Pripovedka "LES STRIBOROVIJI", inačica 1.1.

izvorni avtor i imeno pripovedku: Ivana Brlić­Mažuranić: Šuma Striborova
prepisatjeno inačicom 0.7.9 prostoslovjanskog jazika, od Cxirila Slavjanskog

Vhodil nektori mlodec v lesa Striborovijeg, a ne znal že tamtoj je les začaratjeni i že v 
njemu vsektora čuda se dogodivajut. Zbivala se v njemu čuda dobra, ale i naopaka  – 
vsektoru podolg zaslugi. Moral je, hoti, tamti les ostati začaratjen, aždo v njeg vstupije toj, 
ktorem je drogejša beda njegovija, než vse ščastje tutog sveta. 

Nasekal, odže, toj mlodec dervah i sedel na pen počinuti, jerbo to bil jeden prijamni zimski 
den. Ale iz pena izhodila pred njeg zmija i stala se umilavati okolo njeg. To pak ne bil 
pravdivi gad, no bila to ljudska duša, zbog greha i zlobu ukletjena, a mogal ju je osvoboditi 
jedino toj, ktori bi se s njom oženil. Bleskala se zmija kak srebro na suncu i gledela 
mlodeca pravo v oka. 

»Krasne li gujicu, Boge moj! Skoraj že bi ju domu ponel«, ­ progovori mlodec od šalu. 

» Evo budalastej glovu, ktora bude me osloboditi na svoju neščastju«, ­ pomislila grešna 
duša v guju, pospešala se i pretvorila se odčas iz guju v krasivej devčinku, te staše pred 
mlodeca. Rukavi joj beli i veztjeni kak krila motilika, a male nogice kak v banicu. Ale kak 
zlobno pomislila, onak joj ostal v ustam zmijoviji jezik. 

»Evo me! Vodij me domu i venčaj se s menom!« ­ kazaje guja­devčinka mlodecu. 

Jesli on bi bil sigurni i rozsudni mlodec, pa zamahnul sekirom na nju i kriknul: »Ja ne 
mislijem se sa lesnim čudom ženiti«, postala bi devka opet gujom, pobegnula bi v pena i 
niktom ničo.

Ale, on je bil nektori dobričina, plahivi i stidlivi mlodec, pak bilo jeg stid ne ispolniti želanja 
jej, jerbo ona se dla njeg pretvorila. A baš mu se i svidila, jerbo ona bila lepolika, a on, 
neuputitjen, ne mogal znati čo ostalo v njenim ustam. Pobraše devčinku on za ruku i 
povezaše jej domu. A živil toj mlodec sa svojoju staroju matkoj i pazil matku kak ikonu.

»Evo, matko, nevestu!«, ­ skazaše mlodec, kogda prihodili on i devčinka domu. 
»Hvala Bogu, sinko«, ­ odvrotije matka i pogledaje lepej devku. Ale matka bila stara i 
rozsudna i odčas spoznaše, čo imaje nevesta v ustam. Oidela snaha preobdjenuti se, a 
mati rekje sinu: »Krasnu si mlodicu izbral, tolko pazij, sine, ne je li ono guja!« Sin se skoraj 
skamenil od čuda: odkud njegova matka znaje, že ono bila zmija? Razgneviše se v serdcu 
i pomislije: »Moja matka mora biti vjedžmom!«. I odčas nenavidije matku. 

Počeli njih trojeh živeti zajedno, ale ono zlo i obrateno. Nevesta jezičliva, nazlobna, 
proždrliva i goropadna. 

Bil je tamgde utes visoki do oblaka, tak nevesta zapovedije jednog dena starici, neka joj 
donesje snega sa verha utesa, že se umije. 

Stranica 1od 7
»Nemaje puta na onej visinu«, ­ kazaje starica.
»Vzjaj kozu, neka te vodije. Kuda ona gore, tuda ti naglavce dole«, ­ odpovedije snaha. 
Tamo bil i sin, pa se nasmejal na tih slovah, tolko že ugodije svojoj ženi. 

To se tak ražalilo matki, že odčas  poideje na utesa po snega, jerbo ne žalila svojeg žitja. 
Idejuči putem, hotela se pomoliti Bogu dla pomoču, ale se predomislila govorijuči: »Opazil 
bi Bog, že moj sin ne valjaje.« No Bog joj, jednakže,  ostaše na pomoči, i ona sčastno 
doneseše snahi snega sa liticu izpod oblakeh. 

