PÁTRANIE PO TAJNÝCH

SLOVENSKÝCH DEJINÁCH
A
SLOVENSKOM DUCHU
alebo
všetko, cˇ o ste chceli vediet’ o duchovnej
obrode slovenského národa,
ale nemali ste sa koho opýtat’

Blažena Ovsená
2014

Na veˇcnú slávu Svätopluka I. Vel’kého, slávneho
král’a Slovákov.

Obsah
1

Úvod
1.1 Dôležité otázky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
1.2 Oficiálna historiografia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
1.3 Duchovná obroda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

1
2
2
5

2

Pátranie po starých Slovákoch a Slovenskej zemi
2.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.2 Slovieni, Sloveni, Slováci, Starí Slováci, Sloväni alebo
Slovania? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.3 Sporovia, Venedi, Vinidi, Wendi . . . . . . . . . . . . . .
2.4 Nestorova kronika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.4.1 Pravlast’ Slovanov . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.4.2 Kto boli Vlachovia? . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.4.3 O príchode Uhrov do Slovenskej zeme a o Slovenskom písme . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.5 Kronika anonymného notára král’a Bela . . . . . . . . .
2.6 Uhorsko-pol’ská kronika . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.7 Kostnická kronika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2.8 Slovenský juh v stredoveku . . . . . . . . . . . . . . . .
2.9 V Karpatskej kotline už pred Keltmi? . . . . . . . . . .

.

7
7

.
.
.
.
.

8
11
15
15
18

.
.
.
.
.
.

19
22
27
29
30
34

3

Pátranie po drievnom duchovne a posvätných stromoch veˇcného života
3.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
3.2 Slnko, posvätné býky, Parom . . . . . . . . . . . . . . . . .
3.3 Strom života u iných kultúr . . . . . . . . . . . . . . . . .
3.4 Strom života u Slovákov . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
3.5 Posvätné háje . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
3.6 Znovuzrodenie na zimný slnovrat . . . . . . . . . . . . .
3.7 Plodenie na letný slnovrat . . . . . . . . . . . . . . . . . .
i

37
37
38
41
43
50
52
55

ii

OBSAH
3.8
3.9
3.10
3.11

4

5

6

Stromy života v Bojnej . . . . . . . . .
Strom života v Mikulˇciciach . . . . .
Posvätné stromy v stredovekej Nitre
Stromy v iných podobách . . . . . . .

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

Pátranie po slovenskom král’ovi Svätoplukovi a slovenskej
korune
4.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4.2 Svätopluk a dvojkríž . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4.3 Preˇco má Svätopluk mnoho neprajníkov a cˇ o sú to za
l’udia? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4.4 O cˇ o išlo Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocel’ovi? . . . .
4.5 Svätopluk nebol zradca . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4.6 Svätopluk nevyhnal nasledovníkov Cyrila a Metoda . .
4.7 Svätopluk král’om . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4.8 O pôvode slov knieža, König a king . . . . . . . . . . . . .
4.9 Svätoplukova moravsko-slovenská koruna . . . . . . . .
4.10 Nastol’ovací obrad kniežat’a . . . . . . . . . . . . . . . . .
Pátranie po „Vel’kej Morave“ a jej hlavnom meste
5.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . .
5.2 Vel’ká Morava, bývalá zem Svätoplukova . . . .
5.3 Dve Moravy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
5.4 Tri Moravy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
5.5 Šest’ Moráv, z toho dve Vel’ké! . . . . . . . . . . .
5.6 Ako sa volalo hlavné mesto Moravy? . . . . . .
5.7 Hlavné mesto Nitra, Ostrihom alebo Budín? . .

.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.

62
63
65
67
69
69
70
72
74
78
83
87
92
94
98
101
101
103
108
109
109
111
115

Pátranie po duchovnej slobode a slovenských menách pre
Vás a Vaše deti
119
6.1 Alternatívne odpovede . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119
6.2 Krest’anská duchovná okupácia . . . . . . . . . . . . . . . 120
6.2.1 Krvavý cirkevný majetok . . . . . . . . . . . . . . 122
6.2.2 Škodlivost’ krest’anského náboženstva . . . . . . 124
6.2.3 Vatikánska zmluva ako zmluva s diablom . . . . 124
6.2.4 Homosexuáli obet’ami . . . . . . . . . . . . . . . . 126
6.2.5 Oddelenie cirkví od štátu . . . . . . . . . . . . . . 128
6.3 V cˇ om tkvie sila slovenského ducha? . . . . . . . . . . . . 128
6.3.1 Spevy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 129
6.3.2 Symboly . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131
6.3.3 Zákony . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131

OBSAH
6.4
6.5
6.6
6.7

6.8
6.9
6.10
6.11
6.12

6.13
6.14
7

iii
Rozdiel medzi krest’anstvom a pôvodným drievnym
duchovnom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Preˇco Ježiš Kristus? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Návrat k slovenskému drievnemu duchovnu . . . . .
Štyri živly Svargy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6.7.1 Vplyv Svargy na cˇ loveka . . . . . . . . . . . . . .
6.7.2 Vyvažovanie štyroch živlov . . . . . . . . . . . .
6.7.3 Duchovný význam slnovratov . . . . . . . . . .
O staroslovenských menách . . . . . . . . . . . . . . . .
Súˇcasné slovenské mená . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Z mien panónskych a vel’komoravských návštevníkov
severotalianskeho kláštora v IX. storoˇcí . . . . . . . . .
Pribinovi vel’moži . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Význam kniežacích mien . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6.12.1 Pribina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6.12.2 Svätopluk . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6.12.3 Ostatné mená . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6.12.4 Rastislav, Radoslav, Budislav, Pribyslav . . . .
6.12.5 Svätožizna,
ˇ Mojmír . . . . . . . . . . . . . . . . .
6.12.6 Nitrabor . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6.12.7 Všeobecne o staroslovenských menách . . . . .
Obrad postrižín . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Návrat k slovenˇcine . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Pátranie po pôvode pomenovania Slovän
7.1 Slovän – slovo . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.2 Slovän – zablatenec . . . . . . . . . . . . . . . .
7.3 Slovän – vladár . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.4 Slovän – slávny bohatier, bohatierska vrstva
7.5 Slovän – otrok, sclavus, Srb . . . . . . . . . . .
7.6 Slovän – hadie božstvo Slava . . . . . . . . . .
7.7 Slovän – vyznávaˇc boha Volosa . . . . . . . .
7.8 Slovän – solvend, slnovrat . . . . . . . . . . .
7.9 Slovän – kleban, knaz
ˇ
. . . . . . . . . . . . . .
7.10 Slovän – slovit’, modlit’ sa . . . . . . . . . . .
7.11 Slovän – Solva, Ostrihom . . . . . . . . . . . .
7.12 Slovän – Zvolen . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.13 Slovän – Solúnˇ . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.14 Slovän – cˇ lovek . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.15 Sloväni – Svébi, Svebi, Suevi . . . . . . . . . .

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

.
.
.
.
.
.
.
.
.

132
134
135
136
138
141
142
143
144

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

144
147
147
147
148
152
152
153
153
155
155
156

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

159
159
159
160
160
160
160
161
161
162
162
162
162
163
163
164

iv

OBSAH
7.16 Slovän – svobodný, slobodný cˇ lovek, obyvatel’ slobodnej zeme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.17 Slovän – vyznávaˇc Slnka, ohna,
ˇ žiary . . . . . . . . . .
7.18 Slovän – Venušiak, vyznávaˇc Veˇcernice, Zorniˇcky, Venuše, Slávy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.19 Slovän – sol’, slaná zem . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.20 Sloväni – vel’ký národ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.21 Sloväni – bieli l’udia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.22 Slovän – Silvanus, Lesan . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.23 Slovän – salvation, spása . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7.24 Slovän – obyvatel’ zeme, ktorá je obkolesená skrútenými horami ako nejakým hadom . . . . . . . . . . . .
7.25 Slovän – obyvatel’ zasl’úbenej zeme . . . . . . . . . . .
7.26 Príliš mnoho teórií . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

. 165
. 165
.
.
.
.
.
.

166
166
166
167
167
167

. 168
. 170
. 171

8

Pátranie po príˇcine slovenskej chudoby a úlohe Slovenska
v slovanskej budúcnosti
173
8.1 Príˇciny slovenskej chudoby . . . . . . . . . . . . . . . . . . 173
8.2 Ako dokázali Uhri ovládnut’ Slovenskú zem? . . . . . . 175
8.3 Slováci ako vyvolený národ . . . . . . . . . . . . . . . . . 177
8.4 Slovania v Európskej únii . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 178
8.5 Zmena Ústavy SR . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 180
8.6 Návrat k nášmu pravému menu . . . . . . . . . . . . . . . 181
8.7 Návrat slovenského král’a a obnovenie slovenskej koruny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182
ˇ by bolo, keby. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 186
8.8 Co

9

Slovenská náuka
9.1 O kom sa uˇcíme teraz? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
9.1.1 Ako menujeme uˇcenie o Býkovi? . . . . . . . . .
9.1.2 Ktoré je naše vedomstvo? . . . . . . . . . . . . .
9.1.3 Akého vedomstva si ty? . . . . . . . . . . . . . .
9.2 Kto je sloven? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
ˇ
9.3 Cím
vyznávaš zvlášt’, že si sloven? . . . . . . . . . . . .
9.4 Ako sa prežehnávame? . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
9.4.1 Kedy je správne sa prežehnat’ (Kedy sa radno
prežehnat’)? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
9.4.2 Kedy by sme mali slovit’ (Kedy slovievame)? .
9.4.3 S kým sa rozprávame, ked’ slovíme? . . . . . .
9.4.4 Ktoré sú najhlavnejšie slovenia? . . . . . . . . .
9.4.5 Ako znie Slnkonaše? . . . . . . . . . . . . . . . .

.
.
.
.
.
.
.

189
190
190
190
190
190
190
191

.
.
.
.
.

191
191
191
192
192

OBSAH

9.5

9.6
9.7
9.8

9.9

v
9.4.6 Ako znie Zdravas? . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Ako sa pozdravujeme po slovensky? . . . . . . . . . . . .
9.5.1 Kedy je radno íst’ k rodostromu? . . . . . . . . . .
9.5.2 Ako sa radno správat’ pri rodostrome? . . . . . .
Naˇco sme na svete? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
ˇ radno cˇ init’, aby sme dosiahli duchovné naplnenie?
Co
Ako sa menuje knižka, z ktorej sa uˇcíme o zjavených
pravdách, o Paromových radách a o prostriedkoch milosti Paromovej? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Ako znie Poslove vyznanie viery? . . . . . . . . . . . . .

192
192
192
192
193
193

193
194

vi

OBSAH

Zoznam obrázkov
2.1
2.2
2.3
2.4

Osídlenie Slovanov v 6. st. podl’a Jordanesa.
Odchod Slovanov po Valaskej okupácii. . . .
Ukážka z máp Jána Stanislava. . . . . . . . . .
Slovenské osídlenie podl’a Jána Stanislava. .

3.1
3.2
3.3
3.4
3.5
3.6
3.7
3.8
3.9
3.10
3.11
3.12
3.13
3.14
3.15
3.17
3.16
3.18
3.19

Egyptský býk Apis versus býk zo Štúrova. . . . . . . . .
Slnko s hadom – Egypt a Slovensko. . . . . . . . . . . . .
Strom ako prirodzený hromozvod. . . . . . . . . . . . . .
Svätá trojica – Slnko, Mesiac, Venuša. . . . . . . . . . . .
Strom Išed. Staroegyptský strom života a dvaja bohovia.
Strom Išed. Staroegyptský strom života a faraón. . . . .
Asýrsky strom života. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Lýdsky strom života. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Erby niektorých slovenských obcí. . . . . . . . . . . . . .
Keltský kríž. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Bojnická lipa. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Strom života. Žilinský znak. . . . . . . . . . . . . . . . . .
Posvätný býk nad horou. . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Nákonˇcia opaskov z Bojnej. . . . . . . . . . . . . . . . . .
Kovanie závesu pošvy meˇca z Bojnej. . . . . . . . . . . .
Gul’ovité ozdoby z mikulˇcického múzea Vel’kej Moravy.
Kríž z mikulˇcického múzea Vel’kej Moravy. . . . . . . . .
Kachlice zo stredovekej Nitry. . . . . . . . . . . . . . . . .
Dvojkríž s polmesiacom a hviezdou na katolíckom kostole. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

4.1
4.2
4.3

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

14
17
31
33
39
39
42
42
44
44
45
45
47
48
50
53
61
63
64
64
65
66
67

Socha slovenského král’a Svätopluka. . . . . . . . . . . . 71
Z listu pápeža Štefana V. Svätoplukovi, král’ovi Slovákov. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 85
Král’ Svätopluk s korunou na hlave vo Velehrade. . . . . 91
vii

4.4
4.5
4.6
4.7

Kórejské a sarmatské koruny. . . . . . . . . . . . . . . . .
Náˇcrt tvaru Svätoplukovej moravsko-slovenskej koruny.
Zložený uhorský znak. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Kniežací stolec a kniežací kamenˇ z Gospa Sveta, Korutánsko. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

94
95
96
99

5.1
5.2
5.3
5.4

Slovanské hradisko v Mikulˇciciach. . . . . . . . . .
Rôzne verzie umiestnenia Vel’kej Moravy. . . .
Mapa rôznych polôh lokalít s názvom Morav-.
Veligrad v dokufilme. . . . . . . . . . . . . . . . .

6.1
6.2
6.3

Slneˇcné koleso Svargy. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 137
Štyri živly v praxi. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 139
Svätopluk, jeho manželka Svätožizna
ˇ a ich syn Predeslav. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 145

7.1

Karpaty v tvare úhora a srpu. . . . . . . . . . . . . . . . . 168

8.1
8.2

Slovensko ako Slávia. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182
Slovenské cisárstvo. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 187

viii

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

.
.
.
.

102
104
110
113

Kapitola 1

Úvod
Dlhú dobu premýšl’ame o tom, preˇco je Slovensko chudobné. Tak
sme zašli do histórie, aby sme našli odpoved’. Niektoré neznáme
historické fakty sme zapracovali do nášho románu N EVIDITEL’NÝ
ZDROJ [19].
Mnohí cˇ itatelia chceli poznat’, do akej miery je tam opísaná
slovenská história autentická, resp. z akých historických zdrojov
vychádza. o tom by sme chceli pojednávat’ práve v tomto odbornejšie
ladenom diele.
Radi by sme zhrnuli záležitosti týkajúce sa slovenských dejín,
slovenského ducha a duchovnej obrody. Tieto témy sme zaˇcali riešit’
na našom portáli http://sclabonia.sk.
Táto knižka nemá ambíciu dat’ odpovede na všetky otázky. Nemá
ani v pláne dat’ úplné odpovede na vybrané otázky. Poteší však, ak
asponˇ naˇcrtne isté smerovania, ponúkne iný pohl’ad na našu históriu a spochybní oficiálnu historiografiu. Je takým experimentom, v
ktorom budeme pátrat’ po našich dejinách.
Radi by sme ešte poznamenali, že autorka tohoto diela nemá nijaký vyhranený svetonázor a nepatrí k žiadnej náboženskej skupine.
V mnohých prípadoch píšeme len o svojich názoroch a predstavách,
ktoré sa nemusia zhodovat’ so skutoˇcnost’ou. Napriek tomu, kde to
ide, snažíme sa podložit’ svoje pohl’ady historickými pamiatkami,
zápismi z kroník a dobových textov.
Túto pdf-knihu ponúkame zadarmo. Je to náš dar Slovensku
na jeho duchovnú obrodu. Hoci je dielo zadarmo, vzt’ahujú sa nanˇ
autorské práva a copyright ©.
1

ˇ
Dakujeme
všetkým, ktorí nám pri písaní diela nezištne pomáhali,
cˇ i už názorom, radou, spätnou väzbou alebo iným spôsobom.

1.1

Dôležité otázky

Ked’ by sme dnes vedeli, kto sme a odkial’ sme vˇcera prišli,
možno by sme zistili, kam chceme zajtra íst’. Urˇcite ste sa aj Vy
zaoberali asponˇ niektorými z nasledovných otázok.
Preˇco sme sa osamostatnili? Preˇco je Slovensko chudobné? Preˇco je Slovensko malé? Odkedy sa používa
názov Slovensko? Preˇco máme také podobné názvy
krajín ako Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské
ˇ znamená názov
Slovácko? Kedy sa objavili Slováci? Co
Slovák? Preˇco používame meno Slovák a nie Sloven,
ked’ slovenské ženy sú Slovenky a krajina sa volá Slovensko? Preˇco má každý zo slovanských národov svoje
rozlišujúce meno, len Slovákom, Slovincom a Slavóncom zostalo všeobecné meno pre Slovanov? Kde bola
pravlast’ Slovanov? Odkial’ sa v tom mori slovanských
národov zobrali Rumuni, Mad’ari a Rakúšania? Ako sa
volalo Uhorsko pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom?
Mali Slováci vlastné král’ovstvo? Mali Slováci vlastného král’a? Kto ním bol? Nosil korunu? Ako vyzeral
ˇ znamená slovenský dvojkríž?
nastol’ovací obrad? Co
ˇ je podstatou sloAké bolo naše pôvodné duchovno? Co
ˇ
venského ducha? Co je typicky slovenské? V cˇ om tkvie
naša sila? Akú úlohu má Slovensko medzi ostatnými
slovanskými krajinami? Ako by sa malo Slovensko prezentovat’ v zahraniˇcí? Kam sa chce Slovensko uberat’?

1.2

Oficiálna historiografia

Oficiálna historiografia poskytuje falošné odpovede na vyššie
spomenuté otázky. Slovákov vydáva za nejakých všeobecných Slovanov, ktorí až v 15. storoˇcí vytvorili slovenský národ. Slováci podl’a
nich nemali nijakého král’a a už vôbec nie s korunou. Za základ
slovenského duchovna považujú krest’anstvo a cyrilo-metodské dediˇcstvo.
2

V skutoˇcnosti sú Slováci ovel’a starším národom a len dodnes
platia cenu za to, že ich kmenové
ˇ
meno je totožné so všeobecným
menom Slovanov.
Možno toto všetko znie niekomu až príliš konšpiraˇcne, ale historiografia je naozaj politicky podmienená veda. Je to duchovný nástroj
na ovládanie minulosti a z nej vypývajúcich právnych nárokov.
Ked’že sme väˇcšinu cˇ asu boli pod cudzou nadvládou, tak sa aj naši
historici museli tomu prispôsobit’.
Historici sú tiež len l’udia. Chcú si urdžat’ stálu prácu, aby uživili
svoje rodiny. Sú cˇ asto vyberaní do pracovných pozícií na základe
známostí, politického presvedˇcenia alebo náboženskej viery. Svoje
profesúry získali na základe medzinárodného rešpektu – prikyvovaním nemeckej historiografickej dominancii.
Slovinci si vd’aka svojej polohe užili tej nemeckej dominancie asi
najviac. Ich zem sa z vel’kej cˇ asti ponemˇcila na dnešné Rakúsko. Uvádzame asponˇ malú ukážku ako dôkaz o tom, že teóriu o nemeckej
historickej dominancii spomínajú aj iní autori.
V ENETI , F IRST B UILDERS OF E UROPEAN C OMMU [7], str. 9 a 10: „Ked’ oficiálni historici hovoria o l’ud’och, ktorí žili vo východných Alpách [oblast’ Slovinska,
východného Rakúska] pred 6. storoˇcím, nazývajú ich
‘pôvodní obyvatelia’. Ked’ hovoria o tých istých l’ud’och
po tomto dátume, volajú ich ‘Slovania’, hoci vedia, že
vidiecke obyvatel’stvo sa vo východných Alpách nikdy
nezmenilo po príchode Venetov [jedno z mien pre Slovanov, ale aj pre Keltov, preto je spor, o koho sa jedná]
v 12. storoˇcí pred n.l. a že Slovinci sú ich najpriamejší
potomkovia. . . .
Tradiˇcné vysvetlenia o slovanskej pravlasti vyzerajú
‘krištál’ovo jasne’. Pred migráciou v 5. a 6. storoˇcí Slovania údajne žili [na severe] za Karpatskými horami; predsa
však toto isté územie okupovali v predošlých storoˇciach
rôzne germánske kmene, najmä Góti.
Následne, nemecká historiografia sa postarala o tento
detail v minulom [19.] storoˇcí a iba zaviedla moˇciarnu
teóriu o slovanskej pravlasti výhradne v hornej cˇ asti
Pripjati [moˇciarna oblast’ na severe Ukrajiny a juhu Bieloruska]. . . .
Dokonca aj dnes oficiálni nemeckí historici trvajú
na kladení slovanskej pravlasti v zakarpatských moˇciaroch. . . .
NITY

3

Neexistujú žiadne archeologické nálezy z územia za
Karpatmi, ktoré by potvrdili existenciu dávnej slovanskej
kultúrnej entity. Tento bod sa nedá dostatoˇcne prízvukovat’, predsa je systematicky ignorovaný väˇcšinou historikov.“
Je naivné si mysliet’, že nová generácia historikov bude odlišná
od svojich uˇcitel’ov. Vysokoškolskí absolventi získali svoje diplomy
tiež iba preto, že poslušne memorovali presne tie nezmysly, ktoré
pre nich napísali ich „uznávaní“ profesori. Ak by tvrdili nieˇco iné,
neprešli by skúškami.
Ak sa nakoniec predsa len niektorí oficiálni historici obrodili, boli
umlˇcaní.
Úžasné dielo prof. Jána Stanislava, S LOVENSKÝ JUH V STREDO VEKU [3], bolo vyradené z predaja a knižníc na príkaz predsedu
komunistickej vlády Viliama Širokého, rodáka z bratislavskej mad’arónskej rodiny.
Prof. Šimon Ondruš, významný slovenský etymológ, vraj tiež
prežíval krušné cˇ asy kvôli odchýlkam v politických a odborných
názoroch svojej doby.
O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 10: „Ja [Šimon
Ondruš] som bol vylúˇcený z vedeckej rady fakulty
a zo všetkých redakˇcných rád jazykovedných cˇ asopisov.
Dodnes d’akujem Pánu Bohu, že sa mi podarilo zostat’ asponˇ na fakulte, hoci som musel byt’ ticho ako pochovaný
v hrobe. Okrem [konferencie v] Salzburgu sa mi pripísalo
k negatívam, že som pred výroˇcím skonu sv. Metoda
pred rokom 1985 zaˇcal pripravovat’ podl’a salzburského
vzoru konferenciu slavistov k tomuto významnému výroˇciu kultúrnych krest’anských dejín Slovenska. Konferenciu dekan Štepanoviˇc ani ÚVKSS nepovolili. Namiesto toho organizoval v Nitre riaditel’ Archeologického
ústavu medzinárodnú konferenciu, ktorá mala dokázat’,
že Vel’ká Morava bola prvým cˇ eskoslovenským štátom.
Prirodzene, že som na takúto konferenciu do Nitry nešiel.“
Napokon aj L’udovít Štúr sa stal obet’ou pravdy. Kvôli jeho
proslovenským názorom ho vyhodili z lýcea.
4

1.3

Duchovná obroda

Záver je taký, že z oficiálnych kruhov cˇ erstvý vietor nezaveje.
Duchovnú obrodu vždy spôsobili finanˇcne nezávislí dobrovol’níci
alebo osvietený vladár. Ked’že osvieteného vladára nemáme, zostávajú nám dobrovol’níci ako my (autorský plurál).
Naša história je omnoho vel’kolepejšia, ako nám ju prezentujú
oficiálni historici. Pokúsime sa ju v nasledujúcich kapitolách opísat’.
Patent na pravdu nevlastníme, len pravdu hl’adáme.

Slovenská história je omnoho vel’kolepejšia, ako si
dnes vieme predstavit’.
Slováci platia cenu za to, že ich kmenové
ˇ
meno je
totožné so všeobecným menom Slovanov.

5

6

Kapitola 2

Pátranie po starých
Slovákoch a Slovenskej
zemi
Preˇco je Slovensko malé? Odkedy sa používa názov
Slovensko? Preˇco máme také podobné názvy krajín ako
Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské Slovácko?
Kedy sa objavili Slováci? Preˇco má každý zo slovanských národov svoje rozlišujúce meno, len Slovákom,
Slovincom a Slavóncom zostalo všeobecné meno pre
Slovanov? Preˇco každý zo slovanských národov hovorí
iným slovanským jazykom? Mali Slovania písmo? Kde
bola pravlast’ Slovanov? Odkial’ sa v tom mori slovanských národov zobrali Rumuni, Mad’ari a Rakúšania?
Ako sa volalo Uhorsko pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom?

2.1

Alternatívne odpovede

Naša dávna Slovenská zem bola kedysi o 200% väˇcšia, ak pripocˇ ítame k dnešnému Slovensku Mad’arsko. Dokonca bola pravlast’ou
všetkých Slovanov. Slovensko je dnes malé preto, lebo sa po uhorskej
okupácii pomad’arˇcila jeho južná cˇ ast’. Ked’ hovoríme o južnej cˇ asti
dávneho Slovenska, nemáme na mysli dnešné južné Slovensko, ale
celé dnešné Mad’arsko. Slováci boli kedysi jedným z najväˇcších
7

slovanských národov. v dávnych dobách žili Slováci na omnoho
väˇcšom území ako dnes. Nežili iba nad Dunajom, ale aj pod ním.
Z tejto slovanskej pravlasti, ktorá bola zemou zasl’úbenou, sa Slovania odst’ahovali do nových krajín, aby sa vyhli rímskemu útlaku.
Tí Slovania, ktorí zostali v slovanskej pravlasti, stali sa základom
dnešného slovenského národa. Slováci, ako jediný zo slovanských
národov, dodnes žijú v slovanskej pravlasti. Sú jej priamymi dediˇcmi.
Slováci sa volajú Slovákmi preto, lebo sa neodst’ahovali zo slovanskej
pravlasti.
Uhorsko sa pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom, volalo Slovensko,
Slovenská zem. Krajiny ako Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské
Slovácko majú preto podobné názvy, lebo sú pozostatkom dávnej
Slovenskej zeme, ktorá padla po cudzích okupáciách. Po rímskej okupácii zostalo dnešné Rumunsko, po mad’arskej dnešné Mad’arsko
a po nemeckej dnešné Rakúsko. Naše dnešné Slovensko sa volá
Slovenskom preto, lebo sa tak volá odnepamäti. Slovensko-Uhorsko
bolo krajinou dvoch národov, slovenského a uhorského, ktoré sa
spojili sobášom vládnucej vrstvy.
Slovanské národy hovoria rôznymi jazykmi preto, lebo po rozchode zo slovanskej pravlasti sa ich jazyky za dlhú dobu znaˇcne zmenili. Slovania najskôr používali na zapisovanie rôzne cˇ iary a znaˇcky,
prípadne latinský zložkový zápis, ktoré však celkom nezodpovedali
slovanskej výslovnosti. Ked’že tieto písma nepostaˇcovali, neskôr
zaˇcali používat’ hlaholiku. Vd’aˇcia za nu
ˇ Slovákom, lebo to boli
práve slovenské kniežatá, ktoré si ju vyžiadali od byzantského cisára
Michala III.. na poˇcest’ toho sa to písmo volá slovenské.
Znie Vám to všetko neuveritel’ne? Ani nám sa tomu nechcelo
verit’. Zápisky z kroník nás však presvedˇcili.

2.2

Slovieni, Sloveni, Slováci, Starí Slováci,
Sloväni alebo Slovania?

Prof. Šimon Ondruš bol uznávaným slovenským jazykovedcom
a etymológom. Okrem iného napísal trojdielnu knihu o pôvode
slovenských slov pod názvom O DTAJNENÉ TREZORY SLOV. Podl’a
neho Slovania nazývali samých seba Sloväni, a to až do 12. storoˇcia.
Aby sme odlíšili predkov Slovákov od ostatných slovanských
kmenov,
ˇ
budeme ich nazývat’ Slovenmi alebo starými Slovákmi.

8

O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III. [1], str. 87-96: „Po
Jakobsonovi sa väˇcšina slavistov priklána
ˇ k názoru, že
etnonymum Slovan- súvisí s apelatívom slovo. Základ
slov- je kontinuantom indoeurópskej nesatemizovanej podoby k’lev- : k’lov-. . . . Indoeurópsky základ k’lev- : k’lovoznaˇcoval zvuk. . . . od základu slov- odvodili starí Slovania príponu -än- etnické meno Slovän-. . . . aj Slovändostalo v gréˇctine podobu Sklavén-, v množnom cˇ ísle Sklavénoi. . . . Prvé explicitné záznamy o Slovanoch (vo forme
Slovän-) pochádzajú zo 6. storoˇcia. . . . Ak sa Ptolemaiovo
pomenovanie SouoBébenoi cˇ iže Souovénoi týka Slovanov,
ako predpokladajú niektorí interpreti, v tom prípade sa
etnonymum Slovan (vo forme Slovän) používalo už
od 2. storoˇcia. s urˇcitým stupnom
ˇ
pravdepodobnosti môžeme predpokladat’, že etnické pomenovanie Slovan, Slovén vzniklo v cˇ ase okolo narodenia Krista. Hláskovú podobu Slovän používali Slovania až do 12. stor. v staroslovienˇcine je z 10. a 11. stor. doložená iba podoba Slovän. . . . (V Živote Metoda) je etnonymum Slovän uvedené
dvanást’krát, vždy s grafémou pre jat’, teda ä – Slovän. Rastislav bol „knez slovänsky“. Slovania sú Sloväni.
. . . Konštantínovi Boh zjavil „slovänsky knigy“. . . . Pápež
posielal Metoda nielen Kocel’ovi, ale „vsäm stranam slovänskym“. . . . Metod prekladal s dvoma rýchlopiscami
všetky knihy písma okrem Kníh Makabejským „ot grˇcska
jazyka v slovänsky“. . . . Forma Slovän sa pravidelne používa v Nestorovej kronike, v Povesti vremennych let z rozhrania 11. a 12. storoˇcia. Nestor píše: „Po mnozäch že
vremianech sali sut Sloväni po Dunajevi, gde est nyne
Ugorska zemlja i Bolgarska.“ . . . Ako vidiet’ z Nestorovej
kroniky, ešte v období na rozhraní 11. a 12. stor. žila forma
Slovän. Medzi 12. a 14. stor. vznikla podoba Slovan a paralelne s nou
ˇ
aj variant Slovák. . . . Alternovanie príponou
-an, -ak je iba západoslovanské: Pražan – Pražak, Pol’an –
Pol’ak, Moravan – Moravak. Variant Slovák mal do 19. stor.
rovnaký význam ako Slovan. o tom, že forma Slovák, resp.
Slováci, sa používala vo význame Slovan, Slovania, svedcˇ ia texty pol’ských kroník. v kronike Karcina Kromera
z r. 1611, vydanej vo Varšave v r. 1767, sa píše: „Slowacy,
Dalmatami ani Illirikami nie sa, ale že z krain Zadunajskich poszli, zwyciezywszy. . . narody tameczne, sami
9

na ich miejscach w Dalmacjej i Illiriku usiedli. . . “ Podobne v K RONIKE POLSKEJ , LITEWSKEJ. . . Macieja Stryjkowského z r. 1582 sa píše: „Słowiene, albo Słaivacy, przodkoivie naszy, byli slaivni rycerska dzielno´scia. . . “ Ján
Hollý používal meno Slovák nielen na oznaˇcenie slovenského národa, ale aj na všeobecné oznaˇcenie Slovanov. Až
štúrovská generácia fixovala formu Slovák na oznaˇcenie
príslušníka slovenského národa.“
Oficiálni slovenskí(?) historici nesprávne nazývajú predkov Slovákov Slovienmi. v skutoˇcnosti nám Slovienov vymysleli cˇ echoslovakistickí historici, aby nás, Slovákov, obralidejiny. Tvrdia, že Slovieni
boli akýmsi iným národom, nie starými Slovákmi. Vlastne, že národom ani neboli, lebo ešte neprešli svojou etnogenézou a nemali ešte
kmenové
ˇ
rozlišovacie povedomie.
Ak by oficiálni historici nenazývali predkov Slovákov Slovienmi,
ale napríklad starými Slovákmi, znamenalo by to, že Slováci by mali
ˇ
nielen väˇcšiu historickú zem, ale aj staršiu históriu než Cesi.
To sa
ˇ
v pragocentrickom Ceskoslovensku neslušilo.
Títo zvláštni cudzí Slovieni sa však nikdy nikam neodst’ahovali,
aby ich miesto mohli neskôr zaplnit’ Slováci. Preto Slováci a Slovieni sú
jedno a to isté. Možno je z dôvodu zmien hraníc v Karpatskej kotline
v 9. storoˇcí opodstatnené používat’ dva názvy pre jeden a ten istý
národ. Avšak zakaždým by malo byt’ zdôraznené, že to sú dve mená
pre jeden a ten istý národ.
Ak už máme používat’ iné meno pre predkov Slovákov, tak nie
v tvare Slovieni, ale Sloväni. Tak je to po slovensky. Názov Slovieni,
resp. Slovˇeni, zodpovedá cˇ eskej a ruskej gramatike.
Je paradoxné, že kým Slováci oficiálne nazývajú svojich predkov
ˇ
po cˇ esky Slovienmi, Cesi,
na druhej strane, nás Slovákov nazývajú
po slovensky. Ak by nás totiž chceli nazývat’ po cˇ esky, museli by
používat’ výrazy Slovák, Slovˇenka, Slovˇensko. Je to preto, lebo my
ˇ
hovoríme vec, veniec, vediet’, no Cesi
majú vˇec, vˇenec, vˇedet. u nás sa
graféma jat’ vyvinula do e, ä, v cˇ eštine do eˇ.
Ked’ naši slovenskí historici vyštudovali pražské univerzity, neuvedomili si, že ak chcú prednášat’ na Slovensku, musia preložit’
do slovenˇciny aj meno nášho národa, teda zo Slovˇenov na Slovänov.
Výraz Slovieni je cˇ echizmus.

Slovania samých seba nazývali Sloväni až do 12.
storoˇcia.
10

Slovania sa nazývali do 19. storoˇcia rovnako ako
Slováci.
Slovan/Slovák=Moravan/Moravák=Pražan/Pražák
Slovieni po cˇ esky, Sloväni po slovensky.

2.3

Sporovia, Venedi, Vinidi, Wendi

Je zachované aj iné meno pre Slovanov – Sporovia.

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 14,
Prokop Cezarenský, (r. 551 – 554.), (výraz Slovania nahrádzame výrazom Sloväni): „Prv mali Sloväni a Anti aj
jedno meno. Oboch vol’akedy volali Sporami, myslím,
že preto, lebo bývajú v roztrúsených a po krajine porozhadzovaných domoch. Tak sa tiež stáva, že bývajú
v rozsiahlom kraji a najväˇcšia cˇ ast’ zeme na druhej strane
Istru (Dunaj) je nimi obývaná.“
Náš názor je, že názov Sporovia asi súvisí so slovom sporadický, ale
môže byt’ aj skomolenina mena Srbov. Po výmene spoluhlások pr >
rp by bolo Sropovia. Prípadne je skomolené samotné meno Srbov.
Neskôr Slovänov poznáme pod menami Venedi, Vinidi, Wendi. Tak
ich zapisujú napríklad Plínius v 1. st, Tacitus a Ptolemaios v 2. st.
alebo Jordanes v 6. storoˇcí.

Plinius [15], († r. 79): „Hovorí sa, že niektoré tie
krajiny (t.j. medzi Baltickým morom a Tatrami) až k rieke
Visle sú obývané Sarmatmi, Venedmi, Scirmi, Hirrmi.“

11

ˇ mám národy PeuciTacitus [15], (okolo r. 100 n.l): „Ci
nov, Venedov a Fennov zaradit’ ku Germánom cˇ i radšej
k Sarmatom, sám som na rozpakoch. Hoci Peucinovia,
ktorých niektorí nazývajú Bastarnmi, sa cˇ o do reˇci, mravov, sídla a obydlia podobajú Germánom. u všetkých
panuje neˇcistota, u vel’možov aj lenivost’. Miešajúc sa
manželstvom so Sarmatmi, trochu sprznujú
ˇ
svoje mravy.
Aj Venedi prijali dost’ mravov od týchto. Lebo všetky
lesy a hory, kol’kokol’vek ich vyˇcnieva medzi Peucinmi
a Fennmi, prebiehajú pre získavanie koristi. Avšak títo
sa radšej pokladajú za Germánov, pretože stavajú aj
domy, používajú aj štíty, aj sú zvyknutí na chôdzu, vynikajú rýchlost’ou nôh, cˇ oho všetkého vôbec niet u Sarmatov, tráviacich svoj život na vozoch a konoch.“
ˇ
Ptolemaios [15], (* asi 85 — † asi 165) píše: „Venedi po
celej zátoke venedskej [baltskej]. . . “
Jordanes, Pôvod a cˇ iny Gótov, (r. 551): „V zemi Skýtskej
smerom na západ žije najskôr národ Gepidov, obklopený
vel’kými a slávnymi riekami. Lebo Tisa teˇcie cez nu
ˇ
na severe a severozápade, a na juhozápade je vel’ký Dunaj. na východe je odrezaná riekou Flutausis, prudkým
tokom, ktorý sa krútivo vlieva do vôd Istru. Medzi týmito
riekami leží Dacia obkolesená mocnými Alpami [horami]
ako nejakou korunou. Blízko ich l’avého hrebena,
ˇ ktorý
smeruje na sever, a zaˇcínajúc pri prameni Visly, býva
poˇcetný národ Venedov, obývajúc vel’ké územie. Aj
ked’ ich mená sú dnes roztrúsené medzi rôzne kmene
a miesta, predsa sa volajú hlavne Sclaveni a Anti.
D´ržava Sclavenov siaha od mesta Noviodunum [Nový
hrad] a jazera Mursianus k Dnestru, a na sever až po
Vislu. Majú moˇciare a lesy namiesto miest. Anti, ktorí
sú najodvážnejší z týchto národov sídliacich na oblúku
ˇ
Cierneho
mora, rozpínajú sa od Dnestra k Dnepru, riekam, ktoré sú mnoho dní cesty od seba.“
O d’alšom umiestnení Slovänov píše byzantský cisár Maurikios
(582 – 602) v Strategikone, len 50 rokov po Jordanesovi. v tomto diele
dáva návod na to, ako bojovat’ proti Slovänom, Antom a podobným
národom. Územie Slovanov kladie do povodia Dunaja, lebo vraj
rieky na tomto území sa samé vlievajú do Dunaja. Toto neplatí pre
12

územie dnešného Pol’ska, pretože Visla sa vlieva do Baltického mora.
z toho vyplýva, že v Maurikiovom prípade sa musí jednat’ viacmenej o územie v Karpatskej kotline. Jediné zakarpatské územie, patriace do povodia Dunaja, je úzky pás medzi Karpatmi a Dnestrom.
Maurikios je v rozpore s Jordanesom, ktorý pozná Venedov iba nad
Karpatmi. Je možné, aby sa za 50 rokov prest’ahovalo tol’ko Venedov
spoza Karpát do Karpatskej kotliny? Podl’a nášho názoru, museli títo
Venedi žit’ v Karpatskej kotline už v dobe Jordanesa.
Venedi sa v podstate delili podl’a toho, do povodia ktorej rieky
patrili. Anti patrili do povodia Dnestra a Dnepra, Sloväni do povodia
Dunaja.Tento vývoj rozšírenia Venedov do povodia tol’kých vel’kých riek je možný len preto, že delenie nastalo na streche Európy.
Tatry sú takouto horskou strechou Európy. z ich okolia sa terén už
iba zvažuje k moriam. Pokial’ sa dostane nejaký národ práve tu, zacˇ ne sa šírit’ po stranách a žl’aboch tejto strechy do rôznych povodí.
Tieto rôzne povodia vytvoria potom rôzne prirodzené centrá moci
a rôzne kultúrne výviny. Tak máme neskorších Poliakov na Visle
a ich jazyk so zachovanými nosovkami, Rusov na Dnepri a Slovenov
na Dunaji. Kým Poliaci mali za svoje centrum Krakov na Visle, Rusi
Kyjev na Dnepri, u Slovenov v Karpatskej kotline nevieme povedat’,
aké mesto to bolo. Logicky zrejme muselo ležat’ na Dunaji. Možno
ním bol dnešný Devín, možno dnešná Bratislava, možno Ostrihom,
možno Budapešt’, možno Sirmium (Sriemska Mitrovica v dnešnom
Srbsku) a možno iné mesto. My osobne ho tipujeme na dnešnú
Budapešt’, prípadne Sirmium, ktoré bolo jedným z troch hlavných
miest Rímskej ríše.
Po správnosti by delenie Venedov nemalo byt’ na dve cˇ asti, ale
ˇ
na tri. Poliaci, Lužickí Srbi a Cesi
by patrili tejto tretej skupiny,
ˇ
nakol’ko žijú v povodí severných morí. Cesi
majú kultúrne bližšie
k Poliakom a Lužickým Srbom, lebo ich rieky smerujú na severozápad. Moraváci majú bližšie k Slovákom, pretože ich rieky patria
do povodia Dunaja. Morava so Slovenskom tvoria jeden prirodzený
ˇ
celok. Väˇcšina Slovanov patrí do povodia Cierneho
mora.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str.
14, Maurikios, Strategikon, (koniec VI. storoˇcia): „Korist’,
ktorá sa [u Slovänov] nájde v zemi, nech najbližší bez
potreby nespotrebuje, ale treba sa usilovat’ o to, aby sa
dopravila do vlastnej krajiny na zvieratách i na lodiach.
Ked’že rieky samy sa vlievajú do Dunaja, doprava na lodiach je l’ahká. . .
13

Obr. 2.1: Osídlenie Slovanov v 6. st. podl’a Jordanesa. Hranica Slovänov
a Antov je na rieke Dnester. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Pretože všetky krajiny Slovänov a Antov ležia popri
riekach a tak spolu súvisia, že medzi nimi niet prázdneho
miesta, ktoré by stálo za reˇc, a pretože les a bariny a t´rstie
je blízko nich, . . . “
O prepojení Slovänov a Vinidov hovorí Fredegarova kronika
zo 7. storoˇcia. Opisuje dianie ohl’adom slovanského vladára Sama.
Všimnime si v texte, že Slovania odjakživa spolupracovali s Avarmi
(Obrami, po rusky Obrinmi), ktorí sa nazývajú aj Huni. Znamená
to, že Slovanov môžeme v Karpatskej kotline lokalizovat’ minimálne
v období pôsobenia Hunov v 4. storoˇcí, ak nie aj predtým (vid’
cˇ ast’ 2.4.2, spis O obrátení Bavorov a Korutáncov). Táto kronika vyslovene hovorí, že Slovania mali aj druhé meno Vinidi. Boli teda dve
mená, pod ktorými boli Slovania známi.
P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16], str. 125, Fredegarova
kronika (623-658), Kniha IV, kap. 48: „V štyridsiatom roku
panovania Chlotara cˇ lovek menom Samo, národnost’ou
14

Frank z kraja Senonago (okolo mesta Sens vo Francúzsku), priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa
obchodovat’ k Slovanom zvaným Vinidi. Slovania sa už
zaˇcali búrit’ proti Avarom, nazývaným Huni, a proti ich
král’ovi kaganovi. Vinidi boli už oddávna befulkovia
Hunov. Ked’ Huni s vojskom viedli útok proti niektorému národu, stavali vtedy svoje zhromaždené vojsko
na obranu táborov, Vinidi však bojovali. Ak sa vít’azstvo
klonilo na ich stranu, Huni vtedy útoˇcili, aby sa zmocnili
koristi, ak však Vinidi boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Hunov znova nabrali síl. Huni ich teda
nazývali befulkovia, lebo pri bojovom stretnutí, tvoriac
dvojité bojové šíky, kráˇcali pred Hunmi.“

2.4
2.4.1

Nestorova kronika
Pravlast’ Slovanov

Keby nebolo Nestora, nevedeli by sme o našom vlastnom mene
a pôvode tol’ko ako dnes.
Ruský kronikár Nestor sa narodil v polovici 11. storoˇcia v Kyjeve.
Svoj život strávil v Kyjevsko-Peˇcerskom kláštore. Spísal Povest’ vremennych let, teda Povest’ dávnych cˇ ias. Táto dávna slovanská povest’
nám prináša cenné svedectvá o najstarších dejinách nielen východných Slovanov, ale všetkých Slovanov vôbec.
Nestor zaznamenáva slovanskú pravlast’, z ktorej sa Sloväni
(vtedy sami seba tak nazývali) rozišli do nových krajín. Dokonca ju
niekol’kokrát menuje ako Slovänskú zem. Kladie ju na povodie stredného Dunaja, na územie neskoršieho Uhorska (dnešné Slovensko +
Mad’arsko) a Bulharska, ktoré vtedy siahalo až do Karpatskej kotliny.
Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz Slovieni nahrádzame výrazom Sloväni): „Po dlhej dobe Sloväni sídlili [v slovänskej pravlasti] na Dunaji, kde je teraz Uhorská [dnešné Mad’arsko + Slovensko] a Bulharská zem [dnešné Bulharsko + Rumunsko]. a od týchto
Slovänov rozišli sa po Zemi i pomenovali sa svojimi
názvami, kde sa na ktorom mieste usadili. Ako tí, cˇ o
príduc, usadili sa na rieke menom Morava, nazvali sa
Moravou [dnešná Morava + západné Slovensko]; ale
ˇ
druhí sa pomenovali Cechmi,
avšak iní Sloväni Bielymi
15

Chorvátmi a Srbmi a Korutáncami. Vlachovia [meno pre
Keltov, neskôr, ked’ sa romanizovali, pre všetkých Rimanov] napadli Dunajských Slovenov i usadili sa medzi
nimi, ale títo Sloveni, odíduc, usadili sa na Visle a nazvali
sa L’achmi1 [dnes Poliaci], a od tých L’achov vznikli
Poliaci, druhí L’achovia – Lutiˇci, iní Mazovˇcania, iní –
Pomorania.“
Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz
Slovieni nahrádzame výrazom Sloväni): „Aj títo Sloväni
prišli a usadili sa na Dnepri2 a nazvali sa Pol’anmi (dnes
Rusi), a druhí – Drevl’anmi3 , lebo sa usadili v lesoch,
a druhí sa usadili medzi Pripjat’ou a Dvinou a nazvali
sa Dregoviˇcami, iní sa usadili na Dvine a nazvali sa
Poloˇcanmi, po rieˇcke vtekajúcej do Dviny, nazývajúcej sa
Polota, od nej sa nazvali Poloˇcanmi. Tí Sloväni, ktorí sa
usadili okolo jazera Il’mena,
ˇ nazývali sa svojím menom
– Slovänmi, a postavili mesto a nazvali ho Novgorodom.
a druhí sa usadili na Desne a na Sejme a na Sule, a nazvali
sa Severanmi. a tak sa rozišiel slovänský národ a po jeho
mene aj písmo sa nazvalo slovänským.“

Sporovia = Venedi = Slovania = Sloväni + Anti
ˇ
Sloväni = Sloveni + Moravania + Cesi
+ Chorváti +
Srbi + Bulhari + Korutánci + . . .
Sloveni = Starí Slováci
Anti = Rusi + Bielorusi + Ukrajinci

1 Všimnime si, že meno L’ach znie podobne ako Vlach. Ak Vlasi boli pôvodne Kelti,
tak títo žili istú dobu aj nad Karpatmi. Možno nielen Rimania, ale aj Poliaci prevzali
meno Vlachov vo forme L’achovia.
2 O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III [1], str. 87: „. . . staroruský názov Dnepra [je]
Slovutiˇc.“
3 Drevo po rusky zamená strom.

16

Obr. 2.2: Odchod Slovanov z Karpatskej kotliny po Valaskej okupácii a ich
návrat pod Dunaj v 6. storoˇcí. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Anti = Pol’ania + Drevl’ania + Dregoviˇci + Poloˇcania
+ Novgorodskí Sloveni + Severania + . . .
Nestor spomína Vlachov, ktorí napadli Slovänov v Slovänskej
zemi a usadili sa medzi nimi. To spôsobilo, že Sloväni, v snahe
uchránit’ si slobodu a vyhnút’ sa porobe, radšej sa odst’ahovali
z pravlasti na sever za Karpaty, do lesov k pramenu
ˇ rieky Visly.
Slovania vel’mi milovali slobodu. Bola pre nich nesmierne dôležitá. na nej, v podstate, bola založená ich spoloˇcenská organizácia.
Tieto tvrdenia o slobode a bývaní pri riekach a lesoch potvrdzuje
napríklad východorímsky (byzantský) cisár Maurikios, ktorý vládol
v rokoch 582 – 602 a ktorý bojoval proti Slovanom, Avarom a iným
národom.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 14,
Maurikios, (koniec VI. storoˇcia), (upravujeme slovanský
na slovänský): „Slovänské a antské národy majú rovnaký
spôsob života a rovnaké mravy. Sú slobodné, nijako
17

sa nedajú prehovorit’, aby otroˇcili alebo boli poddané;
najmä vo svojej vlastnej zemi sú poˇcetné a vytrvalé, znášajúc l’ahko horúˇcost’ i zimu i dážd’ i nahotu i nedostatok
potravín. . . .
[Slovänské a antské národy] bývajú v lesoch, pri
riekach, moˇciaroch a neprístupných jazerách a robia si
mnohé východy pri svojich príbytkoch pre nebezpeˇcenstvo, ktoré ich, ako je prirodzené, obkolesuje.“

2.4.2

Kto boli Vlachovia?

Otázkou zostáva, kto boli Vlachovia spomínaní v Nestorovej
kronike.
Sú tri teórie.
Pôvodne to meno niesli Kelti (porovnajte pomenovanie Belg-iˇcan
alebo Welš-an). Kelti sa zaˇcali rozširovat’ zo svojej pravlasti niekde
nad západnými Alpami okolo roku 1500 pred n.l.. Ich mohutná
expanzia dorazila aj na Slovensko zhruba niekedy v 4. stor. pred n.l..
ˇ
Casom
ich z vel’kej miery pohltila rozpínajúca sa Rímska ríša a oni sa
romanizovali. Ich meno Vlasi sa potom u nás stalo synonymom pre
všetkých Rimanov.
Vlasi teda mohli byt’ aj Rimania. Tí obsadili Panóniu (dnešné
západné Mad’arsko) niekedy okolo 1. stor. n.l.. z nášho územia ich
vytlaˇcili Huni (Avari), pravdepodobne s pomocou Slovanov, niekedy
v 4. storoˇcí. Huni prispeli k skorému zániku Západorímskej ríše.
Vtedy nastala doba slovanská a celá Východorímska ríša (Byzancia)
sa poslovanˇcila. Toto dianie je opísané napríklad v spise O obrátení
Bavorov a Korutáncov.
P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16], str. 139, O obrátení
Bavorov a Korutáncov, (r. 871): „Za dávnych cˇ ias kraje
rozprestierajúce sa južne od Dunaja na území Dolnej
Panónie, ako aj d’alšie okolité krajiny patrili Rimanom,
ktorí tu vybudovali mestá a opevnenia na svoju obranu a vel’a d’alších stavieb, ktoré až doposial’ možno
vidiet’.4 Rimania si podrobili Gótov a Gepidov. Ale po
viac ako 377 rokoch od narodenia Pána vyhnali Rimanov, Gótov a Gepidov [dnešné západné Rumunsko]
Huni (Avari) predtým bývajúci na pustatinách severne
4 Rimania

tu boli len od 1. st. n.l., teda nie dlhú dobu.

18

od Dunaja [asi mad’arská Puszta], ktorí sa z týchto miest
preplavili cez Dunaj. Zvyšky Gepidov tam však doteraz
sídlia. Po vyhnaní Hunov (Avarov) zaˇcali osídl’ovat’
rozliˇcné územia v týchto konˇcinách v okolí Dunaja
ˇ
Slovania. [Dalej
sa opisuje, ako franský cisár Karol Vel’ký
zniˇcil Avarov.] . . . [str. 141] Ked’ teda cisár Karol zahnal
Hunov (Avarov)[,] . . . zaˇcali sa v krajine, z ktorej boli
vyhnaní Huni (Avari) množit’ jednak Slovania, jednak
Bavori.“
Niektorí autori považujú Vlachov za Frankov (Francúzov, Keltov,
Nemcov). Táto verzia je málo pravdepodobná, aj ked’ nakoniec
tiež možná, pretože Franská ríša pozostávala aj z keltských území
(dnešné Francúzsko). Frankovia boli viac-menej Nemci, aj ked’ ich
krest’anský liturgický jazyk bol latinský, teda „vlaský“. v tomto
prípade by Slovänská zem nebola až taká dávna, pretože Frankovia
zaˇcali preberat’ Slovenskú zem až po Avaroch (8. st.). Dotierali však
už za Samovej ríše (r. 623-658).

2.4.3

O príchode Uhrov do Slovenskej zeme a o Slovenskom písme

V d’alšom texte Nestor píše o Uhroch, ktorí vyhnali Vlachov
zo Slovenskej zeme a usadili sa v nej popri Slovenoch. Píšeme už
o Slovenskej zemi a Slovenoch (nie s ä, ale s e), lebo po rozchode
Slovänov zo Slovänskej zeme, zostali v nej žit’ Sloveni, predkovia
dnešných Slovákov.
Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz
Slovieni nahrádzame výrazom Slováci, lebo sa tu hovorí
o skutoˇcnostiach po rozchode Slovänov. Národ, ktorý
tu zostal, bol neskoršími Slovákmi.): „[Uhri], príduc
od východu [z Ázie], vrhli sa cez vel’ké vrchy [Karpaty],
ktoré nazvali Uhorskými horami, a zaˇcali útoˇcit’ na tu
žijúcich Vlachov a Slovákov, lebo tu boli prv Slováci
a Vlachovia zaujali Slovenskú zem. Potom Uhri zahnali
Vlachov a postupovali po tej krajine a usadili sa tu medzi
Slovákov, pokoriac si ich pod seba. A od tých cˇ ias sa
Slovenská zem pomenovala Uhorskou zemou a zaˇcali
Uhri útoˇcit’ na Grékov, vyplienili Trákiu i Macedóniu až
po Solún i zaˇcali útoˇcit’ na Moravu [dnešná Morava +
ˇ
západné Slovensko] a Cechov.
Bol totiž jeden slovänský
19

l’ud: [panónski/blatenskí/dunajskí] Slováci5 , ktorí sídlili
ˇ
pozd´lž Dunaja, ktorých zaujali Uhri, i Morava a Cesi
i
L’achovia [dnes Poliaci] a Pol’ania, ktorí sa teraz volajú
Rusmi. Týmto boli totiž po prvý raz preložené knihy
na Morave a to písmo sa nazývalo slovenským6 a toto
písmo je u Rusov aj u dunajských Bulharov [podnes].“
Tými Uhrami boli možno Huni (Avari, teda Bieli Uhri) a možno
ˇ
Starí Mad’ari (Cierni
Uhri). Možno tu Nestor mieša dejiny dvoch
národov dohromady. Faktom zostáva, že kým po hunských nájazdoch boli z Panónie vytlaˇcení Rimania, starí Mad’ari odtial’ pomohli
vytlaˇcit’ zase Frankov. v oboch prípadoch bola Panónia, dávna rímska provincia v dnešnom západnom Mad’arsku, „oslobodená“. Ešte
dodáme, že keby Nemci neboli vyhnaní z Panónie Mad’armi alebo
Slovákmi, tak by dnes Rakúsko pravdepodobne siahalo až po ohyb
Dunaja, po Budapešt’. Blatenské jazero (Balaton) by teda dnes patrilo
Rakúsku.
ˇ
Podl’a Nestorovej povesti nielen Poliaci, ale aj Moraváci, Cesi,
Srbi a iní Slovania majú svoj pôvod niekde v našom slovenskom
okolí. Možno v Panónii a možno niekde medzi Dunajom, Tisou
a Tatrami. Znie to neuveritel’ne, lebo tieto územia boli neustále
pod cudzou okupáciou – raz keltskou, potom rímskou, germánskou,
hunskou, mad’arskou.

Dnešné Slovensko je pozostatkom slovanskej pravlasti.
Slováci sa volajú Slovákmi preto, lebo sa neodst’ahovali zo slovanskej pravlasti.
Nestor zdôraznuje,
ˇ
že knihy boli ako prvým preložené Moravským Slovákom na Morave (dnešná Morava + západné Slovensko)
a písmo sa volá Slovänským písmom. Urˇcite sa tak nazvalo kvôli tomu,
že si ho vyžiadali slovenské kniežatá zo Slovenskej zeme. Súˇcast’ou
Slovenskej zeme bola aj Morava (s Nitrianskom). Preto môžeme to
písmo nazývat’ po Slovákoch Slovenským písmom.
5 Že

sa jedná o Slovákov, dokazuje Ján Stanislav v diele S LOVENSKÝ JUH V STREDO [3]. Ukážeme neskôr v tejto kapitole.
6 Píšeme už slovenským s -e-, nie s -ä-, lebo si ho vyžiadali Slováci, Slovenská zem.

VEKU

20

Toto Slovenské písmo dodnes používajú východní Slovania, ako
napríklad Rusi, Bulhari alebo Srbi.

