ABSTRAKT IŠTOKOVÁ, Katarína: Staršia slovenská literatúra vo svetle feudálnej cenzúry. [Diplomová práca]. 2010. 60 s.

Diplomová práca prezentuje výsledok literárneho výskumu o knižnej cenzúre v období staršej slovenskej literatúry. Cieľom práce je poukázať na tie súvislosti feudálnej cenzúry, ktoré sú opomenuté v systematických dejinách staršej slovenskej literatúry. Prvá kapitola sa zameriava na autoritatívnu kontrolu najstarších slovenských literárnych pamiatok. Druhá kapitola opisuje cenzúrne obmedzovanie ideí husitského hnutia a teologickú revíziu kníhtlače v období renesancie a humanizmu. Tretia kapitola prináša informácie o slovenskej kníhtlačiarskej produkcii uvedenej na indexoch zakázaných kníh. Štvrtá kapitola dokumentuje priebeh uhorského snemu a zápas Adama Františka Kollára s cirkevnou šľachtou. Kľúčové slová: Cenzúra. Indexy zakázaných kníh. Knižná kultúra. Zákaz periodík. Dôvody prohibície slovenských diel. Husitské hnutie. Mikuláš Drabík. Šírenie poplašnej správy. Svetlo v temnotách. Adam František Kollár. O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach. Antonín Koniáš. Klíč kaciřské bludy k rozeznání otvírajúcí, k vykořenení zamykající aneb Registřík některých bludných, pohoršlivých, podezřelých aneb zapověděných knih. Anton Peter Příchovský. Index českých kníh zakázaných a potřebných opravy.

1

PREDHOVOR Vynález kníhtlače patrí k najprevratnejším objavom v dejinách ľudskej komunikácie. Knižné médium v období staršej slovenskej literatúry reprezentovalo najlepší spôsob vzájomného podielu informácií, stalo sa impulzom človeka v jeho túžbe po vzdelanosti a tvorivým priestorom v procese jeho sebarealizácie. Napriek pozitívnym stránkam funkcie tlačeného periodika v dejinách spoločnosti sa pri zhodnotení jeho bezprostredného dosahu na recipienta môžeme dostať k úvahe o rôznych negatívnych aspektoch, ktoré pri snahe o obmedzovanie intelektuálnej slobody slovesného prejavu objav kníhtlače so sebou priniesol. Kniha sa stala nielen akceleračným prostriedkom sprevádzajúcim šírenie nových poznatkov, ale aj cieľom rozporov, kritiky, prenasledovania a feudálnej cenzúry. Inšpiratívnym podnetom pre výber témy diplomovej práce Staršia slovenská literatúra vo svetle feudálnej cenzúry bol heuristický prieskum literárnych prameňov a doterajšieho poznania dejín literárnej cenzúry na Slovensku, ktorý prezentujú a dokumentujú najmä práce Jozefa Kuzmíka, Borisa Bálenta, Ivony Kollárovej a predovšetkým publikácia Jána Mišianika.1 Výberom diplomovej práce chceme prispieť ku iniciatíve pre ďalší výskum cenzúry v staršej slovenskej literatúre, ktorý by doplnil mozaiku a úroveň poznania dejín slovenskej knižnej kultúry. Cieľom diplomovej práce Staršia slovenská literatúra vo svetle feudálnej cenzúry je na základe štúdia publikovaných knižných materiálov o literárnej cenzúre zdokumentovať najdôležitejšie literárne pamiatky v období staršej slovenskej literatúry, ktoré poznačila autoritatívna kontrola ľudských výrokov a prepojiť jednotlivé zistenia o dozore nad mediálnym trhom v období staršej slovenskej literatúry tak, aby sme poskytli čitateľovi práce jeho zreteľnejší obraz. Rada by som sa poďakovala svojej školiteľke diplomovej práce PaedDr. Kataríne Vilčekovej za jej odborné konzultácie, podnetné rady, ako aj za pomoc pri riešení čiastkových problémov, s ktorými som sa stretla.

1

KUZMÍK, Jozef: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii. Martin : Matica slovenská, 1987. 234 s. BÁLENT, Boris: Indexy zakázaných kníh a slovenská literatúra. In: Služba, roč. 10, 1946, č. 7, s. 246 – 250. KOLLÁROVÁ, Ivona: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche. Bratislava : SAV, 1999. 132 s. MIŠIANIK, Ján: Pohľady do staršej slovenskej literatúry. Bratislava : Veda, 1974. 412 s.

2

OBSAH ÚVOD................................................................................................................................5 1 2 STREDOVEKÁ KNIŽNÁ CENZÚRA...................................................................7 LITERÁRNA CENZÚRA V OBDOBÍ RENESANCIE A HUMANIZMU

2. 1 ZÁKAZ IDEÍ HUSITSKÉHO HNUTIA...............................................................13 2. 2 TEOLOGICKÁ CENZÚRA SLOVENSKEJ TLAČE...........................................17 3 INDEXY ZAKÁZANÝCH KNÍH A CENZUROVANÁ SLOVENSKÁ KNIŽNÁ PRODUKCIA BAROKOVÉHO A OSVIETENSKÉHO OBDOBIA 3. 1 INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM (INDEX ZAKÁZANÝCH KNÍH)......21 3. 2 ČESKÉ INDEXY ZAKÁZANÝCH KNÍH A ICH SLOVENSKÁ KNIŽNÁ PRODUKCIA..................................................................................................................25 3. 3 CHILIASTICKÁ KNIŽNÁ PRODUKCIA NEZAZNAMENANÁ NA ČESKÝCH INDEXOCH ZAKÁZANÝCH KNÍH.............................................................................34 4 4. KNIŽNÁ CENZÚRA V OBDOBÍ OSVIETENSTVA 1 CENZÚRA DIELA O PÔVODE A NEPRETRŽITOM POUŽÍVANÍ

ZÁKONODARNEJ MOCI..............................................................................................39 ZÁVER............................................................................................................................51 ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV...........................................................53

3

ÚVOD Výskum feudálnej cenzúry v období staršej slovenskej literatúry stagnoval najmä kvôli nedostatku literárnych teoretikov, absencii heuristického materiálu o knižnej kultúre, náročnosti jeho spracovania a neprítomnosti syntetických prác o slovenskej národnej minulosti. Pri štúdiu informačných zdrojov o problematike kontroly mediálnej informácie v staršej slovenskej literatúre sme zistili, že samostatne oddelené kapitoly odkrývajúce pôsobenie cenzúry na našom území nenachádzame ani v systematických literárnych dejinách tých najvýznamnejších slovenských bibliografov Bohuslava Tablica, Jozefa Miloslava Hurbana, Milana Pišúta, Jaroslava Vlčeka, Štefana Krčméryho, Jozefa Minárika, či Stanislava Šmatláka.2 Dôslednejšie spracovanie archívnych prameňov o fenoméne knižnej cenzúry v staršej slovenskej literatúre zaznamenávame až v diele Pohľady do staršej slovenskej literatúry od Jána Mišianika. Publikácia Pohľady do staršej slovenskej literatúry reprezentuje vyvrcholenie Mišianikovho systematického prístupu k starším slovenským dejinám, a zároveň v podstatnej miere osvetľuje minulosť feudálnej cenzúry.3 Prohibícia slovesného umenia je významnou súčasťou dejín knižnej kultúry a poskytuje nám výraznú inšpiračnú bázu na rozsiahlejší vedecký výskum. Cieľom diplomovej práce je pokúsiť sa zmapovať najdôležitejšie biele miesta v dejinách staršej slovenskej literatúry, ktorých spoločným menovateľom sa stala autoritatívna kontrola ľudských výrokov a zároveň poukázať na tie súvislosti literárnej cenzúry, na ktoré sa v monografii Jána Mišianika nesústreďuje pozornosť. V jednotlivých častiach práce sa z literárno-historického hľadiska budeme zaoberať cenzurovanými knižnými pamiatkami v periodizačných obdobiach vývinu staršej slovenskej literatúry. Prvá kapitola diplomovej práce uvádza informácie o zakázaných literárnych dielach v období stredoveku. Pri koncipovaní problematiky sme sa opierali

2

TABLIC, Bohuslav: Pamäti česko-slovenských básnikov alebo veršovcov. Bratislava : Tatran, 1974. 296 s. HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. Bratislava : Tatran, 1972. 242 s. PIŠÚT, Milan: Dejiny slovenskej literatúry. Martin : Obzor, 1984. 902 s. VLČEK, Jaroslav: Dejiny literatúry slovenskej. Bratislava : Tatran, 1953. 345 s. KRČMÉRY, Štefan: Dejiny slovenskej literatúry I.. Bratislava : Tatran, 1976. 329 s. MINÁRIK, Jozef: Dejiny slovenskej literatúry I.. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985. 375 s. ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry I.. Bratislava : Národné literárne centrum, 1997. 358 s. 3 MIŠIANIK, Ján: Pohľady do staršej slovenskej literatúry. Bratislava : Veda, 1974. 412 s.

4

najmä o publikácie od Jána Čaploviča a Jána Kuzmíka.4 Prezentovaný poznámkový aparát uvádza a predstavuje tvorbu vybraných spisovateľských osobností na pozadí dobového historického kontextu preventívnej a represívnej cenzúry v staršej slovenskej literatúre. Druhou kapitolou chceme poukázať na teologickú kontrolu kníhtlače v období renesancie a humanizmu. Prezentuje ju najmä monografia Pohľady do staršej slovenskej literatúry od Jána Mišianika.5 V kapitole sa venujeme cenzúrnemu obmedzovaniu distribúcie konfesionálnych periodík. Tretia kapitola diplomovej práce sa zameriava na chiliastickú kníhtlačiarsku produkciu v období baroka a literárne pamiatky uvedené na indexoch zakázaných kníh. Vychádzali sme zo súpisov opomenutých slovenských literárno-historických diel na indexoch zakázaných kníh, ktorými sa zaoberajú dva krátke publicistické príspevky Borisa Bálenta a Márie Cesnakovej-Michelcovej. Približujeme najmä charakter nepovolených rukopisných pamiatok a príčiny ich zákazu. V štvrtej kapitole dokumentujeme priebeh uhorského snemu a zápas Adama Františka Kollára s cirkevnou šľachtou. Pri tvorbe kapitoly sme sa opierali o heuristickú sondu archívnych prameňov a publikovaných dokumentov k dejinám cenzúry v osemnástom storočí, ktorej sa podrobnejšie venuje Ivona Kollárová v diele Cenzúra kníh v tereziánskej epoche.6 Determinujeme tri najdôležitejšie dôvody, kvôli ktorým bolo dielo od Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zakázané. Diplomovou prácou chceme poukázať, že spoločenský poriadok, v ktorom sa rozvíjala staršia slovenská literatúra, mal záujem na tom, aby sa prostredníctvom literárnych pamiatok na verejnosť nedostali myšlienky, ktoré by ju ohrozovali v ideových základoch alebo prekážali vo výkone jej sociálnych funkcií. Proti narúšaniu spoločenských konvencií sa autoritatívne inštitúcie snažili brániť feudálnou cenzúrou, ktorá sa stala predmetom nášho výskumu.

1 STREDOVEKÁ KNIŽNÁ CENZÚRA
4

ČAPLOVIČ, Ján: O štúdiu staršej literatúry slovenskej. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1953. 111 s. KUZMÍK, Jozef: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii. Martin : Matica slovenská, 1987. 234 s. 5 MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, 412 s. 6 KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, 132 s.

5

Pri zachytení vývoja dejín knižnej kultúry sa stáva dôležitou a aktuálnou otázkou problém intelektuálnej slobody slovesného prejavu. Odvrátenú stránku intelektuálnej slobody slovesného prejavu v období staršej slovenskej literatúry predstavovala knižná cenzúra. Vydávanie, dovoz, distribúcia a tlačenie periodík podliehali systému regulácie autoritatívnymi inštitúciami, pretože vplyv mediálnej informácie, ku ktorej základným rozširovateľom a nositeľom patrila kniha, bol pre občanov pri utváraní verejnej mienky rovnako dôležitý a významný ako dosah bezprostrednej komunikácie. Jedným z dôsledkov dozoru nad mediálnou informáciou v období staršej slovenskej literatúry bol fenomén preventívnej a represívnej cenzúry. Systém preventívnej cenzúry zabraňoval pôsobeniu nevhodnej tlače tým, že spis vo forme rukopisu bol ešte pred jeho vytlačením skontrolovaný a poslaný cenzorským orgánom na povolenie. Represívna cenzúra pozostávala z kontroly závadného rukopisu po vytlačení, prípadne z jeho konfiškácie a prehliadok písomností importovaných zo zahraničia.7 Počiatok systému preventívnej a represívnej cenzúry na území Slovenska siaha do obdobia stredoveku. Na ideovú a formálnu podobu slovenskej stredovekej literatúry vplývali feudálny spoločenský poriadok a kresťanská tradícia. Písomné pamiatky stredovekej knižnej produkcie pozostávajú vo vysokej miere z periodík teologického charakteru kvôli zníženému podielu gramotnosti svetského obyvateľstva. Najväčšou literárnou autoritou a ťažiskom feudálnej cenzúry sa v epoche stredoveku stala Biblia.8 Šírenie kresťanstva a cesta prekladu Svätého písma a biblických textov bola na území Veľkej Moravy veľmi komplikovaná, pretože sa začala vyvíjať už od počiatku pod určitými cenzúrnymi vplyvmi v dôsledku okolností, že na tomto území od konca ôsmeho storočia pôsobili kresťanskí misionári nielen z východofranskej oblasti a Istrie, ale aj z Byzancie, v ktorej sa už vtedy prejavovali tendencie o cirkevné a vieroučné osamostatnenie nezávislé na rímskom pápežovi.9 Konštantín ešte pred príchodom na územie Veľkej Moravy zostavil slovanské písmo hlaholiku a spolu s bratom Metodom povýšil prekladmi Svätého písma
7 8

Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 15. Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 37. 9 Porov. ŽIBIRTOVÁ, Gabriela: Vzťah češtiny a slovenčiny v dejinách knižnej kultúry na Slovensku. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 2001 – 2002. Martin : Slovenská národná knižnica, 2002, s. 32.

6

a biblických textov starosloviensky jazyk na úroveň dovtedajších liturgických jazykov, akými boli hebrejčina, gréčtina a latinčina. Hlaholika a starosloviensky jazyk predstavovali obrovský odklon od latinského písma a jazyka používaného vo veľkomoravskej cirkevnej správe a liturgii, preto sa nevyhli cenzúrnym zákrokom zo strany franskej cirkvi.10 Kňazi Franskej ríše, ktorí uznávali za liturgický jazyk iba hebrejčinu, latinčinu a gréčtinu, obžalovali Konštantína a Metoda z herézy a uviedli ich pravovernosť do pochybností tým, že v pápežskej kúrii v Ríme očierňovali snahy kniežaťa Rastislava o vieroučné osamostatnenie Slovienov od náboženskej závislosti na východofranskej cirkevnej organizácii.11 Rovnako považovali používanie staroslovienskeho jazyka na bohoslužbách za heretické a učenie solúnskych bratov vnímali ako pokus o odklon od správneho učenia o Najsvätejšej Trojici. Solúnski bratia Konštantín a Metod sa v roku 867 vybrali do Ríma, aby obhájili svoje učenie, obránili starosloviensku liturgiu pred franskými kňazmi a získali na jej šírenie oficiálne povolenie pápeža Hadriána II. Po preskúmaní liturgických textov pápež schválil pravovernosť staroslovienskych kníh a povolil slúžiť liturgiu v staroslovienčine v rímskych bazilikách.12 Ustanovením staroslovienčiny za liturgický jazyk začal latinský klérus na Veľkej Morave strácať v cirkevnej správe svoje výsadné postavenie. Keďže sa latinskí kňazi usilovali udržať si svoj privilegovaný status, cieľom ich kritiky a cenzúrnych snažení bolo znemožnenie činnosti byzantskej misie. Vojenské družiny latinského kléru chceli obmedziť používanie staroslovienskeho jazyka na území Veľkej Moravy aj tým, že zajali arcibiskupa Metoda vracajúceho sa z Ríma ku Koceľovi do Blatnohradu. Obvinili ho, že učí v staroslovienskom jazyku v oblasti, ktorá patrí do latinskej jurisdikčnej právomoci. Územie Veľkej Moravy patrilo pod cirkevnú právomoc Ríma, teda na zajatie Metoda a cenzúrne zásahy voči staroslovienčine kňazi nemali právo.13 Pápež Ján VIII. poslal legáta ankonského biskupa Pavla s listami pre nemeckého kráľa Ľudovíta Nemca, bavorského vojvodu Karolmana, salzburského arcibiskupa Adalvina, pasovského biskupa Hermanricha a frizinského biskupa Ánona, v ktorých žiadal Metodovo prepustenie z väzenia.14 Postavenie biskupa Pavla pri rokovaní
10 11

Porov. HUDEC, Dominik: Veľký omyl Veľká Morava. Martin : Neografia, 1994, s. 72. Porov. KUZMÍK, J.: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii, s. 53. 12 Porov. ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry I.. Bratislava : Národné literárne centrum, 1997, s. 68. 13 Porov. MARSINA, Richard: Metodov boj. Bratislava : Obzor, 1985, s. 54, 57. 14 Porov. KUZMÍK, Jozef: Doplnky a opravy k slovníkom starovekých, stredovekých a humanistickorenesančných autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 72.

7

s bavorskými biskupmi o oslobodení Metoda zo zajatia nebolo ľahké, pretože Metod sa ako pápežský legát musel zaviazať k tomu, že nebude narušovať jurisdikčné práva Salzburgu a Pasova v Zadunajsku a vo svojej bohoslužbe už nikdy nebude používať starosloviensky jazyk.15 Vynútený zákaz používania staroslovienskeho jazyka v bohoslužbe arcibiskupa Metoda neodradil a po návrate z väzenia sa ujal vedenia veľkomoravskej cirkevnej provincie.16 Činnosť latinského kléru na Veľkej Morave riadil Svätoplukov poradca Ján z Benátok. V roku 879 knieža Svätopluk poslal Metoda spolu s Jánom z Benátok do Ríma, aby pápež Ján VIII. preskúšal Metoda, či je pravoverný a či učí tak, ako sa zaviazal pri svojej ordinácii na biskupa.17 Kňaz Ján túto možnosť využil s cieľom zdiskreditovať Metodovu osobnosť tým, že osočil Metoda z toho, že neuposlúchol zákaz slúžiť omše v staroslovienskom jazyku a vyučuje obyvateľstvo Veľkej Moravy chybne.18 Pápež Ján VIII. na zvolanej synode preskúmal Metodovo účinkovanie na Veľkej Morave a potvrdil jeho pravovernosť. V pápežskej bule Industriae tuae (Bedlivosti tvojej) vyslovil súhlas s používaním staroslovienskej liturgie a upovedomil Svätopluka, že právomoci Metoda bol podriadený novovysvätený biskup Viching. Viching, ktorý odporoval používaniu staroslovienskeho jazyka v liturgii, sa nevrátil spolu s Metodom z Ríma na Veľkú Moravu, ale zámerne sa v Ríme zdržal, aby podplatil pisárov pápežskej kúrie, ktorí zhotovili falzifikát buly Jána VIII. Industriae tuae (Bedlivosti tvojej). Podľa falošnej buly Industriae tuae panovník Svätopluk dostal od pápeža Jána VIII. poverenie vyhnať arcibiskupa Metoda z Veľkej Moravy. Vo falzifikáte buly sa nachádzala zmienka o Metodovej prísahe nad hrobom svätého Petra, v ktorej sa Metod zaviazal, že v budúcnosti už nikdy nebude vykonávať bohoslužby v staroslovienskej reči.19 Keď Metod dostal od pápeža Jána VIII. ubezpečenie, že pápež osobne falošnú bulu Industriae tuae (Bedlivosti tvojej) kráľovi Svätoplukovi neodoslal, uvalil na Vichinga cirkevnú kliatbu a pozbavil ho biskupskej funkcie v Nitre. Panovník Svätopluk Vichinga bránil a vymohol mu u pápeža Štefana V. zrušenie cirkevnej kliatby
15

Porov. VRAGAŠ, Štefan: Cyrilometodejské dedičstvo v náboženskom, národnom a kultúrnom živote Slovákov. Bratislava : Vydavateľské družstvo LÚČ, 1991, s. 21. 16 Porov. KUZMÍK, J.: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii, s. 53. 17 Porov. HNILICA, Ján: Svätý Cyril a Metod horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri cirkvi. Košice : Alfa, 1990, s. 93, 108. 18 Porov. PASIAR, Štefan: Dejiny slovenských ľudových knižníc. Martin : Edícia knižnice osvety, 1957, s. 7. 19 Porov. KUZMÍK, J.: Doplnky a opravy k slovníkom starovekých, stredovekých a humanistickorenesančných autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi, s. 72.

