You are on page 1of 11

Milan Jurčo 17.9.

1977

Svedectvo o desiatich hlavných skutkoch Božích pri výstavbe modlitebne Cirkvi


bratskej v Bratislave.

Žalm 77,12-13
Chcem Vám povedať vzrušujúce svedectvo o výstavbe tejto modlitebne. Svedectvo,
ktoré nepochádza z ríše snov, fantázií a falošných proroctiev. Všetko, čo poviem, sa
stalo a je také úžasné, že sa ťažko hľadajú slová, ktoré by vyjadrili naše pohnutie.
Hneď na začiatku tohoto svedectva spomeniem tri mená, bez ktorých by naša
modlitebňa nebola, mená, ktoré sú neodlučiteľným faktom histórie stavby. Je to
predovšetkým On, Otec a Boh náš v nebesiach, ktorý požehnával. Je to ďalej On, Pán
Ježiš Kristus, ktorý orodoval za nás, keď sme hrešili, keď sme prehrávali boje s
nepriateľom našich duší. Je to napokon On, Duch Svätý, ktorý nám radil, ktorý nás
predchádzal po úradoch a ktorý nás chránil od úrazu.
Nech je preto Jemu, trojjedinému a trikrát svätémmu Bohu celá chvála a vďaka od
všetkých nás.
Veľkosť týchto troch mien je tak veľká, že v ďaľšom nebudem menovať nikoho z ľudí.
Svedectvo, ktoré chcem povedať, je preto len popis hlavných skutkov Božích na našej
stavbe. Napočítali sme ich desať.
Najskôr v nás vznikla nesmelá myšlienka urobiť nadstavbu nad starou modlitebňou,
ktorá nám už nevyhovovala. V rámci nadstavby sme plánovali postaviť jeden byt, dve
kancelárie, zväčšiť sociálne miestnosti a nad bohoslužobnou sálou postaviť galériu, čím
by sa o niečo zväčšili bohoslužobné priestory. Pán nám predivnou cestou naklonil naše
úrady, že sme na túto rekonštrukciu dostali politický súhlas 25.5.1973. Potom sme
museli vybaviť 20 ďaľších súhlasov od rôznych organizácií a vypracovať komplexný
prevádzací projekt. Toto všetko i so získaním stavebného povolenia trvalo 2 roky.
Potom sme mali slávnostné bohoslužby a dňa 2. mája 1975 sme s veľkým vzrušením
začali prvé stavebné práce.
O dva dni neskôr bola stavba zastavená. Susedia protestovali na úradoch, pretože
naša budova by im nepatrne zatieňovala niektoré okná a balkóny. Išli sme s nimi
vyjednávať večer 5. mája 1975. Stáli sme na dvore, keď na nás spustili krik. Vyhrážali sa
nám ÚV KSS a jedna pani zvlášť nám vynadala ako sektárom, ako ľuďom, ktorí rušia ich
pokoj, ako zaostalým, ktorí maria ideologickú výchovu detí. Na tieto chvíle nikto z nás
nezabudne.
Boh však naklonil srdcia niektorých a medzi nimi aj predsedu uličného výboru strany a tí
sa nás zastali.
Národný výbor zvolal spoločné zasadnutie, na ktorom nám nariadil, aby sme sa so
susedovcami písomne dohodli. Vypracovali sme návrh dohody, v ktorom sme chceli

pozmeniť projekt tak, že jeden roh starej budovy pod 45o uhlom zbúrame a celú
výstavbu budeme viesť pod týmto skoseným uhlom, aby susedia mali viac svetla.
Susedia s tým súhlasili a už malo dôjsť k podpisu, už držal ich zástupca v ruke pero, keď
prišiel od Božieho Ducha nápad. Vyslovili sme ho. Čo keby sme hlavnú sálu presunuli
do záhrady, zakopali ju do zeme a tým by sa ich budova vôbec nezatienila a tiež
zvukovo odizolovala.