Hlaholika sa nazýva Slovenským písmom, lebo si ju
vyžiadali Slováci.
Rusi, Bulhari a Srbi dodnes používajú Slovenské
písmo.
ˇ
Dalej
v kronike Nestor opisuje, ako slovenské kniežatá požiadali
východorímskeho (byzantského) cisára Michala III. o slovanských
uˇcitel’ov, ktorí by pretlmoˇcili Sväté Písmo. Opätovne opakuje meno
Slovenskej zeme, takže o náhodné pomenovanie urˇcite nejde. Takto sa
skutoˇcne nazývala naša zem kedysi dávno, pred tým, ako sa nazvala
Uhorskom. Nestor dokonca spomína slovenské kniežatá, ktoré vládli
v rôznych cˇ astiach tejto Slovenskej zeme. Slováci teda mali najmenej
tri kniežatstvá. Možno aj štvrté v Zátisí (východné Mad’arsko) a piate
v Sedmohradsku (západné Rumunsko).
Nestor, Povest’ dávnych cˇ ias, (11. – 12. st.), (výraz Slovieni nahrádzame výrazom Slováci): „Po tom, ako boli
Slováci7 už pokrstení, ich kniežatá Rastislav, Svätopluk
a Kocel’ poslali (posolstvo) k cisárovi Michalovi (III.), hovoriac: «Naša krajina je už pokrstená, no nemáme uˇcitel’a,
ktorý by nás uˇcil a vysvetlil nám Sväté Písmo. . . . Pošlite
nám uˇcitel’ov, ktorí by nám mohli vysvetlit’ slová v knihách a ich zmysel.» . . . Ked’ si to cisár vypoˇcul, poslal po
nich (Cyrila a Metoda) do Solúna k Levovi so slovami:
«Ihned’ nám pošli svojich synov Metoda a Konštantína.»
. . . a prišli (Cyril a Metod) k cisárovi, ktorý im povedal:
«No vyslala ku mne poslov Slovenská zem (dnešné
Mad’arsko + Slovensko + Morava), prosiac pre seba
uˇcitel’a, ktorý by im mohol pretlmoˇcit’ Sväté písmo, lebo
toto oni žiadajú.» a cisár ich uprosil a poslal ich (roku
863) do Slovenskej zeme k Rastislavovi, Svätoplukovi
a Kocel’ovi.“
7 Píšeme Slováci, hoci spomíname aj Kocel’a pod Dunajom, v Panónii, v dnešnom
západnom Mad’arsku. Neskôr dokážeme prácou Jána Stanislava, S LOVENSKÝ JUH
V STREDOVEKU [3], že Slováci žili aj tam. Ba cˇ o viac, toto územie sa nazývalo Slovjenˇcin
marcha, teda Slovenská oblast’.

21

Slováci mali najmenej tri kniežatstvá.

2.5

Kronika anonymného notára král’a Bela

V našom samoštúdiu slovenskej histórie nám pomohli aj darované knihy. Ako nám knihu V ENETI , PRVÍ STAVITELIA EURÓPSKEJ
KOMUNITY [7] venoval Anton Škerbinc, Slovinec žijúci v Kanade,
ktorému sme za tento poˇcin vel’mi vd’aˇcní, tak nám U HORSKÚ KRO NIKU ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17] podaroval historik
Pavel Dvoˇrák. Jednalo sa o posledné kusy z vytopeného skladu, nie
ˇ
hodné na predaj. Dakujeme
aj za toto rozmoˇcené vydanie!
Uhorská kronika bola napísaná anonymným kronikárom, údajne
bývalým notárom král’a Bela. Uhorských král’ov s týmto menom
bolo viac, a tak nie je úplne isté, o ktorého Belu sa jedná. v každom
prípade môže íst’ len o obdobie medzi rokmi 1060 – 1270.
Anonymný kronikár, oznaˇcený v texte písmenom P, napísal tieto
cˇ iny Mad’arov na objednávku akéhosi priatel’a N. Nejedná sa o historickú kroniku, ale o romantické rozprávanie, epos o mad’arskom
dobýjaní Karpatskej kotliny. Ked’že na každej lži je aj zrnko pravdy,
minimálne zo spôsobu klamania sa dá vyˇcítat’ nejaký odraz reálií tej
doby.
Kým na jednej strane silne vykonštruovaný dej zveliˇcuje silu,
odvahu a vznešenost’ starých Mad’arov, na strane druhej ponižuje
a v zlom svetle vykresl’uje starých Slovákov. Týmto spôsobom kronikár zasial medzi dva národy obývajúce Karpatskú kotlinu, zrnko
sváru, ktoré neskôr v 19. storoˇcí vyrástlo do mad’arského šovinizmu
a do následného slovenského odboja za vlastnú samosprávu. Možno
aj nechtiac, v snahe vlastnit’ všetku slávu, kronikár týmto inicioval
rozpad Uhorska, na ktoré bol taký hrdý.
Podl’a tejto kroniky poslali starých Mad’arov do Karpatskej kotliny Rusi, ktorí sa ich týmto spôsobom chceli zbavit’. Narozprávali
im, že Panónia, zem v Karpatskej kotline, je vel’mi dobrá zem, lebo sa
v nej zlievajú vel’mi významné rieky. Ide v istom zmysle o zasl’úbenú
zem.
Karpatská kotlina je naozaj vo svojej podstate dokonalá. Je
do kruhu obkl’úˇcená horami, z ktorých steká všetka voda do jej
stredu. Množstvo potokov a riek vytvára úrodné mezopotámie. Dve
máme napríklad aj na Slovensku – jedná sa o Podunajskú nížinu (oblast’ južne od Nitry) a Východoslovenskú nížinu (oblast’ východne
22

od Košíc). Dávni l’udia isto zámerne vyhl’adávali práve takúto zem
pri horách. na horách mohli postavit’ hradiská a pozorovatel’ne
a v zavlažovaných nížinách pol’nohospodárit’ a rybárit’.
Anonymova kronika podporuje tézu o tom, že panónsku krajinu
ovládali Valasi/Rimania, ktorí v nej pásli dobytok, a že ich vyhnali
práve Mad’ari. Nestorova povest’ by v tomto prípade znamenala, že
Slovenská zem patrila Slovákom pred príchodom týchto pastierov,
ktorí prišli do Panónie po smrti král’a Atilu.
K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17],
str. 45, (výraz Slovania nahrádzame výrazom Slováci):
„Potom (ako [Mad’ari]) prišli do krajov Rusov, dostali
sa bez akéhokol’vek odporu až k mestu Kyjev. a ked’,
preplaviac sa cez rieku Dneper, obišli mesto Kyjev, chceli
si podrobit’ ruskú krajinu. Ruské kniežatá sa to dozvedeli
a vel’mi sa zaˇcali bát’, lebo poˇculi, že knieža Álmoš, syn
Ugekov, je z rodu král’a Atilu, ktorému ich predkovia
každý rok platili dane. Predsa sa však kyjevský knieža
so všetkými svojimi vel’možmi zvolanými na poradu
rozhodol, že povedú boj proti kniežat’u Álmošovi – chceli
(teda) radšej zomriet’ v boji, ako by opustili svoje d´ržavy
a nedobrovol’ne by boli podrobení kniežat’u Álmošovi.
Kyjevský knieža vyslal posolstvo k svojim najvernejším
spojencom, siedmym kumánskym kniežatám (a) požiadal (ich) o pomoc. . . . Kyjevský knieža im so svojimi
oddielmi vyšiel v ústrety a (vzápätí) zaˇcal postupovat’
s vel’kým vojskom a kumánskou pomocou proti kniežat’u
Álmošovi. . . . Bojovali medzi sebou urputne a boli zabití
mnohí z Rusov a Kumánov. Spomínané ruské a kumánske kniežatá, vidiac svojich (l’udí) hynút’ v boji, obrátili
sa na útek, a aby si zachránili život, náhlivo sa utiahli
do mesta Kyjev. . . . Vtedy kyjevský knieža a ostatné ruské
a kumánske kniežatá, ktoré tam boli, požiadali prostredníctvom poslov kniežat’a Álmoša a jeho vel’možov, aby
s nimi uzavreli mier. Ruské kniežatá [po vydaní svojich
synov ako rukojemníkov a zaplatení dane]. . . požiadali
však knieža Álmoša, aby sa po opustení haliˇcských
konˇcín vydal cez les Havaš smerom na západ do panónskej krajiny, ktorá bola predtým zemou král’a Atilu,
a ospevovali mu túto krajinu, že je nadmieru dobrá.
Rozprávali (mu) totiž, že sa tam zlievajú vody najvynikajúcejších riek, Dunaja, Tisy, a d’alších znamenitých
23

tokov, oplývajúcich dobrými rybami, (a že) tú zem obývajú Slováci, Bulhari, Valasi a pastieri Rimanov. Lebo po
smrti král’a Atilu Rimania hovorili, že panónska krajina
je pastvinou – pásli sa tam totiž ich stáda. a oprávnene sa
hovorí, že panónska krajina je pastvinou Rimanov, lebo aj
(teraz sa) Rimania pasú z bohatstiev Uhorska.8 “
K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17],
str. 53):„A ked’ knieža Álmoš v Haliˇci [dnešné juhovýchodné Pol’sko a malá cˇ ast’ Ukrajiny] odpoˇcíval (už)
jeden mesiac, haliˇcský knieža a d’alší jeho spojenci,
ktorých synovia boli daní za rukojemníkov, zaˇcali prosit’ Álmoša a jeho vel’možov, aby odišli za Havaš smerom na západ do panónskej krajiny. Rozprávali mu
totiž, že oná krajina je vel’mi dobrá a že sa tam zlievajú najvynikajúcejšie rieky, ktorých mená sú, ako sme
(už) vyššie spomínali, tieto: Dunaj, Tisa, Váh, Maroš,
Kriš, Temeš a d’alšie. (Hovorili tiež, že tá krajina) bola
predtým krajinou král’a Atilu a že po jeho smrti obsadili panónsku krajinu až po Dunaj rímski vládcovia
ˇ
a usadili tam svojich pastierov. Dalej
vraveli, že krajinu,
ktorá leží medzi Tisou a Dunajom, obsadil až po ruské
a pol’ské hranice bulharský knieža Kean Vel’ký, predok
kniežat’a Salana, a usadil tam Slovanov a Bulharov. a že
krajinu, ktorá je medzi Tisou a lesom Igfon, tiahnucim sa
(smerom) k Sedmohradsku, od rieky Maroš až po rieku
Samoš zaujal knieža Morout [Moravec, starí Mad’ari mali
namiesto slovenského -c- písmeno -t-.], ktorého vnuk
bol Mad’armi nazývaný Menumorout, lebo mal mnoho
žien, a že onú krajinu obýva národ, ktorý sa nazýva
chazarský.“
Uhorská kronika sa vyjadruje aj k dobýjaniu Nitrianska. Historické
ˇ
nepresnosti o vel’kom Cesku
(siahajúcom až po rieku Hron) po
Atilovej smrti pôsobia vyslovene úsmevne. Mal tu kronikár na mysli
„Vel’kú Moravu“ z 9. st., ktorú zjednotil Mojmír I. a rozšíril Svätopluk? Alebo ešte Samovu ríšu zo 7. st.? Atila žil v 5. storoˇcí, no Mad’ari
prišli až na konci 9. storoˇcia. Kronikár pletie piate cez deviate. Skôr
by sa hodilo, keby namiesto po Atilovej smrti hovoril po Arpádovej
smrti. Arpád viedol starých Mad’arov v 9. storoˇcí. Nitra sa mohla
8 Mad’arská

Puszta je pozostatkom slova Púšt’, Pustatina, Pastvina(?).

24

ˇ
dobýjat’ v 10. st. a Cesi
zhruba v tom období naozaj mali vplyv až po
rieku Hron. Nech nás teší asponˇ to, že anonymný kronikár, cˇ o ako
fabulujúci, opísal Slovákov ochotných bojovat’ o svoju samostatnost’
a nie ako nejakých zbabelcov.
Zábavne tiež vyznieva vymyslený knieža Zobor, po ktorom má
byt’ údajne nazvaná hora pri Nitre. Zobor je podl’a všetkého nazvaný
bud’ podl’a zubrov (turov) alebo podl’a kláštora na tejto hore, podl’a
zboru mníchov (sobor > zbor > Zobor).
K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17],
str. 81): „Tí [vyzvedaˇci Uhrov] prišli vel’mi rýchlou jazdou až k rieˇcke Tormoš, tam, kde sa vlieva do rieky
ˇ
Nitra, a videli, že obyvatelia oných konˇcín, Slováci a Cesi
[Sclavos et Boemos], sa im za pomoci cˇ eského kniežat’a
postavia na odpor. Po smrti král’a Atilu totiž územie,
ktoré sa rozprestiera medzi Váhom a Hronom, (a to)
od Dunaja až po rieku Morava, obsadil cˇ eský knieža
a spojil do jedného kniežatstva. a v tom cˇ ase bol
z milosti cˇ eského kniežat’a ustanovený za nitrianskeho
vojvodu Zobor. . . . [str. 83, Mad’ari] rozl’útení, vyviedli
vojvodu tej krajiny Zobora, ktorého pred dvoma dnami
ˇ
zajali, na vysoký vrch a obesili ho. Preto sa ten vrch
od onoho dna
ˇ nazýva Zobor. a pre tento cˇ in sa ich báli
všetci obyvatelia onej krajiny a všetci vel’moži im dali
svojich synov za rukojemníkov. a všetky národy onej
krajiny sa im podrobili, až po rieku Váh. Ked’že ich
viedla milost’ Božia, nielenže si ich podrobili, ale zaujali
aj všetky ich hrady, ktorých mená sú až doteraz takéto:
Šintava, Hlohovec, Trenˇcín, Beckov a Bana. Ustanoviac
do týchto hradov ostrahu, šli (d’alej) až k rieke Morava
a opevnenými zábranami ustanovili hranice uhorskej
krajiny až k Bráne a Sárváru. [podl’a pozn. 122 a 123:
Moravská brána a nejaký asi centrálny hrad pri Mikulˇciciach, v preklade Blatný hrad.]“
ˇ
Dalej
anonymný kronikár spomína aj sobáš syna kniežat’a Menumorouta s Arpádovým synom Zultom. Teda skôr ako bojom Uhri
získali niektoré územia sobášmi. Neskôr sa ešte k sobášom vrátime
v Uhorsko-pol’skej kronike, ktorá podstatne vyzdvihuje význam sobášov pred vojenským zaujatím krajiny.
25

K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17],
str. 107): „Ked’ Menumorout poˇcul, že Ušubu a Velek,
najvznešenejší to bojovníci kniežat’a Arpáda, prichádzajú
proti nemu s vel’kým vojskom, pred ktorým tiahnu ešte
Sikuli, zl’akol sa viac, ako by sa mal. Neodvážil sa vydat’
proti nim, lebo poˇcul, že knieža Arpád a jeho bojovníci
sú príliš silní v boji, že zahnali Rimanov z Panónie a že
spustošili pohraniˇcie murských Korutáncov, že ostrím
svojich meˇcov zahubili moho tisíc l’udí, že obsadili krajinu Panóncov a ich nepriatelia utiekli pred nimi. Vtedy
knieža Menumorout, zanechajúc množstvo bojovníkov
v hrade Bihar, s manželkou a dcérou utiekol pred nimi
a zaˇcal prebývat’ v lese Igfon. Ušubu a Velek a celé
ich vojsko neohrozene postupovalo proti hradu Bihar
. . . a [Menumorout] poslal svojich poslov s rôznymi darmi
k Ušubovi a Velekovi a požiadal ich, aby naklonení
(ako on) k mieru, dovolili íst’ jeho poslom ku kniežat’u
Arpádovi. Tí mu mali oznámit’, že Menumorout, ktorý
predtým kniežat’u Arpádovi prostredníctvom svojich poslov spupne, na spôsob Bulharov oznámil, že mu odmieta
dat’ cˇ o len za piad’ zeme, teraz – tými istými poslami –
mu dáva na známost’, aby nepochyboval o tom, že ako
porazený a pokorený mu odovzdáva celé svoje panstvo
a jeho synovi Zultovi dá svoju dcéru. . . . Knieža Arpád
ho [posolstvo] po porade ocenil a pochválil, a ked’že už
poˇcul, že Menumoroutova dcéra je v takom istom veku
ako jeho syn Zulta, nemienil Menumoroutovu prosbu
odmietnut’. a prijal teda jeho dcéru za Zultovu manželku,
spolu s prisl’úbenou d´ržavou.“
Nakoniec kronikár hovorí o ustanovení hraníc novej Uhorskej
krajiny až na Morave a pri Tatrách.
K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17],
str. 115): „Knieža Zulta po návrate svojich bojovníkov
stanovil hranice uhorskej krajiny zo strany Grékov až po
Vasilovu bránu a až po zem Rác. a na západe až po more,
kde je mesto Split. zo strany Nemcov až po bránu Guncil
a v tých krajoch dal Rusmi, ktorí prišli z Panónie s jeho
dedom Álmošom, postavit’ hrad. v tom istom pohraniˇcí,
nad mošonskými moˇcariskami, umiestnil na obranu svojej krajiny aj nemálo Peˇcenehov, aby niekedy v budúc26

nosti nemohli zúriaci Nemci pre neprávosti, ktoré im boli
ˇ
spôsobené, spustošit’ uhorské hranice. Zo strany Cechov
stanovil hranice až na rieke Morava, a to pod podmienkou, že ich knieža bude splácat’ roˇcný tribút kniežat’u
Uhorska. Tým istým spôsobom (stanovil hranicu) aj
z pol’skej strany až pri horstve Tatier [Turtur] tak, ako
tam prv urobil hranicu krajiny Borš, Bungerov syn.“

2.6

Uhorsko-pol’ská kronika

Aj ked’ je Uhorsko-pol’ská kronika (d’alej len UPK) z 13. st. iba
d’alším nespol’ahlivým a mierne rozprávkovým zdrojom informácií,
predsa aj ona podáva istú reflexiu skutoˇcnosti, ktorá je pre nás
cenná. Anonymný autor, podobne ako anonymný notár P v prípade
svojej Uhorskej kroniky, mal zámer nájst’ ideálneho (aj ked’ falošného)
predka vládnuceho rodu Arpádovcov a cez neho legitimizovat’ ich
vládu nad Uhorskom.
UPK, ako aj Uhorská kronika nelogicky a úˇcelovo prepájajú hunského vodcu Aquilu (Atilu) s líniou Arpádovcov a ustanovujú ho
za východzí cˇ lánok arpádovského rodu. Obe kroniky tiež podobne
opisujú vojenské t’aženie Uhrov z Ázie do Európy, vojenské zaujatie
vlasti, ako aj sobáš medzi uhorskou a slovenskou šl’achtou.
Kým Uhorská kronika sa len akoby náhodou zmienuje
ˇ
o nejakom
sobáši Menumoroutovej dcéry s Arpádovým synom, UPK na nej
stavia základ d’alšieho mierového spolužitia dvoch základných národných skupín v Karpatskej kotline – Slovákov a Uhrov.
Uhorsko-pol’ská kronika je celá cˇ udná, lebo mieša UhrovMad’arov s Hunmi-Avarmi. Nie je z nej jasné, cˇ i Slováci žili v Slovenskej zemi pred Uhrami alebo už pred Hunmi. Zaujímavé však je,
že oznaˇcuje Slovenskú zem (Sclavoniu) za zem zasl’úbenú.
U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA [4], str. 129, (13. st.)
(výraz Slovan nahrádzame výrazom Slovák, výraz Slovanská krajina nahrádzame výrazom Slovensko): „Ked’ král’
[Atila] po tomto vít’azstve [v Chorvátsku a na Slovensku (Sclavonia) medzi riekami Sáva a Dráva] prekroˇcil
rieku Dráva [na sever], uvidel rovinatú a úrodnú krajinu
[dnešné Mad’arsko v okolí Blatna]. Spoˇcítal, že od jeho
odchodu z vlastnej krajiny, východného Uhorska [v Ázii],
uplynulo dvadsat’pät’ rokov a pocítil, že je po vít’azstvách
v tol’kých vojnách vysilený. Zaˇcal premýšl’at’, cˇ o má
27

robit’, cˇ i sa má vrátit’ do vlastnej krajiny [v Ázii] alebo
si privlastnit’ túto obsadenú. Preto král’ strávil mnoho
dní vo vážnych úvahách a ako dobrý sa mu pozdával
plán, že ak by si [Uhri] vzali Slovenky a Chorvátky za
manželky, získal by tak krajinu v mieri a pokoji. Ked’ to
oznámil svojmu vojsku, tento plán sa zapáˇcil všetkým
mužom. Chodil potom po krajine a tešil sa z nej, pretože
bola zemou zasl’úbenou, tak ako bola zem izraelského
národa. Ked’ poslal svojich poslov, prijal z tohto kmena
ˇ
od kniežat’a Slovákov [principe Sclavorum] dcéru a vzal
si ju za manželku.“

Slovenská zem bola zemou zasl’úbenou.
U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA, [4], str. 131, (13. st.):
„Neskôr sa však [Atila] vydal na cestu a prekroˇcil rieku,
ktorá sa volá Tisa. Tu objavil ešte rovinatejšiu a priestrannejšiu zem [Slovenskú zem], z ktorej mal väˇcšiu radost’.
Vtedy zvolal všetko svoje vojsko a na chválu a slávu
svojho vojska ju nazval Uhorsko.“
U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA, [4], str. 133, (13. st.)
(výraz Slovanská krajina nahrádzame výrazom Slovensko):
„[Belo] odišiel však odtial’ a prišiel na svoje Slovensko
[Sclavonia], ktoré jeho starý otec [Atila] nazval Uhorsko.“
Martin Homza, autor prekladu Uhorsko-pol’skej kroniky, sa vo svojej rovnomennej knihe vyjadruje aj k latinskému názvu Sclavonia, ktorým sa kedysi oznaˇcovalo Uhorsko. Jeho postoj je podobný nášmu,
len Sclavoniu neprekladá ako Slovenskú zem, ale ako Slovanskú krajinu. Nesúhlasíme s takýmto prekladom. Sclavi sa nemôžu prekladat’
ako Slovania, lebo v kronike vystupujú v kontraste ku kmenu
ˇ Chrwati,
ktorí tiež boli Slovania. Sclavi je v tomto prípade kmenové
ˇ
meno
Slovákov.
HOMZA, Martin; U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA [4],
str. 42: „Skutoˇcnost’, že Uhri prešli na krest’anskú vieru
práve v Slovanskej krajine [podl’a nás v Slovenskej krajine]
a nie niekde inde, teda chce [anonymný autor UPK]
zvýraznit’. Podobne [anonymný autor UPK] nezabudne
pripomenút’, že to bol vlastne Aquila (Atila) samotný,
28

ktorý Slovanskú krajinu [Slovenskú krajinu] nazval Uhorskom. z uvedeného vyplýva, že medzi termínom Sclavonia a Uhorsko je možno položit’ znamienko rovnosti.
Takýto výklad potvrdzuje aj posledná zmienka o Sclavonii. Pri delení moci medzi uhorským král’om Šalamúnom
a Ladislavom, jeho neskorším nástupcom, autor UPK
uvádza: «Vojvoda Ladislav (však) ostal v Haliˇcsku [a]
jeho brat Šalamún spravoval Sclavoniu.» Ak by sme
prijali záver, že Sclavonia rovná sa Slavónsko, znamenalo
by to vel’mi nelogickú situáciu. Medzi Haliˇcskom a Slavónskom by sa totiž nachádzalo obrovské územie bez
panovníka. Sclavonia – Slovanská krajina je teda naozaj
staršie meno pre Uhorsko. . . . Slovanská krajina (Sclavonia) [Slovenská zem, Slovensko], zdá sa, bola jedným
z mien Vel’komoravskej ríše.“

Uhorsko sa pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom,
volalo Slovensko.
Názov Slovensko je slovenskou verziou názvu Uhorsko.
Uhorsko vzniklo sobášom slovenskej a uhorskej
šl’achty.
Kedykol’vek hovoríme o Uhorsku, môžeme používat’
názov Slovensko.
Uhorsko = Slovensko

2.7

Kostnická kronika

ˇ
Další
dôkaz o tom, že názov Slovensko sa paralelne používal
pre Uhorsko poˇcas celej jeho existencie, poskytuje Kostnická kronika.
Tá spomína názov Slovenska na zaˇciatku 15. storoˇcia v súvislosti
29

s mestom Kostnica, kde sa mal konat’ koncil na vol’bu nového pápeža
(v tej dobe totiž boli až traja súˇcasne!). Názov je samozrejme uvedený
v nemˇcine ako Windenland, nakol’ko dávnejšie meno Slovänov bolo
Venedi, Vinidi, Wendi, ako sme to ukázali v cˇ asti 2.3.
K OSTNICKÁ KRONIKA [14]: „A odišiel odtial’ do Slovenskej zeme a odtial’ do Bratislavy. . . “ [Originál: „Und
zoch darnach in Windenland (Slovensko) und darnach
gen Preßburg (Bratislava, Preslava). . . “]

Názov Slovensko sa používal pre Uhorsko priebežne
poˇcas celej doby existencie Uhorska.

2.8

Slovenský juh v stredoveku

A cˇ o ak tí Slovania v Panónii neboli Slováci, ale Slovinci, Bulhari
alebo nejaký iný slovanský kmen?
ˇ
Niekto by stále mohol namietat’, že „Slovania“ v Panónii (dnešné
západné Mad’arsko) mohli rozprávat’ juhoslovanským dialektom
a teda nemuseli patrit’ k starým Slovákom. Ako uvidíme, podl’a
štúdie Jána Stanislava aj „Slovania“ v Panónii boli starí Slováci.
Doteraz sme ukázali, že existovala akási krajina Sclavonia,
Slov?nská zem. Otáznik je tam zámerne. Niektorí historici by namiesto
neho dali písmeno a, iní ie, iní e a d’alší ä. Tak by dostali Slovanskú zem,
Sloviensku zem, Slovenskú zem alebo Slovänskú zem. Kde je pravda?
Touto otázkou sa zaoberal prof. Ján Stanislav vo svojom geniálnom diele S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU [3].
Podrobným jazykovým štúdiom toponýmie a miestneho názvoslovia súˇcasného slovenského juhu ako aj bývalého Uhorska, schopný
odlíšit’ slovenizmy od juhoslovanizmov na základe hláskotvorných
znakov, zistil, že Slováci hovoriaci stredoslovenským dialektom
obývali niekol’konásobne väˇcšiu krajinu ako dnes.
Ukazuje, že nielen Žitný ostrov, Bratislava a juh dnešného Slovenska bol osídlený stredoslovenským obyvatel’stvom, ale aj Panónia (Zadunajsko, dnešné západné Mad’arsko) a Zátisie (dnešné
východné Mad’arsko) boli cˇ isto stredoslovenské s minimálnym
vplyvom juhoslovanského osídlenia.
30

Ján Stanislav vytvoril mapy, na ktorých uvádza originálne slovenské znenie dnes už pomad’arˇcených slovenských miest a osád. Ba
išiel aj d’alej a vytvoril hranicu, kde toto osídlenie konˇcilo a zaˇcínalo
juhoslovanské.
Znamená to, že celé dnešné Mad’arsko bolo kedysi cˇ isto slovenské (teda nie slovanské!) a slovenské osídlenie pretrvalo miestami
až do XV. storoˇcia, kedy sa bud’ úplne pomad’arˇcilo, alebo na východe ponemˇcilo.

Obr. 2.3: Ukážka z máp Jána Stanislava. Okolie Blatenského jazera (Balatonu)
približne z obdobia vzniku Uhorska. Vl’avo sú neskôr pomad’arˇcené slovenské názvy, vpravo sú originálne slovenské názvy miest a riek. Zdroj obrázka:
S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU I. [3], mapové prílohy.

Aby sme si vedeli predstavit’, ako Ján Stanislav urcˇ oval slovenskost’ miestnych názvov, uvádzame krátku
ukážku z knihy S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU [3],
str. 185: „Pôjdeme d’alej jednou cestou na juh a druhou
na sever. Pri Darányi máme Dombó: Dombo 1437 < *Do˛bova hned’ zas Gárdony: Gardon 1483 < *Grdonˇ (porovnaj
srbch. Grdonj). na odboˇcke cesty je Zádor: Zador 1460 a asi
aj Zadorfalua 1396 < Zádor (porov. rus. dor ‘k´rcˇ ’, ‘kopanica’,
Podor, os. m. Zadora a i.) a d’alej Szörény: Zeuren 1396 <
*Severinż, event. *Zvˇerinż. Pri Zádore je Pelence: Pelenche
1479 < *Plˇenica, d’alej Potony: Poton 1376 < Poton,
ˇ dva
razy Endr˝oc: Endrewcz 1479 < *Ondrovžcž (sufix ukazuje
na slovan. pôvod), Tót-Ujfalu, Koszlovány < *Koslovan(y)
(porov. pol’. Ko´sliny), Borjanica, Haraszti < *Chrast- – tieto
31

štyri bez dokladov; tu aj v novšom období bývajú C h o r
v á t i (Petrov).“
Teda nie je pravda to, cˇ o tvrdia niektorí oficiálni historici, že
uhorskí Slovania v apoštolskom Uhorsku (dnešné Slovensko +
Mad’arsko) celkom urˇcite neboli Slováci, ale iba nejakí všeobecní
Slovania. Oni to v skutoˇcnosti boli IBA Slováci, starí Slováci,
Sloveni v užšom význame, a ešte k tomu so stredoslovenským
dialektom. Starí Slováci existovali.
Meno Sloven teda oznaˇcovalo nielen Slovanov v širšom zmysle,
ale bolo aj naším kmenovým
ˇ
a národným menom. Znamená to,
že etnogenéza Slovákov do slovenského národa prebehla omnoho
skôr, ako to dnes uvádzajú historici, to jest d’aleko pred 10. storoˇcím
ˇ
a omnoho skôr ako v prípade Cechov,
ktorí boli vo Svätoplukovej
dobe ešte len nesúrodými kmenmi.
ˇ
Doteraz sa viedli diskusie o Slovenoch, cˇ iže Starých Slovákoch,
iba v rámci interpretovania zápisov a textov kroník a listín. Ján Stanislav však prišiel s asymetrickým dôkazom o slovenskosti uhorských
Slovanov.
Práve kvôli tomuto prevratnému tvrdeniu bola jeho práca odstavená bratislavským mad’arónskym komunistickým predsedom
vlády Viliamom Širokým, ktorý ju stiahol z kníhkupectiev a knižníc,
lebo sa mu nehodila do karát.
Toto prevratné dielo mení celú históriu Slovákov, ktorí
vo „vel’komoravskej“ dobe, v skutoˇcnosti vel’koslovenskej, boli jedným
z najväˇcších slovanských národov. Zodpovedajú tomu aj politické
a kultúrne úspechy a ambície slovenských kniežat, ktoré svoju
krajinu nazývali v singulári Slovänžska zeml˛e.
Jedinú chybiˇcku krásy na diele Jána Stanislava vidíme v tom,
že hoci vytvoril podrobné mapy každej uhorskej stolice, neuvádza
vo svojej takmer 500 stranovej publikácii jedinú súhrnnú mapu,
na ktorej by bolo na prvý pohl’ad vidiet’ oblasti, hustotu a hranice
slovenského osídlenia. My sme takúto vel’mi približnú mapu vytvorili pomocou poˇcítaˇcového prekrytia máp (obr. 2.4).
Podl’a Jána Stanislava sídlia Slováci v Dunajskej kotline najneskoršie od zaˇciatku VI. storoˇcia.9 Slováci v Panónii žili v dost’ znaˇcnom poˇcte ešte asponˇ pät’sto rokov po príchode Mad’arov. Ešte aj
koncom XV. storoˇcia objavujú sa popri mad’arských zápisoch názvov
9 To znamená, že prišli niekedy predtým. Niektorí historici, napríklad Šafárik, sú
toho názoru, že to bolo až po skrotení Avarov Karolom Vel’kým r. 796. To je dost’
neskoro.

32

Obr. 2.4: Slovenské osídlenie podl’a Jána Stanislava. Slovenská zem obývaná
Slovákmi za Svätoplukovej vlády podl’a toponymickej rekonštrukcie prof.
Jána Stanislava s naším doplnením o Moravské Slovensko. Tenkou plnou
cˇ iarou je znázornená zaruˇcená hranica slovenského osídlenia, tenkou prerušovanou cˇ iarou je znázornená neistá hranica (najmä na juhovýchode). Autor
obrázku: Blažena Ovsená.

miest a obcí aj zápisy slovenské. Podl’a E. Moóra vraj v západnej
Panónii zanikli Slováci asi v XIII. – XIV. storoˇcí.
Aj ked’ sa mohli objavovat’ medzi obyvatel’stvom v Panónii aj
južní Slovania, celkový ráz severnej väˇcšej polovice Panónie bol
slovenský. Objavuje sa dost’ cˇ eských kolónií.
Aj z geografického hl’adiska dáva táto hranica zmysel. Ukazuje
sa, že Slováci sa nepúšt’ali do oblasti Drávy, ktorá patrí do prirodzenej sféry južných Slovanov.
Ján Stanislav d’alej uvádza, že okolie Blatenského jazera sa volalo
Slougenzin marcha (ˇcítajte Slovjenˇcin marka; v listine král’a L’udovíta
Pribinovi r. 860. Porovnaj aj Niederle, SS II. 2, str. 367.). Sclavi
a mansiones Sclavonicorum sa spomínajú v listine z r. 1228(?) v oblasti
šomodských hôr Zselic z pôvodného Žilic.
Týmto dostávame do slovenských dejín aj Pribinove a Kocel’ove
kniežatstvo pri Blatenskom jazere (Balatone). Oproti tomu Rastisla33

vova Morava bola iba cˇ ast’ou Slovenskej zeme. Slovenskou zemou sa
mala na mysli takmer celá Karpatská kotlina.

Starí Slováci existovali.
Slováci boli kedysi jedným z najväˇcších slovanských
národov.
Slovensko bolo kedysi o 200% väˇcšie.
Niekto by mohol oznaˇcit’ Mad’arsko za okupované
slovenské územie.
Slováci mali Vel’koslovenskú ríšu.
Morava bola iba cˇ ast’ou Slovenskej zeme.

2.9

V Karpatskej kotline už pred Keltmi?

História je zahalená tajomstvom. Asi nikdy sa nedozvieme, ako
sa veci reálne udiali. z malých cˇ riepkov, útržkov z lživých kroník,
z povestí a zdravého sedliackeho rozumu skladáme mozaiku slovenských dejín.
Ako vel’ký poklad zostáva pre nás poznanie, že naša zem, Slovensko, sa nevolá Slovenskom iba tak, pre niˇc za niˇc, ale že sa tak
volala už dávno pred príchodom Mad’arov a s vel’kou pravdepodobnost’ou už pred príchodom Hunov. Ba cˇ o viac, ukazuje sa, že naše
malé Slovensko bolo kedysi súˇcast’ou omnoho väˇcšieho Slovenska,
ktoré bolo navyše pravlast’ou všetkých Slovanov a potom vlast’ou
Slovákov, zasl’úbenou Slovenskou zemou.
Je dost’ možné, že Sloväni žili v tejto zemi omnoho dávnejšie, ako
si to dnes odvážime predstavit’. Slavista Šimon Ondruš sa nebojí
klást’ naše korene v Slovenskej zemi ešte pred príchodom Keltov.
Klobúk dolu pred takýmito odvážnymi úvahami.
34

O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 77: „Každý jazyk, najmä reˇc národov žijúcich vo vyšších geomorfologických polohách, má viac slov na oznaˇcenie hôr, chlmov, vrchov. Praslovania žili od 3. tisícroˇcia v strednej
Európe v blízkosti Karpát a ich srdca Tatier. Doteraz nie je
vo vede úplná istota, cˇ i to bolo na sever od Karpát, alebo
na juh od Karpát, medzi Tatrami a Dunajom. Sú dve teórie. Zakarpatská teória hlása, že to bolo na území historického Pol’ska a západnej Ukrajiny. Karpatsko-dunajská
teória tvrdí, že to bolo medzi Tatrami, Tisou a Dunajom.
Už staroruský Nestor tvrdil v Povesti vremennych let,
že Slovania žili pôvodne na Dunaji (po Dunajevi). Náš
vel’ký Pavol Jozef Šafárik myslel, že to bolo na sever aj
na juh od Tatier. Súˇcasný najplodnejší slovanský etymológ O. N. Trubaˇcov oživil dunajskú teóriu. Podl’a neho už
od 3. tisícroˇcia pred Kristom žili Slovania na území historického Slovenska a Mad’arska, odkial’ sa v 2. tisícroˇcí
cˇ ast’ odst’ahovala na východ, na porieˇcie Dnepra (tam
sa dostali do kontaktu s predkami Litovcov a Lotyšov)
a od polovice prvého tisícroˇcia pred Kristom (asi pod
tlakom zo západu prichádzajúcich Keltov) aj na sever
od Karpát a Sudet. Mrzí ma, že naše uˇcebnice dogmaticky tvrdia, že pravlast’ bola za Karpatmi, hoci je to
iba jedna teória. Treba zaˇcat’ uplatnovat’
ˇ
aj druhú teóriu
o tatransko-dunajskej pravlasti. Budúce výskumy ukážu,
ktorá teória je pravdepodobnejšia. Neverím, že na území
Slovenska a starého Uhorska sú Slovania, predkovia
Slovákov, až od 5. – 6. storoˇcia, ako sa dogmaticky
tvrdí. Okolnost’, že Jordan v kronike De Origine actibusque
Getarum [O pôvode a dejinách Gótov] zo 6. storoˇcia píše:
natio populosa considet, quorum nomina licet per varias
familias et loca mutentur, pricipaliter tamen Sclaueni at
Antes nominatur10 , nijako neznamená, že tu Slovania
boli iba od 6. storoˇcia. Je to podobný nezmysel ako tvrdenie mad’arského šovinistického historika stredoveku
Gy. Györffyho, že Slováci sú na Slovensku až od 14.
storoˇcia, lebo iba v 14. storoˇcí je doložené meno Slovák.
Preto nitrianských Slovanov, ktorých spomína Anonymus v Gesta Hungarorum [Uhorská kronika] (rozhranie 12.
10 Aj ked’ ich mená sú dnes roztrúsené medzi rôzne kmene a miesta, predsa sa volajú
hlavne Sclaveni a Anti.

35

– 13. storoˇcia) nepokladá za Slovákov, ale za vol’ajakých neurˇcitých Slovanov: a sclavi nevü népet, amelyet
Anonymus. . . emleget, mi szlovéneknek mondujuk11 (str.
166). Ale zdá sa, že sa už l’ady zaˇcínajú lámat’ aj u našich
archeológov. Informovali ma, že Bohuš Chropovský aj
ovel’a staršie hmotné kultúry z územia Slovenska pokladá za slovanské. Mna
ˇ o tom presviedˇca výskum hydronymie a oronymie Slovenska, ktorá siaha do d’alekej
minulosti, ako to predpokladal už P. J. Šafárik.“

Znaˇcka Slovan patrí najmä Slovákom.
Slovania mohli žit’ na území Slovenska už od 3. tis.
pred n.l..

11 Takže

národy, o ktorých Anonymous píše ako o Sclavi, my nazývame Slovania.

36

Kapitola 3

Pátranie po drievnom
duchovne a posvätných
stromoch veˇcného života
Je slovenský dvojkríž naozaj byzantským dvojkrížom, ktorý k nám priniesli Cyril s Metodom, alebo tu
ˇ znamená
bol ako symbol dávno pred krest’anmi? Co
slovenský dvojkríž? Aké bolo naše pôvodné duchovno?
ˇ je podstatou slovenského ducha?
Co

3.1

Alternatívne odpovede

Slovenský dvojkríž predstavuje posvätný strom veˇcného života.
Tento rodostrom je súˇcast’ou dávneho predkrest’anského drievneho
náboženstva. Súvisí s dávnymi predstavami o znovuzrodení cˇ loveka
a jeho veˇcnom živote. Je to král’ovský symbol. V skutoˇcnosti máme
v našom štátnom znaku vianoˇcný stromˇcek. Namiesto hviezd sú
na nom
ˇ
svetielka (svieˇcky) a namiesto plodov veˇcného života sú tam
vianoˇcné gule a salonky. Naším pôvodným duchovnom bolo drievne
(stromové) duchovno. Podstatou slovenského ducha je strom veˇcného života, Slnko, Mesiac, Venuša a jediný a najvyšší slovenský boh
Parom, tvorca blesku, hromu a celého sveta.
37

3.2

Slnko, posvätné býky, Parom

V niektorých arabských správach o Slovanoch sa píše, že Slovania
boli vyznávaˇcmi býka. V iných arabských správach sa píše, že ohna.
ˇ
V skutoˇcnosti oboje môže znamenat’ to isté, lebo aj v Starom zákone
Levitikus píše o býˇcej obete spojenej s ohnom.
ˇ
Tieto obrady boli
rovnaké alebo podobné u mnohých kultúr. vo všeobecnosti Slovania
v dávnych dobách vyznávali slneˇcné prírodno-kozmologické náboženstvo, v strede ktorého stálo Slnko.
A RABSKÉ SPRÁVY O S LOVANOCH [5], str. 132, Gard¯ız¯ı
v Ozdobe dejín (r. 1050 – 1053), cˇ erpajúc z predošlých
pramenov
ˇ aj z 8. storoˇcia: „[Slovania] Sú ctitel’mi býka.“
V poznámke 22 na str. 136 je dopísané: „Asi chyba v
texte. Správnejšie by malo byt’: Sú ctitel’mi ohna.
ˇ Porovnaj
paralelný text u Ibn Rustu. V preklade sa pridržiavame
originálu (Pozri: V. V. Bartold, Soˇc. VIII, str. 38).“
S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], str.
121, Levitikus, 3, 1 – 5: „Ak bude niekto obetovat’ pokojnú
žertvu z hovädzieho dobytka, to, cˇ o prinesie na obetu
Pánovi, musí byt’ samec alebo samica bez chyby. Položí ruku na hlavu svojej obety a zabije ju pri vchode
do stánku zjavenia, a Áronovi synovia, knazi,
ˇ
rozlejú krv
vôkol oltára. Potom z pokojnej obety prinesie na zápalnú
obetu Pánovi loj, ktorým sú obrastené cˇ revá, a všetok
loj, ktorý pokrýva vnútornosti. Aj obliˇcky a loj, cˇ o je
na nich i na slabinách, a lojovú vrstvu spod peˇcene;
od obliˇciek ho však oddelí. Áronovi synovia to spália
na oltári, na zápalnej obete, ktorá je na dreve na ohni,
ako zápalnú obetu príjemnej vône pre Pána.“
Posvätného býka uctievali aj východní Iránci, ktorí mali „svätého
býka“, známeho z Avesty1 . Aj Indovia, aj Egypt’ania mali posvätných býkov. Egypt’ania toho svojho nazývali Hapi, resp. Apis.
(obr. 3.1). na poˇcest’ toho, že ten býk bol posvätný, znázornovali
ˇ
ho so slneˇcným kotúˇcom a hadom medzi rohmi. Touto svätožiarou sa neskôr inšpirovali aj krest’ania. Posvätný býk mal na cˇ ele
bielu trojuholníkovú škvrnu a dvadsat’osem d’alších špeciálnych
znamení, podl’a ktorých ho hl’adali po celej egyptskej krajine. Ked’
ho našli, klanali
ˇ
sa mu. Rovnako aj židia neskôr hl’adali Mesiáša
1 Kánon

posvätných spisov zoroastrizmu.

38

podl’a znamení a Ježiša neuznávajú za Spasitel’a, lebo nesp´lna
ˇ všetky
predpísané podmienky. Býk sa používal na veštenie. Podl’a toho,
ako zaf´rkal alebo zabuˇcal, náboženskí predstavitelia rozhodovali v
dôležitých otázkach verejného významu.

Obr. 3.1: Egyptský býk Apis (vl’avo) versus býk zo Štúrova (vpravo).
Štúrovo: plasticky stvárnená hlaviˇcka býˇcka doplnená rytou a mal’ovanou
výzdobou na fragmente nádoby, zdroj: D ÁVNE DEJINY N ITRY A OKOLIA [25],
obrazová príloha, tabul’ka 9.1. Všimnite si trojuholníkovú škvrnu na hlavách
oboch býkov. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Obr. 3.2: Slnko s hadom – Egypt a Slovensko. Prvé dva obrázky sú z Egypta.
Prvý predstavuje okrídlené Slnko s dvomi hadmi. na druhom je Slnko
obkrútené hadom. Tretí obrázok je slneˇcný prívesok s obkrúteným haˇ
dom. Prívesok pochádza z „vel’komoravského“ pohrebiska v Cakajovciach
na Slovensku [6]. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

S býˇcou mocou a obetou súvisí najvyšší a jediný slovenský
boh Parom, boh blesku a hromu. V sanskrite slovo param zamená
najvyšší, transcendentný.
39

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 13,
Prokop Cezarenský (r. 551 – 554), (výraz Slovania nahrádzame výrazom Sloväni): „[Sloväni a Anti] uznávajú, že
je len jediný boh, tvorca blesku a pán všetkého, a obetujú
mu býky a rozliˇcné obetné zvieratá. Osud vôbec nepoznajú a vôbec neuznávajú jeho moc nad cˇ lovekom. . . . Ale
uctievajú aj rieky a nymfy a niektoré iné božstvá a pri
obetiach konajú veštby.“

Parom je jediný a najvyšší slovenský boh, tvorca
blesku a hromu.
U nás veštili podl’a býkov kneNdzi. Aj ked’ výraz kneNdz dnes prekladáme ako knieža (svetský vladár), kedysi musel mat’ aj duchovnú
moc. Ako nepriamy dôkaz poslúži fakt, že ked’ po krest’anskom
duchovnom prevrate prevzali duchovnú moc krest’anskí farári, odrazilo sa to aj v ich titule knaz,
ˇ
ktorý pôvodne slúžil pre titulovanie
duchovných. Pôvodný titul kneNdz sa teda rozdvojil na knieža a knaza.
ˇ
Vidíme, že v prípade velebenia posvätných býkov existuje paralela medzi starými Egypt’anmi a Slovanmi. V prípade velebenia
Slnka je to podobné (obr. 3.2).
Je to práve Slnko, kto urˇcuje rytmus života. Podl’a slneˇcných fáz
vedeli naši predkovia, kedy majú zasiat’ žito na pole, kedy majú žat’,
kedy majú plodit’ a kedy rodit’. a tiež kedy majú slávit’ a užívat’ si
dary Zeme. Naši slovenskí predkovia cítili tento prírodný rytmus.
Žili v harmónii s prírodou a nepovyšovali sa nad nu.
ˇ
Už ste si niekedy položili otázku, kto platí za Vaše chyby, za
chyby všetkých l’udí, za omyly všetkých zvierat? Skúste hádat’. Ked’
vybehnete do mesta na trh, no trh je zatvorený, musíte sa vrátit’
domov. Spravili ste chybu, že ste išli na trh. Kto za túto chybu
nakoniec zaplatí? Neviete? Záplatí ju Slnko. Lebo spotrebovanú
energiu musíte doplnit’ potravou, ktorá mohla vyrást’ iba preto, lebo
rastliny dostávali slneˇcnú silu.
Slnko neplatí iba za naše omyly, ale za celé naše konanie. Iba
vd’aka nemu môžu niektorí l’udia zažívat’ luxus v podobe rýchlej
jazdy po širokej dial’nici. Ropa, na ktorej vyrástla naša súˇcasná civilizácia, je iba obrovská podzemná zásobárenˇ miliónroˇcnej sily Slnka.
ˇ
Slnko nám dáva život. Cím
viac slneˇcnej sily máme na použitie, tým
dokážeme lepšie prosperovat’. Preto nie je niˇc dôležitejšie v našom
živote ako práve táto žeravá hviezda. Naši predkovia to vel’mi dobre
vedeli.
40

Slnko platí nielen za všetky naše omyly, ale celkovo
za to, že vôbec môžeme žit’.

3.3

Strom života u iných kultúr

Do slneˇcného svetonázoru zapadá aj koncept stromu života, rodostromu. Tento posvätný strom symbolicky spájal vesmír so Zemou.
Vnímame ho ako akýsi hromozvod, cez ktorý sa do Zeme prenášala
obrodzujúca svetelná sila kozmických telies (obr. 3.3). Hovoríme
najmä o Mesiaci, Veˇcernici (Zorniˇcke, cˇ iže Venuši), a samozrejme
o Slnku, ktoré spolu tvorili svätú alebo skôr svetlú trojicu (obr. 3.4).
Strom života súvisel s veˇcným životom, ako je o tom prerozprávané aj v Biblii. Podl’a Starého zákona strom života rástol v strede
rajskej záhrady a jeho ovocie zabezpeˇcovalo veˇcný život, znovuzrodenie. Biblia d’alej hovorí o stvorení Evy a o ochutnaní zakázaného
ovocia zo stromu poznania dobra a zla, cˇ o vraj spôsobilo l’udskú
smrtel’nost’ a vyhnanie z raja. Celé krest’anské uˇcenie je o návrate
nebohého cˇ loveka, resp. jeho duše, naspät’ do rajskej záhrady.
S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý
zákon, Genezis, 2:8 – 17: „Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj [háj] a tam umiestnil cˇ loveka, ktorého
utvoril. a Pán, Boh, dal vyrást’ zo zeme stromom všetkých
druhov, na pohl’ad krásnym a na jedenie chutným, i
stromu života v strede raja a stromu poznania dobra
a zla. z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovat’ raj,
a rozdel’ovala sa odtial’ a tvorila štyri toky. Meno prvého
je Pišon. To je ten, cˇ o obteká celú krajinu Havilah, kde sa
vyskytuje zlato, a zlato tej zeme je rýdze. Tam sa nachodí
aj bdélium a kamenˇ ónyx. Meno druhej rieky je Gihon. Tá
obteká celú zem Kuš. Meno tretej je Hidekel (Tigris). Tá
teˇcie naproti Asýrii. a štvrtá rieka je Perát (Eufrat). I vzal
Pán, Boh, cˇ loveka a umiestnil ho v raji [háji] Edenu, aby
ho obrábal a strážil. a Pán, Boh, prikázal cˇ lovekovi: «Zo
všetkých stromov raja môžeš jest’. zo stromu poznania
dobra a zla však nejedz! Lebo v den,
ˇ ked’ by si z neho
jedol, istotne zomrieš.»“
41

Obr. 3.3: Strom je prirodzeným hromozvodom nebeských síl do zeme. Autor
obrázku: Blažena Ovsená.

Obr. 3.4: Svätá trojica – Slnko, Mesiac, Venuša. Vl’avo „Kudurru“ z Uru.
Hraniˇcný kamenˇ s vyobrazením Venuše, Mesiaca a Slnka a so znázornením
pohybu „slneˇcnej korytnaˇcky“ po nebeských znameniach. Asi roky 1500
pred n.l.. Vpravo stéla s vyobrazením babylónskeho král’a Nabonida, uctievajúceho Mesiac, okrídlené Slnko a Venušu. Rok 552 pred n.l.. Zdroj [29],
obr. 30 a 32. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý
zákon, Genezis, 3:21 – 24: „[Po tom, ako sa Eva najedla
ovocia zo stromu dobra a zla,] Pán, Boh, urobil Adamovi
a jeho žene kožený odev a obliekol ich. Potom im Pán,
Boh, povedal: «Hl’a, cˇ lovek sa stal ako jeden z nás! Poznal
dobro i zlo. Len aby nenaˇciahol svoju ruku po strome
života a nejedol, a nežil naveky!» a Pán, Boh, ho vykázal
z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba
42

vyhnal cˇ loveka a na východ od raja Edenu postavil
cherubov [okrídlené bytosti] a vytasený ohnový
ˇ
meˇc,
aby strážili cestu k stromu života.“
S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý
zákon, Kniha prísloví, 11:30: „Ovocie spravodlivosti je
stromom života, nespravodlivost’ však uchvacuje život.“
S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Nový
zákon, Zjavenie apoštola Jána – Apokalypsa, 2:7: „Kto má
uši, nech poˇcúva, cˇ o Duch hovorí cirkvám. Tomu, kto
zvít’azí, dám jest’ zo stromu života, ktorý je v Božom
raji [háji].“
Treba mat’ na pamäti, že židia ani krest’ania strom života nevymysleli, iba ho zapísali. Koncept stromu života poznali v rôznych formách mnohé národy, napríklad už vyššie zmienení starí
Egypt’ania (obr. 3.5 a 3.6). Poznali ho aj Asýrˇcania (obr. 3.7) alebo
Lýdovia (obr. 3.8). V prípade Egypt’anov je strom života znázornený
s dvomi bohmi, ochrancami, ktorí mali na hlavách nebeské objekty,
pravdepodobne Mesiac a Venušu. V asýrskom prípade sú tiež pri
strome života dvaja ochrancovia, navyše je nad stromom okrídlené
Slnko. u Lýdov strážili strom života dvaja gryfovia.
Treba si uvedomit’, že pre púštne kmene, medzi ktoré patrili aj
Židia, boli oázy pri vel’kých riekach vyslovene rajskou záhradou,
nieˇcím nevídaným a vytúženým. na polopúštnych kríkoch sa síce
vedeli napást’ ich kozy, no v oázach sa vedeli nabažit’ plodmi
ovocných stromov aj l’udia. Raj (háj) pôvodne nebol v nebeskom
král’ovstve, ako uˇcí krest’anstvo, ale na konkrétnom mieste na Zemi.
Krest’anské uˇcenie potrebovalo zmenit’ predstavu o raji (háji), lebo
na veˇcný život v iracko-sýrskej polopúšti by mnoho l’udí nenalákalo.
Tak vznikol koncept Nebeského král’ovstva, ktoré žiadny cˇ lovek nikdy
na vlastné oˇci nevidel.

3.4

Strom života u Slovákov

Vel’ká cˇ ast’ našej histórie je zakliata v našej reˇci. Pokial’ niekto
ovláda etymológiu, korenoslovie,
ˇ
môže niekedy zo slov odokryt’
dejiny.
V dávnych dobách, ked’ Slováci vyˇcistili nové územie, aby sa
na nom
ˇ
usadili, vždy ponechali v strede dediny vel’ký strom, ktorý
predstavoval posvätný strom, strom života.
43

Obr. 3.5: Strom Išed. Staroegyptský strom života. Všimnite si dvoch bohov,
strážcov a opatrovatel’ov, po stranách. Zdá sa, že reprezentujú Slnko, Mesiac
a Venušu. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Obr. 3.6: Strom Išed. Staroegyptský strom života, vyobrazený na hrobe
egyptského faraóna Thutmosa III. (1479 – 1425 pred n.l.), k´rmi m´rtveho
faraóna potravou. Strom je personifikovaný, nakol’ko má l’udskú ruku, ktorá
podáva m´rtvemu faraónovi jedlo veˇcného života. Autor obrázku: Blažena
Ovsená.

Kedysi sa strom nazýval drevo. V Rusku mu tak hovoria dodnes. Dedina sa po rusky povie derevna,
ˇ cˇ iže miesto okolo stromu.
Slovenské slovo drievny znamená starobylý, dávny, skorší. Súvisí
s cˇ eským dˇríve, resp. ruským drevnij (napr. drevnjaja Rusž). Slovo
drievny možno súvisí s predkrest’anskou dobou, kedy naši predkovia
44

Obr. 3.7: Strom života s asýrskym král’om a okrídlenou bytost’ou ako
strážcom a hnojiˇcom stromu. Symetricky zopakované. Všimnite si okrídlené
Slnko nad stromom. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Obr. 3.8: Tehlový odkvap s dvomi gryfmi, lemujúcimi posvätný strom života.
Asi z Lydie (král’ovstvo v dobe železnej v Malej Ázii, dnešné západné
Turecko), r. 600 – 650 pred n.l.. Odkvapová rúra pôvodne vychádzala
spod stromu. Okolo domu boli viaceré takéto odkvapy. Strom života je
nápadne podobný slovenskému dvojkrížu. Dve okrídlené vtákošelmy, strážiace strom, zase nápadne pripomínajú cˇ eských levov. Všimnite si podobnost’ s erbom Levoˇce (obr. 3.9). Autor obrázku: Blažena Ovsená.

ˇ bolo drievne
velebili stromy (drevá). Vel’ké stromy boli starobylé. Co
(stromové), mohlo byt’ starobylé. Niektoré etymologické slovníky
vidia spojitost’ slov drevo a drievny (skorší), iné ju zavrhujú.
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
[10], str.
109: „dˇríve – adverbium s viz komparativní (staroˇceské
dréve z praslovanského *drev-je : dˇrevní (archaismus viz
to.). Cirkevnoslovansky drevlje (drevžnż), rusky drevnij.
Jen slovanské; snad srrovnej stindické dhruv¯a- ‘stálý’,

45

¯
litovsky drutas
‘silný’; prapˇríbuzné dˇrevo (srovnej tam
nˇemecky treu).“
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
A SLO [11], str. 99: „dˇríve – slovensky driev: staroˇcesky dˇrevní nˇekdejší, dávný, bývalý, dˇréve (pak i -ie) 1° cˇ asnˇeji, prius, 2° kdysi, olim; novoˇcesky dále dˇrívˇejší, odtud dˇrívˇejšek (zkráceno východoˇcesky za Jg.: proti
dˇrívku), nejdˇríve. Slovensky náˇreˇcovˇe driev drú drej driel
naj(drielej) (l asi východoslovensky z ukrajinˇciny?). – Staroslovˇensky drev(l)žnż,
´ drevlje, polsky drzewiej, staropolsky drzewiejszy, rusky drévnij, drévle, ukrajinsky drevle; srbochorvátsky staro-drevan starobylý. Podivný je význam
slovinského drevi dnes veˇcer (o nastávajícim veˇceru!). –
Praslovansky drev(l)žnż)
´ a dre´ve, slova málo jasná (byla
spojována s dˇrevo, což nevyhovuje!). Pouhá domnˇenka:
¯
kdyby latinské dudum
‘dávno, dˇríve, pˇredtím, prve’ bylo
¯
z durum
(druhé d za r asimilací k prvému; d za r býva
¯
¯
i jindy: crudus
syrový proti indickému krurát/v), bylo
by to *deu-r-om. Obdobné *deu-r-, uznáme-li pˇresmyk v
*dreu-, by bylo nejprve základem adjektiva na -žnż); v
nˇem eu bylo pˇred samohláskou, dalo tedy -ev; odtud
-ev- i v komparativu (kde stálo pˇred *-jes-). Význam
komparativní je tu jistˇe starší, význam ‘kdysi’ mladší.“
VENSKÉHO

Podl’a toho, aký druh stromu v obci rástol, dostala obec aj meno,
napríklad Vrbové, Jablonové, Buková, Brezany, Lipany, Dubnica, Jasenica,
Hrušov alebo Topol’ˇcany. Prakticky od každého stromu, na aký si
spomenieme, nájdeme na Slovensku odvodenú dedinu.
Strom života sa preniesol aj do erbov mnohých slovenských obcí.
Ide najmä o zobrazenie stromu s dvomi nebeskými objektmi, väˇcšinou Mesiacom a hviezdou (Venušou), prípadne so Slnkom (obr. 3.9).
Tieto stromy boli náboženským symbolom. Kedysi sa Slováci
nechodili modlit’ do kostola, ale k tomuto stromu života v strede
dediny. Prípadne chodili do posvätného hája, v ktorom rástli posvätné
stromy. Pri takom vel’kom strome sa potom konali obecné snemy,
náboženské obrady, ale aj vol’ba predstavitel’ov obce alebo kniežat’a.
Ked’ sa postavíme pod nejaký strom, za ktorý práve zachádza
Slnko, v jednej cˇ arovnej chvíli, spravidla napoludnie, ked’ je Slnko
najvyššie nad obzorom, to Slnko presvitá cez korunu, takže vyzerá,
akoby bolo na strome ukrižované. Pekne je to vidno najmä v zime,
ked’ na stromoch nie sú listy.
46

Obr. 3.9: Erby niektorých slovenských obcí. Podobnost’ s vianoˇcným stromcˇ ekom nie je náhodná. Koláž spracovala: Blažena Ovsená.

