You are on page 1of 6

8 25 6 2014

Rozhovor
F O T O – M I L A N D A V I D
Prečo práve Rwanda?
Študoval som sociológiu na Fi-
lozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave, semester v Pra-
he a napokon na Vysokej škole zdravotníc-
tva a sociálnej práce sv. Alžbety. V tej po-
slednej majú dobrovoľnícke projekty po
celom svete, a tak som sa v roku 2012 do-
stal do Rwandy. Skončil som školu, rozi-
šiel som sa s priateľkou, mal som pocit, že
je čas niekam odísť. Môj projekt sa volal
Sociálna dielňa. Cieľom bolo začleniť ma-
mičky s čerstvo narodenými deťmi do eko-
nomického procesu. Učili sme ich pliesť,
vyrábať mydlo, sviečky a piecť. A k tomu
aj to, ako tieto produkty predávať. Preto-
že oni konceptu predaja veľmi nerozume-
li. Poslali sme ich napríklad v nedeľu pre-
dávať sviečky ku kostolu a ony tam stáli
a debatovali so známymi. Nepredali nič.
Ako sa tento projekt rozbehol?
Bol som tam štyri mesiace a mali sme dob-
ré výsledky. Keď som bol v Rwande opäť
na konci roka 2013, v dielni so štrikova-
ním už mamičky začali pracovať so stroj-
mi na pletenie a pradenie. Teda od ručne
vyrobených, veľmi škaredých, nekvalit-
ných svetrov prešli k pleteniu pekných
oblečení pre seba i na predaj.
Ale vy ste ich neučili pliesť, či áno?
Tam,
kde sú mŕtvoly biele
Život v Rwande nezastavila ani jedna
z najtragickejších udalostí 20. storočia – genocída
v roku 1994. Počas nej zomrelo a utieklo
z krajiny niekoľko miliónov ľudí. Tento rok si
Rwanda pripomína dvadsiate výročie genocídy.
O to väčší údiv vyvoláva, keď v krajine vidíte
pokosené trávniky, malé políčka s kávovými
kríkmi, banánovníkmi a na kopcoch roztrúsené
farmy. Rwanda je ako jedna nekončiaca dedina.
Krajina, kde sa jedna obec spája s druhou.
Vďaka hornatému, ale úrodnému terénu sa
zvykne nazývať aj krajinou tisícich vrchov.
Do africkej Rwandy sa na skusy vybral aj
Slovák Erik Šimšík.
autor – Jozef Martiš
9
To nie, štrikovať neviem. Zameriaval som
sa na logistiku projektu, vybavovačky.
Chodil som nakupovať, čo bolo treba,
do Kigali, pretože projekt sa odohrával
v najchudobnejšej časti Rwandy, na juhu
uprostred hôr. Ale chcel som ich aj ja nie-
čo učiť, a tak som sa naučil vyrábať mydlo.
V nadväznosti na to sme zriadili a otvori-
li v zdravotníckom centre malý obchodík,
kde sme na veľkú policu vyložili všetky
produkty z dielne. Napokon začal obchod
zarábať a pokrývať náklady na výrobu.
Mohli sa potom s mydlami dostať aj na
ďalšie trhy?
Išlo predovšetkým o lokálny predaj. A nie-
len mydlá alebo svetre mali úspech. Veľmi
sa darilo amandazi, čo je niečo ako sloven-
ské šišky. Majú podobné cesto, ktoré tiež
hodia na olej. Vyprážajú ich v každej de-
dinke a predávajú v malých obchodíkoch.
Vymysleli sme obmenu predaja oproti sta-
tickému v obchode. Dali sme im priesvit-
né vedierka, do ktorých sme naukladali
amandazi a takto ich chodili predávať.
Malo to obrovský úspech. Štyri ženy, kto-
ré sme zapojili do pečenia a predaja tým-
to spôsobom, začali na pomery rwandské-
ho vidieka zarábať veľmi slušné peniaze.
