P. 1
BC.Metody

BC.Metody

|Views: 7,316|Likes:
Published by zuzulik 18118

More info:

Published by: zuzulik 18118 on Jul 30, 2009
Copyright:Attribution Non-commercial

Availability:

Read on Scribd mobile: iPhone, iPad and Android.
download as DOC, PDF, TXT or read online from Scribd
See more
See less

05/11/2014

pdf

text

original

Štátnicový predmet: METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE Akademický rok 2008/2009 1. Pojmológia, metóda, metodika, technika, prístup.

História vývinu metód sociálnej práce, najvýznamnejšie obdobia vývoja metodiky sociálnej práce. Klasifikácia metód sociálnej práce. Metóda SP – súhrn krokov (postupov) ako pracovať s konkrétnym klientom, návod na dosiahnutie cieľa. • chápeme ako objektívne zdôvodňovaný spôsob skúmania javov a dosiahnutia vedeckého poznania alebo • premyslený a objektívne správny spôsob činnosti. • súhrn krokov alebo postupov ako pracovať s konkrétnymi klientmi • označenie spôsobu, ako dosiahnuť istý, vopred stanovený cieľ prostredníctvom vedomej a plánovitej činnosti Pod metódami sociálnej práce rozumieme postup ako analyzovať a riešiť sociálny problém jednotlivca, skupiny, rodiny, komunity. Je to súhrn spôsobov ako dosiahnuť vopred stanovený cieľ prostredníctvom plánovanej, vedomej sociálnej činnosti v práci s jednotlivcom, skupinou, komunitou. Každý klient vyžaduje neopakovateľný prístup a postup. Je to súhrn krokov ako postupovať v konkrétnej práci s klientom. Je nevyhnutné zvažovať formy a metódy práce, pretože používanie niektorých metód rozhoduje o úspechu, či neúspechu práce sociálneho pracovníka.( v pravý čas, na pravom mieste, správne metódy, vôľa klienta = úspech práce sociálneho pracovníka). Ide o spôsoby práce: • na mikrosociálnej úrovni – sociálna práca s jednotlivcom, • na mezosociálnej úrovni – sociálna práca so skupinou, • na makrosociálnej úrovni – sociálna práca vo väčšom územnom celku. Metodika – súhrn metód, pracovných postupov v určitej oblasti. • náuka o metóde • súbor pravidiel postupov v konkrétnej sociálnej práci, z ktorej soc. pracovník vyberá a aplikuje postupy na konkrétne podmienky sociálnej práce s klientom, skupinou alebo komunitou napr. diagnostika, sociálne evidencia, overovanie výsledkov a pod. Metodológia – veda, náuka o metóde, súhrn činností, ktoré sú uplatňované v konkrétnej činnosti; • veda, náuka o metóde • skúma konkrétne metódy v sociálnej práci Technika sociálnej práce – môžeme ju chápať ako návod na použitie metódy, jej prispôsobenie tak, aby zodpovedala riešeniu problému vyplývajúceho z klientovej situácie. Hartl a Hartlová chápu techniku ako činnosť alebo tiež aj ako pracovný postup, ktorý slúži k naplneniu vytýčeného cieľa. Prístup - V USA sa už v 19. storočí stretávame s požiadavkou individuálneho prístupu pri riešení sociálnych problémov v spoločnosti.

Každá práca s klientom vyžaduje kombináciu viacerých metód. V rámci jednotlivých metód sa používajú metódy používané aj v iných vedných oblastiach. Tak prichádza k používaniu niekoľkých metód súbežne. História vývinu metód SP – môžeme ju rozdeliť na tieto obdobia: 1. Samovoľné formovanie v období prechodu od dobročinnej voluntaristickej podoby soc. práce k profesionálnej soc. práci (1900-1920). Neexistoval ucelený systém pracovných postupov v soc. práci. Soc. pracovníci používali pracovné postupy, ktoré boli náhodne volené na základe podobnosti so situáciou z inej oblasti (pedagogika, psychológia...) alebo intuitívne na základe životných skúseností soc. pracovníka. Zvyšujúci sa počet klientov mal za následok snahu o vybudovanie vedeckého základu soc. práce a tým aj o vybudovanie súboru overených pracovných postupov (metód). 2. Vypracovanie metodiky soc. práce, výrazne ovplyvnené rozvojom soc. práce v USA (19201940) Mary Richmondová snažila sa o vypracovanie jednej z prvých vedeckých metód sociálnej práce. Praktické a teoretické skúsenosti zhrnula v diele Sociálna diagnóza. Ďalším jej dielom boli Nové metódy asistencie, sociálnych služieb a individuálnej práce, ktoré sa rozšírilo po celej Európe. R. 1928 v Paríži sa konal prvý medzinárodný kongres zameraný na sociálne služby. V tridsiatych rokoch sa rozpracovali najmä tieto metódy soc. práce: soc. diagnostika, plánovanie postupov soc. práce – etapy soc. práce, sociálna terapia. 3. Prechod o používanej metodiky k jej rozšíreniu a rozpracovaniu o metódy zamerané na analýzu so zreteľom na realizovanie úlohy (1940-1955) Termín metóda je nahradený termínom „technika“. Medzi základné techniky boli zaradené: • návšteva v rodine a dohľad nad ňou • finančná pomoc • ošetrovateľská pomoc • pomoc orientovaná na oblasť hygieny • psychologická pomoc a pod. 4. Znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955-1960) Dopad zdôrazňovania významu metódy case work viedol k niekoľkým zmenám: 1. znamenal prechod od sociálnej asistencie, ktorá bola závislá od politiky konkrétnej inštitúcie a jej cieľov k orientácii na podporu jednotlivca zameranej na dosiahnutie samostatnosti, 2. case work vyžadoval čo najkomplexnejšie znalosti o jednotlivcovi z pohľadu psychológie, sociológie, či práva, čo prispelo k budovaniu soc. práce ako vedy, 3. soc. práca, ktorá vyžadovala široké spektrum vedomostí, prestala byť v Európe dobročinnou činnosťou podliehajúcou panujúcej móde, 4. táto metóda prispela aj k zmene profilu soc. pracovníka, od ktorého sa začali vyžadovať hlbšie znalosti psychológie, pedagogiky a ošetrovateľstva, 5. prísne administratívne nároky, vyžadujúce konkrétne znalosti pre výkon profesie soc. pracovníka pozitívne vplývali na vytváranie vnútornej hierarchie profesie soc. pracovníka, pričom prišlo k rozlíšeniu medzi jednotlivými postavami v závislosti od vzdelania soc. pracovníkov. Pre výkon tejto profesie sa na niektorých pracovných pozíciách začína v Európe vyžadovať vzdelanie univerzitného typu. 5. Kritické obdobie (1961-1980)

Začiatkom 70. rokov bolo spochybnené klasické delenie metód sociálnej práce a to najmä pod vplyvom prác Pincusa a Minahalovej. Pincus-Minahalová požadujú, aby soc. pracovník bol schopný používať celý rad metód a intervencií, pričom vychádzajú z tzv. generalistickej podstaty soc. práce. diskusie o metódach soc. práce napokon vyústili začiatkom 80. rokov do nového delenia metód používaných v praxi soc. práce: • mikroprax – metódy orientujúce sa na jednotlivca, • mezoprax – metódy používané v práci s rodinou a inými skupinami, • makroprax – sa zameriava na zlepšenie a zmeny celej spoločnosti. Ide teda o metódy orientujúce sa na navrhovanie a evaluáciu služieb, teda na soc. prácu realizovanú na úrovni komunity. Ako nové metódy jednotliví autori uvádzajú: poradenstvo, terapia, supervízia, procesuálne orientované metódy ako sociálna technika krízová intervencia, sociálno-pedagogický pohľad, multiperspektívne postupy. 6. Zmeny v metodike sociálnej práce vo vzťahu ku globalizačným tendenciám Nárast počtu nezamestnaných, drogovo závislých, dlhodobo chorých a terminálne chorých, zvyšujúci sa priemerný vek, nárast svetovej biedy a hladu viedol k potrebe prehodnotenia niektorých foriem soc. pomoci, na podporu tretieho sektora, na metódy práce so závislými, s chorými na AIDS a pod. Soc. pracovník v súčasnosti by mal ovládať všetky známe metódy soc. práce a vedieť ich vhodne používať. V súčasnosti môžeme hovoriť o komplexnom systéme metód soc. práce, čiže o existujúcej metodike soc. práce. Napriek tomu tento systém nepokladáme za uzavretý. Je samozrejmé, že do tohto systému budú patriť ďalšie metódy, najmä metódy orientujúce sa na oblasť inštitucionálnej sociálnej práce a na metódy práce so spoločnosťou. Klasifikácia metód: na: A) metódy, ktoré sa využívajú v všetkých vedných disciplínach: - analýza - syntéza - empirická metóda - induktívna metóda (od zložitejšieho k jednoduchšiemu) - deduktívna metóda ( zovšeobecňovanie) - výskumné metódy B) metódy spoločné viacerým vedným disciplínam: - metóda hodnotenia - metóda optimálnej komunikácie (verbálnej i neverbálnej) - heuristika (objavovanie) - zážitkové metódy C) metódy vlastné iba sociálnej práci: 1. podľa časového hľadiska: klasické – SP s J,S,K na mikro, mezo a makro úrovni moderné – soc. manažment soc. projektovanie soc. plánovanie Moderné metódy sa používajú na väčších celkoch – na makro úrovni. 2. podľa demografického hľadiska: - sú zamerané na určitú skupinu občanov (ženy, deti, mládež, starší občania) - SP s etnickými skupinami

- SP s marginálnymi skupinami (okrajovými – neprispôsobiví občania), emigrantmi 3. podľa statusového hľadiska: - SP s nezamestnanými - SP s bezdomovcami - SP s migrantmi - Sp s etnickými minoritami - Sp so spoločensky neprispôsobivými občanmi 4. podľa miesta výkonu práce: - terénna SP – depistáže (aktívne vyhľadávanie, vycestovávanie do rodín - inštitucionálna SP – úrady práce, MÚ - komunitná SP – regionálne územie – Orava, Liptov, Spiš, VÚC, celospoločenská úroveň - ambulantná SP – poradenstvo, linky dôvery 5. podľa druhu vykonávanej činnosti - sociálne služby - sociálne poradenstvo - prevencia - supervízia - sociálne poistenia - poskytovanie sociálnych dávok - náhradná rodinná starostlivosť - streetwork 1. Individuálna SP – rozhovor, pozorovanie, aktívne počúvanie, analýza informácií od klienta 2. Skupinová SP – skupinová dynamika 3. Komunitná SP – kompromisné riešenia, konsenzus 4. Kuratívna SP – dávky, sankcie – pozitívne (odmena, pochvala), sankcie (izolácia) 5. Penitenciárna a postpenitenciálna SP – ind.resocializačný program, individuálna alebo skupinová práca, podpora rodiny 6. Podniková SP – metódy závisia od fin. možností zamestnávateľa 7. Preventívna SP – vzdelávanie, osveta, poradenstvo 8. Rehabilitačná SP – integrácia do spoločnosti (chránené dielne, poradenstvo) 9. Resocializačná SP – znovuprispôsobenie Ide o spôsoby práce: • na mikrosociálnej úrovni – sociálna práca s jednotlivcom, • na mezosociálnej úrovni – sociálna práca so skupinou a • na makrosociálnej úrovni – sociálna práca vo väčšom územnom celku. Medzi jednotlivé úrovne nemožno dať ostrú hranicu, lebo sa vzájomne prelínajú. Metódy SP sa odvodzujú od etáp SP. 2. Sociálna práca s jednotlivcom, etapy práce s jednotlivcom, oboznámenie sa s prípadom, sociálne hodnotenie, sociálna intervencia, zakončenie prípadu. Krízová intervencia. Jej princípy, proces, rola sociálneho pracovníka v krízovej intervencii. Linka dôvery ako telefonická krízová intervencia. Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódou sociálnej práce. Rozumieme pod ňou priamy kontakt soc. pracovníka s klientom, v záujme vyriešenia jeho problémovej situácie. Cieľom soc. práce s jednotlivcom je zmena chybných životných postojov klienta a jeho schopnosti riešiť prijateľnou formou svoje problémy.

Etapy sociálnej práce s jednotlivcom 1. etapa evidencie Je to etapa prvého kontaktu s klientom, kde klient aj soc. pracovník sonduje situáciu a hľadajú možnosti dorozumenia. Táto etapa slúži k tomu, aby sa soc. pracovník dozvedel, kde klient vidí svoj problém. V tejto etape je potrebné nájsť spoločný jazyk. Je veľmi dôležité, za akých podmienok sa tento počiatočný kontakt uskutočňuje. Cieľom je vytvorenie atmosféry dôvery. Metóda – rozhovor, 2. etapa diagnostická Soc. pracovník a klient spoločne zisťujú a hľadajú príčiny, v ktorých klient zlyhal – identifikujú problém. Klient nie vždy vie pomenovať svoj problém. Tu soc. pracovník zistí, čím môže pomôcť. Je to etapa získavania informácií a určenia, pomenovania problému, jeho rozsahu a analýza jeho príčin. Soc. pracovník používa metódy sociálneho rozhovoru, analýzy, posudky odborníkov z oblasti školstva, zdravotníctva, polície a utvára si hypotézu. Táto etapa je etapou dojednávania kontraktu. Stanovujeme a definujeme problém a hľadáme cesty ako ďalej pracovať. Niekedy je táto etapa pre klienta riešením. Stačí ho vypočuť. 3. etapa navrhovania riešení Navrhované riešenia sú zamerané na prekážky a hľadanie spôsobov ako ich prekonať. Treba stavať na pozitívnych vlastnostiach klienta. Soc. pracovník hľadá spolu s klientom možnosti kooperácie, snaží sa ho naviesť na riešenie problému. 4. etapa intervencie (terapie) Je to realizácia navrhnutých riešení, je najnáročnejšia etapa. SPr má usmerňovať klienta a navádzať ho na spôsoby realizácie navrhnutých riešení. SPr upozorňuje klienta aj na možné následky určitých riešení. 5. etapa zaznamenania, etapa dokumentácie Je to zároveň etapa overovania účinnosti našej činnosti. Je to posúdenie efektívnosti realizovaného riešenia z hľadiska zlepšenia soc. situácie klienta. Dokumentácia je dôležitá pre možnosti porovnávania jednotlivých postupov, pre prípadný ďalší kontakt s klientom. Oboznámenie sa s prípadom (1.etapa) SPr sa s klientom môže stretnúť za rôznych okolností: • klient prichádza sám za SPr (nezamestnaný) • inštitúcia, v ktorej je SPr zamestnaný poverí SPr prácou s konkrétnym klientom • klient prichádza na podnet inej inštitúcie, napr. polície, súdu, školy.... • klient je predvolaný na základe upozornenia iného občana alebo inštitúcie. Podnet, na základe ktorého klient prichádza, môže významnou mierou ovplyvniť prístup klienta k spolupráci so SPr. Mnohí klienti očakávajú od SPr v tejto fáze prevzatie zodpovednosti za riešenie vlastného prípadu. SPr však musí od začiatku zaangažovať klienta na riešení jeho vlastného problému. Aktívny prístup klienta je potrebné posilňovať počas celého trvania tohto vzťahu. Preto už pri prvom kontakte je potrebné aby SPr zhodnotil prístup klienta k riešeniu problému, jeho schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia. SPr vystupuje v tomto vzťahu ako sprievodca, poradca. SPr by v tejto fáze mal použiť techniku „topenia ľadov“, techniku na odstraňovanie prirodzených rozpakov, neistoty, obavy na strane klienta. Klienti pri prvom stretnutí majú nasledovné pocity: • túžia, aby ich niekto vypočul • túžia, aby im bola poskytnutá pomoc • prichádzajú si pre radu • dúfajú, že niekto iný je schopný nájsť riešenie ich problému. SPr by sa mal usilovať o to, aby klient pri prvom stretnutí s ním nadobudol presvedčenie, že:

• SPr prejavil o jeho problém skutočný záujem • chápe tento problém tak, ako ho klient predkladá • SPr je kompetentný pomôcť mu pri riešení jeho problému. Základné metódy: rozhovor, pozorovanie, analýza prípadu – kvalitný zber informácií: rodinná anamnéza (bytové podmienky, počet detí), osobná anamnéza (priatelia), analýza širšieho prostredia (pracovisko, susedia, škola). SPr. by si mal počas celého obdobia viesť potrebné záznamy, v ktorých by boli obsiahnuté všetky získané informácie. Na základe týchto informácií môže SPr stanoviť sociálnu diagnózu – hodnotenie. Sociálne hodnotenie – sociálna diagnostika (2.etapa) SPr vyhodnocuje všetky získané informácie, prehodnocuje skutočnosti. Sociálne hodnotenie je výsledkom spolupráce odborníkov pri získavaní čo najobjektívnejších poznatkov o klientovi. Hodnotenie je proces, ktorého sa klient zúčastňuje, obsahuje problémy, ktoré treba riešiť. Cieľom sociálneho hodnotenia je identifikovať problém, zistiť príčiny vzniku problému, zistiť ako sa problém vyvíjal, čo ho podporovalo, alebo naopak čo ho brzdilo. Sociálne hodnotenie teda obsahuje: • informácie o osobnosti klienta • informácie o vzťahoch klienta k jeho užšiemu i širšiemu sociálnemu prostrediu • informácie o situácií, v ktorej s klient nachádza Výsledkom spracovanie týchto informácií je sociálna diagnóza. (Predpokladom správneho sociálneho hodnotenia je kvalitná sociálna anamnéza, ktorú získava SPr počas prevej etapy práce s klientom. Sociálna anamnéza teda obsahuje údaje o klientovi, jeho rodine, údaje o školských, pracovných, partnerských úspechoch a problémoch a pod. Ak ide o občana so zdravotným postihnutím, alebo občana s patologickým správaním obsahuje aj lekársku anamnézu, psychologický posudok a pod.) Na základe stanovenia problému SPr vypracuje plán práce s klientom (návrh riešení), podľa ktorého klient i SPr postupujú pri riešení problému. Môžeme to nazvať aj dohodou SPr a klienta o ďalšom spoločnom postupe. Môže mať ústnu podobu – je prejavom dôvery pre klienta, používa sa pri stabilnom klientovi alebo písomnú podobu – používa pri nestabilnom type klienta, ktorý má nízku motiváciu meniť vlastnú situáciu, alebo nedisciplinovaný klient. Sociálna intervencia (4.etapa) Predstavuje vlastnú prácu s klientom na vyriešení jeho situácie. Spočíva vovedení klienta k svojpomoci, v snahe o obnovenie dôvery klienta vo vlastné schopnosti. SPr je zodpovedný za nájdenie spôsobu takých riešení, ktoré sú pre klienta prínosom. Metódy: rozhovor, písanie žiadostí, výcvik komunikačných zručnosti, objektívne hodnotenie situácie. Hlavné znaky intervencie: 1. právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho možnosti a schopnosti 2. akceptácia klienta takého aký je. Viera, že klient je schopný zmeny a nápravy vlastnými silami 3. hľadanie silných stránok klientovej osobnosti 4. mlčanlivosť v osobných veciach klienta 5. SPr nesie zodpovednosť za dobro rodiny. Rodinu ako celok nikdy nespúšťa zo zreteľa bez ohľadu na to, či intervenciu potrebuje jej jeden člen, alebo viacero členov rodiny. 6. SPr je zodpovedný pred klientom, pred sebou samým, pred spoločnosťou a pred profesionálnou obcou

7. novinky treba používať v zhode sa stanovenými cieľmi práce, nové informácie, ktoré môžu mať pre klienta význam je SPr povinný sprístupniť. Zakončenie prípadu SPr ukončuje prácu s klientom z dôvodu: 1. vyriešenia problému klienta. Pre klienta musí byť jasné, že riešenie problému sa skončilo, mal by odchádzať s dôverou vo vlastné schopnosti. 2. dlhodobého odmietania spolupráce zo strany klienta. SPr je povinný akceptovať rozhodnutie klienta (ak sa rozhodne žiť ako bezdomovec, SPr mu môže ponúknuť pomoc, ale ak klient odmieta riešenie SPr musí jeho rozhodnutie rešpektovať), ale to len vtedy ak týmto svojím konaním klient neohrozuje vlastnú existenciu, neohrozuje osoby, ktoré sú na ňom závislé, napr. maloleté deti, ak svojím správaním neporušuje právny poriadok 3. zmeny bydliska klienta, resp. SPr 4. iné špecifické dôvody, napr. nástup klienta na výkon trestu odňatia slobody, na liečenie, smrť Krízová intervencia - je to špecializovaná pomoc osobám, ktoré sa ocitli v kríze. Je to zásah v dobe krízy, ktorý sa snaží minimalizovať ohrozenie klienta a posilniť jeho schopnosť vyrovnať sa so záťažovou situáciou. ide o okamžitý sociálny zásah väčšinou priamo v teréne, orientovaný na deti a mladistvých, ženy, osamelé matky, ktorí sa ocitli v akútnej kríze. Krízová intervencia má byť okamžitá, jej odloženie môže prehĺbiť u klienta bezmocnosť a zvýšiť jeho autoagresívne chovanie – veľmi dobrá pomoc sú Linky dôvery, krízové centrá 24 hodín denne, ľahko dosiahnuteľná – v centre mesta, v blízkosti verejnej dopravy, aktívna – ak je to nutné direktívna, poskytovaná v čo najmenej obmedzujúcom prostredí – umiestnenie v krízovom centre až po vyčerpaní všetkých možnosti rodiny alebo iného podporného soc. systému, ktorý by klient uprednostňoval. Krízová intervencia sa môže spojiť so zaistením krátkodobého pobytu v špeciálnych zariadeniach. Má krátkodobý charakter, spravidla nepresahuje 5 stretnutí. Rola sociálneho pracovníka v krízovej intervencii spočíva v: • zručnosti aktívneho načúvanie s dôrazom na vcítenie • zručnosti krízovej intervencie a vyjednávania • zručnosti zaobchádzania s obeťami a rovnako s klientmi, ktorí stratia vládu nad ničivými a sebazničujúcimi impulzmi • znalosti pomáhajúcej siete a zručnosti nezaujatej práce s ňou • znalosti základov právneho vedomia • znalosti základov prvej pomoci • znalosti základov sebaobrany • zručnosti pri vedení dokumentácie a komunikácie v tíme • zručnosti pri získavaní a predávaní informácií Krízový pracovník rozvíja: • schopnosť a zručnosť sa otvorene dohodnúť s ľuďmi • schopnosť rýchleho rozhodovania vrátane správneho neúzkostného úsudku v noci • schopnosť spolupráce • schopnosť reflektovať svoju prácu • schopnosť zvládať záťaž • schopnosť rozpoznávať hranice svojich možností a síl

Krízová intervencia končí keď je klient schopný cítiť a vyjadrovať svoje emócie, je zorientovaný v realite, chápe svoju situáciu a je schopný predvídať následky a začína uvažovať o možnostiach do budúcnosti. Linka dôvery – telefonická krízová intervencia Je jeden z nástrojov pomoci človeku pri náhlych psychických poruchách, pri osobných konfliktoch, v citovej osamelosti, pri napätých interpersonálnych vzťahoch, v rozporných situáciách v školskom, partnerskom, rodinnom živote. Je to inštitúcia poskytujúca radu alebo pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v krízových situáciách. Existuje už 46 rokov, prvá vznikla v Londýne, na Slovensku má 25 ročnú tradíciu – linky dôvery pre dospelých, pre deti, policajná linka dôvery. Nevýhody pri telefonickom rozhovore na linke dôvery: • jednorázovosť – možnosť volajúceho kedykoľvek ukončiť rozhovor • absencia objektívnych údajov okolia volajúceho • nemožnosť pozorovať niektoré prejavy, ktoré v priamom kontakte umožňujú rozhodnutie pre príslušnú formu pomoci – absencia neverbálneho kontaktu Výhody linky dôvery: • ľahká dostupnosť • anonymita • poskytovanie bezprostrednej odbornej rady či výkonu Linky dôvery pri práci s klientom využívajú rozhovor. Existuje však aj písomná (listová) forma styku – napr. schránky dôvery, rubriky v tlači. 3. Sociálna práca so skupinou, cieľ, význam, zásady práce so skupinou. Metódy práce so skupinou. Štruktúra práce so skupinou (úvod, sociálna a psychická stabilizácia klienta, motivácia klienta, aktivizácia klienta, akčný plán, záver). Význam sociálnej práce so skupinou a druhy skupín v rámci tejto formy sociálnej práce. Faktory skupinovej dynamiky, ich význam a využitie v prospech práce so skupinou. Vývoj skupiny ako limit výberu metód práce so skupinou, poznania diania v skupine a vstupu vedúceho skupiny do skupiny. SP so skupinou – pomáha rozvíjať vzťahy v skupine medzi jednotl. členmi - pomáha každému jednotl. dosiahnuť svoj cieľ s ktorým do skupiny prišiel - forma SP- časovo, tématicky, obsahovo vymedzená forma SP - zvyčajne sú to pravidelné stretnutia so skupinou (1,2x do týždňa), nedá sa určiť dĺžka stretnutia - v rámci stretnutí sa používajú rôzne metódy – napr. aj skupinový rozhovor, - participačné metódy – iniciatívny je aj vedúci aj členovia skupiny, podieľajú sa na činnosti skupiny, na priebehu práce, napr. hranie rolí, sebapoznávanie, sebareflexia, čítanie príbehov, metóda otázok a odpovedí - direktívne metódy – iniciatívu preberá vedúci skupiny, členovia skupiny sú pasívny (prednáška, demonštrácia) Typológia skupín Členenie skupín: 1. primárna – neformálne sk., dôverné, osobné vzťahy, malý počet členov (rodina) 2. sekundárna – vzťahy medzi členmi sú formálne, neosobné, väčší počet členov, vytvára sa za účelom dosiahnutia určitého cieľa (prac. kolektív, politická strana) 1. vonkajšia – používa výrazy oni, ich – športoví fanúšikovia, náš klub, ale členovia sa môžu 2. vnútorná – my, naši stať aj reprezentantmi štátu 1. členská – človek v nej má formálne vyčlenené miesto