8

a milosť.20 Pápež Štefan V. pod vplyvom franského duchovenstva, kráľa Svätopluka a jednostrannej informácie od Vichinga, ktorý mu predložil falzifikát buly pápeža Jána VIII. Industriae tuae, z apoštolskej moci celkom zakázal odbavovať bohoslužby v staroslovienskom jazyku a cirkevnú kliatbu, ktorú vyniesol Metod proti Vichingovi, uvalil na Metoda.21 Po Metodovej smrti sa Viching neostýchal použiť najhrubšie fyzické násilie k vyše dvesto vedúcim osobnostiam veľkomoravskej kultúry, medzi ktorými boli Metodov nástupca Gorazd, Kliment, Vavrinec, Naum a Angelár, ktorých na Vichingov rozkaz nemeckí žoldnieri vyhnali za hranice štátu. Vyhnanie vedúcich osobností veľkomoravskej kultúry poznačilo celý neskorší vývin stredovekej literatúry. Literárne pamiatky veľkomoravského obdobia zneli v ľudu zrozumiteľnej reči a obsahovali v sebe veľký predpoklad demokratizácie národnej kultúry.22 Zamedzením používania staroslovienskeho jazyka v liturgii sa demokratický vývin stredovekých literárnych pamiatok feudálnou cenzúrou zastavil a nadobudol latinský charakter.23 Milan Stanislav Ďurica v predhovore k publikácii Štefana Vragaša Cyrilometodejské dedičstvo v náboženskom, národnom a kultúrnom živote Slovákov poukazuje na skutočnosť, že výklady prameňov najstarších dejín Slovenska boli systematicky falšované a cenzurované so zámerom vylúčiť Slovákov ako samobytný subjekt a aktívny faktor historického diania.24 Dominik Hudec v diele Veľký omyl Veľká Morava uvádza, že výrazy veľkomoravský, starosloviensky, Slovieni a Veľká Morava sú iba historickým mýtusom, zavádzajúcim tvrdením a omylom, pretože slovenská historiografia sa po roku 1945 dostala pod tvrdý diktát štátnej cenzúry, marxistickoleninskej ideológie a čechoslavistickej politickej línie a do roku 1989 sa slovenskí literárni vedci kvôli štátnej cenzúre nesmeli historickými faktami odchyľovať od predpísanej šablóny.25 Výskumy historikov a literárnych vedcov, ich názory o výrazoch „veľkomoravský, starosloviensky, Slovieni a Veľká Morava“ sa pred rokom 1989 a po roku 1989 v systematických dejinách Slovenska, dejinách staršej slovenskej literatúry a v osobitných publikáciách zaoberajúcich sa cirkevnou misiou Konštantína a Metoda

20 21

Porov. MARSINA, Richard et al.: Dejiny Slovenska I.. Bratislava : Veda, 1986, s. 114. Porov. KUZMÍK, J.: Doplnky a opravy k slovníkom starovekých, stredovekých a humanistickorenesančných autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi, s. 73. 22 Porov. ČAPLOVIČ, Dušan et al.: Dejiny Slovenska. Bratislava : Academic electronic press, 2000, s. 86. 23 Porov. HNILICA, J.: Svätý Cyril a Metod horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri cirkvi, s. 93, 108. 24 Porov. VRAGAŠ, Štefan: Cyrilometodejské dedičstvo v náboženskom, národnom a kultúrnom živote Slovákov, s. 7. 25 Porov. HUDEC, D.: Veľký omyl Veľká Morava, s. 72.

9

líšia, a tým poukazujú na potrebu komplexnejšieho výskumu problematiky knižnej cenzúry v publikáciách zameraných na najstaršie slovenské literárne dejiny.26 Po zániku Veľkomoravskej ríše novovzniknutý Uhorský štát pri budovaní svojej cirkevnej a štátnej administratívy sčasti nadviazal na slovanské zvykové právo a organizáciu. Hlavnými strediskami vzdelanosti a šíriteľmi kultúry stojacej v službách vysokých spoločenských vrstiev a cirkevnej hierarchie sa stali kláštory. Dejiny zriadenia Cirkvi ako autoritatívnej inštitúcie sa v Uhorsku spájali s prenasledovaním odpadlíkov od viery a cenzúrou ich literárnej tvorby. Autoritatívnu kontrolu ľudských výrokov v slovesnej tvorbe vykonávali františkánski, benediktínski a dominikánski kňazi.27 Keďže stredoveké texty museli odrážať súlad s kresťanskou tradíciou, pre vysoké duchovenstvo bolo nemysliteľné, aby niekto pretváral alebo napodobňoval náboženské texty, pretože slúžili ako prostriedok na upevňovanie a praktizovanie náboženskej viery.28 Už uhorský kráľ Štefan I. si uvedomoval veľký význam cirkevného aparátu pre posilnenie svojej feudálnej moci.29 V druhej knihe svojich zákonov vydal ustanovenie, že pre každých desať obcí v Uhorsku sa má vybudovať kostol. V kostole mal liturgické knihy pre kňaza zabezpečiť biskup, v čom bola obsiahnutá biskupská revízia obsahovej bezchybnosti kníh. Kráľ Štefan I. založil Ostrihomské arcibiskupstvo, medzi ktorého hlavné priority patrila výchova nových kňazov. Arcibiskupstvo preto prísne a starostlivo dohliadalo na výber vhodných liturgických textov pre študujúcu mládež. V roku 1114 uhorská cirkevná synoda pod vedením ostrihomského arcibiskupa Vavrinca vydala zákaz kňazskému dorastu a veriacim čítať a spievať v kostoloch iné texty, než tie, ktoré boli schválené synodou.30 Systém preventívnej cenzúry zasiahol aj príslušníkov dominikánskeho rádu v Trnave, Banskej Štiavnici a v Košiciach, pretože Dominikánska cirkevná synoda v roku 1244 nariadila, aby každé dielo rádu bolo pred sprístupnením preskúmané teológom povereným provinciálom. Podobné rozhodnutie vyniesla v roku 1279 aj Budínska synoda, ktorá zakázala kňazom a veriacim piesne svetských spevákov, čítanie
26

Porov. ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry I., s. 68. Porov. HUDEC, D.: Cit. 25, s. 72. Porov. ČAPLOVIČ, D. et al.: Dejiny Slovenska, s. 86. Porov. ĎURICA, Milan Stanislav: Priblížiť sa k pravde. Bratislava : LÚČ, 2007, s. 23. 27 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 23. 28 Porov. KUZMÍK, J.: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii, s. 53. 29 Porov. PAULÍNY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983, s. 14. 30 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cit. 27, s. 23.

10

divadelných hier a návštevu dramatických predstavení. Zákaz sa týkal vtedajších komédií, ktoré svojím aktuálnym obsahom a pútavou formou vyjadrovali nádeje a radosti ľudových vrstiev, udržiavali ich odbojné nálady, narážkami na nepriaznivé spoločenské pomery pranierovali šľachtickú morálku a v chudobných ľuďoch prebúdzali vieru v nápravu nepriaznivého spoločenského života. Ranofeudálna dráma sa na území Slovenska nezachovala. Na jej laizáciu môžeme poukázať iba českým príkladom divadelnej hry Mastičkář. Komédia Mastičkář sa vyznačovala realistickými prvkami, drastickou komikou a vulgarizmami, prostredníctvom ktorých mastičkárov pomocník Rubin vykresľoval nedokonalé lekárske umenie svojho majstra.31 Správy o zákaze predvádzania divadelných hier v kostoloch, prohibícii spevu ľudových piesní, obmedzovaní vykonávania obradových slávností a čarodejníctva sa zachovali najmä v zákonníkoch uhorských kráľov. Napríklad zákonník Štefana I. nepovoľoval čarodejníctvo a ľudové zvyky. Kódex Ladislava I. zakazoval pohanské obete pri studničkách, prameňoch, stromoch a kameňoch. Zápis zákazu pohanských obradov sa našiel zachovaný aj v Muránskych artikuloch svätej evanjelickej cirkvi. Odsudzoval vykonávanie svätojánskych ohňov, slávností rusadiel, osláv jarného slnovratu a pohrebných vykladaní nad zosnulým. Verbálny prejav, ktorý sprevádzal obradové slávnosti bol autoritatívnymi inštitúciami potláčaný, až napokon kvôli prísnym cirkevným nariadeniam vladárov úplne zanikol.32 Pri štúdiu informačných zdrojov o feudálnej cenzúre staršej slovenskej literatúry v období stredoveku, najmä o prvých zásahoch do oblastí knižnej kultúry, napríklad o obmedzovaní rozširovania ústnej ľudovej slovesnosti a zákaze ranofeudálnej drámy, sme zistili, že problematika nie je dostatočne preskúmaná, pretože slovenská historiografia sa musela konfrontovať s nedostatkom a fragmentárnosťou historických prameňov.

2 KNIŽNÁ CENZÚRA V OBDOBÍ RENESANCIE A HUMANIZMU 2. 1 ZÁKAZ IDEÍ HUSITSKÉHO HNUTIA

31

Porov. MIŠIANIK, Ján: Dejiny staršej slovenskej literatúry. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1958, s. 47. 32 Porov. PAULÍNY, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny, s. 14.

11

Ak chceme porozumieť úlohe feudálnej cenzúry v staršej slovenskej literatúre v období renesancie a humanizmu, nevyhneme sa otázke dejín knižnej kultúry na území Čiech, pretože pokus o reformačnú obrodu českej cirkvi podnietil kritické ohlasy slovenského poddaného roľníctva a mestskej chudoby voči sociálnemu útlaku zo strany vyššieho duchovenstva a šľachty.33 Kráľ Žigmund spozoroval rapídny rozvoj husitských ideí na území Uhorska a zaumienil si výhrady poddaného ľudu voči vysokej cirkevnej a svetskej šľachte cenzúrne potlačiť. Vyzval preto vládnuceho pápeža Eugena IV., aby zabránil vzostupu husitských ideí a poslal vierozvestca, ktorý by misionárskym pôsobením obrátil heretikov na správnu vieru. Pápež Eugen IV. poveril horlivého františkánskeho kazateľa Taliana Jakuba z Marchie, aby sa postaral o obmedzenie rozširovania husitských myšlienok. Jakub z Marchie Husove tézy vyvracal najmä prostredníctvom svojich náboženských kázní a evanjelizácie ľudu. Tých heretikov, ktorých nepresvedčili jeho slová, donútil k odprisahaniu bludov násilne. Predstavitelia husitských ideí z územia celého Uhorska sa museli kvôli Jakubovej cenzúre ukrývať alebo opustiť svoj majetok a emigrovať do cudziny.34 Exulanti cestovali hlavne do Moldavska, Bosny a Bulharska. Z územia dnešného Slovenska utekali pred Jakubom z Marchie do Moldavska dvaja františkánski prekladatelia husitskej biblie do maďarčiny.35 Obžalovaní uhorskí husiti, ktorí nestihli pred Jakubovou inkvizíciou uniknúť, boli zavraždení jeho vojenskými oddielmi. Jakub z Marchie prikázal vojakom kacírov vykopať z hrobov a upálil ich spolu s kacírskymi rukopisnými periodikami.36 Jakubova misionárska činnosť v Uhorsku vzbudila také pohoršenie a odpor medzi okolitým obyvateľstvom, že ho 28. mája 1436 predstavený františkánov Viliam Casalis vyzval listom, aby pri jej vykonávaní zmiernil svoju „horlivosť“. Päťkostolský veľprepošt Henrik dal dokonca Jakuba z Marchie za jeho „zbytočnú prísnosť voči kacírom“ do cirkevnej kliatby.37 Inkvizítor Jakub z Marchie sa obrátil na pápeža Eugena IV. so sťažnosťou na päťkostolského veľprepošta a dňa 11. mája 1438 v Ostrihome sa mu musel pred arcibiskupským súdom Henrik odprosiť za príkorie, ktoré mu cirkevnou kliatbou
33

Porov. MACEK, Josef: Mezinárodní ohlas husitství. Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1958, s. 31. 34 Porov. MIŠÍK, Mikuláš: Husiti na Slovensku. Banská Bystrica : Tlač Ondreja Žabku, 1928, s. 59. 35 Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 222. 36 Porov. MACEK J.: Mezinárodní ohlas husitství, s. 31 37 Porov. PIŠÚT, Milan: Kapitoly z uhorských dejín. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1952, s. 78.

12

spáchal.38 Podľa ostrihomského arcibiskupa Juraja Jakub z Marchie postupoval pri iniciatíve o záchranu kacírov „rozumne, správne, spravodlivo a dobre.“39 S reformačným husitským hnutím sa ideologicky oboznamovali najmä slovenskí študenti študujúci na Pražskej univerzite, kde vyučoval Ján Hus. Zakázané idey husitského hnutia sa na Slovensku rozširovali najmä prostredníctvom distribúcie husitských traktátov, ktoré sa stávali súčasťou cenzurovanej kníhtlačiarskej produkcie. Mnohí z autorov, ktorí boli umlčiavaní kvôli podpore husitského hnutia sú doteraz v slovenskom literárnom kontexte málo známi. Zo spomínaných spisovateľov by sme chceli uviesť napríklad opomenutého Lukáša Slověnína z Nového Mesta nad Váhom. Lukáš Slověnín po ukončení štúdia na pražskej univerzite pôsobil ako táborský kňaz v Písku. Stal sa kazateľom revolučného táborského hnutia. Počas svojej spisovateľskej kariéry bol prenasledovaný najmä kvôli tomu, že písal táborské traktáty predstavujúce oslavné pripomenutie a parafrázu textov diela Jána Husa. Ján Mišianik Lukášovi Slověnínovi pripisuje nezvestné dielo Traktát o eucharistii. Keď chcel Slověnín v preoblečení prejsť cez uhorské hranice v záujme chystanej husitskej výpravy do Uhorska, Oldřich Rožmberský ho dal chytiť a uväzniť v Krumlove. Pretože sa u neho našli rakúske a uhorské peniaze razené v Prachaticiach, upálili ho ako peňazokaza.40 Umierneným kritikom hnutia bol aj Matej zo Zvolena, autor menších nezvestných dogmatických husitských traktátov. Vo viacerých odpisoch po ňom zostal iba rukopis Rosarius aut parvus floretus sacre theologie / Ružová alebo kvetinová záhradka svätej teológie. Bol to teologický slovník kompilovaný v husitskom duchu.41 Ďalším horlivým stúpencom a propagátorom myšlienok Jána Husa v oblasti dogmatiky sa už počas svojho štúdia stal Johannes Laurentius Petri de Raczic / Ján Laurini Vavrincov z Račíc, ktorý bol zbavený svojho majetku a spisov cirkevnou vrchnosťou kvôli tomu, že v nich obhajoval predestináciu.42 Ján Laurini Vavrincov vyštudoval v Prahe na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde dosiahol hodnosť licenciáta a 29. marca 1408 titul magistra filozofie. V auguste roku 1417 vystúpil v Karolíne na dvoch verejných dišputách, v ktorých obhajoval

38 39

Porov. MIŠÍK, M.: Husiti na Slovensku, s. 60. Porov. PIŠÚT, M.: Kapitoly z uhorských dejín, s. 72. 40 Porov. ČAPLOVIČ, J.: O štúdiu staršej literatúry slovenskej, s. 15. Porov. MIŠIANIK, J.: Dejiny staršej slovenskej literatúry, s. 73. 41 Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 40, s. 73. 42 Porov. MACEK, J.: Mezinárodní ohlas husitství, s. 33.

13

Husovo dielo O cirkvi.43 Moravský kňaz Pavol z Prahy 44/ Pavel Pražský z Dolan ho po jeho verejnom vystúpení na akademickej pôde pražskej univerzity obžaloval z herézy pred olomouckým biskupom Alešom.45 V roku 1418 napísal Pavel Pražský proti Jánovi Laurinimu spis Epistola ad Hussitas (List ku husitom) a obvinil Lauriniho z hlásania a rozširovania proticirkevných bludov aj u nitrianskeho biskupa Hynka46 / Hinka.47 Biskup Hinko si neoveril pravdivosť Pavlovej obžaloby a na jej základe zbavil Jána Lauriniho všetkého hnuteľného aj nehnuteľného majetku, skonfiškoval jeho knihy a vykázal ho z nitrianskej kapituly. Po vykázaní z nitrianskeho biskupstva odišiel Ján Laurini na územie Moravy, kde vo svojej diskusii s Pavlom Pražským pokračoval v siedmich polemických dišputách. V roku 1426 sa Ján Laurini napokon do nitrianskej kapituly vrátil, z čoho Ján Mišianik vyvodzuje, že spor s Pavlom Pražským sa ukončil zmierením a odklonom Jána Lauriniho od husitských myšlienok. Ján Laurini bol zbavený svojho majetku a kníh iba na základe Pavlovej obžaloby, čím mu bolo nespravodlivo obmedzené jeho právo na slobodné vyjadrovanie a šírenie vlastných myšlienok.48 Cenzúra literárnych diel pripomínajúcich myšlienky majstra Jána Husa zasiahla aj knižnú produkciu slovenských tlačiarní. Ján Mišianik sa v diele Dejiny levočského kníhtlačiarstva pri opise tlačiarenských pomerov v Levoči pozastavil nad pôsobením krakovského tlačiara Svätopluka Fiola.49 Svätopluk Fiol pre svoju kníhtlačiarsku činnosť v roku 1491 upadol do podozrenia, že má styky s husitským hnutím a pravoslávnou cirkvou. Krakovský biskup ho predvolal pred cirkevný súd a uvrhol do väzenia. Jeho tlačiareň bola na základe obžaloby skonfiškovaná spolu so svojím knižným nákladom. Dňa 8. júna 1492 musel Fiol odprisahať, že už viac nebude tlačiť knihy s husitskou tematikou a že ostane verný katolíckej cirkvi. Po uväznení sa Fiol presťahoval do Levoče pod ochranu Thurzovcov, ktorí ho vykúpili z väzenia a peňažne sa za neho zaručili.50 Ján Mišianik sa domnieval, že Svätopluk Fiol v Levoči pokračoval v zakázanej kníhtlačiarskej činnosti. V roku 1515 mal vytlačiť vo svojej levočskej tlačiarni publikáciu Zlatá studňa, ktorá pravdepodobne obsahovala slovenské
43

BRTÁŇOVÁ, Erika. Lauriniho traktáty z hľadiska dobových kritérií literárnosti. In: Forum historiae [online]. 2008, roč. 2, č. 2 [cit. 2010-03-20], s. 1. Dostupné na: http://www.forumhistoriae.sk/FH2_2008/texty_2_2008/Brtanova.pdf 44 Porov. MIŠIANIK, J.: Dejiny staršej slovenskej literatúry, s. 73. 45 Porov. MIŠÍK, M.: Husiti na Slovensku, s. 59. 46 Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 44, s. 73. 47 Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 58 48 Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 47, s. 58. 49 Porov. MIŠIANIK, Ján: Dejiny levočského kníhtlačiarstva. Trnava : Ferko Urbánek a spol., 1945, s. 17. 50 Porov. REPČÁK, Jozef: Prehľad dejín kníhtlačiarstva na Slovensku. Bratislava : Tlač, 1948, s. 12.

