P. 1
KATOLÍCKY ĽUDOVÝ KATECHIZMUS – III. diel UČENIE O PROSTRIEDKOCH MILOSTI

KATOLÍCKY ĽUDOVÝ KATECHIZMUS – III. diel UČENIE O PROSTRIEDKOCH MILOSTI

|Views: 375|Likes:
FRAŇO SPIRAGO; preklad ŠTEFAN MIŠÍK; Vydal spolok Sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave 1907;

V prípade otázok k téme: oliver.oravec@gtsmail.sk

Preskenoval a upravil PEB;
Zdôrazňujeme povinnosť katolíkov, ktorí si chcú zachovať neporušenú katolícku vieru, aby študovali túto doktrínu, ktorá je dielom Ducha Svätého a Učiteľského úradu Cirkvi. Svätí pápeži vždy učili, že príčinou problémov v Cirkvi a odpadom od viery je zavinená neznalosť učenia RKC. Katolíkom, ktorí si chcú zachovať našu vieru, to znamená, že neuznávajú heretické vedenie Vatikánu ponúkame tituly tradičných kníh, ktoré radi poskytneme na vyžiadanie.
FRAŇO SPIRAGO; preklad ŠTEFAN MIŠÍK; Vydal spolok Sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave 1907;

V prípade otázok k téme: oliver.oravec@gtsmail.sk

Preskenoval a upravil PEB;
Zdôrazňujeme povinnosť katolíkov, ktorí si chcú zachovať neporušenú katolícku vieru, aby študovali túto doktrínu, ktorá je dielom Ducha Svätého a Učiteľského úradu Cirkvi. Svätí pápeži vždy učili, že príčinou problémov v Cirkvi a odpadom od viery je zavinená neznalosť učenia RKC. Katolíkom, ktorí si chcú zachovať našu vieru, to znamená, že neuznávajú heretické vedenie Vatikánu ponúkame tituly tradičných kníh, ktoré radi poskytneme na vyžiadanie.

More info:

Published by: Peter Emanuel Bútora on Mar 08, 2011
Copyright:Attribution No Derivatives

Availability:

Read on Scribd mobile: iPhone, iPad and Android.
See more
See less

05/12/2014

TRETÍ DIEL.

U Č E N I E O PROSTRIEDKOCH_
MILOSTI.
Kat. Ľ u d . Katechismus. 52
TRETÍ DIEL KATECHISM-U:
PROSTRIEDKY MILOSTI.
l. Zo svojich vlastných síl nevládzeme ani ť ani
ť prikázania; k tomu potrebujeme ť Božiu.
ď I. diel.)
2. ť Božiu dosiahneme hlavne skrze prostriedky
milosti, totiž : omšu, sv'iatosti a sväteniny; ď skrze
modlitbu a iné dobré skutky. ď II. diel.)
Avšak medzi prostriedkami k nadobudnutiu milosti j e malý
rozdiel. Niektoré môžu iba ť ť ako na pr. obeta
omše, modlitba a iné dobré skutky, kým iné, totiž sviatosti, ude-
ľ ť A všetky sviatosti ľ ť pomoci (povzbudzu-
júcu, pôsobiacu); no posväcujúcu ť iba dve sviatosti, krst a
pokánie.
I. SVÄTÁ OMŠA.
l. Obeta vôbeo,
Slovo ť (po latinsky offere = ť ť nabíd-
nuf) č predovšetkým: ť dakomu z lásky alebo oddanosti
č vzácneho, ť sa č vzácneho pre druhého. ď
otec vydáva všetky peniaze pre dietky svoje, č do škôl chodia,
ale sám v nedostatku žije, nuž povedáme: on prínáša ľ obetu
za svoje deti. ď vojak na obranu vlasti ide do vojny a tam na
kocku postaví svoje zdravie a život, povedáme o ň obetuje sa
52*
818
za vlasf. No č zovie sa obetou. len 'to, č pre Boha dá-
varne. Chudobná vdova z lásky k Bohu darovala cthrámu svoje
ostatné dva haliere; teda priniesla ľ obetu. (Mar. 12, 43)
Tobiáš v zajatí daroval z lásky k Bohu svoje peniaze chudobným
Židom a s č svojho života staral sa o pochovanie
usmrtených krajanov. Tobiáš teda tiež priniesol ľ obetu pre
Boha. (Tob. 1) Obetu prinášali Židia, . ktorí po zákonodarstve na
Sinai odovzdávali Mojžišovi zlato, striebro, drahokamy, purpur a p.
na zariadenie svätostánku. (2. Mojž. 35) Obetu prináša i každý,
kto zachováva príkazy Božie alebo koná skutky milosrdenstva.
(Sir. 35, 2-4) Podstatnou vecou pri obete je teda vzdanie alebo
zrieknutie sa nejakej nám cennej veci z ľ na Boha. Týmto
vzdaním má sa ť že Boh je našírrí najvyšším dobrom,
našou ž ť a že teda ň sme zaviazaní ť sa i
toho, č nám je najdrahšie. - Kto s dôrazom chcel ť také
vzdanie sa, ten č sboril č po(ažnú ľ vec;
sborením znemožnil, že by sa vec táto jednúc zase stala majetkom
jeho. č veci mal sa ť výraz i tomu, že srne č pred
Bohom. Obetný dar totiž zastupoval č Preto obetujúci nie-
kedy položil ruku na obetné zviera a potom bol pokropený teplou
obetnou krvou, kým sa ešte parila, Také obety teda sú výrazom
klanania a tak i vlastnou obetou. Tak obetovali: Kain, Abel,
Noe. Abel zabil a spálil prvotiny svojho stáda; jeho brat Kain
spálil zas úrodu zemskú. (1. Mojž. 4) Noe pri č z korábu
zabil a spálil zvieratá. (1. Mojž. 8, 20)
l. Obetou menuje sa ľ oddanie
a sborenie ľ veci, aby sme Boha
ako najvyššieho Pána ctili.
Nachodíme aj u ľ že tomu, koho chcú č ť alebo
komu preukazujú poddanskú úctu, niekedy drahocenný dar odo-
vzdávajú. Č č ť že poddaní priniesli ľ na dar prvé a
najkrajšie plodiny svojho kraja alebo iné vzácne veci. Nuž ľ
č podobného robíme oproti Bohu skrze obetu. - A jako v
štáte preukazuje sa ľ ľ istá úcta, ktorá jemu č
tak je to aj oproti Bohu; obeta je poddanská úcta, aká sa len
Bohu preukazuje.
819
2. Sú krvavé i nekrvavé obety,
Ako už u obety Abelovej a Kainovej vidno, obetujúci volil
č dary ľ rnajetku svojho. Volil obetu ď z zvierat:
dobytok, ovce, kozy, holuby a p. (krvavú obetu, lebo pritom krv
tiekla), alebo z ríše rastlín (nekrvavú obetu, lebo pritom nijakej
krve netieklo). Obety z ríše rastlín boly ď pokrmy (múka, ko-
č snopy a p.) alebo nápoje (víno). - Zvieratá sa zabíjaly, krv
sa pred oltárom a mäso bolo spálené, niekedy i č č
zjedené od ň a obetujúcich. Pokrmy sa ď spálily alebo
zjedly, víno č š vylialo sa pred oltárom.
3. Obety môžu sa ť s úmyslom, aby sme Boha
chválili, jemu dakovali, jeho prosili alebo smierili.
Obetou totiž vyráža sa vnútorné š ľ č Č
ktorý Boha náležite pozná a vie, že Boh je všemohúci Tvorca,
múdry a dobrotivý ľ a ľ sveta, bude i živo pre-
niknutý citami chvály, ď dôvery, ľ No č č
od prírody je tak uspôsobený, aby, č vnútri ho dojíma, i z vonku
prejavoval, nuž toto vnútorné š ľ chvály, ď dôvery, ľ
tosti dokáže aj ocldaním (odrieknutím sa, sborením) niektorej
vzácnej veci. Preto, že toto vnútorné š ľ pri obete pod-
statne je potrebné - lebo obeta bez zodpovedajúceho vnútorného
smýšiania bola by pokrytstvom - i samé kajúce š ľ nie-
kedy menuje sa obetou. (Ž. 50, 19) Obety chvály konaly sa každo-
denne v chráme jerusalemskom ; obetou ď na pr. bola obeta
Noemova pri č z korábu ; obety prosby konaly sa na pr.
pred bitkou ; smiercivou obetou bola tá, ktorú Judas Machabejský
dal ť za padlých vojakov. (2. Machab. 10, 43)
4. Obety nachodia sa od jakž,iva u všetkých národov
sveta.
Obety sú od jakživa. Už deti prvých ľ Kain a Abel,
obetovaly. (1. Mojž. 4) - Obety nachodíme u židov a pohanov.
U židov boly každodenné obety; lebo každé ráno a každý č
konal najvyšší ň v mene ľ obetu v chráme : obetu zápalnú
(2. Mojž. 30, 7), potom nekrvavú z múky š č oleja a ka-
820
didla (3. Mojž. 6, 14) a krvavú, totiž č baránka bez vady,
s obetou pokrmu a nápoja, ktorá k nej patrila. (2. Mojž. 29, 38)
Mimo toho v ň sobotný obetovali ešte dvoch č baránkov
s chlebom i vínom. (4. Mojž. 28, 9) Tak i v jednotlivé sviatky
bývaly zvláštne obety. - Aj pohanské národy obetovaly, lenže
pri obetovaní zablúdily; lebo obetovaly i z·udí a neobetovaly pra-
vému Bohu, ale modlám. Preto vraví sv. Pavel: Č pohaní obe-
tujú, obetujú diablom a nie Bohu>>. (1. Kor. 10, 20) Sv. Písmo
vypráva, že ľ moabitslcý, obliehaný ľ israelským, na múre
zabil svojho prvorodzeného syna, aby si tak pomoc vyprosil.
( 4. ľ 3, 27) č a iné národy A sie ž č no me-
vite v núdzi, obetovali deti hlavnému bohovi ň Molochovi;
rozpálili jeho kovovú sochu a potom do č tejto hádzali
deti. Najviac ľ obetovali Amerilcáni, menovite v Mexiku; mexi-
kánskym žrecom (t. j. pohanským ň muselo sa ž č
20.000 ľ ť na obetu. Každému otvorili prse, vytrhli
srdce ešte za živa a č na pery modly. Aj u vzdelaných
Grékov a Rimanov, ba aj u Nemcov bývaly obety ľ Ešte dnes
nachodia sa také medzi pohanmi; tak pohanskí Indovia pravidelne
obetujú mladých ľ na návrší ach: pri viažu ich k stromom a
potom všetok ľ tancuje okolo nich a každý odreže si kus mäsa
z tela obety. ľ . akí š ť sú ľ bez náboženstva kre-
sfanského l
5. K obete boli ľ najviac popudzovaní povedomím
svojich hriechov a snahou po smierení sa s Bohom;
ď preto, že Boh obety č ľ alebo žiadal.
Povedomie svojich hriechov bolo ľ ď mohutným popu-
dom k obete. Preto povedá sv. Pavel: «Obety sú ž č
pripomínaním hriechov>>. (Žid. 10, 3); a zase: «Bez vyliatia krve
niet odpustenia>>. (Žid. 9, 22) - Boh č ľ obety; tak
ukázal svoje ľ v obete Abelovej (1. Mojž. 4, 4), v obete
Noemovej (1. Mojž. 8, 21), v obete proroka Eliáša, ktorú dal
ť ň s neba. (3. ľ 18, 30) - Dajedny obety žiadal
Boh výslovne; tak od Abrahama žiadal obetovanie lsáka. (1. Mojž .22)
Skrze Mojžiša dal Židom zvláštne predpisy o obete. (3. Mojž. 1- 7;
16, 22) Táto ť že· Boh obety č ľ alebo zrovna
žiadal, bola potomstvu ľ mohutným popudom k obete.
821
6. Obety národa židovského, menovite ľ č
baránok a obeta v ň smierenia, baly predobrazy ľ
krvavej obety, ktvrú ľ mal ť na hore Kalvárii.
{Žid. 10, 1-9)
Obety Starého zákona boly ň krížovej obety Kristovej.
(Kol. 2, 17) V Starom zákone všetko je plné krve; je to predobraz
krve Kristovej, ktorá nás č ť mala. (Bossuet) Vo ľ ň
smierenia dialo sa medziiným nasledujúce: najvyšší ň ž vložil
obe ruky na hlavu jedného kozla, ktorý za hriechy ľ mal ť
obetovaný, a vyznal č hriechy ľ (akoby všetky hriechy
ľ maly ť prenesené na toto zviera) ; nato kozel bol zahnaný
na púšf, aby sa znázornilo, že hriechy ľ pred č Božími
č odniesol. (3. Mojž. 16) O ľ č baránkovi ď v I.
diele. - Obety Starého zákona maly svoju silu len skrze krížovú
obetu Kristovu, na ktorú sa vzfahovaly. Tak krv ľ č
baránka natretá na dvere mala svoju silu len preto, že predzna-
menala krv Baránka Božieho, Ježiša Krista. So staro-zákonnými
obetami je to tak, ako so stanovami panovníkov svetských; hoci
tieto sú bez života a č predsa už mnohým, č k nim sa utie-
kali, zachránily život. (Sv. ZL) - č židovské obety boly
predobrazy č obety ľ nuž prestaly, ď táto
bola vykonaná; tak predpovedali to už proroci. (Dan. 9, 27; Os.
3, 4) Poslovia nemajú č ď to, č zvestujú, už je tu. (Sv.
Lev Vel.) S obetami Starého zákona urobil Boh tak, ako umelec,
č po dokonanej práci rozbije formu, do ktorej dielo vlial. - Ani
pohanské obety neboly č iného, ako ľ vlastnej č
vej obety; obetovali bezvadné zvieratá, malé deti, ľ teda
dokonalú č obetu ; krem toho v obetovaní nenachodili konca,
zdali sa ť toho č že je nemožné ť hriechy
krvou býkov a kozlov (Žid. 10, 4) alebo inými záreznými obetami
ť božstvo. Potrebná bola obeta č ceny.
2. Krížová obeta Kristova.
l. J_:_udstvo bolo vykúpené krížovou obe-
tou Kristovou.
!322
Vlastne celý život Krista môže sa ť č
obetou. Táto obeta č sa už pri vtelení ; lebo vtedy vzdal sa
ako Syn Boží svojej vážnosti Božskej a vzal na seba podobu slu-
žobníka. (Fil. 2, 7) V zdal sa i svobody rôle svojej a bol poslušný
svojmu Otcovi nebeskému až do smrti , áno až do smrti,
na kríži. (Fii. 2, 8) - Táto obeta trvala za celý život Krista.
Lebo ľ odriekol sa od všetkých statkov pozemských,' preto
sám hovoril: «Líšky majú svoje brlohy a vtáci nebeskí ;svoje
hniezda; ale Syn č nemá, kde by sklonil hlavu svoju». (Mat.
8, 20) Ba č odoprel si i pokrm telesný, na pr. z príležitosti
rozmluvy so Samaritánkúu; vtedy povedal apoštolom, ktorí :mu
jedlo ť chceli: «Môj pokrm je, aby som č ľ toho, )torý
ma poslal, aby som dokonal dielo jeho». (Ján 4, 34) č prácou
unavený, odoprel si nieraz i č č lebo nie zriedka
išiel na horu a «strávil noc v modlitbe s Bohom». (Luk. 6, 12)
Ochotne vzdával sa Kristus svojej cti; ľ cti svojej. (Ján
8, 50) č t:i'pel posmech a potupu, menovite po svojom zajatí
pred sudcami (Luk 23, 11); dal sa ť na ň s vrahmi a
ž ť medzi nimi (Mar. 15, 27), ba dopustil i prednosf pred
sebou vrahovi Barabášovi. (Mat. 27, 17) č na kríži dal naj-
lepšie, č mal, totiž život svoj ; preto hovoril: č š lásky nik
nemá nad tú, že totiž život svoj dáva za ľ svojich». (Ján
15, 13) Teda úplným právom mohol Kristus pred svojou Emrfou
ť «Dokonano je!» (Ján 19, 30) Avšak vlastná č obeta
Kristova č sa s jeh o č na kríži a č sa s jeho ť Tu
dal Kristus ť svoje telo. Toto síce nebolo zabité, rozdelené a spá-
lené, ako u druhých obetí, no predsa strašne zohavené a života svojho
pozbavené. Na kríži mohol - ľ ť «Ja však č som
a nie č (Ž. 21, 7) Vyliaty som, ako voda, a rozviazané sú
všetky kosti mojeJJ. (Ž. 21, 15) Proroci z ľ na č
obetu ľ nazývajú Messíáša obetným baránkom. Ján
ktorý raz videl Krista k sebe ť zvolal: «Ej ľ
Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta !JJ (Ján 1, 29) Sv. Pavel
povedá: «Baránok náš č Kristus, je obetovaný». (l.
Kor. 5, 7)
Avšak krížová obeta rôzni sa od ostatných tým, že
pri nej obetujúci ň je sám obetou; ď tým, že má
č cenu.
82i}
č Kristus sám seba obetoval, č menuje sa ň
zom, i naj vyšším ň (Žid. 5, 5) On sám bol obetným darom,
sám obetujúcim ň (Sv. Aug.) Vojaci boli len nástroje, ktoré
Kristus používal. Keby Kristus nebol chcel, neboli by mali nad nim
nijakej moci. To ukázal im už na hore Olivetskej; lebo slovo «Ja
som» srazilo ich na zem. - Vojaci už i preto nemohli ť obe-
tujúcimi, lebo zabitím Krista nevykonali bohumilého skutku, ale
spáchali č š č zo všetkých č Kristus bol obetovan5r,
lebo sám chcel. (Is. 53, 7) - Všetky obety, konané pred Kristom,
neboly vstave ť Boha s ľ ď lebo všeti'Y dovedna maly
Jen č cenu. Preto povedá sv. Pavel: «Nemožné je, že by
krvou býkov a kozlov hriechy zahladené boly». (Žid. 10, 4) Tieto
obety mohly len na bríech ť a ť v č kajúce
š ľ no nemohly sebou ť č od hriechu. Ale
celkom inak má sa vec so č obetou Kristovou.
2. Krížová obeta Kristova bola
júcou obetou za hriechy celého
ď i hojne č
zastupu-
ľ
Kristus trpel miesto nás. Už prorok predpovedal o ň
«Ranený je pre neprávosti naše, potretý pre hriechy našeJJ. (Is.
53, 5) Preto sv. Ján ľ vidiac Ježiša ť zvolal:
ľ Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta /JJ (Ján. l, 29)
Kristus, druhý Adam, hlava pokolenia ľ trpel za svoje údy.
Kristus, dobrý pastier, položil život svoj za ovce svoje. (Ján 10, 15)
Zastupujúce ť č je možné. Vieme z č života,
že nielen majetok, ale i hanba alebo zásluhy prechodia na potom-
kov. Lebo nielen rodiny, ale i celé národy sú pyšné na slávnych
mužov, č z nich pochádzajú, a s druhej strany č celé rodiny,
ba i národy boly fažko trestané pre jedného jediného č
Aj hriech č prešiel na celé pokolenie ľ ; teda i neko-
č zásluhy jedného jediného č môžu ť na celé po-
kolenie ľ Ľ sú akoby údy jedného ľ tela. - Kristus
ť č za hriechy celého ľ tak za hriech č
ako i za všetky osobné hriechy. Preto povedá sv. apoštol Ján:
«On je smierenie za hriechy naše a nielen naše, ale i celéh0
svetaJJ . (1. Ján 2, 2) Kristus zomrel za všetkých. (2. Kor. 5, 15)
82i
Kristus je pravý obetný baránok, ktorého obetou ň sa
ď jeden národ z rabstva faraonského, ale celý svet zo zajatia
diabolského. (Páp. Lev. 1.) č Kristus za všetkých zomrel, predsa
nie všetci dostanú dobrodenie jeho smrti, ale len tí, ktorým sa
ľ zásluhy jeho č (Sn. Tr. 6, kap. 3) - Kristus
hojne č ť trpel viac než bolo potrebné. Ako oceán
jednu kvapku, tak ť č Kristovo prevažuje našu vinu.
(Sv. Zl.) Jediná kvapka krve Kristovej bola by č k smie-
reniu za hriechy celého ľ (Sv. Reb. Naz.) ď Kristus je
pravý Boh a tak i najmenší z jeho skutkov má č cenu.
Kristus trpel ešte viac, než č kedysi ť môže. Preto zvolal
na kríži: «Bože môj, Bože môj, č si ma opustil ?ll
Kristus preto ľ trpel, aby nám ukázal, aká ľ
.Je láska jeho k nám a ako ľ hriech uráža Boha.
č ovšem i modlitba, aby sme vykúpení boli : no
č aby sa nám ukázala láska Božia. Č k vykú-
peniu bolo č č láske. (Sv. Zl.) č nám
Kristus ľ lásku preukazuje, preto ctíme najsvätejšie srdce
Ježišovo. Srdce totiž je stredisko telesného života; ľ krv
vteká do tela a v ň udržuje život. No č telo úzko sú-
visí s duchom, nuž srdce je strediskom i duchovného života a
považuje sa za východište všetkých želaní (túžieb) a citov č
(Preto výraz: srdce raduje sa, srdce je dojaté, pohnuté a p.) Z tej
č srdce považuje sa menovite za sídlo lásky. ď teda ctíme
srdce Ježišovo, U]Jomíname sa na ľ lásku Kristotu k nám a
povzbudzujerne sa tak ešte č š k protiláske. K rozšíreniu po-
božnosti k najsv. srdcu Ježišovmu použil Boh francúzsku kláštor-
nicu Margitu Mariu Alacoque č alakok) v burgundskom meste
Paray-le-Moniale (t 1690) Tejto sa viac ráz zjavil ľ i uká-
zal jej svoje srdce, kopijou prebodnuté, z ktorého ohnivé č
vychádzaly; ono bolo opletené ŕ ň korunou (pre potupu, akú
hriešnici robia láskavému ľ a malo na sebe blýskavý
kríž. ľ žiadal, aby také obrazy sv. srdca k úcte vystavené
boly, a ľ hojné milosti a požehnania všetkým, č najsv. srdce
ť budú; obzvlášte ľ im nasledujúce milosti: milosti stavu,
domáci pokoj, potechu v trápení, pomoc pri smrti, požehnanie v
podnikoch, zmáhanie sa v dokonalosti. Kristus žiadal i slávenie
825
suicäku Srdca Ježišovho a síce v piatok po oktáve Božieho Tela.
ň tento volený je ľ prípadne; lebo ď v piatok dal Spa-
ľ č š dôkaz lásky skrze pre horkú srnrf svoju; srdce jeho
prestalo ť a bolo prebodnuté kopijou. Aj ť oltárna je
ľ dôkaz lásky ľ k nám ; ako v zápalnom skle sú-
ň sa č č tak v sviatosti oltárnej spojené sú č
božského Slnka lásky. Preto zvlášte sviatok Božieho Tela upomína
nás na ľ ľ Kristovu k nám. Proti pobožnosti k najsv.
srdcu č ľ sa brojilo (ako proti všetkému, č je z
Boha), ale ona rýchle šírila sa po celom svete a č bola od-
menená mimoriadnymi ť Neskoršie viacerí pápeži ľ
· č túto ž ť tak Klement XIII. 9. feb. 1765 a Pius IX.
19. aug. 1864. - Aj preto Kristus ľ trpel, lebo i v trpení
chcel ť vzorom naším ; trpel zá nás a zanechal nám príklad.
(1. Pet. 2, 21) ď on sám povedal: «Dal som vám príklad».
(Ján 13, 15)
3. Aby nám milosti na kríži získané sdelil,
ustanovil Kristus prostriedky milosti, menovite
obetu omše a sviatosti.
Prostriedky milosti sú lieky milosrdného Samaritána, Ježiša
Krista. Sú to ž ľ ktorými božský ľ dáva nám ť
milostí svoje, získané na kríži. (Sv. Bonav.) Bok Pána bol otvo-
rený, lebo z neho prostriedky milosti Cirkve č majú svoj
pôvod. (Sv. Aug.) Na každom prostriedku milosti Cirkve visí kvapka
krve Kristovej. (Bisk. Martin) č prostriedky milosti Cirkve
ľ milosti, ktoré s kríža sv. sa rozlievajú, nuž Cirkev v pri-
sluhovaní prostriedkov milosti vždy užíva znnk sv. kríža. «Kríž je
ň všetkého požehnania». (Sv. Lev. Vel.) ť Kristova pri-
bitá je len na kríž a drží sa ho pevne. (Boudon) To má sa rozu-
ť i tak, že trápenie a ť úzko dovedna sú spojené. - Ako
slnce neutratilo svetla a tepla tým, že už tisíce rokov na zem
svieti a ju zohrieva, tak neubúda ani pokladu krížovej obety
Kristovej, hoci by sa ľ ď za tisíce rokov ľ milosti a
spasenie. (Walter)
Kto prostriedkov milosti neužíva, ten navzdor smrti
Kristovej nemôže ť spasený.
826
l telesný liek len vtedy vymôže zdravie, ď ho nemocný
užíva. «Ten, č fa stvoril bez teba (t. j. bez tvojho č
nespasí ť bez teba» . (Sv. Aug.) Diabol napína všetky svoje sily,
aby ľ o cirkevné prostriedky milosti pripravil. Robí, ako voj e-
vodca Holofernes, ktorý pri obliehaní Betulie odrazil vodu, aby
do mesta netiekla a aby ho tak č skôr ť mohol; lebo aj
on odráža ť prítoky milosti, našeptavajúc im, aby proti
týmto cítili ť a ň
3. Ustanovenie a podstata obety sv. omše.
č veriaci pri krížovej obete Kristovej nemohli ť pr-í-
tomní, Kristus postaral sa o to, aby ň pri jej obnovení prí-
tomní ť mohli a nadobudli si tie isté zásluhy, ako keby u kríža
boli stáli. (Koch.)
l. K obnoveniu obety krížovej a sdeleniu
JeJ zásluh jednotlivým ľ ď ľ
ustanovil obetu nekrvavú a síce pri posled-
nej č ď chlieb na svoje telo a víno na svoJu
krv premenil a dal apoštolom, aby požívali.
Kristus totiž po umývaní nôh zasadol k stolu, vzal chlieb do
rúk svojich, pohliadol k nebu, ď žehnal ho, lámal a dával
apoštolom svojim, rieknuc: «Vezmite a jedzte; lebo toto je telo
moje)). Potom, ď apoštoli už prijali a užili telo Kristovo, vzal
Kristus kalich s vínom, ď žehnal ho a dal svojim č
rieknuc: «Vezmite a pite; lebo toto je krv moja, krv novej a
č úmluvy, tajomstvo viery (tajomstvo, ktorým vaša viera bude
vyzkúsená), ktorá za vás a za mnohých bude vyliata na odpustenie
hriechov. Toto č ň na moju pamiatku».
Avšak po takom premenení predsa ostaly spôsoby
(podoby) chleba a vína.
Telo Kristovo teda nevyzeralo ako ľ ale ako chlieb;
malo ň chuf, váhu, barvu ď t. j. spôsob chleba. Aj krv
827
Kristova nevyzerala ako č krv, ale ako víno; mala ň
ť váhu, barvu ď t. j. spôsob vína. Ď š o tom ď v nauke
o najsv. sviatosti oltárnej.)
Slovami: «Toto č ň na moju pamiatku)) dal Kristus
apoštolom a ich nástupcom rozkaz a moc ť tú istú
obetu. (Sn. Tr. 22, l)
ď Kristus svojim dvanástim apoštolom dal ť svoje telo
a pif svoju krv, rozkázal im, aby miesto obetných zvierat obeto-
vali jeho samého. (Sv. Réh. Nis.) Na pamiatku vymanenia z
otroctva egyptského naložil Boh Židom, aby ž č zabili
ľ č baránka; práve tak chcel Boh, aby na pamiatku
krížovej smrti Kristovej a vykúpenia č č z otroctva dia-
bolského zvláštna obeta konaná bola. (Sn. Tr. 22, l) č nás
obeta táto na krížovú obetu Kristovu mala ť ustanovil ju
Kristus v ň .Pred svojím horkým č
Túto obetu konali už sv. apoštoli a od jakživa ich
nástupcovia, biskupi a ň
ť už za č apoštolských schádzali sa k lámaniu
chleba (Sk. ap. 2, 42), menovite v nedele. (Sk. ap. 20, 7 a ll) Sv.
Pavel hovorí č š o žehnaní a pití kalicha, aj o lámaní chleba
a jedení chleba (1. Kor. 10, 16; 11, 26); povedá tiež: «My (kre-
sfania) 'máme obetný oltár, s ktorého nesmú ť tí, č stánku
slúžia)), totiž židia. (Žid. 13, 10) Sv. apoštol Ondrej že prokonsu-
lovi, ktorý ho vyzval ť modlám, povedal: 1<Ja J\aždodenne
obetujem na oltári všemohúcemu pravému Bohu nie mäso býkov, nie
krv baranov, ale nepoškvrneného Baránka Božieho; a ď všetok ľ
veriaci jedol sväté mäso jeho, Baránok, č bol obetovaný, ešte vždy
ostáva neporušený a ž Sv. Justín (okolo 150) v prvom spise
svojom na obranu kresfanov, upravenom na rimského cisára, spo-
mína č ť obety: č a ľ sv. Písma,
obetovanie chleba a vína, premenenie obetných darov a rozdávanie
ich. (Meh.) ď sv. pápež Sixtus k č smrti bol vedený,
ľ sa za nim sv. jahen Vavrinec a privolal mu: «Svätý č
bezo ň ideš ta, ď si č bez posluhovania môjho nikdy
nekonával svätej obety b) (258). Najdávnejší sv. otcovia spomínajú
828
obetu omše. Sv. Irenej, biskup Iyonský (t 202), povedá: «Obeta
Nového zákona je sv. č Pána; Kristus ustanovil ju za svia-
ť a obetu ň Cirkev koná obetu túto po celom svete,>.
Sv. Cyprián, biskup kartágsky (t 258), poved á: ň v Cirkvi
práve tak konajú obetu, ako ju sám Kristus konal)); ď «My
každodenne konáme obetu, v č prenasledovania i pokoja, č
pripravujeme veriacich, aby sa i č obetovali>>. Pápež Lev
Veliký hovorí: «Jedna obeta tela a krve Krista P. nahrádza teraz
všetky č obety;>. - I č vyobrazenia na stenách v ka-
takombách dajú ť na tú obetu, taktiež najstaršie liturgie, t.
j. knihy, č obsahovaly modlitby pri obete a predpisy k jej ko-
naniu, ď oltáre, kalichy a omšové rúcha z najdávnejších č
z ktorých niektoré i dodnes sa zachovaly (tak drevený oltár, na
ktorom Peter a nasledujúci pápeži až po Sylvestra temer za· tristo
rokov obetovali). Na č ž by všetky predmety tieto boly bývaly,
keby vtedy liresfania neboli mali obety? - Ba všetci bludári do
10. stoletia neopovážili sa ť proti tej obete. Neskoršie proti
nej č š vystupoval Luther «na radu diablovu>>, ako on sám
povedal.
Táto obeta už v Starom zákone bola zvestovaná nielen
predobrazmi, ale i proroctvami.
č obety Starého zákona boly predobrazmi tejto
opravdovej obety (Sv. Aug.); tak obeta Abelova, ktorá Bohu bola
príjemná (1. Mojž. 4), lebo ju konal vo viere v budúceho Vyku-
ľ a v obetu jeho (Žid. l i, 4), ď obeta Abraharnova, ktorý
z pošlusnosti naproti Bohu obetoval svojho syna Isáka mi hore
Morii bez toho, že by krv jeho bol vylial (1. Mojž. 22) ; obzvlášte
obeta JJ.felchisedechova (po slovensky : ľ spravedlnosti), ľ
salemského (t. j. ľ pokoja}, ktorý chlieb a vína- Bohu obetoval.
(l. Moj ž. 14) Všetky tri menované obety spomínajú sa pri obete
omše sv., a síce ď po pozdvihovaní. ň totiž •prosí Boha, aby
nám pri obete tak milostivý bol, ako Abelovi, Abrahamovi a Mel-
chisedechovi pri obete ich. - Aj proroctvami bola zvestovaná
obeta omše. Dávid prorokoval, že ľ bude ň na veky
ľ poriadku (spôsobu) Melchisedechovho. (Ž. 109, 4) Prorok Mala-
chiáš zvestoval obetu omše sv. Židom, ktorí po návrate zo zajatia
obetnú službu zle konali, ked hovoril: «Nemám ľ vo vás,
829
praví Pán zástupov, a neprijmem už z vašej ruky nijakého daru
obetného. Lebo od východu slnca až na západ ť sa bude
meno moje medzi národami a na každom mieste bude sa ť
menu môjmu obeta č (v č obeta pokrmov z múky).
(Mal. l, 10-11)
2. Obetu ustanovenú Kristo1n pri posled-
neJ č zovieme sv. omšou alebo obetou
omše sv.
V prvých stoletiach ť na č obety katechumeni
(t. j. tí, č sa k prijatiu sv. krstu pripravovali) a kajúcni ci bývali
z kostola von posielaní. Posielani e (po latinsky rnissio) dialo sa
vyvolaním slov: missa est. Za vtedaj ších č ako z dej episných
ň dá sa ť užívali tieto slová pri š ť akého-
ľ shromaždenia a tak chceli daf na vyrozumenie, že shromaž-
denie j e' rozpw;tené. Tak bolo i v k:ostole, a obetný úkon, č po
takom rozpustení (katechumenov a kfl júcnikov) nasledoval, menoval
sa missa, z ktorého slova vzniklo potom slovenské mša alebo omša.
Výraz tento užíva už pápež Pius I. (okolo 141); v spisoch sv.
Augustína a Ambróza prichodí už ľ č Slovo missa môže
ť i ľ že pri slovách premenenia chleba a vína
posiela sa Syn Boží s neba na zem. (Sv. Tom. Akv.) A veriaci po-
tom zase posielajú ho so zeme do neba skrze ň a tento skrze
službu anjelov. «Najprv Boh posi ela k nám na oltár svojho S-yna,
potom Cirkev toho istého Krista posiela k Otcovi, aby za hri eš-
nikov. orodovah). (Sv. Bonav.)
Obeta omše je strediskom celej bohoslužby katolíckej .
Mnohé sviatosti a sväteniny ľ sa len v spojení s omšou.
Omša má sa k ostatnej bohoslužbe, ako drahokam k svojej obkove
(t. j. k tomu, do č je vpravený). (Hurter. ) Ona j e jazero, kde
splývajú sa potoky milostí krížovej obety, ľ sa potom svä-
tými ť ako žlabami na ľ rozlievajú. Sv. omša je denne
vychodiace slnko milosti, ktorého biele papršleky lámu sa sedem-
násobne v sviatostiach a tak tvoria zlatú dúhu pokoja, č bohatstvá
nebeské spája s chudobou zemskou. (Gihr.) - Sv. omša ť
880
ľ ň prevysu1e sv. sviatosti; lebo tieto sú len nádoby
milosrdenstva pre živých, omša však je č ľ more bož-
skej štedrosti pre živých i ŕ (Cochem.) Sv. omšou majú
ľ č už vopred nebo na zerni, lebo touto obetou majú
pred sebou ľ neba i zeme a môžu sa ho i rukami ť
(Urb. VIII.) ľ kvapiek má more, ľ č slnce, ľ hviezd
nebo, ľ ]{vetov zem, ľ tajomství_ zahrnuje v sebe obeta sv.
omše. (Sv. Bonav.) Vezmi č túto obetu z Cirkve katolíckej, a
č neostane, leda nevera a blud. (Sv. Bonav.) Keby obeta sv. omše
nebola taká výborná, nebol by diabol vzbudil jej ľ ľ
medzi bludármi. (Kochem)
Obeta omše je naozaj katolícka, lebo koná sa usta-
č po celom svete a síce až do konca sveta.
Prítomne slúži sa denne na celej zemeguli asi 350.000 sv.
omší. Každú hodinu ň slúžia sa omše: u nás v Europe od rána
až do 12. hodiny ň š ď u nás je poludnie, v Amerike;
ď u nás je č na ostrovoch Tichého oceána (5 mill. kato-
líkov); ď my spíme, v Australli a potom v Asii. Teda vskutku
-<ifa predpovedania proroka «od východu slnca až na západ koná
sa č obeta pokrmu medzi všetkými národami a na každom
mieste)). (Mal. l, 10) - - Obeta omše bude sa konaf až do súdneho
ň (1. Kor. ll, 26) Už Dávid zvestoval, že ľ bude ň
zom na veky, ako Melchisedech. (ž. 109, 4) Preto ani všetci ne-
priatelia Cirkve, ba ani len antikrist, nedovedú tak ď že hy
obeta omše už prestala. Posledná obeta omše bude v posledný
ň sveta. Kristus mi enil obzvlášte obetu omše, ď povedal: ľ
ja som s vami po všetky dni až do č sveta)). (Mat. 28, 20)
3. Sv. omša preto je obeta, lebo sa ň
krížová ť Kristova tajuplným spôsobom
č a ň
Už č spôsoby chleba a vína č sborenie č
č Kristovho (Sv. Tom. Akv.) ; lebo telo a krv Krista tu
práve tak sú č ako na kríži, kde krv mnohými ranami
.z tela tiekla. č spôsoby teda č zabitie · obetného
831
Baránka Krista. - Už i spôsob chleba a spôsob vína samy
sebou č č a ť Kristovu. Lebo chlieb je
vený zo ún š č ktoré najprv boly zomleté a potom na
ohni č Víno je pripravené z č hrozna. Mletie a pe-
č š č ŕ živo upomína na ľ tela Kristovho, tla-
č hrozna na č krve Kristovej. Krem toho Kristus slovami
premenenia prenáša sa do nízkeho stavu, ktorý temer č
sa rovná. ď pri premenéní Kristus here na seba podobu pokrmu.
ť jeho božskej velebnosti, ba ani len jeho ľ prítom-
nosti, «Kristus, ľ neba i zeme, slovami premenenia prenáša sa
do stavu chatrnosti, aký temer č sa rovná. Nevidno tu
ani jedného č jeho slávy, ktorý ešte i zo slúžobníckej podoby
prekmital a svet úctou ň Pri svojom narodení v Betleheme
ešte bol podobný ľ ď no tu zdá sa ť kúskom chleba>>.
(Kochem) Na kríži bolo skryté iba božstvo Kristovo, tu mimo toho
skryté je i jeho č č (Sv. Tom. Akv.) Ten, ktorého nebesia
ť nemôžu, leží zamknutý, ako v žalári, v malej podobe chleba;
ten, ktorý s ť sedí na tróne nebeskom, leží tu ako po-
viazaný baránok. Celé vojsko nebeské pozerá s úžasom, ako
č č Kristovo, tak slavné v nebi, na oltári tak sa upokorilo
a unížilo. (Kochem.) Týmto sebaunížením smieruje Kristus Otca,
nahnevaného na nás ; lebo niet lepšieho prostriedku ť uraze-
ného, ako ž ť sa pred nim. Tak ľ Achab tým, že sa pred
Bohom náramne uponížil, odvrátil od seba prísnu káru, akou sa
mu Boh vyhrážal skrze Eliáša (3. ľ 21, 27); podobne jednali
i č (Jon. 3) Slová ň pri premenení (chleba a vína)
sú teda akoby č ktorým sa obetný Baránok Kristus tajuplným
spôsobom zabíja. - Aj požívaním, teda rozborením spôsobov
chleba a vína č sa krížová smrf Kristova. Preto povedá
sv. Pavel, že požívaním tela a krve zvestuje sa ť Pánova. (1.
Kor. ll, 26) - No pri omši deje sa nie ď iba vyobrazenie
krížovej smrti Kristovej, ale č sprítomnenie tejto smrti, lebo
ď pod oboma spôsobami pri omši prítomný je sám Kristus.
Sprítomnenie krížovej obety č aby sa nám dostalo zásluh
tejto obety. Kto sa uchádza o nejaký úrad, ten k prosbopisu ne-
musí ť pôvodné svedoctvo, č úplne, ď pripojí
vrchnostensky potvrdený odpis tejto listiny. Tak ani Kristus, aby
nám poskytol zásluhy vykúpenia, nepotreboval ešte raz ť
teda ť krížovú obetu; úplne č verné sprítomnenie
Kat. Ľ Katechismus. 53

tejto obety. - Že Kristus pri poslednej č mal úmysel usta-
ť obetu, dal na vyrozumenie už tým, že k tomuto svätému
úkonu vyvolil práve č v ktorý sa velkonocný bardnok zabíjal a
požíval. Aj použil podobné slová, ako Mojiiš pri uzavieraní starej
smluvy; Mojžiš totiž po zákonodarstve na Sinai postavil oltár,
zabil zvieratá, pokropil ľ krvou zvierat a hovoril: «Toto je krv
úmluvy, ktorú Pán s vami č (2. Mojž. 24, 8) Podobne hovoril
Kristus pri poslednej č Teda i tu musela ť obeta. Pozoru-
hodné je tiež, že horké č Kristovo a ť jeho nasledovaly
bezprostredne po poslednej č Tým dal na vyrozumenie, že je
to jedna a tá istá obeta. Snem Tridentský slávnostne č
ľ náš pri poslednej č ustanovil ľ obetu, aby
tým vyobrazil obetu krvavú, ktorá sa na kríži ť mala, a za-
choval jej pamiatku ·až do konca sveta». (Sn. Tr. 22, l) Ak nábo-
ženstvo ť má ť najdokonalejšírn, musí ť i najsilnejší
výraz poklony, obetu; č by v dokonalosti zaostávalo za inými.
Keby v kat. Cirkvi nebolo obety, neboly by sa splnily aní mnohé
predobrazy a proroctvá Starého zákona ; ť nedá sa ani ť
4. Hlavný1n č obety omše je smie-
renie Boha.
To nasleduje zo slov Krfstových pri poslednej č «Toto
je krv moja . . . ktorá na odpustenie hriechov bude vyliata». Táto
nekrvavá obeta teda je - ako obeta krížová - opravdivá obeta
č (Sn. Tr. 22, 2) Skrze ň síce nevykupujerne sa znovu,
ako krvavou obetou na križi, ale nadobývame si ovocie vykúpenia
(krížovej obety). (Sn. Tr. 22, 2) Ani táto nekrvavá obeta sama
sebou nie je vstave smierif s Bohom jednotlivých ľ ale pôsobí,
že svoje hriechy uznajú, ľ z nich sa vyspovedajú a im
Tyhýbajú.
5. Pri obete omše je Kristus obetujúcim
ň a aj obetným darom.
Kristus je obetujúcim ň ň na oltári je len nd-
mestník Kristov alebo ndstroj, ktorý Kristus používa. To nasleduje
už zo slov, ktoré ň hovorí pri premenení ; on totiž povedá:
8o3
«Toto je telo rnoje, toto je krv moja», č chleba ň na
svoje telo, ani vína na krv svoju. Nie č spôsobí, že obetné
dary pred nim ·stanú sa telom a krvou Krista, ale spôsobí to sám
Kristus». (Sv. Zl.) Kristus, najvyšší ň je svätý, bez viny, nepo-
škvrnený, č zpomedzi hriešnikov a č š nad všetkých
duchov nebeských. (Žid. 7, 26) Obeta táto je teda svätá, hoci by
ň ľ bol ; lebo nie ľ robia svätou túto obetu, ale
Kristus. (Sv. ZL) - Kristus je aj obetným darom. «Kristus je
ň konajúcim obetu, a on sám je aj obetou>). (Sv. Aug.) Ten
istý obetuje a je obetovaný. (Sv. Zl.) Na posvätnom stole leží
zabitý Kristus. (Sv. Zl.) Kristus, náš baránok ľ ktorý raz
na kríži je zabitý, zabíja sa každý ň na oltároch našich. (Sv.
Aug.) Kristus preto neobetoval č iného, krem seba samého,
lebo medzi všetkými pokladmi neba i zeme nemohol najsf č
č by najsvätejšej Trojici za dôstojnú obetu ž ť mohlo. (Koch.)
Č Kristovo je to najdrahocennejšie, č kedysi jestvovalo
a ešte jestvuje. (Sv. Brig.) Boh totiž ľ ť nadal
č č Kristovo, že v tomto už viac vmiestif sa nemohlo.
l sama nevýslovná krása Matky Božej v porovnaní s č č
Kristovým je, ako horiaca ľ oproti slnku. Ba i prednosti v mi-
ť aké Boh všetkým anjelom a svätým udelil, dovedna spojené
boly by o ľ menšie, ako prednosti v milosfach u č č
Kristovho. Lebo toto pre svoje úzke spojenie s božstvom je oboha-
tené č pokladmi a stalo sa č č
hodnosti. (Koch.)
ľ nasleduje :
1. Obeta omše je tá istá, č obeta na kríži.
Obeta omše nie je ď iba obrazom krížovej obety, podobne
ako kríž alebo obraz, č na stene visí. Obeta omše ani nie je asi
púhou rozpomienkou na obetu krížovú (Sn. Tr. 22, 3), ale je tou
istou· obetou, č sa Bohu na kríži konala, a tak má tú istú cenu
a túže č ť (Rodr.) V obete omše opakuje sa č a srnr(
jednorodeného Syna Božieho tajuplným spôsobom. (Sv. Reh. V.)
V omši, ako už zo slov premenenia nasleduje, «prelieva sa krv
Kristova». (Sv. Aug.) Pri omši Kristus ukazuje Otcovi znaky svo-
jich rán, aby ľ od č zahynutia zachránil. (Sv. Vavr. J.)
Kristus ukazuje mu i · horké ľ aké pri svojom umieraní pod-
fi3•
834
stúpil a predstavuje mu ich tak živo, akoby sa to teraz dialo.
(Coch.) Omšu ž ť teda č ľ ako: ť aby Syn Boží
zase umieral duchovným spôsobom. (Segneri) I najhlavnejšie obrady
pri omši ň že sa na oltári obnovuje obeta krížová: po-
zdvihovanie pri premenení chleba a vína upomína na povýšenie
Krista pri križovaní ; modlenie sa ki'laza s rozpiatymi ramenami,
kríž na oltári a omšovom rúchu, č mnohé kríže, ktoré ki'laz
rukou robí, upomínajú, že sa tu obeta krížová obnovuje. - Kristus
pri omši v istom ľ obnovuje celé dielo vykúpenia. «Pri omši
obetuje Kristus nielen svoje č č ako na kríži, ale s týmto
obetuje i všetko, č za 33 rokov svojho pozemského života robil
a trpel, a predstavuje to silným i pokorným spôsobom najsv. Tro-
jici». (Coch.) Všetky modlitby, ktoré Syn Boží na zemi vykonal,
opakuje v každej sv omši ako v krátkom ľ a kladie ich
tak jasno pred č Otcove, akoby ich ešte raz hovoril. (Koch.)
Všetko toto obetuje najviac za spasenie každého č č na
sv. omši je prítomný. (Koch.) Kristus zjavil sv. Matilde: «Len sám
viem a rozumiem dokonale, ako sa denne obetujem na oltároch;
aní cherubíni ani serafíni, ani všetky mocnosti nebeské nemôžu
toto dokonale pochopif».
Len ten rozdiel je medzi oboma obetami: na kríži
ob.etuje sa Kristus krvavým ľ spôsobom ako
č pri omši nekrvavým (neboiastným) spôsobom pod
spôsobami chleba a vína.
2. Cena obety sv. omše teda nezávisí od kflazovho
stavu milosti.
To je preto že obetujúcím ň je Kristus, a nie ki'laz na
oltári. «Obetou omše dostávame sílu č a zásluh Kristových
celkom inak, ako ostatnými skutkami)). (Sn. Tr. 22) U ostatných
dobrých skutkov totiž hodnota skutku závisí od stavu milosti,
v ktorom č sa nachodí. U omše nie je tak. Preto ten, za
ktorého ď nehodný ki'laz omšu slúži, nijako netratí úžitku omše.
Omša pôsobí sama sebou a «nemôže ť poškvrnená ť
alebo ť toho, kto ju slúži». (Sn. Tr. 22, 1) Obeta planého
ň má práve toJkú cenu ako dobrého, tak ako č ť svia-
tostí nezávisí od hodnosti ki'lazovej. (Sv. Tom. Akv.) Vezmime pád,
835
že by syn ľ v nejakej záležitosti poslal plnomocníka k otcovi
svojmu. Tu král nebárs bude sa ť na osobu plnomocníkovu;
smerodajnou pre rozhodnutie jeho bude iba osoba synova a ľ
jeho. Celkom tak má sa vec i tu.
4. Hlavné č omše,
l. Omša má tri hlavné č obeto-
vanie, pozdvihovanie, a prijímanie.
Tieto tri hlavné č oznamuje miništrant oltárnym zvon-
č ; krem toho v mnohých kostoloch cengá sa ešte medzi obe-
tovaním a pozdvihovaním, a síce na Sanktus.
l. Pri obetovaní deje sa nasledujúce: chlieb a víno
obetujú sa Bohu a posviecajú sa.
ň vezme zlatú š č na ktorej hostia leží, zdvihne ju
hore a obetuje hostiu Bohu. Potom vezme kalich, naleje ň vína
a trochu vody, pozdvihne ho a obetuje Bohu. Potom vzýva Ducha
Sv. a žehná rukou obetné dary. - Vlastne výraz «obetovanie>>
je menej primeraný, lebo vlastný dej obetný nie je ešte teraz, ale
len pri pozdvihovaní a prijímaní. Lebo keby tak ň zle prišol
alebo stalo sa š ť mohol by ň pred pozdvihovaním pre-
š ť obetu; no po pozdvihovaní už nesmie, ale musel by zaraz
ť a len potom ť Akby ň po pozd vihovaní zomrel,
musel by druhý ň č ť obetu, hoci by tento už bol č
jedol; ak zomre pred pozdvihovaním, netreba č ť v obete.
Z toho môžeme ť že vlastný dej obetný nie je pri obeto-
vaní (offertoriume). Meno «obetovanie» pochádza ľ že za
predošlých č pri tejto č omše od veriacich chlieb a vín
obetované boly. (Aj teraz ešte tu i tam býva «offera».) Chlieb je
pripravený z múky š č je nekvasený, lebo taký mal i Kristus,
a č tým š ť tela Kristovho sa č (v gréckej
Cirkvi je kvasený chlieb) ; chlieb má ok1·úhlu podobu, č pouka-
zuje sa na č ť Kristovu (ktorý je bez č a bez konca).
Pri omši smie sa ž ť len vel'ká hostia, malá len v páde potreby. -
Víno musí ť pripravené z č hrozien; primieša sa mu
8i:l6
trochu vody, lebo Kristus tiež tak č (Sv. Cyp.) Na Východe
totiž preto miešali víno s vodou, aby ho lahodnejším a príjemnej-
šíru urobili. Víno a voda majú ť i na to, že z prebodnutého
boku Kristovho ti ekla krv a voda.
Pri pozdvihovani deje sa nasledujúce: chlieb p?'e-
mení sa na telo Kristovo ·a víno na krv Kristovu a nato
sa pozdvihuje hore a ukazuje ľ
Premenenie chleba a vína stáva sa pomocou tých
slov, ktoré Kristus pri poslednej č hovoril.
Pri pozdvihovaní stáva sa č podobného, ako pri obete
Eliáš ovej na hore · Karmele, pri ktorej Boh ň s neba poslal
a obetu spálil (3. Král. 18); ako tam prirodzený ň pôsobil, tak
tu pôsobí nadprirodzený ň Ducha Sv. Ako prirodzený ň mení
drevo v žeravé uhlie, tak Duch Sv. ohnivými slovami premenenia
mení obetné dary. (Kochem) Preto na Východe za dávnych č
pred premenením vzývali Ducha Sv., aby prišiel a premenil dary
obetné. ľ obradu sv. Jakuba a sv. Jána Zlatoústeho.) V ľ
premenenia · na sloyá ň otvára sa nebo a s neho sostupuje
dolu ľ Kristus v sprievode svojich dvoranínov, anjelov. (Sv.
Reh. Vel.) V chvílu premenenia Kristus tak rýchlo sostupuje s neba
na oltár, ako oko, ď sa otvorí, zrazu vidí najvzdialenejšie pred-
mety. (Sv. Tom. Akv.) V ľ premenenia· opakuje sa č
vtelenie Syna Božieho a síce «práve tak, ako pri pozdravení skrze
anjela zatienením Ducha Sv.)) (Sv. Ján Dam.) Ako Maria, tak i
ň hovorí len málo slov a tým ť s neba dolu Syna Božieho.
č Kristus pri omši takmer znovu č sa stáva, preto
ň pripomína v evanjeliume na konci omše: «A Slovo telom
č je a prebývalo medzi nami>>, preto sa i pri ľ sv. omši
pod Kredom so zvláštnym prízvukom spieva: «Stal sa č
skrze Ducha Sv. z Panny Marie)). Pri omši sv. opakuje sa
č narodenie Kristovo, lebo «ústami ň hotoví sa
pri omši Kristus>> . (Sv. Hier.) Narodenie toto líši sa od narodenia
v Betleme len tým, že sa tu Kristus nerodí telesne, ale duchovne,
a že už nie je priodetý telom ľ ale ozdobený telom oslá-
veným a okrášlený 5 svätými ranami. (Kochem) Preto Cirkev pri
omši sv. dáva ť Gloria, t. j. chválospev anjelský na nivách
837
betlehemských. Preto niekedy po pozdvihovaní zjavil sa Kristus aj
ako malé diera, tak sv. ň Petrovi z Alkantary a iným svätým.
Také zjavenie že boló č obrátenia saského vojvodu Wittekinda,
proti ktorému cisár Karol Veliký vojnu viedol a ktorý č
vkradol sa do cisárskeho vojska a tam na omši bol prítomný. Nám
ť teda mohlo by sa denne ť č na nivách betle-
hemských anjeli volali: ľ oznamujem vám ť velikú;
lebo dnes narodil sa vám ľ sveta!»
3. Pri prijímaní deje sa nasledujúce: kliaz požíva telo
a krv Krista Pána a niekedy rozdáva telo Kristovo i ve-
riacim.
Prv, než ň ľ dáva ť modlí sa vyznanie hriechov
(Konfiteor), č ň prežehná veriacich; potom vezme do ruky
nádobu s hostiami, ukáže ľ jednu hosti u a hovorí: ľ Ba-
ránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta», a nato tri razy: « Ó Pane,
nie som hoden, abys' vošiel pod strechu moju, ale riekni len slo-
vom, a bude uzdravená duša moja». Každého, ktorému sv. hostiu
podáva, žehná najprv krížom sv. (aby poukázal, že mu dáva Ukri-
žovaného) a hovorí č «Telo Pána nášho Ježiša Krista za-
dušu tvoju k životu č Amen». - Pozostalé hostie
vloží ň do pozláteného kalicha (ciborium) a tento postavi do
svätostánku (t. j. do tabernákula). V týchto pri . omší posvätených
hostiach · ostáva Kristus prítomný. (Sn. Tr. 13) Tieto hostie dávajú
sa ť ľ niekedy i mimo omše. ť môže sa v každom
č v ktorom je dovolené ž ť omšu; no nie v sv. noci via-
č nie vo ľ piatok, ani v Bielu sobotu pred prijímaním
ň V každom omšovom rúchu, i v č môže ň
ť ť (Pius IX. 23. júla 1868.) Akby hostie už nedosta-
č môže ich ň i rozdelit (Kongr. obr. 16. marca 1833),
v súrnej potrebe môže pri omši ť i jednu č ľ hostie.
{Sv. Alf.)
5. Obrady pri omši sv.
1. č slúžila sa omša sv. s mnohými
ľ významnými obrady, aké len v najkraj-
nejšom páde potreby smú sa ť
838
Už v 3. století pri vlastnej omši nachodíme nasledujúce
modlitby a sv. úkony: Predovšetkým č sa žalmový spev ľ
(i dnes ešte modlí sa ň na ň oltára žalm Judika t. j.
ď ma, ó Bože>>, ď potom nasledovala modlitba za smi/ovanie
(i dnes ešte modlí sa ň na ň oltára vyznanie hriechov
a č Konfiteor a potom uprostred oltára «Kyrie eleison» alebo
«Pane, smiluj sa nad nami»), nato vzdávanie ď akoby za
obdržané odpustenie hriechov (dnes Gloria, t. j. «Sláva na výsosti
Bohm ď ď za Kyrie eleisonorn). Potom biskup pozdravil ľ
blahoželaním «Dominus vobiskum», t.j. «Pán ď s vami», a v mene
celého ľ s rozpiatymi ramenami odriekal modlitbu (orácia).
(Blahoželanie a modlitba sú ešte dnes.) Nato jeden z oltárnych
slúžobníkov č odsek z listov apoštolských (až dodnes epištola}
a potom odsek z niektorého Evanjelia (ešte dnes evanjelium, pri
ktorom vstávame), č biskup držal prednášku o evanjeliume
(ešte dnes v mnohých farských kostoloch v nedele a sviatky po
evanjeliume č sa toto v materinskej č a býva krátka ň
Teraz jeden z oltárnych slúžobníkov, č jahen (diakon),
vyzval katechumenov (t, j. židov a pohanov, ktorí sa k prijatiu
krstu len ešte pripravovali), aby sa vzdialili ; ak dakomu celkom
nedôveroval, musel mu tento ť heslo, t. j. ť vyznanie
viery, č mimo ť nikto nemohol. (Dodnes ešte modlí sa
»Kredo» ). Táto č omše je akoby úvod do nej a volá sa
omša katechumenov. - Len teraz č sa vlastná obeta omše.
Teraz veriaci postavili na oltár chlieb a víno (dodnes ešte offera
okolo oltára pri niektorých omšiach). Slúžobníci oltárni oddelili,
č pre obetu omše bolo potrebné, č ho biskup Bohu obetoval
a posvätil. (Dodnes ešte obetovanie.) Nato biskup umyl si prsty
ktorými sa chleba dotýkal (dodnes ešte umývanie rúk); potom je-
den oltárny slúžobník vyzval všetkých prítomných, aby sa modlili
za prepustených katechumenov, za ň a celú Cirkev, za pria-
ľ i ľ (ešte teraz hovorí ň obrátený k ľ << Oráte,
frátres, » t.j. «Modlite sa, bratia!»). Teraz, č i Kristus ď
pred premenením obetných darov, nasledovala č modlitba
ľ (dnes ešte präfácia, ktorá od slova «sanktus», t. j.
«svätý», č sa velebením najsv. Trojice a ľ po ktorej
dia predchádzajúceho napomenutia všetci modlili sa za živých,
obzvlášte za pápeža, biskupa a panovníka (až dodnes ešte memento,
t.j. pamiatka na živých) a potom vzývali Matku Božiu, sv. apoštolov a
839
iných č o ich prímluvu. Teraz nasledovalo pozdvihovanie.
Biskup vyriekol nad obetnými darmi slová Kristove (slová preme-
nenia) a potom spôsoby pozdvihol hore ; ľ ľ č na zemi
a ň sa. (I dnes ešte deje sa to isté.) Tu nasledovala modlitba
za zomrelých (memento t. j. pamiatka na zomrelých, ako sa ešte
dnes koná) a rozpomienka na niektorých č Zatým sa
nahlas modlili č š (ako i dnes ešte Pater noster) a tri razy
opakovali modlitbu: «Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta,
smiluj sa nad nami» (ešte dnes «Agnus Dei»). Teraz nasledovalo
prijímanie. Biskup požíva! telo a krv Kristovu, potom prijímali
i prítomní; týmto sa sv. hostia dávala do ľ ruky. Pod prijí-
maním spievaly sa primerané žalmy. (Ešte i dnes ň po prijímaní
na ľ strane oltára modlí sa odsek žalmov, takzvané postkom-
munio, t. j. modlitba po prijímaní). Pozostalé hostie uložily sa do
jednej ž č pri oltari alebo do nádoby podobnej hroznu. (Teraz
v tabernakule.) Po primeranej č modlitbe hovoril biskup
blahoželanie : «Dominus vobiskum» a prepustil veriacich slovami :
«Ite, missa est», t. j. ď omša je č pred odchodom
dal im biskup požehnanie. (To isté je i dnes.) č ešte č
sa č Evanjelia sv. Jána, kde pri chodia slová: «A Slovo telom
č je>> a «Do svojho prišiel, a svoji ho neprijali», ktoré slová
vzfahujú sa na prítomnost Kristovu vo vykonanej obete a na biedu
ľ č sa omše sv. z ľ ľ stránia. - Všetky tieto
obrady dovedna trvajú pri tichej omši ň 20 minút, najviac
1
/ 2
hodiny. (Sv. Alf.) V celku ň pri omši robí ň 500 obradov,
č v to žehnania, naklonenia hlavy, bitia v prse a p. Týmito
obradmi predstavuje sa veriacim š ť sv. omše, a povzbud-
zujú sa k š ľ o tajomstvách, ktoré v nej sú skryté. (Sn.
Tr. 22, 5) Každý obrad totiž má nejaký zvláštny význam.
2. Obradmi pri omši č sa celá historia vy-
kúpenia.
Modlitba ň znázornuJe tých 4000 rokov, za ktoré
ľ hodne vzdialení od Boha (ako i ň od oltára je vzdialený),
na vykúpenie č Deväfnásobné Kyrie a Gloria č sa
s chválospevom anjelským na poliach betlehemských) ň
narodenie Kristovo a chválospev deviatich chórov anjelských pri
Betleheme. - Modlitba (orácia) č ť Kristovu, ktorú
840
v tichej utiahnutosti od sveta a v modlitbe strávil. - š
prenesenie omšovej knihy s ľ strany oltára na pravú a nasle-
dujúce evanjelium znamená, že Kristus hlásal evan}elium najprv
židom; no títo ho neprijali, a preto evanjelium bolo zanesené k
pohanom a týmto hlásané. - Kredo, č že mnohí prijímajú
vieru. - Obetovanie poukazuje na to, že sa Kristus pôstom a
modlitbou pripravuje na svoje č - Präfácia (ktorá sa
č slovami: «Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pána, Hosanna
na výsosti>>) poukazuje na vchod Ježišov do Jerusalema. -Modlitba
za živých č že sa Kristus pri posledne} č modlil za
celú Cirkev. -- ť krížov, ktoré ň robí pred pozd víhovaním
nad obetnými darmi, ň ť posmievanie sa Kr·i-
stovi, totiž pred Annášom, K aj fášom, Pilátom, Herodesom a zas
pred Pilátom. Pozdvihovanie spôsobov č povýšenia Krista
na kríži. - ť krížov, ktoré ň viac ráz robí nad obetnými
darmi č ť sv. rán. - Tri kríže robené kúazom nad obet-
nými darmi upomínajú na 3 hodiny, za ktoré Kristus na kríži
visel. - č š so 7 prosbami upomína na 7 slov Kristových
na kríži. - Rozlomenie hostie č ť Kristovu, pri ktorej
sa duša s telom č - Modlitba: «Baránku Boží ... )), pri
ktorej ň v prse sa .bije, upomína, že vojaci a ľ vidiac hrozné
udalosti prírodné, v prse sa bili (Luk. 23, 48) a stotník na stráži
stojáci volal: «Opravdu, č tento · bol Syn Boží !JJ (Mar.
15, 39) - Prijímanie poukazuje na položenie Krista do hrobu.-
Dvojnásobné «Dominus vobiskum)) č Kristus dva razy zjavil
sa shromaždeným apoštolom a pozdravil ich: «Pokoj vám)). -
«Ite, rnissa est)) a požehnanie kúazovo č nanebevstúpenie
Kristovo, pri ktorom apoštolov do sveta poslal a ostatný raz pre-
žehnal. - Posledné evánjelium upomína na rozširovanie evan}elia
po soslaní Ducha Sv. - Niekedy sa omšová kniha ešte raz pre-
náša, č č že židia pred príchodom Kristovým príjmu evan-
jelium.- «Omša teda je krátky obsah života Krista Pána; pri nej
za pol hodiny predstavuje sa, č Kristus za 33 rokov na zemi vyko-
nal». (Kochem)
6. Osoh obety sv. omše.
l. Obetou sv. omše poskytujú sa nám
v najhojnejšej miere zásluhy ž obety;
obzvlášte n1ôžeme
pustenie hriechov,
stie, požehnanie a
841
skrze úu ť od-
vvslvšanie modlitbv, š ť
v v v
č odplatu.
V každej omši môžeme zase najsf úžitok a osoh, aký Kristus
vo ľ piatok spôsobil svojou smrfou na kríži. (Sv. Tom. Akv.)
č totiž obeta omše je tá istá, ako obeta na kríži, nuž musí
mat tú istú silu a tie isté č ako táto. (Kochem) Smrt a horké
č Kristovo je pokladnica, obeta omše je ľ č ktorý ju
otvára. (Segneri) Kríž je strom života, plný nebeského ovocia,
omša je zlatá šialka, v ktorej sa nám toto ovocie podáva. (Meh.)
V obete omše darúvajú sa nám zásluhy ľ (Sanchez)
Ostatnými prostriedkami milosti darúva sa nám síce tíež ovocie
krížovej obety, ale nie v tak hojnej miere, ako obetou omše
«V č omše rozdáva Boh v miere ľ hojnejšej, ako inokedy»
(Sv. Zl.) Pramene milostí nikde nevyvierajú tak hojne, ako na
obetnom oltári. (Sv. Dominik) Nijaký jazyk ľ nie je vstave
č ť aké hojné ovocie vzniká nám z obety omše. (Sv. Vavr.
Just.) V omši prichádza l{ nám z nebeskej zahrady rajskej ,Syn
nebeského Otca; donáša nám nesmierne bohatstvá a nebeské po-
klady. (Koch.) Pri omši dáva nám Otec nebeský svojho Syna;
akože by nám s nim nedaroval všetkého? (Rim. 8, 22) Keby kre-
ť vedel ž ť omšu, mohol by touto viac ť ako
zo všetkých Bohom stvorených vecí. (Sanchez) Pri prijímaní svia-
tostí musíme č š ť v stave milosti, č nebudeme č
zásluh Kristových a k tomu ešte spáchame hriech ľ No k
slyšaniu sv. omše nepožaduje sa stav milosti ; hriešnik nepácha
ľ hriechu, ba dosiahne ešte i ť obrátenia. (Koch.)
l. Odpustenie hriechov záleží v nasledujúcom :
hriešnici skrze obetu omše dosiahnu ť pokánia
(Sn. Tr. 22, 2), spravedliví však odpustenie všedných hrie-
chov svojich a č pokút za hriechy.
Že omša spôsobuje odpustenie hriechov, to nasleduje už zo
slov Kristových, ktoré riekol pri prernenení vína. (Mat. 26, 28) Omša
j e hlavne «obeta č (Sn. Tr. 22, 2) Tým obeta omše
842
liši sa od obetí Starého zákona. Tieto č ť len od zákonnej
č ale nie od hriechu. (Žid. 9, 9) Na kríži volal Kristus:
č ť im; lebo nevedia, č č b> (Luk. 23, 24) Tak i pri
omši volá za tých, č na nej sú prítomní. (Kochem) Na kríži od-
pustil lotrovi jeho hriechy; podobne robí i pri sv. omši. Ako krv
Abelova k nebu o pomstu volala, tak krv Kristova pri omši volá
k riebu o ľ toto volanie premileného Syna Božieho je
ešte č š než Abelovo. (Žid. 12, 24) Kristus je nám prí-
mluvníkom u otca a smierením za hriechy naše (1. Jan. 2, 1- 2),
a síce menovite v sv. omši. Kristus povedal sv . .Mechtilde: «S ta-
kou pokorou chodím na sv. omšu, že niet tam prítomného tak
ľ hriešníka, ktorému by som s ť neodpustil, ak to
len žiada)). (Coch.) Jedno vojsko malo raz ť na mori č
búrky. Tu vojevodca vzal do svojho č jedno ť pohliadol
k nebu a povedal: «Ú Pane, ľ nevinnosti tohoto ť ť
smiJuj sa nad nami l)) ď utíšila sa búrka. Nuž ď Boh smi-
l uje sa už pre jedno nevinné ť o ľ milostivejší bude, ď
mu pri omši oproti držíme jeho vlastného Syna l (Meh.) Ako ľ
nejakým darom č cítia sa pohnutými, ť krivdu, č sa
im stala (mysli na dary, ktoré Jakub pri návrate svojom poslal
nahnevanému bratovi Esauovi; l. Moj ž. 32, 20), tak i Boh dá sa
ť obetným darom sv. omše. (Rodr.; sv. Tom. Akv.) Boh práve
tak rád prijíma omšu, ktorú mu hriešnik obetuje, ako my 1000
toliarov, ď nám ich ľ posiela. (Cochem) Obeta sv. omše
chráni hriešnika od č zahynutia. (Sv. Reh. Vel.) Ako slnko
ľ chmáry a ň nebo, tak robí i sv. omša, toto
slnko Cirkve sv. (Sv. Lev. z Portomauricia) - č sv. omše u
hriešnika nejaví sa ď Boh dá sa mu ť len v príhodný
č až srdce jeho stalo sa schopným, ť ť V č obety
Kristovej na kríži našlo sa len málo takých, č boli dojatí; až v
ň Soslania Ducha Sv. č Boh ich Srdce ň Petrovou ;
vtedy krížová obeta mala svoje č (Cochem) Niektorí sa mi-
ť Božou obrátia po dlhšom č bez toho, že by vedeli, že
to stalo sa mocou sv. omše. (March.) Obrátenie pochádza ztadiaf,
že Duch Sv. pôsobí na č Ako Duch Sv. pôsobil na tých,
č blízko kríža Kristovho stáli (pováž, ako stotník a iní ľ bili
sa v prse a vraveli; ((Opravdu, tento bol Syn Boží l)) Mat. 27, 54),
tak pôsobí i na tých, č pri sv. omši sú prítomní. Svetlá pri omši
č ň ť pôsobiacu, ktorá svietiac a zohrievajúc,
843
ako svetlo, č <<Milosti Ducha Sv. ľ sa najhojnejšie
tým, č hodne sú prítomní na sv. omši». (Sv. Cyr. J.) Neslušne
bolo by, keby ten, č pri ľ stole obsluhoval, č odišiel;
práve tak nedá sa myslef, že by bez duchovného pokrmu ostal,
kto s ž ť bol na sv. omši. (Fornerus) ď ústa jedia, aj
údy tela práve tak požívajú, ako ústa, č telesným spôsobom nec
jedia, Tak je aj u omše: Prítomní prijímajú duchovným spôsobom,
hoci telesným spôsobom neprijímajú. (Forn.) - Spravodliví skrze
obetu omše dosiahnu odpustenie všedných hriechov, lebo pri
omši obetujú sa nebeskému Otcovi poklady č ť
č Kristovho. «Všedné hriechy topia sa pri omši, ako vosk
pri ohni». (Coch.) Snem Tridentský č že skrze obetu
omše dosiahneme odpustenie tých hriechov, ktorých sa denne do-
š ť (Sn. Tr. 22, l) Sv. Augustín povedá, že jediným č
nášom, ktorý sa zo srdca pomodlíme, odkajáme všetky všedné
hriechy jedného ň o ľ viac musíme ich odkajaf skrze obetu
omše l «Sv. omšou zahasíš viac hriechov, ako si spáchal za celý
ň (Kochem) Omša je i č obeta za nevedomé hriechy».
(March.) Nasledovne sv. omšou odvrátime od seba mnohé tresty
Božie. ď Boh na ľ židovský za Dávida poslal mor, na ktorý
70.000 ľ zomrelo, prorok napomínal zarmúteného ľ aby k
ukroteniu Boha obetu konal. Sotva ju vykonal, prestal mor. Nuž
ľ ď už obeta rožného dobytka a oviec zadržuje tresty Božie,
č ž bude ť ešte len obeta omše l Preto sa porovnáva s dúhou,
týmto znakom božského smilovania. (Valter) Jestli č bývaš na
sv. omši, smieš ť i krátky a ľ ň v č lebo si ná-
božným slyšaním mnohých sv. omší už č š odkajal svoje po-
kuty. (Koch.) Povážme, ako rýchlo dostal sa do raja kajúci lotor,
č pri krvavej obete Kristovej bol prítomný.
2. Naša modlitba pri omši preto býva istejšie vy-
slyšaná, lebo sa podporuje modlitbou Kristovou a prí-
tomných anjelov.
Pri omši podporuje sa modlitba naša modlitbou Kristovou.
(Sv. Zl.) No modlitba Kristova nikdy neostane bez výsledku; lebo
ho Otec vždy vyslyší. (Ján. ll, 42) Ako hlava je dôležitejšia, než
všetky údy, tak i modlitba, ktorú Kristus, naša hlava, koná, má
č š silu, než modlitba jeho údov. (Coch.) Sv. anjeli č
844
č sv. omše, aby potom silnejšie a č š prednášali svoje
prímluvy za nás. (Sv. Zl.) Ako omša je znamenitejšia, než všetky
iné pobožností, tak i modlitby pri omši sú č š nad všetky
ostatné. (Kochem) Modlitba, konaná v spojení s božskou obetou,
má ľ silu. (Sv. Fr. S.) Č č omše dosiahneme,
to sotva dosiahneme inokedy. (Sv. Zl.) Kto sa teda č po-
nosuje, že sa dobre rnodlit: nemôže, nech ide na omšu, aby sa
Kristus modlil ň a miesto neho a doplnil jeho č
modlitby. (Kochem) Neopatrne jednajú, ktorí č modlitbu
svoju doma konajú, č by ju pri omši ť mohli. To samé plati
aj o ň modlitbe breviára. (Kochem)
3. Skrze obetu omše sv. dosiahneme š ť a po-
žehnanie, menovite pri svojich prácach a podujatiach.
Kto sv·. omšu nábožne slyšal, bude toho samého ň ť
š ť vo všetkom. (Sv. Zl.) Sluha sv. Alžbety, ľ portu-
galskej ušiel istej smrti slyšaním sv. omše. (Meh.) Nemecký básnik
Schiller osnoval na udalosf túto svoju ň «Cesta k železnému
hámru». Sv. Filip Nerský mal č pred každým dôležitým pod-
nikom ť sv. omšu, lebo tak bol istý, že sa mu vydarí. Na
celý ň posilní sa, kto ráno pri sv. omši tak blízko stál u svójho
ľ (Sv. Fr. S.) Tomu, č ráno na sv. omši nábožne je prí-
tomný, pomáha Boh pri práci. Sv. Isidor, sedliacky paholok v
Madride ( t 1170) vstával č každé ráno, aby ešte pred prácou
hol na omši. ď mu preto pán následkom žaloby svojich sluhov
robil č povedal Isidor: «Ak vidíte, že menej pracujem, ako
druhí, odtiahnite si z môjho nájmu za utrpenú škodu». Pán pre-
č sa onedlho, že lsidor podivným spôsobom vykonal ľ
viac práce, než iní paholci (videl po boku jeho ť ·anjelov);
preto dal mu bez prekážky každodenne š ť sv. omšu. -- Kto
mnoho cestuje po mestách, môže ť že tam, kde sa sv. omša
v týždní č navštevuje, je i väcší blahobyt u ľ -
A.j hriešnikom, č sa nepolepšujú, ň Boh slyšanie omše.
č títo nie sú schopní č odplaty, dá im Boh, ktorý v
č dobrote ani najmenšieho dobrého skutku nezanechá
bez odplaty, š ť alebo zachráni ich od neštastia. (Coch.)
4. I č odplatu dosiahneme slyšaním sv. omše,
ak sme vstave milosti.
845
ď nauku o dobrých skutkoch a obzvlášte o modlitbe.
«Každá slyšaná sv. omša teda patrne rozmnožuje tvoje budúce
blahoslavenstvo». (Coch.) Ako ten, č hore schodami ide, za
každým krokom vyššie vystupuje, tak i ten, č j e na sv. omši,
vždy o jeden ň vyššie vystupuje k nebu. Č vyššie postupuje
hore, tým viac blíži sa k Bohu: tým jasnejšie poznáva ho, tým
č š miluje ho, ť hojnejšie požíva ho. (Coch.) Obzvlášte
hojne budú ti v nebi odmenené nesnádze, ktoré si pre slyšanie
omše podstúpil, ako planá cesta do kostola, velká zima, č
vstávanie a p. (Koch.) Istý č ktorý pre ď cestu už za
dlhý č zanedbal slyšanie omše, videl raz vo sne krásneho anj ela
ť za sebou do kostola a č ť kroky, č mu j ednúc maly ť od-
platené. Odkedy mal tento sen, zase horlive navštevoval omšu.
(Meh.) Oj, ako pošetile robí teda, kto sv. omšu nerád navštevuje!
ť prvých století náležite poznali osoh sv. omše a preto
boli hotoví radšej ť svoj život, ako š ť sv. omšu. (Koch.)
Aká ť pre nás, ď dnes navštevovanie omše je tak
ľ a č nestojí! Židia mali tak drahé č obete, museli
ď ť ovcu, kozu, chudobní dvoch holubov; my však máme
tak silnú obetu bez všetkých útrat. (Koch.) Pristupuj me teda s dô-
Terou k trónu milosti. (Žid. 4, 16)
2. Obeta sv. omše predovšetkým osoz1
tomu, za koho sa koná; potom kiíazovi a
prítomnýn1; č všetkým ztvým 1 zo-
mrelým veriacin1 ť ba aj anjelom a
svätým robí ľ ť
Osoh z obety sv. omše má predovšetkým ten, za koho sa
ona koná. «Od vôle ň závisí, aby vlastné ovocie sv. omše
poskytol, komu chce)). (Pius VI.) Preto v Cirkvi od jakživa bol
zvyk, ť ň istú summu ň (štipendium), aby sv. omšu
na č úmysel slúžil. No peniaze nijako sa nedávaly na zapla-
tenie omše (lebo cena omše nedá sa ť peniazmi a . tým
menej ľ haliermi), ale č almužna na výživu ň a za-
plateiiie bohoslužobných útrov (pre oltárneho sluhu, na sviece,
hostiu, víno a p.) Lenže v prvých stoletiach nedávaly sa ň
peniaze, ale potravné č chlieb, víno, olej a p. ; iba potom v
846
stredoveku miesto toho dávaly sa ň ž obnosy. - ň má
č š osoh, než prítomní, lebo k ň mílosti bližšie stojí. Ako
ľ viac úcty preukazuje vyslancom svojho ľ než poddaným,
v mene ktorých tamtí prichodia, tak z:obí i Boh: on ň na
oltári nepovažuje ako biedneho hriešnika, ale za splnomocneného
poslanca milej Cirkve svojej a námestníka svojho Syna ; preto i
jeho modlitba mnoho platí pred Bohom. (Koch.) - Prítomní pri
omši pokropujú sa duchovným spôsobom krvou Kristovou. (March.)
Keby si mohol ť lesk a krásu duše, pokropenej krvou Kristovou,
nuž by si sa jej takmer ň (Sv. Magd. Paz.) Za prítomných
modlí sa Kristus, za nich ešte raz trpí a umiera duchovným spô-
sobom na oltári. - Celá Cirkev má osoh z obety sv. omše pre
obcovanie svätých. Sv. omša vlastne nie je č iného, ako. posol-
stvo k najsv. Trojici s ľ darom. (March.) ď vyslanci
niektorého mesta nesú ľ dar, majú v tom podiel všetci obyva-
telia. Tak i v omši sv. má podiel celé ť trebárs pri
obetnom úkone len niektorými je zastúpené (Rodr.); preto vraví
ň pri modlitbách v omši, že obetu túto koná za celú Cirkev a
za všetkých pravoverných č kat. a apošt. viery. (Modlitba
po Sanktuse.) Každý ň koná obetu i za spasenie celého sveta.
(Modlitba pri obetovaní kalicha.) Keby nebolo sv. omše, bol by
'UŽ zahynul celý svet pre ľ množstvo spáchaných hriechov.
(Sv. Lev. z Portomauricia) - Aj zomrelí majú osoh z obety sv.
omše. Akonáhle Kristus zomrel na kríži, jeho smrE naskutku do-
niesla osoh zomrelým ; lebo ď sostúpil do predpeklia a tam
vysvobodil duše. Podobne stáva sa ešte teraz pri omši. ď slúži
sa sv. omša, viac duší vychádza z č (Sv. Hier.) V tú ľ
v ktorú sa omša slúži, ľ sa anjeli nebeskí k žaláru č
covému a otvárajú ho. (Sv. Zl.) - Aj anjelom a svätým pôsobí
ť obeta sv. omše. č svätí nadovšetko milujú a ľ
dajú č ť Božiu i spa.:senie duší, nuž majú ľ ť
ď vidia, že sa sv. omšou najsv. Trojici najvyššia č ť preukazuje
a dušné spasenie ľ tak ľ napomáha. (Coch.) Anjeli a
svätí sú vo vytržení i nad tým, že sa ich mená pri sv. omši spo-
mínajú; radujú sa z toho, ako sa radujú spolubojovníci ľ
preto, že sa pri ť vchode ľ aj o nich zmienka
robí. (Sv. Zl.) ď už od židovských obetí vystupovala k nebu
príjemná ň (4. Mojž, 28), č viac musí to ť o obete Kri-
stovej : ľ ň č z preliatej krve k nebu vystupuje,
847
č a potešuje všetkých š ť (Coch.) Preto aj anjeli
prichodia na sv. omšu, prítomní sú tam a č «Ako v
svätú noc sostúpili anjeli so svojimi chválospevmi na nivy betle-
hemské a potom ť ť v jaslach sa ň tak robia to ešte
každodenne pri všetkých sv. omšiach, lebo sa vtedy j ednorodzený
Syn Boží zase stáva č (Koch.) Pri omši sú chóry anjelské
prítomné okolo oltára k oslavovaniu toho, ktorý sa obetuje. (Sv.
Zl.) ď Boh svojho Prvorodzeného uvádza na zem, ·vraví: nech
sa mu ň všetci anjeli Boží». (Žid. 1, 6) ď prítomný si na
omši sv., stojíš uprostred samých duchov nebeských. (Sv. Zl.)
7. Konanie obety sv. omše.
l. Obeta sv. omše koná sa Bohu a síce
môže sa ť s ú1nyslom štvornásobným:
aby sme Boha smierili, prosili, chválili alebo
jemu ď
ď obetu konáme, vyznávame, že ten, ktorému obetujeme,
je Pôvodca všetkých bytností a najvyšší Pán všetkých vecí a že
sme preto č nemu k poníženosti zaviazaní. (Sv. Tom. Akv.)
Obetný dej teda je ň a tak nemôže sa · ť nijakému
tvoru, ani svätému, ani anjelovi. (Kochem) Nikdy ·dakto nekonal
obety inému, ako jedine pravému Bohu alebo tomu, koho mýlne
za Boha mal. (Sv. Aug.) - V Starom zákone boly rozmanité
obety : obeta za hriechy, obeta zápalná, obeta chvály ď ; teraz
však máme len jednu obetu, pomocou ktorej všetko ť mô-
žeme. (Sv. Zl.) Smierenie Boha je vlastným č obety sv.
omše. Preto môže sa omša predovšetkým ž ť na tento úmysel. -
Obeta sv. omše má i č silu, ď chceme si č vy-
ť ; niet tak ľ daru alebo milosti, že by sme ich kona-
ním tejto obety ť nemohli. (March.) Lebo, č žiadame, nie
je č iného, ako č stvoreného a pozemského ; č však obetu-
jeme to sú samé božské veci. Nemožné je, že by štedrý Boh, ktorý
i pohár studenej vody chce hojne ť nechal nás bez odplaty,
ď nábožne obetujeme mu kalich plný krve božského Syna jeho.
(Kochem) Svätý Bonaventura povedá: ď vojevodca je v zajatí,
Kat. Ľ Katechismus. 54
848
neprepustia ho prv, až vykúpi sa ľ summou». Preto i pri
omši môžeme ť «Hla, č č tento tvoj jednorodený
Syn, ktorého celý svet nemôže obsiahnut, je teraz našim ň
Nevydáme ho, kým skrze neho neodbržíme, za č fa vrúcne pro-
síme.>> - Obeta sv. omše môže sa tiež ť aby sme Boha
chválili. ť môžeme len toho, kto má na sebe č takého,
č je hodné chvály. Č viac dobrého niekto má na sebe, tým
viac môže ť chválený. No Boh má na sebe č mnoho
dobrého. Preto ani všetky tvory dovedna nemôžu sa ho ť na-
ť (Koch.) «Oslavujte Pána, ľ len môžete; predsa ešte
bude š ť predivná ť jeho. (Sir. 43, 32) Avšak jest
prostriedok, aby sme Boha príslušne chválili, a tento je obeta sv.
omše. «Kristus na oltári velebí Boha takou chválou, akej Boh je
hoden, akú ani anjeli ani svätí ť nemôžu, tým menej ľ
(Koch.) V sv. omši obetuje sa Bohu Otcu jednorodzený Syn j eho
so všetkou chválou a úctou, akú mu na zemi preukazoval. (Molina)
Jednou jedinou omšou dostáva Boh väCšiu chválu, ako od všetkých
anjelov a svätých v nebi. (Koch.) Táto chvála je tým č š lebo
Syn Boží je vznešenejší než všetky tvory. (Koch.) Boh č s1uš-
nejšíe nemôže ť chválený, ako nepoškvrnenou obetou na oltári;
Krístus i preto ju ustanovil, aby Cirkev chválu Božiu vykonávaf
mohla. (Sv. Vavr. J.) Sv. omša je «obeta chvály>>. ď modlitbu pri
omši po pam.iatke na živých. - Obeta sv. omše môže sa ť i
na ď Bohu. Ak si od dakoho mnoho dobrého obdržal,
zaviazaný si k hojnej odmene, jestli nechceš ť ď č (Ko-
chem) Avšak Bohu zaviazaní sme za č dobrodenia; pováž
len, ako prekrásne usporiadal našu zem, naše telo, ako č
stará sa o zachovanie nášho života, mysli obzvlášte na dielo vykú-
penia a na ustanovenie sv. sviatostí ; ď dostal si od Boha ešte
zvláštne milosti. Tu povieš, ako Tobiás : «Akú mzdu dáme mu
alebo č odslúžime sa mu za jeho dobrodenia?>> (Toh. 12, 2) ľ
máš sv. omšu ; tou môžeš sa náležite ž ť za dobrodenia Božie.
Lebo, ako vtedy pri poslednej č tak ešte i teraz pri omši
vzdáva ľ ď Bohu Otcovi svojmu; ď od božskej
osoby je č a prevyšuje ď všetkých anjelov a ľ
(Kochem) Keby celé vojsko duchov nebeských a všetci nábožni
ľ č ď s tebou Bohu najláskavejšiemu, nepreukázal
by si mu ľ ď ako sa mu jeho Synom preukazuje v jed-
nej jedinej omši. (Kochem) ú, ľ to láska Božia k nám, č
849
nám nielen č dobrodenia preukázala, ale zároveií dala do
ruky i najlepší prostriedok, aby sme sa za ľ dobrodenia i ná-
ležite ž ť mohli! (Segneri)
2. Obeta sv. 01nše moze sa ť 1 ku
cti anjelov alebo svätých. (Sn. Tr. 22, 3)
ď sv. omšu slúžime ku cti svätých, robíme podobne, ako
ď ku cti niektorého panovníka dáva sa divadelné predstavenie ;
hoci sa tam o panovníkovi nerobí zmienka, predsa ho tento s ra-
ť prijíma. Tak i svätí Boží majú zvláštnu ť z omše sv.,
ktorá sa ku cti ich . slúži, hoci sa v nej len č Kristovo
predstavuje a ona . sa len samému Bohu obetuje. (Koch.) Obeta sv.
omše, konaná ku cti svätého, nie je vlastne č iného, ako obeta
ď a prosby; lebo pri nej ď Bohu za všetky milosti,
ktoré svätému udelil, a prosíme Boha, aby nám na prímluvu svä-
tého ť preukázal. «Svätým však nemôžeme ť prí-
jemnejšej služby, ako ď Bohu všemohúcemu konáme obetu sv.
omše a pritom mu ď za dobrodenia, preukázané svätým».
(Molina) Tým rozmnožujeme prípadné radosti svätého v nebi, tre-
bárs i nie stupeií jeho blahoslavenstva. (Kochem) Sv. Gertruda,
ktorá ku cti svätých dávala ť obetu sv. omše, dostávala potom
č osobne ď tých kniežat nebeských ; pod obetou zja-
vovali sa jej temer akoby k vyššej blaženosti povznesení, skvelej-
ším rúchom ozdobení a hodnejším slúžobníctvom č Obnovená
prítomnost: svojho Syna robí Matke Božej tisíckrát č š radosti,
ako tvoje žalmy, litánie a modlitby. Preto ujme sa ta iste viac,
ď ku cti jej sv. omšu slyšíš alebo dáš ž ť (Kochem) To isté
platí aj o ostatných svätých. č sa teda č ť tohoto alebo
iného svätého množí, preto povedáme : obeta omše koná sa ku cti
svätého. Vlastne koná sa len Bohu a uctenie svätého je iba po-
č č
3. Obeta sv. omše môže sa ť 1 za
zomrelých) ktorí k Cirkvi katolíckej patrili a v stave
zjavného ľ nezomreli.
Obeta omše môže sa lwnat za zomrelých. (Sn. Tr. 22, 2)
Niet pochybnosti, že zomrelým ť sa môže obetou sv. omše ;