Živo súhlasili a my sme rýchle zmenili zápis, podľa ktorého
si susedia prajú, aby sme na prestavbu použili priestor záhrady. Je to dnes už historická
listina, ktorá dala
možnosť výstavby, akú nikto ani len vo snách nevidel, lebo budovať hlavnú sálu v
záhrade je nová modlitebňa. Pred protestom len budovanie pomocných priestorov, po
proteste nová modlitebňa. Hľa, prvý veľký skutok Boží medzi nami!
Pán Boh vzbudil odporcov, aby zmenil náš projekt a ponúkol nám novú unikátnu
možnosť. Ako sa jej uchopíme? Ako použijeme našu vieru v Jeho pomoc?
Národný výbor uznal dohodu za platnú a súhlasil s tým, že v rámci starého stavebného
povolenia vypracujeme zmenu projektu.
Teraz nastalo pre vedenie stavby ťažké rozhodovanie.
Robíme to dobre, keď sme opustili starú koncepciu, ktorá mala už kompletnú

dokumentáciu za 50 000 Kčs? Ak sa máme rozšíriť do záhrady, tak koľko m2 je to


únosné?
Naše rozhodovanie malo tri stupne.
Stupeň prvý:
Starú budovu ponecháme a k nej sa pristaví nová, ale len do polovice záhrady. Začalo
sa projektovať, keď prišiel nový nápad, ktorý znamenal
stupeň druhý:
Starú budovu ponecháme a k nej sa pristaví nová do celej záhrady. Začalo sa zasa
projektovať, keď prišiel ďaľší nápad, ktorý znamenal
stupeň tretí:
Stará budova sa zrúca a na výstavbu sa použije celá záhrada. Tento posledný nápad
vyvolal medzi bratmi ťažký boj.
Zbúrať alebo nie?
Veď stará budova sa dá ešte dobre využiť, veď má skoro l m široké múry. A ako to
zbúranie previesť? Sme v strede mesta, je tu hustá doprava, za nami je budova polície,
všade narazíme na riziko a na veľké ťažkosti. Nakoniec sme sa rozhodli ísť touto
najnovšou koncepciou.
Už sa na nej začalo projekčne pracovať, keď prišiel druhý zákaz stavby! Obvodná
hygienička podala protest, že naša budova zatieni školu.
Na cirkev padla bázeň. Bolo zvolané celozborové staršovstvo, aby sme celú vec
preskúmali, aby sme zistili, či ideme podľa vedenia Božieho. Dva hlasy sa ozvali. Dva
hlasy sme na tomto stretnutí počuli.
Prvý hlas rešpektoval realitu. Nie je vhodná doba pre výstavbu. Keď zbúrame
modlitebňu, nemusíme sa sem nikdy vrátiť. Neprajú nám susedia, proti nám stojí
školstvo, naša stavba môže byť pochopená ako provokácia, berieme si viac ako nám
Boh chce dať. To bol prvý hlas!
Druhý hlas bol abrahámovský!
Aké šance mal Abrahám, keď išiel do neznáma, aké mal Jozef v egyptskom väzení, aké
Mária pred riekou Níl, aké Mojžiš pred faraónom, Dávid pred Goliášom a všetci
svedkovia viery v dejinách sveta?
Duch Boží nás znovu posilnil a my sme vykročili skúsiť prastarú cestu viery, ktorou sa
premáha nemožnosť.
A tak, že uprostred druhého zákazu sme sa rozhodli pokračovať v boji o novú, unikátnu
stavbu modlitebne ďalej, to je druhý veľký čin Boží medzi nami!
Ako som spomenul, stavba bola zastavená a v staršovstve bolo dohodnuté ísť vierou
ďalej.
