You are on page 1of 6

John Rawls: Teória spravodlivosti

Spravodlivosť ako férovosť


1. Rola spravodlivosti
Každá osoba má nedotknuteľná práva, založené na spravodlivosti, ktoré ako celok nemôže
anulovať ani blahobyt spoločnosti. Spravodlivosť preto nepripúšťa stratu slobody v prospech
väčšieho dobra pre iné osoby. Nejakú nespravodlivosť je možné tolerovať iba vtedy, ak je
nutné vyvarovať sa ešte väčšej nespravodlivosti.
Spoločnosť je sebestačné združenie ľudí vyznávajúce isté pravidlá chovania
a chovajúce sa podľa nich. Je kooperujúcim podnikom pre ktorý sú príznačné ako konflikty
záujmov tak ich identita. Identitou je práve kooperácia v prospech dosiahnutia celkového
väčšieho blaha a konfliktom je snaha jedinca dosiahnuť čo najväčšie osobné blaho. K výberu
medzi rôznymi druhmi spoločenského usporiadania, ktoré determinuje rozdeľovanie statkov,
je potreba nejakého súboru princípov – princípov spoločenskej spravodlivosti.
Spoločnosť je dobre usporiadaná vtedy, ak (1) každý uznáva a vie, že ostatní uznávajú
rovnaké princípy spravodlivosti a (2) základné spoločenské funkcie obecne spĺňajú tieto
princípy a je obecne známe, že ich spĺňajú. Takto ľudia síce vznášajú nadmerné požiadavky,
uznávajú však obecné hľadisko, podľa ktorého majú byť tieto požiadavky posudzované.
To čo je spravodlivé je však diskutabilné. Všetci však majú nejakú predstavu
o spravodlivosti.

2. Predmet spravodlivosti
Primárnym predmetom spravodlivosti je základná štruktúra spoločnosti, čiže spôsob akým
významnejšie spoločenské inštitúcie rozdeľujú základné práva a povinnosti a určujú
rozdelenie prospechu plynúceho zo spoločenskej kooperácie. Významnejšie inštitúcie sú
politické riadenie a hlavné ekonomické a spoločenské mechanizmy, ktoré definujú základné
práva a povinnosti ľudí.
Autor primárne uvažuje o striktnej teórii konformnosti, ktorá je jeho hlavnou teóriou
spravodlivosti, ale zaoberá sa aj teóriou dielčej konformnosti, ktorá študuje princípy podľa
nich sa máme riadiť, ak máme čo dočinenia s nespravodlivosťou (napr. teória trestania,
doktrína spravodlivej vojny...).
Pojem spravodlivosti je definovaný pomocou princípov, ktoré vymedzujú práva
a povinnosti a vhodné rozdeľovanie spoločenských statkov. Koncepcia spravodlivosti je
interpretáciou tejto funkcie.

3. Hlavná myšlienka teórie spravodlivosti


Princípy spravodlivosti pre základnú štruktúru spoločnosti sú objektom pôvodnej dohody –
spoločenskej zmluvy. Sú to princípy, ktoré by slobodní a rozumní ľudia, ktorým ide
o presadzovanie ich vlastných záujmov prijali v nejakej počiatočnej pozícii rovnosti ako
definície fundamentálnych termínov svojho spoločenstva. Tieto princípy majú usmerňovať
všetky ďalšie dohody. Tento spôsob prístupu k princípom spravodlivosti autor nazýva teóriou
spravodlivosti ako férovosti (slušnosti).
Počiatočná pozícia – pôvodný stav je čisto hypotetickou situáciou, v ktorej nikto
nepozná svoje miesto v spoločnosti, svoje triedne postavenie alebo sociálny status, svoje
šance pri rozdeľovaní vlôh a schopností, ani svoju inteligenciu, silu. Ani svoju koncepciu
dobra ani špeciálne psychologické sklony. Toto autor nazýva závojom nevedomosti. Nikto
vďaka nemu nie je zvýhodnený alebo znevýhodnený pri výbere princípov v dôsledku
prírodných náhod alebo zhodou spoločenských okolností. Tým, že sú všetci rovnako
situovaný, nie je nikto schopný vymyslieť princípy, ktoré by uprednostnili jeho špecifickú
situáciu. Preto spravodlivosť ako férovosť – počiatočná situácia je férová.
Nie je možné prijať princíp úžitku, ktorý maximalizuje sumu výhod pre spoločnosť
bez ohľadu na výhody pre jedinca. Tento princíp je nezlúčiteľný s koncepciou spoločenskej
kooperácie medzi rovnoprávnymi ľuďmi, zameranú na vzájomné výhody.
Ľudia by si naopak zvolili dva rôzne princíp. Prvý postuluje rovnosť základných práv
a povinností a podľa druhého platí, že sociálne a ekonomické nerovnosti sú spravodlivé iba
vtedy, keď vyúsťujú v kompenzujúce blaho pre kohokoľvek, obzvlášť potom pre najmenej
zvýhodnených členov spoločnosti. Nespravodlivé je ak niektorí majú menej, aby ostatní mohli
mať viac, ale je spravodlivé, ak niekoľkí majú viac, aby aj ostatní mohli mať viac.

