Sociálna psychológia: “zlaté poklady“

experimentálnej sociálnej psychológie

Kritika namierená proti výskumu kognitívnej disonancie sa nedala len

tak ľahko vyvrátiť. Experimentátori takmer vždy prehovorili
dobrovoľníkov, aby konali veci, ktoré by normálne neurobili (ako
napríklad klamať za peniaze), bez ich súhlasu sa vystavovali
náročným či zahanbujúcim zážitkom, alebo im odhaľovali také aspekty
ich osobnosti, že to otriaslo ich sebadôverou. Po experimente
bádatelia tieto osoby „odškolili“, vysvetlili im skutočný účel
experimentu, dôvod, prečo bolo klamanie nevyhnutné a aký bol
prínos ich účasti pre vedecké poznanie. Zámerom bolo obnoviť u nich
pocit pohody, avšak kritici trvali na tom, že vystavovať druhých
ľudí takýmto experimentom je bez ich vedomia a súhlasu je neetické.

V roku 1971 uskutočnil sociálny psychológ a profesor na Stanfordskej

univerzite Philip G. Zimbardo experiment. V čom tento experiment
spočíval a čo mal skúmať?

-chcel skúmať soc. psychológiu uväznenia a najal študentov-

dobrovoľníkov na simuláciu väzenského života, pričom každý z nich
mal hrať úlohu dozorcu alebo väzňa

Uveďte podrobnosti a priebeh celého experimentu.

-hod mincou rozhodol o rozdelení

-11 dozorcov a 10 väzňov, predpokladaná dĺžka trvania 2 týždne...

-...

Vzťahy medzi dozorcami a väzňami sa rýchlo sformovali podľa

klasického vzorca: dozorcovia sa začali na väzňov pozerať ako na
podradných a nebezpečných, pričom väzni začali dozorcov považovať za
tyranov a sadistov. Demonštrujte na konkrétnych príkladoch
patologické správanie, kt. sa vyskytlo u účastníkov experimentu.

Zápisky dozorcov: Bol som sám sebou prekvapený... Nútil som ich, aby
si vzájomne nadávali a čistili záchody holými rukami. V podstate som
väzňov považoval za dobytok a neustále som si hovoril, že si na nich
musím dávať pozor, keby niečo skúšali.

Vybral som ho (jedného väzňa), aby som ho zvlášť pokoril, jednak

preto, že si o to prosí, a tiež preto, že sa mi jednoducho nepáči.
(...) Nový väzeň (416)odmieta jesť párky. (...) Rozhodol som sa, že
ich doňho dostanem násilím, ale on nechcel jesť. Nechal som mu jedlo
stekať po tvári. Neveril som, že som to ja, kto toto robí. Nenávidel
som sa, že ho nútim jesť, ale jeho som nenávidel ešte viac, zato, že
neje.

Prečo a kedy bol experiment predčasne ukončený, čo preukázal? Prečo

ho nebolo možné opätovne uskutočniť?

-šiesty deň bol náhle ukončený pre dobro všetkých zúčastnených

-ukázal ako ľahko môžu byť normálny, zdravý, vzdelaný mladý ľudia
radikálne premenený pod inštitučným tlakom väzenského prostredia

-na dobrovoľníkov bol vyvíjaný fyzický a citový stres, ktorý

nečakali, a ani nesúhlasili s tým, že ho podstúpia. Tým pádom
experiment porušil zásadu, potvrdenú Najvyšším súdom v roku 1914, že
„každý duševne zdravý dospelý človek má právo rozhodnúť, ako bude
nakladané s jeho vlastným telom“.

Pod vplyvom doznievajúceho holokaustu sa mnoho behaviorálnych

bádateľov pokúšalo pochopiť, ako sa toľko normálnych, civilizovaných
Nemcov mohlo chovať k iným ľudským bytostiam s takou nepochopiteľnou
krutosťou. Rozsiahla štúdia publikovaná v roku 1950, prevedená
interdisciplinárnym týmom s psychoanalytickou orientáciou,
pripisovala zaujatosť a etnickú nenávisť „autoritárskej osobnosti“
, určitému typu rodičovskej výchovy a zážitkom v detstve. Avšak
sociálny psychológovia pokladali toto vysvetlenie za príliš zúžené,
domnievali sa, že odpoveď pravdepodobne zahrňuje zvláštna sociálna
situácia, ktorá núti obyčajných ľudí páchať bezcharakterné zverstvá.
Aby sa táto možnosť preskúmala, objavil sa v newhavenských novinách
na začiatku 60-tych rokov inzerát, ktorý zvolával dobrovoľníkov na
výskum pamäti a učenia na Yaleovej univerzite. O aký výskum sa
v skutočnosti jednalo a v čom spočívalo zavádzanie jeho účastníkov?