Mestskému hygienikovi sme predložili návrh odrazovej fasády, ktorá bude mať okná zo
skla odrážajúceho svetlo. Po zvláštnom rokovaní naše argumenty uznal a zrušil
rozhodnutie obvodnej hygieničky. Naši projektanti potom v priebehu niekoľkých týždňov
urobili ideový projekt, ktorý bol 3. augusta 1975 úradmi schválený ako nová
dokumentácia ku starému stavebnému povoleniu. To však nebol kompletný projekt,
podľa ktorého sa môže robiť veľká stavba. Na to treba podrobné stavebné a statické
plány, projekt vzduchotechniky, tepelnej techniky, elektrotechniky, vody a kanalizácie,
projekt zvukovej techniky, projekt interiéru a rozpis materiálu. Vypracovať kompletný
projekt ale znamená, že sa stavba začne len o rok. Čo urobiť?
Čakať rok, alebo začať hneď a súčasne projektovať? Ale tak v stavebníctve nik nerobí!
Zadať bez projektu, znamená ísť do rizika, že sa niečo stane, že sa na niečo zabudne a
že v práci bude chaos! Boh posilnil naše srdcia a my sme sa rozhodli. Stavať a
vlastnými silami urýchlene projektovať!
A tak, keď sme 6. augusta 1975 dostali znovu povolenie k výstavbe, o tri dni neskôr, 9.
augusta sme začali s výkopom v záhrade.
Reťaz spájajú ohnivká. Na stavbe sa začali kovať slávne ohnivká, ktoré už neprestali,
ktoré sa stále tvorili až do konca stavby. Stavba stále naháňala projektantov! Ostane
navždy v živej pamäti, ako nám projektanti v sobotu doniesli náčrtky projektov, aby sa na
druhý týždeň v pondelok mohlo nerušene pokračovať!
To, ako nám Duch Boží pomohol organizovať aj výstavbu aj projektovanie bez zdržania
v neustále plynulom toku, to ako sa zvládli v takomto stave všetky organizačné práce, a
to že stavba mala pritom na naše pomery rekordné tempo, považujeme za tretí veľký
Boží čin medzi nami!

Štvrtý veľký skutok Boží sa volá ochrana stavebného povolenia. Boh položil na našu
budúcu modlitebňu svoju mocnú pravicu a nedovolil, aby sa siahlo na projekt, ktorý sa
zrodil v nebesiach.
Bol by to dlhý vzrušujúci román všetko podrobne opísať. V tomoto referáte je možné len
vymenovať ako a kedy nás Pán ochránil. Nedá sa presne povedať kto bol všetko proti
tejto stavbe. Nazveme ho náš odporca. Teda náš odporca sa neuspokojil, že stavba
pokračovala, ale ju napadol u hlavného hygienika na Ministerstve zdravotníctva znovu s
tým, že naša budova zatieni školu. Toto ministerstvo podalo protest na Mestský národný
výbor, ktorý je nadradený orgán úradu, čo vydal stavebné povolenie. Navštívili sme
hlavného právnika tohoto ministerstva. Nikdy nezabudnem na rozhovor s ním. Bol to
starší milý pán, ktorý nám povedal, "Ja nie som proti vám a vy ste rozumní ľudia, na
jednej strane je školstvo a na druhej cirkev. Čo myslíte, kto vyhrá? Váš boj je márny."
Vrátili sme sa zhodení do jamy bezmocnossti.
Ale Duch Boží nás posilnil znovu.
Cirkev sa začala modliť.
Každé ráno sa schádzala mládež pred odchodom do škôl a do práce na modlitbách. A
potom prišla odpoveď Božia. Mestský národný výbor sa postavil sa našu stranu! Božia
ruka sa znovu zjavila nad nami! Náš odporca sa nevzdal. Oznámil celú vec na
Generálnu prokuratúru a žiadal prešetriť naše stavebné povolenie, o ktorom vyhlasoval,
že je neplatné. Nikto z nás nikde nebol, nikto z nás na tomto najvyššom orgáne nikoho
nenavštívil, nikto z nás o tom ani vlastne nevedel. Dozvedeli sme sa to len pri kolaudácii
stavby.
Pravica Božia zasiahla aj tam a tento orgán zistil, že všetky naše veci sú v poriadku.