2. referenčná (vzťažná) – podľa nej si človek vytvára postoje a hodnotí sa 1. z hľadiska veľkosti – malé , stredné, veľké - pri SP so skupinou sa odporúča práca s malou skupinou max. 20 členov, lebo pracujeme jednak s celou skupinou ale aj s každým členom osobitne - je dobré pracovať vo dvojici – musia byť jasné pravidlá kto, čo robí (1 robí, 2. pozoruje – ten kto pozoruje nesmie zasiahnuť do práce – môže zasiahnuť, ak ho vedúci vyzve Prečo? lebo by pretrhol niť myšlienok, tomu, kto pracuje, môže narušiť koncepciu práce, skupina stratí autoritu, chuť do práce, odvahu pripojiť sa, vyjadriť svoj názor...) 2. z hľadiska možnosti vstupu nových členov do skupiny počas jej práce a) otvorené b) zatvorené Otvorené – sú otvorené aj na vstupe aj na výstupe t.j. ktokoľvek počas práce skupiny môže vojsť do skupiny - vstúpiť môže preto, lebo takáto skupina pracuje s tématicky ucelenými celkami v rámci jedného stretnutia (1 prednáška, 1 téma) Zatvorené – na výstupe otvorené, ale na vstupe zatvorené - počas práce v skupine do skupiny nemôže vstúpiť nový člen, lebo práca v skupine na seba nadväzuje (ak vstúpi nový člen v ½ prednášky, nevie o čom ostatní hovorili, čo už vedia, čo prebrali, chýba mu to, a tým, že by sa vypytoval na veci, ktoré zameškal a ostatní už vedia, by ostatných vyrušoval a narušil by celý priebeh práce) 3. z hľadiska podobnosti sociodemografických znakov členov (pohlavie, vek, dĺžka nezamestnanosti, vzdelanie) a) homogénne – totožné alebo podobné znaky v skupine napr. všetky sú ženy, rovnakého veku, rovnaké zamestnanie, vzdelanie... b) heterogénne – odlišné znaky – z hľadiska veku, pohlavia, zamestnania, vzdelania, skupinu tvoria rôzny ľudia s rôznymi týmito znakmi - napr. pri práci s nezamestnanými je lepšia heterogénna skupina vzhľadom na dĺžku zamestnania (krátko nezamestnaní motivujú, naštartujú dlho nezamestnaných) 4. z hľadiska cieľa, ktorý má byť dosiahnutý 1. Biografické - cieľom je venovať sa individuálnej histórii života každého člena skupiny t.j. hľadáme v histórii života človeka situácie, kt. by mohli mať súvis so súčasnou životnou situáciou klienta - využívajú ju psychológovia, soc. pracovníci – napr. necháme klienta, povedať prečo prišiel o prácu, on si uvedomí dôvody, a možno aj sám nájde spôsob ako si pomôcť, lebo uvidí ten svoj problém v reálnom svetle - napr. ak sa zdraví človek zrazu dostane na vozík, ak sa nám vyrozpráva tak sa mu uľaví a mi keď spoznáme jeho predošlí život a terajší, to, v čom on sám vidí problém, tak mu môžeme pomôcť sa s tým zmieriť, a ukázať mu, že aj táto situácia, v ktorej sa nachádza má nejaké pozitíva 2. Tématické - členovia skupiny pracujú, diskutujú na vopred stanovenú tému (určí ju vedúci, členovia skupiny alebo vyplynie z práce skupiny) napr. moja skúsenosť s hľadaním zamestnania – členovia skupiny si navzájom vymieňajú názory, skúsenosti... - sú budované na skúsenostiach, zážitkoch jednotl. členov, na vysvetľovaní, informovaní...

- pri tomto druhu skupiny veľmi intenzívne prebieha soc. učenie Sociálne učenie – jedinec v styku s druhým človekom alebo skupinou osvojuje zručnosti,, postoje spôsoby potrebné k styku s inými a zároveň prijíma normy a hodnoty od týchto ľudí. Základné formy soc. Učenia : - napodobňovanie – človek preberá spoločenské názory, postoje, spôsob života, kladné aj záporné prejavy ľudí, rôzne druhy správania sa od iných - sociálne upevňovanie – používa sa sociálna odmena alebo sociálne trestanie, čim sa posilňuje určitý spôsob správania sa - učenie sa identifikáciou – ide o stotožnenie sa s osobou, ku ktorej má jedinec kladný vzťah 3. Tréningové - zamerané na praktický nácvik v spôsobilostiach - v rámci nich trénujeme, cvičíme, nadobúdame určité zručnosti a spôsobilosti - napr. trénovanie asertivity, empatie, hranie rolí, ako verbálne či neverbálne komunikovať 5. Kombinované - skupiny, v rámci ktorých využívame ktorúkoľvek z vyššie uvedených foriem podľa problému, ktorý chceme riešiť - skupiny, keď v určitých časových úsekoch využívame tématickú, tréningovú alebo inú formu skupinovej práce Skupinová dynamika – súhrn všetkých procesov a zmien, ktoré sa odohrajú počas existovania skupiny a práce - môžme tu zaradiť ciele, štruktúru, vedenie skupiny, roly v skupine, skupinovú tenziu (napätie) a kohéziu (súdržnosť), pravidlá správania sa a normy, kt. sa skupina riadi, vývoj skupiny Ciele skupiny – AKO MôŽE CIEĽ MOTIVOVAŤ SKUPINU K ČINNOSTI? - pretože práve cieľ nás núti, aby sme ho dosiahli Cieľ motivuje ak: a) je reálny – dá sa dosiahnuť b) priemeraný –t.j. skupina má dosť síl, poznatkov, vedomostí, musí byť primeraný schopnostiam členov skupiny - nesmie podceňovať schopnosti členov skupiny c) jasne definovaný – členovia musia vedieť, čo sa od nich očakáva d) musí mať prínos pre skupinu Vedenie skupiny 1. Direktívne – vedenie pomocou príkazov (sú dané otázky čo?, kedy?, ako? – urobíte, toto, dovtedy, takto) - nenúti nás to pracovať, lebo k tomu nemôžeme nič povedať, dať návrh... 2. Demokratické – je tu možná kreativita, členovia skupiny dostanú spätnú väzbu - vedúci zadá úlohu, skupina si ju prečíta, vypracuje, dá pripomienky 3. Liberálne – urob to, čo od teba žiadam, a potom si môžeš robiť čo chceš - vedúci zadá úlohu, ale nepovie akým spôsobom to má člen skupiny urobiť a dokedy, a potom je tu priestor pre konflikty - člen skupiny nevie, či tú úlohu rieši správne, nemá spätnú väzbu, nemôže sa pýtať... Skupinové metódy a) analýza – skúma podstatné údaje o problémoch

b) biblioterapia – liečenie knihami - používa sa ak klient má problém a rád číta - klientovi zadám knihu, kt. si má prečítať, ja (SPr) si ju tiež prečítam a na základe toho skúmam jeho vlastnosti, ako rieši situácie.. c) hranie rolí – členovia hrajú rôzne úlohy v skupine - klient hrá raz seba a raz druhú stranu (napr. v manželstve) - získava sa iný pohľad na problém - využíva sa, ak potrebuje klient niekomu odpustiť d) arteterapia – liečenie kresbou, maľovaním - sponntánna umelecká tvorba klientov - obasahuje tvorivosť klienta, ukazuje cesty riešenia problémov - kresbou sprodredkuje čo ho trápi - poskytuje samoliečiace produkty – klient kreslí a vidí problém z rôznych uhlov, - 15-20 ľudí v skupine, aby sa nebáli hovoriť o kresbe - je potrebná ochota klienta kresliť - 1. názov kresby, 2. čo kreslil prvé (v čom je príčina problému), čo kresba znamená – čo znamenajú jednotlivé osoby, farby Pri práci so skupinou využívame najmä skupinovú dynamiku – je to súhrn všetkých procesov a zmien, ktoré sa odohrajú počas existencie a práce skupiny. Zaraďujeme sem: 1. Ciele skupiny – motivujú členov skupiny k činnosti. Cieľ musí byť reálny – reálne dosiahnuteľný, ktorý prijíma za svoj väčšina členov skupiny, primeraný – skupina má dosť síl, vedomosti, poznatkov na to aby ho dosiahla a jasne zadefinovaný (jednoznačný) – všetci členovia v skupine musia pod tým istým rozumieť to isté. 2. Vedenie skupiny direktívne (autokratické) – čo, kedy, ako – rozhodne vedúci sk. demokratické – obidve zúčastnené strany diskutujú liberálne – úloha je zadaná nepresne, bez kedy, kde a ako, stráca sa pätná väzba (laissez-faire) 3. Štruktúra skupiny – usporiadanie vzťahov v sk, prvkov (členov, vedúcich), zloženie skupiny. V sk. sa vytvárajú podskupiny. Výhodou je to vtedy, pokiaľ sa stotožňujú so sk. cieľom. Rizikové je to vtedy, ak niektorá z podskupín sa nestotožňuje so sk. cieľom. Vtedy treba podskupinu rozložiť, ovplyvniť jej členov aby ciele boli prijaté. čím väčšia skupina, tým je väčšia tendencia k tvorbe podskupín. Podskupiny sa vytvárajú na princípe zlozvykov (fajčenie), rovnakých hodnôt, názorov (ZŠ – chlapci, dievčatá – pohlavie) 4. Pravidlá a normy – dynamizujú skupinu. Sk. pravidlá jednotlivci môžu prijať a dodržiavať, odmietať (neakceptovať, ale dodržiavať), môžu ich neprijať a nedodržiavať, meniť ich. Pravidlá a normy usmerňujú správanie a definujú čo je žiaduce, prijateľné a neprijateľné v skupine. 5. Skupinové roly – navonok viditeľné, charakteristické správanie sa v skupine. Soc. rola – súbor očakávaných a vykonávaných činností, správaní, súbor názorov, hodnôt, ktoré charakterizujú príslušníka určitej pozície – skupinové podvedomie – jeho výrok majú veľkú výpovednú hodnotu, vyjadruje pocity, názory postoje skupiny, ktoré ostatní členovia nechcú dať najavo otvorene. Čierna ovca – je introvertný, nevýbojný, málovravný. Má menej informácií o danej problematike, menej pružne formuluje myšlienky. Za všetko zlo v skupine môže tento jednotlivec. 6. Skupinová kohézia – súdržnosť, sily, ktoré držia sk pohromade – dôverné vzťahy, spoločné zážitky, hodnoty. väčšia súdržnosť je pri menších skupinách. 7. Skupinová tenzia – napätie, sily ktoré v skupine pôsobia odstredivo. Je dobrá iba po určitú hranicu, inak sa členovia sk. cítia nepríjemne, napäto a to brzdí dynamiku skupiny. Eliminácia napätia burcuje k práci, je kreatívna.

8. Vývoj skupiny – prebieha v 4 etapách: Vývoj skupiny 1. etapa – Rozmrazovanie Členovia sk. sú neistí, majú obavy, do popredia nastupuje vedúci sk, je pre skupinu informačným zdrojom. Poskytne hlavné informácie: 1. cieľ (prečo sa skupina zišla) 2. metódy a postupy práce (čo, kedy, ako), 3. organizačné pokyny (od-do, obed, bufet, prestávky, toaleta, frekvencia stretnutí a pod.) 2. etapa - Kvasenie Členovia sk. sa začínajú spoznávať. Prácu v sk. riadi vedúci (odkrývanie anonymity členov skupiny musí byť u všetkých rovnaké). Formujú sa skupinové roly, je to najcitlivejšia etapa vývoja skupiny. Používame skupinové alebo podskupinové metódy práce – pracujú vždy spolu 5-7 alebo celá skupina. Nepoužívame individuálne metódy práce, lebo pôda je jednotlivca v skupine je ešte riziková. 3. etapa – My, kooperácie, aktivity Je to etapa, kvôli ktorej sa skupina stretla. V tejto etape sa realizujú ciele skupiny. Všetci členovia majú pocit príslušnosti ku skupine, poznajú svoje roly. Skupina si dokáže poradiť s kritikou, primeranými úlohami, je kreatívna. Vedúci sk. ustupuje, iba ju usmerňuje smerom k cieľom. Metódy práce sa vyberajú podľa cieľa, podľa priestoru, financií, času. 4.etapa – Transfér – prínos V tejto etape vyhodnocujeme prínos sk. pre jednotlivcov, účastníci si pripravujú akčný plán, zaznamenávame výsledky a pripravujeme rozlúčenie. Obsah práce so skupinou pozostáva z 3 častí: Úvod Jadro Záver Práca so skupinou Úvod - pozdrav, privítanie, program, základné informácie - zoznámenie sa, pravidlá skupiny, uzatvorenie kontraktu (dohoda o tom, kto čím prispeje, a kto čo získa) Jadro - psychická a sociálna stabilizácia klienta – technikou negatíva a pozitíva mojej problémovej situácie, soc. stabilizácia technikou kto som, kde som, kam kráčam - sebahodnotenie, sebapoznávanie technikou sémantický diferenciál, galéria nakreslených obrazov, prezentácia pred plénom - motivácia a aktivizácia klienta – technikou moje životné ciele, motivujeme klienta k prevzatiu zodpovednosti za seba samého Záver - akčný plán – plán krokov, ktoré by mohol klient realizovať s cieľom vyriešiť svoj problém, slúži na evidenciu a kontrolu voči klientovi a nadriadenému orgánu. - vyhodnotenie – vyhodnocuje vedúci sk., členovia sk., zamestnávateľ (objednávateľ) - rozlúčenie – dávame pozor na prísľuby do budúcnosti 4. Sociálna práca s komunitou. Základné etapy a stratégie práce s komunitou. Sociálna práca so spoločnosťou. Techniky práce so spoločnosťou. Sociálny pracovník v sociálnej práci so skupinou (poslanie, požadované predpoklady). Komunita pochádza z lat. communitas, čo znamená spoločenstvo, pospolitosť, obec ako i spoločné nažívanie ľudí. Je to sociálny útvar charakterizovaný vnútornými a vonkajšími znakmi: a) soc. väzby medzi členmi v rámci vlastnej komunity b) soc. väzby a postavenie komunity v rámci širšieho soc. prostredia. D. Clarke: komunita znamená prežitie druhu, „komunita je miesto, v ktorom je možné prežiť celý život“.

Komunitu chápeme v dvoch významoch: • z psychologického uhla pod komunitou rozumieme skupinu osôb, v rámci ktorej sú vylúčené (eliminované) hierarchické pozície. Všetci členovia sú si rovnocenní, napr. komunita liečených alkoholikov, drogovo závislých. • zo sociologického uhla pod komunitou rozumieme súbor osôb žijúcich na geograficky vymedzenom teritóriu, na určitom území – obec, ulica, mesto. Pri prvom význame hovoríme o duchovnej komunite – je vnímaná v malom rozsahu (alkoholici) a v širšom rozsahu (fanklub speváka, učiteľská obec), spája ich duchovná spriaznenosť, vzťah k spoločnému cieľu. Neudržiavajú intenzívny kontakt a nemusí byť ani osobný, nemusia byť na jednom území, sú rozptýlení. Pri druhom význame hovoríme o regionálnej komunite – vyznačuje sa spoločným územím (bydlisko), spoločnou kultúrou (jazyk, zvyky, tradície), ekonomická situácia, úroveň, životný štýl členov komunity sú podobné. Podobný je aj historický osud, podobné normy, hodnoty. Z historického hľadiska poznáme: 1. tradičná komunita – rodové väzby, kmene, silné príbuzenské vzťahy, sociálne, hospodársky(obživa) i mocensky nezávislá (vymedzený priestor – štáty starého Grécka) 2. historický prechodná komunita – stredovek, hospodársky a sociálne sebestačná, mocensky závislá. Regióny sa zlučovali do väčších celkov, vzniká v období modernej štátnej moci. Kultúra, normy spoločné. 3. súčasná komunita – nie je sebestačná ani po hospodárskej ani mocenskej stránke, nadobúda charakter postmodernej komunity, ktorá získava znaky duchovnej komunity. Hartl tvrdí, že vzniká občianska komunita. 4 POSTMODERNÁ KOMUNITA - vytvárajú ju ľudia podobne zmýšľajúci, duchovne spriaznení - nie je nutná mocenská suverenita, hospodárska ani sociálna sebestačnosť - môžme ju chápať ako duchovnú komunitu SP s komunitou je metóda smerujúca k vyvolaniu a podporovaniu zmeny v rámci miestneho spoločenstva. Sociálnu prácu s komunitou chápeme ako metódu SP, ktorá pomáha ľuďom žijúcim na určitom územnom celku pri riešení konkrétnych životných situácií. Znaky komunitnej práce: • využíva sa pri riešení problémov v miestnom spoločenstve • zapája do riešenia problémov, rozhodovania a do života komunity občanov i miestne organizácie • vedie k prerozdeľovaniu zodpovednosti a kompetentnosti • rozširuje možnosti ľudí ovplyvniť to, čo sa s nimi deje Potreba komunitnej práce vzniká: • v prípade patologickej poruchy vo vývoji spoločnosti – diskriminácia komunity, znevýhodňovanie komunity voči ostatným celkom, nárast sociálno-patologických javov v rámci komunity, • v prípade tendenčného, spoločensky žiaduceho ovplyvňovania v niektorej oblasti života v komunite – ovplyvňovanie vzdelanostnej úrovne, zdravotnej, hygienickej, ovplyvňovanie rozvodovosti, pôrodnosti... Sociálna práca s komunitou sa zameriava na nasledovné aktivity: o komunitná starostlivosť, o rozvoj komunitných organizácií, o komunitný rozvoj,

o o o o o

komunitné plánovanie, komunitné vzdelávanie, komunitné akcie, feministická komunitná práca, antirasistická komunitná práca.

Sociálny pracovník pracujúci s komunitou by sa mal predovšetkým, usilovať o: o dôkladné poznanie potrieb a problémov komunity, o aby ním navrhnuté riešenia akceptovala komunita, o zapojenie všetkých obyvateľov komunity do riešenia problémov, o realizáciu reálnych zmien (Žilová, A.2002). METÓDY Skupinové metódy práce: SP so skupinou, diskusia, brainstorming, soc. Diskusia, soc. Terapia, analýza, syntéza Komunitné metódy práce: verejné diskusie propagácia, využívanie masovo-komunikačných prostriedkov formou relácií, besied, prostredníctvom novín tlače, mienkotvorcov , streetwork, soc. poradenstvo (poznámky) o o o o o o o Niektoré metódy uplatňujúce sa v komunitnej sociálnej práci: braimstorming – využíva sa v etape diagnostikovania hlavných problémov komunity a hľadania možnosti riešenia, delfská metóda, intervenčné metódy – metódy smerujúce k riešeniu problému, fundraising –získavanie finančných prostriedkov, lobing, mediácia, negociácia, atď.

BRAINSTORMING - skup. Metóda, pri ktorej jednotl. Členovia poskytujú nápady bez toho, aby ich niekto súdil, odsudzoval. Tieto nápady sa zapisujú zaradom, hneď ako nás to napadá. Ak sa zapíšu všetky, tak sa rozoberajú (ako to mysleli). Keď nám je všetko jasné, vyberie sa ten najlepší nápad. Pravidlá: 1. na brainstormingu sa podieľa každý člen skupiny 2. všetky nápady sú vítané 3. nápady sa vyjadrujú čo najspontánnejšie – nečakáme, povieme hneď, neformulujeme 4. vymýšľanie a fantázia sa priam vyžadujú 5. hodnotenie a kritika sú zakázané 6. všetky nápady sa zapisujú (ja keď sa zopakuje 2x a je už zapísaný) Paradoxný brainstorming – nápady nechcú vyriešiť problém, ide o zabránenie vyriešenia problému, slúži na naučenie ľudí rýchlo reagovať, tvoriť Etapy komunitnej práce KP má dva základné aspekty:teoretický – analýza východiskovej situácie praktický – konkrétna intervencia, pomoc komunite 1.etapa Otvorenie a zber informácií SPr zisťuje všetky potrebné informácie o komunite s cieľom porozumieť problému komunity. Sú to:

1. demografické údaje o štruktúre komunite (muži, ženy, deti, vekové, ekonomické, vzdelanostné zloženie) 2. informácie o infraštruktúre (bytová otázka, siete, cesty, inštitúcie) 3. iné informácie (história komunity, prírodné zdroje, životné prostredie) 2. etapa Určenie sociálnej diagnózy SPr sa usiluje o stanovenie hlavného problému komunity, jeho rozsahu analýzu jeho príčin. 3. etapa Navrhovanie projektov sociálnych opatrení Sú to konkrétne opatrenia na riešenie problematiky v komunite. Je vytvorený spoločný plán: vytýčené hlavné ciele zvolené pracovné postupy stanovený kalendár zodpovedné osoby Všetky navrhnuté opatrenia musia byť prekonzultované s členmi komunity. 4. etapa Realizácia navrhnutých opatrení Táto etapa využíva existujúce komunitné zdroje, informácie o dosiahnutých úspechoch. SPr koordinuje spoluprácu komunity s realizátorom opatrenia, rieši vzniknuté problémy pri realizácii, informuje členov komunity o práci na projekte, o úspechoch aj o problémoch pri realizácii projektu. 5. etapa Vyhodnotenie Predstavuje posúdenie efektívnosti realizovaného opatrenia. Vyhodnocuje sa z hľadiska zlepšenia soc. situácie komunity, vyššej sebestačnosti komunity. Hodnotenia sa zúčastňujú členovia komunity, SPr, experti podieľajúci sa na realizácii opatrení. Hodnotenie je dôležité z hľadiska budúcnosti komunitnej práce. Sociálna práca so spoločnosťou Spoločnosťou rozumieme veľké územné celky presahujúce klasické chápanie regionálnej komunity. Najčastejšie ju chápeme ako celý štát. SP so spoločnosťou je orientovaná na všetkých členov spoločnosti, zaoberá sa problémami komunikácie, organizácie a vedenia spoločnosti. Orientuje sa najmä na výskum, plánovanie, koordináciu, financovanie. legislatívu, administratívu, výchovu a vzdelávanie, organizáciu (techniky). Časové obdobie sa tu pohybuje od 5 rokov vyššie. Najväčší význam sa pripisuje metóde organizácie spoločnosti. Predstavuje stupeň organizácie, dezorganizácie či neorganizácie spoločnosti. Predstavuje rôzne inštitúcie zaoberajúce sa zisťovaním potrieb spoločnosti. Je to spôsob usporiadania spoločnosti. Cox, Erlich, Rothman a Tropman rozlišujú tri základné metódy práce so spoločnosťou: 1. Lokálny rozvoj ako spôsob práce so spoločnosťou. Je založený na zaangažovaní čo najväčšieho počtu občanov na spoločenskom dianí. táto metóda využíva techniky ako je svojpomoc, vzdelávanie, dobrovoľníctvo... 2. Sociálne plánovanie, ktoré sa spája s riešením demografického vývoja, kriminality (hlavne mládeže), bytovej otázky, otázky verejného zdravia, tvorby a fungovania sociálneho poistenia. 3. Sociálne konanie orientované na sociálne akcie. Táto metóda je zameraná na reálne vytváranie podmienok na prežitie v súlade s medzinárodnými zásadami sociálnej spravodlivosti, demokracie a humanizmu. Ide o úsilie SPr zamerané na dosiahnutie základných noriem a ich presadenie do legislatívy. Sociálna práca so spoločnosťou používa nasledovné techniky práce:

1. 2. 3. 4.

pomoc pri definovaní cieľov a stanovovaní priorít spoločnosti, pomoc skupinám v spoločnosti, vedenie účastníkov v obtiažnych situáciách, iniciovanie konania prostredníctvom vzdelávania atď.

