme videli
klaňať sa ţeny, na začiatku evanjelia sa novonarodenému dieťaťu klaňali pohanskí mudrci od
východu (2, 11), aţ nakoniec sa mu klaňajú jeho vlastní učeníci. Mt na tomto mieste podotýka, ţe
ešte aj v tejto chvíli niektorí však pochybovali či váhali (gr. ou de edistasan).
Záver evanjelia tvorí posledné Jeţišovo vyučovanie, známe ako „misijný príkaz“ (Mt 28, 18 –
20). Jeho formulácia je ozvenou Dan 7, 14, kde Starec dní odovzdáva moc na nebi Synovi človeka,
„takţe jemu slúţili všetky národy, kmene a nárečia“. Poslanie spojené s touto mocou je rozvedené
vo veršoch 19 – 20a: „Choďte teda, robte učeníkmi všetky národy, krstiac ich v mene Otca a Syna
a Ducha svätého, učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ Tento misijný príkaz
v takejto formulácii podľa literárnej kritiky nie je vyjadrením slovného príkazu zmŕtvychvstalého
Jeţiša učeníkom. Aj tu spolupôsobila tradícia, liturgia, ţivot v Mt spoločenstve a jeho teologický
interpretačný záujem. Vzhľadom na historické vyslanie učeníkov v Mt 10, 5 – 14, si môţeme
všimnúť určité zhody a niektoré odlišnosti:
1. Posielajúcim subjektom je zreteľne ten istý Jeţiš. Jeho však po udalosti pašií a smrti Boh
vzkriesil z mŕtvych.
2. Poslaní boli počas galilejskej misie Dvanásti, v ich symbolicko-prorockom význame. Po
veľkonočných udalostiach je poslaná tá istá „skupina“, ktorú Mt bez neprítomného Judáša nazýva

172
Jedenásti (v. 16). Oni reprezentujú celý učenícky kruh okolo Jeţiša. Nie je uvedené poslanie
„po dvoch“, ale keďţe ide o svedecký význam, toto nariadene zostáva platné aj pri tejto skupine.
3. Výzbrojou je plná moc (gr. pasa exúsia). Jeţišovi, ktorého sme počas jeho verejného
vystúpenia mohli vidieť pôsobiť s Boţou mocou, daroval Boh po skúsenosti pašií a smrti nielen
vzkriesenie, ale aj plnosť moci, ako to vyjadruje pasívna konštrukcia 18. verša: „Bola mi daná
všetka moc na nebi a na zemi.“ Tak ako Jeţiš počas svojho verejného pôsobenia odovzdával svoju
moc vyslaným učeníkom (10, 1), tak teraz plnosť svojej moci deleguje na jedenástich učeníkov.
Okrem toho celkom v závere ubezpečuje svojich apoštolov o svojej neustálej prítomnosti: „A hľa,
ja som s vami po všetky dni aţ do skončenia tohto veku“ (20b).
4. O špeciálnej výbave na cestu sa tu nehovorí. Predpokladá sa, ţe kazatelia veľkonočnej zvesti
budú pokračovať v hlásaní evanjelia nezabezpečení, spoliehajúc sa na predchádzajúce ubezpečenie
o neustálej prítomnosti vzkrieseného Jeţiša s nimi.
5. Adresáti veľkonočného posolstva sa vo vzťahu k galilejskej misii radikálne rozširujú. Vtedy
bola misia Dvanástich Majstrom jasne ohraničená na Izrael (10, 6) s elimináciou iných národov:
„Nechoďte na cestu k pohanom a nevojdite do mesta Samaritánov“ (10, 5). V protiklade k tomu sú
po veľkonočných skúsenostiach apoštoli poslaní k všetkým národom (gr. panta ta ethné). Nemyslia
sa len Ţidia rozptýlení medzi rôznymi národmi, ale samotné národy vrátane ich pohanského
obyvateľstva. Táto misia k pohanom nie je zaloţená negatívne na skúsenosti, ţe „Ţidia Jeţiša
definitívne odmietli a Izrael bol zavrhnutý“, ako sa niekedy hovorilo s antiţidovským klišé. Misia
k pohanom bola zaloţená predovšetkým pozitívne: Jeţišovi, ktorý mal poslanie predovšetkým
k Izraelu (10, 6; 15, 24), bola teraz daná všetka moc na nebi i na zemi, teda aj nad všetkými
národmi. Takţe jeho poslanie, ktoré pri jednotlivých stretnutiach s obyvateľstvom z národov, počas
svojho verejného pôsobenia len „rudimentárne anticipoval“ (napr. pohanský stotník v Kafarnaume
8, 5 – 13, dcéra Kananejskej ţeny 15, 21 – 28; por. aj 12, 18 – 21 a zjavenie pohanským mudrcom
2, 1 – 12), sa teraz môţe začať uskutočňovať v plnosti aj medzi národmi, a to prostredníctvom
apoštolov, ktorí budú pokračovať v jeho misii. Izrael medzi týmito národmi v ţiadnom prípade nie
je vylúčený. V jeho obci je tento pokyn priamou výzvou pre ţidokresťanov, aby hľadali nových
Jeţišových nasledovníkov nielen medzi Ţidmi, ale i mimo tohto národa.
6. Prijatie a neprijatie veľkonočnej zvesti necháva Matúš otvorené pre poslucháčov evanjelia.
Klaňaním sa ţien a učeníkov však chce naznačiť správny spôsob odpovede zmŕtvychvstalému
Kristovi.
7. Obsah veľkonočného zvestovania apoštolov vyjadrujú štyri grécke slovesá. Dve z nich sú
v celkom novom význame:
a) poreuomai, ktorým chce dať Jeţiš učeníkov akoby do pohybu, aby išli (a teda aby nestáli);
b) mathéteuó; v jazykovej analýze sme uviedli, ţe podstatné meno mathétés sa v Mt evanjeliu
vyskytuje 72-krát (kap. I.2.2B). Sloveso spojené s týmto istým kmeňom – mathéteuó sa v NZ
vyskytuje len 4-krát, z toho 3-krát u Matúša (raz v Sk 14, 21). Ak sa toto sloveso nachádza
v gréckom jazyku v pasívnom tvare, môţe znamenať byť ţiakom či učeníkom, prípadne dostať ţiaka
a v aktívnom tvare urobiť niekoho ţiakom, učeníkom. Prvý raz sa u Mt nachádza v stati
o zákonníkoch, ktorí sa stali učeníkmi nebeského kráľovstva (13, 52). Druhýkrát o Jozefovi
z Arimateji (27, 57), ktorý sa stal učeníkom Jeţiša, v súvislosti so sluţbou pochovania jeho mŕtveho
tela. V oboch prípadoch je sloveso v pasívnom tvare a vo vzťahu k Jeţišovi či ním ohlasovanému
nebeskému kráľovstvu. V poveľkonočnom misijnom pokyne však apoštoli dostali pokyn, aby
aktívne získavali učeníkov všetky národy alebo zo všetkých národov. Jeţiš počas svojho ohlasovania
nebeského kráľovstva aktívne povolával konkrétnych ľudí k učeníctvu. Jeţišovými učeníkmi sa
počas jeho verejného pôsobenia stali výhradne povolaní muţi z Izraela. Po Veľkej noci sa aj toto
privilégium má rozšíriť na všetky národy. Učeníkmi sa budú môcť nazývať aj Jeţišovi nasledovníci
mimo Izraela, z národov. Úlohu povolávať a získavať učeníkov majú ním vyslaní apoštoli, ktorých
Vzkriesený nazval svojimi bratmi. Učeníctvo počas celého jeho verejného pôsobenia bolo
koncentrované na jeho osobu a autoritu a toto sústredenie nového učeníctva na vzkrieseného Krista
musí pokračovať aj počas misie veľkonočných svedkov. V Matúšovom evanjeliu týmto vrcholí
téma učeníctva. Historickí Jeţišovi učeníci majú zdieľať svoje učeníctvo nielen so Ţidmi, ale

173
aj pohanmi. Noví učeníci z národov nebudú učeníkmi apoštolov, ale vţdy len učeníkmi Jeţiša. Aj
posledná zmienka slovesa mathéteuó v NZ je rozvinutá v tomto duchu: Pavol a Barnabáš získali
v Derbe značný počet učeníkov tým, ţe zvestovali evanjelium (Sk 14, 21);
c) baptizó v súvislosti s pokynom krstite ich. Misijný príkaz má byť sprevádzaný a uskutočnený
ponorením – krstom. Matúš neuvádza, ţe by sám Jeţiš krstil svojich učeníkov. On sám sa však dal
pokrstiť Jánom (3, 13 – 17), i keď Krstiteľ tento akt pokánia odmietal vykonať (3, 14). Jeţiš však
pokorne prijíma jeho krst s odôvodnením, ţe sa patrí vykonať všetko, čo je spravodlivé (3, 15).
Počas jeho krstu sa zjavil zostupujúci Boţí duch akoby holubica (v. 16) a /Boţí/ hlas z nebies
odhalil identitu Jeţiša ako milovaného /Boţieho/ syna (v. 17). Táto udalosť, spolu
s ranokresťanskou krstnou praxou, ovplyvnila uvedenie trojičnej krstnej formuly v misijnom
príkaze (por. Did 7, 1 – 3, hoci sa krstilo aj „v Jeţišovom mene“, por. 1 Kor 6, 11; Sk 2, 38; 10, 48);
d) didaskó – učiac ich, toto sloveso sme uţ mnohokrát spomínali v súvislosti s Jeţišovým
vyučovaním učeníkov. Tak ako mali učeníci podiel počas svojej galilejskej misie na ohlasovaní
nebeského kráľovstva a mocných skutkoch, teraz budú pokračovať aj v činnosti vyučovania, čo je
v Mt evanjeliu Jeţišovou prioritou. Nepôjde pritom o nové učenie a uţ vonkoncom nie o ich vlastné
učenie, ale majú vyučovať nových učeníkov z národov všetko, čo som vám prikázal. Matúš tu
pouţíva jazyk Ex 7, 2; 23, 22. Jeţiš prikazuje učeníkom, podobne ako Boh kedysi prikazoval
Izraelu.
Záverečný verš Matúšovho evanjelia: „Ja som s vami po všetky dni aţ do konca tohto času“,
tvorí inklúziu s Boţím proroctvom u Izaiáša uvedeného na začiatku diela: „...budú ho volať
Immanuel – Boh s nami“ (1, 23). Vzkriesenie je pre Matúša dôkazom toho, ţe v Jeţišovi je Boh
stále prítomný so všetkými tými, ktorí sú pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a ktorí
podľa ohlasovania apoštolov zachovávajú všetko, čo Jeţiš prikázal. Takto sa stávajú novými
Jeţišovými učeníkmi. V Jeţišovi bude neustále Boţia prítomnosť (hebr. šechina) s tými, ktorí ho
budú nasledovať, aţ kým nepríde nebeské kráľovstvo vo svojej plnosti.

 Slovo novým učeníkom

* V ţivote učeníckeho spoločenstva nastáva radikálny obrat, keď ich Majster pozve, aby mu
pomáhali získavať učeníkov zo všetkých národov. Tým, ktorí boli doposiaľ poslucháčmi, svedkami
jeho vyučovania, ohlasovania a zázračného uzdravovania, Majster zveril učiteľskú sluţbu. Táto
sluţba má však osobitnú povahu:
1. Jeţiš nehovorí len o vyučovaní (gr. didaskó), ale o získavaní učeníkov (gr. matheteuó). Zatiaľ
čo vyučovanie dnes chápeme ako sluţbu Slova, učeníctvo je oveľa širší pojem a zahŕňa celé bytie
Jeţišových nasledovníkov. Učeníci – apoštoli si majú byť vedomí tohto cieľa, aby neredukovali
svoju činnosť na vyučovanie náboţenstva a kázanie.
2. Na „získavaní učeníkov“ má podiel a účasť celé učenícke spoločenstvo. Táto sluţba nebola
zverená len niektorým z Dvanástich, ale kaţdému, kto v spoločenstve slobodne vytrval aţ
do okamihu poverenia. Táto sluţba nie je nikdy výsadou len zvlášť obdarených vodcov, ale celého
spoločenstva.
3. Spoločenstvu k sluţbe evanjelizácie daruje Jeţiš plnú moc. Učeníci sami nič nedokáţu. Najprv
je čas vyučovania, „bytia s Majstrom“, postupných účastí na sluţbe, ale príde i čas, keď Majster
odovzdá spoločenstvu plnú moc pre sluţbu získavania nových učeníkov.
4. Jeţiš neobmedzuje poveľkonočnú misiu učeníkov len na „veriace spoločenstvo“. Práve
naopak, zvlášť ich posiela k tým, ktorí o ňom ešte nepočuli, k tým, ktorí ešte „neveria“. Učenícke
spoločenstvo vyslané Majstrom k sluţbe by sa nemalo obmedzovať na okruh „kostolných ľudí“. Má
pozvanie kráčať a hľadať ľudí uprostred novopohanského sveta.
5. Rôzne formy veľkých evanjelizačných podujatí majú nesmierny význam, ale i mnohé
obmedzenia. Majú povahu práce so „zástupmi“. Tí, ktorí budú počas takýchto evanjelizácií oslovení
ohlasovaným Kristom, nemôţu zostať v zástupe, ale tak ako Majster aj učeníci ich majú pozvať
vystúpiť zo zástupu. Konečným cieľom kaţdej evanjelizácie zostáva učeníctvo, čo je oveľa hlbšie
ako jednorazové oslovenia počas ohlasovania.

174
 6. Nikto z Jeţišových učeníkov so sluţbou vyučovania nemá mandát získavať učeníkov pre seba.
Učenícke spoločenstvo pomáha získavať nových učeníkov výhradne pre Jeţiša. Ţiadny kňaz,
pastor, charizmatický vodca nemôţe mať svojich učeníkov. Učenícke spoločenstvo a jednotliví
učeníci môţu vo vzťahu k ďalším kresťanom zdieľať svoje skúsenosti, môţu im slúţiť slovom,
počúvaním, svedectvom, ale vţdy len ako spoluučeníci. Nikdy nie ako majstri a len v obmedzenej
podobe ako učitelia.
7. Viditeľným znakom „ponorenia sa do učeníckeho spoločenstva“ s Jeţišom, jeho abba a Boţím
duchom, je krst. V prvotnej cirkvi bol viditeľným znamením rozhodnutia nasledovať Jeţiša celým
ţivotom. V cirkvách, kde je beţnou praxou len krst dospelých, by sa mohol krst kryť s rozhodnutím
nastúpiť na cestu učeníctva. V cirkvách, v ktorých je prax krstu detí, je potrebné hľadať spôsoby,
ako pozývať uţ pokrstených na cestu učeníckeho nasledovania. Zdá sa, ţe ani sviatosť birmovania
v Katolíckej cirkvi či konfirmácia v cirkvách evanjelických, ku ktorým pristupujú zväčša
adolescenti, nebýva ešte vedomým rozhodnutím sa pre cestu učeníckeho nasledovania Krista.
Učeníctvo je vţdy osobným vedomým rozhodnutím nasledovať Majstra Jeţiša.

Literatúra
BROWN, R. E.: Kristus na Veľkú noc, Dobrá kniha, Trnava 2001, s. 23 – 39; FRIEDRICH, G.: Die formule Struktur
von Mt 28, 18 – 20, ZThK 80, 1983, s. 137 – 183; GNILKA, J.: Das Matthäusevangelium II, Herder, Freiburg – Basel –
Wien 2001, s. 485 – 512; HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle Matouše, s. 438 – 447; Make Disciples of All the
Gentiles (Mt 28, 19), CBQ 37, 1975, s. 359 – 369; MEIER, J.: Gentiles or Nations in Matt. 28, 19? in CBQ 39, 1977,
s. 94 – 102; MRÁZEK, J.: Obrat k misii pohanům v Matoušově evangeliu, in Matoušovské studie, Mlýn, Brno 2000,
s. 15.

4. Veľkonočné príbehy u Lukáša

V Lukášovej poslednej – 24. kapitole, nájdeme štyri veľkonočné rozprávania odohrávajúce sa
podľa jeho literárnej štruktúry v jeden deň. Z nich posledné tri pochádzajú z Lk vlastného zdroja,
prvý reflektuje Mk 16, 1 – 8: Lk
1. Ţeny a Peter navštevujú prázdny hrob (Lk 24, 1 – 12)
2. Zjavenie dvom učeníkom na ceste do Emauz (Lk 24, 13 – 35)
3. Zjavenie učeníkom v Jeruzaleme (Lk 24, 36 – 49)
4. Nanebovstúpenie (Lk 24, 50 – 53)
Sústredenie veľkonočných udalostí na Jeruzalem je v súvislosti s univerzálnou misiou k všetkým
národom (24, 47 a celé druhé Lk dielo – Skutky apoštolov). Lk kvôli svojmu literárnemu
teologickému zámeru eliminoval všetky zmienky o veľkonočných zjaveniach v Galilei. Jeho
tradícia je do určitej miery podobná Jánovmu evanjeliu. V oboch evanjeliách sa prvé zjavenie
zhromaţdeným učeníkom udialo nie v Galilei, ale v Jeruzaleme, večer v deň vzkriesenia. Lk aj Ján
majú spoločné:
- Jeţiš sa postavil doprostred a pozdravil prianím pokoja: „pokoj vám“;
- vzkriesený Jeţiš ukazuje svoje rany (ruky a nohy u Lk; bok u Jn);
- Jeţiš zveruje apoštolom poslanie, ktoré zahŕňa odpúšťať hriechy a úlohu Ducha
(výslovne u Jn; symbolicky v slovách „zasľúbenie svojho Otca“ u Lk).
Lukáš na začiatku evanjelia sľúbil, ţe jeho systematická správa bude zaloţená na svedectve
očitých svedkov a sluţobníkov slova. Týmito svedkami sa stávajú učeníci. Zjavenie sa končí
nanebovstúpením. Lukášovo evanjelium sa začalo v chráme, kde anjel zostúpil z neba kvôli
zjaveniu Zachariášovi. Končí inklúziou v tom istom prostredí, ako sa začalo – v chráme, kde
učeníci chválili Boha po tom, čo Jeţiš „vystúpil do nebies“.