Náš odporca použil teda poslednú možnosť, ktorá u nás existuje. Podal protest na ÚV
KSS, že stavba nie je podľa projektu. Dostali sme príkaz odovzdať všetky dokumenty
stavby, príkaz, ktorý nás naplnil novým napätím a bázňou. Prípad prešetroval
podpredseda vlády, ktorého sme navštívili a ktorému sme všetko vysvetlili. Ten rozhodol
nakoniec v náš prospech.
Proti našej stavbe boli vznesené teda všetky možné stupne protestov na ObNV, na
MsNV, na Ministerstve zdravotníctva, Generálnej prokuratúre a nakoniec na ÚV KSS.
Napokon do tejto ochrany patrí aj prípad s vrahom policajta, ktorý sa ukryl na našej
stavbe a ktorého sme pomohli polícii chytiť. Koho fantázia by vedela vymyslieť taký
príbeh? V úradných dokumentoch, ktoré išli pred ministra vnútra, bola opísaná naša
ochota polícii pomáhať a to vtedy, keď každý obyvateľ mesta by s takou vecou nechcel
nič mať. Dosah tohoto predivného príbehu na stavbu si možno ani nevieme uvedomiť.
Ochrana stavby Božou rukou je teda štvrtý veľký čin Boží.
V piatom skutku Božom sa dala do pohybu cirkev na Slovensku a Tešínsku a mnohí aj
z Čiech i Moravy. Obyčajne vo štvrtok sme telefonovali, koľko bratov a sestier
potrebujeme a naši kazatelia často aj nocou cestovali do vzdialených staníc a rodín, aby
pre nás organizovali pomoc. V sobotu večer sme boli unavení po ťažkých dňoch práce a
nervového vypätia, ani v nedeľu sme si neodpočinuli, lebo v nedeľu sme museli postaviť
plán na ďaľší týždeň. Keď prišiel pondelok ráno, padol na nás často strach, ako to bude
tento týždeň, kto príde, koľkí prídu, čo vedia robiť, budú mať materiál, bude ich mať kto
viesť?
A potom prišlo stretnutie s bratmi.
Doniesli lásku, doniesli silu a chuť robiť, doniesli aj šikovnosť a schopnosť prácu
organizovať. Niekoľko hodín sa na stavbe hľadali nástroje, hľadali spôsoby ako vec
urobiť, hľadali spolupracovníci. Ale obyčajne už v pondelok popoludní bolo počuť
orchester nástrojov, bolo počuť zvony bratských hlasov, ktoré volali a posiľňovali
maloverných a nerozhodných. Najprv výkopy v záhrade, potom stavba obvodového
múru hlavnej sály, potom čiastka strechy nad hlavnou sálou, potom búranie starej
modlitebne, potom murovanie, šalovanie, armovanie a betónovanie. Potom sa tento
cyklus 5 x opakoval, potom strecha nad celou budovou, potom priečky, potom všetky
inštalácie, potom omietky vnútorné i vonkajšie, potom výroba lavíc a nábytku, potom
podlahy, potom maľovanie a nátery.
Do každej tejto etapy sú zapísaní bratia v nebi a aj v našich srdciach. Kým bude žiť toto
pokolenie, bude spomínať na našich otcov, na tých drahých bratov, ktorí premáhali
choroby, premáhali vek, premáhali svoje povinnosti a prišli vždy znova a znova ako
stavba potrebovala.
Kto z ľudí by dokázal toto všetko? Bol to znovu On, Duch Boží, ktorý nás zjednotil, ktorý
nás nadchol, ktorý nás presvedčil, že sme údami tela Kristovho a že toto telo je aj
spoločná naša práce. Učinil tak piaty veľký skutok Boží medzi nami.
Ako je známe, každá budova sa musí pripojiť na 5 mestských sietí: na vodu, na plyn,
elektrinu, kanalizáciu a na telefónnu sieť. Tieto mestské siete idú popod chodníky a
popod cesty.