K metódam práce so spoločnosťou, ktoré nadobudli na aktuálnosti koncom uplynulého tisícročia, zahrňujeme aj tzv. antiopresívne prístupy v sociálnej práci. Ide o metódy, ktoré sú zamierené na znižovanie diskriminačného a opresívneho správania v spoločnosti. Komunitná práca - slovo komunita pochádza z latinského slova communitas, čo znamená spoločenstvo, pospolitosť, obec. Je najmenej rozpracovaná oblasť sociálnej práce. Je výrazne sociologicky orientovaná. Jej špecifiká spočíva v tom, že pomáha ľuďom v konkrétnych životných situáciách na určitom územnom celku. Je interdisciplinárna a rešpektuje biologické, etnické, psychologické, kultúrne, sociálne, ekonomické a ekologické potreby obyvateľov komunity. Sociálny pracovník v komunite musí počítať s neustálim napätím medzi spoločenskými potrebami a zdrojmi ich uspokojovania a konfliktnými požiadavkami rozličných spoločenských skupín s odlišnými ideami cieľmi, ale i názormi na to, aká kvalita spoločenských zmien je objektívne najžiadúcejšia. Rodina, príbuzní, priatelia, susedia a miestne dobrovoľné a dobročinné organizácie poskytujú potrebnú vzájomnú oporu a starostlivosť v rámci komunity. Soc. pomoc a sociálne služby sú iba partnerom tejto prirodzenej siete. Záujmom sociálnej práce je v komunite vytvoriť účinnú spoluprácu medzi prirodzenou sieťou, ktorá spontánne pomáha formálnymi oficiálnymi službami. Ciele SP s komunitou: 1.poznanie sociálnych potrieb a problémov v určitej územnom celku zhromaždenie základných demografických a všeobecných informácií 2.vykonanie hromadných šetrení - sociologický výskum, výskum verejnej mienky, sondáže zamerané na konkrétnu sociálnu problematiku 3.spracovanie návrhov na riešenie vo forme projektov a sociálne nápravných postupov s ktorými komunita súhlasí a je ochotná sa na nich spolupodielať 4.zapojenie všetkých schopných obyvateľov, dostupných prostriedkov a možností komunity do sociálnej aktivity, aby sa návrh uskutočnil a nové opatrenia, prípadne zmeny boli vykonané 5.konečné hodnotenie a overovanie výsledkov, ktoré môže poskytnúť základ pre vzájomné porozumenie a spoluprácu sociálnych pracovníkov z rôznych oblastí pri plánovaní, financovaní a poskytovaní soc. služieb a dávok soc. zabezpečenia Sociálna práca s komunitou zahŕňa činnosť: -riadiacu -koordinačnú -sociálne výchovnú -sociálno-zdravotnú -vzdelávaciu -administratívne správnu Z hľadiska sociálnych väzieb členov komunity rozoznávame dve formy komunity: 1) sídelná (regionálna) komunita, má charakteristiky, ktorými sa odlišuje od širšieho sociálneho prostredia: majú charakteristické citové, intelektuálne a kultúrne vzťahy k ostatným členom komunity, majú konkrétne vzťahy k miestu bydliska môže ich viazať spoločný osud, pozitívne aj negatívne životné situácie sú v podobnej ekonomickej situácii a na konkrétnej spoločenskej úrovni

majú podobné a často zhodné etické normy a hodnoty Vnútornú štruktúru sídelnej komunity tvoria jednotlivé skupiny, podskupiny a jednotlivci. V štruktúre podskupín komunity najvýraznejšie funkcie plnia skupiny primárne - rodiny, priateľské, záujmové a pracovné skupiny, prostredníctvom ktorých je pripravovaná a realizovaná sociálna práca v komunite. 2) Duchovná komunita - je nová forma komunity, jej vznik je spojený s rozvojom modernej spoločnosti. Charakteristická je tým, že členovia komunity sú ľudia duchovne spriaznení, zdržujú vzájomný kontakt, ktorý nieje podmienený osobným kontaktom. Svojpomoc: svojpomocné inštitúcie formou organizácií, klubov, záujmových skupín sú zamerané na vlastné sily, schopnosti a často sú mimo rámca oficiálnych, profesionálnych služieb. Dobrovoľníctvo - túto prácu robia ľudia z vlastnej vôle na báze dobrovoľnosti. Takáto práca sa vykonáva predovšetkým v neziskových organizáciách. Zahŕňa akýkoľvek typ činnosti v prospech iných. Medzi hlavné zásady práce dobrovoľníkov patrí: presvedčenie o správnosti takéhoto konania radosť s práce s ľuďmi možnosť pomáhať tým, ktorý to potrebujú získavanie nových poznatkov , skúseností a zručností možnosť dočasného uplatnenia potreba a možnosť vrátiť , čo dostali morálne, náboženské a politické zásady Tretí sektor Neoddeliteľnú súčasť každého demokratického spoločenského systému tvorí popri súkromnom a štátnom sektore aj tzv. tretí sektor. Plní úlohu: sprostredkovateľa medzi štátom a občanmi prispieva k riešeniu problémov a tvorbe kompromisov medzi rôznymi skupinami v spoločnosti upozorňuje vládnych činiteľov, orgány a inštitúcie na záujmy občanov povzbudzuje jednotlivcov pri aktivitách pre verejné blaho a napomáha pri riešení sociálnych, ekonomických a politických otázok Tvoria ho neziskové organizácie, ktoré pôsobia v priestore medzi štátom a trhom. Predstavujú jeden zo základných pilierov spoločnosti Pojmy ako sa označuje daná oblasť: Tretí sektor - ide o sektor, ktorý pôsobí v priestore medzi štátom a trhom Neziskový sektor - absentuje ziskový motív. Ak sa aj nejaký zisk dosiahne, nerozdelí sa medzi vlastníkov, ale vracia sa späť do ďalších verejnoprospešných programov. Dobrovoľný sektor - vyzdvihuje podiel dobrovoľníkov, aj keď v sektore pôsobia aj platení zamestnanci Mimovládny sektor - označuje nezávislosť sektora od štátu a trhu Ďalej sa môže používať označenie: mimovládne organizácie, charitatívne, humanitárne, filantropické, dobročinné organizácie, sektor oslobodený od daní. Na Slovensku ich je okolo 10 000. Charakteristika organizácií, ktoré tvoria tretí sektor: 1.pôsobia vo verejnoprospešnom záujme na základe dobrovoľných aktivít ľudí v rôznych oblastiach spoločenského života (kultúra, vzdelávanie, ochrana ľudských práv, sociálna starostlivosť) 2.sú do určitej miery inštitucionalizované ( sú to právnické osoby, zriadené a zaregistrované v súlade s platnou legislatívou a sú oprávnené vstupovať do zmluvných vzťahov 3.ich cieľom nie je dosahovať zisk 4.sú inštitucionálne oddelené od štátu (sú nezávislé, mimovládne, súkromnoprávne, nie sú

súčasťou štátnej správy) 5.sú samosprávne (majú vlastné kontrolné mechanizmy, určené správnou alebo dozornou radou, členskou základňou) 6.sú doplňujúcimi zdrojmi na riešenie verejných problémov, pričom vystupujú ako partneri súkromného a štátneho sektoru V našich podmienkach rozlišujeme štyri základné typy neziskových organizácií: 1.Nadácie - zákon 207/1996 vymedzil nadáciu ako „ účelové združenie vecí, peňažných prostriedkov, cenných papierov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré zriaďovateľ určil na plnenie všeobecne prospešného účelu" Nadácia sa zriaďuje najmä za účelom rozvoja duchovných hodnôt, realizácie a ochrany ľudských práv alebo iných humanitných cieľov, ochrany a tvorby životného prostredia, zachovania prírodných a kultúrnych hodnôt a na podporu zdravia a vzdelávania. Najtypickejšou cieľovou skupinou nadácií sú deti a mládež a zdravotne postihnuté deti a dospelí 2.Občianske združenia - organizácie združujúce fyzické alebo právnické osoby. Iniciátormi vzniku občianskych združení môžu byť napr. mestá a obce, cirkvi. Najčastejšími adresátmi činnosti občianskych združení v tejto oblasti sú: Zdravotne postihnutí občania Starší občania Mládež Bezdomovci Neúplné rodiny Toxikomani Najčastejšie poskytovanými službami sú: sociálne poradenstvo terénna sociálna rehabilitácia denný stacionár 3. Neinvestičné fondy - sú neziskové právnické osoby, ktoré združujú peňažné prostriedky určené na plnenie všeobecno-prospešného účelu alebo na plnenie individuálne určenej humanitnej pomoci pre jednotlivca alebo skupinu osôb, ktoré sa ocitli v ohrození života alebo potrebujú naliehavú pomoc pri postihnutí živelnou pohromou. Prospešným účelom je najmä: rozvoj a ochrana duchovných hodnôt ochrana ľudských práv ochrana a tvorba životného prostredia zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt ochrana a podpora zdravia a vzdelávania rozvoj sociálnych služieb 4. Nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby. Je to právnická osoba, ktorej predmetom je poskytovanie týchto všeobecne prospešných služieb: rozvoj a ochrana duchovných a kultúrnych hodnôt, tvorba a ochrana životného prostredia, humanitná starostlivosť, doplnkové vzdelávanie pre deti a mládež. rozvoj a ochrana duchovných hodnôt ochrana a tvorba životného prostredia humanitná starostlivosť doplnkové vzdelávanie mládeže a detí poskytovanie sociálnych služieb Podľa charakteru činnosti ich delíme na pôsobiace v oblasti: kultúry a rekreácie vzdelávania sociálnych služieb

zdravotníctva -rozvoj a bývania životného prostredia obhajoby záujmov skupín občanov nadácie a fondy a neziskové organizácie, medzi ktoré patria: nadácie a fondy -náboženské organizácie podnikateľské organizácie, organizácie zamestnancov, asociácie profesionálov a profesijné komory. Zameranie neštátnych subjektov na Slovensku smeruje najmä na seniorov, zdravotne postihnutých a sociálne odkázaných občanov. Ťažisko činnosti neštátnych subjektov spočíva v poskytovaní ambulantných služieb - základnej opatrovateľskej služby, sociálneho poradenstva a organizácie spoločného stravovania. 5. Metóda sociálneho hodnotenia. Diagnostikovanie. Proces diagnostikovania. Schopnosti a vedomosti vyžadované od sociálneho pracovníka v procese diagnostikovania. Metóda sociálneho hodnotenia, alebo diagnostikovanie sa označuje ako bazálna metóda sociálnej práce. Zručnosť vedieť čo najpresnejšie a najrýchlejšie odhaľovať problémy svojich klientov je prvou požiadavkou na výkon sociálneho pracovníka. Hodnotenie sa neorientuje len na problémy, ktoré je potrebné riešiť. V procese hodnotenia sa analyzujú rovnako pozitívne aj negatívne fakty, čím je proces i výsledok hodnotenia pre klienta menej zraňujúci. Hodnotenie/ diagnostikovanie pripúšťa skutočnosť, že táto činnosť obsahuje aj subjektívny rozmer, čo je dané rešpektovaním obidvoch prístupov k spracovaniu faktov rozumovým aj intelektuálnym. Hodnotenie aj diagnostikovanie je proces, ktorého sa klient aktívne zúčastňuje. Diagnóza – rozpoznanie celkových znakov, vlastností alebo stavov, ich úrovne a kvality u určitého jednotlivca Diagnostika vznikla ako nástroj poznávania ľudí v praktickej činnosti nástroj, na základe ktorého, posúdiť klienta, jeho spôsobilosť na výkon v povolaní, zhodnotiť jeho reálne limity v rôznych krízových situáciách, ako i jeho možnosti sebarealizácie v spoločnosti. Spočíva v získaní kľúčových informácií o sociálnych problémoch klienta a v ich zhodnotení. Sociálne hodnotenie, diagnostikovanie je jednou z metód SP. Soc. diagnóza je výsledkom činnosti SPr, je výsledkom analýzy a syntézy čo najobjektívnejších informácií získaných o klientovi – posudky odborníkov z oblasti školstva, zdravotníctva, polície. Soc. diagnostikovanie predstavuje vlastne druhú etapu SP s klientom. Výsledky hodnotenia pomáhajú odhaľovať rezervy, možnosti klienta. Soc. pracovník a klient spoločne zisťujú a hľadajú príčiny, v ktorých klient zlyhal – identifikujú problém. SPr zisťuje ako a prečo problém vznikol, zisťuje sociálne roly v ktorých klient zlyhal. Klient nie vždy vie pomenovať svoj problém. Tu soc. pracovník zistí, čím môže pomôcť. Je to etapa určenia, pomenovania problému, jeho rozsahu a analýza jeho príčin. Soc. diagnostikou rozumieme ucelený systém metód a postupov zameraných na získavanie a vyhodnocovanie informácií o klientovi s cieľom odhaliť príčiny, pre ktoré sa ocitol v sociálnej kolízii ako aj to, prečo klient nevie vzniknutú soc. kolíziu riešiť sám. Súčasťou soc. diagnostiky je aj správne odhaliť, čiže diagnostikovať očakávania klienta. Soc. diagnóza sa formuje od prvého kontaktu s klientom. Každá nová situácia dopĺňa informáciu o klientovi, čiže dopĺňa jeho diagnózu. Soc. diagnóza obsahuje aj informácie o silných stránkach osobnosti klienta, jeho slabostiach, o jeho motivácii...Hlavným cieľom sociálnej diagnostiky je stanovenie adekvátnych foriem pomoci klientovi.

Proces diagnostikovania a jeho nasledovné okruhy informácií ( identifikačné údaje, dôvod pre začatie sociálnej práce, rodinné zázemie klienta, mezoprostredie klienta, zamestnanie a ekonomická situácia, bytové podmienky, spôsob dopravy do zamestnania, intelektdosiahnutie vzdelania, emocionálne správanie klienta, schopnosti riešiť problém, spôsob stravovania, celkový dojem z klienta. Mohli by sme konštatovať, že v podstate neexistuje informácia, ktorú by sme nemohli v procese poznávania klienta zúžitkovať. Zloženie diagnostikovania: - dynamické poznávanie ( osoba – problém- situácia ) - klinické poznávanie ( fungovanie osobnosti klienta ) - genetické poznávanie - vstupné poznávanie - operačné poznávanie - priebežné poznávanie - záverečné poznávanie Počas procesu diagnostikovania by medzi sociálnym pracovníkom a klientom mala panovať zhoda v snahe. Schopnosti a vedomosti SPr v procese diagnostikovania Sociálny pracovník pre svoju prácu musí spĺňať kvalifikačné a osobnostné predpoklady. Ku kvalifikačným predpokladom patrí: • stupeň vzdelania – bude požadované vysokoškolské Mgr. alebo Bc. • zameranie vzdelania – najvhodnejšie v odbore sociálna práca, resp. iné sociálne orientované smery ako napr. sociálna pedagogika, sociálna psychológia, sociológia atd. • praktické skúsenosti. Neodmysliteľnou súčasťou profesionality sociálneho pracovníka je jeho ďalšie vzdelávanie. Ku osobnostným predpokladom, ktoré predurčujú jedinca na výkon tejto funkcie patrí: • zrelá osobnosť, morálny status, sociálne zrelý (vyzretý aj po duševnej stránke posúdiť soc. situáciu) • empatický – nemoralizuje, nekarhá klienta • vlastná dôstojnosť – nepripustiť vlastnú manipuláciu • viera v človeka – človeka berieme takého aký je, Č má právo urobiť chybu, oľutovať ju a opraviť • komunikatívny – schopnosť nadviazať komunikáciu s klientom • dôveryhodný – klient mu musí dôverovať • profesionálny – musí motivovať klienta, tým že ho presvedčí o tom, že mu chce pomôcť • čestný, rozhodný • nezaujatý – bez predsudkov • poznatky z konkrétnej spoločnosti v ktorej sociálnu prácu vykonáva – poznať, rozumieť koncepcii spoločnosti, rešpektovať zákonné normy Až po poznaní všetkých dostupných faktorov, ich následnom overení a zistení vzájomných súvislostí môže sociálny pracovník stanoviť diagnózu, teda určiť hlavný problém klienta. V sociálnej práci sa pritom zdôrazňuje skutočnosť, že odborník musí byť počas celej práce s klientom pripravený na možnú zmenu hlavnej diagnózy, podľa toho, ako sa budú v procese práce s klientom vynárať ďalšie dôležité skutočnosti. Typológia osobnosti sociálneho pracovníka 1. podľa Pavlova - sangvinik, cholerik, melancholik, flegmatik

2. podľa Ďuriča a) nadšenec – človek, ktorý veľa úsilia vynakladá na poznanie nového, poznatkov, metód, – netrpezlivý, neustále „behá“, chce, aby bolo všetko čo najskôr b) podozrievavý a nedôverčivý - hľadá chyby a nedostatky, všetko čo mu ubližuje - je proti modernizácii – nedôveruje c) ľahostajný - nedôverčivý, stojí v strede - i sem ani tam, nevie sa rozhodnúť d) uvažujúci - dokáže zhodnotiť triezvo, čo mu pomáha a čo nie 3. podľa Rogersa a) kongruentný typ (prirodzený)- objektívne vie zvážiť, čo je alebo nie je spravodlivé dokáže sa do človeka prepracovať - vystupuje v roli starostlivého rodiča b) akceptujúci typ - akceptuje klienta takého aký je - nechce prerábať – buď ho prijmem alebo nie c) empatický typ - zakladá sa na vcítení sa - dokáže o citoch komunikovať a analyzuje to s klientom - pozerá sa na problém očami klienta, čo nie je vždy dobré Osobnosť sociálneho pracovníka V procese vývoja sociálnej práce sa postupne vytváral obraz ideálneho sociálneho pracovníka, z ktorého vyplynulo, že podstatou sociálnej práce je komunikácia s ľuďmi, inštitúciami, spoločnosťami, organizáciami, atď. Sociálny pracovník, by mal mať kladné osobnostné vlastnosti a cnosť dobrého človeka: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť. Jeho jednanie má vzbudzovať dôveru a záujem ľudí, ktorí s ním prichádzajú do kontaktu. Uviesť osobnostné vlastnosti sociálneho pracovníka, tak aby sa neidealizoval jeho obraz je dosť problematické Vlastnosti SPr: a) zrelosť b) vlastná dôstojnosť c) viera v človeka d) presvedčenie o povolaní ako o životnom poslaní e) empatia f) altruizmus – sebaobetovanie sa, ale s mierou g) asertivita - nie na úkor druhých h) profesionálny prístup Je však možné uviesť niekoľko charakteristík, ktoré vychádzajú z ich vôle a sociálni pracovníci ich teda môžu sami ovplyvňovať: - vlastnosti zrelej osobnosti, ku ktorej patrí predovšetkým citová vyrovnanosť, stálosť (t. j. primerané reagovanie na situácie, ktoré môžu vzniknúť pri styku s klientmi). Pracovníci prílišne podliehajú emóciám a súcitu, čo môže viesť k nerealistickému riešeniu problému. Na druhej strane však sociálny pracovník musí preferovať citový záujem (v správnej miere) o klienta ako človeka seberovného, ktorému pomáha - citová stabilita – sebaovládanie, sebakontrola - životný optimizmus – nie však nereálny (prehnaný), ale prameniaci z viery v ľudí, v možnosť pozitívneho ovplyvnenia ich osobnosti. - vedomosti SPr: - politiky, ffie, psychológie, sociológie - musí poznať spoločnosť, v ktorej pracuje, zloženie spoločnosti - musí rešpektovať zákony, ktoré platia v spoločnosti - musí poznať dokumenty, zákony, dohovory, ktoré sa týkajú nielen spoločnosti, ale aj starostlivosti o človeka - dokonale poznať miesto, úlohy a perspektívy soc. Politiky a SPr - musí poznať komunikáciu s klientom

Úlohy SPr: 1. prevencia soc. Problémov (predchádzanie) 2. aktívne vyhľadávanie ohrozených osôb a skupín 3. signalizácia problémov 4. tvorivosť (ponúknuť možné riešenia, viacej spôsobov) 5. konkrétna pomoc a poskytovanie informácii (poznať zákony a dať o nich vedieť klientovi) 6. styk so špecializovanými inštitúciami a odborníkmi 7. veda, výskum, výučba a osveta 8. jazyk SPr – zrozumiteľný, prispôsobený typu klienta OSOBNOSTNÉ PREDPOKLADY SPr: • komunikovať a angažovať sa • posudzovať a plánovať


• • • • • • • •

podpora, pomoc, sprevádzanie viesť klienta k sebestačnosti aktívne počúvať analyzovať zasahovať a poskytovať služby zvládať kritické situácie pracovať v organizácii so schopnosťou pracovať v tíme rozvíjať profesionálne a sociálne kompetencie neustále sa vzdelávať a získavať nové vedomosti a zručnosti

Podľa Rogersa by mal SPr vedieť • aktívne počúvať – načúvať klientovi • vedieť pracovať s otázkami pri riadení rozhovoru • doceniť prvý kontakt s klientom • doceniť ukončenie rozhovoru • doceniť význam a pôsobenie prostredia

poznať podmienky za ktorých dochádza k zlyhaniu komunikácie

KOMPETENCIE SPr pri práci s klientom 1. odborné – vzdelanie, práca s PC, jazykové znalosti 2. sociálne – komunikácia, kooperácia 3. osobnostné – kreativita, flexibilita, samostatnosť 4. metodické – zvoliť si metódy, ako pracovať s kompetenciami – formy a metódy práce 6. Sociálne služby. Činnosti patriace do súboru sociálnych služieb. Formy sociálnych služieb, klasické a moderné formy sociálnych služieb. Cieľ sociálnej služby. Verejný a súkromný sektor, dobrovoľníci v sociálnych službách. Ekonomické aspekty sociálnych služieb. Opatrovateľská (asistenčná) služba ako špecifická forma sociálnej práce. • • • • Sociálne služby - sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze : Opatrovateľská služba Spoločné stravovanie Prepravná služba Starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb

Sociálna pôžička

Predstavujú špeciálny súbor činností, zameraných na uspokojovanie individuálnych alebo aj kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajú iným spôsobom, ako prevodom materiálnych statkov. Patria sem činnosti zamerané na: - zabezpečenie primeraných životných podmienok pre ľudí, ktorí svoju situáciu nevedia zvládnuť sami, na - vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku, alebo nárastu negatívnych spoločenských javov, na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivému sociálnemu vývinu jednotlivca rodiny, či spoločnosti. Formy sociálnych služieb klasické formy • ústavná starostlivosť o chorých starých a zdravotne hendikepovaných občanov • útulky pre bezdomovcov • penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť • opatrovateľská starostlivosť • sociálne poradenstvo moderné formy • sociálne dôchodkové pripoistenie • domáce opatrovateľské aj ošetrovateľské služby • .................... formy /denné pobyty pre zdravotne postihnutých a starých/ • sereetworker – sociálny asistent, pracovník pre prácu so staršími deťmi a mládežou v ich prirodzenom prostredí /oblasť prevencie/ • prepravné služby pre zdravotne handicapovaných • osobný asistent ako nová kvalita opatrovateľských služieb • zabezpečovanie podmienok na prežitie /dobrovoľní bezdomovci/ 1.Opatrovateľská služba – poskytujú ju (starajú sa o občana) profesionáli, profesionálne ošetrovateľky - poskytuje sa podľa príjmu a majetku občana, o kt. Sa treba starať - platí ju mesto, musí si nájsť financie na túto službu – nesmie sa vydať zamietavé rozodnutie z dôvodu nedostatku financií    neinštitucionálna forma sociálnych služieb vykonáva sa v domácom prirodzenom prostredí občana ustanovuje § 15 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci

Opatrovateľskú službu možno poskytnúť: a) občanovi, ktorý pre svoj nepriaznivý zdravotný stav potrebuje pomoc inej osoby pri zabezpečovaní 1. nevyhnutných životných úkonov, 2. nevyhnutných prác v domácnosti 3. kontaktu so spoločenským prostredím - sprievod, tlmočenie v posunkovej reči pre nepočujúce osoby a predčítaním,

b) dieťaťu do skončenia povinnej školskej dochádzky, ak osobnú, celodennú a riadnu starostlivosť o dieťa nemôžu z vážnych dôvodov poskytovať alebo zabezpečiť rodičia alebo občan, ktorý prevzal takéto dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov Vážne dôvody, pre ktoré nemožno poskytovať alebo zabezpečiť osobnú, celodennú a riadnu starostlivosť o dieťa, sú:  choroba, úraz, kúpeľná liečba alebo úmrtie rodiča alebo občana, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť  pôrod matky alebo ženy, ktorá prevzala dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov,  nástup do práce z dôvodu vyčerpania podpory pri ošetrovaní člena rodiny, ak ide o osamelého rodiča Osamelý občan - slobodná, vdova, rozvedená žena alebo, slobodný , rozvedený muž alebo vdovec alebo žena a muž osamelí z iných vážnych dôvodov. Nevyhnutné životné úkony, nevyhnutné práce v domácnosti a formy zabezpečenia kontaktu so spoločenským prostredím sú uvedené v prílohe č. 1. Opatrovateľskú službu možno poskytovať aj vtedy, ak sa jednej matke  súčasne narodili tri deti a viac detí alebo  v priebehu dvoch rokov opakovane narodili dvojčatá. Opatrovateľskú službu možno poskytovať do dovŕšenia troch rokov veku detí. Za nepriaznivý zdravotný stav sa na účely tohto zákona považujú  invalidita podľa právoplatného rozhodnutia alebo posudku Sociálnej poisťovne,  choroba, porucha zdravia alebo zdravotné postihnutie uznané príslušným ošetrujúcim lekárom. Rozsah opatrovateľskej služby pri nepriaznivom zdravotnom stave občana, ktorý potrebuje pomoc inej osoby, určí obec na základe odporúčania zdravotníckeho oddelenia alebo to môže byť posudok UPSVaR Opatrovateľskú službu nemožno poskytovať občanovi, ktorému a) sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu alebo b) sa poskytuje peňažný príspevok za opatrovanie alebo c) je nariadená karanténa pre podozrenie z nákazy prenosnou chorobou a pri ochorení touto nákazou. Obec podľa § 71 ods. 1 zákona č. 195/1998 o sociálnej pomoci rozhoduje: poskytovaní opatrovateľskej služby úhrade za túto službu povinnosti občana zaplatiť úhradu za opatrovateľskú službu, ktorá sa poskytla neprávom, bez úhrady alebo za nižšiu úhradu  o povinnosti osôb (manžel, manželka, deti, rodičia) platiť úhradu za službu, ktorú poskytuje a o výške úhrady, ak nedôjde k dohode o úhrade s týmito osobami  uzatvára zmluvu    

zabezpečovaní poskytovania opatrovateľskej služby subjektmi, ktoré poskytujú sociálnu pomoc alebo o zabezpečovaní poskytovania opatrovateľskej služby inými právnickými osobami, ktoré majú oprávnenie poskytovať sociálne služby a ošetrovateľskú starostlivosť

 vykonáva poradenstvo pri riešení rodinných a sociálnych problémov  vyhľadáva občanov, ktorým je potrebné poskytnúť opatrovateľskú službu  vedie evidenciu občanov, ktorým poskytuje opatrovateľskú službu  uzatvára dohodu o úhrade za opatrovateľskú službu, ktorú poskytuje s osobami, ktoré majú voči klientovi vyživovaciu povinnosť Rozhodovacia pôsobnosť obce je podľa zákona o soc. pomoci kvalifikovaná ako výkon samosprávnej pôsobnosti obce a nie ako prenesený výkon štátnej správy. V konaní o OS je správnym orgánom starosta v súlade s ustanovením § 13 odsek 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Konanie vo veci OS sa začína na základe písomnej žiadosti, ústneho či telefonického podnetu o potrebe starostlivosti na príslušný orgán, ktorý vo veci môže konať. Žiadosť musí obsahovať  odporúčanie ošetrujúceho lekára  potvrdenie o príjme – výmer o dôchodku, príjem klienta a osoby, ktoré sa spoločne posudzujú – manžel, manželka, deti  potvrdenie o majetkových pomeroch  vyhlásenie, že občanovi nie je priznaný príspevok za opatrovanie Na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Šetrenie v domácnosti Sociálny pracovník prešetrí situáciu v domácnosti klienta a urobí záznam t. j. rodinnú anamnézu. Jej súčasťou je:    zdravotná anamnéza – zdravotný stav klienta sociálna anamnéza – skutkový stav sociálnej situácie záverečné hodnotenie návrh riešenia, formy a rozsah sociálnych služieb, meno opatrovateľa a pracovný úväzok v percentách)

Na základe žiadosti je obec povinná vydať rozhodnutie o poskytnutí resp. neposkytnutí opatrovateľskej služby v závislosti od toho, či občan spĺňa hmotnoprávne podmienky pre poskytnutie opatrovateľskej služby. Úhrada za opatrovateľskú službu Spôsob určenia úhrady, výšku úhrady a spôsob platenia úhrady za opatrovateľskú službu upravuje všeobecne záväzné nariadenie obce. Občan je povinný platiť úhradu za opatrovateľskú službu podľa príjmu a majetku. Čo sa považuje za príjem je upravené v ustanovení §3 a 4 zákone o životnom minime a čo sa považuje za majetok je v ustanovení § 9 zákona o sociálnej pomoci.