Máme za to, že práve v tomto momente, ked’ Slnko svieti cez
korunu stromu, zostupuje obrodzujúca moc Slnka cez strom do plodov a korenov
ˇ a odtial’ do zeme k m´rtvym. Reflexiu tohoto symbolu
stromu s ukrižovaným Slnkom možno vidiet’ v dnešných keltských
krížoch (obr. 3.10).
L IPA DREVO ŽIVLJENJA [28], str. 8: „V spisoch cirkevných otcov ako typický symbol sa objavuje v tejto súvislosti kríž v podobe stromu. Jeho význam: Kristov kríž
nám vráti raj [háj] a ten kríž je strom, ktorý Hospodin
ukázal Adamovi v strede raja [hája] . . . Ako skutoˇcný
strom veˇcného života a Máriu ako krajinu v raji [háji]
oslavujú Krista sv. Ján z Damasku [*675 – †749] a niektorí cirkevní pisatelia. Krest’anský strom života je cˇ asto
úplne stotožnený s krížom a v tejto funkcii predstavuje
mocné znamenie, ktoré dáva a udržuje život. V raných
fázach krest’anstva sa kríže cˇ asto predstavujú v podobe
stromov.“
Aby Slováci omylom nest’ali posvätný strom, pred každým rúbaním vykonávali obrady, v ktorých žiadali stromy o povolenie alebo
odpustenie.
Krest’ania práve naopak, posvätné stromy bez milosti rúbali,
aby zniˇcili pôvodné náboženstvo. Cyril sám tridsat’trikrát zat’al
do jedného posvätného duba. na miesta posvätných stromov potom
47

Obr. 3.10: Pôvodne starokeltský, dnes už „krest’anský“ kríž. Slnko ukrižované na kríži. Krest’ania si kríž st’a symbol posvätného stromu veˇcného
života privlastnili. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

krest’anská cirkev nastavala kostoly s cudzorodým Ježišom na kríži.
Jednalo sa vlastne o násilný náboženský prevrat a duchovnú
diktatúru, ktorá vzdor trestala zhabaním majetku a predaním
do otroctva.
Slovenský dvojkríž, reprezentujúci posvätný strom života, je
s Cyrilom a Metodom absolútne nezlúˇcitel’ný. Zobrazovat’ ich
spolu je dehonestáciou úbohých posvätných stromov.
Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M ETODA [9],
Život Konštantína Cyrila, kap. XII., str. 59: „Bol však
vo fulskom národe vel’ký dub, zrastený s cˇ erešnou,
ˇ
pod
ktorým sa konali obete. Nazývali ho menom Alexander
a nedovolili, aby ženské pohlavie k nemu pristúpilo, ani
k jeho obetám. . . . [Cyril pohanom povedal:] «. . . Tak aj vy,
cˇ o sa klaniate stromu, úbohej veci, urˇcenej na ohen,
ˇ ako
uniknete veˇcnému ohnu?»
ˇ
. . . A . . . [Cyril], rozkázal im
zot’at’ strom a spálit’ ho. I poklonil sa staršina, pristúpil
k nemu a pobozkal evanjelium. Takisto i všetci ostatní.
Nato prijali od Filozofa [Cyrila] biele sviece a za spevu
šli k stromu. A Filozof vzal sekeru a tridsat’tri ráz zat’al
a kázal všetkým rúbat’, vykorenit’ ho [posvätný dub]
48

a spálit’. Hned’ v tú noc Boh zoslal dážd’. a s vel’kou radost’ou chválili Boha a Boh sám sa z toho vel’mi radoval.“
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], Z vel’komoravského zákonníka, Tzv. Zakon sudnyj l’udem, Súdny
zákonník pre svetských l’udí, str. 67: „. . . svätý Konštantín
[Cyril] . . . ustanovil . . . : Každá dedina, v ktorej bývajú
pohanské obete a prísahy, nech sa so všetkým imaním
odovzdá chrámu božiemu. Ktorá má pána a ten v tejto
dedine koná obete a prísahy, nech je predaný [do otroctva] so všetkým svojím majetkom a cˇ o sa ut´rži, nech sa
dá chudobným. . . . XV. Kto má dve ženy, nech odoženie
[do záhuby] mladšiu (neskoršiu) i s det’mi a nech je
bitý, pôst (má) sedem rokov. . . . XXIII. Kto z vojakov
zjavne zaprel svätú našu krest’anskú vieru, ked’ sa vráti
do svojej krajiny a mesta, nech je odovzdaný cirkvi [na
potrestanie].“

Cyril sám tridsat’trikrát zat’al do jedného posvätného
duba.
Historické záznamy naznaˇcujú, že „Svätý“ Cyril bol
niˇcitel’om prírody.
Slovenský dvojkríž, reprezentujúci posvätný strom
života, je s Cyrilom a Metodom absolútne nezlúˇcitel’ný.
Krest’anstvo sa u nás presadilo násilným náboženským prevratom a duchovnou diktatúrou.
Slováci, ako aj západní Slovania vo všeobecnosti majú za posvätný strom lipu (obr. 3.11). Lipa je pre nich stromom života. Pri
nej sa stretával l’ud, aby pod vedením župana prerokoval obecné
záležitosti. Pri nej sa viedli prvé tance pre dedinskú mládež. V l’udových povestiach sa lipa predstavuje ako strom poskytujúci útoˇcisko
spravodlivým l’ud’om.2
2 Vid’

V ENETI , PRVÍ STAVITELIA EURÓSPKEJ KOMUNITY [7], str. 154.

49

Obr. 3.11: Bojnická lipa má viac ako 700 rokov. Je štátom chránená od r. 1962.
ˇ
Podl’a historickej povesti lipu zasadil Matúš Cák
Trenˇciansky v roku 1301,
ked’ zomrel Ondrej III., posledný král’ z rodu Arpádovcov. Poˇcas svojho
pobytu na Bojnickom zámku držiaval pod nou
ˇ
král’ Matej Korvín král’ovské
snemovanie. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

U nás sa popularita lipy odrazila v pomenovaní regiónu Liptov.
V Nemecku je to Leipzig, Lipsko, kde žili Polabskí Slovania. Blesky
však najviac prit’ahuje dub, Paromov strom.

Slováci majú za posvätný strom lipu.

3.5

Posvätné háje

Už Vás niekedy niekto poslal do hája? Ak áno, tak Vám v skutoˇcnosti želal smrt’, lebo Vás posielal na staroslovenský cintorín.

Ked’ Vás niekto posiela do hája, posiela Vás vlastne
na staroslovenský cintorín.
50

Slováci kedysi pochovávali m´rtvych do posvätných hájov, lesíkov.
Posvätný háj bol slovenským ekvivalentom biblického raja, Edenu.
V svätohájoch rástli posvätné stromy života, ktoré boli hájené, cˇ iže
chránené.
Slováci svojich m´rtvych najskôr spal’ovali, neskôr vplyvom krest’anstva pochovávali.
Na základe cˇ lánku P OHREBISKO VEL’KOMORAV[6] máme istú predstavu o pochovávaní
do posvätných hájov. Za príklad poslúžilo odokryté pohˇ
rebisko v Cakajovciach,
obci asi 10 km severne od Nitry,
na vyvýšenine s chotárnym názvom Kostolné.
Na tomto kostrovom pohrebisku pochovávali medzi
9. – 12. storoˇcím. na ploche 12000 m2 archeológovia preskúmali vyše 700 hrobov, ktoré boli v nepravidelných radoch miestami prerušované prázdnymi plochami, ktoré
sú „najpravdepodobnejšie stopami po mohutných stromoch, vysadených na ploche cintorína“.
Hroby boli pôvodne oznaˇcované násypmi z hliny,
takže sa dali rozoznat’ aj po mnohých rokoch.3 Jamy boli
h´lbene do h´lbky 2 metre, neskôr menej. V 11. stor. iba
40 – 50 cm, asi kvôli zhoršenej ekonomickej situácii. Dno
jamy bývalo sporadicky vystlané slamou alebo vyložené
doskami.
Orientácia hrobov bola v smere Z–V (hlavou na západ), aby ked’ sa m´rtvi prebudia, cˇ elili vychádzajúcemu
Slnku – symbolu života. Zaujímavé je, že nadpoloviˇcná
väˇcšina pochovaných ležala v smere SZ–JV, alebo SSZ–
JJV, podl’a toho, kde v denˇ pohrebu vychádzalo Slnko.
Najväˇcšia úmrtnost’ bola v jarných a jesenných mesiacoch. Niektoré hroby boli orientovane opaˇcne, hlavou
smerom na západ. Išlo o bohatšie hroby, asi vyššej spoloˇcenskej triedy.
V hroboch sa nachádzali rôzne šperky a milodary,
ktorými pozostalí zomrelého vybavili na posmrtný život. Nebohý mal pri sebe hlinenú vypálenú nádobu,
vyhotovenú na hrnˇciarskom kruhu, do ktorej dostal varené jedlo. Obˇcas jedlo vložili do drevených vedierok
s kovovou obruˇcou. Staroslovenský zvyk, klást’ nádoby
s jedlom, sa u nás zachoval do konca 10. storoˇcia.
SKÉHO L’UDU

3 Všimnite si, že hrob dodnes korenoslovne
ˇ
súvisí so slovom hrb, kopˇcek. Mohylovitý
hrobový násyp by vysvetl’oval pôvod takéhoto pomenovania.

51

O dlhom pretrvávaní pohanských obradov svedˇcia
nálezy kostí hydiny, slepaˇcích vajíˇcok a uhlíkov z ohniska, na ktorom sa varila pohrebná hostina. Koncom
10. stor. sa prejavuje cirkevný vplyv a poˇcet milodarov
ubúda.
Okrem iných ozdôb našli sa tam aj prívesky lunicovitého tvaru, napr. Slnko obtoˇcené hadom (obr. 3.2).

Slováci sa otáˇcali k Slnku.
Staroslovenským zvykom
do hrobu nádobu s jedlom.

bolo

dávat’

m´rtvym

Pohanské obrady u nás pretrvávali dlhú dobu po
pokrest’anˇcení.

3.6

Znovuzrodenie na zimný slnovrat

Znovuzrodenie u našich predkov súviselo so zimným slnovratom,
cˇ o je obdobie Vianoc, Svätých Nocí. Vtedy sa nerodí Ježiš, ale nové
Slnko, ktoré od tohoto dna
ˇ rastie, pribýva a pribúda4 . Nastáva obroda
sveta a prírody. Podl’a nášho názoru naši predkovia verili, že sa v
tento cˇ as aj m´rtvi znovuzrodia.
Ked’že noc je vtedy najdlhšia v roku, tak aj hviezdne objekty
na noˇcnej oblohe svietia najdlhšie na strom života. V túto posvätnú
magickú noc najviac hviezdneho žiarenia prejde cez posvätný strom
do jeho plodov. V túto noc strom zakvitne, zarodí, vyraší.
Posvätné stromy potom k´rmia m´rtvych týmto posvätným jedlom,
ako je to znázornené na hrobe egyptského faraóna Thutmosa III.
(obr. 3.6). M´rtvym to zabezpeˇcuje znovuzrodenie a nesmrtel’nost’.
Zosnulí, ktorí v hájoch hajajú, sa prebudia. Žiara z plodov v nich
vykreše5 nový ohen.
ˇ Ten ich vzkriesi a vráti do ich tiel svetlo života.
Týmto cˇ inom l’udia povstanú z m´rtvych a budú žit’ veˇcne.
4 Všimnite si podobnost’ týchto slov so staroslovenskými menami Rastislav, Pribyslav, Budislav. Staroslovenské mená súvisia s drievno-slneˇcným náboženstvom.
Menám sa budeme venovat’ v samostatnej kapitole.
5 Všimnime si súvis so slovom vzkriesit’.

52

Dodnes túto mytológiu oslavujeme komerˇcným spôsobom —
vianoˇcným stromˇcekom s rozsvietenými hviezdami. Namiesto plodov veˇcného života máme vianoˇcné gule a salonky. Kedysi sa l’udia
obdaruvávali jedlom, dnes materiálnymi darˇcekmi. Pôvodný význam stromˇceka zanikol a nahradil ho ten krest’anský. Darˇceky teda
nenosí Ježiško, ani dedo Mráz, ale vyplodí ich samotný vianoˇcný
stromˇcek. V skutoˇcnosti máme v štátnom znaku práve vianoˇcný
stromˇcek.

Obr. 3.12: Strom života. Žilinský znak. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Darˇceky nenosí Ježiško, ani dedo Mráz, ale vyplodí
ich samotný vianoˇcný stromˇcek.
Slováci majú v štátnom znaku vianoˇcný stromˇcek.
Vianoˇcný stromˇcek kedysi dával plody nesmrtel’nosti
ako dary.
O vianoˇcnom znovuzrodení (prebudení) prostredníctvom stromu
života, konkrétne lipy, hovorí napríklad slovinská povest’ o legendárnom král’ovi Matejovi a jeho vojsku. Pravdepodobne ide o refleˇ
xiu uhorského král’a Mateja Korvína (*1443 — †1490) a jeho Cierneho
53

pluku tvoreného z bývalých Jiskrových a bratríckych bojovníkov.
Matej Korvín (po slovensky Havran) bol nielen uhorským král’om,
ale aj rakúskym vojvodom a cˇ eským král’om. Dobyl aj oblasti historického južného Rakúska, ktorého súˇcast’ou bolo dnešné Slovinsko.
Ako jeden z mála uhorských panovníkov sa Matej uchoval v pamätiach a povestiach ako dobrý, ale pohanský král’. Štúrovský básnik
Andrej Sládkoviˇc ho pozitívne vykreslil v básni Detvan.
Ak bol král’ Matej Korvín pohanským král’om a ak obl’uboval
zasadanie pod lipou, ako sme spomenuli už skôr, nie je to dôkaz
toho, že strom života naozaj súvisí skôr s pohanstvom?

V ENETI , F IRST B UILDERS OF E UROPEAN C OMMU [7], str. 154: „Lipa je tiež prítomná v povesti
o Král’ovi Matejovi. Matej je personifikáciou slovinskej
histórie, odrážajúcej l’udové názory na život a koneˇcné
spasenie.
Matej bol dobrý, ale pohanský král’. Bol mocný
vladár a vít’az nad mnohými protivníkmi; jeho úspech
z neho spravil povýšenca a dokonca rebelanta voˇci Bohu.
Za trest bol jeho pluk porazený na bojovom poli. Král’
zostal len s tol’kými vojakmi, kol’ko sa ich mohlo ukryt’
v tieni lipového stromu, a nakoniec ich všetkých zakryla
hora. od toho cˇ asu spia v jaskyni pod horou.
Raz však príde doba, ked’ lipa vyrastie pred jaskynou
ˇ
a rozkvitne o polnoci poˇcas vianoˇcného veˇcera6 . Král’
Matej sa potom prebudí a povstane7 a vytasí svoj meˇc
a zobudí svojich vojakov. Potom budú bojovat’ proti
nepriatel’ským vladárom; lipová vôna
ˇ unášaná teplým
vetrom povzbudí bojovníkov a vylieˇci zranených. Král’
Matej v tomto boji zvít’azí a po výhre na bojovom poli
bojovníci uzavrú mier pod tým lipovým stromom, ktorý
má sedem kmenov
ˇ (ktoré za tú dobu už vyschli).
Na túto lipu Matej zavesí svoj štít a strom sa opät’ zazelená. Odvtedy bude trvat’ zlatý vek pre celé l’udstvo.8
NITY

6 Strom

života rozkvitne poˇcas magickej (najdlhšej) noci, na zimný slnovrat.
si podobnost’ slov so staroslovenskými menami Budislav, Stanislav,
ktoré súvisia s drievnym zm´rtvychvstaním.
8 Ked’ rozkvitne strom života, l’udia budú mat’ veˇ
cný život. Preto nastane zlatý vek
pre l’udstvo.
7 Všimnime

54

Na tejto povesti nachádzame, okrem samotného lipového stromu, d’alšie symboly: lipový tienˇ ako Božie
požehnanie; južný teplý vietor ako symbol Svätého Ducha, ktorý rozpúšt’a všetky zlé a hriešne konania; štít ako
obrana viery, od ktorej sa odrážajú šípy pokušenia. . . “

3.7

Plodenie na letný slnovrat

Letný slnovrat je najväˇcší pôvodný slovenský sviatok, sviatok
plodnosti. Je to Svätý den,
ˇ Vel’ký den,
ˇ lebo svätý = vel’ký. Dnes tento
denˇ nazývame pokrest’anˇceným názvom Svätojánsky den.
ˇ Niekde sa
nazýva aj Vajan.
S VÄTOJANSKÉ
OHNE
NA
S LOVENSKU
[12]:
„[Svätojánske ohne] majú tu [na Slovensku] podl’a
krajov rozliˇcné názvy ako: Ohne Svätojanské, Pálit’ Vajana,
Vajano, Vajanuo, Vajanka, Vajanok, niekde volajú ich aj
Turícami. Vajano rozložené na Va- a Jano znamená: svätý
alebo svetlý Jano (podobne ako Va-noce znamenajú
sväté, svetlé noce)9 . vo východných župách Slovenska
majú tieto ohne meno: Sobotky v Radome v Šariši:
Sobutky, v Markušovciach v Spiši: Sobotaˇcky, v Pol’sku:
Sobotky. Ján pochodí z hebrejˇciny: Jechochanan, t. j. Bohdan;
od toho je aj v nemˇcine: Johannes. Názvu Ivan užívajú
menovite pravoslavní Slovania a Mad’ari; tak majú
Srbi: Ivan-dan a Mad’ari: Szent Iván napja (denˇ sv. Ivana,
aˇckol’vek Jána volajú ináˇc Jánoš). Sobotky jedni odvodzujú
od hebr.: Sabbat – sviatok, iní od soviet – shromaždenie
(congressus), diminut, sovietky – sobotky.
U Juhoslovanov ohne letného slnovratu volajú sa:
Kresi, od cˇ oho i mesiac jún zovie sa tam Kresník. V
Dalmácii tieto ohne nazývajú sa Lietska Koleda alebo Veliká
Koleda, ktoré zapal’ujú sa na návrší Koledíšt’. na Rusi zovie
sa Kupalo, pod ktorým menom rozumie sa tam i boh
úrody zemských plodín. . . “
9 Podl’a nášho názoru súvisí va- s nemeckým weihe (ˇ
cítaj vaje) – svätenie, podobne
ako Vianoce sú z nemeckého Weih-nachten (Sväté Noci).

55

Letný slnovrat je vskutku vel’kým dnom,
ˇ
lebo kým na zimný
slnovrat je najdlhšia noc v roku, na letný slnovrat to isté platí zase
o dni. Slnko svieti najdlhšie v celom roku a má najväˇcšiu životodarnú
a oplodnovaciu
ˇ
moc. V tento magický denˇ vyžaruje najväˇcšiu žiaru.
Poˇcas slávnostného obradu letného slnovratu Slováci prijímali
slneˇcnú sálavu (slávu). s rukami pokrˇcenými do tvaru písmena W
(takzvaný orant), v žiari umývali svoje telo a dušu.
Všimnite si, že sln-ovrat súvisí s obratom, obradom, ale aj s obrodou.
Myslíme si, že slovo obrad súvisí s prechodom Slnka (jeho obratom)
ponad obradný predmet, cˇ ím ho posvätí svojou žiarou, svetlom.
Tým obradným predmetom mohli byt’ obetné jedlá, posvätný býk,
prípadne posvätný strom. Poˇcas zimného slnovratu sa strom života
posväcuje Masiacom s Venušou, na letný slnovrat zase Slnkom. Tieto
nebeské objekty reprezentujú ochrancov, bohov, ktorí sa o strom starajú a hnoja ho – podobne ako na nákresoch egyptských, asýrskych
alebo lýdskych (obr. 3.5, 3.7, 3.8).

Poˇcas zimného slnovratu sa strom života posväcuje
Mesiacom s Venušou, na letný slnovrat zase Slnkom.
V denˇ letného slnovratu sa venˇcili chlapci aj dievˇcatá. z pol’ných
kvetov plietli vence a potom si ich kládli na hlavu. Vence reprezentovali slneˇcný kotúˇc, symbol svätosti, cˇ istoty, vel’kosti. Existovali rôzne
variácie tohoto zvyku.
Dievˇcatá mohli vyjadrit’ svoje sympatie chlapcom podarovaním
svojho venˇceka. Prípadne ich hádzali do rieky, aby podl’a toho, kedy
ˇ
sa zachytí o breh, urˇcili, kedy sa vydajú. Cím
d’alej doplával, tým
dlhšie to malo trvat’. Ak sa potopil, bolo to zlé znamenie.
Ked’ nebolo poruke rieky, robili iné variácie, napr. hádzali vence
na strechy domov a podl’a toho, o kol’ko šindl’ov sa zosunuli, o tol’ko
rokov sa mali vydat’.
Na Svätý denˇ sa pálili vatry. Ohenˇ sa zapálil cˇ istým spôsobom,
kresaním pomocou kremena,
ˇ ociel’ky a práchna, prípadne trením
dvoch driev o seba. Muselo sa jednat’ o dubové drevo, pretože
práve dub sa svojou mohutnost’ou zo všetkých stromov najˇcastejšie stával terˇcom Paromovho blesku.
Chlapci a dievˇcatá potom preskakovali tieto sväté ohne. Niekde
preskakovali vatru len chlapci, inde aj dievˇcatá. L’udia verili, že ak
si poˇcas skoku ponad ohenˇ nieˇco zaželajú, splní sa im to. Ich želanie
však muselo zostat’ utajené.
56

S VÄTOJANSKÉ OHNE NA S LOVENSKU [12]: „U korutánskych Slovincov Krešov ohenˇ zapal’uje panna. Názov
tento u Horvátov: Kreš, Kris; u Srbov: Krijes vznikol asi
z toho, že ohenˇ na oslavu letného slnovratu zapal’oval sa
kresaním10 .“

Veˇcer pred týmto sviatkom museli l’udia uhasit’ všetky ohne v
domoch. na druhý denˇ chlapci poroznášali po domoch nový cˇ istý
ohen.
ˇ
Na Svätý denˇ sa tiež venˇcili rohy rožného dobytka. Symbolika
má možno spojitost’ so staroegyptským býkom Hapim, ktorý mal
medzi rohmi slneˇcný kotúˇc.
Myslíme si, že veniec na býˇcich rohoch súvisí s plodením.
Býky symbolizovali hory, po ktorých hory dostali aj mená.
Hory sú tury. Turiec sa nenazýva Turcom podl’a nejakého dobytka,
ktorý by sa tam kedysi pásol, ale podl’a vysokých hôr, ktoré ho
zo všetkých strán obkolesujú. Menovite hovoríme o Malej a Vel’kej
Fatre. Tury sú v skutoˇcnosti skalnaté hory, ktoré nie sú pokryté
lesmi. Je to slovo, ktorého význam sme už zabudli. Vid’ dedina
Turie smerom zo Žiliny do Rajca, v ktorej sa nachádza Turská skala.
Myslíme si, že práve kvôli tej skale sa dedina nazýva Turie. Podobne
v Starej Turej je skalná vyvýšenina, hoci v širokom okolí niet žiadnych
skalných útvarov.
Hory sa cˇ asto nazývali podl’a kráv, býkov, turov, zubrov, niekedy
aj koní. Karpaty sú kravské chrbáty, Roháˇce sú kravské rohy, Krivánˇ
ˇ
súvisí etymologicky s kravou, Zuberský vrch v Železných horách (CR),
prípadne dedina Zuberec pod Roháˇcmi alebo vrch Zobor11 nad Nitrou
súvisia so zubrom, v´ršava znamená v sanskrite býk, chrib v ruštine
znamená (konský, ale aj l’udský) chrbát12 , Velestúr súvisí s turom

10 Podl’a nášho názoru, názov Kreš, resp. Kris, môže súvisiet’ s bohom Chorsom,
bohom Slnka, ktorý sa spomína v Nestorovej Povesti dávnych cˇ ias, rok 980: „A postavil
na návrší za opevneným dvorcom modly: dreveného Perúna so striebornou hlavou
a zlatými fúzmi; aj Chorsa, i Dažboga, Striboga, i Simargla, i Mokoš.“
11 Podl’a iných historikov, ako sme už spomenuli skôr, je Zobor nazvaný podl’a zboru
mníchov, ktorí na vrchu mali kláštor.
12 O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 80: „Prirodzene, že prvotne iba chrbát
zvierat, lebo iba u zvierat’a je chrbát navrchu, hore.“

57

a Tatry13,14 sú po latinsky Turtury15,16 , skalnaté hory, ale pretože sú
naozaj vel’ké, tak je názov tur zdvojený. Aj Ural môže byt’ nazvaný
podl’a kráv. Urus znamená po latinsky tur.
Teraz si trochu zafantazírujeme. Ked’ k nám Cyril s Metodom ako
prvé priniesli preložené Jánove evanjelium, nemusela to byt’ náhoda.
Formulku o vzniku sveta, ktorou sa zaˇcína Jánove evanjelium, mohol
Ján zapoˇcut’ v Byzancii od Slovänov, ktorí tam vtedy mohli žit’ alebo
len cestovat’, a pre ktorých mohla byt’ základnou pouˇckou slovenskej
viery o vzniku sveta. Ján ju potom mohol zabudovat’ do krest’anského uˇcenia, a tak sa nám mohla zachovat’ až do súˇcasnosti.

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Evanjelium podl’a Jána, Prológ, 1, 1 – 4, str. 1390: „Na poˇciatku
bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.
Ono bolo na poˇciatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho
a bez neho nepovstalo niˇc z toho, cˇ o povstalo. V nom
ˇ
bol
život a život bol svetlom l’udí. a svetlo vo tmách svieti
a tmy ho neprijali.“

Táto pouˇcka však pôvodne mohla zniet’ ináˇc a iba v slovenˇcine
má aj druhý význam.
Iba v slovanských jazykoch má podstatné meno slovo korenoˇ
slovný a duchovný súvis so slávou. Sláva korenoslovne
ˇ
a duchovne
zase súvsí so Slnkom. Slávu môžeme vnímat’ ako slneˇcnú sálavu,
slneˇcné žiarenie, slneˇcné životodarné svetlo.
13 Aj Slovinci majú svoje „Tatry“. Volajú sa Taury a sú tiež Vysoké a Nízke, po
nemecky Hohe und Niedere Tauern. V ENETI , F IRST B UILDERS OF E UROPEAN C OM MUNITY [7], str. 161: „France Bezlaj (Ljubljana) poskytol svoje zistenia ohl’adom
mena Ture; pôvodné meno bolo Turje, ktoré stále ma bežný význam v slovinˇcine.
Neskôr ho nemeckí osadníci zmenili na Tauern. Urban Jarnik, korutánsko-slovinský
zaznamenávatel’ l’udových tradícií, uviedol význam v minulom [19.] storoˇcí ako
„stark ableitiger Hügel“, to jest prudko zvažujúci sa kopec.“
14 Po správnosti by sa naše Tatry mali nazývat’ nie Vysoké a Nízke, ale Vyšné a Nižné,
resp. Horné a Dolné, z pohl’adu povodia Váhu, resp. svetových strán.
15 V tomto prípade sa nestotožnujeme
ˇ
s vysvetlením Šimona Ondruša, ktorý v [13],
na str. 62 odvodzuje Tatry zo zdvojenia korena
ˇ tor- vo forme sekat’, rúbat’ na tortor, resp. tor-tr, po 8. st. tratr-, a po zániku prvého r z Tratra na Tatra. Anonymný
notár král’a Bela na konci 12. st. zaznaˇcil v legendárnej latinsky písanej kronike Tatry
výrazom Turtur.
16 Všimnite si anglické slovo tartar, c
ˇ o znamená (zubný) kamen.
ˇ

58

Podl’a nášho názoru Býk korenoslovne
ˇ
a duchovne súvisí s Bogom, Bohom. Býk = Bog. Dá sa to vidiet’ cez prepojenie so slovom
bohatý, ktoré korenoslovne
ˇ
súvisí s Bohom, ale aj s býkom. Bohatý
znamená býkatý, to jest ten, kto má vel’a býkov. Porovnajte strom
bohato zakvitol a strom bujne zakvitol. Aj slovo bujne vo význame bohato
súvisí cez slovo bujak so slovom býk.
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
, str. 82:
„býk (cirkevnˇeslovansky bykż), všeslovanské : býkov-ec
. . . Zvíˇre «silné, funící», srovnej buˇceti, bouˇre a bujný; viz i
vˇcela. Srbochorvatský druhotvar bak asi z it. bacca, ‘kráva’
(latinsky vacca).“
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
, str. 81:
„buh
˚ (staroˇceské bóh, buoh) z praslovanského bogż
‘dárce, Buh’
˚ a též ‘údˇel, majetek’, srovnej bohatý : bohynˇe, atd’. . . . Srovnej staroindické bhagas ‘dárce, Pán’, staroiránske baga ‘Buh’
˚ (novopersky bagh) . . . staroindické
dále bhagas ‘bohatství, štˇestí’, staroiránske bažaiti ‘udílí’
(a srovnej i rˇ ecké fagein ‘jísti’!). «Buh»
˚
puvodnˇ
˚
e tedy
bytost, která poskytuje bohatství, moc, zdraví, výživu
a štˇestí. . . . “

Ján Kollár v S TAROITALII SLAVJANSKEJ [26], str. 22, tiež naznacˇ uje, že boh a býk sú jedna a tá istá vec. vo svojom diele sa pokúša
dokázat’, že Slovania obývali dávnu Itáliu. Aj ked’ je jeho práca
historikmi hodnotená ako fantazmagória, predsa sú v nej neoˇcakávane brilantné postrehy. Žial’, jeho tvrdenia o význame napríklad
indických slov muri alebo ostem st’a býka sa nám nepodarili nezávisle
overit’.
S TAROITALIA SLAVJANSKÁ [26], str. 22: „Od tur povstalo i naše turak zkrácenˇe trak (=paprsek), a sturela
stˇrela. Tak ind. muri (=bos) slav. marha mrcha (=hovado)
a mir (svˇetlo svit svˇet vesmir) mier mies-íc mensis.
Proto ve mnohých rˇeˇcech jméno tura, býka, vola, krávy
pozustalo
˚
posud ku poznaˇcení boha; tak srov. lat. vacca
a slav. bak býk buh;
˚ tak stádo stádník (býk) a suzdal.
stod (buh);
˚
tak ind. ostem (=bos) a mad’. isten (=buh).
˚
– z tohoto se mnozí úkazové v životˇe a v náboženství
starobylých národu˚ vysvˇetliti dají: nebo idea tato o ctˇení
hvˇezd pod obrazem tura, jako v Indii zanikla, tak odtud
59

ˇ
pˇrešla a rozšíˇrila se do Cíny,
kde Ur-Tur, do Persie kde
Mitra, Asirie a Babylonie kde Bal17 , do Egypta kde Apis,
ˇ um
Osiris, Isis, ku Phoeniˇcanum
˚ kde Lunus, k Rek
˚ kde
Dirka, Jupiter co tur, ctˇeni byli. Poslední obraz, Jupiter v
podobˇe vola a Europa na nˇem sedící, muže
˚ se považovati
co most a pˇrechod této idei z Asie do Europy, jmenovitˇe
do Italie. Proto pˇreveliký, snad nejmnožnejší poˇcet staroitalských mincí, ovšem i jiných pˇredmˇetu,
˚ k. p. chrámu,
˚
oltáˇru,
˚ palácu˚ a stˇen ozdoben jest orazem Slunce, Apolla,
Baccha aneb jejich symbolem teletem, volem, býkem,
zubrem, urem, turem rozliˇcného vˇeku, pohlaví a druhu,
v rozmanitých postavách a tváˇrnostech.“
Ešte jedna indícia napovedá, že boh = býk.
Slovenskému bohovi hromu a blesku Paromovi zodpovedá germánsky boh Thor, cˇ iže tur, býk. Thor je germánsky boh vo význame
býk.
Ked’ teraz v Jánovom evanjeliu nahradíme slovo slávou a Boha
Býkom, dostaneme naozaj zaujímavý a zmysluplný výsledok.
Jánove evanjelium po zámene slovo → sláva a Boh →
Býk: „Na poˇciatku bola Sláva [slneˇcné žiarenie] a Sláva
[slneˇcné žiarenie] bola u Býka a tá Sláva bola Býk [slneˇcný
býk]. Ona bola na poˇciatku u Býka [východ Slnka nad
horami-turmi]. Všetko povstalo skrze neho [posvätného
Býka] a bez neho nepovstalo niˇc z toho, cˇ o povstalo. V
nom
ˇ
bol život a život bol svetlom l’udí. a svetlo vo tmách
svieti a tmy ho neprijali.“
Ked’ každé ráno slneˇcný kotúˇc vychádza nad horami-turmi,
zobrazuje sa nám na obzore obraz posvätného býka so slneˇcným
kotúˇcom medzi rohmi. Slnko sa takto každé ráno rodí z hory, z Býka.
Slnko je jediným synom hory, Býka. Každý veˇcer Slnko zapadne za
horu, Býka. Slnko zomrie, aby sa na druhý denˇ ráno znovuzrodilo
a vystúpilo na nebesia. Uctievanie posvätných býkov je symbolizmom uctievania vychádzajúceho Slnka nad horami-turmi.
V tejto verzii pouˇcka hovorí, že náš svet vznikol po východe Slnka
nad horou (Býkom). Slneˇcný býk vtedy osvietil (oplodnil) slneˇcným
svetlom (Duchom Svätým, Svetlým) celú Zem, Matku Kravu, a ona
zaˇcala rodit’, cˇ ím vznikol život na Zemi (obr. 3.13).
17 Porovnaj s c
ˇ eským vul
˚ alebo anglickým bull, býk – pôvod možno ešte z keltštiny(?)

60

Obr. 3.13: Posvätný býk sa objavuje každé ráno na obzore, aby oplodnil
svojou slávou Matku Zem. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Ked’ hovoríme, že tá Sláva bola Býk, máme tým na mysli, že Slnko
bolo synom Býka, Býkom samotným. a ked’ hovoríme, že všetko
povstalo skrze Býka, myslíme tým, že všetko povstalo cez východ
Slnka spoza hory. V Býkovi bol život (slneˇcné svetlo) a život bol
svetlom l’udí (slneˇcným svetlom).
Povieme to ešte ináˇc – keby Slnko nikdy nevyšlo nad obzor
(Býka), nikdy by nezohrialo Zem a nikdy by na Zemi nevznikol život.
Ked’ teraz prenesieme našu vedomost’ o plodivých býkoch
na letný slnovrat, najdlhší denˇ v roku, tak logicky aj plodivá sila Býka
je v tento denˇ najsilnejšia.
L’udia verili, že poˇcas tejto cˇ arovnej noci sa pod rozkvitnutým
paprad’om (rozkvitnutý strom života) skrýva poklad. Aj ked’ paprad’ nikdy nekvitne, mladým to nebránilo v tom, aby ho v lese
hl’adali cˇ asto až do rána. Hoci žiadny poklad nenašli, dievˇcatá cˇ asto
skonˇcili s pokladom pod srdcom. o devät’ mesiacov, na jar v cˇ ase
príletu bocianov, sa potom rodili bábätká. z toho potom vzniklo
príslovie, že bociany nosia deti.
Nie je práve v tomto hl’adaní stromu veˇcného života zakliate
tajomstvo veˇcného života, ktorým je rozmnožovanie?
Treba si uvedomit’, že plodivost’ letného slnovratu súvisí aj s tým,
že je to obdobie hojnosti a tepla. L’udské telá sú polonahé, vyluˇcujú
pot, pachy, feromóny. Živly v tele sú nabudené najviac. Je to naozaj
ideálne obdobie na párenie. Kedy inokedy, ak nie teraz? Urˇcite nie v
61

zime, ked’ sú všetci skrehnutí a slabí. Slnko sa prejavilo ako naozaj
múdry dirigent života.
Aj dnes si môžeme uctit’ prechod do d’alšej fázy Slnka vykonaním
duchovného obradu. Samozrejme, že nemôžeme vediet’, ako presne
naši predkovia slávili Svätý den,
ˇ ale na tom vôbec nezáleží. My
môžeme mat’ obrad, aký len chceme. Podstatné je len to, aby sme
ˇ už by bol taký alebo onaký,
sa pri nom
ˇ
cítili duchovne príjemne. Ci
najdôležitejšie je ho vykonat’ cˇ istým spôsobom, aby sme to duchovné
uvedomenie si prechodu (obratu) manifestovali.

3.8

Stromy života v Bojnej

Niekto by mohol namietat’, že stromy života k nám doniesli až
Mad’ari a teda sa u nás mohli objavit’ až po roku 900. na príklade
hradiska v Bojnej ukážeme, že naši predkovia poznali tento symbol
už pred príchodom Mad’arov. Ba cˇ o viac, neustále ho nosili pri sebe,
aby ich ochranoval.
ˇ
Bojná je zaniknuté významné staroslovenské hradisko pri Topol’cˇ anoch. Padla niekedy v deviatom storoˇcí násilným vyplienením.
Vd’aka tomu, že od svojho pádu zostala opustená, archeológovia
v nej dnes nachádzajú unikátne nálezy (plakety s písmom, zvony
a iné).
Práve v bojnianskom obecnom múzeu možno nájst’ vykopávky
kovových nákonˇcí opaskov, na ktorých sú zobrazené stromy života
nápadne podobné nášmu súˇcasnému štátnemu znaku (obr. 3.14).
Zrejme tu niekde je pôvod nášho „dvojkríža“. Naši predkovia ho
nosili stále pri sebe, lebo to bol náboženský symbol, ktorý ich mal
ochranovat’.
ˇ
Špeciálne zaujímavé je trojcípe kovanie závesu pošvy meˇca
(obr. 3.15). na cípoch sú zobrazené stromy života. Hoci je jeden
z cípov ulomený, je zrejmé, že rovnaký motív bol pôvodne na všetkých troch cípoch. Uprostred tých cípov je zobrazená trojcípa
Svarga/Svastika, pravdepodobne reprezentujúca kolobeh života.
Ak by toto kovanie bolo krest’anské, preˇco by v nom
ˇ
bola
trojcípa Svarga, pohanský symbol? Ak by nositelia týchto stromov
života boli krest’ania, preˇco by tí istí l’udia nosili pohanské lunicovité prívesky a symboly Slnka?

62

Obr. 3.14: Nákonˇcia opaskov z Bojnej. na každom je strom života. Autor
obrázkov: Blažena Ovsená.

Naši predkovia nosili strom života stále pri sebe, lebo
to bol náboženský symbol.

3.9

Strom života v Mikulˇciciach

Aj na Morave sa našli podobné nákonˇcia ako v Bojnej.
Okrem nich sa v Mikulˇcickom múzeu Vel’kej Moravy nachádza aj
rovnoramenný kríž, ktorý sa na prvý pohl’ad tvári ako krest’anský,
len má na sebe reliéf akejsi l’alie, modliaceho sa cˇ loveka s rukami v
polohe W (takzvaný orant) a dvoch hviezdnych symbolov (obr. 3.16).
Presne tento symbol má v erbe napríklad mesto Žilina. Je to dvojkríž
s dvomi hviezdami (obr. 3.9 a 3.12).
63

Obr. 3.15: Kovanie závesu pošvy meˇca z Bojnej. Zrejme kedysi na nom
ˇ
boli tri
cípy so stromami života, no potom sa jeden ulomil. V strede je vidiet’ trojcípu
svargu, asi symbol kolobehu života. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Spôsob modlenia postavy je vel’mi pozoruhodný. Osoba nezopína ruky na spôsob súˇcasných krest’anov, ale má pozdvihnuté
predlaktia a otvorené dlane. Tento postoj sa nazýva orant a je to rannokrest’anský spôsob modlenia, ktorý sa zriedka používa dodnes.
Jeho pôvod však siaha do drievneho náboženstva.
Otázka znie, preˇco by mal
krest’anský kríž na sebe dva
nebeské objekty? Preˇco by sa
krest’an modlil k stromu, ked’
Cyril také stromy rúbal?
Dôvod
je,
myslíme
si, zrejmý. Nemôže sa
jednat’ o krest’anský kríž,
ale o drievny. Prípadne
ide
o
nejakú
formu
dvojnáboženstva

mix
krest’anského s drievnym.
Jedno je isté – ranná forma
krest’anstva
sa
výrazne
Obr. 3.17: Gul’ovité ozdoby z mikulˇcicodlišovala od tej súˇcasnej kého múzea Vel’kej Moravy. Možno sa
a mala výrazne bližšie jedná o plody stromu života. Autor obk drievnemu slneˇcnému rázku: Blažena Ovsená.
náboženstvu.
V drievnom náboženstve
64

Obr. 3.16: Kríž z mikulˇcického múzea Vel’kej Moravy. Je na nom
ˇ
strom života,
dva nebeské objekty a modliaca sa postava. Porovnajte so znakom Žiliny
na obr. 3.9 a 3.12. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

totiž cˇ lovek cítil potrebu odhalit’ svoju hrud’, aby cˇ o najviac zväˇcšil
jej plochu a prijal tak cˇ o najviac svetelnej živy zo stromu života
a nebeských objektov.
Ak by ten symbol aj bol krest’anský, stále platí, že slovenský
dvojkríž nie je symbolom Ježišovej šibenice, ale stromom života,
na ktorom býva ukrižované Slnko.
V mikulˇcickom múzeu sme našli aj iné kultové predmety. Okrem
lunicovitých príveskov nás zaujali najmä zvláštne gul’ovité ozdoby,
možno gombíky (obr. 3.17). Po hlbšej úvahe, v snahe logicky odôvodnit’ ich duchovný význam, prišli sme na to, že tieto by mohli
predstavovat’ plody stromu života. Viedli nás k tomu motívy kvetín
a l’alií zobrazené na niektorých týchto ozdobách. Ktorý krest’an dnes
na sebe nosí plody stromu veˇcného života?

Dvojkríž nie je cyrilometodským symbolom Ježišovej
šibenice, ale stromu života, na ktorom býva ukrižované Slnko.

3.10

Posvätné stromy v stredovekej Nitre

Na Mostnej ulici v Nitre archeológovia vykopali stredoveké
kachlice s motívmi posvätných stromov (obr. 3.18). Nakol’ko už ide
65

o krest’anské obdobie, môžeme hádat’, že sa skôr jedná o krest’anské
biblické motívy stromu poznania dobra a zla a stromu veˇcného
života.

Obr. 3.18: Kachlice zo stredovekej Nitry. Zdroj: D ÁVNE DEJINY N ITRY A OKO LIA [25], str. 75 a tab. 19. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Na prvej kachlici zl’ava vidno zabíjanie draka.
Na d’alších dvoch sú zobrazené stromy, ktoré vykazujú v istom
zmysle tvar dvojkríža.
Nad stromom poznania dobra a zla, na druhom obrázku zl’ava,
vidno hniezdo s vtákom, možno bocianom, ktorý má svoj dlhý krk
stoˇcený do tvaru Slnka. Je to okrídlené Slnko z asýrskych alebo
egyptských motívov. Pod stromom sú dve postavy, asi Adam a Eva.
Na tret’om obrázku zl’ava je asi strom veˇcného života, ku ktorému
bráni prístup šelma. Po zabití šelmy sa možno bezpeˇcne najest’
plodov stromu života a dosiahnut’ nesmrtel’nost’.
Na hornom obrázku kachlice s trojuholníkovým prierezom vidno
drievne kruhové motívy Svargy (Slnka). Toto je práve mätúce,
pretože krest’anstvo sa vyhýba Slnku ako cˇ ert krížu. Krest’anstvo
bolo kedysi zrejme naozaj vnímané významne odlišne od dnešného
pohl’adu. Zaujímavé je, že sa medzi kachlicami neobjavuje motív
Ježiša Krista (asponˇ v publikácii sa neobjavuje).
66

3.11

Stromy v iných podobách

Posvätné stromy sú stále medzi nami. Šibanie korbáˇcmi (kraváˇcmi,
kriváˇcmi, býkovcami) z v´rbových prútov na Vel’kú noc predstavuje
prechod životodarnej sily zo stromu do cˇ loveka. Stavanie májov tiež
súvisí so stromami života. Posvätné stromy veˇcného života máme aj
na král’ovských korunách -– to sú tie cípy, ktoré môžeme na korunách
vidiet’. Král’ s takouto korunou bol cez strom života najvyšším
spravodlivým sudcom. o král’ovských korunách si povieme viac v
kapitole 4.
Už sme si ukázali, že strom života súvisí
s Vianocami. Niektorí krest’ania sa pýtajú,
preˇco nekrest’ania oslavujú Vianoce, ked’ nemajú niˇc spoloˇcné s Ježišom Kristom. Otázka
by teraz skôr mala zniet’, preˇco oslavujú
Vianoce krest’ania, ked’ nemajú niˇc spoloˇcné
so stromom života. o drievne staroslovenské
Vianoce sme nakoniec neprišli, lebo ich oslavujeme dodnes.
Ani posvätné háje sme úplne nestratili.
Pri každom krest’anskom hrobe je totiž postavený kríž, symbol posvätného rodostromu,
len je na nom
ˇ
namiesto Slnka ukrižovaný
Ježiš. Staˇcí vymenit’ Ježiša za Slnko, ako
to bolo kedysi, a hned’ máme naspät’ naše
pôvodné slovenské drievne duchovno.
Ešte aj tie svieˇcky dodnes zapal’ujeme Obr. 3.19: Dvojkríž
polmesiacom
na hroboch z rovnakého dôvodu ako s
hviezdou
na strome života. Sú pozostatkom kultu a
na
katolíckom
ohna.
ˇ Tento ohenˇ zosielajú nebeské objekty
v
jednej
na strom života, aby cez ovocie stromu života kostole
severoslovenskej
zapálil v m´rtvych ohenˇ veˇcného života.
dedine. Jedná sa v
Drevený slovenský dvojkríž na troch vr- skutoˇcnosti o symbol
choch je zobrazený aj v slovenskom parla- stromu
veˇcného
mente. Musel to byt’ naozaj osvietený cˇ lovek, života. Autor obrázku:
ktorý ho dal vyrezat’ z dreva, lebo vhodnejší Blažena Ovsená.
materiál sa v prípade drievneho duchovna ani
použit’ nedá.
Väˇcšina Slovákov dnes verí, že bez krest’anstva a cyrilometodského dvojkríža musí slovenská štátnost’ nutne zaniknút’. Netušia,
že je tomu práve naopak. Že zavrhnutím cudzorodého krest’anstva
67

a navrátením pôvodného významu slovenskému rodostromu sa
môže slovenský národ iba obrodit’.
Naša slovenská sila je ukrytá v drievnom stromovom duchovne. Ak je u nás nieˇco, cˇ o inde nemajú, tak je to práve slovenský zmysel pre prírodné duchovno. Toto sa inde nedá nájst’. Nedá
sa ani vyvážat’. Aby ste sa ho mohli dosýtosti nabažit’, musíte príst’
na Slovensko.

Staˇcí vymenit’ Ježiša za Slnko, ako to bolo kedysi, a hned’ máme naspät’ naše pôvodné slovenské
drievne duchovno.
Navrátením pôvodného významu slovenskému rodostromu sa môže slovenský národ obrodit’.
Aby ste sa mohli dosýtosti nabažit’ prírodného stromového duchovna, musíte príst’ na Slovensko.

68

Kapitola 4

Pátranie po slovenskom
král’ovi Svätoplukovi
a slovenskej korune
Preˇco sa Slováci osamostatnili? Mali Slováci kedysi
vlastné král’ovstvo? Mali Slováci vlastného král’a? Kto
ním bol? Nosil korunu? Ako vyzerala? Ako vyzeral
nastol’ovací obrad?
Eduard Krekoviˇc, oficiálny historik a cˇ len komisie
údajných odborníkov na posúdenie vhodnosti osadenia
jazdeckej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade (komisia bola založená na podnet Richarda Sulíka a vedená
Marínou Zavackou), Denník SME, http://komentare.
sme.sk/c/5426676/kral-svatopluk.html, 16. 6. 2010,
„Král’“ Svätopluk: „Už dávno pred Svätoplukom žili
na našom území králi, ale voláme ich tak iba preto, že
vhodnejšie pomenovanie chýba. Neboli to skutoˇcní králi
s korunou. Rovnako ako Svätopluk.“

4.1

Alternatívne odpovede

Názov tejto kapitoly je vyslovene provokatívny. Podl’a oficiálnych historikov Slováci nielenže nemali v rannom stredoveku nijaké
vlastné král’ovstvo, oni ani neexistovali. Že existovali a mali svoju
69

zem, sme ukázali v kapitole 2. Slováci mali v jednom cˇ ase minimálne
tri kniežatá – Rastislava, Svätopluka a Kocel’a. Teda museli mat’ minimálne tri kniežatstvá. Možno ich bolo dokonca až pät’ – štvrté v Zátisí (dnešné východné Mad’arsko) a piate v Sedmohradsku (dnešné
západné Rumunsko). Slováci mali aj vlastného král’a, Svätopluk I.
Vel’ký bol najvýznamnejším. na hlave nosil korunu so stromami
života. na kniežací stolec sa dostal nastol’ovacím obradom.
ˇ
Osamostatnením sa od Ceskoslovenska
sa Slovensko vrátilo po
tisíc rokoch k svojej dávnej štátnosti, ktorú reprezentovala práve
ˇ
slávna Svätoplukova vláda. Vtedy Slováci chvíl’u vládli Cechom,
ˇ
v Ceskoslovensku tomu bolo naopak. Za Svätopluka bolo hlavné
mesto na Slovensku, cˇ i už na Moravskom Slovensku, Nitrianskom
ˇ
Slovensku alebo Blatenskom Slovensku. V Ceskoslovensku
bola
hlavným mestom cˇ eská Praha. Slovenské snaženie o samostatnost’ sa
zatial’ naplnilo iba cˇ iastoˇcne, pretože takzvané cˇ eské zemˇe, ktoré boli
ˇ
kedysi slovenské zeme a žili v nich Slováci, zostali aj nad’alej Cechom.
O Svätoplukovi sa zachovali dve povesti — prvá o troch prútoch,
v ktorej odovzdáva krajinu svojim synom, radiac im, aby držali
pospolu, lebo iba tak dokážu odolat’ nepriatel’om; druhá povest’ je
z konca jeho života, kedy sa po prehratej bitke obrátil do seba, v noci
sa vytratil zo svojho vojska, až prišiel na horu Zobor, kde zabil svojho
kona,
ˇ zahrabal meˇc a nikým nepoznaný žil s pustovníkmi, ktorým až
tesne pred smrt’ou vyjavil o sebe, že je král’ a hned’ zomrel. Igrijci ešte
aj stovky rokov po zániku Svätoplukovej ríše spievali o tejto zemi
a slovenskom král’ovi. Vraj sa vráti, ked’ bude slovenskému národu
najhoršie.

Slováci mali minimálne tri kniežatstvá, možno až
pät’.
Povest’ o troch prútoch hovorí o slovenskej súdržnosti.

4.2

Svätopluk a dvojkríž

Ked’ sa v roku 2010 spustila brutálna politická antikampanˇ
proti cˇ erstvo osadenej jazdeckej soche slovenského král’a Svätopluka
na Bratislavskom hrade, neprajníci argumentovali, že Svätopluk
70

Obr. 4.1: Jazdecká socha slovenského král’a Svätopluka na Bratislavskom
hrade. Vl’avo pôvodná verzia s dvojkrížom „stromom života“ a nápisom
„KRÁL’ STARÝCH S LOVÁKOV “ a vpravo po protislovenskom puˇci bez dvojkríža (s dvojkrížom prekrytým puklicou) aj bez nápisu, ktorý by uvádzal,
o akú historickú postavu sa jedná. V strede je erb Nitry, v ktorej Svätopluk
dokázatel’ne vládol ako nitrianske knieža na zaˇciatku svojej vlády. Koláž
spracovala: Blažena Ovsená.

nebol ani slovenský, ani král’, ani nenosil korunu a už vôbec nie cyrilometodský dvojkríž na svojom štíte. Vraj bol len moravským kniežat’om
bez koruny a mohol maximálne nosit’ nejaký diadém. Vraj o dvojkríži
vtedy ani nechyroval, lebo dvojkríž sa (údajne) prvý raz objavil až
v uhorskom znaku. Niektorí odborníci syˇcali rozdvojeným hadím
jazykom, že Slováci Svätopluka ukradli Moravákom a že jeho noha
nikdy nevstúpila na naše Slovensko.
Nuž, dobré ráno, stará mama! Všetko bolo ináˇc!
V kapitole 3 sme mali možnost’ vidiet’, že slovenskí vel’moži
nielenže poznali slovenský dvojkríž vo forme stromu života, oni ho
pri sebe dokonca denno-denne nosili, aby ich ochranoval.
ˇ
Niˇc nás
neoprávnuje
ˇ
predpokladat’, že v prípade Svätopluka by tomu malo
byt’ ináˇc. Ked’ teda sochár majster Kulich z donútenia nepriatel’ov
a štátom platených historikov dodatoˇcne prekryl puklicou dvojkríž
na jazdeckej soche král’a Svätopluka, robil tak vlastne úplne zbytoˇcne.
Nezmyselné sú argumenty nepriatel’ov, že rovnoramenný dvojkríž na Svätoplukovom štíte treba odstránit’, lebo sa podobá na znak
Hlinkovej gardy, ktorá sa podiel’ala na perzekúciách menšín poˇcas
druhej svetovej vojny. Ak by sme prijali túto logiku, museli by sme
71

prestat’ nosit’ viazanku len preto, lebo viazanky nosil nejaký diktátor.
Rovnoramenný dvojkríž sa okrem iného nachádza aj v erbe mesta
Nitra, v ktorej Svätopluk zaˇcínal svoju vládu ako nitrianske knieža.
Bez explicitného vyjadrenia autora sochy, že sa jedná o kríž
Hlinkovej gardy, nemožno tvrdit’, že sa jedná o znak Hlinkovej
gardy. Nebol to však autor sochy, kto dvojkríž na štíte vydával za
znak Hlinkovej gardy, ale „odporcovia“ tohoto znaku. Títo vnucovali verejnosti symbol rovnoramenného dvojkríža ako fašistického
symbolu. Otázkou je, cˇ i sa týmto nedopustili trestného cˇ inu šírenia
nenávistnej ideológie.
Okrem dvojkríža bol zniˇcený aj d’alší slovenský symbol. Nápis
S VÄTOPLUK – KRÁL’ STARÝCH S LOVÁKOV bol zredukovaný na nápis
ˇ
S VÄTOPLUK (obr. 4.1). Cast’,
v ktorej sa Svätopluk oznaˇcuje za král’a
starých Slovákov, sa odstránila. Protislovenskí puˇcisti týmto cˇ inom
dosiahli, že Slováci na Slovensku nemajú právo nazývat’ Svätopluka
svojím král’om.
V tejto kapitole sa pokúsime ukázat’, že protislovenské sily
odstránili tento nápis neopodstatnene, lebo Svätopluk naozaj bol
král’om starých Slovákov a nosil korunu.

4.3

Preˇco má Svätopluk mnoho neprajníkov
a cˇ o sú to za l’udia?