1. Prázdny hrob a ženy

Prvou reakciou ţien (Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova, v. 10; por. kap. X) u Lk pri
prázdnom hrobe, kde našli odvalený kameň, ale nenašli tu mŕtve Jeţišovo telo (v. 1 – 3), sú ich
rozpaky. K nim sa pripojí strach (v. 5), keď sa pred nimi zjavili dvaja muţi v ţiarivom odeve (v. 4b;

175
Mk hovoril o mladíkovi; Mt o anjelovi). Ich odev naznačuje nebeský pôvod a učeníci kráčajúci
do Emauz ich v Lk 22, 23 priamo stotoţňujú s anjelmi. Ţeny naplnené strachom, podobne ako
pastieri na začiatku evanjelia pri Jeţišovom narodení (2, 9), sklonili tvár k zemi. Otázka, s ktorou sa
anjelské bytosti obracajú na ţeny: „Prečo hľadáte ţivého medzi mŕtvymi?“ (v. 5b), je rétorickým
veľkonočným zjavením. Jeţiš napriek ukriţovaniu a smrti nie je mŕtvy, ale ţijúci. K tomu
pridávajú: „Niet ho tu, bol vzkriesený“ (gr. égerthé, 6a). Vo veľkonočnom ohlásení anjelov je
prezentovaný Jeţiš ako víťaz nad smrťou. Anjeli potom vyzývajú ţeny, aby si spomenuli
na Jeţišovo galilejské vyučovanie o nutnosti (gr. dei) pašiovej cesty, ktorá sa však skončí
zmŕtvychvstaním: „tretieho dňa musí vstať z mŕtvych“ (v. 7, odkaz je na 9, 22. 44; 18, 31 – 33).
Prítomný grécky výraz dei znamená, ţe jeho cesta bola Bohom určená a utrpenie končiace smrťou
na kríţi viedlo neodkladne k zmŕtvychvstaniu. Po tom, čo si ţeny spomenuli na jeho slová (v. 8),
ich záverečnou reakciou bolo zvestovanie tejto radostnej správy Jedenástim a všetkým ostatným (v.
9) alebo v inej formulácii apoštolom (v. 10), teda tým učeníkom, ktorí boli uţ počas Jeţišovej
galilejskej misie vyslaní pokračovať v jeho diele ohlasovania. Lk presne nehovorí, koho pod
všetkými ostatnými rozumie, ale pravdepodobne k nim patrili aj dvaja učeníci, ktorí išli do Emauz
(v. 22 – 24). Lukáš predpokladá, ţe apoštoli – Jedenásti sú zhromaţdení v Jeruzaleme a okolo nich
je obec učeníkov. Ţeny boli prvými hlásateľkami veľkonočného evanjelia. Učeníkom – muţom sa
však zdali slová ţien akoby léros (v. 11). Ide o staré slovo pre čistý nezmysel, prázdnu pochabú reč.
Starí grécki spisovatelia ho pouţívajú pre divné či nekontrolované rozprávanie v stave delíria alebo
hystérie. Jednoducho im neverili. Vzhľadom na priaznivé zobrazovanie učeníkov v Lk evanjeliu,
dokonca aj pri pašiovom príbehu, je ich reakcia prekvapivá. Lukáš vôbec nezamlčuje ani
nebagatelizuje ich počiatočnú otupenosť pri vzkriesení. Nedôvera svedectvu ţien je o to
prekvapivejšia, keď sú tieto u Lk 8, 1 – 3 zobrazené, ako sprevádzali Jeţiša a Dvanástich na cestách
počas jeho misie. Ţeny, hoci chápali pomaly, uverili vysvetleniu muţov – anjelov bez priameho
stretnutia so Vzkrieseným (na rozdiel od Mt). Jedenásti však odmietli uveriť, napriek tomu,
ţe správa ţien im Jeţišove slová musela určite pripomenúť. Nachádzajú sa stále na svojej dlhej
odysei od neporozumenia k viere. Scéna je však do určitej miery literárna príprava na ich osobné
nikým nesprostredkované stretnutie so vzkrieseným Jeţišom, na základe ktorého budú apoštoli
očitými svedkami veľkonočnej udalosti vzkriesenia ich Majstra. Perikopa o prázdnom hrobe
a svedectve ţien sa podľa mnohých rukopisov končí poukázaním na Petra, ktorý sa rozhodol overiť
si rozprávanie ţien (v. 12). Na mieste Jeţišovho hrobu našiel pohrebné plachty, ale nie Jeţišovo
telo. Tým si overil rozprávanie ţien, teda časť ich výpovede o prázdnom hrobe, nie však zvesť
o vzkriesení. Jeho pocity boli zmiešané, bol ohromený, uţasnutý nad tým, čo sa stalo, čím sa myslí
na prázdny hrob. Zatiaľ je len svedkom prázdneho hrobu. Rozhodujúci zlom nastane aţ vtedy, keď
sa mu dostane zvláštne zjavenie Vzkrieseného, ako sme o tom hovorili vyššie (Lk 24, 34).

2. Emauzskí učeníci
Podobne ako Matúš aj Lukáš ide po rozprávaní o prázdnom hrobe svojou vlastnou cestou.
Hlavnými postavami tohto Lk dramatického veľkonočného rozprávania sú dvaja z tých, ktorí sú
v predchádzajúcej perikope menovaní ako všetci ostatní (v. 9). To, ţe títo dvaja nepatria medzi
Jedenástich, je zrejmé z mena jedného z nich – Kleopas (v. 18). Uvedenie Emauz (v. 13) ako cieľa
cesty a upresnenie vzdialenosti od Jeruzalema šesťdesiat stádií, čo je pribliţne jedenásť kilometrov,
prepoţičiava rozprávaniu istú dávku realizmu. Ich pocity vyjadruje výraz skythrópoi (v. 17), čo
je staré adjektívum a znamená zachmúrený, deprimovaný či mrzutý postoj znechutenia, ktorý je
zreteľne vidieť na tvári. Tento ich pocit vychádzal zo skutočnosti Jeţišovej smrti na kríţi (v. 20)
a nesplnenej nádeje, ţe on vykúpi Izrael (v. 21). Tieto nádeje boli oţivované v Palestíne zvlášť
v období Veľkej noci (por. Bel V, 3.1; Ant II, 14.6; XVII, 9.3; biblické odkazy smerujú k Iz 41, 14;
43, 14; 44, 22 – 24; 1 Mach 4, 11). Ich sklamanie je vykreslené s obdivuhodnou presvedčivosťou.
Dramatickým momentom pri Lk rozprávaní je pripojenie sa samotného Jeţiša k nim. Je zvláštne, ţe
tí, ktorí sa rozprávali o udalostiach s ním spojených, ho nespoznali (v. 16). Dôvodom bolo, ţe ich
oči boli niečím drţané, teda akoby boli zastreté. Títo dvaja na neho hľadeli ako na jeruzalemského

176
pútnika (v. 18), ktorý po slávnosti pesach opúšťa mesto a na ceste domov chce byť ich
spoločníkom, preukazuje záujem o rozhovor. Učeníci pútnikovi stručne predstavujú Jeţišov príbeh
od jeho prorockého vystúpenia cez pašiové udalosti aţ po udalosť prázdneho hrobu (v. 19 – 24). Je
ironické, ako učeníci Jeţišovi rozprávajú príbeh o ňom samotnom, ale ešte sa im oči viery
neotvorili. Nato im pútnik začne vykladať to, čo sa na neho v celom Písme vzťahovalo, od Mojţiša a
všetkých prorokov (v. 27). Hlavným slovesom je grécke zloţené sloveso dierméneó. Ide
o intenzívne zloţené slovo z predloţky dia a slovesa herméneó, ktoré vo vzťahu k Písmu Izraela
znamená vykladať alebo vysvetľovať, interpretovať. Pôvodne sa pouţívalo aj vo význame prekladať
z jedného jazyka do druhého. V 32. verši sa o tomto vysvetľovaní hovorí ako o otváraní Písiem.
Jeţiš učeníkom kráčajúcim do Emauz teda vykladá ţidovské Písma, z ktorých boli uţ vtedy
povaţované za posvätné dve z troch častí hebrejského kánonu, ktorý v tomto čase nebol ešte
uzatvorený:
Tóra (Zákon), čiţe päť kníh Mojţišových;
Neviím (Proroci), do ktorých patrili proroci skorší: Neviím rišonim: Joz, Sdc, 1 – 2 Sam
(Šemuel); 1 – 2 Kr (Melakím) a neskorší: Neviím acharonim: Iz, Jer, Ez, a Dvanásti „malí“
proroci (šehem asar ha-nneviím);
V Lk 24, 44 budú pridané aj ţalmy, časť neskorších Ketuvim – spisov.
Výklad prebiehal v mesiášskom duchu, zvlášť vo vzťahu k pašiám a zmŕtvychvstaniu Boţieho
mesiáša, ktorým je sám Jeţiš (por. v. 27). Lk veľkonočné rozprávanie zreteľne obsahuje motív
napĺňania starozákonných proroctiev a ţidovských očakávaní (v. 19b – 21; 25 – 27; por. aj 44 – 46).
Zvýrazňuje tým kontinuitu medzi kresťanstvom a judaizmom. Jeţiš je v tomto procese výkladu
Písma hlavným „hermeneutickým kľúčom“, cez ktorý prvotná cirkev interpretovala celý SZ. Jeţiš
Kristus sa stane centrom Písma. Učeníci putujúci do Emauz sú vo svojom neporozumení pravému
výkladu Písma nazvaní ako nerozumní či nechápaví a pomalí aţ otupelí srdcom uveriť všetko, čo
hovorili proroci (v. 25). Jeţišov výklad nespôsobil ešte úplné spoznanie a otvorenie očí, ale
roznietil oheň v ich srdciach (v. 32a). Hlavný obrat, pri ktorom učeníci sklesnutí pašiovými
udalosťami spoznali v pútnikovi Vzkrieseného Pána, bolo „lámanie chleba“: „A stalo sa im, keď
sa usadil s nimi (pri stole), vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával im.“ Jeţiš vystupuje ako
otec rodiny pri slávnostnom stolovaní. Znenie je podobné eucharistickému stolovaniu a gestám nad
chlebom pri Poslednej večeri (22, 19, por. kap. IX). „Lámanie chleba“ je Lk výraz pre eucharistické
stolovanie (por. Sk 2, 42. 46; 20, 7. 11; 27, 35). Zámerom evanjelistu bolo, aby čitatelia pochopili,
ţe učeníci spoznali Jeţiša práve pri eucharistickom stolovaní, pri lámaní chleba (v. 35). Práve
v tejto chvíli sa im otvorili oči (v. 31). Smútok, neporozumenie a nechápavosť učeníkov sa menia
na radosť a porozumenie z opätovného návratu na Jeţišovu cestu. Jeţiš, ktorý pri poslednej večeri
povedal učeníkom, ţe „uţ viac nebude jesť s nimi, kým sa nenaplní Boţie kráľovstvo“ (22, 18), sa
teraz podieľa na ich stolovaní, čím sa ukazuje, ţe vzkriesením sa ohlasovaná Boţia vláda naplnila.
Obrátenie učeníkov sa symbolicky a názorne prejaví ich bezprostredným bezodkladným návratom
do Jeruzalema. Podobne ako ţeny, aj oni sa chceli podeliť s novou skúsenosťou, takţe ešte v tú
hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema, kde našli zhromaţdených Jedenástich a tých, čo boli s nimi
(v. 33). Ich zvesť sa tu stretáva s oznámením o zjavení vzkrieseného Jeţiša Petrovi (v. 35 – 35).
Vzkriesený Jeţiš je u Lk po veľkonočných udalostiach prítomný iným, novým spôsobom. Môţe byť
zároveň v dedinke Emauzy (v. 31) i v Jeruzaleme (v. 34), takisto môţe náhle zmiznúť (v. 31).
Veľkonočné rozprávanie o zjavení Vzkrieseného dvom učeníkom kráčajúcim do Emauz bolo
v cirkvi vţdy veľmi populárne. Kresťania totiţ majú stále k dispozícii rovnaké prostriedky poznania
vzkrieseného Pána – Písmo a „lámanie chleba“. Vzkriesený Jeţiš je v spoločenstve nových
učeníkov vţdy prítomný pri eucharistickom stolovaní a on sám pri čítaní Písma otvára jeho zmysel.
Jeţišovo panovanie, jeho skutočná identita, sa nezjavuje v skutkoch boja, pomsty alebo v mocných
zjaveniach, ale dosahuje sa cez kríţ a vyjadruje pri eucharistickom stolovaní – v skutku
pohostinnosti, mieru, bratstva a sesterstva.

177
3. Zjavenie Vzkrieseného učeníkom a nanebovstúpenie
Týmto veľkonočným príbehom chcel Lk ozrejmiť, ţe vzkriesený Jeţiš nie je prízrak ani duch, ale
skutočný ten istý Jeţiš – ich Majster. On sa postavil doprostred spoločenstva učeníkov s pozdravom
pokoj vám (gr. eiréné hýmin, z hebr. šalom lachem, v. 36; viď kap. VI.6). Tento šalom – plnosť
pokoja, bol proklamovaný anjelmi na začiatku evanjelia (2, 14), stal sa dôsledkom Jeţišovho
verejného pôsobenia (7, 50) ako aj ohlasovania apoštolov (10, 5 – 6) a teraz po veľkonočných
udalostiach sa stane permanentným darom jeho učeníkom. Vzkriesený Jeţiš sa identifikuje
so svojím pozemským telom. Učeníkom ukazuje svoje ruky a nohy, ktorých sa môţu dotknúť (v. 39
– 40) a na ktorých mohli vidieť viditeľné stopy po ranách (tak u Jn). Napokon sa dokonca pridáva
k ich stolovaniu (v. 42 – 43). Toto spoločné stolovanie môţe symbolizovať obnovenie spoločenstva
pri stole so svojimi učeníkmi. Lk veľmi realisticky opisuje telesnú stránku Jeţišovho
zmŕtvychvstania – On hovorí, ukazuje svoje viditeľné telo (s ranami) a konzumuje. Dosahuje tým
jasnú nepopierateľnú overiteľnú totoţnosť ukriţovaného Majstra Jeţiša so Zmŕtvychvstalým
Pánom. Moţno mal pritom Lk apologetický úmysel, v ktorom chcel vyvrátiť mienku neveriacich,
ktorí odmietli zmŕtvychvstanie ukriţovaného Jeţiša, alebo poopraviť začínajúcich kresťanských
gnostikov a doketistov (učili, ţe Jeţiš nemal skutočné, ale len zdanlivé telo).
Zaujímavé sú vnútorné pocity učeníkov. Hoci uţ podľa 34. verša vedia, ţe Pán naozaj vstal
z mŕtvych, boli spočiatku vydesení a vyľakaní, zdalo sa im, ţe vidia ducha (v. 37). Je tu pouţité
staré grécke sloveso ptoeó, ktoré sa v NZ vyskytuje len u Lk (vţdy v pasívnom tvare, ešte v 21, 9)
a vyjadruje emócie typické pre deti – byť vyľakaný, zdesený, vyplašený, vystrašený pri stretnutí
s niečím, čo človeka nečakane vyruší. Podobné emócie vyjadruje aj adjektívne druhé spojenie –
emfoboi genomenoi. Adjektívum, takisto typické pre Lk (ešte v 24, 5; Sk 10, 4; 24, 25; por. Sir 19,
24), vzniklo z predloţky en a výrazu pre strach fobos, čím sa dosahuje aj zvýšenie intenzity, teda
doslovne byť (celý) v strachu. V úplnom spojení označuje, ţe učeníci boli extrémne vystrašení,
veľmi preľaknutí, vydesení. V nasledujúcom verši sám Jeţiš spoznáva ich emócie prekvapenia.
V texte sú pouţité ďalšie spojenia a slová: „Čo ste zmätení (tetaragmenoi) a prečo vystupujú
pochybnosti (dialogismoi) vo vašom srdci?“ (v. 38). V prvom spojení je pouţité pasívne perfektum
starého slovesa tarassó, ktoré má základný význam trepať, pohybovať, ale v prenesenom význame
byť zmätený, znepokojený, desiť sa. U Lk sa vyskytuje ešte v 1, 12 v súvislosti so zjavením anjela
Zachariášovi, ktorý bol zdesený a padol na neho strach. Uţ pri Lk výbere týchto slovies vidíme
inklúziu obidvoch príbehov zjavení, ktoré ohraničujú evanjelium. V druhom spojení Lk pouţíva
slovo dialogismoi. Ono označuje v pozitívnom zmysle myšlienky vo vnútri srdca človeka či proces
zmýšľania, uvaţovania, v zmysle negatívnych myšlienok vyjadruje pochybovanie, nedôverovanie.
V tomto význame ho tu pouţíva aj Lk. Evanjelista sa v súvislosti s veľkonočnými udalosťami
vôbec nezdráha uvádzať ich negatívne emócie strachu, zdesenia, preľaknutia či pochybností, lebo
vzápätí budú všetky prekonané ţivou skúsenosťou spoznania Vzkrieseného Pána. V 41. verši, keď
tieto reakcie vrcholia dvomi slovesami: neverili (apistúntón) a divili sa (thaumazontón). Lk
zasiahne zjemňovaním nevery učeníkov, ako sme to videli pri pašiovom príbehu, s odôvodnením,
ţe to bolo od radosti. Veľkonočná reálna udalosť zjavenia skutočného tela vzkrieseného Jeţiša
mení strach, zmätok a nedôveru v srdciach učeníkov na nový pocit radosti.
Po tom, čo Jeţiš uistil učeníkov o svojej identite, pristupuje vo vzťahu k nim k pouţitiu
rovnakého vyučovania, aké pouţil pri predchádzajúcom príbehu dvoch učeníkov. Odvoláva sa na
svoje vlastné slová, ktoré im hovoril, keď bol s nimi (v. 44a), teda na vyučovanie počas svojej
sluţby, na ktorom mali učeníci účasť, aby si naň spomenuli. Hovorí o nutnosti naplnenia všetkého,
čo je o ňom zapísané v Písme, čiţe v Mojţišovom zákone, u Prorokov a v Ţalmoch (por. v. 44b).
Zvlášť poukazuje na utrpenie mesiáša, ktorý tretieho dňa vstane z mŕtvych (v. 46). Vzkriesený
Učiteľ pri tomto vyučovaní svojim učeníkom otvoril myseľ, aby rozumeli Písmam (v. 45), podobne
ako otvoril oči dvom učeníkom kráčajúcim do Emauz (v. 31). Interpretácia Písma je základným
prvkom pochopenia utrpenia a zmŕtvychvstania mesiáša. Táto interpretácia je moţná len vtedy, ak
hlavným interpretom a výkladovým kľúčom je sám Jeţiš, ktorý napĺňa zmysel Písma Izraela.