Občanovi nárok na poskytnutie OS vzniká právoplatným rozhodnutím obce o jej poskytovaní. Obec OS odníme a zastaví jej poskytovanie  ak zistí, že soc. služba sa poskytla neprávom alebo  poskytovanie soc. služby nie je ďalej účelné. Odňať a zastaviť poskytovanie OS len z dôvodov ustanovených zákonom o sociálnej pomoci. Kontrola OS Povinnosťou sociálneho pracovníka je kontrolovať OS v domácnosti, či OS spĺňa svoj účel, či sa OS nezneužíva a či rozsah úkonov saturuje s potrebami opatrovaného. Rozsah úkonov na ktoré je klient odkázaný sa môže zmeniť pri zlepšení resp. zhoršení zdravotného stavu opatrovaného. Financovanie OS Do 31. 12. 2004 financovanie OS prostredníctvom účelovej dotácie príslušného úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Od 1. 1. 2005 bola uskutočnená fiškálna decentralizácia v rámci, ktorej sa posilnili daňové príjmy obce. Financovanie z dvoch zdrojov: 1. MF - bola rozdelená a do rozpočtu všetkých obcí na počet občanov starších ako 62 rokov 2. z podielových daní 5% na každého občana staršieho ako 62 rokov Na výkon samosprávnej pôsobnosti môžu obce využiť svoju vlastnú daňovú politiku prostredníctvom svojich poslancov a to v rámci zákona 582/2004 o miestnych daniach a o miestnom poplatku z komunálneho odpadu a drobných stavebných odpadov. Pokrývanie zákonných nárokov občanov, medzi ktoré patrí aj potreba opatrovateľskej služby, by mala byť pre každú obec prioritou, nakoľko sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za poskytovanie opatrovateľskej služby 2. Organizovanie spoločného stravovania a) pre občana, ktorého stravovanie nemožno zabezpečiť inak b) je poberateľom starobného dôchodku alebo c) pre svoj nepriaznivý zdravotný stav je odkázaný na spoločné stravovanie. Rozsah spoločného stravovania - jedného teplého jedla denne (možno organizovať aj pre osoby, ktoré si uplatnili právo na zabezpečenie základných životných podmienok). Poskytuje sa najmä v jedálňach pre dôchodcov a v zariadeniach sociálnych služieb, kde sa poskytuje stravovanie. 3. Prepravnú služba môže poskytovať: a) občanovi so ZŤP, ktorý je podľa posudku odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. b) aj občanovi so ZŤP, ak sa prepravnou službou vhodne kompenzuje jeho znížená pohybová schopnosť v dôsledku narušenia telesných funkcií. Prepravnú službu nemožno poskytovať, ak individuálnu prepravu možno zabezpečiť inak. Občan je odkázaný na individuálnu prepravu, ak nie je schopný a) premiestniť sa k autobusu alebo vlaku rovnakým spôsobom ako zdravý občan, b) nastupovať do autobusu a do vlaku, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla rovnakým spôsobom ako zdravý občan alebo

c) zvládnuť z dôvodu ZŤP inú situáciu v autobuse alebo vo vlaku 4. Starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb možno poskytovať : a) občanovi, ktorému nemožno poskytovať inú sociálnu službu b) ak poskytnutie inej sociálnej služby dostatočne nerieši hmotnú alebo sociálnu núdzu tohto občana. Na túto činnosť obec a príslušný orgán zriaďuje tieto zariadenia sociálnych služieb: 1. domov sociálnych služieb, 2. domov dôchodcov, 3. zariadenie chráneného bývania, 4. detský domov, 5. domov pre osamelých rodičov, 6. stanicu opatrovateľskej služby, 7. zariadenie pestúnskej starostlivosti, 8. útulok, 9. krízové stredisko, 10. resocializačné stredisko, 11. rehabilitačné stredisko, 12. zariadenie opatrovateľskej služby Obec zriaďuje aj a) domov-penzión pre dôchodcov, b) klub dôchodcov, c) jedáleň pre dôchodcov, d) stredisko osobnej hygieny, e) práčovňu. SOCIÁLNA PÔŽIČKA – ak si je rodina v hmotnej núdzi a súrne si potrebuje niečo kúpiť tak im mesto požičia - sa poskytuje občanovi, ktorému sa poskytuje dávka sociálnej pomoci a ktorý je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, na úhradu výdavkov na a) kúpu, oprava základného vybavenia domácnosti c) opravu strechy, rozvodu elektrickej energie, vody a plynu, ktoré sú príslušenstvom rodinného domu, ktorý užíva na trvalé bývanie. - základné vybavenie domácnosti je posteľ, stôl, stolička, skriňa, vykurovacie teleso, sporák, chladnička, práčka, ak nie sú súčasťou vybavenia bytového domu. - poskytuje sa na základe písomnej zmluvy o poskytnutí sociálnej pôžičky; zmluvu uzatvára občan s obcou. Zmluva o poskytnutí sociálnej pôžičky musí obsahovať najmä a) výšku pôžičky, b) účel pôžičky, c) lehotu splatnosti pôžičky, d) výšku splátok, e) záväzok občana, že pôžičku 1. začne splácať najneskôr do 3 rokov od jej poskytnutia a splatí ju do 5 rokov od jej výplaty, 2. vráti, ak ju nepoužije na účel, na ktorý sa poskytla. - mesto pred poskytnutím pôžičky skúma príjem občana - občan za ňu neplatí úroky - sa poskytuje v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom z účtu na účet PO alebo FO, od ktorej občan kupuje základné vybavenie domácnosti

Sociálne služby môže poskytovať subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc. ZA sociálnu službu sa nepovažuje pomoc, ktorú poskytuje občanovi jeho manžel, manželka, rodičia, deti, starí rodičia a vnuci. Subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc môže poskytovať sociálnu službu, ak je zapísaný do registra, a splní ďalšie podmienky ustanovené týmto zákonom. Zápis do registra môže vykonávať príslušný orgán na základe písomnej žiadosti o registráciu. Žiadosť o registráciu podáva PO (štatutárny orgán) alebo FO pred začatím poskytovania sociálnej služby, v mieste kde bude služby poskytovať (v mieste trvalého bydliska) . Obsahuje: a) obchodné meno alebo názov, sídlo, identifikačné číslo a právnu formu PO alebo meno, priezvisko, rodné číslo a trvalé bydlisko fyzickej osoby, b) meno, priezvisko, rodné číslo zodpovedného zástupcu, FO, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo fyzických osôb, ktoré sú členmi štatutárneho orgánu, a ich trvalé bydlisko, a) druh a rozsah poskytovanej sociálnej služby, b) miesto poskytovania sociálnej služby, c) deň začatia poskytovania sociálnej služby, d) čas poskytovania sociálnej služby, e) údaje o priestorových, personálnych, materiálnych podmienkach a finančných podmienkach na poskytovanie sociálnej služby. Ak príslušný orgán zistí, že žiadosť o registráciu nemá náležitosti písomne vyzve PO alebo FO, aby žiadosť o registráciu doplnila alebo pripojila chýbajúce doklady; zároveň určí lehotu na odstránenie týchto nedostatkov, ktorá nesmie byť kratšia ako päť dní odo dňa doručenia písomnej výzvy. Zamietnutie žiadosti, ak a) PO alebo FO v určenej lehote nedoplní žiadosť o registráciu o náležitosti b) žiadosť o registráciu nepredložil štatutárny orgán, c) PO alebo FO nebude poskytovať soc. Službu d) subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc nemá priestorové podmienky, personálne, materiálne a finančné podmienky na poskytovanie sociálnej služby. Odborná spôsobilosť na účely poskytovania sociálnej služby zahŕňa súhrn vedomostí a prax zodpovedajúcu obsahu sociálnej služby, ktorá sa poskytuje. Preukazuje sa dokladmi. Oprávnenie poskytovať sociálnu službu vzniká zápisom do registra a predložením dokladov. Zaniká dňom výmazu subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona z registra. Výmaz z registra, ak subjekt: a) nezačal poskytovať sociálnu službu najneskôr do šiestich kalendárnych mesiacov odo dňa zápisu do registra, b) neposkytoval sociálnu službu dlhšie ako 12 kalendárnych mesiacov c) po vydaní rozhodnutia o zákaze poskytovať sociálnu službu neodstránil v určenej lehote zistené nedostatky, d) skončí poskytovanie sociálnej služby, e) FO, ktorá poskytuje sociálnu službu, zomrela

f) PO sa zlúčila splynula s inou PO alebo bola zrušená. Posktovanie soc. služby - na základe zmluvy tohto občana so subjektom, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona. (neplatí, ak sa poskytuje starostlivosť v zariadení pre deti na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej výchovy) Zmluva o poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená písomne a musí obsahovať: a) druh a rozsah sociálnej služby, b) deň začatia poskytovania sociálnej služby, c) čas poskytovania sociálnej služby a miesto poskytovania sociálnej služby. d) cena sociálnej služby) e) podmienky platenia sociálnej služby. Poverený zamestnanec príslušného orgánu je oprávnený vstupovať do objektu zariadenia, v ktorom subjekt, ktorý poskytuje sociálnu službu, požadovať predloženie potrebných dokladov. Ak príslušný orgán zistí nedostatky, uloží opatrenia na ich odstránenie v určenej lehote. Ak subjekt zistené nedostatky neodstráni príslušný orgán vydá rozhodnutie o zákaze poskytovať sociálnu službu a v ňom určí aj lehotu na odstránenie zistených nedostatkov (3-10 dní). Ak sa neodstránia nedostatky, nasleduje výmaz subjektu z registra. Subjekt, ktorý poskytuje sociálnu pomoc, je povinný umožniť poverenému zamestnancovi príslušného orgánu vstup do objektu a zariadenia. Je taktiež povinný vopred písomne oznámiť zmenu poskytovania sociálnej služby alebo skončenie poskytovania sociálnej služby, najmä z menu druhu sociálnej služby a miesta poskytovania sociálnej služby a priložiť zoznam občanov, ktorým sociálnu službu poskytuje. V prípade skončenia poskytovania sociálnej služby subjektom, je subjekt povinný zabezpečiť v nevyhnutnom rozsahu náhradu zanikajúcej sociálnej služby v spolupráci s príslušným orgánom. Verejný sektor – patria sem soc. služby financované a riadené štátom. Možno ich chápať ako prostriedok pomocou ktorého štát uskutočňuje svoju politiku. Patria sem:  služby potrebné na udržanie v minimálnej všeobecnej životnej úrovne – reziduálna starostlivosť tvoriacu určitú záchrannú sieť pre ľudí ktorí sa nedokážu inak vyrovnať so svojou sociálnou realitou • služby, ktorými štát kontrolnú činnosť – v oblasti SPO detí a ml. • ekonomicky výhodnejšie služby pri organizácii štátom Súkromný sektor – sem patria sociálne služby, poskytované súkromnými FO a PO a môžu vznikať • ako alternatíva k štátnym službám – domovy pre ľudí vo vysokom veku • ako doplnok k štátnym službám – zavádzanie nových foriem služieb, ktoré štát buď neposkytuje vôbec, alebo ich poskytuje len vo vybraných lokalitách – veľké mestá Zriaďovanie sociálnych služieb nesie vždy so sebou určité riziká, patrí tu možnosť ich náhleho zrušenia, z dôvodu ekonomickej stratovosti, negatívnej selekcie. CHARAKTERISTIKA DOBROVOĽNÍCTVA Vo vyspelých demokratických krajinách je zapájanie sa občanov do dobrovoľníctva každodennou praxou a má svoju dlhodobú tradíciu. Dobrovoľník - latinsky voluntarius – ochotný, naklonený; anglicky volunteer – dobrovoľník

- každý človek, ktorý z dobrej vôle chce pomôcť druhým bez nároku na odmenu (odmenou mu je pocit zadosťučinenia, zmysluplnosti, že ho niekto potrebuje) - človek, ktorý ponúka organizácii svoje znalosti, schopnosti, zručnosti a skúsenosti za dohodnutých podmienok a nie je za túto činnosť finančne odmenený formou platu OSN: Dobrovoľníci – odvážni ľudia, ktorí sú ochotní sa za niečo postaviť. Sú ochotní zasvätiť svoje ruky, myseľ a predovšetkým svoje srdcia ostatným. Tým prinášajú ľuďom nádej a dodávajú im silu k prekonávaniu prekážok Pomáha vtedy, ak: a) si jednotlivci nemôžu alebo nedokážu pomôcť b) oficiálne inštitúcie nestačia plniť požiadavky svojich klientov Dobrovoľníctvo - vedomá, slobodne vykonávaná činnosť v prospech druhých, ktorú občania vykonávajú bezplatne - funguje od vzniku človeka - def. nevyhnutá aktivita, neočakáva za túto aktivitu finančný profit, je to práca nie hra (pristupovať zodpovedne), ktorej zámerom je pomáhať druhým - je spontánne, aj napriek profesionálnej organizácii Vo Všeobecnej deklarácii o dobrovoľníctve sa hovorí, že dobrovoľníctvo: • je založené na osobnej motivácii a osobnom rozhodnutí • je to spôsob podpory aktívnej občianskej participácie a záujmu o rozvoj komunity • má formu skupinovej aktivity, vykonávanej väčšinou v rámci určitej organizácie • zvyšuje ľudský potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje ľudskú solidaritu • poskytuje odpovede na dôležité výzvy našej spoločnosti a snaží sa prispievať k vytváraniu lepšieho a pokojnejšieho sveta • prispieva k životaschopnosti ekonomického života a aj k tvorbe pracovných miest a nových profesií Typy dobrovoľnej činnosti a služby 1. Z hľadiska historického vývoja rozoznávame dva modely dobrovoľníctva, európsky a americký. Európsky model dobrovoľníctva – komunitný -vývojovo starší - dobrovoľníci sa stretávajú na základe spoločných záujmov v prirodzenom spoločenstve, napr. cirkev, športová alebo detská organizácia. Z niektorých komunít sa stávajú profesionálne dobrovoľnícke centrá, špecializované na určitú sociálnu alebo vekovú skupinu či druh dobrovoľnej činnosti. Centrum si naďalej držia svoje komunitné charakteristiky, osobné priateľské vzťahy sú nosnou silou ich činnosti. - prevláda tam, kde sú dobré medziľudské vzťahy, čiže hlavne u charitatívnych a humanitárnych organizáciách cirkvi a náboženských spoločností. Americký model dobrovoľníctva – manažérsky S dobrovoľníkmi pracujú profesionálne vedené dobrovoľnícke centrá, ktoré vyhľadávajú altruisticky zameraných občanov a ponúkajú im dobrovoľníctvo v radoch ľudskej činnosti a organizovania. Centrum je postavené na profesionáloch, ktorí majú dostatok sociálneho cítenia a emocionálnej inteligencie, aby mohli úspešne vykonávať svoju profesiu. Manažérsky model má svoje miesto vo väčších mestách, jeho záber je širší a môže účinnejšie prepojovať potreby dobrovoľnej pomoci s ponukou od občanov.

Formy dobroľníctva: a) formálne – vykonávajú ho zamestnanci tej ktorej organizácie b) neformálne – dobrovoľníci (susedská pomoc) 2. Podľa role, ktorú dobrovoľník zohráva v organizácii, môžeme organizácie rozdeliť do troch typov: a) chod organizácie, je priamo závislý na pomoci dobrovoľníkov - je charakteristický napr. pre zaisťovanie humanitných akcií, pre ekologické iniciatívy a kampane. Dobrovoľníci sú v tomto prípade rozhodujúcou silou organizácie. Bez ich účasti by nebolo možné realizovať príležitostné akcie, ktorými organizácia prezentuje a naplňuje svoje poslanie. b) dobrovoľnícka činnosť nie je základom existencie organizácie. Dobrovoľníci vykonávajú činnosť spolu s profesionálnymi zamestnancami. Najčastejšie sa objavuje v sociálnych a zdravotníckych zariadeniach. Keby tu neboli dobrovoľníci, tieto miesta by museli byť zaplnené profesionálmi, dobrovoľníci významne prispievajú k zníženiu finančných nákladov organizácie. c) Činnosť dobrovoľníkov nie je pre vlastný chod organizácie nepostrádateľná., ale pomáha skvalitňovať poskytované služby či uľahčovať prevádzku. Nap. prechádzky s klientmi, výtvarné či jazykové krúžky, iné voľnočasové aktivity. Dobrovoľníci tu predstavujú doplnenie služieb či zvýšenie ich kvality, ale organizácia by bez nich mohla existovať. 3. Z časového hľadiska rozlišujeme dobrovoľníctvo a) jednorazové - zbierka, benefičný koncert... b) dlhodobé - poskytuje sa opakovane a pravidelne, napr. tri hodiny, raz do týždňa po dobu jedného roka c) dobrovoľná služba - dobrovoľný záväzok na niekoľko mesiacom až rokov, obvykle mimo svojej krajiny. Kritériá na získanie oprávnenia vykonávať sociálne služby a sociálnu prevenciu a poskytovať sociálne poradenstvo a mechanizmy ich finančnej podpory zo štátneho rozpočtu predurčujú ich zabezpečovanie prevažne profesionálnymi odborníkmi vykonávajúcimi tieto činnosti ako svoje zamestnanie. Odborné činnosti môžu samozrejme vykonávať aj ďalší odborníci formou dobrovoľnej práce, napr. sociálno-právne a daňové poradenstvo, vedenie vybraných kurzov alebo ich častí. Pod vedením odborníkov môžu vykonávať činnosti aj dobrovoľníci Doporučujem vymyslieť si nejaké príklady na prácu dobrovoľníkov. ( ako členovia charity sa spolupodieľajú na výkone ošetrovania starých, pomoc pri predčítavaní slabozrakým a nevidiacim atď.) 1. Opatrovateľská (asistenčná) služby ako špecifická forma sociálnej práce Opatrovateľská služba – poskytujú ju (starajú sa o občana) profesionáli, profesionálne ošetrovateľky - poskytuje sa podľa príjmu a majetku občana, o kt. Sa treba starať - platí ju mesto, musí si nájsť financie na túto službu – nesmie sa vydať zamietavé rozodnutie z dôvodu nedostatku financií   neinštitucionálna forma sociálnych služieb vykonáva sa v domácom prirodzenom prostredí občana

ustanovuje § 15 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci

Opatrovateľskú službu možno poskytnúť: a) občanovi, ktorý pre svoj nepriaznivý zdravotný stav potrebuje pomoc inej osoby pri zabezpečovaní 1. nevyhnutných životných úkonov, 2. nevyhnutných prác v domácnosti 3. kontaktu so spoločenským prostredím sprievod, tlmočenie v posunkovej reči pre nepočujúce osoby a predčítaním, b) dieťaťu do skončenia povinnej školskej dochádzky, ak osobnú, celodennú a riadnu starostlivosť o dieťa nemôžu z vážnych dôvodov poskytovať alebo zabezpečiť rodičia alebo občan, ktorý prevzal takéto dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov Vážne dôvody, pre ktoré nemožno poskytovať alebo zabezpečiť osobnú, celodennú a riadnu starostlivosť o dieťa, sú:  choroba, úraz, kúpeľná liečba alebo úmrtie rodiča alebo občana, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť  pôrod matky alebo ženy, ktorá prevzala dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov,  nástup do práce z dôvodu vyčerpania podpory pri ošetrovaní člena rodiny, ak ide o osamelého rodiča Osamelý občan - slobodná, vdova, rozvedená žena alebo, slobodný , rozvedený muž alebo vdovec alebo žena a muž osamelí z iných vážnych dôvodov. Nevyhnutné životné úkony, nevyhnutné práce v domácnosti a formy zabezpečenia kontaktu so spoločenským prostredím sú uvedené v prílohe č. 1. Opatrovateľskú službu možno poskytovať aj vtedy, ak sa jednej matke  súčasne narodili tri deti a viac detí alebo  v priebehu dvoch rokov opakovane narodili dvojčatá. Opatrovateľskú službu možno poskytovať do dovŕšenia troch rokov veku detí. Za nepriaznivý zdravotný stav sa na účely tohto zákona považujú  invalidita podľa právoplatného rozhodnutia alebo posudku Sociálnej poisťovne,  choroba, porucha zdravia alebo zdravotné postihnutie uznané príslušným ošetrujúcim lekárom. Rozsah opatrovateľskej služby pri nepriaznivom zdravotnom stave občana, ktorý potrebuje pomoc inej osoby, určí obec na základe odporúčania zdravotníckeho oddelenia alebo to môže byť posudok UPSVaR Opatrovateľskú službu nemožno poskytovať občanovi, ktorému a) sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu alebo b) sa poskytuje peňažný príspevok za opatrovanie alebo c) je nariadená karanténa pre podozrenie z nákazy prenosnou chorobou a pri ochorení touto nákazou. Obec podľa § 71 ods. 1 zákona č. 195/1998 o sociálnej pomoci

 rozhoduje:  poskytovaní opatrovateľskej služby  úhrade za túto službu  povinnosti občana zaplatiť úhradu za opatrovateľskú službu, ktorá sa poskytla neprávom, bez úhrady alebo za nižšiu úhradu  o povinnosti osôb (manžel, manželka, deti, rodičia) platiť úhradu za službu, ktorú poskytuje a o výške úhrady, ak nedôjde k dohode o úhrade s týmito osobami  uzatvára zmluvu  zabezpečovaní poskytovania opatrovateľskej služby subjektmi, ktoré poskytujú sociálnu pomoc alebo o zabezpečovaní poskytovania opatrovateľskej služby inými právnickými osobami, ktoré majú oprávnenie poskytovať sociálne služby a ošetrovateľskú starostlivosť  vykonáva poradenstvo pri riešení rodinných a sociálnych problémov  vyhľadáva občanov, ktorým je potrebné poskytnúť opatrovateľskú službu  vedie evidenciu občanov, ktorým poskytuje opatrovateľskú službu  uzatvára dohodu o úhrade za opatrovateľskú službu, ktorú poskytuje s osobami, ktoré majú voči klientovi vyživovaciu povinnosť Rozhodovacia pôsobnosť obce je podľa zákona o soc. pomoci kvalifikovaná ako výkon samosprávnej pôsobnosti obce a nie ako prenesený výkon štátnej správy. V konaní o OS je správnym orgánom starosta v súlade s ustanovením § 13 odsek 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Konanie vo veci OS sa začína na základe písomnej žiadosti, ústneho či telefonického podnetu o potrebe starostlivosti na príslušný orgán, ktorý vo veci môže konať. Žiadosť musí obsahovať  odporúčanie ošetrujúceho lekára  potvrdenie o príjme – výmer o dôchodku, príjem klienta a osoby, ktoré sa spoločne posudzujú – manžel, manželka, deti  potvrdenie o majetkových pomeroch  vyhlásenie, že občanovi nie je priznaný príspevok za opatrovanie Na konanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Šetrenie v domácnosti Sociálny pracovník prešetrí situáciu v domácnosti klienta a urobí záznam t. j. rodinnú anamnézu. Jej súčasťou je:    zdravotná anamnéza – zdravotný stav klienta sociálna anamnéza – skutkový stav sociálnej situácie záverečné hodnotenie návrh riešenia, formy a rozsah sociálnych služieb, meno opatrovateľa a pracovný úväzok v percentách)

Na základe žiadosti je obec povinná vydať rozhodnutie o poskytnutí resp. neposkytnutí opatrovateľskej služby v závislosti od toho, či občan spĺňa hmotnoprávne podmienky pre poskytnutie opatrovateľskej služby.

