DAV DVA | KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN 01 | Zima 2017 | Cena: 2,50 €

!! KULTÚRA
TRH S 
KONŠPIRÁCIAMI

VPRED K LOVCOM
A ZBERAČOM

!! POLITIKA
MINISTERSTVO
PRAVDY

BÁBKOHERCI

NEOMARXIZMUS

SLOBODA HOVORIŤ,
NIE MYSLIEŤ

!! EKONOMIKA
ZÁKLADNÉ
MYŠLIENKY
ZDROJOVEJ
EKONOMIKY

NEOLIBERÁLNY
KAPITALIZMUS
ZLYHAL

VZBURA
ZAMESTNANCOV

PARADOXY
SÚČASNÉHO SVETA

JUHOSLOVANSKÝ
SAMOSPRÁVNY
SOCIALIZMUS

DRUŽSTVO
VS. ESEROČKA

ROZPOR
HUMANIZMU
A NEOLIBERALIZMU

!! ŽIVOT
JA A FELIX

ŽIVOT V KABÍNE

DETÍ AKO SMETÍ

www.davdva.sk |  www.facebook.com/magazindavdva |  Iniciatíva DAV DVA

9 772453 986002 01
Redakcia si vyhradzuje právo na gramatickú, pravopisnú
a štylistickú úpravu príspevkov, prípadne ich skrátenie.
Nevyžiadané rukopisy nevraciame.

Názory autorov príspevkov nemusia byť zhodné s názormi

redakcie a jej jednotlivých členov. Na našich stránkach
poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových
línií. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní
členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci
či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych
otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca
miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje
skutočne plodnú a plnohodnotnú diskusiu s potenciálom
vygenerovať tie najlepšie myšlienky.

Ďakujeme všetkým, ktorí finančne podporili vydanie I. čísla,

osobitne Ivete Diczházyovej a Ľubošovi Čelkovi.

DAV DVA – kultúrno-politický magazín

Ročník: prvý
Poradové číslo: 2017/01
Dátum vydania: 22.2.2017
Cena: 2,50 €
Periodicita: štvrťročník

Vydavateľ: DAV DVA, O.Z.,

Na hore 1723/3, 040 22 Košice

IČO vydavateľa: 50504487

Evidenčné číslo: EV 5451/16
ISSN 2453-9864

E-mail: dav.dva@riseup.net
Web: www.davdva.sk
Facebook: www.facebook.com/magazindavdva
YouTube: Iniciatíva DAV DVA

ĎAKUJEME!
IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Redakcia: Tomáš Bóka, Miroslav Hazucha,

Gabriela Hlivjáková, Juraj Janošovský, Tomáš Klimek,
Marek Kopilec, Lukáš Perný, Noro Potočák, Jozef Smatana

VŠETKÝM
Zodpovedný redaktor: Tomáš Bóka

SYMPATIZANTOM,
Jazyková korektúra: Tomáš Klimek, Noro Potočák, Tomáš Bóka

Na čísle spolupracovali: Dávid Diczházy, Štefan „Exocet“ Buchta,

Peter Hausleitner, B. Kiss, Martin Kráľ, Angie Oravcová
AUTOROM,
Fotografie: Adobe Stock (pokiaľ nie je uvedené inak)
PRISPIEVATEĽOM
A HLAVNE VŠETKÝM,
Logo: Mário Budinský
Grafika a zalomenie: tomba

KTORÍ SA PODIEĽALI NA
Tlač: Print Centrum s.r.o., Žilina

VZNIKU PRVÉHO ČÍSLA

MAGAZÍNU DAV DVA
 SLOVO OBSAH
NA ÚVOD

KULTÚRA
Trh s konšpiráciami...........................................4
Tomáš Bóka
Vedúci vydania Vpred k lovcom a zberačom...............................8

Prosbopis Slovenskému
Po ochutnávke v podobe 0. čísla vychádza oficiálne ministerstvu pravdy..........................................12
1. číslo nášho štvrťročníka. Sociálnou angažovanosťou
a snahou o progresívnosť chceme nadviazať na

POLITIKA
historický DAV. Bábkoherci.......................................................14

Prvotný zámer – vyplniť medzeru v spektre periodík Prečo sa autentická ľavica bude musieť
a ponúknuť priestor na dialóg medzi rozličnými vzdať termínu neomarxizmus..........................16
antikapitalistickými prúdmi – sa čoskoro rozšíril o
ďalšie aktivity, následkom čoho vznikla občianska Sloboda hovoriť, nie myslieť............................24
iniciatíva so širším záberom. Jej hlavným cieľom
je snaha o naštartovanie spoločenských pohybov,
Základné myšlienky zdrojovej ekonomiky.......26
smerujúcich k vytvoreniu autentického občianskeho
hnutia na princípoch radikálnej demokracie,
solidarity, kooperácie a boja za spravodlivý prístup ku Neoliberálny kapitalizmus zlyhal.....................32
zdrojom.
Vzbura zamestnancov
Presadzujeme odvahu v cieľoch, zároveň však v argentínskom hoteli......................................35
realistickosť v okamžitých riešeniach. Praktickú
činnosť prepájame s osvetou, lebo bezzubosť Paradoxy súčasného sveta................................36
teórie bez praxe a samoúčelnosť praxe bez teórie
sa dajú odstrániť iba ich splynutím v jedno.

EKONOMIKA
Juhoslovanský samosprávny
Odmietame elitárstvo, veríme totiž v silu ľudského
socializmus bol unikát......................................38
potenciálu a emancipácie. Preto aj v našej iniciatíve
uprednostňujeme kolektívne rozhodovanie vo forme
radikálnej priamej demokracie a rotáciu funkcií Družstevníctvo ako riešenie
– „hierarchia“ v našom ponímaní je teda vždy len pre lokálne poľnohospodárstvo........................43
dočasná a pod neustálou kontrolou zdola.
Družstvo vs. eseročka.......................................44
Netúžime viesť, ani byť vedení – to, čo chceme, je
spoločne pretvárať tento svet bez toho, aby sme Prečo zdrojová ekonomika
sa večne spoliehali na politických „odborníkov na nie je marxizmus..............................................45
všetko“, veľkohubých „nádejných vodcov“ či nebodaj
povestnú neviditeľnú ruku (či už božiu alebo tú
Rozpor humanizmu
korporátnu). Uvedomujeme si vlastnú nedokonalosť
a neoliberalizmu dokázaný vedou....................47
a preto sme otvorení rozširovaniu – dopĺňajte nás
poznatkami, priložte ruku k dielu a spolu dokážeme,
že nie večný boj, lež kooperácia je cesta. U nás sme Ja a Felix..........................................................53
si všetci rovní – nech nám ministerstvo pravdy
a tvorcovia zákona o „ľavicovom extrémizme“ Detí ako smetí.................................................56
odpustia…
ŽIVOT

Život v kabíne..................................................58
Kto túži po spravodlivejšom svete, musí začať
od seba. My sme už začali. A čo vy, pridáte sa?
Recenzie..........................................................59
Ak aj vy to cítite rovnako, ste vítaní.

Veď napokon – MY VŠETCI SME DAV To najlepšie z rozhovorov pre DAV DVA.......62

3
 // TRH S KONŠPIRÁCIAMI

Pred nedávnom, v časoch, keď som ešte úplne nerezignoval na televízne vysielanie, som bol ako TV divák
svedkom nevídaného javu. Na nemenovanom kanáli piatej cenovej skupiny, vysielajúcom dookola „storočné“
nevydarené seriály z 90. rokov pre uspokojenie tých najnižších konzumných pudov, som objavil dokument
pojednávajúci o najutajovanejších konšpiráciách a „tajomstvách“ našej doby. Nešlo o výsmech, ani recesiu,
ale úplne objektívny a nezaujatý výklad uvedených teórií… Ako je možné, že jeden z top mainstreamových
kanálov odvysiela film, ktorý by za normálnych okolností – s istou dávkou bázne, a zároveň heroizmu – zavesil
na svoj „proruský web“ tak maximálne akýsi ultra-alternatívny „malodec“?

4 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

TRI TEÓRIE
Núka sa nám niekoľko vysvetlení:
a) mocenské, totalitné vysvetlenie – „všadeprítomná“
vládna moc sa cíti ohrozená „hlásateľmi pravdy“
a preto infiltruje ich kruhy, kooptuje „závadný
obsah“, premieňajúc ho postupne v neškodnú brečku
poloprávd a nezmyslov, ktoré potom ďalej šíri
masovými zdeľovacími prostriedkami medzi ľud ako
nákazu. Vytvára tak (dez)informačný smog za účelom
nastolenia chaosu a všeobecnej paranoje.
b) totalitné vysvetlenie, vedomé si nedostatočnosti
zdôvodnenia „a“ – nakoľko informácie v uvedenom
dokumentárnom filme neboli nijak zdeformované
v porovnaní s obsahom „najpravovernejších“
alternatívnych webov, ani neobsahovali žiadne
za vlasy pritiahnuté kydy „ufológov“, ktoré by
iba odbiehali od podstaty ekonomicko-politickej
nadvlády všemocných, je zjavné, že „svetovláda“
úmyselne nezdeformovala obsah týchto teórií, iba ich
vypustila ďalej do sveta a napomohla ich šíreniu…
Prečo? Viera vo „svetové sprisahanie“ bez ohľadu
na svoju pravdivosť alebo nepravdivosť generuje
zároveň i fatalizmus, najvyššiu mieru pohodlnosti
v ľuďoch, apatiu a vzdanie sa akýchkoľvek ašpirácií
na konkrétnu „drobnú“ zmenu v mene nemožnosti
ovplyvniť „vyššie“ geopolitické hry mocných…
Okrem tohto pohodlného ospravedlnenia vlastnej
„neochoty k politike“ takáto viera taktiež nebezpečne
kontaminuje morálku, keď vulgarizuje veškeré
medziľudské vzťahy (úplne v súlade s morálkou
kapitalistickou) na vzťah „kúpno-predajný“, keďže
podmienkou utajenia údajnej svetovlády je možnosť
„kúpiť si každého“ – vždy a všade.
c) triedne stanovisko, spochybňujúce absolútnosť
„spikleneckej“ moci, berúc na zreteľ vzťahy výroby
v pozadí spoločenských procesov – konkrétne
vzťahy kapitalistické. Moc nadnárodných korporácií
(ako základ reálnej svetovlády) predstavuje akúsi
zvrátenú formu „zospoločenštenia“ výroby1, ktorú
„klasický“ kapitalizmus z hľadiska teórie neuznáva
a je mu cudzia, keďže ten túži zachovať archetypálnu
spoločnosť drobných výrobcov – podnikateľov. Preto
táto tretia (marxistická) interpretácia vysielania
konšpiračných dokumentov v mainstreamovej
TV musí vychádzať z kritiky teórie klasického
1 Výroba sa nutne stáva viac a viac spoločenskou v každom systéme, aj kapitalistickom, nakoľko z hľadiska produktivity, ekológie či úspory času je neefektívne
vyrábať v malom; avšak výsledky tejto spoločnej práce sú ľuďom umelo odňaté vlastníkmi korporácií – teda spoločenská výroba vs. jej nelogické súkromné
vlastnenie.
2 Kapitalista ti predá aj povraz, na ktorom ho obesíš.
01// ZIMA 2017
kapitalizmu, nie z kritiky jeho neoliberálnych
dôsledkov, ktoré vidíme dnes všade naokolo… To
by nás priviedlo iba nazad k vysvetleniu A alebo
B a napokon k obhajobe „starého dobrého“
praprakapitalizmu, vidiac vinu iba v jeho nadnárodnej
„deformácii“.
Podstatou „old school“ kapitalizmu nie je
centralizovaná moc, monopol, ani plánovanie (to
sú len dôsledky), ale naopak – anarchia výroby,
so sklonom nekontrolovateľne rásť. Tento rast
možno najúčinnejšie podporiť dobývaním nových
trhov, avšak nakoľko v súčasnosti už nové teritóriá
nie sú k dispozícii, je nevyhnutné vytvárať stále
nové „trhy“ vo forme novo vymyslených potrieb
ľudí – spotrebiteľov, ktoré následne generujú
celú škálu obchodovateľných vzťahov… Na tému
konšpiračných teórií sa uvedené hodí dokonale.
Dopyt po konšpiráciách musí logicky vyústiť
v ponuku konšpirácií… Nebolo by úplne namieste
použiť Leninovo „podobenstvo o povraze“,2 nakoľko
tým by sme priznali vysielaným konšpiračným
teóriám pravdivostnú hodnotu, pričom tá v danom
prípade vôbec nehrá rolu. Jednoducho, kapitalizmus
a konšpiračné teórie sa vzájomne zbožňujú a vyrábajú
pre trh „konšpiračné produkty“.
OBČIANSKY MONOPOL VS.
SPOTREBITEĽSKÁ PLURALITA
Stretol som sa tiež s názorom: „Konečne to
niekto vysiela a máme teda možnosť dostať sa
k informáciám aj inak, než len cez úbohé internetové
weby… V USA majú množstvo alternatívnych
médií a televíznych staníc, takže človek má naozaj
možnosť si vybrať, čo bude sledovať a čomu veriť.“
Tento proklamovaný „výber“ dokonale ilustruje
falošnú hodnotu informácií, ktoré dennodenne
konzumujeme. Kapitál inscenuje „názorové
spektrum“, aby zakryl „prozaickú“ realitu, čo sa
za týmto spektrom skrýva: totižto vzťah predajcu
a spotrebiteľa. Musí napríklad vylúčiť každú
„odchýlku“ od politicky-korektného štandardu vo
verejno-právnej televízii – nie preto, že by sa ňou
cítil ohrozený, ale aby následne nechal vzniknúť
množstvu alternatívnych médií; aby vytvoril umelý
rozpor medzi oficiálnym a alternatívnym a dovolil tak
drobným „výrobcom informácií“ zarobiť dvakrát…
(namiesto toho, aby umožnil všetkým názorovým
5
 pravdepodobné, že by čoskoro niekto prišiel s jej
„updatovanou“ verziou (nepravdivou), iba pre svoje
uspokojenie a s cieľom rozbiť nastolenú spoločenskú
jednotu alebo prípadné revolučné hnutie a jednotný
jazyk, nakoľko jeho pohnútkou k neustálemu
„hľadaniu pravdy“ nie je pravda samotná, ale
privilégium, ktoré mu z jej „poznania“ plynie.

Alex Jones, typický predstaviteľ „obchodníka s konšpiráciami“
prúdom spoločnú debatu na jednom „fóre“3). V tom
spočíva fundamentálny a nezmieriteľný rozdiel medzi
občianskou účasťou na veciach verejných a „účasťou“
spotrebiteľskou… Voľba občana je slobodná. Voľba
spotrebiteľa je vopred podmienená ponukou, ktorá
teda i limituje „hranice možného“.4 Občan rozhoduje
o svojom živote. Spotrebiteľ rozhoduje iba o svojom
produkte. Občan môže zmeniť systém. Spotrebiteľ
ostáva uväznený v medziach kapitalizmu, nakoľko si
„kupuje rozličnosť“ – svojím spôsobom teda „volí“ –
avšak z tovarov rozličných predajcov… Slovami Julesa
z Pulp Fiction: nie je to hra na rovnakom ihrisku, nie
je to ani rovnaká liga, je to úplne iný šport!
OBECNÁ PRAVDA VS.
SÚKROMNÉ PRIVILÉGIUM
INTERSTELLAR
Spochybňovať treba… Spochybňovanie
a skepticizmus voči všetkým „osvedčeným“ pravdám
je dozaista základom karteziánskeho myslenia. Avšak
to večné konšpirátorské cui bono5 jednak neberie
v ohľad existenciu náhody či možný nezamýšľaný
následok určitých činov a navyše, namiesto hľadania
cesty k pravde a poznaniu diskvalifikuje dopredu
každý svetonázor tým, že mu prizná iba druhotnú
úlohu. Prvotný význam má vždy preň „záujem“6
v pozadí svetového diania… Takto vytvorená šedá
realita, zbavená akéhokoľvek humanizmu neberie
vôbec do úvahy, že činy, myšlienky a idey predstavujú
určité sociálne fakty,7 zbavujúce sa postupne závislosti
na svojich tvorcoch. Tento ich nadindividuálny
charakter, presahujúci jednotlivca, z nich činí
nezávislé idey s vlastnou autonómiou, otvorené
rozličným výkladom, avšak nehodné prostého
odsúdenia – iba kvôli ich autorovi.

Konšpiračná teória ako určitá informácia môže
predstavovať nie len tovar určený na masový predaj,
ale tiež naopak tzv. tovar pozičný, poskytujúci jeho
vlastníkovi vedomie exkluzívneho postavenia,
statusu, ktorého nositeľom je iba on a hŕstka ďalších
„prebudených“. Tento opojný pocit, bytostne opozitný
voči skutočnej a pravej podstate Informácie ako
obecne zdieľaného statku, je pocitom vlastníckym.
Je to iba súkromná túžba „stelesnená“ vo (verejnej?)
informácii. Ak by sa ale konkrétna konšpiračná teória
ukázala byť pravdivou a jej obsah sa začal masovo
šíriť medzi ľudí, neprestala by byť práve takýmto
pozičným tovarom? Akiste áno… Avšak je veľmi
Práve spomenutá diskvalifikácia niektorých
myšlienok – a tým pádom všetkých myšlienok
(resp. ideí ako takých) zo strany konšpiračných
teoretikov je až nápadne v súlade s postmodernou
dekonštrukciou každej veľkej myšlienky, každého
významu, ktorý musí byť „rozobratý“, „zbúraný“
v mene zábavy alebo v mene slobody, nakoľko
v súčasnosti neexistuje (symbolická) autorita, ktorá by
celý systém znakov držala pokope, keďže sme údajne
dospeli „na koniec dejín“, čo v preklade neznamená
nič iné, ako oprášenie nihilistického hesla No Future.
Niet budúcnosti, nepotrebujeme preto žiadne idey,
skončila sa doba „veľkých rozprávaní“ a príbehov

3 Podobný jav napríklad pozorovať pri politických stranách (ktoré sa už dnes napokon viac podobajú PR marketingovým produktom, než reprezentantom vôle
časti populácie). Súčasný systém namiesto podpory „demokratického monopolu“ – tzn. existencie iba jednej strany, uprednostňuje radšej „spotrebiteľskú
pluralitu“ viacerých strán, pričom koncept jednej strany považuje za nedemokratický (on skutočne vo svojej historickej realizácii nedemokratickým bol,
avšak to neznamená, že do budúcna nemôže byť demokratizovaný). Ignoruje tak zásadný význam „systému jednej strany“, ktorý z filozofického hľadiska
spočíva v zrušení politických strán ako takých. Táto strana je v podstate hnutím, akousi „anti-stranou“ oproti chápaniu strán v buržoáznom zmysle – existuje
už teda naďalej iba ako spoločná „agora“, na ktorej sa demokraticky a rovnoprávne účastnia všetci bez rozdielu, nakoľko nič mimo nej nejestvuje.
4 Téma verejného priestoru a účasti na ňom – z pozície občana a z pozície spotrebiteľa, je kvalitne rozobratá napr. v knihe: POSPĚCH, P. Od veřejného
prostoru k nákupním centrům. Praha: SLON, 2015.
5 Latinská fráza, znamenajúca „v čí prospech?“
6 Záujmom nemám na mysli triedny záujem ako určité objektívne dané ekonomické postavenie v procese spoločenskej výroby a z neho plynúce potreby –
v zmysle marxistickej terminológie, ale záujem ako vedomú, často zlomyseľnú a spikleneckú pohnútku alebo túžbu, produkt vôle jednotlivca – v zmysle
konšpirátorskej terminológie.
7 Durkheimova koncepcia „sociálnych faktov“ In: KELLER, J. Dějiny klasické sociologie. Praha: SLON, 2010, s. 232.

6 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

o lepšom svete… Je len kapitál, jeho potreby a my
všetci ako jeho nekoneční a nenásytní konzumenti. // ÚDERY
Svet konšpiračných teórií tento neutešený
obraz neoliberálnej súčasnosti nijako nenapáda,
nepodvracia, ba naopak, je jeho pevnou súčasťou… Čo keby biť prestalo
srdce hladných textárov
Dopúšťa sa „sprízemňovania“ reality, hrubo kladivo všetkých kovadlín
vulgarizuje všetky „vznešené“ ašpirácie ľudstva zápästie na susedských dverách?
či humanistické posolstvo vied a pokroku. Práve
na tento „vyprázdňovací“ dopad konšpiračných
Zostala by len viera
teórií výborne upozorňuje vo filme Interstellar
režisér Christopher Nolan, keď v scéne v škole vo všemohúci ibalgin
učiteľka vysvetľuje hlavnému hrdinovi – skúsenému v nadľudskú bytosť tú ktorú
vesmírnemu harcovníkovi NASA, že Američania a zvuky úderov z reproduktoru
nikdy nepristáli na Mesiaci a že išlo iba o obratný
geopolitický trik s cieľom ekonomicky oslabiť Tie zvuky známe
Východný blok… Tento dystopický obraz by zneli takto –
budúcnosti, v ktorej sa za vlasy pritiahnuté pseudo- padajúci kameň
teórie stávajú súčasťou oficiálnej doktríny tak, zdá
výťahovou šachtou
sa, dokonale vystihuje neskorý neoliberalizmus,
v ktorom je „zakázané snívať“. Vzniká tak
akási „udržiavacia“ spoločnosť bez poetiky či Odrazená guľka
„romantizmu“ (jeden z učiteľov vo filme priamo od steny
označil nastupujúcu generáciu za udržiavaciu, z očí páska
keďže má iba preklenúť – navždy trvajúce –
nepriaznivé obdobie), cieľom ktorej už môže byť Pád studených kvapiek
zrejme len nekonečná reprodukcia kapitálu. pri krstení
zle kopnutá jedenástka
Určite nebolo úmyslom tohto článku vyvolávať
konfrontáciu alebo nepriateľstvo voči kriticky
Klapka č. 200
zmýšľajúcim ľuďom, ktorí občas zablúdia i do sféry
konšpiračných teórií. Je jasné, že súčasný systém zvuk uzavretých paktov
je schopný označovať čokoľvek v nesúlade s ním údery päsťou
za „konšpiráciu“. Skôr som chcel upozorniť na v 2/4 taktoch
niektoré úskalia alebo hranice určitého „spôsobu
myslenia“, ktorý je ochotný, v mene „odhalenia“ Dopad lživých slov
pozadia historických udalostí, spreneveriť sa že všetko bude O.K.
Udalosti.8 mestský rock’n’roll
dedinská polka
// Tomáš Klimek
// Clim&Tis
8 Udalosť s veľkým U – filozof Alain Badiou tak nazýva každý
špecifický moment v histórii, zvestujúci nový režim Pravdy – keď sa
z nemožného stáva možné (napr. Parížsku komúnu alebo Októbrovú
revolúciu), ktorý znamená viac zo symbolického, dlhodobého
hľadiska, ako z hľadiska bezprostredne dobového. „Bez zázemia
militantných sympatizantov, ktorí revolúcii zostávali verní aj po tom,
čo prvotná vlna nadšenia opadla, by sa do dejín zapísala nanajvýš
ako séria ľudových vzbúr z leta a jesene 1917… Udalosti Pravdy sa
však je možné tiež spreneveriť… Existujú tri modality sprenevery:
1) tváriť sa, že k ničomu nedošlo, ako by sa jednalo o nevýznamnú
epizódu (reakcia utilitárskych liberálnych demokracií – a taktiež
konšpiračných teoretikov); 2) falošná imitácia (inscenovanie
fašistickej konzervatívnej revolúcie ako pseudoudalosti); 3) prostá
redukcia Udalosti na nový pozitívny systém Bytia (stalinizmus)“ In:
ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha: Rybka
Publishers, 2011, s. 140.

01// ZIMA 2017 7

 Foto: threephin (Flickr, CC)

// VPRED K LOVCOM A ZBERAČOM?

Alebo niekoľ ko dôvodov, prečo bude musieť byť ďalšia revolúcia neolitická… Dvojhodinová návšteva
nemenovaného švédskeho obchodného domu s nábytkom, ktorú som bol nútený tento týždeň absolvovať,
vo mne zanechala okrem traumy z nakupovania, ktorou už beztak dlhodobo trpím, i zopár ďalších pocitov
a poznatkov, zaujímavých na premyslenie, rozhodne však nie menej traumatizujúcich.

Sledujúc húfy ľudí neorganizovane sa ponevierajúce
sem a tam pomedzi zaplnené regály s bytovými
doplnkami nesúcimi podivne „exotické“ názvy, mi
zišlo na um, že okrem povestnej konzumentskej
slasti, badať na ich tvárach i emócie ako zúfalstvo,
bezradnosť či extrémne vypätie síl a sústredenosť
hodnú šachových majstrov. To čo som videl, nebolo
len relaxačne bezstarostným nakupovaním, ale skôr
„existenčným“ zhonom, od ktorého závisí prežitie.
Nešlo o kratochvíľu, ale o otázku „života a smrti“…
Zďaleka sa to nedalo opísať slovami „prísť a zobrať“,
ale skôr „nájsť, uloviť či ukoristiť“. Sám som zažíval
veľmi podobné pocity, takže rozhodne nešlo z mojej
strany o povýšenecké súdenie davu. V hlave sa mi
na okamih premenili všetky tie vankúše, závesy,
lampy, koberce a poličky v plody lesa, bobule ukryté
v hustom tŕní, v pasúcu sa divokú zver a „dary matky
prírody“ a ja som sa odrazu ocitol v „kapitalistickom
lese“ plnom neznámych nebezpečenstiev a hrozieb,
kde na každom kroku možno natrafiť na plížiacich sa
zákazníkov – novodobých lovcov a zberačov.1
Neviem, čo by na takúto analógiu povedal John
Zerzan, ktorý civilizovanú spoločnosť kritizuje práve
pre jej rozchod s prisvojovacou formou hospodárstva,
považujúc ju za jedinú prirodzenú a možnú pre
udržanie ľudského rodu. Každopádne v zmysle
uvedeného sa jeho Budúci primitív2 až nápadne javí
ako obraz súčasnosti.
VIERA V ZNALOSTI
Aby sme sa vyhli povrchným zjednodušeniam či
úvahovej skratkovitosti „empirických“ pozorovaní,
vhodných tak na nedeľňajšie popoludnie v nákupnom
centre a v ZOO, je nutné poukázať na hlbšie
súvislosti načrtnutej analógie. Tie sa nám núkajú
hneď tri.

1 K podobnej úvahe dospieva dokonca i liberál M. Hvorecký v knihe Lovci&Zberači: „…podľa správania ľudí v obchodných palácoch je zrejmé, že sme v jadre
zostali lovcami a zberačmi.“
2 Zerzan, J. Future Primitive, 1994 In: TOMEK, V. – SLAČÁLEK, O. Anarchismus. Svoboda proti moci. Praha: Vyšehrad, 2006, s. 551