178
 Celá scéna zjavenia Vzkrieseného Jedenástim má podobnú štruktúru ako predchádzajúca
emauzská perikopa. Aj tu sme videli nečakané zjavenie Vzkrieseného, neporozumenie učeníkov,
vyučovanie zaloţené na Písme, spoločnú hostinu a nakoniec uvidíme jeho odchod. Jediný nový
prvok je pridanie poverenia, ktoré Kristus dáva Jedenástim (a tým, čo boli s nimi). U Lk je
zaujímavé, ţe obrat smerom k poslaniu učeníkov je v tej istej literárnej konštrukcii, v ktorej sa
nachádza pod imperatívom Písma nutnosť utrpenia a zmŕtvychvstania Mesiáša. Podobne ako Matúš
aj Lk uvádza začiatok nového poveľkonočného vyslania učeníkov (ide o „neúplné vyslanie“,
pretoţe Lk v ňom pokračuje v druhej knihe), ktoré nadväzuje na galilejskú misiu a zároveň ju
presahuje.
1. Posielajúcim subjektom je implicitne Jeţiš, Lk však zdôrazňuje práve súvislosť s Písmom, čím
je v pozadí prítomný aj JHVH. Celé Jeţišovo dielo, vrátane smrti a zmŕtvychvstania, ako aj nová
misia za hranice Izraela je naplnením Písma, čiţe samotným dielom Boha.
2. Poslaní boli počas galilejskej misie najprv Dvanásti a potom ďalší „sedemdesiati (-dvaja)“,
teraz sú prítomní Jedenásti a ostatní, čo boli s ním (v. 33b), ide teda o symbolické vyjadrenie celej
učeníckej obce, v ktorej majú ústrednú úlohu Jedenásti (Dvanásti po doplnení Mateja Sk 1, 26).
Jeţiš týchto svojich budúcich vyslancov nazýva svedkami (gr. martyres, v. 48). Neskôr budú
definovaní apoštolskí svedkovia tým, ţe boli s Jeţišom od jeho krstu aţ po veľkonočné udalosti
(por. Sk 1, 22; 13, 31).
3. Výzbrojou bude sila z výsosti, jeho svedkovia budú do nej doslova oblečení. Jeţiš im teraz túto
„silu z výsosti“ posiela ako zasľúbenie svojho Otca. Aţ v Skutkoch apoštolov sa dozvieme, ţe čas
zoslania tejto Boţej moci budú Turíce a onou silou z výsosti bude Duch svätý (gr. pneumatos hagiú;
Sk 2, 4).
4. Špeciálnym pokynom pre Jedenástich a tých, čo boli s nimi, je príprava na zoslanie Boţej
moci, teda aby zostali v meste, v Jeruzaleme, kým nebudú vystrojení sľúbenou mocou (v. 49).
5. Adresáti veľkonočného posolstva sa radikálne rozširujú, podobne ako u Mt, na všetky národy
(gr. panta ta ethné, v. 47; por. Lk 12, 30; Sk 14, 16; 15, 17). Univerzálna misia k národom sa začne
v Jeruzaleme, teda hlavnom meste Izraela, rozšíri sa po celom Júdsku, Samárii, postupne bude
prechádzať do ďalších a ďalších národov aţ do „posledných končín sveta“ (por. Sk 1, 8 a celé druhé
Lk dielo).
6. Obsah posolstva sa uvádza vo verši 47. Nejde o vyčerpávajúci zoznam. Dôleţitou formulou je,
ţe všetko zvestovanie apoštolov bude zaloţené na jeho mene, čiţe za prítomnosti Jeţiša a pod jeho
vedením. Jeho meno označuje jeho prítomnosť a autoritu v kázaní veľkonočných svedkov. Neskôr
v Sk uvidíme, ako učeníci v jeho mene krstili a kázali (Sk 2, 38; 3, 6; 4, 10. 17 – 18; 5, 28. 40; 8, 12.
16; 9, 27 – 28; 10, 48...). Lk na tomto mieste uvádza dva výrazy, ktorými nadväzuje na svoju misiu
a galilejské vyslanie učeníkov, rozšírené na všetky národy:
a) kéryssó, s ktorým sme sa stretli nielen pri Jeţišovom ohlasovaní Kráľovstva (kap. IV.4), ale aj
pri vyslaní Dvanástich (9, 2; kap. VI.7);
b) metanoian eis afesin hamartión – pokánie na odpustenie hriechov. So slovesom metanoeó sme
sa stretli pri Mk vyslaní Dvanástich (kap. VI.7), kde označuje celkovú zmenu zmýšľania
orientovanú na Jeţišovo evanjelium. Substantívum metanoia v súvislosti s odpustením hriechov
nájdeme u Lk pri Jánovom krste (3, 3). Jeţiš sám predstavuje svoju činnosť, ţe neprišiel volať
spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali (5, 32). Toto pokánie, ktoré Jeţiš počas svojej misie
priniesol Izraelu, bude po veľkonočných udalostiach rozšírené aj na pohanov (por. Sk 11, 18). Táto
poţiadavka metanoie sa potom kládla na tých, ktorým bola ohlasovaná dobrá zvesť o Jeţišovi a boli
krstení v jeho mene.
V závere evanjelia Jeţiš odchádza spolu s učeníkmi do Betánie (prečo práve sem, Lk
nevysvetľuje), kde vystupuje k Bohu. Podobne ako Eliáš a Mojţiš, ktorí boli podľa ţidovskej
tradície vzatí s telom do neba, aj on bol vznesený do nebies (v. 51). Týmto obrazom výstupu na
nebesia sa končí jeho exodus k Otcovi. V úvode evanjelia Zachariáš vypočul anjelovu zvesť
o narodení Krstiteľa, ale nebol schopný prehovoriť k ľudu a poţehnať ho (1, 10. 21 – 22). V závere
evanjelia akoby v „závere liturgie svojho ţivota“, poţehnáva učeníkov kňazským spôsobom sám
vzkriesený Jeţiš (v. 50, 51a; por. Sir 50, 22 opis poţehnania veľkňaza Šimona II.). Reakciou

179
učeníkov na poţehnanie a nanebovstúpenie Jeţiša je poklona (v. 52; por. Sir 50, 19) a veľká radosť.
Je to prvý a jediný krát v Lk evanjeliu, keď sa mu učeníci klaňajú. Potom sa učeníci vrátia do
Jeruzalema, odkiaľ sa má začať ich nová misia k všetkým národom. Ako sme uţ spomínali, Lk
ukončuje svoje prvé dielo na mieste, kde ho začal – v chráme, kde učeníci chválili Boha, doslova
„dobrorečili Bohu“ (gr. eulogúntes ton theon v. 53).
V spôsobe, ktorým Lukáš zobrazoval veľkonočné príbehy, sa celkom zreteľne odráţa,
čo kresťanská cirkev preţívala pri svojich bohosluţbách so vzkrieseným Kristom. Jeţišov príbeh
i s pašiami a vzkriesením zodpovedá Boţej prozreteľnosti a je ukotvený v ţidovskej Biblii ako
príbeh mesiáša. Tento Jeţišov príbeh je potom vnímaný ako hermeneutický prostriedok, ktorý spája
svedectvá Písma s aktuálnym Boţím konaním.

 Slovo novým učeníkom

* Učenícke spoločenstvo, ktoré má Jeţiša vo svojom strede, sa chce nechať ním vyučovať zvlášť
cez Písmo a „lámanie chleba“. Pre spoločenstvo sú dôleţité obidva piliere spoznávania Pána. Pri
výklade Písma horí učeníkovo srdce a pri Eucharistii sa im otvárajú oči. Spoločenstvo, kde sa
ignoruje alebo dáva do úzadia Pánova večera, často podlieha pokušeniu krátkozrakosti a uzavretia
sa do seba. Tam, kde sa zo stredu stráca Boţie slovo, prichádza strnulosť, ritualizmus a stráca sa
horlivosť. Spoločenstvo, ktoré sa necháva vyučovať cez Písmo a slávi Jeţišovu prítomnosť pri
„lámaní chleba“, stáva sa spoločenstvom evanjelizačným, ohlasujúcim radostnú zvesť, ţe Pán vstal
z mŕtvych. Takéto spoločenstvo je obdarované Boţou mocou – Duchom Svätým, aby ohlasovalo
radostnú zvesť všetkým tým, ktorí o ňom ešte nepočuli. V tomto Duchu sú učeníci premieňaní
na svedkov evanjelia.

Literatúra
BROWN, R. E.: Kristus na Veľkú noc, Dobrá kniha, Trnava 2001, s. 40 – 66; FITZMYER, J.: The Gospel according
to Luke X – XXIV, New York 1983, s. 1532 – 1593; KARRIS, R. J.: Luke in NJBC 23: 195; MÜLLER, P. G.:
Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998, s. 168 – 169.

5. „Dlhší záver“ v Markovom evanjeliu

Len o prvých ôsmich veršoch záverečnej Mk kapitoly moţno podľa textovej kritiky bezpečne
dokázať, ţe patrili k pôvodnému evanjeliu. V priebehu dejín exegézy Markovho evanjelia sa
vynárala stála otázka, ako môţe verš 16, 8 tvoriť vhodný záver k úvodnému veršu „začiatok dobrej
zvesti Jeţiša Krista“. Ako môţe byť dobrou zvesťou to, ţe sa ţeny báli povedať niekomu
o Jeţišovom zmŕtvychvstaní? Textoví svedkovia Marka, ktorí nekončia veršom 16, 8, ponúkajú ako
pokračovanie tri varianty („dlhší záver“, „dlhší záver spolu s Freerovým logion, „kratší záver“),
z ktorých sa len jeden vyskytuje dostatočne často na to, aby sme ho mohli povaţovať za súčasť
tradície. Tento variant poznáme ako „dlhší záver“ (Mk 16, 9 – 20), ktorý sa objavuje vo všetkých
katolíckych a vo väčšine protestantských Biblií, či uţ odlišným písmenom, alebo ako poznámka
pod čiarou, aby sa naznačila textová pochybnosť.
Synoptici Matúš a Lukáš vo svojich evanjeliách nečítali Mk 16, 9 – 20. Vzťah závislosti je tu
skôr opačný. Dlhší Markov záver predpokladá ostatné evanjeliá (aj Jánovo), z ktorých autor
zozbieral správy o zjaveniach a ponúka novú harmóniu veľkonočných správ. Dlhší Markov záver je
z gramatického hľadiska pripojený veľmi nešikovne. Verš 9 zmieňuje Máriu Magdalénu, akoby sa
s ňou čitateľ nestretol uţ v predchádzajúcich veršoch. Navyše, čitatelia nie sú oboznámení
s nemenovaným „on“. Jeţiš, na ktorého sa tu poukazuje, nebol totiţ v predchádzajúcich veršoch
aktívnym činiteľom deja. Tým bol nebeský mladík, ktorý vysvetlil ţenám prázdny hrob. Mk 16, 8
nechal Máriu Magdalénu utiecť v strachu a chvení, ale zjavenie v 9. verši jej dáva odvahu urobiť
presne to, čo jej anjel predtým prikázal.
Tento dlhší záver môţeme rozdeliť do dvoch častí: 1. verše 9 – 14; 2. verše 15 – 20.
1. časť dlhšieho záveru krátko hovorí o Jeţišových zjaveniach pred Máriou Magdalénou, dvomi
učeníkmi a pred Jedenástimi. Dôraz spočíva v nevere učeníkov, ktorých Pán potom karhá,

180
ţe neuverili tým, ktorí ho uţ videli. Je to dôrazná výzva neskorším veriacim veriť vo Vzkrieseného
aj bez toho, ţe by ho sami videli. Nápadnú príbuznosť má s veľkonočnými správami u Lk a Jn. Verš
9 sa vzťahuje na Jn 20, 11 – 17 a Lk 8, 2, kde sa hovorí o vyhnaní siedmich démonov z Márie
Magdalény. Verše 10 – 11 vychádzajú z Jn 20, 17, prípadne Lk 24, 11. 38. 41. Mária Magdaléna,
na rozdiel od verša 8 (nikomu nič nepovedali, lebo sa báli), uteká veľkonočnú správu oznámiť tým,
čo boli s ním, teda učeníkom. Títo však ţialili a plakali (čo je z Jn 16, 20). Pri opisovaní reakcie
učeníkov na Magdaléninu správu autor dlhého záveru ukazuje, ţe mu je vlastný pesimistický
pohľad na Jeţišových učeníkov, ktorý charakterizuje Marka. Oni jej neverili (v. 11). Verše 12 – 13
vychádzajú asi z Emauzskej perikopy, aj keď štylizácia ani tu nie je rovnaká. Neochota uveriť
neporáţa zmŕtvychvstalého Krista, keďţe sa neskôr zjavuje „v inej podobe“ dvom z nich na ceste,
keď išli na vidiek (v. 12). Verš 14 je prevzatý z Lk 24, 11. 36 – 43, prípadne z Jn 20, 19 – 23 alebo
Jn 20, 24 – 29. Rovnako ako Magdaléne ani týmto dvom ostatní učeníci neuverili. Tak nám dlhý
záver predstavuje sekvenciu, kde len stretnutie so samotným Zmŕtvychvstalým Jeţišom premôţe
predchádzajúcu neschopnosť uveriť. Autor sekundárnej prílohy, v ktorej ide podľa starej správy
arménskeho rukopisu o istého presbytera Aristona, očividne verše 9 – 14 zostavil zo všeobecných
vedomostí spisov bez toho, aby išlo o presné podanie predlohy. Zdôraznenie nevery učeníkov
(v. 11. 13) a Jeţišovo pokarhanie týkajúce sa tejto nevery (v. 14), dávajú rozpoznať mimoriadny
teologický záujem: chce varovať čitateľov, aby sa vzdali svojej vlastnej nevery vzhľadom
na tradičné posolstvo kedysi neveriacich učeníkov.
2. časť ukazuje úplne iný charakter ako v. 9 – 14. Prvá časť obsahuje zhŕňajúci referát (zhŕňa Lk
a Jn, zatiaľ čo Mt nie je známy), druhá časť je naproti tomu vyrovnaný opis. Úzka literárna blízkosť
medzi 15 – 18 s Mt 28, 18 – 20 svedčí o literárnom pouţití. Obsahovo prináša reč Vzkrieseného
Pána Jedenástim a nové vyslanie učeníkov. Výzva k svetovým misiám je dokonca obsiahlejšie neţ
paralela v Mt 28, 19 a znie: „Choďte do celého sveta, ohlasujte evanjelium celému stvoreniu“
(v. 15). Adresátmi veľkonočnej misie nie sú len ako u Mt všetky národy, ale dokonca celé
stvorenie. Je tu pouţité pre Mk typické slovo ktisis (por. 10, 6; 13, 19) označujúce celé Boţie
stvorenie, všetko tvorstvo nachádzajúce sa v celom kozme – svete. Ide pravdepodobne o hyperbolu,
v ktorej tá radostná zvesť – evanjelium Jeţiša Krista, ktoré zaznelo v úvodnom verši Mk evanjelia,
má byť teraz vyslanými učeníkmi zvestované a ohlasované (gr. známe sloveso kéryssó) všetkému
stvoreniu. Prostredníctvom tohto ohlasovania ustanovuje zmŕtvychvstalý Pán svoju moc, ktorú
získal nad „všetkými vecami“. Prijatie a neprijatie zvestovaného posolstva je opísané v 16. verši.
Evanjelium prijme ten, kto uverí a bude pokrstený, a dôsledkom toho bude spasený. Naproti tomu
znakom neprijatia ohlasovanej zvesti bude, ak človek neuverí, dôsledkom čoho bude odsúdený
(por. Jn 3, 18). Vo veršoch 17 – 18 sa hovorí o znameniach, ktoré budú sprevádzať tých, čo veria.
V absolútnom protiklade k Mk jazykovému negatívnemu významu gréckeho slova sémeia (8, 11 –
12; 13, 4. 22) sa tu náhle hovorí o piatich pozitívnych znameniach (pozitívny význam pojmu sémeia
vychádza skôr z Jn teológie, teda ide o pouţitie Jn slovníka, podobne aj nasledovanie tých, ktorí
uveria, por. Jn 14, 12). Nové je aj to, ţe uvedené znamenia nie sú spomenuté v súvislosti
s hlásateľmi evanjelia, ale s jeho príjemcami – tými, čo uveria (v súvislosti s predchádzajúcim
veršom, teda tými, čo budú pokrstení). Zdá sa, ţe autor týchto veršov pozná charizmatickú
skúsenosť pokrstených kresťanov (opísanú v Sk či Pavlových listoch). Zaujímavé je, ţe z piatich
konkrétnych zjavení len prvé (vyháňanie démonov) a posledné (vkladanie rúk na chorých a ich
uzdravovanie) boli u Mk charakteristickou črtou Jeţišovej sluţby a galilejskej misie učeníkov.
Čo sa týka slovníka, uţ aj tu je nový výraz v súvislosti s uzdravením. Okrem toho redaktor spomína
hovorenie novými jazykmi (gr. glóssais lalésúsin kainais, v. 17c). Ono sa v Sk 2, 4 – 13 objavuje na
Turíce (por. 10, 46; 19, 6; 1 Kor 12, 28). Tretím znamením je, ţe budú brať do rúk hady, čo môţe
súvisieť s obrazom v Lk 10, 19 (symbol Boţej moci v nebezpečí, viď kap. VI.8; por. aj Sk 28, 3 –
6). Podobný obraz Boţej ochrany v nebezpečenstve, opisuje 4. znamenie: „keď vypijú niečo
smrtonosné, neuškodí im to“ (v. 18b). O tomto sa nikde v NZ nehovorí. Dôleţitou súčasťou
všetkých týchto znamení je to, ţe sú vykonávané v Jeţišovom mene (v. 17b), teda pod Jeţišovým
osobným vedením a jeho vlastnou autoritou, na ktorej budú mať tí, čo uveria, plnú účasť. Záverečné
verše 19 – 20 sú blízke Lk 24, 50 – 51. Vzkriesený Kyrios Jeţiš nakoniec bol vzatý (anelémfthé)