Úhrada za opatrovateľskú službu Spôsob určenia úhrady, výšku úhrady a spôsob platenia úhrady za opatrovateľskú službu upravuje všeobecne záväzné nariadenie obce. Občan je povinný platiť úhradu za opatrovateľskú službu podľa príjmu a majetku. Čo sa považuje za príjem je upravené v ustanovení §3 a 4 zákone o životnom minime a čo sa považuje za majetok je v ustanovení § 9 zákona o sociálnej pomoci. Občanovi nárok na poskytnutie OS vzniká právoplatným rozhodnutím obce o jej poskytovaní. Obec OS odníme a zastaví jej poskytovanie  ak zistí, že soc. služba sa poskytla neprávom alebo  poskytovanie soc. služby nie je ďalej účelné. Odňať a zastaviť poskytovanie OS len z dôvodov ustanovených zákonom o sociálnej pomoci. Kontrola OS Povinnosťou sociálneho pracovníka je kontrolovať OS v domácnosti, či OS spĺňa svoj účel, či sa OS nezneužíva a či rozsah úkonov saturuje s potrebami opatrovaného. Rozsah úkonov na ktoré je klient odkázaný sa môže zmeniť pri zlepšení resp. zhoršení zdravotného stavu opatrovaného. Financovanie OS Do 31. 12. 2004 financovanie OS prostredníctvom účelovej dotácie príslušného úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Od 1. 1. 2005 bola uskutočnená fiškálna decentralizácia v rámci, ktorej sa posilnili daňové príjmy obce. Financovanie z dvoch zdrojov: 1. MF - bola rozdelená a do rozpočtu všetkých obcí na počet občanov starších ako 62 rokov 2. z podielových daní 5% na každého občana staršieho ako 62 rokov Na výkon samosprávnej pôsobnosti môžu obce využiť svoju vlastnú daňovú politiku prostredníctvom svojich poslancov a to v rámci zákona 582/2004 o miestnych daniach a o miestnom poplatku z komunálneho odpadu a drobných stavebných odpadov. Pokrývanie zákonných nárokov občanov, medzi ktoré patrí aj potreba opatrovateľskej služby, by mala byť pre každú obec prioritou, nakoľko sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za poskytovanie opatrovateľskej služby Financovanie závisí od počtu opatrovaných osôb a rozsahu úkonov. OSOBNÁ ASISTENCIA - je zameraná na a) zmiernenie znevýhodnenia a na prekonanie znevýhodnenia v prístupe k veciam osobnej potreby a k stavbám občianskeho vybavenia, b) umožnenie styku so spoločenským prostredím, c) sprístupnenie informácií d) zabezpečenie nevyhnutných životných úkonov alebo nevyhnutných prác v domácnosti, ktoré tomuto občanovi poskytuje osobný asistent, prípadne osobní asistenti. Osobnou asistenciou sa podporuje nezávislosť občana ZŤP, jeho pracovné, vzdelávacie, rodinné a občianske aktivity, ktoré smerujú k jeho spoločenskej integrácii. Osobný asistent - 18 rokov veku a spôsobilosť na právne úkony.

Osobnú asistenciu nemôže vykonávať občan odkázaný na osobnú asistenciu alebo ten občan, ktorý je odkázaný na celodenné, osobné a riadne opatrovanie osobou Rozsah osobnej asistencie určuje sa na základe činností, ktoré si nemôže občan ZŤP vykonať sám, a počtu hodín, ktoré sú potrebné na vykonanie týchto činností. Do rozsahu hodín osobnej asistencie nemožno započítať hodiny osobnej asistencie, počas ktorých sa občanovi so ZŤP poskytuje starostlivosť v zariadení sociálnych služieb denne alebo týždenne. - zoznam činností uvedený v prílohe č. 5. - počet hodín osobnej asistencie sa určuje na rok. osobný asistent vykonávať osobnú asistenciu najviac 10 hodín denne - výška príspevku na osobnú asistenciu zodpovedá rozsahu os asistencie. (10) - príspevok na osobnú asistenciu sa vypláca mesačne podľa počtu hodín osobnej asistencie, ktoré osobný asistent odpracoval v predchádzajúcom mesiaci - občan ZŤP je povinný predložiť doklady na vyúčtovanie najneskôr do 5 –teho dňa nasled.mesiaca, príspevo sa vyplatí do 15 dní od predloženia vyučtovania Peňažný príspevok na osobnú asistenciu - poskytne sa občanovi so ZŤP, ktorý je podľa posudku odkázaný na osobnú asistenciu - možno ho poskytovať od 6 – 65 rokov občana Nemožno ho poskytovať, a) ak osobnú asistenciu občanovi so ZŤP vykonáva manžel, manželka, rodičia, opatrovník, starí rodičia, vnuci, súrodenci, b) občanovi so ZŤP, ktorému sa poskytuje starostlivosť v zariadení sociálnych služieb celoročne (možno ho poskytovať len na činnosti, na ktoré je občan odkázaný pri procese vzdelávania, ak sa mu poskytujú mimo priestorov zariadenia sociálnych služieb) Peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytnúť, len ak a) rozsah osobnej asistencie je najmenej 14 hodín denne Nárok na príspevok nevznikne: a) ak rozdiel medzi príjmom ZŤP občana a trojnásobkom životného minima pre plnoletú FO je väčší ako rozsah osobnej asistencie b) ak si svojím majetkom môže osobnú asistenciu zabezpečiť c) ak hodnota majetku a jeho úspor presahuje 800 000 Sk ZŤP občan uzatvára s osobným asistentom zmluvu o výkone osobnej asistencie, podľa ktorej je osobný asistent povinný vykonávať osobnú asistenciu. Zmluva musí obsahovať a) druh vykonávaných činností podľa zoznamu činností uvedených b) miesto vykonávaných činností, c) obdobie vykonávania osobnej asistencie, d) práva a povinnosti osobného asistenta, e) odmenu a spôsob vyplácania odmeny, f) dôvody odstúpenia od zmluvy. - ZŤPobčan je povinný jedno vyhotovenie zmluvy predložiť príslušnému orgánu 7. Nadviazanie terapeutického vzťahu medzi klientom a sociálnym pracovníkom. Základné metódy a princípy. Úspešný a efektívny priebeh práce s klientom ovplyvňuje množstvo faktorov. Veľmi dôležitý je spôsob vzniku vzťahu klient a sociálny pracovník. Od formy a spôsobu prvého kontaktu záleží, ako sa bude vyvíjať práca s klientom, aký bude ich vzájomný vzťah a aké budú

výsledky práce. Najoptimálnejšia je situácia, keď klient prichádza sám, pretože zvyčajne má ozajstný záujem o pomoc a je ochotný spolupracovať. najťažšie sa pracuje s klientmi, ktorí odmietajú pomoc a sociálne zásady sú v ich prípade nútené. Terapeutický vzťah vzniká medzi SPr a klientom počas prvého kontaktu, kedy sa vymedzia podmienky spolupráce a jasne sa pomenuje problém. Jedným z najdôležitejších momentov je vymedzenie podmienok spolupráce, jasné formulovanie problému a aj toho čo klient od soc. pracovníka očakáva. SPr by si mal na prvú návštevu zvoliť správny čas. Základom práce s klientom v prvej etape je zber informácii o jeho osobe o probléme o príčinách problém, o sociálnom prostredí klienta. Dôležité sú neverbálne prejavy (mimika, gestika, pohľad). SPr si všíma domáce prostredie klienta, hygienu, či tam má fotky nejaké... Informácie kompletizuje a spracuje do komplexného šetrenia soc. situácie klienta, ktorá obsahuje: info o štruktúre rodiny, ekonomické, bytové zdravotné a hygienické pomery, širšie prostredie a celkové zhodnotenie. Prvý kontakt s klientom býva do značnej miery ovplyvnený dôvodom príchodu klienta. skutočnosť či klient prichádza dobrovoľne, alebo nie poukazuje ani na možné výhody, alebo obtiaže , v počiatočnej komunikácii. Prvé stretnutie s SPr nie je pre klienta jednoduché Klienti majú pri prvom kontakte nasledovné pocity: • túžia aby ich niekto vypočul • túžia aby im bola poskytnutá pomoc • prichádzajú si pre radu • dúfajú že niekto iný je schopný nájsť riešenie ich problému Ak klient prichádza nedobrovoľne, môžu mať nasledovné pocity: • pochybnosť o schopnosti profesionála riešiť jeho problém • nedôvera v odborníkov • klient prežíva vlastnú situáciu odprevádzanú pocitmi bezradnosti, zbytočnosti, vlastného zlyhania • odmieta hovoriť o vlastných problémoch • nechuť čokoľvek meniť či riešiť • klient svoju situáciu nepovažuje za problém Aj napriek tomu by sa mal soc. prac. snažiť o to aby klient pri prvom stretnutí s ním nadobudol presvedčenie, že: • soc. prac prejavil o jeho problém skutočný záujem • chápe tento problém tak ako ho klient predkladá • soc. pracovník je kompetentný pomôcť mu pri riešení jeho problému Základom pri prvom stretnutí je vytvorenie priateľskej atmosféry a otvorenie komunikácie. Ak je pripravený spýtame sa ho na problém. Soc. pracovník v rámci rozhovoru sa má prostredníctvom spätnej väzby ubezpečiť o správnom pochopení problému z pohľadu klienta. Nie je dôležitá skutočnosť ako daný problém vníma SPr a kde vidí príčiny vzniku problém. Je dôležité, aby soc. pracovník pochopil ako vníma problém klient. Spolu by mali prísť k zhode v tom čo považujú za problém a čo budú riešiť. Táto etapa býva charakteristická otvorenosťou klienta voči eventuálnej pomoci či rade a jeho pripravenosťou nechať sa viesť ale aj aktívne spolupracovať pri riešení svojho problému. Podľa toho ako klient prišiel za SPr (dobrovoľne alebo na odporučenie), muí SPr vedieť, či je: • pripravený na možné zmeny • na vlastnú motiváciu ku zmene

disponuje predstavou o tom ako riešiť vlastnú situáciu a to mnohokrát aj v prípade že klient dobrovoľne nevyhľadá sociálneho pracovníka.

Základnými metódami, sú rozhovor a pozorovanie. Umožňujú získať dostatok potrebných informácii pre začatie spolupráce s klientom. Neoceniteľnou pomocou je dobré zvládnutie komunikačných zručností, najmä schopnosti zapájať klienta do rozhovoru a schopnosti empatického počúvania. Soc. prac by mal mať tiež niekoľko techník „topenia ľadov“ čiže techník orientovaných na odstránenie prirodzených rozpakov na strane klienta, neistoty či určitej obavy s tohto stretnutia, ktoré môžu pôsobiť ako prekážka v nadviazaní komunikácie. Topenie ľadov ide tu o uvoľnenie klienta, odstránenie tenzie. Príklady topenia ľadov: • pri zaklopaní mu ísť otvoriť • podanie ruky ak nám ju klient podá, musíme ju prijať • predstaviť sa aj s titulom • kontakt vo dverách by mal byť čo najkratší – zavolať ho dnu • dať mu možnosť výberu sedenia, ponúknuť ho aby si sadol, posadiť sa s klientom do polohy L, mal by mať možnosť manévrovať so stoličkou (stolička by nemala byť pri stene, ak je klient agresívny), odstrániť bariéry - stôl • popýtanie sa na cestu • ponúknutie kávy • otvorenie okna Najčastejšie chyby pri vnímaní iných /haló efekt/: • vlastné premietanie – premietanie svojich pozitívnych i negatívnych emócii na druhých – vlastné chyby. „Podľa seba súdim teba“ • prvý dojem je ovplyvnená presnosť vnímania priaznivo i nepriaznivo • citový vzťah – vidíme len dobré vlastnosti • hierarchia hodnôt – vyhýbať sa rozhovorom o náboženstve, politike • minulá životná skúsenosť – podobný predchádzajúci prípad • generalizácia – nesprávne zovšeobecňovanie minulej životnej skúsenosti • predsudky – róm • profesia – vnímanie ľudí cez našu profesiu • prostredie – vplýva na to ako človeka vnímame Klient má mať pocit že je pre nás dôležitý, musí cítiť istotu a berieme ho takého aký je, musíme ho viac počúvať ako viac hovoriť klient si môže k nám vytvoriť aj negatívny vzťah Haló efekt – SP nemôže dať najavo čo si myslí, musí si overiť u klienta alebo u okolia – spýtať sa či sme vec dobre pochopili. Nikdy neexistuje jedno riešenie, je ich viac a SPr by mal nejaké navrhnúť a klient si sám vyberie aké chce. Klient je sám za seba zodpovedný, preto aj výber urobí sám. Negatívne emócie klienta • odmietnutie rozprávať sa s nami • odrieknutie schôdzky • ak vznikajú negatívne alebo pozitívne emócie treba najskôr chybu hľadať v sebe a treba ostať na profesionálnej úrovni • klient nesmie byť na SPr závislý, musí ostať nezávislý

K ďalším chybám ktoré môžu sťažiť spoluprácu patria • zlé načasovanie • nedostatok súkromia pri práci • autoprojekcia Pre budovanie kvalitného vzťahu platia nasledovné princípy • individualizácia • vyjadrovanie pocitov • kontrolované emočná zaujatosť • akceptácia • neodsudzujúci prístup • klientovo právo na sebaurčenie • dôvernosť informácii Takýto vzťah sa buduje postupne a jeho predpokladom je skutočný záujem o klienta, jeho problémy a tiež schopnosť podať tento záujem na profesionálnej úrovni – presvedčivo, ale nevtieravo na báze dôvery. Obojstranná dôvera je predpokladom akejkoľvek spolupráce. Vzájomný výmena dôverných informácii mení profesionálny vzťah na súkromný, ktorý v konečnom dôsledku môže viesť k strate objektívneho prístupu ku klientovi. V etape prvého kontaktu takéto zručnosti ako schopnosť vnímavého počúvania prejavy akceptácie klienta porozumenie pre jeho problém, účasť na riešení problému a podobne majú terapeutický účinok. Klient pri optimálnom prvom kontakte poskytuje pre vnímavého pozorovateľa veľa informácii, ktorých správne porozumenie vyžaduje kvalitnú detailnú analýzu situácie, problému, či prípadu. Tieto informácie tvoria širšie pozadie konkrétneho sociálneho prípadu. Medzi základné metódy s klientom patrí rozhovor a pozorovanie. Rozhovor – výmena informácii medzi dvoma a viacerými osobami - má byť uvoľnený, aby sme sa mohli venovať riešeniu problému ROZHOVOR – cieľom je získanie info o klientovi. mal by byť cielený vecný presný a sústavný. Pri rozhovore hovoríme štruktúre, cieli, podobách otázok, o ich poradí a utriedení. Dobrým predpokladom pri rozhovore je že soc. prac má mať kladný vzťah k sebe inak ho nebude mať ani k druhým. Viesť rozhovor je zručnosť a treba ho cvičiť. Tri kritériá či vieme viesť profesionálny rozhovor • presnosť - pri získavaní info, či vieme zistiť to čo potrebujeme, alebo to čo sme chceli • čas – za aký čas získame info • miera únavy – keď skončíme rozhovor ako sa soc. prac. cíti. /miera únavy: veľmi unavený, v pohode,/ Výhody rozhovoru • pružný nástroj vhodný pre všetky typy klientov • môžeme ísť do takej hĺbky aká je potrebná • používa sa pri zisťovaní názorov a postojov ľudí Rozhovor by sme mali prispôsobiť podľa cieľovej skupiny, zohľadniť inteligenciu, vzdelanie klienta. Druhy rozhovorov (z poznámok)  informačný – pomocou neho získavame info o klientovi  inštuktážny  perzuazívny – ovplyvňovací - PERZUAZÍVA - ovplyvňovanie

 formálny  neformálny (zo štátnic) • štandardizovaný – vopred zostavené otázky má pevnú štruktúru kladenie menšie nároky na pýtajúceho sa prebieha rýchlejšie vyžaduje menej skúseností • neštandardizovaný – má stanovený rámcový cieľ, otázky bez presných formulácii a bez presného poradia, je spontánny a pružný, otázky sa dajú dopĺňať a meniť, musí byť premyslený a naplánovaný, ide viac do hĺbky. Kladie vysoké nároky na pracovníka. • hĺbkový – snažíme sa preniknúť do postojov, emócii, motivácii, náročný na čas osobnosť a skúsenosti • penelogický dotazovaný je presne informovaný o cieli a zameraní rozhovoru, • skrytý – rozhovor dvoch osôb, s ktorých jeden hovorí a druhý počúva, dotazovaný nevie o cieli rozhovoru, je ťažší a náročný na pamäť a na dokonalú prípravu a schopnosti • skupinový – odohráva sa v prirodzenom prostredí, výhodou je spontánnosť, dynamický, prejavujú sa v ňom vyhranené názory a postoje, kladie vysoké nároky na pracovníka Vedenie rozhovoru nechať klienta hovoriť použiť povzbudzujúce otázky /mohli by ste mi o tom povedať niečo viac/ bagatelizovanie problému počúvanie klienta ticho – keď dôjde k tichu ponechať ticho počas rozhovoru nevypĺňať ho zbytočne klient možno premýšľa ako niečo povedať Usmerňovanie rozhovoru stopnúť ho, keď klient lamentuje neuraziť sa ak sa nás klient dotkne, nie je to myslené osobne protirečenie a mlčanie – nepovedať klientovi že klame, nevie sa vyznať v sebe skrytý zmysel – vracanie sa k téme, podtexty, prerieknutie zmena témy – niečo tam asi bude vyhnúť sa morálnym súdom tolerancia nedávať falošné nádeje plač – neupokojovať ho môže byť pokusom o manipuláciu dôverné oznámenia, pokiaľ je niečo v rozpore so zákonom, musí to vedieť aj klient a musíme to oznámiť záver – dôležité oznámenia často odznejú vo dverách keď klient odchádza a opadne z neho jeho tenzia Ukončenie rozhovoru – dôležité, rovnako ako prvý kontakt,. Je vhodné oceniť a podporiť klienta (cením si zodpovednosť, s akou pristupujete..), Na záver zrekapitulujeme rozhovor, vymedzíme s klientom cesty, stanovíme čo by mohol pre vyriešenie problému urobiť klient, určíme čas ďalšieho stretnutia Chyby pri vedení rozhovoru: - sugestívne otázky - obsahujú náznak odpovede, alebo vyvolávajú energické poretie, alebo zaháňajú klienta do obrany - nepoužívať spojenie „páči sa Vám“ - otázky typu „prečo“ zaháňajú klienta do obrany - postup všetko alebo nič – býva založený na prenáhlenom zovšeobecnení, pracovník má tendenciu neveriť viac klientovi ktorý raz zaklamal

- netrpezlivosť – nechať klientovi dostatok času na premyslenie, nechať klienta pomenovať problém - priveľké nároky – otázky obsahujú vedomosti, ktoré klient nemusí mať - myšlienkové asociácie – prvé čo nás napadne odštartuje to prúd emócii a nemusí to súvisieť s prípadom - predsudky Princíp komunikácie KTO – komunikátor – jednotl. od ktorého informácia vychádza ČO – informácia, problém AKO – prostriedok, metóda, cesta, ktorá nás má doviesť k cieľu S AKÝM EFEKTOM – aké je prijatie informácie Umenie klásť otázky Skôr ako položíme otázku musíme vedieť, či má klient dostačujúce informácie o danej téme. Nevhodné sú dlhé a zložité otázky. Pýtame sa vždy na 1 otázku, nemáme kritizovať, dať klientovi dosť času na premyslenie, zadeliť si otázky, využiť pri kladení otázok neverbálnu komunikáciu. Druhy otázok : a) otvorené– nenapovedáme klientovi odpoveď (Aký je Váš názor na fajčenie v škole?) b) prevádzacie – nastupujú keď bol nadviazaný kontakt s klientom a chceme začať rozhovor (vyhnúť sa slovu problém) c) podstatné - kladú sa v strede rozhovoru, treba k ním prísť postupne (v strede rozhovoru) pretože ak by sme niečo pokazili máme dosť času to napraviť (Bije vás váš muž?) d) identifikačné – nechávajú sa na koniec rozhovoru - klient musí vedieť či je rozhovor anonymný alebo nie. e) otázky typu „lievik“ - položíme otázku a postupne ju usmerňujeme f) bipolárne – nútia klienta povedať jednoznačnú odpoveď – áno, nie g) kontrolné – overujeme si predchádzajúcu klientovu odpoveď h) nepriame – cieľ ostáva skrytý i) sugestívne – navádzajúce, už vopred obsahujú odpoveď j) projektívne – ak má klient tendenciu nepovedať pravdu /čoho sa boja druhé deti v triede?/ Bariéry v komunikácii - zo strany klienta – ak je mu pracovník zariadenia nesympatický, ak má zlé skúsenosti so zariadením.. - zo strany pracovníka – nedostatok času, prikazovanie, zakazovanie, strašenie, moralizovanie, kázanie, súcit, kritika, dávanie rád, posmech, nezáujem, obviňovanie, Chyby pri komunikácii: zdržiavanie, skákanie do reči, niečo s čoho máme strach – nechceme o situácii hovoriť, pretože sme sa ocitli v klientovej situácii Verbálna komunikácia – sociálne vytvorený systém symbolov – reč, jazyk – veľmi dôležitá je intenzita reči, hlasitosť, tón hlasu, artikulácia, jasnosť, zrozumiteľnosť, dôraz, pomlčky, prestávky POZOROVANIE Pozorovanie – je metóda, ktorou sa zisťujú a podrobne zaznamenávajú vonkajšie prejavy správania človeka v prirodzených aj upravených podmienkach. - predmetom sú úkony a výroky človeka v rozličných životných podmienkach /pri hre, práci, učení/.

Introspekcia - pozorovanie vlastného duševného stavu, život a vlastných zážitkov (sebapozorovanie) Extrospekcia –skúmanie duševných javov iných ľudí pozorovaním vonkajších prejavov (pantomimika, mimika, gestikulácia, spôsob reči, obsah reči a vazomotorické zmeny /tlkot srdca, blednutie, červenie a pod./). Neverbálna komunikácia – komunikácia bez slov - prejavujú sa ňpu emócie, nálady, postoje, názori na danú vec - mimika, gestika, posturika, haptika (dotyky), proxemika, paralingvistické prejavy, mimika – výraz tváre najvýznamnejšiu úlohu zohrávajú oči, ústa (úsmev) dôležitý je očný kontakt - gestika – pohyby tela alebo časti tela najčastejšie tváre a rúk - pomocou nich klient signalizuje svoje prežívanie - posturika – pozícia a poloha tela pri kounikácii (úzkorsť sa prejaví u klienta v tom, kde a ako si sadne) - habtika (dotyky) – dotyky medzi komunikujúcimi (podávanie rúk, potľapkanie po pleci facka...) - proxemika – vzdialenosť osôb pri komunikácii – poznáme 4 zóny: a) intímna- osoby, kt. Majú k sebe blízky vzťah – rodičia a deti, partneri b) oosbná – nie sú prípustné vzájomné dotyky c) sociálna – na konkurzoch, pohovoch d) verejná – na verejných vystúpeniach, prednáškach ,koncertoch paralingvistické prejavy – zafarbenie hlasu, tempo reči, pauzi, skracovanie slov, význam je emocionálny, vyjadruje pozitíne aj negatívne emócie 8. Metódy sociálnej práce používané na úseku práce s konkrétnou cieľovou skupinou – detský klient, mladiství, dospelý jedinec, osoby vyššieho veku, rodina, nezamestnaní, osoby so zdravotným postihnutím, drogovo závislí, rómske spoločenstvo, gerontická populácia. SP so skupinou predstavuje aktivity, ktoré sú časovo, tematicky a obsahovo limitované, ale v rámci tejto práce je možné použiť rôzne metódy práce. Skupina predstavuje sociálne zoskupenie ľudí, ktoré sa vyznačuje kritériami členstva, vzájomnou interakciou členov, pocitom spolupatričnosti. Cieľom SP so skupinou je rozvoj skupiny, rozvoj osobnosti členov skupiny, pomoc členom skupiny dosiahnuť ich individuálny cieľ spojený s ich prácou v skupine (vyriešiť ich problém). Skupiny: Primárne – malé, vzájomné vzťahy, pravidlá, poznajú sa Sekundárne – osobne sa navzájom nepoznajú Referenčné (funkčné) – skupiny ľudí s rovnakým problémom, podľa nej si človek vytvára postoje a hodnotí sa, identifikuje sa s ňou napr. kluby abstinujúcich alkoholikov, narkomanov, svojpomocné skupiny Terapeutické – je skupina, ktorá má liečebnú funkciu, v soc. oblasti to znamená odstránenie sociálneho problému, ktorý majú členovia tejto skupiny.

