You are on page 1of 7

Alice Munroová sa narodila v roku 1931 vo Winghame v kanadskej provincii Ontario.

Začala písať ako tínedžerka, prvú zbierku poviedok (Tanec šťastných tieňov) však
vydala až na prahu štyridsiatky. Je považovaná za jednu z najlepších súčasných poviedkariek a kritika ju často prirovnáva k A. P. Čechovovi. Za svoje dielo dostala viacero prestížnych ocenení, Švédska akadémia jej v roku 2013 udelila Nobelovu cenu
za literatúru. Je prvou osobnosťou kanadskej literatúry, ktorá získala toto významné
ocenenie. Zbierka poviedok Ako o život (2012) je jej poslednou vydanou knihou.

Boj o autentickosť sa najvýraznejšie odohráva v oblasti sexu. Spoločnosť u Munroovej – ako väčšina spoločností, kde je
v záležitostiach sexuality normou mlčanie
a tajnostkárstvo – má silný erotický náboj
a tento náboj sa ako neónová žiara vinie
okolo každej postavy, osvetľuje krajiny,
miestnosti i predmety.
Margaret Atwoodová
Je takmer nepredstaviteľné, ako môže
spisovateľ nazbierať také množstvo subtílnych pozorovaní o  živote ľudí, o  tom,
ako sa správajú, ako žijú.
Åsa Beckman, Dagens Nyheter
Alice Munroová dokáže svoje postavy
presúvať v čase tak ako nijaký iný spisovateľ. Neuvedomujete si, že čas plynie,
len že už uplynul. V  tomto zmysle čitateľ
pripomína jej postavy, ktoré tiež zisťujú,

že čas uplynul a  im sa zmenil život, hoci
celkom nechápu ako, kedy a prečo. Táto
vzácna schopnosť vysvetľuje, prečo sú jej
poviedky také obsažné a  pôsobivé ako
u iných spisovateľov romány.
Julian Barnes
Píše s takou precíznosťou, až to vyráža
dych.
Charles McGrath, New York Times
O  poviedkach A. Munroovej ktosi povedal, že sa z  nich človek naučí niečo, na
čo nikdy predtým sám nepomyslel. Je to
pravda. Takisto je však pravda, že konečne tu nájdete slová na to, čo ste si sami
mysleli a cítili, ale nevedeli ste to vyjadriť.
Že toto skryté, napohľad nevypovedateľné a nepatrné, sa dá nielen zdieľať, ale
môže byť i veľkou literatúrou.
Marie Lundström, Sveriges Radio

ISBN 978-80-971534-3-4

www.zelenykocur.sk

9

788097

153434

A l i c e
M u n r o o v á

Zmena v živote prichádza, keď ju človek najmenej čaká. To isté platí o príbehoch
Alice Munroovej. Ľudia v nich žijú, akoby o tom ani nevedeli, a zrazu sa im stane
niečo dramatické, bláznivé, tragické či smiešne. Rodiny sa spájajú a  rozpadajú,
láska vybuchuje ako sopka a presúva celé kontinenty alebo sa vášeň mení na pokojnú rezignáciu. Kanadská spisovateľka opisuje všetky tieto príbehy s rovnakým
zaujatím, akoby sa aj v tom najnenápadnejšom osude ukrývalo tajomstvo vesmíru.