Svätopluk žil v t’ažkej dobe, ked’ Slováci žili v podruˇcí Frankov
(Nemcov). Nevieme, kedy presne sa narodil, ale niektorí odborníci
predpokladajú, že to bolo okolo roku 830 ([18], str. 32). na nitriansky
stolec nastúpil ako knieža v roku 846 ako šestnást’ až osemnást’
roˇcný. Neskôr prevzal aj moravský stolec po svojom ujcovi Rastislavovi. Jeho život bol vel’mi hektický. Stal sa symbolom odboja proti
Frankom (Nemcom). Zomrel v roku 894 vo veku asi 64 rokov.
Král’ Svätopluk je v Európe persona non grata — nežiaduca
osoba. Svätopluk je spoloˇcenské tabu, skoro ako homosexualita.
Zloˇcinci totiž neradi hovoria o svojom zloˇcine. na zdochline Svätoplukovej ríše sa nak´rmili všetky okolité národy. a bolo to na slovenský
úkor.
Treba si uvedomit’, že keby Slovensko obsadila cudzia mocnost’, socha král’a Svätopluka by bola ako prvá zvrhnutá do Dunaja.
72

Zo Slovákov, kedysi jedného z najväˇcších slovanských národov,
sa po rozvrate Slovenskej zeme ( „Vel’komoravskej ríše“) stalo škaredé malé káˇcatko. Málokto vie, že keby nepadla Svätoplukova ríša,
mali by sme dnes namiesto Rakúsko-Uhorskej monarchie Slovenské
cisárstvo. Pápež totiž v jednom liste menoval Svätopluka jediným
a najdrahším synom. Týmto titulom sa v tej dobe oznaˇcovali iba rímski
cisári alebo kandidáti na cisára. Svätopluk tieto cisárske ambície
jednoznaˇcne mal.
Preto tak vel’mi zúria nepriatelia Slovákov, ked’ niekto vytiahne
slovenského král’a Svätopluka. Smrdí to totiž slovenskou obrodou
a samovládou. a tú nikto na Západe, ani v okolitých krajinách nechce.
Aby naši historici nemuseli bojovat’ za slovenskú históriu v
multinárodnej Európe, radšej zbabelo sklopia hlavy a prijmú nemeckú verziu histórie. Radšej pôjdu proti slovenskému král’ovi
Svätoplukovi a slovenskej korune. Bud’ týmto l’ud’om v hrudi nebije
slovenské srdce alebo sú zbabelí bojovat’ za slovenské záujmy.
My osobne vždy budeme ochranovat’
ˇ
slovenského král’a Svätopluka, lebo ked’ padne náš král’, padne aj náš národ. a ked’ padne
náš národ, stratíme dušu a budú za nás rozhodovat’ druhí. Vzdaním
sa slovenského král’a Svätopluka by sme sa vzdali aj slovenského
ducha.
Slovenská štátnost’ je staršia ako štátnosti susedných národov,
koruna svätoštefanská a koruna svätováclavská. Slovák môže byt’
verný len myšlienke koruny svätoplukovskej. Ako slovenský štát 9.
storoˇcia je priamym dôsledkom prirodzených síl národa, tak dnešná
Slovenská republika 20. storoˇcia je logickým obnovením svätoplukovského štátu.

Keby Slovensko obsadila cudzia mocnost’, socha
král’a Svätopluka by bola ako prvá zvrhnutá do Dunaja.
Vždy budeme ochranovat’
ˇ
slovenského král’a Svätopluka, lebo ked’ padne náš král’, padne aj náš národ.
Slovenská štátnost’ je staršia ako štátnosti susedných
národov, koruna svätoštefanská a koruna svätováclavská.
73

Slovák môže byt’ verný len myšlienke koruny svätoplukovskej.
Slovenská republika je logickým obnovením svätoplukovského štátu z 9. storoˇcia.

4.4

O cˇ o išlo Rastislavovi, Svätoplukovi
a Kocel’ovi?

Celý príbeh o takzvanej „Vel’kej Morave“, v skutoˇcnosti o Vel’kom Slovensku, nebol o niˇcom inom ako o cirkevnom odpútaní sa
od Franskej ríše. Ciel’om slovenských kniežat Rastislava, Svätopluka
a Kocel’a bolo mat’ vlastné arcibiskupstvo, na základe ktorého by
mohli vyhlásit’ král’ovstvo nezávislé od Frankov (Nemcov). Najskôr
totiž Slovanov kvárili Avari (Huni), ktorí kontrolovali celé Podunajsko. No ked’ Frankovia vyhladili Avarov, stali sa títo aj novými
„ochrancami“ a vykorist’ovatel’mi Slovanov.
Bez vlastného arcibiskupstva sa nezávislé král’ovstvo jednoducho
nedalo spravit’. Každá ríša ako aj každá vec na svete musí mat’
najskôr duchovný (právny) základ. Ako vieme, panónske, ale aj
moravské biskupstvá spadali vtedy pod salzburgské (sol’nohradské)
arcibiskupstvo. Nemecký cisár Karol Vel’ký po zniˇcení avarského
vplyvu v Karpatskej kotline rozšíril svoje územie smerom na východ
do krajiny Slovanov, z cˇ oho vznikla Východná marka, dnešné Rakúsko (Öster-reich = Východná-ríša). Salzburg (Sol’nohrad), vtedy
ešte slovanské mesto, zaˇcali Frankovia používat’ ako vstupnú bránu
do krajiny Slovanov a pokrest’anˇcovat’ ich na latinský spôsob.
Rastic so Svätoplukom sa však nechceli stat’ Nemcami, nechceli
Nemcom naveky platit’ roˇcné poplatky za pokrstenie svojej krajiny,
ani nechceli byt’ naveky ich vazalmi. Preto rozmýšl’ali, ako by sa
z tohoto poddanského jarma dostali1 . Nebolo šance, aby vytvorili
vlastné arcibiskupstvo s existujúcim franským duchovenstvom, lebo
to by Frankovia (Nemci) nikdy nedopustili.
1 Podobné snahy o vymanenie sa zo sféry nemeckého vplyvu boli aj poˇ
cas RakúskoUhorska, aj poˇcas druhej svetovej vojny a už sa zrejme objavujú aj v Európskej únii.

74

A tu Rastic so Svätoplukom a Kocel’om (v niektorých zdrojoch
sa Kocel’ nespomína) prišli s geniálnym nápadom. Zaˇcali tvrdit’, že
ich slovenský l’ud franskému duchovenstvu nerozumie, cˇ o nakoniec
bola aj pravda, a tak požiadali Rím o slovanských farárov. Rímsky
pápež túto požiadavku zamietol, a tak sa obrátili na Byzanciu, k cisárovi Michalovi III. Požiadali ho o slovanských uˇcitel’ov, aby získali
slovanské duchovenstvo a neskôr naozaj aj vlastné arcibiskupstvo.
Cisár Michal im vyhovel a poslal im svojho spolužiaka z Konštantínopolskej univerzity Konštantína Filozofa (Cyrila) a jeho brata
Metoda. Ked’že Michal III. bol homosexuál – za manžela mal Basila,
pekného koniara, ktorý sa prespal až na manžela cisára, ktorého
neskôr zavraždil, aby sa sám stal cisárom – môžeme povedat’,
že slovenské písmo vzniklo vlastne homosexuálnou zásluhou2 .
2 Homosexuálna zásluha by bola dvojnásobná, keby sa ukázalo, že aj Cyril
bol gay. Nie je to vylúˇcené, pretože ako chlapcovi sa mu prisnil sen o krásnej
Sofii, on v nej však viac ako svoju budúcu manželku videl múdrost’. [9], ŽKC,
kap. III., str. 19: „Ked’ malo diet’a sedem rokov, sníval sa mu sen. Rozprávalo ho
otcovi a matke, hovoriac: «Stratég zhromaždil všetky devy nášho mesta a povedal
mi: ‘Vyber si z nich, ktorú chceš za družku života a seberovnú pomocníˇcku.’ Ked’
som sa na všetky popozeral a obhliadol ich, videl som jednu, spomedzi všetkých
najkrajšiu, so žiarivou tvárou, vel’mi okrášlenú zlatými šperkami a perlami a všetkou
krásou. Volala sa Sofia, t.j. Múdrost’. Tú som si vybral.»“ Bola by to celkom pekná
historka na zakrytie svojej homosexuálnej orientácie. Neskôr Konštantín dokonca
reálne odmietol ponúkanú manželku, a tak z neho spravili knaza.
ˇ
[9], ŽKC, kap. IV..,
str. 24: „[Logotet] raz mu [Konštantínovi] vravel: «Tvoja krása a múdrost’ ma vel’mi
pobádajú, aby som t’a miloval. Hl’a, mám duchovnú dcéru, ktorú som držal pri krste,
krásnu a bohatú, i z rodu dobrého i vel’kého. Ak chceš, dám ti ju za ženu. od cisára
dostaneš teraz vysokú hodnost’ i kniežatstvo a cˇ akaj ešte viac, lebo cˇ oskoro sa staneš
stratégom.» Filozof mu odpovedal: «Dar [ženy] je istotne vel’ký pre tých, cˇ o po nom
ˇ
túžia, ale pre mna
ˇ niet niˇc väˇcšieho ako uˇcenie, ktorým, nazhromaždiac vedomosti,
budem hl’adat’ slávu a bohatstvo praotca.» Ked’ logotet poˇcul jeho odpoved’, išiel
k cisárovnej a povedal: «Tento mladý filozof nemiluje tento život. No nepúšt’ajme
ho z nášho kruhu, ale vystrihnime mu tonzúru knaza
ˇ
a dajme mu službu; nech
bude bibliotekárom u patriarchu pri chráme Svätej múdrosti. Asponˇ takto si ho azda
udržíme.» a tak aj urobili. Ked’ však celkom krátko s nimi pobudol, odišiel k Úzkemu
moru a skryl sa v kláštore. Hl’adali ho šest’ mesiacov a ledva ho našli. Ked’ ho
nemohli prijat’ na onú službu, uprosili ho, aby prijal uˇcitel’skú katedru a uˇcil filozofiu
tuzemcov i cudzincov. . . “ Konštantín bol teda vel’mi pekný, ale netúžil po dare
ˇ sa tam odohrávalo
ženy. Nechcel sa stat’ bibliotekárom, a tak sa skryl v kláštore. Co
po nociach medzi mladými mníchmi poˇcas tých šiestich mesiacov, o tom môžeme
len fantazírovat’. Konštantín potom ochorel a zomrel v relatívne mladom veku. V
dokufilme Cyril a Metod, apoštoli Slovanov sa uvádza ako zdroj choroby suchoty, t.j.
tuberkulóza. Nepodarilo sa nám do dnešného dna
ˇ vypátrat’, odkial’ dokumentaristi
cˇ erpali túto informáciu. My sme objavili iba zápis o jeho chorobe. Podl’a nášho názoru
mohol Konštantín ochoriet’ na nejakú pohlavnú chorobu, napríklad syfilis, ktorú
mohol získat’ nechráneným homosexuálnym pohlavným stykom v mladosti. Cisár
Michal III., Konštantínov spolužiak z univerzity, takto hovoril Konštantínovi o misii

75

Po obnovení panónskeho biskupstva a jeho spojení s moravským
vzniklo potom moravsko-panónske, resp. „slovenské“ arcibiskupstvo, ktorého arcibiskupom sa stal samotný Metod.

Slovenské písmo vzniklo homosexuálnou zásluhou.
Príbeh o cirkevnej slovenˇcine mohol byt’ v skutoˇcnosti jednou obrovskou duchovnou homosexuálnou
ságou.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str.
244, zo staroˇceských pamiatok, Z Hradeckého rukopisu, Z
legendy o svatém Prokopovi, (polovica 14. storoˇcia): „. . .
Knieže, jsút’ zde kacís Slovˇené,
jmajít’ kakos písmo jiné,
cˇ iniet’ proroˇcstvie pˇreˇ mnoho.
Knieže, nepˇreˇ púšˇceˇ j jim toho!
Slúžiet’ slovenským hlaholem3 ,
stojéce pˇreˇ d božím stolem. . . . “
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 42,
Bula Industriae Tuae (Rím jún 880). Pápež Ján VIII. píše Svätoplukovi. [Pápež Ján VIII. potvrdzuje Metoda v hodnosti
arcibiskupa a jeho pravovernost’, zriad’uje Nitrianske
biskupstvo a za jeho biskupa menuje Vichinga, potvrdzuje slovenský jazyk, ktorým hovorili starí Slováci, ako
bohoslužobný jazyk. Prijatím Svätopluka a jeho krajiny
na Moravu [9], ŽKC, kap. XIV., str. 63: „Cisár zvolal radu, prizval Konštantína Filozofa
a nechal ho vypoˇcut’ si posolstvo. i riekol: «Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti ta
[na Moravu, do Slovenskej zeme] íst’, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonat’, iba
ty.» Filozof odpovedal: «I ustatý som i chorý telom [pravdepodobne už nakazený
pohlavnou chrobou], ale s radost’ou pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk.» . . . “
a inde zase takto sa píše o Konštantínovej chorobe [9], ŽKC, kap. XVIII., str. 77: „I
dol’ahli nanho
ˇ
mnohé námahy, a tak upadol do choroby. a ked’ mnohé dni znášal
chorobu, raz videl Božie zjavenie a zaˇcal takto spievat’: «Pôjdeme do domu Pánovho,
zaplesal môj duch a zaradovalo sa srdce.» . . . a ked’ sa priblížila hodina, aby prijal
pokoj a presídlil sa do veˇcných príbytkov. . . “ Ešte jedna poznámka – možno aj zánik
slovenského písma na Morave bol zapríˇcinený homosexuálmi. Nitriansky biskup
Viching sa správal ako intrigánska homosexuálna hereˇcka. Zrejme žiarlil na krásu
slovenských žiakov, a tak brojil proti slovenˇcine. Príbeh o cirkevnej slovenˇcine tak
v skutoˇcnosti mohol byt’ jednou obrovskou duchovnou homosexuálnou ságou.
3 Takto je to uvedené v origináli.

76

pod svoju ochranu pápež fakticky postavil Svätopluka
na úrovenˇ ostatných krest’anských panovníkov vtedajšej Európy. Najstarší zachovaný odpis tohto pápežského
listu, ktorý má charakter vel’mi významného privilégia,
je v kódexe z 11. storoˇcia — ide o odpis z pôvodného
kancelárskeho registra pápeža Jána VIII. Uložený je v Tajnom vatikánskom archíve.] (výraz sloviensky nahrádzame
výrazom slovenský): „Milovanému synovi Svätoplukovi
(Sfentopulcho), slávnemu kniežat’u. . . .
Písmo koneˇcne slovenské (litteras denique Sclaviniscas), Konštantínom Filozofom kedysi vynájdené, aby
nimi chvály Bohu povinne zneli, právom schval’ujeme
a rozkazujeme, aby v tom istom jazyku sláva a skutky
Krista Pána nášho vypravované boli (Sk. 2, 1). Lebo nielen
troma, ale všetkými jazykmi Pána chválit’ sme napomínaní svätou mocou, ktorá prikazuje, hovoriac: «Chvál’te
Pána všetky národy a pochvál’te ho všetci l’udia» (Ž. 116,
1). . . .
Ani zdravej viere alebo náuke sa nijako neprieˇci, cˇ i
už omše v tomže slovenskom jazyku (Sclavinica lingua)
spievat’ alebo sväté evanjelium alebo cˇ ítanie božieho
Nového a Starého zákona dobre preložené a vysvetlené
cˇ ítat’ alebo všetky ostatné hodinkové služby (hodinky)
spievat’, pretože kto utvoril tri hlavné jazyky, t. j. hebrejský, grécky a latinský, sám stvoril i všetky ostatné na cˇ est’
a slávu tvoju. . . .
Nariad’ujeme však, aby vo všetkých kostoloch krajiny
vašej pre väˇcšiu úctu evanjelium sa latinsky cˇ ítalo a potom na slovenský jazyk (Sclavinica . . . ) preložené do uší
l’udu, latinským slovám nerozumejúceho, sa hlásalo, ako,
zdá sa, v niektorých kostoloch sa robí.“
Plán slovenských kniežat d’alej zah´rnal
ˇ postupné znovudobytie
Sol’nohradu (dnešné Rakúsko), centrum arcibiskupstva, a obnovenie
kedysi jednotného Vel’kého Slovenska ešte zo Samovej vlády. Mali v
pláne vytvorit’ Slovenské/Slovanské cisárstvo s hranicami neskoršieho
Rakúsko-Uhorska. Jednoducho im išlo o slovanskú dominanciu v
Európe.
Svätopluk pravdepodobne považoval za nereálne vytvorit’ takúto ríšu v takom krátkom cˇ ase, ako si to predstavoval Rastislav.
77

Frankovia si boli vel’mi dobre vedomí tohoto premysleného
plánu, a preto pravidelne vojensky vyplienovali
ˇ
nielen Rasticovu
Moravu, ale aj Svätoplukove Slovensko. Tieto boje dost’ podrobne
opisujú Fuldské letopisy. Pri ich cˇ ítaní musíme však mat’ stále na pamäti, že sú zaujaté v nemecký prospech.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 28,
Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská
cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 869: Ked’ Karol so zvereným
mu vojskom prišiel k oným Rasticovým neopísatel’ným
a spomedzi všetkých najstarších nepodobným hradbám
(Devín, pozn. Ján Stanislav), spoliehajúc sa na pomoc
božiu, spálil všetky hradby v tomto kraji a cˇ o bolo
poskrývané v lesoch a na poliach zakopané, ponachádzal
a so svojimi rozchvátil. Mnoho útoˇciacich nepriatel’ov
alebo zahnal alebo pobil. Nie menej aj krajinu Rasticovho synovca Svätopluka bol Karlman spustošil ohnom
ˇ
i meˇcom.“
Svätopluk bol skutoˇcne pod obrovským tlakom. Dostal sa medzi
dva mlynské kamene – Nemcov a nekompromisného ujca Rastislava.
Vel’mi oslabený týmto franským nivoˇcením, vidiac zrejme samovražednú zaslepenost’ a radikalizmus ujca Rastislava, ktorý dokonca
vyhnal z Moravy všetkých franských knazov,
ˇ
a nestotožnujúc
ˇ
sa
s ním v naˇcasovaní osamostatnenia sa, Svätopluk nakoniec uznal
samostatnost’ spornej Východnej marky (dnešné Rakúsko), na ktorú
si Rastislav robil zálusk. Svätopluk sa poddal Frankom. To sa stalo
základom jeho sporu s ujcom Rasticom, ktorý ho za to chcel zavraždit’.
Treba tiež dodat’, že Svätopluk z Nitry pravdepodobne nikdy
nechcel vystavovat’ riziku svoje postavenie v Nitre kvôli nejakému
spornému územiu kdesi v dnešnom Rakúsku, ktoré by aj tak pripadlo Rasticovi, ktorý s ním, na rozdiel od Svätopluka, priamo
susedil.
S tou vraždou to ale dopadlo presne naopak, ako to bolo plánované, a tak na scéne nezostal Rastislav, ale Svätopluk.

4.5

Svätopluk nebol zradca

Mnoho neprajníkov sa snaží spravit’ zo Svätopluka náchylného
zradcu s krivým charakterom. Vraj sa naschvál podriadil Frankom,
aby sledoval vlastné záujmy a politicky znemožnil ujca Rastislava.
78

ˇ ak sa len nezhodoval s ujcovou
Lenže cˇ o ak všetko bolo ináˇc? Co
ˇ ak vnímal, že najlepšou
tvrdohlavou a samozniˇcujúcou taktikou? Co
stratégiou bude postupné vybudovanie vel’kej ríše, hrat’ hru na dve
strany – franskú aj slovenskú – a až potom, ked’ bude naozaj pri sile,
vzopriet’ sa Frankom? To dnes už nikto nerozhodne. Ked’že nevieme,
aká motivácia viedla Svätopluka k poddaniu sa Frankom, nemôžeme
ani tvrdit’, že bol zradcom slovenských záujmov. Aj v jeho prípade
platí prezumpcia neviny.
Rastislav videl v Svätoplukovi zradcu, lebo porušil sl’ub vernosti. Chcel ho preto zabit’ na hostine, na ktorú Svätopluka pozval.
Svätopluk sa o tom dozvedel od špiónov na Rasticovom dvore
a preto on pripravil pascu Rastislavovi. Ak je niekto rozhodnutý vás
zabit’, predsa nenecháte vášho potenciálneho vraha opät’ vládnut’.
Svätopluk Rastislava zajal a vydal Karolmanovi. Vymenil záchranu
Moravy za Rastislavov život.
Rastislava odsúdili za vlastizradu. Nezrazdil Slovenskú zem, ale
franskú vlast’, cˇ o je vel’mi cˇ udné chápanie pojmov vlast’ a vlastizrada.
Jeho život ušetrili a iba ho zbavili svetla oˇcú.
ˇ
Tu by sme radi uviedli na poriadok predstavu o oslepení. Casto
sa zobrazuje toto oslepenie ako nejaké vypichnutie oˇcí rozžeraveným
železom. vo filme C YRIL A M ETOD – A POŠTOLI S LOVANOV sa
z Rastislavových oˇcí doslova valili kúdoly dymu. V skutoˇcnosti sa
rozžeravený kov iba priložil k oˇciam na vzdialenost’ pár centimetrov,
takže ku kontaktu nedošlo. Blízkost’ horúcej žiary bola dostatoˇcne
silná na to, aby spálila sietnicu, v dôsledku cˇ oho cˇ lovek oslepol.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str.
29, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 870: [Král’ L’udovít]
. . . odcestoval do Bavorska. Tu po rozhovoroch so svojimi dal si predviest’ Rastislava, sputnaného v t’ažkých
ret’aziach, a podl’a rozsudku Frankov, Bavorov, ako aj
Slovanov, prišlých z rozliˇcných krajov s darmi ku král’ovi,
rozkázal ho na smrt’ odsúdeného iba pozbavit’ svetiel
oˇcú.“
Frankovia po odstránení Rastislava sledovali vlastné záujmy. Ich
ciel’om nebolo mat’ na Morave a Slovensku slovenské kniežatá, ale
nemecké. Ked’ dosadili do Rastislavovho hradu bavorských markgrófov Viliama a Engelšalka, tí hned’ ukradli moravský král’ovský
poklad a nechali ho odviest’ do Bavorska.
79

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 29,
Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská
cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 870: Karlman však, ked’ sa
mu nikto nepostavil na odpor, vtrhol do jeho [Rasticovej]
krajiny a podrobil si všetky hrady a zámky (civitates
et castella). Po usporiadaní vecí v krajine, dosadiac ta
svojich l’udí [Viliama a Engelšalka], vrátil sa (domov) aj
s ukoristenými král’ovskými pokladmi.“
ˇ
Coskoro
bol zatknutý a uväznený aj Svätopluk. Chýbajú zápisy
kroník, ktoré by vysvetl’ovali, cˇ ím sa prehrešil. Náš názor je ten,
že to bolo práve kvôli moravskému pokladu, proti ktorého krádeži
Svätopluk urˇcite protestoval. Túto nespokojnost’ Frankovia urˇcite
považovali za d’alšiu vlastizradu.
Svätopluk sa týmto zatknutím dostal do rovnakej situácie ako
ujco Rastislav predˇcasom. Vedel, že ak sa vyslobodí a ešte raz ho
chytia, tak je s ním koniec. Tým, že Karolman Svätopluka zatkol,
vlastne odsúdil Svätopluka na to, aby mu viac neveril. Ked’ vás
niekto zatkne, urˇcite mu prestanete dôverovat’. Preto Svätopluk po
svojom oslobodení prezliekol kabát a otvorene sa postavil na stranu
Slovákov.
Oslobodenie prebehlo nasledovne. Ked’ zatkli Svätopluka, Slováci v Nitre si mysleli, že ich knieža je po smrti. Zvolili si preto
za knieža Slavomíra, Svätoplukovho príbuzného. Zvolili si ho proti
jeho vôli a povedali mu, že bud’ ich povedie do boja za oslobodenie
Moravy, alebo ho zabijú. Slavomír si vybral prvú možnost’. Naozaj
po krátkom cˇ ase získali spät’ všetky hrady na Morave, vrátane
Rastislavovej nedobytnej pevnosti.
Vtedy Frankovia videli, že všetko stratili. Aby upokojili situáciu,
požiadali Svätopluka, aby s franským (nemeckým) vojskom prevzal
kontrolu nad Moravou a vrátil ju naspät’ pod správu Frankov.
Svätopluk lišiacky súhlasil, ale v jeho hlave bol iný plán, plán zrady.
Ked’ prišiel k nevýslovnej Rastislavovej pevnosti, vošiel dnu, v hrade
sa dohodol so Slavomírom na úskoˇcnom pláne. Potom sa vrátil
k franskému vojsku a oznámil vojakom, že bojovat’ sa nebude.
Ked’ sa vojaci zložili, vtedy na nich zaútoˇcili Slováci pod Svätoplukovým velením. Franskí vojaci nemali bez velenia najmenšiu šancu
obránit’ sa a boli úplne rozprášení.
V tomto momente získal Svätopluk nielen slovenský (nitriansky) stolec, ale aj stolec moravský po ujcovi Rastislavovi. Stal sa
nezávislým panovníkom od Franskej ríše. a po celý život pamätal
na pomstu voˇci Frankom a najmä rodom Viliama a Engelšalka. Ked’
80

sa mu po mnohých rokoch podarilo dostat’ sa do konfliktu so synmi
spomínaných markgrófov, pamätajúc na dávne príkoria ich otcov
a ukradnutý král’ovský poklad, úplne ich dokaliˇcil.

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 31,
Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 4. Rezenské
pokraˇcovanie, (výraz Slovania nahrádzame výrazom Slováci): „Rok 884: V tom istom roku, ked’ si títo mladíci
[synovia Viliama a Engelšalka] vymohli, že spomenutý
markgróf, t. j. Aribo, bol král’ovských pôct zbavený,
Svätopluk, knieža Moravanov, majúc na mysli samú lest’
a klam, nezabúdal na dve veci: kol’ko vytrpel od predkov
týchto mladíkov [t. j. od nebohých markgrófov Viliama
a Engelšalka, ktorí ukradli moravský poklad a uvrhli Svätopluka do väzenia] aj so svojím národom, kým strážili
bavorskú hranicu, ale hlavne majúc na mysli priatel’stvo
a prísahu s Aribom, šiel sa pomstit’ a pomstu aj vykonal.
Za Dunajom chytenému Werinhárovi, druhorodenému
z troch synov Engelšalkových, ako aj vojvodovi Wezzilonovi, ich pokrvnému, odt’ali pravú ruku, jazyk a –
taká ohavnost’ – prirodzenie, takže mu nezostával ani
znak mužnosti. Niektorí l’udia sa vrátili bez pravice
a l’avice. Vojaci na kniežat’ov rozkaz niˇcili všetko ohnom,
ˇ
ba cˇ o viac, vyzvedaˇci, poslaní za Dunaj, kdekol’vek
našli majetok spomenutých mladíkov, bez meškania ho
spálili. Hrôzu zapríˇcinenú v dôsledku detského zámeru
bolo cítit’ cez celý rok. Je to odplata mladíkom, neuznaných král’om, za zloˇcin spáchaný proti Aribovi. Ustúpili
a pridali sa k Arnulfovi, synovi král’a Karlmana, ktorý v
tom cˇ ase ovládal Panóniu.
Ked’ sa toto knieža Svätopluk dozvedel, poslal
k nemu poslov s týmto odkazom: «Mojich nepriatel’ov
podporuješ, ak sa ich nevzdáš, nebudeš ma mat’ s tebou
zmiereného.»
Aj pri druhej príležitosti mu oznámil: «Tvoji l’udia sa
spojili s Bulharmi, kujúc pikle o môj život a krajinu.» Títo
pred rokom jeho krajinu boli spustošili.
«Chcem, aby sa mi toto prísahou dokázalo ako nepravdivé.» Arnulf vyhlásil, že ani jedno, ani druhé nikdy
neurobí. [Arnulf odmietol prísahu.]
81

A tak knieža so sbormi Slovákov, zozbieranými nie
dlho a zo všetkých strán, s vel’kým vojskom napadol
Panóniu, spustošiac ako vlk bezohl’adne a surovo jej
väˇcšiu cˇ ast’ ohnom
ˇ
a meˇcom, takže nie nadarmo som
o tejto biede napísal tento veršík:
Toto bedákanie je aj smutným pohrebom vlasti.
Po takomto utrpení pre spomenutý už zámer mladíkov, ked’ knieža (Moravanov) za rok nebol porazený,
vrátil sa aj s vojskom domov. Ostatne v nasledujúcom
roku knieža, znova zhromaždiac vel’ký sbor, nepriatel’ské
vojsko nepriatel’sky do Panónie privádza, takže ak prv
nieˇco bolo ostalo, teraz st’a vlˇcím spôsobom zhltol všetko.
Jeho vojsko bolo totiž také vel’ké, že cez jedno
miesto pochodovalo od svitu do mrku. s týmto ohromným vojskom plienil 12 dní v Arnulfovej ríši; nakoniec
ako chcel, vrátil sa domov neohrozený.
Potom nejakú cˇ ast’ svojho vojska poslal za Dunaj.
Ked’ sa to dozvedeli najstarší synovia Engelšalkovi
a Viliamovi, Meningoz a Papo, hl’adajúc záchranu v
úteku, zahynuli v rieke, ktorá sa volá Rába. Brat grófa
Bertholda aj s mnohými inými bol Slovákmi (a Sclavanis)
zaskoˇcení.
Nech poˇcujú, posúdia a porovnajú nežiˇclivci pravdy
a tí radcovia, ktorým sa prvopoˇciatok tohto stavu vecí
alebo zámeru páˇcil, nech sa im páˇci aj bezprostredné zlo!
Hanili mier, ktorým bola zachovaná Panónia zachránená.
Porušením však tohto mieru bola Panónia za dva a pol
roka východne od Ráby celkom zniˇcená.
Otrokov a slúžky zajali s malými det’mi. Popredných
mužov alebo zajali alebo pobili, ale cˇ o bolo smutnejšie,
niektorých, ked’ im odt’ali ruku, jazyk a prirodzenie,
prepustili. Toto zaiste sa dialo alebo z milosrdenstva,
alebo z hnevu božieho. Hnev boží voláme však spravodlivou pomstvou, o ktorej veríme s istotou, že prichádza,
len ked’ je spravodlivá. [Tu vidno kapituláciu Frankov
(Nemcov), aj kronikára.]
Cisár odchádza cez Bavorsko na východ a príduc
k rieke Tuln, na v´ršku Komian [dnes Kaumberg, pozn.
Ján Stanislav] (Viedenský les) mal rozhovory. Sem medzi
inými prišiel knieža Svätopluk so svojimi náˇcelníkmi,
82

kde, ako bolo zvykom, podaním ruky sa stal cisárovým
vazalom4 , potvrdiac mu vernost’ prísahou a prísl’ubom,
že kým Karol (III.) bude žit’, nikdy s vojskom nevkroˇcí
do jeho ríše s nepriatel’skými úmyslami. Potom prišiel
Braslav, ktorý v tom cˇ ase vládol medzi Sávou a Drávou,
a pripojil sa ako poddaný k jeho družine. . . . “
Každý cˇ lovek má právo na svoje videnie sveta, aj na chyby.
Nikto nie je neomylný. Podstatné je, ako sa k tomu postaví po
ˇ ol’utuje, vykoná nápravu alebo pomstu, cˇ i si zonejakom cˇ ase. Ci
berie ponauˇcenie. Z konania Svätopluka jasne vyplýva, že hájil v
prvom rade slovenské záujmy. Krádež moravského král’ovského
pokladu Svätopluk potrestal odrezaním nepriatel’ových genitálií,
cˇ ím oˇcistil svoje meno.

Svätopluk potrestal krádež moravského král’ovského
pokladu odrezaním nepriatel’ových genitálií, cˇ ím
oˇcistil svoje meno.

4.6

Svätopluk nevyhnal nasledovníkov Cyrila a Metoda

Niektorí neprajníci cˇ asto zo zlomysel’nosti a cˇ asto z neznalosti vycˇ ítajú král’ovi Svätoplukovi, že vyhnal žiakov-nasledovatel’ov Cyrila
a Metoda. Kto však pozná skutoˇcnú históriu, vie, že Svätopluk je v
tejto veci namoˇcený nevinne. Za vyhnanie môžu Frankovia (Nemci),
rímsky pápež a jeho pred´lžená duchovná ruka nitriansky biskup
Viching.
Viching, tento katolícky zlosyn, totiž mámil Svätopluka a huckal
ho proti Metodovi. Svätopluk sa s Metodom naozaj nemali radi. Metod vraj na Svätopluka a Moravu uvalil kliatbu kvôli jeho údajným
„uvol’neným mravom“ a tolerovaní pohanských obradov.
Frankovia dokonca zašli až tak d’aleko, že na jednej ceste zajali
arcibiskupa Metoda a uväznili ho. Až na žiadost’ pápeža Jána VIII. ho
po 2,5 roku prepustili. Vtedy Metod získal vol’nú ruku na zavedenie
slovenských bohoslužieb.
4 Cisárovými vazalmi sú králi. Vazalmi král’ov sú zase kniežatá. Další
ˇ
náznak, že
Svätopluk mohol byt’ skôr král’.

83

Viching ohováral Metoda u pápeža. Písal mu všelijaké lživé listy,
v ktorých obvinoval
ˇ
Metoda, že v slovenskom jazyku nesprávne
vysvetl’uje krest’anské uˇcenie.
Pápež Ján VIII. po preverení falošných obvinení zobral Svätopluka a jeho l’ud pod svoju ochranu. Vysvätil knaza
ˇ
Vichinga
za nitrianskeho biskupa a povolil používanie cirkevno-slovenského
jazyka pri bohoslužbách.
Lenže potom pápež Ján VIII. zomrel a na jeho miesto nastúpil
pápež Štefan V., ktorý už taký naklonený slovenským bohoslužbám
nebol. Zatratil Metoda a zakázal používanie slovenského jazyka pri
bohoslužbách.

P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16], str. 60 (výraz
Slovien nahrádzame výrazom Slovák): „Štefan, biskup,
sluha sluhov Božích, Svätoplukovi, král’ovi Slovákov
[zuentopolco regi sclauorum]. . . . Kliatba však, ktorú on
[Metod] vyriekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa
na jeho [Metodovu] hlavu. Ty však a Tvoj l’ud budete
pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete
neporušene zachovávat’ vieru, ktorú hlása rímska cirkev.
Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby,
ktoré sa tenže Metod opovážil slúžit’ slovenským jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra
prísahou zaruˇcil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa
hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme
z Božej vôle a našej apoštolskej moci pod trestom
uvrhnutia do kliatby, aby sa toho [používania slovencˇ iny] odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak
ide o vyuˇcovanie prostého a nevzdelaného l’udu a ked’
výklad evanjelia cˇ i apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovol’ujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby
sa tak cˇ o najˇcastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha
a vyznával ho. Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani
po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme
z lona cirkvi vyobcovat’ ako rozsievaˇcov kúkol’a, a aby
ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci
rozkazujeme ich zadržat’ a d’aleko vyhnat’ od vašich
hraníc.“
84

Obr. 4.2: Z listu pápeža Štefana V. Svätoplukovi, král’ovi Slovákov (zuentopolco regi sclauorum). Zdroj obrázka: http://www.medievalica.com/
stranky/historica/slovaks/dokumenty/dok3.htm.

Takže nie Svätopluk, ale pápež Štefan V. bol ten, kto nariadil
vyhnat’ tých, ktorí by chceli používat’ slovenský jazyk pri bohoslužbách. Vinníka treba hl’adat’ v Ríme.
Franskí duchovní zakrátko vyhnali slovenských žiakov a knazov,
ˇ
muˇcili cˇ ast’ z nich a d’alších predali do otroctva Židom. V skutoˇcnosti
sa Metodovcom len vrátila otrocká karma, ktorú Cyril s Metodom
uvalili v Súdnom zákonníku na pohanov (vid’ cˇ ast’ 6.2.1).
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 73,
Život Naumov, opisuje cˇ asy pôsobenia cyrilo-metodskej
misie na „Vel’kej Morave“: „. . . A toto vedomé bud’ všetkým cˇ ítajúcim, ako sme prv napísali, že kacíri [franskí duchovní] tí muˇcili mnoho [slovenských žiakov]
a druhých predali Židom za cenu, knazov
ˇ
i diakonov. Tí
Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok. a ked’ ich predali,
božím prispením prišiel vtedy cisárov muž do Benátok
z Carihradu, cisárovo dielo vykonávajúc. a dozvediac
sa o nich, i vykúpil ich cisárov muž a tak ich pojmúc,
odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi.
a postavili ich naspät’ do ich úradov a hodností, za
knazov
ˇ
a diakonov, ako aj prv boli.
Aj platy dali, nikto v rabstve neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali, oní do Bulharskej
zeme príduc s vel’kou ct’ou pokoj prijali.
A Moravská zem, ako bol predpovedal svätý Metod,
arcibiskup, za bezzákonia pre diela ich i kacírstva a za
vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré prijali
od kacírov, ktorým oni verili, cˇ oskoro pomstu prijali
od Boha. Nie po mnohých rokoch prišli Uhri, peónsky
[má byt’ panónsky] národ, a poplienili zem ich a spus85

tošili ju [v pôvodine je: opustiše ju, cˇ o môže znamenat’ aj
opustili ju [pozn. Ján Stanislav]]. Ktorých však nepoplienili Uhri, to do Bulharska bežali. a ostala zem ich pustá
Uhrom v moc.“
Pýtame sa, cˇ i by aj Ježiš zakazoval slovenský jazyk pri bohoslužˇ by aj on predával l’udí do otroctva. Aké len odporné zlo sa
bách. Ci
muselo ukrývat’ vo vnútri toho katolíckeho pápeža Štefana V., ked’
konal tak bezoˇcivo voˇci slovenskému národu?
Kvôli tejto duchovnej kliatbe sa náš krásny jazyk stal druhoradým. Kvôli tomuto jazykovému zákazu sa Slováci v dnešnom
Mad’arsku pomad’arˇcili a v dnešnom Rakúsku ponemˇcili. Kvôli tejto
katolíckej duchovnej radioaktivite sme dodnes zo zotrvaˇcnosti kultúrne a dochovne ubití do postavenia druhoradých obˇcanov Európy.
Vôbec nie je dôvod hrdit’ sa tým, že sa slovenˇcina stala štvrtým
liturgickým jazykom na svete, pretože naši predkovia sa už pred
nanútením krest’anstva modlili k svojim pôvodným drievnym
bohom po slovensky. z tohoto jazykového hl’adiska bolo teda krest’anstvo krokom spät’ a snaha našich kniežat o vlastný liturgický
jazyk sa dá vnímat’ iba ako nejaký návrat k starým zvykom.
Tento hnusný list pápeža Štefana V. slúži na druhej strane ako
priamy dôkaz toho, že Svätopluk bol král’om Slovákov. Ked’ ho král’ovským titulom tituluje samotný pápež, môžeme ho tak titulovat’
aj my. Nie sme totiž o niˇc horší ako nejaký pápež.
Márne sú snahy niektorých neprajníkov poukázat’ na fakt, že aj
iní vladári, hoci neboli král’mi, boli titulovaní král’ovským titulom
rex. Márne poukazujú na to, že Svätopluk bol aj neskôr titulovaný
obyˇcajným titulom dux, teda knieža. Títo neprajníci síce dokázali,
že v udel’ovaní titulov bol neporiadok, avšak nedokázali, že práve
Svätopluk bol titulovaný ako král’ nesprávne.
Ked’ sa už iného nedá, chytajú sa neprajníci prekladu slova Sclavorum, ktoré neprekladajú ako Slovákov, ale Slovanov. Ale cˇ i sa mohlo
jednat’ o král’a Slovanov, ked’ Svätopluk nevládol ani Poliakom,
ani Chorvátom, ani Srbom, ani Bulharom, ani Rusom, ktorí boli
tiež Slovania? Vládol iba vel’kému Slovenskému národu, ktorý žil v
dávnej Slovenskej zemi (dnešné Mad’arsko + Slovensko + Morava).
Podobne aj Nemci žijú vo viacerých krajinách, napr. v Nemecku,
Rakúsku a Švajˇciarsku, a hovoria jedným nemeckým jazykom.

86

Nie Svätopluk, ale pápež Štefan V. je ten, kto nariadil
vyhnat’ žiakov Cyrila a Metoda.
Slovenskí žiaci, nasledovníci Cyrila a Metoda, boli
predaní do otroctva Židom.
z jazykového hl’adiska bolo krest’anstvo krokom spät’
a snaha našich kniežat o vlastný liturgický jazyk sa dá
vnímat’ iba ako návrat k starým drievnym zvykom.
Ked’ Svätopluka král’ovským titulom tituluje samotný pápež, môžeme ho tak titulovat’ aj my.

4.7

Svätopluk král’om

Nielen skazený katolícky pápež Štefan V. tituluje Svätopluka
král’om. Aj kronikár Regino († r. 915), opát prümského kláštora,
spomína na Svätopluka ako na král’a.
P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16], str. 167, Reginova
kronika (výraz Slovan nahrádzame výrazom Slovák): „Rok
890. Roku osemstodevät’desiateho od Vtelenia Pána král’
Arnulf udelil král’ovi moravských Slovákov Svätopluˇ
kovi vojvodstvo Cechov,
ktorí mali až do tých cˇ ias nad
sebou vládcov zo svojej krvi a zo svojho národa a zachovávali franským král’om sl’úbenú vernost’ bez toho,
aby porušovali prijaté záväzky. Arnulf ešte predtým, ako
získal král’ovskú hodnost’, s ním (so Svätoplukom) nažíval v dôvernom priatel’stve. Ba aj syna, ktorého (Arnulf)
splodil s konkubínou, niesol pri svätom krste a dal mu
podl’a seba meno Svätopluk. Táto záležitost’ sa stala
nemalým podnetom rozbrojov a vzbury. Pretože na jednej
ˇ
strane Cesi
prestali zachovávat’ vernost’, ktorú dlhý cˇ as
predtým dodržiavali, a na druhej strane aj Svätopluk v
87

presvedˇcení, že pripojením ich král’ovstva získal nemalú
posilu, sa nadul spupnou pýchou a vzbúril sa Arnulfovi.
Ked’ sa to Arnulf dozvedel, vtrhol na cˇ ele vojska do král’ovstva Moravanov a všetko, cˇ o našiel mimo hradísk,
do základov zniˇcil. Nakoniec, ked’ boli posledné ovocné
stromy aj s korenmi
ˇ
vytrhané zo zeme, Svätopluk požiadal o mier a aj ho získal, ked’ dal vlastného syna ako
rukojemníka.
Rok 894. Takisto asi v tomto cˇ ase zomrel král’ moravských Slovákov Svätopluk, muž medzi svojimi najmúdrejší a duchom najbystrejší. Jeho král’ovstvo držali
nešt’astne jeho synovia iba krátky cˇ as, pretože Mad’ari
všetko až do základov spustošili.“

Treba si všimnút’, že kým Svätopluk je u Regina titulovaný ako
ˇ
král’ moravského král’ovstva, Cesi
mali iba vojvodstvo. V hierarchii
titulov máme knieža, nad ním král’a a nakoniec cisára. Knieža vládne
jednému kniežatstvu, král’ vládne viacerým kniežatstvám, ale iba
jednému král’ovstvu, a cisár vládne viacerým král’ovstvám, ale iba
jednému cisárstvu. Naši historici si vlastne sami protireˇcia. Hovoria
síce o Vel’komoravskej ríši, na jej cˇ ele však nevidia cisára, ako by
niekto logicky oˇcakával v prípade vel’kej ríše, ale obyˇcajné knieža,
akoby ríša bola obyˇcajným kniežatstvom. Ked’ to nadnesieme,
Svätopluk bol vlastne súˇcasne moravské knieža, slovenský král’,
a pokial’ vládol ríši, tak tiež slovanský cisár.

Svätopluk bol súˇcasne moravské knieža, slovenský král’
a tiež slovanský cisár.
Naši neprajní historici argumentujú, že nikde nie je dochovaný
dôkaz o Svätoplukovej korunovácii vlastným arcibiskupom. Akoby
král’om mohol byt’ iba ten, komu korunu na hlavu nasadí nejaký
ˇ Svätopluka korunoval pápež je absolútne irekatolícky duchovný. Ci
levantné. Cisár Napoleón si nasadil korunu na hlavu sám. Povedali
by sme, že malým král’om musí korunu nasadit’ pápež, vel’kí vladári
si ju nasadia aj sami. z tohoto hl’adiska nemožno považovat’ za král’a
iba takého vladára, ktorého korunuje katolícka cirkev, ale každého
vladára, ktorý má príslušnú moc.
88

Aj staroˇceské pamiatky titulujú Svätopluka král’om. Dalimilova
kronika dokonca spomína aj král’ovskú korunu a Svätoplukove sídlo
ako Velehrad. Opisuje, ako sa cˇ eské knieža Boˇrivoj nechal pokrstit’
u moravského král’a, aby nemusel jest’ na zemi ako „pohanský
pes“, ale mohol s ním stolovat’ za stolom po krest’ansky. Potvrdzuje
povest’ o Svätoplukovi, že sa na konci svojho života stal pustovníkom/mníchom (konvršem).
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 225,
ˇ
Rýmovaná Ceská
kronika, tzv. Dalimilova, vznikla medzi
r. 1309 – 1314: „Knˇez Hostivít potom snide,
Boˇrivoj na otcóv stolec vznide.
Tehdy Svatopluk u Moravˇe králem bieše,
knˇez cˇ eský jemu slúžieše.
Jednú knˇez Boˇrivoj (pˇrijede) k královu dvoru,
král mu uˇcini velikú vzdoru.
Káza jemu za stolem na zemi siesti,
a rˇ ka: «Slušie tobˇe to vˇedeti (pôvodne: viesti),
ež ti neslušie pohanu
za rovenˇ býti kˇrest’anu,
sed’ se psy, tot’ jest tvé právo,
ne kniežˇe, ale nemúdrá hlavo,
že netbáš na tvorcˇe svého,
maje za buoh výra ušatého.»
Knˇez, to uslyšav, sˇe zapole,
a jakž brzo by po stole,
prosi kˇrista Boˇrivoj ot Svatopluka, krále moravského,
a ot Mytudˇeje, arcibiskupa velehradského.
Ten arcibiskup Rusín bieše,
mšu svú slovinsky slúžieše.
...
Tuto mušu do Moravské kroniky málo zajíti,
abych mohl k svéj cti i rˇ eˇ cˇ i sliˇcnˇe pˇrijíti.
Kako jest korona z Moravy vyšla,
ˇ
povˇedˇet’, kako jest ta zemˇe k Cechám
pˇrišla.
Král moravský ciesaˇrovu sestru za sebú mˇejéše,
téj velmi násilen bieše.
A proto nanˇ ciesaˇr jide,
a král moravský s ciesaˇrem u boj vnide.
Po hˇriechu tu král boj ztrati,
žalostivˇe sˇe do Velehrada vráti.
Ciesaˇr za ním do zemˇe pojide,
89

král hanbú u púšˇci vnide,
rˇ ka: «Radˇeji chci konvršem býti,
než králem a s nepˇrátely sˇe nebiti.»
Proto v lesˇe pˇreˇ býváše
a za obyˇceˇ j s pústenníˇcky motykú kopáše.
...
I dnes na tom mˇestˇe cˇ erní mniešie pˇejú,
klášteru v Uhˇriech Zabor [Zobor, pri Nitre] dˇejú.“
Král’ovskú korunu spomínajú aj arabské správy o Slovanoch.
Dokonca spomínajú aj meno Svätopluk!
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 56,
Správa Ibn-Rosteha a Gurdêzîho, [Ibn Roste napísal svoje
dielo pred r. 913 alebo 914 a opieral sa najskôr o vel’ké
dielo Džaihânîho spred r. 907. Rukopis Ibn-Rosteha je zachovaný v prepise z r. 1254 — 1255. Pri odpisovaní vniklo
do textu mnoho chýb. Podobný text je od perzského
spisovatel’a Gurdêzîho, ktorý písal svoje dielo r. 1051
alebo 1052.]: „Sloveni — Saklabijja: . . . Vladára nazývajú
županom (subandž) a tohto poslúchajú a od jeho slova
závisia. (Gurdêzî dop´lna:
ˇ Ich vladár si položí korunu
na hlavu [!!!] a každý ho poslúcha a robí podl’a jeho
rozkazu. Väˇcšieho vládcu volajú Svätoplukom (Svjtmlk) a jeho námestníkom je župan (svjh).) Vladárovo
sídlo je v prostriedku d´ržavy. Najvznešenejší, najznámejší
spomedzi nich, ktorého nazývajú vladárom vladárov,
volá sa Svätopluk (Svjjtblk, -bilk, -balk, -bulk) a je
väˇcší a mocnejší ako župan (subandž), ktorý je jeho
námestníkom. Tento vládca má aj kone a živí sa výluˇcne
kobylím mliekom. Má prekrásnych obrnencov, ktorí sú
aj mocní aj statoˇcní. Mesto, v ktorom býva, volá sa Džarádist (alebo Džarádust; Chvol’son cˇ íta Džervab, Kuun
Dsirvâb. Chvol’son myslí, že by to po úprave zápisu
mohlo byt’ Chorvat alebo pokazený zápis mena Morav
(t. j. Morava), alebo že je to pokazené Gradist’a, cˇ o by
podl’a Chvol’sona mohlo byt’ Hradistje, volajúce sa teraz
Gradišˇce.) a v nom
ˇ
sa odbavujú mesaˇcné trhy, trvajúce tri
dni, na ktorých kupujú a predávajú.“

90

Obr. 4.3: Král’ Svätopluk s korunou na hlave na mal’be v bazilike Nanebovzatia Panny Márie a sv. Cyrila a Metoda vo Velehrade pri Starom Mˇeste,
ˇ
Ceská
Republika. Moraváci sa nerozpakujú znázornovat’
ˇ
král’a Svätopluka
s král’ovskou korunou. Výjav zobrazuje krest’anské ponižovanie pohanského kniežat’a Bˇretislava. Ten musí prijímat’ jedlo na zemi ako „pohanský
pes“, kým „dobrí krest’ania“ stolujú za stolom. Prítomný je aj arcibiskup
Metod. Bˇretislav sa potom nechal pokrstit’, aby aj on mohol sediet’ za stolom.
Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Ich vladár si položí korunu na hlavu a každý ho
poslúcha a robí podl’a jeho rozkazu. Väˇcšieho vládcu
volajú Svätoplukom.
91

4.8

O pôvode slov knieža, König a king

Duchovnú podriadenost’ našich oficiálnych historikov, o ktorej
sme hovorili v úvode tejto knihy, dokazuje príklad s etymologickým
vysvetlením slova knieža. Pôvodne prevládal názor, že slovo knieža
prešlo ku nám z nemeckého König. Ked’že to tak urˇcili nemeckí
historici, tak to tak predsa „muselo“ byt’. Slovanskí historici túto
teóriu prevzali ako poslušní žiaˇcikovia.
Až prof. Šimon Ondruš dokázal, že prechod tohoto dôležitého
pojmu bol úplne opaˇcný. od Praslovanov prešiel ku Pragermánom.
a od nich k Angliˇcanom do anglického king. Kým naše knieža súvisí
geneticky so slovami kon (zaˇciatok), zákon, zákonník, v nemˇcine
táto genetická väzba úplne chýba.
Vidíme, že história, ako nám je prezentovaná väˇcšinou oficiálnych historikov, naozaj NEMUSÍ byt’ pravdivá. Staˇcí len trochu
zapnút’ mogové závity, vnútorne sa vzbúrit’ a pred nami sa odkrýva
úplne iná realita – zo škaredého zaostalého kaˇciatka je zrazu krásna
vyspelá biela labut’. Zdá sa, že kedysi dávno Slovania vládli Nemcom.
Podl’a Šimona Ondruša nemecké König, ako aj anglické king
majú svoj pôvod v predkovi slovenského slova kžneNdzž, ktoré
pred palatizáciou (zmäkˇcením) a vznikom nosovej samohlásky niekedy pred 5. storoˇcím malo tvar kžn-žn-g- vo význame ochranca
zákona alebo prvý. Podobne principál je ochranca princípov (zákonov)
alebo prvý v hierarchii. Pragermáni teda prebrali spoloˇcenskú organizáciu aj od Praslovanov!
O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III [1], str. 15 – 16, resp.
O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 87 – 93: „Od základu konž, vo význame zaˇciatok s deriváciou podobnou ako v predponovom za-kon-in-ik, ale bez predpony
za-, bolo odvodené kžn-in-g, po palatizácii [zmäkˇcení] g
na dz a vzniku nosovej samohlásky kžneNdz-. Etymologická motivácia bola rovnaká ako v slove zakonžnikž,
to znamená ochranca zákona. V 10. storoˇcí sa kžneNdzž
u západných Slovanov (okrem Poliakov) zmenilo na knäz
ˇ
(staroˇceské knˇez, naše knaz,
ˇ
ruské knaz),
ˇ
u južných Slovanov na knez. u južných Slovanov knez rovnako ako
u východných Slovanov knaz
ˇ oznaˇcuje knieža (knaz
ˇ Igor).
Ešte aj v starej cˇ eštine knˇez oznaˇcovalo knieža, ale už aj
knaza.
ˇ
V histórii západných Slovanov zaˇcalo praslovan92

ské kžneNdzž podobne ako v pol’štine zákonnik oznaˇcovat’
duchovnú osobu, knaza.
ˇ
Popri deriváte kžn-in-g- vznikol už v praslovanˇcine
derivát kžn-in-g-eN, po palatizácii a vzniku nosovej samohlásky kžneNžeN. Po zániku jeru a nosovky vznikla
v 10. st. podoba knäžä. Po 10. storoˇcí knäžä v cˇ eštine
zmenené na kníže, v slovenˇcine na knieža. . . .
Preto treba kategoricky odmietnut’ starý tradovaný názor, že slovo knaz,
ˇ
knieža, resp. praslovanské
kžneNdzž, kžneNgeN palatizované na kžneNžeN pochádza od Germánov. Naopak, praslovanské predhistorické kžneNdzž, pred palatizáciou a vznikom nosovej
samohlásky kžn-in-g-, to znamená pred 5. storoˇcím,
prešlo od Praslovanov k Pragermánom.“

O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III [1], str. 8: „Z hl’adiska kultúrno-historického je závažná skutoˇcnost’, že
základné právne pojmy, t.j. r˛edż (a jeho synonymá), pravo,
resp. pravžda, So˛dż, zakonż sú všeobecne slovanské. To
znamená, že ich historickí Slovania zdedili z predhistorických cˇ ias spoloˇcného života. Ani o jednom z uvedených
základných právnych pojmov, resp. termínov nemožno
tvrdit’, že by ho Slovania prevzali od iných národov,
resp. z iných jazykov. Naproti tomu nemecké Orden, ordentlich, Ordnung má jednoznaˇcne svoj pôvod v latinˇcine,
mad’arské rend je prevzaté od Slovanov a törvény (zákon,
súd, právo) má tureckú provenienciu, porovnaj tur. törü
zvyk, zvykové právo. To, že slovanské slová vyjadrujúce
základné právne pojmy poriadku, práva, súdu a zákona
sú zdedené z predhistorického praslovanského jazyka,
svedˇcí o tom, že Praslovania už pred 4. – 5. storoˇcím mali
vedomie základných právnych noriem, hoci ich uplatnovali
ˇ
ako prirodzené zvykové právo, nie ako písomne
sformovaný kanonizovaný zákonník.

Pragermáni prebrali spoloˇcenskú organizáciu aj
od Praslovanov.
93

4.9

Svätoplukova moravsko-slovenská koruna

Skôr, ako si odpovieme na otázku, ako vyzerala Svätoplukova
koruna, pozrime sa, ako vyzerali koruny kórejské a sarmatské. Ste
prekvapení, že aj Kórejˇcania a Sarmati poznali koruny, hoci nemali
krest’anstvo, ani pápeža? Nedajte sa pomýlit’, král’ovská koruna nie
je krest’anským vynálezom!

Obr. 4.4: V prvom riadku sú kórejské král’ovské koruny. V druhom riadku sú
koruny sarmatské. na všetkých sú posvätné stromy veˇcného života. Autor
obrázkov: Blažena Ovsená.

V prvom riadku na obr. 4.4 vidno kórejské koruny. Môžeme
na nich vidiet’ stromy veˇcného života, ktoré pripomínajú náš dvojkríž. V ich prípade je akoby o jedno rameno viac, t.j. „trojkríž“.
Posledná koruna pochádza z král’ovstva Šila z približne 5. – 6.
storoˇcia.
Ešte staršia koruna bola nájdená v Afganistane.
Po páde Talibanu, v lete v roku 2003, sa v Kábule, v prezidentskom bankovom trezore, objavilo niekol’ko muzeálnych debien.
Vnútri debien boli neocenitel’né historické zlaté nálezy z doby bronzovej, ktoré takto boli uchránené poˇcas desat’roˇcnej obˇcianskej vojny.
Okrem stoviek starovekých mincí tam tiež bol Baktrijský poklad,
94

nájdený sovietskymi archeológmi krátko pred sovietskou inváziou
do Afganistanu v roku 1979. Poklad je zbierkou 20000 zlatých,
strieborných a slonovinových predmetov z pohrebísk pri Tyllya Tepe
(Zlatej hory) v severnom Afganistane. Jeden z nálezov je absolútne
unikátny. Je ním zlatá koruna z 1. st. n.l. so stromami veˇcného života
(obr. 4.4, druhý riadok vl’avo).
Iná koruna so stromami života tiež z 1. st. n.l., sarmatská, bola
nájdená pri Novoˇcerkasku (obr. 4.4, druhý riadok vpravo).
Pre neznalých treba poznamenat’, že ríša sarmatského zväzu,
do ktorého patrili aj Slovania, siahala v istom období až na naše
Slovensko. Hranicu medzi Sarmatiou a Germaniou tvorila v 2. storoˇcí n.l. rieka Hron, Sarmatské hory (asi západné Tatry) a d’alej
na sever rieka Visla.

Obr. 4.5: Náˇcrt pravdepodobného tvaru Svätoplukovej moravsko-slovenskej
král’ovskej koruny. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

Stromy života nie sú len na týchto starodávnych korunách, ale
vo všeobecnosti na všetkých korunách, aj novodobých.
95

Obr. 4.6: Zložený uhorský znak. Vidno na nom
ˇ
tzv. „svätoštefanskú“ korunu, ktorá obopína znaky kniežatstiev patriacich do širšieho Uhorského
král’ovstva. V strede tých znakov je znak apoštolského Uhorska, teda
jadra širšieho Uhorského král’ovstva. Skladá sa z dvoch cˇ astí – vl’avo
uhorské bieloˇcervené pruhy symbolizujú mad’arsko-slovenskú cˇ ast’ (Panóniu) a vpravo slovenský dvojkríž na trojvrší symbolizuje dnešné
Slovensko. Slovenský dvojkríž, symbol stromu života, vyrastá zo Svätoplukovej koruny. V apoštolskom uhorskom znaku je vyrozprávaná
dávna história spojenia dvoch národov Slovákov a Mad’arov. Zdroj obrázka: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/b/b5/Wappen_
Ungarische_L%C3%A4nder_1915_%28Mittel%29.png.