Pri práci so skupinou uplatňujeme interdisplinárny prístup, t.j., že využívame poznatky iných vied ako je sociálna pedagogika, psychológia, liečebná pedagogika, sociológia, psychológia osobnosti. V práci so skupinou používame: - skupinovú psychoterapiu, ktorá využíva skupinovú dynamiku, pri ktorej sa vytvárajú vzťahy a interakcie medzi členmi skupiny a terapeutom a medzi členmi navzájom. Základnou formou tejto psychoterapie je skupinový rozhovor – diskusné skupinové sedenie. Medzi špeciálne zložky, formy a techniky skupinovej terapie je : a) psychodráma – skutočná modelová situácia b) sociodráma – obsahovo orientovaná na spoločné konflikty a ich zvládnutie. Klient hrá sám seba c) psychogymnastika – neverbálna forma – pacient cvičí d) muzikoterapia – liečenie pôsobením hudby e) projektívna arteterapia – liečebná metóda, ktorá využíva výtvarné prostriedky k zobrazeniu problematiky Základnou metódou skupinovej psychoterapie je skupinový rozhovor – diskusné skupinové sedenie. Pri práci v skupine SPr vystupuje v úlohe mediátora. Musí dopredu oznámiť pravidlá správania sa v skupine. Každý má právo vyjadriť svoj názor. Každý názor je obohatením pre skupinu, Neexistujú správne a nesprávne názory a reakcie Každý člen má právo klásť otázky inému členovi, vrátane vedúceho skupiny, Treba vypočuť všetky názory, podnety a premýšľať o nich Informácie získane v skupine sa nesmú používať mimo nej, Každý člen má právo povedať nie, neviem, nechcem. Ďalšími metódami, ktoré využíva skupinová sociálna práca sú: Metóda biblioterapie – liečba pomocou kníh, písanie vlastných scenárov, príbehov, využíva sa pri málovravných klientoch. Metóda hrania rolí (dramatoterapia) – klient hrá svoju rolu, ale aj iné roly Pracovná terapia – spoločná práca – mentálne postihnutí, závislí K – resocializačné zariadenia Muzikoterapia – predstavy o hudbe, ich vizualizácia Arteterapia – liečenie kresbou, pri rôznych vekových kategóriách, K má pomenovať kresbu Brainstorming – členovia skupiny poskytujú svoje nápady bez hodnotenia, tie sa zapisujú a potom analyzujú, všetky nápady sú vítané. Podľa toho, akí klienti tvoria terapeutickú skupinu SPr vyberá jednotlivé metódy práce s ňou. Detský klient – arteterapia – detská kresba napovie o pocitoch dieťaťa, o tom čo sa deje v jeho rodine, činnostná skupinová psychoterapia – hra, Mladistvý klient – muzikoterapia, projektívna arteterapia (zobrazenie problematiky, delí sa na čas kreslenia a diskusiu), stretnutia, metóda hrania rolí (výmena role dieťa-rodič), brainstorming (mladý človek má vždy veľa nápadov, aj na riešenie svojej situácie, len ich treba objaviť), biblioterapia (rozhovor o prečítanej knihe). SPr hľadá metódy, ktoré by boli blízke mladému človeku, pri ktorých sa snaží pochopiť a vysvetliť svoje konanie. Dospelý klient – rozhovor (umožňuje klientovi rozprávať o jeho živote, uvoľniť napätie, hodnotiť situácie po čase), aktívne sociálne učenie (učí klienta poznávať nedostatky svojej činnosti, využíva poznatky z predchádzajúcej činnosti, učí klienta korigovať seba samého k určitej orientácii), metóda hrania rolí (vedie k lepšiemu porozumeniu sebe samému).

Osoby vyššieho veku – môžeme ich rozdeliť do dvoch skupín: seniori žijúci v rodinnom prostredí a seniori žijúci v sociálnom zariadení. Pre prvú skupinu sú to rôzne aktivity v kluboch dôchodcov, univerzity tretieho veku, poznávaco-vzdelávacie zájazdy. Pre seniorov žijúcich v sociálnych zariadeniach sú to tvorivé činnosti zamerané na podporu jemnej motoriky, tréningové cvičenia pamäti. Pre obidve skupiny dôležitou metódou je rozhovor a aktívne počúvanie. Rodina – rodinná psychoterapia, orientovaná na dysfunkčné rodiny. Ak rodina prestáva fungovať, prejaví sa to na vzťahu jej členov. Cieľom rodinnej terapie je analyzovať problém, poskytnúť pomoc a podporu. Efektívnou je tímová rodinná terapia, kde vzťahy medzi terapeutmi sa dostávajú do polohy vzťahov v rodine. Nezamestnaný klient – dôležité je, ako dlho je klient nezamestnaný. Hlavnou metódou pri skupine nezamestnaných je poradenstvo (systém poradenských činnosti), rozhovor. Osoby so zdravotným postihnutím – základnými metódami je antidiskriminačný prístup, to znamená, že vo všetkých situáciách by mal mať porovnateľné možnosti ako zdravý človek a jeho integrácia do spoločnosti. Drogovo závislý klient – najčastejšie sa vyskytujúca závislosť je závislosť na alkohole. Socioterapia – je založená na využívaní podnetov z okolia klienta na riešenie jeho problému. Dáva klientovi možnosť vytvoriť si sociálne kontakty v jeho okolí. Táto metóda sa využíva pri doliečovaní závislých občanov (alkoholizmus, drogy) v socioterapeutických kluboch. Táto metóda predstavuje aj prácu so širšou rodinou klienta. Ďalšou metódou je pracovná terapia. Aktívne sociálne učenie (učí klienta poznávať nedostatky svojej činnosti, využíva poznatky z predchádzajúcej činnosti, učí klienta korigovať seba samého k určitej orientácii), Rómske spoločenstvo – predstavuje komunitu s potrebou spoločenskej intervencie. Využívame metódy komunitnej SP – skupinová dynamika, rozhovory, verejná diskusia, brainstorming, besedy prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Dôležitá je prevencia v detstve, hygienické návyky, školská dochádzka. V dospelosti účelné hospodárenie s financiami, výchova detí, zodpovedné rodičovstvo, vedenie domácnosti. 9. Akceptácia, empatia a kongruencia v komunikácii s klientom (využitie empatie pri práci s klientom, význam kongruencie). AKCEPTÁCIA - postoj ktorým si terapeut cení klienta ako človeka bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, problém a správanie klienta. Zamieňa sa so súhlasom voči všetkému čo klient robí, hovorí alebo ako sa správa. Je však rozdiel medzi oceňovaním klienta ako človeka a oceňovaním jeho správania. Domnievame sa, že v procese terapie je dôležité i to, aby sa klient naučil rozlišovať medzi vlastnou hodnotou a hodnotou svojho správania. Práve k tomu môže slúžiť akceptujúci postoj terapeuta. Terapeut môže nesúhlasiť s klientovými názormi alebo s jeho správaním, napriek tomu ho môže rešpektovať, môže si ho vážiť či oceňovať ho ako človeka. Tento fakt dáva klientovi pocit istoty a záruku, že ako človek má vždy svoju hodnotu. Často sa totiž stretávame s faktom, že klient vníma svoju hodnotu výlučne cez to ako sa správa, čo hovorí a či to všetko je správne. Rôzne poňatie pojmu akceptácia – schopnosť prijať alebo neprijať odlišný názor, prejaviť súhlas alebo nesúhlas s iným objektom, jedincom, skupinou alebo skúsenosťou. Patria sem aj postoje a orientácie voči sebe samému. Vzájomné akceptovanie prináša sociálnu znášanlivosť, ktorá sa zabezpečuje tripartitou, kolektívnou zmluvou, prijatím prejavu (vôle) inej osoby, návrhu napr. pri uzatvorení zmluvy, ktorej výsledkom je sociálny zmier.

EMPATIA - schopnosť terapeuta vcítiť sa klientovej situácie, prežívať svet klienta klientovým štýlom prežívania, až do takej miery, ako keby toto prežívanie vznikalo v samotnom terapeutovi. Uvedená definícia pojmu empatie dáva, s odkazom na mieru tejto schopnosti, tušiť možné úrovne empatie. Mearns a Thorne (1997) uvádzajú štyri úrovne empatie, resp. empatických odpovedí: uroveň 0 - odpoveď nevykazuje žiadne porozumenie voči klientovmu prežívaniu; úroveň 1 – odpoveď vykazuje iba čiastočné porozumenie tých aspektov prežívania, ktoré sú u klienta na povrchu jeho prežívania; úroveň 2 -(presná empatia;) - presné porozumenie klientovmu prežívaniu. úroveň 3 – (hlboká reflexia) - hlboké porozumenie klientovmu prežívaniu, pričom toto porozumenie ide až za hranice klientovho aktuálneho uvedomovania si. Dôležitosť empatie pre terapeutický proces bola potvrdená radom výskumov. Schopnosť čo najpresnejšie prežívať svet klienta tak, ako ho prežíva on, vedie často k významnému prehĺbeniu vzťahu a následnému upokojeniu a uvoľneniu klienta, aspoň v čase terapeutickej interakcie. Empatia však nie je dôležitá iba pre terapeuta. Yalom vyzýva terapeutov, aby učili empatiu aj svojich klientov a síce priamo v procese terapie. Terapeutické sedenie by však nemalo byť jediným miestom, kde by mala prísť k slovu empatia. Schopnosť empatie by mala byť vlastná ľuďom nech sa pohybujú v akejkoľvek profesionálnej či životnej role. Je dôležitá pre rodiča, aby vedel porozumieť svojmu dieťaťu, tiež pre manžela či manželku, aby sa dokázali navzájom chápať. Ďalej je iste dôležitá pre pedagóga, aby dokázal lepšie prispôsobiť svoj výklad, prístup potrebám a možnostiam svojich žiakov. V neposlednom rade by mala byť vlastná aj politikom, ktorí majúc v rukách moc, by nemali zabúdať na to čo a ako prežívajú občania. Je tiež def. ako snaha o spoluprežívanie, spolucítenie a porozumenie zážitkom iného jedinca. Môžeme byť priamymi svedkami alebo na základe konania alebo výpovede osoby sa snažíme vcítiť do jeho vlastných zážitkov a myslieť a hodnotiť výpovede a počínanie z pozície jeho zážitkov a myslenia. V soc. práci vcítenie využívame ako prostriedok porozumenia psychických procesov klienta, prenášanie a projektovanie vlastných zážitkov na zážitky iného prostredníctvom analógie. Ako osobitné formy sú spoluprežívanie a spolucítenie. Spolucítenie sa nezakladá na milosrdenstve, zhovievavosti ale na uznaní práv človeka. Keď sa jedinec nachádza v krízovej situácií, je potrebné ho pochopiť a morálne podporiť. Koncepcia vcítenia sa vzniká medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Zistilo sa , že schopnosť empatie rastie so skúsenosťou. Pod schopnosťou empatie rozumieme vcítenie sa do prežívania klienta, porozumenie reakciám ľudí v rôznych sociálnych krízových situáciách. Je to jeden zo základných predpokladov soc. pracovníka. Prístup soc. pracovníka vychádza z toho, že reálny stav klienta vníma ako východiskový fakt s tendenciou porozumenia. KONGRUENCIA - schopnosť terapeuta v terapeutickom procese konať v súlade so svojim vlastným vnútorným prežívaním, ktoré má vo vzťahu ku klientovi. Podstatnou zložkou kongruencie je schopnosť terapeuta byť úprimný voči sebe samému a následne i voči klientovi. - schopnosť vzdialiť sa od sebou či klientom očakávanej role akéhosi "nadčloveka", ktorý je vždy iba milý. - schopnosť terapeuta vyjadriť svoje prežívanie voči klientovi, tak aby mu sprostredkoval neskreslenú informáciu o tom, ako vplýva klientovo správanie na terapeuta ako človeka. Tým mu ponúka vlastné svedectvo, ktoré môže klientovi pomôcť porozumieť tomu, ako môže byť

klient vnímaný inými ľuďmi alebo aké kvality prežívania v nich môže jeho správanie vyvolávať. Kongruentný výrok, ak je skutočne v súlade s terapeutovým prežívaním, môže znamenať aj prejav hlbokého záujmju či náklonnosti SPr voči klientovi. Tiež môže byť informáciou pre klienta o terapeutových pochybnostiach či limitoch, ktoré má v sebe. Ak sa tak nedeje hovoríme, že terapeut je inkongruentný. Poznáme dva možné typy inkongruencie: 1. terapeut si v danej chvíli neuvedomuje svoje prežívanie, a preto nie je schopný, reagovať v situácii kongruentne; - ide o nedostatočný kontakt terapeuta so sebou samým, ktorý môže byť spôsobený napr. nedostatočným sebapoznaním, potláčaním uvedomovania si vlastného prežívania v terapeutickom procese v dôsledku presvedčenia, že terapeutove prežívania nie je v terapeutickej interakcii dôležité. Na odstránenie takýchto "slepých" miest je potrebná pomoc supervízora alebo vlastná terapia. 2. terapeut si v danej chvíli uvedomuje svoje prežívanie, ale z rozličných dôvodov ho klientovi v relevantnej situácii nevyjaví. - ide o neúprimnosť voči klientovi, ktorá môže byť spôsobená napr. prijatím role "nadčloveka" zo strany terapeuta alebo neistotou SPr, ak má vyjadriť napríklad svoju pozitívnu náklonnosť voči klientovi. Takáto reakcia môže byť tiež spôsobená terapeutovým strachom z toho či klient unesie to aké je terapeutovo prežívanie voči nemu. Je dôležité, aby si terapeut v takýchto momentoch uvedomil, že to čo v ňom klient vyvoláva, môže vyvolávať i v iných ľuďoch a ak sa terapeut rozhodne nevyjaviť mu svoje prežívanie, tak ho ochudobňuje o možnosť čokoľvek s týmto faktom urobiť. Pri kongruentnej reakcii je dôležitý aj spôsob a forma akou je táto reakcia klientovi podaná. – zhoda, zhodovosť, byť empatický voči sebe samému. Sám sebou znamená byť taký aký som, neskrývať sa za masku, byť integrovaný do prostredia a vydávať signály. (čo na srdci to na jazyku) Akceptovať sám seba aký som , svoje pozitíva aj negatíva. Skúsenosti prijať také aké sú. Vo vzťahu k empatii sebe samému dávame najavo príliš intenzívne a dlhotrvajúce pocity. Keď to dokážeme budeme si viac vážiť sami seba. Je to spôsob ako sami seba zdokonaľujeme máme sebaúctu a úctu druhých k nám. Kongruencia podporuje rozvoj dobrých medziľudských vzťahov a dobrej atmosféry. Je čitateľná, stráca sa závisť, nenávisť atď. Pri spolupráci sa klient cíti bezpečne a dôverne. Empatické, aktívne počúvanie, načúvanie v sebe zahŕňa empatické poznámky “chápem, to máte radosť“. Počúvanie s porozumením SPr nevyjadruje hodnotiace súdy a poznámky vyjadrujúce pohoršenie. Takéto súdy spôsobujú zátarás v komunikácií a jej zlyhanie ale počúvanie s porozumením u klienta nadobúda istotu, že bude vypočutý skôr, ako ho začneme odmietať alebo mu oponovať, čo je pre ďalšiu spoluprácu veľmi dôležité. Počúvanie s porozumením je najúčinnejší prostriedok na dosiahnutie zmeny, zlepšenie vzťahov jedinca s ostatnými ľuďmi, čo je v súlade s cieľmi sociálnej práce. Ak bude soc. pracovník vnútorne konzistentný, ozajstný kongruentný, ak bude empatický a akceptujúci, za týchto podmienok pomôže klientovi reálnejšie vnímať seba samého a svoje problémy, viac si veriť, pozitívnejšie sa hodnotiť a participovať pri riešení svojich problémov, nebude musieť potláčať to, čo prežíva a bude menej zdeptaný stresom.

10. Supervízia v sociálnej práci. Typy supervízie. Cieľ supervízie. Supervízia ako ochrana klienta, ako poradenstvo a ako preventívna činnosť v práci sociálneho pracovníka. Supervízia pochádza z latinčiny, super – vyššie, nad a visio znamená pohľad. Supervízia je postup na celkové zefektívnenie sociálnej práce. Je to metóda zvyšovania profesionálnej kompetencie sociálneho pracovníka a chráni klienta pred poškodzovaním, udržiava odborný status sociálnej práce. Supervízia je metóda profesionalizácie sociálnej práce. Vytvára priestor pre lepšie pochopenie vlastných rezerv v porozumení s klientom. Hľadá riešenia bez poučovania, bez vyjadrovania hodnotiacich súdov a odmietania. Cieľom supervízie v sociálnej práci je • zlepšiť profesionalitu sociálneho pracovníka, • overiť si správnosť jeho postupov pri práci s klientom, • prevencia poškodzovania klientov • zbieranie skúsenosti, nachádzanie iných možností riešenia problému. Predmetom supervízie je konkrétne praktické správanie sa a konanie sociálneho pracovníka. Typy supervízie: • tútorská – orientovaná na vzdelávanie, pomáha začínajúcim pracovníkov osvojiť si základy práce s klientom • vzťahová – pomáha zlepšiť vzťahy v skupine • individuálna – s jednotlivcom. Spočíva v kontakte s jedným pracovníkom. Stretnutia sú plánované, časovo vymedzené s dohodnutým programom. Supervízor a supervidovaný spolupracujú na základe písomnej dohody. Je v nej stanovené čo bude predmetom supervízie a čo nie, pravidlá zaobchádzania s informáciami. • skupinová – s kolektívom, so skupinou. Pracovníci majú možnosť diskutovať v skupine o svojej práci, o pocitoch a vzťahoch, ktoré prežívajú pri práci. Cieľom je rozvoj jednotlivcov v skupine. Stretnutia sú plánované, časovo vymedzené s dohodnutým programom. Členovia skupiny sa môžu vzájomne podporovať, poskytovať si spätnú väzbu a učiť sa jeden od druhého. • riadiaca – orientovaná na skvalitnenie práce podriadených • interná – supervízor z vlastných pracovníkov • externá – supervízor z vonku, mimo vlastného pracoviska S ako ochrana klienta, ako poradenstvo a preventívna činnosť v práci SPr Vyhľadať pomoc supervízora je potrebné ak SPr v práci s klientom nevie ako ďalej, ak boli už vyčerpané vlastné možnosti riešenia, ak SPr si potrebuje overiť správnosť svojich postupov, ak SPr je deprimovaný prácou. Supervíziu môžeme označiť ako druh poradenstva, kde učenie a vedenie prebieha naraz, supevidovaný sa radí so supervízorom. Supervízia vedie SPr k samostatnej práci a zároveň chráni klienta pred poškodením. Je účinnou prevenciou pred syndrómom vyhorenia. SPr často vyčerpáva každodenné stretávanie sa s problémami svojich klientov a majú pocit, že svoju prácu ďalej nezvládnu, resp. že u svojim klientom nemajú čo dať. Supervízia zbavuje SPr záťaže, resp. ukazuje mu cestu ako problém riešiť. Supervízia je spôsobom psychohygieny. Dobrá supervízia prináša nové informácie a nové podnety, vytvára dobrý vzťah medzi supervízorom a supervidovaným. Zlá supervízia prináša ponižovanie, kritizovanie, znevažovanie, zahanbovanie. 11. Dobrovoľníctvo v sociálnej práci. Minulosť, súčasnosť a tendencie vývoja dobrovoľníctva. Význam dobrovoľníctva pre súčasnú sociálnu prácu. Súčasnú spoločnosť môžeme rozdeliť na 3 sektory:

1. štátny sektor 2. súkromný sektor 3. neziskový, mimovládny sektor Tretí sektor je formou súkromný, obsahom verejnoprospešný. Je tam, kde má štát medzery pri riešení problémov spoločnosti. Aktivizuje ľudí, rozvíja prirodzenú solidaritu, pomáha. S činnosťou tretieho sektoru je úzko späté dobrovoľníctvo. Dobrovoľníctvo je založené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí. Dobrovoľníctvo je druh prosociálneho správania sa. Dobrovoľník je človek, ktorý sa slobodne rozhodol venovať svoj čas, znalosti, skúsenosti nejakej činnosti, ktorú pokladá za prospešnú. Túto činnosť vykonáva v prospech druhých bez nároku na odmenu. Minulosť. Dobrovoľnícka práca je prítomná v celej histórii ľudstva. Podstatou je nezištná pomoc tým, ktorí ju potrebujú. Ide o pomoc starým, chudobným, sirotám a chorým. Podstata dobrovoľníctva má korene v kresťanstve, vychádza z pomoci blížnemu a nabáda ľudí k dobročinnosti. V minulosti túto dobročinnosti vykonávali rehoľné rády, ktoré zasvätili život pomoci iným. Obce a mestá mali povinnosť starať sa o siroty, chudobných a starých v obci. Základná pomoc pozostávala z poskytovania prístrešia a stravy. Väčší rozvoj dobrovoľníctvo zaznamenáva v období rozvoja industrializácie, kedy vzrastá počet ľudí žijúcich v nedôstojných podmienkach. V 19. storočí vznikajú nemocnice, sirotince domy pre starých a chorých, ktorých činnosť sa opiera o prácu dobrovoľníkov. Najstaršou organizáciou, ktorá vznikla v tomto období je Červený kríž (1863 v Ženeve), československý Červený kríž vznikol v r. 1919. Súčasnosť. Vo vyspelých demokratických krajinách patrí zapájanie sa občanov do dobrovoľníckych aktivít k bežným javom. Na Slovensku sa o dobrovoľníctva začína hovoriť až po r. 1989. OSN vyhlásila rok 2001 za Medzinárodný rok dobrovoľníkov a 5. december za Medzinárodný deň dobrovoľníkov. Dobrovoľníci poskytujú veľký rozsah sociálnych služieb a zameriavajú sa na všetky úseky sociálnej práce od detí po prácu v hospicoch. Dobrovoľnícke, prosociálne správanie sa spája s pojmami ako: • spolupráca • delenie sa – predpokladá, že človek nie je závislý na všetkom čo má. Je to schopnosť zriecť sa niečoho v prospech druhej osoby. • pomoc – nezištná, odhliada od prípadného zisku • darovanie – týka sa peňažných i nepeňažných darov určených priamo občanom, ktorí pomoc potrebujú. Dobrovoľníctvo zahŕňa nielen činnosť na miestnej a národnej úrovni, ale aj medzinárodné programy. Dobrovoľníci zohrávajú úlohu v humanitárnych programoch OSN – zvyšovanie gramotnosti, ochrana ľudských práv, ochrana životného prostredia. Dobrovoľníctvo funguje na dvoch úrovniach: • neorganizované – zamerané na blízke okolie, môže tu použiť termín susedská výpomoc • organizované – verejnoprospešné, je založené na neziskových organizáciách (nadácie, občianske združenia) Prevažná časť dobrovoľníkov pracuje v organizáciách soc. starostlivosti – charitatívne organizácie, svojpomocné skupiny. Oblasti dobrovoľníctva: • pomoc ľuďom v núdzi • pomoc nemocniciam, zdravotníckym zariadeniam • podpora školstva a vzdelávania • rozvoj obcí • ochrana životného prostredia • ochrana ľudských práv • podpora športovej činnosti • podpora kultúry a umeleckej činnosti.

