P. 1
KATOLÍCKY ĽUDOVÝ KATECHIZMUS – I. diel UČENIE O VIERE

KATOLÍCKY ĽUDOVÝ KATECHIZMUS – I. diel UČENIE O VIERE

|Views: 651|Likes:
FRAŇO SPIRAGO; preklad ŠTEFAN MIŠÍK; Vydal spolok Sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave 1907;

V prípade otázok k téme: oliver.oravec@gtsmail.sk

Preskenoval a upravil PEB.
FRAŇO SPIRAGO; preklad ŠTEFAN MIŠÍK; Vydal spolok Sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave 1907;

V prípade otázok k téme: oliver.oravec@gtsmail.sk

Preskenoval a upravil PEB.

More info:

Published by: Peter Emanuel Bútora on Feb 07, 2011
Copyright:Attribution No Derivatives

Availability:

Read on Scribd mobile: iPhone, iPad and Android.
See more
See less

05/12/2014

KATOLÍCKY

Ľ KA_TECHISMUS.
SPÍSAL
Ň SPIRAGO
PROF. NÁBOŽENSTVA V TRUTNOVE.
Z NEMECKEJ PÔVODINY PRELOŽIL
ŠTEFAN MIŠÍK,
Ň BISKUPSTVA SPIŠSKÉHO.
DRUHÉ VYDANIE.
V TRNAVE
VYDAL SPOLOK SV. ADALBERTA (VOJTECHA)
1907.
S dovolením cirkevnej vrchnosti.
V BUDAPEŠTI, T L A Č O U STEPHA.NEUMA. U Č . SPOL,
PRVÝ DIEL.
U Č J 1 : N I E O VIERE.
PREDMLUVA.
Tento katechismus je č knižka pre ľ i výpomocná
knižka pre katechetu a ľ Najmä to, č v ň drobno je
č robí ho ľ a pomocnou katechetickou knižkou. Pôvodca
drží za potrebné ť nasledujúce vysvetlenie.
1. Katechismus tento pozostáva z troch dielov: V prvom
diele je č o viere, v druhom o mravoch a v ť o
milosti. V 1. diele predstavuje sa Kristus zvlášte ako č ľ v
2. alm v 3. ako ň č tento katechismus predo-
všetkým odpovedá na otázku, k č srne na zemi, a tak naj-
vyšší ľ č zvlášte prízvukuje a vyzdvihuje, nuž zíde sa teraj-
šiemu hmotárskemu, po pôžitkoch a rozkošiach túžiacemu svetu.
I č ľ temer všetky č sa len okolo toho, č jedine
je potrebné. Katechismus však nie je č iné, než krátky ť zo
všetkého, č Kristus č Preto je tento katechismus č
cestovným listom (pasom) ť na púti k nebu. Na predku stojí
ľ putovania, a potom nasledujú prostriedky k tomu ľ vedúce:
V prvom diele povedá sa nám, č má č ť rozum ť sa
máme ť Boha skrze vieru v pravdy od neho zjavené); v
druhom diele povedá sa, č má č ť ľ (svoju ľ máme
ť vôli Božej, t. j. máme ť prikázania); v ť
diele povedá sa, č máme č ť aby sme dosiahli osvietenie rozumu
svojho, zatemneného hriechom č i posilnenie vôle svojej,
ktorá sa následkom č hriechu oslabila. (Máme si nado-
ť ť Ducha Sv. užívaním prostriedkov milosti; bo ď
ť Ducha Sv. osvecuje náš rozum a ň našu ľ
V tomto katechisme sú teda jednotlivé hlavné diely úzko sviazané
jeden s druhým. Ba i v každom jednotlivom hlavnom diele je zas
všetko dobre usporiadané a pevne spojené, tak že vnútorný súvis
všetkých náboženských právd je každému jasný. A to je veru vážna
vec. Bo č lepšie poznáme vnútorný súvis všetkých náboženských
6
právd, tým lepšie môžeme ť jednotlivým. Preto právom
vraví Ketteler: «Celý katechismus je vnútorne č súvislá
sústava zjavených základných právd. Ak poznaly deti celé ľ
nebeské stavisko božských právd vo vnútornom súvise jeho, bez
sily odrazia sa na nich strely pekelné».
2. Katechismus tento č je trojakými písmenami. éo
je č ľ písmenami, je akoby kostrou, č strednými,
telom a č drobnými, krvou tohto katechismu. Drobná č pravda
mohla by i ť - vtedy by katechismus ešte vždy obsahoval
pravdy katolíckeho náboženstva, - ale podobal by sa č
ktorý už temer ani krve nemá v tele svojom. Takých málokrvných,
iba na rozumovú č ť č katechismov a nábožen-
ských knižiek je už ť Ako č chudobný na krv nie je spô-
sobný k -práci, tak i č š týchto knižiek ľ nebola vstave
ť ľ srdcia a ť v nich ň lásky k Bohu i k bliž-
nému; nuž a taký č musí ť č dobrá náboženská knižka,
dobrá ň dobré č v náboženstve. Týmto knižkám
predovšetkým chýbala č k srdcu hovoriaca teplota
výrazu, svieža a oživujúca sila, ktorá je predsa tak vlastná slovám
Ducha Svätého.
3. Katechismus tento má č rovnako ť všetky tri
duševné sily, rozum, ľ a ľ Preto · nezaoberá sa len
samým č (definíciami). Hlavným ľ tejto knižky nie
je, ť z ľ náboženských mudrcov, ale ť ich na dobrých
ť č majú ť z náboženstva svojho. Preto také nauky,
č obsahujú v sebe iba školskú ť a pre pospolitý život ne-
majú ceny, sú jednoducho vynechané a.lebo ň nie obšírne
podotknuté. Vôbec snaha ľ bola, ň ť s nauky nábo-
ženskej náter ľ č a ť ju do rúcha prostorozum-
ného a ľ ľ Umelé výrazy, akých je ľ .temer
vo všetkých č knižkách náboženských, ba ešte i v kate-
chismoch pre deti darmo budeš ľ ť v tomto ľ
katechisme. Také umelé výrazy sú ž č v bohosloveckých ústa-
voch alebo bohoslovcom (teologom) z povolania, no v katechisme
alebo ľ knižke nemajú miesta. Každá náboženská knižka
pre deti a ľ musí ť jasno a ľ písaná, ako i Spa-
ľ a jeho apoštoli ľ a jednoducho kázali, lebo taká
knižka má ť rozumená, ť srdcia a ť ľ ale na
žiaden pád nemá ť č a tým menej č ť ľ ť ž
7
výrazmi a im tak nená:videným ť i náboženstvo. Medzi touto
knižkou a č š ľ vyšlých katechismov a náboženských
kníh bude teda č rozdiel; nie je to prepracovanie jednoho
abo viac starých katechismov a náboženských kníh, ale samostatná,
ľ ľ a praktických zásad prevedená práca. - Sú-
č ň že v knižke tejto č Cirkve neuvádza sa
sucho, ale podobenstvami a príkladmi, výrokmi a ď sláv-
nych mužov robí sa názorným a zajírnavýrn. Všetky náboženské
nauky predstavujú sa v príjemnom a pôvabnom rúchu. Niet teda
č že ť takú knižku tak ľ vypustí z rúk.
Č však týka sa uvádzania svätých otcov a iných, nedeje sa to
vždy doslovne, ale č len ľ smyslu. Svätí otcovia totiž, aby si
ľ č ľ získali, radi opotrebúvali krásne výrazy, množstvo
slov podobného významu ď č všetko je len na závade v ľ
dovej knižke, Tu je hlavná vec ť a ľ ť výrazu.
I svätí apoštolovia neuvádzajú doslovne viet Starého Zákona, ale
č š len ľ smyslu. Tým menej teda je to chyba, ď výpovede
sv. otcov skrátené uvádzame. č i skrátená ď ak len
má ten istý význam, č celá. č š uvádzajú sa výpovede sv.
otcov ani nie preto, aby sme niektorú pravdu dokázali, ale len
aby sme ju znázornili a objasnili.
4. Pri spracovaní tohto ľ katechismu braly sa ď
do povahy pravidlá výchovoslovia (pädagogie). Snaha pôvodcova
bola teda, aby celú č látku prakticky a ľ podelil,
všetky myšlienky dôsledne usporiadal, ľ ľ výrazy
volil, krátke vety opotreboval ď Pritom boly povšímnuté rady a
zkúsenosti znamenitých biskupov a katechetov najnovšieho č
Podobne boly všetky odvetvia náboženskej č ako : katechismus,
deje biblické, obradoslovie) apologetika, dejiny Cirkve, v jeden
naukobeh spojené, následkom č prednáška nenudí a rovnako sa
prihovára rozumu, srdcu i vôli. ď pôvodca tohto katechismu
vynechal z neho vypytovanie, ktoré v podobných stredovekých
spisoch obvyklé bolo, mal za to svoje vážne dôvody. Ponajprv usta-
č vypytovanie nesrovnáva sa so zásadou (princípom) našej
katolíckej viery ; bo viera nepochádza z vypytovania, ale zo sly-
šania. Pravdy nášho sv. náboženstva naskrze nie sú tak známe, že
by sme sa o nich ť mohli ; ony musia ť najprv sdelené
prednášajúcim č ť sa možno len na to, č
je známe. Mimo toho je vypytovanie na újmu krátkosti pri vy-
8
ľ ba v istom ľ stojí v ceste i porozumeniu; bo
mnohé otázky vadia celkovitému ľ tak že pre ľ stromov
nevidno ani lesa. Nie je dobre, ť na múku zrná slova Božieho;
lebo tak nemôžu ť v srdciach ľ ď vetu bez otázky
a odpovede možno ť práve tak dobre, ako s otázkou a od-
ď Ak je knižka len k tomu č aby sa z nej ľ do-
slovne č nuž taký katechetický spôsob ovšem možno č ť
ale tam, kde sa pravdy dôkladne ť majú, je predovšetkým
na mieste jednoduchá prednáška; táto viac núti č k roz-
š ľ
5. Pri spracovaní tejto knižky braly sa ď do ľ
terajšie č pomery. Pôvodca chcel v prvom rade ľ možnosti
ť proti sebeckému a pôžitkárskemu hmotárstvu (materialismu).
To dokazuje už sám č knižky. Dokazuje to i tá ť
že sa o mravonauke obšírnejšie robí zmienka. Pôvodca neuspokojil
sa iba s chladným č a č hriechov a cností, ale
ukázal cnosti v celej ich kráse a so všetkými ich dobrými násled-
kami, neprávosti však v celej ich ošklivosti a zlosti i so všetkými
ich zlými následkami, a poukázal vždy i na protilieky neprávostí.
Ď nevynechaly sa ani nauky, ktoré pre terajší č majú ľ
význam, ba podávajú sa dôkladne. Sú teda v tomto katechisme
nasledujúce veci, aké by si inde č š darmo ľ : Pri 3. pri-
kázaní Božom ľ pokynu Tridentského katechismu je č o po-
ť pracovania a o ť č o práci ; pri 4. pri-
kázaní spomínajú sa povinnosti naproti pápežovi a panovn{kovi i
k č sú katolíci zaviazaní pri ľ pri 5. prikázaní vyzdvi-
hnutá je vysoká hodnota zdravia i života a vystríha sa pred pod-
kopávaním zdravia skrz márne šatenie, nemierne užívanie pokrmov
alebo nápojov škodlivých zdraviu, prehnanú túžbu po pôžitku, pade-
lanie potravných č a p. ; pri 10. prikázaní hovorí sa celkom
prostorozumne o zásadách sociálno-demokratických; ď po 10. pri-
kázaniach rozberá sa šafárenie s imaním a prísna ť uclel"o-
vania almužny. (Skutky milosrdenstva, od ktorých ľ ľ
č blahoslavenstvo závisí, nie sú hodené do kúta, ale zaujaly
vynikajúce miesto a sú akoby doplnkom desiatich Božích pri-
kázaní) ; pri nauke o príležitosti k hriechu pojednáva sa o na-
vštevovaní č tanca, di vadla a o držaní zlých novín; pri jednaní
o pýche predstavuje sa v pravom svetle prehnaná nádhera šiat a
ť m6dy terajších č pri manželstve nezabúda sa na
9
civilné manželstvo a ď po modlitebných spolkoch cirkevných
nasleduje praktická rozprava o pomocných spolkoch ť
ľ dôkladne pojednáva sa i o láske k Bohu a bližnému, ktorej
dnes tak málo je u ľ pri nauke o ľ ukazuje sa,
ako sa treba ť v trápení. Jedná sa obšírne i o chovaní sa v
chudobe a o povinnosti ď č Na mnohých miestach poukazuje
sa na mámivý vonkajšok zemských statkov a 'pôžitkov i č
sa zvlášte sebazaprenie. I o pálení mrtvol, o shromaždeniach kato-
líckych, hre pašiovej a iných č veciach je tu č A tak
nikto nemôže ť že katechismus tento ľ podoby alebo
obsahu patrí do stredoveku.
Nechže teda ť táto cestovná knižka, nielen vo
vydaní nemeckom, ale i v slovenskej č ide do šíreho sveta a
rozširuje slávu Božiu i duševné blaho ľ nech :menovite ob-
ľ č prácu katechetom. Aby sa dielo toto s č č š duchovným
osohom č venuje sa nepoškvrneno č č
Ľ
K tomu srne na zemi, aby srne Boha oslavovali a tak č
blahoslavenstvo dosiahli; toto docielime nasleduy'úcim spôsobom:
I. Musíme s'a ť ť Boha skrz vieru, na základe
ktorej za pravdu držíme, č nám Boh zjavil.
Tu jedná sa o poznaní Boha, o zjavení, o viere, jej pohnútkach,
protive a vyznaní, č o znaku sv. kríža.
ľ sa ť č Apoštolkého vyznania viery, a
síce: l. č ť Božia, podstata, vlastnosti, Trojica. Stvorenie
sveta a božská ľ ť Anjeli a ľ Hriech č Pri-
ľ ľ Pripravenie ľ k príchodu ľ -
2. Ježiš je Messiáš, Syn Boží, sám Boh a Pán náš. - 3. po 7.
Vtelenie Syna Božieho. Životopis Krista. - 8. Duch Svätý a č
o milosti. - 9. Cirkev katolícka, jej sriadenie, najvyššia hlava, roz-
šírenie, jej božské zachovávanie, svätovláda (hierarchia), známky.
ľ Cirkev. Cirkev a štát - Obcovanie svätych. -
10. Odpustenie hriechov. - 11. a 12. ť Zvláštny súd. Nebo.
Peklo. č Z ŕ vzkriesenie tela. Súd posledný.
Na konci Apoštolského vyznania viery spomínajú sa blahá,
ktoré od Boha ť máme. Tu sa teda pojednáva o tom, č je
nádej ť o jej osohu a protive.
II. Musíme ť príkazy Božie, totižto :
Dva príkazy lásky. Prikázania Božie.
Príkaz lásky k Bohu. Boh č najvyšší ľ žiada :
O ktorej sa dôklanej šie ho- { J;'oklonu a ť v 1. pr. -
vorí v prvých 4 prikáza- Uctu v 2. pr.- Službu v 3. pr. -
niach Božích. Ctenie svojich námestníkov v4.pr.
Príkaz lásky k bližnému, [ na ž_ivote v 5. pr. - na. nevin-
ktorý zakazuje š ť bliž- nosti v
6
· pr . . - na maJetku v
é l 7. pr. - na ctr v 8. pr. - na do-
n mu mácnosti v 9. a 10. pr.
a káže ť mu v núdzi. konaním skutkov milosrdenstva.
Pät cirkev-
ných priká-
zaní je bliž-
ším výkladom
3. prikázania
Božieho.
ll
Po č o láske k Bohu je č o láske k svetu, po č o láske
k bližnému hovorí sa o láske k ľ ľ k sebe
samému, po 1. prikázaní Božom o ctení svätých, o prísahe a ľ
pri 3. prikázam Božom o práci, pri 1. prikázaní cirkevnom o cirkev-
nom roku, pri 4. prikázaní Božom o povinnosfach naproti pápežovi
a ľ a o povinnostach vrchností, pri 5. prikázaní Božom, o
zachádzaní so zvieratmi, pri skutkoch milosrdenstva o užívaní
majetku, o poyinnosti ď č a o chudobe.
Plnenie prikázaní javí sa v konaní dobrých skutkov, v č
sa v ť a vyhýbaní hriechom a ť č v strá-
není sa všetkého, č k tomu vedie, menovite pokušenia a príležitosti.
Najvážnejšie cnosti sú 7 cností, s ktorými zas v
protive stojí 7 hlavných hriechov.
Aby sme pr{kazy náležite ť mohli, máme užívat prostriedky
dokonalosti. (Všeobecné prostriedky sú pre všetkých, zvláštne
prostriedky, alebo 3 evanjelické rady, pre jednotlivcov.)
Touto cestou už tu na zemi budeme blahoslavení 8. blaho-
slavenstvi.
III Božm. Tuto dosiahneme prostriedkami milosti.
l
Aby ť a príkazy ť ť
· Musíme ž ť prostriedky milosti. Tieto sú: sv. omša,
sviatosti a modlitba.
Pred pojednávaním o sv. omši zaoberáme sa s obetou a s
obetou kríža. Pri pojednávaní o sv. omši ľ jej ustano-
venie, podstatu, č a obrady, pomer k obete krížovej, úžitok,
obetovanie omše, ž ť pri omši, ť slyšania omše, č
a miesto omše, šaty a náradia pri omši, barvu omšových šiat, č
a spev pri omši. - Potom je č o slyšaní slova Božieho. -
Zatým nasleduje č o ť vôbec a o jednotlivých svia-
ť osobitne. Pri Sviatosti Oltárnej je č : o ustanovení a pod-
state tejto sviatosti, o jej užívaní a č tohto užívania, o prí-
prave k jej užívaniu a ako sa po ň ž ť potom o duchovnom
prijímaní.
Pri sviatosti pokánia hovoríme o ustanovení, podstate a
potrebe pokánia, o spovedníkovi, o č sviatosti pokánia,
o jej hodnom prijatí (t. j . o piatich č o generálnej (vše-
obecnej) spovedi, o ustanovení a úžitku spovede, o nazpätupadnutí
do hriechu, o odpustkoch. - Pri sviatosti stavu manželského robí
12
sa zmienka o ustanovení a podstate manželstva, o povinnosfach
manželov, o krížnych (miešaných) manželstvách a bezmanželskom
stave. - Potom nasleduje č o sväteninách.
Pri pojednávaní o modlitbe ľ sa: podstata, ž č ť
potreba, vlastnosti, č miesto, predmet modlitby a rozjímanie.
Dalej ľ sa: najdôležitejšie modlitby č š Zdravas),
najdôležitejšie č v pobožnosti (pobožnosti pred- a popolud-
ň š prôvody (processie), púte, krížová cesta, vyloženie Najsvä-
tejšieho. missie), shromaždenia katolíkov, pašiové hry a náboženské
spolky. (III. rád, braterstvá, najvážnejšie ť pomocné spolky.)
MODLITBY.
l. Mo d l i t by c i rk e v né.
l. Znak sv. kríža.
V mene t Otca i t Syna i t Ducha Svätého. Amen.
2. Modlitba Pána alebo č š
č nás, ktorý si na nebesiach!
1. Posväf sa meno tvoje.
2. ď ľ tvoje.
3. ď ľ tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.
4. Chlieb náš vezdajší daj nám dnes
5. a ť nám naše viny, ako i my š ť našim
vinníkom.
6. A ď nás v pokušenie,
7. ale zbav nás od zlého. Amen.
3. Anjelské pozdravenie alebo Zdravas.
l. Zdravas Maria, milosti plná l Pán s tebou .

2. Požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod života
tvojho, Ježiš.
3. Svätá Maria, Matko Božia, pros za nás hriešnych nyní i v
hodinu smrti našíj . Amen.
4. Apoštolské vyznanie viery,
1. Verím v Boha Otca všemohúceho, ľ neba i zeme,
2. i v Ježiša Krista, Syna jeho jednorodzeného, Pána
našeho,
14
3. ktorý sa č z Ducha Svätého, narodil sa z Marie
Panny,
4. trpel pod Pontským Pilátom, ukrižovan, umrel i po-
hrobený je,
5. stúpil do pekiel, v tretí ň vstal z ŕ
6. stúpil na nebesia, sedí na pravici Boha Otca všemo-
húceho;
7. ľ príde ť živých i ŕ (T. j. tých ľ č
v ň súdny ešte ž ť budú a - ako samo sebou sa rozumie -
ešte pred súdom zomrú, a takže tých, č už prv zomreli ; ale
môžu sa pod tým ť i blahoslavení a zatratení.)
8. Verím v Ducha Svätého,
9. svätú Cirkev všeobecnú, svätých obcovanie,
10. hriechov odpustenie,
11. tela z ŕ vzkriesenie
12. a život č Amen.
5. Dva príkazy lásky;
(Marek 12, 30.)
1. ť budeš Pána Boha svojho z celého srdca svojho,
z celej duše svojej, z celej mysle svojej a zo všetkej sily svojej.
2. ť budeš bližného svojho, ako seba samého.
6. Desatoro Bozích prikázaní.
(2. Mojž. 20, 1-17.)
1. Ja som Pán Boh tvoj ; nebudeš ť iných bohov predo
mnou, č š sebe modly, ani žiadneho podobenstva, abys
sa mu ň
2. Nevezmeš mena Pána Boha svojho nadarmo. (T. j. ne-
vyslovuj meno Božie bez úctivosti.)
3. Spomni, abys ň č svätil. ň č je
ľ ·
4. Cti otca svojho i matku svoju, abys dlho živ bol na
zemi, ktorú tebe dal Pán Boh tvoj.
5. Nezabiješ.
6. N ezosmilníš.
7. Nepokradneš.
15
8. Nepremluvíš proti bližnému svojmu krivého
9. Nepožiadaš manželky bližného svojho.
10. Ani nepožiadaš domu jeho, ani služobníka, ani dievky,
ani vola, ani osla, ani č č jeho je. Amen.
7. Pätoro cirkevnych prikázaní.
(Tieto sú doplnkom 3. prikázania Božieho.)
1. Zasvätené sviatky ť
2. V ľ a vo sviatok omšu svätú nábožne š ť
3. Š ť pôst, štvoro suchých dní a iné priká-
zané pôsty ť tiež v piatok a v sobotu od mäsitého
pokrmu sa ž ť
4. Prinajmenej jedenkrát v roku nariadenému ň sa
ť 2 a okolo. ľ noci prevelebnú ť oltárnu
ť
5. V zapovedaný č svatobného veselia ž ť
II. Modlitby v č č ň
l. Modlitba ranná.
S pokorou padám na tvár pred tebou, ó Bože l a klaniam
sa ti s anjelmi a svätými. Úprimne ti ď za všetky dobrodenia,
ktoré si mi ľ udelil. ľ ľ za všetky hriechy, ktorými
som ť obrazil a spravedlivý trest tvoj zaslúžil. Preto znovu obe- ·
tujem sa tebe; pevne som odhodlaný viac š ť Úprimne ľ
bujem, že budúcne viac ť ť a poslušnejším ti budem. Po-
praj mi k tomu potrebnej milosti a ľ mi požehnania.
Prebl. Panno Maria, drahý anjelu strážco môj a všetci svätí l
ň ma a primlúvajte sa za ň
2. Modlitba č
Zo srdca vzdávam ti ď ó Bože môj l prv než by som
si na č ľ že si ma v tento ň od všetkého zlého
zachránil a ľ dobrodení na tele i na duši č č
Zo srdca je mi ľ Pane Bože môj, že som ť dnes obrazil;
napozatým sa to nikdy viac nestane. - Do tvojich rúk č
seba a všetkých, ktorí ku mne prislúchajú. ň nás v túto noc
16
od všetkého zlého č i č Popraj, aby nás anjeli tvoji
v pokoji ň a nech je nad nami požehnanie tvoje. V mene
Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
3. Modlitba pred jedením.
č všetkých dúfajú v tebe, ó Pane l a ty im dávaš pokrm
v č príhodný: otváraš ruku svoju a ň š každý ž č
požehnaním. Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na
č i i vždycky i na veky vekov. Amen.
4. Modlitba po jedení.
ľ Pána všetky národy, ľ ho všetky pokolenia ;
lebo upevnené je nad nami milosrdenstvo jeho, a pravda Pánova
zostáva na veky. Sláva Otcu ď
Ď ti, všemohúci Bože, za všetky dobrodenia tvoje,
ktorý žiješ a ľ š na veky vekov. Amen.
ť Bože, životom č všetkým dobrodincom našim.
A duše verných zomrelých skrz milosrdenstvo Božie nech od-
č v pokoji. Amen.
5. Vzbudenie pravého úmyslu.
Všetko chcem ť k č š sláve mena Božieho : prácu,
modlitbu i č Tvoj som, Bože môj, v živote a po smrti.
Tebe obetujem telo, dušu a všetko, č mám.
Popraj mi milosti, Pane Ježišu, a ľ požehnania svojho.-
O Maria i všetci svätí, orodujte za ň u Boha. Amen.
6. Modlitba za č
Dajže, Bože, aby č moji s pomocou hojnej milosti nie-
len tu na zemi, ale i v nebi dosiahli ľ odplatu za duševné i
telesné dobrodenia, ktoré mi preukázali, skrze Pána nášho Ježiša
Krista. Amen.
III. l\!Iodlitby pri zvonení:
Modlitba pri zvonení ráno, na poludnie a č
1. Anjel Pána zvestoval Panne Marii, a ona č z Ducha
Svätého. (Zdravas Maria ď
17
2. ľ dievka Pána: ň sa mi ľ slova tvojho. (Zdravas
Maria ď
3. A slovo telom č je·; a prebývalo medzi nami. (Zdravas
Maria ď
Oroduj za nás, svätá Božia č aby sme hodnými č
boli ľ Kristových.
Vlej, ó Pane, prosíme teba, ť svoju do myslí našich,
aby sme, ktorí sme skrze zvestovanie anjelovo poznali vtelenie
Krista, Syna tvojho, skrze č a kríž jeho k sláve vzkriesenia
privedení boli, skrze tohože Krista Pána nášho. Amen.
Kto sa pri zvonení «Anjel Pána» skrúšene a pobožne na
kolenách (v sobotu však č a v ľ stojác) ;modlí, dostane
každý raz ň odpustky. Kto modlí · sa túto modlitbu každo-
denne za celý mesiac, dostane v hocktorý ň (ale len raz v
mesiaci) plnomocné odpustky, ak pristúpi k sv. spovedi a prijí-
maniu a pomodlí sa na úmysel pápeža (Benedikt XIII. 14. sept.
1724). Kto však hatený je v tom, aby ľ č alebo pri zvonení
konal modlitbu túto, predsa obsiahne spomenuté odpustky, ď ju
len vykoná. (Lev XIII. 15. marca 1884.) ·
Od ľ noci až do nedele č (t.j. od č Bielej so-
boty do č soboty pred ľ najsvätejšej Trojice) miesto «An-
jel Pána» modlíme sa k získaniu spomenutýchodpustkov, a síce stojác: ·
l. Raduj sa nebies ľ alleluja l
Kobos' ť bola hodná, alleluja l
z ŕ vstal, jak predpovedal, alleluja l
Pros, aby nás k sebe prijal, alleluja!
2. Raduj a ľ sa, Panno Maria, alleluja l
lebo zaiste vstal Pán, alleluja l
3. Modlime sa: Bože, ktorý si vzkriesením Syna svojho, Pána
našeho, svet ž ť č ľ prosíme, aby sme na prímluvu
č jeho, Panny Marie, ž ť života č dosiahli ;
skrze tohože Ježiša Krista Pána našeho. Amen.
2. Modlitba k smrtnej úzkosti Krista Pána.
(Vo štvrtok č
Vyslyš modlitbu moju, ó Pane, ktorýs' na hore Olivetskej tak
ľ trpel; prosím ť pre trojnásobnú modlitbu tvoju, ď jednúc
príde na ň ť smrti, ť ma v poslednej chvíli a dopraj
mi sviatostí umierajúcich. Amen.
Kat. Ľ Katechismus. 2
18
3. Modlitba k smrti Krista Pána.
Ď ti, Pane Ježišu Kriste, že si za ň zomrel. Ach,
ť aby tvoje muky a tvoja ť pre ň márne boly. Amen.
4. Modlitba za zomrelých.
ď sa č po zvoneni na «Anj el Pána» za zomrelých zvoní.)
Smiluj sa, ó Pane, nad úbohými dušami, ktoré si krvou svojou
vykúpil, č ich v č ohni premnohé a hrozné muky
trápia. O, poteš ich svetlom nebeským a ť ich k sebe do
slávy č Amen.
č č daj všetkým verným zomrelým, Pane, a
svetlo č nech im svieti. - Nech č v pokoji. Amen.
5. Modlitby pri omši svätej, ď sa cengá.
ď ň ň modlitbu č prežehnaj sa, ď v
sebe úmysel, na ktorý sv. omšu š ť chceš a č sa ť
Pri evanjeliume ň hore a žehnaj sa krížom sv. na č
ústach a prsiach.
Pri obetovaní modli sa:
Prijmi, č nebeský, túto nepoškvrnenú obetu, ale spolu i
nás, naše telo a dušu. Aby ti však obeta moj a milšia bola spo-
jujem ju s obetou ň a Ježiša Krista, ktorý sa ti na kríži za
nás obetoval. Touto obetou chcem ť ť za dobrodenia ti
ď ť a o všetko ť ť č k dušnému spaseniu potrebujem.
Prijmi obetu túto a ď na hriechy naše, ale na zásluhy Pána
Ježiša Krista. Amen.
Pri pozdvihovaní:
ľ ď sa cengá, prežehnaj sa, potom so složenými rukami
ľ ď na svätú hostiu a vrav:
Pred tebou, ó Bože, padám na kolená, lebo verím, že si tu
č prítomný v tejto sviatosti. Vzhliadni na ň biedne stvo-
renie svoje a nedaj ť biednej duši moj ej. Amen.
Nato prežehnaj sa a ň ľ č ť kým sa kalich nepozdvihuj e
a znovu nezacengá. Pri cenganí zas sa prežehnaj a so složenými
rukami ľ na kalich, vrav:
Vítaj najsvätejšia krv Ježiša Krista l Ach, obmy dušu moju,
19
aby mohla ť do ľ jeho, kde by ho potom na veky
velebila. Amen.
Potom sa ešte raz prežehnaj.
Pri svätom prijímaní:
ď sa cengá, máš ľ ť ž ť sa, ť sa v prse a
ť s ň :
O Pane, nie som hoden, abys' vošiel do srdca môjho ale len
riekni slovom a bude uzdravená duša moja.
Potom sa zas prežehnaj.
Ked k?'íaz rukou dáva p ožehnanie, treba sa ž ť (Tak i
vtedy, ď sa po omši Najsvätejším ľ požehnanie.)
Pri poslednom evanjeliume robí sa to isté, č pri prvom.
IV. Modlitby pri prijímaní sv. sviatostí.
l. Spôsob ť sa:
ľ š si k spovedelnici a pri požehnaní ň pre-
žehnáš sa a povieš :
Spovedám sa Bohu všemohúcemu, preblahoslavenej Panne
Marii, všetkým svätým a vám, č duchovný, ktorý ste namiesto
Boha ustanovený, že som od mojej poslednej spovede (alebo: od
mojej č č a mnoho zhrešil(a) obzvlášte vinným(ou)
sa dávam, že som Pána Boha týmito hriechami obrazil(a):
Potom povieš hriechy, a síce v tom poriadku, ako si svedomie
zpytoval ľ 10 Božích, 5 cirkevných prikázaní a 7 hlavných
hriechov. Po vyznaní hriechov však hovoríš:
Za tieto a všetky svoje vedomé i nevedomé hriechy č
ľ že som Boha, najvyššiu a č dobrotu nimi obra-
zil(a). Silne ľ viacej š ť a každej príležitosti k hriechu
sa ť Prosím za ľ pokutu a za ň roz-
hrešenie.
Potom máš dobre ť na to, č duchovný otec povie,
a na pokutu (pokánie), akú ti uloží. ď ť ň žehná a pritom
rozhrešenie ti dáva, máš sa ž ť ť krížik na štóle,
ť od spovedelnice, ď ť Bohu za odpustenie hriechov a vy-
ť uloženú pokutu.
2*
20
2. Vzbudenie viery, nádeje a lásky.
Verím v Boha môjho živého a opravdivého, v troch osobách,
ale v jednom božstve postaveného. Verím v Boha Otca ľ
Syna ľ Ducha Svätého ľ môjho. Verím a vy-
znávam tú najsvätejšia vieru, ktorú Ježiš Kristus č a ť pri-
kázal, ktorú apoštolovia ohlašovali, a ktorú svätá rímsko-katolícka
Cirkev drží ; v tejto svätej viere žiadam ž ť i ť lebo si ju ty,
ó Bože, zjavil, ktorý ako vševedúci ani ť ani ako č pravda
oklamaný ť nemôžeš. Bože, rozmnož vieru moju.
Dúfam v č milosrdenstve tvojom, ó Bože, jediný
Spomocnílm tela i duše mojej. Dúfam v predrahej krvi Ježiša
Krista, ľ môjho, z tak velikej lásky pre ň vyliatej, že
mi odpustíš všetky hriechy života môjho, a že mi dáš život č
lebo si to sám ľ a si verný i všemohúci vo vyplnení ľ
svojich. Bože upevni nádej moju.
Milujern ť z celého srdca, ó najláskavejší Bože, najvyššia a
č dobroto, ť všetkej dokonalosti, pre tvoju ob-
zvláštnu dobrotu, krásu a ľ ť áno, č ľ by som žiadnej
odplaty ť ť ani pokuty č ť nemal, predsa miloval by som
teba, lebo ty, ó Bože, si všetkého možného milovania a ctenia naj-
hodnejší. Ach, keby som ť ť mohol, ako ť milujú a na
veky ť budú všetci anjeli, svätí a blahoslavení v nebi; ako
ť miluje a ť môže všetko stvorenie terajšie i budúce na
zemi l Ku ktorých všetkých najhorlivejšej láske pripojujem i ja lásku
svoju ľ nedokonalú. Bože, rozmnož lásku moju.
iC iC-iC
Kto vzbudzuje tri božské cnosti, hoci nie doslovne tak, ako
sa tu udáva, získa každý raz č a 7-krát š ť ň od-
pustky ; kto to však každodenne robí, dostane každý mesiac plno-
mocné odpustky, ak prijíma sv. sviatosti i modlí sa na úmysel
pápeža; č získa plnomocné odpustky v hodinu smrti. (Benedikt
xm. 15. jan. 1728.)
3. Vzbudenie ľ
Ó Bože veliký, Pane č velebnosti l Teba obrazil som
ja biedny hriešnik. Ty, č najdobrotivejší, dal si Syna svojho za
ň a preukázal mi č dobrodenia. A predsa som ť zar-
mútil. O Bože spravedlivý l Ty trestáš každý hriech, a predsa bol
21
som tak ľ ľ že som ť obrazil. Bolí ma, že som zhrešil;
chcem sa š ť a ť príkazy tvoje. O, ť mi a prijmi ma
zas za svoje ť l
4. Obnovenie krstného ľ
Ď ti, 6 Bože, že si ma v krste sv. za svoje ť prijal.
Dnes chcem zas ť smluvu, ktorú som vtedy s tebou uzavrel:
ľ ti, ť sa všetkých hriešnych radostí sveta, ť
tvojmu sv. evanjeliu a ť ho. Od teba, 6 Bože, ufám za to
ť tvoju a po smrti č blahoslavenstvo.
V. Modlitby zo zvláštnej pobožnosti:
l. Modlitba k Duchu Svätému.
K tebe, Duchu Svätý, utiekame sa ; sošli zatemnenému rozumu
nášmu svetla nebeského a ž ň od nás zlého ducha. Posilni slabú
ľ našu, aby sme povinnosti svoje plnili. Poteš nás v každej
úzkosti a ď po smrti do č radosti. Amen.
2. Modlitby k č
(Salve Regina.) Zdx:avas ľ Matko milosrdenstva,
život tiež i ť a nádej naša, zdravas! K tebe voláme, hriešni
synovia Evy, v tomto síz údolí !kajúci a č A preto tedy,
Orodovnico naša, ť k nám tie svoje, ach, milosrdné č a nám
Ježiša, ktorý je požehnaný plod života tvojho, tam vo č
ukáž. O milostivá a nad všetky pobožná, 6 presladká Panno, Matko
Božia Maria l
Pod ochranu tvoju utiekame sa, svätá Božia č ne-
ŕ prosbami našimi v potrebách našich, ale ď nás
vždy z každého č 6 slávna a požehnaná Panno,
Pani naša, Prostrednico naša, Orodovnico naša l Smier nás so
Synom, č nás Synovi, obetuj nás Synovi svojmu! '
, (Memorare.) Pamätaj, 6 najláskavejšia Panno Maria, že
' nikdy nebolo č ť že by si bola dakoho opustila, kto sa k tebe
utiekal o ochranu, o pomoc ť prosil alebo o prímluyu vzýval.
Touto dôverou povzbudený i ja utiekam sa k tebe, 6 Panno panien,
ľ anjelov a Matko Pána nášho Ježiša Krista! K tebe pri-
chádzam, k tebe č nehodný hriešnik s č a nárekom sa
22
utiekam. Nezavrhuj prosbu, 6 Matko Slova č ale uslyš
milostive a vyslyš ň biedneho, ktorý v tomto č údolí z
hlbokosti srdca k tebe volám. Matko, ď mi na pomoci, vrúcne
ť prosím, vo všetkom súžení a trápení mojom, teraz a vždycky,
a obzvlášte v hodinu smrti mojej. Ó dobrotivá, 6 prívetivá, 6 lá-
ska vá Panno Maria l
Modlítbou (Mernorare) ( = Pámätaj) získa ľ každý raz
ň odpustky; kto sa ju každodenne modlí, ten i č
dosiahne odpustky, ď prijme sv. sviatosti, navštívi kostol a po-
modlí sa na úmysel pápeža. (Pius IX. 25. júla 1846.)
3. Sväty ruženec.
ď o ň v č o milosti.)
Najprv modli sa Apoštolské vyznanie viery, potom jeden
č š a trikrát Zdravas, kde sa za menom «Ježiš» vsúva:
l. Ktorý nech rozmnožuje v nás vieru pravú.
2. Ktorý nech rozmnožuje v nás nádej pevnú.
3. Ktorý nech rozmnožuje v nás lásku dokonalú.
Potom nasleduje: «Sláva Otcu>> ď Za tým . ide ť
desiatok; v každej desiatke je jeden č náš a ť ::zdravasov,
v ktorých sa po mene «Ježiš>> vždy povie jedno tajomstvo. Na
konci každej desiatky modlí sa ešte: «Sláva Otcu» ď Ruženec teda
môže ť trojaký ľ trojakých tajomství, aké sa po mene «Ježiš»
vsúvajú.
Tajomstvá ruženca sú:
l. Radostné.
(Tieto sú Y ruženci, ktorý sa modlí od adventu do ľ pôstu, alebo i T
pondelok a štvrtok.)
l. Ktorého si, Panno, z Ducha Svätého č
2. Ktorého si, Panno, v živote nesúc, Alžbetu navštívila.
3. Ktorého si, Panno, v Betleheme porodila.
4. Ktorého si, Panno, v chráme obetovala.
5. Ktorého si, Panno, v chráme nalezla.
2. ľ
ľ ruženec modli sa YO ľ pôste, alebo i v utorok a piatok.)
l. Ktorý sa pre nás krvou potil.
2. Ktorý je pre nás č
23
3. Ktorý je pre nás trním korunovaný.
4. Ktorý pre nás kríž niesol.
5. Ktorý je pre nás ukrižovaný.
3. Slavnostné.
<siavnostný ruženec modlí sa od ľ noci po advent, alebo i v stredu a sobotu.)
1. Ktorý slávne z ŕ vstal.
2. ' Ktorý slávne na nebesia vstúpil.
3. Ktorý nám Ducha Svätého soslal.
4. Ktorý ť Panno, na nehe vzal.
5. K to rý ť Panno, v nebi korunoval.
Každá č sv. ruženca pozostáva teda: z Apoštolského vyzna-
nia viery, zo 6 č š zo 6 «Sláva Otcu» a z 53 Zdravasov. Niekde
katolíci pridávajú i šiestu desiatku s týmto tajomstvom: «Ktorý nech
sa smiluje nad dušami v č Ale desiatka táto nepatrí k ružencu.
Ruženec má sa ť ť splnomocnenému k?'íazovi, aby s
ním odpustky spojené boly. Vtedy sa pri ružencovej modlitbe zís-
kajú ň odpustky za každým č š každým Zdravasom
a každým «Verím v Bohall. (Lev X. 10. júla 1515.)
4. Modlitba k sv. Jozefovi.
Bože, ktorý si nevýslovnou ľ ť blahoslaveného
Jozefa za ženícha najsvätejšej č svojej ť č daj,
prosíqJ.e, aby sme, ktorého ako ochrancu ctíme na zemi, za orodov-
níka v nebi ť zaslúžili. Amen.
5. Modlitba k anjelovi strážcovi.
Anjelu Boží, strážco môj ! č vždycky ť ochranca môj, ň
vždycky ď a napravuj, k dobrému stále povzbudzuj, cnosfam svätým
ma č nech tak žijem, jak chce Boh môj, telo, svet, diabla pre-
máham, vnuknutie tvoje poslúcham, a v tom sväzku obcovania s tebou
trvám do skonania, po smrti však v nebi č chválim Boha, usta-
č Amen.
6. Katolícky pozdrav.
Pozdrav: «Pochválen ď Ježiš Kristus!»
ď «Na veky. Amen''·
Kto takto pozdravuje ľ a tak odpovedá, dosiahne ň
odpustky; a kto v živote takto zvyknul ť dosiahne v
hodinu smrti plnomocné odpustky. (Klement XIII. 5. sept. 1759.)
ÚVOD.
l. K č sme na zemi 7
Ako žiak chodí do školy, aby istý ľ totižto isté postavenie
v živote dosiahol, tak i č je na to na zemi, aby v tejtq škole
života vznešený ľ a síce č blahoslavenstvo dosiahol.
K tomu sme na zemi, aby sn1e Boha
ľ oslavovali a tak č blahosla-
venstvo dosiahli.
Oslávenie Boha je ľ všetkého stvorenia. Všetky tvory
sú od Boha na to stvorené, aby ť alebo š ť Božiu
rozumným tvorom, anjelom a ľ ď zjavovaly, a aby Boh od
týchto chválený a ctený bol. č svojou láskou pohnutý,
stvoril Boh nebo i zem, anjelov i ľ aby od týchto ľ dôstoj-
nosti a možnosti chválený a ctený bol. Ešte i tie nerozumné a bez-
citné tvory, a síce všetky krotké a divé zvery, všetky stromy a
rastliny, všetky kovy a kamene chvália Boha, každé ako a ľ
vládze, i služia svojmu ľ ku chvále a sláve.)) (Cochem)
Č vidím, všetko volá: Ó Bože, jak ľ a dobrý si l «Pán č
všetko pre seba.ll (Prísl. 16, 4.) Boh povedá skrze proroka Isaiáša:
«Každého, ktorý vzýva meno moje, stvoril som ku cti svojejll.
(43, 7.) Z tejto č i č stvorený je tým č aby slávu
Božiu zjavnou robil. Túto slávu Božiu zjavnou robí haždý č
č chce, č nechce. Krásne usporiadanie jeho tela, vznešené vlohy
jeho ducha, odplaty spravedlivého, tresty hriešnika, slovom,, všetko
hlása slávu Božiu, jeho š ť ť dobrotu, sprave-
ť ď Preto ešte i zlostní ľ proti vôli svojej musia pri-
ť k oslavovaniu Boha. Ale predovšetkým č ako ť
rozumná a svobodná, má ť Boha svojím rozumom a svobod-
2&
nou ľ Toto stane sa tak, ď Boha pozná, miluje a ctí. ď
najbližší odsek.) Práve tým nadobudne si č blahoslavenstvo.-
č teda č nie je stvorený len pre tento zemský život,
ale hlavne pre ten, č po smrti nasleduje, nuž je on pocestným,
cudzincom na zemi (Žalm 118, 19.) ; podobný je tomu, č na závo-
dišti beží. (1. Kor. 9, 24.) Život je cestovanie (l. Mojž. 47, 19.),
púf k č milostnému miestu. (Sv. Basil) Nemáme tu stáleho
miesta, ale ľ budúce. (Žid. 13, 14.) Nebo je našou ť
zem je krajinou vyhnanstva. (Segneri)
Teda nie sme na zemi k tomu, aby sme si len zem-
ské poklady sbierali, č dosiahli, jedli a pili, alebo
zemské rozkoše požívali.
Kto len takéto ciele má pred sebou, jedná práve tak hlúpo,
ako sluha, ktorý, miesto že by svojmu pánovi slúžil, len s po-
č veciami sa zaoberá a na hlavnú ť zabúda. Jedná
hlúpo, ako ten chlapec, ktorého otec pre č poslal, a ktorý, ď
na ceste č vidí, zastane a, cele zabudnúc na otcov rozkaz,
ň sa tým, č vlastne tak mal ť (Ludv. Gran.)
Povodí sa mu, ako psovi v bájke, ktorý s mäsom č rieku plá-
vajúc, chcel ň toho mäsa vo vode ť a pritom mäso ztratil;
bo zdanlivú ž ť drží za č a tak príde o jednu i o
druhú. Preto povedá Kristus Pán: «Kto miluje dušu svoju, ztratí
ju». (Ján 12, 25.) Nie sme stvorení pre túto zem; preto Boh tak
ustrojil naše telo, že č hore k nehu pozeráme. (Sv. Rehor
Nys.) I veže, stromy a rastliny upomínajú nás na našu ť bo
všetky nahor ukazujú. Zvlášte vysoko č veže ľ
kladú nám na srdce toto č Č č ty si pre nebo stvorený».
Preto vraví Kristus P.: «Len jedno je potrebné))
(Luk. 10, 42.); ď ľ najprv ľ Božie
a ť jeho, a všetko iné bude vám pridané)).
(Mat. 6, 33.)
Mnohí ľ ž ľ zabúdajú na svoj posledný ciel, myslia
len na ť a na to, č za ľ trvá: na peniaze, majetok,
hodnosti ď Takým ľ ď mohlo by sa jednúc ť na ná-
hrobníku: «Tu leží č ľ bláznivý, ktorý nikdy nevedel, č je
na svete». (Alb. Stolz.) Mnohí robia tak, ako králi istého pohanského
mesta, ktorí hoci len za rok panovali a potom na pustý ostrov vy-
26
hostení boli, predsa za ten jeden rok panovania č a veselo
hodovali a potom na ostrove biedne zahynuli. Len málo ich bolo
podobných múdremu ľ tohoto mesta, ktorý za rok svojho
panovania ostrov preskúmal a svojich sluhov a poklady vopred ta
poslal. (Meh.) Kristus č pripomínal ľ ď ich posledný ľ
Tak i sv. Filip Nerský, ď sa istého žiaka č pýtal: Č
potom ?n (Meh.) Kto na svoj posledný ľ nepamätá, ten nie je
pocestný, ale tulák; ako tento padne do rúk polície, tak i tamten
do rúk diablových ; upadne do. pokušenia. (Mat. 26, 41.) Podobný
je plavcovi na mori, ktorý nevie, kam ide, a preto ď svoju do
záhuby vedie. (Sv. Alfons) Kristus ň ho spiacemu (Mal
25, 5.) Kto však na svoj posledný ľ pamätá, podobný je tomu
ktorý bedlí (Mat. 24. 42.).
2. č dosiahneme blahoslavenstvo 7
č blahoslavenstvo pozostáva z toho, že sa č spojí
s Bohom. Toto spojenie stane sa č ť rozumu (poznaním
alebo tým viac videním Boha) a č ť vôle (láskou k Bohu).
Ak teda ľ tento, blahoslavenstvo, ť chceme, musíme sa
už teraz k nemu ž ť : musíme sa ť Boha poznat a ť
Láska však ľ samého Krista Pána (Ján 14, 21.) pozostáva z
plnenia prikázaní. Z toho nasleduje :
č blahoslavenstvo dosiahneme nasle-
dujúcim spôsobom:
l. Musíme sa ť Boha ť skrze
to, že veríme pravdy od neho nám zjavené.
Kristus Pán hovorí : «Ale to je život č aby poznali teba,
samého pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista». (Ján
17, 3.) K poznaniu Boha vedie viera. «Viera predchádza, ť
nasleduje». (Sv. Anselm.) Viera je matkou vedomosti. (Drey.)
2. Musíme ť ľ Božiu skrze zacho-
vávanie jeh o prikázaní.
V rozhovore s bohatým mládencom povedal Kristus Pán :
«Ak chceš ť do života, zachovávaj prikázania». (Mat. 19, 17.)
27
Ale jedine zo svojej sily nemôžeme ani ť ani
ť prikázania; k tomu potrebujeme ť Božiu.
Č u::í sám sebou potrebuje ť Božiu, aby ciel svoj
dosiahol. Potreboval ju i sám Adam v stave nevinnosti. ľ
ktorý obrába pole, č nedocieli bez slnka a ž ď Tak je to i
s č ktorý domáha sa neba. «Ako slnko potrebné je zemi,
aby ju osvecovalo a zohrievalo, tak i duši našej potrebná je ť
Božia)). (Sv. Ján Zlat.) Ale po č hriechu tým viac potre-
bujeme milosf Božiu, lebo sme ľ slabí. Všetko, č je slabé,
potrebuje podporu a pomoc. Slepý potrebuje vodcu, chorý jedlo;
tak i hriechom oslabený č potrebuje cudziu pomoc, totižto
božskú ť aby ľ svoj dosiahol. (Sv. Bonav.) My sme podobní
č ktorý na ceste od slabosti klesol a ď ť nemôže.
ď vidí dakoho pomimo ísf na voze, poprosí ho, aby ho so sebou
vzal. Tak rrfllsíme i my, ktorí cítime ť svoju, ľ ť pomoc,
ktorú len u Boha najdeme. (A. Stolz). Preto povedá nám Kristus
Pán: <<Bezo ň č ť nemôžete>>. (Ján 15, 5.)
ť Božiu dosiahneme skrze prostriedky milosti
ustanovené od Krista P. Z toho nasleduje:
3. Musíme ž ť prostriedky milosti; tieto
sú: sv. omša
7
sv. sviatosti a Inodlitba.
Viera je teda akoby cesta, ktorá k nebeskej bráne vedie,"pri-
kázania ukazujú túto cestu, prostriedky milosti sú akoby peniaze
na cestu. Cesta k bráne nebeskej je úzka, príkra a drsnatá, a len
málo je tých, č po nej idú. Naproti tomu <<široká je brána a po-
hodlná cesta, ktorá do záhuby vedie, a mnoho je tých, č po nej
č (Mal 7, 13.)
Možno i tak ť Kto chce ť spasený, musí
ť náboženstvo.
Bo ď náboženstvo je poznanie Boha a život zodpovedajúci
vôli Božej a bohoslužba. - Náboženstvo nie je len vecou srdca;
bo náboženstvo javí sa zvlášte v nasledovaní pevných, od Boha
zjavených zásad, je teda menovite vecou vole a č Náboženstvo
nie je ani vecou samého vedenia) teda len samá ť nábožen-
ských vecí. č boli by nábožní i diabli ; bo títo tiež vedia, č
28
Boh chce, a predsa jednajú naopak. - Slovo «náboženstvo» zna-
mená spojenie č s Bohom a javí sa v zvelebovaní najvyššej
bytnosti.
Možno ešte i tak ť Kto chce ť spasený,
musí ľ ť aby sa stal podobným Bohu.
Č stane sa podobným Bohu vtedy, ď jeho myšlienky
a č podobné sú myšlienkam a č Božím. Prikázania Božie
sú zrkadlom, v ktorom môžeme ť ľ sme obrazu Božiemu
podobní alebo nie». (Sv. Lev V.)
3. Na zemi niet dokonalého blahoslavenstva.
l. Zemské statky, ako bohatstvo, č ť
rozkoše nen1ôžu nás samy sebou ť bla-
ženýn1i;
lebo dušu našu ť nemôžu, život náš č zhor-
č a č pri smrti nás š ť
Č stvorený je len pre Boha a pre blahoslavenstvo nebeské,
ako ryba pre vodu. ď túto z vody vytiahneme, , trepoce, hádže
a svíja sa, bárs by sme jej ľ ľ jedla ponúkali; chce ť
sa nazpät do vody: len tam sa teší životu. Podobne má sa vec
i s č ď sa od Boha oddiali. (Deharbe) Preto zvolal sv.
Augustín: «Nepokojné je srdce naše, kým č v tebe, ó
Pane l» - Zemské statky a rozkoše nemôžu nasýtif. dušu našu.
ď duch náš práve tak potrebuje pokrm, ako telo; č hmotného
nemôže ť ducha, ako ani č duchovného telo. (Ketteler) Preto
povedá Kristus Pán Samaritánke: <<Každý, kto pije z vody tejto,
smädný bude zas». (Ján 4, 13.) Každá zemská rozkoš má v sebe
istý hlad. ď tento pominie, neuspokojí č (Sv. Hier.) Zemské
rozkoše podobné sú kvapke vody frknutej do ň ktorá ho ne-
zahasí, ale iba viac roznieti ; lebo iba viac ľ telesné žiadosti.
Bohatstvami dá sa duša práve tak málo nasýtif, ako ň ť
drevom, smolou a olejom, alebo ako smäd ť ľ (Sv. Bona v.)
ď v pohanskom Ríme č cisárstva bohatstvo s blaho-
bytom č rástlo, množil sa so ň na ň i č samo-
vrážd. Ako dá sa to ť «Naozaj len poznaním pravdy a
29
svätým životom môže si č ť pokoj srdca». (Sv. Aug.)-
Zemské statky a rozkoše č už samy sebou č život.
Je ono č pravdy v gréckej bájke: ď sa raz Rozkoš a ť
ponosovaly, že sa im krivda stala, priviazal ich Jupiter rnocnou
ť jednu k druhej. A naozaj: kde je rozkoš, tam je i ľ ť
Aké starosti na pr. má č Zemské statky podobajú sa ŕ ň
kto vešia na ne srdce svoje, č si bôle, ako č ktorý v
ruke pevne drží ŕ (Sv. Ján ZL) Ako sa všetka sladká voda riek
do horkého, slaného mora vlieva, tak každá sladká ť zemská
neskôr premení sa na ť (Sv. Bonav.) A ľ .nehody a ne-
š ť tiahnu za sebou ešte len zakázané rozkoše a pôžitky, ako
na pr. pôžitok zakázaného ovocia v raji. Tu vodí sa č
podobne, ako tej rybe, č sa chytila na udicu; za krátkou rozkošou
nasleduje horká ľ ť (Sv. Aug.) Zakázané rozkoše sveta podobajú
sa jedovatým jahodám, ktoré zdajú sa ť vzácnym jedlom, ale
ď ich zjeme, č ň nám ľ bôle, ba č ť i
smrt. «Svet je ľ svojich ľ (Segneri). - Zemské
statky š ť nás pri smrti. Pri smrti č nemôžeme ť so
sebou. (l. Tim. 6, 7.) Pominie svet i ž ť jeho (l. Ján. 2, 17.) Preto volá
Šalamún: ť márností a všetko je ť (Kaz. l, 2.) Prí koru-
novaní pápeža ľ snopok zrebí a spievajú: «Svätý č l tak
pominie sláva sveta l»- Nám ľ ď vodí sa tak, ako pavúkovi. Pracuje
za celé dni, vydáva zo seba a snuje č aby ulapil komára
alebo muchu. Ale potom príde gazdina s metlou a odmetie pavu-
č pri č ešte i pavúk zahynie. Tak trápi sa č dni a
roky, aby prišiel k majetku, úradu a ž ť mohol. Avšak hodí sa
mu v cestu prekážka, nemoc alebo ť a plány jeho sú zmarené;
daromná bola celá práca. (Hunolt)
Zemské statky sú tu len na to, aby nám k dosiah-
nutiu č blahoslavenstva nápomocné boly.
Celé stvorenie je rebrík, a každý tvor š č ľ na ň aby
srne sa k Bohu dostali. (Weninger). Ako v dielni maliarovej všetky
predmety, ako štetec, barvy, olej, č slúžia len k vyhotoveniu
obrazu, tak všetky zemské veci na ostatku slúžia Jen k tomu, aby
nás v dosiahnutí č blahoslavenstva podporovaly. (Deharbe)
Komu sa teda zemské veci ľ ošklivia a kto ich nechce
ť ten nedosiahne svojho najvyššieho ľ Ale najvyššieho
ľ nedosiahne ani ten, kto je k zemským statkom ľ pri-
30
viazaný. Zemské statky podobné sú zápalke. Táto je len prostriedkom
k získaniu svetla; no kto ju pridlho drží v ruke, popáli si prsty.
Tak i zemské statky sú len prostriedkom k získaniu svetla č
blahoslavenstva; kto pri nich pridlho zotrváva, pritiahne si popáleniny
č zatratenia. (Wen.) Zemské statky podobné sú nástrojom
alebo lieku ; ak sa tieto dobre neupotrebujú, škodia, miesto že by
osožily. (Deh.) Zemské statky máme u ť len ľ ľ
nás v dosiahnutí najvyššieho ľ podporujú; ľ nás však
v dosiahnutí toho ľ hatia, máme ľ ť aby sme sa ich zbavili.
(Sv. Ignác L.) Zemské statky sú na to, aby nám slúžily a nie, aby
my sme im slúžili. (Sv. Alfons.)
2. Len evanjelium Kristovo môže nás už
tu na zemi č blaženyn1i č ť
bo kto zachováva nauky Kristove, najde vnútornú
ť
Preto povedá Kristus Samaritánke: «Kto ť bude vodu, ktorú
mu ja dám, nebude smädný na veky''· (Ján. 4, 13.); ď pri za-
ľ sviatosti oltárnej v kafarnaumskej synagoge riekol: «Kto
ku mne prichádza, nebude č (Ján 6, 35.) Teda nauka Kristova
môže utišif ž ť duše našej. ď sa to stane, zemské trápenia
nemôžu viac ť č opravdive š ť
3. Kto nauky Kristove zachováva, bude
síce prenasledovaný; ale prenasledovania ne-
môžu mu š ť
Sv. Pavel po ve dá: «Všetci, ktorí chcú pobožne ž ť
v Kristu Ježišu, budú ť prenasledovanie)). (2. Tim. 3, 12.)
Celý život ť je kríž a muka, ak chce ž ť ľ evanjelia.
(Sv. Aug.) Povedám celkom úprimne: Č nepobožnejšie žije dakto,
tým menej bude ť prenasledovanie. (Sv. Rehor V.) Kristus
hovorí: «Sluha nie je nad pána svojho'' (Mat. 10, 24), t. j. sluha
nemá nároku na lepší osud, ako pán jeho, totižto Kristus. A zas
hovorí Kristus: ľ ja posielam vás ako baránkov medzi vlkov''·
(Mat. 10, 16.) Ako zlodejom odporné je svetlo, tak hriešnikom
odporný je spravedlivý. (Sv. Ján ZL) Obzvlášte svetári (t. j. tí, č
31
v tomto živote ľ blahoslavenstvo) budú nás ž ť za podivínov,
ba za bláznov (l. Kor. 4, lO) ; budú nás ť (l. Kor. 4, 3);
budú nás ť (Ján 17, 14; Mat. 10, 22.) a ť
(Ján. 15, 20.) Ale koho títo milujú a chvália, s tým je zle; bo svet
nemiluje nikoho, okrem kto prv nenávidel Krista. (Sv. Ján Zl.) ď
zásady svetárov stoja v úplnej protive s č Krista. Svet drží za
bláznov tých, ktorých Kristus nazýva blahoslavenými. (Mat. 5, 3-10)
Avšak Kristus povedá: «Každý teda, kto slyší tieto
slová moje a plní ich, bude pripodobnený mužovi, ktorý
dom svoj vystaval na skale)). (Mat. 7, 24.)
Kto v Boha dúfa, buduje na pevnom základe. Egyptskému
Jozefovi všetky prenasledovania č neuškodily, ba boly mu
osožné. Jak ľ bol prenasledovaný nábožný Dávid najprv ľ
Saulom, potom svojím vlastným synom Absalonom ; predsa zo
všetkých prenasledovaní vyšiel ako ť Preto volá Dávid: ľ
úzkostí prichádza na spravedlivých; ale z týchto všetkých vysvo-
bodí ich Pán». (Žalm 33, 20) Don Bosko bol v Turíne pri vyna-
č zanedbanej mládeže ľ prenasledovaný; no napriek
tomu s pomocou Božou založil až do smrti svo jej (r. 1888.) okolo
200 č ústavov, v ktorých bolo asi 130 tisíc chovancov. Boh
neopustí žiadneho spravedlivého. (Žalm 35, 25) I to, č nám š ť
š ľ riadi Boh k nášmu dobrému. Za ľ piatkom nasleduje
ľ noc. «Dobrý ť nemá sa č ť ani od druhých
ludí, ani od diabla. Bo ď Boh s nami, kto proti nám?». (Sv. Ján Zl.)
4. Dokonalé blahoslavenstvo je teda ne-
môžné na zemi; lebo žiaden č nemôže
úplne ť trápeniam.
Svetár, ako sme videli, upaduje do biedy a spravedlivý je
prenasledovaný. Okrem toho nikto nemôže ť nemociam a naj-
ukrutnejšiemu trápeniu smrti. Zem táto je «slzavé údoliell. (Zdravas,
ľ Zem je ľ nemocnica, kde je práve ľ nemocných,
ľ ľ je na svete. Zem je bojište proti ľ nášho
spasenia; sám život náš je vojenská služba. (Job. 7, l) Zem je
miesto vyhnanstva, ktoré ď leží od vlasti. (Segneri) Zem
je vlniace sa more, na ktorom č búrky vznikajú. (Sv.
-32
Vine. F.) Š ť i š ť ť i ž ľ ň sa v živote
ľ práve tak, ako slnko a ž ď v prírode. Každé š ť na
zemi je akoby ň blízkeho š ť ď raz macedon-
skému ľ Filipovi č tri radostné udalosti zvestovali,
ľ sa a zvolal : Ú bol som až š ť to nemôže už tak
dlho trvaf! Šfastie podobá sa rebríku ; ľ š č ľ ideme po
ň hore, ľ š č ľ máme potom dolu. Cisár Karol V. č
«Panoval som š ť a napriek tomu nemal som nikdy ani š ť
hodinky č radosti. Lebo po všetkých ť a ť
prichodily zas nové starosti . a úzkosti». - Život náš je plavba,
na ktorej vlnami morskými ď do výšky dvíhaní, ď do hÍbky
hádzaní bývame (Sv. Ambr.). Podobá sa púti, na ktorej tu rovinami,
tam zas príkrymi horami ť musíme. (Sv. Rehor V.) - Môže sa
dakto ľ ť aby si život príjemným urobil, č
ľ nikdy nezbaví sa ľ pliagy; lebo trápenie a súženie je
údelom ľ pokolenia. Námahy takzvaných sociálnych demo-
kratov, č ufajú ť život bez núdze, plný pokoja a pôžitku,
sú teda daromné. (Lev. XIII. 1891.)
PRVÝ DIEL KATECHISMU:
VIERA.
l. Poznanie Boha.
Poznanie Boha je poznanie jeho vlastností a dokonalostí,
božských diel, božskej vôle, prostriedkov milosti od Boha ustano-
vených ď ť vždy v poznaní Boha». (1. Kol. l , 10) Teraz
poznáme Boha len ako v hádke, ako v nejasnom zrkadle (zrkadlo
starých bolo nedokonalé a nejasné); jasno poznáme Boha len po
smrti . (1. Kor. 13, 12)
l. V poznaní Boha záleží blahoslavenstvo
anjelov a svätých.
Poznanie Boh11 je pokrmom anjelov a svätých. Tento pokrm
mienil archanjel Rafael, ď povedal TobiMJovi: «Ja užívam ne-
ľ pokrm a nápoj, ktorý ľ videf nemôžu». (Toh. 12, 19)
Preto vraví Kristus Pán: «To je však život . č aby poznali
teba, samého pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.
(Ján 17, 3) Avšak poznanie Boha, aké svätí v nebi majú, je roz-
dielne od toho, aké my na zemi máme. Blahoslavení v nebi majú
bezprostredné poznanie, č takzvané videnie Boha. My naproti
tomu poznáme Boha len prostredne a síce z jeho diel a z jeho
zjavenia. Je to práve tak, ako ď dakto krajiny len na rnappe
vidí (taký má iba prostredné, teda nedokonalé poznanie tých krajín),
ľ druhý po týchto krajinách cestuje a dobre si ich poprezerá.
(Taký má bezprostredné, teda o ľ dokonalejšie poznanie.) Preto
povedá ľ o sv. anjeloch: «Anjeli v nebi vždy vidia tvár
/
Otca môjho, ktorý je v nebi >l. (Mat. 18, 10) I svätí vidia tvár Božiu,
lebo sú podobní anjelom (Luk. 20, 36).
Kat. Ľ Katechismus.
3
34
2. Poznanie Boha je ľ vážne; lebo
bez neho niet zemského ani č
ného života.
Bez poznania Boha niet š ť ď poznanie Boha j e
pokrmom našej duše. Ak naša duša nemá tohoto pokrmu, hladuje,
t. j. č je nespokojný. ď však chybí vnútorný pokoj, nemôžu
nám ť opravdove príjemné žiadne statky tohoto života, ako bo-
hatstvo, zdravie ď (Sv. Rehor Ns.). - ž ľ málo ľ stojí
o tento duševný pokrm, ktorý trvá k životu č starajú sa,
ako hovorí ľ len o pokrm, ktorý na ľ nasýti č
(Ján 6, 27) Č ktorý nepozná Boha, podobný je slepému: ako
tento neisto č č padá, ň sa, cíti sa ľ š ť
a nemá nijakej radosti zo života, tak je i s tým č bo
nepozná ľ svojho života a upaduje z jedného hriechu do druhého,
nemá žiadnej potechy v š ť a žiadnej nádeje pri smrti. «Kto
nepozná Boha, je ne'urnelý, hoci by bol č š (Maria Lat.)
š ť je č ktorý všetko zná, ale teba, ó Bože, nepozná.
(Sv. Aug.) - Bez poznania Boha niet č života. Ako
neobrobená ľ nedonáša dobrej úrody tak i č nepoznajúci
Boha, nemôže ť dobré skutky. I najviac hriechov má č
v nepoznaní Boha. č prisahajú ľ č ľ ľ alebo
krivo, č sa nemodlia, zanedbávajú služby Božie a prijímanie
sv. sviatostí, č dychtia tak náružive po peniazoch, cti a telesných
pôžitkoch i neostýchajú sa ť príkazy Božie? Preto, že
Boha nepoznajú. č niektorí úradníci zaobchodili tak hrubo s
cisárom Jozefom II. (t 1790.), ktorý č č chodil medzi
ľ č preto, lebo ho nepoznali. Č by ozaj boli za-
chodili s ním tak surovo, keby ho boli poznali? Podobne je to i
s Bohom. Preto žaluje prorok Oseáš: «Niet v krajine takých, č
poznajú Boha; teda rozmohla sa kliatba, lož, vražda a krádež».
(4, 2) A sv. Pavel tvrdí, že by Židia nikdy neboli ukrižovali Krista,
Pána slávy, keby ho boli poznali. (1. Kor. 2, 8) ó Bože, radosf
duše mojej, keby ť ľ poznali, neobrážali by fa! (Sv. Ign. L. )
Najmä ť č že v trestniciach sú č š takí č č
o Bohu č nevedia. ď prusl\ý ľ Fridrich II. zbadal, ako
č poznanie Boha je č toho, že č zlo-
č rastie, privolal svojmu ministrovi : «Dajte náboženstvo moj ej
krajine ll>
35
3. K poznaniu Boha príden1e len tak, ď
veríme pravdy od Boha nám zjavené.
Ovšem i pomocou 1·ozumu, rozjímaním nad stvorením,
môžeme ť Boha. (Rim. l, 20) Lebo nebesia vyprávajú slávu
Božiu. (Žalm 18, 2) Ukazujú ľ moc, ť dobrotu, krásu
Božiu. Avšak len samým rozumom svojím, č je slabý, nikdy
neprídeme k pravému a jasnému poznaniu Boha. Aké bláznivé
ľ o božstve a jakú nemravnú bohoslužbu mali pohaní, ktorí
len tak po rozume o ň súdili l ď už mnoho vecí na zemi
nevie si č ť tým víac vystavený je č že
upadne do bludu, ď chce ť to, č je nad nebom».
(Bellarmin). Nikto nemôže ť č je nad nebom, ak mu Boh
nedá múdrosti a nepošle svojho Ducha Svätého. (Múdr. 9, 14-16)
Táto božská pomoc ľ sa nám s vierou. Tým, že veríme
pravdy od Boha zjavené, prídeme k pravému a jasnému poznaniu
Boha. Preto povedá sv. Augustín; «Verím, aby som rozumel». Sv.
Anselm: Č viac sme sa živili vierou, tým viac budeme nasýtení
rozumením. Viera je č všetkého vyššieho bohopoznania».
Viera nazýva sa č svetlom božským (1. Petr 2, 9), ktoré v duši
našej svieti. (2. Kor. 4, 6) Bo ako svetlo preniká mrákoty, tak
preniká viera ť tajomstvá. (Sv. Bern.) Ako lampa osvecuje
dom, tak viera dušu (Sv. Ján Zl.). Viera je jasná hviezda, ktorá
nás č Ž ť Pána Boha. Viera podobá sa veži, s ktorej je
ľ na všetky strany; s takej veže môžeme ť č na rovine
nebadáme; vierou vidíme, č púhym š ľ o dielach
Božích nepoznáme. Viera podobá sa ď ľ týmto vidno,
č púhym okom ť vierou to, č púhym rozumom ne-
ť Viera podobá sa zrkadlu; v tomto vidno celkom dobre
ľ vežu ; vierou dá sa celkom dobre ť č Božie.
(Sv. Bon.) Podobá sa palici, ktorou trasúce sa údy podopierame,
aby sme lepšie ť mohli; vierou podporujeme slabý . rozum,
aby sme lepšie poznali. (Sv. Ján Zl.) - Sú teda dve knihy, z
ktorých poznáme Boha; jedna je nepísaná, príroda, a druhá písaná,
sv. Písmo, ktoré nám ľ zjavenia.
2. Zjavenie Božie,
ď dakto stojí v izbe za č záclonou, vidí tých, č
idú na ulici; ale títo nevidia ho. Jestli sa však ozve, môžu mimo-
3* '
36
idúci ť kto asi je za záclonou. Podobne má sa to i s
Bohom, ktorý nás vidí, ale sám ukrýva sa našim č (Is. 45,
15) A predsa ozval sa Boh k ľ ď č a všelijako; tak ku
č Abrahamovi (ku ktorému prišiel v podobe ľ
s dvoma. anjelmi), Mojžišovi v horiacom kre, Židom na hore
Sinai ď
l. Milý Pán Boh zjavoval sa ľ ď ľ
č za tisíce rokov. (Žid. l, 1-12)
T. j. Boh oznámil ľ ď svoje vlastnosti, svoje zámysly (n pr.
budúce vykúpenie), svoju ľ a č ich o cieli č o
jeho budúcnosti po smrti ď - Toto zjavenie Božie menuje sa
nadprirodzenýrn, ktorého protivou je zjavenie prirodzené. Boh totiž
dáva sa nám ť i skrze ľ stvorenie, a č prírodu.
2. Zjavenie Božie stávalo sa č nasledujúcim
spôsobom: Boh hovoril k jednotlivým ľ a týmtô
potom naložil, aby to, č im zjavil, aj iným ohlásili.
Boh hovoril k jednotlivcom, n. pr. k Noemovi, Abrahamovi
a jeho potomkom, Mojžišovi, lebo títo boli č š ľ (Sv.
Ján Zl.) Noema poslal Boh k hriešnym ľ ď č pred potopou
žili. Mojžiša zas k č Israelitom a k Faraonovi. - Niekedy
stalo sa, že Boh hovoril naraz k mnohým ľ ď Mnohým ď
naraz zjavil sa Boh, ď na hore Sinai príkazy dával (tu hovoril
k celému ľ israelskému), a pri krste Ježiša. (Tu bolo č ť
slová Otca nebeského: «Toto je Syn môj milý, v ktorom sa mi
ľ I skrze anjelov zjavoval sa Boh; tak poslal Rafaela
k Tobiášovi. - ď Boh hovoril k ľ ď vzal na seba ľ
podobu, n. pr. podobu anjela, č alebo hovoril z oblaka (na
hore Sinai), z horiaceho kra (k Mojžišovi), v žiare svetla (k Pavlovi).
v č vetra (k Eliášovi), alebo srkze vnútorné osvietenie. (4. Mojž.
12, 6-8) Tí ľ ktorým sa Boh zjavil a ktorí potom pred
druhými «svedoctvo ť museli (Ján l , 7), menujú sa rrposlami
Božími». Boh volil k tomu č š len mravne dokonalých mužov
a obdaril ich ť že mohli č ť zázraky a prorokova(, aby
ľ ich slovám verili. Pomni na zázraky Mojžišove pred Faraonom,
na zázraky prorokov a apoštolov.
37
3. Zvestovatefmi bozského zjavenia boli menovite:
patriarchovia, proroci, Syn Bozi Ježiš Kristus. (Žid. l, l)
a apoštoli.
Zjavenie nie je iné, ako výchova pokolenia ľ Č je
výchova u jednotlivca, to je zjavenie u pokolenia Judského. Celé
zjavenie zodpovedá teda postupne nasledujúcim potrebám veku
ľ veku dedinstva, mládenectva a mužstva. Patriarchovia,
ktorí viac detinskej povahy boli, potrebovali menej zákonov, a Boh
zachádzal s nimi ľ ľ israelský, u ktorého sa, ako u
mládenca nachodila ť a ť musel ť vychovávaný
č č a prísnymi zákony; ale ď Boh chcel, aby
ľ č do mužského veku, prestaly prísne zákony a Boh
dal skrze Syna svojho zákon lásky. (1. Kor. 13, ll; Gal. 3, 24) -
Medzi všetkými zvestovateimi zjavenia vydal Syn Boží najvernejšie
svedoctvo; on bol «svedok verný». (Zjav. 1, 5) a prišiel na svet
preto, aby vydal sredoctvo prarde. (Ján 18, 37) Č on hovoril,
hovoril tak, ako mu povedal Otec. (Ján 12, 50) Mohol ť
vernejšie i ľ š než všetci iní, lebo je ako jednorodený Syn
v lone Otca, teda vidí podstatu Božili, ako nikto iný. (Ján l, 18)
Vydal svedoctvo o tom, č videl, ale ľ neprijali svedoctva jeho.
(Ján 3, ll) - I apoštoli boli ľ zjavenia. Mali ť
svedoctvo o tom, č videli, zvlášte o ŕ ľ
(Sk. 10, 39 a ď a síce nielen v Jerusaleme, v celom Judsku a
Samarii, ale až do č zeme. (Sk. l, 8) Preto aj č sv.
Pavel, že úrad jeho záleží v tom, aby vydal svedoctvo za evanjelium.
(Sk. 20, 24) - Zjavenie skrze Ježiša Krista a sv. apoštolov stalo sa v
poslednom č ď Boh k ľ ď hovoril. (Žid. l, l) S týmto zjavením
vzalo konec zjavenie, ktoré sa ť na celé pokolenie ľ
4. I po sm1-ti sv. apoštolov ešte č zjavoval sa Boh
ľ ď ale toto zjavovanie nie je č pre-
došlého zjavenia, na ktorom č viera naša. (Bened.
XIV. ; sv. Tom. Akv.)
Zjavenia Božie stávajú sa niekedy ešte i dnes k pozdvihnutiu
viery medzi ľ ď ň sa len n. pr. na zjavenia sa
Matky Božej v Lurde vo Francúzsku r. 1858. Bárs s jednej strany
nemáme ľ ť takým zjaveniam (Sir. 19, 4), č sa v
38
ohJade tomto UŽ vefa klamu popáchalo, predsa ich S druhej strany
ani nesmieme ť bez zkúšky (Tes. 5, 20 a ď ako, bohužial,
robievajú ludia náchylní k telesnosti. - Zjavenia mávajú ď
ako vysvitá z pravôt cielom vyhlásenia za svätých, i niektorí ľ
ktorí ľ dychtia po dokonalosti. Sv. Františkovi Assiskému
zjavil sa Kristus v kostole (pomyslí na pôvod odpustkov porciun-
kulových), sv. Antonovi Paduánskemu zjavil sa Ježiš v podobe
ť ť (preto vyobrazuje sa tento svätý s ť ť Ježišom v
č Sv. Terezia č vídala Krista, svätých a anjel ov i hovorila
s nimi ď Tieto súkromné zjavenia (výj avy, videnia a p.) sú dary
Božie, ktorých hlavným č je, aby ľ č sa domáhajú
dokonalosti, celkom ztratili prítulnosf k tomuto svetu a k vyššej
dokonalosti privedení boli. (Scar.) Avšak ť naskr-ze nezáleží
v zjaveniach a potechách, ale v hrdinských ť a trápeniach.
Ba môže sa ť že i bezbožným ľ ď dostane sa zj avení;
pomyslime len na Baltassara a tú ruku, č na stene písala. (Dan. 5)
Z toho teda, že sa dakomu zjavenia dostalo, nemožno ešte s
istotou ť že naozaj vedie cnostný život - Tieto súkromné
zjavenia nie sú na žiaden pád č toho zjavenia, ktoré
sa týkalo celého pokolenia ľ a na ktorom č naša
viera; ony sú len 11re jednotlivcov a č len srozumitelnými
robia zjavené Jn·avdy. (Ben. XIV.) Toto vidíme n. pr. pri zj avení
sa Matky Božej v Lurde vo Francúzsku (1858): Maria menovala
sa tam «nepoškvrneným č a vtedy vznikol ň ktorého
yodou staly sa ľ ľ mnohé a podivuhodné vyzdravenía.
Nápadným spôsobom dal sv. otec Pius IX. štyrma rokmi predtým
(1854) slávnostne ť č viery o nepoškvrnenom č
Matky Božej; spomenutým zjavením bol teda tento č viery i
zázrakmi od Boha potvrdený. Ale pritom treba ť že temer
pri všetkych súkromných zjaveniach následkom pôsobenia zlého ducha
udáva sa i klam. Preto ni e je nikto povinný takým zjaveniam, hoci by
Cirkvou potvrdené boly (ako zjavenia sv. Terezie, sv. Brigitty, sv. Ger-
trudy a i.), viac verit', než veríme č clovekovi. Ba ď niekto
má vážnu č môže im so ť i ť vieru. (Ben. XIV.)
5. Zjavenie Božie bolo potrebné, lebo po č
hriechu neboli by ľ bez zjavenia nikdy náležite po-
znali Boha a ľ jeho ; ale i preto, č sa poko-
lenie ľ ť muselo k príchodu ľ
39
Svätí traja králi na ď Východe neboli by nikdy našli
Krista, keby sa im nebol zjavil skrze hviezdu; tak by aj ľ
pokolenie, ktoré po č hriechu žilo ď od vlasti, nikdy
nebolo prišlo k pravému poznaniu Boha, keby sa mu Boh nebol
zjavil. «Telesné oko potrebuje svetlo, aby videlo zemské veci;
práve tak potrebuje i rozum, ktorý je okom duše, svetlo božského
zjavenia, aby videl božské veci. (Sv. Aug.) č hriechom a
telesnými výstupkami bol rozum ľ ľ pokalený, že nebol ·
vstave ť Boha z diel jeho. (Múd. 9, 16) Dokazuje to dejepis
všetkých pohanských národov. Tieto ctily tisíce božství, medzi nimi i
nemravných ľ zvery a sochy, a síce rozpustilým, ba ukrutným
spôsobom; obetovaly im n. pr. ľ Svojich bohov predstavovaly
si ť ž všetkými ť a neprávosfami, ba považovaly
ich za ochrancov týchto neprávostí. I č š duchovia starého
veku npadli do ť bludov. (Cicero ľ samovraždu, Piato
pohodenie detí, zapovrhnutie ľ inej národnosti, opilstvo ku cti
bohov; č stvorenia blúdia všetci), č jeden druhému
i menia č mienku svoju; ich skutky však stály v nápadnej
protive s ich č (Sokrates č že je len jeden Boh, a predsa
vyznával i modlárstvo, pred smrfou však obetoval Äskulapovi kohúta.)
č š uznávali svoju biedu a vyznali otvoreno, že rozumom svojím
o Bohu a božských veciach č istého ť nemôžu a že Boh
sám musí sa š ť a sdelif ľ ď ľ svoju; tak š ľ
Sokrates a Piato. - Bez predbežnéko zjavenia Božieho nebolo by
dalej pokolenie ľ ani poznalo ľ ani slušne ho
uctilo. Ako ľ ď má ť do niektorého mesta, už dávno
vopred oznámi mu svoj príchod, tak urobil i Boh. - My teda už
máme zjavenie Božie; za toto máme ď ť milému Pánu Bohu,
ako slepý ď lekárovi, ktorý mu zrak prinavrátil. Ale ľ
vania hoden je ten, kto o zjavenie nedbá; podobný je č č
za bieleho ň nechce ť okenice a radšej sedí potme.
3. Zvestovanie zjavenia.
l. Pravdy od Boha ľ ď zjavené hlása
na rozkaz Boží všetkýn1 národom sveta Cirkev
katolicka a síce živým slovo1n. t. j. ň
Rozkaz, ť pravdy od Boha zjavené všetkým
40
národom sveta, dostali predstavení Cirkve od Krista Pána
pred jeho nanebevstúpením.
Bo ď vtedy riekol Kristus sv. apoštolom: «Daná mi je všetka
moc na nebi i na zemi. Preto idúc č všetky národy a krstite
ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a ľ ja . som s vami
po všetky dni až do č sveta». (Mat. 28, 18 a ď Preto si
apoštoli a ich nástupcovia od žiadnej svetskej vrchnosti nedali za-
ť hlásanie evanjelia. ď n. pr. vysoká rada zapovedala apošto-
lom kázanie, č sa Peter a iní zrovna: «Musíme viac po-
ť Boha, než ľ (Sk. 5, 29) Preto sa Cirkev ani dnes nedá
ť so svetskej strany vo vykonávaní č ľ úradu, ktorý jej
odovzdal Kristus. V niektorých krajinách bolo až dodnes v plat-
nosti takzvané «panovnícke placetum», t. j. nariadenie, dia ktorého
cirkevné ustanovenia, ba i vyhlásenia t:lánkov viery závisely od
privolenia č vrchnosti. Č by temer ani nedržal za
možné, že by také nariadenie ešte ť mohlo v č kde každý
č ma právo ž ť svobodu č a č i verejne vy-
ť so svojím č č Cirkev zjavené pravdy
všetkým národom sveta ť musí, preto pápeži č posielajú
missionárov k pohanom vydávajú pápežské obežníky celému kre-
ť biskupi píšu pastierske listy príslúšníkom svojich biskupství,
posielajú k nim ň títo zas vo farských kostoloch kázu každú
ľ a sviatok i v školách č náboženstvo. - ľ Cirkev
naša ň ohlasuje slovo Božie (pravdy zjavenia), ľ maho-
medáni ň a č protestanti bibliou rozširujú vieru svoju.
Sú vo ľ omyle, ktorí myslia, že len sv.
je na to, aby sa zjavené pravdy hlásaly svetu.
Bola to ľ Božia, ktorá chcela, aby sa Iudia skrze ň
a naskrze· nie, ako sa domnievajú protestanti, len skrze sv. Písmo
dozvedeli o zjavenom č a tak privedení boli k viere v Boha.
Bo Kristus sám len kázal a č nepísal. I apoštolom prikázal :
«Idúc č všetky národy». (Mat. 28, 19) a nie: ((Píšte všetkým
národom». Preto apoštoli, okrem dvoch, nepísali kníh, ale len kázali.
«Knihami veriacich boli sami apoštoli». (Sv. Aug.) Sv. Pavel vraví:
«Viera je zo slyšania». (Rim. 10, 17) teda nie len zo samého
č č živým slovom cele zodpovedá potrebám č
každý radšej chce sa č ť od druhých, ako sám č ť ž
l
41
ľ ť č a premýšTaním. Keby Písmo sv. bolo jediným
prostriedkom, ktor)·m k poznaniu zjavených právd ť možno, nuž
by s jednej strany vtedy, ď sv. Písma este nebolo (za tých 2500
rokov pred Mojžišom a potom zas pred spísaním Evanjelií), neboli
ľ ani ť mohli k poznaniu zjavených právd; s druhej strany
nemohli by ani dnes ť k tomu takí ľ č nevedia č ť alebo
pre svoju chudobu žiadnej biblie ť si nemôžu, alebo nemajú
potrebných vedomostí, aby i ť ž š miesla biblie ť mohli.
A predsa chce Boh, aby všetci ľ došli k poznaniu pravdy.
(1. Tim. 2, 4) - Sv. Písmo utratilo hy v č našich svoju hodnotu,
keby nám Cirkev živým slovom nepotvrdzovala, že je ono božského
pôvodu a že nepodstúpilo nijakej zmeny Sv. Augustín povedá: «Ja by
som ani evanjeliu neveril, keby ma k tomu ne-nútila ž ť Cirkve».
Taká pravda, ktorú Cirkev katolícka za od Boha zja-
venú predkladá, menuje sa č viery, dogmou.
Všeobecné snemy cirkevné (shromaždení hislmpi celej Cirkve),
ako i sám pápež, majú právo ť niektorú pravdu za takú,
ktorá je zjavená od Boha. Tak cirkevný snem Nicäjský (325) pred-
ložil božstvo Kristovo za č viery; podohne i pápež Pius IX. r.
1854 vyhlásil nepoškvrnené č č za č viery.
No tým neurobilo l'a nové č ale sa len vyhlásilo, že táto
pravda je naozaj od Boha zjavená a Cirkvou katolíckou od samého
jej č za takú držaná, t.j. verená. «Na ľ Cirkve neseje sa
nové semä, ale vyvinuje sa na nej Jen to, č zasiali apoštoli»,
(Vine. Ler.) Ako ť ď v náboženských vedomosfach svojich
č nemení viery, tak ani č ť veriacich ť
Cirkev, neprijíma nového č ď pri vzniknutí bludov isté ná-
boženské pravdy po prísnom skúmaní jasno predkladá a k ich
prijatiu všetkých zaväzuje. - Taká pravda, ktorú síce katolícki kre-
ť vždy verili, ale ktorej Cirkev ako zjavenej ešte ž
zovie sa «náhožnou mienkou». Taká nabožná mienka je n. pr. tá
pravda, že telo prehl. Panny Marie vzaté je do neba.
2. Katolícka Cirkev č pravdy od Boha
zjavené zo suiítého Pisma a z podania_
Sv. Písmo a podanie majú rovnakú hodnotu a majú sa ť
s rovnakou úctou. (Snem. Trid. 4.) Sv. Písmo je písané, podanie
42
nepísané slovo Božie. Preto sv. Pavel napomína kres(anov, aby sa
nedržali len toho, č im listovne, ale i toho, č im ústne sdelené
bolo. (2. Tes. 2, 14)
4. Sv. Písmo a podanie.
l. Su. Pis1no alebo biblia pozostáva zo 72
kníh, ktoré č pred Kristom, č
po Kristu povzbudenín1 a vnuknuthn Ducha
Sv. od mužov Bohom osvietených spísané a
od Cirkve za slovo Božie uznané sú.
Duch Sv. celkom zvláštnym spôsobom vplýval na ľ
Písma sv. : povzbudzoval ich k písaniu a spravoval i osvecoval pri
písaní; preto oni spísali slovo Božie. Sv. Písmo je teda vnuknuté
Bohom. (2. Tim. 3, 16) Toto nasleduje z mnohých č Kristových
(Mat. 15, 3; Marek 12, 36) i z uzavretí cirkevných snemov. Snem
Tridentský ( 1546) a Vatikánsky ( 1870) č vyslovily, že Boh je
pôvodcom celého sv. Písma. Sv. Augustín povedá: <<To je tak, akoby
vlastná ruka Kristova bola spísala Evanjelia». Sv. Rehor ľ
«Sväté Písmo je poslanie Božie k tvorom''· Sv. Anton Pust.: «Sv.
Písmo je akoby list, ;ktorý dostali sme z vlasti svojej od svojho
láskavého Otca". Tento list medomuje nás, č musíme č ť aby
sme sa zas dostali do vlasti a tam č blažení boli. «Skrze spiso-
ľ sv. kníh hovoril Duch Sv.» (Sv. Aug.) Spisovatelia sv. kníh
boli akoby varitom, na ktorom hral Duch Sv. (Sv. Just.) Duch Sv.
upotrebil ich, ako organista upotrebuje organ alebo flautista flautu
(Atenagoras). Avšak spisovatelia sv. kníh neboli asi ŕ nás-
teoj mi; lebo kaMý mohol v svojej knihe ť ť i osobným
vlohám svojim. Podobali sa maliarovi, ktorý ď za bieleho dila
vidí nejakú budovu, odkreslí ju síce verne, ale č dia č š
alebo menšej č maliarskej a ľ č nástrojov, aké
má naporúdzi . - Vo sv. Písme niet žiadneho bludu. A však treba
ť na zreteli nie tak ľ slová sv. Písma, ako skôr smyslel
týchto slov. (Sv. Hier.) Pravda nachádza sa nie tak ľ v
slovách, ale skôr vo veciach. (Sv. Aug.) Teda netreba sa ť
nad výrazmi, ako n. pr.: «Slnko vychádza,>. - č sv. Písmo
obsahuje slovo Božie, preukazujme mu vždy náležitú úctu; z úcty
43
k slovu Božiemu vstávame pri č sv. evanjelia a pri prísahe
dotýkame sa knihy evanjeliumovej; pri ľ omši okiadza sa
evanjelium kadidlom, spieva sa pri horiacich sviecach, a na konci
bozkáva ho ň slúžiaci omšu. Snem Tridentský ustanovil pokuty
proti tým č slová sv. Písma k žartom a nesvätým veciam zne-
(4. zas.) Už židia vysoko si vážili sv. Písmo: radšej pod-
stúpili č š muky, aby len nemuseli č č ť proti prikáza-
niam, ktoré sú vo sv. Písme. (Joz. Flav.) Pomyslí si na bratov
Machabej sk ý ch a na Eleazara.
Z tých 72 kníh sv. Pisma patrí 45 k Starému a 27
k Novému zákonu. Knihy v týc..:hto dvoch oddeleniach sú
zas trojaké, a síce dejepisné (t. j. historické) č a
prorocké.
Starý zákon: Dejepisné knihy vyprávajú č š o nejakých
ť (udalos[ach). Také dejepisné knihy sú n. pr.: 5 kníh Mojži-
šových, ktoré vyprávaj ú prvotné deje ľ život patriarchov a
dejiny národa židovského až po vtiahnutie do ľ zeme.
Kniha Josuova vypráva vydobytie ľ zeme. Knihy ľ
podávajú zprávu o ť z č židovských ľ Kniha
Tobiášova vypráva život Tobiáša v zajatí. Knihy Machabejských
vyprávajú úzkosti židovského národa za č Antiocha a boj Židov
za svobodu. - č knihy cbsahujú č š krásne nauky. Také
sú n. pr.: Kniha Jobova, ktorá káže o trpezlivosti, Kniha žalmov,
v ktorej je 150 č š od Dávida pochodiacich piesní, aké sa v
chráme spievaly. Kniha prísloví od Šalamona. - Prorocké knihy
obsahujú č š proroctvá o budúcom ľ Prorocké knihy
sú spisy 4 č š prorokov (Isaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel) a
spisy 12 menších prorokov (medzi ktorými sú n. pr. Jonáš, Ha-
bakuk). - Nový zákon: Dejepisné knihy sú 4 sv. Evanjelia a
Skutky apoštolské. - č knihy sú: 21 listov sv. apoštolov,
medzi nimi 14 listov sv. Pavla. - Prorocká kniha je Zjavenie sv.
Jána, ktoré tento písal vo'] vyhnanstve na ostrove Patmose. Túto
knihu ť je ľ ť ž opisuje budúce osudy Cirkve. ľ
č v ktorej knihy tieto spísané boly, musíme ť Knihy
pred Kristom boly spísané č š v židovskej (hebrejskej), knihy po
Kristu č š v gréckej č Latinský preklad sv. Písma dôkladne
prezrel a opravil na rozkaz pápeža sv. Hieronym (okolo r. 400).
44
Tento preklad menuje sa vulgáta a j e v Cirkvi všeobecne rozšírený.
Snem Tridentský vyhlásil vulgátu za pravý preklad pôvodnej osnovy
sv. Písma. Slovenský preklad sv. Písma od Juraja č vyšiel
r. 1832 a na inom pracuje sa teraz.
Najvážnejšie knihy sv. Písma sú: 4. sv.
Evanjelia od Matúša, Marka, č a Jána
a Skutky apoštolské od č
V 4 sv. Evanjeliach vypráva sa o živote a č
Krista Pána; v Skutkoch apoštolských opísané je zvlášte
č sv. ž ť apoštolských Petra a Pavla.
Štvorka Evanjelií má ť že sa evanjelium má roz-
š ť na štyri strany sveta. (Sv. Aug.) Spisovatelia 4. sv. Evanjelií
zovú sa evanjelistami. Dvaja z nich boli apoštoli, a síce Matúš
(bývalý mýtnik) a J án, č Kristov, ktorému ľ bolo, že
prirodzenou ť umre, a ktorý dosiahol vysoký vek a zomrel
ako biskup efeský. Marek bol sprievodcom sv. Petra; č (pred-
tým lekár) bol sprievodcom sv. Pavla.
Vznik a č Evanjelií: Matúš písal svoje Evanjelium pre
Židov v Palestíne v židovskej č a síce vtedy, ď už zamýMal
ť Palestínu. On dokazuje, že Ježiš je č Messiáš a
č uvádza proroctvá, ktoré sa na Ježišovi vyplnily. - Sv.
Marek písal svoje krátke Evanjelium pre ť v Ríme býva-
júcich. Je to pravdepodobne ť č sv. Petra. Marek predstavuje
Krista č Syna Božieho. - Sv. č pífal svoje Evanjelium pre
jedného vznešeného Rimana, Teofila, aby ho č o živote a č
Krista. Pre Teofila písal sv. č i Skutky apoštolské. - Sv. Ján
pisal svoje Evanjelium vo vysokom veku, aby proti vtedajším
bludárom dokázal, že Ježiš Kristus je milý Boh sám. Uvádza naj-
viac té č Kristove, z ktorých vysvitá jeho božstvo. ;
Č spísania Evanjelií: Sv. evanjelistovia Evanjelia
pravdepodobne takým poriadkom, akým sa nachádzajú v Písme
sv. a síce : Matúš písal okolo r. 40. po Kr.; Marek a č
ľ rokmi pred Epustošením Jerusalema (teda pred r. 70) :
Ján okolo r. 90. Ale len v 2. století bo ly tieto knihy v jednu
spojené.
45
Z vnútornej povahy sv. Evanj elií dá sa ť že
ich písali č Kristovi a že pravdu vyprávajú. Okrem
toho dá sa z najstarších odpisov, -prekladov a uvádzaní
sv. Evanjelií ť že sa č na nich č nezmenilo.
(Sv. Evanjelia sú teda pôvodné, hodnoverné a nepadelané,
t. j. nesfalšované.)
Z vnútornej povahy sv . .E:vanjelií ť že ich písali č
Kristovi. ď grécky písané Evanjelia vezmeme do ruky, ď
poznáme, že ich písali Židia, lebo v gréckej č Evanjelií sú ži-
dovské výrazy. Spisovatelia Evanjelií povedajú n. pr. «Pán videl
hluk», miesto: č hluk (Marek 5, 38); ľ telo menujú
«mäsom» (Ján 6, 52), dušu «dychom», svedomie «srdcom» (Rim.
2, 15). Keby tí spisovatelia boli Gréci, neboli by tak chybne
písali. - Museli písaf pred spustošením Jerusalema (pred r. 70.);
lebo ľ dôkladne poznajú židovské miesta, osoby a udalosti.
Mužovia, ktorí by boli v 2 století písali, teda vtedy, ď Jerusalem
už bol rozbúraný a Palestína vojnou sputošená, ne boli by mali
takých dôkladných vedomostí. Ani sa prvé 3 Evanjelia ešte č
ň o spustošení Jerusalema. - Spisovatelia nemohli ť
č ľ lebo píšu v jednoduchých vetách a vôbec rozprávajú
tak, ako pospolití ľ - Spisovatelia museli sami videf a č ť
č vyprávajú; lebo ľ živo a názorne vyprávajú. Ba v knihách
udávajú i mená svoje. - I zovnútorné svedoctvá hovoria za
ť Evanjelií. Už najstar.5í spisovatelia cirkevní spomínajú
této; Evanjelia i uvádzajú miesta z nich. Podobne robili i bludári.
č máme i svedoctvá najstarších obcí cirkevných, ktoré to
potvrdzujú. - Z vnútornej povahy sv. Evanjelií poznáme, že ich
spisovatelia a č pôvodcovia hovorili pravdu. Lebo rozprávajú
celkom pokojne a bez náruživostí (nezlostia sa na ľ Kri-
stových, nie sú zadivení nad zázrakmi j eho a p.); č
svojich vlastných chýb ; hovoria o veciach, ktoré im musely pri-
ť prenasledovania, ba i muky (ktože Jhá na svoju vlastnú
škodu?); všetci podávajú o Kristu ten samý obraz, hoci píšu na
rôznych miestach a v rôzne č ; zdanlivé protimluvy (n. pr. do-
č hodiny ukrižovania, anjelov pri hrobe, pohanského stotníka
v Kafarnaume) sú dôkazom toho, že sa vopred nedohovorili; ko-
č je celkom nemožné, ť obraz tak vznešeného rázu,
46
ako je obraz ľ - Vo sv. Evanjeliach č sa nezmenilo
dlhým č Všetky odpisy (v najchýrnejších knižniciach je asi
700 odpisov pôvodnej osnovy, z ktorých niektoré zo 4. stoletia po-
chádzajú) a všetky preklady sv. Písma z najstarších č (menovite
syrský preklad «pešito» a latinský «itala» z druhého stoletia, ako
aj gotický preklad biskupa Ulfila!:'a z r. 370, ktorý je teraz v Upsale,.
a i.) súhlasia úplne s dnešným sv. Písmom naším. Ani v prvých
2 stoletiach nestala sa nejaká zmena. Bo ď vtedy č sa
Písmo sv. v jednotlivých obciach ť i pri službách Božích
(ako povedá sv. Justín okolo r. 138) a bolo tu pod prísnym dozorom.
Ktože by ozaj bol vstave býval, ť č a rovnako všetky
rukopisy sveta ? - I v spisoch ť ľ prvých
století uvádzajú sa z Písma sv. tak č miesta, že by sme z
nich sv. knihy temer ť mohli. A všetky tie uvádzané miesta
súhlasia úplne s dnešnou bibliou našou. - Najmä Starý zákon už.
preto nemohol ť zmenený, č bol i v rukách židov, ktorí
tak prísni boli, že ešte i prísmeny sv. kníh č - Boh vše- ·
mohúci, ktorý dal ť sv. PíEmu, zaiste postará sa aj o to,
aby toto jeho dielo neporušeným ostalo. «Boh, ktorý od 6000 rokov
zachoval jasné svetlo slnka, má i moc, aby neporušené zachoval
svetlo viery, ktoré podal vo sv. knihách. Ako nestvoril slnka len
pre prvých ľ tak nedal ť ani Písmo sv. len pre prvých
ť (Deh.)
Č sv. Písma je katolíckym ť i dovolené
i ľ ž č ; avšak č ť má sa len taká osnová, ktorá
je od pápeža odobrená a poznámkami zaopatrená. (Ben.
XIV. 13. jun. 1757.)
Všetko, č je písané, písané je k nášmu č (Rim. 15, 4).
V Písme sv. č sa dobre ť Boha, vidíme jeho š ť
(pomyslí si len na dejiny stvorenia a na mnohé zázraky v biblii),
jeho ť (pomyslí si na riadenia ľ a jednotlivcov), jeho
dobrotu (pomyslí si na vtelenie a č Krista) ď Tu vidíme
najvznešenejšie príklady cnosti (pomyslí si na Abrahama, Jozefa,
Tobiáša, Joba, Mojžiša a obzvlášte na Krista) a bývame preto
mohutne povzbudzovaní k č dobrého. Sv. Písmo je podobné
č trúbe, ktorá vojakom dodáva zmužilosti. (Sv. Efr.)
nám cestu k blahoslavenstvu, ako maják ň plavcom na.
47
č mori ukazuje cestu do č prístavú. - Sv.
Písmo ukazuje nám všetky zlé následky neprávosti a vystríha nás
pred hriechom. (Ponmi na upadnutie do hriechu v raji, na záhubu
Sodomy, na potopu, na konec synov Heliho, Absalona, Judáša,
Herodesa a iných). Pritom ako zrkadlo ukazuje nám zlo na nás a
ako ho máme napravi{. (Sv. Hier.) Č sv. Písma plodí č
duše. (Sv. Hier.) Všetko ž č č sa č inde č ť môže,
najde v sv. Písme, a mnoho ž č č inde darmo ľ
najde tu v hojnosti. (Sv. Aug.) Usiluj sa ť sv. Písmo a ne-
budeš ť nepravosti telesné. (Sv. Hier.) Vo sv. Písme nikdy
sa č š i po opätovnom č najdeš v ň vždy č
nového, lebo mnohé slová jeho majú mnohonásobný význam. Sv.
Písmo podobá sa roli, s ktorej úroda nikdy sobraná ť nemôže,
ktorá teda nikdy nie je prázdna a pustá (sv. Efr.); podobá sa pra-
ň č č vyviera a tým hojnejšie č č viac č
z neho. (Sv. Ján Zl.) Sv. Písmo je dobrou pašou; ď č š
okúsime, č je v ň písané, budeme živení a posilnení. (Sv.
Ambr.) - Ale kto chce č ť a ť sv. Písmo, musí ť v
sebe Ducha, ktorým spisovatelia jeho boli naplnení, č nepochopí
smyslu jeho slov. (Sv. Bern.) Duch Svätý musí mu ť smysel.
(Luk. 24, 45.)
Z nasledujúcich dvoch pnem nie Je dovolené č ť
ľ osnovu biblie: l. Nezmenené sv. Písmo a pravý
výklad jeho nachádza sa len v Cirkvi katolíckej ; 2. sv.
Písmo je č š ť ž ľ
Len v Cirkvi katolíckej nachádza sa nezmenené sv. Písmo
a pravý výklad jeho. (Snem Trid. 4.) Lebo len apoštolom a ich
nástupcom, biskupom, teda katolíckej Cirkvi ľ Kristus Pán
Ducha Svätého (Ján 14); len l!atolíckej Cirkvi prisiúbil, že jej
brány pekelné nepremôzu. (Mat. 16, 18.) Preto sv. Písmo, z ktorého
katolícka Cirkev č nauky svoje, nemohlo sa ť Naproti
tomu bludári ľ zmenili jednotlivé miesta sv. Písma prekrútili
alebo i celkom vynechali také knihy a miesta, č im neboly po
vôli: tak Luther vynechal list sv. Jakuba, lebo sa v ň povedá,
že viera bez skutkov je ŕ Žiaden katolík teda nesmie č
luteránsku bibliu. __:_ Sv. Písmo je č š ť ž sporozumitelné.
Povedz len, č dobre rozumieš epištoly, ktoré sa v nedele č
48
Sotva; lebo sám sv. Peter povedá, že v listoch sv. Pavla niektorým
miestam ť ž je ť (2. Pet. 3, 16) Ba i sv. Augustín
č «V sv. Písme je ľ viac toho, č nerozumiem,
než toho, č rozumiem». - Ani proroci, ani ľ nevyjadrili
božských tajomství tak ľ že by ich každý rozumel. (Klem.
Al ex.) Preto rôzni cirkevní č č š spôsobom vy-
kladali jedno a to isté miesto sv. Písma. Je teda potrebné, aby
katolícka Cirkev ť ž ľ miesta sv. Písma v pravom
smysle vykladala. «Kde je kniha zákonov, tam je potrebná i ť
ktorá pochybné miesta " nej ľ ť ustanovenou
od Boha k zachovaniu a vykladaniu č ľ sv. Písma,
je katolícka Cirkev». (Deharbe.) Jej poslal Boh Ducha Svätého. (Ján
14 a 16) ť nesie darovaný orech k matke, aby mu ho zo
škrupiny vylúštila; ť beží k Cirkvi , aby mu smysel sv. Písma
otvorila. (Sv. Efr.) Len Církev je povolaná ť nad pravým
smyslom a výkladom sv. Písma. (Snem. Trid. 4.) Preto má kato-
lícky ť č ť len takú bibliu, ktorá je poznámkami opatrená
a tak obsahuj e výklad cirkevný.
Il. Té od Boha zjavené naukY., ktoré v
sv. Písme nie sú napísané, ale len ústne boly
sdelené potomstvu, menujú sa ústnym po-
daním alebo tradiciou.
Sv. apoštoli nedostali od Krista rozkazu všetko ť ale
rozkaz všetko ť (Mat. 28, 19.) Preto písali len niektorí, a aj
títo bolí k tomu č š len prinútení. Ich zprávy sú ľ neúplné:
lebo vyprávajú najviac len o skutkoch a zázrakoch Kristových, ale
ľ málo podávajú z č Kristovho. Spisovatelia sv. kníh i
výslovne č že nenapísali všetkého, ale že mnoho len ústne
ľ ť (2. Ján. 12; 1. Kor. 11, 2) Sv. Ján na konci
svojho Evanjelia povedá doprosta: «Ale je ešte mnoho iného, č
č Ježiš; keby sa to malo obzvlášte ť mám za to, že
by ani tento svet nemohol ť knihy, ktoré by sa maly ť
(Ján 21, 25) - Odkázaní sme teda na ústne podanie. Z ústneho
podania vieme n. pr., že Kristus 7 sviatostí ustanovil, že ľ
má sa ť že jesto č že krst detí je dovolený; len z
podania vieme, ktoré knihy patria k sv. Písmu a p. ď protestanti
49
povedajú, že sa ŕ ž len biblie, nuž č si svätením ne-
dele; lebo v biblii č nestojí o svätení nedele, ale áno o svätení
soboty. - Č sa v celej Cirkvi po všetky č zachovávalo, to
pochádza od sv. apoštolov. (Vine. Lerin.) Ak nejakého cirkevného
č nenachádzame v sv. Písme, môžeme ho do ista ť cestou
tradície. Ako tí, ktorým vodovod ň vždy viac sbližujú sa
k ň a touto cestou skúmajú ľ č voda, tak môžeme
ť i my: môžeme ť dejepisné pramene č v predošlých
stoletiach a tak prídeme na otázne č (Sv. Cyp.)
Ústne podanie nachádza sa č š v spisoch sv. otcov,
v uzavretiach cirkevných snemov, vo vierovyznaniach a
modlitbách Cirkve.
Tí mužovia, ktorí vysokou č ť a ť života vy-
nikali a za prvých č ť žili, menujú sa svätými
otcami Takí boli n. pr. sv. mudrc Justín v Ríme, horlivý obranca
kresfanského náboženstva Ct 166), sv. Irenej, biskup Iyonský (t 202),
sv. Cyprián, biskup kartágsky (t 258) a iní. Niektorí z nich (7)
boli č (žiaci) apoštolov a zovú sa apoštolskými otcami, ako
n. pr. sv. Ignác, biskup antiochijský (t 107) a sv. Polykarp, biskup
smyrnanský Ct 167). - Mužovia, ktorí síce vysokou č ť a
ť vynikali, ale v pozdejšej dobe žili, menujú sa č ľ
Cirkve. Sú 4 ľ grécki a 4 ľ latinskí č Cirkve. Grécki
sú: sv. Atanáz, biskup alexandrij ský (t 373), sv. Basil, biskup
cäsarej s ký v Kapadocii ( t 378), sv. Rehor, biskup naziáncky v
Kapadocii (t 389) a sv. Ján Zlatoústy (Chrysostom), biskup cari-
hradský (t 407). Latinskí sú: sv. Ambróz, biskup milánsky (t 397),
sv. Augustín, biskup hiponský v severnej Afrike (t 430), sv. Hieronym,
ň a ľ sv. Písma (t 420) a sv. Rehor ľ pápež a
ľ cirkevného spevu (604). - Ď sú 4 ľ č
Cirkve zo stredoveku : sv. Anselm, arcibiskup kentrberyský v Anglicku
(t 1109), sv. Bernard, opát klérvósky a ľ ľ Matky Božej
(t 1153), sv. Tomáš Akvínsky, dominikán (t 1274) a sv. Bonaventura,
františkán ( t 127 4). - V novom veku vynikajú sv: František Saleský,
biskup ženevský (t 1622) a sv. Alfons Liguorský biskup sv.-hátsky
pri Neapoli, ľ redemptoristov (t 1787). - Cirkev nazýva
č ľ Cirkve všetkých mužov vysokej č a svätosti (teda
sv. otcov), ktorých spisy schválila; tých však, ktorí síce vynikali
Kath. Ľ Katechlsmus. 4
50
č ť ale ktorých spisy cele ť nemohla, alebo ktorých
život nebol opravdive svätý, menuje cirkevnými ľ
Takými boli n. pr. Origenes, správca katechetskej školy v Alexandrii
(t 254), Tertullián, ň v Kartágu (t 240).
O cirkevných snemoch ď č o Cirkvi; o vierovyznaniach
ď č o viere. -Modlitby cirkevué najdeš v omšových knihách
a tých, č sa upotrebúvajú pri ľ sviatostí a svätenín a zovú
sa rituálmi. V omšových knihách n. pr. stojí i to, že sa za zomrelých
vždy modlievalo. č nasleduje z toho ?
5. Krestanská viera.
ť viera je ť Božou nado-
budnuté pevné č že všetko je
pravda, č Ježiš č a č z naloženia jeho
č Cirkev katolícka.
Pri poslednej č povedal Kristus: «Toto je telo moje>>.
«Toto je krv moja>>. Bárs apoštolom hovorily ich č «Toto je
chlieb», «Toto je víno>>, predsa boli pevne č že Kristus
povedal pravdu. ť jeho života, mnohé zázraky, ktoré č
č proroctvá jeho, ktoré sa už vyplnily, ť apoštolov,
že on je Syn Boží a že teda o pravde jeho slov ani najmenej po-
ť nemožno. - Abrahamovi ľ Boh č potomstvo,
a potom dal mu rozkaz, ť jediného syna svojho. Abraham ne-
váhal ť ľ Božiu; bol pevne č že Boh na vzdor
tomu zadrží slovo svoje. (Žid. 11, 19; Rim. 4, 9.) Aká to viera!
Sv. Pavel menuje vieru pevným č o tom, č ne-
vidíme. (Žid. 11, 1.)
ť viera je vecou rozumu a spolu i vôle.
Bo prv, než dakto verí, skúma, č to, č ť má, je naozaj
zjavené od Boha. Toto skúmanie žiada Boh ; lebo on žiada rozumnú
službu (Rim. 12, 1) a vyhlasuje za ľ ľ kto skoro verí.
(Sir. 19, 4.) - ď však niekto má už istotu, že to, č ť má,
je naozaj od Boha zjavené, má sa ľ jeho ď ť slovu
Božiemu, hoci by to č rozumom ť nemohol. ľ môže
'51
sa síce i ť a v tom páde nepríde sa k viere. <<Bo nikto ne-
môže ť ď nechce». (Sv. Aug.)
l. ť viera ť sa na mnohé
veci, ktoré svojin1i smyslan1i ť a
svojím rozumom ť nemôžeme.
Viera je pevné č o tom, č nevidíme. (Žid. 11, 1.)
Veríme n. pr., že jest Boh, a predsa ho nevidíme; veríme, že sú
anjeli, a predsa ich nevidíme. Veríme budúce vzkriesenie tela, a ne-
môžeme si ť ako to môže ť Pomyslime ď na tajom-
stvá najsvätejšej Trojice, vtelenia, sviatosti oltárnej. Tieto nemôžu
sa rozumom ani ť ani ť (Snem. Vat.) Práve preto,
že veríme, č ani ť ani ť nemôžeme, je viera tak z
služná a milá Bohu. Preto povedá Kristus Tomášovi: «Blahoslavení,
ktorí nevideli a uverili». (Ján. 20, 29.) Blahosl. Klement Hofbauer
vyslovil sa raz : <<Keby som tajomstvá našej sv. viery otvorenými
č ť mohol, zažmúril by som si č aby som neutratil zá-
sluh viery».
Mýlia sa, č myslia, že č Krista a Cirkve stojí
v protimluve s rozumom a výdobytkami vedy.
Pravda, že mnoké nauky Kristove (Trojica, vtelenie, ť
oltárna) prevyšujú náš rozum, no preto nie sú proti rozumu.
(Snem. Vat.) Bo rozum máme od Boha, nauky Krista a Cirkve tiež
od Boha. Ale Boh nemôže ť v protimluve sám so sebou. Kto
č Krista a Cirkve nerozumie alebo kto náležite o ň ne-
š ľ ten pravda, najde protimluvu. (Snem. Vat. 3, 4.) Preto
dobre poznamenal Báko: <<Trocha múdrosti odvádza č od
náboženstva, ľ múdrosti privádza ho k nemu nazpät».
A básnik Weber povedá: č myslenie vedie k diablovi,
celé vedie k Bohu». Ani s výdobytkami vedy nie sú v protimluve
nauky viery. Akože by č bolo možné, že práve najznamenitejší
č ktorí si svojimi nálezmi a objaveniami nadobudli zásluh o
pokolenie ľ skoro všetci boli detinsko-nábožní a veriaci. Roz-
ň sa len na Newtona, Keplera, Koperníka, Linéa a i. ď
nedávno i Pasteur v Paríži, ktorý preslávil sa vo vede lekárskej
(t 1895), pobožne prijal sv. sviatosti umierajúcich a vyznal tým
len svoju vieru. Tento vyslovil sa: «Moje študium priviedlo ma k
5*
52
viere ň sedliaka». Povážme i to, že prírodoveda opiera
sa č š o hypotésy t. j. o také mienky, č nie sú nepodvratne
dokázané a isté, držia sa len za č ako móda, a zas druhým
ustupujú. Akože tu môže byt nejaká protimluva medzi náboženstvom
a vedou? Vezmime len jeden príklad. O slnku panovaly ľ
tieto mienky: Za starého veku považovali slnko za hrudu žeravého
železa (Anaxagoras) alebo za hrudu zlata (Euripides); v novšej dobe
za ľ ň (Kant); nato za vyše č udržoval sa ľ
že teleso slnka je tmavé, pravdepodobne obydlené a ť
plynmi ľ č škvrny na slnku, že sú č tamejších vrchov
(V. Herschel) ; od r. 1868 má sa za to, že i vnútro slnka je
plynovité a náramne horúce; z vnútra že vychodia hromady plynu
(gázu), ktoré majú menej svietacej sily a tieto že č ň
škvrny na slnku (tak Francúz Fey a Talian Secchi)! ale ď neskôr
(pomocou vidmového rozboru a č spektrálnej analysy) našli, že
škvrny na slnku sú len opadujúce a chladnejšie č povstaly
zas nové dômysly. Takto vyzerajú mnohé výdobytky prírodnej
vedy l A také výdobytky maly by ť v protimluve s náboženstvom?
Smiešna vec l Ostatne treba ž ť že viera a veda až na dejiny
stvorenia a potopu temer nikde sa nestýkajú.
2. ď veríme, jednáme celkom rozumne, lebo spo-
liehame sa na ť Božiu; i preto, lebo vieme
istotne, že nauky našej viery sú od Boha zjavené.
Krátkozraký č verí takému, č má bystrejší zrak, ď
mu tento povie, že niekde vo výške je balón, bárs ho sám nevidí l
Slepý verí č dobre vidiacemu, že na mappe, ktorá je pred
ním, č sú mestá, rieky, hory, bárs ich nevidí a ohmataním
necíti. Veríme, že jesto Rím, Paríž, Londýn, č sme tam nikdy
neboli a ď ani v živote svojom nebudeme. ľ v horúcej Afrike
verí missionárom, ď mu o vlasti svojej v Europe vyprávajú, že
tam voda v zime tak tvrdou sa stáva na riekach, že možno po nej
ť ako po moste. A všetci títo múdre jednajú. č O ľ
múdrejšie jedná však č ď Bohu verí. Bo ľ môžu sa
ť alebo môžu ť ale Boh nie. Je to teda ť
Božia, na ktorú sa spoliehame, ď veríme. - No rozumie sa samo
sebou, že musíme najprT istotne ť č ť ž pravda, ktorú
máme ť je naozaj od Boha zjavená. A túto istotu máme v
53
našom náboženstve. Lebo Boh mnohými božskými č menovite
zázrakmi a proroctvami potvrdil, že je pôvodcom č ktoré
nám predkladá naše náboženstvo. O zázrakoch a proroctvách bude
sa neskôr dôkladnejšie ť ľ ľ najdú teda
vždy č aby verili, ľ zas č aby neverili>>.
(Kat. Emm.)
'
Slovám Kristovym veríme preto, lebo Kristus je Syn
Boží, teda ani sa pomýlit ani ť nemôže ; ď preto,
č zázrakmi potvrdil, že jeho č je pravé.
Kristus, Syn Boží nemôže sa ani ť ani ť Sv.
Augustín povedá: «Rúhali by sme sa Bohu, keby sme si mysleli,
že náš Pán, ktorý je pravda sama, i len v jednej veci luhal». ď
teda slovám Kristovým veríme, máme ešte č š istotu, než keby
sme tú vec vlastnými smyslami zbadali. Bl. Klement Hotbauer videl
raz obraz na stene a riekol: «Viac verím, že je Boh v troch osobách,
ako že je tento obraz na stene. Smysly moje môžu ma ť ale
Boh nie». - Kristus sám odvoláva sa na svoje zázraky, aby po-
tvrdil pravdu slov svojich, lebo povedá: «Jestli mne ( t. j. mojim
slovám) ť nechcete, verte skutkom.» (Ján 10, 38.)
Nauky Cirkve veríme preto, č Kristus skrze
Ducha Svätého Cirkev riadi a od bludu chráni, a č
Boh až po dnešný ň zázrakmi stvrdzuje, že katolícka
Cirkev pravdu č
Kristus pred svojím nanebevstúpením povedal apoštolom: «Ja
som s vami po všetky dni až do č sveta». (Mat. 28, 20.)
A pri poslednej č «Budem ť Otca, a dá vám iného Ute-
. š ľ aby s vami zostal na veky, Ducha pravdy». (Ján 14, 16.)
Duch Svätý je teda ešte i dnes v dome apoštolov, t. j. v Cirkvi,
ako bol tam, ď sostúpil na hlavy apoštolov. - Zázraky č
Boh dones v katolíckej Cirkvi. Pamätaj len na č zázraky
na pútnickom mieste v Lurde vo Francúzsku, na zázraky, ktoré
sa stávajú pred vyhlásením niekoho za svätého. Pamätaj ď na
neporušené telá svätých: n. pr. sv. Terezie (t 1582) v avilskom
kláštore karmelitov v Španielsku, sv. Alžbety Portugalskej (t 1336)
v koimberskom kláštore klarissiek v Portugalsku, sv. Františka
54
Xaverského (t 1552) v Goe v Prednej Indii, sv. Kataríny ň
(t 1463) v kostole klarissiek ň v Itálii, sv. Jána Krížskeho
(t 1591) v Segobii, sv. Marie Magdaleny Paziskej (t 1607) vo
Florencii, sv. Elekty (t 1663) v Prahe v kostole karmelitiek, na
vyše 500 rokov neporušený jazyk sv. Jána Nepomuckého v pražskom
chráme sv. Víta (kde ž č 16. mája vykladá sa na 8 dní v
monštrancii 1200 diamantami ozdobenej) a sv. Antona Paduánskeho ;
ď na neporušenú pravicu sv. Štefana (t 1038) v Budíne ·· (kde
ž č 20. aug. býva ľ ť s prôvodom) ď A tieto
telá naskrze neboly zabalsamované ; č š z nich ležala za
mnohé roky v zemi, a až podnes niet ani najmenšieho zápachu,
ba vydávajú ľ ň ani nie sú zmeravené, ale hybké. -
Svetochýrny je i zázrak v Neapoli. Tu v San Gennare chráni sa
vo 2 skleniciach krv sv. biskupa Januára Beneventského, ktorému
za Diokleciána r. 305. hlava . ť bola. ľ tie sklenice,
obsahujúce zaschnutú krv, prinesú sa k hlave svätého, ktorá je
uložená v striebornej č č sa shustnutá krv č
ť ď však sklenice odstránia, vráti sa zas do predošlého stavu
a je sbehnutá a suchá. Možno to tam ť ľ č v roku
a síce už od viac č Mnohých inovercov navrátil už tento zá-
zrak do lona Cirkve katolíckej, ba i luteránskych superintendentov.
ť viera je istejšia, než badanie smyslami, t. j.
č ušami ď ba istejšia, než poznanie rozumom. Bo naše
smysly a rozum môžu nás ť ale Boh nie. Ako klame nás n.
pr. oko l Ukazuje nám ohromné slnce ako malý kruh, dúhu ako
barvistý predmet, palicu vo vode ako zlomenú a p. Ako oko, tak
klame nás i rozum, hriechom č ľ pokalený. Ako ď
ľ lepšie vidíme, než púhym okom, pri č svetle lepšie,
než pri svetle lampy, tak i vierou poznáme lepšie, než rozumom.
ť neznamená ľ č ť alebo ť sa".
ť alebo ť sa» č ľ ako č doista ne-
ť ť však ľ ako č iste ť lebo to Boh povedal.
3. ť viera rozprestiera sa na
všetky nauky katolíckej Cirkve.
Kto i len jednej nauky kat. Cirkve neverí, toho viera
nestojí č Bo kto verí .len jedným slovám Krista a
55
Cirkve, ale druhým nie, ten vlastne neverí, že Ježiš Kristus
je Syn Boží a že spravuje Cirkev katolícku.
Viera takého č stojí tak málo, ako dom, ktorého základ
sa kýva. Keby teda niekto povedal: Verím všetko, č Cirkev č
len to nie, že pápež je neomylný, t. j. že mu Boh udelil obzvláštnu
pomoc Ducha Sv., aby sa ako najvyšší č ľ Cirkve pri slávnost-
ných rozhodnutiach v otázkach viery a mravov ť a ani
druhých do bludu ť nemohol, nuž by celá viera jeho č ne-
stála. Je to veru ľ ž ť ď sa č naproti milému
Pánu Bohu tak chová, ako naproti nejakému šudierskemu pre-
č ktorému sa nedôveruje a preto niektorý tovar i nazpät
posiela. «Aká to ť l Poloslepý rozum ľ chce ť
sudcom a predvoláva pred súdnu stolicu svoju Pána Boha i s jeho
zjavením» (Biskup Zwerger). Zvon utratí svoj hlas, ak je v ň
najmenšia puklina. Telo je ď choré, ak len jeden úd trpí. Jeden
zlý tón, pokazí celú muziku. Jeden prášok v oku zavadzia celému
zraku. Podobne je to i s vierou: ď len pravdu viery ŕ š
celá viera nestojí č Ako povedá sv. Jakub: <<Kto zachováva celý
zákon, ale prestúpi len jeden príkaz, previni sa proti všetkým»
(Jak. 2, 12), tak môže sa i tu ť Kto zavrhuje len jednu
pravdu viery, hreší proti všetkým. - Z tejto č nemožno
ť že by kacieri mali ť vieru. Ako umelé víno nie
je pravé, tak ani viera kacierov nie je ť PoneváC si však
i kacieri pripisujú ť vieru, preto pravú ť vieru,
ktorá nachádza sa len v Cirkvi katolíckej, menujeme i ť
katolíckou vierou.
Trebárs musíme ť všetky nauky katolíckej Cirkve,
predsa ich všetky ť aby sme spasení boli.
ť musí katolícky ť ň ľ že jest
Boh, a že Boh každého č spravedlive ť bude ;
ď že je Boh v t'i·och osobách, a že druhá božská
osoba č sa stala a nás vykúpila.
Sv. Pavel hovorí: <<Pristupujúci k Bohu musí ť že jest Boh,
a že je ľ tým, č ho ľ (Žid. 11, 6.) Poznanie
nauky o najsv. Trojici nebolo síce potrebné pred príchodom Krista,
ó6
ale áno poznanie, hoci menej jasné, ľ ktorý mal ť
(Lehmkuhl.) No č má sa vec teraz, a síce s nami ť
Kto by teraz nevedel týchto právd, nesmie sa ani ku krstu pri-
ť ani v spovedelnici nemôže ť rozhreiíenie. Výnimka robí
sa len s umierajúcimi, ktorých č ť už nemožno.
Ale kto má ž ť ť sa č vo viere
ť musí okrem toho ešte ť obsah a smysel
Apoštolského vyznania viery, pri kázania Božie i cirkevné,
najpotrebnejšie o prostriedkoch milosti a modlitbu Pána.
Musí teda ť katechismus ň v jeho hlavných
č ; tak žiada to Cirkev.
4. ť viera je dar Boží,
lebo schopnost, aby veril, obsiahne č len skrze
ť Božiu.
Viera je dar Boží. (Ef. 2, 8.) Kristus vraví: «Nikto nemôže
ť ku mne, ď mu to nie je dané od Otca môjho>>. (Ján 6, 66.)
Boh dáva nám vieru už pri krste ; preto zovie sa krst ť
viery». (Snem Tr. 6, 7.) Boh totiž dáva nám pri krste č s
posväcujúcou ť ť viery alebo ť viery. ľ
viíak novopokrstený č eiíte neuživa rozumu, nemôže ť
túto ť a svoju vieru prejavil skutkami. To stane sa len
potom, ď už príde k užívaniu rozumu, a síce pod vplyvom milosti
a ť č Je to s tým práve tak, ako so zrakom,
ktorí ť so sebou na svet donieslo. ľ ť spí, nemôže
nijako ť svoj zrak. Len potom, ď sa zobudilo, môže pod
vplyvom svetla ť predmety, ktoré sa jeho zraku predstavujú.-
Hrieiínik zas skrze pokánie prichádza k schopnosti, aby veril. Ale
č Boh ď milosti svojej dospelým bez ich spolu-
č (Snem Tr. 6, 7), potrebná je so strany hrieiínika istá
príprava.
Obzvlášte ľ Boh ť vieru nasledujúcim
ď l. Tým, č sa úprimne domáhajú pravdy ; 2. tým,
č vedú bohabojný život; 3. tým, č prosia Boha o
pravú vieru.
ó7
Kto sa úprimne domáha pravdy, ten iste dôjde k viere. Lebo
Kristus povedá: «Blahoslavení sú, ktorí č a žížnia po spra-
vedlnosti; lebo oni nasýtení budú». (Mat. 5, 6.) Ď povedá Boh:
«Jestli ľ ma z celého srdca, dám sa vám ť (Jer. 29, 14.)
Pravdu týchto slov zkúsil sv. mudrc Justín (t 166), ktorý domáhal
sa pravdy a ktorého na brehu Tibery istý starec upozornil na
vznešené nauky ť náboženstva i obrátil. - K viere príde
i ten, č vedie bohabojný život. A síce dobrými skutkami obsiah-
neme ť Boziu, a tak osvieti sa nám rozum. Preto povedá
Kristus, že kto plní ľ Božiu, ten pozná, že č jeho je od
Boha. (Ján 7, 17.) Hoci by niekto vyrástol v horách a medzi
divými zvermi, ak len nasleduje svoj rozum, č dobré a vyhýba
zlému, možno s istotou ť že mu Boh udelí, č potrebuje,
aby veril; ď ho vnútorne osvieti alebo pošle mu nejakého viero-
zvesta. (Sv. Tomáš Akv.) Tak poslal Boh Korneliovi, pohanskému
stotníkovi v Cäsarei, vierozvesta, sv. Petra. (Sk. ap. 10.) - č
príde k viere i ten, ktorý prosí Boha o pravú vieru. Kristus
vraví: «Kto prosí, dostáva; kto hfadá, nachádza; kto klope, tomu
bude otvorené». (Mat. 7, 8.) Protestant gróf Fridrich Stolberg (t 1819)
po č modlitbe poznal pravdu katolíckej viery i stal sa slávnym
katolíckym ľ (Meh.) - V milosrdenstve svojom dáva
Boh ť vieru č i ľ pravého náboženstva.
Pamätaj len na obrátenie sv. Pavla. «Avšak túto mimoriadnu ť
ľ Boh len tým, č pri svojom blude mali dobrý úmysel».
{Sv. Alf.)
ď Boh dakomu ľ ť vieru, pouz1va
k tomu ď č prostriedok, ako ň ď niekedy
č ako zázrak.
č prostriedky okrem kázne sú ešte i č ná-
božných kníh a č od bližného. Sv. Augustín chodil na kázne
sv. Ambróza, biskupa milánskeho a tak pomaly prišiel k pravej
viere ; sv. Ignác Loyolský, prišiel k viere č životopisu Krista
Pána a svätých (Meh.) ; sv. mudrc a č Justín č skrze
jednoho starca. - č prostriedky používal Boh na
č ť a používa ich č i dnes. Pastierov na nivách
betlehemských č Boh o Vykupitefovi skrze anjela; sv. troch
ľ priviedol k viere v Krista skrze č hviezdu; sv.
58
Pavla skrze podivný hlas a svetlo s neba (Sk. ap. 9); žalárnika vo
Filipách zatrasením a otvorením žalára (Sk. ap. 16, 16); cisára
Konštantína ľ zjavením blýskavého kríža na nebi (r. 312);
slovutného missionára Alfonsa Ratisbonna, bývalého žida a kupec-
kého ľ z Elsasska, zjavením Matky Božej v kostole sv.
Andreja v Ríme r. 1842 (Meh.); nevereckého básnika Klementa
Brentana, ktorý potom spísal videnia bl. Anny Kataríny Emme-
richovej, tým, že ho božská ľ ť priviedla k posteli tejto
nemocnej č (zomrel r. 1842), slepého fiškála parížskeho
Lasserra, pozdejšieho dejepisca lurdských zázrakov, vyhojením jeho
č lurdskou vodou (r. 1862). Podivné bolo i obrátenie pohanského
mladíka Teofila pri poprave sv. Doroty. Tento prosil ju posmešne,
aby mu zo zahrady svojho nebeského ženícha poslala kvety a
ovocia. A vskutku po jej usmrtení padaly pred ním kvety. ď
sa obrátil a podstúpil ť č (308).
Ale daktorí ľ nikdy nedosiahnu ť viery,
lebo im chybí dobrá ľ a sú pripyšní.
Daktorí ľ nemôžu ť vieru, lebo nemajú dobrej
vôle. (Sv. Aug.) Ako dobrý Boh všetkým ľ ď dáva svetlo slnca,
tak všetkým chce ť i svetlo viery. (Sv. Aug.) Kristus, svetlo sveta,
osvecuje Duchom Svätým každého č prichádzajúceho na
tento svet. (Ján. l, 9.) Avšak ľ š ť svetlo viery, ktoré
do nich vniká; nechcú ť lebo by č ť museli svoj zlý
život. Viac milujú tmu, než svetlo (Ján. 3, 19); hrešia teda proti
Duchu Svätému. «Kto zažmúri č alebo zatvorí okenice, ten ovšem
nevidí č Ani denné svetlo ani č nie sú tomu č ale
sám č ktorý to tak chce ma{)) (Sv. Eutymius); pomysli si na
fariseov za č Kristových. - Ani pyšní ľ neprídu k viere z
nasledujúcich č Boh rád upotrebuje jednoduché prostriedky,
ď dakoho chce ť k viere; na tom pohoršujú sa pyšní ľ
a preto neprichádzajú k viere. Tak prišiel Kristus nielen v nízkosti
a chudobe, ale schválne i z opovrženého mesta Nazareta; preto
hovorili Židia: Č ž dobrého môže ť z Nazareta?» (Ján l, 46)
i zapovrhli slová Ježišove. K Rimanom, tomuto slávnemu národu,
poslal Boh ich poddaných, Židov, ktorí k tomu ešte ani neboli
vzdelaní, aby im kázali vieru. Ku ľ Herodesovi a k vysokej
rade do Jerusalema poslal Boh pohanov, č troch ľ aby im
zvestovali narodenie Krista. Podobne č Boh i dnes. Zanecháva
59
v stave uponíženia a prenasledovania zvlášte tú cirkev, ktorá hlása
pravdu. Teda poklad slova Božieho nachádza sa naozaj na jedno-
duchej roli. (Mat. 13, 44.) Preto nemáme sa č ť že pyšní
ľ bývajú zahanbení. Pred múdrymi a opatrnými ukrýva Boh
tajomstvá svoje. (Mat. 11, 25.) Boh protiví sa pyšným (1. Pet. 5, 5.)
5. ť viera je najdôležitejšia po-
žiadavka k spaseniu, t. j. k č blaho-
slavenstvu.
Viera podobá sa ň stromu; ako strom bez ň ne-
môže ť tak ani ť bez viery nemôže ť život
č (Sv. Bern.) Viera je č ľ spasenia, základ a
ň celého ospravedlnenia. (Snem Tr. 6, 8.) Ako ľ č od potravnej
komory vedie ku všetkým jedlám, tak viera vedie k nádeji, láske a
všetkým dobrým skutkom. (Alb. Stolz) Preto si svätí ľ vysoko
vážili ť viery. Bohabojný Alfons Múdry, ľ kastilský, mal sa
neraz ť so slzami radosti: «Neprestajne ď Bohu, nie
za to, že som ľ ale že som katolíkom.» - Bez viery niet
spasenia. Už Mojžiš nesmel ť do ľ zeme, lebo raz
neveril. Kristus vraví: «Kto neverí, bude zatratený.» (Mar. 16, 16.)
Kto tu nežije vo viere, ten na druhom svete neuvidí -Bóha. (Sv.
Aug.) Bez viery nie je možné ľ ť sa Bohu. (Žid. 11, 6.) Ako Peter
tonul, ď č ť (Mat. 14, 30), tak ide do č
záhuby ten, kto ztratí vieru. Viera podobá sa lodi ; ako bez lode
nemožno ť cez more, tak bez viery nemožno sa ť do prí-
stavu blahoslavenstva. Podobá sa oblakovému stípu, ktorý lsraelitov
viedol š ť do ľ zeme (Sv. Just), alebo hviezde, ktorá
sv. trom ľ ukazovala cestu ku Kristu P. - Bez viery niet
ani záslužných skutkov. Ako strom bez ň nenesie ovocia,
tak ani č bez viery nemôže ť dobré skuth.'"Y. Blázon je
teda kto si myslí, že na tom č nezáleží, č veríme, že je ť
ď č žijeme. Č môže strom bez ň ť ovocie? Nie.
Tak ani č bez viery nemôže ť č život. Predsa tie
dobré skutky, č nepochádzajú z nadprirodzenej viery, na žiaden
pád nie sú hriechami. (Alex. VIII.) Č sme povedali o dobrých
skutkoch, to platí i o ť Budova bez základov nedá sa vy-
ť tým menej budova cnosti a dokonalosti bez viery. (Sv.
Bonav.) Ale akonáhle dakto má pravú vieru, popudzuje sa i k
60
dobrým skutkom a ť ť Ako ň nezostane sám
v sebe, ale ženie, tak i viera plodí dobré skutky. ď viera v od-
platu č dodáva č sily k vykonávaniu dobrého. Pre-
č o budúcom vzkriesení ň bratov Machabejských
a všetkých sv. č č o budúcej odplate robilo
Tobiáša a iných svätých tak štedrými. Viera zdržuje i od hriechu
v č pokušenia; ň sa na egyptského Jozefa. Ako maják
ň ň plavca na úskalia a preto od záhuby ho
chráni, tak ň nás viera na č š ť do ktorého
vrháme sa hriechami. Sv. Pavel tvrdí, že štítom viery ť
môžeme všetky ohnivé strely zlého ducha. (Ef. 6, 16.) Ako štít
chráni vojakov od ľ tak chráni náš viera od útokov
diabolských. (Sv. Bonav.) Kto má vieru, podobá sa č na
vysokej veži, kde je od nábehov viac chránený i ľ sa ť
môže. (Sv. Ján ZL) Viera i v biede chráni od zúfalstva. Je ona
istina (kapitál) potajomne uložená do ľ z ktorej v cas
ŕ ť úroky (Goethe.) ľ ť našej viery je ň
mierou milosti, ktoré nám Boh ľ Dôkazom toho sú Kri-
stove uzdravenia nemocných. Kde viera bola č š tam uzdravil
Kristus chytrejšie i č š a preto pred uzdravením č
pýtal sa o viere. Pováž i slová Kristove: «Viera tvoja ť uzdravila».
(Mat. 9, 22.)
6. Sama viera nie 1e č aby
č bol spasený;
ori musí ľ viery i ž ť i ť ju zovnútorne.
Naša viera musí ť živá, t. j. musí ť zo seba dobré
skutky. Kristus povedá: «Nie každý kto mi rieka: Pane, Pane l vôjde
do ľ nebeského, ale kto č ľ Otca môjho, ktorý je v
nebesiach, ten vôjde do ľ nebeského». (Mat. 7, 21.) Kto
nekonal skutkov milosrdenstva, bude v ň súdny odsúdený Kristom.
(Mat. 25, 41.) Viera jeho podobá sa viere zlých duchov; lebo i títo
veria, ale zlé č (Jak. 2, 19.) Viera, z ktorej dobré skutky ne-
pochádzajú, nie je vlastne pravá viera. «Len tam je pravá viera,
kde tomu, č slovom sa vyznáva, č skutky». (Sv. Rehor V.)
Ako telo bez ducha je ŕ tak ŕ je i viera bez skutkov.
(Jak. 2, 26.) Viera bez skutkov je podobná stromu bez ovocia (Sv.
Ján ZL), neúrodnému č (Sv. Cyr. Al.), studni bez vody, lampe
61
bez oleja, orechu bez jadra. Kto síce verí, ale nemá dobrých
skutkov, je podobný nemúdrym pannám, ktoré maly lampy bez
oleja. (Sv. Reh. V.) Podobá sa č ktorý má ľ kapitál, ale
ho ueužíva a navzdor svojim peniazom hladom umiera (Bisk.
Zwerger); alebo pocestnému, ktorý sice vidí svoj ľ ale je pri-
lenivý ť k nemu. Teda len sám krstný list č k č
spaseniu. - Dobré skutky, ktorými sa nebo môže ž ť môže
ť len č ktorý má lásku k Bohu a tak i posväcujúcu
ť ď č o posväcujúcej milosti a o dobrých skutkoch.)
Z toho nasleduje: Len taká viera vedie k spaseniu, ktorá je
spojená s láskou k Bohu. Preto povedal sv. Pavel: «Bárs by som
mal takú vieru, že by som hory prenášal, ale nemal by som lásky,
č by zo ň nebolo». (1. Kor. 13, 2.) Kto teda verí, ale nemá
lásky k Bohu, bude zatratený. - Potrebné je i to, aby sme vieru
svoju zovnútorne vyznávali. «Lebo srdcom verí sa k spravedlnosti:
ale ústami č sa vyznanie k spaseniu.» (Rim. 10, 10.) ť
v č znenáhla tratíme, ak sa v nej č tak tratíme i ž ť
viery, ak jej neprejavujeme. (Deharbe.) Vieru skoro ztratíme, ak sa
v nej č (Sv. Amb.) Č pozostáva z tela i z duše, má
teda ž ť Bohu nielen vnútorne, ale i zovnútorne. Už i príroda
núti ho k tomu, aby ukázal zovnútorne, o č je vnútorne pre-
č Tým, č nevyzriávali viery svojej, povie Boh v ň súdny:
«Amen pravím vám, neznám vás». (Mat. 25, 12.) - O vyznaní
viery dôkladnejšie prehovoríme neskôr.
6. Pohnútky viery.
l. Pohnútky, ktoré nás k vereniu na-
ň sú menovite zázraky a proroctvá;
lebo týmito dosahujeme úplnú istotu, že je táto alebo
oná pravda viery naozaj od Boha.
Predovšetkým je pohnútkou viery i ť Božia; lebo
pravdy od Boha nám zjavené veríme preto, č vieme, že Boh
je pravdivý a ani sa ť ani ť nemôže. Avšak žiaden
rozumný č neuverí daktorej pravdy, ľ celkom isto nevie,
že pravda tá je naozaj od Boha. Preto skutky, ktorými Boh po-
tvrdzuje, že naozaj hovoril, sú pre nás ludí vážnejšou a nevyhnutne
62
potrebnou pohnútkou viery. Apoštoli práve preto, že svojimi č
videli ľ zázrakov Kristových a ľ vyplnenýchproroctvíjeho i pro-
rokov, verili bez pochybovania slovám Kristovým pri poslednej č :
«Toto je telo moje», «Toto j e krv moja». Zázrak č v ň soslania
Ducha Svätého pohol 3000 ľ k prijatiu viery ť zázrak
u dverí chrámových zas ď š 2000; mnohé zázraky apoštolov,
ktorými Boh potvrdzoval ich č (Mat. 16, 20), pohly pohanov k
prijatiu ť náboženstva; sv. Pavla nepohlo č iného k
prijatiu viery, ako zázrak na ceste do Damašku, cisáru Konštantína
č iného, ako skvelý kríž na nebi. ľ asi boli k viere pohnutí
alebo v nej posilnení, ď r. 70. videli, ako sa proroctvo Kristovo
o zkaze Jerusalema vyplnilo; alebo r. 361, ď v č preka7.ení
stavby židovského chrámu v Jerusaleme poznali pravdivosf iného
proroctva Kristovho. Sú ešte iné pohnútky, ktoré nás k viere po-
bádajú, ako n. pr. ť a ľ č č č roz-
šírenie a stále trvanie ť náboženstva, 4 známky Cirkve.
«Už i Cirkev sama v sebe je ľ a č pohnútkou viery»
(Snem Val 3, 3); pamätaj len na jej ľ ť a rozkvet
navzdor všetkým prenasledovaniam. Nie všetci ľ ň sa
tým i::;tým spôsobom k prijatiu viery; jednoho pohne k tomu stálosf
č druhého svätý život ľ tretieho nejaký zázrak
a štvrtého zas trest Boží, ktorý zastíhol prenasledovníka Cirkve.
(Sv. Aug.)
Najviac zázrakov stalo sa na č ť
lebo vtedy boly potrebné k rozšíreniu viery.
Dobrý Boh je podobný zahradníkovi, ktorý polieva rastliny,
kým sú malé ; kým Cirkev bola malá, polieval ju Boh zázrakmi.
(Sv. Reh. V.)
2. Zázraky sú také č skutky,
ktoré prírodnými silami nemôžu ť vy-
konané, ale zasiahnutím vyššej moci sa
stávajú.
č j e, č ň nás podivením, č sme ho
ešte nevideli, č a ď ani ť si nemôžeme. Kto ešte
nikdy nevidel železnice, parolode, ten diví sa, ď tieto veci č
63
Obdivujeme fonograf, č nástroj, ktorý celé hudobné kusy, č a
p. verne ľ hlasu opätuje, a pomocou ktorého i po viac sto-
č bude možné č ť hlas slávnych ľ A predsa také ne-
č skutky nie sú zázraky, bárs ich ľ i č
nazývame, ď ich vidíme. Také diela dajú sa ť prirodzenou
cestou, pomocou prírodných síl. Zázraky sú len také č
skutky, ktoré pomocou prírodných sil vôbec nemôžu ť vy-
konané. Na pr. vzkriesenie ŕ je zázrak, lebo tu s jednej
strany deje sa č cele iného, než č sa č stáva (teda
č č ; s druhej strany ani všetci č a umelci
sveta nie sú vstave ť ŕ k životu pomocou známych
nám prírodných síl. Tu teda musela ť vyššia sila. -
Zázraky sú výnimky č zjavy) v č behu prírody.
Zdajú sa ť chybami proti prírodným zákonom. No vskutku nie
je tak; zákony prírodné č síce, ale v č svojom
hatené sú silou, ktorá sa ň zamiešala. Ked knižka na zem padá a
moja ruka ju zachytí, tým ne zrušuje sa prírodný zákon. č podobného
stáva sa i pri zázrakoch, lenže tu nevidíme sily, ktorá č
Sú pravé zázraky a zdanlivé zázraky. Pravé zázraky
zas môžu ť ľ alebo jednoduché.
ľ zázraky sú také č skutky, č prírodnými
silami vôbec vykonané ť nemôžu, n. pr. vkriesenie ŕ
trvajúca š ľ ť a ť ŕ Jednoduché zázraky
sú také č skutky, ktoré síce aj prírodnými silami môžu
ť vykonané, ale len ľ ť ž š spôsobom; jednoduchý zázrak
je n. pr. uzdravenie nemocného púhym slovom, nenadále znanie
cudzej č - Zdanlivé zázraky sú také mimoriadne skutky, ktoré
zlý duch pomocou prírodných síl tak obratne koná, že naše smysly
tým bývajú sklamané. (Myslíme, že je č tu, č vskutku niet.)
Zdanlivé zázraky ponášajú sa na fígle taškárov (hltanie nožov, vy-
ľ ň a p.), lenže zlí duchovia sú o ľ vtipnejší a
obratnejší. Také zdanlivé zázraky č už s pomocou zlého ducha
i č egyptskÍ, ktorí ň zázraky Mojžišove (2.
Mojž. 7, ll), dalej č Šimon (Sk. ap. 8, 9); i antikrist
(2. Tes. 2, 8) bude ť zdanlivé zázraky pomocou prírodných síl.
(Sv. Tomáš Akv.) Práve tak dalo by sa ť i zmiznutie po-
hanských obetí alebo premenenie Ifigenie v laú a p. (Ben. XIV.)
64
Pravým zázrakom dáva Boh ť sa len
k SVOJmU osláuenžuJ zvlášte k potvrdeniu
pravdy.
Pravým zázrakom teda dáva Boh ť sa z nasle-
dujúcich č aby ukázal, že dakto je naozaj posol Boží
a že to, č povedal, je pravda; alebo aby potvrdil ť
života niektorého zomrelého č ; alebo aby dokázal
svoju dobrotu a ť Ale nikdy š ť Boh
pravých zázrakov k potvrdeniu nepravdy.
Na všetky listiny (n. p. školské č udiera sa č ť
od vrchnosti, ktorá ich vydáva. č ť je dôkazom, že č
ť naozaj vydala listinu. I Boh má č ť ktorou uhodno-
ň že č od neho pochádza. Táto č ť sú jeho zázraky.
Ba táto č ť má pred inými tú ť že ju nikto ť
nemôže. (Abel) Kristus odvoláva sa č na svoje zázraky, aby
dokázal božské poslanie svoje. (Mat. ll, 4-5; Ján 10, 37.) Jeden
č francúzskeho direktoria, menom Le paux č ), po dlhom hlavy-
lámaní vymyslel nové náboženstvo takzvanú filantropiu (t.j. ľ
ale nemohol mu nikoho ť Išiel k štátnikovi Talleyrandovi i po-
nosoval sa mu na svoj nezdar. Tento dal mu náležitú ď
ň neprekvapuje, že ste č nedocielili. Ak chcete ť úspech,
ď a č ň zázraky: uzdravujte nemocných, krieste ŕ potom
dajte sa ž ť ť a v tretí ň ň z ŕ Za-
razený odišiel mudrc. Áno zázrakmi musia sa ť poslovia
Boží! I pravú Cirkev ň Boh zázrakmi. - Pravými zá-
zraky potvrdzuje Boh ď ť zomrelých ľ Preto stávajú
sa zázraky na hroboch svätých (n. pr. na hrobe Elisea, 4. ľ 13),
na telách svätých a vzývaním svätých. ď Cirkev niekoho za
svätého má ť požaduje vždy ň 2 zázraky, ktoré udaly
sa po smrti svätého na prímluvu jeho; pri samom vyhlásení za svätého
požaduje nové zázraky. V Starom zákone č svätí viac zázrakov
za živa, než po smrti; no v Novom zákone menej za živa a viac
po smrti. Bo ď svätí Nového zákona potrebujú zázraky, aby
Cirkvou za svätých vyhlásení boli. (Bon. XIV.) - Pravými zázraky
ukazuje Boh i svoju dobrotu a ť Pomyslí si na
6b
vyschnutie Č mora, na rozdelenie Jordána pri prechode
lsraelitov, na mannu a na vodu zo skaly na púšti. ň sa
tiež na potopu, na ohnivý a sirkový ž ď ktorý spustošil Sodomu,
na náhlu smrt Annaniáša a Sa firy. Pritom treba ť že
zázraky Starého zákona boly viac trestné zázraky. (Trestné zá-
zraky vysvobodily Isrealitov z rúk č trestné zázraky
krotily Židov na púšti, trestné zázraky ukazovaly okolitým národom
slávu Boha israelského). V Novom zákone nenachádzame trestných
zázrakov, vynímajúc vyschnutie fíkového stromu, ale Boh chce tu
zázrakmi ť ducha lásky do ŕ ľ Zázraky Starého
zákona boly ď ľ ; zázraky Kristove nie sú tak ľ
ale tým významnejšie vnútorne. V Starom zákone vypínaly sa hore
vlny Jordána pred Israelitmi; tomu zodpovedá v Novom zákone nie
tak ľ utíšenie vlnobitia na jazere, ktorým poukazovalo sa
na prenasledovania a č ť Cirkve. V Starom zákone
dáva Boh ľ na púšti jest mannu; v Novom zákone spomína sa
dva razy nasýtenie ľ tisíc ľ V Starom zákone ukazuje
sa na púšti skvelý ohnivý stíp, v Novom zákone celkom zticha
jasná žiara na nivách betlehemských. - No pravých zázrakov ne-
š ť Boh nikdy k potvrdeniu nepravdy. Lebo pravé zázraky
sú vždy dôkazom božského č a pravdy; keby i diabol
mal moc ť také zázraky, dopustil by Boh potvrdenie bludu, č
o jeho dobrote ť sa nedá. (Sv. Tom. Akv.) Boh ovšem š ť
aby zlí duchovia alebo zlí ľ zdanlivé zázraky ť mohli. Al e
tieto sú následok spravedlivosti Božej a slúžia k potrestaniu nevery.
(Suarez.) Spravedlivým však ľ Boh milosti, aby tento klam
poznali. Diabolského pôvodu č zdanlivé) sú také zázraky, č nemajú
trvácnosti (uzdravenia nemocných, ktoré dlho netrvajú), č ani duši
ani telu nie sú osožné, č nestávajú sa k upevneniu viery a
dobrých mravov, alebo konajú sa s nesmyselnými a bláznivými
obrady. (Sv. Tom. Akv.)
ď Boh zázrak č č
k tomu niektorého tvora, dakedy i nehodného.
Tvory môžu č ť zázraky, ď im Boh dá moc. (Sv. Tom.
Akv.) Svätí vždy robili zázraky mocou Božou (v mene Božom), len
Kristus robil ich v mene svojom. Dar zázrakov daný j e zdarma a
tak môže ť daný i nehodným ľ ď k spaseniu iných. (Mat. 7, 22.)
Kat. Ľ Katechismus.
5
66
Preto mohli by zázraky ť i pohaní a neverci, pravda len k. po-
tvrdeniu pravdy. Pamätaj len na bo2ské súdy v stredoveku; niektorí
k dokázaniu svojej nevinnosti chodili vraj bez úrazu po ževarom
uhlí alebo v site vodu a p. (Také zázraky maly asi č
č ť ludí o ľ božskej.) - l diabol môže ť
pravé zázraky, ak ho Boh chce ž ť aby zlostníkov potrestal
(Sv. Aug.); nebol to nikto iný, ako diabol, ktorý č pliagy
egyptské a biednu ť Herodesovu. (Sk. ap. 12.) V tomto páde sú
i zázraky diablove potvrdením pravdy. Avšak netreba ď ť
sa k zázrakom a všemohúcnosti, kdé sa vec i prirodzeným spô-
sobom dá ť (Sv. Aug.)
3. Proroctvá sú č predpovedania
takvch budúcich vecí, ktoré žiaden tvor ne-
"
môže ť ale len sám Boh.
Boh dáva dakedy ť budúce veci, ktoré závisia len
od svobody č také veci môže ť len Boh. Také pro-
roctvo bolo n. pr. predpovedanie o páde Petra, apoštola, o ktorom
by sa práve protivné bolo mohlo č ť (Mar. 14, 31.) Pro-
roctvom j e i predpovedanie takých vecí, ktoré dopustí Boh ľ
svojej ľ teda n. pr. predpovedanie o zkaze Jerusalema a
o znakoch posledného súdu. - Proroctvá mohly by sa ť i
zázrakmi vševedúcnosti v protive so zázrakmi všemohúcnosti Božej.
Právom môžeme ich ť zázrakmi, leho sú to tiež veci, ktorých
pôvodcom môže ť len Boh. Bo také budúce veci, č závisia od
svobodnej vôle Judskej, vie iba sám Boh (Is. 41, 23; 46, 10),
«ktorý skúma srdce i zkúša ľ (Jer. 17, 10.) Ani skrytých
vecí Božích nikto nepozná, ale len Duch Boží. (1. Kor. 2, 11.) -
Proroctvá nie sú veštby pohanských orákulov ; lebo predpovedania
týchto boly č š č ( dvojsmyselné). N. pr. Kroesovi pred-
povedalo orakulum: ď Kroesus prejde cez rieku Halys, sborí
velkú krajinu». Tu nebolo povedané, č sborí svoju č sa i vskutku
stalo) a č cudziu krajinu. - Nie sú proroctvá: predpovedanie
č znalcami prírody, predpovedanie zatmení slnca a mesiaca
hvezdármi, predpovedanie vyzdravenia alebo blízkej smrti lekárom,
vojny štátnikami a p. ; bo tu predpovedajú sa veci, na ktoré z jest-
vujúcich č ť možno.
67
Proroctvá dáva Boh len naJVIac skrze
poslov svojich ť preto, aby pravú vžer u
pozdvihol alebo ľ napravil.
Boh dal skrze prorokov mnoho ť o budúcom
ľ aby ľ v dobe pred Kristom vo viere vo ľ
udržal a ľ v dobe po Kristu o ť náboženstve pre-
č teda k viere pohol alebo v nej posilnil. Skrze Noema
oznámil Boh potopu, aby nemravných ľ napravil. - Proroctvá
hlásajú č len poslovia Boži Len č ľ Boh
budúce veci ľ ď hriešnym alebo neveriacim a používa týchto za
nástroje k blahu iných. ľ Baltasarovi oznámil Boh zahynutie
skrze zjavenie ruky ktorá na stenu písala. (Dan. 5.) Pohanským
Moabitom a ich ľ dal Boh skrze Baláma ť príchod
ľ proroctvo znelo: «Hviezda vyjde z Jakuba ... » (4.
Mojž. 24.) No č upotrebúva Boh len vyvolené duše č
ľ proroctví. (Ben. XIV.) Vyvolení dozvedia sa o budúcich
veciach vnútorným osvietením, alebo skrze videnia ( = zjavenia),
alebo skrze anjelov. Tak archanjel Gabriel zvestoval Danielovi v
zajatí babylonskom príchod ľ ň sa na proroctvo
o 70 č ž ň (Dan. 9.) Avšak budúce veci oznamujú Ea
ľ ď vždy len s pádu na pád; nikto nedostáva trvácej schopnosti,
aby stále predvídal budúce veci. Túto ť mal len č
Preto ani najosvietenejši prorok nie je vstave ť na všetky
otázky. (4. Kr. 4, 27.) Samuel nepoznal budúceho ľ židovského,
ľ mu Dávid nebol predstavený. (1. Kr. 16, 12.)
Proroctvá sú teda č dôkazom toho, že niekto
je posol Boží.
Ale proroctvá musia už ť vyplnené, ak majú ť dôkazom,
že niekto od Boha je poslaný. (5. Mojž. 18, 12.) I nesmú ť v proti-
mluve ani so zjaveným č (5. Mojž. 13, 2), ani so ť
Božou; musia ť ž ť ť ž č a ľ (l. Kor.
14, 3) i pokojne a skromne prednesené; len falošní proroci majú
č ť sa a ť ako šialení. (Sv. Ján ZL)
5*
68
7. Nedostatok a ztrata krestanskej viery.
ť viera je cesta do neba. ž ľ nie všetci Judia
nachádzajú sa na tejto ceste, mnohí sú na bludných cestách.
l. ť viery nemajú: l. bludári,
2. neverci.
l. Bludári, a č kacieri, sú tí, č jednotlivé zjavené
náboženské pravdy tvrdošijne zavrhujú.
Menujú sa bludármi, lebo v niektorých veciach viery blúdia.
Tí, č iných ľ svádzajú k bludu, zovú sa č ľ Bludo-
č sú mole, ktoré drahocenné rúcho Kristovo, Cirkev, rozo-
žierajú. (Sv. Reb. V.) Urazená pýcha zaviedla č ľ na zlé
cesty. (Sv. Iren.) č boli n. pr. Arius, ň v Alexandrii,
ktorý zapieral božstvo Kristovo ň vydržiaval sa cirkevný snem
v Nicäi r. 325), Macedonius, biskup carihradský, ktorý zapieral
božstvo Ducha Svätého ň vydržiaval sa snem Carihradský r.
381); Ján Hus, ň v Prahe, ktorý napádal menovite č o
Cirkvi (Snem Kostnický 1414); mních Martin Luther z Wittenbergu,
ktorý napádal hlavne božskú ň pápežstva a č úrad
Cirkve (Snem Trid. 1545-1563); Henrik VIII. ľ anglický (t 1547),
ktorý z nenávisti proti pápežovi, č jeho platný sobáš ť
nechcel, vyhlásil sa za hlavu cirkve anglickej, zaviedol anglikánsky
blud v Anglicku (v Irsku sa mu to nepodarilo) a hrozne -prenasledoval
katolíkov; bývalý professor na vysokých §kolách a kapitulský präpo!ít
Dollinger v Mníchove, ktorý popísal mnohé podarené vedecké diela,
ale k predprácam Vatikánskeho snemu r. 1870. nebol privolaný, z
urazenej pýchy ostro napádal uzavretie tohože snemu o neomylnosti
pápežskej a preto bol z Cirkve vyobcovaný r. 1871. i zomrel bez
obrátenia (1890). On je hlavným pôvodcom takzvaného starokato-
líckeho bludu. A i. Ako vidno, č temer všetci boli,
ž ľ ň Ľ rozširujúci bludy podobní sú ľ
ň ktorí nemajú práva ť peniaze a padelané za pravé vy-
dávajú. Oni sú vrahovia, lebo kazia ľ ď cestu, ktorá vedie do
života č (táto cesta je viera) a tisnú ich na chodník, ktorý
69
vedie do č smrti. (Bisk. Zwerger.) Kristus vystríha pred nimi
a povcdá: «Varujte sa lživých prorokov, č prichádzajú k vám v
rúchu č (t. j. krásne hovoria a lichotia), ale vnútri sú draví
vlci (t. j. plní zlosti). Po ovocí ich (t. j. po ich živote) spoznáte
ich». (Mat. 7, 15.) Aké obecné č viedol len n. pr. Luther, ľ
nadávky vyšly z úst jeho. Už z toho ď poznáme, že nebol
poslaný od Ducha Sv. Podobne je to i s ostatnými. č
nejde nikdy o č viery, ale o .uspokojenie svojich zlých žiadostí,
n. pr. pýchy alebo telesnej rozkoše; náboženské nauky sú len zá-
mienkou, pod ktorou chcú ť plané ciele svoje. Pritom vždy
ľ ž ť u ľ niektorú slabú stranu. (Tak n. pr. Luther ľ
kniežatám cirkevné statky, ň že sa môžu ž ť ď Robia
tak, ako ten had v raji s Evou. - K bludárom patria i rozkolníci,
ktorí vlastne len hlavu Cirkve ť nechcú, ale pritom č
do bludov upadujú. Rozkolníci sú n. pr. nesjednotení Gréci, ktorí
sa r. 1053. na popudzovanie ctižiadostivého patriarchu Michala
Cerularia odtrhli od Ríma; i ruská cirkev, ktorá sa r. 1587. od
gréckej č a ktorú od r. 1721. cár spravuje. Kacierstvo po-
važovala Cirkev vždy za jeden z č š č Už sv. Pavel
vyslovil sa: «Ale keby i · .... anjel z neba hlásal vám iné evanjelium,
okrem toho, č sme vám my kázali, nech je prekliaty». (Gal. l, 8.)
A sv. Hieronym hovorí! «Nikto nie je tak bezbožný, že by ho
kaciersky č v bezbožnosti neprevyšoval». Kacieri sú z Cirkve
vytvorení; od tohoto trestu môže ich š ť len pápež alebo od
pápeža splnomocnený biskup. (Pius IX. 12, 10. 1869.)
Kto však z nezavinenej nevedomosti žije v blude,
ten v č Božích nie je bludárom.
Kto teda vychovaný bol n. pr. v protestantisme a nikdy nemal
príležitosti ť sa náležite č ť o pravde katolíckeho náboženstva,
ten je bludárom len ľ mena ; lebo u toho niet tvrdošijného od-
mršfovania poznanej pravdy. «Ak má ť ť všetko, č
Boh zjavil, nuž je pravoverný». (Sv. Aug.) On práve tak nie je
bludárom, ako nie je zlodejom ten, č má cudzí statok bez toho,
že by to vedel.
2. Neverci sú tí, ktorí chcú verit iba to, č smyslami
ť a rozumom ť môžu.
70
Nevercom bol apoštol Tomáš; tento nechcel verif vzkriesenie
Krista, kým neuzrc na rukách jeho jaziev od klinov, nevopchá
prsta svojho do rán Kristových i nevloží ruky svojej do boku jeho.
(Ján 20, 25.) Tomášovi podobajú sa mnohí ľ chcú ť len
to, č vidia, rukami ť a ď ešte i ž ť môžu; všetko
ostatné zavrhujú. «Nevera je č pôda, ktorá nedonáša
úrody, hoci by ľ ľ ž ď dostala>>. · (Sv. Ján Zl.) Neverec
krivdí Pánu Bohu asi tak, ako poddaný svojmu ľ ď ho
napriek všetkým dôkazom, že je ľ za takého ť a ť
nechce. (Lehmkuhl.) Ú, ľ ť musia neverci, aby neverili!
(Kl. Hofb.)
Nevera pochádza najviac zo zlého života.
V č a tichej vode zrkadlí sa slnko, ale nie v mutnej.
Práve tak je to i s č ak je mravne bezúhonný, ľ dôjde
k viere ; ale telesný č nechápe vecí, ktoré sú Ducha Božieho.
(1. Kor. 2, 14.) Zašpinené zrkadlo ukazuje zle alebo nijako. Ani
duša, ktorá je zrkadlom, prijímajúcim svetlo božské (Sv. Maxim),
nepochopuje právd viery, ď je ť č
II. Ľ ztratí ť vieru: l. kto
je ľ k naukám viery; 2. kto o
pravdách viery ľ pochybuje;
3. kto č protináboženské knižky alebo noviny;
4. kto vstupuje do protináboženských spolkov alebo do
krížneho manželstva.
1. Kto sa z hriešnej ľ č nestará o· vieru, ten
pomaly celkom príde o ň Povodí sa s nim, ako s rastlinou, ktorá
nepolievaná vyschne, ako s lampou, ktorá zhasne, ď nedolieva sa
olej. ú, jak š ť sú ľ ktorí sú ľ naproti viere
svojej a žijú voslep bez Boha; ktorí ani sa nemodlia, ani na
ň nechodia, ani č náboženskej knižky a len o č
veci sa starajú! Toto sú tí pozvaní hostia v evanjeliume, ktorí pre
majetok, voly, ženu nechcú ť na nebeskú hostinu. (Luk 14, 15.)
A podivná vec, takí ľ považujú sa ešte za <<osvietených» i
71
ľ s opovržlivou ť na tých, č náboženské povinnosti
svedomite plnia. ď práve oni sú nevzdelaní a sprostí, ď naj-
vyšších pokl adov života nerozumejú a v najvážnejšej záležitosti
života sa nevyznajú. Takí ľ vždy vedú i planý život. Vinice,
ktoré sa dlho neobrábaly, zarastú burinou a spustnú; práve tak i
srdce, ktoré sa náboženským č nevzdeláva, prijme po-
hanský život i pohanské mravy. (Lud. Gran.) Telo musí sa ž ť
č zahynie hladom. Tak musí sa ž ť i duša, aby nezahynula.
Pokrm živiaci dušu je evanjelium, t. j. č Kristovo. (Sv. Aug.)
Kristus v rozmluve so Samaritánkou nazýva č svoj e vodou, č
na veky zahasí smäd ľ ducha. (Ján 4, 43.) A v kafarnaumskej
synagoge povedal: «Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne,
nebude č (Ján 6, 35.) Kto teda nestojí o tento chlieb života,
o tento pokrm duše, toho duša už teraz umiera.
2. Kto ľ pochybuje o pravdách viery, ten pomaly
celkom ztratí svoju vieru. Pochybovanie o viere pochádza od
diabla. Dom musí ť sa, ď sa pohne jeho základ (pomyslí si
na prepadovanie sa domov v ň mestách), tak i budova
viery, ď je sklátená pochybovaním. Kto pochybuje o pravdách
Bohom zjavených, ľ sa Bohu, lebo mu neverí. To vidíme na
nasledujúcich mužoch : Mojžiš pochyboval, č Boh zadrží svoj ľ
a dá vody šomrajúcemu ľ potrestaný bol tým, že nevošiel do
ľ zeme. (4. Mojž. 20.) Zachariáš pri zvestovaní, že sa mu
narodí Ján, pochyboval, č sa vyplnir. slová anjelove; potrestaný bol
nemotou. (Luk. 1.) Avšak pochybnosti o viere, ktoré vzniknú bez
našej vôle, nie sú hriešne, jestli k nim neprivolíme. ď teda prídu
pochybnosti o vi ere, máme sa ď ť k modlitbe. Prosme
Boha o svetlo a ť ď blíži sa tmavá ť Ani naskrze
nie je hriech, ď dôkladne skúmame veci, o ktorých vzniknú v
nás pochybnosti ľ viery, s úprimnou ž ť aby sme
pravdu našli a potom ešte pevnejšie ť mohli. Ba to je znakom
opatrnosti a múdrosti. (Maria Lat.) Len nesmieme ť o
pravdách viery, ktoré ť nemožno ; č pochodíme, ako ten,
č dlho pozerá do slnka ; tento oslepne alebo ztratí zrak, my
ztratíme vieru.
3. O vieru príde i ten, kto č knihy proti nej písané. To
vidíme na pražskom ň Rusovi ; tento č spisy anglického
kaciera Wicliffa, stal sa tak sám ľ kacierom a priniesol
mnoho biedy na č ť svoju. (Spálený bol v Kostnici r. 1415.)
72
I oba č Zwingli, ľ v hlavnom chráme curychskom
vo Švajciarsku (t 1541), a Kalvín v Ženeve (t 1574) boli najviac
len spisami Lutherovými na zlé cesty zavedení. Isté je i to, že
cisár Julián odpadlík len preto stal sa neverným katolíckej viere,
č v Nikomedii č proticirkevné spisy Liba ni ove ( t 363).
Také proti viere namerené spisy, č v najnovšom č došly ľ
rozšírenia, sú zvlášte tie, ktoré pochádzajú od bezbožných mudrcov
Rousseaua ( t 1778), Voltaira ( t 1778) a iných z č francúzskej
revolúcie, ď spisy Renana (t 1892) a francúzskeho romanopisca
Zolu. Cirkev ako láskavá matka ň deti svoje na také viere
ľ spisy a zakazuje ich č ť Povážme, že ani štát nedo-
ľ č ť ľ knihu alebo č V Ríme je od r. 1571.
osobitný výbor č kongregácia) k preskúmaniu kníh, takzvaná
kongregácia indexu, skrze ktorú apoštolská Stolica zakazuje kato-
líkom č niektoré viere alebo dobrým mravom č
knihy. - Ako ť dokazuje, ztratia pomaly celkom svoju
vieru i tí katolíci, č pravidelne č noviny viere ľ