To, ako nám Pán pomohol pripojiť sa na týchto 5 sietí, je ďaľší jeho div. Zvlášť
dramatické bolo napojenie sa na vodovodnú sieť. Vykonali sme si povolenie a v jeden
piatok sme cestu rozkopali s tým, že v sobotu sa pripojíme na mestskú vodu. Národný
výbor nám nariadil všetko urobiť do pondelka, lebo vtedy mala ísť Cukrovou ulicou
hlavná mestská doprava, v dôsledku uzatvorenia susednej ulice. Cesta bola rozkopaná
v piatok na obed. Poobede sme išli do vodární, aby nám uzatvorili potrubie na Cukrovej
ulici, aby sme sa mohli naň s našou odbočkou napojiť. Predniesli sme žiadosť
vedúcemu. Ten si myslel, že žartujeme. "Čo chcete, aby som urobil?"
"Uzatvoriť vodovodné potrubie na Cukrovej ulici."
"A kto vám tú prípojku urobí?"
"Naši brigádnici."
Náramne sa rozhneval "To som ešte nepočul", kričal: "Do mestskej vodovodnej siete
môžeme siahnuť jedine my!"
"Tak nám to, prosím, urobte vy," prosili sme ho pokorne.
"A máte objednávku? Mesiac dopredu u nás uplatnenú?"
"My sme boli tak informovaní, že si to môžeme sami urobiť."
"Kto vám to povedal?"
"U vás na podniku."
"Tak vás podviedol."
"A nedá sa to urobiť bez objednávky?"
"Nedá, veď pochopte, čo žiadate. Akcia nie je plánovaná, je piatok popoludnie, všetci
montéri sú preč, veď na to treba špeciálny materiál a sklad je už zatvorený."
"Ale my to musíme urobiť, lebo v pondelok pôjde našou ulicou hlavná doprava!" Mlčal a
nevšímal si nás.
Boli to naše najťažšie chvíle! Predstava, že by pre stavbu modlitebne musela zastať
mestská doprava, nás uvádzala do zúfalstva.
Hodinu sme pred ním stáli a nakoniec sme ho uprosili, aby prišiel v sobotu ráno na
Cukrovú ulicu, lebo my máme aj ľudí aj materiál, a aby on riadil celú prácu. Prišiel a s
ním aj naše zahanbenie. Materiál bol chybný a naši brigádnici boli preň nedostatoční. Ak
odíde, násladky si nevieme predstaviť. Čo sa ďalej stane?
Modlili sme sa v duchu na ulici.
Prosili sme ho, veď ide o kostol!
Vtedy sa rozhodol. Išiel do podniku, vyhlásil na Cukrovej haváriu a zobral na to osobitnú
čatu, ktorá je stále k dispozícii pre prípad poruchy v meste. Títo montéri nám napojenie
vodovodu urobili za tri hodiny.
Vzrušujúce boli aj ostatné prípojky, ktoré práce boli však od nás už dobre organizované.
Keď boli všetky prípoje urobené, ostala pri našej budove na 4 miestach porušená cesta.
Jeden večer, keď už bolo po všetkom, prišli na Cukrovú ulicu náhle asfaltéri a začali na
ňu klásť nový povrch. Kto vás sem poslal? opytovali sme sa. Národný výbor. A kto na
Národnom výbore? To nevedeli. Susedia a stred mesta potom o nás hovorili, že je to
úžasné, akí sme poriadni, lebo sme ešte aj cestu dali novú urobiť. A my sme tu len žasli
nad šiestym veľkým skutkom Božím medzi nami.
Naša budova má 5 veľkých betónových stropov, ktoré potrebovali vyše 300 m3 betónu.
Tejto etapy sme sa najviac báli. Kde uskladniť také obrovské množstvo štrku a cementu
a ako ho hore do výšky dopravovať? Pôvodná naša predstava bola betónovať ručne.