Budúcnosť. Dobrovoľnícka práca u nás nie je ošetrená žiadnou legislatívnou normou. Pojem dobrovoľníctva sa v našom právnom systéme nachádza iba v brannom zákone. Za nezamestnaného dobrovoľníka nemôže platiť dobrovoľnícka organizácia poistné odvody do poistných fondov. V súčasnosti dobrovoľníci pracujú prevažne v mimovládnych organizáciách. Na Slovensku neexistujú legislatívne ráme pre výkon práce dobrovoľníka, a tak sa štátne organizácie obávajú s nimi pracovať. Nevstupujú do pracovnoprávneho vzťahu, ale iba do občiansko-právneho vzťahu (možno ho upraviť príkaznou zmluvou, zmluvou o dielo alebo inominátnou (nepomenovanou) zmluvou. Bolo by vhodné, aby v budúcnosti dobrovoľnícka práca mala oporu aj v našich legislatívnych normách. Význam dobrovoľníctva. Tento druh práce zvyšuje kvalitu života v rôznych oblastiach spoločnosti a môže prispieť k dosiahnutiu pozitívnych zmien pri riešení spoločenských problémov. Dobrovoľníctvo prebúdza v mladých ľuďoch túžbu byť lepším, skúsenosti z dobrovoľníctva im pomáhajú dozrievať. Dobrovoľníci dokazujú, že spojením síl je možné urobiť svet lepším. 12. Fundraising, základné pojmy a financovanie v sociálnej práci. 13. Projektovanie a význam projektov v sociálnej práci. Hlavné časti projektu: problém, ciele projektu, postup realizácie, hodnotenie a rozpočet. 14. Sociálnoprávna ochrana, vymedzenie základných pojmov: sociálna ochrana, právna ochrana, ich význam. Predmet sociálnoprávnej ochrany detí a dospelých. Úrovne porušovania práv a právom chránených záujmov detí. Právna ochrana: súhrn noriem na zabezpečenie zdravotného, fyzického a sociálneho vývoja detí a mládeže. Normy:1. kt. majú hmotne zabezpečiť dieťa 2. kt. dieťaťu zabezpečujú ochranu pred porušovaním práv a noriem Za pramene právnej ochrany považujeme 1. Legislatívne normy štátu 2.Medzinárodné dokumenty 1.Legislatívne normy štátu – Ústava SR Zák. 460/92 Zb., – Zákon o rodine, – Zákon o SPODaSK – Občiansky zákonník, – OSP, – Trestný zákon 2.Medzinárodné dokumenty dohody, zmluvy, protokoly –viď otázka č.2 Sociálna ochrana: spôsob starostlivosti a zabezpečenie všetkých podmienok pre život, rozvoj, výchovu, ochranu záujmov a majetku dieťaťa - vychádza z etických noriem a zvyklostí štátu. Právne normy sociálnej ochrany: - spoločnosť, etické normy spoločnosti, zvyklosti štátu - čiže ako sa konkrétny štát, spoločnosť stará o záujmy ľudí z toho vychádza sociálna ochrana Vzťah medzi sociálnou a právnou ochranou: - Samostatné normy alebo vzájomne prepojené inštitúty

-

Bez právnych noriem nemožno realizovať ochranu dieťaťa- PRÁVNY ZÁKLAD ochrany dieťaťa - Právo je chápané ako pomocná vedná disciplína tak ako psychológia, pedagogika a iné. Sociálny pracovník využíva súhrn poznatkov, aby mohol vykonávať sociálno-právnu ochranu dieťaťa. Práca sociálneho pracovníka presahuje právny rámec. Spojenie spoločenskej ochrany s právnou rovná sa sociálno-právna ochrana. - Právna ochrana zabezpečuje = že rodič má povinnosť postarať sa o dieťa, aby mu bola poskytnutá riadna starostlivosť – je definovaná v zákone (bývanie, stravovanie, poskytnutie oblečenia) - Sociálna ochrana – požaduje, aby rodič poskytoval citovú starostlivosť, oporu, lásku. Sociálny pracovník vytvára komplex sociálnoprávnej ochrany SPO detí je činnosť zameraná na: • predchádzanie vzniku nežiaducich situácií v živote detí

• riešenie problémov spojených s týmito situáciami • odstraňovanie ich následkov
Nežiadúce situácie • situácie, kedy prichádza k ohrozeniu dieťaťa, porušeniu jeho práv či oprávnených záujmov, môžu vznikať na rôznych úrovniach • na makroúrovni (spoločnosť)

• na medziúrovni (komunita) • na mikroúrovni (vlastné prostredie dieťaťa...)
Sociálnoprávna ochrana detí je súbor opatrení na zabezpečenie • ochrany dieťaťa, ktorá je nevyhnutná pre jeho blaho a ktorá rešpektuje jeho najlepší záujem podľa medzinárodného dohovoru • výchovy a všestranného vývinu dieťaťa v jeho prirodzenom rodinnom prostredí, • náhradného prostredia dieťaťu, ktoré nemôže byť vychovávané vo vlastnej rodine. Sociálna kuratela je súbor opatrení • na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa Osobný rozsah SPO detí – pre koho sa vykonávajú opatrenia SPO Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú • pre dieťa, ktoré 1. má na území Slovenskej republiky a. trvalý pobyt, b. prechodný pobyt, c. povolenie na prechodný pobyt d. povolenie na trvalý pobyt e. má povolený tolerovaný pobyt = „obvyklý pobyt“ 2. je občan Slovenskej republiky a nachádza sa na území iného štátu, 3. nie je občan Slovenskej republiky a nachádza sa na území Slovenskej republiky bez sprievodu rodiča alebo inej plnoletej fyzickej osoby, ktorej by mohlo byť dieťa zverené do osobnej starostlivosti = „maloletý bez sprievodu“ 4. je mladistvý Druhy a charakteristika prostredí, v ktorých sa vykonávajú opatrenia SPO detí Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú:

1. Prirodzené rodinné prostredie • domáce prostredie dieťaťa, rodiny alebo plnoletej fyzickej osoby • ak je to vhodné a účelné, opatrenia sa vykonávajú aj v širšom sociálnom prostredí dieťaťa, rodiny alebo plnoletej FO a v domácnostiach FO, ktoré sú s nimi v príbuzenskom vzťahu alebo ktoré majú s nimi blízky vzťah 2. Náhradné rodinné prostredie • domáce prostredie plnoletej FO, ktorej súd zveril dieťa do starostlivosti alebo ktorej bolo dieťa dočasne zverené rozhodnutím orgánu SPO do starostlivosti • náhradné rodinné prostredie je aj domáce prostredie FO a domáce prostredie FO 3. Otvorené prostredie • každé verejné priestranstvo, verejný objekt alebo komunikácia, ktoré sú pre jednotlivcov a skupiny prirodzeným sociálnym prostredím, v ktorom sa zvyčajne zdržiavajú, a mobilné alebo stále priestorové zázemia jednotlivcov a skupín. 4. Prostredie utvorené a usporiadané na výkon opatrení • je zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately 15. Legislatívny rámec sociálnoprávnej ochrany detí. Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí. Metódy sociálnej práce používané v oblasti SPO detí. Špecifické metódy sociálnoprávnej ochrany používané v štátnej správe. Opatrenia SPOD na predchádzanie vzniku krízových situácií v rodine - Organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch, tréningoch a aktivitách zameraných na podporu plnenia rodičovských práv a povinností, plnenia funkcií rodiny - Účasť na programoch a aktivitách zameraných na predchádzanie sociálno-patologických javov - Sprostredkovanie kultúrnych, záujmových a iných aktivít pre deti Zákon: (1) Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na predchádzanie vzniku krízových situácií v rodine sú najmä a) organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch, tréningoch a aktivitách zameraných na podporu plnenia rodičovských práv a povinností, plnenia funkcií rodiny, na utváranie a upevňovanie vzťahov medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, rozvoj schopností riešiť problémové situácie a adaptovať sa na nové situácie, b) organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch a aktivitách zameraných na predchádzanie sociálno-patologickým javom, c) sprostredkovanie kultúrnych, záujmových a iných aktivít zameraných na podporu vhodného využívania voľného času detí. Opatrenia SPOD na obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov - pomoc dieťaťu, rodičom pri výchovno - rodinných problémoch - programy pri riešení problémov v rodine, v škole, sociálnych a iných problémov Zákon: (1) Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na obmedzenie a odstraňovanie negatívnych vplyvov, ktoré ohrozujú psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby, sú najmä a) ponúknutie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletej fyzickej osobe alebo ponúknutie sprostredkovania pomoci pri riešení výchovných problémov alebo rodinných problémov a pri uplatňovaní nárokov dieťaťa podľa osobitných predpisov, 9) b) sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu, zisťovanie príčin ich vzniku a vykonávanie opatrenia na obmedzenie pôsobenia nepriaznivých vplyvov,

c) organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na pomoc pri riešení problémov detí v rodine, v škole a na pomoc rodinám pri riešení výchovných problémov, sociálnych problémov a iných problémov v rodine a v medziľudských vzťahoch, d) organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na pomoc deťom a plnoletým fyzickým osobám ohrozeným správaním člena rodiny, členov rodiny alebo správaním iných osôb, e) organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na plnoleté fyzické osoby, ktoré svojím správaním ohrozujú členov rodiny, f) organizovanie alebo sprostredkovanie programov na obmedzenie a odstránenie negatívnych vplyvov prostredia a na predchádzanie sociálnemu vylúčeniu detí a plnoletých fyzických osôb v prostredí podľa § 4 ods. 1 písm. c). (2) Ak sa rodičia dieťaťa rozvádzajú, je potrebné a) dieťaťu a jeho rodičom poskytnúť alebo sprostredkovať sociálne poradenstvo, b) rodičom dieťaťa odporučiť psychologickú pomoc v záujme obnovy manželského spolužitia a v záujme predchádzania nepriaznivým vplyvom rozvodu na dieťa, c) dieťaťu poskytnúť alebo zabezpečiť potrebnú psychologickú pomoc aj po rozvode. (3) Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na obmedzenie a na odstraňovanie negatívnych vplyvov, ktoré ohrozujú psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby, sa vykonávajú v prostredí podľa § 4. Výchovné opatrenie podľa zákona o SPOD a SK 1. skupina: Výchovné opatrenia, ktoré má v kompetencii soc. pracovník /cieľom je vplývať v zmysle zákona SPODaSK/ sú: 1. Upozornenie –SP môže upozorniť dieťa, rodičov, 3 osobu na negatívne ovplyvňovanie vývoja dieťaťa 2. výchovné opatrenia alebo sociálny program – SP môže uložiť dieťaťu zúčastniť sa na programoch, kde s nimi pracujú odborníci 3. ambulantné liečenie – SP uloží ambulantnú liečbu u psychológa, liečba zo závislosti Orgán SPOD a SK však nemôže prostredníctvom týchto výchovných opatrení odňať dieťa zo starostlivosti rodičov - nemá právo. Zákon: (1) Ak je to potrebné v záujme dieťaťa, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately rozhodne o uložení výchovného opatrenia ustanoveného osobitným predpisom 4) alebo o uložení týchto výchovných opatrení: a) upozorní vhodným spôsobom dieťa, jeho rodičov alebo osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa, ak svojím správaním môžu ohroziť alebo narušiť priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin dieťaťa, b) uloží dieťaťu povinnosť zúčastniť sa na liečbe v špecializovanej ambulantnej starostlivosti, c) uloží dieťaťu povinnosť zúčastniť sa na výchovnom programe alebo na sociálnom programe. (2) Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nemôže rozhodnutím o uložení výchovného opatrenia odňať dieťa z osobnej starostlivosti rodičov alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa. (3) V rozhodnutí o výchovnom opatrení orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately určí právnickú osobu alebo fyzickú osobu, alebo akreditovaný subjekt, ktorý má spolupôsobiť alebo spolupracovať pri výkone výchovného opatrenia, a obdobie, po uplynutí ktorého zhodnotí účinky výchovného opatrenia. (4) Dieťaťu, jeho rodičom alebo osobe, ktorá sa osobne stará o dieťa, musí byť poskytnutá pomoc na odstránenie príčin, pre ktoré bolo uložené výchovné opatrenie. Pri poskytovaní pomoci na odstránenie príčin, pre ktoré bolo uložené výchovné opatrenie, musia

byť využité všetky metódy, techniky a postupy sociálnej práce v závislosti od povahy týchto príčin. Výchovné opatrenia podľa zákona o rodine 2. skupina - Výchovné opatrenia môže uložiť iba súd - Soc. pracovník môže navrhnúť súdu uloženie takéhoto opatrenia, ale môže sa vyniesť jedine súdnym rozhodnutím - 1.napomenutie dieťaťa vhodným spôsobom, rodičov, 3.osobu kt. sa o dieťa stará - 2. uložiť rodine dohľad sa vykonáva najmä v súčinnosti s orgánom SPOD a SK a obce, akási forma dohľadu – rodina sa navštevuje, kontroluje, aby nedošlo k radikálnym opatreniam = na predchádzanie - 3.obmedzenie – súd – zakáže navštevovať podniky, diskotéky - 4.sociálne a odborné poradenstvo vykonáva SP alebo psychológ Súd môže aj odňať dieťa zo starostlivosti rodičov, najprv však súd uloží opatrenia: -Nariadi pobyt: - v zariadení odbornej diagnostiky najdlhšie na 6 mesiacov - v špecializovanom stredisku najviac na 6 mesiacov - do resocializačného strediska pre drogovo závislých - sleduje správy, prognózu Zákon: (1) Nevhodné správanie sa detí, ako aj porušovanie povinností rodičov, vyplývajúcich z ich rodičovských práv a povinností, alebo zneužívanie ich práv môže každý oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu. Rovnako môže každý oznámiť tomuto orgánu, obci alebo súdu skutočnosť, že rodičia nemôžu plniť povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností. (2) Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o uložení týchto výchovných opatrení: a) vhodným spôsobom napomenie maloleté dieťa, jeho rodičov a iné fyzické osoby, ktoré svojím správaním ohrozujú alebo narušujú jeho riadnu výchovu, b) určí nad výchovou maloletého dieťaťa dohľad; dohľad vykonáva najmä za súčinnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obce, školy, neštátnych subjektov a zariadenia, v ktorom je maloleté dieťa umiestnené, c) uloží maloletému dieťaťu obmedzenie v rozsahu potrebnom na predchádzanie a zabraňovanie škodlivým vplyvom, ktoré môžu ohroziť alebo narušiť jeho priaznivý vývoj; dodržiavanie uloženého obmedzenia sleduje najmä za súčinnosti obce, d) uloží maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach. Vykonávanie opatrení SPO detí a sociálnej kurately v zariadeniach a čo zabezpečujú. Opatrenia sa vykonávajú v zariadeniach, ktorými sú • detský domov, • detský domov pre maloletých bez sprievodu, • krízové stredisko, • resocializačné stredisko pre drogovo závislých = resocializačné stredisko“) • v iných zariadeniach zriadených Môže ich zriadiť: orgán SPO, obec, vyšší územný celok alebo akreditovaný subjekt. Obec a vyšší územný celok • môžu zriaďovať zariadenia najmä na účely výkonu samosprávnych pôsobností • tento účel môžu zabezpečiť aj prostredníctvom akreditovaných subjektov a PO alebo FO Vyšší územný celok

poskytuje obciam, ktoré sa nachádzajú v jeho územnom obvode, na účely výkonu ich samosprávnej pôsobnosti informácie o akreditovaných subjektoch pôsobiacich v jeho územnom obvode Ak zriadi obec alebo vyšší územný celok zariadenie vyžaduje sa rovnako ako u akreditovaného subjektu splnenie podmienok bezúhonnosti všetkých zamestnancov, ktorí vykonávajú svoje povolanie v priamom kontakte s deťmi, odbornej spôsobilosti a zdokumentovania metód práce a formy ich výkonu. • každé zariadenie musí mať označenie, z ktorého vyplýva predmet jeho činnosti a odborné zameranie, a ak je to vhodné a účelné, aj jeho cieľovú skupinu. • metódy, techniky a postupy práce a starostlivosť možno voliť a kombinovať tak, aby zariadenie plnilo účel, na ktorý bolo zriadené Účel, na ktorý bolo zariadenie zriadené, sa zabezpečuje a. vykonávaním najmä 1. sociálnej práce 2. odbornej diagnostiky, 3. pomoci na zvládnutie krízy, 4. špeciálneho sociálneho poradenstva, 5. výchovy, 6. pomoci pri príprave na školské vyučovanie, 7. liečebno-výchovnej starostlivosti, 8. psychologickej starostlivosti, 9. špeciálno-pedagogickej starostlivosti, 10. resocializácie a resocializačných programov, 11. rekreačnej činnosti, 12. rehabilitačnej činnosti, 13. pracovnej terapie, b. utváraním podmienok najmä na 1. prípravu stravy, 2. záujmovú činnosť, 3. kultúrnu činnosť, 4. pracovné uplatnenie, 5. úschovu cenných vecí, c. zabezpečením najmä 1. psychoterapie, 2. stravovania, 3. zdravotnej starostlivosti, 4. vzdelávania a prípravy na povolanie, 5. psychologickej starostlivosti, d. poskytovaním starostlivosti najmä 1. bývania - užívanie obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti a spoločných priestorov, ich prevádzkového zariadenia a vybavenia a vecné plnenia spojené s bývaním. 2. stravovania – poskytnutie stravy v súlade so zásadami zdravej výživy a s prihliadnutím na vek a zdravotný stav detí 3. obslužných činností - upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva. 4. osobného vybavenia - je šatstvo, obuv, hygienické potreby, školské potreby a iné veci osobnej potreby poskytnuté deťom v zariadení a mladým dospelým v detskom domove. Zariadenie vykonáva svoju činnosť a. ambulantnou formou, b. celodennou formou alebo po určitú časť dňa, c. pobytovou formou. Na účel zvyšovania profesionality práce v zariadení zariadenie vypracúva a uskutočňuje program supervízie.

• detský domov: profesionálna rodina, samostatná diagnostická skupina Do detského domova možno prijať dieťa na základe • právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej starostlivosti • predbežného opatrenia súdu • právoplatného rozhodnutia súdu o uložení výchovného opatrenia V naliehavých prípadoch, najmä ak sa dieťa ocitlo bez akejkoľvek starostlivosti alebo ak je život alebo zdravie dieťaťa ohrozené, možno prijať dieťa do detského domova bez dokladov, tieto doklady je orgán SPO povinný poskytnúť dodatočne. V detskom domove sa vykonáva ústavná starostlivosť, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie • v profesionálnej rodine, ktorá môže vykonávať ústavnú starostlivosť, predbežné opatrenie alebo výchovné opatrenie v dome alebo v byte, ktoré sú vymedzenou časťou detského domova alebo vo vlastnom dome alebo vo vlastnom byte pre určený počet detí; • v samostatných diagnostických skupinách, ktoré vykonávajú odbornú diagnostiku, v samostatných skupinách alebo špecializovaných samostatných skupinách pre určený počet detí, so samostatným stravovaním, hospodárením a vyčleneným rozpočtom, zriadených v samostatnom dome, byte alebo vo vymedzenej časti detského domova; starostlivosť o deti v jednej skupine zabezpečujú vychovávatelia a ďalší zamestnanci detského domova. Vykonávanie ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia a výchovného opatrenia v profesionálnej rodine má prednosť pred ich vykonávaním v samostatných skupinách a v špecializovaných samostatných skupinách. Ústavná starostlivosť, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie sa vykonávajú najmä pre dieťa, ktoré • bolo odňaté zo starostlivosti rodičov na prechodný čas potrebný na úpravu pomerov dieťaťa, • vyžaduje na základe výsledkov odbornej diagnostiky liečebno-výchovnú starostlivosť alebo je občan s ťažkým zdravotným postihnutím, • vyžaduje zvýšenú starostlivosť z dôvodu porúch správania, • vyžaduje zvýšenú starostlivosť z dôvodu, že je drogovo alebo inak závislé, • vyžaduje zvýšenú starostlivosť z dôvodu, že bolo týrané, pohlavne zneužívané alebo bol na ňom spáchaný trestný čin ohrozujúci jeho priaznivý psychický, fyzický a sociálny vývin. Ústavná starostlivosť, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie sa vykonávajú • v samostatnej diagnostickej skupine najdlhšie šesť mesiacov, • v samostatnej skupine, • v špecializovanej samostatnej skupine v prípade, že nemožno inak vykonať a to 1. pre deti od narodenia do troch rokov veku, ktoré vzhľadom na svoj vek alebo zdravotný stav vyžadujú osobitnú zvýšenú opateru a starostlivosť, 2. pre deti s poruchami správania, ktoré vyžadujú starostlivosť na základe odbornej diagnostiky, 3. pre deti drogovo závislé a inak závislé po skončení liečby na základe odporúčania poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, 4. pre deti, ktoré vyžadujú zvýšenú starostlivosť z dôvodu, že boli týrané, pohlavne zneužívané alebo boli na nich spáchané trestné činy ohrozujúce a ich priaznivý psychický, fyzický a sociálny vývin, 5. pre maloletých bez sprievodu, ktorí vyžadujú osobitnú starostlivosť pre jazykové, kultúrne a náboženské odlišnosti, 6. pre deti s mentálnym, telesným, zmyslovým postihnutím, kombináciou postihnutí a pre deti s ťažkým zdravotným postihnutím, • v samostatnej skupine pre mladých dospelých.

Profesionálna rodina • starostlivosť o deti zabezpečujú manželia, ktorí sú zamestnanci detského domova, alebo • FO, ktorá je zamestnancom detského domova • je zriadená v samostatnom dome alebo • byte, ktorý je vymedzenou časťou detského domova, len ak sú obaja zamestnanci detského domova • ústavnú starostlivosť, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie môže vykonávať v profesionálnej rodine len fyzická osoba, ktorá spĺňa • kvalifikačný predpoklad najmenej úplného stredného vzdelania, osobitný kvalifikačný predpoklad a absolvovala prípravu na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti v rozsahu 40 hodín • alebo spĺňa kvalifikačný predpoklad najmenej úplného stredného vzdelania a absolvovala prípravu na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti v rozsahu najmenej 60 hodín • získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a spĺňa osobitné kvalifikačné predpoklady a absolvovala prípravu na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti v rozsahu najmenej 40 hodín Detský domov vypracúva individuálny plán rozvoja osobnosti dieťaťa, ktorého súčasťou je • plán výchovnej práce s dieťaťom, • plán sociálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou vypracovaný v spolupráci s obcou a orgánom SPO alebo v spolupráci s akreditovaným subjektom • vyhodnocuje sa najmenej jedenkrát mesačne • ak je dieťa ťažko zdravotne postihnuté, jeho súčasťou je aj program rehabilitačnej činnosti vykonávanej s cieľom aktivizovať vnútorné schopnosti dieťaťa na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Detský domov • utvára podmienky na stretávanie sa dieťaťa s jeho rodičmi • dieťaťu a jeho rodičom poskytuje detský domov, orgán SPO a obec pomoc na uľahčenie priebehu stretnutí, na rozvoj a úpravu ich vzájomných vzťahov a na úpravu rodinných pomerov dieťaťa • môže utvoriť podmienky na pobyt tehotnej ženy od začiatku šiesteho mesiaca tehotenstva a ženy po pôrode a jej dieťaťa počas dojčenia, najdlhšie do šiestich mesiacov veku dieťaťa. Výkon ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia alebo výchovného opatrenia sa skončí • zrušením ústavnej starostlivosti právoplatným rozhodnutím súdu, • uplynutím obdobia predbežného opatrenia, • uplynutím obdobia, na ktoré bolo uložené výchovné opatrenie, • právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu o dočasnom zverení dieťaťa do starostlivosti FO, ktorá má záujem stať sa pestúnom, alebo právoplatným rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov, • právoplatným rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti alebo právoplatným rozhodnutím o osvojení dieťaťa, • dosiahnutím plnoletosti alebo uplynutím jedného roka po dosiahnutí plnoletosti, ak súd predĺžil ústavnú starostlivosť Ak bol v DeD umiestnený maloletý bez sprievodu, výkon rozhodnutia súdu sa skončí aj • zabezpečením zlúčenia maloletého bez sprievodu s jeho rodičom alebo osobou, ktorá sa osobne stará o dieťa,

• zabezpečením bezpečného návratu maloletého bez sprievodu do krajiny jeho pôvodu, • podaním vyhlásenia podľa osobitného predpisu, • dosiahnutím plnoletosti dieťaťa • krízové stredisko a resocializačné stredisko Krízové stredisko • zabezpečuje a. vykonávanie opatrení, ak sa dieťa, rodina alebo plnoletá FO nachádza v krízovej životnej situácii, b. výkon rozhodnutia súdu o výchovnom opatrení c. výkon rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení d. výkon výchovného opatrenia V krízovom stredisku sa môže predbežné opatrenie vykonávať v profesionálnej rodine. Profesionálna rodina poskytuje starostlivosť dieťaťu vo svojom vlastnom prirodzenom rodinnom prostredí. Na vykonávanie opatrení nie je potrebný súhlas rodiča, osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa, alebo zariadenia, v ktorom je dieťa umiestené. Resocializačné stredisko zriaďuje na účel aktivizovania vnútorných schopností detí na prekonanie psychických, fyzických a sociálnych dôsledkov drogových • závislostí alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí. V resocializačnom stredisku sa • poskytuje odborná pomoc dieťaťu so skončenou povinnou školskou dochádzkou • vykonáva rozhodnutie súdu o výchovnom opatrení Resocializačné stredisko vypracúva individuálny resocializačný plán, ktorého súčasťou je presné vymedzenie štádia resocializačného procesu, v ktorom je dieťa zaradené. Podrobnosti o priebehu resocializácie resocializačné stredisko zaznamenáva a vyhodnocuje najmenej jedenkrát mesačne. V resocializačnom stredisku sa resocializácia drogových závislostí a iných závislostí vykonáva pobytovou formou najmenej osem mesiacov. Ak sa v resocializačnom stredisku vykonáva rozhodnutie súdu, resocializačné stredisko vedie spisovú dokumentáciu. Špecifické metódy práce používané na oddelení SPO detí ale aj v iných oblastiach práce s deťmi (metóda izolácie, posilňujúce odolnosť dieťaťa, ochranné ....) Sociálny pracovník, pracujúci na oddelení SPO detí a sociálnej kuratele musí ovládať základné vedomosti z: • psychológie a patopsychológie dieťaťa • sociálnej psychológie • výchovné prístupy • problematiku rodiny • vybrané právne predpisy • musí disponovať psychosociálnymi zručnosťami, ako sú komunikácia, asertivita, empatia,.. Popri týchto predpokladoch musí ovládať špeciálne metódy a techniky práce s deťmi ale aj dospelými, s rodinou, skupinou, s komunitou. Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú pre dieťa, plnoletú fyzickú osobu, rodinu, skupinu a komunitu najmä prostredníctvom sociálnej práce, metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji sociálnopatologických javov v spoločnosti. (§ 3)

Na oddelení SPO sa používajú všetky bežné metódy zamerané na človeka: - rozhovor, pozorovanie, dotazník (zameraný na sociálne prostredie), metódy sociometrické, rôzne terapeutické metódy, prípadová práca a iné. Popri tejto skupine metód sa v SPO detí používajú špecifické metódy, ktoré sa v praxi úzko viažu k problematike SPO detí.