AKO O ŽIVOT

S V E T O V Ý

B E S T S E L L E R

NOBELOVA
CENA
za literatúru
2013

A l i c e

M u n r o o v á

AKO O ŽIVOT

OBSAH:
AŽ DO JAPONSKA

5

AMUNDSEN

31

ODCHOD Z MAVERLEY

66

ŠTRK

89

PRÍSTAV

107

HRDOSŤ

130

CORRIE

150

VLAK

170

JAZERO NA DOHĽAD

209

DOLLY

224

OKO

246

NOC

260

HLASY

275

AKO O ŽIVOT

287

CORRIE

Nikdy nestretli nikoho známeho. Kedysi by sa to bolo stalo, tým si boli istí. Dnes sa všetko zmenilo, aj keď
nevedeli prečo. Preto, že by neboli takí ohrození, aj keby
k tomu došlo? Skutočnosť bola taká, že ľudia, ktorých by
stretli – ale nikdy nestretli –, by ich ani nepodozrievali, že
sú taký hriešny pár, akým ešte stále boli. Bol by ju mohol
predstaviť ako sesternicu a nik by si ju ani nezapamätal
– chromú príbuznú, ktorú si zmyslel navštíviť. Mal príbuzných, s ktorými jeho žena nechcela strácať čas. A kto by
si už zaobstaral milenku v strednom veku, ktorá za sebou
ťahá nohu? Takú informáciu by si nikto ani nezapamätal,
aby ju v nebezpečnom okamihu vyklopil.
Stretli sme v  Bruce Beachi Howarda so sestrou, však?
Dobre vyzeral. Alebo to bola sesternica. Krívala?
Toto by asi nestálo za námahu.
Samozrejme, stále sa milovali. Občas opatrne, dávali si
pozor na boľavé plece alebo citlivé koleno. V tom boli vždy
konvenční a takí aj zostali, ba blahoželali si, že nepotrebujú výstrednú stimuláciu. Tá je pre manželov.
Corrie sa občas rozslzila a tvárou sa pritisla k nemu.
„Ja len, že máme také šťastie,“ povedala.
Nikdy sa ho nepýtala, či je šťastný, no on okľukou naznačoval, že je. Povedal, že v práci má konzervatívnejšie,
možno len rezignovanejšie nápady. (Ona si nechala pre
seba svoj názor, že bol vždy dosť konzervatívny.) Na prekvapenie manželky a zvyšku rodiny začal chodiť na klavír.
V manželstve je dobré mať takéhoto samostatného koníčka.
„Istotne,“ prikývla Corrie.
„Nemyslel som...“
„Viem.“

163 •

• 

Jedného dňa – bolo to v  septembri – prišiel do knižnice
Jimmy Cousins a povedal, že v ten deň jej nemohol pokosiť
trávu. Musel zájsť na cintorín a vykopať hrob. Pre niekoho, kto tu žil, povedal.
Corrie, s prstom v knihe Veľký Gatsby, sa spýtala, ako sa
tá osoba volá. Povedala, že je zaujímavé, koľko ľudí – alebo aspoň ich telá – napokon skončí tu ako posledná žiadosť
a bremeno pre rodiny. Celý život možno prežili v bližších či
vzdialenejších mestách a vyzerali, že sú tam spokojní, no netúžili tam zostať aj po smrti. Starí ľudia mávajú také vrtochy.
Jimmy povedal, že tá osoba nebola ktovieaká stará. Volala sa Wolfová. Krstné meno mu vypadlo.
„Lillian? Hádam len nie Lillian Wolfová?“
Prikývol, že áno.
Jej meno bolo v knižničnom výtlačku miestnych novín,
ktorý Corrie nikdy nečítala. Lillian zomrela ako štyridsaťšesťročná v Kitcheneri. Pochovať ju mala Cirkev Pánových pomazaných o druhej popoludní.
Takže tak.
Bol to jeden z  tých dvoch dní v  týždni, keď mala byť
knižnica otvorená. Corrie na pohreb nemohla ísť.
Cirkev Pánových pomazaných bola v meste nová. Tu už
neprekvitalo nič, len to, čo jej otec kedysi nazval „čudácke
náboženstvá“. Kostol videla z okna v knižnici.
Pred druhou stála pri okne a dívala sa, ako do kostola
vchádza úctyhodný húf ľudí.
Dnes sa už zrejme nevyžadovali klobúky ani od žien, ani
od mužov.
Ako mu to oznámi? Musí to byť listom do firmy. Môže
tam aj zavolať, ale musel by reagovať tak obozretne, tak
sucho, že polovica úžasu z ich vyslobodenia by sa stratila.