Drugijeg dena zapovedila snaha svekrmatki: 

»Idij tamo na jezera zamrozitnjenog. Sred jezera imaje otvor. Uhvatij mi na otvoru šarana 
dla obeda.« 
»Provaliti bude se led pod menoj, propasti budem v jezera«, ­ odpovedila babka. 
»Radovati bude se šaran, propadnuješ li s njim«, kazala snaha. 

I znova se sin nasmijal, a babka se takolko ražalostila, že odčas odhodije na jezera. 
Pucketa led pod babki, plakaje ona, že joj se solze po licu morznujut. Ali ješče ne hoteje 
Bogu se moliti, skrivaje pred Bogu, že joj je sin grešnivi. »I dobrejšo že poginajem«, 
pomisliše babka i ide po ledu. Ale ješče ne došlo vreme, že babica umreje. Preto preletil 
iznad njej galeb, nesejuči ribu. Omaknula se riba galebu i padnula pravo pred babku. 
Babica vzjala ribu i donesla jej ščastno snahi. 

Tritijeg dena sidnula babka pri ognjištu i pobrala sinoviju košulu, že bi ju okrpati. Kogda to 
videla snaha, poletiše do njej, iztrgnuše joj košulu iz rukah i viknuje: 

»Ostavij to, slepice stara, ne sut to tvoje rabote.« 

I ne dozvoliše matki okrpati sinoviju košulu. Vtada se starici vpolno raztužilo serdce, tak 
ona odhodije pred doma, sede na onoj cičoj zimi na klupu i pomolije se Bogu: 

»Boge moj, pomagaj mi!« 

Togda vide ona, kak k njoj ide nektora uboga devka, na njoj tolko izderatjenej odevu, a 
rameno pomodrilo od studenu, jerbo joj se rukav izkidal. Ale se libokak devka ješče 
nasmehavaje jerbo je umilnej naravu. Pod pazuhu joj svežanj treskjah dervah. 

»Hotete li, babko, kupiti lučah dervah?« pita devka. 

»Nemam penjazah, dočerce, no kdabi hoteješ že ti okrpajem tog rukavčiča«, ­ kazaje 
tužna babka, ktora ješče držala v rukam iglu i strunu dla sinovijej košulu. Babka okrpala 
devki rukava, a devka joj daše svežnja luča, zahvališe joj milo i poide dalekejšo, ščastliva 
čo joj rameno ne morznuje. 

Na večer kazala snaha babki: »Mi budemo poideti v gosteh kmotri, a ti ugrejaj vodu, dogda 
se ja vrotijem.« Bila snaha proždrliva  i vsekogda gledala, gde da se ugostije. 

Stranica 2od 7
Kogda oni bili oideli, ostaše babka samom, pa pobraše tog trešča, čo joj jeg prodala 
devčinka, i potpalila ognja na ognjištu, a onda oide v komoru po dervah. Podčas ona v 
komori tražila dervah, začuše, kak v kuhinji nečo puckaje, nečo kuckaje: kuc! kuc! 

»Kto je bogoviji? « ­ upitaše babka iz komoru.
»Domači! Domači!« ­ odzvahu se iz kuhinju nektori sitni glasovi, kak že žvrgoljijut vrepci 
pod strehom. 

Babka se začudila, čo je to tako v noči, i ona vstupije v kuhinju. Kogda ona tamkud, ale 
ono se na ognjištu istom rasplamsali luči, a okolo plamenu zaigrali kola »Domači«, vse 
tolki mužiči od jedva pol loketa. Na njim kožuhi, šapkice i opanakčiči červeni kak plameni, 
vlosi i broda sivi kak pepel, a oka žarka kak živi uglji. Izlazijut njih vse više i više iz 
plamena, vsaki luč po jednog daje. Kak izhodijut, tak se smejavajut i vriskavajut, 
prebačivajut se po ognjištu, ciktavajut od veselja i hvatajut se v kolom. 

Pa zaigrahu kola: po ognjištu, po pepelu, pod polici, na stolici, po čupu, na klupi! Igraj! 
Igraj! Bistro! Bistrejšo! Ciktavajut, vriskavajut, gurajut se i kreveljijut. Sol prosuli, kvas prolili, 
boršno rastepoše ­ vse od velikej radostu. Vatra na ognjištu plamsaje i sjaje, puckaje i 
grejaje; a babka gledaje i gledaje. Ne žalije ni solu ni kvasca, no se radovaje veselju, čo joj 
Bog poslaše na utehu. 