14

náboženské piesne v husitskom duchu. Ján Mišianik z knihy Zlatá studňa ponúkol dva riadky textu zakázanej husitskej náboženskej piesne – Liebster Jezu, my sme tu // Dein heiliges slovo slúchať.51 Ilona Paverczik spochybnila Mišianikovo tvrdenie o Fiolovej kníhtlačiarskej činnosti v Levoči. Na základe citovaného úryvku od Jána Mišianika, ktorý mal pochádzať z knihy Zlatá studňa usúdila, že ide o pieseň od Tobiasa Clausnitzera, ktorá sa do levočskej kníhtlače dostala až začiatkom 18. storočia, teda ak vôbec v Levoči existovala tlačiareň Svätopluka Fiola, jej publikácia Zlatá studňa mohla vyjsť najskôr v 18. storočí.52 Pokusy o rozširovanie husitských ideí boli na území Slovenska zo strany vysokej šľachty a duchovenstva tvrdo cenzúrne potláčané. Literárne diela v období husitského hnutia môžeme rozdeliť na slovesné pamiatky, prostredníctvom ktorých sa rozširovala oficiálna ideológia (náboženské kázne Jakuba z Marchie), manuskripty, ktoré pre ich husitský charakter a protifeudálne tendencie autoritatívne inštitúcie nepovolili (Lauriniho diela) a rukopisy, ktoré kvôli zásahu feudálnej cenzúry zostali dodnes nezvestné (rukopisné spisy Lukáša Slověnína, kniha Zlatá studňa od Svätopluka Fiola).

2. 2 TEOLOGICKÁ CENZÚRA SLOVENSKEJ TLAČE

51 52

MIŠIANIK, J.: Dejiny levočského kníhtlačiarstva, s. 17. Porov. PAVERCSIK, Ilona: O kníhtlačiarstve v Levoči do polovice 18. storočia. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 1997 – 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 136.

15

Spolu s vydávaním a distribúciou teologických tlačovín súvisia od počiatku schvaľovacie procedúry, ktoré sa postupne s rozširovaním typografie začali sprísňovať. Autoritatívne inštitúcie úzkostlivo dbali, aby pôsobili iba takí tlačiari, ktorí dostali príslušné cenzúrne povolenie na tlač periodika s náboženským charakterom od štátnej alebo cirkevnej rady.53 Teologická cenzúra tlačených kníh sa dôslednejšie začala rozvíjať po vystúpení Martina Luthera. Martin Luther a jeho žiaci podporovali predbežnú cenzúru kníh tým, že nepovolili Erazmove, Zwingliho a Karlstadtove spisy a spálili zatracujúce buly pápeža Leva X. Exsurge Domine a Decet Romanum Pontificem, ktoré sa čítali aj v Uhorsku. Buly zakazovali duchovným pod hrozbou trestu večného zatratenia a odobratia hnuteľného a nehnuteľného majetku rozširovať Lutherovo učenie.54 Reformačné spisy Martina Luthera sa dostali na územie dnešného Slovenska do Banskej Štiavnice už v roku 1521. Prvé prísne nariadenia proti ich čítaniu uviedla v zákone Lutherani comburantur uhorská kráľovná Mária. Podľa zákonných článkov z rokov 1523 a 1525 mali byť prívrženci protestantizmu upálení.55 Celouhorské nariadenie o cenzurovaní kníh z hľadiska luteránskych úchyliek so sankciami v podobe spálenia nevhodných periodík, konfiškácie majetku a odťatia hlavy vydal v roku 1524 aj panovník Ľudovít II..56 Prímas Szalkay v roku 1526 pod trestom vyobcovania zakázal bratislavskému okresu čítať Lutherove spisy, ako i spievať piesne hanobiace cirkev a svätých.57 Uhorský kráľ Ferdinand v roku 1529 nariadil predbežnú cenzúru protestantských a kalvínskych kníh. Každý rukopis, ktorý mal ísť do tlače, bol určenými cenzormi preskúmaný a nevhodné pasáže z neho museli byť vyškrtnuté. V roku 1553 Ferdinand zvolal uhorský snem v Šoprone, na ktorom presadil rozhodnutie, aby tlačiari a kníhkupci smeli predávať iba periodiká schválené po biskupskej revízii, čím zabránil šíreniu luteránskej kníhtlače.58 Kráľ Maximilián v roku 1564 začal naopak otvorene podporovať uhorských evanjelikov v Trnave, Bratislave a v iných mestách marením prehliadok ich kníh, vidiac v tom zjavnú podporu ich nemeckej orientácie, ale súčasne nechal tvrdo prenasledovať knihy uhorských kalvínov, čo sa odrazilo i v ustanovení bratislavského snemu. V roku 1574 Maximilián svojím dekrétom oficiálne zaviedol
53

Porov. BREZA, Vojtech: Tlačiarne na Slovensku 1477 – 1996. Bratislava : Zväz polygrafie na Slovensku, 1997, s. 7. 54 Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 226. 55 Porov. ČAPLOVIČ, D. et. al.: Dejiny Slovenska, s. 465. 56 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 24. 57 Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 54, s. 224. 58 Porov. KUZMÍK, J.: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii, s. 56.

16

predbežnú cenzúru tlačených kníh. Tlačiť knihy mohli len tlačiarne s kráľovským privilégiom. Také privilégium pochopiteľne nemohli dostať kalvínske a ariánske tlačiarne, preto tlačili tajne v Košiciach v roku 1560, v Komjaticiach v rokoch 1573 až 74, v Šintave v rokoch 1573 až 1578, na Plaveckom hrade v rokoch 1579 až 1584 a v Hlohovci v rokoch 1584 až 1588.59 Pokusom o logickú periodizáciu slovenského kníhtlačiarstva a mierou jeho autocenzúry sa zaoberala v zborníku Kniha 2001 – 2002 Ivona Kollárová.60 Do skupiny putovných tlačiarov zaradila Gála Husára, Petra Boremiszu a Valentína Mankoviča. Uvedení tlačiari boli kvôli svojmu vierovyznaniu prenasledovaní a tlačili pre potreby nepovolenej cirkevnej konfesie najmä periodiká teologického charakteru. Ján Mišianik si v Pohľadoch do staršej slovenskej literatúry všimol cenzúru tlačiarov Gála Husára a Petra Boremiszu arcibiskupom Mikulášom Oláhom. Peter Boremisza musel dať vytlačiť svoje dielo Postilla tajne. Pri vydávaní diela Postilla Petrovi Boremiszovi pomohla Husárova tlačiareň.61 S trnavským arcibiskupom Mikulášom Oláhom sa spája nástup rekatolizácie v Uhorsku. Mikuláš Oláh zastával názor, že proti protestantizmu treba bojovať najmä poučovaním, rozvojom vzdelanosti a školstva.62 Pre trnavskú školu vydal v roku 1558 organizačný poriadok, v ktorom sa študenti školy museli zaviazať, že nebudú stúpencami nijakého reformačného hnutia a nebudú čítať protestantské knihy. Založil tlačiareň v Trnave, ktorá tlačila iba katolícku literatúru. Zameranie tlačiarne vykazovalo najvyššiu možnú mieru inštitucionálnej autocenzúry nekatolíckej tlače.63 Oláhom zvolaná trnavská synoda v roku 1560 tvrdo zakázala kupovať, čítať, tlačiť alebo uschovávať protestantské knihy a rozširovať ich bez súhlasu a vedomia cirkevnej vrchnosti. Okrem nariadenia o úschove heretických kníh Mikuláš Oláh na synode zakázal spievať akékoľvek piesne, ktoré neboli schválené, aby vraj ľud, od prírody náklonný k pobožnosti, nebol uvádzaný do bludov. Na Oláhov rozkaz kvôli heréze uväznili kňaza Petra Litteráta a všetky knihy, ktoré Peter Litterát vlastnil, zhabali a zatvorili do skrine na trnavskej fare. Mikuláš Oláh prikázal, aby katolícke periodiká zo skrine Petra Litteráta boli oddelené od protestantských diel a vrátené majiteľovi.
59 60

Porov. KUZMÍK, J.: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii, s. 55. Porov. KOLLÁROVÁ, Ivona: Pokus o logickú periodizáciu dejín slovenského kníhtlačiarstva. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 2001 – 2002. Bratislava : Slovenská národná knižnica, 2002, s. 38. 61 Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 225. 62 Porov. PAŠTÉKA, Július: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : LÚČ, 2000, s. 105. 63 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Pokus o logickú periodizáciu dejín slovenského kníhtlačiarstva, s. 41.

17

Protestantské knihy Petra Litteráta si napokon Mikuláš Oláh kvôli svojej zberateľskej vášni ponechal a omilostil ich od spálenia.64 V roku 1560 nariadil Oláh v Trnave domové prehliadky mešťanov, pri ktorých konfiškoval podozrivé knihy. Kráľ Maximilián, ktorý bol priaznivcom reformácie, skonfiškované literárne diela z domových prehliadok v Trnave zachránil tým, že si ich dal zaslať do Viedne. Domové prehliadky sa dotkli okrem Trnavčanov aj obyvateľov Bratislavy. V roku 1564 Mikuláš Oláh nariadil, aby každý občan Bratislavy pod trestom vyobcovania priniesol všetky knihy na jeho faru na prezretie.65 Bratislavčania sa kvôli cenzúre kníh Mikulášom Oláhom obrátili s prosbou o pomoc na kráľa Maximiliána, ktorý voči nemu tvrdo zakročil. Kráľ Maximilián síce podporoval luteranizmus, ale sám vystupoval proti všetkým ostatným smerom protestantizmu, napríklad kalvinizmu a arianizmu. V roku 1572 na naliehanie Maximiliána bratislavský snem rozhodol o prenasledovaní ariánov a antitrinitárov a predbežnej autoritatívnej kontrole ich kníh.66 Cenzúru kníh, ktorá bola zameraná proti tajným prívržencom kalvinizmu vrámci svojej pôsobnosti vykonávali aj evanjelické cirkvi na Slovensku. Juraj Thurzo zbavil v roku 1595 trenčianskeho seniora Petra Bergera úradu, pretože poslal svojho syna študovať na kalvínsku univerzitu a sám sa svojimi spismi priklonil ku kalvínskemu učeniu. Publikačné ťažkosti mal pre svoj sklon ku kalvinizmu aj prešovský evanjelický kazateľ Samuel Ambrosius, ktorý musel svoje spisy vydať mimo slovenského územia. Evanjelické cirkvi prísne postupovali aj proti náboženskej sekte antitrinitárov. Misionár Ján Mošovský z Mošoviec bol na bytčianskej synode odsúdený na vyhnanie z krajiny a plný voz jeho antitrinitárskych propagačných kníh spálili. Nepovolené literárne diela podporovali na Slovensku udomácnenie vierovyznania poľskej antitrinitárskej náboženskej sekty.67 Teologická cenzúra sa v období renesancie a humanizmu prejavovala najmä riadením kníhtlače s úmyslom zabrániť rozvoju náboženskej tolerancie. Autoritatívne inštitúcie chceli ochrániť recipienta pred deštruktívnymi účinkami teologickej literatúry, preto cenzúrne obmedzovali rukopisy, ktoré odporovali oficiálnej ideológii. Revíziu konfesionálnych periodík na území Slovenska vykonávali rovnako evanjelické ako aj katolícke cirkvi a štátna moc.

64 65

Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 225. Porov. KUZMÍK, J.: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii, s. 56. 66 Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 64, s. 226. 67 Porov. KUZMÍK, J.: Cit. 65, s. 57.

18

3 INDEXY ZAKÁZANÝCH KNÍH A CENZUROVANÁ SLOVENSKÁ KNIŽNÁ PRODUKCIA BAROKOVÉHO A OSVIETENSKÉHO OBDOBIA 3. 1 INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM (INDEX ZAKÁZANÝCH KNÍH) 19

Protireformácia a reformácia dali základ vzniku cirkevných indexov zakázaných kníh. Index predstavoval úradný dogmaticko-historický spis obsahujúci súborný, v určitom poriadku zostavený súpis kacírov, kníh zavrhnutých úplne alebo čiastočne, listov, letákov, kalendárov, obrazov, modlitieb a podobne, či už od katolíkov alebo nekatolíkov.68 Indexy zakázaných kníh vyhotovovala najmä cirkev, a to konkrétne pápeži, legáti a biskupi alebo štát prostredníctvom univerzít a štátnych úradníkov. Prvé indexy zakázaných kníh sa zostavovali do troch tried. Autori prvej triedy boli kacíri, ktorých spisy boli úplne zakázané a neopraviteľné. Druhá trieda bola príznačná tým, že jej pisatelia síce neboli exkomunikovaní z cirkvi, ale ich knihy odporovali dovtedajším dogmám vo veciach viery či mravnosti. Treťou triedou bola skupina kníh neznámych autorov. Najvyšším orgánom cirkevnej cenzúry, ktorá vydávala pápežské indexy zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum, Index librorum prohibitorum et expurgandorum, Index expurgatorius a Index selectissimorum auctorum), bola indexová kongregácia v Ríme, ktorá bola definitívne ustanovená v roku 1571 a oficiálne zanikla až v roku 1966.69 Zoznamy zakázaných kníh sa pri výkone cenzúry používali aj na území Slovenska. Osobitné súpisy alebo indexy zakázaných kníh sa ale na Slovensku v barokovom a osvietenskom období nevytvárali, pretože relatívne malá slovenská kníhtlačiarska produkcia si ich tvorbu nevyžadovala.70 V diplomovej práci by sme sa chceli bližšie venovať rímskemu Indexu librorum prohibitorum / Index zakázaných kníh, pretože sa do neho dostali aj nepovolené periodiká slovenskej kníhtlačiarskej produkcie. Prvú edíciu Indexu librorum prohibitorum dala inkvizičná komisia vyhotoviť už v roku 1557. Index bol v roku 1564 doplnený na Tridentskom koncile a neskôr v modifikovanej podobe obnovovaný, editovaný a opravovaný. V období od šestnásteho do dvadsiateho storočia vyšlo spolu 32 edícií Indexu librorum prohibitorum. V 18. storočí evidujeme sedem vydaní indexu v rokoch 1704, 1711, 1716, 1744, 1758, 1786 a 1787.71 Údaje o cenzurovanom politickom spise Adama Františka Kollára De originibus et usu perpetuo potesasis legislatoriae circa sacra aposticolurum regum Ungariae libellus singularis (O pôvode a nepretržitom
68

používaní

zákonodarnej

moci

uhorských

kráľov

v cirkevných

Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 16. Porov. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, Milena: Koniášove klíče a Index jako pramen bibliografický. In: ŽIVNÝ Ladislav: Česká bibliografie : Sborník statí a materiálov. Praha : Národní knihovna, 1959, s. 73. Preklad názvu latinských indexov sa nenachádza v odbornej literatúre. 70 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cit. 68, s. 45. 71 Porov. GRIGULEVIČ, Iosif: Dejiny inkvizície. Praha : Svoboda, 1973, s. 327.
69

20

záležitostiach72 / Jedna knižka o počiatkoch a večnom používaní zákonodarnej moci vzhľadom na posvätnosť apoštolských kráľov Uhorska73), ktorému sa bližšie venujeme v štvrtej kapitole diplomovej práce, prvýkrát publikovali v Ríme v edícii Indexu librorum prohibitorum z roku 1786, tri roky po Kollárovej smrti.74 Žiadna tlačiareň na území Uhorska nevytlačila pápežský zoznam Index librorum prohibitorum ani parciálny súpis uhorských zakázaných kníh, pretože pomerne malá kníhtlačiarska produkcia si jeho tlač vôbec nevyžadovala.75 Dielo Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bolo zaevidované na Indexe librorum prohibitorum dekrétom pápeža Klementa XIII. dňa 15. augusta 1764.76 Rímsky tajný agent arcibiskupa Františka Barkóczyho Pinto Poloni dňa 18. augusta 1764 kráľovnej Márii Terézii potvrdil, že pápež Klement XIII. spolu s cirkevnou kongregáciou uviedol knihu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach na rímsky register zakázaných kníh Index librorum prohibitorum.77 Zaevidovanie Kollárovej knihy na Index librorum prohibitorum bolo podkladom pre jej uvedenie vo Viedenskom štátnom katalógu zakázaných kníh, ktorý slúžil ako cenzorská pomôcka na území Uhorska, teda aj dnešného Slovenska.78 Uhorský kráľ Jozef II. dňa 08. februára 1781 zostavil novú cenzúrnu komisiu, ktorá pristúpila k revízii Viedenského štátneho katalógu zakázaných kníh. Pri revízii zoznamu zakázaných kníh panovník Jozef II. uvoľnil aj zakázaný politický spis Adama Františka Kollára. V pripravovanej pápežskej edícii Indexu librorum prohibitorum z roku 1786 sa ale kniha O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci naďalej vyskytovala. Odstránenie spisu z Viedenského štátneho katalógu preto vyvolalo výhrady u viedenského kardinála Christopha Antona Migazziho. Dňa 16. februára 1781 proti poštátneniu cenzúry a revízii Viedenského štátneho katalógu zakázaných kníh Christoph
72 73

Porov. TIBENSKÝ, Ján : Slovenský Sokrates. Martin : Tatran, 1983, s. 28. Porov. ELIÁŠ, Michal : Adam František Kollár. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 12. 74 Porov. INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM. Pii septimi ... jussu editus 1786. [With] Appendix [1],2 [online]. Rím : Oxfordská univerzita, 2006 [cit. 2010-03-20]. 433 s. Dostupné na: http://books.google.com/books? id=sb4OAAAAQAAJ&pg=PA10&dq=Index+librorum+prohibitorum+1786&hl=sk#v=onepage&q=&f=f alse, s. 208. 75 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 45. 76 Porov. INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM. Pii septimi ... jussu editus. 1786. [With] Appendix [1],2, s. 208. 77 Porov. CZIZMADIA, Ándor: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou. In: Historický časopis, roč. 12, 1964, č. 2, s. 225. 78 Porov. TIBENSKÝ, J.: Cit. 72, s. 48.