850
ona č ň že Boh milosrdnejšie zachádza s nimi, než zaslú-
žili pre hriechy svoje. (Sv. Aug.) Aj od jakživa konala sa obeta
sv. omše za zomrelých a pamätalo sa na nich pri každej omši.
Ešte do dnes pri každej omši po pozdvihovaní deje sa rnemento,
t. j; pamiatka na zomrelých. Prímluvu túto uviedli sami apoštoli.
(Tert.) Preto sv. Monika, matka sv. Augustína, pri smrti svojej
prosila, aby na oltári na ň pamätali. Nestarala sa o drahocenný
oblek a zabalsamovanie ŕ nie o pomník alebo hrobku, ale
iba o prímluvu na oltári. (Sv. Aug.) Ú, jaká to protiva dnešným
ť ! - Za 'zomrelých inovercov, ako pohanov, židov, pro-
testantov nemôže Cirkev nijako ť verejne sv. omšu. «S kto-
rými sme za živa neobcovali, s tými ani, ď zomreli, nemôžeme
ť obcovanie)). (Innoc. III.) Slúženie omše za také osoby nedalo
by sa ť do súhlasu s katolíckou naukou · o ľ
Cirkvi. (Reb. XVI. 1842) To bolo by totiž ľ bludnej
viery a samoodsúdením Cirkve. Ostatne bolo by zrovna i smiešne,
ž ť sv. omšu za tých, č ju, kým žili, za modlárstvo a blázni-
ť považovali. Teda nie Cirkev naša je nesnášanlivá, ď ne-
obetuje za zomrelých inovercov; ale nesnášanliví sú tí, č obetu
túto od nej žiadajl.Í. - ď sv. omša neslúži sa za také osoby,
č celý život neporiadne strávily a potom ako samovrahovia
zomrely, ani za tých, č v súboji padli, nuž to nie j e výrok za-
tratenia, ale výraz ošklivosti nad týmto hriechom.
4. Sv. omša môže sa ž ť i za ž
č už títo sú údovia kat. Cirkve alebo nie.
Omša môže sa ž ť za živých. (Sn. Tr. 22, 2) Pri každej
omši je i memento, t. j. pamiatka na živých. Za svojich ľ
nemôžeš sa č š ť ako ď za nich sv. omšu slyšíš
alebo slúžiš. (Koch.) Slúžením omše môzeš mnohým hriešnikom
ť obrátenie. (Koch.) Chorým a umierajúcim môžeš najlepšie
ť slyšaním omše. (Koch.) - Omša môže sa ž ť i za
živých nevercov (aby ich Boh priviedol k poznaniu pravého nábo-
ženstva), č i Kristus zomrel za všetkých ľ a č
Cirkev č sa modlí za inovercov, na pr. vo ľ piatok. -
Za č viac osôb slúži sa omša sv., tým menej bude ovocia,
ktorého jednej kazdej sa dostane. (Koch.) Z tejto č Cirkev
od akživa najprísnej šie zakazovala ť viac štipendií na jednu