181
do nebies a zasadol po Boţej pravici (v. 19). Pasívny aorist slovesa anelémfthé pouţíva Sk 1, 2. 11.
22 (ide o výraz LXX z 2 Kr 2, 11 o nanebovzatí Eliáša). Téma Boţieho zasadnutia má prominentné
miesto v jazyku Skutkov a epištol (Sk 7, 55 – 57; Rim 8, 34; Ef 1, 20; Kol 3, 1...). Záverečný 20.
verš hovorí o začiatku naplnenia poveľkonočnej misie. Podobne ako Mária Magdaléna aj učeníci
začali všade ohlasovať. Ich pochybnosti sa úplne rozplynú a oni poslúchnu, rozídu sa a všade káţu
jeho slovo. Pán svojich vyslaných veľkonočných poslov nenechal samotných, ale im pomáhal,
slovo potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali. V tomto dlhšom Mk závere sme mohli vidieť
pevné a jasné predstavy ranej svetovej misie, ktorú Cirkev viedla.

Literatúra
ALAND, K: Der wiedergefundene Markusschluß, ZThK 67, 1970, s. 3 – 13; BROWN, R.: Kristus na Veľkú noc,
Dobrá kniha, Trnava 2001, s. 17 – 22; JEREMIAS, J.: Freer – logion, in NTA I, 1987, s. 204n; MANN, C. S.: Mark,
Doubleday, New York 1986, s. 672 – 676; SCHMITHALS, W.: Das Evangelium nach Markus II, Echter Verlag,
Würzburg 1979, s. 718 – 720; SCHNACKENBURG, R.: Das Evangelium nach Markus, Echter Verlag, Würzburg
1987, s. 328.

ZÁVER k veľkonočným správam

Po pašiových udalostiach sa skončilo vyučovanie učeníkov historickou osobou Majstra Jeţiša.
Zdalo sa, ţe po zlyhaní počas udalostí v Jeruzaleme sa historický učenícky kruh definitívne
rozpadol. Na scénu však prišlo nové vyučovanie, nová skúsenosť, ktorá prevýšila všetky
predchádzajúce skúsenosti – udalosť vzkriesenia ukriţovaného Jeţiša. Učeníci zaţili s týmto
Zmŕtvychvstalým Pánom novú veľkonočnú skúsenosť stretnutia. Táto udalosť hlboko zmenila
a prehĺbila všetky ich predošlé skúsenosti. Na mnohých miestach našej práce sme mohli vidieť, ako
sa „veľkonočná skúsenosť“ nachádzala uţ v príbehoch opisujúcich Jeţišov pozemský ţivot a jeho
vzťah k učeníkom. Napr. v paschálnych ohláseniach Jeţiš predpovedal nielen pašiovú cestu, ale aj
konečné víťazstvo cez vzkriesenie. Napriek všetkým Majstrovým slovám i osobným skúsenostiam
učeníkov spoločná synoptická tradícia jednoznačne uvádza, ţe tak ako učeníci neočakávali potupnú
Jeţišovu smrť, neočakávali ani jeho vzkriesenie z mŕtvych. Aţ vďaka osobnej nesprostredkovanej
skúsenosti so Zmŕtvychvstalým začali naplno chápať skutočnú boţskú identitu ich Majstra (tu sa
rodí aj kristologická reflexia predchádzajúcich udalostí). Učeníci, ktorí boli uţ predtým Jeţišom
vyslaní pokračovať v jeho diele ohlasovania Kráľovstva, na toto poslanie nadväzujú ďalej. Ukázalo
sa, ţe učeníci po formovaní v Jeţišovej „škole“ a veľkonočnej skúsenosti boli ľuďmi schopnými
„inteligentného“ šírenia novej skúsenosti a je historickým faktom, ţe niektorí z týchto učeníkov
poloţili pri tom svoj ţivot. Obsah ich ohlasovania sa začal presúvať z témy Boţieho kráľovstva
k samotnej osobe Jeţiša, v ktorom spoznali Boţieho Mesiáša – Krista. Stredobodom viery v Krista
a jeho ohlasovania sa stáva vzkriesenie ukriţovaného Jeţiša. Dvanásti na čele s Petrom sa stávajú
rozhodujúcimi svedkami Zmŕtvychvstalého. Spolu s ďalšími učeníkmi v sile Ducha ohlasujú
evanjelium Jeţiša Krista. Jeţišova zvesť ohlasovaná apoštolmi získava nových učeníkov, ktorí sa
s historickým Jeţišom nikdy nestretli, ale prijali ho za svojho Pána cez ohlasovanie apoštolov.
Týchto vyučuje sám vzkriesený Jeţiš, prítomný uprostred spoločenstva, rôznymi spôsobmi, zvlášť
v Písme, pri „lámaní chleba“ a v ohlasovaní evanjelia v jeho „mene“. On „hovorí a vyučuje“ aj
prostredníctvom svojich vyslaných učeníkov – apoštolov. Títo pri ohlasovaní veľkonočného
evanjelia, spojeného s jeho „menom“, silou Ducha Svätého a krstnou iniciáciou získavajú pre Jeţiša
„nových učeníkov a učeníčky“ nielen z Izraela, ale aj z iných národov. Jeţišovi historickí i „noví“
učeníci sa zhromaţďujú a vytvárajú spoločenstvá a obce. Formuje sa nové spoločenstvo
„Jeţišových učeníkov“ – kresťanská cirkev. Táto nevidí svoju identitu len diskontinuálne cez
rozhodujúcu udalosť Zmŕtvychvstania ukriţovaného Jeţiša, ale zároveň kontinuálne ako
pokračovanie Jeţišovho historického učeníctva. Vo svetle veľkonočnej viery bolo nanovo vnímané
aj Jeţišovo ohlasovanie Boţieho kráľovstva. V tejto viere boli neskôr napísané aj evanjeliá a v nich
sa prelína portrét pozemského Jeţiša s „farbami“ osláveného Krista. Podobne sa prelína Jeţišovo
historické učeníctvo s novým učeníctvom v kresťanskej cirkvi, ako sme mohli vidieť aj v našej
práci. V evanjeliách spolu vytvárajú jeden fenomén učeníctva, ktorý pomáha kresťanským
čitateľom, aby sa stali aktuálnymi Jeţišovými učeníkmi. Aby vstúpili do jeho „školy“, nechali sa

182
ním formovať, aby sa aj oni mohli stať poslami jeho Kráľovstva o prichádzajúcej Boţej vláde cez
osobu vzkrieseného Krista. Evanjeliový fenomén učeníctva nás nechce len informovať, ale
primárne nás túţi formovať vo viere vo vzkrieseného Krista na Jeţišových skutočných
veľkonočných učeníkov, ktorí vstúpia do celoţivotnej Majstrovej školy.

XII. UČENÍCTVO U JEDNOTLIVÝCH SYNOPTIKOV

Metodologicky sme skúmali učeníctvo z pohľadu synoptických evanjelií ako určitého celku.
Vo väčšine statí sme pri exegéze vychádzali z najstaršieho Markovho evanjelia, ale súčasne sme
uvádzali aj špecifické zmeny u Matúša a Lukáša. Takto sa nám do určitej miery darilo postupovať
synopticky, teda neoddelene, jedným pohľadom na tieto tri evanjeliá, a súčasne rozlišovať dôrazy
kaţdého z nich. Kaţdé evanjelium má nielen svoj vlastný jazyk, cieľ, obsah, štruktúru, ale aj vlastné
pochopenie osoby Jeţiša a jeho boţskej identity, teda svoju kristológiu. S touto špecifickou
kristológiou súvisí aj obraz Jeţišových nasledovníkov a téma učeníctva. Na tomto mieste sa
pokúsime aspoň stručne uviesť niekoľko špecifických čŕt, ktoré sme objavili u jednotlivých
evanjelistov v súvislosti s učeníctvom. Táto kapitola bude akýmsi „pred-záverom“ k vlastnému
záveru, kde zhrnieme pozorovania o fenoméne učeníctva v synoptických evanjeliách ako celku.

1. Kristológia Markovho evanjelia a učeníctvo

Marek udáva hneď na začiatku svojho diela jeho obsah: „Počiatok evanjelia Jeţiša, Mesiáša,
(Boţieho Syna).“ Táto kristologická výpoveď je vyjadrením veľkonočnej viery autora evanjelia
i jeho obce. Podľa najstaršieho evanjelia, bol Jeţiš Mesiáš uţ od samotného počiatku svojho
verejného pôsobenia, teda v evanjeliu ide o kristológiu zameranú na Jeţišovo verejné pôsobenie.
Táto úvodná veta je potom určitým kristologickým interpretačným kľúčom celého diela.
Ohlasovanie Jeţiša ako Krista má v Markovom evanjeliu také ústredné a významné miesto,
ţe v ňom chýba čo i len zmienka o Jeţišových predkoch, o jeho narodení a detstve. Otázka, na ktorú
chce Marek odpovedať, znie: „V akom zmysle je Jeţiš Mesiášom, čo to znamená?“
Pomocou „kristologických titulov“ Marek vo svojom evanjeliu dômyselne rozmiestňuje
označenie Jeţiša ako Syna (v smere klimaxu: krst 1, 11; premenenie 9, 7; pod kríţom 15, 39),
pričom v prvých dvoch prípadoch ide o zjavenie samotného Boha, ktorý odhaľuje svoj vzťah
k nemu ako Synovi: „Ty si môj milovaný syn“ a posledný text je vyznaním stotníka pod kríţom,
kde je Jeţiš výslovne označený za Syna Boţieho (gr. hyios theú). Niektoré textové varianty toto
označenie Jeţiša ako Boţieho syna preto dali aj do úvodného prvého verša. Marek pouţíva aj
ďalšie tituly: Kristus (gr. christos, 8, 29; 13, 32; 14, 61; tento titul však môţe byť aj nesprávne
pochopený vo význame falošného mesiáša ako v 13, 21); Pán (gr. kyrios; 1, 3; 2, 28 atď., spolu 16-
krát); Syn človeka (gr. hyios tú anthrópú; 2, 10. 28 atď., spolu 14-krát); ďalej Syn Dávidov,
Sluţobník, Spravodlivý. S primárnym kristologickým záujmom evanjelia súvisí aj téma našej práce
– učeníctvo. Na tomto mieste spomenieme niekoľko špecifických čŕt evanjelia podľa Marka
v súvislosti s učeníckou témou:
1. V Markovom evanjeliu Jeţiš ihneď po začatí svojho verejného pôsobenia a ohlásenia Boţieho
kráľovstva – ústrednej témy ohlasovania (kap. IV.1), povoláva prvých učeníkov (1, 16 – 20). Prvou
modelovou odpoveďou na Jeţišom ohlasované Kráľovstvo je okamţité rozhodnutie povolaných
rybárov, ktorí svojím rozhodnutím odpovedajú na radikálnu výzvu prichádzajúcej Boţej vlády
a stávajú sa jeho učeníkmi (kap. II.1).
2. Príbehy povolania so svojou naliehavosťou a autoritou stoja v kristologickom kontexte,
vychádzajú z jedinečnej Jeţišovej identity. On nevystupuje ako vtedajší učitelia (títo nepovolávali
učeníkov, talmidi si vyberali rabiho), ale skôr s prorockou autoritou blízkou samotnému JHVH,
presahujúcou všetky doterajšie prorocké skúsenosti (kap. II). Učeníci, ktorí prijali jeho výzvu
a nasledovali ho, budú postupne spoznávať jeho jedinečnú identitu.
3. Najstarší evanjelista najviac zdôrazňuje neustále ţivotné spoločenstvo medzi Učiteľom Jeţišom
a jeho učeníkmi. Vo svojom evanjeliu výslovne pripomína ich neustálu prítomnosť v Jeţišovej