-skutočný a falošný dobrovoľník, falošný žiak

-fiktívne použitie elektrického prúdu (15-435 V )

Za každú nesprávnu odpoveď ktorú žiak povedal mu učiteľ mal udeliť

zakaždým vyššiu ranu el. prúdom.(učiteľ žiaka nevidel, len počul)
Úlohou výskumníka, ktorý sedel pri učiteľovi bolo nabádať učiteľa
k udeľovaniu stále silnejších rán, aj keď zaváhal, pretože nad 120V
boli rany pre žiaka bolestivé, neskôr neznesiteľné...

Aké boli výsledky tohto experimentu?

Sám Stanley Milgram ( organizátor ) bol prekvapený, pretože 63%

učiteľov naozaj pokračovalo až dokonca. Avšak nie preto, že by boli
sadisti, ktorý sa radujú z agónie, ktorú, ako sa domnievali
spôsobujú (štandardné testy osobnosti nevykázali žiaden rozdiel
medzi plne poslušnými subjektmi a tými, ktorý v určitom okamihu
odmietli pokračovať), naopak, mnohý z nich pri vyplňovaní príkazov
akútne trpeli. Subjekty sa potili, triasli, koktali, hrýzli si pery,
nariekali a zarývali si nechty do mäsa.

Výsledky svojich experimentov vysvetľoval tak, že situácia, spolu

s kultúrnym očakávaním, dala vzniknúť fenoménu poslušnosti voči
autorite .V našej spoločnosti a v mnoho iných sa deti učia poslúchať
autoritu a neposudzovať, čo im autorita prikazuje robiť.
V experimente sa učitelia cítili povinný plniť príkazy, dokázali
spôsobiť bolesť a ujmu nevinnému človeku, pretože mali pocit, že je
to výskumník a nie oni, kto je za ich činy zodpovedný.

Aké ďalšie varianty výskumu použil Milgram na overenie svojej

interpretácie výsledkov? Čo z nich vyplynulo?

1. Výskumník bol odvolaný k telefónu bez toho, aby dal učiteľovi

inštrukcie a namiesto neho prišiel náhradník, ktorý sám
zdanlivo prišiel na nápad zvyšovať rany. Bol však „len
náhradníkom“ a nie skutočnou autoritou, v tejto verzii
experimentu len 20% učiteľov vydržalo zvyšovať rany až do
konca
2. Milgram takisto menil zloženie týmu. Miesto priateľského
podsaditého žiaka v strednom veku a miesto upraveného,
prísneho mladého výskumníka vymenil. Za týchto podmienok sa
podiel učiteľov kt. išli až do konca znížil, ale len na 50%.

Bolo zrejmé, že kľúčovým faktorom boli roly autority a obeti, teda

v žiadnom prípade nie osobnosti ľudí, ktorý ich zastávali.

Aké boli reakcie ľudí, ktorým Milgram experimentálnu situáciu

detailne opísal? Môžeme badať súvislosť medzi ich očakávaniami
a skutočnosťou?

Bez ohľadu na príslušnosť ku skupine všetci prehlásili, že ľudia ako

oni by sa experimentátorovi vzopreli a prestali spolupracovať asi
pri 150 voltoch, keď obeť žiadala o prepustenie. Teda, ani
očakávanie toho, ako by sa ľudia chovali a ani ich mravné názory,
ako by sa mali chovať, nemali nič spoločné s tým, ako sa
v skutočnosti v autoritou ovládanej situácii zachovali.

V roku 1964 sa na titulnej strane New York Times objavil prípad

vraždy v Kew Gardens, čím bola táto udalosť mimoriadna?

Behom pol hodiny zavraždená Moseley Genoveseová opakovane kričala

a volala o pomoc, videlo a počulo ju 38 ľudí pozerajúcich sa
z okien svojich bytov. Ani jeden z nich sa jej nesnažil pomôcť.
Políciu zavolali až keď bola mŕtva.

Aké vysvetlenia pre túto udalosť vznikli? Popíšte experiment ktorý

bol zostavený, aby zistil príčiny „efektu prizerajúceho sa“.
Televízny komentátori a ďalší vedci vysvetľovali nečinnosť 38
svedkov ako dôkaz odcudzenia a neľudskosti moderných obyvateľov
miest. Avšak dvaja mladý vedci John Darley a Bibb Latané neboli
s týmto vysvetlením spokojný.

Aké tri procesy sa podieľajú na efekte “ prizerajúceho sa“?

1. Váhavosť jednať pred druhými, pokiaľ človek nevie či pomoc

alebo iná činnosť je vhodná
2. Pocit že druhý nečinný situácii rozumejú a že nie je potrebné
nič robiť
3. „rozptýlenie zodpovednosti“ –pocit, že keďže ostatní o nehode
vedia, je vlastná povinnosť konať oslabená