SoL
a túže omšu. Cirkev tiež od akživa slúžila sv. omšu za jedno-
tlivcov ; ·no bolo by ľ nemúdre, keby omša, slúžená za mnohé
stá alebo tisíce ľ doniesla jednému každému ten istý osoh, ako
keby len za jedného samého bola slúžená. ď Cirkev, ktorú
predsa Duch Sv. spravuje, nijako nemôže nemúdre č ť v
tak vážnej veci.
5. Nielen ň ale i prítomní veriaci môžu na me-
novaný úmysel ť sv. omšu.
Aj tí sú spoluobetujúci, ktorí na sv. omši sú p1·ítomní.
"Slyšanie omše vlastne nie je modlitba, ale konanie božskej obety».
(Koch.) Dej obety koná sám ň ale veriaci konajú ho skrze
neho. (Ben. XIV.) Preto sv. Peter menuje všetkých ť ň
stvom ľ (1. Pet. 2, 9), ako už i židia v Starom zákone
nazývali sa ň ľ (2. Mojžiš 19, 6) ň na oltári
v modlitbách omšových (pri Oráte Frátres, pri pamiatke na. živých
ď menuje okolostojácich «obetujúcimi». ň musí mat spolu-
obetujúcich; lebo bez miništranta, ktorý ľ zastupuje, nijako ne-
smie ž ť sv. omšu. (Len v krajoch inovereckých, kde miništranta
nemožno ť môže ň ť si dovolenie ž ť omšu bez
neho.) č prítomní sú spoluobetujúcimi, nuž modlitba ich
má podobnú silu, ako ň - Preto i veriaci majú sv. omšu,
ktorú slyšia, vždy ť na istý úmysel. Osoh omše č š
závisí od tohoto obetovania. Obetovanie toto môže sa ť ď
na č omše alebo pri offertoriume (t. j. pri obetovaní) alebo
i bezprostredne po pozdvihovaní. V dvoch posledných pádoch i
ň koná modlitby obetujúce. O modlitbe obetujúcej, ktorá sa
ť môže, ď tam, kde je č o pobožnosti pri sv. omši.
8. Cena sv. omše.
l. č sv. omša je obeta č
ceny, nuž jej slúženie alebo slyšanie má
č š cenu medzi všetkými dobrými
skutky.
852
Obeta nie je č iného, ako dar, ktorý sám Boh dáva. Dar
má tým č š cenu, č vyšší je, kto ho dáva, a č vzácnejšie
je, č sa daruje. Tak je i pri obete; č svätejší je obetovatel, a
č vzácnejší obetný dar, tým č š je hodnota jej v č Bo-
žích. Pri omši obetova ľ a - obetný dar je nekoneene dôstojný, lebo
je to ten istý, o ktorom sám Boh Otec povedá: «Toto je Syn môj
milý, v ktorom sa mi ľ (Mat. 3, 17); preto obeta omše má
č cenu. Obetou omše preukazuje sa Bohu č
č ť Jednou jedinou omšou preukazuje sa Bohu č š č ť než
skrze všetky dobré skutky svätých ; lebo č ť ktorú Bohu svätí
preukazujú, je č č ť však, ktorá sa Bohu pri omši pre-
ukazuje, je č lebo tu Syn Boží je ľ i obetou.
ľ Č ť · ktorú Boh skrze omšu dostáva, nepreukazuje sa
skrze č alebo anjela, ale skrze Krista. Kristus sám pozná
ť velebnosti Božej a vie, č Bohu patrí; len on sám j e. vstave
ť č ť príslušnú č Božiemu; všetko, č anjeli a
ľ ku cti Božej robia, má sa ž ť temer za ľ ako za
č oproti cti, ktorú Kristus preukazuje. (Koch.) Ani pri jednej
obete nedeje sa ľ uponíženie pred Bohom, ako pri omši, kde
sa preslávny Syn Boží, Pán č vel ebnosti, na oltári pred
najsv. Trojicou ako opovrhnutia hodný č najhlbšie uponižuje.
(Koch.) Omša má tú istu cenu, ako obeta na hore Kalvárii (Sv.
Zl.), lebo sa v nej ten istý obetuje, č tam. omšou miznú
obete Starého zákona, ako hviezdy pred slnkom ; ď tieto obete
len preto boly Bohu príjemné, č boly predobrazmi krvavej
obety Kristovej. (Koch.) Preto slúženie alebo slyšanie omše má
č š cenu zpomedzi všetkých dobrých skutkov. Ako slnko
leskom prevyšuje všetky planéty, tak nábožné slyšanie sv. omše
prevyšuje ť a ž č ť všetky naše skutky. (Koch.)
Slyšanie sv. omše práve tak prevyšuje hodnotou iné dobré skutky
naše, ako krížová obeta ostatné skutky ľ Odvážte svoje
dobré skutky, položte na jednu misku svoje modlitby, pôsty, almu-
žny, ŕ a na druhú len jednu jedinú omšu, a najdete, že
tu niet nijakej rovnováhy, ale že miska, na ktorú ste sv. omšu
položili, hlboko klesla. (Sv. Vavr. Just.) Lebo skutkami kajúcnosti
obetujú sa Bohu len samé ľ diela, no nábožným slyšaním sv.
omše neobetujú sa diela ľ ale samé dary božské, telo Kris-
tovo, krv Kristova, rany Kristove, č Kristovo, cnosti Kris-
tove, ba sám jednorodený Syn Boží. (Koch.) Niet iného svätého a
853
božského skutku, ktorý by veriaci ť mohli, ako obeta omše . .
(Sn. Tr. 22) Sv. omša je slnkom duchovných č (Sv. Fr. S.)
Sv. omša č dobrý skutok má č š cenu, než ť na niektoré
milostné miesto. (Koch.) Slyš,anie omše je ž č š než najvý-
bornejší spôsob modlitby, rozjímanie; lebo pri rozjímaní predsta-
vujeme si Krista, ale pri omši máme ho osobne prítomného.
(Sv. Fr. S.)
2. Ale slúženie alebo slyšanie sv. omše ako dobrý
skntok má č š cenu, ak ť a ž ť ň
veriacich je č š
Omša má dvojaký č Jeden č má sama sebou a
tento je celkom neodvislý od hodnosti ň ď v predošlom.)
Avšak omša sv. ako «dobrý skutok ť veriacich» (Sn.
Tr. 22) má ešte druhý č a tento závisí od dokonalosti a
pobožnosti ň i veriacich. Č svätejší ň a č č š
jeho ž ť tým príjemnejšia Bohu je obeta jeho a tým viac
osoží». (K. Bona.) Lepšie je ť na omši nábožného ň ako
na omši nedbanlivého. (Sv. Bonav.) Č č š je svätost a nábož-
ľ ň a spoluobetujúcich veriacich, tým hojnejšie bude
ovocie, tým č š cena sv. omše č dobrého skutku. (Sporer)
Podobne bolo už s obetou na kríži. Táto mala č silu a
otvorila nebo ; predsa mnohí tam prítomní, menovite lotor s ľ
následkom svojej nehodnosti nemali z nej nijakého osohu.
9. ž ť pri sv. omši.
ď sa s dakým zabávame, zaoberáme sa len týmto a za-
búdame na všetkých iných ľ Tak i pri omši, kde sme v prí-
tomnosti Božej, máme myslet len na Boha a ť na všetko
iné. Máme to tým viac, lebo svätejší a božskejší skutok nemôžeme
ť ako slyšanie omše sv. (Sn. Tr. 22), a č by sme
č z omše nijakého ľ osohu nemali.
Pri sv. omši máme ť pobožni, t. J.
n1áme pri nej vy ť všetkému, č nás pri
854
modlitbe roztržitými robí, a ť sa spolu
s ň . menovite pri troch hlavných
č
Ako baníci len vtedy nachodia drahokamy, skryté v zemi,
ď sa namáhajú, tak i my len vtedy získame poklady milostí,
skryté v omši, ď sa vynasnažuj eme ť pobožnými. «Aj omša je
bohatá ň na zlato». (Fornerus) Kto však pri omši nie je po-
božný, má z nej len taký osoh, ako zviera, ktoré č omše je
v kostole. (Alb. Stolz.)
l. Pri slyšaní · omše sv. máme ť
tláchaniu, smiechu, obzeraniu sa a p.; aj ľ
neslušné je ť na sv. omšu v nádherných šatách alebo
s ľ šperkom.
Na kostol, kde Boh je na oltári, môžu sa ť ť slová
ktoré Boh z horiaceho kra hovoril : Miesto, kde stojíš, je zem
svätá. (2. Mojž. 3, 5) Ako ľ urážaš ľ nepristojným
držaním sa v dome Božom, poznáš z jeho hnevu na kupcov a pre-
č v chráme. (Mat. 21, 13) Dom Boží je dom modlitby; ne-
robte z neho ň l (Sv. Ján Alm.) V prítomnosti ľ držíš
za nedovolené, ť sa alebo ť ť ba neopovážiš sa
ani len ť o ľ úctivejšie máš sa ž ť pred najvyšším
ľ všetkých ľ pred Synom Božím l V chráme židovskom
slúžilo denne asi 700 ň a levitov: zabíjali obetné zvieratá a
potom pálili; toto dialo sa tak potichu, akoby v chráme len jeden
ň bol. (Joz. Flav.) Pohanský ľ Alexander ľ dal raz jednej
modle ť býka; jeden mladík zo zemianského rodu, ktorý
pri tomto obetnom úkone ľ v ruke držal, neopovážil
sa z ľ úcty pred obetou ť ľ ď mu už po samú
ruku zhorela. (Sv. Ambr.) O ľ viac mali by sme my .kre-
ť ť všetkému, č ša protiví svätosti takej č
vznešenej obety! Prví ť boli pri sv. omši tak ticho, akoby
v kostole nikoho nebolo. (Sv. ZL) Nábožní ľ od akživa zvykli
č pri celej sv. omši alebo ň od pozdvihovania do prijí-
mania. Istú nábožnú cisárovnu, ktorá ·pri omši vždy ľ č u po-
855
zornili, aby sa viac šetrila; odpovedala: «Akože, ani jeden zo sluhov
mojich neopováži sa ť v mojej prítomnosti, a ja urobila by
som to pred Pánom a Bohom svojím?» Sv. Alžbeta, dcéra Ondreja,
ľ uhorského, snímala pri sv. omši i svoju korunu s hlavy. «Tí,
č v kostole pod sv. omšou ľ :r.aslúžia, aby ich v kostole
hrom zabil». (Sv. Zl.) Takí ľ nemajú ani osohu z omše; ich
srdce podobá sa hradskej ceste, kde je č vozba; ovocie,
ktoré so stromu milosti sv. omše padá, ď býva rozmliaždené. -
ľ neslušné je, ť na omšu v nádherných šatách a s
ľ šperkom. Niektoré ženské chodievajú do kostola náramne
v-yfintené, aby na seba ť obrátil-y. Jednej takej povedal sv.
Ján Zlatoústy: <<Ti ľ č je to oblek kajúcej hriei5nice, ktorá
do kostola ide ť odpustenie? Č prii5la si ť alebo sa
na obdiv ť Sv. Tomáš Moru s krajinský kancellár anglický
(t 1535), povedal zase jednej vyfintenej parme: «Ak ti Boh spra-
vedlivý na odplatu usilovnosti (s ktorou si sa tak v-yfintila) nedaruje
pekla, urobí ti ľ krivdu>>. Sv. Ambróz povedal o takých žen-
ských: Č parádnejšie sú a č viac obdivované od Judí, tým
viac budú zapovrhnuté a nenávidené od Boha». Mnohí sv. pápeži
(ako na pr. Linus) a biskupi (n. pr. Karol Bor.) žiadali zrovna,
aby ženské závojom zakryté do kostola chodily. Zdá sa, že to i sv.
Pavel žiadal (1. Kor. ll, 5); lebo poukazuje na to, že už príroda
dala ženskej priradený závoj, a síce dlhé vlasy. (1. Kor. ll, 14) -
ľ neslušné je tiež ľ v kostole č ť lavice
alebo podlahu (tam, kde i druhí ľ č ť majú). V mnohých kostoloch
bavorských a porýnskych sú na stenách ľ s asi týmto ná-
pisom: «Prosí sa ť na podlahu; lebo to budí š ť a
nezodpovedá dôstojnosti domu Božieho. Na to je č č
Ba výchraky takých, č sú chorí na piúce, môžu ť i zdraviu iných.
2. ď sa pri sv. omši spolu s ň
n1odlime, nepotrebujeme ť tie isté mod-
litby, č ň
Najlepšou modlitbou pri oms1 Je rozjímanie o umu-
č K1"Ísta, lebo sv. omša je opakovanie krížovej obety
a ustanovená na pamiatku smrti Kristovej na kríži.
856
Chyba je, ked z modlitebnej knižky takzvané ornšové modlitby
konáme bez ducha a pobožnosti. K to sa nie ústne, ale iba v duchu
modlí, š ť sa chyby. No ked sa ústne modlí, má ť pozor
na to, aby svojím šepotom neprekážal iným v pobožnosti. ľ
dobre hodí sa k omši modlitba ľ ruženca, lebo pri
tejto rozvažujeme č Krista P.
Aj mierny spev pri oms1 č sa, lebo naklo-
ň k pobožnosti, je č modlitbou a najlepšie
slúži k zvelebeniu Boha.
Kostolný spev je ľ ž č lebo ň k pobo-
žnosti. Preto už sv. Augustín povedal: ľ siz vyronil som,
ó Bože, pri žalmoch a ň tvojich! Ako býval som dojatý,
ked v kostole tvojom ozývaly sa ľ spevy. Zvuky tie kvapkaly
ako balsam do ucha môjho a s nimi sa vlievala tvoja pravda do
srdca môjho, tak že ň pobožnosti vo mne horel». Ď spev je
ľ č modlitba, ktorá na nás mohutne ť rosu milosti ;
to je preto, že spev zo srdca pochádza a je vrúcna modlitba (lebo
každý vnútorný cit stáva sa mocnejším, ak sa bud slovami alebo
skutkami prejavuje). Sv. Gertruda mala o č spevu na-
sledujúce zjavenie: Ako raz spievala, zdalo sa jej, že všetky spie-
vané slová ako ostrá zo srdca jej vrazily do srdca Ježišovho
a ho celkom prebodly; s dolného konca kopije padaly kvapky,
ktoré znamenaly dosiahnuté milosti. Sv. otcovia nenachodia
č slov, aby význam kostolného spevu vychvalovali ; povedajú
o tomto speve, že krotí hnev Boží, ň zlých duchov, ť
sv. anjelov, ba že do srdca spievajúceho ť dolu Ducha Sv. ;
dalej že spev dáva krýdla duchu, aby sa od zeme k nebu mohutne
vyšvihol (Sv. Atan., sv. Bas., sv. Zl., sv. Ambr.), že mysle povzbud-
zuje k túžbe po veciach nebeských (Ben. XIV.) a ť od žia-
dania pozemských vecí. (Pius IX.) Bársaké tvrdé bolo by srdce
svetárov, predsa, ked č pekný spev kostolný, pocítia aspoil
č lásky k božským veciam. Ba stalo sa, že spev tento
nejedného pohol k slzárn ľ a obrátenia. (Sv. Bern.) - Spev
hodí sa i k omši. Lebo kto pováži, č sa pri omši na oltári deje,
bude rnohutne dojatý a bude ť ť i výraz citom, pochodiacim
z hÍbky srdca. No mohutné city (na pr. ohromná ť náramný
ľ duševný) nikdy nedávajú sa na javo slovami, ale len zvukrni.
857
«Cirkev teda v speve má prostriedok, aby č š pocity,
aké ani ť sa nedajú, s č š ť nežne vy-
jadrila a sdelilall. (Amberger) Aj preto, že spev je najvyšším výrazom
citov pochodiacich z hÍbky srdca, je on najdokonalejší prostriedok
k oslavovaniu č č Božieho. ľ sv.
Písmo hovorí o oslavovaní Boha skrze anjelov a S\'ätých, toto
oslavovanie vždy č (opisuje) sa ako vznesený a nadšený chválo-
spev. Preto spev pri omši sv. je č celkom podstatného; kostol
skôr môže sa ť bez umeleckej stavby, ľ vzácnych rúch
a nádob, ako bez spevu, tejto slávnostnej č modlitebnej. Preto
už Kristus pri slávení vecere užíval spev žalmový. Lebo sa povedá:
«Po dospievaní piesne vyšli na horu Oli vetskúl>. (Mat. 26, 30) Aj
prví ť dia svedoctva všetkých dávnejších ľ
užívali spev pri sv. omši; starodávni ť spisovatelia miesto
ž ť omšu)) vravia zrovna: ť ň Kristu». I dnes
ešte Cirkev dáva ň pri ľ omši ť mnohé modlitby,
ako oráciu, epištolu, evanjelium, präfáciu, č š - Avšak všetky
spevy pri omši majú, ľ možno, ť s modlitbami
ň a so ť ň lebo spev ľ v kostole nie je
ď len nepodstatná vonkajšia okrasa bohoslužby, ale spolumod-
lenie a spoluobetovanie s ň na oltári. - Mimo toho usta-
č spievanie pri sv. omši je vonkoncom ľ lebo
ruší každú ž ť v dome Božom. Také č spievanie
v kostole vzniklo len za č Lutherových. Luther totiž vložil
svoje protestanské uženie do kostolných piesní a dal č
ť (Víac ľ vspieval do protestantismu, ako vkázal.) Katolíci
vtedy chceli tiež tak pôsobit za udržanie kat. nauky a napodob-
ň ho. No za č pred Lutherom spievalo sa len málo pri
sv. omši ; preto kostolné piesne z tých č sú celkom krátke.
Teda č spievanie nie je katolícke. Ľ cíti to a preto č
ani nespieva, tak že v mnohých kostoloch č ť len organ. Apoš-
tolská Stolica tiež zakázala ť pri dajedných bohoslužobných
výkonoch, tak pri pozdvihovaní alebo žehnaní Najsvätej ším. (Kongr.
obr. 11. júl. 1857.) - Pri spievaní v kostole nemá sa č ť alebo
ť ť hlasom ; tak č robia ľ suroví a nevzdelaní, aby
v dome Božom takým spôsobom na seba upozornili. «Prvým pra-
vidlom pri speve je ť táto má ť prisilný hlas, aby
ucha neurážal». (Sv. Ambr.) Tým viac budeš sa ľ ť Bohu, č
jednoduchejšie spievaš. (Sv. Bonav.) Ak len preto spievaš, aby si
858
u iných chválu získal, nuž predávaš svoj hlas. (Sv. Bern.) Kto
dobre spieva, ten modlí sa dvojnásobne.
3. Pri troch hlavných č máme
s 1nodlením alebo spievaním trochu ť
a ť svoju ť tomu, č sa na
oltári deje.
Cirkev chce, aby srne pri troch hlavných č trochu
prestali s rnodlením alebo spievaním ; lebo oltárnym č
dáva ť prítomných pri omši na tri hlavné č Preto
i ň na pr. pri obetovaní hovorí; <<Obetujeme ti, ó Pane, kalich
spasenia». Veriaci teda v túto ľ tiež majú ť aby sa
ň slová na pravde zakladaly.
Pod omšou máme ť o nasledujúce :
ď ň č sv. omšu, máme sa ž ť a
ť úmysel. na ktorý omšu š ť chceme.
I ň pred slúžením omše musí ť to isté. Na jaký
úmysel môže sa ž ť omša sv., o tom ď v predošlom. -
V mnohých kostoloch ľ vstávajú, ď ň k oltáru ide, z úcty
pred nim, námestníkom Kristovým. Zvyk tento je ľ slušný a
môže sa len ľ ť
Pri evanjeliume máme ť a síce z úctivosti pred
slovom Božím ; ň máme sa ž ť krížom sv.
na č ústach a prsiach na znak, že č Ukrižova-
ného ť ť a ť chceme.
Pri obetovaní máme Bohu ť dary
obetné na oltári, seba samých a všetko, č
Je naše.
Modlitbu pri obetovaní ď na č I. dielu.
Na Sanktus máme ť Boha a ť Vyku-
ľ ktorý onedlho na oltár sostúpi.
859
ň modlí sa trojnásobné Svätý anjelov (Is. 6, 3) a slová,
ktoré ľ hovoril, ď Kristus vchádzal do Jerusalema. (Mat. 21, 9)
Na pozdvihovanie máme ľ ť a kla-
ň ť sa ľ ktorý na oltár sostúpil.
Pri pozdvihovaní rob to samé, č ň robif vidíš; tento
ď na kolená a klania sa Pánu Bohu, ktorého v rukách svojich
drží. Urob, ako sv. traja králi pred Ježiškom, ako apoštoli na hore
Tabore. (Coch) Ako ň tak i ty máš s ž ť ť
na pozdvihnutú hostiu. Pán Ježiš povedal sv. Gertrude, že ten, č .
to robí, bude jednúc ť č š radosti pri pozeraní na Boha:
ď už pozeranie na medeného hada na púšti tak ľ bolo
(4. Mojž. 31, 9), aké ž č musí ť len ešte pozeranie na sv;
hosti u l - Nie je dobre, ď miesto pozerania na sv. hostiu sklo-
níme hlavu a sa akoby skrývame. Na č ž vlastne dvihá ň
hore sv. hostiu, ak nie na to, aby sme na ň pozerali? - V nie-
ktorých kostoloch č že si dajedni ľ privolávajú: «Pochválen
Ježiš Kristus». To nie je dobre. «Každý č má tu č ť a
č ť strachom, lebo tu sostupuje ľ všetkých ľ
aby sa obetoval a veriacim za pokrm dával. Pred nim idú sbory
(chóry) anjelov, ktorí svoju tvár zakrývajú a s ľ plesaním
chválu spievajú». (Obrad sv. Jakuba.) Pán je v svätom chráme
svojom, nech č pred nim celá zem. (Hab. 2, 20) - Iní zase
pri pozdvihovaní ostávajú celkom ľ akoby Kristus ani prí-
tomný nebol; podobaj u sa tomu, č svojho ľ prichodiaceho
z ď na návštevu, ani len neprivíta, ale dá mu jednoducho
ť akoby ho ani nepoznal. (Koch.) Celé nebo pripravuje sa na
pozdvihovanie a my chatrní ľ bývame pri ň bez všetkej
úctivosti, ba ani len nemyslíme na to, č sa na oltári deje. Oj,
aké č veci videli by sme, keby Boh otvoril č ducha
nášho l (Koch.) č svojimi č nevidíme uponíženia Syna
Božieho, prelo si ho nevšímame, kým anjeli, ktorí to vidia, sa
trasú. (Koch.)
ľ ž č je, ked otcovi nebeskému ď po
pozdvihovaní obetujeme ľ na oltári a jeho č
1; ť na istý úmysel.
860
Aj ň na oltári ď po pozdvihovaní koná modlitbu
obetujúcu. Môžeme ť asi takto: č naj láskavejší, obetu-
jem ti tvojho premilého Syna na oltári a i ť jeho,
aby si sa nado mnou (dušami v č mojím chorým otcom a p.)
smiloval. Alebo : Z ď č za všetky milosti preukázané Matke
Božej. Alebo: Aby som ti ď za prinavrátené zdravie a p. -
Oj, akú č mdostJ urobíš Otcovi nebeskému, ď mu obe-
tuješ tento vzácny dar l Akú bohatú odplatu dostaneš za tento
dar! (Koch.) ď niekto Bohu Otcu obetuje krv Kristovu, nuž
dar tento je ľ že Boh Otec sotva má ť pokladov,
aby ň zaplatil. (Sv. Magd. Paz.) Pán Ježiš riekol sv. Ger-
trude: <(Trebárs ako bol by niekto obfažený hriechami, predsa
môže ť ich odpustenie, ak môjmu božskému Otcovi obetuje
moje č a ť (Sv. Gert.) Toto obetovanie, pravda, môže
sa ť i mimo sv. omše, no vtedy má menej sily, (Koch.)
Ked je prijímanie. máme ť ak
1ue č nuž predsa duchovne.
Prví ť prijímali každodenne; no teraz zriedka najde
sa tak dokonalý ť že by denne ť mohol. ď o tomto
tam, kde je č o sviatosti oltárnej.
Pri požehnaní ň máme sa ž ť a pritom
ť Boha za jeho požehnanie.
Pri poslednom evanjeliume máme ť to isté, č pri
prvom.
4. Ak v tenže č slúži sa viac 01nší,
má1ne ť len na jednu omšu.
ľ možno, máme daf pozor len na tú omšu, na ktorú
sa najlepšie ť môžeme. No v dajedných kostoloch, kde č
býva viac omší, môžeme ť ako lu dia bez prestania sa žehnaj ú,
č vstávajú a prse sa bijú ď Takí sa v kostole celkom
ukonajú a nijako nemôžu byt pobožní. Preto v mnohých diecésach
(na pr. v Č je cirkevný predpis, aby sa, ď č je
861
yiac omší, len pt·i .fednej cengalo, ktorá j e slávnostnej šia alebo
viac vyniká. No predsa ten, kto na viac ·sv. omšiach č je
prítomný, má osoh z každej, lebo ň vo všetkých týchto omšiach
modlí sa za okolostojácich.
10. ť k slyšaniu omše.
l. Každv kat. ť ľ cirkevného
príkazu je prísno zaviazaný, každú ľ
a sviatok s ž ť š ť celú sv. omšu.
ď 2. cirkevné prikázanie.
l. Ale od slyšania sv. on1še je osprave-
dlnený) kto by z navštívenia kostola mal
velkú škodu
7
alebo kto súrne má ť skutky
Tnilosrdenslva.
ď Kristus povedá: «Jarmo moje je sladké a bremeno moje
ľ (Mat. ll, 30) Ospravedlnení teda sú tí, č by návštevou
kostola utrpeli ľ škodu, na pr. na zdraví, majetku, cti a p.
Dfa úsudku sv. Alfonsa · a i. je ospravedlnený: kto je chorý a tak
do kostola ť nemôže ; kto by následkom ľ iste alebo
ň domnele mohol ž ť svojmu zdraviu, keby do kostola išiel;
kto velmi plané šaty má a od ľ podistým bol by vysmiaty (mal
by škodu na svojej cti) ; kto na ceste do kostola mal by mnoho
trpef od surových ľ ; kto do kostola má ď cestu (vyše ho-
diny), môže niekedy ť ospravedlnený, ako i pri ľ špatnom
č Jeden pruský ľ raz za búrlivého č decembrového
ň našiel prázdny kostol, oproti tomu č za ešte č š ň
hovej chumelice preplnené divadlo; tu zvolal: «Áno pre zábavu
prinášajú ľ obete, ale nie pre Boha!» (Meh.) Ospravedlnení sú
pocestní, ktorí by ľ mnoho zameškali ; robotníci, ktorí davatelom
práce sú nútení ť v ľ a sviatok a ľ prišli by o
službu (no títo majú ľ ť aby prácu inde dostali, kde by svoje
náboženské povinnosti ť mohli); aj ten, kto by pre slyšanie
862
omše mal ľ ť od svojich domácich (avšak musel by ľ ť
ť na nich č aj smie jed(m z domácich ť
doma, aby dom strážil. - Ď ospravedlnení sú tí, č majú ko-
ť skutky milosrdenstva. ď skutky milosrdenstva sú práve vý-
borná služba Božia (Jak. l, 27) a v istých ť príjemnejšie
Bohu, než obeta. (Mat. 9, 13) Teda ospravedlnení sú: č chorého
ť majú; matka, ktorá malé dietky ť má; kto do-
mácim pokrm ť musí. Keby č služby Božej požictr
vypukol, bolo by skrivodlivé, keby ľ č by ť mali, do
kostola sa ľ
2. Celú omšu slyší len ten, kto pri troch hlavných
č jednej a tejže omše v kostole je prítomný a
nijakej č č jej nezamešká.
Musíme teda ť prítomní pri všetkých troch hlavných
č Kto trebárs len jednu hlavnú č ľ ľ
zamešká, ten neplní príkazu cirkevného ; teda kto len po obetovan!
do · kostola príde, alebo už pred prijímaním odíde. To samé
pokladá sa všeobecne aj o tom, kto všetko zamešká, č evanjeliu
predchádza, a č i to, č po prijímaní nasleduje. Aj ten, kto
len po evanjeliume prišiel, zameškal už č č omše. -
Musíme š ť tri hlavné č tejže omše. Nie je ť š ť
jednu omšu od pozdvihovania až do konca a ď nato alebo
č druhú od č až do pozdvihovania. (Innoc. XL) ť
nemá č ť č Ježiš spojil. Kto teda len po obetovaní príde,
musí ť prítomný ešte na druhej celej omši. - Pod omšou mu-
síme ť v kostole. Státie alebo sedenie mimo kostola nedosta-
č leda že by v kostole bolo ľ množstvo ľ že by tam už
miesta nebolo. Oj, aká mocná je modlitba shromaždeného ľ
Lebo kde dvaja alebo traja sú shromaždení v mene Kristovom,
tam Kristus je uprostred nich. (Mat. 18, 20) Niekde panuje zlozvyk,
že ľ pod omšou von z kostola, ď na cmiteri stoja alebo
vysedávajú. Hriešny zvyk tento múdrym spôsobom zrušil sv. Ján
Almužník, patriarcha alexandrijský. Ť 619.) . Miesto že by v kostole
omšu slúžil, vyšiel von, a sadol si k ľ ď ď sa tito zadivili,
povedal : «Kde sú ovce, tam musí ť i pastier. Ak vy tu ostanete,
ostanem i ja. Ak do kostola vôjdete, vôjdem i ja». Tieto slová po-
mohly. Od tých č ľ tí pod omšou už nikdy nestáli mimo kostola.
863
3. Pobožný pri omši j e len ten, kto všetkému vy-
hýba, č č pri modlitbe roztržitým robí a ktorý sa
i s ť spolu modlí, menovite pri troch hlavných
č
O pobožnosti pri omši ď v predošlom. Modlitby pri troch
hlavných č ď na č I. dielu.
4. Sv. omšu v ľ a sviatok mozeme š ť v
každom dome Božom; avšak slušné je, aby sme ju vo
farskom kostole svojom slyšali.
Snem Tridentský želá, aby veriaci č navštevovali farský
kostol, menovite v ľ a vo č š sviatky. {Sn. Tr. 22) Lebo
ď ň v tieto dni obetuje sv. ornšu za svojich živých i zomrelých
farníkov a pri kázni here zvláštny ľ na potreby všetkých prí-
slušníkov svoj ej fary; vo farskom kostole ohlašujú sa nové man-
želstvá, pôstne dni, cirkevné slávnosti a nariadenia. Farníci v dome
Božom majú ť svojho farára, lebo tento je ich pastierom a
otcom duchovným. Ale niet príkazu š ť omšu vo farskom ko-
stole; lebo by sa to proti vilo doterajšiemu zvyku po celom svete.
(Ben. XiV.) - Sv. omšu môžeme š ť i v niektorom verejnom
dome č k modlitbe (Ben. XIV.), ako sú v nemocniciach {špi-
t áloch), školách, vychovávacích ústavoch a p.
2. ľ sa č š ť sv. omšu,
ľ možno, každý ň lebo tým môžeme
ť č č š milostí.
Keby sa tak omša slúžila len na j ednom mieste na svete a
len od jedného ň s akou túžbou ľ by sa ť
na toto miesto ! A však teraz slúži sa denne na mnohých miestach
a od mnohých ň ako ľ teda je k ľ naša
ž ť a ť ktorá každodennou ž ť vznikla! {Tom.
Kemp.) Mnohí držia za ztratenú tú polhodinu, ktorú by sv. omši
venovali a nie práci. A predsa nie je tomu tak : neztratí sa ni9, =.
lebo práca po slyšaní sv. omše ide lepšie od ruky. ď · Kristus
Kat. Ľ Katechismus. 55
864
povedal: ľ najprv ľ Božie a ť jeho, a
všetko iné bude vám pridané». (Mat. 6, 33) Ba ď že č š
škodu utrpíš toho ň v ktorý sv. omšu zameškáš. (Fornerus)
Keby tak z chmár zlato pršalo, iste zanechal by si všetku svoju
prácu a ľ by si sa na ulicu sbieraf zlato. Bol by si blázon,
keby si ostal pri svojej práci. Taký blázon si i vtedy, ď z ľ
ľ zameškáš š ť sv. omšu, pri ktorej prúdy nebeského
zlata na teba sa lejú. (Koch.) Zanedbaním jedinej omše pripravíš
sa o stonásobne č š výhodu, než akú by si jednodennou prácou
ť vládal. O, ť a slepota ľ l Ľ chcú radšej
ť sa drahocenných pokladov, ako ť ľ halierov.
(Koch.) ď si teda, ak to ide, prácu svoju tak, že by si na
omši denne prítomný ť mohol. A ď to nejde, daj almužnu
niektorému chudobnému, aby sv. omšu za teba slyšal. Chudobný
urobí to rád, a takým spôsobom i ty budeš č hojných mi-
lostí. (Koch.) Lebo, ako každý dobrý skutok, tak i slyšanie omše
môže sa bez vlastnej ujmy ť iným. Ano ň na oltári
práve predpokladá, že okolostojácí túto obetu chvály konajú za
seba a za všetkých svojich. (Modlitba po Sanktuse.) Nedaj sa ť
v službe Kristovej tláchaním ľ lebo ak ty hanbíš sa zaúho,
bude sa jednúc aj on ť za teba. (Luk. 9, 26) ď sv. Ludvík,
ľ francúzsky, ktorý denne jednu a _niekedy i viac omší slyšal,
dozvedel sa, že ľ o tom povrávajú, povedal: «Nuž ľ ako sa
ľ o ň starajú; keby som dvakrát ľ č strávil pri hre
alebo ľ č iste by nik o mne nehovoril». ď krajinskému
kancellárovi anglickému Tomášovi Morusovi (t 1535) povedali, že
denné slyšanie omše nesrovnáva sa s jeho vysokým postavením,
odvetil: «Ba ja pokladám za č š č ť ď č š všet-
kých velikášov smiem ť takú malú službu)).
ll. Č slúženia omše.
(O ktorej hodine'! V ktoré dni? Ako č denne?)
. l. Sv. omša slúži sa č v č od východu
slnka do 12. hodiny ň š a na Vianoce o polnoci.
Zo zvláštnej č (pre odcestovanie, alebo aby ľ pracu-
júci na omši ť mohol) smie sa omša slúžif už pred východom
865
slnka; pri posviacke kostola alebo pri birmovke môžé sa ť že
sa omša č len po 12. hodine alebo ešte neskoršie. U prvých
ť slúžila sa omša č š v noci, lebo vtedy prenasledo-
vanie pohanov najmenej hrozilo. Ešte v pozdejších č slúžila
sa omša viackrát v roku za č doby, tak na Vianoce,
ľ sobotu, vo sviatok sv. Jána ľ a v štyri soboty suchých
dní (kantrov).
2. Sv: omša slúži sa v hodinu vo všetkých
farských kostoloch každú ľ a sviatok cirkevného
roka a mimo toho takmer každý ň v týždni.
Každý katolícky ň je povinný, ž ť omšu každú ľ
a sviatok. (Sn. Tr. 23, 14) Dttehovní pastieri následkom úradu
svojho sú povinní vo všetky nedele a sviatky ž ť omšu sv. za
všetkých živých i zomrelých farníkov svojich. (Sn. Tr. 23, l) Také
omše duchovných pastierov volajú sa farské omše a slúžia sa vždy
v takú hodinu, aby farníci na ne ľ ť mohli.
3. Ani jeden ň nesmie ž ť sv. omšu viac ako
'taZ za ň
Iba na Vianoce smie každý ň ž ť tri sv. omše.
Aj niektorí duchovní pastieri vo č š ť smú
v nedele a sviatky s biskupským dovolením ž ť dve
sv. omše.
č stredoveku bol č u ň že viac omší
jednu za druhou slúžili; z toho vznikly mnohé zlozvyky. Preto
pápež Innoc. III. zakázal ž ť omšu viac ako raz ň a dovolil
tri omše len na Vianoce. Krem toho pápež Benedikt XIV. dovolil
ň v Španielsku a Portugalsku ž ť tri omše v ň Všetkých
verných zomrelých (t. j. v ň pamiatky na duše zomrelých). -
A však ň na Vianoce nemusí ž ť tri sv. omše. Ani katolícky
ť v tento ň nie je zaviazaný š ť tri sv. omše, - Farári
vo ľ farnosfach len vtedy dostanú od biskupa dovolenie 2
razy ž ť omšu, ď kostol je tak malý, že v ň všetci farníci
nemajú miesta, alebo ď v súsednej farskej obci nemajú ň
fi fi*
866
ktorý by tam odbavoval služby Božie, a sverení sú č správe
najbližšieho farára.
S druhej strany zas ani jeden ň nesmie ž ť
sv. omšu vo ľ piatok. A v Zelený štvrtok i Velkú
sabotu smie v každom farskom kostole ť len jedna spie-
vaná omša.
Ak sviatok Zvestovania P. Marii padne na Zelený štvrtok,
smie sa slúžif viac omší; no naskrze nie, ak padne na ľ
piatok alebo na ľ sobotu. V tomto páde preloží sa sviatok na
pondelok po Bielej nedeli. (Kongr. obr. 10. dec. 1733)
12. Miesto k slúženiu omše.
l. Sv. apoštoli slúžili omšu sv. v príbytkoch na
stoloch.
Vid Sk. ap. 2, 46; Kol. 4, 15. Dodnes v chráme lateránskom
v Ríme ukazuje sa stôl, na ktorom že sv. Peter obetoval. Snem
Nicäjský r. 325 ešte hovorí o svätom stole, na ktorom ň ne-
krvavým spôsobom obetuj e Baránka Božieho, ktorého telo a krv
ť požívajú. - Stôl preto sa užíval, č i ľ v
Zelený štvrtok na stole konal sv. obetu (stôl tento z cedrového
dreva ešte vždy ukazuje sa v pokladnici lateránskeho chrámu v
Ríme), a aby ť v č prenasledovania stôl chytro ť
alebo na iné miesto ť mohli.
2. č ľ prenasledovaní ť slúžila
sa omša sv. v podzemných chodbách (v katakombách) nad
č truhlami č
Preto oltár dodnes má podobu č truhly; preto v oltá-
roch sú relikvie svätých. (Tým č sa, že so svätými v nebi
máme obcovanie; pre relikvie ň tak č bozkáva oltár).
Z tej č pozdejšie so zvláštnou ľ budovali kostoly nad
hrobami svätých (tak chrám sv.-peterský v Ríme) a č
867
(mysli na hrob sv. Jána Nepomuckého vo vítskom chráme v Prahe)
alebo i zaslúžilých mužov pochovávali v kostoloch. Preto aj od
akživa pri pohraboch v prítomnosti ŕ slúžili omšu, menovanú
rekviem. č ď prví kresfania pri slúžení omše v podzem-
ných izbách museli ľ ť svetlá, preto na oltároch našich pri
omši ešte dnes nachodía sa svetlá. Svetlo je odznakom božskej
milosti, ktorá, ako svello, pôsobí, svietiac a zohrievajúc. A pri sv.
omši i rozdávajú sa milosti 1:1ožské č najhojnejšie. Svetlo na
oltári č že tu je prítomné «Svetlo sveta», t. j. Bohol:lovek,
ktorý nás svojim evanjeliumom osvietil. č sú práve voskové
sviece, o tom ď tam, kde je č o prôvode na č ť P. Marie.
3. ď prenasledovania ť prestaly, slúžila sa
omša sv. v kostoloch na kamenných oltároch.
Z ň spravili stôl alebo pahrbok, ktorý na vrchu bol
plytký, a okrášlili ho. Už Noe pri vystúpení z korábu postavil
aj Abraham, Isák, Jakub, Mojžiš budovali oltáre. V chráme
jerusalemskom stály dva oltáre, jeden k obete zápalnej v pred-
dvore, druhý k obete kadidlovej v svätyni. - Oltáre musia ť
ď celkom z ň alebo ň ť na vrchu plytký ň
posvätený od biskupa a obsahujúci relikvie (na ktorý sa kalich
a hostia kladú), č Kristus, ktorý na oltári má č ť je
uholným a základným ň Cirkve (Ž. 117, 22); aj musí
oltár ť pokrytý trojnásobným bielym plátnom, aby s jed-
nej strany sv. krv ň ť mohla, akby sa rozliala, s
druhej strany preto, aby tu ľ práve tak č ako kedysi
v ľ a hrobe. Biele musí ť plátno pre č a ť obety.
Na každom oltári musí sa bez podmienky nachodif kríž, lebo na
oltári opakuje sa obeta krížová; aj majú ť dva svietniky s
voskovicami. č pri obete sú svetlá, povedali sme už vyššie.)
Oltár č tak je usporiadaný, aby obetujúci ň k východu
slnka pozeral; to preto, že pri obete srdce a ruky dvíhajú sa k
tomu, od ktorého všetko duchovné svetlo prichádza. Oltár je po-
výšený najprv pre svoju ť potom pre potrebu, aby všetci
prítomní dej obetovania videli, a č i preto, že ľ dielo
vykúpenia Kristovho dokonalo sa na výšine ď ľ
Stupne pred oltárom napomínajú nás, aby sme ku Kristu skrze
cnosti hore vystupovali.
868
Kostoly sú č stavané na návršiach alebo
uprostred miest a dedín. a síce č š v gotickom alebo
románskom slohu.
Kostoly budovali na návršiach alebo pahorkoch, lebo ná-
vršia považovali za posvätné miesta; ď na vrchoch č zjavo-
val sa Boh v Starom zákone, na vrchoch č modlieval sa Kri-
stus, na vrchu stál chrám jerusalemský, tento predobraz Cirkve
ť Návršia i najviac vábia k modlitbe; tu sme č
od hluku svetského a ľ bližší milému Bohu. Aj Cirkev ľ
slov Kristových č na skale a Kristus sám konal krvavú obetu
na hore. ď však kostoly uprostred miest a dedín sa nachodia,
tým ň sa, že dobrý Pastier vo sviatosti oltárnej býva
uprostred č svojich. Kostol so svojou vežou slúži i k okrase
mestám a dedinám. - Od kostolov máme ť káplnky.
V kostoloch odbavujú sa služby Božie a schováva sa č
najsvätejšia ť oltárna, kým káplnky sú len miesta k vykoná-
vaniu pobožností. Káplnky pri verejných cestách (káplnky verejné)
alebo chyže v príbytkoch (domové káplnky, aké v príbytkoch krá-
lov, kniežat, biskupov ď alebo vo verejných ústavoch, ako v ne-
mocniciach alebo školách, sa nachodia). Len v niektorých kápln-
kách svobodno ž ť omšu sv. - Kostoly sú najviac farské alebo
kláštorské. Biskupské kostoly volajú sa hlavné alebo katedrálne
chrámy. ľ kostoly zovú sa i basilikami (od gréckeho slova
basileus, t. j. ľ lebo sú domy naj vyššieho ľ - č š
kostoly na svete sú: chrám sv. Petra v Ríme (vmiesti sa ň
100.000 ľ kostol sv. Pavla v Ríme (40.000), hlavný chrám v
Miláne (37.000), chrám kolínsky a štrassburgský (30.000), kostol
sv.-štefanský vo Viedni ( 12.000). Najvyšší medzi .nimi je chrám
kolínsky so 156 metrami výšky (hlavný chrám v Ulme na Dunaji,
161 metrov vysoký, je protestantský) ; štrassburgský chrám má
142 m., štefanský vo Viedni 137, chrám sv. Petra v Ríme 136 m.
výšky. - č š zvon zpomedzi týchto má chrám kolínsky;
váži vyše 27.000 kilogr. Takmer ľ je i zvon v kostole božského
srdca Ježišovho (Sacré Coeur) na Montmartre v Paríži. Štefanský
kostol vo Viedni má 18.000 kilogr. - I v Moskve je zvon, č
váži 50.000 kilogrammov, má 7 metrov výšky a v priemere 6
metrov. - Niektoré kostoly sú stavané v slohu románskom:
majú okrúhle oblúky v sklepení, č š len múry bez pilierov;
869
málo ľ okien a prevažne iba vnútri sú vyzdobené ; tak
ľ v č Špeieri, Vormse, Bambergu. No č š ľ
kých kostolov je budovaná v gotickom slohu: majú č obluky,
mnoho pilierov, č a ľ obloky, č ľ po-
tom nielen ich vnútro, ale i ň š má umelecké vystrojenie;
a v týchto kostoloch všetko smeruje hore, aby sa tam vo vysokom
sklepení spojilo. Toto smerovanie do výšky nachodíme nielen u
stien a stÍpov, ale aj u oblokov, veží ď Tým sa ľ
kostola pripomína, že tu na zemi je pútnikorn, ktorý vážne má
ž ť po nebeskej vlasti, kde so všetkými svätými láskou spojený
bude.
Vnútro a ň š kostola tak sú usporiadané, aby
nás k pobožnosti naladily.
ň š usporiadanie kostola: Kostol je č š a vyšší, než
všetky iné domy, lebo je príbytok Najvyššieho; budovaný je oproti
východu slnka, lebo je na to, aby sme sa v ň ň Slnku
spravedlnosti, t. j. Kristu; má podobu kríža, lebo sa v ň opa-
kuje obeta krížová a hlása č Ukrižovaného; má vežu, ktorá
ako prst hore ukazuje a nám privoláva: ľ č je shora»
(Kol. 3. l); vo sú zvony, ktoré k službám Božím alebo k
modlitbe povolávajú a sviatky cirkevné svojím velebným hlaholom
oslavujú (ešte pred 1000 rokmi dávali znak údermi kladiva o kov,
predtým i dreveným č alebo trúbou) ; ď na samom
konci veže kostolnej je kríž, č sa v kostole hlása č
Ukrižovaného a č Kristus ukrižovaný smieril nebo so zemou;
na veži sú č i hodiny, ktoré nás napomínajú, aby sme hodiny
svojho života dobre upotrebovali. - Vnútro kostola deli sa na
tri č ň ď a svätynu. ň v ktorej za dávnych
č katechumeni a kajúcnici sa zdržovali, má napomínaf nás,
aby stne sa pred č do kostola pripravili. ď kostolná je
miesto pre veriacich; tu, ako na lodi, majú sa plavif k prístavu
blahoslavenstva alebo, ako v korábe Noemovom, byf zachránení
od č zahynutia. ľ hlavnej lode č nachodia sa i
č lode alebo ľ š siene. Sväty1ía (volá sa i ň
chórJJ, lebo kedysi chór spevákov mal miesto svoje pred oltárom)
býva od lode oddelená zábradlím, ň alebo lavicou na pri-
jímanie (predtým oponou) a je pre ň - Vo vnútre kostola
870
nachodí sa č ď pri vchode ľ križ, aby sme ď
bcili upozornení, kto je pánom domu; potom srätenica pri dverách,
aby sme sa pri č do kostola svätenou vodou pokropili a
tým si pripomenuli, že pred Boha s č srdcom dostavif sa
musíme; jeden alebo viac oltárov, na ľ a č hlavnom oltári
tabernákul (svätostánok, kde býva sviatosf oltárna) a pred týmto
č svetlo (lampa, ktorá má č horef, aby ň
že na oltári nachodí sa «Svetlo svetaJJ); obrazy a sochy anjelov
i svätých, č títo pri svätých úkonoch ľ sú prí-
tomní; ľ ľ spovedelnica, lavice pre ľ zástavy
č vi[azstvo kresfanstva č a nás napomínajú, aby sme
proti zlému duchu a zlým žiadosfam svojim bojovali); na chóre
organ (vynalezený v 13. století), č č i ma Jované obloky
ktoré kostol dosf tmavým robia (lebo v tomto živote máme Jen,
nejasné poznanie Boha). - Tí, č povedajú, že do kostola chodil:
nepotrebujú, lebo že sa k Bohu všade modlif môžu, nech povážia,
že tu Kristus pod spôsobom chleba je prítomný, že v kostole viac
bývame naladení k pobožnosti a že modlitba na posvätnom mieste
má č š silu. Návšteva kostola v nedele a sviatky ľ sly-
šania omše sv. prikazuje sa od Cirkve pod ľ hriechom.
Ostatne ľ dobre robí, kto mimo kostola mnoho sa modlí ; lebo
taký onedlho príde do kostola.
Každý kostol musí obzvlášte ť posvätený, prv než
sa v ň sv. omša ž ť môže; to platí aj o oltári.
Už stánok svedoctva musel na rozkaž Boží od Mojžiša byt
posvätený (2. Mojž. 4, 9) a šalamonský chrám skrze Šalamona.
(3, ľ 8) ď chrám židovský ľ Antiochom skrze posta-
venie modly bol poškvrnený, posvätili ho znovu a preto židia
ž č slávili sviatok chrámu. - K posviacke
kostola oprávnený je len biskup; len s výslovným dovolením jeho
smie č ň ť posviacku. Najdôležitejšie obrady pri
posviacke sú nasledujúce: biskup pred hlavnou bránou padne nn
tvár a modlí sa litánie k všetkým svätým. Potom tri razy obchodí
kostol a kropí jeho steny svätenou vodou. (Trojnásobné obchode-
nie upomína na trojjediného Boha, ktorému sa ň ť máme.)
Mimo idúc, zaklope biskupskou berlou na dvere, potom touže
berlou urobí kríž na prahu dverí (aby poukázal na silu kríža,
871
ktorej č ť nemôže) a vôjde do domu Božieho, kde ľ
na kolená a vzýva Ducha Sv. Tu na podlahe posypanej popolom v
podobe kríža č len pokánie a utrpenie vedie do neba) píše
gréckn a latinskú abecedu (lebo všetky národy sveta povolané sú
k Cirkvi) a ide, kropiac svätenou vodou tri razy pozdlž kostolných
stien i potom krížom č celý kostol (na pamiatku najsv. Trojice
a kríža Kristovho); . nato pomaže steny na dvanástich miestach,
kde sa sviece zažnú (na pamiatku dvanástich apoštolov, ktorí nám
svetlo viery · doniesli) a potom eMe vykoná posviacku oltára. -
Vo č ň posviacky kostola od pradávnych č býva slá-
vený sviatok posvätenia chrámu. - Ak sa v kostole spácha tažký
č n. pr. vražda, samovražda a p., a ď to verejne je známe,
musí kostol ť zamknutý a poznove vysvätený. Ešte raz musí sa
kostol ť i vtedy, ď steny kostolné znovu sa budujú alebo·
obmietka múrov č š sa odstráni. - č môže sa omša
sv. ž ť i mimo kostola, ako č vojny, ď kostol zhorel, aÍebo
pri ľ ť kde sa omša pod holým nebom slúži (tak-
zvaná ľ omša) ; no k tomu je potrebné výslovné dovolenie od
biskupa. Na ď môže sa omša ž ť len s dovolením pápež-
ským. V takých pádoch užíva sa pre1w.sný oltár, od biskupa po-
svätený, t. j. štvorhranný ň na ktorom kalich a hostia musia
ť umiestené.
13. Šaty, nádoby a iné veci pri omši.
Kto k pozemskému ľ na vý.sluch ide, oblieka si z úcty
č šaty; tak i ň ď k oltáru ide pred najvyššieho
ľ Zvláštny odev ň na oltári je tiež znakom, že on tam
nekoná z vlastnej rnoci, ale ako námestník Kristov. Už v Starom
zákone predpísal Boh zvláštne šaty ň k bohoslužbe. (2. Mojž.
28, 4) šaty ň pri omši boly uvedené od sv. apoštolov. (Sn.
Tr. 22, 5)
l. Pri omši má ň nasledujúcich 6 šiat:
albu, cingulum, manipul, štólu a kasulu.
Humerál alebo nárameník nosievali ľ na Východe k
uviazaniu okolo krku. ň užívali ho neskoršie k zahaleniu hlavy,
aby pri omši tak ľ roztržití neboli. Niektorí ľ ň
872
ešte i teraz ľ si nim hlavu. No č slúži teraz len k
zakrytiu hrdla a pliec. - Alba je odev z bieleho plátna, ktort
až na zem siaha. Na Východe bol zvyk, že pri takých príležito-
ť kde mali ť č biele rúcho nosili. Také dostal n. pr.
pozvaný na svatbu pri č do izby svatobníkov; toto «sva-
tobné rúcho» spomína Kristus v podobenstve o svatobnej hostine.
(Mat. 22, 12) - Cingulum je pás, ktorým si ň albu. priväzuje,
aby ho pri chôdzi nehatila. U východných ľ bol takže
zvyk, pri cestovaní a pracovaní podväzovaf si dlhé rúcho pásom.
Tak Tobiáš našiel mládenca opásaného a hotového na cestu.
(Toh. 5, 5) Preto povedal ľ Ľ vaše nech sú opá-
sané». (Luk. 12, 35) - Manipul, alebo č bol zprvu plá-
tenou šatkou, ktorá sa na ľ ruke nosievala a ktorou ň pot
utieral. - Štóla sú dva široké pruhy, ktoré si ň okolo hrdla
a na prse krížom kladie, a ktoré sú sošité. Štóla je znakom kiíaz-
sko-úradnej moci; preto nosí ju ň pri všetkých úkonoch ň
ských. - Kasula je rúcho, ktoré prse a chrbát zakrýva a asi do
kolien siaha; navrchu má otvor pre hlavu. Predtým kasula bý-
vala dlhým š ť č so všetkých strán bol zatvorený a len
pre hlavu mal otvor; ľ meno kasula, t. j. č - Okrem
omše nosí kiíaz pri úkonoch ň č krátku albu (ro-
chetku) a pri slávnostných ž ť ešte š ť (pluviál). Ked
kúazovi pri niektorej slávnosti ešte iní kúazi po boku stoja (assis-
tujú), nuž i títo majú zvláštne rúcha (dalrnatiky).
Šaty pri omši č pripomínajú č Krista
P., č ň kií.aza na jeho povinnosti.
Humerál pripomína šatku, ktorou katovia v dome najvyššieho
kúaza Ježišovi č zaviazali, ď ho bili; alba pripomína biely
odev, do ktorého Herodes dal obliecf Spasitela, aby ho na posmech
vystavil; pás povrazy, ktorými ľ bol poviazaný: č
potouý č Veronikin; štóla ť na hrdle, ktorú Kristus po
odsúdení ť musel ; kasula, č ľ krížom na zadnej
strane, pripomína kríž Kristov. - Humerál napomína ň k po-
božnosti (k stráženiu svojich č alba k č srdca, pás k zdržan
livosti (sebaovládaniu) a hotovosti na cestu (t. j. aby na ť bol
pripravený), štóla upómína ho na jeho ľ hodnost, kasula na
fažké bremeno jeho (t. j. na ť ž povinnosti povolania).
873
2. Najdôležitejšie náradia pri slúžení sv. omše sú:
kalich, patena, missál, ciborium a monštrancia.
Vrchná č ť kalicha musí byt zo zlata alebo zo st?-iebta a
vnútri pozlátená. (V chudobných kostoloch miesto striebra mohol
by byf i cín.) V prvých stoletiach kalichy boly kamenné, sklené,
drevené, kovové a hlinené. - Patena je š č zo zlata alebo zo
striebra a pozlátená; na túto kladie sa sv. hostia. Kalích a patena
musia byf posvätené od biskupa. - Missál obsahuje modlitby sv.
omše na každý ň cirkevného roku. -- Ciborium je ľ kalich,
v ktorom hostie k prijímaniu veriacich sú uložené. - Monštran-
cia je vozvýš podlhovastá nádoba s pozlátenými papršlekmi k
ukazovaniu (monstrare) sv. hostie. - Dajedni svetári vravia, ako
Judáš pri pomazaní Krista skrze Magdalenu: č je táto marno-
ť Títo nech povážia, že ž ť naša v kostole krásou
domu Božieho a jeho predmetov ľ sa oživuje. Pekné náradie
v našich kat. kostoloch robí mohutný do,jem na nás a na ino-
vercov. O pruskom ľ Fridrichovi ľ vypráva sa, že raz
bol prítomný na ľ omši katolíckej a vyslovil sa: «Naozaj,
kým iní tak zaobchodia s Pánom Bohom ako so svojím sluhom alebo
seberovným, katolíci zachádzajú s nim ako s Bohom svojím». Ba
sluší sa, ahy sme pre Boha a jeho službu len to, č je najkrajšie,
ľ éi bolo by prístojné, keby dom Boží v svojom zariadení
ď zaostával za súkromnými domami č
14, Barva omšových šiat.
U židov z nariadenia Božieho boly mnohobarevné ň
šaty (2. Mojž. 28, 39), najmä biela, č a modrá barva mala
prevahu v chráme židovskom. I šaty pohanských ň maly
oslepujúcu bielosf. Preto asi i prví ť ktorí predtým z
č pohaní, č židia bolí, žiadali si podobnej okrasy
barevnej pri službách Božích. Aj vedela Cirkev zo zjavenia Bo-
žieho, že tí, č Bohu v nebi slúžia, nádherne sú č a že
okolo trónu Božieho je sedembarevná dúha. (Zj. 4) No Cirkev
bojujúca na zemi vo všetkom je obrazom ť ľ
uvedenie č bariev. K tomu ešte prišla ť že zem
pri č pohybe okolo slnca mení barvy. Cirkev teda, ktorá sa
prírode tak ľ rada ň (pováž len, ako sa hlavné
874
sviatky cirkevného roka s prírodou shodujú), cítila sa pohnutou,
pri svojej bohoslužbe, tomto pohybe okolo Slnka spravedlnosti,
tiež ť sa v č barvy. č ľ od akživa radi
č primeranými barvami č nálady svojej mysle. Cirkev,
ktorá nevinným požiadavkám ľ prirodzenosti tak ochotne
vyhovuje, cítila sa teda pohnutou k užívaniu istých bariev.
L ň oblek pri omši má nasledu-
júcu barvu: ď bielu, č zelenú; fial-
kovú alebo č
Fialkrn·á barva č modrú barvu, aká je u fialky. - Rad
cirkevných bariev nachodíme už v stvore11í. Naj prv totiž stroril
Boh svetlo (biele) a č ho od tmy č V 2. ň stvoril
modrú oblohu a č modrobarevné vody; v 3. ň stvoril
zelenú ríšu rastlín; v 4. svetlá nebeské, č ako ň -
Biela barva, barva svetla a os1:ietenia, je odznakom č ra-
dostí (osvietenia v nebi) a nevinnosti alebo č (s ktorou vždy
súvisí ľ osvietenie). - Č je barva ň a krve, teda
odznakom lásky a č smrti. -- Zelená je barva jara,
teda odznakom nádeje. - Modrá je barva oblohy nebeskej a vody,
teda odznakom viery a pokánia č Fialková barva je aj
odznakom pokory. - Č je barva noci, teda odznakom smrti
(ktorou svetlo života hasne).
l. Biela barva užíva sa č vo sviatky Pána,
Matky Božej, anjelov a sv. č
Kristus totiž je «Svetlo sveta» a bez všetkej škvrny hriechu. -
Matka Božia porodila «Svetlo sveta» a bola svobodná od hriechu
č - Anjeli nachodia sa vo č svetle a sú plní
svätosti; aj č š zjavili sa v bielom rúchu. - Sv. č už
na zemi mali vefké osvietenie a dali i pred ľ ď svietif svetlu
dobrých skutkov svojich. - Vo sviatok Narodenia sv. Jána Krsti-
ľ (ktorý predsa bol č užíva Cirkev bielu barvu, lebo
už pred svojím narodením bol posvätený.
2. Č barva uz1va sa na Turice (Rusadle) a
vo sviatky sv. č
875
Na Turice totiž Duch Sv., ktorý v srdciach našich ň lásky
k Bohu a bližnému ľ v podobe ohnivých jazykov sostúpil
na apoštolov. - Sv. č prelievali krv svoju za Krista a
tak dávali na javo č š lásku k Bohu; lebo nik nemá č š
lásky, ako je tá, ď niekto život svoj položí za Pána. - I vo
sviatky sv. kríža je č barva, lebo Kristus na dreve kríža
vycedil krv svoju.
3. Zelená barva užíva sa v nedele po Zjavení K.
P. a v nedele po Sv. Duchu (teda pred pôstom a pred
adventom).
V nedele po Zjavení K. P. slávi Cirkev jaro, t. j. ť a
verejné vystúpenie Krista, ktorý svet naplnil nádejou spasenia;
v nedele po Sv. Duchu slávi Cirkev svoje vlastné jaro, č
č č zrna ľ Božieho.
4. Fialková barva užíva sa v advente, pôste a v dni
pôstne.
Advent je č veriaceho ocakávania ľ č pôstny je
č pokánia a č Krista P. - Pri spovedi, poslednom po-
mazaní a krste {až do poliatia) uži va sa tiež barva fialková; taktiež
na prôvodoch krížových dní.
5. Cierna barva užíva sa vo ľ piatok a pri
službe Božej za zomrelých.
Na č rúchu omšovom č nachodíme i č bielo-
barevné; tým má sa ť na to, že duše v č skoro budú
ž ť radosti nebeské. - No pri pohraboch detí užíva Cirkev len
bielu harvu, lebo deti umierajú v nevinnosti a ď idú do krá-
ľ svetla.
2. Tieto barvy slúžia k tomu, aby život
ľ nášho ľ ľ a nás k
bohumilému životu povzbudzovaly.
876
Barvy č kruhu sviatkov povedajú nám: (modrá barva
adventná) ľ sveta bol za 4000 rokov č s vierou
a ť - (biela barva č narodil sa k radosti
č č - (zelená barva v nedele po Zjavení K. P.) a v mla-
dosti i verejnom vystúpení svojom naplnil celú zem nádejou spa-
senia. - Barvy ľ č kruhu povedajú nám: (modrá barva
v pôste) ľ musel za nás mnoho ť - č barva
ľ piatku) na kríži ť biela barva na ľ noc a
Nanebevstúpenie) a tak ť do slávy nebeskej. - Barvy sväto-
dušného kruhu povedajú nám: č sväto-dušná) ľ
poslal Ducha lásky; -'--- (zelená v nedele po Sv. Duchu) nato č
sa jaro ľ ľ Cirkve, a táto stala sa nádejou
celého č č - Barvy v kostole sú i živá ň
ľ bielu barvu vidíš, Cirkev napomína ť k snahe za
ť ď č š napomína Ja [k láske: k Bohu; ď
zelenú vidíš, napomína ť iaby si itu ľ neba, ale skladal
dôveru svoju v živote za hrobom; ď fialkovú vidíš, napomína ť
k pokániu; ď č vidíš, napomína ť na tvoju ť a k mod-
litbe za svojich zomrelých. - Č nemusíme ť také pre-
krásne zariadenie v kostole?
15. č pri omši.
Cirkev pri konaní obety sv. omše užíva č latinskú.
l. Latinská č dobre sa hodí k našej bohoslužbe
lebo· je č ctihodná a tajuplná.
Latinská č je ctihodná svojím pôvodom a vekom; lebo je
to tá č ktorou sa už v prvých stoletiach ozývala chvála Božia
z úst ť «Je to unášajúce a š ň ď sv. obeta
koná sa tou č ba týmiže slovami, ktorými ju kedysi v tmavých
hlbinách podzemných, t. j. v katakombách prví ť konalilJ.
(Ghir.) - č latinská je tajuplná, lebo je č ŕ č nesro-
ľ ľ Jej užívaním dáva sa ľ na vyrozumenie: tu na
oltári deje sa č takého, č nemožno ť tu stáva sa č
tajuplného. V prvých stoletiach ť býval oltár zastretý
oponou od Sanktusa až po prijímanie. Teraz sa to už síce nestáva;
877
no pred oltárom ešte vždy je akýsi závoj a to je č latinská, ne-
ľ ľ č nám sv. tajomstvá robí plnými hlbokej úcty.
Podivné je, že tak židia, ako i pohaní, pri bohoslužbe užívali č
ktorá u ľ nebola bežná. Na pr. u židov bohoslužobnou č
bola staroheb1·ejská, bývalá č patriarchov. Ešte Kristus a sv.
apoštoli boli prítomní na bohoslužbe, odbavovanej v č staroheb-
rejskej. Nevieme, že by ľ alebo apoštoli kedysi boli zazlievali
užívanie starej č Aj GTéci sjednotení, ako i nesjednoteni, pri
bohoslužbe majú č starogrécku a naskrze :nie svoju krajinskú
novogrécku. Ba aj u Rusov, a Srbov bohoslužobnou
č je č a nie ruština, č alebo srbština,
akou ľ teraz hovorí. V anglikánskej cirkvi zase je č staroan-
glická. (Iba sjednotení Rumuni majú pri bohoslužbe svoju materinskú
č zvyk, ktorý sa i Rímom trpí.)
2. Latinská č pri bohoslužbe je Cirkvi na ľ
úžitok; lebo prispieva k udržaniu jednoty a chráni od
mnohého zla.
Latinská č slúži k udržaniu jednoty v Cirkvi: spája do-
vedna jednotlivé, po celom svete roztrúsené, cirkve a č č
ň medzery, aké č národy č «Cirkevná
č latinská zo všetkých národov a pokolení na zemí robí jednu
rodinu Božín, ľ Kristovo. Oltár je obrazom nebeského Je-
rusalema, kde všetci anjeli a svätí jednohlasne spievajú chválu
Božiu». (Gihr.) Keby latinská č nobola úradnou č Cirkve,
nuž by č porady biskupov na cirkevných snemoch, vzájomné
výmeny myšlienok a ľ u bohoslovcov č krajín ne-
boly možné; ľ škodu mala by s toho Cirkev l (Deh.) Z Ríma
latinská č upomína nás i na č našu k rímskej
Cirkvi; ľ pripomína nám, že od matkocirkve rímskej
kedysi boli k nám poslaní missionári a v našich krajoch rozširovali
kat. vieru. I toto je napomínaním k jednote. - Latinská č
chráni od mnohého zla. Ona je č ŕ a tak už nepodlieha
nijakým premenám. Smysel jednotlivých slov ostáva ten istý po
všetky stoletia. U živej č nie je tak; u takej č mnohé slová
menia svoj význam. Keby teda živá č bola bohoslužobnou, mohly
by sa č ľ ľ ť bludné nauky. S druhej strany
suroví ľ ľ by sa opovážili mimo služby Božej ž ť
$78
sväté slová modlitby k drzým žartom alebo i k rúhaniu sa veciam
svätým. Avšak latinská č prekáža im v tom. - No Cirkev ani
ď nechce ž ť veriacich v nevedomosti o význame nábo-
ženských úkonov; lebo káže kúazom, aby sv. omšu s jej obradmi
nielen dietkam v škole, alo i dospelým s ľ ľ
(Nariadenie snemu Tr. 22. 8.) Ostatne ani nie je potrebné, aby Iud
obrady sv. omše podrobne vedel. «Trebárs medzi č sú
dajední, ktorí nerozumejú, č sa modlí alebo spieva, predsa vedia,
že sa k chvále Božej modlí alebo spieva: a to č k vzbu-
deniu pobožnosti». (Sv. Aug.; sv. Tom. Akv.) Preto i latinská č -
ako ť dokazuje - nijako nie je na ujmu pobožnosti ve-
riacich. Lebo ď napriek tejto č naše katolícke domy Božie tak
bývajú preplnené š ľ že vnútorné priestory ich nedo-
č - Ani nechce Cirkev akosi ľ č ť materinský jazyk.
Lebo materinský jazyk vzdor tomu užíva sa Cirkvou tiež ľ
č tak pri kázni, prisluhovaní sviatostí, spovedi, popoludnajších
službách Božích, modlitbách po omši ď No ď latinská č viac
sa užíva pri omši, než pri ostatných bohoslužobných úkonoch, to
pochádza ľ že omša je obeta a nie kázdt a č č
ľ Preto kúaz najviac modlitieb pri omši musí sa potichy ť
tieto by ani neboly č od ľ keby sa v materinskom jazyku
konaly. «Krem toho slúženie omše záleží viac v skutkoch, ako
v slovách. Skutky, pohyby a obrady pri sv. omši už samy sebou
vravia hlasnou a srozumiteinou č (Bellarmin.) - Keby sa
_jazyk materinský, ako mnohí želajú, č užíval pri službách
Božích, nuž by sa príslušníci cudzej národnosti, č v tejže obci
bývajú, ľ odcudzili svojmu náboženstvu. Ba užívanie materin-
ského jazyka umenšila by aj úctu pred sv. omšou a ť v na-
vštevovaní služieb Božích. ť túto nadobudli si mnohí č
reformácie, ď totiž na niektorých miestach, ň pro-
testantov, všetky omšové modlitby doslovne na nemecký jazyk
preložili a pri sv. obete č užívali. Ľ č by pri službe
Božej č materinský jazyk ž ť si žiadali, prišli by po uvedení
jeho leda raz zo zvedavosti do kostola a potom by zase vystali,
lebo v nenávisti majú nie cirkevnú č latinskú, ale pravdy nábo-
ženské, ktoré ich k polepšeniu života napomínajú. «Títo ľ teda
nemali by ľ ť na to, aby hlas úst, ale skôr na to, aby
vnútorné hnutia svojho srdca napravili». (Bisk. Sailer.)
879
-
16. Spev pri omši.
l. Vlastný spev, ktorý Cirkev pri omši užíva, je tak-
zvaný gregoriánsky alebo spev chorálny.
Chorálny spev č ť na pr. pri ľ omši, ď ň spieva
präfáciu alebo Pater noster (' č náš), alebo ď zaspieva Gloria
Kredo. Spev tento zovie sa gregoriánskym, lebo menovite
sv. pápežom Rehorom ľ bol zdokonalený a rozšírený.
novaný svätý ujal sa tohoto spevu pravdepodobne následkom
zvláštneho vnuknutia Božieho a č zjave ni a; preto sa Rehor ľ
vždy vyobrazuje s holubom pri uchu. Zovie sa i spevom chorál-
nym, lebo má sa ť od kostolného chóru. Spev chorálny je
spev nadzemskej vážnosti, svätého pokoja a vznešenej velebnosti (je
bez všetkých vášnivých a divých záchvatov a nenamáha sa ť
dojem); preto rôzni sa od všetkých spevov na ulici, v koncertnej
dvorane, v divadle alebo na verejných zábavách. Spev tento jE)
akoby recou z druhého, vyššieho sveta, je č spievanou modlit-
bou. Pri chorálnom speve v prvom rade here sa ľ na slová
osnovy (tieto č pri ň celkom dobre), len v druhom rade d;í
sa ť krásny, skromný nápev. No spev tento nijako sa neviaže
putami slabikového rozmeru a taktu; práve touto svojou neodvi-
slosfou úchvatne pôsobí na č ako prúd č na srdce.
Chorálny spev je ľ lebo, ako cirkevná č latinská,
vždy a všade ostáva jednaký. Preto najlepšie zodpovedá podstate
ť našej Cirkve, obzvlášte jej je'dnote a všeobecnosti.
«Aj nábožní ť radšej č tento spev, než bársktorý
iný, lebo mysle k pobožnosti povzbudzuje». (Ben. XIV.) Ak ľ
smyselní nenachodia v ň ľ nuž je to z tej č že
«smyselný č nechápe, č je Ducha Božíeho)). (1. Kor. 2, 14)
Taký podobá sa planej č (a č č doske.
2. Krem chorálneho spevu býva v kostole i katolícky
spev ľ (t. j. spievanie cirkevných piesní skrze ľ
a inštrumentálna hudba (t. j. sprevádzanie spevu hu,.
dobnýrni nástrojmi, na pr. organom, ľ flautami a p.)
Kostolný spev ľ vznikol takto : Za prvých století, ď
Kat. Ľ Katechismus.
56
880
č cirkevná bola č i č ľ č ň sa ľ č
č na vlastnom obradnom speve. ď v 5. století národy ger-
mánske vtrhly do rímskej ŕ ž utvorily sa tam nové č
talianská a francúzska. Teraz už ľ nemohol ť č ť vo vlast-
nom, t. j. obradnom speve kostolnom: vznikly teda kostolné piesne
v č ľ Kostolná ľ ň pestovala sa najviac v Germanii,
menovite v č križiackych pochodov. Vznikly jadrné piesne prô-
vodné, pútnické, marianské a p. s jednoduchými síce, ale utešenými
nápevmi. Pod vplyvom Lutherovým bol kostolný spev ľ
celkom pokazený. Luther použil kostolnej piesne k rozširovaniu
svojho bludu; dal č ť (viac katolíkov vspieval do
luteránstva, než vkázal) a vkladal do piesní bludné nauky svoje.
(«Piesne tieto boly tak vzdorovité a búrlivé, že nejeden spevák
č spievania bol by sa najradšej dal do boja na päste».
Dollinger.) Vtedajší katolíci rovným spôsobom pracovali proti nemu;
aj oni č spievali a v ň svojich statne bránili napa-
dnuté nauky katolícke. Takto vznikly celkom jalové piesne ň
má ť dojatost citu, no nemá ť kázaním) a takzvané
spevácke omše, ktoré sa na ujmu pobožnosti dodnes udržaly. (Pri
omši totiž ľ spev má sa len mierne ť aby sa každý
ž ť mohol v ducha tajomstvi a aby tichá ž ť srdca u
jednotlivcov nebola narušená.) Za nevereckej doby jozefínskej, t.
j. koncom 18. stoletia, vzniklo mnoho omšových piesní s temer
svetským obsahom a mizerným nápevom. (O ň týchto mohlo
· sa ť Zdajú sa síce náboženskými, no predsa sú svetské.)
Také piesne nachodia sa dodnes v niektorých spevníkoch. -
Inštrumentálna hudba v kostole je pomôckou k ľ š pozd-
vihnutiu · duše k Bohu. ľ vo zvukoch totiž mysle slabých
viac povzbudzujú sa k pobožnosti» (Sv. Aug.) a povznášajú sa
ľ š od smyselného k nadsmyselnému. A však hudba inštrumen-
tálna v kostole nesmie samostatne ť ona je len slúžkou
spevu a má č aby slovám spevu viac sily dodávala. (Ben. XIV.)
Pri službe Božej totiž hlavnon vecou je jednoduché slovo, t. j.
modlitba, alebo slávnostné slovo, t. j. spev, lebo to je vlastným
výlevom srdca; zvuk hudobných nástrojov je len vec č á
nepotrebná. Zvuk hudobných nástrojov, na pr. organa, nemá teda
nikdy ť ľ že by spev č ť nebolo alebo slová jeh o rozum ef
sa nemohly. Ešte menej smie hudba inštrumentálna ž ť viac
lc rozveseleniu uší, ako k vzbudeniu nábožných citov ; č bola by
881
nie napomáhaním, ale zrovna kazením modlitby. V telesne smý-
š ľ židov užívala sa hudba inštrumentálna «pre ich ť
(Sv. Tom. Akv.), lebo len smyselným rozveselením mohli ť po-
volaní k vyššej snahe. (Sv. Zl.) Za prvých č ť nebolo
inštrumentálnej hudby pri službe Božej ; ť pri svojich mod-
litbách nechceli č ť nástroje, ktorými pohaní pri svojich
tancoch a obetách modlárskych budili najohavnejšie náruživostí.
Len v 8. století nachodíme-užívanie organa v kostoloch; v 16. sto-
letí, kde panovníci milujúci umenie na dvoroch svojich zaviedli
ľ hudobné sbory, nachodíme v kostole i husle, flauty, trúby a
p. Neskoršie riaditelia svetských hudobných sborov bývali č
i ľ chórov kostolných. Títo, ž ľ v dome Božom dávali
ť č š tú istú hudbu, č mimo kostola. Tak stalo sa, že
v domoch Božích za dlhí č bolo č ť svetské hudobné kusy,
pri vyhrávaní ktorých zhola č sa nestaralo o sväté slová. - K
náprave kostolného spevu ľ mnoho prispeli nasledujúci mu-
žovia: Palestrina, pápežský hudobný ľ vo Vatikáne (t 1594),
ktorý dôstojné skladby previedol, kde sväté slo,vá ľ
boly. ľ urobil svoje meno takzvanou «omšou pápeža
Marcella». Podobne č jeho súvekovec Orlandus Lassus,
pochodiaci z Nizozemska, ktorý bol kapelníkom lateránskeho kos-
tola v Ríme. Zovú ho i ž ť umenia hudobného» ; popri
800 svetských zanechal 1500 diel cirkevného umenia hudobného.
Najrýdzejším dielom je 7 kajúcich žalmov Dávidových pre ť hla-
sov, kde neslýchane majstrovsky privodí k sluchu city ľ a
skrúšenosti. Dielo toto bolo č jeho povolania za dvorného
kapelníka dei Mníchova, kde r. 1594 zomrel. Slávni sú ešte Gabrieli,
organista u kostola sv. Marka v Benátkach, a Allegri, ktorého
9-hlasové a dvojsborové Miserere (na ľ ž ň je chýrne. No
títo starí majstri povzniesli nie inštrumentálnu hudbu, ale č
spev hlasový bez sprievodu nástrojov. - K povzneseniu hudby
inštrumentálnej prispeli zas : hudobný umelec Bach z Eisenachu
( t 1750) ; tento skladal náboženské hudobné kusy, ktoré mravnou
ž ť vynikaly. Koncom 18. stoletia traja mužovia mimoriadne
zdokonalili inštrumentálnu hudbu: Haydn z Dolného Rakúska
{ktorý složil 15 omší a r.- 1809 vo Viedni umrel), Mozart zo Sol-
nohradu {ktorý už ako chlapec svojím muzikálnym nadaním obracal
na seba obdiv ľ do svojho 18. roku 8 omší složil a v 35. roku
života 1791 vo Viedni umrel) a Beethoven z Bonnu na Rýne
56*
882
(ktorý náeamne dlhé omše skladal a 1827 vo Viedni umrel.) Avšak
cirkevno-muzikálne diela troch poslednemenovaných mužov ne-
môžu sa nikdy ž ť za vzorné, lebo sa v nich temer nijaký
ľ nebere na dncha Cirkve. City ň síce vyrážajú sa
v nich; no č v č nelíšia sa od svetských muzikálnych
sldadieb. Všetky diela týchto troch mužov nosia na sebe č ť
svojho neveeeckého veku. V novšom č najmä v krajinách ne-
meckého jazyka stalo sa mnoho k povzneseniu kostolnej hudby.
Tu roku 1867 následkom rázneho č dr. Františka Witta,
dozorcu študijného seminára k sv. Emmeránovi v Rezne (Regens-
burgu), vznikol Spolok Cecílie, ktorý má č ť ch orálny
spev, š ľ spev ľ a ť pri bohoslužbe inštru-
mentálnu hudbu; stanovy tohoto spolku potvrdené sú pápežom
Piom IX. 16. dec. 1870.
17. Slyšanie slova Božieho.
Pri č rozmnožení chleba dal ľ ť chlieb
skrze č svojich. (Mat. 15, 36) Tak ľ i dnes ešte skrze
č svojich rozdáva ľ chlieb duševný, slovo Božie. I',ud
celkom zdarma dostáva tento chlieb duševn1' · (2. Kor. ll, 7)
Slovo Božie je poknn duše našej, lebo
našu dušu práve tak živí, ň a sýti, ako chlieb telo_
Pokrmom duš'e našej je slovo Božie. (Sv. Ambr., · sv. Zl., sv.
Reh. ľ Sám Kristus povedá: Č žije nie zo samého chleba,
ale z každého slova, ktoré z úst Božích pochádza». (Mat. 4, 4)
Slovo Božie chráni dušu od smrti, ď rozum náš osvecuje a
cestu k nebtt nám ukazuje. Slovo Božie ukazuje nám v noci tohoto
života pravú cestu k nebu, ako horiaci lampáš č pútnikovi
ukazuje cestu. Slovo Božie ukazuje nám i škvrny duše, ako zrkadlo
ukazuje škvrny našej tváre. (Sv. Bernardín) Sv. Augustín povedal
o sv. Ambrózovi, ktorého kázne v Miláne č navštevoval: ((Tento
muž otvoril mi č Slovo Božie ň nás, ď našu ľ
k dobrému ň Gréci v hájoch svojich vyprávajú, že Orfeus
tak podivne hral na varite, že jeho ľ č suroví ľ
k lepšej č prívedení, ba i zvery skrotené a m1;tvi
883
k životu vzkiesení boli. Nuž ľ č sa o Orfeovi hájilo, stalo sa
pravdou o slove Božom; lebo týmto národy pohanské, č hlboko
pod zvermi stály, boly privedené k č a vyrvané
z č smrti. Tak i jednotlivci; pomyslí na: sv. Augustína. Aj sv.
Anton Pustovník, ktorý v kostole č ň o slovách Kristo-
vých k bohatému mládencovi («Predaj všetko» ... ), !;>ol tým popu-
dený k svätému životu. Slovo Božie je ako kladivo rozrážajúce
skalu. (Jer. 23, 29) Je ostrejšie od každého dvojostrého č (Žid.
4, 12) Ako blesk a hrom, tak ň zatriasa srdcami ľ
(Sv. Hier.) ň hromom božských hrozieb prebúdza ľ zo spánku
nedbalosti o svoje dušné ;pasenie. (Wen.) Slovo Božie je pluh,
ktorý zem duše skypruje a ŕ neprávosti ň (Sv. Hier. )
ň je ň č hrdzu hriechu strovuje a lásku k Bohu rozne-
cuje. (Sv. Hier.) Slovo Božie napomáha vzrast v cnosti; podobá sa
ž ď č s neba prší, zem napája a ň aby chlieb k je-
deniu vydávala. (Is. 55, 10) Slovo Božie sýti, lebo ň hlad
duševný, ď pravú ť poskytuje. Preto povedá Kristus:
«Kto ku mne prichádza, nebude č ť (Ján 6, 35)
...
Kto nestará sa o slovo Božie, je teda v č
stve, že utratí život duševný.
Ako ten, č telesného pokrmu neužíva, musí umref, tak i ten,
č neslyší slova Božieho, ktoré je pokrmom jeho duše, utratí život
duchovný. (Sv. Dion. Kar.) My sme pútnici v tomto živote na ľ
kej a č ceste k č Ako pútnik, č potme bez svetla
ide, ztratí cestu, tak i my pri svojom putovaní k nebu, nemôžeme
ť hlahoslavenstva bez svetla slova Božieho, ktoré náš rozum
osvecuje a č nás ť posledný ľ náš i cestu k nemu. (Sv.-
Aug.) Ako všetko by vymrelo, keby slnce ť prestalo, č
svetlo a teplo sú základné podmienky života, tak bez slova Božieho
zomrely by duchovne i všetky duše, lebo slovo Božie je slnkom
duše. (Sv. Bernardín)
2. Preto každý ť je povinný ď
č š š ť kázeií alebo č ť náboženské
knihy a slyšané alebo Č slovo Božie na seba upo-
ť a ť
884
V každom kostole farskom musí ť ň každú ľ
a sviatok. (Sn. Tr. 23, l; 5, 2) č ň od akživa s omšou
bola spojená (pravidelne nasledovala po evanjeliume), nuž ten, kto
v nedele a sviatky na omši bol, č č i ň Preto
ani nikdy nebolo zvláštneho príkazu š ť ň taký jednoducho
bol č Kázanie bolo hlavným zamestnaním Krista P. (Luk.
4, 43) a apoštolov. (Mart. 16, 20) Od akživa všetci sv. biskupi
a ň boly vždy i najhorlivejšími a najspôsobnej šími ľ
Slyšanie slova Božieho má č š silu a č než č nábo-
ženských kníh, ako teplý ž ď č s chmár prší, je o mnoho č
livejší, než studená voda č ktorou rastliny polievame. -
ľ sa č č biblického dej ep is u, životopisov svätých,
zpráv missionárskych, nábožných rozjímaní (na pr. o nasledovaní
Krista od Tomáša Kempenského alebo Filotea od sv. Fr. S.) a p.
Knihy náboženské podobajú sa ľ ktorého v každú hodinu
č ť možno. Také knihy sú zrkadlom, kde chyby svoje zbadáme
a poznáme, ktorými ť by sme sa ešte ť mali. (Scar.)
ť č aké velmi ž č je č dobrých knih; mysli
na pr. na obrátenie sv. Ignáca Loyolského r. 1521 (Meh.) alebo
Jána Kolombína, zemana a š ť sienského. Tento na po-
ludnie prišiel z mestskej rady a č obed ešte nebol hotový,
jeho pani podala mu životopisy svätých; no on knihu zahodil na
zem, avšak pozdej šie zdvihol ju zase a č život sv. Marie egypt-
skej. Toto č tak ho dojalo, že sa obrátil a svätý život viedol;
stal sa ľ rehole jezuátov (t 367). Ale pri č ne-
máme sa ľ ľ ť ani č ť ľ bez poriadku,
lebo č nebudeme ť nijaký osoh; je s tým práve tak, ako
s jedením: ak jedlo bez žuvania hltáme alebo viac jeme, ako
ť môžeme, nebude nám na úžitok. (Sv. Hugo.) Co sme č
alebo č musíme ť na seba samých. Telesný pokrm
osoží len tak, ď ho užijeme a náležite strovíme; práve tak i
slovo Božie osoží len vtedy, ď ho ochotne prijmeme a o ň
náležite š ľ ď holubica zachladí na ktorých sedí,
nevyliahnu sa z nich nijaké mladé; tak i z kázne nemá osohu,
kto slova Božieho nezachová v srdci svojom. (Sv. Aug.) Kto sa
v krásnej zahrade prechádzal a kochal ľ ň kvetov, ten pri
odchode č here so sebou ľ kvietkov, aby ich ovo-
niaval; tak i po duchovnom č musíme si ť ľ nábož-
ných myšlienok, aby sme sa č ň na . ne rozpamätali. No,
885
bohužial, mnohí š ľ o tom, č č a č rovnajú
sa tomu, ktorý svoju tvár v zrkadle obzerá, odíde a zase ď
zabudne, ako vyzeral (Jak. l, 23); alebo vode, č ď ju od ň
odstavíš, ď zas ochladne. (Lud. Gran.) To je preto, že pri sta-
rosfach pozemských ľ sú roztržití (teda semeno padá na cestu)
alebo predpojatí oproti slovu Božiemu (semeno padá na skalnatú
pôdu) alebo majú u seba mnoho zlých žiadostí a náruživostí
(semeno padá medzi ŕ (Luk. 8.) Dajedni vravia, že z kázne
nemajú osohu, lebo že majú slabú ť a z kázne č si
nezapamätajú. No tomu nie je tak. ď špinavým košom vodu
č nuž voda- ovšem vyteká, ale koš sa č Podobne je i
s tým, ktorý slabú ť má; zabúda síce z kázne ľ mnoho,
no poznenáhla ztratí sa ň špina hriechov.
Ale chyba je, ď slovo Božie, miesto na seba,
ť na iných; ď ako farisei, č ľ
len na to, aby sme ho posudzovali; ď slovo Božie ne-
chceme ť č ho ľ nezachováva.
ň máme ť ť na seba. No niektorí, ď ň
č rozdávajú túto medzi ľ a pre seba nepodržia č
(Meh.) ď raz sv. Ján Kapistrán kázal o hriešnej hre a prepychu
v šatstve, doniesli mnohí mužovia karty, kocky a p., ženy svoje
šperky a pred č svätého hodili ich do ň č podobného
stávalo sa po ň sv. Antona Paduanského a iných. Naozaj,
tu vidíme, č to znamená ť ť ň na seba. - Niektorí,
ako farisei, č ľ len na to, aby ho posudzovali. Títo
majú ž ť nasledujúce: Kristus, apoštoli a č š svätí našej
Cirkve hovoríli Celkom jednoducho a síce preto, aby ich slovám
i každý nevzdelaný ť mohol ; chceli nie ď č ť sa
č alebo ť ich, ale ť im úžitok č i č
Nie krása č je hlavnou vecou pri kázni, ale pravda. «Pravdivé
slová majú č š cenu, ako výmluvné)). (Sv. Aug.) Kto so š ľ
ným úmyslom navštevuje ň jednoduchého ň ten pre dušu
svoju vždy bude ť osoh. č piskup Ketteler č
«Ešte som č kázne, v ktorej by som sa č novému
nebol č - Iní zase nechcú ť slovo Božie, lebo ho
ani ľ nezachováva. Ľ ktorí dobré nechcú č ť skôr,
kým ho ľ č podobajú sa bláznom, č cestujúc, prišli
886'
k drevenému stÍ pu, ktorý cestu ukazuje, · a nechcú ď ť ale
č kým stíp s nimi pôjde. (Sv. Aug.) ľ nie je č iného,
ako koš, ktorý božský č používa pri rozsievaní nebeského
semena. ď na ť koša, ale na výbornosf semena a na
š ť č (Sv. Aug.) Na postave listonošovcj mál o
záleží, ak len list, ktorý nesie, je ľ radostný. (Meh.) Podobne
je i s ň
3. Kto usilovne pocuva ň alebo č
náboženské knihy, ten ľ š dôjde č
blahoslavenstva.
ľ povedá: «Kto z Boha, slyší slovo Božie» (Ján
8, 47), a Z!l-S: «Blahoslavení sú, ktorí slyšia slovo Božie a zacho-
vávajú ho». (Luk. 11, 28) Kto rád č ť o Bohu, musí
zaiste ť lásku k Bohu; lebo č milujeme, o tom radi č
ť Kto však má lásku k Bohu, je v stave milosti Božej. ť
k jedeniu ukazuje na telesné zdravie; tak i žiadanie nebeského
pokrmu je najistejším znakom, že duša je zdravá (Sv. Zl.), t. j.
v stave milosti. Ošklivenie si telesného pokrmu je znakom, že telo
je choré; tak i ť k slovu Božiemu je znakom, že duša je
chorá. (Sv. Antonín.) Planí ľ teda nikdy nechodia na ň
Ako svetlo je odporné chorému oku, tak slovo Božie planému
č
Osoh kázne riadi sa dia osvieten-ia Ducha Svätého,
ktorého ň a č majú.
Preto pred ň vzývame Ducha Sv. za pomoc jeho. «Boh
je ten, ktorý ľ napráva, a nie ľ (Dyd. Nis.) Kazatelia len
sadia a polievajú, no Boh dáva zdar. (1. Kor. 3, 6) ď (plachtová)
môže ť bársako krásne vystrojená, ale ď vietor chybí, nemôže
sa ť podobne je i s ň môže bársako ť č ť
a č ť no ak chybí Duch Sv., ktorý jej sily dodáva, všetko
je daromné. (Sv. Zl.) Sluha evanjelia, naplnený Duchom Sv., vy-
stupuje ako anjel a pohne najtvrdšie srdcia. (Sv. Ján z Avily.)
Istý vysokopostavený officier, ktorý so zvláštnou ľ ľ
a č č š ľ Fra ncúzska, prišiel i na ň
887
jednoduchého, ale Bohom osvieteného farára arského Vianneya
(t 1859) ď sa ho potom spýtali, ako sa mu č jeho ň
odpovedal: ((Doteraz vždy č sa mi č ; ale dnes ja č
sa sebe». Sv. biskup František Saleský obrátil svojimi ň
70.000 bludárov; podobne č sv. Dominik, sv. Anton Pa-
duanský v Itálii, sv, Ján Nepomucký v Prahe. ľ bol tento
úspech? C<Pre krásne písmo chválime nie pero, ale ľ tak
i pre peknú ň nemáme ť ľ ale Ducha Sv». (Sv.
Tom. Akv.) No slovo Božie nie vždy ď máva č podobá
sa semenu, ktoré len po dlhšom č vzchodí a donáša úrodu. Ba
č nedonáša. nijakej úrody ľ povedá, že tri štvrtiny sé-
mena ·v č vyjdú), a hoci donáša úrodu, nuž nie všade rovnakú.
(Mat. 13, 8)
II. SV. SVIATOSTI.
V ň soslania ukázal Duch Sv. príchod svoj ľ a
š ľ znakom; ohnivé jazyky totiž č osvietenie a dar
jazyka u apoštolov, č vetra silu, akú apoštoli obdržali. Cel-
kom podobným spôsobom, totiž znakom ľ a slJ?ateiným
chcel ľ ť milosf nám. Nariadil totiž k ľ mi-
losti upotrebovanie takých slov a veci. č udelenie milosti jasno
č N. pr. aby nás od hriechu č č nariadil
polievanie vodou (voda č umýva) a č upotrebovanie ta-
kých slov, č moc najsv. Trojice č Aby nám 7 darov
(osvietenie a silu) Ducha Sv. udelil, nariadil okrem modlitby k
Duchu Sv. vzkladanie rúk (rukou rozdáva sa) a mazanie olejom
(olej svieti a hreje). Aby nám život duševný zachoval, ustanovil
spôsoby chleba a vína ď
l. Sviatosti sú od Krista ustanovené vi-
ľ a š ľ znaky, ktoré nám ude-
ľ milosti Ducha Sv.
U každej sviatosti teda sú: vec a úkon s ň ď slová,
č úkon vecou podujatý sprevádzajú; č č milosti. -
Znaky u sviatostí nielen ň ale i spôsobujú ť sú
teda znaky č Môžu sa ť i nástrojmi a m-ilosti nimi
udelené č týchto nástrojov. Kto sa na tom pozastavuje, že
vodou, olejom ď ľ sa duši milosti, nech len pováži, že
duchovné poznanie ľ sa okom, uchom ď Č prevrátený
smer vôle ľ sa č i telesným pôvodom? ď pove-
dáme: Jablko ď od stromu nepadá.) č nemohlo by sa aj
osvietenie duše ť smyselným prostriedkom? - Znaky sviatostí
ponášajú sa na č č Kristovo, udelené milosti na božstvo
889
Kristovo, skryté pod č č - Slovo ť č č
svätého i č tajuplného, lebo za prvých č Cirkve držali v taj-
nosti pred pohanmi, č bolo sväté.
Srn yselne ľ znaky ustanovil Kristus meno-
vite preto, aby milosti, ktoré skrze ne ť sa majú,
náležite znázornené a tak od č lepšie poznané bol y.
č voda od špiny č a ň hasí, nuž pri krste pri-
merane ukazuje ň že sa duša naša č ť a ň
pekelný pre nás zaháša. č olej svieti a telo ň nuž
pri birmovani ukazuje, že sa duša naša Duchom Sv. osvecuje a
ň Č teda zo smyselne ľ znakov ľ
pozná č sviatostí. Ostatne Kristus pri ľ milostí a
dobrodení temer vždy upotreboval zvláštne znaky, č bola by do-
č samá myšlienka alebo slovo jeho. .Malomocného uzdravil
dotknutím sa ho (Mat. 8, 3), dvoch slepých dotknutím sa č dý-
chol na apoštolov, ď im po svojom ŕ riekol: ((Prij-
mite Ducha Sv.» (Ján 20, 22) Už v Starom zákone ľ Boh
svoje dobrodenia pomocou č znakov. Myslime len na prút
Mojžišov, na medeného hada, na uzdravenie Tobiáša potretím č
rybäcou ž č na uzdravenie malomocného Námana umývaním v
Jordáne. - Smyselne ľ znaky ustanovené sú od Krista
i preto, aby sa pyšný č uponížil. Č ktorý sa kedysi
chcel ť je teraz pri ť blahoslavenstva
odvislý od najnižšieho, č tu jestvuje, totiž od bezživotnej hmoty.
Pre smyselné vzdali sa ľ svojho blahoslavenstva; slušné je
teda, aby teraz pomocou smyselného zase k nadsmyselnému hore
vystupovali. (Sv. Reh. Vel.) Z tej istej č žiada Boh ctenie
obrazov a relikvií. - Áno smyselne ľ znaky sú pre
cloveka zrovna potrebné. Keby sme boli č duchovia, nepotre-
bovali by sme nijakých telesných znakov k ľ duchovných
darov; no č sme složení z tela i z duše, nuž potrebujeme
ich. (Sv. Zl.) ď hriech telom i dušou č bol spáchaný,
musia aj obe č ť č od hriechu. (Sv. Ambr.) Keby
sa ť ľ ň š znakmi, ale iba vnútorným žia-
daním, boli by sme č v pochybnosti, č sme ju dosiahli.
No takto máme istotu, že sme ť vskutku prijali.
890
Krem znakov Kristom ustanovených uvedené sú od
Cirkve aj isté zvyky alebo obrady, aby sa nám milosti,
aké majú nám ť udelené, ešte viac znázornily a po-
ž ť ľ ľ sa rozmnožila.
č dômyselné obrady sú akoby zrkadlo, v ktorom vidno,
č sa vtedy v duši deje. ť ľ dobrodenia Božie
skrze obrady pevnejšie sa č do myslí veriacich». (Rim.
katech.) - Obrady množia ž ť v ľ i prijí-
ľ ď zemský ľ vystupuje v ľ nádhere a v
sprievode velikášov svojej krajiny, máme pred nim viac úcty, ako
keby sme ho v súkromnom živote videli. č podobného platí o
ť (Deh.) Preto sa sviatosti nikdy ľ nahé, ale pri
ľ vždy sú č a ozdobené. (Bell.) č Boh ozdobil
nebo millionami hviezd, zem ohromnou ť živých i ne-
živých bytností? Bez pochyby preto, aby viac oslávený bol. Z tej
č i Cirkev ozdobila sviatosti ľ krásnymi obrady ; chce
viac ť Boha. Obrady sú aj istou prípravou k prijatiu vlastnej
sviatosti; skrze ne ľ nášho srdca najprv sa č pripra-
vuje, aby potom dobré semeno sviatosti tým hojnejšie rodilo. -
Cirkvou ustanovené obrady môžu sa ť v páde potreby;
tak n. pr. pri krste v č potreby. Cirkevná kniha, v ktorej ob-
vyklé obrady pri ľ sviatostí sú udané, volá sa rituál (od
latinského rítus, t. j. obrad). č č v jednotlivých biskup-
stvách č dômyselné obrady vznikly, ktoré sa už bez ľ
pohoršenia ť nemôžu, nuž rituály jednotlivých ŕ
nie sú rovnaké. Všetky rituály sú vypracované dia vzoru <<rimského,
rituála)) (ktorý pochodí od pápeža Pavla Y z r. 1614).
2. ustanovil 7 sviatostí, a síce:
krst, birmovanie, ť oltárnu, pokánie,
posledné pomazanie, posvätenie ň a
stav manželský.
č o siedmich ť je tak staré, ako Cirkev. Lebo
i všetky sekty, ktoré v prvých stoletiach od Cirkve odpadly, po-
držaly 7 sviatostí, i Gréci a Rusi. Ztadial ostrá ď rozkol-
níckeho biskupa carihradského Jeremiáša, daná protestantom r.
891
1575. (Meh.) V sv. Písme ovšem nespomína sa ustanovenie 7 svia-
tostí; ale nespomína sa ani to, č ich viac alebo menej bolo usta-
novené. Tu je smerodajným podanie. Pozoruhodné je, že práve
7 sviatostí úplne zodpovedá potrebám nášho ducha, ktoré sa po-
trebám nášho tela podobajú. Život našej duše totiž č sa
krstom, ň sa birmovaním, vedie sa k dokonalosti ť
oltárnou; ak život našej duše je ztratený, prinavracia sa pokáním
a posledným pomazaním; posvätením ň a stavom manžel-
ským vedie sa však ď s pokolenia na pokolenie.
Skrze 7 sviatostí dostávame ť Božiu práve v
takých ľ svojho života, v ktorých milosti najviac
potrebujeme.
Teda po narodení, pri č do mládenectva, po ztrate
ľ Božieho, pri smrti, na č nového stavu. Sviatosti
sú podobné kolienkarn stebla. Ako na mori tu i tam sú ostrovy a
prístavy, kde sa plavci ť môžu, ako pri hradskej ceste tu i
tam sú hostínce, kde sa pocestní ť môžu, tak na púti tohoto
života sú sv. sviatosti, aby sme sa nimi č ť a č ť
mohli. (Sv. Zl.)
3. Tri sviatosti mozu sa v živote len raz
ť a síce krst, binnovanie a posvätenie
kúazstva, č tieto duši ľ znak č
(Sn. Tr. 7, 9)
ľ znak záleží vo zvláštnom posvätení a spojení s
Kristom .. Po tomto znaku poznávajú anjeli, že niekto k ich rodine
patrí a ň ho. (Sv. Cyr. J.) Tieto znaky ostanú č
duši i v tedy, ď č upadne do ľ hriechu. Ako ť
č papier poškvrnila, už nevyjde z neho, tak je i s troma meno-
vanými ť Preto sa tieto tri sviatosti nikdy neopakujú,
ani vtedy, keby niekto od viery odpadol a potom zas sa navrátil
do Cirkve katolíckej. Ani vojakom, č zástavu opustili