Neodvážili sme sa ani len pomyslieť, že by národné podniky pomohli stavať kostol. Pán
Boh nám však postupne ukazoval, že sa nemusíme báť ísť ani za riaditeľmi podnikov a
pýtať si pomoc. Zvláštnym vedením Božím sme dostali prísľub v Priemstave, ktorý má
výrobňu betónu za Bratislavou, že nám betónovanie vykoná. Mali sme prísť betónovať
prvý strop v stredu 14. júla 1976 o 14. hod. O 12. hod. sme sa dozvedeli, že sa im
roztrhol dopravník, ktorý dva roky išiel bez poruchy. Teraz, keď išlo o kostol, dopravník
stojí. Tak nám telefonovali a tak teda Pán nevypočul naše modlitby, ktoré sme ráno k
Nemu vysielali. Prečo sa im práve dnes, práve na našej stavbe stala havária? Prestal
nás Pán požehnávať? Duch Boží nám však dal nápad. Naďaleko v prístave je firma
Staving. Išli sme tam za vedúcim, ktorého sme videli prvý raz. Bol to zvláštny rozhovor a
znovu zvláštny zásah boží. O dve hodiny už 3 veľké vozy vozili betón na našu stavbu.

Za štyri hodiny položili 100 m3 betónu.


Dnes nám to pripadá ako neskutočnosť!
O 12. hod. nemať nič v rukách, nepoznať nikoho, kto by pomohol, ísť za neznámym
vedúcim do neznámeho podniku a o 2 hodiny betónovať za pomoci najmodernejších
prostriedkov. Ako to nazvať? Na ktorej stavbe by to bolo možné? Len neskoršie sme sa
dozvedeli, že to bol zásah Boží, lebo vozy z Priemstavu by vozili betón cez celé mesto,
cez všetky križovatky, svetlá a betónovali by sme raz tak dlho ako podnik Staving, ktorý
je prakticky neďaleko nás. Tento podnik dodal potom betón aj pre všetky ďaľšie 4
podlažia.
Osobitnou kapitolou bolo tiež zaopatrenie zvláštneho čerpadla, ktoré dopravovalo betón
do výšky jednotlivých podlaží. Boli to priamo riaditelia 2 podnikov, ktorí nám ochotne
tieto čerpadlá požičali. Riaditelia, ktorých nikto z nás predtým nepoznal.
Keď sme dokončili posledné piate podlažie, tak naši bratia išli dolu so spevom piesne
"Smieť žiť pre Krista". Smeli sme žiť pre Krista aj pri týchto betónovacích prácach, ktoré
nám išli neuveriteľne rýchlo. Jedno podlažie priemerne za 3 hodiny.
Pán nám ukázal siedmy veľký skutok Boží medzi nami.
Pán Boh nám nad naše predstavy pomohol aj pri doprave a zásobovaní. To, čo sa stalo
v tejto oblasti, je zvláštna báseň. Písal ju Duch Boží svojou pomocou a my ju chceme
recitovať slovami, ktoré nedokážu zachytiť a ukázať Jeho veľkosť.
Keď MsNV zamietol sťažnosť Ministerstva zdravotníctva, tak nám povedali: A teraz
rýchlo stavajte. My staviame rýchlo, bola naša odpoveď. Tak stavajte ešte rýchlejšie.
Stavať rýchlejšie ako rýchlo! To bolo odteraz heslo stavby.
Ale práve vtedy praskol blok motora nášho Roburu. A my sme vtedy začali búrať
modlitebňu. Boli sme na dne, bez pomoci. Tu prišiel zas známy Boží zásah. Cez
Technické služby mesta Bratislavy. Prišli s ťažkými veľkotonážnymi autami a začala
nová etapa na stavbe. Najskôr sme telefonovali, aby prišli na druhý deň. Prišli. Potom
sme často žiadali ráno, aby prišli poobede. Prišli. Potom sme ráno i to žiadali, aby prišli
hneď. Prišli hneď. Kto popíše, koľko vozov, koľkými smermi prišlo a odišlo z Cukrovej
ulice vo veci našej stavby?