8 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

Prvá pramení v priepasti medzi vlastnou
subjektivitou jednotlivca a stále väčšou
komplexnosťou ľudskej civilizácie, ktorá obmedzuje
jeho možnosti poznania tým väčšmi, čím toho sama
viac vie. Bohatosť a rozmanitosť vedy vyvoláva tlak
na „deľbu práce“ a teda i deľbu znalostí, presúvajúc
ich do stále užších expertných vedeckých kruhov,
pričom bežnému človeku ostávajú iba oči pre plač,
haldy neprečítaných učebníc a viera vo vedu, ktorú
sám pred sebou nekriticky prezentuje ako znalosť.
Zo subjektívneho hľadiska niet rozdielu medzi
takouto „znalosťou“ a „vedomosťami“ pračloveka,
ktorý svoje náboženské presvedčenie sám ako vedu
vnímal: „Rituály, ktoré mu mali zaistiť úrodnosť
zeme a plodnosť zvierat, ktorými sa živil, neboli
v jeho očiach o nič podivnejšie než sú v našich očiach
technologické postupy, ktoré k rovnakému účelu
využívajú naši agronómovia.“3 Väčšina priemerne
vzdelaných ľudí dnes je iba recipientmi znalostí,
v ktoré môžu veriť, ale len s obtiažami dokázať (i to
je dôvod popularity konšpiračných teórií, ktoré
poskytujú akúsi alternatívnu vieru). Príčiny tohto
javu nie sú zďaleka len civilizačné, ale majú i svoj
triedny rozmer, v podobe „privatizácie“ voľného času
pracujúcich zamestnávateľmi, ktorí ich nútia pracovať
nadčas či uskutočňovať domácu prípravu, a teda
presúvať „časové“ náklady práce na zamestnancov,
znášajúcich toto bremä na úkor vlastného
všestranného rozvoja. Na ten už im potom nezostáva
dostatok priestoru a tak vedomostne zakrpatievajú.
Objektívne však tento proces nie je až tak významný,
keďže určitý štatisticky vyčísliteľný objem vedomostí
v spoločnosti existuje (hoc sú nerovnomerne
rozložené medzi vedcov a ostatných). Je ho teda
možné zvrátiť či aspoň korigovať.
VECI A VZŤAHY AKO PRODUKTY TRHU
Posuňme sa ale od vedomostného rozmeru k ďalším
dvom hlbším súvislostiam, na základe ktorých sa nám
môže postmoderný človek javiť ako lovec či zberač.
Koristnícky charakter prisvojovania si „produktov
prírody“ je vpísaný už v samotnej podstate kapitaliz-
mu a priemyselnej výroby. Vec prestáva byť výrobkom
človeka pre človeka, ale je tovarom na trhu a pre
trh. Ten je charakterizovaný produkciou pre neur-
čitý okruh adresátov, čím získava dehumanizovanú
podobu „prírodného“, resp. „božieho“ zákona a punc
nepoznateľnosti (prípadne poznateľnosti iba v rámci
uzatvoreného systému vlastných dogiem, ktoré doka-
3 Durkheim, E. Elementární formy náboženského života. Systém totemismu v Austrálii. Praha: Oikoymenh, 2002, s. 34
4 Afanasjev, A. V. a kol. Filozofický slovník. Praha: Svoboda, , 1976, s. 339
01// ZIMA 2017
zujú samé seba a sú viac „teológiou“ než ekonómiou).
Tento proces (i výsledok) premeny produktov ľudskej
činnosti a rovnako ľudských vlastností a schopností
v niečo, čo na nich nezávisí a ovláda ich4 je podstatou
odcudzenia. Tomu sa dostatočne venovala marxistická
teória už vo svojom klasickom období v reakcii na
neduhy priemyselnej spoločnosti – teda spoločnosti
výroby.
Nemali by sme však hľadať tretí rozmer alebo
podstatu dnešného „návratu paleolitu“ skôr
v spoločnosti nevýrobnej? Napokon i historicky je
lov a zber ekonomickou formou predchádzajúcou
forme výrobnej (poľnohospodárstvo, remeslá, chov
dobytka), nakoľko sa nevyznačuje produkciou,
ale iba konzumáciou. V tomto zmysle je súčasná
postpriemyselná spoločnosť čímsi veľmi podobným.
NADNÁRODNÁ DEĽBA PRÁCE
„Čistý trh“ (ktorý nikdy ani celkom neexistoval
a je historickou fikciou podobne ako napríklad
spoločenská zmluva) sa vyznačoval výrobou
(v podobe vecí a vzťahov z nej prameniacich)
odcudzenou jednotlivcovi. Spoločenské vzťahy
pre neho „zvecneli“ a produkty práce (a ich
konzum) naopak „zbožšteli“. Človek bol však stále
bezprostredne konfrontovaný s „realitou produkcie“.
Videl továrne, videl priemysel, videl nezamestnaných
a stávkujúcich. Kontinuita a spojitosť medzi výrobou
a spotrebou v jednej oblasti tak zostala zachovaná.
Súčasný proces globalizácie sa však tomuto konceptu
značne vymyká a presúva deľbu práce z jednotlivcov
na celé národy a štáty. Spolu s ňou nadobúda
i odcudzenie práce masový, či skôr teritoriálny ráz,
typický pre oblasti s rozšírenou „monokultúrou“
výroby alebo spotreby. Liberalizáciu trhov a politické
rozširovanie sféry hegemónie kapitálu, ako základné
znaky tohto procesu, tak nutne doprevádza
„nadnárodná deľba práce“, keďže existujú oblasti, kde
sa len vyrába a kde sa len spotrebúva.
POSTPRIEMYSELNÝ PRALES
Pre život v „postprodukčných“ oblastiach, ktorých
súčasťou sme do istej miery i my, je nevyhnutné
vytvoriť si určitú kultúrnu logiku, čo sa dokáže
vysporiadať s rozumom neuchopiteľnými javmi
globalizovaného sveta… Kde sa vzali všetky tie veci?
– pýta sa samej seba a vzápätí ponúka nenáročnú
9
 odpoveď: jednoducho vyrástli v lone kapitálu, tejto
novej prírody. Sú to plody či dary. Je to mana, ktorou
nás kŕmi „Boh“ na našej ceste do zeme zasľúbenej…
Toto zmýšľanie korení v panpsychistických
predstavách primitívnych nevýrobných spoločenstiev,
ktoré verili vo všeobecnú oduševnenosť hmoty
a súdili, že príroda má svoje vedomie a psychiku.5
Pre aktualizáciu tejto viery na dnešné pomery
postačí zameniť termín „príroda“ za „kapitalizmus“.
L. Feuerbach tvrdil, že zo začiatku príroda
vystupovala v úlohe faktora, od ktorého sa človek
cítil byť závislým, a preto sa stala i prvým objektom
náboženstva. Došlo k „zosobneniu“ javov prírody,
ktoré vyvolávali u ľudí najvyšší stupeň strachu.6 Toto
„oduševnenie“ kapitalistického systému v súčasnosti
a priznanie mu jeho vlastnej rozhodovacej autonómie,
nezávislej na vôli jednotlivcov či kolektívov, môže
byť teda prejavom ekonomických obáv v kombinácii
s pretrhaním zväzkov medzi výrobou a spotrebou,
čím tovar naukladaný v obchodoch získava značne
nadprirodzený ráz. Vôbec netušíme čo kto kde
vyrobil a ak si i prečítame ceduľku MADE IN, ťažko
dokážeme rozumom či predstavivosťou postrehnúť,
čo všetko tento proces obnášal.
NEKULTÚRA
Táto „animistická“ logika má ďalekosiahle
kultúrne a politické dopady. V prvom rade znižuje
umelecké nároky, kladené spoločnosťou na tvorbu
s potenciálom speňažiteľnosti. Zdalo by sa, že
stojíme pred starým známym „prispôsobiť kultúru
ľuďom alebo ľudí kultúre?“, avšak takto otázka
nestojí, nakoľko nereflektuje práve onú abstraktnosť
a odtrhnutosť kapitalistického trhu od reálne
jestvujúcich medziľudských (výrobných) vzťahov,
ktorá z neho činí autonómnu „božskú“ entitu.
Tento presun kapitalizmu z roviny ekonomickej do
roviny symbolickej, do roviny spektáklu7 spôsobuje,
že kultúru nepodriaďujeme dokonca ani len
nárokom ľudí, my ju prispôsobujeme už iba trhu.
Vytvárame umenie, aké si žiada trh. To, že v danom
kontexte napríklad filmoví producenti hovoria
o prispôsobovaní filmov požiadavkám divákov
nevypovedá o tom, že by snáď robili ankety alebo
prieskumy verejnej mienky „v teréne“, ale značí iba to,
5 Tamtiež, s. 349 (pozri aj hylozoizmus, animizmus, fetišizmus)
6 Feuerbach, L. Přednášky o podstate náboženství. Praha: SNPL, 1953, s. 50
7 Debord, G. Společnost spektáklu (1967). Praha: intu, 2007
8 Škabraha, M. a kol. Kritika depolitizovaného rozumu. Všeň: Grimmus, 2010, s. 17
9 „Na příštích několik let je demokracie v Řecku zbytečná, protože jakákoliv vláda bude nucena dělat to samé, co ta předchozí. Dění
řecké politiky bylo vyvlastněno, samotným Řekům už nepatří a bylo převedeno mezi vrcholy trojúhelníku Berlín–Brusel–Frankfurt.“ In:
http://a2larm.cz/2015/07/radikalni-eu-proti-levici/
10 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
že vyhodnocujú štatistiky predajnosti rôznych filmov
a na ich základe podchycujú „trendy“, ktoré zacyklene
stále znova potvrdzujú samé seba, nakoľko akákoľvek
umelecky ambiciózna protiváha je už vopred vylúčená
z boja „o nový trend“. Použité slovíčko „diváci“ je len
akousi rečníckou figúrou. Je to antropomorfizmus,
ktorým prisúdili trhu, ako svojmu bohovi, ľudské
vlastnosti (pričom v každodennej realite tým zasa
naopak dosiahli prisúdenie trhových vlastností
– pažravosti, nekultúry a bezcieľnej reprodukcie
– bežným ľuďom, ktorí sa tak falošne javia ako
tupí konzumenti, pričom tupo konzumným je tu
v skutočnosti jedine trh).
DEPOLITIZÁCIA
„Zbožšťujúci“ trhový fetišizmus sa podobne ako
v kultúre prejavuje i v ďalších oblastiach života
a má na svedomí masívnu depolitizáciu, nakoľko
prezentuje súčasný výrobný systém ako danosť,
potreby kapitálu a ekonomický rast spája automaticky
a nepochopiteľne s blahom ľudu.
„Spoločnosť sa stáva politickou („obec-nou“)
v okamihu, keď prijme predpoklad, že vzťahy
vedenia a poslušnosti sú dané nie od prírody, logikou
„spontánneho rastu“, ale ustanovené ľudským
zásahom.“8
Práve onou naturalizáciou systému, ktorú sa nám
politici snažia vštiepiť, sa akýkoľvek ľudský zásah,
a teda i možnosť politiky, vylučuje. Videli sme to
nedávno v Portugalsku, keď sa prezident rozhodol
ignorovať vôľu ľudu a nepoveriť zostavením vlády
socialistov a radikálnu ľavicu z obavy, že nebudú
rešpektovať „medzinárodno-politické záväzky“
krajiny (rozumej diktatúru nadnárodného kapitálu).
Rovnako sme to videli v Grécku, ktoré sa po zrade
Syrizy stalo otrokom Medzinárodného menového
fondu a demokracia tam teda na dlhé roky zanikla.9
UNIVERZALIZMUS ČI RELATIVIZMUS?
Vyspelé náboženské systémy sa vyznačujú
monoteizmom a neuznávajú, že by kdesi mohli
existovať iní bohovia, či spolužitie založené na
iných ako božských základoch. Sú teda všetky bez
rozdielu nositeľmi univerzalizmu (napokon v Európe
hlboko zakorenený univerzalizmus prišiel na scénu
až s kresťanstvom). Neskorý kapitalizmus, ako
náboženstvo trhu, musí byť v tomto zmysle taktiež
univerzalistickým. Domnievam sa, že on sám si je
tejto potreby vedomý a k jej naplneniu dochádza skrze
preferovaný liberálne-demokratický diskurz ľudských
práv a slobôd. Toto naplnenie, ako si ukážeme, však
existuje iba v rovine ideológie. Je to obratný trik.
Mnohí odporcovia globalizácie z pravicového spektra
(paleokonzervatívci, nacionalisti) na ich škodu uverili
tejto ideologickej ľsti a snažia sa poraziť nadnárodný
systém moci práve napádaním univerzalizmu. Ich
zbraňou voči veľkým korporáciám sa teda stáva
segregácia, vyčleňovanie sa, identita a dôraz na
tradíciu či národnú osobitosť. Tá ale v konečnom
dôsledku práve korporátnej moci nahráva, ak si
uvedomíme, že globalizácia je ekonomicky založená
na odlišnosti, nie na univerzalizme… Práve
„nadnárodná deľba práce“, o ktorej sme sa už zmienili
vyššie, spočíva vo využívaní kultúrno-politických
a ekonomických špecifík niektorých etnických
skupín, národov a kontinentov.
NIEKDE NEZNAMENÁ VŠADE…
Pri slove globalizácia si väčšina z nás predstaví
McDonald´s v Pekingu… Áno, určite ide o symbol
reprezentujúci globalizmus, avšak tento podľa
môjho zostáva v rovine vonkajšieho prejavu
a slúži skôr ako forma indoktrinácie más, ktoré si
kúpia Big Mac Menu a globalizácia sa im tak do
budúcna v hlavách spojí s potešením, ktoré zažili pri
konzumácii obľúbeného pokrmu. Nevypovedá ale nič
o pracovných podmienkach, v ktorých Číňan robí
hranolky…
Medzi svetovou multikultúrou (alebo skôr
unikultúrou?) a národnými zvykmi či tradíciami
možno určite nájsť kompromis alebo viesť
konštruktívnu polemiku, ktorá zabezpečí zachovanie
ľudového folklóru pre ďalšie generácie. Byť
tradicionalistom na štýl Ajatolláha Chomejního
ale istotne nie je riešením. Aj idey sú napokon
univerzálne aplikovateľné a chceme, aby takými
boli… Toto stanovisko musia kresťania i ľavičiari hájiť
a udržať univerzalizmus v hre. Opačným prístupom
by sa ho vzdali.
10 Donnelly, J. Universal Human Rights in Theory and Practice. Ithaca: Cornell University Press, 2003, s. 89 – 90
01// ZIMA 2017
Teoretik ľudských práv, profesor J. Donnelly
charakterizuje kultúrny relativizmus ako ideový
systém, pre ktorý je jediným zdrojom platnosti
morálneho práva kultúra.10 Ide teda o systém,
ktorý pre súbor spoločenských a právnych noriem
hľadá zdôvodnenie v rámci vlastného uzavretého
významového vzorca, namiesto aby zohľadnil
objektívne emancipačné procesy všade vo svete –
a teda o systém, ktorý triedne rozdiely prezentuje ako
rozdiely kultúrne.
Univerzalizmus naproti tomu preferuje to, čo je
uskutočniteľné všade (čo neznamená, že sa to
naozaj po celom svete i deje, avšak počíta aspoň
s možnosťou, že by ním uprednostňované procesy
bolo možné aplikovať celosvetovo). Vyrobiť 100
ultra slim nohavíc denne za 1 dolár však nie je
možné všade, ale iba v Bangladéši… Využíva sa
teda isté „kultúrne“ špecifikum juhovýchodnej Ázie,
majúce pôvod v triednej stratifikácii spoločnosti.
Práve na tomto globalizácia bytostne závisí, nie na
univerzalizme.
„Nech len pracujú 16 hodín, nechajme im ich
kultúru!“ Tradícia v tomto zmysle prispieva
k negatívnym globalizačným javom… Svet nemôže
byť nikdy úplne globalizovaný v univerzalistickom
zmysle, keďže podobná životná úroveň populácií
po celom svete by znemožnila „nadnárodnú deľbu
práce“ a viedla by k snahám o znovuobnovovanie
hospodárskej sebestačnosti krajín, nakoľko každý
dovoz by predstavoval zbytočne predražený
a nevýhodný obchod. Západná spoločnosť by sa
tak stala opäť priemyselnou, začali by sme znova
vyrábať, nie len „zbierať plody“ a povýšili nad úroveň
„atrapoidných“ opíc. Globalizačný proces naopak
musí sám seba udržiavať v neukončení a permanencii,
nesmie dôjsť k sebanaplneniu vlastného
(ideologického) účelu, paradoxne znamenajúceho
jeho zánik. Potrebuje teda kultúrny partikularizmus
a chudobu vo svete ako „exces“ umožňujúci jeho
fungovanie.
Otázne zostáva, do akej miery je možné tento svetový
proces zvrátiť. Isté je v tomto momente jedine to, že
ak raz k revolúcii dôjde, nebude to v prvom rade ani
tak revolúcia národná, ani občianska, ani revolúcia
socialistická. Bude to revolúcia neolitická… Jedinou
šancou lovcov a zberačov je totiž objaviť „zázrak
obilného zrnka“.
// Tomáš Klimek
11
 // PROSBOPIS SLOVENSKÉMU
MINISTERSTVU PRAVDY
Otvorený list JUDr. Robertovi Kaliňákovi, podpredsedovi Vlády SR a ministrovi vnútra SR

Vážený pán minister, na webových stránkach Vášho ministerstva je definícia ľavicového extrémizmu
(http://bit.ly/2kuskKo). Ako občan sa nechcem vystaviť riziku trestného stíhania, ktoré – od 1.1.2017 –
nariaďuje Národná rada Slovenskej republiky. Keďže trestný čin extrémizmu je na základe návrhu JUDr.
Žitňanskej, na rozdiel od úkladnej vraždy, nepremlčateľný, dovolím si Vás (alebo Vami povereného zástupcu)
požiadať o vysvetlenie niektorých nejasností definície „ľavicového extrémizmu“. Dúfam, že mi tieto informácie
poskytnete, keďže podľa vládneho návrhu by posudzovali moju vinu na „špeciálnom“ (inkvizičnom) súde
s použitím Vašej definície.

12 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

V prípade obvinenia štátnym prokurátorom (ako
vopred vinný) musím preukazovať svoju nevinu
– teda, že som neporušil Vami určené hranice pre
moje názory a postoje, nečítal som zakázané knihy či
nepublikoval nepovolené myšlienky. Je to nevyhnutné
o to viac, že „špeciálni“ sudcovia budú zrejme
osobitnými výhodami (tzv. vládnou korupciou)
motivovaní vynášať „vládou“ očakávané rozsudky.
Uvádzate vo Vašej definícii ľavicového extrémizmu
– citujem: „Ľavicový extrémizmus… sympatizuje
s historickým komunizmom a anarchizmom.“
Mohli by ste ma informovať, v ktorej krajine a kedy
bol komunizmus? A – nedajbože – ktoré moje
sympatie by sa mohli trestne stíhať? Zaujíma ma tiež,
či nesmiem o komunizme rozprávať, písať a či musím
všetky knihy, kde sa o komunistických (a prípadne
anarchistických) ideáloch hovorí, spáliť, alebo ich
stačí odovzdať (ako je to v prípade strelných zbraní)
na Vašom ministerstve alebo najbližšej úradovni
Policajného zboru SR.
Ďalej uvádzate: „Pokúšajú sa o absolútnu rovnosť
v spoločnosti.“ Prosím o vysvetlenie, akú poznáte inú
rovnosť, okrem tej absolútnej. Žijem v presvedčení,
že rovnosť buď je, alebo nie je. Bez Vášho vysvetlenia
chápem ten problém ako problém tehotnosti – buď
je žena tehotná, alebo nie je. Zatiaľ si nemyslím, že
ak zje sardinku, nie je absolútne, ale iba čiastočne
tehotná. Rovnako tak v matematickej logike (ak by
ste filozofickú logiku považovali za vágnu) sa buď dve
strany rovnice rovnajú, alebo nerovnajú. Ako by mala
vyzerať, podľa rozhodnutia Vášho ministerstva, iná
ako absolútna rovnosť?
Podľa Vašej definície: „(Ľavicový extrémizmus)…
presadzuje myšlienky tzv. ‚slobodného jednotlivca‘.“
Doteraz som sa domnieval, že ľavicovým politickým
programom je sociálny humanizmus – koncept, ktorý
vníma civilizáciu ako spoločenstvo ľudí, spojených
a organizovaných v spoločnom záujme jednotlivcov
o tvorivý, spravodlivý, humanistickými hodnotami
definovaný pokrok. Slobodný jednotlivec (bez
obmedzení civilizáciou či spoločnými potrebami
a záujmami) je – podľa všeobecnej mienky –
liberálnou doktrínou. Chcem sa Vás spýtať, kedy sa
snaha po oslobodení človeka od nespravodlivosti
a jeho zápas za politickú a ekonomickú slobodu stáva
„extrémizmom“?
Zhrnutím Vašej definície je – citujem: „Typickým
znakom ľavicového extrémizmu je rozširovanie
princípu rovnosti na všetky oblasti života a pre
01// ZIMA 2017
všetkých ľudí. Zdôrazňovaním elementárnej ľudskej
rovnosti sa síce zhoduje s princípmi demokratického
ústavného štátu, avšak z tohto princípu vyvodzuje
dôsledky, ktoré nie sú zlučiteľné s charakterom
demokratického právneho štátu.“
Z uvedeného vyplýva, že považujete za extrémizmus
princíp rovnosti v niektorých oblastiach života a že
sa rovnosť netýka „všetkých“, ale iba niektorých
ľudí. Môžem Vás požiadať o uvedenie tých oblastí
života, kde je rovnosť Vaším ministerstvom zakázaná?
Taktiež Vás prosím, aby ste uviedli, ktorí ľudia
nemajú podľa Ministerstva vnútra SR rovnaké práva.
Akými vlastnosťami sú títo ľudia a ich skupiny
definované, či ide o ich spoločenské postavenie,
majetkové pomery alebo iné charakteristiky
(politické názory a pod.)? Keďže vlastnosti sa nutne
prejavujú, zaujíma ma, ktoré dôsledky rovnosti sú
nezákonné, nezlučiteľné s Vaším „právnym“ štátom .
Prosím Vás o uvedenie dôsledkov rovnosti, ktoré Vaše
ministerstvo znepokojujú a ktoré teda považuje za
nutné zákonom postihovať.
Vážený pán minister,
keďže Váš úrad plní definovaním „extrémizmu“
funkciu „ministerstva pravdy“ a ústavné práva
občanov1 a ustanovenia Listiny základných práv
a slobôd2 svojimi rozhodnutiami relativizuje, chcem
Vás požiadať o informáciu, kto tvorí a kto riadi
tím, ktorý sa zaoberá definovaním povolených
a nepovolených názorov. Keďže tieto názory
zakladajú cenzúrne opatrenia, ktoré realizuje
štát, a najnovšie aj trestné stíhanie, považujem za
potrebné, aby verejnosť viedla diskusiu o týchto
hodnotách priamo s tými, ktorých rozhodnutia
môžu ovplyvniť životy tisícov ľudí ale aj budúcnosť
Slovenska.
// Juraj Janošovský
1 V Ústave SR v čl. 12 (4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach
pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. V čl. 26 (1) Sloboda
prejavu a právo na informácie sú zaručené. (3) Cenzúra sa zakazuje.
(31) Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad
a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických
síl v demokratickej spoločnosti. (32) Občania majú právo postaviť sa
na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok
základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť
ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú
znemožnené.
2 Prvá hlava Listiny základných práv a slobôd – Všeobecné ustanovenia,
čl. 1: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné
práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné. Čl. 2 (1): Štát je založený na demokratických hodnotách
a nesmie sa viazať ani na výlučnú ideológiu ani na náboženské vyznanie.
13

// JARNÉ
UPRATOVANIE
PRIDAJTE SA!
Iniciatíva DAV DVA radí medzi svoje priority
aj starostlivosť o životné prostredie, preto
máme na tento rok naplánovaných hneď
niekoľko upratovacích brigád. Prvá z nich
sa uskutoční 25. marca 2017 v Bratislave-
Lamači, v jednej z najviac znečistených
lokalít na Slovensku.
Ak ani vám nie je osud nášho životného
prostredia ľahostajný a nechcete sa iba
prizerať na nečinnosť kompetentných,
pridajte sa aj vy, zíde sa každá pomocná
ruka. Samozrejme, pracovné pomôcky
(rukavice, vrecia a pod.) zabezpečíme.
Miesto zberu odpadkov čoskoro
upresníme, sledujte preto naše stránky:
www.davdva.sk
www.facebook.com/magazindavdva/
Kontaktujte nás:
dav.dva@riseup.net
alebo sa nahláste priamo na udalosť:
bit.ly/2kAJIjk
Organizuje: Sekcia pre praktickú
činnosť Iniciatívy DAV DVA
14 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
// BÁBKOHERCI
Bábkoherec („Puppet Master“) je názov
dokumentárneho filmu z dieľne Fox News
o finančníkovi celosvetového významu, Georgeovi
Sorosovi. Mnohí ste už zrejme o tejto osobe
počuli. Jeho názory sa preberajú v denníkoch
hlavného prúdu, je citovaný vo verejnoprávnych
i alternatívnych médiách na celej našej planéte.
Je mu pripisovaná zodpovednosť za financovanie
opozičných skupín, vedúca častokrát až k zmenám
štátnych režimov, podpora aktivistov z neziskových
organizácií rôzneho zamerania ako aj tzv. think-
tankov slúžiacich na ovplyvňovanie verejnej mienky.
Neviete presne, čo to think-tank je? Pokiaľ rozumiete
angličtine, ozrejmí vám to známa Zuzana Wienk vo
videu s titulom „Zuzana Wienk on the Role of Think
Tanks“ na Youtube kanáli Open Society Foundations.
OSF(s), v slovenskom šate Nadácia otvorenej
spoločnosti, je celosvetová sieť nadácií spomínaného
filantropa Sorosa. Podľa popisu na stránke osf.
sk, poslaním NOS (OSF) „je presadzovať hodnoty
otvorenej spoločnosti a vytvárať ľuďom príležitosti
na jej skvalitňovanie smerom k väčšej otvorenosti,
transparentnosti a presadzovaniu rovnosti šancí.“
Čo sa týka zahraničných organizácií zaoberajúcich sa
„bábkoherectvom“, vplyv „Otvorenej spoločnosti“ je
u nás zrejme najviditeľnejší – a to aj prostredníctvom
spleti spolupracujúcich subjektov. Ďalej sa
môžeme stretnúť so skratkami ako GMF of USA,
USAID, NED, IRI a ďalšie. Tie možno mnohým
veľa nehovoria, no po krátkom čase sa môžeme
sledovaním ich vlákien dopracovať až ku tváram,
ktoré nás pravidelne informujú o situácii doma i vo
svete a ovplyvňujú politické, kultúrne a spoločenské
dianie. Našťastie, na pátranie netreba mať špeciálne
zručnosti či prístupy do utajovaných archívov.
Otvorenosťou a transparentnosťou sa niekedy
organizácie ovyplyvňujúce verejné myslenie skutočne
riadia a výročné správy či informácie o ich donoroch
sa dajú častokrát nájsť priamo na ich vlastných
stránkach. Pekne podľa zadania.
Hneď prvým príkladom môže byť – prostredníctvom
jej hlavnej reprezentantky už spomenutá – Aliancia
Fair Play. V sekcii „Donori“ môžeme z dostatočného
množstva subjektov vybrať Britskú ambasádu,
Ambasádu USA v Bratislave, Nadáciu otvorenej
spoločnosti či antivírovú spoločnosť ESET –
sponzorujúcu aj populárny Denník N. Pri daných
prepojeniach je naozaj na zváženie, do akej miery sú
tvrdenia, analýzy, články či komentáre jednotlivých
subjektov objektívne, vyvážené, nezávislé či bez jasnej
cielenej manipulácie.

Aliancia Fair Play spolu s OZ VIA IURIS

každoročne udeľujú cenu pre osobnosti „Biela vrana“.
Priamo zo stránky VIA IURIS sa môžeme dozvedieť
o partneroch a donoroch – OSF, Ambasáda USA,
Nadácia ESET a ďalšie... VIA IURIS aj Aliancia
Fair Play nemajú problém riešiť situáciu v politike,
no nazývajú sa aj odborníkmi na súdnictvo. Volení sú

Foto: Insider Monkey (www.insidermonkey.com, CC)

nikým. Avšak financovaní z jasných zdrojov.

„Biela vrana“ je ocenenie pre ľudí, „ktorí preukázali

občiansku statočnosť a svojimi postojmi upozorňujú
na problémy spoločnosti, hoci im to prináša
problémy.“. „Biele vrany“ sa, mimochodom, ocitli i na
kandidátke OĽaNO v uplynulých parlamentných
voľbách.

Okrem ceny „Biela vrana“, sa „správni“ novinári

každý rok môžu tešiť na Novinársku cenu Nadácie
otvorenej spoločnosti. Medzi jej držiteľmi sa striedajú
novinári z .týždňa (relácie Pod lampou), Denníka
N ale aj verejnoprávnej RTVS. Kto nesúhlasí,
môže byť ocenený napríklad cenou Homofób roka
Inštitútu ľudských práv, ktorej náplňou je vydávanie
nepovinných učebníc pre školy o homosexualite či
škodlivosti „konšpiračných teórií“. Zaujímavé je, že
riaditeľ Inštitútu ľudských práv – Peter Weisenbacher
pôsobil ako riaditeľ aj v slovenskej pobočke Amnesty
International, odkiaľ bol však nútený odstúpiť kvôli
„nezrovnalostiam vo finančnom riadení“, ktoré
preukázal audit.
OS podporila i Transparency International,
donedávna na čele s p. Beblavou. Podľa stránky TI
môžeme spomenúť napríklad aj projekt Monitoring
transparentnosti v sektore zdravotníctva, ktorý
finančne podporili spoločnosti Bayer, Servier, GSK či
Pfizer.
Vďaka Nadácii otvorenej spoločnosti vyrástla
aj organizácia QLF, ktorá sa podieľa na
usporiadavaní dúhových pochodov LGBTI ľudí.
Ďalšou významnou agendou NOS a partnerov je
zhovievavosť voči imigrantom. Z dieľne NOS si
môžeme spomenúť napríklad na kampane „Výzva
k ľudskosti“ či najnovšiu „Ale hejt neskryje“.
Šéfom slovenskej pobočky NOS je Ján Orlovský,
z Rady starších sa dá vybrať Martin Bútora.
Pán Bútora, bývalý slovenský veľvyslanec v USA
a jeden zo súčasných poradcov prezidenta Andreja
Kisku, je okrem pozície v rámci štruktúr NATO
aj spoluzakladateľom Nadácie Milana Šimečku
a Agentúry FOCUS, ale napríklad aj predsedom
redakčnej rady Denníka N.
Okrem toho je tiež pán Bútora čestným prezidentom
Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Tento
Inštitút zakladal spolu s Ivanom Miklošom či
Františkom Šebejom. Sponzormi sú EÚ, zahraničné
veľvyslanectvá a samozrejme, Nadácia otvorenej
spoločnosti, ESET, NED a mnohí, mnohí ďalší.
V obľúbených denníkoch, týždenníkoch a televíziách
môžeme sledovať mediálnu postavu IVO – Grigorija
Mesežnikova, prezidenta IVO.
Pokiaľ máte záujem dozvedieť sa viac napríklad
o filantropovi Sorosovi, obrátiť sa môžete na
dokument IVO – Čítanie v Sorosovi od pána Bútoru,
alebo aj na nedávno uniknuté dokumenty OSF na
serveri dcleaks.com .
Áno, poznáme bábkohercov ako Penta, J&T,
Bašternák a mnohých ďalších. Samozrejme, je vysoko
morálne voči nim vystupovať. Keď to však tak robíme,
mohli by sme sa pozrieť, či nás náhodou neovládajú
ešte väčší bábkoherci – pre zmenu zo zahraničia.
// Peter Hausleitner

01// ZIMA 2017 15

 Foto: rdesign812 (Flickr, CC), Andrew Russeth (Flickr, CC)

// PREČO SA AUTENTICKÁ ĽAVICA

BUDE MUSIEŤ VZDAŤ TERMÍNU
NEOMARXIZMUS
Autentická nekapitalistická ľavica sa bude musieť vzdať a dištancovať sa od slov ako kultúrny marxizmus,
neomarxizmus a frankfurtská škola. Nie je to vinou pôvodných predstaviteľov týchto termínov, ale ich
nasledovníkov, ktorí ich otočili naruby, čo využila konzervatívna kritika, aby z nich vytvorila pejoratívum. Dnes
je už neskoro rehabilitovať tieto pojmy, avšak vzdelávať sa treba a tento článok venujem najmä konzervatívcom,
aby pochopili, že pôvodní neomarxisti nie sú LGBTI aktivisti, multikulti fanatici, ani tí, ktorí nadraďujú práva
menšín nad práva majority či ignorujú priepastné triedne rozdiely v spoločnosti. Vznikla tak sekta sociálnych
inžinierov a fanatikov predovšetkým z mimovládnych organizácií, ktorí chcú anomálie stanoviť za oficiálne
kultúrne smerovanie. Kvôli karnevalizácii a fanatizmu niektorých aktivistov sa hanbia samotní čestní a slušní
predstavitelia týchto menšín.

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval hegemónii. Určité ideologické prúdy si ho totiž

mikročlánok Tibora Moravčíka s názvom „Newspeak
neomarxizmus“ a možno aj scéna z vlaku, ktorej
som bol svedkom a ktorá je alarmujúcim príkladom
toho, čo spôsobuje vymývanie mozgov. Nechcem
moralizovať, ale považujem za zvrátené, ak sa
dievčatá s nedokončenou základnou školou verejne
obchytkávajú vo vlaku. Až tak ďaleko to zašlo. Ale
úlohou tohto článku je pozrieť sa na vec vedecky
a dôsledne.
Už niekoľko rokov sa stretávam s nesprávnou
interpretáciou pojmu neomarxizmus a predovšetkým
jeho najvýznamnejšieho prínosu – teórie o kultúrnej
vykladajú po svojom, predovšetkým pod vplyvom
jeho dedičstva v liberálnej novej ľavici (obšírnejšie
som sa venoval novej ľavici v knihe Hudobná
kontrakultúra 60. a 70. rokov; avšak keby som
mal možnosť svoje texty dodatočne opraviť, tak
dôsledne oddelím neomarxizmus od novej ľavice
a to z viacerých dôvodov – jeden z nich je aj dôvod
napísania tohto článku). Viac svetla do pochopenia
významu neomarxizmu a kultúrnej hegemónie
som získal po dôslednom štúdiu filozofie Antonia
Gramsciho (profilovú štúdiu o Gramsciho teórii som
publikoval v Studia Politica Slovaca). Konzervatívne
kruhy spozornia už pri slove neomarxizmus.

16 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

Moravčík vo svojom mikroblogu píše o neomaxizme
ako newspeaku, ktorého cieľom je miasť ľudí
a presvedčiť ich, že nám vládnu marxisti a žijeme
v neokomunizme, aby sme nastolili ten pravý
kapitalizmus (súkromné nemocnice, súdy, políciu,
sprivatizované slnko, vzduch či dážď). Moravčík sa
pýta: „Je snáď dnes sociálne inžinierstvo neomarxistov
motivované k lepšiemu životu pracujúcich alebo za
účelom ovládania masy oligarchiou (kapitálom)?“
V alternatívnych kruhoch sa často hovorí o EÚ
ako neomarxistickej a dokonca ju prirovnávajú ku
ZSSR a RVHP. RVHP bolo založené na vzájomnej
hospodárskej pomoci, pričom EÚ je založená na
voľnom trhu, čo je diametrálny rozdiel. Argumentom
týchto kritikov je väčšinou zjednodušená predstava
o totalitarizme a komparácia sovietskeho centralizmu
s centralizmom bruselským. Keby však EÚ bola
„neokomunistická“, nebol by tu diktát finančných
trhov, bieda, vláda bánk, korporátna lobby,
privatizácia, nezamestnanosť či koloniálne vojny.
Druhá rovina – hodnotová, ktorá sa však iba
čiastočne zakladá na pravde, je predstava prevzatia
kultúrnej hegemónie novoľavičiarmi v EÚ
(postindustriálna ľavica kultúrnych marxistov,
mylne označovaná ako neomarxisti), teda tzv.
slniečkármi, aktivistami refugees welcome,
feministkami, homosexuálmi a príslušníkmi menšín,
ktoré požadujú uprednostňovanie pred majoritou.
Najväčšie pokrytectvo týchto ľudí spočíva v tom, že
sa odvolávajú na ľudskosť, empatiu, toleranciu, lásku,
pričom na internete šíria tie najväčšie svinstvá. Túto
„kaviarenskú“ logiku v uplynulom období najlepšie
vystihol český prezident Miloš Zeman – opis toho, čo
„
označuje za „pražskú kavárnu“, sa dokonale hodí i na
tú „našu“, bratislavskú:
Ideologie pražské kavárny je totalitní
ideologie… Jsi můj přítel, pokud máš
stejný názor jako já. Pokud ho nemáš,
jsi agent nějaké cizí moci. Nikoho
nenapadne, že ten člověk má prostě
vlastní nezávislé myšlení a nechce být
v tom stádu nebo spíš stádečku; protože
jich je strašně málo a nafukují se, aby
vytvořili dojem, že jsou masa... Ono to
neni think, ani tank. Jsou-li evropské
hodnoty vedeny pornohercem, je to
tak trošku komická scénka, ale nic víc...
Tá víra – ‚já jsem myšlenkově nad vámi‘
– znamená obvinění všech ostatní, že
oni nemyslí. A to je strašlivá urážka.“
01// ZIMA 2017
Bohato financovaní tretím sektorom úspešne
presúvajú predstavu ľavice z roviny triedneho boja
do roviny akejsi multikulti dúhovej spoločnosti,
ignorujúcej existujúce triedne nerovnosti. Žižek túto
deformáciu nazýva depolitizovaným odkazom roku
1968, teda dedičstva revolty kontrakultúry a hippies,
ktorá sa stala iba formálnym módnym výstrelkom
bez triedneho aspektu. Americká oficiálna história
tak prevzala do svojej kultúrnej stavby M. L. Kinga
či Woodstock spolu s bojom proti rasovej segregácii
ako súčasť jednotnej histórie USA. Potom vidíme
pomýlené decká s kvetmi vo vlasoch či tričkami
Woodstock na Pohode počúvať „osobnosti“,
interpretujúce odkazy vládnucej triedy s voličským
lístkom pravicovo liberálnych strán. Avšak za toto
nemôže samotný neomarxizmus, ale iba jeho
konkrétna a účelová interpretácia.
NADRAĎOVANIE KULTÚRY MENŠINY
JE SCESTNÉ A EXTRÉMISTICKÉ
Treba si hlavne uvedomiť, že teória o kultúrnej
hegemónii je popis prístupu, nie návod na
sprisahanie. Hlavná podstata tejto teórie nespočíva
len v hodnotových, ale predovšetkým v triednych
kontextoch. Čo je to kultúrna revolúcia? Podľa
definície z knihy Vedecký komunizmus je to premena
duchovného života v procese budovanie novej
spoločnosti, ktorá vyjadruje záujmy pracujúcich
a slúži týmto záujmom (všeobecný rozkvet
národného vzdelania a kultúrnej úrovne
pracujúcich).
Je záujmom slovenských pracujúcich nosiť
dúhové vlajky, keď nemajú z čoho zaplatiť
nájom alebo nemajú prácu? Nie. Ide o záujem
mnohých mimovládnych organizácii, ktoré
účelovo ignorujú podstatné, teda triedne
problémy spoločnosti.V konečnom dôsledku teda
presadzovanie témy LGBTI vyhovuje vládnucej
triede, čím sa stáva reakčným. Socialistická kultúra
zahŕňa podľa Lenina to najlepšie, čo vytvoril ľudský
um a talent, pričom sa stáva majetkom všetkého
ľudu. Patrí presadzovanie homosexuálnej lobby ku
najvyšším hodnotám, ktoré vytvoril človek? Keby sme
išli do detailov, tak nezáleží predsa na kvalite diela?
Ak je kvalitné dielo, nezáleží, či ho vytvoril bisexuál
Oscar Wilde alebo promiskuitný heterosexuál
Miloš Kopecký. Prečo by sme mali niekomu liezť
do súkromia? Vyzdvihovanie sexuality v kultúre či
dokonca jej vnímanie ako súčasť „európskych hodnôt“
je choré, scestné a svojim spôsobom diskriminačné
voči majorite. A to, že sú tieto veci ignorované, nie
je prejav nenávisti, ale prejav zdravej spoločnosti,
rešpektujúcej súkromie.
17
 SKUTOČNÁ SOCIALISTICKÁ KULTÚRA
Lenin písal o teórii dvoch ľudových kultúr: kultúry
utláčaných, teda proletariátu (demokratická
socialistická kultúra) a kultúry buržoázie
(vládnuca buržoázna kultúra). Po víťazstve
socializmu vzniká jednotná kolektívna kultúra
s internacionálnym dosahom, patriaca všetkým (teda
nie iba privilegovaným). Na princípoch humanizmu
garantuje slobodný rozvoj kultúr, národov, národností
a skupín, avšak nikde sa nepíše o nadvláde niektorej
z týchto kultúr nad inými. Cieľom je taktiež prekonať
rozdiely medzi mestom a dedinou, zbližovanie
fyzickej a duševnej práce.
Po víťazstve socialistickej kultúry je jej úlohou osvojiť
si kultúrne hodnoty minulosti, vytvoriť formou
a obsahom novú národnú a socialistickú kultúru
všetkých národov, formovať inteligenciu oddanú
pracujúcim, šíriť vedu a taktiež organizovať duchovný
život. Štát po víťazstve revolúcie znárodňuje
a zároveň vytvára nové kultúrne inštitúcie. Ďalším
z mýtov je totálne popieranie starého, ktoré si osvojilo
hnutie proletkult a bolo súčasťou hnutia. Avšak sám
Lenin proti tomuto prístupu bojoval a poukazoval
na to, aby proletárska kultúra nahromadila a rozvíjala
„
všetky poznatky, ktoré ľudstvo získalo:
Treba zobrať všetku kultúru,
ktorú zanechal kapitalizmus,
a z nej budovať socializmus.“
Tzv. buržoáznu inteligenciu teda nemá zlikvidovať,
ako si to priali fanatici, ale prevychovať, aby
slúžila ľuďom. Iná však bola teória a iná zas prax,
prispôsobená historickým okolnostiam, čo vytvorilo
veľké jazvy týmto veľkým myšlienkam.
ČO NA TO MARX A GRAMSCI?
Podľa Marxa je nadstavba (ktorú tvorí duchovná
kultúra, inštitúcie, umenie, náboženstvo, štátnosť
a myslenie) určovaná ekonomickými prostriedkami.
Zásadný a prelomový prístup neomarxizmu spočíva
v tom, že Marxom definovaná nadstavba nie je
vytváraná iba ekonomickými, ale aj duchovnými
faktormi (Gramsci bol hegelián, prívrženec
Croceho a idealista vychádzajúci z predstavy dejín
ako kultúrnych cyklov). Antonio Gramsci ako
sčítaný pokrokový intelektuál túto teóriu rozvinul
do podrobných súvislostí. Podľa neho je práve
prevzatie kultúrnej hegemónie prostriedok, ktorým
sa vládnuca trieda dostáva k moci – uchopením
dominujúceho spoločenského konsenzu (diskurzu,
18 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
paradigmy). Gramsci vychádza z Guicciardiniho,
podľa ktorého pre chod štátu je podstatné mať
vládu nad vojskom a náboženstvom. Masa dospeje
prostredníctvom ideologických aparátov ku
„spontánnemu“ všeobecnému súhlasu. Tento súhlas
existuje paralelne popri donucovacích represívnych
zložkách aparátu. Na rozdiel od priamej dominancie
vytvára konsenzuálnu spoločnosť, kedy sa spájajú
konkrétne záujmy panujúcej skupiny a podriadených
skupín, pričom kľúčový je hospodársko-
korporatívny záujem.
Kultúrna hegemónia je problémom štrukturálnym,
dotýka sa každodenného myslenia, noriem, zvykov,
životného štýlu a toho, čo je dovolené a spoločensky
akceptované. V hegemónii majú významnú rolu
intelektuáli, ktorých Gramsci delí na tradičných
(produkovaní štátnym aparátom a hegemónnymi
doplnkami) a organických, ktorí formulujú nové
požiadavky – teda požiadavky novej, rodiacej sa
spoločnosti.
KOMUNIZMUS A HOMOSEXUALITA
– ĎALŠÍ MÝTUS
V spoločnosti sa zakorenila mylná predstava,
že neomarxista je automaticky človek, ktorý
uprednostňuje postindustriálne témy, predovšetkým
fanatickú podporu menšín, homosexuálov
a ideológiu melting pot. Dlhodobo na tento
problém poukazuje aj Ľuboš Blaha, ktorý je veľkým
kritikom západnej ľavice, odpojenej od reality. Na
druhej strane konzervatívni myslitelia šíria predstavu,
že pod slovom neomarxizmus sa skrýva masívna
homo lobby a doslova diktatúra menšín, ktoré sú
uprednostňované pred majoritným obyvateľstvom.
Taktiež sa zakorenila predstava, že neomarxizmus
je akýsi sprisahanecký plán na likvidáciu tradičnej
rodiny, ktorú nahradia homosexuálne páry
v registrovaných partnerstvách.
Je pravda, že neprirodzené a masívne pretláčanie
homo lobby v spoločnosti existuje. Dostali sme
sa do fázy, kedy sa stáva homosexualita módou a je
masívne propagovaná práve v prostriedkoch kultúrnej
hegemónie – teda v médiách, ktoré vlastnia finančné
skupiny a ekonomické elity (teda ekonomickí
hegemóni). Podobným spôsobom sa cielene vštepuje
umelá európska multikulti identita a násilné
ničenie príslušnosti k národom či kmeňom. Sme
toho dennodenne svedkami, takže sa dá pochopiť
radikálna reakcia konzervatívnych kruhov, ktoré za
tým vidia sprisahanie akýchsi neomarxistov. Pravda je
však iná. Ide o zlyhanie dôsledkov západnej ľavice.
Ide o exces, anomáliu, ktorá je v rozpore s pôvodnými
myšlienkami marxizmu. Aj povojnoví filozofi
chceli dôsledkom nacizmu zavrhnúť kompletne
celé vlastenectvo, lebo jeho najreakčnejšia vetva
zapríčinila vzostup Hitlera. Výsledkom toho vznikol
opačný extrém – radikálne popieranie vlastenectva
a multikultúrny fanatizmus, vytváranie umelých
identít a duchovne vyprázdnený svet. Ako dodáva
Tomáš Bóka (ktorý tento článok komentoval pred
jeho vydaním):

