Počas môjho pobytu na Slovensku od roku 2004 som mal to šťastie, že som v každo- dennom kontakte mohol spoznať sociálny a kultúrny kontext, ktorý sa svojím európ- skym rozmerom blíži ku kontextu, ktorý poznám z mojej krajiny, Francúzska. Predsa je však v niečom odlišný. Líšia sa kultúrne a historické normy, líši sa spoločná pamäť. Pád berlínskeho múru v roku 1989, vznik samostatného Slovenska v roku 1993, vstup do Európskej únie v roku 2004 a napokon vstup do Schengenského priestoru 21. decembra 2007 ako posledná udalosť, ktorej dopad na ľudí som mohol pozorovať, toto všetko boli konštruktívne etapy, ktoré odrážali nádeje, posilňovali odhodlanie a prispeli k vytvára- niu vlastnej slovenskej identity1.

21. decembra 2007 boli odstránené závory na severných, západných a južných hra- niciach Slovenska. Bolo to niečo ako druhý pád múru. Aj keď po vstupe do Únie bolo možné prechádzať cez jej vnútorné hranice len s preukazom totožnosti, úplné zruše- nie kontrol zbližuje krajiny a spoločenstvá, v ktorých štyridsať rokov vládol sovietsky režim.

V učebniciach histórie, ktoré som poznal ako žiak, rozdeľovala Európu2 na dve časti „železná opona“. Na Západe boli hranice jasne stanovené, štáty boli arebné a ľahko sa dali odlíšiť. To isté platilo aj pre hranice Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Na Východe, naopak, jedna čierna hranica oddeľovala sivé, vnútorne nerozlíšené územie. Vpravo od Európy sa tak rozprestieral akýsi jednoliaty záhadný „blok“. Tieto mapy vyt-

Pri 16 registrovaných náboženstvách a 12 národnostných menšinách priamo v srdci mozaiky stred- nej Európy je vytváranie slovenskej identity komplexným a mnohotvárnym javom, ktorý ťažko hodnotiť pri pohľade zo zahraničia, kde sa častokrát bez rozmyslu mieša štátna a národná logika. Hľadanie identity, zvlášť v tak mladom štáte, akým je Slovensko, nemôžeme zjednodušene stotož- ňovať s nacionalizmom. Nevedie k násilnej integrácii „nepoddajných“ menšín. Zdá sa dokonca, že problematika rómskej menšiny a rozdielnosť prístupov vychádzajú častokrát z nesúladu me- dzi „starou“ a „novou“ Európou, ale tiež medzi teoretickými (ak nie „teoretizujúcimi“) možnosťa- mi a realitou praxe. „Pozitívne“ aj „negatívne“ skúsenosti sa vyskytujú súčasne. Najmä vo vzdelá- vaní, ktoré sa chápe ako základný nástroj na dosiahnutie zmeny situácie (a je aj ústrednou témou tejto kapitoly), sa zatiaľ nenašli účinné riešenia.

Striedavé používanie výrazov „Európska únia“ a „Európa“, ktoré sa objavuje aj v tomto texte, ne- prispeje k jasnejšiemu prejavu, ale pomôže dosiahnuť ľahší štýl. Vlastne je potrebné rozlišovať Eu- rópu, jej históriu a diskutabilné hranice Európskej únie, originálneho politického a ekonomického projektu, ktorý by mohol presiahnuť geografcké hranice Európy, ktorá má problémy so sebavy- medzením. Okrem časti, v ktorej sa hovorí o rancúzskych učebných osnovách, čo tento zmätok podporujú, je výraz „európsky“ použitý napríklad v spojení „občan Európskej únie“.

várali predstavu o bipolárnom svete. V jednej jeho časti vládli každému dobre známe pravidlá, druhá predstavovala absolútnu jednotvárnosť. Keďže rancúzske učebné osno- vy dejepisu sa zameriavali najmä na rancúzske dejiny, túto zemepisnú karikatúru mohlo len ťažko niečo spochybniť, najmä pri slabej inormovanosti a pri nedostatku záujmu. Disidenti vzbudzovali, pravdaže, záujem, ale každodenný život občanov sovietskeho „bloku“ zostával neznámy.

Pred príchodom na Slovensko som sa domnieval, že život Poliakov, Slovákov, Maďarov, Ukrajincov alebo Rusov3 je rovnaký. Že tie milióny mužov a žien žijú na ho- mogénnom území, v sesterských, spriaznených republikách. Realita bola samozrejme celkom iná a hraničné kontroly v strednej Európe boli prísne. Symbolický dopad ich zrušenia má o to väčší význam, že ide o etapu yzickej integrácie, ktorá sa stáva súčasťou každodennej reality, najmä v krajinách ako je Slovensko, kde žiadny občan nemá k hra- niciam ďalej ako dve hodiny!

Aj keď táto nová realita ostáva stále pre väčšinu populácie v symbolickej rovine, zdá sa, že táto udalosť, ktorá je sama osebe určitou etapou a nie dosiahnutým cieľom, pred- stavuje pre slovenských občanov skutočné európske politické oživenie. Je oveľa väčším oživením, než bola pre Francúzov v čase, keď sa Schengenský priestor vytvoril.