Z hľadiska rozsahu ich pôsobnosti ich môžeme rozdeliť na dve skupiny: • špecifické metódy práce používané aj v iných oblastiach špecifické metódy sociálnoprávnej ochrany používané v štátnej správe Špecifické metódy práce používané aj v iných oblastiach (práca s klientom v sociálnej pedagogike, etopédii, na úsekoch práce psychológa a pod.): 1. Metóda izolácie - cieľom je izolovať dieťa od niečoho, zabránenie v kontakte s určitým okruhom osôb, - izolovanie maloletého alebo mladistvého od nevhodného pôsobenia jeho sociálneho prostredia (nevhodné rodinné prostredie, poruchy správania klienta, páchanie trestnej činnosti...) - dva druhy: • izolácia dieťaťa, ktorej cieľom je zmena výchovného prostredia z dôvodu zlej, alebo nedostatočnej starostlivosti v rodine dieťaťa (SPO – ohrozené deti) • izolácia dieťaťa v nadväznosti na poruchy správania až delikvenciu klienta (SK - narušené deti) 2. Metódy posilňujúce odolnosť dieťaťa - dieťa nie je izolované od vplyvov domova, ale zostáva doma a je vedené k odolnosti voči zlému vplyvu prostredia – priama dohoda, útecha, prognózovanie, príprava na zvládanie situácií... - metóda postupných krokov – dieťa postupne, začínajúc od najjednoduchších úkonov sleduje zmenu vlastného správania, napr. každý deň sa pripravím do školy, pôjdem do školy aj keď mi rodičia dajú ospravedlnenku, v prípade hádky sa budem hrať s mladšími súrodencami - metóda založená na racionalizácii správania sa dieťaťa, na prevzatí zodpovednosti za vlastný vývoj, predpokladá častý, možno každodenný kontakt so sociálnym pracovníkom – ten vedie dieťa k posilňovaní žiaduceho správania, oceňuje každý aj malý úspech dieťaťa. 3. Metódy ochranné - pozitívny kontakt medzi dieťaťom a dospelým, resp. dieťaťom a dieťaťom – dieťa si vytvorí vzťah založený na dôvere v ochranu a pomoc, - patria sem aj výchovné opatrenia – akýsi výchovný dohľad nad rodinou, z dôvodu zabezpečenia riadnej starostlivosti, - môže sem patriť aj dávka v hmotnej núdzi, ktorá saturuje ekonomické problémy rodiny s účelom predchádzania patologického procesu v rodine. 4. Metódy rekonštrukčné - zamerané predovšetkým na rodinu, cieľom je obnovenie vzťahov uprostred rodiny, - majú napomôcť k vzájomnej komunikácii, vytvoriť si vlastné pravidlá, nové kontakty aj mimo rodiny - používajú sa napr. pri dlhodobom odlúčení jedného z rodičov – výkon trestu, pri návrate dieťaťa do rodiny, pri mladých nezrelých manželoch, ktorí nie sú pripravení na prevzatie roly rodiča... 5. Metóda zážitková - založená na pozitívnych zážitkoch, prostredníctvom ktorých má dieťa možnosť zažiť niečo nové, povzbudivé a tým si budovať nový sebaobraz, ktorý vedie k sebaakceptácii, posilneniu vôľového konania - realizujú sa prostredníctvom záujmových krúžkov, súťaží, exkurzií, výletov....

-

doporučujú sa najmä pri deťoch s poruchami správania – vybudovanie nových stereotypov v správaní klienta; pri zanedbávaných a týraných deťoch sú vhodným doplnkom k niektorej z doporučených terapií – vytesnenie resp. nahradenie negatívnych frustrujúcich zážitkov novými, pozitívnymi zážitkami. 6. Metódy intervenčné - metódy vstupujúce, zasahujúce do života rodiny, zamerané na podporu a posilnenie rodiny alebo jednotlivca, podnietenie jeho schopnosti zvládnuť sociálnu realitu, v ktorej sa ocitol - súčasťou môže byť krátkodobá pomoc v situácii, ktorú objektívne nie je schopný vyriešiť sám - patria sem aj najmodernejšie metódy sociálnej práce, ktoré sú založené na vstupe sociálneho pracovníka priamo do rodiny klienta; sociálny pracovník sleduje v rodine spôsob interpersonálnej komunikácie, postavenie klienta v rodine, mieru vzájomnej akceptácie a spolu so všetkými zúčastnenými hodnotí situáciu, hľadá príčiny poruchy vzťahov a možnosti riešenia - patrí sem metóda „portidge“ – práca s videokamerou – maximálna miera objektivity a odstup pri hodnotení reálne prežitých situácií. 7. Metóda pozitívnej aktivizácie - podnecovanie užitočnej, pre klienta obohacujúcej činnosti, rozvíjanie záujmov, sociálneho cítenia... 8. Metódy situačné – study case (prípadové štúdie) - založené na konfrontácii klienta s konkrétnou situáciou, ktorá je svojou podstatou pre klienta problémovou. Umožňuje klientovi variovať rôzne prístupy k riešeniu danej situácie, pripraviť sa tak na riešenie reálnej záťažovej situácie, - varianty situačných metód: metóda rozboru situácie; metóda konfliktnej situácie; metóda postupného zoznamovania sa s prípadom; metóda kritických incidentov, - majú 4 fázy a to: príprava a prezentovanie situácie, jej rozbor, diskusia a závery. Z hľadiska sociálneho pracovníka samotná príprava, čiže štúdium prípadu (správy, hlásenia, zápisnice, svedecké výpovede a pod.) patrí k najnáročnejším fázam prípadovej štúdie, od tejto fázy závisí ďalšia práca s klientom - tieto metódy slúžia pre sociálneho pracovníka ako zdroj informácií a možnosť odhalenia príčiny zlyhania klienta, resp. jeho prostredia 9. Metódy inscenačné - na rozdiel od situačných metód, keď sme v práci s klientom využívali skutočnú udalosť, čiže prípad, v prípade použitia inscenačných metód ide o navodenie simulovanej životnej situácie (každý aktér má pridelenú konkrétnu rolu) - na osvojenie určitého správania v konkrétnom sociálnom prostredí – napr. odmietnutie drogy, zvládnutie verbálneho útoku – na záver zhodnotenie, - patrí sem – hranie rolí, psychodráma, sociodráma, scenárová metóda a i. ... 10. Metódy exemplifikácie - využívajú sa pri nich príklady a protipríklady, vzory a antivzory; pôsobenie príkladu ako prostriedku alebo metódy medziľudského ovplyvňovania... - sociálny pracovník sa dostáva do pozície exemplifikátora – príkladovateľa – zámerne modifikuje alebo utvára vzory, aby nimi dosiahol ovplyvnenie klienta - patrí sem: imitácia, identifikácia, štúdium životopisov, pôsobenie filmových, literárnych hrdinov... - riziko prevzatia negatívnych vzorov – agresívny otec, záporní filmoví hrdinovia - schopnosť sociálneho pracovníka ponúknuť vzor a emotívne naladenie na vybraný vzor... 11. Metódy zmeny postojov - dva druhy: na zmenu postoja klienta k vlastnej osobe a k svojmu sociálnemu prostrediu - zmena závisí od: inteligencie klienta, pohotovosti, dostupnosti potrebných info, príťažlivosti predkladanej zmeny, vplyvu sociálneho prostredia....

Špecifické metódy SPO dieťaťa používané v štátnej správe. • svojou realizáciou sa viažu bezprostredne na oblasť výkonu štátnej správy pri realizácii sociálnoprávnej ochrany detí 1. Sociálnoprávna ochrana detí ako metóda sociálnej práce 2. Metóda prevencie 3. Metóda rodinnej rekonštrukcie 4. Metóda vyhľadávania ohrozených detí 5. Náhradná rodinná starostlivosť 6. Ukladanie výchovných opatrení 7. Opatrovníctvo (opatrovník a kolízny opatrovník) 8. Výchovno-poradenská starostlivosť 9. Pomoc v hmotnej núdzi 10. Komplexná starostlivosť o ŤZP deti 11. Sociálne služby Špecifické metódy práce používané na úseku SPO ale aj v iných oblastiach – viď naskenovaný materiál ! A/Špecifické metódy používané aj v iných oblastiach - Metóda izolácie – dieťa izolované z prostredia napr. rodinného, patologického - Metóda posilňujúca odolnosť dieťaťa posilniť jeho sebavedomie v prostredí, v ktorom sa nachádza, vlastnými silami - Metóda postupných krokov: - určí sa plán - pomocou SP sa učí zvládať postupnými krokmi záťažové situácie dieťaťa(budeš pomáhať, navštevovať krúžky, školu, rodina - Metóda racionalizácii zodpovedný za vlastný vývoj - častý kontakt SP k osobe, komunikovať, riešiť problémy, zvoliť správny prístup, operovať s poznatkami ktoré má - Metódy ochranné – Vytvoriť pozitívny kontakt medzi dieťaťom + dospelá osoba , aby dieťa cítilo blízky vzťah určitú ochranu, výchovné opatrenia, výchovný program , - Metódy rekonštrukčné – cieľom je zrekonštruovať vzťahy v rodine, ktoré boli nejakým spôsobom rozvrátené, obnoviť komunikáciu, vytvoriť prostredie dôvery, sanácie, - Metódy zážitkové založené na pozitívnych zážitkoch prostredníctvom, ktorých môže dieťa zažiť niečo nové povzbudivé,- (zážitky, krúžky, exkurzie, výlety) čo ho posilní do budúcnosti, buduje sebaakceptáciu, sebaobraz - Metódy intervenčné vstupujú do života rodiny, zamerané na podpora, posilnenie jednotlivca- rodiny, cieľom je posilniť jednotlivca, aby vedel zvládnuť danú situáciu v rodine vlastnými silami prostredníctvom. vlastných zdrojov, práca priamo v rodine – nahráva sa, hodnotí ako sa mohol zachovať - Metóda pozitívnej aktivizácie – prostredníctvom pozitívnej aktivizácie obohacujúca činnosť pre klienta, ktorá vedie k aktivizácii pozitívnych zážitkov, k pozitívnemu chápaniu samotného klienta (ak je záškolák a rád hrá šach dáme mu viac času aby trávil pri šachu) - to čo ho zaujíma podporiť ho v tom - obohacujúca činnosť jednotlivca - Metódy situačné – je založená na konfrontácii klienta s konkrétnou situáciou - Klient, kt. sa nachádza v problémovej situácii zahrá so SP jednotlivé roly, aby soc. klient získal iný pohľad na daný problém -dochádza k pochopeniu situácie, (POUžíVA SA METÓDA rozbor, postupného zoznamovania sa s prípadom) - Obvykle má 4 fázy: 1. príprava a prezentovanie situácie 2. rozbor

3. diskusia 4. záver - Metódy inscenačné - navodzujú problém, simulovanú situáciu v kt. sa klient môže ocitnúť, aby sa klient pripravil zvládnuť na možnú situáciu - Dieťa sa pripravuje ako odmietnuť drogu Metóda exemplifikácie využíva príklady, vzory, antivzory, na ktoré SP poukazuje, kt. môžu byť pre dieťa prospešné a naopak poukazuje na antivzory ( imitácia , identifikácia, štúdium životopisov) Metódy zmeny postojov zmena postoja klienta k vlastnej osobe k soc. okoliu 16. Terénna sociálna práca ako metóda SP. Typy činností priamej práce TSP, nepriama práca, presahujúca práca. Streetwork ako jedna z foriem terénnej sociálnej práce. Cieľové skupiny streetworku a práca s nimi. Terénna sociálna práca  outreach work  návštevná práca  práca v otvorenom poli  neinštitucionalizovaná práca  práca s mládežou (youth work)  práca na ulici (streetwork)... Stretnutie s klientom, kontakt s klientom  príchod klienta do pracovného priestoru sociálneho pracovníka (come in)  vyhľadávanie klienta tam, kde sa nachádza (reach out) Odôvodnenosť TSP  ponuka služieb, ktoré neposkytuje inštitucionalizovaná sieť soc. služieb  existencia tzv. skrytej populácie – potreba integrácie klientov do soc. siete  potrebnosť efektívnejšej prevencie sociálnopatologických javov  potreba kvalitatívne odlišnej práce s klientom na báze partnerského – pomáhajúceho vzťahu s klientom Pomáhajúci vzťah  partnerstvo pri spolupráci na riešení konkrétnych problémov klienta  znalosť a akceptácia jeho prirodzeného sveta a kultúrneho prostredia, v ktorom žije, a z ktorého pochádza.  nie „Inštitúcia – Klient“, ale vzťah „Človek – Človek“. Zložky pomáhajúceho vzťahu  interpersonálna - spoznávanie klienta, vzťah priblíženia  činnostná - niečo spolu vykonávame  mocenská - schopnosť ovládať a kontrolovať vzťah a situácie  účelová - prínosný vzťah s klientom Definície TSP  Činnosť zameraná na rizikových jedincov ohrozených sociálno-patologickými javmi, na osoby v sociálnej núdzi a osoby v aktuálnej krízovej situácii, ktorá je prevádzaná v ich prirodzenom prostredí (Zezulová)  Práca s klientom v situácii „vyhľadávanie“ a vykonávaná v podmienkach mimoinštitucionálneho vzťahu, t.j. realizovaná mimo inštitúcie, v ktorej je sociálny pracovník zamestnaný (Klenovský) Práca v teréne sa orientuje:  na špecifické skupiny, ktoré chceme osloviť  na lokality, kde chceme pôsobiť

 na služby, informácie, materiály, ktoré budú distribuované  na správanie klientov, na ktoré sa chceme sústrediť Miesta pôsobenia TSP: rodinné prostredie, inštitúcie, verejný priestor... Typy terénnej sociálnej práce  Terénna práca v rodinnom prostredí  Komunálna terénna práca  Nezávislá práca v teréne Práca v rodinnom prostredí  opatrovateľská služba  služby osobnej asistencie  sanácia rodinného prostredia detí  podpora náhradného rodičovstva  manželskí poradcovia  rómski asistenti  probační úradníci, sociálni kurátori Komunálna terénna práca  vyhľadávanie a návšteva klientov v inštitúciách:  zriaďovaných obcou  alebo existujúcich v danej obci  (krízové a azylové centrá, školy, väznice, erotické kluby) + poskytovanie služieb:  osveta - protidrogové projekty na školách – nedostatok odborníkov  voľnočasové aktivity  aktivačné programy pre obyvateľov DD  pastoračná činnosť kňazov a sestier vo väzniciach, v nemocniciach, útulkoch... Streetwork  práca na ulici (dosl.preklad)  Ide o presne vymedzenú metódu sociálnej práce, ktorú vykonávajú špecificky orientovaní sociálni pracovníci, tzv. streetworkeri  Ulica = akékoľvek neinštitucionalizované prostredie, či už zastrešené alebo otvorené! Definícia streetworku  aktívna vyhľadávacia, sprievodná a mobilná terénna sociálna práca,  ktorá zahŕňa aktuálnu nízkoprahovú ponuku sociálnej pomoci,  určenú nositeľom sociálno-patologického správania a osobám žijúcim rizikovým spôsobom života,  u ktorých je predpoklad, že sociálnu pomoc potrebujú a sami ju nevyhľadajú.  Klienti sú kontaktovaní vo svojom prirodzenom prostredí, tzn. v miestach a v dobe, kde a kedy sa najviac vyskytujú.  Napr.: ihriská, otvorené plochy medzi domami, parkami, obchodmi, stanice, pešie zóny, garáže, pivnice, rockové kluby, reštaurácie, diskotéky, bary, herne, opustené domy, obývané kanály, štadióny a pod. Vyhľadávacia funkcia je prvým krokom aktívneho prístupu ku klientovi a spočíva v:  monitoringu, depistáži a kontaktovaní členov cieľovej skupiny,  mapovaní lokality, vrátane zberu, analýzy a sumarizácie získaných informácií o príčinách, charaktere a intenzite sociálno-patologických javov v danom teritóriu. Sprievodná funkcia spočíva v :

 pomoci, podpore a asistencii pri zvládaní obtiažnych úsekov života, resp. doprevádzanie krízovým obdobím, pričom sociálny pracovník musí klienta plne akceptovať – nedirektívna SP  skutočnom sprevádzaní klienta na konkrétne pracovisko, inštitúciu... Mobilita práce spočíva v:  schopnosti pružne reagovať na vzniknutú situáciu a  pripravenosti premiestniť svoje pôsobisko do aktuálneho sociálneho prostredia danej skupiny  Vychádza z potrieb a záujmov cieľovej skupiny (ročné obdobie, podujatie...) Nízkoprahovosť = maximálne možná dostupnosť = minimalizácia bariér  možnosť poskytnúť klientom pomoc anonymne, bez nutnosti jeho identifikácie a overení totožnosti  bezplatné užívanie služieb  voľný vstup a pobyt v zariadení  dôvernosť poskytnutých informácií Cieľ streetworku  osloviť skupiny, ktoré potrebujú pomoc, avšak sami ju nevyhľadávajú, príp. ju odmietajú  poskytnúť im podporu pri zvládaní krízového obdobia ich života  ponúknuť odborné sociálne poradenstvo a socioterapeutickú pomoc v prir. prostredí  umožniť im aktivovať sa k samostatnému riešeniu sociálnych problémov  poskytnúť im alternatívny model životného štýlu akcept. väčšinovou spoločnosťou Zmysel streetworku - celospoločenské hľadisko vyjadrené v samotnom zmysle streetworku, ktorým je:  sociálna prevencia, t.j. predchádzanie vzniku a šíreniu sociálno-patologických javov a  udržanie rovnováhy sociálneho systému História streetworku  aktivity kňazov, pastierska a pastoračná činnosť (napr. Don Giovani Bosco)  Jan Milíš z Kroměříže, ktorý sa už v 14.storočí venoval vychovávateľskej a osvetovej práci medzi mládežou a neviestkami, pre ktoré založil v roku 1372 tzv. vzornú obec pre padlé dievky  Sociálny úpadok celých štvrtí veľkých amerických miest (okolo 1920)  Následný vznik gangov mladistvých  Streetwork vznikol na začiatku 20.stor. – reakcia na zlyhanie tradičných prístupov sociálnej práce  Hľadanie nových účinných metód riešenia sociálnych problémov  60.-70.roky 20.storočia - rozšírenie streetworku takmer do všetkých zemí západnej Európy  Založenie medzinárodnej odbornej spoločnosti pre mobilnú prácu s mládežou, tzv. ISMO – Internacional Society for Mobile Youth Work so sídlom vo Švajčiarsku  + usporadúvanie medzinárodných sympózií zameraných na sociálnu prácu na ulici. Streetwork v ČR a SR  V ČSSR „neexistovala“ chudoba a nezamestnanosť, a teda ani sociálno-patologické javy. Sociálne problémy sa tabuizovali, soc. politika sa nerozvíjala.  Sociálna práca mala len administratívny charakter, stagnovala. Soc. školstvo?  Neštátne organizácie neexistovali.  Nezáujem o osud druhého človeka a jeho problémy.

 Po roku 1989 sociálne problémy a sociálno-patologické javy narastali, vzrástla kriminalita, prostitúcia, závislosti...  Nedostatok erudovaných sociálnych pracovníkov.  Neochota a neschopnosť pracovať novými metódami založenými hlavne na terénnu sociálno-výchovnú prácu s dôrazom na preventívne aktivity.  V ČR v r. 1993 zavedenie funkcie tzv. sociálneho asistenta, ktorého hlavnou metódou práce je streetwork (Okresné úrady, obvodné a mestské úrady... )  V ČR v r. 1997 založená profesijná organizácia Česká asiociace streetwork (ČAS) združujúca odborníkov z praxe i teórie danej oblasti Streetwork v SR  V SR sa streetwork začal rozvíjať len v neštátnych zariadeniach, najskôr v oblasti práce s drogovo závislými.  Na štátnej úrovni je zavedená len funkcia sociálneho kurátora...  Zákon ? Štandardy ? Terénne programy na Slovensku: 1. OZ Odyseus (1998, BA) 2. OZ Prima (1998, BA) 3. OZ Proti prúdu 4. Detský Fond SR (projekt Pentagón) 5. OZ RISEN (2002, Prešov) 6. OZ Storm (2003, Nitra) 7. OZ Heuréka (BB).... Cieľové skupiny streetworku  ľudia žijúci rizikovým spôsobom života alebo už vykazujúci znaky sociálnopatologického chovania  ľudia mimo dosah štandardnej siete sociálnych služieb a zariadení  Ani najlepšie inštitucionálne zariadenie spravidla nezodpovedá potrebám týchto ľudí, ktorí sú bežnými metódami neosloviteľní Cieľové skupiny  užívatelia drog  neorganizovaná a ohrozená mládež  osoby pracujúce v sexbiznise  bezdomovci ... Metódy práce v streetworku - Formy práce a typy činností Činnosť vykonávaná v rámci streetworku sa člení na tieto formy:  priama práca  nepriama práca  presahujúca práca Priama práca  zahrňuje všetky typy činností vykonávané v interakcii s jednotlivými klientami alebo cieľovými skupinami  Jej súčasťou je monitoring, depistáž, kontaktovanie, individuálna práca a skupinová práca Nepriama práca  zahrňuje činnosť spojenú so zaisťovaním a plánovaním činností,  vypracovanie koncepcie a projektov,  nevyhnutná administratíva,  jednanie s inštitúciami v záujme cieľových skupín,

 prezentácia a medializácia práce na verejnosti, prednášková činnosť, osveta Presahujúca práca  Táto forma obsahuje metodické vedenie, profesijné vzdelávanie a supervíziu.  Prostredníctvom jej sa hľadajú nové efektívne formy, prístupy a metódy práce za pomoci metodických pracovníkov, supervízorov a kolegov z odboru Typy činností priamej práce Monitoring – mapovanie terénu zamerané na poznanie charakteru lokality z hľadiska:  architektonického (typ zástavby,...)  inštituc. siete pomáhajúcich zariadení  možností trávenia voľného času  miesta pre nezákonnú alebo spoločensky neakceptovateľnú zárobkovú činnosť (masážne salóny, stanice, križovatky).  1. Typ lokality  2. Veková štruktúra  3. Zloženie skupiny  4. Veľkosť skupiny  5. Dôvody pobytu na ulici  6. Obvyklý spôsob činnosti  7. Najčastejší spôsob získavanie finančných prostriedkov Depistáž  depistáž (vyhľadávanie) je orientované na výskyt nápadných skupín ľudí so sklonmi k násiliu a protispoločenskému chovaniu.  Streetworker s nimi nadväzuje kontakt s cieľom ponúknuť im pomoc v rôznych životných situáciách a ukázať im cestu k iným skúsenostiam Typy nadväzovania kontaktu  aktívny (ofenzívny), kedy streetworker sám osloví vybranú skupinu, tzn. iniciatíva vychádza od streetworkera,  pasívny (defenzívny), pri ktorom streetworker dlhodobo trávi čas vo vymedzenom priestore danej cieľovej skupiny, tzn. iniciatíva vychádza z cieľovej skupiny, streetworker ju však cielene aktivizuje,  cez tretiu osobu; tento typ je relatívne najistejší, avšak vyžaduje dopredu vytvorené väzby v danom sociálnom prostredí. Individuálna práca  individuálna práca sa orientuje na konkrétneho rizikového alebo problémového jedinca a predpokladá z jeho strany aspoň minimálnu mieru motivácie k spolupráci.  bezvýhradné prijatie, vrátane podpory pri riešení problémov Pri riešení individuálnych prípadov využíva sociálny pracovník:  individuálny diagnostický pohovor s klientom,  odborné sociálne poradenstvo,  krízovú pomoc a intervíziu,  miediáciu,  socioterapiu,  konzultáciu s odborníkmi, kontaktovanie inštitúcií,  sprevádzanie klientov v problémových fázach ich života Práca so skupinou  je založená na dôvere, ktorá vzniká na základe dlhodobejšieho kontaktu streetworkera so skupinou, vzájomného poznávania, skúšania a vymedzovania hraníc.

 Vychádza zo znalosti psychológie skupín a využíva skupinovú dynamiku.  Cieľom je nenásilnou formou dosiahnuť dohodu so skupinou a nasmerovať ju k spoločensky prijateľnej činnosti.  Spoločným cieľom je niečo zažiť, prežiť dobrodružstvo, zažiť úspech a uznanie druhých.  Zážitková pedagogika Spoločným obsahom oboch typov práce, či už s jednotlivcom alebo so skupinou, je:  sociálna intervencia (krízová)  sociálne poradenstvo  socioterapia  psychosociálny výcvik Streetwork – práca na ulici, terénna práca. Je to istá vyhľadávacia činnosť, kt. zahŕňa ponuku sociálnej pomoci užívateľov drog, osobám, ktoré žijú rizikovým spôsobom života, za predpokladu, že túto pomoc potrebujú. Osoby sú kontaktované vo svojom prirodzenom prostredí bez overovania totožnosti, je tam zachovávaná dôvera a anonymita.V SR sa použíl v 1993 Program sociálnej prevencie. Cieľové skupiny: závislí od drog a automatov, deti a mládež, kt. trávia voľný čas na ulici, skupiny jednostranne orientované, prostitujúci, bezdomovci, športoví fanúšikovia. Výber cieľovej skupiny závisí od konkrétneho problému, veku a pohlavia členov tejto skupiny, spôsob trávenia voľného času. Úlohy streetworku – vytvárajú a udžiavajú kontakty problematických skupín s oficiálnym inštitúciam, poradia pri osobných problémoch, pomáhajú pri kontaktovaní sa s úradmi, sprostredkovávajú pomoc pri konfliktoch vo vnútri skupiny ale aj so štátom a iným skupinám. Pomáhajú pri problémoch so školou, pomáhajú pri sprostredkovaní zamestnania a tak prispievajú k zabezpečovaniu životných potrieb, znižujú násilné správanie, zabraňujú zvyšovaniu drogovo závislých, podporujú medziľudské vzťahy, sprostredkovávajú lekársku pomoc, detoxikáciu, pomáhajú vytvárať nové životné perspektívy, pomáhajú pri prevencií pred infekciou.

You're Reading a Free Preview

Download
scribd
/*********** DO NOT ALTER ANYTHING BELOW THIS LINE ! ************/ var s_code=s.t();if(s_code)document.write(s_code)//-->