CORRIE

Vrátila sa ku Gatsbymu, ale slová len čítala, nevnímala ich,
bola príliš nervózna. Zamkla knižnicu a prešla sa po meste.
Ľudia stále hovorili, že v tomto meste je ako na pohrebe,
no vtedy, keď sa konal skutočný pohreb, mesto sa pousilovalo tváriť čo najživšie. To si pripomenula, keď z druhého
bloku pozorovala, ako z kostola vychádzajú pohrební hostia a zastavujú sa na kus reči, aby sa uvoľnili. Prekvapilo
ju, že mnohí z  nich potom obišli kostol a  vrátili sa dnu
bočnými dverami.
No samozrejme. Zabudla na to. Po obrade, keď zatvorenú rakvu uložili na máry, všetci okrem najbližších, ktorí
mohli ísť za mŕtvou a  sledovať, ako ju kladú do zeme,
zamieria k občerstveniu. To čaká v inej časti kostola, kde
je trieda nedeľnej školy a kuchynka.
Nevidela dôvod, aby sa k nim nepridala.
No v poslednej chvíli sa chystala len tak prejsť ďalej.
Neskoro. Zakričala na ňu akási žena vyzývavým – či aspoň absolútne nepohrebným – hlasom z dverí, kam vošli
ostatní.
Zblízka jej tá žena povedala: „Na obrade ste nám chýbali.“
Corrie netušila, kto to je. Odvetila, že jej je ľúto, ale knižnica musela byť otvorená.
„No samozrejme,“ povedala tá žena, ale už sa obrátila
a zhovárala sa s niekým, kto niesol koláč.
„Je na to miesto v chladničke?“
„Neviem, zlatko, musíte sa tam pozrieť sama.“
Corrie si podľa kvetinových šiat tej ženy vravela, že ženy
vnútri majú na sebe niečo podobné. Ak aj nie smútočné
šaty, tak nedeľné. Lenže jej predstavy o nedeľných šatách
boli možno zastarané. Niektoré z prítomných žien mali nohavice presne ako ona.

165 •

• 

Iná žena jej priniesla plastový tanierik s kusom koláča.
„Určite ste hladná,“ prihovorila sa jej. „Tak ako všetci
ostatní.“
Žena, ktorá bola kedysi Corriinou kaderníčkou, povedala: „Všetkých som presviedčala, že sa zastavíte. Vravela
som im, že až potom, keď zavriete knižnicu. Vravela som,
aká je to škoda, že sa vám nepodarilo prísť na obrad. Vravela som to.“
„Krásny obrad,“ ozvala sa ďalšia žena. „Po tom koláči
si určite dáte čaj.“
A  tak ďalej. Nerozpomenula sa na žiadne meno. Zjednotená cirkev aj presbyteriáni mali na mále, anglikánsky
kostol pred rokmi zatvorili. Takže všetci začali chodiť sem?
Na kare bola len jedna iná žena, ktorej venovali toľko
pozornosti ako Corrie a ktorá bola oblečená tak, ako by to
Corrie od ženy na pohrebe očakávala. Mala krásne sivo-lilavé šaty a decentný sivý letný klobúk.
Ženu už viedli k nej, aby ich zoznámili. Okolo krku mala
šnúru neokázalých pravých perál.
„Ach, pravdaže,“ povedala jemným hlasom, natoľko potešene, ako to príležitosť dovoľovala. „Vy ste určite Corrie.
Tá Corrie, o ktorej som toľko počula. Hoci sme sa nikdy
nestretli, mala som pocit, že vás poznám. No vy si iste kladiete otázku, kto som.“ Vyslovila meno, ktoré Corrie nič
nehovorilo. Potom pokrútila hlavou a krátko, ľútostivo sa
zasmiala.
„Lillian pre nás pracovala, odkedy sa nasťahovala do
Kitcheneru,“ vysvetľovala. „Deti ju zbožňovali. A  potom
vnúčatá. Naozaj ju zbožňovali. Panebože. Keď mala voľno,
bola som pre ne len veľmi neuspokojivou náhradníčkou za
Lillian. Ale všetci sme ju zbožňovali.“