a zas k nej sa na vrátili, č už nového znaku; lebo ich po
starom ešte poznávali. (Sv. Aug.) Tri sviatosti tieto ostanú duši
č i na druhom scete; blahoslaveným budú č znalwm
892
slávy a cti, no zavrženým budú na č hanbu; pre tieto znaky
blahoslavení budú č velebení od ostatných, no zavržení č
vysmievaní od diablov a ť ž sužovaní.
4. Hlavný1n č dvoch sviatostí, krstu
a pokánia je, aby posväcujúcu ť naj-
prv udelily; ostatných piatich však, aby už
prítomnú posväcujúcu ť rozmnožily.
Sv. sviatosti sú lieky evanjelického Samaritána k uzdraveniu
nlebo zachovaniu zdra-uia našej duše. (Sv. Zl.) Krst a pokánie
volajú sa sviatosti ŕ (=sviatosti pre duchovne ŕ
lebo sú ustanovené pre ľ č pre ť ž hriech sú duchovne
ŕ Ostatné ť volajú sa sviatosti živých (= pre duchovne
živých), lebo sú ustanovené pre ľ č už sú v stave milostí,
teda duchovne živí. - Môže sa tiež ť že krst a pokánie roz-
množia posväcujúcu ť Mohol totiž niekto úprimným polepše-
ním života a ľ ľ už pred krsom alebo pred ď
ž ť Ducha Sv. a s nim posväcujúcu ť tak pohanský
stotník Kornelius v Cäsarei so svojimi už pred krstom, ešte č
kázne sv. Petra bol naplnený Duchom Sv. (Sk. ap. 10, 41) ; alebo
môže niekto ť sa, ktorý je bez ľ hriechu.
Každá jednotlivá ť krem toho má zvláštny
č a ľ tak ešte zvláštnu ť
Tak krst ľ ť aby sme dla predpisov evanjelia
žili; birmovanie ľ ť aby sme vieru neohrožene vyzná-
vali; prijímanie ľ ť aby sme v duchovnom živote rástli;
pokánie chráni od znovuttpadnutia do hriechu ; posledné poma-
zanie donáša vyzdravenie; posvätenie ň a stav manželský
donášajú milosti stavu. - ľ veci spôsobujú sv. sviatosti pre
našu dušu) a predsa ľ cenia si ich tak málo. Č všetko robia
ľ aby telesné zdravie udržali alebo znovu nadobudli; chodia
usilovne na prechádzku, užívajú najdrahšie lieky, navštevujú naj-
vzdialenejšie kúpele ď Zdravie duševné, ktoré je ľ dôležitej-
šie, dalo by sa ž ť tak ľ prostriedkami, a tieto prostriedky
napriek tomu sa neužívajú. Aká to ľ ľ ť a ť 1
893
5. Aby sme ť ť dosiahli,
musíme sa na prijatie ich náležite ť
Kto tedy krst alebo pokánie prijíma bez úprimnej
premeny mysle, alebo kto ostatné sviatosti prijíma v stave
ľ hriechu, pácha strašný hriech svätokrádeže a
nedostane milostí Ducha Sv., ľ neodstráni prekážku,
ktorá milosti zavadzia.
Preto v prvé č ť predchádzala krstu dvaro6ná
príprava, ktorá mala č najprv úplne ť pohanov; z tej
č sv. Peter v ň svojich predovšetkým žiada pokánie i
premenu mysle a len potom krst. (Sk. ap. 2, 38; 3, 19) Ešte dnes
žiada Cirkev, aby sme pred prijatím sviatosti živých sv. ď
vykonali. Oj, ako ľ ľ jednajú, ktorí len tak pre č
(na pr. preto, že je odpust a i.) sa spovedajú a na ozajstnú zmenu
života ani nemyslia l Sviatosti slúžia tým, č ich dobre užívajú, k
spaseniu, tým však, č ich zneužívajú, k záhube». (Sv. Aug.)
Záživné jedlo, požívané od nemocného, donáša nie zdravie, ale
ť Kto k č ň nosí so sebou nádobu, v ktorej je
otrava, príde o život, ak takou č a píje. Výnimka je len pri
krste detí. - No keby tak niekto mal š ť že by niektorú
sv. ť svätokrádežne prijal, môže predsa ešte ť č
milosti sv. sviatosti, ak odstráni prekážku, č mílosti zavadzia.
So ť je to tak, ako s č č Ak v chyži za-
tvoríme okenice, nuž č č nemôžu ť ani svetla ani
tepla; no ovšem potom, ď prekážku odstránime, t. j. okenice
otvoríme. Nehodne prijaté sviatosti teda nepotrebujeme ť
po polepšení života; vtedy samy sebou zase ožijú. Výnimku robí
najsv. ť oltárna; ak táto v stave ľ hriechu bola
prijatá, nuž ľ ľ milosti ani vtedy, keby sa po-
zdejšie zbavil ľ hriechu. Č hodnejšie prijímame sv.
sviatosti, tým viac milosti dostávame. Č suchšie drevo, tým lepšie
horí. Č č š nádobu bereme so sebou k č ň
tým zdravší bude nápoj. So svätými vecmi musíme sväte ť
Církev od ľ sviatostí nevyhnutne požaduje
nasledujúce: musí ť ť a ľ ť sviatosti.
894
Požívanie telesného pokrmu závisí od istých ústrojov ľ
ského ľ ; tak i prijímanie pokrmu duševného sv. sviatostí len
vtedy je možné, ď ľ má isté vlastnosti. Kto nemá nôh,
nemôže sa ť Podobne je i tu. Teda na pr. nekrstený ne-
môže ť inú ť mimo krstu; č ktorého žalúdok ne-
znesie nijakého jedla, nemôže ť ť oltárnu, ani ť
ť pokánia, ani zdravý posledné pomazanie, ani žena posvä-
tenie ň ď niektorá ť ľ sa dakomu proti
jeho vôli, nuž taký neprijíma nijakej sviatosti. Cirkev teda nikdy
ľ ď svetskí panovníci priamo nútili svojich podda-
ných ku krstu (ako Cisár Karol ľ Sasov). Cirkev vždy pôsobí
len č a napomínaním. Preto i dnes ešte pri krste spy-
tuje sa: Č chceš ť pokrstený ?ll Sviatosti umierajúcich ovšem
prisluhuju sa i takým, č sú bez seba, teda už umierajú ; lebo sa
predpokladá, že by sviatosti tieto boli žiadali, keby boli vedeli, do
akého stavu prídu. - č podobného predpokladá sa i pri
krste detí.
6. Jestliby iba ľ sviatosti bol
nehodný, nuž ť vzdor tomu ude-
ľ sa milosti Ducha Sv. (Sn. Tr. 7, 12)
ď ť má svoju silu nie skrze zásluhy toho, č ju
prisluhuje, ale skrze záslnhy Kristove. ť č božského ni e
je v moci ľ (Sv. Ambr.) Sviatosti už sami sebou sú sväté
a nestávajú sa takými ď preto, že ich ľ kto je nábožný.
(Sv. Aug.) ť sviatosti ncoslabuje sa planým životom ň
(Sv. Zl.) Boh č pôsobí i skrze nehodných. (Sv. Ambr.) -
ľ je len nástroj Kristov. (1. Kor. 4, l) Malomocný
vrátnik, ak len má ľ č môže práve tak dobre ť ako
zdravý; podobne je i s rozhrešenjm a jednotlivými ť
(Sv. Brig.) Trebársby sudca ako č bol planším od iných,
predsa ich pre č môže ť Dobré semeno č . a nesie
úrodu, č ten, č ho rozsieva, má č ruky, alebo nie. (Sv. Aug.)
Dukát z ruky č má tú istú cenu, ako z ruky nábož-
ného. Dobré víno vždy je dobré, č podáva sa v pohári a č v
striebornom pokále. To je i s prisluhovaním sv. sviatostí. Bludári,
takzvaní donatisti tvrdili protivu. Keby sa sviatosti len od dobrých
895
ľ ť mohly, museli by sme ich č ť lebo by
sme nikdy nemali istoty, č prisluhovatei bol hodný. Vtedy nemali
by sme nijakej istoty spasenia. (Sv. Bonav.)
Cirkev od ľ sviatostí nevyhnutne poža-
duje nasledujúce : musí bez podstatnej zmeny a č
ť ľ i slyšateiný znak a ť úmysel č ť
č Cirkev č
Kto by n. p. pri krste miesto vody upotrebil víno, ten by pod-
statne zmenil ľ znak, (lebo víno dia mena a užívania je
č celkom iného, než voda) a tak by ani nekrstil. Kto by upo-
trebil teplú alebo nesvätenú vodu, ten neurobil by podstatnej
zmeny, a krst bol by platný. Kto by pri krste hovoril: «Ja teba
krstím v mene Krista», ten zmenil by podstatne š ľ znak,
(lebo smysel slov bol by iný) a tak by ani nekrstil. Kto by iba
jedno alebo druhé slovo ľ povedal (ako na pr. ľ
č v cudzej č nie sú celkom zbehlí), nuž krst bol by platný. -
Keby niekto najprv vodou polial krstenca a potom vravel predpí-
sané slová, to nebol by nijaký krst. Oboje musí sa ť č
Ani hodiny neukazujú, ak na nich niet závažia a č nie sú
natiahnuté. Kus hodvábtt ešte nie je odev; hodváb musí sa naj-
prv ť a š ť Tak i voda len vtedy je krst, ď s
vyliatím vody hovoria sa aj č slová. (Deh.) Výnimka je len
u sviatosti polcánia a stavu manželského. - Aj protestanti pri
krste do ista majú úmysel č ť č (pravá) Cirkev č Ich krst
teda je platný, ak sa pri ň ŕ ž ostatných predpisov.
I. Krst.
Už pohanské národy, ako č Gréci, Rimania, užívaly
vodu, aby · svoju dušu č a bohom svojim príjemnými sa uro-
bily. V starom Ríme umývali chlapcov po 8., č po 9. dní
od narodenia v takzvanej č ť vode. Aj u židov boly pred-
písané umývania, aby sa od všelijakej č č (3. Mojž.
12-15) Pred vyhlásením 10 prikázaní museli sa židia č ť vo-
dou. (2. Mojž. 19, 10) Ján ľ na púšti krstil tých, č polep-
šenie ľ aby znázornil odpustenie hriechov, ktoré svojím
Kat. Ľ Katechismus. 57
tl9G
pokánim ť mali. Celkom inakšie je s krstom Kristovým;
tento má silu pretvorttjúcu, lebo sníma hriech a ň Duchom
Sv. (Mat. 3, ll)
l. Pri krste stáva sa nasledujúce: Č
vek polieva (umýva sa) vodou a č
hovoria sa slová, od Krista ustanovené; týn1
sa č č ť od hriechu č i
všetkých iných hriechov, dostáva posväcu-
júcu ť a stane sa ť ť Božín1} de-
č neba a údom Cirkve.
Pri našom krste deje sa č podobného, ako pri krste
Krista P. Lebo i my bývame vodou umytí a isté slová hovoria
sa nad nami. («Ja teba krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svä-
téhOll.) Pritom Duch Sv. sostupuje na nás, ovšem nie v podobe
holuba (teda staneme sa chrámom Ducha Sv. a preto máme po-
sväcujúcu milosf). Boh Otec pritom akoby volal: <<Toto je môj
rnilovaný syn, v ktorom sa mi ľ (staneme sa dietkami
Božími); nebo otvára sa nám (staneme sa č neba). - Pri
našom krste deje sa č podobného, ako pri uzdraveni Námana
syrského (4. ľ 5, 14); umývame sa vodou a tratíme malo-
mocenstvo, totiž duševné (t. j. hriech č a všetky osobné
hriechy). - Pri krste deje sa č podobného, ako pri prechode
Israelitov ifez Jordán (1. Kor. 10, 2): ideme č krstnú vodu a tak
prichodíme do ľ zeme Cirkve, staneme sa údami Cirkve.
(Ako údovia Cirkve máme právo na prostriedky milosti Cirkve,
č sme jej modlitieb, omší a ostatných milostí Cirkve, ale
máme i ť ť ju.) - Kto má posväcujúcu ť
už tým samým je i. ť Božím a dediéom neba. Len po-
krstený môže sa úplným právom ť č š (preto modlitba
Pána za dávnych č nikomu nebola sdelená, kto nebol pokrstený).
Ludvík IX. Svätý, ľ francúzsky, č hovoril: <<Vyššie cením
zámockú káplnku, kde som bol krstený, ako hlavný chrám remeš-
ský, kde ma za ľ korunovali ; lebo hodnosf ť Božieho,
dosiahnutá pri krste, je väcšia, než ť ľ ľ
ť utratím pri smrti; no ako ť Božie dosiahnem č
897
slávu». (Meh.) č sa č skrze krst od hriechov č ť
preto vraví sv. Pavel: «Niet teda už zatratenia pre tých, č sú v
Kristu Ježišovi». (Ri.m 8, 1) Zo slov sv. Petra v ň soslania
Ducha Sv.: Č ň pokánie, a každý z vás nech sa pokrstí v
mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov svojich; a prijmete dar
Ducha Sv.» (Sk. ap. 2, 38) - je zrejmé, č krst pôsobí. Sv. Pavel
nazýva krst ľ preradenia a obnovenia Ducha Sv.», ktorým
«ospravedlnení jeho milosfou sme č ľ nádeje života
č (Tit. 3, 5-7) Ď povedá: «Skrze jedného Ducha všetci
sme pokrstení v jedno telo». (1. Kor. 12, 13)
Kristus nariadil krst pri svojom nanebevstúpení.
Krst pravdepodobne bol ustanovený od Krista pri jeho
vlastnom krste v Jordáne. (Rim. katech.) Kristus dal sa ť v
Jordáne, aby vodu posvätil a sdelil jej silu posvätenia. (Sv. Reh.
Naž.) Tým, že sa pri krste Krista P. všetky tri . božské osoby naraz
prejavily, č sa, že krst v mene troch božských osôb ude-
ľ bude. - Krst rozkázal Kristus pri svojom nanebevstúpení,
ď apoštolom riekol: ď a č všetky národy, krstiac ich v
mene Otca, i Syna i Ducha Sv.» (Mat. 28, 19)
2. Krst podobne č ako voda·
č ť nás totiž od špiny všetkých hriechov, zaháša pre
nás plamene pekelného a č ň ľ nám
nový život, hasí smäd našej duše, dáva nám silu k plne-
niu príkazov, spôsobuje, aby sme pre život č ovocie
donášali a spojuje nás vo ľ č ť Cirkev.
Voda totiž č telo od špiny, zahá$a ň voda studená
privádza zamdletého k povedomiu, hasí smäd, ň telo (mysli
na Kneippovu č ň polia; i zbožie stáva sa
chlebom skrze vodu. Práve tak pôsobí krst v ľ duchovnom.
ď sa voda k ň postaví, vezme na seba jeho silu; tak i voda
ľ pôsobením Ducha Sv. vezme na seba božskú silu. (Sv.
Cyr. AL) - Každé novorodené ť má na sebe hriech č
a dospelý okrem toho ešte osobné hriechy. Všetký tieto hriechy
zmiznú pri ľ ako iskra vo vodách svetomora. (Sv. Reh.
57*
898
ľ Preto sa pokrsteným nikdy neukladaly skutky pokánia. - Kto
teda po krste zomre, ten ď príde do neba (Sn. Flor.), nasle-
dovne nepríde ani do ň pekelného, ani do č Preto
č ť mnohí dali sa ť len na smrtnej po-
steli, tak cisár Konštantín ľ No ak ľ týchto ľ sa ne-
premenila, č im krst osožil č - č pokrstený dostane
Ducha Sv. a s nim posväcujúcu ť nuž duša jeho č nový
žiot, a síce život v Bohu. Krst teda je narodením duše, kým
ostatné sviatosti sú pokrmom alebo liekom duše. (Deh.) Krst zovie
sa i preporodením, lebo nim č nový život. (Sv. Ján Dam.)
ľ sa č zovnútorne umyje, premení sa vnútorne, a z neho
stane sa nový tvor, z bezbožníka spravedlivý. (Sv. Lev ľ Vodou
potopy boli živí usmrtení, vodou krstu ŕ stávajú sa živými.
(Sv. Prokl.) - Pokrstený dostane pravú ť duše skrze
. Ducha Sv., ktorý sa v ň ubytoval. ď nauku o posväcujúcej
milosti.) Ako my cítime sa teraz blaženými po dobre vykonanej
sv. spovedi, tak blaženými cítili sa prví ť po sv. krste
Teda právom môže sa ť krst hasí smäd našej duše. -
Okrem toho pokrstený dostane skrze Dubha Sv., ktorý sa v ň
ubytoval, osvietenie rozumu a posilnenie vôle. ď prenasle-
dovník ť Šavel, bol krstený, ď spadly z č jeho akoby
šupiny. (Sk. ap. 9, 18) Tým sa poukazovalo, že duchovná slepota
jeho bola ň Podobne vodí sa každému krstenému. Krst tiež
ň aby sme sa pokušeniam zlého ducha viac protivit: mohli.
(Trojnásobná ť k zlému a následkom tejto i pokušenia
ostanú ovšem i na vzdor krstu; ani Židia č pobytu na púšti,
napriek tomu, že prechodom č Č more vymanili sa z
rabstva u vrahov svojich, neboli celkom svobodní od útokov ne- ·
ľ Ako had vo vode, tak diabol v pokrstenom utratí
ľ moc svoju. (Sv. Cyp.) - č sa ľ pokrsteného
Duchom Sv. posilnila, môže snadnejšie ť dobré skutky.
«Suchá zem nerodila by, keby nedostávala vlahy; tak i my ako
suché stromy nikdy by sme neniesli ovocia bez ľ ž ď
shora». (Sv. Ir.) - Kto v sebe má Ducha Sv. má i lásku k
Bohu. (Sn. Tr. 6, 7) Láskou k Bohu spojujeme sa č najužšie s
Bohom. (Ján 14, 23) Nasledovne skrze krst (pri ktorom dostávame
Ducha Sv. a s nim lásku k Bohu) obliekame sa v Krista a sme
v ň jedno. (Gal. 3, 27- 28) Vodou zbožie stáva sa chlebom,
hstom bývame jedno s Kristom. (Tert.) Krst sjednocuje nás s
899
Kristom, ako údy tela s hlavou. (l. Kor. 12, 13) Stávame sa údami
ľ tela, ktorého dušou je jeden Kristus. (Sv. Hier.) Všetky
milosti, ktoré údovia Cirkve dostávajú, pochodia z Krista. (Sv. Aug.)
Kristus teda právom je životodarnou hlavou vel'kého tela Cirkve,
a my sme údami tohoto tela. (1. Kor. 6, 15) Krstom sme privte-
lení tomuto telu. (Sk. ap. 2, 41) Pokrstený akoby odrezuje sa od
ň starého vinného Adama a štepí sa do Krista ako nový č
Už nie je potomkom smyselného Adama, ale potomkom Spasite-
ľ (Sv. Lev. ľ Krst ponáša sa na dvere v korábe Noemo-
vom, lebo nim vchádza sa do Cirkve. - ľ ľ vznešeného
pôsobí krst! ť krstu je naj znamenitejšie, najkrajšie a
vzácnejšie zo všetkých dobrodení Božích. (Sv. Reb. Naz.) Nuž č
nežiadal by si krstu, keby si ešte nebol pokrstený?
3. Krst je každén1u č nevyhnutne
potrebný k spaseniu. (Sn. Tr. 7, 5) . Preto dietky, č
bez krstu zomierajú, nemôžu ť č blahosla-
venstva.
Z tej č ď Kristus: «Kto sa znoV1..t nenarodí z vody
a Ducha Svätého, nemôže ť do ľ Božieho». (Ján 3, 5)
Kristus nevyníma _nikoho, ani ť (Sv. Ambr.) Ako voda je ne-
vyhnutne potrebná k životu, tak krst k životu č č
krst tak je potrebný, preto Boh i tak usporiadal, aby prijatie krstu
bolo ľ ľ Ku krstu potrebná je len voda, ktorú všade
ľ naj ť možno; už deti môžu ť pokrstené; každý č
môže ť v páde potreby; ba ak krst z vody nie je možný,
č i krst zo žiadosti, t. j. túžba po krste. Deti teda, č bez
krstu zomierajú, nedôjdu č blahoslavenstva. Lebo ď každé
ť č na svet prichodí, nosí na sebe hriech č teda chybí
mu posväcujúca ť bez ktorej nik do neba ť nemôže.
«Nemluvniatka, č pred krstom umierajú, nedôjdu ani slávy ne-
beskej, ani ich božský Sudca neodsúdi za pokutu do pekla, lebo
nijakej osobnej nespravodlivosti nie sú vinné». (Sv. Reh. Naz.)
Také deti požívajú istú prirodzenú ž ť bez ľ telesného a
bez zármutku duševného (Sv. Tom. Akv.; sv. Bona v.) ; sú veselé,
ako ľ ktorým sa na svete ľ dobre vodí. No ť táto
má sa k radosti blahoslavených, ako ľ svetlo lampy k jasnému
900
svetlu č Strašnú ť teda majú vzdor tomu
č ktorí svojou ľ ľ ť zavinili, že ť ich bez
krstu zomrelo. A tak blahoslavenstvo ť ť úplne závisí od svo-
bodnej vôle jeho bližných, najmä príbuzných. Sv. Augustín vypráva
o vzkriesení jedného ŕ ť ť ktoré pred relikviami sv.
Štefana stalo sa na to, aby ť mohlo ť pokrstené. (Meh.)
4. Preto č majú ť ť svoje
deti ď po ich narodení, lebo novorodzeniatka
nachodia sa v č č života. (Sv.
Tom. Akv.)
Krst detí je vo zvyku už od č apoštolských. Už židia
museli ť ť č 8. ň po narodení; z toho možno
ť č prí sviatosti krstu ť treba. (Sv. Aug.) ď č
bez dôležitej č vyše 10 dní odložia krst, nie sú bez ľ
ného hriechu. (Sv. Alf.) Preto, že ľ malých detí bez krstu
umiera, mohol Kristus právom ť «Nechajte č a
ň im ť ku mne, lebo takých je ľ nebeské>>.
(Mat. 19, 4)
l" K vd •
D. az y môže ť v páde potreby
(Sn. Lat. IV.) a síce na bársktorom mieste a bez sláv-
nostných obradov.
Krst v č potreby konajú č š baby. Aj žid môže platne
ť (Páp. Mik. 1) Aj krst kacierov je platný, ak len náležite
krstia. (Sn. Tr. 7, 4) Len rodiéia nemajú ť v č potreby,
jestli sú tu iní ľ - Krst v č potreby koná sa nasledujúcim
spôsobom: Vodou polieva sa, ľ možno, hlava (alebo bárs-
ktorá č tela) ť ť (trojnásobné polievanie alebo polievanie
v podobe kríža nie je nevyhnutne potrebné) a č hovoria sa
slová Kristom ustanovené: «Ja teba krstím . v mene Otca i
Syna i Ducha Svätého)). Ak ť ešte dlhšie žije, ostatné obrady
môžu sa ť v kostole. Jestli po náležitom skúmaní je nejaká
odôvodnená ť že ť platne . pokrstené bolo (krst v
č potreby č ľ sa vo ľ zmätku a tak ľ ľ
môže sa zle ť nuž ň č ešte raz pokrstí ť
901
Avšak č krstia len ň a síce v kostole so
slávnostnými obradmi.
Právo krsti( za prvých č Cirkve mal len biskup ;. ň
l.:rstili len s biskupským plnomocenstvom. (Tert.) No ď biskup-
stvá sa č š a biskup nemohol všade ť a ť nuž k1íazi
mocou úradu dostali právo ľ ť krst. Ovšem, že toto právo
vo farskej obci má len miestny farár alebo jeho námestník (v
prvom rade - rozumie sa - č biskup). Pôvodne ľ
sa krst v takzvaných ľ káplnkách (baptisteriách); bo ly
to malé kamenné budovy s nádržkou pre ľ vodu a nacho-
dily sa ľ biskupského hlavného chrámu, niekedy i vo vnútre
kostola. ď okolo r. 600 krst detí stal sa všeobecným a krst
dospelých zriedkavejším, postavili v kostoloch ľ t. j.
kamenné kotly s ľ vodou, aké ešte dnes vidno. - Krst
v súkromných domoch vždy bol prísne zakázaný; len u kniežat a
ľ krstievalo sa v domácej káplnke. (Klem. V. 1311) Celý obrad
krstný nemá ani smyslu v súkromných príbytkoch. Taký mimo-
riadne svätý úkon, ako je krst, patrí len na posvätné miesto. Ani
dnes bez výslovného dovolenia biskupa nesmie sa krst prisluhovaf
v nijakom súkromnom dome.
6. Ak krst vodou je nemožný, n1oze sa
ť ž ť krstu alebo č
ť pre Krista.
Cisár Valentinián Il. cestoval na krst do Milána, avšak na
ceste bol zabitý ; o ň povedá sv. Ambróz, biskup milánsky :
«Jeho túžba umyla ho do č (Meh.) Všetci patriarchovia, pro-
roci a sväté osoby Starého zákona mali krst zo žiadosti; lebo
mali ľ lásku k Bohu a nasledovne ž ť ť všetko, č
Boh káže (teda i ž ť ť sa). U Boha ľ platí za skutok;
tu ukazuje sa ľ milosrdenstvo Božie. «No krstom zo žiadosti
š ť sa všetky č pokuty>>. (Sv. Tom. Akv.) - č
nícka ť pre Krista zovie sa krvokrstom (alebo krstom z krve).
maly nevinné deti betlehemské ; Cirkev slávi ich ako sväté
a síce 3. ň po Vianociach. Krvokrst mali všetci nekrstení, ktorí
pre vieru ť alebo pre vyplnenie niektorej povinnosti kres-
902
ť boli č tak n. p. sv. Ján sv. Emerenciána,
ktorá, trebárs ešte nepokrstená, na hrobe sv. Agnesky sa modlila
a pohanmi zabitá bola. Cirkev . nikdy ne modlila sa za takých ne-
krstených, č pre Krista č boli. ď Kristus povedal: «Kto
.ztratí dušu svoju (t. j. život svoj) pre ň naj de ju». (Mat. 10, 39)
7. Za prvých č Cirkve slávnostne
krstievalo sa v nasledujúce tri dni: vo ľ
sobotu, v sobotu pred Turícami a na Východe
1 v deú pred sviatkom sv. Troch ľ
A síce ľ sa krst sv. v noci so soboty na ľ ľ
č alebo svätodušnú. - Na ľ noc krstilo sa, lebo krst
je duchovné vzkriesenie a práve hodí sa na tento č (Rim. 6, 4) ;
na Turice, č v tento ň prvých 3000 bolo pokrstené a
č skrze krst prijíma sa Duch Sv. ; okolo sv. Troch ľ
lebo Cirkev v tento ň č slávi i krst Krista P. v Jordáne.
Jednotlivci boli krstení aj okrem týchto č tak na pr. fažko
nemocní alebo hodní mužovia, ktorí v nauke ť boli ná-
ležite zbehlí. - Preto až dodnes vo ľ sobotu a v sobotu
pred Turícami býva posviacka ľ vody a v chráme
lateránskom v Ríme slávnostný krst; v jednotlivých krajoch (tak v
Č kde Cyrill a Metod, ktorí od východu prišli, pravdepo-
dobne pred sviatkom Troch ľ krstili) býva v ň pred sviat-
kom Troch ľ i slávnostné žehnanie (svätenie) vody. I v našom
kraji udržal sa starodávny zvyk posviacania ľ vody. Po-
sviacka ľ vody je velmi slávnostná; pomyslime len na
mnohé utešené modlitby a spevy pri nej, na primiešanie sv. oleja,
zanorenie ľ č sviece, dýchanie na vodu a i.
V prvé č Cirkve predchádzala krstu č v ná-
boženstve (takzvaný «katechumenát)) ).
Kto chcel ť ť musel sa ť u biskupa. Tento
predložil mu viac otázok a ď ho uznal za hodného, prijal ho
do katechumenátu s nasledujúcim obradom : vzložil ň ruky
(na znak, že skoro bude č Ducha Sv.), č ho krížom
na č a prsiach (aby v duchu mal č Ukrižovaného, t. j.
903
veril a v srdci zachoval, t. j. žil ľ neho) á dal mu do úst
posvätenú sol; aby od hniloby hriechu bol zachránený). Teraz na-
zýval sa katechumenom 1. triedy; ako taký bol dva roky vyna-
č a síce v biblickom dejepise Starého i Nového zákona,
ď v 10 Božích prikázaniach a v dvoch prikazoch lásky. Kate"
chumeni mali v kostole osobitné miesto (ktoré zodpovedalo teraj-
šej predsieni) a smeli ť prítomní i na č omše i na kázni
no pred obetovaním muselí ť kostol; lebo od prítomných
požadovalo sa vyznanie viery, a kto ho nevedel, musel ď von
vyjsf. - Po uplynutí druhého roku stal sa katechumenom 2.
triedy č bol do knihy); katechumenom 2. triedy držaly
sa vážne kázne po všetky dni š ť pôstu ; aj museli
ť a ť sa biskupovi z hriechov svojich. č to ešte
nebolo sviatosfou ?) Za tento č boli svätení č cirkev-
nými · modlitba;rni, posviackarni a žehnaniami; pritom konaly sa
nasledujúce obrady: dýchanie na katechumenov č nastávajúce
udelenie Ducha Sv.), zažehnávanie (aby zlý duch od nich odstúpil),
ovlaženie uší a nosa slinou (aby ich duchovné smysly božským
pravdám otvorené boly, Mar. 7, 33), mazanie olejom na prsiach a
chrbte č že im Duch Sv. ľ č ' jarmo, aké pre Krista nbsif
musia). V poslednom týždni pred krstom, teda po Kvetnej nedeli,
bola im sdelená nauka o tajomstve najsv. Trojice, Apoštolské vy-
znanie viery a modlitba Pána. Všetky spomenuté obrady (i mo-
dlitba vierovyznania a č š bezprostredne pred krstom) udržaly
sa do dnes; no č v náboženstve dostávajú pokrstené deti v
škole, akonáhle k užívaniu rozumu prídu. Kde niet školy, tam deti
č sa náboženstvo v dome č
Bezprostredne pred krstom musel krstenec ť
slávnostný ľ že č Kristovo ť a ť
bude. ľ tento volá sa krstny ľ a č krstná smluva.
K západu slnka obrátený, odriekal sa diabla a všetkých
skutkov i všetkej nádhery jeho, t. j. modlárstva a všetkej pohan-
skej nemravnosti (na pr. divadla) a márnosti svetskej (na pr. pre-
pychu v šatstve). Potom obrátený k východu slnka prisahal, že
č Kristovo chce ť a zachovávaf. ď táto zovie sa
č krstným ľ krstnou smluvou z ovie sa preto, že
za vyplnenie tejto prípovede č i Boh č ľ a síce
904
teraz pomoc svojej milosti a po smrtí č blaboslavenstvo
Krstný slub podobá sa vojenskej prísahe na zástavu ; lebo pri
krste prijíma sa č pod zástavu Kristovu a ľ bojovaf
proti ľ Božím. Krstný ľ rovná sa smluve, ktorú man-
ielia pred oltárom uzavierajú, ď si ť a lásku ľ
lebo i pri krste duša uzaviera podobnú smluvu s nebeským Žení-
chom svojím. - Sluší sa, aby tí, č za detinstva boli pokrstení,
krstný ľ obnovili, akonáhle dosiahnu užívanie rozumu, obzvlášte
v svoje narodzeniny a meniny a pred prijímaním sv. sviatostí.
ď formulár takého obnovenia medzi modlitbami na č
katechismu.) Sv. Ján Zlatoústy obnovoval krstný ľ i v pokuše-
niach a hovoril : «Odriekam sa diabla a chcem ť oddaný len
Kristovi». V č prenasledovania ť obnovovali títo krstný
ľ i slávnostne a síce ž č v č ň (ktorý sv. Rehor
Nazianský nazýva cc skvelým dúom svetla»), aby sa vo viere posil-
nili. Taká ť neškodíla by ani dnes. ť ktorí sa krst-
nému ľ spreneveria, č v deú súdny z úst Kristových
slová evanjelia: «Z úst tvojich súdim ť slúžobníku š ľ
to jest z toho, č si mi kedysi slávnostne ľ (Sv. Efr.)
Pri krste samom č č bol ponorený do
vody, niekedy tiež iba vodou kropený alebo polievaný,
Kúaz a krstný otec, alebo krstná matka, podali krstencovi
ruku, viedli ho dolu schodmi a ponorili ho tri razy do vody, pri-
č kúaz hovoril slová Kristom ustanovené. Trojnásobné zanorenie
pripomína naj sv. Trojicu; zanorenie a vystúpenie z vody upomína
na položenie Krista do hrobu a vzkriesenie jeho v tretí deú, no
č znamená tiež, že sa teraz starý hriesny č pochováva
(utopuje) a nový povstáva. (Rim. 6, 3-11) Pri krste ľ
množstva ľ títo len vodou boli kropení , tak bolo ď i v ň
soslania Ducha Sv., ď 3000 Iudí prijalo krst. - V pozdejších
stoletiach užívalo sa č trojnásobné polievanie vodou, aké za
prvých č bývalo len v č potreby.
Každý krstenec dostal pri krste meno niektorého
svätého, takzvané krstné meno.
Krstenec bol postavený pod zvláštnu ochranu niektorého svä-
tého, ktorý mu mal ť i vzorom. Č na zemi sú mu krstní ro-
905
č tým mal mu ť svätý v nebi. Už Sokrates povedá: č
majú ť svojim dietkam mená cnostných osôb, aby ich k nä.sle-
dovaniu týchto povzbudili)). ľ Alexander ľ povedal cha-
bému (t. j. ľ bojazlivému) vojakovi, ktorý jeho meno nosil:
ď odlož toto meno alebo rob č ť môjmu menu!)) (Meh.) Tak
mohli by neraz ť i sv. patróni mien. Pridaním mena svätého
č sa, že pokrstený teraz stal sa ť ť Božím a je
privtelený obcovaniu č svätých. Mená č sa menily
pri zvláštnych dôkazoch milosti Božej. Tak meno Abram na Abra-
hama, meno Šimon na Petra, meno Šavel na Pavla. - Cirkev
žiada, aby č za krstné mená pre svoje dietk:y len mená
svätých volili (Rim. rituál) ; lebo týmito cíti sa každý viac pobá-
daným k životu ť ž ľ stáva sa neraz, že č
volia smiešne, ba celkom hnusné mená, na pr. mená pohanských
-božství alebo zlopovestných vrahov ť a Cirkve. ň ne-
smie ť na také mená, hoci ich do matriky zapíše. Tu ešte
podotýkame, že č nevadí, ď sa dietkam , dávajú mená takých
osôb, č v chýre svätosti zomrely.
Pri slávnostnom krste stáli pri každom krstencovi
jeden alebo dva krstní č
Krstný otec a krstná ť č sa za to, že pokrstený za-
chová vieru ť a ľ nej i ž ť bude. Nariadením krst-
ných č robí Cirkev, ako opatrný č ktorý svoje peniaze
niekomu ž č tento požaduje, aby sa za dlžníka niekto za-
č (Tert.) ť ktoré na svet prišlo, potrebuje pestúnky, č ho
odchováva; tak i pokrstený potrebuje dakoho, aby v ť
spravedlnosti rástol. (Sv. Tom. Akv.) Krstní č teda majú sa
ť o ť výchovu krstných detí, akby č odumreli
alebo výchovu zanedbávali. Dnes, kde temer každé ť už v
škole býva náležite č v nábo%enstve, krstní č ne-
majú ľ významu; no predsa majú ť na svoje krst-
niatko, ak bolo by potrebné. Mýlia sa, ktorí sa domnievajú, že tu
ide len o krstný dar, a ktorí mimo toho ď mnohým iným chcú
ť krstnými ť mi. - - Krstní č vstupuj ú s krstencom a
jeho č do duchovného príbuzenstva. ď krst je naro-
dením. (1. Pet. 2, 2) No Cirkev prisluhovaním krstu stáva sa dU-
chovnou matkou pokrsteného; ten však, č Cirkvi pri krste pomáha,
906
ako l•rstný otec alebo krstná ť je duchovným č
ného. Preto krstní č zovú sa i «kmotrami», t. j. spoluotcami
a . spolumatkami). Duchovné príbuzenstvo je cirkevnou prekážko-u
manželstva. Preto smú ť najvýš dva krstní č aby primnoho
prekážok manželstva nevzniklo. (Sn. Tr. 24, 2) Avšak jeden krstný
č musí nevyhnutne byf. Ak je mužský, musí ť ň 14,
ak ženský, ň 12 rokov; aj má ť s pokrsteným rovnakého
pohlavia a katolíckym ť (Nekatolíci môžu ť trpení len
ako svedkovia krstu.) Dalej má ť už birmovaný a poriadneho
života. Č nepriatelia Cirkve a tí, č iba v č civilnom
manželstve žíjú, smú ť krstnými č č nijako nesmú
ť krstnými č svojho ť ť Ani osoby ľ stavu
nesmú ť krstnými č č v živote len zriedka alebo
nikdy nemôžu ť s pokrsteným. - Držanie sa krstných
č pri krste: krstný otec alebo krstná ť drží krstniatko na
pravom ramene a č s nim v predsieni kostolnej ť totiž
ešte teraz nepatrí do č cirkevnej). ň príde a spýta
sa krstných č aké meno ť má ť a č žiada od
Cirkve. («Vieru a skrze ň život č Potom ň vykoná
obrady, aké pri prijímaní do katechumenátu boly obvyklé, položí
štólu na ť a vovedie ho s krstnými č do kostola (prijme
sa do kostola mocou cirkevnou). Nato krstní č menom krst-
niatka skladajú krstný slub. (Na prvé tri otázky a síce na každú,
odpovedajú: «Odriekam» a na každú z troch nasledujúcich otá-
zok: «Verím».) Na konec kiiaz želá krstenému pokoj.
Tri krásne obrady po krste znázonlujú ľ ť
a povinnosti pokrsteného.
Pokrstený maže sa na temeni olejom (križmom) v podobe
kríža. Mazanie toto pripomína, že po krste je ť t. j. po-
mazaným. Toto pomazanie upomína i na ľ ť kre-
ť (on je synom nebeského ľ má ť i nad ž ť
svojho tela, 1. Moj ž. 4, 7); lebo ľ pri korunovaní mažú ole-
jom na temeni. Ď mazanie napomína ť k láskavosti
(olej č a k vykonávaniu skutkov milosrdenstva. Mazanie
znamená i prijaté osvietenie a posilnenie D-ucha Sv. (Olej svieti a
ň - Pokrstenému dáva sa biele rúcho š ľ Toto
rúcho nosili prví ť v kostole za 8 dní, teda až do 1. ne-
907
dele po ľ noci (preto zovie sa táto «Bielou ľ biele
rúcho upomína na teraz dosiahnutú č od každéso hriechu
(krstnú ť teda na svatobné rúcho posväcujúcej milosti,
ktoré pokrstený až do smrti ť má. - Pokrstený (pri krste
detí krstný otec alebo krstná ť dostane do ruky horiacu
sviecu. Táto upomína na prijaté osvietenie Ducha Sv. (Ef. 5, 8)
a ň na slová Kristove: «Tak nech svieti vaše svetlo pred
ľ ď aby videli dobré skutky vaše a velebili Otca vášho, ktorý
je v nebesiach» (Mat. 5, 16), teda na potrebu dobrých skutkov.
Viera má ť nie ŕ a studená, ale horiaca, t. j. oživená do-
brými skutkami. Svetlom č sa tiež, že prístup k svetlu č
nému teraz je otvorený; pokrstený rovná sa pútnikovi, ktorý, potme
idúc, dostal svetlo. - Všetky obrady tieto i posväcujú č na
hodný chrám Ducha Sv.
Pokrstený č ď po krste bol bi1-movaný a
pristúpil k sv. prijímaniu.
Aj po krste ešte dostal obšírne č o sv.- omši, svia-
ť a modlitbe. (Takzvaná tajomstvenná č č tejto
neboli by katechumeni ešte dobre rozumeli pred krstom, lebo im
vtedy chybelo osvietenie Ducha Sv. Pováž, ako ľ cenila Cirkev
č náboženstva l
II. Birmovanie.
Birmovanie č ľ ako «posilnenie)) (od latinského fir-
mare, t. j. ť posilnenie je aj č birmovania. ť
táto menuje sa i «dokonaním», lebo totiž je doplnením krstu alebo
i «vz/ožením rúb (Sk. ap. 8, 17) alebo ť krížma» pre
obrady. - Kristus už pred svojím nanebevstúpením udelil apošto-
lom Ducha Sv. Vzdor tomu apoštoli boli ešte ľ bojazliví.
(Zutekali na hore Olivetskej, zdržovali sa pri zamknutých dverách.)
Túto ť utratili len vtedy, ď na Turice prijali ť
Ducha Sv. Tak i my pri krste prijali sme Ducha Sv. ; ť
Ducha Sv. prijímame len pri birmovaní. Na Turice Duch Sv. s
istými znakmi ľ i slyšatelnými, a síce v podobe ohnivých
jazykov a pri č víchra, sostúpil na č podobne stáva
908
sa pri birmovaní: ľ znakom je vzkladanie rúk a poma-
zanie križmom, slyšateiným modlitba biskupa. Na Turice dostali
apoštoli 7 darov Ducha Sv., obzvlášte dar sily a mimoriadne dary
milosti (tak dar č podobne stáva sa pri birmovani, len mimo-
riadne dary milosti, ako zdá sa, už prestaly. Č teda Turice boly
pre apoštolov, to ň birmovania je pre ť
l. Pri birn1ovaní deje sa nasledujúce:
biskup vystre ruky na ť a poton1
s modlitbou a uzkladanim rúk pomaže kaž-
dého krížmom na č tý1n ť prijme
dary Ducha Sv., 1nenovite · dar sžly vo viere.
Obrady: Biskup najsamprv vystre ruky nad všetkých, č sa
ť majú (to ň že sa teraz vyššia sila ľ
lebo rukou č ľ č potom ide k jednému kaž-
dému, vzloží ň 4 prsty pravej ruky, mažúc ho č palcom
pravej ruky križmom na č v podobe kríža (tým dáva sa bir-
movancov:i na vyrozumenie, že nikdy nemá sa ť za vieru
Ukrižovaného, ale má ju č na č nosif, t. j. verejne vy-
ť a modlí sa: č fa znakom kríža a ň fa
križmom spasenia v mene Otca i Syna i Ducha Sv. Amen». Nato
biskup ľ udre birmovanca na líce č dáva mu na vyrozu-
menie, že pre vieru bude musef ť prenasledovanie) a
povie: «Pokoj s tebou». (Trápenie totiž pre Krista donesie birmo-
vanému ľ pokoj duševný.) Na konec biskup dá všetkým sväté
požehnanie. - Križmo je olej olivový s balsamom smiešaný a len
od biskupa posvätený; posviacka táto koná sa v Zelený štvrtok v
chráme biskupskom.
Už sv. apoštoli ľ birmovanie, a síce v Sarnarii
a Efese.
Sv. apoštoli Peter a Ján vzkladali ruky na ť v Sa-
marii a vtedy Duch Sv. sostúpil na nich. (Sk. ap. 8, 11-17) Tak
robil i Pavel v Efese (Sk. ap. 19; 5) Vtedy sa pri prisluhovaní
birmovania ľ i mimoriadne dary milosti Ducha Sv., tak
dar č dar prorokovania. (Sk. ap. 19, 6) Aj Duch Sv. sostupo-
ll09
val č už pri vzkladaní rúk s ľ znakmi, tak že
apoštolí ani križma ť nemuseli. (Sv. Tom. Akv.) No pô-
vodne užíval sa iba olej; len v 6. století nachodíme, že s olejom
miešal sa balsam. (Bened. XIV.) - Už najdávnejší pápeži a sv.
otcovia hovoria o sviatosti birmovania. Pápež Urban (okolo 230)
povedá: «Všetci veriaci po krste majú skrze vzkladanie rúk ť
Ducha Sv., aby sa dokonalými ť stali». Sv. Cyprián (t 258)
povedá: ť križma je práve tak svätá, ako krst». Sv. Augu-
stín: «Z toho že dar č prestal, nemožno ť že sa Duch
Sv. vzkladaním rúk už ľ Dar č ľ sa len za
prvých č Cirkve, aby sa rýchlejšie rozširovala>>. NaJ.dávnejšie
sekty (nestoriáni, jakubiti) podržaly túto sviatosf; aj grécka cirkev,
ktorá krížmo pripravuje z oleja, trochu vína a 35 ľ
látok. (Avšak olej vždy tvorí č š č Snem Triedentský
výslovne č že birmovanie je pravá ť (Sn. Tr. 7, l)
a nijako nie púhy obrad, ktorý predtým s krstom súvisel, ani ve-
rejné vierovyznanie pred cirkevnou obcou.
2. Birn1ovanie podobne pôsobí, ako olej
a balsam: robí nás totiž láskavými (t. j. rozmnožuje
našu lásku k Bohu a bližnému), osvecuje náš rozum,
ň našu ľ chráni dušu od hniloby hriechu a
ň nás ľ ň mnohých cností.
Olej robí hladkými drsnaté predmety, svieti (ztadiaf svetlo
č lampy), ň č natierali sa olejom grécki zápas-
níci pred bojom?) Balsarn chráni od hniloby č sa egyptské
mumie zachovaly tak dlho?) a rozširuje ľ ň Mohlo by
sa ešte ť že olej zanecháva mastné škvrny, ktoré sa
ť ž ť dajú. (Nesmazateiný znak birmovania !) - Birmo-
vanie rozmnožuje lásku k Bohu a bližnému alebo inými slo-
vami: birmovanie rozmnožuje posväcujúcu ť alebo ešte č
č birmovaním dostávame ť Ducha Sv. Preto birmovanie
je doplnkorn sviatosti krstu; pri krste č bol síce posvätený
na chrám Ducha Sv. a prijal Ducha Svätého, no pri birmovaní
prijíma ť Ducha Sv. Nebirmovaní ť teda podobajú sa
kostolu slávnostne posvätenérnu, v ktorom sa však najsv. ť
oltárna ešte nenachádza. (Mass!.) Pokrstený bez birmovania po-
910
náša sa na trpaslíka, č ešte nenarástol. (Sv. Klem.) Krst a birmo-
vanie majú sa k sebe asi tak, ako posviacka za ň a posviacka
za biskupa. Pri krste č stane sa vojakom Kristovým, no pri
birmovaní dostane ň k boju. (Sv. Melchiades) Nasledovne bir-
movaní budú ť v nebi i vyšší stupe?'í slávy, než tí, č sú iba
pokrstení. (Sv. Tom. Akv.) ľ možno ť č za dáv-
nejších č už ň boly birmované. - Osvietenie ro-
zumu záleží v tom, že č pozná ť statkov a pôžit-
kov tohoto sveta, sa a že sa mu tieto akosi zhnusia. (Birmovanie teda
č lásku k svetu, č ktorý vždy je spojený s láskou k Bohu.)
Birmovaním teda pozdvihujú sa naše myšlienky a žiadosti k nebu;
č zo zemského stane sa nebeským, z telesného duchovným,
nasledovne dokonalým ť (Sv. Melch.) - Birmovaním
ztratíme ť (prílišnú ť a dosiahneme obzvlášle
silu vo viere. Pred Turícami rovnali sa apoštoli bojazlivým diet-
kam; no po Turiciach boli smelí ako levi. Tak pôsobí Duch Sv.
ešte dnes v birmovaných. Birmovaný môže ť «Všetko
vládzem v tom, ktorý ma ň (Fil. 4, 13) Jeden svätý (a
síce sv. Vincent Fer.) je tej mienky, že antikrist na konci sveta
všetko vynaloží, aby ť od birmovania odviedol, č
by potom tým ľ š odpadli od viery. - č sa ľ birmo-
vaním ň nuž birmovaný môže ľ š ť pokušeniam,
teda už tak ľ nepadne do hriechu. Akby však predsa upa-
dol do hriechu ľ má č ť ľ pokutu, ako vojak,
ktorý svojmu ľ ť prisahal a potom prešiel do nepria-
ľ táboru. - Cím silnejšia ľ tým ľ š prídeme k
ť Birmovanie obzvlášte dopomáha k pokore a krotkosti,
č poukazuje olej a balsam; balsam, ktorý vo všetkých tekuti-
nách na dno padá, predstavuje nám pokoru; olej, ktorý vždy na-
vrchu pláva, ť ktorá povznáša č nad všetky proti-
venstvá. (Sv. Fr. S.) Sv. Písmo vždy nazýva cnosti ľ ň (2. Kor.
2, 15), lebo cnostní ludia sú Bohu tak príjemní, ako nám ľ
ň Ľ ŕ mnohých svätých nie sú bez významu.
3. ť Iná ť birmovanie pri vstú-
pení do stavu mládeneckého alebo panen-
ského, · lebo v tomto č množia sa pokušenia a preto
je potrebné posilnenie vôle.
911
Nie je prístojné ť birmovanie pred 7. rokom života. (Rim.
katech.) Najprimeranejšie je ť sa po ŕ š 12. roku
života, avšak nemá sa bez č č ť birmovanie vyse 14.
roku života. (Nariadenie viacerých provinciálnych snemov.) No č
č k prijatiu birmovania nedá sa tak prísno ž ť č
biskupi vo č š diecésach len po viacerých rokoch navštevujú
jednotlivé farnosti a č ť týchto od biskupského
mesta je ľ Kto ľ ľ zamešká birmovanie, podobá sa
pocestnému, č pred sebou má č cesty a predsa zdráha
sa prijat ň ktorú mu podávajú; taký môže ť ž trpef pre
svoju ť (Meh.) Hoci birmovanie nie je nevyhnutne po-
trebné k spaseniu, predsa Boh prísno by potrestal zapovrhnutie
tejto sviatosti. Sv. otcovia vyprávajú, že istý Novatus, ktorý zaned-
bal birmovanie, . neskoršie stal sa ľ bludárom a zahynul
biednou smrfou; celé š ť jeho pripisovali zanedbaniu birmo-
vania. V prvých č Cirkve ukladalo sa č pokánie tým
č co svoje deti k birmovaniu ť zameškali; také po-:,
kánie ukladalo sa len za ť ž hriechy. č ť že je
ľ Kristova, aby všetci Duchom Sv. naplnení boli. (Ján 7,
37 a ď
4. ť pred birmovaním má sa vy-
ť a ľ možno ť k sv. prijímaniu;
lebo birmovanie smie sa ť len v stave milosti Božej.
Kto by birmovanie prijímal s ť ž hriechom, ponáša! by
sa na č ktorý vzácnu tekutinu do č nádoby leje. Kto
bez pochyby je v stave milosti, smie ť birmovanie i bez pred-
bežnej spovede. Preto v prvých stoletiach ľ sa ť
i nemluviíatá ď po krste, zvyk, ktorý sa u Grékov a v Špa-
nielsku dodnes udržal. V mnohých biskupstvách smú dobre č
deti už pred prvým sv. prijímaním ť k birmovaniu, ak sa už
ň raz spovedaly a 8. rok dožily, aby pozdejšie neboly bez
milosti birmovania v tom č v ktorom jej najviac potrebujú.
Ba i zodpovedá dosavád,nemu zvyku v Cirkvi, ď sa po krste pri-
jíma birmovanie a len potom najsv. ť oltárna. Preto i sv.
Karol Boromejský predpísal, aby sa dietky jeho biskupstva pred
prvým sv. prijímaním birmovaly.
Kat. Ľ Katechismus.
58
!Jl2
Aj má birmovanec dobre ť č v naukách viery a
samotou, modlitbou i pôstom ť sa k prijatiu Uucha Sv.
Má ť sv. apoštolov, č za 10 dní pred Turícami to
isté robili. (Sk. ap. 1, 14) Z tej č mnohé snemy cirkevné
predpísaly, aby birmovanci v č pred birmovkou obzvláštnu ná-
boženskú č dostávali, za 7 dní ň 7 č š a ľ
Zdravasov k Duchu Sv. sa modlili a v č birmovky sa po-
stili; aj musí každý birmovanec ť od svojho farára birmovnú
ľ ktorou sa potvrdzuje, že k prijatiu sv. birmovania nále-
žite je pripraveny. Kto pri birmovke túto ľ biskupovi ť
nemôže, ostane nebirmovaným.
4. Birmovanie ľ sa č okolo
Turíc (t. j. okolo sviatku Soslania Ducha
Sv.) od biskupa, ktorý vždy za ľ rokov chodí
a birmuje v celom svojom biskupstve.
V prvých č ľ sa birmovanie č na
Vel'lcú noc a Turice, lebo ď za krstom nasledovalo. Sv. Hiero-
nym vypráva (okolo 400), že biskupi za jeho č chodili na von-
kov, aby birmovali tých, č od ň alebo jahnov boli pokrstení.
Biskupi môžu i menej slámiostne ľ ť birmovanie na každom
mieste a ľ na pr. nemocným. č ň smel by
ť len s pápežským dovolením; to stáva sa na rozsiahlych
územiach, kde missionári č a kde biskupi všetko ť ne-
č lebo by tam pohaní skoro odpadli od viery, keby v nej
č skôr posilnení neboli. ((Pri stavaní celú prácu konajú robotníci,
, no dovršenie práce patrí ľ ; taktiež patrí len biskupovi
ľ ť ť birmovania, ktorou sa duchovné stavanie akoby
ŕ š (Sv. Tom. Akv.) ť pred touto ť rastie,
ď ju biskup ľ
Birmovanec dostane pri birmovaní meno niektorého
svätého, takzvané birmovné meno.
Vtedy, ď birmovanie prisluhovalo sa ď po krste, JJO-
držovalo sa krstné meno i pri birmovaní. No potom, ked u poha-
913
nov nastal zlozvyk, že svoje pohanské mená ešte i po krste po-
držovali, nútení boli pri birmovaní prijat meno niektorého svätého.
Ako vojak na vojvodcu, tak birmovaný č bojovník Kristov má ľ
ť na svätého, ktorého meno pri birmovaní dostal ; tento má mu
ť vzorom a prímluvcom v nebi. Krem nebeského vodcu má i
zemského.
Pri birmovaní stojí pri birmovancovi aj otec birmovný
ť ž birmovná ť ak bírmovanec je ženského po-
hlavia).
Kto chce š ť (t. j. ť š ľ potrebuje takého,
ktorý ho svojím umením a radou podporuje; tak je i pri birmo-
vaní. (Rim. katech.) Birmovný č má totiž ť pri birmovan-
covi svojom a ť mu v tažkých ť života; birmovaný
však má ved!ef, že pozdejšie v živote nesmie príliš ť
v seba, ale č ť i mienku druhého. Birmovný č má so
svojej strany ť aby birmovaný po ceste cnosti č Bir-
movný č vstupuje s birmovancom a jeho č do duchov-
ného príbuzenstva; toto príbuzenstvo je cirkevnou prekážkou
manželstva. Birmovný č sám má ť birmovaný, starší, cnost-
livý ť rovnakého pohlavia so svojím birmovancom a, ľ
možno, niekto iný, než krstný č za prvých č Cirkve, kde
po krste ď birmovanie nasledovalo, krstný č bol i bir-
movným.
Pri birmovaní treba ť prehnanej nádhere
v šatstve a všetkému prepychu.
Duch Sv. nevchádza do duše pyšnej. Lebo Boh protiví sa
pyšným. (1. Pet. 5, 5) Mnohí myslia len na šaty a fintenie a za-
liúdajú na hlavnú vec. - Držanie sa pri birmovaní: Teraz už
nežiada sa, aby niekto s č žalúdkom šiel k birmovaniu ; pri
dlhom trvaní birmovania bolo by to ľ mnohým i nemožné.
šaty majú ť jednoduché, č nepokryté, lebo sa maže. Každý,
kto vie č ť má si ť modlitebnú knižku a birmovnú ľ
ktorú biskupovi ukáže. Dospelí ľ pri b_irmovaní, deti stoja.
ľ č je tu znakom pokory.) Za birmovancom stojí birmovný
č ktorý svoju pravú ruku kladie na pravé plece birmovanca.
58*
914
Birmovanci stoja od ň hlavného oltára až do kostolnýeh
dverí, a síce na strane epištoly mužskí, na strane evanjelia ženskí
birmovanci. Už pri všeobecnom vzkladaní rúk biskupa musia
prítomní všetci birmovanci, aby potom nik nebol pomazaný, kto
pri všeobecnom vzložení rúk nebol prítomný. Kde č birmovan-
cov je ľ a priestor v kostole primalý, tam pri priaznivom po-
č ľ sa birmovanie i von z kostola, a síce v bezprostred-
nej blízkosti jeho. Nik nemá ť kým biskup neudelí slávnostného
požehnania. Avšak požehnanie toto nepatrí k podstate sviatosti.
V jednom francúzskom kostole stalo sa, že birmovanci následkom
akéhosi kriku opustili kostol pred požehnaním biskupským. Na
otázku v Ríme, č sú platne birmovaní, prišla ď že áno.
(Sv. kongr. 22. júna 1892.) Po birmovaní nemá sa Duch Sv. od-
ň ť hostinami a bláznivými ľ Nezarmucujte Ducha
Sv. (Ef. 4, 30) Za naších č viera mnohých ť preto je
tak slabá, lebo si ť birmovania primálo vážia.
III. Najsvätejšia ť oltárna.
1. Ustanovenie a podstata sviatosti oltárnej.
Ako pri obetách Starého zákona jednu č obetného daru
ľ strovil, tak i Kristus postaral sa, aby ľ z jeho obety ž ť
mohol.
Kristus ľ Židom v Kafarnaume, že im dá ť
svoje telo a ť svoju krv. (Ján. 6, 26)
Po č rozmnožení chleba ľ ľ Krista a našli
ho v synagoge kafarnaumskej. Teda zas chceli ť chleba od
neho. On však ľ im ť chlieb, ktorý č ľ
robí. ď toto žiadali, povedal: «Chlieb však, ktorý ja dám, je telo
moje». ď slovám jeho ť nechceli, povedal: «Ak nebudete
ť telo Syna č a ť krv jeho, nebudete ť život v sebe l
Kto jie telo moje a pije krv moju, ten má život č a ja vzkrie-
sim ho v ň najposlednejší)), Dalej: «Moje telo je opravdive pokrm
a moja krv je opravdive nápoj)). Preto šomrali Židia a odišli č
915
ľ tento splnil Kristus pri poslednej č pre-
menil chlieb na svoje telo a víno na krv svoju i dal
ho ž ť apoštolom. (Mat. 26, 26)
A však apoštoli nevideli podoby tela, lebo zostala podoba
chleba (t. j. barva, ť váha, ň chlebová). Ani nevideli podoby
krve, lebo zostala podoba vína. Len podstata bola premenená. Aj
vnútro škrupiny u č vajca premení sa na živé č a
vonkajšia škrupina predsa ostane jednakou. (Sv. Tom. Akv.)
l. Telo a krv Krista pod spôsobami
chleba a vína volá sa najsvätejšia sviatost
oltárna.
Aj tu nachodí sa všetko, č k sviatosti patrí. ľ zna-
kom sú spôsoby chleba a vína; š ľ znakom sú slová Kris-
tove; ľ ť je prijímanie tela a krve Krista; usta-
stalo sa pri poslednej č - ľ znak znázor1íuje
ľ ť chlieb, pripravený zo zomletých ŕ š č
a vody i č pri ohni, ň telo Kristovo, ktoré ľ
trpelo; nekvasený chlieb č č tela Kristovho; okrúhla
podoba č že pod spôsobom chleba skrytý je Boh, ktorý (ako
kruh) ani č ani konca nemá. (Žid. 7, 3) Víno vyprešované
z hrozna ň krv Kristovu, ktorá z tela vytiekla. Voda pri-
mieiíaná vínu č že božstvo v Kristu s č č úzko je
spojené. Chlieb a víno, ktoré dovedna sú hlavnou potravou tela,
ň že telo a krv Krista sú hlavnou potravou duše. -
Vysvetlenie mien: Povedáme: ť oltárnw>, lebo premenenie
stáva sa na oltári; «najsvätejšia ť lebo ľ iba mi-
losti, ako ostatné sviatosti, ale obsahuje samého ľ ľ
milostí; ť lásky», lebo je č š dôkazom lásky Kristo-
vej k ľ ď «sviatost», lebo je naj vznešenejšia zpomedzi svia-
tostí; «chlieb nebeský», lebo za pokrm obsahuje ľ ktorý
s neba sostúpil; «chlieb anjelov», lebo nás robí podobnými anje-
lom; «cestovné», lebo nás umierajúcich ň na ceste do č
nosti; hostia (obeta), eucharistia (dar milosti), Božie telo (telo
Pána).
916
Povedáme ť oltárna», lebo ď ľ naria-
denia Kristovho ň na oltári robí to isté, č Ježiš pri
poslednej č robil.
Kristus totiž kázal apoštolom: «To č ň na moju pamiatku».
(Luk. 22, 19) Preto ň nad chlebom a vínom hovorí té isté slová,
ktoré Ježiš pri poslednej č hovoril. Tým ň chlieb na telo
Kristovo a víno na krv Kristovu.
Najsvätejšia ť oltárna schováva sa v každom
farskom kostole v tabernákule.
Tabernákul (latinsky tabernakulum, t. j. stánok) je malý stá-
nok uprostred ľ oltára, okrúhly alebo hranatý, z dreva,
mramoru alebo vzácneho kovu, ktorý vnútri je pekne pozlátený
alebo bielym hodvábom obtiahnutý, dobre zamknutý, a zvonku od-
znakmi najsv. sviatosti (klasmi, hroznami, kalichom alebo barán-
kom) ozdobený. Za dávnejších č miesto terajšieho tabernákula
nachodil sa v blízkosti oltára takzvaný sviatostný č t. j.
vysoká ž č Povedáme tabernákul, t. j. svätostánok, lebo sväto-
stánok lsraelitov s tajomstvennou chmárou svojou bol predobrazom
tohoto stánku, v ktorom Boh u nás prebýva. (Zj. 21, 3) V taber-
nákule nachodí sa ciboriurn, t. j. kalich s hostiami, zakrytý pláš-
tikom. Pláštik ň že tu pod spôsobom chleba skrytý je
Kristus: Č v tabernákule nachodí sa monštrancia, veži podobná
nádoba s papršlekami, uprostred ktorej vidno ľ hostiu. Mon-
štrancia (od latinského monstrare, t. j. ť užíva sa len pri
slávnostných ž ť Aby sa vedelo, kde v kostole nachodí
sa najsv. ť oltárna, pred tabernákulom horí č č
svetlo; toto ň nám, že na oltári ten je prítomný, ktorý
je «Svetlo sveta» a č Svetlo vôbec č ť Božiu.
Lebo Boh prebýva v svetle neprístupnom. (Tim. 6, 16) a č
zjavil sa v podobe svetla; tak v horiacom kre ŕ ň na hore
Sinai, na vrchu Tabore a na Turice. Aj pri narodení Krista uká-
zalo sa svetlo na poliach betlehemských. č svetlo zodpovedá
sedmiramennému svietniku v chráme jerusalemskom, na ktorom tiež
č lampy horef musely. Tabernákul ponáša sa na jasle,
v ktorých Ježiško ležal; č svetlo na hviezdu, ktorá sv. troch
ľ k j ľ viedla. - Kristus teda je č u nás ľ
917
Povedal teda právom: «Ja som s vami po všetky dni až do skon-
č sveta». (Mat. 28, 20) Medzi nami a svätými je len jeden
ň u oboch prítomný je Kristus; rozdiel je len ten, že ne-
š ť radujú sa z jeho l'idenia, kým nám pod spôsobami sa
zahaluje. Manna uschovaná v arche úmluvy bola predobrazom
Boha v tabernákule prítomného. (2. Mojž. 16, 33)
2. ť tela a krve Krista pod
spôsobami chleba a vína je pre nás tajOin-
stvom, lebo túto pravdu slabým rozumom svojím po-
ť nemôžeme.
Kristus skryl sa pod spôsoby chleba a vína, aby našu vieru
zkúsil č totiž viac veríme jeho slovám, ako svojim č Keby
sme totiž videli spôsoby tela a krve Krista a potom verili, nemali
by sme nijakej zásluhy. Ani nechcel Kristus ť nás svojím
č Lebo keby sme videli lesk osláveného tela Kristovho,
povodilo by sa nám, ako chorému olm, do ktorého č č
padajú. ď ani apoštoli nemohli ť nezahalený lesk osláveného
tela Kristovho na vrchu Tabore, lebo padli na zem. - I Mojžiš
zahalil tvár svoju, ď sa mu Boh zjavil v horiacom kre. - Svo-
jim smyslom nie vždy môžeme ť lebo nás č klamú. Tak
veslo vo vode zdá sa č našim ako zlomeným, ohromné teleso
nebeské ako nepatrným svetielkom a i. - Nasledujúce podoben-
stvá slúžia k objasneniu tohoto tajomstva: Už ľ telo pre-
ň chlieb a víno na telo a krv, č ň ž ď vodu
na víno, č kvetnú š ť na med; tým viac môže Kristus silou
slova svojho ť chlieb na podstatu svojho tela a víno na
podstatu svojej krve. (Sv. Alb. ľ Č by Boh ď nevládal, č
vládze už i nejaké teleso? «Ten, ktorý z č č ť mo-
hol, môže i ť č č je už tu». (Sv. Ambr.) Kto zo zeme
plodí chlieb, môže i z chleba ť svoje vlastné telo. (Sv. Gaud.) -
Mnohí kacieri popierali katolícku nauku o prítomnosti Kristovej
v najsv. sviatosti oltárnej a č vykladali slová Kristove . «toto
je telo moje», «toto je krv moja». Všetkých týchto podvrátil istý
maliar tak, že ľ obraz Krista P. pri poslednej č a
popri Kristovi i Luthera a Zwingliho. Pod obraz napísal tieto slová:
<•Kristus povedá: Toto je telo moje; Luther povedá: Toto bude
918
telom mojím ; Zwingli povedá: Toto znamená telo moje l Nuž leto
z týchto troch rná pravdu?» Tieto krátke slová maliarove sú sil-
nejšie nad všetky dôvody. (Meh.) K tomu ešte treba podotknúf,1
že Boh najláskavejší uplynutím č mnohé ľ zázraky č
k potvrdeniu svojej prítomnosti v sviatosti oltárnej. Tak na pr.
sväté hostie ostaly v ohni neporušené, uchvátené a schované na
neznámom mieste vydá valy jasnú žiaru, zo ' sv. hostií tiekla krv,
hostie vznášaly sa v povetrí, Kristus v hostii vzal na seba podobu
ť č alebo baránka, niektorí svätí udržali si život je-
dine sv. prijímaním, ako sv. Katarína Sienská, sv. Ruža Limská, sv. Líd-
vina, sv. Aug. z ň sv. Mikuláš Flueský, Kat. Emmerichová a i.
ť od akživa vena, že pod spôsobami chleba
a vína prítomné sú telo a krv Krista P.
Sv. Augustín vraví: «Kristuš . sárn seba nosil v rukách svojich,
ď č podával svoje telo». Sv. Cyrill Jer.: «Kristus raz
premenil vodu na víno, tedy môže ť i víno na krv svoju)) ;
a: ď Kristus ť že je to jeho telo, ktože by sa opovážil
ť o tom?» Preto i pohani č ť že zabí-
jajú deti, ktorých telo múkou posýpajú a potom jedia.
3. Tak pod spôsobom chleba, ako i pod
spôsobom vína prítomný je Kristus neroz-
delený ako Boh a č
Kde je telo alebo krv Kristova, tam musí ť celý Kristus;
lebo Kristus teraz už nemôže ť nasledovne ani telo od krve,
ani telo a krv nemôžu sa č ť od duše Kristovej. Aj zo slov
Kristových: «Toto je telo moje, ktoré za vás dané bude)) a: «Toto
je krv moja, ktorá za mnohých vyliata bude», nasleduje. že pod
spôsobami chleba a vína prítomné sú ešte živé telo a ešte živá
krv Krista, teda živý Kristus. Ako v malej zrenici nachodí sa obraz
celého kraj a, tak i v malej hostii prítomný je celý Kristus.
4. Kristus prítomný je pod každou, bárs-
ako malou, č č premeneného chleba
a vína.
919
Kristus teda je prítomný v každej hostii. ď ň rozlomí
hostiu, Kristus prítomný je pod každou č č rozlomenej
hostie. ď magnetový prút polámeme na viac č každý úlo-
mok bude magnetom so severnou a južnou č Aj v rozbitom
zrkadle vidíme sa v každom kúsku. - Vzdor tomu nie je viac
tiel Kristových, ale len jedno telo; toto však ň božstvo
Kristovo, ktoré všade je prítomné. (Sv. Alb. ľ Telo Kristovo
ani sa č š premenením, ani sa nezmenšuje po7.ívaním, «Ako
svetla sviece neubúda, hoci by sme ň i tisíc iných sviec zapálili,
tak neubúda ani tela Kristovho, hoci ho tisíce, ba milliony ľ
požívajú. (Sv. Tom. Akv.) Preto sv. apoštol Ondrej povedal pro-
konsulovi achajskému: «Každodenne obetujem na oltári Bohu
všemohúcemu a pravému nepoškvrneného Baránka Božieho. ď
celý ľ veriaci požíva! sväté telo jeho, Baránok, ktorý bol obe-
tovaný, vzdor tomu ostáva cele neporušený a živý».
5. Kristus ľ ostáva prítomný v svia-
tosti oltárnej, ľ spôsoby chleba a vína
trvajú.
Kristus teda prítomný je nielen v požívaní a pri požívaní
sviatosti oltárnej, ale i pred požívaním a mimo požívania. (Sn.
Tr. 13, 4) č by Kristus nebol mohol ť «Vezmite a
jedzte, lebo toto je telo moje». (Telo teda je už pred požívaním !)
A v ľ tele prítomný je Kristus, ľ spôsob chleba trvá.
Len potom nie je Kristus prítomný v hostii, ď táto v nás už
vzala porušenie. Preto sv. otcovia nazývajú ť č
Krista», č po prijímaní nosia u seba Krista. ľ pred
tabernákulom, lebo Kristus v sviatosti oltárnej prítomný ostáva.
6. č naJS. sviatosti oltárnej máme
nasledujúce povinnosti: máme ju č š
š ť ň ť sa jej a ž ť ju.
Najsv. ť máme š ť menovite v núdz1:.
Máme vôbec č š š ť ť oltárnu. Pastieri
a sv. traja králi, č ľ v ľ navštívili, predchádzajú
920
nám dobrým príkladom. Všetci svätí horlive modlili sa pred svia-
ť oltárnou. Sv. Václav, ľ č v noci navštevoval ť
oltárnu. Sv. Alojz ľ č pred ň za celé hodiny. Kardinál Bellar-
min ako žiak vždy vošiel do kostola, ď popri ň prechodil, a
pomodlil sa ľ č š pred sviatosfou oltárnou. Na otázku,
č to robí, odpovedal: «Bolo by neslušné, keby som prešiel
popri dome ľ a tohoto nepozdravil». Už za mladi vynikal
velikou ť Horliví duchovní pastieri nikdy nezatvárajú
ľ domu Božieho; nechávajú ho otvorený za celý ň - Všet-
kým, č sú v núdzi, privoláva Kristus z tabernákula: ď ku
mne všetci, ktorí ste ustatí a ť ž a ja vás č
(Mat. 11, 23) Kristus v sviatosti oltárnej poskytuje nám viac útechy,
ako celý svet a jeho slávnosti a rozkoše. (Sv. Ter.) V blízkosti
Naj svätejšieho zarmútení stávajú sa veselými, blázniví múdrymi,
slabí silnými a chudobní bohatými. (Sv. Alf.) Oveckám, č sú bliž-
šie pastiera, dostáva sa č š z jeho vlastného krmu. (Sv. Ter.)
ď orol ď šípi krm, ď ho ľ Thk i my máme ž ť
k najsv. sviatosti oltárnej, tomuto pokrmu duše svojej. Svätí, ako
smädné jelene, ľ sa k tomuto rajskému ň (Sv. Hier.)
Ako vzdelaný č vráti návštevu tomu, kto ho navštívil, tak i
Kristus nenechá bez odplaty návštevy našej. Bláznive jednajú,
ktorí sa v č núdze radšej k ľ ď utiekajú a týmto sa žalujú na
svoju biedu, no nejdú do kostola ku Kristovi, ktorý by im tak rád
pomáhal i ť mohol. O Israelitoch vieme, že vždy ť
ď archu úmluvy so sebou do boja brali. Tak i ty ber č
svoje k arche . novej úmluvy, ak chceš ť rýchlu pomoc v po-
trebách svojich.
K poklone oltárnej vyzýva nás Cirkev : č
ným svetlom pred tabernákulom, cenganím pri sv. omši
a ď ľ ku chorému ide, prôvodom na Božie Telo a
č š vyložením Najsvätejšieho.
Poklona ukazuje sa v tom, že pred ť oltárnou ľ
č Menovite máme ľ ť ď do kostola vkroCíme alebo
z neho odchádzame; taktiež pri pozdvihovaní, pri žehnaní Najsvä-
tejším a ď ho ň k nemocnému nesie. Krásny príklad dal nám
Rudolf Habsburgský. Tento bol na ľ č a stretol ň ktorý
k nemocnému išiel; ď ľ potom ponúkol ň svojho
921
ň a navždy venoval ho svätej službe. (Meh.) Aj pred sv.
maním máme sa ň ť najsv. sviatosti oltárnej. «Nik nemá ť
telo Kristovo, kým sa mu ň (Sv. Aug.) Mnohí ľ bohu-
ž ľ majú len mrtvu vieru; idú celkom studení ľ sviatosti
oltárnej. - Pápež Urban IV. (1264) uviedol prôvod na Božie
Telo, aby vieru našu v ť Kristovu v sviatosti oltárnej
pozdvihol. Príležitost k tomu dalo zjavenie, aké mala bi. Juliana,
kláštornica lutišská. (Meh.) Cirkev niekedy dáva i ž ť Najsvä-
tejšie k poklone, tak pri 40-hodinovej modlitbe, ktorá sa na mno-
hých miestach č pred Popolnou stredou koná. Jest i Spolok
poklony najsv. sviatosti oltárnej; každý úd tohoto spolku strávi
č ň hodinu v modlitbe pred Najsvätejším. (Takzvaná
č poklona.) Údovia č si hodiny č tak, aby sa svia-
tosti oltárnej č vo dne i v noci ň -- Kristus preto
bezprostredne pred svojou ť ustanovil túto ť aby sme
ju viac v úctivosti mali; lebo č ľ dáva, ď sa č toho si
viac vážime. (Sv. Bern.) ď už Židia nesmeli ani len ť na
archu úmluvy, tento predobraz sviatosti oltárnej, ba ani len dot-
ť sa jej, akú ť máme ť ešte len my pred ť
oltárnou! (Hunolt.)
K požívaniu najsv. sviatosti oltárnej vyzýva nás
Kristus, ď povedá: «Ak nebudete ť telo Syna č
a ť krv jeho, nebudete ť život v sebe». (Ján 6, 54)
Požívanie sviatosti oltárnej volá sa prijímanie. Pri požívaní
sviatosti oltárnej prijímame, ako kedysi Zachej, ľ do domu
svojho. Pred obrazmi sv. prijímania boly: Strom života v raji, kto-
rého ovocie č malo ť ľ ť tela ; manna;
ľ č baránok; chlieb którý posilnil Eliáša, aby 40-dennú
cestu až po vrch Horeb vykonal; č rozmnoženie chleba a
premenenie vody na víno na svatbe v Káne. Sv, prijímanie samo
je zas predobrazom toho pokrmu, ktorým nás Boh Otec v nebi
ž ť bude.
7. Veriaci poziVaJU naj sv. ť oltárnu len pod
spôsobom chleba; iba ň pri sv. omši požíva ju pod
oboma .cpôsobami.
922
ň totiž koná obetu, ktorou sa krížová ť Kristova ozna-
č a ň A však Kristus na hore Kalvárii temer úplne
vylial krv svoju, tak že táto od tela Kristovho č bola. Toto
č krve od tela Kristovho musí sa teda v sv. omši č ť
skrze č spôsobov chleba a vína. Veriaci nekonajú nijakej
obety, ale len prijímajú ť oltárnu. - Pitie z kalicha je
č pre veriacich. Lebo kto ť oltárnu pod spôsobom chleba
požíva, prijíma práve ľ ako ň pri omši. ď Kristus pod
každým spôsobom je celý prítomný. Už i Kristus povedá: <<Kto
jie chlieb tento, ž ť bude na veky». (Ján 6, 59) Prví ť zo-
trvávali v obcovaní lámania chleba (Sk. ap. 2, 43) ; o pití z kalicha
nerobí sa nijaká zmienka. Pitie z kalicha ani nie je radné pre ve-
riacich. Lebo krv Kristova ľ mohla by sa ť mnohým
hnusilo by sa ť z kalicha za druhým. Víno ani dlho nevydrží,
ani nie všade je ľ k ť Mnohé osoby neznesú vína.
Pápeži Lev (t 461) a Gelasius (t 496) nariadili síce užívanie lm-
licha, ale len preto, aby proti bludu manicheov, že víno od diabla
pochádza a ž ť sa nesmie, bojovali. Dalej prijímanie «pod obo-
jím» bolo dovolené husitom (1433), aby tak do lona Cirkve ť
privedení boli.
8. Z ustanovizne sv. priJlmania dá sa ť na
ľ Božiu k ľ ď
č š láska na svete je láska matky k dietkam svojim.
Preto Boh, aby nám ľ urobil, ako ľ nás miluje,
porovnával svoju lásku k nám s láskou materinskou. No kto kedy
č že by matka dietkam bola dala za pokrm vlastné telo
svoje, aby im život zachovala? A ktorý pastier miloval svoje stado
tak ľ že by ho bol živil svojím vlastným telom a krvou?
(Sv. Zl.) Sv. Katarína Sienská č š vídala v rukách ň
miesto sv. hostie jasno plápolajúci ň Tým chcel jej Boh ť
na vyrozumenie, jak ľ je láska Božia k' ľ v najsv. sviatosti.
2. Potreba sv. prijímania.
l. Najsv. ť oltárna je pokrm našej
duše. Preto sv. prijímanie je prostriedok, · aby sme teraz
923
došli duchovnej dokonalosti a č svätosti a Jednúc života
č
Najsv. ť oltárna je pokrm našej duše. Lebo život
našej duše závisí od požívania sviatosti oltárnej. ď Kristus po-
vedá: «Kto ň jie, i on bude ž ť pre ň (Ján 6, 58), a: «Ak
nebudete jesf telo Syna č a ť jeho krv, nebudete ť život
v sebe». (Ján 6, 54) - Sväté prijímanie teda je nevyhnutným
prostriedkom k svätosti a životu č Bez dobrého pokrmu
nemôžeme ť stále zdravie; tak ani bez sv. prijímania
nemôžeme ť svätí (t. j. duchovne zdraví a silní). (Segur) Sú
dvojakí ľ č potrebujú sv. prijímanie: dokonalí, aby sa v do-
konalosti udržali, a nedokonalí, aby k nej prišli ; silní, aby ne-
oslabli, a slabí aby zosilneli. Prijímajte teda č l (Sv. Fr. S.)
Bolo to každodenné prijímanie, č k posväteniu prvých ť
ľ prispievala; preto máme ľ č z prvých č
ť Aj všetci svätí č ľ č prijímali. -
Avšak č š prijímanie samo sebou naskr·ze nie je známkou
svätosti alebo akousi odmenou za dosiahnutú ť Aj zemské
jedlo naskrze nie je známkou telesnej sily, ale len prostriedkom
k jej dosiahnutiu.
Kto teda zriedka chodí k sv. prijímaniu, ten v do-
konalosti urobí chatrný pokrok.
Povedomie, že napriek vykonanému pokániu sme nehodní,
nesmie ž ť nás od sv. prijímania. Aj najsvätejším kladie
Cirkev pred prijímaním do úst slová pohanského stotníka. (Sv. Fr.
S.) Len Kristus bol by hoden býval k prijímaniu; lebo len Boh
môže hodne ť Boha. (Sv. Alf.) Ostatne Kristus ustanovil
ť oltárnu nie pre anjelov, ale pre ľ Kto biedu svoju
lepšie pozná a chce jej ť bude si ž ť č š pri-
jímania. - Ani kaž<lodenné chyby naše nesmú ž ť nás od
č š prijímania; ba majú nás tým viac ť aby sme
sa od nich č Lebo prijímanie č ť nás od všedných hrie-
chov a oslabuje v nás zlé žiadosti. Prijímame Krista, nie aby sme
ho posvätili, ale aby sme od neho posvätení boli. (Sv. ) 3onav.) -
Taktiež nemá ž ť nás od sv. prijímania nedostatok sladkých
pocitov pri ň Blázon bol by č ktorý by nechcel ť
924
chlieb, ale by radšej umrel hladom, preto že k chlebu nedostal
medu. (Sv. lg. Loy.); alebo kto by k ň len vtedy chcel ť
ď sa už zohrial. (Gerson) Svätí č že je lepšie prijíma! s ma-
lou ž ť ako celkom ť prijímanie. ((Kto č š
prijímanie haní, ten úraduje diablovi». (Segur) Apoštolská Stolica
neraz a dôrazne č č š ba každodenné prijímaniP.
(Kongr. obr. ll. dec. 1885; penit. 19. dec. 1886.) Všetci svätí vy-
nasnažovali sa ť dia možnosti č š prijímanie. Don
Bosco v Turíne (t 1888) vzdelal okolo 200.000 talianskych chlap-
cov, všetko to zanedbané deti, za hodných a č ľ
(Bolo z nich 6000 ň Hlavným prostriedkom výchovy jeho
bolo č š prijímanie; temer všetci chlapci prijímali každú ne-
ľ velmi mnohí trikrát v týždni, niektorí každodenne. Práve sv.
prijímaním dostávali silu k dobrému.
Kto však prijímanie za dlhý č ľ ľ
zanedbá, toho duša bude mtlva.
Ani telo nemôže ž ť bez pokrmu. No ako boli svätí, č si
bez zemského pokrmu život udržali, tak boli i mnohí svätí, č za
dlhé roky bez prijímania žili; tak Maria Egyptská, č za 47 rokov
na púšti bola, a mnohí pustovníci, ako sv. Pavel a sv. Anton.
Duch Sv., ktorý ich do samoty viedol, nahradil im všetko, č
sa im v sviatosfach nedostávalo. (Bened. XIV.) No najviac z nich
bolo takých, č pred smrfou prijali najsv. ť - Avšak každý,
kto ť oltárnu ť nemôže, povinný je ť ju ň
duchovne, t. j, musí ť ž ť sv. prijímania a musí č
ť ď sa mu k tomu ž ť naskytne. (Sv. Tom. Akv.)
2. Pod ľ hriechom zaviazaní
sme ť najsv. ť oltárnu aspoú
raz u roku a síce okolo ľ noci; krem
toho ešte v páde ť ž choroby. Cirkev mimo
toho žiada, aby veriaci, ľ možno, vo všetky nedele
a sviatky k sv. prijímaniu pristupovali.
Prví ť každodenne prijímali, č neboli samí svätí.
Neskoršie na rozkaz pápeža Fabiána (t 250) ň v 3 hlavné
925
sviatky roka museli ť k sv. prlJimaniu. V stredoveku ť
č š boli nedbanliví a za roky nechodili k sv. prijímaniu. Ná-
sledkom toho Cirkev na sneme Lateránskom (1215) nariadila,
aby každý katolícky ť ktorý k užívaniu rozumu prišiel, ň
raz v roku, a síce na Velkú noc, naj sv. ť oltárnu prijímal;
kto príkazu tohto nezachová, tomu má sa po smrti odopref pohrab
ť - Deti môžu ť k sv. prijímaniu, akonáhle sú vstave
ť tento nebeský pokrm od pozemského a naozaj dá sa
ť že s príslušnou ž ť ť budú. (Rim.
katech.) Sv. prijímanie nesmie sa č ť vyše 14. roka života.
Pri terajšom stave školskej vzdelanosti chlapci po ŕ š 10.,
č už v 10. roku svojho života sú schopné sv. prijímania.
ľ č je pridlho ostávat bez sv. prijímania. ť
vo veku nevinnosti je ľ dôležité. Za stredoveku prijímaly deti
po prvý raz ď po 7. roku života; ba do 12. stoletia prijímaly
už ň - Povinní sme ť v ť ž chorobe. Ť ž
nemocný môže ť ku Kristovi, ako č v Emause: «Pane!
ň s nami, lebo už mrká)) (Luk. 24) a po sv. prijímaní, ako
č Simeon: «Teraz, Pane, š ť š slúžobníka svojho v po-
koji lebo č moje videly spasenie tvoje)). (Luk. 2, 29) Preto sv.
prlJimanie nemocných volá sa i cestovné, t. j. posilnenie na
ostatnú cestu. Ale sv. hostia nedáva sa tým, č ju ž ť nemôžu
alebo by ju ť mohli. No kto už je bez povedomia, ten
preto ešte nie je č zo sv. prijímania. Ak ť ž choroba za
dlhší č trvá, môže nemocný 2 i tri razy ť ň musí
mu ž ť najsv. ť ď si jej žiada. (Bened. XIV.) Aj
ť ž nemocné dietky, č už k užívaniu rozumu prišly (teda asi
č môžu ť najsv. sviatosf, č predtým ešte neboly pri
spovedi a prijímaní. ň najprv celkom zkrátka č ich o zá-
kladných pravdách viery a o ť ktoré ť majú.
(Bened. XIV.) - Mimo toho žiada Cirkev, aby veriaci, ľ
.možno, každú ľ a sviatok prijímali. Snem Tridentský (1563)
totiž žiada, aby pri každej omši prítomní veriaci nielen duchovne,
ale i naozaj prijímali, aby ovocia sv. omše v č hojnejšej miere
č boli. (22, 6) Avšak veriaci povinní sú ť na sv. omši
každú ľ a sviatok. Nasledovne mali by ť ň v tieto
dni. Všetci č Cirkve (menovite sv. Alfons) chválili č š
ba i každodenné prijímanie a pozývali k nemu. Sv. Karol Borro-
mejský povedá: «Telo denne č š živíme a dušu mali by sme
926
ž ť len raz v roku?>> Duchovní pastieri povinní sú ť
veriacich k č š ba i ku každodennému prijímaniu, pone-
č duša, ako telo, potrebuje denného pokrmu>>. (Rim. katech.)
No spovední· otcovia nemôžu všetkým veriacim bez
rozdielu ť č š priJimanie; musia viac ť na
zreteli duševný stav a Ž'ivot veriacich.
Niet temer nikoho, komu by sa č prijímanie ť
mohlo. (Bened. XIV., sv. Alf.) - Ale týždenné prijímanie dovo-
ľ sa len tým, č sa už zdržujú od ť ž hriechov a životom
svojím nedávajú nijakého pohoršenia. Č teda nestoja v zlom
chýre pre svoju ľ ť ť č č alebo z inej
č ľ potrebné je týždenné prijímanie tým, č sú v ne-
č že upadnú do ť ž hriechu ; lebo takým prijíma-
ním dosiahnu silu. - Denné prijímanie ľ sa len tým, č
úplne sa odriekli všetkých smyselných radostí, vážne sa domáhajú
dokonalosti, proti každému všednému hriechu rázne bojujú a ľ
túžbu majú po prijímaní. Aj musia také osoby ť bezúhonný
život, ť potrebný č k príprave a vzdávaniu ď i ť pre-
budeného ducha. Kto denne prijíma, nepotrebuje denne sa spo-
ť lebo sv. prijímanie č od všedných hriechov. Len vtedy
musel by sa ť keby ť ž hriech bol spáchal (Sn. Tr.
13, 6); no taký č č už neupaduje do ť ž hriechu.-
Kto však svetácky život vedie alebo ani len nemyslí na to, aby
proti svojim chybám (hnevu, ľ ľ a i.)
bojoval, tomu by č š prijímanie náramne škodilo; lebo sv.
prijímanie podobá sa ň ktorý tam, kde č všetko spáli.
Niektorým osobám ň zrovna odopre sv. prijímanie :
obzvlášte frajmauerom, katolíkom, č iba v civílnom
manželstve žijú alebo do krížneho manželstva bez cir-
kevného požehnania vstupujú, č všetkým, č živo-
tom svojím verejne dávajú pohoršenie.
Frajmaureri totiž sú vytvorení z Cirkve (Pius IX. 12. okt.
1869); krem toho tvrdí sa, že frajmaureri sv. hostiu zneužívajú
k č (Eucharistia, 1895.) - Katolíci, č iba v civílnom
manželstve žijú alebo do krížneho manželstva bez cirkevného lJO-
927
žehnania vstúpili, najprv musia ť svoj pomer na manžel-
stvo platné pred Bohom; len potom môžu ť pripustení k sv,
prijímaniu. ď o tom pri sviatosti stavu manželského. - K tým,
č verejne dávajú pohoršenie, patria i: úžerníci, ktorí č takí už
trestaní boli; ľ č protináboženšké a proticirkevné spisy vy-
dávajú alebo také č držia: obzvlášte všetci, č pre ť ž zlo-
č súdobne trestaní boli. No akonáhle takí ľ verejné pohor-
šenie i verejne napravia, môžu zase ť p:cipustení k prijímaniu;
ť ž mohlo by sa im ť prijímanie i v tom páde, keby svia-
ť pokánia už boli prijali. Prijímanie, rozumie sa, má sa ť
i takým, č ho v opilom stave žiadajú. - Ale ň vo všetkých
týchto pádoch, ľ možno, najprv č š medzi štyrma č
napomenie také osoby, aby k sv. prijímaniu nešli, a tak šetrí ich
č ť (Sv. Karol Bor.); no ď predsa prídu, jednoducho prejde
popri nich bez toho, že by nejakú ť vzbudil. - S hrie-
šnikami, ktorých ť ž č nie sú verejne známe, nezachádza
sa tak prísna ; ď ani ľ Judášovi neodoprel prijímania.
(Sv. Tom. Akv.)
Krem toho ň ľ sv. priJimania ani tým,
č ho od č pokrmu ť nevládzu, alebo
ktorí by podistým rteúctive prijímali.
Teda ť č k užívaniu rozumu ešte neprišly, nedáva
sa ť ď tieto za bývalých č vzdor tomu sa š ť
k prijímaniu, nuž č toho bola vo vtedajších č pome-
roch. (Sn. Tr. 21, 4) Aj bývajú deti najprv č o najdôleži-
tejších naukách viery a mravov. (Bened. XIV.) Blbí a pomätení
na rozume pravidelne tiež sú neschopní sv. prijímania; výnimka
je len vtedy, akby niekedy prišli k rozumu alebo boli v nebezpe-
č smrti. Aj takým, ktorých v opilom stave ť ž nehoda
zastíhla, sotva môže sa ť sv. priJimanie; lebo ľ
žiada, aby sa perly nepredhadzovaly sviniam.
3. č sv. prijímania.
Sv. prijímanie donáša našej duši a nášmu telu ľ úžitok.
č Božie neplatieva zle za hospodu, ak sme ho len dobre
prijali''· (Sv. Alf.)
Kat. Ľ Katechismus.
59
928
Sv. pnJimanie podobne č ako
chlieb a víno. (Sv. Tom. Akv.)
Chlieb a víno (zemský pokrm) 1. spOJUJe sa č najužšie s
telom, 2. udržuje nám život, napomáha vzrast, 3. odníma unave-
ť a ť a dodáva telu sily, 4. poskytuje mu istú rozkoš
(lahodí ď a 5. pôsobí prostredne na ducha. (Zdravý duch
v zdravom tele.) Pod?bne č sv. prijímanie.
l. Sv. prijímanie sjednocuje nás najužšie
s Kržslon1. Lebo Kristus povedá: «Kto jie moje telo
a pije moju krv, vo mne ostáva a ja v ilom)). (Ján 6, 57)
Sv. prijímaním koná sa akýsi sobáš. Pri sobášení ženích po-
zdvihuje nevestu do stavu, v ktorom sa on sám nachodí; ak je
knieža, ona stane sa ň ň ak je ľ alebo cisár, ona stane sa
ľ alebo cisárovnou. Tak sv. prijímaním ť sa duša
zo svojho nízkeho a opo\Thnutia hodného stavu a stáva sa ne-
vestou Kristovou. Sv. prijímanie je akoby č vtelenia.
Svojím vtelením spojil sa .Kristus s č č vôbec, sv. prijí-
maním spojuje sa s každým jednotlivým č «Ako dva raz-
topené kúsky vosku dovedna sa spájajú, tak Kristus spája sa
s nami v sv. prijímaní. On je v nás, a my sme v ň (Sv. Cyr.
Jer.) Sv. prijímaním bererne na seba ť Kristovu. «Kto
Krista č prijíma, ten premení sa akoby na Krista>>. (Sv. Aug.)
Kristus prijímaním ň našu ť na svoju vlastnú,
ako malý kvas robí si podobnou ľ ŕ múky. «Naše telo
stáva sa v istom ľ jeho telom a naša krv v istom ľ
jeho krvou. (Sv. Cyp.) Tým rozoznáva sa prijímanie od pokrmu
telesného: telesný pokrm je slabší, než ť naša, a preto
ho táto ň na seba; prijímanie je silnejšie, než ť
naša, a tak túto ň na seba. (Sv. Aug.) Naša ť
š ľ sa prijímaním, ako divý strom š ľ vrúblikom,
ktorý sa ň zaštepí. (Sv. Tom. Akv.) - Sv. prijímanie zjednocuje
nás i medzi sebou; lebo nim všetci katolícki ť sú j edno
telo. Sv. Pavel povedá: «Jedno telo sme mnohí, všetci, ktorí jed-
ného chleba sme č (1. Kor. 10, 17) Preto sv. otcovia
menujú prijímanie všeobecným sjednotením všetkých veriacich
929
v Kristu a s Kristom a medzi sebou. (Latinské slovo cornrnunio
je ľ č cornrnunis unio, t. j. všeobecné sjednotenie.) Volá sa
i «znak jednoty, sväzok lásky, odznak pokoja a svornosti». (Sn.
Tr. 13, 7)
2. Sv, prijímanie osvecuJe rozum a po-
ň ľ
Každým prijímaním dostáva sa nám nových pôsobiacich
milostí, t. j. osvietenia rozumu a posilnenia vôle. Ako vychodiace
slnko mrákotu ň a svetlo donáša, tak robí i prijímanie. Preto
všade, kde sa prijímanie ľ nachodíme svetlo. Pováž, č stojí
písané o dvoch č v Emause: <<Poznali ho v lámaní chleba».
(Luk. 24.) Sv. prijímanie ň ako chlieb, ktorý anjel donie-
sol Eliášovi na púš fi, prenasledovanému ľ posilnený týmto
·chlebom mohol ž ť 40 dní a nocí a došiel k vrchu Horebu.
Aj my ň sa sv. prijímaním na tejto púti života zemského,
aby sme útoky svodného sveta premohli a k hore Božej š ť
dorazili. (3. ľ 19) Sv. prijímanie teda dáva silu k boju proti
pokušeniu a k vykonávaniu cnosti. «Prijímanie ň tých, č
predtým bojazliví boli, na levov; preto trnie duch pekelný, ď vidí
pery č ť sa krvou Kristovou». (Sv. Zl.) č sv. prijímanie
ň dušu, preto kedysi ukladali najsv. sviatosf do č
podobného veži a doteraz ešte monštrancie majú podobu vežovitú;
tým má sa ť sv. prijímanie je veža sily. Kto má mnoho
trápenia a protivenstva, nech č prijíma, aby sily dostal. Pone-
č prví ť tak ľ boli prenasledovaní, preto ň
sa tak č sv. prijímaním; tým obdržali silu k č smrti.
(Sv. Cyp.) Nikdy nevystavovali sa č bez predbežného
prijímania sviatosti oltárnej ; lebo vedeli, že im chybí sila, ak ich
táto sv. ť ň (Sv. Cyp.) Aj ten, č sa v ť ž
pokušeniach nachodí, mal by č š ť sv. prijímanie ešte
viac zdržuje anjela zhubcu, ako predobraz jeho, totiž krv č
ného baránka natretá na dveraje. «Príjímanie prekáža moc satanovu».
{Sv. lg. Ant.)
3. Sv. prijímanie udržuje a roz1nnožuje
život duševný.
59*
930
Sv. prijímanie udržuje našu dušu pri živote, ako chlieb a
víno telo. Sv. prijímanie totiž udržuje v nás posväcujúcu ť
ktorá je život duše. Kristus povedá: «Ako ň poslal živý Otec,
a ja žijem skrze Otca, tak i ten, č ma jie, bude ž ť skrze ň
To jest: Skrze ľ Otca môjho v · nebi stal som sa č
Môj Otec udelil mi aj ako č svoj božský život. A preto
ten, č moje ľ telo jie, príjme božský život. Dalej povedá
Kristus: «Kto z tohoto chleba ť bude, neumre (Ján 6, 50), t. j.
neupadne do ľ hriechu. Sv. prijímanie je prostriedok, kto-
rým od č upadnutia do ľ hriechu chránení
bývame. (Sn. Tr. 13, 2) Ono je protijedom hriechu. (Sv. lg. Ant.)
Kto teda zriedka prijíma, ľ upadne do ľ hriechu.
Kto č prijíma, zotrvá v milosti. «Chodievajte č k sv. pri-
jímaniu, lebo tam, kde sa Boh č dostavuje, nemôže sa ľ
ž ť ľ Boží». (Sv. Joz. Kupert.) Preto hovorí Kristus:
«Ja som chlieb živý, ktorý s neba sostúpib> (Ján 6, 41 a 51), na
rozdiel od manny na púšti, ktorá život č ť nemohla.
(Ján 6, 49) Sv. prijímanie i rozmnožuje v nás posväcujúcu mi-
ť ako dobrý pokrm telesné zdravie rozmnožuje. č od
ň posväcujúcej milosti naše budúce blahoslavenstvo závisí,
nuž sv. prijímanie prispieva i k rozmnoženiu nášho blahoslavenstva.
Preto povedal Kristus sv. Gertrude : «Ako na svete ten, č dva
razy konsulom bol, viac býva ctený, než ten, č úrad tento len
raz zastával, tak i vo č č š slávou bude odplatený, kto
na zemi č š prijímal».
_ 4. Sv. prijímanie oslabuje naše zlé zza-
dostž a č ť nás od všedných hriechov.
Lekár predpisuje dobrú chovu tým, č telesne sú slabí, aby
zosilneli. A tak i pre dušu jest chova, č je vstave ť jej
slabosti a ju ť Kto č prijíma, ten už necíti tak silno
hnutí k hnevu, závisti, č a ostatným zlým ž ť (Sv.
:Y Sv. prijímanie chladí ň chlipnosti práve tak, ako svieži
.;. .... ·:
ň vnútornú č ť Ono je pšenica vyvolených a
'·' víno, z ktorého sa panny (t. j. č duše) rodia. Kto toto telo
miluje, nebude ť svoje telo. (Sv. Reh. Nis.) - Sv. prijímanie
č nás síce od všedných, no nie od tažkých hriechov. Po-
náša sa na ň ktorý ovšem pohltí slamu a drevo, ale nie ka-
931
ň a železo. Ono je pokrm a liek duše; pokrm a liek pomáha
síce chorému, no naskrze nie ŕ - Kto teda denne prijíma
a je len vo všedných hriechoch, nepotrebuje denne sa ť Aj
kto ň predtým bol pri spovedi a nato všedný hriech spáchal,
nemusí sa znovu ť pred prijímaním.
5. Sv. prijímanie č poskytuje ľ č
Aj manna ľ chutila, ako med. «Pri sv. prijímaní oku-
sujeme ť v jej vlastnom prameni». (Sv. Tom. Akv.) Pri
modlitbe, konanej vždy, ď Najsvätejším dáva sa požehnanie,
ť oltárna menuje sa «chlebom všemožnú rozkoš v sebe
majúcim». (Múd. 16, 20) č pri prijímaní je tým č š
č č š je hodnos( prijímajúceho: avšak Boh ľ č odoprel
ho i
6. Sv. 'prijímanie posväcuje naše telo a kladie ň
zárodok budúcehe slávneho vzkriesenia.
ľ mienky sv. otcov ľ sv. prijímanie ľ telu
takú š ť a ť že u toho, č božské telo toto i len
raz prijímal, musí jednúc už samo sebou ť vzkriesenie tela.
Preto ľ Kristovo: «Kto jie telo moje a pije krv moju,
ten má život č a ja vzkriesim ho v ň najposlednejši».
(Ján 6, 55) Kristus svätým telom svojím š ť do tela nášho se-
meno ľ (Klem. Alex.) Prijímanie nahrádza nám strom
života, ktorý sa v raji nachodil a bol by telu udelil ľ ť
Prijímaním š ť sa nám č pokuty za hriechy ľ

