Sociálna práca-vypracované otázky

Vypracované otázky
sociálna práca 2009
Jaromír Tomešek a Martin Klíma

2009

Home
Obsah
1.Pojmologické otázky sociálnej práce (metódy, metodika, metodológia,..)...................................3
2.Vznik a vývoj metód sociálnej práce.............................................................................................6
3.Sociálna práca s jednotlivcom – jej vývoj a súčasný stav.............................................................8
4.Etapy a zásady sociálnej práce s jednotlivcom............................................................................13
5.Sociálna práca so skupinou- základná charakteristika.................................................................18
6.Vznik a vývoj sociálnej práce so skupinou..................................................................................19
7.Etapy sociálnej práce so skupinou...............................................................................................21
8.Dynamika skupiny a zásady sociálnej práce so skupinou...........................................................24
9.Sociálna práca s komunitou-základná charakteristika.................................................................29
10.Vznik a vývoj sociálnej práce s komunitou...............................................................................30
11.Sociálna práca so spoločnosťou.................................................................................................35
12.Rozhovor ako metóda sociálnej práce.......................................................................................37
13.Pozorovanie ako metóda sociálnej práce...................................................................................43
14.Sociálne poradenstvo.................................................................................................................46
15.Sociálna terapia..........................................................................................................................53
16.Sociálne služby..........................................................................................................................56
17.Supervízia ako metóda sociálnej práce......................................................................................61
18.Sociálna rehabilitácia.................................................................................................................72
19.Sociálna prevencia.....................................................................................................................73
20.Kazuistika ako metóda sociálnej práce......................................................................................79
21.Terénna sociálna práca...............................................................................................................87
22.Projektovanie ako metóda sociálnej práce.................................................................................91
23.Svojpomocné skupiny................................................................................................................95
24.Manažment v sociálnej práci...................................................................................................100
25.Výskum v sociálnej práci.........................................................................................................106
26.Komparatívna sociálna práca...................................................................................................108
27.Sociálnopatologické javy z pohľadu sociálnej práce...............................................................111
28.Právny a ekonomický model SP..............................................................................................118
29.Psychologický model SP.........................................................................................................121
30.Medicínsky model SP..............................................................................................................122
31.Pedagogický a sociologický model SP....................................................................................125
32.Behaviorálne teórie SP............................................................................................................128
33.Humanistické teórie SP............................................................................................................133
34.Existencionalistické teórie SP..................................................................................................134
35.Ekosociálne teórie SP..............................................................................................................137
36.Systémove teórie SP................................................................................................................143
37.Organizačné teórie SP..............................................................................................................157
38.Komunikačné teórie SP...........................................................................................................164
39.Antiopresívne teórie SP...........................................................................................................174
40.Feministické teórie SP.............................................................................................................174
41.Chudoba ako sociálna udalosť.................................................................................................176

2
 1. POJMOLOGICKÉ OTÁZKY SOCIÁLNEJ PRÁCE (METÓDY, METODIKA, METODOLÓGIA,..)

Zrod vychádza z troch skutočností:

1. existencia človeka,
2. človek má subjektívne problémy,
3. je možné niečo robiť pre vyriešenie jeho problémov.
Sociálna práca vznikla ako priame pokračovanie:
- starostlivosti o chudobných – predstavovala privátne poskytovanú dobročinnosť,
- starostlivosť v zmysle odborne poskytovanej pomoci,
- sociálnej starostlivosti v zmysle štátom organizovanej starostlivosti zameranej na
pomoc potrebným,
- sociálnej práce, ktorá sa stala nástupcom sociálnych služieb.
Neformálna pomoc postupne viedla:
1. k vzniku sociálnych inštitúcií,
2. k vytvoreniu samostatnej profesie „sociálny pracovník“,
3. k vytvoreniu špeciálnej prípravy odborníkov – sociálneho školstva,
4. k vzniku a rozvoju vedeckej teórie a výskumu v oblasti SP.
2 základné prístupy v SP:
1. klasický prístup
2. moderný prístup

Klasický prístup: chápe vedu ako všeobecnú teoretickú bázu, vedný odbor sa vyznačuje
kognitívnymi znakmi:
- vlastný predmet vedeckého poznania,
- spôsob získavania, vyhodnocovania a komunikácie vedeckých poznatkov,
- úroveň ich teoretickej organizácie,
- vlastné metódy, metodiku a techniky,
- spôsob a úroveň organizácie vedeckého kolektívu, spoločenský význam daného
vedného odboru, organizácia vzdelávania.

Metódy viažuce sa na tri roviny:

3
1.Makrorovinu – pomoc jednotlivcovi, skupinová práca, práca so spoločnosťou – formy,
spôsoby stratégie práce,
2.Mezorovinu – orientácia na prácu so skupinou – skupinová dynamika, účinky, väzby
na určité postupy,
3.Mikrorovina – interakcia s klientom – využitie konkrétnej metódy.
Metóda
Význam metód:

1. Potreba celistvého spracovania osvedčených pracovných postupov a

permanentné obnovovanie tohto systému je predpokladom kvalitnej a modernej
metodiky sociálnej práce.

2. Kvalitne prepracovaná metodika je predpokladom oboznámenia sa s celým jej

rozsahom profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi a dobrovoľnými spolupracovníkmi.
Umožňuje profesionálnu prípravu v oblasti metód SP.

3. Znalosť a praktické ovládanie metód sociálnej práce je predpokladom výberu

vhodnej formy pracovnej metódy sociálneho pracovníka pri práci s konkrétnym
klientom.

Metódou ako presne vymedzený spôsob poznávania a riešenia sociálnych javov:

- identifikujeme a definujeme sociálny problém

- eliminujeme alebo zmierňujeme nepriaznivé situácie

- vyhodnocujeme účinnosti sociálnych opatrení

_Kat_Apl/Firemna_Nastenka/Default.asp?spravaid=8152

4
Mary Richmond:
Metóda vo všeobecnom slova zmysle je usporiadaním série rôznych činností
zameraných na dosiahnutie určitého cieľa. Analýza techník sociálnych služieb by bola
nekompetentná, keby jej predmetom bolo iba vymenovanie elementov bez vnútorných
súvislostí a nie metódou.

Adamsova Jane chápala SP ako praktický príspevok k riešeniu sociálnych problémov

trpiacich ľudí, nárast ktorý bol v spoločnosti spôsobený zlými životnými podmienkami.

Metodika

Metodika sociálnej práce predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných metód,

postupov a techník, ktoré sú používané v praktickej i teoretickej rovine sociálnej práce.
Je výsledkom dlhoročného systematického prispôsobovania sa pracovných postupov z
oblasti humanitných vied potrebám sociálnej praxe na strane jednej a úsilia o rozvoj
vlastných pracovných postupov na strane druhej.

Vo vývoji metodiky sociálnej práce identifikujeme dva základné smery:

1. Smer, ktorý je charakteristický praktickým využívaním niektorých náhodne

zvolených metód a ich prispôsobovanie sa sociálnej realite.
2. Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používaných metodických
postupov.

Koncept
Poukazuje na význam vzťahu medzi tromi elementmi metodického konania –
konceptom, metódou a technikou.

5
- Koncept – prvotný plán,
- Model konania, ktorého cieľom sú obsahy, myšlienky a samotné metódy – nárys
profesionálneho konania.

Usilovala sa o vedecké skúmanie:

- sociálnych problémov,
- životných podmienok,
- sociálneho konania – vylúčenie, chudoba

Metodológia

Metodológia je tou časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód, ktorými disponuje
vedná oblasť.
Žilová pod pojmom metodológia sociálnej práce rozumie vedu, ktorá sa zaoberá
teoretickými, logickými a psychologickými otázkami metód, metodologických postupov a
metodík. Súčasťou metodológie je aj tvorba metód.

2. VZNIK A VÝVOJ METÓD SOCIÁLNEJ PRÁCE

Sociálna práca vznikla ako priame pokračovanie:

6
 - starostlivosti o chudobných – predstavovala privátne poskytovanú
dobročinnosť,
- starostlivosť v zmysle odborne poskytovanej pomoci,
- sociálnej starostlivosti v zmysle štátom organizovanej starostlivosti
zameranej na pomoc potrebným,
- sociálnej práce, ktorá sa stala nástupcom sociálnych služieb.

Neformálna pomoc postupne viedla:

1. k vzniku sociálnych inštitúcií,
2. k vytvoreniu samostatnej profesie „sociálny pracovník“,
3. k vytvoreniu špeciálnej prípravy odborníkov – sociálneho školstva,
4. k vzniku a rozvoju vedeckej teórie a výskumu v oblasti SP.

2 základné prístupy v SP:

1. klasický prístup
2. moderný prístup

Klasický prístup: chápe vedu ako všeobecnú teoretickú bázu, vedný odbor sa
vyznačuje kognitívnymi znakmi:
- vlastný predmet vedeckého poznania,
- spôsob získavania, vyhodnocovania a komunikácie vedeckých poznatkov,
- úroveň ich teoretickej organizácie,
- vlastné metódy, metodiku a techniky,
- spôsob a úroveň organizácie vedeckého kolektívu, spoločenský význam
daného vedného odboru, organizácia vzdelávania

7
 3. SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM – JEJ VÝVOJ A SÚČASNÝ STAV
Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódou soc. práce. Toto
tvrdenie sa vzťahuje jednak na praktickú rovinu soc. práce, ktorá predstavuje
susedskú pomoc a tiež na teoretickú rovinu soc. práce.

Základom prípadovej soc. práce je pochopenie jednotlivca, ale tiež

porozumenie rodine, komunite, spoločnosti, kultúre a znalosť tých sociálno-
zdravotných služieb, ktoré ponúkajú možnosť zbaviť sa nedôstojných
životných podmienok.

V USA sa už v 19. storočí stretávame s požiadavkou individuálneho prístupu pri

riešení soc. problémov v spoločnosti.
V roku 1843 bol založený v USA Spolok pre zlepšenie podmienok
chudobných, ktorý sa zaoberal otázkami riešenia chudoby a pristupoval k pomoci
oveľa individuálnejšie. Cieľom spolku bolo navštevovať chudobných v ich domoch,
podporovať ich, nakoľko je to potrebné, pomáhať im pri získavaní práce,
povzbudzovať ich pri získavaní samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe,
pestovať u nich návyky a v konečnom dôsledku poskytovať im aj nevyhnutnú
materiálnu pomoc.
V roku 1877 sa v USA zjednotili charitatívne organizácie do Združenia
charitatívnych organizácii, impulz k rozvoju individuálnej sociálnej práce.
Hlavnými cieľmi bolo: potreba vedenia čo najúplnejších záznamov o prípade,
potreba centrálne evidencie, význam návštev dobrovoľných soc. pracovníkov
v domácnostiach klienta – význam poznatky poslúžili i výskumu. Práve títo
návštevníci „visitári“ zistili, že nie všetci chudobní sú rovnakí, a preto nesmú byť
posudzovaní rovnako a teda je potrebné zaobchádzať s nimi podľa ich
individuálnych potrieb.
V roku 1866 Národná konferencia charitatívnej a penitencionárnej práce
v Bostone – zasadzovanie o prijatie zásad individualizácie soc. práce.
V roku 1905 v USA vznikol Spolok služieb rodine – zakladateľky Mary
Richmondová, F. H. Keanová. Poskytoval služby, viedol si záznamy, spracované do

8
knihy s názvom „ Social casework“. Vďaka nemu zavedený pojem prípadová
sociálna práca.

Na zač.20.stor. charakteristické pre prípadovú soc. prácu:

♦ Hľadanie práce pre členov rodiny, ktoré sa nachádzali v problémoch
♦ Zabezpečenie školy pre deti
♦ Umiestnenie detí zanedbávaných, podvyživených, opustených
v opatrovateľských inštitúciách, dominoval názor, že nemožno zmeniť rodinné
prostredie, potrebné vybrať z neho jednotlivca
Vývoj názorov na prípadovú soc. prácu v medzivojnovom období si môžeme
priblížiť prostredníctvom chápania vybranými autormi:
Mary Richmondová: podľa nej sa na soc. práci s prípadom zúčastňujú procesy,
ktoré prostredníctvom svedomitej práce, aktivít, v ktorých sa jednotlivec
prispôsobuje prostrediu, rozvíjajú jeho osobnosť.
Jeanette Regensburgová prípadovú soc. prácu chápala ako metódu „pozorovania“
(za účasti soc. pracovníka) schopnosti klienta postaviť sa čelom k problému ako
celku, alebo k jeho časti ako aj pozorovanie jeho praktického konania (činnosti)
S. Bowers podľa ktorého je prípadová soc. práca umenie, v ktorom znalosť vedy
o vzťahoch medzi ľuďmi alebo o schopnosti udržiavať tieto vzťahy pôsobí na
mobilizáciu odolnosti klienta a rezervy spoločnosti, s cieľom zlepšiť adaptáciu sa
jednotlivca na celok alebo akúkoľvek časť jeho spoločného prostredia.
V 20. rokoch minulého stor. rozvoj prípadovej soc. práce ovplyvnený
psychoanalýzou, upriamenie pozornosti na vzťahy jednotlivec - prostredie.
Metodické postupy orientované na svojpomoc.

Sociálne a ekonomické problémy po veľkej hospodárskej kríze mali vplyv i na

orientáciu prípadovej soc. práce, do popredia otázky ako, triedne rozdiely, rodina,
dynamika rod. vzťahov. v teórii soc. práce rozpracovaná rodinná diagnóza, rodinná
terapia a pod.

Používanie v Európe pojmov:

9
 - individuálna soc. práca,
- soc .práca s jednotlivcom,
- prípadová soc. práca,
- case work.
Všetky tieto pojmy slúžia na označenie práce soc. pracovníka zameranú na
jedného, konkrétneho klienta. V americkej literatúre sa viac stretávame s pojmom
prípadová soc. práca (case work), v európskej literatúre so všetkými štyrmi typmi
označenia.

Termín „prípadová soc. práca „ do teórie soc. práce zaviedla u nás Krakešová-
Došková., ktorá ho použila na označenie individuálneho riešenia problémov
jednotlivca, čiže soc. prípadu. Soc. prípad je človek, ktorý nie je schopný
vlastnými silami prekonávať životné problémy, s ktorými sa stretáva pri plnení
svojich ľudských funkcií, úloh, rol (ako napr. rodičovská, manželská, pracovná,
hospodárska, výchovná). Príčinou zlyhania resp . neschopnosti nájsť riešenie
problémovej situácie býva náhla, nečakaná zmena soc. reality ( nezamestnanosť,
epidémia a pod)., ktorú jednotlivec neočakáva, nie je teda na ňu pripravený.
V teoreticekj rovine otázka riešenia soc. problému si najskôr vyžiadala prepojenie
poznatkov psychológie a sociológie no neskôr pribudli poznatky i z iných oblastí.

VÝVOJ PRÍPADOVEJ SOC. PRÁCE

Robinsonová hovorí vo svojom diele Premena psychológie na sociálnu prácu
prípadovú o štyroch stupňoch vývoja prípadovej sociálnej práce:
1. úsilie spoločnosti zmeniť sociálne úchylné indivíduá trestom alebo násilím alebo
ich odstrániť, či izolovať od spoločnosti
2. snaha o zavedenie vonkajšej klasifikácie soc.prípadov
3. úsilie o vedeckú analýzu problému
4. záujem o samotného klienta

V slov. jazyku má termín „prípad“ viacero možných obsahov, neoznačuje teda

explicitne len prácu s jedným klientom. Ak by sme chceli rešpektovať praktiku

10
slovenského jazyka, mali by sme sa prikloniť k forme: sociálna práca s jednotlivcom
a logicky potom soc. práca so skupinou atď.

Sociálna práca s jednotlivcom je chápaná ako priamy kontakt soc. pracovníka

s klientom v záujme vyriešenia jeho sociálne problémovej situácie, pričom
dôraz kladie rovnomerne na možné vplyvy koreniace v osobnosti klienta, ako
aj na možné vplyvy pôsobiace v jeho okolí. Patrí k najrozpracovanejším
metódam soc. práce.
V teoretickej oblasti sa soc. práca s jednotlivcom zaoberá otázkami životného
cyklu, vplyvu rodiny na úspešnú socializáciu klienta, na problémové správanie
a možnosti jeho nápravy,. Z hľadiska praxe sa očakávania soc. pracovníkov
upierajú k otázkam maximalizácie úspešnosti riešenia individuálnych soc.
problémov.
Ide o súbor metód zameraných na priamy pracovný kontakt s klientom. Samotná
realizácia tejto metódy je veľmi rôznorodá, v závislosti od modelu či prístupu, ktorý
si volí soc. pracovník.
Desaťročie po I. sv. vojne – úsilie o využitie psychosociálnych obsahov
v metódach soc. práce orientujúcich sa na riešenie problémov
Obdobie veľkej hospodárskej krízy – zmena optiky soc. práce, prehodnotenie
ekonomického rozmeru soc. práce, upriamenie pozornosti na ekonomické aspekty
soc. práce
50.roky - rozvoj diagnostiky, vplyv psychosociálnej, funkcionálnej orientácie na
problém. Hamiltonová – ako prvá sa zmienila o psychosociálnej práci, poukázala na
vzájomné pôsobenie jednotlivca a jeho okolia, ktorí spolu vytvárajú jeden
organizmus.
60. roky v soc. práci s jednotlivcom je charakteristická orientácia na modifikáciu
správania
80.roky – rozšírenie vplyvu napr. behavioristických prístupov, selektívnej
intervencie, antiopresívnych techník a pod. Orientácia na svojpomoc,
soc. práca s jednotlivom (prípadová soc. práca) sa v Európe formovala pod
vplyvom americkej case work, neprebrala však túto metódu absolútne,

11
prispôsobovala si ju vlastným tradíciám a hodnotám. V európskych krajinách –
väčší vplyv pedagogiky na soc. prácu, orientácia na prácu s hodnotovými postojmi,
s persuáziou, výraznejšie úsilie o prepojenosť individuálnych problémov
s problémami celku.

Soc. práca vychádza z hodnôt:

• hodnota jednotlivca
• hodnota výnimočnosti jednotlivca
• hodnota sebaurčenia

podľa Krausa: v individuálnej soc. práci dochádza k prepojeniu dvoch dôležitých

komponentov:
1. usporiadanie základných pojmom bežného života, ako vzťah medzi
starostlivosťou a klientom, tzv. pomoc vzťahom
2. psychoanalytický základ – poňatie ľudského duševného života, zameranie
na zrozumiteľnú zodpovednosť, „pomôcť jednotlivým ľuďom“ v prekonaní
podstatných ohrození plného života.

PROBLÉMY RIEŠENÉ v soc. prípadovej práci

Tento typ soc. práce sa zaoberá riešením takých problémov klienta, ktoré ho
spútavajú a obmedzujú optimálne využívanie jeho vnútorných i vonkajších
možností. Niektoré problémy vyplývajú z prostredia, iné z medziľudských vzťahov
a pod.
CIEĽ: najlepšie dosiahnuteľné riešenie problému problémov
POSTUPY: - poskytnutie psychickej opory klientovi, vyjadrenie záujmu
- explorovanie problému, ventilácia klientových pocitov
- priame ovplyvňovanie klienta
- reflexia súvislostí, zvlášť vzťahov medzi prežitkami klienta a tým, čo
sa deje v jeho prostredí, reflexia vlastných reakcií klienta a ich vplyvu
na prostredie, reflexia klientových motívov a reflexia klientoveho
osobného vývoja

12
PRÚDY v soc. práci s jednotlivcom:
o psychosociálny: Hollisová, Hamiltonová, Austin
o funkcionálny: Taft, Robinsonová
o behaviorálny: Thomas
Delenie vychádzajú podľa prevahy poskytovanej aktivity zo strany soc.
pracovníka:
• diagnostický alebo medicínsky smer: prístup expert – klient, soc.
pracovník je chápaný ako odborník na klientove problémy
• terapeutický smer: vzťah soc. pracovník – klient založený na dôvere
a spolupráci
• biograficky orientovaná soc. práca:
• integračná soc. práca: základ psychologicko-pedagogické poradenstvo
• multifunkčné prístupy: vypracovanie v oblasti soc. práce so zameraním na
tzv. rizikového klienta

4. ETAPY A ZÁSADY SOCIÁLNEJ PRÁCE S JEDNOTLIVCOM

Soc. práca s jednotlivcom je v podstate komplexom postupných krokov,
usporiadaných do celku v určitom logickom slede rešpektujúcim väzbu následných
krokov.
V známych metodických postupoch v soc. práci s jednotlivcom je možné
identifikovať spoločné etapy, ktoré sú obsiahnuté vo všetkých metódach, ktoré soc.
pracovník pri práci s klientom používa.

DEFINÍCIA: etapa je určitý špecifický úsek práce s klientom, ktorý je dobre

viditeľným úsekom z metódy ako celku. Každá etapa môže mať vo vzťahu ako
celku svoj vlastný, špecifický cieľ..

13
Americká škola – Richmondová, Robinsonová mala silný vplyv na rozvoj našej
soc.práce s jednotlivcom (1918-1938, 1991)
Richmondová hovorí o 5 základných etapách soc. práce:
1. etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu
2. sociálna diagnostika
3. etapa vypracovania sociálneho plánu
4. sociálna terapia
5. etapa overovania výsledkov/účinnosti soc. terapie

Francúzska škola – Robertis: vymedzuje 3 základné etapy alebo fázy soc. práce:
1. oboznámenie sa s prípadom
2. hodnotenie/ stanovenie soc. diagnózy
3. intervencia a zakončenie

Kombináciou týchto dvoch škôl je vytvorený nový model, ktorý má 4 základné

okruhu práce s jednotlivcom:

ETAPY PRÁCE S JEDNOTLIVCOM

A. oboznámenie sa s prípadom. Soc. pracovník sa môže stretnúť s klientom za rôznych
okolností, klient príde sám, inštitúcia poverí soc. pracovníka na prácu s konkrétnym
klientom, klient prichádza na podnet inej inštitúcie, je predvolaný na základe
upozornenia inej osoby či inštitúcie. Pri oboznamovaní sa s prípadom je potrebné,
aby sociálny pracovník zodpovedal niekoľko otázok: „Kto ohlásil prípad?“ „ V čom
mene (v mene koho)?“ „ Komu je adresovaný prípad (sťažnosť, žiadosť)?“ Počas
celej práce s klientom je treba posilňovať jeho aktívny prístup. V prvej fáze, pri
oboznamovaní sa s prípadom, soc. pracovník musí zhodnotiť aj klientov prístup
k riešeniu problému, schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia.
a) Prvý kontakt s klientom: je ovplyvnený dôvodom klientovho príchodu,
dobrovoľne či nedobrovoľne. Dôležité je vytvorenie priateľskej atmosféry, otvorenie
komunikácie, ukázať klientovi, že soc. pracovník prejavil o jeho problém vážny
záujem, že jeho problém chápe a je kompetentný mu pri jeho riešení pomôcť. Je to

14
vlastne fáza rozpoznávania alebo odhaľovania problému. Základné metódy:
rozhovor, pozorovanie. Pri prvom kontakte majú klienti najčastejšie pocity: túžia po
tom, aby ich niekto vypočul, očakávajú a chcú aby im bola poskytnutá pomoc,
prichádzajú si po radu, dúfajú, že niekto iný, je schopný nájsť riešenia ich problémov.
v etape prvého kontaktu také zručnosti ako schopnosť vnímavého počúvania, prejavy
akceptácie klienta, porozumenie pre jeho problém, účasť na riešení problému a pod.
majú terapeutický účinok. Klient pri prvom kontakte poskytne vnímavého
pozorovateľovi celú radu informácií tvoriacich širšie pozadie konkrétneho soc.
prípadu
b) analýza prípadu (situačná analýza): sústredenie na rodinnú a osobnú
analýzu klienta označovanú i ako osobná či rodinná anamnéza.
Osobná anamnéza: základné informácie o klientovi (meno, adresa, informácie o jeho
živote, očakávania, hodnotenie vlastnej situácie, návrhy a možnosti. Súčasťou sú aj
dôvody, ktoré klient uvádza ako dôvod stretnutia so soc. pracovníkom a tiež jeho
očakávania od stretnutia.
Rodinná anamnéza: analýza užšieho prostredia, základné informácie o všetkých
členoch rodiny, súčasťou je i analýza bytových podmienok, dostatok súkromia a pod.
Analýza širšieho prostredia: pracovisko, jeho postavenie formálne a neformálne,
atmosféra na pracovisku, vzťahy, úspechy, zlyhania. Pri deťoch sa za pracovisko
považuje škola. Špecifická súčasť je aj sociálna infraštruktúra prostredia, v ktorom sa
klient pohybuje. Cieľom je zistiť všetky vhodné inštitúcie, ktoré by mohli klientovi
pomôcť, poskytnúť mu oporu.
Analýza situácie: predpokladá kvalitný zber informácií, ktoré majú vzťah k danému
problému, hľadanie vzájomných súvislostí a analýzu zistených skutočností. Soc.
pracovník vyberá tie najdôležitejšie fakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na
situáciu, resp. sociálnu kolíziu. Musí mať stanovené určité kritériá, aby výber faktov
bol správny. Analýza situácie predpokladá schopnosť soc. pracovník pružne reagovať
na zistené zmeny. V rámci tejto analýzy sa vyskytujú aj ďalšie analýzy, ako:
všeobecný kontext ( t. j. všeobecná situácia alebo tiež soc. realita, v ktorej sa klient
nachádza a tá je daná konkrétnym typom spoločnosti, stupňom jej rozvoja, patria

15
 sem služby soc., zdravot., opatrovateľské a pod. ) , analýza prostredia ( vedecký
a empirický prístup)
Analýza sociálnej infraštruktúry: zhodnotenie soc. siete, hlavne toho, čo pre klienta
môže sieť poskytnúť, ako napr. kultúru, vzdelanie a pod.
Analýza miesta výkonu práce: otázky typu, či ide o neštátny subjekt, o dom soc.
služieb, verejnú správu adt.
Výsledkom týchto analýz je porozumenie, spoznanie problému, konfliktu, ktorý chce
klient riešiť sám a zahájenie potreby zmeny, teda toho, čo bude potrebné riešiť.

c) evidencia: na základe zistených skutočností robí soc. pracovník záver analýzy, čiže
stanovuje sociálnu diagnózu alebo jej pracovnú verziu. Stanovovanie tzv.
predbežnej, pracovnej verzie soc. diagnózy klienta, ktorý je vlastne prirodzeným
výsledkom ukončenia analytického prístupu k sprostredkovaným informáciám pri
prvom kontakte. Informácie by sa mali zoradiť do troch skupín: reálna evidencia
(evidencia prípadu), svedecké tvrdenia, iné informácie.

B. sociálne hodnotenie- sociálna diagnostika. Predpokladom správne stanovenej soc.

diagnózy je kvalitná soc. anamnéza (obsahuje dostatok údajov o klientovi, jeho
rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch atd. soc.
anamnéza je vlastne akýsi predstupeň soc. diagnózy.
a) sociálna diagnóza: informácie o osobnosti klienta, o jeho vzťahoch
k užšiemu a širšiemu prostrediu, o situácii, v ktorej sa klient nachádza a reálny popis
všeobecnej situácie. Soc. pracovník pri robení záverov pracuje s faktami. Označenie
výsledku hodnotiacej činnosti i pojmami ako, soc. diagnóza, psychosociálna bilancia,
diagnostické hodnotenie a pod. spolu aktérom diagnostikovania je aj klient. Soc.
pracovník a klient sa musia vzájomne rešpektovať, čo sa prakticky prejavuje zo
strany soc. pracovníka rešpektovaním problému klienta a zo strany klienta
rešpektovaním voľby dostupných nápravných prostriedkov ako aj foriem práce.
b) plán práce s klientom: pri vypracovávaní plánu alebo projektu musí soc.
pracovník rešpektovať 3 hlavné problémy: špecifickosť cieľov, stanovenie kategórie
účastníkov zapojených do práce a voľbu foriem práce, stratégiu postupov. Soc.
pracovník si robí aj prognózu vývoja prípadu klienta, optimálnu aj negatívnu. Plán
práce buď vypracuje sám soc. pracovník a klienta s ním oboznámi, alebo sa plán

16
 vypracuje spolu s klientom. Klient musí byť od začiatku partnerom soc. pracovníka,
spolupracujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli klientovi pomôcť a pod. iba ak
je klient rovnocenným partnerom soc. pracovníka, môže sa uskutočniť celková
predpokladaná zmena. Soc. pracovník a klient uzavrú spolu kontrakt (dohodu)
o ďalšom spoločnom postupe. Dohoda môže mať podobu ústnu alebo písomnú a je
závislá od osobnosti klienta, miery dôvery v klienta a závažnosti soc. problému. Po
vypracovaní plánu a uzavretí dohody, soc. pracovník rozpracuje úseky plánu práce
na jednotlivé kroky, ktoré zasadí do realizačného časového plánu a doplní ho
menami všetkých zainteresovaných účastníkov procesu.
c) voľba pracovných metód: voľba takých metód, ktoré majú najvyšší predpoklad
priviesť nás k úspešnému vyriešeniu klientovho problému.
C. sociálna intervencia. Je to vlastné jadro práce s klientom. Pojem intervencia slúži na
označenie plánovaného, koordinovaného postupu pri riešení klientovho problému.
V tomto procese musí mať klient psychickú i praktickú oporu v soc. pracovníkovi.
Využíva sa veľa metód, ich voľba závisí od osobnosti klienta, problému, s ktorým
klient prichádza a od prostredia. Základná metóda rozhovor. Podľa naliehavosti
klientovho problému delí intervenciu na: bežnú ( problém klienta umožňuje postupné,
pokojné riešenie) a krízovú ( akútna krízová situácia). Do intervencie (okrem
samotnej soc. terapie) patrí: rozhovor, písanie žiadostí, vedenie klienta k svojpomoci,
posilňovanie odolnosti klienta, realitná terapia, vedenie iných k pomoci klientovi,
správny odhad a zhodnotenie rizika atď. Súčasťou tejto etapy je: sociálna terapia,
soc. rehabilitácia, poradenstvo, diskusia. Diskusia musí byť prítomná počas celej
práce s klientom , prostredníctvom nej si soc. pracovník overuje ako sa klient
vyrovnáva s vlastnou situáciou, aké zmeny zaznamenal, či si nespomenul na
niektoré nové skutočnosti a pod. v záverečnej etape práce s klientom má diskusia
obsiahnuť rekapituláciu celého obdobia spolupráce s jasným zhodnotením všetkých
kladov i záporov, ktoré spolupráca priniesla. Má byť jasným a dôstojným zakončením
spolupráce
HLAVNÉ ZÁSADY INTERVENCIE:
• právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho možností a schopností

17
• akceptácia klienta takého, aký je. Viera, že klient je schopný zmeny a že je schopný
nápravy vlastnými silami
• hľadať silné stránky klientovej osobnosti. Pri hodnotení situácie a stanovovovaní
cieľov soc. pracovník spolupracuje s klientom, snažiac sa nájsť spoločné hodnoty
• mlčanlivosť v osobných veciach klienta
• soc. pracovník nesie profesionálnu zodpovednosť za dobro rodiny. Rodinu ako celok
nikdy nespúšťa zo zreteľa, bez ohľadu na to, či intervenciu potrebuje jej jeden člen
alebo viacero členov.
• Soc. pracovník je zodpovedný nielen pred klientom, ale aj pred sebou samotným,
spoločnosťou a pred profesionálnou obcou
• Novinky treba používať v zhode so stanovenými cieľmi práce. Nové informácie, ktoré
môžu mať pre klienta význam, je soc. pracovník povinný sprístupniť.
Etapa soc. intervencie býva označovaná aj ako etapa soc. terapie.
D. zakončenie prípadu. Soc. pracovník môže ukončiť prácu s klientom zo štyroch
dôvodov: problém vyriešili, klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať
k riešeniu vlastných problémov, zmena bydliska klienta, resp. soc. pracovníka a
nástup klienta na liečenie, do výkonu trestu, smrť

Soc. prácu s jednotlivcom je možné chápať ako formu osobnej pomoci, ktorá nadobudla
v 20.storočí komplexný charakter vyžadujúci podporu okolia, predovšetkým rodiny.
V poslednej dobe sa objavuje aj etapa objasňovania (klarifikácie) – býva zaraďovaná
niekedy ako prvá, vstupná etapa.

5. SOCIÁLNA PRÁCA SO SKUPINOU- ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA

Skupinová sociálna práca je jednou s metód sociálnej práce, ktorá dáva návod
ako pracovať so skupinou ako osobitnou organizačnou formou ľudskej činnosti.
Skupinová sociálna práca nadväzuje na prácu jednotlivcom. Sociálna práca so
skupinou je práca : s väčším počtom osôb, skupinou, ktorá nadväzuje na
poznatky individuálnej sociálnej práce prostredníctvom ďalšieho subjektu
(skupiny) pôsobí na všetkých ostatných klientov, pričom členovia skupiny sa
18
 navzájom ovplyvňujú. Tmelom býva spoločný sociálny problém, spriaznenosť
a prekonanie obáv z nepochopenia vlastného sociálneho problému. Zmyslom
sociálnej práce so skupinou je psychosociálne pôsobenie na skupinu ,ľudí
s konkrétnym spoločenským znakom alebo znakmi a spoločenským cieľom.

6. VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU

Sociálna práca so skupinou sa začala rozvíjať predovšetkým ako metóda realizovaná
v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA a Európe postupne
vznikali a rozvíjali sa rôzne spolky zamerané na riešenie sociálnych problémov rodín,
skupín ľudí, ktorý sa ocitli bez strechy nad hlavou, boli vytlačený na okraj spoločnosti.
K najvýznamnejším medzníkom , predznamenávajúcim vývoj nového smeru v histórii
sociálnej práce, patria nasledovné udalosti: 1885-1865 vznikla medzinárodné
mládežnícke organizácie YMCA a YCCA,1884 v Londýne otvorili Toynbee Hall,1886 –
Jane Addamsová zakladá Hull House. Hlavným prínosom týchto inštitúcii bolo
vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených. Zariadenia im umožnili, aby
prostredníctvom osobných kontaktov s inými ľuďmi rozvíjali svoju osobnosť a obohatili
tak svoj vlastný život. V praxi si sociálna práca so skupinou získala uznanie až koncom
20. storočia, ale teoretické rozpracovanie bolo v tom čase nedostatočné. Jedným
z dôvodov bola aj skutočnosť, že táto metóda sa začala rozvíjať práve v období rozkvetu
psychoanalýzy, ktorá spolu s teóriou osobnosti viac upriamila pozornosť vtedajších
predstaviteľov soc. práce na rozvoj psychosociálneho smeru, ako aj princípy práce
s malou skupinou, ktoré boli programovo orientované na vzdelávanie, rekreáciu
a skupinovú terapiu. Ďalším dôvodom bola nejasnosť pojmu skupina, ktorý bol
v počiatku rozvoja sociológie chápaný ako ideologický prvok ktorého určenie bolo
nasmerované proti vládnym zložkám v spoločnosti(čo vychádzalo s marxistickej teórie
spoločnosti).V bežnej praxi a následne v teórii sa skôr používali termíny ako rodina,
susedstvo, priateľstvo. K zmene chápania skupiny ako sociálnej kategorie a tak
následne aj k jej odpolitizovaniu prispeli práce Geibra, Webera, Simmela , Maya
a ďalších. Postupne sa pojem skupina začína spájať jednak s tradične pozitívnymi
sociálnymi kategóriami ako sú: rodina, priatelia,susedia,spolupracovníci. Členovia
záujmových aktivít napr. športových a jednak s negatívnymi sociálnymi kategóriami ako:

19
gangy, chuligáni, sekty, teroristické organizácie, ktoré vyvolávali v spoločnosti potrebu
zvýšenej sociálnej práce ako obrane voči nežiaducim aktivitám určitej časti spoločnosti.
V roku 1923 Western Reserve Univerzity zorganizovala prvý kurz pre skupinovú
sociálnu prácu. Sociálna práca so skupinou bola oficiálne zaradená medzi v tom čase
metódy soc. Práce v roku 1935 na národnej konferencii sociálnej práce kde boli prijaté
nasledovné ciele soc. Práce so skupinou:
1.Pomáhať členom skupiny aby sa učili aktívnej účasti na živote skupiny
a prostredníctvom toho rozvíjali vlastné chápanie a posilnili svoju občiansku
zodpovednosť , aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti.
2. Prostredníctvom rozvoja skupiny prispieť k rozvoju individuálnych potenciálov jej
jednotlivých členov k obohateniu ich života .
3. Zabezpečiť prirodzený vzrast a rozvoj sociálneho funkciovania členov skupiny.
4. Zabraňovať sociálnej disfunkcii členov skupiny.
5. Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú v disfunkčných sociálnych
vzťahoch, alebo tým ktorí to potrebujú s vzhľadom na ich sociálnu situáciu.
Vývoj v USA:
1937 Americká asociácia vzdelávania v skupinovej práce
1946 Americká asociácia skupinových soc. Pracovníkov
Koniec 50.tych rokov – rozvoj skupinovej soc. práce, akútne riešenia problémov
prisťahovalcov
60.roky – presadzuje sa všeobecný prístup tzv. generetic approach – potláčanie
skupinových soc. pracovníkov a skupinovej soc. práce ,tendencie k zrušeniu
profesionálne zameranie na jednotlivca a skupiny. Soc. pracovník má vedieť pracovať
s jednotlivcom aj so skupinou.
70-roky úpadok skupinovej soc. práce – koncom70 rokov oživovanie skupinovej soc.
práce.
Vývoj v Nemecku, používaný termín sociálna pedagogika,
40-roky rozvoj organizovania kurzov, škôl
60-roky práca s mládežou
70- roky útlm skupinovej sociálnej práce, tréningové skupiny zamerané na skupinovú
dynamiku.

20
 Soc. práca so skupinou sa orientovala na tri základné úlohy:
1. Zmeniť životné podmienky chudobných
2. Vytvoriť podmienky pre rozvoj osobnosti, ktoré by boli vzormi demokratickými,
sociálnymi, morálnymi.
3. Poskytnúť možnosť emočného vyrovnania sa s obtiažnými situáciami

7. ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU

Názory na počet a funkčnosť etáp práce so skupinou sú rôzne, najmä vzhľadom

na tematické zameranie skupiny. Ak hovoríme o etapách soc.práce so skupinou,
hovoríme o vývojových fázach skupiny. Vo všeobecnosti rozoznávame 5 etáp vo
vývoji skupiny:
1. etapa: preafilačné obdobie - preafilačná fáza tvorby skupiny
táto etapa predchádza samotnej práci so skupinou. Je to obdobie, v ktorom sa
uvažuje o zostavení skupiny – počet klientov, problémy, ktoré sa budú riešiť, výber
klientov. Preafilačné obdobie sa končí formálnym zostavením skupiny.
Má dve fázy:
a)prvá fáza: orientuje sa tvorbu skupiny. Formovanie môže prebiehať rôznymi
spôsobmi:
- už existujúca skupina sa sama obracia na soc. pracovníka so
žiadosťou o pomoc
- výber a tvorbu skupiny robí soc. pracovník
- soc. pracovník „prevezme“ skupinu čiže skupina bola
zorganizovaná niekým iným.
Zloženie skupiny je dôležitým aspektom, ktorý závažným spôsobom ovplyvňuje
životnosť skupiny, preto treba pri jej tvorbe uvažovať o dvoch faktoroch, ktorými sú
veľkosť skupiny a jej jednorodosť (homogénne činitele môže byť vek, spoločný
pôvod, kultúra, vzdelanie, farba pleti ...) spôsob výberu členov má pre prácu so
skupinou niekoľko významov. Ďalej treba vedieť, či sa členovia skupiny zúčastňujú
práci v skupine dobrovoľne alebo nie, či bude pracovať ako otvorený alebo uzavretý

21
systém. Soc. pracovník by mal zvážiť charakterové vlastnosti členov a ich možný
vplyv na skupinu. Mal by vedieť rozpoznať, aké sú vzťahy medzi členmi skupiny,
aké majú rodinné zázemie, prac. prostredie, možnosť využiť členstvo v skupine ako
motiváciu v práci so skupinou, dôvod, pre ktorý sa chce zúčastniť práce so
skupinou. Správne zhodnotenie vnútorných i vonkajších faktorov môže napomôcť
soc. pracovníkovi ešte pred prvým kontaktom so skupinou stanoviť nielen hlavný
problém skupiny ako celku, ale aj ponúknuť skupine perspektívu, pripraviť sa na
prácu, odhadnúť dynamiku skupiny. Musí zhodnotiť i to, či disponuje on sám alebo
inštitúcia, ktorú zastupuje, kompetenciami potrebnými na riešenie problému
b)druhá fáza: určená je na vypracovanie projektu práce so skupinou, ktorý musí
obsahovať hlavné ciele soc. pracovníka a definovanie potrieb skupiny a zdrojov,
ktoré môžeme pre skupinu použiť.
Prvá etapa práce so skupinou sa začína prvým stretnutím skupiny. Soc.
pracovník pri prvom stretnutí nesmie zabudnúť na:
- navzájom zoznámiť členov skupiny
- dohodnúť sa na pravidelných stretnutiach, určiť čas, miesto
a trvanie
- stanoviť predpokladanú dĺžku stretnutí
- vysvetliť pravidlá, ktoré bude skupina dodržiavať
- prediskutovať možnosti a podmienky rozšírenia skupiny a pod.
CIEĽ skupiny: odhalenie problémov, uspokojenie individuálnych potrieb jednotlivých
členov skupiny, prijímanie zodpovednosti, robenie rozhodnutí a preberanie
zodpovednosti, naučiť sa pracovať v skupine, rozvoj skupiny
ZLOŽENIE skupiny: dôležitý aspekt, rozhoduje o životnosti skupiny. Veľkosť
rozličná, menšie i väčšie. Je potrebné, aby členovia boli navzájom solidárni,
kooperatívni, navzájom sa rešpektovali. Dôležitá veľkosť a jednorodosť (vek,
vzdelanie, príslušnosť k určitej soc. vrstve, spoločná profesionálna orientácia..)
ÚČASŤ a PRÍTOMNOSŤ ČLENOV: vedomosť o tom, či členovia skupiny sú v nej
dobrovoľne alebo nie.