4. Pôvodný stav a ospravedlnenie (o závoje nevedomosti viď. vyššie)


Zmluvné strany sú si v pôvodnom stave rovné, každý môže dávať návrhy. Postoje
jednotlivcov sa postupne menia, až princípy zodpovedajú ich súdom o rôznych situáciách
a naopak. Tento stav sa nazýva reflektovaná rovnováha. Nie je však nutne stabilný.

5. Klasický utilitarizmus
Základná myšlienka utilitarizmu znie: Spoločnosť je správne usporiadaná, a teda spravodlivá,
ak sú jej hlavné inštitúcie organizované tak, aby zaručovali najväčšiu sumu uspokojenia pre
celok všetkých svojich jednotlivých členov – teda ak maximalizujú sumu úžitkov. Sociálna
spravodlivosť je princípom racionálnej prezieravosti.
Teleologické teórie pôsobia intuitívne veľmi presvedčivým spôsobom, pretože sa zdá,
že stelesňujú myšlienku racionality – maximalizujú dobro. Sú rôzne. Ak je dobro ponímané
ako uskutočnenie najlepších ľudských schopností v rôznych kultúrnych formách, ide
o perfekcionizmus. Ak je dobro definované ako rozkoš, ide o hedonizmus. Ak ako šťastie ide
o eudaimonizmus. Princíp úžitku ho definuje ako uspokojovanie racionálnych potrieb.
V utilitarizme však nezáleží na tom, ako je táto suma uspokojení rozdelená medzi
jednotlivcov, či ako niekto v časovom pláne rozdeľuje svoje uspokojenie. Správnym
rozdelením je v oboch prípadoch také rozdelenie, ktoré vedie k maximálnemu uspokojeniu
celej spoločnosti. Princíp racionálneho výberu pre jedného človeka sa prenáša na spoločnosť
ako celok. Utilitarizmus sa nezaoberá vážnymi rozdielmi medzi ľuďmi.

6. Niektoré príbuzné kontrasty


Spravodlivosť nepripúšťa, aby sa strata niekoho slobody dala kompenzovať väčším blahom
iných. Túto prioritu vysvetľuje poukazom na princípy, ktoré boli vybraté v pôvodnom stave.
Utilitarizmus uznáva, že je s týmto v rozpore, ale prirodzenému právu pripisuje až druhotnú
dôležitosť a považuje ho za spoločensky užitočnú ilúziu.
Druhý kontrast. Zatiaľ čo, utilitarizmus prenáša na spoločnosť princíp výberu
vzťahujúci sa na jedného človeka, teória spravodlivosti predpokladá, že princípy
spoločenského výberu sú samy predmetom pôvodnej dohody. Utilitarizmus nie je
individualistický – na celú spoločnosť uplatňuje princíp výberu pre jedného človeka. Tak je
patrné, že druhý kontrast má čo robiť s prvým, pretože práve toto zjednotenie a princípy,
ktoré sú na ňom založené, podriaďujú spravodlivosťou zaručené práva kalkulu spoločenských
záujmov.
Utilitarizmus je teleologickou teóriou, kým teória spravodlivosti ňou nie je, je
deontologická. Teda je teóriou, ktorá neinterpretuje dobro nezávisle na tom čo je správne, ani
právo ako to, čo maximalizuje dobro. Teória spravodlivosti je deontologická v druhom
zmysle – dva princípy nepredpokladajú maximalizáciu dobra. Maximalizačný princíp sa tu
vôbec nevyužíva.
V utilitarizme má dôjsť k uspokojovaniu potrieb, pričom ich intenzita môže vyvažovať
ich nerovnomerné rozdelenie, podstatné je maximálne množstvo uspokojenia. V teórii
spravodlivosti je princíp rovnosti dopredu daný, pričom jedinec nemá právo mať potešenie zo
situácie, v ktorej je niekto iný menej slobodný. Pojem práva má prednosť pred pojmom dobra.