ň pobožnosti. (Sv. Tom. Akv.) ď už všelijaké choroby od-
stupovaly od tých, č sa okrajku šiat Kristových dotýkali, akože
hy nemaly ť od nás, ktorí sme tak šfastli ví, že Krista prijí-
mame do ŕ svojich! (Sv. Zl.) Preto i sv. Ludvík Bertrand (t 1850)
narádzal nemocným sv. prijímanie, lebo toto č spôsobuje i
zdravie telesné.
Ale milosti tieto obdrží len ten, kto sa k sv. prijí-
maniu náležite pripravuje a č š prijíma.
Dobre ť ľ č sa tak, ked ho č prijímame,
ako vôbec každú vec len č dohre sa č (Sv. Fr. S.)
932
4.- Príprava k sv. prijímaniu.
1. K sv. prijímaniu máme sa ť
Pred sv. prijímaním máme sa ť aby sme - ľ len
možno - boli podobní Kristu; lebo len potom, ď sa s Kristom
duchovne spríbuzníme, môžeme sa ť s nirn v sv. prijímaní.
Aj tekutiny spájajú sa dovedna len vtedy, ď medzi sebou sú
príbuzné; tak spájajú sa víno a voda, ale nie víno s olejom. -
Č lepšie pripravíme sa k sv. prijímaniu, týrn viac milostí obdr-
žíme. Č suchšie drevo, tým lepšie horí; č lepšia naša príprava
k prijímaniu, tým viac v nás ň sa láska k Bohu. -
No kto sa k sv. prijímaniu ď celkom nepripravuje alebo len
zle, ten ť si kliatbu Božiu. Taký č ztratí úctu pred
najsv. ť oltárnou, ba i vieru v ť Kristovu. «Kto
len tak zo zvyku prijíma, nebude č štedrosti Božej». (Sv. Gert.)
2. Obzvlášte máme sa sv. ď č
ť od všetkých ť ž hriechov a ť
dobré skutky, menovite ť a ť sa.
ď niektorý ľ prichádza do mesta, toto najprv býva
č a potom okrášlené. Podobne robme i vtedy, ď ne-
beský ľ k nám prichádza: vnútro svoje č ť ď a .
okrášlime ho dobrými skutkami. Sv. Pavel povedá: «Nech teda
č zkúša seba samého a tak nech jie z toho chleba a pije
z toho kalicha)). · (1. Kor. 11, 28) Sv. prijímaniu teda má pred-
ť zkúška seba samého. Nasledujme ť hada, ktorý
prv, než pije, všetok jed zo seba vydávi. (Sv. Bern.) Povážme, že
Jozef arimatijský ŕ telo Kristovo zavinul do č plachty a
uložil do nového hrobu. (Mat. 27, 59) Keby sme do domu svojho
ť mali kniežacieho ť č by sme tento nechceli č ť od
všetkých mrzkostí? (Sv. Bonav.) Apoštoli neposadili svojho Pána
a Majstra na oslicu, kým ť neozdobili a na ň nepoložili šiat
svojich. Tak i my máme sa najprv ť ť a len potom
ť Krista. (Sv. Zl.) No, ž ľ mnohí myslia, že už dosta-
č ak v isté sviatky prijímajú; nedb.ajú o poriadnu ď