Zdava se babki, že se pomladila ­ nasmejaje se kak grlica, poskoči kak curica, hvata se v 
kolu sa Domačimi pa zaigraje. Ale joj ipak ostalo ješče čemera v serdcu, a to biše tak 
težko, te kolo tojčas stalo. 

»Bogoviji brati«, ­ kazaje potom babka Domačim, »biste li vi meni znali pomogti, že 
ugledajem jezik mojej snahu, pa kogda kazajem mojem sinu, čo sam svojim okami videla, 
možda se opametije? ! « Babka stala pripovedati Domačim vse, kak bilo. Domači posedali 
uokolo po rubu ognjišta, nogice ovjesili niz ognjištu, nanizali se kak čičak do čička i slušajut 
babku; pa vse klimajut glavami od čuda. Kak klimajut glavami, onak jim se žarijut červene 
kapice: mislil bi kto, to sama vatra na ognjištu plaminjaje. 

Kogda babka zakončila svog pripovedanja, viknuše  jeden od Domačih, imenom Malik 
Tintilinič: »Ja budem ti pomogti! Idem v sunčanej zemju i donesti budem ti svrakovijih 
jajcah. Podmestit ćemo jih pod kuru, pa kogda se izlegnujut svrakčiči, prevariti bude se 
snaha: polakomiti bude se kak vsaka lesovijska guja dla svrakčičah i izplaziti bude jezika 
svog.« 

Vsi Domaći ciknuše od radostu, čo se Malik Tintilinič tak dobro dosetil. Ješče oni 
najdobrejšo vrištajut, ale ideje snaha od gostah i nosije sebi kolača. Nasrnuje snaha 
gnevno na dvereh, žebi videti, kto to v kuhinji vrištaje. Ale kda ona raskrili vrotah, a ono: 
top! ­ prasnuje plamen, skočihu Domači, topnuhu vsi v jednom mahu nogicami ob ognjišta, 
ponesahu se nad plamena, poletihu pod strehu ­ kvrcnuhu doskiceh na strehi i nestaše 
Domačih. tolko Malik Tintilinič ne pobegaše, no se sakrije v pepelu. 

Kak plamen naglo prsnul  vo vis, a vrota udarila ob vrotnicu, onak se uplašila snaha i od 

Stranica 3od 7
straha sidila na zemju kak vertja. Raztepe joj se kolač v rukam, raspadnujut joj se vlosi i 
česali, buljije okami i vikaje od jeda: 

» Čo to bilo, neščastjo stara! «
»Vetar podigal plamen, kogda si otvorila vratah«, ­ kazaje babka i rmudro se deržaje. 

»A čo je ono v pepelu?« ­ opet prodolžije snaha, jerbo iz pepela virila červena peta od 
opanakčiča Malika Tintiliniča.
»Ono je žeravica«, ­ odvrotije babka. 

Ali snaha ne verovaje, no ustaje onak raspletjena i ide videti iz blizkejšeg čo je na ognjištu. 
Prikučila se licem do pepela, ale se Malik Tintilinič žurno bačije nogicom i kvrcnuje snahu 
petom po nosa. Vikaje snaha kak že se v moru vtopivaje, vsa je garava po licu, a pepel joj 
posul razdergatjene kose. 

»Čo je to, neščastjo stara? « ­ ječaje snaha.
»Poprskal te kesten iz žeravicu«, ­ odvroča babka, a Malik Tintilinič v pepelu pucaje od 
smeha. 

Kogda snaha oidela umiti se, pokazaje babka Maliku Tintiliniću, gde je v komori snaha 
nasadila kuru, že bude malih kurecah dla Božića. Ješče istoj noči donesaše Malik 
svrakovijih jajcah i podmetneje jih pod kuru vzamen kurovijih.

Zapovedila snaha babki, že dobro pazije na kuru, pa kogda se izlegnujut kureci, neka joj 
javije. Pozvati bude snaha celog sela videti kak ona imaje kurecah dla Božića, kogda jih 
nikto nemaje. 