Vaše druhé rwandské pôsobenia bolo už
o niečom úplne inom.
Oslovili ma na produkciu veľkého poľské-
ho filmu Vtáci spievajú v Kigali. Režírovali
to Krysztof Krauze a Joanna Kos-Krauzeo-
vá, ktorá je aj riaditeľkou Cechu poľských
režisérov. Získali spolu mnohé ocenenia
na významných svetových filmových fes-
tivaloch a patria do silnej generácie poľ-
ských režisérov. Keď som zistil, kto sú
vlastne zač, tak som, samozrejme, súhlasil.
Bola to parádna príležitosť. Potrebova-
Erik Šimšík (27)
Pôsobí v spoločnosti Goriffee, kto-
rá sa venuje dovozu kávy z Rwandy.
Okrem toho v neziskovej organizá-
cii Midl, pre ktorú organizuje poduja-
tie Kreatívne ráno. V roku 2013 vydal
zbierku experimentálnej poézie Mo-
norezeň a Stereozemiaky. Dvakrát pô-
sobil v Rwande a precestoval kus vý-
chodnej Afriky.
10 25 6 2014
li človeka, ktorý Rwandu pozná, žil tam.
Chceli nakrúcať film o genocíde. Potrebo-
vali povolenia, autá, bývanie a na to všet-
ko najali mňa a jednu moju kamarátku.
Ako ste sa našli?
Oslovila ma kamarátka Poľka, ktorá už
trikrát pôsobila v Rwande. Ale nikdy tam
napríklad nešoférovala. Malgosia je psy-
cho-traumatologička, ktorá sa dovtedy
venovala výskumu genocídy. Z praktic-
kého hľadiska potrebovala niekoho ďal-
šieho, aby zvládla predprodukciu filmu.
Poznali sme sa už z môjho prvého pôso-
benia v Rwande. Úlohy sme si prirodze-
ne rozdelili. V apríli nakrúcali v Rwande
štrnásť dní a v máji začali film spracúvať.
Do kín, aj slovenských, by sa mal dostať
v roku 2015.
Boli v Rwande chvíle, ktoré by ste si už
neželali znova prežiť?
V reálnom ohrození som tam bol iba raz.
Oni tam totiž jazdia ako psychopati. Viezli
ma na Akagera safari. Pred nami išiel ka-
mión a náš rwandský šofér sa ho rozho-
dol obehnúť. Vôbec mu neprekážalo, že sa
oproti rútil autobus. Išiel ďalej, nepodarilo
sa mu zaradiť, nezabrzdil a takto sme pre-
šli tri autá – kamión, naša toyota a auto-
bus – vedľa seba. Prežili sme. Ako, to do-
siaľ neviem, ale srdce som mal v gatiach.
O chvíľu sa to zopakovalo, len namiesto
autobusu sa v zákrute pri predbiehaní
objavil ďalší kamión. V tom momente ste
si už istý, že to neprežijete. A šofér urobí
elegantné S, odbije spätné zrkadlo a zara-
dí sa pred kamión. To už som po ňom za-
čal kričať po slovensky. My štyria v aute
sme od strachu menili farby, ale náš vo-
dič bol pokojný.
A okrem šoférovania?
Rwanďania majú úplne iné ponímanie ča-
su. Ak vám povedia, že to bude o pol hodi-
nu, tak treba rátať s tým, že to bude o tri
hodiny. Človek sa tam stretne pravidelne
s takýmito situáciami. A tiež symboly, kto-
ré u nás niečo znamenajú, im nehovoria
nič alebo znamenajú niečo iné.
Bývali ste aj v kláštore, ale s mníškami.