Za našich č je ľ novín, ktoré, aby sa staly nápadnejšími,
ľ si v tom, že náboženské nauky, cirkevné ustanovizne a
menovite služobníkov Cirkve znevažujú. Tým kazí sa viera č ľ
Nech nik nehovorí, že vie ť a ť si osobitnú mienku,
ď č lebo ď i kvapl-a urobí dieru na kameni, ď č ň
padá. Znenáhla zakorení sa v č ľ takých novín nevera a ná-
boženská ľ ť Ako nemôže byf telesne zdravý, kto užíva
nezdravý pokrm, tak nemôže ostaf duchovne zdravým ani ten, č
užíva škodlivý pokrm takých novín. «Kto dlho sedí pri ohni, roztopí
sa, trebárs by bol zo železa. (Sv. Isidor.)
4. Medzi spolkami viere ľ je č š
spolok frajmaurerov a č svobodných murárov. Posledným ľ
frajmaurerov je: ť potajomne, a č č i verejne, všetky
jestvujúce vlády, cirkevné i svetské, srútif ich a ž ť pomaly
ľ frajmaurerskú svetovú r epubliku. Spolok frajmaurerov založili
ľ vysokopostavení ľ v Anglicku r. 1717.
č vnútorné sriadenie tohto spolku bolo podobné sriadeniu
spolku murárov, ktorí v stredoveku stavali hlavné chrámy, a č
jeho údovia chceli ť svetu duchovný chrám tal1zvanej
humanity (t. j. ľ a osvety, menovali sa svobodnými murármi
a č «frajmaurermi» ľ nemeckého Freimaurer). Kto vstúpi do
spolku frajmaurerov, navštevuje ich schôdzky alebo týmto len
73
praje, je z Cirkve vyobcovaný, l j. nemá č v modlitbách
Cirkve a nesmú sa mu ť sv. sviatosti. Od tohoto trestu
môže š ť kajúceho hriešnika len pápež; ale frajmaurerovi
kajúcemu na smrtnej posteli môže daf rozhrešenie i jednoduchý
kilaz. (Klem. XII. 1738, Ben. XIV. 1751, Plus VII. 1821, Lev. XII.l825,
Lev. XIII. 20. 4. 1884.) O najvyšších ľ frajmaurerov vedia oby-
č len tí zpomedzi nich, č sú vyššie postavení, ostatní iba platia.
Je to tam, ako vo vojne; obecní vojaci mašírujú síce, ·ale nevedia
plánu generálovho. - O škodlivosti krížných manželství bude č
v nauke o prostriedkoch milosti pri sviatosti stavu manželského.
III. Takí ľ č svojou vinou bez kre-
ť viery umrú, nebudú blahoslavení.
Kto nemá viery, už teraz je biedny; pomyslí si len na pohanov.
Taký sedí «vo tme a tieni smrtill. (Luk. l, 79.) Pravdy náboženstva
prichodia mu len ako nejaké bájky. (BI. KL Hofb.) Kristus povedá:
«Kto neverí, bude zatratený». (Mar. 16, 16) ; a zas: «Kto neverí,
už je odsúdený)). (Ján 3, 18.) O kacierovi hovorí sv. Pavel, že je
svojím vlastným súdom odsúdený. (Tit. 3, 11.) Modli sa teda, milý
ť každý deil za obrátenie bludárov a nevercov. Nasleduj v
tom svätých. BI. Klement Hofbauer (t 1820 vo Viedni) vravieval:
«Ú, keby som len mal ť že by som obrátil všetkých nevercov
a bludárov; na svojich ramenách a pleciach nosil by som ich do
svätej katolíckej Cirkve b)
8. Vyznanie viery.
l. Boh žiada, aby sme SVOJU vieru 1 zo-
vnútorne vyznávali;
lebo Kristus prikazuje: «Tak nech svieti svetlo vaše
pred ľ ď aby videli dobré skutky vaše a velebili Otca
vášho, ktorý je v nebi)). (Mat. 5, 16.)
Máme teda slovami alebo skutkami ť druhým, že
sme katolícki ť a že si náboženstvo svoje z č
vysoko vážíme. Ako z horeuvedených slov Krista vidíme, máme
byf vo svete tým, č je svetlo v izbe. Máme verejným vyznávaním
.74
viery ť k tomu, aby ľ naši Boha lepšie poznali a
jeho príkazy svedomitejšie plnili. Ako lenivý ň ď č ž ť
ď druhého ň ž ť vidí, tak i ľ naši, ď vidia naše
dobré skutky, budú popudení k nasledovaniu dobrého. My sami však
vyznávaním viery posilníme sa v nej ešte viac ; lebo cvik robí
majstra. - Ale, ž ľ mnohí ľ sú bojazliví. Boja sa, že by
z nich iní ľ alebo protináboženské noviny posmech robili, že
by im to v ich postavení a výžive škodilo, že by utratili objednávky
a p., teda neopovážia sa neohrožene ť svoju vieru alebo
ť si proti posmeškárom náboženstva. Možno ich ť
chlapcovi, ktorý poslaný od č aby č vykonal, zazre na
ceste psa ť a neopováži sa ď ť ale vráti sa domov bez
toho, že by vec vykonal. Tak robia i ľ títo pútnici zemskí; vidia,
že ich iní prezývajú svätúškami, sprostákmi, bláznami, premršten-
cami, i dajú sa preto ť v dobrých predsavzatiach a ť od
cesty spasenia. (Sv. Vine. Fer.) Sú, ako bojazliví zajaci, č dajú
sa š ť strašidlom na poli, nejakým snopkom slamy v handrách
a p., a zanechajú svoj krm. Nepovážia, že tí, č nás teraz pre
vieru vysmievajú, v ň súdny zahanbení budú. (Múd. 5, 1- 3.)
Kto si nechce ť za č ť Božiu, je nemý pes, ktorý nevie
ť (Is. 56, 10.) Utešený príklad, ako máme ť vieru,
dali nám traja mládenci v ohnivej peci, ktorí nechceli sa ň ť
zlatej soche Nabuchodonosorovej. (Dan. 2.) Práve tak i č
žid Eleazar, ktorý nejedol č hoci mu ť hrozili.
(2. Mach. 6.) Sv. Móric a tebaiská vojenská družina vyznali i pred
cisárom, že sú ť i odopreli pohanskú obetu, ktorú im cisár
pred bitkou ť prikázal; boli usmrtení blízko Ženevského
jazera. (t 286.) Nezabudni, ako i prívrženci nepravého náboženstva,
n. pr. mahomedáni svoju vieru neohrožene na verejnej ulici vyzná-
vajú a tak mnohých katolíkov zahanbujú. Cirkev vydržiava i prôvody
(processie), ako n. pr. na Božie Telo, na Vzkriesenie ď aby sme
mali ž ť ť verejne svoju vieru.
Ale zovnútorné vyznanie viery prikázané je len vtedy,
keby vynechanie takého vyznania č opovrhnutie
náboženstva alebo pohoršenie bližného.
K dušnému spaseniu nie je potrebné ť vieru vždy a
všade, ale len vtedy, ď to požaduje úcta Bohu podÍžna, alebo
75
ľ povzbudenie, ktoré sme podÍžni bližnému. (Sv. Tom.
Akv.) - Avšak nepotrebujeme ť na dotieravé otázky
nevercov o svojej viere; môžeme ich ť celkom zkrátka alebo
sa jednoducho ť Istý pán, ktorý si v piatok v hostinci žia-
dal pôstne jedlá, odsekol hostinskému, ktorý sa ho posmešne pýtal,
akého je náboženstva: «Starajte sa radšej o môj hladný žalúdok a
nie o moju vieru)). Ale ď pýta sa nás č ť musíme
ť trebárs by z toho i ť nasledovala. Tak urobil i
Kristus pred Kajfášom. (Mat. 26, 63.) Tu platia slová Kristove:
«Nebojte sa tých, č zabíjajú telo, ale dušu ť nemôžu». (Mat.
10, 28.) Hnev Boží pritiahol by si ten, kto by sa viac bál ľ než
Boha. (Sv. Aug.) - Ani nemáme sa ť o viere s takými,
č jej nemajú. Už bl. Kanisius povedal : «Náboženské svady iba roz-
ľ mysle a množia č ť Náboženstvo je tak svätá
vec, že i to, č sa o ň povie, musí sa skromne ť
(Salvián.) Také svady stávajú sa najmä v č tu však nemá ť
ani zmienky o náboženstve.
2. Kto neohrožene vyznáva vieru SVOJU
pred ľ ď tomu ľ Kristus č
odplatu,
lebo povedá: ľ vyzná ma pred ľ ď toho
vyznám i ja pred Otcom mojím, ktorý je v nebesiach)).
(Mat. 10, 32.)
Sv. Peter neohrožene vyznal božstvo Krista pred spolu-
apoštolmi; za to ď nazval ho Kristus blahoslaveným i ustanovil
ho za hlavu apoštolov. (Mat. 16, 18.) Boh teda povyšuje tých, č
neohrožene vyznávajú svoju vieru. Vidno to i z iných príkladov:
Traja mládenci v Babylone vyznávali pravého Boha pred ľ a
celým národom ; za to vysvobodil ich Boh z ohnivej pece a došli
ľ vážnosti. (Dan. 3.) Gróf Rudolf Habsburgský stretol raz 'na,
ľ č ň idúceho k nemocnému a preukázal najsv. sviatosti
oltárnej svoju najhlbšiu úctu; o ľ rokov potom bol vo
Frankfurte od nemeckých kniežat za nemeckého ľ vyvolený. (1273.)
č š odplatu v nebi môže č ť kto je pre
vieru svoju prenasledovaný alebo pre ň o život príde.
76
Kristus povedá: «Blahoslavení ste, ď vám ľ č ť a
vás prenasledova{ a všetko zlé o vás mluvif budú, luhajúc, pre
ň radujte sa, lebo odplata vaša hojná je v nebi». (Mat. 5, 12.)
Kto pre svoju vieru ť musel ľ prenasledovania, menuje sa
č - Kto preto, že vieru svoju neohrožene vyznáva,
o život príde, zovie sa č Taký istotne dôjde č
blahoslavenstva; lebú Kristus vraví: <<Kto ztratí dušu svoju (život
svoj) pre ň najd!') ju». (Mat. 10, 39.) S akou ť umierali
preto sv. č l Ako radoval sa pred ukrižovaním sv. apoštol
Ondrej a pred cisárom Trajánom sv. Ignác Antiochijský: «Krivdili
by sme č keby sme sa ň modlili». (Inoc. IIL)
č má najvyšší ň lásky k Bohu, lebo ŕ všetkým
pozemským, ba i najvyšším zemským pokladom, žívotom. Každý
č je ť a preto vyobrazuje sa s palmou; ť je, lebo
dosiahol, č chcel. Avšak nikto nesmie schválne ľ ť prenasled!)-
vania alebo ť č Mnohí, ktorí tak robili (n. pr. sami
sa udali, modly rúcali a p.), ľ potom v č pokušenia, a
Cirkev riadne nikdy nectí takých ako č rrNikomu netreba
ť ž ť aby nespravedlive č (Sv. Tom. Akv.) Ba
Kristus dovolil ť prenasledovaniu i útekom. (Mat. 10, 23.)
Ušiel sám Kristus, utekali apoštoli a č biskupi, ako sv. Cyprián
a sv. Atanáz. Len duchovní pastieri nesmú ť ď je ť
ich potrebná k dušnému spaseniu veriacich. (Sv. Tom. Akv.) Nájomník
uteká, ď prichádza vlk, no nikdy nie dobrý pastier. (Ján 10, 12.)
Duchovní pastieri môžu ť len vtedy, ď ich ť nie
je potrebná a mohla by ť č len ešte č š prena-
sledovania. (Sv. Cyp.) - Ale kto za blud zomre, nie je č
lebo takému chybí láska k Bohu, bez ktorej ani č ť
nemá hodnoty. (1. Kor. 13, 3.) Hus z Prahy, ktorý sa v Kostnici
radšej dal ť než bol by sa odriekol svojho bludu, nebol
teda žiadnym č (Zomrel 1415.) Ale ovšem je č
níkom, koho pre vieru porania tak, že na ranu zomre; kto pre
vieru svoju odsúdený je doživotne do žalára alebo vyhnanstva;
i ten, č príde o život pre niektorú ť ť ako n. pr.
Ján ľ Ján Nepomucký, č ť ť je istý
spôsob vyznania viery. (Sv. Tomaš Akv.) č bolo asi
16 millionov. «Kto sa bojí ť za pravdu, nie je ť
(Sv. Cyp.)
77
3. Kto však zo strachu alebo z hanby zapre vieru
svoju, alebo i odpadne od nej, tomu vyhráža sa Kristus
týmito slovami: «Kto. by ma zaprel pred ľ ď toho zaprem
i ja pred Otcom mojím, ktorý je v nebesiach». (Mat. lO, 32.);
ď «Kto by sa za ň a za slová moje, za
toho ť sa bude Syn č ď príde v sláve svojej)).
(Luk. 9, 26.)
Kto vieru zapre, robí t ak, ako Peter, ktorý zaprel Krista.
(Mat. 26, 69.) Za č prenasledovania ť mnohí zapreli
svoju vieru a obetovali modlám. Dnes hanbia sa daktorí ž ť
sa v kostole, ť sviatosti alebo ň ť sa najsvätej13ej sviatosti
oltárnej na ulici , ď ju ň k nemocnému nesie a p. Daktorí zas
ň sa náboženských výkonov inovercov, ď pred ň
cudzej cirkve do krížneho manželstva vstupujú, do inovereckého
kostola ku krstu za kmotrov idú alebo tam i prijímajú a p. (Kto
však len zo zvedavosti vôjde do kostola inovereckého a díva sa
tam na bohoslužbu alebo z ľ zdvorilosti navštevuje ino-
verecké pohraby alebo svatby, ten nehreší). Takí ľ č zo strachu
alebo hanby zaprú svoju vieru, prídu o vážnosf i u druhých ľ ;
lebo takých strachopudov nikto si neváži. Cisár Konštanc, otec
Konštantína ľ rozkázal svojim ť dvoranínom, aby
modlám obetovali. Niektorí zo strachu č obetovali ; týchto
považoval cisár za neverných i odohnal ich zo služby. (Meh. L
45.) - Ešte š ť š j e, kto odpadne od viery. Bohom
osvietený ľ Šalamon k vôli pohanským ženám svojim odpadol
od pravej viery, stal sa pohanom a modlárom. Cisár Julián (t 363)
odpadol od katolíckej viery a bol potom č š ľ
ť ň sa len na jeho stavbu židovského chrámu
v Jerusaleme a na bohorúhavé slová jeho pri smrti: «Nazaretský,
ty si ť Ešte i teraz stáva sa, že katolíci prestupujú na
protestantskú vieru, ba i na židovskú, alebo č že sú péz-
náboženskí, t. j. že nevyznávajú žiadnej viery. č robi a to
len z č ľ n. pr. ď niekto chce vstúpi[ do man-
želstva s inovercom, alebo z nenávisti naproti svojmu ň
Avšak len planí ľ odpadujú od viery. «Nech nikto nemyslí, že
by dobrí ľ odpadli od Cirkve sv. - Vietor neodnáša dobrého
zrna, ale len prázdne plevy». (Sv. Cyp.) Zdravého stromu nevyvráti
78
vietor, ale hnilý áno. Tí, č od viery odpadujú znovu križujú Syna
Božieho (Žid. 6, 4), teda š ť sa ľ hriechu. Kto od
viery odpadol, je vyobcovaný z Cirkve; od tohoto trestu môže
š ť len pápež alebo od neho splnomocnený biskup. (Pius
ÍX. 12, 10. 1869.) Kto Cirkve za matku nemá, ten ani Boha za
Otca ť nemôže». (Sv. Cyp.) Katolícky ť nemá sa teda
žiadnym pokušením ť ť od viery svojej. Má sa ť
stromu, ktorý má pevný ň a najbúrlivejším víchrom odporuje ;
vojakovi, ktorý i vo vojne š ť miesta svojho. «Kto majetok ztra-
til, ľ ztratil; kto život ztratil, viac ztratil; kto vieru ztratil, všetko
ztratilll.
9. Znak sv. kríža.
Katolícky ť vyznáva svuju vieru zvlášte znakom
sv. kríža.
Č je vojakovi alebo štátnemu úradníkovi rovnošata (uniforma),
tým je katolíckemu ť znak sv. kríža. Židom a pohanom
je kríž predmetom nenávisti a posmechu. (l Kor. l, 23); ani pro-
testanti nechcú ť kríž v úctivosti. Preto je znak sv. vlastný
len katolíkovi, č ľ ho u nás i nábožnejší luteráni napospol
užívajú. č žehnanie znakom sv. kríža je prastarý a v celej
Cirkvi všeobecný zvyk, dá sa úplným právom ť že po-
chádza od apoštolov. č žehnáme sa tak, že hovoríme:
«V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen», a pritom dotkneme
sa prstami pravice (t. j. pravej ruky) č ŕ ľ a pravého
pleca. Tým prosíme od Boha ť aby silou sv. kríža náš rozum
osvietený, naše srdce láskou k nemu naplnené a naše skutky s
pravým úmyslom konané boly. Pri evanjeliume však robíme krížik
na č (aby Boh náš rozum osvietil), na ústach (aby naše ústa
k vyznaniu viery otvoril) a na prsiach (aby naše srdce k zachová-
vaniu prikázaní naklonil). Ten prvý kríž menuje sa ľ a ten
druhý malým krížom. Prvý pripomína nám i kríž sv. Petra, pod
ktorého nástupcov patríme.
l. ď žehnáme sa krížom sv., vyznávame
dve najvážnejšie tajomstvá ť ná-
boženstva,
a síce najsvätejšiu Trojicu a vtelenie Syna Božieho.
79
Slovo: «V mene)) (a nie «v menách))) pripomína
nám jednotu Božiu, ostatné slová č tri božské osoby.
«V mene» č ľ č Na rozkaz Boží, mocou Božou, s
pomocou Božou, alebo ku cti Božej.
J eden kríž, ktorý robíme na č ústa a prse, zna-
mená jednotu Božiu, t?-ojnásobné opätovanie tohto kríža
znamená tri božské osoby.
Podoba kríža (t) upomína, že Syn Boží č sa stal a
nás na kríži vykúpil.
Je teda zrejmé, že znak sv. kríža je krátkym ť kato-
líckeho náboženstva. - V tomto stvorenstve bývame č upo-
mínaní na sv. kríž. Telo ľ má podobu kríža; každý č
má kríž na tvári , ll:ríž tvoria vtáci, ď letia v povetrí, ryby vo
vode, č š č stromov a rastlín, nástroj e, ako kliešte,
kladivo ď kríž tvoria hviezdy na južnej oblohe nebeskej . I príchod
Sudcu k poslednému súdu bude ť kríž na nebi. (Mat.
24, 30.) Katolícka Cirkev má znak sv. kríža vo ľ úcte: upo-
trebúva ho ľ č pri omši sv., pri všetkých ť pri
všetkých žehnaniach a sväteninách ; kladie kríž na kostolné veže,
oltáre, zástavy, omšové rúcha a na hroby zomrelých; č
buduje kostoly č š v podobe kríža.
2. Znakom sv. kríža dosahujeme božské
požehnanie;
zvlášte bývame nim chránení od zlého ducha a od
mnohého zlého na tele i na duši.
Znak sv. kríža nie je teda prázdny obrad, ale požehnanie,
vyprosenie božského požehnania. Požehnanie božské vždy pozostáva
z odvrátenia zlého a udelenia dobrého. - Znak sv. kríža ň
zlého ducha a jeho pokušenia. Ako pes bojí sa a uteká, ď vidí
drevo, ktorým sme ho bili, tak ľ sa a uteká i zlý duch, ď
vidí nás ž ť :;a krížom sv.; bo rozpomína sa na drevo kríža,
ktorým bol premožený. (Sv. Cyrill.) Jeden ň nosil ľ na
ktorej zlatými písmenami bolo napísané: «Netýkaj sa ma; ja som
80
c1sarov». Žiaden ľ neopovážil sa ť ho. Žehnaj sa sv.
krížom a budeš ť tento nápis: o:Ja som ľ Tým
budeš zachránený od zlého ducha. Ako nepriatelia vo vojne nesmú
ť na tých, ktorí majú č kríž na rukáve (sú to me-
novite ň a lekári), tak ani diabol nesmie ž ť tým, č sa
žehnajú znakom sv. kríža. Znak kríža je č ť okolo ktorej prejde
anjel-zhubca bez toho, že by nám uškodil>l. (Sv. Ján Dam.) Na žrdi
upevnený medený had na púšti (4. Mojž. 21) bol len odznakom sv.
kríža (Ján 3, 14); a predsa chránil všetkých, č ň pozreli, od
ľ uštipnutia ohnivých hadov; práve tak chráni nás i znak
sv. kríža, ktorý je len sprítomnením sv. kríža Kristovho, proti
úkladom pekelného hada. Pamätaj tiež, že nepriatelia Israelitov
ľ v bitke, ľ sa Mojžiš s rozprestretými ramenami, teda
v podobe kríža, modlil. (2 Mojž. 17, 12.) Konštantín ľ videl s
celým vojskom svojím r. 312 ligotavý kríž na nebi s nápisom:
«V tomto znaku ť š Dal teda na zástavu ť kríž, a
' zvífazil. (Toto je pôvod kostolných zástav.) Tie slová na nebi
platia i o znaku sv. kríža. «Už sama rozpomienka na kríž Kristov
poráža našich ľ ľ i dáva nám sily proti ich
útokom.» (Sv. Aug.) Mnohí svätí teda mali č prežehnat sa,
akonáhle im zlé myšlienky prišly. Ba prví ť svrhovali
žehnaním i modly s oltárov. - Pri nalezení sv. kríža Krista Pána
skrze cisárovnu Helenu, matku Konštantína ľ dotkol sa ho
jeden chorý č a hol uzdravený. (325.) ľ akú moc má kríž
Kristov! Zbavuje nás i zlého na tele. Podobný č má i znak
sv. kríža. O, jak ľ by nejeden nemocný obsiahol pomoc od
Boha, keby sa č š prežehnal! Vieme tiež, že sa sv. č
pred mukami č žehnali a že potom nie zriedka i cele neporušení
vyšli z nich. Sv. evanjelistovi Jánovi, podali raz, ako sa vypráva,
pohár s otráveným nápojom; on prežehnal ho a vypil bez toho, že
hy mu hol uškodil. č podobného vypráva sa o sv. Františkovi
Xaverskom, apoštolovi Indov. Už v Starom zákone poukázalo sa na to,
že znak sv. kríža chárni od zlého. A síce raz v jednom videní ukázal
Boh prorokovi Ezechielovi, že pri istom trestnom súde v Jerusaleme
vyhli smrti tí ľ č od posla Božieho hebrejskou písmenou than (t)
na č č holi; táto písmena mala podobu kríža. (Ezech 9, 4.)
Č treba sa ž ť zvlášte pri vstávaní a líhani,
pred modlitbou a po modlitbe, pred jedením a po jedení,
81
pri odchode z domu a pri návrate domov, pri pokušeniach
k hriechu a pri všetkých dôležitých č
č rána vstávaj, krížom sa žehnávaj l Ráno máme sa
ž ť aby sme si požehnanie Božie na celý ň poistili; č
aby sme všetky zlé myšlienky odstránili ; pred modlitbou, aby sme
roztržitosti zahnali; pred dôležitými podnikami, aby sme š ť
mali ď ď sa na č a na konci každej vážnejšej práce
prežehnáme, najistej šie vyplníme príkaz apoštola: Č jete, č pijete,
alebo č ľ iného č všetko č k sláve Božej». (1. Kor.
10, 31) Už i prví ť žehnali sa ľ č Tertullián
(t 240) vraví : «Na č a pri vykonaní každej práce, pri od-
chode a príchode, pri obliekaní sa, pri líhaní a pri všetkom, č
robíme, č č znakom kríža». I pri sv. omši máme sa
žehnaf, a síce : na č omše, pred evanjeliumom, pri po-
zdvihovaní, pri prijímaní a požehnaní ň ľ sa
prežehnáme, obsiahneme ň odpustky. (Pius l:X. 28 júla 1863.)
· Sv. Edita, dcéra anglického ľ (t 984) žehnala sa ľ č
o 13 rokov po jej smrti našli u nej palec pravej ruhy v nepo-
rušenom stave. (Meh.)
ľ ž č je, ď sa ť vodo'u žehná.
Svätená voda má zvláštnu silu proti nástrahám zlého ducha
následkom cirkevnej modlitby pri posviacke vody. Kto sa žehná
svätenou vodou, zísl<a ň odpustky. (Píus IX. 23. marca
1866.) U dverí izbených a Jwstolných nachádzajú sa svätenice. Ale
na mnohých miestach, ž ľ je v svätenici prach miesto svätenej
vody. Blázon si, ak sa hanbíš ž ť sa. I Kristus bude sa
jednúc ť za teba. <<Diabol raduje sa, ked dakto kríž zapre:
bo kríž je zkazou jeho a znakom ť nad jeho mocou)) . (Sv.
Ign. Ant.)
10. Apoštolské vyznanie vwry.
Okrem Apoštolsii ého vyznania viery, aké modlievame sa na
pr. pri krste, ruženci, ranných a č modlitbách ď užíva
sa v Cirkvi č i Nicäjské (325. na sneme Nicäjskom sostavené
a 381. na sneme Carihradskom č š a Tridentsko-vatikánske
(ktoré obsahuj e nauky snemu Tridentského a r. 1564. pápežom
Kat. Ľ Katechismus. 6
82
Piom IV. uverejnené, potom však r. 1870. na sneme Vatikánskom
č š bolo). Nicäjské modlí sa ň pri omši sv. (pred obeto-
vaním) ; Tridentské musí ť každý, kto cirkevný úrad nastupuje
(n. pr. každý novomenovaný farár), i každý, kto prestúpi na kato-
lícku vieru.
l. Apoštolské vyznanie viery obsahuje v
krátkosti všetko, č katolícky ť n1á
ť a ť
Tých ľ slov obsahuje v sebe všetky tajomstvá. (Sv. Isidor.)
Apoštolské vyznanie viery podobá sa telu ť ť ktoré je síce
malé, ale má všetky ľ údy; alebo jadru, ktoré, č malé, predsa
skrýva v sebe celý strom so všetkými haluzami. - Apoštolsl\é vy-
znanie viery zovie sa i symbolumom (t. j. odznakom, po ktorom
dakoho rozoznávame), lebo po ň v prvých č ť
poznávali ť Kto vtedy pri omši chcel ť musel ť
symbolum; ak ho nevedel, nebol pripustený. Apoštolské vyznanie
.viery nesmelo sa ť žiadnemu nepokrstenému. Symbolum bolo
teda asi to, č heslo vo vojne.
Toto vyznanie viery menuje sa Apoštolským, lebo po-
chádza od sv. apoštolov.
ď vtedy sv. apoštoli už ť sa mali, ustálili si ku kázaniu
isté pravidlo, aby sa ich č srovnávalo, hoci ho na č
miestach ť budú. (Sv. Aug.) A predsa len hlavné ť
Apoštolského vyznania viery pochádzajú od apoštolov. Až do 6.
stoletia prikladaly sa k niektorým slovám vyznania viery vysvet-
ľ dodatky; (K slovám «Otca všemohúceho» dodávalo sa
ľ ... »; ku «v Ježiša»: «ktorý sa č z Ducha Svätého,
narodil sa ... » ; k ccsvätú Cirkev» slovo «všeobecnú» ď To bolo
potrebné pre istých č ktorí vtedy povstali. Ako č
ď rastie, nedostáva nových údov, tak ani vyznanie viery týmito
dodatkami neprijalo v seba nových naúk. - Že sv. Peter na
sostavenie Apoštolského vyznania viery mal rozhodujúci vplyv,
vidno z toho, že základné myšlienky jeho č (kázne svätodušnej,
kázne po uzdravení chromého od narodenia, dvoch obranných č
83
pred vysokou radou) i v Apoštolskom vyznaní viery sa nachádzajú.
Vyznanie viery nebolo vtedy č iného, ako vzorec (formulár),
podla ktorého ť museli vieru tí, č mali ť pokrstení, a
ktorým opakoval sa v č výfahu obsah predošlej kázne
apoštolovej alebo obdržaného prípravného č
2. Apoštolské vyznanie viery, a č (( Verhn
v Boha)) delí sa na tri hlavné ciastky:
V prvej hlavnej č je č o Bohu Otcu a o
stvorení.
V druhej hlavnej č je č o Synovi Božom a o
vykúpení.
V tretej hlavnej č je č o Duchu Svätom a o
posvätení.
3. Okrem toho delí sa Apoštolské vy-
znanie viery i na 12 clánkov.
Č je ľ č úd alebo č jedného celku. Č
vo «Verím v Boha» menujú sa tak preto, že sú č spojené
dovedna a tvoria jeden celok. Ako prsty na ruke sú síce č
(rozdelené), ale i spojené, tak i tri hlavné č Apoštolského
vyznania viery. Na refazi nesmie sa ň ť ani jedno ohnivo, č
roztrhne sa ť práve tak je i s vyznaním viery:
nesmie ť ani jeden č lebo č č sa viera. -
V Starom zákone nachodíme nasledujúce predobrazy 12 č
Naj vyšší ň mal na prsiach ľ s 12 drahými ň a
s nápisom: Svetlo a pravda. (3. Mojž. 8, 8) Na zlatom stole pri
vchode do svätostánku ležalo 12 posvätných chlebov. (3. Mojž. 24, 6)
Pri č do ľ zeme postavený bol oltár z 12 ň
(5. Mojž. 27, 5) Č viery sú naozaj drahé kamene, ktoré roz-
širujú svetlo a pravdu a ktoré v prsiach ť t. j. ť máme;
sú duchovný pokrm, ktorý dáva sa nám pri vchode do Cirkve,
t. j. pri krste sv. ; robia naše srdce oltárom, na ktorom sa mo-
dlitby a dobré skutky Bohu obetujú.
6*
84
Rozdelením Apoštolského vyznania viery na 12 č
má sa ť na to, že obsahuje tie isté pravdy, ktoré
12 sv. apoštolmi kázané boly.
Každý ť má nazpamät ť š vyznanie viery.
(Sv. Aug.) Kto zanedbá č ť sa ho, dopustí sa ľ hriechu.
(Sv. Tom. Akv.) č nikto nebol pokrstený, ak nevedel na-
ť «Verím v Boha»; ani pred omšou nikoho nepustili do
kostola, kto ho nevedel. - Nezabudni ť sa každodenne
«Verím v Boha», ď vstávaš i ď ť ideš l Osviežuj vieru svoju.
(Sv. Aug.) Vyznanie viery je obnovením smluvy, ktorú sme pri
krste uzavreli s Bohom. (Sv. Pet. ZL) Podobá sa brneniu, ktoré nás.
bráni proti nápadom ľ (Sv. Ambr.) Len samé jedlo nie
je č treba ho i č š ž ť ak život telesný ž ť
chceme. Ani sama viera č ale treba ju i č š
ť ak život duševný ž ť chceme.
I. Č VIERY: BOH.
l. Jestvovanie najvyššej bytnosti.
l. Už zo stvorených vecí poznávame, že
jesto najvyššia ť (Rim. l, 19; Múd. 13, 5)
Dušu č nemôžeme ť a predsa z rozumných č
č môžeme ť že ona jestvuje; tak i z diel Božích
uzavierame na jestvovanie Boha. (Sv. Teof. Ant.)
Lebo hviezdy na nebi a zem s jej tvormi nemohly
ť samy od seba ,· ani sa hviezdy na nebi nemôžu
ť svojou vlastnou silou.
Už jestvovanie hviezd na nebi núti nás ť na jestvovanie
Boha. Arab súdi zo š ľ na piesku, my zo Hapají na ň že
tam dakto chodil. Podobne súdime z hviezd na nebi, že jest Boh.
Hviezdy nemohly ť samy od seba, ako sa ani žiadne mesto
samo od seba nebudovalo. Hvezdár Atanáz Kirchner, ktorého
ľ pochyboval o jestvovaní Boha, dal ť krásnu zeme-
ľ a ť do chyže. ď sa ľ spýtal, ľ má takú
ľ povedal hvezdár: «Tá povstala sama od seba». ľ
vysmial ho, a hvezdár hovoril: Ľ š mohla táto malá ľ po-
ť sama od seba, ako tie ľ tam na nebi». (Meh.) Svetlo
nemôže ž ť sa samo, a ď je zažaté, zhasne o ľ hodín.
Avšak na nebi svieti nádherné svetlo, slnce, a ligotanie jeho ne-
ubudlo od tisícich rokov. A za jasnej noci vidíš na nebi milliony
a milliony svetiel. Ktože ich všetky zažal a kto udržuje ich zá-
č blesk? (A. Stolz.} Dávid volá: «Nebesia vyprávajú slávu
86
Božiu a obloha zvestuje moc rúk jeho». (Žalm. 18, 2) Hvezdár
Newton vždy sa poklonil a ň klobúk, ď meno Božie č
ť - 1 z jestvovania tvorov na zemi zatvárame na jestvo-
vanie Boha. Preto volá Job: «Spýtaj sa len zvierat a č ť
vtákov nebeských a oznámia ti. Príhovor sa zemi a odpovie ti; a
ť ti budú ryby morské. Ktože nevie, že všetko toto č
ruka Pánova ?l> (Job. 12, 7-9.) Nesmierny svel. je teda knihou, v
ktorej č nesmiernu slávu Božiu. (Sv. Ant. Pust.) Keby tak
dakto na neobydlenom ostrove našiel krásnu mramorovú sochu,
povedal by bez pochyby: Tuto boli ľ A keby dakto tvrdil, že
dažde a vetry srútily s vrchu akési skalisko a daly mu túto podobu,
musel by si ho ž ť za blázna. Ešte č š blázon si ty, ď tvrdíš,
že tento č svet nemá ľ (Kornel. a L.)
I z podivuhodného poriadku na svete nasleduje, že
musí ť ľ s výborným rozumom.
Predovšetkým podivuhodný poriadok na oblohe nebeskej
ukazuje, že musí ť ľ ď sa ď na mori č
plaví a blíži k prístavu, nepochybujeme, že ju spravuje č kor-
midelník. Tak i z prekrásneho poriadku vo vesmíre zatvárame, že
všetko toto spravuje ť č múdra. (Sv. Teofil. Ant.)
Kto tvrdí, že hviezdy na nebi samy od seba idú svojimi dráhami,
hovorí práve tak hlúpo, ako ten, č povedá, že niektorá ď celkom
prázdna vybehne z europejského prístavu, plaví sa sama okolo
zeme a potom zas do prístavu sa navráti. Preto povedal už Cicero:
ď na hviezdnaté nehe pozeráme, prídeme k poznaniu, že všetko
toto spravuje ť s prevyborným rozumom». - I na našej
zemi vidíme najkrajší poriadok. Striedanie sa dní a nocí, štyroch
č roka, pekný poriadok v ústrojnosti najmenšieho ž č
rastliny a menovite ľ tela (ktoré samo je akoby malým
svetom, sv. Bas.), č o ľ s č rozumom.
I najmenší dom predpokladá umného ľ najjednoduchejšie
hodiny obratného hodinára. Ani písmeny niektorej knihy, n. pr. biblie,
nemohly sa tak ť samy od seba. Tým menej môže ť sám od
seba prekrásny poriadok celého sveta.
Všetky národy na zemi sú vnútorne č o
tom, že jest najvyššia ť
87
U všeth"ých národov, č na zemi našej žijú, ešte i u tých, č
t emer zvierací život vedú, nachodíme úctu jedného alebo viac
božství. Najdeme mestá bez múrov, bez ľ bez písmen, bez
ň bez zákonov, ale nenajdeme mesta bez chrámu, bez mo-
dlitby, bez obety. (Plutarch.) V č súhlasí príroda všetkých ľ
to musí ť pravda. (Cicero.) Ale úcta Božia nie j e následok neja-
kého zdania (ako ľ o obehu slnca okolo zeme), lež vnútor-
ného povedomia ľ «Poznanie, že jest . Boh, je akoby od
prírody vrodené každému č (sv. Ján Dam.), ľ totiž
každý č ľ ľ prichádza k tomu poznaniu.
Len blázniví ľ povedajú: Niet Boha. (Žalm. 13, 1)
Tí, č tak vravia, č vlastnými č vidia ľ stvo-
renia, sú ľ «ktorí vidiac nevidia, slyšiac neslyšia a nerozumejú)).
(Mar. 4, 12) Kto zapiera jestvovanie Boha, patrí do blázinca.
(Scheicher.) Takého menujeme neznabohom a č ateistom. Len ľ
pyšní a planého života bývajú ateistami. č sa držali za
múdrych, stali sa bláznami». (Rim. 1, 22) Len ten zapiera Boha,
kto by mal osoh z toho, keby Boha nebolo. (Sv. Aug.) Ateisti alebo
neznabohovia hovoria proti svojmu lepšiemu č lebo vo
ľ č práve oni volajú k Bohu o pomoc. Istý
hostinský vysmieval sa č zo svojich hostí, že ešte v Boha
veria: ale ď v túže noc ď vypukol požiar, č k Bohu
o pomoc. (Meh.) Neznaboh podobá sa chlapcovi, ktorý si potme
hvízda, aby odohnal od seba strach pred mátohami a aby sa zdalo,
že sa nebojí. Akože ? - Boh chytí raz neznabohov za slovo ;
ukáže im, že pre nich niet láskavého Boha ani blahoslavenstva.
(M. L.) Pováž, ako chytil Boh za slovo i Židov, ď v boji proti
ľ Chanánu napriek všetkým zázrakom nad pomocou
Božou zúfali a na púšti ť si žiadali. (4. Mojž. 14.)
2. I ukazuje jestvovanie naJ-
vyššej bytnosti.
Boh mnohoráz a všakovak prehovoril k ľ ď (Žid. 1, 1),
aby sa im poznaf dal. Mojžišovi zjavil sa v horiacom kre ŕ ň
a menoval sa Bohom Abrahama, Bohom Isáka a Bohom Jakuba,
a aby od všetkých jestvujúcich bytností bol rozoznaný, pomenoval
sa «samojestvujúcim>>; lebo povedal: <cJa som, kto som». (2. Mojž.
88
3, 14) ď na hore Sinai zákon dával, hovoril Boh zas : «Ja som
Pán Boh tvoj . . . nebudeš ť iných bohov predo mnou . . . ne-
č š sebe modiel, aby si sa im ň .... (5. Mojž. 5, 6, 9.)
K potvrdeniu svojho jestvovania č Boh i mnohé zázraky; tak
na hore Karmele. Darmo modlilo sa 450 ň Bálových celý
ň k svojmu domnelému bohu, aby ň s neba poslal a zapálil
ich obetu; lebo ď č prorok Eliáš vzýval pravého Boha o
ň s neba, bol ď vyslyšaný. (3. ľ 18.) I zázrakmi, ktoré
Boh č č zajatia babylonského (pomyslí si na 3 mládencov
v ohnivej peci, na Daniela v jame medzi levami), zjavil pravý Boh
svoje jestvovanie č pohanom.
2. Podstata Božia.
Č vlastne je Boh, poznáme z č zo stvorených
vecí, ale ľ š z božského zjavenia.
Sv. Pavel povedá: «Nevidomé veci . . . skrze tie, ktoré sú
č rozumom pochopené ... bývajú)). (Rim. 1, 20) Tvory sú
zrkadlom, v ktorom sa ukazuje Tvorca. (Sv. Vine. Fer.) Tak n. pr.
z krásy tvorov môžeme ť že ten, ktorý ich stvoril, musí
ť ešte o ľ krajší. (Múd. 13, 1) Z ohromnej velkosti telies
nebeských môžeme ť na ľ silu toho, ktorý ich udržuje.
Z utešenej usporiadanosti a krásneho poriadku vo svete môžeme
zas ť na ť ľ ď - A predsa touto cestou
neprídeme k jasnému poznaniu Boha. «Z pekného obrazu môžeme
síce ť na ť umelca, ale nie i na jeho mravy, pôvod,
ť a meno. Tak i zo stvorenia môžeme síce ť na ť
a š ť Božiu, ale mnohé iné veci ostanú nám nejasnými)).
(Lud. Gran.) V stvoren)'ch veciach poznávame Boha len ako v ne-
jasnom zrkadle. (1. Kor. 13, 12) Boh č sa v nich, ako slnce v
tekúcej vode. - č však ľ pred príchodom Krista ľ
hriešny život viedli, rozum ich bol náramne zatemnený, teda tým
menej boli vstave ť Boha z jeho diel. (Múd. 9, 16) Preto
zjavil sa Boh; hovoril viacráz k ľ ď zvlášte skrze patriarchov,
prorokov a potom skrze Syna svojho Ježiša Krista. (Žid. 1, 1) Naj-
ľ š vyložil nám podstatu Božiu Kristus ; ostatní nemohli
tak ľ ť lebo nevideli podstaty Božej. (Ján 1, 18)
O zjavení už bola č
89
Ale napriek. tomu nie sme vstave náležite vysvetlit,
č vlastne je Boh; č toho je, že Boh je č
my však sme len č bytnosti.
Ako velikánske more nemôžeme č ť do malej nádoby,
tak ani svojím č rozumom nemôžeme ť č
č Božie. ľ Boh je ľ a prevyšuje našu vedu».
(Job. 36, 26) Žiaden nezná vecí Božích, jedine Duch Boží. (1. Kor.
2, ll) «Lebo ani nemôžeme ť slovami, č nemožno ň ť
duchom». (Sv. Aug.) Mudrca Simonidesa spýtal sa Hiero, ľ
syrakuský, č je Boh; ten vyžiadal si k š ľ o tej otázke
najprv jeden ň potom dva a predlžoval vždy dvojnásobne lehotu,
až č č pred ľ «Nemôžem ť na tú
otázku; č dlhšie š ľ tým tmavšou je mi tá vec». (Cicero.)
Ľ š je ť č nie je Boh, než ť č je Boh. (Sv. Aug.)
Ani zem, aní more, ani povetrie s ich ľ ani slnce, ani
mesiac, ani hviezdy nie sú Boh. Všetky tieto veci volajú k nám:
Boh stvoril nás l (Sv. Aug.) - Kto chce ť č
Božie, bude zahanbený. Múdry Šalamon povedá: <<Ako tomu, kto
j ie mnoho medu, nebýva dobre, tak ten, kto skúma č
zadlávený bude sl ávou». (Prís. 25, 27) Gréci vyprávajú o Ikarovi,
že si spravil voskové krýdla a na týchto letel k nebu; ale ď
priblížil sa k slncu, roztopily sa krýdla, a padol do mora. Podobne
stane sa i tomu, kto chce ť č Božie ; padne s
výšavy do mora pochybností a nevery. Kto dlho pozerá do slnka,
oslepne; ešte viac t en, kto č Božie chce ť I sami
anjeli ľ tvár svoju pred Bohom. (Ezech. l, 23) Ani len
najdokonalejší anj elí nemôžu ť č Božie. Dívajú sa
na Boba len ľ ľ ho ť môžu. (Sv. Cyr. J.)
Podobajú sa č ktorý s vysokého stanoviska ľ na more;
vidí síce more, no nie v celej rozsiahlosti j eho. A č nemôžu
anj eli, mohli by sme my?
My môžeme ť podstatu Božiu len nedokonale
alebo neúplne, a síce takto :
l. Boh je sán1 od seba č krásna,
dokonalá a blahoslavená (duchovná) ť
ľ a Pán celého sveta.
90
ď sa Mojžiš, ktorému sa Boh v horiacom kre zjavil, pýta
na jeho meno, odpovedal mu Boh: «Ja som, kto som». (2. Mojž.
3, 14), t. j. ja som sám sebou. č všetky iné bytnosti od
Boha pochádzajú, nuž č ani nejestvujú, ď ich srovnáme
s Bohom, lebo nie sú samy sebou, ako tento. Preto volá Dávid:
«Moja ť je ako č pred tebou» (Žalm. 38, 6); a Isaiáš:
«Všetky národy sú pred nim ako č (Is. 40, 17) Židia teda
menovali Boha «JehovomJJ = jestvujúcim. Boh má najvyššiu krásu.
ď už krása zemských vecí tak zaujímala ľ že veci tieto za
bohov považovali, o ľ krajší musí ť Pán týehto vecí; bo ď
on je Tvorca krásy (Múd. 13, 3) Keby sám nemal v najúplnejšej
miere tejto krásy, akože by z nej mohol ť iným? Už Plato
povedal: «Boh je najvyššie dobro, ň všetkého dobrého a
l\rásneho. (Sof.) - Boh má najvyššiu ť Vidíme, že
jedny bytnosti na zemi sú dokonalejšie než druhé, niektoré veci
majú iba jestvovanie bez životn, ako kamene; iné majú už istý
život, lebo rastú ; zvieratá okrem toho majú cit a pohyb ; ba č
má i duchovný život, lebo môže ť a ť avšak i nad
nim dvíha sa nesmierna stupnica č duchov, z ktorých zas
každý má svoju vysokú ť Táto stupnica nemôže sa ť ť
do č lebo sa dá ť a č ť ľ č
nedá sa ť lebo by č bolo nedokonalé č č nedá
sa ani ť Musíme teda č ť k takej č
dokonalej bytnosti, ktorá má v sebe všetky možné dokonalosti.
(Scheeben.) Všetko dokonalé, č na tvoroch obdivujeme, je len
odblesk č vznešenosti Božej. (Scupuli) č č š nedá
sa ť ako je Boh. (Sv. Ans.) č lepšieho niet nad Boha. (Sv.
Aug.) Boh je nevýslovne vznešený nad o všetko, č je mimo neho a
dá sa myslef. (Sn. Vat.) - Boh je najvýš blahoslavený. (1. Tim.
6, 15) Boh žije neprestajne v č ť ktorých ani
. najmenšia ť nenarušuje. Žiaden tvor nie je vstave š ť
alebo č š ť ž ť Božiu. (Job 35, 6) Boh teda nepotrebuje
ani jedného tvora. (Sk. ap. 17, 25) Ako slnko nepotrebuje blesku,
lebo ho samo zo seba vydáva, tak ani Boh nepotrebuje nás; bo
ď všetko dobré, č by sme mu ť mohli, máme len od neho.
(Sv. Aug.) I nám ľ Kristus podobné blahoslavenstvo, aké on
má. (Ján 17, 24) - Boh je ľ celého sveta; lebo stvoril
nebo, zem a more a všetko, č je. (Sk. ap. 14, 14) On je i Vladár,
Pán alebo ľ celého sveta. Bo všetky bytnosti, č sú tu mimo
91
neho, podrobil pevným zákonom. (Žalm. 148, 6) Všetky telesá
nebeské musia sa pohybova{ dia pevných zákonov. N. pr. zem musí
za 365
1
/ 4 dní obehnú! slnce a za 24 hodín č sa okolo osi
svojej . Mesiac musí za 27
1
/s dní obehnúf · zem. Tieto zákony tak
prísno sa zachovávajú nebeskými telesami , že budúce zatmenia
slnka a mesiaca alebo iné nápadné zjavy na nebi už rokami vopred
č sa dajú. ľ pevných zákonov šíri sa svetlo (42.000 míl
za sekundu), ľ pevných zákonov zvuk (333 metrov za sekundu),
ľ pevných zákonov padajú na zem telesá (cesty, ktoré v jedno-
tlivých sekundách vykonajú rastú ako nepnrne č ľ pevných
zákonov rastú a množia sa stromy a rastliny ; ľ odkázaní sú
na povetrie, ryby na vodu ď I rozumné bytnosti dostaly od Boha
pevné zákony alebo príkazy. Ale č této svobodnú ľ majú,
môžu ť té príkazy. Prestúpenie príkazov trestá sa tiež ľ
pevných zákonov. Boh teda právom je ľ (Žalm. 94, 3); on je
ľ ľ (1. Tim. 6, 15), ľ č (Toh. 13, 6) Veli-
č zemských ľ je len slabý tieú č č
Božieho. - č teda Boh je naším najvyšším ľ podÍžni
sme mu š ť (Sk. ap. 5, 29) Boh podrobí si všetkých, ď
proti ich vôli, a vtedy sú biedni, alebo s ich ľ a vtedy sú
blahoslavení. (Sv. Bern.)
2. Nemôžeme ť Boha, lebo je duch,
t. j. ľ ť bez tela, ktorá má
rozum a svobodnú ľ
Kristus povedá: «Boh je duch, a tí, ktorí sa mu klaúajú, majú
sa mu ň ť v duchu a v pravde». (Ján 4, 24) Preto, že Boh je
duch, bolo u Židov každé vyobrazovanie Boha prísno zakázané.
(2. Mojž. 20, 4) - Boha žiaden č nemôže ť (1. Tim.
6, 16) Medzi našimi č a božstvom je akoby záclona. (Sv. Zl.)
Hviezdy sú na nebi, a predsa ich nevidíme vo dne; len ď sa
zotmí, vidíme ich, ak niet chmár na nebi. Práve tak nemôžeme
ť ani Boha, kým trvá deú života nášho (2. Mojž. 33, 21);
uvidíme ho len po smrti, ak budeme bez ť ž hriechov. Boh
náš je skrytý Boh. (Is. 45, 15) Boh býva v neprístupnom svetle.
(1. Tim. 6, 16).
92
Predsa Boh č vzal na seba č ľ
podoby.
N. pr. podobu pocestného ď sa Abrahamovi zjavil), holuba
pri krste Ježišovom, ohnivých jazykov, ď sostúpil na hlavy apo-
štolov. No ani v jednom z týchto pádov neukázal sa Boh, aký je
naozaj. Ako myšlienka, ktorá je skrytá v našom rozume, vyjavuje
sa zvukom, práve tak ukazoval sa i Boh vo vidomej podobe.
A však ako zvuk nie je myšlienka sama, tak ani vidomá podoba,
v ktorej sa Boh zjavil, nie je Boh sám. (Sv. Aug.) Ď je podivné,
že sv. Písmo hovorí o č ušiach, rukách . . . Božích. Tieto
výrazy upotrebujú sa len preto, aby sme vlastnosti Božie lepšie
rozumeli. Smyselní ľ nemôžu č ť Boha, ako smyselne.
(Sv. Fulg.) Pomocou takých výrazov ľ š pochopujeme, že Boh
vidí, č ď (Sv. Efrem.)
3. Boh je len jeden. (5. Mojž. 5. 6)
Najdolwnalejšia bytnosf môže ť len jedna. I najvyšší strom
v lese je len jeden. Zo svetového poriadku dá sa ť že
ľ je len jeden. Viac bohov nemôže ť práve tak, ako
na lodi nemôže byf viac správcov, ani v tele viac duší. (Lact.)
I pohaní ctili len jedno božstvo ako najvyššie, Rimani Jupitera,
Gréci Zeusa. V potrebách, pri prísahe, blahoželaní a vzdávaní
ď i pohaní vzývali len jedného Boha. Ich duša bola teda od
prírody ť (Tert.) - Mnohobožstvo vzniklo len tak, že
ľ zjavenia Božie v prírode, prírodné sily, ktoré ich strachom
ň (blesk, hrom, ň ď považovali za Boha samého.
l dobrých a zlých anjelov držali za nižších bohov a ň sa im.
č úplné pohrúženie sa ľ do pozemských vecí bolo prí-
č že tieto veci za «najvyššie dobro'' považovali a božskú úctu
im vzdávali.
3. Vlastnosti Božie.
Bohu pripisujeme č vlastnosti, lebo jedna doko-
ť božská zrkadlí sa v tvoroch č spôsobom.
Slnko je dakedy č a dakedy zas ľ Napriek tomu
93
svetlo č je vždy jedno a to isté. Len pary, č zo zeme vy-
stupujú a medzi slnkom a naším zrakom sa nachodia, č ň
že vidíme č barvy. Tak je to i s Bohom. Boh má vždy
len jednu a tú istú ť a je bez všetkej rozmanitosti; len
jeho diela ukazujú nám túto jednu ť č spôsobom.
(Sv. Fr. Sal.) Je to tak, ako s nejakým krajom, ktorý zdá sa nám
byf č ľ toho, s ktorej strany ň pozeráme, a predsa
je vždy jeden a ten istý. Vlastnosti Božie sú teda č ozna-
č jednej a nerozdielnej božskej dokonalosti alebo podstaty.
V Bohu teda všetky vlastnosti, ktoré mu pripisujeme, sú jedno a
to isté; jeho dobrota je š ť jeho š ť je
ť jeho ť je ť ď Preto i vlastnosti Božie
a božská ť sú jedno a to samé; Boh je č ť on je
š ť on je ť ď a nie: on má č ť on má
š ť Boh je t á najj ednoduchejšia ť on nie je slo-
žený z č Len náš rozum predstavuj e si vlastnosti Božie ako
oddelené. U stvorených duchov je to č u týchto vlastnosti sú
oddelené j edna od druhej .
Rozoznávame nasledujúce vlastnosti Božie : Vlastnosti
božského bytia, božského rozumu a božskej vôle.
Vlastnosti božského bytia : Boh je č č ť
na č všadeprítomný č ť na miesto), nezmení-
ľ - Vlastnosti božského rozumu: Boh je vševedúci a najvýš
múdry. - Vlastnosti božskej ľ Boh je všemohúci, najvýš
dobrotivý (preto i shovievavý a milosrdný), najvýš svätý a spra-
vedlivý, najvýš pravdivý a verný.
l. Boh je vecny_, t. j. Boh bol vždy, j e i bude
vždy. (Sv. Reh. Naz.)
Slová Božie k Mojžišovi: «Ja som, kto som» (2. Moj ž. 3, 14.)
vyjadrujú i č ť Božiu. - Boh nikdy č ž ť ako my ľ
Boha nikto nemohol ť lebo niet bytnosti, ktorá by nebola
ď Boh sám alebo od Boha č (Sv. Aug.) Ani nemohol
sa Boh sám ť «Keby sa niekto sám ť mohol, bol by tu
už prv, než bol». {Sv. Efrem.) Boh bol tu už pred svetom (Žalm.
89, 2), ako ľ musí tu ť prv, než dom, hodinár prv, než
94
hodiny. --,- Boh nikdy neprestane ž ť ako my ľ (Žalm. 101, 28);
preto menuje sa živým (Mat. 16, 16) i ľ Bohom (1. Tim.
l, 17) Boh bol pred všetkým č i ostane na veky. - U Boha
niet č minulého, ani budúceho, ale ň je č ť
(Sv. Aug.) Preto Boh vidí všetko prítomne (Sv. Rehor V.), i to, č
my zovieme minulým a budúcim. V živote Božom nenasledujú deje
jeden za druhým. U Boha niet aní č ň je u Pána ako tisíc
rokov a tisíc rokov sú ako ň (2. Pet. 3, 8) Preto ani najdlhší
č nie je č č Keby nejaký č každých tisíc
rokov raz odniesol z mor-a vody, predsa by len ľ prišiel
č že by v mori nebolo vody. No tento ohromný č je predsa
len č oproti č Keby jedna skala až k nebu siahala a č od-
mrvil a odniesol by z nej každých tisíc rokov len jeden č
nuž by tá skala predsa raz zmizla ; a keby č ť len tak dlho
trvala, ako tá skala, zatratení by plesali, že trápenia ich konec ť
budú. (Sv. Bern.) Jestli chceš ť č radosti, drž sa toho,
ktorý je č (Sv. Aug.)
2. Boh je vsadepritomny, t. j. Boh je na
všetkých miestach.
ď sa Jakubovi na svobodnom poli snívalo o rebríku, ktorý až
do neba siahal, zvolal: «Naozaj, Pán je na mieste tomto . a ne-
vedel som !ll (l. Mojž. 28, 16) Tieto slová platia o každom
mieste. - Avšak Boh nie je prítomný na každom mieste iba ď
svojou sílou (asi tak ako slnce na zemi), ale on ň a preniká
každé miesto. «Boh ň nebo i zem>>. (Jer. 23, 24) Duch
Pánov ň okršlek zemský. (Múd. l, 7)
l. Boh je všadeprítomný, lebo všetky stvorené veci
nachádzajú sa v Bohu.
Celý svet jestvuje v duchu Božom práve tak, ako myšlienka
jestvuje v duchu našom. Ako naša š je plodom nášho
ducha, tak svet je plodom Božím. Ako náš duch je ešte rozsiah-
lejší, než myšlienka, tak je Boh ešte rozsiahlejší, než celý svet. Sv.
Pavel hovoril pred súdom v Aténach: «V ň žijeme, hýbame sa
a sme». (Sk. ap. 17, 28) Niet miesta bez Boha a každé miesto je
v Bohu. (Sv. Hilár P.) No predsa Boh nie je smiešaný s vecmi
95
stvorenými; Boh zostáva Bohom a tvory tvormi. «Boh je cele
rôzny od sveta». (Sn. Vat.)
2. Avšak Boh nie je ľ č žiadnym miestom, ani
len celým stvorením, lebo je sám neobmedzený.
Král Šalamon vravel pri posviacke chrámu: ď nebesia a
nebesia nebies nemôžu ť ť o kolko menej tento dom, ktorý
som vystaval». (3. Král 8, 27) č nemôže ť v priestore,
ktorý dá sa ť (Orig.) Nie je zatvorený žiadnym miestom, kto
sám v sebe zatvára všetko. (Sv. Pet. ZL) Len telesá sú ľ č
miestami. Duchovia zas nie sú síce ľ č miestami, ale č
nemôžu č na viacerých miestach; no č je to u Boha. -
Boh je všade (lebo je na každom mieste) a predsa nikde (lebo nie
je žiadnym miestom ľ č (Sv. Bern.) On je nám blízko i
ď od nás, v nás a predsa nie v nás, celé stvorenie je v ň
a zdá sa, akoby ho v ň ani nebolo. (Sv. Efr.)
3. Navzdor tomu Boh je bez všetkej rozsiahlosti prie-
stornej a preto celý prítomný na každom mieste.
Bárs Boh je rozsiahlejší, než celé stvorenie, predsa nie je asi
tak ohromne ľ že by s neba na zem siahal alebo i ď on
je bez všetkej rozsiahlosti. Preto nie je Boh rozptýlený ď v
priestoroch svetových, asi do poly v nebi a do poly na zemi. (Sv.
Aug.) Boh je všade a všade celý. (Sv. Reh. V.) Boh je celý v nebi
i na zemi; celý je v samom nebi, celý na samej zemi, celý na
každom mieste v nebi i na zemi. (Sv. Aug.) I duša ľ ň
celé telo, je celá v každej č tela a predsa nie je zatvorená
žiadnym priestorom.
4. Zvláštnym spôsobom prítomný je Boh vo sviatosti
oltárnej a v dušiach spravedlivých.
V nebi dáva sa Boh ť vo sviatosti oltárnej prítomný je
č pod spôsobami chleba a vína, v dušiach spravedlivých
býva Boh skrze Ducha Svätého. - č zemskí ľ bývajú v
celom ľ paláci, predsa len v jednej chyži, sediac na
nádhernom tróne, dávajú výsluch a ľ milosti; to platí i o Bohu.
96
5. Niet m1:esta, kde by Boha nebolo.
Na každom mieste č Pánove ľ na dobrých i zlých.
(Prís. 15, 3) V domoch Božích, menovite na oltároch, č ť
obraz ľ oka; to nám pripomína, že Boh všade je prítomný.
Pred Bohom teda nikto nemôže sa skryf. (Jer. 23, 23) To ukazuje
už pád č Č chceš, č nechceš, Boh vidí fa; pred jeho
č nemôžeš sa ť (Sv. Aug.) Preto nikto nemôže ani ť
Pánu Bohu, hoci by vstúpil do neba alebo do pekla alebo zaletel
na ď š kraj mora. (Žalm. 138, 7) Jonáš urobil pokus, ť
pred Bohom, ale sa mu nepodaril. - Preto starostlive vyhýbaj
každému hriechu. ľ ď dakoho pristíhli ľ pri nehanebnom
skutku, ď napadne ho nevýslovná hanba ; ale v prítomnosti
Božej neostýcha sa č ť najohavnejšie neprávosti. ú, aká
to ť (Sv. Aug.)
Máme teda neprestajne ť že Boh
vždy je pri nás.
Pamätaj, ľ si, že Boh všade je ď teba. <<Ako
neprestávame ť tak ani ň ť na Boha». (Vianney)
Ako niet ľ kde by sme nepožívali dobrodení Božích, tak ani
nemá ť ľ kde by sme Boha na pamäti nemali. (Sv. Aug.)
Blahoslavený, kto vždy zachová pamiatku na Boha; lebo ten bude
na zemi ako anjel z neba. (Sv. Efr.) Tomu platia slová Kristove:
«Blahoslavený služobník, ktorého pán najde bedlivého». (Luk. 12, 37)
č rozpomienka na š ť Božiu,
donáša nám ľ osoh: odstrašuje nás mohutne od
hriechu, udržuje nás v milosti Božej, popudzuje nás' k
dobrým skutkom a robí nás neohroženými.
Rozpomienka na všadeprílomnosC Božiu dodáva nám sily v
pokušení a zdržuje nás od hriechu. Pomni na egyptského Jozefa.
<<l vojaci o ľ udatnejšie bojujú v prítomnosti svojho ľ lebo
vedia, že prítomný je ten, č môže ich ť a ť (Sv.
Alf.) Ako slušne chováme sa, ď že u nás je knieža; ale
ako budeme sa ť vtedy, ked povážime, že · prítomný je Boh
97
(Sv. Zl.) Kto pamätá na ť Božiu, ten nikdy neprivolí k
hriechu. (Sv. Tom. Ak.) Taký práve tak málo môže ť do
ľ hriechu, ako nepadne na zem ten, ktorý zachytí sa za
pevný predmet. - Stála rozpomienka na š ť Božiu
je teda najlepším prostriedkom, aby sme v milosti Božej zotrvali.
«Kto vždy č vo všadeprítomnosti Božej, nemôže ť lásku Božiu.
(Sv. Tom. Ak.) Neztratí Boha práve tak, ako neztratí vzácnej veci
ten, č drží ju tuho v zavretej ruke. (Sv. Fr. S.) - Rozpomienka
na š ť Božiu rozmnožuje našu ť v dobrom
a vedie tak ku všetkým ť Keby sme vedeli, že náš pred-
stavený blízko nás stojí a nás pozoruje, ľ dôkladnejšie a
horlivejšie plnili by sme povinnosti svoje; nie menej horliví budeme,
ď povážime, že Boh je pri nás a pozoruje nás. Č bližšie
ň tým č š voda; č bližšie ň tým č š č ť ;
č bližšie sme Bohu pamätaním na jeho prítomnosf, tým dokona-
lejšími budeme. (Sv. Reh. Naz.) ď je strom s ň spojený,
nesie hojné ovocie, tak i ť nesie hojné ovocie pre život
č ď je, ľ možno, duchovne spojený s Bohom (Sv.
Reh. Naz.) - Rozpomienka na š ť Božiu robí nás
ď neohroženými. Sv. Ján Zlatoústy odpovedal cisárovnej
Eudoxii, ktorá vyhrážala sa mu vyhnanstvom: <<Len vtedy by si
ma mohla nastrašif, keby si ma mohla ť na také miesto, kde
niet Boha)). Dávid riekol k Bohu: «Bárs by som chodil uprostred
stínu smrti (t. j. v č smrti), nebudem sa ť č
zlého, lebo ty si pri mne)). (Žalm. 22, 4) Kto sa teda samotný
niekam ť nech pamätá, že Boh všade je prítomný. Ak s bojazlivým
ide i dakto druhý, ten sa potom už nebojí ; a my mali by sme sa
ť ď vieme, že ten všemohúci Pán vždy je pri nás, bez ktorého
vôle žiaden živý tvor ť sa nemôže?» (Sv. Ruža Limská a
sv. Fr. Sal.) - ž ľ č zabúdame na š ť
Božiu. Vodí sa nám, ako tomu slepému; ď mu povedia, že veiký
pán sedí s ním pri stole, drží sa slušne ; no netrvá to dlho, lebo o
ľ zas len tak sa drží, ako predtým ; a to len preto, že toho
pána nevidí a tak i skoro zabúda na ť jeho. (Sv. Fr. S.)
3. Boh je ľ t. j. Boh je vždy
rovnaký. (žalm 101, 28)
Nemôže' ť č š ani menší; nestáva sa lepším, ani horším;
Kat. Ľ Katechismus. 7
98
on drží slovo a neruší ho. (4. Mojž. 23, 19) ď Boh nemá č
č by mohol ť a potrebuje len to, č má; preto nemôže ť
v ň nejakej premeny. (Sv. Aug.) - Ani stvorením sveta ne-
zmenil sa Boh. Lebo Boh od č uzavrel, že svet tento stvorí
v č Boh k novému dielu nepotrebuje ť nový, ale č zá-
mysel. (Sv. Aug.) Boh mení síce svoje dielo, ale nie svoje zámysly
(Sv. Aug.) - Vtelením Syna Božieho zmenilo sa síce, a č lepším
sa stalo, č č no Boh nevzal na seba č nového, lebo
on má v sebe č možné dokonalosti; ba ani č neutratil,
ako slnko č netratí, ď ho chmára zakryj e. (Sv. Ambr.) Ako
nemení sa naša myšlienka, ď č sa v slová a stane sa
zvonku slyšnou, tak nepremenil sa ani Boh prijatím ľ pri-
rodzenosti. Boh nemení sa ani tým, že trestá hriešnikov. Nie
Boh mení sa, ale ľ ľ Adam a Eva nezhrešíli, cítili ť
ale akonáhle zhrešili, zostali smutní. Ľ sa zmenili, Boh bol ten
istý. (Sv. Aug.) Ak je ľ srdce dobré, ukazuje sa mu Bob v
svojej č láske a prívetivosti; ale ak je zlé, zdá sa mu,
že v tomto ľ Bohu vidí svojho nahnevaného a tresta-
júceho Sudcu. (Sv. Aug.) Jedno a to isté je zlým pokutou, dobrým
ť (Sv. Aug.) Je to ako s okom. Chorému oku je č
svetlo ť ž zdravému príjemné. Nie slnce zmenilo sa preto, len
oko je iné. Alebo kto nahnevaný ľ do zrkadla, vidí sa č
ako ď s vyjasnenou tvárou ň pozerá; a predsa je zrkadlo to
isté, len č sa premenil. ď svetlo č prejde cez sklo
č bariev, príjmu č slnka barvy skla; nie slnko sa pre-
menilo, ale len svetlo, č z neho vychádza. - Ani nemení sa Boh,
ď odpláca. Nie Boh zmenil svoj zámysel, ale č svoju č ť
(Sv. Hier.) ď vo sv. Písme č Boh oželel, že stvoril č
Boh sa hnevá a p., nuž sv. Písmo hovorí tak len preto, aby sme
ho ľ š rozumeli.
4. Boh je vševedúci) t. j, Boh ·vie všetko,
minulé, prítomné i budúce, ba i naše naj-
tajnejšie myšlienky. (Jer. 17, 10)
Boh vedel, že Adam a Eva jedli zo zapovedaného stromu.
Kristus vopred vedel, že ho Peter zapre, že Jerusalem bude roz-
borený a mnohé iné. Vedel myšlienky farisea Šimona, ktorý pohoršil
99
sa nad tým, že Kristus verejnú hriešnicu tak ľ prijal. (Luk.
7, 40.) Božstvo podobá sa zrkadlu nesmiernej velkosti a jasnosti;
všetko, č robíme, ukazuje sa v ň (Sv. Ter.) S neba díva sa
Pán: vidí všetky dietky ľ (Žalm 32, 13) č Božie sú jas-
nejšie nad slnce. (Sir. 23, 25) Kto ucho vsadil, ten by nemal
č ť Kto oko utvoril, ten by nemal ť (Žalm 93, 9) Pred
nim nie je skrytý žiaden tvor. (Žid. 4, 13) Boh vidí v skrytosti.
(Mat. 6, 18) Boh ľ lepšie vidí, č robím, než ja, ktorý robím.
(Sv. Aug.) Je nad nami jedno oko, ktoré každý krok náš č č
aj vo tmách pustých vidí, pred nimž žiadna ť ·skrytá. Boh
vidí č všetko : minulé, prítomné i budúce, ako i my s vysokého
miesta celé okolie č vidíme. «Pred Bohom je všetka budúcnost
UŽ ť (Sv. Hier.) - Hoci Boh predvidí zlé, predsa clovek
nie je nútený ť to zlé. Je to s tým práve tak, ako ď ď
pozeráme a vidíme, ako sa dakto márni. My vidíme, ale on tak
nerobí preto, že ho my vidíme. «Ako ť na ktorú pamätám,
nestala sa preto, že na ň pamätám, tak nemusí ani to, č Boh
predvidí ako budúce, ť sa len preto, že ho už predvidí v duchu
svojom)). (Sv. Aug.) Hoci Boh predvidí zatratenie č predsa
on je nie tomu vina. I lekár predvidí zo stavu nemocného blízku
ť jeho, ale preto nie je č smrti. č františkán Duns
Scotus č raz strašne ť jedného sedliaka na ceste. Prosil
ho, aby sa takým ľ ľ spôsobom ľ do pekla.
No sedliak povedal: ď Boh už všetko vie vopred. Ak uzavrel,
aby som bol blahoslavený, prídem do neba. Ak uzavrel ť ma,
nuž všetko je daromné». Na to odvetil ň «Nuž teda zanechajte
neobrobené i vaše role. Lebo ak Boh uzavrel ť vám úrodu,
budete ju ť Ak nie, nuž vám všetko č nepomôže». I poznal
sedliak, že nie š ť Božia, ale sám č ň svoje
č i č š ť alebo š ť (Overberg)
Boh vie i to, č by sa stalo v istých ť preto
niekedy š ť na nás trápenie, aby nastávajúce č š
nehody prekazil.
Kristus vedel n. pr., že by obyvatelia syrskí a sidonskí 'prísne
pokánie boli č keby sa u nich také zázraky boly robily, ako v
Korazaine a Betsaide. (Mat. 11, 21.) - Boh predvidí, že by niektorý
spravedlivý svedený bol zkazeným svetom; preto č here ho
7*
100
so sveta. (Múd. 4, ll.) Boh predvedel, že by č v raji boli
mali ľ škodu, keby boli tam ostali; preto dal ich ľ ť
(Sv. ZL) Boh predvidí, že by dakto bohatstvo zneužil k hriešnemu
životu, preto posiela ň chudobu. Boh predvidí, že by dakomu
polcojny a pohodlný život slúžil k záhube ; preto dá ho prenasle-
ť skrze zlých ľ (Sv. Reh. Vel.) Mnohé trápenia teda posiela
Boh na ľ len z dobroty. ď to povážiš, ochotnejšie príjmeš té
trápenia. - č Boh všetko budúce vopred vie, nie je celkom
správne, ď povie sa: Boh zkúša spravedlivého (lebo Boh už vopred
vie, ako sa spravedlivý ž ť bude); malo by sa skôr ť Boh
poskytuje spravedlivému ž ť aby ukázal ť svoju.
Vševedúci Boh vynesie raz na svetlo vsetky skryté veci.
Kristus povedá: «Niet č skrytého, č by nebolo zjavené,
č tajného, č by nebolo poznané a nevyšlo na javo. (Luk.
8, 17) Obzvlášte v hodinu našej smrti a ň sudny odhalí a
vyjaví Boh celý život náš. Ako ranné slnko ožiaruje všetky veci, a
ukazuje, ako vyzerajú, tak Kristus, Slnko spravedlivosti ožiari nás
jednúc svetlom svojej vševedúcnosti, t.j. bude nás ť č
sú všetky tvoje modlitby, č tvoje almužny, pôsty, seba-
zaprenie, ktoré si pre Boha zachovával». (Sv. Cyr. J.) č nie je
tak tajne č by nebolo odhalené.
Č š máme ť na š ť Božiu,
menovite v č pokušenia a vtedy, ď bez viny trpíme.
Jeden chlapec prišiel do cúdzieho domu a našiel tam v chyži
koš plný utešených jabÍk. Nevidiac nikoho v izbe, chcel už ť
na jablká. Ale tu nadišla ho myšlienka na š ť Božiu, a
povedal nahlas: «Nie, ja nesmiem č ť lebo Boh vidí ma».
ď privolal mu jeden chlap, č za pecou ležal: «No len si teraz
naber, ľ chceš l» ľ al{á to bola dobrá myšlienka l (Meh. l. 106.)
Kto vie, že ň iní prísno pozerajú, drží sa č kto pamätá,
že Boh ň ľ drží č dušu svoju. «Tak ži, akoby tu na
svete nikoho nebolo okrem Boha a teba». (Sv. Alf.) - Job vysmie-
vaný manželkou a opustený ľ tešil sa rozpomienkou na
š ť Božiu (Job. 16, 16); i Zuzanna. (Dan. 13, 42) Boh
objaví ť tvoju, ako svetlo, a právo tvoje, ako poludnie.
(Žalm. 36, 6)
5. Boh je najvýš múdry)
všetko najlepšie ť
svoj ľ
101
t. j. Boh v1e
aby dosiahol
ľ ku ktorému Boh smeruje, nie je iný, ako jeho oslávenie
a blaho jeh o tvorov. - ď ľ chce hodne ž ť musí dobre
ť ť dobré zrno ť ť prácu v príhodný č ď Taký
ľ je múdry, lebo najlepšie usporaduje všetko, aby ľ svoj
dosiahol. Podobne robí i Boh. Ako krásne usporiadal všetko, aby
ľ k ľ pripravil! ň sa na vyvolenie Abrahama,
na ť sa Ja_kubových synov do Egypta, na trestanie
Israelitov v Egypte i na púšti, na posielanie prorokov, na odvedenie
židov do zajatia v prospech pohanov ď ť Božia ukazuje
sa v živote jednotlivých rm-tžov, n. pr. egyptského Jozefa, Mojžiša,
sv. Pavla, ako · i v riadení mnohých národov a krajín. «Ú ť
bohatstva, múdrosti a· umenia Božieho l Jak ľ sú súdy
jeho a ľ cesty jeho». (Rím. ll, 33)
l. ť Božia ukazuje sa zvlášte v tom, že Boh
všetko zlé na dobré obracia.
Životopis egyptského Jozefa ukazuje, ako Boh zlé na dobré
obracia. Č dakedy považujeme za č š š ť to ľ
úmyslu Božieho je práve ľ osožné. Preto vraví Boh: aMoje
myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty».
(Is. 55, 8) Č mieni a Boh rnení. ď nezkúsený č príde
do dielne umelca, vidí tam daktoré nástroje, ktoré za daromné a
ľ drží. No majster smeje sa nad tým a č
vo svojej práci. Nie č i ľ vo svojom nerozume držia za
daromné, ba škodlivé tie vecí, ktoré múdry ľ tohto sveta, ľ
tajnych zámerov svojich upotrebuje. Č chce to lepšie ť
než múdry Boh na nebi. (Sv. Aug.) Jedno ť videlo, ako si ovce
na ŕ ň kre mnoho vlny vytrhávaly, a prosilo otca, aby ť
ten ker. Onedlho videlo ť ako vtáci nosili túto vlnu, aby robili
svoje hniezda, a vtedy odvololo svoju prosbu. (Meh.)
ť ť podobajú sa mnohí ľ
2. ť Božia ukazuje sa i _ v tom, že Boh práve ·
malicherné veci upotrebuje k osláveniu svojhu mena.
102
Sv. Pavel povedá: Č je mdlé u sveta, vyvolil Boh, aby za-
hanbil silné». (1. Kor. 1, 27.) Zpomedzi telies nebeských vyvolil si
Boh malú ľ za dejište svojich zjavení, malú krajinku Pa-
lestínu urobil kolískou ť chudobnú pannu vzal si za
matku a chudobného tesára za pestúna, prostých rybárov vyvolil
za ľ evanjelia, pospolitých mužov (Jozefa, Mojžiša, Dávida,
Daniela a i.) povýšil na č š miesta. Chudobným dáva Boh
ť nauky evanjelia (Mat. 11, 5), pred múdrými a opatrnými
ukrýva ich. (Mat. 11, 25) Pokorným dáva ť svoju, ale pyšným
protiví sa. (Jak, 4, 6) Č používa i najnepatrnejšie prostriedky
aby nám pomohol v núdzi. Sv. Felixa z Noly (t 310), ktorý sa
pred ľ utiahol za rozpuknutý múr, zachránil Boh tak, že
trhlinu múra zatiahol pavúk svojou č prenasledovatelia
práve preto držali za nemožné, že by tam dakto skrytý bol, a od-
išli. (Meh. l. 185) Kde Boh pomáha, tam i č stane sa
múrom; kde on nepomáha, tam i múr stane sa č (Sv. Pavlín)
Chudobná vdova mala ešte raz ť ľ dlžobu, ktorú muž
jej už bol zaplatil. Darmo ľ kalendár do ktorého nebohý
muž všetky vyplatené dlžoby pozapisoval. Už na druhý ň malo
ť súdne pojednávanie. Ešte č modlila sa s ť k Bohu o
pomoc. A ľ tu vletela oblokom svätojanská muška a zaletela za
truhlu. Najmladšie ť chcelo nasilu ť mušku, č tak pekne
svietila. Matka teda odtisla truhlu trochu na bok a ľ dlho ľ ka-
lendár padol na zem. (Filotea) Takými jednoduchými prostriedkami
pomáha Boh! - č chce Boh, aby sme skrze boj s proti-
venstvami došli cnosti a blahoslavenstva. (2. Kor. 12, 9) Ak sa
teda dobrý skutok stretá s ľ prekázkarni a pokušením, to je naj-
lepší znak, že je od Boha. Sv. Filip Nerský zdráhal sa ť
č kde by žiadnej prekážky nebolo; on vyslovil sa: «Dielo,
ktoré už č skvele sa darí, iste nemá Boha za pôvodcu».
ľ prekážky mal n. pr. Krištof Kolumbus, ď r. 1492 chcel
ť cestu svoju ľ objavenia, aké č hrozily
mu pri odchode i návrate, akú ď zkúsil od ľ l č na-
sleduje z toho?
3. ť Božia ukazuje sa č v cieiuprimerenom
sriadení sveta.
Všetky zemské veci sú medzi sebou vo vnútornom vzájom-
nom ť sú vzájomne odkázané jedna na druhú. Ako hodiny
103
ď zastanú, ď z nich len jedno koliesko vybereme alebo na
iné miesto dáme, tak j vo svete ď by nastal neporiadok, ako-
náhle by daktorá vec chyb.ela alebo sa zmenila. (Sv Zl.) Keby sa
n. pr. vtáci vykynožili, ď by sa hmyz náramne rozmnožil ; rovno-
váha v prírode bola by narušená. Ď vieme, že také zvieratá, č
druhým slúžia za pokrm, mimoriadne silno sa množia, kým zas
druhé, ktoré záhubne č ako n. pr. lev, orol a p., malé
potomstvo majú. ľ aká ť v prírode l (Sv. Basil). č na
zemi nie je bez č alebo daromné, bárs by sme toho na
prvý ľ ani nezbadali. Aké osožné je na pr. ň sa
jasného č a ž ď ň a noci, jednotlivých č roku.
Aká dobrá je č ť schopnosti, zamestnania ď sú to veci,
ktoré prispievajú k tomu, aby sa ľ navzájom sbližovali. Ako k
súzvuku (harmonii) patria nižšie i vyššie hlasy, tak i nerovné
schopnosti tieto č ň dokonalý súhlas. (Sv. Aug.) Ani naj-
menšie zvieratko, a č by bolo ľ ošklivé alebo ť ž
nie je bez č Tak n .. pr. č a ť ž hrnyz č povetrie
od :nákazlivých plrnov, Jastraby žerú zdochliny, ktoré by č
zhnily a menovite v horúcich krajoch povetrie nakazily. Ani také
zariadenia, č sú naozaj mnohým zkazonosné, ako hromobitie, hrad
č kamenec), povodne, zemetrasenie, mor a p., nebudeme ž ť za
opravdu škodlivé, ď si pomyslíme, že ich Boh používa k tomu,
aby duše ľ zachránil od č zahynutia. Avšak i tieto
donášajú č ľ č š osoh, než škodu; jak osožné je n.
pr., ď rozvodní sa rieka Nil v Egypte l A č neprispievajú i búrky
a povíchrice k sadeniu rastlín na zemi? ď zdá sa, že príroda
borí, vtedy tvorí a požehnáva. - Ale aký ľ je ešte len
pohyb a beh nebeských telies! Povážme obeh mesiaca okolo
zeme, č sa zeme okolo svojej osi i jej obeh okolo slnca, a
to len preto, aby nám spríjemnený bol pobyt na zemi. A jak dobré
je, ž0 os zeme kosmo stojí k jej dráhe; ť toho, nebolo by na
zemi temer žiadnej premeny a mohlo by sa ť iba na jednej
č zeme. A kto pozastavuje sa na tom, že na č 6 mesiacov
slnko nesvieti, nech nezabúda na severnú žiaru, na severnom a na
južnú žiaru na južnom Ľ mori. Kto č ľ tóny a .
č súzvuk citary, musí ť že obratný majster hrá na
nej. Práve tak, kto díva sa na krásny poriadok vo vesmíre, musí ť
že ho najvýš múdry a obratný umelec spravuje. (Sv. Rehor Naz.) Ú, jak
nádherné sú diela tvoje, Panel Všetko č si v múdrosti.(Žalm 103,24)
104
6. Boh je všemohúci} t.j. Boh môže urobit
všetko, č chce, a síce samou ľ svojou.
Boh môže ť všetko, i to, č nám ľ ď zdá sa byf ne-
možným; mysli len n. pr. na č vysvobodenie 3 mládencov
z ohnivej pece. Podobné pády staly sa za č ľ prenasle-
dovaní ť Preto povedá Kristus: «Ale u Boha všetko je
možné». (Mat. 19, 26) A Gabriel povedal Marii: «Nebude nemožné
u Boha žiadne slovo». (Luk. 1, 37) Nebol by Bohom kto by ne-
mohol ť č chce. (Sv. Pet. Zl.) - Boh síce môže všetko, ale
nechce všetkého, č môže. (Teodoret) Boh n. pr. nechce, č sa
protiví č dokonalosti jeho, ako luhanie, klamanie a p. Ani
nechcel Boh ť všetko, č mohol, ale len ľ ľ za do-
č držal. (Teod.) Mohol teda ť ešte krajší svet, aleb.o i
viac svetov a viac tvorov. - ď tvory č chcú ť môžu
ť len ľ zákonov daných od Tvorcu a v istých hrani-
ciach. Boh však nie je viazaný č Potrebuje len cheef, a ď
stane sa, č chce. «Riekol, a stalo sa; rozkázal, a bolo stvorené».
(Žalm. 148, 5)
š ť Božia ukazuje sa najmä v stvorení
sveta, v zázrakoch Kristových a tých, ktoré Boh č pred
Kristom i po Kristu k potvrdeniu pravého náboženstva.
ľ má v objeme 5400 ľ je teda ohromné teleso.
Ešte č š je slnce; lebo jeho priE;lmer je vyše 100-krát č š
než priemer zeme. A však sú na nebi ešte o ľ č š ·gule ; nie-
ktorých z nich, keby stály na mieste nášho slnka a vychodily o 6
hodine ráno, nevideli by sme na nebi v celej ich ľ ani ešte
o 6. hodine č Aké to ohromné svetové telesá! Naša zem je
21 millionov ľ vzdialená od slnca; delová ľ ktorá by rovnakou
ť letela, potrebovala by 25 rokov, aby túto cestu vykonala.
Neptun, ktorý sa tiež okolo slnca pohybuje, je od neho 624
millionov ľ vzdialený. Delová ľ vykonala by tú cestu za 800
rokov. Ale sú hviezdy, č nepatria k našej č sústave, a tisíc,
ba millionkrát ď od nás sú vzdialené. Svetlo, ktoré prejde 42.000
ľ za sekundu, potrebuje mnohé billiony rokov, aby od týchto
105
hviezd k nám došlo. Aká to ohromná ľ nebeských telies l -
Okolo nášho slnka pohybuje sa 8 č š a (medzi štvrtou a piatou
z nich) 280 menších obežníc a č planét. Najbližšia obežnica
(planéta) slnka (Merkur) je 8 millionov ľ ď š (Neptun) vyše
600 millionov ľ od neho vzdialená. A na nebi je asi 30 millionov
stálic, ktoré sú samé slncia a č š o ľ č š než naše slnce ;
i okolo týchto kolujú zas mnohé iné telesá nebeské. Aké to ohromné
svetové priestory l A všetko toto stvoril Boh z č Aká č
je teda moc najvyššej bytnosti! - Na č tu len pozrem, všetko
mi privoláva: Bože, aký •si mocný a vcliký! - Pomyslí ď na
zázraky Kristove, n. pr. na vzkriesenie Lazara, utíšenie vlnobitia
na jazere ď pomyslí na č zachránenie 3 mládencov v
ohnivej peci, na mnohé zázraky v Lurde (vo Francúzsku) na mnohé
neporušené telá svätých ď «Ktože môže ť ľ skutky
Pánove a ť chválu jeho?» (Žalm. 105, 2.) Č utešenú ň
cirkevnú: «Teba Boha chválime».
č Boh je všemohúci, môžeme 1 my v naj-
č š potrebe od neho pomoc č ť
Boh má tisícoraké prostriedky, aby nám pomohol. Môže nám
na pomoc ť i anjela, ako Petrovi v žalári, alebo č ť zázrak,
ako na jazere Genesaretskom; avšak riadne používa Boh
JJatrnejšie prostriedky, aby nám pomohol. Práve tým ukazuje Boh
svoju ť K vysvobodeniu egyptského Jozefa použil sen, k
osvobodeniu obliehaného mesta Betulie ženu, Juditu. Nie je mu
ť ž ť v mnohých, alebo v mále. (1. ľ 14, 6) Niet
veci tak ľ a ť ž č by nemožná bola moci Božej.
7. Boh je najvýš dobrý) t. j. Boh miluje
všetky svoje tvory viac, než dobrý otec deti
SVOJe.
Boh miluje svoje tvory, t.j. praje im len dobré a preukazuje im
len dobrodenia. Boh je láska. (1. Ján. 4, 8) Láska patrí k pri-
rodzenosti j eho. Z ň len voda môže ť zo slnka len
č svetla môžu ť od Boha len láska a dobrodenia
môžu sa ť «Dobrota Božia rôzni sa podstatne od dobroty
jeho tvorov, ako je rozdiel medzi slnkom a stenou, na ktorú slnko
106
svieti. Stena je jasná len preto, že jej slnko dáva svetla; slnko
nemá iba ť ale samo je ť a svetlom. Tak i tvory
len preto sú dobré (láskavé), že im Boh dal túto dobrotu (lásku).
Avšak Boh nielen je dobrý, ale i dobrota (láska) sama. (A. Stolz)
Preto vraví Kristus Pán: «Nikto nie je dobrý, leda Boh sám».
(Marek. 10, 18)
l. Láska Božia rozprestiera sa na všetky tvory.
(Múd. ll, 25)
Ako slnko ožiaruje nesmierne priestory nebeské, tak i dobrota
Božia rozprestiera sa ·na všetky tvory. Ani len nerozumné zvery
nie sú vytvorené z dobroty jeho. (Sv. Efr.) O vrabcoch povedá
Kristus: «Ani jeden z nich nie je zapomenutý pred Bohom».
(Luk. 12, 6)
2. Ale zvlášte ľ miluje Boh; bo nám ľ ď pre-
ukazuje č dobrodenia, ba poslal na zem i Syna
svojho, aby nás vykúpil.
ľ a č sú dobrodenia, ktoré sme my ľ od
Boha dostali. «Dobrota Božia odráža sa na nás ľ ď ako v
zrkadle». (Sv. Lev Vel.) Ako prekrásne utvoril Boh naše telo; dal
nám smysly, č ľ vlohami obdaril nášho ducha ; dal nám
rozum, svobodnú ľ pamäf. Č všetko dáva nám pre telo ; dáva
pokrm, nápoj, bydlisko, odev, zdravie a š č iného. Ako utešene
zariadil nám zem: svetlo, teplo, povetrie, vodu, rastliny, stromy s
rozmanitým ovocím, č zvery na zemi, vo vode i v povetrí,
a mnoho iného stvoril k nášmu blahu a k našej radosti. Jak ľ
ť nachádzame na zemi ; mysli len na štyri č roka,
na ň sa dní a nocí, jasného č a ž ď ľ sily
vložil Boh do prírody, ktoré všetky máme ž ť k svojmu
dobrému. Mysli n. pr. na magnetismus, elektriku, paru. ľ po-
kladov uložil Boh v lono zeme už pred tisícami rokov pre nás
ľ mysli na ložiská kamenného uhlia, soli drahokamy a t. p.
Naozaj Boh č č pánom stvorenia. (Mojž. l, 26) O, aký
predobrotivý je Boh k nám ľ ď - Ano Boh miluje nás viac,
než my seba. (Sv. lg. L.) Láska Božia k nám nedá sa ť
ani len s láskou matkinou. (Is. 49, 15) Láska všetkých tvorov k
Bohu nie je ani ď ľ ako láska Božia k nám. ň
107
jeho lásky ostane vždy č a rovnaký, hoci by
milliony č z neho». (Sv. Fr. S.) No najviac ukazuje
sa láska Božia k nám v tom, že Syna svojho obetoval za nás ..
Sám Kristus povedá: «Lebo tak Boh miloval svet, že Syna svojho
jednorodeného dal». (Ján. 3, 16) Abraham nemohol krajšie ť
že Boba miluje, ako tým, že mu daroval, č mal najmilšieho,
totižto syna svojho. To samé platí i o Bohu; daroval nám naj-
milšie, č mal, Syna svojho. (A. Stolz) Kristus vraví o sebe:
č š lásky nikto nemá, než je tá, že život svoj dáva za ľ
svojich». (Ján 15, 13) Preto chcel Kristus ľ trpe.f na kríži, aby
ukázal ť svojej lásky k nám. (BI. [Hofb.) Celé držanie sa
Ukrižovaného č o jeho velkej láske k nám. Lebo naklonil
svoju hlavu, aby nás bozkal, rozprestrel ruky svoje, aby nás objal,
otvoril srdce svoje, aby nás miloval. (Sv. Aug.) Áno v sviatosti
oltárnej chcel Kristus ešte i vždy ť medzi nami a ť sa naj-
užšie s nami vo svätom prijímaní. č ľ Kristus v dobrote
svojej, že vyslyší všetky modlitby naše, ktoré v mene jeho ť
budeme. (Ján 14, 14)
3. Medzi ľ ď ukazuje Boh svoju lásku najviac
spravedlivým.
Jedna dokonalá duša je Bohu milšia, než tisíc nedokonalých.
(Sv. Alf.) ú, jak dobrý je Boh lsraelov tým, č sú úprimného
srdca ! (Žalm. 72, l) On ň ich ľ vnútornou potechou.
(Žalm. 30, 20) Dáva spravedlivému zdar vo všetkom. (Rim. 8, 28)
Boh Otec a Boh Syn prebývajú ň skrze Ducha Svätého. (Ján
14, 23.) Boh odpláca spravedlivým ich dobré skutky i ď vyše
zásluhy, dáva im odplatu stonásobnú. (Mat. 19, 29) Boh miluje
spravedlivých napriek ich všedným hriechom a ť
Je podobný matke, ktorá miluje svoje ť a má s nim ť
vzdor tomu, že je ľ a slabé. (Sv. Fr. S.)
4. Ba hriešnikom preukazuje Boh svoju lásku.
Napriek ich ť poskytuje im dobrodenia, až do
smrti ; dáva ť slnku svojmu na dobrých i zlých a š ť na
spravedlivých i nespravedlivých. (Mat. 5, 45) Trápenia posiela im
len z .lásky «Boh podobá sa č ktorý ·páli a reže len
108
preto, aby vyhojil.» (Sv. Aug.) Boh miluje hriešnikov len preto, lebo
u každého je ň č dobrého a každý môže sa ešte š ť
pred ť Lenže Boh nemôže ľ ť lásku svoju k
hriešnikom. Je to asi tak, ako s ľ magnetom. Tento ť
k sebe všetky železné predmety, ktoré sú blízko; ale ak je č
medzi nim a železom, ť síce železo, no predsa toto nemôže
sa ť k magnetu. - Len diablov a zavržených ľ nemiluje
Boh. A predsa sa i v pekle ukazuje láska Božia; bo zatratenci
ani ď netrpia ľ ľ zaslúžili. (Sv. Tom. Ak.) I zapo-
vrhnutá láska Božia je č pekelných múk. «Zatratení povedia:
Ú, keby nás len Boh nebol tak miloval, bolo by nám ľ i
peklo l Ale boli sme od neho tak velmi milovaní l Aká to ľ ť l»
(Vianney.)
č je Boh tak dobrotivý naproti nám, máme ť ho
nadovšetko. (l. Ján. 4, 19) Nemáme sa ho ľ ť ako vševladára,
ani ť sa ho ako sluhovia, ale máme sa približovaf k nemu s
detinskou dôverou. (Rim. 8, 15) - č Boh je tak dobrotivý
naproti nám, máme i my ť dobrotiví naproti ľ ba
naproti všetkým tvorom. (Efes. 4, 32) - Preto dal nám Boh nasle-
dujúce príkazy; príkaz lásky k Bohu, k bližnému a k ľ
dalej príkaz ť skutky milosrdenstva. Ano Boh chce, aby sme
boli milosrdní i oproti zverom. - Dobrota Božia javí sa zvlášte
v tom, že Boh je shovievavý a milosrdný.
8. Boh je najvýš shouieuauý} t. J. Boh
dáva hriešnikovi č k polepšeniu.
Ľ č hned trestajú; ale Boh nie tak. On dlho znáša
odboj svojich tvorov a zapovrhovanie svojej milosti. Boh nechce
smrti hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. (Ez. 18, 27) Preto dal
Boh nieraz i ť budúce tresty a len znenáhla, akoby
váhajúc, dopustil potom predpovedanú káru. Súvekovcom Noemovým
dal 120 rokov k polepšeniu, č 40 dní, č
37 rokov po nanebevstúpení Krista Pána. (Mat. 23, 37) Ani na
nebi nevyzera tak, že by hned hrom uderil; najprv sa nebo zatiahne
č potom sa blýska a hrmí, č uderí. Tak je to i s
Bohom. - V podobenstve o neúrodnorn strome ('t7covorn č (vy-
obrazuje) Kristus božskú ť (Luk. 13) Keby Boh nebol
109
Bohom, bol by nespravedlivý pre svoju ľ ť s hrieš-
nikami. (Sv. Aug.) Jednanie Božie je protipoloiné jednaniu ľ
skému. My potrebujeme dlhý č k vystavaniu nejakej budovy: ale
ju chytro ľ Boh zase chytro stavia a pomalý rúca. Za
6 dní stvoril celý ľ svet, k rozboreniu mesta Jericha č
7 dní. (Sv. Zl.) Ani č nerúca ď domu svojho, ď na
ň chybu zbadá; nechá ho ť a usiluje sa ť chybu.
Tak robí i Boh s hriešnikom. (Sv. Bern.)
Boh je preto shovievavý, lebo má ť s našou
ť a chce hriešnikovi ľ č ť jeho obrátenie.
Boh zachádza s nami ako matka so zpurným ň ť ;
miesto že by č ť pokutovala, tisne ho ešte viac k prsiam
a lichotí mu, kým sa neukojí. (Hunolt.) - Boh šetrí ť preto, aby
si sa polepšil, nie preto, aby si v zlosti zotrval. (Sv. Aug.) Č ne-
vieš, že ť dobrota Božia vedie k pokániu? (Rim. 2, 4) Pán má
s vami ť len preto, lebo chce, aby sa všetci obrátili k
pokániu. (2. Pet. 3, 9) U mnohých hriešnikov nebola ani daromná
ť Božia; bo mnohí ľ hriešnici obratili sa a boli
potom tí č š svätí; tak sv. Maria Magdalena, sv. Augustín, sv.
Maria Egyptská ď «Títo po svojom obrátení vykonali č š
skutky spravedlivosti, než ľ hriechov sa predtým dopustili.»
(Sv. Aug.) Ale u dajedných hriešnikov navzdor shovievavosti Božej
nenastúpi žiadne obrátenie. I č (papršlek) č má č
č dia toho, na aké veci padá : h,linu vysuší, vosk č Tak
i ť Božou jedni sa obrátia, druhí stanú sa ešte zary-
tejšími. - Keby Boh nebol shovievavý, nemohol by temer nikto
ť spasený. Bo ď sme všetci š Avšak každý č zo-
trváva v hriechu dlhšie alebo kratšie a potrebuje potom dlhý č
k dôkladnému polepšeniu. «Keby Boh zlých vždy ď odvolal s
tohto sveta, slúžili by sme mu len zo strachu pred trestom a nie
z lásky.» (Sv. Brig.) - č ľ Boh je shovievavý, predsa je ne-
č ť s obrátením. Lebo náhle príde hnev jeho. (Sir.
5, 9) Mysli na podobenstvo o neúrodnom fíku. (Luk. 13) Mlyny
Božie melú pomaly, ale isto a velmi drobno ; č zameškal shovie-
ť dohoní potom ť Č dlhšie odkladá sa s
trestom, s tým č š silou ·prihrnie sa on potom. Je to práve
tak, ako s kušou ; č viac a viac nazad ť na nej strunu, s
110
tým č š silou vyletí potom šíp». (Sv. Aug.) To potvrdzuje n. pr.
hrozný konec ukrutného ľ Antiocha Epifanesa. (2. Mach. 9)
9. Boh je naj výš milosrdný, t.j. Boh nám
milerád š ť jestli hriechy svoje úprimne
ľ
ľ milosrdenstvo Božie vyobrazuj e Kristus v krásnom po-
dobenstve o rnarnotratnorn synovi. (Luk. 15) Sotva že Dávid,
pohnutý domlúvaním proroka Natana, uznal svoj e hriechy, už ozná-
mil mu N atan, že mu ich Pán odpustil. (2. ľ 12, 13) Akonáhle
hriešnik pocíti ľ ť nad tým, že hriech spáchal, ď ukrotí Boha
najvyššieho. (Sv. Vavrín. J.) ť sa a š ť je Bohu vlastné.
Milosrdenstvo Božie je č ľ «More má svoje hranice,
ale milosrdenstvo Božie je bez hraníc». (Sv. Zl.) ď Boh od nás
žiada, aby sme blížnemu svojmu 77-krát po sedemkrát odpustili,
aký milosrdný musí ť on sám !
Milosrdenstvo Božie ukazuje sa zvlášte v tom, že
Boh hriešnika navštevuje nielen skrze trápenia, ale i skrze
dobrodenia, ba že i č š hriešnika vždy láskyplne
prijíma a že mu č ď sa obráti, ešte č š blaho-
ť daruje, než predtým.
Boh je dobrý pastier, ktorý ide za ztratenou ovcou, až ju
naj de. (Luk. 15) Na marnotratného syna poslal Boh súženie; k
Dávidoví poslal proroka Natana; na Petra pozrel Kristus, aby ho
pohol; Samaritánku ľ pri studni Jakubovej, aby ju obrátil.
Boh sa teda podobá rybárovi alebo ľ ktorý š ľ
všelijaké chytráctva a vábidlá, aby ryby alebo vtákov do osídla
dostal. (Lud. Gran.) - Boh š ť i č š hriešnikovi ;
on povedá: «Keby vaše hriechy boly ako šarlat, budú biele ako
ň a keby boly č ako purpur, budú biele ako vlna». (Is.
1, 18) Ano, č č š je hriešnik. tým radšej prijíma ho Boh,
jestli chce sa š ť Preto prihovára sa Dávid Bohu: «Pane, budeš
milostivým hriechom mojim; lebo ich je ľ (Žalm 24, 11) Boh
je podobný rybárovi, ktorý tým viac sa raduje, č č š sú ryby,
111
ktoré uloví. Bohu totižto slúži k č š cti, ď š ť i takým
ľ ď č pre svoje mnohé a ť ž č sú temer nehodní od-
pustenia. «Nikto nebol zatratený preto, že mnoho zlého č ale
ľ ľ je v pekle pre jeden jediný ľ hriech, ktorý ľ ť
nechceli». (Vianney.) Urob len, ľ môžeš, všetko ostatné robí
Boh, aby sa s tebou smieril. (Sv. ZL) Aj Judáš bol by obsiahol
odpustenie, keby bol chcel. - Boh š ť hriešnikovi ešte v po-
slednej chvíli života. Pomyslí na toho lotra na pravici Kristovej.
Avšak nech preto nikto neodklada pokánia až do smrti. «Jedného
ospravedlnil Boh v poslednom okamžení, aby nikto nezúfal ; ale
len jedného, aby nikto svojho obrátenia do smrti neodkladal». (Sv.
Aug.) Obrátenia na ľ posteli sú vždy pochybné; bo zkú-
senosf č že hriešnici na ľ posteli všetko dobre ľ
a ď vyzdravejú, č nezadržia ; tak urobil n. pr. neznaboh
Voltaire. Hriešnici obrátia sa na ľ posteli najviac len proti
svojej vôli ; robia ako plavci, ktorí pri hroziacom stroskotaní lode do
mora hádžu tovary z prinútenosti, a nie preto, že sa im ď ne-
č «Je to na posmech, ď dakto nechcel ť ľ bol
mladý a silný, ale dá sa ť na bojište len potom, ď je už
slabý a ť sa nemôže». (Sv. Bern.) - Boh ď láskave
prijíma každého kajúceho hriešnika. Ako láskave prijal Kristus
Magdalenu v dome Šimonovom (Luk. 7) ; ako láskave ženu, ktorú
farisei priviedli k nemu do chrámu (Ján 8); ako Iáskave lotra na
kríži (Luk. 23) l Ako láska ve prijal otec svojho marnotratného
syna l Tento dobrý otec j e Boh. (Luk. 15) Boh ukazuje sa ochot-
nejším, ť hriešnikovi, než hriešnik, ť odpustenie (Sv.
Aug.) Sotva prosiaci dotkne sa brány, už mu ju otváraš, ó Panel
Sotva ľ pred tebou, už mu podávaš ruku l (Sv. Efr.) Áno Boh
sa i raduj e nad obrátením hriešnika. Lebo Kristus vraví l «V nebi
bude č š ť nad jedným hriešnikom, ktorý č pokánie, než
nad 99 spravedlivými, č nepotrebujú pokánia». (Luk. 15, 7)
ť táto je ztadial, lebo obrátení hriešnici č horlivejšie
slúžia Bohu i vrúcnejšie ho milujú. (Sv. Reb. V.) - Boh po obrátení
hriešnika býva k nemu blahosklonnejší, než predtým. Marnotrat-
nému synovi dal otec ť tela a ť hudbu ; tento otec je Boh.
(Luk. 15) Boh č ň vnútornou ť každého obráte-
ného, ba niektorého i obsýpa ť pomyslí len na sv. Pavla,
ktorý bol unesený až do tretieho neba. (2. Kor. 12, 2) Hoci ľ
odpustia tým, ktorí ich obrazili, predsa ich potom už nemilujú tak
112
č ako predtým. No u Boha je to č «On viac váži si
tých, č sa navrátili, než tých, č ň ostali». (Sv. Pel D.) Z tejto
č sv. Augustín menuje hriech č š ť vinou».
10. Boh je najvýš svätý, t. j. Boh miluje
len dobré a nenávidí zlé. (Prísl. 10, 9)
Pohaní mysleli, že bohovia ich majú chyby a sú ochrancami
neprávostí. Avšak pravý Boh je inakší; on je č od každej
škvrny a zošklivuje si všetko zlé na tvoroch. ť Božia nie je
č iného, než láska k svojej vlastnej č dokonalosti. Kto
miluje č sám je svobodný od všetkej špiny a ľ aby i
okolie jeho (príbytok, dom, knižky ď č bolo. Práve tak je i
s Bohom. On sám je svobodný od najmenšej škvrny a chce, aby
i jeho tvory od každej škvrny svobodné boly. Aké č je modré
nebo, na ktorom niet ani jednej č l Aké č sú s?íaho-
biele šaty, na ktorých niet ani najmenšej škvrny l No Boh je o
ľ č š Č Božia je k č všetkých anjelov a svätých
v takom pomere, ako jasné svetlo č k svetlu lampy. Ešte i
v anjeloch svojich našiel Boh ť (Job. 4, 18) «Všetka spra-
ť naša je ako č rúcho pred tebou, ó Pane 1» (Is.
64, 6) Preto i anjeli v nebi velebia ť Božiu. (Is. 6, 3) A Cirkev
právom modlí sa k Bohu: «Ty sám si svätý». - Boh chce, aby
sme i my, jeho tvory, od najmenšej poškvrny svobodní boli. On
privoláva nám: ď svätí, lebo i ja som svätý». (3. Mojž. 11, 44)
Preto dal každému č do ŕ zákon prírody (svedomie). Preto
oznámil ľ ľ ď na hore Sinai; preto k dobrým skutkom
pripojil dobré, k zlým skutkom zlé následky. A aby ľ č
boli od špín na nich lipnúcich, č ich trápením; podobá sa vin-
cúrovi, ktorý obrezáva révu plodonosnú. (Ján 15, 2) Č ich aj
ň č č č č nemôže ť do ľ
stva nebeského. (Zjav. 21, 27) č zjavujú sa svätí alebo anjeli
vždy v ň rúchu? č dostávajú pokrstení bielu šatu?-
ď svätý a č a budeš č Božím.
ll. Boh je najvýš spravedlivý, t. j. Boh
odpláca všetko dobré a trestá všetko zlé.
113
ť Božia nie je č iného, ako jeho dobrota. Ved
Boh trestá len preto, aby č napravil, teda aby ho š ť
č «Boh preto je spravedlivý, lebo je dobrý». (Kl. Al.)
l. Boh odpláca a trestá ľ č č už na zenn,
ale úplne až po smrti.
Dobré skutky č š už tu donášajú č č ť bohatstvo,
zdravie a pokojné svedomie. (Žalm 118, 1615) Zlé skutky donášajú
protivu toho. Abraham, Noe, egyptský Jozef boli už tu odplatení,
synovia Heliho a Absolon už tu potrestaní. Ale úplná odmena
nastane až potom, ked č po smrti príde k súdu. Po vzkriesení
i telo bude č odplaty alebo pokuty. - «Keby Boh každý
hriech v tomto živote trestal, mohli by si ľ myslef, že k po-
sl ednému súdu č nie je zadržané. Al e keby Boh ani jedného
hriechu netrestal v tomto živote, neverili by ľ v ľ ť
Božiu». (Sv. Aug.)
2. Boh odplá<.:a najmenší dobrý skutok, ale trestá
najmenší hriech.
Kristus ľ odplatu i za každý pohár vody, ktorý v mene
jeho dáme. (Mar. 9, 40) Boh nenechá bez odplaty ani jedného
ľ k nemu. (Sv. Ter.) Kristus povedá: «Ale ja pravím vám,
že ľ v ň súdny vydajú č z každého daromného slova,
ktoré hovoria" . (Mat. 12, 36)
3. Boh potrestá č najviac takým spôsobom,
akým z hrešil.
«Cím kto hreší, tým sa trestá». (Múd. 11, 17) Kristus povedá:
«Akou mierou ť budete, takou vám bude namerané», (Mat.
7, 2) Absolon bol pyšný na svoje vlasy, a tieto boly i č
jeho záhuby. č v evanjeliume spomínaný, hrešil najviac
j azykom; na tomto cíti v pekle č š muky. Židia v Egypte
museli na rozkaz ľ všetkých svojich novonarodených chlapcov
do rieky ť a ľ egyptský ľ zahynul v Č
mori s celým vojskom svojím. ľ Antiochus, ktorý dal ť
Eteazara, 7 bratov Machabejských a iných Židov pre ich nábožen-
Kat. Ľ Kateehismus. 8
114
stvo, bol hrozným ľ v č trápený. (2. Mach. 9, 6) Oba
lotri, ktorí pri ukrižovanom ľ na krížoch viseli, vraždili
iných, a boly im tiež polámané kosti. Perský minister Aman chcel
ť ť ujca ľ Estery, lebo sa mu nechcel ň ť avšak
bol sám na rozkaz ľ obesený na šibenici. (Est. 5) Matky
betlehemské odoprely ľ Matke Božej a tým dopustily sa ukrut-
nosti naproti Synovi Božiemu ; a ď potom i Herodes bol ukrutný
naproti ich ť (Mat. 2, 16) Jerusalern bol r. 70. tak potrestaný,
ako sa proti Kristovi previnil. ľ tisíc Židov ukrižovali rimskí
vojaci (za pol roka denne asi 500) a 2000 Židov odviedol Titus
do Ríma v bielom posmešnom rúchu. Cisár Napoleon I. (t 1821)
bol takým spôsobom potrestaný, akým trápil pápeža Pia VII.; bo
aj on bol na dvoch miestach radom uväznený. Daktorí povedia:
Hja, to sú len náhody l No veriaci ť vidí tu prst Boží.
(Sv. Aug.)
4. Boh pri odplácaní a trestaní here do ľ
všetky pomery č zvlášte jeho úmysel a vlohy.
Kto dobré č len pre ľ chválu, nedostane od Boha
žiadnej odplaty. (Mat. 6, 2) Ľ súdia len dia vonkajška, ale
Boh ľ na srdce. (1. ľ 16, 7) - Chudobná vdova, č do
chrámovej pokladnice dala 2 haliere. mala u Boha č š zásluhu,
než všetci iní č č ľ viac vhodili. č (Luk. 21.)
Sluha, ktorý poznal ľ pánovu a predsa zlé č horšie pochodí,
než ten, č jej nepoznal (Luk, 12, 47), t. j. č lepšie dakto
pozná Boha, tým viac č mu Boh jeho hriechy.
5. A predsa u Boha niet ľ na osoby. (Rim. 2, ll)
Mnohí, ktorí tu sú prví, budú poslední na druhom svete.
(Mat 19, 30) Vidíme to na č a chudobnom Lazarovi.
I anjeli boli zavržení. Niejedni, ktorým sa teraz sochy stavajú, budú
jednúc biedni. Mnohých mená blyštia sa teraz v č slovniku,
ale nebudú v knihe života, ktorú Boh píše. (Bergmann.)
č Boh je najvýš spravedlivý, máme
sa ho ť
115
Kristus napomína nás : «Bojte sa toho, ktorý môže telo i
dušu ť do pekla». (Mat. 10, 28) Pre jeden jediný hriech
č musia ľ tisíce millionov ľ ť a ľ ť ;
okrem toho č budú na veky š ť Z toho môžeme
ť aký spravedlivý je Boh a aké ť ž budú tresty v č
covom ohni. To isté môžeme ť i z hroznej smrti Kristovej
na kríži. Nuž ktože by sa tu nebál Boha? - A predsa ň táto
nemá ť otrocká, ale detinská. (Rim. 8, 15) t. j. máme sa ť
nie tak preto, že by nás Boh trestal, ako skôr preto, že by sme
Boha obrazili. «Bo kto len zo strachu pred trestom č dobré,
ten ešte celkom neopustil hriechu». (Sv. Reh. V.) Avšak detinskú
ň má len ten, kto má ľ lásku k Bohu. Lebo dokonalá
láska ň ň (1. Ján. 4, 18) Ale rob ň z bázne pred
pokutou, č od teba nevystane z lásky k spravedlivosti. (Sv. Aug.)
ť je nám ľ osožná; zdržuje nás od
hriechu, vedie nás k dokonalosti a k zemskému i č
ť
ť ň hriech. (Sir. 1, 27) ť zrdžo-
vala č Eleazara od jedenia č proti príkazu
Božiemu; en povedal: «Hoci by som teraz vyhol č u ľ
predsa by som ani za živa ani po smrti neušiel ruke Všemohúceho».
(2. Mach. 6, 26) Kto sa bojí Pána, ujde všetkým nástrahám zlého
ducha. (Sv. Efr.) Kto sa bojí Pána, netrasie sa pred č (Sir.
34, 16) Kto sa bojí Boha, tak málo bude ž ť k hriechu
svoje smysly, ako č ktorému do tela nabili klincov, pre ľ
nebude ť údy svoje. (Sv. Bas.) Ako vietor ň chmáry, tak
ň Božia telesné žiadosti. (Sv. Bern.) Kto sa bojí Boha, odhodí
od seba č veci, ako plavec zo strachu pred morským vlno-
bitím tovar z lode vyhadzuje. (Sv. Reh. V.)- ť chráni
ť ako múr vinicu. (Lud. Gran.) Ona je strážcom cnosti ·a
podobá sa ozbrojenému vojakovi, ktorý stráži dom, a ktorého sa
zlodeji boja. (Sv. Zl.) Ako ihla prepichuje látku a kliesni cestu
hodbábu, tak i ť (Sv. Aug.) kliesni cestu láske k Bohu.
(Sv. Fr. S.) - č múdrosti je ň Pánova. (Žalm 110, JO)
ň pred ľ ď má v sebe horkosti ; ale bázeú Božia obsahuje
ť tamtá robí č otrokom, ale táto svobodným. (Kassiod.)
Bázeú Pánova donáša č ť a slávu, korunuje sa rados[ou a plesaním,
8*
116
ľ srdce, dáva chuf, rozkoš a dlhý život. (Sir. l , ll)
Blahoslavený muž, ktorý sa boji Pána. (Žalm. 111, l) Č viac
sa teraz bojíme Boha, tým menej budeme raz ť sa ho ako vec-
ného Sudcu. (Sv. Reh. V.)
ť je zvláštny dar milosti Božej.
Boh povedá: ň predo mnou ·dám do srdca ich, aby ne-
odstúpili odo ň (Jer, 32, 40) Preto modli sa s Dávidom:
« Prenikni, ó Pane, telo moje bázúou pred tebou!» (Žalm 118, 120)
ť je dar Ducha & ätého.
12. Boh je najvýš pravdivý) t. J. Boh
vždy zjavuje len pravdu. (Ján. 8, 26)
Boh nemôže sa ani ť ani ť ť sa nemôže, lebo
je vševedúci; ť nemôže, lebo je najvýš svätý. «On, ktorý za-
kázal ť tým menej sám bude ť (Sv. Klem. Rim.) Boh
nie je ako č že by luhal; nie je ako syn č že by sa
menil. (4. Mojž. 23, 19) - Preto musíme ť všetko, č Boh
povedal, i to, č svojím slabým rozumom. ť nemôžeme;
tak i tajomstvá ť náboženstva : Trojicu, vtelenie, ť
oltárnu.
13. Boh je najvýš verný, t. j. Boh drží
každý ľ a splní každú hrozbu.
ť Božia nie je vlastne č iného, ako ť Božia
v jeho ľ - Pováž, ako prísno splnil svoju hrozbu v
raji (l. Mojž. 2, 17) a ľ ľ (1. Mojž. 3, 15);
práve tak ľ sa r. 70. p. Kr. i spustošenie, ktorým vyhrážal
sa Kristus mestu Jerusalernu. (Mat. 24) Chrám jerusalemský ľ
predpovedania (Dan. 9, 27) nemá ť vystavaný do konca sveta.
Cisár Julián č r. 361. ť chrám, ale zemetrasenie sborilo
postavené múry a ň zo zeme vyblkujúci rozohnal robotníkov.
(Meh.) - Boh č používa ľ a vyhrážky, aby mocne pohýbal
.našou slabou ľ Sám Kristus vo svojich č č po-
117
ukazoval na č odplatu alebo pokutu. Ba hrozby smyselným a
menovite surovým ľ ď sú i potrebné ; bo takých ľ vodí len
strach. I ň dá sa len č skrotif. Avšak Bob hrozí lén preto,
lebo je dobrý. Kto ti privoláva: «Pozor», ten nechce fa uderif.
Práve tak robí i Boh: hrozí trestom, aby nemusel ť (Sv. Aug.)
Preto splní sa v'šetko, č Kristus a proroci pred-
povedali a č sa doterajška ešte nesplnilo.
Teda nikdy nebude takého č v ktorom by nebolo Cirkve
katolíckej alebo pápeža. (Mat. 16, 18) Chrám jerusalemský už
nikdy nebude vystavaný. (Dan. 9, 27) Židia na konci dní vojdú
do lona katolíckej Cirkve. (Os. 31, 5) Strašné znaky na nebi a na
zemi budu ť súdnemu ň (Mat. 24, 29) Kristus vzkriesi
nás kedysi z ŕ (Ján 5, 28) a bude súdif nás. (Mat. 25, 32) -
Preto povedal Kristus: «Nebo i zem pominú, ale slová moje ne-
pominú». (Mat. 24, 35) ď sa už spoliehame na č
ktorý nám na papieri ľ č o ľ viac musíme sa spo-
ľ ť na Boha, ktorý svojimi ľ zaplnil menovite celé knihy
sv. Písma. (Sv. Pet. Zl.)
4. Najsvätejšia Trojica.
Pri krste Ježišovom zjavily sa všetky tri božské osoby: Otec
hlasom s neba, Syn krstom, Duch Svätý vzatím na seba podoby
holuba. (Mat. 3, 16).
l. Najsvätejšia Trojica je jeden Boh v
troch osobách.
Tie tri osoby memujú sa: Otec, Syn, a Duch Svätý.
Č 3 spomína sa v náboženstve veimi č Na druhom
svete sú 3 miesta ; sv. omša má 3 hlavné č každá ť
3 veci. Z 3 osôb pozostáva sv. Rodina, 3 hlavné sviatky má
cirkevný rok; 3 hodiny visel Kristus na kríži, 3 dni ležal v hrobe,
za 3 roky zastával svoj č ľ úrad; trojaký úrad zastával:
č ľ ň pastiersky ď Č 3 zdá sa ť i základným .
118
č v prírode. Pamätaj na tri ríše stvorenia: ž č š rastlin-
stvo, nerasty; na tri stavy hromadnosti (aggregácie): pevný, tekutý
a -plynovitý; na ť č ť ť ť -
Aj č 4 č prichodí v náboženstve: sú 4 Evanjelia 4 zá-
kladné cnosti, 4 rieky v raji, 4 strany sveta, ľ anjeli donesú
Iudí k súdu, za 4 č č ľ ľ štvorhranný
bol chrám jerusalemský ď - Aj č 7 č prichodí: je 7
dní stvorenia, 7 sviatostí, 7 skutkov milosrdenstva, 7 hlavných
cností, 7 darov Ducha Svätého, 7 ň pri posvätení ň
7 prosieb v č š 7 slov Krista na kríži ď To všetko sú
veci, ktoré nás Bohu ň alebo s nim spojujú. Č 7
pri chodí č i v prírode ; pomyslí len na 7 základných bariev
svetla, na 7 základných tónov hudby. - Č 3 je totižto císlorn
Božím, č 4 je č sveta (pre 4 č sveta), č 7 č
spojenie Boha so svetom.
2. Túto pravdu nemôžeme ť slabým
rozumom svojím; preto menujen1e ju tajom-
stvom najsv. Trojice.
Nemôžeme ť ako je možné, že sií tri božské osoby a
predsa len jeden Boh. Teda v istom ľ traja, a predsa len
jeden l Trojica je č ľ a nevýslovného». (4. sn.
L.at.) Mysli na legendu . . o sv. Augustin01;i, ktorému chlap č na
brehu morskom povedal: «Skôr č ja celé more do tejto
malej jamky, než ty vyskúmaš tajomstvo najsvätejšej Trojice>>.
(Meh.) Kto sa bystro díva na slnko, oslepne, jestli to dlhšie trvá.
Tak povodí sa i tomu, kto tajomstvá náboženstva chce ť
stane sa zaslepeným a ď ich nasilu chce ť príde o vieru.
(Sv. Aug.) Kto by toto tajomstvo preto ť nechcel, že ho ne-
rozumie, bol by podobný slepému, ktorý len preto nechce ť
j estvovanie slnka, že ho nevidí. ľ vecí je už v prírode, ktoré
si ť nemôžeme. Č ž je vlastne svetlo, č elektrika, č
magnetismus, ľ zrast rastlín ď Nevieme. A . č ž máme
ť ď č že svetový éter š urobí zct
sekundu 430 billionov otrasov, ď nášmu oku ľ barvu č
venú, a ešte raz ľ ď nám ľ barvu fialkovú. (Jeden
billion museli by sme vo dne i v noci č ť za 20.000 rokov.) Tým
- .
119
menej môžeme ť č sa na Boha ť Jeremiáš zvolal:
ľ si, ó Bože, a ľ myšlienkam našim l» (Jer.
32, 19) Nikdy nepochopíš, č je Boh, ak nie si Boh sárn. - Ale
rozumom osvieteným vierou môžeme ť k ľ osožnému po-
znaniu tajomství, ď tieto prirovnáme k veciam, aké sa v prírode
nachádzajú. (Sn. Vat. 3, 4) Tu nachádzajú sa tieto nedokonalé
podobenstvá: Slnko vidíme na nebi, vo vode a v zrkadle, ktoré
držíme nad vodou; vidíme ho trojnásobne, a predsa je len jedno.
Jeden biely č svetla dá sa ť na č žltý a modrý,
má teda svetlo trojakej barvy. Ametyst ligoce sa v troch barvách,
ď s č strán ň pozeráme: v purpurovej, fialkovej a
ružovej, a predsa je len jeden ň (Sv. Isid.) Voda môže ť
pevná, tekutá a parnatá, ovšem nie č Voda v prameni,
potoku a rieke je jedna a tá istá, má len č mená. (Sv.
Dionys. Alex.) Slnko, jeho č ktoré sa sviefa, a teplo, č z oboch vy-
chádza, sú tri veci a predsa len jedno. (Sv. Cyr. Al.) Pomyslí si i
na život, poznanie a chcenie ducha; ·alebo na ž ť že traja
ľ jednu a tú istú myšlienku majú. - Neveriaci č robia
takú námietku: Nemožná vec, že by tri boly jedno a jedno tri.
Takí ľ prezradzujú len, že č Cirkve zle rozumejú. <<Rúhajú
sa tomu, č neznajú». (Jud. 10) Lebo ď Cirkev nevraví: Tri
osoby sú jedna osoba. Ona povedá: Sú tri osoby, ale len jedna
podstata.
3. Tri božské osoby majú č pod-
statu, vlastnosti a diela.
Preto nie sú traja Bohovia, ale len jeden Boh.
Otec síce je iný, než Syn, lebo ako osoba je rozdielny od
neho; ale on nie je č iného, lebo nemá inej podstaty. (4. sn. Lat.)
Preto jedna osoba práve tak je č vševedúca,
všemohúca a dokonalá, ako druhá.
ď Kristus spomínal svoj návrat k Otcovi, povedal síce:
«Otec je č š odo ň (Ján 14, 28) Avšak on tu hovoril o sebe
č o č lebo ď spomínal odídenie.
120
Preto stvorenie sveta a vykúpenie t posvätenie ľ
vykonaly č všetky tri osoby.
Navzdor tomu zvykli sme ť Boh Otec stvoril svet, Boh
Syn vykúpil, Boh Duch Svätý posräcuje Iudí. č To ď
uvidíme.
4. Tri božské osoby rozoznávajú sa len
ľ pôvodu.
ň stromu vychádza z ň a z oboch pochádza ovocie,
podobne je i s 3 božskými osobami.
Otec nemá p9vodu a nepochádza od inej osoby ; ale
Syn pochádza od Otca; a Duch Svätý od Otca i Syna
ň (Katechismus Bellarminov)
Aby sme poriadok pochádzania č menujeme Otca
prvou, Syna druhou a Ducha Sv. ť božskou osobou. Avi:iak
musíme ť že tu každé postupovanie č (každé «jedno
za druhým))) je vytvorené; Syn od č pochádza od Otca a
Duch Sv. od č od Otca i Syna. Lebo keby k Bohu v č
č nového prii:ilo, nebol hy nezmeniteiným, teda ani Bohom. -
Syn je z č bytnosti Otcovej pred vi:ietkým stvorením splodený
(Ž. 109, 3) a síce takto: Boh Otec poznaním seba splodil podstatnú
ň svoju, ako i my myslením plodíme v duchu svojom ň
(obraz) myšlienky. K vy,svetleniu ď ei:ite ľ podobenství:
Každý ň vydáva zo seba svetlo ; svetlo jestvuje č s
ň Keby bol č ň bolo by i č svetlo. (Sv. Aug.)
Nuž Syn je spolu odblesk svetla č (Múd. 7, 26), odblesk
slávy Otcovej. (Žid. 1, 3) ď si_ žiak dokonale osvojí vedomosti
svojho č ľ vedia oba to isté, len s tým rozdielom, že vedomosti
č boly žiakovi sdelené ; tak i Boh Otec a Boh Syn majú
tú istú podstatu ť lenže Synovi bola ona od č
sdelená. (Sv. Kl. Al.) Ako od horiacej pochodne (fakle) i druhá sa
zažne bez toho, že by prvá č utratila, tak i Syn poi:iiel od
Otca bez toho, že by mu č bol ujal. (Tatián) Syn Boží menuje
121
sa i Slovom. (Ján l, l) Lebo on je vyslovená a vyslovujúca pod-
stata Božia. Slovo je verný výraz myšlienky. A Syn Boží je pod-
statne rovný obraz Otca. - Ako Syn v poznaní má svoj pôvod,
tak Duch Sv. má ho v láske. Vysvetlíme to podobenstvami. Ked
dakto pozerá do zrkadla, splodí svoju vernú, ň ; ď
zbadá, svoju krásu, cíti k sebe lásku. I Boh Otec, nazrel sa do
zrkadla svojho božstva a splodil obraz svojej podstaty. (Žid. l, 3);
vzájomnou láskou Otca a Syna, tohto splodeného obrazu, je Duch
Svätý (Sv. Aug.; sv. Tom. Ak.; sv. Ans.) Duch Sv. je tým viac
Duchom lásky, lebo on je to, č v našom srdci ľ ň
lásky k Bohu a bližnému. Slovo «duch» (dych) je vhodne vo-
lené, lebo vyjadruje vzájomnú ť nátisk lásky. (Sv. Tom.
Ak.) - že Duch Sv. od Otca a Syna pochádza, to povedal sám
Kristus; bo raz č že Otec pošle Ducha Sv. (Ján 14, 26),
druhý raz vravel, že on sám pošle Ducha Sv. (Ján 16, 7) Duch
Sv. pochádza od Otca a Syna, ako teplota od slnka a jeho č
(Sv. Tom. Ak.) Ako ovocie vychádza zo· stromu a ň i z
ň tak Duch Sv. pochádza od Otca .a Syna. (Tert.)
Pre túto ť pôvodu pripisujú sa Otcovi diela
všemohúcnosti, Synovi diela múdrosti, Duchu Sv. diela
dob1·oty.
Menované diela totižto ponáša,jú sa v istom ľ na tie
vlastnosti božských osôb, aké pôvod týchto požaduje. Otec plodi
Syna. Preto pripisuje sa mu vyvedenie ľ vecí z ni-
č t. j. stvorenie. Menuje sa preto «Otcom všemohúcim». (Ap.
vyz. viery) Pripisuje sa mu i milosrdenstvo, lebo nás hriešnikov
zase prijíma za dietky svoje. On je «Otec milosrdenstva». (2. Kor.
l, 3) - Syn je č poznanie Otcovo, ť Preto pripisuje
sa mu zaprevadenie krásneho poriadku pri stvorení sveta. «Všetko
stalo sa skrze neho>>. (Ján l, 3) Ako umelec svojím š ľ
rozumom robí rozvrh (plán) diela, tak i Otec skrze Syna stvoril poriadok
vo svete. Synovi pripisuje sa aj obnovenie poriadku skrze vylcú1Je11 ie
tým viac, č k tomu vzal na seba ľ prirodzenosf. -
Duch Sv. j e vzájomná láska Otca a Syna. Preto pripisujú sa mu
všetky dobrodenia Božie, predovšetkým udelenie života pri stvorení.
«Ako vták na vajciach ticho sedí, aby teplotou život v nich vzbudil,
122
tak vznášal sa Duch Boží pri stvorení nad vodami». (Sv. Hier.)
Duchu Sv. pripisuje sa preto aj udelenie duchovného života skrze
ť t. j. posvätenie ľ Jemu, «prstu pravice Božej», pripisujú
sa zázraky a č i č š dielo lásky Božej, vtelenie.
«Dobrota Božia vždy sa ujímala ľ No táto dobrota prevýšila
mieru predošlých dobrodení, ď skrze vtelenie Krista sostúpilo k
hriešnikom milosrdenstvo k blúdiacim pravda, k ŕ život».
(Sv. Lev. V.)
5. Tajomstvo najsv. Trojice vien1e zo
slov Kristových, ktoré riekol apoštolom pr1
svojo1n nanebevstúpení.
Zo stvorenia nemôžeme ť Trojicu božskú; lebo tu Boh
pôsobil sice svojou č mocou, múdrosfou a dobrotou
(t. j. tým, č je č všetkým osobám), ale nie svojou troj-
ť Preto ani nemôžeme ť trojosobnosf z jeho diel.
Je to tak, ako so slnkom. Toto pôsobí na dva smysly, na zrak a
hmat, ale nie na sluch, č a chuf. Preto ho dvoma prvými
smysly môžeme síce ť no nie ostatnými. Ako nám teda
sluch, č ť nemôžu ť nijaký vývod o slnku, tak ani náš
rozum o trojosobnosti Božej, lebo táto nepôsobí na rozum. (Sv.
Efr.) Poznanie tajomstva najsv. Trojice môžeme ť len zo zjavenia.
«Nikto nezná Otca, jedine Syn a komu by Syn chcel ť
(Mat. ll, 27). A však Kristus pri svojom nanebevstúpení takto po-
vedal apoštolom: ď a č všetky národy, krstiac ich v mene
Otca i Syna i Ducha Svätého>> (Mat. 28, 19). - I v Starom
zákone bolo tajomstvo najsv. Trojice č č známe. ď
židovskí kilazi žehnali ľ museli trikrát ť meno Božie
(4. Moj ž. 6, 23). Isaiáš povedal, že sera(ini v nebi volajú: «Svätý,
svätý, svätý je Pán zástupov» (Is. 6, 3). Podivné je, že Boh pred
stvorením č riekol: «U č ň č (l. Moj ž. l, 26).
A Dávid povedal: «Riekol Pán Pánovi môjmu: Sadni si na pravici
mojej» (Ž. 109). V Starom zákone bolo tajomstvo naj sv. Trojice
len tak zjavené, že ho ešte hmla ľ aby sa potom, ď
v Novom zákone bude zvestované, Starému zákonu ť
nezdalo (Bell.). Cirkev zná toto tajomstvo, synagoga neverí ho,
filosofia (múdroslovie) nerozumie ho (Sv. Hilár).
1'23
6. Vieru v toto tajomstvo verejne vyzná-
vame) ď žehnáme sa krížotn sv., v apo-
štolskon1 vyznaní viery, pri krste a
ť pri š sväteninách a že-
hnaniach a vo sviatok najsv, Trojice.
Tajomstvo naj sv. Trojice je totižto základom nášho kres[an-
ského náboženstva. Lebo bez poznania tejto pravdy nerozumieme
vykúpeniu skrze Syna Božieho. Teda č vzbudzuj v sebe vieru
v toto tajomstvo; zvlášte mnoho ráz opätuj : «Sláva Otcu i Synu
i Dtwhu Svätému ; ako bolo na č nyní i vždycky, i na veky
vekov. Amen». Takto ľ Boha, ď ti preukazuje dobrodenia,
ale i vtedy, ď ti posiela trápenia.
5. Dejiny stvorenia.
Dejiny stvorenia vypráva nám Mojžiš.
Zpráva Mojžišova nie je bájka ale č na pravde. Mojžiš,
osvietený Duchom Svätým, písal vlastne slovo Božie. Boh ukázal
mu ď vo videní, ako dialo sa stvorenie sveta. - Zpráva
Mojžišova úplne súhlasí s výsledkami prírodoskúrnania; menovite
skúmanie zemnej kôry dokazuje, že ústrojné bytnosti (t. j . rastliny
a zvieratá) vznildy takým postupným poriadkom, aliý Mojžiš
udáva. Preto ľ všetci slávni skúmatelia prírody obdivovali
túto vyše 3000 rokov starú zprávu Moj žišovu. A predsa Mojžiš
vypráva temer len o t ej ľ č Božej, ktorá sa
ť na našu zem.
l. Na č stvoril Boh duchovný a
telesný svet, (Sn. Vat. 3, I).
«Na č t. j. na č č ď tu okrem Boha
ešte č nebolo. Č č sa len zo svetom; t eda prv, než
svet od Boha bol stvorený, nemohly ť žiadne č (Sv. Aug.)
Sv. Písmo teda nepovedá, kedy svet bol stvorený, ale vraví len
ľ že svet nie je vecny a že kedysi bol stvorený. Svet mohol
vzniknuf už millionami rokov pred stvorením č Za to hovorí
i tá okolnosf, že na našej zemi vidíme svetlo niektorých telies
nebeských, ktoré predsa potrebuje milliony rokov, aby k nám prišlo.
((Stvoril», t. j. urobil z č Ale ako stvoril Buch Boží hmotu
a silu, ktorú táto má, to je a ostane skryté pred nami. - Miesto:
<<duchovný a telesný svet» hovorí sv. Pavel: « Vidomé a nevidomé»
(Kol. l, 16). Mojžiš povedá: <<Na č stvoril Boh nebo i
zem (1. Mojž. l, 1). Pod slovom <<nebo» nerozumie on hviezdna-
tého neba ; lebo o stvorení tohto vypráva len pozdejšie (6-8;
14-19). On mieni tým slovom bydlisko anjelov a vyvolených.
(Len pohani ž ň toto ·<<nebo duchov» s <<nebom hviezd» ;
lebo si hrdinov svojích medzi hviezdami predstavovali.) Mojžiš
menuje telesný svet zemou, lebo ď pre ľ je zem najdôleži-
tej šou č telesného sveta. Pováž i to, že už prvé slová sv.
Písma: <<Na č stvoril Boh nebo ... » upomínajú č na
jeho posledný ľ na druhom svete.
Duchovný svet sú anjeli a ich bydlisko, nebo.
č anjeli pred našou zemou, teda akoby za jej rána,
boli stvorení, preto zovú sa niekedy i <<rannými hviezdamí» (Job
38, 7). - Peldo však nebolo na č sveta, ako nebo (Mat.
25, 34), ale Boh stvoril ho len pozdej šie po odpadnutí anjelov.
Telesný svet sú všetky veci, ktoré sa vo ľ
priestore sveta nachádzajú.
Duch spojený je s telom v ľ ď títo boli pozdejšie stvo-
rení. (Sn. Lat. IV.)
2. svet bol zprvu pustý, netvárny
a bez ·svetla.
Boh stvoril zprvu len živly, t. j. prvotné látky, a z týchto
utvoril všetky telesá. (Sv. Aug.) Veda pozná ľ asi 70 živlov.
Mojžiš menuje živly tieto (a č podstaty) «vodami». (Sv. Hier., sv.
Amb.) Živly ležaly bez poriadku v svetovom priestore, ako piesok
125
na púšti, boly neforemné a tmavé (1. Mojž, 1, 2). Všetko to bolo
ako č lebo ešte nemalo podoby; a predsa to bolo č poneváé
mohlo ť podobu. (Sv. Aug.) Táto prvá, Bohom stvorená, látka
zmenila sa ovšem následkom pôsobenia prírodných zákonov od
Boha daných; ale poslednou č všetkých týchto zmien bola
ľ Božia alebo tvorivé slovo Božie: ň sa».
Prírodoveda hovorí: Táto pôvodná látka, Bohom stvorená,
musela ť podobu plynu a ť celý priestor svetový.
(Newton, Laplace, Kant) Toto naskrze nie je nemožné, lebo ľ
ľ č ť dajú sa i teraz všetky kovy a kamene ť
a ť do plynovitého stavu i zaujímajú potom o ľ č š
priestor, než predtým. Dalej dokázalo sa pomocou vidmového roz-
boru (spektrálnej analysy), že slnko, planéty (obežnice, bludice),
ba i stálice majú tie isté č živly (základné látky), č zem.
Z toho možno ď na č pôvod.
3. Telesnému svetu dal Boh za š ť dní
terajšiu podobu jeho (1. Mojž. 3-31).
Tých 6 dní máme pravdepodobne ť ako dlhé č
mnohých č (Sv. Cyp.); lebo siedmy ň ň č
trvá až do súdneho ň je teda tiež ohromná č Ostatne
pred 4. ň v ktorý slnce bolo stvorené, nemohly ť také dni,
aké teraz máme. Výraz ň bol upotrebený preto, že týždeií
stvorenia mal byf predobrazom našho ľ ž ň
V prvý ň stvoril Boh svetlo.
Mojžiš hovorí: «A riekol Boh: ď svetlo l I bolo svetlo»
(1. Mojž. 1, 3). Boh teda stvoril zvláštnu látku svetla alebo ň
ľ v biblickej zpráve o stvorení č výraz: «Staií
sa», alebo ď máme ť že k živlom, a č k prvotným
látkam, ktoré už stvorené boly, prišlo č cele nového.) Látka
svetla, i éterom (nadvzduším) zvaná, je č svetla, ako po-
vetrie (vzduch) je č zvuku. Látka svetla nezávisí od slnca,
ale áno slnce od nej ; lebo jesto svetlo i bez slnca, na pr. svetlo
plynové, lampa, severná žiara ď - Prírodoveda povedá: Plyno-
vitá pôvodná látka bola zprvu bez podoby, t. j. bez pohybu a bez
126
síly. Tu vložil Boh do nej silu, ť ž ť alebo gravitáciu, ktorou
všetky č látky navzájom sa ť do pohybu prišly a
miestami zhustly. Týmto pohybom, trením a zhustnutím povstala
teplota a č ohe1'í. (To, ako vieme, stáva sa i vtedy, ď dve
drevené č treme jednu o druhú.) V prvý ň stvorenia teda
následkom pohybu hmoty, ktorá nachádzala sa v svetovom prie-
store, vznikol v nej ň hlavná č svetla, a hmota stala sa
ohnivou i svietila.
V druhý del'i. stvoril Boh oblohu.
Mojžiš vypráva: «A zas riekol Boh: ď obloha uprostred
vôd a ľ vody od vôd... I nazval Boh oblohu nebom»
(1. Mojž, l, 6-8). Druhý ň stvorenia ľ sa č
takto : V tento ň stalo sa podelenie, usporiadanie a upevnenie
stvorenej hmoty. A síce stvorená hmota, ktorá pôvodne bola vo-
vedne, podelila sa na č č povahy a velkosti; té to
č vzdialily sa jedna od druhej v č smeroch i s
č ť a dostaly sa na dráhy, ktoré im Boh vymeral
a na ktorých z nariadenia Božieho ť mušia. Toto upevnenie
svetovej hmoty v ď priestore neba skrze dTáhy hviezd
menuje sa oblohou. A č tieto dráhy hviezd v ď prie-
store neba sa nachádzajú, preto i sám priestor neba s hviezdami
a ich dráhami menujeme oblohou. «< nazval Boh oblohu (t. j.
upevnenie hviezd v ď priestore neba) nebom» (1. Mojž. l,
8). Tak menujeme ju i my ešte dnes. Toto nebo j e teda nebom
hviezd a nie je to, č nebo duchov. Jednu č svetovej hmoty
č Boh pre zem; a tak i táto je utvorená z podobných základ-
ných látok, ako ostatné telesá nebeské. - O upevnení svetovej
hmoty píše Mojžiš ď «l č Boh oblohu, a oddelil vody, č
boly pod oblohou, od tých, č boly nad oblohou». (1. Mojž. l, 7.)
Pod tým rozumie sa zjavne, že Boh té svetové hmoty, č potrebné
boly k stvoreniu hviezd, pohybujúcich sa ľ stálych zákonov, od-
č od č č maly ť priestor · nad hviezdami alebo skôr
mimo týchto. - Prírodoveda vraví: zhustnutím stvorených hmôt
povstaly ohnivé gule plynové č ľ a jakosti, ktoré
sa navzájom pritahovaly a tak na stále dráhy sa dostaly. I naša
zem bola pôvodne takou tekutou ohnivou ľ malým slncom,
ktoré do svetového priestoru svetlo i teplotu ť a ď
č š ľ slnca pritahované bolo.
127
V tretí ň stvoril Boh suchú zem a rastliny.
Hviezdy na oblohe nebeskej od toho č č sa v č
smeroch č pohybovaf v svetovom priestore, nezostaly bez
zmeny, ale utvorovaly sa vždy dalej. Avšak Mojžiš zaoberá sa len
najbližším telesom nebeským (a č hviezdou), zemou našou. O dal-
šom utvorovaní sa hviezd podáva zprávu len ľ ľ
má to význam pre našu zem. - Prírodoveda povedá: Zem, ktorá
pôvodne bola ohnivott plynovou ľ tratila pomaly svojú č
lebo chladla v priestore svetovom, kde je asi ň zima.
Preto vodné pary, č nachodily sa v povetrí, srazily sa pozne-
náhla na zem ; celý povrch zeme bol potom pokrytý hlbokým
(asi 4500 metrov) morom. č pod dnom morským nachádzal
sa ň preto morská voda bola vriaca. Ale ked povetrie a
povrch zeme skrze chladný svetový priestor č ochládzaly,
tratila voda vždy viac svoju č a č č tvrdnut:
pod vodou i té nerasty, ktoré sa velmi ť ž roztápajú, ako ň
č a p. Tak utvorila sa pod vodou kôra zo skalia a zeme.
Ale č všetky telesá sa stiahnu, ď ochladnú, povstaly v
zemnej kôre pukliny, ktorými vnikla voda. Tým stalo sa more
miestami nesmierne hlbokým (do 18.000 metrov, teda dva razy tak
hlbokým, ako najvyššie vrchy) a zemná kôra miestami oslobodila
sa od vody vždy viac a viac. Okrem toho voda, ktorá dostala sa
do vnútra zeme, obrátila sa ň v paru a touto parou boly
potom ľ kusy zemnej kôry násilne hore vyhodené alebo ň
zdvihnuté. Takýmto spôsobom vznikly prostred mora vrchy a
pevniny. (Aké strašné boje zúrily kedysi na zemi l) - Tu už
potom na pevninách, ktoré beztak boly ľ vlhké, pod vplyvom
zemnej teploty a látky svetla, ktorá tu bola, mohly sa ť
ústrojné bytnosti. No tieto už nevznikly z č ako pôvodná
hmota, ale z tých látok, ktoré už tu boly. Boh dal týmto látkam-
č podobu a životnú silu. (Potomné stvorenie.) Boh i do pô-
vodnej hmoty mohol ž ť sily potrebné k splodeniu ústrojných
bytností. Ale nijako nemohly vzniknuf ústrojné bytnosti len zo
spojenia istých neústrojných látok (praplodením) ; bo ani všetci
č sveta dovedna nie sú vstave spojením istých látok utvorif
rastlinu alebo zviera. Ď je cele nemožné, že by tak č
utvorené telá samy sebou ť mohly ; ani len ŕ stroj
(mašina) nevzniká sám sebou zo zeme, duch ľ musí ho so-
128
ť - I to je nemožné, že by už pri stvorení pôvodnej hmoty
(prahmoty) boli stvorené bývaly ň (prvotné ň z kto-
rých sa potom ústrojné (organické) bytnosti ť mohly; lebo
ď tieto ň boly by musely ť a síce v svetovom
priestore pre ľ zimu, na zemi však pre ľ č ť
Vo štvrtý ň stvoril Boh slnce, mesiac a hviezdy.
Vo štvrtý ň stvorenia bol úplne sriadený pomer hviezd k
zemi. ň na zemi č ubývalo, a zem bola by č
zas upadla do úplnej tmy. Boh teda postaral sa o jej ď š
osvetlenie i oteplenie. - Prírodoveda povedá: č chlad-
nutím zeme tratilo i more vždy viac č ť svoju; a tak vystu-
povalo z neho len málo pary. Chmár bólo vždy menej a miestami
vyjasnilo sa nebo. Zemi ukázaly sa ť t elesá; slnce dostalo
vplyv na povrch zeme a od tých č č ň zmenu v
č roku a medzi ň i nocou. Slnko č svietilo
len ľ slabo k terajší útvar svoj dostalo len pozdejšie, teda vo
4. ň stvorenia. - Č hviezdy na nebi sú obydlené živými byt-
ť to nie je nám zjavené od Boha, lebo to nemá nijakého
významu pre dušné spasenie naše. Vieme len to, že Boh stvorením
hviezd urobil ť anjelom (Job 38, 7), a že hviezdy hlásajú
ľ ď ť Božiu (Rim. l, 20). - Niektorí domnievajú sa,
že i hviezdy sú obydlené; lebo vravia: ď v istom meste vidíme
viac radov domov a najdeme ľ v prvom dome, môžeme
ť že i v ostatných sú obyvatelia. Akože by ľ príbytky
mohly ť prázdne? č boly by tu? Podobne je i s nebeskými
telesami». (Bisk. Galura.) Nuž keby tak na telesách nebeských
naozaj boly živé bytnosti, musely by této ť celkom odchodné
od tých, č na zemi žijú. Na mesiaci na pr. niet ani povetria,
ani vody, ani ň teda ani zvuku, ani vetra, ani ž ď ani
kvetov; je tam č č nebo a velmi .dlhá noc, ktorá trvá
350 hodín. O, ako krásne máme my tu na zemi! Akí po-
ď č máme ť za to Pánu Bohu!
V piaty ň stvoril Boh ryby a vtákov.
V šiesty ň stvoril Boh zvieratá na a č
č
129
Zvieratá predovšetkým boly stvorené na to, aby svojím č
tom, ť ľ ť silou a ť hlásaly ľ ť
a moc ľ sú tu i na to, aby č osožné boly ; po-
skytujú mu pokrm, odev, lieky ď Temer všetky zvieratá sú pre
nejaký pud, ktorý sa na nich vyráža, živými obrazmi daktorej
cnosti alebo daktorej neprávosti. (Líška je obrazom Isti, pes ve.r-
nosti, ovca trpezlivosti ď Č síce je najmladšou zo všetkých
živých bitností, no ť prevyšuje vše1ky. Č je korunou
stvorenia. Boh preto tak neskoro stvoril č aby ukázal, ako
vysoko si ho váži. ď ľ ma ť do niektorého mesta, posiela
vopred všetkých sluhov svojich, aby tam všetko pripravili k prí-
chodu jeho. Tak i Boh najprv stvoril to, č je č k slúžbe
č a len potom č samého. (Sv. Zl.) Len potom, ď
krajina už bola hotová, smel ť stvorený panovník. (Sv. Reh. Naz.)
Boh najprv urobil palác, aby ľ ň ť mohol. (Lakt.)
I tým ukazal Boh, ako ľ váži si č že pri stvorení jeho
neriekol zase: ň sa», ale radil sa akoby sám so sebou.
4. V siedmy ň č Boh (l.Mojž.2,2).
Boh č ď tak, ako ustatý remeselník. Odpocinok
Boží záležal v tom, že už nijakých cele nových druhov tvorov viac
nestvoril, totižto nijakých tvorov, ktoré by istým spôsobom neboly
sa nacházaly v dielach 6 dní. (Sv. Tom. Akv.) č Boží
nebol iné, než nariadenie, aby už raz stvorený poriadok zacho-
vaný bol. (Kl. Al.) Ale napriek tomuto č neprestáva č ť
Božia (Ján 5, 17); bo keby Boh č č nemohlo
by ť č je stvorené. - Ako Boh po dielach svojich odpo-
č tak i my jednúc v ň budeme č ť po dielach svo-
jich. (Sv. Aug.)
Z dejín stvorenia vidíme, že Boh stvoril tento svet
ľ istého plánu.
Boh č od nižšieho k vyss%emu. - Stvoril najprv
té veci a bytnosti, ktoré pozdejším boly potrebné k životu, na pr.
najprv rastliny a potom zvieratá, ktoré, ako známo, z rastlín sa
živia. --:- V prvých 3. ň č veci jednu od druhej ;
v nasledujúcich 3. ň ozdoboval, č bolo stvorené. - Prvé 3
Kat. Ľ Katechismus. 9
180
dni stvorenia zodpovedajú 3. nasledujúcim: bo v l. urobil Boh
svetlo, v 4. ť telesá; v 2. oddelil vodu od povetria, v 5.
ozdobil vodu a povetrie rybami a vtákmi ; v 3. urobil suchú zem,
v 6. ozdobil ju zvieratami.
Z dejín stvorenia vysvitá ď že svet nie je č
Preto modlil sa Kristus pri poslednej č č osláv ma
u seba samého slávou, ktorú mal som u teba prv, než svet bol»
(Ján 17, 5).
Pohani domnievali sa, že svet vznikol náhodným spojením sa
č jestvujúcich prvkov, t. j. malulinkých, ľ telies.
ľ Epikura.) Ale č môže ť viac bytností, ktoré sú č
Č j edna č ť môže ť od druhej ? (Prvky sú vzá-
jomne spojené, teda závisia jeden od druhého.) Č môžu sa prvky
spojif sami od seba? Č náhodou môže ť taký č
poriadok? Č množstvo sem-tam porozhadzovaých písmen spoji
sa náhodou tak, že pred sebou budeme ť knihu? Že prvky už
č boly, to je možné ; lenže neboli č ani samy sebou
neprišly do pohybu. - Iní mysleli, že svet utvorený je Bohom
alebo anjelmi z č prahmoty; Boh teda nebol by ľ
ale len stavitelom sveta. ľ Aristotelesa a ešte i dnešných
materialistov.) Nuž č č ľ a ľ ako hmota,
môže ť č A ako mohlo sa z hmoty ť č du-
chovného, na pr. duša? . ľ ž je život ústrojných bytností?
Iní zas boly tej mienky, že svet vyvinul sa z podstaty Božej asi
tak, ako z húsenice ·vyvinuje sa ľ a že preto všetko, č