Doidelo vreme, izlegnuli se svrakčiči. Javi babka snahi, že kureci izhodili, a snaha pozvaše 
sela. Prihodile kmotre i sosedice, malo i veliko, a bi tamgde i sin babkoviji. Snaha 
zapovediše babki, že donesje gnezdo na trijema. Donesla babka gnezda, podignula kuru, 
a ono v gnezdu nečo zakreštaje: izskočili goli svrakčiči, pa skok! skok! po verandi. 

Kogda snaha­guja opazila tak iznenada svrakčiče, prevarije se, polakomije se v njoj 
zmijovija čud, poletila snaha po trijemu za svrakčičami i isplaziše dla njih svog tankeg i 
šiljasteg  jezika kak bi v lesu. Kriknuhu i prekrstihu se kmotre i sosedice, te povezahu 
svojih detah domam jerbo upoznahu, že je ono napravdo lesovija guja. 

Matka pak ščastno poidaše do sina govorijuči: »Otpremij ju, sine, otkud si jej dovezal, sad 
si na svoje oči vidil, kog v domu kormiš.« I matka hotela obgrliti sina. 

Ale sin bil baš vpolno budalastnim človekom, pa se ješče više uzprkosil i protiv sela i protiv 
matku i protiv samih svojih okah. Ne hotel suditi ženi­guji no ješče poviknuje na matku: 

»Odkud tebi svrakčiči v tom godišnjom dobu, vjedžmo stara? Nosij mi se iz doma!« 

E, togda mati videla, že pomoči nemaje. Zacvilije kak gnevna godina i tolko umoli, že ju 
bar ne teraje iz doma, dokda je den, že ne videje selo, kakog sina odkormila. 

Stranica 4od 7
Sin privolije, že matka ostaje do večera ješče v domu. Kogda priidela večer, vzjaje babka v 
torbu nečo hleba i nečo onih lučah ktorih joj ih dala uboga devka. A togda odhodila 
žalovajuči iz doma sinovijeg. 

Čimno matka preidela prez praga, utrnula se vatra na ognjištu i padnulo raspelo sa stenja. 
Ostahu sin i snaha v tamnoj izbi ­ i tutčas sin obsetije, kak počinil veliku grehotu na matki, i 
pokajaje se velmo. Ale ne smeje ženi ob tom govoriti, jerbo je plahlivi, no joj kazaje: 

»Idejmo za matkoj, že videjemo, kak bude poginuti od studenu«. 

Skoči veselivo zlorada snaha, najdeje jim kožuhah, obdjenuli se i odhodili izdaleka za 
staricoj. A babka žalostna ideje po snegu, v pol noči, prek polja. Kogda prihodila do jednog 
velikog strništa, sohvatije je takej studenu, že ne je mogla dalejšo. Preto izvadije iz torbu 
tog luča, razgrne snega i potpali vatru, žebi se malo ugrejati. 

Jedva  se luči rasplamsali, ale ono čudo! Eto iz njih izhodijut Domači, upravo kak že na 
domovijom ognjištu! Izkakujut iz vatru vse uokolo v snega, a za njima iskre frcajut na vsih 
straneh v tamnu noču. 

Milo je babki, skoraj bi proplakala od milinja, čo jej ne ostavihu samu na putu. A oni se 
sobravaju okolo njoj, smejajut se i zviždajut. 

»Bogoviji brati«, ­ rekaše babka, ­ »ne je meni do radostu, no mi hajde pomagajte v 
neščastji.« Pripovedi babka Domačam, kak se budalasti sin ješče više pozlobil na njej, 
odkda se i on i selo uverili, že v snahi napravdo gujovijeg jezika. 

» Izgnal me, a vi pomognujte, ako znate kak.« Malo molčajut Domači, malo tepsjut sneg s 
opanakčiča i ne znajut babki dati soveta. Ale vtada Malik Tintilinić kazaje: »Idejmo do 
Stribora, starišnika našeg. On vsečemu soveta znaje.« 

I odčas se Malik popeše na glogovijeg grma, zviznuše v persteh, a ono iz mroka črez 
strništa dokasaše k njim jelen i dvanast veverkah. Namestiše babku na jelena, a Domači 
posidahu na veverkah i poidahu put lesa Striborovijeg. 

Jazdihu oni črez noč ­ na jelenu rogi i parogčiči, a na vsektorom parogčiču zvezdica. 
Bleskaje se jelen i skazavaje put, a za njim spehajut  dvanast veveričkah, a vsektoroj 
veverici dva oka kak dva draga kamena. Jurijut oni i žurijut, a za njimi izdaleka begajut 
snaha i sin, vse jim nedostaja sapu. Tak priidehu do lesa Striborovijeg, i ponesaše jelen 
babku kroz lesa. 