183
blízkosti (kap. IV.2.1). Prvým dôvodom vyvolenia Dvanástich je podľa neho „aby boli s ním“ (3,
14; kap. III.3). Výraz mathétés sa vyskytuje len v mnoţnom čísle, teda ide vţdy o učenícke
spoločenstvo. Z jednotlivých učeníkov venuje najväčšiu pozornosť Petrovi.
4. Jeţiš ako veriaci Ţid dodrţuje náboţenské zvyky. Vystupuje ako učiteľ, ale nie ako zákonníci,
vyučuje ako ten, ktorý má moc (1, 22). V kontroverziách s vtedajšími náboţenskými autoritami má
neobvyklú prevahu v polemikách a autoritu pri interpretácii Písma i tradície. Učeníci sú neustálymi
svedkami jeho vyučovania a mocného pôsobenia.
5. Zázraky zaberajú v Mk evanjeliu pomerne široký priestor (V.2). Jeţiš sa nachádza
v apokalyptickom boji, v ktorom jeho exorcizmy a uzdravenia predstavujú rozhodujúce víťazstvo
nad mocnosťami zla. Ideálnym výsledkom uzdravenia je nasledovanie Jeţiša, vytvorenie
celoţivotného spoločenstva s ním (slepý Bartimej 10, 46 – 52; V.2.4). Jeţišovi vlastní učeníci sú
v súvislosti s Jeţišovými zázrakmi nechápaví (V.2.5). Jeţiš pred svojimi učeníkmi nechce byť
pokladaný za helenistického nadčloveka (theiós anér). Bez kríţa portrét Jeţiša ako divotvorcu
a Učiteľa je nevyváţený akoby bez hlavného princípu a kostry evanjelia.
6. Pre Marka je typický reálny ľudský obraz učeníkov. Nezamlčiava ich nechápavosť,
vystrašenosť, nedôveru ani hádky o prvé miesta (VII.2.1). To súvisí aj s jeho zachovávaním
najväčšej miery Jeţišovej ľudskosti a poníţenosti. Marek prináša najhlbší pohľad do Jeţišovho
„pravého človečenstva“.
7. Zvlášť súvisí nechápavosť učeníkov s utrpením a pašiovou cestou Jeţiša. Bezprostredne
za kaţdé vyučovanie o nutnosti pašiovej cesty, kladie scénu z učeníckeho kruhu, ktorá s jeho
pašiovou cestou totálne kontrastuje (VIII.1). V prvej časti Markovho evanjelia sú učeníci vykreslení
ako príklady k nasledovaniu, v druhej časti sú výstrahou pre nesprávne pochopenie mesiášstva.
8. Sám Jeţiš počas svojho pôsobenia mesiášsku identitu skrýva. Ide o mesiášske tajomstvo (por.
1, 34. 44; 3, 12; 5, 43; 7, 36; 8, 26. 30; 9, 9), typický rys Markovho evanjelia. Mesiášska totoţnosť
Jeţiša je preto známa len čitateľom (tým je vypovedané v úvode a pri krste 1, 10 –11) a démonom
(ako nadprirodzené poznanie; Mk 1, 24; 3, 11; 5, 7). Jeho skutočná identita nie je známa tým, ktorí
sa s ním stretávajú, dokonca ani tým, ktorých sám povolal a ktorí ho pri jeho kázaní a uzdravovaní
sprevádzali, teda jeho učeníkom. Oni Jeţišovu plnú totoţnosť nemôţu pochopiť bez utrpenia
a kríţa.
9. Po celý čas Jeţišovho utrpenia v Jeruzaleme sa mu nedostane ţiadnej podpory zo strany
svojich učeníkov. Práve naopak, jeden z nich ho zaprie a druhý sa aktívne podieľal na zatknutí
(VIII.2.1). Neúčasť učeníkov pri Jeţišovom utrpení názorne vyjadruje „nahý utekajúci učeník“ (14,
51 – 52).
10. Pôvodný záver evanjelia (16, 1 – 8) odkazuje na „otvorené evanjelium,“ v ktorom je
poslucháč evanjelia pozvaný prekročiť zlyhanie učeníkov pri pašiách a zlyhanie ţien pri svedectve
o Jeţišovom vzkriesení (XI.2). Galilejské zjavenie vzkrieseného Jeţiša je v evanjeliu prorokované
učeníkom (14, 28) a ohlasované anjelom (16, 7).
11. Autor mal pred staršou tradíciou rešpekt a zbytočne do nej nezasahoval. Z evanjelistov má
Marek najväčší záujem o historické Jeţišovo učeníctvo (najmenej zo všetkých aktualizuje text
vzhľadom na svoju cirkevnú obec). V učeníctve sa snaţí byť historickým v rámci svojich
teologických dôrazov.
12. Ako cieľ Mk evanjelia sa často udáva posilnenie a povzbudenie viery kresťanov z pohanstva,
predsa však v súvislosti s učeníctvom autor pozýva poslucháčov radostnej zvesti o Jeţišovi –
Mesiášovi k radikálnemu nasledovaniu, učeníckemu vzťahu, ktorého súčasťou bude aj kráčanie
za Pánom uprostred nepochopenia, neprijatia či dokonca prenasledovania. Markovi ide o správne
pochopenie Jeţišovej identity vo vzťahu k tým, ktorým je určené jeho posolstvo – budúcim
učeníkom, ktorí sa môţu v texte nájsť v učeníkoch Jeţišových. Videli sme, ţe mnohé príbehy
a výroky o nasledovaní sú v jeho evanjeliu transparentné, presvitajú z historických udalostí
súčasným Jeţišovým nasledovníkom (v tomto smere transparentnosti pôjdu oveľa ďalej ostatné
synoptické evanjeliá).

184
 Literatúra
ACHTEMEIER, P., J.: He Taught Them Many Things: Reflections on Marcan Christology, CBQ 42, 1980, s. 463 –
481; BROWN, R.: Jeţiš v pohledu Nového zákona, Vyšehrad, Praha 1998, s. 143 – 144; HARRINGTON, D. J.: Mark in
NJBC 41:4; MANN, C., S.: Mark, The Anchor Bible, Doubleday, New York 1986, s. 104 – 120; PERRIN, N:. The
Christology of Mark: A Study in Methodology, JR 51, 1971, s. 173 – 187; PESCH, R.: Das Markusevangelium I,
Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001, s. 71 – 73; 92 – 94; POKORNÝ, P.: Výklad evangelia podle Marka, Kalich,
Praha 1981, s. 8 – 12.

2. Učeníctvo v Matúšovom evanjeliu

Predloţená práca vychádza zo všeobecne prijímanej „teórie dvoch prameňov“. Podľa nej autor
Matúšovho evanjelia uţ poznal Markovo evanjelium (podobne ako aj autor Lukášovho evanjelia)
a bral ho za základ pre svoje dielo. Okrem Mk mal redaktor k dispozícii tzv. prameň lógií – výrokov
(Q) a vlastnú tradíciu (ústnu alebo písomnú). Matúš, na rozdiel od Marka, vzťahuje titul „Mesiáš“
na Jeţiša s omnoho menšou váhavosťou. Evanjelista vyjadruje v úvodných častiach diela boţskú
totoţnosť Jeţiša pomocou rôznych titulov: „ten, ktorý vyslobodí svoj ľud z jeho hriechov...“
Emmanuel, Boţí syn (1, 21. 23; 2, 15). Na samom konci evanjelia sa Matúš k totoţnosti Emmanuela
vracia, keď zmŕtvychvstalý Jeţiš hovorí: „A hľa, ja som s vami po všetky dni aţ do skončenia
sveta“ (28, 20). Kristologicky dôleţitý je aj titul Syn Boţí, ktorý je uvedený v dôleţitých
momentoch evanjelia: pri krste (3, 17), Petrovom vyznaní (16, 16); premenení (17, 5), utrpení
a kríţi (26, 63; 27, 40. 43. 54). Titul Syn človeka prechádza celým evanjeliom a vrcholí v 28, 18 –
20. Takto nám Matúš vlastne hovorí, ţe uţ pri svojom počatí a skrze neho bola Jeţišova totoţnosť
taká, ako sa mala rozsiahlejšie prejaviť po vzkriesení. Okrem toho predstavuje Jeţiša ako nového
Mojţiša, ústrednú postavu SZ. Matúš rozvrhnutím svojej knihy do piatich oddielov podľa hlavných
Jeţišových rečí navádza predstavu Tóry (5 – 7; 10; 13; 18; 24 – 25). Jeţišovo kázanie na hore je
paralelou k vyhláseniu zákona na Sinaji. V evanjeliu nájdeme aj Dávidovské motívy, zvlášť
v rodokmeni a v pašiových správach, Jeţiš je predstavený ako Syn Dávidov, kráľovský mesiáš
poslaný Izraelu. Do určitej miery je Jeţišova múdrosť predstavená ako múdrosť nového Šalamúna
(11, 25 – 30; 23, 37 – 39). Matúš povaţuje otázku Zákona a spravodlivosti za kľúčovú otázku
teológie i praktického misijného svedectva kresťanov. Starostlivo však spracoval aj iné teologické
témy. Naplnením celého zákona je Jeţiš Kristus. Pre učeníctvo je v tejto súvislosti u Matúša
charakteristické:
1. V základnom pojme pre označenie učeníka (mathétés) Matúš úzko nadväzuje na Markovo
chápanie historických Jeţišových učeníkov. Oni sú však u neho oveľa viacej aj modelom pre
„kresťanov“ v jeho cirkevnej obci. Matúš vykazuje väčší záujem priamo v texte premosťovať
historické príbehy na svojich poslucháčov a cirkevné spoločenstvo. V tomto smere je silne
transparentné aj historické učeníctvo, často vyzývajúce poslucháčov, aby sa v ňom našli.
2. Centrálnym pojmom Jeţišovho ohlasovania je nebeské kráľovstvo. Z úcty k Boţiemu menu
sa Mt vyhýba označeniu Boţie kráľovstvo. Evanjelium bolo napísané pre cirkevnú obec, ktorá sa
skladala zrejme z veľkej časti zo ţidokresťanov. Jeţiš v ohlasovaní a podobenstvách hovoril
o nebeskom kráľovstve, ktoré tajomne pôsobí, postupuje a rastie (Mt 13; IV.1). Učeníci majú
v tomto Kráľovstve dôleţité miesto, bytostne patria k nemu spolu s Jeţišom.
3. Jeţišove radikálne poţiadavky voči učeníkom (napr. 10, 37 – 38, vo vzťahu k rodinným
príslušníkom, majetku; II.5) sú moţné a pochopiteľné len v kristologickom vedomí, ţe povolávajúci
Jeţiš stojí na mieste Boha ako Mesiáš a Syn. Preto si môţe nárokovať aj väčšiu lásku ako
k rodinným príslušníkom (10, 37).
4. V reči na vrchu (Mt 5 – 7) Jeţiš vystupuje ako nový Mojţiš, spolu s učeníkmi ako staršími
Izraela, vyučuje so zvrchovanou vlastnou autoritou prevyšujúcu autoritu Mojţiša (IV.4.3). Učeníci
sú neustálymi svedkami jeho vyučovania. Nechcel poslucháčov len priviesť k viere, ale ich aj
poučiť. Poučný štýl evanjelia má za cieľ ozrejmiť Jeţišovo posolstvo na pozadí dejín Izraela. Jeho
ďalším cieľom bolo posilniť kresťanské obce v diskusii so Ţidmi. Po zániku Jeruzalemského
chrámu, zatiaľ čo Ţidia v ranom rabínskom judaizme všetku svoju pozornosť sústreďovali na Tóru,

185
Jeţišovi nasledovníci vychádzali z jeho vlastnej interpretácie Písma, jeho vlastného učenia
a osobného príkladu. V Matúšovom evanjeliu môţeme najzreteľnejšie zo synoptikov pozorovať
napätie medzi Jeţišom s jeho učeníkmi a farizejmi s ich zákonníkmi, teda aj medzi ţidokresťanmi
a rabínskym judaizmom.
5. V Matúšovom evanjeliu, na rozdiel od Mk, nezaberajú zázraky taký široký priestor (V.2),
prevláda skôr vyučovanie. Evanjelista materiály o zázrakoch skracuje a dáva ich zreteľnejšie do
kristologického konceptu. Oni sú zrozumiteľné len tým, ktorí sú pripravení nasledovať Jeţiša.
Opisy uzdravenia silne koncentruje na osobu Uzdravovateľa Jeţiša (por. uzdravenie Petrovej
svokry V.2.3). Mnohé príbehy prepracováva na vyučovania či cirkevnú katechézu (napr. o viere;
V.5.1ab). Učeníci v nich často zlyhávajú neporozumením a nedostatočnou vierou (V.2.5.1).
6. Matúš ďalej rozvíja mimoriadny záujem o osobu Petra ako prvého povolaného učeníka (4, 18
– 22; II.1); protos – prvého z Dvanástich (10, 2; III.4), ktorému Jeţiš sľubuje v súvislosti
s vyznaním jeho mesiášskej identity (16, 16) dôleţitú úlohu v cirkevnom spoločenstve (16, 18 –
19). Túto sluţbu však môţe zastávať len vo vedomí vlastnej hriešnosti (26, 57 – 75; VIII.2.2)
a s pohľadom neustále upriameným na Jeţiša (14, 22 – 33; V.2.5b).
7. Tento evanjelista ako jediný identifikuje povolaného mýtnika s jedným z Dvanástich –
Matúšom (10, 3; III.4). Jeţiš nielenţe vytváral s mýtnikmi a hriešnikmi spoločenstvo stola, ale oni
mohli byť aj v okruhu blízkych spolupracovníkov (II.3; III.4).
8. V desiatej – učeníckej kapitole Mt koncentruje materiál o Dvanástich, ich vyvolenie, vyslanie
i misijné pokyny. V nej veľmi zreteľne presvitá aktuálna situácia v jeho cirkevnom spoločenstve,
zvlášť skúsenosť neprijatia a prenasledovania. S vyslanými učeníkmi sa identifikuje sám Jeţiš, ten,
ktorý ich vyslal, takţe oni sa stávajú jeho reprezentantmi (10, 40 – 42; VII.1.1). Pre poslucháčov ich
ohlasovania je prijatie či odmietnutie apoštolov prijatím či odmietnutím samotného Jeţiša. Ono
bude spojené s prenasledovaním, na ktorom budú mať učeníci účasť podobne ako ich Majster (10,
17 – 36; VIII.4.2). Matúš takto podáva svojej obci určité smernice pre ţivot spoločenstva podľa
Jeţišovho učenia. Učeníkov u Matúša nemoţno obmedziť len na skupinu Dvanástich, oni zohrávali
významnú úlohu aj ako reprezentanti učeníckeho spoločenstva, celého Boţieho ľudu
i eschatologických sudcov Izraela (III.3; VII.3).
9. Vo veľkej časti evanjelia Mt „opravuje“ Mk negatívne výpovede v súvislosti s učeníkmi. Oni
uţ počas Jeţišovho verejného pôsobenia naplno spoznávajú Jeţišovu mesiášsku totoţnosť (por.
napr. prepracovanie Petrovho vyznania Mt 16, 13 – 23 alebo Mt 14, 23 – 33; V.5.2.5b). Matúš
koriguje aj Mk obraz Jeţiša, jeho ľudské slabosti.
10. Integrálnou súčasťou misie vyslaných apoštolov je u Matúša prenasledovanie. V jeho texte
veľmi nápadne zaznievajú aktuálne problémy v jeho cirkevnej obci spojené s perzekúciou zo strany
ţidovských synagóg (VIII.4.2). Učeníci sú od začiatku pripravovaní očakávať prenasledovanie
a protivenstvá.
11. U Matúša je najpresnejšie ohraničená historická misia Jeţiša a Dvanástich na Izrael (10, 6;
15, 24). Preto sú aj učeníci nechápaví vo vzťahu k uzdraveniu dcéry pohanskej ţeny (V.5.2.5a).
Táto misia, smerovaná k obnoveniu Izraela, bude úspešná len čiastočne. Po veľkonočných
skúsenostiach prichádza obrat k rozšíreniu misie na pohanov (VI.58; XI.3.2). Spoločenstvo
Jeţišových nasledovníkov je u neho uţ nazvané cirkvou (gr. ekklesia, 16, 18; 18, 17).
12. Dôsledkom pašiových a veľkonočných udalostí Jeţiš dostáva od Boha plnosť moci na nebi
i na zemi, ktorú odovzdáva svojim učeníkom. Títo sa stávajú hlásateľmi evanjelia vyslanými
k všetkým národom. Obsahom ich misie bude „získavanie nových učeníkov“ pre Jeţiša spomedzi
národov (XI.3). Matúš ako jediný evanjelista pouţíva aj sloveso mathéteuó (I.2.2c; XI.3.2).
Poveľkonoční učeníci budú iniciovaní do nového spoločenstva krstom v mene Otca, Syna i Ducha
Svätého (28, 19).

Literatúra
BROWN, R. E.: An Introduction to the New Testament, Doubleday, New York 1997, s. 171 – 224; HARRINGTON,
D. J.: Evangelium podle Matouše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2003, s. 26 – 29; HŘEBÍK, J.: Jak se

186
utvářel Nový zákon, Pastorační středisko, Praha 1997, s. 15; POKORNÝ, P.: Literárny a teologický úvod do nového
zákona, Vyšehrad, Praha 1993, s. 96 – 107; VIVIANO, B. T.: Matthew in NJBC 42: 6.