Je to trošku kontroverzné, že som býval
štyri mesiace v kláštore s mníškami z rá-
du pallotínok. Boli príjemné, mali obme-
dzenia len samy voči sebe. Akurát keď
som išiel večer niekde von, trebárs na pi-
vo, tak som musel poslať esemesku, kde
som. Problém bol len v tom, že nie som
veriaci, najskôr agnostik a ony odo mňa
vyžadovali chodenie do kostola. Takže
som bol v kostole len v deň, keď som pri-
šiel a potom bola každú nedeľu skrývač-
ka. V izbe, prípadne som rýchlo vybehol
na obed. Zvykli si a postupne mi to tole-
rovali. Ale inak žiadne problémy, boli ku
mne výslovne materské.
V poslednom čase sa začalo hovoriť aj
o turistike smrti.
Zájazdy do Osvienčimu, Černobyľu,
do Kambodže na miesta masakier ma-
jú svoju logiku, nie je to len o smrti, ale
aj komemorácii. Až v takom rozsahu to
v Rwande ešte nie je. Je tam ale veľa me-
moračných centier, kde je príbeh genocí-
dy, sú tam lebky, kostry, šaty. Veľmi špe-
cifické miesto je Murambi, kde za 24 ho-
dín zomrelo 40-tisíc ľudí, čo je neskutoč-
né číslo. Dovedna pri genocíde v roku
1994 zahynulo milión a ďalšie tri milióny
utiekli do Konga. Boje, ktoré viedli Hutu-
ovia a Tutsiovia, však pokračovali. Takže
bola zrejme aj druhá genocída, ktorá ma-
la dozvuky v rokoch 1994 až 1996 a priš-
lo v nej o život ďalších milión ľudí. O nej
sa však nehovorí, je tabu. A v tichosti, bez
zásahu sa na jednu z najväčších genocíd
v dejinách ľudstva pozeral celý svet, na če-
le s OSN. Jej generálny tajomník Kofi An-
nan v roku 2000 vyhlásil, že rozhodnutie
nezasiahnuť v Rwande je najväčším zlyha-
ním v histórii tejto organizácie. Po geno-
cíde zostalo toľko mŕtvol, že neexistovali
dostatočné kapacity na odpratávanie tiel,
použili na zhŕňanie buldozéry. V Muram-
bi je pamätník genocídy – bývalá škola.
Stále je v ňom vidieť vystavených dvetisíc
mŕtvol, laicky mumifikovaných vápnom.
Chvíľami si pripadáte ako v galérii, všetky
mŕtvoly sú biele, vyzerajú ako sochy, ale
v gestách a na výrazoch tváre a tela vidíte,
že pred tým boli ľuďmi. Najmä pach je mi-
Rozhovor
F O T O – A R C H Í V E R I K A Š I M Š Í K A
Chvíľami si pripadáte ako
v galérii, všetky mŕtvoly sú
biele, vyzerajú ako sochy.
Telá zakonzervovali vápnom
kvôli súdnym procesom
11
moriadne odpudivý. Všade na vás dýcha
smrť. Telá zakonzervovali kvôli súdnym
procesom, slúžia ako evidencia zločinov,
a aj kvôli zahraničným turistom ako spo-
mienka. Keď som tam bol druhý raz s fil-
movým štábom, tak som zostal vonku pri
aute, už som to nezvládal.
Je aj po dvadsiatich rokoch genocída
živá?
Osobitne teraz, keďže si v apríli pripomí-
nali dvadsiate výročie. Pripravili obrovské
spomienkové slávnosti, stotisícové stretnu-
tie na štadióne a pochod, na ktorom sa zú-
častnilo pol milióna ľudí. Sprievod v Kiga-
li išiel z jedného konca mesta na druhý.
Krajina sa však začína výrazne meniť.
V Rwande majú teraz autoritatívnu vlá-
du. Prezident Paul Kagame je polodiktá-
tor, ale ide o veľmi šikovného človeka. Nie
je to despota, takže nikto nemá dôvod sa
búriť. Stavia cesty, vodovody, celá kraji-
na je pokrytá internetom, čo ani na Slo-
vensku nie je. Zaviedol povinné školstvo,
ktoré je rozdelené na súkromné a štátne.