vidíme, je Boh. ľ starých Indov i dnešných panteistov.)
Nuž ď svet je Bohom, musí ť ľ a ľ
alebo ň č sveta musia ť ľ no tomu nie je
tak. ď by vtedy č bol Bohom, teda nepotreboval by ani
ť to však malo by za následok rozklad a zkazu č
nosti ľ Vtedy i zviera bolo by Bohom, - č by ešte obstálo,
lebo zvi eratám ň sa i č - lenže i žaby, komáre a
mravce boly by Bohom, a to je už naozaj do smiechu. (Lakt.)
V ľ tomto len to je pravda: že všetko od Boha pochádza,
že sa všetko znenáhla vyvinulo, a že všetko č je tu, jestvuje v
Bohu. (Mysli na š ť Božiu.) Ale č všetko, č je-
stvuje, naskrze je rozdielne od podstaty Božej.
131
Z č z akej č a k akému ľ stvoril Boh svet ?
l. Boh stvoril svet z č č k
tomu samá ľ jeho.
Ľ môžu ť č len z jestvujúcej látky. Ale Boh
spravil i látku, z ktorej utvoril všetko. (Sv. Iren.) Ľ k vyhoto-
veniu nejakej veci potrebujú nástroje, musia sa ť a ť
č No Boh len chcel a už bolo tu (Ž. 148, 5). Nepotreboval
ani ť jeho č nie je iné, ako jeho vôla. - Celý svet s jeho
nádherou stvoril Boh z č On riekol: ň sa», a stalo sa
nebo i zern na jeho božské slovo. - Epikur vraví: «Z č je
č (Mal by vlastne ť : Od č je č alebo skrze č
je č To je ovšem pravda; avšak svet nie je od č alebo
skrze č ale je od Boha z č urobený, teda stvorený.
Všetko, č Boh stvoril, bolo ľ dobré.
Boh sám chválil svoje diela (1. Mojž. l, 31). Svet bol dobrý,
lebo sa v č neodchyloval od vôle Božej, ale úplne súhlasil
s ň (Sv. Amb.) Boh preto chválil svoje di ela, lebo ich my a
všetky tvory č ť nemôžeme. (Sv. Zl.) Ak teda i my
chceme ť Boha v jeho dielach, robme to tak, ako tí traja
mládenci v ohnivej peci (Dan. 3). Č sa zlýrn stalo, stalo sa preto,
že tvory zneužily svobodnú ľ A však žiadna vec, ktorá
jestvuje, nemôže ť zlou dia podstaty svojej. Všetko, č jestvuje,
musí ť dobré ň č (Sv. Aug.)
2. K tomu, aby svet stvoril, naklonila
Boha ľ dobrota jeho; chcel totižto š ť
nými ť rozumné bytnosti.
Ako dobrý otec ukazuj e ť pekné obrázky, aby sa tešily
a ho milovaly, práve tak i Boh chcel ť slávu svoju rozumným
ť aby sa jej tešily a šfastné boly. «Preto sme tu, lebo
Boh je dobrý•. (Sv. Aug.) K stvoreniu sveta nepohlo Boha č
iného, ako jeho dobrota, ktorú aj iným chcel ť (Sv. Tom. Akv.)
9*
132
Preto všetky zemské veci sú k nášmu dobrému: jedny k výžive
č (ako zem, rastliny, zvery), iné k č (ako telesá ne-
beské), iné k rozveseleniu (ako barvy, ň spev), iné zas ku
zkúšaniu, ako chudoba, nemoc, š ť dravé zvery. (Sv. Bern.)
Pane môj a Bože môj l «všetko, č na zemi vidím, povedá mi, že
si to ty urobil z lásky ku mne a vyzýva ma, aby som ť miloval.
(Sv. Aug.) - Boh nebol č nútený, ť svet. Boh nepo-
treboval sveta. (Atg.) Aby ukázal, že jedná ľ slobodnej vôle,
stvoril Boh jednotlivé veci nie naraz, ale jednu za druhou (Bossuet).
3. Ale č sveta malo ť aby rozum-
ným tvorom zjavoval slávu Božiu.
Dielo malo ť majstra, a síce svojou ť ako
pekný obraz slúži k pochvale maliarovi. Pri každom diele totižto
má sa ť č majstra (to, č majstra pohlo k práci) a
č diela (to, k č ono má ž ť U hodín na pr. č
majstra je zárobok hodinára, č však diela ukazovanie hodín.
Ú č (pohnútkou) majstra u sveta je velká dobrota Božia,
č diela oslava Božia a blahoslavenstvo rozumných tvorov.
Ohromný č ť a velká ť zivých i neživých bytností na
zemi, ď ohromný č hviezd (ž. 18, 1), je teda len na to,
aby anjeli i ľ ť Božiu poznali a obdivovali. Č vidím,
všetko mi privoláva: Bože, aký si ľ aký si dobrý l» - Ale
anjeli a ľ sú tiež len na to, aby ť Božiu poznali a
chválili. O anjeloch vieme, že na Boha neprestajne hladia a ho
chvália (Js. 6, 3). A 6 ľ ď povedá sv. Augustín: «Pre seba
stvoril si nás, ó Bože l A nepokojné je srdce naše, kým č
v tebe, ó Pane l - Č týka sa diablov, i títo musia ť k
oslave Božej; bo s jednej strany ukazujú v pekle, aká velká je
ť a ť Božia, s druhej zas Boh obracia
všetky ich pokušenia k svojej sláve a k dušnému [spaseniu ludí.
ľ zatratených netratí Boh č zo svojej slávy; bo vy-
volení budú č ť jeho milosrdenstvo a zatratení jeho
ť (Maria Lat.) Pán všetko urobil pre seba (Prísl. 16, 4).
Každého, kto vzýva meno Božie, stvoril Boh k sláve svojej (Js.
43, 7). Avšak Boh stvoril svet nie ď preto, aby svoju slávu
rozmnožil alebo ešte len dosiahol (Sv. Vat. l, 3). Lebo Boh je
133
najvýš blažený a nepotrebuje nijakej veci. Boh nie je ani cti-
žiadostivý, lebo chce len tú č ť ktorá mu patrí.
č teda sme tu nato, aby sme Boha oslavovali,
máme pri všetkých skutkoch svojich ť ítmysel osla-
ť Boha.
Preto káže nám sv. Pavel: Č jete, č pijete, alebo č ľ
iného č všetko č ň k sláve Božej>; (1. 10, 31). č nie je
ľ š ako ť Boha, č i najmalichernejšie veci dajú
sa ť k sláve Božej. (Sv. Zl.) Vzbudzuj v sebe každé ráno i
č š cez ň dobrý úmýsel a modli sa raz i modlitbu k vzbu-
deniu pravého úmyslu.
6. Božská prozretel'nost',
Božskou ľ ť z ovie sa zacho-
vávanie a riadenie sveta.
Ani jedna pravda nespomína sa vo sv. Písme tak č ako
božská ľ ť
l. Boh zachováva svet, t. j. on robí, aby
všetky tvory tak dlho trvaly, ako on chce.
Na ť uviazaná ľ ď padne na zem, akonáhle ť vy-
pustime. Celý svet ď by sa v č obrátil, keby ho Boh ne-
udržiaval svojou mocou. Aby sa tvory zachovaly, dáva im Boh
všetko, č potrebujú k ď š trvaniu. Preto opakuje sa každo-
č č rozmnoženie chleba (Mat. 14) na našich poliach.
(Sv. Aug.) Z jedného zrnka býva 30-100 nových, z jedného
malého zemiaka 10- 20 ľ «Každodenne stávajú sa zázraky,
a č ich tak č vidíme,] nerobia už na nás . žiadneho
dojmu». (Sv. Aug.) - A predsa tvory trvajú len ľ ľ sa
Bohu lúbi, Boh dáva nám ť kedy chce. (Ž. 103, 19.) Mesiac
prestane ť ď ho slnko už neosvecuje; tak i život náš na-
skutku prestane, ak ho Boh už neudržuje. (A. Stolz.) Kristus vraví:
•Nebo a zem pominú» (Luk. 21, 33); no tým nie je povedané,
že Boh svet volakedy č To bola by úplná protimluva jeho
ť Boh len premení svet a síce na lepší. č
nové nebo a novú zem (2. Petr. 3, 13).
2. Boh riadi svet, t. j. spravuje všetko
vo svete tak, že to slúži k jeho osláveniu a
k nášmu dobrému.
Ako ž č vlak spravuje strojvedúci, ď kormidelník,
tak celý svet spravuje Boh. Boh spravuje hviezdy nebeské ľ
pevných zákonov (Is. 40, 26), tak že obloha zvestuje diela rúk
jeho. (Ž. 18, 2.) On spravuje všetky národy (Dan. 4, 32); obzvlášte
spravoval národ židovský. Správu Božiu dobre vidíme v živote
egyptského Jozefa. Mojžiša, Syna Božieho a iných. I osudy kato-
líckej Cirkve č ukazujú bezprostredné č Božie. Avšak
č ď zprvu nemôžeme ť dopustenia Božie. <<Dopu-
stenia Božie sú nám pošetilým ľ ď práve tak záhadné, ako
dobre sriadený'[ chod ruky na vežových hodinách tomu, č o hodi-
nách vôbec ani pochopu nemá». (Drex.) Kto s č strany
pozera na niti pekného č (koberca), nemyslel by, že je tam
nejaký poriadok; a predsa na líci je ten najkrajší poriadok. Práve
tak stretáme za s č osudmi, ktoré sa nám zprvu škodli-
vými zdajú. Avšak Boh vie ich tak ť že slúžia k jeho
oslave i nášmu dobrému. Preto č musíme potom zadivení
ť s Dávidom: <<Od Pána to bolo a je podivné v č
naších». (Ž. 117, 28).
Niet na zemi am j edného č o ktorého by sa
Boh nestaral.
Skôr zabudne matka na ť svoje, než Boh na nás. (Is.
49, 15) ď Boh stará sa ešte i o zvery a bezživotné tvory.
Kristus povedá, že sa Boh stará i o vtákov nebeských, o ľ
lalie a o trávu. (Mat. 6, 25-30) Niet tvora, ktorý by nestál pod
ľ ť Božou, č chce alebo nie. (Sv. Aug.)
135
Boh stará sa zvlášte o toho, ktorý je tu nízko posta-
vený a opovržený.
Boh stvoril malého i ľ a stará sa rovnako o všetkých.
(Múdr. 6, 8) Ano Boh je ľ v malom. To dokazuje každá
kvapka vody, ď dívame sa na ň cez ľ č
sklo), ustrojenie najmenšej rastliny a najmenšieho č Boh sa
najradšej oslavuje skrze to, č je malé, mdlé (1. Kor. l, 27) a
nepatrné: nízko postavených ľ ako Jozefa, Mojžiša, Dávida,
Daniela a mnohých iných povzniesol na najvyššie stupne hodností;
chudobným pastierom a nie pyšným fariseom zvestoval skrze
anjela narodenie ľ pospolitých rybárov povolal za apoš-
tolov; chudobnú Pannu vyvolil si za Matku; chudobným káže
ť evanjelium (Mat. ll, 5); pokorným dáva ť (Jak. 4, 6)
ď Preto volá Dávid: «Kto je ako Pán, Boh náš, ktorý býva na
výsosti a ľ na to, č je nízke». (ž. 112, 5) «Z blata pozdvi-
huje chudobného. aby ho posadil ľ ž ť ľ svojho».
(ž. 112, 8) ·- Blázon je teda, kto myslí, že sa Boh nestará o to,
č sa tu na zemi deje.
V celom živote našom nestane sa nám č bez vôle
alebo dopustenia Božieho.
Preto povedal Jozef bratom svojim: «Neprišiel som sem
vašou zradou, ale z ľ Božej». (1. Mojž. 45, 8) Kristus hovorí,
že i vlasy na našej hlave sú č t. j. že ľ ť Božia
rozprestiera sa i na . naj malichernejšie sudby života nášho. (Mat.
10, 30) Náhodnu teda nestáva sa č na svete. "My ovšem nevieme
č mnohých udalostí, no zná ju Boh, ktorý všetko spravuje.
cxKto hovorí, že na svete je i náhoda, rúha. sa Bohu>>. (Sv. Efr.)
Od seba sa č nestáva, Pán Boh riadi všetko sám: č chce a č
on č ľ dobré nám. (Prakt. ruk. od F. R. Osvalda.) -
Pravda, nemôžeme ť že by Boh chcel všetko, č stáva sa
na svete. Akože by na pr. Boh najvýš dobrotivý a svätý mohol
ť aby nás dakto zabil, okrádal, nám nadával a p.? Ale ovšem
š ť Boh č zlého, t. j. neprekáža ho, hoci by mohol. Toto
dopustenie nie je dovolenie, lebo č sa ľ to sa i schva-
ľ Dopustenie zlého pochodí ľ že Boh dal č slobodnú
ľ Avšak Boh vie na dobré ť i zlé, ktoré š ť
136
Boh riadi zlé, ktoré š ť k nášmu najlepšiemu.
Lebo Boh, ktorý nás č miluje (Ján 4, 16), má vo
všetkom len ten úmysel, aby nás š ť č Preto riadi ne-
hody, pokušenia, ba i hriechy ľ k nášmu dobrému. (L Mojž.
50, 30) Mysli len na egyptského Jozefa: bol predaný a hodený
do žalára; ale všetko to prispelo iba k tomu, že sa stal
ľ od hladovej smrti zachránil jeden národ a svojich
príbuzných urobil šfastnými. Odvedenie Židov do zajatia slúžilo
k tomu, aby sa pohaní o pravom Bohu a o budúcom ľ
dozvedeli. (Toh. 13, 14) ľ prenasledovanie prvých ť
slúžily k tomu, aby sa ť ešte viac rozširovalo ; pohaní
obdivovali ť ť a skúmali podstatu ť nábo-
ženstva. Stráž u hrobu Kristovho slúžila k tomu, aby sa vzkrie-
senie ľ len ešte lepšie potvrdilo. Nevera Tomášova osožila
nám viac, než viera ostatných apoštolov. (Sv. Aug.) Hriech Petrov
mal ho urobif poníženým a shovievavým naproti ostatným apoš-
tolom. Hriech Judášov prispel k vykúpeniu ľ pokolenia.
A tak teda ešte i zlý duch musí ť k osláveniu Krista a
nášmu dobrému. «Aké ľ sú súdy Božie a aké nevy-
stihnuteiné cesty jeho!» (Rim. ll, 3) Č Boh č dobre ciní.
3. Nábožný ť má sa teda v ne-
š ť ť do vôle Božej.
Preto č nás Kristus ť sa k Bohu: ď ľ tvoja,
ako v nebi, tak i na zemi». Sv. Peter napomína nás: « Všetkú
ť svoju uvrhnite na Pána; lebo on má ť o vás«.
(l. Petr: 5, 7) Kto má č svedomie, môže ť s Dávidom:
«Keby celé vojsko povstalo proti mne, nebude sa ť srdce moje».
(ž. 26, 3) Predovšetkým nemáme sa ť alebo č ť
pri veciach nepatrných, na pr. ď sa nám č č Potom
pri úderoch osudu, ktoré zmenit nemôžeme, máme sa ť do
vôle Božej ; tak v nemoci, pri ztrate majetku, pri smrti príbuz-
ných, pri prenasledovaní, v č ľ vojny a p. Ale najviac pri
smrti máme sa ť do vôle Božej. No, ž ľ mnohí nasle-
duju Ježiša len v tedy, ď chlieb rozdáva, avšak š ť ho, ako
apoštoli na hore Olivetskej, ď s nim majú ť kalich utrpenia.
137
(Tom. Kemp.) Aby si ľ ľ urobili, ň sa k
ich rozmarom ; o ľ Božie nestoja.
Kto sa v š ť s ť oddáva do vôle Božej,
dôjde pravého duševného pokoja, ľ dokonalosti a Boh
ho požehná.
Bohu oddaná duša podobá sa magnetickej ihle (na kompase),
ktorá, ď k č uka.zuje, navzdor nepokojnému okoliu, vždy
ostáva pokojnou. (Rodr.) Kto sa poddáva múdrym nariadeniam
Božím, ten už na zemi má nebo. (Sv. Aug.) ď takú Bohu od-
danú dušu potká zármutok, ostáva pokojnou; je s ň ako s
iskrou, ktová ď zhasne, ď padne do ľ mora. (Sv. Zl.)
Č oddaný Bohu necíti svojich trápení, lebo ich miluje preto,
že pochádzajú od Boha a svätej vôle jeho. (M. Lat.) Taký č
vezie sa s krížom svojim akoby na voze, teda nepotrebuje nies!
ho. Tí, č nepoznajú tejto výhody, musia ť ž ť kríž
svoj. (Sv. Dorot.) Kto sa najviac zrieka svojej vôle a usiluje sa
najdokonálejšie plnif ľ Božiu, príde ľ skoro k najvyššej
dokonalosti. (Sv. Ter.) Lebo Bohu č milšieho ť nemôžeme,
ako ď oddáme sa do vôle jeho. Táto ť j e Bohu milšia
nad všetok pôst, všetkú ť a všetky obety. (M. Lat.) Bohu·
oddaný č dosiahne teda iste č blahoslavenstvo; podobný
je tým, č sú na lodi a tak len tým smerom sa pohybujú, ktorým
táto; tak dostanú sa do č prístavu. (Sv. Fr. S.) Ano
Bohu oddaný č má už teraz š ť a požehnanie. Istého
ľ ktorý mával na poli vždy lepšiu úrodu, než iní, spýtal sa
jeho súsed, ako to môže byf. On odpovedal: «To je preto, lebo
mám vždy také č aké chcem». Na otázku, ako to rozumie,
odvetil: <<Ja som vždy spokojný s č ktoré mi Boh posiela,
To č sa Bohu a preto požehnáva moje pole». Pamätaj i na to,
ako Boh dobrotivý požehnal Joba.
Krásny príklad oddanosti do vôle Božej dal nám
Kristus na hore Olivetskej ,
Kristus modlil sa tam: č nie rno,ja ale tvoja ľ ň
sa» (Luk. 22, 42). Kristus bol poslušný svojmu Otcovi nebeskému
až do smrti kríža (Filip. 2, 8). Bohu oddaný bol i š ľ trpitei
138
Job v svojom trápení. Mnohé milliony svätých anjelov nachádzajú
ž ť svoju v plnení vôle Božej. Sv. Magdalena Paziská pove-
dala: «Naj ukrutnejšie muky a ť ž š zármutok trpela by som
s ť kebych vedela, že je to ľ Božia». Podobne vyslo-
vili sa aj ostatní svätí.
Ako srovnáva sa š ť spravedlivých a š ť hriešnikov
s božskou ľ ť ?
Ani š ť spravediivých, ani š ť hriešnikov nesmie nás
ť vo viere v Božskú ľ ť lebo to je len zdanlivé.
ž ť tých, č v purpur sú č č nie je č š od
blaženosti tých, č v komédii nosia berlu alebo klobúk vojevod-
covský« (Seneka). I hriech č prikoná sa hriešnikovi tak, že
v ň nenajde pôžitku. (Sv. Bern.)
l. Žiadnemu hriešnikovi nevodí sa naozaj dobre a
žiadnemu opravdove spravedlivému nevodí sa naozaj zle.
Bo k š ť patrí vnútorná spokojnos(, a túto má len
opravdove spravedlivý, ale nie č
Svet, a síce bohatstvo, jedenie, pitie, zábava, č ť ď nemôže
nám ť pravého pokoja (Ján 14, 27); tento dosiahneme len
nasledovaním naúk Kristových (Mat. 11, 29). Vnútorný pokoj a
ž ť na zemi sú ovocím Ducha Svätého, ktoré len z cnosti
pochádza. (Lud. Gran.) Kto však má pokoj duševný, ten opravdove
je bohatý, lebo nie je chudobný na najvyššíe poklady. (Sv. Amb.)
Bezbožníci nemajú pokoja; sú ako zbúrené more, ktoré sa š ť
nemôže (Is. 57, 20). Spravedlivý žije v č radosti, hoci by
sa v handry obliekal a hladoval. Je ľ š ť š ako ten,
č ľ korunou je ozdobený a pláva v hriešnych rozkošiach.
ď ť a ť nevyviera práve z č š rrioci, z mnohých
pokladov, z telesnej sily, zo skvostných stolov a nádherných šiat,
ani z iných podobných vecí, ale jedine z cnosti a z dobrého sve-
domia. (Sv. ZL)
2. Ostatne š ť hriešnikov je č š len pominu-
ľ
139
Ako chytro pominulo š ť cisára Napoleona, ktorý pre
svoju ž ť ľ millionov ľ pripravil o život l Bezbožník
podobá sa vysokému cedru na Libanone, ktorý po ľ ň
bol ť pominul a nebolo ho (Ž. 36, 36). Budova jeho š ť
č na piesku; príde ň a srúti sa (Mat. 7. 27). Š ť
hriešnika je ako huba, č za jednu noc narastie a práve tak chytro
zahynie.
3. Vlastná odmena príde len po smrti.
Preto povedá Kristus : «Mnohí, ktorí sú prví, budú posledn{,
a ktorí sú poslední, budú prví». (Mat. 19, 30) Niejeden č a
velikáš bude na druhom svete hlboko ť pod tým, č teraz u
dverí jeho žobre. Pomyslí na č a chudobného Lazara. «Boh
pripravuje svojim iný život, omnoho lepší a radostnejší, než
terajší. Keby to tak nebolo, nebol hy dopustil, že ľ bezbožníci
žijú tu v samých rozkošiach a naopak ľ spravedliví v sámých
trampotách a ť Bol by sa postaral, aby sa bezbožníkom
ešte tu zaslúženého trestu, spravedlivým však slušnej odplaty
dostalo. (Sv. ZL) Teraz radujú sa bezbožníci, a my sme smutní;
ale potom bude naopak; my budeme sa ť ale bezbožníci
budú ť (Tt.)
4. Hriešnikovi odpláca sa už na zemi to málo
dobrého, č č Práve tak i spravedlivý č š už na
zemi býva trestaný za zlé, ktoré č
Preto vraví Kristus : <<Ale beda vám bohátým, lebo máte pote-
šenie svoje», t. j. máte odplatu svoju už na zemi». (Luk. 6, 24)
Ako srovnáva sa hriech s Božskou ľ
Ani hriech a jeho následky nemôžu nas ť vo viere v
Božskú ľ
l. č hriechu a jeho následkov nie je Boh
(Sn. tr. 6, 6), ale zneužívanie svobodnej vôle ľ
140
Boh stvoril č č svobodnú ť preto neprekáža
svobodného jednania jeho, hoci je zlé. Boh má i mnoho č
neprekáža! zlého. Lebo keby na ·svete č zlého nebolo, nernal by
č ani pr{ležitosti č ť dobré, a keby č nikdy nemohol
ť medzi dobrým a zlým, ale musel by ť ako stroj (mašina),
nuž by za vykonané dobré nemohol ť jednúc odplatený. Roz-
ň sa i na podob&nstvo o kúkoli medzi pšenicou. (Mat. 13, 24)
Boh nikdy by nedopustil zlého, ktoré pochádza zo zneužitej svo-
body ľ keby nemal ť moci, ť zlé na dobré. (Sv. Aug.)
2. Boh vo svojej múdrosti i hriech obracia na dobré.
Právom povedal egyptský Jozef bratom svojím: «Vy ste
proti mne š ľ zlé, ale Boh obrátil ho na dobré» (1. Mojž.
50, 20). I zradu Judášovu obrátil Boh k dobrému:: ona prispela
k vykúpeniu ľ pokolenia. «Boh pukladal za lepšie č ť
dobré zo zlého, ako ť č zlého>>. (Sv. Aug.) č i
z jedovatých rastlín hotoví med; č z planej zeme robí
výborné nádoby. č podobného platí i o Bohu.
3. Ostatne nesluší sa nám, ť ť skryté
náhíady Božie ; my chatrné tvory musíme sa im ň a
ť s ť
Č o hriechu, to platí o jeho následkoch, o pozemských
trápeniach.
7. Krest'an v trápení.
Č môže ť na tele, na duši alebo na oboch ň
Apoštoli, ď boli č trpeli na t ele (Skut. ap. 5, 41). Bratia
Jozefoví trpeli na duši svojej, ď ich Jozef tak ť ž zkúšal.
(1. Mojž. 42, 21) Job č svojej zkúšky trpel na tele i na duši.
Trápenie môže ť zavinené alebo nezavinené. Trápenie marno-
tratného syna bolo následkom jeho hriechov. Egyptský Jozef a Job
trpeli nezavineno. Avšak i nezavinené trápenie bolo zavinené hrie-
chom č
141
l. Bez tr.ápenia nikto nernoze ť č
ného blahoslavenstva; lebo nikto nebude ko-
runovaný, ak najprv nebojoval. (2. Tim. 2, 5.)
Nikto nemôže ť ľ bez boja a ť to
platí i o ľ nebeskom. I Kristus len skrze utrpenie chcel
ť do svojej slávy; pomyslí na jeho slová k 2. č na
ceste do Emausa. (Luk. 24, 26) Ď vraví Kristus: «Kto nevezme
križa svojho na seba a nenasleduje ma, nie je ň hoden».
(Mat. 10, 38) Do raja môže sa č len tak ť ď teraz
ide cez raj trápení a nie cez raj rozkoše. (M. Lat.) Cesta k nebu
je drsnatá. Budúce stavebné kamene nebeského Jerusalema musia
sa tu ť (Sv. F. Sal.) Ak z ľ ktorý zo zeme rastie, má
ť biele plátno, musí sa ť č ť ť ť tak i
my musíme ľ ť kým staneme sa podobnými ň
plátnu. (Sv. Rup.) Snopy neosožia č ak mlatec nevymláti z nich
pšenice; tak i my bez utrpenia nemali by sme pravej hodnoty.
Trápením prerába Boh ľ na anjelov. (Kresc. Hoss Kaufb.) Keby
sme bez trápenia chceli ť spasení, boli by sme podobní tomu,
č siaha za tovarom, ale ň ť nechce. (Tt.) Ak nechceš
ť to je znak, že nechceš ť blahoslavený. (Gerson) - Preto
ť ť a trápenia sú č spojené. Niet dobrého
skutku bez prekážky ; niet cnosti bez boj a.
Boh teda ani jedného spravedlivého nenecháva cele
bez trápenia.
Boh jedná ako lekár: tým, o ktorých myslí, že nevyzdravejú,
ľ všetko ž ť no tým, ktorých ufá ť zakazuje
niektoré jedlá a dáva im i lieky. «Ako mlieko je pokrmom detí,
tak protivenstvo je jedlom vyvolených». (Sv. Vine. Fer.) Ktorýže
svätý bol korunovaný bez súženia? ľ a najdeš, že každý
znášal kríž a trápenie. (Sv. Hier.) Boh vykázal vyvolencom svojim
na zemi č do srdca a v nebi korunu na hlavu. (A. Stolz.) -
Avšak Boh ani nenecháva spravedlivého v trápení cele bez po-
techy. Boh je podobný matke, ktorá ť ť svojmu dáva v nemoci
horké lieky s cukrom a medom smiešané ; alebo matke, ktorá
142
chorému decku ukazuje pekné obrazy, aby ľ svojej tak ľ
necítilo. «Boh pretkáva život svojich svätých zármutkom i ť
v č rozmanitosti. (Sv. ZL) To vidíme už v živote Matky
Božej. Akú ť cítila vtedy, ď ju Jozef chcel ť ale akú
ť ď ju Boh zachránil skrze anjela, poslaného k Jozefovi;
aký ž ľ ď v Betleheme nenašla hospody, ale akú ť ď
sa potom pastieri ň ť ť a rozprávali o zjavení anjelov.
Akú ť mala zas, ď sv. 3. králi s darmi prišli a o č
hviezde rozprávali; no aký ľ ď nato, ď rozniesol sa chýr
o vražedlnom úmysle Herodesovom a anjel vyzval sv. Rodinu k
úteku do Aký ž ľ ď ť Ježiša za 3 dni darmo
ľ a akú ť ď potom, ď ho našla medzi zákonníkmi,
ktorí ľ ť jeho obdivovali. Aké trápenie, ď dívala sa
na horké č Krista; no akú ť po jeho vzkriesení.
2. Všetky trápenia pochádzajú od Boha
(Amos 3, 6) a sú znakom božskej priazne.
Boh síce sám č ň trapení, ale š ť ich; tedy
nestávajú sa proti jeho vôli. - č zkusujeme, že na č
tým viac trápenia sa hrnie, č viac dobrých skutkov koná. Po-
mysli na Tobiáša, na Joba. Trápenia teda tak prichodia, akoby
boli odplatou za vykonané dobré skutky. «Súžením odpláca
Boh služby tých, č ho milujú». (Sv. Alojz) Láskavý Boh nábož-
ným sluhom svojim podáva trápenia za vykonané dobré skutky.
ď práve trápenia sú prevzácnym dobrom pre č ť (Meh.)
Už i to je samo sebou ľ odplata, ď za Boha č ť
môžeme. Kto Boha miluje, rozumie, č povedám. (Sv. Ján Kríž.)-
č karhajú niekedy svoje deti, aby ich od istých planých
zvykov č ď také plané zvyky vidia u cudzích detí, nestarajú
sa o ne, lebo ich do týchto č Práve tak je i s Bohom. Deti,
ktoré Boh miluje, niekedy karhá trápením. (A. Stolz.) Trápenia
sú dary nášho Otca nebeského. (Sv. Ter.) Komu Boh ť dáva,
mu viac, než tomu, ktorému ľ moc, ť ŕ (Sv.
Ján Kríž.) Preto povedá Rafael Tobiášovi: č si bol prí-
jemný Bohom, muselo ť ť pokušenie». (Toh. 12, 14)
A sv. Pavel hovorí: <<Koho Pán miluje, toho karhá; š ľ však
každého syna, ktorého prijíma». (Žid. 12. 16) Zlato a striebro
zkúšajú sa ň č Boží v peci uponíženia. (Sir. 2, 5)
143
Všetci svätí našej Cirkve museli š ť trápenia; č č š svätým
bol niekto, tým viac musel trpef. Maria, Matka Božia, musela naj-
viac ť ona je ľ č I sv. apoštoli museli
nesmierne mnoho ť Peter a Pavel boli bezmála č
vo väzení. <<Niet istejšieho žnaku, že niekto patrí do č vy-
volených, ako ď pri nábožnom živobytí ť stiesnený je
mnohým trápením a súžením». (Sv. Alojz) - Kto teda nemá
nijakého trápenia, s tým je zle. Preto povedá sv. Augustín: «Niet
č š š ť ako š ť hriešnikov», a zase: ť kríža,
je ľ kríž». č š ť je š ť Kto teraz netrpí,
ten bude.
A predsa Boh neposiela nijakého trápenia, ktoré by
sme ť nemohli.
Sv. Pavel povedá: <<Verný je Boh, ktorý nedopustí vás š ť
nad to, č môžete». (1. Kor. 10, 13) I ten najnevzdelanejší č
vie, č robotný dobytok môže, ť a nenakladá ň vyše jeho
sily. A Boh mal by nám viac ž ť ako niesf vládzeme? Ani len
č nenecháva pridlho v peci novoutvorených nádob, aby sa
nepopukaly. (Sv. Efr.) Kto na nejakom nástroji hrá, ten príliš
ť strún, aby sa nepukly, no ani nie primálo, lebo by ne-
bolo hudby. Tak i Boh robí s ľ ď ani nenecháva ich cele bez
trápenia, ani im nenakladá ľ trápenia. (Sv. Zl.) Ako lekár
nepredpisuje nemocnému takého tuhého lieku, že by tento ť
musel, tak i náš nebeský lekár vie náležite ť liek súženia,
aby silám spravedlivých zodpovedal. (Lud. Gran.) - Niektorí ľ
nemajú trápenia, ale robia si ho sami, lebo na ť ž váhu kladú
to, č nedá sa ž ť (Suso.) ľ ž ť sa v trápení je znakom
ľ
3. Hriešnikovi posiela Boh trápenie, aby
ho polepšil a od č smrti zachránil.
Tak obrátili sa : marnotratný syn v č núdze, Jonáš v bruchu
ryby, Manasses vo väzení babylonskom. (2. Kron. 33), sv. František
Borgiáš pred ŕ svojej ochrankyne, cisárovnej Isabelly
(Meh.) - Boh podobá sa otcovi, ktorý neposlušné deti prútom
ň na svoje rozkazy. (Sv. Bas.) Podobá sa č
144
ktorý reže a páli, aby uzdravil a od smrti zachránil. (Sv. Aug.)
ľ uprášené šaty vyklopávame č tak Boh pozemským
trápením vyklopáva ľ ktorí sú plní hriechu. (Sv. T. Vill.) Trá-
penia predovšetkým č ň že sa hriešnikovi zošklivia pozem-.
ské veci; trápenia urobia mu hriešne radosti horkými ako ž č
«Trápenie kazí naše prilnutie k veciam pozemským. Židov v Egypte
dal Boh preto tak ľ ž ť aby tým č š túžbu mali po
ľ zemi. Práve tak i nás navštevuje Boh trápením a sú-
žením, aby sme si v tomto údolí síz ľ a radšej nebo
ľ (Drex.) Hriešnik cíti v trápení i svoju ť a
utieka sa k modlítbe. Núdza č ť sa. «Trápenie, č nás ľ č
núti nás ť k Bohu». (Sv. Reh. V.) - ď sme zvonku bití, pri-
chádzame k sebapovedorniu a nahliadame š ť svoju. (Sv.
Reh. V.) Ako stromy po zime kvitnú a rodia ovocie, tak i č
po súžení. (Sv. Bonav.) - Trápenie teda, hoci ľ ť ž je
najistejšou cestou k Bohu. (Sv. Ter.)
Zvlášte telesné choroby posiela Boh hriešnikovi, aby
dušu jeho uzdravil. (Sv. Isid.)
U mnohých ľ choroba telesná i naozaj spôsobíla zdravie
duševné : tak u sv. Františka Assiského (1226) a sv. Ignáca Loyol-
ského. (Meh.) Boh č chorobu duše chorobou tela, (Sv. Reh. V.)
Ť ž choroba privádza ducha k vytriezveniu. (Sir. 31, 2) ľ
nými chorobami klope Boh na srdce č aby mu ho otvoril.
(Sv. Reb. V.) Láskavá matka podáva ť ť horké lieky, aby ho
uzdravila. Podobne robí Boh s hriešnikami. Trestá ich na tele, aby
tak dušu ich zachránil. No ľ sú tak blázniví, že za č
ieho hnevu považujú to, č je len č jeho milosrdenstva.
(Maria Latast.) Vždy sa radujem, ď vidím chorého hriešnika
lebo choroba vedie k Bohu. (Sv. lg. L.)
Sprauedliuému posiela Boh trápenie,
ho zkúšal, č v1ac miluje Boha, než
4.
aby
tvory.
Job, ktorý vždy bohabojne žil, utratil celý svoj majetok, svoje
deti, svoje zdravie, a k tomu ešte robili si z neho posmech priatelia
i manželka. Tobiáš s č života pochovával zomrelých
145
a následkom svojej štedrosti stal sa chudobným; potom ešte prišiel
o zrak a nebol vstave ť si č Takto zkúša Boh najláska-
vejší l V č povíchrice ukáže sa, č strom je pevný, a v trápení,
č č je naozaj spravedlivý. Ako vietor, tak i trápenie ukazuje,
č je pleva a č zrno. (Sv. Aug.) ň zeliny vydávajú najviac
vône vtedy, ď ich smliaždime; podobne je to i s cnostnými
ľ ď (Sv. Bonav.) - Boh č odníma nám, č nám je naj-
milšie, Jakubovi vzal č syna Jozefa, Abrahamovi rozkázal,
aby mu svojho jediného syna lsáka obetoval. Avšak Boh odníma
nám i to, č nám je škoálivé; on robí tak, ako otec, ktorý decku
svojmu navzdor č vytrhne z ruky nôž, ktorým by sa mohlo po-
ť (Sv. Aug.)
Trápenie je ň ľ osožné spravedlivému;
slúži mu k tomu aby tresty za hriechy už na zemi odkaj al,
č ho od mnohých nedokonalostí, rozmnožuje jeho s·ilu
vo vykonávaní dobrého, jeho lásku k Bohu, jeho horlivos(
v modlitbe, č i jeho pozemské štastie a č jeho
zásluhy pre nebo.
Trápením odkajáme tresty za hriechy. Preto modlil sa sv.
Augustín: «Pane, tu ma pál, tu žihaj, tu rež, len vo č
ušetri ma!» Považuj sa za š ť že balastné muky v č
môžež ť trápením tu na zemi. (Sv. Fr. Xav.) - Trápenie
č nás od nedokonalostí. Boh je podobný vincúrovi: Č
každú révu, ktorá rodí, aby viac rodila». (Ján 15, 2) Ako pravé
zlato ešte rýdzejším vychádza z ň tak spravedlivý z trápenia.
Boh triebi č nás, ako triebi sa zlato. (Zach. 13, 9) Precúdené
zbožie je č š tak i trpiaci spravedlivý. Ako rozvlnené more
vyhadzuje č tak spravedlivý, ď je znepokojovaný trápením.
Č je mydlo telu, to je trápenie duši. Ostrý pílnik sníma so železa
hrdzu a dodáva mu lesku. (Sv. Fr. S.) Aby súkno jemné bolo,
potrebuje sa velmi ostrá kefa. (Sv. Fr. S.) Pilníku a kefe podobné
je trápenie. č - Trápenie rozmnožuje našu silu. «Trá-
pením dostáva č č š silu, ako mladý strom povíchricou
pevnejšie korene». (Sv. ZL) Č otužuje sa v trápení, ako žeiezo
pod kladivom. Kto viac pracuje, má i č š silu. Nádoby č
ktoré sú slabé, ď sa popukajú, ď do ň prídu, tie však,
ktoré sú pevné, stanú sa ešte pevnejšími. Tak i nábožnosf sprave-
Kath. Ľ Katechismus. 10
146
dlivých utúži sa a zosilnie v ohni sÚženia. (Lud. Gr.) Sv. Pavel po-
vedá o sebe: «Ked som slabý, vtedy som silný>>. (2. Kor. 12, 10)
Preto sa my trápením stávame mocnejšími, lebo náš ľ tratí
pri ň svoje sily. (Sv. Bern.) - Trápenie rozmnožuje našu lásku
k Bohu. Ako koráb Noemov vlnami ešte viac hol k nebu dvíhaný,
tak sa i v spravedlivých láska k Bohu trápením neuháša, ale ešte
viac. roznecuje. (Sv. Fr. S.) Ako zlatý plech pod údermi kladiva
sa ť tak i spravedliví v trápení rastú ť a láskou.
k Bohu. (Sv. Bona v.) _ To je preto, že trápenie celkom č naše
prilnutie k veciam pozemským, teda lásku k tomuto svetu. Z tej
č modlil sa sv. Augustín: «Prosím ť 6 Pane, urob mi všetko
horkým, aby si jedine ty bol sladký duši mojej». Trápenie rozmnožuje
i našu č ť oproti Bohu; lebo zdravie a iné dary Božie na-
č sa ť len vtedy, ked sme ich ztratili. Trápenie robí nás
poníženými. ľ potrebné je, že spravedlivého zkúšajú zlí, aby
ho jeho cnosti neurobily pyšným. (Sv. · Isid.) - Trápenie rozmno-
žuje ·našu ť v modlitbe. Núdza č ť sa. To vidíme
na apoštoloch v č č búrky. Dávid modlil sa najviac vtedy,
ked bol prenasledovaný; jeho žalmy sú ešte dnes _ modlitbou Cirkve.
Dlhý pokoj robí č bezstarostným a ospanlivým. ď voda
ť nemôže, pokazí sa a ryby zahynú v nej ; i duša, ktorou ne-
pohýba trápenie, zlenivie v . dobrom a utratí pomaly ť svoju.
(Sv. Amb.) Nezasolená ryba hnije; ň nepobádaný ostrohami, ide
pomaly; podobne je .s č ktorý nemá trápenia. - Trápenie
rozmnožuje č naše pozemské š ť Jozef nebol by sa nikdy
stal ľ keby ho neboli predali a do žalára hodili. Jobovi na-
hradil Boh zas všetko, lebo bol tak trpezlivý. I Tobiášovi prinavrátil
zrak. Boh dobrotivý bije a ď zas hojí. (Tob. 12, 2) ľ
Božím vždy mení sa ich smútok v ť (Ján 16, 20) ,-- č
trápenie rozmnožuje i našu budúcu ž ť Boh poslal chudob-
nému Lazarovi tak ť ž trápenie preto, aby ho po smrti ť
mohol. (Sv. Reb. V.) Terajšie súženie naše, ktoré je č a ľ
spôsobuje v nás svrchovanú, č všetko prevyšujúcu slávu. (2. Kor.
4, 17) So spravodlivými je to tak, ako s drahými ň l\toré
sa brúsením stávajú krajšími. Spravedlivý tak dozrieva trápením
pre nebo, ako klas č ť slnka pre stodolu. «Boh posiela
nám trápenie nie preto, aby nás č ale aby nás posvätil, a aby
sme vyšší stupe1'í blaženosti dosiahli». (Sv. Alf.) ď nám Pán
posiela ľ súženia, to je znak, že s nami má ľ úmysly a
147
chce, aby sme sa svätými .stali. (Sv. Ign. Loy.) Č viac trpíme na
tomto, tým č š bude odplata naša na druhom svete. (Sv. Hier.)
Ak patríš k trpiacim, patríš i k . vyvoleným. (Sv. Aug.) Teda tým,
č milujú Boha, všetko dopomáha k dobrému. (Rim. 8, 28)
Poddaj sa, ľ len môžeš, riadeniu Božiemu. Lebo Boh č
nedopustí na teba, č by ti nebolo ž č hoci toho nenahliadaš».
(Sv. Aug.) Č je č rezanie, to j e č trápenie. A č je
zlatu kladivo, to je č súženie.
5. Trápenie teda nie je opravdivé zlo, ale
skôr dobrodenie Božie; lebo prispieva k nášmu
č i č š ť
Ktorý ľ považoval by to za zlé, keby mu tak diamantové
krúpobitie č ľ úrodu? č podobného stáva sa pri trápení,
ktoré Boh posiela; nielen neutrpíme opravdivej ztraty, ale ešte i
dobre obstojíme. (Wen.) Č za zlé držíme, je liek. (Sv. Hier.) Boh,
ktorý č miluje nás, má vo všetkom len ten úmysel, aby
nás urobil štastnými. (Sv. Fr. Bor.) Jediným zlým je hriech. (Sv.
Reh. Naz.) Trápením ľ sa nám akoby zvláštna ť totiž
ľ znak ľ milosti. (Sv. Mecht.) I tu platí ď
V kríži spasenie. - Trápenie tedy nikdy nemôže ť nás naozaj
š ť č napriek všetkému trápeniu môže ť ľ
š ť To ukazuj e životopis Joba a Tobiáša. I sv. Pavel volá v
trápení: ť oplývam v každom súžení svojom». (2. Kor. 7, 4)
6. V trápení teda má1ne ť trpezliví a
oddaní do vôle Božej, ba máme sa v ň
ť a Bohu ň ď ť
Máme ť s Jobom: «Ako sa Pánovi ľ tak sa stalo;
požehnané ď meno Pánovo>> (Jok. l, 21), alebo s Kristom na
hore Olivetskej: «Nie moja, ale tvoja ľ ň sa>>. (Luk. 22. 42)
Máme ť ako rozumný nemocný, ktorý sa ochotne poddáva na-
riadeniam spôsobného lekára. Alebo máme ť ako rozumný
pocestný, ktorý navzdor ť ž ceste rád ide za zkúseným vodcom.
ď znášanie trápenia ľ č nám Boh nie len príkladom svojím,
ale i ľ č odplaty>>. (Lev. XIII.) Nech teda č
urobí ť z nutnosti. (Sv. F. N.) - Pomyslí len na apoštolov,
10*
148
ako sa radovali, ď boli č (Sk. ap. 5, 11) ť má sa
tak ť v trápení, ako remeselník, ď má ľ roboty a vie,
že za to dostane ľ mzdu. (Sv. Zl.) ľ ď sa potí, teší sa
budúcej .žatve; kupec nevšíma si nepríjemností morskej cesty pre
zisk, ktorému sa ufá; tak i ť v súžení má sa ť z budúcej
odplaty. (Sv. Zl.) Keby tak ň mal rozum, radoval by sa, že
zmení sa v nádhernú sochu ľ tobôž máme sa ť my, ked'
nás š ľ ť súženie. (Korn. a L.) Trápenie musíme ť ako
ž ľ nie ľ a bojazlive, ale pevne a srdnate; vtedy ne-
urobí nám č V trápení nemáme sa ť na prvý úder, ako
sklo. (Sv. ZL) Preto vrav i pri najmenšom trápení: «Sláva Otcu i
Synu i Duchu Svätému» ď - No ž ľ mnohí ľ reptajú
v trápení a sú netrpezliví. ď niekto žiada od nás .poži-
č vec, ď mu; ale ď žiada ju Boh, č reptáme».
(Sv. Fr. Borg.) Niektorí ľ podobajú sa vojakom, ktorí len v
pokoji chcú slúžif Bohu, ale vo vojne utekajú. Kto v trápení je
netrpezlivý, ten svojou ť nevykoná č trpí dvoj-
násobne a uráža Boha. Netrpezlivému vodí sa, ako rybe, ktorá sa
na udicu chytila a chce sa ť poraní sa ešte viac. Avšak
naskrze nie je hriech, ť v trápení alebo ť smutným; lebo i
Kristus plakal a bol smutný na hore Olivetskej. ď ľ
v súžení, lebo po žiali a náreku nasleduje ť
ť v trápení skoro prídeme k vysokej
dokonalosti a nadobudneme si ľ zásluhy.
ď sa v protivenstvách života trpezlive oddávame do vôle
Božej, tak rýchlo napredujeme v živote duchovnom, ako ď na
mori, ktorá plaví sa smerom prúdu alebo vetra. (Wen.) Kto sa v
trápení svojom spokojne oddáva do vôle Božej, ten rýchlym krokom
ide v ústrety Bohu. (Alvarez) Blahoslavený muž, ktorý vydrží v
pokušení, lebo ď sa dokáže, vezme korunu života. (Jak. 1, 12)
Z ochotnosti k trpeniu môže sa ť ako ď
č niekto v dokonalosti.
ň kadidla poznáme, ď sa toto zapáli ; tak i ť
č ď trpí. (Sv. Reh. V.) I ť bojovníka ukazuje sa
nie v pokoji, ale vo vojne. (Sv. Zl.) Hriešnik reptá v trápení,
č č zarmúti sa, ale ď ľ ť svoju; po-
č ľ sa, ale ď sa osmelí a chváli Boha ; dokonalý
149
nielen č trápenie, ale smelo ide mu v ústrety. (Fr. S.) Tí, č k
dokonalosti prišli, nikdy neprosia Pána. aby ich pokušenia a sú-
ženia zbavil; lebo si ho žiadajú a cenia tak vysoko, ako svetári
bohatstvo, zlato a drahokamy. (Sv. Ter.) Spravedlivým je súženie
ť a nie zármutkom. (K. Hugo) Preto vravievala sv. Terezia
a iní svätí: «Pane, ť alebo ť - Kto je vstave ť
Bohu ruku, č už rozdáva dobrodenia, a č karhá, ten dosiahol
vrchol ť dokonalosti a najde v Pánu spasenie svoje. (Sv.
Fr. Sal.)
8. Anjeli.
l. Anjeli sú č duchovia, ktorí méžu
ť na seba i ľ podobu.
Všetci anjeli sú duchovia. (Žid. 1, 14) a bytnosti bez tela.
(Sv. Reh. Naz.) Anjeli majú len samého ducha, ľ však majú
ducha i telo. (Sv. Reh. V.) - Ale anjeli môžu z povetria ť
na seba vzdušné telá. (Sv. Reh. V.) Tak na -pr. urchanjel Rafael,
sprievodca mladého Tobiáša. vzal na seba podobu prednejšieho
Žida Azariáša. (Toh. 5, 18) V hrobe vzkrieseného ľ zjavil
sa anjel v podobe mládenca (Mar. 16, 5), pri vstúpení na nebo
boli anjeli v podobe mužov. (Sk. ap. l, 10)
Anjeli sú vznešenejší, než ľ lebo majú č š
ť a silu.
Anj eli prevyšujú ť všetky iné bytnosti, ktoré Boh
stvoril. (Sv. Aug.) Kristus povedal, že ani anjeli nevedia ň a
hodiny posledného súdu (Mat. 24, 36); teda anjeli musia viac ť
než ľ - Anjel-zhubca v Egypte pobil prvorodených. Iný anjel
usmrtil 200 tisíc assyrských vojakov v tábore ľ Senacheriba,
ktorý rúhal sa pravému Bohu. (Is. 37) Anj el chránil 3 mládencov
v ohnivej peci v Babylone. (Dan. 3, 49) Preto anjeli musia ť
velkú silu. I sv. Písmo č nazýva ich ť a silami».
(1. Pet. 3, 22)
Boh stvoril anjelov k svojmu oslavovaniu a k svojej
službe, ako i k ich vlastnej blaženosti.
150
Anjeli slúžia k oslave Božej. Lebo, č zpomedzi všetkých
tvorov sú Bohu najpodobnejší, na nich skvie sa najviac ť
božská. Ako pekný obraz č ť robí maliarovi, tak i anjeli, tieto
prekrásne podobizne Božie, robia č ť Bohu. Oni aj oslavujú Boha
v nebi neprestajnými chválospevmi. - Stvorení sú i k službe
Božej. Všetci anjeli sú služobní duchovia; lebo vyslaní sú od Boha
tým č aby ľ ď v dosiahnutí č blahoslavenstva na-
pomocní boli. (Žid. 1, 14) Už ich meno poukazuje na to, že sú
sluhovia Boží; lebo «anjel» č ľ č «posol». š ľ i o
tretej prosbe v č š - I zlí anjeli musia ť Boha;
lebo ich pokúšania obracia Boh k svojej cti a k nášmu dobrému.
Básnik Goethe právom nazýva satanáša «silou, ktorá vždy chce
zlé a vždy č dobré>>.
č anjelov je nesmierne veliký.
Daniel opisuje trón Boží a povedá: «Tisíckrát tisíc slúžili mu
a ť stotisíc stáli pred nim>>. (Dan. 7, 10) Sv. Písmo
č hovorí o zástupoch vojska nebeského. (Luk. 2, 13; 3. ľ
22, 19; 2. Kron. 18, 18) A Kristus povedá na hore Olivetskej, že
by mu Otec mohol ť na pomoc vyše 12 plukov (t. j. 72 tisíc)
anjelov. (Mat, 26, 53) č anjelov prevyšuje č všetkých
telesných vecí (Sv. Tom. Akv.), nasledovne i č všeikých ľ
č žili a ešte ž ť budú. č anjelov je č š než č hviezd
na nebi, piesku v mori a lístia na stromoch>>. (Sv. Dion. Areop.)
Nie všetci anjeli sú rovnakí; je ť s borov (chórov)
anjelských, t. j. stupilov ľ dôstojnosti.
Podivné je, že aj okolo nášho slnka ť obežníc (bludíc
alebo planét) koluje; len miesto piatej je asi 280 menších obežníc.
I u sluhov cirkevných j e istý poriadok dla dôstojnosti, zodpovedajúci
č úradu a moci s nim spojenej: Hlavou Cirkve je pápež;
pri ň j e 70 kardinálov; jednotlivé bisk:upstvá spravujú biskupi,
poslaní od pápeža a jednotlivé obce sverené sú ich pomocníckom,
ň - Poriadok ľ dôstojnosti u anjelov zodpovedá darom,
aké od Boha dostali, i úkonom od Boha vykázaným. Niektorí anjeli
viac oslavujú Boha, iní zase viac slúžía mU:. (Dan. 7, 10) Najbližší
trónu božskému sú serafíni, t. j. horiaci, lebo č horia
láskou k Bohu ; po nich cherubini, ktorí zase ľ ť
vynikajú. Sv. Písmo spomína i archanjelov, menovite: Michala
151
(bojovníka proti neverným anjelom· v nebi), Gabriela ľ
naródenia Kristovho i Jána ľ a Rafaela (sprievodcu
Tobiášovho). - Rozumie sa samo sebou, že aj u padlých anjelov
sú č stupne. (Ef. 6, 12)
Všetci stvorení anjeli boli č
bohumili; avšak mnohí z nich spyšneli ·a
preto ich Boh na veky srútil do pekla.
Všetci anjeli č mali v sebe Ducha Svätého. Pri stvorení
ich prirodzenosti udelil im Boh i ť Mohlo sa i o nich ť
č platí o ľ ď «Láska Božia je v nich vyliata skrze Ducha
Sv., ktorý im je daný». (Sv. Aug.) Ale Boh, ktorý nekorunuje
nikoho, kto prv nebojoval. (2. Tim. 2, 5), podrobil zkúške všetkých
anjelov, aby si č blahoslavenstvo č odplatu zaslúžili. Boh
urobil práve tak, ako pozdejšie s ľ ď No mnohí anjeli neobstáli
pri tejto zkúške a utratili Ducha Sv. i jeho posväcujúcu ť
ľ povedá o nich, že v pravde nevytrvali. (Ján 8, 44) Chceli
sa totiž ť Bohu. Prorok Isaiáš naráža na ich hriech, ď
hovorí : «Dennica, ako padla si s neba! . . . Ty, č si vravela v
srdci svojom : Vystúpim k nebu, nad hviezdy Božie položím svoj
trón, ... chcem sa ť Najvyššiemu. Ano strhnutá si do pekla»,
(Is. 14, 12 ď ľ boj č sa v nebi. Michal a jeho anjeli
bojovali s diablom a anjelmi jeho. A shodený bol diabol so svojimi
anj elmi, a nenašlo sa už po nich ani miesta v nebi. (Zjav. 12, 7-9)
ď dol.Jrí anjeli proti zlým bojovali, pri volávali im: «Kto je, ako
Boh?» (hebrejsky: Mi-cha-el) Predsa všetci zlí duchovia nie sú
č v pekle; mnohí sú ň kedy-tedy i v našom povetrí
(Ef. 2, 2), kde, rozumie sa samo sebou, tiez trpia pekelné muky.
Diablovi, ktorý prišiel o miesto svoje v nebi, povodilo sa tak, ako
tomu psovi v gréckej bájke, č ztratil mäso, lebo chcel uchvátif
stín mäsa vo vode». (Sv. Asterius) Padlých anjelov zovieme
diablami (i č alebo zlými duchmi)i ch vodca je satanáš i lucifer,
t. j. č svetla, lebo podistým bol jeden z najvyšších anjelov.
Že zlí duchovia majú vodcu, nasleduje zo slov Kristových, ktoré
v súdny ň povie zlým : «Odstúpte ... do ň č ktorý
je pripravený diablovi a anjelom jeho>>. Mat. 25, ll) č padlých
anjelov j e menší než tých, č verní zostali. (Sv. Tom. Akv.) Pád
152
anjelov mal preto také následky, lebo predtýrn vysoko vo svetle
stáli. Padnutie s vyššieho poschodia je vždy horšie. V ň súdny '
budú súdení i zlí anjeli a ich zloba i pokuta bude známa celému
1
svetu. (Jud. 6; 2. Pel 2, 4) Kto zapiera jestvovanie zlých duchov,
1
ten napáda vieru ť ba neverí ľ slovám Kristovým.
3. Z li duchovia sú nám ľ zá-
vidia nám, pokúšajú nás k zlému a s dopu-
stením Božím môžu nám š ť na tele alebo
na č statkoch.
Zlí duchovia sú nám ľ Mnohí svätí tvrdia, že
ľ zaujmú tú ž ť ktorú anjeli opustili. Z ľ je i ť
zlých duchov. ť že tvor zo zeme urobený zaujme miesto,
ktoré on mal v nebi, trápi diabla viac, než ň pekelný». (Sv. Tom.
Akv.) č diabol proti Bohu č ť nemôže, obracia
ť svoju proti ď obrazom Božím. (Sv. Basil.) Jediný
ľ na dejiny národov ukáže nám ď že diabol chce č
o všetko ť o pravé náboženstvo, o svobodu, o ť
o blahobyt, o pokoj, slovom o všetko dobré. - Diabol n, pr. po-
kúsil sa ť k zlému Krista; s viedol naozaj prvých č v
raji a Judáša. (Ján 13, 27) Diabol s dopustením Božím môže
š ť i na č statkoch; škodil Jobovi na majetku i na
tele. I posadlýrn za č Kristových škodil na tele. Najviac usiluj e
sa diabol ť Cirkev, ako vidíme zo slov Kristových. (Mat.
16, 18); preto ľ zkazu jej hlavy a sluhov. Už Kristus povedal
apoštolom: <<Satanáš vyprosil vás, aby vás cúdil ako pšenicu».
(Luk. 22, 31) To je preto, že práve sluhovia Cirkve kazia ľ
diablovo na zemi. Satanáš vie i to, že so svojimi anjelmi bude
jednúc súdený od sluhov Kristových (1. Kor. 6, 3); preto č na
týchto, aby ich zkazil. (Tert.) Zlý duch je podobný č
levovi, ktorý obchádza ľ koho by pohltol. (1. Pet. 5. 8)
Ako Boh každému novorodenému č dáva anjela-strážcu,
tak i lucifer, ktorý ako č opica chce ň ť všetky
diela Božie, každému novorodenému č ustanovuje jednoho
diabla, aby ho pokúšal za celý život jeho. (Pet. Lomb.) Kým teda
žijeme, musíme i my ť tak, ako Židia pri znovustavaní srútených
múrov jerusalemských; jednou rukou musíme ť druhou
ť sa proti ľ (2. Esd. 4, 17)
153
Avšak zlý duch nemoze opravdive š ť tomu, kto
zachováva príkazy Božie a nechce š ť
Pes na ť brechá síce na toho, č sa mu približuje, ale
nemôže ho ť (Sv. Aug.) Takému psovi podobný je zlý
duch, lebo ho Boh drží v putách. (Jud. 6) Môže síce č ť na
našu ť a ť t. j. môže nás š ť ale
nikdy nemôže bezprostredne ť na náš rozum a na našu ľ
Sv. Augustín povedá: <<Diabol môže š ť len nahováranírn, no
naskrze nie prinútením ; lebo nám nemôže ť privolenie». -
Plané myšlienky, aké nám diabol vnuká, máme teda ď rázne
ť Preto vraví sv. Jakub: «Odporujte diablovi, a on zuteká
od vás». (Jak. 4) Kristus zkrátka odbavil diabla, ď mu riekol:
ď satanášu l» Ešte viac č to, ď plané myšlienky vôbec
celkom zapovrhujeme. (Sv. Fr. S.) Pokušenia i pokušiteia máme
ť ď ľ k iným veciam obrátime be:r. tuho, že by
sme sa dali ť alebo ť (Sv. Zl.) - Kto sa však za-
oberá zlými myšlienkami, blíži sa psovi na ť a bude nim po-
ranený. «Len hriech je tomu vina, ď diabol dostane vládu nad
č (Sv. Zl.) Ale keby diabol dostal úplnú vládu, nebol by
spasený žiaden č (Sv. Vavr. J.) ; lebo satanáš ztratil len
svoju vnútornú ž ť ale nie ľ ť svojej prirodzenosti.
(Sv. Reh. V.)
Nad niektorými ľ ď dal Boh diablovi zvláštnu moc.
l. Boh totiž dal niekedy takých ľ č sa domáhali velkej
dokonalosti, a ktorých chcel ť ľ ť za mnoho
rokov mimoriadnym spôsobom ť diablom, aby ich od nedolw-
nalostí dôkladne č a náležite uponížil.
Lebo ď pes na ť tiež môže škodif, ak mu pán popustí
ť (Scar.) A Boh naozaj popustil diablovi ť ď chcel č ť
svojich vyvolených; on chce, aby sa sila v slabosti dokonalou stala.
(2. Kor. 12, 9) Tak boli mnohí svätí za viac rokov od mnohých
diablov č obliehaní a mimoriadne (teda nie č
pokušením) trápení. Diabli č si, ako vojevodca, ktorý oblieha
ľ mesto. Trápenia boly č š tieto: Diabli zjavovali sa
v ohyzdných podobách, najviac ako divoké zvery a v č dobe ;
sužovali sluch č alebo najošklivejšími č menovite pri
modlitbe, aby ich roztržitými urobili alebo od nej odstrašili; sužovali
154
cit, lebo ich bili po tele a hádzali o zem (no ' Boh vždy chránil
žívot a č nedopustil ani úrazu, ale áno pocit ľ ; preká-
žali požívanie niektorých pokrmov, č i prijímania, a síce tak,
že im ústa ť nedali;. č ň choroby, ako ľ v prsiach,
mdlobu ď ktoré zriedka liekami, ale len prostriedkami milesti,
aké sú v Cirkvi, mohly ť odstránené. Ale najhroznejšie boly po-
kušenia proti trom božským a proti mravným ť Nad dušev-
nými silarni nemali diabli žiadnej vlády, č tieže pôsobením na
ť (fantásiu) mohli tak ť že také osoby slobodne
ť nemohly a následkom toho č najhlúpejšie kúsky vystrájaly.
ď sa spamätaly, nevedely, č robily, ale boly ľ unížené v
č ľ Č zlé skutký ich boly ozaj hriechom ? Toto ob-
liehanie skrze diablov menuje' sa ľ č (opantaním). Job bol
dlho obliehaný diablami, tak i ľ sveta na púšti (Mat . . 4) a
č svojho horkého č «od mocí tmy)) (Luk. 22, 53), sv.
Anton Pust. na púšti, sv. Ter., sv. Magd. Paz. ď v najnovšom
č Maria Morl v Tirolsku (t 1868), farár Vianney v Arse (t 1859).
č tieto nábožné duše vedely, že Boh nedopustí viac, než
č ť môže (1. Kor. 10, 13), a že sa diablovi len ľ
ľ ľ je č osožné. (Sv. Aug.) boly č š oddané
do vôle Božej a svojou ž ť č i na dlhý č zahnaly
diabla. Tak n. pr. ď diabli ohrožovali život sv. Kataríny Sienskej,
povedala táto: «Nuž robte len, č môžete: č sa Bohu č i mne
sa páci». Sv. Magdalena Paz. povedala im: Č ešte vždy nebadáte,
že má slávnou hrdinkou robíte?» Sv. Anton Pust. povedal: «Ú, akí
ste nesmelí, že ď v ľ množstve ku mne prichádzate !ll
Iní zase prinútili ich rozkazom, aby sa Bohu ň ď sa proti
diablom postavíme so ť leva, sú bojazliví, ako zajace; no
ď sme my bojazlivé zajace, vtedy sú oní zúriví, ako levi». (Scar.)
I cirkevnými prostriedkami milosti, ako vzývaním mena Ježiš a
Maria, znakom sv. kríža, svätenou vodou, relikviami, horlivou mo-
dlitbou, ľ č prijímaním sv. sviatosti, zažehnávaním ď
boli diabli zahnaní na kratší alebo dlhší č Č č š trápenia
podstúpi ly také osoby, tým č š bola i mimoriadna pornoc Božia;
č tejto zkúšky má valy zvláštne zjavenia, vídaly anjelov i ·
svätých a p. č však v takýchto veciach i ľ klamu sa _
stávalo, preto Cirkev č v nich ľ obozretne, ba temer
s nedôverou. Kto této veci, o ktorých v životopisoch svätých a v
breviáre ň hodinkách) tak č č drží za nemožné,
155
alebo posmeškuje nad nimi, ten v duchovných veciach je ľ ne-
zkúsený, nech je on ľ Ani sa preto nikto nepotrebuje ť
najmä ak vedie svetársky život; lebo s takými sa diabol teraz nie
ľ zaoberá, ď ich i tak dostane néskôr. Len svätí sú diablovi
lakôtkou. (Hab. l, 16) Leri. tí, č duchovne š ľ bývajú trápení
diablom, a nie tí, č sú telesní. (Sv. Bern.)
2. Niekedy stáva sa tiež, že Boh ľ lwiešnych
alebo nevereckých ľ ponecháva zlým duchom, aby ich
ť ž trestali alebo celkom pomýlili.
Niekedy dal Boh telá takých ľ č svoju dušu bezbožným
životom už celkom oddali diablovi, úplne ť tomuto; diabol
zaujal ich tak, alm vojev.odca í{aujíma ľ mesto. Stav
tento zovie sa posadnutím. Posadlých bolo mnoho za č Kri-
stových; títo následkom posadnutia boli nemí (Mat. 9, 33) slepí
(Mat. 12, 22), zúriví (Mat. 8, 28) a p. Syn Boží schválne dopustil,
aby diabol s celou mocou svojou vystupoval vtedy, ď sa on na
zemi nachodil. S jednej strany chcel ť ď jeho ť
v boji so Synom Božím, «levom z pokolenia Judovho>> ; s druhej
strany mali sa ľ ť že jesto svet duchov, a že on,
č nad diablom má vládu, č v mene Božom. - Od
č a posadlých, č proti svojej vôli trpia od diabla, treba
ť tých, č s nim do ľ vstúpili. (Sk. ap. 16, 16;
l. ľ 28) Takéto pády ovšem vyskytujú sa dnes len v pohan-
ských krajoch. - Zlym duchom dáva Boh zvlášte ť tých, č
sa spiritismom zaoberajú. Spiritismus je vzývanie duchov, aby sa
skryté veci vyskúmaly. Nie zriedka je to len šalbiarstvo a vedie k
mnohým nemravnosfam. «Avšak Boh v spravedlivom súde svojom
č š ť aby sa u tých, č sa od duchov chc.ú ť
č skrytého, staly niektoré pod·ivné veci, č stanú sa. ešte zve-
davejšími a ešte viac upadnú do osídiel bludu>>. (Sv. Aug.) No
všetky tieto podivné veci sú č zlého ducha, a naskrze nie
č svätých anjelov. Menovite, č týka sa zjavenia skrytých
vecí, treba ť že sa svätí anjeli nikdy nedajú ž ť k
tomu, aby tajné veci zjavili k uspokojeniu zvedavosti alebo práve
k vystatovaniu sa. (Bona.) . Jestli už vslmtku č tajného bolo
zjavené, č š č toho vždy bola lož. ď diabol j e práve
otcom lže. (Ján 8, 44) Spiritisti tratia č pokoj ducha a svoje
156
zdravie; mnohí z nich svoje poblúdenie museli už ť životom.
Spiritisti boli č tak zaslepení, že sa dopustili č š zlo-
č a bláznivostí.
4. Anjeli, ktorí Bohu zostali verní, ľ č na
tvár Božiu a č Boha.
O anjeloch-strážcoch detí hovorí Kristus: «Povedám vám, že
ich anjeli v nebi vždy vidia tvár Otca môjho, ktorý je v nebi».
(Mat. 18, 19) Pomyslí ď na trojnásobné <<svätý» serafínov. (Is.
6, 3), na chválospev anjelský na poli betlehemskom. «Ako anjeli
rôznia sa ť a láskou, tak č je i spôsob ich chvály>>.
(Sv. Tom. Akv.) Sv. anjeli vyobrazujú sa: ako deti, lebo sú ne-
ľ teda vždy mladí; s krýdlarni lebo v službe Božej sú tak
rýchli, ako myšlienka; s dvoma tvárami, lebo majú ľ ť
s harfou, lebo spievajú Bohu chválu ; s laliarni v ruke, lebo sú
nevinní; s hlavmt bez tela, lebo nemajú tela; ich obrazy sú pri
oltároch, lebo sú pri sv. obete ľ prítomní. - Svätí anjeli
majú prevelikú krásu. «Keby niekto videl anjela v celej kráse
jeho, musel by ť od jeho lesku>>. (Sv. Brig.) Keby sa jeden
anjel ukázal na oblohe nebeskej a pri ň bolo by ľ slniec,
ľ hviezd je na nebi, zmizly by slncia pred leskom jeho tak,
ako hviezdy miznú pred slncom. (Sv. Ans.) Preto svätí anjeli, ď
sa ľ ď zjavili, nikdy nemohli sa ť v celom lesku svojom. -
Svätí anjeli budú našimi č v nebi Z tej č tešia
sa nám. <<Svatobná hostina je pripravéná, ale dom ešte nie je plný,
č sa viac hostí>>. (Sv. Bern.) Preto sa svätí anjeli tak ľ
č ň na našom duchovnom živote. ľ povedá, že sa
radujú nad hriešnikom, ktorý č pokánie. (Luk. 15, 10) Áno oni
č zasahujú do nášho duchovného i telesného života, ak im
svojimi hriechmi neprekážame.
5. Svätí anjeli menujú sa i anjehni-stráž-
cami, lebo nás ochraií.ujú. (Žid. l , 14)
Jakuborým rebríkom bola znázornená služba, ktorú nám sv.
anjeli preukazujú. Sv. anjeli totiž sostupovali i vystupovali po
rebríku, ktorý z neba na zem siahal, a nad ktorým bol Boh: ď
oni sostupujú k našej ochrane a vystupujú zas hore k oslave
Božej. (1. Mojž. 28, 12) Svätí anjeli sú sprievodcovia, ktorých nám
157
Otec nebeský postavil za vodcov na tejto č ceste života.
(Segneri) Svätí anjeli-strážcovia opatrujú nás tak verne, ako pastier
svoje stado. (Sv. Bas.) Anjeli považujú to za svoje najšiachet-
nejšie zamestnanie, ď svojou službou napomáhajú dušné spasenie
naše. (Sv. Dion. Ar.) Mohlo by sa nám ť podivným, že anjeli
sú k našej službe; no povážme, že i sám ľ a ľ anjelov
neprišiel, aby bol obsluhovaný, ale aby slúžil a dal život svoj za
mnohých. (Sv. Bern.) Služba, ktorú nám sv. anjeli preukazujú ne-
č ň im ani namáhania, ani zármutku, ale skôr radost a
tvorí jednu ciastku ich blaženosti: lebo ď milujú nadovšetko
Boha, niet pre nich č príjemnejšieho, ako ť k spaseniu
duší a tým i k oslave Božej. - Je mienka cirkevných č ľ že
každý č má anjela-strážcu. «Ú vysoká ť duše ľ
skej, ktorá už od ň narodenia má za ochrancu anjela!» (Sv.
Hier.) ť anjela-strážcu zodpovedá vždy hodnosti č
svereného jeho ochrane. Jednoduchí ť majú anjela nižšieho
ň ň vyššieho, biskupi ešte vyššieho, a č pápež má
za anjela-strážcu jednoho z najmocnejších duchov nebeského dvora.
Práve tak je i so svetskými ť s kniežatmi a ľ na
zemi». (Mar. Lat.) Avšak nielen jednotliví ľ majú svojho anjela-
strážcu, ale i každé mesto, každá krajina, každá ť každý
kláštor, každá rodina. (Mar. Lat.)
Anjeli-strážcovia pomáhajú nám takto:
l. Vzbudzujú v nás dobré myšlienky a nakloi'íuju k
dobrému našu ľ
Anjeli na poli betlehemskom, anjeli u hrobu Kristovho a pri
nanebevstúpení hovorili k ľ ď no č č anjeli na
č ľ spôsobom, nehovoriac k nemu vidome. V istej
č obci pri Liberci urobily školské deti 20. apr. 1890.
výlet do lesa. Tu boly prekvapené búrkou a č ľ ž ď
zastaly si pod jeden strom. Zrazu bolo jedno ť vnútorne
pohnuté, ť k druhému stromu; všetky ostatné deti išly za
nim. Sotva odišly, uderil hrom do prvého stromu a roztrieskal ho
na kusky. Na mieste tom č postavili kríž z ď č
naproti svätým anjelom-strážcom. Ktože vnukol tomu ť ť takú
dobrú myšlienku? - Avšak š ktoré nás znepokojujú, nie
158
sú od Boha, tedy ani od svätých anjelov; lebo Boh je Bohom
pokoja. (Sv. Ter.)
2. Prednášajú · Bohu naše modlitby a dobré skutky.
Rafael, ako sám č zaniesol modlitby Tobiášove k Bohu.
(Toh. 12, 12) Pri každej omši modlí sa ň aby Boh rukami sv.
anjela dal hore ť sv. obetu k svojmu nebeskému trónu
(3. modlitba po pozdvihovaní). Sv. anjeli prednášajú Bohu modlitby
naše nie preto, aby mu známe boly (lebo Boh pozná všetky veci
prv, než sú), ale preto, aby s našou modlitbou svoje sv. žiadosti
spojili a modlitbu našu ešte č š urobili. (Sv. Bonav.) Vo
všetkých dobrodeniach, ktoré nám Boh ľ má i anjel-strážca
istý podiel, lebo nám pomáha ť ich. (Sv. Tom. Akv.)
3. Ochrai'iujú nás v č
«Anjelom svojim prikázal o tebe, aby ť chránili na všetkých
cestách tvojich». (Ž. 90, 11) Sv. anjelmi boli chránení na pr.:
Peter vo väzení (Sk. ap. 12), traja mládenci v ohnivej peci (Dan.
3), Daniel v jame uprostri ed lvov (Dan. 14) a - ľ jednej po-
vesti - cisár Max na Martinskej stene (1496). Menovite č
č ť že deti, ď s vysokých poschodí padly, alebo i v iných
pádoch, bez úrazu ostaly. Tak stálo v novinách, že 3. mája 1893.
v Paríži v ulici Rue de Clignoncourt č 47. padlo s 5. poschodia
č č Henrietta Ferry a ostalo bez úrazu. Na aspang-
skej železnici za ň 9. júla 1895. vypadol z vlaku č
č princa Al exandra Salma, lebo víchor odtrhol dvere na vozni.
ť zmizlo za č vlakom. Dali znak o pomoc, a vlak
zastal. K zadiveniu všetkých bežalo ť bez úrazu za vlakom. -
Zvlášte môže sv. anjel-strážca . ž ť od nás úklady zlého
ducha; lebo sv. anj eli majú moc nad zlými anjelmi; to dokázal
n. pr. sv. archanjel Rafael. (Toh. 8) Už i zjavenie sa dobrého
anjela č aby zlý duch zutekal. (Sv. Františka Rim.) A to
je preto, že Boh dobrotivý š ť aby tvory ľ toho, ako sú
mu blizke alebo ď na svetospráve jeho č ť maly. Tedy
dokonalé tvory majú vplyv na nižšie. Najvyššia ť je v tom,
ď niekto vidí Boha. A t ak sv. anjel ni žšieho ň má moc i
nad zlým anjelom vyššieho ň Len také úklady zlého ducha
nemôže ť ktoré k nášmu dušnému spaseniu prispievajú.
(Sv. Tom. Akv.) - Nuž vypros si ochranu sv. anjela menovite
159
pred cestQvaním. Túto ochranu želal Tobiáš svojmu synovi, ď
mal ť povedal mu: «Anjel Boží sprevádzaj vás!» (Toh.
5, 21).
4. Zjavujú niektorým ľ Božiu.
Mysli na obetu Abrahamovu, na posolstvo Gabrielovo u Za-
chariáša a u Marie v Nazaretu. - Všetky zjavenia a úkazy sv.
anjelov zpociatku č ň strach a hrúzu, no potom ň
ť a potešením. Ako ľ ľ sa pastieri, ako náramne
Maria, ZBchariáš, Tobiáš, ď sa im svätí anjeli zjavili! Preto
svätí anjeli sami museli ľ ť ľ Pri zjaveniach zlého
ducha je to naopak. Najprv je pokoj, potom zmätok a hrôza. -
Svätí anj eli zjavujú sa vMy v p odobe ľ no diabli v č
ných podobách, najmä v podobe zvierat (vynímajúc podobu ba-
ránka a holuba) ; ba berú na seba i podobu dobrých anjelov,
Matky Božej alebo Krista. (Ben. XIV.) č ukazujú sa ľ ď
ktorí zo zvedavosti alebo pýchy túžia po č veciach,
aby ich pomýlili; mysli n. pr. na spiritistov.
Aby nás svätí anj eli ň máme sa ť
ť sa im podobnými svätým životom; ď musíme ich
ctif a ľ č ť o pomoc.
ť č že zvlášte . nevinné deti tešia sa č
ochrane; z toho nasleduj e, že sás ť robí ľ svä-
tých anjelov. «Je to láska k Bohu, ktorá robí nás milými svätým
anjelom». (Mar. Lat.) Hriech však ň svätého anjela, ako dym
č (Sv. Bas.) Č ozaj sv. anjel bude ť chlapca, ktorý
škriabe sa na strom, aby č hniezdo zhubil? Al ebo toho, č v
ľ pracuj e na poji? Naskrze nie. ď známe je, že takých
ľ neraz zastihlo nešfastie. - Rozumie sa samo sebou, že nám
sv. anjeli ešte viac ochrany poskytujú, ď svojimi modlitbami na
nich doliehame. Ostatne i Boh chce ť milosti svoje len
vtedy, ď o ne prosíme. Tohto poriadku musia sa ŕ ž ť i sv.
anjeli. Modli sa tedy každodenne k svätému anjelovi-strážcovi;
pozdravuj ho pri č do domu; blahoželaj mu, že ti bol
verný; ď mu po obdržanom dobrodení. Nášmu anjelovi-stráž-
covi patrí ešte č š ď než matke našej ; lebo stará sa o nás
nielen za detinstva, ale i za celého života nášho a stará sa nielen
160
o ľ telo, ale i o č spasenie duše našej (Hunolt). ď
ď č sv. anjelovi, ako Tobiáš, ktorý hovoril: č l akú mzdu
máme mu· ť alebo č môžeme sa dia zásluhy ť za jeho
dobrodenia?» (Toh. 12, 2) Cirkev slávi 2. oktobra sviatok sv.
anjelov-strážcov (niekde pripadá tento sviatok na l. ľ v
septembri) a vôbec pondelok venuje ich úcte. Má sa ctit i obraz
sv. anjela-strážcu. č ť takéto obrazy anjela-strážcu:
l. V kolíske leží spiace ť pri ň stojí anjel a modlí sa.
(Anjel č ochranca života.) 2. ť ide cez úzky most; anjel
vedie ho. (Anjel č sprievodca k nebu.) 3. ť ide si slobodne
vonku, pri ň plazí sa had, ktorý ho chce š ť Anjel ť
ho na stranu a odbíja hada. (Anjel č pomocník v pokušení.)
4. Anjel letí k nebu s deckom v č (Anjel č pomocník pri
smrti.) - Modli sa k anjelovi-strážcovi.
9, L'udia.
Stvorenie č
O stvorení č vypráva nám Mojžiš na č prvej
knihy svojej. - Kedy stvoril Boh prvého č to nepovedá sv.
Písmo. Temer všeobecná mienka je, že roku 4000. pred Kristom;
štyri týždne adventu zdajú sa ť na to, že sa k mienke
tejto pripojuje i Cirkev katolícka.
l. Boh utvoril telo č zo zeme a
vdýchol ň dušu (L Mojž. 2, 7).
Ako stroj (mašinu) do pohybu privádza para, tak telo ľ
oživuje duch, od Boha mu sdelený. Že v č jest duša, po-
znávame z pohybov tela. (Sv. Teof. Ant.) Znakové písmo elektric-
kého telegrafu predpokladá mysliacu osobu; tak i slová ja7.yka,
č do pohybu privedeného, predpokladajú v tele mysliacu
ť Ktosi povedal, že nemá duše, lebo jej ť nato ozval
sa druhý: «Nuž to ty nemáš ani rozumu, lebo ť ani toho».
Miesto «duša» vravíme i «duch>>. Povedáme «duša» pre jej spo-
jenie s telom, ccduch» pre duchovné schopnosti, rozum a ľ -
V tele je len jedna duša, a síce duša nadaná rozumom a slo-
bodnou vôlou. (Sv. Carihr. IV. 869) Z toho, že č má č
161
náklonnosti, n. pr. že na jednej strane je ť k smyselným
pôžitkom, na druhej zas k odporovaniu týmto žiadosfam, chceli
niektorí ť že č má dve duše, smyselnú (telesnú)
a duchovnú. Nuž č náklonnosti pochodia len ztadial, že
jednu dušu ť č dobrá, srpyselné i duchovné. - Telo
a duša č stoja navzájom v nasledujúcom ť Telo je
bydliskom duše. Ako sa v škrupine orechovej nachodí jadro, v
š ľ drahokam, v šatách č v celie pustovník, tak v tele
je duša. Telo je nástrojom duše, ktorý táto má ť k
nadobudnutiu č blahoslavenstva. Č tesárovi je píla, hoblík
a kladivo, maliarovi štetec, organistovi organ, tým telu je duša.
Duša je rebrík tela. Č č vozu, kormidelník lodi, to duša je
telu. (Sv. Zl.) Ako vojak vodí ň tak duša vodí a ť
krotí telo. (Sv. Vine. F.) Bohužial, č dáva sa duša ť zlým
ž ť tela a robí č podobným ť i na veky ne-
š ť «Pováž, aký zlovyk je to, ď pani slúži a slúžka rozka-
zuje)). (Sv. Bern.) Duša je to, č telo oživotvoruje (obživuje), t. j.
život mu dáva. Len potom, ď Boh telu vdýchol dušu, stal sa
č živou ť (1. Mojž. 2, 7) A akonáhle duša zanechá
telo, prestane toto ž ť a navráti sa do zeme. (Kaz. 12, 7) Telo bez
ducha je ŕ (Jak. 2, 26) - Ľ duša je podstatne roz-
dielna od duše zvieracej ; lebo táto má cele iné schopnosti a
potreby, než ľ Zvieracia duša nie je schopná ť sa
zdokonalenia č od století vždy jednako robí svoje hniezdo);
nemôže ť č jednotlivých vecí, preto ani ť sa
k poznaniu ľ Len samým pudom vedená, nemôže si ani
pocet ť z jednania svojho. Zviera nemá ď duchovných po-
trieb ani túžby po vyššej blaženosti; je úplne spokojné s tele-
snými pôžitkami. Preto zvieracia duša nijako nemôže ť takú
duchovnú ť ako duša ľ Mohlo by sa teda pove-
ť Zviera má dušu, ale nie ducha.
Mýlia sa, č myslia, že sa ľ telo z nižších byt-
ností vyvinulo.
Niektorí povedajú, že sa č ň dia tela, vyvinul z
iných nižších bytností. Tvrdia, že slová sv. Písma «Boh utvoril
č zo zeme» (1. Mojž. 2, 7) môžu sa ť v tomto smysle.
Ale Cirkev zavrhla výklad. K spomenutým patrí zvlášte Darwin,
anglický ľ prírody, ktorý myslel, že sa č pozvoJna z
Kat. Ľ Katechismus.
11
162
opice vyvinul. Toto je práve tak nemožné, ako to, že by sa z
hrachu pomaly gaštanový strom vyvinul ; lebo medzi č a
opicou je podstatný rozdíel, zvlášte ľ ústrojnosti tela a
lebky. (Huxley povedá: «Každá ť gorilly má také znaky, že ju
ľ ť môžeme od kosti č ktorá jej zodpovedá.
Rozdiel medzi hlavou č a gorilly je ohromný».) Ď modzog
najnižšieho č je č č š a ť ž š než modzog najvyššej
opice (Huxley). Č má č opica jej nemá. Najšlachetnejšie .
city i najrozmanitejšie hnutia mysle zrkadlia sa u č v jeho
tvári, u opice nie. Opica nevie sa ani ť Č chodí priamo,
opica nie. Č potrebuje mnoho rokov, aby narástol, a jeho
detinský vek trvá dlho, opica naproti tomu skoro vzrastá. é lovek
môže ž ť i vyše 100 rokov, opica podobná č najviac 30.
I najsurovejší ľ schopní sú č š vzdelanosti, no opica
naskrze nie. Skumatelia starožitností alebo paleontologi nenachá-
dzajú v zemi takej kostry, ktorá by prechod od opice k č
č nahliadajú, že sa na ľ tele za tisíce rokov
nestalo ani najmenšej zmeny; i z najstarších pomníkov umenia a
vedy poznávajú, že ľ naskrze č so stavom zvieracej
surovosti. Podania, ba i č národov poukazujú skôr na lepšie
č a pomery i dávajú nám ť na ň duchovnej vzde-
lanosti, s ktorého národy následkom hriechu vždy viac a viac
klesaly. č všetky opice podobné č podobajú sa mu
len v jedinej veci, a síce v útvare rúk, nôh, lebky a p. ; č sú
od č vonkoncom rozdielne. Zdá sa, že opice, ktoré sa podo-
bou ponášajú na č sú od Boha hlavne preto stvorené, aby
svojou ľ ť a ť pripomínali č č by
z neho bolo hez ľ ducha, a aký ď č má ť
naproti ľ svojmu. - «To sotva uverím, že by č
z opice pochádzal; len to je pravda, že niektorí ľ stávajú sa
opicami» (Seb. Brunner). Deti a mladí ľ č hrešia proti
šiestemu prikázaniu, dostanú tvár opici podobnú (A. Stolz). O Dar-
winovi, ktorý teda č len za vyvinutejšie zviera považuje,
platia slová sv. Písma: Č ď boJ slávený, nerozumel, pri-
rovnal sa k nerozumným horädám i č sa im podobným».
(Ž. 48, 13)
2. Prví ľ ktorých Boh stvoril, boli
Adam a Eva.
l(j3
Eva bola stvorená z rebra spiaceho Adama. (1. Mojž. 2, 21)
Spánok Adamov bol ľ nauky sv. otcov len vytržením, lebo Adam
neskôr dobre vedel, č sa s nim stalo.
3. Od Adama a Evy pochádzajú všetci
ľ
Sv. Pavel povedal v aténskom areopagu: ((Boh z jedného
č celé pokolenie ľ aby bývalo na celom povrchu zeme.»
(Sk. ap. 17, 26) Všetci ľ tedy tvoria jednu rodinu a sú dietky
jedného a t ohože Otca. (Sv. ZL) - č plemená ľ
č má sa zato, že ich je 5, ktoré však tak prechádzajú
jedno do druhého, ako barvy dúhy) nerôznia sa podstatne medzi
sebou. č pleti a útvaru v lebke je následkom č
podnebia a č živobytia. Lebo s premenou miesta tratia
sa ľ v potomkoch plemenné rozdiely. I u zvierat nacho-
díme, že s premenou miesta dostávajú celkom inú podobu tela:
Rožný dobytok na severe tratí svoje rohy a dostáva iný útvar
lebky; ovce v Guinei na západnom pobreží Afriky stávajú sa cele
podobnými psom; v Angore temer všetky zvery majú dlhú hod-
habnú srsf ď Najvážnejšie vlastnosti tela, ako ť trvanie
života, náteplie (temperatúra) tela, tepnobitie, ť k choro-
bám ď sú č všetkým ľ ď ; i všetci majú tie isté du-
chovné schopnosti, ako rozum, ľ pamäf ď Z č a najdáv-
nejších povestí všetkých národov o č hriechu, o potope a
p. dá sa ť na č pôvod. I potomci ľ č
plemena majú zas potornka. (No miešanci z č rodov
zvieracích ostávajú bez potomstva alebo odrodia sa.)
Avšak všetci ľ pochádzajú od Adama len ľ tela;
lebo duša č býva stvorená od Boha.
Duša každého č stvára sa od Boha. Nie č ale
Boh ľ telám dušu. (Sn. Lat. V.) Boh stvoril v č ducha.
(Zach. 12, l) I Kristus povedá, že Boh Otec a on sám až ľ
č (Ján 5, 17) Ako duch sv. pri krste alebo vo sviatosti
pokánia pohružuje sa v č a duchovne živým ho robí, tak
Boh každému už utvorenému ľ telu ľ dušu, ktorá
ho robí živým. Ako Boh do Adamovho už stvoreného tela vdýchol
dušu, tak vdychuje ju doteraz do každého už utvoreného tela
ľ Dušu stvorí Boh v tom okamžení, ď ju vdýchne (vleje)
11*
164
do tela. Vdýchnutie duše je stvorením. (Sv. Bonav.) Sú teda na
omyle (Plato, Origenes), ktorí myslia, že Boh duše ľ už na za-
č stvorenia č s anjelmi stvoril. I tí (Tert.), č domnie-
vajú sa, že duša detí vzniká z duše otcovej tak, ako svetlo jednej
sviece zo svetla druhej sviece. Ba našli sa i takí hlúpi, č tvrdili,
že všetci ľ jednu a tú istú dušu majú. Nuž ď by vtedy
všetci ľ museli ť i jedno a to isté povedomie. Tomu však
nie je tak.
10. Duša č
l. Duša č je ň Božou, lebo
ona je duch podobný Bohu.
Pred stvorením č riekol Boh; «U č ň č na
obraz a podobenstvo naše, aby panoval nad zvieratami a nad
celou zemou ... » (1. Mojž. 1, 26) Č teda stvorený je na obraz
Boží. Ak je obrazom Božím, musí ť s Bohom isté podobnosti.
Této má on skrze svoju dušu: má ako Boh, rozum i svo bodnú
ľ a tým je schopný, ť i ť č je krásne a dobré;
okrem toho týmito dvoma ť panuje nad ľ
svetom, je ľ vidomého stvorenstva, ako Boh je Pánom celého
sveta. Nie bez úmyslu teda spomenul Boh (v horeuvedených slo-
vách) pred stvorením č že má ť podobným Bohu a pano-
ť nad zemou. Ešte dokonalejším obrazom Božím je č vtedy,
ď je v stave milosti Božej. Lebo v tomto páde je povýšený
k obcovaniu s božskou ť (2. Pet. 1, 4) a tak mimo-
riadne podobný Bohu. Ak je svätý, vtedy naozaj panuje nad zemou
i všetkými jej tvormi; ale hriešnik je otrokom tvorov. č v
stave milosti je nielen schopný ť č je pravé, krásne a
dobré, ale i ť ť a ž ť samého Boha vo velebnosti
jeho. - Ako umelecky zhotovená ľ je pekým, ale slabým
obrazom zeme, tak i duša ľ je pekným, ale slabým
obrazom Božím. Ba duša je i obrazom naj sv. Trojice: duša totiž
má 3 schopnosti: ť rozum a ľ a predsa len jednu pod-
statu; ť je podobná Otcovi, rozumom Synovi, ľ Duchu
Svätému. (Bern.) Tak teda slová, ktoré hovoril Boh pred stvorením
č č ň .•. (množný č ť poukazuje na Trojicu), maly
hlboký význam, Boh chcel tým ť na vyrozumenie, že najsv.
165
Trojica chce č ť č svoj obraz. Preto ľ je hodnota
ľ duše v č Božích. To ukazuje vykúpenie. Jedna ľ
duša je viac hodná, než všetky telesá nebeské dovedna. (Sv. Zl.)-
Telo nie je obrazom Božím; lebo Boh nemá tela, č je č
duch. A tak č podobný je Bohu len podla duše. Ovšem, že
ť duše vyráža sa i na tele, nástroji duše; zvláš te
priamym držaním tela ukazuje č že je ľ stvorenstva;
on má i ruky, spôsobné k všetkým prácam a pomocou ktorých
vie ť nástrojom i ň aby si vydobyl panstvo nad
každým ť Preto volá Dávid: «Pane Bože náš! Č ž je
č že ň pamätM . . . Len málo menším od anjelov urobil
si ho, korunoval slávou a č ť a postavil nad dielami rúk
svojich.» (Ž. 8, 2-7).
2. Duša č je· ľ t.j. ona
ne1nôže ť ť
Telo zomre v krátkom č duša ostane na veky. Duša síce
nemôže ť ť ale môže ť posväcujúcu ť a tak
ť duchovne mrtvou. To stane sa, ď č spácha ť ž hriech.
«Duša môže ť i nie. Nemôže ť lebo svojho sebavedomia
nikdy neztratí; môže ť ď ju Boh opustí,» (Sv. Aug.) Konár
od stromu č jestvuje i ď ale uschne a zahyne. Práve
tak je i s dušou, ktorá spáchala ť ž hriech : ona je od Boha
č teda ŕ ale napriek tomu jestvuje ď I s dušou
je tak, ako s telom. Toto nemôže ť sa č ale ovšem
prestane raz ž ť a síce potom, ď ho duša opustí. Tak je i s
dušou : ona síce nemôže ť ť ale môže ť ž ť To
stane sa vtedy, ď č spácha ľ hriech ; lebo vtedy ju
Boh opustí. «Hriešnici sú ŕ i ď žijú; spravedliví žijú, hoci
zomreli.» (Sv. Zl.) č
Ze duša č je nesmrteiná, vieme zo slov
Kristových.
Kristus totižto povedá: <<Nebojte sa tých, č zabíjajú telo,
ale dušu zabit nemôžu» (Mat. 10, 28); ď kajúcemu lotrovi:
«Ešte dnes budeš so mnou v raji.» (Luk. 23, 43) I v dejinách
č a chudobného Lazara č Kristus ľ ť duše. (Luk.
166
16, 19) Kristus vraví, že Boh Abrahamov, lsákov a Jakubov nie
je Bohom ŕ ale živých. (Mat. 22, 32).
Udaly sa i č zjavy zomrelých.
Pri premenení Krista P. na hore Tabore zjavil sa Mojžiš,
ktorý už dávno bol mHvy. (Mat. 17, 3) Pri smrti Kristovej zjavili
sa mnohí zomrelí v Jerusaleme. (Mat. 27, 53) Prorok Jeremiáš a
najvyšší ň Aniáš zjavili sa vojevodcovi Judasovi pred bitkou.
(2. Mach. 15) V jednotlivých č č zjavovala sa i prebl.
Panna Maria; mysli len n. pr. na zjavenia v Lurde r. 1858. ((Po
príchode Kristovom ani nebolo stoletia, v ktorom by sa neboly
udaly mnohé zjavenia svätých duší, č ď z neba sostúpily k
potešeniu živých, ď z č prišly a vzývaly o prímluvu.»
(Scar.) Tak n. pr. zjavil sa bl. Klement Hofbauer, apoštol Viedne,
svojmu ľ Zachariášovi Wernerovi vo Viedni, skvel sa,
držal v ruke palmu, laliu a olívovú ratolesE a oznámil mu blízku
ť (1820). č podobného stalo sa i po smrti iných svätých.
Iba zavržení do pekla nemôžu sa ť ľ mienky bohoslovcov,
lebo zo žalára pekelného nikto nemôže ť Najviac' ľ by sa
ť že by. diabli vzali na seba podobu zatratených a zjavili sa. -
Všetky zjavy dejú sa skrze službu anjelov (Sv. Aug.), ktorí berú
na seba vzdušné (éterické) telá (Sv. Reh. V.) alebo v našich č
spôsobujú isté zmeny. (Sv. Tom. Akv.) ď ď ď ľ
môžeme jasno ť najvzdialenejšie predmety, teda môže Boh
svojou všemohúcnosCou i to ť že by sme duchov z druhého
sveta pred sebou videli. (Scar.) - č ľ č o zjavení sa
zomrelých svätých nie tak Iahko máme ť (najprv treba vec
náležite ť predsa nesmieme každé také zjavenie, ď o
ň č ď ž ť za prízrak obrazotvornosti, alebo
nad nim ť Ti, č tak robia, sú ako zvieratá, ktoré veria
len to, č vidia. (Scar.) Úsudok telesne š ľ č ne-
siaha ď od jeho obzoru. (Sv. Aug.) Niektorí nechcú o zjavoch
zomrelých ani č ť lebo, keby ich bližšie skúmali, museli by
ť svoj život; ale to nechcú ť
I náš rozum hovorí nám, že duša je ľ
Č má v sebe pud alebo túžbu po trvácej a dokonalej
blaženosti. Pud tento je č všetkým ľ ď preto daný je
č samým ľ A však na zemi nikdy nemôže ť
167
·úplne uspokojený, ani len všetkými pozemskými statky a pôžitky.
Keby vôbec nemohol byf uspokojený, č bol by nešfastnejším
od zvierata, ktoré týmto pudom nebolo trápené ; vtedy by Boh,
najdokonalejšia bytnosf, nebol dobrotivý, ale ukrutný. To však nedá
sa ť - Keby duša č bola ľ obišiel by bez
trestu zlostník, č na páchal len podlosti; nábožný, ktorý
premáhaním sa č si život pozemský, ostal by bez odplaty.
Vtedy by Boh, najdokonalejšia bytnosf, bol nespravedl-ivý. To nedá
sa myslef. Ak teda jesto Boh, nuž duša musí byf ľ -
Naše povedom-ie, rozpomienky na mladosf, svedomie ostávajú nám
i potom, ď po asi 7 rokoch všetky hmotné č nášho tela
bývajú č a novými nahradené; podržíme ich i vtedy, keby
sme podstatné č tela, n. p. ramená, nohy, č polovicu modzgu
ztratili. Musí teda v tele ť č takého, č od ľ látky
nezávisí a napriek všetkým premenám telesným ani ť nemôže
byf č - Vo sne vidíme, slyf.í me i hovoríme, č ľ naše
č uši i ústa sú č Práve tak i po smrti budeme ť život
a pocit, č ľ naše telesné smysly stanú sa č Sv.
Augustín vypráva, že Gennadius, lekár v Kartágu, ktorý nechcel
ť ľ duše, mal nasledujúci sen. Pred zobudením videl
prekrásneho mládenca v bielom rúchu, ktorý sa ho spýtal : «Vidíš
ma?» On odpovedal: «Áno, vidím». Mládenec č ď :
«Vidíš ma na svoje vlastné č Lekár hovoril: «Nie, lebo této
spia». Mládenec povedal: «A č ž ma teda vidíš?» Lekár pove-
dal: «To neviem». Potom pýtal sa mládenec ď č š ma?»
Lekár povedal: «Áno». Mládenec pýtal sa ď Č č š ma
svojimi ušami?» Lekár povedal: «Nie, lebo této spia». Nato mlá-
denec: «Nuž č ž ma teda č š Lekár: «To neviem».
č spýtal sa mládenec: Č vravíš ty teraz?» Lekár: «Áno».
Mládenec: «Svojimi ústn.mi ?» Lekár: «Nie». Mládenec: Č ž
t eda?'' Lekár: «To neviem». Tu č povedal mládenec: «Nuž
ľ ty teraz spíš a predsa vidíš, č š a vravíš. Príde hodina,
kde budeš celkom ŕ a uvidíš, č š budeš vravef a cítih.
Lekár zobudil sa poznal, že ho Boh skrze anjela č o nesmr-
ľ duše. (Meh.) - V prírode neztratí sa ani najmenší prášok.
Hmota síce here na seba č podoby, ale v prírode ostáva
vždy ľ hmoty, ľ jej bolo. Preto ani telo nemôže byf zni-
č Nuž č by ozaj duch ľ povýšený nad celý vidomý svet,
horšie obišiel, ako ŕ hmota, ako chatrné telo? Hviezdy nad
168
nami a zern pod nami, ktoré ani nemyslia, ani necítia, ani ne-
ufajú, zachovajú vonkajšiu podobu svoju neporušenú za dlhý rad
století : a č koruna stvorenia, mal by ť stvorený len na
ľ ľ rokov tohto života?
Všetky národy zeme veria ť duše.
Tak Židia: Jakub chcel ť k svojmu synovi Jozefovi
do krajiny zomrelých. (1. Mojž. 37, 35) U :Židov. bolo zakázané
vyzvedaf sa pravdu od ŕ (5. Mojž. 18, ll) Gréci spomínali
tartaros a elysion. č verili č ť sa duší.
Zvyky všetkých národov, n. pr. úctyplné pochovávanie ŕ
obety za zomrelých dokazujú, že národy této verily (alebo veria)
ľ ť duše. «Viera v budúci život je tak stará, ako svet,
tak rozšírená, ako pokolenie ľ (Gaume). - Niektorí hovoria
síce: «So ť prestane všetko». To sú len takí, č v ľ
ných hriechoch žijú a budúcej odplaty sa obávajú. Takými č
chcú ť len svoj utajený strach; podobajú sa chlapcovi, ktorý
si potme hvízda, aby svoj strach pred mátohami zatajil a zahnal.
Č jednotlivec povedá, to nikdy nie je smerodajné; jednotlivec
môže ť planú ť no naskrze nie všetci. Kto chce ž ť ako
hovädo, ten pravda neželá si ď š trvania po smrti. «Ešte i
samovrah, ktorý je prichabý (pribojazlivý) č trápeniam tohto života,
ani ď nemá úmyslu ť sa č Chce ť len pokoj,
ktorý tu na zemi darmo ľ (Sv. Aug.)
ll. Nadprirodzené dary.
Prví ľ boli bezmála tak š ť ako svätí anjeli. Dávid
riekol k Bohu: č si č len málo menším od anjelov,
korunoval si ho slávou a č ť (Z. 8, 6) O š ť stave
prvých ľ vypravujú báje všetkých pohanských národov; Rimani
nazývali ho zlatým vekom. Hesiod povedá: «Prvé pokolenie ľ
žilo podobné bohorn v dokonalej blaženosti)).
l. Prví ľ mali Ducha Svätého a skrze
neho zvláštne prednosti ducha i tela.
Boli č prirodzenosti božskej (2. Petr. l, 4) Adam na-
chodil sa v spravedlnosti · a svätosti. (Sn. Tr. 5, l) Svätosti a spra-
169
vedlnosti nemali ľ zo seba, ale musel im ju ť Boh; je s
tým práve tak, ako s okom. Oko nevydáva svetla zo seba, ale toto
musí mu hyf sdelené, č (Alb. Stolz).
Zvláštne prednosti Ducha boly nasledujúce : mali ľ
osvietený rozum, neoslabenú ľ a posväcujúcu ť
preto boli bohumilí, dietkami Božími a č neba.
Rozum prvých ľ bol ľ osvietený. (Sir. 17, 5-6)
To ukázalo sa v tom, že Adam hol vstave daf všetkým zvieratám
mená, aké ich vnútornú povahu úplne č Popudom
Ducha Sv. poznal i č manželstva. (Sn. Tr. 24) ľ
prvých ľ nebola oslabená nijakými telesnými ž ť
Lebo neboli priodetí - ovšem ť prichádzajúcou s neba
(Sv. ZL) - a nehanbili sa; teda nebolo v nich ešte nijakých
telesných žiadostí, ktoré by ich údy proti vôli ich boly pohybovaly.
(Sv. Aug.) Preto im práve tak ť ž padlo, š ť ako nám
ť ž padá č ť dobré. - Prví č mali posväcujúcu milost
následkom Ducha Sv., ktorý v nich prebýval: preto boli Bohu
podobní a milí. Mali tedy i ľ lásku k Bohu, ktorá je s posvä-
cujúcou ť vždy č spojená. - č prví ľ
mali Ducha Sv., holi dietkami Božími; lebo «všetci, ktori Duchom
Božím vedení bývajú, sú synovia Boží». (Rim. 8, 14) «Jestli však
synovia, i č Boží a č Kristovi.>> (Rim. 8, 17) Deti
vždy majú nárok na dedictvo otcovo.
Zvláštne prednosti tela boli nasledujúce : nemali umref
a boli svobodní od každej choroby; boli v raji a panovali
nad nižšími tvormi.
Boh stvoril č ľ (Múd. 2, 23) Že telo č
veka nemalo ť nasleduje už z toho, že Boh vyhrážal sa ť
č trestom, ď o strome poznania riekol: «V ktorý ň budeš
ť z neho, smrfou umreš>>. (1. Mojž. 2, 17) Že Boh tu menovite
mienil smrf telesnú, a nie ď iba duchovnú, to nasleduje z
vyplnenia spomenutej hrozby; lebo Boh po hriešnom páde riekol:
«Prach si a v prach sa navrátiš ». (1. Mojž. 3, 19) Č hol
pôvodne svobodný od každej choroby. Choroby totiž zvestujú
smrt Ale ď niet smrti, teda jej nikto nezvestuje. Mali síce pra-
ť v raji ; no táto práca bola č ich blaženosti. Práca
170
robila im ť a č ani najmenšej ustalosti». (Sv. Aug.)
Po tejto práci túžili vtedy ľ ako po pôžitku. (Lev. XIII.) -
Raj bol prerozkošná zahrada, kde nachádzaly sa najkrajšie stromy
s najvýbornejším ovocím, č utešené zvery a rieka na štyri
toky rozdelená. V raji pri strome poznania (na ktorom mala sa
ť š ť prvých ľ bol strom života; jeho ovocie bolo
by bývalo prostriedkom proti smrti. (Teraz miesto toho ovocia
máme najsv. ť oltárnu.) Niektorí sú tej mienky, že raj bol v
blízkosti riek Eufrata a Tigrisa. Dia prekrásnych videní Kataríny
Emmerichovej nachodil sa raj, ktorý ešte i dnes stojí, nie na tejto
zemi ; len po zhrešení boli ľ preložení na zem i prišli na to
miesto hory Olivetskej, kde sa Kristus celé noci modlil a v Zelený
štvrtok smrtnú ť trpel (Brentano). - Ľ v raji panovali
nad zvieratami. Lebo zvieratá boly naproti Adamovi, ako krotké :·
chodily k nemu, aby ich videl a dal im prístojné mená. (1. Mojž.
2, 19) ľ ž bola táto ť ť Nijako nemožno pred-
ť že by ť zvierat pred hriešnym pádom bola
inakšia bývala (Sv. Tom. Akv.), že by ď niektoré zviera len po
hriechu č bolo sa stalo dravým, ď predtým nebolo. Ale
áno vonkajšok cloveka ukazoval istú ť a vznešenosf, ktorá
na zvery mohutne vplývala. «Boh č č hrozným pre
všetky živé tvory». (Sir. 17, 4) Áno ešte i teraz ostalo č
č z tej velebnosti; on je tu i tam vstave svojím vystúpením
postrašif a ť zvieratá; preto riekol Boh k Noemovi: «Strach
a hrúza pred vami ď na všetok ž č na zemi». (1. Mojž.
9, 2) Že č tu i tam č najdivokejším zverom môže ť
č vidíme n. pr. na ľ zverov. Avšak terajšie
panovanie naše nad zvieratami je pomerne k prvotnému ľ
nedokonalé. No o niektorých svätých, ako n. pr. o sv. Františkovi
Assiskom, vypráva sa, že č š zvieratá boly naproti nim
ako krotké. To bol by následok ich ľ svätosti. Boh dobrotivý
bol by týmto verným sluhom svojim, ktorí sa k nevinnosti rajskej
ľ sblížili, zase prinavrátil panstvo nad zvieratami.
2. Této zvláštne prednosti prvých ľ
menujú sa nadprirodzenými darmi, lebo pri-
rodzenosti ľ č zvláštny dodatok daro-
vané boly.
171
Podobenstvá: Zemepán dá z útrpnosti ť chudobného
chlapca-sirotu, ako to životným pomerom .feho zodpovedá: stará sa
o jeho chovu, odev, byt, č vzdelanie k nejakému remeslu.
(Tak i Boh dal nám prirodzené dary, ktoré č ako takému
sú potrebné.) Ale zemepán ide ď v štedrej dobrote svojej ;
prijme chlapca-sirotu za svojho syna; vykáže mu na bývanie krá-
ľ zámok šatí ho s kniežacou nádherou, posadí ho ku ľ
skému stolu, dá mu právo následníka na prestole ď (Tak i Boh
dal prvému č nadprirodzené dary, ktoré povzniesly ho k
vyššiemú spôsobu života.) Voda pozostáva z kyslíka a vodíka. Ak
jej niektorú z týchto hlavných č odnímeme, prestane byf
vodou, lebo ztratí to, č patrí k jej prirodzenosti. (Tak i k priro-
dzenosti č patrí: rozum, slobodná ľ a ľ ť Bez
týchto vlastností sklesol by elovek na zviera a tak by prestal ť
č Avšak ď do vody dáme cukru a vlejeme ešte i vína,
zmení sa: chutná lepšie, vyzerá krajšie, pôsobí silnejšie, tedy stane
sa vzácnejšou. (Tak i Boh k prirodzenosti Adama a Evy dodal
mnoho takého, č ju napravilo, okrášlilo, š ľ a povýšilo.
To boly nadprirodzené dary, t. j. také, č k prirodzenosti ľ
nevyhnutno nepatrily, teda v každom okamžení zase mohly ť
ztratené bez toho, že by ľ preto boli prestali ť ľ ď Této
nadprirodzené dary robily prvých ľ ľ podobnými Bohu.
Boli by síce i bez týchto darov Bohu podobní bývali, no nie tak
ľ Pripodobnenie: Maliar môže č č na papieri
celkom dobre ť obraz niektorého č ľ Ale ď upotrebí
barvy, urobí na obraze č belavé, líca č vlasy hnedé ď
a tak obraz bude č podobnejší, ba i krajší a lepší. Tak má
sa vec s prirodzenými a nadprirodzenými darmi č Prvé
tvoria prirodzený, druhé nadprirodzený obraz Boží. ď Boh
pred stvorením č hovoril: «U č ň č na obraz a po-
dobenstvo naše», menoval č «obrazom» pre prirodzené, «po-
dobenstvom» pre nadprirodzené prednosti (Bellarmin).
12. Hriech č
Dej hriešneho pádu prvých ľ podáva nám Mojžiš. Jeho
zpráva má sa rozumef doslovne ako ť dejepisná č
a nie ď obrazne alebo len ako bájka. Tohoto ľ sú všetci
sv. č cirkevní.
172
l. Boh prvým ľ ď v raji dal prikaz;
zakázal im totiž ť z ovocia jedného stromu,
ktorý stál uprostred raJa.
Ako strom stál uprostred raj a, tak i č stál uprostred
medzi Bohom a diablom, medzi životom a smrfou. (Sv. Zl.) Jedlo
nebolo zlé ; lebo akože by Boh v takom blaženom raji bo1 mohol
ť č zlého? Jedlo len preto bolo zlé a škodlivé, lebo bolo
zakázané. (Sv. Aug.)
Zachovaním tohto príkazu mali si Adam a Eva za-
ž ť č blahoslavenstvo.
Pravda, že ľ č pre ť posväcujúcu boli diet-
kami Božími, mali č blahoslavenstvo ť ako č údel
alebo dar. Ale č zaslúžené blahoslavenstvo viac radosti za-
. č ň a tak je č š blahoslavenstvom, chcel Boh v dobrote
svojej, aby si ľ blahoslavenstvo toto ň č odplatu za-
slúžili. - Keby prví č neboli prestúpili príkaz, boli by všetci
ľ (ako Matka Božia) v stave svätósti na svet prichádzali a boli
by sa, keby boli verne slúžili Bohu, bez toho, že by boli zomreli,
dostali do neba. (Sv. Tom. Akv.) Ovšem, že boli by mohli š ť
i potomci Adamovi, hoci narodení v stave spravedlnosti ; ale potom
boli by tak zomreli, ako zomrel Adam. (Sv. Tom. Akv.) No hriech
nehol by prešiel na deti ; lebo tu bolo smerodajným jedine držanie
sa praotca ľ pokolenia. (Sv. Tom. Akv.)
2. A však ľ dali sa s ť diablovi a
prestúpili tento príkaz.
Diabol závidel prvým ľ ď ktorí boli tak prevelice š ť
ť diabla prišla ť na svetn. (Múd. 2, 23) Diabol bol
vrahom od č (Ján 8, 44) Diabol proti Eve použil lož. Preto
povedá Kristus: «Diabol je otcom lže». (Ján 8, 44) Diabol vzal
na seba ľ podobu. Všetci duchovia, dobrí i zlí anjeli, č
brali na seba ľ podoby, ď sa ľ ď zjavovali. Diabol vzal
na seba podobu hada, lebo mu Boh inú podobu ť nedovolil,
ako toho ť ktoré je lstivé a jedovaté a tak najlepšie sa hodí
k vyobrazeniu podvodu a jedovatej zloby diabolskej. (Sv. Aug.;
173
sv. Tom. Ak.) Diabol musel ť na seba viditelnú podobu a
zvonku č ť na prvých ľ lebo vnútorne ešte nemohol na
nich č ť ď ich ť ešte celkom bola nepokazená.
že Boh toto pokušenie dopustil, stalo sa preto, lebo prví č
už trestuhodní boli. Prv totižto, než sa prehrešili š ť
potajomne stávali sa zlými; málo všímali si Boha a ľ vyra-
zenie v premýšlaní o ľ veciach. (Sv. Aug.) Preto skoro
prišlo pokušenie. (Kaz. 7, 30) ľ š ť urobilo prvých č
neobozretnými. Jeden č v prítomnosti grófa, u ktorého
mal prácu, strašne hromžil na Adama a Evu, že taký ľ prí-
kaz prestúpili a preto ľ biedy uvalili na svoje potomstvo. <<Ja
a moja žena by sme veru neboli bývali takí blázni>>, ť drevo-
č Gróf odvetil: «Nuž dobre, uvidíme. Od dneská budeš ty a
tvoja žena u ň tak, ako Adam s Evou v raji; ale príde i ň
zkúšky». Manželský pár teda dostal krásny príbytok a šaty, ne-
potreboval už ť sedel každodenne pri grófskom stole, slo-
vom nevedel zhola č o slzách a o pote. Prišiel i ň zkúšky.
V jeden ľ sviatok dal gróf na stôl najvýbornejšie jedlá a č
i akési jedlo, ktoré tanierom prikryté bolo. Potom povedal: «Môžete
ť zo všetkých jedál, ale z tohoto prikrytého len vtedy, ď sa
navrátim; ba nesmiete sa ho ani ť Ak neuposlúchnete, nuž
bude konec vášmu š ť Nato odišiel do zahrady a ostal tam
dlho. Tých dvoch ľ č ť ť ; žena nemohla sa
už ž ť a zdvihla č tanier. No š ť bolo už hotové;
krásne č vyletelo z misy a potom chytro von oblokom. Ale
teraz vrátil sa i gróf, vyhnal oboch zo zámku a dal im na cestu
i múdru nauku. Toto je obraz ľ slabosti. - č š sv.
č ľ cirkevných je tej mienky, že prvý hriech ešte v 6. ň
stvorenia bol spáchaný, v ten samý ň a v túže hodinu, č vykú-
penie bolo tedy v piatok o 3. hodine po poludní. Podivne
spomína sv. Písmo, že Boh, ktorý padlých ľ ď na zodpoved-
ť prechádzal sa v raji na ň š povetrí.
(1. Mojž. 3, 8).
3. Prestúpenie tohoto príkazu malo ľ
zlé následky: ľ ztratili Ducha Sv. a s
nim nadprirodzené dary; okrem toho utrpeli
škodu na tele i na duši.
174
Neposlušnosf prvých č bola preto tak ť ž potrestaná,
že príkaz tak ľ mohol byf plnený (Sv. Aug.) a že ľ mali
vysokú ť Prví ľ spáchali ľ hriech. Že hriech
prvých č bol ľ ť z toho, ze Boh musel ť
aby ten hriech napravil. Z ľ lieku zatváram na ľ ť rany,
a č liek bol tak vzácny, zatváram, aká č a ť ž
bola choroba. (Sv. Bern.) - Hriechom č prihodilo sa
Adamovi č podobného, ako č ktorý padne do blata:
zašpi ní 5a a zoškliví. (Sv. Reh. Ns.) Ako ten Žid, č išiel z Jeru-
salema do Jericha, dostal sa medzi zbojníkov, ktorý ho nielen o
majetok ]Jripravili, ale k tomu i hodne ubili a ranili, tak pochodili
i prví ľ utratili nadprirodzené dary a k tomu splanely im dary
prirodzené. Inými slovami: nadprirodzený obraz Boží ztratil sa
ľ ď a prirodzený bol v nich spotvorený. «Hriechom č
stal sa č horším na tele i na duší». (Sn. Trid. 5, l)
Na duši škodil hriech prvým ľ ď nasledujúcim
spôsobom: l. Ich rozum bol zatemnený. 2. Ich ľ bola
oslabená a naklonená k zlému. 3. Utratili posväcujúcu
milost; preto ľ sa Bohu a nemohli viac do neba
ť
Ich rozum bol zatemnený, t. j. nepoznali už tak dobre
milého Boha, jeho vôle, ľ svojho života ď - Ich ľ bola
oslabená: č hriechom č narušil sa súhlas medzi j eho
duchovnou a telesnou silou, nuž jeho telesné náchylnosti už nie
viac bez odporu poddávaly sa panovaniu rozumu a vôle. «Za po-
kutu, že č povstal proti Bohu, stalo sa, že jeho vlastné telo
búri sa proti nemu, a preto hanbí sa č za svoje vlastné telo».
(Sv. Eucharius.) Preto vraví sv. Pavel: «Vidím iný zákon v údoch
svojich, odporujúci zakonu ducha môjho». (Rim. 7, 23) «Telo žiada
proti duchu». (Gal. 5, 17) Ako ň vlastnou váhou· č k
zemi je ť tak je i pokazená ľ č č obrátená
k pozemským veciam. «Smysel a myšlienka ľ srdca sú
od mladi náchylné k zlému». (1. Mojž. 8, 21) Obzvlášte č
hriechom vznikly v nás isté plané náklonnosti, a síce t é samé,
ktoré diabol v prvých ľ ď zbudil: pochybovanie o pravde Božej
alebo nevera, pochybovanie o spravedlivosti Božej alebo ľ
ť pýcha a telesné žiadosti (Hirscher). Eva, ktorá dívala sa na
175
stromy v raji, dala sa do hriešneho rozhovoru s hadom a potom
s mužom a prvá chcela ť takou, ako Boh, zanechala potomstvu
svojho pohlavia č dedictvo náklonnosf k zvedavosti, tláchavosti a
finteniu (šperkovaniu). Duchovné sily č rozum a ľ boly
tedy č hriechom iba oslabené a naskrze nie utratené
(ako myslel Luther). Č má ešte vždy svobodu vôle napriek
č hriechu. (Sn. Trid. 6, 5) Keby nemal svobodnej vôle,
č ž by r-ozvažoval pred č a niekedy cítil ž ľ po č
Z tej č povedá sv. Augustín: «Keby duša ď z č
bola takou stvorená bývala, akou je teraz po č hriechu,
mala by ešte vždy nie malú ť a boli by sme Bohu i tak
podÍžni ď - Prví ľ ztratili posväcujúcu ť teda
ť a svätosf, v ktorej postavení boli (Sn. Trid. 6, l) a
preto i ľ Božie. Kto dedieným hriechom obCažený umre,
nemôže prísf k videniu Boha, ovšem preto nie je zatratený do
pekla. «Trest č hriechu záleží z toho, že pozbavení sme
videnia Boha, a trest osobného hriechu z č trápenia v peklen.
(P. Inoc. III.) Č máme tedy myslef o ť ktoré bez krstu
zomierajú?
Na tele škodil hriech prvým ľ · nasledujúcim
spôsobom: l. Museli ť a boli podrobení chorobám.
2. Vyhnaní boli z mja a museli ť ž ť žena do-
stala sa pod vládu muža. 3. Prírodné sily a nižšie tvory
mohly ľ ď š ť ; č mohol ich zlý duch od
tých č ľ š š ť k hriechu a s dopustením Božím
š ť im i na č statkoch.
Č pre hriech č bol odsúdený na ť Boh rie-
kol Adamovi: «V potu tváre svojej ť budeš chlieb svoj, až na-
vr·átiš sa do zeme, ktorej si vzatý; lebo prach si a v prach sa
navráti š. n (l. Moj ž. 3, 19) Na tieto slová upomína nás Cirkev v
Popolnú stredu; vtedy vraví ň ď č naše posýpa popolom:
<<Pamätaj, č č že si prach a v prach sa navrátišn. ť je
najhorší následok č hriechu. Avšak telesná smrE j e len
odznakom ľ hroznejšej duchovnej a č smrti, ktorej ľ
prepadli a od ktorej len vykúpením a pokáním mohli byf zachrá-
není. - I zamknutie raja malo svoj význam. Brána zemského
raja bola zamknutá na znak, že zamknutý bol raj nebeský. (Sv.
176
Tom. Akv.) - Od tých č museli ľ ť ž ť Lebo
Boh riekol Adamovi: č ď zem v práci tvojej .... ŕ
a č bude ti ť . . . V potu tváre svojej ť budeš chlieb
svoj». (1. Mojž. 3, 17 a ď Pre túto kliatbu, ktorú Boh vyslovil
na zem, užíva Cirkev té mnohé žehnania. - Žena od tých č
má ť muža, lebo ho sviedla k hriechu; Boh povedal jej :
«Pod mocou muža svojho budeš a on ť bude nad tebou.»
(1. Mojž. 3, 16) Mnohé ť ž má ť žena i so svojimi dietkami
{1. Mojž. 3, 16), ktoré svojou š ť do š ť uvrhla. -'-
Nižšie tvory môžu od tých č š ť č Č vzbúril
sa proti Pánu Bohu svojmu; je teda spravedlivé, aby sa teraz
nižšie tvory vzbúrily proti nemu, pánovi zeme. Preto Boh už ne-
odráža viac od č škodlivého vplývania živlov, rastlin a zvie-
rat; ľ sú ľ nehody od ň vody, dravých zverov ď
Zvery teraz skoro všetke sú plaché pred č ba sú mu do-
prosta ľ Ľ ktorých sa predtým všetko bálo, boja
sa teraz všetkého.» (Sv. Pet. Zl.) - I zlý duch má teraz ľ
vplyv na č dia zásady: «Od koho je niekto premožený, toho
je i služobníkom.» (2. Pet. 2, 19) Diabol môže č ktorý je
teraz ľ náchylný k hriechu, ľ lahšie pokúšat a viest k
ľ hriechu (mysli na Judáša), ba s dopusteným Božím
môže mu š ť i na pozemských statkoch (mysli na Joba). Preto
menuje sa diabol ž ť sveta» (Ján 12, 31; 14, 30), ktorý má
vládu smrti. (Žid. 2, 14) My sme v terajšom živote pocestní na ·
ceste, ktorú zlí duchovia ako zbojníci obliehajú. (Sv. Reh. V.) Celý
svet je teraz v zlom postavený. (1. Ján 5, 19) Ť ž jarmo leží na
dietkach Adamových od ň l narodenia až do ň pochovania.
(Sir. 40, 1) Pravdu má teda ť ď ď po svojom narodení
č ť - Spomenuté tresty, ktoré prišly na ľ boly pre
nich liekom. Choroby, ť práca, ktorá stala sa potrebou, a pod-
riadenie jedných ľ druhým maly ť pýchu a smyselnosf
č Z raja zase boli vyhnaní preto, lebo by tam č ľ
boli jedli so stromu života a potom by neboli umierali, ale č
zostávali v stave biedy. Vyhnanie z raja bolo teda č pro-
striedkom, pohnuf ľ k ľ
4. Hriech prvých ľ prešiel so svojimi
zlý1ni následky na všetkých potomkov ich.
(Sn. Tr. 5, 2)
177
Každodenne znášam trest hriechu a č cítim trest,
rozpomínam sa na vinu. (Sv. Reb. V.) Avšak nielen tresty prešly
na nás, ale i hriech alebo vina Adamova; bolo by bezbožné,
myslef o spravedlivosti Božej, že dakoho chce ť ktorý je
svobodný od všetkej viny. (Sv. Prosp.) My sme od prirodzenosti
synovia hnevu. (Ef. 2, 3) Všetci sme zhrešili v Adamovi. (Rím. 5, 12)
Zhrešili sme v Adamovi práve tak, ako spoluhrešia údy tela, ď
dušou k nedovoleným skutkom bývajú pohnuté. (Sv. Tom. Akv.) Jesto
prostriedok, ktorým môže sa ť všetko ovocie jednoho stromu,
a síce tak, že sa ň napustí jedom. Taký prostriedok ť
podarilo sa pekelnému duchu v raji (Segneri). Ď š podo-
benstvá: ľ daruj e jedno mu sluhovi vonkovský statok pod . tou
výminkou, že mu ostane verným. Ak sa tedy spreneverí, utratí ho,
ba nielen on, lež i celé jeho potomstvo. č podobného stalo sa
skrze hriech č (Sn. Tr.) Jeden otec je grófom. Tento ť ž
urazil ľ Za pokutu odníme mu ľ grófsku ť a ma-
jetky. Č ozaj dietky jeho zdedia teraz otcovu ť i majetky?
Áno dedia po otcovi, ale len jeho chudobu a biedu. Hriech č
ný prešiel na nás tak, ako niektoré telesné choroby prechodia na
potomkov. - Na omyle sú, č myslia, že sme sa skrze Adama
stali hriešnikami, preto, č hriech Adamov ň
Akože by sa potom dalo ť že ť musia i deti, ktoré
predsa ň hriechu Adamovho? Preto bludná mienka
táto bola od Cirkve zavržená. (Sn. Tr. 5, 3) Ako vidno, č
Cirkve, že sme sa Adamovým svobodným č stali hriešnikami,
je a ostane tajomstvom viery.
č hriech tento od Adama dedíme, menujeme
ho hriechom č
Nakazení sme hriechom prv, než by sme toto povetrie dý-
ť č (Sv. Ambr.) Pôvod náš je v hriechoch, lebo sa č
name ž ť rozkoše. (Ž. 50, 7 a sv. Ambr.) - I deti ť
prichádzajú na svet s hriechom č (Sn. Tr. 5, 4) ť
sa nerodi a, ale musia sa ť ť (Sv. Hier.) Je s tým ako
s olivami: semä divej i š ľ olivy plodí len plané olivy.
(Sv. Aug.)
Len Ježiš Kristus a preblahoslavená Panna Maria
boli svobodní od hriechu č
Kat. Ľ Katechismus.
12
l
178
Oba č sa bez č hriechu. Niektorí myslia (pre
slová u Luk. l, 15), že Ján ľ a (pre Jer. l, 5) prorok Jere-
miáš č sa síce bez hriechu č no predsa bez neho
prišli na svet. (Sv. Ambr., sv. Atan.) Ostatní ľ osvobodzujú sa
len krstom (krstom z vody, žiadosti alebo krve) od hriechu č
ného. Kto zavrhuje tajomstvo o hriechu č tomu. i dejiny
ľ ostanú ľ tajomstvom (Ketteler). O jaká
ľ je bieda, ktorú hriech č doniesol na ľ pokolenie l
A predsa je len ľ málo takých, č by to nahliadali, ba cítia
sa ľ dobre na tomto svete. Podobajú sa decku, narodenému
v tmavom žalári, ktoré sa zabáva, raduje a žartuje, lebo nevie,
č je svetlo. Ale matka jeho, ktorej príjemnosti svetla sú známe,
srnúti a bedáka. Tak svetári sú plní radosti, · ale svätí, ktorým
radosti nebeské sú známe, smútia a č na zemi (Didak).
: ;
IL-VII.
v , v v
CLANOK VIERY: JEZIS KRISTUS.
l. Vykúpenie.
Od zlých následkov hriechu č
osvobodil nás Ježiš Kristus) náš ľ
Padlý č sám sebou nebol vstave ť si zase .
predošlú ť a spravedlivosf a s ň spojené dary. Telesne
ŕ nemôže sa sám ť práve tak ani duchovne ŕ
nemôže sa ť k životu duchovnému. ď už č tú spra-
ť ktorú dostal, nemohol ť bez milosti Božej, akože
by bol vstave zase ju ť ď ju ztratil? (Sv. Aug.)
Č po hriechu č podobal sa nemocnému, ktorý môže
síce ť ruky i nohy, avšak bez cudzej pomoci ani s pos-
tele ť ani na miesto svojho č ť nemôže. (Sv. Tom.
Akv.) Č milosrdný Samaritán bol tomu Židovi, ktorý upadol
medzi zbojníkov, tým bol Kristus č č podvodom diabla
ranenému a nadprirodzených darov svojich pozbavenému. Preto
menuje sa Kristus ľ alebo i Lekárom č č lebo
liek doniesol č č ktoré bolo choré následkom hriechu
č (Sailer).
Kristus osvobodil nás od duchovných následkov
hriechu č nasledujúcim spôsobom: Osvietil svo-
jím č náš rozum, naklonil svojimi príkazmi a za-
ľ našu ľ k dobrému, a vyzískal nám svojou
ť na kríži prostriedky milosti, ktorými si posväcujúcu
ť zase ť dietkami Božími a č krá-
ľ nebeského ť sa môžeme.
12*
180
Kristus teda zastával trojaký úrad: prorocký alebo č ľ
ľ alebo pastiersky a ň úrad. A tak Kristus je naším
č ľ ľ a najvyšším ň Pováž tri diely katechismu :
v l. diele predstavuje sa nám Kristus obzvlášte ako č ľ v 2.
ako ľ v 3. ako hlavný ň č - Tento trojnásobný úrad
pripisuje si Kristus č výrazmi. Menuj e sa n. pr. «svetlom
sveta», lebo svojím č náš rozum osvecuje. (Ján 12, 41)
.Ako svetlo vo ·tme vzdialené predmety robí ľ a jasnými,
tak robí i Kristus: on robí nám jasnými najvzdialenejšie predmety,
totižto druhý svet a č Pred Pilátom menuje sa králorn,
ktorého ľ nie je z tohto sveta. (Ján 18, 36) Ď menuje
sa «dobrým pastiérom», l\torý i život svoj dáva za ovce svoje.
(Ján 10, ll) Č š ň sa vodcovi a sprievodcovi i
vyzýva nás, aby sme ho nasledovali. (Ján 14, 6; Mat. 10, 38)
My sme pútnici na tomto svete, č tu nemajú stáleho miesta, ale
ľ budúce. Cesta naša je drsnatá, strmá, vedie ponad prie-
pasti, a ľ mnohí na nej už zablúdili i zahynuli. Avšak máme
tu sprievodcu, ktorý povedal o sebe: <da som cesta, pravda a
život>>. (Ján 13) Jestli tohto vodcu nasledujeme a po jeho š ľ
č nemôžeme ť pravú cestu. (Lud. Gran.) - Sv. Pavel
menuje Krista «hlavným ň (Žid. 2, 17), ktorý nepotreboval
ť najprv za svoje vlastné hriechy a potom za hriechy ľ
(Žid. 7, 27), ktorý nie ď zvieratá, ale svoje telo raz na , vždy
.obetoval (Žid. 10), a ktorý prerazil nebesia. (Žid. 4, 14) Svojou
š ť napravil neposlušnos! Adamovu; bol poslušný až do
smrti na kríži. (Filíp. 2, 8) - č nám Kristus svojou obetou
na kríži vyzískal prostriedky milosti, ktorými si posväcujúcu milos[
a s ň synovstvo Božie (Gal. 4, 5) i právo na nebo (Gal. 4, 7)
zase ť môžeme (této prostriedky milosti sú totižto sv.
omša a sviatosti), nuž povedáme: Kristus nám zase otvoril nebo.
Preto, že nám Kristus svojím vykúpením nebo otvoril, roztrhla sa
pri jeho smrti opona, ktorá v chráme jerusalemskom skrývala
«najsvätejšie>>. (Mat. 27, 51) Teda máme istú nádej, že skrze krv
Kristovu vôjdeme do svätyne, t. j. do neba. (Žid. 10, 10) Kríž je
ľ č neba. (Sv. Zl.)
Kristus osvobodil nás od telesných následkov hriechu
č nasledujúcim spôsobom : Umrel za nás a tým
zaslúžil nám vzkriesenie z ŕ ; č nás svojimi slo-
181
vami i svojím príkladom, č máme č ť aby' sme už na
zemi ako v raji š ť žili, svet ť a nad nim
ť mohli; č dal nám prostriedky, aby sme
pekelného ľ ž ť a ť mohli.
Kristus bol svobodný od každého, tedy aj od č hrie-
chu. Nasledovne nepotreboval ť lebo smrf je pokuta za hriech
č Umr(Oll ľ za nás. A tak je spravedlivé, aby sme
život ť dostali a po smrti vzkriesení boli. K vysvetleniu poslúži
toto podobenstvo : DÍžni sme dakomu peniaze. ľ zaplatí ich
a potom zaplatíme i my. V tomto páde je spravedlivé, že by sme
peniaze nazpät dostali. Kristus je «vzkriesenie { život)). (Ján ll, 25)
Že z ŕ vstaneme, chcel Kristus ť svojím vlastným z
ŕ vstanim. (1. Kor. 15) Skrze jedného č je ť a
skrze jedného č vzkriesenie z ŕ (1. Kor. 15, 21) -
Ak nasledujeme č Kristovo, dôjdeme pravej spokojnosti (mysli
na slová Kristove k Samaritánke, Ján 4, 13) a máme raj už tu
na zemi. - č sa v ť ktoré č a v ktorých č
sa Kristus, zvlášte v pokore, tichosti, štedrosti, č a nasledo-
vaním evanjelických rád môžeme ž ť pokušenia a súženia
zlého ducha, ale len talré, č sú škodlivé nášmu dušnému spaseniu.
Kristus tedy len zlomil vládu diablovu; úplne č ju len na konci
sveta. (1. Kor. 15, 24) č Kristus srúlil diabla s . výšky jeho
moci, preto povedal: «Videl som padaf satanáša ako blesk s neba».
(Luk. 10, 18) - Skrze ľ nášho Ježiša Krista, dostali sme
teda nazpät temer všetko, č sme hriechom č utratili.
Pravda, že rnnoho následkov č hriechu ostalo ešte na nás;
tak zlé žiadosti v nás, choroby, ť No za to akoby v náhradu
dostali sme skrze zásluhy Kristove viac a diéších vecí, než sme
závisfou satanáša boli ztratili. (Sv. Lev. Vel.) Hriech sa rozhojnil,
no ešte viac rozhojnila sa ť 5, 20) Sv. Augustín volá
radostne : << Ó š ť vina, ktorá doniesla nám tak vznešeného a
ľ ľ
2. Zasl'úbenie Vykupitel'a.
Boh odpustil hriešnym ľ bárs neodpustil kedysi padlým
anjelom. Kriech ľ totiž nebol tak trestuhodný, ako hriech anjelov.
Ľ nemali tollrej vedomosti, ako anjeli, a boli svedení diablom.
182
Okrem toho ľ ň z č uznali a ľ svoju vinu.
(Lenže nemali ju ľ ť na druhých.) č pre vinu jednoho
nechcel Boh ť do nešfastia všetkých ľ
l. ď po páde ľ Boh ľ ď
ľ Boh totiž povedal hadovi pekel-
nému: ľ položím medzi tebou
a ženou, medzi tvojím semenom a jej se-
menom; ona potre hlavu tvojU)). (1. Mojž. 3, 15)
Smysel týchto slov je nasledujúci: ľ položím
medzi diablom a č Pannou Mariou, medzi prívržencami
diabla a Synom Panny, Kristom (Gal. 3, 16); Panna Maria porodí
toho, ktrorý č moc diabla, t. j. ktorý pokolenie ľ č ná-
sledkom hriechu č stálo pod ľ vplyvom diabla, z
moci tohoto vysvobodí. Mýlia sa tí, č myslia, že Eoh týmito slo-
vami chcel ť v č len ľ š ľ a ne-
ň naproti hadovi. Treba povážif, že sa této slová Božie
ť na svodcu č a nie len ď na jeho nástroj,
hada. - Této slová Božie zovú sa č prvým evanjeliumom,
t. j. prvým radostným posolstvom o ľ - Avšak Vyku-
ľ nemohol ď ť lebo ľ napospol bolí p1·itelesní, a
tak neboli ani schopní ť ľ ť Ba Boh musel ich č
i ľ ť Mysli na potopu, č miest Sodomy a Go-
morhy, stavanie babylonskej veže.
2. O 2000 rokov neskôr ľ Boh
Abrahamoui} že jeden z jeho potomkov bude
ľ
Abraham býval najprv v Ure (meste ň v Chaldäi a po-
zdejšie v I-Iarane v Mesopotamii. Uprostred samých modlárov (a
č modloslužobníkov) zachoval svoju vieru v jediného pravého Boha.
Tu dal mu Boh rozkaz, aby opustil svojich príbuzných a cestoval
do Chanánu · a č Palestíny. Za š ť jeho ľ mu Boh,
že v ň všetky národy zeme budú požehnané. (1. Mojž. 12, 3)
Okrem toho ľ mu mimoriadne č potomstvo, (Abraham je
183
duchovným otcom všetkých veriacich, Rim. 4, 11) i daroval mu a
jeho potomkom úrodnú krajinu Palestínu. (1. Mojž. 12, 7) Tenže
ľ opakoval Boh Abrahamovi, ď ho s dvoma anjelmi navštívil
(1. Mojž. 18) a ď mu Abraham z poslušnosti chcel ť
syna svojho Isáka. (1. Mojž. 22)
ľ ktorý' Boh dal Abrahamovi, dal aj lsákovi,
Jakubovi a asi 1000 rokov pozdej šie ľ Dávidovi.
Isákovi zjavil sa Boh, ď sa pre hlad chcel ť ť do
Egypta (1. Mojž. 26, 2 a ď Jakubovi, ď tento z otcovského
domu zutekal a videl vo sne rebrík do neba siahajúci (L Mojž_
28, 12 a ď ľ Dávidovi zvestoval prorok Natan na rozkaz
Boží, že jeden z jeho potomkov bude Synom Božím a založí č
ľ (2. Král. 7, 12 a ď -:- Tí mužovia, z ktorých pokolenia
vyšiel ľ a ktorí v praveku ľ žili, zovú sa patriar-
chami alebo arciotcami. Bolo 10 patriarchov pred potopou (prvý .
hol Adam, posledný Noe) a 12 patriarchov po potope sveta (prvý
bol Sem, poslední Abraham, lsák a Jakub). Všetci patriarchovia
mali dlhý život. Tí, č pred potopou žili, dosiahli okolo 1000, tí, č
po potope, 400 do 150 rokov. č toho je jednoduchý spôsob
života, zdržovanie sa na svohodnom povetrí, priaznivejšie pomery
v povetrnosti, aké boly pred potopou, zvlášte však múdra pro-
ľ ť Božia, ktorá použila ich k výchove pozdejších ľ Č
je dnes č ľ úrad Cirkve, tým vtedy boli arciotcovia.)
3 . . Pozdejšie poslal Boh prorokov a dal
skrze nich mnoho ť o príchode,
osobe, č a oslávení Messiáša.
Proroci holi Bohom osvietení mužovia (((mužovia Boží»),
ktorí na rozkaz Boží a v mene Božom k israelskému národu ho-
vorili. Hlavnou úlohou prorokov holo, aby ľ od hriechu zdržo-
vali (karhali ho, ď hrešil) a na ľ pripravovali (Vyku-
ľ predpovedali). Boh volil si prorokov z č stavov
ľ (Isaiáš bol z rodiny ľ Amos bol pastierom,
Elisej bol od pluha povolaný za proroka) a udelil im dar zázrakov
a proroctví (predpovedali budúce tresty, príbehy zo života Mes-
siášovho), aby ich ľ ď poznali č poslov Božích. Najviac
184,
bolo ich takých, č viedli prísny kajúci život; viacerí boli neženatí,
ako Eliáš, Elisej; Jeremiáš. Proroci hovorili ľ neohrožene a ,
stáli u ľ vo ľ vážnosti; avšak všetci boli prenasledovaní
a č š násilne usmrtení. (Mat. 23, 30) V celku bolo asi 70 pro-
rokov. Už Mojžiš bol ľ prorokom (5. Mojž. 34, 10) ; č š
bol Isaiáš, . ktorý tak ľ prorokoval o ľ že by sa
aj evanjelistom mohol ť (Sv. Hier.) ; ostatný prorok bol
Malachiáš, ktorý okolo roku· 450 pred Kristom prorokoval. Niektorí
proroci zanechali po sebe spisy. (Štyria ľ a 12 rnalých prorokov.)
l. O. príchode Messiáša zvestovali proroci nasle-
dujúce:
l. Messiáš narodí sa v Betleheme.
Michäáš povedá: «Ty Betlehem Efrata; malý si síce medzi
mestami judskými, no z teba vyjde panovník Israela, ktorého vý-
chod (t. j. narodenie) je od č od č (Mich. 5, 2)-
Preto sv. 3. ľ dostali v Jerusaleme č že sa Kristus v
Betleheme musel narodif. (Mat. 2, 5)
2. Messiáš príde, ľ chrám ešte stojí.
ď Židia po návrate svojom zo zajatia babylonského znova
č ť chrám, č nahlas ť ich starci, č ešte starý
chrám boli videli. Už pri zakladaní spozorovali, že druhý chrám
ani ď nebude tak ľ a krásny, ako prvý. Tu tešil ich
prorok Hagäus, ľ im, že do tohto chrámu sám ľ
zavíta, a že teda chrám tento bude slávnejší, než prvý. (Hag. 2,
8:__10) - No chrám tento bol r. 70 po Kr. od Tita rozbúraný a
odtedy nebol znova vystavaný.
3. Messiáš príde, ď ľ židovskí ť ne-
budú.
Jakub pred smrfou požehnal synov svojich a riekol k Judovi:
«Nebude ň Judovi berla (t. j. ľ moc), ľ nepríde
ten, ktorého č národy», (1. Mojž. 49, 10) Od tých č bola
ľ moc vždy v pokolení Judovom. Toto pokolenie malo
vodcovstvo pri východe z Egypta a v dobe sudcov. (4. Mojž. 2,
3-:-9; Sud. l, 1 a ď 20; 18) ľ Dávid bol z pokolenia Ju-
dovho (1. Kron. 2, 15), tak i nástupcovia jeho až do zajatia baby-
185
lonského; ď i Zorobabel, ktorý Židov zo zajatia nazpät doviedol,
(1. Esdr. l, 8) Kým Židia od cudzích ľ závyseli, mali vždy
židovských ž ľ (námestníkov), ktorí ná Východe mávali
moc ľ Neskôr dosiahli Židia slobodu i mali zase vlastných
ľ z domu Machabejských. No roku 39. pr. Kr. ztratili králi
židovskí svoje panovanie; lebo tohože roku bol im od Rimanov
za ľ postavený Herodes ľ cudzozemec a pohan (t 3. po
Kr.) - - Za Herodesa naozaj č ľ v celej krajine
židovskej : lebo ď sám Herodes ľ sa náramne, ď sa sv.
3. králi vypytovali, kde sa narodil ľ (Mat. 2, 3); ľ ži-
dovský domnieval sa už, že Ján na púšti je Kristus (Luk. 3, 15);
žena pri studni Jakubovej myslela, že príchod ľ je blízko
(Ján 4, 2); najvyšší ň zaklínal Ježiša, aby mu povedal, č je
on ľ (Mat. 26, 63); č v tom č asi 60 ľ vy-
dávalo sa za Messiáša a oklamalo mnohých. - I pohan,i za č
Krista č ľ sveta, ktorý z Judska mal ť (Ta-
citus, Suetonius). Rimský básnik Horác nazýva ho synom vznešenej
panny, ktorý sa zas do neba navráti. (Od. l, 2)
4. Ba .Daniel (605-530) predpovedal, že od znovu-
opevnenia Jerusalema (453) až do verejného vystúpenia
Messiášovho uplynie 69 a do smrti Messiášovej 69
1
/2
č týžd1'íov.
ť túto dostal od archanjela Gabriela, ď jedného ň
o 3. hodine po poludní č obetu konal a za vysvobodenie
z babylonského zajatia sa modlil. (Dan. 9, 21 a ď - Cyrus roku
536. dal Židom č sa v zajatí nachodili, iba dovolenie, znovu vy-
ť Jerusalem a chrám. č však mesto nesmeli ť
boli od ľ svojich u perského ľ č že budujú
i múry okolo mesta. (Esdr, 4, 12 a ď - Až perský ľ Arta-
xerxes v 20. roku svojho panovania (453) dal svojmu pohárnikovi
Nehemiášovi plnomocenstvo, aby Jerusalem znova múrami opevnil
a bránami zaopatril. (2. Esdr. 2. 1- 8) ď tedy k roku 352. pri-
č 7-krát 69 (t. j. 483) alebo 7-krát 69
1
12 (t. j. 486
1
12), do-
staneme 30 ť ž 30
1
12) rokov po narodení Krista Pána. Aké
to ľ proroctvo !
5. Messiáša porodí.panna z rodu Dávidovho.
186
ľ Achazovi oznámil Boh skrze proroka Isaiáša, aby
pýtal si od Boha znak všemohúcnosti jeho. Ale ľ nechcel ť
Tu riekol prorok: «Teda Boh sám dá znak. ľ panna č a
porodí syna a meno jeho bude nazvané Emanuel» (t. j. Boh s
nami) ; (Is. 7, 15). - Skrze proroka Jeremiáša zvestoval Boh:
«Vzbudím Dávidovi spravedlivého potomka i bude ť ako
ľ a meno jeho bude: Pán náš Spravedlivý)). (Jer. 23, 5-6)
6. Messiáš bude ť predchodcu, ktorý na púšti bude
ť a ž ť ako anjel.
O tomto predchodcovi povedá Isaiáš: č hlas volajú-
ceho na púšti: pripravujte cestu Pána, urovnajte chodníky Boha
nášho. Každá dolina má ť zvýšená, každý vrch a pahorok zní-
žený.)) (Is. 40, 3) Malachiáš vraví: ľ tak hovorí Pán: Pošlem
anjela svojho, aby pripravoval cestu predo mnou. I ď príde k
svojmu chrámu panovník, ktorého ľ (Mal. 3, l) -
chodca ten bol Ján ľ . .
7. S Messiášom vyjde nová hviezda.
Veštec Balám prorokoval ľ moabitskému, ď sa Isra-
eliti blížili pod Mojžišom: «Vidím ho, avšak nie teraz, dívam sa
ň avšak nie zblízka; hviezda vyjde z Jakuba, prút povstane
z Israela''· (4. Mojž. 24, 17)
8. Messiášovi budú sa ň ť králi z ď krajín
a donesú mu dary. (Ž. 71, 10)
9. Za č narodenia Messiáša budú usmrtené
mnohé deti.
Jeremiáš prorokuje: «Hlas náreku, smútku a č š ť na
výsosti. Rachel oplakáva deti svoje a nedá sa š ť lebo ich
niet.» (Jer. 31, 15) Rachel, ktorá bola matkou č š pokolenia,
predstavuje tu ľ židovský. Rachel zomrela v Betleheme a bola
tam pohrobená. (1. Mojž. 35, 19)
l O. Messiáš zuteká do Egypta (Is. 19, l) a ľ
zase sa navráti. (Os. ll, ll)
187
Il. D osobe Messiášovej. zvestovali proroci nasledujúce;
l. Messiáš bude Syn Boží.
Boh ľ Dávidovi ľ skrze proroka Natana a
hovorí: «Ja budem mu Otcom a on bude mi Synom». (2. ľ
7, 10) V žalme oslovuje Boh Messiáša: <cSyn môj si ty, dnes splo-
dil som ť (Ž. 2. v. 7)
2. Bude Bohom a spolu i č
Isaiáš hovorí: cc ť sa nám narodilo, syn je nám daný a
meno jeho bude nazvané (t. j. on bude): «Podivný radca, Boh.»
(Is. 9, 6) Boh sám príde a vykúpi vás.» (Is. 35, 4)
3. Bude ľ divotvorcom.
Boh sim príde a vykúpi vás. Vtedy otvoria sa č slepých i
uši hluchých, ako ň č chromý a rozviaže sa jazyk nemých.
(Is. 35, 6)
4. Bude ň ako Melchisedech.
Skrze Dávida oslovuje Boh Otec Messiáša takto : «Ty si ň
č dia rádu Melchisedevho». (Ž. 109, 4) - Kristus pri posled-
nej č obetoval chlieb a víno; i dnes robí to isté skrze svojich
námestníkov, ň
5. Bude ľ prorokom alebo č ľ
Už Mojžišovi ľ Boh: «Proroka vzbudím im zpomedzi
ich bratov, ktorý bude podobný tebe>>. (5. Mojž. 18, 18) Preto
Židia nazývali Messiáša doprosta: «prorokom, ktorý má ť na
svet». (Ján 6, 14) - Ako prorok mal teda Messiáš č ť i proroko-
ť Mal ť aj č ľ pohanov. (Is. 49, 1-6)
6. Bude ľ nového ľ (Jer. 23, 5), ktoré
ľ a zahrnie v sebe všetky iné ľ
(Dan. 2, 44)
Toto ľ je Cirkev katolícka alebo svetová. ..,..... Preto
sa Kristus pred Pilátom menoval ľ (Mat. 27, 11), no po-
vedá: ľ moje nie je z tohto sveta», t.j. ľ moje
je duchovné. (Ján 18, 36)
188
III. O č Messiáša zvestovali proroci nasle-
dujúce:
l. Messiáš na oslici sediac, vôjde do Jerusalema.
(Zach. 9, 9.)
2. Bude predaný za 30 str1:eborných.
Zach.ariáš prorokoval: «Ocenili hodnotu moju na 30 strie-
borných, a Pán povedal mi: ď č peknú cenu, ktorú ti
odhádli ! I vzal som 30 strieborných a hodil som ich do domu
Pána pre č (Zach. 11, 12----...:13) - Tak stalo sa č
Judáš hodil peniaze nazpät do chrámu a za této peniaze bola
potom kúpená ľ jedného č na pohrobište pre cudzincov.
(Mat 27, 5-7)
3. Bude zradený jedným zo svojich stolových druhov.
(ž. 40, 10)
Judáš odišiel od stola a ď zradil Pána svojho. (Ján 13, 30)
4. Jeho č opustia ho pri č (Zach. 13, 7)
Pri zajatí Krista opustili ho všetci č a zútekali (Mar.
14, 50); len Peter a Ján išli ď za nim až do preddvora
hlavného ň (Ján 18, 15)
5. Bude vysmievaný, (Ž. 21, 7) bitý, opíuvaný (Is. 50, 6),
č (Ž. 72, 14), ŕ korunovaný (Pies. n. p. 3, 11),
ž č a octom napájaný. (Ž. 68, 22)
Tí, č mimo kríža išli, rúhali sa mu, kývajúc hlavami. (Mar.
15, 29) Podobne robili z neho posmech i hlavní ň a zákonníci
a vraveli medzi sebou: «Iným pomáhal, sám sebe nemôže po-
ť (Mar. 15, 31) - Už pred hlavným ň Annášom jeden
sluha dal č ľ lebo sa mu jeho ď č
(Jáh 18, 22) ď Kristus pred Kajfášom vyznal, že je Syn Boží,
ľ mu niektorí do tváre, bili ho ť iní č ho.
(Mat. 26, 67) Pilát dal č ť Krista (Ján 19, 1); potom mu vo-
jaci položili na hlavu ŕ ň korunu, obliekli ho ·v šarlatový š ť
bili trstenicou po hlave, oflinkovali a vysmievali. (Mar. 15; Ján 18)
Na Golgote dali mu planého vína, ktoré so ž č (vlastne s myrhou,
189
15, 23) smiešané bolo. ď ho okúsil, nechcel ho pif.