22
OTVORENOSŤ či UZAVRETOSŤ skupiny: závisí od dohody soc. pracovníka
s členmi skupiny. Dôležitú rolu pri rozhodovaní zohráva dôvod, obsah, orientácia na
činnosť
VÝBER členov skupiny: robí ho soc. pracovník alebo inštitúcia pre ktorú pracuje, na
základe prejaveného záujmu o zaradenie do skupiny, vysielajúca inštitúcia
2.etapa: formovanie skupiny
vytváranie skupinových pozícií, riešia sa otázky moci, budujú sa vzťahy, vytvára sa
skupinová komunikácia, vnútorné väzby, členovia berú na seba roly a vytvárajú si
normy pre fungovanie skupiny – tvorí sa vnútorná štruktúra, hierarchia a skupina si
volí neformálneho vodcu.
3.etapa: udržanie skupiny
vzťahy dosahujú určitú stabilitu, tvoria sa najoptimálnejšie podmienky pre
fungovanie skupiny. Skupina si vytvára vlastnú skupinovú identitu, jednotlivci
rozvíjajú svoje schopnosti, záujmy
4.etapa: etapa diferenciácie alebo etapa konfliktov
výrazné presadzovanie individuálnych záujmov, porušovanie niektorých
skupinových noriem alebo dohodnutých foriem akceptovateľného správania.
Roztržky, otvorený konflikt. Po napätí nastáva ukľudnenie vedúce k zlepšeniu
fungovania skupiny a lepšiemu dosiahnutiu skupinových cieľov
5.etapa: ukončenie práce so skupinou
záverečná etapa, musí obsahovať zhodnotenie práce so skupinou za celé
predchádzajúce obdobie, rekapitulácia priebehu práce so skupinou, analýza je
činnosti v jednotlivých etapách, hodnotenie pozitív i negatív práce skupiny,
vyjadrenie sa k splneniu – nesplneniu cieľov (skupinových i individuálnych).
Oficiálne ukončenie práce so skupinou nemusí však znamenať prerušenie kontaktu
jednotlivých členov skupiny, ale naopak, novo získaný sociálny kapitál má fungovať
aj po organizovanej skupinovej práci ako zdroj neformálnej soc. podpory.

PRI PRACI SO SKUPINOU JE TREBA REŠPEKTOVAŤ:

• situáciu skupiny ako celku ale tiež situáciu jednotlivých členov skupiny
• pracovať so silami skupiny

23
 • spolupráca celku je lepšia ako súťaž jednotlivcov
• vytvárať priestor na potrebné rozhodnutia
• vytvárať nevyhnutné výchovné hranice
• nestavať sa zbytočne do pozície vodcu skupiny

8. DYNAMIKA SKUPINY A ZÁSADY SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU

Soc. práca so skupinou využíva skupinovú dynamiku k dvom cieľom:

1. k posilneniu skupiny ako celku
2. interakciou jednotlivca so skupinou sa usiluje o zlepšenie jeho sociálneho
fungovania

SKUPINOVÁ DYNAMIKA
Pojem skupinovej dynamiky spadá významovo i historicky do oblasti soc.
psychológie. Zavedený bol Kurtom Lewinom, ktorý so svojimi spolupracovníkmi
otvoril pod týmto názvom výskumný program v oblasti malých skupín. Skúmal
organizovanie skupinového života vo vzťahu k výkonnosti skupiny, problémy
vodcovstva a štruktúry skupín a otázky skupinových konfliktov. Je označovaný za
zakladateľa skupinovej dynamiky ako vedného odboru. Inicioval vznik tréningových
skupín, kde sú medzi osobné vzťahy, sociálno-psychologické kompetencie, návyky
a interakcie.

DEFINÍCE skupinovej dynamiky:

Skupinová dynamika je súhrnom vzájomných síl a protisíl, ktoré pôsobia
v spoločnom soc. prostredí, v skupine. Daná je celkovým skupinovým dianím, t.j.
cieľmi a normami skupiny, jej usporiadaním, pozíciami a rolami v skupine,
skupinovými interakciami ako aj vývojom skupinových vzťahov. Vzniká a utvára sa
spolu so vznikom a zahájením práce skupiny a je v istom zmysle charakteristikou

24
akejkoľvek skupiny. Skupina má vždy svoju dynamiku, bez dynamiky by nebola
skupinou.

Lewin: skupinovú dynamiku popísal ako dynamiku silového poľa, v ktorom sa

stretávajú tendencie ku zmene a s odporom ku zmene a vytvárajú určitú
konštaláciu, relatívne rovnovážny stav.

Cartwright a Zandler: skupinovú dynamiku vymedzujú ako vedeckú oblasť

skúmajúcu samotné podstaty skupín, pravidiel i ich vývoj a vzťahy k jedincom
a iným skupinám.

Kratochvíl: skupinová dynamika je súhrn skupinového diania a skupinových

interakcií. Je to vytváranie interpersonálnych vzťahov a interakcií medzi členmi
spolu s činnosťami skupiny a silami z vnútorného prostredia. Je to vlastne to, čo sa
medzi členmi skupiny deje, vzťahy, vzájomné reakcie, zmeny v rámci skupiny
a vývoj celej skupiny.

Veľmi úzky vzťah je medzi skupinovou dynamikou a skupinovou psychoterapiou.

V praxi je to vyjadrené i soc. blízkosťou a obsahovou spätosťou
psychoterapeutických skupín a skupín tréningových. Obidva tieto prístupy sa
vzájomne prepájajú a základným spoločným faktorom je práve skupinová dynamika.
V poslednej dobe snaha o nahradenie pojmu skupinová dynamika pojmami
skupinové procesy, ľudské vzťahy, skupinová psychológia

PRVKY skupinovej dynamiky:

Podľa Trotzera sú v skupinovej dynamike tri zložky: vodcovstvo, členstvo,
skupinová interakcia

Mayo a Klein tvrdia, že to, čo sa deje v skupine, ovplyvňuje aj dianie mimo

skupiny, sily pôsobiace z okolia

25
Skupinovú dynamiku utvára rada skupinových elementov, jednotlivé prvky sú
navzájom úzko späté a spolupôsobia v neustálej interakcii.
PRVKY:
štruktúra skupiny: čiže stavba. Tvorená je diferencovaným systémom pozícii
a rolí v skupine. U väčšiny skupín je hierarchická. Má dve hranice: vonkajšie
oddeľujú skupinu od ostatných jedincov, vnútorné tvorí jej formálna a neformálna
skladba. Hierarchia je daná zoradením pozícií smerom hore podľa statusu
a moci. Formuje sa súčasne so skupinou a diferencuje s jej ďalším vývojom,
prejavuje sa potom v akciách skupiny. Formálna štruktúra skupiny je daná
organizáciou, v jej rámci skupina vzniká a plní svoje úlohy. Podstatnou súčasťou
je vedenie skupiny. Neformálna štruktúra je daná interpersonálnymi výbermi
a preferenciami jej členov, antipatie, sympatie... identita skupiny:
charakterizuje ju umiestnenie skupiny v priestore a čase, očakávanie členov
skupiny, symboly skupiny a členstvo v skupine ( charakter osôb, ktoré sú
v skupine a charakter osôb, ktoré sú z účasti v skupine vylúčené).
ciele a normy skupiny: skupinové ciele môžeme charakterizovať ako skupinové
vtedy, ak sú prijaté väčšinou členov skupiny. Považované sú za ašpiračnú
úroveň skupiny. Konformita je soc. jav, snaha o to, byť v súlade s normami
skupiny. Existuje pravá a nepravá konformita. Pravá – normy sú prijaté za svoje,
nepravá – vonkajšie prispôsobenie normám, nie sú prijaté za svoje. Normy
predstavujú v skupine súbor nepísaných pravidiel a zásad, čo je správne
a nesprávne, žiadúce. Vymedzujú povinnosti a práva členov skupiny, prípustné
a neprípustné spôsoby chovania a definujú tak akceptovateľné chovania
v skupine. Sú systémom požiadaviek kladených na členov skupiny, vyjadrujú to,
čo sa od nich očakáva v určitých situáciách. V zásade sú dva druhy: uľahčujúce,
ktoré podporujú spoluprácu a skupinové ciele a blokujúce, ktoré provokujú
rivalitu a bránia dosahovaniu skupinových cieľov.
interakcia a komunikácia: Marko definuje interakciu ako proces vzájomného
soc. kontaktu a prikláňa sa k tomu, že interakcia vlastne znamená vzájomné
komunikovanie v širšom zmysle. Cartwright a Zander ju chápu ako jednu
z foriem závislosti, je považovaná za základňu formovania skupiny. Skupiny sú

26
produktom interakcie. Vo vnútri skupiny vedie k určitému štrukturovaniu vzťahov
medzi členmi skupiny. Najelementárnejším javom interakcie je príťažlivosť
a odpudivosť. Interakčné chovanie je považované a výsledok kompromisu medzi
potrebami jedinca a požiadavkami skupinovej situácie. Komunikácia je základ
medziľudského styku, forma procesu interpersonálnej výmeny. Má dve zložky:
verbálnu a neverbálnu. Komunikačná sieť je tvorená kanálmi komunikácie medzi
členmi skupiny.
vedenie skupiny: je podstatnou zložkou štruktúry skupiny. Môže byť formálne
a neformálne. Vodca je taký člen skupiny, ktorý ovplyvňuje činnosť jej členov
a hrá ústrednú rolu pri určovaní cieľov skupiny. Môže plniť radu funkcií. Vedenie
má dve funkcie: vedenie a kontrolu. Štýl vedenia skupiny: autokratický,
demokratický, voľný a zúčastnený
pozície a roly: pozícia je umiestnenie jednotlivca v skupine. Soc. status je
statickou charakteristikou miesta osobnosti v skupine. Soc. rola je dynamickou
charakteristikou statusu, predpisuje správanie . chápe sa v dvojakom zmysle
ako očakávanie a ako správanie. Role v skupine sú prideľované, súvisia s cieľmi
skupiny .
skupinová kohézia: súdržnosť skupiny. Sú to dostredivé sily stmelujúce
skupinu.
skupinová tenzia: napätie, vytvára protiváhu skupinovej kohézii. Je to
dynamizujúci faktor. Sú to odstredivé sily, v rámci ktorých prežívajú členovia
skupiny napätie, agresivitu a majú tendencie uniknúť zo skupiny
skupinová atmosféra: dôležitá charakteristika skupiny, ukazuje na prevládajúcu
atmosféru v skupine, na emocionálne ovzdušie, klímu skupiny. Vyvíja sa spolu
so skupinou, veľkú možnosť ovplyvňovať ju má vedúci skupiny. Môže byť
priaznivá a obmedzujúca. Často sa mení.
tvorba podskupín: čím je skupina väčšia, tým sú tendencie k utváraniu
podskupín silnejšie a zreteľnejšie. Je to determinované vnútornou atmosférou,
zložením skupiny.podskupiny vytvárajú tí, čo sú si obzvlášť sympatickí, blízki.
Špecifiká tvorby podskupín súvisí s tým, kde sa skupinová práca odohráva.
fázy skupinového vývoja

27
ZÁSADY SOC. PRÁCE SO SKUPINOU ( Kaiserová):
• cieľom soc. pracovníka pracujúceho so skupinou je pomáhať členom skupiny pri
dosahovaní väčšej miery nezávislosti a rozvoja ich individuálnej schopnosti
svojpomoci
• k určeniu vhodného spôsobu pomoci využíva soc. pracovník vedecké metódy,
ako sú: analýza, diagnóza, observácia ...
• metóda soc. práce so skupinou vychádza z predpokladu, že soc. pracovník sa
bude orientovať na vytvorenie pozitívnych väzieb so skupinou, na tvorbu
vzťahov medzi členmi skupiny a koncentruje svoje úsilie na potreby jednotlivcov,
na skupinové ciele vyjadrené prostredníctvom výpovedí jednotlivcov alebo
prostredníctvom správania sa členov skupiny. Pričom musí vedieť diferencovať
medzi voľnými a náhodnými vzťahmi a medzi vzťahmi, ktoré je možné využiť
k rozvoju skupiny
• najdôležitejším nástrojom pri budovaní skupinových vzťahov je osobnosť soc.
pracovníka. Soc. pracovník by mal preto dobre poznať svoje možnosti.
• Soc. pracovník musí síce akceptovať všetkých členov skupiny, ale nemusí
akceptovať každé správanie
• Správanie soc. pracovníka ku skupine je na jednej strane vymedzené
schopnosťou byť empatický voči jednotlivým členom skupiny a na strane druhej
cieľmi a požiadavkami skupiny ako celku.
• Vzájomné vzťahy medzi soc. pracovníkom a skupinou si vyžadujú, aby sa ako
osobnosť vyznačoval flexibilitou, kreativitou, ľudským prístupom k problémom a
aby disponoval nielen dostatočnými vedomosťami ale aj ustáleným systémom
hodnôt, ktoré by sa mal usilovať prenášať do skupinových vzťahov
• Východiskovým bodom práce so skupinou je jej aktuálny stav. K zmenám musí
soc. pracovník pristupovať postupne, nenásilne
• Konštruktívny prístup v práci so skupinou znamená, že sa s ňou jedná rozvážne,
rovnako vážne vnímajúc jednotlivcov i skupinu. Formy práce sú rôznorodé a

28
 odrážajú okrem iného i osobnostné rysy soc. pracovníka, zvolený program,
skupinovú interakciu ako aj reflexiu
• Individualizácia ako jedna z čŕt práce so skupinou je založená na fakte, že
jednotlivec sa v skupine nestráca, nezaniká. Práve naopak. Jednotlivec sa
v skupine prebúdza, prostredníctvom nej vníma vlastnú individualitu, učí sa
porozumieť sebe samému. Skupina mu poskytuje možnosť byť súčasťou celku
• Udržať skupinu v rovnováhe si vyžaduje umenie ovládať interakčné procesy.

Soc. pracovník nepracuje pre klienta, ale s klientom.

9. SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU-ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA

Sociálna práca s komunitou je zameraná na konkrétne životné situácie v určitých
územných celkoch. Rešpektuje biologické, etnické, psychologické, kultúrne, sociálne,
ekonomické a ekologické potreby obyvateľov komunít. V širšom zmysle možno hovoriť
o trvalom napätí medzi spoločenskými potrebami a zdrojmi. Komunitná sociálna práca
má zabraňovať vznikaniu sociálnych problémov alebo napomáhať v riešení už
vzniknutých problémov. Jej cieľom je hľadať kompromisy, napr. sociálny
konsenzus(súhlas členov) medzi minoritami, so zásadným prihliadaním na miestne
(lokálne) ponímanie demokracie. Jedna s najdôležitejších stránok je spolupráca s ľuďmi,
ktorí majú prirodzenú autoritu v komunite(komunitný leadri) a pomôžu vyvolať ďalšiu
aktivitu u ďalších členov komunity.
Postup práce s komunitou môžeme zhrnúť:
1. Poznanie sociálnych potrieb a problémov v určitej komunite
2. Spracovanie návrhov na riešenie, s ktorým komunita súhlasí a je ochotná sa
podielať na ich riešení
3. Zapojenie všetkých schopných obyvateľov, dostupných prostriedkov a možnost
komunity do sociálnej aktivity, aby sa návrh uskutočnil.

29
 10.VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE S KOMUNITOU
Na začiatku soc. práce stáli organizácie ako Charity Organization Societes, ktorej
členovia navštevovali rodiny a snažili sa morálne pôsobiť na obyvateľov
chudobných štvrtí. Nazývali sa „friendly visitors“ = prívetiví návštevníci. Jedným zo
zakladateľov tejto organizácie Charity... bol S. Barnett za obdobie vzniku
komunitnej práce sa obvykle považuje druhá polovica 19.stor.
Popple zastáva názor, že komunitná práca má svoje korene v dvoch protikladných
zdrojoch:
1. v hnutí settlementov a v Koloniálnych úradoch: S. Barnett , považovaný je
aj za otca Hnutia settlementov. Spolu so svojou ženou založil Toynbee Hall
v roku 1884 v Londýne a umožnil tak vznik prvého strediska svojho druhu, ktorý
sa označil názvom settlement = hniezdo. Realizovalo sa to veľa aktivít
(vzdelávacie a sociálne), dôraz bol kladený na stretávanie sa ľudí z rôznych
spoločenských vrstiev, viedol sa dialóg, čím sa mohli zbaviť vzájomných
predsudkov. Sociálnu úbohosť nižších vrstiev považoval za dôsledok
spoločenských bariér, ktoré znemožňujú stretávanie sa ľudí z rôznych vrstiev
a bránia tak i vzájomného odovzdávaniu hodnôt, ktoré ako ľudia majú. Cieľom
činnosti settlementov bol rozvoj potenciálu, rast vzdelávania všetkého
druhu a posilnenie ľudskej dôstojnosti. Myšlienka settlementov sa začala
pomaly rozširovať i na území USA: 1886 – založený settlement v New Yorku
a v roku 1889 .- Chicago – Hull House – zakladateľka J. Addams a E. Gates
Starr. Koncom 19. stor. podľa modelu Toynbee Hallu založených okolo 30
settlemetnov, zač.20.stor. vlna prisťahovalcov do USA umožnila vznik ďalších.
Neskôr sa začali settlementy označovať pojmom komunitné centrá.
V kolóniách hlavným nositeľom komunitnej práce bol Koloniálny úrad,
pomocou ktorého Veľká Británia realizovala komunitný rozvoj ako súčasť svojej
politiky vo svojich kolóniách v 19.stor. Model komunitného rozvoja využívaný
v afrických a indických kolóniách sa využíval ako nástroj na zapojenie
obyvateľstva do miestnej vlád, sprostredkovanie materiálnej pomoci
a sprístupnenie vzdelania. V týchto oblastiach sa termín komunitného rozvoja

30
 spájal s pokusmi rozvoja základného vzdelávania a soc. služieb v britských
kolóniách.
2. v robotníckom hnutí orientovanom na soc. istoty. Kolektívne akcie
robotníckeho hnutia sú považované za ďalšieho predchodcu komunitnej práce.
Centrom kolektívnych akcií robotníckeho hnutia bolo mesto Glasgow, na zač.
20.stor. tu bolo veľa stávok, kampaní. Ďalší významný faktor bolo Hnutie žien
za uznanie ich volebného práva. Významný predstaviteľ radikálnej komunitnej
práce bol S. Alinsky.

VÝVOJ soc. práce s komunitou

19. storočie – komunitnú soc. prácu vykonávali dobrovoľníci: návšteva
chudobných, nezamestnaných, chorých. Snažia sa o morálne pôsobenie, učenie
sebestačnosti, s cieľom zbaviť ich závislosti na podpore

začiatok 20. stor. – hľadanie spôsobu ako riešiť soc. problémy, rozvoj soc.
komunitnej práce, komunitný pracovník musí mať komunikačné zručnosti, musí
pracovať aj s predstaviteľmi komunity, nielen s jednotlivcami. V období rokov 1923
– 1924 existovali komunitné centrá už v 240 mestách. Komunitné centrá vo Veľkej
Británii sa združovali do Komunitnej asociácie a hnutia centier. Cieľ = vytvorenie
siete všestranných a široko založených susedských organizácií. V ich rozvoji boli
bezprostredne významné tri subjekty _ Národná rada soc. služieb, Federácia
sídelných settlementov, Asociácia vzdelávacích settlementov
rok 1947 – vzrast počtu settlementov, ich počet sa vo Veľkej Británii pohyboval na
hranici okolo 300.
Komunitné centrá sa rozvíjali i v Holandsku, Francúzsku, Dánsku i Rakúsku
a ďalších európskych krajinách. Hlavná idea: snaha o zapojenie všetkých členov
komunity do života settlementu, do rozhodovania o tom, čo sa tam bude diať, na čo
sa získané peniaze venujú, kto tam bude pracovať, išlo teda o ideu participácie
a demokracie.
V 20.-30.tych rokoch 20. stor. – dôraz bol kladený pod vplyvom práce Mary
Richmondovej ( Social Diagnosis) na soc. prácu s jednotlivcom

31
Medzivojnové obdobie – rozvoj komunitnej práce ako odpovede na vzrastajúcu
nezamestnanosť, usadzovanie sa nových obyvateľov, rozrastanie komunitných
centier
1930 – J. F. Steiner – Organisation of Community
1936 – Londýn – konferencia soc. práce – Soc. práca a obec
1939 – R. P. Lane – prezentuje vo svojej knihe systematický popis metód, aktivít
a rolí soc. pracovníka v oblasti komunitnej práce
1946 – USA- Asociácia pre štúdium organizácie komunít
1955 – Národná asociácia soc. pracovníkov
od 50.tych rokov 20.stor. – rozvoj teórie komunitnej soc. práce najmä v Severnej
Amerike, vplyv na teóriu a prax vo Veľkej Británii
60.roky 20.stor. – E. Younghusband vymedzila komunitnú prácu ako tretiu metódu
soc. práce. Toto obdobie je zlomové, začína sa uvažovať nad užitočnosťou
medicínskeho modelu. Otázka chudoby, relevancie soc. inštitúcií, úsilie o reformu
spoločnosti. obdobie „ krízy demokracie“ (sexuálne revolúcia, hippies, drogy,
kriminalita), komunitná práca sa rozvinula v USA, Anglicku a iných
západoeurópskych krajinách ako dôsledok snahy o reformu spoločnosti. Prevláda
snaha riešiť najzávažnejšie soc.problémy, ako nedostatočné vzdelanie, nerovnosť
v soc. starostlivosti, nezamestnanosť, duševná zaostalosť
J. F. Kennedy (1963) vo svojom prehlásení ku Kongresu načrtol nový prístup
k starostlivosti o duševne chorých – intergráciu duševne chorých do komunity.
Princípom programu bola prevencia, úsilie o využívanie finančných a ľudských
zdrojov a dôraz viac na duševné zdravie ako na duševnú chorobu
Younghusbandová (1959) zameranie komunitnej soc. práce na pomoc ľuďom
v rámci miestnej komunity. Snaha určiť ich soc. potreby, zvážiť najúčinnejšie
spôsoby ich naplnenia a začať na nich pracovať do takej miery ako to umožnia
zdroje, ktoré majú k dispozícii. Koncom 70.tych rokov sa pokúsila urobiť súhrn
princípov a cieľov, ktoré sa najvýraznejšie presadili v soc. práci s komunitou
PRINCÍPY a CIELE: - soc. pracovník musí rátať s napätím v komunite, ktoré je
spôsobené potrebami členov a dostupnými zdrojmi
- vedenie k využívaniu vlastných dostupných zdrojov

32
 - vznik konfliktov medzi jednotlivými skupinami v komunite
- zúžitkovať prirodzené autority
od polovice 60.tych rokov do konca 70.tych rokov 20.stor. – „ zlatý vek“
komunitnej práce. narastanie chudoby, problémy už nevládzu riešiť samotné štáty,
bez pomoci dobrovoľníkov. Nárast soc. problémov znamenal nárast dopytu po soc.
službách, rozvoj solidarity so skupinou ľudí žijúcich v zlých podmienkach, pomoc
občanom majúcim nízke príjmy, malé vzdelanie, minimálnu šancu získať prácu.
Hlavnou úlohou komunitnej soc. práce je pomoc k svojpomoci, a to:
• aktivizáciou obyvateľov
• vytváranie nárazníka, obranného valu, ktorý je postavený medzi nedostatok
soc. služieb a požiadavku komunity po nich
v dôsledku sociálno-ekonomického rozvoja v jednotlivých krajinách soc. práca
s komunitou na konci 70.tych rokov dočasne stratila na svojej aktuálnosti
70. roky 20. stor. – priniesli do soc. práce ekologický prístup, integrujúci obidva
predchádzajúce – terapeutický a reformný. Človek sa vníma ako osoba reagujúca
na svoje prostredie, ktorá so svojím prostredím v neustálej interakcii
80.roky – holistické chápanie komunitnej práce. prichádza k oživeniu komunitnej
soc. práce a do popredia sa dostávajú nepedagogické kompetencie soc.
pracovníkov. Soc. pracovníci sa zaoberajú záujmami a želaniami obyvateľov
komunity. Preberajú úlohu moderátorov, teda tých, ktorí sprostredkúvavajú
komunikáciu medzi správou mesta a obyvateľmi. Hlavným cieľom je znovu
uschopniť komunitu, čiže navrátiť jej pôvodnú funkčnosť. Soc. pracovník preto
zastáva rolu koordinátora, učiteľa, katalyzátora, poradcu, vyjednávača....
prevláda predovšetkým snaha o riešenie soc.problémov v otázkach triednej
a rasovej nerovnosti spôsobenej najmä telesným alebo duševným handicapom,
vekom, pohlavím, sexuálnou orientáciou. Starostlivosť o starých ľudí, telesne
a mentálne postihnutých, o etnické minority, o osoby s nedostatočným vzdelaním,
o nezamestnaných, o závislých a soc. neprispôsobivých.
Ustupuje sa od veľkých vládnych programov, ktoré nepriniesli očakávané zmeny,
posun vo vzťahu poskytovateľ a príjemca soc. služieb. Koniec predkladania
spásonosných programov, kladený dôraz na spoluúčasť klientov, vzájomnú

33
komunikáciu, rešpektovanie slobodného rozhodovania ľudí a ich potrieb.
V komunitnej práci sa uplatňuje koncepcia živého sveta, podľa ktorej neexistuje
jediný správny výklad, ku ktorému by mali smerovať intervencie komunitnej práce.
90. roky – komunitná soc. práca ako profesionálna činnosť, chápaná ako súčasť
soc. služieb. Jej cieľom je predchádzať nedostatkom v soc. vzťahoch alebo ich
usmerňovať. Výrazný nedostatok peňazí, ktoré boli poskytované na komunitné
projekty. V súvislosti s tým sa začína hovoriť v soc. práci s komunitou o komunitnej
ekonomike = odhaľovanie potrebných zdrojov priamo v lokalite komunity. Lobovanie
za ich získanie a využitie. Presadila sa požiadavka trvale udržateľného rozvoja

VYUŽITIE komunitnej práce v praxi:

1. komunitné plánovanie: metóda, ktorá kladie dôraz na zapojenie všetkých ,
ktorých sa spracovávaná oblasť dotýka a na dosiahnutie výsledkov, ktorý je
prijatý a podporovaný väčšinou účastníkov. Rieši zložité spoločenské,
mravné a ekonomické vzťahy vyjednávaním o budúcich krokoch
a spoluprácou pri ich uskutočňovaní. Patrí sem i plánovanie soc. služieb.
Komunitné plánovanie by malo prispieť k efektívnejšiemu využívaniu zdrojov
v komunite a zároveň k zníženiu finančných nákladov na soc. služby
2. aktivity centier pre komunitnú prácu: regionálny rozvoj = proces zapájania
verejnosti do strategického plánovania v oblasti regionálneho rozvoja.
Komunitné organizovanie= metóda rozvoja komunity, vytváranie príležitostí
pre riešenie problémov miestnymi občanmi. Má tri ciele: dosiahnuť reálneho
zlepšenia, dať ľuďom pocit ich vlastnej sily a zmeniť rozloženie síl
v spoločnosti a získať lepšiu pozíciu pre skupinu
3. komunitné projekty neziskových organizácií: zamerané najmä na
zapájanie obyvateľov do rozhodovania a spoluvytvárania ich lokalít, miesta
k životu, súžitie rómskej komunity s majoritou, odstraňovanie soc. vylúčenia
a pod.
Využívanie komunitnej práce v rámci organizácii:

34
1. komunitné nadácie: rozvoj 20.stor.z USA do Európy. Subjekt združujúci
majetok za účelom rozdeľovania výnosov organizáciám, jendotlivcom,
podieľajúcim sa na rozvoji komunity ( v ČR to je napr. Euronisa...
2. komunitné koalície: združenie neziskových organizácií s cieľom zmapovať
neziskové organizácie v danej lokalite, vytvoriť podmienky pre partnerské
vzťahy vo vnútri koalície i navonok
3. organizácie zamerané na komunitnú prácu v soc. a zdravot. Sfére:
vychádzajú zo skúsenosti vo Veľkej Británii, Holandsku
4. organizácie zamerané na účasť verejnosti v príprave rozvojových
plánov: snaha vyvolať záujem občanov o to, čo sa ich týka
5. organizácie zamerané na ochranu životného prostredia: pôvodne sú to
ekologické organizácie, opierajú sa o širokú pomoc dobrovoľníkov
6. informačné a kultúrne centrá: práca s informáciami , kultúrnymi hodnotami
7. organizácie priamo zamerané na rozvoj danej komunity: rozvoj komunity
je ich cieľom. Často sa zaoberajú rozvojom mesta, bývajú prepojené so
samosprávou, niekedy s ňou splývajú
8. komunitné školy: nové moderné chápanie školy v komunite: cez deň sa
učia žiaci, večer slúži komunite k stretávaniu rôznych záujmových
skupín.logické prepojenie školy s miestnou komunitou.
9. komunitné akcie (rituály): nejde o typ organizácie, ale o akcie, ktoré
obvykle partnersky realizujú viaceré organizácie naraz. Snažia sa vyzdvihnúť
nejakú prednosť, ktorá pomáha k identifikácii obyvateľov so svojou
komunitou

11.SOCIÁLNA PRÁCA SO SPOLOČNOSŤOU

35
Spoločnosťou rozumieme v sociálnej práci veľké územné celky, presahujúce klasické
chápanie územnej komunity.
Práca so spoločnosťou je orientovaná na všetkých členov spoločnosti a jej výsledky by
v konečnom dôsledku mali byť riešením pre spoločnosť ako celok.

Autori Cox, Erlich, Roghman a Tropman rozlišujú tri základné modely práce so
spoločnosťou:
a) lokálny rozvoj – je založený na zaangažovaní čo najväčšieho počtu občanov na
spoločenskom dianí. Techniky – svojpomoc, vzdelávanie, dobrovoľníctvo, tvorba
lokálnych stredísk.....
b) sociálne plánovanie – spája sa s riešením závažných otázok života spoločnosti
napr. kriminalita, predovšetkým kriminalita mládeže, bytová otázka, demografický
vývoj, otázky verejného zdravia.....
c) sociálne konanie orientované na sociálne akcie – tvorba kvalitnej sociálnej
legislatívy je prioritou sociálnej práce so spoločnosťou, ale taktiež aj jej
presadzovanie v sociálnych inštitúciách....

Sociálna práca so spoločnosťou sa orientuje najmä na nasledovné aktivity:

- výskum; plánovanie; koordinácie; organizácia; financovanie; legislatíva;
administratíva; konzultácie; výchova a vzdelávanie; združenia, organizácie
Pričom najväčší význam zo spomínaných metód sa pripisuje práve metóde organizácie
spoločnosti.
Ďalšou metódou, s ktorou sa v súvislosti so sledovanou problematikou môžeme
stretnúť, je metóda zastupovania klienta (kuratela).

Sociálna práca so spoločnosťou používa nasledovné techniky práce:

1. pomoc pri definovaní cieľov a stanovovaní priorít spoločnosti,
2. pomoc skupinám v spoločnosti,
3. vedenie účastníkov v obtiažnych situáciách,
4. iniciovanie konania prostredníctvom vzdelávania
5. posilňovanie emancipácie členov spoločnosti........

36
 12.ROZHOVOR AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Popri pozorovaní je rozhovor najpoužívanejšou diagnostickou metódou, v minulosti

mu bola venovaná veľká pozornosť ako pracovnému prostriedku. Najprv to bola
snaha o popis formálnych stránok rozhovoru, koncom 20.stor. sa mu venuje
pozornosť v kontexte teórie komunikácie.
Rozhovor poskytuje informácie, ktoré by sme inak nezískali, preto sa považuje za
základnú a najvýznamnejšiu metódu. Pomocou neho získavame informácie
o prostredí, v ktorom klient žije, o súčasnom stave, spôsobe života, čo vie o tom
klient, ako hodnotí prostredie, kultúrna a materiálna úroveň. Získané informácie
nám pomáhajú pochopiť klientove problémy, spoznať, aký je to človek ...

DEFINÍCIA: rozhovor je základná metóda vychádzajúca z komunikačnej

teórie. Je to zámerná organizovaná konverzácia, v ktorej jeden subjekt
odpovedá na otázky iného subjektu. Ide teda o výmenu informácií
prebiehajúcu medzi dvomi zúčastnenými stranami.

V. Smékal: rozhovor chápe ako zámernú, organizovanú komunikáciu, v ktorej

skúmaná osoba alebo kolektív odpovedá na otázky kladené skúmateľom alebo
samostatne hovorí o svojich problémoch

P. Vajcík: rozhovor = cieľavedomé, plánované a usmernené zhováranie sa

priamo so skúmaným objektom.

TYPY ROZHOVORU:

37
 1. štandardizovaný rozhovor : pevná štruktúra, dodržiava sa presné poradie
otázok. Využitie najmä vo výskume, aby bolo možné odpovede
kvantifikovať a porovnávať
2. pološtandardizovaný rozhovor
3. neštandardizovaný rozhovor : záväzne formulácie otázok, no nie poradie. Má dve
polohy: neriadený rozhovor ( minimálny zásah do rozhovoru zo strany soc.
pracovníka) a riadený rozhovor ( soc. pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie
klienta)

podľa počtu osôb delíme rozhovor na:

• individuálny
• skupinový

FÁZY ROZHOVORU:
1. prípravná fáza – uskutočňuje sa tu výber a formulácia otázok. Niektorí autori
hovoria aj o predprípravnej fáze, v ktorej si soc. pracovník stanovuje cieľ
a hrubú štruktúru rozhovoru. Obe tieto fázy tvoria z praktického hľadiska
jeden celok.
2. vlastný rozhovor
3. záver a zhodnotenie rozhovoru

OBSAH ROZHOVORU:
- otázky a odpovede (verbálna stránka), všímame si však i neverbálnu stránku
Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy, ktorá predchádza samotnú
realizáciu rozhovoru. Počas nej sa soc. pracovník zamýšľa nad možnosťami
ako bude rozhovor s klientom prebiehať t. j. premyslí si nielen otázky, ale aj
ich poradie a taktiež spôsob zaznamenania rozhovoru ( videokamera,
diktafón, magnetofón). Otázky sa kladú všetky tri typy: otvorené, uzavreté
i polouzavreté. Počas rozhovoru je možno pripravené otázky preformulovať,
najmä v prípade ak:

- klient nerozumie otázke

38
 - nedostávame potrebné informácie
- otázky by mohla narušiť klientov emočný stav a pod.
alebo možno použiť doplňujúce resp. dodatočné otázky v prípade, že klient na
otázky soc. pracovníka nedáva dostatočné odpovede.

Obsah rozhovoru a spôsob jeho vedenia závisí od situácie, v ktorej sa

klient nachádza ale aj od cieľa ktorý soc. pracovník sleduje.

OTÁZKY v rozhovore:
Pri práci s klientom počas rozhovoru soc. pracovník používa všetky tri typy otázok:
• zatvorené: nazývajú sa tiež direktívne. Sú to otázky, pri ktorých sa
predpokladajú pevné alternatívy odpovedí. Môžu byť dichotómne ( áno – nie)
a trichotómne ( áno – nie – neviem). Správne je ich kombinovať s otvorenými
otázkami
• otvorené: dávajú klientovi možnosť prejavu voľnosti. Môžu byť priame, alebo
nepriame či projektívne
• polouzavreté
aplikácia otázok závisí od druhu rozhovoru a tiež od charakteru problému

DRUHY ROZHOVORU:

V praxi soc. práce sa stretávame so všetkými základnými druhmi rozhovoru:

1. klasický rozhovor: alebo bežný rozhovor: patrí k najstarším metódam

používaných v praxi soc. práce. Slúži na získanie prvých informácií
o klientovi, sledujú sa celkové reakcie klienta, orientovanie sa
v klientovom prostredí a pod. sleduje sa i nonverbálna stránka.
2. diagnostický rozhovor: metóda, v ktorej soc. pracovník spája bežný
rozhovor s psychometrickými prvkami. Má vždy presne ustálené
poradie otázok, ich formulácia je fixná. Je to určitá schéma umožňujúca
nám odhaliť skutočný problém klienta a stanoviť príčiny jeho vzniku
a vývoja hlavná črta je vopred pripravený plán vo forme jednotlivých
schém a štandardizácia rozhovoru, tvorí medzičlánok medzi

39
 rozhovorom a dotazníkom. Obsahom je získanie potrebných informácií,
analyzovanie konkrétnej životnej situácie alebo predchádzajúceho
života ( spolu s klientom). Ak sa robí celková analýza klientovho
predchádzajúceho života používa sa psychogenetický rozbor.
3. poradenský rozhovor: ide o konzultačný rozhovor. Cieľom klienta je
získať potrebné informácie
4. terapeutický rozhovor: základný prostriedok soc. terapie. Spôsob jeho
vedenia nie je jednotný, mení sa v závislosti od klienta (jeho veku,
pohlavia, vzdelania) a tiež od zámeru, ktorý terapeut sleduje a techniky
práce, ktorú soc. pracovník zvolil. Ciele terapeutického rozhovoru podľa
Novotnej-Schimmerlingovej sú:
- objektívne informovať klienta o soc. situácii a možnostiach jej
úpravy

- informovať o soc. probléme a možných následkoch

neprimeraného správania, postojoch ale tiež o spôsoboch, ako by
klient mohol svoj problém zmierniť alebo prekonať
- používať v dosiahnutých čiastočných či postupných cieľov
terapie a zlepšenia, na ktorých sa klient aktívne podieľal pre
ocenenie klientovho úsilia, vyslovenie pochvaly a otvoriť aj úlohy,
ktoré nezvládol, v ktorých sklamal k spoločnej analýze
- kvalitné informácie – ich význam pre klienta – základ pre jeho
kvalitné rozhodovanie
- príležitosť poskytnúť klientovi vyjadriť svoje myšlienky, postoje,
názory, obavy a pod.

TECHNIKY používané pri rozhovore:

 parafrázovanie: soc. pracovník inými slovami prerozpráva to, čo počul

od klienta
 reflektovanie: používa soc. pracovník na zrkadlenie citov, ktoré klient
vyjadruje

40
  sumarizácia: krátke zhrnutie toho, čo bolo povedané
 rekapitulácia: zopakovanie toho, čo klient povedal
 zhodnocovanie: spoločné zhodnotenie doterajších aktivít
 ukotvovanie: zopakovanie niektorých informácií, ktoré nám klient
odovzdal s cieľom uistiť sa, že rozhovorom sledujeme klientove zámery
 topenie ľadov: ide o súbor rôznych techník na prelomenie počiatočného
napätia a nedôvery v začiatkoch spolupráce

AKTIVITA a PASIVITA soc. pracovníka v rozhovore

Z hľadiska aktivity dvoch subjektov môžu v rozhovore nastať nasledovné

situácie:

• soc. pracovník rozhovor vedie a klient odpovedá krátkymi, stručnými

odpoveďami alebo aj mlčí. Klient pravdepodobne nedostatočne
dôveruje soc. pracovníkovi
• soc. pracovník rozhovor vedie a klient tzv. rezonuje. Reakcie na otázky sú
spontánnejšie, občas rozšírené o doplňujúce informácie
• klient hovorí – soc. pracovník počúva, rezonuje, pobáda klienta
k aktivite, ide o nadviazanie kontaktu. Dôležité je poskytnutie priestoru
a soc. opory klientovi, nerušiť ho zbytočnými komentármi
• soc. pracovník a klient vedú dialóg. Ideálny stav, nie je však bežný.
Predpokladom je vzájomná dôvera a rešpektovanie pravidiel.

TYPY VZŤAHU MEDZI SOC. PRACOVNÍKOM a KLIENTOM

Túto otázku riešia tiež komunikačné teórie, jednotliví autori sa zaoberajú

otázkami vzťahu, úrovňami a rovinami komunikácie.

Watzlawick uvádza tieto typy komunikačných vzťahov:

 symetrický vzťah : partnerský vzťah, stretnutie dvoch rovnocenných

bytostí s podobným správaním

41
  komplementárny vzťah: nerovný. Účastnícke role sa navzájom dopĺňajú,
charakterizuje ho aktivita a dávanie na strane pomáhajúcej osoby a na
strane klienta pasivita, prijímanie, napr. vzťah rodič – dieťa, učiteľ – žiak
a pod.
 symetrická eskalácia : obe strany sa usilujú o prevzatie kontroly alebo jej
odovzdanie nad komunikáciou
 metakomplementárny vzťah : jeden z účastníkov sa dobrovoľne vzdá
svojej kontroly nad komunikáciou a prenechá ju inej. Zo strany soc.
pracovníka nastáva vtedy, ak chce aby klient urobil samostatne nejaké
rozhodnutie
v procese komunikácie sa tieto vzťahy striedajú, soc. pracovník by však
nemal mať vo vzťahu permanentnú prevahu nad klientom.

PRAVIDLÁ KOMUNIKÁCIE
Teória komunikácie venuje mimoriadnu pozornosť pravidlám zefektívňujúcim
komunikáciu ale i príčinám spôsobujúcim to, že komunikácia viazne alebo úplne
zlyháva.
Pravidlá efektívnej komunikácie:

 soc. pracovník sa v rozhovore sústredí na klienta

 je ochotný počúvať a porozumieť klientovi
 dodržiavanie očného kontaktu
 klienta primerane povzbudzuje, pričom môže použiť doplňujúce otázky
 používať spätnú väzbu
 obaja partneri by mali mať v komunikácii dostatok priestoru pre
položenie otázok, ale aj vyjadrenie svojich názorov, pocitov, postojov
 prednosť má klient
 otázky, ktoré soc. pracovník kladie klientovi, majú byť jednoznačné
a zrozumiteľné

42
Dotazník je písaná forma riadeného rozhovoru, je to metóda, ktorá slúži na
hromadné zisťovanie údajov o záujmoch, postojoch, vzťahoch, vlastnostiach určitej
skupiny ľudí

Rogersovská terapia: psychoterapia rozhovorom, na osobu zameraná

psychoterapia. V tomto prístupe je nosná: autenticita, empatia, reflexia, plná
akceptácia a úcta ku klientovi

13.POZOROVANIE AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Súbor metód, ktorými dnes soc. pracovníci disponujú je veľmi rozsiahly. Soc.
pracovník v bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté metodické postupy, takmer vždy ide o
kombináciu dvoch ustálených spôsobov práce, napr. kombinácia rozhovoru a
pozorovania. Obidve, rozhovor aj pozorovanie patria medzi základné metódy soc.
práce, ktoré soc. pracovník používa pri prvom kontakte s klientom a ktoré mu
umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie spolupráce s klientom.

DEFINÍCIA: pozorovanie je jedna z najstarších a základných metód skúmania,

zakladá sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní
vonkajších prejavov osobnosti.

CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY pozorovania:

o objektívnosť
o plánovitosť
o systematičnosť
o presnosť

DELENIE pozorovania
1. štandardizované alebo neštandardizované: pri neštandardizovanom
pozorovaní je pre všetkých pozorovateľov záväzne určený len cieľ, inak

43
 majú pozorovatelia slobodu rozhodovať o priebehu pozorovania
i o výsledkoch. Je pomerne málo formalizované, veľmi náročná technika,
zvládne ho len skúsený pozorovateľ. Štandardizované pozorovanie je
vysoko formalizovanou technikou zberu údajov, je striktne určené, čo má
pozorovateľ sledovať, spôsob a okolnosti pozorovania sú záväzne určené,
spôsob kategorizácie i správania pozorovateľa. Zmyslom je zaistiť, aby rôzni
pozorovatelia toho istého javu dospeli k súhlasným a najmä navzájom
porovnateľným výsledkom.
2. skryté alebo zjavné pozorovanie: delenie podľa toho, či pozorovaní jedinci
sú si vedomí toho, že sú pozorovaní. Zvláštny druh je zúčastnené
pozorovanie – výskumník prijíma rolu člena pozorovanej skupiny
a zúčastňuje sa na rozličných činnostiach, vlastný výskumný záver býva
utajený pre pozorovanými osobami
o pozorovaní je vedený protokol, kde sú uvádzané informácie o výsledkoch
pozorovania, spresňujúce údaje o predmete pozorovania, informácie o mieste
a čase pozorovania, kto ho vykonal, metodické a interpretačné poznámky
pozorovateľa.
Pri realizácii pozorovania je potrebné si jednoznačne stanoviť cieľ, premyslieť si
plán pozorovania, ktorý do určitej miery zabezpečí i jeho systematičnosť. Pre
uľahčenie problémov, čo presne pozorovať a ako kategorizovať pozorované
správanie amer. metodológ Bales utvoril tieto kategórie:
1. reakcie citovo kladné: prejavy solidarity, uvoľňovania napätia, žartovanie,
smiech, súhlas, prispôsobovanie sa, zvyšovanie statusu druhých
2. reakcie citovo negatívne: prejavy nepriateľstva, nesúhlas, odmietanie pomoci
iným, prejavovanie napätia, znehodnocovanie statusu druhých
3. reakcie zamerané na riešenie problémov – odpovede: podávanie návrhov a
usmernení, oznamovanie mienky iným členom skupiny, podávanie hodnotenia a
analýzy, poskytovanie orientácie, informácie a objasňovanie problémov
v skupine
4. reakcie zamerané na riešenie problémov – otázky:žiadosť o informácie, ktoré
vedú k riešeniu problémov v skupine

44
Prevažnú časť informácii o klientovi čerpá soc. pracovník z rozhovoru, pričom si
všíma verbálnu aj nonverbálnu stránku komunikácie, čiže používa pozorovanie ako
ďalšiu formu práce.
Sociálny pracovník venuje pozornosť:
• sprievodným javom: ako je zrozumiteľnosť podávania informácií, jasnosť
kladených otázok, schopnosť formulovať otázky, prejavy úzkosti – potenie,
chvenie, neschopnosť dodržať očný kontakt
• motorickým prejavom klienta: nepokoj, instabilita, gestikulácia, kývanie sa,
pohyb rôznych častí tela a pod. môžu byť dôležitým zdrojom informácii o
klientovi
• emočný stav klienta: sa dá poznať na základe prejavov temperamentu
(striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť), rečového rytmu,
poruchy dychu a pod.

Pozorovanie je neoddeliteľnou súčasťou procesu diagnostikovania. Ide teda o

zámerné a koncentrované sledovanie klienta, prostredníctvom ktorého soc.
pracovník získava informácie o klientovom správaní, o spôsobe vystupovania, o
bytových podmienkach, o vzťahoch klienta s okolím, o vzťahu k materiálnym
veciam, o názoroch klienta atď
Počas pozorovania sledujeme najmä:
• rečový prejav: plynulosť, zajakavosť, nesúvislé akoby nedopovedané vety,
zrýchlené tempo reči – príliš hlasitý, alebo nedostatočne počuteľný prejav
• chvenie rúk, neprirodzené potenie
• prejavy hyperaktivity: podupávanie, poklopkávanie, vrtenie sa a pod.
• prejavy prílišného nadšenia či nadmernej plachosti
• oblečenie
• záujmy

45
 Soc. pracovník pri návšteve klienta v jeho domácom prostredí si všíma aj to, ako
klient býva, či jeho domácnosť je čistá, ako je zariadená. Sú to informácie, ktoré
pomáhajú dotvoriť obraz o klientovi, o jeho sociálnej situácii a často sú pomôckou
pri rozhodovaní o výbere formy pomoci alebo spôsobe intervencie na klienta.
Všímame si aj klientovi osobné a profesionálne vzťahy, ide o priame
pomenovanie vzťahov založených na dôvere a priateľstve, vzťahy orientované na
ochranu iných, na partnerstvo a spoluprácu. Rovnako si soc. pracovník všíma aj
klientove negatívne vzťahy, zmarené vzťahy a pod. do tejto skupiny zaraďujeme
akýkoľvek materiál, ktorý poskytuje informáciu o klientovi, napr. pracovné výsledky,
ocenenia, diplomy, listy, správy, hodnotenia z pracoviska. Ďalším informačným
materiálom môžu byť materiály o klientovi získané od iných odborníkov, čiže
k použitým technikám priraďujeme aj štúdium spisov, komparovanie získaných
informácií o klientovi.

Etapy pozorovania:
1. prípravná etapa
2. pracovná etapa
3. kontrolná etapa
4. záverečná etapa

14.SOCIÁLNE PORADENSTVO
Poradenstvo vo forme neodborného, laického radenie je prítomné v celých
dejinách ľudstva, ako metóda sa začína formovať až na prelome 19.a 20.storočia.
Pri zrode poradenstva v soc. práci stáli lekári, psychológovia, sociológovia atď.
Rozvoju soc. poradenstva prispeli aj prvé teoretické práce zamerané na odborné,

46
vedecké spracovanie soc. práce, napr. A. Salomonová – Sociálna terapia, veľký
význam mali pre jeho rozvoj inštitúcie, ktoré sa prioritne zameriavali na
poskytovanie poradenstva, v ČSR to boli napr. Česká akademie pro sociálni práci,
Masarykova akademia práce, Sociální ústav ČSR a pod. Vo svete vybudovaný
systém poradenstva, v rámci ktorého je možné nájsť: sociálne poradenstvo,
pedagogické, psychologické, právne, zdravotnícke, ekonomické ... V súčasnosti
hovoríme o systéme odborného poradenstva, jeho jednotlivé druhy sa vzájomne
dopĺňajú, počas vývoja poradenstva sa vnútorne ďalej diferencovali, čo bolo
dôsledkom nárastu klientely v danej oblasti.

Dobudovaný poradenský systém je charakteristický tým, že:

 má jednotné chápanie poradenstva v rámci vlastnej vednej oblasti
 rozpracované poradenské metódy a techniky
 vlastné teoretické práce ako aj teoretické práce zahraničných odborníkov
 stanovené, kto a za akých podmienok môže vykonávať poradenstvo
 majú dobudované vonkajšie atribúty, ku ktorým patrí dobrá legislatíva,
existencia stavovskej resp. profesionálnej organizácie a pod.

DEFINÍCIA : sociálne poradenstvo je v zmysle zák.č. 195/1998 Z.z. o sociálnej

pomoci definované ako odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a
charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie príčin jej vzniku,
na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia hmotnej alebo sociálnej
núdze a na usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej
pomoci, sociálne poradenstvo sa poskytuje najmä rodinám. Je založené na
vzťahu pomoci, podpore, rozvoji a lepšej orientácii v živote. Zameriava sa na
aktivizáciu klienta pri riešení sociálnej kolízie. Soc. poradenstvo ako celok je nutné
chápať ako formu riešenia hmotnej a sociálnej núdze, ktoré pomôže občanovi
získať informácie o svojich nárokoch, vyplývajúcich zo systémov soc. zabezpečenia
občana.

47
Sociálne poradenstvo môžeme chápať ako profesionálnu odbornú činnosť,
vykonávanú odborníkom a založenú na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji,
optimálnom uplatnení klienta a jeho reálnej orientácii v živote. Slúži na
odstránenie, zmiernenie negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta a
jeho začlenenie do spoločenského rámca, rodiny, pracovného kolektívu, komunity.

V rámci soc. poradenstva možno občanovi doporučiť poskytnutie odborných

poradenských služieb špecializovanými inštitúciami.

Soc. poradenstvo patrí k najdôležitejším častiam systému všeobecného

poradenstva, je najstaršou súčasťou poradenského systému zameraného na
človeka.

DELENIE soc. poradenstva:

1. bazálne (základné): na úrovni bazálnej čiže základnej poskytuje soc. pracovník
informácie klientovi o existujúcich predpisoch, nariadeniach, obmedzeniach a
pod. o dostupných formách pomoci. Bazálna úroveň v soc. poradenstve má
výrazne informačný charakter. V určitých situáciách môže byť táto úroveň
poradenstva postačujúca k tomu, aby klient zvládol riešenie situácie sám, bez
intervencie soc. pracovníka. V prípade, že pracovník zváži potrebu intervencie
iného odborníka, odošle – distribuuje klienta k inému odborníkovi. Z uvedeného
teda vyplýva, že bazálna úroveň môže mať charakter:
a) informačný ( soc. pracovník je v pozícii informátora)
b) distribučný (soc. pracovník je v pozícii distribútora)
2. odborné: je určené klientovi, kde bazálne soc. poradenstvo nie je dostačujúce
pre odstránenie sociálnych problémov. Predstavuje kvalitatívne vyšší stupeň a
vyznačuje sa nasledovnými znakmi: ide o súbor činností – činnostný charakter,
táto činnosť je určená na podporu klienta, na dosiahnutie zmeny spoločenskej
reality prostredníctvom podpory klienta, miera podpory klienta zo strany soc.
pracovníka je individuálna, podľa potreby konkrétneho klienta, zameriava sa na
riešenie reálne existujúcich ťažkostí a problémov, ide o činnosť krátkodobú a

48
 predpokladom úspešnosti je odbornosť soc. pracovníka. Široké spektrum
problémov, to vedie k špecializácii, odborné špecializované poradenstvo, čiže
poradenstvo, ktoré sa bude orientovať cielene na určitú oblasť soc. problémov
alebo na určitý okruh soc. klientov.
Odborné soc. poradenstvo je určené klientovi, ktorý spĺňa štyri základné
predpoklady:
• vyhľadá poradcu sám
• má aspoň minimálnu vôľu vniesť do spolupráce vlastnú iniciatívu
• je schopný a ochotná nadviazať komunikatívny kontakt
• svet a samu seba nevníma ako „totálne determinované“

CIEĽ SOCIÁLNEHO PORADENSTVA

• konkrétna pomoc pri riešení obtiažnej soc. situácie klienta a to buď priamo
činnosťami, ktoré vedú k zmierneniu dôsledkov soc. situácie klienta alebo
konkrétnymi činnosťami vedúcimi k odstráneniu príčin a dôsledkov
• poskytovanie základných informácií, ktoré umožňujú orientáciu v možnostiach,
ktoré sa jedincovi v nepriaznivej soc. situácií naskytnú
• dôležité je motivovať klienta k aktivite, k riešeniu svojej situácie vlastným
pričinením.

Sociálna poradenstvo v systéme soc. pomoci – 2 ZÁKLADNÉ ÚLOHY:

1. zabezpečovať na jednotlivých úrovniach štátnej správy, samosprávy a
neštátnych subjektov prostredníctvom príslušných pracovníkov plnú
informovanosť o nárokoch, ktoré vyplývajú pre občanov z právnych noriem,
upravujúcich systémy soc. ochrany, prípadne poskytovať informácie občanom
v prípade potreby a tiež konkrétnu pomoc prostredníctvom poradenských
zariadení inštitúcií
2. pomáhať občanom v núdzi prostredníctvom odborných poradenských aktivít
vrátene soc. terapie.

49
SOCIÁLNY PRACOVNÍK – PORADCA
• má významné miesto v soc. poradenstve, jeho úlohou je minimalizovať
neprimerané očakávania klienta, ponúknuť mu aktívnu participáciu na riešení
problému, pričom by ho mal soc. poradca podporovať, informovať, vzdelávať,
vytvárať podmienky pre zmenu, mal by byť katalyzátorom procesu riešenia
problému, mal by pomáhať klientovi nahliadnuť na rôzne možnosti a
alternatívy konštruktívnej zmeny.
• základom je rešpektovanie autenticity klienta, akceptovanie jeho odlišností,
vcítenie sa do jeho aktuálnej situácie atď
• soc. poradca by mal byť zrelou osobnosťou, s morálnym statusom a
schopnosťou empatie

DRUHY PORADENSKÝCH PRÍSTUPOV:

1. dynamický – poradenský vzťah je asymetrický, lekár - pacient
2. behaviorálny – poradenský vzťah je edukatívny, učiteľ – žiak
3. experienciálny – emocionálne naplnený ľudský vzťah, vzťah človek-človek
4. eklektické poradenstvo – poradca využíva účinné prvky prístupov

Poskytovanie sociálneho poradenstva

• kvalitu ovplyvňuje kvalifikovanosť zamestnancov – soc. poradcov,
inštitucionálne podmienky pre prácu
• poskytujú ho subjekty štátnej správy, samosprávy, verejnoprávne inštitúcie,
neštátne subjekty

sociálne poradenstvo pre rodinu, deti a mládež

• zabezpečenie funkčného rodinného prostredia
• štátna správa, neštátne subjekty
sociálne poradenstvo pre osoby vyššieho veku
• žiadna právna norma neukladá zainteresovaným subjektom poskytovať
soc.poradenstvo osobám vyššieho veku

50
 • najmä poradenstvo v oblasti poskytovania služieb:opatrovateľská, prepravná,
ošetrovateľská ..
• poradenstvo: zariadenia soc. služieb, obec, neštátne subjekty
sociálne poradenstvo pre postihnutých ľudí
• tvoria veľkú časť ľudí v hmotnej či sociálnej núdzi, odkázaní sú na pomoc
štátu
• štátna správa, odbory soc. vecí
sociálne poradenstvo pre príslušníkov marginálnych skupín
- sociálne neprispôsobiví občania

V soc. poradenstve má významné miesto soc. pracovník – poradca, ktorého úlohou

je minimalizovať neprimerané očakávania klienta, ponúknuť mu aktívnu participáciu
na riešení problému, pričom by ho soc. poradca mal podporovať, informovať,
vzdelávať, vytvárať podmienky pre zmenu, mal by byť katalyzátorom procesu
riešenia problému, mal by pomáhať klientovi nahliadnuť na rôzne možnosti
a alternatívy konštruktívnej zmeny.
Základným predpokladom je: rešpektovanie autenticity klienta, akceptovanie jeho
odlišnosti, empatia, motivácia a povzbudenie klienta ku zmene.
Poradca motivuje klienta k spolupráci a spolupodieľa sa na riešení problému.
Pre optimálne fungovanie soc. poradenstva v praxi je nevyhnutné:
 zmena prístupu ku klientovi
 zmena pozície vo vzťahu soc. pracovník – klient
 zmena ťažiska soc. starostlivosti a pomoci

soc. poradenstvo ako osobitný druh služieb človeku, jednotlivcovi, dvojici,

skupinám alebo inštitúciám sa uskutočňuje v špecifickom type medziľudského
vzťahu alebo v špecifickej soc. situácii.
Poznáme tri typy poradenských situácií:

51
 1. mikrosituácie: individuálne – dyadické, triadické, rodinné a skupinové
poradenstvo. Základnou jednotkou poradenstva je dyadické resp.
individuálne poradenstvo
2. mezosituácie: hromadné poradenstvo
3. makrosituácie: v nich sú poradcovia a poradenské zariadenia iba jedným
z mnohých článkov soc. makroštruktúry poradenstva, zúčastňujú sa na
príprave a realizácii širších soc. programov

gabura a kol. rozlišujú v rezorte Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR tri
na seba nadväzujúce úrovne poradenstva:
1. sociálne poradenstvo prvého kontaktu: soc. poradenstvo sa využíva ako
jeden z nástrojov soc. pomoci. Vykonávajú ho soc. pracovníci poskytujúci
klientovi soc. pomoc v rôznych oblastiach, soc. starostlivosť o rodinu,
sociálno-právna ochrana, oblasť práce so staršími ľuďmi, s ľuďmi zdravotne
postihnutými...
2. odborné sociálne poradenstvo: orientácia na prácu s klientmi, ktorým už
nie je schopný pomôcť soc. pracovník prvého kontaktu. Sú to klienti odoslaní
z iných inštitúcií, ale i klienti prichádzajúci sami
3. špecializované sociálne poradenstvo: klienti so špecifickými problémami
vyžadujúci si špeciálne vedomosti, zručnosti. Súčasťou práce v tejto časti je
i soc. terapia, rodinná terapia, skupinová terapia

OBLASTI soc. poradenstva:

o predmanželské, manželské, rodičovské a rodinné poradenstvo:
realizácia v centrách poradensko-psychologických služieb. Manželské
poradenstvo ako inštitucionalizovaná soc. služba mala v bývalom ČSR
bohatú tradíciu.
o poradenstvo pre handicapovaných: zamerané je na diagnostikovanie,
zmierňovanie, korigovanie , prekonávanie a kompenzovanie handicapov,
ktoré môžu byť: v orientácii ( poruchy vo vzťahu k okoliu), vo fyzickej
nezávislosti, v zamestnaní, v soc. integrácii, ekonomickej sebestačnosti.

52
 Poradcovia pracujú s handicapovanou klientelou, dôležitý je reedukačný
proces. Poradenstvo pre ľudí s poruchami soc. adaptácie plní dve úlohy:
preventívno-výchovnú, nápravnú
o gerontologické poradenstvo
o poradenstvo pre nezamestnaných: požiadavka na trojúrovňové
poradenstvo pre nezamestnaných: základná úroveň (poradensko-informačný
servis), stredná úroveň ( oblasť profesionálnej orientácie, právne
poradenstvo), špecializované poradenstvo pre ľudí traumatizovaných stratou
zamestnania, ktorí majú problém presadiť sa na trhu práce

15.SOCIÁLNA TERAPIA
Soc. práca využíva rôzne terapeutické metódy, základy ktorých môžeme hľadať
v oblasti medicíny, psychológie, sociológie, pedagogiky.
K formovaniu soc. terapie prispel koncom 19. stor. R. Cabot – pôsobil v nemocnici
v Bostone a upozorňoval na vhodnosť vytvorenia opatrovateľskej služby, ktorú by
sme dnes mohli nazvať soc. službou. Cieľom bola pomoc pri riešení rodinných,
ekonomických či iných problémov pacientov, ktoré fungujú ako prekážka v procese
uzdravovania.
Sociálno-terapeutický prístup pôvodne vyšiel z požiadaviek lekárov a sestier,
postupne si vytvoril vlastný ucelený systém – dnes označovaný ako soc. terapia.
Predstavitelia: z teoretického hľadiska sa otázkam soc. terapie venovali: Haag,
Rogers, Richmondová, Krakešová-Došková, Goldberg, Lang, Sokolowska,
Satirová, Kratochvíl atď

DEFINÍCIA: soc. terapia je svojou podstatou sociálno-výchovným pôsobením

na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerov v osobnom živote
klienta. Sanácia sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy soc. pomoci

53
Soc. terapia je proces, ktorý je založený na dynamickej interakcii medzi
klientom a soc. pracovníkom. v tomto procese ide o vedomé úsilie
o formovanie názorov, presvedčení, postojov, citov a konania klientov.

Strieženec: soc. terapia je činnosť zameraná na obnovenie, ozdravenie alebo

zlepšenie určitého soc. stavu, v ktorom sa klient nachádza. Odstránenie
porušenej rovnováhy medzi klientom a prostredím.

Soc. terapia je vlastná činnosť soc. pracovníka s klientom s využívaním

vysokej profesionality, tímovej práce. Je to jeden z prvkov soc. poradenstva
s vecným zameraním. Východiskovým predpokladom je stanovenie
objektívnej soc. diagnózy.
ÚLOHA soc. pracovníka:
• mobilizovať individuálne zdroje v klientovi samotnom ako aj potencionálne
zdroje v klientovom bezprostrednom okolí
• cielene vytvárať možnosti pre získanie nových, predovšetkým pozitívnych
zážitkov klienta
FAKTORY ovplyvňujúce priebeh a výsledok soc. terapie:
• vhodnosť terapeutického prostredia
• dodržiavanie harmonogramu stretnutí spolupôsobiacej osoby
• poskytovanie kvalitných a objektívnych informácií
• konkrétna pomoc atď
DRUHY terapie:
 komunikačná
 výchovno-sociálna: podľa Krakešovej, ktorá vychádza zo skúseností, že
klientom je možné pomôcť sociálne-výchovným pôsobením za predpokladu, že
nie sú psychiatrickými pacientami. Náplňou výchovného programu je utváranie
realistického pohľadu klienta na svoju soc. situáciu, svoj život, okolie. Soc.
pracovník sa snaží doplniť nedostatočné skúsenosti klienta.

54
 rodinná: k metódam používaným patrí v tejto rerapii sanácia rodinného
prostredia, ktorá sa zameriava na obnovu alebo na úpravu rodinného prostredia
tak, aby spĺňalo požiadavky spoločnosti kladené na výchovné prostredie rodiny.
Využíva poznatky z pedagogiky, psychológie, sociológie, soc. práce. Je to
metóda zameraná na zmenu funkčnosti rodiny ako systému a navodenie
vhodnej soc. klímy. Výchovná činnosť je najmä pôsobenie na prirodzené soc.
prostredie dieťaťa, na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na zlepšenie
vzťahov medzi manželmi navzájom, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená
alebo vážne narušená, alebo pôsobenie na obnovu rodinného prostredia,
z ktorého boli deti vyňaté pre zlyhanie výchovnej funkcie rodiny. Vykonáva sa
najmä v rodinnom prostredí dieťaťa. Soc. pracovník musí mať vedomosti
o štruktúre rodiny, vrátane poznania rolí, musí poznať funkcie rodiny
a podmienky, v ktorých ich rodina môže optimálne plniť, vedomosti o rodinnej
interakcii, skúsenosti s diagnostikou rodiny, vedieť pracovať s konfliktmi a pod.
v spolupráci s členmi rodiny sa usiluje o: správne pomenovanie problémov
rodiny, najrýchlejšie a najpresnejšie identifikovanie skrytých problémov rodiny,
odhalenie príčin vzniku problémov, uskutočnenie situačnej analýzy rodiny,
stanovenie spoločných cieľov, vytýčenie prac. postupov a termínov, prijatie
potrebných pravidiel pre spoluprácu a pod. nesmie zabudnúť soc. pracovník
na to, že jeho úlohou je: poskytovať všetkým členom rodiny vhodnú
psychosociálnu oporu, viesť rodinu k dosahovaniu vytýčených cieľov
a k prekonávaniu prekážok, posilňovať funkcieschopnosť rodiny ako celku,
posilňovať nezávislosť, slobodu a sebadôveru jednotlivých členov rodiny, viesť
ich k vzájomnej úcte a tolerancii, umožniť aby rodina prevzala iniciatívu
a zodpovednosť. Ďalšie metódy využívané v rodinnej terapii sú: negociácia,
interpretácie, klarifikácia, komunikačný tréning, rodinná dohoda, rodinný
monitoring, technika paradoxov, video-home training...
 realitná: cieľom je viesť klienta k tomu, aby jednal realisticky, zodpovedne a aby
hodnotil svoje chovanie ako správne či nesprávne v súlade s platnými
spoločenskými normami. Je nutné pomôcť klientovi akceptovať reálny svet
a uspokojovať svoje potreby. Alkoholici, delikventi majú nerealistické

55
 sebahodnotenie, nerealistické predstavy o príčinách svojho neadekvátneho
správania. Soc. pracovník musí doviesť klienta k poznaniu, že problém je v ňom
samom. Je treba však vidieť u neho i dobré vlastnosti a podporovať ich.
 behaviorálna
 krízová intervencia
 socioterapia: Sokolowska chápe socioterapiu ako činnosť, ktorá poskytuje
chorému alebo chorobou ohrozenému jedincovi dostatok možností na vytvorenie
soc. kontaktov, ktoré sú priaznivé pre udržanie alebo znovuvytvorenie jeho
priemerného soc. správania. Hlavnou úlohou je posilnenie, obnovenie
a udržanie pacientovho záujmu o reálny spoločenský život a reálne soc. vzťahy.
Využívajú sa soc. sily v okolí pacienta, prejav soc. rehabilitácie, využíva sa
v protialkoholickom liečení, v proces doliečovanie – socioterapeutický klub.
 muzikoterapia
METÓDY soc. terapie:
 rozbor problémovej situácie
 terapeutické skupiny
 realitná terapia
 rodinná terapia V. Satirovej
 naratívna terapia
 Riegrova terapia ostrova rodiny a pod.
 Systematická
 terapeutický rozhovor
 behaviorálna

ZÁKLADNÝ NÁSTROJ soc. terapie:

Podľa Novotnej-Schimmerlingovej je osobný kontakt s klientom, ktorý klientovi
poskytuje možnosť analyzovať vlastnú problémovú situáciu a hľadať jej riešenie.

16.SOCIÁLNE SLUŽBY
Z historického hľadiska ide o najstaršiu súčasť sociálnej práce. Záujem o soc.
služby, ich profesionalizáciu, miesto v spoločnosti bol markantný najmä na začiatku

56
20. stor. s organizovanou formou soc. služby sa môžeme stretnúť napr. pri
zakladaní prvých inštitúcií pre handicapovaných jedincov, ktorých najväčší rozvoj
nastal koncom 18. a začiatkom 19.stor. Soc. služba zameraná na jednotlivcov
mimo týchto inštitúcií sa začala rozvíjať až koncom 19.stor., napr. v USA v 80.tych
rokoch 19.stor. – vznikala settlementy = strediská soc. služby a domy pre sociálnu
pomoc v susedstve, úlohou ktorých bolo pomáhať jednotlivcom i rodinám vo
svojom bezprostrednom okolí. Aby bola pomoc kvalifikovaná vznikali v USA tzv.
obecné centrá a školy pre výcvik v soc. službe.
1928 –Paríž – Medzinárodný kongres – prvý sv. kongres zameraný na soc.
a zdravotnú starostlivosť.
Medzivojnové obdobie – veľa problémov, ktoré potrebovali riešenie, rozvoj soc.
práce i soc. služieb
Obdobie po II. sv. vojne – pokračovanie v rozvoji soc. služieb, mimo tzv.
východnej zóny. Riešenie nových problémov, ako rast kriminality, drogová scéna,
AIDS a pod.

Právo na starostlivosť bolo od začiatku formované ako normatívna požiadavka,

napĺňanie ktorej garantuje štát a jeho orgány, t. z. sú definované prípady, kedy je
štát povinný prípadne oprávnený opatrovateľsky ale tiež kontrolne intervenovať
v prospech občana. Vzťah soc. politiky a soc. služieb, soc. služby sú chápané ako
súčasť soc. politiky.

DEFINÍCIA: sociálna služba je špeciálny súbor činností, zameraných na

uspokojovanie individuálnych aj kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajú
iným spôsobom ako prevodom materiálnych statkov.

Hans, Firedläuer..: sociálne služby sa snažia pomôcť indivíduám, skupinám

a spoločenstvám pri dosahovaní maximálneho stupňa sociálneho, duševného
a telesného blahobytu...

CIEĽ sociálnych služieb:

57
• je nielen pomáhať jednotlivcovi, rodine alebo skupine osôb v ich sociálnych
vzťahoch
• zahrňuje aj zlepšenie všeobecných sociálnych podmienok pomocou zvýšenia
zdravotného, hospodárskeho štandardu a prihováraním sa za lepšie bytové a
pracovné podmienky a konštruktívne sociálne zákonodárstvo.
• zabezpečenia a ochrana sociálneho blaha, čiže určitej úrovne kvality života
všetkých občanov, ktorá je vyjadrená v oficiálnej soc. politike štátu.

Do tohoto súboru patria predovšetkým činnosti zamerané na:

• zabezpečovanie primeraných životných podmienok pre ľudí, ktorí svoju
situáciu nevedia zvládnuť sami
• vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku alebo nárastu
negatívnych spoločenských javov
• vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivý sociálny vývin
jednotlivca, rodiny či spoločnosti.

ÚLOHA ŠTÁTU pri realizácii soc. služieb:

Od štátu ako garanta určitej kvality života všetkých svojich občanov sa očakáva, že
bude soc. službu riadiť a bude znášať i náklady na jej prevádzku. Spicker
zdôrazňuje, že „štát nie je ani jedným ani hlavným poskytovateľom soc. služieb“,
pretože existuje ešte veľa možností, ktoré sa v spoločnosti v oblasti soc. služieb
prirodzene aktivujú. Za posledné obdobie vypracované množstvo teórií o úlohe
štátu pri realizácii soc. služieb, od absolútnej zodpovednosti štátu za ich rozvoj až
po jeho riadiacu a kontrolnú úlohu.

FORMY sociálnych služieb:

• najprirodzenejšia soc. služba – opatrovateľská služba
• z časového hľadiska ich delíme na:
1. klasické formy soc. služieb:

58
 • inštitucionálna starostlivosť o chorých, starých a zdravotne handicapovaných
občanov
• útulky pre bezdomovcov
• penitenciárna a postpeniternciárna starostlivosť
• opatrovateľská starostlivosť
• organizovanie spoločného stravovania
2. moderné formy soc. služieb:
• dôchodkové pripoistenie, cieľom ktorého je zvládnutie ekonomických
problémov v starobe. Ako prvé uzákonené v SRN
• domáce opatrovateľské (aj ošetrovateľské) služby
• streetworker
• prepravné služby pre zdravotne postihnutých
• osobný asistent
• zabezpečovanie podmienok na prežitie, sú to služby orientované na tú
skupinu občanov, ktoré samotní nemajú záujem na zmene vlastnej soc.
situácie a nespolupracujú so soc. pracovníkmi
V oblasti soc. služieb sa najvýznamnejšie prejavuje vzťah soc. práce a soc. politiky.

DELENIE SOC. SLUŽIEB DO TROCH SKUPÍN:

1. verejný sektor: soc. služby financované a riadené štátom, možno chápať ako
prostriedok pomocou, ktorého štát realizuje svoju politiku. v rámci tohto sektora
zriaďované služby na:
• potrebné udržanie minimálne všeobecnej životnej úrovne – reziduálna
starostlivosť tvoriaca záchrannú sieť pre ľudí, ktorí nevedia sa vyrovnať so
svojou soc. realitou
• služby, ktoré vykonáva štát a zároveň i kontrolnú činnosť – SPO detí
• služby, ktoré sú z ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii štátom
2. súkromný sektor: služby poskytované súkromnými fyzickými či právnickými
osobami, môžu vznikať ako:

59
 • alternatíva k štátnym službám
• doplnok k štátnym službám
3. dobrovoľníci: veľmi pestrý sektor, tvorený malými spolkami miestneho významu
až po veľké, profesionálne organizácie. Rozsah činnosti je mimoriadne široký,
najmä práca s deťmi, hospicová starostlivosť. Doplnková služba k službám
zriaďovaných štátom.

EKONOMICKÉ ASPEKTY soc. služieb

Soc. služby sú z pohľadu klienta významnou aktivitou, pretože mu pomáhajú
zvládnuť mimoriadnu soc. situáciu, v ktorej sa ocitol a z pohľadu štátu ide
o ekonomicky nákladnú aktivitu. Do oblasti soc. služieb patria tak otázky ich
ekonomickej racionality, efektivity. Pri rozhodovaní o ich množstve uplatnenie
humanisticko-sociálnych kritérií, zo strany štátu predovšetkým však parciálnych
hospodárskych záujmov.
Ekonomické kritéria sú často rozhodujúce pri zriadení či nezriadení soc. služby,
ekonomická náročnosť je závažnou otázkou, formy a druhy služieb poskytovaných
štátom sú legislatívne vymedzené – v SR zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej
pomoci

SOCIÁLNE SLUŽBY – ZÁK. Č. 195/1998 Z.Z.

• sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze. Patria
sem:
1. opatrovateľská služba
2. organizovanie spoločného stravovania
3. prepravná služba
4. starostlivosť v zariadeniach soc. služieb: domov soc. služieb, domov
dôchodcov, zariadenie chráneného bývania, domov pre osamelých rodičov,
stanica opatrovateľskej služby, útulok, rehabilitačné stredisko, zariadenie
opatrovateľskej služby, domov-penzión pre dôchodcov, klub dôchodcov, jedáleň
pre dôchodcov, stredisko osobnej hygieny, práčovňa
5. sociálna pôžička

60
Sociálna núdza je stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť starostlivosť o svoju
osobu, starostlivosť o svoju domácnosť, ochranu a uplatňovanie svojich práv
a právom chránených záujmov alebo kontakt so spoločenským prostredím najmä
vzhľadom na svoj vek, nepriaznivý zdravotný stav, sociálnu neprispôsobenosť alebo
stratu zamestnania. Za soc. núdzu sa považuje i stav, keď občan s ťažkým
zdravotným postihnutím potrebuje zmierniť soc. dôsledky ťažkého zdravotného
postihnutia alebo ich prekonať za podmienok stanovených zákonom č. 195/1998
Z.z. o sociálnej pomoci. Formy riešenia soc. núdze sú: sociálne poradenstvo,
sociálne služby a soc. služby, peňažné príspevky na kompenzáciu a peňažný
príspevok za opatrovanie.

17.SUPERVÍZIA AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Historicky vychádza supervízia z tradícii soc. práce, vznikala ako metodická pomoc
štrukturovaná už v 19.storočí. Všeobecne sa za rozhodujúce v supervízii považuje
zvládnutie teórie a praxe, vedenie pri ďalšom zdokonaľovaní v odbornosti,
osvojovanie samostatného prístupu v rozhodovaní.
Cieľom je rozvoj efektívnej interakcie medzi soc. pracovníkom a klientom,
zvyšovania stupňa koordinovanosti a účinnosti soc. práce formami spolupráce,
spoločného odborného skúmania a vedenia pri ďalšom vzdelávaní. Je to vlastne
spoluanalyzovanie, metodicky štrukturované vedenie.
Supervízia pomáha rozvíjať interakciu medzi soc. pracovníkom a klientom,
pokrýva soc. prácu s jednotlivcom, skupinou, komunitou.
Supervíziu chápeme ako poradenstvo pre soc. pracovníkov.

Procesu supervízie sa zúčastňuje supervízor – odborník, ktorý supervíziu

prevádza a supervizant – pracovník, ktorý je supervidovaný

61
DEFINÍCIA : supervízia je metóda zvyšovania profesionálnej kompetencie
poradcu, vedie pracovníka k samostatnému vykonávaniu profesie, chráni
klienta pred nekompetentnými intervenciami poradcu a súčasne chráni status
profesie alebo profesijnej skupiny. Je cielená na odborný a osobný rozvoj
pracovníkov.
Používa sa pri výučbe soc. pracovníkov i pri sledovaní soc. pracovníkov v rámci
organizácie

Hlavným pracovným prostriedkom poradcu je osobnosť a profesionálne

zručnosti, preto supervízia zahŕňa v sebe integráciu osobnostných vlastností
poradcu, jeho teoretické znalosti a praktické skúsenosti

Podmienkou pre poradenskú supervíziu je, aby superevidovaný pracoval

v oblasti poradenstva a mal s prácou s klientom vlastné skúsenosti.

HLAVNÉ CIELE supervízie:

• verifikácia správnosti svojich postupov pri práci s klientom, rodinou alebo
skupinou
• rozširovaniu možností a alternatív práce s určitým prípadom
• korigovanie neefektívnych postupov
• prevencia poškodzovania klientov poradcom
• učenie sa a zbieranie skúseností

FUNKCIE supervízie:
o vzdelávacia
o podporná
o riadiaca
o sprostredkovanie pri riešení konfliktov

ÚLOHY supervízie:

62
 poskytnúť podporu k dosiahnutiu väčšej profesijnej sebadôvery
 naučiť nové schopnosti
 pomoc reflektovať vnútorné prežívanie
 pomôcť monitorovať situáciu
 odhaliť slepé miesta
 poskytnúť spätnú väzbu
 pomôcť porozumieť prenosovým reakciám a paralelným procesom
 monitorovať etické otázky
 v prípade potreby naučiť či doporučiť teoretické poznatky

TYPY supervízie:
V praxi najčastejšie používame tieto štyri typy:
1. tútorská supervízia: pomáha študentom alebo začínajúcim pracovníkom osvojiť
si základy práce s klientom pod odborným vedením skúseného pracovníka. Je
orientovaná najmä na vzdelávanie
2. výcviková supervízia: je súčasťou širšie koncipovaného výcviku v určitom
poradenskom prístupe, má vzdelávaciu i riadiacu funkciu, supervízor preberá
zodpovednosť za prácu supervizanta s klientom
3. riadiaca supervízia: supervízor v nadriadenom postavení k poradcovi, riadi a
kontroluje jeho prácu a supervízia je jedným z jeho riadiacich nástrojov, preberá
časť zodpovednosti za kvalitu práce poradcu
4. konzultantská supervízia: je dobrovoľná a výberová, poradca si môže zvoliť
typ a formu supervízora, môže si voliť supervízora, táto supervízia je určená
skúsenejším praktikom, zodpovednosť za riešenie prípadu leží na
supervizantovi, supervízor a prípadne kolegovia majú iba poradný hlas.

Ďalej supervíziu delíme na:

 Supervízia s jednotlivcom
 Skupinová supervízia
 Tímová supervízia

63
Podľa toho ako časťou poradenskej práce sa supervízia zaoberá, hovoríme o:
• supervízii incidentu
• supervízii jednej konzultácie
• supervízii vedenia celého prípadu

podľa poradenských prístupov delíme supervíziu:

• dynamická supervízia – orientuje sa na minulosť práce s klientom, na centrálne
zážitky z detstva, na nevedomé procesy, prenos a protiprenost
• behaviorálna supervízia – sústreďuje sa na správanie klienta, proces učenia,
na technológiu práce s klientom
• humanistická supervízia – sa koncentruje na aktuálny vzťah poradca – klient
a na prežívanie klienta a poradcu

podľa fókusu svojho zamerania sa delí na:

 supervízne sedenie zamerané na obsah poradenskej práce : poradca so
supevízorom hovoria o tom, ako klient prezentuje seba, čo tematizuje, v ktorej
fáze rozhovoru, aké témy vnáša do rozhovoru poradca a aký priestor necháva
klientovi, ako akceptuje to, čo mu klient hovorí
 supervízia zameraná na proces a intervencie: poradca so supervízorom
hovoria o tom, ako sa dostal do kontaktu s klientom , ako sa stretnutie začalo
a skončilo, aké intervencie robil poradca,z akých dôvodov, k čomu tieto
intervencie viedli, čo bolo dôležité v neverbálnej komunikácii a čo sa stalo po
sedení
 supervízia orientovaná na vzťah medzi poradcom a klientom: tematizuje
históriu vzťahu, prežívanie, úvahy nad tým, koho klient poradcovi pripomína, či
mu je sympatický, alebo nesympatický, aký typ vzťahu má s klientom. V tejto
supervízii sa pozornosť môže sústreďovať na prenos a protiprenos a ich vplyv
na úspešnosť alebo bariéry v spoločnej práci

FORMY supervízie sú rôzne:

64
1. priama supervízia: supervízor sa priamo zúčastňuje konzultácie s klientom,
môže do procesu poradenskej práce priamo zasiahnuť, alebo je v role
pozorovateľa. V každom prípade by mal klient vedieť, že práce sa zúčastňuje
tretia osoba.
2. nepriama supervízia: poradca referuje o svojom prípade ústne, môže pripraviť
audionahrávku konzultácie s prepisom alebo videoprehrávku svojej práce
s klientom. V niektorých prípadoch poradca konzultuje so supervízorom ešte
pred samotnou poradenskou prácou.

Prevažná časť supervíznych sedení je po ukončení konzultácie alebo prípadu.

V niektorých prípadoch však poradca konzultuje svoju prácu so supervízorom ešte
pred začiatkom sedenia a prechádza s ním postupy, stratégie, taktiku, pričom sa
snažia preventívne minimalizovať možné nedostatky

STUPNE supervízie
• má rôzne stupne, ktoré sa od seba líšia prístupom i využívaním metód a
foriem práce.
1. stupeň: školská supervízia: objavuje sa v učebných plánoch, keď študenti
začínajú pracovať na špecializovaných pracoviskách. Supervízormi sú jednak
pedagógovia v škole, ktorí študentov na supervíziu pripravujú a špeciálne
pripravení pracovníci v teréne, ktorí tútorsky vedú študenta rôznymi fázami jeho
prípravy. Kontakty študentov s praxou majú rôzne etapy, na začiatku to bývajú
exkurzie, užitočnou i keď zriedkavou formou je zážitok na sebe. študent si na
vlastnej koži zažije pocit klienta v poradenskom zariadení, kde by mal prísť so
svojím reálnym problémom. Ďalšou fázou študentskej praxe by malo byť
pozorovanie odborníkov a diskusia o tom, čo sa v procese s klientom odohralo.
Potrebné je, aby sa študent postupne mohol zapojiť do poradenskej práce po
boku svojho supervízora. Supervízor musí požiadať klienta o povolenie a ak
klient odmietne, je povinný akceptovať to. predpraxový seminár: študenti
dostanú od školského supervízora základné informácie o cieľoch praxe,
postavení študenta v určenom type praxe, úlohách a formách spracovania

65
 svojich zážitkov alebo skúseností. Po ukončení praxe sa študenti stretávajú na
popraxovom seminári, na ktorý prinesú spracované reflexie, kazuistiky,
prípadové štúdie, záznamy z praxe, analýzy atď. Študenti získavajú potrebné
profesionálne zručnosti imitáciou práce skúsených poradcov, pozitívnym
posilňovaním ich zručností pri modelovaní i pri práci s klientom a verbálne,
prostredníctvom priamych inštrukcií a pokynov
2. stupeň: učňovské roky: študent po skončení školy prichádza do praxe ako
začínajúci poradca. Pre jeho ďalší profesionálny rast je potrebné, aby nebol
vhodený do vody a učil sa plávať tak, že spôsobuje ťažkosti klientom i sebe
samému. Začínajúci poradca prichádzajúci zo školy alebo inej profesie by mal
mať možnosť zažiť si rôzne prístupy práce s klientom, aby si nakoniec vybral
ten, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobnostným dispoziciám, zručnostiam,
skúsenostiam a poznatkom. Začínajúci poradca potrebuje často emocionálnu
podporu, sprostredkovanie poznatkov o možnostiach a limitoch svojej profesie,
jej ťažkostiach a radostiach.
3. stupeň: zrelé obdobie supervízie: obsiahnuť by malo všetkých pracovníkov
poradenského systému, ktorí samostatne pracujú s klientom.

Supervízia v procese práce s KLIENTOM:

Môže byť zameraná obsahovo napr. na:
• pocity poradcu pred prijatím klienta
• pripravenosť vypočuť klienta bez predčasných uzáverov a interpretácie
• akceptácia klienta ako takého
• vytváranie atmosféry bezpečia
• zvládanie incidentov (ticho, agresia, depresia, veľavravnosť)
• prežívanie klienta i poradcu
• jeho transparentnosť
• identifikácia prenosov a protiprenosov
• plány a scenár nasledujúceho stretnutia

66
môže byť individuálna alebo skupinová (Bálintovské skupiny) Balintovské skupiny
predstavujú konkrétny typ supervízie zameranej na vzťah. Poradca má možnosť
porozumieť sebe i klientovi. Máva 8 – 15 členov, dobré je, ak sú účastníci z rôznych
profesií. V iniciálnej fáze účastníci veľmi stručne ponúknu svoje prípady a skupina
vyberie najčastejšie hlasovaním jednej z nich Vybraný protagonista popíše
ponúkaný prípad, definuje základný vzťahový problém. V ďalšej fáze dopĺňanie
informácií o prípade otázkami, ďalšie fázy práce spočívajú v tom, že referujúci mlčí
a pracuje iba skupina. Účastníci verbalizujú svoje pocity, prirovnania, predstavy –
výsledkom je prínos veľkého množstva informácií, netradičné pohľady, ktoré
pomáhajú pochopiť dôležité súvislosti. V predposlednej fáze hovoria účastníci
o tom, čo by urobili oni, nekritizuje sa práca protagonistku, ale hľadajú sa nové
možnosti a riešenia. Záverečná fáza – spätná väzba, protagonista hovorí, čo ho
v predošlých fázach oslovilo, čo sa mu pre jeho prácu zdá dôležité.

