10. strana / 20. 12.

2010 spomienky Oravec

Z Babína do Betlehema
Mládenci z Babína chodievali do sve-
ta každé Vianoce. Jak traja králi, vyjdúc
z domov ako hviezda nad Betlehem. Cho-
dievali betlehemčiť s  vystružlikanými fi-
gúrkami v prenosnom betleheme. Putova-
li po vlakoch a uličkách pomasarykovskej
republiky. Kde-tu ich prijali, kde-tu nie. Oni
ale vytrvalo klopú na dvere, prešľapujúc
v mraze, v hrubých súkeňakoch, štrngajúc
si  krpcami. Sú tu, ako každý rok...
Sedávajúc pri špahriete, po- čenia, akú-takú korunku pre
čúval som rád jeho rozpráva- ženu a deti zarobí on, ale i ju-
nie a praskanie horiacej pah- nač z Babína. Junač, čo s ním
reby. Ruky nad otvorenou pôjde po svete budzogáňom
platňou vstavanej pece a my- kĺcť. Nie, nebol to ľahký chle-
seľ sa ponárala do predstáv bíček, nie veru, ani nie zábav-
obrazov. Obrazov, ktoré mi ka.Bola to lopota. Lopota jak 
dedo príbehmi vykresľoval. tá, čo robil jeho otec v  bani
Nikdy si pri tom nesadol, v Amerike. Ten tam, bohužiaľ Najstaršia fotografia, zachytávajúca betlehemcov z Babína – zľava Anton Kukla, Štefan Siváň,
nedalo sa. Boli to spomien- i  ostal. Ostal spať pod záva- Vincent Janidžak a Anton Dvoršťak - je z 30. rokov minulého storočia. Foto: rodinný archív sv
ky nabité energiou a snahou. lom naveky.  Bola to potrebou
Energia a snaha prežiť, ener- vzbudená vynaliezavosť orav- S betlehemom to už nepamätá, od ktorého repliky a  namiesto večernej
gia  a snaha zabojovať za lep- ského človeka, siroty, ktorá sa za grošom  strýka sa ho naučil, to pred- modlitby recitovať   koledy
šie časy - cez koledy. Dedo rozhodla neutiekať sa u  žida Od Lucie do Vianoc mladí stavenie muselo byť sparťan- dedov. 
Siváň bol živáň a všetko, čo ku kalíšku. Nečastovať žida chlapčíci z  Babína putovali sky dôkladne vycibrené. Ak
robil,  robil naplno. krčmára, ale  dopestovať, čo s ňaňom Siváňom po repub- sa nešťastníča chlapčisko čo Koledy vďaka
sa zamladi od ujcov ponaúčal like.  Kvôli grošu, privýrobku i len raz, dva razy pomýlilo, chudobe 
Vianoce pri cudzích  – priehršť vianočných kolied trmácať sa, sviatky bez svo- dedo ho zaraz vykázal z cvi- Pred cestou im dobré mate-
Za chlapca mi ňaňo často a vinšov.  Doma ho síce kvôli jich, ej veru dakedy im i  sl- čebne - kolárne slovami: „ideš re zavše nabalili pár na špah-
rozprávali historky a siahodl- tomu žiadne Vianoce nebolo, za vypadla v  tom svete širo- ho, ty boľševíča!“ Hej, ne- riete bez masti pečených
hé opisy toho, ako s mláden- žena, deti si ho ako otca veru kom. Boli to tvrdo regrutova- mal rád boľševikov, vzali si repných posúchov a  hrud-
cami z  Babína chodievali na moc   neužili, ale sveta videl ní mládenci, junač z  dediny. bez pýtania celú jeho raľu, ku bryndze, urobili krížik na
vandrovku s vianočnými kole- hodný kus. A keď syn benja- Tvrdo, bo dedo Siváň bol ne- tá krivda vyryla ryhu skrivod- čelo osladený maminymi sl-
dami. Lebo cez zimu nebolo mín dorástol, pojal so sebou oblomný režisér. Sparťanský livosti do jeho srdca. Zavše zami na krajíčku.  Tak vypre-
roboty a polienka do pahreby aj toho. Kĺkli svetom spoloč- cvičiteľ. Betlehemské pred- s  bôľom hľadieval na nasilu vádzali babínskych betlehem-
prikladala bieda. Ňaňo Siváň ne. Takto nadviazal na niť, stavenie, s ktorým chcel kaž- zjednotené lány, kde stároč- ských „regrútov“  do vervy za
vo svojej tvrdohlavej podni- čo sa vinie z  minulosti orav- dý rok nastúpiť v  Oravskom né medze pradedov už dáv- grošom počas Vianoc. Tvŕdzi
kavosti veru veľmi dobre ve- ského ľudu, niť, ktorú sa nám Podzámku na vlak, mieriac no rozoral družstevný Ze- môžeme dnes vďačiť za za-
del, že ak bude počas Vianoc oplatí tkať i v dnešných digi- do Ostravy či do Prešporku, tor. Smútok! Ten smútok, chovanie kolied starých ot-
poskytovať službu betlehem- tálnych dňoch. to predstavenie, ktoré nik- však neutápal  v kalíšku ako cov. Práve tá pod nechty za-
mnoho rovesníkov, lež bo- chádzajúca chudoba praco-
joval svojsky, betlehemova- vitej Slovače, práve tá spôso-
ním.  Protestoval tým, že sa bila, že zavše bolo dosť chuti
Boha nespustil, ani keď bet- i  času učiť sa koledy,   pretr-
lehemcov zavše z mesta žan- pieť únavu a prebetlehemovať
dári vykázali, bo sa báli Slo- po  mestách a mestečkách od
vače, čo si i za komúny ešte stovežatej Prahy cez stokos-
stále spiatočnícky udržiavala tolnú Trnavu až spiatky cez
vieru. Tak  to bolo v českých Žilinu okolo Moravy do lona
mestečkách, kde ich sloven- Oravy.  Cez zimu nebolo ro-
skú nábožnosť nakladali do boty a  groš betlehemca mlá-
vlaku a „deportovali“ späť dencovi  zavše pomohol čo-
na Slovensko. Neraz sa tlupa to kúpiť. Daktorému harmo-
premrznutých, napoly ufúľan- niku, s ňou smel potom  hrdo
cov z Babína otočila na päte vyhrávať na dedinských muzi-
a musela, unavená  a hladná, kách.  Budzogáňom zarobené
za posledné kúpiť bilet a ma- na harmoniku,  vinšovačkou
šírovať s  koledami „zpátky“. spolu   za zimným grošom,
Ale neodradilo ich to. V dedi- tak naučila tvŕdza hrdú chu-
ne každým rokom pred ňaňo- dobu zapamätať si vianočné
vou kôlňou stála partia ces- zvyky pradedov.  Dnes z tých
tychtivých mládencov, mlá- mládencov žije jeden, dvaja,
dencov ktorí boli ochotní po dnes už starejší,  čo nám po-
večeroch nacvičovať Kubove, tvrdili pravú pachuť vinšovač-
Dedo Siváň kála slona. Vyrezával nielen postavy svätých a ľudí pri práci... Foto: (ar sv) Baltazárove či Melicharove ky. Pachuť odvahy riskovať