(Mat. 27, 34)
6. O rúcho jeho budú ť kocku. (ž. 21, 19)
Voj aci rozdelili šaty Kristove na 4 č a každý vojak
vzal si jednu č no kabát nechceli ť lebo nebol
. sošívaný, al e vonkoncom tkaný. (Ján 19, 23) Preto hádzali ň
kocku.
7. Jeho ruky a nohy budú prebodnuté. (Ž. 21, 17)
Kristus bol vskutku pribitý na kríž ; preto mohol Tomášovi
ť rany svojich rúk a ť <<Vlož prst svoj sem». (Ján
20, 27) č priväzovali odsúdených len povrazmi na kríž.
(Tak boli ukrižovaní i dvaja lotri, potom sv. Peter a sv. Ondrej.)
8. Zomre medzi č
· Isaiáš totižto povedá: «Pri bezbožníkoch dajú mu hrob, ale
u č bude po smrli svojej». (Is. 53, 9) Kristus zomrel medzi
dvoma lotrami, ktorí č s nim boli ukrižovaní. (Luk. 23, 33)
9. Pri svojom č bude trpezlivý, ako baránok
(Is. 53, 7), ba bude sa i ť za ľ svojich.
(Is. 53, 15)
10. Zomre ľ a síce za naše hriechy.
(Is. 53, 4- 7)
IV. O oslávení Messiáša zvestovali proroci nasle-
dujúce:
l. Hrob svoj najde u bohatého a hrob ten bude slávny.
(Is. 53, 9; ll, 10)
· 2. Telo jeho nevezme porušenia. (Ž. 15, 10)
3. Navráti sa do neba (ž. 67, 34) a bude ť na
pravici Bozej. (ž. 109, 1)
4. Jeho č z Jerusalema, a síce s hory Siona
(Joel. 2, 28) rozšíri sa po celej zemi. (Is. 2, 3)
190
Ten' dom totižto, kde sv. ap9štoli prijali Ducha Sv., stál na
hore Sione.
5. Pohanské národy celého sveta vstúpia do krá-
ľ jeho a budú sa mu ň ť (Ž. 21, 28-29)
6. Národ židovský, ktorý usmrtil Messiáša, bude ť ž
trestaný a medzi všetky národy sveta rozptýlený. (5. Mojž.
28, 64)
Mesto Jerusalem i s chrámom bude rozbúrané, židovská obeta
a židovské ň prestanú a chrám nikdy nebude znovu vybu-
dovaný. (Dan. 9, 26-27; Os. 3, 4)
7. Na všetkých miestach zeme bude sa ť č
obeta zo zbožia. (Mal. l, ll)
8. Bude jednúc ť všetkých ľ (Z. 109, 6) a pred
súdom pošle na zem Eliáša. (Mal. 4, 5)
4. Život Messiáša bol zvestovaný i v mno-
hých predobrazoch.
Plán budovy ukazuje nám vopred, ako budova neskôr ť
bude. Dlhý ň toho, kto ide cestou, oznamuje nám ho popredku.
Svitanie oznamuje nám prichodiace slnko. Tak temer všetky dôle-
žitejšie č patriarchov zvestovaly isté č Kristove; a temer
všetky dôležitejšie obrady u židov zvestovaly isté obrady ť
(l. Kol. 2, 17) Preto Starý zákon má sa k Novému tak, :ako ň
k č ň (Žid. 10, 1), ako obraz k predmetu, ktorý predsta-
vuje. Celý Starý Zákon bol zabalením Nového. (Sv. Aug.) Nový
zákon skrýva sa v Starom a Starý stáva sa jasným v Novom.
(Sv. Aug.) Osoby alebo veci, ktoré bodúcu ť vopred ako na
obraze predstavujú, zovú sa teda predobrazmi.
Predobrazmi Messiáša boli: Abel, Noe, Melchisedech,
lsák, Jakub, Jozef, Mojžiš, Dávid, Jonáš, archanjel Rafael,
ľ č baránok, obeta v ň Smierenia, medený had
a manna.
Hll
Abel je prvý spravedlivý medzi ľ ď (Kristus prvý medzi
všetkými svätými); on je pastier; koná obetu, ktorá sa Bohu č
je nenávidený a zavraždený bratom svojim (Kristus svojimi bratmi,
Židmi), ale ostáva tichým, ako baránok. (1. Mojž. 4) - Noe medzi
všetkými súvekovcami je sám spravedlivý (Kristus sám bez hriechu),
medzi neprestajným kázaním buduje koráb (Kristus Cirkev), zachráni
od záhuby pokolenie ľ (Kristus od č smrti), pri č
z korábu koná obetu (Kristus pri odchode zo sveta) ;
skrze Noema uzaviera Boh novú srnluvu s č a dáva záloh
v dúhe. (Tak aj skrze Krista a dáva záloh vo sviatosti oltárnej.)
(1. Mojž. 6-9) - Melchisedech, t. j. ľ spravedlnosti, ľ
v Saleme, t. j. bol ľ pokoja (i Kristus je č ľ spra-
vedlivosti a pokoja); on je ľ a spolu i ň ; obetuje
chlieb a víno. (1. Mojž. 14) - Isák je jediným úprimne milova-
ným synom svojho otca, sám nesie drevo na horu, ostáva trpe-
zlivým na obetnom oltári a je zas prinavrátený otcovi svojmu
(Kristus vstal z ŕ (1. Mojž. 22) - Jakub je prenasledo-
vaný bratom, no č smieri sa s nim. (Krista prenasledujú
jeho bratia, Židia, ale na konci dní smieri sa s nimi.) č ľ
je synom bohatého otca, ide chudobný do cudzej krajiny, aby si
ľ bohabojnú manželku. (Kristus prichádza na zem, aby si
našiel svätú nevestu, Cirkev.) Za svoju nevestu slúži dlhé roky ako
paholok. (Za Cirkev prijal Kristus podobu sluhu a slúžil ľ ď
za 33 rokov.) Jakub mal 12 synov, medzi nimi č Jozefa.
Kristus 12 apoštolov, medzi nimi č č Jána.) (1. Mojž.
25, 33) - Jozef, č otcov, je od bratov nenávidený a pre-
daný za ľ strieborných; trpí v žalári medzi 2. č
(Kristus na kríži), z ktorých jeden dosiahol ť druhý bol od-
súdený; po ľ unížení je povýšený na najvyššie hodnosti;
svojou radou zachránil ľ od hladovej smrti (Kristus hlásaním
svojho evanjelia od smrti duchovného hladu); č vyzývajú
všetkých, aby sa mu ň (apoštoli požadujú takú č ť pre Krista);
č smieri sa s bratmi svojimi (i Kristus so Židmi na konci
sveta). (1. Mojž. 37-45) - Mojžiš ako ť vyhne ukrutnému
rozkazu ľ strávi mladý vek v Egypte, postí 40 dní pred
daním prikázaní na hore Sinai (Kristus pred hlásaním svojho
evanjelia), vysvobodí Israelitov z otroctva i vedie ich do ľ
zeme (Kristus vysvobodil nás z otroctva diabolského a vedie nás
do Cirkve), č zázraky k potvrdeniu svojho božského poslania,
192
modlí sa č za ľ zjavuje sa na hore Sinai so žiarou na
tvári (Ki'istus na vrchu Tabore) a je prostredníkom Starého zá-
kona (a č závetu; Kristus Nového). (2. Mojž.) - Dávid narodí
sa v Betleheme, prežije ť v nízkom stave, zastane si proti
Goliátovi, ľ vyvoleného národa, s prakom a 5 ň
a premôže ho (Kristus svojimi 5 sv. ranami ť nad diablom
na dreve kríža), stane sa ľ (Kristus ľ Cirkve), musí ľ
trpef, ale vždy zvífazí. (1-2. ľ - Jopáš je tri dni v bruchu
ryby (Kristus v lone zeme, Mat. 12, 40) a káže č po-
kánie (Kristus Židom). (Jon.) - Archanjel Rafael soslupuje s neba,
aby vodil jedného č (Kristus, aby vodil celé ľ obcuje
s nim za dlhý č (Kristus za 33 rokov); osvobodí od slepoty
(Kristus od slepoty duchovnej-· a od diabla). (Tob.) ľ č
baránok zabíja sa pred východom z Egypta, teda v č
ľ soboty ľ č ; je obetou i pokrmom, nemá chyby a je
v najlepšom veku: kosti nelámu sa mu; jeho krv, natretá na dvera-
je chráni od telesnej smrti (krv Kristova od duchovnej); ľ
č baránok požíva sa pri odchode do ľ zeme.
(Kristus v sviatosti oltárnej pri odchode do č ; je trpezlivý
(Kristus tiež). (2. Mojž. 13) - Obeta v ň Smierenia: Hlavný
kúaz pri vyznaní hriechov celého ľ vzložil ruky na kozla, ktorý
potom bol vyhnaný na š ť aby tam zahynul (i na Kristovi spo-
č hriechy celého ľ a pre ne ide on na š ť tohto zem-
.ského života v ústrety smrti). (4. Mojž. 29) - Medený had na
púšti je povýšený na dreve ; kto naúho pozerá, je uzdravený od
smrtonosného uštipnutia ohnivých hadov (i Kristus je povýšený na
dreve kríža; kto v neho verí bude spasený). (4. Moj ž. 21, 6-9)
Preto povedal Kristus: «Ako Mojžiš š ľ hada na púšti tak Syn
č musí ť povýšený, aby každý, kto v neho verí, nezahynul,
ale mal život č (Ján. 3, 14) -Manna je predobrazom Krista
v sviatosti oltárnej ; má bielu barvu (i oblátka č hostia), prichádza
s neba každé ráno (Kristus každé ráno prichádza na naše oltáre),
trvá len č pobytu na púšti ť oltárna len č našho
zemského putovania). ľ hovorí, že manna odchodná je od
sviatosti oltárnej v tom, že nie je chlebom nebeským, ako táto ;
«lebo táto je chlieb Boží, ktorý s neba sostúpil a dáva život svetu».
(Ján 6, 33)
193
3. Príprava l'udstva na ľ
l. Boh vyvolil si osobitný národ a sám
pripravoval ho na ľ týmto vy-
voleným národom boli potomci Abrahan1ovi.
č menovali sa ľ israelským alebo ži-
dovským.
ň sa na povolanie Abrahama (1. Mojž. 12) Židovský
národ mal ť jednúc národom ň pre všetky národy. (2.
Mojž. 19, 6) Vyvolenie jedného národa nebolo tedy zavržením
druhých národov, ale práve dôkazom, že · sa Boh o ne staral.
Preto Boh i pri každom jednotlivom ľ ľ opakoval,
že ľ urobí š ť všetky národy. (Mojž. 12, 3; 29, 4, 28, 14)
Boh pripravoval vyvolený národ na ľ nasle-
dujúcim spôsobom: Vystavoval ho tažkým zkúškam, dal
mu prísne zákony, č pred jeho č mnohé zázraky a
dal ho č ť skrze prorokov.
Vyvolený národ totižto bol ľ smyselný. Viac miloval
mäsné hrnce egyptské, než svoju slobodu. (2. Mojž. 16, 3) Preto
ho Boh podrobil zkúškam, ktoré č ť maly ľ ť
jeho. Také zkúšky boly n. pr. rozkaz Faraona, aby všetci chlapci
židovskí boli usmrtení ; hlad a smäd na púš{i; ohnivé hady; ná-
behy ľ ď ľ opustil Boha; č neskôr odvedenie
do zajatia a útisk skrze ukrutných ľ č ľ bol ľ
surový a smyselný, dal mu Boh i zákony medzi hrmením a blý-
skaním a k týmto ď pripojil hrozby i ľ (Sv. Zl.) - I k
modlárstvu bol ľ tento ľ náchylný. Povážme len jeho kla-
ň sa zlatému ľ ť (2. Mojž. 32, 1) Zázraky maly č
ť vieru v jedného pravého Boha a dôveru v neho. Mysli na
zázraky v Egypte, na č prechod cez Č more a po-
zdejšie cez Jordán, na mannu na púšti, na vodu zo skaly, na ,
srútenie sa múrov jerichovských ď I proroci mali ť ľ
vo viere v jedného pravéhp Boha a ň vždy viac ť v
ň túžbu po budúcom ľ ovi.
Kat. Ľ Katechismus.
13
194
Z dejín národa židovského vieme toto :
L Potomci Abrahamovi buli najprv v Palestíne a
potom prišli do -Egypta, kde za 400 rokov ostali a ť ž
č boli.
Okolo r. 2000 pr. Kr. povolal Boh Abrahama a zaviedol ho
do Palestíny. Tu osadil sa v Hebrone (západne od terajšieho
ŕ mora). Abraham mal jedného syna, Isáka, ktorého na
vrchu Morii mal ť Isák mal 2 synov, Esaua a Jakuba;
Jakub oklamal svojho brata o požehnanie otcovské a o právo
prvorodzenstva i musel ť z otcovského domu. Jakub (i Israel
menovaný) mal 12 synov; jeden z týchto, Jozef, stal sa ľ
v Egypte a potom povolal k sebe svojich príbuzných, č 66,
11 daroval im východne od ustia Nilu úrodnú krajinu Gossen.
(Okolo r. 1900 pr. Kr.) Tu sa Židia velmi rozmnožili i museli
mnoho ť od ľ egyptských. č menovali sa «synmi ·
Israela» alebo «<sraelitmi».
2. Pod 1l!fojžišom boli Israeliti vyvedení z Egypta a
ostali potom 40 rokov na púšti.
Asi 2 milliony ľ a medzi nimi 600 tisíc bojovníkov, prešli
cez Č more (okolo 1500 pr. Kr.) na Arabskú pustatinu; tu
ich Boh živil mannou a dal im na hore Sinai 10 prikázaní. · Pred
ich č č Boh ľ mnohé zázraky. Mojžiš zomrel na vrchu,
ktorý volal Nebo.
3. Pod Josuom podmanili si ľ zem, ale s po-
mocou sudcov museli ešte 300 rokov ť proti nepria-
ľ (1450-1100 pr. Kr.)
Josue, nástupca Mojžišov, dal ť celú krajinu medzi 12
pokolení. - Sudcovia boli č mužovia, ktorých Boh v č
potreby vzbudil; boli lu du vodcami vo vojne (prisluhovali i právo)
a ť nad ľ Takí sudcovia boli: Gedeon, Jefte, Sam-
son, posledný bol Samuel.
4. Potom boli Židia spravovaní ľ a síce Saulom,
Dávidom a Šalomonom (1100- · 975 pr. Kr.)
19ó
Saul bol ukrutník, ktorý vo vojne sám sa zmárnil. - Jeh o
nástupca Dávid (1055-1015) vynikal ľ ž ť spísal
mnoho žalmov a dostal od Boha ľ že z jeho rodu vyjde
ľ ď ľ ľ 2 fažké hriechy spáchal, konal prísne
pokánie. Proti nemu povstal bez výsledku jeho syn .Absolon. -
Po ň nasledoval jeho syn Šalomon ; tento vybudoval v Jerusa-
leme nádherný chrám (1012) a bol známy ľ ť svojho
dvora. Bol i ľ múdry a spísal knihu Prísloví.
5. Po smrti Šalomonovej rozštiepila sa dtžava na 2
č na ľ Israelské na severe (97 5-722) a
ľ Judské na juhu (97 5-588).
Po Šalomonovi nasledoval vo vláde jeho syn Roboam. Tento
uvalil na ľ ešte č š dane, ako otec jeho Šalomon. Preto 10
severných pokolení od neho odpadlo a utvorilo osobitné ľ
pod menom Israela. Len dvoje južných pokolení, Judovo a Bcnja-
minovo, ostalo Roboamovi verné a tvorilo ľ Judské.
6. č obyvatelia oboch ľ pravého Boha
opustili, dal Boh obe ť a ich ľ ť do
zajatia.
ľ Israelské malo 19 ľ títo svádzali ľ k mo-
dlárstvu, aby do Jerusalema neputoval. Preto Boh k tomuto ľ
posielal prorokov, aby ho napomínali a karhali. č r. 722
prišiel assyrský ľ Salmanassar, rozbúral ľ Israelské a
odviedol ľ jeho, medzi nimi i Tobiáša, do zajatia assyr-
ského. Títo zajatí dostali sa r. 606 - 'PO sborení assyrskej ŕ ž
pod panovanie Babyloncov a r. 538. pod vládu perského ľ Gy-
rusa. - ľ Judské malo 20 ľ a udržalo sa dlhšie. -
Podmanil si ho len babylonský ľ Nabuchodonosor, a ď sa vzbú-
rilo, odviedol mnohých Židov, medzi nimi i Daniela, do zajatia (606
a 599) a č r. 588 rozbúral Jerusalem i chrám. A však i potom
ešte konaly sa obety na rozvalinách chrámových. (Bar. 1, 10)
7. Po návrate zo zajatia (536) žili si Židia v pokoji,
až sa č (203) dostali pod vládu ukrutného syrského
ľ Antiocha.
13*
196
Od r. 606 boli obyvatelia oboch ľ Israelského a
Judského, pod jedným panovníkom a museli spolu ť preto sa
onedlho zase spriatelili. Od týchto č menovali ich č
Židmi. Penky ľ Cyrus, ktorý si r. 538 podmanil ŕ ž baby-
lonskú ľ Baltasar bol usmrtený v túže noc, v ktorú zneuctil
sv. nádoby), dovolil Židom r. 536 ť sa do svojej vlasti a
ť chrám. ď odišlo 42.000 Židov pod vodcom
Zorobabelom do Jerusalema a mesto i chrám (bol hotový 516}
č sa znovu budovaf. (Mysli na tešiace slová proroka Hagäa.)
R. 453 dostali Židia od perského ľ Artaxerxesa i dovolenie,
ť Jerusalem múrami. (Mysli na proroctvo Danielovo o 69
č ž ň Pod vládou Peršanov ostali Židia vyše 200
rokov a za tento č neboli trápení. R. 330 prišli Židia pod vládu
.Alexandra Vel'lcého, ľ macedonského, ktorý rozbúral Mžavu
perskú. Po jeho smrti mali Židia č panovníkov, č
(r. 293) boli poddaní ľ Antiochovi Epifanesovi IV. Tento
prenasledoval ich pre náboženstvo; nútil n. pr. 7 bratov Macha-
bejských a Eleazara k jedeniu č a dal ich č ť i do
chrámu kázal ť modly.
8. Po zúrivej vojne vydobyli si Židia svoju svobodu i
boli potom za 100 rokov spravovaní židovskými ľ
(140-39 pr. Kr.)
Pod vedením hrdinských Machabejcov (Mateja a jeho 5 sy-
nov) č Židia boj za svobodu a úplne striasli so seba jarmo
syrské. (V boji padlo mnoho Židov, ktorí u seba modly mali. Judas
Machabejský dal za nich ť obetu.) Jeden z bratov Machabej-
ských, Šimon, stal sa ľ a hlavným ň v Judsku (140).
Po ň vládli jeho potomci. R. 64 zdržoval sa v Judsku rimský
vojevodca Pompejus na svojom pochode na Východ a podmanil
krála židovského panstvu rimskému.
9. R. 38 pr. Kr. stal sa ľ v Judsku pohan me-
nom Herodes.
ď totiž v Judsku vypukla vzbura, shodili Rimani židovského
ľ a postavili za tamejšieho ľ pohana Herodesa ľ
(39 pr. Kr.) Herodes bol teda prvým židovským ľ ktorý ne-
bol Žid. Pod nim teda musel ť Messiáš. Herodes bol vrahom
197
betlehemských chlapcov ; zomrel r. 3. po Kr. - Nástupcom Hero-
desovým bol jeho Syn Herodes Antipas (3-40 po Kr.) Tento dal
ť Jána ľ a robil posmech z Krista. Za nim nasledoval
vnuk Herodesa ľ Herodes Agrippa; tento dal ť ť sv. Ja-
kuba St. a ť do žalára sv. Petra. Dal sa ť bohom a za
živa bol žraný č (44). - R. 70 po Kr. bol Jerusalem Titom
rozbúraný a Židia rozptýlení medzi všetky národy. .
2. Ostatné národy zeme dal Boh pripra-
ť na ľ č skrze vyvolený
národ alebo š ľ mužov, č
mimoriadnym spôsobom.
Židia už následkom č obchodu (t. j. kupectva) svojho
prišli do úzkeho styku s pohanskými národami. Preto i sv. Písmo
skoro prišlo do rúk pohanských i bolo preložené do cudzích č
Riadením Božím stalo sa, že Židia prišli do zajatia a s pohanmi
museli dlho žif. Od nich č sa pohani ť Boha pravého
i proroctvá o ľ Preto hovoril Tobiáš, Duchom Sv. osvie- .
tený: ľ Pána, vy dietky Israelove ... ; lebo preto rozptýlil
vás medzi pohanov, č ho nepoznajú, aby ste im divy jeho vyprá-
valy, a oznámily, že okrem neho niet iného Boha všemohúceho)).
(Toh. 13, 3 a ď - I š ľ mužov vzbudil Boh medzi
pohanmi alebo poslal takých k nim. Pomyslí si na Sokrata v
Grécku (tento č že Boh je len jeden, a ten že je ľ
sveta, ukázal nesmysel modloslužby, vynikal ľ ť
š ť ť a ž ť pre svoje č bol
r. 399 pr. Kr. na ť odsúdený); mysli ď na Jaba v Arabii,
na Jozefa v Egypte, na Jonáša v Ninive, na Daniela v Babylone
a i. Z vynikajúcich cností týchto mužov, č č i zneohroženého
vyznania ich viery a zo zázrakov, ktoré Boh na ich ochranu č
(mysli na ochranu 3. mládencov v ohnivej peci, Daniela medzi
levami), muselo pohanom ť zrejmé, ktorý je pravý Boh. Preto
sa i stávalo, že niektorí pohaní prestúpili na židovskú vieru ; takých
nazývali próselytmi (novovercami). - No i mimoriadnym spô-
sobom č Boh pohanov: tak n. pr. sv. 3. ľ skrze po-
divnú hviezdu (Mat. 2, 3), stotníka Kornelia v Cäsarei skrze anjela
(Sk. ap. 10, 3), ľ Baltasara skrze tajomstvennú ruku na stene
198
(Dan. 5), ľ Nabuchodonosora skrze č sen, ktorý ť
hoval sa na pravého Boha a Messiáša (Dan. 2), Baláma skrze
oslicu. (4. Mojž, 22, 28 a ď Preto u pohanov vskutku nachádzame
túžbu po ľ ď č nasleduje.
3. Prv než Boh poslal ľ dal
všetkým národom zeme ť do hlbokej
bžedy,
aby po ľ tým viac túžily a tým radostnej-
šie ho prijaly.
U Židov panovala č š neshoda vo veciach nábožen-
ských ; tu závodily tri náboženské stránky alebo sekty; saducei,
č krajinskí, č zapierali č život; farisei, ktorí zovnútorne
najprísnejšie zachovávali všetky predpisy náboženské; esseni, ktorí
sa od sveta celkom ť a prísny kajúci život viedli. - U po-
hanov napriek všetkej filosofii rozmáhala sa úplná ť vo
veciach náboženských a hrozná ť č pohanských
bohov bol ľ že by č musel ť keby všetkých rn al po-
č ť ako povedá dejepisec Hesiod. ň sa sochám, podlým
ľ ď ba i zvieratám. Pohaní považovali týchto bohov za ochran-
cov neprávostí a domnievali sa, že ich najlepšie uctia š ľ
nýrni a nernravnými skutkami, ba i obetovaním ľ No pritom
uznávali svoju hlbokú biedu a túžili po pomoci. Rirnský básnik
Horác ť ž si (v jednej óde) na č vojny a vraví:
ď ž už, ty synu vznešenej panny, ň dlho u ľ svojho,
navrát sa neskoro do neba a maj ľ v tom, že ť tu zovú
otcom a ž ť Už predtým u Grékov Sokrates vyslovil nádej,
že s neba sostúpi prostredník a bez omylu č nás povinnosti
naproti Bohu a ľ ď Právom teda kedysi umierajúci Jakub {1.
Mojž. 49, 10) i proroci (Hag. 2, 7) menovali ľ tým, «po
ktorom túžia všetky národy». - A tak národy celého sveta
pred príchodom Krista ·bo ly podobné nemocnému, ktorý žiada si
lekára preto, že ľ cíti ľ svoju; zvädlým rastlinám, ktoré
si žiadajú osviežujúcej rosy; č ktorý do jamy padol a túži
po ľ lebo navzdor všetkým námahám ť nemôže
(A. Stolz); ľ synovi, ktorý v č š biede musí ž ť
a je nespokojný s osudom svojim, lebo vie, že je č k č
199
lepšiemu (A. Stolz.) - I dnes ešte Boh tak č v múdrosti
svojej ; niektorým dáva najprv upadnúf do č š biedy a len
potom č na nich skrze Ducha Sv. To ukazuje životopis sv.
Pavla, sv. ·Augustína a i. Ľ totiž, č sa v takom biednom stave
nachádzajú, sú vnímavejší k pôsobeniu Ducha Sv. a po svojom
obrátení slúžia Bohu ľ horlivejšie.
4. Kedy a kde žil Vykupitel' 7
l. ľ žil asi pred 1900 rokn1i vyše
33 rokov na našej zemi.
Od narodenia Krista č sa náš ť leto-
č
V prvých č ť č sa č ľ rokov
panovania vladárov alebo rímských konsulov. Od ľ prenasle-
dovania ť za Diokleciána č sa u ť č ť
roky od č panovania toho cisára (284). (Doba č
Rimský opát Dionýs bol prvý, ktorý r. 525 č č ť roky od
vtelenia Kristovho, t. j. od zvestovania P. Marii. Cisár Karol za-
viedol tento spôsob č č ť éru t. j. dobu) v
Germanii, no č od vtelenia, ale od narodenia Krista. -
A však toto č č nie je celkom dôkladné, č opát
Dionýs o 4 roky pozdejšie udal rok narodenia Krista. Kristus teda
narodil sa štyrma rokmi prv, než č sa l. rok nášho č
Č pred Kristom č menujeme Starým záko-
nom (alebo závetom), č po Kristu Novým zákonom (záve-
tom). (Žid. 9, 15-17)
Č pred Kristom a po Kristu menujeme zákonom alebo zá-
vetom preto, že Boh v ten č vyjavoval ľ ď svätú ľ v prí-
kazoch, ktoré dával im skrze Mojžiša a Ježiša Krista, a že im
závetom (t. j. testamentom) poistil dedictvo, a síce Židom ľ
benú zem, ť nebo. - č zovie sa č pred Kristom i
Starou smluvou (t. j. kontraktom), lebo Boh v ten č s mnohými
mužmi uzavrel smluvu; tak s Noemom, Abrahamom, Jakubom a
národom židovským na hore Sinai skrze Mojžiša. Na hore Sinai
200
ľ národ židovský zachovávanie prikázaní, ktoré mu ohlásené
boly. Boh ľ za to národu svoju ochranu a požehnanie. Smluva
bola č krvou zvierat. - Č po Kristu menuje sa i
Novou srnluvou, lebo Boh skrze Syna svojho ľ ľ ď v
tento č žijúcim ich posvätenie a život č ak dva príkazy:
lásky ť budú. Táto smluva bola č krvou ž š
Krista. - Starým zákonom zovú sa i sväté knihy, ktoré v č
pred Kristom spísané boly; knihy po Kristu spísané menujú Äa
Novým zákonom. Tieto knihy menujú sa tak právom, lebo v ľ
l
je napísané č vôle Božej a poistenie dedictva. 1
2. ľ č č š v Pale-
stíne.
O mene tomto treba ť : Palestína' menovala sa
pôvodne Chanánom, pozdejšie i Judskom, č však «Za-
ľ zemou)) (t. j. ľ od Boha) alebo i «Svätou ze-
nww> (t. j. zemou posvätenou Kristom, ktorý sa tam zdržoval).
O ľ a povahe tejto krajiny máme si ť Palestína
bola len tak malá krajina (sotva 500 štvorcových ľ ľ teda
polovicu ľ ako Švajciarsko), že pohani posmešne vraveli, že
Boh Židov musí ť malým bohom, ď ľ svojmu č š kra-
jiny ť nevládal. DÍžka neobnášala len asi 90, šírka asi 30 hodín.
A predsa Palestína pre svoju priaznivú polohu uprostred starého
sveta bola ľ príhodná k rozšíreniu pravého náboženstva. Bola
to krajina ľ úrodná, ktorá akoby oplývala mliekom a medom
(2. Mojž. 3, 8), tak že obyvatelia jej neboli odkázaní na nijaký
cudzí národ. So všetkých strán bola zamknutti morom a š ť
pred susednými krajinami, tak že sa obyvatelia jej nemohli pria-
ť s pohanmi. - č ľ treba ť Pale-
stína mala za č Krista P. 5 millionov ľ z toho l
million pripadal ne hlavné mesto Jerusalem. Dnes má len asi pol
milliona, Jerusalem však iba 51.000 ľ - O polohe Pale-
stíny máme si ť
Palestína leží na pobreží Stredozemného mora s oboch
strán rieky Jordána.
Väl':šia polovica medzi Stredozemným morom a Jordánom '
zovie sa Západným krajom Jordána, menšia s tamtej strany
201
Jordána Východným krajom Jordána. Hranice Palestíny sú:
na severe Fenícia, na východe Syrsko-arabská pustatina, na juhu
Arabia, na západe Stredozemné more. - O Jordáne máme ť
Jordán je 80-150 krokov široký, ľ bystrý, má vodu nažltlú,
č cez malé jazero Meromské, potom cez 5 ľ dlhé jazero
Genezaretské a č do ŕ mora ktoré je 10 mil dlhé
(na mieste, kde stály kedysi mestá Sodoma a Gomorha, so slanou
nepitnou vodou a bez živej bytnosti). (Cez Jordán prešli kedysi
Židia suchými nohami; v ň bol pokrstený Kristus. Na jazere
Genezaretskom utíšil Kristus vlnobitie, tu kázal, chodil po vode a
odovzdal Petrovi moc, aby jeho stádo pásol; tu stalo sa č
ulovenie rýb.) Pred vtokom svojim do ŕ mora prijíma
Jordán potok Karit, pri ktorom zdržoval sa Eliáš. Do ŕ
mora vlieva sa potok Cedron, ktorý od Jerusalema č (Cez
tento utekal Dávid a prešiel Kristus pred smrtnou ť
Č Palestíny majú nasledujúce mená: južná
č je Judsko, stredná Samaria, severná Galilea a
východná s tamtej strany Jordána Perea (s Itureou a
krajom Trachonitiským).
Obyvatelia Judska najviac ŕ ž pravej viery, obyvatelia
Samarie boli modlári a preto židmi nenávidení, obyvatelia Galilee
boli č č najmä na severe, pohanskí a preto židmi zapovr-
hovaní. (Meno č alebo Galilejský bolo prezývkou. Galilej-
č bolo lahko ť po ich drsnatom č tak poznaný bol
Peter v preddvore hlavného ň
Najznamenitejším mestom Palestíny bolJerusalem, kde
sa nachádzal chrám.
Jerusalem (t. j. miesto pokoja) menuje sa i mestom štyroch
pahorkov, lebo leží na štyroch vrchoch ; najvyšší je hora Sion,
na ktorej sa velebne vypínal hrad Dávidov a kde nachodil sa i
dom poslednej č východne odtial je vrch Aka s ň
a , rybníkom Siloe na juhu (mysli na uzdravenie slepého od naro-
denia); severne ľ je vrch Moria, na ktorom nachodil sa
chrám a kde kedysi lsák mal ť obetovaný; ď na sever je
vrch Bezeta s novým mestom. Západne od Morie a von z mestkých
múrov je Golgota, i horou Kalváriou zvaná, na ktorej Kristus bol
202
ukrižovaný. Tieto vrchy ležia medzi dvoma dolinami; západná
zovie sa dolinou Gennonskóu (Gennon, t. j. peklo, lebo tu kedysi
modlárske Israelitky obetovaly svoje deti Molochovi), východná
dolinou Josafatskou (t. j. dolinou súdu Božieho, lebo mysleli že sa
ť jednúc bude ž ť súd sveta), ktorou č potok Cedron.
Východne od doliny Josafatskej je hora Olivetská, kde sa Kristus
rád zdržoval, so zahradou Getsemanskou. - Jerusalem stál už za
č Melchisedecha, ktorý bol ľ tohto mesta (okolo r. 2000
pr. Kr.), stal sa sídelným mestom židovských ľ za Dávida
(okolo r. 1000 pr. Kr.), bol potom o 400 rokov (588) celkom roz-
búraný od babylonského ľ Nabuchodonosora, po 50 rokoch
(536) znovu vybudovaný a r. 70 po Kr. od Rimanov pod Titom
zase spustošený. - Chrám na hore Morii tvoril podlhovastý
štvorhran a bol stavaný č š z bielych štvorhranných ň
ď vyzeral ako ň pokrytý vrch, a ľ ň bol
ľ Mal jedno preddvorie pre ľ ď do vnútra preddvorie
pre kiíazov s oltárom pre zápalné obety, a v tomto preddvorí
stála na povýšenom mieste vlastná qudova chrámu, asi 30 metrov
dlhá, 10 metrov široká, 15 metrov vysoká a pokrytá; plytkou stre-
chou z cedrového dreva. Budova chrámu pozostávala z predsiene,
svätyne a najsvätejšieho. Posledné dve miestnosti boly na stenách
hrubým zlatým plechom pokryté a jedna od druhej oddelené opo-
nou, ktorá sa roztrhla pri smrti Kristovej. V «najsvätejšom)) medzi
dvoma ľ a pozlátenými cherubíny bola archa úmluvy, v kto-
rej nachodily sa tabule 10 prikázaní, manna, prút Áronov a kniha
zákonov. Tu trônil Boh v jednom oblaku (ktorý naskrze nebol
robený kadidlom). - Chrám bol vybudovaný ľ Šalomonom
okolo r. 1000; o 400 rokov pozdejšie (588) sboril ho Nabuchodo-
nosor, no po 70 rokoch (516), po návrate zo zajatia babylonského,
bol Zorobabelom znovu postavený (avšak chybela mu archa úmluvy)
a za č Kristových ľ Herodesom obnovený. R. 64 po Kr.
boli s obnovením hotoví, ale už r. 70 bol Rimanmi rozborený.
Cisár Julián pokúsil sa r. 361 zase ť chrám, ale zemetra-
senie sborilo už postavené múry a plamene vyblkujúce zo zeme
odohnaly ľ Chrám až do konca sveta nikdy nebude vy-
stavaný. (Dan. 9, 27)
Okrem Jerusalema najpamätnejšie mestá sú Betlehem
a Nazaret.
203
Dôležité miesta v Judsku; Južne od Jerusalema leží Betle-
hem, rodisko Kristovo; ď na juh Hebron, kde bývali Abraham,
Isák a Jakub, ako i č sv. Jána ľ východne od Jeru-
salema leží Betánia, kde býval Lazar, a š ť Kvarantánia, miesto
40-denného pôstu Kristovho; severovýchodne od Jerusalema je
palmové mesto Jericho, kde býval kajúci mýtnik Zachej ; severne
od JerusaJema je Ernaus, kde zjavil sa vzkriesený ľ pri
mori leží fenické mesto Joppe, preslávené v križiackych vojnách,
kde Peter vzkriesil Tabitu a ľ bol povolaný k pohanskému
stotníkovi Korneliovi, južne ľ na morskom pobreží je bývalá
krajina Filištínov s mestami Gazou a Askalonom. Západne od
ŕ mora je judská š ť alebo š ť sv. Jána preto, že sa tam
zdržoval Ján ľ predchodca Kristov. - Dôležité miesta v
Samarii: Hlavné mesto Samaria asi prostred krajiny; južne od-
ľ ň Jakubova pri Sicheme, kde sa Kristus shováral so
Samaritánkou; východne ľ hora Garizim, kde Samaritáni mali
modlársky chrám; na juhu Silo, kde sa od č Josuových za
350 rokov nachádzala archa úmluvy ; pozdÍž Stredozemného mora
rozprestiera sa úrodná rovina Saronská; pri mori leží Cäsarea,
t j. cisárske mesto, kde rimskí vladári sídlili; na severo-západe
blízko mora a na hranici je 300 metrov vysoká, krásna a úrodná
hora Karmel so svojimi 1000 ň kde zdržovali sa pustov-
níci a kde kedysi konala sa obeta Eliášova a ň Bálových. -
Dôležité miesta v Galilei: Nazaret (=mesto kvetu), kde Matka
Božia bývala vtedy, ď jej anjel zvestoval, že porodí Krista, a
kde zdržoval sa Kristus až do 30. roku života svojho; južne ľ
vrch Tabor, kde sa Kristus premenil; pri ň Naim, kde Kristus
vzkriesil mládenca; východne od Nazareta Kána, kde Kristus na
svatbe č prvý zázrak. Pri jazere Genezaretskom leží Kafar-
naum, «mesto Kristovo)), v ktorom sa ľ tak rád zdržoval a
ľ zázrakov č na pr. uzdravil sluhu pohanského stotníka,
vzkriesil dcéru Jairovu; tu ľ ť oltárnu a povolal
apoštola Matúša; južne ľ je Betsaida, ľ pochádzali
apoštoli Ondrej a Filip: potom príde Magdala, kde zdržovala sa
hriešnica Magdalena; pri jazere leží i Tiberias. Na severe Galileo
leží Cäsarea Filipova, kde Peter dostal vládu č Za Galileou
už vo Fenicii, na morskom pobreží ležia mestá Tyrus a Sidon,
kde Kristus č š š chodil (Mat. 15, 21 ; Mar. 7, 24) ; na hranici
Galileo leží 3000 metrov vysoké a č ň pokryté
204
pohorie Libanon (• biele hory) s s vysokými cedrami (teraz ich
je už len 300 v jednom lesíku) a východne ľ ľ Hermon,
2900 metrov vysoký; ešte ď na východ Damašk, pred ktorým
mestom obrátil sa Šavel na Pavla. - Dôležité miesta v Perei:
Blízko ŕ mora, východne od ústia Jordána leži Betabara
(• Betánia), kde krstil sv. Ján ľ tu ukazoval na Krista a
menoval ho Baránkom Božím; východne ľ vrch Nebo, na
ktorom zomrel Mojžiš; južne od jazera Genezaretského leží Pella,
kde ť našli č č obliehania Jerusalema r. 70
po Kr.
5. Ježis z Nazareta je Vykupitel' alebo Kristus.
Židia nazýveli ľ ktorý mal ť č Mes-
siášom alebo Kristom, t. j. Pomazaným. «Pomazanými Pána»
menovali sa u Židov proroci, najvyšší ň a ľ č
títo pri prevzatí svojej hodnosti mazaní bývali, na znak, že sú po-
slanci Boží. (Mazanie ň prijaté osvietenie a posilnenie
skrze Ducha Sv. a napomínal o pomazaných k láskavosti.) A však
budúci Messiáš mal ť najväéšim prorokom, ň a ľ
spolu; preto menovali ho Židia č š len ((Pomazaným Pina»
(hebrejsky, t. j. židovsky ((Messiášom>>, grécky ((Kristom»). A predsa
Messiáš nie zovnútorne bol pomázaný olejom, ale vnútorne skrze
Ducha Sv. (Ž. 44, 8) ; on mal v sebe ť Ducha Sv. (Sk. ap.
10, 38)
l. Ježiš z Nazareta je lebo na
úom splnilo sa všetko, č proroci o Vyku-
ľ predpovedali.
Ježiš v č svojich č poukazoval na túto ť
(Ján 5, 39; Luk. 18, 31), menovite ď po svojom ŕ
s dvoma č išiel do Emausa. (Luk. 24, 26) I sv. apoštol
Matúš dokazuje v svojom Evanjeliume, že sa na Kristovi splnily
predpovedania prorokov. Už mnohí židia obrátili sa následkom
toho, že život Krista porovnali z proroctvami; tak slovutný Veith,
ktorý pozdejšie bol znamenitým ľ vo Viedni.
205
2. že Ježiš z Nazareta je Messiáš ' od Boha poslaný,.
nasleduje i z toho, že ľ nim na zemi založené
č trvá.
Lžimessiáši mali č č mnoho prívržencov, no
pozdejšie ich celkom ztratili. Nazaretský Ježiš má však prívržencov
s:vojich po všetky stoletia. Keby ľ nim na zemi založené,
Cirkev, bolo ľ dielom, bolo by dávno zahynulo. No č
nehynie, a to ani navzdor všetkým prenasledovaniam, musí byf
dielom Božím; a ľ musí teda ť Messiáš od Boha po-
slaný. Pomyslí na znamenité slová Gamalielove vo vysokej rade.
(Sk. ap. 5, 38)
3. Ježiš sám menoval sa ľ a síce
v rozhovore so samaritánskou ženou i pred najvyšším ň
zom Kajfášorn.
Samaritánska žena pri studni Jaku co vej povedala Ježišovi :
«Ja viem, že príde Messiáš, ktorý menuje sa Kristus». Na to riekol
jej Ježiš: «Ja som to, ktorý hovorím s tebou>>. (Ján 4, 25) -
Najvyšší ň Kajfáš oslovil Krista: «Zaklínam ť skrze Boha
živého, aby si nám povedal, č si ty Kristus, Syn Boží!» Kristus
odpovedal: «Áno, ja som to». (Mat. 26, 64) I to treba ž ť
že Kristus pochválil Petra, ď ho nazval «Kristom, Synom Boha
živého». (Mat. 16, 16)
4. Aj anjeli zvestovali ho č ľ a síce: anjel
na nivách betlehemských a anjel, ktorý zjavil sa Jozefovi.
Anjel zjavil sa pastierom na poli betlehemskom a hovoril:
«Nebojte sa, lebo, ľ oznamujem vám ť velikú, ktorá bude
všetkému ľ ; lebo dnes v meste Dávidovom narodil sa vám
ľ ktorý je Kristus Pán ... » (Luk. 2, 10) - Jozefovi, ktorý
Mariu chcel ť vo sne zvestoval anjel narodenie Krista a
riekol: «Nazveš meno jeho Ježiš, lebo spasí ľ svoj od hriechov<<.
(Mat. 1, 21) - č Ježíš z Nazareta je Kristus alebo Messiáš,
preto zovie sa i: Ježiš Kristus. Tak menoval sa ľ i sám.
(Ján 17, 30)
206
6. Životopis Krista.
l. ť Krista.
Narodenie Krista bolo zvestované archanjelom Gabri-
elom preblahoslavenej . Panne Marii v Nazarete. (Luk. 1, 25)
Na zvestovanie toto upomína nás sviatok Zvestovania Panne
Marii 25. marca, dalej každodenné trojnásobné zvonenie a prvá
č Zdravasu, ktorá obsahuje slová archanjelove. - Po zvesto-
vaní narodenia Krista navštívila Maria svoju príbuznú Alžbetu.
Táto pozdravila ju slovami, ktoré modlíme sa v 2. č Zdra-
vasu. U Alžbety predniesla Maria utešený chválospev Magnificat
t. j. Velebí duša moja Pána ď (Luk. 1) «Navštívenie P. Marie»
(v najviac krajinách nie je zasväteným sviatkom) slávi sa v Cirkvi
2. ľ (niekde v 1. ľ ľ teda len po oktáve sviatku Na-
rodenia sv. Jána ľ z toho môžeme ť že Maria
pravdepodobne ešte po narodení sv. Jána ľ zostala v dome
Zachariášovom. - I sv. Jozefovi, ženíchovi Marie, zvestoval anjel
narodenie Krista. (Mat. 1, 18-15) Jozef totižto chcel ť
Mariu z č udanej u Mat. l, 18 ; aby tak neurobil, poslal
Boh k nemu anjela.
Kristus narodil sa z preblahoslavenej
Panny Marie v Betleheme v jednej maštali.
Maria musela s Jozefom ť do svojej domoviny, do Betle-
hema, č cisár Augustus nariadil č ľ (Luk. 2, 1)
Panovníci č vydávajú rozkazy a nevedia k č Boh vyúžit-
kuje, č oni rozkazujú (Bisk. Wittmann). Musela ť do jednej
maštale, lebo v Betleheme už nebolo pre nich miesta. (Luk. 2, 7)
Táto š ľ bola akousi pivnici podobnou miestnosfou von z mesta
Betlehema; č sklepenia, č sa tu nachodily, maly ť pozo-
statky rozpadnutého paláca Dávidovho a slúžily pastierom za ň
pre dobytok. (Kat. Emm.) Ako pri č tak i pri narodení stala
sa odchýlka od riadneho behu prírody. (Rim. Katech.) Maria bola
svobodná od spomenutých v l. Mojž. 3, 16 následkov č
hriechu (Rim. kat.) ; svobodná bola preto, č bez žiadosti
telesnej č (Sv. Bern.) Sv. Augustín volá: ľ ten, ktorý nosí
207
svet, leží v ľ Ktorý ŕ anjelov, je ŕ matkou. Sila
oslabla, aby ť zosilnela». A zase: ľ lekár sostúpil s
neba, lebo na zemi ležal ľ chorý. č spôsobom celkom
novým, lebo na seba here nemoc našu». «Kristus, ď bol bohatý,
stal sa chudobným, aby sme my zbohatli chudobou jeho». (2. Kor.
8, 9). - Všetko č stalo sa pri narodení Krista (a vôbec v
celom živote jeho), má hlboký vyznam: l. Kristus narodil sa v
Betleheme (slovensky: Miesto chleba), lebo je živým chlebom nebe-
ským. (Sv. Hier.) Nenarodil sa v Nazarete, ale v cudzine, lebo zo
svojej pravej vlasti, s neba, sostúpil na zem, kde je cele cudzím
č š ľ 2. Narodil sa medzi pastiermi a ovcami, lebo on sám'
je «dobrý pastier)) (Ján 10, ll) ľ stáda. 3. Narodil sa v
maštali, lebo zem, na ktorú sostúpil, je v prirovnaní k nebu tak-
č š ľ Nenarodil sa v dome, ale v maštali, aby sa každý
s dôverou k nemu približoval. (Sv. Pet. ZL) 4. Narodil sa v skry-
tosti, lebo je «skrytý Boh)) (Is. 45, 15), ktorého v terajšom živote
ť nemôžeme a ktorý miluje ť dobrých skutkov. (Mat. 6,
1-6) ' 5. Dal sa ž ť v ľ kde dobytok má krm, lebo aj on
je pokrmom pre ľ dal sa ď ž ť na drevo, aby dal na
vyrozumenie, že preto prišiel na svet, aby na dreve zomrel. (Po-
dobne leží v tabernákule, a č svätostánku.) 6. Narodil sa v tmavej
noci, lebo vtedy č š ľ bola pohrúžená v tmu a č
nevedela o pravom Bohu. 7. Narodil sa v zime a za chladnej noci
(v Palestíne je v noci hodne zima), lebo vtedy v srdciach ľ
bolo ľ zima, ď im celkom chybela láska k Bohu a bližnému.
8. Kristus prišiel s neba dolu v č č ako rosa (Is. 45, 8),
lebo on práve tak osviežujúce pôsobí na ľ ako rosa na rastliny.
9. V č narodenia jeho bol chrám Jánusov v Ríme zamknutý, tedy
pokoj na celej zemi, lebo Kristus je knieža pokoja (Is. 9, 6) a
Boh pokoja. (1. Kor. 14, 33) 10. ľ prišiel na svet ako ť
a nie ako dospelý muž, aby nás totižto tým ľ š pritiahol k
sebe; pred ľ ustupujeme chúlostive, ale k decku približujeme
sa bez strachu, ba máme s ním i ť ď ho č ť
ll. Kristus prišiel v chudobe a zaprení, aby nám povedal, že do
neba nevedie cesta pôžitkov a telesných rozkoší, ale cesta utrpenia
a sebaovládania. Chcel ť i na to, že je ľ ľ
chudobných, ku ktorým obrátil sa v prvom rade, ď hlásal evan-
jelium. (Luk. 4, 18) 12. Kristus dal v noci svetlom ž ť betle-
hemské pole, aby poukázal, že prišlo svetlo sveta (Ján 8, 12), ktoré
208
vo tme ť bude. (Ján l, 5) 13. Chválospevom anjelským dal
zaraz ť č s neba prišiel; chcel ť Boha (Ján 13,
32) a ť ľ ď pokoj (Ján 14, 27), a síce ·pokoj s Bohom
(smierenie s Bohom skrze ť na kríži), pokoj so sebou (pravú
ť akú dosiahneme poznaním a zachovávaním toho, č
sv. evanjelium č i pokoj so všetkými ľ ď (skrze príkaz lásky
k bližnému, lásky k ľ skrze ť 14. Pastierom a
nie pyšným fariseom dal ť skrze anjela svoje narodenie,
lebo svoje tajomstvá skrýva pred múdrymi a opatrnými, a zjavuje
ich č (Mat. 11, 25), lebo sa pyšným protiví, a pokorným
·dáva ť svoju. (1. Pet. 5, 5) Malo sa tým i č ť že po
všetky č bude tak: pyšným, hoci č š č je č
Kristovo zatvorenou knihou, ale nízki a pokorní sú Bohom osvie-·
tení. 15. K ľ svojim najprv povolal židov, totiž pastierov a
potom pohanov, totiž sv. 3 ľ Tým chcel č ť že do Cirkve
svojej najprv povolá židov (Mat. 15, 24) a potom pohanov skrze
apoštolov svojich. 16. č hviezda na nebi mala ľ ď ť
že Kristus č s neba dolu sostúpil. 17. č ľ pri
jeho narodení pripomína ľ č ľ pri druhom prí-
chode jeho. «Kristus teda č nás už pri svojom narodení, prv
než by sa bol ozvall>. (Rim. kat.) - Obrady: Na Vianoce 25. dec.
slávime sviatok Narodenia Krista Pána. Slovo «vianoce)) znamená
posvätnú alebo svätú noc. Ona je svätá, lebo sa nám v nej naro-
dil ľ ktorý je najsvätejší. č okrem toho koncom
decembra ň zase sa dÍži a svetla pribýva, vyobrazujú Vianoce i
«Svetlo sveta)), ktoré prišlo. ň pred Vianocami zovie sa svät-
č alebo vigiliou a je spojený s prísnym pôstom; č tohto
ň zovie sa u nás «štedrým)) alebo «dohviezdnym)). Vo č
noc o 12 hodine býva slávnostná sv. omša ň Na Vianoce
každý ň môže ž ť tri sväté omše; tieto upomínajú na trojaký
príchod Krista: v podobe ľ v Betleheme, v podobe chleba
na oltári a v božskej velebnosti na ň súdny. Tri omše upomí-
najú i na trojaké narodenie Krista, a síce na č od Boha Otca, ·
na č z P. Marie a na duchovné v našom srdci. V mnohých
kostoloch vídame na Vianoce «betlehem)) č Tento nábožný
č «betlehemov)) alebo č v kostoloch a domoch pochádza
od sv. Františka Assiského. ď o ň lll. diel: hry pašiové.)
Panuje i č ť v domoch č č č
č pripomína osudný strom v raji (preto sú na ň jablká)!
209
ale i na strom alebo drevo sv. kríža. (Preto vešajú sa ň vzácne
veci a svetielka.) č dary upomínajú na dar, ktorý sme v
tento ň dostali od nášho Otca nebeského. Po Vianocach nasle-
duje sviatok sv. Štefana, pamiatka sv. Jána a mladiatok. Cirkev
chce ť «Ak chceš ť ku Kristovi, musíš ako štefan, ť
č ď i nie spôsobom krvavým, ň nekrvavým skrze
sebazaprenie a trápenie; musíš ako Ján ť Boha a blížného
a ť obzvláše skutky milosrdenstva; musíš č ť pred
Bohom taký, ako ť štyri týždne pred Vianocami menujú sa
adventom ( = príchodom); pripomínajú nám 4000 rokov pred prí-
chodom Krista. Č adventný, ktorý nás upomína na biedu pohanov
a pád prvých č v raji, bol vždy považovaný za č pokánia;
pr!')to už dávno (okolo r. 480) bolo predpísané ť sa v advente,
a síce ť v týždni, a v nedele č sa ako evanjelia kázne
sv. Jána ľ o pokání. Advent trvá do 24. decembra, v ktorý
ň je pamiatka č Adama a Evy. Týmto protipostavením
prvého Adama (24. dec.) druhému (25. dec.) chce nás Cirkev upo-
ť na ľ milosrdenstvo Božie, ktoré sa vo vtelení javilo.
Advent právB padá na č ď je v prírode tma a zima, lebo za
4 tisíc rokov pred Kristom i v duchu ľ panovala tma a v
srdciach zima. (Pomyslime si len na modlárstvo, otroctvo a obe-
tovanie ľ
N ovorodzeniatku prišli sa ň ť najprv pastieri,
potom svätí traja králi.
ktorí na betlehemskom poli strážili stado svoje, do-
zvedeli sa skrze anjela, že sa narodil Kristus. (Luk. 2, 9) Sv. traja
králi od východu (t. j. z krajiny ležiacej východne od Palestíny)
videli č hviezdu, ktorá viedla ich k ľ (Mat. 2, 9)
Táto hviezda teda nebola č lebo pohybovala sa na nebi
v č smeroch; bol to podistým anjel v podobe hviezdy.
(Sv. ZL) Katarína Emmerichová povedá vo svojich videniach, že
na hviezde tejto bolo ť ľ mnoho obrazov, n. pr. ť s
krížom, paniu s ť ť kalich s hroznom a s klasmi, kostol,
písmeny «Judsko)) ď Sv. traja králi ukazujú svojimi darmi, kto
je ten, ktorému sa ň (Sv. Iren.) Nesú mu zlato, odznak
vernosti, lebo je ľ kadidlo, odznak modlitby, lebo je Boh;
horkú myrhu, odznak ŕ lebo je ľ a ako taký . bude
Kat. Lud. Katechismus.
14
210
mnoho ť Sv. 3. králi navrátili sa domov inou cestou, č ozna-
č sa, že my hriešni ľ len tak môžeme sa ť do svojej
pravej vlasti, do raja, ď opustíme cestu, ktorou sme dosial išli,
a nastúpime cestu pokánia, poslušnosti, sebazaprenia. (Sv. Reh.
Vel.) - Pastieri boli zástupcami židov (i chudobných), sv. 3. krá.li
zástupcami pohanov (i bohatých). Relikvie (pozostatky) sv. troch ľ
bo ly cisárom Barbarossom ( 1162) prenesené do Kolína; tu na-
chádzajú sa v hlavnom chráme. - Sviatok sv. Troch ľ je
6. januára; v ň predtým za starodávna krstievali sa vo východ-
nej Cirkvi pohaní. Ešte i dnes v niektorých krajinách býva v ň
tento posviacka vody ľ voda), kriedy a soli. č č
písmeny mien sv. troch ľ píšu sa na dvere, aby naše príbytky pod
ich ochranou boly. Sviatok sv. Troch ľ zovie sa i sviatkom
«Zjavenia», lebo sa za predošlých č v tento ň slávilo Naro-
denie Krista P., teda zjavenie Krista na zemi. (Preto v gréckej
Cirkvi ešte i dnes trvá advent až do Troch ľ ň tento má
ť pamätným i preto, že vtedy Kristus v Jordáne bol pokrstený
a že pozdejšie v ten istý ň č svoj prvý zázrak v Káne. Na Tri
krále ť v niektorých kostoloch pri betleheme i vyobrazenie sv.
troch ľ Títo vyobrazujú sa najviac tak, že predstavujú tri
hlavné plemená pokolenia ľ (biele, žlté a č Murín
č stojí v úzadí, lebo synovia Chamovi najneskôr vstupujú
do ť
ď ť malo 8 dní, dostalo pri obriezke meno
ž š (Luk. 2, 21)
Obriezka bola obrad, ktorý povzbudzoval k č sa od
neprávostí. (Sv. Amb.) Ježiš (hebrejsky: Ješuah) je ľ č «Spa-
ľ alebo ľ Toto meno je, ako povedá sv. Pavel, nad
všetky mená. (Filip 2, 9) Lebo ho sám Boh vyvolil a zvestoval
Panne Marii. (Mat. l, 21) Ono má i ľ moc: Vzývanie tohto
mena donáša pomoc v pokušení a v každom nešfastí; zlí duchovia
utekajú pred ním. (Mar. 16, 17) Proroci menovali budúceho Vyku-
ľ č «Emanuelom», t. j. «Boh s nami ''· (Is. 7, 14) -
Sviatok Obrezania 1. januára je spolu sviatkom Nového roku.
Cirkev chce tým ť nás, aby sme všetko č v mene
Ježiša a srdce svoje obrezali od všetkého hriechu a č
(Kol. 2, ll) aby sa nám v novom roku dobre vodilo. Len pápež
2Í1
Inocenc XII. r. 1691 ustanovil, aby sa nový rok s l. januárom
č ; predtým č š Vianoce bývaly č nového roku.
ň pred Novým rokom, č ň pamiatky sv. Sylvestra, býval
kedysi sviatkom. Preto sa až po dnes udržala slávnostná boho-
služba, ktorá sa na konci starého roku odbavuje. Ostatne sluší sa,
aby sme na konci roka ď Bohu ; tým dosiahneme nové
milosti pre nastávajúci rok. Blázni sú, ktorí č tento ň len
v samých ť
ď ť malo 40 dní, bolo obetované v chráme
jerusalemskom. (Luk. 2, 39)
Maria plnila predpis Mojžišov (3. Mojž. 12), č ľ bola
bez hriechu a ako taká nepotrebovala č ť María obetovala
Ježiša, lebo Boh po usmrtení prvorodzenstva u č po-
držal si prvorodzenstvo Israelitov č svoje vlastníctvo. ( 4. Moj ž.
8, 17) - Sviatok č ť P. Marie» 2. februára zovie sa
č i Hromnicami. V tento ň býva v kostole pred omšou prô-
vod (processia) s horiacimi sviecami, č č Simeon v
chráme nazval Krista «Svetlom k osvieteniu pohanov». (Luk. 2, 32)
Tento prôvod so sviecami bol uvedený preto, lebo pohaní vo
februári, ď ň na našej polovici zemeg!J.le č rastie a tak
pribýva svetla, ku cti bohov svojich vydržiavali prôvody s pochod-
ň ľ Pohanský zvyk tento mal ť vytisnutý ť
prôvodom. Pred prôvodom posviacajú sa v kostole sviece. Pri po-
sviacke tejto modlí sa ň za osvietenie a ochranu pre všetkých,
č si posvätené sviece nábožne odkladajú. A preto nie je žiadna
povera, ď tieto č sviece č hromobytia alebo v
hodinu smrti ľ a ľ na modlitbu ň konanú
pri posviacke, Boha o ochranu prosíme. Povera bola by len vtedy,
keby sme n. pr. boli toho ľ že posvätenou sviecou môžeme
ť uderenie hromu. (Hrom napríek tomu môže ť ale
Boh môže ť nábožného ť V ň po Hromniciach
t. j. 3. febr., je pamiatka sv. Blažeja. Vtedy ň žehnajú veria-
cich dvoma posvätenými sviecami, a síce horiacimi, lebo takým
spôsobom i sv. Blažej zachránil od smrti jedného na hrdlo cho-
rého chlapca. Horiace sviece v té dva dni vyobrazujú Krista,
ktorý je «Svetlo sveta» ; pomyslí na slová Simeonove pri obetovaní
Krista v chráme. Za príkladom Marie i ť matky nosia
14*
212
svoje novorodzeniatka do kostola a obetujú ich Bohu. (Vádky
alebo úvod š ľ
Prvé roky svojej mladosti strávil Kristus
v Egypte a potom zdržoval sa v Nazarete
až do 30. roku veku_ svojho. (Mat. 2)
Anjel napomenul Jozefa, aby zutekal, lebo Herodes chcel
ť ť (Mat. 2, 13) Nato dal Herodes v okolí Betlehema
ž ť všetkých č č ešte nemali 2 roky. (Mat. 2, 16)
Túto káru dopustil Boh na matky betlehemské pre ich nemilo-
srdenstvo naproti vtelenému Synovi Božiemu; lebo nechceli príjat
na ľ Matku Božiu a sv. Jozefa, ď títo do Betlehema prišli.
No nevinné deti č neutratily takou č ť lebo
krstom z krve dosiahly radosti nebeské. V jednom predmestí Kaira
(vtedy Heliopolis) ctia od dávna bydlisko sv. Rodiny. ť
Ježiška posvätený Egypt bol pozdejšie obydlený tisícami mníchov,
ktorí viedli život podobný anjelskému. Mysli n. pr. na sv. Antona
Pustovníka, sv. Pavla Tebaiského. Tu bol sv. Pachomiom založený
i lJrvý kláštor na jednom ostrove nilskom (340). - Po návrate z
Egypta žil Ježiš v Nazarete. Kristus vyvolil si za miesto pobytu
práve ten kraj a to mesto, ktoré Židia najviac zapovrhovali ; tým
chcel nás č ť pokoru. Až do 30. roku veku svojho viedol skrytý
život, aby nám č ť od sveta.
ď Kristus -mal 12 rokov, putoval do Jerusalema,
a síce do tamejšieho chrámu.
Tu svojou ť udivil zákonníkov. (Luk. 2, 41 a ď
ď Kristus stal sa dospelým, Ján ľ oznamoval
na púšti jeho verejné vystúpenie.
O Jánovi ľ vieme nasledujúce: Archanjel Gabriel
zvestoval otcovi Zachariášovi, ď v chráme obetoval, narodenie
Jána ľ Zachariáš nechcel tomu ť a onemel (Luk. l) ;
pri narodení syna, zas navrátila sa mu č a modlil sa utešený
chválospev Benedictus, t. j. Požehnaný Pán Boh israelský ď
213
(Luk. 1, 57 -80) Ján ľ už od č žil na púšti a pri-
pravoval sa prísnym kajúcim životom na svoj úrad, t. j. za pred-
chodcu ľ č ked Kristus mal už asi 28 rokov
(Luk. 3, 1), na rozkaz Boží vystúpil zo samoty a pri Jordáne, kde
sa Židia v zástupoch hrnuli k nemu, držal prísne kázne o pokání,
oznamoval príchod ľ a krstil. (Mat. 3) Raz videl pri-
ť Krista, a zvolal: ľ Baránok Boží, ktorý sníma hriechy
sveta l» č Ján karhal ľ Herodesa pre jeho hriešny život,
dal ho tento do väzenia ť (Mar. 6, 18) a neskôr pri jednej
hostine dal mu ť ť hlavu. (Mat. 14) Ján je predobrazom pustov-
níkov.
Il Verejná č ť Kristova.
ď Kristus mal 30 rokov, dal sa od
Ján a v Jordáne ť a potom postil sa
40 dní na púšti,
kde sa dal š ť diablovi. (Mat. 3-4)
Všetci apoštolskí mužovia pred svojím verejným vystúpením
utiahli sa do samoty, tak n. pr. Mojžiš, Ján ľ a š
pred soslaním Ducha Sv. Svojím pôstom a vífazným bojom proti
diablovi chcel Kristus ako nový Adam za ť č ť za hriešne
požívanie zapovedaného ovocia a za pád Adamov v pokušení. -
Č 40 č prichodí v ž 40 je č pokánia: za
40 dní pršalo, ď bola potopa sveta, 40 dní postili sa Mojži š a
Eliáš, ľ mali č aby sa obrátili, za toiko ostal na
zemi Kristus po vzkriesení, za 40 rokov boli Židia na púšti. -
Obrady: Na pamiatku pôstu Krista P. ustanovila Cirkev 40-denný
pôst. Tento č sa s Popolnou stredou. Aby nás v ň tento
dôrazne povzbudila k pokániu, upomína nás Cirkev živo na ť
ň posýpa naše č popolom, ktorým vyobrazuje sa ľ
ť naša, a hovorí: «Pamätaj, č č že si prach a v prach sa
navrátiš !» Popol tento je zo spálených ratolestí, ktoré v K vetnú
ľ minulého roku posvätené boly, aby sa tak vyobrazovala
č všetkej zemskej radosti a slávy. Pôstny č trvá od Popol-
nej stredy až do Velkej noci. Za tento č majú dospelí, ktorým
minulo 21 rokov len raz cez ň vynímajúc nedele, do sýtosti sa
ť (3. prikázanie cirkevné) a všetci ť č od sied-
214
meho roku, i od mäsitých pokrmov sa ž ť majú tiež ť
č veselost:am a rozmýšlaf o č Krista P. č vese-
losti zakazujú sa v 5. prikázaní cirkevnom. - Preto vo ľ
pôste bývajú i kázne o č Krista P. a zakrývajú sa obrazy
na oltároch.) V nedele slúži ň sv. omšu vo fialkovej barve, aby
nás napomínal k pokániu. Na konci omše š ť Iud miesto
č Ite missa est slovami Benedicamus Domino ( = Dobro-
č Pánu). Tým chce ť Nezabudnite, že sa v tento č
horlive máte ť V mnohých kostoloch býva i ň š
ž ť pri ktorej spieva sa kajúci žalm Davidov Miserere
( = Smiluj sa nado mnou, Bože). Tri dni pred Popolnou stredou
zovú sa fašiangy. Aby sme sa v tieto dni od č veselosti
zdržovali, vykladá sa k poklone naj s\ ätejšia ť oltárna. Fašian-
gové bláznivosti, aké vystrájaj ú sa pred Popolnou stredou, pochá-
dzajú z pohanských č Lebo v mesiaci februári, ď je ň
už č dlhší, slávili pohaní nový rok alebo návrat boha slnca,
ktorý domnele na voze sa viezol. V 5. ľ pôstnu ľ sa
kríže na znamenie, že sa Kristus pred svojím č musel
ť aby ho prv neusmrtili. (Ján 11, 54) Menovaná ľ zovie
sa Smrtnou ľ lebo od tohto č zaoberá sa Cirkev vý-
č rozjímaním o č a smrti Krista P.
Potom chodil Kristus po krajine židov-
skej a č asi za pol štvrta roka; vtedy
shromaždil okolo seba 72 č a zpo-
medzi týchto vyvolil si 12 apoštolov.
č č ť svoju č Kristus na svatbe v Káne, kde
č i prvý zázrak, aby poukázal, že ľ nebeské, do kto-
rého ľ chce ť podobné je svatobnej hostine. (Mat. 22, 1)
Kristus č č pred mnohými tisícami ľ niekedy bolo
okolo neho 4 do 5 tisíc ľ odhliadnúc od žien a detí (po-
mysli na č rozmnoženie chleba) ; mýtnik Zachej musel
š ť sa na strom, aby vo ľ množstve ľ uvidel
Krista. Stálymi sprievodcami Krista boli apoštoli a č Títo
č všetky jeho slová a videli všetky jeho skutky, aby ich potom
neskôr ť mohli národom zeme. V apoštoloch sú vyobrazení
biskupi, v č ň pomocníci biskupov. Slovo «apoštol» ·
215
č to, č posol. - č Kristovo právom sa volá evanjelium,
t. j. radostné posolstvo ; lebo hlásalo zrušenie zaslúženej pokuty a
dedictvo nebeské. (Sv. Zl.) - Kristus je rnajstrorn č č
ako ten, ktorý rná rnoc, tak že ľ č náramne sa divil jeho
č (Mar. l, 22 ; Mat. 7, 29)
Kristus tak hovoril, že ho všetci ľ rozumel mohli;
lebo hovoril prostými slovami a ň svoju č
č znakmi, podobenstvami a poukazovaním na
predmety v prírode.
č Kristovo podobá sa pokladu, skrytému v roli jedno-
duchých slov. (Mat. 13, 44) Všetci apoštolskí mužovia hovorili
j ednoducho; nechceli sa č ale chceli ť dobre rozumení a
ž č Hovorili len zo srdca, a č srdca je vždy jednoduchá. -
Znaky, ktoré Kristus upotreboval, boly: Kristus dýchol na apo-
štolov, ď im ľ Ducha Sv. (lebo tento je akoby dychom
vychádzajúcim z Boha) ; zvdihol ruky svoje (Luk. 24, 50), ď im
pred svojím nanebevstúpením udelil moc č ť a ť (zvdihnutie
rúk ň sdelenie, lebo rukou ľ pri uzdravení sle-
pého od narodenia (Ján 9, 6) ľ spravil blato, natrel č slepého
a poslal ho k vode. (Tým chcel ť : ď sa živá voda, ktorá
ide z úst mojich, t. j. moje č spojí s prachom zeme, s č
vekom, uzdravená bude duchovná slepota jeho, len musí sa č
ešte ť ť - Podobenstvá, ktoré Kristus prednášal, sú
n. pr. marnotratný syn, milosrdný Samaritán, č a chudobný
Lazar, mýtnik a farisej v chráme, nespravedlivý vladár, múdre a
nemúdre panny, dobrý pastier, nemilosrdný sluha, ztratená ovca,
ztratený peniaz, hrivny, fikový strom, robotníci vo vinici, ľ
svatba, ľ č 7 podobenství o ľ nebeskom, a síce
o č o pšenici a kúkoli, o č č zrne, o kvase, o
sieti rybárskej, o poklade v roli a o perle. - Kristus č
poukazoval na té predmety prírody, č okolo neho boly: na lalije
a trávu na poli, na vrabca na streche, na dobré semä a ľ
na fikový strom, na vinicu, na ovce, na pastierov ď ď príroda
a ť náboženstvo majú ľ podobného, lebo obe sú die-
lom toho samého Boha.
216
Kristus pri hlásaní svojho evanjelia obracal sa naJ-
prv k chudobným.
Kristus sám povedá v č svoj ej k č Já novým :
«Chudobným káže sa evanjelium». (Mat. 11, 5) A v nazaretskej
synagoge na seba ť slová proroka: «Pán poslal ma ť
evanjelium chudobným». (Luk. 4, 18) Chudobní sú od zemských
statkov už č č č preto i viac prihotovení na prijatie
č Kristovho.
Základná myšlienka temer všetkých naúk Kristových
je: ľ ľ Božie.))
V kázni na hore napomína Kristus: ľ tedy predo-
všetkým ľ Božie:!» (Mat. 6, 33) t. j. usilujte sa obsiah-
md č blahoslavenstvo. Sv. · evanjelisti tiež zahrnujú č
Krista do týchto slov: Č ň pokánie a verte evanjeliu, lebo pri-
blížilo sa ľ Božie. (Mat. 4, 15)
Kristus . č nové č dal nové príkazy a
ustanovil nové prostriedky milosti.
č n. pr. tajomstvo najsvätejšej Trojice, svoje božstvo, po-
sledný súd; - dal dva príkazy lásky a zdokonalil 10 prikázaní
Božích (zakázal ešte i hnev, nadávky a p.) ; - ustanovil obetu
omše a 7 sviatostí a č nás č š
Kristus svoje božské posolstvo a pravdu
svojho č potvrdil 1nnohými zázrakmi,
SVOJOU š ť a ť života
svojho.
Kristus sám odvolával sa na svoje zázraky; on povedal:
«Jestli mne (t. j. slovám mojim) ť nechcete, verte skutkom».
(Ján 10, 38) Nikodem zo zázrakov Kristových zatvára na jeho
božské poslanie ; hovorí: «Nikto nemôže č ť této divy, ktoré ty
č š ak Boh nie je s nim. (Ján 3, 2) Kristus č všetky zázraky
z vlastnej moci, iní č ich vždy v mene Božom alebo v mene
217
Krista. O zázrakoch Kristových bude č pozdejšie pri nauke o
božstve Kristovom. - Kristus bol vševedúci. Lebo vedel najtaj-
nejšie hriechy ľ hriechy Samaritánky pri studni Jakubovej ;
hriechy fariseov, č k nemu do chrámu priviedli ženu; vedel o
zámysle Judášovom, o budúcom hriechu Petrovom, predpovedal
mnohé okolnosti č ktoré sa celkom splnily. Na Kristu P.
nachádzame č š svätos l; bo vynikal, ako nikto pred nim
alebo po ň ľ ť ť pokorou,
láskou k bližnému ď Akože by ten, č tak svätý život viedol,
bol mohol ť nepravdu?
Farisei a zákonníci nenávideli a prenasledovali ho,
lebo ich smyselným č ľ Messiáša ne-
zodpovedal a chyby ich verejne karhal; ba po vzkriesení
Lazara usniesli sa i na tom, že ho usmrtia.
V chráme chceli ho ť (Jan 8, 59; 10, 31), v Naza-
rete ť so skaly (Luk. 4, 29); nadávali mu; nazývali ho spo-
jencom diabla (Mat. 12, 24), č ľ ľ soboty;
kládli mu osídla, aby ho v č chytili (n. pr. otázku, č sluší ň
ť cisárovi). Tak už i celá č ľ č ť Kristova bola
ť - Židia domnievali sa, že Messiáš bude ľ zemským .
ľ ktorý ich vymaní zpod rimského jarma; mysleli, že ich
obohatí zemskými statkami. No Kristus prišiel v nízkosti a chudobe
a k tomu prikazoval ešte i sebazaprenie, skutky milosrdenstva a p.
Okrem toho vytýkal Kristus fariseom ich pokrytstvo a svätuškárstvo;
menoval ich vybielenými hro_bmi a dietkami diabla. (Mat. 23, 27;
Ján 8, 44) Preto brojili proti nemu a jeho č ď však hlavní
ň a farisei č o vzkriesení Lazara, riekli: «Tento č
č mnohé divy. Ak ho tak necháme, všetci uveria v neho»,
Uzavreli tedy, že ho usmrtia. (Ján ll, 47-53)
III. č Krista.
V ľ pred ľ nocou vošiel Kristus
slávnostne do Jerusalema
a v nasledujúce dni č v chráme.
218
Pred ť ukázal sa Kristus ešte raz vo svojej sláve, aby
bolo zjavné, že ľ zomre. - Obrady: Bohoslúžobné vý-
kony v K vetnú ľ smiešané sú s ť i srnútkorn; s
ť pre slávnostný vchod Ježišov do Jerusalema, so smútkom
pre nastávajúce č jeho. Na pamiatku slávnostného vchodu
Krista P. do Jerusalema koná sa posviacka ratolestí (bahniatok) a
prôvod s posvätenými ť v kostole. Pod spievanou sv.
omšou spieva sa na chóre pašia ( = č Krista Pána) ľ
sv. Matúša, ktorú ň č pri oltári ; Cirkev chce nás tým upo-
ť že len skrze utrpenie dôjdeme vífazoslávy (t. j. neba).
Bahniatka dávajú sa č za obrazy alebo zapichujú sa do
rolí, aby sme poliam vzrastu a podnikom svojim šfastía vyprosili.
Robíme tak preto, lebo pri posviacke ratolestí modlil sa ň
aby Boh od hriechu a od nehody zachránil všetkých, č této rato-
lesti nosia a úctive zachovávajú. ž ň po Kvetnej nedeli volá
sa ľ ž ň alebo Sväto ž ň lebo v ň svätíme
pamiatku č a smrti Krista P. na kríži, ktorou sa velké
dielo nášho vykúpenia dokonalo.
V Zelený štvrtok č požíva! Kristus
so svojimi č ľ č baránka,
ustanovil ť oltárnu a šiel potom na
horu Olivetskú, kde podstúpil ť sn1rti.
Pred ustanovením najsv. sviatosti oltárnej urnýval Kristus
apoštÓlom nohy. Tým č nás poníženosf a pokoru. Na hore Oli-
vetskej č zase pokornú modlitbu, ť do vôle Božej a
ť naproti tým, ktorí nás prenasledujú. «Na hore
Olivetskej vzal Pán na seba môj smútok, aby mí daroval svoju
ť (Sv. Ambr.) Vidím na č š hrdinovi, ako sa boja-
zlive .trasie, badám na sliepke, že je smutná k vôli kuriatkam
svojim; tvoje trasenie o Pane, má nás ť mocnými, tvoja trúch-
ť veselými. (Sv. 'Bern.) Obrady: V mnohých kostoloch zvo-
nieva sa vo štvrtok č o 8. hodine na pamiatku smrtnej úzkosti
Krista. Č máme sa vtedy ť - V Zelený štvrtok umýva
pápež nohy 12 (od č Rehora ľ 13) ň Biskupi a
katolícki panovníci (niekde i farári a ž ť umývajú nohy 12
starcom. Pri spievanej sv. omši zvoní sa na Gloria všetkými zvonmi
219
a slávnostne prijímajú ň i ľ Tým má sa ť ustano-
venie sviatosti oltárnej. No Cirkev neoddáva sa úplnej radosti a
ď pohrúži sa do smútku. Nasleduje prenesenie Najsvätejšieho
na č oltár alebo do káplnky, aby sa nám vyobrazoval odchod
Krista na horu Olivetskú. I obnaženie oltárov a zanernenie zvonov
je znakom smútku pre smrtnú ť Krista. ·V katedrálnych (bi-
skupských) kostoloch býva od dávna i posviacka sv. olejov. Z toho
možno ť sa, že Kristus pri poslednej č ustanovil i
niektoré iné sviatosti.
Na hore Olivetskej bol Kristus vojakmi chytený, potom vedený
k najvyšším ň a tu na ť odsúdený.
Obrady: V stredu, štvrtok a piatok po poludní vo ľ
ž ň bývajú č utierne. Pred oltárom na trojhrane je
14 žltých voskových sviec a v prostriedku jedna biela. Žlté sviece
znamenajú apoštolov a č a biela ľ Spievajú sa
žalmy (trúchlospevy nad hriechami) a za každým zahasí sa jedna
svieca, aby sa znázornilo utekanie apoštolov a č pri zajatí
Krísta. Na konci sa biela svieca odnesie za oltár, zkade ju potom
s buchotom zase vynesú. Tým má sa ť ť a vzkriesenie
Krista i zjavy v prírode, aké sa vtedy staly.
ľ viedli ho Židia vo ľ piatok
skému ž ľ Pontskému Pilátovi,
potvrdil ortiel smrti.
ráno k rim-
aby tento
Židia totiž nemali práva ť dakoho na živote ; k tomu
potrebovali privolenie rimského ž ľ (Ján 18, 31) No
Pontský Pilát nenašiel na Kristovi žiadnej viny a robil mnohé
pokusy, aby ho osvobodil; poslal Krista k Herodesovi, chcel, aby
si volili, koho má ť na svobodu, č Ježiša alebo Bara-
báša, a č strašne zohaveného (so slovami: ľ č
predstavil ho Židom.
Pontský Pilát dal č ť Krista, aby Židov č ;
potom chcel ť Krista, lebo nenachodil na ň
nijakej viny.
Mysli i na to, ako vojaci vysmievali Krista a ako ho koru-
novali ŕ
220
Ale ď Židia vyhrážali sa Pontskému Pilátovi, že
ho u cisára obžalujú, odsúdil Krista na ť kríža.
Chod na horu Kalváriu vyobrazuje sa 14 stanicami krížovej
cesty. Cesta až na horu Kalváriu obnášala 1300 krokov.
Vo ľ pžatok na poludnie bol Kristus.
na hore Kalvárii von z Jerusalema ukrižo-
vaný a umrel na kríži okolo 3. hodiny po
poludní.
Ukrižovanie bolo vtedy najpotupnejšou a najhroznejšou po-
kutou smrti. (Cicero) Na ť kríža odsudzovali len č š
č ako zbojníkov a vrahov. Kríž bol vtedy to, č dnes
šibenica. Z tej č č o Ukrižovanom bolo židom na po-
horšenie a pohanom zdalo sa bláznivým. (1. Kor. l, 23) Pováž,
akej cti došiel kríž dnes : ozdobuje koruny ľ a prse zaslúži-
lých mužov. Na dreve bôl spáchaný prvý hriech, na dreve kríža
dokonalo sa vykúpenie od všetkých hriechov. (Sv. Atan.) ľ
vznikla ť ľ povstal život. (Slová präfácie.) Kristus nedal
sa staf, ani ť aby ukázal, že duchovné telo jeho, Cirkev,
nesmie ť rozdelené nijakým rozkolom. (Sv. Atan.) Kristus naklo-
nil svoju hlavu, aby nás bozkal, vystrel ruky, aby nás objal, otvo-
ril srdce svoje, aby nás miloval. (Sv. Aug.) Srdce Ježišo\'o bolo
otvorené (prebodnuté kopijou), aby touto ľ ranou bola
č ľ rana jeho lásky, (Sv. Bern.) Nie vojaci, ale
jeho ľ láska k nám pribila Krista na kríž. (Sv. Aug.) Pod
krížom že bol pochovaný Adam; preto pod krížami č ť i
č hlavu.
Za tieto tri hodiny bolo ľ zatmenie slnca na
celej zemi, trebárs je to č nemožné v č plného
mesiaca.
Slnko od ž ľ skrylo svoje č lebo nemohlo ť potupu ·
svojho ľ (Sv. J. Zl.) ň malo sa tým i ť že
zahaslo Svetlo tohto sveta. O zatmení tomto vyprávajú i pohanskí
spisovatelia, ako n. pr. Flegon.-
221
Pri smrti Kristovej zem sa triasla, skaly sa pukaly,
opona v chráme sa roztrhla a mnohí zomrelí vstali i zja-
vili sa v Jerusaleme.
ľ všetky tvory trpia s Kristom, len mizerný č netrpí,
č za neho samého trpí Kristus, (Sv. Hier.) Po týchto zázrakoch
mnohí poznali božstvo Kristovo, ako na pr. stotník, ktorý zvolal:
«Opravdu Syn Boží bol tento l)) (Mat. 27, 54) Ešte i dnes je na
Kalvárii hlboká trhlina medzi miestom, kde stál kríž Krista a tým,
kde bol kríž ľ lotra. Vysvetli si význam tej trhliny.
Na kríži hovoril Kristus 7 posledných slov.
Této posledné slová sú: l. č ť im. 2. Ešte dnes
budeš so mnou v raji. 3. Ejhfa, matka tvoja. 4. Bože môj, Bože
môj, č si ma opustil. 5. Žížnim. 6. Dokonano je. 7. č do
rúk tvojich č ducha môjho. Náramný výkrik Krista pred
ť poukazuje na to, že umiera dobrovolne; lebo mal ešte
ľ sily, že mohol ž ť i ď I tým, že naklonil hlavu svoju a
len potom vypustil ducha, že umiera ľ - Kríž_
tedy nie je len miestom trpiaceho, ale i ľ nou č Krista.
(Sv. Aug,) Tu káže Kristus obzvlášte lásku k ľ ť
ť š ť milosrdenstvo Božie, dobrotu, ť
a š ť Božiu, ľ duše, posledný súd a vzkrie-
senie z· ŕ č ? - Obrady : V mnohých kostoloch zvo-
nieva sa v piatok o 3. hodine na skonanie Krista P. č
ď Kristus v piatok obetoval za nás svoje telo (mäso), zakazuje
Cirkev v piatok ž ť mäso. (3. prikázanie cirkevné.) Vo ľ
piatok dosahuje smútok cirkevný svoj najvyšší ň Oltáre sú
obnažené, kostolná lampa nehorí, zvony sa neozývajú a ň v
č rúchu padajú na tvár svoju na ň oltára. ň
modlí sa slávnostne za všetkých ľ i za židov a pohanov; lebo
ď i Kristus zomrel v tento ň za všetkých. Kríž sa pozdvihuje
a ľ (Tým vyobrazuje sa obnaženie tela Kristovho a pozdvi-
hnutie, ť ž jeho pribitie, na kríž.) Nato ň položí kríž pred
oltárom na zem a po trojnásobnej poklone bozká nohy ukrižova-
ného ľ I ľ boz}ráva potom znaky rán ľ na
kríži. Vo ľ piatok neslúži sa sv. omša ; len farári konajú boh o-
222
šlužbu, ktorá sa ponáša na sv. omšu, a prijímajú sv. hostiu, v
predošlý ň posvätenú. V je sv. hrob, do ktorého prenesie
sa telo Pána (sv. hostia).
V piatok č ň bolo telo Kristovo s kríža a
uložené do hrobu, v skale vykresaného, ktorý patril
Jozefovi arimatijskému.
Vo č sobotu, teda v najvacs1
sviatok židovský, č Kristus v hrobe.
Obrady: V Bielu sobotu žehná sa pri kostole oheií, z kre-
ň vykresaný, (obraz vzkrieseného ľ ktorý vstal z
hrobu vykresaného v skale), ktorým zažnú sa 3 sviece na troj-
ramenníku a oltárna lampa č svetlo>>). Jedna svi eca troj-
rarnenníka zažne sa pri vchode do kostola, druhá prostred kostola
a tretia pred hlavným oltárom, č 3 božské osoby len pozne-
náhla staly sa známymi svetu. V tento deú svätí (žehná) sa ľ
č svieca (paškál) ; táto svojimi 5 dierkami a klinami, ť ž
hrudami pristrojenými zo ŕ temianu, pripomína nám ľ ·
s jeho ť ranami; preto sa až do Nanebevstúpenia ľ pri
hlavných službách Božích. č č svätievala sa ľ č
svieca v noci pred sviatkom ľ č Tým chcela Cirkev vyobrazo-
ť Krista ako «Svetlo sveta>> a ť že svojím vzkriesením zví-
ť nad mocami temnosti, nad peklom. Svätenie krstovnej vody
upomína na slávnostný krst katechumenov (t. j. ľ dospelých, na
vieru Kristovu obrátených) za dávnych č Pôvodne v Bielu
sobotu ráno nebývalo sv. omše, č Cirkev chcela vyobrazif hro-
bový pokoj Krista. Slávnostná sv. omša slúžila sa len o polnoci
ľ č No aby prechod z hlbokého smútku do č š
radosti nebol priskorý, Cirkev po zrušení č bohoslužby pre-
ložila ľ sv. omšu na predpoludnie Bielej soboty. Bielou volá
sa táto sobota, č kedysi tí, č v tento ň prijali sv. krst,
obliekli č biele rúcho, na znak nadobudnutej nevinnosti, aby ho
nosili až do Bielej nedele. č je ť vzkriesenia na znak
vzkriesenia Krista a nášho budúceho ŕ
223
IV. Povýšenie Krista.
Kristus uponížil sa a bol poslušný až do smrti, ba až do
smrti na kríži. Preto povýšil ho i Boh. (Fii. 2, 8) Povýšenie Krista
ť sa len na jeho č č ako Boh mal Kristus i tak
všemožnú ť a ž ť a nemohol ť viac povýšený. (Sv.
Zl.) Nie Najvýšší povyšuje sa, ale len ľ ť Naj-
vyššieho. (Sv. Cyr. J.)
ď po smrti Kristovej sostúpila duša
jeho ť na miesto, kde nachádzali
sa spravedliví Starého zákona. (Sn. Lat. IV.)
Toto miesto zovie sa predpeklím; predpeklie nie je to, č
ocistec (na oboch miestach chybí videnie Boha; no v č _musia
sa ť č muky, v predpeklí nie), a ani nie to, č peklo (v
oboch niet videnia Boha, no v pekle sú č muky, v predpeklí
nie). Duše v predpeklí netrpely žiadnej ľ (Rim. katech.) .Ani
nernohly ť celkom bez radosti, ako vidíme z podobenstva o chu-
dobnom Lazarovi, ktorý v predpeklí bol «potešenýll. (Luk. 16, 25}
ď pri zvláštnom súde po smrti bolo im prisúdené č blaho-
č odplata. A predsa ešte nemohly ť do vecných
radostí v nebi, lebo nebo ešte nebolo otvorené. (Zid. 9, 8) ť
č túzily po ľ Predpeklie menuje sa v podoben-
stve . o chudobnom Lazarovi a č i «lonom .Abraharnovýrn»
(Luk. 16, 22) ; na inom mieste nazýva sa «žalárom)) alebo väze-
ním (l. Pet. 3, 19), lebo duše pred ť Krista nemohly sa z ľ
vysvobodif. ľ na kríži menoval toto miesto «rajom» (Luk.
23, 43), lebo pri príchode Krista premenil sa tamejším dušiam ich
žalár na raj. (Rim. kat.) Aké plesanie mohlo ť vtedy u patriar-
chov a prorokov! (Rim. kat.) Po smrti Krista P. niet už nijakého pred-
pekli a. -- V predpeklí boli teda n. pr. títo spravedliví: Adam a Eva,
Abel, Noe, Abraham, Isák, Jakub, Jozef, Dávid, Isaiás, Daniel, Job, To-
biáš, pestún J. Krista a mnohí iní; zvlášte boli tam i pokazení súve-
kovci Noemovi, ktorí, ď blížila sa potopa, č pokánie. (1. Pet. 3, 20)
Kristus sostúpil k dušiam v predpeklí, aby im vykú-
penie zvestoval a ich vysvobodil.
224
Kristus sostúpil do predpeklia k_ duchom, aby im oznámil, že
dokonal vykúpenie (1. Pet. 3, 19) Kristova sostúpila do pred-
peklia spojena s božstvom (Sv. ť Pán zdržoval sa v predpeklí
za 3 dni. (Sv. Iren.) Sám sostúpil do predpeklia, aby s ľ
zástupom z neho vystúpil. (Sv. lg. A.) Kristus bol podobný moc-
nému ľ ktorý zaujíma opevnené miesto, kde jeho priatelia
sú uväznení. (Sv. Cyp.) Východ z predpeklia je predobrazom sláv-
nostného vchodu do neba, ktorý Kristus jednúc v ň súdny s
blahoslavenými ž ť bude. I zatrateným v pekle zjavil sa
Kristus a prinútil ich, aby sa mu ň (Fii. 2, 10)
Vo ľ č ľ ráno pred výcho-
dom slnka vystúpil Kristus slávne z hrobu,
a síce z vlastnej moci svojej.
Kristus č predpovedal, že v tretí ň vstane z ŕ
(Luk. 17, 33); porovnával sa s (Mat. 12, 40) a povedal
pri č chrámu: ľ chrám tento (totiž telo) a za tri
dni zase ho vystavímJJ. (Ján 2, 19) - Kristus povedal, že má
moc, ž ť život svoj a zase ho ť (Ján 10, 18) ď č
(Rim. 4; 8, 11), že vzkriesil ho Otec, je to len z tej č že
Kristus je rovnej podstaty s Otcom, a že teda všetko, č Kristus,
robí i Otec. - ŕ Krista je nepochybne isté. «Zá-
sluha ť nezáleží v tom, ď verí, že Kristus zomrel, ale
ď verí, že vstal z ŕ (Sv. Amb.) Židia povedali, že č
níci ukradli ŕ Kristovu. (Mat. 28, 13) No k takému č boli
č pribojazliví i č Nemožno, že by sa nik zo stráž-
cov nebol zobudil pri odvalení ň Ani nemôžu ť svedkami
taký strážcovia, č spia. (Sv. Aug.) ľ podivné je, že vojaci
neboli potrestaní pre zanedbanie svojej povinnosti. - Niektorí
ľ vravia, že Kristus bol zdánlive mrtvy a v tretí
ň precítnul zo svojej mdloby i vyšiel z hrobu. už hrozné
rnuky a ztrata krve pri č i križovaní musely č ť
skorú ť ba jediná rana v boku, do ktorej ch<!el ž ť
celú ruku svoju, bola: by č ť Krista. Už vtedy, ď
na Kalváriu išiel, nemohol Kristus ť kríž. A akože by po
36- hodinovom č v hrobe bol mohol ť sa z plachiet,
ktorými bol obvinutý (Ján 19, 39), ť ň od dverí hrobo-
225
vých a sem i tam chytro ť prebodnutými nohami? To uverí
len blázon. Smrf Kristova bola úradne potvrdená zprávou stotníka
k Pilátovi (Mar. 15, 45); už pri obzeraní krížov nepolámali vojaci
kostí ľ lebo videli, že bol ŕ (Ján 19, 33) Krv a
voda, ktoré z prebodnutého srdca Kristovho tiekly, boly najlepi:iím
dôkazom jeho smrti. (Ján 19, 34) Matka Božia a priatelia Kristovi
boli by iste nepochovali ľ a nezatvorili hrobu jeho ť ž
ň (Mat. 27, 60), keby ešte nebol býval ŕ Smrt Kristovu
č jednohlasne i všetci evanjelisti.
Vzkriesený ľ mal na tele svojom znaky ť
rán a mal telo ligotavé, prenikavé, chytro pohyblivé a
ľ
Kristus mal na sebe znaky 5 rán; lebo vyzval neveriaceho
Tomáša, aby prsty svoje vložil ta, kde boly rany od klinov a ruku
svoju do rany na boku. (Ján 20, 27) Kristus preto podržal znaky
5 rán na svojom tele, lebo rany sú znakom udatnosti a ť
a preto i najkrajšou ozdobou hrdinu. I preto podržal Kristus znaky
svojich rán, aby nám ukázal, že nechce zabudnut: na nás v
nebi, ď nás má zapísaných do svojich svätých rúk vlastnou
krvou svojou. (Sv. Bern.) Ď chcel Kristus znaky rán ť v
nebi preto, aby svojmu nebeskému Otcovi č ukazoval cenu
vykúpenia nái:iho (Sv. Amb.) a týmto ukazovaním v istom ľ
č obnovoval v nebi obetu krížovú. (Žid. 8, 1-6) Ranu na
boku podržal preto, aby nás uvedomil, ako ľ nám jeho umu-
č ľ č prístup k srdcu jeho. (Sv. Bern.)
ľ vstal z mttvych preto, aby dokázal, že je
Boh, a že i my jednúc vstaneme z mrtvych.
Kristus je prvý zpomedzi tých, č z ŕ vstali. (1. Kor.
15, 20) Kristus je vzorom nai:iím vo všetkom. (Deh.) Ako vstal z
ŕ Kristus, naša hlava, tak vstaneme i my. (Sv. Iren.) Najprv
vzkriesil Kristus svoje telo, potom vzkriesi i údy svojho tela. (Sv.
Atan.) Budúce vzkriesenie bolo nádejou Joba v č biede.
(Job. 19, 25) - Obrady: My ť slávime ľ noc na
pamiatku ŕ Krista P. V Starom zákone slávila .sa
Kat. Ľ Katechismus.
15
226
ľ noc (vlastne ľ č sobota) na pamiatku vysvobodenia
z egyptského otroctva. ť slávia ľ noc v prvú ľ
po plnom mesiaci, ktorý po jarnej rovnonoci nasleduje. (Ustanovenie
snemu Nicäjského r. 325.) Len keby ť a židovská ľ
noc na ten istý č pripadaly, slávi sa ť ľ noc o
8 dní pozdejšie. ľ noc teda neslávi sa ž č v ten istý
ň ; no predsa slávi sa vždy v niektorú ľ od 22. marca do
25. ľ Kedysi býval zvyk na ľ noc ť a ž ť ba-
ránka; zvyk ten miestami panuje i dnes, a preto je v rituáli i
modlitba k sväteniu ľ č baránka. Pohaní vstávali na
ľ noc duchovne z ŕ skrze sv. krst; preto ľ svätí
sa v Bielu sobotu krstovná voda. My všetci máme ť z ŕ
skrze ľ č ď a prijírn'lnie (Rim. 6, 4); na to je 4.
cirkevné prikázanie. Aby sme jednúc vsali z hrobu zemného, mu-
síme teraz ť z hrobu hriechu. (Sv. Amb.) Zabarvené vajcia
ľ č sú obrazom ŕ ; ako zo škrupiny vychádza
kuriatko, tak jednúc i č vyjde zo zeme oslávený. Mäso a
koláce ľ ktoré sa v kostole svätia, upomínajú na ľ
č baránka a nekvasené chleby, ktoré Israeliti jedli pri vý-
chode z Egypta. Okolo ľ noci prebúdza sa i príroda k novému
životu. éas pred ľ nocou, alebo č pôstny vyobrazuje nám
život pozemský, ktorý je plný pokušenia a trápenia; no č po
ľ noci ň nám blahoslavenstvo, ktoré po smrti a
zvlášte po ŕ bude nasledovaf. Preto postíme sa a
smútime pred ľ nocou; no potom po ľ noci spievame
piesne radostné. (Sv. Aug.) Mysli len na č opätované radostné
alleluja (t. j. ľ Boha).
Vzkriesený ostal na zemi 40 dní a zjavo-
val sa za tento č ľ č apoštolom ·svojim.
Kristus zjavil sa podistým najprv svojej Matke (Sv. Ambr.) a
medzi apoštolmi najprv Petrovi (Luk: 24, 34); vo ľ č ľ
ráno zjavil sa pri hrobe Marii Magdalene v podobe záhradníka
(Mar. 16, 9; Ján 20, 15) a potom nábožným ženám, ktoré od
hrobu odišly (Mat. 28, 9) ; vo ľ č ľ č dv om č
níkom, ktorí do Ernausa išli (Luk. 24), a ď nato č shro-
maždeným v dome poslednej č pred č ktorých jedol rybu
a medovník, a udelil im moc š ť ť hriechy. (Ján 20) V nasle-
227
dujúcu ľ zjavil sa im zas v tamže dome a bral Tomáša na
otázku pre jeho neveru. (Ján. 20) Pri jazere Genezaretskom zjavil
sa Kristus siedmim č a odovzdal Petrovi najvyššiu moc
nad apoštolmi a veriacimi ; i predpovedal mu, akou ť zomre
on a Ján. (Ján 21) Zvlášte slávnostne zjavil sa 11 apoštolom a
vyše 500 č na vrchu v Galilei a prikázal im č ť a ť
všetky národy. (Mat. 28, 16 a ď Za tých 40 dní č hovoril
s č o ľ Božom. (Sk. ap. 1, 3) Posledný raz zjavil
sa pri svojom nanebevstúpení. - Kristus teda zjavoval sa nie za
tmavej noci, ale za vidna; nie raz, ale č nie na jednom, ale
na mnohých miestach: v zahrade Getsemanskej, v sieni (dvorane)
jerusalemskej, pri jazere Genezaretskom, na vrchu v Galilei, na
hore Olivetskej. Zjavenia Kristove netrvaly za ľ ľ ale
za dlhší č ; lebo sa Kristus dlho shováral s apoštolmi. - I apo-
štoli č sa náležite o ŕ Kristovom. Neverili
ženám, ktoré od hrobu prišly a o zjavení a slovách anjela vyprá-
valy. (Luk. 24, 11) Mysleli, že ich smysly klamú, ď sa im Kristus
zjavil; preto im Pán ukázal svoje rany, kázal, aby sa ho dotkli, a
jedol pred nimi. (Luk. 24, 38 a ď Ale Tomáš nechcel ť ani
desiatim apoštolom. (Ján 20, 25) Nevera Tomášova viac nám do-
pomáha k viere, než viera ostatných apoštolov. (Sv. Reh. V.) Ani
o jednej pravde neboli teda apoštoli viac č ako o
ŕ Kristovom; preto všade v prvom rade hlásali, že
vstal z ŕ tak v ň soslania Ducha Sv., pred vysokou
radou, v chráme, po uzdravení chromého od narodenia ď
V 40. ň po svoj om ŕ
vstúpil Kristus na hore Olivetskej do neba
a sedí tam na pravici Boha Otca.
Kristus vstúpil na nebo asi na poludnie; pred vstúpením
zdvihol ruky, požehnal apoštolov, dal im rozkaz, ť evanjelium
všetkým národom a ľ im, že bude s nimi až do č
sveta. (Mat. 28, 18; Luk. 25, 25) Po nanebevstúpení zjavili sa
dvaja anjeli a tešili apoštolov. (Sk. ap. 1, 9 a ď . Stopa nôh
Kristových, ktorú že zanechal na hore Olivetskej, ukazuje sa pút-
nikom už dávno. (Sv. Hier.) Avšak dnes vidno už len stopu ľ
nohy; stopu pravej nohy č Turci pred asi 200 rokmi. Z tejto
15*
228
stopy vidno, že tvár Kristova pri nanebevstúpení ako i pri ukrižo-
vaní k Europe bola obrátená. Kristus vošiel do neba tam; kde sa
č jeho utrpenie, aby nám ukázal, že cesta utrpenia je i cestou
do neba. Kristus nevstúpil na nebesia ako Boh, ale ako č
lebo ako Boh nikdy nezanechal neba. Vstúpil na nebesia svojou
vlastnou mocou a nepotreboval nijakej cudzej pomoci; neviezol sa
na voze, ako Eliáš (4. ľ 2, ll), ani nebol podporovaný anjelmi,
ako prorok Habakuk (Dan. 14, 36), ale mocou svojej vlastnej pri-
rodzenosti božskej preniesol do neba svoje oslávené telo. (Sv. Cyp.)
Pri svojom nanebevstúpeni pojal Kristus so sebou do neba i duše,
ktoré z predpeklia boly vysvobodené. (Ef. 4, 8) Od týchto č
Kristus, č pozdejšie zjavil sa ešte mnohým svätým, nesostúpil už
· telesne na zem, okrem pri sv. omši; to je jednohlasná mienka
všetkých sv . .otcov. (Scar.) - Obrady: V 40. ň po ľ noci
je sviatok Nanebevstúpenia Krista Pána. Pred týmto sú tri
kríiové dni s ich prôvodami; tieto ň východ Krista a
jeho sprievodcov na horu Olivetskú.
Kristus preto vstúpil na nebo, aby ako č vošiel
do slávy svojej (Ef. 4, 10), aby poslal Ducha Svätého (Ján
16, 7), aby za nás prosil Otca (Ján 14, 16), a aby nám
prístupným urobil nebo. (Ján 14, 2)
Kristus je prostredníkom medzi Bohom a ľ ď (1. Tim. 2, 5)
a naším prímluvcom u Otca. (1. Ján 2, 1) Ak netrúfaš si ť
sa k Bohu Otcu, ť sa k Ježišu Kristu, ktorý je nám daný za
prostredníka. Č ž by neobsiahol taký Syn od takého Otca? (Sv.
Bern.) Kristus č prirovnáva sa k svetlu. ď on je pravé Slnko
duší. Ako slnko, ď vyššie a vyššie vystupuje, č netratí zo
svojej hrejúcej sily, ba naopak práve na poludnie, ď najvyššie
stojí, je č š tak ani č ť Kristova na zemi ne-
umenšila sa jeho nanebevstúpením, ale stala sa ešte č š (Wen.)
Kristus sedí na pravici Božej, t.j. on ako č má
v nebi najvyššiu slávu i najvyššiu moc nad všetkými tvormi.
Koho zvlášte chceme ť toniu dávame ť k pravej
ruke svojej. (3. ľ 2, 19) Preto slová «Kristus sedí na pravici
22\J
Božej» znamenajú: Kristus má u Boha najvyššiu č ť Kristus tedy
j e povýšený nad všetkých anjelov. (Ef. 1, 21) Pravica Boha Otca
nie je č iného, než č ž ť ľ je č bieda, ktorá
dostane sa bezbožníkom. (Sv. Aug.) Boh Otec nemá č tele-
sného; preto výrazom «pravica Božia» č slávu jeho
božstva, ktorú Syn Boží zaujal s telom svojím. (Sv. Ján Dam.)
Slovo «sedef» znamená, že Kristus má moc ľ i sudcovskú.
Lebo králi sedia na trónoch, ď vydávajú rozkazy a prijímajú
holdovania svojich poddaných. Sudcovia (i spovedelnik a Kristus
pri poslednom súde) vynášajú súdne výroky, sediac na stolici.
Sám Kristus povedal pred svojím nanebevstúpením: ccDaná mi je
všetka moc na nebi i na zemi». (Mat. 28, 18) Preto majú sa mu
ň ť všetky tvory. (Filip. 2, 9-11)
V desiaty de!l. po svojom nanebevstú-
pení soslal Kristus Ducha Svätého na apo-
štolov.
Duch Svätý .sostúpil na apoštolov v ľ ktorá padla na
50. ň po vzkriesení Krista P., a síce o 9. hodine pred poludním.
(Sk. ap. 2, 25) Podoby, v akých Duch Svätý sostúpil, znamenajú
č Ducha Sv. : silný vietor posilnenie vôle, . ň osvietenie
rozumu, jazyky dar č udelený sv. · apoštolom, a rozšírenie evan-
jelia medzi všetky národy. Sviatok Svätého Ducha (Turice alebo i
Rusadle) je ň založenia Cirkve, lebo v tento ň č sa Cir-
kev pokrstením 3000 ľ Je on protivou toho, č dialo sa pri
stavaní babylonskej veže;. lebo pri tomto boly jazyky pomätené a
v ň soslania Ducha Sv. sjednotené. - Obrady: Sviatok Svä-
tého Ducha (Turice alebo Rusadle) slávime v 50. ň po ľ
noci. V Starom zákone tento sviatok pod menom Letníc (Pente-
koste) slávil ša v 50. ň po východe z Egypta a pripomínal
židom, že na hore Sinai dostali desatoro Božích prikázaní. (Na
hore Sinai bily hromy a · blýskalo sa, na hore Si one bolo č
prudkého vetra a ukázaly sa ohnivé jazyky; i v jednom i v dru-
hom páde oznamovala sa ľ Božia, a síce v 50. ň po vysvo-
bodení (vykúpení) z telesného, ť ž duchovného otroctva.)
Svätodušná sobota bývala predtým ň krstu ; preto i dnes ešte
svätí sa vtedy krstovná voda. ň tento bol ň prísného pôstu ;
230
lebo máme sa i my, ako apoštoli, pôstom ť na príchod
Ducha Sv. - ľ po Sv. Duchu je č lebo je zasvä-
tená najsvätejšej Trojici. Ona zahrnuje v sebe 3 hlavné sviatky
cirkevného roku: Vianoce (v ktorý sviatok poslal nám Boh Otec
svojho Syna), ľ noc (v ktorý sviatok Syn Boží vstal z ŕ
a sviatok Svätého Ducha (v ktorý prišiel Duch Sv.) Že Cirkev
pre najsvätej šiu Trojicu neustanovila osobitného sviatku, tým chce
ona ť že nie je vstave úplne dôstojným spôsobom ť
nevýslovné tajomstvo najsvätejšej Trojice. - Vo štvrtok po Tro-_
č nedeli je sviatok Božieho Tela s mimoriadne slávnostným
prôvodom. Tento sviatok bol založený istým biskupom v Belgicku
r. 1250; pohnútkou k tomu boly videnia jednej kláštornice. O da-
ľ rokov neskôr (1264) uviedol ho pápež v celej Cirkvi. Sviatok
t ento preto nasleduje po Duchu Sv., lebo apoštoli po soslaní
D'!cha Sv. č veriacim ľ ť Telo Božie, a č nám
Cirkev tým chce ť Nermúfte sa nad odchodom Krista do
neba, lebo je ešte vždy u nás v najsvätejšej sviatosti oltárnej.
Na konci sveta príde Kristus zase, aby všetkých ľ
súdil.
7. Osoba Vykupitel'a.
Ježiš Kristus, náš ľ Je vtelený
Syn Boži, teda sám Boh.
l. Vtelenie Syna Božieho.
Že Boh sostúpi na zem a ť bude s ľ ď tušili už i
pohani. Gréci v hájoch svojich vyprávali o bohoch, ktorí ako ľ
mali ť po zemi ; mysli n. pr. na báj Grékov o návšteve bohov
u Tantala. Nuž Boh vskutku sostúpil na zem (Ján 3, 10) a síce
pri zvestovaní narodenia Kristovho. (Luk. l, 26 a ď
l. Druhá božská osoba pôsobením Ducha
Sv. stala sa č z Marie Panny
a síce pri zvestovaní narodenia Kristovho.
231
Syn Boží vzal na seba !udské telo a !udskú dušu, do kto-
rých sa akoby obliekol, aby sa ť mohol u nás na zemi ; i
my obliekame sa do č šiat, ď chceme z domu ť a
ť s ľ «Pri vtelení robil Boh tak, ako slnko, ktoré musí
ť sa chmárami, aby sme ho slabým okom svojím ť
mohli č by sme oslepli) ; Boh totiž zatiahol sa chmárou tela,
aby kalnými č nášho tela mohol byf videný. (Lud. Gran.)
Ľ myšlienka oblieka sa do slov, aby sme ju vonku č ť
mohli; tak i Boh obliekol sa do ľ prirodzenosti (do tela a
duše), aby ho ľ videf mohli. Sv. Ján ev. povedá: «A Slovo
( = Syn Boží) telom ( = č č je a prebývalo medzi
nami ( = 33 rokov žilo medzi nami ludmi). (Ján l, 14) - Vtelenie
stalo sa v tú ľ ď Maria riekla archanjelovi: ň sa mi
ľ slova tvojho». (Luk. l, 38) Tieto slová Marie stiahly s neba
č Slovo. (Sv. Bern.) Ako obraz slnka zrazu sa zjaví v zrkadle
tichej vody, tak zjavila sa druhá božská osoba v č š
živote Marie. V omyle sú, ktorí myslia, že sa najprv utvorilo č
č Kristovo a potom spojila sa s nim božská osoba. Mýlia
sa i tí, č myslia, že Kristus doniesol s neba ľ telo
(Blud valentiniánov.) Kristus má svoje telo z Marie Panny. Bol
č zo ženy (Gal. 4, 4) a podla tela je z rodu Dávidovho.
(Rim. l, 3) Syn č ovšem sostúpil s neba, no nie jeho č
č ale božská osoba. - Ani nesmieme ť že snád
podstata božská, č všetkým trom osobám, sostúpila s neba
a tak spojila sa s č č (t j. s telom i s dušou č
teda s ľ prirodzenosfou). To nie je možné už i preto, lebo by
sa týmto spojením bola stala zmena v podstate božskej; no táto
nedá sa ani myslef; lebo podstata božská je nezmeniteiná. Okrem
toho musely by v takom páde všetky tri osoby ť sa č
A tak teda len jedna božská osoba v najsvätejšej Trojici vzala
na seba č č a síce Syn Boží. Boh (=jedna božská
osoba) stal sa č ale nie božstvo ( = božská podstata). No
predsa je podstata Božia najužšie spojená s podstatou ľ a
síce skrze božskú osobu Synovu. ď ď - Okrem toho je
isté, že pri vtelení č všetky tri božské osoby. Lebo
všetky diela Božie zvonku konajú sa božskou podstatou, ktorá je
č všetkým· trom osobám.
Vtelenie je vlastne dielom všetkých trl)ch božských osôb.
232
Všetky diela Božie sú č všetkým trom božským oso-
bám, tedy i vtelenie. A tak všetky tri osoby utvorily ľ telo a
Iudskú dušu a spojily s tým druhú osobu božskú. Ako ď traja
bratia č jedného zpomedzi seba do vzácnych šiat, tak všetky
tri božké osoby obliekly jednu osobu zpomedzi seba do šiat č
č «Pri citare č ť síce len strunu, ktorá vydáva ľ
tóny, a predsa k vylúdeniu týchto požaduje sa troje: ľ ruka,
č ť č a struna. Tak i druhá osoba božská. sama vzala
na seba telo i stala sa ľ a predsa boly tri osoby, ktoré
pri tom č (Sv. Aug.) I telo i duša sú č aby
ľ ď zaopatrily pokrm, a predsa pokrm spája sa len s telom;
práve tak všetky tri osoby boly č pri vtelení, a predsa ľ
ť spojila sa len s druhou božskou osobou. (Sv. Fulg.)
No vtelenie pripisuje sa hlavne Duchu Svätému, lebo je naj-
č š diélom lásky Božej ; ď diela lásky vždy sa pripisujú Duchu
Sv:, ktorý je Duchom lásky Otcovej a Synovej. (R. k.) - Dia
mienky sv. otcov je nepochybné, že by i Boh Otec alebo Duch
Sv. bál. mohol ť sa č Alé slušalo sa, aby ten, ktorý už
od č bol Syn Boží, bol i Synom č (t. j. Synom ľ
ským); aby ten, ktorý je naj dokonalejšou ň Božou, pri-
navrátil č ztratený nadprirodzený obraz.
2. Otec Ježiša je teda Boh Otec v nebi;
Jozef, ženích Marie, je len pestún Ježiša.
Kristus hida je Syn Boží, nielen preto, že je druhá božská
osoba, ale i preto, že Boh sám spôsobil utvorenie jeho sv. č
č (Sv. Reh. V.) - Pri prvom ľ ľ v raji
menuje sa Kristus «semenom ženy» (t. j. potomkom ženy), teda
nie semenom muža. (1. Mojž. 3, 15) Kristus sám nazýva sa «Synom
č t. j. jedného č a nie ď Synom ľ (Mat. 26,
64) V rodostrome Krista spomína sv. Matúš len pochádzanie od
Marie a naskrze nie ď od Jozefa. A predsa mnohí držali Ježiša
za syna Jozefovho. (Luk. 3, 23) Maria preto bola zasnúbená s
Jozefom, aby Maria a Kristus neprišli pred svetom o č ť a mali
dakoho, kto by sa o nich staral. I tajomstvo vtelenia malo ešte
skryté ť pred svetom, lebo by sa ľ boli na ň len pohor-
šovali. - O sv. Jozefovi vieme nasledujúce: Jozef bol tesár.
(Mat. 13, 55) On bol «spravedlivý», t. j. viedol svätý život. (Mat.
233
1, 19) Jozef bol dokonalý v každej cnosti. (Sv. Hier.) Jozef preto
bol tak svätý, lebo bol tak blízky k ň svätosti; i voda je
č š č bližšia je k ň (Sv. Tom. Akv.) Zvlášte vynikal
Jozef svojou č ktorou prevyšoval všetkých svätých, ba aj
anjelov (Sv. Fr. S.); preto vyobrazuje sa s laliou v ruke. Jozef
mal od Boha ľ milosti. Dostalo sa mu cti, po akej márne
túžili králi i proroci: mohol totiž ť ľ na svojich rukách,
ť ho, ť s nim, š ť ho, ž ť a ň (Sv. Bern. ;
Pius IX.) «Otcom» menoval ho Ten, ktorý mal Otca svojho v nebi.
(Sv. Bas.) Mnohí svätí majú za to, že stojí v nebi na ľ vyso-
kom stupni (lebo bol ženíchom ľ nebeskej), že na konci
sveta bude ľ vzývaný a ukáže potom ľ moc svojej prí-
mluvy. (Tak i Jozef egyptský dal sa len pozdejšie ť bratom.
svojim.) Sv. Jozef je ochrancom (patrónom) Cirkve (Pius IX. 8. dec.
1870), t. j. jeho modlitba za Cirkev má ľ moc pred trónom
Božím. Je i ochrancom umierajúcich, t.j. môže nám ľ ť
š ť smrf. ď on sám mal š ť ť ď ť ž Ježiš a
Maria boli prítomní pri smrti jeho a pomáhali mu. Sv. Jozef
vzýva sa s úspechom v č núdzach, lebo sa kedysi sám staral
o výživu Krista. Sv. Tomáš Akvínsky povedá, že sv. Jozef dostal
od Boha moc, aby pomohol v každej potrebe. Sv. Terezia (t 1582)
tvrdí, že jej modlitba k sv. Jozefovi ani v jednom č
duševnom alebo telesnom nebola bez výsledku. Sv. Alfons ctil ho
každodenne. Najviac a s ľ výsledkom vzývajú ho i rnissionári.
Cirkev katolícka vždy zvlástnym spôsobom ctila (Kong. obr. 8. 12.
1870) sv. Jozefa ď po Matke Božej pre vysokú ť jeho,
teda viac než iných svätých:
3. Vtelenia Syna Božieho je nám tajon1-
stvom, lebo ho nikdy nepochopíme, ale ho len obdivo-
ť a ň ť sa mu môžeme.
Už prorok č že pôvod Vykupiteia nedá sa ť a
udaf. (Is. 53, 8) č a vtelenie Krista môžeme tak málo po-
ť ako ť suchého prúta Áronovho (4. Mojž. 17), ktorý
vydal listie, kvety a ovocie, totiž mandle. (Sv. Aug.) Zažmúr, ro-
zume, č svoje, lebo pod závojom viery môžeš ť ť
tohto tajomstva; ako i telesné . oko môže ť svetlo slnka len
234
pod závojom chmár. (Sv. Bern.) Viem, že Syn Boží stal sa č
kom; ale ako sa to stalo, neviem. (Sv. Zl.) Podobenstvá, ktoré
sp()jenie božstva s č č v Kristu ň Božstvo a
č č spojily sa v Kristu práve tak, ako v č rozumná
duša s telom je spojená. (Atan. vierovyznanie) ď duch a hmota, ktoré
sú predsa celkom rozdielne medzi sebou, môžu sa ť v č
tým viac môžu sa ť božstvo a č č ktoré si v istom
ľ sú podobné. ((I slovo č má svoje vtelenie. Slovo je
najprv myšlienkou v mojom duchu, tedy č duchovného. Ale
ď sa chce ť vtelí sa do hlasu, stane sa č slovom
a mnohí č ho. Predsa neprestalo ť myšlienkou môjho
ducha. Tak i Slovo Božie mnohým stalo sa ľ a predsa
neprestalo ť u Otca)). (Sv. Aug.) Podobenstvá, ktoré ň
č Krista, spôsobené Duchom Svätým : Ako kedysi Boh z
Adama stvoreného zo zeme stvoril Evu, tak stvoril Krista z Marie.
{Sv. Isid.) Pri vtelení stalo sa č podobného, ako pri stvorení
sveta, ď prvé rastliny bez č ľ skrze všemohúc-
ť Božiu zo zeme vyrástly.
Tajomstvu vtelenia klaniame sa denne pri trojnásob-
nom zvonení na «Anjel Pána».
Východ a západ slnka upomína nás živo na vtelenie a ť
Krista, ((Svetlo Sveta». Preto zvoní sa trikrát denne na ((Anjel
Pána>>. Slová tejto modlitby upomínajú nás živo na rozhovor
Matky Božej s anjelom. · - V každej omši ľ ň na Kredo
(pri slovách: ccA vtelil sa z Ducha Svätého z Marie Panny a stal
sa č ď a č i pri poslednom evanjeliume (pri slo-
vách: ccA slovo telom č je>>) a klánia sa tornuto tajomstvu;
na Vianoce a vo sviatok Zvestovania Panne Marii (25. marca)
pod ľ omšou pri spomenutých slovách Kreda ľ všetci
prítomní ň na ň oltárnych a naklonia hlavy svoje. -
I anjeli ň sa tajomstvu vtelenia Syna Božieho. Krásne oslo-
vuje Krista sv. Efrem: Ľ vyznávajú tvoje božstvo, anjeli
ň sa tvojmu č č Anjeli divia sa, aký si ty malý,
ľ však, aký si ľ
4. Vtelenie Syna Božieho bolo potrebné, aby sa ura-
zenému č Božiemu dokonale · za ť urobilo.
235
Boh ovšem mohol ť ľ aj iným spôsobom, než vtele-
ním; ba mohol sa k zvláštnemu osláveniu svojej dobroty ť
i s nedokonalým ť č alebo aj ť vinu bez akého-
ľ ť č Už sv. Augustín píše: «Sú blázniví ľ
ktorí myslia, že ť Božia nemohla ť č iným
spôsobom, než tým, že Boh č sa stal, z Panny sa narodil
a od hriešnikov mnoho trpel. Áno, Boh mohol to aj č uspo-
ť Ale Boh, ako vidíme zo smrti ľ žiadal do-
konalé ť č Lebo ď chcel ť nie iba svoju dobrotu,
ale i svoju ť No dokonalé ť č môže ť
len č ľ ť urazenia totiž vždy závisí od toho, aká
ľ je osoba urazeného. Urazenie Boha je tedy č ľ
Také urazenie nemôže ť žiadna č bytnost:, ani len
najdokonalejší anjel, ale len ť · č tedy Boh sám.
Ak tedy č mal ť vykúpený, musel Boh ť sa č
(Sv. Anselm) Ako samý Boh nemohol ť ako samý č ne-
mohol ť Preto Boh vzal na seba č č (Sv. Proklus.)
ď ľ obraz je tak porúchaný, že ho už ť musí
zase ť ten, ktorého podobu mal, ak má sa ť Tak i Boh
musel ť aby obnovil č na obraz svoj stvoreného.
(Sv. Atan.)
č musel sa ť na zemi i v stave upo-
níženia, aby urazenému č Božiemu dokonale za
ť urobil.
Lebo Pána slávy neboli by ukrižovali, keby sa bol ukázal v
celom č svojom. (1. Kor. 2, 8) Kristus tak urobil, ako
aténsky král Kodrus. Delfické · orakulum totižto bolo veštilo, že
č ť ak ich ľ ľ rukou usmrtený bude.
Tu obliekol sa Kodrus do šiat otrockých, išiel do ľ
tábora a tam bol zabitý. ď nepriatelia, ktorí vedeli o veštbe
orakula videli, koho zabili, dali sa zronení na útek. I proroci pred-
povedali, že pokolenie ľ bude spasené ť ľ slávy;
tu vzal tento na seba podobu sluhu, šiel do sveta, a tam ho ne-
poznali i usmrtili. ď zlí duchovia videli, koho svojimi nástrojmi
usmrtili, dali sa na útek. (Deh.) Keby tak jeden ľ svoju spô-
ť v boji chcel ť a ť na bojišti, musel by ť
všetky odznaky svojej ľ hodnosti, č neopovážil by sa
236
nikto ť s nim. Vyjavil by sa len po vydobytom ť
Tak urobil i Syn Boží. (Lud. Gran.) Ale on príde ešte raz s ľ
mocou a ť (Mat. 26, 64) - Č by Syn Boží bol sa stal
č i vtedy, keby ľ neboli zhrešili, nedá sa ť s
istotou. Vieme len ľ že po upadnutí do hriechu stalo sa vte-
lenie preto, aby č bol vykúpený. Avšak Boh, č je
všemohúci, bol by mohol stat sa č i tak, keby ľ neboli
zhrešili. Vtedy by sa ľ skrze vtelenie boli najužšie spojili s
božstvom. (Sv. Tom. Akv.) .,.
5. Druhá božská osoba vždy ostala Bohom, č
stala sa č ; ani vtelením č neztratila zo
svojho č
Hoci vravíme, že Syn Boží sostúpil na zem, tým nemienime,
že opustil nebo. Ako hviezda, ď stane sa nám ľ a
č ť pre naše oko, predsa ostáva na oblohe, tak ani
Kristus neopustil svojej slávy v. nebi, ď stal sa č (Deh.)
Ako ligot slnka nezaháša sa chrnárarni, ale sa len zakrýva, tak
božstvo Kristovo nebolo zahasené jeho č č ale len
zakryté. (Sv. Ambr.) ď myšlienka, toto slovo nášho ducha, . dá
sa č ť i zvonku, neprestane ť myšlienkou nášho ducha. Tak i
Slovo Božie staló sa zvonku ľ a predsa neprestalo ť
u Otca. (Sv. Aug.) Ako slovo, ktoré druhému hovorím, č nie
iba tento, ale i celé okolie, tak i č Slovo, ktoré spojilo sa s
telom, nebolo týmto tak zúžené, že by svojou š ť
nebolo ň nebo i zem. (Deh.) Kristus stal sa č
takým spôsobom, že neprestal ť Bohom. (Sv. Aug.) - Ani svo-
jím vtelením neztratil Boh č zo svojho č ď
č č vysuší barinu bez toho, že by sa poškvrnil, tým menej
poškvrnil sa Boh č š telom Marie; on č všetko, ale
nemôže ť poškvrnený. (Sv. Odil.) Keby sa princ obliekol do šiat
otrockých a · v takých z č vytiahol vzácny ň aby si
ho potom nastykol na prst, neutratilby č na svojej cti ; tak
ani Syn Boží neutratil na cti, ď vzal na seba podobu sluhu a
sostúpil k nám na zem, aby spasil a získal si duše. (Tert.) Rúcho
z obecného súkna nie je pre mocnára ; no pristane mu, ak je
ozdobené zlatom, perlami a drahými ň Tak ani pre Syna
Božieho nehodila sa upadlá ť ľ ; ale pristala mu
237
tá, č vyšla okrášlená z č š tela Marie.'- ď apoštol
vraví, že sa Kristus č a vzal na seba podobu služobníka (Fil.
2, 7), nuž tým nemyslí, že by sa Boh bol č vzdal, ale len,
že vzal na seba nízku ť ľ a tým dal nám príklad
pokory. « Uponížil seba samého>>. (Fil. 2, 8)
6. Vtelením Syna Božieho došly ľ hodnosti všetky
údy pokolenia ľ
Ako slnko š ť č svoje na všetky obežnice (planéty),
prostred ktorých sa nachádza, práve tak skvie sa Kristus božským
svetlom svojím nad všetkými ľ medzi ktorými nachádzal sa
za 33 rokov. Synom Božím prijatá ť ľ podobá sa
kvasu (nákyške), ktorý preniká všetku múku. (Mat. 13, 33) Kristus
je vínny kmen, my vínne ratolesti. (Ján 15) - My v č máme
ť i pred an,jelmi. č títo nie sú podrobení chorobám, ani
smrti, predsa nemajú Boha za brata. Keby teda boli schopní zá-
visti, museli by nám závidef. «Nanajvyšší Pán vzal na seba podobu
služobníka, aby služobník došiel svobody a stal sa Pánom>>. (Sv. Amb.)
Syn Boží stal sa Synom č aby synovia č stali sa diet-
kami Božími. (Sv. Atan.) O jaké vzácne je vykúpenie, ď č
zdá sa ť takým, ako Boh! (Sv. Hilár.) - Nikdy teda nepoškvr-
ň hriechom svojej božskej hodnosti, nerob Kristovi hanby! Nikdy
nerob č takého, č pristane len diablovi !
Aké pravdy nasledujú z tajomstva vtelenia?
l. Kristus je pravý Boh a pravý č
spolu;
preto menujeme ho č
Každá ť dostáva svoju podstatu od toho, od koho po-
chádza; ť svojim pôvodom od č dostáva podstatu ľ
A tak i Kristus svojím pôvodom od Boha Otca dostáva podstatu
božskú, svojím pôvodom od Marie podstatu · ľ «Kristus
vždy i držal sa tak, že ho ľ museli ť za Boha i č
(Sv. Aug.) Pripisoval si totiž ď božské, ď zase ľ vlast-
nosti. Povedal: «Otec je č š odo ň (Ján 14, 28), a predsa
238
zase: <<Ja a Otec sme jedno». (Ján 10, 30) Ako Boh menuje Mariu
«ženou» (tak na svatbe v Káne a na kríži), ako č nazýva ju
«matkou». Sám menuje sa «Synom Božím» a pritom zase «Synom
č
Kristus teda ako č je nám podobný vo všetkom,
lenže je bez hriechu. (Sn. Chalc:)
Kristus vo všetkom stal sa podobným svojim bratom. (Žid.
2, 17) Bol č na podobenstvo ľ a našiel sa uspôsobeným
ako č (Fil. 2, 7) Kristus mal ľ telo, ako my ; mal teda
i ľ potreby (hlad a smäd, jedol, pil a spal) radoval sa, plakal,
trpel, umrel. Mal č a nie ď len zdanlivé telo, ako pred-
pokladala sekta dokétov.- Kristus mal ľ dušu, teda ľ
rozum (lebo nevedel č svojho návratu, Mar. 13, 32) a ľ
ľ (Lebo modlil sa: č nie moja, ale tvoja ľ ň sa».
Luk. 22, 42) Pri smrti č Kristus svoju dušu do rúk svojho
nebeskéko Otca. (Luk. 23, 46) Preto mýlia sa tí, č myslia, že
Kristus mal len smyselnú a nie rozumnú dušu; tohto ľ hol
Ápollinaris, ktorý si č svojimi spisami proti ariánom nadobudol
zásluhy o ť náboženstvo. - Sv. Pavel nazýva Krista
č «nebeským» v protive s prvým č Adamom, ktorý
bol zemský; t. j, zo zeme utvorený (1. Kor. 15, 47); a síce preto,
č telo Kristovo s neba (t. j. skrze pôsobenie Ducha Sv.)
nadprirodzeným spôsobom z tela Marie utvorené bolo a č
sa na ň už na zemi ukazovaly nebeské vlastnosti oslávených tiel.
(Mysli na oslávenie na Tabore, na chodenie po jazere.)
2. V Kristu teda sú dve prirodzenosti}
božská a ľ
ktoré napriek úzkemu spojeniu me sú smiešané.
ť a č podstata je súhrn všetkých síl, ktoré sa
v istej bytnosti nachádzajú. Osoba je ľ prirodzenosti, tedy
ľ týchto síl. Iné vysvetlenie: Č je č všetkým ľ ď
to je ť ale č je č jednotlivcom (t. j. samostat-
nou a osobitnou ť to je osoba. ť dá sa teda
ť mnohým jednotlivcom, no osoba nie. - Ako železná palica
239
a zlatá palica, ď č ť sa roztopia, slejú sa v jeden kus
bez toho, že by preto železo stalo sa zlatom alebo naopak, práve
tak 1:.pojily sa dve prirodzenosti v Kristu. - Ľ prirodzenos!
teda nepremenila sa na božskú, ako voda na víno na svatbe v-
Káne; lebo č č (zmenitelného) nemôže sa premeni!
na č č ľ ). - Ani sa ľ priro-
ť neztratila v božskej asi tak, ako kvapka vody zmizne v
mori alebo kúsok vosku v ohni. :(Tak č Eutyches, opát cari-
hradský (blud jeho zavrhol snem Chalcedonský 451.) - Ani sa
ď z božskej a ľ prirodzenosti nevyvinula tretia od oboch
odchodná ť ako sa z kyslíka a vodíka utvoruje voda.
Lebo Boh nedá sa ť
Preto Kristus má dvojakú ľ božskú i ľ ;
ale ľ je božskej úplne podrobená. (Sn. Carihradský III. 680)
Že Kristus má i ludskú ľ je zrejmé z modlitby na hore
Olivetskej: č nie moja, ale tvoja ľ ň sa». (Luk. 22, 42)
že ľ ľ je podrobená božskej, č Kristus slovami:
ľ vôle svojej, ale ľ toho, ktorý ma poslal.» (Ján 5, 30)
Nemocný č má sa ť lekárskej operácii. Jeho ľ spiera
sa tomu pre ľ A predsa poddáva sa vôli lekárovej. ť
to na Kristovu modlitbu na hore Olivetskej.
Preto u Krista je dvojaký spôsob konania, . božský
ľ (Sn. Carihr. III. 680)
K božskému spôsobu konania patria zázraky a proroctvá,
k ľ modlitba, požívanie pokrmu, spánok, trpenia. - Tri
božské osoby v Trojici majú, ako známo, jednu prirodzenos( alebo
ť ľ spôsobov konania majú preto? Samo sebou rozumie
sa, že len jeden. č ·
3. Ale v Kristu je len jedna osoba a síce
božská.
Ako dvoje č tvorí len jeden zrak a dvoje uší len jeden
•Iluch, tak obe prirodzenosti v Kristu robia len jednu osobu (Arnob.)
240
Ako rozumná duša s telom je len jeden č tak Boh a č sú
len jeden Kristus. (Atan. vierovyznanie) Ako telo v č jestvuje len
skrze dušu a bez tejto v prach sa rozpadne, tak ľ priro-
ť jestvuje v Kristu len skrze božskú osobu. - Hoci
ľ prirodzenosti v Kristu nespravuje ľ ale božská osoba,
preto ť táto nie je nedokonalá, ale naopak stala sa
č dokonalejšou. Ako v č telo skrze obcovanie s dušou
stáva sa dokonalejším, než telo zvierat, tak v Kristu ľ pri-
ť skrze obcovanie s božským Slovom stala sa dokonalej-
šou, než ť všetkých ostatných ľ Preto ľ telo
Kristovo malo nebeské vlastnosti; mysli na premenenie jeho na
Tabore. -- Ako ď v č telo je nástrojom, ktorým duša
č tak v Kristu ľ ť je nástrojom, ktorým
božská osoba č Avšak ľ ť v Kristu nie je
asi takým ŕ nástrojom, ako pero v mojej ruke; ona je živá
a má vlastnú č ť svoju, ako ň ktorý hreje a horí. (Preto
v ň popr! božskom je i ľ poznanie a chcenie.) Ale ľ
ť v Kristu ani nie je nástrojom božskej osoby takým
spôsobom, akým sú nástrojmi Božími proroci, apoštoli a i. ď títo
nie sú tak úzko spojení s božstvom Krista, ako č č jeho.
Oko, ruka sú č nástroje úzko spojené so mnou, ale nie pero,
č Celkom tak je i s ľ ť Krista a s proro-
kmi, apoštolmi a p. č nástrojmi Božími. V Kristu tedy nie je ď
božská osoba a popri nej ešte ľ osoba (Boh Kristus popri
č Kristovi), tak že by božstvo ako v chráme bývalo v istom
č ako býva v dušiach spravedlivých. (Blud Nestoria, patri-
archu carihradského, zavržený na sneme Efeskom 431.)
č v Kristu božská i ľ ť skrze
božskú osobu č sú spojené, z toho vyplývajú
nasledujúce pravdy: .
l. Kristus aj ako č je pravý Syn Boží.
Preto hovorí sv. Pavel: «Boh neušetril ani vlastného Syna
svojho, ale dal ho za nás všetkých». (Rim. 8, 32)
2. Maria, Matka Kristova je naozaj Matka Božia
alebo č
241
Maria porodila toho, ktorý je Boh. Je teda Matka Božia.
Už Alžbeta menovala ju Matkou Božou. (Luk. 1, 43) Blud Nestoria,
že sa Maria len č Kristovou smie ť bol zavržený-
na sneme Efeskom 431. ď náš Pán Ježiš Kristus je Bohom,
akože by nebola č Božou svätá Panna, ktorá ho
(Sv. Cyrill.) Trebárs č nedáva ť ť duše, predsa sa menuje
matkou ť ť Práve tak menuje sa i Maria Matkou Božou,
č ľ nedala Kristovi božskej podstaty.
3. Kristus ako č nemohol ani š ť ani mý-
ť sa.
Kristus nezhrešil ani skutkom, ani slovom. (1. Pet. 2, 22)
Ako svetlo v blízkosti svojej netrpí tmy, tak Syn Boží v ľ
prirodzenosti svojej netrpí hriechu. (Sv. Reh. V.) - A tak Kristus
už od narodenia vládnul najvyššou ť a ť (Kol. 2, 3)
a nemohlo mu toho ani ť Slová: «Ježiš rástol ť
a ť (Luk. 2, 52) č S pribývajúcim vekom javila sa
v č a skutkoch Ježišových vždy viac jeho ť a ť
Božia. «Ako slnko od úsvitu až do poludnia vždy viac svetla dáva,
tak robil i Kristus, Slnko duchovné». (Deh.) - I telesná postava
a celý zjav Krista musely ť vznešené. (Ž. 44, 3) Telesným zá-
vojom zahalená sláva a ť božstva odrážala sa na jeho
č a dodávala mu krásy, ktorá ť a ň si
všetkých, č mali š ť ť ho. (Sv. Hier.)
4. Všetky ľ č Kristove majú teda č
hodnotu.
Č ľ sú i ľ lebo je č i ľ lebo
je král. Tak je to i s č Kristovými. Č Kristus č ako č
vek, to je č ľ ale i božský, lebo je pravý Boh. «Ako
žeravé železo páli, nie preto že ť túto má od prírody, ale
preto že je spojené s ň tak i telo Kristovo koná božské
skutky nie samosebou, ale preto, že je spojené s božstvom». (Sv.
Ján. Dam.) I najmenšia modlitba alebo muka Kristova bola by
teda vykúpila všetkých ľ
5. Č č Kristovmu patrí poklona božská.
Kat. Ľ Katechismus.
16
242
Poklona táto ť sa ď na ľ ť ale
na božskú osobu ; i ť ktoré otcovi ruku bozkáva, ctí nie ď
ruku, ale samého otca. (Deh.) Kto ctí ľ ctí ho i s jeho pur-
purom, ktorý nosí; tak i v Kristu klaniame sa č č spo-
s božstvom, č jedno od druhého nedá sa č ť
(Sv. Tom. Akv.) Dreva môžeme sa ť celkom Iahko; no nie
potom, ked už je zapálené. Tak i telu samému nemôžeme sa
ň ť ale len tomu, s spojil sa Boh. Č sa klaniame,
to práve je Boh, telom č (Sv. Ján Dam.) - Preto klania
sa Cirkev sv. 5 ranám Kristovým, srdcu Kristovmu (kde býva láska),
krvi Kristovej.
6. Z tej č môžeme Kristu ako Bohu ť ľ
a Kristu ako č božské vlastnosti. (Takzvané obcovanie
zvláštností.) Tak povedal Peter, ď uzdravil chromého od naro-
denia: «Usmrtili ste Pôvodc_u životall, (Sk. ap. 3, 15) Sv. Pavel:
«Keby boli poznali Pána slávy, neboli by ho ukrižovalill. (Kor. 2, 8)
Sv. Ján: «Po tom poznali sme lásku Božiu, že on život svoj . po-
ložil za náSll, (1. Ján 3, 16) č totižto druhá božská osoba j e
Boh a clovek spolu, môžeme všetko, č o druhej božskej osobe
povedáme, ť i o Kristu ako č (n. pr. tento č
je vševedúci, všemohúci); a č povedáme o Kristu ako č
môžeme ť i o druhej božskej osobe. (N. pr. Boh trpel za
nás, umrel za nás.) Istý č má 2 vlastnosti: on je bohatý i
č V toni to páde môže sa dobre ť «Tento č
je č ale i: «Tento č č je bohatýll.
Hovorí sa tak ľ k jeho osobe, ktorá je č a
bohatá. To isté môže sa ť ľ k božskej osobe, ktorá
je Boh a spolu i č a preto vládne božskými i ľ vlast-
ť ( • š ť Môže sa teda ť Tento trpiaci je
Boh; tento umierajúci je všemohúci a p. - Len nesmeli by sme
ť Božstvo trpelo, umrelo; lebo slovo «božstvo)) č
«božskú podstatu)). Táto netrpela. · č ľ v trpiacom bolo
božstvo, predsa božstvo netrpelo. Slnko ostane bez úrazu, hoci
niekto srúbe strom, na ktorý ono svieti ; tak i božstvo ostalo ne-
dotknutým od toho utrpenia)) (Sv. Ján Dam.)
243
II. J eziš Kristus je Syn Boží.
Ježiš Kristus menuje sa č jednorodzeným Synom
Božím. I on sám menuje sa tak. (Ján 3, 10) Jednorodzeným
Synom Božím zovie sa preto, č je druhou božskou osobou,
a táto je len jedna,· ď preto, že je rôzny od všetkých anjelov
a ľ ktorí sa tiež menujú dietkami Božími. Lebo týmto nesdelil
Boh svojej podstaty (Filip 2, 6) a prijal ich za dietky len z mi-
losti. (Gal. 4, 5) Kristus ako jediný Syn Boží nechcel ť sám,
chcel ť č lebo vedel, že dedictvo jeho nebude men-
ším, hoci ho mnohí budú č (Sv. Amb.)
l. Ježiš Kristus pred najvyšším ň
potvrdil prísahou, že je Syn Boží (Mat. 26, 64);
i v rozhovore s uzdraveným č ktorý bol slepý
od narodenia, menuje sa Synom Božím. (Ján 9, 37)
2. Boh Otec menoval Ježiša Krista svo-
jím Synom pri krste v Jordáne i pri pre-
Inenení na Tabore. (Mat. 3, 17 ;_ 17, 5) ·
3. Už archanjel Gabriel menoval Ježiša Krista «Sy-
nom Najvyššieho», ď Marii zvestoval jeho narodenie.
(Luk. l, 32)
4. I sv. Peter slávnostne menoval Ježiša Krista «SY-:- ·
nom Boha živého'> a bol za to č Kristom.
(Mat. 16, 16)
5. Ba i diabli č z posadlých a privolávali Kri-
stovi: «Ježišu, Synu Boží! č máme my s tebou? Č
prišiel si sem ť nás pred č (Mat. 8, 29)
III. Ježiš Kristus je Boh sám.
Už proroci predpovedali: «Boh sárn príde a vykúpi vás».
(Is. 35, 4) Isaiáš vraví, že ť ktoré má sa ť k vykúpeniu
ľ bude Boh sám. (Is. 9, 6) - Bludár Arius zapieral božstvo
16*
244
Kristovo; blud jeho bol zatratený na sneme Nícäjskom r. 325 a
pritom vyhlásené bolo výslovne, že Ježiš Kristus jé rovnakej pod-
staty s Otcom a nasledovne Boh. Arius zomrel náhlou smrfou ·
pri jednom ť prôvode a jeho telo č sa, ako
Judášovo. (336) Mnoho záleží na tom, aby sme mali pevné pre-
č o božstve Kristovom ; lebo na tomto č spo-.
č va naša viera. ď raz bohatý mládenec oslovil Ježiša: «Majstre
dobrý l» ď odpovedal mu Kristus: č nazývaš ma dobrým?
Nikto nie je dobrý, okrem samého Boha». (Luk. 18, 19) Tým dal
mu na vyrozumenie, že musí ho predovšetkým ť za Boha,
č všetko nestojí č
l. Že Ježiš Kristus je Boh, to vidíme z
jeho vlastných č i z č apoštolov.
Pri svojom nanebevstúpení povedal: «Daná mi je všetka moc
na nebi i na zemi (Mat. 28, 18) ; a vo sviatok Posvätenia chrámu :
«Ja a Otec sme jedno». (Ján 10, 30) Posledné slová považovali
Židia za bohorúhanie a preto chceli Krista ť (Ján 10,
33) Kristus pripisuje si zvlášte také vlastnosti a diela, aké len Bohu
patria. Pripisuje si č ť ď hovorí: č osláv ma slávou,
ktorú som mal u teba prv, než svet bol» (Ján 17, 5) ; alebo:
<<Prv, než Abraham bol, ja som)), (Ján 8, 58) Pripisuje si moc,
š ť ť hriechy. Odpustil hriechy Magdalene (Luk. '7, 48) a poši-
nutému. (Mat. 9, 2) Menuje sa kriesitelom ŕ (Ján 5, 28),
sudcom sveta (Mat. 25, 31), pôvodcom všetkého života. (Ján 11, 25)
Povedá n. pr.: <<Kto zachováva slová moje, neuzre smrti na veky)),
(Ján 8, 51) - Že Ježiš Kristus je Boh, to pevne verili sv. apoštoli
a č i slávnostne vyznávali. Tomáš privolal vzkriesenému Vyku-
ľ <<Pane môj a Bože môj />J (Ján 20, 28) Sv. Augustín vraví
o Tomášovi: ľ č č vyznal božstvo (Ježišovo))), Sv.
Pavel píše: <<V Kristu prebýva telesne všetka ť božstva»
(Kol. 2, 9), a: <<Skrze neho stvorené sú všetky veci, ... a on je
pred všetkými a všetko zostáva v ň (Kol. 1, · 16)
2. Že Ježiš Kristus je Boh, zatvárame z
jeho zázrakov a proroctvi.
245
ľ množstvo najrozmanitejších zázrakov, ktoré
všetky č Kristus -vo vlastnom mene svojorri, dokazujú
š ť Kristovu.
Zázraky Kristove dajú sa ť na 5 tried: 1. Zázraky na
bezživotnej prírode (premenenie vody na víno, rozmnoženie
chleba, utíšenie vlnobitia na jazere, chodenie po vode atd.). 2. Uzdra-
venia nemocných, ako slepých, nemých, malomocných, chromých
atd.) 3. Vzkriesenia ŕ (ako vzkriesenie dcéry Jairovej v
jeho dome, naimského mládenca pred mestskou bránou a Lazara,
ležiaceho v hrobe). 4. Vyhnanie diablov z posadlých, akých ľ
bolo za č Kristových. (Mat. 8, 28) 5. Zázraky na vlastnom
tele Kristovom. (Vzkriesenie, nanebevstúpenie.) Kristus teda ukázal,
že má moc nad celou prirodou; v tom nevyrovnal sa mu nijaký
posol Boží. - Všetci poslovia Boží č zázraky v mene Božom
(tak n. pr. Peter a Ján u dverí chrámových v mene Ježišovom),
ale Kristus vo svojom vlastnom mene. On nepovedal : «V mene
Božom ň a p., ale: č tebe pravím, ň (Luk. 7,
14), «Chcem, bud č (Mat. 8, 3), č onemej». (Mar. 4,
39) Ked Kristus niekedy najprv modlil sa k Otcovi svojmu, robil
to preto, aby ho neupodozrievali, že č zázraky v mene naj-
hlavnejšieho diabla. (Bened. (XIV.) Zázraky, aké pripisujú sa zakla-
ľ cudzích náboženství, sú doprosta smiešne. Že Buddha
jazdil na č č že pred Mahomedom sostúpil mesiac a
prešiel mu cez rukávy, že Apollonius z Tyany v sudoch vozil po-
víchrice, dal ť stromom a p. Naproti tomu aká š ť
javí sa v zázrakoch Kristových!
Proroctvá Kristove o svojich vlastných osudoch, o
zrade Judášovej, o zaprení Petrovom, o konci života Já-
novho a Petrovho, o rozbúraní Jerusalema, o osudoch
národa židovského a Cirkve dokazujú vševedúcnos( Kristovu.
Kristus predpovedal, že v Jerusaleme bude usmrtený (Luk.
13, 32), že bude č a ukrižovaný a že v tretí ň vstane
z ŕ (Mat. 20, 17) Kristus pri poslednej č predpovedal
zradu Judášovu (Ján 13, 26) a ň že ho Peter, prv než
kohút dvakrát zaspieva, trikrát zapre. (Mat. 26, 34) V7.kriesený Vy-
246
kupitel na jazere Tiberiaskom predpovedal Petrovi ť krížovú,
Jánovi ľ smrt prirodzenú. (Ján 21, 18) Po slávnostnom
vchode do Jerusalema (Luk. 19, 41) a v č svojej o poslednom
súde na hore Olivetskej (Mat. 24) povedal, že č jedného veku
ľ bude mesto Jerusalem ľ ľ č násypom
obohnané a celkom rozbúrané ; že pritom bude súženie, akého
ešte nikdy nebolo na zemi, ani nebude. Kristus vedel i to, že
Židia budú rozsypaní medzi všetky národy (Luk. 21, 24) ; že
Cirkev jeho rýchlo sa rozšíri medzi všetky národy (Ján 10, 16;
Mat. 13, 31) napriek najukrutnejšiemu prenasledovaniu jeho apo-
štolov. (Ján 16, 2)
3. Že Ježiš Kristus je Boh, zatvárame z
jeho vznešeného č i z jeho vznešeného
rázu (charakteru).
č Kristovo prevyšuje i nauky najmúdrejších
mužov, č kedysi žili a medzi nim a naukami všetkých
iných náboženství je ohromný rozdiel.
č Kristovo zodpovedá všetkým potrebám ľ srdca
a hodí sa pre všetky stavy, veky, pohlavia a národy. Preto milliony
ľ našly v tomto č svoje najvyššie š ť potechu v živote
i pri smrti; ba i ľ mudrci, ako sv. Justín, sv. Augustín a i.
našli len v ň duševný pokoj, po ktorom túžili. - č Kri-
stovo úplne objasnilo najvyššie ciele č a stvorenstva i odpo-
č také vznešené cnosti, ako lásku k bližnému, pokoru, krotko-
ľ ť lásku k ľ chudobu, ktoré ľ
boly celkom neznáme, a ktoré okrem Krista nebol by našiel nijaký
č «Rózum nepoznal by ešte ani teraz všeobecných mravných
zákonov, keby ich ť ·nebolo č {Kant) - č
je navzdor svojej vznešenosti celkom jednoduché a po-
ľ i bolo hlásané s takou istotou, žé ľ ktorý č
Krista, č bol náramne prekvapený silou č jeho. (Mat. 7, 28)
š ť Ježiša v ľ náboženskom je nemožné pre všetky
č (Strauss) ť náboženstvo neobsahuje v sebe zhola
č č by sa zdravému rozumu protivilo alebo mohlo č
ť nešlachetným ; to nedá. sa ť o iných náboženstvách.
247
Pováž n. pr., že Mahomed č fatalismus (vieru v osud) a kázal
rozširoval svoje náboženstvo ň a č Ani talmud, ľ
ktorého spravujú sa dnešní židia, nie je príkladný.
Kristus bol bez najmenšieho hriechu a skvel sa
množstvom najvznešenejších cností v takej miere, že pre
všetky č je vzorom každého č
Zradca Judáš vyznal, že zradil «krv spravedlivú» (Mat.
27,4); Pilát nenašiel na Kristovi nijakej viny (Ján 18, 38); Kristus
sám pýtal sa židov: «Kto z vás bude ma ť pre hriech ?» na
č židia č nemohli ť (Ján 8, 46) Ba Kristus je svo-
bodný aj od nedostatkov a jednostrannosti, aké č alebo národ-
ť č všetkým ľ ď To ukazuje jeho chovanie sa č
Samaritánom a Rimanom, zvlášte krásne podobenstvo o milosrd-
nom Samaritánovi. (Ján 8, 46) - Na Kristu skvejú sa nasledujúce
cnosti: č š láska k bližnému; lebo celý život jeho bol usta-
č pomáhaním, «chodil, č (Sk. ap. 10, 38) ba po-
ložil i život svoj za druhých. Na ň skvie sa pokora, č
obcoval s takými, č u ľ najviac boli opovržení; ľ
ť lebo zniesol nielen posmech ľ ale i ť
svojho č ľ ť v naj ukrutnejších mu-
kách; ľ ť naproti chybiacirn; láska k ľ