„V časoch, kedy mali černosi v USA zakázané

cestovať v autobuse s bielymi, prirodzené prejavy
sexuality boli vnímané ako absolútne spoločenské
tabu (čo často viedlo k rozličným komplexom,
atď.) a homosexualita bola ilegálna či trestaná,
neomarxistický dôraz na boj za práva menšín či
nabúranie konzervatívnych stereotypov mal svoje
oprávnené opodstatnenie – podľa ich mienky by
totiž triedny boj nebol úplným bez emancipácie
jednotlivcov, resp. zrovnoprávnenia príslušnikov
rozličných rás, etnických či náboženských skupín,
rôzneho pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Nikdy
však nehovorili o nadradení záujmov jednej skupiny
nad záujmy druhej, veď napokon práve proti tomu
bojovali.“

V Číne bola homosexualita dekriminalizovaná

až v roku 1997, pričom ešte do roku 2002 bola
evidovaná ako duševná choroba. Kuba vnímala
homosexualitu ako výsledok kapitalistickej
spoločnosti a z nej prameniacej dekadencie
(zdroj: Hocquenghem). Fidel Castro dokonca
považoval gayov za agentov imperializmu. Práva
LGBTI boli na Kube podporené až dcérou Raula
Castra, Maurielou Castro. Socialistický Vietnam
považoval homosexualitu donedávna za zlo podobné
hazardným hrám, v nedávnej minulosti však
homosexuáli získali práva podobne ako na Kube.
V NDR bola homosexualita dekriminalizovaná
v roku 1967, v KĽDR je homosexualita dodnes tabu.
Homosexualita bola nelegálna aj v Československu,
konkrétne do roku 1961.
A čo na to pôvodní myslitelia? Marx sa
homosexualite nevenoval, Lenin síce
dekriminalizoval rozvod, potraty a homosexualitu,
avšak rozhodne sa nedá o ňom hovoriť ako
o nejakom horlivom zástancovi „dúhových
pochodov“. Stalin v roku 1933 homosexualitu opäť
kriminalizoval a označil ju za poruchu (čl. 121).
Zákon odvolal až Boris Jeľcin. Friedrich Engels
údajne v súkromí kritizoval homosexualitu, súvisiacu
so starogréckymi pederastmi. Homosexualita bola
dokonca dôvodom vylučovania z komunistickej
strany, na druhej strane existovali zástancovia práv
homosexuálov aj v komunistických stranách. Zmena
v kurze nastáva v 60. rokoch, kedy McCarthy
spájal komunizmus a homosexualitu ako príčiny
ohrozenia amerického spôsobu života v rámci svojej
fanatickej antikomunistickej kampane. Spojenie
homosexuality a komunizmu bol teda výplod
demagógov z antikomunistického tábora.
Podpora homosexuálov z radov utopických
socialistov je prevrátený mýtus. Súvisí to
s Fouriérovou tézou o potláčaní vášne a priznaním
spektra vášní, ktoré môžu existovať. Nebolo tu
však explicitne povedané, že ide o homosexualitu.
Medzi zástancov homosexuality patril Oscar
Wilde (dielo Duša človeka v socializme), aktivista
Bayard Rustin a mnohí ďalší. Radikálna feministka
a socialistka Victoria Woodhull bola vylúčená z Prvej
internacionály v roku 1871 pre zdôrazňovanie voľnej
lásky a súvisiacich činností z jasného dôvodu – dôraz
na problémy, ktoré nesúvisia s triednym bojom.
Oslobodenie žien a dôraz na sexuálnu revolúciu
priniesli do ľavicového spektra najmä extrémne
feministky, ktoré inšpirovali niektoré Engelsove
spisy a utopickí socialisti. Avšak nie sú feministky
ako feministky. Aj tu nachádzame veľké osobnosti
bojujúce za oslobodenie žien, ale aj pomýlené
fanatičky bojujúce proti mužom ako takým.

01// ZIMA 2017 19

 Následky, ktoré sa pre súčasnú ľavicu javia ako katastrofálne, majú korene až v  60. rokoch, kedy sa
západná ľavica zamerala na sexuálnu revolúciu. A tomu pomohli práve niektorí zástancovia kultúrneho
marxizmu, resp. toho, čo ho zdeformovalo. Vinníkom je aj sám Herbert Marcuse, autor na jednej strane
vynikajúcej knihy Jednorozmerný človek, no na druhej strane aj knihy Eros a  civilizácia, spájajúcej
Marxa a  Freuda. Alebo Wilhelm Reich – propagátor freudomarxizmu a  sexuálnej revolúcie.
A práve tu začína tragédia európskej ľavice. Gay aktivisti sa odvolávali práve na túto líniu,
ktorá je skutočnou príčinou kritiky konzervatívcov. Dedičstvo generácie hippies dostalo
svet do materialistickej pôžitkárskej dystopie, proti ktorej sama bojovala.

Vráťme sa však k  Marxovi – jeho odpoveď na list od Karla-Heinricha Ulrichsa

a  Magnusa Hirschfelda: pederasti sú proti prírode, ide o  otočenie oplzlosti
do teórie. Samozrejme, pre Marxa bola táto téma absolútne okrajová a  aj
tento výrok treba chápať v  dobovom kontexte, kedy homosexualita patrila
medzi marginálne a  tabuizované témy. Dokazuje však, ako veľmi sa mýlia
konzervatívne kruhy, ktoré si marxizmus apriórne spájajú s pretláčaním práv
homosexuálov.

Boli časy, kedy by som patril k  horlivým zástancom slobody, avšak

dekadencia, úpadok a  individualizmus, ktorý degradoval sexualitu
na konzum, iba nahrávajú rôznym exhibicionistom, prezlečeným za
ľudsko-právnych aktivistov, ktorí zároveň cynicky ignorujú skutočné
problémy – biedu, nezamestnanosť, nezmyselnosť práce v kapitalizme,
odcudzenie od práce a  pod. Súčasnému systému totiž vyhovuje,
keď odpútava pozornosť od skutočných problémov pracujúcich
pomocou tzv. postindustriálnych tém, vďaka ktorým je ľavica
v kontrarevolučnom úpadku.

KULTÚRNA HEGEMÓNIA – NADSTAVBA

Podstata prevzatia nadstavby v  marxistickom zmysle
znamená prevzatie hegemónie proletariátom, vystriedanie
kultúry utláčateľov za kultúru utláčaných más. Noam
Chomsky, z ktorého vychádza Ľuboš Blaha v knihe Matrix
kapitalizmu, zadefinoval niekoľko ideologických aparátov
systému: právny a  politický systém, občianska spoločnosť
(mimovládne organizácie), ideológia, interpretácia histórie,
morálka, veda, náboženstvo, rodina, masmédiá, PR, výskumy
verejnej mienky, marketing, etablovaní intelektuáli, školský
systém, jazyk, inšitucionálne pravidlá, šport a  princíp
lotérie. Nad tým všetkým stojí diverzia. Chomsky ju
definuje ako odpútanie pozornosti od dôležitých
problémov, ohlupovanie más.

K neomarxistom, liberálnym ľavičiarom a novej ľavici

sú zaraďovaní aj teoretici frankfurtskej školy či
birminghamskej školy. Extrémne vyústenie týchto
teórií samozrejme predstavuje z hodnotového hľadiska
to, čo si konzervatívci generalizovane vykladajú ako
odkaz všetkých týchto teoretikov: zánik prirodzených
rolí muža a ženy, zrelativizovanie pohlavia a pod, zánik
národov, zánik rodiny. K  tomuto úpadku samozrejme
dochádza, ale rozhodne to nie je zásluhou frankfurtskej školy.
Ide o zakorenený mýtus tých, ktorí tieto knihy snáď ani nečítali.

20 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

„
Neomarxizmus – pričom ide o  novú ľavicu – zdis-
kreditovali vďaka svojim zvráteným aktivitám aj
také osobnosti ako Daniel Cohn-Bendit či Allen
Ginsberg.
Kým Cohn-Bendit prevádzkoval
v 70. rokoch neslávne slávnu
experimentálnu škôlku v Nemecku
s veľkým dôrazom na sexuálnu
výchovu detí predškolského
veku, Ginsberg sa angažoval
v americkej organizácii NAMBLA,
propagujúcej ‚pederastiu‘, alebo
lepšie povedané pedofíliu.“
Tomáš Bóka
Konzervatívni kritici neomarxizmu však nechápu,
že sa jednalo o excesy jednotlivcov a nie o názory,
propagované pôvodnými neomarxistami či
frankfurtskou školou. Avšak je už príliš neskoro
na to vyvracať tieto mýty, nakoľ ko sú dlhodobe
zakorenené. Pozrime sa však na problém odborne.
FRANKFURTSKÁ A BIRMINGHAMSKÁ
ŠKOLA POD LUPOU
Diela filozofov frankfurtskej školy sú v skutočnosti
rôznorodé. Vyzdvihnem jednotlivé prínosy, ktoré
by ocenili aj tí, ktorí zatracujú frankfurstskú školu.
Herbert Marcuse definoval jednorozmerné
stádovité myslenie, ktoré produkuje kapitalistická
spoločnosť; Erich Fromm posunul ľavicové myslenie
až do spirituálnej roviny, teda do predstavy prechodu
z módu túžby po vlastnení (mať) do módu bytia
(autentického prežívania); Adorno v Schéme masovej
kultúry podrobne popísal fungovanie kultúrneho
priemyslu ako prostriedku na ovládanie más. V rámci
birminghamskej školy tu máme napríklad kritiku
masovej kultúry a teóriu opozičného kódovania,
vychádzajúcu zo semiotiky – teda predstavy, že
mediálne obsahy napríklad v TV, ktoré sú nám
predkladané, obsahujú v sebe kódy, ktoré tvorcovia
šifrujú takým spôsobom, aby sa k nám informácie
dostali v správnom kontexte. Stuart Hall ponúkol
alternatívu – odhalenie tohto kódu, tzn. dekódovanie
obsahov, čo môžeme nazvať povestným odpojením sa
od matrixu. Dick Hebdige zase interpretuje triednu
podstatu vzniku subkultúr (napríklad mods).
Druhá rovina je napríklad Angela McRobbie, ktorá
interpretuje populárnu kultúru z pozície radikálneho
feminizmu, radikálna kritika konzervativizmu z pera
01// ZIMA 2017
Adorna v Schéme masovej kultúry či v jeho spoločnom
diele s Horkheimerom Dialektika osvietenstva. Tu už
by sa dali nájsť zdroje, ktoré sú predmetom kritiky
konzervatívcov.
Osobne vnímam prínos neomarxizmu v tom,
že poskytol priestor pre nové teórie, vdýchol
marxizmu slobodu a možnosti nových interpretácií
(psychologické, semiotické, duchovné), na druhej
strane ho zatracujem v tom, že neponúka alternatívy
a práve jeho deformácia zapríčinila depolitizovanie
odkazu roku 1968. S výnimkou snáď Fromma
taktiež zabúda na ľudskú spiritualitu, ktorú napríklad
z protokomunistických hnutí vnímali husiti,
bogomili, huteriti či diggeri.
Do akej miery prispela práve frankfurtská
škola k súčasnému stavu, je otázne. Oveľa viac
ideových vplyvov nachádzame vo feministickej
a postfeministickej filozofii, ktorá radikalizuje
Engelsa, štrukturalizme a postštrukturalizme či
postmodernej filozofii (Foucalt, Derrida, Lyotard
a ďalší), ktorú taktiež zaraďujú k ľavici. Slepá ulička
neomarxizmu v jeho postindustriálnej chaotickej
interpretácii nie je chybou Gramsciho, ktorý sa
dá považovať za prvého neomarxistu, ale skôr
postmoderných filozofov, ktorí z marxizmu vytvorili
ideový zdroj pre sociálnych inžinierov.
Zostal nám tu ešte mýtus marxizmu ako prostriedku
likvidácie rodiny a náboženstva. Historické predstavy
o utopickom komunizme sú ale rôznorodé: ateistické,
teistické, kombinované, konzervatívne, liberálne.
Jednou z najväčších chýb všetkých socialistických
experimentov bolo budovanie spoločnosti bez Boha,
ktorého ľudia potrebujú.
DUCHOVNE ZALOŽENÁ UTÓPIA
Thomas More vo svojej Utópii zakladá dokonalú
spoločnosť práve na možnosti rozvíjania duchovna po
vyriešení materiálnych otázok. To isté sa dá povedať
o mnohých utopických socialistoch. Marxov ateizmus
(ktorý bol v tej dobe podmienený prisluhovačnosťou
cirkevných kruhov vládnucej triede) je v súčasnosti
prekonaný materialistickou posadnutosťou
neoliberálnej spoločnosti, v ktorej človek sám seba
považuje za Boha. Nová predstava o socializme či
komunizme teda bude musieť prijať duchovno za
spoločníka pri hľadaní novej spravodlivej spoločnosti,
v boji s egoizmom, úpadkom a sebestrednosťou.
Bude to predovšetkým spor o vyššie hodnoty, spojené
s hľadaním sociálnej spravodlivosti. Cirkvi samotné
však budú musieť byť radikálne reformované po
vzore husitských hnutí. Samotný J. J. Rousseau,
21
 jeden zo zakladateľov ľavice vo filozofii, bol ako
katolík odporcom inštitucionalizácie viery. Jedným
z kompromisov by mohla byť inšpirácia Francúzskou
revolúciou. Harrison Fluss v článku Prehodnotenie
kultu najvyššej bytosti (pre Jacobinmag) píše:
„Robespierre mal deistickú averziu k ateizmu a bol
praktik na rozdiel od de-kristianizátorov, ktorí chceli
vyriešiť politické rozpory prostredníctvom jednostrannej
ideologickej vojny. Robespierrov hlavný súper v tomto
boji bol radikálny novinár Jacques Hebert, ktorý volal
po tom, aby Francúzi vyhubili kresťanstvo od koreňa.
Robespierrova pozícia v otázke náboženstva drží
dôležité ponaučenia pre dnešnú ľavicu. Viesť vojnu proti
kresťanstvu alebo náboženstvu ako abstrakcii, namiesto
útoku na viac svetské zdroje odcudzenia a útlaku, je
politicky hlúpe. Na tom nie je nič zo svojej podstaty
progresívne alebo revolučné. Ateizmus sám o sebe nie je
pozitívny základ pre politiku.“ A práve to je jedným
zo základných kameňov mojej kritiky materialisticky
založeného komunizmu.
Boj za spravodlivosť musí mať jednoznačne vyšší
duchovný rozmer, inak je táto myšlienka vopred
stratená. Inšpirujme sa aj koncepciou kresťanstva
podľa Tolstoja, utopických socialistov alebo brata
Želivského. To je jedna z ciest, ktorá dokáže
ponúknuť alternatívu vyprázdnenej hyperkonzumnej
spoločnosti, vybudovanej na chrbtoch bedárov.
Jedným zo základných bodov je aj učenie Ježiša
Krista v Biblii, ktoré vyzdvihuje z ľavicového spektra
napríklad Erich Fromm.
MUČENÍCI UTÓPIE
Tak ako získalo v čase Ríma kresťanstvo pejoratívny
nádych z pozície označovania Rimanmi, tak
podobne v dnešných časoch získava pejoratívny
význam označovanie komunista z úst neoliberálnych
fanatikov (a nielen dnes, ale napríklad aj v 50.
rokoch v čase mccarthizmu). Súčasní komunisti
alebo radikálni ľavičiari zažívajú analogické situácie
ako kresťanskí mučeníci, pretože sú vystavení
verejnému posmechu a ich viera v spravodlivú
spoločnosť získava až spirituálny rozmer. Mučeníci
socializmu v mene spravodlivejšej spoločnosti sa
stali súčasťou dejín našej planéty: Gramsci, Che,
Allende, Kaddáfí, ale aj Novomeský, Clementis,
Urx či Husák. Byť komunistom teda neznamená
pridržiavať sa zjednodušenej, striktne racionalistickej
a materialistickej predstavy o svete, ale je to
predovšetkým poslaním a manifestáciou duše,
túžiacej po spravodlivejšej spoločnosti.
22 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
OTÁZKA RODINY
A čo rodina? V komunizme by podľa niektorých
textov Engelsa nemala rodina existovať a deti by
mali byť vychovávané kolektívne. Táto predstava
má dve roviny: pozitívnu v zamedzení nerovnosti
medzi ľuďmi (zmizli by triedy), avšak aj negatívnu
v absencii emocionality, ktorú dokážu odovzdať
dieťaťu výlučne rodičia.
Engels vykladá negatívne prvky rodiny v kontexte
utláčania žien a dominancie mužov. Toto prebrali
feministky a otočili to do extrému – teda predstavy
o dominancii žien nad mužmi pod zámienkou
gendrovej rovnosti. Platón v Ústave píše o spoločnej
výchove detí, Habáni sa o to dokonca v praxi
pokúsili. A pritom Habáni neboli ateisti, ale
radikálnou odnožou reformovaného kresťanstva.
Rozdielna je však teória i prax. Pozrime sa napríklad
na socialistické Československo, populačný rozkvet
tzv. Husákových detí, vysokú životnú úroveň mladých
rodín a sociálne vymoženosti – nebolo práve toto
obdobím rozkvetu rodiny, o ktorom tak konzervatívci
snívajú? Ako sa majú rozvíjať rodiny v kapitalizme,
keď sú dusené hypotékami a strachom zo straty
zamestnania?
MULTIKULTURALIZMUS NIE JE
INTERNACIONALIZMUS
Ďalším mýtom je splietanie si internacionalizmu
a multikulturalizmu. Internacionálny komunizmus
je jednak o predstave kultúrnej výmeny so
zachovaním špecifík a rozdielností národov v rovine
kultúrnej, ale aj o vytvorení rovnosti v rovine
ekonomickej (teda odstránení vykorisťovania jednej
krajiny druhou). Pritom multikulturalizmus, ktorý
vychádza z pravicového neoliberalizmu, vznikol ako
západná ideológia, ktorá naopak nivelizuje kultúry
do šedej masy so zachovaním sociálnej nerovnosti.
V Juhoslávii sa Titovi podarilo spojiť v partizánskom
hnutí vzájomne odlišné a rozhnevané národy, ktoré
však mali určité spoločné územie a historické väzby.
Vytvoril Juhosláviu založenú na novom vlastenectve
– príslušnosti k Juhoslávii, so zachovaním
špecifík všetkých národov. Nebol to prípad umelo
vytvoreného multikulturalizmu v USA, ktorého
vyústením sú getá, či plánu organizovanej migrácie
z afrických krajín do Európy.
Tak ako je choré postihovať ľudí pre rasu,
náboženskú vieru či sexuálnu orientáciu,
rovnako je choré tieto odlišnosti vyzdvihovať či
dokonca vybrané menšiny zvýhodňovať ponad
majoritu. V zdravej spoločnosti tieto odlišnosti
fungujú vedľa seba, tak ako spokojne spolu dokázali
nažívať Česi, Slováci a Maďari v Československu,
Kazachovia či Ukrajinci s Rusmi v ZSSR a Chorváti
so Srbmi v bývalej Juhoslávii. Nedochádzalo
k uprednostňovaniu melting pot, kultúry zostali
celistvé aj napriek miešaniu etník, náboženstiev či
kultúr, ktoré však nebolo spoločensky nastavené ako
priorita.

NEOMARXIZMUS UČÍ, AKO ODHALIŤ

TAKTIKU VLÁDNUCEJ TRIEDY
Vráťme sa však k podstate toho, čo som chcel
povedať. Neomarxisti by nemali byť terčom, ale
užitočnými radcami pre odhalenie podvodu ideológie,
ktorá je všade vôkol nás a produkuje ju vládnuca elita.
Zakončím túto úvahu slovami Debuffeta z knihy
Dusivá kultúra, kde píše:

„Kultúrna propaganda sa snaží o to, aby dala

podriadeným vrstvám pocítiť priepasť, ktorá ich oddeľuje
od oných vzácnych pokladov, ku ktorým má vládnuca
trieda kľúče, aby dala pocítiť malosť všetkých... Slovo
kultúra je dnes spojené s dobyvateľstvom, s indoktrináciou
a s celým aparátom zastrašovania a nátlaku. (…)
Západnej buržoáznej kasty sa nezbavíme, kým nedôjde
ku demaskovaniu a demystifikácii ich údajnej kultúry. Tá
je jej zbraňou a trójskym koňom...“

Ak je neomarxista človek z tretieho sektora,

považujúci sa za elitu a rozširujúci ideológiu
uprednostňovania postindustriálnych tém ľavice
pred podstatnými triednymi, tak neomarxistom nie
som. Ak je však neomarxista človek, ktorý poučený
minulosťou aktualizuje Marxa a uvedomuje si
významnú úlohu kultúry a duchovnej roviny popri
ekonomických otázkach, ktoré Marx definoval
správne, tak neomarxistom som. Ale budem
nútený sa v mene budúcnosti samotnej existencie
ľavicového myslenia tohto pojmu – spolu s kultúrnym
marxizmom – vzdať. www.facebook.com/
// Lukáš Perný
magazindavdva/

www.facebook.com/
ekonomickademokracia/

www.facebook.com/groups/
lavicovespektrum/

01// ZIMA 2017 23

 // SLOBODA
HOVORIŤ,
NIE MYSLIEŤ
Povrchná kritika socializmu sa v priestore
slovenských médií premieňa na obligatórne orgie
porovnávania, opakovania rozprávaní o ponížení
a nedostatku. Preto je nevyhnutné porozumieť
zamlčaným východiskám danej kritiky, aby
sme oslabili legitimitu nedôsledných analýz
predchádzajúceho spoločenského usporiadania.
Potlačovanie slobody slova a ulúpenie práva
vyjadriť osobný názor sú nespochybniteľné pravdy,
popisujúce občiansku spoločnosť socializmu. Zároveň
uvedené slobody údajne utvárali životodarné
jadro demokratickej plurality blahobytného
Západu. Vyvstáva preto otázka: „Akým spôsobom
kapitalizmus absorboval antagonistický element
slobody vyjadrovania? Ako podlomil silu myslenia
alternatívy?“ Odpoveď vyvstáva z analýzy
socialistickej spoločnosti.
Zákaz slobodného vyjadrovania definoval
socializmus, lebo existoval adresát výpovede,
načúvajúci subjekt.. Slovo sa mohlo prihovárať
utláčanej triede, poukázať na tyranskú vládu, bolo
nadané mocou podnietiť spoločenský prelom.
Dejinný subjekt pozorne načúval samizdatom,
pretože mal vedomie svojej neslobody a chcel ju
prelomiť.
Západná spoločnosť zámerne a podvratne
otupila pôsobnosť kritickej výpovede, silu
myšlienkovej negácie jestvujúceho ekonomického
usporiadania. Ponechaná sloboda slova tak
nenachádzala prijímateľa, nenadobudla funkciu
spoločnosť transformujúcej výpovede. Požiadavky
environmentálnych a alternatívnych politických
síl boli odvrhnuté nie vôľou majority spoločnosti,
ale absenciu takejto sily. Individuálny ekonomický
záujem každého jednotlivca vytvoril neúmyselnú
a nechcenú kolektívnu konfiguráciu, zamedzujúcu
kolektívnemu postupu. Sloboda slova bola lesklou
24 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
Foto: Tiffany Vaughn (Flickr, CC)
dekoráciou a doplnkom ekonomického útlaku
v kulisách všeobecného blahobytu a reklamou
prisľúbeného šťastia.
Pretože, ak vyhlásime dominujúce ekonomické
usporiadanie za prirodzené a dejinne nevyhnutné,
ak aktívne zamedzujeme vzniku politických
alternatív, ak verejnú diskusiu precízne tematicky
a názorovo vymedzujeme, potom rozvraciame
zmysel spoločenskej zmeny. Zároveň ak ekonomický
egoizmus ustanovíme za východiskový prvok
spoločenského systému, ak vedeckou metódou
ospravedlňujeme majetkovú nerovnosť, ak
individualizmus vyvyšujeme nad spravodlivosť,
potom v samotnom zárodku zadúšame zrod
kolektívneho subjektu spoločenskej zmeny. (Pretože
spoločenská zmena je utváraná výhradne triedou,
nadindividuálnym celkom.)
Potom prirodzene zaniká strach zo slobodného slova,
pretože je nepočúvané a bezbranné, je nezmyselným
rozprávaním pre seba. Z pozície parlamentu
a kapitálu je vždy žalovateľné z nezodpovednosti
a slepoty voči podmienkam svojho vlastného
vzniku, okamžite po kritike ekonomických základov
spoločenského usporiadania. A poukázaním
na vlastnú slobodu sa slovu zdôvodňuje jeho
systematické obmedzovanie, vtesnávanie do vopred
ohraničených foriem a zamlčiavanie pravdy.
Tak sa sloboda slova deformuje na slobodu
rozprávania, zneškodneného a okradnutého o kritické
pojmy a myšlienkové štruktúry. V protiklade
k neslobode slova socializmu stála sloboda
rozprávania kapitalizmu.
Uvedený stav bol umožnený neproblematickým
vstrebaním a zvnútornením kapitalizmu
vyhovujúcich kategórií definovania slobody majoritou
spoločnosti. Ak slobodu kvantifikujeme objemom
spotrebiteľských volieb, ak ju hodnotíme podľa
miery výskytu individuálne definovaných práv na
súkromný majetok a na základe nízkej legislatívnej
regulácie prerozdelenia vytvoreného bohatstva,
potom uplatňovanie slobody je zároveň procesom
umocňujúcim dominanciu prevažujúcich politických
a ekonomických síl nad jedincom.
Zápas o slobodu v socializme staval za primárnu
požiadavku spoločenskú premenu, avšak v západných
krajinách kapitalizmom definovaná sloboda
neobsahovala žiadny myšlienkový protiklad
k spoločenskej realite, iba výhradnú afirmáciu
slobody trhu. A za stratu možnosti definovať
autentické a vlastné kategórie slobody získali občania
rozvinutých „demokracií“ navýšenie životnej úrovne.
Zámerne mocensky redukovaná sloboda výhradne
na ekonomickú liberalizáciu taktiež legitimizovala
oslobodenie krajín spod poddanstva plánovanému
hospodárstvu. V súčasnosti však popísaným
spôsobom delimitovaná sloboda odkrýva na globálnej
úrovni svoj neľudský a utlačovateľský charakter,
v medzinárodných zmluvách ako TTIP nadobúda
formu ekonomického vydierania celých štátov úzkym
konzorciom nadnárodných korporácií.
Preto ak kritizujeme neslobodu vyjadrovania
individuálnych názorov v socializme, je náležité
vymedziť: v akých kategóriách je dnes definovaná
EKONOMICKÁ DEMOKRACIA
V rámci Iniciatívy DAV DVA funguje aj Sekcia pre
ekonomickú demokraciu a bytové družstevníctvo,
ktorá skúma modely participatívnych a
samosprávnych – teda kolektívne vlastnených
a kolektívne spravovaných – podnikov ako aj
možnosti uplatnenia družstevníckych myšlienok v
iných oblastiach života.
01// ZIMA 2017
sloboda vo verejnej diskusii a v akom rozsahu je
daným spôsobom určená sloboda, schopná generovať
spoločenskú zmenu? Spoločenský diskurz stále
rigidne zotrváva vo vnútených kategóriách povrchne
definovaných ekonomických slobôd, pričom analýza
spoločnosti prostredníctvom daných kritérií len
upevňuje pôsobnosť vládnucich štruktúr. Avšak
ideológia už nedokáže prekryť každodennú realitu:
sloboda konkurencie sa premenila v útlak znižovania
ceny práce, investičná sloboda nadobudla formu
nevyhnutnosti doplácania na vznik pracovných
miest, sloboda pohybu kapitálu vystavila globálny
nedoplatok za nevydarené ekonomické špekulácie.
Zisťujeme: dôležité nie je rozprávať, ale stanoviť
východiská uvažovania.
Už otrepaným spôsobom nám redakcie rôznorodých
periodík graficky paralelizujú ceny rôznych komodít,
neúnavne pripomínajú nedostupnosť tropických
plodov; vytvárajú odporné mýtické „vtedy“
a podmanivé „moderné“ teraz. Do komplexného
porovnávania spoločenských systémov je však
nevyhnutné včleniť parametre zohľadňujúce širšie
aspekty, ako len egoisticky upriamený dostupný
objem osobného konzumu. Diskusiu preto
musíme obohatiť o celospoločenské kritériá: mieru
prerozdelenia bohatstva, hĺbku environmentálnej
zodpovednosti, úroveň subjektívnej pohody
a medziľudskej vzájomnosti. Uvedené premenné
by mali byť konštitutívnym rámcom uvažovania,
nevyhnutným východiskom komparácie. No len
za podmienky, ak nepodľahneme zvodu prenechať
vymedzenie východísk spoločenskej diskusie
výmenou za klamlivý prísľub tak dlho meškajúcej
prosperity.
// Martin Kráľ
Ciele v krátkodobom horizonte:
prednášky, diskusie
Ciele v dlhodobom horizonte: účasť na budovaní
reálneho samosprávneho podniku
 www.facebook.com/ekonomickademokracia/
25
 // ZÁKLADNÉ MYŠLIENKY
ZDROJOVEJ EKONOMIKY
Zdrojovú ekonomiku propaguje Projekt Venus a donedávna veľmi intenzívne aj Hnutie Zeitgeist. Z čoho
vychádza sa pokúsim priblížiť v nasledujúcom článku. Priestor na doplnenie či upresnenie však nechám,
pretože nie som ten, ktorý by s tým prišiel.

Hlavné piliere sú (1.) moderný humanizmus, ktorého rozhodujúcimi hodnotami sú tvorivosť a symbióza, (2.)
ekologický prístup rešpektujúci nosnú kapacitu Zeme a (3.) vedecká metóda a moderná veda a technika.