21

Anton Migazzi protestoval priamo u Jozefa II.. Panovník Jozef II. však na Migazziho pripomienky nereagoval a svojimi nariadeniami naďalej obmedzoval vplyv cirkvi na pôsobenie štátnej cenzúry.79 Viacerí slovenskí literárni vedci uvádzajú, že politický spis Adama Františka Kollára O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach je jediným slovenským periodikom, ktoré sa dostalo na rímsky Index librorum prohibitorum.80 Uvedenú tézu môžeme spochybniť, pretože Mária Vyvíjalová v knihe Matej Bel a idea občianskej spoločnosti uvádza, že na Index librorum prohibitorum sa dostal 29. júla 1722 aj kalendár Calendarium tyrnaviense ad annum Iesu Christi 1721 primum post bissextilem ad meridianum tyrnaviensem opera et studio cuiusdam astrophili in archiepiscopali universitate tyrnaviensi in Hungaria 1722 / Trnavský kalendár tlačiara Galla na rok 1721, kvôli článku Confucii antiquissimi et celeberrimi per totum Sinarum imperium doctoris et philosophi acta dicta sapienter o čínskom náboženskom reformátorovi Konfuciovi.81 Zákaz tohto kalendára bol publikovaný v edícii Indexu librorum prohibitorum z roku 1744 a potvrdzuje, že publikácia Adama Františka Kollára teda nezostala jediným slovenským periodikom uvedeným na Indexe zakázaných kníh.82 Juraj Chovan-Rehák v publicistickom príspevku Nové tendencie apoteózy Mateja Bela – kritické poznámky k práci Márie Vyvíjalovej : Matej Bel a idea občianskej spoločnosti priniesol viaceré kritické pripomienky ku práci Márie Vyvíjalovej, ku vydaniu Trnavského kalendára na Indexe librorum prohibitorum sa vo svojom príspevku nevyjadril.83
79 80

Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 238. Porov. TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 48. Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 79, s. 227. Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 45. 81 Porov. VYVÍJALOVÁ, Mária: Matej Bel a idea občianskej spoločnosti. Martin : Matica slovenská, 2001, s. 77, 108. Preklad názvu tohto článku sa nenachádza v odbornej literatúre. 82 Porov. INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM. Index librorum prohibitorum usque ad diem 4. Junii anni MDCCXLIV. regnante Benedicto XIV. P. O. M., 1744. [online]. Rím : Michiganská univerzita, 2007 [cit. 2010-03-20]. 639 s. Dostupné na: http://books.google.com/books?id=jpY5AAAAMAAJ&pg=PA16 2&dq= %22Index+librorum+prohibitorum+1744%22&lr=&as_brr=1&hl=sk&cd=2#v=onepage&q=&f=false, s. 66.

83

Porov. CHOVAN-REHÁK, Juraj: Nové tendencie apoteózy Mateja Bela – kritické poznámky k práci Márie Vyvíjalovej : Matej Bel a idea občianskej spoločnosti. In: BOBÁK, Ján: Historický zborník 12. Martin : Matica slovenská, 2002, s. 111 – 127.

22

Publikácia Ivony Kollárovej Vydavatelia v 18. storočí sa zaoberá rekonštrukciou vydavateľských konfliktov o podiel na tlači uhorských kalendárov. Kalendár predstavoval v Uhorsku v 18. storočí exkluzívny typografický produkt a jeho vydavateľská príťažlivosť bola neporovnateľná so žiadnym iným dobovým periodikom. Do roku 1918 bol kalendár najčítanejšou publikáciou aj v tých najodľahlejších kútoch Uhorska a vykonával progresívnu výchovnú misiu medzi obyvateľstvom. Na zásah cenzúry sa z kalendárov strácali nevedecké astrologické výklady a predpovede, proroctvá, rady o púšťaní žilou a depurgácii.84 V súvislosti s akademickou tlačiarňou v Trnave sa Ivona Kollárová zmienila aj o edícii kalendárov, ktoré boli určené vzdelanejšej časti recipientov a vybočovali zo všeobecného kalendárového štandardu tým, že obsahovali odborné štúdie, ale aj súbory sentencií významných osobností. O publikácii Trnavského kalendára na Indexe librorum prohibitorum sa ale bližšie nevyjadrila.85 Uvedenú skutočnosť nezachytili ani literárni vedci Ján Mišianik a Peter Liba. Ján Mišianik v diele Pohľady do staršej slovenskej literatúry konštatoval, že do roku 1744 slovenské kalendáre neobsahovali odborné texty literárno-umeleckého charakteru.86 Politický spis Adama Františka Kollára bol na Indexe librorum prohibitorum zaevidovaný kvôli tomu, že napádal zákonodarnú právomoc pápeža katolíckej cirkvi a rozširoval legislatívnu pôsobnosť apoštolskej kráľovnej Márie Terézie. Cenzúru Trnavského kalendára a jeho evidenciu na Indexe librorum prohibitorum zachytila zo slovenských literárnych vedcov vo svojej publikácii doposiaľ pravdepodobne iba Mária Vyvíjalová, preto by si determinovanie obsahu zakázaného článku a stanovenie dôvodov, prečo bol zakázaný vyžadovalo ďalší výskum.

3. 2 ČESKÉ INDEXY ZAKÁZANÝCH KNÍH A ICH SLOVENSKÁ KNIŽNÁ PRODUKCIA

84

Porov. KOLLÁROVÁ, Ivona: Vydavatelia v 18. storočí. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 2006, s. 148. 85 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Vydavatelia v 18. storočí, s. 148. 86 Porov. LIBA, Peter: Bibliografia v procese. Martin : Slovenská národná knižnica, 2006, s. 185. Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 256.

23

Podľa vzoru Rímskeho indexu zakázaných kníh Indexu librorum prohibitorum vznikol v dvoch edíciách český súpis zakázaných kníh od jezuitského misionára Antonína Koniáša Clavis heaeresim claudens et aperiens (Klíč kaciřské bludy k rozeznání otvírajúcí, k vykořenení zamykající aneb Registřík některých bludných, pohoršlivých, podezřelých aneb zapověděných knih), ktorý slúžil ako cenzorská pomôcka na území Slovenska. Dostali sa do neho najvýznamnejšie cenzurované diela slovenskej kníhtlačiarskej produkcie, napríklad Písne nové na sedm žalmů kajících a jiné žalmy od Jána Silvána, Historie biblická od Daniela Sartoria, Písničky nábožné od Gašpara Motešického, Cithara sanctorum od Juraja Tranovského, Perlička dítek božích od Daniela Sinopia Horčičku a Katechizmus od Jána Simonidesa.87 Koniášov Klíč pozostával z dvoch častí. Po dedikácii svätému Antonínovi Paduánskemu nasledoval oddiel Příčiny, které každého věrného k vykořenení bludných knih pohnouti mají, ktorý bol poučením čitateľa o cenzúre zaznamenávaných kníh.88 Druhá časť obsahovala abecedný register závadných periodík. Medzi jednotlivými oddielmi registru boli ponechané medzery na rukopisné doplnky. Záznamy o knihách zahŕňali aj značky, podľa ktorých boli publikácie určené buď na likvidáciu alebo na korekciu. Korigované knihy boli autorovi neskôr vrátené a spálené knihy boli nahradené Koniášovými spismi alebo vhodnejšími katolíckymi periodikami.89 Zoznam bibliografických údajov z Koniášových Klíčov prevzal arcibiskup Anton Peter Příchovský do Indexu Bohemicorum librorum prohibitorum et corrigendorum / Index českých kníh zakázaných a potřebných opravy. Register vyšiel v Prahe bez údajov o autorovi v roku 1770.90 Úvodné časti Koniášových Klíčov Anton Peter Příchovský rozšíril o nové ustanovenia z roku 1726 a 1749, ktoré boli zamerané proti importu heretických kníh z cudziny a ich tajnému dovážaniu s iným kníhkupeckým tovarom. Index českých kníh zakázaných a potřebných opravy obsahoval cenzurované periodiká o výklade snov, poverách, kúzlach, čarodejniciach, bielej a čiernej mágii, zaklínaní a zažehnávaní počasia, zvierat a ľudí, o vraždách a cudzoložstve, opilstve a iných pokušeniach, nenáležitých a neprirodzených umeniach, nezvyčajnom uzdravovaní, pranostikách, proroctvách a predpovediach o budúcnosti.91 Okrem nepovolených kníh kúzelníckeho, lekárskeho, právneho, historického, mravoučného
87 88

Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 228. Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 46. 89 Porov. BOHATCOVÁ, Mirjam: Česká kniha v proměnách staletí. Praha : Panorama, 1990, s. 275. 90 Porov. BÁLENT, Boris: Indexy zakázaných kníh a slovenská literatúra. In: Služba, roč. 10, 1946, č. 7, s. 246. 91 Porov. BOHATCOVÁ, Mirjam: Česká kniha v proměnách staletí. Praha : Panorama, 1990, s. 275.

24

a politického charakteru, zahŕňal najmä zahraničné a domáce publikácie s náboženskou tematikou. Uvaľoval cirkevnú kliatbu na kohokoľvek, kto kacírske teologické knihy číta, prechováva, schováva, vydáva alebo k ich vydaniu napomáha, tlačí, odpisuje, rozširuje, požičiava, predáva, činí prekážky ku ich spáleniu, akýmkoľvek spôsobom schvaľuje ich necudný obsah a vyjadruje sa v tom zmysle, že uvedené knihy si spálenie nezaslúžia. Preklínal aj tých heretikov, ktorí zo zakázaných kníh vyberali odseky do svojho vlastného diela alebo v nich listovali, a to vedome alebo z čírej zvedavosti.92 V Indexe českých kníh zakázaných a potřebných opravy sa nachádzala obsiahnutá teologická produkcia slovenských tlačiarní.93 Zakázané diela vydávali najmä tlačiarne v Trenčíne, Žiline, Púchove, Bratislave, Kežmarku, Senici, Trnave a Levoči.94 Medzi najznámejších autorov nachádzajúcich sa na Indexe českých kníh zakázaných a potřebných opravy možno pokladať slovenského spisovateľa Mateja Bela. Na Indexe sa zachytáva jeho preklad a edícia piatej knihy od Jana / Johanna Arndta z roku 1715 pod názvom Kníh paterých o pravém křesťanství
95

/ Paterý Knihy o Prawem

Kresťanstwj.96 Prvé štyri knihy tejto základnej príručky nemeckého pietizmu preložil do češtiny Michal Longolio. Matej Bel pôvodný Longoliov text očistil od chýb a pridal preklad piatej knihy. Dovoz Arndtových spisov spôsoboval kvôli cenzúrnym útokom zo strany uhorských antipietistov Matejovi Belovi veľké problémy. Dňa 25. marca 1721 bol voz od Johanna Arndta so zásielkou kníh do Uhorska na hraniciach prepadnutý jezuitami a jeho knižný náklad bol roztrhaný a zničený.97 Beriška Wižďálková vo svojej publikácii Konkordace Koniášových klíčů, Indexu, Jungmanna a Knihopisu zaznamenala ešte dve cenzurované diela Mateja Bela Vyučování kresťanského človeka a Zákon nový. Obe knihy neboli povolené kvôli ich pietistickému koloritu.98 Zákon nový mal byť súčasťou opraveného, od kalvinizmov očisteného textu českej Biblie. Matej Bel poprosil Daniela Krmana, aby v Zákone novom zrevidoval a preložil z nemčiny do češtiny Lutherov predhovor. Daniel Krman neskôr obvinil Mateja Bela, že v diele Zákon Nový za predhovorom Martina Luthera neuviedol Lutherovo meno, ale pridal do Lutherovho textu svoje vlastné prvky. Matej Bel sa voči výhradám Daniela Krmana
92

Porov. BOHATCOVÁ, M.: Česká kniha v proměnách staletí, s. 275. Porov. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, M.: Koniášove klíče a Index jako pramen bibliografický, s. 73. 94 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 48. 95 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Vydavatelia v 18. storočí, s. 16. 96 Porov. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, M.: Cit. 93, s. 89. 97 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cit. 95, s. 16 – 18. 98 Porov. WIŽĎÁLKOVÁ, Bedriška: Konkordace Koniášových klíčů, Indexu, Jungmanna a Knihopisu. Praha : Státní knihovna ČSR, 1987, s. 6.
93

25

bránil a odmietol jeho obvinenie zo svojvoľnej úpravy českého prekladu. Spory Mateja Bela a Daniela Krmana ohľadom údajne pietistického charakteru textu Zákona Nového podporili odpor jezuitského hnutia, ktoré v roku 1728 skonfiškovalo a zničilo všetky jeho exempláre.99 Matej Bel bol dokonca jezuitami podozrievaný z heterodoxie,100 t. j. odchýlenia sa od pravej náboženskej viery.101 Vyčítali mu, že odporúča a distribuuje zakázané pietistické knihy, ktoré využíva i pri tvorbe svojich publikácií.102 Konfesionálne prenasledovaný spisovateľ Daniel Krman bol uvedený na Indexe zakázaných českých kníh za dielo Krátký vejkladové na epištoly.103 Tento teologický spis obsahoval výklad apoštolských listov a náboženské piesne výrazne poznačené duchom protireformácie, ktorá zasiahla do autorovho osudu.104 V čase vypätých okamihov spoločensko-politického diania bol Daniel Krman nútený kvôli svojmu protestantskému vierovyznaniu utekať, skrývať sa a napokon emigrovať. Ako kňaz Krman bojoval svojimi duchovnými piesňami najmä proti náboženskej neznášanlivosti medzi okolitým ľudom. Dosiahnuť rovnosť uhorských evanjelikov a katolíkov sa mu nepodarilo,105 pretože na základe svojich kritických reakcií namierených voči netolerancii súdobej cirkvi bol v Bratislave odsúdený na doživotné väzenie, v ktorom v 17. 09. 1740 zomrel.106 Daniel Krman bol vydavateľom zakázaného levočského vydania diela od Kašpara Neumanna Jadro modlitieb z roku 1703. Do edície sa preto dostala okrem Neumannovej vlastnej produkcie aj Krmanova zakázaná piesňová tvorba odsudzujúca prenasledovanie protestantov, čo sa nepáčilo uhorskej cenzúre.107 Okrem arcibiskupa Antona Petra Příchovského spis Jadro modlitieb v roku 1747 revidoval aj cenzor Ignatio Pallitsch, ktorý Kašparovi Neumannovi vyčítal, že píše proti svätej omši, celibátu, ušnej spovedi a svetskej moci biskupov.108 Index zakázaných českých kníh sa stal pamätníkom mnohých evanjelických spevníkov určených na likvidáciu. V 17. storočí vydával v Trenčíne protestantské
99

Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Vydavatelia v 18. storočí, s. 18. Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 26. 101 KRAUS, Jiří: Akademický slovník cizích slov. Praha : Akademia, 2005, s. 55. 102 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cit. 99, s. 17, 18. 103 Porov. WIŽĎÁLKOVÁ, B.: Konkordace Koniášových klíčů, Indexu, Jungmanna a Knihopisu, s. 38. 104 Porov. ĎUROVIČ, Ján: Prehľad dejín slovenských evanjelikov. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1948, s. 29. 105 Porov. KUBEALAKOVÁ, Martina: Podoby outsiderstva v slovenskej humanistickej a barokovej próze. In: KRNOVÁ, Kristína: Človek z okraja uprostred literatúry. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2007, s. 74. 106 Porov. MIŠIANIK, J.: Dejiny staršej slovenskej literatúry, s. 213. 107 Porov. KOLLÁROVÁ, Ivona: Levočskí kníhtlačiari a cenzúra. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 1997 – 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 126. 108 Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 300.
100

26

kancionále tlačiar Nikodem Čížek a jeho sestra Dorota Vokálová. Dorota Vokálová sa dostala na Index za tlač teologických spisov Modlitby na každý deň v týždni, Suma Biblie svaté a Vejtah Biblie vo verších. Zákaz diela Evanjelický kancionál od Nikodéma Čížeka Mária Michelcová-Cesnaková zaznamenala v súvislosti s aplikáciou jeho duchovných piesní v diele Juraja Tranovského Cithara Sanctorum (Citara svätých).109 Index zakázaných českých kníh uvádza zákaz edícií Tranovského diela Cithara Sanctorum z rokov 1642 a 1737. Uvedené vydania kancionálu Cithara sanctorum boli zničené kvôli tomu, že reflektovali reformačné idey Martina Luthera.110 Dielo Cithara sanctorum (Citara svätých) bol evanjelický kancionál, ktorý zaujímal pri rozvíjaní literárnej kultúry v Uhorsku popredné miesto, pretože pomáhal veriacim praktizovať domáce bohoslužby a viesť k ich osobnému vzťahu k Bohu.111 Piesňový repertoár kancionálu tvorili náboženské piesne prevzaté z českých kancionálov, preklady nemeckej a latinskej tvorby, vlastná Tranovského tvorba a niektoré piesne slovenských protestantských autorov napríklad od Eliáša Mlynárových, Jána Sinapia, Jeremiáša Lednického, Adama Plintovica a Jána Kromholca.112 Kniha Citara sanctorum bola kvôli zakázaným náboženským ideám o svetskej moci katolíckej cirkvi často konfiškovaná cenzúrou. Dňa 9. októbra 1768 ju zachytili na tridsiadkovej stanici ako majetok bratislavského knihára Geisslera a predložili na preskúmanie náboženskej komisii kráľovskej rady mesta Bratislava. Na základe posudku jezuitského cenzora J. B. Edera bola Geisslerova edícia Cithary sanctorum z roku 1768 zakázaná. Zákaz vydania diela Eder odôvodnil tým, že kancionál obsahoval piesne s husitským charakterom predpojaté voči katolíckemu pápežovi. Rokovanie o kancionáli Cithara Sanctorum bolo aj na programe zasadnutia náboženskej komisie z 30. decembra 1768. Komisia rozhodla, že vydanie Cithara Sanctorum z roku 1768 sa môže rozširovať až po vytrhnutí stránok číslo 481 až 540 z oddielu spisu pod titulom O prenasledovaní cirkvi, ktoré opisovali náboženské prenasledovanie evanjelikov. Knihár Geissler pre bratislavskú kráľovskú radu napísal obhajobu Pro memoria / Na pamiatku, v ktorej sa bránil, že nijaká pieseň z vydania Cithary sanctorum nehovorí konkrétne o prenasledovaní luteránskej cirkvi, ale vraj iba všeobecne o prenasledovaní kresťanskej cirkvi. Piesne zakázané na stránkach 481 až 540 vyšli s cenzorským povolením aj v
109

Porov. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, M.: Koniášove klíče a Index jako pramen bibliografický, s. 88. 110 Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Levočskí kníhtlačiari a cenzúra, s. 126. 111 Porov. VRÁBLOVÁ, Timotea: Prvé vydanie evanjelického kancionála Cithara sanctorum. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 1997 – 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 97. 112 Porov. ĎUROVIČ, J.: Prehľad dejín slovenských evanjelikov, s. 32.