Niekto by mohol namietat’, že na král’ovských korunách nie sú
stromy života, ale stromy poznania dobra a zla. Král’ ako najvyšší sudca
musí byt’ predsa tiež schopný rozlíšit’ dobro od zla.
Biblia, ktorá nejakým, aj ked’ vel’mi pochybným spôsobom zachytila reálie dávnej doby, hovorí ohl’adom stromu života nasledovné: „Ovocie spravodlivosti je stromom života.“ Inými slovami
ten, cˇ o je spravodlivý, dostane veˇcný život.
Stromy na korune sú teda stromy veˇcného života, nie stromy
poznania dobra a zla. Týmto symbolom spravodlivosti je obdarený
spravodlivý vladár.
96

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý
zákon, Kniha prísloví, 11:30: „Ovocie spravodlivosti je
stromom života, nespravodlivost’ však uchvacuje život.“

Ku korune patrí žezlo a jablko. Jablko pravdepodobne symbolizuje plod stromu života. Žezlo je komplikovanejšie. Podl’a [11]
žezlo etymologicky súvisí s nemeckým Kegel, cˇ o je prút, palica
(s poznámkou „slova dále nepruhledná“).
˚
Podl’a nášho osobného
názoru žezlo (možno pôvodne žehlo?) mohlo predstavovat’ akúsi
symbolickú fakl’u, ktorou sa zapal’ovali (zažíhali, zažínali) nebeské
objekty (Mesiac a Venuša) na noˇcnej oblohe nad stromom veˇcného
života. Podobne deduško Veˇcerníˇcek v známej veˇcerníˇckovej znelke
s lampášom zaveseným na palici zapal’oval hviezdy na noˇcnej
oblohe. Tieto palice s lampášmi môžeme vidiet’ aj na egyptskom
nákrese stromu života na obr. 3.5. Žezlo drží v ruke aj asýrsky král’
na obrázku 3.7. Ale cˇ i význam žezla bol naozaj takýto, s istotou
povedat’ nevieme.
Na základe poznania iných korún teraz vieme odhadnút’, ako
asi vyzerala Svätoplukova moravsko-slovenská král’ovská koruna
(obr. 4.5). Urˇcite na nej boli stromy života podobné nášmu dvojkrížu, isto aj plody týchto stromov a možno tiež zlaté závesy. Zlaté
závesy má napríklad aj jedna z kórejských korún, ako aj uhorská
„svätoštefanská“ koruna.
Úvodzovky sú naschvál. Korunu, ktorú nazývame svätoštefanskou, vôbec nenosil uhorský král’ sv. Štefan. Jeho pôvodná koruna,
možno ešte pôvodná moravsko-slovenská koruna, bola ukradnutá
a odnesená na úteku do Rakúska jedným z jeho nasledovníkov,
král’om Šalamúnom. Dnešná svätoštefanská koruna je len náhradou
za pôvodnú korunu.

K NIHA KRÁL’OV [30], str. 68: „Táto [prvá uhorská]
koruna [ktorou bol korunovaný 25.12.1000 alebo 1.1.1001
Štefan I.] sa nám nezachovala. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovaˇcnom plášti. Bol to
diadém so štyrmi výbežkami l’alie [stromu veˇcného
života], vykladaný drahými kamenmi.
ˇ
Dnes známa
uhorská král’ovská koruna, oznaˇcovaná svätoštefanská,
je mladšia a vznikla spojením dvoch cˇ astí rozliˇcného
pôvodu.“
97

Svätoplukovu korunu môžeme symbolicky vidiet’ aj v uhorskom
znaku. Je na trojvrší a vyrastá z nej dvojkríž, strom života. Aj ked’
tá koruna bola pridaná do uhorského znaku až v relatívne nedávnej
dobe, v 19. st., v skutoˇcnosti je akoby spomienkou na dávne Slovenské král’ovstvo.

Stromy života nie sú len na týchto starodávnych
korunách, ale vo všeobecnosti na všetkých korunách,
aj novodobých.

Koruna na trojvrší v uhorskom znaku, z ktorej vyrastá dvojkríž, patrila slovenskému král’ovi Svätoplukovi.

4.10

Nastol’ovací obrad kniežat’a

Dnes už nevieme, ako presne vyzeral nastol’ovací obrad kniežat’a
v drievnej dobe. Zachovali sa nám však zápisy o nastol’ovacích krest’anských obradoch napríklad korutánskych kniežat ([7], str. 147).
Tieto krest’anské obrady sa v mnohom zhodovali s tými drievnymi,
líšili sa od nich najmä v náboženskej symbolike.
Ústrednú úlohu v nastol’ovacom obrade hral kniežací kamenˇ
a kniežací stolec (obr. 4.7). Kniežací stolec mal dve sedenia oddelené
spoloˇcným operadlom. na korutánskom stolci sú vyryté nápisy
„VERI“ a „MA SVETI VERI“. Preklad možno znie: „Prisahaj, ale
podl’a svätej viery.“ Iný nápis na východnom operadle asi nie je po
slovansky.
Na základe opisu nastol’ovania korutánskych kniežat sme vytvorili literárnu fikciu predkrest’anského nastol’ovacieho obradu, ktorú
sme použili v našom románe N EVIDITEL’NÝ ZDROJ [19]. Uvádzame
ukážku.

N EVIDITEL’NÝ ZDROJ [19]:
98

Obr. 4.7: Kniežací obojstranný stolec a kniežací kamenˇ z Gospa Sveta,
Korutánsko. Autor obrázkov: Blažena Ovsená.

Knieža mohli volit’ len slobodní l’udia, teda tí, cˇ o
vlastnili zem, pretože oni predstavovali dobrých l’udí,
ktorí zastupovali poddaných. Títo slobodníci si medzi sebou zvolili sudcu, najmúdrejšieho z najmúdrejších a najspravodlivejšieho zo spravodlivých, nehl’adiac na vznešený pôvod, ale iba na cˇ estnost’, a tomuto
sudcovi potom prisahali vernost’ Morave a Slovenskej
zemi.
„Je ten, ktorého vám dala d´ržava, prípustný?“ spýtal
sa sudca.
Prítomní slobodníci ho mali bud’ prijat’ alebo odmietnut’. Ak by ho odmietli, d´ržava by im musela dat’
iného šl’achtica. Ak by ho prijali, tak mu všetci, bohatí aj
chudobní, mali vyjadrit’ vrúcny súhlas.
Všetci prítomní slobodníci prikývli, cˇ o znamenalo, že
Svätopluk môže byt’ kniežat’om.
Vyzliekol si teda svoj drahocenný odev. Postupne
k nemu pristúpili sluhovia a zaˇcali ho obliekat’ do sivých
slovenských šiat.
...
Na vrchole kopca, pri mohutnom dube, ležal kniežací
kamenˇ podobný vel’kému peˇcatidlu. na tom kameni
99

sedel slobodný kmet’, starý sedliak, ktorý ten kamenˇ
zdedil podl’a práva po dedovi a ten po svojom dedovi.
Bol to najstarší muž zo slovenského rodu.
Tu sa kmet’ spýtal po slovensky: „Kto je on, ktorý tam
prichádza, tak kráˇcajúc?“
„D´ržavy knieža on je,“ odpovedali prítomní slobodníci.
„A cˇ i je on spravodlivý sudca, ktorému ide o blaho
ˇ je on slobodného stavu a zaslúži si to? a cˇ i je
d´ržavy? Ci
on podporovatel’ a ochranca slovenskej viery?“ pýtal sa
kmet’ d’alej.
„Je a bude!“ odpovedali všetci ostatní.
„A akým právom ma on ide nahradit’ na tomto kameni?“ pýtal sa d’alej kmet’.
Všetci povedali: „Zaplatí ti chlebom a sol’ou, fl’akatým býkom, konom
ˇ
a drahým obleˇcením. Oprostený
budeš ty a tvoja chyža od všetkých daní.“
Tu Svätopluk odovzdal kmet’ovi spomenuté veci, cˇ ím
zaplatil cenu podl’a dohody za prechod moci na knieža
a tak sa dohoda stala právoplatnou.
Potom kmet’ jemne pohladil Svätopluka po líci
a uvol’nil mu miesto. Svätopluk sa postavil, obleˇcený
ako bol, na kniežací kamen,
ˇ ktorý svojou tvrdost’ou
a odolnost’ou predstavoval nemennost’ a veˇcnost’. Vytiahol svoj meˇc, a otáˇcajúc sa na všetky svetové strany,
prisahal: „Budem spravodlivým sudcom pre všetkých!“
...
Ked’ nový král’ vo svojom hrade zasadol na kniežací
stolec, kamenné dvojkreslo so spoloˇcným operadlom,
všetci prítomní sa mu poklonili. z tohto stolca, s korunou
na hlave, mohol súdit’ a vykonávat’ spravodlivost’ voˇci
všetkým žalobcom.

100

Kapitola 5

Pátranie po „Vel’kej
Morave“ a jej hlavnom
meste
Volala sa Svätoplukova d´ržava Vel’ká Morava, Vel’komoravská ríša alebo Slovenská zem? Aký je rozdiel
medzi Moravou, Vel’kou Moravou a Vel’komoravskou
ríšou? Kde ležala Vel’ká Morava? Ako sa volalo jej hlavé
mesto a kde ležalo?
Oficiálna historiografická verzia kladie hlavné mesto
Vel’kej Moravy do dvoch miest súˇcasne. Svätopluk bol
vel’ký vladár, ktorý vládol na Vel’kej Morave. Tá mala
svoje centrum isto-iste v dnešných Valoch pri Mikulˇciciach, na dnešnej cˇ eskej Morave. a ked’ nie vo Valoch, tak
urˇcite v Starom Mˇeste pri Uherskom Hradišti.

5.1

Alternatívne odpovede

Odpovede na všetky vyššie zmienené otázky sú dost’ neisté.
Morava je dnes názov kraja, kedysi názov kniežatstva na rieke Moˇ
rave v dnešnej Ceskej
republike. „Vel’ká Morava“ vznikla z definície
vtedy, ked’ knieža Mojmír I. z Moravy vyhnal akéhosi Pribinu
ˇ ale Mojmír I.
z Nitry a údajne pripojil Nitriansko k Morave. Ci
pochádzal z dnešnej cˇ eskej Moravy je vel’mi diskutabilné. Názov
101

Obr. 5.1: Slovanské hradisko v Mikulˇciciach. Informaˇcná tabul’a na stene múzea
ˇ
dokazuje, že Cesi
sú si úplne istí tým, že hlavné mesto „Vel’kej Moravy“
sa nazývalo Grad Morava, bolo oným prastarým Rastislavovým mestom
a nachádzalo sa práve v Mikulˇciciach. Istota pritom nie je absolútne v niˇcom.
Autor obrázku: Blažena Ovsená.

„Vel’komoravská ríša“ sa z definície používa pre celé územie, ktoré
neskôr dobyl a ovládal král’ Svätopluk. V skutoˇcnosti však „Vel’ká
Morava“ pod týmto názvom nikdy neexistovala. Prvý raz sa toto
pomenovanie vyskytlo až po zániku tohoto štátneho útvaru. Názov
Morava používali kronikári popri názvoch Slovenská zem. Svätoplukovu zem nazývajú jedni Morava (ˇceské kroniky, Fuldské letopisy),
iní Moravská zem (Život Naumov, cˇ eský pôvod), Moravské Slovany
(Sclavos Margenses; Fuldské letopisy, preklad od Jána Stanislava [2],
str. 27), Slovensko (Sclavinia; Fuldské letopisy), Slovenská zem (Nestor).
Grécky názov hé megalé Morabia prvýkrát použil byzantský
cisár Konštantín VII. Porfyrogenet (Purpurorodenec) v diele De
Administrando Imperio, ktoré bolo napísané medzi r. 948 – 952,
to jest vyše polstoroˇcie po Svätoplukovej smrti. Po stároˇcia tento
názov hé Megalé Morabia všetky texty prekladali ako Vel’ká Morava prípadne Vyšná Morava, iba v posledných rokoch rôzni autori
navrhujú, avšak bez toho, že by mali k dispozícii iné informácie ako ich predchodcovia, aby sa názov prekladal ako Vzdialená,
Bývalá Morava, resp. Stará Morava. Grécke megalé možno preložit’
ako naše pra, resp. nemecké gross, to jest vel’ká, stará, predošlá, vid’
102

napr. prasprostá (vel’kosprostá), pradávna (vel’kodávna), prenádherná
(vel’konádherná), preplnená (vel’koplnená), pramatka (vel’ká matka,
dávna matka). Niektorí historici považujú Porfyrogenetovu „Vel’kú
Moravu“ za územie v dnešnom Srbsku. Hlavné mesto „Vel’kej
Moravy“ sa volalo asi hrad Morava. s istotou to povedat’ nevieme,
ale indície tomu nasvedˇcujú. Ležalo asi na rieke Morave. Problém
je, že tých riek Moráv bolo kedysi niekol’ko, z toho minimálne dve
sa volali Vel’ká Morava, jedna v dnešnom Srbsku, druhá v dnešnom
západnom Rumunsku (Sedmohradsko).

5.2

Vel’ká Morava, bývalá zem Svätoplukova

Po Vel’kej Morave pátralo už mnoho profesionálnych historikov,
aj historických amatérov. Títo cˇ asto umiestnujú
ˇ
jej hlavné mesto nie
na základe historických faktov, ale podl’a svojej národnosti, to jest
do svojej krajiny. Podl’a Wikipedie sme tieto teórie zosumarizovali
nasledovne (obr. 5.2).
ˇ
• Cesi
s Moravanmi a cˇ echoslovakistickými Slovákmi presadzujú za centrum Vel’kej Moravy dnešnú cˇ eskú Moravu s hlavným mestom vo Valoch pri Mikulˇciciach, prípadne v Starom
Mˇeste pri Uherskom Hradišti.
• Alternatívni slovenskí historici (napr. R. Irša [20], O. Cvengrosch) kladú Mojmírovu Moravu do Sedmohradska a hlavné
mesto Svätoplukovej Moravy (ˇceská Morava + Nitriansko)
kladú do Nitry, Devína, resp. Bratislavy.
• Mad’ari (Imre Boba), podporovaní niektorými „Slovákmi“ (Peter Püspöki Nagy — žije v Budapešti; aj bratislavský profesor
Juraj Sklenár v diele N AJSTARŠIA POLOHA V EL’KEJ M ORAVY
vydaná v Bratislave v roku 1784) a Srbmi (Predrag Komatina)
kladú Vel’kú Moravu do Srbska a „Malú“ Moravu do dnešnej
cˇ eskej Moravy. Hlavné mesto Svätoplukovho král’ovstva kladú
do Sriemskej Mitrovice (Sirmium). Podl’a [31], str. 26 – 30, bol
Sklenárov názor taký, že srbská Morava sa postupne rozšírila
na sever až na dnešné Slovensko a Moravu. Týmto chcel
Sklenár zabezpeˇcit’ politickú rovnoprávnost’ medzi Slovákmi
a Mad’armi, lebo ak Mad’ari rozbili srbskú Moravu, tak porazili
Srbov, nie Slovákov, a teda k Slovákom nemali v Uhorsku
pristupovat’ ako k podrobenému národu.
103

Obr. 5.2: Rôzne verzie umiestnenia Vel’kej Moravy. Autor obrázkov: Blažena
Ovsená.

• Nemec Eggers kladie Svätoplukove kniežatstvo južne od Sávy
do dnešnej Bosny. Vel’kú Moravu zase kladie do východného
Mad’arska (západ Rumunska a sever Srbska) k rieke Mureš,
ˇ
priˇcom Rastislavove sídlo bolo podl’a neho v Cenáde
(Csanad,
predtým Maroswar, urbs Morisena, cˇ iže mesto Morava).
Zo spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov (r. 871) [2], str. 20,
poznáme Mojmíra (I.), „knieža Moravanov nad Dunajom“, ktorý
bol vyhnal akéhosi Pribinu, ktorý prišiel k Ratbodovi. Ratbod sa
spomína v rokoch 833 – 856.
Nevieme povedat’, z akého hradu moravské knieža Mojmír pochádzal, vieme len to, že žil nad Dunajom. Táto jediná veta však
staˇcila cˇ eskoslovenským historikom na to, aby vyrobili teóriu
o cˇ eskej Morave, ktorá si podrobila Nitriansko. na základe tejto
teórie bola potom v 20. storoˇcí odvodená cˇ eská dominancia nad
Slovenskom.
104

Pribina sa v tom istom spise spomína v poznámke v súvislosti
s arcibiskupom Adalrámom: „([Pribinovi] Ktorému vol’akedy arcibiskup Adalrám za Dunajom na jeho majetku v mieste menom
Nitrava vysvätil kostol.)“
Táto veta hovorí, že Pribina mal kedysi majetok v meste Nitrava.
Nikde však nie je napísané, že Mojmír vyhnal Pribinu práve
z Nitravy. Pribina mohol mat’ viacero majetkov nad Dunajom, ale
sídlit’ mohol inde.
Ak by sa ukázalo, že Mojmír nepochádzal z dnešnej cˇ eskej
Moravy, tak by cˇ eská nadvláda nad Slovenskom v 20. storoˇcí bola
postavená na vode. Už chápete, akú duchovnú a politickú silu má
schopnost’ vysvetl’ovat’ históriu po svojom?
Kde sa teda Morava alebo Vel’ká Morava nachádzala? Bola naozaj
ˇ
v dnešnom Cesku?
Anglický král’ Alfréd Vel’ký prekladal historické dielo sevilského
(Španielsko) knaza
ˇ
Paula Orosia, ktorý svoje dielo písal na zaˇciatku
V. storoˇcia. V I. knihe a 2. kap. tohoto diela P.O. opisoval zemepis
Európy. Král’ Alfréd, vidiac, kol’ko sa od tých cˇ ias zmenilo, sám tu
podal zemepis svojej doby. Podávame úlomok o položení Moravy.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 50,
Poloha Moravy, (871 – 901): „Potom na sever od žriedla
Dunaja a od Rýna na východ bývajú východní Frankovia
a od nich na juh bývajú Švábi na druhej strane Dunaja.
a odtial’ na juh a východ bývajú Bavori, v tej cˇ asti kraja,
ktorá sa volá Regensburg (Rezno). a priamo na východ
ˇ
odtial’ bývajú Cesi
a na severovýchod Turynkovia a na sever odtial’ bývajú starí Sasi a odtial’to na severozápad
bývajú Frýzovia.
Na západ od starých Sasov je vtok Labe a Frýzlandsko. Odtial’to na severozápad je kraj, ktorý volajú
Angliou (Angle) a Seelandom (Sillende) a cˇ ast’ Dánska.
a na sever odtial’ (od starých Sasov) je kraj Obodritov
a na severovýchod Wylteovia, ktorých volajú Haveldanmi.
A na východ odtial’ je kraj Vinedov (Wineda), nazývaný Sysyle. a na juhovýchod, trochu d’alej, sú Moravania (Maroaro). a títo Moravania majú na západ
ˇ
od seba Turynkov i Cechov
i cˇ ast’ Bavorov a na juh
od nich, po druhej strane rieky Dunaja je Korutánsko,
rozprestierajúce sa na juh až po hory volané Alpy. Po tie
105

isté hory rozprestierajú sa hranice Bavorov a Švábov. Potom na východ od Korutanska, z tamtej strany pustatiny
[Puszta] je kraj Bulharov a odtial’ na východ je Grécko.
a na východ od Moravy je kraj Visl’anov (Wisleland)
a na východ odtial’to je Dácia, kde prv boli Góti.
Na severovýchod od Moravy sú Daleminci (Dalemensan) a na východ od Dalemincov Chorváti (Horithi)
a od Dalemincov na sever Srbi (Surpe) a na západ od nich
[nad Tatrami] Žuželi (Sysele). na sever od Chorvátov je
kraj devíc (Maegthaland) a na sever od kraja devíc je
Sarmatsko až po Ryfejské hory. . .
Od Dalmácie na sever je Bulharsko a Istria a od Istrie
na juh je Stredozemné more, ktoré sa volá Adriaticum,
a na západ hory, ktoré volajú Alpami, a na sever je tá
pustatina [Puszta], ktorá sa rozprestiera medzi Korutanskom a Bulharmi.“
ˇ
Morava bola teda niekde na východ od Cechov
– to sedí.
ˇ hovoria o polohe Moravy iné pramene?
Co
Konštantín Porfyrogenetos opisuje v 10. storoˇcí, 50 rokov po páde
Svätoplukovej ríše, polohu rôznych krajín. V tejto dobe už registruje
aj Turkov, cˇ o je iné meno pre starých Mad’arov. Pri zostavovaní
opisu boli použité výt’ahy z rozliˇcných starších kroník, cestopisov,
ako aj správy vyslancov cudzích kmenov
ˇ
a národov a tiež vlastné
informácie byzantských vzdelancov z okruhu konštantínopolského
cisárskeho dvora.

P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16], str. 217, Konštantín
Porfyrogenetos o spravovaní ríše, (r. 950 – 951): „V susedstve
Turkov (Mad’arov) sídlia tieto národy: na ich západnej
strane je krajina Frankov, na severe sídlia Peˇcenehovia
a na južnej strane je vel’ká(?) Morava [megalé Morabia],
totiž krajina Svätoplukova1 , ktorú títo Turci (Mad’ari)
úplne spustošili a zaujali. zo strany hôr susedia s Turkami
(Mad’armi) Chorváti. . . .
1 Tu nie je zrejmé, c
ˇ i sa jedná o Vel’kú Moravu ako jedinú Svätoplukovu krajinu,
alebo o jednu zo Svätoplukových krajín.

106

. . . Turci (Mad’ari) sa po vyhnaní Peˇcenehmi usadili
vo svojej terajšej domovine. V nej sa nachádzajú niektoré
staré významné pamiatky. Ako prvý treba spomenút’
most cisára Trajána nachádzajúci sa na zaˇciatku krajiny
Turkov (Mad’arov). na tri dni cesty od tohto mosta sa
nachádza Belehrad, v ktorom je aj veža svätého a vel’kého
cisára Konštantína. na spiatoˇcnej ceste je pri ohybe rieky
dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito
miestami sa rozprestiera nepokrstená vel’ká(?) Morava,
ktorej sa zmocnili Turci (Mad’ari) a v ktorej predtým
vládol Svätopluk. Toto sú teda významné body pri rieke
Dunaj a ich názvy. Územia však ležiace vyššie, ktoré sú
osídlené Turkami (Mad’armi), sa v súˇcasnosti nazývajú
podl’a názvov riek, ktoré tu pretekajú. Tieto rieky sú
nasledujúce: prvá z nich je Temeš, druhá rieka Tutis,
tretia rieka Maroš, štvrtá rieka Kriš a ešte d’alšia rieka
Tisa. Susedmi Turkov (Mad’arov) sú na východnej strane
Bulhari, kde ich oddel’uje rieka Istros, nazývaná aj Dunaj,
na severe Peˇcenehovia, na západe Frankovia a na juhu
Chorváti. . . .
. . . Turci (Mad’ari) sídlia za riekou Dunaj na území
Moravy, ale aj z tejto strany rieky medzi Dunajom a riekou Sávou. . . . “
Z tohoto nekoneˇcne vel’a krát kopírovaného textu sa vyrobila
teória o „Vel’kej Morave“. Niˇc viac o „Vel’kej Morave“ s prízvukom na „vel’kost’“ neexistuje. Jediná zmienka!
Okrem toho, že sa jedná o jedinú zmienku, jedná sa pravdepodobne aj o hlboké nepochopenie. Nikde v texte nie je veta,
ktorá by hovorila, že Svätoplukove král’ovstvo sa nazývalo „Vel’ká
Morava“. Vidiet’ sme mohli iba tvrdenie, že „Vel’ká Morava“
kedysi patrila, zrejme okrem iných zemí, Svätoplukovi.
Porfyrogenetos píše, že „Vel’ká Morava“ sa nachádzala južne
od Mad’arov, ktorí v tom cˇ ase žili zrejme v Panónii, na západ
od Dunaja – „a na južnej strane je vel’ká(?) Morava“. Teda nebola
nad Dunajom, ale pod ním!!! Vraj sa nachádzala za mestami Belehrad a Sirmium (dnešná Sriemska Mitrovica). To je prvý spor!!!
Navyše bola nepokrstená!!! Pritom vieme z Nestorovej kroniky,
že Slováci, ked’ žiadali byzantského cisára Michala III. o slovanských uˇcitel’ov, už boli dávno pokrstení!!! Nestor píše: „Po tom,
ako boli Slováci už pokrstení, ich kniežatá Rastislav, Svätopluk
a Kocel’. . . “ To je druhý spor!!! Porfyrogenetos nemohol „Vel’kou
107

Moravou“ mysliet’ spojené kniežatstvá Rastislavove a Svätoplukove!!!
Bola „Vel’ká Morava“, ktorú spomína Porfyrogenetos, v dnešnom Srbsku, Mad’arsku alebo dokonca Sedmohradsku? Bola
„Vel’ká Morava“, o ktorej básnia cˇ echoslovakistickí historici, naˇ
ozaj prvým spoloˇcným štátom Cechov
a Slovákov, alebo skôr
prvým spoloˇcným štátom Slovákov a Srbov?
Ak by Porfyrogenetos hovoril pravdu a súˇcane by cˇ eskoslovenská
teória o Vel’kej Morave bola správna, tak by to znamenalo, že museli
existovat’ minimálne dve Moravy.

Schopnost’ vysvetl’ovat’ históriu po svojom má vel’kú
duchovnú a politickú silu.
Teória o „Vel’kej Morave“ sa vyrobila z jedinej vety, aj
to pravdepodobne chybne interpretovanej.
„Vel’ká Morava“ kedysi patrila, zrejme okrem iných
zemí, Svätoplukovi.
Vel’ká Morava mohla byt’ prvým spoloˇcným štátom
Slovákov a Srbov.

5.3

Dve Moravy

Podl’a Predraga Komatinu ([21], str. 75) z Inštitútu byzantských
štúdií v Belehrade je z textu Bavorského geografa (okolo r. 844)
evidentná existencia dvoch Moráv. Bavorský geograf opisuje istých Moravanov (Merehanos), ktorí v tom cˇ ase stále neboli dobytí
Bulharmi. Text vymenúva národy, ktoré žili na východnej hranici
Franskej ríše, zo severu na juh, v tomto poradí: „Nortabrezi, v
susedstve Dánov, Viltzi, Linnaei, Betenici a Smeldinzi a Morizani
ˇ
a Hehfeldi a Surbi (Lužickí Srbi?), Talaminzi, Beheimare (Cesi),
Marharii (Moravania), Vulgarii (Bulhari), iní Moravania (populus
quem vocant Merehanos).“ Títo „iní Moravania“ (Merehani) boli
podl’a Komatinu balkánski Slovania žijúci v údolí rieky [Velika]
108

Morava [v dnešnom Srbsku], pravom prítoku Dunaja. Marhari boli
ˇ
zase susedia Cechov
[dnešná Morava + západné Slovensko].
Kde sme sa stratili my, Slováci? Zabudol na nás bavorský geograf? Nespomína nijakých Nitranov.
ˇ
Cechoslovakisti
sa s týmto problémom vysporiadali po svojom.
Podl’a nich boli Marhari Moravania z dnešnej cˇ eskej Moravy a Merehani sme vraj boli my, Slováci, pomoravštení po ovládnutí Nitry
kniežat’om Mojmírom. Podl’a nášho názoru to však nemohlo byt’
takto – už ani preto nie, že medzi Marharmi a Merehanmi boli
Bulhari.
Z tohoto aspektu to vyzerá tak, že najpravdepodobnejšia verzia
o Vel’kej Morave zodpovedá tretej mape na obr. 5.2. To je trochu iná
teória oproti tej, ktorú sa cˇ eské a slovenské deti uˇcia v školách.

5.4

Tri Moravy

Aby to nebolo také jednoduché, pridajme tretiu Moravu. Podl’a
Martina Eggersa, ktorý napísal dielo „Vel’komoravská“ ríša – Realita,
alebo fikcia?, celý problém urˇcenia polohy jadra Moravskej ríše tkvie
v tom, že existujú dve rieky Moravy, ktoré vtekajú do Dunaja –
cˇ eská Morava, po nemecky March, známa po latinsky ako Marus,
a srbská rieka Morava, po latinsky Margus. On však, navzdory
tomu, kladie centrum politického zriadenia Moravy na rieku Maros (mad’arsky), resp. Mureš (rumunsky), prítok Tiszy v dnešnom
východnom Mad’arsku! Spoloˇcný indoeurópsky korenˇ pre všetky tri
mená znamená vraj morass (anglicky), cˇ iže moˇciar.
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
[10],
str. 230: „Morava: (jméno rˇ eky, pak i zemˇe) asi prastará
obmˇena st. Margus (nˇemecky March) podle praslovanského apelativa morava (dosud slovenský dialekt a bulharsky) ‘vlhˇcí travnaté místo’, srovnej i ruské muráva
‘bujná travina’.“

5.5

Šest’ Moráv, z toho dve Vel’ké!

ˇ tak pridat’ d’alšie tri?
Tri Moravy je trochu málo, nemyslíte? Co
Zhrnme
ˇ
si to (vid’ mapa na obr. 5.3, bielymi oblast’ami sú oznacˇ ené Vel’ké Moravy):
109

Obr. 5.3: Mapa rôznych polôh lokalít s názvom Morav- (župy, miesta a rieky).
Zoznam isto nie je kompletný. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

1. Dnešná cˇ eská Morava na rieke Morava s hlavným mestom v
dnešných Valoch pri Mikulˇciciach alebo v Starom Mˇeste pri
Uherskom Hradišti.
2. Vel’ká Morava v Srbsku na rieke Velika Morava, hl. mesto v
Sriemskej Mitrovici.
3. Morava na rieke Maros, Mureš vo východnom Mad’arsku,
ˇ
s hlavným mestom v Marosváre (Canád,
Moravský hrad).
4. V Rakúsku teˇcie rieka Mura, po nemecky nazývaná aj Mur,
Mür, Mör, Murau, cˇ iže Murava, cˇ iže Morava. Existuje mesto
Murau na rieke Mure v dnešnom Rakúsku. Prítok Mury je rieka
Mürz, hádame, že po slovensky asi Murica.
5. V dnešnom západnom Rumunsku, bývalom Sedmohradsku, je
bývalá uhorská župa, ktorá sa nazýva Maramureš, cˇ iže Vel’ká
Morava.
110

6. V dnešnom západnom Rumunsku, bývalom Sedmohradsku, je
bývalá uhorská župa, ktorá sa nazýva Maros-Torda, cˇ iže Morava. Hlavné mesto žeby Targu Mureš, cˇ iže Trhová Morava, kde sa
mohli konat’ trhy tri dni do mesiaca?

A ešte pridajme nieˇco. V dnešnej cˇ eskej Morave teˇcie okrem
rieky Moravy aj rieka Veliká Morava, prítok Moravy. a v Mad’arsku,
len kúsok od slovenských hraníc, máme obec Vel’kú Moravu. Pre
neznalých – je to chronicky známy Nagymaros, ktorý tvorí súˇcast’
priehrady Gabˇcíkovo-Nagymaros. Ned’aleko Nagymarosu je obec
Kismaros, cˇ iže Malá Morava, a tiež Pilismarót, cˇ o je Plešivý Moravec2 .
ˇ by kamenom
Co
ˇ
dohodil je zase Visegrád, cˇ iže Vyšehrad, Ostrihom
a Novohrad.
Teóriu o Vel’kej Morave nech si teraz spraví každý sám. Nedokázali sme síce, že Mojmír I. nepochádzal z dnešnej cˇ eskej Moravy, ale
uvrhli sme tienˇ pochybnosti na jeho pôvod.

5.6

Ako sa volalo hlavné mesto Moravy?

Meno hlavného mesta Vel’kej Moravy sa nám ako také nezachovalo. Písomné zdroje, ktoré ho spomínajú, sú bud’ pokazené alebo
príliš novodobé.
Arabskí cestovatelia ([2], str. 58) z 10. st. (prepis 13. st.), ako sme
už skôr spomenuli v cˇ asti 4.7, zachytávajú názov Svätoplukovho
mesta ako Džarádist alebo Džarádust (prípadne Džervab, Dsirvâb,
Chorvat, pokazený zápis mena Morav, alebo tiež Džiravat alebo Džaravat alebo Džiravet). Vraj by sa mohlo jednat’ o Gradišt’a alebo Hradistje,
Gradišˇce.
Až v Dalimilovej kronike (1309 – 1314) sa spomína Metod, arcibiskup velehradský, ktorý vraj vo Velehrade pokrstil cˇ eské knieža
Boˇrivoja. Sídelný názov Velehrad je zachytený až 400 rokov po páde
„Vel’kej Moravy“ a teda môže byt’ vymyslený.
2 Slovenskému -av- zodpovedá v mad’arˇ
cine -ó-, porovnaj slovenské Ladi-slav oproti
mad’arskému Lá-szló. Slovenskému -c- zodpovedá staromad’arské -t-. Starí Mad’ari
nemali zvuk -c-. Všetky mad’arské slová, v ktorých sa nachádza písmeno alebo zvuk
-c-, Mad’ari prebrali od Slovákov až v dobe, ked’ už si zvuk -c- osvojili.

111

V Anonymovej Uhorskej kronike [17], str. 81, sa spomína hrad
Sárvár: „[Mad’ari,] ustanoviac do týchto hradov ostrahu, šli (d’alej)
až k rieke Morava a opevnenými zábranami ustanovili hranice
uhorskej krajiny až k Bráne [dolina od Pˇrerova k Ostrave] a Sárváru.“
Mad’arské Sár-vár znamená v preklade Blatný hrad, Moˇciarny hrad,
Moravský hrad.
Bolo by celkom logické oˇcakávat’, aby sa hrad na rieke Morave
nazýval Moravský hrad.
Žial’, žiadny hrad s menom Moravský hrad sa dodnes nezachoval
a ani v nijakej inej kronike sa nespomína. Zmienky sú len o Pribinovom Blatnohrade3 pri Blatenskom jazere, ale toto nemohol byt’ onen
Sárvár.
V kronikách sú zmienované
ˇ
všetky významné slovenské mestá
ako napríklad Bratislava, Devín alebo Nitra. Ale nie Moravgrad.
Fuldské letopisy spomínajú v súvislosti s Rastislavom akýsi starodávny hrad s pevnými hradbami, ktorý nie je žiadnemu starodávnemu hradu podobný. Je toto onen Moravgrad? Alebo je to Devín,
ktorý franská kronika spomína v súvislosti s franským obliehaním
kniežat’a Rastislava, ukrytého na hrade Dowina. Podl’a Jána Stanislava je ten mohutný hrad s pevnými hradbami Devín.
Sú Moravgrad a Devín jeden a ten istý hrad, alebo dva rôzne
hrady?
Podl’a cˇ echoslovakistických historikov sú to rôzne hrady. Podl’a
ˇ
nich bol hrad Morava URCITE
v Mikulˇciciach. a ked’ nie tam, tak
ˇ
URCITE v Starom Mˇeste pri Uherskom Hradišti. My len sarkasticky
ˇ
dodávame, že ked’ ani tam nie, tak URCITE
niekde inde.,
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 27,
Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 1. Fuldské
letopisy. Seligenstadská cˇ ast’. Autor: Einhard (výraz Slovan
nahrádzame výrazom Slovák): „Rok 855: Král’ L’udovít
sa vypravil k Moravským Slovákom proti ich kniežat’u
Rasticovi, ktorý proti nemu povstal. Pretože sa vojenská
výprava viedla s malým úspechom, vrátil sa bez vít’azstva, dajúc prednost’ radšej na ten cˇ as opustit’ protivníka,
opevneného vraj vel’mi silnými hradbami, než svoje
3 Podl’a [2], poznámka 13 na str. 21: „. . . Pribinov hrad stál najskôr na mieste
dnešného Zalaváru na juhozápadnom okraji dnešného Malého Balatonského jazera,
ktoré je vel’mi blatisté. Mad’arské meno Balaton pochodí zo slovan. Blatžnż. Keby bolo
toto miesto juhoslovanského pôvodu, muselo by v mad’arˇcine zniet’ Baláton. Pribinov
hrad sa v reˇci Slovienov volal Blatenský Kostel; Nemci ho volali Mosaburg. Slovo kostel
z latinského castellum znaˇcilo pôvodne hrad. . . . “

112

Obr. 5.4: Veligrad, ako hlavné mesto Vel’kej Moravy, je suverénne zmienený aj
v dokufilme Cyril a Metod — Apoštoli Slovanov. Dokument vyslovene hovorí
(ˇcast’ II. 00:15:15,040 → 00:15:21,360): „Sídlo vel’komoravských kniežat tradiˇcne oznaˇcujeme názvom Velehrad. Franské anály hovoria o Inefábillis munitio, ‘nevýslovnej pevnosti’ alebo o antiqua urbs Rastici, teda o ‘Rastislavovom
starom meste’. Podl’a súˇcasných poznatkov sa Velehrad nachádzal na území
dnešných miest Uherské Hradištˇe a Staré Mˇesto, prípadne ním mohlo byt’
hradisko Valy pri Mikulˇciciach.“ Hlavná vec, že v mikulˇcickom múzeu visí
tabul’a, že hlavné mesto bolo práve v Mikulˇciciach. Zdroj obrázka: dokufilm
C YRIL A M ETOD — A POŠTOLI S LOVANOV.

vojsko v l’útom boji vyložit’ pohrome. No jednako L’udovítovo vojsko spustošilo vel’kú cˇ ast’ krajiny plienením
a pálením a aj vel’a nepriatel’ov, chcejúcich napadnút’
král’ov tábor, úplne zniˇcilo, ale nie beztrestne, lebo po
král’ovom odchode Rastic, sledujúc ho so svojimi (vojakmi) až za Dunaj, vyplienil vel’a susedných krajov.“
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 27,
Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 3. Mohuˇcská
cˇ ast’. Autor: Meginhard: „Rok 864. Král’ L’udovít v auguste
864, prejdúc za Dunaj so silnými vojenskými sbormi, v
istom hrade, ktorý sa v reˇci tamojšieho l’udu volá Devín
(Dowina), Rastica obkolesil. No ked’ sa Rastic neopovážil
pustit’ do boja s král’ovským vojskom a ked’ videl, že niet
východiska, okolnost’ami donútený dal tol’kých a takých
rukojemcov, ako král’ rozkázal; okrem toho prísahou sa
zaviazal aj so všetkými vel’možmi, že ostane navždy
verný král’ovi. Toto, pravda, najmenej dodržiaval.
...
113

Rok 869. Ked’ Karol so zvereným mu vojskom prišiel
k oným Rasticovým neopísatel’ným a spomedzi všetkých najstarších nepodobným hradbám (Devín [pozn.
Ján Stanislav]). . .
...
Rok 871. . . . kým ostatní táborili, Svätopluk odišiel
na Rasticov starodávny hrad (Devín [pozn. Ján Stanislav]). . . “

Devín je naozaj starodávny hrad. na skale pri sútoku Moravy
a Dunaja odnepamäti vytváral prirodzené miesto na kontrolu územia. Ktorý iný hrad by sa mal nazývat’ Moravgrad, ak nie ten prvý
od sútoku Moravy s Dunajom? Devín je však na skale, nie je na rovine v moˇciari. Ani z d’alšieho hl’adiska Devín nevyhovuje, nakol’ko
hlavné mesto bolo podl’a arabských správ v strede d´ržavy, no Devín
leží na samej hranici, na rieke Dunaj. Pokial’ by arabskí cestovatelia
uvažovali za súˇcast’ Moravy aj neskoršie územie v Panónii, potom
by Devín vyhovoval centrálnej polohe.
Vieme, že v hlavnom meste sa konali trhy tri dni do mesiaca.
z toho vyplýva, že cez hlavné mesto museli viest’ významné obchodé
cesty. Prakticky všetky významné slovenské mestá ako Nitra, Bratislava, Devín, Trenˇcín, Pobedim, Bojná, ale aj moravské Mikulˇcice
a Staré Mˇesto pri Uherskom Hradišti ležia na obchodných cestách
pozd´lž riek. Tadeto viedli rôzne vetvy dávnej jantárovej cesty z Benátok k Baltiku. Nitra, Bratislava, Devín, Pobedim, ani Bojná však
neležia na moˇciari.
Bolo teda hlavné mesto „Vel’kej Moravy“ predsa v Mikulˇciciach
alebo v Starom Mˇeste?
Valy pri Mikulˇciciach síce mali 1 trojlod’ový + 11 malých
kostolov, palác 25 × 9 m2 , zhruba 2500 hrobov a plochu hradiska 10
ha, avšak ani Valy, ani Staré Mˇesto nemali nevýslovné hradby, ale
iba obyˇcajnú kolovú ohradu vybudovanú v neskoršej dobe, takže
nemohlo íst’ o hradby, za ktorými sa ukrýval Rastislav. Okrem
toho napríklad hradisko v Nitre alebo v Divinke pri Žiline bolo
svojimi rozmermi väˇcšie ako Valy. V Nitre však bolo iba centrum
biskupstva. Centrum arcibiskupstva lokalizovat’ nevieme.
ˇ ak všetko
Takže kde bolo hlavné mesto „Vel’kej Moravy“? Co
bolo ináˇc?
114

5.7

Hlavné mesto Nitra, Ostrihom alebo Budín?

Aj ked’ nevieme, kde sa nachádzalo hlavné mesto „Vel’kej Moravy“, vieme Svätopluka v neskoršej dobe jeho vlády lokalizovat’
asponˇ cˇ iastoˇcne.
V cˇ asti 4.5 sme uviedli ukážku z Fuldských letopisov, z roku
884, v ktorej sa cisár Karol III. stretáva so Svätoplukom a jeho
vel’možmi na rieke Tuln, na v´ršku Komian [dnes Kaumberg [pozn.
Ján Stanislav]] (Viedenský les). z tejto polohy nie je zrejmé, odkial’
Svätopluk prišiel. Mohol príst’ ako od rieky Moravy, tak z Devína,
Bratislavy, Nitry, Komárna alebo Ostrihomu, lebo všetky tieto miesta
sú východne od Viedenského lesa.
V roku 890 sa však konalo d’alšie stretnutie medzi Svätoplukom a král’om Karolom III., tentoraz na mieste, ktoré sa l’udovo
volá Omuntesperch za Dunajom. Podl’a Jána Stanislava sa jedná
asi o Amandheegy, vrch Amand, nem. Amandsberg, pri Panónskej
Hore. Podl’a jeho tvrdenia o tomto pojednával Ján Dekan v diele
ˇ
Z A CIATKY
SLOVENSKÝCH DEJÍN , na str. 174. Amand sa nachádza
90 km južne pod Nitrou, 35 km juhozápadne od Komárna, 80
km západozápadojužne od Ostrihomu alebo 100 km od Budína.
Nachádza sa však až 150 km juhovýchodne od Mikulˇcíc!
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 33,
Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 4. Rezenské
pokraˇcovanie: „Rok 890. V polovici Vel’kého pôstu král’
[Karol III.] odcestoval do Panónie, kde mal schôdzku
s kniežat’om Svätoplukom na mieste, ktoré sa l’udovo
volá Omuntesperch [asi Amandheegy, vrch Amand,
nem. Amandsberg, pri Panónskej Hore, pozn. Ján Stanislav] za Dunajom. Tu medziiným spomenutý knieža,
požiadaný pápežom (Štefanom VI.), horlivo prosil král’a,
aby prišiel do Ríma navštívit’ chrám sv. Petra a aby
prinútit’ ráˇcil italskú ríšu, vyrvanú zlými krest’anmi
a hroziacimi pohanmi, aby sa držala jeho diela. Ale král’
rozliˇcnými vecami zaneprázdnený, hoci nerád, žiadost’
odmietol (118).“
Keby v roku 890 Svätopluk sídlil v Mikulˇciciach, král’ Karol
by ho nebol šiel cˇ akat’ pod Nitru, ale pokroˇcil by d’alej na západ
smerom do svojej Franskej krajiny, bližšie k Mikulˇciciam, napr.
k Viedenskému lesu, rovnako ako v roku 884. Zdá sa teda, že okolo
115

roku 890 král’ Svätopluk už prebýval niekde na území dnešného
Slovenska. To by bolo v súlade s povest’ou o jeho pobyte v kláštore
na nitrianskom Zobore.
Už v roku 894 král’ Svätopluk zomrel a s jeho ríšou to odvtedy
šlo dolu vodou. Útoky Frankov pokraˇcovali. V jednom hrade vyslobodili syna kniežat’a Svätopluka, ktorý tam bol uväznený na nútené
práce. Ján Stanislav vyjadruje názor, že by sa mohlo jednat’ o obec
s názvom Zbehy, severozápadne od Nitry, nakol’ko izbˇegż znamená
trestanec.
Avšak aj pri dnešnom mad’arskom Ostrihome, vlastne hned’
pri Vyšehrade, je východne od Nagymarosu (Vel’kej Moravy) obec
s návom Zebegény, hádame Zbehen,
ˇ možno tiež trestanecká dedina.
Aby to nebolo také jednoznaˇcné, na sever od Starého Mˇesta sú
zase Otrokovice.
Takže skadial’ bol vlastne zachránený Svätoplukov syn?

D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str.
53, Rastislav a Svätopluk podl’a Fuldských letopisov, 5. Altašské pokraˇcovianie: „Rok 899. V krátkom cˇ ase Bavori
znova prešli hranice Moravanov a cˇ o len mohli, uchvátili
a zniˇcili. Chlapca Svätopluka, syna predošlého kniežat’a
Svätopluka, a jeho l’ud z hradného miesta [Ján Stanislav poznamenáva: Boli to možno Zbehy, lebo izbˇegż
znaˇcí ‘trestanec’. Zl. Sýkora preložil: z obce, kde bol
tábor. . . ], v ktorom boli zatvorení pre nútené práce,
zobrali a samotný hrad pritom vypálili a z milosrdenstva
na hranice jeho vlasti so sebou odviedli (133). . . “
Mohol byt’ Ostrihom hlavným mestom „Vel’kej Moravy“?
Pravdepodobne nie, pretože leží na južnom brehu Dunaja. Urˇcite
to však bolo významné hradisko.
Ostrihom sa za rímskych cˇ ias nazýval pevnost’ Solva. Keby Sloväni boli nazvaní podl’a tejto pevnosti, na ktorej sa boli usadili,
potom by Slovänská zem bola zem hradu Solva, cˇ iže zem hradu Ostrihom. Ostrihom by teda bol hlavným mestom pradávnej Slovänskej
zeme. To by celkom sedelo, lebo kedysi Slováci najhustejšie obývali
práve okolie Ostrihomu a Budapešti, na strednom Dunaji, presne ako
hovorí Nestorova povest’.
116

Ostrihom bol neskôr istú dobu dokonca hlavným mestom Uhorska a centrom arcidiecézy ustanovenej v roku 1000 za vlády uhorského král’a Štefana I.. Jednalo sa o prvé a hlavné arcibiskupstvo v
Uhorsku. Hoci hrad ležal pod Dunajom, prevažná cˇ ast’ arcibiskupstva ležala na území dnešného Slovenska, teda nad Dunajom. Možno
aj toto je argument, preˇco hlavné mesto dávneho slovenského okolia
treba hl’adat’ niekde tu. Aj ked’ sa pri nom
ˇ
nachádza niekol’ko miest
s korenom
ˇ
Morav-, zrejme sa jednalo iba o pohraniˇcné moravské
vojenské posádky.
Napokon všetko mohlo byt’ ešte úplne ináˇc. Hlavné mesto
ˇ
mohlo byt’ napr. v Sirmiu alebo Cenáde.
Kto by za týchto okolností vedel legitimizovat’ cˇ eskú nadvládu nad Slovenskom? Preˇco
ˇ
práve Praha bola zvolená za hlavné mesto Ceskoslovenska,
ked’
ˇ
ˇ ak sa
v dávnych dobách to boli Slováci, kto vládol Cechom?
Co
história udiala ináˇc, ako sa to uˇcíme v školách? Majú potom Slováci
historický dediˇcný nárok na dnešnú cˇ eskú Moravu a Sliezsko?

ˇ
Cesko-moravská
nadvláda nad Slovenskom v 20. storoˇcí vôbec nemusí mat’ historický základ.
Slováci možno majú historický dediˇcný nárok na Moravu a Sliezsko.

117

118

Kapitola 6

Pátranie po duchovnej
slobode a slovenských
menách pre Vás a Vaše
deti
Aké boli staroslovenské mená? Aký význam mali tie
ˇ tie mená znamenali korenoslovne?
mená pre l’udí? Co
ˇ
Preˇco dnes nosíme mená typu Jano, Jožo, Eva? Preˇco
máme na každom kroku priklincovanú m´rtvolu na šibenici? Preˇco má katolícka cirkev tol’ko majetkov? Boli
reštitúcie jej cirkevného majetku oprávnené? Preˇco sme
chudobní? Je prospešné volat’ na vyriešenie slovenských problémov židovského Boha? Ktorý boh je silnejší, slovenský alebo židovský? V cˇ om tkvie slovenská
duchovná sila? Mali Slováci nejaké duchovné uˇcenie?
Ako môžeme spravit’ duchovnú obrodu?

6.1

Alternatívne odpovede

Staroslovenské mená vyjadrovali duchovné smerovanie cˇ loveka.
Kedysi l’udia vedeli, preˇco sa volajú, ako sa volajú. Dnes, ked’
sa niekto volá napríklad Jakub alebo Zuzana, nevie, preˇco sa tak
volá. V súˇcasnosti sú mená duchovne prázdne. Mená typu Jano,
119

Jožo, Eva nosíme preto, lebo sme ovládnutí cudzou duchovnou
okupaˇcnou mocou, ktorá práve tieto biblické mená presadzuje. Až
Štúrovci oživili staroslovenské mená, ked’ ich prijali na hrade Devín.
L’udovít Štúr napríklad prijal meno Velislav. Priklincovanú m´rtvolu
na šibenici máme na každom kroku aj preto, aby každý videl, cˇ o by
ho mohlo cˇ akat’, keby sa vzoprel cudzej duchovno-okupaˇcnej moci.
V istom zmysle sa dá krest’anstvo oznaˇcit’ za akýsi kult smrti, kde sa
cˇ lovek celý život pripravuje na smrt’. Drievne duchovno bolo oproti
tomu kultom života, ktorý prostredníctvom stromov života velebil
veˇcný život. L’udia vtedy stáli zoˇci-voˇci symbolu veˇcného života, nie
zmasakrovaného l’udského tela. Katolícka cirkev má preto tol’ko majetkov, lebo ich získala nemorálnym spôsobom. Podl’a nášho názoru
je škodlivé volat’ na slovenské problémy židovského boha, ktorý
v nás vidí potenciálnych otrokov. Najvyšší a jediný slovenský boh
je Parom, tvorca blesku a hromu, a je silnejší ako boh Abrahámov.
Slovenská sila tkvie v slovenskom jazyku, speve a zákonoch. Slováci
mali duchovné prírodno-vedomecké uˇcenie o štyroch živloch Svargy.
Duchovnú obrodu môžeme spravit’ manifestáciou slovenského ducha, cˇ iže obradom – napríklad postrižinami (prijatím slovenského
mena), spevom piesne alebo prijatím zákona.

6.2

Krest’anská duchovná okupácia

Ked’ americkí osadníci v Novom Svete amerikanizovali pôvodných amerických indiánov, ako prvé im zakázali nosit’ indiánske
mená. Týmto im zakázali byt’ samými sebou. Jednalo sa vlastne
o duchovný zákaz, o duchovný diktát. Preˇco to spravili? Aby ich obrali
o jastvo (vlastné ja), o dušu. Lebo duchovno má obrovskú moc. Kto
ovláda duchovno, ovláda aj hmotný svet.
Z tohoto vyplýva aj návod pre Slovákov – ak chceme ovládat’
hmotný svet a byt’ slobodní, musíme najskôr ovládnut’ duchovný
svet a stat’ sa slobodnými v duchovnom svete. Aj celá táto kniha,
plná duchovných informácií, slúži na duchovné oslobodenie sa.

Ak Slováci chcú ovládat’ hmotný svet a byt’ slobodní,
musia najskôr ovládnut’ duchovný svet a stat’ sa
slobodnými v duchovnom svete.

120

Celá táto kniha slúži na duchovné oslobodenie sa.
Všetko, cˇ o existuje v našom hmotnom svete, má svoj obraz v duchovnom svete. Opaˇcne to neplatí – nie všetko, cˇ o je v duchovnom
svete, existuje aj v hmotnom svete. Duchovný svet je teda väˇcší
a bohatší ako hmotný svet.
Zoberme si napríklad takú žiarovku. Skôr ako bola skonštruovaná, musel ju niekto vymysliet’. Bez toho, aby ju niekto vymyslel,
nemohla sa objavit’ v hmotnom svete.
ˇ
Další
príklad je vôl. Všetci vieme, aký je obrovský a silný oproti
cˇ loveku. Ale staˇcí, aby mu nejaký sedliak prikázal biˇcom t’ahat’
pluh, a vôl, hoci by pol’ahky mohol sedliaka jediným úderom zabit’,
poˇcúvne a t’ahá, lebo je hlúpy. Preto sa aj hlúpym l’ud’om hovorí,
že sú volovia. Podstatné je uvedomit’ si, že sedliak vlastne toho vola
zneužíva.
Ak vás má niekto zotroˇcit’ fyzicky, najskôr vás musí zotroˇcit’
duchovne. Žiadny otrok, ani ten duchovný, nie je nikdy bohatý.

Duchovno má obrovskú moc. Kto ovláda duchovno,
ovláda aj hmotný svet.
Ak vás má niekto zotroˇcit’ fyzicky, najskôr vás musí
zotroˇcit’ duchovne.
Žiadny otrok, ani ten duchovný, nie je nikdy bohatý.
Nieˇco podobné ako spravili americkí kolonizátori indiánom,
urobila krest’anská cirkev Slovákom, ked’ im nasilu nanútila krest’anstvo. Ako sme už spomínali v cˇ asti 3.4, krest’ania bez milosti
rúbali posvätné stromy, aby zniˇcili pôvodné slovenské duchovno. Cyril
sám tridsat’trikrát zat’al do jedného posvätného duba. na miesta
posvätných stromov potom krest’anská cirkev nastavala kostoly
s cudzorodým Ježišom na kríži.
Jednalo sa vlastne o násilný náboženský prevrat a duchovnú diktatúru, ktorá vzdor trestala zhabaním majetku a predaním do otroctva.
Aj preto je dnes Rímskokatolícka cirkev taká bohatá.
121

6.2.1

Krvavý cirkevný majetok

Treba si uvedomit’, že majetky, o ktoré cirkev požiadala v reštitúciách, tvrdiac, že jej ich komunisti neprávom ukradli, ona sama
dávno v minulosti neprávom ukradla l’ud’om pôvodného duchovna,
ktorých nazývala psami. Získala ho z dobrovol’ne „povinných“ milodarov, z predaja odpustkov, z predaja l’udí do otroctva, upal’ovaním
nepohodlných, habaním ich majetku. Rímskokatolícka cirkev teda
nemá duchovný nárok na „svoj“ majetok. Tým pádom nemá ani nárok
právny. Cirkevné reštitúcie sú teda v prípade Rímskokatolíckej cirkvi
nelegitímne a slovenský národ by mal žiadat’ o navrátenie cirkevného majetku, ktorý nemá cˇ istú duchovnú podstatu. Tento majetok
je pof´rkaný slzami zotroˇcených „pohanov“1 , zadymený spáleným
l’udským mäsom cˇ arodejníc a postriekaný krvou a hnisom z rán
spôsobených križiackymi meˇcmi. Pokial’ chce byt’ Rímskokatolícka
cirkev morálnou autoritou, za ktorú sa prehlasuje, mala by sa týchto
majetkov dobrovol’ne vzdat’, aby sa duchovne oˇcistila. Mala by spravit’
reštart a zaˇcat’ odznova, od nuly, financovaná výhradne z penazí
ˇ
svojich vlastných cˇ lenov.
P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16] , str. 126, Fredegarova kronika, (623 – 658), [Krest’ania, povýšení nad
všetkých, nazývali nekrest’anov psami. Za všetky príklady postaˇcí spomenút’ incident krest’anských Frankov
s pohanským Samom, ktorého si Slovania zvolili za
král’a, nakol’ko sa osvedˇcil v boji proti Hunom (Avarom).
Roztržka nastala po usmrtení vel’kého poˇctu franských
kupcov Slovanmi. Frankovia, povýšení svojou krest’anskou vierou nad všetkých, oznaˇcovali nekrest’anských
drievnych Slovanov psami. Samo sa vtedy hrdo postavil
proti.]: „Sycharius ako pochabý [franský] vyslanec riekol
Samovi prenáhlené slová, ktoré mu neboli uložené, ba aj
vyhrážky, že [slovanský král’] Samo a l’ud jeho ríše vraj je
povinný službou Dagobertovi. Samo už urazený v odpovedi riekol: «Aj pôda, ktorú máme, patrí Dagobertovi, aj
my patríme jemu, ak pravda, nariadi zachovávat’ s nami
priatel’stvo.» Sycharius odpovedal: «Nie je možné, aby
krest’ania a sluhovia Boží uzavreli priatel’stvo so psami.»
Samo na to odpovedal: «Ak ste vy sluhovia Boží a my
1 Niektorí l’udia pôvodného duchovna by sa kvôli tomuto termínu cítili dotknutí,
avšak my ho tu používame neutrálnom význame.