Spoznala snaha vse v mroku, že je ono šuma Striborovija, gde ona uže jedenraz radi 
greha ukletjena bila, ali od velikej zlobu ne mogje se ni pomniti svojih novih grehah, ni 
pobojati se dla njih, no se ješče više radovaje govorijuči: »Propadnuti bude nenaučitjena 
babka v tom lesu sred tolikih čarolijah« ­ i poletaše ješče brzejšo za jelenom. 

Donesal takže jelen babku pred Stribora. Stribor pak biše lesovijski starišnik. Sedil je sred 

Stranica 5od 7
lesa, v dubu tak velikom, že je v njemu bilo sedam zlatnih dvorah i osemije selo, srebrnim 
plotom obgraditjeno. Pred najlepejšom dvoru sedije Stribor na stolki, v červenoj kabanici. 

»Pomagaj babki, propadnula je od snahu­guju«, kazahu Domači Striboru, kda mu se bihu 
poklonili i oni i babka. Pripovedali oni vse, kak bilo. A snaha i sin prikrasli se do duba, pa 
črez crvotoči gledejut i slušejut čo bude. 

Kogda Domači svršili svojej pripovestu, rekje Stribor babki: 

»Ne bojaj se starice! Ostavij snahu, neka živi v zlobi svojoj, aždo ju zloba dovezeje opet 
tamgde, otkud se prerano osvobodila. A tebi budem lehko pomogti. Gledej tam oneg sela, 
srebrom obgraditjenog!« 

Pogleda baka, a ono njeno rodno selo, v ktorem mlodovala, a v selu proštenje i veselje. 
Zvona zvonijut, gusle gudijut, zastave se vijut, a pesme podciknujut. 

»Vstupij kroz obgradicu, tlesknij rukami i pomloditi budeš se odčas. Ostati budeš v selu 
svom, že mloduješ i že se raduješ, kak pred pedesetak godinah!« ­ rekje Stribor. 

Razveseli se babka kak nikda, poleti odčas do ogradicu, uhvatila se uže rukom za srebrnej 
vratašcu, ale se vtada ješče nečeg pomnila, pa upita Stribora: 

»A čo bude mojemu sinu?«
»Ne budalij, babko! « ­ odgovori Stribor: ­ »Otkud bi ti za svog sina znala? On bude ostati v 
tutom vremenu, a ti budeš se vratiti v mlodosti svojoj! Ni znati ne budeš dla kakog sina!« 

Kogda babka to čula, zamislila se težko. A togda se polehko vroti od plota, doide nazad 
pred Stribora, nakloni se gluboko i rekje: 

»Hvala ti, dobrem gospodaru, na vsem dobru, čo mi jeg davaješ. Ale ja volijem ostati v 
svojej neščastju, a znati, že imam sina, než mi daješ vseg blaga i vseg dobra tutog sveta, 
a že moram zaboraviti sina! « 

Kogda babka oveg izrekla, strahovito jeknula cela dubrava, prestahu čari v lesu 
Striborovijem, jerbo babki bila dragejšej njenej nevolju, než vsih ščastjah tutog sveta. 

Zanjihal se celi les, provalila se zemja, propadnul v zemju ogromni dub sa dvorami i sa 
selom srebrom obgraditjenim, nestahu Stribor i Domači, ­ ciknuje snaha iza duba, 
pretvorije se v guju opet­ pobegnuje v rupu ­ a matka i sin ostajut nasred lesu sami, jedno 
pri drugom. 

Padnuše sin pred matku na kolenami, celovaje joj skuteh i rukaveh, a togda jej podignuje 
na svojih  rukah i nosije doma, kuda ščastno do zoru doidehu. Molije sin Boga i matku, že 
mu izvinijut. Bog mu odpustil, a matka mu ne bila ni zamerila. 

Mlodec se posle vjenčal s toju, ubogoju i miloju, devkoj, čo im biše dovezla Domače v 
doma.

Stranica 6od 7
Ješče i tutčas ščastno živijut vsi zajedno, pak jim Malik Tintilinič v zimovijim večeram rado 
na ognjišta dohodije.

Stranica 7od 7