8. Problém priority
Na otázku čo je a čo nie je spravodlivé nie je možné systematicky odpovedať a je treba sa
spoľahnúť na intuíciu. Intuicionistická koncepcia je však iba polovičná. Mali by sme byť
schopní sformulovať kritéria pre problém priority a určiť, ktorý z princípov je prvotný.
Sme schopní nájsť princípy, ktoré sa dajú lexikálne usporiadať, teda najprv musí byť
splnený prvý princíp, až potom môžeme prejsť k druhému. Každý princíp má byť postupne
maximalizovaný, pokiaľ boli predchádzajúce princípy úplne splnené. Teda základná štruktúra
spoločnosti sa musí vysporiadať s ekonomickými nerovnosťami tak, aby to bolo konzistentné
s požiadavkami rovnakej slobody pre všetkých.

9. Niekoľko poznámok k teórii morálky


Zmysel pre spravodlivosť je mentálna schopnosť zahrňujúca myšlienkovú činnosť. Z nej
vznikajú dobre uvážené súdy v podmienkach obecne priaznivých pre uvažovanie a súdenie.
Zmysel pre spravodlivosť odpovedá súdom v reflektovanej rovnováhe predtým, ako vzal do
úvahy nejakú koncepciu spravodlivosti.
Teória spravodlivosti vytvára princípy, podľa ktorých sa riadi náš zmysel pre
spravodlivosť. Tieto princípy je možné si overiť na našich dobre uvážených súdoch, ktoré
vznikli v reflektovanej rovnováhe.

Princípy spravodlivosti
11. Obidva princípy spravodlivosti
Prvá formulácia oboch princípov znie:
1. Každá osoba má rovnaké právo na čo najširší systém základných slobôd, ktoré sú
zlúčiteľné s obdobnými slobodami pre iných ľudí.
2. Sociálne a ekonomické nerovnosti majú byť upravené tak, aby (a) sa u oboch dalo
rozumne očakávať, že budú v prospech kohokoľvek a (b) budú spojené s pozíciami
a úradmi prístupnými pre všetkých.

Sociálnu štruktúru je možné rozdeliť na dve viac-menej ohraničené časti. Prvý sa vzťahuje na
jednu, druhý na druhú.
Základné občianske slobody sú: politická sloboda (právo voliť a byť volený do
verejných funkcií), sloboda slova a zhromažďovania, sloboda svedomia a myslenia, osobná
sloboda s právom na (súkromné) vlastníctvo a ochrana pred neodôvodneným zatknutím
a vezením. Tieto princípy majú platiť pre všetkých, pretože občania spravodlivej spoločnosti
majú rovnaké základné práva.
Druhý princíp sa vzťahuje na rozdeľovanie príjmov a bohatstva a na štruktúru
organizácií, čo do právomocí. Rozdelenie bohatstva nemusí byť rovnomerné, ale musí byť
v prospech každého a všetkým musia byť prístupne mocenské pozície. Sociálne a ekonomické
nerovnosti sú utvárané tak, aby boli v prospech každého človeka.
Tieto princípy sú usporiadané lexikálne. To znamená, že porušenie prvého je
neospravedlniteľné a to ani v prospech druhého – kompenzovaním väčším sociálnym
a ekonomickým prospechom.
Dva princípy vyjadrujú obecnú koncepciu spravodlivosti, ktorá znie: Všetky
spoločenské hodnoty – sloboda a príležitosti, príjmy, majetok a sociálne základy sebaúcty –
majú byť rozdeľované rovnomerne, pokiaľ nejaké nerovnomerné rozdelenie jednej alebo
všetkých týchto hodnôt nie je v prospech každého. Nespravodlivosť je potom jednoducho
nerovnosťou, ktorá nie je v prospech každého.
Autor ďalej vysvetľuje teóriu. Predpokladajme, že základná štruktúra spoločnosti
rozdeľuje primárne statky. To sú podľa neho práva a slobody, moc a príležitosti, príjem
a majetok. To sú základné spoločenské statky, ďalšie primárne statky - zdravie, životná sila,
inteligencia a predstavivosť sú síce ovplyvnené základnou štruktúrou, ale nie sú ňou
bezprostredne kontrolované. Potom autor iba zdôrazňuje význam lexikálneho poradia dvoch
princípov a tvrdí, že jediným dôvodom pre obmedzenie základných slobôd je, aby rovnaké
práva boli zlúčiteľné so slobodami iných ľudí.