Aj keď nie je na vysokej úrovni, deti sa
tam predsa len niečo naučia. Zaviedol re-
formy, ktoré nemajú nikde inde v Afrike.
Napríklad zdravotné poistenie za tri eurá
na celý rok. Ich cieľom je urobiť z Rwan-
dy akýsi Singapur Afriky. A zároveň veľ-
mi dobre vymysleli integračnú politiku.
Je zakázané hovoriť Hutuovia, Tutsiovia
– všetci sú Rwanďania.
Vzniklo aj nové podnikateľské prostredie.
V roku 1994 odišlo mnoho ľudí aj do Eu-
rópy a Ameriky. Po genocíde sa v rámci
medzinárodnej pomoci do Rwandy „na-
lialo“ veľmi veľa peňazí s cieľom posta-
viť krajinu ekonomicky na nohy. Na všet-
kých vedúcich pozíciách sú mladí ľudia.
Riaditelia, šéfovia spoločností, podnikov,
úradov, ministri majú tridsaťpäť až šty-
ridsať rokov. Zaujímavý ťah prezidenta
Kagameho bol v roku 2002, keď sa pokú-
sil vyštudovaných Rwanďanov stiahnuť
zo zahraničia späť do krajiny, čo sa mu
aj podarilo. Majú doktorandské štúdium,
niektorí sú majetní, iní priemerne bohatí.
A všetky vysoké pozície obsadil vzdelaný-
mi ľuďmi – Rwanďanmi z Európy, Ame-
riky. Aj na základe toho sa teraz krajina
úspešne vzmáha. Zároveň to ale prináša
problémy. Rwanďania, ktorí nevycestova-
li, majú teraz pocit, že im šéfujú tak tro-
chu cudzinci.
Ako sa podarilo Slovákovi preniknúť do
podnikateľského prostredia uprostred
Afriky?
Keď som tam išiel po druhý raz, poznal
som kvalitu ich kávy. Rwandská vláda uro-
bila novú stratégiu a do roku 2020 musí
mať sto percent ich kávy podľa kvalifiká-
cie nad 80 bodov zo stopercentnej škály.
A všetka káva musí byť plne premytá, te-
da spracovaná na mokro. Rwandské kávy
majú excelentnú kvalitu a chuť. Vrátil som
sa domov a tu sa nedali zohnať. Tak som si
povedal, že tú kávu doveziem. Nie je však
ľahké sa tam presadiť. Vždy vás niekto
musí odporučiť. Oni totiž cudzím ľuďom
veľmi nedôverujú, najmä po udalostiach,
ktoré tam boli. Našťastie som tam dlhšie
pôsobil a získal som veľa kontaktov. Naprí-
klad ma odporučili do exportnej agentúry
alebo k samotným majiteľom plantáží. Po-
stretával som sa s plantážnikmi, ponavšte-
voval kávové plantáže. Zobral som vzorky
káv na testovanie a vybrali jednu – tú
Cieľom prezidenta Paula
Kagameho je urobiť
z Rwandy Singapur Afriky
12 25 6 2014
Rozhovor
našu. Ktorú teraz dovážam. Samozrejme,
že nekončíme pri nej. Budeme mať aj ďal-
šie rwandské značky káv i čaje. Chcel by
som tiež dovážať zelenú kávu pre pražiar-
ne a zasiahnuť trochu do kávového pros-
tredia na Slovensku.
A dá sa dostať s rwandskou kávou na
slovenský trh?
Snažíme sa stretávať priamo so zákazník-
mi, robiť dobrý marketing. Ale doviezť
niečo z tretích krajín na Slovensko je ka-
tastrofický byrokratický proces. Colníci,
potravinári – to je strašné. Hneď na za-
čiatku nás poškodili. Káva časom stráca
kvalitu, nemôže byť čerstvá do nekoneč-
na. A keď sme doviezli prvú várku kávy,
tak nám ju držali až mesiac a pol. Bol som
už zúfalý, no nevzdával som sa.