26 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

POHĽAD NA ZMENU AKO HYBNÚ SILU
Vzhľadom na to, že vo svete prebieha neustále zmena,
tak nemenný stav vecí je považovaný za nerealistický.
V zdrojovej ekonomike síce jestvujú predstavy
o ideálnom usporiadaní spoločnosti, no práve dbanie
na neustálu zmenu a používanie vedeckej metódy
viac umožňujú vyhýbať sa snahe udržovať nasilu akési
status quo v systémoch a predkladaniu dogmatických
tvrdení, že len demokracia alebo len kapitalizmus sú
tie správne a tým vyhnúť sa hlásaniu akejsi jedinej
správnej utopickej spoločnosti. Jasne sa tu píše, že ak
by bola veda riadená ako demokracia, stále by sme
žili v jaskyniach a neexistovala by žiadna veda. Práve
neustála zmena spôsobuje, že k žiadnej absolútnej
pravde nemôže človek dospieť, lebo nikdy si nemôže
byť vedomý všetkého. Problém podpory v prijímaní
nových vecí však v súčasných systémoch naráža na
neofóbiu, strach z nových vecí, obrazne povedané
z vykročenia z pomyselnej jaskyne.
Aj utláčaní môžu podporovať systém a status quo,
je to niečo povedomé a známe. Bez ohľadu na
despotizmus okolia ľudia pociťujú spokojnosť vo
zvykoch. Pozitívna zmena pre ľudí tak nemusí byť
podporená ani keď im ide o život. Cielom živého
organizmu totiž nie je prežiť. Je to ako keby sa
povedalo, že cieľom vody je tiecť dole kopcom.
V prírode existuje veľa druhov, ktoré zabili svoje
potomstvo, keď prišlo k nebezpečnej, neznámej
a stresujúcej situácii. Iste mnoho prechodných
myšlienok destabilizovalo situáciu pri intelektuálnom
vývoji, lebo neexistuje nič ako absolútne
porozumenie, no ak myšlienky pretrvávajú istú dobu
vytvárajú emocionálne spojenie na osobnej úrovni
(„úrovni identity“) a inštitucionálne ustanovenia na
kulturnej úrovni, ktoré majú tendenciu udržovať
neustále posilovanie obecne odolávajúce zmene
a adaptácii. Teda zároveň si vytvárajú obranu svojho
práva na existenciu, či už sa jedná o mikro znaky typu
manželstvo, konzumerizmus či iné kultúrne tradície
alebo makro znaky ako sú rôzne náboženské, právne,
politické, či finančné systémy.
OSOBNÝ ROZVOJ A ROZVOJ
SPOLOČNOSTI
V zdrojovej ekonomike sa ráta s tým, že každého robí
šťastným niečo iné. Preto úspech je v nej vnímaný vo
svetle zmeny sociálneho systému, kde ste úspešnou
ľudskou bytosťou v zmysle presadzovania toho, čomu
veríte. Dnešná spoločnosť by to pomenovala aj ako
slobodné konanie, taký určitý ideál. Aj keď aj pojem
sloboda je relatívny vzhľadom na historický kontext,
budúce možnosti, osobné vyjadrenie, či kultúrne
01// ZIMA 2017
prostredie a mnohé iné faktory. Mať možnost žiť svoj
život bez toho, aby ste sa museli strachovať o prežitie
a svoje zdravie, či o prežitie a zdravie vašej rodiny,
je prvým krokom. Každý ľudský organizmus je
posilňovaný za každé úspešné dokončenie konkrétnej
úlohy. Práve preto sa odmieta pohľad na mnohé
dnešné nepresné motivačné systémy v monetárnom
systéme a ekonomický nátlak v snahe prežiť
v súčasnosti.
Práve kritika peňažných motivácií, pohľadov na
prácu a podobných súvisiacich otvára otázky ako je
to s lenivosťou. Lenivosť = nečinnosť alebo laxnosť
voči niekomu alebo niečomu v rámci vykonávania
úloh alebo myslenia, ktoré samé o sebe nevytvárajú
dostatok stimulácie na posilnenie požadovaného
správania. Otvára sa tu aj otázka, či väčšina sa nebude
len snažiť o užívanie si, zábavu a spoliehanie sa, že
problémy vyrieši zaňho niekto iný. V súčasnosti, keď
je každý človek smrteľný, tak má minimálne jednu
motiváciu navyše a to snažiť sa jestvovať čo najdlhšie
a tlak času, neistoty výsledku ho bude tlačiť, aby sám
začal makať a spolupracovať s inými na dosiahnutí
predĺženia si svojho tunajšieho raja a predĺženia
ho aj pre tých, ktorých má rád. Môže naraziť na
niečo, kde pocíti nedostatok aj v iných oblastiach.
Paradoxne tento pohľad môžu podporiť aj mnohí,
ktorí v súčasnosti uznávajú tzv. Maslowovu pyramídu
ľudských potrieb. Niekomu sa možno zunuje jedna
planéta a bude chcieť navštíviť ďalšie, prípadne
umožniť podobný život ešte väčšiemu počtu ľudí, na
čo mu jedna nebude stačiť a tak bude chcieť vykročiť
znova z tej pomyselnej jaskyne do objavovania
niečoho nového. Iný bude chcieť dať príležitosť to
prežiť napríklad svojim predkom a tak bude pracovať
na dnes vedecko fantastickom stroji času, lebo si
napríklad povie podobne ako vedec Michio Kaku,
že je to len otázka energie a podobne, dôležité však
bude aby systém nepodporoval lpenie na zvykoch
ani tam, kde si spoločnosť nebude vedomá, že
v niečom stráda a stav bude vyzerať ako dokonalý.
Zo širšieho hľadiska je tu teda systém motivácie
a rozvoja spoločnosti zdokonalený s odstránením
patologických spôsobov, s ktorými sa ráta dnes
a spôsobujú utrpenie.
ĽUDSKÁ CIVILIZÁCIA,
SPOLOČNOSŤ A KONANIE
V zdrojovej ekonomike sa prihliada na súčasnú
spoločnosť ako na jednotný organizmus, ktorý je
prepojený podobne ako ten náš ľudský a s tým súvisí
aj pohľad na slobodnú vôľu, generovanie myšlienok,
normálnosť, spravodlivosť, vlastníctvo a iné kategórie
a termíny. Slobodná vôľa = voľby sú učinené bez
27
 príčiny. Takže slobodná vôľa je tu vnímaná ako
arogancia človeka, kde sa predpokladá, že človek je
jediný objekt na svete, ktorý nereaguje na iné stimuly.
Pohľady tu vychádzajú z toho, že myšlienky človeka
sú z materiálneho prostredia, v ktorom žijeme. Toto
je podstata materialistickej koncepcie dejín. Aj keď
ani materialistické zadelenie nie je úplne správne. Je
lepšie hovoriť o veciach, ktoré sa dajú experimentálne
testovať. Človek v primitívnej spoločnosti, ktorý
je v kontakte s malým počtom vecí a používa
málo nástrojov a zbraní, má primitívne a veľmi
obmedzené myšlienky. V komplexnej spoločnosti,
kde je v kontakte s nespočetným množstvom vecí
v komplexnom prostredí, sú jeho myšlienky zložité,
mnohostranné a obsiahle. Materiálne prostredie
človeka nedeterminuje len rozsah jeho myšlienok,
ale aj ich celkový charakter. Opäť však upozorňujem,
že materiálne vyjadrenie nie je úplne správne
vzhľadom na vyššie spomenuté skutočnosti. Človek
vychovaný napríklad u lovcov lebiek si nie je vedomý,
že robí niečo zle, ako to vnímame napríklad my
v tzv. civilizovanom svete. Mnohí takto zmýšľajúci
odmietajú preto pohľad, kde Boh trestá ľudí uvalením
nejakého moru alebo rakoviny kostí na deti za to, že
by sa mu nemal páčiť produkt, ktorý sám vytvoril, či
uvaľovanie ho na večné muky do pekla pri konaní,
kde nemal všetky dostatočné informácie, či čas na
odčinenie alebo uveril hlásačovi iného z množstva
tých tzv. pravých náboženstiev, aké každý po svojom
prezentuje a podobne. V zdrojovej ekonomike sa však
v žiadnom prípade nemieni utláčať veriacich.
Ďalším argumentom tu používaným je tzv. náhodné
konanie. Osoba, ktorá používa slovo „náhoda“
nepozná príčinné vysvetlenie danej udalosti alebo
stavu. Ak je to náhoda, tak, ak sa rozhodnete
náhodne alebo náhodou, potom je to len vecou
náhody, že ste vybrali inak. Tak ako môžete byť
považovaný za morálne zodpovedného za výber,
ktorý ste spravili? Na druhej strane, ak ste si nevybrali
náhodou, potom to znamená, že tam je príčinné
vysvetlenie vášho výberu. Taktiež slovo normálny
sa mení so vzdelanosťou. To súvisí napríklad
s pohľadom na krásu, ktorá je záležitosťou návyku
a líši sa od kultúry ku kultúre. Mnohí ľudia, ktorí
toto nevedia pochopiť a sú menej tolerantní prípadne
nemajú informácie preto nabádajú k riešeniu situácií,
s ktorými si nevedia poradiť, násilne. Muselo by
dôjsť k hromadnému vraždeniu, ak sa rozumnejšia
spoločnosť chcela zbaviť „nestabilného“ alebo
„nenormálneho“ správania. Ten istý problém majú aj
dnešné systémy spravodlivosti s väzeniami, osobnou
zodpovednosťou a podobne. Čím viac spravodlivosti
hľadáme, tým viac si ubližujeme, pretože neexistuje
žiadna taká vec ako spravodlivosť. Je tu to, čo tu je.
28 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
To je všetko. Za starých čias, hovorili napríklad,
že zločinec bol človek, ktorý vám zobral niečo
z vlastníctva bez vášho dovolenia. Dnes však mnohí
zločincov vnímajú ako tých, ktorým to dokážu na
súde a tých, ktorých chytia, keďže platí často tzv.
prezumpcia neviny. Pri filozofii uplatnenej v zdrojovej
ekonomike sa hovorí, že dobrí ani zlí ľudia nie sú,
existujú, len ľudia s určitou výchovou. Pomocou
adekvátnej edukácie sa dá zmeniť ľudský hodnotový
systém a odučiť ľudí od chybných hodnôt, ktorými
škodia sebe a iným. Jediný spôsob, ako mozog získa
skúsenosti, je priamou interakciou s prostredím.
Optické ilúzie a kúzla sú jedny z najzábavnejších
spôsobov, ako spoznať, že naše „skeptické“ zručnosti
alebo „logické“ ideály by mali byť podrobené
niektorým vážnym otázkam.
VLASTNÍCTVO
Znalosti sú sériovo generované a v priebehu času sa
kumulujú. Trhová ekonomika v súčasnosti znižuje
tok informácií patentami, obchodným tajomstvom
a inými formami tzv. duševného vlastníctva, kde ľudia
často tieto tzv. vlastné myšlienky, ku ktorým dospeli
na základe iných podnetov z prostredia prezentujú
ako svoje a usilujú sa cez ne o svoje uznanie.
K tomuto je známy výrok Richarda Buckminstera
Fullera, kedy povedal: „Nie som génius. Som len
obrovský zväzok skúseností.“ Paradoxne aj tu je
taký malý náznak vlastníctva myšlienok v našej
kultúre a to, že sa tento výrok dáva do úvodzoviek
a často sa prezentuje ako keby bol len jeho, pritom
to mohli povedať aj iní menej známi ľudia pri
iných príležitostiach. Je tiež dôležité poznamenať,
že vlastníctvo nie je empirickým koncept, tým
je iba prístup. Vlastníctvo je protekcionistickým
vynálezom. Prístup je realita ľudského/sociálneho
stavu. Aby mohol niekto naozaj „vlastniť“, povedzme
napríklad počítač, musel by sám osobne prísť
s technologickými myšlienkami, ktoré tu vec navrhli,
spolu s myšlienkami, ktoré zahŕňajú nástroje pre jeho
výrobu. To je doslova nemožné. V skutočnosti nie je
žiadna taká vec ako empirické vlastníctvo. Existuje
iba prístup a zdieľanie, bez ohľadu na sociálny systém,
ktorý sa použije.
Neurológ a antropológ Dr. Robert Sapolsky
vznik vlastníctva, štátu, armády a protekcionizmu
popisuje napríklad na evolučnej ceste od zberačov
po roľníkov. Vtedy sa vytvorila závislosť na niekoľko
málo zdrojoch potravy, umožnilo sa tiež skladovanie
prebytočných zdrojov, ich hromadenie, rozvrstvenie
spoločnosti, vznik tried, chudoby, následne usadlý
spôsob života, vznik ochranárskych kmeňov,
lokalizovaných miest, štátov, armád na ich ochranu
a pridelenie im sociálnej legitimity. Vlastníctvo
a majetky spojené s rastom populácie a zmenšovaní
nikým nevlastneného územia vytvorili podhubie na
ceste k obchodu, peniazom až k trhovej ekonomike.
V tomto systéme však nikdy nedostaneš zaplatené
za to, že budeš dobrý rodič, dobrý priateľ alebo len
všeobecne dobrou ľudskou bytosťou. Často môžeš
prísť s nápadmi na zlepšenie života každého, no ak
nevieš ako predať, môžeš umrieť od hladu. Pokiaľ
voľný trh predpokladá existenciu uspokojovania
toho, čo ľudia chcú a potrebujú, tak čo potom priania
a potreby tých, ktorí sú v menšine? Prečo je tak málo
investícií do liekov, ktoré pomáhajú len menšine
ľudí? Prečo ak korporácie využijú daňové medzery sú
považované za „úspešné“, ale ak to urobíte s účelom,
aby ste si mali čo ako jedlo dať na stôl, tak ste často
nazývaný napríklad ako „parazit“? Navyše, keď
sa pokúsite zabrániť ľuďom vytvárať zisk vo svete
založenom na zisku, potom ľudia budú vždy hľadať
spôsoby ako podvádzať. Nedostatok sa často rovná
nárastu zákonov.
Život v prírode by sme nemuseli charakterizovať
ako niečo za niečo, ale skôr niečo za talent. Dieťa,
ktoré trpí podvýživou do 2 rokov svojho života
môže stratiť až 20 bodov svojho IQ, takže človek,
ktorý má existenčné problémy nedokáže súperiť
01// ZIMA 2017
s človekom s víziou na 10 rokov dopredu, jeho deti
nemajú tie isté príležitosti ako dieťa boháča, ktoré si
môže dovoliť lepšiu školu, dopraviť svoje dieťa tam,
kde to je pre jeho vývoj v danej chvíli potrebné, čo
si protirečí s tou tzv. spravodlivosťou propagovanou
v mnohých systémoch krajín. Navyše mnohé zákony,
patenty, vôbec štáty do ktorých sa narodí s právom,
ktoré v takých oblastiach alebo celosvetovo platí
mu robia aj rovnosť príležitostí iba iluzórnou, lebo
k solidarite nemôžete nikoho prinútiť a vo svete,
kde čím viac môže platiť zákon džungle a môže
ísť o prežitie populácie si taká spoločnosť bude
skôr zachraňovať tú svoju tzv. prvú triedu svojho
Titanicu než nejakých robotníkov, ktorých považuje
za menej vzdelaných, či prínosných v danej situácii.
Dnes je aj práve pre tieto veci tá tzv. osobná sloboda
veľmi iluzórna vo svete, kde sa proti štátu používajú
argumenty, že donucuje, no často sa ignoruje práve
ekonomické donucovanie, kde najchudobnejší často
stoja pred obmedzeným výberom len aby prežili a tak
berú často hocičo a spôsobuje to, že tam nie sú vážení
a sú skôr vykorisťovaní a obmedzovaní. Hľadanie
vyššieho postavenia a bohatstva nie je hnacou silou
spoločenského pokroku a inovácií. I pri troche pravdy
tam však nie je primárny sociálny príspevok, ale zisk.
Ani keby ste boli prenasledovaný svorkou hladných
vlkov pripravených vás zožrať, tak nemôžete
29
 CESTA K ZMENE: argumentovať, že je to dobré pre vaše zdravie,
lebo vás to udržuje v behu. Navyše pri stále väčšej

1 Uznanie svetových zdrojov za svetové dedičstvo všetkých

ľudí na Zemi.
príjmovej nerovnosti a zmenšujúcej sa takzvanej
strednej triede najbohatší nevedia rozlíšiť pocitovo,
či majú 4 alebo 5 miliárd, nevedia ich použiť na cent
2 ktoré
Prekonanie umelých hraníc,
ľudí separujú.
tak efektívne, aby vyriešili ostatné problémy planéty.
Vidíme to stále na svete, kde umiera od hladu
množstvo detí každú hodinu a kedy sa drancujú
3 systému
Vyvinúť z peňažného národného ekonomického
svetovú ekonomiku založenú na zdrojoch.
pralesy, ničia korálové útesy, ubližuje biodiverzite
a podobne.

4 vzdelávania
Pomoc pri stabilizácii svetovej populácie pomocou
a dobrovoľnej regulácie pôrodnosti v súlade
Projekt Venus alebo zdrojová ekonomika hovoria
jasne o mnohých bodoch aj proti samotným
s únosnosťou zdrojov Zeme. peniazom. Majú byť prekážkou medzi tým, čo človek
potrebuje a čo je schopný dostať, keďže potrebuje
5 prostredníctvom
Rekultivácia a obnova životného prostredia
našich najlepších schopností.
prístup k zdrojom. Vedú k rozvrstveniu, elitárstvu
na ekonomických rozdieloch, nerovnosti bez rovnej
kúpnej sily, otroctvu rôznych zamestnaní, ktoré
6 poľnohospodárskych
Prepracovanie našich miest, dopravných systémov,
odvetví, priemyselných tovární nemajú ľudia radi. Mnohé sekundárne dôsledky
tak, aby boli energeticky úsperné, čisté a schopné bez ako korupcia, chamtivosť, sprenevera, celkovo
problémov slúžiť potrebám všetkých ľudí. zločinnosť je spôsobená ich používaním. Tiež
aj zákony nahrávajúce rôznym korporáciám po
úplatkoch, či lobovaní. Väčšia kúpna sila spôsobuje
7 všetkých
Zdieľanie a užívanie nových technológií v prospech
národov. väčší vplyv a ovládanie tých s menšou kúpnou
silou. Tiež napríklad nehumánne ničenie potravín
8 obnoviteľných
Rozvoj a užívanie čistých
zdrojov energie.
len pre udržovanie vysokých cien. Plytvanie
materiálom a zdrojmi kvôli novým výstrelkom pre
kontinuálne trhy pre výrobcov. Devastácia životného
9 svetovej
Vyrábanie výrobkov najvyššej kvality v prospech
populácie.
prostredie kvôli vysokým cenám nových spôsobov
zaobchádzania s odpadmi. Kvôli priorite zisku sa
ničí planéta a pritom technologické výhody idú
10 Požadovanie štúdie vplyvu na životné prostredie pred
stavbou každého veľkého projektu.
viac k tým s vyššou kúpnou silou. Tieto body viac
či menej sa dotýkajú viac či menej kapitalistických
spoločenstiev, ktoré všetko z toho nevedia vyriešiť
11 Podporovanie čo najširšieho spektra tvorivosti
a podnetov ku konštruktívnemu úsiliu.
prípadne vytvárajú zas iné otázky a problémy.

CESTA K RBE
12 Vytláčanie nacionalizmu, náboženského fanatizmu
a predsudkov prostredníctvom vzdelania.
Tento projekt hovorí nasledovné. Dôvody a logika
ľudí nezmení. Čo ich zmení je nájsť si k ním cestu
13 Vytláčanie
iných.
akéhohoľvek druhu elitárstva, technického, či
po ich vlastnej. My ľudia nemáme zabudovaný
mechanizmus v našich mozgoch schopný
14 Prichádzanie na metódy prostredníctvom uváženého
výskumu skôr než z obyčajných názorov.
rozpoznať, čo je viac či menej relevantné. Nemáme
mechanizmus logiky a môžeme si iba premietnuť,
čomu sme boli alebo sme vystavení v našej kultúre.
15 Zlepšenie komunikácie na školách, aby náš jazyk
zodpovedal skutočnej a aktuálnej fyzickej podstate
K ľuďom, ktorí zmýšľajú inak, nemôžete pristupovať
so zdravým úsudkom a logikou, ak to nevedia
sveta. pochopiť. Najprv sa musíte priblížiť k ich hodnotám.
Ak ich napadnete, tak ich stratíte. Zdrojová
16 Poskytovanie nielen životných potrieb, ale tiež ponuka
výziev, ktoré stimulujú myseľ s dôrazom na individualitu
ekonomika veľmi dbá na kultúru, ktorá ovplyvňuje
správanie, hoc aj naučenie homosexuálneho
bez uniformity. správania, heterosexuálneho, vidí že mnohé sa
menia počas života, že dedia sa niektoré fyziologické
17 Nakoniec príprava mladých ľudí intelektuálne
a emocionálne na zmeny a výzvy, ktoré ležia pred nami.
vlastnosti a reflexívne správanie, slinenie a podobne,
no na tento svet prichádzame v podstate do väčšej

30 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

miery takmer ako nepopísaný papier. Neobracia sa
na staré nefunkčné nápady. Kolektivizácia, prvok
socializmu (fáza komunizmu), nevedel zabrániť
korupcii, sociálnej stratifikácii, zabezpečiť stravu
a bývanie miliónom ľudí v čo najkratšom čase a preto
socializmus zanikol, a tak isto zanikne podľa Venusu
aj kapitalizmus.
Pri bode 16. treba upozorniť, že pojmy
individualizmus, individualita, sebectvo, či rôznosť
si netreba pliesť. Podobne dôležité je odstraňovať
duality typu pravicovosť, ľavicovosť, konzervatívnosť,
liberálnosť, kde sa umelo stavia vodiaca línia
v rozsahu ľudského chápania a preferencií, kedy
sa vytvárajú memy a vzniká emocionálna väzba
k falošnej dualite.
Zdrojová ekonomika nemá byť
centrálne riadená. Je to systém
založený na spolupráci
(Collaborative Design
System, CDS). Sys-
tém je založený na
verejnej interakcii
umožnenej na-
programovanými
systémami s otvo-
reným prístupom
(open-access
systems), ktoré
umožňujú výmenu
konštantnou dy-
namickou spätnou
väzbou, ktorá môže
doslova umožniť vstup
verejnosti do akejkoľvek
priemyselnej záležitosti, či
už osobnej alebo spoločen-
skej. Skutočné programovanie
využívajúce tento systém by mohlo byť
na platforme Open Source pre verejný vstup
a revíziu. Bude tu priama kontrola, kde sa spotre-
biteľ vlastne stane súčasťou výrobných prostriedkov
a priemyselný komplex sa stane nástrojom na výrobu
produktov, ktorý je prístupný verejnosti. Pre ilustráciu
dnes takýto miniatúrny výrobný proces riadi užíva-
teľ pri prenose súboru na tlačenie medzi počítačom
a tlačiarňou, ale rovnako tak aj pri 3D tlačiarňach,
kde si ľudia môžu vytlačiť skoro čokoľvek podľa
dostupných možností. Predstavte si takto naprí-
klad dnešný obchod s oblečením ako multifunkčný
textil-tlačiaci dom. Systémy budú pracovať aj vďaka
medziodborovým tímom. Životné prostredie nebude
potrebovať ochranu dnešného typu, ale bude vytvore-
né prostredie, kde nebude potrebovať takúto ochranu.
01// ZIMA 2017
Systémy môžu mať v prípade porúch mnoho záloh,
no ak bude napredovať sociálny systém, tak zmiznú
aj mnohé dnešné patologické javy, ktoré spôsobujú,
že dnes sa informácie zneužívajú proti iným osobám,
dochádza ku sabotážam, ktoré však tiež majú nejaký
svoj dôvod a mnohé iné, pretože mnohé odpovede
sa skrývajú skôr v metodológii než vo filozofickej
diskusii o hodnotách. Takýto systém by spôsobil
lepší život aj tým, ktorí sú teraz na tom najlepšie
a môžu sa báť zmeny. Automatizácia a robotizácia
napreduje a v tomto systéme by boli jedinými
otrokmi iba stroje. Asimov povedal, že je smutné, že
veda zhromažďuje poznatky rýchlejšie než spoločnosť
múdrosť, preto je dôležité prispôsobiť systémy
súčasnosti realite. Presvedčovať ľudí je zbytočné,
informovať lepšie, súboj tiež veci nezmení, treba
vytvoriť niečo lepšie, aby to nahradilo
to horšie a keďže sa každý deň
rozhodujeme aký typ zmeny
chceme robiť, lebo stále
dochádza vo svete
k zmene, je lepšie,
keď sa už konečne
staneme viac
všestrannými
bytosťami,
uvoľníme
potenciál, budeme
sa na všetko
viac pýtať, lebo
byť civilizovaný
je neustály
proces. Najmä
v prírode, kde nič
nie je samočinné
potrebujeme veci, ktoré
budú súčasťou nášho
nového dizajnu, systému
s komplexným holistickým
prístupom, keďže sme zodpovední
za naše prostredie a otázka neznie, či existuje
inteligentný život niekde ďaleko vo vesmíre, ale
či existuje tu u nás na Zemi. A ako sa vraví, láska
neznamená od ľudí požadovať, ale dávať im priestor
rásť, takže tu ten priestor je.
Text zostavil autor s použitím rôznych zdrojov
Projektu Venus, Hnutia Zeitgeist, ale aj rôznych kníh
typu Ako vznikli bohovia od Johna Kerachera.
Foto: TVPActivism Slovakia
// Marek Kopilec
31
 // NEOLIBERÁLNY
KAPITALIZMUS
ZLYHAL – Ako ďalej?
To, pred čím si celý svet dlhé roky zatváral oči, sa
zrazu stáva dôležitou témou v médiách aj analýzach
globálnych finančných inštitúcií: neoliberalizmus
ako paradigma, dominujúca vo svetových
ekonomicko-politických vzťahoch viac ako tri
dekády, očividne naráža na svoje limity. Zrazu
aj najrenomovanejším analytikom dochádza, čo
bolo zástupom ľudí, v minulosti onálepkovaných
za „antiglobalistov“, „ultraľavičiarov“ či večne
nespokojných „antiestablišmentových“ rebelov,
od počiatku jasné – na fyzicky konečnej planéte
je „neobmedzený ekonomický rast“ jednoducho
nonsens.
Neoliberalizmus zlyhal v napĺňaní svojich
pompéznych sľubov, veľkohubé reaganovsko-
thatcherovské prehlásenia o „prekvapkávaní“
a „presakovaní“ obrovských ziskov miliardárov
smerom dole k menej majetným triedam dnes už
takmer nikto neberie vážne a jediné, čo táto doktrína
v priebehu posledných troch desaťročí dosiahla,
je hrozivé roztvorenie povestných nožníc medzi
kapitalistickou triedou a zvyškom populácie. Fakt
o zlyhaní neoliberálnej doktríny, pozostávajúcej
z rozpočtových škrtov (povestného „uťahovania
opaskov“), obmedzovania národných regulačných
mechanizmov a zavádzania tzv. liberalizácie,
privatizácie a flexiblizácie pracovných trhov, napokon
pred niekoľkými mesiacmi neochotne uznal aj
Medzinárodný menový fond (MMF):
„Namiesto toho, aby podnecovala rast, (...) iba
prehlbovala nerovnosť. Táto nerovnosť sama osebe
mohla rast zväzovať.“ Vládnych predstaviteľov
dokonca (zrazu!!!) rozpačito nabádajú, aby
„k otázkam redistribúcie pristupovali s otvorenejšou
mysľou, ako doposiaľ.“
DÔSLEDKY NEOLIBERALIZMU
Neoliberálny katechizmus o „slobodnom trhu“
podnietil rozvoj outsourcovanej ekonomiky, kedy sa
korporáciám najviac oplatí kúpiť si hotové tenisky
od otrokárov kdesi v Kambodži, nalepiť na ne logo
vlastnej značky a následne ich predať v Európe či
Severnej Amerike za 30-násobnú cenu. Vytvoril
32 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
Foto: Cameron King (Flickr, CC)
absurdné zvrátenosti ako napr. pálenie prebytočných
zásob potravín v snahe udržať hladinu cien na
želateľnej úrovni (pričom 1,4 miliardy ľudí na svete
hladuje).
Medzinárodná konfederácia Oxfam, ktorá sa
zaoberá chudobou a nespravodlivosťou vo svete, ešte
začiatkom roka zverejnila informáciu, ktorá bola na
spadnutie už niekoľko rokov: najbohatšie percento
celosvetovej populácie sa veľkosťou svojho majetku
vyrovnalo zvyšným 99 percentám! 62 najbohatších
ľudí sveta vlastní toľko, čo chudobnejšia polovica,
pričom vystaveniu miliónových más chudobe sa
nedokážu vyhnúť dokonca ani „najrozvinutejšie“
kapitalistické krajiny ako USA, kde je podľa údajov
OSN každé štvrté dieťa odkázané na potravinové
kupóny.
V roku 2008 dostalo neoliberálne popustenie uzdy
„kreativite v tvorbe finančných produktov“ (obľúbený
eufemizmus pre svojvôľu bánk a finančných inštitúcií)
celý svet takmer na kolená. Tie isté toxické deriváty
sa vytvárajú stále, napr. i vo forme európskych
dlhopisov, ktoré pod iným označením používajú ten
istý princíp. Finanční giganti si dokonca prenajímajú
služby kvantových fyzikov (!!!) na administráciu
finančných nástrojov a čoraz komplikovanejších
matematických vzorcov, lebo ich už sami prestávajú
chápať. Celosvetový dlh sa neustále navyšuje, vrátane
astronomického 20-biliónového dlhu v podaní
USA – ten v špecifickej kombinácii s obchodným
a štátnym deficitom neveští nič dobré...
VAROVNÉ HLASY
Hroziaci kolaps systému nedá spávať mnohým.
Až udalosti posledných rokov ukázali, že
dlhodobá kritika narastajúcej nerovnosti zo strany
renomovaných ekonómov nie je iba mlátením
prázdnej slamy – poniektorí (vrátane držiteľov
Nobelovej ceny Paula Krugmana, Amartyu Sena či
Josepha Stiglitza) dokonca zachádzajú ešte ďalej,
keď otvorene hovoria o prezretom kapitalizme,
ktorý sa prehupol do svojho záverečného dejstva.
Neoliberálnu dogmu otvorene kritizujú už i najväčšie
kapacity sveta ako napr. Stephen Hawking: „Väčšina
ľudí môže skončiť v biede a chudobe, ak budú
vlastníci strojov úspešne lobovať proti redistribúcii
bohatstva“.
Na vývoj finančnej krízy citlivo reagovala aj svetová
verejnosť, protestné hnutie Occupy sa prehnalo vyše
osemdesiatimi krajinami na všetkých kontinentoch,
veľký vplyv si získala aj celosvetová protisystémová
decentralizovaná sieť Anonymous. Dôvod, pre
ktorý sa po usadení rozvíreného prachu napokon
nič zásadného nezmenilo, najlepšie vystihla
jedna z líderských osobností Occupy Wall Street,
anarchista David Graeber: „Každému je jasné, že
kapitalizmus nefunguje, ale takmer nikto si namiesto
neho nedokáže nič iné predstaviť.“ Krízu prehlbujú aj
vynárajúce sa fenomény ako napr. tzv. technologická
nezamestna(teľ)nosť spojená s priemyselnou
revolúciou 4.0, teda akceleráciou na poli technológií,
kybernetiky a robotiky. Očakáva sa, že v blízkej
budúcnosti zanikne z týchto dôvodov až 40 percent
pracovných miest, pričom neexistuje žiadny nový
sektor, ktorý by takto uvoľnené pracovné sily
prichýlil (ako keď sa následkom tretej priemyselnej
revolúcie veľké množstvo ľudí presunulo do sektoru
služieb). Objavujú sa rozličné nekonvenčné návrhy
riešení ako napr. základný nepodmienený príjem
či tzv. helikoptérové peniaze, o ktorých sa debatuje
v kruhoch Európskej centrálnej banky (ECB) –
spočívajú v doplnení klasických postupov uvoľňovania
peňazí do obehu (kvantitatívne uvoľňovanie či nákup
vládnych dlhopisov) o „rozdávanie“ peňazí priamo
občanom, v snahe rozhýbať stojaté vody svetových
trhov a stimulovať ekonomiku.
PROGRES VS. BRZDA POKROKU
Aj napriek zdanlivej absencii alternatív (o ktorej nás
rady presviedčajú ideologické aparáty neoliberálnej
mašinérie) sa však vynára niekoľko možných
scenárov, ako zabrániť kolapsu a následnému rozvratu
spoločnosti, sprevádzanému vojnami a hladomorom.
Žiaden z nich sa však nezaobíde bez redistribúcie
01// ZIMA 2017
bohatstva, ktoré je v súčasnosti sústredené v úzkych
kruhoch de facto dedičných elít, pričom tie vďaka
privilegovanému postaveniu disponujú rozhodujúcim
podielom na moci – z politikov sa stávajú bábky
lobistov a z demokracie iba vyprázdnená floskula.
Ekonomické elity môžu rátať s pákami na
ovplyvňovanie legislatívnych procesov, vďaka čomu
systematicky ohýbajú právne rámce jednotlivých
štátov v záujme zakonzervovania status quo a svojho
mocenského postavenia. V tomto zmysle štandardná
sociálna demokracia nepredstavuje žiadnu alternatívu:
dokáže síce progresívnym zdaňovaním prerozdeliť
istú časť ekonomického bohatstva v prospech
spoločnosti, nerieši však samotnú podstatu a tak iba
pristupuje na „hru“ elít.
Isteže, kapitalistická elita sa svojich výsad nebude
chcieť za žiadnu cenu vzdať podobne ako jej
predchodcovia: otrokári či feudáli sa taktiež
v rôznych etapách histórie bohorovne odvolávali na
svoje „prirodzené“ a „neodcudziteľné“ práva, príp. si
pomáhali fantazmagóriami o „božej vôli“. V stave
extrémnej nerovnosti vo svete si sotva môžeme
predstaviť vývoj, ktorý by nerátal s radikálnou
redistribúciou nahromadeného bohatstva –
a to nielen pre jalovosť liberálnych a pravicovo
libertariánskych filozofov v ich márnej snahe morálne
obhájiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.
EKONOMICKÁ DEMOKRACIA
Ako vitálna alternatíva, ktorá si získava čoraz
väčšiu celosvetovú pozornosť, sa ukazuje koncept
ekonomickej demokracie, teda samosprávnej
a demokraticky riadenej ekonomiky, založenej na
kooperatívoch (teda družstevnom spôsobe výrobe).
Zásadným rozdielom v porovnaní s klasickými
súkromnými podnikmi je kolektívne vlastníctvo –
každý zamestnanec sa stáva zároveň automaticky
aj spolumajiteľom, pričom každý jeden disponuje
rovnakým hlasom i podielom na rozhodovacích
kompetenciách, zisku i prístupe k informáciám.
Takéto podniky sú skutočným výrazom reálnej
(a nielen proklamovanej) demokracie v praxi
– neexistuje totiž žiadny dôvod, aby sme sa
v spoločnosti, ktorá sa ostentatívne prehlasuje za
demokratickú, uspokojovali iba s jej obmedzenou
formou, redukovanou na politický život (aj to
vo veľmi diskutabilnej podobe). Prečo by sme si
nemohli v podnikoch a závodoch, teda na pôde
svojich zamestnávateľov (bez ohľadu nato, či sa
jedná o výrobcu alebo poskytovateľa služieb), voliť
vlastných nadriadených ako politikov vo voľbách?
Práve takto totiž fungujú kooperatívy po celom svete
– zamestnanci sa nielenže slobodne spolupodieľajú
33
 na vytváranom bohatstve (bez toho, aby si zisky
privatizoval kapitalistický majiteľ), ale z vlastných
radov si volia pracovníkov do zodpovedných pozícií.
Tí sa im následne zodpovedajú, takže si nemôžu
dovoliť svojvoľne siahať po drastických opatreniach
ako napr. hromadné prepúšťanie, v momente by totiž
boli svojimi podriadenými odvolaní.
GLOBÁLNE DRUŽSTEVNÍCKE HNUTIE
Družstevné podniky (kooperatívy) vznikajú po
celom svete, pričom najmä v posledných rokoch
rastú ako huby po daždi v reakcii na krušné
časy. Disponujú totiž unikátnou schopnosťou
odolávať makroekonomickým tlakom a pre svoje
ukotvenie v konkrétnych geografických lokalitách
a previazanosť s miestnymi komunitami sa ukazujú
ako mimoriadne stabilné (družstevníci sa totiž
nepresunú zo dňa na deň za lepšími podmienkami
do zahraničia ako toľko glorifikovaní korporátni
investori). Môžu vznikať spontánne v reakcii na
krízu – napr. okupáciou zbankrotovaných podnikov
ako v provincii Neuquén v Argentíne, transformáciou
a medzipodnikovou solidaritou ako v Spojených
štátoch, ale napokon aj ako výsledok premyslenej
vládnej politiky (Venezuela za Huga Cháveza).
I neoficiálna kurdská autonómia Severosýrska
federácia Rojava ráta s družstevnými podnikmi ako
s kľúčovou súčasťou unikátneho decentralizovaného
ekonomicko-spoločenského usporiadania. V Európe
sa družstvá tešia veľkej popularite v Holandsku,
Taliansku, Švédsku, Francúzsku, ale ekonomické
ťažkosti podnietili ich vznik aj v Grécku, Turecku či
Veľkej Británii. Výkladnou skriňou družstevníctva
však stále zostáva legendárny kooperatívny gigant
Mondragón, najväčší zamestnávateľ v autonómnom
Baskicku. Ako skutočný fenomén sa družstevníctvo
ukazuje aj v USA, kde spontánne vzniklo niekoľko
desiatok tisíc kooperatívov (najmä v oblasti malého
a stredného podnikania), ktoré majú zároveň
v praxi silnú tendenciu spájať sa do rozličných
asociácií a zväzov, prostredníctvom ktorých dokážu
finančne i vedomostne pomôcť novým záujemcom
o zakladanie družstiev – takto sa pomaličky, „pod
radarom“ všeobecného záujmu, vytvára podhubie pre
kvalitatívne nové usporiadanie spoločnosti. V tomto
kontexte nie sú nezaujímavé ani prieskumy Pew
Research Centre spred niečo vyše štyroch rokov,
podľa ktorých sa závratných 49 percent mladých
amerických respondentov vo veku 18-29 rokov
vyslovilo pozitívne o socializme (oproti 43 percentám
respondentov s negatívnou mienkou). Práve model
decentralizovanej ekonomickej demokracie sa javí
ako nová, životaschopná inkarnácia socializmu,
aktualizovaného pre potreby 21. storočia
34 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
a zohľadňujúceho súčasnú vedomostnú úroveň,
technologickú vyspelosť a politické špecifiká tejto
doby. Možno predpokladať, že postupným rozvíjaním
kvalitatívne diametrálne odlišných ekonomických
štruktúr sa vytvoria podmienky pre postupnú
transformáciou kapitalistickej ekonomiky na nové,
spravodlivejšie a demokratickejšie spoločensko-
ekonomické zriadenie – veď napokon ani revolučné
premeny rôznych spoločností neprichádzali zo dňa
na deň, podmienky pre ne sa vytvárali postupne
a dlhodobo, pričom hnijúce útroby odchádzajúceho
starého sveta poskytovali relatívne bezpečné
útočisko pre zárodky nového sveta, ktoré sa neskôr
stávali základom nastupujúcej spoločnosti. Preto
môžeme vnímať aj existujúce podniky tohto typu
ako prvé lastovičky, ktoré sa rozvíjajú síce ešte
v podmienkach dominantných kapitalistických
vzťahov, v budúcnosti však majú veľkú šancu presadiť
sa aj na celospoločenskej úrovni (už teraz existuje
niekoľko teoretických konceptov, azda najznámejší
pochádza z dielne známeho amerického filozofa
Davida Schweickarta).
NIET ČO STRATIŤ
Načrtnutý model samosprávnych, kolektívne
vlastnených podnikov predstavuje atraktívnu
alternatívu voči súčasnému režimu, sužovanému
opakovanými a nevyhnutnými kontrakciami
lokálnych a globálnych kríz. Pokiaľ niekoho táto
možnosť zaujme, neexistuje žiadny dôvod, aby si
tento model nevyskúšal v praxi „v malom“, čím sa
zároveň stane súčasťou zmien, ktoré môžu eventuálne
vyústiť do celospoločenskej transformácie – do
vytvorenia novej spoločnosti, uprednostňujúcej
svieži závan kooperácie a solidarity pred únavným,
odcudzujúcim a nedôstojným konkurenčným
bojom. Nemusíme predsa celý život premárniť
prácou v prospech kapitalistických majiteľov,
bezohľadne kasírujúcich plody kolektívneho úsilia
svojich zamestnancov. Slovenská legislatíva stále
umožňuje vytvorenie družstevného podniku, treba
byť však zároveň obozretní a sledovať trendy, najmä
v prípade bankrotujúcich podnikov sa totiž otvárajú
možnosti na transformáciu na družstvo. Treba sa
tiež zbaviť odvekého slovenského neduhu – Slováci
sú totiž šampiónmi v podliezaní vládnucej ideológii
a „mocipánom“, čo im často zabraňuje reálne vnímať
alternatívy, ktoré s blahosklonnou malomeštiackou
povýšenosťou zhadzujú bez mihnutia oka zo stola
ako „utópiu“. Paradoxne, po antikapitalistických
alternatívach sa v súčasnosti viac obzerajú nespokojní
občania na západ od nás...
// Tomáš Bóka a Marek Kopilec
// VZBURA
ZAMESTNANCOV
V ARGENTÍNSKOM
HOTELI
Napriek tomu, že je pod neustálou hrozbou
uzavretia zo strany štátu, obnovený hotel Bauen
v Buenos Aires stále ostáva žiarivým príkladom
zamestnaneckej samosprávy.
Argentínou sa v rokoch 1998-2002 prehnala
hospodárska kríza, ktorá vyústila do reťazca
bankrotov mnohých firiem. Zamestnanci mnohých
z dotknutých firiem sa však odmietli zmieriť
s predstavou straty zamestnania a tak sa vyše 350
pracovísk pretransformovalo na zamestnanecké
samosprávy. Tento fenomén vošiel do histórie ako
hnutie ozdravených továrni (fabricas recuperadas).
Jedným z najsymbolickejších spomedzi obnovených
pracovísk je hotel Bauen. Nachádza sa na ulici
oproti budove kongresu, je dobre viditeľný pre
všetkých v meste a navštevuje ho desaťtisíc ľudí
ročne. Scenár v hoteli sa veľmi nelíšil od diania
v ostatných krachujúcich firmách – kovových
a keramických závodoch, obchodoch, reštauráciách,
klinikách či tlačiarňach: pracovníci hotela začali
diskutovať o prevzatí svojho pracoviska potom, ako
niekoľko mesiacov po sebe nedostali výplatu a čelili
hrozbe prepustenia. Vidiac svoju budúcnosť ako
nezamestnaní, spravili to, čo sa javilo ako jediné
možné riešenie...
OKUPÁCIA PRACOVISKA
S rovnakým heslom, aké zaznievalo v susednom
brazílskom hnutí – okupuj, odolaj a produkuj
– sa pracovníci z Argentíny zmocnili vlastného
zdroja obživy. Nebola to len bežná okupácia alebo
sformovanie kooperatívy. Keďže pracovníci už skôr
spochybňovali samotnú podstatu súkromného
vlastníctva, vnímali miesto, kde po celé tie roky
pracovali, ako svoje vlastné, takže slovo obnovenie by
bolo výstižnejšie.
Profesorka zo City University v New Yorku Marina
Sitrin sa v čase obnovenia hotela Bauen v roku
2003 zrovna nachádzala v epicentre diania: „Spolu
so stovkami ďalších ľudí sme odstránili dosky
01// ZIMA 2017
Foto: Brian Z (Flickr, CC)
z okien a vošli dovnútra. To bol bez debát jeden
z najinšpiratívnejších zážitkov v mojom živote. Boli
tam pracovníci z viac ako tucta obnovených firiem,
mnoho účastníkov zo susedných zhromaždení,
nezamestnaní z hnutia a takisto množstvo ľudí
z novo sformovaných mediálnych samospráv,
pripravených zachytiť celý priebeh. A samozrejme,
najdôležitejšie jadro pracovníkov hotela Bauen,
ktorí sa niekoľko mesiacov schádzali na spoločných
zhromaždeniach spolu s pracovníkmi ďalších
obnovených firiem, ktorí celý proces podporovali.“
Od roku 2003 je hotel demokraticky riadený
zamestnancami, pričom v súčasnosti v ňom
pracuje okolo 150 pracovníkov. Jeho hlavným
zdrojom príjmu je prenajímanie izieb a hotelový
café bar. Hotel je medzi účastníkmi hnutia po
celom svete známy najmä ako kľúčový priestor
pre ich zhromažďovanie. Desiatky zasadacích
miestností a hlavná sála sú konštantne využívané
pre všetky významné udalosti hnutia, od kultúrnych
zhromaždení cez tie literárne až po zhromaždenia na
podporu politických väzňov, schôdze siete kooperatív,
stretnutia alternatívnych médii a knižné veľtrhy.
Práve táto funkcia hotela ako priestoru pre stretnutia
z neho robí významné centrum tvoriaceho sa
politického systému. Boj však ešte stále pretrváva.
Takmer všetky obnovené pracoviská sú dodnes nútene
brániť sa, niekedy opakovane, aj keď existuje zákon,
ktorý údajne tento proces chráni. Aj zamestnanci
hotela Bauen minuli už množstvo energie na obranu
svojho pracoviska. V súčasnej dobe prebieha ďalší
pokus o ich vysťahovanie, reakciou naň je však ďalšia
masívna medzinárodná kampaň na ich podporu.
// Zdroj: www.workerscontrol.net,
upravil a doplnil Dávid Diczházy
35
 // PARADOXY SÚČASNÉHO SVETA
21. storočie je temnejšie, než si mnohí autori sci-fi predstavovali. Technológie neslúžia človeku, ale
vytvorili chorú situáciu nezmyselnosti celej post-spoločnosti1. Predstavy utopistov v 19. storočí boli krásne:
komunizmus, peniaze neexistujú, všetko zautomatizované, za ľudí pracujú stroje a všetci žijú v blahobyte.
Sny o technológiách a vynálezoch sa splnili – stroje však znova a znova pracujú len pre určitú triedu a ostatné
obyvateľstvo zapĺňa štatistiky o zamestnanosti vymyslenými a nezmyselnými, mizerne platenými prácami.