ktorú na kríži tak krásne ukázal; zrnužilosf, s akou všade vystu-
poval, a zvlášte obdivuhodná ť v rnodlitbe, ktorá ho pobá-
dala celé iwci ť v modlitbe. Kde najdeme zjav podobný
Kristovi? Pohanskí mudrci, ktorých súvekovci obdivovali, sú oproti
Kristovi lE\n to, č slabé svetlo lampy oproti svetlu č
Ráz (charakter) Ježišov je a ostane divorn v dejinách sveta. Pred
Kristom držali sa ľ úctive i jeho č š nepriatelia. To uká-
zalo san. pr. pri ň kupcov a č z chrámu; lebo nikto
neopovážil sa ť Kristovi. (Mat. 21, 12) ď ho farisei v
chráme po vyznaní božstva chceli ť išiel zpomedzi nich
a oni ustupovali pred nim. (Ján 10) Vojakov na hore Olivetskej
len oslovil Kristus, a títo naJakaní padli na zem (Ján 18, 6); bál
sa ho i Pilát. (Ján 19, 8)
4. Že Ježiš Kristus je Boh, zatvárame z
248
rýchleho rozszrenža sa jeho č i z veli-
kánskych č aké č toto vyviedlo
na zemi.
č Kristovo navzdor č š prekážkam bolo
celkom jednoduchými prostriedkami ľ rýchlo rozšírené
po celej zemi.
Prekážky u pohanov boly tieto : Zákony rímskej ŕ ž
hrozily pokutou smrti každému, kto pohanské náboženstvo opustí,
alebo hrozily mu vyhnanstvom. Pohani č ť č naj-
hrubšie ; hovorili, že ť sú neznabohovia, že na schôdzkach
svojich požívajú ľ mäso a ľ krv a páchajú tam mnohé
č vinu každej pohromy, ako moru, vojny, povodne ľ
na ť ktorí ľ ich mienky vzbudili hnev pohanských bohov.
Preto ť boli od pohanských cisárov za 300 rokov naj-
ukrutnejším spôsobom prenasledovaní. Až do rozkazu cisára Kon-
štantína ľ aby ť boli trpení, č 10 velkých pre-
nasledovaní. - Iné prekážky boly v ť č č o
Ukrižovanom bolo pohanom už samo sebou ť ; okrem
toho bolo č toto hlásané Židmi, ktorých Rimania beztak ľ
zapovrhovali. Kresfanské náboženstvo žiada menovite sebaovládanie
(sebazaprenie) a š ť teda obsahuje v sebe nauky, ktoré sa
náramne ošklivia ľ ď smyselným a bažiacim po pôžitku, ako
boli pohania, ba ť ž padajú i tým, č dobre smýšiajú. - Židov
však nebolo možno ť náboženstvu ť lebo títo
č zemské a skvelé ľ Messiáša. - Prostriedkami,
ktorými sa č Kristovo šírilo, boli jednoduchí a č rybári
a mýtnici ; bolo ich len 12, a k tomu ešte hlásali č Kristovo
len prostýmy slovami a bez lichotenia, bez ľ podpory od
mocných tohto sveta. Sv. apoštoli ovšem č zázraky; no roz-
šírenie ť náboženstva bez zázrakov bolo by už naj-
č š zázrakom. (Sv. Augustín.) - ť šírilo sa podivne
rýchlo. V ň soslania Ducha Sv. dalo sa ť 3000 ľ po
zázraku u dverí chrámových zase 2000, okolo roku 100. bolo
ť už rozšírené po celej ŕ ž rimskej. Plínius, miesto-
ž ľ v Bitynii, písal n. pr. cisárovi Trajánovi, že pohanské chrámy
vo všetkých mestách a dedinách stoja prázdne, lebo že všade sú
249
ť Okolo roku 150. píše už sv. Justín: «Niet národa, u
ktorého by sa nekonala modlitba k Otcovi nebeskému v mene
Ukrižovaného». Teda právom povedal raz Gamaliel vo vysokej
rade židovskej : «Ak dielo toto je z . ľ rúzpadne sa, ale ak je
z Boha, nemôžete ho š ť (Sk. ap. 5, 38-39)
č Kristovo spôsobilo, že modlárstvo so svojimi
ohavnými zlozvyky zmizlo a celý č život bol pre-
tvorený a š ľ
Prestali ť ľ práve tak prestaly ukrutné divadlá a
boje gladiátorov. - Vznikly mnohé dobrocinné ústavy k opatro-
vaniu nemocných, cudzích atd. ; vznik svoj ď príkazu Kri-
stovmu, aby sme konali skutky milosrdenstva. - Prestalo mnoho-
ženstvo ; žena zase došla svojej hodnosti a tak povstal riadny
rodinný život; bol to následok č Kristovho o č
manželstva. - Otroctvo bolo pomaly zrušené, lebo ľ č
Kristovho každý č zastupuje miesto Krista. - Panovníci a
predstavení boli viac uctení, lebo ľ č Kristovho zastupujú
miesto Božie. - ľ zákony proti č boly ľ a
vojny staly sa zriedkavými. - Remeslá, umenia a vedy boly viac
pestované a práci dostalo sa novej cti. - č sa všetci praví
ť po všetky stoletia č najvznešenejšími ť
a vykonávaním skutkov milosrdenstva. Už cisár Julián odpadlík
napomína pohanov, aby v štedrosti a č života ň
ť č ktoré ľ dobrého urobilo, musí ť od Boha.
Niektorí urobili námietku, že č Kristovo vyvolalo medzi
ľ ď ľ náboženských bojov a rozkolov (siekt). Tvrdenie toto
je nepravé. Nie č Kristovo je č toho, ale ž ť
Iudí, a síce takých, č č Kristovho nenasledujú. Niet takej
svätej veci, že by sa nemohla ž ť Ale zneužitie niektorej veci,
tedy ť alebo š ť ľ vždy treba ť od veci
samej. Verím pevne, ó Pane Ježišu Kriste, že si Ty opravdivý
Syn Boží!
IV, Kristus je náš Pán.
Pri poslednej č povedal Kristus apoštolom: «Vy nazývate
ma Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte; lebo som>>. (Ján 13, 13)
250
Krista menujeme · <<našim Pánom)), lebo on je náš
ľ ľ Zákonodarca, č ľ a Sudca.
Kristus je náš Stvorite!. Skrze Krista stvorené je všetko na
nebi i na zemi, ľ i ľ (Kol. l, 16) Boh stvoril
svet tento skrze Syna svojho. (Žid. l, 2) Sv. evanjelista Ján me-
nuje Krista Slovom a povedá: «Bez neho č nebolo č č •
je č (Ján l, 3) My sme teda jeho tvóry a . patríme mu
práve tak, ako č jeho nádoby. (Ž. 2, 9) - Kristus je náš
ľ Lebo od neho sme vykúpení a vysvobodení z otroctva
diabolského (1. Pet. l, 18) ; nasledovne patríme mu, ako otrok
pánovi, ktorý ho Vykúpil. Preto vraví apoštol: Č neviete, že nie
ste svojí? Lebo ste kúpení za ľ cenu». (l. Kor. 6, 19 a 20)-
Kristus je náš Zákonodarca. Lebo zdokonálil IO Božích prikázaní
a znovu kázal ť ich; dai nám i 2 príkazy lásky. Menuje
sa i «Pánom soboty». (Luk. 6, 5) Kto však rozkazuje nám, ten
je naším «pánom>>. - Kristus je náš č ľ č ľ nazývame
toho, kto v nejakom remesle, umení alebo vede iných č
Kristus č ľ v umení, ako môžu ť sa podobnými
Bohu a svätými. On sám menuje sa naším č ľ (Ján 13, l3)
č ľ žiaci a majstra č ň vždy nazývajú «pánom».- Kristus
je náš Sudca, Lebo Kristus ešte raz príde s ľ mocou a ve-
ť a potom shromaždí všetkých ľ pred súdnou stolicou .
svojou i bude ich č ť ako pastier č ovce od kozlov. (Mat.
25, 31) Vtedy i spravedliví i hriešnici budú ho ť «Pánom» ;
povedia: «Pane l kedy sme ť vídeli č alebo smädného alebo
ako pocestného alebo nahého alebo nemocného alebo v žalári?»
(Mat. 25, 37, a 44) - V celom svete závisí to, č je slabšie, od
silnejšieho a je mu podrobené. Vídíme to i v prírode: ríša nerastov
slúži rastlinstvu, toto zase ž č š a obe č mesiac
kolotá okolo zeme, ktorá je ľ č š zem zase okolo slnca,
daleko č š A tak i všetky tvory sú podrobené Kristu Pánu,
tomuto Slncu milosti. On je samojediný Mocnár, Král ľ a
Pán panovníkov ... jemu bud ť a panovanie na veky. Amen.
(l. Tim. 6, 15 a 16)
VIII.
V r • • ,
CLANOK VIERY: DUCH SVATY.
l. ť Duoha Sv. je . nám potrebná.
l. Duch Sv. je tretia božská osoba, teda
Boh sám. Duch Sv; je teda č všadeprítomný, vše-
vedúci, všemohúci.
Povedáme «Duch Svätý», lebo Otec a Syn skrze neho zja-
vujú svoju ť (Scheeben) - Duch Sv. je Boh od Boha, ako
svetlo zažína sa od svetla. (Tert.) Ako para vystupujúca z vody
nemá inej prirodzenosti, než voda, tak i Duch Sv. je rovnakej
podstaty s Otcom a Synom. (Sv. Cyr. AL) Kristus hovorí: « Vyhá-
ň diabla prstom Božím», t. j. skrze Ducha Sv. Ako prst je z
podstaty telesnej, tak i Duch Sv. musí ť z podstaty Božej. (Sv.
Isid.) Duch Sv. menuje sa «prstom Božím,,, lebo Otec a Syn len
skrze neho prichodia do potyku s nami. Skrze neho napísané sú
i dve kamenné tabule. (Sv. Atan.) Že Duch Sv. je č všade-
prítomný ď vyhlásila Cirkev na 2. všeobecnom sneme Carihrad-
skoro roku 381 proti bludu Macedoniusovmu. - Duch Sv. pochá-
dza ň od Otca i Syna. Gréci, ktorí neuznávali tohto viero-
č a r. 867 i 1053 od katolíckej Cirkve odpadli, dostali sa
podivným spôsobom práve vo smatok svätodušný r. 1453 pod
turecké jarmo.
<
2. Duch Sv. rozdáva milosti, ktoré Kristus
zaslúžil svojou ť na kríži.
Duch Sv. netvorí teda č nového, ale len spôsobuje, aby
sa darilo a dokonalo, č Syn Boží č je to s nim, ako so
252
slnkom : ked toto v č vychodí a svieti na zasiate pole, netvorí
nového semena, ale len spôsobuje, aby vzišlo, č už je tam, a
rástlo. - ť je dobrodenie, ktoré sa dakomu preukazuje bez
toho, že by mal právo ž ť ho. Panovník daruje život zlo-
<!incovi na ť odsúdenému. Vtedy hovorí sa: panovník omilostil
ho. Cisár Jozef daroval raz č chlapcovi na ulici vo Viedni
jeden zlatý, lebo mu na otázku, č č odpovedal, že lekár,
zavolaný k chorej matke jeho, nechce ť kým nedostane jednej
zlatky. Potom cisár navštívil chorú matku, napísal jej recept, kto-
rým jej povolil ť si 50 dukátov z cisárskej pokladnice.
Podobne i Boh zachádza s nami úbohými ľ ď preukazuje nám
mnoho dobrodení bez našich zásluh, teda zo samého milosrdenstva.
(Rim. 2, 23) Tieto dobrodenia Božie slúžia ď k nášmu zem-
skému blahu, ako n. pr. zdravie, majetok, dobrá ť alebo
slúžia k nášmu č blahu, ako n. pr. odpustenie hriechov.
Tu je č o posledných ť Menovite tieto milosti chcel
nám Kristus ž ť na kríži.
3. Preto pomoc Ducha Sv. je nám-bez-
č potrebná k spaseniu.
Č SVOJimi prirodzenými silami nemôže ť
č blahoslavenstva. To nám znázorní nasledujúce podoben-
stvo: V zahra de stojí krásny strom. ť vystiera svoje ramená
za ovocím, no nemôže ho ť Tu príde otec, vyzdvihne ho
hore, a ť dosiahne ovocie. Práve tak je i s č pomo-
svojich prirodzených síl nemôže ť č blahosla-
venstva. Duch Sv. musí mu ť ť svoju. Ako oko ľ
:vzdialených predmetov nevidí bez ď ľ a ako rameno
ľ ť nemôže ť ale potrebuje sochor, tak i naše
slabé prirodzené sily duševné, rozum a ľ potrebujú nadpriro-
dzenú pomoc, aby sme dosiahli č blahoslavenstva. Táto
pomoc je ť Ducha Sv. Ona je duši tým, č ď ľ oku,
sochor ramenu. Preto povedá Kristus: «Kdo nebude znovuzrodený
z vody a Ducha Sv., nemôže ť do ľ Božieho». (Ján
3, 5) Bez svetla niet života. Bez lode nemožno ť sa morom;
bez Ducha Sv. nemožno ť sa do prístavu nebeského. (Sv.
Makár)
25S:
Ba bez pomoci Ducha Sv. nemôže sa ť ani
najmenší ·záslužný skutok.
Bez pomoci Božej nevládzeme č č ť naša je
z Boha)). (2. Kor. 2, 5) Po č hriechu podobáme sa ne-
mocnému, ktorý bez pomoci iného nemôže ť ľ (Sv. Tom.
Akv.) Podobní sme decku, ktoré si ani ť ani umyf, ani
ť sa nemôže. Pozerá na matku a č kým sa tá ľ
nad nim a nepomôže mu. (Sv. Makár) Bez pomoci Ducha Sv.
povodí sa nám napriek všetkým námahám tak, ako sv. apoštolom
v noci pred č lovením rýb. - Podobenstvá : Bez svetla
nemožno ť tak ani č nemôže ť č dobrého
bez svetla milosti Ducha Sv. Telo č nemôže ť ak ho duša
neoživuje; č nemôže ť č dobrého, ak ho nepodporuje
Duch Sv., ktorý je život duše. (Sv. Fulg.) Ako mesiac nemôže
ť ď nedostáva svetla, tak ani č nemôže č záslužného
ť bez božského svetla milosti. (Sv. Bonav.) Naša duša nenesie
ovocia, ak nie je polievaná ž ď milosti Ducha Sv. (Sv. Hilár)
Bez ž ď ani tráva nerastie, ani kvety nekvitnú, ba bez neho
zahynulo by aj osenie ; tak ani duša bez milosti Ducha Sv. nedo-
siahne žiadnej cnosti. (Sv. Reh. V.; Iren.) Ako ť č
bez vôle, tak ani ľ bez milosti. Je s tým ako so zemou: na
tejto nerastie č ak nedostáva ž ď a ž ď bez zeme nedonáša
žiadnej úrody. (Sv. ZL) Ako pero potrebuje č aby písalo,
tak potrebujeme milosti Ducha Sv., aby sme si do duše cnosti
zapísali. (Sv. Tom. Akv.) - Každý dobrý skutok vykonáva sa teda
č Duchom Sv. a našou svobodnou ľ (1. Kor. 15, 10)
Je to tak, ako ď č ľ chlapcovi pri písaní vodí ruku; oba píšu
č Preto zásluhu svojich dobrých skutkov nemôžeme nikdy
ť sebe samým. Rastliny neplodia sa zemou, ale skôr sln-
kom prostriedkom zeme. Podobne je to s našimi dobrými skutky.
Ako pohyb svojho tela musíme ť duši, ktorá oživuje telo,
tak i dobré skutky svoje musíme ť Bohu, ktorý oživuje
n:ls ť svojou. (Rodr.) Sebe samým nemôžeme ť
dobré skutky práve tak, ako ani vojak nemôže ť ť
sebe samému a níe vojevodcovi. (Sv. Valerián)
S pomocou Ducha Sv. môžeme však ť 1 naJ-
ť ž š skutok.