V čom je rwandská káva iná, než na akú
sme zvyknutí na Slovensku?
Na Slovensku sme zvyknutí piť instantnú
alebo predmleté kávy. Káva, ktorá sa zo-
melie, by sa mala spotrebovať do pätnás-
tich minút, pretože potom začne oxidovať
a z toho bývajú zdravotné problémy, nie
z kávy. Pretože ľudia pijú oxidanty. Potom
máme instantnú kávu, ktorá sa vyrába
z kávy pod 50 bodov, teda taká pozmeta-
ná z kamióna. Priamo na plantáži, kde bo-
la káva rozdelená na päť kôp, som sa sklá-
ňal k prvej a majiteľ ma ťahal preč, že to
nie je pre mňa. Boli to rozbité, zdeformo-
vané zrnká, ktoré sa ani nepodobali na ká-
vové, najnižšia kvalita. Aj samotný výrob-
ný proces je hrozný a výsledok vlastne už
ani nemá veľa spoločné s kávou.
Akým spôsobom sa pestuje káva
v Rwande?
Výrobný proces je plne pod kontrolou lo-
kálnych farmárov združených vo výrob-
nej asociácii, ktorí kávu celoročne pestujú
na svojich malých políčkach, ručne zbie-
rajú a triedia zrná. Následne ich rozložia
na stoly, kde ich desať až pätnásť dní su-
šia na slnku. Výsledná vlhkosť sa pohybu-
je medzi desiatimi až dvanástimi percen-
tami. Samotnému procesu praženia pred-
chádza záverečná kontrola kvality a ručné
odstránenie prípadných nevyhovujúcich
zŕn. Kvalitnú kávu potom pražia v troch
stupňoch – medium, city a dark. Upraže-
né kávové zrná ihneď po pražení balia do
obalu a distribuujú, čo zaručuje sviežosť.
Chuť takejto výberovej kávy pripomína
tmavú čokoládu, korenie a zrelé ovocie.
Venujete sa aj experimentálnej próze
a vizuálnej poézii.
Píšem deväť rokov a próza mi priniesla do-
siaľ môj najväčší úspech – druhé miesto
v Poviedke 2010. Vlani mi vyšla knižka
experimentálnej poézie Monorezeň & Ste-
reozemiaky.
S vydavateľom ste sa dohodli, že knihu
sprístupníte na voľné čítanie, sťahovanie,
šírenie. Prečo?
Pretože si myslím, že kniha by mala byť
najmä čítaná. A ukázalo sa to ako dobrý
koncept. Knižiek sa predalo 150 kusov, ale
na nete si ju prečítalo tri a pol tisíca ľudí
a priamo stiahlo osemsto. Čiže je to ob-
rovský rozdiel. Pri písaní poézie pracujem
s grafikou, symbolmi, schémami. Táto vi-
zuálna časť je integrálnou súčasťou mojej
poézie, rovnocennou textu. Vizuálnu po-
éziu nájdeme už v starovekej Číne, v ba-
roku, v dvadsiatom storočí jej tradíciu ob-
novil Apollinaire. Zaujíma ma kombiná-
cia textu a vizuality.
Čo je dominantné pri vašej tvorbe?
Sú to najmä experimenty. Už niekoľko
kritikov sa ma snažilo zaškatuľkovať ale-
F O T O – M I L A N D A V I D , A R C H Í V E R I K A Š I M Š Í K A
Podnikať začal najmä preto,
aby mohol vydávať verše
a cestovať po svete
13
P-0672 Inzercia
bo dať do nejakej skupiny básnikov. Na-
posledy ma zaradili do dekonštruktívnej
poézie. Samozrejme, ide aj o dekonštruk-
ciu – textovú aj myšlienkovú. Často ide
o hry, ale nevidím dôvod, prečo by nema-
lo byť hranie sa na poli textu alebo na po-
etickom poli rešpektované. Hra je výsost-
ne tvorivý proces.