V poslednom čase sa okrem supervízie zameranej na klienta objavuje naliehavá

potreba supervízie orientovanej na ínštitúciu a jej fungovanie. Supervízori si všimli,
že niektoré faktory ovplyvňujúce prácu s klientom sú mimo poradenský proces a
vyplývajú skôr z nedostatkov organizácie, v ktorej poradca pracuje. Problém môžu
vyvolávať rozdielne názory a postoje poradcu a jeho nadriadených, problém môže
byť v prevažujúcej kultúre organizácie, v narušených pracovných vzťahoch,
v nedostatku možností poradcu podľa svojich predstáv, v prílišnej kontrole atd.
Supervízia zameraná na ORGANIZÁCIU:
Obsahovo môže byť zameraná na:
• etika a hodnoty v organizácii
• roly, kto čo robí, očakávania od predstaviteľov daných rolí, kompetencie,
zloženie tímu, spätné väzby
• diskusia o prípadoch, vytváranie plánov starostlivosti
• pracovná klíma
• postup pri sťažnostiach, komunikácia s nadriadeným
• rozbor potrieb tímu

67
Cieľom je: lepšie využiť vlastné zdroje, reagovať na rôzne výzvy, vyrovnať
a rozvrhnúť si pracovnú záťaž

PRÍPRAVA SUPERVÍZOVOR v soc. práci:

Asociácia supervízorov a soc. pracovníkov – jej poslaním je prispieť
k rozširovaniu odborných vedomostí a praktických sociálnych zručností v soc. práci.
Vznikla v roku 2000. združuje 26 supervízorov na celom Slovensku, zároveň
supervízorov pripravuje v akreditovanom kurze odbornej supervízie. Kurz pomôže
skvalitniť prácu s ľuďmi, minimalizovať ich poškodenie.

KONTRAKT a JEHO VÝZNAM

Dohoda o ďalšom spoločnom postupe medzi soc. pracovníkom a klientom sa

nazýva kontrakt a je súčasťou plánu práce s klientom.

FORMY kontraktu:
Forma dohody čiže kontraktu je závislá od :
• osobnosti klienta
• miery dôvery v klienta
• závažnosti soc. problému
poznáme dve formy dohody:
1. ústna forma: môže byť pre klienta prejavom dôvery v jeho schopnosti
a môže ho povzbudiť v jeho úsilí o pozitívnu zmenu. Táto forma je
postačujúca vtedy, ak je osobnosť klienta dostatočne stabilná
2. písomná forma: vhodná je pri nestabilnom type klienta, pri klientovi ktorý má
nízku motiváciu meniť vlastnú situáciu alebo ktorý chodí na stretnutia
nedisciplinovane. Týmto typom klientov je vnímaná ako závažnejšia a pôsobí
účinnejšie ako slová. Písomná dohoda môže byť ďalej formálna ( má výhodu
v tom, že je možné vždy sa na ňu odkázať, predstavuje viac menej schodnú
možnosť, ako prekonávať nedorozumenia a konflikty, môže obsahovať aj
klauzule o vzájomných finančných a právnych povinnostiach) a neformálna.

68
OBSAH dohody:
- základné pravidlá a zásady, podľa ktorých budú obaja, soc. pracovník i klient
pokračovať v práci
- súčasťou dohody by malo byť aj vysvetlenie, do akej miery môže klient
ovplyvniť vzťah so soc. pracovníkov. Vzťah by mal byť dobrovoľný
a rovnoprávny, chápaný je ako dynamické a vzájomné pôsobenie postojov
a emócií medzi soc. pracovníkom a klientom, ktorého cieľom je pomôcť klientovi
dosiahnuť lepšie prispôsobenie sa svojmu okoliu. Paternalistický vzťah – klient
pasívne sleduje pokyny soc. pracovníka sa pokladá za málo účinný, nakoľko v ňom
chýba intenzívna spoluúčasť klienta.
-súčasťou dohody musí byť vysvetlené aj to, ako je možné nakladať
s informáciami voči tretím osobám. Klient by mal mať právo disponovať
s informáciami, ktoré poskytuje a uvoľňovať ich inému použitiu iba na základe
písomného povolenia, tak isto je to aj pri získavaní informácií o klientoch od iných
soc. pracovníkov a organizácií.

Dohoda o spolupráci by mala obsahovať:

• predmet spolupráce
• formuláciu vzájomných práv a povinností
• dielčie a celkové ciele intervencie
• časový plán schôdzok a pod.

Klientská prax v súčasných podmienkach zatiaľ ešte nie je celkom postavená na

zásadách vzájomnosti a rovnosti, doteraz sú v nej časté paternalistické prístupy,
neformálnosť a neštandardnosť, vrátane voľného nakladania s informáciami

VZŤAH soc. pracovník (poradca) a klient:

• dynamické a vzájomné pôsobenie postojov a emócií medzi soc. pracovníkom
a klientom, cieľom ktorého je pomôcť klientovi dosiahnuť lepšie
prispôsobenie sa svojmu okoliu

69
Princípy dobrého vzájomného vzťahu:
 individualizácia
 vyjadrovanie pocitov
 kontrolovaná emočná zaujatosť
 akceptácia
 neodsudzujúci postoj
 klientovo sebaurčenie
 nutnosť zachovávať dôvernosť informácií
vzťah sa vytvára postupne

PODMIENKY spolupráce a akceptácie klienta

Soc. pracovník by mal mať profesionálny záujem na tom, aby klienta angažoval
a motivoval k zmene správania alebo životných podmienok. Klient je však v situácii,
kedy sa obáva neznámeho, často to pokladá za nutné zlo (zmeny) a je pripravený
konať len formálne. Pre získanie motivácie je nutné, aby soc. pracovník prejavil
o klienta skutočný záujem, o jeho problémy, situáciu. Ďalej musí spoznať aké sú
očakávania klienta. Fakt spolupráce môže klienta stigmatizovať, nemusia im
vyhovovať ani zásahy do ich súkromia. Niekedy majú klienti viac problémov naraz,
treba sa rozhodnúť, ktorý z nich je prioritný a potrebuje okamžitý zásah.
V počiatočnej fáze treba vysvetliť zodpovednosť ktorú majú voči sebe soc.
pracovník a klient.
Klientská soc. práca predstavuje formu spolupráce, ktorá by mala byť dobrovoľná
a rovnoprávna. Je podmienkou rovnocenného vzťahu. Prvoradou podmienkou
úspešnej práce soc. pracovníka je rešpektovanie slobodného rozhodovania
klienta, ľudskej dôstojnosti klienta, uznanie ich svojprávnosti. soc. pracovník
posudzuje danú problematiku, no neodsudzuje klienta ani jeho správanie.
Poukazuje na dôsledky problémového správania a navrhuje iné možnosti, zároveň
upozorňuje na možné sankcie.

KONTRAKT s klientom
Ak soc. pracovník uzavrie dohodu s klientom je potrebné si presne a jasne stanoviť:

70
 • kto
• čo urobí
• za akých podmienok
• a dokedy
splnenie týchto parciálnych úloh je možné potom hodnotiť ako úplné, čiastočné,
nedostatočné. Musíme si stanoviť jasný a merateľný cieľ, ale aj smerovanie, ktoré
bude soc. pracovník priebežne sledovať a nakoniec ho vyhodnotí.
Základom úspešnej a účinnej spolupráce na základe dohody je pozitívny,
podporný vzťah medzi soc. pracovníkom a klientom. Jeho podmienkou je
empatia, ústretovosť, rešpekt, vrelosť, pravdivosť

Pri riešení jednotlivých problémov je treba:

• presvedčovať klienta o potrebnosti spolupráce
• nadväzovať na predchádzajúce pracovné kroky
• prechádzať od všeobecného ku konkrétnemu
• citlivé prekonávanie chvíľ ticha
• pochopenie a verbalizácia pocitov klienta
• otvorený prejav vlastných citov
• konfrontácia ilúzií a reálnych faktov a pod.

Formulácia cieľov:
Soc. pracovník by mal postupovať nasledovne:
1. zostavenie zoznamu problémov, t. j. toho, čo klient vidí ako problém a má
záujem to zmeniť alebo riešiť
2. spísanie návrhov a doručení soc. pracovníka, vrátane súdom nariadených
úloh alebo doporučení
3. logické zoskupenie problémov do okruhov
4. predovšetkým však akceptovať okruhy, ktoré si stanoví sám klient
5. ich doplnenie a úpravy , ktoré urobí soc. pracovník
6. spoločná diskusia

71
 7. konečný výber dvoch alebo troch najdôležitejších problémov
8. prihliadnuť k tomu, že problémy klienta zasahujú do jeho rodiny, s ktorou
treba tiež spolupracovať

18.SOCIÁLNA REHABILITÁCIA
WHO v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné, koordinované využívanie
medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo
precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie
alebo znovu začlenenie so spoločnosti.
Pod spoločenským začlenením rozumieme jeho aktívnu účasť na pracovnom procese,
vzdelávaní alebo ďalších aktivitách spoločenského a verejného života, ale tiež rozvoj
kontaktov a aktivít v súkromnom živote.

Z hľadiska časovej organizácie sociálnej rehabilitácie môžeme hovoriť o preventívnej,

aktuálnej a následnej rehabilitačnej starostlivosti.
Preventívna rehabilitačná starostlivosť sa zameriava na predchádzanie vzniku chýb
alebo porúch (napr. ozdravovacie pobyty pre baníkov, preventívna práca
s mládežou......)
Aktuálna rehabilitačná starostlivosť nastupuje bezprostredne po vzniku sociálne
problémovej situácie, s cieľom odstrániť alebo zmierniť dopad tejto situácie na klienta.
Podľa dĺžky trvania môže byť krátkodobá – niekoľko dní; dlhodobá – niekoľko rokov.
Následná rehabilitačná starostlivosť je súbor služieb, najväzujúcich na aktuálnu
rehabilitačnú starostlivosť. U niektorých klientov prerastá do tzv. celoživotnej
starostlivosti.

Formy sociálnej rehabilitácie sú závislé od veku a problému klienta.

Pri dospelých klientoch sa zameriavame v sociálnej rahabilitácii na oblasti kde by mohol
byť zdroj budúceho napätia (poruchy rodinných vzťahov).

K základným princípom sociálnej rehabilitácie patrí:

72
 1. Orientácia na potreby klienta – soc. pracovník sa zameriava na potreby – istota
a bezpečie, súkromie, stabilita, ľudské kontakty, komunikácia, dôvera)
2. Orientácia na klienta ako individualitu – integrácia klienta do spoločnosti – formy
ekonomickej pomoci
3. Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho kompetencií
4. Orientácia na image sociálneho klienta.

19.SOCIÁLNA PREVENCIA
DEFINÍCIA: termín prevencia vo všeobecnosti označuje činnosti orientované
na zabránenie niečomu. V pozitívnom zmysle môžeme tento termín chápať ako
činnosť nasmerovanú na minimalizáciu antisociálnych problémov vyskytujúcich sa
v živote jednotlivcov, rodín, skupín alebo konanie brániace vzniku týchto problémov.
Prevencia znamená predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných,
sociálnych alebo iných problémov, tiež sa definuje ako predchádzanie nežiadúcim
javom.
Termín prevencia je prevzatý zo zdravotníctva.

V širšom zmysle slova môžeme pod pojmom prevencia v sociálnej práci označiť:
• činnosti orientované na predchádzanie , zabránenie vzniku problému
• činnosti následné, ktoré sa začínajú s cieľom nedovoliť opakovanie sa
problému
• činnosti zamerané na znižovanie dopadov nežiadúceho konania

ÚROVNE PREVENCIE
Leavell a Clark hovoria o troch etapách prevencie:
1. primárna – prevencia ešte predtým, ako sa objaví nejaký problém. Za jej základ
sa považuje pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine. K najznámejším
metódam primárnej prevencie zameranej na vytváranie najvhodnejších
podmienok pre vývoj detí a mládeže patrí tzv. peer group, večery otázok a
odpovedí, zábavné popoludnia, metóda známa ako zdravý životný štýl

73
2. sekundárna – včasná intervencia, zameriava sa na identifikovanie problémov
jednotlivcov alebo skupín. je určená priamo ohrozeným jedincom alebo
rizikovým skupinám obyvateľstva. Má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu porúch
sociálneho, psychického vývinu, či zdravotných problémov. Dôležité je včasné
zachytenie vzniknutých a prezentovaných porúch, spolupráca odborníkov. Pri
sekundárnej prevencii volí soc.pracovník metódy zamerané na posilnenie
vôľového konania, zvyšovanie emočnej a stresovej odolnosti, pre deti majú
osobitný význam výchovno-rekreačné pobyty
3. terciárna - má predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov alebo
porúch, má zabrániť ich recidívam. Ide o prevenciu v rámci ohraničenia
dôsledkov príčin a prejavov prezentovanej poruchy, javu alebo problému.
Nastupuje po zlyhaní primárnej a sekundárnej prevencie. Cieľom je
resocializácia a integrácia jedincov do spoločnosti. Realizujú ju zdravotnícke,
sociálne alebo školské inštitúcie. Význam majú individuálne programy,
resocializačné metódy a techniky
Každá používa vlastné metódy práce. Úrovne sú ovplyvnené: samotným
problémom, charakterom subjektu, ktorý prevenciu vykonáva, soc. prostredím,
cieľovou skupinou, prostriedkami, formami, metódami, ktorými preventívne aktivity
realizujeme a pod.

Novšie členenie prevencie na:

1. univerzálnu: zameraná je na celú populáciu všeobecne ako aj na špecifické
podskupiny
2. selektívnu: zameranú na podskupiny v podmienkach vysokého rizika
3. indikovanú: zameranú na jednotlivcov prejavujúcich špeciálne znaky
a symptómy napr. prevencia sociálno-patologických javov.

CIELE prevencie: formulované sú v závislosti od problému, poruchy, alebo javu,

ktorým sa zaoberá, od úrovne prevencie
Základný cieľ je predchádzať, zamedziť alebo minimalizovať prezentované
problémy, poruchy, alebo javy.

74
Cieľ orientovaný na:
• zmenu postojov
• zmenu hodnotovej orientácie
• angažovanie sa v procese zmien ovplyvňujúcich kvalitu života jednotlivcov

DETERMINANTY ovplyvňujúce prevenciu:

• legislatívny rámec uplatňovanie prevencie
• formulovanie obsahu preventívnych aktivít
• inštitucionálne zázemie
• zapojenie médií,
• medzisektorová spolupráca
• odborný potenciál

ZÁKLADNÉ FUNKCIE prevencie:

• depistáž, plánovanie, projetkovanie v rámci preventívnych aktivít
• príprava a vzdelávanie nositeľov prevencie
• podpora, pomoc, poradenstvo pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú na realizácii
prevencie
• definovanie priorít, identifikovanie základných okruhov problémov
• dokumentovanie
• starostlivosť o odborný rast realizátorov prevencie

DEFINÍCIA SOCIÁLNEJ PREVENCIE: sociálna prevencia je podľa zákona č.

195/1998 z.z. o sociálnej pomoci odborná činnosť na predchádzanie a
zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch
psychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana.
Sociálna prevencia sa má poskytovať občanovi s cieľom aktivovať jeho prirodzené
zdroje a jeho schopnosti tak, aby predovšetkým neprichádzalo ku vzniku sociálne

75
patologických situácií v jeho živote, ale tiež má mobilizovať jeho zmeny v prípade,
že sa občan ocitol v stave sociálnej alebo hmotnej núdze.

FUNKCIE prevencie ( Boehm):

1. obnova: sociálna práca sa orientuje na elimináciu tých faktorov v procese
interakcie, ktoré vedú k narušeniu vzťahov. Cieľom je navrátenie najvyššieho
stupňa spoločenského fungovania. Presadzujú sa tu metódy rehabilitačné a
kuratívne
2. zaistenie zdrojov: ide najmä o zdroje, ktorými disponuje sám jedinec, ležia
v jeho intelektuálnej, emocionálnej a duchovnej zložke osobnosti. Hlavný nástroj
je výchova
3. náprava: o náprave hovoríme vtedy, ak sa u jedinca v dôsledku nepriaznivých
životných situácií vyvinulo asociálne správanie. Soc. práca smeruje k náprave.

Prevencia si vyžaduje:
a) predchádzanie vzniku problémov, ku ktorým dochádza pri interakcii medzi
jednotlivcami a skupinami
b) predchádzanie sociálno-patologických javov prostredníctvom výskumu
orientovaného na tzv. sociálne infekcie.

Úspešnosť prevencie závisí (Buell):

• epidemológia
• rodina
• systemika
• diferenciácia klasifikácie
• agresivita
• hodnotenie

Herrigen hovorí popri klasickej klasifikácii prevencie na primárnu, sekundárnu a

terciárnu, tiež o dvoch základných stratégiách v prevencii:

76
1. prevencia orientovaná na ľudí
2. prevencia orientovaná na štrukturálne opatrenie

Na prevenciu je potrebné pozerať sa v troch rovinách:

a) prevencia ako samostatná oblasť sociálnej práce: vymedzenie okruhu
sociálno-patologických javov
b) prevencia ako metóda: základná metóda pri tvorbe soc. politiky. Investície do
prevencie sú nižšie ako náprava či odstraňovanie negatívnych javov.
c) prevencia ako princíp sociálnej práce

FORMY SOCIÁLNEJ PREVENCIE

1. vyhľadávacia činnosť: vyhľadávanie klientov, ktorí sa ocitli v hmotnej alebo
soc. núdzi a bez inej pomoci iného, nie sú dostatočne schopní riešiť si vlastné
problémy a hľadať nový primeranejší systém vlastnej existencie v spoločnosti.
Vykonáva sa v rámci terénnej soc. práce v prirodzenom prostredí jednotlivca,
a to: korenšpondenčne, osobným kontaktom, prostredníctom detských liniek
záchrany, istoty a pod.
2. nápravná činnosť: nadväzuje na vyhľadávaciu činnosť. Je to odstraňovanie
alebo neutralizovanie už vzniknutých soc. negatívnych procesov a stavov. Môže
obsahovať i výchovné usmernenie alebo výchovné opatrenie.
3. rehabilitačná činnosť: postup na obnovu najvyššie dosiahnuteľného
individuálneho stupňa osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej
výkonnosti smerujúcej k primeranému začleneniu jednotlivca do spoločnosti.
Výchovná a profesijná rehabilitácia
4. resocializačná činnosť: postupy zamerané na zmiernenie, prekonanie
a zabránenie opakovaniu dlhodobou pretrvávajúcej hmotnej núdze alebo
sociálnej núdze s cieľom zapojiť občana do života v prirodzenom prostredí,
pričom cieľom je odstraňovanie dôsledkov dlhodobo pretrvávajúcich krízových
životných situácií, môžeme tiež hovoriť o procese readaptácie na postupne sa
meniace životné podmienky. Zameraná je na pomoc pri riešení soc. situácií

77
 vzniknutých v dôsledku drogovej závislosti, páchania trestnej činnosti,
spoločenskej izolácie...
5. organizovanie výchovno-rekreačných táborov

INŠTITÚCIE SOCIÁLNEJ PREVENCIE

1. štátna správa
2. samospráva
3. tretí sektor

ZÁSADY soc. prevencie (Loran):

 dobrovoľnosť – dobrovoľná účasť klienta na preventívnych programoch
 zapojenie terénnej soc. práce
 aplikácie celostného systému
 alternatívnosti foriem pomoci
 osobnej zodpovednosti
 deinštitucionalizácie
 prepojenia služieb
MODELY soc. prevencie ( Loran):
Model osobnej zodpovednosti: vhodný je pre prácu so zrelými osobnosťami,
ktoré sú spôsobilé zvládať vlastné problémy. Soc. pracovník je sprievodca,
facilitátor.
Terapeutický model: realizuje sa len na úrovni sekundárnej a terciárnej prevencie.
Zameriava sa na možnosti nápravy správania prostredníctvom terapeutického
vzťahu
Justičný model: výrazné zmeny. Justícia = represívna zložka, ktorá trestá
porušenie zákona. Úlohou je chrániť spoločnosť pred osobami ohrozujúcimi iných
na majetku, zdraví, slobode, živote a pdo, tým, že im ukladá tresty
Komunálno-spoločenský model: pri prvých prečinoch či trestných činoch je
páchateľovi ponúknutá možnosť nahradiť spôsobenú škodu a tiež snahou klienta
o nápravu svojho konania bez zákrokov justície. Osobná zaangažovanosť jedincov
na dianí v komunite.

78
Sociálna prevencia sociálno-patologických javov sa chápe ako vytváranie
sociálnych podmienok na základe potrieb, hodnôt, možností a noriem sociálneho
systému, ktoré majú systémový a súčasne individuálny vplyv na predchádzanie,
vznik, prehlbovanie, či zánik rôznych druhov sociálno-patologického vývoja.
Sociálno-patologické javy: kriminalita, prostitúcia, drogovo závislí, násilie a týranie
detí a žien

20.KAZUISTIKA AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Pri vymedzovaní základných pojmov a termínov, ktoré súvisia s kauzistickou
metódou, resp. sú dôležité pre kauzistický seminár sa obmedzíme len na tie
základné:
• Kazuistika
• Anamnéza
• Katamnéza
• Diagnóza
• Diagnostika
• Prognóza
• prognostika
• dokumentácia

KAZUISTIKA
DEFINÍCIA: kazuistika = súborná správa o jednotlivom prípade. Obsahuje
klinické údaje o vývine a súčasnom stave jedinca, údaje o okolnostiach, ktoré
mohli vývin a súčasný stav ovplyvniť a napokon sú to rozhodnutia alebo
opatrenia, ktoré boli v danom prípade vykonané. Okrem aplikácie v klinickej
praxi, v poradenstve a vo výchove slúžia kauzistické rozbory vedecko-výskumným
účelom ako východiskové podklady pre tvorbu hypotéz.

79
Kazuistika (podľa pedagogického slovníka) = riešenie jednotlivých prípadov
podľa podrobných, čo najkompletnejších záznamov o nich.

Kazuistika (podľa defektologického slovníka) = z lat. slova casus (prípad)

v lekárstve klasická metóda popisu a rozboru jednotlivých liečebných
prípadov. S príslušným zameraním hovoríme tiež o kazuistike právnickej,
pedagogickej, psychologickej, defektologickej

Vašek: kazuistika = štúdium prípadu a túto diagnostickú metódu

charakterizuje ako „štúdium všetkých dostupných písomných a iných
materiálov postihnutého jedinca v smere ich diagnostického zhodnotenia
a sformulovania záverov“.

Ak zhrnieme to podstatné z predchádzajúcich formulácii, môžeme teda kazuistiku

definovať ako popis a rozbor jednotlivého prípadu klienta na základe
kompletnej písomnej dokumentácie iných sprostredkovaných informácií
a vlastného skúmania.

Kazuistika slúži obvykle k ilustrácii alebo k vyvodeniu istých teoretických záverov,

pracovných hypotéz a pod. Považuje sa za metódu s funkciou (heurestickou)
ilustračnou i verifikačnou ( overovacou, dokumentačnou)

UPLATNENIE kazuistiky:
- vedecký výskum
- diagnostická, poradenská a výchovno-vzdelávacia prax

OBSAH kazuistiky: spravidla obsahuje:

 rodinnú a osobnú anamnézu
 diagnózu a prognózu
 príslušné liečebné alebo nápravné opatrenia, ich priebeh a výsledky prípadne
ich katamnestické sledovanie

80
DEFINÍCIE:
ANAMNÉZA: pochádza z gréc. slova anamnézis = rozpomenutie. Charakterizuje sa
ako zistenie stavu a podmienok pre problémom, teda všetkých relevantných
informácií, ktoré súvisia s problémom, viedli k problému alebo sú jeho dôsledkom.
Anamnéza môže byť osobná alebo rodinná.
Osobná anamnéza môže byť zameraná na celkový somatický, neuropsychický
a sociálny vývin, vrátane chorôb, úrazov, poškodení a na zistenie príčin a vývinu
aktuálneho stavu problému.
Rodinná anamnéza zachytáva rodinné , sociálne pomery, ich vývin a aktuálny stav

KATAMNÉZA: z gréckeho slova kamimnésko = spomínam si. Vo všeobecnosti sa

charakterizuje ako sledovanie priebehu problému od doby skončenia nápravy,
poradenského pôsobenia až do konca problému jeho života. Katamnestické
sledovanie sa robí u osôb, u ktorých sa predpokladá recidíva problému alebo jeho
dôsledkov a tiež pri zrovnávaní výsledkov použitých metód, prostriedkov, ich
účinnosti za dlhú dobu po skončení liečenia, terapie, nápravy a pod.

DIAGNÓZA: z gréc. slova dia = zvlášť, oddelene, hĺbkovo a gnozis = poznávanie.

Termín pôvodne používaný v lekárstve, postupne sa začal používať aj v ďalších
vedných odboroch. Týmto pojmom sa označuje rozlišovanie, rozpoznávanie
problémov a ich následkov.

DIAGNOSTIKA: je činnosť odborníka, ktorej výsledkom má byť diagnóza. Ide

o cieľavedomú činnosť, zameranú na rozpoznanie podmienok, priebehu
a výsledkov riešenia problému klienta.

PROGNOSTIKA: je činnosť odborníka, ktorej výsledkom má byť prognóza. Ide

o odbornú činnosť, zameranú na analýzu doterajšieho vývinu, súčasného stavu
a na tendencie vývinu problému, jeho symptómov a dôsledkov u jedinca. Z týchto
poznatkov je možné stanoviť reálnu prognózu.

81
DOKUMENTÁCIA: z lat. documentum = doklad. Je to súbor dokladov, informácií,
správ, výsledkov vyšetrovaní, záznamov o stretnutiach s klientom, jeho správaní,
o priebehu a výsledkoch nápravy, o významnejších zmenách vo vývine a aktuálnom
stave klienta.

TYPY kazuistík:
Prípad klienta môže byť kauzisticky spracovaný a prezentovaný v niektorých z troch
typov kazuistík.
1. Popis, história prípadu, niekedy sa nazýva i pojmom „životná história (
angl. case history). Týka sa osobných údajov o vývine, živote klienta. Má to
byť súvislý, zmysluplný, ucelený obraz o danom človeku, v ktorom je všetko
podstatné s dôrazom na informácie relevantného problému. Radenie
informácii je zväčša chronologické.
2. Rozbor, štúdium prípadu (angl. case study) je vlastne analýzou, vedeckým
spracovaním histórie prípadu. Okrem funkcionálnych vzťahov sú tu
relevantné determinančné vzťahy a kauzálne súvislosti, kauzálna analýza,
diferenciálno-diagnostické, korekčné, terapeutické hypotézy či závery
3. Komplexná kazuistika obsahuje aj históriu prípadu aj rozbor, analýzu,
štúdium prípadu. Tieto časti môže byť po formálnej stránke oddelené, ale
môžu sa aj vzájomne prelínať - po fragmente z histórie prípadu nasleduje
uvedenie fragmentu do kauzálnych súvislostí a potom ďalší krok do životnej
histórie s následnou analýzou.
Bez ohľadu na typ kazuistiky si jej autor musí vždy uvedomovať, že formulácie
a závery na podklade objektívnych faktov sa uskutočňujú v istom presne
vymedzenom čase. Výsledky pozorovaní a vyšetrení sa týkajú človeka, ktorý je
v ustavičnom vývine, v procese vývinovej, časovej postupnosti od minulosti cez
prítomnosť do budúcnosti. Len takto chápaná osobnosť klienta sa správne hodnotí
a opísaná v kazuistike približuje odborníkovi, čitateľovi jej reálny obraz - to
umožňuje poznať ju, preniknúť do jej podstaty, pochopiť ju a dedukovať z nej
žiadúce závery a poučenia.

82
V literatúre sa nachádza i členenie na osobné a popisné kazuistiky, ktoré sú
synonymné členeniu na popis – históriu a rozbor – štúdium prípadu

DELENIE kazuistík
z hľadiska komplexnosti:
1. čiastkové: týka sa iba niektorých znakov, stránok, vlastností klienta(napr.
vzťahu k práci, soc. vzťahov, kognitívnych schopností a pod). podáva
fragmentárny výsek celkového obrazu a nestačí na úplné poznanie. Môže
však soc. pracovníkom pomôcť uvedomiť si a uľahčiť riešenie problémov
2. celkové : obsahuje najúplnejší, všestranný opis, obraz klienta, jeho
kognitívnych, citových, vôľových, sociálnych a osobnostných znakov –
vlastností. Je podstatne obšírnejšia ako čiastková kazuisitika, opiera sa
o podstatne väčší, širší inventár údajov.

z hľadiska spracovania:
1. voľná kazuistika: nemá vopred určený plán, uvádza znaky, osobitosti
klienta, ktoré autor považuje za dôležité, významné pre opisovaný prípad.
Radenie informácií nie je systematizované
2. kazuistika spracovaná podľa plánu: vypracovávaná je v súlade s prijatou
dispozíciou, podľa pozorovacích hárkov, osobných listov a schém na
vypracovanie osobnej kazuistiky či charakteristiky

Kazuistický prístup sa uplatňuje i vo vedeckom výskume niektorých vied o človeku,

napr. v medicíne, psychológii, pedagogike. Kazuistickej metóde z týchto typov
najbližší rozbor, analýza, štúdium prípadu. Prínosy kauzistickej metódy pre výskum
a vedu môžu byť rozmanité:
• môže ísť o overovanie súvzťažných metód, postupov a prostriedkov, o správnosť
metodiky spracovania získaných informácií. Priebeh a výsledky skúmania
prípadu poskytujú spätnoväzbovú informáciu, ktorá potvrdzuje alebo vylučuje
metódy, postupy, prostriedky kauzistického skúmania

83
• kauzistická metóda sa môže uplatniť pri novej problematike, pri získavaní prvých
konkrétnych informácií o novom, neobvyklom syndróme či symptómoch. Popis
a rozbor konkrétnych prípadov môže poskytnúť možnosť formulácie nových
hypotéz
• v rámci aplikovaného výskumu sa kauzistickou metódou môžu získať odpovede
(hoci predbežné) na užší praktický problém – môže sa objasniť optimálnosť
prostriedkov a metód korekcie, terapie, nápravy. Môže ísť len o reguláciu
konkrétnej forme správania u klientov. Každý ďalší kauzisticky spracovaný
prípad môže znamenať potvrdenie hypotéz vedeckého výskumu

Kazustické štúdium má z výskumného hľadiska charakter intenzívneho modelu

alebo intenzívneho projektu v protiklade s extenzívnym modelom, projektom,
v ktorom sa pracuje so skupinami osôb. Intenzívny projekt poskytuje určitú stálosť
charakteristík zo strany klienta, umožňuje genetické pohľady – napr. na vývin
porúch a ich relevantné faktory. Nedovoľuje širšie zovšeobecnenia – to sa môže
robiť až po kauzistickom štúdiu reprezentatívneho množstva prípadov. Aj tak však
výskumný pracovník musí byť pri zovšeobecňovaní obozretný a prihliadať
k typickým charakteristikám študovaných prípadov. Napriek vlastným vedecko-
výskumným obmedzeniam sa kauzistické štúdium stalo východiskom viacerých
teórií – napokon ide o metodologicky náležitý postup od jedinečného k zvláštnemu
a odtiaľ k všeobecnému.

DRUHY kazuistík:
Podľa zamerania, cieľ, ktorý sa kazuistikou sleduje, rozdeľujeme ich na tri základné
druhy, ktoré sa od seba líšia obsahom a formou:
1. klinická kazuistika: patrí k najfrekventovanejším, bežná metóda práce
v medicínskej a psychologickej praxi a prenikla i do soc. práce. Ide
o relatívne voľnú prezentáciu a konfrontáciu výsledkov vyšetrení, vývinu
„klinického obrazu“ na pozadí osobnej a rodinnej anamnézy s naznačením
aktuálnych diagnostických, prognostických alebo terapeutických, nápravných
hypotéz. Takáto kazuistika slúži často ako podklad pre odborné diskusie

84
 a konzultácie práve preto, aby sa dosiahol jednotný náhľad na diagnózu,
prognózu, na terapeutický, nápravný postup. Účel kazuistiky je čisto
praktický, zameraný na pomoc konkrétnemu klientovi, bez akejkoľvek
tendencie po zovšeobecňovaní. S klinickými kazuistikami sa študenti
stretávajú pri orientačnej, priebežnej a súvislej praxi, kedy konfrontujú
vlastné poznatky, skúsenosti z praxe s dokumentáciou o jednotlivých
klientoch. Môžeme sa s ním však aj stretnúť v patologických, medicínskych,
patopsychologických a sociálnopatologických disciplínach. Tiež môže byť
súčasťou záverečných diplomových prác
2. učebnicová kazuistika: určená je odborníkom alebo študentom ako
budúcim odborníkom. Jej cieľom je ilustrovať teoretický text o diagnóze,
syndróme či symptóme alebo priebehu a výsledkoch korekcie, terapie,
tréningu a pod. na rozdiel od klinickej kazuistiky nie je voľnou interpretáciou
ale precíznym, diferencovaným opisom jednotlivého prípadu. Zameriava sa
na to, čo má ilustrovať, pričom možno vynechať určité časti. Formálne
a obsahovo musí spĺňať kritériá, ktoré sa kladú na literárnu prezentáciu
učebnicového textu. Môžeme sa s ňou stretnúť v učebniciach,
vysokoškolských skriptách, v odbornej literatúre, prednáškach a seminároch
3. časopisecká kazuistika: prináša viac menej výnimočné prípady, teda nie
bežné ani učebnicové. Pod výnimočnosťou rozumieme diagnosticky,
poradensky, nápravne, výchovne zaujímavý a podnetný prípad problému
klienta. Čitateľ – odborník, tiež študent ako budúci odborník by mal z takejto
kazuistiky získať nové informácie, stimuláciu pre vlastné rozmýšľanie
a správanie pokiaľ sa stretne vo svojej odbornej praxi s analogickým
prípadom. To je cieľ, kvôli ktorému sa kazuistiky v odborných periodikách
uverejňujú. Podobne ako učebnicová kazuistika musí spĺňať požiadavku
vysokej odbornosti a literárno-publikačné kritéria. Vyskytuje sa v odborných
periodikách, sporadicky na prednáškach, častejšie v seminároch.
Spoločné pre všetky tieto kazuistiky je to, že sú to posudky, referáty o práci
s klientom, a tak je v centre práve to špecifické, jedinečné, individuálne a nie to čo
je pre daný druh problému typické, všeobecne platné. Teda v kazuistike soc.

85
pracovníka pôjde o zachytenie toho, čo je špecifické pre problém konkrétneho
klienta.

ROZDIELY medzi prípadovou štúdiou a kazuistikou

Prípadová štúdia (case study) je súhrne spracovaná správa o konkrétnom
prípade klienta, ktorý sa ocitol v sociálnej kolízii a na jej riešenie vlastnými silami
nestačí. Správa obsahuje konkrétne údaje o klientovi, jeho rodine, vzdelaní,
kamarátoch a pod. od presnosti a úplnosti správy môže závisieť úspešnosť alebo
neúspešnosť klientových problémov. Pri spracovaní prípadovej štúdie spolupracuje
soc. pracovník s inými odborníkmi, podieľajúcimi sa na riešení konkrétneho soc.
prípadu ako aj so samotným klientom, s jeho užším a širším okolím. Vzhľadom na
intímny charakter obsiahnutých údajov, je eticky neprípustné, aby boli jednotlivé
prípadové štúdie uložené v spisovom materiály klienta verejne dostupné. Hlavným
cieľom prípadovej štúdie je podrobné oboznámenie sa s problémami klienta, ich
pochopenie a hľadanie primeraných riešení, ktoré v spolupráci s klientom majú
viesť k náprave momentálneho nežiadúceho stavu. Prípadová štúdia je pracovnou
metódou soc. pracovníka pracujúceho na rôznych úrovniach soc. praxe. Ako
požadoval G. W. Allport prípadová štúdia musí sústrediť údaje o všetkých životných
okolnostiach doterajšieho vývoja jednotlivca.
Kazuistika (case history) je vedeckým spracovaním jednej prípadovej štúdie alebo
ich väčšieho množstva. Spracováva sa väčšinou ex post, čiže po ukončení
konkrétneho soc. prípadu s cieľom odhaliť príčiny, ktoré viedli k vzniku soc. kolízie
ako aj možnosti najoptimálnejšieho riešenia danej soc. kolízie. Je to metóda
vedeckého poznávania soc. reality, cieľom ktorej je vedecké zovšeobecnenie
informácií získaných systematickou analýzou jednotlivých prípadových štúdií.
Z hľadiska početnosti môžeme hovoriť potom o kazuistike jedného prípadu, cieľom
ktorej je vedecké spracovanie konkrétneho prípadu alebo o kauzálnom vyhľadávaní
faktov, čiže o sledovaní vopred stanovených objektívnych skutočností ( krádeže,
úteky z domova, a pod) v štatisticky významnom počte prípadových štúdií. Pri
kauzálnom vyhľadávaní faktov sa soc. pracovník zameriava na odhalenie príčin
skúmaného javu.

86
Kazustika môže byť spracovaná vedecky, populárne-vedecky či pedagogicky

SPOLOČNÉ črty obidvoch:

Majú veľa spoločných znakov, čo v praxi sťažuje ich jednoznačné rozpoznanie:
- úplnosť faktov ( obidve sú založené na komplexnom súhrne všetkých
dostupných zdrojov
- orientácia ( oba sa orientujú na problém s cieľom nájsť optimálne možnosti
riešenia)

21.TERÉNNA SOCIÁLNA PRÁCA

V minulosti, skôr ako sa z dobrovoľnej pomoci vyvinula organizovaná pomoc –
špecifická oblasť ľudskej činnosti označovaná pojmom sociálna práce, sa
stretávame so snahou dobrovoľníkov hľadať a odhaľovať tých jedincov, ktorí
potrebovali pomoc. Dobrovoľníci – väčšinou ženy, chodili do terénu, na miesta, kde
sa ich klienti pohybovali. Koncom 19. a zač.20.storočia sa terénna práca objavila
medzi základnými formami soc.práce a jej realizátori sa označovali ako vizitátori,
návštevníci, technickí asistenti, terénni pracovníci a pod.
Terénna sociálna práca je vykonávaná mimo inštitúciu, v ktorej soc. pracovník
pracuje.

DEFINÍCIA: terénna sociálna práca sa zameriava na jednotlivca, skupinu i

komunitu, mapuje lokality z hľadiska výskytu patologických javov, vrátane
výskumu – získavania, analýzy a spracovania spoznaných informácií o
príčinách vzniku, charakteru a intenzite nepriaznivých situácií. Poukazuje na
sociálne problémy v spoločnosti, no zároveň poskytuje klientovi možnosť
riešenia problému a motivuje ho k zmene svojej sociálnej situácie v jeho
prirodzenom prostredí.

Klenovský: terénna soc. práca je práca s klientom mimo inštitucionalálneho

vzťahu.

87
V širšom poňatí: terénnou soc. prácou označujeme prácu vo vzťahu
zamestnanca danej inštitúcie a jeho klienta, pokiaľ sa vykonáva mimo
prostredia danej inštitúcie
V užšom poňatí: za terénnu soc. prácu považujeme prácu s klientom alebo
s jeho rodinou v prostredí jeho rodiny, návštevu klienta na jeho pracovisku
alebo v inštitúcii, s ktorou nie je soc. pracovník v pracovnom pomere.
Špecifická forma terénnej soc. práce je streetwork.

Terénna soc. práca sa usiluje dosiahnuť (dostať) k cieľovým skupinám populácie.

Kontaktuje jednotlivcov priamo v teréne, nečaká až si vyhľadajú pomoc sami.

V praxi sa stretávame s dvomi smermi o jej vymedzenie:

1. podľa miesta jej výkonu: soc. pracovníci zamestnaní na ÚPSVR, soc.
pracovníci na miestnych a obecných úradoch, sociálni pracovníci pracujúci
v inštitúciách tretieho sektoru, sociálne sestry a probační pracovníci
2. podľa jej klientely: deti ulice, osoby závislé na návykových látkach,
bezdomovci, patologickí hráči, prostitútky a prostitúti, skupiny jednostranne
orientovanej mládeže (skinheads, hooligans, rowdies, graffiti. Klienti môžu byť
aj delení na: nositeľov sociálno-patologických javov, mládež bezprostredne
ohrozená sociálno-patologickými javmi, mládež príslušníčka rôznych
alternatívnych skupín

PRÁCA V TERÉNE SA ORIENTUJE NA:

 špecifické skupiny, ktoré chceme osloviť
 lokality, kde chceme pôsobiť
 služby, informácie, materiály, ktoré budú distribuované
 chovanie klientov, na ktoré sa chceme sústrediť

TYPY terénnej sociálnej práce:

Rhodes hovorí o troch typoch terénnej sociálnej práce:

88
1. nezávislá práca v teréne: realizuje sa nezávisle od inštitúcií a prebieha na
rôznych verejných miestach, kde sa najviac pohybujú rizikové skupiny alebo
jednotlivci
2. terénna sociálna práca v domácnostiach: podľa Rhodesa sa realizuje
v domácnostiach drogovo závislých jedincov. Na Slovensku sa používa termín
domáca terénna sociálna práce a je vykonávaná za účelom zistenia klientových
podmienok, sanácia rodinného prostredia, posúdiť klientov nárok na dávky,
realizácia opatrovateľskej alebo inej služby. U nás patrí k najrozšírenejším
typom, jej cieľom je i odhaľovanie, zabraňovanie a predchádzanie príčinám
vzniku a prehlbovania sociálno-patologických javov.
3. komunálna terénna sociálna práca: sa uskutočňuje v inštitúciách alebo
organizáciách, ktoré zriaďuje priamo obec, môže ísť o krízové strediská, azylové
ubytovne, školy, útulky a pod.

MPSVR delí terénnu sociálnu prácu nasledovne:

1. práca v prirodzenom prostredí: návšteva rodiny
2. streetwork
3. vyhľadávacia činnosť
V praxi sa stretávame aj s tzv. pričlenenou terénnou sociálnou prácou, ktorú
vykonáva soc. pracovník v iných sociálnych zariadeniach (súdy, väznice, detské
domovy a pod.