Alice Munroová sa narodila v roku 1931 vo Winghame v kanadskej provincii Ontario.
Začala písať ako tínedžerka, prvú zbierku poviedok (Tanec šťastných tieňov) však
vydala až na prahu štyridsiatky. Je považovaná za jednu z najlepších súčasných poviedkariek a kritika ju často prirovnáva k A. P. Čechovovi. Za svoje dielo dostala viacero prestížnych ocenení, Švédska akadémia jej v roku 2013 udelila Nobelovu cenu
za literatúru. Je prvou osobnosťou kanadskej literatúry, ktorá získala toto významné
ocenenie. Zbierka poviedok Ako o život (2012) je jej poslednou vydanou knihou.

Boj o autentickosť sa najvýraznejšie odohráva v oblasti sexu. Spoločnosť u Munroovej – ako väčšina spoločností, kde je
v záležitostiach sexuality normou mlčanie
a tajnostkárstvo – má silný erotický náboj
a tento náboj sa ako neónová žiara vinie
okolo každej postavy, osvetľuje krajiny,
miestnosti i predmety.
Margaret Atwoodová
Je takmer nepredstaviteľné, ako môže
spisovateľ nazbierať také množstvo subtílnych pozorovaní o  živote ľudí, o  tom,
ako sa správajú, ako žijú.
Åsa Beckman, Dagens Nyheter
Alice Munroová dokáže svoje postavy
presúvať v čase tak ako nijaký iný spisovateľ. Neuvedomujete si, že čas plynie,
len že už uplynul. V  tomto zmysle čitateľ
pripomína jej postavy, ktoré tiež zisťujú,

že čas uplynul a  im sa zmenil život, hoci
celkom nechápu ako, kedy a prečo. Táto
vzácna schopnosť vysvetľuje, prečo sú jej
poviedky také obsažné a  pôsobivé ako
u iných spisovateľov romány.
Julian Barnes
Píše s takou precíznosťou, až to vyráža
dych.
Charles McGrath, New York Times
O  poviedkach A. Munroovej ktosi povedal, že sa z  nich človek naučí niečo, na
čo nikdy predtým sám nepomyslel. Je to
pravda. Takisto je však pravda, že konečne tu nájdete slová na to, čo ste si sami
mysleli a cítili, ale nevedeli ste to vyjadriť.
Že toto skryté, napohľad nevypovedateľné a nepatrné, sa dá nielen zdieľať, ale
môže byť i veľkou literatúrou.
Marie Lundström, Sveriges Radio

ISBN 978-80-971534-3-4

www.zelenykocur.sk

9

788097

153434

A l i c e
M u n r o o v á

Zmena v živote prichádza, keď ju človek najmenej čaká. To isté platí o príbehoch
Alice Munroovej. Ľudia v nich žijú, akoby o tom ani nevedeli, a zrazu sa im stane
niečo dramatické, bláznivé, tragické či smiešne. Rodiny sa spájajú a  rozpadajú,
láska vybuchuje ako sopka a presúva celé kontinenty alebo sa vášeň mení na pokojnú rezignáciu. Kanadská spisovateľka opisuje všetky tieto príbehy s rovnakým
zaujatím, akoby sa aj v tom najnenápadnejšom osude ukrývalo tajomstvo vesmíru.

AKO O ŽIVOT

S V E T O V Ý

B E S T S E L L E R

NOBELOVA
CENA
za literatúru
2013

A l i c e

M u n r o o v á

AKO O ŽIVOT