27

Ručnom kancionáliku vydanom v Bratislave u Michala Landerera v roku 1765.113 Michal Landerer musel kvôli rozhodnutiu náboženskej komisie kráľovskej rady mesta Bratislava z budúcich Tranovského vydaní Ručného kancionálika vypustiť dve piesne, v ktorých sa krivdilo katolíckej cirkvi, vynechať 17 piesní na stranách 210 až 234 a zakázané boli aj náboženské piesne, ktoré prevzal z inkriminovaných strán 481 až 540 z kancionálu Cithara Sanctorum.114 Medzi autorov zakázaných duchovných piesní nachádzajúcich sa na Indexe českých kníh zakázaných a potřebných opravy môžeme zaradiť okrem Juraja Tranovského aj Jána Silvána, ktorý sa na Index dostal za dielo Písne na sedm žalmů kajících i jiné žalmy. Kniha Písne na sedm žalmů kajících i jiné žalmy obsahuje autorove parafrázy siedmich biblických Dávidových „kajúcich žalmov“, dvadsaťtri pôvodných autorových piesní a desať bratských piesní. Cenzurované parafrázy biblických žalmov sa vyznačovali odpútaním lyriky od prísneho náboženského chápania životnej reality a príklonom k silnému subjektivizmu a potláčanej mystickej erotike.115 Silván v intímnej lyrike nepovolených piesní poukazoval najmä na neutešený stav prenasledovanej evanjelickej cirkvi, kritizoval politiku Habsburgovcov a ostro útočil na svojich osobných nepriateľov zo strany katolíkov, ktorých považoval za „jedovatých hadov a najzúrivejších vrahov s ústami plnými zlosti.“116 Index českých kníh zakázaných uvádzal aj tituly ďalších slovenských kancionálov, ktoré boli arcibiskupom Antonom Příchovským zakázané. Ako príklad môžeme uviesť najmä diela Gašpara Motešického Písne duchovní, Jána Glosiusa Ethan hlasitě prospěvující a Křesťan vždycky se modlící a Eliáša Mlynárových Duchovní života studnice a Písečná knižečka.117 Gašpar Motešický uverejnil vo svojom spevníku Písne duchovní preklady nemeckých piesní od Jána Rista a Jána Hermanna, ale aj vlastné piesne, ktoré charakterizovali chiliastické spoločensko-kritické motívy o konci sveta. Piesne a modlitby Jána Glosiusa Ethan hlasitě prospěvující a Křesťan vždycky se modlící, vyjadrovali osobnú trpkosť a sklamanie z neradostnej spoločenskej situácie a bolestného osobného života autora.118 Cenzurované dielo kežmarského mešťana Eliáša
113 114

Porov. MIŠIANIK, Ján: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 306. Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 113, s. 306. 115 Porov. MINÁRIK, Jozef: Renesančná a humanistická literatúra. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984, s. 98. 116 Porov. MIŠIANIK, J.: Dejiny staršej slovenskej literatúry, s. 119. 117 Porov. VRÁBLOVÁ, Timotea: Prvé vydanie evanjelického kancionála Cithara sanctorum. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 1997 – 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 97. 118 Porov. MINÁRIK, Jozef: Baroková literatúra. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984, s. 75.

28

Mlynárových Duchovní života studnice z roku 1702 pozostávalo zo štyroch oddielov obsahujúcich kresťanské modlitby kritizujúce cirkevnú reformáciu. K spisu Duchovní života studnice bola pripájaná aj jeho príloha Píseční knižečka, ktorá obsahovala duchovné piesne preložené z nemeckej lyriky a Eliášove vlastné piesne o prenasledovaní evanjelickej cirkvi, ktoré neskôr prešli aj do zakázaných častí Cithary sanctorum.119 Z dobových vzdelancov polemizoval s vývojom reformácie vo svojom zakázanom diele Vyvolená boží vinice z roku 1682 aj ďalší slovenský spisovateľ, Tobiáš Masník. V prvej časti knihy Masník charakterizoval reformáciu, v druhej udával dôvody prenasledovania evanjelikov a v tretej časti uvažoval nad odstránením sektárstva a upevnením reformácie.120 Teologický spis Vyvolená boží vinice sa zaoberal aj kritikou zanedbávania slovenského jazyka. Tobiáš Masník vyčítal tlačiarom nedostatok slovenských kníh a vyzýval obyvateľov na území Slovenska k pestovaniu materinského jazyka.121 Slovakizačnými tendenciami sa vyznačoval aj spis Perlička dítek božích od ďalšieho spisovateľa uvedeného na Indexe zakázaných českých kníh, Daniela Sinapia Horčičku. Kniha Perlička dítek božích obsahovala preklad a úpravu diela českého autora Sixta Palma Močidlanského. Bola venovaná slovenským cirkvám a pozostávala z katechizmu a protestantských modlitieb. Dielo nebolo cenzúrou povoľované kvôli tomu, že vyjadrovalo nesúhlas s náboženským prenasledovaním evanjelikov.122 Za tlač Močidlanského spisu 12 perličiek – 12 článků z roku 1667 sa dostal na Index zakázaných českých kníh aj žilinský tlačiar Ján Dadán. Na Indexe bol uvedený spolu so svojou manželkou Alžbetou aj za tlač chiliastického diela Vínek panenský z roku 1679.123 Na druhý príchod Ježiša Krista a boží súd okrem Jána Dadána upozorňovali aj ďalší slovenskí autori uvedení na Indexe českých zakázaných kníh. Mystické proroctvá a vízie o konci sveta vysvetľovala napríklad kniha od ružomberského farára Joachima Kalinku, Vysvětlené proroctví váneční svätého proroka Izaiáše. Kvôli chiliastickým predpovediam sa na Indexe českých zakázaných kníh ocitlo aj cenzurované dielo českého exulanta Jiříka Johanidesa pôsobiaceho na Slovensku, Clangor tubae divinae /
119

Porov. ĎUROVIČ, Ján: Prehľad literárnych dejín slovenských evanjelikov. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1948, s. 51. 120 Porov. MIŠIANIK, J.: Dejiny staršej slovenskej literatúry, s. 204. 121 Porov. TIBENSKÝ, J.: Obrany a chvály slovenského národa. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965, s. 55. 122 Porov. KUZMÍK, J.: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii, s. 137. 123 Porov. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, M.: Koniášovy klíče a index jako pramen bibliografický, s. 89.

29

Zvuk trouby boží zvučící.124 Johanides opisoval šokujúce hrôzy posledného súdneho dňa v živých naturalistických farbách a obrazoch. Veštby o konci sveta sa dostali aj do náboženského spisu Mikuláša Drabíka Nahlédnutí do hrozné propasti soudů božích. Spolužiak Mikuláša Drabíka Ján Amos Komenský bol na Indexe zakázaných českých kníh uvedený skoro za všetky svoje diela. Nechýbali v nich chiliastické periodiká, napríklad: Videní a zjavení Krištofa Kottera, Kázání dvoje o poslání k nám anjelův, Proti Antikristu a o příčinách, Zpevové poct a chval božských, Retuňk duchovní proti Antikristu a svodům jeho. Celú Komenského knižnicu spolu so všetkými rukopismi jezuitskí cenzori spálili.125 Periodiká Jána Dadána, Joachima Kalinku, Jiříka Johanidesa, Mikuláša Drabíka a Jána Amosa Komenského boli cenzúrou zlikvidované kvôli tomu, že naliehavo popisovali riziko neexistujúceho nebezpečenstva zániku sveta a obťažovali nepravdivými výrokmi o biblickej apokalypse dôverčivého percipienta. Prosili ho o okamžité rozšírenie falošných poplašných správ ďalším čitateľom, a tým zámerne spôsobovali vzrastajúce spoločenské znepokojenie a paniku.126 Na Indexe českých zakázaných kníh okrem vizionárskych periodík figurovali aj pohrebné kázne a reči od Jána Hodíka a Theodora Sopotia. Zákaz ich sprevádzal najmä kvôli tomu, že nabádali čitateľa ku spáchaniu samovraždy a prízvukovali, že v ťažkých časoch je smrť jeho jediným vykúpením. Osvetľovali príčiny, prečo jednotlivec túži zomrieť a aký životný pocit túto túžbu determinuje.127 Koncentrovali sa hlavne na pertraktovanie ideí o posmrtnom živote.128 Ján Hodík sa dostal na Index českých zakázaných kníh za spis Kázaní pohřební. Theodor Sopotius, evanjelický kňaz v Trenčíne napísal v roku 1637 zakázanú knihu Pohřební kázání ku potěšení rodičův Andreáše Siwého.129 Za dvadsaťosem spisov, medzi ktorými nechýbali náboženské traktáty a pohrebné kázne sa na Index českých zakázaných kníh dostal Juraj Tesák Mošovský. Medzi jeho najznámejšie zakázané diela patril napríklad mravoučný a filozofický traktát Christi sacrum (Kristova obeť) a dráma Komedie z knihy Zákona božího, jenž slove Ruth, sebraná. Mošovský využíval biblickú látku, aby upozornil na sociálne rozpory medzi ľuďmi. Do jazyka divadelnej hry vložil obscénne slovesné prvky, ktorými sa snažil
124 125

Porov. ĎUROVIČ, J.: Prehľad literárnych dejín slovenských evanjelikov, s. 34. Porov. WIŽĎÁLKOVÁ, B.: Konkordace Koniášových klíčů, Indexu, Jungmanna a Knihopisu, s. 43. 126 Porov. KREJČÍ, Karel: Sociologie literatury. Praha : Grada publishing, 2008, s. 101. 127 Porov. KUBEALAKOVÁ, M.: Podoby outsiderstva v slovenskej humanistickej a barokovej próze, s. 69. 128 Porov. MINÁRIK, J.: Baroková literatúra, s. 101. 129 Porov. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, M.: Koniášovy klíče a index jako pramen bibliografický, s. 89.

30

poukázať na ľudskú zaostalosť.130 Rodák z Banskej Štiavnice Pavel Kyrmezer, ktorý bol tiež spisovateľom divadelných hier s náboženskou tematikou, sa ocitol na Indexe českých kníh zakázaných za Malú Bibliu a Katechizmus pro mládež. Kyrmezerove diela boli cenzurované kvôli tomu, že prezentovali zakázané kalvínske myšlienky spájané s eschatologickým očakávaním blízkeho príchodu tisícročného Kristovho kráľovstva. Na Indexe sa zachytáva aj dielo Michala Lániho, slovenského exulanta a kňaza v Gebhardsdofe.131 Láni preložil a vydal v roku 1583 spis Jána Eichhorna Duchovní zbraně i pokladů věčných pokojík. Do Lániho knihy boli vsunuté zakázané modlitby Premyšlovania o mukách pekelných, ktoré vzbudzovali v percipientovi strach z večného zatratenia jeho duše.132 So Slovenskom bol spojený aj český spisovateľ Kristián Pešek. Na Index českých zakázaných kníh sa dostal jeho preklad Ruční a domovní postila Kristiána Langhansa a vydanie Nového zákona. Významný praktik slovenskej vzájomnosti Jur Petrmann, ktorý pôsobil v Česku vydal spevník Hospodina srdcem i rty chválení, zapísaný Příchovským v Indexe. Kňaz Adam Simonides sa dostal na Index zakázaných českých kníh za dielo Kázaní přistupující a preklad První litery křesťanského učení Martina Grünewalda a Ján Simonides za Vysvětlení křesťanského učení.133 Diela Kristiána Pešeka, Jura Petrmanna, Adama Simonidesa a Jána Simonidesa boli zlikvidované kvôli reflektovaniu ideí Martina Luthera, ktoré sa stavali proti svetskej moci katolíckej cirkvi.134 Index zakázaných českých kníh ukrýva názvy mnohých slovenských periodík, ktoré sa nezachovali. Údaje, ktoré uvádzame v diplomovej práci, nie sú ucelené a zahŕňajú len opis najvýznamnejších cenzurovaných diel slovenských spisovateľov, ktorý sme sa usilovali obohatiť o poznatky z odbornej literatúry. Pokúsili sme sa stanoviť tri najdôležitejšie príčiny, kvôli ktorým boli slovenské knihy na indexe zaevidované: 1. V myšlienkovej a tendenčnej zložke periodiká vyslovovali nesúhlas s dobovou ideológiou (prenasledovanie evanjelickej cirkvi, politika Habsburgovcov). 2. Idey neprípustných diel narúšali spoločenské konvencie a estetické normy (pochybnosť vo vieroučných otázkach, obscénnosť).

130 131

Porov. MIŠIANIK, J.: Dejiny staršej slovenskej literatúry, s. 130. Porov. ŽIBIRTOVÁ, G.: Vzťah češtiny a slovenčiny v dejinách knižnej kultúry na Slovensku, s. 30. 132 Porov. ĎUROVIČ, J.: Prehľad literárnych dejín slovenských evanjelikov, s. 29. 133 Porov. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, M.: Koniášove klíče a Index jako pramen bibliografický, s. 88, 89, 91. 134 Porov. ĎUROVIČ, J. : Cit. 132, s. 29.

31

3. Prostredníctvom chiliastickej slovesnej tvorby sa rozširovali falošné poplašné správy o konci sveta, ktoré vyvolávali bezprostrednú spoločenskú paniku a nabádali dôverčivého percipienta ku spáchaniu neuváženého činu (zánik sveta, smrť ako jediné východisko z bolestnej situácie).

3. 3 CHILIASTICKÁ KNIŽNÁ PRODUKCIA NEZAZNAMENANÁ NA ČESKÝCH INDEXOCH ZAKÁZANÝCH KNÍH Nepriateľským stanoviskom a protestom ľudových más proti rastúcemu vykorisťovaniu šľachty, cirkevných a svetských feudálov bolo v období baroka šírenie náboženských siekt, ktoré nachádzali živnú pôdu aj na území Slovenska. Názory ľudového sektárstva, ktorého prenasledovanými predstaviteľmi sa stala najchudobnejšia vrstva klerikov, vyústili do svetonázorového radikalizmu a eschatologickej predstavy o novom príchode Ježiša Krista a o založení jeho tisícročnej ríše. Chiliastické myšlienky sa reflektovali prostredníctvom konfesionálnych periodík, ktoré vysvetľovali 32

ťažké spoločenské pomery slovenského poddaného ľudu a slovenského národa, počas sedemnásteho storočia zasiahnutého zdĺhavými tureckými vojnami, proticisárskym odbojom uhorskej šľachty a protireformačným náboženským útlakom. Apokalyptické nálady v literárnych dielach boli často postavené do služieb konkrétnych politických cieľov, smerujúcich k revolučnej premene nepriaznivých spoločenských pomerov, preto sa často stávali ohniskami knižnej cenzúry.135 S chiliastickými predpoveďami a literárnou cenzúrou sa spájajú mená a knižná tvorba dvoch popredných českých kňazov pôsobiacich na Slovensku, vizionára Mikuláša Drabíka a vydavateľa Drabíkových proroctiev, vedca a učiteľa národov Jána Amosa Komenského. Biografie Mikuláša Drabíka a Jána Amosa Komenského sú navzájom úzko prepojené. Mikuláš Drabík sa s Jánom Amosom Komenským stretol v Strážnickej škole. Vojská Štefana Bočkaja mesto Strážnice vypálili a cesty spolužiakov Jána Amosa Komenského a Mikuláša Drabíka sa načas rozišli. Neskôr sa znovu stretli v roku 1616 na synode v Žeraviciach pri Kyjove na spoločnej vysviacke za kňazov. Keď kráľ Ferdinand v roku 1628 vydal náboženský mandát, v ktorom nariadil moravským nekatolíkom buď prestúpiť na katolícku vieru alebo opustiť Moravu, Mikuláš Drabík sa niekoľko mesiacov ukrýval u Jána Amosa Komenského vo Fulneku.136 V tomto období sa Drabík stretol s chiliastickým učením, ktoré očakávalo druhý príchod Ježiša Krista a jeho tisícročné kráľovstvo na Zemi. Hlboko ho ovplyvnili aj návštevy poľskej vizionárky Kristíny Poniatowskej z Lešna, ktorú Ján Amos Komenský neskôr uznal za svoju dcéru a sliezskym kožiarom Krištofom Kotterom zo Šprotavy. Z Fulneku Mikuláš Drabík zamieril spolu s dvadsiatimi piatimi kňazmi na Slovensko do Púchova. V roku 1630 sa uchýlil na rákociovskom majetku v Lednici pri Púchove, kde sa najskôr živil súkenníctvom, neskôr sa stal kazateľom.137 Od roku 1638 začal mať Mikuláš Drabík v snoch vízie politického kontextu, v ktorých predvídal budúcnosť. Vo svojich videniach motivovaných biblickými proroctvami predpovedal stratu zemí a cisárskej koruny dynastie Habsburgovcov, potrestanie Ríma, zánik pápežstva, reštauráciu česko-bratských pomerov a návrat Jednoty bratskej do vlasti. Svoje proroctvá Drabík posielal Jurajovi Rákocimu I. a Jánovi Amosovi Komenskému.138 Ján Amos Komenský predpovediam Mikuláša
135 136

Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 185. Porov. MOLNÁR, Amadeo: Jan Amos Komenský o sobě. Praha : Rudé právo, 1989, s. 350. 137 Porov. MOLNÁR, A.: Jan Amos Komenský o sobě, s. 350. 138 Porov. BERNÁT, Libor: Čudné priateľstvo : Ján Amos Komenský a Mikuláš Drabík. In: Historická revue, roč. 11, 2000, č. 5, s. 8.

33

Drabíka najskôr nedôveroval, až kým mu Drabík nepredvídal vypálenie exulantského strediska v poľskom meste Lešno.139 Keďže sídlo exulantov bolo neskôr naozaj zničené, Ján Amos Komenský pociťoval výčitky svedomia za to, že neuverejňuje Drabíkove proroctvá.140 Napokon preložil Drabíkove predpovede z češtiny do latinčiny a vydal ich za podpory Vavrinca de Geer spolu s veštbami svojej adoptívnej dcéry Kristíny Poniatowskej a Krištofa Kottera v dvoch knihách Lux e tenebris (Svetlo z temnôt, 1657) a Lux in tenebris (Svetlo v temnotách, 1665).141 Mikuláš Drabík spis Lux in tenebris poslal popredným politickým dejateľom napríklad uhorskému cisárovi, rímskemu pápežovi, Fridrichovi Falckému 1. a francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV.. Dielo sa dostalo vo viacerých exemplároch aj na územie Slovenska. Zahŕňalo vyše 400 predpovedí a pozostávalo zo 7 častí: Predhovory a venovanie, 2. Ospravedlnenie vydania knihy, 3. Relevácie Krištofa Koterra z roku 1664, 4. Relevácie Kristíny Poniatowskej z roku 1664 a spis De veris et falsis prophetis (O falošných a pravých prorokoch) od Jána Amosa Komenského z roku 1629, 5. Relevácie Mikuláša Drabíka z roku 1664, 6. Pokračovanie Drabíkových relevácií do roku 1666, 7. Zoznam.142 Kniha Lux in tenebris obsahovala dedikácie Ježišovi Kristovi, Božiemu synovi, kráľom a kráľovským veľmožom, anjelom, cirkvi, biskupom, pastorom, učiteľom bohoslovia a čitateľom, ktorí mali posúdiť, či sú proroctvá v knihe pravdivé. Potom nasledovalo poučenie o tom, ako treba porozumieť víziám podľa želania vydavateľa a aktivizovať protihabsburské sily do boja za slobodu českého národa a protestantských cirkví. Keďže kniha Lux in tenebris obsahovala politické vyhlásenia, Ján Amos Komenský sa hneď v jej úvode ospravedlnil, že edíciou nechcel byť podnecovateľom hnevu, vojen a násilia. Vo vydaní spisu Lux in tenebris sa nachádzalo sedemdesiat predpovedí Mikuláša Drabíka. Proroctvá Krištofa Kottera Ján Amos Komenský vydal spolu s kritikou Jána Felina, Drabíkovho odporcu. Publikácia sa obracala so svojím svedectvom ku nemeckému cisárovi, rímskemu pápežovi, francúzskemu cisárovi a kládla dátum konca sveta na máj roku 1667.143 Dielo kvôli predpovedi o blížiacej sa biblickej apokalypse vzbudilo veľký ohlas a proti chiliastickým víziám Mikuláša Drabíka vystúpili kňazi Jednoty bratskej Pavel
139 140

Porov. LUKAČKA, Ján: Chronológia starších slovenských dejín. Bratislava: Prodroma, 2009, s. 176 Porov. BERNÁT, Libor: Proces s Mikulášom Drabíkom alebo za všetko môže kniha. In: História, roč. 2 , 2002, č. 6, s. 40 – 42. 141 Porov. BERNÁT, Libor: Čudné priateľstvo : Ján Amos Komenský a Mikuláš Drabík, s. 8. 142 Porov. MOLNÁR, A.: Cit. 137, s. 358. 143 Porov. KRATOCHVÍL, Miloš: Život Jána Amose. Praha : Československý spisovatel, 1979, s. 68.