Stali sme sa súčasťou spoločnosti neukojených
hyperkonzumentov, ktorí sú v konečnom dôsledku
sami – osamotení sa prechádzajú po supermarketoch,
pozerajú do svojich i-phonov a nakupujú zbytočné
predmety, aby na druhý deň mohli pokračovať vo
svojej nezmyselnej práci v korporácii, fast-foode
či podvodníckej telefónnej agentúre. Už v 60.
rokoch písali autori Frankfurtskej školy o probléme
zmysluplnosti práce, pričom ostro kritizovali
represívnosť industriálnej spoločnosti. Odvtedy však
predmet ich kritiky nadobudol priam gigantických
rozmerov…
V existujúcom systéme je kapitál dôležitejší než
človek, ten sa totiž stal iba „ľudským zdrojom“
nenásytnej mašinérie, zameranej na profit. Nechcem
však teoretizovať, uveďme si konkrétne príklady
nezmyselnosti hypermodernej spoločnosti –
nachádzame ich predsa dennodenne na stránkach
pracovných agentúr, ktoré sú vskutku bohatou
zásobárňou dôkazov nezmyselnosti korporátneho
kapitalizmu. Nie je predsa nič „krajšie“, než robiť za
pásom vo výrobni áut, ktoré si národ nemôže ani
dovoliť, alebo vykladať tovar za minimálnu mzdu
a nazvať to honosne – asistentka predaja. Prípadne
pracovať v textilnej korporácii, ktorá vykorisťuje ľudí
v Treťom svete, na exkluzívnej pozícii predajného
poradcu. Pri surfovaní na stránkach s ponukou práce
môžete naraziť na pozície ako Regional Controlling
Analyst, Reporting Specialist for Supply Chain,
Innovation Process Coordinator a podobné skvosty,
pričom ide vlastne o predajcov pracích práškov

1 Bělohradského termín post-spoločnosti

36 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

a lepidiel (samozrejme zahraničných korporácií).
A samozrejme, niet zmysluplnejšej práce, než
tej v nadnárodnej IT alebo telekomunikačnej
spoločnosti, kde budete pracovať na nejakom
abstraktnom procese s jednotkami a nulami a vlastne
sa ani nikdy nedozviete (a ani ho nikdy neuvidíte),
čo je reálny výsledok vašej práce. Koordinátor
zavedenia nového produktu, inžinier dodávateľskej
kvality, source to pay specialist, customer service
support specialist, travel & free activities specialist,
spot buyer, telefonický konzultant, process design
leader, referent logistiky, IT podpora s nemeckým
jazykom, junior marketér, telefonický operátor pre
podvodnícke vankúše, čašník v hipsterskej kaviarni
– toto sú povolania tej vysnenej budúcnosti, toho
úžasného utopického sveta 21. storočia. Samozrejme,
na vysokej škole vám budú básniť o tom, aká
je naša doba pestrá a kreatívna. Použijem citát
kolegu Tomáša Klimeka na margo všetkých tých
„kreatívcov“: „A ako tú kreativitu budeš realizovať?
Kreovaním najzaujímavejšieho loga pre nadnárodnú
korporáciu?“
Tento článok píšem aj ako apel na radikálne ľavicové
hnutie – vzdajte sa, preboha, už predstavy, že nový
spoločenský model pre 21. storočie bude už len
o robotníkoch a mzdách. Bude aj o hľadaní nového
zmyslu spoločnosti. Pretože darmo zarobíte 1200
€, keď vaša práca je absolútne nezmyselná, chorá
a je súčiastkou pekelného stroja, vedúceho ľudstvo
do finálnej etudy svojej existencie. Nezmyselnosť
práce bude hlavnou témou 21. storočia, v prípade, že
nedôjde k veľkej vojenskej katastrofe a nevrátime sa
do praveku.
Isteže, bude nutné prejsť ku kooperatívam
a národným podnikom, avšak nevyrieši sa
tým problém, čo budú vyrábať a pre koho. Pre
technologický pokrok sa dostávame do skutočne
komplikovaného stavu. Nemôžu predsa všetci robiť
manažérov, právnikov, predávať v kaviarni či rozdávať
hamburgery. Spoločnosť založená na službách je
nezmysel, no zároveň už pomaly nie je čo vyrábať.
A teraz k druhej strane tohto konfliktu… Post-
spoločnosť, spoliehajúca sa na import, sa samozrejme
tvári, že sme už technologicky tak ďaleko, že sa
môžeme pokojne vzdať domácich potravín, prerobiť
starú tržnicu na hipsterskú kaviareň či veľké
obilné silo na obchodné centrum alebo galériu pre
konceptuálne umenie. Avšak háčik je v tom, že oné
potravinové pilulky od praprapravnúčika MZPRX
z 30. tisícročia ešte nedorazili. Ani tie želatínové
náhrady, ktoré konzumovali v kozmickej lodi v seriáli
Návštevníci. Skrátka, stále jeme normálny chlieb,
zeleninu, mäso, ovocie, vajcia, mlieko. To znamená,
01// ZIMA 2017
že potrebujeme pestovať reálne rastliny, chovať reálne
žijúce zvieratá. Napriek tomu sa tvárime, že vlastné
potraviny už nepotrebujeme, lebo veď „globalizácia to
za nás vyrieši“ (čo tam po zdraví, lokálnej ekonomike
či nebodaj tej „smiešnej“ predstave, že sa raz tie
nerasty vyčerpajú). Ďalším ideologickým bludom
je predstava zástancov voľného trhu, že otvorené
hranice pomôžu malým a stredným podnikateľom.
Omyl. Deregulovaný voľný trh v podobe, v akej (ne)
funguje, je cesta k diktatúre korporácií, kde je malý
a stredný podnikateľ likvidovaný korporáciou či
koncernom, ktorý šikovne prelieva zisky a straty, čím
úspešne likviduje konkurenciu. Dumpingové ceny
ničia lokálnych výrobcov a poľnohospodárov, čoho
výsledkom je kolonizácia s lacnou pracovnou silou.
A kto z toho ťaží? Banky, finančné skupiny, veľké
koncerny, nadnárodné korporácie a oligarchia...
Čiže v konečnom dôsledku liberálny kapitalista,
ktorý háji voľný trh, sa stáva sám jeho obeťou. Môže
ešte samozrejme „kreatívne“ predávať pivo alebo kávu
v hipsterskom podniku a cítiť sa nezávisle. Úsmevná
je aj samotná obhajoba privatizácie neoliberálmi
v slovenských vodách, ktorí pri svojej argumentácii,
že štát je zlý vlastník, akosi zabúdajú na to, že naše
telekomunikácie vlastní nemecký štátny podnik
(Deutsche Telekom), autobusy prevádzkuje dcérska
firmy nemeckých štátnych železníc DB (Arriva)
a elektrárne zase taliansky štátny vlastník (Enel).
Čiže, z koho tu robia hlupákov?
Záverom si treba uvedomiť, že príslušníci
komunistického hnutia musia do svojich programov
zapracovať otázku zmyslu práce, a teda prejsť
z materialistických pozícií na duchovné a začať
sa zamýšľať nad vyššou dimenziou bytia, čiže
dosiahnutím šťastia a naplnením jedinca. Musí
už teraz ako predvoj (avantgarda) uvažovať nad
tým, čo s tými miliónmi ľudí bez práce, keď sa
vďaka technologickému pokroku radikálne zníži
potreba pracovnej sily, ktorú nahradí automatizácia.
Čo tí ľudia budú robiť, aby sa skrátka nezbláznili
z nečinnosti? Práve tu sa otvárajú nové cesty
pre rozvoj duchovna, umenia, vedy, kultúry či
spoznávania prírody. Bude to oveľa zložitejšia, no
zároveň kreatívnejšia cesta než v období pary v 19.
storočí či industriálnom 20. storočí. Kým sa však
nedostaneme do fázy pokročilej automatizácie, bude
nevyhnutné zabezpečiť spravodlivé prerozdelenie
bohatstva a produkcie, čo v súčasnom stave absentuje.
Krok späť je nemožný – no stále je možné vyrábať
vlastné kvalitné potraviny, chladničky, malinovky,
svietidlá, tehly, hodiny či nábytok…
// Lukáš Perný
37
 Foto: WonderWhy (Flickr, CC)

// JUHOSLOVANSKÝ SAMOSPRÁVNY
SOCIALIZMUS BOL UNIKÁT
Spolu s iným členom našej iniciatívy DAV DVA som nedávno mal možnosť stretnúť sa so zaujímavým
človekom – Ľuborom Stupavským, vojvodinským Slovákom, ktorý bol doma v Srbsku riaditeľom veľ kého
chemického závodu. Okrem toho pôsobil istý čas aj v politike, angažoval sa v prospech slovenskej národnostnej
menšiny v Srbsku. Diskutovali sme s ním predovšetkým o unikátnej forme niekdajšieho juhoslovanského
socialistického zriadenia, ktoré bolo diametrálne odlišné od toho, čo sme poznali v ČSSR – bolo totiž založené
na myšlienke zamestnaneckých samospráv, kedy boli jednotlivé podniky demokraticky spravované priamo
vlastnými zamestnancami.

Ľubor pracoval dlhé roky vo veľkom chemickom VLASTNÁ CESTA

závode v Novom Sade na výrobu čistiacich pro-
striedkov, mydiel, aviváží a kozmetiky, s viac ako 900
zamestnancami, pričom vystriedal niekoľko funkcií
– od inžiniera až po generálneho riaditeľa. Má teda
priamu skúsenosť so špecifickým samosprávnym mo-
delom, aj keď v čase jeho pôsobenia vo firme (v 90.
rokoch) už boli tieto podniky medzitým pretrans-
formované na zamestnanecké akciové spoločnosti.
„U nás v Juhoslávii prebiehala privatizácia inak ako
u vás, nie tak zhurta a istý profit z nej mali aj obča-
nia“, vysvetľuje Ľubor a hneď aj rozmieňa na drobné:
„Tradičné samosprávne podniky juhoslovanského
typu, ktoré fungovali za socializmu, sa pretransfor-
movali na akciové spoločnosti, pričom ale väčšinou
disponovali samotní zamestnanci, menší vlastnícky
podiel mali aj externí akcionári, napr. penzisti.“
Obdobie po 2. svetovej vojne bolo v znamení
konsolidácie vojnou spustošenej krajiny s veľkými
regionálnymi rozdielmi a chýbajúcou infraštruktúrou.
11 percent populácie počas vojny zomrelo, ďalších
25 percent prišlo o svoje domovy. Keďže k moci
sa dostali komunisti na čele s Josipom Brozom
Titom, prvé roky po vojne charakterizoval príklon
k centrálnemu plánovaniu sovietskeho typu. V roku
1948 sa však cesty Juhoslávie a zvyšku socialistického
tábora definitívne rozišli. Ani vyše päťročný bojkot
zo strany ZSSR a ich spojencov však nezabránil
relatívne rýchlej povojnovej konsolidácii – rokoch
1950-1960 iba máloktorá krajna sveta prekonala
Juhosláviu v náraste priemyselných výstupov
(v absolútnych číslach i v prepočte na obyvateľa).

38 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

V roku 1950 bol uvedený model robotníckej
participácie na riadení vlastných podnikov.
Časť plánovania sa tak decentralizovala do rúk
robotníckych rád, centrálne autority si však udržali
kontrolu nad alokáciou investií a voľbou riaditeľov
jednotlivých závodov. Problémom však ostávali veľké
regionálne rozdiely, navyše bohatšie a produktívnejšie
regióny sa čoraz viac sťažovali na redistribúciu svojich
prebytkov v chudobnejších regiónoch, ktoré boli na
ich vkus až príliš neefektívne pri zužitkovaní týchto
investícií. Tieto problémy mali zmierniť zmeny na
začiatku 60. rokov – domáca ekonomika sa mala
viac otvoriť svetovým trhom, tarify a obmedzenia
pre dovoz sa uvoľnili. Nespokojnosť so stagnáciou
vyústila do celospoločenskej debaty za účasti
politikov, ekonómov a odborníkov, s cieľom vykoreniť
príčiny zlyhaní.
TRHOVÝ SOCIALIZMUS
Výsledkom diskusií boli rozsiahle zmeny v roku 1963,
kedy Ústava zadefinovala tzv. trhový socializmus.
Reformy v roku 1965 tieto zmeny ešte ďalej rozvinuli.
Ich nosnou myšlienkou bolo uvedenie trhu ako
spravodlivého arbitra pri porovnávaní úspešnosti
a efektivity podnikov. Vplyv vlády na určovanie
cien, miezd a investícií sa oslabil, pričom i subvencie
pre domáce výrobky boli zrušené – namiesto nich
nastúpila konkurencia zahraničných výrobkov, ktorá
mala donútiť výrobcov k inováciám a racionalizačným
opatreniam. Kým do 60. rokov štát určoval ceny na
začiatku (pri nákupe surového materiálu) a na konci
(predaj konečnému spotrebiteľovi) produkčného
reťazca – pričom ceny pri medzičlánkoch určovala
ponuka a dopyt, nové reformy mali oodstrániť aj túto
formu štátnej intervencie.
NENAPLNENÉ OČAKÁVANIA
Do roku 1965 juhoslovanská ekonomika relatívne
prosperovala (s priemerným ročným nárastom HDP
o vyše 8 percent v rokoch 1954-1965), reformy
však priniesli katastrofu: inflácia i nezamestnanosť
v rokoch 1965-1970 prudko stúpali. Príčinou inflácie
boli najmä vyššie mzdy, ktoré nekopírovali nárast
produktivity, a prehnaná investičná iniciatívnosť –
počiatočné pretavovanie novo nadobudnutých slobôd
na vyplácanie vyšších podielov sa čoskoro premenilo
na investičné nadšenie, spojené s čerpaním množstva
pôžičiek. Výsledkom narastajúcej nezamestnanosti
bola migračná vlna, najmä do Nemecka a Rakúska.
„Množstvo ľudí však emigrovalo aj kvôli
dobrodružstvu či pre túžbu spoznávať svet – štát
im to umožnil, resp. nebránil im v tom,“ upresňuje
Ľubor. Štát začal viac intervenovať, aby zmiernil
01// ZIMA 2017
najhoršie dôsledky reforiem. Zmrazili sa platy, opäť
sa zaviedla kontrola cien. Tito napokon bol nútený
experiment s trhovým socializmom ukončiť – písal sa
rok 1974.
DEMOKRATIZÁCIA PRACOVÍSK
Nasledovali ďalšie reformy v rokoch 1974-1976,
ktoré riešili vzťah medzi samosprávami a centrálnym
plánovaním. Okrem toho došlo k úprave politického
usporiadania smerom k väčšej federalizácii, kedy
sa časť kompetencií presunula z centrálnej vlády
na jednotlivé republiky a regióny. Vzťah podnikov
k centrálnemu plánovaniu riešila kombinácia
povinných a dobrovoľných požiadaviek s cieľom
udržať makroekonomickú rovnováhu. Firmy boli
rozdrobené na tzv. Základné organizácie pridruženej
práce (Osnovna organizacija udruženog rada –
OOUR). Tieto dielčie entity (mohli nimi byť
menšie podniky alebo oddelenia väčších podnikov)
pozostávali z niekoľkých desiatok pracovníkov,
pričom disponovali relatívnou nezávislosťou
a samostatnosťou.
Každý pracovník mal právo zúčastňovať sa
zhromaždení OOUR, voliť aj byť volený do
vyšších štruktúr. OOUR si z vlastných radov volili
predstaviteľov do robotníckych rád, ktoré ďalej volili
najvyššie vedenie, vrátane generálneho riaditeľa.
Vedenie sa oficiálne zodpovedalo robotníckej rade,
ktorá rozhodovala o najdôležitejších otázkach
produkcie, plánovania, formulovania investičnej
politiky či rozdeľovania zisku. Zároveň schvaľovala
rozhodnutia riaditeľa a najužšieho vedenia.
Systém OOUR sa uplatnil vo všetkých sférach,
okrem výrobnej napr. aj v bankách, zdravotných
zariadeniach, na školách či iných verejných
inštitúciách.
„Výsledkom reforiem bol ekonomický rast,
nové továrne rástli. Podniky už ale tentoraz
skutočne patrili robotníkom, čo bol rozdiel oproti
ostatným socialistickým krajinám s prebujneným
byrokratickým aparátom,“ spomína na zašlé časy
Ľubor. „Keďže samotní ľudia rozhodovali o zložení
orgánov v podniku, do rady či vedenia sa mohli
dostať inžinieri, robotníci ale aj upratovačky.
Spolurozhodovacie právomoci a možnosť zúčastňovať
sa zasadnutí mali všetci. V robotníckych radách sa
ľudia menili, mali mandát na isté obdobie, napr. 4
roky. Zákon vymedzoval isté rámce, ale konkrétnosti
si určovali samotní zamestnanci. Štátu podávali
finančnú správu a platilli príspevky do federálneho
rozpočtu, ale inak fungovali úplne samostatne.
Vedenia podnikov riešili dodávateľsko-odberateľské
39
 vzťahy spolu so štátom, ktorý vykonával dohľad
a keď to bolo nevyhnutné, tak vzťahy reguloval. Štát
napríklad určil, koľko sa malo dať do spoločných
rezerv, taktiež organizoval zahraničný obchod cez
exportné štátne podniky.“
Majetok podnikov sa považoval za spoločenský
(nie národný či štátny na rozdiel od centrálne
plánovaných ekonomík). Bol pod kontrolou
pracujúcich, tí však so zvereným majetkom nemohli
voľne narábať – nemohli ho predať, ani odcudziť.
Pracujúci delegovali svojich zástupcov nielen
do podnikových orgánov, ale aj do federálneho
zhromaždenia, resp. do jeho ekonomickej komory.1
Okrem OOUR existovali aj záujmové komunity,
vytvárané v záujme zabezpečenia dopravy,
komunikácie, vzdelania či zdravotných služieb pre
pracujúcich.
USPOKOJENIE POTRIEB
NAMIESTO PROFITU
„Hlavným cieľom samosprávnych podnikov nebol
profit. Bolo ním totiž zamestnávanie práceschopného
obyvateľstva, zabezpečenie ich životných potrieb
a uspokojenie potrieb domáceho trhu (teda dodanie
potrebných výrobkov na trh). Ak sa dosiahol zisk,
pretavil sa do vyšších platov, ale nebol cieľom sám
osebe,“ vysvetľuje pamätník tejto éry. Práca v týchto
„
podnikoch podľa neho nadobúdala úplne iný rozmer
vďaka faktoru motivácie:
Motivácia v takýchto podnikoch sa nedá
prirovnať ani k tým najmodernejším
manažérskym stratégiám klasických
súkromných firiem – skutočne
motivovaný je totiž iba ten zamestnanec,
ktorý si naplno užíva svojich práv, ale aj
povinností, pracuje sám na seba, sám
rozhoduje o jednotlivých aspektoch
výroby a napokon aj sám určuje,
akým spôsobom sa získané financie
budú prerozdeľovať. Človek chce byť
slobodný a chce mať kompetencie,
aby zaňho nerozhodovali stále len iní.
Ľudia cítili silnú spolupatričnosť ku
svojim firmám, pomáhali si navzájom
a atmosféra bola veľmi priateľská. Aj
efektivita práce bola na úrovni.“
1 Juhoslávia bola jedinou krajinou sveta s päťkomorovým (1963-1968), či neskôr dokonca šesťkomorovým (1968–1974) parlamentom: federálna komora,
ekonomická komora, kultúrno-vzdelávacia komora, sociálno-zdravotnícka komora, organizačno-politická komora a napokon komora národov.
40 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
Snaha a motivácia jednotlivcov tvoriacich pracovný
kolektív tak vytvárala výnimočný synergický efekt.
Keďže pracujúci vedeli, že plody svojej práce
zožnú sami, ku svojim povinnostiam pristupovali
zodpovedne. Ak boli výsledkom ich snaženia zisky,
okrem časti, ktorú si vyplatili vo forme podielov, si
pomocou fondov spoločenskej spotreby dokázali
zafinancovať množstvo potrieb od pôžičiek, cez
výstavbu bytov, až po kultúrne či športové vyžitie,
dovolenky (firemné i súkromné) a zájazdy. „Popritom
školstvo a zdravotníctvo boli úplne zdarma, navyše
veľmi dobre organizované,“ dodáva Ľubor.
KONTRAKTY NAMIESTO TRHU
Ďalším špecifikom boli spoločenské kontrakty, ktoré
upravovali vzťahy jednotlivých OOUR a záujmových
komunít medzi sebou navzájom (ekonomické
dohody), resp. medzi nimi, odbormi a vládou
(sociálne zmluvy). Zmluvy medzi OOUR upravovali
ceny či kvantitu produkcie v dlhodobom horizonte,
zároveň však mali zabezpečiť spoločné zdieľanie
ziskov a investícií, ale aj rozdelenie bremena nákladov
a rizika prípadných strát. Od tohto kontraktuálneho
modelu sa tiež očakávalo, že okrem záujmov firiem
zohľadnia aj celospoločenské záujmy. Zmluvy
medzi OOUR a štátom upravovali napr. limity pre
zahraničné úvery, cenové limity, zamestnanecké kvóty,
vzťah medzi mzdami a nárastom produktivity, atď.
Bankovú sústavu tvorili v Juhoslávii Národná
banka Juhoslávie, osem národných bánk na úrovni
republík (Chorvátsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina,
Slovinsko, Macedónsko, Čierna Hora)
a autonómnych regiónov (Vojvodina a Kosovo)
a napokon vyše 150 samosprávnych „komerčných“
bánk. „Komerčné“ banky boli oficiálne kontrolované
svojími zakladateľmi – lokálnymi firmami či
záujmovými komunitami.
Z hľadiska foriem podnikania bola juhoslovanská
ekonomika pestrá – okrem spoločenského
vlastníctva či družstiev (najmä v poľnohospodárskej
sfére) existovalo aj súkromné vlastníctvo, ktoré sa
uplatňovalo najmä vo sférach ako maloobchod,
remeselníctvo, poľnohospodárstvo, služby, reštaurácie
či turistika. „Takisto vo výrobnej sfére fungovalo
množstvo malých súkromných firiem – či už
servisných alebo projektových. Podstata je však
tá, že súkromný sektor bol držaný na uzde, takže
nemohlo sa stať, aby z týchto firiem vyrástla nejaká
korporácia.“
EXPANDUJÚCI STAVEBNÝ SEKTOR
Dlhodobým problémom boli regionálne rozdiely,
každý región však mal vlastné zdroje, ktoré
boli pilierom jeho ekonomiky. „Vojvodina bola
ekonomicky silná, najmä priemyselne. Ale napr. také
Kosovo malo zásoby nerastných surovín, ktoré inde
neboli. Celkovo bola Juhoslávia do značnej miery
sebestačná, akurát niektoré nerastné suroviny sa
museli dovážať.“
Mnohé firmy expandovali aj do zahraničia. Juhoslávia
patrila k lídrom Hnutia nezúčastnených štátov
(tvoriaceho alternatívu voči dvom súperiacim
mocenským blokom), pričom sa najmä vďaka
silnému stavbárskemu sektoru aktívne angažovala
v krajinách Tretieho sveta – prostredníctvom
špecializovaných koncernov Energoinvest Sarajevo
a Energoprojekt Belehrad vybudovali juhoslovanské
stavebné, energetické a strojárske firmy množstvo
budov, elektrární, priehrad, zavlažovacích systémov
a iných strategických projektov v krajinách ako Líbya,
Angola, Tunisko, Irak či Irán. Iba v roku 1988 sa
jednalo o prácu v rozsahu 1,4 miliardy dolárov.
PROBLÉMY S INFLÁCIOU
Juhoslávia sa však opäť nevyhla výkyvom, aj
pre otrasy na globálnom trhu. Štát mal iba dve
možnosti: nechať napospas osudu neproduktívne
podniky, alebo ich vydržiavať pomocu (často
nerozumných a neefektívnch) investícií (tzv. soft
budget constraints, tak často kritizovaný odporcami
socialistickej ekonomiky). Vybral si druhú možnosť,
aby nedopustili nárast nezamestnanosti. Problémy
priniesol aj návrat veľkého množstvo Juhoslovanov,
ktorí sa počas recesie v Západnej Európe hromadne
vracali domov (tretina až polovica gastarbeiterov).
Ropná kríza v roku 1974 navyše prehĺbila aj problém
inflácie a zahraničného dlhu, keďže Juhoslávia
bola do značnej miery závislá od importu ropných
produktov. V roku 1974 mala krajina dokonca
najvyššiu infláciu v celej Európe. Problém so
zadlženosťou narástol v roku 1979, kedy sa svet
prehupol do ďalšej recesie.
INTERVENCIA MMF
Osemdesiate roky nezastihli juhoslovanskú
ekonomiku v dobrej kondícii: inflácia dosahovala
závratných výšok a životný štandard občanov klesol
v rokoch 1982-1989 o závratných 40 percent (čím sa
2 Samosprávny model pretrval podľa Ľubora v istej podobe až do roku 2000, až potom definitívne ustúpil neoliberalizmu.
01// ZIMA 2017
vrátil na hodnoty z polovice 60. rokov). V 80. rokoch
navyše Juhoslávia prijala niekoľko pôžičiek od MMF,
čím sa problém s dlhom iba prehlboval. V roku 1987
už Juhoslávia nebola schopná splácať svoj zahraničný
dlh, o rok neskôr už bola na prvom mieste vo výške
zahraničného dlhu v prepočte na jedného občana
v Európe.
Na jar 1989 premiér Ante Marković podpísal s USA
zmluvu o finančnej injekcii – Američania podmienili
úver zavádzaním liberálnych reforiem, úsporných
opatrení či elimináciou spoločenského vlastníctva
a samosprávnych podnikov. Ľubor však upozorňuje
aj na druhú stránku mince: „Áno, Juhoslávia bola už
vtedy zadlžená. Ale čo je to oproti súčasnej miere
zadĺženia? Veď súčasný dlh všetkých štátov bývalej
Juhoslávie už spolu presahuje 180 miliárd dolárov,
pričom v ére SFRJ bola jeho výška iba 15,6 miliárd
dolárov.“
PRIVATIZÁCIA, KOLAPS A VOJNA
V roku 1990 začala nová éra privatizácie. Prvky
trhovej ekonomiky západného typu dostali zelenú
a čoraz viac sa začleňovali do samosprávneho
systému. Zamestnanecké samosprávy v istej podobe
pretrvali, ale pretransformovali sa zo spoločensky
vlastnených podnikov na zamestnanecké akciové
spoločnosti, pričom však ostávali v rukách
zamestnancov (akcie neboli obchodovateľné na
burze)2. Reformy ale zmenili zameranie podnikov,
ktorých hlavným motívom sa stal zisk. Zároveň sa
zrušila paternalistická funkcia štátu, ktorý dovtedy
zachraňoval neefektívne podniky investíciami
a subvenciami – v novom prostredí vyvstala pre zle
hospodáriace podniky hrozba bankrotu. Zároveň sa
takmer úplne odstránila kontrola cien. O Juhosláviu
ako dôležitú geopolitickú križovatku sa čoraz viac
zaujímali aj nadnárodné korporátne elity a vlády
imperialistických štátov na čele s USA a Nemeckom.
Ľubor upresňuje:
„Juhoslávia bola tŕňom v oku odjakživa. Už v časoch
studenej vojny sme boli nesympatickí obom
táborom – kapitalistickému i socialistickému, lebo
sme budovali niečo úplne iné, vlatstné a originálne.“
Tlaky zo zahraničia neustávali, pričom juhoslovanskú
vládu sa snažili čo najrýchlejšie vmanévrovať
do pozícií liberalizácie, privatizácie a úsporných
opatrení. Súčasne prebiehala cieľavedomá likvidácia
spoločenského majetku, s čím má Ľubor aj priamu
osobnú skúsenosť: „Podniku, v ktorom som
41
 pôsobil ako generálny riaditeľ, sa isté kruhy snažili
cieľavedome uškodiť, aby znížili jeho cenu a dostali
sa k nemu za zlomok ceny. Napokon sa mi podarilo
zabrániť rozkradnutiu firmy iba vďaka politickým
kontaktom.“
Ďalší scenár je všeobecné známy: separatistické
tendencie Chorvátska a Slovinska, rastúce sociálne
napätie a – predovšetkým – geopolitické záujmy
imperialistických veľmocí vyústili do bratovražednej
vojny, po ktorej nezostal kameň na kameni.
UNIKÁTNY EXPERIMENT
Samosprávny socialistický experiment napriek
početným zlyhaniam relatívne úspešne pretrval
niekoľko desaťročí. Podľa Unkovského-Koricu,
profesora na Univerzite v Glasgowe, sa Juhoslávia
svojím životným štandardom chvíľami približovala
k vyspelým sociálnym štátom západnej Európy:
„Juhoslovanská spoločnosť bola slobodnejšia ako
spoločnosti vo východnom bloku a spravodlivejšia
ako tie v západnom.“ Systému dokonca vo svojich
dokumentoch vzdal hold aj jeden zo symbolov
nezmieriteľného ideologického rivala – CIA:
„Do roku 1990 sa juhoslovanský model rozvinul
do podoby unikátnej, vysoko decentralizovanej
a spoločensky vlastnenej trhovej ekonomiky. Keď
systém fungoval podľa predstáv, firmy riadené
zamestnancami medzi sebou súťažili v rámci
trhového systému, pričom svoje zisky recyklovali
v prospech uspokojovania vlastných potrieb
a platenia príspevkov, ktoré putovali do kolektívnych
fondov spoločenskej spotreby“. S týmito tvrdeniami
súhlasí aj Ľubor:
„Tito niečo vybudoval, to sa musí uznať. Krajina
držala pokope aj napriek všetkým rozdielom
v mentalite, kultúre či ekonomike. Vytvorila sa
jednota z rôznych etnických a náboženských skupín.
Pokiaľ však boli ľudia uspokojení po materiállnej
stránke, neboli prakticky žiadne problémy. Mali
čo jesť, piť, strechu nad hlavou, pokoj, bezpečné
spolunažívanie. Kým dva bloky proti sebe bojovali,
Juhoslávia reálne pracovala v prospech svojich ľudí.
Bol to unikát, ktorý fungoval. Dá sa povedať, že do
80. rokov bola drvivá väčšina populácie spokojná.
Akonáhle však prišli ekonomické problémy, stali sa
vodou na mlyn nacionalistickým vášňam.“
Diane Flaherty: Self-Management and Requirements for Social Property – Lessons from Yugoslavia. Dostupné online: https://goo.gl/fJGTEJ
The Library of Congress Country studies; CIA World Factbook: Yugoslavia (former) Economy. 1990. Dostupné online: http://bit.ly/2k1v7hg
Vladimir Unkovski-Korica: This Was My Yugoslavia. 2002. Dostupné online: http://bit.ly/2k5Y2Qq
42 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
NOVODOBÉ KOOPERATÍVY
Ľubor si všíma aj súčasné celosvetové hnutie,
pretláčajúce podniky podobného typu (kooperatívy),
zároveň však upozorňuje, že bez podpory štátu
majú tieto tendencie iba minimálnu šancu: „Veľkým
problémom je neschopnosť nových podnikov
konkurovať zabehnutým monopolom, ktoré ich
ničia bezkonkurenčnými cenami a bezproblémovým
prístupom k lacným pôžičkám – dôsledkom je, že
monopoly napĺňajú väčšinu regálov supermarketov
svojimi výrobkami. Navyše, štát skôr pomôže veľkým
nadnárodným investorom rozličnými daňovými
úľavami ako domácim producentom. Pre sťažené
podmienky by nové kooperatívy nemali šancu
konkurovať bez štátnej pomoci. Preto je nutný
zásah štátu a úprava legislatívy – jedinou šancou je
teda okrem šírenia osvety a informovania verejnosti
o potenciále kolektívne vlastnených podnikov
zaistenie politického spojenca – strany či hnutia,
ktoré by tieto myšlienky presadzovalo v politickom
zápase. Zmenu nemožno robiť výlučne zdola,
musí zasiahnuť štát, resp. spoločnosť ako taká sa
musí zapojiť do procesu. Problémy sú navyše aj
s možnosťami šírenia myšlienok o ekonomickej
demokracii – možnosti na oslovenie spoločnosti sú
totiž bez politických spojencov a získania väčšieho
priestoru v celopološných médiách minimálne.
Existujúce limity sú dôsledkom štrukturálneho
nastavenia – o obsahu veľkých médií rozhodujú
peniaze a mocenská sféra. Tu a tam sa však podarí
pretláčať nové alternatívy aj v mainstreame, bez
politických spojencov však ostanú aj tie najlepšie
myšlienky iba v polohe ‚salónneho mudrovania‘.“
Na záver však Ľubor preladil na optimistickejšiu
notu: „Zároveň je dôležité nebyť negativistickí, treba
vysielať pozitívne signály verejnosti, ísť príkladom,
načúvať ich konkrétnym problémom a ponúknuť
danú alternatívu ako ich riešenie priamo v teréne.“
Nuž, vo svetle svetového vývoja a kolabujúceho
neoliberálneho systému (čo v uplynulých mesiacoch
vo svojej analýze veľmi neochotne musela uznať aj
MMF) treba pracovať na alternatívach tvrdšie ako
kedykoľvek predtým, nakoľko žijeme v dobe, kedy sa
láme chlieb a kedy sa bude rozhodovať, akou cestou
sa vyberieme…
// Tomáš Bóka
 Foto: Richard Hurd (Flickr, CC)
// DRUŽSTEVNÍCTVO AKO RIEŠENIE
PRE LOKÁLNE POĽNOHOSPODÁRSTVO
Do roku 1989 sme boli potravinovo sebestačná krajina hlavne vďaka nášmu družstevníctvu. Netreba vymýšľať
koleso nanovo, stačí sa inšpirovať tým, čo sa osvedčilo a prispôsobiť súčasným podmienkam. Družstevníctvo
zažíva v súčasnosti vo svete boom, vďaka svojej efektivite a schopnosti odolávať kríze. Družstvá sú vhodné
najmä preto, lebo vďaka svojej organizačnej štruktúre sa hodia viac do lokálnych ekonomík ako veľ ké
korporácie. Vďaka tomu by sa vyriešila regionálna nezamestnanosť, vrátane dlhodobej.