Keď som sa v roku 2006 zúčastnil na recepcii organizovanej starostom malej obce v Prešovskom kraji, dal som sa do reči s jedným šesťdesiatnikom. Mohol som s ním hovoriť zmesou ruštiny, ktorú som už takmer zabudol a slovenčiny, ktorú som sa nikdy poriadne nenaučil. Opýtal som sa ho, v čom je preňho dôležitý vstup do Európskej únie.

porovanom jednotlivými vládami, neznamená, že došlo k zmene orientácie krajín a ľudí v krajinách bývalého sovietskeho bloku z východu na západ. Znamená zmenu v tom, že občania môžu so svojou slobodou voľne nakladať. Ide o slobodu pohybu, konania, myslenia, písania, tvorby, ktorá je slobodou, aj keď podlieha obmedzeniam trhovej eko- nomiky, aj keď sa podriaďuje autocenzúre či existujúcemu dopytu, ktorý obmedzuje na- príklad možnosť publikovať či vytvárať umelecké diela. Napriek tomu, že cenzúra sa v posledných rokoch sovietskeho režimu výrazne zmiernila, ide predsa len o novú slo- bodu, defnovanú politicky rozvojom demokratickej praxe a yzicky novým ponímaním priestoru a územia4.

Mladí aj starší na Slovensku prežívajú zrýchlený európsky osud, ktorému dominuje vôľa znovu rýchlo napredovať po desaťročiach, v ktorých sa všetko akoby zastavilo. Týka sa to rovnako aj demokratickej praxe a zapojenia sa do vytvárania Európy. V tomto pro-

cese sa pristupujúce krajiny už stali plnohodnotnými hráčmi. Pri záverečných skúškach z obchodnej rancúzštiny v decembri 2007 ma prekvapil spôsob, akým odpovedala viac než tretina z 27 študentov tretieho ročníka manažmentu v Bratislave na otázku týka- júcu sa dôsledkov predpokladaného (a netrpezlivo očakávaného) vstupu Slovenska do eurozóny v januári 2009. Títo študenti uvádzali ako hlavnú nevýhodu koniec menovej nezávislosti Slovenska voči Európskej únii. Zavedenie eura sa zdá ako nevyhnutné zlo, ktoré umožní ďalší ekonomický rast krajiny. Podľa týchto študentov, ktorí sa priamo zú- častňujú na procese budovania národnej identity, nejde o udalosť takého významu, ako má napríklad zrušenie hraničných kontrol. Slovenský prístup je, zdá sa, značne prag- matický: na jednej strane približovanie sa Únii v hospodárskej oblasti, na druhej strane strata suverenity vo chvíli, keď sa vytvára „jasnejšia“ slovenská identita. Vo Francúzsku ubehlo medzi vstupom na spoločný trh, Schengenom a zavedením eura dosť času. Na Slovensku sa tieto veci dejú z časového hľadiska úplne inak, súčasne s demokratizáciou štruktúr a inštitúcií a s vytváraním samotného slovenského občianstva.

Ako vieme, zavádzanie demokracie je zdĺhavé. Lokálne inštitúcie na Slovensku často sústreďujú svoj záujem na miestny kontext, na spôsoby ako urobiť občanov aktívnejšími. Takto sa snažia lepšie zapojiť obyvateľov a voličov do života obce a celkovo prostredia. Vo väčšine prípadov nejde o snahu získať volebné preerencie, ale skutočne o vôľu zlep- šovať miestnu správu a účinnosť lokálnej politiky.

Francúzsko aj Slovensko majú v pomere k svojej rozlohe približne rovnaký počet obcí5. Na obecnej úrovni, ale aj na vyšších úrovniach, je „blízkosť“ volebných progra- mov, podobnosť kandidátov, ako aj miera volebnej účasti v týchto krajinách porovna- teľná. Voľby do Európskeho parlamentu v roku 2009 je potrebné dobre pripraviť. Pre orgány aj pre zodpovedných občanov všetkých krajín Únie bude nevyhnutne dôležité premýšľať o vytváraní spoločnej Európy, aj o tom, ako „učiť o Európe“ tak, aby sme ju občanom priblížili.

Ťažkosť spočíva najmä v pojme „blízkosť“. Pokiaľ ide o voľby do obecných zastupiteľ- stiev, blízkosť je pravdaže yzická, bezprostredná, takpovediac „na ulici“. Keď prejdeme na vyššiu úroveň, veci sa menia. Ak ide o priamu voľbu, vo Francúzsku územné úrov- ne, akými sú mestá, okresy, kraje, štát, Európska únia, zapadajú jedna do druhej. Je to však iba teoretický pohľad. V praxi úrovne blízkosti občana a jednotlivých územných jednotiek spolu nie celkom súvisia. Centralizovaný rancúzsky štát napríklad organizu- je národné voľby do orgánov Európskej únie. Okresy nesledujú tento vývoj dostatočne rýchlo a stále ťažia zo svojej dvestoročnej histórie. Kraje sa výraznejšie presadili len v ob- lasti sociálnych, kultúrnych a vzdelávacích aktivít (kraje napríklad spravujú rancúzske