34

Vetterín, Ján Effron a Ján Felinus. Mikuláš Drabík sa neštítil fyzického násilia a jeho rozpory s náboženskou obcou vyvrcholili v roku 1663. Vtedy do sporu s kňazmi zasiahol Ján Amos Komenský tým, že poslal do cirkevného zboru svojho dôverníka Samuela Junia, ktorého si Mikuláš Drabík vďaka výrečnosti a čaru osobnosti získal na svoju stranu.144 Po odhalení Wesselényiho sprisahania Mikuláša Drabíka kvôli knihe Lux in tenebris zatkli 22. 04. 1671 na Lednickom hrade a obvinili z vlastizrady. Z lednického väzenia ho sprievod odviedol do Lednických Rovní, odtiaľ do Trenčína a na plti do Leopoldova. Do Bratislavy ho odviedli na hnojnom voze a uväznili ho na Zámočníckej ulici. Postavili ho pred bratislavský mimoriadny súd Judicium delegatum, ktorý zriadil gubernátor Uhorska Ján Gašpar Ampringen. Komisia sa snažila nájsť prepojenie medzi Wesselényiho povstaním a Mikulášom Drabíkom. Vypočúvaniu sa nevyhla ani Drabíkova manželka Zuzana a jeho synovia Daniel a Andrej. K vyšetrovaniu bol prizvaný aj Joachim Kalinka, ilavský superintendent. V súdnych aktoch sa nachádzal doslovný opis titulnej strany diela Lux in tenebris v latinčine.145 Mikuláš Drabík odmietal odvolať svoje proroctvá, správal sa drzo a spupne, uvedomujúc si svoje postavenie vizionára. V zápisniciach pred súdom bol označovaný za bezbožného heretika, fanatika, pikarta a lžiproroka. Keďže neovládal latinský jazyk, do slovakizovanej češtiny mu priebeh súdneho procesu tlmočil Juraj Szelepchényi. Osemdesiattriročný Drabík nemal právo na protest ani nárok na obhajcu a súdny tribunál voči nemu vyvíjal tvrdý psychologický nátlak. Mimoriadny súd vyniesol rozsudok až 14. 07. 1671. Drabík bol odsúdený na trest smrti a konfiškáciu hnuteľného majetku.146 Dňa 16. 07. 1671 o deviatej hodine nastala poprava Mikuláša Drabíka. Najskôr mu bola odseknutá pravá ruka, ktorou napísal knihu Lux in tenebris, nasledovalo odťatie hlavy a vytrhnutie jazyka kliešťami. Drabíkov jazyk bol pribitý na popravisko a jeho telo zavesené na šibenicu. Nakoniec bolo jeho telo upálené spolu s knihami a jeho popol bol rozsypaný do Dunaja, čo bol trest, ktorý podľa náboženskej tradície zamedzoval zmŕtvychvstaniu a spaseniu. Mikuláš Drabík v snahe zachrániť si život odvolal svoje proroctvá, uviedol, že ho na ne nahovoril už vtedy mŕtvy Ján Amos Komenský a prestúpil na rímskokatolícku vieru. Veľmi prísny Drabíkov trest pobúril protestantských pastorov, ktorých sudcovia poslali buď na galeje alebo ich prinútili podpísať reverz
144 145

Porov. BERNÁT, L.: Proces s Mikulášom Drabíkom alebo za všetko môže kniha, s. 40 – 42. Porov. BERNÁT, L.: Cit. 144, s. 40. 146 Porov. WINKLER, Tomáš: Cesty na popravisko. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1988, s. 94.

35

o opustení monarchie. Medzi pastormi sa nachádzal aj Joachim Kalinka, ktorý bol kvôli tomu, že propagoval Drabíkove myšlienky a rozširoval jeho knihu uväznený v Bratislave. Keďže nechcel konvertovať na katolícku vieru, musel odísť do vyhnanstva do Žitavy v Hornej Lužici, kde zomrel. Spor s Mikulášom Drabíkom a svoje zážitky z bratislavského väzenia opísal v cestopisnom denníku Diarium. V denníku Kalinka vykreslil najmä metódy jezuitov pri jeho vypočúvaní.147 Prvky chiliazmu obsahovala aj kniha Ondreja Lucae Zrcadlo spravedlnosti, ktorú Joachim Kalinka odsúdil na spálenie, pretože vraj bola v rozpore s náboženskou vierou a hlásala cestu k svetskej bezstarostnosti. Publikácia Zrcadlo spravedlnosti prepadla cirkevnej cenzúre a bola zničená, pretože obsahovala utkvelé myšlienky o poslednom súde, ktorými vyzývala ľudí na pohotovosť pred blížiacim sa nebezpečím.148 Ondrej Lucae šíril o cirkevnej vrchnosti útočné pamflety, ktoré vyústili do jeho pokutovania a uväznenia. Po uväznení napísal aj ďalšie cenzurované dielo Arma piorum / Zbroje pobožných, v ktorom sa vyhlásil za nástroj nadprirodzeného videnia a riadenia. Takúto tendenciu mali aj dnes nezvestné spisy Postila a Kniha o poslednom súde, ktorú vraj hodil do ohňa a kajúcne sľuboval, že už bude písať len homiletické práce podľa vzoru spišskosobotského kňaza Krištofa Klescha. Napriek autocenzúre svojich myšlienok ho utkvelé blúznenie o konci sveta, ktorý mal nastať v roku 1670, neprestalo prenasledovať. Svoje tvrdenia o poslednom súde sa pokúsil dokázať dňa 2. decembra 1669 v osobitnom okružnom liste, ktorý rozposlal okolitým evanjelickým kňazom. Kvôli šíreniu poplašnej správy bol na rozkaz grófa Štefana Thökölyho ako fanatik zbavený kňazského úradu. Ján Mišianik sa zmieňuje o tom, že Ondrej Lucae musel pravdepodobne počas náboženského prenasledovania odísť do exilu.149 Spoločenské podmienky, v ktorých sa vyvíjala baroková literatúra, vyvolávali v ľuďoch stiesnenosť, ktorú sa snažili prekonať svojou túžbou po obrode človeka. Mikuláš Drabík a Ondrej Lucae prostredníctvom chiliastických ideí odsudzovali ľudskú nerovnosť a vojny. Zároveň ponúkali čitateľovi naliehavé upozornenie na prichádzajúce nebezpečenstvo zániku sveta, čím sa stávali nebezpečnými pre dôverčivého recipienta.

147 148

Porov. WINKLER, T.: Cesty na popravisko, s. 94. Porov. MIŠIANIK, J.: Dejiny staršej slovenskej literatúry, s. 172, 176. 149 Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 188 – 191.

36

4 CENZÚRA DIELA O PÔVODE A NEPRETRŽITOM POUŽÍVANÍ ZÁKONODARNEJ MOCI Biografické údaje významného slovenského polyhistora Adama Františka Kollára boli už v roku 1764 kvôli politickej kritike cirkevnej šľachty vyradené z literárnej vedy a vypadli z kníh najvýznamnejších bibliografov napríklad Bohuslava Tablica, Jozefa Miloslava Hurbana, Jaroslava Vlčeka, Štefana Krčméryho, či Ľudovíta Riznera.150 Do dejín staršej slovenskej literatúry sa tento opomenutý slovenský spisovateľ dostal až v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia151 a to v súvislosti s jeho cenzurovaným politickým spisom De originibus et usu perpetuo potesasis legislatoriae circa sacra
150

TABLIC, Bohuslav: Pamäti česko-slovenských básnikov alebo veršovcov. Bratislava : Tatran, 1974. 296 s. HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. Bratislava : Tatran, 1972. 242 s. VLČEK, Jaroslav: Dejiny literatúry slovenskej. Bratislava : Tatran, 1953. 345 s. KRČMÉRY, Štefan: Dejiny slovenskej literatúry I.. Bratislava : Tatran, 1976. 329 s. RIZNER, Ľudovít: Bibliografia písomníctva slovenského od najstarších čias do konca roku 1900. Martin : Matica slovenská, 1934. 544 s. 151 Porov. TIBENSKÝ, Ján : Slovenský Sokrates. Martin : Tatran, 1983, s. 28.

37

aposticolurum regum Ungariae libellus singularis (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach152 / Jedna knižka o počiatkoch a večnom používaní zákonodarnej moci vzhľadom na posvätnosť apoštolských kráľov Uhorska), ktorý vydal vo februári roku 1764.153 Dielo kvôli svojim myšlienkam o zdanení cirkevnej a svetskej šľachty vyvolalo v Uhorsku taký rozruch, že o ňom vládnuca trieda rokovala na Uhorskom sneme a nakoniec ho dala zničiť.154 Politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bol koncipovaný na podnet kráľovnej Márie Terézie už v novembri roku 1762 a mal slúžiť ako ideologická príprava na obmäkčenie uhorskej šľachty v otázke daňovej povinnosti pred nastávajúcim zasadnutím Uhorského krajinského snemu v Bratislave. Kráľovná Mária Terézia predvídala odpor cirkevnej šľachty a považovala za potrebné, aby bola napísaná štúdia uplatňujúca právne dôvody úpravy daní a potvrdzujúca stanovisko cisárskeho dvora, ktorú vykonal Adam František Kollár. Účelom práce O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bolo dokázať, že podľa princípov osvietenského absolutizmu uhorskí králi vrátane kráľovnej Márie Terézie majú také rozsiahle rozhodovacie právo v cirkevných záležitostiach, že v rámci tohto práva môžu menovať biskupov, premiestňovať ich z jednej diecézy do druhej a zdaňovať ich cirkevné majetky, a tým umožniť uhorskej kráľovnej Márii Terézii využívať svoj titul apoštolskej kráľovnej Uhorska a vymaniť sa riadením administratívneho aparátu uhorskej cirkvi spod vplyvu Rímskej kúrie.155 Zákonodarná právomoc a suverenita kráľovnej Márie Terézie v cirkevných záležitostiach sa podľa zásad náuky o osvietenskom absolutizme mala stať absolútnou a neobmedzenou. V diele O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Adam František Kollár kritizoval nezdaniteľnosť uhorskej cirkevnej šľachty, jej malý úžitok pre štát a najmä ťažké postavenie poddaného uhorského ľudu.156 Mária Terézia bola oficiálne pozvaná na snem 3. júla 1764. Už na piatom zasadnutí dolnej tabule Uhorského snemu 9. júla 1764 sa začalo rokovať o Kollárovej knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci. Uhorská šľachta bola politickým spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci mimoriadne pobúrená, pretože sa dotýkal citlivej otázky zdanenia jej cirkevných majetkov a benefícií kvôli
152 153

Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 284. Porov. ELIÁŠ, Michal : Adam František Kollár. Martin : Matica slovenská, 1968, s. 12. 154 Porov. MIŠIANIK, J.: Cit. 152, s. 284. 155 Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 226. 156 Porov. TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár ako osvietenský historik. In: AMENA, Pavol – HOLOTÍK, Ľudovít – KOPČAN, Vojtech: Studia historica slovaca 13. Bratislava : Veda, 1984, s. 376.

38

získaniu finančných prostriedkov na udržiavanie stáleho vojska. V zápisnici stavov z Uhorského snemu sa písalo: „Tento Kollár podlým výkladom, porušujúc kánony a privilégiá krajiny, urážaním uhorskej vlády a roznecovaním nenávisti medzi národom a kráľom opovažuje sa ignorantsky prekrúcať zákony krajiny.“157 Kniha O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci podľa šľachticov utvárala Uhorsku nepriaznivé renomé na domácej aj zahraničnej pôde a žiadali preto, aby zástupca dolnej tabule snemu František Xaver Koller vo svojej pôsobnosti prispel k odvráteniu veľkej ujmy a potupy, ktorá mala hroziť kvôli jej publikácii uhorskému národu. Prednesené boli návrhy na spálenie knihy, proskribovanie autora a jeho vyobcovanie z verejného spoločenstva do vyhnanstva.158 František Xaver Koller sa knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zastal a snažil sa odhovoriť aristokraciu od toho, aby sa knihou Adama Františka Kollára zaoberala. Šľachtické stavy začali preto Františka Kollera aj Františka Kollára častovať potupnými paškvilmi. Veršíkmi šľachtici poukazovali na chudobný pôvod oboch menovcov: „Kollár s Kollerom sú ziskuchtivci jeden i druhý. Toto ovocie pochádza z toho, keď sa niečím stane chudák z hnoja.“159„Bezbožný Kollár sa proskribuje vo vlasti a aby z Kollera (janek...) nebol Kollár, robí to iba písmenko.“160„Proskribuje sa voči vlasti zločinný Kollár; aby sa nestal Kollár Kollerom, spôsobuje to jediné písmeno.“161„Bezbožný Kollár je dávaný do kliatby vo vlasti a aby z Kollára nebol Koller, iba na jednej literke záleží. Obaja sú vyhlásení za ziskuchtivcov a karieristov, obaja za prekrúcačov uhorských zákonov.“162 V latinskom origináli Jozef Vševlad Gajdoš strojopisne zachoval verš, ktorý potvrdzuje verziu prekladu Michala Eliáša: „Impius in Patriam Kollár proscribitur, ut ne sit Kollár Koller, Littera sola facit.“/ „Proskribuje sa voči vlasti zločinný Kollár; aby sa nestal Kollár Kollerom, spôsobuje to jediné písmeno.“163 V ďalších paškviloch, ktoré písala aristokracia sa Adam František Kollár prirovnával svojou slávou k antickému Hérostratovi z Efezu, ktorý nevediac ako sa presláviť, zapálil vo svojom rodisku nádherný Artemidin chrám, jeden zo siedmich
157 158

CZIZMADIA, Á.: Cit. 155, s. 226. Porov. TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 221. Porov. CZIZMADIA, Á.: Cit. 155, s. 226. 159 ELIÁŠ, Michal: K básnickej tvorbe Adama Františka Kollára. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 19. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 186. 160 MÁTEJ, Jozef: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN, 1976, s. 161. 161 ELIÁŠ, M.: K básnickej tvorbe Adama Františka Kollára, s. 187. 162 TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 45. 163 ELIÁŠ, M.: Cit. 159, s. 187.

39

divov sveta. Adama Františka Kollára šľachtici vo svojich pamfletoch zaraďovali aj medzi odchovancov učenia florentského sektára Nicola Machiavelliho.164 Kvôli kritike cirkevnej politiky ho prezývali aj zástupcom spiknutia proti Juliusovi Ceasarovi Marcom Juniom Brutom, či nemanželským synom pápeža Alexandra VI. Cesarem Borgiom.165 V dobovom pamflete Vexatio dat intellectum / (Trápenie privádza k rozumu) od Juraja Richvaldského bola nad Kollárom vyslovená hrozba, že jeho osoba zostane v nenávisti dovtedy, pokiaľ bude žiť jediný uhorský šľachtic. Ani oslovenie „Slovenský Sokrates“ pre Adama Františka Kollára nevyznievalo príliš priaznivo, pretože narušovalo morálny profil autora. Protivníci spisovateľa zo strany šľachty spájali prívlastok „Slovenský Sokrates“ spolu so zlomyseľným výrokom „kvôli mastnému hrncu ho nebolo možné pre dobrú vec získať natrvalo.“166 Adam František Kollár šľachticom na ich urážky odpovedal: „Ani kráľ neproskriboval, ani zákon neproskribuje Kollára, ani Kollerom sa nestane, ty črieda bez rozumu. Pýtaš sa, prečo nie je možné, aby ten vládol, kto nevládne? Že stádo nevládne, to spôsobuje iba jediné písmeno. Zločinná črieda zasluhujúca trestu odplaty, čo vzťahuješ svätokrádežné ruky na posvätné práva kráľa?“167/„Non Rex proscripsit, neque lex proscribere Kollár Nec Koller poterit, Grex rationis inops. Cur nequeat, quaeris, qui non regit ipse regendus quod Grex non regnet, Littera sola facit. Impie Grex poeua Falionis digue quid infers Regis sacrilegas, in Jura sacra manus?“ 168 Tento paškvil v latinskom origináli ponúka jazykovú hračku založenú na výmene označenia slova REX (kráľ) za slovo GREX (stádo), ktorým Kollár označoval šľachtu.169 Ďalší paškvil, ktorý napísal Adam František Kollár s názvom Kollár svojim závistníkom sa končil veršom: „Pravdu písať je nebezpečné, faloš previnenie.“170 Na stupňované urgencie aristokratov musel stoličný hodnostár František Xaver Koller súhlasiť s tým, že ich pripomienky a sťažnosti o Adamovi Františkovi Kollárovi predloží hornej tabuli snemu, snemovni magnátov. Šľachtici oboch tabúľ odsudzovali knihu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci aj kvôli tomu, že vzbudzovala dojem, že kráľovná Mária Terézia schvaľuje Kollárove „buričské“ názory
164

Porov. VYVÍJALOVÁ, Mária: Osvietenský program Adama Františka Kollára. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 16. Martin : Matica slovenská, 1982, s. 57. 165 Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 284. 166 Porov. VYVÍJALOVÁ, M.: Osvietenský program Adama Františka Kollára, s. 57. 167 ELIÁŠ, M.: K básnickej tvorbe Adama Františka Kollára, s. 187. 168 GAJDOŠ, Vševlad Jozef: Veršíky o Adamovi Františkovi Kollárovi. In: Historický zborník, roč. 5, 1947, č. 3 – 4, s. 477. Preklad citátu je uvedený v predchádzajúcej poznámke. 169 Porov. ELIÁŠ, M.: Cit. 167, s. 187. 170 TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 45.

40

o uvalení daňového bremena na cirkevnú a svetskú šľachtu. František Koller svojou nešľachetnou opovážlivosťou dokazoval, že pre dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci má Adam František Kollár dokonca kráľovský súhlas, čím vlastne podľa šľachticov obaja menovci urážali majestát kráľovnej.171 Ostrihomský arcibiskup František Barkóczy obvinil Adama Františka Kollára z toho, že sa pokúša spochybniť privilégiá a práva uhorského národa a dosiahol na Uhorskom sneme potlesk takmer všetkých prítomných. Po Barkóczyho prejave sa Františkovi Xaverovi Kollerovi aj napriek úsiliu nepodarilo zamedziť sérii šťavnatých nadávok na Kollárovu adresu.172 Adama Františka Kollára o priebehu rokovania na Uhorskom sneme informoval radca Štátnej rady Breitenfeld. Radca Breitenfeld mal na sneme tajného pozorovateľa, istého človeka so pseudonymom Schwab, ktorý mu posielal o diskusii anonymné hlásenia. V Kollárovej pozostalosti sa zachovali tri listy od Schwaba z desiateho, dvadsiateho tretieho a tridsiateho júla 1784. Z prvého listu, ktorý bol adresovaný osobne Adamovi Františkovi Kollárovi, Ján Tibenský usúdil, že adresáti Kollár a Schwab sa medzi sebou veľmi dobre a dôverne poznali.173 Historik Deszó Dümmerich v poznámke o rokovaní na Uhorskom sneme nazval Adama Františka Kollára morálnou mŕtvolou a neslobodným človekom v tajných službách cisárskeho dvora, ktorému Kollár údajne zapredal svoje mimoriadne nadanie a historické vedomosti.174 Po utíšení zhromaždenia sa 10. júla 1784 šľachtické stavy zhodli, že požiadajú kráľovnú Máriu Teréziu, aby dala dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zničiť a Adama Františka Kollára poslať do vyhnanstva. Obe tabule snemu sa dohodli na zostavení spoločnej komisie, ktorá mala v elaboráte referovať sťažnosti panovníčke Márie Terézie o Kollárovej práci. Aristokrati na čele s nitrianskym biskupom Jánom Gustinim Zubrohlavským vypísali z diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci protizákonné a urážlivé citáty Adama Františka Kollára, ku ktorým pridali svoj vlastný postoj. Námietky proti Kollárovej knihe sa spolu s inými sťažnosťami svetskej a cirkevnej šľachty dňa 16. júla čítali pred samotnou kráľovnou Máriou Teréziou. Adam František Kollár sa Jozefovi Ľudovítovi Batthyánymu dňa 16. júla 1764 listom zmienil, že pred začiatkom písania knihy prekonzultoval jej obsah so štátnym radcom Egydiusom Boirém, ktorý si neskôr prezrel
171 172

Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 227. Porov. CZIZMADIA, Á.: Cit. 171, s. 227. 173 Porov. TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 45. 174 Porov. VYVÍJALOVÁ, M.: Osvietenský program Adama Františka Kollára, s. 101.