122

Boží psi, potom vy neprestajne proti nemu konáte, a my
sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhat’.» Sycharia
odohnali spred Samových oˇcí.“
P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16] , str. 139, O obrátení Bavorov a Korutáncov, (r. 871): „On [biskup Arno
zo Salzburgu] tiež vykonal obdivuhodnú [v skutoˇcnosti
ponižujúcu] vec. Naozaj presvedˇcených krest’anov z radov služobníctva povolal za stôl a ich neveriacich pánov
nechal sediet’ ako psy vonku, kladúc pred nich chlieb,
mäso a zaˇcadené nádoby s vínom, aby takto prijímali
pokrm. Sluhom však prikázal pripíjat’ si z pozlátených
pohárov.2 Vtedy sa ho tí prví zvonku pýtali, preˇco s nimi
takto zaobchádza. Odpovedal, že s neˇcistými telami
nie sú hodní, aby sa stýkali s tými, cˇ o sa znovuzrodili
posvätným pramenom,
ˇ
a preto musia jest’ vonku ako
psy.3 Potom pouˇcení vo svätej viere ponáhl’ali sa prijat’
krst. Tak sa krest’anská viera šírila d’alej [asi ako kult
mamonu].“
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], z vel’komoravského zákonníka, Tzv. Zakon sudnyj l’udem,
Súdny zákonník pre svetských l’udí, str. 67, [Metodov zákonník o zotroˇcovaní pohanov]: „. . . svätý Konštantín
. . . ustanovil . . . : Každá dedina, v ktorej bývajú pohanské
obete a prísahy, nech sa so všetkým imaním odovzdá
chrámu božiemu. Ktorá má pána a ten v tejto dedine
koná obete a prísahy, nech je predaný so všetkým svojím
majetkom [do otroctva] a cˇ o sa ut´rži, nech sa dá chudobným. . . . XV. Kto má dve ženy, nech odoženie [do záhuby]
mladšiu (neskoršiu) i s det’mi a nech je bitý, pôst (má)
sedem rokov. . . . XXIII. Kto z vojakov zjavne zaprel svätú
našu krest’anskú vieru, ked’ sa vráti do svojej krajiny
a mesta, nech je odovzdaný cirkvi [na potrestanie].“
Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M ETODA [9],
Život Metoda, kap. XI., str. 103, [O Metodových vyhrážkach zotroˇcením a núteným krstom vislianskemu kniežat’u.]: „Bola v nom
ˇ
[v Metodovi] aj prorocká milost’, lebo
2 Kult

mamonu a pozlátka.
náboženského povýšenectva.

3 Prejav

123

sa splnili mnohé jeho predpovede, z ktorých jednu alebo
dve rozpovieme. Jedno vel’mi silné pohanské knieža,
sídliace na Visle, rúhalo sa krest’anom a sužovalo ich.
(Metod) mu poslal tento odkaz: «Dobre ti bude, synu,
dat’ sa pokrstit’ z vlastnej vôle vo svojej zemi, než
aby t’a zajatého pokrstili nútene [zotroˇceného] v cudzej
krajine; a spomenieš si na mna.»
ˇ
To sa i stalo.“

Historické zápisy naznaˇcujú, že „Svätý“ Metod bol
vydieraˇc, ponižovatel’, okrádaˇc, duchovný diktátor
a zotroˇcovatel’.
6.2.2

Škodlivost’ krest’anského náboženstva

Podl’a nášho názoru Rímskokatolícka cirkev a krest’anstvo
vo všeobecnosti spôsobujú slovenskému národu väˇcšiu škodu ako
úžitok. a to tak duchovnú ako aj finanˇcnú. Nielenže oberajú l’udí
o cenné duchovné a finanˇcné zdroje na živenie svojich, podl’a nášho
názoru, nezmyslov, ale sú aj prostriedkom k duchovnému zotroˇcovaniu
slovenského národa. Vychovávajú duchovne nesvojprávnych l’udí, lebo
ako rodiˇcia hovoria det’om, cˇ o smú a cˇ o nie, tak aj katolíkom zase
kážu knazi
ˇ
a im zase cudzia mocnost’. Toto môžu trpiet’ iba l’udia,
ktorým je zatemnený jasnovidný duch, s ktorým sa rodí každý cˇ lovek.
Na Slovensku máme náboženskú slobodu. To znamená, že každý
môže verit’ v cˇ o chce, trebárs aj v hovoriaceho hada alebo lietajúcich
anjelov. My s tým naozaj problém nemáme. Práve naopak, tešíme sa
tomu, ked’ niektorí l’udia veria bludom, lebo tak oproti nim máme
konkurenˇcnú výhodu. Osobne veríme v silu vedomstva, nie božieho
zázraku, veríme v silu prírodných zákonov, nie dogiem. Veríme
v duchovnú slobodu, nie v duchovnú podriadenost’. Veríme, že naša
životná filozofia nám poskytuje väˇcšiu plnost’ žitia, duchovnú slobodu,
duchovné naplnenie, št’astie.

6.2.3

Vatikánska zmluva ako zmluva s diablom

Vatikánska zmluva však má od náboženskej slobody d’aleko.
Je to zmluva medzi štátmi Vatikánom a Slovenskou republikou
o postavení Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Dobre vieme, že
každá zmluva je platná iba vtedy, ak ju podpísali dva rovnocenné
(slobodné) subjekty zo slobodnej vôle. To znamená, že oba subjekty
124

vstupovali do tejto zmluvy v domnení, že druhá strana je oprávnená
vykonat’ toto slobodné rozhodnutie. Tento predpoklad však u Vatikánskej zmluvy nie je splnený, preto je Vatikánska zmluva neplatná
od momentu podpísania.
Rímskokatolícka cirkev sa totiž nepozerá na Slovákov ako
na slobodných l’udí, ale ako na potenciálnych otrokov. Deje sa
tak prostredníctvom Starej zmluvy, ktorú Rímskokatolícka cirkev
cez Katolícky katechizmus vyhlasuje za stále platnú. Keby nejaký
Žid zotroˇcil nejakého Slováka, podl’a našich štátnych zákonov
by to bol trestný cˇ in. Podl’a Rímskokatolíckej cirkvi by to však
bolo zrejme duchovne v poriadku, lebo je to v súlade so Svätým
Písmom.

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8],
ˇ sa týka tvojich otrokov
str. 149, Levitikus 25, 44 – 46: „Co
a otrokýn,
ˇ tých môžeš mat’ a kupuj otrokov a otrokyne
z národov, cˇ o sú okolo vás [teda aj Slovákov]. Aj z detí
prišelcov, cˇ o u vás bývajú, môžete si kúpit’, aj z ich potomstva, ktoré od nich pochádza. Oni vám môžu patrit’
ako majetok a môžu ich zdedit’ aj vaše deti, aby boli ich
majetkom. Môžete ich mat’ za stálych otrokov, ale nad
svojím bratom, nad Izraelitom, nesmie nik z vás tvrdo
panovat’.“

K ATECHIZMUS KATOLÍCKEJ C IRKVI [22], § 121: „Starý
zákon je neoddelitel’nou cˇ ast’ou Svätého písma. Jeho
knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú
hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.“

Nemôže byt’ za platnú považovaná taká zmluva, kde jedna strana
považuje druhú stranu za potenciálne neslobodnú, zotroˇcitel’nú.
Žiadny otrok nemôže uzatvárat’ zmluvy, lebo otroci nemajú právnu
subjektivitu. Za otrokov môžu zmluvy podpisovat’ iba ich páni.
Ak je pánom slovenských krest’anov Vatikán, ten nemôže uzavriet’
Vatikánsku zmluvu sám so sebou. Preto túto zmluvu nemožno
považovat’ za zmluvu podpísanú v súlade s dobrými mravmi. Nebola
uzatvorená na základe vzájomného rešpektovania sa. Prirovnali by
sme ju k zmluve s diablom.
125

Vatikánska zmluva odporuje aj Ústave SR, kde sa píše, že
Slovenská republika je zvrchovaný štát. Prostredníctvom Vatikánskej zmluvy však štát Vatikán zasahuje do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky. Peniaze, ktoré zo Slovenska odtekajú
do Vatikánu, nie sú Slovenskou republikou kontrolované, ani
kontrolovatel’né, lebo cirkvi nemusia viest’ úˇctovníctvo. Má nad
nimi dohl’ad a kontrolu cudzia duchovno-okupaˇcná mocnost’.

Vatikánska zmluva odporuje Ústave SR.
Podl’a Rímskokatolíckej cirkvi Slováci zrejme nie sú
slobodní l’udia, ale potenciálni otroci.
Vatikánska zmluva je neplatná od momentu podpísania.
Otroci nemajú právnu subjektivitu na podpisovanie
zmlúv.
6.2.4

Homosexuáli obet’ami

Špeciálnou kapitolou v otázke krest’anského duchovného útlaku
sú homosexuáli. Títo sa stali popri pohanoch jednou z najvypuklejších obetí náboženstiev odvodených zo židovstva. Ostatné náboženstvá, ako hinduizmus alebo budhizmus, s homosexualitou problém
nemajú. Odsudzovanie sexuálneho aktu medzi dvomi mužmi Rímskokatolíckou cirkvou je o to absurdnejšie, že táto cirkev nemá hanby
prijímat’ od homosexuálov peniaze platené vo forme daní a z týchto
penazí
ˇ
potom financovat’ svoju nenávistnú každonedel’nú kampanˇ
zameranú proti ich cˇ inom.
Rímskokatolícka cirkev nedopraje praktizujúcim homosexuálom právo na duchovný pokoj bez odsudzovania ich konania. Ani
im nedopraje právo na duchovné naplnenie. Ako je pre heterosexuála
duchovným naplnením vzt’ah s osobou opaˇcného pohlavia, tak je pre
homosexuálov duchovným naplnením zase vzt’ah s osobou rovnakého
pohlavia. Duchovné naplnenie totiž znamená žit’ život podl’a vlastných predstáv o št’astí.
126

S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Nový
zákon, 1 Korintským 6: 9 – 10, str. 1480: „Neviete, že nespravodliví nebudú dediˇcmi Božieho král’ovstva? Nemýl’te
sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci,
ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani ut´rhaˇci, ani lupiˇci nebudú dediˇcmi
Božieho král’ovstva. [To sa netýka súložiacich žien.]“
S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA [8], Starý
zákon, Levitikus 20: 13, str. 142: „Kto by spal s mužom
tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnost’,
musia zomriet’, ich krv bude na nich. [Trest sa netýka
súložiacich žien.]“

Homosexuáli sa stali najvypuklejšou obet’ou náboženstiev odvodených zo židovstva. Ostatné náboženstvá problém s homosexualitou nemajú.
Duchovné naplnenie dosiahnete, ked’ budete žit’ život podl’a vlastných predstáv o št’astí.
Ako to, že v prípade Rímskokatolíckej cirkvi sa stanoviská Biblie
o homosexuáloch alebo o zotroˇcovaní nežidov nepovažujú za hlásanie nenávistnej ideológie smerujúcej k potlaˇceniu l’udských práv
a slobôd? Nelavírujeme tu niekde na hrane štátom tolerovaného
duchovného fašizmu?
Autori románov explicitne vydávajú svoje diela za literárnu fikciu.
To preto, aby ani náhodou nedošlo k zámene fikcie a reality. V prípade Biblie a Katolíckeho katechizmu Rímskokatolícka cirkev nehovorí
o fikcii. Práve naopak, explicitne vyhlasuje, že Stará zmluva platí
od Boha a to, cˇ o je v nej napísané, je sväté, inými slovami pravda.
Osobne sme toho názoru, že stojí za zváženie, cˇ i by na základe
tohoto dôvodenia nebolo legitímne zakázat’ Rímskokatolícku cirkev ako organizáciu smerujúcu k potláˇcaniu l’udských práv a slobôd. a ako taká by mala byt’ postavená mimo zákon.

Možno stojí za zváženie, cˇ i by nebolo legitímne zakázat’ Rímskokatolícku cirkev ako organizáciu smerujúcu k potláˇcaniu l’udských práv a slobôd.
127

6.2.5

Oddelenie cirkví od štátu

Krest’anstvo je na Slovensku síce tradiˇcné, ale nie je pôvodné.
Predstavuje násilne nanútený import s prvkami totality a diktatúry.
Je naˇcase, aby sme koneˇcne oddelili pôsobenie cirkví od štátu,
najmä cˇ o sa týka financovania. Francúzi to spravili poˇcas Vel’kej
francúzskej revolúcie na konci 18. storoˇcia. Sme vyše dve storoˇcia
pozadu!
V súˇcasnosti slúži „cirkevný“ majetok výhradne iba cˇ lenom
cirkví, aj ked’ nanˇ prispievajú aj ateisti alebo cˇ lenovia pôvodného drievneho duchovna. Napriek tomu však metalový koncert
v katolíckom kostole nie je možné spravit’. Podobne nie je možné
si takýto stánok prepožiˇciat’ na vykonanie obradov iných náboženských alebo filozofických kruhov. Ak na krest’anské cirkvi
prispievajú aj nekrest’ania, tak nech krest’anské kostoly slúžia aj
nekrest’anom.

Krest’anstvo je na Slovensku síce tradiˇcné, ale nie je
pôvodné.

Je naˇcase, aby sme koneˇcne oddelili pôsobenie cirkví
od štátu. Sme vyše dve storoˇcia pozadu za Francúzmi!
Ak platia krest’anov aj nekrest’ania, tak nech krest’anské kostoly slúžia aj nekrest’anom.

6.3

V cˇ om tkvie sila slovenského ducha?

V cˇ om tkvie sila slovenského ducha? Jednoznaˇcne v spevoch, symboloch a zákonoch. Nie je náhoda, že nás Rímskokatolícka cirkev obrala
v prvom rade o slovenský jazyk, zmenila význam našich symbolov
(dvojkríž, sviatky) a nanútila nám svoj zákon (Sväté Písmo a Metodov
Súdny zákonník pre l’ud).
128

6.3.1

Spevy

Katolíci každú nedel’u ospevujú v kostoloch cudzích biblických
hrdinov a cudziu zem, cˇ asto dokonca po latinsky. Tisíc ráz si opakujú
historky spojené s cudzím národom, ktorý žije d’aleko za siedmymi
horami a siedmymi dolami. Ospevujú cudziu zem a považujú ju za
svätú. Osobne sme boli svedkami krest’anskej omše, kde sme z celej
latinsky znejúcej piesne rozumeli len dve slová – Emanuel a Izrael.
Cyril a Metod v skutoˇcnosti predstavovali nie zaˇciatok, ale
zaˇciatok konca našej kultúry. Ked’ budeme každú nedel’u ospevovat’ cudzí národ a cudzích biblických hrdinov, nezostane nám
ˇ
cˇ as na ospevovanie tých vlastných. Casom
na vlastných hrdinov
zabudneme a už nebudeme vediet’, cˇ o máme o nich spievat’. Potom
nám naozaj nezostane niˇc iné, len ospevovat’ tých cudzích hrdinov.
Pamätajme, že ked’ my nebudeme ospevovat’ samých seba, nikto
iný to za nás nespraví. Duchovne zdravé je ospevovat’ samých seba.
Svätá zem nie je kdesi v polopúšti, d’aleko za morom, ale u nás.
Svätá zem je tá, po ktorej práve chodíme. Nielenže je znevažujúce
ospevovat’ cudziu zem, ked’ nás živí tá naša, ale je aj neúctivé
ospevovat’ cudzích hrdinov, ked’ za nás zomierajú naši vlastní.
Nie národ, ktorý žije kdesi v Tramtárii, je vyvolený. To Slováci sú
vyvolený národ. Každý jeden z nás je vyvolený na nieˇco, lebo každý
jeden z nás je „Bohom“, lebo „Boh“ je v každom z nás.
Zmyslom žitia je tvorit’ si vlastnú skutoˇcnost’. Slobodní l’udia si
tvoria vlastnú skutoˇcnost’. Duchovní otroci žijú skutoˇcnost’, ktorú
pre nich vymysleli ich duchovní páni. Kým ste Vy?
Podl’a nášho názoru katolícki knazi
ˇ
nemôžu modlitbami úspešne
žiadat’ židovského Boha o slovenskú prosperitu, lebo židovský Boh
nadržiava Židom, nie Slovákom. Myslíme si, že ak nejaký Boh môže
pomôct’ Slovákom, tak je to jedine slovenský boh Parom. Myslíme si,
že slovenský boh Parom je urˇcite mocnejší ako nejaký židovský Boh
Abrahámov.

Cyril a Metod v skutoˇcnosti predstavovali nie zaˇciatok, ale zaˇciatok konca našej kultúry.
Ked’ budeme každú nedel’u ospevovat’ cudzí národ
a cudzích biblických hrdinov, nezostane nám cˇ as
na ospevovanie tých vlastných.
129

Svätá zem je tá, po ktorej práve chodíme.
Sme slobodní.
Židovský Boh Slovákom nepomôže.
Slovenský Boh Parom je silnejší ako židovský Boh
Abrahámov.
Naši predkovia neospevovali cˇ lovekoboha, ale Slnko. Slnko je
prirodzený a neutrálny zjednotitel’ všetkých l’udí na Zemi, lebo
svieti na všetkých rovnako. Slnko nemá národnost’.
Kedysi existoval koncept slobody cˇ loveka. V cˇ asti 2.4.1 sme ukázali,
že Sloveni sa nenechali zotroˇcit’ a vždy mali vladykov z vlastného
kmena.
ˇ Vel’mi dobre rozumeli drievnemu pojmu sloboda. Slová sloboda a Slovák majú dokonca spoloˇcný koren.
ˇ Aj Cyril, ked’ v Ríme
obranoval
ˇ
používanie slovenského písma pred trojjazyˇcníkmi,
odvolával sa na drievny koncept slobody, ukrytý v štyroch živloch
– Zemi, Vode, Vzduchu a Ohni.
Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M ETODA,
ˇ neprichádza dážd’
Život Konštantína Cyrila, str. 69: „Ci
[posvätná Voda] od Boha na všetkých rovnako? a cˇ i Slnko
ˇ rovnako
[posvätný Ohen]
ˇ nesvieti takisto na všetkých? Ci
nedýchame na vzduchu [posvätný Vzduch] všetci? [My
ˇ nechodíme po zemi (posvätná Zem)
by sme pridali – Ci
rovnako všetci?]“
Je prekvapujúce a obdivuhodné súˇcasne, že akýsi púštny kmen,
ˇ
odchovaný na kozom mlieku, mal v dávnych dobách tol’ko rozumu,
že pochopil silu duchovna a premietol ju do knihy. Možno je to
cˇ udné iba nám, súˇcasným l’ud’om, ale Židia neboli v minulosti
jediným kmenom,
ˇ
ktorý poznal silu duchovna. Indiáni tiež poznali
túto silu. Urˇcite aj Sloveni ju poznali, ked’že sa dlho úspešne bránili
krest’anskému duchovnému útlaku.
130

Keby slovenské duchovno nebolo bývalo obrovsky silné, Slovania, ktorí odišli zo Slovenskej zeme, by nikdy neasimilovali kmene
na novom území, ale sami by sa asimilovali medzi nimi. Dôkazom
toho, že krest’anstvo pôsobí na Slovanov vyslovene škodlivo, je aj
fakt, že mnohí Sloveni v Uhorsku si neudržali vlastný jazyk, ale
sa pomad’arˇcili. Keby boli každú jednu nedel’u spievali slovenské
piesne na oslavu samých seba a všel’udského Slnka, boli by si
zachovali svoj jazyk dodnes.

6.3.2

Symboly

Naším základným symbolom je dodnes slovenský dvojkríž,
strom veˇcného života. Kým bude tento symbol vydávaný za cyrilometodský byzantsko-krest’anský dvojkríž, bude celé naše štátne duchovno naviazané na cudzorodé nepôvodné náboženstvo. Vrátením
pravého významu nášmu dvojkrížu sa obrodí slovenský duch.

6.3.3

Zákony

Duchovnou silou sú aj zákony. Tie urˇcujú, cˇ o sa smie a cˇ o nie. My
však máme v Ústave, základnom zákone štátu, jasne zadefinované
cudzie cyrilo-metodské židovsko-krest’anské duchovno. z definície
sa teda náš štát musí opierat’ o cudzí duchovný základ. Naša Ústava
je samozniˇcujúca, lebo duchovne ide proti našej skutoˇcnej pôvodnej
slovenskej podstate. Stanovuje, že ospevujeme cudzích biblických
hrdinov, nie seba. Stanovuje, že ospevujeme cudziu zem, nie tú
našu. Ak by sme v súˇcasnosti robili nieˇco iné, konali by sme
proti zmyslu cyrilo-metodského duchovného dediˇcstva, teda protiústavne.
Preambula Ústavy SR: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dediˇcstvo svojich predkov
[vrátane predkrest’anských, pozn. B.O.] a na stároˇcné
skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnost’,
v zmysle cyrilo-metodského [židovsko-krest’anského]
duchovného dediˇcstva a historického odkazu Vel’kej Moravy [ktorá na našom území možno vôbec nebola], . . . “

Sila slovenského ducha tkvie v spevoch, symboloch
a zákonoch.
131

Ak by sme v súˇcasnosti ospevovali samých seba
a svoju zem, konali by sme protiústavne.

6.4

Rozdiel medzi krest’anstvom a pôvodným drievnym duchovnom

Ked’ hráte nejakú hru, je dôležité poznat’ jej pravidlá. Každá hra
môže mat’ iný ciel’. Hráˇc Dámy by potiahol figúrkou na šachovnici
ináˇc ako hráˇc Šachu. Je dôležité, aby hráˇci na šachovnici hrali
rovnakú hru, lebo ked’ niekto vyhodí niekomu figúrku a dotknutý
nechápe, preˇco sa tak stalo, môže to spôsobit’ konflikt.
V súˇcasnosti je európska hra života založená na krest’anských
pravidlách. Muslimovia, hinduisti alebo budhisti hrajú zase inú hru.
Zmyslom krest’anskej hry je trpiet’ a poslúchat’ na Zemi, aby
sa hráˇc za odmenu dostal do rajskej záhrady, polopúšte v Edene
(okolie Eufratu, Tigrisu a iných riek, dnešný Irak a Sýria), a št’astne
v nej „žil“ naveky. Budhisti zase veria v znovuzrodenie a v d’alší
život na Zemi, vo vyššej alebo nižšej kaste.
V skutoˇcnosti všetky životné svetonázory vychádzajú, cˇ i už vedome alebo podvedome, z prírodného duchovna, v ktorom Slnko
udáva rytmus. Každý, kto chce prežit’ na tejto Zemi, musí sa tomuto
rytmu prispôsobit’. Každý, kto by zasial zrno neskoro alebo priskoro,
alebo kto by si nepripravil drevo na zimu, zomrel by bud’ hladom
alebo podchladením. Slnku sa napokon prispôsobili aj krest’anské
sviatky, ktorými krest’ania nahrádzali sviatky drievne. Krest’anstvo
sa tým poklonilo vláde Slnka.
Netreba Ježiša ani Budhu ani iných prorokov k tomu, aby bolo
zrejmé, že pre cˇ loveka je výhodné správat’ sa k druhým l’ud’om
takým spôsobom, aby neprimerane nezasahoval do ich práv –
neˇcinˇ druhým to, cˇ o nechceš, aby oni cˇ inili tebe. Je to matematicky
dokázatel’ná optimálna stratégia dlhodobého prežitia.
Podl’a nášho názoru drievné prírodné duchovno vyzdvihuje
osobnú slobodu každého cˇ loveka. Každý cˇ lovek by mal konat’ tak, aby
prežil život v celej jeho plnosti, aby sa nasýtil všetkými štyrmi živlami.
Lebo život je dar (povedzme, že napríklad od Boha, aj ked’ to tak
nemusí byt’), ktorý nám bol daný nie preto, aby sme na Zemi trpeli,
alebo niekomu slúžili, ale preto, aby sme na Zemi boli št’astní. Aby
sme boli sami sebou. Aby ten, cˇ o sa chce stat’ stolárom, nemusel byt’
132

proti svojej vôli právnikom, a ten, cˇ o chce byt’ právnikom, nemusel
byt’ zase stolárom. Aby ten, cˇ o je od narodenia l’avák, nemusel sa
preonaˇcovat’ za praváka, a ten, cˇ o je od narodenia homosexuál,
nemusel sa preonaˇcovat’ na heterosexuála. Lebo prirodzené pre
rodeného l’aváka je písat’ l’avou rukou a prirodzené pre rodeného
homosexuála je žit’ s osobou rovnakého pohlavia.
Ked’ každému umožníme, aby mohol žit’ svoj život št’astne
podl’a svojich predstáv o št’astí – veriacemu krest’anovi po krest’ansky, rodenému homosexuálovi homosexuálne – potom budú
okolo nás chodit’ samí št’astní l’udia. Ked’, naopak, l’ud’om zakážeme žit’ život podl’a svojich predstáv o št’astí, budú okolo
nás chodit’ samé nešt’astné mátohy a to nemôže nikomu zlepšit’
náladu.
Podl’a nášho názoru zmyslom života je život sám, nie dosahovanie nejakých ciel’ov. Zmyslom života je samotná cesta z bodu
a do bodu B. Život nie je úloha. Niˇc v živote nemá hlbší zmysel.
Neznamená to, že sa treba zabit’, lebo ani samovražda nemá zmysel.
Zmysel má len žit’ podl’a svojich predstáv o št’astí.
Ako sa prirodzene udialo narodenie a odišlo, ako sa prirodzene
udialo detstvo a odišlo, ako sa prirodzene udialo dospievanie a odišlo, ako sa prirodzene udiala staroba a odišla, tak aj smrt’ sa prirodzene udeje a odíde. Smrt’ je prirodzenou súˇcast’ou života, preˇco ju
vnímat’ ináˇc ako ostatné životné fázy? Preˇco tento jeden moment v
živote zaváži viac ako všetky predošlé momenty dohromady?
Nakoniec zm´rtvychvstaneme preto, aby sme znovu mohli prežit’ ten vel’ký dar života podl’a vlastných predstáv o št’astí. Ten
dar dostaneme v d’alšom živote rovnako, ako sme ho dostali v
tomto. Všetci sú naši nasledovníci. Preto je svet rozprávka. Tešme
sa z každodenného východu Slnka, jeden z druhého, ospevujme
svet!
Pre väˇcšinu krest’anov je smrt’ desivá, lebo svoj život neprežili
podl’a svojich predstáv, ale ho premrhali v zmysle krest’anskej ideológie. na konci života im je l’úto, že už nemajú šancu prežit’ všetko
to, cˇ o pôvodne chceli. L’udia na smrtel’nej posteli najˇcastejšie l’utujú
práve premrhaný život. Iba ten, cˇ o žije naplno každý moment,
zažije krásu smrti ako jedineˇcnú skúsenost’ v živote cˇ loveka.
Žime naplno!

Život je dar, ktorý nám bol daný nie preto, aby sme
133

na Zemi trpeli, alebo niekomu slúžili, ale preto, aby
sme na Zemi boli št’astní.
Zmyslom života je prežit’ ho podl’a vlastných predstáv o št’astí, nie podl’a predstáv katolíckych biskupov.
Život je dar, ktorý sme dostali a ktorý po smrti znovu
rovnakým spôsobom dostaneme.
Tešme sa z každodenného východu Slnka, jeden
z druhého, ospevujme svet.

6.5

Preˇco Ježiš Kristus?

Už vieme, že koncept stromu veˇcného života poznali už starí
Egypt’ania. To znamená, že koncept znovuzrodenia bol známy
dávno pred krest’anstvom. Krest’ania si koncept stromu života privlastnili, a ako všetky náboženstvá, primiešali do neho jedovaté
pilulky na plnenie vlastných mocenských ciel’ov. Tak nám napríklad
vznikol koncept Ježiša Krista, údajného Spasitel’a. Pritom pojem
spasenia museli poznat’ starí Egypt’ania dávno pred Ježišom Kristom.
Položme si otázky. Dá sa koncept spasenia a znovuzrodenia vysvetlit’ takým vedeckým spôsobom, ktorý by abstrahoval od báchoriek,
postaviˇciek a národností? Myslíme si, že pokial’ sa dá opísat’ pomocou biblických príhod, musí sa dat’ abstrahovat’ aj do všeobecnej
roviny.
Ak sa dá abstrahovat’ do všeobecnej roviny – položme si d’alšiu
otázku – preˇco do tejto teórie niekto primiešal Ježiša Krista a neustále ho omiel’a dookola? Preˇco práve jeho, ked’ starí Egypt’ania
vedeli dôjst’ k spaseniu aj bez neho? Komu vyhovuje, aby sme
ospevovali strom života práve s ukrižovným Ježišom Kristom?
Naˇco je dobrý tento kult osobnosti? Preˇco tento koncept nie je vysvetl’ovaný s hlavnou postavou napríklad slovenskej národnosti?
Alebo pomocou postavy neutrálneho Slnka?
134

Nech si každý odpovie sám. Isté je, že sa tým urˇcite nesledujú
slovenské záujmy.
Radi by sme tu zdôraznili, že nemáme niˇc proti Ježišovi Kristovi,
pokial’ sa bavíme o Ježišovi Kristovi ako o reflexii dokonalého
cˇ loveˇcenstva, založeného na prírodnom duchu. Je dost’ možné, že
keby sme sa s týmto zidealizovaným cˇ lovekom stretli, pozvali by
sme ho na pivo, prípadne si s ním podali ruku.
ˇ nám vadí, je zneužívanie Ježiša Krista krest’anskými cirkvami
Co
na dosahovanie ich vlastných mocenských ciel’ov. Vadí nám to o to
viac, že Ježiš Kristus sa z hrobu nevie obránit’, prípadne ohradit’
voˇci krest’anskému uˇceniu, ktoré sa v mnohom mohlo odchýlit’
od jeho pôvodnej predstavy.

Nemáme niˇc proti Ježišovi Kristovi, pokial’ sa bavíme
o Ježišovi Kristovi ako o dokonalej reflexii cˇ loveˇcenstva, založeného na prírodnom duchu.
Ježiš bol zneužitý na duchovné zotroˇcovanie l’udí
a nemôže sa voˇci tomu ohradit’.

6.6

Návrat k slovenskému drievnemu duchovnu

Je vel’mi t’ažké vymysliet’ nieˇco absolútne nové. Omnoho jednoduchšie je okopírovat’ nieˇco existujúce a potom to prispôsobit’
na svoj obraz. Preto nachádzame prvky konceptu stromu života v
kultúrach po celej Zemi. L’udia ich okopírovali od seba podobne, ako
dnes kopírujú technológie alebo ideológie (napr. komunizmus alebo
demokraciu).
Platí to aj pre krest’anstvo. Môžeme povedat’, že dnešné krest’anstvo je z 90% okopírované pohanstvo. Tých 10% tvoria práve
tie jedovaté pilulky, ktoré majú zabezpeˇcit’ hájenie cudzích záujmov.
Ukrižované Slnko bolo nahradené Ježišom Kristom, stromy života
boli nahradené krížmi.
Z toho vyplýva návod na zmenu – staˇcí nám nahradit’ Ježiša
Slnkom a máme naspät’ slovenské drievne duchovno.
135

Ak pochopíme zákony Slnka (štyri živly Svargy), nielenže budeme bližšie k prírode, ale budeme tiež prežívat’ život vedome
a múdro.
Už sme hovorili, že indiánom poˇcas ich duchovnej likvidácie
americkí kolonizátori ako prvé zakázali indiánske mená. Zvrátit’ toto
je vel’mi jednoduché. Duchovnú obrodu možno spustit’ manifestáciou
pôvodného duchovna, to jest vykonaním obradu prijatia pôvodného mena.
V prípade Slovákov sa taký obrad nazýva postrižiny.
Pôvodné duchovno možno vrátit’ aj slávením pôvodných sviatkov, napríklad slnovratov.

Staˇcí nám nahradit’ Ježiša Slnkom a máme naspät’
slovenské drievne duchovno.
Duchovnú obrodu možno spustit’ manifestáciou slovenského duchovna, vykonaním obradu.
na zaˇciatok staˇcí prijat’ staroslovenské meno a slávit’
slnovraty.

6.7

Štyri živly Svargy

O štyroch živloch Svargy sme prvý raz poˇculi na Vedomeckom
tábore u Žiarislava (vlastným menom Miroslav Švický). Tu nám
bola vysvetlená táto teória. Po hlbšom premyslení podávame vlastné
vysvetlenie tejto problematiky, ktoré sa v mnohom môže zhodovat’
so Žiarislavovým uˇcením, ale v nieˇcom sa môže aj líšit’.
Za štyrmi živlami Svargy sa ukrýva podstata staroslovenského
vedomectva. Kto bude poznat’ túto múdrost’, nebude sa už na svet
ani na l’udí pozerat’ tak ako doteraz. Bude sa pozerat’ na svet
vedome.
Svarga je iné meno pre Slnko. Svarga v sanskrite znamená nebo,
raj, posvätný háj, nebeské št’astie, príbytok svetla a bohov. Svar
znamená jasnú oblohu, slneˇcný svit, nebesá, Slnko, vodu, priestor
medzi Slnkom a Polárkou. Svarayati (svar) znamená zase žiarit’, vinit’.
136

V cˇ eštine sa Svarga zachovala v slove sváˇret, u nás v slove
švárny. Švárny junák neznamená niˇc iné ako horúci mladík. Slovo junák
môže súvisiet’ v horúcim mesiacom jún. Švárny znamená horúci,
nabudený, nabujaˇcený. Aj v angliˇctine sa na vyjadrenie sexuálnej
prít’ažlivosti používa slovo hot, horúci.
Zmyslom uˇcenia o štyroch živloch Svargy je naplnit’ všetky
túžby, to znamená dosiahnut’ rovnováhu a životné naplnenie.
V slovenskom drievnom vedomectve poznáme štyri živly. Sú
nimi Zem, nad Zemou je Voda, nad Vodou je Vzduch a nad Vzduchom
je Ohen.
ˇ Možno ich znázornit’ do kruhu, lebo sa za sebou cyklicky
opakujú (obr. 6.1).

Obr. 6.1: Slneˇcné koleso Svargy rozdelíme na štyri cˇ asti. Trochu ten symbol
pripomína svastiku, hinduistický symbol št’astia. Autor obrázku: Blažena
Ovsená.

Kl’úˇcové je pochopit’, že každý živel má svoju povahu.
Zem je vo svojej podstate nepohyblivá a nemenná. Po Zemi teˇcie
Voda. Voda je vo svojej podstate citlivá a precit’ujúca. Ohmatáva
kamene a masíruje svaly. Nad Vodou sa vznáša Vzduch. Vzduch je
veselý, pohyblivý, šantivý a radostný. Nad Vzduchom je zase Ohen.
ˇ
Ohenˇ je ako blesk. Je horúci, výbušný a bojovný.
Všimnime si, že každému živlu zodpovedá iné skupenstvo –
Zemi pevné, Vode kvapalné, Vzduchu plynné a Ohnu
ˇ plazmické.
Štyri živly možno napasovat’ na roˇcné obdobia. Jar, cˇ as topenia
l’adov a vel’konoˇcnej oblievaˇcky, je precit’ujúca ako Voda. Leto je
veselé, bezstarostné, plné pohybu ako Vzduch. Jesen,
ˇ cˇ as úpadku,
revolúcií a cˇ ervených listov, je ako Ohen.
ˇ Zima je oddychujúca,
zmrznutá a nehybná ako Zem.
137

Aj denˇ možno rozdelit’ na fázy podl’a štyroch živlov. Ráno je cˇ as
prebudenia a precit’ovania ako Voda. Obed je cˇ as pohybu a sily ako
Vzduch. Veˇcer je cˇ as únavy a hádok ako Ohen.
ˇ Noc je cˇ as oddychu
a pokoja ako Zem.
Ked’ to uˇcenie zovšeobecníme, tak môžeme povedat’, že každú
cˇ asovú periódu možno rozdelit’ do štyroch živlov. Ak by sme dianie
znázornili nejakou funkciou, napr. by sme zaznamenávali teplotu
alebo pohyblivost’, dostali by sme graf podobný akciovému grafu
na burze – raz hore, raz dole.
Niekto by si pomyslel, že náuka o živloch je podobná hlúpost’ ako
hádanie osudu podl’a znamenia zverokruhu, v ktorom sa cˇ lovek narodil. Kým horoskopy sú vysloveným nezmyslom, uˇcenie o Svarge
má dokázatel’nú logiku.
Matematicky živlu Zemi zodpovedá minimum funkcie, Vode
rast, Vzduchu maximum a Ohnu
ˇ zase klesanie. Každú spojitú
funkciu možno z týchto živlov vyskladat’. Po každom minime
musí príst’ rast, ináˇc to nebolo minimum. Rovnako po každom
maxime musí príst’ pokles, ináˇc to nebolo maximum (obr. 6.2).

6.7.1

Vplyv Svargy na cˇ loveka

Každý jav na svete možno zaradit’ do štyroch živlov. To platí aj
pre nás, l’udí. Aj ked’ je l’udská povaha daná od narodenia, Svarga
nás poˇcas života postupne necháva precítit’ jednotlivé živly viac
ako ostatné. Chce, aby sme postupne spoznali život v celej jeho
plnosti.
V maternici je l’udský plod nehybný. Oddychuje a naberá sily
do života. Vtedy je cˇ lovek v Zemi. Potom sa narodí a všetko skúma
a olizuje. Precit’uje svet. To je Voda. Potom diet’a zaˇcne bezstarostne
behat’ ako vetroplach. To je obdobie Vetra. Ked’ príde puberta, mladý
cˇ lovek zaˇcne hýrit’ a prvý raz sa vzbúri rodiˇcom a povinnostiam. To
je Ohen.
ˇ Ked’ dospeje, nájde si prácu a ustáli sa. Dostane sa do Zeme.
Potom prídu deti a s nimi rozcítené obdobie Vody. Deti podrastú,
rodiˇcia s nimi zaˇcnú behat’. To je obdobie Vetra. Ked’ sú deti v
puberte, na cˇ loveka príde manželská kríza, starnutie. a to je Ohen.
ˇ
ˇ
Nakoniec deti vyrastú a osamostatnia sa. Clovek
je na dôchodku,
prežíva starobu a oddychuje. Je v Zemi. Potom prídu vnúˇcatá a živly
sa opät’ zopakujú, aj ked’ v inej intenzite. Nakoniec cˇ lovek skonˇcí v
Zemi doslovne, v hrobe, na veˇcnom odpoˇcinku. a tak sa život cyklí
dokola.
138

Obr. 6.2: Na obrázku a) vidno živlový profil, v ktorom prevláda Ohen.
ˇ
na obrázku b) vidno živlový profil, v ktorom prevládajú dva živly Vietor
a Zem, d’alšie dva živly sú zakrpatené. Takýto profil zodpovedá napríklad
maniodepresívnym l’ud’om, ktorí idú z extrému do extrému – z totálnej
bujarosti do totálnej vyˇcerpanosti. Chýbajú tam plynulé prechody cez živly
Vody a Ohna.
ˇ na obrázku c) vidíme striedanie živlov. Nech by krivka bola
akákol’vek, vždy sa dá rozdelit’ na úseky zodpovedajúce štyrom živlom.
Živly sa dajú vnímat’ v rôznej mierke, vid’ tenšia a hrubšia krivka. Ako
príklad môže slúžit’ oscilovanie dennej a noˇcnej teploty v rôznych roˇcných
obdobiach. V noci je teplota najnižšia, na poludnie najvyššia. Predsa vieme
vnímat’ aj dlhšie cykly, ako sú roˇcné obdobia, kedy v zime je teplota
najnižšia a v lete najvyššia. To isté platí aj o politických turbulenciách. Tiež
môžu byt’ denno-denné, generaˇcné, storoˇcné, tisícroˇcné. . . Autor obrázkov:
Blažena Ovsená.

Aj l’udí možno podl’a povahy zaradit’ do živlov. Niektorí l’udia
sú zemití, nie sú ochotní sa vel’mi hýbat’, niˇc nimi len tak nepohne,
sú stabilní. Druhí l’udia sú zase vodní, rozcítení, tlmia rozpory,
problémy riešia citovo. Iní l’udia sú veterní, nestabilní, pohybliví,
veselí, bezstarostní. Nakoniec sú l’udia ohiví, nestabilní. do revolúcie
by šli hned’ na druhý den,
ˇ keby bolo treba.
139

V cˇ loveku sú zastúpené všetky štyri živly, no jeden z nich väˇcšinou dominuje. Ak je nejaký živel vel’mi zakrpatený, odrazí sa to
na problémoch v medzil’udskej komunikácii.
Zmyslom uˇcenia o Svarge je posilnovat’
ˇ
tie živly, ktoré sú zastúpené slabšie. Zmyslom je získavat’ rovnováhu. Naschvál píšeme
získavat’, lebo ona sa získat’ nedá. Treba sa o nu
ˇ neustále snažit’.
To znamená, že ak je niekto príliš ohnivý, mal by si to v prvom
rade uvedomit’ a tlmit’ svoju ohnivost’. Mal by ju vyvažovat’ najmä
citlivost’ou a láskavost’ou. Každý by mal rozvíjat’ svoje slabé stránky
asponˇ do tej miery, aby sa s ním dalo žit’.
Odkedy budeme vediet’ zaradit’ l’udské povahy do štyroch živlov, l’udia nás už tak vel’mi nerozhádžu. Budeme vediet’, cˇ o od nich
môžeme oˇcakávat’, a cˇ o nie. Napríklad ohnivý cˇ lovek nás rozpáli,
s ním sa dobre porozprávame, ale aj najskôr pohádame. z neho
by bol dobrý uˇcitel’, ale zlý úradník. Veterný cˇ lovek sa rád zabáva
a obklopuje l’ud’mi. Nerád sa dlho koncentruje na jednu vec. z neho
by bol dobrý cˇ ašník, ale zlý vedec. Vodný cˇ lovek dokáže utlmit’
a upokojit’. z neho by bol dobrý finanˇcný poradca, ale zlý generál.
Zemitý cˇ lovek by nás asi na smrt’ unudil. Je jasné, že zemitý cˇ lovek
by s Ohnivákom nikdy do revolúcie nešiel, lebo on by sa jednoducho
nerozhýbal. Práve naopak. Ešte by považoval Ohniváka za blázna,
že píše st’ažnosti. zo zemitého cˇ loveka by bol dobrý úradník, ale zlý
cˇ ašník.
Ked’ pochopíme sami seba, budeme lepšie vediet’ nájst’ takú
prácu, ktorá nás bude najviac nap´lnat’.
ˇ
Lebo o duchovné naplnenie
ide v prvom rade. Ako by sme nenechali zemitého cˇ loveka cˇ asto
cestovat’, lebo by ho to nenap´lnalo,
ˇ
tak by sme ani homosexuálov
nemali nútit’ žit’ heterosexuálny život, lebo ten by ich nenap´lnal.
ˇ
Štyri živly Svargy sú o pomoci druhým dosiahnut’ duchovné naplnenie. Sú uˇcením o tolerancii. o vedomom vnímaní podstaty a potrieb
druhých l’udí.

Svarga nás poˇcas života postupne necháva precítit’
jednotlivé živly viac ako ostatné. Chce, aby sme postupne spoznali život v celej jeho plnosti.
Náuka o živloch Svargy je aj o vedomom vnímaní
podstaty a potrieb druhých l’udí.
140

6.7.2

Vyvažovanie štyroch živlov

Už sme povedali, že náuka o živloch spoˇcíva v ich vyvažovaní.
Je to ako s jazdou na bicykli. Podstatné je nespadnút’. Frekvenciu
a h´lbku naklánania
ˇ
sa z jednej strany na druhú musíme prispôsobit’
rýchlosti jazdy. Je prirodzené robit’ vel’ké výkyvy, ked’ zrýchl’ujeme,
a malé výkyvy, ked’ udržujeme stabilnú rýchlost’. Ked’ zrýchl’ujeme,
musíme sa viac namáhat’. Vtedy sa nakláname
ˇ
z jednej strany
na druhú najviac a najˇcastejšie. No ked’ naberieme rýchlost’, staˇcí
nám udržiavat’ tempo malými výkyvmi. Vtedy sme takmer vyrovnaní. a práve tomuto momentu hovoríme, že žijeme v Svarge. Práve
vtedy sme uprostred štyroch živlov, vo vnútri kruhu, v Svarge.
Pachtenie sa za nieˇcím má zmysel iba na krátke úseky. z dlhodobého
hl’adiska je výhodnejšie preplávat’ životom rovnomerným tempom,
ktoré nám udáva Slnko. Netreba však zabúdat’ na to, že obˇcas možno
pobehnút’, aj šprintovat’.
Ked’ zažívame všetky štyri živly, dosahujeme plný život, duchovné naplnenie. Keby sme prežili život napríklad iba v Ohni, tak
by sme prišli o skúsenost’ s ostatnými živlami a teda by sme neprežili
život v celej jeho plnosti.
Ak sa na bicykli nebezpeˇcne nakláname
ˇ
dol’ava a hrozí, že sa
prevrhneme, prirodzene stoˇcíme volant tak, aby sme sa naklonili
doprava. Druhým l’ud’om sa budeme javit’ pravicovo, ale vo svojej
podstate vôbec nemusíme byt’ praviˇciari. Ked’ sa náš bicykel bude
naklánat’
ˇ
doprava, nahneme sa logicky dol’ava. Teraz sa budeme
druhým l’ud’om javit’ ako l’aviˇciari, hoci nám to v skutoˇcnosti vôbec
nemusí byt’ vlastné. Pritom my sa iba správame vedomecky.
V praxi to znamená, že ak sme v zimnom roˇcnom období, tak si
zakúrime, aby sme mali teplo. Pridáme trochu Ohna.
ˇ Ak je leto, tak
ideme k vode alebo do pivnice, aby sme sa schladili. Pridáme Vodu
alebo Zem. V obidvoch prípadoch vyrovnávame teplotu k normálu.
Ked’ sa vel’mi namáhame, tak musíme aj poriadne oddychovat’.
Vietor vyvažujeme Zemou.
Potrebné je tiež vediet’, kedy máme pracovat’ a kedy regenerovat’.
Toto nám urˇcuje Svarga. Ked’ je rast (konjunktúra), treba robit’.
Naopak, ked’ je úpadok (kríza), treba oddychovat’ a venovat’ sa
duchovným veciam. Svarga nám diktuje, aby sme pracovali najviac
v teplých roˇcných obdobiach, najmenej v zimných. Toto uˇcenie nie
je príkazom, len odporúˇcaním, radou. Ak niekoho nap´lna
ˇ vlastný
rytmus, nech sa ním riadi. Za zamyslenie však stojí úvaha, cˇ i by
podl’a rytmu Svargy cˇ lovek nedosiahol väˇcší výkon.
141

V bežnom živote dosiahneme stav najväˇcšej produktivity, ked’
budeme žit’ podl’a rytmu Svargy. Ona je najlepším dirigentom.
Musíme sa s nou
ˇ
nauˇcit’ tancovat’ a nestúpat’ jej pri tom na nohy.
Život na Zemi sa dokonale prispôsobil Svarge, tak preˇco žit’ ináˇc?
Práve dlhodobá nevyrovnanost’ živlov je problémom súˇcasného sveta. Svet neprispôsobuje svoje živly Svarge a preto je
chorý. L’udia pracujú odnevidím-donevidím ako otroci, no ani tak
si za výplatu nemôžu niˇc kúpit’. Zarobia málo, a tak pracujú ešte
viac. Niektorí zarobia dost’, no napriek tomu sú nenásytní a chcú
viac. Kvôli práci im nezostáva cˇ as na ostatné veci, ako sú milovanie,
zábava alebo duchovno. Dostávajú sa do namotávky, závislosti.
Obranou proti namotávke je zastavenie sa a uvedomemie si,
kde sme a kam ideme. Vtedy môžeme vyliezt’ na vrchol najvyššej
hory v krajine, aby sme mali vel’ký rozhl’ad na svoj život. Ked’
nájdeme správny smer, prispôsobíme živly tak, aby nás dominantný
živel nezabil. Živly sa totiž preto nazývajú živlami, lebo ked’ sa
rozbesnia, majú obrovskú niˇcivú silu a už ich nikto nezastaví.
Živly nám tiež pomáhajú predpovedat’ budúcnost’. Je logické, že
po Vode ide Vietor, potom Ohenˇ a nakoniec Zem. Ak poznáme živel,
v ktorom sa nachádzame, tak vieme presne povedat’, aký živel bude
nasledovat’. Takto máme vedomú kontrolu nad tým, cˇ o sa okolo
nás deje. Toto poznanie nám pomáha pripravit’ sa na to, cˇ o bude,
cˇ i už sa jedná o investiˇcné príležitosti, vzt’ahové problémy alebo
o nachystanie dreva na zimu.

6.7.3

Duchovný význam slnovratov

Ked’ už poznáme význam Svargy a jej fáz na zmenu nášho
správania, tak aj oslava slnovratov a rovnodenností zrazu dáva
väˇcší zmysel.
Slnovraty sú momenty vstupov do nových fáz Slnka. V prípade
letného slnovratu je to prechod z Vody do Vzduchu, z jari do leta, radostného, hojného, bezstarostného a pohyblivého obdobia. na zimný
slnovrat prechádzame z Ohna
ˇ do Zeme, z jesene do zimy, do duchovného, nepohyblivého a strádavého obdobia. Jarné vynášanie Moreny
súvisí s jarnou rovnodennost’ou, prechodom zo Zeme do Vody,
zo zimy do jari, prebúdzajúceho sa obdobia. Oslava dušiˇciek na jesennú rovnodennost’ predstavuje prechod z Vzduchu do Ohna,
ˇ z leta
do jesene, utlmujúceho obdobia. Fyzické cˇ innosti by sme mali robit’
najviac vo Vetre, duchovné v Zemi.
142

Zaujímavé je si uvedomit’, že kým v jarnom vodnom období
šibeme korbáˇcmi a polievame dievˇcatá vodou (jar je živel Vody), jesenné ohnivé obdobie súvisí s dušiˇckami, poˇcas ktorých zapal’ujeme
svieˇcky na hroboch (jesenˇ je živel Ohen).
ˇ Voda k vode, ohenˇ k ohnu.
ˇ
Tieto drievne sviatky naozaj, zdá sa, súvisia so štyrmi živlami.

Náuka o živloch spoˇcíva v ich vyvažovaní.

Rytmus Svargy maximalizuje efektivitu života.

6.8

O staroslovenských menách

Používanie staroslovenských mien riešil Jaromír Krško v cˇ lánku
ˇ
V PLYV POHANSTVA A KRES TANSTVA
NA FORMU VLASTNÝCH MIEN
NAŠICH PREDKOV [27]. Podl’a neho pred prijatím krest’anstva Slovania používali jednomennú sústavu. Šl’achtici mali zložené mená.
Meno malo dat’ l’ud’om silu a iné želané vlastnosti. Získavalo sa
poˇcas obradu postrižín, obradu prijímania medzi dospelých.
Krest’anstvo cˇ iastoˇcne zatlaˇcilo slovenské pôvodné mená do úzadia. Krest’anským krstom sa prijímali pohanské mená cˇ oraz menej.
od 12. storoˇcia sa zaˇcali preferovat’ cudzie biblické mená. Meno
biblického hrdinu alebo svätého malo ochránit’ jeho nositel’a pred
chorobami, nešt’astiami a podobne.
Naši predkovia sa prijatím krest’anstva neradi vzdávali tradície
slovenských mien. Jednomennú sústavu tak nahradila dvojmenná
sústava, kde prvé meno si cˇ lovek zvolil biblické a druhé pohanské,
napr. Pauli dicti Koza (1431), Stephano dicto Kurchma (1313), Nicolaus dictus Pohar (1347). Neskôr sa z týchto prímen vyvinuli dnešné
priezviská. Definitívnu podobu nadobudla dvojmenná sústava, ked’
ju v roku 1780 uzákonil Jozef II..
Návrat tradiˇcných slovenských krstných mien prišiel až v devätnástom storoˇcí s nástupom slovenského národného obrodenia, ktoré
spustili Štúrovci. Ako sme už spomenuli, nazvali sa títo slovenskými
menami na hrade Devín.
143

6.9

Súˇcasné slovenské mená

Preberme najskôr súˇcasné slovenské mená. Podl’a kalendára sú
tie mená nasledovné:
Blahoslav, Blanka, Blažej, Blažena, Bohdan, Bohdana,
Bohumil, Bohumír, Bohuš, Bohuslav, Bohuslava, Boleslav,
Božena, Božidara, Branislav, Branislava, Bystrik, Ctibor,
Dobromila, Dobroslav, Dobroslava, Dorota, Drahomíra,
Drahoslav, Drahoslava, Dušan, Dušana, Elena, Jarmila,
Jarolím, Jaromír, Jaroslav, Jaroslava, Kazimír, Kvetoslava,
Ladislav, Lesana, Lesia, Levoslav, Libuša, L’ubica, L’ubomír, L’ubomíra, L’uboš, L’uboslav, L’udmila, L’udomil,
L’udovít, Milada, Milan, Milena, Milica, Miloš, Miloslava,
Milota, Miroslav, Miroslav, Miroslava, Mojmír, Pankrác,
Pravoslav, Prokop, Radoslav, Radovan, Rastislav, Ružena, Servác, Severín, Sláva, Slavomír, Slavomíra, Stanislav, Stanislava, Svätopluk, Svetlana, Svetozár, Tichomír, Václav, Viera, Vieroslava, Vít, Vít’azoslav, Vladimír,
Vladimíra, Vladislav, Vlasta, Vlastimil, Vojtech, Vratislav,
Vratko, Zdenka, Zdenko, Želmíra, Zlatica, Zlatko, Zoja,
Zora, . . .

6.10

Z mien panónskych a vel’komoravských
návštevníkov severotalianskeho kláštora v IX. storoˇcí

Aby sme mohli nazriet’ na pôvodné slovenské mená, museli by
sme mat’ nejaký písomný záznam z minulého obdobia, kde sa takéto
pôvodné slovenské mená vyskytujú. Domácich zdrojov vel’a nie je,
zato máme cudzie zdroje. Pozrime sa napríklad na niektoré mená
z cividalského evanjelia. Mená sme prispôsobili dnešnému jazyku
a zoradili podl’a abecedného poradia.
Podl’a diela D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III,
T EXTY [2], str. 89 – 93, naše kniežatá a iní naši predkovia
chodievali na konci VIII. a v IX. stor. na púte do ktoréhosi severotalianskeho kláštora. Chodili sem aj pútnici
z Nemecka, Slovinska, Chorvátska, Srbska a Bulharska.
Svoje mená zapisovali, alebo dali zapísat’ na okrajoch
144

Obr. 6.3: Svätopluk (Suentiepulc), jeho manželka Svätožizna
ˇ (Szuentezizna)
a ich syn Predeslav (Predezlauz). Zdroj obrázka: http://www.medievalica.
com/stranky/historica/slovaks/dokumenty/dok1.htm.

pergamenového evanjelia, ktoré samo pochádza zo VI.
storoˇcia a dnes je uložené v kláštore v Cividale (sloˇ
vinsky Cedad)
blízko slovinských hraníc. Podrobným
rozborom sa ukázalo, že predkom Slovákov z týchto mien
patrí najpravdepodobnejšie 276 a 3 úlomkovité. Niektoré
mohli patrit’ rovnako predkom Slovákov, ako Chorvátov
a Slovincov; takých je 37 a 6 nejasných. Chorvátskych
alebo slovinských zápisov mien je tu vel’mi pravdepodobne 23, chorvátskych 14, slovinských 11, bulharských
6 a srbské 1.
B(u)d’imír (Bżd’imˇerž – pigimer svojím d’ ukazuje
na záp. Slovanov, t.j. zrejme predkov Slovákov), Bedoslav, Belka, Boželiša, Bratena (pre svoje t’ je to slovenské
meno), Byl(a), Capontemír (hora na východnom Slovenˇ
sku na juh od Košíc sa volá Caponta), Cädobr
(Siedobr?),
ˇ
ˇ
ˇ
ˇ
ˇ
ˇ
ˇ
Cäk
(Cech?),
Camír,
Cežita,
Cerelula,
Ceresula,
Cestimír,
ˇ
ˇ
Crna,
Crnamyš,
Dalimír, Dej, Deva, Devodel’ka, Devodesa, Devosta, Doblislav (Dobl’islavż nemá epentetické l’;
porov. cˇ eská obec Doblice), Dobrava, Dobromysl, Dobrožizn,
ˇ Drahoroh, Drahovid, Drahomír, Držimír, Hodeslav,
Hodeslava, Hostidrah, Hlavoš, Homír, Honimír, Choteš
(porovnaj obec Kotešová), Ižajka, Järmesvet, Jäzdemír, Ježemysl, Kan, Kanej, Kazn, Kocel’, Kolotech, Komeráˇc (Ku
Komˇeraˇcž porov. sloven. Komoˇcin, Komoˇcov, ruské osob.
meno Komok, Komina a sloveso ráˇcit’, ktoré je západoslovanské), Koten, Kula (porovnaj priezvisko Kulík), Lala,
Lichomír, L’uban, L’udin, L’udina, L’utist, Mierislav, Milej,
Miloš, Mirohoj, Mirona, Mnemír, Mnidrah, Mojenta, Mojenta, Mojislávka, Mstislav, Myslona,
ˇ Myslosetej (sˇetˇejž
je k sˇet-, pamät’; porovnaj srbch. setiti se, pamätat’ sa,
sloven. priezvisko Setej), Neadvid, Nehot, Nenadej (Nenadˇejž patrí k nášmu slovu nádej; juhosl. je nada; meno
145

je teda západoslovanské), pre Nenon (prˇe Neno˛, k nemu
Nˇena; porovnaj slovenské Nenince, ak na Žitnom ostrove
bola osada Nˇena; – predložka prˇe hovorí o slovenskom
pôvode), Nitrabor, Nosižír, Nosomír, Paˇcemir, Paˇcemira,
Panenta, Pilenda, Podarom, Pomehoj, Pordr (Porżdrż
patrí k rżdrż, cˇ ervený; porovnaj zardiet’ sa, zaˇcervenat’
sa), Pordra, pre Braslav (pre je stredoslovenské), Predeslav, Premil, pre Nenon, pre Slavonton(?), Pribina, Pribygor, Pribyslav, Primysl, Pzden (má korenˇ s významom
„mrzký“), Radoslav, Radosta, Radun, Rastislav, Rathoj,
Ratipír (Ratipirż k ratž, vojna, pirż, hostina), Razmen,
ˇ
Rendk(?), Sbud (K Sżbo˛dż porov. sloven. miestny názov
Zbudza zo Sbud-), Sdihoj, Sdislav, Sebedrah, Sebel, Sebela,
Sebemysl(a), Sebetech, Sebina, Semja, Semiemysl, Semidrah (patrí k sˇemž, rodina, a dragż, drahý), Semina, Semižir,
Semja, Skrben, pre Slavonton [Slavutu?, prˇe Slavo˛to˛], Slovenka, Soba, Sobieš, Sobehoj (západoslovanské sobˇe s o,
juhoslovanské sebˇe, teraz sebi; stará slovenˇcina mala aj
tvar sobˇe, napr. turˇcianske Sebeslavce majú v stredoveku
aj doklady s o: Sobˇeslavce), Sebeslava, Sobina, Sobota, Sobov, Sonderad(?), Stamír, Strach, Stram (k Stramżporov.
cˇ eské priezvisko Stramík, srbch. sram, hanba), Stranomír,
Svätopluk (Sv˛et’eplżkż), Svätožizna
ˇ (Sv˛etˇežizna,
ˇ žiznž, život; Svätoplukova manželka), Svojidrah, Synota, Tešona,
ˇ
Trebel’, Trebena,
ˇ Trebenta, Trpimír, Vencemír, Venštabeda
(V˛ešte- by svojím št za praslovanské *tj bolo bulh. meno),
Vitomysl, Vojimysl, Volodrah, Volomír, Žal, Ždan (porovnaj obec Ždana,
ˇ ruské ždat’, cˇ akat’), Želeslav(a), Ženenta, Židemír, Žilic (bol v Pribinovej družine; koncové
-– c z praslovanského *tj ukazuje na západoslovanský
pôvod; meno je v Conversio Bagoariorum at Carantanorum
[spis O obrátení Bavorov a Korutáncov] z r. 871 v zápise
na 24. jan. 850; toto meno podnes žije ako meno kraja
od Blatenského jazera na juhovýchod; dnes mad’arský
Zselic /vyslov Želic/; v stredovekých listinách XIII. stor.
atd’. sú zápisy s -i v prvej i druhej slabike), Žitomysl, Zla,
Žl’tin, . . .