14. Férová rovnosť príležitosti a čistá procedurálna spravodlivosť


V teórii spravodlivosti sa spoločnosť interpretuje ako vzájomne výhodné podnikanie.
Základná štruktúra je verejným systémom pravidiel, ktoré vedú ľudí k tomu, aby produkovali
čo najviac statkov, z ktorých je každému jedincovi prisudzovaný nárok na nejaký podiel.
Výsledné rozdelenie je dôsledkom uznaných názorov determinovaných tým, čo ľudia
podnikajú vo svetle týchto oprávnených očakávaní. Otázka rozdelenia podielu je potom
otázkou čistej procedurálnej spravodlivosti.
Autor rozlišuje dokonalú, nedokonalú a čistú procedurálnu spravodlivosť. Dokonalá –
rozdelenie koláča, človek, ktorý ho rozdeľuje si zoberie posledný kus, automaticky ho rozdelí
na rovnaké kusy, tým získa najväčší možný. Podstatná tu je existencia nezávislého merítka,
ktoré je vymedzené pred delením a ktoré je nezávislé na delení. Podľa neho sa rozhoduje
o tom, ktorý výsledok je spravodlivý a o procedúre, ktorá zaručuje jeho realizáciu.
Nedokonalá je napríklad trestné konanie. Snahou je usvedčiť jedinca, ale iba v prípade, že čin
skutočne spáchal. Je však nemožné nájsť také pravidlá, ktoré by vždy viedli k správnemu
výsledku. Väčšinou vedú, ale nie vždy. Tým pádom je súdne konanie príkladom nedokonalej
procedurálnej spravodlivosti. Existuje tu nezávislé kritérium ako dosiahnuť správneho
výsledku, ale neexistuje zaručená procedúra. Čistá procedurálna spravodlivosť je naopak
charakterizovaná tým, že neexistuje nezávislé kritérium pre správny výsledok, ale iba taká
férová procedúra, že výsledok je práve rovnako férový, pokiaľ bola táto procedúra použitá. Je
tomu tak napríklad pri stávkach (sázkach). Vložia sa peniaze a pri akomkoľvek rozdelení
peňazí sa súčet rovná počiatočnému vkladu a teda všetky možné rozdelenia sú rovnako
férové. Preto bude aj každé rozdelenie statkov spravodlivé, pokiaľ bude použitá férová
procedúra rozdelenia – za čo autor považuje nestranne uplatňovať nejaký spravodlivý systém
inštitúcií.
Princíp férových príležitostí má zaistiť aby systém kooperácie bol systémom čistej
procedurálnej spravodlivosti.
Dve časti druhého princípu sú pritom lexikálne usporiadané

15. Primárne spoločenské statky: základ vyhliadok


Primárne statky sú veci, o ktorých sa predpokladá, že by ich rozumný človek chcel mať.
Dobro človeka je uspokojením jeho rozumných potrieb. Na nich je založený jeho racionálny
životný plán. Všetky racionálne plány potrebujú na svoje uskutočnenie primárne statky. Ľudia
v pôvodnom stave nepoznajú svoje predstavy o dobre, ale vedia, že budú preferovať radšej
viac, ako menej primárnych statkov. Teória spravodlivosti predpokladá, že členovia
spoločnosti sú racionálni jedinci prispôsobujúci svoje poňatia dobra danej situácii. Každý
človek má rovnaké slobody aby podľa svojho uváženia usiloval o uskutočnenie svojho
životného plánu, pokiaľ to nie je v rozpore s požiadavkami spravodlivosti. Ľudia sa podieľajú
na primárnych statkoch podľa princípu, že niektorí toho môžu mať viac, pokiaľ sa tým
zlepšuje situácia tých, ktorí majú menej. Akonáhle toto funguje, neexistuje už otázka sumy
úžitku. Všetko funguje podľa daných princípov z pôvodného stavu. Vyhliadky sú potom
definované ako index primárnych statkov, ktoré môže jedinec očakávať.