3. Učeníctvo v Lukášovom evanjeliu

Na začiatku evanjelia Lukáš hovorí o systematickej metóde svojej práce dôkladne a sústavne
prebádať všetko od začiatku (1, 3). Keďţe mal Lk k dispozícii Markovo evanjelium (okrem neho
prameň Q a vlastnú tradíciu), mení poradie niektorých Mk pasáţí (napr. odmietnutie Jeţiša
v Nazarete umiestnil na začiatok verejnej činnosti v 4, 16 – 30, aby lepšie vysvetlil, prečo sa Jeţiš
sústredil na Kafarnaum. Vyhýba sa Mk dubletom – dvom zázračným nasýteniam, dvom zázračným
udalostiam na mori, por. kap. V.2.5b). Z jazykového hľadiska Lk píše čistejšou literárnou gréčtinou,
či uţ v gramatike, slovnej zásobe alebo syntaxi. Dáva pozor na dramatický spád deja, vyhýba sa
preto, na rozdiel od Matúša, dlhým súborom výrokov a dlhým rečiam. Lukáš vychádza z konceptu
základnej kontinuity Izraela a cirkvi v dejinách Boţej spásy. Z hľadiska Lk „dvojdiela“ (Lk
evanjelium-Skutky apoštolov), chápe Jeţišovo pôsobenie ako teologický stred času, medzi „časom
Izraela“ a „časom cirkvi“. Často pouţíva kristologické tituly Mesiáš, Pán, Spasiteľ, Syn, Sluţobník,
Prorok, Syn človeka, Učiteľ. Jeho vlastným titulom je Trpiaci Mesiáš (Lk 24, 26. 46; por. aj Sk 3,
18; 17, 3; 26, 23). Vo vzťahu k učeníctvu môţeme spozorovať niekoľko jeho zvláštnych dôrazov:
1. U Lukáša je pouţívanie pojmu mathétés najširšie. Vyjadruje to „mnoţstvo učeníkov“, Lk
explicitne spomína „učenícky zástup“ (I.2.2.C), implicitne to potvrdzuje vyslanie „iných
sedemdesiatich (-dvoch)“ (VI.2) a viacero ţien nasledujúcich Jeţiša (kap. X). Lukáš najdôslednejšie
premosťuje učeníkov do svojej obce a kresťanského spoločenstva. Do určitej miery má toto širšie
pouţívanie mathétés súvis so Skutkami apoštolov, kde výslovne rozširuje význam pojmu učeník
aj na nehistorických nasledovníkov vzkrieseného Krista, teda na kresťanov. V tomto význame bude
pouţívať aj ţenské označenie mathétria – učeníčka, teda kresťanka (por. kap. X).
2. Uţ v príbehu povolania prvých učeníkov Lk sústreďuje pozornosť na Šimona – Petra (5, 1 –
11), ktorý ako prvý padá Jeţišovi k nohám a vyznáva ho za svojho Pána (II.2). Tento učeník bude
mať prvé miesto medzi Dvanástimi (6, 14; III.4), ako ich hovorca (9, 20. 33; 18, 28) a nakoniec
najdôleţitejší veľkonočný svedok (24, 34; X.4.3). Napriek jeho hriešnosti a zapretiu (22, 54 – 62;
VIII.2.2), bude jeho úlohou posilňovať svojich bratov (22, 32).
3. Jeţišove poţiadavky k radikálnemu nasledovaniu v perspektíve prichádzajúceho Boţieho
kráľovstva nedovoľujú človeku klásť si ţiadne podmienky, ktoré by pred ním stáli (9, 59 – 60). Lk
je v tomto najradikálnejší. Skutočný učeník preferuje Jeţiša pred všetkými ostatnými rodinnými
vzťahmi (II.5). Zvláštny dôraz dáva aj na zrieknutie sa materiálneho vlastníctva (II.5.2e) vo vzťahu
k Jeţišovi, sluţbe núdznym či hlásateľom evanjelia.
4. U Lukáša nenájdeme zmienku o ohlasovaní Boţieho kráľovstva Jánom Krstiteľom. Jeho
jediným heroldom je sám Jeţiš (IV.1). On nie je pre svojich učeníkom len učiteľom (didaskalos),
ale aj majstrom (epistata), čím ho redaktor prispôsobuje obrazu helenistického putujúceho kazateľa.
Aj z ďalších textov je zrejmé, ţe Lk adresátmi sú z veľkej miery kresťania z helenistického
prostredia.
5. Lukáš má mnoho výrokov adresovaných špecificky učeníkom. Oni boli očitými svedkami jeho
kázania o prichádzajúcom Boţom kráľovstve, vyučovania a uzdravovania. Častokrát boli svedkami
aj jeho modlitby s Otcom (IV.4.3b). Títo svedkovia budú predstavovať budúcich ohlasovateľov
jeho zvesti. Adresovaním učeníkom je u neho vidieť najvýraznejšiu transparenciu smerom
do vnútra kresťanskej komunity, k poslucháčom evanjelia. Vyučovanie a formovanie učeníkov je
zároveň vyučovaním a formovaním učeníkov v kresťanskom spoločenstve.
6. Lukáš v tradícii o zázrakoch (IV.2) rozvíja motív Jeţišovej lásky k chorým, chudobným,
utláčaným a spoločensky hendikepovaným. Nebojí sa uvádzať aj ľudové motívy a vtedajšiu
diagnózu choroby „medicínsko-technickými“ pojmami. Rozvíja tradíciu o uzdravených ţenách
nasledujúcich Jeţiša (IV.2.3).
7. Zo synoptikov prejavuje najväčší záujem o Jeţišovu rodinu. Úplne eliminuje Mk negatívny
obraz Jeţišových príbuzných (vynecháva Mk 3, 21. 33. 34 a v 4, 24; mení Mk 6, 4). Mária, jeho

187
matka, a jeho bratia sú u neho modelom a príkladom učeníckeho konania. Zvlášť Mária je svojím
konaním vzorom správneho nasledovania (IV.2.2).
8. Lukáš ako jediný evanjelista uvádza vyslanie „iných sedemdesiatich (-dvoch)“ (10, 1 – 12).
Vychádza z tradície, podľa ktorej mal Jeţiš vo svojej blízkosti väčší počet učeníkov, ale číslo je
symbolické. Pravdepodobne anticipuje misiu medzi „národmi“ (70 národov), ktorá nadväzuje na
misiu v Izraeli (12 kmeňov – 12 apoštolov) a historicky vychádza z poveľkonočnej misie k všetkým
národom (kap. VI). V súvislosti s vyslaním Dvanástich najčastejšie spomedzi synoptikov pouţíva
označenie apoštoli.
9. Jeho zvláštnym teologickým dôrazom je dôleţitá úloha ţien v kresťanskom spoločenstve (kap.
X). Rozvíja všeobecnú tradíciu o prítomnosti ţien pri umučení a ich veľkonočné svedectvo o obraze
Jeţiša ohlasujúceho Kráľovstvo, s ktorým kráčajú Dvanásti a ţeny, ktoré im pomáhali
starostlivosťou a sluţbou (8, 1 – 3). V tomto texte sa odráţa aj prax cirkevných komunít, kde sú
ţeny v misionárskom spoločenstve s hlásateľmi evanjelia.
10. Podobne ako Matúš aj Lukáš odmieta zobrazovanie Jeţišových ľudských obmedzení alebo
neúctu k nemu zo strany učeníkov. Vynecháva Mk 8, 22 – 26 (uzdravenie slepého – symbolu
videnia v protiklade s učeníkmi; IV. 2. 4); Mk 8, 33 (slovo Petrovi po jeho nepochopení pašiovej
cesty; VIII.1) atď.
11. Pri pašiovom rozprávaní vynecháva Lk mnohé Mk formulácie a obrazy, ktoré by mohli
vyvolať dojem, ţe by Jeţiš nemal všetko vo svojich rukách. Aj tu zjemňuje negatívny obraz
učeníkov (VIII.2.1), oni sú tí, ktorí vytrvali v jeho skúškach (22, 28).
12. Zaujímavý je obraz učeníkov, ich nepochopenie a nedôvera pri veľkonočných udalostiach
(XI.4.1). Toto bude prekonané aţ osobným stretnutím so Zmŕtvychvstalým (XI.4.3). Dvanásti budú
očitými svedkami Zmŕtvychvstalého medzi všetkými národmi. So vzkrieseným Kristom sa
kresťanskí učeníci môţu stretnúť pri čítaní Písma a eucharistickom „lámaní chleba“ (XI.4.2).
Písmo hovorí o Jeţišovi ako Mesiášovi Izraela (24, 44) a On sa stáva jeho novým stredom
a interpretačným kľúčom.

Literatúra
FITZMYER, J.: Jeţiš Kristus, otázky a odpovede, Dobrá kniha, Trnava 1998, s. 102; The Gospel according to Luke I
– IX, The Anchor Bible, Doubleday, New York 1981, s. 143 – 270; LUKL, J.: Pohled do Lukášovy teologie, in Kristus
a dějiny, Kalich, Praha 1997, s. 29 – 46; POKORNÝ, P.: Literárny a teologický úvod do nového zákona, Vyšehrad,
Praha 1993, s. 108 – 131; Vznešený Teofile, Mlýn, Praha 1998, s. 7 – 77.

188
 ZÁVER
V predloţenej práci sme sa snaţili pomocou biblickej exegézy ukázať, ţe je náleţité
a opodstatnené zaoberať sa pri štúdiu synoptických evanjelií špecifickou témou učeníctva, podobne
ako sa venuje pozornosť Jeţišovým výrokom, podobenstvám, zázrakom, pašiám či veľkonočným
rozprávaniam. V poslednej kapitole sme zhrnuli niektoré špecifiká u jednotlivých synoptických
autorov, na tomto mieste sa pokúsime sumarizovať učeníctvo v synoptických evanjeliách ako celku:
1. Synoptické evanjeliá, ktoré boli základným pramenným materiálom našej práce, vznikli
uprostred kresťanskej cirkvi – spoločenstva nasledovníkov Jeţiša, v ktorom spoznali Mesiáša
a Boţieho syna. Rozhodujúcou udalosťou, v ktorej Boh potvrdil Jeţišovu boţskú identitu, bolo jeho
vzkriesenie z mŕtvych. Očitými svedkami Zmŕtvychvstalého boli Dvanásti, ktorí sa stali hlásateľmi
veľkonočnej zvesti i celého Jeţišovho posolstva. Prostredníctvom ich ohlasovania sa k Jeţišovi –
Mesiášovi pridávali ďalší nasledovníci.
Človeka nasledujúceho Jeţiša i osobitú povahu vzťahu k nemu označuje v evanjeliách grécke
slovo mathétés – učeník. Tento pojem novozákonní autori prevzali z gréckeho prostredia, ale dali
mu celkom nový teologický obsah ovplyvnený Starým zákonom, raným judaizmom
a predovšetkým jedinečnou identitou osoby Jeţiša, Boţieho syna a Mesiáša. V súčasnej slovenskej
terminológii preto navrhujem pouţívať jedinečné slovo učeník len v súvislosti so vzťahom
k Jeţišovi Kristovi (teda nie vo vzťahu k iným kresťanským učiteľom).
Učeníkmi sa v čase evanjelistov nerozumeli len „historickí Jeţišovi učeníci“, ale aj „noví učeníci
Jeţiša Krista“, ktorí sa s historickým Jeţišom nikdy nestretli, ale uverili v neho cez kázanie
apoštolov a ţili v miestnej cirkvi, kde jednotliví redaktori evanjelií pôsobili. Zhromaţdenie
všetkých Jeţišových učeníkov sa postupne začalo nazývať cirkvou, o čom svedčí najmä Matúšovo
evanjelium. Cirkev má svoj historický pôvod v spoločenstve historických učeníkov, ktoré okolo
seba vytvoril sám Jeţiš počas svojho verejného pôsobenia. Toto zhromaţdenie (gr. ekklesia)
učeníkov s mesiášom Jeţišom bolo teda uţ svojou povahou „kresťanskou cirkvou“ aj keď sa toto
označenie pouţívalo aţ neskôr. Preto môţeme tvrdiť, ţe Cirkev má svoj pôvod v učeníckom kruhu
zhromaţdenom okolo Jeţiša. Veľkonočné udalosti tento učenícky okruh radikálne rozšírili
na „všetky národy“, ale toto rozšírenie nemoţno vidieť bez kontinuity k prvotnému učeníckemu
okruhu, ktorý okolo seba zhromaţdil sám Jeţiš počas svojho verejného pôsobenia. Týmto sa
jednoznačne potvrdzuje biblická pravdivosť tvrdenia, ţe „sám Jeţiš zaloţil Cirkev“.
2. Synoptické evanjeliá nám zobrazujú Jeţiša, ktorý nielen po vzkriesení, ale uţ počas svojho
verejného pôsobenia bol Mesiášom a Boţím Synom. Neodmysliteľnou súčasťou jeho pôsobenia
bolo povolávanie učeníkov, ich zhromaţďovanie do učeníckej komunity, vyučovanie, formovanie
a vedenie k aktívnej účasti na hlásaní Boţieho kráľovstva. Predloţená kniha skúmala povahu,
charakter, obsah a formu učeníckeho vzťahu medzi Jeţišom a jeho historickými učeníkmi, ako nám
ho zobrazujú synoptické evanjeliá. Nachádzali sme určitú kontinuitu so Starým zákonom
a vyučovaním talmidim v ranom judaizme, zároveň sme videli radikálnu novosť učeníckeho vzťahu
vzhľadom na Jeţišovu jedinečnú mesiášsku identitu.
3. Evanjelisti nielenţe javili veľký záujem o historické učeníctvo, ale uvádzanie učeníkov
a učeníckeho vzťahu v texte svojich spisov im pomáhalo nájsť kontinuálne puto medzi novými
učeníkmi (kresťanmi) a Jeţišovými historickými učeníkmi, ako aj medzi kresťanským
spoločenstvom a historickou učeníckou komunitou. Fenomén učeníctva v synoptických evanjeliách
v sebe obsahuje historické učeníctvo aj nové učeníctvo. Učenícke perikopy i uvádzanie učeníkov
v rôznych častiach evanjelií sú transparentné pre formovanie nových učeníkov v ranokresťanských
komunitách. Vyučovanie učeníkov v evanjeliách môţe byť vţdy aj vyučovaním nových učeníkov,
tých, ktorí boli jeho poslucháčmi v čase evanjelistov, ako aj tých, ktorí budú jeho poslucháčmi
v budúcnosti, teda v našich časoch. Uvedením učeníkov v niektorých perikopách chceli synoptici
súčasných čitateľov evanjelia prvotne alebo sekundárne upozorniť, ţe posolstvo bude adresované
primárne do vnútra ich vlastného spoločenstva. Jednotliví synoptickí redaktori nezriedka vyuţívali

189
učeníkov ako šifru a most, ktorým sa dostávali priamo do vnútra učeníckeho kruhu vo vlastnej
kresťanskej komunite.
4. Učeníctvo, podľa svedectiev synoptických evanjelií, neodmysliteľne patrilo k podstatným
prvkom ohlasovania Boţieho kráľovstva, ústrednej témy Jeţišovho kázania. Môţeme preto
povedať, ţe Jeţiš ohlasoval Boţie kráľovstvo slovami, mocnými činmi, zhromaţďovaním
spoločenstva učeníkov ako aj svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Učeníctvo predstavuje najlepší
spôsob prijatia zvesti o prichádzajúcej Boţej vláde skrze osobu Jeţiša – Mesiáša a je modelom
odpovede pre ďalších nových nasledovníkov tohto Kráľovstva.
5. VSTUP do Jeţišovho učeníckeho kruhu sa odohrával prostredníctvom povolania. Povolávanie
učeníkov bolo vţdy Jeţišovou iniciatívou a aktivitou, na rozdiel od ţidovských učiteľov, ktorých si
ţidovskí talmidi vyberali sami. Naliehavosť a autorita, s ktorou Jeţiš povolával konkrétnych ľudí
k učeníckemu nasledovaniu, svedčia o jeho prorockej právomoci a výnimočnej identite.
ODPOVEĎOU na Jeţišovo pozvanie je okamţité slobodné neodkladné rozhodnutie k nasledovaniu,
čiţe vstúpenie do učeníckeho vzťahu s ním ako svojím Majstrom. Na tejto uţšej učeníckej ceste
Jeţiš niekedy individuálne vyţadoval zrieknutia sa pút, ktoré bránili totálnemu ţivotnému
nasledovaniu. U učeníka nemôţe stáť pred Jeţišom nič (majetok, rodinné vzťahy, bezpečie ani
domov...).
6. Na otázku KOHO Jeţiš povolával do svojho učeníckeho kruhu, synoptické evanjeliá
odpovedajú, ţe kritériom pre oslovenie človeka nebolo vzdelanie, zamestnanie, sociálne,
spoločenské či náboţenské postavenie. Jeho učenícky kruh bol v zásade otvorený aj pre
jednoduchých, chudobných ľudí (rybárov), dokonca aj pre tých, ktorí boli v náboţenskom
spoločenstve odsúvaní na okraj (mýtnik). V tom bolo Jeţišovo konanie v protiklade
ku qumránskemu ezoterickému spoločenstvu ako aj k mysleniu vtedajších náboţenských autorít.
Po veľkonočných udalostiach bude učenícky okruh otvorený aj mimo Izrael, pre všetky národy, čo
Jeţiš anticipoval počas svojho pôsobenia individuálnym pozitívnym vzťahom k neţidom.
Historickými Jeţišovými učeníkmi boli ţidovskí muţi. Jeţiš neprekračoval spoločensko-
náboţenský poriadok do neúnosných podôb. Predsa však uţ počas verejného pôsobenia nájdeme
v jeho blízkosti ţeny, ktoré jemu a učeníkom pomáhali praktickými sluţbami. Jeţišov pozitívny
vzťah k ţenám, ich dôleţitá prítomnosť počas pašií a veľkonočných udalostí a zmena prostredia
kresťanských spoločenstiev na grécko-rímsku kultúru, vytvorili v prvotnej cirkvi priestor na ich
aktívnu účasť pri misijnom pôsobení medzi národmi, takţe v neţidovskom prostredí bolo moţné
pouţiť aj výraz mathétria – učeníčka. V súčasnom kresťanskom prostredí je náleţité pouţívať
spojenie „učeníci a učeníčky“.
7. OPIS POVOLANIA prvých učeníkov bol literárne spracovaný podľa starozákonného príbehu
povolania proroka Elizea, ale s novou kristologickou naliehavosťou a zameraný na významné
postavy prvotnej cirkvi. Podobnú tendenciu je moţné odhaliť vo všetkých učeníckych perikopách.
Vţdy ide o kontinuitu so Starým zákonom a spoločenstvom Izraela v určitej diskontinuite vzhľadom
na Jeţišovu mesiášsku identitu a novú kontinuitu s cirkevným kresťanským spoločenstvom cez
osobu Jeţiša Krista.
Podľa svedectiev všetkých synoptikov zohráva v spoločenstve učeníkov najdôleţitejšiu úlohu
Šimon – Peter. On vystupuje ako prvý povolaný učeník, hovorca Dvanástich a najdôleţitejší svedok
Zmŕtvychvstalého, čo súvisí s jeho vodcovskou úlohou v poveľkonočnom spoločenstve učeníkov.
Táto úloha nie je privilégiom, ale sluţbou ostatným učeníkom. Ďalšími dvomi významnými
postavami prvotnej cirkvi boli Zebedejovi synovia – Jakub a Ján.
8. Grécky výraz pre učeníka – mathétés, sa v synoptickej tradícii nikdy nevyskytuje v jednotnom
čísle na označenie konkrétneho učeníka. Znamená to, ţe učeníkom nikdy nie je Jeţišov nasledovník
sám, ale vţdy v spoločenstve učeníkov, čo zodpovedá ţidovskému dôrazu na spoločenstvo okolo
JHVH. Učeníctvo je teda fenoménom SPOLOČENSKÝM.
Učeníci sa pri Majstrovi Jeţišovi nenachádzajú len mimoriadne, pri zvláštnych vyučovaniach, ale
vytvorili s ním spoločenstvo ţivota. Jeţiš a jeho učeníci patria neodmysliteľne spolu. Učeníci