MODELY terénnej sociálnej práce:

Rhodes hovorí o ich zameraní: a) na jednotlivca
b) na komunitu

FÁZY terénnej sociálnej práce (Rhodes):

1. posúdenie potrieb: pred prácou v teréne musíme poznať, aké sú potreby
lokality, v ktorej sa pohybujeme. Usilujeme sa o identifikáciu rozsahu a povahy
problémov klientov, prostredia a tiež o poznanie existujúcich služieb v danom
prostredí a posúdenie ich dostupnosti klientom

89
2. plánovanie cieľov, zámerov, stratégií a postupov intervencie: pre
dosiahnutie cieľa je nutná jeho presná formulácia.
3. výber, nábor a výcvik pracovníkov v teréne: výber vhodných pracovníkov
(vlastnosti: komunikatívnosť, dôveryhodnosť, rešpekt, hodnovernosť), nábor sa
realizuje včas, aby sme mali možnosť posúdiť ich vhodnosť a výcvik ( mal by
obsahovať úvod do terénnej soc. práce, výcvik komunikačných zručností, nácvik
prevencie a zvládania relapsu, úvod do základných problémov zvolenej klientely,
formy a spôsoby administrácie vlastnej práce, oblasť ľudských práv, možnosti
spolupráce s inými odborníkmi)
4. realizácia terénnej sociálnej práce, riadenie intervencie: samotná intervencia
je riadená, kontrolovaná a pravidelne vyhodnocovaná. Základným cieľom práce
v teréne je osloviť najmä tých klientov, ktorí majú obmedzenú dostupnosť soc.
služieb, ktorí nejavia záujem o pomoc v inštitúciách a ktorí vytvárajú špecifické
skupiny klientov, ktorým sa neponúka pomoc len v sieti soc. služieb, ale rôzne
zdravotnícke iné pomôcky na zníženie zdravotných rizík.
Špecifický úsek terénnej soc. práce predstavuje fáza vyhodnocovania jej
účinnosti. Hodnotíme dva na sebe nezávisle okruhy:
a) pozitívne zmeny dosiahnuté v komunite
b) hodnotenie pracovných výsledkov jednotlivých terénnych pracovníkov.
Hlavné typy vyhodnocovania sú podľa Rhodesa:
• monitorovanie – priebežný systém vyhodnocovania, do akej miery je projekt
úspešný z hľadiska plnenia stanovených cieľov programu. Monitoruje sa
miesto, diaľka a druh kontaktu, poskytnuté služby a doporučenie k ďalším
službám
• vyhodnocovanie výsledkov
• vyhodnocovanie postupov

HISTÓRIA terénnej sociálnej práce:

USA
– transformačný model
• transformácia prostredníctvom klubovej práce

90
 • zastrašujúci model
• presahujúca práca s mladými

Nemecko
• MOBI – mobilná práca s mládežou

22.PROJEKTOVANIE AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Projekt chápeme ako návrh na uskutočnenie určitého zámeru s určením spôsobu
realizácie, ako konkrétny realizovateľný plán. Projekt možno chápať ako úlohu, ktorá má
definovaný začiatok a koniec a zohľadňuje pôsobenie všetkých premenných faktorov
nevyhnutných na dosiahnutie cieľa projektu. Je to konkrétny spôsob realizácie zámerov,
ktoré chceme uskutočniť, alebo na základe projektu dokáže iná osoba tieto zámery
zrealizovať.
Metodické postupy projektovania v sociálnej sfére:
• V metodickom postupe soc. práce s klientom (soc. práca s jednotlivcom), ktorá
prebieha po stanovení sociálnej diagnózy klienta je predpokladom začatia
sociálnej terapeutickej činnosti. Sociálny pracovník vypracováva plán sociálnej
práce s klientom, plán sociálnej terapie.
• Nasleduje sociálny projekt, ktorý je zameraný na riešenie sociálneho problému so
skupinou alebo zriaďovania inštitúcií. Zameraný je na :
Zvládnutie metodických postupov pri vypracovaní konkrétneho sociálneho projektu,
Konfrontácia navrhovaného projektu s možnou mierou jeho skutočnej realizácie
v konkrétnom prostredí.
• Makro projekt na úrovni regiónu (zameraný na riešenie regionálneho soc.
problému, napr. navrhovanie na úrovni kraja či Slovenska).
• Prognostický projekt ako prognostický model spôsobov riešenia globálneho
sociálneho problému Slovenska, Európy, sveta. Jeho funkčnosť vnímame ako
konfrontačný vzťah s vývinovými trendmi sociálneho vývoja, ktorý je zavŕšením

91
 štúdia najmä pre tých u ktorých sa predpokladá, že sa budú zaoberať napr.
analýzou soc. vývoja alebo rozvoja.

Sociálny projekt je metodologické a organizačné určenie, činnosť určujúca

spôsob, postup, predstavu zvládnutia konkrétneho sociálneho problému alebo
úlohy. Sociálny projekt sa môže orientovať na rôzne sociálne oblasti v rôznych
časových horizontoch.

Vo všeobecnosti možno postup pri tvorbe projektu zhrnúť základné projektové

role:
Zadávateľ projektu- definuje vecný obsah projektových úloh a cieľ ktorý sa má
dosiahnuť realizáciou projektu.Sústreduje sa na plánovanie, analýzu a etapu
akceptačného testovania.
Sponzor projektu- zabezpečuje a schvaľuje finančné krytie projektu a aktívne sa
podiela na etape plánovania. Sponzor projektu spolu so zadávaťelom projektu
menuje projektového manažéra ktorý zodpovedá za jeho operatívne riadenie.
Riešiteľ projektu-realizuje celý projekt alebo určené časti projektu , zapája
externých riešiteľov(dodávateľov) a realizuje zmluvne vymedzenú časť projektu.
V prípade väčšieho počtu externých riešiteľov projektu sa odporúča definovať
generálneho dodávateľa projektu a ostatný externí riešitelia sú jeho zmluvnými
partnermi.
Odberateľ projektu- inštitúcia, ktorá využije sociálny projekt na konkrétnu
realizáciu, môže byť súčasťou dlhého vedeckého výskumu alebo koordinuje
systém sociálneho projektovania na makroúrovni.

Metodika prípravy sociálneho projektu:

• Etapa plánovania a prípravy projektu
• Odporúčanie celkového obsahu a štruktúry a jej jednotlivých komponentov,
• Náčrt jednotného komunikačného jazyka a pracovných postupov,
• Vzájomný vzťah a štandardnú postupnosť vykonávania jednotlivých etáp,

92
 • Rozdelenie sociálneho projektu na etapy so sledovaním logickej nadväznosti
a postupnosti z pozície dosiahnutia cieľov,
• Vymedzenie kompetencií zodpovednosti(zadávateľ, odberateľ, riešiteľ)

Najpodstatnejšia je predpríprava projektu kedy vstupujeme do terénu a písomne

spracovávame jednotlivé podklady. Ujasňujeme a osvojujeme si nasledovné zložky
sociálneho projektu:

• Analýza súčasného stavu sociálnej situácie,

• Vytypovanie sociálneho problému
• Zdôvodnenie projektu
• Zistenie cieľov riešenia sociálneho problému,
• Vytypovanie variantov sociálneho projektu
• Výber najlepšej varianty riešenia soc. problému s preverením odborných
a sprievodných kritérií ekonomickej, technickej únosnosti,
• Hlavný cieľ projektu
• Zmapovanie terénu,
• Analýza problému,
• Návrh, odporúčania riešení,
• Náčrt riešiteľského projektu,
• Použitá literatúra
Po predbežnom ujasnení problematiky vznikania soc. projektu môžeme
pristúpiť k práci na projekte- delí sa na dve časti:
A. Prípravnú časť projektu- obsahuje uskutočnenie tých úkonov, ktoré nás oprávňujú
samostatný projekt vypracovať. Ide o teoretickú a praktickú prípravu, ktorú možno
zhrnúť do nasledovného postupu:
• Vytypovanie soc.problému, na základe preskúmania
súčasného stavu sociálnej situácie,
• Zmapovanie sociálneho problému

93
 • Analýza sociálneho problému
• Návrh odporúčania riešení
• Použitá literatúra (ktorá slúži ako pomôcka na verifikáciu
serióznej prípravy)
V zmapovaní soc. problému vychádzame s konkrétnych údajov, ktoré sú dostupné, a ich
možnej verifikácii v konkrétnych podmienkach, v ktorých chceme daný projekt
realizovať.
B. Vlastný projekt ku ktorému nás oprávňuje seriózna predpríprava, je vhodné rozdeliť
na niekoľko tematických častí. Ich usporiadanie odporúčame tak, aby prvé dve časti
boli logickom poradí a druhé dve časti nechávame na názor autora projektu.
• 1. Časť- Technicko- organizačného charakteru soc. projektu –
obsahuje vecný štylisticky jasne vyjadrený názov projektu,
spolupracujúce inštitúcie, osobu poverenú vedením,
spracovateľa,autora,realizátora projektu.
• 2.Časť má charakter, cieľovo obsahový- z účelu a zámeru zo
spoločenskými potrebami a cieľmi vyvodzujeme cieľ alebo ciele
projektu ktoré vyplývajú s z prípravy projektu a plne sa využívajú
návrhy a odporúčania riešení. ciele rozdeľujeme na krátkodobé
a dlhodobé a dbáme na to, aby boli artikulované jasne, jednoznačne
a obsahovo presne.
• Nasleduje časový rozpis, Finančný rozpočet, Prílohy
• Štýl projektu- používaný v soc. projekte využíva odbornú
terminológiu, jasné formulovanie myšlienok bez podmieňovacích
spôsobov
• Praktická verifikácia- Ako verifikačný prvok používame taký postup
pri tvorbe soc. projektu, aby zrealizovanie projektu nerobilo problémy
odborníkovi zo sociálnej sféry.

94
 23.SVOJPOMOCNÉ SKUPINY
Svojpomocné skupiny predstavujú najvýraznejšie rastúcu formu pomoci vo svete.
Potreba človeka niekam patriť, narastá spolu s rýchlym nástupom spoločenských
zmien. Stále viacej ľudí sa ocitá v izolácii z dôvodu sťahovania do mesta, nemajú
priateľov, anonymita veľkých miesť vyvolávaj pocity osamelosti a odcudzenia.
Svojpomocné skupiny nahrádzajú niekdajšie tradičné komunitné usporiadanie,
zvlášť dedinské.
Svojpomocné skupiny predstavujú „pozitívny soc. fenomén poukazujúci
k emancipácii človeka i k premene chápania vzťahu odborník – laik“. Prekonávanú
asymetriu vzťahu vznikajúceho medzi profesionálnym poskytovateľom pomoci
a klientom. Členstvo v tejto skupine nie je stigmatizujúce, založené je na
demokratických princípoch. Prijímanie pomoci ale zároveň aj jej poskytovanie,
zbavuje človeka pocitu bezmocnosti a závislosti. Sú dôležitou silou
v neprofesionálnej časti komunity a reagujú na súčasnú potrebu väčšieho výberu
spôsobov poskytovaných soc. pomocou.
Hnutie svojpomocných a podporných skupín sa rozvíja od 70.rokov 20.stor.,
jeho rozvoj súvisí s narastajúcou potrebou medziodborovej spolupráce
v terapeutických týmoch, akčných iniciatívach a organizáciách, rozšírilo poňatie role
soc. pracovníka, ktorý je často prizývaný k školeniu dobrovoľníkov organizujúcich
skupiny. Potrebu podpory svojpomocných skupín označuje Heap ako kritickú výzvu
pre budúcnosť skupinovej praxe v medzinárodnom merítku.

HISTÓRIA
Svojpomocné skupiny začali vznikať v Anglicku, neskôr sa preniesli do USA.
Nazývané sú aj skupinami vzájomnej pomoci.
Rok 1935 - Anonymní alkoholici – doposiaľ najväčšia svojpomocná skupina. Bill
W. a dr. Bob pomohli jeden druhému zostať triezvy
Rok 1970 - vznik nových skupín v hnutí Anonymných alkoholikov (AA) –
skupiny pre ľudí úzko spojených s alkoholikmi tzv. Al-Anon, a tiež skupiny detí
žijúcich s rodičmi alkoholikmi – Alateen.

95
Polovica 80. rokov – právnik z Wall Street a bankár Luce – založenie skupiny
Anonymných fundamentalistov (ľudia, ktorí sa chcú zbaviť rigidného trvania na
princípoch a hodnotách viery, ktorá ich robí netolerantnými)
Ďalšie skupiny napr.: Anonymní hráči, Recovery In (organizácia pomáhajúca
ľuďom majúcim psychické problémy)atď.

DEFINÍCIA: svojpomocné skupiny sú skupiny ľudí, ktorí sa vyhľadali sami

navzájom na základe rovnakej potreby alebo typu problému. Majú spoločný
étos neoficiálnosti, dobrovoľnosti, solidarity, bezprostredných
a nehierarchických vzťahov. Profesionáli na ich činnosti buď neparticipujú vôbec
alebo len veľmi obmedzene, prizvaní sú ako hostia. Sú účinnou pomocou
a dostupnou možnosťou ako sa zbaviť bezmocnosti a pretvárať ťažkú situáciu,
adaptovať sa na zmenu podmienok alebo naopak zmeniť svoju situáciu.
Doposiaľ neexistuje presná definícia svojpomocnej skupiny.
Dôvody vzniku svojpomocných skupín:
• odcudzenie: alkoholici, rodičia detí s Downovým syndrómom
• stigmatizácia
• rozpad, pokles významu tradičných integrujúcich štruktúr

CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY svojpomocných skupín:

• výlučnosť – ojedinelosť: členovia sú v niečom, čo ich spája iní než ostatní,
aby sa so svojimi problémami vyrovnali musia sa spojiť a odizolovať sa od
okolitého prostredia
• otvorenosť: vzťah prebieha bez cenzúry, komunikácia je necenzorovaná.
Ľudia sa otvoria vtedy, keď môžu hovoriť o probléme so zainteresovanými,
nie s nezainteresovanými, ktorí by problém nepochopili
• podpora: maximálna akceptácia členov

6-ASPEKTOV svojpomocných skupín – ako pracujú:

1. podporovať psychologický význam skupiny

96
2. mať ideológiu, ktorá slúži ako filozofický protijed voči ľuďom okolo
skupiny
3. dať príležitosť pre spoveď, katarziu, vzájomnú kritiku
4. poskytnúť modelové roly
5. naučiť sa účinnú stratégiu zvládania každodenných problémov
6. vytvoriť sieť soc. vzťahov

FORMY a PODPORY v spojpomocných skupinách:

o výmena informácií a skúseností: poskytovanie informácií, vysvetľovanie, tabu
strachu, cvičenie sa samostatnosti
o psychoemocionálna podpora
o dodáva vieru , nádej vo vlastné sily
o vytvára sa tu atmosféra, ktorá dáva predpoklad, aby človek hľadal nový
zmysel života a perspektívu
o prekonanie soc. izolácie skutočnej ( som sám), domnelej ( cítim sa sám,
osamelý)
o praktická podpora
o zastúpenie záujmov
o poradenstvo
o organizátorské schopnosti

DRUHY svojpomocných skupín:

Sagarin uvádza dva druhy:
1. prvý druh sa usiluje o zmiernenie vlastného nevhodného (deviantného
správania)napr. anonymní alkoholici
2. druhý druh usiluje o zmenu deviantného správania iných.
Iný druh svojpomocných organizácii sú hnutia za občianske práva.

Iní autori hovoria o týchto druhoch skupín:

• pre fyzické a duševné choroby

97
 • pre zmenu návykového správania
• na prekonanie krízy spojenej s náhlou zmenou
• skupiny určené pre priateľov a príbuzných osôb s duševnými problémami

TYPY svojpomocných skupín (Levin, Perkins):

1. skupiny tvorené ľuďmi, ktorých stav alebo situácia vedie k určitej
diskvalifikácii z kategórie „normálnych“ ľudí. V dôsledku svojho správania
alebo rysov, charakteristík, sú predmetom soc. izolácie, stigmatizácie,
posmechu, ľútosti či soc. trestania – AIDS, homosexuáli...
2. skupiny tvorené ľuďmi žijúcimi v stigmatizujúcich podmienkach, ktorí sami
môžu trpieť v dôsledku problému, ktorý majú osoby s nimi žijúce – napr. deti
alkoholikov
3. skupiny tvorené ľuďmi, ktorí majú spoločné problémy – napr. rodičia
diabetických detí, detí s rakovinou a pod.
4. skupiny organizované okolo etnických, náboženských, či rasových zväzkov,
ktorých cieľom je vzájomná pomoc pri zabezpečovaní vzdelania, rekreácie,
kultúrnej ochrany, poistenia ...
5. skupiny organizované po kvázi politickej línii na ochranu určitých špecifických
záujmov – skupiny daňových poplatníkov usilujúcich sa o obmedzenie daní,
občianskej organizácie...

DôVODY VSTUPU do skupín – zoradené podľa dôležitosti

 záujem o ženské otázky – napr. bolestné pocity týkajúce sa vlastného ženstva
 hľadanie pomoci – riešenie okamžitých alebo dlhšie trvajúcich problémov
 soc. potreby – osamelosť, uzatváranie manželstva
 politická aktivácia – posilnenie sebavedomia, túžba stať sa aktívnym v hnutí
 sex. Uvedomenie – preskúmanie sex.vzťahov k mužom i ženám, porozumenie
pocitom vlastného tela
 zvedavosť

ÚSPEŠNOSŤ svojpomocných skupín:

98
 • možnosť členov skupiny nájsť spoločné znaky svojich problémov –
poskytovanie informácií
• schopnosť skupiny každého prijať, vtiahnuť do vnútra diania a mať hlboké
pochopenie pre to, čo skôr bolo skrývaným problémom každého z členov
skupiny
• zhovievavosť, rovnosť a súdržnosť dávajú skupine silu
• sklon členov prijať filozofiu, ktorá im umožňuje prehodnotiť príčinu ich
problémov a tak zmeniť svoje správanie

NEÚSPECHY svojpomocných skupín:

• dôsledky práce v skupine sa často odrážajú v zmenených vzťahoch k druhým
ľuďom, spravidla k členom rodiny – vznikajú konflikty medzi manželmi,
rodičmi a deťmi, rodičia sa môžu cítiť previnilo za to, ako zastávajú
rodičovské úlohy
• pretože nikto zo skupiny nie je odborníkom na psychológiu, ani nemá soc.
vedomosti, môže byť nevhodným spôsobom odhalený duševný nedostatok
člena skupiny a ten nemusí byť schopný uniesť také náhle poznanie
• škodlivá môže byť aj prehnaná potreba meniť druhých ľudí, taktiež
samoľúbosť alebo pesimizmus dominantného člena skupiny
• u niektorých členov sa môže prejaviť časom pocit nadradenosti nad druhými
ľuďmi

Svojpomocné skupiny t. j. také spolupracujúce skupiny, ktoré

sprostredkovávajú kontakt pacientov s pacientami toho istého ochorenia
alebo postihnutia. Pre časť postihnutých znamená účasť v svojpomocných
skupinách efektívnu pomoc. Práca tohto typu skupín by mala byť podporovaná
všetkými profesiami a inštitúciami zdravotníctva. Vo svojej činnosti sa svojpomocné
skupiny zameriavajú na tieto oblasti podpory:
• výmena informácií a skúseností
• psychoemocionálna podpora

99
 • prekonávanie soc. izolácie
• praktická podpora
• zastúpenie záujmov

24.MANAŽMENT V SOCIÁLNEJ PRÁCI

manažment vznikol z anglického „to manage“ = riadiť, viesť, organizovať,
spravovať, dosiahnuť ciele.
DEFINÍCIA: manažment je jedna z najdôležitejších ľudských činností. Je to
proces slúžiaci na dosiahnutie cieľov organizácie. Je to teória a prax riadenia
organizácie v podmienkach trhového hospodárstva
Môže sa chápať v štyroch významoch:
• ako proces
• ako profesia
• ako vedná disciplína
• ako umenie

HLAVNÉ ÚLOHY manažmentu:

1. riadenie a organizácia
2. riadenie pracovníkov
3. riadenie operácií a výroby

100
ZÁKLADNÉ KONCEPCIE manažmentu:
1. vznikla v prvopočiatkoch, keď sa táto ľudská činnosť nenazývala ešte
manažmentom.
2. druhá generácia manažmentu vznikla na prelome 19. a 20. stor. , príčinou boli
zmeny v kapitalizme, v ekonomickom a spoločenskom systéme. O prelom sa
zaslúžil triumvirát klasikov Taylor, Weber, Fayol
3. tretia generácia manažmentu chápala manažment ako podnikový, riadenie
podnikových činností v subjektoch produkujúcich zisk
4. štvrtá generácia uvádza, že manažment je potrebný vo všetkých organizáciách,
nielen výrobných a produkujúcich zisk, ale aj v nemocniciach, univerzitách, štátnej
správe a pod.

PERSONÁLNY MANAŽMENT
Predstavuje neoddeliteľnú súčasť celkového manažmentu podniku. Je záležitosťou
všetkých manažérov a vedúcich tímov ( vrcholový manažment, línioví manažéri
a personálny útvar, virtuálny personálny útvar)
Cieľ: dosiahnuť konkurenčnú výhodu prostredníctvom strategického
rozmiestňovania schopných a oddaných zamestnancov na základe
integrovanej sústavy kultúrnych a personálnych postupov.
Úlohy: zabezpečenie dostatočného počtu zamestnancov, zabezpečovanie
profesijnej a kvalifikačnej štruktúry a zosúladenie správania zamestnancov s cieľmi
podniku.
Personálna politika je tvorená stabilnými pravidlami a opatreniami usmerňujúcimi
správanie zamestnancov pri plnení záverov a cieľov podniku. Pri zaobchádzaní so
zamestnancami bude zvolený taký prístup, ktorý je v súlade s podnikovými
hodnotami
Program personálnej politiky: metódy, zdroje a časové vymedzenie realizácie
stanovených cieľov personálnej politiky.

101
Jednou z najdôležitejších úloh personálneho manažmentu je získavanie nových
zamestnancov. Metódy na to využívané sú: inzercia, internet, vývesky, letáky,
spolupráca so školami, pomoc personálnych inštitúcií, personálny leasing
Výber zamestnancov predstavuje proces, v ktorom sa rozhoduje o tom, ktorý
uchádzač je najvhodnejší na obsadenie daného pracovného miesta. Možnosti
získania informácii, na základe ktorých sa rozhoduje je: dotazník, životopis,
referencie, výberový rozhovor
Medzi ďalšie úlohy personálneho manažmentu patrí vzdelávanie a rozvoj
zamestnancov, hodnotenie a zvyšovanie pracovného výkonu, odmeňovanie.
ETIKA v manažmente
Etika je pojem pochádzajúci z gréckeho slova éthos = zvyk, obyčaj, správanie. Ako
filozofická disciplína sa zaoberá skúmaním morálky, hlavným predmetom etiky je
byť dobrý človek.
Podnikateľská etika skúma a vyjadruje, čo je správne a nesprávne, dobré a zlé
v ľudskom správaní v kontexte podnikania. Skúma morálne opodstatnenie
podnikateľských organizácií a nie je závislá od geografických hraníc.
Sociálna zodpovednosť manažérov – táto koncepcia vznikla začiatkom 20. stor.
predstavuje ochotu, morálnu a kvalifikačnú pripravenosť vedúcich pracovníkov
riešiť dôsledky za svoje konanie vo vzťahu k vnútornému a vonkajšiemu prostrediu
a rešpektovať jeho potreby. Má niekoľko aspektov: sociálnu povinnosť, sociálny
ohlas a sociálnu citlivosť.
Základné a principiálne otázky manažérskej etiky:
1. ochrana nedotknuteľných ľudských práv pracovníkov podniku
2. vysvetlenie osobnej zodpovednosti jednotlivca v konflikte medzi etikou
a úspechom v podnikaní.
Etické kódexy regulujú individuálne alebo skupinové správanie z morálneho
hľadiska. Kódex organizácie by mal obsahovať politiku správania v určitých
špecifických oblastiach, ako je:
• dôvera
• konflikt záujmov
• prijímanie darov

102
 • sexuálne obťažovanie
• rovnocenné práva zamestnancov
• bezpečnosť práce
• zdravotná starostlivosť a pod.

MANAŽMENT v soc. práci

Potreba koordinovať, riadiť a viesť ľudí za účelom dosiahnutia určitých výsledkov
a cieľov existovala od nepamäti. Štát a cirkev boli prvými organizovanými
inštitúciami.
DEFINÍCIA manažmentu vhodné pre soc. prácu: manažment je proces tvorby
a udržovanie prostredia, v ktorom jednotlivci pracujú spoločne a účinne
dosahujú vybraných cieľov
Manažment je proces optimalizácie využitia ľudských, materiálnych
a finančných zdrojov k dosiahnutiu cieľa.

Manažmentom sa chápe i skupina ľudí, ktorá vykonáva v danej inštitúcii riadiacu

činnosť

Poskytovanie soc. služieb sa značne líši od podnikania alebo iných oblastí riadenia,
nepatrí do komerčného podnikania, v tejto oblasti nejde o dosahovanie ziskov.
Zmyslom a cieľom organizácií vykonávajúcich soc. prácu je pozitívna zmena
v živote človeka – klienta. Soc. práca je nástrojom zmeny v živote človeka.
V oblasti soc. práce sa manažment využíva ako nástroj umožňujúci organizáciám
koncentráciu na skutočnom poslaní, na kvalitnej odbornej práci v prospech klientov.

V teórii manažmentu je len veľmi málo metód vyvinutých špeciálne pre oblasť soc.
práce, väčšina metód bola vytvorená pre potreby komerčných podnikov. Tieto
metódy platia ako všeobecné návody, nerešpektujú odlišnosti v soc. práci, preto je
ich treba pri aplikácii v tejto oblasti modifikovať.

103
Manažér = vedúci pracovník, musí mať určité osobnostné vlastnosti: schopnosť
viesť ľudí, schopnosť a ochota počúvať iných, ochota komunikovať, dôslednosť,
zmysel pre zodpovednosť, schopnosť nadhľadu a odstupu, určité morálne kvality,
soc. inteligencia, znalosti z odboru.
Základné úlohy manažéra:
1. definícia cieľov: vedúci pracovníci sú nositelia poslania organizácií, dôležité
je preto pre nich sledovať určité ciele a hľadať odpoveď na otázku, čo
robíme. V soc. práci sú ciele vymedzené statusom organizácie, druhá otázka
je ako to robíme
2. určovanie priorít a práca s časom: pre praktické riešenie problémov je
potrebné poznať poradie dôležitosti úloh, priority.
3. prevencia chýb: neustále sledovať chod organizácie, schopnosť odhaliť
slabé miesta a chyby, operatívne ich odstraňovať. V soc.práci nemôže
očakávať tak intenzívnu spätnú väzbu od klientov ako je tomu v komerčnej
sfére, reflexia chodu organizácie je preto obtiažna.
4. orientácia na klienta: pochopiť potreby klienta, potreba pochopiť komplexný
charakter soc. služieb a potreba rešpektu k príjemcovi, ako k svojprávnemu
a slobodnému jedincovi, ktorý má právo voľby.

Sociálny sektor
Z hľadiska riadenia túto oblasť delíme na:
 oblasť soc. služieb spadajúce do úradov štátnej správy: napr. odbory soc.
vecí na mestských úradoch
 oblasť inštitúcií, ktoré sú zriaďované štátom: ústavy, DD, reedukačné domovy
a pod.
 organizácie zriaďované obcami al. miestnymi úradmi: široká škála zariadení,
napr. domovy dôchodcov
 neštátne alebo neziskové organizácie: občianske združenia, nadácie,
účelové zariadenie cirkví
Organizácia = skupina ľudí zložená zo špecialistov, ktorí pracujú na spoločnej
úlohe. Vytvorená je účelovo a nie je založená na psychologickej prirodzenosti

104
človeka ani na jeho biologických potrebách. Z hľadiska manažmentu sú základnou
jednotkou, tvoria soc. sieť či soc. sektor.

Manažment ako proces riadenia organizácie = súhrn činností umožňujúce

premeniť poslanie vo výkonnosť. Patria sem činnosti ako: analýzy, výskumy,
plánovanie, tvorba stratégií, marketing, koordinácia, komunikácia, kontrola
Má dôležitú úlohu pri maximálnom využívaní zdrojov pre dosiahnutie zvolených
cieľov a naplnenia poslanie organizácie. Zdroje rozlišujeme: materiálne a technické,
finančné, ľudské a nadstavba.

FINANCOVANIE
Historicky sa financovanie soc. služieb a špecializovaných organizácií datuje do
obdobia industralizácie, vo feudálnom systéme bolo vecou feudála alebo panovníka
či sa venoval chudobným a chorým, či podporil soc. aktivity.
Delenie organizácií v závislosti od financovania:
• príspevkové: zriaďované štátom s právnou subjektivitou
• rozpočtové: zriaďované štátom bez právnej subjektivity
• zriaďované obcami, VÚC
• rôzne typy neštátnych neziskových organizácií s právnou subjektivitou

Zdroje financovania soc. služieb

1. nárokové: forma dotácie zo štátneho alebo mestského rozpočtu, týka sa
príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré zostavujú svoje rozpočty, ale
tie sú ďalej upravované nadriadenými organizáciami a čerpané vždy v rámci
jedného rozpočtové roku.
2. grantové financovanie neštátnych subjektov: nenárokovosť. Nemajú
právny nárok na pridelenie financií, musia podať svoje žiadosti formou
projektov podľa určitých pravidiel a žiadosť musí byť schválená príslušnou
grantovou komisiou, ale nemusí byť schválená

105
 3. príspevky a spoluúčasť klientov: u štátnej ústavnej starostlivosti býva
upravený príslušnou legislatívou. U súkromných poskytovateľov je to vec
dohody medzi organizáciou a klientom
4. nadácie a darcovia: špecifický zdroj. Závislé je na kvalitách manažmentu,
ich schopnosti komunikovať. Môže ísť o nadácie zamerané na financovanie
širokého spektra aktivít alebo na účelovo zriadené financovanie konkrétnej
aktivity, napr. Konto bariéry.. Darcovia = donori
5. verejné zbierky: upravené je ich vyhlasovanie legislatívne, zameriavajú sa
na podporu konkrétnych aktivít, majú rôzne formy

25.VÝSKUM V SOCIÁLNEJ PRÁCI

DEFINÍCIA: sociálny výskum je základná forma činnosti, ktorá podľa zavedených
vedeckých metód techník a procedúr, má za cieľ získať pravdivý obraz skúmaného
predmetu. Je produkovaná nových poznatkov a riešime ním soc. problémy.

Rozlišujeme:
- základný výskum
- aplikovaný výskum

ETAPY VÝSKUMU:
1. výber problému - štúdium literatúry a problému
2. vypracovanie hypotéz -stanovenie indikátorov pre premenné v hypotézach -
3.zostavenie plánu výskumu -výber vzoriek, metód
4. zber dát, analýza dát -interpret. dát a napísanie správy

V sociálnej práci sa využíva:

1. popisný výskum - zisťuje a popisuje za akých okolností došlo k soc. javu
2. koleračný výskum - zisťuje koleráciu s inými soc. javmi
3. experimentálny výskum
4.terénny výskum

106
 Od začiatku sa soc. práca vyvíja na základe teoretických poznatkov a výsledkov
výskumu. Výsledky výskumu sa týkajú samotných klientov a príčin ich soc.
problémov, ich soc. prostredia, hmotného zabezpečenia a používania postupov
riešenia.
Výskumom sú sledovaní i soc. pracovníci, vplyv SP na ich osobnosť a sociálny
status.
V individuálnej SP sa uplatňuje monografická metóda - používali ju Krakešová-
Došková, Ricmondová
Ďalšie výskumné metódy - štatistické, zarovnávacie, typologické.
Experimentálna metóda - nemožno ju použiť, nakoľko nie je možné
experimentovať ani s jedným človekom v tom zmysle, že by sme mu zhoršili jeho
životné podmienky alebo odopreli adekvátnu pomoc.
V 80. r. vznikol nový druh výskumu - výskum prostredníctvom činností - cieľom je
obohacovať a uvedomele rozvíjať SP, ktorá mení človeka v jeho mnohostranných
dimenziách a vytvárať jeho vzťahy k ostatným ľuďom a komunitám.

Sociálny pracovník ako odborný spotrebiteľ výskumu by mal:

-vedieť formulovať otázky a problémy, kt. je treba študovať
-účinne spolupracovať pri výskume, aby lepšie porozumel interpretovaným
výsledkom a vedel ich používať
-byť vyškolený v základných metódach sociologického výskumu a štatistiky

Soc. výskum by sa mal zamerať na plnenie nasledovných úloh:

1. systematický výskum životnej úrovne, rodiny, zamestnanosti, povolaní
2. prieskum soc. situácie obyvateľstva zvlášť marginalných skupín
3. monitorvanie trhu práce
4. výskum demografických procesov a životných podmienok obyvateľstva
5. monitorovanie fungovania jednotlivých subsystémov - štátne dávky soc. pomoci,
soc. poistenia

107
Koncepčné zameranie soc. výskumu v časovom horizonte 5 rokov na oblasti:
- politiky zamestnanosti,
- regionálnych trhov práce,
- rodinnej politiky,
- sociálno-ekonomických podmienok života obyvateľstva,
- výskumu povolania,
- soc. systému a soc. poistenia,
- soc. pomoci,
- kolektívnych pracovných vzťahov, organizácie a podmienok práce

sociálny výskum na Slovensku sa opiera o hlboko zakorenené soc. cítenie

obyvateľstva s dlhoročnou tradíciou svojho uskutočňovania.
Vznik výskumu práce a soc. zabezpečenia ako hlavnej súčasti soc. výskumu sa
datuje do druhej dekády 20. stor.
V roku 1964 – na Slovensku vznikol Výskumný ústav práce a Výskumný ústav
životnej úrovne, v roku 1984 sa zlúčili do Výskumného ústavu soc. rozvoja a práce.
Od r. 1990 – Výskumný ústav práce, soc. vecí a rodiny v Bratislave

26.KOMPARATÍVNA SOCIÁLNA PRÁCA

Na báze komparácie t. j. vedeckého porovnávania, sa v rámci komparatívnej
soc. práce sleduje a porovnáva soc. práca ( a to ako v rovine teoretickej, tak
v rovine praktickej) v jednotlivých krajinách, ale tiež sa uskutočňuje
komparácia v zmysle vlastného historického vývoja atď.

Komparatívna čiže porovnávacia soc. práca sa zaoberá porovnávaním už

existujúcich systémov soc. práce.
Komparatívna soc. práca sa zameriava na porovnávanie dvoch alebo viacerých
existujúcich soc. systémov, a to ako v teoretickej, tak v praktickej rovine. Obohacuje
teoretický systém soc. práce poznatkami o:
o iných soc. systémoch
o o vývojových štádiách

108
 o o zhodných či rozdielnych činiteľoch vyvolávajúcich zmeny v oblasti soc.
práce

Komparácia = porovnávanie
- vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré majú spoločné črty
- metóda poznávania použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa
aj používa
komparácia je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia či sú dva
predmety alebo javy rovnaké, podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z istého
hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť hľadisko, z ktorého sa porovnávanie
uskutočňuje.

Komparácia ako metóda sociálnej práce:

- vedecké porovnávanie dvoch a viac. objektov komparácie
- využíva metodiky analýzy a syntézy
Zákon komparácie:
V soc. práci nikdy neporovnávame celok naraz - len javy a veci toho istého
charakteru
Dvojstupňový komparačný systém:
1. porovnávanie zvolených subsystémov (služby, status soc. pracovníka,
vzdelávanie )
2. porovnávanie jednotlivých celkov
Delenie komparácie:
• horizontálna - porovnávanie jednotlivých soc. systémov vo svete v
súčasnosti
• vertikálna - porovnávanie v rámci historického vývoja

OBJEKT KOMPARÁCIE je:

1. konkrétny soc. systém: - praktická soc. práca
- systém soc. zabezpečenia
- soc. organizácia a úroveň soc. starostlivosti

109
 -soc. služby
- soc. sieť
2. profesionálna príprava soc. pracovníkov, ktorá sa delí na:
- prípravu zabezpečovanú v školskom systéme: v rámci školského systému sa
komparatívna soc. práca zameriava na vypracovanie komparatívnych štúdií
medzi jednotlivými školskými systémami, v oblasti - curicul, sylabov,
odporúčanej literatúry, rozloženia vzdelávania medzi teóriu a prax, spôsob
ukončenia, možnosť pokračovať v postgraduálnom štúdiu a pod.
- prípravu zabezpečovanú v rámci zamestnávateľského systému: predmetom
záujmu je existencia profesionálneho vzdelávania v rámci
zamestnávateľských systémov a profesijných organizácií, ktoré vyplýva
z rešpektovania princípu permanentného zvyšovania si kvalifikácie.
Porovnáva sa povinnosť zúčastňovať sa tohto vzdelávania ako predpoklad
výkonu profesie, formy a spôsoby organizovania, poskytovatelia vzdelávania
v rámci zamestnávateľských systémov atď.

Komparácia jednotlivých systémov môže byť zameraná:

1. mimo vlastné domáce systémy ( vtedy ide o komparáciu napr. slovenského
a českého, slovenského a nemeckého a pod.)
2. toho istého soc. systému z hľadiska jeho vývoja. V tomto prípade ide
o o porovnávanie dvoch historicky vzdialených soc. systémov, s cieľom zistiť
skutočnosti pôsobiace zmeny v soc. systéme krajiny.

Pre komparatívnu soc. prácu platí, že:

1. v rámci komparácie sa porovnávajú len tzv. súrodé javy, čo vyplýva z princípu
komparability
2. objekty, vlastnosti, metódy, procesy atď, ktoré chceme porovnávať, musia byť
presne vymedzené. Po zadefinovaní predmetu komparácie nadobúdajú
postavenie komparačnej jednotky

110
 3. pri samotnom procese komparácie je potrebné zvážiť vplyv komparačnej
situácie, ktorá je tvorená vzájomným pôsobením porovnávaných faktorov
a kontextuálnych faktorov v procese komparácie

špecifickou oblasťou, ktorou sa právny model v teoretickej rovine zaoberá, je

komparácia jednotlivých štátnych právnych systémov z oblasti soc.
zabezpečenia, poistenia a pod. , pričom môže ísť o komparáciu dvoch a viac
národných systémov navzájom alebo o komparáciu národného systému
s celoeurópskymi a celosvetovými štandardami a pod.

27.SOCIÁLNOPATOLOGICKÉ JAVY Z POHĽADU SOCIÁLNEJ PRÁCE

DEFINÍCIA: sociálna patológia je súhrnný pojem pre označenie chorých,
nenormálnych, všeobecne nežiaducich spoločenských javov . Patria sem aj
sankcionované formy deviantného správania, ako aj štúdium príčin ich vzniku
a prevencie. Ako prvý použil tento pojem Spencer, ktorý hľadal paralelu medzi
sociálnou a biologickou patológiou.

Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých

skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených noriem, ale
súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života soc. celkov. Hovorí
o obtiažnosti presne stanoviť, čo je patologické, lebo nevieme dobre stanoviť, resp.
definovať normalitu. Pojem normalita - za normálne možno pokladať soc. javy,
procesy a situácie, ktoré sú výsledkom konsenzu (všeob. súhlasu) a nepotrebujú
vždy nejaké osobitné zdôvodnenie. Tento pojem sa skôr podarí definovať
prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských rol,
postojov, vzorcov správania a pod.

Bláha používa pojem sociálna patológia na zdôraznenie porúch soc. procesov

a soc. zariadení vo funkcii determinantov individuálnych a hromadných porúch.

111
Súčasné chápanie: sociálna patológia vo všeobecnosti znamená skúmanie
negatívnych javov, vyskytujúcich sa v spoločnosti – sociálnopatologických javov.

PRÍSTUPY k vysvetľovaniu sociálno-patologických javov:

- biologické
- rasistické
- psychoanalytické
- sociologické
- komplementárne
- mnohofaktorové
- teória anómie: Durkheim, Merton
- teória subkultúry a kontrakultúry: Bell, Cohen
- teória etiketovania alebo stigmatizácie - nálepkovania

sociálno-patologické teórie - vychádzajú z predpokladu, že v spoločnosti jestvujú

dlhodobo štrukturálne nedostatky, ktoré postihujú členov spoločnosti.
Najefektívnejším spôsobom boja je prevencia.
Sociálna prevencia sociálno-patologických javov je vytváranie soc. podmienok
na základe potrieb, hodnôt, možností, noriem soc. systému, ktoré majú systémový
a súčasne individuálny vplyv na predchádzanie, vznik, prehlbovanie či zánik
rôznych druhov sociálno-patologického vývoja.
Na prelome 20. storočia za patologické javy boli považované:
 sebevražednosť
 alkoholizmus
 homosexualita
 prostitúcia
 rozvodovosť
 nezamestnanosť
 vojna
neskôr sa pridali
 narkománia

112
  drogové závislosti
 násilie a agresivita

V súvislosti so sociálno-patologickými javmi sa najčastejšie stretávame s týmito

javmi:
- soc. deviácia,
- anómia,
- subkultúra a kontrakultúra,
- chudoba,
- agresia, agresivita a hostilita (s tým súvisiace páchanie násilia na ženách
a deťoch, kriminalita, zvlášť kriminalita mládeže),
- prostitúcia,
- homosexualita,
- alkoholizmus a ostatné závislosti,
- samovraždenosť,
- rozvodovosť a pokles pôrodnosti
- osobitný problém predstavuje mládeže ako ohrozená soc. skupina
s nebezpečím krízy identity
- ďalším nebezpečenstvom je habitualizácia čiže privykanie si na tieto javy
spoločnosťou, rezignácia na ich odstraňovanie alebo presvedčenie, že sú
v spoločnosti nevyhnutné

DEFINÍCIA: sociálna deviácia je každé sociálne správanie, ktoré porušuje

nejakú sociálnu normu a je preto určitou časťou spoločnosti odmietané. Je
toodchýlka od očakávaného, štandardizovaného a inštitucializovaného správania
predpísaného spoločenskou normou platnou v danej spoločnosti. Postihuje sociálne
normy, sociokultúrny útvar, ktorý tieto normy predpisuje, sústavu soc. rolí
nedeliteľne spojených s normami. Existujú dva typy správania: konformné
k normám a nonokonformné od noriem ( deviantné)

113
Sociálna norma je pravidlo pre vedomé konanie, predpis pre správanie,
očakávané správania alebo dokonca vyžadované správanie. Autormi noriem –
tí, čo normy stanovujú a presadzujú. Adresáti noriem – tí, ktorým sú normy určené

Sociálna kontrola je mechanizmus, ktorý má slúžiť najmä presadzovaniu

normy. Synonym k soc. kontrole je sankcia , ktorá môže byť pozitívna ( odmena)
aelbo negatívna (trest).

Anómia - bezzákonnosť - špecifický stav v spoločnosti, kde viac alebo menej

prestávajú platitť zákony a soc. normy.

Soc. korózia - je uprednostňovanie osobných záujmov pred záujmami celku.

Môže vyústiť do rozkladu spoločnosti - anómie. Dôvodom je tlak na dosahovanie
úspechu ale nie je tlak na legálne a etické spôsoby jeho dosahovania.