41

aj časť rukopisu. Hotový rukopis posúdili Bruckenthal, Festetics175 a Sporges. Na základe vyjadrenia štátneho radcu Königa a priaznivých posudkov diela dala kráľovná Mária Terézia Kollárovi súhlas na vytlačenie knihy s obídením riadnej cenzúry. Keď riaditeľ dvornej tlačiarne v Paríži Joannes Trattner chcel dať knihu cenzurovať uhorskej cenzúre, Adam František Kollár mu to nedovolil s odôvodnením, že v Uhorsku niet ľudí, ktorí by sa právnymi dejinami zaoberali vedecky. Vydavateľ knihy sa vtedy uspokojil s odporúčaním cisárovnej Márie Terézie.176 Cisársky dvor po sťažnostiach šľachticov pracoval na zákrokoch slúžiacich na zabránenie diskusie o knihe u dolnej a hornej tabuly snemu prostredníctvom osobného personalistu kráľovnej Františka Xavera Kollera a arcibiskupa Jozefa Ľudovíta Batthyányho. Stavy dolnej a hornej tabuly snemu neboli ale s rokovaním o knihe a návrhmi Márie Terézie spokojné, pretože spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sa týkal zrušenia nezdaniteľnosti šľachty a menovania nových biskupov, a teda aj ich osobne. Adam František Kollár sa po Schwabovom liste z desiateho júla obrátil na kaločského arcibiskupa Jozefa Ľudovíta Batthyányho, ktorý ašpiroval na pozíciu ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóczyho, aby osobne zasiahol a rozhorčenú šľachtu nejakým spôsobom utíšil. Batthyány v liste Kollárovi odporúčal, aby vypracoval obhajobu diela, v ktorej mal objasniť a obrániť stanoviská cisárovnej. Zaoberal sa námietkami šľachty voči knihe, ktoré pravdepodobne koncipoval aj on sám. Batthyány chcel, aby Adam František Kollár osvetlil príčiny svojho osočovania namiereného proti pápežovi, Werböczyho zákonníku, proti šľachtickým stavom a proti uhorskej vlasti. Pýtal sa Kollára, čo bolo pohnútkou pre vydanie jeho knihy. Rímska kúria ani cirkevné duchovenstvo podľa Batthyányho nedali príčinu ku sporu, lebo nepopierali apoštolskú právomoc kráľovnej Márie Terézie. Nabádal Kollára na cenzúru knihy a na jej možnú falzifikáciu, v ktorej by on sám osobne poskytol svoj príspevok.177 Dňa 23. júla 1764 poslal anonymný priateľ Schwab Adamovi Františkovi Kollárovi záverečnú časť posolstva komisie, v ktorej tvrdil, že sa dozvedel, že József Aszalay opierajúc sa o rady duchovenstva pripravuje v osobitnom spise úplné popretie názorov knihy. Vyvrátenie Kollárovho diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci napokon nepripravil z neznámych dôvodov József Aszalay, ale vykonal ho Juraj Richvaldský, pobočný kanonik prímasa Františka Barkóczyho, vo svojej štyridsaťštyri
175 176

Porov. TIBENSKÝ, J.: Cit. 173, s. 34. Porov. MIŠIANIK, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry, s. 285. 177 Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 229.

42

stranovej publikácii Vexatio dat intellectum (Trápenie privádza k rozumu).178 Ostrihomský arcibiskup František Barkóczy tiež vypracoval elaborát o Kollárovom diele, ktorý bol rozsiahlejší ako snemový elaborát a obsahoval 61 pripomienok doplnených o vyjadrenia cirkevnej šľachty. Tento elaborát poslal Márii Terézii, ktorá ho postúpila štátnemu kancelárovi Václavovi Kouniczovi179 / Kaunitzovi.180 Búrka okolo knihy Adama Františka Kollára sa kráľovnej Márie Terézie nemilo dotkla, pretože spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci chcela uhorská šľachta využiť ako zámienku pre odsabotovanie daňového problému do slepej uličky. Po sérii protestných spisov uhorskej regnikolárnej deputácie, prímasa Františka Barkóczyho a arcibiskupov, nakoniec Mária Terézia ukončila diskusiu o knihe tým, že postúpila Kollárov spis na svetské posúdenie štátnemu kancelárovi Václavovi Kaunitzovi a cirkevné posúdenie viedenskému kardinálovi prímasovi Christophovi Antonovi Migazzimu. Migazziho posudok Kollárovej knihy nebol priaznivý, pretože Christoph Anton Migazzi bol ako administrátor vacovského arcibiskupstva zainteresovaný v otázke zdaňovania uhorských cirkevných benefícií, a preto z náboženského hľadiska zaujal ku knihe negatívne stanovisko.181 Kancelár Václav Kaunitz v prípise z 26. júla 1764 nechcel, aby sa uverejňovalo oponentské konanie voči Adamovi Františkovi Kollárovi a radil dať spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci čo najdôkladnejšie utajiť. O Adamovi Františkovi Kollárovi sa vyjadril, že vypracoval odpoveď a je schopný na nové námietky arcibiskupov brániť väčšinu svojich názorov a návrhov tak dokonale, že objasní a zamietne nesprávne tendencie, ktoré sa bezdôvodne pripisujú jeho formuláciám.182 Vyjadril poľutovanie, že kniha O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci vyšla tlačou a odporúčal panovníčke odolať nátlaku šľachty a hľadať východisko zo situácie tak, aby sa predišlo konfliktu Márie Terézie s Rímskou kúriou. Kaunitz panovníčke poradil, aby zastavila predaj knihy s odôvodnením, že proti knihe boli vznesené námietky a pochybnosti v náboženských veciach.183 Chcel tým odobrať Rímskej kúrii príležitosť na podanie sťažnosti voči nesprávnemu konaniu
178

Porov. BAHLCKE, Joachim: Vexatio dat intellectum : Klerus ständeverfassung und staatkirchentum in Ungarn zur zeit Maria Theresias. In: KRAJČOVIČ Milan: Historické štúdie. Bratislava : Veda, 1999, s. 50. 179 Porov. TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 44. 180 Porov. CZIZMADIA, Á.: Cit. 177, s. 226, 227.
181 182

Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 226. Porov. VYVÍJALOVÁ, M.: Osvietenský program Adama Františka Kollára, s. 66. 183 Porov. TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár – život a dielo. In: Osvetová práca, roč. 34, 1984, č. 2, s. 5.

43

Márie Terézie, ktorá chcela pri zdaňovaní duchovenstva a menovaní nových biskupov obísť pápežské povolenie.184 Provizórny zákaz knihy mal byť ohľaduplný voči Adamovi Františkovi Kollárovi, pretože cisársky dvor priamo neodmietol ani jeden z jeho návrhov. Kaunitz bol aj napriek kritike Adama Františka Kollára uhorskou šľachtou osobne presvedčený, že kniha O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci neobsahuje protináboženské názory.185 Kráľovná Mária Terézia Kollárovi postúpila námietky Christopha Antona Migazziho týkajúce sa sporných Kollárových názorov dotýkajúcich sa oficiálneho náboženstva a vyžadovala od Kollára obhajobu, v ktorej by objasnil svoje sporné cirkevné stanoviská. Kaunitzov posudok odoslala uhorskému kancelárovi Františkovi Eszterházymu spolu s prílohou dodatkov k pripomienkam regnikolárnej deputácie.186 Dňa 29. júla 1764 Adam František Kollár zaslal kráľovnej Márii Terézii a Uhorskému snemu dielo Apológia knihy Adama Františka O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolskými kráľmi v Uhorsku, zaslaná jej Veličenstvu a snemu kráľovstva.187 V Apológii sa Adam František Kollár snažil dokázať, že uhorské zákony potvrdzujú jeho výroky v knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci a vyslovil obavu, že sa cenzúra snemovej deputácie stane známou aj medzi európskymi vedcami. Vyjadril názor, že ak ho kráľovský dvor odsúdi za knihu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci do vyhnanstva, neprosí o oslobodenie, lebo je presvedčený o tom, že k akémukoľvek národu pôjde do exilu, bude ho sprevádzať láska k vlasti a vedomie nečinnosti. Adam František Kollár spomínal vedomie nečinnosti aj z toho dôvodu, že bol erudovaným špecialistom na štátne cirkevné právo a žil určitý čas v ústrednej dielni mechanizmu absolutistickej štátnej moci, na Viedenskom hrade, kde pravdepodobne vyjednával medzi Máriou Teréziou a Rímskou kúriou o osamostatnení mukačevského biskupstva. Kniha O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bola dopredu presne načasovaná a ako bomba vybuchla na zasadnutí Uhorského snemu. Adam František Kollár si bol osobne vedomý toho, že jeho kniha spôsobí námietky Uhorskej šľachty.188 Nasvedčoval by tomu aj citát v úvode knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci, ktorý parafrázoval z diela Ándor
184

Porov. ELIÁŠ, Michal: Nedocenený slovenský polyhistor. In: Vlastivedný časopis, roč. 27, 1978, č. 3, s. 102. 185 Porov. TICHÝ, František: Adam František Kollár. In: Dunaj, roč. 1, 1934, č.1, s. 9. 186 Porov. TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár – život a dielo, s. 5. 187 Porov. TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 46. 188 Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 236.

44

Czizmadia: „Dobre viem, že mnohým sa nepáči moje – ako hovoria – bláznivé a nezmyselné skúmanie starých listín, ja však myslím, že si konám povinnosť statočného občana, keď mnohoročnou úmornou prácou zbieram dokumenty, osvetľujúce ústavné právo krajiny. Svojim perom slúžim kráľovi a vlasti a svätosväte prisahám, že do sklonku života ho nezložím.189 V Apológii knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Kollár spomenul, že si váži uhorské duchovenstvo a šľachtu, ale táto úcta nie je až taká veľká, aby presahovala jeho úctu k pravde. Preto ak v knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uviedol aj také veci, ktoré je nepríjemné čítať alebo počúvať, treba to pripísať na účet pravdy. Krajinský snem sa na rokovaní Apológiou Adama Františka Kollára už nezaoberal, pretože podľa reskriptu z 30. júla 1764 dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci obsahovalo zásady odporujúce vládnucemu náboženstvu, a preto Mária Terézia zakázala jeho dovoz do Uhorska až do jeho dôkladného preskúmania. Kráľovská námestná rada uhorská v Bratislave vyzvala obežníkom z prvého augusta 1764 župy, okresy a mestá, aby všetky exempláre knihy skonfiškovali a zaslali k nej.190 Dňa 13. augusta 1764 bola kniha O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci z podnetu kardinála Christopha Migazziho a prímasa Františka Barkóczyho uvedená na Indexe librorum prohibitorum (Index zakázaných kníh).191 Rímsky tajný agent prímasa Barkóczyho Pinto Poloni dňa 18. augusta 1764 kráľovnej Márii Terézii potvrdil, že publikácia O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci bola evidovaná na pripravovanom indexe. Ándor Czizmadia vyjadril názor, že prímas František Barkóczy ešte pred začatím Uhorského krajinského snemu zakročil v Ríme, aby Kollárova kniha bola na indexe čo najskôr publikovaná.192 Dekrét pápeža o vydaní knihy na Index librorum prohibitorum zaznamenáva dátum 15. august 1764.193 Dátum upálenia knihy O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci je zahalený rúškom tajomstva, hoci Ján Tibenský sa v diele Slovenský Sokrates zmieňuje o tom, že pápežský nuncius 25. augusta 1764 hlásil do Ríma, že keby vtedy Adam František Kollár prišiel do Uhorska, nebol by si istý svojím životom.194

189

CZIZMADIA, Á.: Cit. 188, s. 236.

190 191

Porov. KOLLÁROVÁ, I.: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, s. 57. Porov. TIBENSKÝ, J.: Slovenský Sokrates, s. 48. 192 Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 236. 193 Porov. INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM. Pii septimi ... jussu editus. 1786. [With] Appendix [1],2, s. 208. 194 Porov. TIBENSKÝ, J.: Cit. 191, s. 48.

45

Adam František Kollár po rozsiahlej kritike uhorskej šľachty nestratil priazeň Márie Terézie. Je veľmi zaujímavé, že aj keď knihu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci Rímska kúria vo Vatikáne na čele s pápežom zakázala, Adam František Kollár pracoval od roku 1764 na diele adresovanom pre Rímsku kúriu. Gréckokatolík Biskup Olšavskij sa nachádzal v područí rímskokatolíckych jágerských biskupov na čele s kancelárom Františkom Eszterházym, preto sa rozhodol využiť svoju obľubu u cisárskeho dvora Márie Terézie a vymôcť si z Vatikánu osamostatnenie svojho biskupstva. Vzniklo memorandum Humillimum promeria de ortu, progressu et in Hungaria incolatu gentis Rhutenicae (Skromný názor o pôvode, vývoji a živote Rusínov v Uhorsku), ktoré bolo v roku 1769 poslané Rímskej kúrii do Vatikánu.195 Kollár písal zároveň politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci, podľa ktorého mala mať kráľovná Mária Terézia právo na vymenovanie nových biskupov nezávisle od pápežskej kúrie v Ríme.196 Ándor Czizmadia uvádza, že biskupi jágerskej právnickej akadémie dokonca vypracovali posudok na knihu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci, ktorý bol čiastočne totožný s textom, ktorý spracovala snemová komisia na čele s nitrianskym biskupom Gustinim.197 Pre uhorskú šľachtu zostal Adam František Kollár po celý svoj život najnenávidenejším Uhrom. Keď v roku 1767 radca Dvorskej komory Festetich navrhol menovať Adama Františka Kollára za direktora archívu Uhorskej komory v Bratislave, predseda Uhorskej komory Grassalkovich odvolávajúc sa na „fatálnu diétu na Uhorskom sneme“ mu to neodporúčal. Adam František Kollár sa síce stal obľúbencom Márie Terézie a práve po Uhorskom sneme sa začala jeho kariéra, spor na Uhorskom sneme však zasiahol do jeho plánov výskumu uhorských dejín. V spore eráru s Eszterházyovcami, v ktorom Kollár ako právny expert zastával práva cisárskeho dvora Márie Terézie, sa nevyhol intrigám a rozhorčený písal panovníčke Márii Terézii, že stojí pred alternatívou predať svoju knižnicu a zbierku uhorských listín, stiahnuť sa do úzadia a venovať sa len vede. Dňa 18. apríla 1773 v liste, ktorý Adam František Kollár napísal Márii Terézii poznamenal: „Ale ja ako rodený Uhor pracujem v tichosti na mojich dejinách a síce s pevným predsavzatím, že nevzhliadnu svetlo sveta skôr, ako ja ho budem vidieť naposledy a nebudem môcť nič dočasné očakávať, len aby som bol navždy
195
196

Porov. TICHÝ, František: Adam František Kollár, s. 19, 20. Porov. TIBENSKÝ, Ján: Dialektika vzťahov medzi slovenským národným povedomím, slovanstvom a uhorským vlastenectvom Adama Františka Kollára. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 19. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 142. 197 Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 229.

46

oslobodený od ponižujúceho pochlebovania.“198 Kollár nakoniec namiesto potrestania získal v roku 1777 od Márie Terézie povýšenie do šľachtického stavu a majetok, dedinu Kereztényi v Šoproňskej župe.199 Pokúsime sa determinovať najdôležitejšie dôvody, kvôli ktorým bolo dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci zakázané. Rozdelili sme ich do troch bodov, ktoré sme sa rozhodli bližšie objasniť: 1. Adam František Kollár si trúfol nastoliť ideologický postulát narúšajúci nedotknuteľnosť dedičných prerogatív a výsad feudálnej aristokracie. V diele O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci vyzýval uhorskú šľachtu, aby časť daňového bremena poddaných preniesla na seba. Apeloval pri tom na zásadu spravodlivosti, rovnosti a kresťanskej solidarity.200 Svoje argumenty odôvodnil: „Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde sa verejné ťarchy neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti, a proti svätým zákonom nášho kráľovstva a na nešťastného poddaného roľníka a ubiedený ľud všetko váľajú?“201 Dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci aj kvôli tomuto výroku neskôr vyústilo do veľkej ohováračskej kampane voči spisovateľovi.202 2. Politický spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uvádzal odborné právne námietky voči hodnovernosti a záväznosti dekrétov uhorských kráľov. Adam František Kollár porovnával dekréty jednotlivých uhorských kráľov. Na konkrétnych príkladoch sa usiloval dokázať, že obsah dekrétov sa menil, prípadne falzifikoval pri ich odpisovaní, s čím nesúhlasila uhorská šľachta. Kollár sa vo svojej Apológii diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci vyjadril, že videl v cisárskej knižnici pergamenový kódex s pôvodnými verziami dekrétov uhorských kráľov Štefana I., Ladislava a Kolomana. V Sedmohradsku mal byť ukrytý autentický dekrét Ondreja II. z roku 1222, ozdobený zlatou pečaťou. Vedel aj, kde prechovávajú niekoľko originálnych dekrétov Žigmunda, Ľudovíta I., Márie, Alberta, Ladislava Pohrobka a iných uhorských kráľov. V Apológii diela O pôvode a nepretržitom

198

TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár ako osvietenský historik. In: AMENA, Pavol – HOLOTÍK, Ľudovít – KOPČAN, Vojtech: Studia historica slovaca 13. Bratislava : Veda, 1984, s. 382, 383. 199 Porov. ELIÁŠ, Michal: Slovenský Sokrates. In: Slovensko, roč. 17, 1993, č. 2, s. 29. 200 Porov. VYVÍJALOVÁ, M.: Osvietenský program Adama Františka Kollára, s. 56. 201 KOLLÁR, Adam František: O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach. In: TIBENSKÝ, Ján : Slovenský Sokrates. Martin : Tatran, 1983, s. 39. 202 Porov. VYVÍJALOVÁ, M.: Cit. 200, s. 56.