Jedným z riešení pre slovenské poľnohospodárstvo by
mohla byť orientácia na lokálnu výrobu ekologických
bio produktov prostredníctvom malých družstiev. Dnes
sú už ľudia za zdravé produkty ochotní si priplatiť. Keď
sa bude slovenské poľnohospodárstvo naďalej sústrediť
len na súčasný trend pestovania monokultúrnych
obilnín, kukurice, slnečnice alebo repky, bude
v budúcnosti vystavené tlaku silnej konkurencie veľkých
firiem. Na pestovanie monokultúrnych plodín je
taktiež potrebných oveľa menej pracovných miest ako
v lokálnom poľnohospodárstve.
Lokálne poľnohospodárske družstvá by pôsobili
v jednotlivých regiónoch a medzi sebou by
spolupracovali navzájom, nie si konkurovali.
Spolupráca družstiev medzi sebou by mala byť
dobre koordinovaná zastrešujúcou organizáciou.
Keby aj občania kupovali produkty družstiev vo
svojom regióne, podporili by tým seba a na oplátku
by lokálne družstvá mohli preinvestovať časť zisku
v prospech svojho regiónu. Toto je ďalšia výhoda
družstiev, že si môžu vytvárať fond spoločenskej
spotreby, prostredníctvom ktorého môžu podporovať
lokálne prospešné investície ako napríklad ihriská,
parky atď. Lokálne poľnohospodárske družstvá by
boli zamerané v prvom rade na zabezpečovanie vyššej
zamestnanosti v regióne, produkcie zdravých potravín
a v neposlednom rade potravinovej sebestačnosti.
Cieľom tohto návrhu je vytvorenie organizácie,
zastrešujúcej a koordinujúcej súčasné a budúce družstvá
prvovýrobcov, pestovateľov, chovateľov, spracovateľov,
prepravcov a predajcov. Vďaka organizovanosti by
sa dosiahla vyššia efektivita a taktiež by sa predišlo
vzájomnej konkurencii jednotlivých firiem. Úlohou
organizácie by bolo dohliadať, aby jej členovia
fungovali na princípe spolupráce a solidarity.
// Dávid Diczházy

01// ZIMA 2017 43

 // DRUŽSTVO VS. ESEROČKA
Na Slovensku je najčastejšou formou podnikania klasická „eseročka“ – teda spoločnosť s ručením
obmedzeným. Jednou z jej hlavných výhod je tá, že na jej založenie postačí jedna osoba, ktorá v nej môže
zároveň vykonávať funkciu jej orgánov. Táto právna forma nie je ani kapitálovo náročná, nakoľ ko minimálny
vklad je 5000 €. Po novom je však zavedená nevyhnutnosť vložiť tento vklad do banky, čiže už nestačí len
prehlásenie správcu vkladu. Pritom práve táto skutočnosť bývala jedným z hlavných dôvodov pre výber tejto
právnej formy.
Ako vhodná alternatíva sa javí družstvo. Obchodný
zákonník ho definuje ako spoločenstvo neuzavretého
počtu osôb, založené za účelom podnikania alebo
zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo
iných potrieb svojich členov.
Nevýhody družstva oproti klasickej „eseročke“:
• družstvo musí mať najmenej 5 členov, to však
neplatí, ak sú jeho členmi aspoň dve právnické
osoby;
• jeho „obraz“, resp. predsudky v ponímaní názvu
družstva. Táto nevýhoda sa však pri serióznom
porovnaní stiera.
Výhody v porovnaní s inými právnymi formami:
• vstupný kapitál iba 1250 €;
• v právnych vzťahoch s tretími osobami zodpovedá
družstvo za porušenie svojich záväzkov celým
svojím majetkom, členovia družstva však za
záväzky družstva neručia;
• anonymita vlastníctva – majitelia družstva (teda
jeho členovia) sa nezapisujú do obchodného
registra ani do žiadnej štátnej evidencie, zoznam
členov družstva vedie pre interné potreby iba jeho
predstavenstvo, neukladá sa však do žiadneho
registra ako v prípade „eseročky“, ani do zbierky
listín;
• „otvorenosť“ družstva – členstvo možno prevádzať
bez nutnosti dodržania právneho formalizmu.
Prevod členstva nemusia schvaľovať dokonca
žiadne orgány družstva, ani jeho členovia. Netreba
meniť spoločenskú zmluvu, ani stanovy. Netreba
žiaden zápis v registroch. Zo dňa na deň sa osoba
môže stať členom družstva, resp. môže z neho
vystúpiť.
44 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
Okrem právnych výhod by som ešte zdôraznil dve
oveľa podstatnejšie výhody:
Keď družstvo funguje ako zamestnanecká
samospráva – teda každý jeho člen má rovnocenný
podiel a rovnocenný hlas na členskej schôdzi, vzniká
v družstve demokracia na pracovisku, teda niečo, čo
je v tradičnej firme nepredstaviteľné.
Pri zamestnaneckej samospráve sa stretávame s ešte
jednou veľkou výhodou – synergickým efektom,
ktorý v tradičnej firme nie je ľahké dosiahnuť.
V krátkosti by sa dal synergický efekt opísať takto:
ľudia v tíme sú spojení určitými väzbami, neznalosť
jedných je nahradená znalosťami a nápadmi iných.
Nápady jedných motivujú druhých k zvýšeniu
produktivity, čím sa vytvára nová kvalita a zvyšuje
efektívnosť tímu. Možnosťou spolupodieľať sa na
rozhodovaní či na ziskoch a získaním nevídanej
slobody – ale zároveň aj spoluzodpovednosti za
firmu – sa zvyšuje motivácia zamestnanca, ktorý sa
de facto ako člen družstva stáva spolumajiteľom.
V porovnaní so zamestnancami bežných firiem
teda nie je odsúdený do pasívnej role a odkázaný na
svojvôľu svojich nadriadených, ale stáva sa aktívnym
elementom, ktorý má priamy dosah na všetky
rozhodovacie procesy.
Keď majú členovia rovnaké postavenie a spoločný
cieľ, pozitívne to vplýva na výkon a konečné výsledky,
čo potvrdzuje aj prax.
Dôkazom týchto výhod sú mnohé príklady zo sveta,
kedy napríklad zamestnanci prebrali krachujúce
podniky, pretransformovali ich na družstevnú
samosprávu a dodnes úspešne fungujú. Množstvo
takýchto príkladov nájdete na našej stránke
www.davdva.sk ako aj na facebookovej stránke
Ekonomická demokracia.
// Dávid Diczházy
 Foto: ajehals (Flickr, CC)
// PREČO ZDROJOVÁ EKONOMIKA NIE JE
MARXIZMUS, AJ KEĎ NEPOZNÁ PENIAZE
Idea ekonomiky založenej na dlhodobej udržateľnosti zdrojov, teda zdrojová alebo planetárna ekonomika,
tak ako sa ju pokúšajú vniesť do povedomia pokiaľ možno kritického percenta populácie, býva často (najmä
think tankmi z prostredia politickej pravice) označovaná za mutáciu marxizmu, ktorá je pretvorená tak, aby sa
zapáčila dnešnému – podľa „anarcho“kapitalistov lenivému – človeku. Tento typ povrchnosti, krabičkovania
a zovšeobecňovania je ostatne pre pravicu typický a má ho na svedomí spôsob myslenia nositeľov tejto
psychosociálnej reaktivity, ktorí sú svojimi „vodcami“ presviedčaní, že sú múdrejší ako ľavica, lebo sú pravica
a tým pádom neakceptujú akúkoľvek nepravicovú argumentáciu.

Prečo teda zdrojová ekonomika nie je mutáciou
marxizmu? Rozdiely sú natoľko markantné, že ani
Joe McCarthy nedokázal zavrieť Jacque Fresca
za šírenie nepovoleného zmýšľania. Karl Marx
vychádzal vo svojich tézach z teórie konfliktu, teda
v kontexte doby konfliktu, ktorý vznikol zväčšovaním
ekonomickej priepasti medzi vládnucou triedou
vlastníkov zdrojov a triedou pracujúcich, ktorí zdroje
zhodnocujú. Tento typ sociálneho konfliktu sa
cyklicky vracia, keďže súčasný globálny ekonomický
model sa pokúša o nekonečný ekonomický rast, čo
však z logických dôvodov nie je možné a tak po
vzostupe spravidla prichádza ekonomická kríza,
spôsobená hornými 10.000 a znášaná dolnými
miliardami ľudí. Akonáhle sa pracujúca trieda
prepadne do stavu, kedy nie je schopná svojimi
výplatami pokryť ani základné životné potreby,
schyľuje sa k revolúcii v krajinách, kde ku kritickému
poklesu prístupu k životným potrebám došlo.
Revolúcia je vhodný nástroj, ako dočasne prerozdeliť
zdroje rovnomernejšie. Dočasne preto, lebo sociopati
druhého typu (teda tí, ktorí sú schopní empatie, ale
aj tak sú pre nich ostatní úžitkovými zvieratami)
takmer okamžite začnú stavať pyramídu moci, aby sa
mohli postaviť na jej vrchol. Okrem toho revolúcia
nepožiera len vlastné deti a náhodné obete, ale aj
neobnoviteľné prírodné zdroje. Po revolúcii dochádza
v zmysle marxizmu ku koncentrovaniu výrobných
prostriedkov do rúk pracujúcej triedy a k procesu
vedúcemu k bezpeňažnej ekonomike, teda
plánovanému hospodárstvu, ktoré má podľa teórie
zabezpečiť prístup výrobkov každému pracujúcemu.
Prírodné zdroje sú odňaté buržujom a spravované
proletariátom.
Zdrojová ekonomika na rozdiel od marxizmu nie je
založená na konflikte a triedny konflikt považuje za
prejav zastaranosti a nefunkčnosti kapitalizmu. Marx
a Fresco by sa zhodli na tom, že súčasný monetariz-

01// ZIMA 2017 45

 mus funguje len ako nástroj na získavanie, upevňova-
nie a ďalšie rozvíjanie moci jednotlivcov nad spoloč-
nosťou, čo má pre spoločnosť ako celok deštruktívne
následky a bráni v jej rozvoji. Preto ani zdrojová
ekonomika nepozná pojem platidlo. Spôsob, akým
sa k bezpeňažnej ekonomike prepracovať, je však
u zdrojovej ekonomiky diametrálne odlišný a vy-
chádza z poznatku, že technologická evolúcia nášho
druhu predbehla našu sociálnu evolúciu, brzdenú
práve presadzovaním a upevňovaním kapitalistického
modelu, ktorý sa medzičasom stal zastaraným.
Prírodné zdroje nepatria žiadnej triede, ale sú
považované za spoločné dedičstvo ľudstva. K tomuto
stavu sa dá dopracovať likvidáciou ekonomického
systému odspodu a nie je potrebné nikoho súdiť,
ani stavať k múru. Ostatne, osobnosť každého sa
vyvíja podľa prostredia, v ktorom vyrastá, a tak je
nelogické viniť miliardára zo snahy o navyšovanie
svojho majetku na úkor zamestnancov, keď je
od malička vedený k tejto činnosti ako k jedinej
správnej. Zober vojakovi zbraň a nemusíš ho zastreliť,
zato ho môžeš presvedčiť, aby sa pridal k tebe.
Pracujúca trieda je pre plne zavedenú zdrojovú
ekonomiku bezpredmetná, nepotrebná. Zároveň
neexistuje trieda, ktorá by mala nástroj na ovládanie
spoločnosti, verejnej mienky a moderovanie prístupu
ľudí k vzdelaniu. Je to spôsobené maximalizáciou
automatizácie výroby a výrobou takého množstva
produktov, aby boli uspokojené požiadavky
spoločnosti a zároveň minimalizovaná produkcia
odpadu, najmä toho z neobnoviteľných prírodných
zdrojov (preto zdrojová ekonomika). Fungovanie
zdrojovej ekonomiky zabezpečuje technologická
superštruktúra, ktorej komponenty sú už v dnešnej
dobe známe, vytvorené a používané.
Motivácia k zdrojovej ekonomike je teda v prvom
rade ekologická, v druhom sociálna. V prostredí, kde
má každý rovnakú možnosť na rozvíjanie svojich
schopností a zároveň na nikoho nie je vyvíjaný
nátlak k práci ako hodnote vymeniteľnej za životné
potreby, vznikajú podmienky k vytvoreniu civilizácie
1. typu. Prakticky neexistujú podmienky k vzniku
spoločenského konfliktu a trvalý mier je zabezpečený
samotnou konštrukciou systému. Systém je trvalo
udržateľný, nepotrebuje žiadnu vládu, ani politiku.
Ostatne preto je najmä pravičiarmi označovaný
okrem komunistického aj za utopický. Politický
systém zdrojovej ekonomiky je meritokracia a riešený
je ten spoločenský problém, ktorý vznikol, nie ten,
ktorý vytvorí politik, aby mohol sľúbiť, že ho vyrieši.
// Štefan “Exocet” Buchta

PRISPEJTE NA ČINNOSŤ
Činnosť našej redakcie sa nezaobíde bez nákladov
a nakoľko sa publikačnej činnosti a občianskemu
aktivizmu venujeme z číreho idealizmu a bez
podpory akýchkoľvek tajných sponzorov či
korporátnych vydavateľstiev, pomôže nám každý
jeden cent. Ak máte záujem finančne podporiť
tento projekt, svoje príspevky môžete zasielať na
nasledovný účet:

IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

ĎAKUJEME!

Do správy pre príjemcu nezabudnite napísať svoj

e-mail, aby sme Vás mohli zaradiť do nášho zoznamu
podporovateľov – do Komunity DAV DVA, s právom
na informácie o použití takto získaných financií.

Peniaze, ktoré takýmto spôsobom vyzbierame, použijeme predovšetkým na tlač a distribúciu printových
vydaní nášho magazínu ako aj na úhradu bežných nákladov. Príspevkami na činnosť pomáhate udržať
tento projekt nažive, zároveň sa však aj spolupodieľate na tvorbe novej alternatívy.

46 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

 Foto: jiva bludeau (Flickr, CC)
// ROZPOR HUMANIZMU
S NEOLIBERÁLNYM KAPITALIZMOM
DOKÁZANÝ VEDOU
Martin Luther King sa kedysi pokúšal naštartovať hnutie za odstránenie chudoby. Uvažoval jednoducho
a sústredene, vnímal riešenie chudoby ako logické a racionálne vyústenie občianskych a ľudských práv.
„Musíme rýchlo zahájiť posun od spoločnosti orientovanej na veci k spoločnosti orientovanej na osoby,“ hovoril. Videl
implementáciu univerzálneho garantovaného príjmu ako prvý krok v procese rekonštrukcie celej spoločnosti.

Dnes na neho nadväzujú nové hnutia, ktoré vidia síce
rôzne cesty, no väčšina vníma nerovnosť v bohatstve,
majetkoch, príjmoch a využívaní zdrojov, ktorá
je príznakom súčasného neoliberálneho modelu
a ktorú dôsledne popisuje Thomas Piketty vo svojej
knihe „Kapitál v 21. storočí“ ako enormný problém
súčasnosti. Veda v súčasnosti dokazuje, prečo sa
neoliberalizmus dostáva do rozporu s odstraňovaním
chudoby.
manifestujú isté výsledky. Ak vidíme súvislosti
medzi ekonomickým poklesom a počtom rastúcich
samovrážd na celom svete, nedá sa to pričítať len
jednotlivým ľudským rozhodnutiam – podobne
ako súvislosť fajčenia a rakoviny pľúc, aj účinky
ekonomického systému sa pretavujú do výsledkov na
úrovni populácie.
STROM PRÍČINNOSTI

ŠTRUKTURALIZMUS Ide o zjednodušený pokus ukázať negatívne účinky

Prvýkrát tento pojem použil nórsky sociológ
Johan Galtung, ktorý je známy tiež používaním
pojmu štrukturálne násilie, z ktorého príznakov je
najbadateľnejšia chudoba. Štrukturalizmus znamená,
že berieme do úvahy vzťahy vo veľkom meradle. Táto
metodológia chápe prvky ľudskej kultúry ako súčasť
vzťahu k väčšej zastrešujúcej štruktúre alebo systému.
Hľadá vzťahy ako napríklad predpoklady, čo je termín
často používaný v medicíne, keďže tie predvídateľne
na zdravie v trhovom hospodárstve, konkrétne
v termínoch socioekonomickej nerovnosti. V hornej
časti sa nachádza samotná surová štruktúra trhu,
odvodená väčšinou z geografického determinizmu
od neolitickej revolúcie. Je to ekonomický základ
založený na majetku, výmene, práci pre príjem,
súťaži alebo konkurenčnej samoregulácii, ktorý
uvádza do pohybu predvídateľnú radu výsledkov.
Nasleduje pohnútka – stimul. Tá zahŕňa výsledky
sociálnej psychológie, ktorá podporuje a v konečnom

01// ZIMA 2017 47

 dôsledku zrkadlí štruktúru trhu. To zahŕňa
strategickú výhodu, samo-maximalizáciu, „v skupine“
sebazáchovu, psychológiu dominancie a tak ďalej.
Potom máme inštitúcie (3. úroveň nižšie). Jedná
sa o formálne a koncepčné inštitúcie, ktoré nás
obklopujú. Patria medzi ne obchodné inštitúcie
ako korporácie produkujúce výrobky, finančné
inštitúcie ako centrálne banky vytvárajúce menovú
politiku, ideologické inštitúcie ako neoliberalizmus
a konzumizmus, regulačné inštitúcie ohľadom
majetku, zákonov či vlády a napokon inštitúcie
pre legitimizovanie, čo sú neobjektívne prejavy
inteligencie preferujúce systém ako propaganda či
priemyselná a komerčná reklama sama osebe, pretože
existuje, aby podporila pozitívne hodnoty cyklickej
spotreby a etiku konzumizmu a márnosti a tým
vrátila späť štruktúre hospodársky rast, ktorý systém
vyžaduje.
Sú to tieto inštitúcie, kvôli ktorým zasahuje
socioekonomická nerovnosť hlavnú populáciu (4.
úroveň nižšie). Nerovnosť a ekonomický prístup,
konkrétne materiálny prístup spolu s následnou
sociálnopolitickou nerovnosťou, zahŕňa zoznam
nespravodlivostí ako strata kúpnej sily, psychologické
choroby, strata dôvery, stres, strata biodiverzity, strata
transparentnosti, priamy útlak a mnohé iné, ktoré
vyúsťujú do psychologických a fyziologických chorôb,
skupinových konfliktov a negatívnych externalít
ako chudoba či znečistenie. V konečnej fáze vedú
k manifestácii štrukturálneho násilia, vyjadrenej
v zníženom telesnom či duševnom zdraví, dĺžke
života, zníženej sociálnej stabilite a zvýšenému
násiliu.
48 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
CHUDOBA ZNIŽUJE IQ
Štúdia Kolumbijskej univerzity z roku 2015 ukazuje,
že kognitívna porucha koreluje s chudobou v podobe
poškodenia mozgu. Bolo zistené, že štruktúra mozgu
detí a dospievajúcich, ktoré žijú v chudobe, sa
v skutočnosti odlišuje od tých, ktoré žijú v blahobyte.
Deti žijúce v rodinách s príjmom menším než 25 000
dolárov ročne mali o 6% menej vyvinutý mozog než
tie, ktoré žili v rodinách s príjmom 150 000 dolárov
ročne. Podobná štúdia zistila, že chudoba celkovo
koreluje s redukciou kognitívnej kapacity a následne
k efektívnemu zníženiu IQ. Z tejto štúdie vyplynulo,
že stres z obáv o peniaze a prežitie môže vytvoriť
ekvivalent kognitívnemu deficitu v podobe straty 13
IQ bodov. Vedci naznačujú, že tento stres vysvetľuje,
prečo chudobní ľudia majú väčšiu pravdepodobnosť
pre horšie rozhodnutia, naďalej zhoršujúce ich
finančné problémy. To je v kontraste s rétorikou: „No,
musíte byť šikovnejší, musíte sa viac snažiť, musíte činiť
lepšie rozhodnutia.“ V niečom to môže byť pravda, ale
vlastný štrukturalizmus, keď toto rozdelenie nastane,
im dáva výhodu na mnohých úrovniach. Takže
v konečnom dôsledku jednajú týmto spôsobom
nie preto, že sú takí, ale preto, lebo im štruktúra
umožnila orientovať sa na seba, zatiaľ čo chudobní
(a zasiahnutí chudobou) sú zmätení, dislokovaní,
strácajú dôveru a doslova trpia poškodením mozgu
a stratou jeho kognitívnej kapacity.
Medzinárodná nezisková organizácia Childfund
International, ktorá predkladá výskumy o dopadoch
detskej chudoby, uviedla: „Jedno z najviac
znepokojujúcich prepojení medzi chudobou a vzdelaním,
ktoré vidíme, je nízky príjem domácností, ktorý úzko
koreluje so zlým prospechom v škole. Deti z rodín
s nižšími príjmami majú väčšiu pravdepodobnosť,
než študenti s bohatším zázemím, že budú mať horšie
výsledky testov a je u nich vysoké riziko predčasného
ukončenia školskej dochádzky. U tých, ktorí dokončili
strednú školu, je menej pravdepodobné, že budú
navštevovať vysokú školu než u študentov z rodín
s vyššími príjmami. Účinky chudoby na vzdelanie
tak predstavujú špecifické problémy v prelomení
začarovaného kruhu generačnej chudoby.“ Ľudia
hovoria o rovných príležitostiach vo svete akoby to
bola politika. Ale nie je. Je to systémové, začína to
opäť na socioekonomickej úrovni. Štúdia vedcov
Washingtonskej univerzity v St. Louis v roku 2016
v skutočnosti uvádza, že detská chudoba môže oslabiť
dôležité spojenia medzi jednotlivými regiónmi
mozgu, čo v dlhodobom horizonte vedie ku klinickej
depresii.
SOCIÁLNE SAMOVRAŽDY
A EXTRÉMNA NEROVNOSŤ
Štúdia z roku 2015, ktorá sa zamerala na 63 krajín,
zistila s ohľadom na duševné zdravie 46 000
samovrážd, ktoré boli spojené s nezamestnanosťou,
len v roku 2008, značiac dramatický nárast
v súvislosti s globálnou finančnou krízou
v tomto období. Správa publikovaná Americkou
psychologickou asociáciou, skúmajúca databázu
34 000 pacientov s opakovanou hospitalizáciou na
psychiatrii, uvádza, že nezamestnanosť, chudoba
a finančná nedostupnosť bývania boli v korelácii
s rizikom duševných chorôb. Uviedla: „Jedným
01// ZIMA 2017
z najviac konzistentne replikovaných zistení v sociálnych
vedách bol negatívny vzťah socioekonomického
postavenia a duševného ochorenia: čím nižší je
socioekonomický štatút jednotlivca, tým vyššie je jeho
riziko pre vznik duševnej choroby.“ Podobne analýza
M. Harveyho Brennera, pokrývajúca 120 rokov dát
z Ústavu pre mentálne postihnutých v štáte New
York, uvádza, že „nestability v národnom hospodárstve
sú jedným z najdôležitejších zdrojov výkyvov pre
duševnú hospitalizáciu alebo početnosť prijímania.“
Čo sa týka dĺžky života, správa z roku 2015
z Národnej akadémie vied uvádza priemerný
rozdiel dĺžky života 13 až 14 rokov medzi bohatými
a chudobnými v Spojených štátoch. Extrémnejší
výsledok existuje v samotnom Londýne, kde
monitorovacie stredisko London Health Observatory
zistilo 25-ročnú priepasť medzi bohatými
a chudobnými. V tomto kontexte je tu vysoký počet
srdcových chorôb, ktoré nie sú iba vysoko korelované
s chudobou, ale všeobecne s rozsiahlym životným
stresom v nerovnej spoločnosti.
Štúdia UC Davis uvádza, že ľudia s nižším
socioekonomickým postavením mali 50% šance
na vznik ochorenia srdca. S využitím dát zo
Spojených štátov, kde každý rok nastáva približne
600 000 úmrtí, vedúci autor štúdie dospel k záveru:
„Nízky socioekonomický status je rizikovým faktorom
vlastného srdečného ochorenia a musí byť braný ako
taký v ohľad lekárskou komunitou.“ Je to spojené
so psychosociálnym stresom, prichádzajúcim zo
sociálneho prostredia, čo má priamu súvislosť
s poškodením mozgu, hormonálnymi problémami,
49
 depresiou, úzkosťou, reprodukčnými komplikáciami,
poruchami spánku, poruchou rastu, problémami
s pamäťou, cukrovkou, kardiovaskulárnym
ochorením, gastrointestinálnou poruchou, sexuálnou
poruchou a celkovo nedostatkom imunity. Štúdia
vedcov z Kolumbijskej univerzity z Mailman School
of Public Health z roku 2011 uvádza, že faktory
súvisiace s chudobou (ako napríklad nedostatok
vzdelania a rasová diskriminácia) spôsobili smrť len
v roku 2000 približne 874 000 Američanom. V roku
2000 zomrelo približne 2,8 milióna Američanov, to
znamená, že 31% z nich zomrelo práve kvôli týmto
okolnostiam, ktorým sa pravdepodobne dalo predísť.
Celosvetovo spácha samovraždu približne 800 000
ľudí ročne. 75% z toho sa deje v krajinách s nízkymi
a strednými príjmami. 30% z nich sa uskutočňuje
formou samootrávenia pesticídmi v rozvojových
oblastiach. Štúdia Gandhi Institute of Development
and Research v Bombaji z roku 2006 uvádza, že
86,5% farmárov, ktorí si vzali život, boli jednoducho
zadlžení.
NEROVNOSŤ PLODÍ NÁSILIE
Pri podrobnom 4-ročnom meraní vzťahu medzi
socioekonomickými faktormi a násilnými
gangmi v Los Angeles sa prišlo k záveru: „Na
úrovni komunity, vraždy súvisiace s gangmi
v Los Angeles najviac súvisia s nízkymi príjmami
a nezamestnanosťou.“ Spolu až 50% všetkého násilia
s použitím zbrane pochádza z gangov, ktoré vznikli
v priemere celkovo s vysokou pravdepodobnosťou
zo strádania, chudoby a nerovnosti. Zatiaľ sa
nehovorí o chudobe a kontrole nerovnosti, hovorí
sa hlavne o kontrole zbraní. Zbrane sú nástroje
a v konečnom dôsledku zabíjajú ľudia v podsvetí.
Zbrane iba urýchľujú tento proces. Slovami Dr.
Jamesa Gilligana z Harvardského centra pre štúdium
násilia: „Celosvetovo najsilnejším prediktorom početnosti
vrážd je veľkosť medzery v príjmoch a bohatstve medzi
chudobnými a bohatými. Najsilnejším prediktorom
početnosti národného alebo spoločenského násilia – vojny,
občianskeho násilia a terorizmu – je veľkosť medzery
v príjmoch a bohatstve medzi bohatými a chudobnými
krajinami.“
V práci „The Spirit Level: Prečo je rovnosť lepšia pre
každého“ (2009) Wilkinson a Pickett predstavujú
veľké množstvo epidemiologických údajov.
Spoločnosti s veľkými medzerami v príjmoch, vrátane
Spojených štátov, pociťujú nepomerne výraznejšie
celú škálu problémov verejného zdravia, zahrňujúcich
vyšší výskyt srdcových ochorení, obezity, kojeneckej
úmrtnosti ale napríklad aj zabitia či uväznenia a pod.
50 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
V tabuľke empirických údajov ohľadom
štrukturálneho násilia, v ktorej Köhler s Alcockom
v roku 1976 porovnávali celkovú dĺžku života, sa
uvádza, že vo svete v danej dobe prišlo o život ročne
zbytočne okolo 18 miliónov ľudí. Nie je dôvod sa
domnievať, že tieto čísla sa príliš zmenili. Až 95%
z týchto úmrtí sa stalo v krajinách globálneho juhu,
čo ukazuje veľký nepomer medzi dvoma hemisférami.
OBETE NEOLIBERALIZMU
Autori diela „Čierna kniha komunizmu“ prehlasujú,
že v 20. storočí bolo zabitých 94 miliónov ľudí týmto
systémom. Aj keby sme predpokladali, že tieto čísla
sú presné (aj keď mnohí kritici zastávajú opačný
názor), socioekonomická nerovnosť v súčasnom
systéme umožňuje dosiahnuť tento počet obetí za
menej ako 6 rokov. Je veľmi ťažké byť tohto svedkom
a potom zo štrukturálneho hľadiska neodkazovať
k tomu, čo je jadrom pôvodu – teda k trhovému
kapitalizmu, ktorý je založený na konkurenciou
produkovanej nerovnosti. Medzitým sa v roku
2015 zverejnilo, že 62 ľudí má väčšie bohatstvo než
dolných 50% celej svetovej populácie, pričom od roku
2015 existuje na svete približne 1 800 miliardárov
s viac než 7 miliardami dolárov. Organizácia pre
výživu a poľnohospodárstvo Spojených národov
(FAO) vypočítala, že by stačilo zhruba 30 miliárd
dolárov ročne, aby bol vyriešený hlad vo svete
prostredníctvom väčšiny rozvojových programov
v chudobných regiónoch. Nielenže by toto miliardári
mohli robiť po dobu 200 rokov a stále by boli bohatí,
ale nebolo by to ani nutné, pretože je to aj o vývoji,
nie iba o nesystematickej pomoci. Samozrejme,
ide iba o nepatrný zlomok amerických ročných
vojenských výdajov, ktorý by tiež stačil.
Rozpoznaním tejto hlbokej poruchy hodnôt,
bývalý riaditeľ FAO uviedol: „vzhľadom k tomuto,
ako môžeme vysvetliť ľuďom dobrej vôle v dobrej
viere, že nebolo možné nájsť 30 miliárd dolárov ročne
k tomu, aby 862 miliónom hladujúcim ľuďom boli
zachované základné ľudské práva – právo na jedlo
a tým i právo na život?“ Tieto problémy v súčinnosti
s problémami klimatických zmien, technologickou
nezamestnanosťou (na ktorú upozorňuje množstvo
vedcov ako Stephen Hawking) či vládnymi dlhmi
(kedy už aj agentúra S&P predpovedá, že v roku
2050 bude 60% krajín v úpadku) nás čoskoro
nevyhnutne dovedú k rozhodnutiu priznať pravdu
a začať pracovať na alternatívach k súčasnému
systému – to je to najzodpovednejšie, čo môžeme
začať robiť. Veda nás môže nasmerovať.
// Marek Kopilec
 OD ĽUDÍ, PRE ĽUDÍ
Jedným z našich hlavných cieľov je pravdivo informovať o reálnych problémoch bežných ľudí,
vykorisťovaných týmto systémom, medzi ktorých patríme aj my. Sme veľmi radi, že nám pomáhate
vytvárať obsah a upozorňujete na problémy vo svojom okolí.