prijímaní nemá sa tak ľ ľ ť na sviatky, ako skôr na č
stotu svedomia. Nemáme si ť tých, č č ani tých č zriedka,
ale skôr tých, č s č srdcom prijímajú: (Sv. Zl.)
Kto najsv. ť vedome s ť ž hriechom
prijíma, š ť sa č svätokrádeže.
Sv. Pavel povedá, že taký je «vinný tela a krve Pána»
(1. Kor. 11, 27), t. j. má tú istú vinu, akoby bol usmrtil Krista.
Ba taký č v istom ľ je ešte č š ako ten, ktorý spá-
chali Židia, č Krista na kríž pribili ; lebo Židia len raz položili
ruku na Krista, no nehodne prijímajúci č š vzfahujú ň
ruku svoju. (Tert.) Takí robia, ako Judáš, ktorý Krista za 30
strieborných predal a bozkom zradil. Aj ako Herodes ; lebo tvária
sa, akoby šli ň ť sa Ježiškovi, no medzitým idú, aby ho usmr-
tili. (Sv. Zl.) Taký č je horší od Baltasarovho; lebo tento pri-
svojil si nezákonne sv. nádoby, no takí dávajú sa do samého Boha.
Nehodne prijimajúci robí, ako ten, č č odev kladie do truhlice
plnej č (Sv. Aug.), ako Filištínci, č sa archy úmluvy
zmocnili a túto k modle Dagonovej postavili; lebo Krista k sata-
novi stavajú. (M. Lat.) Sv. prijímanie pôsobí, ako svetlo; ako toto
je príjemné zdravým č ale škodlivé nemocným, tak telo Pá-
novo č je liekom k spaseniu, č však ich duševnou
ť Sv. prijímanie ponáša sa na oblakový stÍp, č Israelitom
svietil, č však oslepoval. (2. Mojž. 14, 20) Najlepšie jedlá
ň ť ž choroby, ak idú do chorého žalúdka. (Rim.
katech.) - Kto sa ešte pred sv. prijímaním na ť ž hriech
rozpamätá, nemusí sa ešte raz ť ť je ď č
hriech vyzná pri najbližšej spovedi, lebo ď hriech tento, bez
viny pri spovedi zabudnutý, bol odpustený s inými skrze ň
š (Sv. Alf.)
Svätokrádežné prijímanie má za následok: ť
ducha, ť srdca, pokuty zemské a č ť
Kto nehodne prijíma, ten pri požívaní krotkého Baránka mení
sa na vlka. (Sv. Zl.) Takého č úplne zaujme satan, ako Ju-
dáša po jeho nehodnom prijímaní. (Ján 13, 27) ď už archa
úmluvy ľ š ť doniesla bezbožným Filištíncom (1. ľ 5);
934
ď ľ Baltasar za zneuctenie sv. nádob ľ ť musel
(Dan. 5), o ľ viac bude trestaný ešte len ten, kto telo Kris-
tovo uráža. Choroby a náhla ť sú č pokuty pre tých,
č nehodne prijímajú. (1. Kor. 11, 30) Pamätaj na biednu ť
Judášovu. «Kto nehodne prijíma, ten v najvnútornejšom srdci svo-
jom cíti strach, zúfalstvo a ť proti Bohu, a to je č
toho, č ho vo č ť bude>>. (Mar. Lat.) Č ktorý bez
svadobného rúcha (bez posväcujúcej milosti) ide na svadobnú ho-
stinu (k sv. prijímaniu), bude hodený do tmy najkrajnejšej. (Mat.
22) Sv. Pavel vystríha ť (1. Kor. ll, 29) pred nehodným
prijímaním, ď píše: «Kto nehodne jie a pije, ten jie a pije si
odsúdenie, neroznávajúc telo Pánovo (totiž od č jedla).
Trebárs stav posväcujúcej milosti č k hod-
nému sv. prijímaniu, predsa ľ sa č aby sme
sa pred sv. prijímaním úplne zbavili každej neporiadnej
prítulnosti k veciam pozemským.
Jestli ste v stave milosti, č neprijímate najsv. ť
oltárnu, ktorá na to je ustanovená, aby vás v ň udržala? (Sv.
Zl.) ď ť chceme, potrebné je len, aby sme od každého
ľ hriechu svobodní boli. (Sv. Tom. Akv.) - Č menšia
ť naša k veciam pozemským, tým č š naša boholáska
(t. j. posväcujúca ť No č č š naša boholáska, tým
viac milostí dosiahneme skrze sv. prijímanie. ď viacerí na
jednom svetle zapália svoje sviece, nuž všetci dostanú svetla a
tepla, ale viac dostane, kto má č š sviecu>>. (Sv. Kat. Sien.)
Kto teda je ň ctižiadostivý, nemierny, alebo má v sebe
iné zlé žiadosti, tomu sv. prijímanie len málo ;osoži. Len srdce
č ako anjel, môže ť dôstojným príbytkom Bozírn.
3. Pred sv. prijímaním predpísaný Je
nasledujúci pôst: od polnoci nesmieme č
ž ť
Nebeskému pokrmu vždy musíme ť ť pred zem-
ským; lebo znamenitejšiemu vždy patrí ť Pováž, že i ŕ
935
telo Kristovo bolo uložené do hrobu, v ktorom ešte nik nebol po-
chovaný. Ba sv. Margita, dcéra uhorského ľ už ň pred sv.
prijímaním nepožívala č krem vody a chleba a celú noc
strávila v modlitbe.
Kto však ť ž ochorel, smie ť hoci by už č
bol požíval.
Núdza- nezná príkazu. (Sv. Tom. Akv.) Aj v tej istej ť ž
nemoci môžeme č š ť bez toho, že by sme č byt
museli. Kto síce je chorý, ale nie ť ž chory, musí ť na
č žalúdok.
Kto nie je ť ž chorý, smel by pred sv. priJimaním
ž ť č len vtedy, keby k tomu dostal výslovné do-
volen'Íe od pápeža.
Také dovolenie dostávajú len: cisári a králi pred korunova-
ním ; starí alebo ľ ň č sv. omšu ž ť musia a bez
zlých následkov pre zdravie č ť nemôžu; nedúživí ň
nezaviazaní k slúženiu sv. omše, avšak len na 2 alebo 3 dni
v týždni; aj nedúživí laikovia (t. j. svetskí ľ na 5 alebo 6 dní
č No sv. otec č š ľ len, aby menované osoby
pred sv. prijímaním č pif smely. Prosbopis k sv. otcovi podáva
sa skrze biskupa. - Keby niekto pred sv. prijímaním z nepozor-
nosti bol č jedol alebo pil, už nesmie ť toho istého ň
.ale s dovolením ň len nasledujúceho ň
'
4. Pred sv, prijímaním máme ť tri božské
·cnosti a ľ ť (t. j. ľ a š ť duše nad spácha-
nými hriechami).
Cirkev sama pred každým prisluhovaním sv. priJimania dáva
skrze ň ť menované cnosti v srdciach prijímajúcich;
lebo ň po vyznaní hriechov, ktoré miništrant odrieka, musí
ť Boha za odpustenie hriechov (a č ž ť ľ a po-
tom pri ukázaní hostie ť slová sv. Jána ľ ľ
Baránok Boží, ktory sníma hriechy sveta») i pohanského stotníka
( « Ó, Pane, nie som hoden, abys' -vošiel pod strechu moju, ale
936
riekni len slovo a duša moja bude uzdravená»). Preto i prvému:
prijímaniu školských detí č predchádza obnovenie krstného
ľ - Pred sv. prijímaním máme ť vieru, lebo Kristus
pred ľ milostí ď zázraky č vždy požadoval živú
vieru. Tak riekol dvom slepým pred ich uzdravením: :<Veríte-li, že
vám toto č ť môžem?» Len potom, ď títo na otázku odpo-
vedali «áno», uzdravil ich. (Mat. 9, 28) - Pred sv. prijímaním
máme ť nádej. ď Kristus ešte po zemi chodil, nik neod-
išiel od neho prázdny, kto sa mu s dôverou približoval. Tak žena
dvanásf rokov nemocná, ktorá sa len obruby jeho šiat dotkla, pre
ľ dôveru svoju ď bola uzdravená. (Mat. 9, 20) Áno Kristus
dáva len ľ ľ od neho ž ť úfame. - Pred sv. prijíma-
ním máme ť lásku; lebo č č š je naša láska k Bohu,
tým štedrejší je oproti nám. «Z lásky musíme ť toho, ktorý
sa nám len z lásky darovabJ. (Sv. Fr. S.) Miluj ho, ktorý z lásky
k tebe sostupuje do týchto spôsobov, aby svetlo svojej č
spojil zo zemou tvojej krehkosti. (Sv. Aug.) - Pred sv. prijíma-
ním máme sa ň pol hodiny ť (Sv. Alf.) č sa
p1'ed sv. prijímaním š ť sv. omšu.
5. Aj svoje telo máme náležite ť ď sa č
a slušne č a úctive sa držíme.
K sv. prijímaniu máme ť č č Prv než 'Kristus
dal ť apoštolom, umyl im nohy. Už Israeliti museli ť
svoje šaty pred obdržaním 10 prikázaní. «Zovnútorná č platí
za známku č duševnej)). (Sv. Fr. S.) Na svadobnú hostinu
smelo sa ť len v svadobnom obleku, a ty chceš ť k sv. č
Pána v zašpinených šatách? (Did. Nis.) - Avšak ani ľ
váhu nesmieme ť na šaty, č zabudneme na to, č je hlavné,
a ztratíme ž ť Kto pri sv. prijímaní pýchou hreší, nemá
z neho ľ osohu. Ale chudobný oblek nie je hanba. Sám
Kristus bol chudobný a miluje chudobu. On nepozerá na vonkaj-
šok, ale skôr na ť č - Pri sv. prijímaní máme sa.
úctive ž ť t. j. máme ť všetkému, č podiv vzbudzuje a
ž ť narušuje, ako smiechu, bežaniu k miestu prijímania,
náramnému bitiu v prse, prekrúcaniu č ď vyplazovaniu
jazyka, chmátaniu za hostiou a p. Vojaci pri sv. prijímaní č
odkladajú ň - Obzvlášte máme sa ž ť nasledujúcim spô-
937
sobom: pri slovách ň «Ú Pane, nie som hoden ... )) máme
sa ť v prse, potom ť pomaly na miesto prijímania, ť
sa pri chôdzi, ž ť sa, ď sa knaz blíži, pod bradou ž ť
modlitebnú knižku, jazyk ť až k dolnej pere (gambe), č
ť k sv. hostii, potom ž ť hostiu a o ľ pomaly ť
sa na svoje miesto. Akby hostia na ď prilipla, máme pomá-
ť jazykom.
5. Držanie sa po sv. prijímaní.
Po sv. prijímaní máme ť modlitbu
ď a Bohu najláskavejšiemu š ť
svoje žiadosti, menovite ť sa za pápeža, kra-
jinského panovníka a biskupa, ď za svojich č
ľ a dobrodincov, č za úbohé duše v č
Modlitba ď má ť ň š ť hodiny. (Sv. Alf.) I ň
po sv. omši musí sa ť chválospev troch mládencov v ohnivej
peci. Kto bez vzdávania ď odchádza od sv. prijímania, do-
š ť sa surovosti ; podobne č ktorý, od ľ pána k
stolu pozvaný, bez ď odchádza. (Sv. Zl.) Robí, ako Ju-
dáš, č ď po prijímaní ň zanechal. ZL) Za takým
č poslal raz sv. Filip Nerský dvoch miništrantov s horia-
cimi sviecami. - Po sv. prijímaní máme š ť Bohu i svoje
žiadosti. ľ Estera práve vtedy prednášala ľ Assuerovi
svoju prosbu za ľ židovský, ď ľ obedoval, lebo vedela, že
tu je najlepší č k proseniu; bola i vyslyšaná. (Est. 7) Najpríhod-
nejší č k shováraniu sa s Bohom sú chvíle, v ktoré tohoto bož-
ského hosfa v sebe nosíš. (Sv. Magd. Pas.) Modlitby naše po sv.
prijímaní majú teda u Boha ď č š cenu, než všetky iné,
lebo sú posvätené ť Ježišovou. (Sv. Alf.) Krista nie
vždy máme u seba. (Mar. 16, 7) Oj, ľ poklady milosti utratia
tí, č po prijímaní nemyslia na to, aby za milosti prosili. (Sv. Alf.)
Nesluší sa po sv. prijímaní ľ ť alebo ď ť
ani nemáme vtedy ľ ť svetské rozkoše.
938
ľ preto je neslušné, lebo č č sv. hostie ešte
môže ť v ústach a tak vyhodená na zem. -- S jedením má sa
č ť ň š ť hodiny, č spôsoby chl.eba za ten č v nás
ešte sú prítomné. - V ň prijímania nemáme ľ ť svetské
rozkoše, č zas utratíme obdržané milosti. Kto drahokamy pchá
do deravého vrecka, z trati ich. ď sa chudobné č ktoré si
vysokopostavený pán za manželku pojal, po smrti jeho vydá za
pospolitého muža, zase utratí ž ť akú predtým malo. (Segn.)
No ovšem sluší sa š ť kostol a ť návštevu, ktorú nám
Kristus prv urobil.
6. Duchovné prijímanie.
Duchovne prijíma, kto v sebe vzbudzuje
živú túžbu ť najsv. ť oltárnu.
Istý na ť hladom odsúdený smel síce ť sa, ale
nie ť Tu padol pred ť oltárnou a riekol: «Pane
Ježišu, ty si tu prítomný pod spôsobom chleba. Moja duša túži po
tebe. Ale nemôžem ť naozaj ť ď teda ku mne nevidí-
ľ spôsobom. ď si všemohúci a môžeš to ť Tak ho-
vor i ty a vtedy duchovne prijímaš. «Ver a prijímal sill. (Sv. Aug.)
Duchovne ť nie je ť ž ť je, ď na ľ k sebe
prídeš, prenesieš sa v duchu pred svätostánok a povieš : Pane
Ježiš1,1, ď do srdca môjho. (Mar. Lat.)
Duchovne ť máme č omše, a siCe pri pri-
jímaní ň ď pri návsteve sviatosti oltárnej.
Ba duchovné prijímanie môže sa ť i v každú hodinu
ň č č š tým lepšie. Pred týmto nepotrebujeme ani po-
ť sa, ani nemusíme ť k nemu dovolenie od spovedníka.
Duchovným prijímaním dosiahneme od Boha podobné
milosti, ako č prijímaním.
č prijímanie podobá sa zlatým, duchovné strieborným
nádobám. · Kristus, ď sa ešte na zemi zdržoval, uzdravoval nielen
939
tých, ku ktorým osobne prichodil, ale i neprítornných, č vefkú
túžbu po ň mali; mysli na služobníka stotníkovho. Tak robí
ešte dnes. (Koch.) Tí, č si toho nebeského chleba ť žiadajú,
následkom živej viery svojej pocítia jeho ovocie a úžitok. (Sn. Tr.
13, 8) - Duchovné prijímanie je najlepšou prípravou k č
prijímaniu. Kristus neprišiel na svet, kým v tomto nebolo ľ
túžby po ň ; taktiež nerád vchádza do duše, č ľ túžby po
ň nemá. (Avila.)
IV. ť pokánia.
1. Podstata a potreba pokánia.
ď ryba chmatla udicu, ď cíti ľ ť Podobne vodí sa
hriešnikovi. «Avšak, č nám Boh za pokutu dal, to obrátil nám
i k spaseniu; za pokutu hriechu dal nám ľ ť ale ľ ť mô-
žeme sa zas ť od hriechu>>. (Sv. Zl.)
Vnútorná ľ nad hriechom a s ň spojené úprimné
odvrátenie sa od tvora a obrátenie sa k Bohu č
volá sa pokánie.
Celý život náš vlastne nemá ť iným, ako č po-
káním. Kristus povedá: «Nebudete-li č pokánie, všetci rovnako
zahyniete>> (Luk. 13, 5), ď «Beda vám, ktorí sa teraz smejete,
lebo budete ť a ť (Luk. 6, 25) Č vyhráža sa tým, ·
č život len ž ť chcú, č zatratením. (Ján, 12. 25) Ani
jeden č hoci by si nijakého hriechu nebol povedomý, nemal
by sa ž ť ť bez pokánia s tohoto sveta. (Sv. Aug.) Bla-
hoslavenstvo musíme si práve tak ž ť pokáním, ako jadro
orešné len rozlámaním škrupiny ť môžeme. (Sv. Hier.) I ľ
svätí, ako sv. Alojz, pre malé chyby svoje č ľ pokánie
(plakali, postili sa, spávali na holej zemi ď
Kristus spravil pokánie ť ď v ň svojho
vzkriesenia apoštolom udelil moc š ť ť hriechy.
Riekol totiž apoštolom: «Ktorým odpustite hriechy, š ť
sa im; a ktorým ích zadržite, zadržané sú». (Ján 20, 23) Týmito
940
slovami Kristus s jednej strany dal apoštolom moc, š ť ť hrie-
éhy; s druhej strany však veriacim rozkaz, ť ň
hriechy svoje, aby ich odpustenie obdržali. Pod akými výminkarni
môže sa ť odpustenie hriechov, dal Kristus na vyrozumenie
v nasledujúcich pádoch: pri uzdravení č raneného mrtvicou
(pošinutého alebo ochromeného), lebo i hriech je duchovné ochro-
menie, podobné telesnému ochromeniu u č raneného mrtvi-
cou (Mat. 9) : pri odpustení hriechov ukladá sa č skutok
pokánia, ako č mrtvicou ranenému nosenie postele - ; pri
uzdravení malomocného (Mat. 8) - hriech je malomocenstvo du-
ševné ; č musí sa ť ň ktorý ho v mene Božom
vyhlási za č -; pri omilostnení Magdaleny, ktorá č
padla k nohám Kristovým a č od neho slová: «Odpúš[ajú sa
ti hriechy tvoje>>. (Luk. 7) Podobne, ako Magdalena, robia hriešnici
až dodnes; ľ preniknutí padajú k nohám námestníka Kris-
tovho, ň a získajú si tu rozhrešenie od hriechov svojich.
l. Pri sviatosti pokánia deje sa nasledu-
júce: Kajúci ť spovedá sa splnornoc-
nenému ň zo svojich hriechov a tento
nan1iesto Boha š ť mu ich skrze roz-
hrešenie.
Obrad: Hriešnik ľ k spovedelnici, prijme od ň po-
žehnanie (prežehná sa pri požehnaní), povie najprv prvú č
spovednej formule, nato hriechy, a č ď druhou č
spovednej formule. Potom ň predloží mu ď jednu alebo druhú
otázht, dá mu krátke č uloží mu isté pokánie, a č
dá mu rozhrešenie, s ktorým je spojené žehnanie kajúcnika (pri
žehnaní zas robí sa kríž). Nato kajúcnik č pobozká štólu
a ide do kostolnej lavice alebo k oltáru, aby tam pokánie vykonal
a ď ď k sv. prijímaniu sa pripravoval. ň rozhrešenie
znie takto: <<Ja ť rozhrešujem (vlastne rozriešujem, t. j. osvo-
bodzujem) od hriechov tvojich v mene Otca i Syna i Ducha Sv.
Amen". Rozhrešenie je výkon sudcovský. (Sn. Tr. 14, 9) Rozhre-
šenie je, ako hromový blesk, strovujúcim ň ktorý spáli jestvu-
júce hriechy. Aj ten, č rozhrešenie nedostal, obdrží po spovedi
ň požehnanie, aby odopretie rozhrešenia nebolo známe.
941
Spovedelnica č pozostáva z dvoch drevených stien, v kto-
rých sa nachádza otvor mrežami prehradený. Týmto otvorom ka-
júcnik hovorí ň a naopak. Niektoré spovedelnice sú umelecky
zhotovené . a vonkajšok ich je ozdobený obrazmi, ktoré ku kajúcemu
š ľ povzbudzujú, na pr. obrazom marnotratného syna, Mag-
<laleny, č Petrp.. Vidno aj obrazy Ukrižovaného, dobrého
Pastiera, ktoré kajúcnika ť majú. Na dávnejších spovedel-
niciach nachodila sa vyobrazená i ruža s 5 listami. Ruža má ŕ
ale ľ vonia. Tak je i so ď je síce ť ž ale pre-
náša nás do stavu milosti a robí nás zase príjernnýrni Bohu. Ruža
č i ť ku ktorej spovedelník je zaviazaný. Už starí
Rimania pri svojich hostinách mávali zavesenú ružu, aby ť
napomínali k č o tom, č sa pri stole dôverne pohovorilo.
(Preto slová sub rosa ešte does znamenajú: ľ ti to dôverne
ako tajomstvo.) ť listov ružových upomína na 5 č svia-
tosti pokánia, alebo i na 5 sv. rán Kristových, ktorým ť od-
pustenia hriechov ď
2. ť potrebná
k spaseniu pre každého ť ktorý po
krste upadol do ť ž hriechu (Sn. Tr. 41, l);
lebo bez tejto sviatosti nemôže ť ť utratenú
posväcujúcu ť
Tým, č po krste padli, ť táto práve tak je potrebná
ako krst nepokrsteným. (Sn. Tr. 14, 2) Sv. otcovia menujú ť
pokánia druhým krstom alebo doskou, na ktorej po stroskotaní
lode ť sa rnôžerne. Krstom akoby vstúpili sme do lode,
ktorá nás má ť do prístavu blahoslavenstva. ď ť ž zhre-
šíme, stroskotá sa ď V tomto páde zachránime sa len tak, ď
sa zachytíme dosky z rozbitej lode. Táto doska je ť pokánia.
(Sv. Hier.) Nik, ktorý starým hadom, diablom, potajomky je uštip-
nutý, nemôže ť uzdravený, ak lekárovi ukrýva rany svoje. (Sv.
Hier.) Pýchou hriešnik vzdialil sa od Boha; preto len pokorou
môže sa zas ť k Bohu. (Sv. Reh. ľ
Kto do ť ž hriechu upadol, má tak rýchle, ako
možno, ť ť pokánia.
942
ď sme si vytkli niektorý úd, musíme ho ď ť
č nastúpi opuchlina a vtedy ť ž sa zahojí. Podobne je i tu.
ď do deravej lode voda vnikne, musí sa ď ť č
ponorí sa lod; ď v dome požiar vznikne, musí sa za-
ť č zhorí dom (Sv. Hier.); ď niekto jed užil, musí chytro
ť na dávenie, č je ztratený. (Sv. Anast.) Podobne je z hrie-
chom ľ Oko netrpí ani najdrobnejšej mrve, ale ď
č ť a ľ sa č ť od nej ; podobne máme ť s
hriechom. Preto Cirkev č č k odpusteniu hriechov, ale
hriešnik môže sa ť k Bohu v ľ hodinu. (Rim.
katech.) - Nespoliehaj sa na ť Božiu! Č dlhšie
dáš Bohu č ť na svoje pokánie, tým prísnejšie bude ť ť
(Sv. Aug.) éím dlhšie hriešnik odkladá pokánie, tým viac trestov
má č ť (Sv. Antonín) Tým, č pokánie až na smrtnú ľ
kladajú, odníma Boh č ž ť aby sa s nim s mierili. (Job.
22, 16) Je to spravedlivý trest hriechu, aby ten, č č dobrého ť ne-
chcel, ď mohol, už č ť nemohol, ď chce. (Sv. Aug.) Obrá-
tenia v hodinu smrti ani nie sú ľ príklady, ale skôr zázraky.
(Sv. Bern.) Kristus povedá: «Budete ma ť ale nenajdetell.
(Ján 7, 34) ď č milosti pominul. Smutné je, ak niekto len
potom chce ť ď je už po jarmoku. (Sv. Reh. Naz.) Kris-
tus síce odpustil lotrovi na pravej strane kríža, aby si pre hriechy
svoje nezúfal; ale len jednému, aby si sa nespoliehal a s pokáním
až do smrti neodkladal. (Sv. Aug.) Tým, č pokánie č po-
vodí sa, ako fíku, ktorý Kristus bez ovocia našiel a zaraz preklial.
(Mat. 21, 19) Nespoliehaj sa na zajtrašok, ď nevieš, č ti ešte
pozostáva hodina k životu. (Sv. Aug.) Boh síce ľ kajúcim
odpustenie, ale ľ im zajtrajšieho ň (Sv. Aug.) Pokánie
ani nemá ceny v takom č ď už viac š ť nemožno. Vtedy
nie ty š ť š hrich, ale hriech teba. (Sv. Ambr.) č hriešnik
na smrtnej posteli následkom ľ úzkosti svojej ztratí ť
ducha; stane sa tesklivým a pomäteným, ako pocestný, ktorý na
mrkaní zbadá, že pomýlil pravú cestu. Krem toho hriešnik násled-
kom č zlej navyklosti už nemá ani sily, aby pravé po-
kánie č mohol, ako č ktorý dlho spal, hoci odhodlal sa
ť predsa ešte ž ť ostáva. (Sv. Aug.) Pokánie nemocného je
do ista tiež nemocné, pokánie umierajúceho pravdepodobne tiež
umre. (Sv. Aug.) - V dome, ktorý už je na svalenie, nik nechce
ť ale pri krehkom tele svojom trúfaš si ž ť v smr-
fl43
ľ hriechu celé týždne, celé mesiace, ba celé roky. ("Sv.
Vine. Fer.)
3. ť hriechy svoje nepotrebujeme
sa ť lebo ň pod nijakou výminkou
nesmie zo spovede č ť a láskave
prijíma každého hriešnika; ď ten, č teraz
ň z hanby sa nespovedá, bude jednúc zahanbený
pred celým svetom a č š ť
Ki'í.az nesmie č ť zo . spovede, trebárs by mu i smr-
ť hrozili. Mysli na muéenícku ť sv. Jána Nepomuckého. O
spovednej č ď ď - Aj každý hriešnik býva od ki'í.aza
láskave prijatý. Istá osoba spovedala sa raz z ľ ť ž
hriechov sv. biskupovi Františkovi Saleskému. Tu spýtala sa ho:
Č si ozaj teraz myslíte o mne?» Svätý povedal: «Ja myslím, že
si svätý; lebo tak spovedali sa len svätí». Niet č š radosti pra
ki'í.aza, ako ď vidí, že sa mu niekto so všetkou ť spo-
vedá i z ť ž š hriechov svojich; lebo ki'í.az podobá sa rybá-
rovi, ktorý je tým radšej, č č š ryba vošla mu do siete. (Sv.
Vine. Fer.) Preto Boh č ustanovuje za duchovných pastierov
takých, č predtým ľ hriešnici boli, aby sa tým ľ š ľ
Lebo kto si č š hriechov je povedomý, ľ š odpustí ť ž
hriechy. (Sv. Bern.) č sa ostýchaš ť svoje hriechy tomu,
ktorý tiež je hriešnik a ď ešte č š než ty? (Sv. Aug.) \" ď
Kristus odovzdal ki'í.azskú moc nie anjelovi, ani archanjelovi, ale
č (Sv. ZL) - Kto sa teraz hanbí ť ki'í.azovi, bude
jednúc pred celým svetom zahanbený a č š ť Ta-
kému platí hrozba Božia: «Odkryjem národom tvoju nahotu a
krajinám tvoju hanbu; a vrhnem na teba ohavnosti i zhanobím
ť a postavím ť za príklad». (Nah. 3, 5-6) Lepšie je ť
svoje chyby pred jedným sluhom Božím, ktorý s hriešnikom útrp-
ť má, ako ť zahanbený pred celým svetom; lepšie raz dobro-
ľ ť ako z prínútenia po celú č ť (Sv. Aug.) Kto sa
teraz hanbí ť svoje hriechy, na dei'í. súdny vyjde na posmech
nie pred jedným alebo dvoma, ale pred celým svetom. (Sv. Zl.)
ď č tají, Boh odkrýva ; ď č odkrýva, Boh zakrýva.
(Sv. Aug.) Teda lepšie ť ako č ť l Je to č diabol,
Kat , lJud. Katechi smus. 60
944
ktorý nás pred ď ň strachom a hanbou. ď hre-
šíme, odníma nám strach; no ď ť .máme, navráti nám ho
a privedie nás do rozpakov. (Sv. ZL) Akože by sa č dalo vy-
ť že takí mužovia, č smelo a so zapovrhnutím smrti bojo-
vali, pred spovedelnicou boli bojazliví, ako zajace? Prví ť
nehanbili sa, č i verejne pred celou cirkevnou obcou, ť
chyby svoje. Sv. Augustín spísal knihu Vyznania a odkryl svoje
hriechy pred celým svetom. Kto je vstave ť č podobného?
Rozumný č rád užíva horký liek, od ktorého v nemoci svojej
úfa uzdravenie; tak i duševne chorý nesmie sa ť príkreho po-
kánia, ktoré dušu jeho uzdravuje. (Tert.) ď nebolo ti hanbou
ť sa, nehanb sa ani č (Sv. Aug.)
4. Kto pri spovedi z hanby č ť ž
hriech, spácha svätokrádež a nedostane od-
pustenia; i nasledujúce spovede jeho sú ne-
platné, kým sa poznove nespovedá zo všetkýéh hrie-
hov, ktoré od poslednej platnej spovede spáchaL Taký
č č si i život a je v č že v ne-
kajúcnosti umre.
Diabol robí, ako vlk; tento lapá ovce za hrtan, aby č ť
nemohly; diabol zase zapcháva hriešnikom ústa, aby pri spovedi
nepovedali hriechov svojich. - Č ktorý pri spovedi č
ť ž hriech, pácha hrozný č svätokrádeže. Svätokrádež je
zneuctenie a zneváženie božských vecí. - ď o nej II. diel. -
Kto pri spovedi len jeden ť ž hriech č nedostane odpus-
tenia. Ak odomkneme všetky zámky, č na jedných dverách visia,
a len jednu nie, dvere sa neotvoria; práve tak je i vtedy, ď nie
všetky ľ hriechy, tieto hriešne zámky, podrobíme ľ č
moci ň dvere smierenia sa neotvoria. - Kto raz neplatne
sa spovedal, toho nasledujúce spovede sú neplatné. Aby taký
zase prišiel do stavu milosti Božej, musí nielen ť sa zo
č hriechu, ale i zo všetkých hriechov, ktoré pri ]Jrvej ne-
platnej spovedi už vyznal, a zo všetkých od spovede tej spáchaných
'hriechov, č už boly vyznané alebo nie. So ď je to tak,
ako s č ; ak pri č v prvých č zabudneme
945
jednu č nepravý je celý výsledok a celé č musí sa
znovu č ť č podobného stáva sa i pri zapínaní kabáta. Ak
len jeden jediný gombík zle je zapätý, všetky nasledujúce gom-
bíky prídu do neporiadku. Musia sa teda všetky gombíky zas po-
ť a znovu ť (Sv. Vine. Fer.) - Taký č č
si i život. č hriech ponáša sa na ľ jedlo, ktoré
v žalúdku ľ a ľ ť č ň (Orig.) č
hriech podobá sa smetictm, ktoré nedbanlivá slúžka kladie do kúta,
kde hnijú a povetrie v chyži kazia; lebo tak i č hriech
robí v srdci. (Sv. Bernardín.) č hriech č svedomie
hriešnika, rozrýva mu srdce a ň dušu jeho ť a stra-
chom:. (Sv. Amb.) - Kto pri spovedi ť ž hriech č je vo
ľ č že v nekajúcnosti umre. č hriech
ť smrt duše; podobá sa rane, č sa na vonok ť
nemohla a tak vnútorne sa š ť a č ť ť
ď v ktorej niektoré diery zapchajú, no č nechajú otvo-
renú zahynie; tak i ten, kto v spovedi ť ž hriech č (Sv.
Bonav.) Sv. Antonín, arcibiskup floretínsky, vypráva o jednej pa-
nej, ktorá raz ť ž hriech č potom v stave ľ
hriechu prijímala, neskoršie ľ č k spovedi chodievala s
úmyslom, že č hriech vyzná, ale každý raz ľ stra-
chom premožená tento č č vodilo sa jej tak i pri
spovedi na smrtnej posteli. Ako šialená č potom pred skona-
ním: «Zatratená som, lebo som od mladi č hriech ľ ll>
(Meh.) Áno, je to hrozné takto ž ť sv. sviatosti. - Preto sv.
Bonaventura dáva radu: «Na prvom mieste spovedaj sa z toho
hriechu, ktorý ť č š zahanbuje. Takým spôsobom vyznanie
ostatných hriechov bude ti ľ lebo ď vojevodca je zabitý,
ľ bude pobité celé vojsko)). Akby ti ť ž padalo ť sa
z istého hriechu, ň povedz spovedníkovi: «Mám ešte jeden
hriech, ktorý ť sí netrúfam)). Kto v spovedi luhá, ten klame
seba a nie Boha.
2. Spovedný oteo.
l. Len ten kúaz môže ť hriechy,
ktorý od č biskupa k slyšaniu spo-
vede je splnomocnený.
60*
946
Len apoštolom a ich nástupcom, biskupom, dal Kristus moc
š ť ť hriechy. Lebo len im riekúl po svojom vzkriesení: «Prij-
mite Ducha Sv.: ktorým odpustíte hriechy, š ť sa im, a
ktorým ich zadržíte, zadržané sú)). (Ján 20, 23) Kristus kázal apo-
štolom ň ť obväzky so vzkrieseného Lazara, aby poukázal, že im
je daná moc ť (Sv. Aug.) Táto moc apoštolov volá sa
moc ľ č lebo ň sa zamknuté nebo akoby zase otvára hrieš-
nikovi. «Spovedník je vrátny raja)). (Sv. Prosper) Biskupi môžu
právo š ť hriechov ť na ň ktorých k slyšaniu
spovede za spôsobných držia. ň postavenú biskupom do úradu
v diecési, č má plnomocenstvo š ť ď v celej diecési
(biskupstve). No ď príde do cudzej diecése, už nemá moci k sly-
šaniu spovede; musel by najprv ž ť o ň č biskupa.
Aj svetský sudca môže len v tom okrese š ť súdne výroky,
do ktorého krajinskou vrchnosfou za sudcu je postavený.
2. Ani ň splnomocnený k slyšaniu
spovede nemôže ť hriechy, ktoré si
pápež alebo biskup k rozhrešeniu zadržal.
(Sn. Tr. 14, ll) Hriechy tieto môže ť len po obdr-
žaní pápežského alebo biskupského dovolenia.
Biskupi č zadržiavajú si k rozhrešeniu ť ž hriechy,
n. p. odpadnutie od viery, krivoprísahu, vraždu, otrávenie, pod-
č ; to stáva sa preto, aby sa veriaci takých hriechov tým
viac chránili. Aj svetskí sudcovia nemôžu vo všetkých pádoch vy-
š ť výrok, niektoré veci musia ť vyšším súdom. -
V č smrti môže však každý ň i nesplnomocnený,
š ť od každého hriechu. (Sn. Tr. 14, 7) Na pútnických mies-
tach' môžu ň č š š ť aj od hriechov (biskupmi) za-
držaných; v mnohých diecésach i č missie, vo ľ č
č pri skladaní všeobecnej (generálnej) spovede ď
3. ň v spovedelnici zastáva 1niesto
Božie.
Keby v jednej spovedelnici sedel Kristus a v druhej ň
ani jeden z nich neodpustil by viac hriechov. (Sv. Alf.) ň
947
slyšiaceho ď preto menujeme spovedným otcom, č za-
stáva miesto nebeského Otca. Z tej č ň v spovedelnici je
i ľ láskavý a shovievavý, ako otec. - č svätí vedeli,
že spovedný otec miesto Božie zastáva, preto prísno zachovávali
jeho rady. «Kto poslúcha svojho spovedníka, je istý, že zo svojich
skutkov nepotrebuje č ť Bohu». (Sv. Fii. Ner.) A hoci by sa
spovedník mýlil, predsa kajúcnik nemá viny, ale č ide, ak
poslúcha. (Alvarez) Kto v dokonalosti chce ť pokroky, nech
poslúcha svojho spovedníka, ako samého . Boha. (Sv. Fii. Ner.)
ň v spovedelnici koná trojnásobný úrad : totiž
úrad č ľ lekársky a sudcovský.
Ako č ľ má ň č ť kajúcnika, ď zbadá, že sa
tento nachodí v nevedomosti o dôležitých veciach. Ako anjel-
strážca ukazuje poblúdilým pravú cestu. (Sv. Reh. VeL) - Ako
lekár dáva si ň od kajúcnika, ktorý pre hriechy svoje duchovne
je chorý, ť duševný stav, ako i lekár telesný spytuje sa
chorého, č mu chybí. Ako lekár udáva ň kajúcnikovi prostriedky,
ktoré má ť aby duchovne ozdravel, ako i lekár telesný
predpisuje nemocnému isté lieky. - Ako sudca musí ň po-
ť č kajúcnik je hoden rozhrešenia alebo nie; v prvom páde
dá mu rozhrešenié, v druhom však odloží ho.
4. ň pod nijakou výminkou nesmie
ť č zo spovede. ť táto volá
sa spovedná č ť
ň nesmie č ť trebárs by ho to i život stálo. Sv.
Ján Nepomucký, generálny vikár pražského arcibiskupa a kazatei
v ľ dvornom kostole, nedal sa ani ľ ani hrozbami
a mukami ľ Václava ť aby spovedané hriechy ľ
vyjavil; potom bol hodený do Vltavy (1393), kde nad ŕ
jeho ď 5 svetiel sa zjavilo. Pri otvorení hrobu v pražskom
chráme sv. Víta (1719) našli jazyk jeho neporušený. Vystavuje sa
ž č vo sviatok sv. Jána (16. mája). - ň nesmie č
ť hoci by sa tým najhroznejšie zlo ť mohlo. Istý ľ
spýtal sa dvorného ň č by mu povedal, keby sa mu niekto
948
spovedal, že ľ chce ž ť Dvorný ň odpovedal: «Na-
skrze nie». Nato povedal ľ <<Nuž tak život môj je v nebezpe-
č ň odpovedal: «Ale ešte viac, keby nebolo spovede a
spovednej č č tento mal pravdu? - Aj oproti tornu,
ktorý sa spovedá, musí ň ť spovednú č ť PahÓiok
istého farára spovedal sa tomuto, že mu na pôjde kradne; farár
musel i potom ť č kde predtým boli. č - Ani
pred súdom nesmie ň č ť ; lebo proti rozkazu Božiemu
niet rozkazu. V najviacerých štátoch, ako na pr. v Rakúsku, nesmú
sa ň pred súdom ani len ť o tom, č zo spovede vie. -
Trestom pre vierolomného ň bolo by č zbavenie úradu
a ť ž pokuty cirkevné. Už mnohí ň boli tak planí, že od
viery odpadli, ale tak planý nebol ani jeden, že by spovednú č ť
bol narušil. - Spovedná č je na ochranu spovedajúceho sa i
na ochranu svätosti pokánia. Kajúcnik teda mohol by ť ň
dovolenie ž ť to, č mu pri spovedi zjavil. No toto dovolenie
smel by ň len ľ zriedka ť ak sa totiž o ľ dô-
ležitú vec jedná a niet č že by sa ď tým ne-
návidenou ť mohla. _:_ Č by spovedná č ť bola i vtedy
ď niekto mimo spovede hovorí o veciach zo spovede? Tak hore
spomenutý paholok v opilom stave povedal farárovi: ď som sa
vám spovedal, že vám na pôjde kradnem, a vy ste nevzali ľ č
Farár naslmtku vyhnal ho zo služby. Č to smel?
5. Každý katolícky ť je úplne svo-
bodný pri ľ svojho spovedného otca.
Pri spovedi preto nesmie ť ani najmenšieho nútenia, aby
nik neprišiel do č č ť niektorý hriech. Sv. '
Ter ezia povedá: «Oj, ľ š ť môže ť duch mrákoty,
ď sa spovedi násilie robí!>> Preto nik, ak nechce, nepotrebuje
ť ani len ľ č ď u svojho vlastného farára
(Bened. XIV.) môže ť sviatosti i na inom mieste. Preto tiež
ani jeden ň nie je oprávnený ť niekoho od svojej spo-
vedelnice, č do inej fary patrí. - Len mnísi musia spove-
ť sa ň z tej istej rehole. Aj mníšky majú zvláštneho, od
biskupa ustanoveného, spovedníka; avšak nie sú viazané k nemu,
ale i mimoriadnych spovedníkov, ku ktorým sa vždy ť
949
môžu. (Sn. Tr. 25, 10) Nik nemá práva ž ť im v tom. (Lev
XIII. 17. dec. 1890.)
Kto v dokonalosti chce ť pokroky, má sa ť
správe istého spovedníka. (Sv. Fil. Ner.)
ď sa niekto chce č ť umenie alebo remeslo, musí ť
č ľ no tým viac, ď sa chce č ť ť ž š povin-
ť totiž ť ť (Kassián.) Kto chce ť na
vysokú horu, potrebuje poriadneho č tak i ten, kto sa chce
ť na vrchol ť dokonalosti. Prv než si volíme spo-
vedného otca, máme zrale ž ť a ť sa k modlitbe. (Sv.
Fil. Ner.) Sv. Terezia za 20 rokov nenašla spovedníka, ktorý by
jej duševnému stavu bol porozumel; preto č vzývala Boha,
až č našla pravého vodcu duchovného, sv. Jána Avilského.
Máme si ť múdreho spovedníka; lebo i telesné nedostatky
nezvykli sme ľ ľ ľ ť bársktorému lekárovi. (Sv.
Bas.) Ak máme ť pravotu, od výsledku ktorej mnohé tisíce
korún závisia, ľ najmúdrejšieho advokáta, a vo veci, od
ktorej č blahoslavenstvo závisí, mali by sme ť menej opa-
trní? (Hunolt.) ľ si spovedníka, ktorému úplne dôverujeme
(Sv. Fil. Ner.), i zachovajme mu túto dôveru. Jestli diabol niektorú
dušu chce ť upotrebuje všetku ť svoju, aby medzi spove-
dajúceho sa a spovedníka nedôveru zasial, a tak zponenáhla po-
stupuje k č š zlu. (Sv. Fil. Ner.) Spovedníka nemáme
ť bez č (Sv. Fr. S.), ako ani lekára ľ nemeníme, ak
tento už zo zkúsenosti pozná telesnú povahu našu. A však môžeme
a máme s č na cas ť na ď k inému ň lebo
nie je dobre ť sa otrocky k jednému č
3. č pokánia.
Pravé pokánie č ť nie je tak ľ najmä ď úprimn
vyznanie i takých chýb, č sú najvýš zahanbujúce, stojí č
ľ sebapremáhanie. Preto Boh ľ odpláca pravé pokánie.
Ostatne ď je ľ č pokory; pokornému však dáva Boh
svoju milosf. (1. Pet. 5, 5)
. '
950
Hodným pnJimaním sviatosti pokánia
dostávame nasledujúce 1nilosti:
l. Dosiahneme odpustenie všetkých spá-
chaných hriechov i č pokút, no na-
skrze nie vždy odpustenie všetkých č
pokút. (Sn. Tr. 6, 30; 14. 12).
Kto č pokánie, robí ako ten, č špinavé šaty svoje pere;
také potom zase vyzerajú, ako nové. Boh hovorí: «Jestli bezbož-
ník č pokánie zo všetkých hriechov svojich, bude ž ť a neumre;
nebudem ť na nijaké neprávosti jeho, ktoré spáchal». (Ez.
18, 21-22) Preto Kristus povedal Magdalene: š ť sa ti
hriechy tvoje». (Luk. 7, 48) Kto svoje č zjavuje, tomu Kristus
už nie je sudcom, ale prímluvcom a ochrancom. (Sv. Kassiodor)
Ani pri súde nevráti sa Kristus k hriechom, č pokáním už sotreté
boly. (Sv. Bern.) č nie je skryté, len č v spovedi bolo vyja-
vené. (Sv. Amb.) Hriech, akonáhle zjavený, je i č ale
č rastie. (Sv. Bern.) Už svetomudrc Seneka povedal: «Komu
je ľ že zhrešil, ten už celkom je nevinný». - Rozhrešením
pri spovedi mení sa zaslúžená č pokuta v č (Sv. Bon.)
Boh robí ako ľ ktorý trest smrti ň na dlhšie väzenie.
Príklady, že Boh trestá i také hriechy, č už sú odpustené: Ada-
movi odpustil Boh, no predsa vyhnal ho z raja a uložil mu ť ž
pokuty. Mojžiš, ktorý svojim pochybovaním Boha obrazil, dosiahol
odpustenie, ale už nesmel ť do ľ zeme. (4. Mojž.
20, 12) Židia na púšti, č proti Bohu reptali, na prímluvu Mojži-
šovu dostali odpustenie, no museli ť na púšti. (4. Mojž. 14)
Boh odpustil i Dávidovi, ktorý dva ť ž hriechy spáchal; avšak
Dávid utratil syna svojho. (2. ľ 12, 14) Preto volá sv. Augu-
stín: Nenechávaš bez trestu ani hriechov tých, ktorým si odpustil:
«Hriech nikdy neostáva bez trestu; trestá sa ď č sám, ď
iní pokánie, alebo Boh trestá na ň hriechll. (Sv. Reh. ľ Za
každým hriechom musí ť ď ť č alebo po-
kuta. (Sv. Ans.) ľ sme zhrešili, ľ musíme ť na druhom
svete. (Sv. Bern.) Aj na ľ tele po zahojení rany ešte ostáva
šrám. (Sv. Bern.) Hriechy právom menujú sa nielen vinami ale i
951
dlhmi; lebo ako dlhy musíme ť tak musíme zaplatif (so tref,
č ť i hriechy. (Sv. Reh. ľ
Č pokuty za hriechy musíme ť ď na zemi
· alebo v č
Na zemi trpíme ich: 1. ď konáme skutky pokánia, ktoré
nám kiíaz pri spovedi uložil. 2. ď ľ konáme skutky
pokánia, ako modlitbu, pôst, almužnu a iné nábožné skutky. 3. ď
trpezlive prijímame trápenia, ktoré nám Boh posiela, menovite smrf.
(Sn. Tr. 14, 13) 4. č i získaním odpustkov. ď nauku
o ť č a odpústkoch.
Boh v múdrosti svojej nenecháva hriechu cele bez
pokuty preto, aby sme si hriechu málo nevšímali. (Sv. Aug.)
Pri krste ovšem všetky pokuty hriechov boly odpustené, ale
pri pokání už nie. Lebo ď hriech po k.rste je ľ ť ž š než
hriech pred krstom; hriech pred krstom je viac hriech krehkosti,
hriech po krste je hriech zlosti, lebo pokrstený je osvietený Duchom
Sv., a tak má lepšie poznanie. (Sn. Tr. 14, 8) Aj musíme braf do
povahy, že pokrstený skrze hriech ť chrárn Boží (1. Kor.
3, 17) a ruší sloro; lebo s jednej strany hriechom odmršfuje Ducha
Sv., ktorého pri krste do seba prijal, s druhej strany nedrží krst-
ného ľ ktorý slávnostne urobil. Dobrý otec zvykol po prvý raz
ť decku nejakú ť ak ľ polepšenie; no jestli
ť znovu je rozpustilé, nuž mu otec na prosby jeho síce od-
pustí chybu, ale nie celkom i pokutu. Tak robí i Boh ; v krste od-
pustil č všetky hriechy a pokuty za hriechy, ale neskoršie
to už nejde tak ľ
Tým viac pokút za hriechy š ť sa nám, č
dokonalejšia je ľ ť naša.
Lebo «kto mnoho miluje, tomu sa i mnoho š ť povedá
Kristus Magdalene. (Mat. 7, 47) Niekedy Boh tak ľ pohna
srdce č že tento ď dosiahne odpustenie všetkej viny a
pokuty. (Sv. Tom. Akv.)
952
2. Duch Sv. zase ubytuje sa v nás a
udelí nám posväcujúcu ť aj znovu oziJU
zásluhy všetkých dobrých skutkov, predtým v stave milosti
vykonaných.
Duša obráteného hriešnika zase stane sa krásnou pred Bo-
hom. Obrátený hriešnik dostane, ako marnotratný syn, krásne
rúcho, t. j. posväcujúcu ť a ň znak lásky Božej. (Luk.
16. 22) Biely oblek, ktorý č pri krste obdržal, bol zašpinený
hriechom ľ Pokáním zas opere sa do č v krvi Kris-
tovej. Kde kedysi na obleku tomto boly škvrny, tam jednúc budú
zlaté okrasy. {Sv. Gertruda) · Bol by div, keby tak niekto hlavu
murína púhym slovom celkom bielou urobil. Rozhrešením kajúceho
hriešnika stáva sa ešte viac ; lebo duša, č následkom hriechu
bola č ako č rúcho, stáva sa bielou ako siíah. Pokánie
je rebrík, po ktorom zas vystupujeme ta, ľ sme padli. (Sv.
Efr.) Hriešnik podobá sa studenému č uhlu : tento sa po-
káním premení na žeravý. (Kornel. a L.) Ked č zase prišiel
do stavu milosti, vtedy - rozumie sa - je zas ť ť Božím,
č neba a zas môže ť záslužné skutky pre nebo.
ď nauku o posväcujúcej milosti v L diele. - Pokánie spôsobuje
tiež, že zásluhy všetkých dobrých skutkov, predtým v stave mi-
losti vykonaných, zase ožijú. Lebo ľ hriechom bola ztra-
tená zásluha týchto skutkov (Ez. 18, 24) a síce nie preto, akoby
ď Boh pre hriech ľ bol im ň zásluhu, ale preto, že
č urobil skutky bezvládnymi. Preto záleží len na č
odstránif túto prekážku. A však od ň kajúcnosti u č
závisí, ľ zásluhy tieto zase ožijú. (Sv. Tom. Akv.) Je to tak,
akoby pole, vyprahlé dlhou suchotou, tichým daždom a prajným
č zas dostalo predošlú ž ť č prajnej šie č tým
utešenejšie bude zas ť pole.
Ale posväcujúca ť rozmnožuje sa,
ak sme ju už pred ď mali.
Posväcujúcu ť pred ď má v sebe, kto nemá ť ž
kého hriechu, alebo kto má dokonalú ľ ť Č vyšší j e ň
posväcujúcej milosti, tým vyšší jednúc bude našej slávy
953
v nebi. Blázni teda sú, č vravia: «Nepotr.ebujem sa ť
lebo ď nemám ť ž hriechu)). No, bohužial, práve tí ľ
č tak vravia, č žijú v ľ hriechoch.
3. Skrze Ducha Sv. dosiahneme ľ
pokoj duševný) ba pri úprimnom obrátení i ľ
útechy.
Pokáním dosiahneme ľ pokoj duševný. Duch Sv. je Ute-
š ľ (Ján 14, 26) Akonáhle sa ď zbavíme hriechov, ď
v duši našej vznikne podobné utíšenie, ako na mori vtedy, ď
plavci hodíli do mora hriešneho proroka Jonáša. (Sv. Zl.) Zo svia-
tosti pokánia kvapl'á balsam útechy do ranenej duše. (Sv. Vavr.
Just.) Mnohí ľ neraz tvrdia po spovedi, že im je, akoby im
ohromnú ť so šije boli ň alebo povedajú, že sa š ť
šími cítia; ako keby mali č š poklady sveta. To pochodí
ľ že ť svojho Boha cítia. Obdržaný duševný pokoj
výhodne pôsobí i na telo a ľ prispieva k prinavráteniu ztrate-
ného zdravia; preto svätí č dôrazne napomínali -nemocných
k prijímaniu sv. sviatostí. - Obrátený hriešnik neraz dostáva ľ
útechy. Kristus povedá : «Blahoslavení, ktorí č lebo oni pote-
šení budú)). (Mat. 5, 5) ď marnotratný syn domov prišiel, dal
otec ť ľ a obstaral muziku; tu bolo radostné hodovanie,
hudba a tanec. (Luk. 15) Tak robí Boh i dnes, ď sa ť ž hrieš-
nik úprimne obráti; obsýpa ho útechami a ť Aké to po-
tešenie pre ť ž hriešnikov l Títo, zdá sa, majú ešte č š
výhodu, než spravedliví. Mysli pritom na slová, ktoré starší syn
riekol otcovi, ď tento tak láskave prijal marnotratného syna.
(Luk. 15, 29) Takými útechami Boh dodáva nám smelosti, aby sme
ť ž cestou cnosti tým stálejšie č (Rod.) Lebo každému
novoobrátenému nastáva tuhý boj so zkazenou prirodzenosfou
svojou. Pán v hojnosti ľ nám duchovné ň ď práve
nastupujeme cestu nábožnosti; neskoršie ť nám ich, pone-
č by nám škodlivé boly. ď rovnajú sa cukrovinkám; ako tieto,
vo ľ množstve požívané, hlísty plodia, tak i tamtie plodia
v srdci hlístu márnosti. Ak nám teda Boh zase odfahuje útechy,
máme mu za to ď ť (Sv. Fr. S.) Boh neskoršie ť
útechy, aby č niekedy prísna zkúšal a dal mu ž ť
954
k zásluhám. Vtedy č môže zvolaf, ako Kristus na kríži : «Bože
môj, Bože môj, č si ma opustil? l» (Sv. Alf.)
4. Duch Sv. dáva nám silu k borbe s
hriechami.
Kto si nohu ztomil, už nemá predošlej sily, ostane slabým.
Taký musí ť obväzok a ť sa palicou. Tak je i s hrieš-
nikom po jeho obrátení; potrebuje pomoc božskú. Túto dosiahne
pokáním. Pokáním obväzujú sa č polámané kosti a pri-
navracia sa im predošlá sila. (Sv. Ambr.) «Ako marnotratný syn
dostal obnv na nohy, aby ŕ cestou príkazov ľ š č ť
mohol, tak i novoobrátený dostane silu Ducha Sv., aby proti hrie-
chu bojoval. ď teda slúži nielen k odpusteniu spáchaných
hriechov, ale i za ochranný prostriedok proti hriechw>. (Sv. Tom.
Akv.) Obrátení hriešnici. č ne sú verní a horliví sluhovia Boží.
Preto povedá Kristus, že v nebi je č š radost nad hriešnikom,
ktorý pokánie č ako nad 99 spravedlivými. (Luk. 15, 7) Kto
č sa ti lepšie : vojak, č ešte v bitke nebol a tak nikdy neute-
kal, a č ten, č pred ľ presilou utekal, ale potom, aby
chybu napravil, tým smelšie napádal ľ a prinútil ho
k ustúpeniu? Prvý je vlažný spravedlivý, druhý horlivý kajúcnik.
(Sv. Vine. Fer.)
Avšak všetky milosti tieto dosiahneme len vtedy, ď
ť pokánia hodne prijímame; hojne dosiahneme ich
tak, ď ť túto č š prijímame.
Č č š riadi sa dom, tým č š bude; práve
tak je u ť ľ jeho vnútra. (Sv. Hier.) Č č š
sa spovedáme, tým viac zbavujeme sa diabla. č ktorým
hniezdo na dome už ľ ráz bolo sborené, nebudú tam ľ
zase ť svoje hniezdo; tak ani diabol nebude tak ľ zne-
ť č ď sa ď vždy č ň (Hunolt)
J edna ď v roku ovšem č aby sa niekto ešte považo-
val za úda katolíckej Cirkve, no naskrze nie, aby sa č po-
staral o svoje dušné spasenie. V duši č ktorý iba raz v roku
sa spovedá, vyzerá asi tak, ako v dome, kde len raz v roku za-
metajú. Takému č povodí sa v č zkúšky asi tak, ako
955
Absolonovi v lese, ktorý si len raz v roku dal ť vlasy.
(2. ľ 14, 26) Je to š ť ď č o dušu svoju ani len
ľ sa nestará, ako o svoju obuv; túto č š č kým dušu
v jej špine zanecháva. (Sv. ZL)
4. Hodné prijímanie pokánia.
Tu nie je predpísané, ako u prijímania najsv. sviatosti oltár-
nej, za ľ č máme sa ť k prijatiu sviatosti. Pokánie
treba ť nie dÍžkou č ale ť pohnutej mysle.
(Sv. Zl.) No predsa č k nemu len krátka ľ Noe
100 rokov budoval koráb, a ty nechceš ani za ľ ť
na stavbe korábu, ktorý má ť ť od č zahynutia?
(Sv. Tom. Akv.)
Aby sme ť pokánia hodne prijali,
musíme ť nasledujúce:
č hriech srdcom, ústami a skutkom bol spáchaný, musí
sa zase š ť ľ ť ktorú srdce cíti, ústa vyjadrujú a skutok
dokonáva. (Sv. Bon.) Musíme tak ť ako marnotratný syn:
sotva Duch Sv. pôsobil ň ď š ľ o všetkých chybách
svojich a nahliada ich (Spytovanie svedomia). Uznáva ď
oproti svojmu otcovi a cíti nad nim hlboký ľ v srdci ť
Chce sa ť k otcovi a č ť ň nový život (Predsavzatie).
Ide nazad k otcovi, padá pred nim, vyznáva svoje chyby i prosí
za odpustenie ď Už nechce ť synom, ale len sluhom
ť č Otec objíma a bozkáva ho (Rozhrešenie). Nato
nasleduje radostná hostina (Sv. prijímanie). Pokánie je podobné
citare, ktorej jednotlivé struny musia ť natiahnuté a naladené,
kým vydá pekné zvuky. (K. Hugo)
l. Musíme ť suedon1ieJ t. j. staro-
stlive š ľ ť aké hriechy sme spáchali
a pri spovedi ešte nevyznali.
Pritom musíme tak starostlive ť akoby sme mali už
ť k súdnej stolici Božej. Spytovanie teda nemá ť pot-rchné,
956
č by nám ť pokánia viac slúžila k zahynutiu, ako k spa-
seniu. Avšak pritom ani nesmieme ť ľ ť ako
to býva u osôb úzkostlivých; lebo Boh nežiada č č sily
naše prevyšuje. - Spytovanie svedomia nadovšetko je potrebné;
lebo nim prichodíme k sebapoznaniu, ktoré je č všetkého
JJolepšenia. Ako nemožno č ť chorobu, ktorej neznáme, tak ani
nemôžeme ľ ť hriech, ť ho a ť proti nemu, ak ho
nepoznáme. (A. Stolz) Sebapoznanie chybí mnohým ľ ď Da-
jední ľ skúmajú všetky tajomstvá prírody, č obeh
hviezd i pohyby všetkých telies, no nikdy nemyslia na seba a ne-
vedia č o tom, č sa v ich vnútornosti deje. Popri všetkej
vede a vážnosti svojej sú oni ľ š ť lebo nepozorujú na
hrubé chyby. (Sv. Vine. Fer.) Môžeš ť výšku neba, šírku
zeme a hlbiny morské; ale jestli si cudzí sám sebe, rovnáš sa
č ktorý dom bez základu staviá. (Sv. Bern.) ľ dal
každému č knihu, totiž svedomie; v tejto máš usilovne ť
listy, lebo z celej knižnice svojej môžeš ť so sebou na č ť
len túto knihu. (Sv. Bern.) Kto pozná seba, ten pozná i Boha. (KL Al.)
Spytovanie svedomia - máme č so vzývaním
Ducha Sv.
ď máme svetlo, nuž vo tme chytrejšie najdeme niektorú
vec; tak je i pri ľ hriechov. Pri vniknutí č č
do chyže, ď ť tisícoraké prášky, č predtým ľ
bo ly ; tak i duša, ď ju Duch Sv. osvieti, zbadá na sebe najmen-
šie nedokonalosti. (Sv. Bon.) Sebapoznanie je dar Boží, ktorý len
ť môžeme. (Sv. Fr. Xav.) Naše oko dobre vidí
iné veci, ale nie seba; práve tak je i s duchom naším: on je
bystrozraký pri vypátraní chýb iných, krátkozraký pri vypátraní
svojich vlastných. (Sv. Bas.) - Dobre je tiež pri spytovaní
domia ť sa do samoty, lebo tu Duch Sv. prihovára sa ľ
skému srdcu. (Os. 2, 14)
Pri spytovaní svedomia musíme odložil každú samo-
lásku a ť úprimnú znahu, ť chyby svoje.
Ako niektorý nemocný nechce ť že to s nim povážlive
vyzerá, tak i nejeden hriešnik. č toho je samoláska, t. j.
957
ľ v domnelých prednostiach, n. pr. v rode, v zraste, hla!'e,
vedomostiach, cnosti a p. Ba niektorý považuje svoje chyby za
prednosti, na pr. podvod za ť pýchu za zmužilú povahu
a p. ; taký podobá sa matke, ktorá na svojom č nevidí
chyby, ale všetko má za chvalitebné vlastnosti, teda lož za ľ
um, ť za neohroženosf, ž ť za znak silného zdravia
a p. (A. Stolz) Pri spytovaní svedomia teda musíme tak ť
akoby srne boli svojimi vlastnými ľ lebo nepriatelia sta-
rostlive ľ chyby. (A. Stolz)
ľ š rozpamätáme sa na hriechy, ď si pripo-
míname 1 O Božích prikázaní, cirkevné prikázania a rad
hlavných hriechov. Môžeme ť i spovedného zrkadla,
lenže v tomto nie vždy sú č všetky hriechy.
Spovedné zrkadlo pre dietky: Prikázania Božie: (l) Zabudol
si ť sa? Modlil si sa nepobožne? (2) Vyslovoval si neúctive
sväté mená? Klial si? (3. a cirkevné prikázania). Zameškal si
omše sv. v nedele a sviatky? Držal si sa neslušne v kostole?
Jedol si mäso v piatok svojou vlastnou vinou? (4) Bol si hrubý
oproti č Neposlušný oproti nim? (5) Nenávidel si iných?
bil, hádzal o zem, svádzal k zlému? - Trápil si zvieratá?
(6) Myslel si, hovoril, robil č č ť uráža? (7) Vzal si
č Č si to už prinavrátil? Urbbil si dakomu škodu? Oklamal
si dakoho? (8) Žaloval si skrivodlive dakoho? Lhal si? Rozprával
si ď chyby iných? Nadával si iným? (9, 10) Žiadal si cudzí
majetok? (Hlavné hriechy.) Bol si pyšný? Lakomý? Nemierny?
Hnevlivý? Lenivý v č a práci?
Pri ť ž hriechoch máme š ľ ť ako č
Iii
sme ich spáchali.
Lebo č ť ž hriechov musí sa ť pri spovedi. (Sn.
Tr. 11, kap. a kán. 7) Ak sa pri ť ž hriechu nemôžeme roz-
ť ako č sme ho spáchali, musíme ň č ť asi ako
č sme ho spáchali. (Sv. Alf.) Alebo musíme š ľ ť
hriech ten páchame; ako č za mesiac, za týždeií alebo č ň
sme sa ho š ť (Sv. Alf.)
958
Spytovanie všedných hriechov nie je síce potrebné,
ale je ľ ž č
Všedné hriechy totiž môžu sa pri spovedi bez každej viny
č po ť avšak velmi dobré a ž č je ť ich.
(Sn. Tr. 14, kap. 5) č chyba pri spytovaní svedomia je,
že sa ť ž zahanbujúce hriechy zanedbávajú, všedné však dô-
kladne ľ Takí ľ podobajú sa fariseom, č komára
preciedzajú, ale ť pohlcujú. (Mat. 23, 24:) Tak stáva sa potom,
že mnohí ľ vzdor č spovedaniu nikdy sa nepolepšia.
Oj, ľ je ľ i zdanlive nábožných, č svoje hriechy berú so
sebou do č Aká to smutná ť l
Treba tiež š ľ ť č hriech nejakou zvláštnou
ť nebol zmenený alebo č š
Lebo máme sa ť z okolností, ktoré spôsob hriech1,1
menia. (Sn. Tr. 14, kap. 5, kán. 7) Keby tedy niekto n. pr. cudzí
majetok bol násilne odobral, nesmel by len tak zkrátka ť
kradol som. Lebo zbojstvo a krádež sú dva č spôsoby
hriechu. Kto v kostole č vzal, musel by tiež ť túto okol-
ť lebo to už bolo by nie jednoduchá krádež, ale svätokrádež.-
Kto požívaním mäsa v pôstne dni alebo znesvätením nedele dal
pohoršenie, musel by tiež ť túto ť lebo tým hriech bol
č č š
svedomia pred ď ľ č si,
ď svoje svedomie každodenne č spytujeme.
Ak domu svojho č nepoprávame, príde do zlého stavu
a potom poprávka bude velmi ť ž podobne je i s dušou,
jestli sa neusilujeme ť ju č spytovaním svedomia.
(Scar.) Ak domový pán denne č so svojím šafárom, prekazí,
že by v č pre ť neporiadok vznikol; podobne je
to s naším svedomím, jestli s nim denne č (Sv. Zl.) -
Každodenné spytovanie svedomia je velmi ž č chráni nás
od upadnutia do ľ hriechu. ď nemôže ť ak
lodníci hned vypumpujú vodu, č do lode vnikla a zapchajú škáry ;
tak i duša ostane ušetrená od ľ hriechu, jestli všedné
959
hriechy, č do nej vnikly, spytovaním svedomia vždy znovu vy-
ľ a povstalé škáry dobrým predsavzatím zatvoríme. (Sv.
Aug.) Je to ako s kupcami ; ak títo vedú knihu o denných ztratách
a ziskoch, nie tak ľ upadnú do ľ dlhov. (Sv. Efr.)
Denné spytovanie svedomia zachráni nám ho č ako denné
kefovanie udržuj e č šiat. Vedie i k mravnej dokonalosti.
2. Musíme opravdove ľ ť svoje hrie-
chy, t. j. musíme v.duši ť ľ ť nad tým,
že sme Boha urazili, i musíme si úprimne
š ž ť každé urazenie Boha, no ň i
ť v milosrdenstvo Božie.
Ľ ť mala n. p. Magdalena, ktorá č padla k nohám
Kristovým (Luk. 7) ; Peter, ktorý, ď zaprel Krista, vyšiel von a
horko plakal (Mat. 26, 75) ; Dávid, ktorý prorokom Natanom upo-
zornEmý na svoje hriechy hodil sa na zem, nejedol, ani nepil
(2. ľ 12), ale volal: o S miluj sa nado mnou, Bože, ľ vel-
kého milosrdenstva svojho a ľ množstva slutovaní svojich
ď ť moju» a «Srdca skrúšeného a uponí ženého neza-
povrhneš, ó Bože». (Ž. 50) - Pravá ľ ť teda je ľ v duši.
Sám zovnútorný dej , n. pr. odriekanie ľ ľ istej formule,
č na spôsob židovských oplakávateliek, najatých k zomrelému
(ako v dome Jairovom, Mat. 9, 23), trhanie šiat (Joel 2, 13) nie
je ľ ť Kto zvonku ukazuje ľ ť ale vnútri jej nemá, je
pokrytec. Ovšem že ľ ť u toho, kto ju naozaj v srdci má, ukáže
sa i zovnútorne, lebo my ľ nemôžeme zovnútorne ť č
vnútorne cítime. - Pravá ľ ť ť sa na Boha. Zovie sa
teda nadprirodzenou, lebo pochádza z viery v ľ nad-
prirodzený svet. Kto ľ za hriech len pre zlé následky jeho,
ten nemá pravej ľ Takú ľ ť menujeme prirodzenou; táto
pred Bohom nemá nijakej zásluhy. Tak ukrutný ľ Antiochus
Epifanes ľ svoju ť ď ho č žraly ; ale ľ
jej pre Boha. (2. Mak. 9, 13) Tak č pijan, lapený č
ľ svoju ť ď vidí ť plané následky svojich
č Č š ť má síce ť ž ť ale nie pohnút-
kou k našej ľ - Pravá ľ ť je úprimná š ť nad
hriechom alebo úplné odvrátenie od hriechov; teda nie je tak
Kat. Lud. Katechismus. 61
960
vecou citu, ako skôr vecou vôle. «Ak to, č ti predtým ť a
rozkoš robilo, ť ň dušu tvoju, a č fa predtým
tešilo, teraz nevýslovne fa trápi, nuž máš pravú ľ ť (Sv. Aug.)
Z celého srdca obráti sa k Bohu, kto od prítulnosti k ľ
ným veciam z celého srdca sa odvráti. (Sv. Bern.) Kto teda hriech
ľ a potom ho znovu pácha, ten nerná pravej ľ «Kde
niet polepšenia, tam pokánie je nepravé». (Tert.) Č je po-
č a nie kajúcnik, jestli č v č zlého, nad kto-
rým ľ ť prejavoval. (Sv. Isid.) Kto má pravú ľ zošklivuje
si každé obrazenie Boha. Kto od jednej jedinej zlej náklonnosti
ť nechce, ten nemá pravej ľ Č osoží, ď potrháš
všetky ť ak ť jedna predsa ešte k peklu viaže». (Sv. Aug.) -
Bolasf nad hriechami bez dôvery v milosrdenstvo Božie bola
by zúfalstvom; takú ľ mal Judáš. Celkom inak robil Peter.
Pravá ľ ť č ukazuje sa v slzách kajúcnosti.
Tak u JJiagdaleny v dome Šimonovom (Luk. 7, 38), u Petra
po zapretí Krista. (Mat. 26, 75) č Peter svoju chybu doži-
votne oplakával, preto na lícach jeho že bolo vidno dve vrásky. -
Slzy sú č prevzácneho a smieme ich ň ť len pre urážky
Boha. (Sv. Ruža L.) Slzy kajúcnosti nie sú potrebné, ale majú
ľ č tým istejšie vymôžu odpustenie. Slzy kajúcnikov
sú ich najsilnejšou č nútia Boha k odpusteniu. (Sv. Hier.)
Slza pokánia, dcéra ľ splakuje špiny hriechu. (Sv. Aug.) Je
to istý spôsob krstu; lenže pri vlastnom krste leje sa voda zvonku,
tu však zdnuká. (Sv. Bern.) Vymôžu osvietenie rozurnu. Ako po-
vetrie po ľ ž ď stáva sa jasnejším a č š tak i
duch po mnohých slzách bude č š (Sv. Zl.) Č viac oplaká-
vame hriechy, tým lepšie poznávame ich ľ ť duchovné oko
umýva sa č š slzami kajúcností. (Sv. Reh. ľ Slzy kajúc-
nosti vedú k dôkladnému polepšeniu iivota. Podobajú sa č
žriedlam; ako tieto č choroby telesné, tak tamtie neduhy du-
ševné. (Wen.) Donášajú vnútornú útechu. č nás, ako
rosa rastliny. (Sv. Zl.) Sú mušt, ktorý kajúcich príjemne opojuje.
(Sv. Bon.) Taká slza lásky viac rozveseluje, než všetok smiech.
(Sv. ZL) Slzy kajúcnikov sú sladšie, než radosti v divadlách. (Tert.)
Slzy pokánia potešujú sv. anjelov a ň diablov. Slza kajúc-
nikov práve tak ľ sv. anjelov, ako víno srdce ľ
961
(Sv. Bern.) Horúcimi slzami pokánia tak ň diablov, ako
psov horúcou vodou. (Sv. Bon.) Slzy kajúcnosti teda majú po-
dobnú silu, ako svätená voda. č sám nad sebou, a tak po
smrti tvojej nepotrebujú ť ť iní)). (Sv. Ambr.)
K pravej ľ prídeme, ď uvážime,
že sme hriechom urazili č veli-
č Božie, že sme zarmútili svojho n1I-
lého Otca a č š Dobrodinca.
Podívaj sa na milliony hviezd na nebi, na ohromný č
ľ na zemi, na ohromný č duchúv ď a z toho zatváraj na
ľ č Božie. ď o tom II. diel.) ľ Pána si
obrazill - ľ ď ď na ľ lásku Otca nebeského k tebe,
ktorý dal za teba najmilšie, č mal, totiž Syna svojho. (Ján. 3, 16)
ľ to ť ž ť takého láskavého Otca l)) (Sv. Aug.)
Pováž tiež, že Syn Boží ľ trpel miesto teba. - Mysli na ne-
č dobrodenia, aké si za celý život svoj od Boha obdržal ;
zdravie, pokrm, odev, príbytok ď sú samé dary Božie, ktoré
ď č niekedy odopiera. (O láske a dobrote Božej ď l.
diel.) - Nuž miesto ď č oproti Bohu tak č si ho
zarmucoval a dobrodenie jeho splácal ď Č robí ti to
ť
Táto ľ ť ktorá z lásky k Bohu vzniká, zovie
sa dokonalou ľ ť Kto má dokonalú ľ ť naskutku,
teda ešte pred ď dosiahne odpustenie hriechov.
Otec pošle do mesta dvoje detí svojich, aby č kúpily.
Cestou ľ sa na kadejaké hlupstvá a oneskoria sa o ľ
hodín. V blízkosti otcovského domu nadíde ich strach: jeden chla-
pec dá sa do č lebo vie, že pre svoju ť dostane
bitku od otca; druhý chlapec č lebo zarmútil dobrého otca
svojho. Tento druhý chlapec predstavuje č s dokonalou ľ
ť ten prvý č s nedokonalou ľ ť «Dokonalú ľ ť
teda má, kto za svoje hriechy preto ľ že nimi dobrot'u Božiu
obrazil». (Sv. Alf.) Dokonalú ľ ť mali n. pr. Dávid, Peter, Mag-
dalena a mýtnik, č sa v chráme modlil. Pováž, ako rýchle všetci
ľ
962
títo dosiahli odpustenie. Dokonalá ľ ť ako zo slov Kristových
k Magdalene ť sa dá (Luk. 7, 47), nie je vlastne č iného,
ako ľ láska k Bohu, teda č Ducha Sv., ktorý v č
kovi už prebýva. No č ktorý v sebe má Ducha Sv., je v stave
posväcujúcej milosti, tedy svobodný od ľ hriechu. <<Naj-
menší ň dokonalej ľ č aby každá vina hriechu
naskutku sotretá bola)). (Sv. Tom. Akv.) A ď niekto nemá smr-
ľ hriechu a vzbudí dokonalú ľ ť nuž rozmnoží sa posvä-
cujúca ť a odpustia sa mu č pokuty. - S dokonalou
ľ ť je spojená túžba po sv. spovedi; teda dokonalá ľ ť
je podobná krstu, zo žiadosti. Avšak po vzbudení dokonalej ľ
nepotrebujeme sa ď ť ť je ť ď len asi
potom, ď sme k tomu cirkevným príkazom zaviazaní. Ba pri
vzbudení dokonalej ľ ani nie je potrebné výslovne ž ť
ď ť je, ď spovedi neodporujeme.
Dokonalú ľ ť máme ť č š v živote,
ale menovite v hodinu smrti alebo v č
života.
ľ keby si bol na ceste, vo vlaku ž č alebo ·na
lodi, a hrozilo by š ť ; tu naskutku ď dokonalú ľ ť a
si smierený s Bohom. ď 8. dec. 1881 vo Viedni horelo divadlo
(ringteáter) a tisíce ľ zahynuly, jedno č ktoré už zo školy
vyšlo, uprostred množstva ľ na chodbe hlasite vzbudilo ľ ť
Potom hmatalo okolo seba a zachytilo ľ č na dverách, ktoré
sa otvorily; tu vošlo do chyže, z ktorej ľ vyskakovali oblokmi
do sietí, č tam pre padajúcich vystreté boly. To boli jediní ľ
č sa zachránili. - Istého otca zaliala krv. Bežali pre ň
Najmladšie ť č len ešte nedávno bolo pri sv. prijímaní, zba-
dalo č života u otca, pochytilo sv. kríž na stene,
držalo ho pred otcom a nahlas odriekalo formulu k vzbudeniu
dokonalej ľ Otec tým bol dojatý k slzám; umrel prv, než
ň prišiel, ale pre č ť č bol zachránený. (Muller)
Preto je i pravdepodobné, že sa v č potopy a sborenia Sodomy
mnohí ľ svojou dokonalou ľ ť od č záhuby zachrá-
nili. (Katar. Emmerichová) - Akby si mal š ť ť ž ť
Boha, ď vzbudzuj ľ ť lásky. No nikdy sa neopováž ľ ť
si č č ť ráno dennú prácu alebo ť sa na cestu bez
963
toho, že by si vzbudením dokonalej ľ č č spa-
senie svoje l Kto je dobrej vôle, tomu ani nemôže ť tak ť ž
ť dokonalú ľ ť Lebo v Starorn zákone dokonalá ľ ť
bola jedinýrn prostriedkom k dosiahnutiu odpustenia hriechov. -
A ť v hodinu smrti tiež pod ľ hriechom je zaviazaný
ť dokonalú ľ ť ak si je povedomý ť ž hriechu a už
nemôže sa ť Len tomo. č sa nikdy nenwdlí, nikdy kázne
č nikdy náboženskej knihy č môže ť ť ž ť
dokonalú ľ ť Ten ponáša sa na zhrdzavené hodiny, č nejdú,
hoci ich ť lebo tiež nechce ť hoci ho Boh svojou pô-
sobiacou ť ť č kázne a modlitby potre-
bujú k dokonalej ľ mimoriadneho milosrdenstva, zázraku
milosti». (Lerch) č kardinál Franzelin ľ k ľ cene
dokonalej ľ neraz povedal: «Keby som ako ľ mohol
ť po krajinách, o č by som č š nekázal, ako o do-
konalej ľ ll.
K pravej ľ prídeme i tak, ď uvá-
žime, že pre hriechy svoje máme č ť
spravedlivý trest Boží.
Mysli na tresty pyšných anjelov, prvých ľ ľ so-
domských, súvekovcov Noemových a i. Pováž hrozné tresty v pekle.
A trebárs by si i neprišiel do pekla, neujdeš trestorn v č
No najmenšie tresty tam sú č š než bársktorá ľ ť na zemi
(Sv. Tom. Akv.), než všetky trápenia č (Sv. Aug.) Tieto
tresty č s výnimkou č š svätých, každého č
teda istotne i teba. Obrazenie Boha je teda č hrozného. Robí
ti teraz ť - ď forrnulu ľ medzi ď v l. diele.
Táto ľ ť č zo strachu pred Bohom vzniká, me-
nuje sa nedokonalou ľ ť Kto má nedokonalú ľ ť
dosiahne odpustenie hriechov len ň rozhrešením.
Nedokonalú ľ ť mali n. p. č ktorými zatriasla
Jonášova ň o pokání. (Sn. Tr. 14, kap. 4) U č ktorého
strach oživuje, ostáva ľ k zhrešeniu, č sa taký zovnútorne
zdržuje od hriechu. (Sv. Aug.) Preto ľ ť jeho je menej č
964
Nedokonalá ľ ť je ako malá iskra, ktorá sa najprv ď a
ň rozhrešením musí ť aby plevy hriechov spálila.
Kto však bez ľ sa spovedá,
nedosiahne od Boha odpustenia hriechov.
Kto sa spovedá bez ľ nad svojimi hriechami a bez
úmyslu š ť sa, teda len z istého zvyku a nie v povedomí svo-
jich hriechov, toho ď č neosoží. (Sv. Karol Bor.) Ako ľ
darmo pracuje, ď seje do neobrobenej pôdy, tak i rozhrešujúce
slová ň nemajú č ď padnú na neprihotovenú ľ
ktorá od hriechu ť nechce. (Lud. Gran.) ď bez ľ
je výstrel bez gule, ihla bez niti, mÍkvy klas. Kto sa bez ľ
spovedá, mláti prázdnu slamu. (Abraham a S. Cl.) Kristus preklial
fík, lebo mal len konáre a lístie bez ovocia ; tak zavrhne i ď
bez pravej ľ lebo na strome pokánia slová žaloby sú len
konáre a ť však je ovocie. (Sv. Reh. ľ Kto sa bez
ľ spovedá, ponáša sa na č ktorý síce ľ rany,
ale na tieto neprikladá nijakého lieku (Sv. Reb. ľ Rovná sa
komediantovi. (Sv. Zl.) - Že samá ď nie je všetko, vidno i
z historie o marnotratnom synovi. Otec len málo dbal o jeho
slová; lebo akonáhle z jeho slov vyrozumel, že ľ jeho sa
zmenila, nedal mu ani ť ale ď ho objímal. Chceš-li
ť ň Božiu, ľ svoju vinu.
3. Musíme ť úprimné predsavzatie,
t. j. musíme pevne ť odhodlaní s pomocou
milosti Božej naozaj ť každému hriechu
1 každej č priležitosti k ne1nu.
S pravou ľ ť úz'ko je spojené predsavzatie. (Sn. Tr. 14,
kap. 4) Ako voda z ň vyviera, tak predsavzatie vyplýva
z poriadnej ľ «Ale kým ľ ešte na hriechu visí, nemôže
sa ť ani hriech ľ ani všednýJJ. (Sv. Tom. Akv.) -
Nie všetci ľ sú pevne odhodlaní; lebo mnohí neplnia svojich
dobrých predsavzatí. Robia ako žena, ktorej muž umrel; táto robí
nešeredný krik, nemôže ť dobré vlastnosti zomrelého
muža a č že sa už nikdy ť nechce; no netrvá to
965
dlho, a zabudne na všetko boženie svoje i vydá sa zase. (Meh.)
Tí, č v nemociach a š ť príhodách najsvätejšie predsa-
vzatia robia, ale potom ich č ň sú podobní vlkovi, ktorý,
ď dá sa do oviec a č brechanie psov i krik č na-
ľ do hory sa navráti, ale vzdor tomu len vlkom ostane.
(Sv. Aug.) Sú podobní ľ ď č stavebný materiál svážajú, ale
stavby č (Wen.) Naozajstné predsavzatie j e ako pevne
vbitý klin, ktorý nik nemôže ť z múru bez ľ namá-
hania; no predsavzatie mnohých ľ je podobné zle vbi tému
klinu, ktorý ď š ť ď č ň zavesia. (Sv. Vine. Fer.)
Ce$ta k peklu má dlažbu zo samých dobrých predsavzatí, ktoré
sa však neplnia. - Nie všetci sú odhodlaní ť každému
hriechu. Sv. Sebastián chcel ť ž ľ v Ríme, ak
sborí všetky modly. Tento urobil to; ukryl iba jednu zlatú modlu,
č od č jeho pochádzala. Nasledovne svätý nemohol ho
ť a povedal mu i č (Meh.) Tak robia mnohí hriešnici;
nechcú sa ť niektorého ľ hriechu a tak nemôžu sa
ť diabla a ť sa ľ Božími ; lebo pre Boha musíme
sa ť všetkého. ď o láske k Bohu II. diel.) - Aj musí ka-
júcnik naozaj vyhýbat každej najbližšej alebo č prí-
ležitosti k hriechu. Pijan teda musí celkom ť č kar-
baník (t. j. č v karty) č kde sa hrajú. ((Len ten sa
úplne odriekol neprávosti, kto sa odriekol každej zlej príležitosti».
(Sv. Isid.) Kto niektorého č len ľ nenávidí, vyhýba
jeho č a č od neho ; ale kto ho ľ nenávidí, vy-
hýba všetkému, č ň upomína: jeho príbuzným a ľ
ň jeho obraz, dary ď Podobne musí ť kto má na-
ozajstnú ť proti hriechu; musí ť všetko, č k hriechu ·
vedie a k hriechu patrí. Tí, č sa chcú š ť ale príležitqsti
nevyhýbajú, sú podobní č ktorý ošklivú č síce od-
metá, ale pavúka nezabije; preto sa č ď zase obnovuje.
Alebo sú podobní tomu, ktorý s nemilého stromu konáre srezuje,
ale korene tam necháva ; taký strom onedlho rozzelená sa ešte viac.
(Scar.) Aj hriešnici, ktorí sa síce spovedajú, ale ž ť ť
nechcú, pozdejšie vedú len ešte horší život, než predtým. ď
chceš so stola ť muchy, musíš ž ť -s neho ť ktorá
ich vábi. Ak toho neurobíš, zase sa navrátia. Tak musíš ť
i lákadlá hriechu, zlé príležitosti, ak nechceš š ť - No najlep-
šie predsavzatia č neosožia, ak Boh nepomáha; ako ani zasiate