A kto popíše ako sa na stavbu zaobstarával materiál? Niekedy je probleém kúpiť klinec,
niekedy obyčajnú dosku, niekedy tehlu, vápno, cement, železo, inštalačný materiál,
niekedy vypínač alebo žiarovku. Ale naša stavba potrebovala tisíce položiek, tisíce
súčiastok, tisíce rôznych materiálov. Kde sú a ako ich zaopatriť? Bratia sa dali do
pohybu, cirkev sa dala do pohybu. Keď niečo nemali v Bratislave, tak mali v Senci,
Trnave, D. strede, v Lipt. Hrádku, v Štiavničke, vo Vsetíne, Brne, Prahe alebo Ůstí nad
Labem. Naši šoféri robili obetave diaľkové cesty. Večer išli nákladným autom do Prahy,
aby na druhý deň už boli na stavbe. Malý príklad: Potrebovali sme súrne liatinové dielce
pre inštaláciu kanalizácie. Ak ich nebudeme mať, zastaneme v práci. Telefonovali sme
na všetky strany a za dva dni ich na aute doviezol vsetínsky kazateľ.
Cirkev vždy túži po daroch Ducha. Mnohí bratislavskí bratia dostali po tieto dva roky
zvláštny dar Boží. Iniciatívu, schopnosť vidieť, schopnosť hľadať, schopnosť zaobstarať
všetko, čo stavba potrebovala. A to je ôsmy veľký skutok Boží medzi nami!
Osobitnou kapitolou tejto stavby je ochrana Božia pred vážnym úrazom. Toho sme sa
veľmi báli. Modlili sme sa každý deň, aby nám bol Pán Boh milostivý a nedopustil úraz
alebo smrť.
Bolo to 16. septembra 1975. Kopali sme 4,5 m hlboké šachty okolo obvodu záhrady, kde
sme stavali oporný betónový múr. Naši bratia v tejto hĺbke ešte večer pracovali vo vnútri
železnej klietky a viazali tam armovacie železo. Práca sa skončila, bratia vyšli von a o
niekoľko hodín neskoro večer sa celá šachta, kde predtým boli, zasypala zemou. Nik by
nevyšiel živý, keby sa toto stalo o niečo skorej. Keď sme ráno prišli, plakali sme a urobili
osobitnú modlitebnú chvíľu, v ktorej sme velebili Boha za Jeho ochranu.
Mali sme už vykopanú celú záhradu a robili sme lešenie pre stavbu nosníkov. Jeden
brat bol dolu v hĺbke zohnutý a niečo na zemi hľadal. Vtom sa druhému vyšmykla ťažká
fošna a zletela kolmo dolu popri jeho hlave. Niekoľko centimetrov ho delilo od smrti.
Znovu sme ďakovali Najvyššiemu, znovu nám ukázal milostivú tvár.
Jeden brat prebíjal betón železnou zbíjačkou. Nepredpokladal, že v tom mieste bude
hlavný prívodný kábel na stavbu. Zasekol rovno do neho, vyšľahol blesk, ale bratovi sa
zázračne nič nestalo. Pracovníkom v silnoprúdovej technike je známe, že takéto skraty
často zapríčinia smrť. Aj tu nás Pán ochránil, aj tu prejavil nad nami svoju lásku.
Jeden večer, bolo to už na záver stavby, išiel náš nákladný Robur po meste, keď rovno
pod neho vbehol neznámy opitý muž. Ostal ležať na zemi v krvi a bez vedomia. Prežívali
sme znovu chvíle úzkosti. Hoci náš šofér nebol vinný, ale ak by táto stavba znamenala
smrť niekoho z ľudí, naša radosť by bola skazená. Pán sa aj tu zmiloval, lebo poranenie
tohoto muža nebolo vážne.
Veľmi veľakrát išli naši bratia po hranici života a smrti. Búrali sme starú budovu, padali
trámy i celé múry, stavali sa nosníky do výšky, stavalo sa lešenie do výšky, vo výške a
na pokraji strechy pracovali klampiari tak, že my zdola sme sa na to ani dívať nemohli. Z
lešenia pri vonkajších omietkach spadol jeden pracovník a len zvláštnym divom nedošlo
k ťažkému ublíženiu na hlavu.
Keďže sme sa o Božiu záchranu pred nešťastím modlili každý deň, treba povedať na
konci stavby, že túto Božiu pomoc pred úrazom považujeme za deviaty veľký Boží čin
medzi nami.