Preto aj vám ponúkame možnosť, aby ste nám poslali na mail dav.dva@riseup.net svoje
osobné príbehy, negatívne skúsenosti alebo sťažnosti na zamestnávateľov, prípady nekalého
zaobchádzania s pracujúcimi či šikany zo strany úradov a celkovo všetky negatívne skúsenosti s
prácou a životom v kapitalizme. Pokiaľ máte vy alebo niekto z vášho okolia podobné skúsenosti s
týmto režimom, neváhajte a podeľte sa s nami – pomôžete tak upozorniť na dlhodobo ignorované
problémy tohto štátu.

Pochopiteľne, vaše príbehy je možné zverejňovať aj anonymne – teda bez skutočného mena
autora či dotknutej firmy (zamestnávateľa). Budeme len radi, lebo nie sme žiaden uzavretý
spolok kaviarenských intelektuálov, ale jedni z vás, jedni z davu.

01// ZIMA 2017 51

 // PRÍBEHY ZO ŽIVOTA
Na stránkach nášho časopisu vám budeme prinášať autentické príbehy reálnych ľudí, pracujúcich,
nezamestnaných, boriacich sa s každodennými problémami a statočne bojujúcich s prekážkami, ktoré im
kladie pod nohy súčasný systém – neoliberálny kapitalizmus v podobe štátno-korporátnej mašinérie, v ktorej
víťazia ostré lakte, cynizmus a mocenské ašpirácie, pričom ľudskosť či empatia s trpiacimi rodinami idú bokom.
V prvom čísle zverejňujeme úryvok z knihy Angie Oravcovej „Spoveď opatrovateľ ky“, v ktorej sa mimoriadne
sviežim a čitateľsky pútavým spôsobom delí s čitateľmi o svoje pracovné skúsenosti – ako desaťtisíce iných žien
zo Slovenska či iných krajín bývalého východného bloku ju totiž nepriaznivá ekonomická situácia donútila
opustiť vlastnú rodinu a ísť sa starať o penzistov z bohatších kapitalistických krajín. Jej príbeh v sebe ukrýva
svedectvo o všetkých útrapách, s ktorými sa tieto statočné ženy potýkajú pri dennodennom výkone svojho
povolania – o nutnosti vycestovať do cudziny za prácou, často nedôstojných podmienkach či neadekvátnom
prístupe zo strany zamestnávateľa ako aj klientských rodín a mnohých ďalších problémoch, na ktoré ostáva
často jediný liek – humor a nadhľad… V príbehu autorky sa nepochybne spozná nejedna slovenská žena
s podobným osudom, množstvo podnetov a poučení v ňom však nájdu aj ostatní čitatelia – tí najvnímavejší
si istotne po jeho prečítaní položia otázku, či skutočne neexistuje iná možnosť ako cestovať za prácou do
cudziny. Skutočnú príčinu tohto stavu treba hľadať v ekonomicko-politickom zriadení, ktoré síce štedro dotuje
nadnárodné korporácie, skrývajúce sa za honosné termíny ako „zahraničný investor“, ale popritom nedokáže
zabezpečiť ani elementárne podmienky na prežitie pre vlastných občanov, ktorých tak okolnosti nútia
popretŕhať rodinné väzby, vycestovať do cudziny a zvykať si neraz na nedôstojný spoločenský štatút.

52 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

// JA A FELIX
Nedá sa zabudnúť na chvíle, ktorého som u neho
strávila. Mnohému ma naučili. Sýty vraj hladnému
neverí. Už predtým som počula o rôznych ľuďoch,
zvykoch, čudáctvach. Pri mojej práci opatrovania
som sa stretla s kadečím, možným i nemožným.
V Nemecku či v Rakúsku, tam všade som opatrovala
a môžem pokojne povedať, že ľudia sú všade rovnakí.
Zlí aj dobrí. Boh má zrejme rád rozmanitosť.
V opatrovateľskej branži sa toho premelie až-až. Túto
robotu nemôžem robiť podľa pravítka. Je to skôr ako
húsenková dráha, raz hore, raz dole.
Felix bol vernou kópiou strýka Držgroša. Už
dávno predtým som zistila, že ani Rakúšania, či iní
západniari, nie sú všetci v tom bohatom vreci. Áno.
Aj tu sú normálne živoriaci ľudia, ktorí šetria ako
sa dá. Na rozdiel od nás im omnoho viac vypomáha
sociálna matka.
Felix bol klientkin syn. Žili vo Viedni. Opatrovala
som babku zhruba rok. Bývali na pustom mieste, na
predmestí, ktoré Viedeň nemá rada, v tehlovej bytov-
ke, na ktorej jedinou pečaťou prítomnosti boli celkom
zaujímavé graffiti. Takže som ani zďaleka nepatrila
k skupinke opatrovateliek, ktoré by zdobili viedenské
korzá v čase svojho voľna neodolateľným slovanským
šarmom. Je jedno ako vyzerám, v konečnom dôsled-
ku, všetky robíme to isté, či už s gélovými nechtami,
alebo nie. K robote u Felixa som sa dostala náhodne.
Šla som tam zastúpiť švagrinú, ktorá tam mala tiež
záskok. Taká popletená situácia o ničom.
Felixov byt bol starý ako jeho matka, 96 ročná Lydia.
Naposledy do neho investovali ešte v minulom
tisícročí. Nuž, nemali na to. Lydia kedysi pracovala
v mliekarni ako pomocná sila. Vlastne som ani
nevedela, čím bol jej muž. Od začiatku som si
myslela, že zrejme nejakým darmožráčom. Všimla
som si, že všetky jeho zarámované fotografie
mali prasklinu či ležali dolu hlavou. To mi vždy
pripomenulo vtip, ako sa pýta muž svojej ženy, či bola
na návšteve svokra. Žena sa ho pýta: „Prečo?“ „Nuž,
lebo som opľutý na svadobnej fotke“. Tak taký pocit
som mala aj ja z manžela starej panej. Opľutý...
Nepýtala som sa. Za to som si hneď v prvý deň
vypočula kázeň o skromnosti a mojich povinnostiach.
Pre mňa rutina, no Felix si dal záležať a previedol
ma bytom ako na exkurzii. Na moje sklamanie býval
s nami. Dvojnásobné sklamanie, že bol škaredý
ako noc. Ako vampír, no bez podoby s Edwardom
01// ZIMA 2017
Cullenom. Bol asi v mojom veku, ale tvár i telo akoby
prešli vysávačom života. Pri rozprávaní prskal slinami,
čo ma reflexívne nútilo ustupovať. Zhrnuto, bol to
týpek, ktorého podobizeň by pokojne mohli vytlačiť
na plagát a vycapiť do hajzlu. Keby ste sa na neho
pozreli, chcelo by sa vám, veď… viete čo!
Babka bola anjel. Kvôli nej som ostávala a znovu sa
vracala. Pri jej pohľade sa topilo maslo, rozkvitali
kvety a rodili sa úsmevy. Nestretla som nikoho
s takou neuveriteľne krásnou karmou. Bola ako
dieťa, uväznené v tele starej ženy. Aj tak premýšľala,
počúvala, majúc vlastnú realitu. Nikdy nezdvihla
hlas, nemračila sa. Akoby to ani nepoznala. Celé
dni presedela v kresle a šila. Čokoľvek. Každú
dieru a otvor. Najradšej prišívala gombíky. Potom
sa vypárali a ona začala od znovu. Evidentne ju to
bavilo, spolu s čítaním. Nikdy sa nepichla, šikovnica!
Felix predával v kníhkupectve. Jeho izba pripomínala
väzenskú celu. Ráno vypadol a večer zapadol do izby,
prehodiac presný počet slov s matkou i so mnou.
Hneď v prvý deň po prebudení som zistila, že čosi
nie je v poriadku. Otvorím chladničku a v nej – nič.
Teda tanierik a na ňom – jeden plátok syra, dva
kúsky chleba a kôpka masla. Ani mlieko, vajíčka,
káva... Čokoľvek, aspoň na oči. Prehľadala som
všetko. Bilancia? Buď ich vykradli, alebo sú to naozaj
vampíri a cicajú krv. No ja nie som upírka či husiarka
Zuzka, ktorá žila zo vzduchu a sala zo stĺpa… Volala
som teda Felixovi. Odmerane mi povedal, že pre nás
pripravil raňajky a obedy nám budú nosiť. Prehltla
som. Babka bola omrvinkárka. Zjedla menej ako
málo. Ani nechcela. Za to ja som trpiteľsky čakala
na obed. Dorazil o trinástej hodine. Kurevské číslo.
Obed chutil vynikajúco. Bodaj by nie. Od rána
vytrávilo a nebolo do čoho zobnúť.
Rozhodla som sa teda vziať domácnosť do svojich
rúk. Prekutrala som celý byt, potravinové zásoby, aby
som spísala zoznam dlhý, s tragickým podtextom.
Nemali vôbec nič. Ani základné suroviny. Z čoho
mám variť? Ako vyprať? S čím poumývať riad? Jediná
hubka na umývanie si pamätala, že myla riad po
Čenkovej deťoch.
Rozhovor s Felixom bol nevyhnutný. Vytáčala som
ho proti smeru jeho vôle ako pevne prisatého kliešťa.
Každá vyslovená položka, námietka, zvyšovala aj
tón jeho hlasu. Zúril. Trvala som však na svojom
a argumentovala vlastnou praxou. Ide tu predsa
aj o babku. Chcem variť! Nestačí raz denne teplé
jedlo! Treba kúpiť základné suroviny a kozmetiku.
Bledol rýchlejšie ako zuby po vybielení. Nasledoval
jednostranný kompromis. Škrtal a pripisoval,
53
 krížikoval, akoby hral Bingo. Nakoniec skonštatoval,
že mi bude dávať sto eur na dva týždne ako
Haushaltgeld (peniaze na domácnosť).
Sto eur pre troch? Zas som sa do neho pustila. On sa
naje v meste, babka veľa nezje a okrem toho máme
predsa obedy! Vŕtal do mňa debilnými poznámkami.
No do očí sa nedíval. Ustúpila som. Veď počkaj!
Šetrila som ako len vedela. No už za týždeň
som z tých sto eur nemala nič. Pán veľkomožný
kontroloval a odkladal každý bloček, vykonával
okamžité inventúry, aby mu všetko sedelo. Do gramu
a centu. Niekedy sa na mňa pozrel röntgenovými
očami, až som mala obavy, aby mi nerozrezal brucho
s úmyslom presvedčiť sa, že tých 10 dkg šunky je
naozaj tam. Raz ma šokoval tým, že mi na stôl
položil otvorený balík vložiek s otázkou – Was ist
das? Vysvetlila som mu v ostrej kocke cyklus ženskej
periódy, no sotva ma vnímal. Uspokojil ho až fakt,
že som si tie vložky kupovala za svoje. To, na čo ich
potrebujem, ho vraj vôbec nezaujíma.
Za prvý turnus som zhodila tri kilá. Felixova diét-
na metóda zabrala. Keby som mala nadváhu, aj by
som mu ďakovala. Po toľkých odrobených rokoch
v rôznych rodinách s rôznymi zvykmi si neporadím
s nejakým čudákom? Moje striedačky sa menili ako
aprílové počasie. Žiadna nevydržala viac než jeden
turnus. Keď som dorazila na druhú šichtu, čakalo ma
prekvapenie. Zmizol prací prášok, dávky na pranie
boli iba tri, v maličkých odmerkách, také štamper-
líky. Rovnako aviváž. Ako infantilná som sa smiala
nad tým, ako zháňa tie malé odmerky, aby si dal takú
námahu. No aj smiech mi zamrzol pri pohľade na
mydlo, dôkladne, takmer chirurgicky prerezané na po-
lovicu. Druhá zmizla. Toaletné papiere – dva kotúčiky,
na dva týždne, pre tri zadky! Chladnička sa rehotala,
keď som ju otvorila. To všetko, rozpoltené, mi pri­
šlo ako z nejakého dramatického filmu, keď sa dvaja
rozvádzali a v amoku rezali všetko na polovice. Ale
v podobnom filme za to mohli zázračné chobotnice,
tuto sa zmagoril človek. Vo filme je to akceptovateľný
fakt stavu vášne. Toto bola chladná, pragmatická rea-
lita človeka, ktorý mal sám problém rozpoltenosti.
Kde, do čerta, poschovával tie ušetrené polovice,
som nikdy nezistila. Do jeho izby som už nemohla,
zamykal ju a stavím sa, že kľúč nosil v trenkách, kde
hrdzavel vedno s penisom. Mäso bolo zázrakom.
Pripomínali ho len tie najnechutnejšie biele wursty
bez chuti, zápachu, akési typicky rakúske jaterničky,
ktorými dôkladne zapratal malú mrazničku. No a var!
Veko rakvy sa zatvorilo, keď mi Felix oznámil, že ak
sa bude variť, zruší teda obedy. „A z akej riti mám
variť?“ vybuchla som. Tváril sa, že nepočuje. Dva
54 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
týždne som teda varila tie porazené biele jaternice
na sto spôsobov. Ani jeden nebol stráviteľný. Babke
to nevadilo, no ja som ich nemohla ani cítiť. Piekla
som ich, dusila, varila, zásadne so štipcom na nose. To
aby mi nedvihlo žalúdok. Raz som upiekla bábovku.
Babka mala Vianoce. Zjedla ju takmer celú. Mala
som obavy, že praskne ako balónik.
Ďalšie dve kilá dolu. S Felixom by nepohla ani
smrť. V živote som nestretla takého človeka, tak
nečlovečenského. Akoby nemal žiadne pocity, nič.
Len obrovskú kalkulačku v hlave. Nedoprial si nič
a vyžadoval to aj od iných. Zvykali sme si teda na
príchod svetového hladu. Prežili by sme. Apropo.
Televízor sa zapínal iba večer na dve hodinky.
V starej kachľovej peci, ktorá byt vykurovala, sa smelo
prikúriť, len ak teplota klesla pod pätnásť stupňov.
Nemali auto, teplú vodu, internet, mikrovlnku... Nič
z vecí, ktoré sú dneškom.
Zvykla som si. A začala chybiť. Po prvý krát šiel
môj profesionálny odstup bokom. Zrejme mi hlad
zatienil zrak a konala som živočíšne. Keď som
skonštatovala, že moja hmotnostná váha dosiahla
pomaly ideál modeliek a začalo mi ubúdať fyzických
síl na manipuláciu s babkou, šupla som do cestovnej
tašky pár zemiakov, korenín, cestovín, zeleninky…
Začala som nosiť z domu. Smiešne. S Felixom to
ani nepohlo. Naďalej len tupo kontroloval tie svoje
nezmyselné účtenky. Tak som bola sviňou aj ja.
Z vlastných, dovezených a nepreclených pochutín
sme si každý večer s babkou zobkali priamo pred
ním. Neponúkla som ho. Babka si pochvaľovala
a spoločne sme hrešili, zámerne v čase pozerania
na telku. „Mama má nízky dôchodok. Aj príspevok
na opatrovateľky. Viac si dovoliť nemôžeme!“, jeho
ukončovacia veta. Všetci nad tým krútili hlavou.
Kolegyne, rodina… „Ty s takou praxou, nemčinou,
skúsenosťami, opatruješ za také peniaze a navyše
v takých podmienkach? Zbláznila si sa? Ty si každej
radila, aby si presadila svoje, poznáš práva, zákony...“
výčitky som poznala, ja som ich vymyslela. Tento krát
to bolo ale iné. Nebolo to o peniazoch. Potrebovali
ma. Začiatočníčka by to nezvládla. Išlo mi aj
o princíp. Jednoducho som dvihla hodenú rukavicu.
Malé víťazstvá prichádzali, síce vo vzácnych chvíľach,
ale prišli. Raz som sa zobudila, šla do kuchyne a na
stole ležal balík. Vedľa neho stručné, holé Felixove
vety: Rychlovarná kanvica. Na tú vašu kávu. Felix.
Neverila som vlastným očiam. No a tak sme sa
postupne dopracovali k mikrovlnke, novej práčke
i k čerstvému mäsu na nedeľu. Zo stovky neupustil,
ale prekvapoval malými zázrakmi. Raz došiel
s koláčikmi, ktoré kúpil v cukrárni. Potešili. Potom
dovliekol invalidný vozík, ktorému som sa tešila asi
najviac. Začali naše túlačky po Viedni. S babkou
sme ožili. Kúpil internet a nechával mi svoj laptop.
Nemusela som už k susede na skype. Počúvajte reláciu Ľavicové spektrum, ktorú
pripravujeme v spolupráci so Slobodným
„Hmm... no zdá sa, že Felix je do vás zamilovaný,“ vysielačom.
povedala suseda pobavene. Pozerala som na ňu
s úžasom a hneď si predstavovala ten studený psí
čumák. Ako asi môže vyzerať láska na Felixovej KAŽDÝ PONDELOK
tvári? Nemožné! „Tomu neverím! Veď on nemá rád
ani sám seba!“ odvrkla som. Stará suseda, klebetnica, 15:30 – 17:30
akoby od nás, však vedela svoje. „Ale vystriedalo sa
tu mnoho opatrovateliek... no žiadna tu nevydržala Archív relácie nájdete na našom
dlhšie ako vy. Oni sú chudobní, ale ten chudák Felix YouTube kanáli Iniciatíva DAV DVA
to nemá v hlave v poriadku.“ Už som sa poberala
preč, keď ma čosi zastavilo. Zvedavosť. Vždy, keď Pripravuje: Audiovizuálna sekcia
sa začalo klebetiť, zbabelo som ušla. Nenávidím Iniciatívy DAV DVA
klebety. Teraz ma uštiplo nutkanie ochutnať ich.
„Jazykom zabiješ!“ hovorievala moja nebohá babka.
„Teta.. a čím bol Felixov otec?“ „Jááj... To bol mrcha
človek! Zavretý bol v base. Lydiu tak dobil, že ostala
na vozíku, chuderka. Vytrpela si pri ňom! A Felixa –
začala šepkať, lebo bytovkové uši majú citlivý sluch
– zatváral do pivnice. Bil ho a nedával mu jesť. Stále
kričal, že je to bastard. Jedával, chudák, po susedoch.
Veru, vytrpel si. Raz vzal Felix v zlosti otcovi fľašku
pálenky a zatvoril sa s ňou do pivnice. Tam ju celú,
do dna vyslopal. Starý zúril, celú noc sme nemohli
spať. Taký cirkus! A ráno dopálila sanitka, Felixa
brali. Vtedy mal okolo jedenásť rokov. Opil sa skoro
k smrti. Na truc. Dlho bol v nemocnici, vraj upadol
do kómy a napokon tam za ním šla aj chuderka
Lydia. Keď ju tak dobil. Odvtedy sme ho nevideli.
Vraj tam aj skapal. Dobre mu tak! Veru, prežili si
tí dvaja! Ale neradi o tom hovoria. Felix bol vždy
čudákom, ani s našimi deckami sa nehral.“

Bez vetra sa ani lístok nepohne. Predstava malého

Felixa, bojujúceho s vlastným otcom o detstvo, borila
moje predošlé zaklincovanie ho do radu idiotov.
Ale ako vraví aj môj brat – „Pre idiota, každý idiot.“
Všetci máme svoje nerovnice bez riešenia. Okrem pár
zázrakov sa však nič mimoriadne nezmenilo. Felix
ukázal dobrú vôľu a to bolo pre mňa zadosťučinenie.
Takže sme ten čas vypĺňali mnohými kompromismi.
Pre babku.

Neskôr som robila zas v inej rodine, prežívala

iné príbehy a k Felixovi som sa vrátila, keď mi na
Slovensko prišla jeho prvá pohľadnica z Kuby.
Prekvapil ma a milo.

// Angie Oravcová
 slobodnyvysielac.sk
(úryvok z knihy Spoveď opatrovateľky)

01// ZIMA 2017 55

 // DETÍ AKO SMETÍ
No nenapíš o tom! No neuvažuj nad tým!
Mám svrbivé pero, takže ak ma niečo nadchne,
tak sa o to vždy podelím.
Moja kamarátka pracuje v detskom domove.
Pochádza z jednej dediny, kde takisto pomáha
susedom, keď je potrebné pichnúť injekciu či inak
ratovať, ako diplomovaná sestra má kompetencie,
no i rozum a srdce na správnom mieste. Rozprávala
mi o jednej obyčajne neobyčajnej rodinke z veľkej
dediny, o statočnosti a kráse ženy, ktorá bojuje
neustále o niečo, čo by malo byť niečím výnimočným
a krásnym...
Nazvem ju Aničkou, lebo je to typicky krásne
ženské meno. Anička má šesť detí a momentálne
čaká siedme. U mnohých len táto veta spôsobí
pohoršenie. Ale prečo? Najstarší syn toho roku
maturuje a úspešne. Anička je doma, domáca pani na
plný úväzok. Stará sa o deti a domácnosť. So svojím
manželom zdedili po rodičoch starší domček, ktorý
si prerobili. Anička chová kozičky, sliepky, majú
krásnu záhradu, kde si vypestujú všetko, čo potrebujú.
No nezaháľa. Privyrába si aj prácou na internete.
Nezarobí mnoho, no aspoň – ako vraví – na parádu!
Má zdravé, krásne a šikovné deti. Sú viditeľne
chudobnejší, no i skromnejší. Navyše – a tu sa trochu
pozastavím – nie sú to Rómovia. Jej muž pracuje
56 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
v Holandsku ako stolár. Už šesť rokov. Nuž uživiť
takú veľkú rodinu, to dá zabrať. Obaja však odjakživa
túžili po veľkej rodine...
– V poslednej dobe sa cítim veľmi zle. Štítim
sa úradov a ich nemiestnych poznámok, urážok
a kádrovania o nezodpovednosti.
– Keď som navštívila svojho gynekológa, oznamoval
mi s úškrnom na tvári, že čakám siedme dieťa.
Zvýskla som radosťou, no odozva žiadna. Prevŕtal ma
pohľadom, ktorý mrazil až pri kostiach. Potom mi
navrhol, či nerozmýšľam nad antikoncepciou alebo
podviazaním vaječníkov. Po pôrode by sa to mohlo
previesť a bol by pokoj. Šokoval ma.
– Ja nechcem. Túžime mať mnoho detí... som
šťastná.
– Všade som sa stretávala s odporom a kritikou. Ešte
i učitelia. Deti evidentne nemajú to, čo by mali mať...
– Čo to je? – pýtala som sa. – Sú čisté, sýte... Varím
im, dobre sa učia a starajú jeden o druhého. Moje
deti sme vychovali ku skromnosti. Nemajú mobily, to
áno... Majú jeden spoločný, aj počítač majú spoločný,
no ešte sa nepohádali. Šatstvo a topánky sa dnes dajú
kúpiť i v sekáčoch a sú kvalitné, alebo ich tí menší
zdedia po starších... Nikdy sa nesťažovali.
Raz mala na nejakom úrade problémy a arogantná
úradníčka ju odbila so slovami:
– Mať mnoho detí je luxus, drahá pani. Myslím, že
v dnešnej dobe aj nezodpovedné! Potom chodíte na
úrady a pomôž nám úrad!
– Ale ja predsa od vás nič nechcem, len sa pýtam
na sociálne štipendium pre syna a možnosť obedov
za euro. Len sa pýtam! – ohradzovala sa Anička. –
Poviem vám to na rovinu. Len preto, že som biela
a mám mnoho detí, tak som iná? Zlá? Som hrdá na
svoje deti... Evička vyhrala matematickú olympiádu,
Saša tancuje vo folklórnom súbore, Dominik výborne
hrá futbal, Dášenka píše do školského časopisu... –
menovala s hrdosťou aktivity svojich detí.
– Drahá pani, nesmiete sa urážať. My vám chceme
len to najlepšie. Samozrejme i deťom.
– Moje deti majú všetko, čo potrebujú! – to už
Anička zvýšila hlas. – Takže len preto, že nie som
cigánka s desiatimi deťmi, tak je to nemorálne,
nezodpovedné?
– Pozrite... To je iné, musíte uznať. Tam je to
normálne!
No čistý koniec. Napokon si dotyčná osoba zahryzla
do jazyka, lebo pochopila, že prekročila hranicu
slušnosti. No nie je jediná. I ľudia v dedine na nich
hľadia s otázkami a odstupom. Akoby sa mali za
niečo hanbiť.
01// ZIMA 2017
– Stretávam sa s tým denne... No toto je Slovensko.
Keď môj muž po prvý krát vycestoval do Holandska
za prácou, pýtal sa ho jeho šéf na rodinu, súkromie...
Keď mu trochu váhavo povedal, koľko má detí, ten
distingvovaný pán prekvapene otvoril ústa, veselo
zakričal a smial sa – Bravó, gratulujem!!! Ste šťastný
otec... Úžasné. Musíte byť pyšný na takú krásnu veľkú
rodinu! – jeho pochvaly boli úprimné a po čase chcel
vidieť aj fotky detí, manželky...
– K môjmu mužovi sa správali s úctou a rešpektom.
Dokonca mu dávali práce a príležitostí navyše,
kvôli tomu, že má veľkú rodinu... Chápeš? – vravela
Anička kamarátke. – Úplne iné zmýšľanie. Tam slovo
rodina a deti niečo znamená – úctu, rešpekt a hlavne
chuť pomôcť.
Nuž je to veru na zamyslenie. Dnes sa bežne
stretávame s nevraživosťou ľudí na túto tému. Jednej
skupine sa toleruje a druhej, ktorú by mal náš štát
podporovať, sa to netoleruje, ba naopak vyčíta. Viem,
nie je to pravidlom, aký kraj, taký mrav... A predsa.
Štatistiky varujú. Koľko detí sa rodí, koľko ich ostane
na Slovensku... Je naozaj hanbou mať mnoho detí?
Myslím, že nie. Napokon, naši starí rodičia mali po
deväť, desať detí a žili skromne. Ani zďaleka nemali
to, čo teraz. Vedeli sa totiž podeliť, o všetko. Toľko
na zamyslenie. Prajem všetkým „veľkým rodinám“
veľa zdravíčka a viac ľudskej empatie. Budúcnosť ich
potrebuje, lebo dobrých Slovákov je čoraz menej.
// Angie Oravcová
57
 // ŽIVOT V KABÍNE

„Volal mi otec, aby sme prišli pre neho do Popradu,“

znela moja prvá veta, ktorou som oznamovala
priateľovi náš piatkový program. Ako každý
dvojtýždňový turnus sa vracia zo strastiplnej cesty
po európskych diaľniciach. Prvé, hneď ako nastúpi
do auta, je jeho zúfalý povzdych: „Už nikdy viac!“
Ani nás to neprekvapilo. Vyrazili sme z popradskej
autobusovej stanice, naložení otcovými batohmi,

Foto: Maxim Pierre (Flickr, CC)

okolo ktorých sa vznášal nepríjemný kyslý zápach
dvojtýždňového spoteného prádla. Priam muchy
v ňom žúrovali! Už len zo zvyku sa spýtam: „Ako si
sa mal?“ ale odpoveď už dávno poznám: „Neznášam
život kamionistu! Nato som sa nenarodil!“