190
zdieľali s Jeţišom kaţdodenný i praktický ţivot, pomáhali mu svojou sluţbou, podobne ako
talmidim svojmu rabimu. Toto spoločenstvo Jeţiša a jeho učeníkov je symbolizované novou
duchovnou rodinou. Učeníci patrili do jeho súkromia. Radikálne učeníctvo nie je len „chvíľkovým
pobytom pri Jeţišovi“ podľa vlastnej potreby, ale existenciálnou cestou ţivota.
9. Jeţišovo VYUČOVANIE nebolo tajné ani ezoterické (ako u qumránskych esénov), ale verejné
a otvorené širokému publiku poslucháčov. Okrem toho však Učiteľ so svojimi učeníkmi v súkromí
diskutoval, vysvetľoval im nejednoznačné výpovede, podobenstvá či svoje mocné konanie
a korigoval ich nesprávne pohľady. V tomto uţšom učeníckom spoločenstve sa stávali niektoré jeho
výpovede zrozumiteľnejšími. Jeho vyučovanie učeníkov, čo do vonkajšej FORMY, bolo blízke
ţidovským rabínom. Podobne ako oni vyučuje v synagógach, vykladá Tóru, diskutuje, formuje
svojich talmidim, učí ich modlitbe, etike medziľudských vzťahov. Na druhej strane je jeho
vyučovanie radikálne odlišné a nové. Nie je o ňom známe, ţe by on sám bol ţiakom nejakého
rabiho, ani sa nikdy neodvolával na iných učiteľov. Učil s veľmi presvedčivým sebavedomím. Jeho
vyučovanie je sprevádzané mocnými činmi, ústrednou témou bolo prichádzajúce Boţie kráľovstvo.
Ostro protestoval proti formálnemu, legalistickému dodrţiavaniu písomnej či ústnej tradície.
Interpretuje Tóru v rámci svojej vlastnej autority a hľadal jej vnútornejší neformálny zmysel. Jeţiš
sa stal pre učeníkov hlavným interpretom Písma, interpretačným kľúčom a po veľkonočných
udalostiach aj jeho stredom. V jeho osobných postojoch k Tóre a mnohým otázkam osobného,
medziľudského, spoločenského, náboţenského a politického ţivota objavila kresťanská cirkev
základnú koncepciu prichádzajúceho Boţieho kráľovstva, v ktorom má Jeţišova osoba ústredné
postavenie.
10. Okolo Jeţiša môţeme teda vidieť tri okruhy poslucháčov:
zástupy – najširší poslucháčsky okruh bez učeníckeho vzťahu;
učeníci – blízky učenícky okruh, ich presný počet nepoznáme, ale pravdepodobne išlo
o niekoľko desiatok ľudí (čo môţe zodpovedať aj Lukášovmu symbolickému číslu 70
(72) v Lk 10, 1);
Dvanásti – uţší učenícky okruh, v ktorom sa v určitých výnimočných situáciách objaví aj
najuţší učenícky okruh (Peter, Jakub, Ján; prípadne aj s Andrejom).
Podobne ako v Starom zákone JHVH povolával a zhromaţďoval svoj ľud Izrael, aj Jeţiš povolal,
vyvolil a vytvoril skupinu DVANÁSTICH učeníkov. Ono nebolo medzi učeníkmi elitou, ale
reprezentovali celú učenícku komunitu. Dvanásti trávili v „Jeţišovej škole“ najviac času. Základom
ich existencie bolo byť s ním (Mk 3, 14) a nechať sa formovať pre budúcu sluţbu a poslanie.
Historická skupina Dvanástich bola v eschatologickom duchu interpretovaná aj ako prorocké
znamenie mesiášskeho Boţieho ľudu; zárodkom mesiášskeho Izraela tvoreného dvanástimi kmeňmi
a symbolom Jeţišovho nároku na „celý Izrael“. Po veľkonočných skúsenostiach budú tvoriť
kontinuálnu niť medzi Jeţišom a novými učeníkmi.
11. Dvanásti a ďalší učeníci neboli v Jeţišovej blízkosti len pasívne formovaní, ale postupne ich
Majster pripravoval na VYSLANIE A SLUŢBU. Učeníci boli historickými svedkami nielen
Majstrovho vyučovania, ale aj mocného pôsobenia, uzdravení, exorcizmov, oţivení mŕtvych
i prírodných zázrakov. Keďţe sa nachádzali v jeho bezprostrednej blízkosti, videli aj Majstrov
láskavý postoj k chorým a pokorný odstup od záujmu o vlastnú osobu. V tejto škole boli
pripravovaní na budúcu sluţbu, ktorej súčasťou bude aj mocné pôsobenie sprevádzajúce
ohlasovanie Boţieho kráľovstva. Uţ počas jeho vlastného pôsobenia ich vyslal, aby sa stali jeho
apoštolmi. Oni pokračovali v jeho vlastnej činnosti, stali sa jeho vyslancami. Reprezentovali ho
mocným kázaním, vyučovaním, sluţbou uzdravovania a exorcizmov, ale vţdy v Jeţišovom mene.
Autorita apoštolov nie je nikdy ich vlastnou autoritou, ale vţdy Jeţišovou mocou, na ktorej majú
učeníci účasť, keď káţu a uzdravujú v „jeho mene“. Galilejská misia bola prípravou na
poveľkonočnú misiu k všetkým národom. Vyslaní učeníci sú pod ochranou a starostlivosťou
Posielajúceho.

191
 V Jeţišovej blízkosti a pri jeho reprezentácii stúpalo učeníkom sebavedomie. Uţ uprostred
učeníckeho kruhu sa rodili hádky o vyššie postavenia a popredné miesta. Majster ich preto
upozorňoval na rozpor tohto uvaţovania s podstatou Boţieho kráľovstva. Jeţišovým ţivotným
princípom bola cesta pokory, poníţenia, aktívnej sluţby, odovzdávania svojho ţivota iným, teda
cesta kríţa.
12. V Jeţišovej škole je najťaţšou lekciou vyučovanie o nevyhnutnosti pašiovej cesty utrpenia,
ktorou bude prechádzať nielen Jeţiš, ale i jeho učeníci. Ňou korigoval nesprávne triumfálne
mesiášske predstavy, ktorým chýba nevyhnutný aspekt utrpenia. Zároveň ich pripravoval na ich
vlastné utrpenie a prenasledovanie, ktoré bude sprevádzať celú ich sluţbu. Uprostred Jeţišových
pašií končiacich smrťou na kríţi sa učeníci rozišli, hoci nestratili vedomie kolégia.
Znovuzrodením učeníckeho spoločenstva bola jedinečná udalosť Jeţišovho zmŕtvychvstania. Boh
Jeţiša vzkriesil z mŕtvych a „Dvanásti“ ako reprezentanti Jeţišovho učeníckeho spoločenstva sa
stali rozhodujúcimi očitými svedkami Zmŕtvychvstania. Prostredníctvom ich ohlasovania Jeţiš
získaval ďalších nových učeníkov, ktorí s ním začali vytvárať osobný učenícky vzťah a vstúpili do
celoţivotnej Majstrovej školy.
Do tohto hlbokého dôverného učeníckeho vzťahu sú dnes prostredníctvom svedectva evanjelií
pozývaní ďalší poslucháči, ktorých Boţie slovo nechce len informovať, ale formovať na nových
Jeţišových učeníkov.

192
 BIBLIOGRAFIA
BIBLIA
Biblia, Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy, (preklad Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku),
Tranoscius, Banská Bystrica 2003.
Bible, Písmo svaté Starého a Nového zákona, Český ekumenický překlad, Česká biblická
společnost, Praha 1993.
Biblica hebraica Stutgartensia, edts. ELLIGER, K., RUDOLPH, W., Deutsche Bibelgesellschaft,
Stuttgart 1990.
Die Bibel, Einheitsübersetzung der Heiligen Schrift, Katholische Bibelanstalt, Stuttgart, 1993.
Hebrew New Testament, Trinitarian Bible Society, Oxford 1995.
La Bible de Jerusalem, Paris 1973.
Novum testamentum Graece et Latine, edts. ALAND, K. et B., Deutsche Bibelgesellschaft, Stuttgart
1984.
Písmo sväté, Nová zmluva a ţalmy, Slovenský ekumenický preklad, Slovenská biblická spoločnosť,
Banská Bystrica 1995.
Septuaginta, ed. RAHLF, A., Stuttgart 1979.
Sväté Písmo Starého i Nového zákona, (oficiálny preklad Katolíckej cirkvi), SÚSCM, Rím, 1995.
Synopsa evanjeliových textov, ed. MAGA, J. a kol., Kňazský seminár, Spišské Podhradie 1993.
The Compact NIV Study Bible, Hodder & Stoughton, London 1998.
The New International Version Study Bible, International Bible Society, London 1998.
SLOVNÍKY A LEXIKÓNY
A Grammar of Biblical Aramaic, ed. ROSENTHAL, F., Wiesbaden 1983.
A Greek-English Lexicon of the Septuagint, edts. LUST, J., EYNIKEL, E., HAUSPIE, K., Deutsche
Bibelgesellschaft, Stuttgart 1992n.
Biblický slovník, ed. ALLMEN, J. a kol., Kalich, Praha 1987.
Biblický slovník, ed. NOVOTNÝ, A., Kalich, Praha 1956.
A Concise Greek-English Dictionary of the New Testament, ed. NEWMAN, B. M, Deutsche
Bibelgesellschaft, Stuttgart 1993.
Exegetisches Wörterbuch zum Neuen Testament, ed. BALZ, H., SCHNEIDER, G., Stuttgart 1980n.
Dictionary of Jesus and the Gospels, ed. GREEN, J., MARSHALL, M., McKNIGHT, S., Inter
Varsity, Leicester 1992.
Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, ed. HUDYMAČ, P., PRISTÁŠ, P., Verbum, Košice
2000.
Greek-English Lexicon, ed. LIDDELL, H. G., SCOTT, R., JONES, H. S, Oxford 1968.
Řecko-český slovník, ed. PRACH, V., Scriptum, Praha 1993.
Řecko-český slovník k Novému zákonu, ed. SOUČEK, J., Kalich, Praha 1994.
Hebrejsko-český slovník ke Starému zákonu, ed. PÍPAL, B., Komenského evangelická
bohoslovecká fakulta, Praha 1974.
Hebrejsko-slovenský slovník, ed. TRABELKA, V., Bratislava 1996.
Hebrew and Englisch Lexicon of the Old Testament, edts. BROWN, F., DRIVER, S. R., BRIGGS,
C. A., Oxford 1952.
Louw-Nida Greek-English Lexicon of the New Testament, edts. LOUW, J. P.; NIDA, E. A., United
Bible Societies, New York 1988.
Nový biblický slovník, ed. DOUGLAS, J. a kol., Návrat domů, Praha 1996.
Príručný lexikón biblických vied, ed. HERIBAN, J., SÚSCM, Rím 1992.
Slovník biblických obrazů a symbolů, ed. LURKER, M., Vyšehrad, Praha 1999.
Slovník biblickej teológie, ed. DUFOUR, X., Zágreb 1990.
Slovník novozákonní řečtiny, ed. TICHÝ, L., Burget, Olomouc 2001.
Slovník ţidovsko-křesťanského dialogu, ed. kol. aut., Oikúmené, Praha 1994.

193
The Anchor Bible Dictionary, ed. FREEDMAN, D., Doubleday, New York 1992n.
Theologisches Wörterbuch zum Neuen Testament, ed. KITTEL, G., Kohlhammer, Stuttgart 1933n,
vybrané state in GREŠŠO, J.: Teologický slovník k Novej zmluve I – VI, Tranoscius, Bratislava
1986 – 1990.

KOMENTÁRE
BILLERBECK, P., STRACK, H. L.: Kommentar zum Neuen Testament aus Talmud und Midrasch,
(6 Bde.), München 1922 – 1961.
BROWN, R. E.: The Gospel According to John I. a II., New York, 1966 – 1970.
BROWN, R. E.; FITZMYER, J. A.; MURPHY, R. E.: The New Jerome Biblical Commentary, New
York 1990.
FITZMYER, J. A: The Gospel according to Luke I – IX, The Anchor Bible, Doubleday, New York
1981; X – XXIV, New York 1983.
GÁBRIŠ, K.: Jeţišove podobenstvá I. a II., Bratislava 1990 – 1991.
GNILKA, J.: Das Matthäusevangelium I. a II., Herders Theologischer Kommentar zum Neuen
Testament, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001.
GOODING, D.: Lukášovo evangelium, Návrat domů, Praha 1994.
HÁJEK, M.: Evangelium podle Matouše, Kalich, Praha 1995.
HARRINGTON, D. J.: Evangelium podle Matouše, Sacra pagina, Karmelitánské nakladatelství,
Kostelní Vydří 2003.
KREMER, J.: Die Osterevangelien – Geschichten und Geschichte, Stuttgart 1977.
KREMER, J.: Lukasevangelium, Die neue Echter Bibel, Echter Verlag, Würzburg 1988.
LIMBECK, M.: Evangelium sv. Matouše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996.
LIMBECK, M.: Evangelium sv. Marka, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997.
MANN, C. S.: Mark, The Anchor Bible, Doubleday, New York 1986.
MÜLLER, P. G.: Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998.
PESCH, R.: Das Markusevangelium I. a II., Herders Theologischer Kommentar zum Neuen
Testament, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001.
POKORNÝ, P.: Tomášovo evangelium, Kalich, Praha 1982.
POKORNÝ, P.: Výklad evangelia podle Marka, Kalich, Praha 1981.
PORSCH, F.: Evangelium sv. Jana, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998.
SCHMITHALS, W.: Das Evangelium nach Markus, Echter Verlag, Würzburg 1979.
SCHNACKENBURG, R.: Matthäusevangelium, Die neue echter Bibel, Echter Verlag, Würzburg
1987.
SCHMITHALS, W.: Das Evangelium nach Markus II, Ökumenischer Taschenbuchkommentar zum
NT, Band 2/2, Echter Verlag, Würsburg 1979.
SCHÜRMANN, H.: Das Lukasevangelium I. a II., Herders Theologischer Kommentar zum Neuen
Testament, Herder, Freiburg – Basel – Wien 2001.
SOUČEK, J.: Utrpení Páně podle evangelií, Kalich, Praha 1993.
STERN, D.: Jewish New Testament Commentary, Jewish New Testament Publications, Clarksville
1992.
TAYLOR, V.: The Gospel according to St. Mark, Macmillan, London 1966.
Výklady ke Starému zákonu, ed. kol. aut., Kalich, Praha 1991.

QUMRÁN, APOKRYFY, TALMUD

The Dead Sea Scrolls. A New Translation, edts. WISE, M., ABEGG., M., COOK, E., Harper
Collins, London 1996.
The Complete Dead Sea Scrolls in English, ed. VERMES, G., Penguin, London–New York 1997.
The Old Testament Pseudoepigrapha, ed. CHARLESWORTH, J. H., vol. 2, Doubleday, New York
1985.

194
Knihy tajemství a moudrosti I. – III, Mimobiblické ţidovské spisy: pseudoepigrafy, Vyšehrad, Praha
1995 – 1999.
Mishnayoth: pointed Hebrew text, English translation, ed. BLACKMAN, P.: (7 vols), The Judaica
Press, New York 1983.
Neznámá evangelia. Novozákonní apokryfy, edts. DUS, J.; POKORNÝP, P., Vyšehrad, Praha 2001.
Příběhy apoštolů. Novozákonní apokryfy, ed. DUS, J., Vyšehrad, Praha 2003.