Agresia - útočné správanie, reakcia na skutočné alebo zdanlivé ohrozenie

vlastnej moci, najčastejší prejav - hnev. Ohrozuje ľudské spolužitie, fungovanie soc.
systémov aj existenciu ľudstva

Agresivita – vlastnosť osobnosti

Hostilita - všeobecne nepriateľský postoj voči ľuďom alebo spoločnosti

Terorizmus - druh násilia vzbudzujúci strach, rasovo, etnicky a nábožensky

motivovaný

Týranie- spravidla jednorazový akt násilia, spočívajúci v nespravodlivom

Kriminalita - forma deviatného správania, je v rozpore s normami uvedenými

v trestnom zákone. Z hľadiska prevencie kriminality má väčší význam počet
objasnených trestných činov ako výška trestu pre páchateľa. Prevencia - primárna

114
zameraná na celú spoločnosť, sekundárna zameraná rizikové skupiny obyvateľstva,
terciárna zameraná na predchádzanie recidív

Násilie spája sa predovšetkým s kriminalitou, je to fyzický akt, keď človek

spôsobuje ujmu druhému. S násilím sú spájané javy ako týranie, zanedbávanie
a zneužívanie dieťaťa, šikanovanie a pod.

Viktimlógia - skúmanie obetí trestných činov, úzko súvisí s prevenciou kriminality

PRÍČINY DEVIANTNÉHO SPRÁVANIA:

1. dôsledok vzájomnej interakcie medzi jednotlivcom a spoločnosťou
(kriminologická teória)
2. samotná osoba - jej biologenetická konštitúcia ( biologická teória)
3. rôzne stupne psychologicko-patologických porúch osobnosti (psychologická
teória)
4. sociologizujúca teória – k biologicko-genetickému základu pridávajú aj
spoločenské podmienky.

TYPY DEVIANTNÉHO SPRÁVANIA:

1. teória kultúrneho prenosu: deviantné správanie je naučené rovnakým
spôsobom ako správanie konformné – interakciou medzi ľuďmi, preto vzniká
v určitých subkultúrach, v ktorých je pokladané za normálne
2. teória kultúrneho tlaku: v každej spoločnosti vznikajú situácie, či dokonca
dlhodobé stavy, na ktoré určitá časť populácie reaguje správaním odchylným
od normy
3. teória kontrolná: oslabenie alebo absencia soc. kontroly. Treba si klásť
otázku nie prečo ľudia deviujú od normy ale prečo sú konformní (pretože
existuje soc. kontrola)
4. etiketizačná teória: deviácia ako výslednica efektívneho označovania
niektorých ľudí za deviantov inými sociálne významnými ľuďmi

115
RIZIKOVÉ FAKTORY zvyšujúce pravdepodobnosť výskytu soc. patológie:
 individuálna úroveň: postoj osobnosti k negatívnemu javu
 úroveň rodiny: slabé väzby rodiny, akceptovanie negatívneho správania
v rodine, konflikty
 úroveň školy: nedostatočná autorita, zlý prospech, absentérstvo
 úroveň vrstovníkov: odmietnutie žiaka spolužiakmi na ZŠ, spojenie
s vrstovníkmi, ktorí majú deviatné správanie
 susedská alebo komunitná úroveň: otvorené deviantné správanie členmi
komunity, tolerantné komunitné normy, ľahká dostupnosť, nedostatočné
sankcionovanie...
 úroveň spoločnosti: absencia zákonov, tolerancia, nedostatočná prevencia

PREVENCIA SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV:

Prevencia je predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných,
sociálnych alebo iných problémov. Je to predchádzanie nežiadúcim javom.

Úrovne prevencie:
1. univerzálna: zameraná na celú populáciu
2. selektívna: zameraná na podskupiny v podmienkach vysokého rizika
3. indikovanú: zameranú na jednotlivcov, ktorí prejavujú špeciálne znaky
a symptómy
Členenie prevencie:
- primárna: intervencia ešte pred tým, než sa objaví nejaký problém.
- sekundárna: skreening a včasná intevencia, zameriava sa na identifikovanie
problémov jednotlivcov a skupín. Je určená priamo ohrozeným jedincom,
rizikovým skupinám obyvateľstva. Má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu
porúch sociálneho a psychického vývinu
- terciárna: predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov alebo
porúch, má zabrániť ich recidívam. Uskutočňujú ju: diagnostické centrá,
sanatória, reedukačné domovy a pod.

116
NIEKTORÉ SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉ JAVY

Kriminalita – porušenie spoločnosťou prijatej normy. Tieto porušenia sú vopred

určeným spôsobom sankcionované. Kriminálnym správaním je také činnosť, ktorá
je v rozpore s platnými zákonmi danej spoločnosti. Kriminalita je jav, ktorý ohrozuje,
resp. priamo narušuje základné hodnoty v spoločnosti, práva a slobody jednotlivca
Násilie páchané na ženách – zahŕňa fyzické, psychické a sexuálne násilie
vyskytujúce sa v súkromnom i verejnom živote ....príčina – asymetrické rozdelenie
moci medzi mužmi a ženami. Najbežnejšia forma – týranie manželiek, jedna
z najťažších foriem je sexuálne násilie, ďalej obchod so ženami...
Typy násilia: fyzické, emocionálne, psychické, sexuálne, ekonomické, sociálne
Týrané, zneužívané a zanedbávané deti – syndróm CAN. Je to súbor
nepriaznivých príznakov najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho
postavenia v spoločnosti, v rodine predovšetkým.
Základné formy CAN: telesné týranie ( aktívne, pasívne), psychické, zanedbanosť
a zanedbávanie, sexuálne zneužívanie, zvláštne formy CAN ( organizované
zneužívanie detí, rituálne zneužívanie, sexuálny turizmus ..)
Prostitúcia – inštitucionalizovaná forma poskytovania soc. služieb za peniaze či
inú odmenu. Jeden z najstarších sociálno-patologických javov. Sprievodným javov
je promiskuita.
Formy prostitúcie:
Podľa subjektu poskytovných služieb: ženská, mužská, detská, homoprostitúcia
Podľa prístupu: dobrovoľne vykonávaná, nútená
Podľa prostredia: pouličná a dialničná, barová, eskortná a privátna, hotelová,
spoločníčky
Delenie prostitúcie na: verejnú-legálnu, skrytú-nelegálnu
Sexuálne deviácie – je porucha osobnosti, delí sa na deviácie v aktivite, deviácie
v objektu, kombinované a polymorfné, sexuálne deviácie u žien
Závislosti – konzumácia drog a vznik drogových závislostí
Nezamestnanosť – sociálno-ekonomický jav. Je cyklická, štrukturálna, frikčná,
skrytá, neúplná, nepravá, sezónna,

117
Chudoba – sociálny problém. Soc. jav, ktorý je charakterizovaný nedostatkom
životných prostriedkov jednotlivca alebo skupiny. Delenie: absolútna, relatívna,
subjektívna, objektívna

28.PRÁVNY A EKONOMICKÝ MODEL SP

EKONOMICKÝ MODEL
Wagner, Tillmann, Salomonová, Scherpner, Addamsová, Staub Bernasconi
Ekonomický model – zámer na sociálnu stratifikáciu ako dôsledok kapitálovej selekcie,
Wagner – predmetom je homo diseconomicus
Tillmann – predmetom je homo absusus – človek mýliaci sa a neúspešný:
1. človek vykorisťovaný – vykorisťujúci,
2. človek preťažený – preťažujúci aj iných,
3. človek nechránený – ničiaci ochranu iných,
4. človek bez opory – ničiaci oporu iných.
Neoklasickí ekonomicko – sociálne orientovaní teoretici zdôrazňujú:
1. jednotlivci zotrvávajú v skupine z donútenia,
2. dobrovoľne – okrem finančného zisku je vstup na základe prestíže – pre
vyvolených,

Salomonová – ekonomický model ako súčasť sociálnej starostlivosti:

1. bytová starostlivosť,
2. starostlivosť o zdravie,
3. starostlivosť o mládež,
4. starostlivosť o vzdelanie,
5. ekonomická starostlivosť

118
Addamsová – sprístupňovanie zdrojov:
SP môžeme definovať ako starostlivosť o uspokojovanie základných potrieb, pričom za
hlavný cieľ je pokladané úsilie o zlepšenie postavenia jednotlivcov, rodín, komunít
prostredníctvom poskytnutých zdrojov.

Staub – Bernasconi - realizáciu sprístupnenia zdrojov chápe ako:

1. vecnú, ekonomickú pomoc
2. starostlivosť realizovanú v teréne + krízová intervencia,
3. zdravotná, sociálna a kultúrna pomoc,
4. sprístupňovanie zdrojov v rámci podniku,
5. sprístupňovanie zdrojov v medzinárodnom kontexte

Môže sa diať dvomi smermi: zhora na dol a zdola na hor:

1. sprístupňovanie zdrojov na základe legislatívne upravených nárokov,

2. sprístupňovanie zdrojov realizované na politickej parkete,

3. sprístupňovanie na lokálnej úrovni

V SP ekonomicky orientovanej sa prejavuje marketingové správanie:

1. konkurencieschopnosť v oblasti služieb na trhu práce,

2. nedostupnosť sociálnych služieb pre nezamestnaných, sociálne slabé rodiny,
bezdomovcov, deti a pod.

PRÁVNY MODEL
Wagner, Salomonová, G. van der Laan, Merten
Právo, ako ucelený normatívny systém má za úlohu:

119
1. upraviť vzťahy spoločnosti – jednotlivcov, jednotlivci – jednotlivci
2. vymedzenie vzájomných práv a povinností je sprevádzané sústavou tzv.
represívnych opatrení.

Právo v oblasti SP:

1. sústava info o povinnostiach spoločnosti, jej jednotlivých zložiek voči klientovi,
2. sústava info o povinnostiach a právach sociálneho pracovníka voči klientovi,
3. sústava info o právach a povinnostiach klienta voči spoločnosti a sociálnemu
pracovníkovi

Právny model sa orientuje:

1. napĺňanie garantovaných práv – profesionálne konanie sociálneho pracovníka
2. vytváranie vhodných životných podmienok – pomoc

Právny model SP je vo svojej podstate profesionálnym konaním sociálnych pracovníkov,

ktoré je úzko spojené so zabezpečovaním a realizáciou ekonomickej, psychosociálnej a
opatrovateľskej pomoci na legislatívnom základe a s využitím legislatívy pri
presadzovaní záujmov svojich klientov.

Wagner:
1. Prístup zameraný na garantovanie základných ľudských práv – orientovaný
individuálne, na zachovanie možnosti uplatnenia práva jednotlivých občanov,
2. stratégie kolektívneho konania – chápeme ako vyššiu formu individuálneho
konania, ktorého cieľom je chrániť a presadzovať pôvodne individuálne práva
jednotlivcov, ktorých napĺňanie v spoločnosti naráža na veľké prekážky

Merten:
1. makro – sociologický prístup – vo vnútri ktorého sú sociálne problémy,
2. mikro – sociologický prístup – zameraný na individuálne problémy ako životné
problémy, „neúspešný život“, ktoré sú pokladané za krátkodobý stav,

120
3. antropologický prístup – ktorý reprezentuje nerovno merné životné potreby a
podmienky jednotlivcov.

29.PSYCHOLOGICKÝ MODEL SP

Psychológia ma význam pre poznanie vnútorného stavu.

Psychológ a SP sú členmi spoločného pracovného teamu. Psychológia sa
zaoberá štúdiom ľudí, hodnotami, emóciami, motiváciou, hľadá možnosti riešenia
v osobnosti klienta. Podľa Silvermana je psychológia vedou, ktorej cieľom je
sledovanie zmien správania. SP sa zoberá oblasťou spoločenského fungovania
klienta.
Predstavitelia:
Cristina de Robertis, Freud, Adler,, Mayer, Rank, Sullivanová, Horneyová, Lusii,
Staub Bernasconi, Frankl, Hollisová.

Psychológia a SP majú tieto styčné body:

1. klient a jeho problém,
2. vzťah v spoločnosti,
3. myšlienkové procesy a emocionálny vzťah klienta,
4. socializácia,
5. patológia v správaní.

Cristina de Robertis – orientácia na tri nasledovné oblasti psychológie:

121
 1. psychoanalýza,
2. behaviorálny prístup,
3. transakčná analýza

Popri psychológii existujú aj psychosociálne teórie:

1. Morenova sociometria,
2. dynamický prístup,
3. nedirektívny prístup Rogersa,
4. inštitucionálna analýza

Hollisová – psychosociálny prístup poukazuje na pochopenie človeka, ktorý je

súčasťou prostredia

Podľa nej človek zlyháva v procese socializácie:

1. detské potreby a pudy prenesené z detstva do dospelosti spôsobujú

neprimerané nároky, snaží sa o ich uspokojenie v reálnom svete,
2. vyriešenie životných situácií kladie neobvyklé nároky,
3. ak nesprávne funguje ego a superego

30.MEDICÍNSKY MODEL SP

Medicínsky model svojou podstatou zodpovedá terapeutickej paradigme, ako

chápe Navrátil SP je chápaná ako terapeutická intervencia zameraná na zdravie
a bio - psycho - sociálnu pohodu.
Je jeden z najstarších, korene môžeme nájsť v stredoveku. O rozvoji sa začalo
hovoriť až začiatkom 20. stor. ako sa etablovala samostatná SP.

122
1928 - Medzinárodný červený kríž združil národné organizácie Červeného kríža
a Červeného polmesiaca

1895 – Londýn – prvé sociálne pracovníčky v nemocniciach,

1914 – Berlín – sociálne pracovníčky v nemocniciach,
1917 – Francúzko – prvé sociálne pracovníčky v nemocniciach,
1925 – Živena otvára Ústav M.R: Štefánika – výučba sociálno – zdravotnej
starostlivosti,
1938 – Praha – prvé sociálne pracovníčky v nemocniciach,
1951 – zrušená funkcia sociálnej sestry a koncepcia sociálnych služieb,
1984 - opätovne schválená koncepcia sociálnej služby.

Cabotove tvrdenia o lepších výsledkov v liečbe pacientov

Zač. 20. stor. poukázali lekári na fakt pôsobenia psychického stresu na pacientov
– pozitívne or negatívne.
Orientácia na oblasť pomoci pri riešení niektorých problémov z ich súkromného
života.

Teoretický základ položila Richmondová:

1. zozbieranie a vedecké spracovanie info, ktoré uľahčujú diagnostikovanie

sociálnych obtiaží klientov
2. vytvorenie vhodných strategických postupov sociálnych pracovníčok –
vopred vytýčený cieľ

Prebrali terminológiu, ale aj ovplyvnilo prístup soc. pracovníčok k pacientom.

Liečba sa stanovovala kompetentným soc. pracovníkom.
Neskôr bol medicínsky model modifikovaný psychoanalytickými a
psychoterapeutickými prúdmi. Základné elementy v medicínskom modeli:
Liečba, prevencia, pomáhanie
Nasledovné aktivity:

123
1. propagácia zdravia
2. podiel na výskumných aktivitách
3. sociálna rehabilitácia
4. sociálna terapia
Úlohy soc. pracovníka:
- spolupráca pri hľadaní slabých a silných stránok, spolupráca s teamom,
rodinou,
- pomoc rodine,
- umožniť pacientovi využívať služby medicíny,
- dosiahnuť súlad medzi potrebami a zásobami
- podieľať sa na výskume.

Medicínsky model sa začal postupne transformovať. Výsledkom je zameranie na

zmeny správania sa členov rodiny:
- zmena správania u detí
- choroba môže spôsobiť dezorganizáciu,
- význam okolia, susedov.

Medicínsky model dnes rieši právo na zdravé životné prostredie.

Hurrelmann popri klasicky chápanej primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencii

význam kladie na preventívnu, supratívno kuratívnu a kompenzačno rehabilitačnú
intervenciu.
1. preventívna intervencia – všetky opatrenia pred prvými udalosťami, pred
poškodením osobnosti,

2. korektívna/supratívna/kuratívna intervencia – podporná, liečebná

intervencia zameraná na korigovanie, odstránenie, vyliečenie negatívnej situácie,

124
 3. kompenzačná/rehabilitačná intervencia – odstrániť nežiaduce upevňovania
poškodenia či narušenia

Podľa Silvie Bernasconi v centre záujmu SP stoja:

- zdravotné postihnutia, vrátane následnej pracovnej invalidizácie a
sociálnych dôsledkov,
- všetky telesné poškodenia zapríčinené závislosťou, vrátane dôsledkov
týchto závislostí, ktoré sa prejavujú nielen v psychosomatických poruchách, ale
tiež v poruchách interakcie s prostredím,
- problémy spojené s bulímiou a anorexou,
- hlad,
- chudoba a iné materiálne stavy,
- bezdomovci,
- duševné a emocionálne poruchy – neurózy, depresie, fóbie,
- suicidálne konanie,
- izolácia.

31.PEDAGOGICKÝ A SOCIOLOGICKÝ MODEL SP

je založený na dominantnom postavení pedagogických vied vo vzťahu k rozvoju
SP. Hlavný cieľ spočíva v pomoci zvládnuť socializáciu. Prebieha prostredníctvom
výchovy.
Základom zvládnutia výchovy socializácie sú pedagogické metódy.
Dejiny u dospelých - jednalo sa o hmotnú núdzu ale aj morálnu,
u detí – sa jednalo o starostlivosť.

Cieľom pedagogiky v SP je prosociálna výchova. Do popredia sa dostáva význam

vzdelávania, určené širším skupinám, odrazilo sa to v deklarácii práv dieťaťa.

125
Pedagogický model vychádza v súčasnosti z tzv. totalitného prístupu vo
vzdelávaní:
1. pedagogika sa orientuje cez jednotlivcov na spoločnosť ako celok,
2. cieľom pedagogického úsilia je vzdelať celý národ – každému poskytnúť
všeobecné vzdelanie,
3. totalitný prístup vyžaduje od vzdelávania, aby poskytovalo nielen
vedomosti, ale orientuje sa na osvojenie sociálnych zručností a rozvoj
individuálnych schopností.

Orientácia na pedagogický model znamená že SP cielene využíva pedagogické

metódy, aby pomohla jednotlivcom zaujať miesto v spoločnosti.
Oproti klasicky chápanej pedagogike orientovanej na proces osvojenia si nových
vedomostí sa v druhej pol. 20. stor. sa udomácnilo pojem učenie. Pre úspešne
ukončenom procese učenia dúfame, že budeme schopní lepšie rieši rozmanité
úlohy v živote.
Presadil sa aj agogický prístup, ktorý je zameraný viac na oblasť výchovy.
Pedagogika tak prestáva byť uzavretou disciplínou zaoberajúcou sa procesmi
vzdelávania, rozširuje svoje kompetencie na oblasť úspešnej socializácie.
Cieľom je zmeniť človeka z biologickej bytosti na sociálnu.
Vzdelanie sa z dôvodu prudkého rozvoja techniky stala celoživotnou potrebou.
Čoraz väčší dôraz sa kladie na rozmanité formy permanentného vzdelávania -
PC, komunikácie, vodičský, jazyky a pod.
Globalizácia prináša so sebou rad zmien.

V SP neexistuje nepedagogické konanie – každé pôsobenie na klienta sa spája s

nasledovným cieľom:
1. aby klient pochopil vlastnú situáciu,
2. aby sa adaptoval na zmenené podmienky,
3. aby získal nové kompetencie,
4. aby sa aktívne zapojil do života spoločnosti

126
Pedagogický model v práci sociálneho pracovníka sa uplatňuje pri práci s:
- deťmi a mládežou – ako príprava na socializáciu,
- deťmi a mládežou s poruchami správania,
- zdravotne handicapovanými deťmi,
- dospelými – nezamestnanými,
- etnickými skupinami,
- osobami vo výkone trestu,
- osobami vo vyššom veku.

Navrátil - dôraz sa kladie na sociálne fungovanie klienta – čím obsahuje

nasledovné náplne:
- stav určitej pripravenosti správne, v súlade s očakávaniami väčšiny
reagovať na vzniknuté situácie,
- odpoveď jednotlivca na požiadavky spoločnosti,
- oblasť možných zlyhaní klienta,
- predmet sociálnej intervencie.
Na Pedagogický model má výrazný vplyv behavioralizmus, ktorý zdôrazňuje
význam učenia v procese orientovanom na zmenu správania. V SP sa môžeme
stretnúť s behavioral therapy alebo reality therapy a sociálnou rehabilitáciou,
ktorých základ tvorí proces učenia.

Pedagogicky orientovaná SP má význam v štyroch základných druhov učenia:

- respondentného,
- operačného,
- pozorovaním,
- poznávaním pre SP.

127
 32.BEHAVIORÁLNE TEÓRIE SP

Behaviorálne teórie sa vyvinuli zo psychológie.

Behaviorálna SP, ktorá sa začala rozvíjať v 60. – 70. rokoch, sa orientuje najmä na
dosiahnutie zmeny nežiaduceho správania.
Behaviorálne orientovaní sociálni pracovníci pracujú predovšetkým v oblasti terapie a
poradenstva. Cieľom je formovať človeka rôznymi konštantami správania a
manipuláciou pomocou vonkajších stimulov.
Behaviorálne orientovaná sociálna práca je založená na empirických výskumoch z
oblasti ľudského správania a na rôznych teóriách učenia.

Nevhodné, nežiaduce správanie sa v rámci behaviorálneho prístupu chápe dvomi

základnými spôsobmi, a to:
a) ako výsledok absencie vhodných, pozitívnych vzorov sociálne prijateľného
správania,
b) ako dôsledok upevňovania poruchového správania priamo v rodinnom prostredí.
Behaviorálne orientovaná sociálna práca teda rozpracúva otázky vnútorných
komponentov správania, kognitívne formovanie správania, autoregulačné mechanizmy
atd.
Cieľom behaviorálnej SP je dosiahnuť zmeny správania závislého na patogénnych
vzoroch správania a ich vytesnenie novým, spoločensky akceptovateľným typom
správania, pričom sa vychádza z predpokladu, že správanie sa oslabuje alebo upevňuje
dôsledkami, ktoré v spoločnosti vyvoláva.
Úlohou sociálnej práce je tak podieľať sa na hľadaní možností vedúcich k pozitívnej
zmene v správaní klienta. Behaviorálna SP ponúka modely žiaduceho,
akceptovateľného správania pričom upozorňuje na skutočnosť, že teória môže
predkladať všeobecne platné vzory správania, ale neexistujú všeobecne platné
pracovné postupy, ktoré by jednoznačne viedli priamo k očakávanej zmene. U jedného
klienta zmenu navodí trest a u iného zmenu vyvolá posilňovanie nedostatočne
osvojeného sociálne orientovaného správania atd. Navrátil upozorňuje, že analýza

128
problému a samotná práca s klientom sú podriadené dôslednému uplatňovaniu
vedeckej metodológie. Cieľom je na vedeckom základe zistiť a objasniť proces zmeny.
Pri behaviorálne orientovanej SP sociálny pracovník využíva celkový individuálny
potenciál klienta – jeho fyzické i psychické danosti, rozumové schopnosti ale tiež napr.
city.

Takto orientovaná SP vychádza zo základnej premisy behavioralizmu a síce, že k

vysvetleniu správania sa jednotlivca nepotrebujeme znalosti o ľudskom vnútri,
potrebujeme len poznať jeho konanie a možnosti ako ho pozitívne ovplyvniť o čom
svedčí aj Skinerovo tvrdenie: „Tým, čím sme, sme vďaka svojej histórii. Radi veríme
tomu, že si môžeme vyberať, že môžeme konať.../ale/ ja si myslím, že človek nie je ani
slobodný, ani zodpovedný. „Nezávislá“ ľudská bytosť je ilúziou, dobrým človekom je ten,
kto sa takému chovaniu prispôsobil a dobrá spoločnosť by bola založená na
behaviorálnom inžinierstve – vedeckom riadení správania metódami pozitívneho
posilnenia.“

Model zmeny správania je založený na prácach Pawlowa a Skinnera.

Podľa Pawlowa učenie prebieha na základe klasického podmieňovania, t. j. organizmus
sa môže na určité stymuly naučiť odpovedať reflexnými reakciami /stymul → reakcia/.
Naproti tomu Skinner hovoril o modele operantného podmieňovania, t. j. osvojujeme a
uchovávame si také správanie, ktoré vedie k príjemným následkom.
Model zmeny správania dosiahol najväčší rozvoj v šesťdesiatich rokoch, kedy ho
rozpracoval Edwin Thomas, ktorý dospel k zisteniam:
1) nežiaduce správanie podlieha tým istým pravidlám ako tzv. normálne správanie,
2) prejavy nežiaduceho správania sú tiež závislé na reakciách, ktoré vyvolávajú,
alebo na operačných činnostiach, prostredníctvom ktorých je takého správanie
realizované,
3) nežiaduce správanie bolo utvrdené takisto v procese vytvárania vzruchov,
4) toto správanie môže byť meniteľné prostredníctvom toho, čo vieme o procese
učenia sa.

129
Začiatkom 70. rokov Reid hovorí o behaviorálnej metóde prípadovej sociálnej práce,
ktorú charakterizoval ako krátkodobú, v čase ohraničenú metódu, ktorej cieľom je
pomôcť jednotlivcom a rodinám so psycho-sociálnymi problémami. Behaviorálna SP sa
realizuje prostredníctvom zadávania a riešenia úloh. Úlohou sociálneho pracovníka je v
spolupráci s klientom zostaviť súbor úloh, prostredníctvom ktorých je možné dosiahnuť
vytýčený cieľ čiže očakávanú zmenu správania.
Sociálny pracovník pomáha pri riešení a plnení zadaných úloh klientovi. Pracovník aj
klient majú dosiahnuť porozumenie konkrétneho problému, vhodne ho zaradiť a v
prípustnom čase ho vyriešiť /na jeho vyriešenie by malo stačiť 8 – 12 stretnutí,
realizovaných v rozpätí od 2 – 4 mesiacov/.

Navrátil uvádza šesť zásad, ktoré charakterizujú prístup behaviorálne orientovaného

sociálneho pracovníka:
1) orientácia na správanie – sociálni pracovníci sa zameriavajú na klientove
problémy, snažiac sa odhaliť ich príčiny,
2) orientácia na riešenie – pri úvahách o probléme a jeho príčinách je potrebné nájsť
aj vhodné riešenie,
3) pozitívna orientácia – predovšetkým pre terapeutický smer platí orientácia na
pozitívne myslenie. Je potrebné sústrediť pozornosť na silné stránky klienta a oceniť
každý, aj ten najmenší úspech,
4) postupovať krok za krokom – dosiahnutie konečného cieľa je náročná úloha,
ktorá predpokladá celá rad postupných krokov. Tieto „čiastkové“ ciele predstavujú ľahšie
dosiahnuteľné úspechy, čím na jednej strene zvyšujú pozitívnu motiváciu klienta a na
strane druhej odbúravajú nežiaduci strach. Plánovanú konečnú zmenu môžeme chápať
aj ako komplex malých postupných zmien,
5) flexibilita – ide predovšetkým o flexibilitu sociálneho pracovníka, ktorá sa
prejavuje v jeho schopnosti tvorivo prispôsobovať svoje obvyklé pracovné postupy
klientovým potrebám.
6) orientácia na budúcnosť – na rozdiel napr. od Freudovej psychoanalýzy, ktorá sa
usiluje vysvetliť aktuálne problémy klienta príčinami zakorenenými v jeho minulosti, sa

130
behaviorálna SP orientuje na to, čo je v živote klienta meniteľné a tým je jeho
budúcnosť.

Behaviorálna SP je reprezentovaná predovšetkým sociálnou prácou zameranou na

úpravu chovania, ktorá sa opiera najmä o teóriu učenia.

K rozvoju behaviorálne orientovanej SP prispeli také skutočnosti, ako:

• schopnosť pracovať s rôznorodými klientmi,
• rozvoj terapeuticky sa orientujúcej sociálnej práce, predovšetkým rozvoj rodinnej
terapie,
• negácia potreby poznania „podvedomia“.

Práve šírka klientely, s ktorou behaviorálne orientovaná sociálna práca pracovala,

prispela k vývoju niektorých odlišností vo vnútri behaviorálne orientovaného prúdu SP.
Tak sa vyvinula napríklad práca s detským klientom, ktorá bola založená nielen na
interakcii sociálneho pracovníka s dieťaťom, ale aj na spolupráci s rodičmi dieťaťa.
Pričom behaviorálna sociálna práca ponúka pomoc rodičom prostredníctvom
špecializovaných programov, zameraných na úpravu rodičovského správania. Tieto
programy majú výrazný psychologický základ. Podobne predovšetkým z psychológie
vychádzajú niektoré programy určené deťom s poruchami správania a to predovšetkým
programy zamerané na odstránenie strachu, fóbii, nočného pomočovania či sekundárne
získanej zajakavosti a pod.
Oproti tomuto psychologickému prístupu sa postupne vyvinul edukatívny smer
behaviorálnej SP, ktorého hlavným cieľom je dosiahnutie zmeny správania jednotlivcov,
skupín i komunít prostredníctvom edukatívnych metodických postupov. Tento smer sa
rozvíjal ako poradensko-terapeutický prístup so špecifickým zameraním na rodinu.
Sociálny pracovník zastáva pozíciu rodinného poradcu, ktorý pracuje súčasne so
všetkými členmi rodiny, pričom poradca vystupuje ako učiteľ alebo tréner. Jeho úlohou je
viesť členov rodiny prostredníctvom osobného kontaktu k dosiahnutiu žiaduceho modelu
správania.
Prevendárová upozorňuje, že pri diagnostikovaní problému je potrebné identifikovať:

131
• subjektívne vnímanie problémov jednotlivými členmi rodiny,
• udalosti, ktoré predchádzali vzniku problémového správania,
• udalosti, ktoré nasledovali po vzniku problémového správania a toto správanie
alebo spätne ovplyvňujú alebo sú s ním funkčne späté,
• predchádzajúce riešenia, ktoré už členovia rodiny vyskúšali,
• adaptačné schopnosti rodiny, ktoré sa môžu uplatniť pri riešení súčasného
problému.

V 60. rokoch sa začalo vo vzťahu k tomuto cieľu používať terminologické spojenie

terapia správania, rsp. úprava správania. Terapia správania je založená na učení sa
vhodným spôsobom interakcie a vhodnému správaniu prostredníctvom plánovito
navodených podmienok k učeniu. Prvým cieľom terapie a poradenstva je objasniť a
zachytiť pravidlá interakcie, objasniť reťazenie vzájomných konfliktov a nájsť základnú
matricu odmien a trestov. Predpokladom je, že vhodné a nevhodné správanie, žiaduce a
nežiaduce formy vzťahov a komunikácia a pod. sú rovnako jasné všetkým členom a
takisto je všetkými členmi akceptovaná dohodnutá forma posilňovania žiaduceho
správania.
V rámci behaviorálnej SP sa vyvinulo viacero modelov:
1) Kognitívno-behaviorálny model - základom tohto modelu sa stala myšlienka, že
určujúcim determinantom správania sa jedinca je interpretácia udalostí v prostredí,
pričom rozhodujúci význam má práve interpretácia udalosti samotným klientom.
Kognitívno-behaviorálny model operuje s pojmami mentálna reprezentácia a kognitívna
reštrukturácia , ktorá je založená na predpoklade, že pri vzniku nežiaduce správania
zohrávajú významnú úlohu maladaptívne myšlienkové vzory. Cieľom kognitívno-
behaviorálneho modelu je nahradenie týchto maladaptívnych myšlienkových vzorov
silnejšími, adaptabilnejšími myšlienkovými modelmi. Predstavitelia tohto prúdu
zdôrazňujú, že hlavnou úlohou sociálneho pracovníka je umožniť klientovi získať
požadované skúsenosti a vytvoriť podmienky, v ktorých si bude môcť klient nacvičovať
potrebné zručnosti.

132
2) Aplikovaná behaviorálna analýza - vychádza zo Skinnerových téz, kladie dôraz
na operantné podmieňovanie. Pracuje sa s trestom a odmenou. Je úspešná pri
vytváraní chýbajúcich zručností u ľudí s mentálnymi retardáciami.
3) Neobehaviorálny model - vychádza z klasického podmieňovania, uznáva vplyv
vnútorných premenných. Využíva sa pri liečbe úzkostí.
4) Miechenbaum vychádza z predpokladu, že správanie riadime vnútornou
verbalizáciou toho, čo chceme vykonať. Až po vyslovení vnútornej inštrukcie vykonáme
to, čo bolo naším zámerom.

33.HUMANISTICKÉ TEÓRIE SP

V rámci teórií sociálnej práce sú oba smery chápané ako humanistické. Oba modely
sa sústreďujú na človeka ako na autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností
hodnotu, sú zamerané viac na jeho vnútorný svet, než na bezprostredné chovanie
a často si kladú otázku zmyslu života.
K humanistickým a existenciálnym školám je počítaný rad známych terapeutických
systémov (napr. Rogersova terapia orientovaná na klienta).

Humanizmus v sociálnej práci

Carl R. Rogers (1951, 1970, 1977, 1998) je pravdepodobne najvýznamnejším

humanistickým autorom, ktorý ovplyvnil sociálnu prácu.

Humanistická teória je prezentovaná dvomi prístupmi:

133
 • Prístup orientovaný na klienta, je prístup akým sociálny pracovník pristupuje ku
klientovi a ako tento vzťah vníma klient.
Rogersovo pojatie práce s klientom je zreteľne humanistické svojou orientáciou na
klienta ako jednotlivca. Existenciálne motívy sú zreteľné v dôraze na kreativitu
jednotlivca.

• Transakčná analýza – formulovaná Erikom Bernom (1961, 1964) je teóriou

zreteľne inšpirovanou psychoanalytickým pojatím osobnosti. Preto je obvykle
považovaná za jednu z foriem humanisticky orientovanej teórie.
Do bežnej sociálnej práce sa ju nepodarilo vo veľkom integrovať, zostáva skôr
terapeutickým systémom, s ktorým pracujú len školení a trénovaní špecialisti.

34.EXISTENCIONALISTICKÉ TEÓRIE SP
Existencializmus v sociálnej práci
 zameranie sa na seba, chápanie seba, využívanie svojich schopností – existencia.

Sme slobodní v jednaní, ale nie sme zbavení ani zodpovednosti voči druhým, ani voči
tlakom, ktoré z okolia prichádzajú.
Bytie pre seba totiž obsahuje ničotu. To znamená, že dôsledkom vedomých
rozhodnutí, môžu byť negatívne výstupy. Bytie pre seba sa môže uskutočňovať len vo
vzťahu k iným ľuďom. Napríklad radu pocitov môžeme prežívať len prostredníctvom
reakcie druhých ľudí na naše chovanie (napr. hanba). Z tohto dôvodu je pripisovaný
veľký význam sociálnym skupinám.
Aj keď je existenciálne ladená sociálna práca primárne orientovaná na individuálnu
prácu s klientom, predpokladá sa, že sociálny pracovník chápe širšie spoločenské
a politické súvislosti problémov svojich klientov. Na rozdiel od politickej sociálnej práce
však o politickú zmenu neusiluje.

134
 • Existenciálna analýza a logoterapia – V. E. Frankl založil terapeutický smer,
ktorý nazval existenciálna analýza a logoterapia (1996a, 1996b, 1997).
Vychádza z myšlienky, že základnou ľudskou potrebou je vôľa ku zmyslu.
V prípade, že táto potreba zostáva nenaplnená, môžu vznikať psychické,
somatické i sociálne problémy.

Existencionalistické prístupy v TSP

Existencionalizmus – je jedným z prístupov v teórii SP na ktorý sa pozerá ako na

humanistický smer (Sartre napísal „exetencionalizmus je humanizmom).
Extencionalizmus spolu s humanizmom sa sústreďuje na človeka ako na autonómnu
osobnosť, ktorá má za všetkých okolností hodnotu, je zameraná na zvlášť na vnútorný
svet jedinca než na bezprostredné správanie a často si kladie otázku zmyslu života.

Existencionalistické a humanistické modely SP predpokladajú, že názory, postoje

a interpretácia každého jednotlivca sú platné a cenné. Odmietajú možnosť objektívneho
neutrálneho pohľadu na správanie a sociálnu interakciu. Sociálny pracovník svojim
klientom pomáha odhaľovať rôzne významy, ich skúsenosti, identifikuje kontrasty
a dvojznačnosti zážitkov.

Obsiahle zhrnutie existencionálneho poňatia SP vykonal THOMSON.

Svoju analýzu sústreďuje na existencionálnu ontológiu (ontológia – učenie o bytí)
a rozoberá spôsob, akým existencionalizmus chápe človeka a jeho bytie.

Centrálnym pojmom existencionálnej SP je BYTIE. Thomson sa drží Sartrovej ontológie

a rozlišuje:
- bytie o seba – označenie obyčajnej existencie

135
 - bytie pre seba – ktoré sa prejavuje plánovaním a rozhodovaním o tom, čo má byť
dosiahnuté

Ďalším pojmom Sartrovho exitencionalizmu, ktorý Thomson vysvetľuje

v existencionalistickej SP je ABSURDITA ŽIVOTA – život je absurdný, pretože nemá
žiadny konečný zmysel (Sartre je ateista). Sartrova náuka ukladá človeku mimoriadnu
zodpovednosť. Človek sa môže vytiahnuť z ničoty iba vlastným vzmáhaním. Je
zodpovedný iba sám sebe – inak nikomu inému a už vôbec nie Bohu.

FRANKL – založil terapeutický smer, ktorý nazval existencionálna analýza

a logoterapia. Vychádza z tézy, že základnou ľudskou potrebou je vôľa k zmyslu.
V prípade, že táto potreba je nenaplnená, môžu vznikať psychické, somatické a sociálne
problémy.

Predmetom záujmu logoterapeuta sú teda predovšetkým „bezzmyselnosti“ ktoré sú

označované ako existencionálne vákuum. Frankl predpokladá, že v dôsledku
existencionálnej frustrácie – teda neschopnosti nájsť zmysel života – sa môžu vyvinúť
problémové správania (drogy, agresivita, kriminalita, rizikové sexuálne správanie)
Sloboda je podľa Frankla základnou charakteristikou ľudskej existencie. Existuje
sloboda:
– od a sloboda –k.

Kľúčovou otázkou existencionálnej analýzy a logoterapie je otázka zmysluplnosti

života.
Človek sa podľa Frankla vôbec nemá pýtať „Aký má život zmysel?“ pretože otázky
vyslovuje sám život a našou úlohou je iba odpovedať. Zmysel každej životnej situácie
má subjektívnu a objektívnu zložku. Zmysel človek nachádza predovšetkým
uskutočňovaním hodnôt. Frankl delí hodnoty na tvorivé, zážitkové a postojové.
1. Tvorivé hodnoty- sa najčastejšie realizujú prácou. Frankl zdôrazňuje, že nie je
podstatné čo človek robí, ale ako to robí (s nasadením, bez záujmu, nepoctivo)
2. Postojové hodnoty – sa realizujú v osudových situáciách, ktoré nie sú
ovplyvniteľné. V takýchto situáciách môže človek uskutočniť svoj hodnotový

136
 výkon tím, že prijme svoje utrpenie. Otázkam utrpenia venoval Frankl veľkú
pozornosť – dokiaľ trpíme, zostávame duševne živí. V utrpení rastieme
a dozrievame. Utrpenie prináleží k zmysluplnému životu rovnako ako osud
a smrť.

Logoterapia – ľudský osud má podľa Frankla dimenziu biologickú, psychologickú

a sociologickú.
Logoterapia vychádza z predpokladu, že človek má voči všetkým týmto aspektom osudu
slobodu. Logoterapia sa k človeku stavia ako s svojbytnému subjektu, ako k bytosti
odarenej slobodou a zodpovednosťou. Základnou metódou logoterapie je sokratovský
rozhovor.

Klient formou otázok vedený k premýšľaniu a prijatiu vlastného života ako úlohy. Neskôr
bol tento spôsob práce s klientom označený ako modulácia postoja.
Popri tejto hlavnej metóde disponuje logoterapia niekoľkými špecifickými technikami,
ktoré sú užitočné pri zvládaní neurotických symptómov.
- paradoxná intencia
- dereflexia – jej podstatou je téza „za šťastím sa nedá ísť, šťastie prichádza
samé“.
- prevedenie problému na spoločného menovateľa – pri jej použití môže byť
komplikovaná voľba redukovaná napr. na otázku straty/zisku. Ich porovnávaním
môže klient dospieť k voľbe, ktorú považuje za hodnotnejšiu.

35.EKOSOCIÁLNE TEÓRIE SP
Sociálna práca, ako každá vedná disciplína, prechádza určitým vývojom.
Následkom nástupu novej vlny chudoby v 60. rokoch minulého storočia bol
terapeutický prístup v sociálnej práci označovaný ako málo efektívny. Začalo sa
reformné úsilie o nové chápanie samotnej sociálnej práce, ktoré vyústilo do tzv.
ekologického prístupu v sociálnej práci. Jeho výsledkom bol zrod a rozvoj
ekologických a ekosociálnych teórií sociálnej práce, ktoré sa výraznejšie presadili
v 70. – 80. rokoch.

137
 Klasickou prácou z odboru sociálnej ekológie je dielo Urie Bronfebrennera.
Podľa neho sa ekológia ľudského vývinu zaoberá pokračujúcim vzájomným
prispôsobovaním medzi aktívnym, vyvíjajúcim sa človekom a meniacimi sa
vlastnosťami jeho bezprostredných oblastí života. Tento proces je neustále
ovplyvňovaný vzťahmi týchto oblastí života medzi sebou a väčšími kontextami,
v ktorých sú zakotvené.

S aplikáciou ekologických modelov sa môžeme stretnúť pri riešení mnohých

praktických problémov. Napríklad Matoušek (2001) uvádza projekt Andrewsovej
a jej kolegov s názvom „Silné susedstvá, silné rodiny - námety pre posilnenie
rodín prostredníctvom susedských vzťahov“. Vo svojej práci zobrazujú grafický
model sústredných kružníc (obr.1), v jeho strede je rodina (mikrosystém), ktorá je
obklopená systémom bezprostredných sociálnych opôr : príbuzenstvo, priatelia,
susedia, pracovisko, farnosť, zariadenia dennej starostlivosti (mezosystémy): tie
sú obklopené ďalším medzikružím, nazvaným „potenciálne zdroje komunitnej
podpory“ a obsahujúcim zdravotné služby, vzdelávacie a podporné programy,
dopravu, políciu, súdy, sociálne služby, banky, knižnice, komunikačné systémy,
poradenské služby (exosystémy). Posledné okružie potom tvorí prírodné
prostredie, médiá, ekonomika, zákony, politika a jej jednotlivé oblasti – občianske
práva, bývanie, verejné práce, dane, úvery, vzdelanie, doprava, prostredie,
sociálne veci, zdravotné poistenie,.. - čo všetko tvorí tzv. sociálne vplyvy a čo by
sme mohli nazvať makrosystémy. Do popredia tu vystupujú systémy sociálnych
opôr, v ktorých práve susedstvo môže predstavovať dôležitý prvok.

