Prepis svedeckej výpovede Anny Marie van Blijenburghovej

ohľadom vrážd detí v Belgicku
(Pozn.preklad.: Svedecká výpoveď sa týka predovšetkým Holandska, fotografie
s popisom doplnil prekladateľ.)
poslané 10. septembra 2014
Vydané Medzinárodným súdnym dvorom zvykového práva, Brusel
Autorské právo ITCCS 2014. Všetké práva vyhradené.
https://www.youtube.com/watch?v=SbhMfZRhsXw&feature=youtu.be

Anne Marie van Blijenburghová

Volám sa Anne Marie van Blijenburghová. Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi som sa
vydala za Keesa van Korlaara. Spolu so svojími tromi bratmi tvorí Kees van
Korlaar zločineckú organizáciu, známu ako Chobotnica (Octopus Syndicate, pozn.
red.: v Holandsku je to slengové pomenovanie Ndrangety, dnešnej talianskej
mafie). Pracujú od roku 1960 do dnešného dňa. Na objednávku kráľovnej Beatrix
organizovali vraždy, a to mučenie, znásilnenie a zabíjanie detí pred obecenstvom.
Organizovali to cez nápravné zariadenia pre mladistvých v Holandsku.

Kees van Korlaar

Nápravným zariadeniam pre mladistvých zločinci povedali, že požadujú deti pre
holandský kráľovský dvor, ktoré by mohli určité obdobie pracovať pre holandskú
kráľovnú. Nápravné zariadenia boli veľmi šťastné, pričom si mysleli, že kráľovná
Beatrix je veľmi priateľská osoba a ochotne sa ponúkli, že budú dávať zločincom
spisy určitých detí. Keď si chceli overiť, čo im zločinci povedali, bolo im dané
meno a telefónne číslo vysokopostaveného úradníka na dvore kráľovnej Beatrix a
tento vysoký úradník im povedal, že zločinci skutočne hľadajú deti, ktoré by určité
obdobie pracovali na holandskom kráľovskom dvore.
Po získaní spisov vždy asi troch detí vybrali zločinci dieťa, ktoré nemalo žiadnych
príbuzných alebo rodinu. Nápravnému zariadeniu pre mladistvých povedali, že je
tam jedno, ktoré potrebujú, pričom nápravné zariadenie dalo deťaťu oblečenie a
posadilo dieťa na vlak do Zwolle. V Zwolle si zločinci prišli pre dieťa na stanicu a
priviezli ho do budovy, ktorá je vybavená ako hotel, ale ako hotel nefugovala, hoci
tam boli vo vestibule ľudia, akoby bol hotel v prevádzke. Dieťa posadili za stôl,
pričom dostalo niečo do nápoja a tým nápojom bolo dieťa omámené. Vedľa hotela
bola budova, kde sa konalo predstavenie.
V tejto budove boli usadení ľudia a v určitom momente bolo zločincami do tejto
budovy privedené dieťa, pričom bolo mučené, znásilnené a brutálne zavraždené
pred týmito ľuďmi.
Obecenstvo bolo vôkol princa Johana Frisa, druhého syna kráľovnej Beatrix. Bolo
mi povedané, že Johan Friso bol úplne šialený, mal nezdravý záujem o malé deti a
po všetky dni svojho života mal pri sebe psychiatra. Meno toho psychiatra bolo
Guus Pareau Dumont. Zločinci tieto vraždy organizovali so súhlasom kráľovnej
Beatrix, ktorá za vraždy platila. A zločinci Johanovi Frisovi ponúkli aby so sebou

priviedol svojich príbuzných a priateľov, a tak celá budova bola plná veľmi
významných ľudí z Holandska: ministrov, vysokopostavených úradníkov a
všetkých druhov ľudí, ktorých mohli zločinci fotografovať a mohli tak týchto ľudí
vydierať a získať z toho kriminálne výhody.
Mohli by ste menovať niektorých z ľudí, ktorí boli prítomní?
Z ľudí, ktorých som poznala, tam boli princ Johan Friso, jeho psychiater Guus
Pareau Dumont, poznala som Johanovu manželku Mabel Wisse Smitovú, tá tam
bola so starým mužom, myslím, že to bol George Soros, poznala som Herra
Donnera, bývalého ministra pre právne záležitosti vlády, vícekráľa Holandska,
poznala som Ernsta Hirscha Ballina, veľmi významného bývalého ministra
spravodlivosti, poznala som pána van den Emstera, ten bol roky šéfom všetkých
sudcov v Holandsku, poznala som Dicka Berlijna, ten je bývalý šéf vojenského
úradu v Holandsku. Poznala som veľmi významného novinára. Poznala som Carlu
Eradusovú, manželku Frisovho psychiatra Guusa Pareaua Dumonta, Carla je
prezidentom Medzinárodného súdneho dvora v Amsterdame, sudca. Poznala som
Marka Rutteho, ten je v tomto okamihu prezidentom Holandska. Poznala som
Geerta Wildersa, ten je v tomto okamihu predseda politickej strany PVV a predseda
holandského parlamentu.

Mabel Wisse Smitová zástávala významné funkcie v Inštitúte otvorenej spoločnosti
(Open Society Institute) Georga Sorosa.