MONOGRAFIE
ALAND, K. und B.: Der Text des Neuen Testaments, Deutsche Bibelgesellschaft, Stuttgart 1987.
BERGER, K.: Formgeschichte des Neuen Testament, Quelle & Meyer, Heidelberg 1984.
BETZ, O., RIESNER, R.: Jesus, Qumran und der Vatikan, Brunnen Verlag, Gießen 1993.
BIČ, M., POKORNÝ, P.: Co nevíš o Bibli, Česká biblická společnost, Praha 1997.
BLINZLER, J.: Die Brüder und Schwestern Jesu, Stuttgart 1967.
BLACK, D. A., DOCKERY, D. S.: New Testament Criticism and Interpretation, Zondervan, Grand
Rapids, Michigan 1991.
BLOMBERG C. L.: Interpreting the Parables, InterVarsity, Leicester 1990.
BORNKAMM, G.: Jeţiš Nazaretský, Kalich, Praha 1975.
BROWN, R. E.: An Introduction to the New Testament, Doubleday, New York 1997.
BROWN, R. E.: Biblia, 101 otázok a odpovedí, Dobrá kniha, Trnava 1999.
BROWN, R. E.: Jeţíš v pohledu Nového zákona, Vyšehrad, Praha 1998.
BROWN, R. E.: Kristus na Veľkú noc, Dobrá kniha, Trnava 2001.
BROWN, R. E.: Kristus na Vianoce, Dobrá kniha, Trnava 2000.
BROWN, R. E.: Kristus v advente, Dobrá kniha, Trnava 2000.
BROWN, R. E.: Kristus vo Veľkom týţdni, Dobrá kniha, Trnava 2001; angl. A crucified Christ in
Holy Week, Collegeville, Minnesota 1985.
BROWN, R. E.: Mary in the New Testament, Paulist, New York 1978.
BULTMANN, R.: History of the Synoptic Tradition, Black-well, Oxford 1968.
BULTMANN, R.: Jeţíš Kristus a mytologie, Oikúmené, Praha 1995.
DELLING, G.: Wort Gottes und Verkündigung im Neuen Testament, Stuttgart 1971.
DIBELIUS, M.: Botschaft und Geschichte, Tübingen 1953.
DIBELIUS, M.: From Tradition to Gospel, Charles Scribner’s Sons, New York 1965.
DI SANTE, C.: Ţidovská modlitba, Oikúmené, Praha 1995.
DODD, V. H.: The Parables of the Kingdom, New York 1961.
EGGER, W.: Methodenlehre zum Neuen Testament, Herder, Freiburg 1987.
ELBOGEN, I.: Jewish Liturgy. A Comprehensive History. The Jewish Publication Society,
Philadelphia – Jeruzalem 1993.
EPSTEIN, J. N.: Introduction to Tannaitic Literature: Mishna, Tosephta and Halakhic Midrashim,
Jeruzalem 1957.
FARKAŠ, P.: Jeţišova reč na vrchu, RKCMBF UK, Bratislava 2001.
FARKAŠ, P.: Novozákonné texty, symbolika a interpretácia, Banská Bystrica – Badín 2000.
FITZMYER, J. A.: Jeţiš Kristus, otázky a odpovede, Dobrá kniha, Trnava 1998.
FITZMYER, J. A.: A Wandering Aramean. Collected Aramaic Essays, Missoula, Montana 1979.
FLAVIUS, J.: The Jewish war, with an English translation by H.St.J. Thackeray, Harvard
University Press, Cambridge 1997.
FLAVIUS, J.: Jewish antiquities, Harvard University Press, Cambridge 1998.
FLAVIUS, J.: O starobylosti Źidů, Odeon, Praha 1998.
FLAVIUS, J.: Válka ţidovská I a II., Academia, Praha 2004.
FLUSSER, D.: Entdeckungen im Neuen Testament. Jesus – Qumran – Urchristentum, Neukircher,
Düsseldorf 1999.
FLUSSER, D.: Jeţiš, Oikúmené, Praha 2002; angl. Jesus, Magnes, Jeruzalem 1998.
FLUSSER, D.: Judaism and the Origins of Christianity, Jerusalem 1988.

195
FRÖR, K.: Biblische hermeneutik, München 1964.
GÁBRIŠ, K.: Kristus – Jeţiš, Evanjelická bohoslovecká fakulta UK, Bratislava 1995.
GLOEGE, G.: Aller Tage Tag, Stuttgart 1960.
GNILKA, J.: Jeţíš Nazaretský – poselství a historie, Vyšehrad, Praha 2001; nem. Jesus von Nazaret
– Botschaft und Geschichte, Herder, Freiburg 1995.
GNILKA, J.: Petrus und Rom, Herder, Freiburg 2002.
HENGEL, M.: Nachfolge und Charisma: Eine exegetisch-religionsgeschichtliche Studie zu Matt 8,
21f und Jesu Ruf in die Nachfolge, Beihefte zur Zeitschrift für die neutestamentliche
Wissenschaft 34, Berlín 1968.
HŘEBÍK, J.: Jak se utvářel Nový zákon, Pastorační středisko, Praha 1997.
CHARLESWORTH, J. H.: Jeţíš a svitky od Mrtvého moře, Vyšehrad, Praha 2000.
CHARPENTIER, E.: Führer durch das Neue Testament, Patmos, Düsseldorf 1992.
CHILTON, B., EVANS, C. A.: Studying the Historical Jesus. Evaluations of the State of Current
Research, Brill, Leiden 1994.
JEREMIAS, J.: Die Abendmahlsworte Jesu, Göttingen 1967.
JEREMIAS, J.: The Parables of Jesus, New York 1963.
JÜLIGER, A.: Die Gleichisreden Jesu, Tübingen, 1910.
KARRER, M.: Jesus Christus im Neuen Testament, NDT, Götingen 1998,
KIRCHSCHLÄGER, W., STRUPPE, U.: Jak porozumět Bibli, Vyšehrad, Praha 2000.
KLEIN, W. M., BLOMBERG, C. L., HUBBARD, R. L.: Introduction to Biblical Interpretation,
Word Publishing, Dallas 1993.
KREMER, J.: Evanjelium o Jeţišovej smrti a zmŕtvychvstaní, Spišské Podhradie 1993.
KRENZ, E.: The Historical-critical Method, Fortress, Philadelphia 1975.
KRETZER, A.: Die Herrschaft der Himmel und die Söhne des Reiches, SBM 10, Stuttgart 1971.
KUNETKA, F.: Ţidovský rok a jeho svátky, MCM, Olomouc 1994.
KUNETKA, F.: Ţidovské kořeny křesťanské anafory, Theologica Olomucensia, Olomouc 1994.
LOHFINK, G.: Jetzt verstehe ich die Bibel, Stuttgart 1973.
MAIER, J., SCHUBERT, K.: Die Qumran – Essener, Ernst Reinhardt, München – Basel 1992.
MANNS, F.: Jewish Liturgy in the Time of Jesus, Franciscan, Jerusalem 1994.
MÁTEL, A.: Eucharistia – pascha novej zmluvy, Diplomová práca, Nitra 1998.
MÁTEL, A.: Učeníctvo v synoptických evanjeliách, Licenciátní práce, CMTF UP Olomouc, 2003.
MRÁZEK, J.: Matoušovské studie, Mlýn, Brno 2000.
MRÁZEK, J.: O kozlech, ovcích a lidech, Jeţišova podobenství podle Matoušova evangelia, Mlýn,
Třebatice 1997.
NEWMAN, J., SIVAN, G.: Judaizmus od A do Z. Sefer, Praha 1992.
NOSEK, B.: Pirkej avot, text a komentář, Sefer, Praha 1994.
POKORNÝ, P.: Literárny a teologický úvod do Nového zákona, Vyšehrad, Praha 1993.
POKORNÝ, P:. Vznešený Teofile, Mlýn, Praha 1998.
POKORNÝ, P:. Vznik christologie, Kalich, Praha 1988.
PRUDKÝ, M.: Zvláštní lid Páně – křesťané a ţidé, CDK, Brno 2000.
REPLOH, K., G.: Markus – Lehrer der Gemeinde, Stuttgart 1969.
ROBBINS, V., K.: Jesus the Teacher. A socio-rhetorical Interpretation of Mark, Fortress Press,
Minneapolis 1992.
SALDARINI, A.: Matthew’s Christian-Jewish Community, University of Chicago, Chicago 1994.
SEGERT, S.: Starověké dějiny ţidů, Svoboda, Praha 1995.
SEGERT, S.: Synové světla a synové tmy, Orbis, Praha 1970.
SCHIERSE, F. J.: Biblická teologie, Christologie, Zvon, Praha 1992.
SCHNACKENBURG, R.: Všechno zmůţe, kdo věří. Kázání na hoře a otčenáš, Vyšehrad, Praha
1997.
SCHUBERT, K.: Bible a dějiny, Trinitas, Svitavy 2000.
SCHUBERT, K.: Ţidovské náboţenství v proměnách věků, Vyšehrad, Praha 1995.
STEMBERGER, G.: Talmud a midráš, Vyšehrad, Praha 1999.

196
TICHÝ, L.: Úvod do Nového zákona, MCM, Olomouc 1992.
TRESMONTANT, C.: Výklad učení rabiho Ješuy z Nazareta, Timotej, Košice.
TRILLING, W.: Hledání historického Jeţíše, Vyšehrad, Praha 1993.
TRUTWIN, W.: Otváral nám Písma, Kňazský seminár, Spišské Podhradie 1993.
TYROL, A.: Poznámky k štúdiu biblickej exegézy, KBD, Svit 1999.
VANDERKAM, J. C.: The Deat Sea Scrolls Today, Grand Rapids, Michigan 1994.
VARŠO, M.: Zjedz, čo máš po ruke..., Úvod do biblickej exegézy, Zrno, Prešov 1998.
VOUGA, F.: Dějiny raného kresťanství, CDK, Brno 1997.
WEINREB, F.: Symbolika biblického jazyka, Herrmann a synové, Praha 1995.
WEISER, A.: Stuttgarter biblische Aufsatzbände, Studien zu Christsein und Kirche 9, Stuttgart
1990.
WITHERINGTON, B.: The Christology of Jesus, Fortress Press, Minneapolis, 1990.
YADIN, Y.: The Temple Scroll, Cooperative Press, Jerusalem 1977.
ZIMMERMANN, H.: Neutestamentliche Methodenlehre: Darstellung der historischkritischen
Methode, Katholisches Bibelwerk, Stuttgart 1982.
ZUMSTEIN, J.: Slovo v setmělém světe. Objevování Janova evangelia a jeho čtenářů, Mlýn,
Třebetice 1995.

DOKUMENTY
Bible a christologie, Pápeţská biblická komisia, Krystal OP, Praha 1999.
Interpretácia Biblie v Cirkvi, Pápeţská biblická komisia, Spišské Podhradie 1995.
Ţidovský národ a jeho svatá Písma v křesťanské Bibli, Pápeţská biblická komisia, Karmelitánské
nakladatelství, Kostelní Vydří 2004.

POČÍTAČOVÝ SOFTVÉR
Bible Works for Windows Version 5.0
Theophilos Library 3

197
 POUŽITÉ SKRATKY
Ant Antiquitates od Jozefa Flávia
Bel Bellum Judeorum (Ţidovská vojna) od Jozefa Flávia
BZ Biblische Zeitschrift
CBQ Catholic Biblical Quarterly
ČEP Český ekumenický překlad
DJG Dictionary of Jesus and the Gospels
LXX Septuaginta
NA Novozákonní apokryfy
NJBC The New Jerome Biblical Commentary
NZ Nový zákon
par paralelné miesto u ostatných evanjelistov
SBM Stuttgarter biblische Monographien
ST Studia Theologica
SEP Slovenský ekumenický preklad: Písmo sväté, Nová zmluva a ţalmy
SEvP Slovenský evanjelický preklad: Biblia, Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy
SKP Slovenský katolícky preklad: Sväté Písmo Starého i Nového zákona
SZ Starý zákon
TS Theological Studies
TWNT Theologisches Wörterbuch zum Neuen Testament
ZNW Zeitschrift für die neutestamentliche Wissenschaft
ZThK Zeitschrift für Theologie und Kirche

Rabínska literatúra

b Babylonský talmud Jom Joma

j Jeruzalemský talmud Kid Kiduším
m Mišna Meg Megila
t Tosefta Pes Pesachím
Sanh Sanhedrin
Jednotlivé traktáty talmudu Šab Šabat
Taan Taanit
Avot Pirkej Avot
AZ Avoda zara Ďalšia rabínska literatúra
Ber Berachot
BM Bava mecija ARN midráš Avot d-rabi Nátan
Ed Edujot Mech Mechilta
Er Eruvin Tan Tanchuma
Chul Chulín Sifre Nm halachický midráš k Nm
Jev Jevamot

198
 Qumrán
CD Damašský spis
1QapGn Apokryf Genezis
1QH Kniha chválospevov (hodajot)
1QM Vojnový spis (milchama)
1QS Poriadok spoločenstva (serek hayyachad)
1QSa Pravidlá obce (apendix k 1QS)
1QSb Zbierka poţehnaní (berachot), asi patriaca k 1QS
4QFlor Antológia (florilégium) eschatologických midrášov
4QMMT „Niektoré povinnosti zo Zákona“ (miqsat ma’ase ha-tora)
4QpGn49 Komentár k „poţehnaniu patriarchov“ Gn 49
4QpNah Komentár (pešer) Nahuma
11QT Chrámový (temple) zvitok

Apokryfy a cirkevní otcovia

Apol Apológia, Justín

2 Bar 2. kniha Baruchova (apokalypsa)
Dial Dialóg s Tryfónom, Justín
Did Didaché
4 Ezdr 4 kniha Ezdrášova (apokalypsa)
1 Hen 1. etiópsky Henoch
Jub Jubilea
PtEv Petrovo evanjelium
Tom Tomášovo evanjelium
Ţ Šal Šalamúnove ţalmy

199
 POZNÁMKA K TRANSKRIPCII

Pri transkripcii hebrejských, aramejských a gréckych výrazov som sa snaţili prepisovať pomerne
zjednodušeným spôsobom, aby prepis mohol čítať aj neodborník na tieto jazyky. Znalcom
biblických jazykov odporúčam pri čítaní pouţívať pôvodné texty. Keďţe v orientálnych jazykoch
(zvlášť v hebrejčine) sú podstatné predovšetkým spoluhlásky, snaţil som sa podľa moţností rozlíšiť
jednotlivé spoluhlásky. Preto v hebrejčine a aramejčine zvyčajne prepisujem aj hrdelnice alef (’),
ajin (‘), rozlišujem qof (q) od kaf (k) – napr. Qumrán (nie Kumrán). Nedajú sa však rozlíšiť samech
od sin (s), tet od tav, niekedy aj bet s výslovnosťou vet od vav (v) a chet od kaf s výslovnosťou chaf
(ch). Koncové he zvyčajne neprepisujem, aby sa neodborníci nepomýlili pri čítaní. Kvôli
výslovnosti prepisujem aj šva na začiatku slova pod prvou spoluhláskou (napr. beracha namiesto
bracha). Spoluhlásky nezdvojujem, keďţe súčasná hebrejčina zdvojenie nepozná. Takisto
neprepisujem pôvodne dlhé samohlásky, pretoţe v modernej hebrejčine nejestvuje dĺţka, ale len
prízvuk, ktorý je od dĺţky samohlások odlišný.
Boţie meno JHVH (čítaj Adonaj) z úcty k ţidovskému ľudu neprepisujem na pravdepodobnú
výslovnosť (Jahve).

V transkripcii gréckych výrazov sa snaţím rozlišovať étu (é) od epsilon (e); ómegu (ó)
od omikron (o). Spojenie spoluhlások omikron-ypsilon prepisujem ako „ú“. Ďalej rozlišujem thétu
(th) od tau (t), iótu (i) od ypsilon (y). Podľa výslovnosti prepisujem spojenia dvoch gam (ng), gamy
s kapou (nk), gamy s xí (nx) a gamy s chí (nch). Prízvuky neprepisujem.
Grécke slová uvádzam buď v gramatickom tvare, ktorý sa nachádza v skúmanom biblickom texte
alebo v základných tvaroch. U podstatných mien je to nominatív singuláru, u slovies 1. osoba
singuláru prézenta aktívneho (zakončenie na –ó), prípadne médio-pasívneho (-omaj ). V niektorých
prípadoch vzhľadom na pôvodný grécky text opúšťam zauţívanú katolícku terminológiu, napr.
Tesaloniky namiesto Solún; apoštol Andrej namiesto Ondrej atď.

Jazyk. pozn.: Označenie „Ţid, Ţidia“ píšem s veľkým začiatočným písmenom, lebo ţidovstvo
nepredstavuje len náboţenskú príslušnosť – ako tomu je u kresťanov - ale aj národnosť.
Vzhľadom na deficit v slovenskej terminológii som musel pristúpiť k určitým novotvarom:
spoluučeníci, zdieľanie, príhovorca, talmidim (ţiaci/učeníci ţidovských rabínov), exúsia (Boţia
moc a autorita), beracha (ţidovské poţehnanie) atď.

200
Mátel, Andrej
Učeníctvo v synoptických evanjeliách
Exegetická štúdia s pastoračnými aplikáciami

Vydalo občianske zdruţenie ALIJA, Lúčky 4, 909 01 Skalica

e-mail: alija.oz@gmail.com
v júni 2009 ako svoju 3. publikáciu. Skalica 2009
Počet strán 201
Prvé vydanie

Jazyková úprava: Mgr. Jana Lučeničová

Mgr. Miroslav Bíroš
Lektorovali: Prof. ThDr. Ľubomír Stanček, PhD. (v roku 2004)
Prof . ThDr. ThBibl.Lic. Anton Tyrol, PhD. (2006)
Doc. ThDr. Pavol Farkaš, PhD. (2004)
ThDr. František Trstenský, PhD. (2005)

Imprimatur: Mons. Marián Chovanec, nitriansky pomocný biskup a generálny vikár

č. 1292/2005, Nitra, 28. 9. 2005

Grafická úprava: Alija

ISBN 978 – 80 – 970083 – 2 – 1

EAN 9788097008321

201