Pôvodný stav
24. Závoj nevedomosti
Nikto nepozná svoje miesto v spoločnosti, svoje triedne postavenie, svoj sociálny status, svoje
prirodzené vlohy a schopnosti, inteligenciu, telesnú silu, svoju predstavu dobra, svoj
racionálny životný plán, zvláštnosti psychológie (napr. averziu voči riziku, či sklon
k optimizmu alebo pesimizmu). Ľudia nepoznajú ani špecifické pomery svojej vlastnej
spoločnosti – jej ekonomickú, či politickú situáciu, ani dosiahnutú civilizačnú a kultúrnu
úroveň. Ani nevedia ku ktorej generácii patria. Tým pádom musia vybrať princípy výhodné
pre všetky generácie.
Ľudia v prirodzenom stave poznajú obecné fakty o ľudskej spoločnosti. Rozumejú
politickým udalostiam a princípom ekonomickej teórie, poznajú základné otázky spoločenskej
organizácie a zákonitosti psychológie ľudí.
Dôležitou vlastnosťou koncepcie spravodlivosti, že motivuje k vlastnej podpore. Iba
tak môže byť spoločnosť stabilná. Ľudia musia chcieť chovať sa podľa tejto koncepcie a to sa
dá iba tak, že s princípmi dopredu súhlasia.
Pôvodný stav nie je zhromaždením všetkých skutočných, či možných osôb. Ide v ňom
iba o to, aby boli vybrané rovnaké princípy. A to sa dá iba vďaka závoju nevedomosti. Ale,
zmluvné strany nemajú žiaden dôvod, aby sa handrkovali v bežnom zmysle. Dá sa totiž
predpokladať, že ich úvahy budú podobné. Nikto nie je schopný prispôsobiť princípy ku
svojmu prospechu, pretože ani nevie, ktoré princípy by v jeho prospech boli.

25. Racionalita zmluvných strán


Autor predpokladá, že ľudia v pôvodnom stave sú rozumní a snažia sa presadzovať svoje
záujmy, nie sú však oboznámení so svojím poňatím dobra. Preferovali by radšej viac, ako
menej základných spoločenských statkov. Racionálny človek podľa autora nie je zaťažený
závisťou napr. v prípade, že má menej primárnych statkov ako iný, pokiaľ tento rozdiel
neprekračuje určité medze a pokiaľ jedinec nie je presvedčený, že nerovnosti sú založené na
nespravodlivosti, alebo že sú výsledkom náhody a nekompenzujú žiadne sociálne ciele.
V pôvodnom stave ľudia si ľudia navzájom nesnažia ani pomáhať ani škodiť,
vyjadrené jazykom teórie hier, usilujú o maximálny počet bodov. Svojim protivníkom pritom
neprajú ani veľký ani malý zisk bodov. Pritom majú mať zmysel pre spravodlivosť, ktorý má
zaistiť platnosť dohôd uzavretých v pôvodnom stave. To však neznamená, že vo svojich
úvahách nejakú koncepciu spravodlivosti používajú. Akurát sú k sebe férový. Racionalita tiež
spočíva v tom, že by ľudia neuzavreli dohodu, ktorú by neboli schopní splniť a počítajú
s bremenom záväzkov.

26. Vyvodenie oboch princípov spravodlivosti


Obecná koncepcia spravodlivosti ako slušnosti požaduje, aby všetky primárne spoločenské
statky boli rovnomerne rozdelené. Nerovnomerne rozdelené môžu byť iba vtedy, ak to slúži
k prospechu každého človeka. Na výmenu týchto statkov nie sú kladené žiadne obmedzenia,
a preto je možné kompenzovať menšiu mieru slobody väčšími sociálnymi a ekonomickými
výhodami. Nerovnosti sú teda dovolené, pokiaľ maximalizujú alebo aspoň prispievajú
k dlhodobým perspektívam najmenej zvýhodnenej skupiny ľudí v spoločnosti.
Toto bola obecná koncepcia, špeciálna koncepcia, ktorá princípy lexikálne usporadúva
zakazuje výmenu medzi základnými slobodami a ekonomickými a sociálnymi výhodami.
Popretie rovnakej slobody je obhájiteľné iba v prípade potreby zvyšovania úrovne civilizácie
tak, aby sa za určitú dobu mohli tieto slobody realizovať.
Pôvodný stav je situácia, v ktorej sa uplatňuje maximinovo pravidlo – z rôznych
alternatív (jedna alternatíva má viacero výsledkov) sa vyberie tá, ktorej najhorší výsledok je
najlepší medzi ostatnými bez ohľadu na ostatné výsledky.
okolnosti
rozhodnutie O1 O2 O3
R1 -7 8 12
R2 -8 7 14
R3 5 6 8

Z maximinovho pravidla potom vyplýva, že z uvedených alternatív je najlepšia tretia


alternatíva, pretože jej najhorší výsledok (5) je spomedzi najhorších výsledkov najlepší.
A medzi oboma princípmi a maximinovým pravidlom je analógia. Princípy ľuďom zaručia
uspokojivé minimum. Ľudia by sa kvôli možným väčším ekonomickým a sociálnym
výhodám nechceli tohto minima vzdať.
Najextrémnejšie rozdiely v majetku sú pritom prípustné iba vtedy, ak z toho majú
aspoň minimálny osoh najmenej zvýhodnení a akékoľvek nerovnosti sú neprípustné, pokiaľ
kvôli nim najmenej zvýhodnení jedinci utrpia stratu.