Preto po ve dá sv. Pavel: «Všetko môžem v tom, ktorý ma
ň (Fí!. 4, 13) Č apoštoli sami sebou mali potrebné vlast-
nosti, aby obrátili svet? Dávid, aby bol panovníkom? Jozef, aby
vyhovel dôvere Faraonovej ? Zaiste nie; ale Duch Sv. robil ich
schopnými.
2. č Duoha Sv.
Duch Sv. ľ nasledujúce milosti:
l. Dáva všetkým ľ ď pôsobiacu ť
2. Dáva mnohým ď posväcujúcu ť
3. Dáva č sedem darov, zriedka mimoriadne
dary milosti.
4. Zachováva a spravuje katolícku Cirkev.
l. Pôsobiaca ť
l. Duch Su. v živote našo1n č pôsobí
na nás, ď rozum náš osvecuje a ľ našu
ň Také ľ pôsobenie Ducha
Sv. na nás menuje sa ť pôsobia-
COU)) alebo ť povzbudzujúcou)).
V ň soslania pôsobil Duch Sv. na apoštolov : osvietil ich
rozum a posilnil ich ľ Predtým boli neumelí (Kristus vytýkal
im, že sú «blázni a spozdilí srdcom», Luk, 24, 25), ale v ň
s.oslania Ducha Sv. vedeli všetko potrebné; predtým boli bojazliví
(dvere ich príbytku bo ly zamknuté), no v ň príchodu Ducha Sv.
boli podobní levom a vystupovali neohrožene. Ohnivé jazyky zna-
menaly osvietenie (lebo ň ň tmu a robí ť prudký
vietor posilnenie apoštolov (lebo víchor vyvracia i stromy s kore-
ň - Duch Sv. robí tak, ako slnko. Toto ľ a zohrieva
zem. (Duch Sv. osvecuje rozum a zohrieva ľ k dobrému.) ď
slnko č ť zmizne lesk tých hviezd, č v noci svietia, a
vidíme len slnko na nebi. ď Duch Sv. zasvieti v srdci našom,
255
ď zapovrhneme všetko zemské, č sme v tme hriechu milovali,
ako jedenie, pitie, hru, tanec ď a všetky naše myšlienky sú
obrátené len k Bohu.) Okrem toho skrze svetlo č vidíme
pravú podobu zemských vecí, špinu na sebe, ako i cesty na hodiny
ď (Skrze svetlo Ducha Sv. jasne poznáme pravú hodnotu
zemských vecí, svoje hriechy a ciel života svojho.) - ď slnko
č ť topí sa lad a rastliny sa zazelenajú. (I Duch Sv. te-
plotou svojou pôsobí, že sa naše srdce, tvrdé ako ň roztaví
a zmäkne, t. j : dostane lásku k Bohu a bližnému; ď pôsobí,
že ď konáme skutky záslužné pre nebo, teda také, č sa pre
nebo zelenajú.) - Duch Sv. je teda svetlo, vychádzajúce od Otca
svetiel. (Jak. 1, 17) «Pô.;;obiaca ť je svetlo, ktoré hriešnika
osvecuje a nim zatriasa». (Sv. Aug.) - V pospolitom živote me-
nuje sa ť táto «božským vnuknutím». Zovie sa i ť
pomoci, lebo nám poskytuje č pomoc k dosiahnutiu blaho-
slavenstva. Pôsobiacu ť ň Kristus v podobenstve o
ztratenej ovci, ktorú dobrý pastier ľ kým jej nenajde. (Luk. 15)
Duch Sv. pôsobí na nás pri č ž ť
menovite pri kázni, pri č náboženských kníh, pri
chorobách, pri smrtných pádoch, pri ľ na dobré
príklady a náboženské obrazy, pri č skrze
naších predstavených alebo dobrých ľ a v mno-
hých iných pádoch.
Na Sv. Antona pustovníka (t 356) pôsobil Duch Sv. pri
kázni o bohatom mládencovi, na ľ v ň soslania pri kázni
apoštolov, na sv. Ignáca Loyolského (t 1556), ď č životopis
. Krista a svätých, na sv. Františka Assiského ( t 1226) č jeho
choroby, na sv. Františka Borgiáša (t 1572) pri ľ na
ŕ cisárovny Isabelly, na sv. Norberta (t 1134) v nebezpe-
č života následkom uderenia hromu, na márnotratného syna
v č núdze ď Vo všetkých týchto ľ ď stala sa nenazdajky
vnútorná premena, akonáhle Boh (Duch Sv.) prehovoril k nim.
Oni všetci mohli ť so sv. Cypriánom: ď Duch Sv. vstú-
pil do duše mojej, zmenil ma zrazu v iného č - Boh
č š posiela na nás najprv trápenia, a len potom Duch Sv.
prihovára sa nám. Ako vosk nie ľ prijíma obraz č ak
256
nie je- č ň a tlakom, tak č nie ľ prijíma
pôsobenia Ducha Sv., kým nie je vopred č trápením.
I papier musí sa najprv ť a ť aby sme na ň ť
mohli; tak i č musí ť najprv č trápením od zlých
žiadostí, aby prijal pôsobenia Ducha Sv.
2. Pôsobenie Ducha Sv. dalo sa niekedy
č spôsobom ť a č ť
Mysli na holuba a na hlas s neba pri krste Krista, na ohnivé
jazyky a na č silného vetra v ň sostúpenia Ducha Sv. na
apoštolov alebo i na obrátenie sv. Pavla. Pováž tiež, ako Kristus
pri ť ustanovil ľ a š ľ znaky.
3. Duch Sv. nenúti násJ ale necháva nám
úplnú svobodu.
Duch Sv. je podobný vodcovi; za týmto môžeme ť alebo
nie. Podobá sa zvlášte tomu oblakovému a ohnivému stípu, ktorý
Israelitom ukazoval cestu do ľ zeme. Duch Sv. je svetlo vychá-
dzajúce od Boha; pred týmto svetlom možno i ž ť č
ť volaniu Božiemu alebo nie, to je ponechané našej vlastnej
vôli». (Sv. Aug.) Boh nepôsobí na nás tak, akoby sme boli bez-
životné kamene alebo také predmety, č nemajú rozumu, ani svo-
bodnej vôle. (Sv. Aug.) Boh všíma si ľ svobody č ne-
narušuje jej ani vtedy, ď ju č používa k svojej záhube.
(Ketteler) Ako Boh ľ zlému duchu, aby nás olúpil o
svobodnú ľ tak neodníma nám jej ani on sám. (Sv. Gertruda)
Preto môže č č ť s pôsobiacou milo-
ť alebo sa jej i ť
Šavel č s ť naproti tomu bohatý mláde-
nec (Luk. 18) protivil sa jej. Ľ ktorí sa v ň soslania Ducha
Sv. posmievali sv. apoštolom a mali ich za opilých, protivili sa
milosti (Sk. ap. 2, 13); tak i tí, č vysmievali sa zo sv. Pavla,
257
ď v aténskom areopagu hlásal evanjelium a hovoril o vzkriesení
ŕ (Sk. ap. 17, 32) I Herodes, ktorý dozvedel sa od sv. 3.
ľ o narodení Krista, sprotivil sa milosti, t. j. nechcel s ň
č ť Mysli na Luthera vo Vartburgu a na jeho kalamár.
ľ prichodily myšlienky, ktoré Luther považoval za pošeptá-
vania diablove, ako n. pr. myšlienky: Kto ta poslal? Č len ty
sám si múdry? - ď niekto do manželstva chce ť urobí
nabídnutie osobe, ktorej srdce a ť žiada; táto osoba môže
ť alebo nie. Podobne robí i Boh; robí nabídnutie, a my mô-
žeme ho ť alebo odopret. (Sv. Fr. S.) Kto sa pôsobiacej milosti
č protiví a v takom stave i zomiera, pácha ť ž hriech
proti Duchu Sv.; tento nemôže byt odpustený. Taký č po-
dobá sa satanovi, ktorý sa tiež č protiví pravde. Preto
napomína sv. Písmo: «Dnes, ď hlas jeho č nezatvrdzujte
ŕ svojich.» (Žalm 94, 8)
Kto s pôsobiacou ť č dosiahne
ešte č š milosti; ale kto sa jej protiví, ztratí všetky
ostatné milosti a č ho prísny súd.
Š ť ten, ktorý č s ť Kto použije
prvú ť za ň ť milostí. Použitá ť podobná
je č semenu. Ten sluha, ktorý dobre upotrebil 5 hrivien,
dostal ešte inú na odplatu. (Mat. 25, 28)- Preto povedá Kristus:
«Kto má, tomu bude dané a bude ť ť ale kto nemá,
tomu odníme sa i to, č má». (Mat. 13, 12) - Ale š ť je,
kto protiví sa milosti. Aký hrozný súd prišiel roku 70 po Kr. na
mesto Jerusalem, ktoré nepoznalo ň navštívenia svojho, t. j.
milosti. (Luk. 19, 41) Na takého, č ť odmrštil, ť sa
slová Kristove: «Avšak daromného služobn{ka vrhnite do tmy naj-
krajnejšej ; tam bude č a škrípanie zubov». (Mat. 25, 30) Mrzí
ľ pána, ď vidí, že si niekto neváži jeho milostí a dobro-
dení; tak i Boh, najvyšší Pán neba a zeme nerád vidí, ď sa
č š dar jeho, ť Ducha Sv. neprijíma. «Boh š ť tých,
č zdráhajú sa ť ť jeho. (Sv. Aug.) Kto nepoužíva pôso-
biacej milosti, ten na púti do neba práve tak nedôjde ľ ako
pocestný, ktorý nevstúpil do ž č vlaku, kým tento bol na
stanici. Okamih pôsobiacej milosti podobný je rozhodujúcemu
obratu v chorobe. Kto nevšíma si tohto, ľ môže ť o život.
Kat. Ľ Katechismus. 17
258
ž ľ mnohí ľ zvykli ť od seba Ducha Sv., ktorý
pôsobí na nich (pri pádoch smrti, pri prijímaní sv. sviatostí, pri
dôležitých ť cirkevných), a ť prijaté milosti svetskými
ľ (navštevovaním č a hostinami (ako síí n. pr.
kary po pohraboch a i.) Mali by sa skôr ť do samoty,
š ľ ť ť sa k modlitbe alebo zaraz č ť sa od hriechu
pri sv. spovedi. Tak urobil n. pr. sv. Ignác Loyolský. ktorý sa po
svojom obrátení na viac mesiacov utiahol do jaskyne Manresy;
tak urobila sv. Maria Egyptská, ktorá sa po obrátení svojom vy-
spovedala a odišla na š ť Plavci č svoju morskú cestu,
akonáhle zbadajú, že duje prajný vietor; tak i my, akonáhle pocí-
time v sebe vanutie Ducha Sv., máme ď ť za nim». (Lud.
Gran.) Ak zameškáme chytro a dobre ž ť pôsobiacu ť
Boh odníme nám ju. Za ť svoju budeme tak potrestaní,
ako Israeliti, ktorí č rána zameškali ť mannu, a potom
po východe slnka našli ju už roztopenú. (Sv. Fr. S.) - Č č š
boly pôsobiace milosti, tým č š bude jednúc naša zodpoved-
ť (Sv. Reh. V.) Kristus hovorí: «Od každého, ldorému mnoho
bolo dané, bude mnoho požadované». (Luk. 12, 48)
4. Duch Sv. pôsobí na jedného každého
č tak na hriešnikov, ako na sprave-
dlivých; ď tak na katolíckych ť
ako na inovercov a nevercov.
Milý Boh podobá sa dobrému pastierovi (Ján 10), ktorý chodí
za ztratenou ovcou, až ju najde. (Luk. 15) Kristus, Sv'etlo sveta,
osvecuje každého č prichodiaceho na tento svet. (Ján l, 8)
Boh chce, aby všetci ľ boli spasení a prišli k poznaniu pravdy.
(1. Tim. 2, 4)
Duch Sv. už od č sveta bol č za spasenie
Iudí; no v hojnejšej. miere prišiel na svet len vtedy, ď
sostúpil na apoštolov.
ď Židia boly v zajatí babylonskom, vtedy Duch Sv. č
pôsobil na pohanov ; mysli len _ na mnohé zázraky, ktoré Boh č
259
k osláveniu svojho mena, ako na zachránenie 3. mládencov v
ohnivej peci, Daniela v jame uprostred levov. I patriarchov a prorokov
osvecoval Duch Sv., podistým i Sokratesa (ktorý č jestvovanie
jedného Boha a preto r. 399 pr. Kr. na ť bol odsúdený) a
iných š ľ mužov pohanských. Ako slnko už pred východom
svojím vysiela na nebi svoje č tak i Kristus, Slnko spravedlnosti, -
· pred svojím príchodom vysielal č svetla Ducha Sv. Ako my
ľ budúcej výplaty, ktorú od niekoho č popredku
dávame peniaze, tak i Boh so ľ na budúee ť č
ľ ľ ľ ď v Starom zákone svoju ť
Ale Duch Sv. nedáva milostí svojich všetkým ľ ď
v rovnakej miere: najhojnejšie rozdáva milosti svoje údom
Cirkve katolíckej.
Jeden sluha dostáva 5 hrivien, druhý 2, tretí len l. (Mat.
25, 15) Národ židovský dostal viac milostí, než pohani; Matka
Božia dostala viac, než všetci iní ľ Mestá Korozain a Betsaida
dostaly viac milostí, než Tyrus a Sidon; Kafarnaum viac, než
Sodoma. (Mat. ll, 31) Sú milosti všeobecné, ktorých pývajú č
všetci ľ bez rozdielu. Ale sú i milosti zvláštne, ktoré Boh ude-
ľ len niektorým dušiam, a síce takým, č Bohom sú urcené k
č (M. Latast.) ľ milostí možno ť menovite skrze
cudziu rnocllitbu a č s prvou ť Sv. Augustín
skrze modlitbu sv. Moniky dostal o mnoho viac milostí, než stá a
stá iných ľ ; tak i Pavel skrze modlitbu umierajúceho štefana.
Sv. apoštoli uposlúchli prvé volanie Krista a preto dosiahli ľ
milostí.
Ani Duch Sv. nepôsobí na č č ale len
s č na č
Preto sv. Pavel privoláva ť «Teraz je č plný
milosti, ľ teraz je ň spasenia!» (2. Kor. 6, 2) Uvažuj podo-
benstvo o robotníkoch vo vinici; tam č š že Boh len raz volal
tých istých robotníkov. (Mat. 20) Pôstny č je plný milosti, tak i
č missií a č jubilea (milostivého leta). Také č plné milosti
sú podobné č trhorn, kde možno ť tovar snadnejšie i
lacnejšie; lenže k obdržaniu Ducha Sv. nepotrebujú sa peniaze,
17*
260
«kupuje sa bez ň a celkom zdarma)). (Is. 55, 1) Č celé
potoky z ň nebeskej milosti ; príde č že nebudeš ť
z neho sa ť (Sv. Efr.)
5. Pôsobiace mžlostž dosžahneme ľ š
vykonávaním dobrých skutkov, teda modlitbou,
pôstom a ľ almužny ; ď užívaním pro-
striedkov milosti Cirkve, teda slyšaním sv. omše,
a kázne, hodným prijímaním sviatostí.
ť Božiu . vlastne nemôžeme si ť svojimi skut-
kami, t. j. svojím konaním dobrého, lebo by č nebola ť
(Rim. 11, 6) ; a predsa dobré skutky sú potrebné, č Boh,
ktorý síce «stvoril nás bez č nášho, predsa nechce ť
nás bez nášho č (Sv. Aug.) ď žobrák vystre ruku za
almužnou, nuž toto vystretie ruky nedáva mu ešte nijakého prává
na almužnu, ale je potrebné k prijatiu almužny. Podobne je i tu.
(Aliolli.) «Nie pre skutky, ktoré sme konali, ale ľ milosrdenstva
svojho spasil nás Boh.)) (Tit. 3, 5) ď teda mnoho dobrého robíme,
ľ š dosiahneme milosti. Duch Sv. rozdáva jednotlivým ako chce,
no i ľ prípravy a spoluúcinkovania jedného každého. (Sn. Tr.
6, 7) Preto ten, ktorý koná viac dobrých skutkov, dostáva viac
pôsobiacich milostí. Obzvlášte vieme, že modlitba k Duchu Sv.
je ľ č lebo Otec nebeský dáva dobrého ducha tým,
č ho prosia. (Luk. 11, 13) - Práve tak č je modlitba k
Matke Božej; lebo Maria je «milosti plná)) a ľ všetkých
božských milostú). Nech nikto nepovažuje za ň taký názov
Matky Božej. Nech pováži, že tak hovorili č š svätí. No ne-
sluší sa ť že títo hovorili nepravdu, lebo ď :všetci boli
oduševnení Duchom Sv., Duchom pravdy. (Sv. Alf.) I poklona
najsv. sviatosti oltárnej donáša nám mnoho milostí. Taktiež
ť od sveta alebo samota, kde Boh hovorí k nášmu srdcu
(Oseáš 2, 14) a ŕ ň š smyslov č zvedavosti,
vyhýbanie č č sú výborné prostriedky k dosiahnutiu
pôsobiacich milostí. Príkladom sú nám apoštoli pred ň sostú-
penia Ducha Sv.
261
II. Posväcujúca ť
l. ď hriešnik č s pôso-
biacou ť vojde Duch Sv. do jeho
duše a udelí tejto lesku a krásy, ktorou
získa si ľ Božie. Táto trváca krása
duše následkom Ducha Sv., prebývajúceho
v nej, zovie sa ccposväcujúcou ť
ď ň dáme náležite ť na železo, vnikne do železa
a toto prejde do iného stavu: stane sa žeravým, svieti a ponáša
sa na zlato. Práve tak je i s dušou: ď táto vážne here pôso-
benie Ducha Sv., vnikne Duch Sv. do nej a skrze prebývajúceho
v nej Ducha Sv. (1. Kor. 6, 19) dostane novú trvácu povahu:
isté svetlo a lesk, takzvanú «posväcujúcu ť Že č
kovanírn s ť môžeme Boha ť k sebe, to nasleduje
z napomínaní Božích: ť sa ku mne, a ja obrátim sa k
vám>>. (Zach. 1, 3) «Pripravujte srdce svoje Pánovi». (1. ľ 7, 3)
Kto dosiahol ť Božiu, ten j e podobný č ktorý obliekol
sa do nových pekných šiat. Preto sa posväcujúca ť porovnáva
i so svatobnýrn rúchom; mysli na podobenstvo o č (Mat. 22)
a o marnotratnom synovi. (Luk. 15) Skrze Ducha Sv. dosiahne
duša ľ krásu. Kto vstúpi do stavu milosti, ten duchovným
spôsobom premení sa tak, ako č č chorobou a ve-
koni spotvorený, ktorý akýmsi zázrakom dostane najkrajšiu mla-
distvú podobu i ozdobí sa ľ šarlátom a berlou. (Sv. Zl.)
Aby sa ľ v niektorom paláci dôstojne ubytoval, musí tento vo-
pred ť krásne upravený ; tak i č musí sa skrze Ducha Sv.
najprv ť v nádherný chrám, aby Boh v ň ť mohol.
(Scheeben) Keby sme mohli ť na krásu duše, ktorá je v stave
milosti Božej, boli by sme bez seba od podivu a vytrženia. (Bla-
sius) Keby si mohol ľ ť na dušu, ktorá je bez hriechov, bol
by si tak uchvátený jej krásou, že by si za sto rokov ani len
nemyslel na jedlo a nápoj. (Sv. Vine. Fer.) Krásou duše po vzkrie-
sení bude sa ť i krása tela. «Starajme sa teda všemožne o
dušu ; lebo to bude osožné i ktoré by č i s dušou zahy-
262
nulo». (Sv. Zl.} Blázni teda sú ľ č sa ľ starajú o krásu
tela a ľ č maria na jeho ozdobenie,, ale o krásu duše sa
nestarajú. -- Posväcujúca ť nie je teda iba akousi ň
Božou (Sn. Trid. 6, 11), ale ľ sa nám Bohom z jeho Ducha.
(1. Ján 4, 13) Duch Sv. preniká nás, ako ň on nie je v nás
len asi tak; ako slnko v izbe. (Scheeben.) Následkom svojej krásy
prichádza Duša k ľ Božiemu. «Keby č ktorý sa
v vstave posväcujúcej milosti nachodí, poznal, ako ho Boh rád
má, musel by ť od ľ radosti•>. (Sv. Magd. Paz.) ú, jak
dobrotivý je Boh l V stave posväcujúcej milosti nie sme ď iba
jeho služobníkmi, ale sme i jeho ľ (Ján 15, 15) Slovo
ľ č istú ť Povýšenie zo stavu hriechu do
stavu ľ Božieho menuje sa aj ospravedlnením (Sn. Tr.
6, 4), znovuzrodením (Ján 3, 5; Tít. 3, 4-7), č starého
a č nového č (Ef. 4, 22) - Príklady: Akonáhle sa
Dávid, Šavel alebo i marnotratný syn úprimne obrátili, ď mali
v sebe Ducha Sv. a s nim i posväcujúcu ť ; č neboli by
ď prinášali ľ obetí. Lebo Dávid a Šavel strávili ľ dní
v najprísnejšom pôste a modlitbe; marnotratný syn však priniesol
ľ ť svojím návratom do otcovského domu, ktorý ho stál
ľ hanby. Istá vec je, že kto má dokonalú ľ ť už pred sv.
ď má posväcujúcu ť Z tej samej č i patriarchovia
a proroci Starého zákona mali v sebe Ducha Sv. a s nim posvä-
cujúcu ť to č ich kajúca ľ a viera vo Vykupi-
ľ Vieme i to, že Boh dobrotivý niektorým ľ ď už pred krstom
udelil Ducha Sv. ; tak dostali ho pohanský stotník Kornelius a ľ
shromaždení v jeho dome už č kázne sv. Petra a k tomu
ešte ľ spôsobom. (Sk. ap. 10, 44)
2. Ale č vchádza Duch Sv. do
č ď tento prijín1a ť krstu
alebo pokánia.
Je isté, že kto spovedá sa s nadprirodzenou nedokonalou
ť dosiahbe odpustenie hriechov len skrze ň rozhre-
·šenie. ď diel III. o 5 č sviatosti pokánia.) Môže sa teda
ť Skrze sviatosti krstu a pokánia ň sa z pokladu
zásluh Kristových, č ešte nie je č v č
263
kajúceho Obe sviatosti roznecujú ohník, ktorý už tlie v
srdci hriešnikovom, vo ľ ň ktorým č sa úplne plevy
hriechov. Tieto sviatosti sú ako sochor, ktorý č š našu silu.
3. ď Duch Sv. do nás vojde, udelí nám
pravého života duševného.
Boh náš je Bohom živým; kde príde, dáva život. ď vôjde
do duše, robí ju živou, ako duša telo. Naša duša má síce život:
ona oživuje telo a pomocou svojho rozumu a svobodnej vôle
svojej môže ť i ť č je pravé, krásne a dobré. No
tento prirodzený život duše je v porovnaní so životom Božím len
ŕ život. Má sa k životu Božiemu, ako ŕ socha ľ k
osobe jeho. A ľ tento život Boží dosiahne duša, ď
Duch Sv. vojde do nej so svojou milosfou: vtedy stane sa schop-
nou ť Boha samého v jeho sláve, ť a ž ť ho.
Tento božský život duše zovie sa i nadprirodzením životom. Ako
kedysi Elijlš ŕ chlapca vdovy v Sarepte (3. ľ 17) a
Elisej ŕ syna pohostinskej ženy v Suname (4. ľ 4) tak
·vzkriesil, že si ľ na ŕ a ústa svoje položil na ústa, č
svoje na č a ruky svoje na ruky ŕ decka, tak i Duch Sv.
ť svojou kriesi našu dusu k vlastnému, božskému životu:
on ľ sa nad svojou ň dušou, kladie ústa svoje
na naše a vdychuje nám svojho ducha; svoje č spojuje s našimi,
t. j. dáva nám svoje poznanie; svoju ruku spojuje s našou, t. j.
ľ nám svojej božskej sily. Týmto spôsobom preporodzuje sa
duša naša k novému životu. (Pet. 1, 3 ; 24) Duša ostáva v Bohu,
a Boh žije v nej. Skrze to kladie sa do duše zárodok života
č ť ľ výpovede božského ľ je ň vody
vyvierajúcej do života č t. j. majúcej oživujúcu silu pre
celú ť (Ján 4, 14) «Uložené je v nás · nebeské semä, ktoré
má ť k životu č My sme rod nebeský, ktorého Otec
ľ v nebi. ľ tak fa povýšila ť l» (Sv. Pet. Zl.) Zakiar
telo naše so ň na ň hynie a starne, ľ duša naša násled-
kom milosti č ň stáva sa mladšou. (2. Kor. 4, 16) l do tela
kladie ť zárodok života č «Lebo ď Duch Boží, ktorý
z ŕ vzkriesil Ježiša, býva vo vás, nuž ten, ktorý z ŕ
vzkriesil Ježiša, i vaše ľ telá naplní životom pre Ducha
264
svojho, ktorý býva vo vás». (Rim. 8, 11) Právom teda Duch Sv.
menuje sa <c ž ľ
Duch Sv., ď vôjde do nás, obzvlášte pôsobí milo-
ť svojou nasledujúce:
l. Č nás od všetkých ť ž hriechov.
Ako železo ľ ň tratí hrdzu, tak i my ztra-
tíme hriechy, ď nás preniká Duch Sv. ť je <<akýsi blesk a
svetlo, ktoré č všetky škvrny duše našej a robí ju krajšou a
blýskavejšow>. (Rim. katech.) Preto sa posväcujúca ť nesrov-
náva s hriechom ľ Kto teda je č od ť ž hriechov,
v tom býva Duch Sv.; kto však žije v ť ž hriechoch, v tom
býva zlý duch. No hoci ť Božia hojí ducha ľ predsa
nehojí i nášho tela. V tejto č č teda v tele, je, ako
píše apoštol, hriech, t. j. práchno hriechu (Rim. katech.) alebo
ž ť Preto aj u č š svätého ostáva ť k
zlému ; proti tejto musí ť až do smrti. Z tej č sv.
Pavel hovorí o sebe: «Viem, že vo mne, t.j. v mojom tele, nebýva.
č dobrého». (Rim. 7, 18) Ž ť môže sa síce v tomto
živote š ť ale nie č ť (Sv. Aug.) Ž ť ostáva preto,
aby č s jednej strany poznal, aký záhubný je hriech, a s
druhej strany vždy mal ž ť bojom proti svojej zkazenej
prirodezenosti ť si zásluh pre nebo.
2. Spojuje nás s Bohom a robí nás chrámom Božím.
ď Duch Sv. vôjde do nás, spojíme sa najužšie s Bohom.
Kto má Ducha Sv., je tak spoj ený s Kristom, ako réva s vínnym
kmenom. (Ján 15, 5) Skrze Ducha Sv. spojí sa ť naša
tak úzko s Bohom, ako kvapka vody v pohári vína, ktorá sa tam
rozpustí a dostane vínovú barvu, ň i ť (Sv. Reh. Naz.)
Skrze Ducha Sv. staneme sa č božskej prirodzenosti
(2. Pet. 1, 4), a síce nielen ľ mena, ale i v č (Sv.
Cyr. AL) Skrze Ducha Sv. staneme sa č zbožnenými. (Sv.
Tom. Akv.) ď Duch Sv. príde k nám, robí tak, ako balsam,
ktorého ľ ň dostane sa všetkým predmetom, č nim
boly dotknuté; ako č ť ktorá č do vosku zanechá v ň
265
svoju podobu. (Scheeben) Skrze ť dáva sa nám božstvo.
(Sv. Maxim.) Železo položené do ň stane sa žeravým, ako ň
taktiež č skrze Duch Sv. zmení sa v Boha. (Sv. Basil; Sv.
Tom. Akv.) Preto sa ľ č menujú bohami. (Ján 10, 34;
žalm 81, 6) ď č č padne na kryštál, svieti tento a jasá
sa, ako samo slnko; tak i Duch Sv., tento č zo svetlo mora bož-
skej podstaty, ď uhodí na našu dušu, robí ju podobnou Bohu,
svätou a nebeskou. (Dr. Schmitt) Diabol a prví ľ žiadali si,
aby boli ako Boh, ale bez neho a proti nemu. Boh chce, aby sme
boli, ako on, ale v spojení s nim. (Scheeben) Skrze Ducha Sv.
staneme sa podobnými anjelom; lebo i v týchto býva Duch Sv.
(Sv. Basil) - Duch Sv. robí nás chrámom Božím. Duch Sv.
býva síce predovšetkým v duši č a dáva jej pravý život.
No č duša je v tele, i naše telo je príbytkom Ducha Sv.
(Sv. Aug.) Kto teda má posväcujúcu ť podobá sa chrámu
jerusalemskému; tento belel sa zvonku (i duša je č od hriechu),
bol vnútri celkom obitý zlatom (duša má lásku k Bohu, ktorej
odznakom je zlato); v ň a síce v dymovom oblaku, nachádzal
sa Boh (i v duši sedí na tróne Duch Sv.) a sedemramenný sviet-
nik (duša skrze Ducha Sv. prijíma sedem darov). Preto sv. Pavel
povedá ť Č neviete, že ste chrám Boží a že Duch
Boží býva vo vás?» (l. Kor. 3, 16) A zase: «Vy ste chrám Boha
živéhO ll. (2. Kor. 6, 16) V č š hovoríme: «Ktorý si na nebe-
siach)); týmito nebesiami na zemi je spravedlivý, lebo v ň býva
Boh. (Sv. Aug.) Kristus vraví, že on sám a Boh Otec prídu k takému
č a ť budú v tom, ktorý miluje Krista (Ján 14, 23),
teda má v sebe Ducha Sv.
3. Premení naše duchovné sily a tým udelí nám
božských i mravných cností ako schopností.
Duch Sv. premení svojou ť sily ná§ho ducha, rozum
a ľ Ako ň robí železo sviefacím a žeravým a ako č
svetlo mení krištál v ť ň tak Duch Sv. svojou ť
premení našu dušu; obzvlášte dá, aby v nej svietilo svetlo viery
(2. Kor. 4, 6), a zapáli v nej ň božskej lásky. (Rim. 5, 5) Dá
nám ť ť v Boha, ť v neho a ť ho. Inými
slovami: vlieva v nás tri božské cnosti. (Sn. Tr. 6, 7) Robí nás
i schopnými a náchylnými, ť vnuknutie a popud Ducha
266
Sv. Inými slovami: ľ nám 7 darov Ducha Sv. Ako totiž
železo v ohni stáva sa hybkým, tak zohýba sa k dobrému i srdce
ľ skrze Ducha Sv., ktorý býva v duši. Ze Duch Sv. č
ň č tento, vidíme už na Pavlovi; sotva že Duch Sv.
pôsobil ň už povedal: «Pane, č chceš, aby som robil?))
(Sk. ap. 9, 6) č sa vôla naša skrze ť ň k vy-
konávaniu mravne dobrého, vládneme i mravnými ť č
ť (a nie č ť lebo tieto musia sa ešte
len ť cvikom). - Týmto spôsobom náš duševný život
stane sa iným. Preto vnútorný život svätého je celkom odchodný
od života svetára. Svetár, ktorý nemá v sebe Ducha Sv., myslí
č š len na jedenie, pitie. hry, rozkoše, peniaze, zemskú č ť
t. j. má lásku k svetu; pritom chybí mu i vnútorná ť
Ale kto má Ducha Sv., myslí najviac len na Boha a usiluje sa
ť Bohu ť t. j. má lásku k Bohu. "Môže ť s Pavlom:
«Žijem nie ja, ale žije vo mne Kristus)). (Gal. 2, 20) Taký č
zapovrhuje všetko pozemské a cíti vnútorný pokoj i ľ po-
tešenie vo všetkých trápeniach. Lebo Duch Sv. je š ľ (Ján 14, 26)
4. Udelí nám pravej spokojnosti.
Skrze Ducha Sv. prídeme k pokoju, ktorý prevyšuje každý
srnysel, t. j. všetky pochopy. (Fil. 4, 7) Kto je v stave milosti a
následkom toho osvietený nebeským svetlom Ducha Sv., ten je
podobný pocestnému, ktorý cestuje za slnka a jasného č a
tak veselo je naladený. Celkom č je to u č ktorého ná-
sledkom hriechu opustilo svetlo milosti Ducha Sv. ; ten podobá sa
pocestnému, ktorý pri víchre, hmle a nepohode nevrlo a proti vôli
koná svoju cestu. ď slávik zbadá, že už svitá a slnko vychodí,
spieva si veselo, takmer až do puknutia; tak raduje sa i duša, ď
šípi, že jej vychodí slnko spravedlnosti». (Sv. Vine. Fer.) Ako ľ
nemôže byf vodou, ak ho teplo neroztaví a neprenikne, tak ani
duša ľ nemôže sa ť ť a potechou, ak jej ne-
preniká Duch Sv. (A. Stolz)
5. Stane sa naším č ľ a ľ
Duch Sv. stane sa naším č ľ č nás o naukách
katolickej Cirkve. Pomazanie, prijaté od neho, č o všetkom.
267
(1. Ján. 2, 27) Kto nemá Ducha Sv., môže sa síce č ť pravdy
ť ale nie ť ich obsah; má ť ŕ Ako
môžeme síce ť telo č no preto ešte nemôžeme ť
povahu duše, tak môžeme zovnútorne š ť slovo Božie, ale ne-
chápeme smyslu a významu slyšaného, ak nemáme v sebe Ducha
Sv. (A. Stolz) Kto potme má pred sebou knihu, č z nej málo
alebo č ak nemá svetla; tak i slovo Božie je nám
ľ bez vnútorného osvietenia Ducha Sv. (A. Stolz) To síce, č
ľ nám Duch Sv., nepodlieha nijakému bludu; predsa nikdy
nevieme istotne, že to, č v sebe č je nám sdelené Duchom
Sv. Preto každý, hoc ľ je osvietený, musí sa prísne ž ť
č katolíckej Cirkve. Kto nedrží sa ho, nemá v sebe Ducha
Sv. (1. Ján 4, 6) - Duch Sv. stane sa i naším ľ
«Duch Sv. spravuje nás práve tak, ako otec, ktorý svoje ť po
planých a neschodných cestách za ruku vodí». (Lud. Gran.) »Tých;
č sú v stave milosti Božej, spravuje Boh celkom zvláštnym spô-
sobom. Takí môžu ť Nepanujem ja, ale panuje vo mne
Kristus. Preto spravedliví naozaj majú v sebe ľ Božie».
(Rim. katech.) A tak hovorí i Kristus: ľ Božie je medzi
vami». (Luk. 17, 21)
6. Pobáda nás k dobrým skutkom a robí tieto záslužnými
pre nebo.
Duch Sv. pobáda nás k dobrým skutkom. Ako kedysi pri
stvorení Duch Sv. vznášal sa nad vodami a na pustej, ŕ zemi
tvoril rastliny, zvieratá a ľ tak č i v duši: svojím ne-
beským svetlom a božským ň pôsobí na ň aby plodila
ovocia božskej lásky, ktoré nepominú na veky. (Scheeben) Ako
para ženie stroj, tak i Duch Sv., ktorý je v č pohybuje
tohto k dobrému (v gréckej č slovo pneuma, t. j. duch, č i
ľ č dych). Ako robotník v bani, tak Boh pracuje v nás.
(Fenelon) Ako kvet otvára sa, ď dotkne sa ho svetlo slnka, tak
otvára sa i srdce zarytého hriešnika, ď dotkne sa ho sila Božia
a svetlo milosti Ducha Sv., i vydáva potom ľ ň cnosti a po-
božnosti. (Sv. Makár) Ako telo býba sa ď ho oživuje duša, tak
i č koná dobré skutky, ď ho oživuje Duch Sv.; tak nemôže
ť pokojný, ako ň č je pobádaný k dobrým skutkom.
Ako vietor pohybuje vetrný mlyn, tak Duch Sv. srdce ľ -
268
Duch Sv. ť svojou robi naše skutky i záslužnými. Ako
zvieracie výkony č skrze dušu stávajú sa rozumnými, tak i
Duch Sv. robí výkony našej duše svätými a č božskými.
(Mass!) Bez slnca nemá mesiac nijakého lesku; bez posväcujúcej
milosti nemajú skutky naše nijakej zásluhy pre nebo. Duch Sv.
podobá sa zahradníkovi. Zahradník štepí do divého stromu š ľ
tilý konárik a tak strom už nenesie planého ovocia ale rodí len
výborné. Tak robí i Duch Sv.; zo stromu života, Krista, zaštepí
nám š ľ konárik, posväcujúcu ť a potom už viac ne-
konáme planých, t. j. len prirodzených skutkov, ale konáme nad-
prirodzené a záslužné. ď nachodíme sa v stave milosti, vtedy
sme révy, č sú spojené s vínnym kmenom, Kristom, a preto nesú
ovocie. (Ján 15, 4) - Dobré skutky, vykonané v stave ť ž
hriechu, vymôžu nám len pôsobiace milosti, ktoré k obráteniu sú
potrebné.
7. Urobí nás dietkami Božími a č neba.
ď Duch Sv. príde k nám, stane sa č podobného, ako
pri krste Krista, pri ktorom Duch Sv. tiež sóstúpil na Krista: Boh
Otec prijme nás za svoje milované dietky a nebo otvorí sa nám.
č ť k dietkam Božím, je najvyšší ň š ľ
tenia». (Sv. Cyr.) Nedostali sme ducha otroctva, ale ducha detinstva,
v ktorom voláme: «Abba č l». (Rim. 8, 14) Všetci, ktorí sú
hnaní (t. j. vedení) Duchom Božím, sú synovia Boží (Rim. 8, 14),
teda dietky Božie. Ale ď sme dietky Božie, nuž sme i č
totiž č Boží a č Kristovi. (Rim. 8, 17) Lebo dietky
vždy majú nárok na majetok (dedictvo) svojho otca. Vieme, že
ď svalí sa tento dom prebývania nášho na zemi, dostaneme
budovu od Boha, dom, nie rukou spravený, č v nebi. (2. Kor.
5, 1) Duch Sv. ostane u nás na veky. (Ján 14, 16) - Akú slávu
má ozaj č v stave milosti l Ale tejto slávy nevidno ešte teraz,
práve tak, ako na nebrúsenom diamante ešte nevidno, aký je nád-
herný. Posväcujúca ť je akoby ranná zora svetla božského
Slnka ; č len, až vyjde v tebe Slnko, prenikne a oslávi ť
celým leskom a plápolom svojím. (Scheeben) Právom teda mohol
ť Dávid: «Radujte sa v Pánu a plesajte, vy spravedliví l»
{Ž. 31, 11) Naozaj č š š ť na zemi je Duch Sv. v č
veku; kto ho v sebe má, má č š ľ ľ Božie.
269
(Luk. 17, 21) A predsa, ľ ľ ľ zaopatrujú toto ľ
š ť toto príbuzenstvo s Bohom, a predávajú ho svojmu bied-
nemu telu, tejto potrave č
4. Posväcujúca ť zachováva a roz-
mnozuJe sa, ď konáme dobré skutky a
používame prostriedky milosti Cirkve; utráca
sa skrze hriech ľ
Ako železo môže sa ň viac ť chyža slnkom viac
ť a ť tak môže pribývaf v duši i posväcujúcej milosti.
«Kto je spravedlivý, nech je ešte spravedlivejší, a kto je svätý,
nech je ešte svätejší». (Zjav, 22, ll) Dobrými skutkami zachováva
a rozmnožuje sa prijatá ť (Sn. Tr. 6, Tak stalo sa
n. pr. že sv. Štefan bol muž «plný Ducha Sv.» (Sk. ap. 6, 5) Ale
ď Duch Sv., ktorý sám je almužna Božia, nevidí nijakej almužny,
opustí fa; lebo neostane v nemilosrdnej duši. (Sv. Zl.) Kamene a
burina na roli prekážajú slnku, ť jej dobrú úrodu. Tak i naše
hriechy prekážajú Duchu Sv., ť na dušu s úplnou silou;
tieto prekážky musia teda ť odstránené prijímaním sviatosti
pokánia a oltárnej. (A: Stolz) ľ musí sa náležite ť aby
jej slnko dobre osožilo; tak i duša musí sa č vyna-
č v náboženstve Kristovom ť k č Ducha
Sv. Ani u apoštolov nebolo to č - ľ hriechom
utratí sa posväcujúca ť «Boh š ť ospravedlnených raz
ť svojou, ak ho títo najprv neopustia». (Sn. Tr. 6, ll) Duša
č sa celkom od Boha len hriechom ľ Preto ju
Duch Sv. ď opustí. Povodí sa jej, ako telu, ktoré duša už
opustila. Preto napomína apoštol: «Ducha š ť (1. Tes.
5, 19) V č ľ hriechu pritiahnu č chmáry medzi
Slnko spravedlnosti, Boha, a našu dušu, a ď ľ nebeský
lesk duše našej. (Scheeben) ľ hriechom zrazu celkom
č ň rúcho posväcujúcej milosti. So ztratou Ducha Sv.
spojené je zatemnenie rozumu a oslabnutie vôle. ď slnko zajde,
č sa tmou i oko a ztratí ľ na veci ; tak i duša, ď
zmizne jej svetlo milosti Ducha Sv., naplní sa mrákotou i ztratí
poznanie pravdy. (Lud. Gran.) Č bez milosti je ako oko bez.
270
svetla. O následkoch ľ hriechu ď II. diel. - K to ztratil
posväcujúcu ť môže si ju zase ť pomocou sviatosti
pokánia, ale len skrze vážne_ namáhanie. Lebo zlý duch vráti sa
do takého č a pojme so sebou ešte iných sedem duchov,
horších od seba. (Mat. 12, 45) Nemožno zas ť k premeneniu
mysle tých, č raz boli osvietení a predsa odpadli. (Žid. 6, 4)
5. Kto nemá posväcujúcej milosti, je duchovne mttvy a
č zahynie
Ako telo bez duše je ŕ tak duša bez milosti Ducha Sv.
je ŕ pre nebo. (Sv. Aug.) Kto nemá Ducha Sv., sedí «v tem-
nosti a v tieni smrti» (Luk. l, 79); nechápe, č je Ducha Božieho,
lebo to mu je ť (Kor. 2, 14) Kto nemá rúcha svatobného,
totiž posväcujúcej milosti, nebude pripustený k svatobnej hostine
nebeskej, ale bude hodený do najkrajnejšej tmy. (Mat. 22, 12)
Ako réva, č nie je spojená s vínnym kmenom, vyschne a hodí sa
do ň tak bude zavržený i ten, č skrze ť neostane v
Kristu. (Ján 15, 6) Kto nemá ducha Kristovho, nie je jeho. (Rim. ·
8, 9) Kto nemá posväcujúcej milosti, je v stave ľ hriechu;
v takom teda prebýva zlý duch.
6. Nikto nevie do ista, Cl naozaj má posväcujúcu
ť alebo bude ť pri smrti.
Č nevie, č je hoden lásky, a č hnevu. (Kaz. 9, l) Sám
sv. Pavel hovorí o sebe: «Nie som síce povedomý si č no
zato ešte nie som ospravedlnený». (1. Kor. 4, 4) Pováž, že ešte i
Bohom osvietený ľ Šalomon pred svojou ť upadol v mo-
dlárstvo. «Hoci máme svetlo milosti a boholásky, povážme, že
protivný vietor ešte vždy môže ť toto sväté svetlo». (Sv. Bern.)
Naše srdce je ako č tovar. Tento ľ môže sa ť
a voda č z neho ; taktiež Duch Sv. ľ môže sa ť zo
srdca _ tvojho skrze hriech. (Teofilakt) Poklad milosti nosíme v
hlinených nádobách, ktoré sú ľ krehké. (2. Kor. 4, 7) Preto
napomína nás sv. Pavel: «Konajte s bážnou a trasením spasenie
svoje». (Fii. 2, 12) Môžeme síce ť dôveru, že stojíme v milosti
Božej, ale bez zvláštneho zjavenia Božieho nemáme nijakej istoty.
(Sn. Tr. 6, 6) - Ovšem, z dobrých skutkov, ktoré niekto koná,
271
môžeme ť že · má posväcujúcu ť Lebo planý strom ne-
môže ť dobré ovocie. (Mat. 7, 18)
III. Sedem darov Ducha Sv. a mimoriadne dary milosti.
l. Všetkým, č majú posväcujúcu ť
dáva Duch Sv. sedem darov,
t. j. sedem schopností duše, ktoré spôsobujú, že sa
duša ľ dá ť a ť Duchom Sv.
I svetlo č má sedem základných bariev. Sedemramenný
svietnik v chráme jerusalemskom poukazoval na 7 darov Ducha
Sv. - Tieto dopUíujú 4 mravné základné cnosti. Lebo 4 mravné
základné cnosti ň len prekážky, ktoré nás od Boha vzdia-
ľ a síce tým, že naše telesné žiadosti podrobujú správe rozumu.
(Sv. Tom. Akv.); no sedem darov pohybuje našu dušu k Bohu:
a síce sedmoraké dary ľ a pretvorujú naše duševné
schopnosti, tak že Duch Sv. potom ľ môže ť na našu
dušu (že teda môže ľ ť rozum, ľ ť ľ Ako
č v ľ škole vzdeláva duševné sily žiaka, aby neskôr
bol schopný ť č ľ prednášku v niektorom vyššom
ústave, tak 7 darov ň č k snadnejšiemu prijatiu
Ducha Sv. - Vyššie od 7 darov stoja 3 božské cnosti; lebo
7 darov len pohybuje dušu k Bohu, no 3 božské cnosti ju spojujú
s Bohom. (M. Latast.) - Akonáhle niekto má v sebe Ducha Sv.,
má i 7 darov Ducha Sv.; jestli ľ hriechom ztratí Ducha
Sv., ztratí i 7 darov. - Č č š pokrok v dokonalosti urobí
niekto, v tým vyššej miere dostane týchto 7 darov. I birmovanie
č š 7 darov.
Sedem darov Ducha Sv. je: dar múdrosti, rozumu,
vedomosti, rady, sily, pobožnosti a bázne Božej.
Prvé 4 dary osvecujú rozttm ostatné však ň ľ
Týchto 7 darov č prorok Isaiáš, a zárove:iJ č že ich
bude ť budúci ľ (Is. ll, 3) Kristus, rozumie sa samo
sebou, mal ich v najvyššom stupni.
272
l. Dar múdrosti spôsobuje, že dobre poznávame
ľ ť zemských statkov a len Boha považujeme
za najvyššie dobro.
Sv. Pavel má za blato všetko, č svet miluje a obdivuje.
(Fil. 3, 8) Šalomon, ktorý užil sveta, nazýva zemské statky a
pôžitky ť (Kaz. 1, 2) Sv. Ignác Loyol. zvolal: «Ó jako
oškliví sa mi zem, ď myslím na nebo l» Mysli i na porekadlo
sv. Františka Assiského: ccÓ Bože môj a všetko moje l» - ď
slnko zachodí, dÍži sa ň ale na poludnie je ľ malý. Podobne
má sa vec i s č č viac ustupuje od neho Duch Sv.,
tým č š prichodia mu veci tohto sveta; ale ď Duch Sv. je
uprostred jeho srdca, zdajú sa mu malými a č
2. Dar rozumu spôsobuje, že pravú nauku katolícku
rozoznávame od každej inej a sme vstave aj ť ju.
Blahosl. Klement Hofbauer, apoštol ň (t 1820), ktorý
ešte len ako č tovariš pekársky č a rýchlo dokonal
svoje študia, nadobudol si pramálo bohosloveckých vedomostí a
nemohol ani ako ň ľ ť ich pre mnohé práce svojho po-
volania. Napriek tomu stalo sa, že i mnohí cirkevní hodnostári
žiadali si č ť jeho mienku o istých bohosloveckých otázkach
alebo novovyšlých knižkách. Bez dlhého š ľ ď vedel
ť č nebolo katolícke. Aby neprezradil, že je o tom č
skrze osvietenie Božie, doložil žartovne: «Ja mám katolícky nos».
(Haringer) Kto má dar rozumu, vládne pevným č o
pravde katolíckych naúk a takou ť č že môže ť
i ľ náboženstva. Sv. Katarína (t 307) prinútila k č
50 mudrcov v Alexandrii a urobila ich ť ď ľ
ľ svojim: cc Dám vám ústa a ť ktorej nebudú ť
ť a č ť všetci protivníci vaši». (Luk. 21, 15)
3. Dar vedomosti spôsobuje, že nauky katolíckej
Cirkve i bez zvláštneho študovania dobre pochopujeme.
Farár Vianney v Arse (t 1859) študoval len málo, ale
kázal tak výborne, že i biskupi navštevovali jeho kázne a obdivo-
vali jeho vedomosti. Sv. Tomáš Akvínsky (t 1274) vyslovil sa nieraz,
273
že sa na ň oltárov viac č než z kníh. Tak č i
sv. Ignác Loyolský, že sa v samote manreskej viac č ako
boli by ho č ť mohli všetci č sveta. Blahosl. Kl. Hofbauer
č opakoval slová sv. Písma: «Nepoznám múdrosti kníhll.
(Ž. 70, 15) ľ vedel č Simeon v chráme, že ť
ktoré do č vzal, je Messiáš? (Luk.2, 26) A č neboli aj
apoštoli po soslaní Ducha Sv. «vystrojení silou shora», t. j. jasným
poznaním Boha? (Luk. 24, 49) Č nebol Pavel unesený do raja a
č tam tajných slov ?ll (2. Kor. 12, 4) Všetci č Cirkve,
č napriek mnohým prácam svojho povolania tak č knihy
popísali, v ktorých tak prekrásne podali nauky Cirkve, mali dar
vedomosti.
4. Dar rady spôsobuje, že v ť ž pádoch poznáme
s istotou, č ď ľ vôle Božej ť alebo ť máme.
Pamätaj na múdru ď Kristovu na otázku, č sluší ň
platif cisárovi (Mat. 22, 15) a na múdry rozsudok Šalornonov.
(3. ľ 3) Sv. Atanáz (t 373), ď na úteku spýtali sa ho vo-
jaci Juliánovi, kde je Atanáz, odpovedal: «Už nie je ď Kto
vnukol mu túto ď N ábožného mnícha sv.-gallenského,
Notkera (t 912), radil sa č i cisár Karol Tlstý. Zo závisti
chcel preto jeden sprievodca cisárov verejne ž ť svätého. So
všetkými dvoranínmi pristúpil k svätému, ď sa tento práve
modlil v kostole, a spýtal sa ho š č : «Povedzže mi, č
mužu, č robí Pán Boh na nebi ?ll Notker odvetil: «Viem, č robi:
povyšuje ponížených a ponižuje pyšných)), Dvoraníni sa rozosmiali,
a ten, č sa spýtal, odišiel zahanbený. Ešte toho samého ň
padol s ň a zlomil si nohu. Kto vnukol Notkerovi tie slová?
Už ľ poukazujúc na budúce prenasledovania, napomínal
apoštolov: «Nestarajte sa, ako alebo č by :ote odpovedali, alebo
č by ste ť mali ; lebo Duch Sv. č vás v túže hodinu,
č máte ť (Luk. 12, 12)
5. Dar sily spôsobuje, že smelo znášame všetko, aby
sme ľ Božiu vyplnili.
Sv. Ján Nepomucký (t 1393) dal sa radšej ť č ť
žeravým železom a ť do Vltavy, než by bol zrušil spovedné
Kat. Ľ Katechismus.
18
274
tajomstvo. Job neztratil ť navzdor tomu, že prišiel a ma-
jetok, o svoje deti a o svoje zdravie, navzdor posmechu od svojej
manželky a ľ Abraham bol hotový, ť svojho jediného,
vrúcnemilovaneho syná, lebo to chcel Boh. Dar sily mali vo velkej
miere všetci sv. č trpitelia a kajúcnici. Dar sily mala zpo-
medzi všetkých svätých v najvyššom stupni Matka Božia, ľ
č «Ona bola taká stála pri č Krista, že ť tam
súdnych sluhov bola by iste sama ukrižovala Syna svojho, keby
Boh tak bol chcel; lebo mala dar sily ešte vo vyššom stupni, než
Abraham». (Sv. Alf.)
6. Dar pobožnosti spôsobuje, že sa usilujeme vždy
vrúcnej šie ť Boha a vždy dôkladnejšie ť ľ Božiu.
Sv. Alojz nechcel sa za viac hodín ť od Krista v taber-
nákule ; spovedný otec musel mu ť aby svoju ž ť
skrátil. Mnohí svätí ronili slzy, ď sa modlili alebo o božských
veciach š ľ Aká to nábožná mysel, aké vrúcne ctenie Boha l
Sv. Terezia urobila ľ že vždy bude ť č je dokonalejšie.
Sv. Alfons urobil ľ že nikdy nebude ľ ť
7. Dar bázne Božej spôsobuje, že sa viac bojíme
ť Boha, hoc v najmenšej veci, než všetkého zlého
na svete.
Tento dar mali n. pr. 3 mládenci v ohnivej peci; chceli
radšej umref, než ť Boha. Sv. František Xaverský vravel pri
č ceste svojej na mori: č sa nebojíme, okrem
obrazenia všemohúceho Boha».
2. Niektorým ľ ď dal Duch Sv. Inimo-
riadne dary :rnilosti,
totiž dar č zázrakov, prorokovania, rozoznávania
duchov, videní, vytrženia a p.
Apoštoli v ň soslania Ducha Sv. mali dar č tak i sv.
František Xaverský, apoštol Indov. Sv. Blažej (t 316) uzdravil
chlapca chorého na hrdlo. Proroci Starého zákona vedeli budúce
275
veci. Jozef egyptský dozvedel sa ť skrze sny. Peter poznal
myšlienky Ananiášove. Katarína Emmerichová, kláštornica diilmenská
( t 1824), videla v duchu celý život Ježiša, Matky Božej a č
svätých. Sv. Katarína Sienská (t 1380) vznášala sa po sv. prijímaní
v povetrí a bola celkom bez seba. Knieža Alexander Hohenlohe
(t 1849), duchovný radca v Bambergu a neskôr kanoník ľ
varadínsky, uzdravil č chorých modlitbou, vzkladaním
rúk a rozkazom. Dar tento mali v tom č nevery aj iní pobožní
ň ď ľ Kristovo u Marka 16, 17.) ň sa i
na vytrženie Bernadetty Soubirousovej pri zjavení sa Matky Božej
v Lurde. (1858) I stigrnatisácia, t. j. č rán Kristových do
tela je mimoriadny č milosti Ducha Sv. Stigmatisovaní boli
n. pr. sv. František Assiský (mysli na zjavenie na vrchu Alverne),
sv. Katarína Sienská, v najnovšom č Katarína Emmerichová
v Diilmene a Maria Morlská v Kalderne v južnom Tyrolsku (t 1868),
do terajška úhrnom asi 50 osôb ľ sviatosti. - Také dary
ľ Duch Sv., ako chce. (1. Kor. 12, ll) Ako slnko svieti na
všetky kvety a spôsobuje č ich ň tak i božské svetlo.
Ducha Sv. pôsobí na pobožných ľ ich povahy rozmanitým spô-
sobom a ľ im č milosti a podarúnky. (Lud. Gran.)
Mimoriadne dary milosti ľ Duch Sv. č š
len k spaseniu bližných a v prospech Cirkve.
Mimoriadne dary milosti rozdávaly sa zvlášte za č sv.
apoštolov. (1. Kor. 12-14) Boh je podobný zahradníkovi, ktorý
polieva rastliny len, ľ sú mladé. (Sv. Reh ľ ď pravá
viera je v č vtedy Boh tiež s mimoriadnými darmi
milosti prichádza na pomoc svojej Cirkvi. Mimoriadne dary milosti
majú sa poriadne ž ť lebo sú majetkom všetkých. (l. Kor.
14, 12) Kupec nenecháva ň svojich ž ť bez osohu v truhle,
ale ľ všemožným spôsobom, aby sa v obchode ň ;
tak i Boh chce, aby jeho milosti neostaly bez osohu, ale aby ľ
skrze ne č (Sv. Iren.) Mimoriadne dary milosti samy
sebou nerobia č lepším. Sú to len hrivny, ktoré Boh
dobrotivý rozdáva, ako sa mu ľ teda práve tak ako i bohatstvo,
vysoké postavenie, dlhý život. Sú ovšem velké dobro, ktorým možno
ť ľ dobrého i ť si velkých zásluh. Preto vravela
sv. Terezia: «Ani za všetky statky a radosti sveta nebola by som.
18*
276
dala jedného jediného z týchto darov; vždy som ich považovala
za ľ ť Pánovu a za velmi ľ poklad)), Teda len dobré
upotrebenie týchto darov dodáva č hodnoty, a nie dary samy
sebou. «Môže niekto ť i ť zázrakov a predsa môže ť
o svoju dušu. Zázraky nie sú zárukou spasenia». (Sv. Fulg.) I Judáš
že č zázraky. Mimoriadne dary milosti nie sú teda vždy zna-
kom svätosti č toto nasteduje z č Kristových. (Mat. 7,
22) Avšak nenajdeme takmer ani jedného svätého v Cirkvi našej,
ktorý by nebol dostal mimoriadnych darov milosti od Ducha Sv.
ď tieto dary ľ sa pravidelne nie hriešnikom, ale sprave-
dlivýrn. Jestli teda nachodia sa u niektorého č v sprievode
hrdinských cností sú mocným dôkazom jeho svätosti». (Ben. XIV.)
No mimoriadne dary milosti vždy tiahly za sebou ľ trá-
penia, n. pr. vnútornú ť diabolské znepokojovania,
choroby, prenasledovania, prísne vyšetrovania skrze predstave-
ných a p.
3. Dary Ducha Sv. mali vo ľ n1žere:
Ježiš Kristus (Sk. ap. 10, 38), preblahosl. Panna
Maria, apoštoli, patriarchovia a proroci Sta-
rého zákona i všetci svätí Cirkve katolíckej.
IV. Spravovanie Cirkve skrze Ducha Sv.
Duch Sv. udržuje a spravuje kat. Cirkev.
Č je duša v tele, to je Duch Sv. v Cirkvi. Alw duša je
ľ tak i Duch Sv. a spravovanie jeho. - Duch Sv. môže
sa ť i ľ Cirkve. Bol to on, č pri stvorení dával
všetkému podobu, útvar a život, a éo rovnakým spôsobom č
kuje i pri duchovnom stvorení, vykúpení: on spôsobil vtelenie Syna
Božieho (Luk. l, 35), bol éinným v č č Kristovom (Luk.
4, 18; Sk. ap. 10, 38), vedie ď a dokonáva stavbu Cirkve,
založenú Kristom. (Ef. 2, 10 a ď
l. Duch Sv. zachováva Cirkev katolícku od zahynutia
(Mat. 16, 18) a chráni ju od bludu. (Ján 14, 16)
277
2. Duch Sv. podporuje predstavených Cirkve v ich
svätom úrade (Sk. ap. 20, 28), zvlášte pápeža, námestníka
Kristovho.
Duch Sv. vnuká im, č .majú ť (Mat. 10, 19) Duch
Sv. hovorí skrze nich podobne, ako skrze apoštolov v ň sosla-
nia. (Mat. 10, 20) Ako vietor ženie chmáry, tak i Duch Sv. ženie
ľ evanjelia a vnuká im, č majú ť (Sv. Reh. ľ
Ako pero píše, č pisár chce, tak i hlásatelia evanjelia nehovoria
zo seba, ale z toho, č dáva im Duch Sv . . (Sv. Basil) Ústami
ň hovorí Boh k srdciam ľ (Sv. Tom. Vill.)
3. Duch Sv. v č č vzbudzuje Cirkvi
spôsobných Iudí.
Tak sv. Atanáza (t 373) v dobe ariánov; sv. pápeža Rehora
VII, (t 1085.) v č všeobecného úpadku Cirkve; sv. Dominika
(t 1221) v č kacierov albigenských; sv. Katarinu Sienskú (t 1380)
v č ľ rozkolu pápežského; sv. Ignáca Loyolského za č
Lutherových; mysli i na zázraky na hrobe sv . .Jána Nepomuckého
(t 1393) v dobe husitov v Č V č kultúrneho boja v
Nemecku nachádzame tam č snemového č Wind-
horsta, túto «perlu meppenskú», ktorý na č vyše 100 údov po-
č centrumovej strany na ríšskom sneme nemeckom donútil
vládu k nazpätvzatiu zákonov ľ Cirkvi. (Zomrel 1891
v 80. roku života a · je pochovaný v kostole P. Marie v Hanno-
vere.) - Ostatne už v Starom zákone nachádzame, že si Boh
istých mužov vyvolil za nástroje ; ň sa na Abrahama,
Jozefa, Mojžiša.
4. Duch Sv. spôsobuje, že v Cirkvi katolíckej po
všetky č sú svätí.
3. Zjavy Ducha Sv.
Duch Sv. zjavil sa v podobe holuba, ň
a jazykov, aby svoje č znázornil.
278
Duch Sv. zjavil sa v podobe holuba a ň lebo viíetkých,
ktorých ň robí ľ i horlivými ako ň Kto
nemá týchto dvoch cností, ten nie je naplnený Duchom Sv. (Sv.
Reh. ľ Na Krista prišiel Duch Sv. v podobe holuba pre ľ
ť jeho oproti hrieiínikom. (Sv. Reh. ľ - Duch Sv. zjavil
sa v podobe jazykov, lebo ľ ď ľ dar č aby v druhých
rozplamenili lásku k Bohu. (Sv. Reb. ľ Podobou jazyka chcel
Duch Sv. i na to ť že Cirkev, týmto Duchom naplnená,
bude ť všetky č národov. (Sv. Reh. Vei.) Malo sa tým tiež
č ť že Duch Sv. vychádza od č Slova a vedie ľ k
č Slovu, Kristu; lebo jazy k je v najužšom súvise so slo-
vom. (Sv. Reh. ľ - Duch Sv. zjavil sa v podobe ň pone-
č ako ň č hrdzu hriechu, ň z duše rnrákoty nevedo-
mosti, roztavuje ľ kôru srdca a rozpaluje č láskou k
Bohu i bližnému, a č ľ podobných nádobám hlineným,
otužuje a ň «Boh náš je ň stravujúci». (Žid. 12, 29) -
Duch Sv. ukázal sa i pod č vetra. «Ako vietor, ď ná-
ramne duje, rúca veže a ľ stromy, tak i Duch Sv. kázaním
apoštolov srútil modlárstvo, moc tyrannov i ť a ť
mudrcov)). (Faber)
IX.
'( '
CLANOK VIERY: CIRKEV.
I. Katolícka Cirkev a jej sriadenie.
l. Katolícka Cirkev je ľ od Krista
založený ústav, v ktorom sa ľ pre neb.o
vychovávajú.
Katolícka Cirkev, t. j. Cirkev všeobecná alebo svetová, je od
Krista založená na to, aby po jeho nanebevstúpení v diele jeho
č totižto ľ pre nebo vychovávala. Cirkev teda je ústav
podobný škole. Ako škola má č ť ľ za spôsobných
č krajinských, tak Cirkev má č ť ľ za spô-
sobných č nebeských. Každá škola máva správcu, jedného
alebo viac ľ a mnohých žiakov č V škole pred-
nášajú sa žiakom isté č predmety, upotrebujú sa isté č
pomôcky, ako tabule, mappy ď a isté prostriedky k udržaniu
t. j. poriadku. Podobne je to i s Cirkvou. Akože? - Cirkev
je ľ Lebo má ľ predstavených, ľ znak,
ktorým sa do Cirkve prijíma (krst), a ľ vyznanie viery.
Preto ju Kristus porovnáva s ľ predmetami: s mestom
na hore, so svetlom na svietniku; menuje sa i telom (Ef. l, 22),
domom Božím (1. Tim. 3, 15), svätým mestom (Zjav. 21, 10).
Cirkev teda je všade tam, kde sú katolícki ť a katolícki
ň BludouMelia, vytvorení z Cirkve, ktorí by predsa radi boli
patrili k Cirkvi, tvrdia, že Cirkev je ľ I ľ
kom bolo by po vôli, keby nebolo ľ Cirkve, lebo by ju
vtedy nemuseli ť - Pod «katolíckou Cirkvou» teda nero-
zumie sa kostol múraný alebo drevený. A predsa katolícka Cirkev
280
ako ústav, ľ sa ponáša na budovu kostola (Ef. 2, 21); lebo
má živý uholný karneií, Krista (ž. 117, 22), ktorý skrze svojho
Ducha Sv. spáj a veriacich vo ľ rodinu Božiu, potom viac
zálcladných ň apoštolov (Zjav. 21, 14) a mnohé stavebné
kamene, veriacich. (1. Ž. 2, 5) Kamene budovy musia sa dobre
ť a potom tuho ť jeden k druhému; tak i všetky
údy Cirkve musia skrze pokušenia a trápenia ť pre nebo pri-
chystané a pravou láskou k bližnému úzko dovedna spojené. -
Ani pod výrazom «katolícka Cirkev» nemá sa ť ď
katolícke náboženstvo. Cirkev má sa k náboženstvu, ako telo k
duši. Nasledovne Cirkev a náboženstvo sú č dovedna
spojené.
Katolícka Cirkev menuje sa č š i: ľ
nebeské, ľ Božie alebo obcovanie všetkých veria- ·
cich ť
Ján ľ i Kristus sám hlásali, že blízko je ľ
nebeské. (Mat. 3, 2; 4, 17) Mnohé podobenstvá Kristove o krá-
ľ nebeskom ť sa č š na katolícku Cirkev. Katolícka
Cirkev práve pre stupne, aké sú v nej (pápež, kardináli, biskupi,
ň ň ť podobá sa ľ a má č vycho-
ť ľ pre nebo. Preto právom zovie sa ľ nebeským. -
Cirkev je po celom svete rozptýlený ľ Boží. (Sv. Aug.) Cirkev je
obcovanie veriacich. (Sv. Tom. Akv.) Mohla by sa ť i
ľ spolkom alebo ľ obcou. Kristus prirovnáva ju k č
kde on ako dobrý pastier chce ž ť všetky č svoje.
(Ján 10)
Cirkev právom menuje se <ematkou ť
lebo ľ ď skrze krst sv. dáva pravý život duše, a práve
tak ť ako matka svoje deti.
Matka dáva decku život. A Cirkev pri krste č posvä-
cujúcu ť ktorá je pravý život dulíe. (Lebo posväcujúca ť
dáva nám právo na nebo.) Tak teda Cirkev je matka, hoci nie
telesná (t. j. matka č ako takého), predsa duchovná (t. j.
matka ť - Cirkev je i naša matka, lebo má nás vycho-
ť ď otec odchádza, zanechá dietkam matku a odovzdá jej
281
moc svoju. Práve tak urobil Kristus, ď š ľ zem ; zanechal
ľ ď svoju Cirkev ako matku a odovzdal jej úplnú moc svoju.
(Ján 20, 21) Boha máme ť ako Otca, Cirkev však ako matku
svoju. (Sv. Aug.) ď už milujeme svoju zemskú ť č
sme sa v nej narodili a vychovali, ba hotoví sme za ť i žívot
ž ť tým viac musíme ť Cirkev, ktorej ď život,
č nemá konca; bo slušné je, aby sme vyšším duchovným blahám
pred telesnými ť dávali. (Lev XIII.)
2. Cirkev vychováva ľ pre nebo tým,
že koná trojnásobn}r úrad od Krista sebe
s verený: úrad č ľ úrad ň a úrad
pastiersky.
Cirkev teda hlása č Kristovo, prisluhuje prostriedky mi·
losti od Krista ustanovené a spravuje spoluúdov Cirkve. - Hlása-
nie č deje sa skrze ň prisluhovanie prostriedkov milosti
skrze obetu omše sv., ľ sviatostí, skrze žehnania a svä-
teniny, skrze vydržiavanie modlitebných pobožností; spravovanie
skrze dávanie príkazov (mysli n. pr. na 5 cirkevných prikázaní) a
zákazov (Cirkev zakazuje n. pr. č niektorých kníh, č ohro-
žujú dušné spasenie), skrze uloženie trestov za ľ priestupky
{n. pr. vyobcovanie, t. j. vytvorenie z Cirkve) ď
Tento trojnásobný úrad Vykonával najprv Kristus a
potom preniesol ho na apoštolov a ich nástupcov.
Kristus lcázal: držal n. pr. ň na hore. Kristus ľ
milosti: odpustil Magdalene hriechy, dal apoštolom pri poslednej
č svoje telo a krv, konal tam prvú obetu omše, žehnal deti.
Kristus spravoval: dal n. pr. príkazy, poslal apoštolov, volal ich k
poriadku, karhal jednanie fariseov ď - Tento trojnásobný úrad
preniesol Kristus na apoštolov. Odovzdal ím úrad č ľ lebo
pri svojom nanebevstúpení naložil im, aby č všetky národy. (Mat.
28, 19) Odovzdal im úrad ň pri poslednej č dal im
moc ť obetu omše sv. (Luk 22, 20) Po ŕ zjavil
sa im v sieni a dal im moc š ť hriechy (Ján 20, 23); pri
282
nanebevstúpení dal im moc ť (Mat. 28, 19) Odovzdal im
úrad pastiersky: dal im moc ť (Mat. 18, 17) a moc svä-
ť i ť t. j. moc ť a š ť zákony. - Kristus
najviac tak hovorí k apoštolom, že ď ť že mieni i ná-
stupcov apoštolov. Tak poslal ich pri nanebevstúpení ku všetkým
národom a povedal: «Ja som s varni po všetky dni až do skon-
č sveta». (Mat. 28, 20) Tu nie je možné, že by bol mienil len
samých apoštolov.
3. Pánom a ľ Cirkve je . Kristus.
Už proroci predpovedali, že Messiáš bude ľ ľ
(ž. 2), ktorého ľ č potrvá a zahrnie v sebe všetky
iné ľ Aj archanjel Gabriel povedal Matke Božej, že
ľ bude ľ ktorého ľ nebude konca. (Luk.
l, 33) Kristus pred Pilátom menuje sa ľ ktorého ľ
nie je z tohto sveta. (Ján 18, 36) Kristus totižto vládne a spravuje ·
Cirkev ľ spôsobom skrze Ducha Bv. Ako hlava panujúc,
riadi údy tela, tak Kristus Cirkev. Preto zovie sa i hlavou Cirkve
a Cirkev telom jeho. (Ef. l, 23) Všetci kresfania dovedna tvoria
telo Krista; každý ť je údom tohto tela. (1. Kor. 12, 27)
Kristus menuje sa ľ hlavou Cirkve; ľ
preto, že sa od svojho nanebevstúpenia už nezdržuje osobne medzi
ľ ď na zemi. Pre ľ lásku svoju k Cirkvi (k ľ ď menuje
sa Kristus i ženíchom Cirkve, a táto jeho nevestou. (Zjav. 21, 9}
Kristus č ň sa ženíchovi; tak v podobenstve o
svatobnej hostine ľ (Mat. 27) Ako Jakub za nevestu svoju
Rachelu mnohé roky slúžil, tak i Kristus za Cirkev. (Fi!. 2, 7) Ba
Kristus z lásky k Cirkvi vydal na ť i seba samého. (Ef. 5, 25)
Slovo Cirkev odvodzuje sa od gréckeho «kyriake>>, č č
č ť Pánova.
4. Katolícka Cirkev pozostáva z č
júcej a pocuvajúcej Cirkve. K č
Cirkvi patria: jej hlava, pápež, biskupi a
v istej miere 1 ň k č kat.
ť
283
Slovo «pápež» pochodí od latinského papa, t. j. otec; «bi-
skup» od gréckeho «episkopos», t.j. dozorca: ň v gréckej č
je presbyter, t. j. najstarší, v latinskej sacerdos, t. j. dávajúci sväté.
A však ň nemajú v Cirkvi č ľ moci zo seba ale od
biskupa: lebo smú č ť len tak, ď sú splnomocnení od biskupa.
V Cirkvi rozoznávame ešte stav duchovný, alebo duchovenstvo, a
svetský.
2. Hlava Cirkve.
Najmocnejšou podporou Cirkve je jej hlava. Toto je tá skala,
na ktorej Cirkev č (Mat. 16, 18) Hlava slúži menovite k
udržaniu .iednoty. «Ustanovením hlavy prekáža sa ž ť k
rozkolu». (Sv. Hier.) Ako ď bez kormidelníka išla by v ústrety
záhube, vojsko bez vodcu bolo by vydané ľ tak rozpadla
by sa i Cirkev, keby jej chybela hlava, stredište jednoty. (Sv. Zl.)
Nepriatelia Cirkve preto tak ľ prenasleduJ·Ú jej hlavu, aby sa
Cirkev po odstránení kormidelníka stroskotala. (Sv. Cyp.) Zpomedzi
doterajších pápežov bolo asi 40 č
l. Kristus ustanovil sv. Petra za hlavu
apoštolov a veriacich; lebo sv. Petrovi povedá:
«Pas baránky moje, pas ov<.:e mojeJJ , jemu odovzdal
ľ č ľ nebeskéhOll a č ho ľ č
Po svojom ŕ zjavil sa Kristus apoštolom pri
jazere Genezaretskom: tu pýtal sa Petra trikráC, č ho miluje, a
pritom odovzdal mu správu (alebo pasenie) «oviec>>, t. j. apošto-
lov, a «baránkov», t. j. veriacich. (Ján 21, 15) Apoštoli, ktorí
ť k národom sú «pastieri», menujú sa tu «ovcami», lebo
totižto sú ovce ť k pastierovi svojmu Petrovi. (Bossuet) -
Už pred svojím ŕ bol Kristus ľ sv. Petrovi
najvyššiu moc v Cirkvi. Na ceste do Cäsaree Filipovej chválil ho
za neohrožené vyznanie viery a povedal mu: «Ty si Peter a na
túto skalu vystavím Cirkev svoju a brány pekelné ( = moc všetkých
diablov) nepremôžu jej ( = nebudú ť ť ju). A tebe dám
ľ č ľ nebeskeho ( = najvyššiu moc v Cirkvi). Č ľ
vek sviažeš na zemi, bude sviazané i na nebi, a č ľ rozviažeš
284
na zemi, bude rozviazané i na nebi>> ( = č ty rozkážeš v Cirkvi,
je práve tak, akoby som to ja bol rozkázal; a č ty dovolíš, je
práve tak, akoby som to ja bol dovolil). (Mat. 16, 18) - Vyzna-
č sv. Petra boly tieto: Kristus dal mu zvláštne meno «Peter»,
t. j. skala; pojal ho so sebou v najvážnejších ľ svojho
života, tak na horu Tabor a na horu Olivetskú; po ŕ
zjavil sa najprv jemu pred všetkými apoštolmi (Luk. 24, 34; l. Kor.
15, 5) ď
Sv. Peter vždy vystupoval ako hlava apoštolov a bol
aJ apoštolmi uznávaný za hlavu.
Sv. Peter vystupoval ako hlava apoštolov: v ň soslania
Ducha Sv. kázal Peter v mene všetkých apoštolov, prijal do Cirkve
prvých židov a v Cäsarei prvých pohanov ; č prvý zázrak;
nariadil ľ nového apoštola; bránil apoštolov pred súdom;
jeho ľ ť na sneme apoštolskom r. 51. - I apoštoli
uznávali sv. Petra za hlavu; lebo ď sv. evanjelisti udávájú mená
apoštolov, vždy najprv menujú Petra. (Mat. 10, 2 ; Mar. 1, 36; Sk.
ap. 2, 14) Sv. Pavel po svojom obrátení držal za potrebné, pred-
ť sa Petrovi v Jerusaleme. (Gal. 1, 18; 2, 2)
2. č sv. Peter ako rimský biskup
zomrel, ť a celá moc sv. Petra prešla
na každého biskupa rin1ského.
Zistené je, že sv. Peter č vyše 25 rokov bol biskupom
rim s kým. Za to, že sv. Peter v Ríme býval ( 44-69) a tam č
nícku ť podstúpil, máme ľ svedoctví. Sv. Peter píše (okolo
- r. 65) v jednom liste: «Pozdravuje vás obec, ktorá je v Babylone,
a môj syn Marek». (1. Pet. 5, 13) Vtedy ť svetové mesto
Rím nazývali i Babylonom, lebo pre svoju ľ ť a nemravnos!
bolo podobné starému Babylonu. Pápež Klement Rimský píše
okolo r. 100: «Peter a Pavel s ohromným množstvom vyvolených
boli č a zanechali u nás krásny príklad. Tertullián, ň
kartágsky (okolo r. 200), velebí Cirkev rimskú, č v nej zo-
mrel Peter tak, ako Pán, a Pavel, ako Ján ľ Jeho súvekovec
Origenes, ľ slávnej školy v Alexandrii, vypráva, že Peter bol
285
ukrižovaný v Ríme, a síce na ž ť svoju dolu hlavou. č
nachodí sa v Ríme už dávno hrob sv. Petra. ŕ Petrova
č v katakombe pod cirkusom Nera, ľ ť
nov; už 3. pápež vystavil nad hrobom sv. Petra káplnku, cisár
však Konštantín ľ nádherný kostol (324); ď tento už ť
sa mal, bol po č stavbe (r. 1626) vybudovaný terajší
ohromný chrám svätopeterský, do ktorého vmiestí sa asi 100.000
ľ Tu pred hrobom sv. Petra horí č 112 lámp.- Biskup-
ská stolica v Ríme menuje sa už dávno i stolicou Petrovou.
Biskupi rimskí od najdávnejších č vykonávali naj-
vyššiu vládu v Cirkvi a boli i vždy uznávaní za hlavu
Cirkve.
ď v ť obci v Korinte okolo r. 100 vznikly spory,
požiadaný bol o vyrovnanie ich nie sv. evanjelista Ján, ktorý ešte
žil v Efese, ale rimský biskup Klement. List jeho mal v Korinte
ľ č - V 2. století (okolo 190) vyzval rimský biskup
Viktor ť Malej Asie, aby s rímskou Cirkvou slávili ľ
noc a nie ako ľ so židmi: ď nechceli zaraz ť za-
hrozil im vyobcovaním z Cirkve, a ď sa podrobili. - V 3. sto-
letí (okolo 250) vyzval rimský biskup Štefan biskupov severnej
Afriky, aby nekrstili Z?JOVU tých, co navrátih sa do katolíckej
Cirkve, ale iba ruky vzložili na nich. ď sa niektorí biskupi zdrá-
hali, hrozil im č z Cirkve, č sa podrobili. Biskupi
rimskí predsedajú na všetkých všeobecných snemoch, č od
prvého v Nicäi až do posledného za našich č - ď vzniklo
nejaké č biskupi vždy spytovali sa v Ríme; nejeden
biskup, ď sa mu krivda stala, odvolával sa na biskupa rimského,
tak sv. Atanáz, biskup alexandrijský, ď bol sosadený rimským
cisárom; biskup rimský znovu ho posadil do jeho úradu (okolo 350).
Biskup rimský od dávna č menuje sa «najvyšším ň
alebo «biskupom biskupov». ď na sneme Chalcedonskom (451)
bol č list pápeža Leva V., volali shromaždení biskupi: «Peter
hovoril skrze Leva; zatratený ď kto inakšie verí 1» - Je to
ľ Kristova, aby sv. Peter až do č sveta vždy mal
nás_tupcov. (Sn. Vat.) Až do č sveta nikdy nebude č
kde by Cirkev nemala pápeža. Pováž, ako za stoletia tróny sa
286
borily, celé ŕ ž a národy zmizly s povrchu zeme, len pápežstvo,
ľ nenávidené a prenasledované, je tu ešte dnes.
3. Biskup rin1ský volá sa preto pápež
alebo svätý otec, i jeho ť otec ť alebo
námestník Kristov.
Pre slová Kristove k Petrovi : «Blahoslavený si, Šimone, synu
Jonášov!» (Mat. 16, 17) menovali nástupcu sv. Petra zprvu «naj-
blahoslavenejším otcom» a neskôr :c.svätým otcom». Názov tento
vzfahuje sa na vysokú ť jeho úradu. - Úrad alebo
úradná moc pápeža zovie sa č stolicou Petrovou alebo
Svätou stolicou, i stolicou Apoštolskou. A síce preto, že sv. Peter
ľ zvyku židovského pri vykonávaní č ľ úradu a pri služ-
bách Božích sedával na stolici alebo tróne. Táto stolica sv. Petra
ukazuje sa ešte dnes v sväto-peterskom chráme v Ríme.
Preto, že pápež má sídlo svoje v Ríme, menuje sa
i rimským pápežom a Cirkev od neho spravovaná rimsko-
katolíckou Cirkvou.
Do terajška bolo asi 261 pápežov. Pápeži prvých štyroch
století, č asi 60 (do r. 540), ctia sa v Cirkvi ako svätí;
zpomedzi nich 33 zomreli ť č Okrem Petra len
dvaja pápeži panovali vyše 25 rokov, a síce Pius IX. (1846-1878,
teda 32 rokov) a jeho nástupca Lev XIII. (1878-1903, teda 25
rokov) Terajší pápež volá sa Pius X.
4. Pápež má najvyššiu ť medzi všetkými
biskupmi a najvyššiu vládu nad celou Cirkvou. (Sn. V at. 4, 3)
Pápež má najvyššiu ť v Cirkvi. «Pápež je najvyšším
ň kniežafom medzi biskupmi». (Sv. Bern.) Pápež, ktorý už
viac nepredstavuje ľ potupne uníženého na kríži, ale teraz
slávne povýšeného v nebi, má nasledujúce č práva : on pri-
jíma nové meno (ako i prvý pápež pri svojom vymenovaní skrze
Krista dostal meno «Peter», (Is. 62, 2), č č sa, že musí
sa č ť svojmu svätému úradu (od 10. stoletia prijí-
majú pápeži mená svojich predchodcov a rozlišujú sa od týchto
iba č pridaným k svojmu menu; len mena sv. Petra nedáva
si ani jeden, a síce z úcty pred týmto' prvým námestníkom Kristo-
vým). Pápež ď nosí tiaru, t. j. trojnásobnou korunou ozdobenú
biskupskú č (Is. 62, 3), ktorá upomína na najvyšší úrad pá-
pežský, a síce č ľ ň a pastiersky, pastiersku palicu s
krížom na vrchu, č bielo-hodbabný talár (t. j. dlhé rúcho
ň Pápežovi bozkáva sa noha; č toho sú slová apo-
štola Pavla: <<Jak krásne sú nohy tých, č hlásajú pokoj a zve-
stujú dobré veci». (Rim. 10, 15) No pápež má nielen najvyššiu
ť ale i ť najvyššéj vlády v Cirkvi. On ako č ľ
všetkých ť (Sn. Vat.) a ako «pastier všetkých oviec
a pastierov» (Sv. Bern.) má najvyššiu ť nad č
o viere a mravoch (má posledné rozhodujúce slovo) i nad ň
a správou celej Cirkve. Má teda moc nad každou jednotlivou
cirkvou a nad každým jednotlivým biskupom a ň Pápež
môže n. pr. ť biskupov i ť ich úradu, ť cirkevné
snemy, ť a š ť cirkevné rehole, ť missionárov, ľ ť
výsady (privilegie) i dišpensácie, ž ť si rozhrešenie od istých
hriechov. Z tejže č môže svobodne ť so všetkými du-
chovnými pastiermi a stadami celej Cirkve, č ť ich a víesf
po ceste spasenia (Sn. V at.) ; mysli n. pr. na zástupy pútnikov,
ktoré prichodia do Ríma. Nasledovne pápež má i právo hlavného
dozoru na celú Cirkev. Č «najvyšší sudca» všetkých veriacich
môže vo všetkých sporných otázkach cirkevných pokonneplatno
ť teda ň možno ť - Pápežovi stojí po boku
70 kardinálov; títo sú jeho radcovia, patria k č národom
a majú právo (o 12 dní po uprázdnení pápežskej stolice) ť
nového pápeža. Nosia č klobúk, ·purpurový š ť (ktorý upo-
mína ich na to, aby hotoví boli ť za Krista i krv svoju) a majú
názov «eminencia». Z kardinálov pozostávajú č š pápežské
vrchnosti, ako n. pr. kongregácia soznamu (indeksu) k posúdeniu
kníh, kongregácia k ľ odpustkov a skúmaniu relikvií,
kongregácia pre bohoslužbu, správu missionárov ď
Pápež j e úplne neodvislý od každého svetského pa-
novníka i od každej duchovnej moci.
Ba pápeži za mnohé stoletia boli i svetskými panovníkmi ;
288
lebo mali Cirkevný Štát. K tomuto prišli nasledujúcim spôsobom:
Už v prvých stoletiach dostali pápeži do daru ľ majetky, Od
č Konštantína ľ cisári a cisárski miestodržitelia už ne-
sídlili v Ríme, a tak dosiahli pápeži istú nadvládu nad Rímom a
strednou Itáliou. Pipin, ľ Frankov, daroval pápežovi vydobyté
územie rimské a ľ miest na východnom pobreží Itálie. (754)
Jeho syn, cisár Karol ľ potvrdil darovanie svojho otca. (774)
Pápeži 77-krát utratili Cirkevný Štát, no vždy ho ť obdržali.
Tak uchvátil ho cisár Napoleon (1809), ale pápež na ň
kongresse (1815) dostal ho ť Roku 1859 zase utratil pápež
všetky majetky okrem Ríma a 1870 ešte i mesto Rím na ľ
stvo italské; len Vatikán bol ešte zanechaný pápežovi. - Cirkevný
Štát donášal Cirkvi ľ osoh; č jej hlave ť
dvíhal jej ž ť v č svetských panovníkov i poskytoval jej
ň ž prostriedky k spravovaniu Cirkve; ba č i svo-
bodnú ľ pápeža. Dnes ť ľ dávajú almužnu
sv. otcovi, t. j. sbierajú a posielajú mu takzvané peterské haliere.
Hoci teraz pápež nie je už svetským panovníkom, predsa jeho
panovnícka ť ešte vždy napospol sa uznáva, a to i od
samej Itálie. (V zákone o rukojemstve od 13. mája 1871) Preto
v rozoprách medzi panovníkmi a národami bol pápež neraz po-
žiadaný za č sudcu (mysli na spor nemecko-španielsky
pre Karolínske ostrovy 1885). Pápež ako panovník dáva ť
peniaze, rozdáva rády a má bielo-zlatú zástavu (tieto barvy pre
slová Petrove ku chromému od narodenia: «Zlata a striebra ne-
mám», Sk. ap. 3, 6), má svojich poslancov (legátov, apoštolských
nunciusov) v jednotlivých krajinách ď -- Pápež na zemi nemá
nad sebou nijakého sudcu. Preto ani len všeobecný snem cirkevný
(t. j. shromaždenie všetkých biskupov sveta) nie je nad pápežom.
(Eugen IV. 4. sept. 1439; sn. V at. 4, 3) Kto proti pápežskému
výroku appelluje na všeobecný snem cirkevný, je už tým samým
z Cirkve vytvorený. (Pius IX. 12. okt. 1869)
3. Biskupi, ň kat, krest'ania.
Biskupi 'sú nástupcovia sv. apoštolov.
Biskupi zaujali miesto sv. apoštolov. (Sn. Vat.) Biskupi skrze
biskupské posvätenie práve tak súvisia so sv. apoštolmi, ako po-
289
sledné ohnivo ť s prvým. - Od apoštolov rozlišujú sa biskupi
-len tým, že každý z nich je č istým územím, t. j. je pred-
staveným len svojho biskupstva, ale apoštoli mali právo č ť
po celom svete; ď každý apoštol o sebe mal ť v
úrade č ľ a biskup nemá jej. Poslanie apoštolov bolo
mimoriadne. Preto mali i mimoriadnu moc a mimoriadne dary.
(Zázraky, dar č ť v úrade č ľ
Biskupi majú nasledujúcu moc: spravujú istú od
' pápeža č č kat. Cirkve a spolu s pápežom
berú č ť na správe celej Cirkve.
Už za č apoštolských boly biskupom vykázané jednotlivé
okresy, tak n. pr. Titovi ostrov Kréta; toto vysvitá z listu sv. Pavla.
(Tit. l, 5) Č kat. Cirkve sverená biskupom zovie sa diecésou
alebo biskupstvom a č je velmi velká; mnohé diecése
majú i vyše milliona duší. č š biskupstvá sveta sú: Paríž
s vyše 3 mill., Vratislava s 2
1
/z mill., Kolín a obe biskupstvá v
Brasilii, Bahia a Rio de Janeiro, s vyše 2 mill. duší. Spravujúcu
a č moc vykonáva biskup nasledujúcim spôsobom: prijíma a
vychováva klerikov, zakladá a dáva cirkevné úrady, ľ plno-
mocenstvo k spovedaniu, k č náboženstva, ľ
náboženské knihy, č pôsty ď ň výkony biskupove sú
menovite tieto: prisluhuje ť birmovania a posvätenia ň •
stva, zadržuje si k rozhrešeniu isté hriechy, svätí kostoly, oltáre,
kalichy, sv. oleje a i. - Ako správcovia celej Cirkve môžu biskupi
na všeobecných snemoch s pápežom č ť a
ť tu majú hlas rozhodujúci.
Biskupi teda nie sú ď len pomocníci .pápeža, ale
č správcovia Cirkve.
Biskupi majú tedy v Cirkvi moc ť alebo vládnuf.
Oni sú opravdiví pastieri stád sebe vykázaných. (Sn. Vat. 4, 3)
Biskupi sú ustanovení od Ducha Sv., aby spravovali Cirkev Božiu.
(Sk. ap. 20, 28) Ako syn kniežací rodom alebo pôvodom má nárok
na pozdejšie samostatné spravovanie panského majetku, tak
biskup posvätenírÍi biskupskim · m.á ľ na spravujÚ.cu moc
v tej č Cirkve, ktorú mu pápež sveril. Biskupi teda sú
Kat. Ľ Katechismus. 19
290
akoby rodené kniežatá cirkevnej ŕ ž (Bellar.) Menujú sa prá-
vom «kniežatami Cirkve». č biskupi majú riadnu alebo
bezprostrednú spravujúcu moc ť preto volá sa biskup
po latinsky aj ordinarius t. j. riadny) a úrad, jeho «ordinariát>>.
Tí ň č mu ako radcovia po boku stoja, zovú sa dohromady
kapitulou; jednotliví menujú sa kapitulníkrni alebo kanonikmi.
Jeden z nich pri uprázdnení biskupskej stolice stane sa kapitulským. ·
vikárom a ako taký spravuje diecésu až do obsadenia biskupskej
stolice. Pravidelne volí nového biskupa kapitula, č i pa-
novník, pápež alebo arcibiskup. Niektorí biskupi majú pomocníkov,
a síce pri vykonávaní spravujúcej moci (generálnych vikárov alebo
niekedy koadjútorov), alebo pri vykonávaní posväcújúcej moci
(takzvaných svätiacich biskupov). - ť biskupská je vel'ká;
ona je č š než ť ľ (Sv, Amb.) Biskup má tieto
č práva: nosí biskupskú č (infulu alebo mitru), znak vod-
covskej dôstojnosti ; pastiersku palicu, hore nakrívenú, na znak
spravujúcej moci, ktorá je obmedzená; prstm'í na znak svojho za-
snúbenia s diecésou; kríž na prsiach. ň a veriaci bozkávajú
mu ruku a oslovujú ho: «Vaša Biskupská ť Pápež menuje
ho svojím «ctihodným bratom», lebo následkom biskupského po-
svätenia dosiahol takú ť ako pápež.
Ale biskupi navzdor tomu sú podriadení pápežovi a
sú mu podÍžni š ť
Pápež odovzdáva biskupom moc spravuJucu. On je podobný
ň ktorý dáva š ť konárom. Ani jeden biskup teda nesmie
ť svoj úrad, ľ nie je uznaný í potvrdený od pápeža.
S č na č musí i osobne ť pápežovi zprávu o stave
svojej diecése (a síce v Itálii každé 2, v Rakúsku, švajciarsku a
Germánií každé 4 roky, v Amerike každých 10 rokov; toto je tak-
zvaná návšteva hrobov apoštolských). Proti rozhodnutiam biskupským
môže sa ť na pápeža. - Biskupi, ktorí sa od pápeža od-
č a nemajú spojenia s nim (n. pr. grécki, anglikánski), už nie
sú údami Cirkve a nemajú spravujúcej moci. Anglikánski biskupi ľ
pápežského rozhodnutia (Lev XIIJ.) nemajú nijakej svätiacej moci:
, Biskupi, ktorým iní biskupi sú podriadení, menujú
sa arcibiskupmi .alebo metropolitami.
291
Arcibiskupom vôbec patrí ť pred biskupmi; v jednot-
livých pádoch smú ť pallium ľ bielu stužku z č
vlny, ktorá · na pleciach a okolo hrdla ponáša sa na ň a upo-
mína na pokoru a ť mysle) i majú v štáte isté predpráva.
Nad arcibiskupmi stojí primas, t. j. prvý biskup v niektorej kra-
jine (n. pr. arcibiskup ostrihomský je prímasom uhorským); nad
prímasmi zase je patriarcha, č i exarchom menovaný, ktorý
predtým nad metropolitmí bol postavený. (Patriarchami boli n. p.
biskupi antiochijský, alexandrijský, rimský, lebo ich biskupstvá za-
ložil sv. Peter.) No dnes sú mená «prímas» a «patriarcha>> len
púhe názvy, s ktorými je spojená istá ť ani nie sú z usta-
novenia Božieho. Okrem uhorského prímasa majú dnes primasi a
patriarchovia len také práva, ako iní arcibiskupi. - Biskupský stu-
ň hodnosti majú präláti; tak menujú sa č tí duchovní
predstavení (najviac u reholí), č so svojimi podrl.adenými bezprost-
redne stoja pod pápežom a nie pod diecesánskym biskupom. Nie"
ktorí präláti (18) spravujú vlastnú diecésu, no nemajú svätiacej
moci biskupskej. Avšak sú i präláti, č síce spravujú ň a ľ
istého územia, no s územím svojím podriadení sú
Ostatne sú i len č präláti.
ň sú pomocníci biskupov.
ň dostávajú ň bytie od biskupa skrze posvätenie,
ako deti svoje telesné bytie od č Preto ň sú duchovn?,
synovia biskupovi. No synovia nikdy nemajú samostatného práva
v dome ale musia ť rozkazy otcove a ť č im
tento nakladá. Podobne je i s ň nemajú v Cirkvi nijakej
spravujúcej moci (na snemoch cirkevných ner,najú teda nijakého
rozhodujúceho hlasu, ale v najlepšom páde môžu len ť jestli
i oni sú povolaní; ani nemôžu ť z Cirkve); oni sú len
spolupracovníci a pomocníci biskupovi i musia sa ť jeho
nariadeniam .
. ň majú iba č biskupskej moci a smú za-
ť svoj úrad len tak, ď sú splnomocnení od biskupa.
Také plnomocenstvo zo vie sa cirkevným poslaním ( = missi6
canonica). - Úradné rúcho ň je reverenda alebo talár ; toto
19*
292
rúcho je č č barvy a siaha až po zem. Č barva
$iat upomína ň na ť ; zapnuté šaty ň upomínajú ho, ·
že srdce jeho má ť celkom zamknuté pred všetkými hriešnymi
ť tohto sveta. ň nosí aj č alebo collare č
koláre).
ň ktorým biskup trvale odovzdal správu istého
okresu, menujú sa farármi.
Pofažný okres zovie sa farou (po grécky eforeia, t. j. správny .
okres). Slovo «farár» pochádza od gréckeho eforao = ť
(Podobne egyptské slovo «Farao».) V gréckej Cirkvi volá sa farár
«pop» (po grécky epopes, t. j. dozorca). Niektorí farári, menovite
vo č š obciach menujú sa i dekanmi. Pri odovzdávaní fár je
biskup č č č viazaný návrhom patróna, t.j. tej osoby
alebo č ktorá si nadobudla ľ zásluh o pofažný
farský kostol a ešte vždy ň sa stará. - Farár je vo fare svojej
námestm'kom biskupa. Nikto nesmie vo fare jeho bez dovolenia jeho
(alebo biskupského) ť nejakú cirkevnú funkciu (t. j. úkon alebo
prácu); menovite len farár má právo, vo svojej fare ť farní-
kom svojim ľ ť krst, posledné pomazanie, š ť ich a po-
ť - V prvých č ť nebolo ešte farárov,
č biskupi najviac cirkevných úkonov osobne vybavovali a
pozdejšie na vzdialenejšie miesta k odbavovaniu služieb Božích a
prisluhovaniu sviatostí ň pri biskupskom chráme zamestna-
ných vysielali.
Farári, ktorí od biskupa sú postavení nad ň
č š okresu, zovú sa okresnými dekanmi.
Títo v mene biskupa dozerajú na farárov a sú prostredníkmi
medzi biskupom a okresným duchovenstvom.
Farári č š obcí majú zase pomocných ň
Pomocní ň menujú sa kaplánmi a sú poslaní od biskupa.
ď sa niektorá fara uprázdni, ustanoví sa za správcu č
miestny kaplán.
293
3. Katolíckym ť menuje sa ten,
·ktorý je pokrstený a zovnútorne vyznáva
sa za úda Cirkve katolíckej.
Spolok uznáva za úda č len toho, kto ň bol prijatý.
Tak aj údom Cirkve je len ten, kto do nej je prijatý. Prijatie do
Cirkve stáva sa skrze krst. Krst je dverami, ktorými vchádza sa
do Cirkve; podobá sa dveriam, ktoré viedly do korábu Noe-
movho. Preto i Písmo sv. považuje za údov Cirkve tých 3000 ľ
č sa v ň soslania Ducha sv. ť dali, č prijali krst.
(Sk. ap. 2, 41) Okrem toho musí sa č i zovnútorne ť
za úda Cirkve. Kto sa od Cirkve odtrhne, n. pr. skrze kacierstvo,
prestane ť údom Cirkve, č pred Bohom nie je osvobodený od
povinností, skrze krst prevzatých. Podobá sa vojakovi, ktorý spre-
neveril sa pánovi svojmu a prešiel do tábora ľ Podla
toho nepatria k Cirkvi katolíckej : pohaní, židia, kacieri a
níci (Sn. Flor.), ale ovšem patria k nej pokrstené deti inovercov.
Lebo, č krst je majetkom pravej Cirkve, i ovocie tohto
majetku môže ž ť len pravej Cirkvi. (Sv. Aug.) No pokrstené
deti inovercov vystúpia z katolíckej Cirkve, akonáhle potom, ď
už k užívaniu rozumu prišly, priznajú sa k bludnému č n.
pr. ď č Pána v inovereckom kostole prijímajú. - O mene
ť treba ť nasledujúce: Katolíckych ť
zprvu nazývali č lebo Kristus v Nazarete býval; i
Galilejcarni (= cudzincami), lebo Kristus ľ mienky Židov
chádzal z Galilee. Vo velkej obci ť Antiochii (kde sv.
Peter a neskôr sv. Ignác bol biskupom), č sa najprv ž ť
meno ť (Sk. ap. 11, 26) My sa právom voláme kres[ania .
( = pomazaní), ).ebo sme boli pomazaní i vnútorne, ako Kristus,
skrze Ducha Sv. i zovnútorne pri krste ; mimo toho máme č
ť sa podobnými Kristovi. (Rim. 8, 29) Mena svojho nemáme od
ludí, ale od Boha. (Sv. Reh. Naz.) Pomenovaní sme nie. od zem-
ského panovníka, nie od anjela, ani od archanjela, ani od serafina,
ale od č ľ všetkých. (Sv. ZL) Kresfan je meno, ktoré
Boh miluje, ale ľ nešlachetní a pyšní zapovrhujú. (Sv. Teof. Ant.)
Avšak pravým katolíckym ť je len ten po-
krstený a k Cirkvi patriaci č ktorý sa naozaj usiluje
294
ť č blahoslavenstvo: ktorý teda verí nauky
Cirkve, záchováva príkazy, dané Bohom a Cirkvou, pri-
jíma sviatosti a modlí sa k Bohu spôsobom od Krista
predpísaným.
Nie je tedy pravý ť kto ani len nepozná naúk svo-
JeJ viery. Taký je podobný č ktorý vydáva sa za maliara
alebo lekára a p., bez toho aby č rozumel z maliarstva alebo
lekárstva. - Ani ten nie je pravý ť kto nežije tak, ako
Kristus č (Sv. Just.) K židom riekol Kristus: <<Jestli ste synovia .
Abrahamovi, č ň i skutky Abrahamove». (Ján 8, 39) Tak môže sa
ť i ť : ((Jestli chcete ť ť č ň i skutky
Kristove». «Planým životom ztratíme meno ť (Salv.) Ak
chceš ť ť musíš tak ž ť ako Kristus. (Sv. Reh. Naz.)
Pravý ť je ten, č ku každému je tichý, dobrotivý, milosrdný
a delí chlieb svoj s chudobnými. (Sv. Aug.) Sám Kristus vraví, že
č jeho poznajú po láske k bližnému. (Ján 30, 35) Láska k
bližnému je teda rovnošatou (uniformou) ť - ť
ktorý neprijíma sv. sviatosti a nemodlí sa, je podobný vojakovi
bez zbrane, remeselníkovi, č nekoná remesla svojho. - Za našich
č ž ľ je mnoho ť č nezasluhujú svojho mena;
menujú sa ť lebo prijali krst a majú krstný list, ale žijú
ako pohaní. Mohli by sa skôr ť ť ľ krstného listu
alebo krstenými pohanmi. Aká ť pred Bohom č
takých l «Od role, ktorá sa lepšie obrába, možno č ť viac
úrody ; práve tak i od ť viac dobrých skutkov, než od po-
han·a, lebo ť má naporudzí ľ milosti. (Lud. Gran.)
Každý katolícky ť má práva i povinnosti. Me-
novite má nárok na všetky prostriedky milosti Cirkve a
je povinný, ť svojich cirkevných predstavených
vo veciach duchovných, ť sa o výživu ich a o všetko
potrebné k službám Božím.
Katolíckemu ť musí sa teda ť slovo Božie, musia
sa mu ť potrebné sviatosti, smie sa č ň ť v služ-
bách Božích, má právo na kresfanský pohrab ď - Cirkev nenúti
295
nikoho, ť sa údom kat. Cirkve ; kto však ľ sa stane
a ostáva údom Cirkve, musí sa ť jej zákonom. Kto nepo-
drobuje sa zákonom cirkevným, môže ľ okolnosti ť i vyobco-
vaný, t. j. vytvorený z Cirkve. Vyobcovaný ztratí právo na du-
chovné dobrodenia Cirkve : na č ť v službách Božích, na prijímanie
sviatostí, na úrad cirkevný, na cirkevný pohrab; nemá podielu v
modlitbách a žehnaniach Cirkve a p. Vyobcovanie nasleduje samo
sebou po istých cirkevných č n. pr. po odpadnutí od viery,
vstúpení do frajmaurerského spolku, súboji a p. (Pius IX. 12. okt.
1869) Niekedy vyriekne trest vyobcovania len cirkevná ť a
síce na základe predbežného napomínania, predvolania a vyšetro-
vania; tak pápež Pius IX. vyobcoval starokatolíckych biskupov
Reinkensa (t 1896) a Herzoga, biskup mníchovský kapitulského
präpošta Dollingera. (1871) Už sv. biskup Ambróz z Milána zabrá-
nil rimskému cisárovi Teodosiovi č ť do domu Božieho preto,
že pod zámienkou verejných hier dal v Tessalii 7000 nevinných
ľ ť do cirkusu a potom ť skrze vojakov (390). Ked
cisár poukazoval na príklad Dávida, privolal mu Ambróz: «Ked
si Dávida nasledoval v hriechu, nasleduj ho i v pokání». Po prí-
snom pokání prijal potom cisára zase do Cirkve. (Meh.) Vieme,
že i sv. Pavel ŕ z Cirkve jedného š ľ č
(1. Kor. 5, 5) Pováž, že i štát vypovedá istých ľ pre ť ž zlo-
č ba aj č ústavy vytvárajú ľ žiakov.
4. Vznik a rozšírenie Cirkve.
Kristus prirovnal Cirkev k č č zrnu: toto je síce
naj menšie medzi všetkými semenami, ale ked narastie, je z neho
strom, na ktorom potom prebývajú vtáci nebeskí. (Mat. 13, 31)
Kristus preto porovnáva Cirkev len s krovinou podobnou stromu,
č Cirkev navzdor všetkej ľ vždy ostáva v stave
uníženia.
l. Základ Cirkve položil Kristus vtedy,
ď č č ľ č SVOJeJ shro-
maždil okolo seba istý č č z
296
ktorých 12 vyvolil za predstavených a Je-
dného za hlavu všetkých.
Kristus, 12 apoštolov, 72 č a ostatní mužovia a ženy,
č tak č obcovali s Kristom, tvorili dovedna malú obec.
2. Až v ň soslania Ducha Sv.) v ktorý
asi 3000 ľ dalo sa ť vstúpila Cirkev
do živóta.
ň soslania Ducha Sv. je teda ň narodenia Cirkve. Po
zázraku u dverí chrámových dalo sa zase ť okolo 2000 ľ
3. ď po soslaní Ducha Sv. kázali sv.
ap9štoli z naloženia Kristovho (Mar. 15, 16)
evanjelium po celom svete i založili na ľ
mnohých miestach obce ť
Viac, než všetci apoštoli, č bývalý prenasledovník
ť Pavel, ktorý sa r. 34 zázrakom obrátil (1. Kor. 15, 8) ;
precestoval malú Asiu, takmer celú južnú Europu a mnohé ostrovy
Stredozemného mora. Po ň najviac č sv. Peter, ktorý
(r. 44) zo žalára v Jerusaleme č anjelom bol vysvobodený
a potom v Ríme sa osadil, kde 29. júna 69 i s Pavlom č
kou ť ·zomrel. Sv. Ján, č Kristov, spravoval z Efesu
(kde nachodila sa i Matka Božia) ť obce Malej Asie.
Jeho brat Jakub Starší (ktorého telo č v Kompostelle v
Španielsku) zašiel až po Španielsko a bol potom ť v Jerusa-
leme. (44) Jakub Mladší spravoval cirkev v Jerusaleme, kde s
cimburia chrámu bol shodený. (63) Ondrej kázal v krajinách dol-
ného Dunaja a zomrel na kríži v Patrase. Sv. Tomáš a Bartolomej
zašli ku krajinám ležiacim pri Eufrate i Tigrise a do Indie. Šimon
č v Egypte a severnej Afrike ď - «Ú vy mužovia milosrden-
stva, akú ď som vám podÍžný za ť viery, ktorú vášmu
potu a krvi mám ď ť ľ trápenia a muky podstúpili
ste pre nás!» (Sv. Zl.)
297
Sv. apoštoli zakladali obce ť nasledujúcim
spôsobom: Potom ako na jednotlivých miestach mnoho
ľ obrátili a pokrstili, vyvolili si spolupracovníkov a pre-
niesli na týchto malú alebo č š č svojej moci ;
prv než potom opustili miesto, ustanovili jedného za
svojho nástupcu á odovzdali tomuto celú moc svoju.·
(Sk. ap. 14, 22)
Spolupracovníci apoštolov, ktorí mali len malú č moci,
menovali sa ň mi (diakonmi) ; tí, č mali č š menovali sa
najstaršími alebo ň námestníci (nástupcovia) apoštolov meno-
vali sa biskupmi (hlavnými ň - Kristus splnomocnil apo-
štolov, aby si vyvólili nástupcov ; lebo dal im tú istú moc, ktorú
sám prijal od Otca. (Ján 20, 21) Ano Kristus chcel, aby si apo-
štoli vyvolili nástupcov; lebo žiadal od apoštolov, aby kázali až
do konca sveta. (Mat. 28, 20)
Medzi všetkými ť obcami č š
miesto zaujímala ť obec v Ríme, č túto
spomenul sv. Peter, hlava apoštolov, a č na ná-
stupcu sv. Petra v rímskej obci ť prešla celá
moc a ť sv. Petra.
Sv. Ignác, biskup antiochijský (t 107), v jednom liste prosil
ť v Ríme, aby ho neosvobodili, a nazval cirkevnú obec
rimskú «predstavenou sv. spolku veriacich>> (t. j. predstavenou kre-
ť Sv. Irenej, biskup Iyonský (t 202), povedá: «S rímskou
Cirkvou pre jej znamenitú prednost: musia ť všetci veriaci
na celom svete)).
Všetky ť obce, ktoré č vznikly, maly tú
i.stú vieru, tie isté prostriedky milosti a tú istú hlavu.
Preto všetky dohromady tvoria jednu jedinú ľ obec
ť Cirkev katolícku.
4. ď potom vypukly ľ prenasle-
298
douania krestanouJ šírila sa Cirkev ešte rých-
lejšie po svete.
V prvých 3 stoletiach bolo 10 ľ prenasledovani ť
nov, ktoré od ritnských cisárov pochádzaly. Najhroznejšie boly za
Nera (54-68) a Diokleciána (284-305); posledne menovaný zú-
rivec dal ž ť okolo 2 millionov ť tak že za 10 rokov
každý mesiac okolo 17.000 ť zomrelo ť č
ť boli mušení č spôsobom: boli križovaní (ako
Peter), stínaní (ako Pavel), kamenovaní (ako štefan), predhadzovaní
levom (ako Ignác Antioch.), kladení na žeravé železo (ako Vavri-
nec) hádzaní do vody (ako Florián), z kože odieraní (ako Barto-
lomej), so skaly alebo s vysokých miest svrhovaní (ako apoštol
Jakub v Jerusaleme), pálení na hranici (ako Polykarp zo Smyrny),
zakopávaní do zeme (ako Sv. Chrysant) ď ť sa zhola
č nebáli smrti ; leteli k č ako č na medové plášte.
(Sv. Zl.) - Prostriedky, ktorými ť č ť chceli, prispievaly
k ich rozmnoženiu. (Sv. Zl.) Zvlášte obranné č ť pred
súdom boly dôraznou ň ktorá č mnohých posluchá-
č dojala a obrátila. I radostné umieranie ť ľ
ť a láska k ľ boly č obrátenia mnohých
pohanov. K tomu prišly e<:lte i mnohé zázraky, aké udaly sa č
č ť (Sv. Polykarpovi n. pr. neublížil ň sv. Jánovi
vriaci olej.) č tedy podobali sa sernenu, ktoré v zemi hynie,
no potom č a donesie úrodu mnohonásobnú. (Sv. Rup.) Hoc
víchor srazí nejedno semä, predsa je osožný, lebo neskôr miesto
jedného vzíde zo zeme 50 iných. (Sv. Lev ľ Krv č
bola sernenorn nových ť (Tert.) - Práve vtedy, ď kre-
ť boli prenasledovaní, stála Cirkev v plnorn kvete. Vtedy kre-
ť viedli príkladný život a bolo najviac svätých. S nebezpe-
č života ž ď sa k službám Božím v podzemných
skrýšach, takzvaných katakornbách. Prijatiu do ť pred-
chádzala vtedy č prípravná č katechunumát.
ď rimský cisár Konštantín ľ dovolil svojim
poddaným ť na ť (313) a pozdejšie
ť náboženstvo vyhlásil za štátne (324), Cirkev
síce zovnútorne prekvitala, no ť stali sa vlažnými.
299
š pohlo k tomu zjavenie blýskavého kríža na nebi
{312) a podistým i nábožná matka jeho, sv. Helena. - Konštantín
nariadil ť nedele a sviatky, odovzdal modlárske chrámy bisku-
pom a zakázal boje gladiátorov a križovanie, vybudoval ľ
mnoho kostolov (len v samej Palestíne asi 30) ď Pri hojnom
ulovení rýb (Luk. 5) roztrhla sa ť a 2 č naplnené rybami
takmer utonuly. Tým sa vyobrazovalo, že Cirkev, ď jej pribudne
údov, bude rozštiepená č ľ a že ť pohrúžia sa
do zemských vecí. Za Konštantína ď vznikol záhubný blud
Ariusov (318), ktorý našiel ľ mnoho prívržencov. Od č
Konštantínových prestával pomaly i katechumenát a tak potom už
bolo snadnejšie ť sa údom Cirkve. Právom hovorí sv. Augustín :
ď Cirkev nie je znepokojovaná vonkajšími ľ vtedy
sú zase mnohí vo vlastnom lone Cirkve, nad ktorých planým živo-
tom puká sa srdce dobrých».
5. V stredoveku temer všetky pohanské
národy Europy vstúpily do Cirkve.
V Rakúsku hlásal evanjelium okolo roku 450 z Východu
prišlý sv. mních Severín, ktorý viedol prísny kajúci život a za 30
rokov chodil hore i dolu Dunajom (t 482); ď sv. Valentín,
belgický biskup, ktorý č menovite v Tyrolsku ( t 4 70 v
Merane); v Solnohrade kázal sv. Rupert, biskup vormský (okolo
580). V Uhorsku ľ zásluhy o rozšírenie a upevnenie ť
mal sv. Vojtech (Adalbert), biskup pražský a sv. Štefan, prvý ľ
uhorský (t 1038). Pravica tohto ľ zachovala sa neporušenou
až do teraz, patrne za mnohé dobré skutky, ktoré vykonala. Za
ľ zásluhy o Cirkev dostal od pápeža názov «apoštolského
ľ V Grécku, Itálii, Španielsku a Francuzsku hlásalo sa
evanjelium už za č apoštolských, a síce samými apoštolmi alebo
č apoštolskými. Národy Germánie.obrátil č š sv. Bonifác,
potomný arcibiskup č ktorý im za 40 rokov hlásal evan-
jelium (t 755). Slovanom, menovite v Č a na Morave,
kázali s ľ úspechom dvaja znamenití mnísi, bratia sv. Cyrill
a Metod ( t 885) V Dánsku, Švédsku, N orvéžsku a na Islande
rozšírilo sa ť len po roku 1000. Podobne i v Rusku a
ľ K ľ Anglicka poslal sv. pápež Reh. Vei.
300
(okolo 600) jedenadvadsaf missionárov, medzi nimi benediktínskeho
mnícha sv. Augustína, pozdejšieho arcibiskupa canterburyského
č kentrberiského). O 80 rokov stalo sa Anglick9 kresfanským a
malo 26 biskupství.
V stredoveku bola Cirkev ľ stiesnená islamom.
Islamom zovie sa č Mohamedovo. Tento pochodil z
Mekky v Arabii, trpel na ť rozumu, vydával sa za pro-
roka jedného pravého Boha, ľ telesné radosti po smrti, trpel
mnohoženstvo, prikázal ť do Mekky k akémusi č
ň č fatalismus, t. j. vieru v ľ osud, žiadal
rozširoval ň a č svoje č a bol č roku 632
jednou židovkou otrávený. č Mohamedovo je spísané v koráne.
Mohamedáni svätia piatok a modlia sa 5-krát denne v č č
č tvárou k Mekke sú obrátení. Nástupci Mohamedovi, kalifovia
(t. j. námestníci), podujímali velikánske výbojné pochody, č
všade ť ť Podmanili si ľ č Asie, severnej
Afriky, Bpanielska a ostrovy Stredozemného mora. Ď š ich po-
stupovanie do Francúzska prekazil Karol Marte!, ktorý viac ráz
ť nad nimi. (732-738) Od nevydareného obliehania Viedne
roku 1683 prestaly ich lúpežnícke pochody i na Západe.
Okrem toho Cirkev v stredoveku utratila mnohých
privržencov skrze grécky rozkol.
č tohto rozkolu boly nasledujúce: Východní c1sar1 v
Carihrade vynasnažovali sa ť vždy viac neodvislými od Ríma
tamejších patriarchov, tobôž ď títo pre bludy svoje od snemov
cirkevných č š boli vyobcovaní z Cirkve. Tak stalo sa, že cti-
žiadostivý patriarcha Focius, z Ríma potrestaný, vydržiaval snem
východných biskupov a od Ríma sa odtrhol. (867) Nový cisár zase
obnovil ť od Ríma. Avšak o 200 rokov pozdejšie ten samý
spor roznietil patriarcha Michal Cerularius. (1054) Rozkol nim
prevedený trvá, ž ľ ešte i dnes. č gréci menujú sa prava-
slávnymi, t. j. pravoveriacimi My nazývame ich východnými alebo
nesjeclnotenými grékmi v protive k tým, č sú už spojení s rímsko-
katolíckou Cirkvou, č ŕ ž sa pri bohoslužbe nie obradu
latinského, ale gréckeho. Títo zovú sa sjeclnotenými grékmi.
301
6. V novo1n veku obrátilo sa ľ náro-
dov v novoobjavených dieloch sveta.
Španielski a portugalskí plavci objavili v tomto veku nové
krajiny a diely zeme. Ta ť sa tedy missionári Cirkve, aby
evanjelium hlásali. Jeden z najslávnejších missionárov bol sv.
František Xaverský, apoštol Indov, ktorý so č v ruke v-
mestách Indie, na Molukských ostrovoch a v Japonsku svolával
deti, obdržal od Boha č dar č a pokrstil 2 milliony po-
hanov. (t 3. dec. 1552) Po smrti jeho č v Č s ľ
úspechom jezuiti, zvlášte Ricci č : č a Schall č Šal), ktorý
si svojimi ť hvezdárskymi a strojníckymi a p. získali .
ň državných velikášov. V Č ť robí č š pokroky :
len od r. 1845, v ktorom zákaz ť náboženstva bol
zrušený. Chýrny missionár je i sv. Peter Klaver, ktorý č
najmä medzi Murínmi v severnej Južnej Amerike (v Kolumbii).
(t 1654) K obráteniu Afriky ľ mnoho prispel kardinál Lavi-
gerie č Lavižrí) z Kartága, ktorý pochodil ľ europejské a
poskytol ž ť k zakladaniu protiotrokárskych spolkov; ktorý
ď založil kongregáciu «bielych (t. j. č otcov»
ľ obrátenia Afriky. (t 1892) V propagande v Ríme, založenej
r. 1662, vychovávajú a vzdelávajú sa za missionárov mladí ľ
zo všetkých národov. - Chýrny ústav k vzdelávaniu je i v Steyle
v Nizozemsku. - Prítomne č v krajinách pohanských asi
15.000 ň 5000 bratov-laikov, t. j. frátrov a 50.000 reholníc.
Missionári patria najviac reholi jezuitov, františkanov, kapucínov,
benediktínov a lazaristov. Najviac missionárov dáva Francúzsko a
Elsassko. K podporovaniu missií založené sú spolky «Rozširovania
viery'' a «Detinstva Ježišovho)). ď na konci III. dielu.) Podporo-
vanie missionárov je ľ potrebné. Inoverci zahanbujú v tom
nás katolíkov.
V novom veku utratila Cirkev 1nnoho
privržencov tým, že sa od nej odtrhli lute-
ráni a anglikáni.
Dr. Martin Luther, augustínský mních v Erfurte, pozdejšie
302
č ť ľ na vysokej škole vo Vittenbergu, mal potajomnú š ť proti
Rímu, lebo si ho tam r. 1510 málo povšímli. ď pápež Lev X.
k vystavaniu sväto-peterského chrámu dal skrze ľ odpust-
kov ť peniaze a jeden z týchto ľ menom Tetzel,
blížil sa k Vittenbergu, pribi! Luther na kostol zámocký vo Vitten-
bergu 95 viet o odpustkoch, v ktorých predovšetkým hanil naduží-
vania odpustkov, no dal sa ť i k napádaniu cirkevneho
č o odpustkoch. (1517) č Luther na vyzvanie pápežské
neodvolal svojho č bol vyobcovaný (1520) a i cisárom vypo-
vedaný z ríše, ď na ríšškom sneme vormskorn ť nechceL
(1521) Ale kurfiršt saský skryl ho potajomne na Vartburgu. Lute-
ránsky blud šíril sa rýchlo po krajoch nemeckých a viedol k mno-
hým náboženským vojnám. č luteráni na ríšskom sneme v
Bpýre (Speyer) 1529 proti všetkým dobre mieneným návrhom
protestovali, boli nazvání protestantarni. Náboženský mier v Augsburgu
č protestantom tie isté práva, č katolíkom. (1555) Snem
Tridentský objasnil č katolícke oproti protestantskému. (1545-
63) Luther zomrel 1546. Najhlavnejšie bludy Lutherove sú: l. Niet
najvyššieho č ľ úradu. 2. Naj vyššiu moc cirkevnú má
krajinský panovník. 3. Niet ň ale sú len samí svetskí ľ
(laikovia). ď ustanovia sa . cirkevní kazatelia, jednajú iba z na-
loženia obce. 4. Všetko, č má sa ť stojí vo sv. Písme. 5. Každý
môže si ť sv. Písmo, ako chce. 6. Sama viera spasí č
dobré skutky sú č 7. Toto je preto, č č skrze
hriech č utratil svobodu vôle. 8. Niet ť obety, ani
spovede, ani č ani s.vätých. - ľ jezuitov, založená sv.
Ignácom z Loyoly (1540) ť získala Cirkvi katolíckej obyvate-
ľ mnohých krajín. ľ č ť protestantov proti
tejto reholi. - Práve tak záhubne, ako Luther v krajoch nemec-
kých, č takmer č dvaja kacieri Zwingli a Kalvin
vo Švajciarsku a ľ Henrik VIIL v Anglicku. Tento posledný
hneval sa na pápeža, č nezrušil platného manželstva jeho;
preto vyhlásil sa za hlavu anglickej cirkve a prenasledoval kato-
líkov. č anglikánskej cirkve bolo pozdejšie osnované asi
v 40 č ono je celkom podobné luteránskemu.
Prítomne patrí k Cirkvi katolíckej asr
270 millionov ľ
303
Katolíckych ť spravuje asi 1200 biskupov (medzi
mm1 asi 15 patriarchov, 200 arcibiskupov a 20 prälátov s vlastnou
diecésou). Kat. ň je na celej zemi asi 350.000. - Kat. kre-
ť takmer celkom obydlené sú: Itália, Spanielsko, Francúzsko,
Rakúsko, Belgicko, Irsko. Vo Švajciarslm je asi polovica, v Ger-
mánií vyše tretiny ľ (18 mill.), v Rusku ll millionov
katolíkov. V samej Europe je 170 mill. katolíkov (teda tri štvrte
ľ V Amerike je 80 mill. katolíkov; z toho je 10 mill.
v Spojených Štátoch (teda šiesta č tamejšieho ľ
kdežto Mexiko, Stredná Amerika a Južná Amerika, vyjmúc Bra-
sílie, sú temer celkom katolícke. I tamejšie ostrovy sú celkom
alebo č š katolícke. V Asii je len 10 millionov, v Afrike 3 mill.,
v Australii l mill. katolíkov. - Okrem toho sú ešte nasledujúce
ť vierovyznania: 150 millionov protestantov, rozdrobe-
ných vo vyše 150 náboženských sektách. Protestanti bývajú v
strednej a severnej Germánií, Nizozemsku, Dánsku, Anglicku,
Svédsku, Norvéžsku, č č v Svajciarsku, Uhorsku a v Spo-
jených Štátoch severo-amerických. Ď je asi 100 millionov
východných grékov. Títo bývajú č š v Rusku a na Balkán-
skom polostrove ; potom v Rumunsku, Uhorsku a i. K tomu treba
č ešte 10 mi!lionov ť sektárov, - teda dohro-
mady 520 millionov ť č na celej zemi je asi
1500 millionov ľ teda len tretina ľ je ť -
Okrem toho je 200 millionov mohamedánov. Títo bývajú v Arabii,
západnej Asii, severnej polovici Afriky, z č i v Turecku a
Východnej Indii. Ď je 12 millionov židov. Títo sú najviac v
Rusku a Rakúsko-Uhorsku (menovite v č a Uhorsku). Židia
majú význam i pre naše náboženstvo, lebo u nich sú sv. knihy
Starého Zákona, ktorými potvrdzuje sa božské poslanie ľ
nášho. «Oni sú opatrovatelia našich sv. kníh)). (Sv. Aug.) Židia
veria síce v Boha, zjavenia Božie a odplatu na druhom svete, no
už č š vzdali sa nádeje na ľ č len osvobodenie
od všetkého u č - č je ešte 800 míllionov pohanov;
títo sú č š v južnej Afrike, Indii, Č a Japonsku. -
Modli sa každodenne k Bohu za osvietenie tých, č «sedia vo
tme a tieni smrtill (Luk. 1, 79), aby ľ ľ . Kristovho
bol jeden ovcienec a jeden pastier. (Ján. 10, 16)
304
5. Katolícka Cirkev je nerozboritel'ná a neomylná. ,
1. ľ ť Cirkve.
Povážme, že už ani židovské náboženstvo napriek zajatiu
babylonskému a núteniu židov k modlárstvu nemohlo ť č
ľ zázrakmi (mysli na 3 mládencov v ohnivej peci a na
Daniela v jame medzi levami) Boh vždy prispel mu k pomoci.
Podobne je teraz s kat. Cirkvou. Cirkev je podobná korábu Noe-
movrnu. Tomuto nemohly ž ť morské vlny, ·a č napriek
vlnobitiu zastal na skale, totiž na hore armenskej. Tak je to i s
Cirkvou Kristovou. Túto zachováva a riadi Duch Sv.; preto je ne-
ľ a v úrade č ľ neomylná. «Cirkev je voz, ktorý
sám Boh spravuje». (Sv. Amb.)
Katolícka Cirkev je ľ t. j.
až do konca sveta bude pápež, budú biskupi,
ň a kat. ť bude sa ť č
nie Kristovo; lebo Kristus povedá: cc Brány pekelné
nepremôžu Cirkve ll (Mat. 16, 18}; ď «Nebo a zem
pominú, ale slová moje nepominúll. (Luk. 21, 33)
Diela ktoré sú od Boha, nedajú sa ť povážme slová
Garnlielove vo vysokej rade. (Sk. ap. 5, 38) Slová Kristove: «Brány
pekelné ď znamenajú: Ani moc všetkých diablov nebude vstave
ť Cirkev. Už archanjel Gabriel zvestoval Matke Božej:
ľ jeho nebude konca». (Luk. 1, 33) - Cirkev podobá
sa mesiacu; zdá sa ť ako mesiac, ale neubýva; mÔže sa
ť no nemôže ť zniéená. (Sv. Ambr.) č Cirkve môže
sa ť vlnami, ale nie ť lebo Kristus je s ň (Sv. Anselm)
Kto podujme ť s Cirkvou, nemôže ť ť lebo Boh, ktorý
ju zachováva, je mocnejší nad všetkých. (Sv. ZL) Boj s Bohom
možno č ť ale nie ž ť
l. ď teda Cirkev je v č š úzkosti, prichádza
JeJ Kristus č na pomoc so zázrakmi alebo shrze
hodných mužov.
305
Cirkev je podobná č Petrovej; ď je vlnobitie naj-
č š povstane Pán zo spánku a prikáže pokoj. (Sv. Hier.) Ako
plesali farisei a zákonníci, ď usmrtili Krista, č jeho hrob
a postavili k nemu stráž! A ľ v tretí ň vstal Kristus slávne
z ŕ nepriatelia sa prerátali. Toto divadlo opakuje sa už za
ľ č l Cisár Dioklecián (t 313) tak ľ prenasledoval
ť že mu pohaní stavali pomníky s nápisom: «Cisárovi
Diokleciánovi, ľ ť mena>>. Avšak č sa
stalo? Po ň cisár Konštantín ľ zaujal trón cisársky a vy-
hlásil ť za náboženstvo štátne. ť nad zahynutím
ť vyšla na zmar. Pováž tiež, ako skoro prestalo prena-.
sledovanie Cirkve za Napoleona. V kat. Cirkvi za ľ piatkom
vždy skoro nasleduje ľ č ráno. Boh najláskavejší v nebez-
č č vždy vzbudzoval Cirkvi hodných mužov. ď o tom v
odseku o spravovaní Cirkve skrze Ducha Sv.) ·
2. Preto všetci prenasledovatelia Cirkve nielen č
nevykonali proti nej, ale č i strašným koncom so
sveta sišli.
Biedny konec Judášov je strašný obraz toho, ako sišli so
svefa prenasledovatelia ť a Cirkve. Herodes, vrah detí a
ľ Ježiška bol sožraný hmyzom, č sa mu v tele za-
hniezdil; trpel náramné bôle v útrobách a nemohol č ž ť
(Joz. Flavius) Herodes, ktorý usmrtil apoštola Jakuba a dal do
žalára ť apoštola Petra, bol za živa č žraný. (Sk. ap.
12, 23) Pilát bol rimským cisárom vypovedaný do Vienny vo
Francúzsku a zmárnil sa tam r. 41. (Joz. Flav.) Ako hrozne po-
vodilo sa r. 70 mestu Jerusalemu. Bezmála 1 million Židov prišlo
o život hladom, chorobami, v boji medzi sebou a č Rimanov ;
mesto samo ľ popolom a okolo 100.000 Židov bolo č
ných do zajatia. (Joz. Flav.) Cisár Nero, ľ ľ
ť bol shodený s trónu, vyhnaný z Ríma a na úteku dal
sa prekl ť od jedného otroka; posledné slová jeho boly: «Aký
umelec zomiera vo mne!» Cisár Dioklecián bol na konci života
obsypaný hanbou; jeho rodina žila vo vyhnanstve, jeho sochy boly
roztrieskane, on sám opuchol na celom tele a jazyk jeho hlodaly
ľ č No najviac bijú do č osudy Napoleonove:
5 rokov držal vo väzení pápeža Pia VII. (on sám bol potom vo
Kat. Ľ Katechismus. 20
308
väzení za 7 rokov) a síce na 2 miestach (i on sám na 2 miestach,
na Elbe a Sv. Helene), v zámku Fontainebleauskom č fonténbló-
skom) nútil pápeža k odstúpeniu Cirkevného Štátu a poistil mu
č 2 milliony frankov. Na tom samom mieste musel Napoleon
ť listinu, že zrieka sa hodnosti cisárskej, a mal ť 2
milliony frankov č platu. ň 17. mája 1809 dal rozkaz,
ť Církevný Štát s Francúzskom (o 4 dni neskôr prehral prvé
bitky pri Asperne a Eslingene). Robil si posmech s pápežského
vyobcovania a vyslovil sa, · že preto ešte nevypadne zbroj z rúk
vojakov j eho. (Na pochode do Ruska r. 1812 temer všetci vojaci
jeho, asi pol milliona ľ prišli o život; temer všetkým zbroje
vypadly z rúk od ľ zimy.) Napoleon· č strašnej búrky
zomrel na ostrove Sv. Heleny 21. mája 1821. (V ten istý ň slávil
pápež Pius VII. svoje meniny v Ríme.) Kto sa ozaj nezadumá nad
tým? Francúzi ešte i dnes vravia: «Kto z pápeža jie, zomre od
toho». ·- Podobne vodilo sa ľ blttdných naúk a p 6-
č náboženstva: ľ kacier A ri us č sa za ť
slávneho pochodu (t 336); Voltaire, filosof nevery, č «Zu-
noval som č č ť že 12 rybárov založilo cirkev.
Dokážem svetu, že ja sám č k tomu, aby som ju č
Zomrel vo ľ zúrivosti a zúfalstve, ď trápený hrozným smä-
dom vli al najprv do úst svojich ošklivý obsah istej nádoby. (t 25.
febr. 1778) Ale Cirkev ešte dnes stojí. Podivné je, že 25. febr.
1758, teda práve pred 20 rokmi, písal svojmu ľ d'Alem-
bertovi: «O 20 rokov bude ť Boh č č I Kristu
ľ R ousseau č rusó) bol na konci života tak trápený
duševnou ť a nepokojom, že v jednej dedine pri Paríži
samovraždou urobil konec životu svojmu. - Všetkým týmto platily
slová: «Hrozné je ť do rúk Boha živého». (Žid. 10, 31)
Povodilo sa im ako tomu, č sa rozbehol proti skale. I Kristus
nazým sa Skalou a hovorí: «Kto padne na túto Skalu, rozbije
sa». (Mat. 21, 44)
3. Ba Cirkvi je vlastné, že najviac kvitne práve vtedy,
ď je prenasledovaná. (Sv. Hilár)
Prenasledovania slúžía k tomu, aby sa vychovali ľ svätí.
(Sv. Aug.) I Cirkvi platia slová, ktoré Boh povedal Eve: «S ľ
ť budeš ť ... » (1. Mojž. 3, 16) Cirkev ponáša sa na koráb
307
Noemov; č č š sú vlny, tým viac dvihá sa k nebu.- Prena-
sledovaním stáva sa Cirkev č š Cirkev je ľ ktorá
len vtedy dáva úrodu, ď je pluhom rozoraná. Cirkev je podobná
vínnemu ň ktorý je bujnejší a má viac ratolestí, ď sa obre-
záva. «Ako rastliny rastú, ď sa polievajú, tak i viera kvitne
najviac vtedy, ď sa proti nej bojujell. (Sv. ZL) Ako ň dúcha-
ním stáva sa č š tak Cirkev stáva sa č š ď ju
prenasledujú. (Sv. Rup.) -Prenasledovania č Cirkev. « Utrpe-
nia sú ohnivá pec, v ktorej sa Cirkev č od trosiek)). (Sv. Aug.)
Prenasledovania podobajú sa vetru, ktorý ň hnilé ovocie so
stromu Cirkve. ď teda od Cirkve odpadly tisíce ľ odpadnutie
toto nielen jej neškodilo, ale ju aj č - č prenasledo-
vaní robi Boh č zázraky a potvrdzuje ž ť Cirkve,
ako kedysi v zajatí babylonskom zázrakmi potvrdzoval pravdu
židovského náboženstva; pomyslime si, ako č bol zachrá-
nený Daniel medzi levami a traja mládenci v ohnivej peci. Ako
č stávalo sa, -že ť vyšli bez úrazu z vriacej vody (ako
n. pr. sv. Cecilia) alebo z ň (ako sv. Polykarp), že im divoké
zvery neublížily (ako sv. Venanciovi). Vtedy nepriatelia Cirkve
musia si ť «Naozaj ľ je Boh katolíckych ť -
Cirkev vychádza ť z každého prenasledovania; za
ľ piatkom vždy nasleduje ľ noc. Jak ľ bola kat.
Cirkev v posledných ť č prenasledovaná v Germánii:
Biskupi boli žalárovaní, rehole vyhnané, prisluhovanie sviatostí
č č zakázané a p. - A ľ všetko toto malo za ná-
sledok náboženské povznesenie medzi katolíkmi v Germánií: na
ríšskom sneme je teraz vyše 100 kat. zástupcov ľ kat. č
pisov bolo predtým 5, dnes je ich 400, katolíci ž ď sa
ž č vo ľ č utvorily sa premnohé kat. spollcy,
náboženské č katolíkov stalo sa pevnejším i obetova-
vejším, slovom katolíci v Germánií slúžia za vzor katolíkom. v iných
krajinách. Č viac napádaná je Cirkev, tým viac vyvinuje svoje
sily, č viac sa utíska, tým vyššie sa potom vyšvihuje l). (Pápež Pius VII.)
Zvláštnou ť Cirkve je, že iba potom ž ť č ď ju
vraždia. (Sv. Hilár) To je výsada, akej okrem kat. Cirkve nemá
žiaden ústav na svete; po tom ť ju ako dcéru všemohúceho
Boha, ako nevestu Kristovu.
20*
308
2. Neomylnost Cirkve.
Naj láskavejší Boh vložil do srdca nášho túžbu po pravde;
č upokojí sa len tak, ď ukojená je táto túžba. Prvým rodi-
č ľ pravdy nerobilo nijakých ť ž «V stave nevin-
nosti nemožné bolo č ž ť za pravdu nejaký blud». (Sv.
Tom. Akv.) Celkom inak je to však teraz po č hriechu.
Pomýlit sa, je vec ľ Aby teda ľ zase poznali pravdu,
poslal im Boh neo mylného č ľ svojho jednorodeného Syna. Preto
Kristus povedal Pilátovi: «Na to prišiel som na svet, aby som
vydal svedectvo pravde». (Ján 18, 37) Kristus mal ť svetlom
nášmu rozumu, zatemnenému hriechom. (Ján 3, 19) No č
Kristus neostal vždy na zemi, miesto seba ustanovil pre ľ iného
neomylného č ľ a síce Cirkev, a vystrojil ju potrebnými darmi,
totiž pomocou Ducha Sv. Uváž slová Kristove .k apoštolom pri
jeho nanebevstúpení.
Kristus odovzdal apoštolom a ich nástupcom úrad
č ľ a ľ im svoju božskú pomoc.
Pri svojom nanebevstúpení povedal apoštolom: «Idúc, č
všetky národy.. . a ľ ja som s vami po všetky dni až do ·
č sveta» (Mat. 28, 20); a pri poslednej č «Budem
ť Otca, a dá vám iného š ľ aby zostal s vami na
veky, Ducha pravy.» (Ján 14, 16) K Petrovi riekol: «Brány pe-
kelné neprernôžu Cirkve». (Mat .. 16, 18) Ak Kristus je Syn Boží,
musia ť pravdivé všetky tieto č Jestli by teda Cirkev pri vy-
konávaní svojho č ľ úradu mohla ľ ť do bludu,
nuž by Kristus nebol zadržal svoje slovo. To však nedá sa ani
myslef. - Z tej č sv. Pavel menuje Cirkev «stlpom a pev'"
ť pravdy» (1. Tim. 3, 15) a na sneme shromaždení sv. apo-
štoli (r. 51) pri č porade č Videlo sa Duchu Sv.
i nám». (Skutky apošt. 15, 28) - že Cirkev je neomylná
verilo sa od starodávnych č U ž Origenes hovorí : Ako na nebi
sú dve ľ svetlá, slnce a nim ožiarený mesiac, tak sú aj dve
svetlá, č osvecujú nás vnútorne, Kristus a Cirkev. Kristus, svetlo
sveta, dáva svetlo svoje Cirkvi, ktorá zase osvecuje všetkých, č v
blude chodia». Sv. Irenej poved á: «Kde je Cirkev, tam je i Duch BožÍ».
30!:!
l. Kat. Cirkev je neomylná v č ľ
úrade, t. j. Duch Sv. tak pomáha kat. Cirkvi,
že ona v zachovávaní a hlásaní zjaveného
č ť sa nemôže.
Ako rozum v istých pádoch prekáža nám ť č proti
istým základným pravdám, tak i Duch Sv. vplyvom svojím nedo-
ľ Cirkvi ť č takého, č by sa protivilo pravdám
od Krista zjaveným. (Deh.) Mnohí domnievali sa už, že v č
Cirkve našli omyl, no povodilo sa im, ako tým, č odblesk hviezd
vo vode chceli ť do siete ; ď vytiahli ť zbadali, že ich
zdanie sklamalo. (Gorres) - ď Cirkev povedá, že je neomylná,
nuž naskrze neprirovnáva sa Bohu; lebo nepovedá, že neo ť
má od seba, ako Boh, ale že ju má od Boha, t. j. vplyvom
božským.
_ 2. Cirkev vynasa neomylné rozhodnutia
skrze všeobecné snemy a skrze pápeža.
V každej krajine ustanovuje sa zákonodarstvom i taký súdny
dvor, ktorý v pochybných · pádoch má posledne ť Samo
sebou rozumie sa, že i najvýš múdry Boh ustanovil takú ť
na zemi v ľ svojom. Touto ť sú pospolu všetci
biskupi; lebo týmto pri svojom nanebevstúpení ľ Kristus
svoju pomoc, ktorá ich chráni od bludu, a odovzdal moc č ľ
skú. (Mat . . 28, 18) Preto vyslovil sa i sv. Cyprián; «Cirkev je v
biskupoch». No č sa biskupi vždy ž ť nemôžu, lebo
ich dlhšia ť mala by v istých okolnosfach škodlivé ná-
sledky pre ich di ecése, musí ť okrem toho ešte iná ň
aby sa platné rozhodnutie č ť mohlo. - ň
ktorí ako takí len s plnomocenstvom biskupa smú ť č ľ
úrad, nie je č zvláštna, od bludu chrániaca, pomoc
Ducha Sv., č ľ pri zastávaní č ľ úradu, svereného
od biskupa, nemôžu ť celkom bez pomoci Božskej. Niekedy teda
shromaždení biskupi povolávajú i ň ako radcov, no títo pri vyslo-
vení č úsudku nemajú rozhodujúceho hlasu. Akonáhle
Cirkev č ľ úradom svojím č rozhodla, každý pred Bohom
310
je zaviazaný ť také rozhodnutie. Kto toho neurobí, je z Cirkve
vytvorený. Preto Cirkev pri rozhodnutiach svojho č ľ úradu
č h1·ozí vyobcovaním všetkým, ktorí by toto č odmrštili,
t. j. pravdy jeho neuznali.
Všeobecným snemom menujeme shromaždených
biskupov celého sveta pod predsedníctvom pápeža.
Už sv. apoštoli vydržiavali snem v Jerusaleme r. 51 a vyhlá-
sili svoje rozhodnutie za výrok Boží. Sv. pápež Rehor ľ po-
vedá o prvých štyroch všeobecných snemoch: «Prijímam a ctím
výroky snemov práve tak, ako š ľ evanjelia. - Po apoštolskom
sneme bolo doteraz 20 všeobecných snemov. Prvý vydržiaval
sa r. 325 v Nicäi proti bludu Ariusovmu. Dôležité snemy sú ešte:
3. v Efese (431), kde bolo vyhlásené, že Maria je č Mat-
kou Božou; 7. v Nicäi II. (787), kde úcta obrazov holá schvá-
lená; 12. v Lateráne IV. (1215), kde bol daný príkaz ľ č
prijímania; 19. v Tridente (1545-1563) z č bludov Luthero-
vých; 20. vo Vatikáne (1870), kde č ť
pápeža za č viery bola vyhlásená. - Na všeobecnom sneme
nemusia ť prítomní všetci biskupi, č č š biskupov.
Tak na sneme Vatikánskom (1870) zpomedzi 1044 k hlasovaniu
oprávnených bolo zprvu asi 750, naposledy len 580 prítomných. -
Ani nepožaduje sa k rozhodujúcemu uzavretiu, aby sa jednohlasne
prijalo; č taká č š hlasov, ktorá je blízka k jednohlasnosti.
Tak na sneme Vatikánskom hlasovalo za pápežskú ť
533 biskupov; 2 biskupi hlasovali proti nej a 55 nebolo v zasa-
dnutí. - Nie je potrebné, aby pápež osobne predsedal; môže sa
ť ť skrze poslanca, ako stalo sa n. pr. na 1., 3. a 4.
všeobecnom sneme. K platnosti uzavretí snemových potrebné je
len to, aby ich pápež potvrdil. - Okrem biskupov majú ešte rozho-
dujúci hlas: kardináli, generáli reholí a všetci, č majú spravovaciu
moc biskupskú (niektorí präláti a opáti) ; taktiež svätiaci biskupi,
ak sú (ako r. 1870) povolaní. - Na všeobecných snemoch rozho-
duje sa č len po náležitom preskúmaní; toto rozprestiera sa
menovite na č kat. Cirkve v bývalých stoletiach. - ľ
všeobecných snemov sú ešte i národné snemy, t. j. shromaždenia
biskupov jedného celého národa alebo celej ŕ ž pod predse-
dníctvom prímasa; ď provinciálne snemy, t. j. shromaždenia
311
biskupov a cirkevných hodnostárov niektorej krajiny po<:! predsed-
níctom arcibiskupa; č diecesánske synody, t. j. shromažde-
nia duchovenstva niektorej diecése pod predsedníctvom č
biskupa. No také shromaždenia naskrze nemajú č ľ
neomylnosti.
Neomylné je i č rozhodnutie biskupov na svete
žijúcich; toto môže sa ť vtedy, ď sa ich pápež
spýta o mienku straniva istého č o viere alebo o
mravoch.
Tak stalo sa roku 1854; pápež Pius IX. spýtal sa všetkých
biskupov sveta, č ť verí nepoškvrnené č Matky
Božej. č temer všetci biskupi odpovedali, že áno, vyhlásil
pápež 8. decembra 1854 slávnostne celému ť pofažný
č viery. I toto rozhodnutie biskupov ie neomylné, lebo ď
Duch Sv. nie je uviazaný k miestu ich shromaždenia. - Ostatne
č slávnostné rozhodnutie všetkých na svete žijúcich bisku-
pov nie je potrebné ; č i tá ť že všetci biskupi
rovnakým spôsobom č o jednom a tamže predmete. I v tomto
páde nie je možné, že by biskupi od pravdy odstúpili; ď by
č celá Cirkev zablúdila, č nedá sa ani ť Preto hlása
snem Vatikánsky, že ť sa musí nie len to, č predkladá sa za
pravdu od Boha zjavenú skrze slávnostné rozhodnutie Cirkve, ale
i to, č predkladá sa «skrze riadny a všeobecný č ľ úrad)),
t. j. skrze všetkých biskupov. (Sn. Vat. 3, 3)
Pápežské rozhodnutie je neomylné vtedy, ď
pápež ako najvyšší správca a č ľ Cirkve hlása takú
viero- alebo mravonauku, ktorá je č pre celú Cirkev.
Také rozhodnutie menuje sa č ľ
Že ľ rozhodnutia pápežove sú neomylné, roz-
hodnul snem V !ltikánsky. (1870) Neomylnost takých rozhodnutí
nasleduje zo slov Kristových k Petrovi : «Ty si Peter a na tejto
skale vystavím Cirkev svoju>>. (Mat. 16, 18) Jestli by teda ten,
ktorý je základom Cirkve, mohol do bludu ť nasledovne
312
č ť celú Cirkev, nebol by skalou, ale pieskom, v ktorom by
Cirkev uviazla. Sv. Peter bol ď ustanovený od Krista za pastiera
všetkých apoštolov a veriacich týmito slovami: «Pas baránky moje,
pas ovce moje». (Ján 21, 15), a bola mu daná sila, aby bratov
jednúc ň vo viere. (Luk. 22, 23) Keby pápež mohol Cirkev
ť do bludu, nuž by Kristus, Syn Boží nedržal slova. To nedá
sa myslef. - č ľ rozhodnutia bývaly od najdávnejších
č v č š vážnosti. ď Rimská stolica zavrhla blud pela-
giánov (416), vtedy zvolal sv. Augustín: «Rím prehovoril, vec je
č - Sv. Cyprián povedá: «K rímskej Cirkvi nemôžu
ť bludári». Ba i všeobecné snemy nazývajú rimského biskupa
«otcom a č ľ všetkých ť (Sn. Flor. 1439) a
rimskú cirkev «matkou a č veriacich». (Sn. Lat. IV. 12, 15}
V poslednom páde - rozumie sa - nie je mienená rimská cir-
kev č ale č ; lebo č cirkev nikdy
nemá práva č ť - Pápež už i preto musí ť neomylný,
č «má úplnú moc, ť celú Cirkev>>. (Sn. Flor.)
Lebo s touto úplnou mocou je spojená i najvyššia moc č ľ
ď ž č ľ moc je len č spravujúcej moci. No s naj-
vyššou č ľ mocou Cirkve je dia božského nariadenia spo-
jená najvyššia pomoc Ducha Sv., teda ť v úrade č ľ
skom. Preto č ľ rozhodnutia pápežove sú neomylné
samy sebou a nie ď zo súhlasu biskupov. (Sn. Vat. 4, 4) Lebo
v poslednom páde dostávala by skala, nástupca Petra, svoju ť
len skrze budovu, č na nej č t. j. skrze Cirkev. Tu však
je to inak; lebo budova je pevná skrze skalu, na ktorej č
Napriek tomu nemôže sa ť že pápež vôbec je neomylný.
Lebo i pápež je č a vo všetkých iných veciach môže sa práve
tak ť ako my; môže ť chyby pri č písaní, č
vaní, hovorení ď Môže i š ť ako my; áno boli už pápeži,
č ľ hriešny život viedli. Ale ď pápež č ľ roz-