Po ceste vysvitlo, že mal opäť nepríjemných
spoločníkov na francúzskych hraniciach v Callais.
Niekoľko trúfalých imigrantov sa mu v noci
prepašovalo do návesu kamióna a tak nevedomky
sa stal ich prevádzačom cez francúzsko-anglické
hranice. Našťastie ich odhalil neomylný čuch
policajného psa – na francúzskej hranici, kde majú
s imigrantami bohaté skúsenosti. Policajti už vedeli,
o čo ide, že otec nie je prevádzač, len úbohá obeť
imigračných praktík. Ale bol to ten lepší prípad. Keby
ich našli na anglickej strane, už by sedel a k tomu
mu vysolia mastnú pokutu. Tak otec, o 5 rokov
zostarnutý za jednu noc na francúzskej policajnej
stanici, musel so zúfalou námahou vysvetľovať,
že s tým nemá nič spoločné. Po francúzsky vie
iba charge/décharge (náklad/výklad), tak neviem,
akým spôsobom sa mu to podarilo. „Vyšetrovali ma
tam celú noc, ako keby som bol zločinec a okolo
imgrantantov skákali, kávičky im varili! Načo je nám
európske občianstvo, keď s nami jednajú horšie ako
s imigrantami?!“
Doma, ako prvé, mi vyložil špinavú hordu vecí a môže
sa začať maratón prania, minimálne do nedele. S vý-
zorom trosečníka, ktorého nájdu po troch rokoch na
opustenom ostrove, natešený ako na Vianoce, uteká sa
konečne okúpať. Aj my sme sa potešili…
Po dvojhodinovej lázni vyliezol a hneď ako sa stihol
prezliecť do pyžama, za sekundu zaspal. O štvrtej
ráno ma zobudil plechový počítačový zvuk, v ktorom
sa opakovane ozýval „kockatý“ smiech z amerických
seriálov, ktoré si fanaticko–zmagorený vo veľkom
sťahoval do svojho notebooku. Bola to jeho jediná
záchrana pred nudou na dlhé noci v kabíne kamiónu.
Jeho životný priestor sa na pár týždňov obmedzí na
2×3 metre, kde pracuje, spí, stravuje sa, oddychuje.
Keď potrebuje na WC, musí hľadať najbližšiu
benzínku, o sprche ani nehovorím. Vedie osamelý
život pustovníka.
„Stíš to!“ Otočila som sa a nahnevane som išla späť.
O pár hodín neskôr, keď som sa už konečne trochu
vyspala, som našla v kuchyni otca v skoro nezmenenej
polohe. Ale pre zmenu mal v rukách hŕbu šekov,
ktoré sa mu tu za dva týždne nahromadili. Pomocou
internetbankingu sa ich snažil (niektoré po termíne)
rýchlo zaplatiť. Konečne si všimol, že som hore,
a prvé, čo na mňa vyšplechol, bola automatická
otázka: „Čo nové doma?“ Ja na to už zúfalo: „Čo by
tu bolo nové? Nič, nuda!“ Ale nejak mi to neveril
a vyzvedal ďalej. Nápor otázok prestal, až keď
pochopil, že fakt nič nie je nové.
„A kedy príde mama?“ pýtal sa dezorientovane.
„Veď v stredu!“
„Ta fasa! Zase sa minieme!“ nahnevano zadudral.
Východniarska realita! Mama robí opratrovateľku
v Rakúsku a otec sa túla po európskych diaľniciach.
Rodičia po svete pracujú, len aby mohli uživiť svoje
deti a dať im dobré vzdelanie, ktoré im zabezpečí
„lepšiu budúcnosť.“ A deti vyrastajú doma samé…
// -b.kiss-

58 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

// RECENZIE
GLENN GREENWALD
NIKTO SA NESKRYJE
Tatran, 2015
Píše sa december 2012
a nezávislý novinár Glenn
Greenwald dostáva záhadnú
správu od človeka, ktorý sa
podpísal ako Cincinnatus.
Ten sa mu zdôveruje, že má preňho niečo „fakt
veľké“, ale tvrdo nástojí na tom, aby si novinár
najprv nainštaloval spoľahlivý šifrovací program.
Greenwald, tradične zavalený prácou, si so
„Cincinnatom“ vymieňa zopár správ, ale veľkú
dôležitosť im neprikladá – podobných správ
o „šokujúcich zisteniach“ mu chodí neúrekom. Až
neskôr sa ukazuje, že pod záhadným nickom sa
skrýva Edward Snowden, ktorý sa mal stať azda
najslávnejším whistleblowerom v histórii. Po istom
čase ku kontaktu predsa len dochádza – a zvyšok
príbehu je dobre známy: Snowden, nesmierne
zručný IT analytik bez maturity, dosiahol v priebehu
niekoľkých rokov závratnú kariéru v štruktúrach
tajných služieb CIA a NSA, pričom sa dostal
dostatočne vysoko nato, aby si vytvoril skvelý prehľad
o ilegálnej špehovacej mašinérii USA. Keďže mu
bola čoraz viac proti srsti, šmahom ruky odhodil
všetky benefity (vrátane vyše stotisícdolárovej
ročnej mzdy, pokojného rodinného života či luxusu)
a ohrozil vlastný život v záujme informovania
verejnosti o ďalekosiahlom zneužívaní dát. Vynesené
informácie vzbudili masívnu celosvetovú búrku
nevôle, ale aj počiatočnú mediálnu perzekúciu zo
strany provládnych plátkov, snažiacich sa odpútať
pozornosť od podstaty problému. Kniha verne
zachytáva principiálnosť a nebojácnosť vtedy len
29-ročného špecialistu, ako aj odvážnych novinárov,
ktorí sa o prípade nebáli informovať ani napriek
zastrašovaniu.
01// ZIMA 2017
NAOMI KLEIN
BEZ LOGA
Argo / Dokořán (2012)
Renomovaná kanadská
novinárka sa venuje
mimoriadne aktuálnej téme
– prebujnenému reklamnému
priemyslu neoliberalizmu
21. storočia, ktorý namiesto samotných výrobkov
a služieb kladie do centra pozornosti značku
samotnú. Odkrýva zákulisie nekompromisnej
diktatúry značiek, kedy si korporácie outsourcujú
výrobu cez pochybné spoločnosti odkiaľsi z Tretieho
sveta (ktoré mizernými podmienkami pripomínajú
novodobých otrokárov), aby na tovar nalepili svoju
značku a následne ho predali za premrštené ceny
v našej hemisfére. Zamýšľa sa nad obrovským
dosahom fenoménu značiek a všíma si faktory
ovplyvňovania spotrebiteľského správania. Kým
kedysi bola propagácia zameraná na výrobok samotný
v snahe kvalitatívne ho odlíšiť od konkurencie,
v súčasnosti sa pozornosť marketingovej mašinérie
prenáša na samotného príjemcu inzercie: z reklám
sa tak stali iba akési súbory prázdnych fráz
a audiovizuálnych vnemov, ktoré sa vo väčšine
prípadov ani nedajú logicky vyvrátiť (teda nie sú
výrokmi) – evokujú obraz príjemcu reklamy, resp.
jeho želania, túžby, ašpirácie, sny, obrazy vylepšenej
verzie jeho samotného. Keďže ľudia sa radi vidia ako
silné a nezávislé individuality (resp. chceli by nimi
byť), celé reklamné posolstvo sa napokon redukuje
do snahy o vyvolanie reakcií v štýle „budem samým
sebou, budem cool, postačí, ak si kúpim / budem
nosiť / budem využívať...“ (doplňte si ľubovoľný
produkt). Práve z tohto dôvodu bazírujú korporátni
výrobcovia na aspektoch „individuality“ a „inakosti“;
v skutočnosti sa však práve ich preexponovaným
zdôrazňovaním snažia zakryť pravý opak – šedú
rovnakosť...
59
 JOHN LYDON
ROTTEN – ŽÁDNÝ
IRY, ŽÁDNÝ ČERNÝ,
ŽÁDNÝ PSY
Maťa (2012)
Sex Pistols boli špecifickým
zjavom na svetovej hudobnej scéne.
Nakrátko vzplanuli, aby vzápätí vyhasli. Povestných
pätnásť minút slávy im však stačilo nato, aby
zásadne ovplyvnili hudobnú sféru, narušili množstvo
dovtedy nespochybniteľných spoločenských axióm
a vydláždili cestu k väčšej slobode prejavu. Johnny
Rotten nám vo svojej autobiografickej knihe necháva
nazrieť do svojho súkromia, farbisto opisuje cestu
kapely na vrchol a rozmieňa na drobné i jej neslávny
koniec. Rotten, ktorý stelesnil chaotické obdobie
uprostred jednej z najväčších hospodárskych kríz
vo Veľkej Británii, nabúrava vžité predstavy o ňom
ako o agresívnom uvrieskanom pankáčovi – mnohé
aspekty jeho života, ako aj racionalita jeho názorov,
vás presvedčia o opaku. Nemilosrdne si podáva
zaostalý aristokratický režim v Británii, kritikou však
nešetrí ani vlastné rady – večne nespokojnú pracujúcu
triedu so sklonmi k lenivosti a odporom k vzdelaniu.
Knižka tiež spochybňuje mylné stereotypy o Sex
Pistols, ako trebárs večne pripisované nihilistické
postoje, alebo priam mýtický podiel manažéra
Malcolma McLarena a jeho butiku Sex na úspechu
kapely. Dozvedáme sa, ako „Pištole“ dvíhali
žalúdok staromódnej anglickej verejnosti a čím si
vyslúžili policajnú šikanu či mediálnu perzekúciu.
Pobavia vás aj mnohé vtipné príhody – ako Rotten
utekal pred Paulom McCartneym, čo zažil na
potulkách Jamajkou, ako ho kocúr Satan zachránil
pred basou alebo akú gastronomickú špecialitu
ponúkol neželaným hosťom. Knižka je napísaná
pútavou formou autorových reflexií a pozvoľna
rozvetvovaných asociácií, popretkávaných postrehmi
ostatných účastníkov opisovaných udalostí.
DAVID GRAEBER
DLUH – PRVNÍCH
5000 LET
BizBooks (2012)
Renomovaný americký
antropológ a jedna
z najvýraznejších osobností
hnutia Occupy Wall Street David Graeber, známy
svojimi anarchistickými názormi, sa pozrel na zúbok
nanajvýš aktuálnej dlhovej problematike. Výsledkom
60 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN
je ambiciózne vyčerpávajúce dielo, hľadajúce
prapodstatu vzniku peňazí a dlhu. Autor zo svojej
antropologickej perspektívy osvetľuje históriu dlhu
od najstarších civilizácií až po súčasnosť, pričom
sebavedomo polemizuje so stanoviskami ikony
ekonómie Adama Smitha. Svoje odvážne tvrdenia
precízne podkladá historickými, archeologickými,
i etnografickými prameňmi. Všíma si dôsledky
dlhových kríz, ktoré naprieč históriou nevyhnutne
viedli k nepokojom a revolúciám. Odkrýva pozadie
vzniku strategického spojenectva finančníckej
a vojenskej sféry, ktoré v minulosti viedlo ku
kolonizácii a pretrvalo dodnes. Graeber kladie do
centra svojej pozornosti morálny aspekt dlhov,
ako aj otázku ich celoplošného rušenia, ktorým
sa v minulosti opakovane predchádzalo krízam.
Dôraznej kritike podrobuje systém kreovania peňazí
súkromnými bankami, ako aj zneužívanie toxických
finančných nástrojov, ktoré sa výrazne spolupodieľali
na kríze v roku 2008. Chudobu a násilie vo svete
pripisuje systematickému vnucovaniu zadlženosti
prostredníctvom vysoko sofistikovaných,
matematických a manipulatívnych metód. Ostro
pranieruje dvojaký meter pri posudzovaní dlžníkov,
odhaľujúc privilegované postavenie USA vo vzťahu
k svojim veriteľom, udržiavané prostredníctvom
nespochybniteľnej vojenskej dominancie. Výsledkom
je astronomický dlh USA, ktorý tohto roku dosiahol
neuveriteľných 18 biliónov dolárov, predstavujúcich
takmer tretinu z celosvetového dlhu. Knižka je
dráždivá, provokatívna a miestami i diskutabilná,
no rozhodne stojí za prečítanie a zamyslenie sa
nad budúcnosťou neoliberálnej doktríny „večného
ekonomického rastu“, ako aj nad prípadnými
alternatívami.
A. S. NEILL
SUMMERHILL
PeopleComm (2013)
Škótsky autor pracoval
v mladosti ako učiteľ
v štandardnej škole. Vtedajší
vzdelávací model, založený
na autoritatívnych učiteľoch
a prísnej disciplíne, mu bol odjakživa proti srsti –
aj preto, lebo jeho kolegovia z učiteľského zboru
mu pripomínali jeho odmeraného a hrubého
otca. Vlna psychoanalytického novátorstva, ktorá
sa v medzivojnovom období prehnala Európou,
ho výrazne inšpirovala ku zmene prístupu vo
vzdelávaní. Založil prevratnú internátnu školu
pre problémové deti, v ktorej úplne upustil od
dogmatických autoritatívnych metód. Zaviedol
takmer neobmedzenú slobodu, kedy si deti nielenže
samé vytvárali rozvrh a vyberali, ktoré hodiny (a či
vôbec) budú navštevovať, ale zároveň si slobodne
vytvárali vlastný systém pravidiel. Jednotlivé aspekty
života školy (vrátane priestupkov voči stanoveným
pravidlám) riadili samotné deti na demokratických
zhromaždeniach, na ktorých mali všetky deti (vo
veku 6-18 rokov), učitelia i personál jeden hlas.
Vznikli rôzne funkcie (predseda zhromaždenia,
zapisovateľ, sekcia zodpovedná za dodržiavanie
disciplíny), ktoré medzi deťmi rovnomerne rotovali.
Zhromaždenie si tiež každý polrok volilo komisie,
ktoré zodpovedali za jednotlivé oblasti záujmovej
činnosti (umelecké aktivity, remeselníctvo, športové
súťaže, výlety a pod.). Výsledky sa ukázali ako
prekvapivo dobré, najmä z hľadiska nápravy
problémových prípadov. Tento model spôsobil na
poli vzdelávania revolúciu, inšpiroval ďalšie školy
po celom svete, vygeneroval množstvo úspešných
absolventov a oslovil mnohých filozofov na čele
s Erichom Frommom.
JOHN PERKINS
SPOVEDE
EKONOMICKÉHO
ZABIJAKA
Citadella, 2015
Knižka vyšla pôvodne ešte
v roku 2004, aby následne
výrazne rozvírila americké
spoločenské dianie. Nielenže sa stala bestsellerom
a dlhé mesiace sa udržiavala na najvyšších priečkach
predajnosti v New York Times či na Amazon.com,
ale podnietila aj verejnosť výraznejšie sa zaujímať
o zákulisie svetovej politiky. Autorovi, ktorý
svojho času prednášal na Harvarde či Oxforde,
zabezpečila značný priestor v mnohých známych
dokumentoch (napr. „The Weight Of Chains“ od
Borisa Malagurského) i prestížnu cenu Lennon Ono
Grant For Peace, ktorú v dvojročných intervaloch
udeľuje Yoko Ono. Autor v knižke opisuje svoju
minulosť údajného agenta NSA a zamestnanca
korporácie, ktorá mala prostredníctvom ponúkaných
„konzultačných“ služieb zabezpečovať zadlžovanie
krajín Tretieho sveta v prospech moderných
neokolonizátorov – západných vlád a nadnárodných
korporácií. Svoju niekdajšiu pozíciu nazýva
„ekonomickým zabijakom“, ktorého hlavným
cieľom malo byť presvedčiť vládnych predstaviteľov
rozvojových krajín o potrebe lojálneho prístupu
voči USA, ich vojenskej podpore, prijatí obrovských
01// ZIMA 2017
pôžičiek od MMF a „zhovievavosti“ voči záujmom
nadnárodných korporácií – teda ich túžbe po
ovládnutí nerastného bohatstva týchto krajín. Rozsah
znepokojujúcich informácií, ktoré autor predkladá,
je miestami priam šokujúci, ak si však čitateľ knihu
pozorne prečíta a spraví si ohľadom autorových
tvrdení menší online výskum, tak vo svetle súčasného
diania vo svete mu zrazu prestanú predložené
informácie pripadať ako málo pravdepodobné.
ROMAN MICHELKO
ESEJE O KRÍZE
PO Matice slovenskej, 2016
Autor pracuje ako riaditeľ
Vydavateľstva Spolku
slovenských spisovateľov
a disponuje bohatou
akademickou i mediálnou
minulosťou. Držiteľ prémie Ceny Ivana Kraska za
literárny debut z roku 2006 voľne nadväzuje na svoje
Eseje o globalizácii – kým v nich sa zaoberal skôr
analýzou a „diagnostikovaním“ svetovej situácie
poznačenej finančnou krízou, v najnovšom počine
ponúka „terapiu“, teda súbor opatrení, ktoré by mohli
napomôcť pri riešení čoraz zložitejšej ekonomickej
a politickej situácie. Okrem výpočtu príčin, ktoré
viedli ku globálnej kríze, tu teda nájdeme aj pokus
o načrtnutie možných riešení. Autor si uvedomuje,
že komplexný prerod nie je možné docieliť
nejakým doteraz neobjaveným univerzálnym
zázračným riešením, ale iba synergickým efektom
viacerých progresívnych tendencií, ktoré sa súbežne
uplatnia v rozličných oblastiach. Medzi tieto
radí nové prístupy k zdaňovaniu (Tobinova daň),
obmedzenia špekulatívnych finančných operácií,
razantnejší postup voči zneužívaniu daňových rajov,
základný nepodmienený (prípadne podmienený)
príjem, špeciálne dane pre fosílne palivá a pod.
Z ekonomických riešení ďalej vyzdvihuje úspešné
príklady ekonomickej či participatívnej demokracie,
v oblasti politických reforiem sa zas prikláňa
k výraznejšiemu uplatňovaniu priamej demokracie.
Knižka informuje o koncepciách, ktoré boli pred
krízou zväčša uzavreté v „akademických getách“, jej
následkom sa však o nich diskutuje čoraz častejšie…
// Tomáš Bóka
61
 // TO NAJLEPŠIE
Z ROZHOVOROV
PRE DAV DVA
V priebehu jesene a zimy 2016 sa nám v duchu hesla „my všetci sme DAV/“ podarilo zozbierať cenné rozhovory
s pomerne širokou paletou rôznorodých osobností, ktoré sa týmto spôsobom spolupodieľali na tvorbe obsahu
nového magazínu DAV DVA. Medzi respondentmi sa ocitli osobnosti z Česka aj Slovenska, známe postavy
ľavicovej scény, ale aj bežní ľudia z „davu“ – ťažko pracujúci ľudia, intelektuáli, študenti, nezamestnaní, ale aj
menej známi aktivisti s cennými komentármi súčasného diania. Vzhľadom na obmedzený priestor vyberáme
niekoľ ko zaujímavých pasáží.

RICHARD SŤAHEL
vedúci katedry filozofie na FF UKF v Nitre

Snažím sa prísť na to, ako je možné, že tvor, ktorý sám seba označuje za rozumného,
nie je schopný rozoznať, že spôsob organizácie jeho spoločenského života je fakticky
kolektívnou samovraždou civilizácie. (…) Svet čelí doteraz nepoznaným výzvam
a rizikám. Nikdy v doterajšej histórii ľudstva nás nežilo na Zemi toľko koľko v súčasnosti
a sociálne rozdiely nikdy neboli tak priepastné a nezväčšovali sa tak rýchlo, ako
v posledných rokoch. Žijeme vo svete, ktorý je v hlbokej kríze, pričom niektoré jeho aspekty
už sú v štádiu katastrofy, teda nezvratnej devastácie.

ĽUBOŠ BLAHA
politológ a poslanec NR SR

Naša kritika musí smerovať na WTO, MMF, Svetovú banku, musíme sa sústrediť
na dohody o voľnom obchode a v prvom rade na svinstvá, ktoré robia nadnárodné
korporácie. Pointou je, že musíme ľuďom vysvetľovať, že globalizácia nie je o rýchlejšom
internete a lietaní po svete. To, čomu sa dnes hovorí globalizácia, je o koncernoch a trhoch,
ktoré likvidujú demokraciu a sociálnu dôstojnosť pracujúcich ľudí. (…) Kapitalizmus
je z pohľadu dejín krátka epizóda, o ktorej sa budú v budúcnosti deti učiť v školách
s podobným znechutením, ako sa my dnes učíme o otrokárstve. Netreba riešiť idiotov, ktorí
si myslia, že to, čo existuje dnes, bude existovať naveky. Život je zmena.

FILIP GALAMBOŠ
aktivista Centra správnej pomoci

Slovensku pomôže jedine, keď sa vymkne spod kontroly a rabovania zahraničného

kapitálu. Štát sa stane suverénny, keď bude schopný rozhodovať sám o sebe. S vlastným
priemyslom, poľnohospodárstvom, vlastnými peniazmi, centrálnou bankou, atď. Keď bude
politicky a hospodársky spolupracovať s inými štátmi ako rovnocenný, nie ako poddaný.
(…) Medzi rokmi 1945-1951 bolo v ZSSR vybudovaných 8600 fabrík a tovární! 8600!
To je zázrak – čudo, ktoré nevedia objasniť ani najlepší ekonómovia – a nemám na mysli
tých z moderných „ekonomických“ škôl.

62 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

 ALEŠ HUBERT
referent zahraničného obchodu, člen KSČM

Po ekonomické a politické stránce vnímám současný režim jako monopolistický

kapitalismus s politickou slupkou, která má zatím formu buržoazní demokracie, ale jsou
zvýrazňovány i aspekty fašismu. Takovým aspektem je například srůst oligarchie a státní
moci. (…) Z pohledu mojí morálky (víme, že i každá třída má „svojí morálku“) je tento
systém zcela neospravedlnitelný. Zkrátka si myslím, že kapitalismus do 21. století nepatří.
O etice mluvit nebudu, ta dnes v praktickém, nebo řekněme v profesním životě neexistuje.
Komunismus pro mě znamená moderní společnost, ze které budou odstraněny veškeré
přežitky, které lidstvo táhnou zpět, pokud budou identifikovány. Budou odstraněny
proto, protože se bude jednat opravdu o celospolečenský zájem (ne jako dnes, kdy je za
„celospolečenský zájem“ pokládán zájem vládnoucí třídy). Takovou společnost nepokládám
za utopickou. Pokládám ji za zcela reálnou a věřím, že této společnosti lidstvo v budoucnu
dosáhne. Mé přesvědčení se zakládá na tom, že ty síly a ty nedostatky, které uskutečnění
takové společnosti brání, byly již dávno odhaleny.

BRANISLAV JURNÝ
robotník

Priznám sa, tiež som patril medzi veľa tých ľudí, ktorí východisko z biedy a núdze videli
v emigrácii smerom von. No až tam vonku som skutočne videl tú neuveriteľnú biedu,
úbohosť, špinu a pokrytectvo celého kapitalizmu a to som mal možnosť precestovať značnú
časť sveta a to nie ako turista, ktorý vidí len scenériu... Ľudia ako keby už zabudli,
že úplný zánik celého sveta, ktorého sa ľudia ešte za čias studenej vojny tak báli, nám
hrozí stále, možnože ešte viacej než kedykoľvek predtým. Vedel som, že ako jednotlivec
nezmôžem temer nič, no hnev vo mne rokmi narástol do takej miery, že som už nemohol
zostať len pasívnym divákom.

PETER PLANČÍK
údržbár, člen FĽM

Nie je dôležité, čo dosiahneme v politike, ale kam až dovedieme spoločnosť, v ktorej žijeme,
svojou prácou a pričinením. Naučme sa byť ľuďmi, ktorým zaleží viac na druhých než na
sebe samom, a určime si každý sám, čo je správne a kde sa už začína sebectvo, arogancia
a chamtivosť – teda princípy ovládajúce kapitalizmus.

TIBOR MORAVČÍK
moderátor Slobodného vysielača

Narazili sme na istú kultúrnu hranicu, ktorú nemôžeme prekročiť. Vyvinuli sme tak
účinné nástroje zabíjania, že sa dokážeme v krátkej chvíli zmazať z povrchu planéty.
A tak ak nechceme uvoľniť miesto v evolúcii inému druhu, nemáme inú možnosť ako
radikálne zmeniť naše správanie – vzdať sa boja o nadvládu, ktorý na rozdiel od
teritoriálneho boja, nie je v prírode normálny.

01// ZIMA 2017 63

 TOMÁŠ MARTINČOK
aktivista The Venus Project

V súčasnom kapitalistickom systéme existujú mnohé zamestnania, ktoré ničím

neprispievajú k chodu spoločnosti. Profesie ako bankári, poisťovací agenti, ľudia pracujúci
v reklamnom priemysle alebo predaji síce podporujú kapitalizmus, no nevytvárajú
hodnoty, ktoré by boli prospešné pre spoločnosť ako celok alebo nasledujúce generácie ľudí.

VIKTOR ALBERT
konštruktér

Môj pohľad na komunistický ideál je, že ľudstvo sa nesnaží vyťažiť z prírodných zdrojov
a iných ľudí stále viac a viac ako teraz, ale snaží sa o spravodlivú udržateľnosť ľudstva.
Predstavujem si svet, kde firmy spolu nebojujú, ale navzájom si pomáhajú. Kde ľudia
o prácu kvôli robotom neprichádzajú, ale roboti ich od nej oslobodzujú. Toto je považujem
za dôležité. V ideálnom komunizme by mali mať ľudia morálku (samostatná kapitola)
a spolupatričnosť. Tak isto by mal dovoľovať istú mieru súťaživosti, keďže je to v ľudskej
povahe. Hovorím, ťažká otázka, hodná samostatnej a dlhej debaty.

MARTIN PERDUK
občiansky aktivista

(O protestoch Gorila) Od začiatku sa však nalepil tretí sektor a tajné služby a začali to
riadiť podľa toho, ako potrebovali… Čiže bolo len otázkou času, kedy to vyšumí. Dnes
sa na tom už len smejem, pretože ako povedal Haščák, je to skutočne len špička ľadovca
a skutočne je volič hovno a vníma len absolútny povrch. A preto ja volič nie som. Ja tie ich
hry nehrám.

KAROL KRPALA
vedecký pracovník

Každý režim má „povolený“ rámec politickej opozície či kritiky. Tam spadajú tí, čo ho
reálne neohrozujú. Tieto názory sa akože kritizujú (čo ich zároveň zvýrazňuje), aby sa
vzápätí potvrdila ich tolerovateľnosť. Ak sa nositeľovi takého názoru skriví vlas, zasadá
parlamentný výbor pre ľudské práva, tak ako pri pánovi Lackovi. No a potom je reálna,
podložená a opodstatnená kritika, na ktorú sa vzťahuje skutočná cenzúra a represia. O nej
sa mlčí.

ADAM HLAVAČKA
admin Spravodajskej alternatívy

Myslím, že ľudia sa budú musieť mať ešte oveľa horšie, aby pochopili, že tento systém
nikam nevedie, resp. vedie do záhuby. A potom možno príde čas aj pre „novú“ ľavicu.
A možno, že nebude treba ani veľmi čakať. Príde k nám ďalšia finančná kríza, resp.
ďalšie kolo tej prechádzajúcej a ľudia si budú môcť znova „vychutnať“ všetky „výhody“
kapitalizmu.

64 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

 KAROL ONDRIAŠ
vedecký pracovník, člen KSS

Kapitalistický systém s profesionálnou mediálnou totalitou premývania mozgov účelovo

produkuje primitívnu spoločnosť, kde vládne svetová šľachta, ktorá sa stará, aby ona
a jej potomkovia si žili bezpečne a čo najlepšie nekonečne dlho... Vďaka bohatnutiu
bohatých má 62 najbohatších ľudí majetok ako 3,5 miliardy chudobných (50% ľudstva).
Keby nebolo pravidelného znárodňovania, tak už niekoľko storočí by všetok majetok
sveta vlastnil jeden človek. (...) Svetová šľachta pre uspokojovanie svojich potrieb
a často zvrátených chúťok len po 2. svetovej vojne systematicky zabíjala stovky tisíc až
milióny nevinných ľudí vo Vietname, Laose, Kambodži, Afganistane, Iraku, Sýrii, Líbyi
alebo v Juhoslávii. Ľudia, ktorí sú zodpovední za tieto zločiny, nikdy neboli súdení,
ba práve naopak, ako celebrity boli oslavovaní ako bojovníci za slobodu a demokraciu.
(...) V podstate súčasné zákony maximálneho zisku zabezpečujú, že žijeme v štádiu
kapitalistického kanibalizmu, kde väčší požiera menšieho až praskne, a tým sa tento
cyklus začne opakovať. Preto neoddeliteľnou súčasťou kapitalizmu sú permanentné vojny,
vykorisťovanie a vyrábanie moderných otrokov. Stačí odstrániť kapitalizmus a odstránite
vojny, vykorisťovanie a moderné otroctvo.

TOMÁŠ DANĚK
kulturológ

Neverím v nejakú naprojektovanú spoločnosť, narysovanú na papieri. Inými slovami

– nejaký šťastný eschatologický koniec s happyendom. Ako povedal Nietzsche, musia sa
radikálne prehodnotiť hodnoty človeka, lebo ak k tomu nedôjde, príde nejaká katastrofa
buď v podobe totalitárneho systému (20. storočie je toho príkladom), alebo v podobe
ekologickej, finančnej či morálnej krízy. V podstate sme dnes v kríze až po uši a žijeme
stále na dlh. Socialistická spoločnosť teda príde, keď sa hodnoty zmenia z materialistických
na duchovné.

ROMAN MICHELKO
spisovateľ, politológ

Žijeme v postdemokratickej ére. Moc používa „demokratickú“ legitimitu len ako zásterku,
pričom reálne rozhodovanie sa už dávno presunulo do šedivej zóny lobistov, ktorí de facto
najviac ovplyvňujú konanie vlád a prijímanie legislatívy. Inak povedané, ak by voľby
mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili. Dnes o všetkom dôležitom rozhodujú silné
finančné skupiny a „voľby“ sú už len akýsi „povinný folkór“, relikt z dôb demokratických,
keď mienka ľudí ešte o niečom podstatnom mohla rozhodovať.

STANISLAV PIROŠÍK
predseda strany Vzdor

Niektorí kaviarenskí ľavičiari si nejaké vlastnectvo zamieňajú s „nacionalizmom“ a vôbec

považujú ho za antimarxistické. Nuž, porovnajme si napríklad socialistické vlastenectvo
napr. Kubáncov s nacizmom v Nemecku. Z kubánskeho vlastenectva cítite priateľstvo,
z nemeckého nacizmu nadradenosť. Myslím, že to bol Julius Fučík, ktorý povedal, že
„komunisti milujú svoj národ, pretože chcú dobre pre jeho drvivú vačšinu“.

01// ZIMA 2017 65

 PETER ONDREJKA
zvárač

Samozrejme, formy nátlaku mali spoločenský aj individuálny charakter. Pri prvom som
ako organizátor letel na dlažbu a doma som mal v tom čase bábätko v postieľke. Pri
individuálnom som presadzoval rovnaký plat ako robotník v domácej krajine (francúzska
firma). Odpoveď? Riaditeľ buchol do stola päsťou a povedal “...to tu môžeme potom
zavrieť!” To známe francúzske: “sloboda, rovnosť, bratstvo” zmizlo ako smrad. Vieš, aká
je inak konkurencia medzi robotníkmi v dielni? Nielen, že sa boja o flek, ale neporadia
ti ani svoje know-how. A čo si ja pamätám, tak toto tu predtým nebolo. Zlé ľudské
vlastnosti a roztopaš…

MAREK JUHÁR
programátor, aktivista The Venus Project

Nech sa nikto nedá zmýliť predstavou „lenivých asociálov“, ktorý budú žiť na úkor
druhých vždy. To je jeden z veľkých klamov, ktorým podliehame z nevedomosti. Potenciál
každého z nás je veľký, takmer neobmedzený, no ak ste od malička vychovávaní v nejakej
osade bez vody, elektriny, nieto ešte internetu, obklopení ľuďmi, ktorí taktiež nie sú
vzdelaní ani inteligentní, nič iné ako tú špinavú búdu nepoznáte, vaše šance rozvinúť
sa v prospešnú ľudskú bytosť so záujmom o kultúru a sebazdokonaľovanie sú mizivé.
Vytvoriť ľuďom správne podmienky na rozvoj je prvoradé. Kúpte tie najlepšie semienka
slnečníc, zasaďte ich do piesku, nikdy nezalejte vodou a postavte do najtmavšieho kúta
záhrady a sledujte, čo vám z tých skvelých drahých semienok vyrástlo. No, holé nič.
A takisto je to aj s ľuďmi.

MATEJ KOTIAN
aktivista Zelenej hliadky

Kapitalizmus je život na dlh. A na dlh sa nedá žiť večne, nie s obmedzeným množstvom
zdrojov. Raz príde čas platiť a obávam sa, že to neprinesie nič dobré. Nie som ekonóm,
ani prognostik, ale to, čo tu máme dnes, osobne vnímam ako krízu spoločnosti vo všetkých
jej sférach – krízu morálky a hodnôt.

PAVEL MICHAEL JOSÍFEK

politický aktivista, umelec

Jsme vychováváni k individualismu, k soutěživosti. V každém z nás, ať chceme nebo ne,

je kus velkého egoisty, který nám podvědomě velí se prosazovat. Kéž bychom tohoto egoistu
v sobě dokázali zabít nebo aspoň pořádně zmrzačit, abychom byli schopni pracovat
v kolektivu. Protože v jednotě je síla...

Foto: archívy respondentov

// Rozhovory pre DAV DVA spracovali: Lukáš Perný, Marek Kopilec a Tomáš Bóka
(september 2016 – február 2017). V plnom znení ich nájdete na www.davdva.sk.

66 DAV// KULTÚRNO-POLITICKÝ MAGAZÍN

NOVÝ Žiadna oligarchia, žiadne korporátne
vydavateľstvo, žiadne politické tlaky.
NEZÁVISLÝ Iba my – angažovaní ľudia z DAVU, ktorí
vedia, že zmena je nielen možná, ale
ČASOPIS! hlavne nutná! My všetci sme DAV!

PREČO DAV? Lebo nadväzujeme na pôvodnú tvorivú

skupinu DAV (1922-1937).

PREČO DVA? Lebo nástupnícka iniciatíva vzniká

v nových spoločenských podmienkach.

DAV DVA Za vykorisťovaných

– proti skorumpovaným politikom,
chamtivým korporáciám, oligarchom,
finančným skupinám a kapitalizmu.

www.davdva.sk
www.facebook.com/magazindavdva/
Ekonomická demokracia
www.facebook.com/
ekonomickademokracia/
Ľavicové spektrum (diskusná skupina)
www.facebook.com/groups/
lavicovespektrum/
YouTube: Iniciatíva DAV DVA
Ak si chcete predobjednať ďalšie čísla
magazínu DAV DVA alebo máte záujem
o pravidelný odber noviniek prostredníctvom
mailov, píšte na: dav.dva@riseup.net
Digitalizáciu archívnych zväzkov historickej revue DAV realizuje: Sekcia pre archiváciu, Iniciatíva DAV DVA

Ďakujeme Antikvariátu Steiner za archívne zväzky revue DAV.

Antikvariát nájdete v Bratislave na Ventúrskej 22.
www.antikvariatsteiner.sk