47

používaní zákonodarnej moci vyslovil želanie, aby tieto dekréty boli konfrontované medzi sebou a publikované s vedeckými poznámkami.203 3. V knihe O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci sa odôvodňovala obmedzenosť moci najvyšších hierarchov katolíckej cirkvi v oblasti cirkevného práva. Adam František Kollár od úvodu diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci spochybňoval pravosť buly pápeža Silvestra II., na základe ktorej bol Štefan I. korunovaný za prvého uhorského kráľa. Priklonil sa ku mienke Baltazára Kerčeliča a nazdával sa, že pápežskú bulu sfalšovali a nevydal ju pápež Silvester II., ale až jeho nástupca Sergius IV.. Falzifikát buly mal vykonať františkánsky kňaz Rafael Levakovič.204 Počas vlády Márie Terézie prebiehal zápas o právo menovať biskupov. Titul apoštolskej kráľovnej Uhorska, ktorý dostala Mária Terézia od pápežského nuncia Paolluciho205 v roku 1741, zväčšoval jej pôsobnosť v kontexte európskeho cirkevného práva. Arcibiskup Emerich IV. vložil Márii Terézii na hlavu uhorskú svätoštefanskú korunu. Fakt, že v minulosti pápež Silvester II. poslal svätému Štefanovi I. kráľovskú korunu, ale sám ho osobne nekorunoval, potvrdzoval Štefanovi I. zvýšené kráľovské právomoci v oblasti cirkevného práva. Z postavenia prvého uhorského kráľa Štefana I. potom vyplývalo, že aj pápež Klement XIII. aj panovníčka Mária Terézia rozhoduje o tom, kto bude v Uhorsku biskupom. Pápež Klement XIII. mal v oblasti cirkevného práva teda obmedzenú pôsobnosť a musel rešpektovať rozhodnutie apoštolskej uhorskej kráľovnej Márie Terézie o vymenovaní nových biskupov katolíckej cirkvi.206 Ideová obmedzenosť diela O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci spočívala v dôvere v absolutistickú moc panovníka. Napriek tomu sa Kollár snažil jeho spisom dokázať, že názory o zastaranosti šľachtických výsad, nehodnovernosti uhorských dekrétov a falzifikácii buly pápeža Silvestra II. sú v súlade s historickou pravdou.

203 204

Porov. CZIZMADIA, Á.: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou, s. 224. Porov. MARSINA, Richard: Adam František Kollár ako osvietenský historik. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 19. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 160. 205 Porov. JANUSOVÁ, Jana: Její veličenstvo Marie Terezie. Praha : Mladá fronta, 1987, s. 74. 206 Porov. HOMZA, Martin: Svätoštefanská idea a Slovensko. In: Kultúra, roč. 3, 2000, č. 15, s. 9 – 15.

48

ZÁVER Cieľom diplomovej práce bol pokus o zdokumentovanie bielych miest v dejinách staršej slovenskej literatúry. Vzhľadom na stanovený rozsah diplomovej práce sme sa ale nemohli detailne vyrovnať s tematikou takou obsiahlou, aká sa nám cez podoby autoritatívnej kontroly ľudských výrokov v staršej slovenskej literatúre ponúkala na vedecký prieskum. Napriek spomenutým obmedzeniam sa nám podarilo poukázať na niektoré súvislosti literárnej cenzúry, na ktoré sa v monografii Jána Mišianika nesústreďuje pozornosť, napríklad na obmedzovanie rozširovania staroslovienskeho liturgického jazyka, ústnej ľudovej slovesnosti a ranofeudálnej drámy v období stredoveku, teologickú revíziu ideí kalvinizmu a arianizmu v renesančnohumanistickom období alebo slovenskú barokovú a osvietenskú kníhtlačiarsku produkciu evidovanú na zoznamoch zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum a Index českých kníh zakázaných a potřebných opravy). Zamerali sme sa aj na determinovanie najdôležitejších dôvodov, kvôli ktorým boli slovenské periodiká na uvedených indexoch zaevidované. Dospeli sme k záveru, že nepovolené literárne diela nepriaznivo ovplyvňovali verejnú mienku prostredníctvom úsilia o dosiahnutie nimi sledovaného cieľa, prekážali dobovej ideológii, spoločenským konvenciám alebo 49

estetickým normám. Autoritatívne inštitúcie sa proti tomu snažili brániť pomocou preventívnej a represívnej cenzúry. Nepovolené literárne texty boli po revízii vytlačené s vypustením nevhodných pasáží alebo demonštratívne likvidované. Proti autorovi nežiaduceho periodika mohli byť vyvodené rôzne sankcie, napríklad v podobe konfiškácie hnuteľného a nehnuteľného majetku, vyhostenia z krajiny alebo jeho verejnej popravy. Tragickú odplatu za previnenie voči oficiálnej ideológii sledujeme vo všetkých vývinových etapách staršej slovenskej literatúry. V období stredoveku sa ňou stalo vyhnanie vedúcich osobností veľkomoravskej kultúry kvôli používaniu staroslovienskeho jazyka v náboženskej liturgii. V epoche renesancie a humanizmu vyvrcholili snahy poddaného ľudu o reformačnú obrodu slovenskej cirkvi. Autoritatívne inštitúcie sa preto snažili ochrániť percipientov pred pôsobením konfesionálnych periodík, v ktorých sa objavovali pochybnosti vo vieroučných otázkach. Ján Laurini vo svojich siedmich polemických spisoch s Pavlom z Prahy obhajoval Husovo učenie. Myšlienkami o predestinácii sa odchyľoval od oficiálnej ideológie, čo vyústilo do úradného zhabania všetkých jeho rukopisov. Táborské traktáty Lukáša Slověnína a kniha Zlatá studňa od Svätopluka Fiola predstavovali oslavné pripomenutie textov Jána Husa. Kvôli kritike súdobej cirkvi a protifeudálnym tendenciám boli tieto periodiká na príkaz cenzorov zničené. V barokovej dobe boli zakazované najmä literárne diela, ktoré nabádali čitateľa ku premene nepriaznivých spoločenských pomerov. Ponúkali pokrokové idey, ktoré vyjadrovali súcit s chudobným človekom, prípadne ho bránili pred sociálnym útlakom. Aj Mikuláš Drabík odsudzoval vo svojich vizionárskych dielach ľudskú nerovnosť a vojnové konflikty. Dokázať svoje dobré úmysly pred bratislavským mimoriadnym súdom sa mu ale napriek úsiliu nepodarilo, keďže nedostal právo na obhajcu. Prostredníctvom diela Lux et tenebris šíril poplašnú správu o zániku sveta, za čo bol odsúdený na trest smrti. V diplomovej práci venujeme pozornosť aj cenzúre politického spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci, v ktorom sa Adam František Kollár odvážil obmedziť zákonodarnú právomoc rímskeho pápeža a narušiť nedotknuteľnosť dedičných prerogatív a výsad feudálnej aristokracie. Kvôli kritike uhorskej šľachty a cirkevnej politiky bolo Kollárovo meno vyradené zo slovenskej literárnej vedy a do povedomia verejnosti sa dostalo až v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dielo O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci nebolo zatiaľ preložené 50

v ucelenej podobe do slovenského jazyka a zostáva pre laického percipienta čitateľsky neznáme. Zaslúžilo by si teda oveľa väčší záujem zo strany slovenských vedcov, pretože by svojím prekladom ponúklo nové možnosti vrámci literárno-historického výskumu. Podľa nášho názoru by sa Kollárova literárna tvorba mala konfrontovať s pripomienkami uhorskej šľachty a publikovať spolu s odbornými poznámkami. Staršia slovenská literatúra ukrýva v sebe ešte množstvo opomenutých zakázaných literárno-historických pamiatok, ktoré sa do našej diplomovej práce nedostali a predstavujú novú výzvu na vedecký prieskum. Výberom témy diplomovej práce by sme preto chceli svojím pohľadom na feudálnu cenzúru prispieť ku jeho ďalšej iniciatíve.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV BAHLCKE, Joachim: Vexatio dat intellectum : Klerus ständeverfassung und staatkirchentum in Ungarn zur zeit Maria Theresias. In: KRAJČOVIČ, Milan: Historické štúdie. Bratislava : Veda, 1999, s. 35 – 50. BÁLENT, Boris: Indexy zakázaných kníh a slovenská literatúra. In: Služba, roč. 10, 1946, č. 7, s. 246 – 250. BERNÁT, Libor: Čudné priateľstvo : Ján Amos Komenský a Mikuláš Drabík. In: Historická revue, roč. 11, 2000, č. 5, s. 8 – 9. BERNÁT, Libor: Proces s Mikulášom Drabíkom alebo za všetko môže kniha. In: História, roč. 2, 2002, č. 6, s. 40 – 42. BOHATCOVÁ, Mirjam: Česká kniha v proměnách staletí. 1. vyd. Praha : Panorama, 1990. 622 s. BREZA, Vojtech: Tlačiarne na Slovensku 1477 – 1996. 1. vyd. Bratislava : Zväz polygrafie na Slovensku, 1997. 269 s. ISBN 80-85170-25-6 BRTÁŇOVÁ, Erika. Lauriniho traktáty z hľadiska dobových kritérií literárnosti. In: Forum historiae [online]. 2008, roč. 2, č. 2 [cit. 2010-03-20], s. 1 – 8. Dostupné na: http://www.forumhistoriae.sk/FH2_2008/texty_2_2008/Brtanova.pdf 51

CZIZMADIA, Ándor: Zápas Adama Františka Kollára s uhorskou šľachtou. In: Historický časopis, roč. 12, 1964, č. 2, s. 215 – 237. ČAPLOVIČ, Dušan et al.: Dejiny Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Academic electronic press, 2000. 309 s. ISBN 80-88880-39-4 ČAPLOVIČ, Ján: O štúdiu staršej literatúry slovenskej. 1. vyd. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1953. 111 s. ĎURICA, Milan Stanislav: Priblížiť sa k pravde. 1. vyd. Bratislava : LÚČ, 2007. 100 s. ĎUROVIČ, Ján: Prehľad dejín slovenských evanjelikov. 1. vyd. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1948. 83 s. ELIÁŠ, Michal: Adam František Kollár. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1968. 55 s. ELIÁŠ, Michal: K básnickej tvorbe Adama Františka Kollára. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 19. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 186 – 191. ELIÁŠ, Michal: Nedocenený slovenský polyhistor. In: Vlastivedný časopis, roč. 27, 1978, č. 3, s. 102. ELIÁŠ, Michal: Slovenský Sokrates. In: Slovensko, roč. 17, 1993, č. 2, s. 29. GAJDOŠ, Vševlad Jozef: Veršíky o Adamovi Františkovi Kollárovi. In: Historický zborník, roč. 5, 1947, č. 3 – 4, s. 477. GRIGULEVIČ, Iosif: Dejiny inkvizície. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1973. 387 s. HNILICA, Ján: Svätý Cyril a Metod horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri cirkvi. 1. vyd. Košice : Alfa, 1990. 264 s. HOMZA, Martin: Svätoštefanská idea a Slovensko. In: Kultúra, roč. 3, 2000, č. 15, s. 9 – 15. HUDEC, Dominik: Veľký omyl Veľká Morava. 1. vyd. Martin : Neografia, 1994. 160 s. ISBN 80-85186-75-6 HURBAN, Jozef Miloslav: Slovensko a jeho život literárny. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1972. 242 s. CHOVAN-REHÁK, Juraj: Nové tendencie apoteózy Mateja Bela – kritické poznámky k práci Márie Vyvíjalovej : Matej Bel a idea občianskej spoločnosti. In: BOBÁK, Ján: Historický zborník 12. Martin : Matica slovenská, 2002, s. 111 – 127. INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM. Pii septimi ... jussu editus 1786. [With] Appendix [1],2 [online]. Rím : Oxfordská univerzita, 2006 [cit. 2010-03-20]. 433 s. Dostupné na: http://books.google.com/books?id=sb4OAAAAQAAJ&pg=PA10&dq=In dex+librorum+prohibitorum+1786&hl=sk#v=onepage&q=&f=false, s. 208. 52

INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM. Index librorum prohibitorum usque ad diem 4. Junii anni MDCCXLIV. regnante Benedicto XIV. P. O. M., 1744. [online]. Rím : Michiganská univerzita, 2007. [cit. 2010-03-20]. 639 s. Dostupné na: http://books.google.com/books?id=jpY5AAAAMAAJ&pg=PA162&dq= %22Index+librorum+prohibitorum+1744%22&lr=&as_brr=1&hl=sk&cd=2#v=onepage &q=&f=false, s. 66. JANUSOVÁ, Jana: Její veličenstvo Marie Terezie. Praha : Mladá fronta, 1987. 174 s. KARŠAI, František: Ján Amos Komenský a Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1970. 364 s. KOLLÁR, Adam František: O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných záležitostiach. In: TIBENSKÝ, Ján: Slovenský Sokrates. Martin : Tatran, 1983, s. 39. KOLLÁROVÁ, Ivona: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche. Bratislava : SAV, 1999. 132 s.

KOLLÁROVÁ, Ivona: Levočskí kníhtlačiari a cenzúra. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 1997 – 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 126. KOLLÁROVÁ, Ivona: Pokus o logickú periodizáciu dejín slovenského kníhtlačiarstva. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 2001 – 2002. Bratislava : Slovenská národná knižnica, 2002, s. 38. KOLLÁROVÁ, Ivona: Vydavatelia v 18. storočí. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 2006. 182 s. KRATOCHVÍL, Miloš: Život Jána Amose. 1. vyd. Praha : Československý spisovatel, 1979. 369 s. KRAUS, Jiří: Akademický slovník cizích slov. 2. vyd. Praha : Akademia, 2005. 555 s. KRČMÉRY, Štefan: Dejiny slovenskej literatúry I.. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1976. 329 s. KREJČÍ, Karel: Sociologie literatury. 2. vyd. Praha : Grada publishing, 2008. 160 s. KUBEALAKOVÁ, Martina: Podoby outsiderstva v slovenskej humanistickej a barokovej próze. In: KRNOVÁ, Kristína: Človek z okraja uprostred literatúry. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2007, s. 74.

53

KUZMÍK,

Jozef:

Doplnky

a opravy

k slovníkom

starovekých,

stredovekých

a humanisticko-renesančných autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1987. 142 s. KUZMÍK, Jozef: Knižná kultúra na Slovensku v stredoveku a renesancii. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1987. 234 s. LIBA, Peter: Bibliografia v procese. 1. vyd. Martin : Slovenská národná knižnica, 2006. 295 s. LUKAČKA, Ján: Chronológia starších slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : Prodroma, 2009. 315 s. MACEK, Josef: Mezinárodní ohlas husitství. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1958. 329 s. MARSINA, Richard: Adam František Kollár ako osvietenský historik. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 19. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 155 – 171. MARSINA, Richard et al.: Dejiny Slovenska I.. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 532 s. MARSINA, Richard: Metodov boj. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1985. 255 s. MÁTEJ, Jozef: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. 1. vyd. Bratislava : SPN, 1976, 539 s. MICHELCOVÁ-CESNAKOVÁ, Milena: Koniášove klíče a Index jako pramen bibliografický. In: ŽIVNÝ Ladislav: Česká bibliografie : Sborník statí a materiálov. Praha : Národní knihovna, 1959, s. 63 – 104. MINÁRIK, Jozef: Baroková literatúra. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984. 392 s. MINÁRIK, Jozef: Dejiny slovenskej literatúry I.. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985. 375 s. MINÁRIK, Jozef: Renesančná a humanistická literatúra. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984. 267 s. MIŠIANIK, Ján: Dejiny levočského kníhtlačiarstva. 1. vyd. Trnava : Ferko Urbánek a spol., 1945. 69 s. MIŠIANIK, Ján: Dejiny staršej slovenskej literatúry. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1958. 320 s. MIŠIANIK, Ján: Pohľady do staršej slovenskej literatúry. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1974. 412 s. MIŠÍK, Mikuláš: Husiti na Slovensku. 1. vyd. Banská Bystrica : Tlač Ondreja Žabku, 1928. 327 s. 54

MOLNÁR, Amadeo: Jan Amos Komenský o sobě. 1. vyd. Praha : Rudé právo, 1989. 379 s. PASIAR, Štefan: Dejiny slovenských ľudových knižníc. 1. vyd. Martin : Edícia knižnice osvety, 1957. 479 s. PAŠTÉKA, Július: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. 1. vyd. Bratislava : LÚČ, 2000. 550 s. PAULÍNY, Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 256 s. PAVERCSIK, Ilona: O kníhtlačiarstve v Levoči do polovice 18. storočia. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 1997 – 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 136. ISBN 80-7090-569-7 PIŠÚT, Milan: Dejiny slovenskej literatúry. 1. vyd. Martin : Obzor, 1984. 902 s. PIŠÚT, Milan: Kapitoly z uhorských dejín. 1. vyd. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1952. 339 s. REPČÁK, Jozef: Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Tlač, 1948. 157 s. RIZNER, Ľudovít: Bibliografia písomníctva slovenského od najstarších čias do konca roku 1900. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1934. 544 s. ŠMATLÁK, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry I.. 2. vyd. Bratislava : Národné literárne centrum, 1997. 358 s. TABLIC, Bohuslav: Pamäti česko-slovenských básnikov alebo veršovcov. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1974. 296 s. TIBENSKÝ, Ján : Slovenský Sokrates. 1. vyd. Martin : Tatran, 1983. 137 s. TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár ako osvietenský historik. In: AMENA, Pavol – HOLOTÍK, Ľudovít – KOPČAN, Vojtech: Studia historica slovaca 13. Bratislava : Veda, 1984, s. 376. TIBENSKÝ, Ján: Adam František Kollár – život a dielo. In: Osvetová práca, roč. 34, 1984, č. 2, s. 5. TIBENSKÝ, Ján: Dialektika vzťahov medzi slovenským národným povedomím, slovanstvom a uhorským vlastenectvom Adama Františka Kollára. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 19. Martin : Matica slovenská, 1985, s. 142. TIBENSKÝ, Ján: Obrany a chvály slovenského národa. 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965. 402 s. TIBENSKÝ, Ján: Slovenský Sokrates. 1. vyd. Martin : Tatran, 1983. 160 s. 55

TICHÝ, František: Adam František Kollár. In: Dunaj, roč. 1, 1934, č. 1, s. 9. VLČEK, Jaroslav: Dejiny literatúry slovenskej. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1953. 345 s. VRAGAŠ, Štefan: Cyrilometodejské dedičstvo v náboženskom, národnom a kultúrnom živote Slovákov. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľské družstvo LÚČ, 1991. 128 s. VRÁBLOVÁ, Timotea: Prvé vydanie evanjelického kancionála Cithara sanctorum. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 1997 – 1998. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 96 – 104. ISBN 80-7090-569-7 VYVÍJALOVÁ, Mária: Matej Bel a idea občianskej spoločnosti. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2001. 266 s. ISBN 80-7090-627-8 VYVÍJALOVÁ, Mária: Osvietenský program Adama Františka Kollára. In: SEDLÁK, Imrich: Literárnomúzejný letopis 16. Martin : Matica slovenská, 1982, s. 55 – 112. WINKLER, Tomáš: Cesty na popravisko. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1988. 392 s. WIŽĎÁLKOVÁ, Bedriška: Konkordace Koniášových klíčů, Indexu, Jungmanna a Knihopisu. 1. vyd. Praha : Státní knihovna ČSR, 1987. 312 s. ŽIBIRTOVÁ, Gabriela: Vzťah češtiny a slovenčiny v dejinách knižnej kultúry na Slovensku. In: DOMOVÁ, Miroslava: Kniha 2001 – 2002. Martin : Slovenská národná knižnica, 2002, s. 27 – 37.

56

Related Interests