138
 súdnictvo OSN armáda

štát škola

právo farnosť priatelia veda

internet služby deti rodičia pracovisko doprava

umenie MIKRO MEZO MAKRO

zdravotná
starostlivosť príbuzenstvo

kultúra
NGOs - podporné sociálne programy svet

médiá

Európske spoločenstvo polícia

hospodárstvo

Obr. 1 Rôzne systémy vo fenomenologickom ponímaní ( Matoušek, 2001)

Germain a Gittermann chápu jedinca ako účastníka nepretržitej vzájomnej výmeny so
všetkými časťami v svojom okolí. V tomto procese prichádza k zmene vlastného

139
fyzického i sociálneho prostredia ako aj vplyvu kontinuitných, prispôsobovacích
procesov a k zmene samotného jedinca. Germain a Gittermann vypracovali tzv. life –
model, ktorými sú ľudský potenciál, prispôsobivosť, podmienky prostredia. Pričom pri
transakciách medzi jednotlivcom a prostredím môže prísť k poruchám spôsobeným
najmä nedostatočným prispôsobením sa jednotlivcov. Germain a Gittermann rozdeľujú
tieto príčiny do troch skupín:
udalosti meniace život, vývinovo podmienené zmeny ( puberta, choroba, smrť...)
situácia s nezvyčajným tlakom prostredia ( zlé bytové podmienky, živelné katastrofy,
zlyhávajúce organizácie),
komunikačné a vzťahové problémy (rodina, partnerstvo, pracovisko,...).
Od sociálnej práce sa potom očakáva, že bude nápomocná pri nachádzaní optimálneho
fungovania jedinca v spoločnosti. Objektom vedeckého záujmu v sociálnej práci sa tak
podľa Wendta majú stať skúsenosti ľudí, ktorí zažívajú obmedzovanie a nedostatok na
vlastnej koži. Úlohou sociálnej práce podľa Wendta je pomáhať ľuďom
v (samostatných) i neľahkých situáciách. Predmetom je spoločenský a individuálny
spôsob života v empirických detailoch jeho úspechov a zlyhaní. Z ekologického
hľadiska si berie sociálna práca za predmet v spoločnosti rozšírenú problematiku, ktorá
vystupuje v životných situáciách jednotlivcov a sociálnych skupín.
Wendt za hlavné kategórie ekosociálnej teórie pokladá:
domácnosť a životný poriadok
ekologické bilancovanie
samoorganizáciu
životnú pozíciu
polia a kompetencie
zdroje
premáhanie, riešenie, zvládanie
podporu
prepojenie.
Wendt vo svojich prácach rozpracováva tiež otázky tzv. „humánneho ekosystému“,
sebamanažmentu a manažmentu sociálnej práce. Humánny ekosystém je podľa neho
vytváraný na materiálnej báze komponentmi, ktorými sú jednotlivci a skupiny

140
nachádzajúci sa v rôznych druhoch výmenných procesoch, v ktorých sú od seba
v rôznej miere závislí. Súčasťou humánneho ekosystému je okrem ľudského faktoru
tiež hospodárstvo, politika a kultúra. V minulosti individuálny a sociálny spôsob života
tvorili nedeliteľný celok, ktorý Wendt nazýva „life managmentom“, pričom moderná doba
priniesla rozštiepenie tohto jednotného systému. Sociálny spôsob života je riadený
existujúcimi systémami ( právnym, systémom sociálnych služieb, ..). Individuálny
spôsob života predpokladá predovšetkým schopnosť jednotlivca zaradiť sa do
fungujúcich sociálnych systémov. V praxi to znamená vzdelanie, prácu, vedieť narábať
s financiami. Wendt túto schopnosť preniknúť a zaradiť sa do sociálnych systémov
nazýva sebamanažmentom. V prípade, že jedinec potrebuje pomoc na zvládnutie tohto
procesu je potrebné, aby mu bola ponúknutá. Sociálna práca má dve základné možnosti
ako pomáhať jednotlivcom i skupinám v tejto oblasti:
Management vplyvu – orientácia na získanie vplyvu prostredníctvom verejnej práce,
kde ide o využitie sociálneho marketingu, činnosť politického aparátu, ...
Managment podpory – využívanie priamej interakcie s individuálnymi klientmi a ich
rodinami.
Podľa Wendta má táto metóda 6 fáz:
vstupná fáza
ohodnotenie
plánovanie a sprostredkovanie zdroja
managment uskutočnenia podpory
kontrola a evaluácia
ukončenie.
Ďalším reprezentantom ekosociálne orientovanej sociálnej práce je Hans Thiersch.
Spolu s Wendtom obaja pristupujú k budovaniu sociálnych teórií systémovo, pričom
zdôrazňujú význam činnostného charakteru sociálnej práce. Thiersch vo svojej
teoretickej koncepcii presadzuje všeobecné úvahy sociálno - pedagogickej teórie. To
znamená, že Thiersch pokladá pedagogické metódy za východzie metódy praxe
sociálnej práce. V centre teoretickej pozornosti má stáť to, čo napĺňa prax sociálnej
práce, a to je problematika všedného dňa.

141
Túto všeobecnú koncepciu sociálnej práce orientovanej na životné okolie konkretizuje
Thiersch piatimi maximami jednania.
Sociálna pedagogika orientovaná na životné okolie koncipovaná podľa týchto
štrukturálnych maxím má za následok neustále zasahovanie sociálnej práce.
Zasahovanie je chápané ako nevyhnutnosť prekračovania hraníc, napríklad v sociálnej
politike, politike trhu zamestnanosti, školskej, bytovej, rodinnej oblasti, pre zastupovanie
záujmov adresátov. Ako druhé si sociálna práca orientovaná na životné okolie vyžaduje
vysokú reflexiu, suverenitu a vlastné pozície, ktorá musí ísť ruka v ruke so schopnosťou
sebakritiky.
Pre autorov moderných učebníc sociálnej práce predstavuje ekologická či
ekosystémová perspektíva jeden zo základných konceptov a referenčných rámcov, bez
ktorých si - podobne ako bez „systémového prístupu“ a „riešenia problémov“ -
súčasnú teóriu i prax sociálnej práce nevedia predstaviť. Copton a Galaway
predstavujú v rámci ekologickej perspektívy tzv. model „person–in–situation“ – model
„osoba –v–situácii“.
Sociálny pracovník sa podľa nich zameriava na problémy, ktoré sa rozdeľujú do troch
oblastí:
problémy a potreby spojené s úlohami, ktoré súvisia s vývojovými etapami životného
cyklu,
problémy a potreby spojené s úlohami viazanými na užívanie a ovplyvňovanie prvkov
prostredia,
problémy a potreby spojené s interpersonálnymi prekážkami a zábranami, ktoré sťažujú
fungovanie rodiny alebo skupiny, ktorá sa vyrovnáva s vývojovými úlohami alebo
s úlohami, ktoré pred ňu kladie prostredie.
Ekologický model sa zameriava na transakcie a kontakty jedincov a ich prostredie,
pričom sa predpokladá stav stálej vzájomnosti, reciprocity a vzájomného utvárania
a ovplyvňovania. Nehľadajú sa iba problémy, konflikty a slabé stránky, ale tiež silné
stránky, zdroje, kvality, ... Jedným zo základných pojmov sa i tu stáva koncept sociálnej
role.

142
Kirst – Ashman a Hull hovoria podobne o modeli „person-in-environmet“ – „osoba
v prostredí“. Komunikácia a interakcia sú aktívne a dynamické akty, pri ktorých je
investovaná alebo prijímaná určitá „energia“.
V tejto súvislosti zavádzajú autori ďalšie pojmy:
Vstup či „prísun“ („input“) je určitá forma energie, ktorá vstupuje do života danej osoby
(napr. fyzická asistencia a emočná podpora stárnucemu klientovi).
Výstup či „výdaj“ („output“) je naopak určitá forma energie, ktorú jedinec vydáva, alebo
ktorú mu jeho prostredie odčerpáva.
Styčná plocha či „rozhranie“ („interface“) je práve to miesto, v ktorom dochádza
k interakcii medzi jedincom a prostredím.
Adaptácia je schopnosť prispôsobovať sa podmienkam okolia – implikuje zmenu
a vyžaduje často určité úsilie a energiu. Sociálni pracovníci často pomáhajú ľuďom
práve pri nasmerovaní energie tak, aby úsilie klientov bolo produktívnejšie.
„Zvládnutie“ či „ coping“ je takou formou adaptácie , ktorá zahrňuje úsilie a schopnosti
pri prekonávaní problémov.
Interdependencia je vzájomná opora poskytovaná jednou osobou druhej, ich vzájomné
spoliehanie sa jeden na druhého.

36.SYSTÉMOVE TEÓRIE SP
Systémový prístup je v súčasnosti jedným z hlavných trendov v humanitných vedách,
najmä v psychoterapii, psychológii, sociálnej práci, pedagogike, sociológii a pod.

Odborná diskusia vyústila do vypracovania celého radu teórií sociálnej práce.

K najznámejším môžeme zaradiť napríklad psychosociálnu teóriu konania, ekosociálnu
teóriu atď. Dominantné postavenie si v teoretickej rovine na rozhraní 70. a 80. rokov
získala systémová teória sociálnej práce, ako najvhodnejšia teoretická základňa pre

143
rozvoj komplexne chápanej sociálnej práce. Je to však smer, ktorí ako v teórii, tak
i v praxi si vyžaduje komplexný prístup k riešeniu individuálnych problémov.

Systémovú teóriu je potrebné chápať ako jeden integračný výkon, službu rôznych
vedeckých disciplín, ktorá posúva do popredia štrukturálne podobnosti svojho predmetu.
Už samotný pojem systém ukazuje orientáciu na pomery nasmerované k sebe, na
vzťahy, ktoré sa menia a z ktorých vzniká neskôr celok so svojimi špecifickými
vlastnosťami.
Systémová teória je zastúpená v rôznych vedeckých oblastiach ako filozofia,
inžinierske vedy, organizačné poradenstvo, terapia, tak i v oblasti sociálnej práce.
Táto teória umožňuje, aby sa výraznejšie presadila orientácia na celky, napr. na
rodinu (rozvoj rodinnej terapie), organizáciu či spoločnosť ako celok.
Ako už vyplýva zo samotného názvu, základným prvkom týchto teórií je systém.

Pojem systém – systém je skupina objektov prepojená vzťahmi medzi objektmi a medzi
ich atribútmi.

Systémy sú koncepty, píše Gencen (1983:13), ktoré využívame, aby sme dodali
našej skúsenosti určitý poriadok (napr. hospodárske systémy alebo biologické
ekosystémy).

Pre sociálneho pracovníka, ktorého najčastejšou rolou je postavenie

sprostredkovateľa „dohody“ medzi rôznymi predstavami klientov zúčastnených v nejakej
obtiažnej situácii, je prvotnou úlohou posúdenie danej situácie s ohľadom na
nasledujúce základné charakteristiky. Na základe posúdenia prvotnej situácie, sociálny
pracovník zvolí pri každom z klientov jeden zo základných postupov:

 Ponúkanie spolupráce – je taký postoj sociálneho pracovníka voči klientovi, ktorý

charakterizuje veta: Povedz mi, v čom Ti môžem byť prospešný. Tento postoj otvára
klientovi i pracovníkovi možnosť spolupráce na vytvorení pracovného kontraktu, ktorý
obsahuje:

144
 - ciele, ktoré majú byť dosiahnuté;
- kroky, ktoré je nutné spraviť k dosiahnutiu cieľov;
- kritériá, ktoré umožnia posúdiť, či sú ciele dosahované a či nie.
K dosiahnutiu kontraktu vedie proces dojednávania, čo je vlastne vzájomné
vyjasňovanie a zlaďovanie (fitting) pozícií, predstáv a očakávaní pracovníka i klienta.

 Preberanie starostlivosti – je taký postoj sociálneho pracovníka voči klientovi, ktorý

charakterizuje veta: Podľa názoru určitej osoby (môjho, kolegovho, sudcovho,
matkinho atď.) potrebuješ to a to zmeniť. Môžeme na tom pracovať? Tento postoj
dáva klientovi dve možnosti, prijať, alebo odmietnuť. Systémové kritériá preberania
starostlivosti sú nasledujúce: reflexia vlastnej voľby medzi ponúknutím spolupráce
a preberaním starostlivosti a ďalej transparentnosť a úžitok.

Jedinec musí hľadať riešenia tak, aby napĺňanie jeho potrieb a želaní nebolo
v rozpore so záujmami ostaných, respektíve, aby jeho konanie pri napĺňaní týchto
potrieb nepoškodzovalo iných.
Individuálne aj sociálne hodnoty sú v systémovej teórii chápané ako determinujúce
elementy. Ako základné hodnoty uznávané na oboch stranách vystupujú individuálna
sloboda, spravodlivosť, vzájomná pomoc a sociálna výmena, ktoré napomáhajú k
udržaniu sociálnej rovnováhy.

V západných krajinách sa systémový prístup v súčasnej dobe uplatňuje stále

intenzívnejšie vo všetkých oblastiach služieb ľuďom, lebo prináša do tohto systému
niekoľko nových tendencií:

 Krátkodobosť – zameranie sa na ciele umožňuje skrátiť čas potrebný k náprave

obtiažnej situácie či vyriešeniu problému. Obmedzuje psychickú záťaž kladenú na
konzumentov týchto služieb – klientov, ako aj na pracovníkov a pomáha „pri“
syndróme vyhorenia.
 Efektivita – snaha využiť všetky dostupné zdroje v záujme rýchleho vyriešenia
prípadu je výhodná pre platcov služieb. Vzhľadom k tomu, že väčšina týchto

145
 služieb je hradená z verejných zdrojov, je veľmi dôležité zaistiť ich efektívne
využívanie. Systémový prístup ponúka nástroj v podobe cielenej reflexie
používaných metód a postupov v danom kontexte.

Hollstein-Brinkmann (2001, s. 170) poukázal na význam systémovej teórie pre oblasť

sociálnej práce nasledovne: „Systémová teória funguje ako teoretická spona, ktorá
umožňuje spojenie rozličných sociálnych kontextov a dimenzií tvorby teórie, čím môže
jestvujúce poznanie znovu zaradiť z nových hľadísk“.

Systémová teória je postavená na štyroch základných pilieroch, ktoré zodpovedajú vo

svojej podstate rovnakému počtu funkcií subsystémov, z ktorých sa spoločnosť ako
jednotný celok (teda systém) skladá:
a) Subsystém sociálny, ktorý plní integratívnu funkciu,
b) Subsystém kultúry,
c) Subsystém osobnosti,
d) Subsystém správania sa organizmu.

Sociálnym systémom rozumieme zložitý, vnútorne štrukturovaný celok, ktorý je

zameraný na konanie smerujúce k dosiahnutiu a zachovaniu homeostázy.

Luhman (1986) prikladá najväčší význam komunikácii medzi jednotlivými subsystémami

navzájom a tiež komunikácii medzi subsystémom a systémom.

Hollstein-Brinkmann (2001, s. 46) spoločnosť chápe „ako sieť sociálnych systémov,

ktoré sú vytvárané indivíduami. Tieto tvoria priesečníky, styčné body alebo uzly, pričom
zároveň spoluvytvárajú v diferencovaných spoločnostiach viacero sociálnych systémov“.

Každý systém je možné zaradiť medzi systémy operujúce v makrorovine, mezorovine

alebo mikrorovine.

146
 V jednotlivých rovinách operujú systémy zamerané na rôzne aktivity, napr.
v mikrorovine operujú systémy zamerané na individuálne ľudské aktivity. V mezorovine
operujú systémy orientované v troch základných aktivitách, ktorými sú interakčné,
organizačné a pomocné aktivity. V makrorovine operujú všetky systémy, ktoré síce nie
sú priamo spojené s jednotlivcom, ale majú na neho vplyv ako napr. sociálna politika,
systém sociálneho zabezpečenia a podobne.

SYSTÉMOVÉ TEÓRIE SOCIÁLNEJ PRÁCE

Systematický prístup je v súčasnosti jedným z hlavných trendov v humanitných

vedách. Jeho prínos je tom, že je uceleným a vedecky podloženým variantom
pohľadu na človeka a spoločnosť , ktorý ponúka nové možnosti, ako zaobchádzať so
sociálnymi a psychosociálnymi javmi. Formoval sa v druhej polovici 20.stor. ako
výsledok postupnej zmeny paradigmy v prírodných a spoločenských vedách.

Hollstein-Brinkmann zdôrazňuje význam Jensenovho tvrdenia, že teoretickou

podmienkou systémovej teórie je sociálna rekonštrukcia reality pre rozvoj
vlastnej systémovej teórie.

Požiadavka systému je relatívne stará, vývoj systémovej teórie je možné chápať

ako vývoj jedného vedeckého prístupu v teoretickom skúmaní, pre ktorý je
charakteristické skúmanie fungovania časti a celku.

SYSTÉMOVÚ TEÓRIU
- je potrebné chápať ako jeden integračný výkon, službu rôznych vedeckých disciplín,
ktorá posúva do popredia štrukturálne podobnosti svojho predmetu. Je jedným
z teoretických prúdov reagujúcich na nespokojnosť s výsledkami praxe, umožňuje

147
výraznejšie sa presadenie orientácie na celky (rodina..) , organizácie či spoločnosť
ako celok.
- táto teória reaguje na všetky soc. problémy posledných 30.rokov, ako aj na
skutočnosť že riešenie väčšiny týchto problémov prekročilo úzky rámec jednotlivej
disciplíny.
- ide o súbor niekoľkých teoretických prúdov v soc. práci
- funguje ako teoretická spona umožňujúca spojenie rozličných soc. kontextov
a dimenzií tvorby teórie čím môže jestvujúce poznanie znovu zaradiť z nových
hľadísk
- nástroj intergrácie jednotlivých teórií, ktorý dokáže navzájom spájať vysvetľujúce
poznatky jednotlivých vied, ich definície predmetu a spôsoby práce. Rozličnými
systémovo teoretickými prístupmi sa dajú zachytiť všetky roviny konania a popisy soc.
práce.
- najrozpracovanejšia teória

PREDSTAVITELIA:
minulosť: akvinský, Vives, Korlo, Montesqui, Spencer, Paret, Kant, Hegel,
Rousseaou, Marx, Masaryk, Moreno, Weber, Parson ....
Novší autori: Bernard, Simon, Staub-Bernasconi, Hollstein, Brinkmann, Henderson,
Wendt, Ludewig, Lussi, Lutmann

V súčasnosti dosiahla táto teória globálneho rozmeru., takmer neexistovala vedná

disciplína, v ktorej by si táto teória nenašla svoje špecifické vyjadrenie. Základom
tejto teórie je problematika vzťahu systému a subsystému, čiže celku a jeho častí.

O rozvoj systémových teórií sa výrazne zaslúžili: Goldstein, Pincus, Minahanová,

Specht, Germainová, Elliot

Systémové teórie vychádzajú zo všeobecnej systémovej teórie von

Bertanlanffyho a postupne ju aplikujú na prax (podľa Bertanlanffyho je systém
množina prvkov, medzi ktorými vzniká vzájomné pôsobenie) . obsahujú v sebe

148
viacero prúdov, ktoré sú rozdielne. Rozdielnosť je čiastočne spôsobená aj dvomi
odlišnými prístupmi k vymedzeniu základného problému soc. práce.
Systémová teória bola rozpracovaná na základe funkcionalizmu a kybernetiky,
pričom je chápaná ako všeobecná teória, ktorá má svoje miesto v oblasti prírodných
vied, vo fyzike, biológii, ako aj spoločenských vedách a to najmä v psychológii,
sociológii, pedagogike.
Základným prvkom týchto teórií je systém, t. j. niečo čo sa skladá z množstva
jednotlivých súčastí. Je to súbor elementov navzájom závislých, ktoré sú vo
vzájomnej interakcii. Jednotlivé prvky sú organizované a tvoria celok, ktorý sa nedá
zredukovať na sumu jednotlivých prvkov, ktoré ho tvoria. Rôzne prvky systému sa
vyznačujú hierarchiou, rôznorodosťou, špecializáciou.

Podľa Staub-Bernasconi sú v systémových teóriách soc. práce jasne rozlíšeteľné

dva prístupy chápania predmetu soc. práce:
1. tzv. Durheimovský alebo funkcionalisticko-holistický prístup: konkrétni
jednotlivci sú chápaní ako čiastkové soc. systémy. Centrálne otázky soc. práce
sú: - problematika soc. odchýliek od kauzálnych hodnôt a soc. noriem
- problematika dezorganizácie soc. celkov
- problematika soc. kontroly a možných soc. sankcií
- problematika dysfunkčnej konfliktivity niektorých soc. skupín
Pre takto orientovanú soc. prácu je typické:
a) nevenuje dostatočný odborný záujem variabilite a originalite jednotlivých
subsystémov tvoriacich centrálny systém – spoločnosť
b) nedostatočný odborný záujem významu dynamických vzťahoch medzi
jednotlivými soc. subsystémami
c) soc. práca sa dostáva do direktívnejších pozícii, ale predovšetkým do
pozície toho, kto je zodpovedný za nastolenie požadovaných soc. zmien
d) úlohou soc. práce je prispieť k spoločenskej stabilite a k disciplíne
e) zamestnávateľom soc. pracovníka je spoločnosť a zamestnávateľ (štát,
komunita, etnikum spol.trieda) vystupuje ako nadradený systém, ktorému
sa vo svojom konaní majú prispôsobiť všetky subsystémy

149
 f) soc. práca má funkciu najmä technokraticko-normalizačnú, kontrolnú =
dve elementárne funkcie soc. práce
Predstavitelia: PARSON, HEARN, FALCK, GERMAIN, GITERMAN,

WENDT, BAECKER

2. atomistický prístup: za základ pokladá jednotlivých konkrétnych ľudí

( autonómne viac nedeliteľné jednotky – systémy). Spoločnosť je chápaná ako
okolie systému resp. ako jeho prostredie, ktoré buď podporuje rozvoj
základného, autonómneho systému alebo pôsobí rušivo. Ľudia vystupujú ako
slobodné, autonómne bytosti. Dôležité sú individuálne motívy, záľuby a ciele.
Intervencia z okolia je chápaná ako nedovolený zásah ako manipulácia, moc
ktorá obmedzuje.
Predstavitelia: DELL, WILKE, LUDEWIG, DEWE, SCHIEPECK atd

Systémová teória nemá charakter jednej uzatvorenej teórie, skôr predstavuje

všeobecnú modelovú predstavu, ktorá nachádza uplatnenie v rôznych sociálno-
vedeckých teóriách.

TYPY SYSTÉMOVÝCH TEÓRIÍ

Hollstein-Brinkmann, Lüssi, Staub-Bernasconi... zhodujú sa v názore, že v soc.

práci je možné hovoriť o týchto systémových teóriách, ktoré sú vnútorne rozdielne:
1. teória sebaorganizujúcich systémov
2. teória integrácie
3. systémová činnostná terapia soc. práce
4. ekosociálna systémová teória
5. teória komunikatívneho konania

ZÁKLADNÉ PRINCÍPY systémových teórií:

a. systém
b. komplexnosť
c. vzťah časti a celku

150
 d. hierarchia
e. okolie a systém
f. homeostáza a pod.

človeka a prostredie treba chápať ako jeden špecifický systém. Vzťah jednotlivca
a celku treba študovať v jeho rozložených častiach, ktoré navzájom voči sebe vystupujú
ako samostatné systémy.

SYSTÉM je niečo, čo sa skladá z množstva jednotlivých súčastí. Vlastné komponenty

sú viazané vnútornou štruktúrou systému, ktorá sa realizuje prostredníctvom množstva
vnútorných vzťahov. Vnútorná väzba určuje hranice systému. Systém a okolie majú
tendenciu navzájom sa ovplyvňovať. Ľudskí jedinci sú v rámci systému chápaní ako
schopné, samostatne sa vzdelávajúce biosystémy, charakteristické najmä potrebou
uspokojovania biologických, psychických, sociálnych a kultúrnych potrieb. Ľudský
mozog = špecifický subsystém, jeho funkciou je udržiavanie vzťahov s okolím, ďalej sú
to city, pamäť, pozornosť, učenie, komunikácia, hodnotenie a pod.

Človek ako systém disponuje základnou funkciou – pohotovosťou k uspokojovaniu

vlastných potrieb. Množstvo a hierarchia potrieb je daná vnútornou výbavou systému.
Základné potreby sú: - fyzické potreby, realizované na báze látkovej výmeny

 senzorické potreby
 potreba telesnej celistvosti a nedotknuteľnosti ( potreba ochrany pre
zranením, násilím)
 potreby viazané na sexuálne aktivity
 emocionálne potreby
 potreba rôznosti
 potreba orientácie v prostredí
 potreba jasných pravidiel a soc. noriem
 potreba originálnosti
 potreba slobody a autonómie
 potreba soc. uznania

151
  potreba soc. príslušnosti
 potreba zmysluplných cieľov a motivácie
 potreba rovnováhy medzi dávaním a braní, potreba spravodlivej výmeny

jednotlivé potreby sa líšia svojou naliehavosťou, silnou tendenciou k uspokojovaniu,

pružnosťou, vzájomnou determinovanosťou, individuálnym významom. Ľudský život =
cyklus uspokojovania potrieb a napĺňania vlastných želaní. Môže postaviť jedinca do
konfliktu s inými ľuďmi či skupinami. Hodnoty = ohodnotené potreby, základné hodnoty –
osobná sloboda, spravodlivosť, vzájomná pomoc, soc. výmena.

ZÁKLADNÉ PILIERE systémovej teórie: zodpovedajú vo svojej podstate rovnakému

počtu funkcií subsystémov, z ktorých sa spoločnosť ako jednotný celok – systém skladá:

1. subsystém sociálny, ktorý plní ingratívnu funkciu

2. subsystém kultúrny
3. subsystém osobnosti
4. subsystém správania sa organizmu

Sociálny systém – zložitý vnútorne štrukturovaný celok, ktorý je zameraný na konanie

smerujúce k dosiahnutiu a zachovaniu homeostázy.

Parson – základná myšlienka systémovej teórie je funkciovanie jednotlivých

subsystémov a optimálne fungovanie spoločnosti ako jedného systému

Luhmann – spoločnosť chápe dynamickejšie, ako otvorený systém

NOVÉ PRVKY, ktoré priniesla teória systémov do praktickej a teoretickej roviny:

o vzťah časti a celku: časti chápe na základe dynamiky celku. V centre pozornosti
nie sú časti ale organizačný model.
o systematické myslenie: každý objekt, každá jeho časť je chápaná ako vzor
v nedeliteľnej sieti vzťahov.dôležité vlastnosti sa tvoria v interakcii s inými
objektami. Hlavný dôraz – rovnováha alebo stabilita soc. systému

152
 o vzťah štruktúry a procesu: systematické myslenie ho rieši nasledovne: každý
proces postihuje štruktúru a každá štruktúra je prejavom procesu. Systematické
myslenie = procesuálne myslenie
o postupný prechod od objektivity ku konštrukcii skutočnosti
Každá osoba je systémom a spojenie viacerých osôb tiež vytvára systém. Všetky živé
systémy sa skladajú zo subsystémov a okolia. Človek ako soc. bytosť patrí k množstvu
soc. systémov, napr. rodina, firma, trieda a pod.
každý systém je možné zaradiť medzi systémy operujúce v makro( systémy nie priamo
spojené s jednotlivcom no majúce na neho vplyv, napr. soc. politika), mezo( interakčné,
organizačné a pomocné aktivity systémov) alebo mikrorovine ( systémy zamerané na
individuálne ľudské aktivity).

OTÁZKY ,ktorými sa zaoberá systémová teória:

Hierarchia – je v nej chápaná ako pojem vyjadrujúci skutočnosť, že jednotlivé elementy
systému sú samotné systémy a sledovaný systém je súčasťou rozsiahlejšieho systému,
voči ktorému môže vystupovať ako prvok alebo subsystém. Tento pojem je chápaný aj
ako existencia určitého poriadku, usporiadanie vnútorných vzťahov.
Okolie a referencia – okolie je všetko, okrem systému, z ktorého jedinec vychádza.
Hranice systému sú flexibilné, sú hranicami okolia a slúžia k udržaniu systému. Soc.
výmena sa deje práve na týchto hraniciach. V prípade uzavretia systému môže dôjsť
k jeho dysfunkčnému vývoju
Homeostáza a dynamická rovnováha, sociálna rovnováha – homeostáza =
tendencia udržať určité veličiny v systéme konštatné alebo ich udržať v rámci určitých
hraníc. Soc. práca je intuitívne viazaná na myšlienku rovnováhy (Tuggerner)
Predstava rovnováhy zahŕňa tri spojené oblasti:
- oblasť interpersonálnej rovnováhy
- oblasť soc. rovnováhy
- oblasť vzťahov medzi skupinami či soc. systémami
homeostatické procesy sú závislé na určitej cieľovej hodnote, ktorá pri soc. systémoch
spôsobuje jednak udržanie systému bez zmeny ale cieľové hodnoty sú tiež dôvodom
zmeny vnútornej štruktúry práve v konaní zacielenom na udržanie rovnováhy systému.

153
Chápe sa aj ako organizmický sebaregulačný proces, v ktorom organizmus uspokojuje
svoje potreby zachovaním rovnováhy a to najmä vtedy, keď je ohrozený prostredím,
ktoré naň kladie požiadavky ohrozujúce jeho rovnováhu. ako snaha o udržanie
rovnováhy v systéme homeostáza úzko korenšponduje so sprístupňovaním zdrojov
(najstaršie aktivity v soc. práci, ale aj teoretické otázky soc.práce). adams, salomon,
Artl definovali soc. starostlivosť ako nárok na uspokojenie základných potrieb,pričom
k ich naplneniu musí prispieť spoločnosť. Homeostatický proces začína prebiehať vtedy,
ak organizmus potrebuje uspokojiť viaceré potreby súčasne, pričom nemá definované
jasné priority.
Bertanlanffy chápe život ako udržiavanie nerovnováhy pričom upozorňuje , že ani
systémový prístup nedokáže vysvetliť všetky fenomény ľudského správania. Aplikácia
jeho diela „ General system Theory“ na oblasť soc. práce môžeme konštatovať:

teória soc. práce vychádzajúca z GST vzťahujúca sa na ľudské systémy svoj

predmet viac popisuje ako vysvetľuje

prínosom je systémový prístup, ktorý sa ukazuje pre oblasť tvorby teórie soc.
práce ako vhodný, pretože rozširuje pohľad o komplexitu javov, či ich vzájomného
prepojenia

SYSTÉMOVÁ SOC. PRÁCA

- zaoberá sa ľuďmi, ktorých biologické, psychické, sociálne a kultúrne potreby v ich
vlastnom ekologicko-sociálno-kultúrnom prostredí ostali nenaplnené.
- je spoločenskou odpoveďou na problém soc. konštelácií, ktoré vystupujú ako prekážka
pri realizovaní individuálnych potrieb
- zaoberá sa štúdiom špecifických spol. javov, ako je chudoba, nezamestnanosť,
kriminalita, soc. vylúčenie a pod.
- usiluje sa o dodržanie princípu transdisciplinarity , ktorý dáva predpoklad pre skutočné
pochopenie príčin vzniku spomínaných soc. problémov a hľadanie možností ich riešenia

Najdôležitejšie faktory na ktoré vo vzťahu k otázke soc. problémov poukazuje:

154
 i. fakt, že pre naše individuálne prežitie, pre napĺňanie našich potrieb potrebujeme
iných ľudí a naopak. Jedinec nie je schopný prežiť bez kooperácie s inými ľudskými
bytosťami
ii. skutočnosť, že ľudské potreby sú rozdielne a pružné
iii. skutočnosť, že žijeme v soc. systémoch, v ktorých nemajú všetci členovia rovnaký
prístup k uspokojovaniu individuálnych potrieb
iv. fakt, že človek je schopný rozoznať medzi zmysluplným, správnym a nesprávnym,
pravdivým a nepravdivým konaním a na základe toho si voliť pravdu alebo lož,
konanie správne alebo nesprávne
v. skutočnosť, že spolužitie s ostatnými zároveň znamená pochopenie, že naša
sloboda nie je absolútna, ale má určité hranice. Nerešpektovanie môže byť príčinou
poškodenia záujmov iných ľudí aj vlastných záujmov.
vi. fakt, že jednotlivec má možnosť slobodne sa rozhodnúť, či jeho konanie bude
zamerané na pomáhanie a spoluprácu, alebo bude príčinou utrpenia niekoho iného

štát je v systémovej teórií chápaný ako hierarchicky najvyšší systém, jeho úlohou
je budovanie takých subsystémov, ktoré budú vo vzťahu k jednotlivcom
schopné napomáhať pri napĺňaní individuálnych potrieb. Hlavné témy pre teóriu
soc. práce sú potom metódy a nástroje, ich budovanie, opis a vysvetlenie fungovania
jedincov v ich ekologickom, sociálnom či kultúrnom prostredí, ich potreby,
obmedzenia a pod.
systémová teória zdôrazňuje, že každý systém má schopnosť samoregulácie, ktorá
pri určitom preťažení systému môže byť narušená. Zaoberá sa i témou významu
a miesta soc. práce ako profesie

ŠPECIFICKÝ OKRUH teoretického záujmu systémovej soc. práce:

1. príprava profesionálov
2. možnosti zmeny prekážajúcich a obmedzujúcich mocenských štruktúr
3. spôsoby napomáhania dosiahnutia cieľov soc. práce v jej všeobecnej
rovine

155
novšia systémová teória venuje veľkú pozornosť problematike ohraničujúcich
nárokov klientely – problematika rozsahu a miery nárokov tak, aby v spoločnosti
neprichádzalo k situácii, ktorý Staub-Bernasconi nazýva „úžerníctvom potrieb“ –
označuje sa tým také správanie, ktoré vedie klienta ku konzumácii ponúkaného
systému soc. pomoci, kde jedna pomoc predpokladá poskytnutie celého radu
rôznych formie pomoci. Soc. práca je odpoveďou na soc. problémy v spoločnosti, jej
úlohou je starostlivosť o celého človeka a na tomto komplexnom prístupe buduje
Staub-Bernasconi procesuálno-systémovú teóriu – nazývanú človek
v spoločnosti. Operuje v teoretickej rovine s procesuálno-systémovou paradigmou.
Výsledkom sú dve základné tvrdenia:
- všetko čo je, je v pohybe ( časová komponenta)
- všetko čo je, je v systémoch pretkané a tým vstupuje do vzájomných
interakcií ( priestorové komponenty)

Pincus, Minahanová – stanovujú tri druhy systémov v súvislosti so závislosťou

jednotlivcov od soc. systémov a od prostredia:
1. neformálne alebo prirodzené systémy (rodina, priatelia..)
2. formálne systémy ( verejné skupiny, združenia)
3. sociálne systémy ( školy, nemocnice, liečebne)
niektorí nie sú schopní tieto pomocné systémy využiť a ocitnú sa v problémovej
situácii.

ÚLOHY SOC. PRÁCE postavené systémovou teóriou:

• pomáhať ľuďom využívať a zdokonaľovať ich vlastnú schopnosť riešiť
problémy
• budovať nové vzťahy s jednotlivcami a ich okolím
• prispieť k úprave vzájomného pôsobenia medzi ľuďmi a systémami
• pomáhať vytvárať a meniť soc. politiku
• dávať praktické rady
• podieľať sa na soc. kontrole

156
METÓDY založené na systémovej teórii soc. práce:
1. multiperspektívna prípadová práca
2. systémová terapia
3. ATT tréning a pod.

37.ORGANIZAČNÉ TEÓRIE SP
DEFINÍCIA organizácie
Organizácia je sociálny jav, alebo útvar založený na plánovitej koordinácii
skupinových aktivít, kontinuálne fungujúcich v dôsledku deľby práce
a hierarchie autority smerujúci k dosiahnutiu spoločného cieľa. Hlavnými
znakmi organizácie sú:
- špecializácia, štandardizácia, formalizácia činností
- komplexita, horizontálna i vertikálna, diferenciácia a s ňou súvisiaca
integrácia, autonómia a kontrola
- rozloženie moci a autority, monitorovania individuálnych i kolektívnych
činností
- informatizácia a centralizácia
- efektivita

Puch: organizácia je sociálny výtvor, usilujúci sa o dosiahnutie cieľa riadený

formálnymi pravidlami, pričom poskytovanie pomoci patrí k základným
aktivitám členov organizácie. Základné znaky organizácie sú:
- ciele
- štruktúra
- dynamika
- prostredie
- zmena, obrat, spôsob, chod

157
ORGANIZAČNÉ TEÓRIE sa paralelne rozvíjajú počas celého 20. stor.. Spoločnosť
v rámci týchto teórií vystupuje ako organizácia, v teoretickej rovine sa predmetom
odborného záujmu soc. práce potom stáva:
• vzťah organizácie (spoločnosti) a jej jednotlivých členov
• interpersonálne vzťahy
• význam pravidiel
• funkcionovanie organizácie, vrátane porúch a príčin ich vzniku
• sociálna komunikácia
• sociálna kontrola
Puch upozorňuje, že vo vzťahu k soc. práci na jednotlivé organizačné teórie
zaoberajú:
a) odbornými a organizačnými kompetenciami, ktoré sú súčasťou
profesionálneho konania soc. pracovníkov
b) organizovaním a organizáciami, ktoré tvoria súčasť odborno-vedeckého
záujmu teoretikov
c) organizáciami a organizovaním ako didaktickým problémom, kedy úlohou
soc.práce je sprostredkovať prístup k ovládnutiu potrebných zručností pre
svojich klientov.

Organizačné teórie vychádzajú najmä z prác F. W. Taylora, Maxa Webera, ktorí

upriamili pozornosť aj na štátny systém, ktorý označili ako špecifický typ organizácie.
Štát môže fungovať dobre len vtedy, ak všetci jeho jednotliví členovia rešpektujú
príkazy vydávané oficiálnou štátnou mocou (vládou)
Taylor sa zameral na problematiku ekonomickej efektivity a možnosti jej
dosahovania v rámci organizácie, otázky ekonomickej dysfunkcie, racionálneho
správania a pod. prišiel s požiadavkou plánovania a pravidelnej kontroly úloh ( tzv.
nový manažment). Pod vplyvom taylorizmu sa organizácie pracujúce v oblasti soc.
práce začínajú orientovať na oblasť administratívno-správneho riadenia, ktorú
považujú za kľúč k úspechu.

158
Negatívne prvky vyskytujúce sa v sociálnych organizáciách: zaoberá sa nimi
teória soc. práce a sú to:
 ineffiziencia
 anonymita
 byrokracia
 neľudský prístup
tie sú v rozpore s hlavnou úlohou soc. práce, ktorou je pomáhať ľuďom , ktorí sa ocitli
v sociálne nepriaznivej situácii. Niektorí autori potom hovoria o dvojitom mandáte
soc. práce, ktorý bol v soc. práci vždy prítomný. Spôsobené je to tým, že každá
pracovná činnosť soc. pracovníka okrem faktoru pomoci obsahuje i faktor kontroly.
V 30.-50.rokoch sa v prácach Maya, Lewina a Homansa objavuje problematika
interpersonálnych vzťahov chápaných ako nový motivačný zdroj. V 60.rokoch
boli v teoretickej rovine rozpracované v prácach Mertona, Gouldnera otázky
mocenských aspektov fungovania štátu a možnosť rozdielnosti záujmov
jednotlivých členov.

Crozier – chápal organizáciu, teda aj štát ako nástroj na dosahovanie osobných

cieľov. Vo svojich prácach sa zaoberal problematikou dysfunkčnosti formálnych
organizácií a možnosťami zneužívania dysfunkcie organizácie jednotlivými členmi.
70.-80.te roky – kritika nerovnováhy vyplývajúcej z usporiadania vo vnútri organizácií,
ktoré vyplývala z nedostatočnej kompetencie klientov, z ich nemožnosti robiť
rozhodnutia o svojich problémoch. Obdobie charakteristické snahou o decentralizáciu
a profesionalizáciu soc. práce.

Vývoj organizačných teórií možno chápať ako reakciu na ôrzne ľudské problémy,
ktoré nejakým spôsobom súvisia s problematikou organizovania spoločnosti. Existuje
veľa organizácií v oblasti soc. práce, ktoré vznikli ako reakcia na množstvo úloh
a povinností, ktoré spoločnosť má.

DELENIE organizačných teórií:

159
1. situačné teórie: zameriavajú sa na konkrétne situácie, ktorými sa soc. práca
v teoretickej i praktickej oblasti zaoberá. V teoretickej rovine sa tieto situácie
analyzujú, hľadajú sa príčiny ich vzniku, študujú sa vhodné metodické postupy.
Klasické situácie sú : anómia, biografia, komunikácia, vylúčenie, kooperácia,
solidarita, podpora, pomoc, starostlivosť, konflikt, ochrana a pod. Rozvoj
situačných teórií kulminoval v 70-tych rokoch 20.stor. ,ich rozvoj zásluhou tzv.
Astonskej skupiny ( viedol ju Pugh) zaoberala sa výskumom vplyvu vybraných
situácii na spoločnosť. Situačné teórie sa orientujú na prax, pochopenie a voľbu
správneho metodického postupu v konkrétnej zvolenej situácii. Význam majú pre
manažment, manažment v zmysle vedenia.
predstavitelia: Staehle, Kieser, Kubicek,
2. výmenné teórie ( teórie výmeny) : resp. teória soc. výmeny vychádza
z predpokladu, že každé individuálne i skupinové konanie prebieha v spoločnosti
a tým je objektívne daný jeho sociálny rozmer. Každé konanie je možno pochopiť
ako sociálnu výmenu. Výmena rôznych ľudských činností je základom všetkých
spoločenských vzťahov. Tieto vzťahy majú výrazný vplyv na rôzne soc. javy, ako
je rozdelenie spoločnosti na jednotlivé soc. vrstvy, oblasť tvorby a fungovania
moci, konformita, sociálny status a pod. Táto teória čerpá z utilitarizmu ( Smith,
Mill), sociálnej antropológie ( Frazer) a behavioralizmu ( Skinner)
predstaviteľ: Homans túto teóriu rozpracoval, vidno tu vplyv Skinnerovho
behavioralizmu. Homans vychádza z dvoch predpokladov:
a) v ľudskom správaní dominujú racionálne prvky: každé konanie smeruje
k dosiahnutiu určitej odmeny, zisku či výhody
b) proces soc. interakcie je vo svojej podstate trvalou výmenou odmien
a trestov prebiehajúcou medzi jednotlivcami. Správanie jedného
človeka funguje ako podnet a správanie druhého je vlastne odpoveďou
na tento podnet, môže byť táto reakcia buď odmenou alebo trestom.
Homansova teória sa opiera o 5 základných hypotéz:
- podnetová
- úspechu
- hodnotová

160
 - nasýtenia
- spravodlivosti
nezaoberá sa tým, prečo ľudia vnímajú niektoré situácie ako žiadúce a iné ako
nežiadúce.
Blau poukazuje na význam dobrovoľnosti v procese soc. výmeny. Za elementárne
formy výmenného vzťahu sa považujú: dyadická interakcia a rodinná interakcia
Soc. práca sa zaoberá takými problémovými okruhmi, ako sú: solidarita, konflikt,
spolupráca, pomoc, opozícia, podpora, sociálna sieť, sociálna rovnováha a pod.
3. kultúrne teórie (kulturalizmus) : teoreticky je ukotvený v sociologických teóriách
rozvíjajúcich sa na začiatku 20. stor. v tzv. chicagskej sociologickej škole.
Centrálnym pojmom je spoločnosť definovaná ako rovnováha zaisťovaná medzi
rôznymi jednotkami alebo medzi jednotkami a prirodzeným centrom, ktoré pôsobí
na oblasť rovnováhy medzi organizáciami vstupujúcimi do interakcie s okolím.
Okolie sa definuje ako stav rovnováhy medzi geograficky označeným územím
a konkrétnymi jednotkami, ktoré sa v ňom nachádzajú.
Kulturalizmus položil základ k realizácii výskumov zameraných na oblasť kriminality
mladistvých rovnako v sociológii ako aj v soc. práci. Vznikol ako reakcia na soc.
problémy, bol silne ovplyvnený psychoanalýzou, ktorá bola pokladaná za
najvhodnejšiu metódu prostredníctvom ktorej je možné uskutočniť analýzu procesu
socializácie jednotlivca.
Poukazuje na hlavný problém, ktorý stojí na troch úrovniach:
- na úrovni inštinktov, ktoré sú identickými pre celý ľudský rod
- na úrovni individuálnych osobitostí, ktoré môžu nadobúdať rôzne formy
- na kultúrnej úrovni, ktorá vytvára špecifické súbory pravidiel, modelov
a inštitúcií
analýza vychádzajúca z týchto troch úrovní viedla k odhaleniu vzťahov medzi
subkultúrou a soc. osobnosťou ( jedincom).
Kultúra súčasnej spoločnosti je rôznorodá, neponúka jednotný kultúrny vzor.
Obsahuje rôzne subkultúry, existujúce v závislosti od spoločenských tried, kást alebo
rôznych soc. skupín. Prejav príslušnosti k určitej subkultúre môže byť čiastočne
utlmený vplyvom dominantnej kultúry. Bazálna osobnosť – súbor vlastností

161
spoločných pre všetkých členov daného spoločenstva. Súbor vlastností vytvárajúci
určité ustálené konfigurácie správania.
Na vplyv subkultúry vo vzťahu k chápaniu soc. starostlivosti poukázala
Richmondová, v práci Social Diagnosis.