146

6.11

Pribinovi vel’moži

Mená Pribinových vel’možov sa nám zachovali v spise O obrátení
Bavorov a Korutáncov. Dna
ˇ 24. januára 850 arcibiskup Liuprammus
vysviaca Pribinovi kostol Panny Márie na jeho hrade pri Blatenskom
jazere. Pri tomto akte boli prítomní Kocel’, Pribinovi vel’moži a sprievod arcibiskupa Liupramma. Mená sme zoradili podl’a abecedného
poradia.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 93,
O obrátení Bavorov a Korutáncov.
Chotemír, Hojimír, Kocel’, Krmˇcin, L’utomír, Skrben
(skrb znamená starost’ po slovinsky; porovnaj skrblík po
cˇ esky; miestny názov Skrbenˇ na Morave), Sonderad ([Suderad?] so˛d znamená súd, a rád), Unšat, Vitomír, Vlˇcina,
Žilic, Žiška? (pôvodne Zeska, podl’a Jána Stanislava ide
ˇ cku), . . .
o Cäˇ

6.12

Význam kniežacích mien

Špeciálnu pozornost’ medzi menami si zaslúžia zložené kniežacie
mená. na túto tému sme našli pramálo prác, preto tu budeme
prezentovat’ viac-menej naše názory.

6.12.1

Pribina

– oficiálna teória: prvý
– naša teória: vel’ký, najvyšší
O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 93: „Ak dávali
Rimania mená podl’a cˇ ísloviek, netreba pochybovat’, že
tak robili aj starí Slovania. Využili to na prvotnú preim, po monoftongizácii prim-, ale so sporadickou zámenou
nazálnej pernice -m- orálnou pernicou -b-. To znamená,
že prim- dostalo podobu prib-. To je základ nitranskeho
kniežat’a Pribinu. Odvodenie Pribina je rovnaké ako
chorvátska odvodenina prvina od prvi. V chorvátˇcine
to oznaˇcuje vec, ktorá je prvá. Popri deriváte prvina má
chorvátˇcina aj derivát prviš, cˇ o oznaˇcuje prváka. Tá istá
derivácia je aj v slovenskom mene Pribiš. Latinskému
Primus zodpovedá naše Pribus.
147

Nie je náhoda, že na Slovensku, kde máme osobné
mená Pribina, Pribiš, Pribus, sú zemepisné názvy odvodené od základu prib- ako variantu prim-. Je to Pribiš
na Orave, Pribeník v Zemplíne, Pribeta v okolí Hurbanova,
Príbovce v Turci. Pravda tu nemusí íst’ o motiváciu prvý,
ale skôr o pravý, rovný. Majú rovnakú pomenovaciu denotáciu ako zemepisné mená so základom Prav- a Rovn-.“
Okrem mena Pribina poznáme aj meno Pribyslav. Tam by vyznievala Šimonova Ondrušova motivácia „prvá sláva“ trošku cˇ udne.
Podl’a nášho názoru musí mat’ slovo prib ešte nejaký iný význam.
V sanskrite prabhu znamená knieža, pán, mocný, silný; prabhA
znamená svetlo a param znamená najvyšší. Pribina môže súvisiet’ aj
s Paromom Parom > Param > Primus > Prib-.
Pribyslav by potom znamenal mocná sálava, mocná žiara, svetelná žiara.

6.12.2

Svätopluk

– oficiálna teória: niekto, kto má vel’ký národ
– naša teória: vel’ký ohen,
ˇ veˇcný ohen,
ˇ vel’ké množstvo
Podl’a Šimona Ondruša meno Svätopluk znamená „niekoho, kto
vládne vel’kému národu“, lebo on odvodzuje svät- ako vel’ký, väˇcší,
vysoký [súhlasíme] a pluk ako národ, l’ud [nie celkom súhlasíme].
Problém je s druhou cˇ ast’ou mena -pluk. Existovalo totiž aj meno
Jaropluk, napr. Jaropolk I. Sviatoslaviˇc (*955 – †978) v rokoch 972 –
978 bol knieža Kyjevskej Rusi. Podl’a logiky Šimona Ondruša by
meno Jaropluk muselo znamenat’ niekoho, kto má „jarý národ“, cˇ o
je nezmysel.
O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 94: „Najprv treba
vysvetlit’ genetické väzby slov svätý. Hned’ prezradím,
že jeho pôvodný význam bol vel’ký, vysoký. V praslovanskom sveNtž, ktoré v 10. storoˇcí Mad’ari prevzali
ako sent, v ich grafike szent, bolo na zaˇciatku takzvané
pohyblivé s-, ktoré praslovanˇcina zdedila zo starých
indoeurópskych cˇ ias. . . . Kým v praslovanskom sveNtž,
z cˇ oho je naše svätý, zaˇciatoˇcné pohyblivé s- je, v praslovanskom veNt-j-, z cˇ oho je naše viac, väˇcší, nie je
[podobne ako napr. cˇ eské stín oproti slovenskému tien].
ˇ
Svent- vo význame vel’ký, vysoký bol prvý stupen,
ˇ veNt-jbol druhý stupenˇ vo význame väˇcší, vyšší. Druhý stupenˇ
148

prídavných mien sa v praslovanˇcine tvoril pomocou prípony -j-. Z praslovanského veNtj-, po silnej palatizácii
veNt’ vzniklo naše viacej, väˇcší, cˇ eské více, vˇetší, pol’ské
wieNcej, staroruské viaˇce, starobulharské a staroslovienske veNšte, veNštii vo význame väˇcší, slovinské veˇce, veˇc.
z tohto druhého stupna
ˇ veNtje, vet’e vzniklo aj osobné
meno VeNtjeslavž, VeNt’eslavž, staré slovensko-ˇceské VeNceslav, historické Václav, staroruské Viaˇceslav. Prvotná motivácia cˇ lovek, osobnost’ väˇcšej slávy. . . . Forma Václav
poukazuje na slovensko-moravskú, nie stredoˇceskú genézu, lebo po cˇ esky je více, nie vác ako na západnom
Slovensku. . . . Kým druhý stupenˇ veNtj zachovali Slovania ako apelatívum, prvý stupenˇ vent žije ako apelatívum
iba v podobe s pohyblivým s- v slove sveNt-, ktoré pri
prijímaní do krest’anstva prešlo od významu vel’ký,
vysoký k významu svätý.“
O DTAJNENÉ TREZORY SLOV [13], str. 96: „Z formy
s pohyblivým s- cˇ iže zo sveNt- vzniklo osobné meno
SveNto-plkž s motiváciou osobnost’ majúca vel’a l’udí,
vel’a národa, vojvodca vel’kého národa. Slovo plkž malo
totiž pôvodný význam l’ud, národ, cˇ o sa zachovalo v
chorvátskom puk (s podobnou zmenou ako vlk na vuk
atd’.). Význam vel’ká vojenská jednotka je v slove plk druhotný. Praslovanský SveNtoplkž (jeho kontinuácia je
známa u všetkých Slovanov) nevládol svätému pluku,
ale vel’kému l’udu, vel’kému národu. Starý názor o prevzatí slova plk z nemˇciny je pomýlený. Je to odvodenina
korena
ˇ pl-, ktorý máme v adjektíve plný. Rovnakým
spôsobom odvodili od korena
ˇ pl- (nemecké voll) pomenovanie l’udu aj Germáni, Nemci. Majú ho v slove Volk
cˇ iže l’ud.“
Dodáme, že v sanskrite zveta znamená biely, jasný, svetlý. Biely
súvisí korenoslovne
ˇ
s vel’ký, vid’ Belehrad (Biely hrad) oproti Velehrad (Vel’ký hrad), resp. Beleknagi
ˇ na
ˇ (Biela knažná)
ˇ
oproti Vel’knažná
ˇ
(Vel’ká knažná).
ˇ
Všimnime si, že krest’anský pápež je najvyšší knaz
ˇ
(vel’knaz,
ˇ
vel’ký knaz,
ˇ
biely knaz),
ˇ
a tak na rozdiel od biskupov nosí
biele obleˇcenie. Nie je to náhoda, lebo aj svätí majú okolo hlavy bielu
alebo zlatú (korenˇ sl-) svätožiaru. Takto dostávame, že všetko, cˇ o
súvisí so svetlom a bielou farbou, je súˇcasne vel’ké, mocné, silné.
149

So svetlom súvisí aj sláva, slneˇcná žiara. Preto aj ten, kto je slávny,
je vel’ký, mocný, silný (opät’ korenˇ sl-). Slávny je ten, o kom sa šíri
slovo, ale aj ten, kto je vel’ký, významný. Každý slávny cˇ lovek žiari
v svetle ako hrdina. Preto svetlo a vel’kost’ spolu vel’mi súvisia.
Aj mir, hoci po rusky znamená vesmír, svet (opät’ súvis s vel’kost’ou a so svetlom), súvisí s aglickým more, nemeckým mehr, rumunským mar, cˇ o znamená viac, vel’ký. mIhIra v sanskrite znamená
Slnko.
Napokon aj pluk súvisí s vel’kost’ou, množstvom, vid’ bulk po
anglicky znamená hromada, množstvo.
Myslíme si však, že pluk súvisí tiež so zábleskom svetla, ohnivým blkotom, vel’kou žiarou. Vidno to na príklade latinského
fulgeo, cˇ o je blkot.
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
A SLO VENSKÉHO [11], str. 34: „blˇcet moravsko-slovensky: planouti (o ohni se šlehajícimi plameny), blkat, vyblknút,
též blaˇcat, buˇcat (l > u) (Malina); dibliˇcit Jíl 24; slovensky
blˇcat’, blkat’, blknút’, postv. blk plápol. Sem i blik(ot)ati,
o svˇetle (mdle, trhavˇe svítiti), východomoravsky blinkat’,
slovensky blikat’, rusky blik kmitáni svˇetla. Uhasínající
pramen svˇetelný se projevuje pˇrerývanými zaplanutími,
než zmizí docela; polsky dialekticky pełga´c = blikati, jiná
forma je pyłga´c = vybuchovati (o ohni). – Polsky dialekticky bełcze´c t/v. – Sloveso starobylé, príbuzné s nˇemeckým blaken, rˇ ecky φλ´εγω, latinsky fulgeo a flagro, staroˇ e, avestsky brazaiti. Puvodní
indicky bhr¯ajat¯
˚
sloveso bylo
asi athematické (proto rozdíl stupnˇ u˚ v koˇreni a dvojitost
g/k); u nás stupenˇ nulový jako v latinském fulgeo.“

Treba si uvedomit’, že Praslovania nepoznali zvuk -f- a preto
používali najmä zvuky -p- alebo -b-. Napr. slovenské kúpit’ oproti
nemeckému kaufen. Nemci však prebrali kaufen zo slovanˇciny. Alebo
cˇ eské barva oproti nemeckému Farbe. Alebo slovenské plamenˇ oproti
anglickému flame. Alebo slovenské vták (fták) oproti cˇ eskému pták
ˇ
(Slováci si osvojili zvuk -f- skôr ako Cesi).
z toho tiež vyplýva, že
napr. pomenovanie Fatra musí byt’ relatívne nedávne, lebo nemohlo
vzniknút’ skôr, ako si Slováci osvojili zvuk -f-.
ˇ
Dalej
si treba uvedomit’, že v slovanˇcine prebehla takzvaná
metatéza, to znamená výmena poradia písmen, vid’ napr. nemecké
berg oproti slovanskému breg (breh er > re), alebo nemecké garden
150

oproti slovenskému zá-grada (ar > ra), alebo nemecké Milch oproti
slovenskému mlieko (il > li).
ˇ
Dalej
si treba uvedomit’, že latinskému g môže zodpovedat’
slovenské k. Jasne je to vidiet’ v príklade vyššie, kde latinské g v
latinskom fulgeo súvisí s k v slovenskom blk-, ale aj v nemeckom
blaken.
Ak poslovanˇcíme latinské fulgeo, to jest zameníme f > b, resp. f
> p, a g > k, dostane bulk-eo, resp. pulk-eo. Svätopluk sa pôvodne
staroslovensky nazýval SveNtopżlkż, kde ż je tvrdý jer, ktorý sa cˇ ítal
ako @ (v slove vlk sa nachádza za l, vl@k). SveNtopżlkż sa teda cˇ ítal
SveNtop@lk@.
Všimnime si slovo Zuentopolco. Je to latinský zápis Svätoplukovho mena pápežom Štefanom V., ktorý zhodou okolností tituluje
Svätopluka král’om Slovákov a súˇcasne zakazuje slovenˇcinu poˇcas
bohoslužieb. Jedná sa o najvernejší zápis Svätoplukovho mena pomocou latinky. Latinka nemala písmená na zapísanie špecialnych
slovanských zvukov, a tak si pomáhala existujúcimi písmenami.
Pápež tvrdý jer nahradil písmenom o. Ked’ jery zanikli, tvrdý jer sa
v slovenˇcine premenil na u a mäkký na i. V mene SveNtopżlkż prvý
tvrdý jer prešiel na u, druhý tvrdý jer zanikol, z cˇ oho vzniklo SveNtopulk.
Toto zodpovedá latinskej forme, ktorú sme poslovanˇcili vyššie
na pulk-eo. Po metatéze ul > lu a zániku nosoviek (v slovenˇcine eN
> ä, v cˇ eštine eN > eˇ) sa meno zmenilo na Svätopluk.
Týmto netvrdíme, že slovo pluk má pôvod v latinˇcine, len sme
ukázali spojitost’ s latinˇcinou ako jedným z indo-európskych jazykov.
Podl’a nášho názoru je týmto jasne vidiet’ súvislost’ slovenského blk,
pluk a latinského fulgeo.
Ale cˇ o meno Jaropluk? Znamená „jarý ohen“?
ˇ
Dáva nám to
väˇcší zmysel ako „jarý národ“, však? Aký je však skutoˇcný význam
slova jarý?
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
A SLO VENSKÉHO [11], str. 171: „jarý: puvodní
˚
význam byl asi

‘rozpálený, prudký, zuˇrivý’ (o hnutích mysli). Zachovalo
sa v jihoˇcském bolest se jaˇrí = jitˇrí a snad v ojedinˇele doloženém slovenském jarit’ sa hnˇevati se. Staroˇcesky byly
jen složeniny jarobujný, Jarohnˇev, Jaromír, Jaroboj, Jaroslav.
Nové jarý po prvé v RK, pˇrejato z ruštiny; od neho jarota,
jaˇriti, rojaˇriti. – Všeslovanské: staroslovˇensky jarż mrzutý,
pˇrísný, jarostž hnˇev, zlost, jariti s˛e hnˇevati se, rusky járyj
prudký, divoký, horlivý, ukrajinsky jarýty rozpáliti,
151

rozvášniti, hornolužicky jˇery, dolnolužicky jary hnˇevivý,
surový, hrubý, atd. – Odpovídá mu rˇ ecké ζωρς o vínˇe
„nezˇredˇený, ohnivý, silný“, indoevropské *j¯oró-s.“
Vidíme, že jarý znamená rozpálený, horúci, prudký. Pokial’ by
slovo pluk znamenalo blkot, ohen,
ˇ potom Jaropluk by bol horúci
ohen,
ˇ prudký ohen.
ˇ Jaroslav by bol horúca sálava, horúca žiara,
prípadne silná horúˇcava.
Jar, ako roˇcné obdobie, súvisí s nemeckým Jahr a anglickým year,
ˇ
rok. Kým Cesi
poˇcítali roky (léta) podl’a liet, Anglosasi zase podl’a jarí.

Všetko, cˇ o súvisí so svetlom a bielou farbou, je súcˇ asne vel’ké, mocné, silné.
6.12.3

Ostatné mená

Niekomu sa môže zdat’, že kódovanie slovanských mien muselo
ˇ ak za nimi netreba hl’adat’ žiadne prevratné
byt’ vel’mi zložité. Co
teórie, len žiaru (svetlo, ohen,
ˇ Slnko) a vel’kost’ (silu, množstvo)?
Potvrdzujú to korene svät-, slav-, mir, pluk a jar.
Podl’a nášho názoru je kl’úˇcom k pochopeniu staroslovenských
kniežacích mien drievna predstava o posmrtnom živote, ktorá
súvisí so zakvitnutím stromu veˇcného života, vel’kým (veˇcným)
ohnom
ˇ
(Slnkom), prebudením sa, zm´rtvychvstaním a veˇcným životom.
Všetky náboženstvá riešili otázku smrti a cˇ o bude po nej. Smrt’
je naším jediným problémom, ináˇc by sme žili veˇcne. Knieža kedysi
plnilo úlohu nielen vojvodcu, ale aj knaza,
ˇ
duchovného. Až vplyvom
krest’anstva sa svetská a duchovná moc rozdelila. Drievne kniežacie
mená ako mená drievnych duchovných vodcov museli nutne súvisiet’
s drievnym duchovnom.

6.12.4

Rastislav, Radoslav, Budislav, Pribyslav

Aj d’alšie slovné korene súvisia s vel’kost’ou. Jedná sa napríklad
o rast, rod, (rad) a bud.
Rast je nespochybnitel’ný a zrejmý. Kto rastie, je urastený, vel’ký,
mocný, silný. Aj strom vie rást’, ale aj rašit’, puˇcat’.
Rod už je menej zrejmý. Rod síce súvisí s rodit’, ale rodhati (rudh)
v sanskrite znamená rást’, puˇcat’ (klíˇcit’), striel’at’. Opät’ by tu mohol
byt’ súvis s puˇcaním stromu života.
152

Bud súvisí s budovaním (s rastom stavby), prebudením. V sanskrite prabudhyate (prabudh) znamená prebudit’ sa, ale aj kvitnút’,
otvárat’ sa, rozširovat’ sa. Niektorí sem radia aj prib (v rozpore
s teóriou Šimona Ondruša, ktorý tvrdí, že sa jedná o korenˇ totožný
s prvý, vid’ cˇ ast’ 6.12.1), tvrdiac, že ide o súvis so slovom pribúdat’.
V sanskrite prabhUta znamená vel’ký, vyvýšený, vysoký, mnoho.
Korenu
ˇ pra, pre sme sa venovali v cˇ asti 5.1, tiež znamená vel’ký
(pramatka = vel’ká matka).
Z tohoto hl’adiska by mená Rastislav, Radoslav, Budislav,
Pribyslav mali jeden a ten istý význam, ktorý súvisí s rastom
stromu života, jeho zakvitnutím a vypuˇcaním.

6.12.5

Svätožizna,
ˇ Mojmír

ˇ
Dalej
máme Svätožiznu.
ˇ Niektorí vykladaˇci preferujú význam
„žíznivá (smädná) po svätosti (vel’kosti)“ alebo „žijúca v svätosti“.
Podl’a nás je tento význam málo pravdepodobný. Život sa kedysi
nazýval žizn.
ˇ Svätožizna
ˇ by teda predstavovala ženu, ktorá má
vel’ký život, veˇcný život. To nám dokonale zapadá do konceptu
stromu veˇcného života. Lepší a logickejší význam sa ani nájst’ nedá.
Meno Mojmír je trochu komplikované, lebo korenˇ moj nám osobne
nedáva žiadne logické vysvetlenie. Zaujímavé je, že v arabˇcine existuje meno Muamar, ktoré sa na Mojmír nápadne podobná. Muamar
údajne znamená „dlhý život“, rovnako ako Svätožizna.
ˇ Naschvál
píšeme „údajne“, pretože sa nám nepodarilo overit’ pravdivost’
tohoto tvrdenia. s iným vysvetlením korena
ˇ moj- si zatial’ poradit’
nevieme. Nachádza sa aj v menách Mojenta, Mojislávka.

6.12.6

Nitrabor

– oficiálna teória: ?
– naša teória: ten, cˇ o bojuje ohnom;
ˇ
ten, cˇ o mláti ohnovými
ˇ
ranami, ohnomlátiˇ
ˇ
c; hadobijec(?)
Vskutku zaujímavé staroslovenské meno je Nitrabor. Toto meno
môžeme rozložit’ na korene nitra a bor.
Venujme sa najskôr druhej cˇ asti bor, lebo tá sa zdá byt’ priezraˇcnejšia.
Bor bude najskôr súvisiet’ s borit’, zápasit’, bojovat’, niˇcit’, asi
menej s borom, borovicovým lesom. Podl’a [11], str. 38, bor súvisí
s latinským feri¯o, bit’, t´lct’, dávat’ rany. Podl’a nášho názoru to má
blízko k menu Parom ako „ten, cˇ o perie blesky a hromy“.
153

Nitra je záhadnejšia.
Podl’a prof. Šimona Ondruša ([13], str. 14 – 16; [1], str.
109 – 114) treba pri hl’adaní pôvodu pomenovania Nitry
najskôr vyˇcerpat’ domáce výkladové možnosti. Podl’a
neho názov Nitra súvisí s indoeurópskym korenom
ˇ
neit- :
nit- vo významoch rúbat’, sekat’, ale aj pálit’, žiarit’. Tento
korenˇ sa nám dochoval v slove nietit’ [napr. vznietil sa
ohen],
ˇ rusky gnetit’. Zemepisné názvy s týmto korenom
ˇ
sa nachádzajú aj vo východoslovanských zemepisných
názvoch Nitino, Nitkino, Nitkini a iné. Nie je zrejmé, cˇ i v
prípade Nitry išlo o motiváciu rezania, rúbania, alebo pálenia, žiarenia. Ak bola Nitra nazvaná podl’a rieky Nitrava
na hornom toku pri vrchovine Žiar, išlo asi o motiváciu
pálenia, žiarenia. na južnom toku, ned’aleko vrchoviny
Tribeˇc, bola asi motivácia rúbania, sekania. Korenˇ treb- má
opät’ význam rúbat’, sekat’, ale aj pálit’, z toho träba znamenalo v staroslovienˇcine [ohnovú?]
ˇ
obetu, ktorá sa prinášala rezaním (zvierat), ale aj pálením. Podobnú motiváciu ako Nitra má údajne aj Praha, ktorá súvisí s pražením,
pražcom, p´rhl’avou, teda tiež s rúbaním, sekaním, alebo
pálením, žiarením. Mestá Nitra a Praha by teda vznikli
na mieste vysekaného a vypáleného lesa. Podl’a Šimona
Ondruša obidva spôsoby získavania úrodnej zeme, resp.
zeme na osídlenie boli cˇ asté. Indoeurópske neit- : nitnajtransparentnejšie zachovali Rimania. Latinské nitere
znaˇcí pálit’, žiarit’. Derivát nitor má význam žiara.
Týmto dostávame teóriu, že Nitrabor je „niekto, kto bojuje ohnom,
ˇ
kto šl’ahá ohne“.
Pokial’ by Nitra mala ešte keltský pôvod, tipujeme odvodeninu
z protokeltského *natir vo význame had. Podl’a Wiktionary4 protokeltské *natir pochádza z protoindoeurópskeho *nhtrih5 , z snéh-,
krútit’, toˇcit’. z toho je staroírske nathir, novoírske nathair, welšské
neidr, bretónske naer. Porovnajte s anglickým adder, vretenica [všimnite si anagram z vretenica > aci-neter-v, možno náhoda, možno nie],
latinským natr¯ıx, vodný had, užovka.
4 Zdroj

http://en.wiktionary.org/wiki/nathair. Lepší zdroj sme nenašli.

5 Hviezdiˇ
cka

znamená, že tento korenˇ nie je zachovaný, ale je umelo vykonštruovaný, odvodený podl’a jazykových zákonitostí.

154

Pokial’ by Nitra bola nazvaná podl’a rieky Nitravy, hadej rieky,
potom aj rieka Uh by mohla byt’ vnímaná ako hadia rieka cez užovku.
Šimon Ondruš ([13], str. 44) odvodzuje Uh z juh, cˇ o znamená svetlo,
žiara. Podobný pôvod má vraj podl’a neho aj názov rieky Váh.
Ak by bola teória o Nitre ako o hadovi správna, potom by Nitrabor
bol hadobijec. V krest’anskej mytológii sv. Juraj, prípadne sv. Michal
zabíjajú hada, draka. Táto mytológia však má dávny predkrest’anský
pôvod.

6.12.7

Všeobecne o staroslovenských menách

Ked’ vel’ká (slnovratová) slneˇcná alebo hviezdna žiara prejde
do stromu života, ten sa prebudí, vypuˇcí, vyklíˇci, zakvitne, vyraší
a potom na nom
ˇ
narastie ovocie veˇcného života. Ked’ toto ovocie
zjedia zosnulí l’udia, ono v nich zapáli vel’ký ohenˇ života. M´rtvi sa
potom prebudia a vstanú z m´rtvych a budú mat’ veˇcný život.
ˇ
Tažko
je urˇcit’ detaily drievneho svetonázoru, ale veríme, že
kl’úˇcom k staroslovenským menám je práve zarodený strom života
a slneˇcná žiara.
Keby tieto mená boli v dávnej dobe považované za krest’anské,
potom by krest’anská cirkev akceptovala tieto mená a používali by
sa priebežne až dodnes. Práve fakt, že krest’anská cirkev zaˇcala
preferovat’ biblické mená rôznych cudzokrajných svätých, dokazuje,
že tieto drievne slovenské mená súviseli s pôvodným drievnym duchovnom, nie s krest’anstvom. Napokon Pribina bol ešte pohanom,
pokrstit’ sa nechal až ako dospelý. Strom života teda súvisel najmä
s drievnym náboženstvom.

Kl’úˇcom k staroslovenským menám je zarodený
strom života a slneˇcná žiara.
Strom života súvisel najmä s drievnym náboženstvom.

6.13

Obrad postrižín

Slovenských mien bolo omnoho viac ako tých, ktoré sme zmienili.
Našou úlohou však nie je uviest’ všetky. Dúfame, že sme Vás napriek
155

tomu inšpirovali a že svojmu diet’at’u teraz vyberiete nejaké pekné
drievne slovenské meno.
Slovenské meno však možno prijat’ aj v dospelosti. Obrad postrižín sa pôvodne konal vo veku dospievania diet’at’a, ale meno môže
prijat’ ktokol’vek, kto sa rozhodne kráˇcat’ po novej duchovnej ceste.
Nové meno by malo nejakým vhodným spôsobom vyjadrovat’ túto
novú cestu.
ˇ
Obrad postrižín je oˇcistným obradom. Clovek
sa mu môže
podrobit’, ak sa chce oˇcistit’ alebo sa zbavit’ napr. nejakej skupiny
l’udí. Vykonáva sa odrezaním kúska vlasov, ktoré sa spália v ohni.
s kúskom vlasov odíde v oˇcistnom ohni aj kúsok cˇ loveka. Týmto
nastane oˇcista duše, jej obroda.
Týmto obradom sa môže spustit’ aj duchovná obroda slovenského národa.

Slovenské meno možno prijat’ aj v dospelosti.
Postrižinami sa cˇ lovek oˇcistí.

6.14

Návrat k slovenˇcine

Je to jasné, l’avým menám nikto nerozumie a potom strácajú
význam. Treba veci nazývat’ pravými menami.
ˇ je to zaˇc? Snemovna
Parlament? Co
ˇ je pravý výraz. Snemovna
ˇ je
miesto, kde prebieha snem zvolených pánov poslancov. Možno by
sme mohli použit’ aj výraz soviet.
Pán poslanec? Nie, poslanec nie je pán, ale náš sluha. Mali by sme
hovorit’ sluha poslanec.
Poslanec? a cˇ o tak zvolenec? V skutoˇcnosti poslanci nie sú poslaní
voliˇcmi, aby tlmoˇcili ich spoloˇcný postoj, ale sú zvolení, aby tlmoˇcili
svoj vlastný postoj. Bud’ zmenme
ˇ
zastupitel’skú demokraciu na poslaneckú, alebo poslancov nazývajme zvolencami.
Spomenuli sme demokraciu. Akáže demokracia? Kto tomu rozumie?
L’udovládie to je.
Minister? Ako honosne to znie, však? Viete, cˇ o v preklade znamená minister? Služobník. To už znie horšie. My by sme ministrov
nazývali správcami.
156

Vzhl’adom na to, že Slovensko vedie vojnu v Afganistane, naše
ministerstvo obrany by sa malo nazývat’ ministerstvo vojny. Vlastne
nie ministerstvo, ale vojnová správa.
A cˇ o premiér? Odvodené od primus, prvý. Po slovensky prvina,
knieža, náˇcelník. Áno aj knieža znamená prvý, lebo staroslovenské kon
znamená zaˇciatok. Iz koni bä slovo (na poˇciatku bolo slovo, sprvoti
bolo slovo). Náˇcelník je odvodený od naˇcat’, zaˇcat’, prvý. Premiér je
prvý medzi ministrami, prvý medzi služobníkmi.
Aby prezident nezávidel, premenujme aj jeho. Prezident je ten, cˇ o
vedie vojsko, vrchný velitel’, cˇ iže vojvoda.
Kultúra? Kultúra je pestovanie. Pestujeme cudzie, cˇ i svoje? Ak
svoje, preˇco to nazývame cudzím jazykom? Alternatívny názov pre
kultúru by mohlo byt’ duchovno.
Kto je kontrolór? Protivník.
A inšpektor? Nazeraˇc, pozeraˇc, dohliadaˇc.
Policajt? Stráž alebo strážca. Policajná stanica by bola strážnica.
Únia by sa mala nazývat’ zväzom.
Aj maˇcky používajú svoj jazyk, nie cudzí. Tak preˇco my nie?

157

158

Kapitola 7

Pátranie po pôvode
pomenovania Slovän
ˇ znamená pomenovanie Slovän? Kol’ko existuje
Co
teórií?
V tejto kapitole sa chceme zamysliet’ nad všetkými možnými aj
nemožnými teóriami o pôvode slova Slovän. Je ich mnoho.

7.1

Slovän – slovo

V cˇ asti 2.2 sme uviedli názor, že pomenovanie Slovän- je odvodené od podstatného mena slovo, hoci je to prakticky nemožné,
pretože prípona -enin v slove Slovänin sa vyskytuje len s názvami
lokalít. Oproti tomu Nemec by mal byt’ odvodený od slova nemý.
Sloväni by teda boli tí, cˇ o si rozumejú. Nemci sú tí, ktorí nehovoria
(po slovensky). Niekedy býva aj názor, že Slovän súvisí so slovom
svoj. Slovän by teda bol náš, kým Nemec by bol cudzí.
Podl’a inej teórie sú Nemci nazvaní podl’a kmena
ˇ Nemeti pri Rýne,
nazvaného podl’a božstva Nemetony, priˇcom Nemeton znamená vraj
posvätý háj.

7.2

Slovän – zablatenec

Podl’a prof. Matúša Kuˇceru Slovän znamená „zablatenec z moˇciarov“.
159

7.3

Slovän – vladár

Slovän má byt’ odvodený podl’a osoby menom Slov-. Sloväni by
potom boli „Slovovi l’udia“.

7.4

Slovän – slávny bohatier, bohatierska
vrstva

Ako sme zmienili v cˇ asti 2.2, v K RONIKE POLSKEJ , LITEWS Stryjkowského z r. 1582 sa píše: „Słowiene, albo Słaivacy, przodkoivie naszy, byli slaivni rycerska dzielno´scia. . . “
V preklade to znamená: „Sloväni, naši predkovia, boli slavní
rytierskou odvahou. . . “ Sloväni mohli teda pôvodne byt’ vrstvou
slávnych bohatierov, ktorí dobýjali nové územia. Podl’a vládnucej
vrstvy týchto bohatierov mohol byt’ nazvaný celý národ.
KEJ . . . Macieja

7.5

Slovän – otrok, sclavus, Srb

Slovän (aj Srb) má byt’ z latinského názvu sclavus (servus), otrok,
sluha. Podl’a nášho názoru to bolo opaˇcne, že sclavus bol nazvaný
podl’a Slovänov, nie naopak.
Všimnime si, že meno Srb sa podobá na Slav. Písmená r a l sú
vel’mi podobné spoluhlásky a cˇ asto sa zamienajú.
ˇ
Aziati nevedia
vyslovit’ písmeno r, a tak namiesto neho hovoria l. Podobná zámena
platí pre b a v, napr. Benátky-Venécia, hrbol-hrvol’, háby-hávy.
Všimnime si podobnost’ pozdravov lat. servus (versus Srb) a slovinského pozdravu slovo (versus Sloven). Naša slovenská verzia
pozdravu je cˇ au (sclavus v stredovekej latinˇcine prešiel na schiavo, cˇ o
po taliansky znamená som tvoj otrok, sluha, a z toho vznikol pozdrav
ciao; porovnaj aj so slovom cˇ lovek a Slovák, vid’ cˇ ast’ 7.14).

7.6

Slovän – hadie božstvo Slava

Podl’a teórie R. Iršu [24], str. 41, by Slovän mal súvisiet’ s údajným
kmenovým
ˇ
božstvom Slav, cˇ o malo byt’ meno hada. Meno hada je
pre Slovänov údajne bežné. Vraj aj slovo rieka je odvodené od hada
(rieka – reka – rek – rak – súvisí s drakom, neskorším okrídleným
hadom, aj reˇcou, cˇ o nás vedie naspät’ k slovu). Slav, (Slov) tak pôvodne
160

vraj oznaˇcovalo mýtického hada. Sloväni sú podl’a neho rodom
ctitel’ov tejto mýtickej bytosti.
Túto teóriu považujeme za málo pravdepodobnú, ale nie vylúcˇ enú. Ak by mali byt’ Sloväni nazvaní podl’a nejakej rieky, mohlo
by sa jednat’ o Dneper, ktorý sa v slovanˇcine nazýval Slovutiˇc,
vid’ cˇ ast’ 2.4.1. na tejto rieke však nežili Sloväni, ale Anti. Skôr
by sa hodilo, keby sa rieka s takýmto názvom nachádzala niekde
od Dnestra na juh, nakol’ko Dnester bol hraniˇcnou riekou medzi
Slovänmi a Antmi.
Na druhej strane pokial’ korenˇ Slov- súvisí so Srb-, ako sme
ukázali v predošlom bode 7.5, tak Srb- má v latinˇcine ekvivalent
serpent, had. Srp je zahnutý kosák, zahnutý ako had.

7.7

Slovän – vyznávaˇc boha Volosa

Podl’a Cyrila A. Hromníka, juhoafrického etnológa slovenského
pôvodu, sú Sloväni nazvaní podl’a drávidských slov Slo-v¯en, i vo význame „Ten, kto chváli alebo velebí vlasatého [boha Volosa/Šivu,
pozn. B.O.]“. Slo vraj znamená „vyznávaˇc “ a v¯en, i znamená „vlasy“.
Vid’ [23], str. 25.
Túto teóriu považujeme za vel’mi nepravdepodobnú, už len
z toho dôvodu, že základné rozdelenie slovných korenov
ˇ
považujeme za nesprávne. Podl’a nášho názoru Slovän treba rozdelit’ na Sloven, nie Slo-ven.

7.8

Slovän – solvend, slnovrat

Slovän by mohlo byt’ z germánskeho slova solvend (sol-vend, slnovrat), používané v škandinávskych krajinách na oznaˇcenie osláv
letného slnovratu. Slovän by potom znamenalo náboženskú kategóriu, v kontraste ku krest’anstvu. Sloväni by teda boli vyznávaˇci
slnovratov.
Túto teóriu považujeme za nepravdepodobnú, lebo vychádza
z germánskeho jazyka, nie slovanského. na druhej strane sa v nom
ˇ
nachádza slovo vend, obrat, cˇ o sa podobá na Venedi, jedno z mien
Slovänov.
161

7.9

Slovän – kleban, knaz
ˇ

Pomenovanie Slovän by mohlo byt’ odvodené od slova kleban,
ktoré sa používa na východnom Slovensku vo význame knaz,
ˇ
to jest
„ten, cˇ o hovorí“. Súvis so slovami sláva, slovo. Indoeurópsky korenˇ
´
kleu-os,
u nás *sleuos > *slovos > slovo, vid’ [11], str. 457. Sloväni by teda
mali byt’ nazvaní podl’a pomenovania náboženského vodcu klebana,
knaza.
ˇ

7.10

Slovän – slovit’, modlit’ sa

Pomenovanie Slovän by mohlo byt’ odvodené od slova slovit’
vo význame modlit’ sa. Slovän by potom bol nábožný modliaci sa
cˇ lovek.

7.11

Slovän – Solva, Ostrihom

Sloväni by mohli byt’ nazvaní podl’a rímskej pevnosti Solva (Ostrihom). Tejto verzii sme sa trochu venovali v cˇ asti 5.7.
Mohlo to byt’ aj naopak, že mestá boli nazvané podl’a kmenov
ˇ
v
nich žijúcich. To by znamenalo, že v cˇ ase Rimanov by v Ostrihome
museli žit’ Sloväni, cˇ o by bolo v rozpore s oficiálnou historiografiou.
Keby Sloväni boli nazvaní podl’a pevnosti Solva, potom by Slovenská zem bola zem hradu Solva, cˇ iže zem hradu Ostrihom. Ostrihom by teda bol hlavným mestom Slovenskej zeme. To by celkom
sedelo, lebo kedysi Slováci najviac žili práve v okolí Ostrihomu a Budapešti, na strednom Dunaji, presne ako hovorí Nestorova povest’,
vid’ cˇ ast’ 2.4.1. Ostrihom bol za Uhorska centrom arcibiskupstva
a chvíl’u aj hlavným mestom Uhorského král’ovstva.

7.12

Slovän – Zvolen

Sloväni by mohli byt’ nazvaní podl’a Zvolena, nakol’ko ten je
relatívne v strede Slovenska. Názov mesta mohol byt’ pôvodne
Sloven, neskôr po prešmyˇcke Svolen, potom Zvolen.
Možno je Zvolen nazvaný podl’a slova zvolit’. Možno to bolo
zvolené, vyvolené miesto, na ktorom sa Sloväni najskôr usadili. Možno
prešmyˇcka nastala až potom, zo Zvolen na Zloven a Sloven. Sloväni by
potom boli l’udia hradu Zvolena.
162

7.13

Slovän – Solúnˇ

Pomenovanie Slovän by mohlo byt’ odvodené z názvu mesta
Solún,
ˇ po grécky Thessaloniki v dnešnom Grécku, kde sa kedysi
hovorilo slovansko-macedónsky. Cyril s Metodom pochádzali práve
z tohoto mesta. Obyvatelia Solúne mohli skomolit’ meno Solúnˇ
na Sloúnˇ (Slovän) a solúnsky na sloúnsky (slovänský).
Túto teóriu považujeme za nepravdepodobnú z dôvodu, že Jordanes pozná Slovänov v 6. storoˇcí nad Karpatmi (vid’ cˇ ast’ 2.3), nie v
gréckej Solúni.

7.14

Slovän – cˇ lovek

Už vieme, že sclavus, otrok, súvisí s etnonymom Slovän, vid’
cˇ ast’ 7.5. Taliansky pozdrav schiavo, z ktorého je slovinský pozdrav
slovo a naše cˇ au, znamená „som tvoj otrok, sluha“. Význam slova
cˇ lovek má podobný význam ako otrok.
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
A SLO VENSKÉHO [11], str. 75: „ˇclovˇ
ek, slovensky cˇ lovek. Staroˇcesky znamenalo i poddaného (a cˇ lovˇecˇ (en)stvie též
poddanství), ale východomoravsky oˇclovˇecˇ it, slovensky uˇclovˇecˇ it’ koho, priviest’ do cˇ loveˇcenstva = oženit’i
koho. Záhy cˇ esky kladeno jako obecný podmˇet (= nˇem.
man) a ve vulgárním jazyku zkracováno: vokál cˇ oveˇce,
slovensky cˇ lek, (podobne, i jinak, v srbochorvatsky, bulharsky a polsky). – Polsky człowiek, hornolužicky cˇ łowjek,
dolnolužicky cłowjek, ukrajinsky cˇ olovik, rusky cˇ elovék, staroslovˇensky cˇ lovˇekż, slovinsky cˇ lovek, srbochorvatsky cˇ ovjek, bulharsky cˇ ovek. – Praslovansky asi *ˇcelovˇekż (pak cˇ lovniklo redukcí alegrovou, nebot’ slovo to je v rˇ eˇci cˇ asté a i
nyní podléhá redukcím, zvláštˇe jakožto obecný podmˇet).
Slovo je složenina; -vˇekż je jistˇe pˇríbuzno s litovským
vaikas chlapec, dítˇe. Vyjdeme-li u cˇ eského z významu
‘poddaný, sluha’ (pojmy chlapec a sluha se nezˇrídka
zamˇenují!),
ˇ
který je ruský, srbochorvatský, staroˇceský,
pochopí se prvá cˇ ast jako útvar redukovaný z cˇ el[jad]o-.
Celek tedy = cˇ len cˇ eledi.“

Napokon je tu ešte jeden náznak smerujúci k významu cˇ lovek.
Slovák sa po mad’arsky povie Tót, v starej mad’arˇcine Tout ([1], str. 93).
Je to údajne pomad’arˇcená forma indoeurópskeho *teut¯a, l’ud.
163

Nemci, vo svojom jazyku nazývaní Deutsch, majú tiež pôvod
svojho mena v tomto slove. Zodpovedá mu slovanské adjektívum
cudzí, ktoré malo do 7. – 8. stor. hláskovú stavbu teudj-, po monoftongizácii tjudj-, po palatizácii t’ud’-, u západných Slovanov forma
cudz-.

7.15

Sloväni – Svébi, Svebi, Suevi

Svébi, latinsky Svebi, resp. Suevi, znaˇcí údajne širší pojem pre
rôzne germánske kmene, medzi ktoré patrili Longobardi, Semnoni,
Hermunduri, Markomani a Kvádi, vo všeobecnosti kmene medzi
Dunajom a Baltikom. Zasahovali aj na územie nášho Slovenska,
najmä Kvádi (4. st.). Meno Svébov sa pravdepodobne zachovalo
v pomenovaní historického nemeckého kraja Švábsko (Schwaben) v
juhozápadnom Nemecku.
Niektorí historici však spochybnujú
ˇ
germánskost’ Kvádov. Prvý
raz ich vraj zmienil Július Cézar v súvislosti s Ariovistovým t’ažením
v Gálii roku 58 pred n.l.. Július Cézar ich považoval za jeden germánsky kmen,
ˇ aj ked’ najväˇcší a najbojovnejší. Iní autori z neskoršieho
obdobia ako napr. Tacitus, Plínius a Strabo špecifikovali, že Svébi „na
ˇ
rozdiel od Catov
alebo Tencterov netvoria jeden národ. V skutoˇcnosti
obývajú viac ako polovicu Germánie a sú rozdelení do mnohých
kmenov
ˇ
pod vlastnými menami, aj ked’ vo všeobecnosti sa volajú
Svébi“.
Poˇcas údajného st’ahovania národov v 6. storoˇcí ako mávnutím
cˇ arovného prútika Germánov Svébov nahradili Sloväni. Pokial’ by
Sloväni osídlili územie po Svéboch, mohli prebrat’ aj ich meno.
Mohlo to byt’ aj naopak, že Svébi vôbec neboli Germáni-Nemci, ale
v skutoˇcnosti boli z vel’kej cˇ asti Germáni-Slovania už dávno pred
6. storoˇcím. Preberanie mien cudzích národov býva bežné. Podobne
prebrali Rimania meno Keltov (Vlachov), Cigáni meno Rimanov (Rómovia), Mad’ari nazývajú Slovákov Tótmi, cˇ o je rovnaké pomenovanie
ako v prípade Nemcov, ktorí sami seba v nemeckom jazyku nazývajú
Deutsch (vid’ cˇ ast’ 7.14).
Podobnost’ Suevi a Slávi je zrejmá po zámene u > l. Poliaci
napríklad ł nevyslovujú ako Slováci l, ale trochu ako u.
164

7.16

Slovän – svobodný, slobodný cˇ lovek,
obyvatel’ slobodnej zeme

Slovän by mohol byt’ nie otrok, ako sme uvádzali v cˇ asti 7.5,
ale úplne opaˇcne, teda slobodný cˇ lovek. Kým v Rímskej ríši sa
z pomenovania zotroˇcených Slovänov mohlo stat’ synonymum pre
otroka (Sclavus), v Slovenskej zemi toto meno mohlo znamenat’
slobodného cˇ loveka. Pokial’ by hranica Rímskej ríše bola na Dunaji,
tak z pohl’adu Slovänov mohol kraj na sever od Dunaja predstavovat’
slobodnú nepodrobenú zem, Slovenskú zem. Aj Nestorova povest’
hovorí, že Sloväni, ked’ boli pritlaˇcení Vlachmi, prest’ahovali [za
slobodou] na sever k rieke Visle.
Ak by sme prijali názor, že vyššie zmienení Svébi (ˇcast’ 7.15)
boli Slovania, tak pomenovanie Svebi skôr zodpovedá slovanskému
svoboda ako sláva alebo slovo.
Podl’a [11], str. 490, cˇ eské svoboda kedysi predstavovalo aj ‘slobodného cˇ loveka, hrdinu’, odtial’ aj priezvisko
Svoboda. Najstarší útvar bol pravdepodobne staroslovienske svobodž a vznikol pravdepodobne z *svo-pot-ž, cˇ o
je ‘svoj pán’. Svo- je kmenˇ zámena svoj, pot- je prajazykový
výraz vo význame pán, ktorý súvisí s hospodin. Ked’ v
slovanˇcine zaniklo pot-, bolo svopotž nepriehl’adné a tu
sa, najmä asi v niekol’koslabiˇcných odvodeninách, p a t
oslabili na znelé b a d (d je aj v gospodž). Juhoslovania majú
svobodu s l ako aj v slovenˇcine. Je názor, že sl sa objavilo
pod vplyvom slovo, nakol’ko len slobodný cˇ lovek smel
vol’ne hovorit’.

7.17

Slovän – vyznávaˇc Slnka, ohna,
ˇ žiary

Pomenovanie Slovän by malo mat’ pôvod v slneˇcnom náboženstve. Sláva môže byt’ synonymom pre ohen,
ˇ žiaru, slneˇcnú sálavu.
V cˇ asti 3.2 píšeme, že Slovania sú zachytení v arabských správach
ako uctievaˇci býka, resp. ohna.
ˇ Byt’ slovenom (malé s je zámerne)
mohlo vyjadrovat’ príslušnost’ k vyznávaˇcom slneˇcného ohnového
ˇ
náboženstva, neskôr mohlo prejst’ na pomenovanie národa. Podobne
ako rozoznávame židov s malým ž ako vyznávaˇcov židovskej viery,
a Židov s vel’kým Ž ako cˇ lenov židovského národa.
165

7.18

Slovän – Venušiak, vyznávaˇc Veˇcernice,
Zorniˇcky, Venuše, Slávy

Pokial’ by slovenský názov pre Venušu (Veˇcernicu, Zorniˇcku)
bol Sláva, pomenovanie Slovän by mohlo oznaˇcovat’ vyznávaˇcov
Venuše, Slávy. Všimnime si podobnost’ Slovän – Sláva, Venet – Venuša.
Názov Sláva pre Venušu síce dochovaný nie je, ale náznak tu je v
pomenovaní Zorniˇcka. Zorniˇcka súvisí so žiarou, rovnako tak slovo
sláva. Venuša je popri Mesiaci zobrazovaná nad stromom života.
Slovän by bol teda Venušiak.

7.19

Slovän – sol’, slaná zem

Korenˇ sl- je rovnaký v slovách Slnko, sol’. Sloväni vítali cudzincov
chlebom a sol’ou. Treba si uvedomit’, že kedysi dávno boli Sloväni
ešte koˇcovníci. Ako takí mohli najskôr žit’ podobne ako iní koˇcovníci
na pastvinách v dnešnej mad’arskej Puszte, po slovensky v Pustatine, pastvine. Puszta je najnižšie položeným miestom v Karpatskej
kotline. Ako dno pradávneho mora je tá zem slaná. Je nepoužitel’ná
na obrábanie, preto sa na nej odjakživa pásol dobytok koˇcovníkov.
Možno sa Slovänská zem nazvala podl’a tejto slanej zeme v Puszte.
Slovenská zem by bola teda slaná zem, dno pravekého mora. Slovän by
bol obyvatel’ usadený na tejto slanej zemi.
D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY [2], str. 16,
Z Leonovej Taktiky, (Leon, východorímsky cisár 886 – 912):
„Aj Slovania bývali kedysi za Istrom, ktorý voláme aj
Dunajom. s nimi bojovali Rimania, podnikajúc vpády
do ich územia, ked’ Slovania žili ešte koˇcovným životom, prv ako prekroˇcili Istros a sklonili svoju šiju pod
jarmo rímskej vlády.“

7.20

Sloväni – vel’ký národ

V cˇ asti 6.12.3 sme mohli vidiet’, že všetky slová, z ktorých sa
skladali kniežacie mená, súviseli viac-menej so žiarením a vel’kost’ou.
Slovänský národ bol naozaj poˇcetný, a tak sa mohol nazývat’ slovänským práve kvôli svojej vel’kosti. Dávnejší názov Veneti by potom tiež
súvisel s vel’kost’ou (vid’ sveNt-, vent-, vel’ký, cˇ ast’ 6.12.2).
166

7.21

Sloväni – bieli l’udia

Sloväni môžu predstavovat’ bielych l’udí. Pokial’ by s bolo pohyblivé, tak Slav by súviselo s lav, lab, alb, albín, biely. Podobne sloboda –
lat. libertas, slepota – lat. lippitudo, smrt’ – lat. mors mortis. Rieka Labe je
pred metatézou vlastne Albe, biela rieka, vel’ká rieka, podobne labut’
je akoby albut’, biely vták.

7.22

Slovän – Silvanus, Lesan

Slovän môže byt’ vyznávaˇcom rímskeho boha Silvanusa (Lesana). Latinské silva znamená les. Pôvod bol ešte etruský, predrímsky. Kult Silvanusa bol silný najmä v Panónii, oznaˇcovanej neskôr
ako Slovenská zem (dnešné západné Mad’arsko). V Británii mu zodpovedal Vinotonus, boh viniˇca. Zaujímavé je všimnút’ si podobnost’
Slovän – Silvanus, Venet – Vinotonus.
Sloväni žili v lesoch (vid’ Tacitus a Jordanes v cˇ asti 2.3) a vyznávali posvätné stromy života. Aký iný boh by mal byt’ s nimi
spájaný, ak nie boh lesov?
Ak by Slovenia bola Lesaniou (Lesanskou zemou), tak krajina za
Sloveniou by sa nazývala Zálesie, po latinsky Transilvánia, lebo latinské
trans znamená za. Krajina Transilvánia, Zálesie, naozaj existovala v
dnešnom západnom Rumunsku (Sedmohradsko).
Slovän by potom bol „vyznávaˇc boha Lesana“. Odtial’ by
dávalo zmysel, preˇco Sloveni vyznávali posvätný strom veˇcného
života a preˇco majú v znaku práve dvojkríž, symbol stromu, lesa,
hája.

7.23

Slovän – salvation, spása

Slovän by mohlo pochádzat’ z latinského salv¯ati¯on-, spása. Po
výmene al > la dostaneme slav¯ati¯on-. Slovenský národ by potom bol
spasený národ, vyvolený národ. Nakoniec ešte zistíme, že koncept
vyvoleného spaseného národa si Židia „požiˇcali“ od Slovänov.
167

7.24

Slovän – obyvatel’ zeme, ktorá je obkolesená skrútenými horami ako nejakým
hadom

Slovenská zem bola obkolesená horami, Karpatmi, ako korunou.
o týchto horách v tvare koruny vedeli už dávni kronikári, napr.
Jordanes v 6. st. (vid’ cˇ ast’ 2.3): „Medzi týmito riekami [Tisa, Dunaj,
Flutausis] leží Dacia obkolesená mocnými Alpami [horami] ako
nejakou korunou.“
Karpatské hory sa v skutoˇcnosti nazývajú podl’a svojej stoˇcenosti
– latinské curvatus znamená zakrivený, z toho je nemecké die Kurve,
zákruta, a slovenské krivý, chrbát.
Táto teória nie je úplne postavená na vode. Ked’ v 9. storoˇcí
prišli Uhri do Karpatskej kotliny z Ázie, nazvali Karpatské hory
Uhorskými horami, vid’ Nestorova kronika (ˇcast’ 2.4.3): „[Uhri], príduc
od východu [z Ázie], vrhli sa cez vel’ké vrchy [Karpaty], ktoré
nazvali Uhorskými horami, a zaˇcali útoˇcit’ na tu žijúcich Vlachov
a Slovákov. . . “
Názov Uhorských hôr môže byt’ odvodený podl’a samotného
pomenovania uhorského národa (vojska), ale možno aj podl’a hada,
úhora. Karpaty sú naozaj stoˇcené ako nejaký had, úhor, a obkrúcajú
vel’kú cˇ ast’ Karpatskej kotliny (obr. 7.1). Ako Karpaty znamenajú
nielen chrbáty, ale aj zakrivené stoˇcené hory, rovnako slovo úhor v sebe
skrýva zakrútenost’, oblúk.

Obr. 7.1: Karpatské hory sú stoˇcené v tvare úhora a srpu (kosáka). Autor
obrázku: Blažena Ovsená.

Podl’a [11], str. 547, úhor kedysi nebol považovaný za rybu, ale
za hada (dokonca má jedovatú krv). Praslovansky *o˛go´rž [o˛ sa v slo168

venˇcine zmenilo na ú, g na h]. Latinské anguilla, úhor, je zdrobnelina
z anguis, had.
Podl’a [11], str. 548, uhor, v zmysle vyrážka na tvári, má tiež
pôvod v hadovi, ktorý spôsobuje zápal. Po vytlaˇcení vybehne malý
cˇ ervíˇcek. Angar v starej hornej nemˇcine znamená obilný cˇ erv (dnes
Engerling je uhor aj cˇ erv).
Aby nedošlo k omylu, zmienime tu aj rovnakoznejúce, ale inovýznamové slovo úhor ([11], str. 547) v zmysle odvodenom od horenia, praslovansky asi o˛gorż. Azda znamenalo to isté ako ždiar, pole
získané vypálením lesa, teda „ždiarením“. Potom prenesene aj pole
nechané ladom [úhorom], cˇ o je prvé štádium dávnej „trojpol’nej“ úpravy pol’a. Hlavnou prácou pri príprave podseky pre osev vykonal
ohen,
ˇ ktorý premenil na popol nielen pne porúbaných stromov, ale
prepálil aj vrchnú vrstvu pôdy. Neprehorené miesta potom kypril
pol’nohospodár ešte pred osevom motyˇckou.
Podobne tak podl’a [10], str. 401, Uhor, cˇ len uhorského národa,
v cirkevnej slovenˇcine znel ako o˛grinż (oNgrin, uhrín), latinsky
Hungarius, nemecky Ungar.
Podl’a nášho názoru úhor ako skrútený had súvisí etymologicky
vzdialene aj so slovom uhol. Je to viac-menej oˇcakávatel’né, nakol’ko
základná charakteristika hada je jeho schopnost’ sa ohýbat’. Okrem
toho písmená r a l sú cˇ asto zámenné.
Podl’a [10], str. 401, uhol je z praslovanského *o˛nglż, latinsky
angulus. Indoeurópsky základ *onk-/ank- ‘zahnutie, ohyb’. Grécke
ankylos znamená krivý, staronemecky angul, dnes Angel je udica,
grécke ankora je kotva.
Kto teraz rozhodne, cˇ i Uhorské hory boli nazvané podl’a úhora,
hada, oblúka, alebo úplne nezávisle podl’a uhorského národa? Podl’a
nás je pravdepodobnejšia skôr druhá možnost’, aj ked’ nasledujúca
indícia vyvoláva skutoˇcné pochybosti.
Ked’ si uvedomíme, že priamo v papuli pomyselného úhora leží
mesto Nitra, potom v spojení s teóriou o výklade pomenovania Nitry
ako hada z cˇ asti 6.12.6) dostáva táto hypotéza jasnejšie kontúry.
Ešte viac sa teória zosilní, ak spojíme korenˇ Slov- so Srb-, latinským serpent (had) a srpom (kosákom) ako v cˇ astiach 7.5 a 7.6,
a pripodobníme tvar stoˇcených Karpatských hôr k zahnutému srpu
(obr. 7.1).
Takto by sme dostali, že pomenovania Karpat-, Uhor-, Srb- (Slov-)
by boli odvodené od zakrivenia, oblúku, ktorý vytvárajú Karpatské
hory okolo Karpatskej kotliny. Všetky tieto slová by teda boli syno169

nymami pre jeden a ten istý geografický jav jedineˇcne zakrivených
hôr.