hoduje, vtedy pôsobí ň Kristus skrze Ducha Sv. a chráni ho
od bludu. Ostatne pápeži pred dôležitým rozhodnutím vždy spytujú
sa biskupov sveta o ich mienku. - Nie je č roz-
hodnutie n. pr. oslovenie pútnikov, list k panovníkovi niektorej
ŕ ž zrušenie rehole jezuitskej roku 1773. K č ľ
rozhodnutiam č je pripojená hrozba vyobcovania pre tých,
ktorí by toho č neprijali. (Také rozhodnutie teda je platné
pre všetkých kat. ť - Hoci pápež pri slávnostných roz-
313
hodnutiach je neomylný, predsa všeobecné snemy nie sú č
Skrze tieto totiž neomylné rozhodnutia Cirkve dostávajú viac váž-
nosti na vonok a môže sa dôkladnejšie š ť i dosavádne cir-
kevné č Z tejto č možno všeobecné snemy v istých
ť ž ť za ď osožnejšie, ba zrovna za potrebné.
ď už apoštoli vydržiavali všeobecný snem v č ľ
každy apóštol o sebe mal ť v úrade č ľ
3. Neomylné rozhodnutia vynáša Cirkev
o nasledujúcich veciach: o na uk ach viery a
mravov a ich smysle, ď o sv. ·Písme a
podaní a o smysle ich.
ď teda Cirkev rozhoduje n. pr.: <<Tresty pekelné sú č
nuž toto rozhodnutie je neomylné; lebo sa ť na č o
viere. Alebo ď rozhoduje: «Svätenie nedele je od Boha naria-
dené», nuž tým ľ nám len ľ Božiu; lebo toto rozhod-
nutie ť sa na č o mravoch, je teda neomylné. Kristus
totiž ľ apoštolom, že ich Duch pravdy č všetku pravdu
(Ján 16, 13), t. j. že ich Duch Sv. č o všetkých pravdách
náboženských. Že k pravdám náboženským majú sa č ť nie
len vieronauky, ale i mravonauky, to Kristus dal na vyrozumenie,
ď pri nanebevstúpení riekol apoštolom : «Idúc, č všetky ná-
rody ... č ich ť všetko, č som vám prikázal». (Mat.
28, 20) ľ k tomuto príkazu č im pomoc Ducha
Sv., tedy č ľ ť č však Cirkev pravdy
náboženské č zo dvoch ň a síce zo sv. Písma i z
podania, samo sebou rozumie sa, že i pri ich vykladaní musí ť
neomylná. - Č mohla by Cirkev (ako noviny ľ ť
za č viery i toto: «Pápež musí ť svetským panovníkom?»
č nie?
Ba je velmi pravdepodobné, že Cirkev je neomylná
1 pri rozhodovaní, č niektorá mienka č zjavenému
č a ď pri vyhlásení zd blahoslavených alebo za
svätých.
314
Všeobecne predpokladá sa, že Cirkev je neomylná pri roz-
sudku, č istá mienka č zjavenému č ď teda
n. pr. Cirkev zavrhuje mienku Darwinovu, že č od opice
pochádza, ako takú, ktorá č zjavenému č nuž ona tu
ostáva na území, na ktorom jej patrí ť Bo jestli Cirkev
božským osvietením jasno pozná pravdu, musí ť i blud.
Cirkev aj od najdávnejších č zatracovala bludné nauky, č sa
tieto ústne alebo písomne rozširovaly. Tak už biskupi na sneme
Nicäjskom (325) zavrhli bludné nauky Ariusove. I dnes ešte pápeži
zavrhujú knihy, ktoré sa viere a mravom protivia. Všetko toto ne-
dialo by sa, keby Cirkev k takým rozhodnutiam nebola od Boha
uschopnená aJebo opravnená. - Blud pri vyhlásení za blaho-
slavených a svätých zdá sa ť nemožným už i preto, že pri
predbeŽnom vyšetrovaní velká ť panuje. Ď úcta svätých
je istý spôsob uyznania viery. (Sv. Tom. Akv.) Vyhlásením niekoho
za svätého prikazuje sa jeho ctenie, teda akési vyznávanie viery,
a svätý potom ctí sa v Cirkvi aj úradne (pri omši, v breviári).
Jestli by teda niekto bol vyhlásený za svätého, č nie je svätý,
nuž by celá Cirkev ľ blud. To nie je možné. Pápež
Benedikt XIV. aj č že pri ť ž rokovaniach za ľ
rokov na vlastné č videl pomoc Ducha Sv.; lebo zrazu vychodily
na javo celkom č veci, ktoré odstránily č š ť ž
kosti alebo celkom zastavily ď š č ľ vyhlásenia
za svätého. č pri vyhlásení za blahoslavených alebo svätých
súdi Cirkev o veciach, ktoré so zjavenými viero- alebo mravo-
naukami sú v najužšom súvise; lebo ď Boh zjavil, č patrí k
svätosti č A predsa navzdor tomu nevieme celkom iste, č
Cirkev pri vyhlásení niekoho za blahoslaveného alebo svätého je
neomylná; lebo ž ť svätých nie je pravda od Boha zjavená.
Musíme č ť až Cirkev rozhodne v tejto veci. (Ben. XIV.)
6, Poriadok dl'a dôstojnosti v Cirkvi.
Poriadok ľ dôstojnosti zovie sa i hierarchiou, t. j. sväto-
vládou. Cirkev je podobná vojsku; v tomto obecní vojaci sú pod-
riadení kapitánom, kapitáni plukovníkom a plukovníci vojevodcom.
(Sv. Kl. Rim.) Rovným spôsobom i v Cirkvi sú stupne medzi
biskupmi, ň a ň stupne tieto sú napodobnením slávy
anjelskej. (Kl. Al.)
315
l. Sluhovia Cirkve delia sa predovšetkým na tri triedy
č dôstojnosti i č moci : na biskupov, ň
zov a ň (Sn. Tr. 23, kap. 4 a kán. 6)
Predobrazmi cirkevnej hierarchie boli: hlavný ň ň a
leviti Starého zákona; ľ 12 apoštolov a 72 uženíkov. Kristus
robí rozdiel medzi č a apoštolmi; apoštolom povedá: «Ako
ň Otec poslal, i ja posielam vás» (Ján 20, 21), č len:
ď ľ ja posielam vás!» (Luk. 10, 3) Apoštolov posiela ku
všetkým národom na zemi (Mat. 28, 20), č len na tie
miesta, kam on sám príde. (Luk. 10, l) Miesto apoštolov teraz
zaujali biskupi. (Sn. Tr. 23, 4) Biskupi preto majú vyššiu dôstoj-
ť než ň lebo majú vyššie posuätenie; ď majú biskupi
i vyššiu moc: ť oni majú l'ládnu moc v Cirkvi (preto majú
biskupskú palicu). Biskup je vlastným pastierom a č správcom
stáda; od neho závisí, č ť ľ niekto iný má sa č ť
v tejto správe. (On ľ ť «Biskup je pánom obce
(cirkevnej), bez privolenia ktorého nesmie sa č ť vo veciach
cirkevných». (Sv. lgn. Ant.) Biskup zastupuje miesto Krista, dobrého
Pastiera. Biskup má i 11yššiu moc posvätenia, než ň Len biskup
môže ť ň (Sv. Hier.) a len on môže ť spôso-
bom (Sv. Cypr.) ; okrem toho sú ešte mnohé iné cirkevné úkony,
ku ktorým oprávnený je len biskup a naskrze nie iný sluha Cirkve,
č nižšie posvätenie má. (Sn. Tr. 23, 4) č biskup má
rozhodujúci hlas na snemoch cirke1:ných. - ň stoja nad
j ň (diakonmi) ; lebo maj ú vyššie posúitenie i č š moc;
smú menovite ž ť sv. omšu a š ť ť hriechy, kdežto jahni
smú iba ť ť a ť sv. prijímanie. «Jahní sú len
sluhovia biskupovi v kostole». (Sv. Cypr.) Č nazývajú sa rukami,
nohami, č biskupov. Že ň stoja vyše ň nasleduje i
z toho, že v prvých č Cirkve biskupi bývali volení len od
ň a zpomedzi ň ale naskrze nie od ň alebo zpo-
medzi týchto. (Sv. Hier.)
2. Tento poriadok cirkevnej dôstojnosti bol už za
č apoštolských.
Sv. Pavel v liste k Filipanom hovorí o ň a ň
a len jedného nazýva svojim <<verným bratom v úrade». (Fii. 4, 3)
316
Už vtedy bol medzi ň jeden, č mohol ť druhých ň
Tim. 5, 19), ť ň {l. Tim. 9, 22) a ť ich v jednotli-
vých mestách. (lit. l, 5) Už sv. Ignác, biskup antiochijský (t 107)
rozoznáva trojnásobnú ť medzi sluhami Cirkve; lebo po-
vedá: «Nasledujte všetci biskupa, ako Ježiš svojho Otca, a ň
ako apoštolov; avšak j ň majte v úcte, ako príkaz Boží l»
(k Fil.) ď i slová sv. pápeža Klementa Rimského (t 100) a
Klementa Alex. (t 217) na č tejto rozpravy.- No za č
apoštolských ešte nebolo stálych výrazov. ň menovali raz
«naj staršími>>, druhý raz zase «dozorcami>> ( = episkopi, biskupi).
U Židov menovali ich «najstaršími», lebo Židia mali «najstarších»
vo vysokej rade i každej synagoge, teda už poznali tento výraz ;
u pohanov menovali ich «dozorcami», lebo by sa týmto výraz
<<najstarsí» bol zdal podivným, ď i mladší ľ boli ň
V každej cirkevnej obci bolo síce viac ň (l. Tim. 4, 14), ale
jeden zpomedzi nich bol predstavený všetkým ; bol akoby «naj-
vyšším k1'íawm", a pozdejšie č menovali ho «biskupom».
Č zovie sa iba ň lebo je naozaj ň i svätí apoštoli
Peter a Ján menujú sa ň (1. Petr. 5, l; 2. Ján. l, l)
3. Biskupský a ki'iazský úrad ustanovil sám Kristus,
úrad jahfwv ustanovili apoštoli.
ň vyvolili apoštoli vlastne len na to, aby miesto nich
rozdávali almužnu chudobným ; dostali zvláštne posvätenie skrze
vzloženie rúk a modlitbu. (Sk. ap. 6) Jahni mali uložené i sväté
úkony; mali ť (ako Štefan) a ť (ako Filip, ktorý krstil v
< Samarii a potom komorníka ľ etiopskej). Za dávnejších
č boly aj diakonisky. Tieto boly vdovy, ktoré opatrovaly nemoc-
ných a č č nepatrily k sluhom cirkevným, lebo
v Cirkvi vždy platila žásada: «Ženy v Cirkvi nech č (l. Kor.
14, 34) ; majú č ť lebo už prvá žena v raji zle č Adama
a tak žena nehodí sa k č (1. Tim. 2, 12 a ď
4. Okrem spomenutých 3 tried sú ešte iné stupne
dôstojnosti ľ č moci. Také stupne sú n. pr.
ť pápeža, kardinálov, arcibiskupov.
317
O posledne menovaných cirkevných ť zmienili
sme sa už v predošlom. - Celý tento poriadok cirkevných dôstoj-
ností má význam preto, č sa zakladá na poslušnosti; nižší
vždy podÍžni sú š ť vyšším. Všetci podÍžni sú š ť
pápežovi, ň a veriaci ( = svetskí) biskupovi: a ň zase
sú podriadení jahní i veriaci. (1. Pet. 5, 5; Žid. 13, 17) Poriadok
dôstojností v Cirkvi je teda podobný dobre sriadenému vojenskému
táboru. (Sn. Tr. 23, 4) Cirkev je telo, pri ktorom hlava má vplyv
na všetky údy a vyššie údy vplývajú na nižšie. Bez tohto vplyvu
bola by Cirkev zmeraveným telom, ŕ Vtedy by pri prena-
sledovaniach nemala takých úspechov, ako ľ V hierarchii č
jej sila.
7. Známky pravej Cirkve.
ď zlý duch videl, že modlárstvo hynie a pohanské chrámy
pustnú, vynašiel nový ľ mámil ľ i pod š ť ť
mena a vyvolal bludné č (Sv. Cyp.) Takýmto spôsobom od
založenia Cirkve vzniklo vyše 200 iných cirkví, z ktorých každá
inak č No č Kristus založil len jednu Cirkev, nuž zpo-
medzi všetkých týchto cirkví len jedna môže ť pravá. Boh dobro-
tivý usporiadal to tak, že sa pravda, tedy i pravá Cirkev, ť
musí po istých známkach.
l. Pravá Cirkev je tá, ktorú svetári naj-
viac prenasledujú a Boh zázrakmž oslavuje.
Kristus č svojim č š predpovedal tieto prena-
sledovania; povedal n. pr.: «Slúžobník nie je č š od pána svojho.
ď ň prenasledovali, i vás budú ť (Ján
45, 20) Kristus oznámil im, že pred ľ a ž ľ budú
vedení a od týchto na ť ť (Mat. 10, 18), ba i
povedal: «Prichádza hodina, že každý, kto vás zabije, bude sa
ť že tým Bohu slúži». (Ján 16, 2) Po tomto prenasledo-
vaní mali ť že sú príjemní Bohu. (Ján 15, 19) A naozaj
kat. Cirkev nikdy nie je bez prenasledovania. Dejiny č nás, že
všetci kat. ň a biskupi; ktorí rázne č v duchu Kristo-
vom, museli ť ba dostali sa i do väzenia. V mnohých štátoch
318
č sa otvoreno takzvané kultúrne boje (boje v zauJme kul-
túry!?) proti Cirkvi, tak n. pr. v Germánií r. 1837. a 1874, kde
ľ biskupov a stá ň hodili do žalárov, č slúžili
omšu, prisluhovali sviatosti umierajúcim, neposlúchali alebo ne-
ľ proticirkevných nariadení. Také kultúrne boje musí
Cirkev ť v každom století na jednom alebo druhom mieste.
l tí, č sa odtrhli od Cirkve a rozdrobení sú na mnohé sekty,
ktoré si č držia dovedna v nenávisti naproti nej ; podo-
bajú sa Pilátovi a Herodesovi, ktorí v ň odsúdenia Krista stali
sa ľ č je všeobecne známa vec, že sa kat. pod-
nikom, n. pr. zakladaniu reholí a spolkov, shromaždeniam, missiám
a p. vždy robily ľ prekážky ; že ešte i v tom veku, ktorý zve-
lebuje svobodu č v podajedných krajinách takzvaným placetom
chcú ť vyhlásenie pápežských dopisov. ľ Cirkve
dáva sa svoboda č i ž ď l) Pomyslime si i na pre-
nasledovania a vyhnanstvo náboženských reholí v jednotlivých kra-
jinách. Tak nenávidenou a prenasledovanou môže ť len pravda.
Č teda pravou Cirkvou Kristovou je azda tá, proti ktorej duch
svetský nebojuje, ba ktorú ď i podporuje? - I zázraky stá-
vajú sa len v kat. Cirkvi. Povážme n. pr. mnohé zázraky na
kat. miestach pútnických, menovite v Lurde vo Francúzsku. Neza-
budnime ani na mnohé celkom neporušené telá zomrelých kat.
ť ktorí sväte žili. Ktoráže iná cirkev môže ť č
podobného? Avšak vieme, že pravé zázraky sú božskou č ť
ktorou Boh potvrdzuje pravdu.
2. Pravá Cirkev je tá, v ktorej nachodí
sa nástupca sv. Petra.
Cirkev č na skale; táto skala je Peter. Lebo Kristus
· povedal Petrovi: «Ty si Peter a na tejto skale vystavím Cirkev
svoju)). (Mat. 16, 18) Kde je Peter, tam je Cirkev. (Sv. Amb.)
Pri kázni, ktorá predchádzala č uloveniu rýb, bol Kristus
v č ktorá Petrovi patrila. (Luk. 5, 3) č ž Nuž nástupca
sv. Petra je len v kat. Cirkvi. Povážme len postupníctvo pápežov:
Levovi XIII. predchádzal Pius IX., tomuto Rehor XVI. ď ď
týmto poriadkom ď postupujeme, prídeme č na prvého
pápeža, sv. Petra.
319
3. Pravú Cirkev Kristovu poznáme 1 po
týchto 4 známkach: ona je jedna) svätá)
všeobecná alebo katolicka a apoštolská.
Len katolícka Cirkev má tieto známky. Povážme, aké ľ
č názvy dávajú si miesto toho iné cirkve; jedna zovie sa
pravoslávnou ( = pravovernou), iná evanjelickou ( = držiacou sa
prísne evanjelia), iná zase starokatolíckou ( = pochádzajúcou zo
starých č Cirkve). Také názvy ponášajú sa na č č
l. Pravá Cirkev je jedna, t. j. má na všetkých
miestach a po všetky č len to isté č tie isté
prostriedky milosti a vždy len jednu hlavu.
Pravda môže ť len jedna; preto č Cirkve nesmie
sa ť Jednotu svojej Cirkve chcel Kristus. To nasleduje z
mnohých jeho č a skutkov; za jednotu Cirkve modlil sa pri
poslednej č (Ján 17, 20) ; on chce, aby v Cirkvi bolo len
jedno stádo a j eden pastier (Ján 10, 16); jednu hlavu ustanovil
pre celú Cirkev (Ján 21, 17) ď Predobrazmi jednoty Cirkve
boly: nešité rúcho Kristovo, jeden chrám pravého Boha v Jeru-
saleme, jeden vyvolený národ. - Kat. Cirkev je jedna: všetky
kat. katechismy sveta úplne súhlasia v č Na celom svete
rovnako sa slúži omša sv. a všade rovnako prisluhujú sa sviatosti.
Na celom svete sú tie isté katolícke hlavné sviatky a tie isté cir-
kevné obrady. Všetci kat. ť ctia pápeža ako hlavu Cirkve. -
Bárs predtým kedysi vystupovali protipápeži, predsa bol pápežom
len ten, ktorý právne dosiahol ť túto. (Hoci uchádza sa o
trón niekto iný, predsa len právny ľ je vlastným panovníkom
krajiny.) Cirkev ostáva jednou i napriek č ľ lebo títo,
ď niektorého č Cirkve neprijímajú, už nevatria k nej.
Nech nikto nevraví, že pevné ŕ ž sa naúk a ustanovizní od
dávna jestvujúcich je nedostatok pokroku. Č by to bol pokrok,
keby niekto opustil pravdu a zato prijal novotu, nejaký blud? Č
na pravde, že 2-krát 2 sú 4, možno č ť Nie, pravda
nedá sa ť I -· Č ď tá cirkev je jedna, č povedá, že bibliu
môže si vykladaE každý, ako chce? Tá, č uznáva za "'pravé i naj-
rôznejšie a najprotivnejšie ľ Tá cirkev, u ktorej temer
320
jedenkaždý bohoslovec inak č Tá cirkev, č má raz 5 sviatostí,
potom 3, pozdejšie už len 2? Právom volá biskup Bossuet: «Pro-
testantisme, ty sa meníš, ale pravda sa nemení!»
2. Pravá Cirkev je svätá, t. j. má prostriedky a usi-
luje sa ť k svätosti všetkých ľ
ď Kristus preto založil Cirkev, aby ľ urobila svätými ;
preto jej i odovzdal ľ prostriedky milosti. «Len svätý môže
ť svätých». (Stäckl) - Kat. Cirkev je svätá. Všetky
jej nauky sú vznešené a vážne. Základným obsahom všetkých jej
prikázaní je láska k bližnému a opanovanie seba. Dve sviatosti, a
síce ť pokánia a oltárna, ľ prispievajú k š ľ
č úprimným nasledovaním evanjelických rád môže ť
najvyššej mravnej dokonalosti. Kat. Cirkev má i č zástup
svätých, ktorých ť Boh dobrotivý potvrdil ľ
zázrakmi. -- Poklesky jednotlivých údov alebo pohoršenia a nad-
užívania, s akými sa niekedy stretáme v Cirkvi, nemôžu sa pri-
ť tejto, ale náruživostí ľ ď niektorá ž č vec, n.
pr. nôž, kladivo a p. upotrebí sa k zlému skutku, nuž preto vec
nie je planá, ale planý je č ktorý ju tak upotrebuje. Už medzi
apoštolmi bol planý č a Kristus tiež pripodobni! niektorých
údov Cirkve ľ a planým rybám. - Č môže ť svätá i tá
cirkev, ktorá č že viera sama č k spaseniu a že dobré
skutky sú č ľ Lutherov.) Alebo tá, č povedá, že
niektorí ľ sú od Boha vopred č do pekla? ľ Kal-
vínov.) Alebo tá, č ľ vlastného · priznania nemôže ť
údov, ktorí by boli sväte žili, a ktorých ť bol by Boh po-
tvrdil zázrakmi ?
3. Pravá Cirkev je všeobecná a č katolícka, t. j.
má ť a č ť do seba ľ po všetky
č a na všetkých miestach.
Kristus zomrel za všetkých ľ a pri svojom nanebevstú-
pení poslal apoštolov ku všetkým národom zeme, č vôbec budú
ž ť až do skonania sveta. (Mat. 28, 20) Preto i Cirkev jeho musí
ť pre všetky národy. Zázrakom č v ň soslania Ducha Sv.
č sa, že v Cirkvi Kristovej majú sa ť všetky národy. -
321
Kat. Cirkev je všeobecná: všetky nauky kat. Cirkve sú takej
povahy, že hodia sa pre všetkých ľ na svete. Preto i najrozma-
nitejšie národy zeme vstúpily do kat. Cirkve, vzdelaní Gréci, pano-
vití Rimani a ich poddaní, hrabiví a drsnatí Nemci, všetkej cudzote
vyhýbajúci Slaviani, ď Kat. Cirkev je prítomne rozšírená po
celej zemi. «Sú síce všade i kacieri, no nie všade tí istí kacieri».
(Sv. Aug.) Cirkev kat. zahrnuje v sebe asi 270 millionov ľ je
teda ľ viac rozšírená, než všetky iné cirkve. Ona neprestajne
vysiela k pohanom vierozvestov a č missionárov. - Iné cirkve
naproti tomu srástly sa č ľ s narodnými a miestnymi
pomery a staly sa cirkvami národnými. Nuž č taká cirkev, č cele
závisí od panovníka (n. pr. ruská a i.) · môže ť pravá? Alebo tá,
č vyhlasuje č biblie za potrebné k spaseniu? (Lebo viera,
a síce len viera, j e ľ ľ Lutherovho potrebná k spaseniu;
no víera dia tohože ľ pochádza z č biblie.) Alebo tá,
č medzi pohanmi nemôže temer ť na nejaké úspechy?
4. Pravá Cirkev je apoštolská, t. j. ona jestvuje od
č apoštolských, celé jej sriadenie je v hlavných
veciach ešte vždy také, ako za č apoštolských, a jej
predstavení sú právni nástupcovia apoštolov.
Zo slov Kristových pri jeho nanebevstúpení vysvitá, že chcel,
aby nariadenia jeho trvaly až do konca sveta. Cirkev je vybudovaná
na základe apoštolov a jej uholným ň je Kristus. (Ef. 2, 20)
Pravá Cirkev je len tá, č je založená apoštolmi a trvá až po
dnešný ň (Sv. Hier.) - Kat. Cirkev je apoštolská: ona jest-
vuje asi 1900 rokov. Sám Luther vyznal, že kat. Cirkev je naj-
staršia zp o medzi všetkých ; povedal: «Všetky iné ť viero-
vyznania majú svoje náboženstvo od katolíkov». č najstarších
sv. otcov úplne súhlasi s našimi kat. katechismami; terajšia boho-
služba naša ľ sa od· bohoslužby prvých ť iba v
č :veciach. Naši biskupi skrze biskupské posvätenia tak
súvisia s apoštolmi, ako dve najkrajnejšie ohnivá jednej ť -
Č môže ť pravá tá cirkev, ktorá nejestvuje ešte ani úplných
400 rokov (vystúpenie Lutherovo padá do č okolo r. 1520)
alebo ď len ľ rokov? Sami protestanti uznávajú, že sa
odtrhli od pravej Cirkve. Preto vravieval n. pr. č ľ
marš all MoÚke: «My protestanti všetci predsa len raz musíme zase
Kat. Ľ Katechismus. 21
322
byf katolíkmi)). Sl_ávny gróf Stolberg, ktorý stal sa katolíkom a
ktorému istý vysokopostavený pán povedal: «Ja nerád vidím tých,
č opustili náboženstvo svojich otcov», odvetil pádne: «Ani ja; lebo
keby predkovia moji neboli premenili vieru, nebol by som sa teraz
ani ja musel ť do Cirkve katolíckej».
š ľ o týchto známkach pravej Cirkve pri-
viedlo vo všetkých č ľ š mužov do
lona kat. Cirkve.
Je ľ podivné, že práve mužovia najvyššej č a cnosti
(ako v poslednom č ť kardináli Newman a Manning v
Anglicku) so zadaním všetkých zemských výhod (ba i so ztratou
svojho úradu) vstúpili do kat. Cirkve. Ľ však, č z nej vystú-
pili, vždy popredku dokázali svojím životom, že jej neboli hodní. -
Môžeme sa téda ť že sme údovia pravej Cirkve; a to tým
viac, ď katolícka viera má pred všetkými inými ľ výhodu,
lebo nám v š ť a pri smrti poskytuje viac potechy, než ktorá-
ľ iná. Preto Melanchton, pomocník Lutherov písal svojej
katolíckej matke : ((V protestantskej viere lepšie sa žije, v ka-
tolíckej lepšie sa umiera», a zase: «Nové náboženstvo má za.
seba najviac zdania, katolícke najviac istoty».
8. Kat. Cirkev je ľ
Kat. Cirkev je rieka, ktorá prijala a za 18 č ď viedla
tú živú vodu, č vyšla z úst Kristových, totiž jeho č (mysli
pri tom na slová Kristove k Samaritánke, Ján 4, ll, a 15). Kto
sadne na ď č plaví sa touto riekou (dá sa teda ť od kat.
Cirkve), dorazí do prístavu č blahoslavenstva. Kto však plaví
sa len po prítokoch tejto rieky (patrí k inej Cirkvi), nemôže ť
do prístavu, ak najprv nevbehne do rieky. Inými slovami: Mimo
kat. Cirkve niet spasenia.
l. Len · kat. Cirkev sama spasí č
t. j. kat. Cirkev sama má prostriedky č
vedú k spaseniu: č Kristovo, Kristom ustano-
323
vené prostriedky milosti a Kristom postavených č ľ a
správcov Cirkve.
ď kat. Cirkev č že je ľ to nemožno
JeJ ť ď len nemôže ť že pravda a blud sú rovnako
dobrou cestou k spaseniu. ď už obchody, č predávajú padelané
(falšované) č potravné, vystavujú sa na · pranier, tým viac
treba ť od takých cirkví, č sfalšovaly a otrávily chlieb
duševný. Cirkev nehovorí, kto bude spasený, ale len č sp.así
č ť č tento alebo iný č bude spasený, môže
len Boh, ktorý skúma srdcia ľ (Ž. 7, 10) Spomenutá veta
neobsahuje tedy nijakej nesnášanlivosti a č netolerantnosti naproti
osobe, ale ovšem š ť pravdy naproti bludu. Takú ne-
š ť naproti bludu má i sám Boh, ď ľ seba netrpí
modly. (1. Král. 5) Ako málo nenávidí Cirkev inovercov, ukazuje
vo ľ piatok, ď prosí Boha o ľ pre všetkých, č sú
inej viery. Ukrutné zachádzanie s kacierrni v stredoveku (spálenie
Husa 1415 a p.) nebolo dielom Cirkve, ktorá nechce smrti hrie-
šnika, ale jeho polepšenie; bolo to dielom svetskej moci a ríšskeho
zákonodarstva, ktoré bojovalo proti kacierom, lebo títo č
podkopávali i trón, ť a vnútorný pokoj riše. - Kat. Cirkev
je teda cesta k spaseniu, t. j. k č blahoslavenstvu. Lísi
sa teda od synagogy St. zákona: táto len v temnej ľ ukazo-
vala cestu spasenia; ale Cirkev je sama tou cestou. Kat. Cirkev
líši sa od Cirkve bludárov, ktorí nauky Kristove znešvárili (popre-
krúcali) a č i mnohé prostriedky milosti (menovite obetu
omše, ť pokánia) odstránili. Cesty týchto cirkví sú okl1uky k
zablúdeniu. Chromý ď zajde rovnou cestou, než iný na pošto-
vých ň mimo riadnej cesty. (Sv. Aug.) Kto sa nepriznáva k
pravému náboženstvu, robí ľ kroky mimo cesty. Č ď
č mimo cesty, tým viac ľ sa od miesta, na ktoré mal
ť (Sv. Aug.) Možno ť do Ríma i na Carihrad, ale kedy, s
ľ namáhaním a útrovami . Niejeden nedôjde ľ
2. Preto každý inoverec, akonáhle pozná
pravdu kat. viery, je prísno zaviazaný, ť
sa údom kat. Cirkve.
21*
324
Hovorí sa nieraz: č č nemení náboženstva».
Avšak táto veta je bláznivá. Ako syn nesmie ž ť majetok,
ktorý otec skrivodlive nadobudol, len preto, že ho zdedil, tak ne-
smie nikto ť v bludnom náboženstve preto, že ho rodom a
výchovou prijal od svojich predkov. (Deh.) Niektorí povedajú: «My
všetci veríme v jedného Boha, a tak viera ako viera a č
môže ť spasený v ľ viere». ľ tento menuje sa
ľ ť vo viere (indifferentismus) a je ľ nesprávny,
lebo len jedna viera môže ť pravá, a síce tá, ktorú Boh zjavil,
práve tak, ako je len jeden Boh: no rozum povedá nám, že sa
vždy máme ť pravdy a toho. č je lepšie. Preto sme po-
vinní, pravú vieru ľ ť a potom jej pevne sa ŕ ž ť Bola
by smiešna vec, keby sme sa domnievali, že milému Pánu Bohu
je všetko jedno, č klaniame sa jemu alebo s pohanmi drevu a
ň č máme Krista za jeho Syna alebo so židmi za boho-
č č ž by Kristus a po ň sv. apoštoli s ľ ne-
snádzarni boli hlásali evanjelium, keby bolo všetko jedno, č
veríme? č boli by sv. apoštoli tak prísno vystupovali proti
každému, ktorý prekrúca! č Kristovo? (Gal. l, 8; 2. Ján
l, 10) č by Boh bol obrátil Pavla, alebo poslal anjela a viero-
zvesta ku Korneliovi ? Ba sv. apoštoli doprosta č «Niet
iného mena pod nebom, daného ľ ď skrze ktoré by mohli ť
spasení». (Sk. ap. 4, 12) A Kristus povedá: Ja som cesta, pravda
a život; nikto neprichádza k Otcovi, leda skrze ň (Ján 14, 6)-
Preto vstúpili do lona kat. Cirkve š ľ š ľ č bolo
im to na ľ č ujmu. Kristina, jediná dcéra švédskeho ľ
Gustáva Adolfa, strašného ľ katolíkov, prišla č ná-
boženských spisov k č že kat. Cirkev je pravá; po
č panovaní, č jej ľ krajinských zákonov nebolo
dovolené po katolícky ž ť r. 1654 složila korunu a strávila v Rhpe
ostatné dni života. (Umrela v Ríme r. 1689 v 63. roku života
svojho a je tam pochovaná · v chráme sväto-peterskom.) Aké to
hrdinstvo l Podobne urobil gróf Fridrich Stolberg ( 1800), poto mn ý
slávny ľ katolícky; vzdal sa svojho úradu. (Meh.) V Anglicku
udaly sa za posledných ť č hromadné prestúpenia na kat.
vieru, medzi nimí prestúpenie potomných kardinálov Newmana
(1845) a Ma11ninga (1851) a 5000 iných vysokopost!!-vených osob-
ností. V Germánii obrátilo sa v 19. století asi 20 osôb z panujú-
cich domov a asi 120 zo zemianskych rodín. Ba i so židovstva
325
obrátili sa mnohí, medzi inými Veit, slávny ľ hlavného chrámu
vo Viedni, a horliví ň Ratisbonne a Libermann.
3. Kto svojou vlastnou vinou je von z
kat. Cirkve, nebude spasený.
Tu pl atia slová Krista P.: «Každý služobník, ktorý poznal
ľ Pána svojho a neplnil j ej, bude ľ bitý». (Luk. 12, 47)
Teda zle povodí sa tomu, č vie dobre, že katolícka Cirkev je
pravú, a predsa ľ ľ (n. pr. aby s inovercom do manžel-
stva vstúpil alebo mal č š obchod a p.) z nej vystúpi: i tomu,
č poznal, že katolícka Cirkev je pravá, a z chabostí (t. j. z bo'-
jazlivosti, že ho budú ť ť ď nevstúpi do nej.
To samé platí aj o tom, kto základne pochybuje, č cirkev jeho je
pravá, no napriek tomu z ľ ľ alebo z obavy, že by
kat. Cirkev uznal za pravú, ď neskúma, ale udúša ť
svoju. Takí ľ cenia si vyššie ľ osoh, než ľ
Božie a svoje č š ť Takí ľ viac milujú tmu, než svetlo.
(Ján 3, 19) Ako nikto sa nezachránil, č bol von z korábu Noe-
rnovho, tak nebude spasený ani ten, č je mimo Cirkve. (Sv. Cyp.)
Nemôže ť Boha za Otca, kto nemá Cirkve za matku. (Sv.
Cyp.) Kto nemá Krista za hlavu, nemôže ť spasený; avšak ten,
č nenachádza sa v tele Cirkve, nemá Krista za hlavu. (Sv. Aug.)
Kto odtrhne sa od č Cirkve, odtrhne sa od Krista. (Sn.
Lat. IV.)
4. Kto však bez svojej viny je von z katolíckej Cirkve,
môže ť spasený, ak bohabojne žije; lebo taký je vóiou
svojou údom kat. Cirkve.
č š ľ narastených a vychovávaných v blude, domnieva
sa, že je v pravej Cirkvi. Takí považujú sa za pravých ť
Blúdia nie z nenávisti, ale akoby z lásky k Bohu. (Salvián) Kto
bohabojne žije, ten má lásku k Bohu, a táto je ň krstom
zo žiadosti i robí ho údom pravej Cirkve. Taký teda bude spa-
sený, nie ď skrze blud, ale skrze svoju č ť k Cirkví.
(Bellar.) Sv. Peter povedá : «Kto bojí sa Boha a č ť
príj emný je Bohu v každom národe>>. (Sk. ap. 10, 35) Kat. Cirkev
326
zahrnuje v sebe všetkých spravedlivých, č od spravedlivého
Abela až do ostatného vyvoleného na konci svota. (Sv. Reh. ľ
Všetci, korí rozumne žili, boli ť hoci ich považovali za bez-
božných, ako Sokrates u Grékov, Abraham a Eliáš u Židov. (Sv.
Just.) Takí o všem nepatria k teln Cirkve, t. j. k tým, č zovnútorne
vyznávajú svoju č ť k Cirkvi, ale k duši Cirkve, t. j. vnú-
torne š ľ tak, ako majú š ľ ť údovia Cirkve.
Ku katolíckej Cirkvi teda patria ľ i ľ
údovia.
ľ údovia sú tí, č skrze krst vstúpili do kat. Cirkve.
K týmto nepatria: nepokrstení (pohaní, židia, mohamedáni), bludári
(protestanti), rozkolníci (gréci východní, nesjednotení), vyobcovaní,
t. j. z Cirkve vytvorení. ľ údovia sú tí, č bez svojej
viny sú mimo Cirkve a vedú život bohabojný. Takí boli n. pr.
Abráham, Mojžiš, Dávid, Job, Tóbiáš ď
ľ údovia kat. Cirkve zovú sa zase živými
alebo mrtvymi ľ toho, č nachodia sa v stave posvä-
cujúcej milosti alebo nie.
V omyle sú, č myslia, že takí, ktorí spáchali ť ž hriech,
už nie sú viac údami Cirkve. Cirkev podobá sa roli, na ktorej
rastie pšenica a ľ (Mat. 13, 24), sieti, v ktorej sú dobré i plané
ryby (Mat. 13, 47), korábu Noemovmu, kde nachodily sa č i
č zvieratá, humnu, kde sú plevy a dobré zrno (Sv. Aug.),
stromu, na ktorom sú zelené i suché konáre. - Predsa len samá
š ť k Cirkvi č ale treba i ž ť ľ viery, č
š ť k Cirkvi slúžila by nám len k tým č š zatrateniu.
9. Pomer Cirkve k štátu.
Štát mohol by sa ť ústavom, ktorého č je, na-
ť zemský blahobyt ľ istej krajiny. - Štát a Cirkev
majú podobné ciele: štát má na zreteli len zemské blaho podda-
ných, Cirkev nielen zemské, ale ľ viac i č Oba majú
svoju moc od Boha: Cirkev má moc od Krista; štát má pôvod
327
svojej moci nie ď od množstva ľ ale od Boha. (Lev XIII.) -
A predsa Cirkev líši sa od štátu: štátov je ľ Cirkev je len
jedna; štát zahrnuje v sebe jeden alebo viac národov, Cirkev
všetky národy sveta: štáty vznikajú a hynú, Cirkev ostáva až do
konca sveta. - Cirkev uznáva všetky jestvujúce štátne formy
(podoby) ; lebo niet v nich č č .by č kat. č
niu. (Lev XIII.) Preto pápež Lev XIII. viac ráz vážne hapomínal
tých katolíkov francúzskych, č zasadzujú sa za samovládu
(monarchiu), aby jestvujúcu štátnu formu, republiku, uznali a
podporovali. (1892) A Kristus káže ť cisárovi, č je cisárovo.
(Mat. 22, 21)
l. Cirkev na vlastno1n území svojom je
úplne neodvislá od štátu; lebo Kristus odovzdal
úrad č ľ ki'íazský a pastiersky len apoštolom a ich
nástupcom, a nijakému svetskému mocnárovi.
Štát teda nie je oprávnený ť ť č maJu
ť a č nie ; alebo ď ň č majú kázaf, ako a kedy
ť sviatosti, ž ť omšu a p. Cirkev po všetky č rázne
odporovala zamiešaniu sa štátu do č záležitostí. Zo
snemu Nicäjského známy biskup Osius povedal úprimne rimskému
cisárovi, ktorý miešal do vecí viery: «Ty nemáš tu č ť
ale len ť naše nariadenia». - Avšak i štát na vlastnom
území svojom je neodvislý od Cirkve. «Ako cirkevná, tak i štátna
moc má svoj kruh, v ktorom svobodne môže č ť (Lev
XIII.) - No sú mnohé veci, v_ ktorých stýkajú sa cirkevná a štátna
moc. Preto je potrebné obapolné usnesenie sa medzi týmito
dvoma mociami. Keby obe moci v tej istej veci vydaly protivné
nariadenia, vznikly by spory a poddaný by vtedy nevedel, č vlastne
má ť (Lev XIIL) Ak Cirkev a štát medzi sebou sú rozdvojené,
nielen nedarí sa, č je malé, ale biedne hynie i to, č je ľ
(Lev XIII.) Medzi oboma mociami má ť asi také spojenie, ako
v č rnedzi telorn a dušou. (Lev XIII.) Obapolné smluvy medzi
cirkevnou a štátnou mocou boly už neraz uzavreté; zovú sa kon-
kordátmi. Cirkev pritom vždy podala znamenité dôkazy svojej
materinskej lásky, lebo v svojej krotkosti a ľ išla tak
ď ako jej to len možné bolo. (Lev XIII.)
328
2. Cirkev podstatne prispieva štátu k
povzneseniu jeho blahobytu, lebo č š ť
oproti svetskej vrchnosti, prekáža č povzbudzuje k
š ľ č a spojuje dovedna č národy.
Náboženstvo je mocnejšou ochranou štátu, než múry. (Plutarch)
Ani najspôsobnejšia policia nie je vstave ť č jedno-
duchého dedinského (Walter) Cirkev č že vrchnosti
svetské majú moc svoju od Boha (Rim. 13) a že i zlé vrchnosti
musíme ť (1. Pet. 2, 18) - ľ vel'kých hriešnikov
priviedla Cirkev k polepšeniu života, ktorí potom ešte stali sa naj-
č š svätými a ľ dobrodincami č č Pomyslime
n. pr. na sv. Augustína. ľ ľ zdržujú od niejednej podlosti
vážne nauky Cirkve o vševedúcnošti Božej, o budúcom súde ď
ľ nespravedlivého majetku býva prinavráteno na naliehanie
ň (najmä v spovedelnici), ľ ľ smiereno! -
č hlása Cirkev, že blahoslavenstvo závisí od skutkov milo-
srdenstva, a nasledovne nakladá pravým ť prísnu povin-
ť aby núdznym na pomoci boli. ľ č ústavov
(pre chorých, siroty, slepých, hlucil:onemých ď pozakladali už
sluhovia Cirkve l I na to treba ť že Cirkev ľ rozkazu
Kristovho predovšetkým ujíma sa chudobných, ktorým najviac hrozí
č že do neprávosti upadnú. Pamätaj na mnohé
ť pomocné spolky. - Cirkev ď spoj uje jednotlivé
národy v istú bratskú č ť (Sv. Aug.) a síce s jednej strany
ť životných zásad a náboženského vyznania, s druhej
strany príkazom lásky k bližnému. Menovite národy Rakúsko-
Uhorska popri č láske k panovníckemu domu sú sjedno-
tené i č páskou kat. náboženstva.
Preto všetci znamenití panovníci a štátnici ľ mož-
nosti podporovali Cirkev.
Č všetko urobil pre Cirkev cisár Konštantín ľ v rímskej
ŕ ž č cisár Karol ľ v Germánií, č sv. ľ Štefan v
Uhorsku, č sv. ľ Václav v Č ď - Dobrý panovník
ľ pomoc Cirkve a š ť jej od seba. (Sv. Amb.) Panov-
níci a predstavení, č prenasledujú náboženstvo, kazia si vlastnú
329
ž ť svoju. Lebo ľ ktorý nemá náboženstva, nevidí v nich
«námestníkov Božích>>, ale len sebe rovných ľ ktorí iba ľ
sú «splnomocnení>> k vedeniu svojho úradu. Takí predstavení sami
ľ konár, na ktorom sedia.
Štáty, ktoré prenasledovaly Cirkev, vždy ľ skoro
blížily sa k svojej záhube.
Tu platia slová Kristove : «Každé ľ v sebe samom
rozdelené, spustne>> . (Luk. ll, 17) Náboženstvo a štát majú sa
druh k druhu, ako duša k telu; ako telo bez duše zahynie, tak i
štát bez náboženstva. Prorok Isaiáš hovorí k Bohu: Ľ a krá-
ľ č neslúži tebe, zahynie<<. (Is. 60, 12) Najistejším znakom
záhuby niektorého štatu je, ď sa v ň náboženstvu preukazuje
opovrženie. (Machiavelli) Záhuba ľ ŕ ž 1·imskej, ako aj
ohavnosti francúzskej revolúcie koncom 18. stoletia potvrdzujú
pravdu týchto slov. Sám Cisár Napoleon I. č <<Bez nábo-
ženstva nedá sa ť ani nad jedným národom». S ubývaním
náboženstva v každom štáte pribýva č ď ľ
ľ pruský Fridrich II., prívrženec Voltairov, zbadal to i v svojom
ľ privolal svojmu ministrovi: <<Zaopatrite mi zas nábo-
ženstvo do krajiny b> Už prorok Oseáš vravel svojim krajanom:
«Niet v krajine poznania Boha, preto zavládla kliatba, lož, krádež,
vražda». (Os. 4, 2) č š č v trestniciach sú ľ bez
náboženstva. «Skôr dá sa ť mesto v povetrí, než ž ť
štát bez náboženstva>>. (Plutarch) Rozum a ť dokazujú,
že ť nemôže ť bez náboženstva; nie je ľ kto
podkopáva náboženstvo, tento mohútný pilier č (Wa-
shington)
3. Cirkev vždy napomáhala pravú vzde-
ť a kultúru (t. j. osvetu).
Vedu pestovaf, je v záujme Cirkve. Lebo ť len
č ide ruka v ruke s ť a ť Poznanie
prírody pestovaf, Cirkev doprosta je prinútená. ď celý svet tento
je kniha, ktorá na každej strane zvestuje ť Božiu. Č dô-
kladnejšie č niekto v knihe tejto, tým dokonalejšie spozná Boha
330
a tým č š láskou k nemu bude naplnený. Preto musí Cirkev
byf priaznivá vedeckému 13kúmaniu. (Lev :XIII., bisk. v Perudži)
Jak daleko pred všetkými inými č tie národy, u ktorých
Cirkev mohla ť č ť svoju l Bolo to ť č skro-
tilo barbarské národy Europy a z divokosti priviedlo ku vzdela-
nosti, tak že potom staly sa vodcami a č ľ všetkých ostatných
. národov. (Lev XIII.)
Cirkev to bola, č sa najprv starala o č mlá-
deže a zakladala prvé č ústavy.
Kláštorské, kapitulské a farské školy za Karola ľ boly
ústavy cirkevné. University (t. j. vysbké školy) . ď svoj pôvod
č š pápežom. Celé rehole, ako rehola piaristov, benediktínov,
jezuitov, školských bratov a iných, zaoberaly sa temer len s č
bou mládeže. ť jezuitov bola uznaná aj od ich nepria-
ľ Napriek zrušeniu rehole jezuitskej (1773) dvaja nekatolícki
panovníci, pruský ľ Fridrich I. a ruská cisárovná Katarína II.,
upotrebovali jezuitov pri správe školstva vo svojich ŕ ž -
J<:šte teraz Cirkev zakladá katolícke súkromné školy v tých
krajinách, ktoré náboženskú č celkom alebo č č odstrá-
nily. Tak v severnej Amerike je 4000 kat. farských škôl. Pozoru-
hodné je, že i nepriatelia Cirkve na mnohých miestach posielajú deti
svoje do škôl katolíckych a nie do štátnych škôl beznáboženských.
Cirkev to bola, č od zahynutia zachránila umelecké
diela starého veku.
Mnísi v stredoveku odpisovali majstrovské diela pohanských
mudrcov a dejepiscov a zachránili ich potomstvu. I ľ knižnice
(bibliotéky) kláštorské a musea i knižnice pápežov zachovaly nám
ľ mnoho umeleckých diel starého veku. Povážme i to, že z
rehole benediktínskej bolo asi 16.000 a z rehole jezuitskej vyše
12.000 ľ
Cirkev to bola, č vždy stavala najkrajšie budovy.
Myslime ná chýrne chrámy stredoveku, zvlášte na pamätný
pre svoju obrovskú kupolu chrám sväto-peterský v Ríme, ktorého
331
(r. 1506 č stavanie trvalo 110 rokov a stálo 150 -millionov
frankov. ľ budova je i chrárn kolinsky, na ktorom sa pra-
covalo od 1249 do 1880, teda asi za tiOO rokov. Iné chýrne chrámy
sú: v Strassburgu č r. 1015), Freiburgu (1120), Regensburgu
(1275), Viedni (1365), Ulme (1377), Miláne (1386) ď
Cirkev to bola, č vždy najviac pestovala krásne
umenia, hudbu, sochárstvo a maliarstvo.
Myslime na vznešené spevy kostolné. O spev kostolný pn
boh()služobných obradoch získali si ľ zásluhy sv. Ambróz,
biskup milánsky (t 397), a sv. pápež Rehor Vel. (t 604) Pápeži
to boli, č podporovali chýrnych hudobných umelcov a ľ
ako n. p. Palestririu (t 1594). - Cirkev dva razy pozdvihla svoj
hlas proti obrazoborcom, raz proti gréckym cisárom na sneme
Nicäjskom (787) a raz proti Lutherovi a Zwinglimu na sneme
Tridentskom. - Najslávnejší umelci, ako L. d. Vinci (t 1519),
Raffael (t 1520), Michal Angelo (t 1564), Corregio (t 1534), Canova
(t 1822) a i. boli č š podporovaní pápežmi. Treba ešte pozna-
ť že z kláštorov vyšli prví rnaliari a maliarske dielne.
Cirkev to bola, č ľ alebo zúrodnila celé
ľ krajiny.
Benediktíni a cisterciti v stredoveku najmä v Germánií vy-
korenili pralesy, vysušili č obrábali role a p. A č robia v
ľ tomto ešte dnes trapisti a iní ľ medzi divochami !
ň a mníchom ď č š vynálezy.
ň Flavio Gioja č džoja) vynašiel dralo (t. j. magnét) a
morský kompas (okolo 1300) ; Veit, mních v Areze, vynašiel tónovú
stupnicu, pravidlá hudby a súzvuku (harmonie); dominikán Spína
okuliare; frantíškán Be:rtold Schwarz puškový prach (okolo 1300);
jezuita Kircher vynašiel č lampáš a nový druh zápalných
zrkadiel (1646); Kopernik, kanonik frauenbergský, objavil celú
sústavu svetovú (1507); jezuita Cavaliere ť svetla
(1647); benediktín Pontius, rodom Š ľ vynašiel metodu (spô-
sob), ako treba č ť hluchonemých (1570), a francúzsky
332
ň Epée zdokonálil túto metodu; jezuita vynašiel prostrie-
dok, ako sa slepí č č ť (1687); jezuita Secchi (1878) obja-
vil mnohé veci na telese nášho slnca, ktoré hvezdárom neboly
známe; bavorský farár Kneipp č sa na poli č
(t 1897) - Protivníci Cirkve povedajú, že Cirkev je nepriatel'kou
pokroku a osvety; ovšem, ak pod pokrokom rozumie sa č
níctvo v mravnosti a bohabojnosti, ť a baženia za pôžit-
kami. - Alebo povedajú, že Cirkev je ľ ň svobody;
ovšem, ak pod svobodou rozumie sa ť a bezuzdnost ((Pri-
ľ svoboda je ť a táto vedie do otroctvo)). (Plato)
4. Cirkev vždy napomáha i zemský bla-
hobyt ; toto dokazujú už č č ústavy
· a ť pomocné spolky, ktoré Cirkev založila.
Sotva bolo biedy alebo núdze, kde by Cirkev nebola pomá-
hala. To už nikto nemôže ť Cirkev zakladala n. pr. vycho-
vávacie domy pre hluchonemých, slepých, siroty, zanedbané deti;
skrze ľ mjlosrdných bratov a sestier opatrovala nemocných
a zakladala nemocnice (špitály); stavala domy pre č ľ
pre vypustených kárancov (Sv. Vincent Paulánsky), pre pomäte-
ných na rozume, opatrovne pre starcov a stareny, pre nalezencov
(p. Innocent III.), ujímala sa pocestných (ako mnísi na hore sväto-
bernhardskej), na Východe zakladala ľ pre malomocných
(menovite v Birme z Zadnej Indií, kde medzi 12 millionami ľ
je 30.000 malomocných, ktorí neraz za celé ť nevýslovne
mnoho trpia a od krajanov sú zapovrhovaní) ; slovom málo je
takých č ústavov, ktoré by svoj prvý vznik ď
Cirkvi. - A teraz ešte tie mnohé spolky č Tu je
ľ spolok sv. Vincenta pre chudobn,ých, spolok tovaryšov, spolky
robotnícke, spolok Rafaela pre ť spolok protiotrokár-
sky, spolok Detinstva Ježišovho k zachráneniu pohanských detí,
ústavy pre služobnú č ľ ď po ľ ď - Len v jednej
diecési (kolínskej) za posledných 50 rokov bolo žaloženo así 1200
č ústávov a spolkov . .Povšímnime si i toho, že sa pá-
peži č usilovali ť hroziace vojny. Kto teda vraví, že
Cirkev odkazuje ľ len na ten život, ktorý je na druhom svete,
a o ich č potreby sa nestará, ten jej ŕ ((Keby Cirkev
333
bola tu len na to, aby uspokojila zwtreby zemského života, ani
vtedy nemohla by ť viac úžitku, než doniesla>>. (Sv. Aug.)
Právom hovorí protestantskSr dvorný ľ Thiele: «Peniaze,
ktoré Cirkev dostáva, č od nej mnohými ž ľ nazad do života
ľ vzdelávajúc ho a ň Keby č nášho veku len
č č nasledovali príklad Cirkve, terajšie pomery neboly by tak
smutné. No aby ť od vlastných chýb odvrátili, ľ
chyby svoje len č na Cirkev. Robia, ako zlodej, ktorého
ľ chcú ť a ktorý pri utekaní ukazuje na druhých.
10. Obcovanie svätých.
Predstavme si prechod Israelitov č Č more. Pri
tomto prechode vidíme Israelitov v tro-ch oddeleniach: jedno od-
delenie malo ešte len č ť Č more a bolo stiesnené
ľ druhé síce bolo už blízko ľ no ešte ohrožené
vodou ; tretie však bolo už š ť na druhom brehu. Týmto z
krajiny otroctva sa ť a do ľ zeme putujúcim
Israelitom podobní sme my ľ I my sme pútnici do vlasti
nebeskej. «Nemáme tu stáleho miesta, ale ľ budúce». (Žid.
13, 14) My všetci č putujeme na milostné miesto, kde
máme sa sísf všetci. Niektorí z nás už sú na tom milostnom
mieste (svätí), niektorí sú na ceste a už ď ľ (duše v
č niektorí zase ešte len č putovanie (kat. ť
tu na zemi). No všetci dovedna tvoríme len jeden jediný ľ
ľ rodinu Božiu. My všetci sme č svätých a do-
máci Boží». (Ef. 2, 19) Hoci 3 synovia jedného otca nemajú rovna-
kého postavenia, č n. pr. najmladší syn chodí ešte len do
ľ školy, starší navštevuje už vyšší ústav a najstarší zaujíma
už isté miesto v živote, predsa patria k tejže rodine; lebo ď sú
dietky jedného otca, teda všetci medzi sebou a č
otcovského majetku. Bárs na ni ektorom č š jedni žiaci navštevujú
vyššie a druhí nižšie triedy, predsa všetci sú druh s druhom kolle-
govia ; lebo domáhajú sa toho isého ľ Tak i my kat. ť
na zemi, duše v č a svätí v nebi máme ten istý ľ
totiž najvnútornejšie spojenie s Bohom. Preto všetci patríme do-
vedna a máme medzi sebou obcovanie. - Údovia tohoto obco-
vania nazývajú sa «svätými», č všetci skrze krst sú posvä-
334
tení (1. Kor. 6, ll) a k svätosti povolaní. (1. Tes. 4, 3) Mnohí z
nich UŽ sú dokonale svätí. Sv. Pavel menuje «svätými» i kat. kre-
ť na zemi. (Ef. l, 1)
L Obcovanín1 svätých menuje sa spolu-
č ť a vnútorné spojenie kat. ť
nov na zemi, duší y č a svätých v nebi.
Kat. ť na zemi menujú sa bojujúcou Cirkvou, lebo
ešte majú ť proti svojmu trojnásobnému ľ a síce
proti svetu (t. j. proti vábeniu skrze zlých ľ proti svojmu telu
(t. j. proti zlým ž ť svojim) a proti diadlovi (t. j. proti jeho
pokušeniam). (Job. 7, I) Duše v č menujú sa trpiacou
Cirkvou, lebo ešte majú trpef, až budú ť ť do neba. Svätí
v nebi menujú sa ť Cirkvou, lebo už ť nad
svojimi ľ a tešia sa ť svojmu. - Je to ď
podivné, že duše v č a svätí v nebi menujú sa « Oirkvou)) ;
no treba ť na pamätí, že všetci krstom stali sa údami Cirkve
a ako takí prešli len do iného stavu. Nie sú teda tri Cirkve) ale
len jedna v č stave.
2. Kat. ť na zemi, duše v č
a svätí v nebi tak sú spojení s Kristom,
ako údy tela s hlavou. (Rim. 12, 4)
Vš etci sú oduševnení Duchom Sv. (1. Kor. 12, 13) Duša
oživuje všetky údy tela a robí, že oko vidí, ucho slyší ď práve
tak Duch Sv. oživuje údov tela Kristovho. (Sv. Aug.) č
Duch Sv. od Krista pochádza, nuž vlastne Kristus je správca
všetkých údov tohoto ľ obcovania č a síce práve
tak, ako hlava je ň všetkých údov tela. Preto sa Kristus
menuje hlavou tela Cirkve. (Kol. l, 18) Kristus je ako vínny kmen
(Ján 15, 5), ktorý révovým ť dáva oživujúcej š ť -
Každý úd tela má svoj zvláštny výkon; tak i každý úd Cirkve
svoje zvláštne dary. (1. Kor. 12, 6-10; 28) Každý úd tela, n.
pr. žalúdok, pracuje pre celé telo ; tak i každý úd Cirkve má ž ť
j ej celému obcovaniu. I jednotlivé krajiny majú ro}\manité plodiny,
335
ktoré si vzájomne dodávajú. (Sv. Reh. Vel.) Všetky údy tela cítia
bôl, alebo majú sa dobre, ď niektorý z nich cíti bôl alebo má
sa dobre; také je aj obcovanie svätých následkom vzájomnej lásky.
«Ak jeden úd trpí č trpia s nim všetky údy; taktiež, ď jeden
úd je oslávený, radujú sa s nim všetky údy)). (1. Kor. ll, 26)
Svätí v nebi nie sú teda bezcitní oproti nám. - Katolícki kres-
ť ktorí ť ž zhrešili, ešte vždy sú údy tohto ľ tela, no
naskrze nie tí, č z Cirkve sú vytvorení (vyobcovaní) ; avšak hrie-
šnici sú m1;tvi údovia na tele Cirkve.
3. Všetci údovia obcovania svätých majú
osoh z duchovných pokladov kat. Cirkve a
mozu si vzájo1nne ť n1odlitbou a
iný1ni dobrými skutky; len svätí v nebi nepotre-
bujú nijakej pomoci.
Údovia č č ň sa všetci na č výho-
dách ; štátni č na dobrodeniach štátu (školy, nemocnice a p.
užívajú sa č pred súdom všetci musia ť č ď
i údovia rodiny majú č ť v jej statkoch. (Zemiansky rod, bo-
hatstvo a p. osoží všetkým údom rodiny.) Tak je i v Cirkvi : všetci
jej údovia č ň sa na jej č dobrom. Všetky omše,
prostriedky milosti a modlitby kat. Cirkve, ď všetky dobré skutky
kat. ť sú osožné všetkým údom Cirkve. V č š modlíme
sa ň i za všetkých iných veriacich ; omša slúži sa za všet-
kých živých i zomrelých veriacich (to dokazuje modlitba ň pri
obetovaní hostie a kalicha ; to samé platí o breviáre ň
hodinkách). č č š hriešnik, ktorý patrí ku kat. Cirkvi,
obráti sa ľ š než frajmaurer? č kat. ť smie ť
skoršie vysvobodenie z č Sv. František Xaverský, apoštol
Indov, tešil sa na svojich missionárskych cestách č myšlien-
kou, že kat. Cirkev modlí sa za neho a tým ho mohutne podpo-
ruje pri jeho diele. - Okrem toho všetci údovia obcovania svä-
tých môžu si vzájomne ť Je s tým práve tak, ako s
údami tela. Sila a zdravie jedného úda nášho tela dobre padne
ostatným, ba i chorým údom. ľ prispievajú k vyzdraveniu
chorého tela n. pr. zdrávé ľ zdravý ž ľ A č oko vidí
336
ď len pre seba? Ni e, ono vidí i k dobru iných údov; lebo ď
ruke alebo nohe hrozí úder, ono ň telo, aby úderu vyhlo.
Aj iné údy podporujú sa na vzájom. (Sv. Aug.) Tak j e i v Cirkvi.
Ze zásluhy jedných údov Cirkve sú k dobrému i druhým, vidíme z
toho, že Boh pre 10 spravedlivých chcel š ť Sodomu.
l. My kat. ť na zemi môžeme si teda
vzájomne ť modlitbou a inými dobrými skutky.
Kresfania môžu sa druh za druha ť k Bohu. Tak
modlili sa ť za uväzneného Petra a vysvobodili ho. Sv. Štefan
pri svojom kam8novaní vyprosil obrátenie Šavla. (Sv. Aug.) Sv.
Monika svojou č modlitbou vyprosila obrátenie syna svojho
Augustína. Už v Starom zákone ľ Boh, že na prímluvu
k?íazov bude milostivý ľ (3. Mojž. 4, 20; 4. Moj ž. 16, 48) Kristus
povedal Marii Latastovej : «Ako ľ Estera svojou prosbou
naklonila ľ Assuera, aby výrok smrti, vynesený nad židovským
národom, zrušil, tak niekedy č prosenie jednej j edinej duše,
aby zadržalo rameno Božie, ktoré sa už pozdvihlo k potrestaniu
celého národa». Preto napomína nás sv. Jakub: «Modlite sa vzá-
jomne za seba, aby ste spasení boli». (Jak. 5. 16) Sv. apoštoli ľ
č prosili ť o ich modlitbu. Sv. Pavel hovorí k nim:
«Prosím vás ... , aby ste mi pomáhali svojimi modlitbami za ň
k Bohu». (Rim. 15, 30) Deti majú sa ť za svojich č a
naopak. Modlitba za druhých je skutok milosrdenstva a donáša
dvojnásobné požehnanie : tomu, č sa modlí, i tomu, za ktorého
sa modlí. -- Veriaci môžu druh za druha za ť ť i
skrze dobré skutky (modlitbu, pôst, almužnu). (Rim. katech.) Je to
tak, ako v pospolitom živote: tu môže jeden ť dlhy druhého;
a práve tak môže i kat. ť ť za druhého, č tento je
podÍžny u Boha (hriechy menujú sa dlhami, lebo musia ť zapla-
tené, t. j. odkajané). Preto stávalo sa, za prvých č ť
že tým, č verejné pokánie č š ť sa pokuty za hriechy
celkom alebo č č ď sa za nich níektorý č primlúval.
2. My môžeme ť i dušiam v č skrze
modlitbu a iné dobré skutky; duše v č zase môžu
ť nám svojou modlitbou, menovite vtedy, ď
prídu do neba.
337
Už židia verili, že úbohým dušiam ·môžeme ť Židovský
vojevodca Judas Machabejský dal v Jerusaleme ť obetu za
bojovníkov padlých vo vojne; tým č poslal do Jerusalema
mnoho tisíc hrivien striebra. (2. Mach. 12) Cirkev napomína nás
k modlitbe za úbohé duše, ď zvoní sa č a č ď
kilaz po pozdvihovaní pri omši sv. róbí memento, modlí sa za
zomrelých. «Modlitba je ľ č ktorým úbohým dušiam otvárame
bránu nebeskú». (Sv. Aug,) Prímluva žijúcich veriacich, totiž obeta
omše, modlitba, almužny a iné nábožné' skutky prispievajú k ľ
veniu pokút úbohých duší. (Sn. Lyon. 127 4) - v č
môžu ť i nám. Mnohí svätí tvrdia, že duše v č môžeme
ť o pomoc. (Bell.; sv. Alf.) Sv. Katarína ň (t 1463)
č vzývala úbohé duše v č ď modlitba u svätých ď
nepomáhala. V takom páde nikdy neprosila darmo. Duše zomrelých
sú ď č dobrodincom svojim. To vidíme zo slávneho ť
Judasa Machabejského nad Nikanorom. (2. Mach. 15)
Svätí v nebi môžu nám ť svojou modlitbou
u trónu Božieho (Zjav. 8, 4), najmä vtedy, ď ich o
pomoc vzývame.
Svätí musia dobre ť co sa na zemi deje. Lebo ď blaho-
slavenstvo záleží v úplnom vyhovení všetkým ž ť tvora.
Sám diabol pozná naše slabosti, ako z jeho pokušení vysvitá.
Proroci St. z. predvideli ť a vedeli najtajnejšie veci .
A svätí mali by menej ť ď už vedia, kedy sa hriešnik
obráti (Luk. 15, 7), tým viac musia ť ď ich niekto vzýva.
«Svätí vidia v Bohu, ako v zrkadle, č deje sa na zemi». (Sv. Ter.)
Č ž by nemali ť ti, č vidia toho, ktorý všetko vidí? (Sv.
Tom. Akv.) Tým, č vnútorne ľ na Boha, č nie je skryté
zovnútorne. (Sv. Reh. Vel.) ď však vzývame svätých o ich prí-
mluvu, modlia sa v nebi č s nami. (Rim. katech.) Ich mo-
dlitba má ľ silu; lebo ď už i neprestajná modlitba sprave-
dlivých na zemi mnoho vládze. (Jak. 5, 16) ľ vládala už
modlitba Abrahamova, ktorý primlúval sa u Boha za ľ
sodomských l (l. Moj ž. 18) Ak už svätí, ľ ešte v tele boli,
mohli ť za druhých s ľ výsledkom, č ž sú vstave
ť teraz, ď už vydobyli ť (Sv. Hier.) Svätí č
nútia Boha k vyslyšaniu svojej modlitby; oni robia to tak, ako
Kat. Ľ Katechismus.
22
338
vojaci pred zemským ľ ukazujú mu totiž rany, ktoré v boji
ň dostali. Tu Boh č nemôže ť (Sv. ZL) Vzývanie
svätých odplatil Boh ľ č i zázrakmi. Myslime na č
zázraky na milostnom mieste v Lurde, na zázraky, aké sa skú-
majú a dokazujú pred každým č t. j. vyhlásením za
svätého. ·
I naši zomrelí príbuzní a priatelia, ktorí sú v nebi,
prosia č za nás u trónu Božieho a č chránia
nás od č
Obcovanie s našimi zomrelými bratmi neprestáva, ale trvá
ď i po smrti. (Orig.) «Láska neurniera». (1. Kor. 13, 8) Láska
k bližnému teda neprestáva v nebi, ba tam skôr je oslávená, teda
úprimnejšia. Ešte i ten š ť č v pekle ukazoval ť
svoju k bratom žijúcim na zemi. (Luk. 16, 19) Prorok Jeremiáš a
nábÓžný ň Oniáš modlili sa v predpeklí za ľ židovský.
(2. Mach. 15, 14) I Kristus ľ apoštolom, že za nich ť
bude. (Ján 14, 16) Sv. Augustín po smrti sv. matky svojej Moniky
a sv. Václav po smrti starej matky svojej sv. Ludmily došli ľ
skoro ešte č š svätosti. č - Podobne môžu svätí v nebi
svojou prímluvou ť i dušiam v č «Len sama Maria
svojou prímluvou každodenne vysvobodzuje z č ľ
dušíJJ. (Alanus) Maria je ľ a matka úbohých duší. (Sv.
Brig.) Vo č ň Nanebevzatia prebl. Panny bývajú každo-
č tisíce úbohých duší vysvobodené skrze Mariu (Sv. Pet. Dam.;
sv. Alf.); a tak podistým i v druhé hlavné sviatky Matky Božej.
I v soboty (sobota, ako známo, je zasvätená Matke Božej) vysvo-
bodzuje Maria mnoho úbohých duší z č (Páp. Ján XXII. v
bulle Sabbatina.) I sv. anjeli majú ť s úbohými dušami,
svojimi budúcimi drúžkami. Zvlášte sv. archanjel Michal mnoho
sa prímluva za úbohé duše. «Jeho modlitba nosí duše do nebaJJ .
(Tak č v jednej cirkevnej modlitbe.) Tento nebeský vojevod_ca
má aj úlohu, aby tie duše, č majú ť do neba, viedol do raj a
radosti. (Modlitba cirkevná.) V č ujímajú sa nás i tí anj eli,
ktorí na zemi boli nám strážcami alebo ktorých sme zvlášte ctili.
(Bl. Faber) ľ aké vznešené a š ľ je č Cirkve o
obcovaní svätých !
x.
v
CL. VIERY: ODPUSTENIE HRIECHOV.
l. Niet č na zemi bez hriechu ). preto každý po-
trebuje odpustenie hriechov.
Kto vraví, že je bez hriechu, je lhár. (1. Ján l , 8) Lebo '
sedemkrát (t. j. č padá spravedlivý. (Prísl. 24, 16) Boh dáva
nám č ť do všedných hriechov, aby nás v pokore zacho-
val. (Sv. Fr. S.) č denne hrešíme, musíme i každý ň
ť sa v č š za odpustenie hriechov. (Sv. ZL) Bez zvláštnej
výsady Božej, akú mala Matka Božia, nemôže nikto za celý život
byf bez všedných hriechov (Sn. tr. 6, 23) ; ba už i ktomu, aby
niekto va dlhší č vyhýbal všedným hriechom, potrebná je zvláštna
pomoc milosti Božej. (Sv. Aug.) ť akej ť ľ
môže ť záleží v tom, aby č s úplnou rozvahou neupadol
do nijakéko, ani len všedného hriechu. (Sv. Alf.)
2. Môžeme ť odpustenie hriechov, ponevac
nám ho zaslúžil Kristus svojou ť na krížr a č
apoštolom a ich nástupcom dal moc š ť hriechy.
Pre č na zemi č nie je š ľ š nad odpuste-
nie hriechov. Lebo č č ň nám viac nepokoja, ako
hriechy. Už pohanský svetomudrc Sokrates oddával sa radostnému
č že príde akýsi prostredník, bohom fposlaný, a č
ľ akým spôsobom môžu ť odpustenie hriechov. (Meh.)
Odpustenie hriechov 7!aslúžil nám Kristus , svojím najsvätejším
č na dreve kríža. (Sn. Tr. 6, 7) Kristus je Baránok
Boží, k;torý sníma hriechy sveta. (Ján l, 29) Krvou jeho máme
vykúpenie a odpustenie hriechov. (Kol. l, 14) Kristus je smierenie
22*
340
za hriechy naše; no nie len za naše, ale i za hriechy celého
sveta. (1. Ján 2, 3) - Kristus dal moc š ť ť hriechy len
sv. apoštolom i ich nástupcom. Kristus i sám mal moc ť ť
hriechy; odpustil Magdalene, mýtnikovi Zachej ovi, pravému lotrovi ;
pri uzdravení porazeného povedal výslovne: <<Aby ste vedeli, že
Syn č má moc š ť ť hriechy, pravím tebe: ň vezmi,
ľ svoju a ď (Mat 9, 6) Tú istú moc, ktorú Kristus mal, dal
i sv. apoštolom. Riekol k nim po svojom ŕ «Prijmite
Ducha Sv. Ktorým odpustíte hriechy, š ť sa im, a ktorým
zadržíte, zadržané sú». (Ján 20, 23) Kto teda chce ť od-
pustenie svojich hriechov, musí sa ť k apoštolom, nasledovne
k, biskupom a od nich ustanoveným ň <<Len v katolíckej
Cirkvi š ť sa hriechy; lebo len ona zvlášte dostala k tomu
ako záloh Ducha Sv.)) (Sv. Aug.)
3. ľ hriechy š ť sa skrze
krst a pokánie, všedné skrze dobré skutky,
vykonané v stave milosti. Také dobré skutky sú:
Modlitba, pôst, dávanie almužny, slyšanie omše sv., sv.
prijímanie, uz1vanie ::.vätenín, získanie odpustkov, od-
pustenie urážky.
Krst je ď na ktorú sme sadli pri plavbe do neba; ď
spáchame ť ž hriech, podobáme sa tým, č utrpeli stroskotanie
lode. Títo môžu sa ť len tak, jestli sa zachytia a pevne
držia nejakej dosky; tak i ť ked upadol do ť ž hriechu,
môže ť spasený len tak, ď sa utieka k pokániu. Ani len
samou modlitbou, pôstom a almužny nemôžeme ť
odpustenie ľ hriechov. Tieto skutky, môžu nás iba ť
k pokániu; len toto potom sotre hriechy. <<Na tom č nemôžu
ť anjeli, ani archanjeli; ba ani len ľ neodpustí nám
hriechov bez pokánia)), (Sv. Aug.) - K zahladeniu všedných
hriechov ovšem č dobré skutky. Tak povedá sv. Augustín:
«Jeden č š ktorý sme sa zo srdca pomodlili, č všedné
hriechy celého ň Všedné hriechy môžu sa ť pokropením
svätenou vodou, odpustkami, modlitbou, prijímaním, biskupským
požehnaním ď (Sv. Tom. Akv.) Avšak odpustenie všedných hrie-
341
chov nie je č iného, ako odpustenie č pokút za hriechy.
č
4. Niet tak ľ hriechu, ktorého by Boh tu na
zemi ne,odpustil, jestli ho ľ a úprimne z neho
sa vyspovedáme.
Boh ľ kajúcim hriešnikom: «Keby hriechy vaše boly
ako šarlát, budú biele ako ň a keby boly č ako purpur,
budú biele ako vlna>>. (Is. l, 18) Boh nerobí rozdielu medzi hrie-
šnikami, ale dovolil ň ť každý hriech bez výnimky.
(Sv. Ambr.) Preto nik nemôže ť tak bezbožný a hriešny, že by
nemal ešte istej nádeje, ť odpustenie, ak úprimne ľ
svoje poblúdenia. (Rim. katech.) Áno Boh najdobrotivejší tým radšej
prijíma kajúceho hriešnika, č č š sú jeho hriechy. ď č š
milosrdenstvo slúži mu i k č š cti. Boh podobá sa rybárovi,
ktorý tým radšej loví, č č š ryby uloví. - Len hriechy proti
Duchu Sv. š ť sa, lebo č ktorý hreší proti Duchu
Sv., nechce sa š ť teda nie je na Bohu, ale na č
lebo ď č nechce ť hriech, teda ani ľ ť č ľ
ho pozná. No bez ľ a zmenenia mysle niet odpustenia.
5. Hriech, ktorý raz je odpustený, nikdy viac neožije,
ani vtedy, ď č znovu upadne do ľ hriechu.
(Sv. Tom. Akv.)
lnak je to s dobrými skutkami; tieto zase Óžijú, ď sa
č smieril s Bohom. ľ aký milosrdný je Boh l
XI-XII.
v v '
CL. VIERY: NASE POSLEDNE VECI.
l. Smrt'.
Zem je bojište, (na ktorom každý ň zúri boj a padajú
tisíce ľ V ď každodenne zomiera na celej zemi 88.000 ľ
(na jednu minútu pripadá teda 60, . na sekundu 1); ž č
umiera okolo 32 millionov. - Spánok je obrazom smrti.
l. Pri smrti č stane sa toto: duša
č sa 'od tela a ide do krajiny duchov; telo však
vezme porušenie a obráti sa na prach.
Pri smrti č sa duša od tela. ď zo stroja (mašiny)
vypustia paru, tento prestane ť č podobného stane sa,
ď duša, tento božský dych, opustí telo. Sv. Pavel nazýva smrt
rozdelením. (2. Tim. 4, 6) Telo je akoby obálkou alebo odevom,
ktorý sa pri smrti shadzuje. Telo je stánok, kde býva duša. (2. Pet.
1, 14) Pobyt duše v tele je podobný pobytu duší spravedlivých v
predpeklí. V ľ smrti nastáva hodina osvobodenia. (Mar. Lat.)
Pri smrti š ť sa duša zo svojho t alára. (Sv. Aug.) Že v ŕ
niet duše, nasleduje už z toho, že jeho telo je celkom bez života.
Niet už tohe, č ho oživovalo. - Pri smrti navráti sa duch k
Bohu, ktorý ho dal. (Kaz. 12, 7) ť je cestovanie do č
(Sv. Zl.) Mýlia sa teda tí, č myslia, že duše zomrelých spoja sa
zase s telami ľ alebo i zvieracími a v nich znovu bývajú.
ľ č I tí sú na omyle, č domnievajú sa,
ž_e duša pohrúži sa do spánku, z ktorého len v ň súdny sa pre-
budí. Telo spí po smrti a zobudí sa v den súdny, ale nie duša. -
343
Telo po smrti vezme porušenie. č je zo zeme, stane sa
zase zemou; ň sa na slová, ktoré riekol Boh k padlému
Adamovi. (1. Mojž. 3, Hl) č ľ telá všetkých ľ vezmú poru-
šenie, predsa to nestalo sa s telami Krista a Marie. Akože ? I telá
mnohých svätých alebo ň jednotlivé údy ich tiel ešte sú ne-
p orušené až po dnešný ň Predsa všetky telá zase budú vzkrie-
sené v deil súdny. ť je spánok v nádeji skorého vzkriesenia.
(Sv. Tom. Akv.) Smrf vyobrazuje sa v podobe kostlivca, lebo i nám
da takú ohyzdnú podobu; s kosou v ruke, lebo životu ľ
tak chytro robí konec, ako kosa tráve. (ž. 102, 15) ť vlastne
mala by ž ť č v ruke, lebo nám otvára vchod do života
č
2. Všetci ľ musia ť lebo ť je následok
hriechu č
č svojou š ť utratili dar ľ
tela. Preto všetci musíme ť Skrze jedného č prišiel
na svet hriech a skrze hriech prišla ť ; táto prešla na všetkých
ľ lebo všetci zhrešili v Adamovi. (Rim. 5, 12) Č ktorý
kedysi chcel ť ako Boh, hlboko unižuje sa ť ; tým podstu-
puje trest za svoju pýchu. Len Henoch (l. Mojž. 5, 24) a Eliáš
(4. ľ 2) bez smrti boli vzatí so zeme; no na vrátia sa pred
všeobecným súdom (Sir. 44, 16; Mat.' 17, ll) a zomrú len potom.
Zomrú i tí ľ č v ň súdny ešte ž ť budú. (Sv. Tom. Akv.)
Iba Kristus nebol by musel ť lebo ď bol bez všetkého
hriechu. A však Kristus ľ zomrel za nás. - ť vyrov-
náva éhudobného a bohatého. Život j e divadlo, kde jeden za krátky
č vystupuje ako sudca, druhý ako vojevodca, tretí ako vojak a p.,
no po hre nemá už č takého. (Sv. Zl.) Ako pri šachovej hre ·
všetky figúry majú č miesto, ale po hre pohádžu sa dovedna
a ležia v škatuli, tak vodí sa i ľ ď na zemi ; teraz majú č
hodnosti; no ď č sa hra života, všetci prídu do jednej a
tejže zeme. (Diez) ď č usne, č nemôže ť so sebouJ
(Job 27, 16) ť zrušuje všetky hodnosti a dôstojnosti. (Sv. Amb.)
Ba mnohí, č sú prví, po smrti budú poslední, a mnohí, č sú tu
poslední, potom budú prví. (Mat. 19, 30} - Život j e ako sen, lebo
pomine tak chytro, ako vznikol. (Sv. Zl.) Naše dni na zemi sú ako
ň (Job. 8, 9) Život je ako č EZ. 89, 3) Život je para,·
344
ktorú vidno za ľ a potom zmizne. (Jak. 4, 15) Hodina
smrti je nám neznáma. Zomreme v hodinu, ď sa nenazdáme.
(Mat. 24, 44) ť príde ako zlodej. (Mat. 24, 43) Ako jastrab
vrabcov, ako vlk baránky, tak ť lapá ľ (Sv. Efr.) Život je
ľ ktorú č i malý vietor zahása. (Sv. Reh. Nis.) My na
zemi sme podobní vojakovi, ktorý na č č dostal dovolenie
a tak ani za ň nie je istý, č nebude povolaný. (Far. Kneipp)
Iba niektorým svätým zjavil Boh hodinu smrti. Pred inými skryl
ju z dôležitých č keby totiž č znal hodinu smrti, nejeden
upadol by do zúfalstva; iný zase viedol by rozpustilý život, keby
vedel, že mu ešte ľ rokov pozostáva k životu. Pováž teda s
jednej strany dobrotu, s druhej ť Božiu! - č hodina
smrti nie je nám známa, máme v každú ľ ť prichystaní
na ť Kristus napomína nás: «Preto i vy ď hotoví, lebo
Syn č príde v hodinu, ktorej neviete». (Mat. 24, 44) Mysli
na podobenstvo o 10 pannách. (Mat. 25) ť je ako ľ pán,
ktorý nikoho č ale chce, aby ho všetci č (Sv. Efr.) Ak
teraz nie si prichystaný, hoj sa, že š ť zomreš ! Lebo aký
život, taká ť Tí, č polepšenie života až k smrti odkladajú,
podobajú sa žiakovi, ktorý chce sa č ť len potom, ď už zkúška
príde.
3. ť je strašná len hriešnikovi, ale naskrze me
spravedlivému.
Len ľ ď telesným a bažiacim za pôžitkami je ť strašná
(ona je koncom š ť ktorého sa domáhali, a č č
biedy), no naskrze nie ľ ď nábožným a cnostným. «Spravedlivý
pri smrti obrezáva sa č ako strom, aby na druhom svete
ešte krajšie ovocie niesol; hriešnik však vytrhuje sa pri smrti ako
strom s ň a hodí sa do ň (Sv. Vine. F.) Pre sprave-
dlivého niet umierania, ale jesto len prechod do života č
(Sv. Ant. Pad.) Všetci svätí tešili sa umieraniu; chceli ť rozdelení,
ako sv. Pavel, a ť s Kristom. (Filip. 1, 23) Ako nádenník želá
ť prácu, aby mzdu obdržal, tak i spravedlivý želá skoro
ť aby svoju mzdu v nebi dostal. (Kard. Hugo) Svätí tak
túžili po smrti, ako plavec po prístave, pocestný po cieli svojej
cesty, ľ po žatve. (Sv. ZL) Pri smrti raduje sa spravedlivý
práve tak, ako č ktorý má ť dom, č sa už rúca, a
346
musí ť do pekného. (Sv. ZL) Všetci svätí umierali s veselou
tvárou. «Ó, jak sladko umiera ten, kto nábožne žil!» (Sv. Aug.)--
Pošetilí ľ myslia, že š ť zomiera ten, č chytro zomiera.
Nie chytrá ť padá na váhu, ale duševný stav umierajúceho.
Lebo kam strom padne, tam ostane ž ť (Kaz. ll, 3) t. j. na
ktorej strane je najviac konárov, na tú i padne. Ak konáre sú na
severnej strane, padne na sever; ak sú nachýlené k juhu, padne
na juh. Podobne je aj u č k č ľ č hlavne
bola náchylná, k tomu bude ť i po smrti. Š ť č
ktorého ľ hlavne len k Bohu bola obrátená (ktorý teda mal
lásku k Bohu a tak i posväcujúcu . ť lebo ten uvidí Boha.
Ale š ť ten, ktorého ľ bola obrátená len k zemským ve-
ciam (ktorý teda miloval len svet a bol v stave nemilosti), lebo
od Boha bude č
4. Aby sme š ť ť umreli, denne máme
ť milého Pána Boha o š ť ť a už teraz
č ť sa ľ od zemských statkov a pôžitkov.
Š ť umiera, kto sa s Bohom najprv úplne smieril a do
poriadku priviedol č záležitosti svoje. - Máme teda ť
Boha menovite, aby nám dal milosti svojej, že by sme ešte pred
ť ť mohli sv. sviatosti umierajúcich. Máme tiež
č ť závet (testament) ; tak budeme podobní plavcovi,
ktorý v č stroskotaniu lode vyhadzuje všetko do mora a tak
ujde č Náhla ť nie je tedy č žiadúcneho; bo
kto náhle zomre, nemôže ť ani č ani č záleži-
tosti svoje. Preto modlíme sa v litániach: «Od náhlej a nenadálej
smrti ď nás, Pane l» - Modlitba za š ť ť už preto
je dobrá, č tak č bývame upornínaní na smrf. Cirkev
rada upomína nás na ť tak na š č na Popolnú stredu,
pri zvonení č ď Upomínanie na ť totiž je ľ
ž č lebo odstrašuje od hriechu. «Pamätaj na posledné
veci svoje a nezhrešíš na veky». (Sir. 7, 14) Kto č š pamätá
na ť bude ť tak málo radosti zo zemských vecí, ako na
ť odsúdený č z dobrého jedenia. Ani Damokles nemal
ľ radosti pri hostine, ď zbadal č ktorý na vlase visel mu
nad hlavou. Pováž tiež, že nás Boh najláskavejší každodenne upo-
mína na ť zapadanírn slnka a nastúpením noci. Ba i spánok
346
upomína nás každý č na ť - Máme sa už teraz dobro-
ľ č ť od zemských statkov a pôžitkov. ď po smrti oko
naše nebude ť ani ucho š ť ani ústa naše nebudú hovo-
ť ď K tomuto stavu, aký zaizte nastúpi, máme sa už teraz
ľ ž ť Máme ť proti zvedavosti č a uší,
ť č č i č požívaniu jedla a nápoja.
Máme tedy už teraz č ť ť «Umierajme, aby sme žili>>.
(Sv. Basil) Dobré skutky, ktoré Boh od nás žiada, ako: modlitba,
pôst, almužna, nie sú č iného, než odvrátenia srdca od zemských
vecí. Len tí ľ ktorých srdce nelipne k zemským veciam, po
smrti uvidia Boha; preto hovorí Kristus: «Blahoslavení č
srdca, lebo oni Boha uvidia». (Mat. 5, 8)
2. Zvláštny súd.
l. ď po smrti našej bude zvláštny súd.
Sv. Pavel povedá: <<Ustanovené je ľ ď raz ť a potom
súd». (Žid. 9, 27) Z podobenstva o č a chudobnom Laza-
rovi vysvitá, že oba po smrti ď boli súdení. Už pohanskí Gréci
verili, že v podzemnom svete sú traja sudcovia. V hodinu smrti
povie nám Boh: <<Vydaj č z vladárstva svojho)), (Luk. 16, 22)
Potom príde spravedlivá odplata. ď Boh už od č žiada,
aby nádenníkO\i po vykonanej práci jeho nezadržal mzdy, tým
viac má sa č ť od Boha samého, Úl č ktorý prácne
dokonal dielo svojho ň nezadrží mzdy. ť je výplata slu-
žobnej mzdy, ť žatvy)). (Sv. Amb.) Ak výplata táto oneskorí sa
u jednotlivých .Judí (lebo totiž najprv musia ť č v č
nuž vina tohoto oneskorenia iste neleží na Bohu, ale na č
Zvláštny súd bude ž ť KTistus, a síce týmto
spôsobom: odkryje celý život náš a bude s nami tak
ť ako sme my zachádzali s bližným svojím.
Zvláštny súd bude ž ť Kristus; , lebo on povedá:
«Otec nesúdi nikoho, ale všetok súd dal Synovi)). (Ján
5, 22) - Kristus pri poslednej č ľ apoštolom, že
po · svojom nanebevstúpení znovu príde, aby ich k sebe vzal.
347
(Ján 14, 3) - Kedyže prišiel Kristus k nim? č pri
smrti. I o Jánovi povedal: «Chcem, aby tak zostal, kým prídem».
(Ján 21, 22) Apoštoli teda tešili sa tomu okamženiu, v ktorom
zase uvidia Krista (Ján 3, 2); i č že, ľ sú v tele, sú
vzdialení od Krista. (2. Kor. 5, 6) - A však súd tento nesmieme
si tak ť akoby duša musela ku Kristu hore do neba
ť alebo akoby Kristus k nej na zem sostúpil. Toto naskrze
nie je potrebné. Lebo Kristus na dušu od tela č pôsobí
takým spôsobom (osvieti ju tak), že ona naskutku celkom
zbadá, že jej ľ drží nad ň spravedlivý súd. Týmto pô-
sobením a osvietením zbadá duša, že Boh odkrýva celý život
č Kristus povedá: «Ako blesk vychádza od východu a
ukazuje sa až na západ, tak, bude i príchod Syna č (Mat.
24, 27), t. j. pri našej smrti, po ktorej nasleduje príchod Krista,
zjaví sa duchu celý život náš a síce s ť a ť blesku.
(Bl. Kl. Hofb.) ď príde hodina božskej spravedlnosti, Boh pred-
staví č každého č osobitne všetky jeho skutky. (M. Lat.)
Pri smrti č budú zjavené skutky jeho. (Sir. ll, 29) Všetci,
ktorí už blízko smrti boli, tvrdia, že sa v tom okamihu predstavily
ich duchu dávno zabudnuté veci zo života, ba i z ich mladého
veku. Áno pri smrti vyjdú na javo i naše najtajnejšie skutky.
Lebo Kristus povedá: č nie je skryté, č by nebolo objavené,
a č tajné, č by nebolo poznané a nevyšlo na javo». (Luk. 8, 17)
Ba poznáme i každé daromné slovo, ktoré sme hovorili, a budeme
ť č ť z neho. (Mat. 12, 36) Duch náš je podobný maliq-
rovi; ľ vo vnútre našom mnohé myšlienky, plány a obrazy.
Až pri smrti odtiahne sa opona, vtedy ukáže sa obraz, ktorý bol
ľ zahalený, a poslúži maliarovi alebo ku cti, alebo k ľ
potupe, ak ľ ohavné potvory neprávosti. (Sv. Basil) Po smrti
č otvárajú jeho závet (testament). A ľ č o závete, to
platí aj o svedomí; i toto bude otvorené pri smrti. Akože? ď
slnko svieti do chyže, vidno tisíce práškov; tak uvidíme najmenšie
chyby, ď Slnko spravedlnosti osvieti pri smrti nášho ducha. -
V ň súdu vidíme tvár Božiu oproti sebe tak, ako sme sa v
živote ukazovkli oproti bližnému svojmu. Boh je podobný zrlcadl,u,
v ktorom sa úplne č obraz toho, č pred nim stojí. (Lud. Gran.)
Preto povedá Kristus : «Akou mierou ť budete, takou i vám
bude nameranOJJ, (Mat. 7, 2) - Po súde nasleduje odplata.
348
2. Po zvláštnom súde idú duše ľ
ď do neba alebo do pekla alebo do č
že výrok ď po súde bude vykonaný, vidno z podobenstva
o č a chudobnom Lazárovi. (Luk. 16) Cirkev riešila, že
duše, ktoré po krste nezhrešily, a tie, č síce zhrešily, ale hriechy
svoje na zemi alebo v č dokonale odkajaly, ď (= bez
meškania) do neba sa dostanú; a že tí, č v ľ hriechu
zomrú, ď do pekla prídu. (Sn. Lyon. IL 1274) Duše spravedli-
vých, ktoré celkom sú dokonalé, ď prídu do neba, akonáhle
opustily telo. (Sv. Reh. Vel.) Akonáhle duša spravedlivého opustí
telo, zaraz č sa od nespravedlivých, a sv. anjeli vedú ju do
neba. (Sv. Justín) Mýlia sa tí, č myslia, že duše spravedlivých
majú po smrti iba akúsi predchuf č blahoslavenstva a že
úplné blahoslavenstvo dosiahnu len po vzkrieseiú tiel; že i nespra-
vedliví len po vzkriesení budú č úplného zatratenia. ľ
gréckych rozkolníkov.) - A však len ľ málo je takých, č
ď prídu do neba; lebo č č nemôže ť do krá-
ľ nebeského)). (Zjav. 21, 27) Ba spravedlivý zriedka vyhne
č (Bellar.) Bohoslovci sú i toho ľ že č zavržených
ľ je č š než blahoslavených. Odvolávajú sa na slová Spasi-
ľ «Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených>>. (Mat. 20, 16)
Všetci majú ť spasení, no málo je tých, č prijímajú ť a
budú spasení. (Suarez) Menší je č tých, č budú ·spasení. (Sv.
Tom. Akv.) - Po zvláštnom súde bude ť ešte druhý,
všeobecný súd sveta. Pri zvláštnom súde dostane odplatu alebo
pokutu len duša č hlavná ň dobrého alebo zlého ; pri
všeobecnom súde na konci sveta bude č odplaty alebo po-
kuty i nástroj duše, telo.
3. Nebo.
l. Nebo je miesto č r-adostí.
Kristus apoštolom na hore Tabore dal popredku ť radosti
nebeské. (Mat. 17) Pri krste Krista otvorilo sa nebo. (Mat. 3, 16)
Štefan videl nebo otvorené. (Sk. ap. 7, 55) Sv. Pavel bol unesený
349
do neba. (2. Kor. 12, 2) - - Nebo je i miesto i stav. Ako miesto
dia mienky bohoslovcov je nad hviezdami (povýšené nad týmto
ľ svetom). č ľ tento nie j e č viery,
predsa je dobre odôvodnený. Lebo Kristus sostúpil s neba, vstúpil
ň a zase príde s neho. - Nebo je i stav duševný; záleží z
videnia Boha (Mat. 18, 10), z pokoja a radosti v duchu. (Rim.
14, 17) Hoci teda anjeli-strážcovia a svätí sostupujú k nám na
zem, predsa sú v nebi. «Anjeli naskrze nemôžu ť . videnie
Boha, ď k nám prichádzajú». (Sv. Bern.) ľ neba je Kristus.
Kristus pred Pilátom nazýva sa ľ ale i povedá: ľ
moje nie je z tohto sveta''· (Ján 18, 36) Kajúci lotor na kríži
uznával Krista za ľ nebeského; lebo ri ekol k ľ
«Pane, rozpamätaj sa na ň ď prídeš do ľ svojholl.
(Luk. · 23, 42) V nebi uvidíme anjelov Božích ť a sostu-
ť na Syna č (Ján l, 51) V nebi anjeli ň sa Kristu.
(Žid. l, 6) - Nebo je opravdivá ť naša. Tu na zemi sme my
len cudzinci. (2. Kor. 5, 6) Prôvody (processie) ň túto
pravdu.
Radosti nebeské sú nevýslovne ľ blahoslavení
sú zvlášte svobodní od všetkého i najmenšieho zlého,
tešia sa videniu Boha i ľ všetkých š ť
Radosti nebeské sú nevýslovne ľ Sv. Pavel hovorí:
«Ani oko nevidelo, ani ucho neslyšalo, ani do srdca ľ ne-
vstúpilo, č Boh pripravil tým, ktorí ho milujúll. (1. Kor. 2, 9)
Blahoslavenstvo možno ž ť no nie ť (Sv. Aug.) A ľ
Dávid hovorí k Bohu: «Opojení budú (totiž blahoslavení v nebi)
z hojnosti domu tvojho; a napojíš ich potokom rozkoše'' · (ž. 3, 59)
Terajší život náš oproti č blahoslavenstvu je viac ť
než život. (Sv. Reh. Vel.) Radosti blahoslavených sú tak veliké, že
ani všetky utrpenia č neboly by č cenou k za-
slúženiu i len jednej hodiny nebeského blahoslavenstva. (Sv. Vine.
Fer.) Tam budeme ť tie isté radosti, ktoré Boh má (Mat. 25, 21) ;
lebo budeme č božskej prirodzenosti (2. Pet. l, 4) a podobní
Bohu. (1. J án 3, 2) V nebi premeníme sa, ako železo v ohni.
(Rim. katech.) Ako ranné slnko zrkadlí sa v č kvapkách
rosy a tvorí z nich akoby malé slncia, tak i Boh zrkadlí sa v
každej duši, ktorá je v nebi. - - V nebi j e ľ príbytkov. (Ján
350
14, 2) ľ nebeské je podobné ľ hostine (Luk. 14, 16;
Mat. 8, 11), kde Boh sám obsluhuje hostí. (Luk. 12, 37) V nebi
niet telesného jedla, ale tam je len duchovné. (Tob. 12, 19) V nebi
je ľ svetlo. (1. Tim. 6, 16) V nebi č ť chválospevy anjel-
ské. (Ž. 83, 5) Svätí nosia biele rúcho. (Zjav. 7, 14) Dostanú z
ruky Pána utešenú korunu. (Múdr. 5, 17) Svätí majú úplnú svo·
bodu a vládnu všetkými statky, aké Boh má. (Mat. 24, 47) Oni sú
tam, kde je Kristus. (Ján 17, 24) Boh vynahradí im tam stoná-
sobne všetko, č na zemi ň opustili. (Mat. 19, 29) Už tá
hviezdnatá obloha je krásna; ale aká krásna musí ona ť v blíz-
kosti samého trónu Božieho! Už i zem poskytuje nám ľ radosti,
najmä na jar alebo pri cestovaní. A však zem v prirovnaní k nebu
je predsa len púšf. ď nám ty, ó Bože, už vo väzení preuka-
zuješ tak veliké veci , č ž nám č š v paláci?» (Sv. Aug.) Č
všetko môže nám ť Pán, ktorý je všemohúci! A predsa radosti
nebeské nie sú telesné (Mat. 22, 30), aké n. pr. Mohamed ľ
prívržencom svojim. Kto by myslel, že radosti nebeské záležia z
dobrého jedenia a p., bol by podobný ň ktorý si myslí, že
pán jeho v ň svatby predloží ť dobré seno, aby si na
ň pochutnävali. - Blahoslavení sú svobodní od všetkého
zlého. Snadnejšie je č ť všetko zlé od ktorého, blahoslavení
sú svobodní, než ť ich radosti. (Sv. Aug.) Blahoslavení nebudú
ani ť ani ž ž ť (Zjav. 7, 16) Nebude viac smrti, ani
smútku, ani náreku, ani ľ (Zjav. 21, 4) A noci tiež už ne-
bude. (Zjav. 25, 5) Arii už nebudú ť š ť lebo ľ ich je
zmenená vo ľ Božiu, ako kvapka vody, vpustená do vína, ď
dostane ť i barvu vína. (Bern.) - ľ usta-
č na tvár Božiu. (Mat. 18, 10) Vidia teda jasne ť
všetky dokonalosti a všetky diela Božie. (Sv. Aug.) Vidia Boha,
aký je. (1. Ján. 3, 2) Vidia Boha s tváre do tváre. (1. Kor. 13, 12)
Vidia Boha ni e ď v obraze, ale prítomný je ich rozumu tak,
ako oku strom, ktorý je pred nim. (Sv. Tom. Akv.) K tomuto
videniu Boha duše nemôžu ť sa zo svojej vlastnej sily (ako
ani my nemôžeme ť k viere z vlastnej sily), ale zvláštnym
pôsobením božským (svetlom slávy), ktoré ich schopnými robí.
Následkom tohoto videnia sú podobní Bohu. (l. Ján 3, 2) S vide-
ním Boha sú spojené nevýslovné radosti. ((Blahoslavení majú viac
radosti z blahoslavenstva Božieho, než zo svojho vlastného)), (Sv.
Bonav.) ď už poznanie tvorov je tak sladké, o ľ sladšie
351
musí ť poznanie ľ l (Sv. Karol Bor.) Preto sv. Augustín
hovorí k Bohu : <<U teba, nad tebou a pre teba sa ť v tom
záleží život č - S poznaním Boha nutne súvisí láska , k
Bohu; táto je tým č š č č š je poznanie Boha. <<Svätí
budú ť ó Bože, ľ ť ľ ť poznajú>>. (Sv. Anselm)
Nutným následkom týchto ľ radostí nebeských je, že blaho-
slavení nemôžu ť ani najmenšieho smútku. Lebo náramná ť
nedopustí nijakého smútku a naopak. (Aristoteles) - š ť i
milujú sa vospolok. V nebi všetci vospolok sú jedno. (Ján 17, 21)
Láska, tento život vyvolených v raji, je tak veliká, že ešte i ten,
č nevýslovne ď je od teba, miluje ť ľ Viac, než č
na zemi svoje ť (Suso) Jedine láska je to, č dietky č
ľ rozoznávajú sa od detí záhuby. (Sv. Aug.) Ale aké ra-
dosti budeme ť ď po tak dlhom ľ č zase
najdeme tam svojich príbuzných a ľ l Rozpamätajme sa na
radosti starého Jakuba, ktorý zase našiel svojho syna Jozefa v
najvyššej hodnosti. «V nebi č nás ľ č našich pria-
ľ (Sv. Cyp.)
Radosti nebeské č trvajú.
Lebo Kristus povedá: «Spravedliví však vojdú do života
č t. j. do života ž ktorý nemá konca. Duch Sv.
bude s nimi na veky spojený. (Ján 14, 16) Radosti už nikto viac
neodníme od nich. (Ján 16, 22) Nik nemôže ť ich z ruky
Otcovej. (Ján 10, 29) ľ páni, kniežatá a králi, zvykli tým, č
im za ľ rokov verne slúžili, ť mzdu i potom, ď už
viac neslúžia. No Boh je ľ všetkých ľ musí teda štedrejšie
ť než všetci títo. On dá č mzdu, a to je dôstojné
jeho. (Zwerger) Keby radosti nebeské neboly č duše boly by
v č strachu, že ich utratia. · Vtedy by však neboly v
nebi. č radosti nebeské č trvajú, preto sa i hovorí, že
svätí «vládnu Bohom>>.
Radosti blahoslavených budú č ľ ich
zásluh.
Ten pán v evanjeliume dal sluhovi, ktorý svojimi hrivnami
získal 10 hrivien, moc nad 10, a tomu, č získal 5 hrivien, moc
352
nad 5 mestami. (Luk 19, 16 ď Týmto pánom je Boh; on
dáva tomu, č vykonal viac dobrých skutkov, č š blahoslaven-
stvo. Tým oslavuje vysokú ť svoju. Sv. Pavel povedá:
«Kto skúpo seje, skúpo i ž ť bude; a kto seje v požehnaní, s po-
žehnaním i ž ť bude)). (2. Kor. 9, 6) Spravedliví v nebi jasne
vidia Boha trojjediného; avšak jeden vidí ho dokonalejšie, než
druhý podia č zásluh. (Sn. Flor.) «Iná je ť slnka
(Krista), iná ť mesiaca (Marie), iná ť hviezd (svätých).))
(l. Kor. 15, 41) To isté slnko vidí orol jasnejšie, než iní vtáci.
Ten istý ň lepšie hreje tých, č sú blízko, než tých, č ď
stoja. (Bellar.) Podobne je i v nebi: bohopoznanie a boholáska u
jedného svätého sú č š u druhého menšie; tak je to i s ich
ť Č viac poznáme Boha, tým č š bude ť naša.
Ľ majú ť uprázdnené miesta anjelov; medzi anjelmi je
ť ň hodnosti. ň slávy nebeskej závisí od ň
posväcujúcej milosti, aký č mal pri smrti svojej. Mohlo by sa
i ť ň nebeskej slávy bude tým vyšší, v č vyššom
stupni mali sme pri smrti Ducha Sv., alebo č č š lásku k
Bohu mal č pri smrti. - ň slávy nebeskej u svätého,
aký zaujal na veky, nemôže sa ani š ť ani ž ť A predsa
sú v nebi i mimoriadne radosti, ď totiž svätí niekedy bývajú
č zvláštnej cti alebo radosti. Tak v nebi, ako povedá Spa-
ľ vždy je ľ ť ď sa obráti niektorý hriešnik. (Luk.
15, 7) Vyhlásenie za blahoslaveného alebo svätého, slávenie sviatku
na zemi niektorého svätého, modlitby, obety omše sv. a iné dobré
skutky, ktoré veriaci na zemi konajú ku cti niektorého svätého,
robia tomuto iste zvláštnu ť v nebi. V takých pádoch pod-.
istým i blahoslavení duchovia preukazujú svätému v nebi zvláštnu·
úctu. (Cochem) Sv. Gertruda pri takých ž ť vídala svä-
tých v skvelom rúchu a obsluhovaných hodnejším služobníctvom;
zdalo sa jej, že sú povýšení na ň č š blaženosti. - No
navzdor tomu medzi blahoslavenými niet nijakej závisti. Lebo
všetci dostali od hospodára po päfgrošníku. (Mat. 20) Dvom
ť káže otec š ť šaty z tej samej látky. Menšie ť zaiste
nezávidí č š že toto má č š šaty; lebo ď by tieto
č š šaty ani nemohlo ť (Sv. Fr. Sal.) To isté platí aj o
š ť Áno v nebi jeden každý raduje sa i nad blahoslaven-
stvom druhého. ť a š ť jednoho považuje každý i za svoju
ť za svoje š ť
353
2. Do neba prídu len tie duše, č sú
úplne č od všetkých hriechov i od pgkút
za hriechy.
Teda len duše tých, ktorí po krste nezhrešili, alebo ktorí síce
zhrešili, avšak hriechy svoje tu na zemi alebo v č úplne od-
kajali. (Sn. Flor.) č č nemôže ť do ľ
kého. (Zj. 21, 27) - l pred ľ ť Krista nik
nemohol ť do neba. Duše spravedlivých musely č ť v pred-
peklí. ď o tom 5. č Ap. vyzn. viery.)
Nebo nadobýva sa utrpením a sebapremáhaním.
Sv. Pavel č «Skrze mnohé súženia musíme ť do krá-
ľ Božieho». (Sk. ap. 14, 21) Ako pri stavaní chrámu jerusa-
lemského muselo drevo najprv na Libanone ť okresané a potom
do Jerusalema dopravené a bez hluku poukladané, tak stáva sa i
s budúcimi š ť ; musia sa tu ť utrpením, aby sa
tam v nebeskom Jerusaleme bez najmenšieho trápenia č rado-
ť mohli. - Bez premáhania seba niet blahoslavenstva. Krá-
ľ nebeské podobá sa poldadu alebo vzácnej perle; kto tieto
chce ť musí ť všetko, č má (Mat. 13, 44), t. j. musí ť
sa ť sa) všetkej neporiadnej prítulnosti (priviazanosti) k zem-
ským veciam. ľ odplatu dosiahneme len velkým narnáhanírn.
(Sv. Reh. V.) ľ nebeské trpí násilie». (Mat. ll, 12) «Tesná
je bána a úzka cesta, ktorá vedie k životu''· (Mat. 7, 14) Cenu
na závodišti dostane len ten, č chytro a vytrvale beží a odhodí
všetky č šaty. (1. Kor. 9, 24) Aby niekto v zápasnom boji
bol korunovaný, musí sa vopred ž ť od všetkého, č ·by telo
ť mohlo. (l Kor. 9, 25) Kto chce ť spasený, musí ť
ň nekrvavým muéeníkom; preto Cirkev po narodení Krista
Pána ď slávi sviatok č Sv. štefana. Kristus vraví:
«Kto miluje dušu svoju, ztratí ju; a kto nenávidí dušu svoju na
tomto svete, zachová ju k životu č (Ján 12, 25) , t. j. kto
ide len za ť a pôžitkami sveta, bude zatratený ; . kto však
ľ ť sa ich, bude spasený. - No č viac námahy stálo
nás nadobudnutie blahoslavenstva, tým č š bude ť naša.
Lebo zaslúžená ť je dvojnásobná ť
Kat. Ľ Katechismus.
23
354
Pre spravedlivých č sa nebo č už tu na
zemi.
ľ pracujú za život č už ho pozivaJU. (Sv. Aug.)
Spravedliví majú pravý pokoj duše. (Ján 14, 28) Majú pokoj Boží,
ktorý prevyšuje všetky pochopy. (Filip. 4, 7) Preto vždy sú veselí,
i ď postia sa (Mat. 6, 17) a pri zovnútornom trápení. (Mat. 5, 12)
Spravedlivi majú Ducha Sv, sú teda už na zemi spojení s Bohom.
(1. Ján 4, 16) Kristus už teraz býva v ich srdciach. (Ef .. 3, 17)
Spravedliví majú v sebe ľ Božie. (Luk. 17, 21) - Kto
sa na nebo rozpomína, bude iste trpezlivý v trápení a nepovšimne
si zemských vecí a rozkoší. «Pamätaj na mzdu; a milerád budeš
ť (Sv. Aug.) Utrpenia tohoto sveta nemôžu sa ť budú-
cej sláve, ktorá na nás bude zjavená. (Žid. 12, 9) ď uvažujeme
radosti nebeské, zemské veci zdajú sa nám bezcennými. (Sv. Reh.
Vel.) Kto stojí na temeni hory, ten v doline nevidí č ale
všetko zdá sa mu ľ malým. (Sv. ZL) Vtáka, ktorý vysoko letí,
neraní ľ (Sv. Zl.)
4. Peklo,
l. Peklo je n1iesto č múk.
š ť č prosil Abrahama, aby k piatim bratom jeho
poslal niekoho zpomedzi zomrelých, žeby i oni neprišli na toto
«miesto múh. (Luk. 16, 28) Vo svojej č o poslednom súde
sveta Kristus nazýva peklo č trápením» ; povedal: «Zatra-
tení pojdú do trápenia č (Mat. 25, 46) Peklo je i miesto i
stav duše. Ako miesto peklo je pod zemou (nižšie, než tento vidi-
ľ svet). Preto sa i modlíme: «Stúpil do pekiel«, a menujeme
peklo ť Pri zažehnávaní zlého ducha hovoríme k nemu
tieto slová: Boh ponoril ť s výsosti nebeskej do vnútra zeme».
Peklo je prísno oddelené od ľ nebeského ; medzi oboma
je ľ medzera. (Luk. 16, 26) Zavrž<'ni sú č od svätých.
(Mat. 24, 51) Právom povedá sv. Ján Zlatoústy: «Neskúmajme
ľ kde je peklo, ale tým viac, ako by sme mu ť mohli.)>
Peklo je i stav duše, a síce č toho stavu, v akom na-
chodil sa duch hriešnika pri smrti. «Pôvodcom pekelných múk nie
355
je Boh, ale č sám>>. (Sv. Ján. Dam.) I tu platí porekadlo:
Alco si posteleš, talc budeš ž ť č peklo je i stav, dá sa
ť č zlí duchovia môžu ť blízko nás (l. . Pet. 5, 8),
ba že i bývajú v hriešnikoch. (Mat. 12, 45) Niektorí vravia: ď
sa ešte nik nenavrátil z pekla, ani nik z nás nebol tam». Pravda,
že sa ešte nik nenavrátil; lebo práve to je vlastné peklu, že zta-
ľ nik nevyjde. A hoci nik z nás nebol v pekle, predsa vieme,
ako je tam. Ani na mesiaci ešte nik nebol, a predsa vieme, ako
tam vyzerá i ako ď je ta. Už pohaní verili, že jest peklo;
mysli na báje o Tantalusovi, o Danaidkách a o Sisyfusovi. O Tan-
talusovi, ľ frygickom, vypráva sa totiž, že pre jednu ť ž
úražku bohov trpel v podsvetí ľ hlad a smäd; voda a ovocie,
č vždy boly blízko neho, ustupovaly, ľ za nimi siahal.
Danaidky zas musely preto, že mužov svojich zavraždily, v sítách
ť vodu do deravého suda. Sisyfus, panovník korintský, známy
pre ť svoju, musel v podsvetí č ť hore vrchom
ť ž skalu; no každý raz, ď skala bola už na vrchu, ľ
sa dolu.
Muky pekelné sú strašné: lebo zavržení nikdy ne-
vidia Boha, sú v č zlých duchov a v ohni, trpia
ľ bôle duševné a po vzkriesení z ŕ budú ť
na tele.
Strašné sú muky pekelné. Sv. Pavel hovorí: «Hrozné je
ť do rúk Boha živého». (Žid, 10, 31) Ako Pán za každú
ť ktorú ň zapovrhneme, ľ odplatu stonásobnú,
tak i za každou nedovolenou ť telesnou bude ť
stonásobná rnulca a ť (Sv. Ján Krížsky) Slová, ktoré sv.
Pavel hovoril ľ neba (1. Kor. 2, 9), možno ť i na
peklo a ť : «Ani oko nevidelo, ani ucho neslyšalo, ani do
srdca ľ nevstúpila, č Boh pripravil tým, ktorí ho nemi-
lujú>>. (Sv. J. Zl.) Kristus č slovami č muky pe-
kelné. Nazýva peklo neuhasitdným oh1íorn (Mat. 8, 12), č v
pekle je č š ľ aký vôbec len ť sa dá. Už i na zemi
muky ň sú najhoršie. Kristus menuje peklo «najlcrajnejšou
tmou>> (Mat. 22, 13), lebo zavržení nevidia Boha, ň č
svetla. Kristus povedá, že v pekle je č a škrípanie zubov»
(Mat. 8, 12), aby č aký ľ je ľ a aká ľ zúrivosf
23*
356
zavržených. Kristus povedá, že č ich neunnera» (Mar. 9, 43),
aby č že zlé svedomie č robí č zavrženým.
Kristus povedá, že zavržení budú ť «sviazané ruky i nohy»,
aby znázornil, že nemajú svobody, ale sú zakliatí na isté miesto.
Zo slov, ktoré Kristus pri poslednom súde riekne zatrateným :
«Odstúpte odo ň do ň č (Mat. 25, 41), je zrejmé,
že zavržení ď dvojakú pokutu musia ť vytvorenie z
videnia Boha (pokutu ztraty) a ľ (pokutu cítenia). Ztrata
videnia Boha je č š zo všetkých múk pekelných. Č
č š je hodnota ztrateného majetku, tým č š je ľ Za-
vržení ztratili majetok č hodnoty; preto ľ ich v
istom ľ je č ľ (Sv. Alf.) Aký smutný je slepý
č že nevidí krásy stvorenia l A aký smutný musí ť len ešte
ten, č je vytvorený z videnia najkrajšej bytnosti. (Sv. Ján Dam.)
ľ každého stvoreného ducha je, aby mal Boha, toto naj-
vyššie dobro. Chce ť sa k Bohu, ako rieka do mora. Vidno
to už na zemi na duchu ľ on túži po najvyššom blaho-
. slavenstve. Túžba táto stane sa č š po smrti; lebo tu zemské
statky už nevyrážajú (nezaujímajú) č a neposkytuj ú mu už
nijakého uspokojenia. Aká tu teda bieda, ď táto jediná túžba
ducha nemôže byt ukojená naveky l «Slušné je, aby Boh zavrhol
toho, od ktorého sám najprv bol zavržený>>. (Sv. Aug.) Nárek
Esaua nad ztratou otcovského požehnania je mdlý obraz kvílenia
u zavržených nad ztratou Božského videnia. Preto svätí na zemi
triasli sa už pri samej myšlienke, že by mohli ť Boha. -
Zavržení nemajú ani obcovania s blahoslavenými. Vidia týchto
ovšem tak, ako i nešfastný č chudobného Lazara. «No ne-
vidia ich k svojej radosli, ale k trápeniu; vidia ich, ako č
ktorý na stole vidí hojné jedlá a nemôže ť sa k •nim>>. (Sv.
Vine. Fer.) - Zavržení musia ľ ť i od zlých duchov.
Je to celkom spravedlivé, aby ten, č za živa pripojoval sa k zlým
duchom a bol im poddaný, i po smrti mal s nimi obcovanie. «Ako
ukrutne zachádzajú diabli s tými, nad ktorými majú ľ moci,
to nám Boh oznámil na výstrahu v historii Joba a ľ zná-
zornil na tých, č zlým duchom boli posadiL Ale ako preukrutne
budú diabli ť ešte len so zatratenýrni v pekle, ktorých sa
už celkom zmocnili! (Overberg) Zavržení č ň i druh druhu
ľ muky. Lebo zavržení nenávidia sa navzájom. «V pekle, na
tomto mieste č nenávisti naproti Bohu, niet nijakej lásky».
357
(Mar. Lat.) Č viac zatratených, tým č š je bedákanie v pekle.
Preto nech nik nepovedá: «Nuž ď nebudem v pekle sámJJ; lebo
práve č ť s ostatnými zatratencami ešte č š útrapy pe-
kelné. - I ň bude č ť zavržených. «Zatratení budú v ohni,
ako ryby vo vodeJJ. (Sv. Alf.) Naozajstný ň je v pekle na
každý pád. To nasleduje z naúk Kristových (Luk. 16, 24) i z naúk
sv. otcov. Už na zemi Boh ohiiom trestal zlostníkov, tak obyvate-
ľ Sodomy a Gomorhy. (1. Mojž. 19, 24; 4. ľ l, 14) ď
duch mohol ť spojený s telom a môže ť skrze toto, môže
sa duch ť i s ohiiom a ť pokutu skrze tento. (Bellar.) Č
by všemohúcnosti Božej malo ť nemožné, po smrti č vzbu-
ť v duchu jeho tie pocity, ktoré tento už raz mal na zemi, ď
bol ešte v tele? Avšak v pekle pravdepodobne niet takého ň
ako na zemi. Lebo zemský oheii č predmety, pekelný nie ; tento
len tým viac zachováva zatratených, ako ľ jedlá. (Mar. 9, 48)
Náš ň svieti, pekelný nie; lebo navzdor ň panuje v pekle
tma. (Mat. 22, 13) Náš oheii hreje, pekelný nie; lebo na vzdor
ň v pekle je ľ zima, ako chybý tam i každá láska
k Bohu a bližnému. č pekelný ň je ľ ľ š
«náš ň je studený v prirovnaní k ň pekelnému». (Sv. Vine.
Fer:) Náš zemský ň v prirovnaní k pekelnému je ako ľ
vaný. (Sv. Bern. S.) Len to č má ň pekelný s ň
na našej zemi, že páli. ň v pekle podobá sa p1;hleniu ž ľ
(Tert.) - Duševné muky v pekle sú č č svedo-
mia. Zatratení zúfajú úplne. Lebo spoznajú, akí boli ľ ľ
ď v živote svojom tak č odmrštili ť Božiu, akí boli
blázniví, ď ľ statku dávali ť pred nepomi-
ľ ; akí sú š ť že naveky ztratili Boha, ktorý ich tak
č milovaL Zatratení budú sa náramne ť Lebo Boh
pred všetkými duchmi odkryje ich podlosti; urobí ich poslednými,
kým tí, ktorých na zemi zapovrhovali a vysmievali, stanú sa
prvými. «l ť bude č ť zatratených; lebo blahoslaveným
budú ť ich slávu». (Sv. Ant.) Duševné muky už na zemi
bývajú č š než telesné trápenia. ľ ľ cítil n. pr. Jakub,
ď dozvedel sa o smrti svojho syna' Jozefa. Niektorí ľ nie sú
vstave ani len ť muky duševné a siahajú na svoj život; po-
mysli na zúfajúceho Judáša. Po vzkriesení z ŕ budú
zavržení ť i na tele. Budú vzkriesení k súdu. (Ján 5, 29)
Smysly ich budú č ľ ich hriechov ; zrak tmou (Mat.
358
8, 12), sluch nárekom a kliatbou spoluzatratených (Job. I 5, 21),
ť hladom (Luk. 6, 25) a smädom (Luk. 16, 24), č neznesi-
ľ smradom, hmat č ť i zimou. Boh môže ť
ešte aj iné telesné ľ Už potrestal Boh ľ hriešnych č
t ym, že telo ich č dal ž ť (Sk. ap. 12, 23)
Muky zatratených trvajú č
Satan so svojimi prívržencami j e v ohni a bahne sirkovom,
}{de č sa vo dne i v noci naveky. (Zj. 20, 10) Z pekla niet
vysvobodenia, lebo č milosti už pominul. (Ján 3, 36) V pekle
niet č č (Sv. Hilár) Zatratení majú smrf bez smrti.
(Sv. Reb. ľ Život v pekle je č ť alebo «druhá smrb.
(Zj. 21, 8) Lebo život bez radosti a plný trápenia musí sa skôr
ť ť než životom. (Sv. Aug.) Ó ť aká sladká bola
by si tým, ktorým bola si tak horká! (Inoc. HL) - Že muky pe-
kelné č trvajú, č Kristus ; pekelný ň nazýva č
(Mat. 25, 41), trápenie v pekle č (Mat. 25, 46) Tak č i
Cirkev na sneme Tridentskom. Blud Origenesov (t 254), že pokuty
pekelné budú ť konec, bol od Cirkve zatratený. (Sn. Carihr.
II. 553) č zla stal sa hodným, kto v sebe č č
dobro. (Sv. Aug.) Už svetské súdy za ť ž č prisudzujú do-
životný žalár alebo i pokutu smrti. «Ani č nemôže ť nádobe
inú podobu, ď j e už raz v peci». (A. Stolz)
Muky zavržených nie sú rovnaké, ale sú č
ľ ich hriechov.
Ako č sú stupne blahoslavenstva, tak i č sú
stupne v pekle. rrPokuty v pekle sú nerovné». (Sn. Flor.) Muky
pekelné budú tak rozmanité, ako rozmanité boly hriechy na zemi
(Sv. Tom. Akv.); budú primerané spôsobu, č a ľ hrie-
chov. ľ kto žil v rozkošiach, ľ bude ť trápenia a ž ľ
(Zj. 18, 7) Č č š milostí zneužíval, tým č š bude trest
jeho. Preto v ň súdu lepšie sa povodí ľ Sodomy a
Gomorhy, než mestu, ktoré nepríjme apoštolov. (Mat. 10, 15)
2. Do pekla prídu duše tých ľ ktorí
zomreli s ť ž hriechom.
359
Jeden každý hriech celkom č č od Boha. Č
v stave ľ hriechu podobá sa révovej ratolesti, č
nutej od vínneho kmena (Krista). Taká ť uschne a hodí
sa dó ň (Ján 15, 6) Duše tých, č s hriechom ľ zo-
mierajú, ď sostupujú do pekla. (2. Sn. Lyon.) Zvlášte prídu do
pekla: nepriatelia Krista (Žalm. 109, l); všetci, č evanjeliu ne-
verili (Jári 3, 18); smilníci, zlodeji, skupáni, opilci (1. Kor. 6, 10);
všetci, č nepoužili hrivien svojich, od Boha daných (Mat. 25, 30) ;
mnohí, ktorí tu na zemi prví boli. (Mat. 19, 30) I tí, č iba s
č hriechom umierajú (nekrstené deti), idú na miesto za-
tratenia lenže netrpia tam rovnej pokuty (2. Sn. Lyon.) : oni sú
totiž bez videnia Boha, ale netrpia nijakej muky. - Mýlia sa
teda tí, č myslia, že do pekla prídu len č š výstupníci a
č Oj nie, jeden jediný ľ hriech ľ bárs po-
tajomky spáchaný, uvrhuje č do č biedy.
Hriešnikom č sa peklo už na zemt.
Každému hriešnikovi chybí vnútorná ť Hriešnik
podobá sa vzbúrenému moru, ldoré sa š ť nemôže. (Is. 57, 20)
Každý hriešnik už tu sedí ((vo tme a v tieni smrti)). (Luk. l, 79)
Nerozumie naúk náboženských; ony sú mu ť (l. Kor.
2, 14) Hriešnici sÓ ŕ i ľ žijú. (Sv. Zl.) - No svetári
len pri smrti pocítia ľ biedu svoju; teraz nevšímajú si jej,
lebo ich tu zaujímajú všelijaké iné veci. «Neokúsia smrti, až uvidia
Syna č prichádzajúceho v ľ svojom>>. (Mat. 16, 28)
Mysli č na peklo; lebo myšlienka táto ie dobrá. Myšlienkou na
ň pekelný bývame tak odstrašovaní od hriechu, ako hladný lev
ň sa odstrašuje od koristi. «V živote svojom č š sostu-
puj do pekla, aby si nemusel ť po smrti svojej». (Sv. Bern.)
Kto peklo zapovrhuje alebo ň zabúda, ten mu neujde. (Sv. ZL)
Kto neveri, že jest peklo, ten si č zaväzuje č aby ne-
videl priepasti, do ktorej padne.
5. č
l. č je miesto, kde duše tých ľ
č síce bez ť ž hriechu zomreli, ale
360
hriechov svojich celko1n dokonale ešte ne-
odkajali, do č ť musia.
Judas Machabejský bol č že duše padlych bojov-
níkov, č u seba modly mali, budú ť ť ; preto dal za nich
ť obetu v chráme jerusalemskom. (2. Mach. 12, 43) Mnohým
ľ ď vodí sa po smrti asi tak, ako skosenej pšenici alebo zlatu
najdenému v bani. Pšenicu pred svážaním do stodoly sušia na
slnci, a zlato pred upotrebením č v ohni. «Tak i škvrny, ktoré
na duši lnú pri smrti tela, musia ť č č ň
(Sv. Reh. Nis.) V budúcom živote je krst ň tento krst je prísny,
trvá dlho a stroví v č všetko zemské, ako trávu. (Sv. Reh.
Naz.) - č miesta, kde sa č nachádza, svätí sú č š
toho ľ že je pod zemou (niže ľ sveta) ; preto
Cirkev modlí sa pri pohraboch «A porta inferi ... ll ( = od brány
pekelnej ď o Páne, dušu jeho, a «De pro fundis . . . » ( = Z hlbo-
kosti volám k tebe, ó Páne.) Mnohí domnievajú sa i tak, že
nie je nemožné, že by niektoré duše ň č netrpely č
cových pokút na tých miestach na zemi, ktoré s hriechami sú
v blízkom ť a že môžu byf prítomné pri modlitbách, ktoré
sa za ne konajú. Isté je tiež, že úbohé duše zjavily sa na zemi
mnohým svätým, tak sv. Terezii, sv. Brigite, sv. Filipovi Nerskému.
č duševného stavu úbohých duší svätí sú toho ľ
že trpia s ť do vôle Božej. (V protive s peklom, kde je
neprestajné zúrenie a vresk.) Boh totiž ň úbohé duše ľ
láskou k Bohu, ktorá im robí ľ najstrašnejšie muky.
(Sv. Kat. Geri.) Povedomie, že Bohu slušné ť č dávajú
a trpia za Boha, robí ich smelými ako č (Sv. Kat. Gen.)
I istota, že raz dostanú sa k videniu Boha a svoje č spasenie
majú č ň ich potechou. K tomu ešte treba pri-
č ť radosti, aké majú nad prímluvami veriacich a š ť
a nad návštevami sv. anjelov. (Sv. Františka Rim.) Okrem toho dá
sa ť že tou mierou, akou pribýva ich poznanie Boha,
ubývajú aj ich trápenia. (Sv. Kat. Gen.) ň je známa vec, že
zomrelí, ktorí viac ráz sa zjavili, pozdejšie č krajšie vyze-
rali. (Videnie sv. Perpetuy.)
Duše trpia v č za svoje všedné alebo za tie
361
ť ž hriechy, za ktoré po obdržanom rozhrešení ešte
dokonale ť č
Všedný hriech trestá Boh č zlom; mysli na Zachariáša,
ktorý nechcel ť anjelovi, alebo na pochybujúceho Mojžiša. Ani
oJutovaných a odpustených ť ž hriechov nenechá Boh bez
č trestu; mysli na priestupok Adamov a Dávidov. Dávid po
svojom obrátení Ú.primne usiloval sa ť odpustenie č
trestov; no nepodarilo sa mu, oznámená ť jeho syna predsa
prišla. Kto teda hriechov svojich celkom neodkajal na zemi, ten
musí to ť v č (Sn. Tr. 6, 30) Je to, ako u súdn: tu
neraz uložia vinníkovi ň ž pokutu ; ak nezaplatí, dostane sa
do väzenia. Tak robí i Boh : ak hriešnik nevykoná ľ ť
č na zemi, musí ť svoje väzenie v č
teda neuspokoj sa s pokutou, akú ti duchovný otec uložil po spo-
vedi, ale konaj dobrovolne aj iné skutky pokánia. Môžeš ľ od-
ť i tak, ď si trpezlivý v ť ž nemoci a jednúc ochotne prí-
jmeš ť z ruky Božej. Ani si nikdy málo nevšímaj všedného
hriechu; lebo všetko musí ť odkajané.
Trápenia v č sú nasledujúce: duše nevidia
Boha a krem toho musia ť ľ ľ
Preto i cirkevná modlitba znie: č č daj im,
t. j. všetkým zomrelým veriacim ť Pane, a svetlo č
nech im svieti» (t. j. ď ich od ľ a daj im ť k vide-
niu Boha). ľ sviec pri pohraboch a na hroboch prosíme
Boha, aby úbohým dušiam dal ť k videniu č svetla, t. j.
Boha. - ď odhliadneme od trvania, niet rozdielu medzi
mukami v pekle a v č (Sv. Tom. Akv.) Ten istý ň trápi
vyvolených i zatratených. (Sv. Aug.) Preto ľ dá sa ť
ď Cirkev pri omšiach za zomrelých prosí Boha, aby zomrelých
od pokút pekelných osvobodil. (Ben. XIV.) Muky v č sú č š
než č š trápenia č (Sv. Aug.) Najmenšie tresty v
č sú č š než č š na zemi. (Sv. Tom. Akv.) Všetky
muky, aké sa na svete môžu ť sú v porovnaní s najmen-
ším trápením v č akoby potešenie. (Sv. Cyr. Al.) Zemský
ň v porovnaní s ň č je rozkošný krásosad. (Sv.
Magd. Paz.)
362
ľ ť a trvanie trápenia v č sú primerané
velkosti hriechov.
Cím viac paliva, t. j. č viac hriechov here niekto so sebou
na druhý svet, tým viac bude tam pálený. (Sv. Bonav.) Č č š
vina, tým viac trápi č ť plameú. (Sv. Aug.) ľ toho, ako
veriaci viac alebo menej milovali zemské statky, budú zdihavejšie
alebo chytrej šie č ň č (Sv. Aug.) Kto sa zo-
starel v hriechoch, potrebuje viac č aby sa prebrodil cez rieku
ň (Sv. Aug. ) S tal,ým je tak, ako s ľ tvrdými jedlami:
tieto musia sa i dlhši e ť Stá rokov trvajúce omšové základiny
poukazujú na to, že niektoré duše za mnohé veky ľ ť
musia; keby tomu tak nebolo, Cirkev neprijímala by takých zákla-
dín (fundácií). Katarína Emmerichová povedá vo svojich videniach,
že ľ v každý . č ň svojej smrti, teda vo ľ piatok,
sostupuje do č a vysvobodzuje ztadial jednu, alebo druhú
dušu, ktorá kedysi bola svedkom j eho krvavej smrti na Golgate a
do tých č ešte vždy nebola pripustená k videniu Boha. A č by
trest u niektorých duší trval ď len jednu hodinu, táto hodina
zdá sa im iste ľ dlhou. (Sv. Brig.) Údom škapulárskeho
bt·aterstva ľ sa zvláštne skrátenie č pokút. - Via-
cerí svätí sú toho ľ že ni ektoré (ovšem len dokonalé) duše
v č vytvorené sú iba z videnia Boha a netrpia nijakých múk.
(Sv. Brig.) S týmito bolo by asi tak, ako s nekrstenými ť
č zdá sa, že pokuty č úzko súvisia so spáchanými
hriechmi. Kto teda n. pr. hrešil ť bude tam trpef hlad
a smäd. (Sv. Matilda) Sv. Brigita videla duše ť sa najviac na
tých údoch, ktorými sa najviac prehreš'ily. Sv. Margita Kortonská
videla niektorých, č nemohli sa skôr ť až majetok, ktorý
si na zemi skrivodlivo nadobudli, zase ból pri.navrátený. I akýsi
maliar, č ľ nemravný obraz, ľ udania jednej svätej
nebol vysvobodený z č ľ obraz ten nebol č a
nemohol ť na pohoršenie. (Louvet) O, sostupujže za živa č
tej šie do č aby si ta po smrti nemusel sostúpif! (Sv. Aug.)
2. Že jest č poznáme z č Kristo-
vých) ale zvlášte z č a naúk neoinyl-
nej Cirkve. Podivné je tiež, že takmer všetky národy
sveta veria jestvovanie č č
jím nahliadame, že musí ť č
363
rozumom svo-
Kristus povedá: «Kto však hovori proti Duchu Svätému,
tomu nebude odpustené ani v tomto, ani v budúcom svete». (Mat.
12, 32) Ď Kristus väzením vyhráža sa hriešnikovi a hovori:
«Amen, pravím tebe, nevyjdeš ľ ľ nezaplatíš ostatného
halierall. (Mat. 5, 26) I sv. Pavel vraví, že niektorí ako skrze ň
budú spasení. (1. Kor. 3, 15) - Na č upomínajú nás nasle-
dujúce cirkevné č Modlitba za zomrelých pri každej omši
(takzvané memento po pozdvihovaní), slúženie zádušníc (menovite
na š č v ň umretia i pohrabu a vo č ň umretia),
zvonenie č (ktorým napomíname sa k modlitbe za toho,
č práve zomrel) a č slávnosti v ň Všetkých zomrelých
2. novembra. (Slávenie pamiatky všetkých zomrelých bolo najprv
uvedené opátom Odilom ň r. 998 a pozdejšie všeobecne
predpísané od pápežov.) č kresfanov nie sú okázalosti, ale
ustanovizne Ducha Sv.>> (Sv. Zl.) - Biskupi Cirkve na sn3'f!'P. Flo-
rentínskom (1439) a TTidentskom (1445--1463) výslovne č
že jest č -- Viera v č nachádza sa aj u všetkých
národov. č verili ť duší do zvieracích tiel.
U Grékov medzi inými nachádza sa báj o mukách Prorneteusových,
ktorý, č ň s neba ukradol, prikovaný bol ku skale
Kavkaza, kde mu jastrab č žral jatrá, až h9 č
Herakles osvobodil. l židia verili v č Lebo konali obety. za
zomrelých; ň sa na sbierku ň vojevodcu Judasa
Machabejského a na obetu, konanú v chráme jerusalemskom za
padlých bojovníkov. Aj prví ť modlievali sa za zomrelých
menovite pri sv. omši. Sv. Augustín vypráva, že matka jeho Monika
na smrtnej posteli oslovila ho a brata jeho: «Pochovajte moje
telo, kde chcete ; len o to vás prosím, aby ste u oltára Pána vždy
_na ň pamätali». Sv. Ján Zlatoústy č že sa ť od
najdávnejších č následkom nariadenia sv. apoštolov pri sv. omši
modlia za zomrelých. Sv. Cyrill Jer. povedá: «Modlitba je osožná
zomrelým, ď sa na oltári koná svätá obeta>l. Preto najstaršie
modlitby omšové obsahujú i prosby za zomrelých. - I svojím
rozumom nahliadame, že jest č Vieme totiž, že č č
nemôže ť do ľ nebeského. (Zj. 21, 27) A predsa nie-
ktorý č nie je tak zlý, že by ho Boh naveky mohol ť
364
Ak teda nemôže ť ani do neba, ani do pekla, musí ť na
tretie miesto, kde dokonale bude č
3. Veriaci na zemi n1ôžu ť dušiam_
v č skrze sv. omšu a dobré skutky,
ako modlitbu, póst, ľ almužny, prijímanie sv.
sviatostí a získanie odpustkov.
Úbohé duše nemôžu si samy ť lebo nž nemôžu .
ť dobré skutky k sotretiu pokút za hriechy. Č milosti po-
minul, nastal č odplaty. Po smrti už nik nemôže č ť
(Ján \1, 4) Duše v č môžu teda ť dlh svoj len znášaním
múk od Boha uložených. Musia až do ostatnej kvapky ť svoj
kalich utrpenia; vodí sa im, ako ľ na Kalvárii, ktorému
Otec napriek nevýslovným mukám neposlal ani najmenšej útechy,
tak že zvolal: «Bože môj, Bože môj, č si ma opustil b) A predsa
môžem.<> ··mj' 'na zemi ť k ľ ich ľ Môžeme
lm ť skrze sv. omšu, modlitbu, almužny a iné skutky ná-
božnosti. (2. sn. Lyon. 1274) Najviac pomáha im sv. obeta omše.
(Sn. Tr. 25) I obetovanie sv. prijímania je ľ osožné úbohým
dušiam. (Sv. Bonav.) Nie č pomáha sa zomrelým, ale mo-
dlitbou a almužnou. (Sv. ZL) Jednu matku, č č plakala
za zomrelým synom svojím, č Boh vo sne o jej bláznivosti.
Videla vo sne zástup mládencov, ktorí sa ľ k jednomu
prekrásnemu mestu. Ale svojho syna nevidela tam; ten bol ď
za nimi, celkom biedny, ukonaný a v premoknutých šatách. ď
sa ho matka pýtala na č jeho mízerného stavu, povedal jej : ·
«Tvoje daromné plakanie je tomu vina; miesto toho mysli radšej
na to, aby si za ň dávala almužnu alebo ž ť sv. omšu)).
Ako sa matka prebudila, bola ako premenená, a potom už nejed-
nala ako šialená, ale ako ť matka. (Louvet) Ani klade-
nie č vencov na č truhlu nemá ceny, ak
vystanú dobré skutky; tak i samý vonkajší smútok, ako č
šaty, nosenie č stužiek na rukáve alebo na klobúku
nemá pred Bohom nijakej ceny. Stokrát lepšie bolo by, keby sa
peniaze, vydané na č okrasu č radšej chudobným
darovaly. Č týka sa modlitby. Boh ľ tak na jej dÍžku, ako
skôr na ť Kristus povedal sv. Gertrude: «Jedno j ediné
365
slovo z hlbky srdca má viac sily a č k vykúpeniu úbohých
duší, než odriekanie množstva žalmov a modlitieb bez pobožnosti;
ď zababranú ruku tuhým trením v troche vody tiež lepšie č
tíme, než mnohým polievanim vodou)). (Sv. Gert.) No preto nech
sa nik nedomieva, že č i krátka modlitba, jeden č š
už č k vysvobodeniu duše. «Lebo Boh jednal by ľ
ukrutne, keby pre jeden jediný nepomodlený č š v ľ
mukách zadržoval dušu, za ktorú vycedil krv svojull, (Maldonat)
Cirkev pri pohraboch upotrebúva svätenú vodu, lebo svätená
voda poskytuje ľ úbohým dušiam. «Ako tichý ž ď osviežuje
kvety ľ slnka vysušené, tak svätená voda ozviežuje kvety ne-
beské horiace v č (Sv. Teodát.) Najviac pomáha im hrdin-
ský skutok lásky; takým je obetovanie úbohým dušiam v č
všetkých dobrých skutkov, ktoré sme vykonali, s úmyslom, aby im
zásluha týchto k ť č poslúžila. Kto vzbudil tento skutok
lásky, môže ť plnomocné odpustky úbohým dušiam, ľ
pristúpi k sv. prijímaniu; taktiež ď každý pondelok slyší sv.
omšu. No ň majú osobnú ť výsadného oltára. (Pius IX.
30. sept. 1852)
P1"íbuzní zomrelých sú najviac zaviazaní, pomá-
ť im.
Im platia slová sv. Písma: «Smilujte sa nado mnou ň
vy, priatelia moji; lebo ruka Páns do1kla sa mall. (Job. 1J, .21)
Preto Boh dobrotivý nieraz ľ príbuzným smutný osud ich
zomrelých. Sv. Perpetua videla, r. 202 uväznená v Kartágu, a síce
vo sne, svojho č brata; tento bol na akomsi tmavom
mieste, celkom zababraný a trpel na ľ smäd. Perpetua vrúcne
modlila sa ň a onedlho 'zjavil sa jej zase vo sne, ale už krajší
a veselší. (Meh.) ď sv. Alžbeta turingská dostala zprávu o smrti
svojej matky Gertrudy, ľ uhorskej, ď konala najprís-
nejšie skutky pokánia, ba i č telo svoje. Aká bola jej ť
ď skoro potom zjavila sa jej matka a oznámila jej, že je vy-
svobodená. (Louvet) Avšak nik nemá sa ť na dobré skutky.
aké ď príbuzní po smrti ť budú. Lebo len č doka-
zuje sa porekadlo: «Z č z pamätill t. j. koho už tu nevidia, 1:a
toho ani nepomyslia. Po smrti môžu nám dobré skutký pomerne
len málo ť «Jedna jediná omša, ktorú sme za živa po:-
366
božne slyšali, osoží viac, než sto omší po smrti za nás odslúže-
ných)), (Sv. Anselm) Svetielko pred nami pomáha viac, než ľ
za nami nesená. (Lev z P. m.) Boh vyššie cení malé ľ
pokánie v tomto živote, než ť ž ľ na druhom svete,
ako málo zlata viac stojí, než kus olova. (Sv. Bonav.) Jednému
otcovi, ktorý chcel vedief, aké dobré skutky budú ň ť po
smrti traja synovia jeho, povedal najmladší: ((Starajte sa, vy
č teraz sami o svoje dušné spasenie a č ň pokánie; č
vám modlitba naša nebude na osohJJ , (Meh.)
Modlitba za zomrelých je skutok milosrdenstva a
získa nám odpustenie hriechov i požehnanie Božie.
Ľ mohol by si niekto ť že pre seba samého
robí primálo, ak sa ľ ujíma úbohých duší. A však vec nemá
sa tak. Modlitba za úbohé duše donáša dvoj násobné požehnanie;
osoží zomrelým a osoží rnodliacernu sa: Kto ľ sa nad úbo-
hými dušami, najde jednúc na Bohu milosrdného Sudcu ľ
slov ľ ((Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva
dôjdUJJ, (Mat. 5, 7) Kristus tak považuje každý skutok milosrden-
stva, akoby jemu samému bol preukázaný. Pamätaj na slová Kri-
stove v deá súdny. (Mat. 25, 40) I zomrelí sú ď č dobro-
dincom svojim, najmä vtedy, ď prídu do neba. č výhod-
nejšieho prP. seba neurobíš, ako ď budeš sa ť za úbohé
Lebo tíeto duše rozpamätajú sa v nebi na milosrdenstvo
tvoje a budú sa bezprestania ť za teba)). (Mar. Lat.) Akú zá-
č odplatu dostal Judas Machabejský za obetu, ktorú dal ť
za zomrelých bojovníkov, ň sa na j eho posmelujúci sen
a na slávne ť nad Nikanorom. (2. Mach. 12) Úbohé duše,
ktoré si vykúpil z č svojou modlitbou, budú sa zvlášte v nebi
primlúvaf za teba, aby si bol vždy svätej ším a po smrti svojej
chytro sa vysvobodil z č (Mar. Lat.) (( Svätá a ľ
je teda myšlienka, ť sa za zomrelých, aby od hriechov svo-
jich osvobodení boli lJ , (2. Mach. 12, 46)
6. Vzkriesenie tela.
Už židia verili, že telá zomrelých jednúc z ŕ vstanú.
Job uprostred svojho trápenia radoval sa budúcemu ŕ
367
vstaniu (Job. 19, 35); tak i bratia Machabejskí. (2. Mach. 7, ll)
I Marta hovorila Ježišovi: «Viem, že brat môj vstane pri vzkrie-
sení v ň najposlednejší)). (Ján ll, 24)
l. Kristus na súdny de ú vzkriesi z tnN-
vych telá všetkých ľ a spojí ich navždy
S dušou. Lebo Kristus č č že jednúc vzkriesi
z hrobov telá všetkých ľ a i zázrakmi dokázal, že má
moc, toto č ť Budúce vzkriesenie ľ sa aj
mnohými zjavmi v prírode.
Kristus vzkriesi všetkých Iudi; on príde ť žívých i mrt-
vych (Apošl vyzn. viery), t. j. na súdny ň vzkriesi telá nielen
tých ľ č už zomreli ( = ŕ ale i tých, č vtedy ešte žit
budú ( = živ'ých); títo budú náhle prcmenení, pri tomto premenení
zomrú, ale ď zase prebudia sa k novému životu. (1. Tes. 4, 16)
Kristus vzkriesi nielen tých, č v stave milosti Božej zomreli
(i títo menujú sa «živými>>), ale i tých, č so sveta v stave ľ
ného hriechu sišli. (Títo menujú sa ŕ (Ján 5, 28; Mat.
25, 31 ď A síce všetci ľ budú naruz, v jednu chvíru vzkrie-
sení (1. Kor. 15, 52), teda č dobrí i zlí. - Kristus č
č že vzkriesi ŕ Povedal n. pr.: «Príde hodina, v
ktorú všetci, č sú v hroboch, uslyšia hlas Syna Božieho. A vyjdú
tí, č dobré č na vzkriesenie života, tí však, č zlé č na
vzkriesenie súdu>>. (Ján 5, 28 a ď Povedal ď «Kto jie moje
telo a pijé moju krv, ten má život č a ja vzkriesim ho
v ň najposlednejší)). (Ján 6, 55) Kristus č porovnával smr[
so spánkom; n. pr. o dcére Jairovej, ktorá zomrela, a o ŕ
Lazarovi povedal, že len spia. (Ján ll, ll) ť však môže sa
ť spánkom len pre budúce vzkriesenie. (1. Tes, 4, 13) -
Kristus dokázal zázrakmi, že má moc, ť zomrelých, a síce
vzkriesením dcéry Jair01:ej doma, mládenca v Naime pred bránami
tohto mesta a Lazara v hrobe. Mysli i na vzkriesenie Krista a
prebl. Panny Marie. Kristus teda právom môže ť «Ja som
vzkriesenie a život)). (Ján ll, 25) - I mnohé zjavy v prírode
ň nám budúce vzkriesenie z ŕ Naše vstávanie
ráno, -sa na jar prírody, ŕ v zime, premenenie
húsenice (ktorá, ako i č je celkom viazaná k hrude) v kuklu
368
(ktorá ponáša sa na ŕ v hrobe) a v ľ (ktorý, ako
vzkriesený č pekne vyzerá a už nie je viazaný k hrude);
vylezenie kuriatka z vajca (preto žehnanie vajec na ľ noc);
č stebla zo semena, ktoré zdanlive už hnilo v zemi (l. Kor.
15, 36), vyzdravenie č po ť ž chorobe, prebudenie sa
niektorých zvierat zo spánku zimného, vychodenie a zapadanie
slnka, ubývanie a pribývanie mesiaca. I jerichovská ruža č rastie
pri Jerichu a u Linnéa zovie sa «kvetom vzkriesenia11) poukazuje
na moc Božiu, ž ť m1;tvych ; lebo hoci kvet tento stá rokov
ostane zvädlým, akonáhle dá sa do vody, ď zazelená sa a
kvitne.
2. Boh vzkriesi telá p1'eto, aby vysokú ť
svoju ukázal a Vykupitela oslávil.
Keby tak iba duša bola odplatená alebo potrestaná, nuž by
odmena nebola dokonalá. «Lebo ď mnohé dobré skutky, ako
pôst,, č č boly hlavne len telom vykonané, nuž je
slušné, aby i ono s dušou č ť malo v blahoslavenstve1). (Tert.)
Aby teda svoju vysokú spravedlivost ukázal, dá Boh č ť v
odmene i telu, nástroju duše. ď ť vojevodcovi postavia
pomník, vyobrazia ho v zbroji, v ktorej vydobyl ť a duša
nemala by ť oslávená s telom, v ktorom premohla ľ ?
(Teodoret) Odmena je teda č vzkriesenia. (Tert.) - Vzkrie-
senie slúži k osláveniu ľ ď Kristus chcel úplne
ť č tak ľ duše, ako i ľ tela. Keby teda svo-
jím vykúpením nebol získal vzkriesenia telu, vykúpenie bolo by
len č (Tert.) Diabol bol by mocnejší v rúcaní, než Kristus
v poprávke. To nedá sa ani myslef. Ba Kristus vydobyl úplné ví-
ť «Lebo skrze Qednoho) č je smrf a skrze (druhého)
č vzkriesenie z ŕ (1. Kor. 15, 21)
3. O jakosti vzkriesených tiel vieme nasledujúce:
l. Po vzkriesení budeme ť tie isté telá, č teraz máme.
2. Telá spravedlivých budú oslávené, telá však hriešnikov
ošklivé. 3. Všetky vzkriesené telá budú dokonalé a ľ
Po ŕ budeme ť tie isté telá. «Toto poruši-
ľ (telo) musí ť š ť a toto ľ (telo) ť
369
ľ ť (1. Kor. 15, 53) Všetci ľ vstanú z ŕ vo
svojich vlastných telách. (Atanaz. vyzn. vier.) Už Job vedel, že po •
vzkriesení bude ť to isté telo, ktoré za ži va mal; on povedal :
<<V ň posledný budem vú:riesený zo zeme a znovu č
kožu svoju a v tele svojom uvidím Boha». (Job 19, 26) Pri popra-
vení 7 bratov Machabejslcých jeden z nich, ktorému • údy maly