PREDMET organizačných teórií

- rôzne obrazy života organizácie. Spoločnosť je chápaná ako špecifický
typ organizácie.
- problematika skupinovej soc. práce. Skupina chápaná ako špecifická
organizácia. Otázky neformálneho vodcovstva, výberu a realizácie
spoločných cieľov, význam sympatií a antipatií, vplyv autorít
Zameriavajú sa na :
- otázky vplyvu určitej kultúry či subkultúry
- sociálnej výmeny
- významu konkrétnej soc. situácie
- vplyv formálnej štruktúry na situáciu
- spôsob vedenia, rozhodovania
Keiser, Kubicek určili faktory majúce výrazný vplyv na organizáciu a jej štruktúry:
a) stupeň (miera) špecializácie úloh
b) koordinácia funkcií a denných činností
c) delegovanie kompetencií
d) účasť na rozhodovaní
e) formálne vzťahy a pod.
vplyv týchto faktorov je viditeľný najmä na správaní organizácie navonok.

Likert – 70.roky, teória kooperatívnej štruktúry organizácie, podmienkou úspešnosti

je participácia a kooperácia na všetkých úrovniach.

Wöhrle – teória bludného kruhu – pretrvávanie niektorých mýtov spôsobuje

neúspešnosť organizácie. Klasické mýty napr. snaha o maximálnu stabilitu vo vnútri
organizácie, pôvodne pozitívne prvok môže viesť k stagnácii.

162
Dôležitá časť organizačných teórií – riešenie vzťahu jednotlivec a organizácia.
Význam soc. noriem, poznania, ideálov, želaní, formálnych pravidiel a pod.
V 80. rokoch – práce zamerané na sebaorganizovanie, kooperatívne správanie,
stratégie sebarozvoja, otázky socializácie a pod.

Sociálno-kultúrna realita zásadne ovplyvňuje nielen prax ale aj teóriu soc. práce.
Nevhodnosť mechanického využívania teoretických konceptov soc. práce v krajinách
s rozdielnymi sociálno-kultúrnymi tradíciami zdôrazňujú tieto faktory:
- nekompatibilita v hodnotovej oblasti
- rozdielnosť soc. problémov, ich vnímania v spoločnosti
- kultúrny imperializmus, dôsledkom ktorého prišlo k narušeniu
prirodzených soc. systémov v pôvodnej kultúre
- rozdiely v legislatíve orientovanej na oblasť soc. zabezpečenia
v súvislosti s týmto Matoušek hovorí : „ formovanie soc. práce ako samostatnej
vednej disciplíny bolo od samého začiatku spájané s problémami hodnôt,
s praktickou etikou“.
Spojovacím momentom všetkých teoretických prístupov zostávajú:
- soc. problém
- klient
- soc. pomoc
- soc.konanie
- soc. sieť
- soc. výmena
napriek rozdielnosti danej historicko-kultúrnym vývojom krajiny, jej filozoficko-
religióznou orientáciou, formou organizácie spoločnosti má ako teória tak i prax
rozdielnych škôl soc. práce spoločné nasledovné komponenty:
a) prítomnosť soc. problémov vo vnútri spoločnosti, ktoré v konečnom dôsledku
môžu byť výsledkom jej vnútorných vzťahov, či dôsledkom poruchy interakcie,
alebo nerovnovážnej soc. výmeny a pod.
b) človek vystupuje ako klient

163
c) úsilie o poskytnutie profesionálnej pomoci pri riešení v obtiažnych životných
situáciách
d) vznik profesie soc. pracovníka
e) vytvorenie soc. systému pôsobiaceho preventívne, kuratívne aj represívne
f) rozvoj soc. služieb
g) postupný nástup a vývoj tzv. globálnej spoločnosti, v dôsledku ktorej nastáva
akcelarácia niektorých sociálno-patologických javov
h) nové formy komunikácie, pričom komunikácia sa stáva predmetom vedeckého
skúmania v oboch rovinách a to v rovine príčinnej ( komunikácia ako príčina
vzniku a rozvoja interakčných porúch) a tiež v rovine metodickej ( komunikácia
ako metóda soc. práce

38.KOMUNIKAČNÉ TEÓRIE SP

Pre jednotlivé teórie, ktoré sa postupne v sociálnej práci objavujú je spoločným

menovateľom snaha o predloženie akceptovateľného modelu soc. práce, ktorý by bol
schopný praxi ponúknuť vysvetlenie vzniku niektorých soc. javov a tiež ponúknuť pre
prax vhodné pracovné postupy.

Payne, ktorý teóriu chápe ako súbor výrokov o tom, čo sociálna práca je a čo
určuje ako požadované správanie pre soc. pracovníkov v rôznych soc.
situáciách, hovorí že, moderná teória soc. práce musí reagovať na moderné

164
chápanie klienta i soc. pracovníka a tiež na súčasné, aktuálne chápanie soc.
reality, s ktorou sa v soc. práci stretávame.

Teórie soc. práce tvorivo využívajú poznatky viacerých vedných disciplín, aby vytvorili
vlastné teórie, umožňujúce využiť dostupné poznanie v procese pomáhania. Teóriu je
podľa neho možné chápať aj ako sústavu alternatívnych predpisov pre prax.
V soc. práci, ktorá je čoraz zložitejšia, potrebujeme teórie, ktoré predstavujú akúsi
zásobáreň dostupných teoretických poznatkov logicky usporiadaných do systému,
ktorý ponúka odpovede na mnohé otázky praxe. Je prirodzené, že ak jednotlivé
teórie sledujú rôzne vedecké ciele, potom ponúkajú aj rozdielne obsahy či formy od
modelov, cez hodnotové súdy až po „všetko vysvetľujúce“ teórie.

Dorozumievaniu medzi ľuďmi a teda aj spôsobu dorozumievania odborníka so

svojím klientom sa v pomáhajúcich profesiách venovalo málo pozornosti (Payne),
výraznejšiu pozornosť na túto oblasť vyvolala až práca Breakwel- Rowett
zaoberajúca sa významom poznania a porozumenia ľudskej interakcie pre sociálnu
prácu. Poukazujú na to:
-ako sa tvoria resp. premieňajú ľudské vzťahy v závislosti od konkrétnej sociálnej
situácie,
-čo ich riadi,
-ako vplýva komunikácia na sebaidentifikáciu jedinca,
- na význam osobného priestoru (súkromia) či jeho nedostatku,
-na teritorialitu,
-skupinové správanie,
-stigmatizáciu jednotlivcov i celých klientských skupín,
-ale tiež na procesy vedúce k personálnej zmene atd.

Pracujú s princípmi konštruktivizmu ( do teórie soc. práce ich priniesol už Tully – ten
poukazuje na skutočnosť, že ľudia svoje správanie odvodzujú od konštrukcií
utvorených v ich vlastnej mysli. V súlade s touto teóriou potom poukazuje na
proces tvorby konštruktov a vplyvu osobnej, individuálnej skúsenosti na výsledný

165
produkt, čiže konkrétny konštrukt. Toto poznanie potom následne upriamuje
pozornosť na oblasť intepersonálnych vzťahov, otázku soc. rolí, skupinového
správania a vo vzťahu k tomu na otázky jazyka a komunikácie)

Podiel na tvorbe komunikačnej teórie mala skupiny psychológov a terapeutov

z Palo Alto v Kalifornii. Predstavitelia: Satirová, Hall. Sheflen, Watzlawick, Judith
Nelsonová
Nelsonová - je propagátorkou teórie komunikácie v soc. práci, pretože ju považuje za
prostriedok užitočného prepojenia rady teórií v soc. práci. Komunikácia zahrňuje
procesy, ktorými sa zaoberajú systémové teórie, behaviorálna i kognitívna teória a pod.
Východiskovým bodom komunikačnej teórie je skutočnosť, že pokiaľ človek uskutoční
nejakú akciu, je to vždy v reakcii na informácie ( fakty, emócie, spomienky), ktoré
obdržal. Informáciu najprv prijmeme a potom vyhodnocujeme. Ak informáciu
vyhodnotíme úspešne, vyšleme spätnú väzbu, komunikátor sa tak dozvie, že sme
správu prijali a vyhodnotili. každý má svoje vlastné pravidlá pre spracovanie
informácie t. j. niektoré správy považujeme za dôležité, iné nie = selektívna percepcia.
Veľa ľudí má komunikačné problémy, napr. kvôli tomu, že chybne prijímajú informácie, či
si z nich zle vyberajú. Komunikačné bloky vznikajú často v spätnej väzbe, ktorá môže
byť vzhľadom k zámeru druhého účastníka komunikácie zle interpretovaná. .
Každá komunikácia spočíva vo vysielaní informácie, ktorá podnecuje určité
reakcie. Správy i reakcie majú svoju obsahovú ( slová) a vzťahovú ( pokus
o definovanie postoja medzi účastníkmi komunikácie) zložku. Reakcie môžu byť
odmietavé, akceptujúce alebo selektívne. Delenie na obsahovú a vzťahovú zložku
súvisí to s rozlíšením verbálnej a neverbálnej komunikácie. Neverbálna komunikácia
určuje, ako má byť verbálna chápaná, je jej doplnením. Vzťah medzi verbálnou
a neverbálnou komunikáciou môže byť:
• neverbálna komunikácia môže opakovať alebo potvrdzovať to, čo bolo
povedané verbálne
• neverbálne informovanie môže popierať to, čo bolo povedané. Tomuto rozporu
sa hovorí dvojitá väzba
• neverbálna stránka môže zdôrazňovať to, čo bolo povedané (zosilniť význam)

166
 • neverbálne prejavy sú často používané ako prejav kontroly

neverbálna komunikácia je často označovaná ako metakomunikácia teda

komunikácia o komunikácii, ktorá sa v bežných situáciách odohráva prevažne na
úrovni neverbálneho správania, môže mať však i povahu verbálnych výpovedí.
Watzlawick rozlíšil komunikáciu digitálnu ( opiera sa o rozum a logiku) a analógovú
(obrazná, intuitívna).

V praktických aplikáciách teórie komunikácie sa využívajú techniky paradoxu.

Komunikačné teórie sa často používajú v rodinnej terapii, jedná z variant je tzv.

strategická terapia. Tieto teórie poskytujú vhodný pojmový rámec pre rozbor vzťahu
medzi sociálnym pracovníkom a klientom, najmä pri supervízií.
V oblasti soc. práce s rodinou sa s významom jazyka stretávame už v 70.rokoch.

Komunikácia sa dostala prirodzene do centra odbornej pozornosti vo viacerých

vedných disciplínach, v súčasnosti sa môžeme stretnúť s rôznymi prístupmi
snažiacimi sa vysvetliť komunikáciu ako proces, do pozornosti sa dostávajú napr.:
- fázy komunikačného procesu
- úskalia komunikácie
- komunikačné prostredie
- spätná väzba
- komunikačný kanál
- signá
- poruchy v komunikácii a pod.
systémová teória vysvetľuje komunikačný proces ako proces výmeny medzi dvomi
systémami a následne zavádza do teórie komunikácie pojmy ako vysielač, prijímač,
prenos
rogeriánsky prístup je zameraný na objasnenie procesu komunikácie, pojmy ako
empatia, efektívna komunikácia, asertivita a pod. základnou jednotkou pre
objasnenie predtým uvedených pojmov je rozhovor.

167
 V snahách o vybudovanie teórie komunikácie sa stretávame s týmito okruhmi:
 vymedzenie pojmu komunikácia
 rozsah komunikácie
 komunikačné prostriedky
 dôvody pre komunikáciu
 pravidlá komunikácie

KOMUNIKÁCIA

Definícia: komunikácia je proces založený na vzájomnej výmene informácií t.j. jeden

subjekt odovzdá inému subjektu (či subjektom) určité informácie.

Komunikácie je vlastne každý proces výmeny (prevažne informácií) medzi

vysielajúcim a prijímajúcim ( ľudské bytosti, živočíchy, stroje, počítače). Pokrýva
veľmi širokú oblasť, patrí sem oznam a prijímanie informácií a ich významy
v sociálnom správaní a sociálnych vzťahoch, dorozumievanie ľudí. Komunikácia je
chápaná ako forma ľudskej aktivity, patrí ku kultúre ako celku. Z psychologického
hľadiska je komunikácia medzi vedomím, keď jedno vedomie je schopné porozumieť
druhému vedomiu, priamo a intuitívne. Rozlišuje sa proces komunikácie a akty,
ktorého tvoria.
Komunikácia je verbálna a neverbálna. Neverbálna (nonverbálna) komunikácia nás
informuje o emocionálnom stave účastníka komunikácie a je odrazom kultúry
z ktorej účastník pochádza.
Gillnerová : komunikácia je zdieľaním významov ( všetko to, o čom ľudia komunikujú,
sú to emócie, hodnoty, normy, želania, informácie, zručnosti, poznatky ..)
Patočka chápe komunikáciu ako prostriedok, ktorým ľudstvo prekonáva svoju
nedostatočnosť.
Potreba komunikovať sa rodí z obmedzenosti ľudskej bytosti. Ľudská bytosť sa rodí
tak bezbranná, že bez inej ľudskej bytosti nie je schopná prežiť. Najzávažnejší
dôvod, prečo komunikujeme, je potreba niekam patriť, byť časťou nejakého celku.
V 20.stor. sa komunikácia chápe ako potreba, jej neuspokojovanie prirodzeným

168
spôsobom môže viesť k poruchám, ako je chatovanie na internete, mobilné
telefonovanie a pod.

ROSZAH KOMUNIKÁCIE
Patrí sem to, čo bolo povedané i to čo bolo zamlčané. Pre prax soc. práce je
„ zamlčané“ rovnako významné ako povedané, v niektorých špecifických situáciách
dokonca môže byť významnejšie.

KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY
Základným komunikačným prostriedkom je slovo – slová zoskupené do viet,
prostredníctvom ktorých sa snažíme iným ľuďom odovzdať určitý myšlienkový obsah.
Ku komunikačným prostriedkom patrí i :
- nonverbálna stránka komunikácie,
- osobné skúsenosti osôb zúčastnených v komunikácii. (rozdielna životná
skúsenosť môže znamenať rozdielne chápanie komunikačnej situácie)
- komunikačné prostredie – prostredie, v ktorom prebieha rozhovor. Základné
podmienky dobrého komunikačného prostredia sú: primerane veľká miestnosť
svetlá a vzdušná, vnútorné vybavenie miestnosti vytvárajúce vhodnú prac.
atmosféru, sedenie umocňujúce pocit rovnocenného partnerstva, dostatok
pokoja nerušené zvukmi zvonku i zvnútra a pod.
- spätná väzba – je spôsob prostredníctvom ktorého sa účastník komunikačného
procesu uisťuje o dobrom porozumení svojho partnera v komunikácii. Kontrola
sa deje prostredníctvom otázok kladených klientovi, napr. Neviem, či tomu dobre
rozumiem, mohli by ste mi to vysvetliť .... Spätná väzba patrí medzi pravidlá
optimálnej komunikácie

PRAVIDLÁ KOMUNIKÁCIE
Teória komunikácie venuje mimoriadnu pozornosť pravidlám zefektívňujúcim
komunikáciu ale i príčinám spôsobujúcim to, že komunikácia viazne alebo úplne
zlyháva.
Pravidlá efektívnej komunikácie:

169
  soc. pracovník sa v rozhovore sústredí na klienta
 je ochotný počúvať a porozumieť klientovi
 dodržiavanie očného kontaktu
 klienta primerane povzbudzuje, pričom môže použiť doplňujúce otázky
 používať spätnú väzbu
 obaja partneri by mali mať v komunikácii dostatok priestoru pre položenie
otázok, ale aj vyjadrenie svojich názorov, pocitov, postojov
 prednosť má klient
 otázky, ktoré soc. pracovník kladie klientovi, majú byť jednoznačné
a zrozumiteľné

Základné požiadavky na efektívnosť komunikačného procesu:

o vymedzenie komunikačnej siete a zoznámenie účastníkov s právami
a povinnosťami
o dodržiavanie zásad stručnosti, vecnosti a najpriamejšej cesty komunikácie
o kolektívne posudzovať závažné problémy a rešpektovať delegovanú
právomoc
o dodržiavať prijaté zásady a brániť rušivým elementom v komunikačnom
procese

METÓDY vychádzajúce z komunikačnej teórie

Medzi tieto metódy patria napr.:
- rozhovor,
- sociálno-psychologický výcvik
- mediácia
- negociácia a pod.

Rozhovor - základné metóda vychádzajúca z komunikačnej teórie. Je to

zámerná organizovaná konverzácia, v ktorej jeden subjekt odpovedá na otázky
iného subjektu. Ide teda o výmenu informácií prebiehajúcu medzi dvomi
zúčastnenými stranami.

170
FÁZY ROZHOVORU:
4. prípravná fáza – uskutočňuje sa tu výber a formulácia otázok. Niektorí autori
hovoria aj o predprípravnej fáze, v ktorej si soc. pracovník stanovuje cieľ
a hrubú štruktúru rozhovoru. Obe tieto fázy tvoria z praktického hľadiska jeden
celok.
5. vlastný rozhovor
6. záver a zhodnotenie rozhovoru
OBSAH ROZHOVORU:
- otázky a odpovede (verbálna stránka), všímame si však i neverbálnu stránku
Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy, ktorá predchádza samotnú realizáciu
rozhovoru. Počas nej sa soc. pracovník zamýšľa nad možnosťami ako bude rozhovor
s klientom prebiehať t. j. premyslí si nielen otázky, ale aj ich poradie a taktiež spôsob
zaznamenania rozhovoru ( videokamera, diktafón, magnetofón). Otázky sa kladú všetky
tri typy: otvorené, uzavreté i polouzavreté. Počas rozhovoru je možno pripravené otázky
preformulovať, najmä v prípade ak:
- klient nerozumie otázke
- nedostávame potrebné informácie
- otázky by mohla narušiť klientov emočný stav a pod.
alebo možno použiť doplňujúce resp. dodatočné otázky v prípade, že klient na otázky
soc. pracovníka nedáva dostatočné odpovede.
Obsah rozhovoru a spôsob jeho vedenia závisí od situácie, v ktorej sa klient
nachádza ale aj od cieľa ktorý soc. pracovník sleduje.
DRUHY ROZHOVORU:
V praxi soc. práce sa stretávame so všetkými základnými druhmi rozhovoru:
1. klasický rozhovor: alebo bežný rozhovor: patrí k najstarším metódam
používaných v praxi soc. práce. Slúži na získanie prvých informácií o klientovi,
sledujú sa celkové reakcie klienta, orientovanie sa v klientovom prostredí a pod.
sleduje sa i nonverbálna stránka.
2. diagnostický rozhovor: metóda, v ktorej soc. pracovník spája bežný rozhovor
s psychometrickými prvkami. Má vždy presne ustálené poradie otázok, ich
formulácia je fixná. Je to určitá schéma umožňujúca nám odhaliť skutočný

171
 problém klienta a stanoviť príčiny jeho vzniku a vývoja. Obsahom je získanie
potrebných informácií, analyzovanie konkrétnej životnej situácie alebo
predchádzajúceho života ( spolu s klientom). Ak sa robí celková analýza
klientovho predchádzajúceho života používa sa psychogenetický rozbor.
3. poradenský rozhovor: ide o konzultačný rozhovor. Cieľom klienta je získať
potrebné informácie
4. terapeutický rozhovor: základný prostriedok soc. terapie. Spôsob jeho vedenia
nie je jednotný, mení sa v závislosti od klienta (jeho veku, pohlavia, vzdelania)
a tiež od zámeru, ktorý terapeut sleduje a techniky práce, ktorú soc. pracovník
zvolil. Ciele terapeutického rozhovoru podľa Novotnej-Schimmerlingovej sú:
- objektívne informovať klienta o soc. situácii a možnostiach jej úpravy
informovať o soc. probléme a možných následkoch neprimeraného správania,
postojoch ale tiež o spôsoboch, ako by klient mohol svoj problém zmierniť alebo
prekonať používať v dosiahnutých čiastočných či postupných cieľov terapie
a zlepšenia, na ktorých sa klient aktívne podieľal pre ocenenie klientovho úsilia,
vyslovenie pochvaly a otvoriť aj úlohy, ktoré nezvládol, v ktorých sklamal
k spoločnej analýze
kvalitné informácie – ich význam pre klienta – základ pre jeho kvalitné
rozhodovanie
príležitosť poskytnúť klientovi vyjadriť svoje myšlienky, postoje, názory, obavy
a pod.
AKTIVITA a PASIVITA
Z hľadiska aktivity dvoch subjektov môžu v rozhovore nastať nasledovné situácie:
• soc. pracovník rozhovor vedie a klient odpovedá krátkymi, stručnými
odpoveďami alebo aj mlčí. Klient pravdepodobne nedostatočne dôveruje soc.
pracovníkovi
• soc. pracovník rozhovor vedie a klient tzv. rezonuje. Reakcie na otázky sú
spontánnejšie, občas rozšírené o doplňujúce informácie
• klient hovorí – soc. pracovník počúva, rezonuje, pobáda klienta k aktivite, ide
o nadviazanie kontaktu. Dôležité je poskytnutie priestoru a soc. opory klientovi,
nerušiť ho zbytočnými komentármi

172
 • soc. pracovník a klient vedú dialóg. Ideálny stav, nie je však bežný.
Predpokladom je vzájomná dôvera a rešpektovanie pravidiel.
TYPY ROZHOVORU:
 štandardizovaný rozhovor : pevná štruktúra, dodržiava sa presné poradie otázok.
Využitie najmä vo výskume, aby bolo možné odpovede kvantifikovať a porovnávať
 pološtandardizovaný rozhovor
 neštandardizovaný rozhovor : záväzne formulácie otázok, no nie poradie. Má dve
polohy: neriadený rozhovor ( minimálny zásah do rozhovoru zo strany soc.
pracovníka) a riadený rozhovor ( soc. pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie
klienta)

TYPY VZŤAHU MEDZI SOC. PRACOVNÍKOM a KLIENTOM

Túto otázku riešia tiež komunikačné teórie, jednotliví autori sa zaoberajú
otázkami vzťahu, úrovňami a rovinami komunikácie.
Watzlawick uvádza tieto typy komunikačných vzťahov:
1. symetrický vzťah : partnerský vzťah, stretnutie dvoch rovnocenných bytostí
s podobným správaním
2. komplementárny vzťah: nerovný. Účastnícke role sa navzájom dopĺňajú,
charakterizuje ho aktivita a dávanie na strane pomáhajúcej osoby a na strane
klienta pasivita, prijímanie, napr. vzťah rodič – dieťa, učiteľ – žiak a pod.
3. symetrická eskalácia : obe strany sa usilujú o prevzatie kontroly alebo jej
odovzdanie nad komunikáciou
4. metakomplementárny vzťah : jeden z účastníkov sa dobrovoľne vzdá svojej
kontroly nad komunikáciou a prenechá ju inej. Zo strany soc. pracovníka nastáva
vtedy, ak chce aby klient urobil samostatne nejaké rozhodnutie
5. v procese komunikácie sa tieto vzťahy striedajú, soc. pracovník by však nemal
mať vo vzťahu permanentnú prevahu nad klientom.

173
 39.ANTIOPRESÍVNE TEÓRIE SP
Na konci osemdesiatych a v priebehu deväťdesiatych rokov 20. storočia sa
v modernej sociálnej práci začali presadzovať prístupy, ktoré bývajú označované
antidiskriminačné a antiopresívne, čiže namierené proti znevýhodňovaniu a utláčaniu.
Nárast záujmu o tieto modely sociálnej práce súvisel s tým ako v niektorých západných
krajinách bolo pociťovaná potreba predchádzať výbušným sociálnym problémom.

Antiopresívny prístup sa zaoberá najmä útlakom, ku ktorému dochádza medzi

kategóriami ľudí, napr. opresia mužov voči ženám (genderová opresia), jednej kultúry
voči druhej (etnocentrizmus), medzi generáciami (ageismus), zdravých ľudí voči
zdravotne postihnutým a pod.
Ďalším rysom antiopresívneho prístupu, je podľa Thompsona uplatňovanie troch
imperatívov: spravodlivosti (justícia), rovnosti (equality) a spoluúčasti (participácie).

 Spravodlivosť tu znamená predpoklad, že s každým bude zaobchádzané podľa

práva, že právo nebude nikoho obmedzovať, alebo bude niekomu odopierané.
 Rovnosť neznamená to isté, čo rovnakosť. Zaobchádzať s každým rovnako,
neznamená zaobchádzať s každým tak isto. Jednoduchým príkladom môžu byť
ľudia, ktorí sú pohybovo obmedzený. Pokiaľ sa s ich potrebami nepočíta, sú
znevýhodňovaní. Rovnaký prístup k nim tak ako k ostatným teda nie je žiaduci. Preto
sa sociálna práca má zameriavať na rovnosť príležitostí.
 Spoluúčasť je dôležitou zložkou interpersonálnej komunikácie. Partnerstvo tu
znamená spoluúčasť klienta pri voľbe cieľa i prostriedkov spoločného úsilia
k dosiahnutiu cieľa (teda nie o nás, bez nás).

40.FEMINISTICKÉ TEÓRIE SP

Feministické teórie – zaoberajú sa potrebou zmeny postavenia ženy v spoločnosti,

ktorá vyplýva z jej nevýhodného, diskriminačného postavenia.

174
 GENDER vyjadruje sociálne a kultúrne konštruovanú rolu, priradenú mužom
a ženám. Je to súbor vlastností, činností a znakov, ktoré majú svoj pôvod v sociálnom
historicko-kultúrnom prostredí. Rod je teda spôsob, ako sa ako muži a ženy utvárame:
na základe výchovy, pod vplyvom prostredia, očakávaní, jazyka atď. Tieto role sú
naučené, časovo menné a variujú podľa rôznych kultúr a spoločností. Zjednodušene sa
rod charakterizuje ako „sociálne/kultúrne pohlavie“.

Tradičná sociálna práca sa podľa feministiek orientuje na genderové neutrálne

výklady alebo má tendenciu stereotypizovať ženskú rolu. Z týchto dôvodov sa začala
rozvíjať feministická analýza, ktorá sa zameriava na ženskú skúsenosť. Feministická
sociálna práca nie je jednotným prúdom, ale obsahuje viac frakcií, ktoré môžu byť
vzájomné protikladné.
Kľúčové prúdy feministického myslenia podľa Banks sú:
- Liberálny (otvorená podpora vládnych intervencií pri zachovaní súčasných
sociálnych štruktur, preferovanie postupných pomalých zmien.)
- Radikálny (potreba radikálnej zmeny sociálneho systému, aby zanikla moc
mužov nad ženami)
- marxistický a socialisticky (problém patriarchátu ako dôsledok triedneho
usporiadania)
Neskôr bol pridaný čierny feminizmus (hnutie afroamerických žien v USA)
V súčasnosti môžeme identifikovať 2 základné typy modernej sociálnej práce
zamerane na genderovu problematiku:
- emancipatórna sociálna práca : zameraná na zvyšovanie sebavedomia,
autonomie žien, znižovanie mocenskej nerovnosti medzi mužmi a ženami. Jej
cieľom je redukcia či eliminácia dôsledkov genderovej socializácie, v rámci ktorej
sú ženy orientované vzťahovo na úkor vlastnej autonómie. Cieľom tohto typu je
integrácia žien do rovnoprávnej spoločnosti.
- Genderová špecifická sociálna práca: zameraná na podporu a rozvoj
ženskosti. Tento prístup je výrazne diferencialistický – odrazovým mostíkom je
prirodzený, biologcký daný rozdiel medzi pohlaviami. Na rozdiel od
predchádzajúceho typu nie je cieľom garantovať ženám rovnaké práva ako

175
 mužom, ale zaručiť im „rovnosť v odlišnosti“. Vlastne ide o separačnú stratégiu,
ktorá vyžaduje zvláštny pohľad na práva a povinnosti žien.

Feministická sociálna práca reaguje na tradičné ponímanie sociálnej práce

zdôraznením ženskej perspektívy. Sociálna práca by mala namiesto svojej tradičnej
role podporovať a posilňovať autonómiu žien. Jej cieľom je rozvoj stratégií žien
postaviť sa na vlastné nohy a meniť okolnosti svojich životov. Individuálne problémy
a potreby by mali byť prepojené so širšou štruktuálnou dynamikou.

41.CHUDOBA AKO SOCIÁLNA UDALOSŤ

Najvýraznejším javom z hľadiska sociálnej politiky je chudoba. Podľa Katolíckeho
sociálneho lexikónu je to trvalý nedostatok prostriedkov na zabezpečenie životných
potrieb. 9) Chudoba potom zapríčiňuje ďalšie neduhy, ako sú hlad, podvýživa,
nedostatočná alebo nijaká zdravotná starostlivosť, nedostatok príležitostí nadobudnúť
vzdelanie a iné.

Keď uvažujeme o chudobe musíme rozlišovať dve veci:

- počet chudobných
- rozdiel v príjmoch medzi najchudobnejšími a najbohatšími.

176
Svetová banka a OSN považujú za chudobného toho, kto má na deň k dispozícii menej,
než 1 USD.

V SR nemáme oficiálne stanovenú hranicu chudoby, najčastejšie sa za hranicu chudoby

považuje výška životného minima pre jednu dospelú osobu.

Na Slovensku má chudoba hlavne tri podoby:

a) chudoba určitých sociálnych skupín spojená s demografickým alebo sociálnym

statusom (osamelé matky s deťmi, mnohodetné rodiny, osamelí dôchodcovia),
b) etnická chudoba (Rómovia)
c) nová chudoba, vyplývajúca z dlhodobej nezamestnanosti
Za chudobného považujeme na Slovensku osobu, ktorá sa nachádza v hmotnej núdzi.
Zákon definuje hmotnú núdzu ako stav, keď príjem občana nedosahuje zákonom určené
životné minimum.

Pre posúdenie chudoby na Slovensku si SB vybrala 3 (4) hranice chudoby:

- životné minimum
korešponduje s úrovňou minimálneho príjmu, ako ho stanovila vláda SR, pod
hranicou ktorého sa rodiny ocitnú v podmienkach hmotnej núdze. Zahŕňa čiastky,
potrebné na šatstvo, stravu, bývanie, energie. Domácnosti, ktoré majú príjem pod
hranicou životného minima sú považované za chudobné. Životné minimum nie je
medzinárodne porovnateľným meradlom, ale odráža vládnu definíciu chudoby.

- relatívnu hranicu, rovnajúcu sa 50 % mediánu ekvivalentného príjmu

dospelého. Toto je všeobecne používaná relatívna hranica. Domácnosti, ktoré
mali príjem nižší ako 50 % mediánu, sú považované na chudobné.
- dve absolútne hranice chudoby, založené na parite kúpnej sily 2,15 USD na
osobu a deň a 4,30 USD na osobu a deň. Toto sú štandardné hranice chudoby,
ktoré umožňujú porovnávanie jednotlivých krajín. Hranicu 2,15 USD môžeme
považovať za hranicu absolútnej nemajetnosti, kým hranica 4,30 USD je
vhodnejšia pre krajiny so stredným príjmom ako je napríklad aj Slovensko. Pre

177
 rodinu s dvomi dospelými a dvomi deťmi sa hranica 4,30 USD na osobu a deň
rovná približne hranici životného minima.

Z demografického hľadiska sú najväčšiemu riziku chudoby vystavené mladé

rodiny s deťmi, čím viac detí, tým väčšie riziko chudoby. Najväčšiemu riziku je
vystavená neúplná rodiny, t.j. jeden rodič (najmä ak je to žena) s deťmi.
Podrobnejšie v stati o rodinnej politike.

Od roku 1997 zaviedli experti OSN zisťovanie úrovne ľudského rozvoja pomocou
indexu ľudského rozvoja (HDI – Human Developpment Index). Toto hodnotenie stavia na
tom, že chudobným je nielen ten, kto má nízky príjem, ale zohľadňuje aj šance na
prežitie a na vzdelanie (hoci aj tu zohráva príjem svoju úlohu).

Index ľudského rozvoja sa skladá z troch čiastkových ukazovateľov:

- dĺžka života, meraná očakávanou dĺžkou pri narodení

- dosiahnuté vzdelanie, merané kombináciou miery gramotnosti (2/3 váhy)
a kombinovanej miery zápisu na základné, stredné a vysoké školy (1/3 váhy)
- životná úroveň, meraná reálnym HDP na obyvateľa v USD, prepočítaná cez
paritu kúpnej sily.
Index určuje minimálnu a maximálnu hodnotu pre každý ukazovateľ. Výsledná hodnota
indexu sa pohybuje od 0 po 1. Pre potreby zostavenia indexu boli pre jednotlivé
ukazovatele stanovené pevné minimálne a maximálne hodnoty.

Očakávaná dĺžka života pri narodení: minimum 25 rokov, maximum 85 rokov.

Miera gramotnosti dospelého obyvateľstva 0 % a 100 %.

Kombinovaná miera zápisu do škôl 0 % a 100 %.

Existujú predovšetkým 4 protikladné dvojice konceptov chudoby:

• absolútny - relatívny
• priamy - nepriamy

178
 • objektívny - subjektívny
• preskriptívny (určia experti) - konsenzuálny (podľa verejnej mienky) 12)

Absolútna chudoba

Znamená taký nedostatok prostriedkov na uspokojenie základných potrieb, že po

určitom čase to ohrozuje život. Toto chápanie chudoby je primárne založené na
predstave minimálnej životnej úrovne, ktorá zaručuje len holé prežitie. Hranica
absolútnej chudoby predpokladá, že máme určené základné životné potreby (tak ako
koncept relatívnej chudoby predpokladá, že máme určené spoločensky platné štandardy
života). Hranica absolútnej chudoby sa nemení podľa zmeny životnej úrovne

Tento koncept sa považuje za použiteľný už len v chudobných rozvojových krajinách.

Relatívna chudoba

Je taká chudoba, keď ľudia nemajú zdroje, postačujúce na zaistenie takého druhu
stravy, participácie,

životných podmienok a požitkov (nie pôžitkov), ktoré sú obvyklé v príslušnej spoločnosti

(P.Townsend). Takéto chápanie sa veľmi približuje ponímaniu chudoby podľa EÚ. Tento
koncept sa používa prevážne v rozvinutých krajinách, kde obvykle už nejde o prežitie.

I tí, ktorí si trvalo udržujú stabilnú životnú úroveň, môžu odrazu zistiť, že sa ocitli medzi
chudobnými, keď príjmy iných ľudí reálne rastú, ale ich sa nemenia.

Priama chudoba

Meriame ju až po transformácii príjmov do spotreby. Samotné príjmy nie sú rozhodujúce

pre určenie chudoby, lebo sa do nich nepremietajú rôzne okolnosti, ktoré sprevádzajú
ich transformáciu do spotreby. Predovšetkým je to kúpna sila peňazí.

12)
Mareš, P.: Sociologie nerovnosti a chudoby, s.109-119.

179
Nepriama chudoba

Hodnotí disponibilný príjem či už jednotlivca alebo domácnosti. Meria sa príjem pred

spotrebou. Rozhodujúca je výška nominálnych príjmov, nie je v nich premietnutá ani
kúpna sila, ani štruktúra výdajov. Nepriame meranie chudoby sa stretáva s viacerými
problémami, ktoré sa týkajú predovšetkým zisťovania príjmov z rôznych sociálnych
transferov, rôznej veľkosti a štruktúry domácnosti, dĺžky obdobia, za ktoré sa zisťujú
príjmy.

Preskriptívna chudoba

Úroveň potrieb vo forme spotrebných košov, životného minima alebo zaručených

minimálnych príjmov určujú experti. Kto je pod určenou úrovňou, je chudobný.

Konsenzuálna chudoba

Je vecou dohody spoločnosti, spoločnosť (zastúpená napr. parlamentom) určuje, čo je

nevyhnutne potrebné k životu. Vyskytuje sa napr. vo forme:

- primeraného životného minima

- zoznamu položiek nevyhnutne potrebných pre život
- vyjadrenia verejnosti, akú úroveň podpôr je ochotná financovať.

Objektívna chudoba

Vychádza z analýzy sociálno-ekonomických informácií.

Hranica chudoby je určená zvonku (štát, parlament), nezávisle na názore tých, ktorí sú
považovaní za chudobných.

Subjektívna chudoba

180
Spočíva na názoroch a pocitoch tých, ktorých sa dotýka. Do subjektívneho chápania
chudoby sa premieta nielen vnímanie samotnej situácie, ale aj ašpirácie tých, ktorí sa
považujú za chudobných.

Meranie chudoby

Aby sme mohli merať chudobu, musíme si vybrať jej hranicu. Nikdy nemeriame chudobu
ako takú, vždy meriame len jej určitý koncept.

Musíme sa rozhodnúť, ktorý koncept chudoby a ktorú konkrétnu mieru chudoby v rámci
určitého konceptu chceme merať.

Jednou z možných hraníc príjmu pre posúdenie , či je niekto chudobný, je životné

minimum. Zákon definuje životné minimum ako spoločensky uznanú minimálnu hranicu
príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze.

Pre stanovenia životného minima sa berú podľa zákona do úvahy aj spoločne

posudzované osoby:

• manžel a manželka,
• rodičia a nezaopatrené deti, ktoré s nimi žijú v domácnosti,
• rodičia a ich deti do 25 rokov, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem najviac vo
výške minimálnej mzdy žijúce s rodičmi v domácnosti, okrem detí, ktorým
v čase evidencie uchádzačov o zamestnanie vznikol nárok na dávku
v nezamestnanosti.
Zákon tiež určuje, čo sa považuje za príjem z hľadiska životného minima. V zásade sú
to všetky príjmy fyzických osôb, ktoré sú predmetom dane z príjmu po odpočítaní dane
a poistného, ale aj viaceré druhy príjmov, ktoré sú oslobodené od dane z príjmu.

Za príjem sa na účely zákona o životnom minime nepovažuje

• 25 % z príjmu zo závislej činnosti osôb,

• 25 % zo starobného dôchodku dôchodcovi, ktorý získal za obdobie
dôchodkového poistenia najmenej za 25 rokov,

181
 • prídavok na dieťa
• nevyhnutná okamžitá pomoc, ktorú poskytne obec,
• príjem z príležitostnej činnosti, náhodné príjmy do výšky dvojnásobku životného
minima získané v bežnom roku
• príjem žiaka strednej a vysokej školy, ak študuje dennou formou, ak tento
neprevyšuje 1,2 násobok sumy životného minima,
• štipendium podľa zákona o vysokých školách
• niektoré príspevky, ktoré súvisia s prípravou pre uplatnenie na trhu práce
• daňový bonus.
Pre posúdenie, či je niekto v hmotnej núdzi sa však berie do úvahy nielen výška príjmu,
ale aj jeho majetok. Za majetok sa považujú

• hnuteľné veci,
• nehnuteľné veci,
• práva, ak to ich povaha pripúšťa,
• majetkové hodnoty, ak to ich povaha pripúšťa,
Od občana a spoločne posudzovaných fyzických osôb nie je možné žiadať predaj alebo
prenájom

• nehnuteľnosti, ktorú používajú na primerané bývanie (na primeranosť sa

neprihliada, ak posudzovaní dovŕšili dôchodkový vek),
• poľnohospodárskej a lesnej pôdy, ktorú užívajú pre svoju potrebu,
• hnuteľnej veci, ktorá tvorí nevyhnutné vybavenie domácnosti,
• osobného motorového vozidla, ak je jeho držiteľom alebo vlastníkom osoba,
ktorá ho používa na osobnú prepravu lebo je zdravotne ťažko postihnutá alebo
jeho hodnota nie je vyššia ako 35-násobok životného minima,
• hnuteľnej veci, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Po splnení všetkých zákonných ustanovení, ak má rodina nižší príjem ako je zákonom

stanovené životné minimum, má nárok na dávky v hmotnej núdzi a na príspevky k tejto

182
dávke. (Ďalšie v stati o sociálnej pomoci). O poskytnutie dávok treba žiadať na
príslušnom pracovisku Úradu práce , sociálnych vecí a rodiny. V SR sa životné minimum
upravuje raz za rok v júli za základe zistení štatistického úradu o raste nákladov
domácností s nízkym príjmom a o výške čistého príjmu na osobu za predchádzajúce
obdobie. ( Zák.601/2003, § 5, odst.4).

O zvýšení životného minima rozhoduje vláda SR na návrh MPSVR.

Príčiny chudoby

Ako hlavné príčiny chudoby sa najčastejšie uvádzajú globalizácia a pôsobenie trhu

183