Karpat-/Chorvát/chrbát = Serpent/Srb (Slovän)/srp =
Úhor-/Uhor/uhol
Ak by sa však Uhorská zem nazývala podl’a úhora, musela by sa
nazývat’ Úhorská zem, s dlhým ú. Preto táto teória má aj vážnu trhlinu.
ˇ
Dalším
nedostatkom je fakt, že Karpaty síce súvisia so zakrivením,
avšak toto pomenovanie sa bežne používa aj pre iné hory s pomenovaním chriby. Okrem toho, podl’a nášho názoru Uhri, teda predkovia
Mad’arov, sa nazývali Uhrami podl’a horenia, lebo boli vyznávaˇci
ohna.
ˇ

7.25

Slovän – obyvatel’ zasl’úbenej zeme

Slovän mohol byt’ obyvatel’ zasl’úbenej zeme.
Koncept zasl’úbenej zeme nepoznali len Židia. Mojžiš nebol
jediný vodca, ktorý viedol svoj národ za slobodou a prosperitou.
Urˇcite aj iné národy, vrátane Slovänov, hl’adali svoju zasl’úbenú zem,
kde by mohli žit’ št’astne naveky.
Ked’ Sloväni prišli do Karpatskej kotliny, k Dunaju, našli rovinatú
zem s množstvom dobrých riek. o tom, aká dobrá bola táto zem, sme
písali v cˇ asti 2.5.
Sl’úbená zem súvisí so sl’ubom. Boh sl’úbil zem Slovänom. Slovo
sl’ub súvisí so slovom. Dat’ sl’ub znamená dat’ slovo. Sl’ub a slovo majú
podobné slovné korene. Sl’ub súvisí so slovom l’úby.
ˇ
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
A SLO VENSKÉHO [11], str. 267: „libý: milý, staroˇcesky l’ubý, slo-

vensky l’úby. Odvozeniny: libost, libustka,
˚
líbivý, náˇreˇcovˇe
libný, l’ubný; staroˇcesky l’úbiti, slovensky l’úbit’ milovati,
novoˇcesky zastarale líbiti ráˇciti, oblíbiti si, zalíbiti si nˇeco =
zamilovati si nˇeco (> postv. obliba, záliba); aktivní slíbiti,
slovensky sl’úbit’ abstrahováno asi ze zvratného s, se,
jehož sa nejprve užívalo zajisté o milencích a snoubencích
(= spolu se vzájemnˇe zamilovati, pak zaslíbiti se jeden
druhému), nebot’ postverbale sż-l’ubż u jiných Slovanu˚ je
zasnoubení (ˇceské slib má už význam rozšíˇrený), možná
ne bez germánskeho vzoru (nˇemecky geloben slíbiti,
170

zaslíbiti, Gelübde slib); >slibný, nové denomin. slibovati;
místo slíbiti je v náˇreˇcích pˇripovˇedeti, slovensky obecat’
z *ob-vˇet-jati a jiné. Podobnˇe zvratné líbiti se gefallen
dostalo svuj
˚ nový význam asi z „milovati se navzájem
> líbiti se jeden druhému“, tedy opˇet od milencu.
˚ ... “
Z uvedeného vyplýva, že ak sl’úbit’ súvisí s pˇripovˇedeti od povedat’, tak môže súvisiet’ aj so slovom od slovit’. Tomuto napovedá aj
nemecká forma geloben s -o- v koreni rovnako ako v slovo. Betatizácia
(zmena b na v) môže byt’ medzi sl’ub a slovo podobne, ako je medzi
nemeckým liebe a anglickým love láska.

7.26

Príliš mnoho teórií

Kde je príliš mnoho teórií, žiadna pravdepodobne nie je správna.
Nevyhradzujeme si patent na pravdu. Poskytli sme iba akýsi náhl’ad
a vlastný názor na otázky, ktoré možno zaujímajú viacero l’udí.
Táto kapitola mala slúžit’ najmä na to, aby sme si uvedomili,
že pátranie po pravde môže byt’ nielen zaujímavé, ale aj zložité,
ak nie nemožné. Vôbec to však nevadí, lebo samotné jej hl’adanie
uspokojuje. a to je na tom všetkom to najkrajšie.

Kde je príliš mnoho teórií, žiadna pravdepodobne nie
je správna.
Samotné hl’adanie pravdy uspokojuje.

171

172

Kapitola 8

Pátranie po príˇcine
slovenskej chudoby
a úlohe Slovenska v
slovanskej budúcnosti
Preˇco sú Slováci chudobní, resp. preˇco sú Nemci bohatí? História je pekná, ale ako nám pomôže do budúcnosti? Ako oslobodit’ Slovensko z krest’anskej duchovnej diktatúry? Ako prinavrátit’ dávny koncept slobody?
Ako navrátit’ slovenskému dvojkrížu jeho pôvodný
význam? Ako obnovit’ Slovenskú zem? Ako nájst’ stratenú slovenskú silu? Akú úlohu hrá Slovensko v slovanskej budúcnosti? Ako zabezpeˇcíme zbiehanie slovanských jazykov? Je Európska únia prekliatie, poroba
ˇ takto duchovný slovanský zväz?
alebo príležitost’? Co

8.1

Príˇciny slovenskej chudoby

V dávnych dobách neboli Nemci bohatým národom. Dalo by sa
povedat’, že kedysi neboli bohatší od Slovanov.
Všetko sa zmenilo za vlády franského cisára Karola Vel’kého (*747
– †814). Karol Vel’ký zniˇcil Avarov v Podunajsku (dnešné Mad’arsko)
173

a sám prevzal kontrolu nad týmto územím. Strata centrálnej vojenskej a vládnej moci sa podpísala na celom podunajskom regióne.
Od tohoto momentu, ked’ Slovania museli každoroˇcne platit’
Frankom poplatky a dane, zaˇcali mat’ Frankovia navrch. Predchádzala tomu krádež, údajne spravodlivá, obrovského avarského
pokladu, ktorý Avari so Slovanmi zhromažd’ovali stovky rokov.
Frankovia potom vyvraždili Avarov na hlavu, spáchali na ich národe
genocídu, takže nezostal nikto z ich rodu. Zem po nich zostala údajne
l’udoprázdna.
P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16], str. 138, Životopis
Karola Vel’kého, (z roku 830): „O tom, kol’ko bitiek sa
zviedlo [proti Avarom v Panónii] a kol’ko krvi sa prelialo,
svedˇcí l’ud’mi opustená Panónia. Miesto, kde sa nachádzal kaganov panovnícky dvor, zostalo také spustošené,
že na nom
ˇ
nevidno ani stopu po l’udskom obydlí. Celá
šl’achta tu zahynula, všetka ich sláva sa pominula [a
s nimi aj sláva toho regiónu, pozn. B.O.]. Všetky peniaze
a poklady zhromažd’ované dlhé cˇ asy im boli odnaté.
ˇ
Nikto si nevie spomenút’ ani na jednu vojnu, ktorá by
bola priniesla Frankom väˇcšie bohatstvo a rozšírenie
moci. Lebo ak by sa boli zdali do tých cˇ ias takmer chudobnými, v kaganovom sídle našli tol’ko zlata a striebra
a v bitkách sa zmocnili takej koristi, až sa právom
verilo, že Frankovia spravodlivo vzali Hunom (Avarom)
to, cˇ o oni predtým nespravodlivo ulúpili iným národom.“
P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA A S LOVÁKOV II,
ˇ
ˇ
S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV [16]. str. 149, Ciny
Karola
spísané Notkerom, (z roku 883): „Totiž v priestoroch medzi
[avarskými] hrinkmi boli všade rozostavané osady a príbytky tak, aby [Avari] navzájom mohli poˇcut’ zvuk trúb
ako dohodnuté znamenie. Do týchto opevnení znášali
(Avari) viac ako dvesto rokov rozliˇcné poklady všetkých
západných národov. a pretože aj Góti a Vandali rušili pokoj smrtel’níkov, zostal západný svet takmer vyl’udnený.
Týchto (Avarov) nepremožitel’ný Karol za osem rokov
tak pokoril, že nedopustil, aby z nich zostali hoci len
najmenšie zvyšky.“
174

Strata centrálnej moci v Karpatskej kotline bola zdrvujúca
pre celý región. Túto moc sa pokúsili nahradit’ slovenské kniežatá
Rastislav, Svätopluk a Kocel’. Ako už vieme z predošlého textu, nepodarilo sa im to kvôli protislovenskému pápežovi a Frankom, ktorí
si veˇcnú nadvládu nad Slovanmi zaistili krest’anským duchovným
vazalstvom.
Potom na scénu dejín vstúpili Uhri (starí Mad’ari) a zahnali
Frankov. Podarilo sa im ovládnut’ karpatský región a zaviest’ v nom
ˇ
centrálnu moc. Tá však utláˇcala slovenského ducha, nerozvíjala ho,
cˇ o pre Slovákov tiež nebolo dobré. Slováci v Uhorsku slúžili ako
tehly na stavbu cudzieho domu. Živili kukuˇcku vo svojom hniezde,
ktorá poˇcase prerástla pôvodných vtáˇcikov a vyhodila ich z hniezda.
Po rozpade Uhorska zanikla centrálna moc v Karpatskej kotline
a dnes tam nie je. Karpatská kotlina je rozdrobená na národné štáty.
Po rímskej okupácii zostalo Rumunsko, po mad’arskej Mad’arsko,
po nemeckej Rakúsko. Dnešné Slovensko sa zachovalo iba akoby
zázrakom.
Príˇcina slovenskej chudoby teda tkvie vo vel’mi dávnych dobách.
Je dôsledkom straty centrálnej slovanskej moci v Karpatskej kotline.

Príˇcinou slovenskej chudoby je dávna strata slovenskej centrálnej moci v Karpatskej kotline.
Za nemeckým bohatstvom sa skrýva aj dávna krádež
slovensko-avarského národného pokladu.

8.2

Ako dokázali Uhri ovládnut’ Slovenskú
zem?

Niekto si môže mysliet’, že Uhri museli byt’ náramne silní,
ked’ dokázali ovládnut’ takú vel’kú zem, akou bolo staré Slovensko
(„Vel’ká Morava“).
Nie je tomu tak. Vtip spoˇcíval v tom, že celá ich armáda sa zakaždým vybrala proti jednému hradu. Ked’ ho dobyla, resp. ked’ sa
šl’achta v hrade vzdala, Uhri zobrali za rukojemníkov šl’achtických
synov. Tým si zabezpeˇcili mier. Potom postúpili k d’alšiemu hradu.
Branie rukojemníkov bola v tej dobe rozšírená prax.
175

Na ovládnutie akéhokol’vek štátu staˇcí 3000 vycviˇcených bojovníkov. Platilo to nielen v minulosti, ale aj dnes. Slovenská zem
sa stala obet’ou štátneho prevratu rovnako ako v nedávnej dobe
Irak, Líbya, Egypt alebo Sýria. Úspech spoˇcíva v kumulovanej sile
puˇcistov proti jednotlivým nezjednoteným obrancom.
O bojovej taktike Uhrov hovorí napríklad byzantský cisár Lev VI.
Múdry ([16], str. 207 – 211), ktorý vládol medzi rokmi 886 – 912.
Uhri boli koˇcovníci zložení z mnohých kmenov
ˇ
bez príbuzenských väzieb. Mali vel’a dobytka, žili v stanoch a život trávili
na konoch.
ˇ
Výborne jazdili a ovládali lukostrel’bu. Pri boji používali
neštandardnú bojovú taktiku. Bojovali zväˇcša na dial’ku, boju zblízka
sa vyhýbali. V boji používali aj úskoky. Svoj poˇcet opticky zvyšovali
ˇ
tým, že medzi seba primiešali neosedlané kone. Casto
sa dali na útek,
aby zmiatli protivníka. Protistrana, istá si svojím vít’azstvom, rozbehla sa za nimi, aby ich dorazila. Vtedy sa Uhri zoskupili a rozbehli
sa proti rozptýleným bojovníkom, aby ich s l’ahkost’ou postriel’ali.
ˇ
Dalšiu
významnú úlohu zohralo jedlo. na boj treba silu. Uhri si
mlieko sušili a mlieˇcny prášok si odkladali. Ráno si vždy odobrali
trochu prášku, vysypali ho do koženého mechu a zaliali vodou. Ako
sa kônˇ celý denˇ natriasal, prášok sa rozmixoval na mlieko. Tieto
bielkoviny im v boji dlhodobo dodávali silu. V prípade dlhšieho boja,
poˇcas ktorého sa nemohli najest’, narezali konovi
ˇ
žilu a nasýtili sa
jeho krvou.
Uhri vládli v Uhorsku 300 rokov do roku 1301, potom dynastia
Arpádovcov vymrela.
Zaujímavé je, že ked’ v trinástom storoˇcí napadli koˇcovní Mongoli, nazývaní aj Tatári, Uhorsko, Uhri, teraz už usadení, nevedeli
sa úˇcinne bránit’. Ocitli sa v rovnakej situácii ako predtým Slováci.
Proti kumulovanej presile padali jednotlivé hrady rad za radom.
Treba mat’ na pamäti, že zniˇcit’ nieˇco alebo niekoho je rádovo
l’ahšie ako nieˇco vybudovat’ a ubránit’. Vychovat’ cˇ loveka trvá roky,
na jeho zabitie staˇcí pät’ minút. L’udia nemôžu byt’ stále v strehu, musia obrábat’ polia, pracovat’. Útoˇcník toto dobre vie. Preto vyˇckáva
a zaútoˇcí vtedy, ked’ to nikto neoˇcakáva. Preto za zorganizovanie
puˇcu bývajú najvyššie tresty. Uhri boli teda obyˇcajní puˇcisti a Slovenská zem bola obyˇcajnou obet’ou.
Krajina by tento puˇc prežila, keby sa v nej Uhri neusadili,
ale by odtiahli d’alej. Slovenská zem (najmä Puszta, východné
Mad’arsko), ako zaˇciatok euroázijskej stepi, sa, žial’, odjakživa
stávala záujmom pastierskych koˇcovníkov. Keby sa Uhri namiesto
176

ˇ
Slovenskej zeme usadili v Bohemii, dnešné Cesko
by obývali Mad’ari.
Aj Slovania boli kedysi v roly puˇcistov. Ked’ s Hunmi útoˇcili
na Rimanov, prípadne na Byzanciu, tiež uspeli. V dôsledku toho sa
celá Byzancia poslovanˇcila. Bol to zaslúžený trest za všetky príkoria,
ktoré Byzancia dlhodobo spôsobovala Slovanom.

Nie výnimoˇcná sila, ale organizovaný puˇc a usadenie
sa v zemi stál za úspechom Uhrov.

8.3

Slováci ako vyvolený národ

Je pekné študovat’ históriu. Ešte krajšie je, ked’ sa nám to poznanie dávnej doby zúroˇcí a vydláždi nám cestu nádeje do budúcnosti.
Naše malé Slovensko nie je bezvýznamnou slovanskou krajinou,
ako to vyhlasujú niektorí neprajníci a nevedomci. V skutoˇcnosti sa v
našej krajine ukrýva nevídaný poklad. Je to nekoneˇcný duchovný
poklad slovanskej pravlasti. Naše Slovensko je najvýznamnejšou
slovanskou krajinou, lebo je pradomovom všetkých Slovanov.
Priamo do slovenského srdca, do Slovenskej zeme, bol v dávnych
ˇ
dobách zapichnutý dubový kôl, ktorý tam trˇcí podnes. Tažko
sa nám
kvôli nemu dýcha. Rozdelil Slovanov, takže už viac nie sú spojení
geograficky, ani duchovne. Nemôžu sa rozvíjat’ ani zrást’ do jedného
vel’kého prirodzeného celku.
Slováci sú vskutku vyvoleným národom. Oni jediní môžu
povedat’, že zostali žit’ v rodiˇcovskom dome. Je našou povinnost’ou pozvat’ našich slovanských bratov domov a privítat’ ich
s otvorenou náruˇcou. Každý Slovan by mal asponˇ raz za svoj život
navštívit’ Slovensko, toto posvätné slovanské miesto.
Aby nedošlo k nedorozumeniu – aj ostatné slovanské národy sú
vyvolené, len na rozdiel od Slovákov, ktorí sú vyvolení k tomu, aby
žili v slovanskej pravlasti, oni sú zase vyvolené k tomu, aby žili v
nových domovinách a tam šírili slovanského ducha. Každá jedna
bytost’ je vyvolená k nieˇcomu inému.
Aj ked’ je dnešné Slovensko oklieštené a chudobné, predsa nesmie cˇ akat’ na pomoc od druhých, ale samo musí zaˇcat’ pomáhat’.
Nikto nemôže oživit’ slovanského ducha okrem Slovákov. Ak doteraz nikto neoživil slovanského ducha, je to preto, že tak nespravili
177

Slováci. Iba Slovensko môže vztýˇcit’ slovanský strom veˇcného
života.
Toto chápali už naši velikáni štúrovci, Kollár, Šafárik, Hrobonˇ
a mnohí d’alší slovenskí géniovia. Treba pokraˇcovat’ v ich práci.

Slováci sú vyvoleným národom.

Slovania, príd’te na Slovensko, do slovanskej pravlasti.
Slovensko musí viest’ duchovnú obrodu, lebo je pravlast’ou.
Ak doteraz nikto neoživil slovanského ducha, je to
preto, že tak nespravili Slováci.

8.4

Slovania v Európskej únii

V súˇcasnosti sú mnohé slovanské národy cˇ lenmi Európskej únie.
Situácia sa vel’mi podobá na Rasticovu a Svätoplukovu dobu, kedy
Morava a Slovenská zem patrili do Franskej ríše. Naše kniežatá
každoroˇcne platili Frakom poplatky za svoje pokrest’anˇcenie.
Dnes tiež platíme EÚ peniaze zo štátneho rozpoˇctu, ale peniaze
z eurofondov aj dostávame. Už ich však nemôžeme minút’ na cˇ o
potrebujeme, ale iba na to, cˇ o nám povolí EÚ. EÚ si nás týmto
spôsobom podmanuje.
ˇ
s výhodami, ktoré EÚ prináša, prichádzajú
aj vel’ké nevýhody. Mat’ vlastné ja je totiž nutnou podmienkou
k zdravému rozvoju krajiny. Bez vlastného ja nemáme dušu.
Vieme, ako vel’mi Rastislav so Svätoplukom bojovali o vymanenie spod duchovnej a politickej moci Frankov. Bojovali o svoj
jazyk, o svoju vlastnú politiku. Aj v tomto je súˇcasná situácia v EÚ
podobná.
178

Vo Franskej ríši sa preferoval latinský jazyk. EÚ pretláˇca angliˇctinu, prípadne francúzštinu. Hoci sú v EÚ mnohé slovanské národy, žiadny slovanský jazyk nemá postavenie rokovacieho jazyka
na vyššej úrovni. Aj ked’ sú všetky jazyky „oficiálne“, niektoré sú
predsa „oficiálnejšie“, ale žiadny slovanský jazyk medzi nimi nie
je.
Riešením by sa mohlo zdat’ vystúpenie z EÚ. Osamotené vystúpenie z EÚ je však holý nezmysel. EÚ by vykonštruovala voˇci nám
spor, pravdepodobne by ako zámienku použila mad’arskú alebo
rómsku menšinu, zaviedla by embargo, izoláciu. To by spôsobilo
exodus Slovákov do EÚ. Slovensko by zostalo l’udoprázdne.
Ak opustit’ EÚ, tak len hromadne s ostatnými slovanskými
štátmi.
Ešte lepšie však je zostat’ v EÚ a budovat’ nielen obchod, ale
aj slovanského ducha. Našou snahou by malo byt’ vytvorenie
Slovanského zväzu vo vnútri EÚ. Hlavným mestom by mala byt’
Bratislava, aby do Karpatskej kotliny pritiahla slovanského ducha. Aj
Rímska ríša sa delila na dve cˇ asti, Západorímsku a Východorímsku.
Východorímska sa po zániku Západorímskej ríše celá poslovanˇcila.
Zaˇcat’ však treba v duchovnej rovine, lebo každá reálna vec,
skôr ako sa reálne stane, musí najskôr existovat’ v duchovnom
(metafyzickom) svete. Myslíme si, že treba zastavit’ jazykovú divergenciu Slovanov. Prezidenti slovanských štátov by mali pod vedením
slovenského prezidenta zaˇcat’ duchovný zjednocovací proces. Ked’
sa k tejto veci nepostavia slovanskí prezidenti, môžu ho naštartovat’
dobrovol’níci, obyˇcajní l’udia, napr. založením Matice slovanskej.
Na tejto duchovnej úrovni by slovanskí jazykovedci vytvárali
návrhy jednotných všeslovanských jazykových pojmov, ktoré by
vychádzali zo staroslovenského korenoslovia.
ˇ
Aj ked’ by ich návrhy
mali iba odporúˇcací charakter, bežní l’udia by sa mali asponˇ cˇ oho
chytit’. Národy by spolupracovali v oblasti historiografie, múzejníctva, jazykovedy, kníhtlaˇce, prekladov. Vytvorili by Vel’ké slovanské
múzeum. Spoloˇcne by vystupovali na pôde európskeho parlamentu
v kultúrnych (duchovných) otázkach. Vo všeslovanskom referende
by si zvolili jeden zo slovanských jazykov za oficiálny jazyk všetkých Slovanov. Náš osobný názor je, že tým jazykom by sa mala
stat’ prirodzene ruština, ktorá ako najrozšírenejší slovanský jazyk
má najväˇcšiu silu. Je vyslovene trápne, že na stretnutí Slovanov sa
hovorí po anglicky.
Ak sme, ako Slovania, supernárodom, tak sa podl’a toho aj
správajme!
179

vo vnútri EÚ je potrebné vytvorit’ Slovanský zväz,
s hlavným mestom v Bratislave.
Prezidenti slovanských štátov by mali pod vedením
slovenského prezidenta založit’ tento zjednocovací
duchovný zväz.
Treba vyvolit’ jeden slovanský jazyk za oficiálny.
Ak sme, ako Slovania, supernárodom, tak sa podl’a
toho aj správajme.

8.5

Zmena Ústavy SR

Ústava Slovenskej republiky dnes vyzdvihuje cyrilo-metodské
dediˇcstvo. Aké je to dediˇcstvo v skutoˇcnosti? Je to dediˇcstvo uvalenej
pápežovej kliatby na náš jazyk? Je to tradícia zotroˇcovania slobodných l’udí? Je to vyrubovanie posvätných stromov a vyvyšovanie sa
nad prírodu?
Treba opravit’ Ústavu SR a cyrilo-metodské dediˇcstvo nahradit’
pôvodným drievnym dediˇcstvom. Slovenský dvojkríž treba nazývat’
stromom veˇcného života. Len ak slovenským symbolom vrátime ich
pôvodný duchovný význam, môžeme duchovne rást’.
Naša Ústava by mala pamätat’ aj na pôvodné sviatky. Našim
skutoˇcným dirigentom nie je Ježiš Kristus, ale Slnko. Ono v skutoˇcnosti udáva rytmus života. Ked’ sa nauˇcíme tancovat’ podl’a rytmu
Slnka, nielenže budeme žit’ bližšie k prírode, ale budeme tiež lepšie
prosperovat’. Vedomé vnímanie rytmu života nám pomôže urˇcovat’
také zákony, aby l’udia boli št’astní už tu na Zemi. Aby prežili svoje
životy podl’a svojich predstáv o št’astí.
Slávit’ by sme nemali Ježišove narodenie a nanebovstúpenie,
ale narodenie a nanebovstúpenie Slnka. Slnovraty by sa mali stat’
štátnymi sviatkami.
180

Je naˇcase zbavit’ Slovákov krest’anského duchovného otroctva.
Je naˇcase zhodit’ duchovné otrocké okovy. Je naˇcase prestat’ velebit’
cudzích biblických hrdinov a cudziu zem. Svätá zem je tá, po ktorej
chodíme! Slovenská zem je svätá zem!

Len ak slovenským symbolom vrátime ich pôvodný
duchovný význam, môžeme duchovne rást’.
Slávit’ by sme nemali Ježišove narodenie a nanebovstúpenie, ale narodenie a nanebovstúpenie Slnka.
Slovenská zem je svätá zem.

8.6

Návrat k nášmu pravému menu

ˇ
Tažko
možno poznat’ niekoho, ked’ nevystupuje pod svojím
skutoˇcným menom. To isté platí aj o národoch a štátoch.
Slovensko sa dnes prekladá do angliˇctiny ako Slovakia, ale to
nie je správny preklad nášho mena. Názov Slovensko je odvodený
od korena
ˇ Sloven. Sloven sa prekladá ako Slav. Preto Slovensko by sa
malo po anglicky nazývat’ Slavia. Sme nielen novodobou Slaviou, ale
aj pokraˇcovatel’om pradávnej Slavie, slovanskej pravlasti. Len pod
naším skutoˇcným menom môžeme zažiarit’ vo svete.

Slovensko by sa malo nazývat’ svojím pravým menom.
Slovensko sa po anglicky nenazýva Slovakia, ale Slavia.
Sme nielen novodobou Slaviou, ale aj pokraˇcovatel’om pradávnej Slavie, slovanskej pravlasti.
181

Obr. 8.1: Mapa polohy (Chorvátsko a Slavónia, 1920). Sken z World Book
ˇ
Encyclopedia z roku 1920. Objavuje sa tam názov Ceskoslovenska
vo forme
Czecho-Slavia. Slovensko nebolo preložené ako Slovakia, ale správne ako Slavia. Takto by sa v skutoˇcnosti malo prekladat’ meno Slovenska do angliˇctiny.

8.7

Návrat slovenského král’a a obnovenie
slovenskej koruny

ˇ sa týka jazdeckej sochy král’a Svätopluka, bolo by dôstojné
Co
zhodit’ puklicu, ktorá zakrýva slovenský rodostrom. Táto puklica
neprávom zakrýva slovenský duchovný symbol. V súˇcasnosti táto
puklica symbolizuje vít’azstvo protislovenských puˇcistických síl nad
slovenskými symbolmi a slovenským duchom. Rovnako by sa patrilo obnovit’ nápis na soche S VÄTOPLUK – KRÁL’ STARÝCH S LOVÁ KOV .
Král’ovská koruna je symbolom jednoty národa. Je manifestáciou
duchovna. Král’ovská koruna má vel’kú duchovnú silu. Takmer
cˇ arovnú moc. Bez koruny niet král’ovstva. Bez koruny niet sily.
182

Korunou to zaˇcína. Najskôr duchovne, potom naozaj. Nabal’uje sa
to a rastie.
Niˇc na tomto svete nám, Slovákom, nemôže zabránit’, aby sme
obnovili slovenskú korunu. Nemusí byt’ honosná, nemusí byt’ drahá.
Podstatné je, aby bola. Možno ju nadobudnút’ finanˇcným darom
alebo zlatou zbierkou.
Je ponižujúce, ak slovenské noviny glorifikujú anglickú král’ovnu. Bud’me duchovne zdraví a neklanajme
ˇ
sa aristokratickej
predstavitel’ke cudzej mocnosti. Majme vlastného král’a. Avšak nie
dediˇcného, ale voleného. Tak ako za dávnych cˇ ias. Nechceme
krest’anstvom duchovne odobrený feudalizmus a s ním spojené
nevol’níctvo, ale slobodné l’udovládie.
Koncept dávnej slobody nám musí byt’ svätý.
Slovenská koruna by sa cˇ asom stala všeslovanským symbolom,
symbolickou korunou pravlasti.
Slovenskú duchovnú obrodu môže spustit’ len nový slovenský
král’. Môže tak spravit’ napríklad hromadnými postrižinami.
Ako sme už spomínali v kapitole 4, stará povest’ hovorí, že
král’ Svätopluk nezomrel. Že sa pred bojom s Uhrami, uprostred
noci, vytratil kamsi na svojom koni. Prišiel k hore Zobor, zabil
meˇcom kona,
ˇ ostrihal si vlasy, zakopal svoj meˇc a nepoznaný vstúpil
do zoborského kláštora, kde žil s mníchmi. Až ked’ mal zomriet’,
vyjavil o sebe pravdu, že je slovenský král’ a zomrel.
Iná povest’ však hovorí, že dávni igrijci ešte niekol’ko storoˇcí
ospevovali král’a Svätopluka, ktorý vraj nezomrel, ale sa vráti, ked’
bude slovenskému národu najhoršie. Zaiste, ak aj zomrel, prebudí
ho jedného dna
ˇ Svarga cez slovenský strom života a potom príde
duchovná obroda slovenského národa.
Podl’a Anonymného kronikára P, autora Uhorskej kroniky, boli
igrijci táraví speváci. Neˇcudo, že sa mu, ako Mad’arovi, nepáˇcilo, že
slovenský vidiecky l’ud a speváci zrejme vyt’ahovali na svetlo sveta
dávne vel’ké Slovenské král’ovstvo a jeho král’a, a možno Mad’arov
opisovali ako zaostalý národ, ktorý sa až v Slovenskej zemi nauˇcil
civilizovanému životu.
K RONIKA ANONYMNÉHO NOTÁRA KRÁL’A B ELA [17],
str. 35, Zaˇcína sa úvod do cˇ inov Mad’arov: „Domnieval som
sa teda, že najlepšie bude, ak ti pravdivo a jednoducho
napíšem, cˇ o by sa cˇ itatelia mali dozvediet’ (o tom), ako
sa veci mali. Ved’ by bolo náramne nedôstojné a neprimerané, keby sa (ten) tak vel’mi vznešený národ mad’arský
183

len tak, akoby vo sne, dopoˇcul o svojom pôvode a o svojich udatných cˇ inoch a skutkoch z nepravdivých povestí
vidieˇcanov alebo z táravého spevu igrijcov.“

Zvol’me si vlastného král’a.
Treba obnovit’ slovenskú korunu.
Slovenskú duchovnú obrodu môže spustit’ len nový
slovenský král’.
Slovenskú obrodu spustia hromadné postrižiny.
Blažena Ovsená: Spev igrijcov o slovenskom král’ovi
Svätoplukovi
Igrijci, spievame,
že král’a nemáme,
že zem Slovenská,
dávna, panenská,
zostáva v našich spomienkach.
V temnote noci,
a bez pomoci
opustil svoj pluk
náš král’ Svätopluk,
ráno zot’al kona,
ˇ
aj vlasy do ohna,
ˇ
zakopal svoj meˇc
a pobral sa preˇc.
Hl’adajúc pokoru,
vykroˇcil k Zoboru,
aby vstúpil k mníchom do zboru.

184

Svätopluk Prvý Vel’ký,
slávny král’ slovenský,
staré vravia chýry,
vráti sa v najt’ažšej chvíli.
Pobudol on s mníchmi
nepoznaný nikým,
a ked’ už mal zomriet’,
tak sa nechal potriet’
a vyjavil pravdu
o sebe praslávnu,
že on je náš král’
skrytý doposial’.
Svätopluk Prvý Vel’ký,
slávny král’ slovenský,
staré vravia chýry,
vráti sa v najt’ažšej chvíli.
Hrob král’a chráni
strom života v stráni
a rukou meravou
k´rmi král’a potravou.
Na konci temných dní
král’a Svarga prebudí
a príde obroda
slovenského národa.
Svätopluk Prvý Vel’ký,
slávny král’ slovenský,
staré vravia chýry,
vráti sa v najt’ažšej chvíli.
Svätopluk Prvý Vel’ký,
slávny král’ slovenský,
staré vravia chýry,
vráti sa v najt’ažšej chvíli.
Vráti sa v najt’ažšej chvíli. . .
185

8.8

ˇ by bolo, keby. . .
Co

Poznáte to – keby bolo keby, boli by sme v nebi. Keby sa veci
vyvíjali priaznivo v prospech slovenského živlu, keby pápež nezakázal slovenˇcinu, keby ju duchovne objal ako svoje vlastné diet’a
a nevyhnal ju na ulicu ako prašivého psa, udialo by sa možno
nasledovné.
Uhri by sa po príchode do Slovenskej zeme usadili, ale pretože
písmo by bolo slovenské ako v Bulharsku, Uhri by sa poslovenˇcili
ako turkickí Bulhari v Bulharsku. Listiny a dokumenty by sa zapisovali po slovensky v cyrilike. Náš slovenský jazyk by rástol a s ním
aj slovenský duch. Vd’aka centrálnej slovanskej moci by sa Slovinci
v Rakúsku neponemˇcili a Polabskí Slovania by si tiež udržali svoju
slovanskú identitu (jastvo). Slováci by sa so Slovincami nerozdelili
na dva odlišné národy, ale vyrástli by v jeden vel’ký Slovenský
národ. Slovania by za dve storoˇcia zosilneli natol’ko, že ak Rastislav
so Svätoplukom neboli schopní premôct’ Franskú ríšu v 9. storoˇcí,
v 12. storoˇcí by ju Slovania prevalcovali. Vzniklo by Slovenské
cisárstvo (obr. 8.2) s hranicami neskôršieho Rakúsko-Uhorska. Hlavným mestom by bol bud’ neznámy Moravgrad, prípadne Bratislava,
Ostrihom, Budín-Pešt’ alebo Sirmium. Viedenˇ bola v tej dobe len
malou bezvýznamnou rímskou osadou. Táto vel’ká Slovenská zem
by mala tie najsilnejšie mestá na Dunaji.
Nemci a Angliˇcania by boli týmto priaznivým slovanským vývojom znaˇcne spomalení. Preto je otázne, cˇ i by to boli práve západné
krajiny, kto by v 15. storoˇcí vyslal svoje lode na prieskum do d’alekých oceánov, aby našli alternatívnu cestu do Indie. Je dost’ možné,
že by tieto lode vyslali samotní Slovania. Preto by dnes napríklad
Amerika mohla hovorit’ po slovansky. Trhová dominancia Slovanov
v Európe by spôsobila, že Nemci a Angliˇcania, ak by ešte vôbec
existovali, by sa uˇcili slovanˇcinu ako cudzí jazyk. Najlepšia literatúra
a filmy by sa tvorili u nás. Naše knihy by sa vyvážali do celého sveta
ako literárne skvosty a šíritelia civilizácie. Možno by celý svet bol
trochu bezpeˇcnejší, pretože slovanská povaha, hoci už zasiahnutá
židovsko-krest’anským násilím, predsa stále do vel’kej miery nesie
mierové prírodné prvky pôvodného drievneho duchovna. Slovania
by boli l’udia hrdí na svoju zem, na svoj jazyk, na samých seba.
Zahraniˇcné firmy, ktoré by chceli so Slovanmi robit’ obchod, dávali
by si názvy v slovanskom jazyku.
ˇ by bolo, keby? Co
ˇ by bolo, keby všetky slovanské národy dnes
Co
ˇ by bolo, keby všetky
manifestovali svojho slovanského ducha? Co
186

Obr. 8.2: Takto by vyzeralo Slovenské cisárstvo, keby sa dejiny vyvíjali priaznivo voˇci slovenskému živlu. Hranice zodpovedajú neskoršiemu RakúskoUhorsku, ktoré prirodzene vytvára jeden geopolitický podunajský celok.
Niektorí pomýlení Slováci dnes cítia potrebu stavat’ v Bratislave sochy Márie
Terézie, cisárovnej Rímskej ríše národa nemeckého. Keby sa história vyvíjala
podl’a predstáv Rastislava a Svätopluka, dnes by tí istí l’udia možno stavali
sochy napríklad nejakej Svätožizne, cisárovnej Slovenskej d´ržavy národa
slovenského. Autor obrázku: Blažena Ovsená.

ˇ by bolo, keby sa dnes
slovanské národy dnes odvrhli Vatikán? Co
všetky slovanské národy vrátili k drievnemu duchovnu a k múdˇ by bolo, keby sa dnes všetky slovanské náremu rytmu Slnka? Co
rody duchovne vrátili do svojej slovanskej pravlasti, na Slovensko?
ˇ by bolo, keby dnes všetky slovanské národy uzákonili, že ruština
Co
ˇ by bolo, keby sme dnes
je ich druhým oficiálnym jazykom? Co
obnovili slovenskú korunu a zvolili slovenského král’a?
Keby bolo keby, boli by sme v nebi.
Staˇcí to len uzákonit’.
Staˇcí len vyslovit’ tie silné slová. . .
Opakujme ich stokrát, tisíckrát, každé ráno a každý veˇcer, dokým
im neuveríme. . .

187

Slovenský jazyk je svätý.
Slovenská zem je svätá.
Slovenský národ je vyvolený.
Znakmi Slovenskej zeme sú posvätný strom života,
slovenská král’ovská koruna a slovenský král’.
Slovenský král’ pochádza z dobrých l’udí a je volený
slobodnými l’ud’mi.
Slováci sú slobodní l’udia, ktorí si navzájom doprajú
prežit’ životy podl’a vlastných predstáv o št’astí.
Slovenskými sviatkami sú sviatky Slnka.
Sláva!

188

Kapitola 9

Slovenská náuka
Ako veselý bonus uvádzame opravený Katolícky
katechizmus naspät’ podl’a zmyslu drievnej slovenskej
slneˇcno-prírodnej viery. Slovo katechizmus má pôvod v
gréˇctine a znamená vyuˇcovanie, náuku. Prezentujeme iba
vlastnú predstavu o dávnom slovenskom duchovne.
My samozrejme nemôžeme vediet’, ako znela pôvodná náuka o vyznávaní Slnka. Vieme však, že ked’
krest’ania fabulovali svoje uˇcenie o Kristovi, vychádzali
s najväˇcšou pravdepodobnost’ou práve z pôvodného duchovna, ktoré si prispôsobili podl’a svojich ziskuchtivých
potrieb. Slnko nahradili Ježišom Kristom, strom veˇcného
života krížom a Býka Bohom. Kostra príbehu zostala
nezmenená, obmenili sa len hrdinovia. Aj to nie všetci.
Krest’ania si neuvedomujú, že zakaždým, ked’ vyslovia
slovo Amen, privolávajú Amona, egyptského boha Slnka.
Touto rekonštrukciou chceme ukázat’, že netreba mat’
božské vnuknutie na to, aby sme si aj my, Slováci, vedeli
napísat’ vlastné božie uˇcenie. Na Boha sa dá pozerat’ aj
ináˇc ako len na nejakého krvilaˇcného Pána, ktorý trestá
prehrešky voˇci svojim prikázaniam. Možno ho vnímat’
napríklad ako nejakého radcu, kamaráta, ktorý nám radí,
ako žit’. Vieru v absurdno vieme nahradit’ vedomým
poznaním, vnímaním kolobehu života.
Nahrázame katolícky > slovenský; katolík > sloven; katechizmus > náuka; Boh > Býk, Parom; modlit’ > slovit’,
rozjímat’; svätá trojica > svetlá trojica (Mesiac, Veˇcernica,
189

Slnko); Ježiš > Slnko; Ježiš Kristus > Slnko na kríži; pokrstený
> podstrihnutý; Otˇcenáš > Slnkonaše; omša > soviet; Amen
> Sláva; panna Mária > Veˇcernica; náboženstvo > vedomstvo;
nábožný > vedomý; král’ovstvo nebeské > svätoháj; kostol >
rodostrom; l’udia > bytosti; Apoštol > Posol; Cirkev > Kruh;
veˇcné spasenie v nebi > duchovné naplnenie na Zemi; plnit’
Božie príkazy > riadit’ sa Paromovými radami; desat’ prikázaní
> pät’ rád; treba > radno.

9.1

O kom sa uˇcíme teraz?

Teraz sa uˇcíme o posvätnom Býkovi, Paromovi.

9.1.1

Ako menujeme uˇcenie o Býkovi?

Uˇcenie o Býkovi, Paromovi, menujeme vedomstvom.

9.1.2

Ktoré je naše vedomstvo?

Naše vedomstvo je slovenské.

9.1.3

Akého vedomstva si ty?

Ja som sloven.

9.2

Kto je sloven?

Sloven je ten,
1. kto je podstrihnutý,
2. kto vyznáva slovenskú vieru.

9.3

ˇ
Cím
vyznávaš zvlášt’, že si sloven?

Že som sloven vyznávam zvlášt’ tým, že
1. sa prežehnávam
2. po slovensky sa pozdravujem a k stromu veˇcného života
chodievam
190

9.4

Ako sa prežehnávame?

Prežehnávame sa tak, že sa poznaˇcíme znakom sv. kríža a pritom
hovoríme: „V mene Mesiaca, Veˇcernice i Svätého Slnka. Sláva.“
Sv. kríž je stromom života. Ked’ sa prežehnávame podl’a stromu
života, menujeme svätú (svetlú) trojicu, ktorá nad stromom býva
zobrazovaná – poˇcas letného slnovratu Slnko a poˇcas zimného
Mesiac s Veˇcernicou (Venušou). Najskôr sa žehnáme nal’avo hrude
– povieme „v mene Mesiaca“, lebo Mesiac je nal’avo od stromu
života. Potom napravo hrude – povieme “v mene Veˇcernice“, lebo
Veˇcernica je napravo od stromu života. Potom na cˇ ele – povieme „v
mene Svätého Slnka“, lebo Slnko je nad stromom života. Nakoniec
povieme „Sláva“.
a) Ked’ sa prežehnávame, dávame najavo:
1. že veríme v jedného Býka v troch hviezdach,
2. že patríme Slnku, ukrižovanému.
b) Prežehnat’ sa radno na zaˇciatku a konci každého slovenia, pri
príchode k stromu veˇcného života a pri odchode od neho, ked’ prechádzame popri nom,
ˇ
pred prácou a po práci, pred každým vážnym
podujatím, ked’ sa naše telo alebo duša nachádza v nebezpeˇcenstve,
ked’ nás knaz
ˇ v mene Kruhu žehná, ked’ nám knaz
ˇ dáva vedomú
radu ap.

9.4.1

Kedy je správne sa prežehnat’ (Kedy sa radno
prežehnat’)?

Ráno pri východe Slnka, ked’ sa nad obzorom objaví posvätný
Býk, napoludnie, ked’ je Slnko ukrižované na rodostrome, a veˇcer
pri západe Slnka, ked’ Slnko zostúpi na Býka, tiež pred jedením a po
jedení, pred prácou a po práci a vždy, ked’ slovíme.

9.4.2

Kedy by sme mali slovit’ (Kedy slovievame)?

Ráno pri východe Slnka, napoludnie, ked’ je Slnko najvyššie
a veˇcer pri západe Slnka, pred jedením a po jedení.

9.4.3

S kým sa rozprávame, ked’ slovíme?

Ked’ slovíme, rozprávame sa s Pánom Býkom, ktorý sa menuje aj
Parom.
191

9.4.4

Ktoré sú najhlavnejšie slovenia?

Najhlavnejšie slovenia sú: Slnkonaše a Zdravas.

9.4.5

Ako znie Slnkonaše?

Slnkonaše znie takto:
Slnko naše, ktoré si na nebesiach, – posviet’ sa meno tvoje, – príd’
tvoj svätoháj, – bud’ vôl’a tvoja ako v nebi, tak i na zemi, – chlieb
náš každodenný daj nám dnes – dopraj nám slobodu, – ako i my ju
doprajeme ostatným bytostiam – a neuved’ nás do skrivodlivosti, –
ale zbav nás od zlého. Sláva.

9.4.6

Ako znie Zdravas?

Zdravas znie takto:
Zdravas Veˇcernica, milosti plná, – Mesiac s tebou; – požehnaná
si medzi hviezdami – a požehnaný je plod života tvojho, cˇ lovek. –
Svätá Veˇcernica, Matka cˇ loveka, – pros za náš veˇcný život – teraz i v
hodinu smrti našej. Sláva.

9.5

Ako sa pozdravujeme po slovensky?

Po slovensky sa pozdravujeme takto:
Pochválené bud’ Slnko na kríži. – Odpovedáme: Naveky. Sláva.
Slovenské pozdravenia sú aj tieto: „Parom pomáhaj! – Parom
uslyš“; „Parom t’a opatruj“; „Zdar Parom!“; „Pozdrav Parom!“; „S
Paromom!“; „Slobodu vám.“; „Parom s vami. – I s duchom tvojím.“;
„Slovo.“; „Sláva.“; „Chvála.“

9.5.1

Kedy je radno íst’ k rodostromu?

k rodostromu je radno íst’ každú nedel’u a vel’ký sviatok na celý
svätý soviet. a vždy ked’ cítime potrebu rozjímat’, alebo prijímat’
duchovnú silu.

9.5.2

Ako sa radno správat’ pri rodostrome?

Pri rodostrome sa radno správat’ úctivo a rozjímat’, lebo rodostrom je dom Paroma.
192

9.6

Naˇco sme na svete?

na svete sme na to, aby sme dosiahli duchovné naplnenie.
Dosiahnut’ duchovné naplnenie znamená tol’ko, ako slobodne
a vedome prežit’ svoj život podl’a vlastných predstáv o št’astí a tešit’
sa na d’alší dar života, ktorý dostaneme rovnako ako v tomto živote.

9.7

ˇ radno cˇ init’, aby sme dosiahli duCo
chovné naplnenie?

Aby sme dosiahli duchovné naplnenie,
1. radno verit’ v svet, ktorý nám Parom zjavil,
2. radno žit’ slobodne so všetkým, cˇ o nám Parom doprial,
3. radno vedome užívat’ prostriedky milosti Paromovej na vytváranie vlastnej skutoˇcnosti.
a) Zjavit’ znamená; povedat’ inému také pravdy, ktoré on z vlastnej skúsenosti nemôže poznat’. Parom dal l’ud’om zjavenie skrze
jasnovidného ducha, s ktorým sa rodí každé diet’a. Jasnovidného ducha môžu dosiahnut’ rozjímaním aj knazi,
ˇ
vedomci a všetci slobodní
a spravodliví l’udia.
b) Parom nám dal pät’ rád: 1. žite št’astne, 2. žite slobodne, 3. žite
vedome podl’a Svargy, 4. žite spravodlivo, 5. verte vo veˇcný život.
c) Milost’ Paromovu dosahujeme prijímaním sviatosti, užívaním
svätenín a slovením.

9.8

Ako sa menuje knižka, z ktorej sa uˇcíme
o zjavených pravdách, o Paromových radách a o prostriedkoch milosti Paromovej?

Knižka z ktorej sa uˇcíme o zjavených pravdách, o božích radách
a o prostriedkoch milostí Paromovej, sa menuje Náuka.
a) Náuka je rozdelená na tri cˇ iastky. Prvá cˇ iastka pojednáva o zjavených pravdách, ktoré radno verit’; druhá o Paromových radách,
ktorými sa môžeme riadit’; tretia o prostriedkoch milosti Paromovej,
ktoré radno vedome užívat’.
193

b) Kto verí, cˇ o Parom zjavil, kto sa usiluje plnit’, cˇ o Parom radí, kto
vedome užíva prostriedky milosti Paromovej, menuje sa i vedomým
cˇ lovekom.

9.9

Ako znie Poslove vyznanie viery?

Poslove vyznanie viery znie takto:
(1) Verím v Paroma, Otca všemohúceho,
Stvoritel’a neba i zeme.
(2] I v Slnko, jeho jediného Syna1 ,
nášho Pána,
(3) ktoré sa poˇcalo z Ducha Svetlého [ranné zore],
narodilo sa z Býka [vyšlo z hory],
(4) ukrižované bolo [napoludnie na letný slnovrat] na strome
veˇcného života,
umrelo [veˇcer na zimný slnovrat] a bolo pochované.
(5) [Denˇ pred zimným slnovratom] Zostúpilo k zosnulým,
po troch dnoch
ˇ
[denˇ po zimnom slnovrate] vstalo z m´rtvych,
(6) vystúpilo na nebesia, sedí po pravici Paroma, Otca všemohúceho.
(7) Odtial’ príde súdit’ živých i m´rtvych.
(8) Verím v Ducha Svetlého,
(9) v svätý slovenský Kruh, v spoloˇcenstvo slovenských svätých,
(10) v dar slobody,
(11) vo vzkriesenie tela
(12) a v život veˇcný. Sláva.

1 Angl.

sun, slnko, a son, syn.

194

Literatúra
[1] ONDRUŠ, Šimon: O DTAJNENÉ TREZORY SLOV III, Matica slovenská, Bratislava, Martin (2004)
[2] STANISLAV, Ján: D EJINY SLOVENSKÉHO JAZYKA III, T EXTY,
Vydavatel’stvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava (1957)
[3] STANISLAV, Ján: S LOVENSKÝ JUH V STREDOVEKU I., Národné
literárne centrum, (1999)
[4] HOMZA, Martin: U HORSKO - POL’SKÁ KRONIKA , N EDOCENENÝ
ˇ K DEJINÁM STREDNEJ E URÓPY , Post Scriptum, BratiPRAME N
slava (2009)
[5] PAULINY, Ján: A RABSKÉ SPRÁVY O S LOVANOCH, VEDA vydavatel’stvo Slovenskej akadémie vied, vydanie prvé, Bratislava
(1999)
[6] REJHOLCOVÁ, Mária, PhDr.: P OHREBISKO VEL’KOMORAVSKÉHO L’UDU , Krásy Slovenska, roˇcník LIX. 7/82, str. 12, SÚV
ˇ
CSZTV
vo vydavatel’stve Šport, Bratislava (1982)
ˇ V ENETI , F IRST B UILDERS OF E URO [7] ŠAVLI, BOR, TOMAŽIC:
PEAN C OMMUNITY, T RACING THE H ISTORY AND L ANGUAGE
OF E ARLY A NCESTORS OF S LOVENES , Anton Škerbinc, Boswell,
British Columbia, Canada (1996)
[8] S VÄTÉ P ÍSMO S TARÉHO I N OVÉHO ZÁKONA, Spolok Svätého
Vojtecha, Trnava (2009)
[9] VRAGAŠ, Štefan: Ž IVOT K ONŠTANTÍNA C YRILA A ŽIVOT M E TODA , Karmelitánske nakladatel’stvo, druhé upravené a rozšírené vydanie, v Karmelitánskom vydavatel’stve prvé (prvé
upravené a rozšírené vydanie Matica slovenská, Martin 1994),
Bratislava (2013)
195

ˇ
ˇ
[10] HOLUB, KOPECNÝ:
E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CES
KÉHO, Státní nakladatelství uˇcebnic v Praze, Praha (1952)
ˇ
[11] MACHEK, Václav: E TYMOLOGICKÝ SLOVNÍK JAZYKA CESKÉHO
ˇ
A SLOVENSKÉHO , Nakladatelství Ceskoslovenské
akademie
vˇed, Praha (1957)

ˇ Pavol: S VÄTOJANSKÉ OHNE NA S LOVENSKU, Druž[12] SOCHÁN,
stvo na vydávanie kníh a cˇ asopisov, 24 s., Bratislava (1924)
[13] ONDRUŠ, Šimon: O DTAJNENÉ TREZORY SLOV, Matica slovenská, Bratislava, Martin (2000)
ˇ
[14] PAPSONOVÁ, ŠMAHEL, DVORÁKOVÁ:
U LRICH R ICHENTAL ,
K OSTNICKÁ KRONIKA, Vydavatel’stvo Rak Budmerice, Vydanie
I., Budmerice (2009)
[15] ŠAFÁRIK, Pavol Jozef: S LOVANSKÉ STAROŽITNOSTI I., 385 s.,
Oriens, Košice (1999)
[16] MARSINA a kolektív: P RAMENE K DEJINÁM S LOVENSKA
ˇ
A S LOVÁKOV II, S LOVENSKO O CAMI
CUDZINCOV , Literárne informaˇcné centrum Budmerice, Vydanie I. Bratislava, Budmerice
(1999)
[17] Mgr. MÚCSKA, Vincent, PhD.: K RONIKA ANONYMNÉHO NO TÁRA KRÁL’A B ELA , Vydavatel’stvo Rak Budmerice, Vydanie I.,
Budmerice (2000)
ˇ
[18] KUCERA,
Matúš: K RÁL’ S VÄTOPLUK, Matica slovenská, Martin
(2010)
[19] OVSENÁ, Blažena: N EVIDITEL’NÝ ZDROJ, Druska Book, Bytˇca
(2013)
[20] IRŠA, Rudolf: N AJSTARŠIE DEJINY SLOVENSKÝCH KRÁL’OVS TIEV ALEBO AKO S LOVÁCI PRIŠLI O DEJINY , Inštitút pre Spoloˇcnost’, Vydanie II., Bratislava (2008)
[21] KOMATINA, Predrag: T HE S LAVS OF THE M ID -D ANUBE BASIN
AND THE B ULGARIAN EXPANSION IN THE FIRST HALF OF THE
9- TH CENTURY, Zbornik radova Vizantološkog instituta XLVII,
Belgrade (2010)
[22] Ján Pavol II.: K ATECHIZMUS KATOLÍCKEJ C IRKVI, SSV, Trnava
(1998)
196

[23] HROMNÍK, Cyril. A.: S LOVENI /S LOVÁCI , KDE SÚ VAŠE KO RENE ?, Eko-konzult, Vydanie I., Bratislava (2010)
[24] IRŠA, Rudolf: S LOVO O S LOVANOCH ICH DÉMONOCH A BO HOCH , Inštitút pre Spoloˇcnost’, Vydanie I., Bratislava (2006)
[25] RUTTKAY, Matej: D ÁVNE DEJINY N ITRY A OKOLIA, Archeologický ústav SAV, Nitra (2005)
[26] KOLLÁR, Jan: S TAROITALIA SLAVJANSKÁ , ANEB OBJEVY
˚
˚ SLAVSKÝCH V ZEM EPISU
ˇ
ˇ
A D UKAZY
ŽIVL U
, V D EJINÁCH
A V
ˇ
ˇ
ˇ
ˇ
ˇ
BÁJESLOVÍ , SVLÁŠT E V RE CI A V LITERATUR E NEJDÁVN EJŠÍCH
˚ , Z KTERÝCH Z REJMO
ˇ
VLASKÝCH A SOUSEDNÍCH KMEN U
, ŽE
MEZI PRVOTNÍMI OSADNÍKY A OBYVATELI TÉTO KRAJINY I
ˇ
ˇ
S LAVJANÉ NAD JINÉ CETN
EJŠÍ
BYLI, V císaˇrské královské dvor-

ské a státní tiskárnˇe, Vídenˇ (1853)
[27] KRŠKO,

Jaromír:

V PLYV

POHANSTVA

A

ˇ
KRES TANSTVA

NA FORMU VLASTNÝCH MIEN NAŠICH PREDKOV ,

Zborník
z konferencie Pohanstvo a krest’anstvo, Banská Bystrica (2003)
[28] ŠAVLI, Jožko: L IPA DREVO ŽIVLJENJA, Glas Korotana 8, Viedenˇ
(1982)
[29] ŽIŽKA, Vratislav Jan: P ROMÉTEOVIA A I KAROVIA, Smena, vydavatel’stvo SÚV SZM, 1681. publikácia, vydanie I., Bratislava
(1972)
[30] SEGEŠ a kolektív: K NIHA KRÁL’OV, Slovenské pedagogické
nakladatel’stvo, tretie vydanie, Bratislava (2006)
[31] MARSINA, Richard: M ETODOV BOJ, Vydavatel’stvo OBZOR,
3003. publikácia, I. vydanie, Bratislava (1985)

197

PÁTRANIE PO TAJNÝCH SLOVENSKÝCH DEJINÁCH A SLOVENSKOM
DUCHU

alebo všetko, cˇ o ste chceli vediet’ o duchovnej obrode slovenského národa,
ale nemali ste sa koho opýtat’
I. vydanie
Verzia/aktualizované: 6/22.11.2014
Vydané vlastným nákladom roku 2014.
Spojenie: blazena.ovsena@gmail.com
Text, ilustrácie, fotografie, obálka: © Blažena Ovsená 2014
© Hoci je dielo ponúkané zadarmo, je intelektuálnym vlastníctvom
autora/vydavatel’a a vzt’ahujú sa nanˇ autorské práva. Žiadne
cˇ lánky/kapitoly nesmú byt’ kopírované, rozmnožované a
publikované bez autorovho/vydavatel’ovho písomného súhlasu.
Cena: 0,- EUR

Preˇco sme sa osamostatnili? Preˇco je Slovensko chudobné? Preˇco je Slovensko malé? Odkedy sa používa
názov Slovensko? Preˇco máme také podobné názvy
krajín ako Slovensko, Slovinsko, Slavónia, Moravské
ˇ znamená názov
Slovácko? Kedy sa objavili Slováci? Co
Slovák? Preˇco používame meno Slovák a nie Sloven,
ked’ slovenské ženy sú Slovenky a krajina sa volá Slovensko? Preˇco má každý zo slovanských národov svoje
rozlišujúce meno, len Slovákom, Slovincom a Slavóncom zostalo všeobecné meno pre Slovanov? Kde bola
pravlast’ Slovanov? Odkial’ sa v tom mori slovanských
národov zobrali Rumuni, Mad’ari a Rakúšania? Ako sa
volalo Uhorsko pred tým, ako sa nazvalo Uhorskom?
Mali Slováci vlastné král’ovstvo? Mali Slováci vlastného král’a? Kto ním bol? Nosil korunu? Ako vyzeral
ˇ znamená slovenský dvojkríž?
nastol’ovací obrad? Co
ˇ je podstatou sloAké bolo naše pôvodné duchovno? Co
ˇ je typicky slovenské? V cˇ om tkvie
venského ducha? Co
naša sila? Akú úlohu má Slovensko medzi ostatnými
slovanskými krajinami? Ako by sa malo Slovensko prezentovat’ v zahraniˇcí? Kam sa chce Slovensko uberat’?

Cena: 0,- EUR