Majú vydavatelia záujem o takýto druh
tvorby?
Výsledkom mojej dlhoročnej básnickej
tvorby je, že vyšla aj knižne. A zaujíma-
vým spôsobom. Je neuveriteľne ťažké
nájsť vydavateľa pre experimentálnu po-
éziu. A keď ho už nájdete, tak sú potrebné
financie, granty. Nebudem sa vyjadrovať,
akí ľudia rozhodujú v grantových komi-
siách, dva roky po sebe som grant nedo-
stal a už som sa začal zmierovať s tým, že
knižka nevyjde. Až sa mi ozval jeden pán
z Prahy, ktorý si chcel kúpiť moju knižku.
Vysvetlil som mu problémy s financiami
a on mi odpísal, že predal nejaké akcie na
burze a dá mi tisíc eur. Bolo to niečo úžas-
né, skutočne mi prišli do týždňa na účet,
a tak kniha mohla vyjsť. Na Slovensku sú,
žiaľ, kultúra a šport v takej situácii, že sme
odkázaní na mecenášov.
Aký je teda rozdiel medzi klasickou
a experimentálnou poéziou?
Obrovský, či už obsahový, ale aj formálny.
Napríklad kedysi sa používal rým, teraz
sa používajú voľné verše. Pretože rým je
zviazaná forma s množstvom pravidiel, čo
logicky znamená, že sa niekedy vyčerpá.
Prirodzený je obsahový rozdiel a zmena.
Ľudia sa menia, aj prežívanie ľudí sa me-
ní, tým aj témy. Formu voľného rýmu je
ťažšie vyčerpať, v podstate nemá pravidlá.
Je aj váš život experiment?
Pozerám sa na to triezvo. Myslím, že ľu-
dia v životných situáciách nemajú až taký
priestor na experiment, ako sa domnieva-
me v dnešnej dobe postavenej na indivi-
dualizme. Sme ovplyvnení spoločnosťou,
výchovou, televíziou, médiami, priateľ-
mi. Na základe toho vznikajú určité vzo-
ry správania. Veľmi dobre to vidno, keď
sa ľudia dostávajú do neprebádaných si-
tuácií, keď musia nájsť nové vzory sprá-
vania. Aký chaos nastáva, ako rýchlo strá-
cajú orientačné body a sú zúfalí, nevedia
čo spraviť. Niektoré moje predstavy o tom,
kam by sa mal uberať môj život, sa splnia,
často však nie. Chystám sa vydať ďalšiu
knižku Hegemónia. Tentoraz prózu. Hľa-
dám šikovného grafika a na jeseň by ma-
la vyjsť. A venujem sa naplno káve. Nikdy
som si sám seba nepredstavoval ako pod-
nikateľa. Podnikanie prišlo ku mne samo.
Je príjemné, že akurát v oblasti, ktorá má
silnú kultúru, možnosť sa profesijne roz-
víjať. Baví ma to, vonia to, chutí mi to, je
to super. A dá sa pri tom cestovať. Jedno
súvisí z druhým. Z inštrumentálneho dô-
vodu som začal podnikať, aby som mal pe-
niaze a mohol cestovať, lekára ešte nepo-
trebujem, ale chápem, aká dôležitá raz bu-
de zdravotná starostlivosť a mať na ňu pe-
niaze, vezmite si len zubára. A ďalšia vec
je, že v živote sa nechcem spoliehať len na
to, že štát mi dá nejaký dôchodok, to je ta-
ké desivé. Financie beriem ako základnú
potrebu, aby som sa mohol venovať ces-
tovaniu, literatúre. Možno aj ja raz nieko-
mu inému zaplatím vydanie knihy alebo
budem schopný niekomu pomôcť
výraznejším spôsobom než teraz.
Rwandské kávy majú
excelentnú kvalitu a chuť.
U nás sa nedali zohnať,
a tak som si povedal, že tú
kávu doveziem