Keď ma tam zobrali, vždy tam bolo okolo päťdesiat ľudí. Zobrali ma tam trikrát.
Zakaždým som videla, že zabili dieťa. Videla som dvoch zabitých chlapcov a jedno

zabité dievča. Domnievam sa, že to boli deti z Holandska, pričom predpokladám,
že prišli z nápravných zariadení a boli odvedené spôsobom, ktorý som uviedla.
Otázka: Hovorili ste, že úradníci v nápravnom zariadení si mysleli, že deti boli
jedené?
V roku 2005 alebo 2006 som sa spýtala novinára z novín De Telegraff, či by sa pre
mňa na to nepozrel a nezverejnil v novinách, čo sa deje. Novinár mi povedal, že
môj príbeh overoval u všetkých nápravných zariadení pre mladistvých v Holandsku
a hovoril s ľuďmi, ktorí skutočne dali tie spisy zločincom a mysleli si, že deti, ktoré
posadili na vlak, boli vyžiadané pre prácu na dvore kráľovnej Beatrix. A niektorí
ľudia z tohto nápravného zariadenia novinárovi povedali, že si mysleli, že kráľovná
Beatrix tie deti pojedla, pretože ich posadili na vlak do Zwolle a už nikdy viac tie
deti nevideli alebo nikdy viac o nich nepočuli.
Otázka: Viete, čo sa stalo s pozostatkami detí, ktoré zomreli, kde boli
pochované alebo čo s nimi robili?
Áno bohužiaľ viem, áno. Najprv ich hádzali do kontajnera za budovou, kde boli
zavraždené, chladiaceho prepravníku. Po určitom počte predstavení bol kontejner
prevezený do Belgicka, kde mali pozemok, kde deti ukladali do jami.
Otázka: Ako sa miesto v Belgicku volá, viete?
Musím to vyhľadať, zistím to, ale musím to vyhľadáť.
Otázka: Čo by ste radi videli, že by sa po tom všetkom udialo?
Chcem vidieť týchto zločincov navždy za mrežami.
Otázka: Povedali ste, že v Holandsku vám nebola poskytnutá žiadna pomoc.
Ani maličká, vôbec, je to hrozné, od roku 2004 do dneška. Hovorila som s každým
policajtom, ktorého som našla, ako aj s každým súdnym úradníkom, hovorila som o
tom s Interpolom, bola som na súde skúsiť získať prokurátora, ktorý by sa toho
chopil a prešetroval záležitosť. Súd mi povedal, že to nieje môj problém, že je to
problém spoločnosti, a súd nechcel dať príkaz prokurátorovi, aby to prešetril.
Urobila som pre to doslova všetko, aby som to dostala na svetlo. Myslím si, že
všetko je zastavené, pretože je do toho zapletená kráľovná Beatrix ako aj

holandský súd. A vždy, keď to chce niekto vyšetriť, capnú mu po rukách a povedia
mu aby to nerobil, pretože kráľovná Beatrix si to neželá.
Otázka: Ste ochotná podať túto svedeckú výpoveď na inom súde, povedzme
Súde zvykového práva?
Áno. Nemám proti tomu námietky. Som veľmi, veľmi nahnevaná, keby ste videli,
čo som videla ja, navždy to zostane so mnou. Nemôžem to odložiť bokom, pretože
je to jedna z najkrutejších vecí, čo som videla, je to hrozné, je to skutočne hrozné.
Idioti. Raz, keď som išla naspäť domov, môj muž, ktorý ma tam vzal, pričom bol
zdrogovaný a nechal ma aby som to videla, ma viezol k môjmu sto kilometrov
vzdialenému domu. A v priebehu tejto jazdy som sa zrazu spamätala, zrazu som si
uvedomila, že to, čo som videla zabité, bolo dieťa. Dala som sa do plaču. Môj muž
riadil, pričom položil na mňa ruku a povedal, "netráp sa, sú to deti z podradných
rodín, sú to siroty, sú len odpad, nevadí, že boli zabité." Je to strašné. Nemôžem to
opísať. Je to strašné, tí ľudia tam sedeli a pozerali a absolutne nič neurobili.
Otázka: A váš muž je ešte živý?
Je stále živý a stále zabíja ľudí. Ak si proste predstavíte, aké množtvo ľudí bolo od
roku 2004 zabitých, je to desať rokov, zabijú možno desať alebo dvadsať ľudí
ročne, ak nie viacej, je to hrozné. Ja som polícii ukázala štyri miesta v Holandsku,
ktoré využívajú ako cintoríny pre ľudí, ktorých zabili. Nikdy, nikdy sa žiadny
policajt neobťažoval pozrieť sa.
Otázka: Môžete menovať tie štyri miesta?
Áno, môžem ich menovať, môžem ich ukázať, no chcem Vám ich dať
prostredníctvom emailu. Ale zločinci vedia, že som niečo povedala polícii, a tak
mali množstvo príležitostí nechať telá zmiznúť, no poznám dve miesta, kde je pre
nich ťažké ich upratať … Lenže v Holandsku keď nájdete v dome telo s krvou,
polícia to bežne ide vyšetrovať s 20-imi alebo 30-imi ľuďmi. Ale keď ja hovorím
polícii, že poznám v Holandsku štyri miesta, ktoré používajú ako cintoríny, a na
každom cintoríne je pochovaných možno 20 alebo 50, možno 100 tiel, nikto
nehľadá, nikto na tieto miesta nejde.
Otázka: Môžete nám prosím povedať vaše meno a dnešný dátum?
Dnes je piateho júna 2014 a volám sa Anna Marie van Blijenburghová.

Zdroj: http://itccs.org/2014/09/10/transcript-of-anne-marie-van-blijenburghstestimony-about-child-murders-in-belgium/