Hovorili sme, že na začiatku tejto stavby bol hnev susedovcov a na Cukrovej ulici stará
modlitebňa nejakej sekty, o ktorej Bratislava nevedela. Na konci stavby je tu úcta a obdiv
nielen tých, čo žijú okolo, ale nepreháňame, keď povieme, že celého mesta.
Ako k tomu došlo?
Je to veľmi, veľmi poučné. Tou biblickou cestou, ktorá je aj veriacim málo známa a ktorej
tajomstvo je mnohým ukryté celý život. Je to cesta druhej míle. Touto cestou sme išli v
mnohých prípadoch a výsledok bol prekvapujúci. Hoci sme mali svojich povinností a
prác nesmierne mnoho, začali sme poskytovať služby a práce iným ľuďom.
Najskôr sme vybudovali zasadaciu miestnosť pre uličný výbor KSS, za čo nám poslali
ďakovný list. Potom sme začali pomáhať každému, kto nás o službu požiadal.
Opravovali sme priečky, el. inštaláciu, vodovod, kanalizáciu, jednému starčekovi sme
oplechovali pivnicu oproti potkanom, opravili sme plot pre občiansky výbor, postavili
susedovcom nový rám na prášenie kobercov, zavŕtali sme im háčky do múrov, aby mohli
sušiť prádlo.
Naša stavba získala obdiv pre veriacich ľudí v celom meste. Svet nerozumie evanjeliu.
Rozumie ale práci. Rozumie rýchlej, svedomitej a poctivej práci. A tú videli medzi nami.
A tá ich oslovila. Naša stavba sa stala porekadlom. Tak by sa malo stavať, hovoria
odborníci aj obyčajní ľudia.
Tesne pred ukončením v jeden večer prišiel do modlitebne starší pán, v rukách niesol
kyticu ruží. Díval sa na sálu a potom položil na stôl Pánov jednu ružu. Opýtal som sa ho,
prečo tam dal ten kvet. Na znak úcty k tomuto dielu i k ľuďom, ktorí ho budovali. Myslel
som, že je to katolícky kňaz. A on bol pracovník, ktorý o našej stavbe počul na ÚV KSS.
Bol zvedavý, prišiel a to čo videl, ho tak premohlo, že položil na stôl ten kvet. Položil ho
svetský človek a položil ho na náš bohoslužobný predmet. Tento malý čin najlepšie
symbolizuje ten desiaty veľký čin Boží medzi nami. Pán Boh premáhal svet okolo nás,
aby nám nepoškodil, ale aby sa pre cirkev získala vážnosť a úcta.
Čo mám povedať na záver?
Chcem zakončiť zvláštnym odkazom otcov. Je určený našim deťom a deťom tých, čo
prídu po nich.
Synovia a dcéry naše!
Vaši rodičia prežili na tejto stavbe desať veľkých skutkov Božích. Boli to činy, ktoré
ukázali Jeho slávu a moc v dnešnej dobe! Ktoré ukázali, že budúcnosť Božieho ľudu
nezávisí od sveta, ale od Neho
Vy máte budúcnosť!
Ak pôjdete za hlasom Božím, ak budete žiť život obete a služby, ak prvotinu všetkého
najdrahšieho čo máte, odovzdáte Bohu.
Chráňte toto dielo! Uchovajte si ho hlboko v srdciach. Neopustite svojho otca a matku
vo veciach viery.
Boh nech ostáva s vami v tejto modlitebni z pokolenia na pokolenie v mene Ježiša
Krista, Pána a Spasiteľa sveta.
Toto je svedectvo o výstavbe modlitebne v Bratislave. Potom prišiel Prešov, Stará Turá,
Levice, Banská Bystrica a Michalovce. Skutky Božie pokračovali v novej moci a sláve.
Pokračovali, lebo Pán Boh si našiel ľudí, ktorí boli ochotní ísť a niesť obeť i
zodpovednosť. Skutky Božie budú ďalej pokračovať, ak Pán Boh nájde u nás vieru,
ochotu a poslušnosť.