963
zrno nevzchodí, ak mu ž ď a slnko chybí. Preto u všetkých
predsavzatí nesmieme si č ť v domnelej sile svojej (ako
Peter pri č Pána), ale máme ť len na ť Božiu.
Naše predsavzatie má predovšetkým ť ť sa na
istý hriech a síce na hlavnú chybu.
Lebo mnohonásobné predsavzatia nebývajú č Kto
mnoho predsavzatí robí, ponáša sa na č ktorý viac velkýc,h
ň č na vysoký vrch chce ľ ť nedopraví ta ani
jedného. ť je, ď sa usilujeme naozaj ť proti jednej je-
dinej neprávosti; tým už bojujeme i proti všetkým ostatným asi
tak, ako tuhým zatiahnutím úzdy a hodným pošibaním jedného
zdurného ň č i ku ·skroteniu druhých prispievame. (Rodr.)
Keby sme ž č č len jednu chybu vykorenili, skoro boli
by sme dokonalými ľ ď (Tom. Kemp.)
4. Musíme sa ť z hriechov svojich,
t.j. musíme ň aby sme od neho dostali
rozhrešenie, potajomky, dôkladne, úprimne
a pokorne ť všetky povedomé smr-
ľ hriechy a ť i č ľ hriechov a
okolnosti, ktoré spôRob hriechov menia. (Sn. Tr. 14, kap. 5
a kán. 7)
Vyznanie všedných hriechov v spovedi nie je po-
trebné, ale je ľ (Sn. Tr. 14, kap. 5)
Kto pri spovedi zabudol ť ž hriech, musí ho po-
ť pri najbližšej spovedi.
Potajomky. Pri spovedi máme tak potichy ť aby mimo
ň nik z okolostojácich slov našich nerozumel. I ň musí
potichy ť - Dôkladne. Pri spovedi nemámé ž ť všeobecné
výrazy. Teda zle sa spovedá, kto na pr. hovorí iba: «Zhrešil som
proti 3. 5. a 7. prikázaniu)) ; alebo kto povedá: «Nemiloval som
Pána Boha z celého srdca, hovoril som zlé, myslel som zlé, č
som zlé» a p. Také výrazy nepovedajú č No vzdor všetkej
967
dôkladnosti máme sa i zkrátka ť a ť všetkým zby-
č č Všetky výrazy musia ť i slušné a ani jeden spolu-
vinník nesmie ť pomenovaný. - Úprimne. Pri spovedi máme
ť všetkým dvojsmyselným výrazom a všetkým výhovorkám.
Kto používa dvojsmyselných výrazov (kto na pr. miesto: «Vzal
som j eden dukát» povie: «V z al som č ť obolhá nie ň
ale Boha. Ten, č sa spovedá, má ť jasný a č ako
kryštál. Kto sa pri spovedi vyhovára, koná bláznive, ako praro-
č v raji, č svoje hriechy so seba ľ a následkom toho
ť ž pokutu dostali. ď sa ň š Boh ť vyhovára; ď
sa vyhováraš, Boh ť ň (Sv. Aug.) - Pokorne. Pokora
pri spovedi ukazuje sa v tom, že hriechy ľ č povedáme. Ka-
júcnik nesmie sa ť urazeným, ď ho spovedný otec napomína,
nijakého názvu mu nedáva alebo ho na otázku here. Spovedník
je k tomu oprávnený ako námestník Boží; kajúcnik však pri spo-
vedi nie je č iného, ako úbohý hriešnik. Sv. Ludvík IX., král;
povedal jednému ň ktorý mu v spovedi plný ostýchavosti
ľ názvy dával: «Tu nie som ja ľ a vy nie ste
poddaným, ale ja som ť a vy ste otec». Cisárovna Konštancia,
dala ť nábožného opáta Joachima, aby sa mu spovedala;
cisárovna chcela ť ď sediac na svojom tróne. Tu . po-
vedal opát: «Jestli ty chceš ť námestnicou Magdaleny, a ja mám
ť námestníkom Kristovým, nuž musiš teraz dolu ť s trónu
a tuto ľ ť ak nie, zase odídem č (Meh.) ď ň badá,
že ď je neúplná, predkladá otázky; ponáša sa na mýtnika,
ktorý, ď spytuje sa pocestných o veciach podliehajúcich clu,
neuspokojí sa s púhym «áno» alebo <cnie», ale dá za poriadkom
ť a náležite ť batožinu. Máme ť hriechy.
Kto ť nemôže, n. p. hluchonemý alebo ť ž nemocný, môže
i znakmi (kývaním, posunkami) ť svoje hriechy. Hlucho-
nemý, č ť vie, mohol by ich i ť Neprítomnému nemôže
sa ť rozhrešenie, trebárs by sa listovne alebo skrze posla ň
uchádzal. (Klem. VIII., 20. jún. 1602) - Máme ť ň
ľ hriechy. Ba úplne č ď povieme ť ž hriechy.
Lebo ď brvná zhoria, č zhoria i triesky, ale nie naopak.
No, ž ľ mnohí ľ č ť ž a povedajú len všedné
hriechy. - Dobre je popri ľ hriechoch ť sa zo
všedných. Kto ľ hriechu nespáchal, musí pri spovedi po-
ť ň ľ všedných hriechov. alebo ť sa ešte raz
968
zo smrtelných hriechov, z ktorých sa už bol spovedal, č by ho
ň nemohol š ť - Máme ť všetky ľ hrie-
chy. Ak nemôžeme dobre ť všetky ť ž hriechy, ť je udaf
j eden alebo druhý. Tak u zomierajúcich; u ľ č sú v nebezpe-
censtve života (na pr. pri stroskotaní lode); u nemocných, ktorým
hovorenie č ň ľ ť ž ; v špitáloch, kde v tej istej
chyži sú aj iní nemocní, ktorí by hriechy spovedajúceho sa ľ
č ť mohli. Neúplné vyznanie č i vtedy, ď ň nechce
č ť vyznanie všetkých hriechov, č môže sa ť v č nákaz-
livej nemoce. - Máme ť všetky povedomé ľ hriechy.
Keby sa prihodilo, že by niekto pri spovedi ť ž hriech ?abudol,
má ho ť pri najbližšej spovedi; nepotrebuje sa znepokojovat,
ď mu zabudnutý hriech po prijatí sv. sviatosti na um príde.
Lebo ď jeho nebola svätokrádežná. - Ď ešte máme ť
č ľ hriechov. Kto by č spáchaného ľ
hriechu ť nevedel, musel by udaf, asi ako č sa ho dopustil. Kto
zo strachu udá menší č niektorého ť ž hríechu, toho spo-
ď je neplatná a svätokrádež. - Máme ť okolnosti, ktoré
spôsob hriechu menia. Kostolný zlodej nesmel by ť len asi
ľ «kradol som>> ; lebo krádež v kostole je svätokrádež. Aj kto
násilne č odcudzil alebo neslušnými č dal velké pohor-
šenie, musel by ť tieto okolnosti. U ť okolnosti, ktoré
hriech iba č š nie sme tak prísne zaviazaní.
5. Musíme ť č ť t. j. musíme
ť tie skutky pokánia, ktoré nám spo-
vedník uložil.
ť pokánia totiž naskrze nie vždy sotierajú sa i
všetky č pokuty za hriechy. ď o č sviatosti po-
kánia III. diel.) Lebo Boh rlie je tak milosrdný, že by pritom
prestal ť spravedlivým. (Sv. Aug.) Preto sa hriešnikovi ukladajú
skutky pokánia ; týmito soti era č pokuty za hriechy. Skutky
pokánia teda sú trest; avšak sú i liek. Hriešnik ponáša sa na
raneného vojaka; tomuto nielen ľ vynímajú z tela, ale upotre-
bujú i lieky proti rane. Tak robí ň s hriešnikom; zbavuje ho
nielen hriechu, ale predpisuje mu i skutky pokánia, ktoré znovu-
upadnutie do hriechu ť majú. (Deh.) Nasledovne č
969
predpisuje hriešnikovi také skutky pokánia, č zlej náchylnosti jeho
sú protipostavené ; lakomému almužnu, nemiernemu pôst ď
Ani niet č č by hriech lepšie ť mohlo, ako modlitba,
pôst, almužna, lebo proti hlavným zlým náchylnostiam č
proti žiadosti č žiadosti tela a pýche života, bojuje sa práve
protipostavenými ť (Sn. Tr. 14, kap. 8)
Spovedný otec ukladá nám za skutky
pokánia č modlitbu, almužnu alebo
pôst) a síce preto, aby sa tým č pokuty
za hriechy č č sotrely a naše zlé náchyl-
nosti zmenšily. (Sn. Tr. 14, kap. 8)
Za dávnejších č ukladaly sa ľ prísne skutky pokánia,
na pr. pôst o vode a chlebe, zdržovanie sa od mäsa a vína, zdr-
žovanie sa od sv. prijímania a p. Ale tieto skutky pokánia ne-
trvaly ď len ľ dní, no č š za mnohé mesiace, ba
roky, áno niekedy až do smrti. Niektorí kajúcnici ď odišli na
š ť a tu za roky konaly skutky pokánia ; tak sv. Maria Egyptská.
Skutky pokánia ukladaly sa nie ď iba za ť ž hriechy, ale i
za malicherné priestupky (za nezachovávanie prikázaného pôstu,
zameškanie sv. omše, smiech v kostole, drzé ľ a p.) Dnes
č š ukladajú sa celkom ľ skutky pokánia, č v nijakom po-
mere nestoja k pokutám, aké vlastne sme zaslúžili. Z tej č
máme ešte i ľ ť skutky pokánia, ak nechceme ť
sa po smrti do ť ž ň v č O tomto ď ď nižšie.
Niekedy tiež káže spovedný otec ť nejakú
č škodu alebo ť jestvujúce pohoršenie.
Tým, č niekomu majetok odcudzili, káže ho ť alebo
ť škodu; tým, č inému na cti ublížili, káže ť alebo
ť urazeného a p. No ň v týchto pádoch je ľ láskavý
a nežiada č nemožného alebo náramne ť ž Keby to
však robil, mohol by kajúcnik ť k inému spovedníkovi. (Sv. Alf.)
Spovedelníkom uložené skutky pokánia máme vyko-
ť verne, skoro a v spojení so ť č Kristovým.
970
Vykonaním skutkov pókánia od ň uložených (takzvaných
sviqtostných skutkov pokánia) sotreme ľ viac pokút za hrie-
chy, ako skrze mnohé iné skutky pokánia, ktoré sme ľ
na seba vzali. Tamtie majú ľ cenu pre ť poslušnosti, ktorú
č konáme oproti námestníkovi Božiemu. Sviatostné skutky
pokánia následkom· toho utratily by svoju cenu, keby sme ich ľ
ľ menili. Majú sa teda verne ť Nasledovne keby
ich niekto ť nemohol, musel by ď pri spovedi ť
na to spovedného otca. - Sviatostné skutky pokánia skoro vy-
ť potrebné je preto, č č pokuty za hriechy len
vtedy sotierajú, ď sa v stave milosti vykonávajú. No stav milosti
najistejšie jestvuje bezprostredne po hodnej sv. spovedi. Avšak nie
je potrebné ť sviatostné skutky pokánia pred sv. prijímaním
alebo ď pred rozhrešením. - Kto však zanedbá ť svia-
tostné skutky pokánia, utratí mnohé milosti a hreší proti poslušnosti,
akú je podlžný ň č námestníkovi Božiemu; no ď na-
priek tomu ostane platnou. Ale taký č podal by dôkaz, že na
úprimné polepšenie života nemyslí: ponáša! by sa na nemocného,
ktorý po odchode lekárovom neužíva lieku, aký mu tento predpísal. -
Všetky naše skutky pokánia samy sebou nemajú zásluhy; svoju
cenu dostávajú len skrze ť č Kristovo. (Sn. Tr. 14,
kap. 8) Preto i Cirkev všetky modlitby svoje zaviera slovami:
Pána nášho Ježiša Krista. Naše skutky ;pokánia sú potrebné
vzdor ť č Kristovmu; lebo Kristus svojim ť č
ním zaslúžil nám len to, č sme my ť nemohli. On nám
iba zase otvoril nebo; teraz je na nás ť si vlastným za-
ť č svojím, č nám Kristus zaslúžil. Len potom môžeme
ť oslávení s Kristom, ď s Kristom trpíme. (Rim. 8, 17)
Krem toho máme ešte ľ ť
skutky pokánia a trpezlive š ť trápenža
života, aby sme č pokuty za hriechy ešte viac
sotreli. (Sn. Tr. 14, kap. 9.)
Máme ešte ľ ť skutky pokánia. Kto je ž ň
tisíc toliarov, nepovažuje sa za slobodného od dlhu, ak zaplatil
3 do 400 tollarov; nemá pokoja, kým nezaplatil celý dlh. Tak i
my č musíme ť na zaplatení svojho dlhu (Sv. Reh.
971
ľ t. j. viny. Pre ľ ranu potrebuje sa trváce užívanie lieku,
pre ľ č velké ť č (Sv. Ambr.) Pán má ť
smierený dlhým a stálym ť č (Sv. Cyp.) Ak nechceš
ť trestaný od Boha, trestaj sa sám. (Sv. Aug.) Teda malým na-
máhaním ň ľ trápenia. (Sv. ZL) Celý život náš na
zemi vlastne nemá ť č iného, ako č pokánie. «Never
tomu, kto zazlieva skutky pokánia, trebárs by mal i dar zázrakov».
(Sv. Ján z Kr.) Len ľ sme podporovaní ť ľ sa
v pokání č (Sv. Aug.) Avšak nesmieme ť skutky po-
kánia. Diabol svádza niektorých, aby sa č najprísnejšie ŕ
aby ich týmto prepínaním na budúce urobil neschopnými všetkých
skutkov pokánia. (Sv. Alf.) Aj trpezlivým znášaním trápení sotie-
rame č pokuty za hriechy. ď chorý má ranu, č hnije, rád
ju dá ť č tak i hriešnik má si ť božskému leká-
rovi č ť rany duševné žeravým železom trápení. (Sv. Reb. Vel.)
Zásluha trápení nezáleží v ť ž ale v spôsobe, akým ich zná-
šame. (Sv. Fr. S.) Trpezlivým znášaním najmenšieho trápenia mô-
žeme o mnoho viac ť ako skrze ď č š ľ
skutky pokánia. Ba môžeme ť o š ť ak svoje heiechy už
na zemi môžeme ť Lebo pokuty v č sú ď č š
a neprispievajú k rozmnoženiu č blahoslavenstva; lebo nie
sú ť č ale trestom. (Sv. Tom. Akv.) - Obzvlášte mô-
žeme ť mnohé pokuty za hriechy, ď ť ochotne peíjmeme
z ruky Božej. «Kto zomiera oddaný Bohu, zanecháva iným istotu,
že stal sa blahoslaveným». (Sv. Alf.) Odkedy Kristus zomrel za
nás, ť už neobjavuje sa tak ľ ako pokuta, a jej ochotným
prijatím môže sa viac ť č ť než mnohým iným.
Vykonané skutky pokánia a trpezlive
znášané trápenia sotierajú nielen č po-
kuty za hriechy, ale prispievajú i k rozmno-
ženiu nášho blahoslavenstva.
ť č získame u Boha nielen odpustenie, ale i od-
platu. (Sv. Cyp.) Všetky trápenia sú pokuty za hriechy, no č
skrze milosrdenstvo Božie sú ony i schody, po ktorých do neba
vystupujeme. (Sv. Fr. S.) Uvažuj ľ ť a milosrdenstvo
Božie.
972
5. Všeobecná ď
Domy sa v týždni č š zametajú a č no po dlhšom
č podujíma sa dôkladné riadenie : steny sa bielia, podlahy sa
poprávajú ď Podobne zachádzame i s dušou svojou; č ju
síce č š v živote skrze ď ale č podujímame i dô-
kladné riadenie a č skrze ď všeobecnú.
L Všeobecná ď je vyznanie všetkých hriechov,
ktoré sme za dlhší č spáchali a z ktorých sme sa už
č š spovedali.
2. Všeobecná ď donáša nám nasledujúci osoh:
privodí nás k lepšiemu sebapoznaniu, rozrnnozuJe našu
pokoru a duševný mier i získa nám mnohé milosrdenstvo
Božie.
Všeobecná ď vedie k lepšiemu sebapoznaniu. Najskry-
tejšie chyby vychodia na javo skrze všeobecnú ď ď ryby
lovíme ť alebo udicou, málo ulovíme, lebo mnohé skryjú sa
pod brehy; no akonáhle vodu celkom odrazíme, všetky ryby prídu
na javo. Práve tak má sa vec s č ď a so
všeobecnou ď (Hunolt) ď ľ niekedy zbehá les,
naj de len málo diviny; no ď na všetkých štyroch koncoch ň
rozloží, ď vyjde z lesa ohromné množstvo zveri. č podob-
ného stáva sa pri všeobecnej spovedi. (Lev z P. m.) - Všeobec-
nou ď rozmnožuje sa naša pokora. K vysvetleniu slúži
nasleduj ú ce podobenstvo: Jedno alebo druhé oddelenie voj ako v nemá
ľ sily proti ľ ako celé vojsko; tak ani jeden alebo
druhý hriech, ktorý pri č ď udávame, nemá ľ
sily ž ť nás, ako má celé vojsko hriechov pri všeobecnej
spovedi. (Scar.) - Všeobecnou ď dochádzame ľ
mieru duševného. Do prvých č ktoré šafár pánovi skladá,
môže sa ešte vždy ť nejaká chyba; no ď sa č ešte raz
poprezerajú, porátajú a č za .dobré uznajú, netreba sa ť
nijakej chyby. Tak je i pri spovedaní sa. (Hunolt) - Všeobecnou
ď dostávame ľ milosti. Ako chudobný tým č š
973
ť vzbudzuje a tým viac dostane, č viac ukazuje svoju
chudobu, tak i č tým · silnejšie pohne slutovanie Božie a tým
č š milosti dosiahne od Boha, č viac uponižuje sa vyznaním
svojej chatrnosti a slabosti. (Rodr.) Pozoruhodné je, že tí mužovia,
č všeobecné spovede konali, obzvlášte doviedli to k ľ svä-
tosti, tak sv. Ignác Loyolský, sv. Karol Boromejský, sv. František
Saleský a i. Ale u mnohých všeobecná ď ň bola č
svätého života. (Lev. z P. m.) Z toho môžeme ť na milosti,
aké pri všeobecnej spovedi dostávame.
3. Všeobecná ď je potrebná všetkým, č sa raz
neplatne spovedali a od tých č ešte nevykonali platnej
spovede; č sa tým, č do nového stavu vstupujú
alebo v č smrti sa nachodia.
O č hriechov pri spovedi ď vyššie. Novomanželia
pred sobášom, ň pred posvätením skrze biskupa a p. majú
ť všeobecnú ď - «Oj, ľ potechu poskytuje umie-
rajúcemu myšlienka, že uspOriadal všetky záležitosti svoje l» (Lev
z P. m.) Len škrupulantom musí spovedník ť všeobecnú
ď Také osoby totiž nemôžu ť č všeobecnými spo-
ď ale iba náležitou š ť
6. Božské ustanovenie spovede.
l. ď je od Krista ustanovená a
bola obvyklá v Cirkvi č všetky stoletia.
(Sn. Tr. 14, 6)
Už v Starom zákone jestvovala ď ovšem nie ako svia-
ť ale ako predobraz tejto. Pravá ď bola v raji; Boh bol
spovedníkom, Adam a Eva boli kajúcnikmi. Aj od Kaina žiadal
Boh ď ten ju odoprel a bol prekliaty. Dávid spovedal sa a
našiel odpustenie. U židov bolo vo zvyku isté vyznanie hriechov
ľ predpisu Mojžišovho. (3. Mojž. 5, 6; 4, 6) I Jánovi ľ
vyznávali ľ pri krste svoje hriechy. (Mar. l, 5) - Avšak Kris-
tus, ktorý neprišiel š ť zákon, ale ť ho, potvrdil a zdo-
konalil ď č už jestvovala; spojil s ň zvláštne milosti.
974
l. Kristus v ň svojho vzkriesenia dal apoštolom a-
ich nástupcom moc š ť ť hriechy i ž ť hriechy,
Aby však títo pri š ť hriechov spravedlive ť
mohli, musia im hriešnici, ako samo sebou sa rozumie,
ť svoj duševný stav.
ď Kristus povedal: «Ktorým odpustíte hriechy, š ť
sa im; a ktorým ich zadržíte, zadržané sú». (Ján 20, 23)
2. Už za č apoštolských «prichodili ť a
vyznávali, č č
Tak k Pavlovi v Efese. (Sk. ap. 19, 16) Aj sv. Ján evanjelista
spomína, že vyznaním hriechov môžeme ť odpustenie.
(1. Ján l, 9)
3. Sv. otcovia a č Cirkve v prvých stoletiach,
ako z ich spisov vysvitá, ľ č napomínali ť
nov k sv. spovedi a pritom užívali krásnych pripodobnení.
Tertullián (t 240) ň ť č ň svoje
hriechy ť nechce, chorému, č z hanby nechce ť leká-
rovi ranu. - Origenes ( t 254) zase porovnáva hriech s nestrovi-
tel'ným jedlom; ako toto ľ trápi žalúdok, kým ho nevydáme,
tak i hriech trápi našu dušu, kým sa ho vyznaním nesprostíme. -
Sv. Basil povedá, aby sa chorý obrátil k tomu, č vie č ť cho-
roby a hriešnik k tým, č majú moc š ť ť hriechy, totižto
k tým, č tajomstvá Božie rozdávajú. - Sv. Rehor ľ srovnáva
hriech s ranou, ktorá sa hnojí a musí ť prepustená, alebo s je-
dom, ktorý do krve vnikol a z tejto musí ť č - Sv.
Augustín zrovna povedá: «Nie je ť ť svoje hriechy len
samému Bohu, ktorému č nie je skryté, ale musíme ich ť
i jeho námestníkovi, ň Pápež Lev L (v liste k biskupom
kampánskym okolo r. 450) hanil ť verejnej spovede a os-
č že je ť ď svoj hriech v tajnej spovedi vyznávame.
Pozoruhodné je ešte, že sv. otcovia ľ č vystríhajú ť
nov od č hriechu. ľ k týmto dejepisným svedoc-
tvám č protestantský historik Gibbons, ž bez odporu mu-
975
sírne ť tej mienky, že ď už za celé obdobie prvých šty-
roch století jestvovala. - Svedoctvá za ď z pozdejších sto-
letí sú č Možno ť i na to, že spomínajú sa i spo-
vedníci ť panovníkov. Z !3. stoletia vieme, že Karol
Martel mal za spovedníka sv. Martina ; v 9. století cisár Karol
ľ spovedal sa Hildebrandovi, arcibiskupovi kolínskemu; v 10.
století cisár Otto mal za spovedného otca sv. Ulricha, biskupa
augsburgského ď
4. I najdávnejšie sekty, č od Cirkve odpadly, podr-
žaly ď
To je jasný dôkaz, aká prastará je sv. ď Lenže ď
u siekt bola č š spotvorená; tak n. pr. v ruskej cirkvi jestvuje
prísne nariadenie, aby jej ň takých, č sa z nihilistických pre-
č spovedajú, svetskej vrchnosti udali. Nuž akáže je to ď
Č je to oproti spovedi v katolíckej Cirkvi?
5. Nemožno ť že by ď bola ľ
pôvodu.
U ľ vynálezov možno ť meno vynálezcovo. Vieme
n. pr. že Archimedes vynalezol zápalné zrkadlo, Galilei tlakomer
(barometer) a kyvadlo, Guttenberg č Berthold Schwarz
pušný prach ď No ktože vynalezol ď Ktorý svätý, cirkevný
otec alebo pápež ? V ktorej krajine a kedy bola vynalezená ? ď
vieme to n. pr. ľ prôvodu (processie) na Božie Telo. Avšak
na otázky tieto č protivníci spovede, č je dôkazom, že ná-
mitka ich je bezzákladná. Ostatne pri uvedení spovede bolo by
muselo ť k odporu alebo vzbure ľ ako stalo sa v najnov-
šom č v protestantskom Anglicku, ď prívrženci Puseyovi spo-
ď ť chceli. - Len blázon môže ť že ň uviedli
ď ň budú ť práve č takého, č im č š
ť č ň ani najmenšej odplaty zemskej nedonáša a
zdravie ich najviac podkopáva? ď niet práce, ktorá by pre
ň bola tak ť ž a tak škodlivá zdraviu, ako práve ď
K tomuto uvedeniu teda nebolo ani najmenšej pohnútky. Ostatne
povážme, že i ň práve tak sú zaviazaní k spovedaniu sa, ako
veriaci. -- Protestanti hovoria, že ď r. 1215 na sneme La-
Kat. Ľ Katechismus. 62
976
teránskom bola uvedená, lebo vtedy bolo naložené ť
ť ď ň raz v roku. Nuž ktože je taký bláznivý, že
by z toho, ď otec písal synovi, aby ho ň raz v roku na-
vštívil, zatváral, že syn predtým nikdy nebol u otca?
2. Z ustanovenia spovede môžeme zatvá-
ť na ľ milosrdenstvo a ť Božiu.
Oj, ako ľ bývame od Boha na ť prijatí my, ktorí
sme sa hriechom stali podobnými č na ť odsúdeným l
Boh nežiada od nás horkého utrpenia, púte do Jerusalema a p.,
ale iba vyznanie hriechov pred sluhom Božím, ktorého si nadto
ešte. svobodne ť môžeme, a ktorý k najprísnejšej č je
zaviazaný. (Meh.) Č všetko podujíma väze1í, č v podzemnom
žalári, aby sa vysvobodill Za celý rok prepiluje železnú mrežu
alebo usiluje sa ň ť nejaký ň A ň duchovný i bez
zdÍhavej práce môže ž ť svobodu svoju. Ó č ľ hoj-
ť ľ Božieho l (Veith.') - «Nemožno ť že táto
ň (t. j. ď je len dielom božskej múdrosti». (Filosof
Leibnitz) ť zkúseného lekára javí sa v tom, že č pro-
tivnými prostriedkami, tak že sa nielen choroba zrušuje, ale i prí-
č jej ň (Sv. Bon.) Avšak, ako známo, všetky hriechy
pochodia od pýchy, ktorá je č každého hriechu (Sv. Tom.
Akv.); no ď práve je protivou pýchy, ona je uponížením
hriešnika. ť Božia javí sa i v tom, že Boh ustanovil č
takého, č sa ľ dá ť a predsa č ľ je obtažné ;
lebo ď stojí ohromné sebapremáhanie. Boh ustanovil č
velmi jednoduchého, č pritom donáša i ľ požehnanie.
7. Úžitok spovede.
Sv. ď je náramne ž č nielen
jednotlivému č ale aJ č
č
l. Jednotlivec má zo spovede nasledujúci úžitok:
dosiahne sebapoznanie, ť vnútornú ť
ť charakteru a mravnú ť
977
Spovedajúci sa totiž musí všetko, č konal a zanedbal, po-
ť s božskými príkazmi; tým č sa poznat seba samého.
No sebapoznanie je č každého polepšenia. - ď
stáva sa č svedomitejším; lebo ď č š spovedaním
príkazy Božie hlbšie sa č do duše jeho. Ak potom chce
š ť nuž ť ž príkaz živo predstúpi pred dušu. Aj samá my-
šlienlca na nastáva_júcu ď odstrašuje od hriechu. Mnohí preto
zdržujú sa od hriechu, lebo by im bolo ľ ť spo-
vedníkovi taký hriech. (Alb. Stolz.) - ť č že č
stiesnený ť ž hriechom ď znovu dosiahne vnútorný po-
koj, ď vyznal chyby svoje. Lebo ď každý č akosi vnú-
torne je popudzovaný ť svoje chyby; tomuto popudzovaniu
vyhovel Boh ustanovením spovede. S druhej strany š ľ
vplýva na č ď má uistenie, že sa mu hriechy š ť
č ž Kristus ť Magdalenu, že jej hriechy sú odpustené? -
ď dostávame pevnost charakteru. Lebo ď ď
č sa sebapremáhaniu; no sebapremáhanie je prvou ť
č s pevným charakterom. ď ď dostávame Ducha
Sv. a skrze neho osvietenie rozumu a posilnenie vôle. Č silnejšie
naša ľ naklonená je k dobrému, tým pevnejší je náš charakter.-
ď ako skutok ľ pokory nevyhnutne robí č pokor-
ným ; no pokora je základom všetkej mravnej dokonalosti. č
práve pyšní ľ č tak ľ od spovede? Kto sa poriadne
spovedá, ten sa náležite osvobodzuje od pút diabolských. Lebo kto
pravdu hovorí v takom páde, kde lož tak ľ je možná a poku-
šenie k luhaniu tiež ľ ten naozaj odvracia sa od otca lže,
diabla, a obracia sa k tomu, ktorý je pravda sama. Ale č men-
šia nad nami je moc diablova, tým snadnejšie dochádzame mrav-
nej dokonalosti a blížime sa k Bohu. Je ľ významné, že všetci
ľ č rozpustilý život č najprv ď zanedbávajú. Naproti
tomu kto chce sa š ť prvým krokom jeho je vykonanie sv. spo-
vede. č dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov».
(Sv. Aug.) Vyznávanie svojej viny je znakom, že nastúpilo zdravie.
(Seneka)
2. č č ť má zo spovede nasledujúci
úžitok: zrušujú sa mnohé nepriatelstvá, prinavracia sa
mnoho skrivodlivého majetku, prekážajú sa mnohé č
a bojuje sa s úspechom proti mnohým neprávostiam.
62*
978
Lebo kto bližnému nechce ť alebo ť skrivod-
livý majetok, nedostáva rozhrešenia. č ž ozaj mnohí inoverci
so zvláštnou ľ berú do služby katolícku č ľ ď a č š
ju posielajú ku sv. spovedi? č je pán, č svojim sluhom k
sv. spovedi ť nedáva, sám sebe č š ľ -
ň v ľ dáva si všemožne na tom ž ť aby ľ
od nejakých zlých úmyslov, od samovraždy, pomsty a p. odhovoril;
udáva im i prostriedky, aké ž ť musia, aby svoje náruživostí
opanovali. ň v ľ ešte viac prispieva k pozdvihnutiu
č ako na ľ lebo dohováranie medzi štyrma
č je o mnoho č š Preto povedal sv. Pius V.: «Dajte
mi hodných spovedníkov a úplne obnovím celý svet». č sa
socialismus nezmáha tak ľ práve v katolíckych krajoch? -
Keby dnes našli, že ď bola ď vo zvyku u niektorého sta-
rého národa pohanského, nevedeli by ť ť takú nadmier
múdru a znamenitú ň No č je vo zvyku v kato-
líckej Cirkvi a je dielom živého Boha, držia ju za č pošetilého,
za tyrannstvo a č svedomia. Takí múdri sú ľ
8. Znovuupadnutie do hriechu.
Pri blížení sa archy úmluvy prestala tiecf voda Jordána a
vznášala sa vozvýš ako hora. Ale sotva archa úmluvy pomimo
prešla, nahromadené vlny ľ sa, bystrejšie, než predtým,
k ŕ moru. (Jos. 4) Tak je u mnohých ť ď pri-
jímajú sv. sviatosti, nuž trochu zamedzujú svoje náruživostí, avšak
ď nato zase dávajú im ľ beh, ba hrešia ešte viac, než
predtým. «Mnohí dobre č ale nie mnohí vytrvajú v dobrom».
(Sv. Hier.) Kladú síce ruku na pluh, no zase sa nazad obzerajú.
(Luk. 9. 62) Ponášajú sa na svine, ktoré, ď sú umyté, zase
v kaluži sa ľ (2. Pet. 2, 22) ; alebo na psa, č k vývratku
svojmu zase sa navracia. (Prísl. 26, ll)
l. Kto po svojom obrátení znovu upadne
do ľ hriechu, je š ť pone-
č obrátenie jeho je omnoho ť ž š a po-
č prísnejšie tresty má č ť
979
Velké š ť je, ď po obrátení zase upadneme do smr-
ľ hriechu; lebo potom je ť ž š ť sa. Je takmer ne-
možné, že by sa tí, č už boli č Ducha Sv. a potom odpadli,
premenením mysle obnovili. (Žid. 6, 4) Tí, č znovu upadli, zriedka
prišli zas na pravú cestu. (Sv. Bern.) Znovuupadnutie do hriechu
podobá sa znovuupadnutiu do telesnej choroby, z ktorej sme už
vyzdraveli; toto je ľ horšie, než predošlá nemoc (Sv. Bern.);
ponáša sa i na opätné zlomenie nohy, ktoré sa už dobre ť
nemôže. (Sv. Elig.) Kristus povedá, že do takého č navráti
sa zlý duch a pojme so sebou ešte iných 7 zlých duchov, horších
od seba. (Luk. ll, 26) Diabol zachádza s takou dušou, ako opa-
trný žalárnik. Tento stráži takého, č mu raz zutekal, ľ usi-
lovnejšie, než predtým. Znovuupadlý zarrnútil Ducha Sv. (Ef. 4, 30),
ba i vyhnal ho zo seba a poškvrnil chrám Boží. {1. Kor. 3, 17)
Teda stal sa nehodnýrn, aby mu Duch Sv. ť svojou pomá-
hal. Nehodným uzdravenia stal sa, kto zahojené rany znovu otvoril.
(Sv. Zl.) Ak č niektorého panovníka vzdor všetkému prisa-
haniu dokáže sa mu znovu neverným, nie tak skoro dostane sa
zas k predošlej vážnosti. «Kto ď Bohu je oddaný, ď zas ho
š ť utratí Boha». (Sv. Aug.) Znovuupadlý má č ť od Boha
i prísnejšie tresty. Preto Kristus povedá uzdravenému: «Už ne-
hreš, aby sa ti č horšieho neprihodilo)). (Ján 5, 14) ·
2. Kto znovu upadol do ľ hrie-
chu) má ho ď ľ ť a z neho sa spo-
ť č ď však odkladá s pokánim, tým ť ž š
a neistejšie je obrátenie.
Má ť ako Peter, ktorý po zapretí Krista ď zanechal
to miesto a horko plakal. (Mat. 26, 75) ď v dome požiar vy-
pukne, môže sa ešte ť rýchlou pomocou; podobne je i pri
upadnutí do ľ hriechu. (Sv. Bernardín) Ak znovuupadlý
zaraz č pokánie, nuž upadnutie jeh o môže mu ť i. k roz-
množeniu rnilosti. Mnohí svätí upadnutím do hriechu boli pobádaní
ešte k č š svätosti, lebo ž ť pokánia bola u nich č š
než ž ť hriechu; nasledovne dosiahli vyšší ň milosti.
(Ben. XIV.) Tak Dávid. - Č ď odkladáme s pokánim, tým
menej ľ sa Boh najláskavejší. Myslíš, že tým dostaneš silu
980
k ť ak pred obrátením ešte viac obrážaš Darcu milosti ?
Stane sa ti č podobného, ako deravej lodi, do ktorej vždy viac
dávajú ť vode bez toho, že by ju ď vypumpovali. Ako Boh
najdobrotivejší každému č popredku č č schop-
ností, tak ustálil i č hriechov, ktoré každému chce ť ď
tento č sa doplní, prestane š ť (Sv. Alf., sv. Bas., sv. Hier., !
sv. Ambr.) ť Božia trpí každého do istého č ď
tento pominie, už niet ň odpustenia. (Sv. Aug.) č
Voltaire obrátil sa v prvej nemoci svojej; ale potom znovu upa-
dol do hriechu a robil ešte horšie, než predtým ; č umrel
ohavnou ť
3. Jes tli sme však len zo slabosti znovu
upadli do všedného hriechu, nuž máme sa
nad tým nie ť ale uponižžt pred
Bohom.
Kto sa preto zarmucuje alebo hnevá, je pyšný; lebo nemôže
ť ľ na vlastnú ť svoju. Mrzí sa na to, že je
č a nie anjelom. (Sv. Fr. S.) Takýmto spôsobom č ani
nevyjde z hriechu. Nejeden mrzí sa na to, že do hnevu prišiel;
teda chová hnev, miesto že by ho zadusil. (Sv. Fr. S.) Od všed-
uého hriechu nik nemôže ť svobodným bez obzvláštnej výsady
Božej, akú mala Matka Božia. (Sn. Tr. 6, 23) Boh preto dáva
nám ť do všedných hriechov, aby nás v pokore udržal. On
robí ako matka, ktorá ť samému dáva ž ť po mäkkej
lúke, ale na č ceste here ho do č Aj Boh chráni
nás vo ľ č svojou všemohúcou rukou, ale
dáva nás ť na zem malichernými príhodami. (Sv. Fr. S.)
Preto v takých pádoch musíme ť ako ť ktoré padlo ;
č a ď zase vstane. Musíme teda zaraz ľ ť svoju
chybu, ž ť svoju chatrnosf, ť novú dôveru v Boha a
ť sa ď Tým vezmeme osoh zo svojich chýb .
• (Sv. Fr. S., sv. Alf.) Naše chyby majú nás ž ť ale nie zne-
ť (Sv. Fr. S.) Nemožné je ž ť č ň ktorú sme
oblekli; no to môžeme, že ju zase ď č ď sa zašpiní.
Práve tak je nemožné ť bez všetkých chýb, no možné je ď
sa č ť od spáchaných. (Scar.) Sedemkrát padne spravedlivý
(Prís!. 24, 16), ale i sedemkrát zase povstane. (Sv. Fr. S.)
981
4. č v milosti Božej bez obzvlášt-
nej pomoci Ducha Sv. až do smrti ť
nevládze1ne, máme horlive ť Boha za
ť vytrvalosti.
Spravedlivý popri milosti posväcujúcej potrebuje i ť
pôsobiacu (t. j. ť pomoci), aby v dobrom zotrval. Ako bez
svetla č ani najzdravšie oko nemôže ť tak ani naj-
spravedlivejší č nemôže spravedlive ž ť bez pôsobenia milosti.
(Sv. Aug.) Spravedliví bez obzvláštnej pomoci milosti Božej ne-
môžu ť v stave posväcujúcej milosti. (Sn. Tr. 6, 22) . Bez
pomoci milosti naskutku by sme znovu upadli do predošlých hrie-
chov, ba i do ď č š tak ako i celé stvorenstvo naskutku
v č by sa obrátilo, keby ho Boh nezachováva!. (Rodr.) Dar
vytrvalosti je vel'ký podarúnok Boží (Sn. Flor.); lebo všetky iné
milosti Božie č nám neosožia, ak sa nám nepopraje tejto milosti.
ď len ten, č až do konca vytrvá, bude spasený. (Mat. 14, 13)
Tu je to práve tak, ako pri stavaní domu. Položenie základu nemá
hodnoty, ak stavba nie je ŕ š «U ť nedopytujeme
sa na č aký urobili, ale na konec. Pavel č zlým živo-
tom a č dobrým. U Judáša bol chvalitebný č ale
č svojou zradou a zavržením». (Sv. Aug.) Sv. Augustín uis-
ť «Dar vytrvalosti až do konca môže sa ť pokornou
modlitbou».
Aj vykonávaním mnohých dobrých skutkov môžeme
č ť spasenie svoje. (2, Pet. 1, 10) Taktiež vytrvalá
modlitba a vrúcna úcta Matky Božej sú výborné prostriedky
k zotrvaniu v dobrom.
Č viac dobrých skutkov sme vykonali, tým menej zatratí
nás Boh. Preto židovskému ľ Josafatovi povedal prorok:
«Zaslúžiš síce hnev Boží ; ale našli sa na tebe dobré skutky» .•
(II. Kron. 19, 2- 3) č Peter a Dávid po svojom upadnutí do
hriechu dostali od Boha ľ milosti ? č zachádzal Boh s nimi
tak láskave ? Len pre ich mnohé dobré skutky, predtým vykonané. -
Aj vytrvalá modlitba je výborný prostriedok k zotrvaniu v do-
brom. Aby vtáci na zern nepadali, č trepocú krýdlami do
982
povetria; aby sme do ľ hriechu neupad.li, bez prestania
máme v modlitbe ť k Bohu. I ľ žiadal, aby sme sa
bez prestania modlili. (Luk. 18, l) Jestli sa č modlíme,
najistejšie až do smrti vytrváme v milosti Božej. (Sv. Tom. Akv.)
Ako teplá voda neochladne, ď ju č k ň približujeme,
tak ani láska k Bohu nemôže ť zo srdca, ď ho skrze po-
vzdyšné modlitby k Bohu sbližujeme. (Sv. Zl.) - Aj vrúcnou
úctou Matky Božej ľ môžeme ť ť vytrvalosti.
č všetky milosti idú č ruky Marie, nuž len jej prostred-
níctvom môžeme ť i č š ť ť až do
konca», (Sv. Alf.) Ak Maria je ti naklonená, istotne dôjdeš blaho-
slavenstva. (Sv. Bern.)
Odpustky.
Hriešnikovi, č pokánie č š ť sa síce č pokutý,
ale naskrze nie všetky č Tieto musí ť ď na tomto
svete skrze nemoc, š ť pokušenie, prenasledovanie, dobro-
ľ skutky pokánia a p. alebo po smrti v č To vidíme na
pr. na sv. kajúcnici Marii Egyptskej. (t 431) Táto za 17 rokov
viedla nemravný život; po svojom obrátení mala tiež za 17 rokov
ť na púšti. Toto trpenie záležalo v strašných pokušeniach,
v hlade a smäde, v nesnádzach následkom ľ zimy alebo ho-
č Podobne bolo v živote iných kajúcnikov. - A však Boh
niekedy celkom alebo č odpustil kajúcnikom pokuty za hriechy
pre ich ľ ľ ť alebo na prímluvu iných; povážme, ako Boh
Židom, č pre svoje reptanie ohnivými hadmi boli štípaní, daroval
ť ď pozerali na medeného hada, pripevneného na ž ď a
č ľ (4. Mojž. 21) Sluhovi, ktorý 10.000 hrivien
bol dlžen a č o ť prosil, ľ (Boh) odpustil celý
dlh. (Mat. 18, 26) Kajúcemu lotrovi na pravici kríža Kristovho
ešte toho samého ň Kristus dal ť do raja. (Luk. 23, 43) Tú
istú moc, č Kristus, má i Cirkev.
l. Cirkev od Boha obdržala moc} č
pokuty za hriechy, č po smierení hriešnika
s Bohom ešte pozostávajú, ť v skutky
pokánia alebo celkom ť (Sn. Tr. 25)
983
Lebo Kristus tak sv. Petrovi, ako i všetkým sv.' apoštolom,
dal moc, ť všetko, č vchod do neba prekáža. K Petrovi
riekol: Č ľ rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi»
{Mat. 16, 19), a ku všetkým apoštolom: Č ľ rozviažete na
zemi, bude rozviazané i na nebi)). (Mat. 18, 18) č ľ
hriechy navždy, pokuty za hriechy do č prekážajú vchod do
neba, nuž hlava Cirkve alebo všetci biskupi dovedna od oboch
môžu š ť Tak už sv. Pavel v mene Kristovom odpustil osta-
tok kajúcich pokút š ľ č vyobcovanému
z Cirkve, ď tento ukázal č š ľ ť (2. Kor. 2, 10)
ď Cirkev š ť č pokuty za hriechy, nuž vlastne neda-
rúva č lebo chýbajúce ť č nahrádza z pokladu
č zásluh Kristových a svätých. ď mnohí údovia Cirkve
konali viac skutkov pokánia, než boli podÍžni ť ľ miery
hriechov svojich. Množstvo ich zásluh obzvlášte pre zásluhy Kri-
stove je ľ že všetky pokuty živých ď prevyšuje. (Sv. Tom.
Akv.) Zásluhy tieto sú k dobrému všetkým, č so svätými v
vaní stoja. ď č o obcovaní svätých.) Poklad týchto zásluh
odovzdal Syn Boží k podeleniu sv. Petrovi, vrátnikovi nebeskému.
(Páp. Klem. VL) Teda prísno berúc vec, vlastne nik neosvobodzuje
sa od pokút za hriechy, č to, č mu chybí, here sa z po-
kladu Cirkve. (Sv. Tom. Akv.)
l. Preto Cirkev v č ľ prenasledovaní ť
nov k sotretiu č pokút za hriechy ukladala kajú-
cim hriešnikom verejné skutky pokánia a ň
tieto v ľ š alebo ich celkom š ť ak kajúcnik uka-
zoval naozajstné polepšenie alebo ak niektorý č
ň sa primlúval.
Vtedajší ť č š boli novoobrátení pohania a č
takí surovej povahy, nasledovne s nimi muselo sa i prísna ť
Verejné skutky pokánia č nebývaly iným, ako vytvorením
z ť č Vytvorení smeli ľ č ť aleb_o ť iba
v kostolnej predsieni a ž ť sa tam najviac do č omše;
ani nesmeli ť k sv. prijímaniu a dostávali rozhrešenie č š len
potom, ď č pokánia už pominul. Za tento č museli sa v isté
dni i ť o vode a chlebe. Toto verejné pokánie č trvalo
984
7 rokov a ukladalo sa za ť ž č ako za odpadnutie od
viery, vydanie sv. Písma a p.; za obzvlášte ť ž č na pr.
za vraždu, ukladalo sa kajúcnikovi č a č i dlhšie po-
kánie. Pri menších č ukladal sa 40-denný pôst (kvadra-
gena), ako vtedy vo ľ č bol obvyklý. - No Cirkev
vedela, že Boh najdobrotivejší č pokuty za hriechy ukladá nie
tak preto, aby kajúcnika pre hriechy jeho káral, ale skôr, aby
ť jeho k pozemským veciam zrušil a ho napravil. Ak teda
kajúcnik svojím životom a ť v pokání ukazuje, že sa
nie povrchne, ale naozaj polepšil (ak ukazuje ľ lásku k Bohu),
nuž č pokuty za hriechy zdajú sa ň temer č
Z tej č Cirkev ľ kajúcnikom celkom alebo č č
š ť skutky pokánia. - č ď všetci medzi sebou
máme obcovanie, takzvané obcovanie svätých, môžeme ť č
ť i druh za druha. Č priatelia za nás robia, to v istom ľ
robíme sami; lebo ľ skrze obapolnú ť robí
z dvoch jedno». (Sv. Tom. Akv.) Preto Cirkev na ústnu alebo
písomnú prímluvu č cele alebo č č š ť
tresty pokánia.
2. V pozdejších stoletiach, ď verejné skutky pokánia
prestaly, ľ Cirkev kajúcnym hriešnikom nahra-
ť skutky pokánia, potrebné k sotretiu č pokút
za hriechy, almužnou, križiackymi výpravami alebo ť
Predtým veriaci museli sa ť o odpustenie trestov po-
kánia, teraz im ho Cirkev zrovna ponúkala. V stredoveku mala
Cirkev vážnu č ľ ť odpustenie trestov pokánia pod
podmienkou almužny. Ľ v tomto č boli totiž plní lakom-
stva a drancierstva; každá ť dá sa č š č ť
protipostavenou ť Sosbierané peniaze č š vynakladaly
sa na stavbu kláštorský ch a kapitulský ch kostolov; takým spôsobom
vznikol peterský chrám v Ríme, ba v Sasku i jeden most nad
Labou. - R. 1095 dovolil pápež Urban II. na cirkevnom sneme
v (vo Francúzsku) všetkým, č na križiackej výprave
k vydobytiu svätej zeme chcú sa č ť úplné osvobodenie od
všetkých trestov pokánia, teda plnomocné odpustky. ď pre ľ
nehody, aké zastihly križiacke výpravy, nik nemal vôle č ť
sa na nich, pripovedalo sa úplné osvobodenie od všetkých trestov
985
pokánia i takým, č i len jedneho chlapa na križiacky pochod
vystrojili alebo peniazmi prispeli. Ba nielen križiackym bojovníkom,
ale aj ich č bratom, sestrám, ženám a ť ť sa
úplné osvobodenie od všetkých pokút za hriechy. Pod týmiže pod-
mienkami kázaly sa križiacke pochody i proti ľ Cirkve,
ako proti Maurom v Španielsku, proti husitom v Č a proti
Turkom. - Uz v 10. století nachodíme púte do Jerusalema, Ríma,
Kompostelly v Španielsku k sotretiu trestov za hriechy. ď sv.
Zem padla do rúk Turkov a putovanie do Jerusalema bolo ne-
možné, dovolil pápež Bonifác VIII. úplné odpustenie všetkých
č pokút za hriechy všetkým, č roku 1300 za 15 dní
radom navštívia kostoly sv. apoštolov Petra a Pavla v Ríme. (Tak-
zvané jubilejné odpustky, č každých 100 rokov ť sa maly,
ale získanie ktorých pápežmi vždy viac sa ľ č Už o 50
rokov (na rok 1350) zase boly vypísané tieto jubilejné odpustky;
len museli pútnici š ť ešte tretí kostol, a síce v Lateráne.
Vtedy prišly do Ríma 3 milliony pútnikov. Tieto jubilejné odpustky
od neskorších pápežov boly vypísané najprv na každých 33 rokov
ku cti 33 rokov života Kristovho, pozdejšie však už na každých
25 rokov; len žíadala sa návšteva 4. kostola a síce P. Marie č š
(Maria Maggiore.) Neskôr pápeži (tak Bonafác IX. okolo r. 1400)
dali č mestám (Mníchovu, Kolínu, Magdeburgu, š ň
Prahe) dovolenie ť jubilejné odpustky i doma, ak zaplatia vy-
slanému ľ odpustkov ň ž obnos, aký by ť do Ríma
stála. Teraz vzniklo najbláznivejšie nadužívanie odpustkov. Odpust-
koví kazatelia a č kvästori, ktorí č š k františkánskej alebo
dominikánskej reholi patrili, od č križiackych pochodov boli po-
sielaní do sveta, aby hlásali, pod akými podmienkami môže sa do-
ť odpustenie pokút za hriechy. Ale odpustkoví kazatelia
š ť sa mnohých prepiatostí; preto mnohí biskupi, ba i snemy
cirkevné (ako Lateránsky 1215), museli najprísnejšie proti nim za-
č ť Áno snem Tridentský (21., 9) musel š ť aj úrad odpust-
kových ľ
3. V novšom č Cirkev č š než inokedy, do-
ľ ť skutky pokánia, potrebné k sotretiu
č pokút za hriechy, ľ š skutkami, obzvlášte
modlitbou a prijÍluaním sviatostí.
986
Cirkev týmto spôsobom ľ ť veriacich: k pri-
jímaniu SV. sviatostí (teda vlastne k obráteniu a premene
š ľ k horlivej modlitbe, k vstúpeniu do braterství, k upotre-
beniu ružencov, k ucteniu obrazov svätých a relikvií, k navštevo-
vaniu missií ď Ona je podobná matke, č so ť mieša
horké lieky, aby svoje ť pohla k ich užívaniu. Aby ľ ť od-
pustených pokút za hriechy vymerala, upotrebuje Cirkev mieru,
akou pokánie za dávnych č merané bolo. ď teda Cirkev n.
pr. za istú modlitbu ľ odpustky troch rokov, nuž tým mieni
nasledujúce: Kto modlitbu túto vykoná, odkajá práve ľ ako
keby za starodávnych č Cirkve 3 roky bol konal vtedajšie
prísne skutky pokánia.) Takým vymeraním chce Cirkev s jednej
strany_ ť svoju ľ úctu oproti starým ustanovizniam svo-
jim, s druhej strany ť veriacim bývalú ť aby to
málo, č ť majú, tým horlivejšie vykonali.
2. Odpustenie č pokút za hriechy,
ktoré dostáva1ne, ď v stave milosti vyko-
nám.e isté Cirkvou č dobré skutky,
volá sa odpustky.
Odpustky teda sú istý spôsob rozhrešenia od č pokút
za hriechy (Mart. V., Reh. VII.) po obdržanom rozhrešení od hrie-
chov a č pokút. S odpustkami je to podobné, ako s amne-
stiou; ď ľ dá amnestiu, t. j. všeobecné odpustenie, celkom
prepustí sa z väzenia medziiným i nejeden č ktorému ľ
už raz predtým z č ľ ľ jeho pokutu smrti bol
minul a v trest žalára zmenil, a síce preto, že sa č svojho
väzenia dobre spravoval a usilovne pracoval, alebo väzenie ň
skráti sa mu o ľ rokov alebo mesiacov. Odpustky nijako
nie sú odpustením ť ž hriechov a č pokút; lebo
tieto už musia byf. odpustené, ak chceme ť odpustky. «Od-
pustky nie sú rozhrešením od hriechov, ale úplným alebo č č
ným odpustením ť č (Gerson.) Odpustky teda nie sú
obídením sviatosti pokánia, nasledovne ani ľ č hrešenia ;
ba ((tým viac zaväzujú k naozajstnému obráteniu)). (Bourdaloue)
Ani nie sú odpustky ď iba odpustením istých trestov cirkevných,
ale sú odpustením pokuty Božej.
987
Ale odpustky zrušujú len to č zlo, č k blahosla-
venstvu neprispieva.
Odpustkami nezrušujú sa ď všetky trápenia na tomto
svete; lebo odpustky ovšem zbavujú takých trápení, ktoré č
iba pre hriechy svoje ť má, no naskrze nie tých, č Boh
posiela, aby č napravil a od znovuupadnutia chránil. Pre
také trápenia niet nijakých skutkov, ktoré by ť č lebo
ved č odpustky boly by prekážkou dokonalosti. Že tomu je
naozaj tak, vidíme v živote ľ Dávida; č pokuta za hriechy
bola tomuto ľ zvestovaná ť jeho ť ť «tu modlil a
postil sa pre ť avšak Boh neprijal skutkov ť č
ť zomrelo. (2. ľ 12) - Odpustky nezbavujú ani trápení,
ktoré spravedlivým sú zkúškou k rozmnoženiu veeného blahosla-
venstva. Ved bez trápení nik nemohol by ť spasený ; sama
Matka Božia, ktorá od každého hriechu bola svo bodná, mala ná-
ramne mnoho ť Keby odpustky aj od týchto osvobodily, nuž
prekážaly by dosiahnutie č blahoslavenstva. S odpustkami
je podobne, ako so sväteninami; tieto prekážujú len také zlo, č
k dušnému spaseniu neprispieva.
Kto nie je v stave milosti Božej, nemôže ť od-
pustky ; lebo dobré skutky, ktoré koná, môžu ť
iba k jeho obráteniu, ale nie k sotretiu č č
pokút za hriechy.
Ako na ŕ úd iné živé údy nemajú nijakého vplyvu, tak
ani na č nachodiaceho sa v stave ľ hriechu, ktorý
je ŕ údom na tele Cirkve, živí údovia nemôžu ť vplyv
poskytnutím mu svojho ť č (Sv. Tom. Akv.) ľ
hriech ponáša sa na ľ ľ štíf, od ktorého od-
rážajú sa všetky č milostí, aké nám Kristus získal. (Grúne)
ď IL di el o č dobrých skutkov.
Cirkev povolila odpustky za konanie istých modlitieb
za návštevu istých posvätných miest, za užívanie istých
svätých vecí, č aj osobné odpustky.
988
Nikdy nesmú sa ť odpustky pod výmienkou zaplatenia
istej ň ž summy. (Sn. Tr. 21, 8) Odpustková modlitba je
n. pr. vzbudenie 3 božských cností, modlitba ((Anjel Pána» pri
zvonení, ď teraz obvyklá modlitba po omši a i. Odpustkové
modlitby musia sa ústne ť nemusia sa č ť ak
nie je predpísané. (Kongr. odp. 18. sept. 1862.) Môžu sa ť
v každej č ak len verne sú preložené; ť je, ď biskup uzná
preklad za dobrý. (Kongr. odp. 29. dec. 1862.) Modlitby môžu sa
ť i striedave s inými. (Kong. odp. 29. feb. 1829.) Modlitba,
ako každý iný dobrý skutok, nesmie sa ť ani v najmenšom;
aj musia sa najprísnejšie ž ť všetky predpisy ľ č
miesta ď (Kongr. odp. 18. feb. 1835.) Celkom malá chyba pri
modlitbe nepozbavuje nás odpustkov. (Sv. Alf.) Niektoré modlitby
spojené sú s odpustkami, kolico ráz sa ich modlíme; niektoré len
raz ň - Posvätené miesta, návštevou ktorých odpustky sa
získajú, sú n. pr. Krížová cesta Kristova v Jerusaleme a každá iná
dia vzoru tej to sriadená krížová cesta. Sväté schody v Ríme, po
ktorých Kristus v dome Pilátovom č hore-dolu bol č ;
tieto záležia z 28 mramorových ň a boly r. 326 cisárovnou
Helenou z Jerusalema do Ríma prinesené. Kto č ide hore
týmito schodami a č š ľ o č Kristovom, získa
za každý ň odpustky 9 rokov. (Pius VIL 2. sept. 1817.) Sv.
schody č sa nachodia na pútnických miestach a tam č š
tiež sú nadané odpustkami. č š odpustky ešte sú povolené za
návštevu hrobu sv. Petra v Ríme, č kostolov rímských
(kde dôležité relikvie sa nachodia), kostola porciunkuly pri Assisi,
svätých miest v Jerusalerne, hrobu sv. Jakuba v Kompostelle v Špa-
nielsku a i. - Sväté veci, č odpustkami môžu ť sú
n. pr. kríže, ružence, rnedaillony, obrazy, sochy; no tieto musia ť
posvätené od pápeža alebo splnomocneného ň č jedno-
duchým žehnaním rukou). Predmety z chrupke.i látky, ako zo skla,
sádry, nemôžu ť posvätené s odpustkami. Posviacka sa ztratí, ak
č predmety z č š č sú porúchané ď u ruženca
vyše polovice guliek, u krížovej cesty vyše polovice drevených
krížov v č vyjde). Posvätené predmety, ktoré sa predáva.iú,
utratia odpustky (Kongr. odp. 5. júna 1721) ; aj také, č sa iným
k získaniu odpustkov ž č (Kongr. od p. 13. feb. 17 45.) No
ovšem svobodno predmety ť ť a potom ť tým ne-
ztratí sa posviacka. (Kongr. odp. 12. mar. 1855.) U krížov zaopa-
989
truje sa odpustkami len obraz Krista; preto môže sa pripevnif i
na iný kríž. (Kongr. odp. 11. apr. 1840.) Ten istý obraz Ukrižova-
ného môže ž ť i viac odpustkov, n. pr. odpustky umierajúcich,
odpustky krížovej cesty. (Kongr. odp. 29. feb. 1820.) Aj ten istý
ruženec môže ž ť č odpustky. (Lev. XII. 1823.) Lenže
jednou a touže modlitbou nemôžeme ť všetky odpustky spo-
jené s č predmetom. Kto u seba nosí alebo v svojom prí-
bytku opatruje predmet s pápežskými odpustkami posvätený, a
týždenne ň raz pomodlí sa ruženec z 5 desiatok alebo č
stejšie koná skutky milosrdenstva alebo je prítomný na omši (alebo
ju slúži), dostane plnomocné odpustky v 7 sviatkov Pána, v 5
sviatkov Matky Božej, vo všetky dni apoštolov, v ň Jána Krsti-
ľ sv. Jozefa a Všech svätých; rozumie sa samo sebou, že v tieto
dni predpisuje sa prijímanie sv. sviatostí a modlitba na úmysel
Cirkve. (Pius IX. 14. mája 1853.) Vo všetky dni, v ktoré hore
spomenuté skutky konáme, dostaneme i neplnomocné odpustky.
č obdržíme plnomocné odpustky v hodinu smrti. (Lev. XIII.
23. febr. 1878.) Všetky kríže a ružence, č zo sv. zeme pochodia
a dotkly sa tamejších sv. miest, majú pápežské posvätenie s od-
pustkami. (Innoc. XI. 28. jan. 1688.) - Osobné odpustky majú
údovia braterství a niektorí ň
3. Odpustky sú plnomocnéJ ď dosta-
neme odpustenie všetkých pokút za hriechy,
neplnonwcnéJ ď dostaneme odpustenie jed-
nej č pokút za hriechy.
V ľ odpustkov pravidelne zodpovedá ľ dobrého
za ľ skutok ľ sa malé, za ť ž ľ odpusty.
«Jestli však ľ ľ odpustkov temer za č osvobodzuje od
skutkov pokánia, nuž hreší, ale veriaci stávajú sa č od-
pustkov''· (Sv. Tom. Akv.) No nech si nik nemyslí, že je tak celkom
ľ získaf plnomocné odpustky. Lebo kto má trebárs len nie-
ktorú prítulnost k pozernským veciam, nie je celkom bez všetkej
viny hriechu, teda ani nie je svobodný od každej pokuty za hriech;
ba taký potrebuje č skrze trápenie. Boh spravedlivý len
ľ š ť od svojho spravedlivého požadovania pokuty, na-
ľ si zošklivujeme urážky jeho. (Bourdaloue)
990
Plnomocné odpustky Cirkev č ľ len
pod výmienkou, aby sme krem iných predpísaných do-
brých skutkov i ť pokánia a oltárnu prijali a na
úmysel Cirkve sa modlili; mimo toho požaduje sa č i
návšteva verejného kostola.
Príklad: «Kto sa denne modlí tri božské cnosti, obdrží plno-
mocné odpustky v ľ ň v mesiaci, ď prijíma sv.
sviatosti a modlí sa na úmysel Cirkve. (Bened. XIII. 15. jan. 1728.)
To samé platí o modlitbe: «Chvála, č ť a ď ď teraz a
bez konca najsvätejšej a božskej sviatosti oltárnej)). (Pius VI. 24.
mája 1776.) Kto sa denne modlí: «Sladké srdce Ježišovo, daj,
aby som ť vždy viac miloval)), získa plnomocné odpustky v bárs-
ktorý ň v mesiaci, ked prijíma sv. sviatosti, navštívi kostol a
modlí sa na úmysel Cirkve. (Pius IX. 25. nov. 1876.) To platí aj
o modlitbe: <<Sladké srdce Marie, ď mojím spasením)). (Pius IX.
30. sept. 1852.) - ď musíme ť trebárs nie sme si
povedomí ť ž hriechu. (Kongr. odp. 19. mája 1759.) ď a
prijímanie môže sa ť i ň predtým. (Pius IX. 6. okt. 1870.)
, Tí veriaci, č sa raz do ž ň spovedajú, môžu č ž ň i bez
spovede ť všetky odpustky, len nie jubilejné. (Kongr. odp. 9.
dec. 1763.) Pri jednom a tom istom prijímaní môžeme ť via-
ceré plnomocné odpustky (Kongr. odp. 6. dec. 1870); jestli pri
viacerých z týchto odpustkov návšteva kostola je predpísaná, mu-
síme ť z kostola a zase ť do tohože a tu ť modlitbu
na úmysel Cirkve. (Kongr. odp. feb. 1864.) No tie isté plnomocné
odpustky môžu sa č ň len raz ť výnimka je len u od-
pustkov porciunkulových. ľ osoby potrebujú sa iba ť
miesto prijímania a ostatných dobrých skutkov môžu ť iný
skutok, ktorý im spovedník uloží. (Pius. IX. 18. sept. 1862.) Údovia
všetkých braterství, spolkov a kongregácií, ak im choroba alebo
väzenie ľ š ť kostol, môžu ť všetky odpustky,
jestli len konajú skutky, aké ich stav ľ (Pius IX. 25. feb.
1877.) - Modlitba na úmysel Cirkve ponechaná je ľ
každého, (Kongr. odp. 29. mája 1841.) ť č š a Zdravasov
alebo iné rovnako dlhé modlitby považujú sa napospol za dosta-
č Tieto modlitby, ľ možno, majú ť ústne (Sv. Alf.) a
môžu sa ť pred prijímaním alebo po priJímaní. (Kongr. odp.
99i
19. mája 1859.) Modlí sa za svornost ť panovníkov, za
vykorenenie kacierstva a za povýšenie Cirkve. - Miesto návštevy
kostola ľ sa i návšteva verejnej káplnky, v kláštoroch, se-
minároch ď ku ktorým veriaci nemajú prístupu. (Kongr. odp.
22. aug. 1842.) Iba domáci týchto ústavov môžu návštevou svojich
káplniek ž ť odpustky. Kostol môže sa š ť i v hodinu
č .odpustky môžu sa ť od polnoci do polnoci (Kongr.
odp. 12. jan. 1878), len pre sviatky trvá č odpustkov do konca
súmraku. (Ben ed. XIV. 5. mája 17 49.) A však pri tomto navštívení
kostola musí sa ť modlitba na úmysel Cirkve.
Najdôležitejšie plnomocné odpustky sú: odpustky ju-
bilejné, porciunkulové a skrze požehnanie pápežské.
Jubilejné odpustky sú tie, č sa každých 25 rokov vypisujú
a v celom roku, takzvanom roku jubilejnom a ci radostnom, môžu
ť získané. Už u Israelitov 50. rok býval rokom jubilejným alebo
rokom všeobecnej milosti. V predchádzajúcom povedali sme, ako
jubilejné odpustky v Cirkvi vznikly. K získaniu týchto odpustkov
obzvlášte požaduje sa: prijímanie sviatostí a návšteva istých ko-
stolov, niekedy aj ň jeden ň ľ prísneho pôstu a nejaká
almužna. Kto 3 posledne menované skutky ť nemôže, môže
si ť od spovedníka ť iné skutky. Spovedníci v jubilejnom
č môžu š ť od zadržaných (reservovaných) hriechov, cir-
kevných trestov (censúr) a niektorých ľ (ale nie od ľ
č alebo vstúpenia do rehole), avšak od toho nikoho dva
razy. V celom jubilejnom roku zrušené sú všetky odpustky udelené
živým (ale nie odpustky v hodinu smrti a za modlitbu «Anjel
Pána»); no vzdor tomu môžu ť získané pre zomrelých. Jubilejné
odpustky č môžeme len raz ť a síce pre seba; u nie-
ktorých jubileí bolo to inak. V roku, č po jubilejnom nasleduje,
zvykli pápeži na krátky č ť jubilejné odpustky pre celý
svet, teda takzvané pojubileum; aj v isté č ako n. pr. pri na-
stúpení úradu svojho, pri zahájení cirkevných snemov a vo ľ
li:ých úzkostiach Cirkve, č ď mimoriadne jubileum. _:____
Porciunkulové odpustky môžu sa ť 2. augusta (t. j. v te-
rajší ň pamiatky sv. Alfonsa) a už č predtým, ľ
niekto po prijatí sv. sviatostí navštívi kostol porciunkuly pri Assisi
alebo iný verejný kostol františkánov alebo klarissiek a tam na
Kat. Ľ Katechismus. 63
992
úmysel Cirkve sa pomodlí. Odpustky tieto vznikly nasledujúcim
spôsobom: František Assiský vo svojom ľ kostole por-
ciunkuly pri Assisi mal videnie Krista, Matky Božej a mnohých
svätých. (1221.) Pritom svätý prosil Krista, aby všetkým, č po
prijatí sviatostí navštívia kostol porciunkuly, dovolil ž ť plno-
mocné odpustky; Kristus poslal ho k pápežovi, ktorý že odpustky
potvrdí: Pápež naozaj potvrdil odpustky a č ň 2. augusta
k ich získaniu; neskorší pápeži poskytli tieto odpustky všetkým
kostolom troch rádov založených sv. Františkom Assiským, ako i
dajedným farským kostolom, č od františkánskeho kostola vyše
hodiny sú vzdialené. Ale môžu sa ť len jedny plnomocné od-
pustky pre seba (Innoc. Xl. 7. mur. 1678); kto získa viac, ako
jedny, musí ostatné ť iným. Kto sa týždenne spovedá, ne-
potrebuje zase ť k spovedi. (Kongr. odp. 12. mar. 1855.) K prijí-
maniu môže sa ť už v ň pred sviatkom (Kongr. odp. 6. okt.
1870), a toto prijímanie musí ť v kostole ŕ š (Pius
IX. 12. júla 1847.) -- Kto po prijatí sv. sviatosti pokánia a oltárnej
dostane pápežské požehnanie a modlí sa na úmysel Cirkve,
obdrží plnomocné odpustky. Pápežské požehnanie ľ pápež
v č š sviatky po ľ omši s č č š kostola
v Ríme. (Od r. 1870 už nie.) S pápežským dovolením smú biskupi
na ľ noc a v bársktoré iné sviatky (ale nie v č jubilea)
ť pápežské požehnanie; aj dajedny rehole smú ho s dovole-
ním biskupským v niektoré dni roku ľ ť š ľ
svojho kláštorského kostola; č i missionári pri č missie.
Údovia III. rádu dostávajú ho dva razy do roka.
Plnomocné odpustky v hodinu smrti môžeme ť
ď po prijatí sv. sviatostí a po vzývaní mena «Ježiš»
dostaneme pápežské požehnanie aleho u seba máme pred-
met s pápežskými odpuskami posvätený (n. pr. kríž, ru-
ženec); získajú ho aj údovia najviacerých braterství a tie
osoby, č sa denne 3 božské cnosti modlievaly alebo iné
predpísané modlitby vykonaly.
ď prijímanie sv. sviatostí je nemožné, máme ň ľ
ť svoje hriechy; ď meno Ježiš ústami ť už nemôžeme,
máme ť to ň srdcom. No vo všetkých pádoch nevyhnutne
993
je potrebné úplné oddanie sa do vôle Božej. (Bened. XIV. 5. apr.
1747) - ľ ť umierajúcim pápežské požehnanie sú opráv-
není temer všetci ň ktorí sviatosti umierajúcich smú prislu-
hovaf. (Bened. XIV. 5. apríla 1747) - ď o tomto pri poslednom
pomazaní. - ň splnomocnení pápežom, n. p. missionári smú
odpustkami umierajúcich ť krížiky, ružence, medalli-
ony a i. Veriaci len potrebujú ť v domoch svojich této pred-
mety, aby prí smrti odpustky získali. (Lev XIII. 23. feb. 1878) -
Odpustky na hodinu smrti sú povolené údom nasledujúcich bra-
terství: údom III. rádu, Spolku rozširovania viery, Braterstva sv.
Michala ď - Plnomocné odpustky v hodinu smrti získa, kto sa
denne 3 božské cnosti, trebárs len svojimi vlastnými slovami,
modlí. (Ben. XIII., 15. jan. 1728) Ď kto denne sa modlí:
ň sa, ľ a veéne zvelebuj sa vo všetkom najspravodlivejšia,
najvyššia a milovania najhodnejšia ľ Božia». (Pius VII. 19.
mája 1796) Aj kto č š v živote pozdravuje: (( Pochválen ď
ž Kristus», alebo č š nábožne vzýva sväté mená Ježiš a
Maria. (Klem. XIII. 5. sep. 1759) - Samosebou rozumie sa, že v
hodinu smrti len jedny plnomocné odpustky ť sa môžu.
Odpustky na hodinu smrti sú č osobné ; preto ten, č skrze
č dobré skutky získa plnomocné odpustky na hodinu smrti,
nemôže nijaké ť úbohým dušiam alebo iným. Umierajúci
nemôžu ť skutky pokánia; preto im Cirkev ľ spôsobom
š ť č pokuty za hriechy; ona robí ako štát, ktorý svojim
poddaným č š alebo celkom š ť dane, ak ich títo násled-
kom kamenca (hradu), neúrody alebo povodne ť nemôžu.
Cirkev č ľ nasledujúce neplnomocné
odpustky: Odpustky jednej kvadrageny, t. j. 40 dní, od-
pustky 100 dní, jedného roka, 5 alebo 7 rokov, zriedka
odpustky do 30 rokov, najvýš zriedka až do 100 rokov.
Príklady: ľ ráz niekto sa preiehná a pritom hovorí
obyvklé slová, dosiahne odpustky 50 dní (Pius IX. 28. júla 1863);
kto to robí svätenou vodou, odpustky 100 dní (Pius IX . . mar ..
1866). ľ ráz sa niekto modlí 3 božské cnosti, dostane odpustky
7 rokov a 7 kvadragén (Ben. XIV. 28. jan. 1756). Odpustky mnoho
tisíc rokov naskrze neboly udelené od Cirkve a preto sú nepravé.
(Ben. XIV.) ď v prvých č ť nik nežil tak dlho,
63*
994
že by za ľ č bol mohol ť na zemi l - Týmto
č č sa asi, ľ dní č pokút sa odkajá,
lebo to vie len Boh; len poukazuje sa, o ľ dní alebo rokov
skrátily by sa tým prísne skutky pokánia, aké v Cirkvi kedysi
obvyklé boly.
4. Len pápež ľ odpustky platné
pre celú Cirkev; lebo len on má duchovnú súdnu
moc nad celou Cirkvou a je správca č pokladov
Cirkve.
Môžu síce i biskupi ľ ť odpustky, ale (následkom naria-
denia snemu Lateránskeho 1215) len neplnomocné; rozumie sa, že
každý len v svojej diecési, lebo len tu majú súdnu moc. Aj svet-
skí sudcovia môžu ť len takých, č ích súdnej moci . sú podro-
bení. Biskupi sú Apoštolskou stolicou splnomocnení, ľ ť od-
pustky jedného roka v ň posvätenia niektorého kostola, a od-
pustky 40 dní pri iných ž ť
5. Aj úhohé duše v č môžu ť
odpustky skrze prímluvu a síce tie odpustky,
ktoré Cirkev výslovne č menovite úbohé duše
môžu ť plnomocné odpustky skrz obetu omše sv.
pri výsadnom oltári.
Následkom obcovania svätých môžeme dušiam v č ž ť
poskytnutím svojich dobrých skutkov, tedy i takých, s ktorými od-
pustenie č pokút za hriechy je spojené. Ale odpustky môžu
sa úbohým dušiam len potom ť ď ich sami veriaci
najprv získali. (Sv. Alf.) Kto tedy zomrelému chce ť od-
pustky, musí č sám ť v stave milosti, nasledovne
bez každého· ľ hriechu, ako i ten, ktorému majú ť za-
opatrené. Kto úbohým dušiam chce ť musí najprv sam
ľ ť aby sa od pekla osvobodil. (Sv. František X.) Poskytnutie
odpustkov zomrelým nie je však akýmsi rozhrešením od pokút za
hriechy, ale len akousi prírnluvou. (Paschál I. Ján VIII.) Teda
nijako nie je isté, že zomrelý, ď sa mu plnomocné odpustky
995
získajú a poskytnú, ď sa vysvobodí z č ľ pokút sa
mu odpustí, to závisí jedine od Boha. - Odpustky výsadného
oltára: Výsadným oltárom zovie sa ten, pri ktorom sa zomrelému
skrze obetu sv. omše z pokladu Cirkve plnomocné odpustky získajú.
Všetky biskupské kostoly majú výsadný (privilegovaný) oltár, ktorý
biskup č (Bend. XIII. 20. aug. 1724); práve tak i všetky farské
a kláštorské kostoly bezplatne dostávajú oltárnu výsadu pre bárs-
ktorý oltár, o ktorú sa každých 7 rokov u biskupa ť musia.
(Klem. XIII. 19. mája 1759) Podajedny oltáre sú zo zvláštnej prí-
č od pápeža navždy výsadou nadané. Výsadné oltáre č š
majú nadpis: «Altare privilegiatum». Ani jeden ň nemá práva
ž ť č š štipendium, ď pri výsadnom oltári omšu slúži.
(Klem. XIII. 19. mája 1761) Omša musí sa ž ť v č rúchu
omšovom, ak ľ to cirkevné predpisy č ň (Kongr.
odp. 11. apr. 1840) Ale tieto plnomocné odpustky môžu sa po-
ť len jednej jedinej duši (22. feb. 1864) a síce omša musí
sa ž ť za túto (31. aug. 1848) ; avšak ň môže ť do
toho aj iných zomrelých. ň pri slúžení omše ani nei:nusí ť
úmysel ť odpustky; tieto získajú sa vzdor tomu. (Kongr. odp.
5. mar. 1855) Č však duša zomrelého slúžením sv. omše pri vý-
sadnom oltári od všetkých pokút č sa osvobodí, to závisi
jedine od milosrdenstva Božieho. (Kongr. odp. 28. ľ 1840) Ale
to stojí, že plnomocné odpustky výsadného oltára istejšie sa získajú,
než všetky iné plnomocné odpustky, lebo závisia od konania obety
sv. omše a nie od stavu milosti u č Oltárnu výsadu skrze
podarovanie pápežské môže ť i ň pre seba, a síce na všetky
dni alebo iba na viac dní v týždni. Tak na pr. ň č hrdinský
skutok lásky za úbohé duše vzbudili ď I. diel), majú denne
osobnú ť výsadného oltára. (Pius IX. 30. sept. 1852)
6. Získanie odpustkov je nadmier uži-
č (Sn. Tr. 25), č tým mnoho č zlého
od seba ľ a k vykonaniu mnohých dobrých
skutkov popudzovaní bývame.
Odpustkami teda odvraciame od seba: choroby, nehody, po-
kušenia a p. No jestlí nezískame odpustkov, nevyhnutne prihrnú
sa na nás č pokuty za hriechy. Kto tedy nedbá o získanie
996
odpustkov rovná sa pútnikovi, ktorý by ľ a krátkott cestou
mohol ť k svojmu ľ a predsa si volí ť ž cestu. Robí
nemúdre a je svojim vlastným ľ - ľ č
odpustkov v mravnom a náboženskom ľ uznali aj č š
ľ d'Alembert vyslovil sa o jubileume roku 1775,
že <<revolúciu o 20 rokov opozdilo», a Voltaire č <<Ešte
jedno také jubileum, a je po filosofii». - Niektorí šomrú na od-
pustky, lebo im nerozumejú; ň Luthera, ktorý proti
odpustkom vystupoval, ale neskoršie povedal: <<N askrze som nero-
zumel, č sú odpustky». Iní zase zavrhujú odpustky, lebo č
a č že sa v stredoveku zneužívaly. Nuž č bolo na svete tak
svätej veci, ktorej by zlí ľ ešte neboli zneužili? Zneužívanie
neumenšuje hodnoty niektorej dobrej veci. Keby odpustky dobré
neboly, nebolo by ľ ľ proti nim vystúpilo.
V. Posledné pomazanie.
Kristus je milosrdný Samaritán; lebo aj on skrze svojho
námestníka, ň leje olej do rán nemocného, aby ho duchovne
telesne uzdravil.
l. Pri poslednom pomazaní deje sa na-
sledujúce: ň maže ť ž nemocného
ť svätým olejom na piatich smysloch
a modlí sa nad nim; tým sa nemocný
uzdravuje na duši, ba č i na tele.
Obrad: Farár alebo jeho námestník maže nemocného posvä-
teným olejom v podobe kríža na piatich smysloch, ako na nástro-
joch hriechu (na č ušiach, nose, ústach, rukách, no zriedka
na bokoch) a pri každom mazaní modlí sa k Bohu: <<Skrze toto
sväté pomazanie a svoje nesmierne milosrdenstvo nech ti odpustí
Pán, č si zrakom (sluchom ď prehrešil». ď nemocný už
skonáva, maže ň iba celo, ale potom i menované smysly, ak
nemocný ešte žije. Posledné pomazanie zovie sa i ť
umierajúcich», č sa č pred umíeraním prijíma. Zovie
997
sa «posledným pomazaním», lebo je č posledné pomazanie,
aké č dostáva.
Už sv. Jakub spomína ť posledného pomazania.
Povedá: «Ak niekto je chorý medzi vami, nech zavolá k
sebe ň Cirkve, a tí nech modlia sa nad nim a mažú ho ole-
jom v mene Pána; a modlitb!l viery uzdraví nemocného a ľ č
mu Pán, a jestli je v hriechoch, budú mu odpustené». (Jak. 5, 14)
Pápež Innocent l. {okolo 400) výslovne č že sa tieto
slová na ť ť a síce na ť posledného · poma-
zania pre ť ž nemocných ť Sv. Oäsarius, biskup are-
latský (v 6. století), napomína ť aby v páde ť ž
onemocnenia telo Pána prijímali a potom olejom sa ť dali,
aby zase zdravie a spolu aj odpustenie hriechov obdrž11li. Aj naj-
dávnejší č podržali túto ť Posledné pomazanie je
ť ustanovená od Krista. (Sn. Tr. 14, 4)
2. Posledné pomazanie podobne č
kuje, ako o1ej: ň uzdravuje a č robí
schopným dosiahnutia č blahoslavenstva.
Olej ň telo (bojovníci o závod pred zápasom mazali
sa olejom, lebo sa tým stávali silnejšími a protivníkom nie tak
ľ mohli ť zachytení), ľ ľ a hojí rany (preto milo-
srdný Samaritán nalial oleja do rán Židových; preto si gazdiny
olejom natierajú ruku, ktorú si pri peci popálily) i robí hybkým.
č vyšmykne sa úhor tak ľ z ruky?)
l. Posledné pomazanie ň č ď mu
dáva silu k znášaniu všetkých trápení a k premoženiu
všetkých pokušení.
ť č že mnohí nemocní po poslednom pomazaní
celkom sú premenení; ako predtým celkom netrpezliví boli a smrti
sa báli, tak potom celkom sú pokojní, plní trpezlivosti a oddanosti
do vôle Božej. Zlý duch pri smrti č vynakladá všetko chy-
tráctvo svoje, aby tohoto od dôvery v milosrdenstvo Božie odvrá.:

(Sn. Tr.) Posledné pomazanie ň ho. To ukazuje ť sv.
Eleazara; ď tento k smrti sa blížil, zrazu tvár jeho bola zde-
sená a žaloval sa, že ho zlý duch trápi; sotva prijal posledné
pomazanie, tvár jeho zase sa vyjasnila. (Meh.)
2. Posledné pomazanie uzdravuje dušu a č i
telo ; lebo spôsobuje odpustenie všetkých ľ hrie-
?hov, z ktorých sa nemocný pre telesnú ·alebo duchovnú
ť ť už nemohol, a odpustenie mnohých
pokút za hriechy. Krem toho spôsobuje i vyzdravenie
telesné, ak toto k dušnému spaseniu je ž č
Posledné pomazanie nahrádza všetko, č nemocný pri svia-
tosti pokánia bez svojho zavinenia ť nemohol. Posledné
pomazanie teda je doplnok sviatosti pokánia; ono je pokánie ne-
mocných. Nemocný totiž najviac pre telesnú alebo duchovnú sla-
ť nemôže sa ani dobre ť ani ť ľ skutky po-
kánia; Cirkev teda má ť s nim a posledným pomazaním
č ho milosrdenstvu Božiemu. - Pri poslednom pomazaní
š ť sa viac alebo menej pokút za hriechy ľ toho, ľ
je ľ ť .a ž ť s ktorou sa prijíma. - Posledné pomazanie
č spôsobuje i vyzdravenie. (Sn. Tr.) ď Boh predvidí, že
chorý, ak vyzdravie, ostatok svojho života dobre využije k svojmu
dušnému spaseniu, daruje mu zdravie ako č milosti, aby sa na
ť ešte lepšie pripravil. ď však Boh predvidí protivu toho,
vezme chorého s tohoto sveta. Niekedy here ho so sveta preto,
že už je starý a že už i príroda žiada, aby umrel. No č
každý nemocný po hodnom prijatí posledného pomazania cíti
ň ľ č č tento dá sa celkom dobre ť
prirodzeným spôsobom : ď a smierením sa s Bohom ľ
stane sa pokojnejšou a blahodarne pôsobí na telo. Vzdor tomu
posledné pomazanie len skrze božskú silu spôsobuje zdravie telesné.
(Sv. Tom. Akv.) Blázon teda, kto sa posledného pomazania bojí v
domnení, že zomret: musí. Č Boh pokrmu telesnému ď preto
dáva ť na poli, aby sme umreli? Oj, nie, ale aby sme pri
živote ostali. Tak ani pokrmu duchovného, teda sviatostí, neusta-
novil na to, aby sme zomreli, ale aby sme žili. Blázon, kto tvrdí,
že posledné pomazanie je č a že i bez neho vyzdravie ;
999
ktože bol by taký hlúpy, že by istý ľ liek za č
považoval?
3. Posledné pomazanie robí nás schopnejšími dosia-
hnutia č blahoslavenstva, lebo rozmnožuje posvä-
cujúcu ť a s touto i lásku k Bohu.
č tento je č poslednému · pomazaniu a ostatným
ť lebo všetky rozmnožujú posväcujúcu ť No pri
smrti rozmnoženie posväcujúcej milosti má ľ význam, lebo od
ň posväcujúcej milosti závisí ň blahoslavenstva. Rozmno-
žením lásky k Bohu č stane sa schopnejším dosiahnutia
č blahoslavenstva. ť posledného pomazania teda od-
ň všetko, č dosiahnutie č blahoslavenstva prekáža.
(Sv. Tom. Akv.) Ako úhor, č je hladký, ľ vyšmykne sa
z rúk našich, tak i my skrze ť posledného pomazania rýchlo
ujdeme č a prídeme do neba.
3. Kto nie je ť ž nemocQý, nemoze
ť posledné pomazanie; kto však ť ž
je nemocný, má ho zaraz ť aby telesne i
duchovne vyzdravel.
1'ažká nemoc je len tá, pri ktorej hrozí č
smrti. (Rim. katech.) Teda pri holení zubov, hlavy a p. nemôžeme
ť posledné pomazanie. Č môže ho ť vojak pred bitkou
alebo na ť odsúdený č pred popravou? č nie? Lebo
nie sú nemocní. Výnimku robia iba starci; títo v každý č môžu
ť posledné pomazanie, ak sa nedobre cítia ; lebo staroba už
sama sebou je ť ž choroba. - Kto ť ž onemocnel, má zaraz
ť posledné pomazanie. Každý mal by si ť za vzor sta-
č vojaka-hrdinu, arcivojvodu rakúskeho Karola, ť nad
Napoleonom. č š ť jeho odjakživa bolo, aby svia-
tosti umierajúcich č prijal. Č prosil svojho spovedníka,
aby mu, jestli by ť ž onemocnel, len na skutku udelil sv. svia-
tosti, že by mu ľ ť a bitiek i v poslednom boji
ť poprial. Prosil spovedníka, aby mu potom celkom vážne
privolal: «Hore sa, starý vojak l Č je ť do služby!» Ale to
1000
všetko nebolo potrebné ; prvá túžba nemocného bola, aby sviatosti
prijal. Zomrel v 76. roku života (koncom ľ 1847) práve v tie
dni, v lrtoré sa kedysi k bitke pri Asperne chystal. (Eng. Fischer)
Kto však posledné pomazanie len vtedy prijme, ď už je bez
seba, tomu neosoží tol·ko, ako keby ho s ľ ť a ž ť
prijal. «Lebo ť tejto sviatosti hojnejšie sa ľ ak ju chorý
príjíma, ľ ešte je pri dobrom rozume a tak môže ť na
javo vieru, ť a ž ť (Rim. katech.) A telu sotva
osoží také pozde prijaté pomazanie. Kto č len potom volá,
ď dom temer už zhorel, je blázon. Celkom tak je i tu. «Posledné
pomazanie za našich č preto tak zriedka spôsobuje zdravie,
lebo mnohí odkladajú s jeho prijatím, až sú blízko smrti a potom
už len zázrakom ť by sa mohli». (Bell.) Takí sa nedbanli-
ť svojou urobili nehodnými milosti vyzdraveniá. - Kto ľ
ť zapovrhuje, sám sebe je č š ľ Ten po-
náša sa na takých, č v pevnosti táborom ležia a z velkej dôvery
v seba, napriek blíženiu sa ľ nechcú sa ť potravou
a strelivom. (Drex.) Kto pred sebou má cestu do č a sv.
ť zapovrhuje, podobný je č č si na cestu ň
nebere. (Bl. Klem. Hotb.) Zapovrhovanie ľ sviatosti nemôže
qyt bez ť ž hriechu a je ľ urážkou Ducha Sv. (Sn. Tr,
14. kap. 3)
Ani tí, č k uztvaniu rozumu ešte neprišli, nemôžu
ť posledné pomazanie.
Posledné pomazanie je doplnok sviatosti pokánia. Kto teda
nemôže ť ť pokánia, nemôže ť ani jej doplnok.
Sem teda predvšetkým patria deti, č k užívaniu rozumu ešte
neprišly. Ale nesmieme sa ť že sa tu majú ť
len deti niže 7 rokov ; lebo ť ukázala, že si niekedy už i
5 č deti na smrtnej posteli ň žiadaly, lebo si previnení
oproti č povedomé boly. Ani ľ č doživotne sú bez
rozumu, nemôžu ť posledné pomazanie. - . Ktoré sviatosti
môže ť školské ť akby ť ž neomocnelo? č má si žia-
ť ď o sviatosti oltárnej.
V tej istej chorobe môžeme len raz ť posledné
pomazanie.
1001
Komu však je trochu lepšie a znovu do tej istej choroby
upadne, môže zas ť posledné pomazanie. (Sn. ľ Rim.
kate ch.)
4. Nemocný pred posledným pomazanhn
má sa ť a ť telo Pána; po po-
slednom pomazaní č dostáva pápež-
ské požehnanie.
ť pred posledným pomazaním máme sa preto, že
posledné pomazanie v stave mi.losti Božej ť máme. Posledné
pomazanie je liek; ako tento je len pre živých, a nijako nie pre
ŕ tak i posledné pomazanie je len pre duchovne živých. -
Pápežské požehnanie smie umierajúcim ť každý od biskupa
splnomocnený ň (Bened. XIV. 5. apr. 1747), ale prítom musí -
ž ť predpísanú formulu. (Kongr. odp. 18. mar. 1879) Pápežským
požehnaním získajú sa plnomocné odpustky. ď v predošlom.)
Avšak nemocný musí ť meno «Ježiš» a síce ústami ň
mu č predrieka povzdyšnú modlitbu, v ktorej meno Ježiš
prichodí) alebo, ak už ť nemôže, v duchu ň dáva mu
kríž k boskaniu), č sa odpustky nezískajú. (Kongr. odp. 20.
aug. 1775) Pápežské požehnanie, ako i posledné pomazanie, v tej
istej nemoci nesmie sa ť (Kongr. odp. 20. aug. 1775) -
Aj takzvaným krížikom umierajúcich môžu sa ť plno-
mocné odpustky v hodinu smrti. K tomu č dajme si malý
krížik .(ruženec alebo medaillon) ť od splnomocneného ň
a ť odpustkami umierajúcich. Na tenže kríž možno ž ť
aj odpustky krížovej cesty. (Kongr. odp. 29. feb. 1820) U kríža
odpustky pripadajú na obraz Ukrižovaného, tak že tento bez
ztraty odpustkov na iný kríž ť môžeme. (Kongr. odp. ll.
apt·. 1840) Istý francúzský vojevodca umieral uprostred ľ
svojich. Jeden z nich vravel: «To je naozaj k ľ že
ľ vojevodca nie na bojišti ako hrdina pod zástavou č svoj
život». Tu ť ž nemocný schytil sv. kríž a povedal: «Toto je
najkrajšia zástava. ť pod touto zástavou je dôstojné každého
hrdinu, lebo pod ň položil svoj život č š hrdina všetkých
č (Hausbl. 97, 267)
1002
Pdbuzní nemocného majú sa ť aby nemocný
č prijal sviatosti umierajúcich.
Ak nemoc je č nuž samosebou rozumie sa, že i
leká.r má ť na túto ť Lekár teda tiež je zodpo-
vedný. Preto katolícki ť ľ IJ]Ožno, majú lekárom
ť ť ť pred všetkými inými. - Niekedy sa
domáci vyhovárajú, že by nemocnému č nepokoj, keby ho
na p,rijatie sv. sviatostí upozornili. Taká ž ť je č š
ť č nemocnému. Lebo ť tým nedá sa ž ť Takí
príbuzní rovnajú sa ľ ď č slepého, ktorý sa k jame približuje,
nechcú ť aby sa ľ ľ ť ľ
na seba takí ľ pre ť svoju l - Domáci majú slušne
ť chyžu a ť všetko, č k poslednému pomazaniu
j e potrebné. Má sa ť na stôl biely obrus ; na tomto má ť
kríž s dvoma horiacimi sviecami. Ď na stole má ť pohár so
svätenou radou, lebo ň musí touže ť nemocného i chyžu;
aj pohár č vody, do ktorého ň po sv. prijímaní prsty č
a z ktorého sa . nemocnému potom ť dá. č na stole
·má ť tanier s kúskom bavlny, aby ň pomazané č tela
ť mohol. Pod ď všetci majú ť chyžu, lebo ď
ň zriedka môže ť potichy s ť ž nemocným. č
nesie sa pred ň svetlo, ď ide k nemocnému, a č sa
cengá ? č máme ť ď stretneme ň ktorý k nemoc- ·
nému ide?
VI. Posvätenie ň
Kristus pri svojom nanebevstúpení pozdvihol ruky, žehnal
apoštolov a poslal ich do celého sveta, aby tu evanj elium hlásali
a sviatosti ľ (Luk. 24, 50) č podobného robí biskup
pri posvätení ň (Vskladanie rúk znamená, že sa č
ľ lebo rukou sa ľ a č rozdáva.)
1. Pri posvätení ň deje sa nasle-
dujúce: biskup na budúcich ň vzkladá
ruky a vzýva Ducha Sv., krem . toho maže im
ruky a odovzdáva sv. nádoby; tým mimo hojných
1003
milostí dostávajú ň moc, obzvlášte moc, ko-
ť obetu omše sv. a š ť ť hriechy.
Obrad : Posvätenie ň podujíma biskup pod omšou.
Budúci ň najprv padnú na tváre svoje, potom biskup každému
z nich vzkladá ruky na hlavu, č i prítomní ň robia; potom
oblieka im ň rúcha, zanôti chválospev k Duchu Sv. a medzi-
tým v podobe kríža č ť ruky budúcich ň č ude-
ľ im moc ž ť a ť sa hostie. Dáva im ť sa
kalicha a pateny a ľ im moc, ť obetu omše sv. Nato
riekne im slová Kristove: «Prijmi Ducha Sv.; ktorým odpustíš
hriechy ď č posvätenci ľ biskupovi úctu a poslu-
š ť - Mazanie rúk a podávanie nádob je č obrad, ktorý
pred 9. stoletím nejestvoval a v gréckej cirkvi ani dnes sa nena-
chodí. - Posvätením ň ľ sa nielen ň moc,
ale i ť «Posvätením ň dáva sa Duch Sv.» (Sn.
Tr. 13, 2)
č sv. apoštoli ľ posvätenie ň
Tak modlitbou a vzkladaním rúk posvätili Pavla a Barnabáša
(Sk. ap. 13, 3) ; taktiež Pavel posvätil Timotea. (2. Tim. 1, 6) Už
sv. Augustín menuje posvätenie ň ť bojuje proti
donatistom, ktorí tvrdili, že krst nemožno ť ale áno právo,
ľ ť krst. Sv. Augustín povedá: «Jedno i druhé je sviatosf a
nesmie sa ť - Kristus zjavne pri poslednej č usta-
novil ť posvätenia ň
2. Posvätením ň dostáva sa úrad
ľ hodnosti, ale aj úrad ť ž a spojený
s ľ ť
ň je najvyššia ť na zemi. (Sv. lgn. Ant.)
Posvätenie ň prevyšuje ť cisárov a ľ ba aj ·
anjelov. (Sv. Bern.) Lebo moc ľ ť sa len na telo, moc
ň však na dušu. (Sv. Zl.) ň daná je moc, ktorá anje-
lom nie je dopriata. (Sv. Aug.) Lebo ani jeden anjel svojim slovom
nemôže ť chlieb na telo Kristovo ; všetci anjeli spolu ne..:
lú04
môžu š ť ani od jediného hriechu. (Sv. Alf.) ň úrad
zanáša sa len nebeskými ž ť ; takí, č sú v tele, musia
ť služby anjelské. (Sv. Zl.) ň stojí v prostriedku medzi
Bohom a ď nesie k Bohu naše prosby a donáša nám dobro-
denia Božie. (Sv. Zl.) ň je prostredníkom medzi Bohom a ľ ď
(Sv. Vavr. Just.) On je posol, č záležitosti ľ u Boha zastu-
puje. (Sv. Hier.) On je anjel Pána (Mal. 2, 7), t. j. vyslanec Boh
k ľ ď ktorým ľ božskú ľ ň je Bohom poslaný,
aby nás do č vla8ti viedol. ň je námestník alebo «splno-
mocnený povereník Boží». (Sv. Zl.) Preto č ť preukazovaná ň
zom preukazuje sa Bohu samému. (Sv. Zl.) Z tej č povedá
Kristus: «Kto vás slyší, ň slyší, a kto vás zapovrhuje, ň za-
povrhuje». (Luk. 10, 16) Boh najláskavejší č poslúcha
kiíaza; lebo č tento usúdil na zemi, to on potvrzuje v nebi (Sv.
Pet. Dam.), a na púhe slovo ň druhá božská osoba, ako
kedysi pri vtelení, here na seba nové telo. (Sv. Aug.) Nasledovne
ň právom dáva sa názov ť Sv. František Assiský
povedá: <<Keby som anjela a ň č stretol, najprv po-
zdravil by som ň Niekedy suroví ľ nedávajú ň
prístojného názvu alebo i prezývajú ho; ak ň žaluje, môžu sa
ť do arreštu. - ň je ť ž úrad. Lebo ň majú
ť ž zaviazanosti} a síce: musia sa denne ť breviár (trvá asi
1
1
/ 2 hodiny); zaviazaní sú k doživotnému bezženstvu (k celibátu);
musia ť ž nemocným každú hodinu, č i v noci a pri nákaz-
livých chorobách, prisluho . ť sviatosti umierajúcich; musia č
za celé hodiny ť musia neraz dlho sa ť (pri neskorých
omšiach); majú sa celkom ť mnohých svetských veselostí
n. pr. tancU:; majú ť č oproti chudobným a p. Oni majú
byf ľ zeme. (Mat. 15, 13) K tomu ešte prichodí ť že
ň č sú horlivejší, tým viac sú vystavení prenasledovaniam
a upodozrievaniam a síce najmä za našich č Svet zle odpláca
apoštolským ň (Boh, pravda, odpláca im už tu spôsobom
neznámym svetu): ich verné plnenie povinností svet č na-
zýva prehnanou ť nerozvažitosfou a p. Svet ovšem na
ň súdny bude inak č Svetári č svojim ň
držia sa, ako pes v bájke, ktorý tomu, č mu život chce zachrá-
ť a z vody ho ť zuby ukazuje alebo ruku hryzie. -
ň je úrad ľ zodpovednosti. ď vlk prichodí a trhá
ovce, nuž pastier musí byf zodpovedný. Podobne je i tu. ň
1005
musia raz č zo všetkých duší, ktoré im sverené boly. (Žid.
13, 17) Tí, č z mnohých duší budú ť č ť majú ť ž a
č povinnosti. (Sv. Ber.) Sv. Ján Zlatoústy teda povedal
pri kázni v ň svojho posvätenia za ň «Teraz potrebujem
mnoho tisíc prímluv, aby som v ň súdny do najkrajnejšej tmy
hodený nebol».
č úrad ň ľ ť má, nuž kúa-
zovi pre vznešený úrad jeho patrí úcta a to i vtedy, keby
život jeho takej hodnosti nezodpovedal.
ň úrad č nemôže sa utratif, ani nesvätým živo-
tom; preto ň úradu vždy patrí úcta. Z tej č i
pohanskí ľ ň pravého Boha preukazovali ľ úcti-
ť ď Alexander ľ na ť pochode svojom blížil sa k
mestu Jerusalemu, vyšiel mu v ústrety najvyšší ň so všetkými
ň vo č obleku, aby ho o ť prosil. Alexander
padol pred nim a vyplnil všetky prosby jeho. ď jeden z voje-
vodcov nad tým sa povedal Alexander: «Neklaniam ea
najvyšiemu ň ale pravému Bohu, ktorého je sluhom>>.
Alexander i vyprával, že sa mu tento krásne č najvyšší
ň zjavil vo sne pred pochodom a ľ ho na cestu;
preto tak ľ bol prekvapený, ď ho videl. (Meh.) Aj ukrutný
ľ Hunnov, Attila, ktorý Rím ť chcel, dal sa pápežom
Levom ľ ť k odstúpeniu (452); taktiež pozdejšie Geiserich,
ľ Vandalov. (455) - Boh dobrotivý necháva lpef slabosti na
ň aby s neumelými a blúdiacimi tým viac útrpnosti mali.
(Žid. 5, 2) Práve jednému Petrovi a Pavlovi dal tak hlboko ť
aby títo potom s hriešnikami milosrdenstvo mali. (Sv. Bern.)
Sv. František As. povedá o ň «Nechcem na nich ť
chyby, ale ť v nich len námestníkov Božích». Sv. Katarína
Sienská vraví: «A č by ň boli diabli v tele, predsa museli
by sme ť úctu pred ich úradom, ak nechceli by sme ť
Boha». No ľ krivdy š ť sa, kto chyby jedného ň na
celý stav ľ Kto bol by taký blázon, že by Krista a všetkých
sv. apoštolov zapovrhoval, č medzi nimi bol jeden Judáš?
Ktorú č ť osôb môžete mi ť na tomto svete, č by
bez všetkej chyby bola? (Sv. Aug.)
1006
č ň je tak (ažký úrad a má ľ
zodpovednost, nech nik nejde ň č k tomuto stavu
nemá povolania.
Teda nik nemá ť ň kto v ň stave nemá
zvláštnej ľ ; kto nemá úmyslu ť duše, (kto by sa v
stave ň ď chcel ť alebo ť starostí o výživu)
alebo kto ľ ľ život vedie. Hrešia č č z marno-
mysefnosti nútia synov svojich k stavu ň č títo k nemu
nemajú povolania. Kto bez povolania stal sa ň cíti sa ne-
š ť a nespokojným po celý život svoj, neplní ň po-
vinností a tým dáva ľ pohoršenie, teda do ista ide v ústrety
č zatrateniu. ť sa ň bez povolania je znakom, že
duša je ztratená. (Sv. Cyp.) Nepovolaní ň sú, ako ľ ryby;
ked tieto prídu do sieti, potrhajú ju a č že ujdú i malé
ryby, č sú v nej. (Segneri) Preto sa í velkí svätí najrozhodnejšie
zdráhali ť na seba ť ň alebo biskupskú. Sv. Fran-
tišek Assiský ostal jahnom a nedal sa ť za ň Svätý
Cyprián skryl sa, ked ho chceli ť biskupom kartágskym; tak
robili i mnohí iní. Držali sa za nehodných a len potom prijali
ť ked spoznali, že je to ľ Božia. Boh najláskavejší sám
povoláva ku ň koho chce; preto Kristus riekol apoštolom:
«Nie vy ste ma vyvolili, ale ja vyvolil som vás». (Ján 15, 16)
3. Posvätením ň dosiahne sa len
trváce zischopnenieJ no naskrze nie opráv-
nenie k vykonávaniu ň úradu. Posvä-
tenci teda po posvätení ň krem toho potrebujú i
cirkevného poslania alebo právomocnosti, aby úrad ň
ský na č mieste ť mohli.
Uschopnenie záleží predovšetkým v sverení ň
moci, a síce úradu č ľ a pastierskeho. V Starom zákone
šírila sa moc ň skrze telesný pôvod od Árona (2. Mojž. 28);
v Nov om zákone však skrze duchovný pôvod pósvätením ň
stva. - Okrem ň moci dosiahne posvätenec i hojné
milosti ň teda skrze posvätenie ň trebárs zovnú-
torne ľ podoby ostane nepremenený, vnútorne predsa premení
1007
sa na lepšieho č (Sv. Reh. Nis.) Posvätenie ň vtla-
č duši ľ znak; preto raz ob držaná moc ň
č nemôže sa ť ani len č š hriechom. (Kacier Hus
č inak.) ň teda už nikdy nemôže sa ť do svetského
stavu (Sn. Tr.); katolíc.ky ň po návrate do katolíckej
Cirkve nesvätí sa ď poznovu. Všetky ň úkony odpadlého
ň alebo biskupa sú platné (len hriechy nemôžu š ť ť vy-
nímajúc, akby umierajúci nemal alebo tak ľ ť nemohol
iného ň preto ň gréckej Cirkve, nesjednotenej s Rímom
od roku 1053, pri návrate svojom do katolíckej Cirkve, naskrze
nedostávajú posvätenia ň ale áno protestantskí kazatelia. -
Cirkevné poslanie a č ť biskupom ľ pápef,
ň biskup alebo pápež. A však svetská ť alebo ť
ská obec nijako nemôže ť niekomu cirkevné poslanie, lebo sama
nemá cirkevnej moci. Č nemáme, to nemôžeme daf. Už za
casov apoštolských jahní naskrze neboli volení ď ľ ale od
apoštolov dostávali cirkevné poslanie (Sk. ap. 6, 3-6); taktiež
Timotej dostal biskupské posvätenie a úpravy nie od ľ ale od
Pavla. (1. Tim. 4, 14) Z tej č apoštoli volali sa «služobníci
Kristovi». (1. Kor. 4. l) Kto by úrad ň bez biskupského
poslania konal, bol by ľ slov Kristových zlodej a vrah, lebo by
do č nevchodil dvermi, ale inak. (Ján 10, l) - ň
môže sa ť ď ť pre spovedelnicu (túto musí
ť každý ň od diecesanského biskupa, ak v jeho diecési chce
ť alebo ť úradná. (Táto súvisí s každým sve-
reným úradom cirkevným a ň k podujatiu všetkých duchov-
ných úkonov; takú ť má farár.) Katecheta alebo č
ľ náboženstva tiež musí maf ť od biskupa. Kto by
tak drzý bol, že by cirkevné úkony podujal bez posvätenia ň
stva alebo bez cirkevného poslania, bol by v najviacerých štátoch
trestaný ť ž žalárom pre rušenie náboženstva; aj mal by č
ť trest Boží. Král Oziáš napriek výstrahe najvyššieho ň
opovážil sa ť v chráme obetu s kadidlom; ď bol zarazený
malomocenstvom, ktoré od neho už neodstúpila. (2. Kron. 26, 19)
Za č Mojžišových 250 odbojníkov, č sa opovážili ť v sväto-
stánku obetu zápalnú (s kadidlom), bolo ň usmrtené a pod
troma vodcami tejto roty otvorila sa zem a pohltila ich. (4.
Mojž. 16)
Kat. Ľ Katechismus.
64
1008
4. Posvätenie ň mozu ť len
mužskí, č ň 24 rokov majú. (Sn. Tr. 23, 12)
Pápež môže š ť i kandidátov ň ktorým 20
mesiacov chybí do 24 rokov. Mimo predpísaného veku tí, č za
ň majú ť posvätení, musia ť nasledujúce vlastnosti.
Majú ť primerané ľ majú ť č mravov a
ť v dobrom chýre ; majú ť z manželskej lože, bez telesných
nedostatkov, ktoré by u bližných smiech budily; nesmú ť mužskí,
č už dva razy ženatí boli. (Kto raz bol ženatý, môže ešte vždy
ť ň pod istými podmienkami.) Nie všetci môžu ť ň
(Ef. 4, ll ; l. Kor. 12, 29), ženy už naskrze nie, lebo v kostole
majú č ť (1. Kor, 14, 34) Avšak niekedy všetci veriaci menujú
sa ň (1. Pet. 2, 9), č ku cti Božej majú ť dobré
skutky, ktoré v istom ľ sú duchovné obety (Rim. katech.);
oni sú ň lebo sa obetujú (sebaovládaním). (Sv. Efr.) V podob-
nom smysle všetci veriaci menujú sa ľ č nad svojimi
zlými ž ť ľ ť majú.
5. Posviacke za ň predchádza 6 iných
posviacok, 4 nižšie a 2 vyššie.
Nižšie a vyššie posviacky sú akoby stupne, po ktorých sa na
ň hore vystupuje. (Sn. Tr. 23, kán. 4) Mnohými posviac-
;_kami má sa ť na ť ň Z tej č medzi
jednotlivými vyššími posviackami má ť primeraný č Prí-
pravou alebo č bránou k posviackam je tonsura, ktorou
stáva sa č zo svetského a prijatie do duchovného stavu.
Tonsura je odstrihnutie vlasov na hlave rukou biskupa, č ozna-
č sa odloženie všetkej márnosti svetskej a úplné oddanie do
služby Pánovej. (Mnohí doživotne nosia tonsuru; naj me u ľ
nikov vidno, že im kruh vlasov na temeni je odstrihnutý.) Nato
nasledujú štyri nižšie posviacky, ktorými sa ľ moc, vyko-
ť služby kostolné, na p. š ť ť ť bránu
kostolnú ď Potom príde prvá z troch vyšších posviacok, pod-
jahenstvo (subdiakonát). Táto posviacka (za č pápeža
Urbana II. okolo r. 1100 platila za nižšiu) platí za vyššiu od
1009
snemu Tridentského. Podjahen dostáva plnomocenstvo, ť všetko,
č k slúženiu sv. omše je potrebné, ako ť omšové rúcho,
nádoby, hostie a ť ň pri oltári; on už je zaviazaný
k modlitbe breviára ň hodiniek») i k celibátu (bezženstvu).
Tonsuru a 4 nižšie posviacky môže s dovolením pápežským ude-
ľ ť i č ň ale nasledujúce posviacky len biskup.
6. ť posvätenia ň má tri stupne: po-
sviacku za jahna (diakona), posviacku za ň a po-
sviacku za biskupa. Tri posviacky tvoria spolu len jednu
jedinú ť
Druhá vyššia posviacka je jahenstvo (diakonát). Apoštoli
predovšetkým sverili j ahnom ť o zaopatrenie chudobných.
(Sk. ap. 6, 2) Jahen má plnomocenstvo, ť ť a ť
sv. pr?jímanie. Naj znamenitejší jahní Cirkve sú: sv. Stefan, kto-
rého židia ukamenovali (t 35), sv. Vavrinec, ktorý v Ríme na že-
ravom železe bol č (t 258) g sv. František Assiský, slávny
ľ pokánia a ľ troch rádov, ktorého telu č Boh
znaky rán Ježišových (t 1226). Potom nasleduje vlastná posviacka
za ň presbyterát, ktorým sa menovite ľ moc, ť
obetu omše a š ť ť hriechy. Ešte vyššia posviacka, než za ň
je posviacka za biskupa. Touto menovite sa ľ plnomocen-
stvo, ť ň ť a ť Cirkev. Posviacku za
biskupa konajú tr aj a biskupi. - Tieto tri posviacky tvoria spolu
len jednu jedinú ť Posviacka za jahnov zjavne patrí už k
sviatosti posvätenia ň č sa skrze ň už odovzdáva
malá č ň moci a síce pod vzložením rúk a modlitbou.
Sv. Pavel vždy kladie jahnov k boku biskupov a ň sv.
otcovia vždy dávajú im najvznešenejšie názvy (sv. Polykarp me-
nuje ich «služobníkmi Božími») a snem Tridentský č ich k
cirkevnej svätovláde (hierarchii). (Sn. Tr. 23, 6) Posviacka za
ň patrí k sviatosti posvätenia ň lebo skrze ň odo-
vzdáva sa ľ č ň moci. Posviacka za biskuP.a je
len doplnok sviatosti posvätenia ň skrze ň ľ sa
ť ň moci. Biskup teda je viac, ako jednoduchý ň
Hlavný rozdiel medzi ň a biskupmi je, že len biskup môže
ľ ť ť posvätenia ň (Sv. Hier.) ď ariáni na
synode v Alexandrii (319) biskupa tohoto mesta, sv. Atanáza,
64*
1010
obžalovali, že s istým ň Ischyrasom zle naklada!, synoda
odmrštila obžalobu túto s č že Ischyras nie je ň
lebo bol posvätený nie od biskupa, ale len od jedného ň
7. Veriaci majú ť Boha najláskavej_šieho, aby
dobrých ň poslal.
Kristus hovorí: «Proste Pána žatvy, aby do žatvy svojej
delnikov poslal». (Mat. 9, 38) Pováž, že skrze ň prichádza
na Jud spasenie alebo záhuba. ď v Starom zákone už č
iné č aby zatvrdilý ľ od bludnej cesty bol odvedený, vtedy
Boh posielal ť ž š č : planých a zaslepených ň Proste
teda č aby Pán svätých ň poslal. (Bl. Klem. Hofb.)
Pôsty v kantry majú č ť dobrých ň Menovite
č sa modlitba k Duchu Svätému. Lebo ak ň chybí
osvietenie Ducha Sv., nuž o ň platia slová Kristove: ď
slepý slepého vedie, oba padnú do jamy)). (Mat. 15, 14) Braterstv(}
Ducha Sv. (založené u Lazaristov vo Viedni) vytklo si za ľ
ť Ducha Sv. o ň Bohom osvietených. ď o bra-
terstvách.)
VII. Stav manželský.
1. Ustanovenie a podstata manželstva.
Č pokrm pre jednotlivca, to je manželstvo pre celé poko-
lenie ľ (Sv. Aug.) Ako totiž pokrm k zachovaniu jednotlivca,
tak manželstvo slúži k zachovaniu pokolenia ľ č
hlavný č manželstva, riadne vychovávanie dietok len tak môže
ť dosiahnutý, ď dve osoby, muž a žena, č sväz-
kom dovedna sú spojené, nuž múdry Tvorca na č stvoril
dvoch ľ a povedal: «Muž opustí otca a matku a bude sa pri-
ŕ ž ť manželky svojej; a budú dvaja v jednom tele)). (Mat. 19, 5;
1. Mojž. 2, 24)
l. Boh sám už v raji ustanovil manžel-
&tvo a síce k zachovam:u ľ pokolenia a k oba-
_polnej podpore manželov.
1011
Boh ustanovil manželstvo k zachovaniu ľ pokole-
nia; lebo povedal prvým ľ ď : «Rastnite a množte sa a ň
zem». (1. Mojž. 1, 28) Manželstvo je semeniskom ť
ktoré zem ň e veriacimi, aby č vyvolených v nebi úplný
bol. (Sv. Fr. S.) Manželstvo je stromom v zahrade Božej ; ovocie
tohoto stromu sú dobré deti.- Boh ustanovil manželstvo i k oba-
polnej podpore manželov; lebo pred stvorením Evy riekol: «Nie
je dobre č ď je samotný; urobme mu teda pomoc, po-
dobnú jemu». (1. Mojž. 2, 18) Žena č slabšia č potrebuje
vodcu, muž zase potrebuje opatery. Muž viac vyniká č ť
a ľ ť vonku vo svete; u ženy zase prevláda cit a snaha,
ť v tichej domácnosti. Tak ň sa navzájom a výhodne
pôsobia druh na druha. - Ešte tretí č má manželstvo; má
ť hriechy, ktoré apoštol udáva v 1. Kor. 7, 2. Kto man-
želstvo zatracuje, š ť č všetky úzdy. {Sv. Bern.) -
Dajedni nízko š ľ o č manželstva; považujú ho len za
prostriedok, aby dovoleným spôsobom mohli ť svojim telesným
žiadostiam. Takí ľ bývajú nespokojení v manželstve a zaned-
bávajú povinnosti svojho stavu. Mnoho záleží na tom, ď manželia
š ľ š ľ o č manželstva .
.Manželstvo teda je ň božská a nijako nie
ľ
č manželstvo je božského pôvodu, preto sa od Cirkve
č nazýva «stavom svätým a blahoslaveným v Bohull. ľ
manichäov, že manželstvo je ž ľ bol Cirkvou odmrštený.
I najdivokejšie národy držaly manželstvo za ň božskú ;
lebo do svojho manželstva vždy vstupovaly s náboženskými obradmi :
volily si k vstúpeniu do manželstva istý zasvätený ň konaly
obety, ň nad nimi odriekal modlitbu a p. Sám Boh teda č
dával pevné manželské zákony, tak skrze Mojžiša a pozdejšie
skrze Krista.
2. ť manželstvo Je zvlástna,
pred služobníkom Cirkve uzavretá, smluva,
ktorou sa dvaja ť ženísi k usta-
č č životu zaväzujú a zá-
1012
ň od Boha dosahujú milosti, aké im sú
potrebné.
Manželstvo teda nie je iba smluva, ale č je i výkon,
č milosti ľ Táto smluva uzaviera sa pred slúžobníkom
Cirkve nie ď preto, aby ženísi isté cirkevné žehnanie obdržali,
ale aby od Boha č naozajstní manželia dovedna spojení boli.
ľ toho Kristus povýšil na ť manželskú smluvu,
uzavretú pred slúžobníkom Cirkve. (Sv. Alf.) Manželská smluva a
ť sú č (Pius IX. 22. aug. 1852) Kde jedno chybí,
chybí i druhé. {Pius IX. 27. sept. 1862) No manželská smluva,
ktorá nebola uzavretá v takej forme (podobe) akú Cirkev pred-
pisuje, pred Bohom je neplatná a daromná. (Sn. Tr. 24, l) Ne-
platná manželská smluva nemôže ť ť ako ani víno, č
nie je naozajstné víno, pri omši nemôže ť krvou Kristovou.
(Galura) Kde manželstvo ť nie je ť tam vôbec
nieto nijakého manželstva. (Pius IX. 9. sept. 1852) Manželstvo je
obraz spojenia Kristovho s Cirkvou. (Et. 3, 52) Len jedna
Cirkev je nevestou Krista; tak i muž má len jednu manželku.
Kristus č je spojený s Cirkvou; tak i spojenie manželov
je č Spojenie Kristovo je plné milosti; tak i spojenie
manželov. Kristus je hlavou Cirkve, muž hlavou ženy. Cirkev po-
slušná je Kristu, žena mužovi. Kristus a Cirkev sú oduševnení
jedným Duchom, tak i muž a žena majú ť jedno. Kristus ne-
š ť Cirkve, a Cirkev nestáva sa nevernou Kristu; ani manželia
nebudú si nevernými.
Už sv. Pavel a najdávnejší č Cirkve menujú
manželstvo ť
Sv. Pavel menuje manželstvo ľ ť č je
obrazom rnilostiplného spojenia Kristovho s Cirkvou. (Ef. 5, 32)
Ostatne, jestli manželstvo vyobrazuje milostiplné spojenie, musí i
samo ť plné milosti, t. j. ť Sv. Augustín povedá: «Pred-
ť manželstva u ľ Božieho záleží v tom, že je svätou svia-
ť Sv. Ján Zlatoústy: «Kým pohani za š ť mali man-
želstvo, z ktorého mnoho detí pochádzalo, ť omnoho
viac záleží na tom, že ono je svätou ť Sv. Augustín:
1013
«Ako ť krstu ostáva v tých, č od viery odpadnú, tak i svia-
ť manželstva ostáva v manželoch, č druh druha opustili a
znovu do manželstva vstúpili». Už Tertullián (t 240) spomína
manželstvo popri sviatosti krstu, birmovania a oltárnej. Niektorí
sv. otcovia domnievajú sa, že Kristus na svatbe v Káne ustanovil
manželstvo. Aj všetky sekty, č za dávnejších č od Cirkve
odpadly, považovali manželstvo za ť - Č môžeme z
toho ť - Cirkev krem toho výslovne č že
manželstvo je jedna zo 7 sviatostí, ktoré Kristus ustanovil. (Sn.
Tr. 24, l)
3. Od ť manželstva treba ro-
ť takzvané civilné manželstvo, ktoré
nie je ť a nasledovne pre katolíc-
keho ť pred Bohom nijakým
a naozajstným manželstvo1n.
Vlastným pôvodcom civilného (a č č manželstva
je Luther; lebo on priznával štátu súdnu moc nad manželstvom.
Č Luther len z poly urobil, to celkom urobila francúzska revo-
lúcia; táto vyhlásila manželstvo za č smluvu», ktorá
sa pred štátnym slúžobníkom uzaviera. Civílne manželstvo je obli-
gatorné (t. j. zaväzujúce), ď ženísi musia ň ť aby ich
manželstvo od štátu uznané bolo (také civílne manželstvo je v
Nemecku, Francúzsku, Itálii, Belgicku, Nizozemsku, Švajciarsku,
v podunajských krajoch a Uhorsku); fakultatívne, ď ženíchom
na ľ je ponechané, ť sa cirkevne alebo štátne š ť (také
manželstvo je v Anglicku a Severnej Amerike); nútené, ď ženísi
len vtedy môžu ť do manželstva pred svetským úradníkom,
jestli ich farár z nejakej od štátu neuznávanej č š ť
nemôže. (Toto manželstvo je v Rakúsku a Španielsku.) Civílne
manželstvo nie je ť lebo sa ň nevstupuje spôsobom od
Boha a Cirkve predpísaným. Obligatorné civílne manželstvo teda
nie je č iného, ako štátny obrad, konaný na to, aby manžel-
stvo od štátu uznané bolo. Katolici smú sa ť tomuto ohradu,
akby štát č neuznáva! ich manželstva. (Páp. Bend. XIV. 17. feb.
17 46) Avšak sobáš v kostole má č skôr po civílnom výkone na-
1014
ť a ženísi pred cirkevným sobášom majú č ť
(Pen. 15. jan. 1866); lebo len po cirkevnom sobáši sú opravdi-
vými manželmi. Tí katolíci, č iba do civílneho manželstva vstú-
pili a cirkevne š ť sa nedajú, nemôžu ť rozhrešenie a
sú č z prijímania sv. sviatostí, až svoj hriešny pomer
premenia na manželstvo platné pred Bohom alebo celkom zane-
chajú. (Pen. 15. jan. 1866) Ale katolíci, č do fakultatívneho alebo
núteného civílneho manželstva vstupujú, sú vyobcovaní z Cirkve.-
Pápeži užívajú najostrejších výrazov, ď o civílnom manželstve
hovoria; pápež Pius IX. nazýva každé spojenie muža so ženou,
č nie je ť hoci by civílnym zákonom úplne zodpovedalo,
ohavným a kliatbyhodným súložníctvom. (Pius IX. 27. sept. 1852.
Podobne hovorí Lev XIII. 21. apr. 1878)
Civílne manželstvo má pre štát záhubné následky ;
lebo podkopáva vieru, ž ť a ť
Civílne manželstvo je «osudná>> ustanovizep.. (Lev XIII. 18.
mar. 1895) Štát, ktorý obligatorné civílne manželstvo uvádza,
podvracia zákon Boží ; lebo Bohom predpísané cirkevné manžel-
stvo považuje za neplatné, za súložníctvo (konkubinát). Č ž by
sme povedali, keby tak niekto chcel ť zákonom krádež, ktorá
predsa od Boha je zakázaná? A č pri uvádzaní obligatorného
civílneho · manželstva je to inak? Samo sebou rozumie sa, že takou
vzburou proti Bohu viera a ž ť pred Bohom sa podko-
páva. Ale podkopaním vážnosti Božej podkope sa i ž ť lud-
.ská. Tak je i za našich č ako č ť dokazuje. - Civílne
manželstvo podkopáva i ť Lebo civílne sobášeným ľ
č sa rozsobáš (hrubá urážka, dlhšia ť ť a p.
č k rozsobášeniu) a rozsobášeným ľ sa ť do
nového manželstva. Následok toho je, že sa bezuzdnosti, takzvanej
svobodnej láske socialismu, do korán dvere otvárajú. To dokazujú
i mnohé rozsobáše, aké po civílnom manželstve nasledujú. Len
v samom Paríži asi za 2 roky po uvedení civílneho manželstva
bolo 5000 rozsobášov, o 3 roky neskoršie už 20.000. (Weisz) Nie
je to č zvláštneho ; lebo ď pri civílnom sobáši niet ani ľ
vernosti, ani prísahy.
1015
2. Vlastnosti manželstva.
ť manželstvo ľ prísneho na-
riadenia Kristovho je jednotné a č
Kristus povzniesol manželstvo na stav evanjelickej dokona-
losti, ktorý má vážnejšie povinnosti a viac ť ako v č
pred Kristom. Preto s manželstvom spojil i viac milostí.
l. ť manželstvo je jednotné, t. J· môže
ť len medzi jedným mužom a jednou ženou.
Boh chcel ť manželstva; lebo stvoril len jedného
muža a jednu ženu. Aj Kristus poukázal na to, že manželstvo
pôvodne bolo jednotné. (Mat. 19, 4) Manželstvo, ktorému udaná
známka chybí, nemôže ť opravdivým životom č lebo
v takom manželstve budú č domáce rozbroje. A však Boh
za prvých č trpel mnohoženstvo (tak sám Jakub mal dve ženy);
Boh chcel tým ť horšie zlo. No Kristus zakázal mnoho-
ženstvo. (Luk. 16, 18) Preto i Cirkev najprísnejšie zapovedala
mnohoženstvo. (Sn. Tr. 23, 2) Mnohoženstvo ešte jestvuje u maho-
medánov a židov na Východe ; židia na Západe od stredoveku
vzdali sa mnohoženstva ľ na mravné pomery europejských
národov. U jednotlivých národov bývalo i mnohomužstvo, ako n. p.
u Médov (Strabo) alebo u dávnych Britov (Cäsar).
2. ť manželstvo je č t. j. man-
želia len potom môžu ť do nového manželstva, ď
jeden z nich umrel.
Hlavným č manželstva je poriadne vychovávanie detí.
č tento nedal by sa nijako ť keby sa manželstvo roz-
č ť mohlo. Č ž by ozaj bolo z detí, keby sa manželia ľ ľ
bosti ť mohli? Preto Kristus najprísnejšie zakázal manželom
ť do nového manželstva, kým oba žijú. (Mat. 5, 32; Mar.
10, 11 a ď Mojžiš síce č dovolil židom ť svoje
ženy ; urobil to pre ich surovú povahu, od ktorej sa najhoršie ná-
1016
sledky ť daly. (Mat. 19, 8) No Kristus zase zrušil toto dovo-
lenie; on hovoril: Č Boh spojil, č č (Mat. 19,
4-9) Z tej č pápeži nikdy nedovolili právoplatným manže-
lom ť do nového manželstva, ľ oba žijú; radšej dopus-
tili č š š ť než by k č takému boli privolili.
Tak Henrik VIII., král anglický, chcel sa š ť so zákonnou
manželkou Katarínou Kastilskou a ť si za ženu dvornú dámu
Annu Boleynovu. Prosil o privolenie pápeža Klementa VII. Avšak
pápež nedal mu toho, č král nadobudol si mnohé zásluhy o kato-
lícku vieru. Pápež nepopustil ani potom, ď najukrutnejšie č
prenasledova! katolíkov (1535) a do Anglie uviedol lutheránske
č inak nemohol, lebo nebol oprávnený š ť príkaz Boží.
«Manželstvo je železná č (Sv. Aug.) Dom môže si ť
komu sa č ale ženu nemôže ť kto si ju vzal.
(Sv. Zl.) Skôr nech duša č sa od tela, ako manžel od man-
želky. (Sv. Fr. S.) Keby však jeden z manželov, kým druhý žije,
naozaj vstúpil do nového manželstva, spáchal by ľ hriech
a druhé manželstvo bolo by neplatné. - No ovšem z dôležitej
č môžu sa manželia ť č ť druh od druha; ale napriek
tomu nemôžu ť do nového manželstva, ľ oba žíjú.
(1. Kor. 7, ll) Doživotné č je možné, jestli jeden z nich
ť ž narušuje ť manželskú. (Mat. 5, 32) Narušením smluvy
utráca sa právo nadobudnuté smluvou. č na č môže sa
ť ak jeden z manželov vedie neporiadny život, s druhým zle
nakladá, ť sa mu vyhráža a p. Avšak také č má sa
len súdobne ť Ale manželia zase môžu ť druh k druhovi,
ak sa im č ; nepotrebujú sa ť nikoho.
3. č milosti u manželstve.
ť ženísi manželskou smluvou
dostávajú nasledujúce milosti: posuäcujúca
ť roz1nnožuje sa v nich a krem toho
ľ sa im ešte i zvláštne milosti, aké
k vyplneniu povinností svojho stavu potre--
bujú. (Sn. Tr. 24)
1017
Zvláštne milosti sú nasledujúce: 1. Ich obapolná láska sa
posväcuje. - 2. Dáva sa im sila, aby obapolnú t·ernost: neporu-
šeno zachovali a mnohé ť ž svojho manželského stavu trpe-
zlive znášali. Akonáhle niekto do manželského stavu vstúpil, už
nie je pánom svojej vôle, svojho majetku, svojho č svojej
osoby, ale závisí od vôle manžela a je akoby v jarme. «Stav man-
želský je jarmo, v ktorom dvaja ť (Sv. Ambr.) K tomu
prijdú mnohé nesnádze: choroby, chyby manželov, niekedy nepo-
darené dietky a p. Ako idúc ľ trnia, zachytíme a zaškrabneme
sa, tak i v stave manželskom mnohé protivenstvá č č
veka. (Sv. ZL) Rimania slovom nubere č ľ č ť
sa (nubes =chmára), lebo, kto sa vydáva, ť ž do manželstva
vstupuje, ť sa akoby chmárou; nevie č z chmáry ŕ
tichý ž ď a zúrodní zem a č z nej bude ť a kamenec pa-
ť (Did. Nis.) ď niekomu majú ť nohu, podviažu mu žily
aby z krve nestiekol; tak i manželská smluva plná milosti dodáva
ženíchom sily, aby mnohým ť ž svojho stavu ľ -
3. č ženísi dostávajú potrebnú ť aby svoje dietky
dobre vychovali a za nábožných ť vzdelali. š ť
to ženísi, č pri vstupovaní do manželstva myslia len na rozkoš
telesnú a nie na ť a tajomstvá, ktoré sa ť manžel-
stva vyobrazujú a ľ (Páp. Rehor XVI.)
4. Prekážky manželstva.
Do manželstva smie sa len vtedy vstú-
ť ď proti nemu niet prekážky. Prekážky
manželstva sú nasledujúce:
l. Také, č neplatným robia manželstvo, ako: nú-
tenie, č vek, ť švagorstvo, manželský
sväzok, vyššie posviacky, slavnostný ľ ť v ná-
boženstve medzi ť a ť
Nútenie. Keby sa niekomu strach ň na pr. keby sa
mu nespravedlivým spôsobom hrozilo ť alebo vydedením, aby
do istého manželstva vstúpil, nuž manželstvo také bolo by ne-
1018
platné. - č vek: chlapci niže . 14 rokov, č
niže 12 rokov nemôžu ť do manželstva; a predsa v Sicílii
a na iných miestach niekedy sa stáva, že duchovná a telesná
ť už prv nastúpi a že tu i tam už pred týmito rokmi do
manželstva vstupujú. - ť je na pr. medzi bratom a
sestrou (títo nijako nemôžu ť do manželstva), medzi bratran-
cami a sesternicami (títo môžu sa ž ť a ť len s pápežskou
dišpensáciou, další príbuzní s biskupskou). · Už prirodzený mravný
cit protiví sa manželstvám medzi príbuznými; také manželstvá
boly by i mravnosti velmi č Ani by príbuzní oproti prí-
buzným nemali velkej úcty. Keby manželstvá medzi príbuznými
dovolené boly, nuž by č svojim dietkam velmi ľ nanútili
za manželov alebo manželky i takých príbuzných, ktorí by ich bu-
dúce š ť celkom pokazili. Dietky z takých manželství bývajú
duchovne i telesne biedne : hluchonemé, blbé, spotvorené . . - Šva-
gorstvo vzniká zo ň manželského ; manžel nemôže si ť
za ženu niektorú pokrevnú svojej rnanželky, na -pr. matku, dcéru
alebo sestru svojej zomrelej ženy, a manželka nesmie sa ť za
otca, syna alebo brata svojho zomrelého muža. Avšak pokrevní
ž a manželky medzi sebou nie sú v švagorstve. Preto na
pr. brat manželov bez prekážky môže si ť za ženu manželkinu
sestru. Tí, č v švagorstve sú ľ blízki, môžu ť do man-
želstva s pápežskou, další s biskupskou dišpensáciou. - Manželský
sväzok. Kto do jedného platného manželstva vstúpil, nemôže
ť do druhého, kým prvé manželstvo ť manžela alebo
manželky nie je rozviazané. Keby sa žena jedného muža, ktorý za
ŕ bol vyhlásený, za druhého bola vydala, musela by sa
naskutku ť k prvému mužovi, akby sa hlásil. - Vyššie
posviacky a slavnostné ľ ň jahní a podjahni nemôžu
sa ž ť ; ani tí, č do rehole vstúpili a tam slavnostný ľ č
stoty složili, ako františkáni, dominikáni atd. - ť v nábo-
ženstve. ť nijako nemôže ť za ženu ť na
pr. židovku, mahomedánku. Len keby sa obrátenie celej krajiny
č ť dalo, mohol by š ť pápež. - Krem týchto sú
ešte dve č cirkevné prekážky manželstva : duchovné príbu-
zenstvo a verejná č ť č štát týchto neuznáva, nuž
Cirkev od oboch č rada dišpensuje. Duchovné príbuzen-
stvo vzniká skrze krst alebo birmovanie; kto krstí, birmuje alebo
pritom je kmotrom, ten stane sa duchovne príbuzným s pokrste-
1019
ným alebo birmovaným a jeho č a s týmito nemôže ť
do manželstva. Verejná č ť vzníká z platného zasnúbenia
(i z ŕ š manželstva); ženích nemôže ť do man-
želstva ani s matkou, ani so sestrou, ani s dcérou svojej oddanice,
a táto ani s otcom, ani so synom, ani s bratom svojho ženícha.
2. Také, č manželstvo iba nedovoleným robia, ako:
zapovedaný. č ť ť vierovyznania, za-
snúbenie, jednoduchý ľ ť náboženstva.
Zapovedaný č je v advente až do sviatku sv. Troch krá-
ľ a od Popolnej stredy až do Bielej nedele. ď 5. cirkevné
prikázanie. (Sn. Tr. 24, 10) - ť ť vierovy-
znania. Manželstvá medzi katolíckymi a nekatolíckymi ť
(protestantmi, starokatolíkami, nesjednotenými grékami) ľ
Cirkev len pod istými podmienkami. ď o krížnych manželstvách. -
Zasnúbenie. Kto sa s niektorou osobou už zasnúbil, nemôže vstú-
ť do manželstva s druhou, kým prvé zasnúbenie nie je rozvia-
zané. - Jednoduchý ľ Neslavnostný ľ č č
ľ neženif alebo ť sa, ť do rehole, ť sa ň
prekáža vstúpenie do manželstva. - ť náboženstva. že-
nísi, č základných právd ť náboženstva nevedia, musia sa
pred sdávaním najprv lepšie ť č ť ; lebo č nebudú vstave ť
svojim dietkam prvej č v náboženstve. Preto pred sobášom
býva zkúška z náboženstva. Za našich č kde č školská ·
o mnoho rokov dlhšie trvá, ženísi pred sobášom č sa iba
o povinnostiach svojho stavu.
3. Č štátne prekážky manželstva, ako ť
vojenský stav, vdovstvo.
V Uhorsku na pr. ženísi niže 24 rokov musia od otca svojho
ť privolenie k manželstvu (ak otec zomrel, od tútora alebo od
č svetskej vrchnosti); tí, č vojenskej povinnosti ešte ť
neurobili, potrebujú dovolenia svetskej vrchnosti; vdova môže sa
ť len o 10 mesiacov po smrti mužovej a pred uplynutím
tohoto č len s dovolením ministra pravosúdia. - Štátne zá-
kony v manželských ž ť musia sa tiež ť nie
ď len zo strachu pred pokutou, ale z ľ na Boha. (Pius
1020
VIII.) Ved svetská ť rozkazuje na miesto Boha: (Rim.
13, l) č iného bolo by, keby svetské zákony č príka-
zom Božím.
Cirkevná ť z dôležitých pnem zvykla dišpen-
sovaf od niektorých prekážok manželstva; to isté robí i
svetská vrch no ť
Od niektorých prekážok manželstva môže dišpensovaf len
pápež, tak od ľ blízkej pokrevnosti alebo švagorstva ; od ostat-
ných dišpensuje biskup, z č z vlastnej moci, z č s plno-
mocenstvom pápežským. - Ale od prekážok manželstva, ustano-
vených od samého Boha, nemôže dišpensovaf ani len pápež, tak
od pokrevnosti medzi bratom a sestrou, od č dospe-
losti, od nútenia. - Pápež nikdy nedišpensuj e č s pastor-
ň ani svokra s nevestou; ľ zriedka dišpensuje od pre-
kážky vyšších posviacok, slávnostného ľ rôznosti náboženskej
medzi ť a ť od duchovného pribuzenstva
medzi kmotrami a ich krstnými dietkami, od príbuzenstva medzi
strýcom, ť ž ujcom, a dcérou od brata, ť ž od sestry;
medzi strynou alebo tetkou a synom od brata alebo sestry. Ochot-
nejšie dišpensuje sa pri č cirkevných prekážkach manželstva;
lebo ť so štátnou mocou už sama sebou je ľ oprá-
vnenou č dišpensácie». (Rauscher) - Za každú dišpensáciu
požaduje cirkevná ť istý poplatok (taxu) ľ zámožnosti že-
níchov, ktorý sa č na cirkevné ciele vynakladá.
Jestliby sa manželstvo stalo s prekážkou, ktorá ho
neplatným robí, musí sa ď rozviaza( alebo prekážka
odstráni( skrze dišpensáciu a smluva manželská ešte raz
ť
Ak ť manželstva verejne je známa, smluva man-
želská musela by sa ešte raz ť v kostole pred farárom a
d1;oma svedkami; ak ť ostala tajnou, smluva č
obnovuje sa len medzi štyrma č Jestli však len jeden manžel
vie o neplatnosti a druhý, akby sa o prekážke manželstva dozve-
del, použil by ju k rozviazaniu manželstva, alebo akby sa tým
š ť manželov pokazilo, nuž pápet môže dišpensova( od obnovenia
1021
smluvy a ť manželstvo za platné. (To je takzvané zahojenei
manželstva v koreni.) Aby sa prekážky manželstva ľ š objavily,
k tomu ľ u farského úradu v prítomnosti dvoch svedkov býva
takzvaná zkúška ženíchov. Ženísi, ktorí by vtedy zúmyselne zaml-
č prekážku, č manželstvo neplatným robi, spáchali by ť ž
hriech. K snadnejšiemu objaveniu prekážok manželstva krem toho
v kostole tri razy býva ohláška.
5. Obrady pri sviatosti manželstva.
l. Vstúpeniu do manželstva ľ predpisu
cirkevného predchádza: zasnúbenie, trojná-
sobná ohláška a prijatie sviatosti pokánia a
oltárnej.
l. Zasnúbenie zaleží v nasledujúcom: dve svobodné
osoby, mužský a ženská, po náležitom rozvažovaní ľ
bujú si navzaJOm, že sa v istý č druh s druhom so-
š ť budú.
č zasnubovania (oddávky) bez rozvahy mávajú zlé ná-
sledky, nuž mladí ľ majú si najprv dobre ž ť taký krok.
«Konec manželstva, do ktorého sa z rozpustilosti a prostopašnosti
vstupuje, vždy býva š ť (Meh.) Aj majú sa mladí ľ
najprv ť svojich č a dobre š ľ ľ Sv.
Písmo napomína: «Synu, bez porady nerob č a po č
neoželieš». (Sir. 32, 24) Najprv majú sa tiež ť k Bohu. Lebo
opatrná žena je len od Boha. (Prísl. 19, 14) Modlitba musí ť
pri tak vážnej záležitosti, ako je č sväzok manželský.
(Sv. Ambr.) Pri ľ nemá sa č ľ ť na peniaze, vysoký
rod ď ale v prvom rade na ť a nábožnost:. Najlepším venom
pre ženíchov ť je náboženstvo a cnosf: lebo muž, ktorý
Boha nemiluje, nebude ť ani svoju družku života. (Meh.)
Kto v manželstve ť ľ uchádza sa o mladuchu nie
zlatom, ale ť ozdobenú (Sv. Aug.) ; ľ na krásu duše a
š ľ ť mravov. (Sv. Zl.) Ak ženísi ľ božské, obdržia i
zemské; no ak nedbajú o božské, vystane im i zemské. (Sv. Zl.)
1022
Krásne telo, jestli krásna duša v ň nebýva, môže ť za č
ale nie dlho. Kde láska nemá inej pružiny, ako túto, tam zahasne;
(Sv. Zl.) No nijako nemáme ť takých, č pri ľ manželky
svojej i na zemské veci ľ majú, ako na krásu, majetok, vy-
soký rod ď lebo všetky tieto veci nezavadzajú svätosti man-
želstva. (Rim. katech.) Kto cnostný život vedie, iste najde dobrú
manželku. «Dobrá žena dostane sa bohabojnému a bude daná
mužovi pre dobré skutky jeho». (Sir. 26, 3) - Č pri vstúpení
do rehole noviciát, to pri manželstve je č od zasnúbenia až do
sobáša, takzvaný stav oddancov. Za tento č majú si oddanci
zrale ž ť krok, aký ť š ľ a všestranne sa priho-
ť k budúcemu manželstvu. V stave oddancov majú ť
každému podozrivému obcovaniu s inými č ť spolu
(Sn. Tr. 24, l) a vôbec poctive sa ž ť «Oj, š ť mládenci a
panny, č s nepokazeným srdcom idú k oltáru ! Aká silná bude
ich láska, aká úprimná ich vzájomná ť aké pevné
ich ľ l Nepokazený mládenec preto tak vrúcne bude mi-
ť svoju ženu, lebo je prvá a jediná, ktorú poznal». (Sv. Zl.)
Tí však, č nepoctive žili, v manželstve skoro budú sýti druh
druha ; miesto že by sa milovali, budú sa navzájom ť
Oddanci majú sí tiež úprimne a bez všetkej lže a pretvárky objasnit
všetky okolnosti, ktorých ť musí ť potrebná alebo žela-
ľ aby osoba, akú sí volia, k budúcemu manželstvu ť
mohla. Kto používa lož a pretvárku, pripravuje si mnoho omrzlostí,
horkostí a š ť manželstvo. - Zasnúbenia stávajú sa najprv
č š potajomky (jedna osoba robí nabídnutie, druhá ľ a
neskoršie opakujú sa pred svedkami. na písme v takzvanom snubnom
kontrakte. Č viažu sa zasnúbenia na podmienky, na pr. ak otec
privolí a p. Ale ď oddanci po zasnúbení poznajú, že by š ľ
manželstvo mohlo ť š ť nuž s obapolným usrozumením
môžu ť zasnúbenie; jeden z nich je k tomu oprávnený i
vtedy, keby sa druhý ť ž previnil, na pr. nedržal slova, stal sa
neverným, dopustil sa krádeže, alebo keby s nim č pre-
mena sa stala, na pr. keby o majetok prišiel, ť ž onemocnel a p.
2. Ohláška deje sa nasledujúcim spôsobom: ženísi
ohlašujú sa vo farskom kostole svojom v tri po sebe na-
sledujúce nedele alebo sviatky pri verejných službách
Božích. (Sn. Lat. 1215; sn. Tr. 24, l)
1023
Pri ohláškach udávajú sa mená, stav, rodisko a bydlisko že-
níchov. č ohlášok je, ť nejaké prekážky manželstva a
ť toto farskej obci, aby sa potom pre spolužitie manželov
nepohoršovala. V ň ostatnej ohlášky ešte nijako nesmie ť sobáš;
akby ženísi za 6 mesiacov od ostatnej ohlášky nevstúpili do man-
želstva, ohlášky musia sa ť Zo zvláštnej č ked na
pr. nastáva č adventný alebo pôstny, môžu sa ženísi s dovolením
biskupským len raz š ť Vo ľ zriedkavých pádoch, ako
pri sobášoch na smrtnej posteli alebo u osôb z panovníckych
rodín a p., ohlášky bývajú celkom vynechané.
3. Prijatie sv. sviatostí pokánia a oltárnej pred
sobášom je predpísané, č ženísi pri vstúpení do
manželstva majú ť v stave milosti, aby sviatostných
milostí manželstva č boli.
Ženísi majú ť ť pokánia a oltárnu, a síce ň
troma ň pred svatbou svojou. (Sn. Tr. -24, l) ď má
ť z celého života, lebo táto spôsobuje hlbší ž ľ a poskytuje č š
pokoj svedomia. Ježiš Kristus, ktorý za hodné uznal, ť sa
na svatbu 1' Káne, má teda ť i k ženíchom, aby ich posvätil
a ich manželstvo ť a požehnaním naplnil. Š ť ženísi, č
ť nebeskému dôstojný príbytok v srdci svojom prichystajú.
Smú ť že ostane u nich, ľ manželstvo potrvá, a v hojnej
miere udelí im poklady svojej milosti. Tí však, č sv. sviatosti
nehodne prijímajú a v stave ľ hriechu do manželstva
vstupujú, nedostanú od Boha nijakých milostí, ba pritiahnu si i
kliatbu Božiu; takí· ženísi ponášajú sa na vojakov, č bez zbrane
do vojny idú.
2. Manželská s1nluva ľ prísneho cirkev-
ného nariadenia musí sa ť pred
miestnym farárom ženíchov a pred dvoma
svedkami; môže sa ť i pred iným ň
ktorý od miestneho farára ženíchov je splnomocnený.
Spomenuté nariadenie stalo sa na sneme Tridentskom. (24, l)
Sobáš teda má ť verejný (dvaja svedkovia totiž sú predstavitelia
cirkevnej obce) a ň cirkevný. Už v dávnej Cirkvi vstupovalo
Kat. Ľ Katechismus. 65
1024
sa do manželstva pred biskupom. Sv. Ignác, biskup antiochijský
(t 107), povedá: <<Slušné je, aby ženísi len s vedomím a schvá-
lením biskupským do manželstva vstupovali, aby manželský ň
ľ vôle Božej ŕ š bol». Boh to bol, č k Adamovi pri-
viedol Evu; Boh musí sviazaf i svätú pásku manželstva. (Sv. Fr.
S.) Manželstvo posväcuje sa ň žehnaním. (Sv. Ambr.) Každá
smluva manželská, č sa neuzaviera ľ formy (podoby) Tri-
dentského snemu, tedy nie pred miestnym farárom ženíchov a
pred svedkami, je pred Bohom neplatná a daromná. (Sn. Tr.
24, l) Č tedy máme si ť o takzvaných civilných sobášoch?
Len v tých krajoch, kde toto manželsko-zákonné uzavretie snemu
Tridentského ešte nebolo vyhlásené alebo doteraz nikdy sa ne-
zachovávalo, alebo, hoci predtým sa zachovávalo, no dávno vyšlo
zo zvyku, môže sa platne ť do manželstva i bez formy usta-
novenej snemom Tridentským.
3. Sobáš č býva v kostole pred
poludním so slávnostnými obradmi a v spojení
s obetou omše sv.
Sobáš je dôležitý a na celý život rozhodujúci úkon; on je
«velká ť Preto · sluší sa, aby ženísi pri tomto dôležitom
· úkone s č š ž ť prítomní boli a nie ď z kostola
sa ľ ale istý č vzdávaním ď pred tabernákulom
strávili. Tak robili už prví ť modlitbou ť a sv.
obetou ň svoj manželský ň (Tert.) A Cirkev žiada
to ešte dnes; lebo do omšovej knihy prijala i zvláštnu omšu za
ženíchov. - Jestli sobáš z dôležitej č má sa ť potajomky
pred dôvernými svedkami, musí sa ť o dovolenie biskupské.
(Bened. XIV. 17. nov. 1741.) To samé v p.ajviacerých diecésach
platí o sobášoch ň š č sobáš môže ť i na
smrtnej posteli k napraveniu daných pohoršení a takzvaná passívna
assistencia v úradnom príbytku farárovom ; passívna assistencia
bývala niekedy v Uhorsku pri vstupovaní do krížneho (miešaného)
manželstva, ď ženísi nechceli ť na katolícku výchovu všet-
kých detí z takého manželstva. Teraz takej passívnej assistencie
až nebýva, lebo biskupi ľ ť do krížneho manželstva
len takým ženíchom, ktorí pred svetskou ť uzavreli smluvu,
všetky ich dietky v náboženstve katolíckom vychovávaf sa budú.
1025
Obrady sobášne znázornuJU povinnosti manželov i
milosti, akých sa č stávajú.
Ženísi pristúpia k oltáru (kde je Kristus, od ktorého všetky
milosti pochádzajú) ; mladucha má veniec na hlave (niekedy i
mladoženích na pravom ramene). Veniec znamená ť ne-
vinnosti, až do teraz zachovanej. Ženísi ľ pred oltárom, že-
ních z prava, nevesta z ľ ď ženích je hlava rodiny.) Za
nimi stoja svedkovia. Ženísi nahlas č ň že dobro-
ľ a bez prinútenia do manželstva vstupujú (na ť ž otázku
ň odpovedajú «áno») a potom navzájom ľ si lásku,
ť a mladucha krem toho i š ť (V niektorých diecé-
sach hneó. po sobáši skladajú prísahu lásky a vernosti, ak im ju
ň predrieka.) Nato podajú si pravé ruky, ktoré ň št6lou obvinie
{aby na č manželského sväzku poukázal) a žehná, ď
č v mene Cirkve ľ manželstvo. Potom ň č
svätí sobášne prstene (inde robí to ď po č ženíchov,
že ľ a bez prinútenia do manželstva vstupujú) a stokne
ich na predposledný prst ruky ženíchov a síce ň ženíchov
neveste a nevestin ženíchovi. (Prstene, u ktorých pre okrúhlu
podobu nevidno, kde sa č pripomínajú č manžel-
stva a napomínajú ženíchov, aby v živote zachovali ť ktorú
pred oltárom ľ Niekde po sobáši býva krátka modlitba za
novomanželov a potom i sv. omša za nich. Pri tejto, ak oba sú
katolíci a predtým ešte neboli v manželstve, dostanú slávnostné
požehnanie ženíchov. Tým prosí sa "'la nich pokoj, š ť dlhý život
ď Požehnanie toto ľ Cirkev za príkladom Božím, lebo Boh
tiež požehnal Adama a Evu v raji. (1. Mojž. 1, 28) V gréckej
cirkvi je č po č všetkých obradov sobášnych ť
novomanželom k požívaniu sväteného vína. (Víno, č ľ
je odznakom lásky. Víno je tým lepšie a ohnivejšie, č je staršie;
aj obapolná láska manželov má s pribývanim rokov ť sa vždy
vrúcnejšou a svätejšou. Ak sa víno dobre nezatvorí, utratí ň i
ť ba stane sa č vodou; tak i láska manželov ochladla
by, keby zlé jazyky č a ich š ť manželské bolo by zma-
rené.) Nádobu, z ktorej novomanželia pili, potom rozbijú a odhodia
{lebo manžel neverný bude od Boha zavrhnutý ako rozbitá ná-
doba). Doma potom býva veselie alebo svatobná hostina. Samo
sebou nie je to č zlého, lebo ď i Syn Boží bol na takej hos-
65*
1026
tine. No ak novomanželia pritom oddávajú sa rozpustilým a ne-
cudným zábavám, nuž ď zas oblokom vychádzajú milosti, aké
v kostole obdržali. Tisíckrát lepšie urobili by teda, keby tento
dôležitý ň bez svetských veselostí a viac v bohabojnosti a mo-
dlitbe strávili.
6. Povinnosti manželov.
Manželia majú nasledujúce povinností:
l. Žena podlžná je š ť mužovi, lebo muž je ná-
mestníkom Božím v rodine.
Že . muž je znamenitejší ako žena, nasleduje už z toho, že
muž najprv bol od Boha stvorený a žena len z neho bola utvo-
rená; ď z toho, že žena mužovi za pomocnicu bola daná.
(1. Kor. ll, 9 a ď Muž teda je hlavou rodiny, žena však akoby
telom. Ako telo nasleduje hlavu, tak i žena má ť muža
(Sv. Aug.) Muž je hlavou ženy, ako Kristus je hlavou Cirkve. Ako
teda Cirkev Kristu je poddaná, tak i ženy vo všetkom majú
ť poddané mužom svojim. (Ef. 5, 24) Preto tiež má žena ť
sa v kostole so zakrytou hlavou; toto má č ť že pod vládou
muža stojí. Muž naproti tomu obnažuje hlavu, lebo mimo Boha
nemá nikoho nad sebou. (1. Kor. ll, 10) Žena má ť sa muža
(Ef. 5, 33), t. j. ť mu príslušnú úctu. - Že žena má
ť muža, nariadil Boh len po zhrešení prvých ľ (1. Mojž.
3, 16) č totiž Eva najprv jedla zo zapovedaného ovocia
v raji a za nadvládou pachtila, preto teraz musí ť poddaná
mužovi. (Sv. Efr.) - Muž teda smie ť žene, avšak len
s ľ ť ť a ť Má ž ť že žena
je úplne súradná s mužom. Boh vzal ženu nie z hlavy mužovej,
lebo nepanuje nad nim; ani z nôh, lebo nie je mu slúžkou alebo
ň ale vzal ju z prostriedku (t. j. z rebra), lebo s nim je
súradná. Preto sv. Ambróz privoláva mužovi: «Nie si pánom, ale
manželom ; máš nie slúžku, ale manželku. Boh chce, aby si jej
nedal ť svoju presilUJJ. Žena i pre slabšiu ť svoju
má nárok na šetrné zachádzanie. (1. Petr. 3, 7) Ako príroda naj-
viac chránila tie údy telesné, č sú najslabšie, tak i žena ako
slabšia stránka v manželstve má · všetko právo na šetrné zachá-
1027
dzanie. (Lud. Leon.) No velká hanba je pre muža, nie pre ženu,
ď k bitke sa utieka. Taký muž ponáša sa na divokú zver. (Sv.
ZL) - Muž č námestník Boží v rodine preto má ť i domá-
ť «Anjel zjavil sa nie Marii, ale Jozefovi a napomenul ho,
aby do Egypta utekal, lebo ť ť patrí mužovi».
(Sv. Vine. Fer.)
2. Muž a žena zaviazaní sú k obapolnej láske, vm--
nosti a pomoci vo všetkých pomeroch životných.
Mužovia majú ť svoje ženy, ako Kristus Cirkev (Ef.
5, 25), ako svoje telá (Ef. 5, 25), ako seba samých. (Ef. 5, 33)
Manželia majú sa navzájom ť nie ď iba láskou prirod-
zenou; lebo ď to robia i zvieratá. Majú sa ť navzájom
nie ď iba láskou Judskou; lebo to robia i pohaní. Ba mužovia
majú ť svoje ženy, ako Kristus Cirkev, a ženy majú ť
svojich mužov, ako Cirkev Krista. (Sv. Fr. S.) Táto láska teda má
ť svätá. Preto manželia majú trpezlive a shovievave š ť slabosti
svoje alebo ľ š ť Príklad všetkým manželom dáva
grécky filosof Sokrates, ktorý mal ľ zlostnú ženu menom
Xantippu. ď ho táto jedovatou č napádala, robil si z toho,
ako povedal, tak málo, ako z hrkotania voza. ď raz predo dvermi
č svojich žiakov, hrešila ho žena z vyšného obloka a ko-
č vyliala ň džbán vody. Tu povedal Sokrates; ď som
vedel, že po takej hrmavici príde leják», usmial sa a odišiel č
{Meh.) Obzvlášte má žena ľ ť muža nie tak č
a svadou, ako skôr č trpením a modlitbou. Takýmto spô-
sobom i sv. Monika, matka sv. Augustína, obrátila svojho muža
Patricia: «hovorila k nemu viac svätými mravmi svojimi, ako slo-
vami». (Sv. Aug.) Najopatrnejšie ženy vedia č ť vítaz-
stvo na svoju stranu. No akonáhle manželia ť sa č pokazia
celé š ť svoje a už majú peklo na zem·i. Lebo, kde nieto pokoja,
tam nechutná pokrm, ani nápoj , ani spánok, chybí každá potecha
a ť trebárs by manželia ľ bohatí boli. - Manželia
musia ť si obapolnú ť (Žid. 13, 4), t. j. nesmú ž ť
s inými; majú starostlive ť i ň nevernosti, teda ani len
pridôverne ť s inými. Lebo z toho vzniká ž ť ktorá
· všetko manželské š ť pokazí. «Ani č š chudoba, nevyho-
jítelná choroba, ň a č nie sú ľ zlo, ako toto>>. (Sv. ZL)
1028
U židov manželia, ktorí sa proti vernosti previnili, boli kamenovaní,
lebo č tento považoval sa za rovný vražde. (3. Mojž. 20, 10)
Sv. Pavel hlása takým č zatratenie. (Ef. 5, 5) Ženísi pri so-
báši dávajú si prstene, ktoré sa niekedy užívajú i k č listov;
tým má sa č ť že ich srdce bude č a zamknuté
proti každej náklonnosti k niektorej inej osobe. (Sv. Fr. S.) Sebe
však navzájom nesmú manželia č odopne (1. Kor. 7, 1- 5) ; no
majú sa ť všetkých bujností (Tob. 6, 17) a ť len ten č
ktorý archanjel Rafael Tobiášovi udáva (Toh. 6, 22), č diabol
dostane moc nad nimi. (Tob. 6, 16) Mnohí manželia č zahynú,
č sa neodpustitelno zdráhajú ť manželské povinnosti,
alebo č medze, aké príroda, ť a ť č
telesnosti. (Sv. Hier.) - Obapolná pomoc záleží v nasledujúcom :
Manželia musia :spolu ť a nesmú sa ť pri mrzutostiach
alebo v š ť (vyhovára ich len cesta, práca na inom mieste a
p.); musia sa navzájom podporovat pri výchove detí, ť si
v chorobe, š ť sa v š ť ž ň ť si vyplnenie svojich
náboženských povinností ď Na pomoc Adamovi stvoril Boh Evu;
lebo povedal: «Nie je dobre č ď je samotný; urobme mu
pomoc, podobnú jemu)). (1. Mojž. 2, 18) Ale bieda je to, ď žena
miesto pomoci je mužovi krížom. (Galura) Žena nemá ť skalou,
o ktorú sa muž roztrepe a stroskotá, ale má ť podobná prístavu,
kde muž nachodí č po ľ trampotách tohoto života.
Oj, aký ľ hodný je osud muža, ktorý hanebne musí za-
ť v prístave vlastného domu svojho, lebo tá, č mala mu
ť ť starostí, robí ju ešte ť ž š l (Lud. Leon.) Boh do-
brotivý prikladá dokonalej žene vyššiu cenu, ako najvzácnejším
drahokamom. (Prísl. 31, 10) Drahokamy slúžia k ozdobe; ich ma-
ľ v č blahobytu má drahocennú okrasu, v núdzi však doná-
šajú mu pomoc. Tak i dobrá manželka už sama sebou je pra-
ň bohatstva; ona je prevzácny klenot, č vo všetkých pre-
menách životných má velikú cenu. (Lud . . Leon.)
3. Muž a žena majú tiež č sa ť o svoje
dietky a tieto po ť ť
Deti práve tak málo sú vlastníctvom č ako majetok;
ony sú dar Boží (Ž. 126, 3) ; ony sú tvory najvyššej Bytnosti,
č k vyššiemu blahoslavenstvu; ony sú dietky nebeského Otcá,
1029
č Boha v nebi menujú Otcom svojím. Deti sú od Boha sverené
č iba k vychovaniu. č tedy sú vlastne len služobníci
Boží, ktorí sa pri vychovaní svojich detí musia ť vôli Božej.
Muž a žena majú sa ť o deti svoje nasledujúcim
spôsobom: majú ť všetkému, č by zdraviu ich
detí škodlivé ť mohlo; majú ť ť každodennú
výživu j č majú ť sa o ich budúce zaopatrenie.
č teda predovšetkým majú sa ť všetkého, č by
zdraviu ich detí na ujmu ť mohlo. č musia sa ť
náruživostí a bujností, lebo ich chyby a neduhy ľ stanú sa
dedictvom !ich detí. Jablko ď od stromu nepadá. č
nesmú doma ť malé deti na seba samé a k tomu ď ešte
ť sa po zábavách. Pováž, akí starostliví boli Jozef a Maria,
ď Ježiška na ceste domov ztratili; za 3 dni ľ ho s bo-
ľ ť (Luk. 2, 48) S akou ť opatrujú svoje mladé
už i vtáci nebeskí! vták š ť hniezda, aby
vajcia jeho nezachladly, a ď mladé už sa vyliahly, so všet
strán nosí im pokrm ,:v zobáku svojom. č sa, vy č od
tohoto vtáka ť sa o svoje deti. (Lud. Leon.) - č sú
-povinní prácou ž ť svojim djetkam každodenný chlieb a
všetko, č k udržaniu života je potrebné. Už i divé zvery živia
svoje mladé. A predsa dajední č tak sú ukrutní, ako pštros
na púšti (Jer. nár. 4, 3), ktorý totiž vajcia svoje ponecháva ho-
rúcemu piesku na púšti a č odchádza. č neomylne do-
š ť sa chyby, ď slabé deti svoje už č k ť ž práci
ŕ ž «Nie deti majú č ž ď ť poklady, ale ro-
č ť (2. Kor. 12, 14) č č majú sa ť o
budúce zaopatrenie detí. Pováž, ako sa už vtáci nebeskí starajú
o zaopatrenie svojich mladých. Ako namáha sa vták, aby svoje
mladé ť č žeby sa v budúcnosti samy mohly š ť
do povetria. Tým viac č mali by sa ť o budúce za-
opatreníe svojich detí : majú ť a č ť dietkam istý
majetok, takzvané dedictvo ť č teda je č
na dietkach); majú ť svoje dietky ť v škole a ť
ich k istému povolaniu alebo stavu, ku ktorému dietky ť majú
(no č naskrze nemajú práva ť svoje dietky do istého po-
volania alebo stavu; môžu im len ť majú ť deti k boha-
1030
bojnosti, č najlepšie sa postarajú o ich č i č š ť
PI'ávom hovorí Dávid: «Mladý som bol a zostarel som sa, ale
nevidel som spravedlivého, že by bol opustený, ani detí jeho cho-
ť po žobraní» . (Ž. 36, 25) č č majú sa ť za
svoje dietky. Tým vyprosia na ne požehnanie Božie. Tak , Job po
všetky dni modlil sa a konal obety zápalné za dietky svoje, akby
ď boly zhrešily proti Bohu (Juh l, 5); tak robila sv. Monika
a sícé s ľ úspechom. č č majú shováraf sa o
Bohu s dietkami svojimi, ale ešte č š s Bohom o dietkach
svojich», (Sv. Fr. S.) Napokon č na smrtnej posteli nemajú
ť ani jedno ť č k tomu právo majú. Hoci by ť
mravne zkazené bolo, nech pomyslia, že. ho tým nenapravia. A č
i sám umierajúci nebol tu i tam nepodareným ť ť svojho
nebeského Otca[? A predsa zaiste nechce ť svoje dedictvo
v nebi. (Eng. Fischer)
Pri vychovávaní detí muž a žena majú ť o na-
sledujúce: ď po narodení detí majú ich ť ť
ť im č č č v náboženstve, vo všetkom
ť im dobrým príkladom a ť s nimi
viac s láskou ako s ť
ť dietky je ľ ako ť ich ku Kristu''. (Sv.
Karol Bor.) č ď po narodení svojich detí majú ich ť
ť č ktorí s krstom svojich detí vyše 10 dní bez
važnej č odkladajú, páchajú ť ž hriech. (Sv. Alf.) - ň
sú povinní č ť ľ v kostole; tú istú ť majú ro-
č v domoch svojich. (Sv. Aug.) Vy č ď apoštolmi
svojich detí; váš dom je vaším kostolom. (Sv. Zl.) č č
svojich detí č v č č pravdách náboženských,
idú v ústrety č záhube. (Bened. XIV.) č majú dietkam
ť č náboženskú, nasledujúcim spôsobom: majú
ich pri vhodných ž ť nenúteno č ť o základných
pochopoch a pravdách náboženských. (Jeden Boh je v nebi; on je
vševedúci; prijme nás jednúc do neba, ak ho poslúchame a p.)
No nikdy nemajú č š ť deti svoje peklom a diablom, lebo
tým by im zhnusili Boha. Ani nemajú ť deti v ľ ná-
boženskom (na pr. nemajú im ť «Ježiško doniesol dary» a
lOísl
p.); lebo ď deti neskoršie zbadajú, že sa mýlily, nuž v ľ
náboženskom vôbec už č nebudú ť č ď majú
dietkam ľ ť ľ Božiu. Tak Tobiáš už od mladi č svojho
syna, ako hriechu má ť (Tob. 1, 10), a ešte umierajúc,
dával mu krásne n!luky. (Tob. 4.) č majú ľ ť aby v diet-
kach svojich i zlé náchylnosti zadusili. Majú ť deti v kázni
{t. j. poriadku) a nauke Pánovej. (Ef. 6, 4) č majú ŕ ž ť
svoje deti k modlitbe, najprv majú č ť ich ž ť sa a vy-
slovit meno Ježis, potom i č š Zdravas a Apoštolské vyznanie
viery. Avšak denné modlitby detí majú ť krátke, aby chuti
k modlitbe neztratily. Preto ženísi vždy museli sa ť zkúške
pred sobášom, aby sa zistilo, že o č č pravdách nábo-
ženských i sami dobre sú č ___: č ď majú ť
dobrý príklad dietkam svojim. Dobré príklady viac osožia, ako
'Ylajlepšie č lebo č rýchlejšie č než uši. Č sme
č zabudneme ; ale č sme pred č mali, vždy vidíme.
(Sv. Ambr.) Deti vždy viac budú ť č č robia, ako
č vravia; lebo skutky tiež majú svoj jazyk a sú výmluvnejšie,
než ústa. (Sv. Cyp.) Skutky č (sú knihy, z ktorých sa deti
č (Sv. Zl.) Preto č nemajú ani č zlého ť pred svo-
jimi dietkami. Sv. Ambróz dáva matke radu: «So všetkou starost-
ť bedli nad tým, aby tvoje ť ani na tebe, ani na otcovi
č nevidelo, č by hriechom bolo, keby to aj ono robilo».
Ani č pred ť nemá č zlého ť alebo ť «Ho-
spodári napomínajú paholkov a slúžky, aby na svetlo pozor dávali,
žeby požiar nevznikol; prá ve tak majú ich ť aby sa na
pozore mali, žeby do srdca nevinného decka iskra nefrkla a ne-
podpálila domu Božieho». (Sv. Zl.) ď deti držia za dovolené, č
doma vidia. Ba deti majú ľ pud k ň a robia
všetko, č iných ť vidia ; ich ľ ponáša sa na zrkadlo, ktoré
všetko ukazuje, č sa mu oproti drží. č majú ť pred
č slová ľ «Kto pohorší jedného z týchto ľ č
kých, č vo ň veria, lepšie bolo by mu, keby mu mlynský
ň na šiju bol zavesený a bol ponorený do hÍbky morskej».
(Mat. 18, 6) Ak duša ť ť zahynie pre ť č
nuž týmto platí hrozba Božia: «Z ruky tvojej budem ľ ť
krv jeho». (Ezech. 33, 7) Pri vychovávaní detí č musia spo-
ť lásku s ť Ako rany vínom č a olejom
hojíme, tak pri vychovávaní musíme š ť ť s prís-
1032
ť (Sv. Reh. ľ ľ ť je chyba. Lev, toto divoké
a ukrutné zviera, č a ň strachu všetkým tvorom ; no ď
vojde do brlohu, kde mladé jeho sa nachodia, je bez vzteku a
celkom skrotený. A č mali by sa ť ť týmto divým
zverom? (Sv. Aug.) Preto č zriedka a len láskave majú tre-
ť lebo trest je liekom; ak sa liek č a vo ľ množstve
užíva, škodí a zahubí č (Hunolt) Chcete ť svoje
deti za č ľ č špintaním a žalovaním?
To nejde. Ani len zlatník neužíva č svojho kladiva, ale
i ľ č alebo jemným prehybovaním ľ ť
predmetom krásnu podobu. (Sv. Ans.) č ktorí svoje deti
vždy len ť chcú, tak nerozumne jednajú, ako zahradník, ktorý
strom so všetkých strán tak zatvorí, že konáre svoje ť
nemôže. (Sv. Ans.) Ani láska č k ť nesmie splanef na
maznanie. Nie je teda dobre, ď č z neporiadnej lásky
k ť svojim všetky ich chyby bez trestu nechávajú. Takí č
sú podobní opiciam, č z prílišnej náklonnosti svoje mladé tak
objímajú a stískajú, že ich zahrdúsia; lebo prílišná láska č
k ť vedie k č zatrateniu. «Kto šetrí prút, nenávidí
syna svojho». (Prísl. 13, 24) Kto ť svoje mazná, tomu , ono
neskoršie naženíe strachu. (Sir. 30, 9) Ani nesmú č vo všet-
kom urobit po vôli ť ť majú" mu síce bez ukrutnosti, ale roz-
hodne ť č hlavate žiadalo. (Fenelon)
ť výchova detí je najdôležitejšia zo všetkých
č povinností; lebo od vyplnenia tejto
nosti závisí č i č š ť detí a č
č majú ž ť výchovu detí za tak dôležitú, že
im č nemá č ň ť č š zármutok, ako zlé deti, ale ani
č š ť ako dobre vychované deti. (2. Jan. 3, 4) ť
výchova detí najviac je ť matky, v lone ktorej ť
takmer č trávi prvé roky života svojho. Otec následkom
povinností svojho povolania má k tomu menej č i menej ná-
klonnosti a spôsobnosti. (Alb. Stolz) Pri výchove otec a matka
ň sa navzájom. Otec pre silu svojej vôle a ť je viac
ľ bóžskej moci a spravedlnosti, matka však následkom
svojej dobrotivostí a nežnej lásky viac obrazom božskej dobroty a
milosrdenstva. Otec teda svojou otcovskou ž ť musí potvrd-
10d3
zovat, č matka deti č a musí ŕ ž ť deti k plneniu roz-
kazov matkiných. - Od výchovy detí závisí ich budúce š ť
Ako totiž deti za mll!di boly vychované, tak č ostanú za
celý život. Je to ako s ľ táto vydáva dobrú alebo planú
úrodu ľ toho, ako bola obrobená. (Hunolt) Z mäkkého vosku
dia ľ môžeme ť anjela alebo diabla; to isté platí aj o
mladistvej povahe decka. Je to preto, že dojmy, aké na deti za
mladi urobené boly, nikdy nezmiznú z ich duše. Je s tým, ako s mla-
dými č ; znaky, ktoré do týchto vrežeme, nikdy ne-
zmiznú, ale stávajú sa vždy širšími, a č š č č š je ň
(S. Cyr. Jer.) Ako nová nádoba dlho razí tým, č sa do nej vlialo,
tak mladistvé mysle dlho podržia v sebe, č za mladi v seba
prijaly. (BI. Kanisius) Č z mladi privykneš, tomu na ť
neodvykneš. (Slov. porek.) V pozdejšom živote č už tak ľ
nedá sa ť Mladý strom dá sa ť ale starý už nie.
Kým železo je žeravé, dá sa ť no nie, ď už je studené.
ľ z jari obrobená donáša úrodu, ale nie obrobená v lete. Duša
ť ť je podobná č č do ktorého č č až na
dno ť môžu; no dospelý hriešnik ponáša sa na č (Alb.
Stolz.) Ľ je ť mladé mysle, ale ť ž je- ť
neprávosti, ktoré s nami vzrástly. (Seneka) V trestniciach je naj-
viac takých č ktorých výchova za mladi bola zanedbaná.
A ď niekto po smrti bude zatratený, nuž istotne č spolu-
zavinili jeho š ť Povážte teda, vy č aká ť
č na pleciach vašich l «No ž ľ mnohí č menej dbajú
o svoje deti, než o hoviadka ; viac starajú sa o oslov a kone, ako
o deti». (Hunolt) č č výchovu svojich detí zanedbávajú,
sú ľ horší, než vrahovia detí, lebo tito zabíjajú iba telo,
tamtí však dušu ; v prvom páde ť trvá za ľ a bez toho
musí raz ť no v druhom páde ť je č a tejto ľ
môže sa ť (Sv. Zl.) Mnohí č trudia sa ovšem, aby
svojim dietkam peniaze a majetok zanechali, ale o výchovu nesta-
rajú sa. Títo rovnajú sa č ktorý vôkol domu, č sa už
rúca, nádherné zahrady zakladá. (Sv. ZL) - Aj č a č
š ť č závisí od od výchovy ich detí. č č si
dietky plano vychovali, č už na zemi bývajú ť ž trestaní
od Boha. Trest na takých č č prichodí od ich vlast-
ných detí. Č hrešili, tým sa i trestajú. ľ Dávid z prílišnej
lásky netrestal svojho syna Absolona pre chyby jeho ; no zato ·
1034
musel ľ ť ž ť ď tento potom proti nemu povstal.
(2. ľ 17) Najvyšší ň Heli bol ľ prehliadavý oproti dvom
rozpustilým synom svojim ; preto mu Boh skrze Samuela oznámil
prísny trest, ktorý skoro prišiel : oba synovia v jeden ň zahynuli
v bitke, otec však, ako č ť túto, padol so stolca,
na ktorom sedel ,a zabil sa. (1. ľ 4, 18) č č svoje
dietky plano vychovávajú, ani po smrti nemajú č ť č dob-
rého; podobní sú ľ ď bezbožným. «Kto však o svojich a nado-
všetko o domácich sa nestará, zaprel vieru a je horší od neverca».
(1. Tim. 5, 8) Naproti tomu č ktorí svoje dietky dobre vy-
chovávali, dostanú od Boha ľ odplatu, menovite vo č
Od výchovy detí závisí blahoslavenstvo matkino. (1. Tim. 2, 15)
Otec dobrého syna pri smrti svojej nebude zarmútený, ani za-
hanbený pred ľ (Sir. 30, 5) Dobrí č ď jednúc
pred Pána sa dostavia, budú môcf ť ľ zachoval som
tých, ktorých si mi dal, a ani jeden z nich nezahynul». (Ján 17, 12)
ľ práca nie je omrzlá pre úrodu, ktorej sa ufá; tak i ro-
č so ľ na č odplatu neunavne majú ť na
výchove detí.
7. Krížne manželstvá.
l. Cirkev vždy odrádzala križ ne (a č
1niešané) n1anželstvá, t. j. manželstvá medzi
katolíckymi a nekatolíckymi ť a síce
z nasledujúcich č l. v takých manželstvách poriadna
výchova detí je temer nemožná; 2. niet opravdivej spo-
kojnosti, ani opravdivého š ť 3. katolícka stránka je
vo ľ č ť svoju vieru; 4. okrem
toho nekatolícka stránka ľ svojho náboženstva kedy-
ľ môže ť stránku katolícku a ť do iného
manželstva.
Uz v Starom zákone zakázal Boh «miešané manželstvá» ;
židia nesmeli ť do manželstva s pohanmi (5. Mojž.' 7, 3),
ba ani len so Samaritánmi, ktorí knihy Mojžišove a pravého Boha
síce uznávali, ale popri tom i pohanské zvyky mali. Tak dnes i
1035
Cirkev odrádza katolíkom manželstvá s nekatolíkmi, t. j. s takými,
č síce tiež v Krista veria, ale pritom prijali nauky, ktoré sa č
niu' Kristovmu protivia. Za dávnych č ukladalo sa č po-
kánie cirkevné takým č č svoju dcéru za bludoverca vydali.
(Sn. Elvirský 305.) - č krížneho manželstva záléžia
v nasledujúcom: Nekatolícka stránka (protestant, starokatolík,
nesjednotený grék) pri výchove detí nebude ť stránku
katolícku, ba v tom zrovna bude ju ť ď hanením a vy-
smievaním cudzej viery a náboženských zvykov. A hoci by
tak nebolo, už príklad nekatolíckej stránky škodlive pôsobí na
dietky. č stáva sa, že nekatolícka stránka popustí nalie-
haniu svojho ľ svojich príbuzných (ktorí jej predstavujú,
ako ľ katolícka výchova zavadzia š ť povolaniu ť ť a
p.) a vôbec všetky dietky dá ť v svojom náboženstve.
No č ž bude z detí ešte len potom, ď katolícka stránka umre
a nekatolícka zase vstúpi do manželstva s osobou svojej viery?
Katolícky ť pri vstúpení do takého manželstva koná ešte
ukrutnejšie oproti svojim dietkam, ako Č ň č svoje dietky od-
hadzuje; lebo odhadzuje nie telesný, ale č život svojich detí. -
V krížnom manželstve niet pravého š ť <<Kde má ť doko-
nalé manželstvo, tam musí ť jednota» (Sv. Ambr.), no menovite
v najdôležitejšej veci, v náboženstve. Vrúcna láska a ť
manželov medzi sebou nedá sa myslet:, ak nie sú sjednotení v naj-
vážnejšej záležitosti života, v náboženstve. Ako sa môže ť
manželstvom to, kde niet ani svornosti vo viere? (Sv. Ambr.) Aký
trápny doj em musí ť na manželov i to, ď musia sa č ť
aby do kostola išli. <<Pri manželskom ň teda predovšetkým
musí sa ž ť otázka o náboženstve». (Sv. Anibr.) - Krížne
manželstvá sú ľ č vlastnému dušnému spaseniu.
(Kl. Xl.) Bohom osvietený ľ Salamon pojal .si za manželky
pohanské ženy a tieto doviedly ho tak ď že zo ľ pra-
vého Boha stal sa modloslužobníkom a modlám dal ť chrámy
v krajine svojej. ď cedry libanonské klátia sa v miešanom man-
želstve, akože sa povodí slabej trsttne l Bludoverci sú ešte ď
č š než pohaní. Lebo kto ma svádza, aby som sa modle
ň ten neomámi ma tak skoro, ale ľ š ten, č povedá :
I ja som ť (Sv. Aug.) Jestli už č bludovereckých kníh
je č tým č š musí ť č obcovanie
s bludovercami. K tomu ešte treba ž ť že ľ toho, kto-
1036
rého milujeme, ľ š si osvojujeme. «V krížnom manželstve leží
ľ pokušenie k zapieraniu rozdielu medzi pravdou a bludom a
k považovaniu všetkých náboženství za rovnoprávne». (Lev XIII.)-
V krížnom manželstve práva oboch manželov sú celkom nerovné.
Lebo nekatolícka stránka môže sa ť č ť a zase ž ť
ť ž ť naproti tomu katolícka stránka v páde č
nesmie ť do druhého manželstva, kým druhá stránka žije.
Cudzia krása upúta srdce nekatolickej stránky, a č ľ roz-
sobáš je hotový. V Prusku v jednom jedinom roku (1840) bolo
3000 takých rozsobášov. Aká potupa je to pre takého rozsobáše-
ného katolíka ; vstúpil do manželstva a predsa nemá manželky;
teraz vidi svoju manželku na ruke iného; v samote, ď i zapo-
vrhnutý svetom, musí ť svoj život. Nemá útechy, krem č
pre bývalú ľ ľ ť a š ť svoju. A jak velmi musí
ť ranené srdce jeho, ď od jednej č svojich detí navždy
č ť sa musí. Vidno tedy, ako ľ Cirkev má pravdu, ď
svoje dietky od takých manželství ž ť ľ ň sa vstú-
ť do manželstva s takým, č viere tvojej je cudzí». (Sv. Ambr.)
2. Cirkev len pod troma výminkamí trpi
krížne tnanželstvá: l. oba ženísi musia ľ ť (a
n. pr. v Uhorsku i pred svetskou ť č ť
že všetky dietky po katolícky ť budú; 2. kato-
lícka stránka musí ľ ť že nekatolícku povedie k po-
znaniu pravdy; 3. nekatolícka stránka musí ľ ť že
katolícku bez prekážky nechá ž ť ľ katolíckeho ná-
boženstva. (Pius VIII. 1830, Rehor XVI. 1831.)
Ale toto trpenie alebo dovolenie krížneho manželstva nie je
schválenie ; lebo Cirkev predsa zazlieva také manželstvo. V Uhor-
sku ženísi musia pred farárom č ť a pred svetskou vrchno-
ť ť písomnú smluvu, že dietky po katolícky ť
budú. Cirkev preto tak prísno žiada katolícku výchovu detí, lebo
táto je hlavný č manželstva. č manželstva je: ť
deti a síce pre Boha. Jeho ľ nie je iba zanechanie č
ale viac vychovávanie ľ pravej viery a pravého náboženstva.
(Rim. katech.) Preto katolícka stránka je povinná, predovšetkým
1037
č ť dušné spasenie detí. š ť to matka, č vraždu
pácha na duši svojho decka, ď ho v bludnom č dá vycho-
ť «Prvé plamene bláznivej lásky skoro zahasnú, svedomie
dôjde svojho práva a tak č sa trápny život, č pravé rodinné
š ť ž ň Trápenie č sa s prvým ť ť ktoré by
manželke sladké radosti materinské ť malo. ť vyrve sa
z č pravej viery a vychováva sa v duchu protináboženskom.
Aké hryzenie svedomia cíti vtedy srdce matkino ! A každé ť
č pre matku je novým požehnaním Božím, č š jej vinu a je
novým žalobníkom na jej ť (Bisk. Korum) Nekatolícka
stránka ľ môže ť ku katolíckej výchove detí, lebo ď
dia č jej cirkve č môže ť spasený v každom nábo-
ženstve, a tým viac v katolíckom, ď ž toto ľ ľ neka-
tolíkov obsahuje všetky podstatné nauky Kristove. Teda nekato-
lícka stránka, č na katolícku výchovu detí pristane, nedopustí
sa nijakej . krivdy naproti ť svojim, no ovšem dopustila by sa
jej stránka katolícka, keby s nekatolíckou výchovou súhlasila. -
Katolícka stránka má viest nekatolícku k poznaniu pravdy, a
síce nie násilne alebo nahováraním ; lebo proselytárstvo, ktoré
množí len č katolíkov dia mena a nie č pravých detí
Cirkve, zošklivuje si katolícka Cirkev. Ona chce len obrátenie dob-
rovolné a z najhlbšieho č Katolícka stránka má pô-
ť len modlitbou a príkladom svojím. Máme č ť viac živo-
tom svojím, ako slovami. (1. Pet. 3, 1) ď stránka katolícka
ukazuje, že je sporivá, skromná, povolná, trpezlivá, verná ď
nuž nekatolícka stránka č š ľ ť a ť strom po
jeho ovocí. Pravda, že pri vhodnej príležitosti, pokojne a rozvažite,
môže i ň ť predsudky nekatolíckej stránky proti nášmu sv.
náboženstvu. Avšak svojím č nemá sa ť a má
starostlive ť každému slovu, ktoré by nekatolícku stránku
v jej náboženských citoch ť mohlo. Lebo nekatolík nemôže
za to, že nemál milosti ť sa a ť vychovaným v pravej
viere. - č katolík má neohrožene ť povinnosti svojho
vlastného náboženstva (modlitbu, navštevovanie služieb Božích,
prijímanie sviatostí ď tým získa vážnost v č druhého.
ľ inoverec do ista nemôže ť proti užívaniu
menovaných prostriedkov (proti modlitbe, vernému plneniu povin-
nosti); ď tým netratí č ale len získa. - č robí
sa táto námietka: Katolíci, ako i protestanti v hlavnej veci. sú jedno ;
1038
rôznia sa len v č veciach. No to nestojí. č katolík ctí
ako pravdu nebeskú, . to protestant drží za daromnú ň
ľ n. pr. sv. omšu má katolík za' obnovenie krížovej obety
Kristovej, ale protestanti držia ju za modlárstvo. Tu už prestáva
všetka jednota. - V bývalých č z horlivosti za katolícke .
náboženstvo ľ sa krížne manželstvá ; lebo katolícke ženy
pohly svojich manželov k prijatiu katolíckej viery, ako n. p. sv.
Cecilia Valeránia, sv. Klotilda Chlodvika, ľ Frankov. No dnes
je to inak j lebo na terajších ť UŽ nemožno tak sa spo-
ť
Ak nesplnia sa tieto tri výminky, nuž Cirkev odo-
piera krížnemu manželstvu požehnanie; jediné, č Cirkev
ľ ako n. pr. kedysi v Uhorsku, je takzvaná
passívna assistencia katolíckeho farára pri uzavieraní man-
želskej smluvy.
Passívna assistencia záležala v nasledujúcom: farár v č
obleku, ako doma nosí, tedy bez zvláštneho odznaku ň
v súkromnom príbytku svojom pred dvoma svedkami č
manželskú smluvu ženíchov, ale zdržal sa pri tom od každého že-
hnania. Tým ženísi ovšem stali sa naozajstnými manželmi, avšak
katolícka stránka vzdor tomu nebola bez ť ž hriechu.
3. Katolícki ť č do krížneho
manželstva bez požehnania katolíckej Cirkve
vstupujú, páchajú ľ hriech, a nemôžu
ť pripustení k prijímaniu sv. sviatostí.
Takí katolíci páchajú ľ hriech (Reh. XVI. 23. mája
1846) ; lebo hrešia š ť ď cirkevných predpisov neza-
chovávajú; dávajú ľ pohoršenie a zapierajú vieru; odvracajú
sa od pravej Cirkve a chcú ť ť v cirkvi inovercov.
Teda cudzej cirkvi dávajú ť pred katolíckou alebo ju ň
stavajú na ň s touto. Inými slovami: prajní sú č
Na to padá vyobcovanie z Cirkve. Nasledovne taký katolík nemôže
ť rozhrešený, tým menej smie sa ť k sv. prijímaniu. Len
1039
vtedy môže sa ť k priJimaniu sv. sviatostí, ked pre svoj
hriešny ň ukazuje úprimnú ľ ť a je odhodlaný ť po-
žiadavky Cirkve. (Pius VI. 13. ľ 1782.) Na smrtnej posteli ne-
jeden pride k lepšiemu poznaniu. «Ako sopka za roky je pokojná
a potom č strašne č ť a č ť tak vodí sa i tým
ľ : za roky č svedomie, no na smrtnej posteli ukáže
sa v celej moci svojej; plamene zúfalstva, č vtedy vybúšia, sú
predihrou pekla. Obzvlášte príde myšlienka: ak náboženstvo kato-
lícke je pravé a ľ nuž pripravil som dietky svoje
o dušné spasenie. Akože to bude so mnou pred súdnou stolicou
Božou? (Alb. Stolz) Niet vari ani jednoho krížneho manželstva,
v ktorom manželia po rokoch nevyslovili by č že lepšie
by bolo, keby sa neboli našli. (Hirscher)
8. Stav bezmanželský.
l. ľ bezmanželský stav je do-
konalej ší, než manželský; lebo kto . bez manžel-
stva ostáva, môže sa ľ lepšie ť o svoje dušné
spasenie a ť vyšší ň blahoslavenstva.
Len ľ bezmanželstvo je záslužné pred Bohom ;
lebo jest i ľ n. pr. u mladuchy, ked jej veno chybí ;
alebo ked n. pr. č ľ alebo vojaci na istý č zákonom sa
nútia k bezmanželstvu. - Lepšie a pobožnejšie je, ť
v panenstve alebo bezmanželstve, ako ť ženatým, ť ž vy-
datým. (Sn. Tr. 24, 10) Panenstvo o ľ prevyšuje manželstvo,
o ľ anjeli ľ prevyšujú. (Sv. ZL) Panenstvo má ľ pred-
ť pred manželstvom, ako nebo pred zemou, duša pred telom.
(Sv. lsid.) č je manželstvo, ale ešte č š panen-
stvo. (Sv. Amb.) Panny sú majstrovské kúsky milosti Božej. (Sv.
Cyp.) Preto už pohaní mali ľ úctu pred osobami, č bez man-
želstva a č žily; tak Rimania pred vestálskymi pannami. Mla-
duchu považujú za tým š ť š č bohatší a z lepšieho rodu
je ženích jej. Preto za tým š ť š musíme ť takú, č si
č vyvolila Krista za ženícha. Z tej č i sv. Agneska
hovorila k synoVi rimského ž ľ «Ja som už zasnúbená
Kat. llud. Katechismus. 66
1040
a mám ľ lepšieho ženícha. ď ty potrava č l - Kto
je bez manželstva, viac môže sa ť o svoje dušné spasenie.
Kto je neženatý, ť ž nevydatý, ten viac dbá o to, č je Páno·ro,
kto však je ženatý alebo vydatý, ten viac stará sa, ako by sa
druhému č a je rozdelený. (1. Kor. 7, 32-34) - Kto je
v bezmanželstve, dosiahne vyšší ň blahoslavenstva. Sv.
Ján vo svojom Zjavení vidí pred trónom Božím 144.000 takých,
č novú ň spievajú, akú iní ť nemohli; to boly duše
panenské. (Zjav. 14, 1-5) Kto zachováva radu Pánovu, bude
ť č š slávu. (Sv. Aug.) Panici v istom ľ patria k ze-
mianstvu nebeskému. (Lerch) Povšimnime si slov Kristových :
(<A každý, kto opustí dom alebo bratov alebo sestry alebo otca alebo
matku alebo manželku alebo synov alebo role pre meno moje, za
to obdrží stokrát ľ a bude ť životom č (Mat.
19, 29) Tu Kristus naráža na tých, č sa z ľ na Boha vzdá-
vajú manželstva: tí teda jednúc majú ť radosti stokrát
č š než by v manželstve boli dosiahli.
2. Preto i ľ slovom a príkladom svojim na-
rádzal stav bezmanželský.
Kristus povedá, že sú ľ č pre nebo v panictve ostávajú,
a dokladá: «Kto môže ť nech chápell. (Mat. 19, 12) Aj sv.
Pavel povedá: «Kto vydá svoju dcéru, dobre robí; kto jej však
nevydá, lepšie robí (1. Kor. 7, 38), a ď «Vdova bude blaho-
slavenejšia, ď tak zostane». (1. Kor. 7, 40) - ľ žil be
manželstva, apoštoli takže. Mnohí svätí složili ľ č č
tak Matka Božia, ako nasleduje z jej slov k anjelovi (Luk. l, 34) ;
taktiež sv. Jozef, ako cirkevní č ť u; ď už za mladi
sv. Terezia, sv. Magdalena Pazziská, sv. Ruža Limská. Mnohí svätí
dali sa radšej č ť a podstúpili smrt, než by ľ č boli
zrušili. Sv. Agneska nijako nechcela sa ť za syna miestodrži-
ľ v Ríme. Preto ju tento dal ukrutne č ť a ť
(t 304) Podobne vodilo sa sv. Háte (Agate) v Sicílii (t 252) a
sv. Lucii. (t 304) Sv. Hilár, biskup poitierský č poatierský) a
č ľ Cirkve (t 357), prv stal sa ň bol ženatý a .mal
dcéru. Kým pre vieru svoju žil vo vyhnanstve, nariastla jeho dcéra
i mala sa ť za jedného mládenca. Preto písala otcovi; ale
tento odpovedal jej : «Už skoro na vrátim sa domov a donesiem
1041
ti ň iného ženícha ; . potom porovnaj a rozhodni sa za
jedného alebo druhého». Navrátiac sa domov,_ ukázal jej sv. kríž
·Kristov a radil jej, aby sa Kristu vo č panenstve zasvätila.
Dcéra uposlúchla radu otcovu a skoro potom umrela blahosla-
venou ť Pri smrti jej povedal biskup: ľ tvoj Ženích UŽ
prichádza, aby ť pozval na č svatbu». - Ba bolo i mnoho
manželov, č v manželstve č život viedli, tak Matka Božia a
sv. Jozef, sv. Cecilia a Valerián, sv. Kunigunda a sv. Henrik, cisár.
9. Vol'ba stavu,
Ked pútnik na púti svojej príde na miesto, kde sú krížne
cesty, musí ť pozor, aby nezablúdil. Tak i č ked pri puto-
vaní k nebu má si ť svoje povolanie, musí ť ľ opatrný,
aby povolania nepomýlil. ·
l. Stavom menujeme tie zvláštne práce a zaviaza-
nosti, ktoré sme k blahu ľ č prevzali.
Č je stvorený k práci, ako vták k lietaniu. (Job. 5, 7)
To vysvitá už z nasledujúceho: Kým zem sama sebou vydáva
zvieratám potrebný krm, č nenachodí pokrmu potrebného k
svojmu zachovaniu, ak zeme neobrába. A kým zvieratá od prírody
majú potrebné zaokrytie pre svoje telo, ako perie, vlnu, ť (šte-
tinu), šupiny a podobné, č (akoby ani nepatril na túto
zem) na svet prichádza nahý. Č tedy je nútený, vlastnou
č ť ť si, č mu príroda odoprela. Tedy predo-
všetkým potreba výživy, zaodievania sa a bývania popudzuje ho
k č Ako i zo sv. Písma je zrejmé, zprvu každý sám
musel ,si ť všetko, č mu k živobytiu potrebné bolo; varil
si jedlá (myslime na Jakubovu varenú šošovicu), · zabíjal zviera,
ktorého kožou sa zakrýval,- budoval si chalupu atd. Potreba len
č č nehodami, zbojníkmi, dravou zverou a p.)
nútila ľ k vzájomnej podpore. No zponenáhla prišli na to, že
je ľ lepšie, · ked jednotlivé práce sa oddelia. Lebo na rozli-
ných ľ ď zbadalo sa, že k obzvláštnym výkonom bud od pri-
rodzenosti· alebo následkom stáleho cviku sú spôsobnejší a náchyl-
nejší a nasledovne č prácu omoc lepšie konajú. I nahliadlo
6ô*
10t2
sa, že oddelenie jednotlivých zamestnaní č ľ č prácu
ľ Tak znenáhla vznikly č stavy; jeden budoval cha-
lupy, druhý zhotovoval šaty, iný zas obrábal role. (Stav živnost-
nícky.) Iní zas zamestnávali sa tým, že zkúsenosti a vynálezy,
urobené pri č prácach, druhým ľ (Stav č ľ
A zase iní mali úkol, ť č ť proti ľ a udržia-
ť vnútorný pokoj. (Stav vojenský.) Všetky tieto stavy zachytá-
valy jedon do druhého, ako kolieska u hodinového stroja i ň
valy a podporovaly sa vzájomne, ako údy jedného tela. (O slove
«stav>> a «povolanie)) ď II. diel.)
2. ľ stavu je vec ľ dôležitá; lebo od š ť
nej ľ stavu č závisí naše š ť na zemi,
blaho č a naše č blahoslavenstvo.
Kto si vyvolil povolanie, ku ktorému sa hodí, tomu lepšie
bude žif na svete; práce budú sa mu ť nasledovne bude spo-
kojný, od bližných ctený a vážený. Ponáša sa na ď ktorá sa
smerom prúdu plaví a prajný vietor má, teda skoršie ľ dôjde.
Ale kto si volí stav do ktorého sa nehodí, ten č bude ne-
spokojný; povodí sa mu, ako tomu, č na seba vzal ľ ť
ktorú ť nevládze. Taký bude iba š ť ľ č
miesto že by jej osožil; ba môže ť i mnoho zlého, najmä
ak zaujíma vplyvné miesto, s ktorým si ť nevie. On v ľ
č je to isté, č chorý úd na ľ tele. · Preto taký je
v č ť č blahoslavenstvo. Lebo Boh pri
súde predovšetkým bude ľ ť na to, ako sme plnili povinnosti
svojho povolania, č vyplnenie týchto je ť spraved-
livosti. ď už tu na zemi zodpovední sme svojej vrchnosti za
vyplnenie povinností svojho povolania. Povážme tiež, že za vyplne-
nie povinností svojho povolania každý je platený.
3. Pri ľ stavu držme sa nasledujúcich zásad:
l. Volme si stav, ku ktorému máme schopnosti a
ť
Rastlinu, č k južnému podnebiu, nesmieme ť
na. sever, č zakrnie a nebude ť ovocie. A č ktorá
1043
v teplejšej č roka u nás vydrží a ž ť sa môže, nesmieme
tu ž ť v zime, č zahynie. Tak i každý č musí ť
ľ na schopnosti (vlohy, nadania), aké mu ľ udelil.
Tieto schopnosti majú sa ž ť a ť ; · Kristus dáva
to na vyrozumenie v podobenstve o hrivnách. (Mat. 25; Luk. 19)
Ktože by ozaj miesto vola priahal do voza hus alebo miesto psa
držal kozu k stráženiu domu? Práve tak nerozumne konal by i
ten, kto by si vyvolil povolanie, ku ktorému schopností nemá. ď
už ten, č nové šaty kupuje, na to ľ č mu dobre stoja, tým
viac musíme ľ ť č nám pristane stav, ktorý si volíme. -
Trebárs ť k niektorému stavu č ľ po-
chodí, že sa k nemu za spôsobných držíme, predsa stáva sa tiež,
že č k niektorému stavu má síce ť ale nie spôsob-
ť V tomto páde ť je nerozumná, a č ktorému
ľ nie nadarmo dal rozum, musí ju č ť ď niekto na
pr. zamiluje si stav vojenský, č sa mu pekná rovnošata
(uniforma) č nuž ť táto je nerozumná, ak nemá i
smelosti a vytrvalosti v č Celkom inak je, ď
č sice je spôsobný k niektorému stavu, ale nemá náchylnosti.
Že tejto nemá, to č pochodí ľ č si povinnosti
povolania horšími predstavuje, než naozaj sú. No ď si už raz
vyvclil toto povolanie, potom dostaví sa i ť lebo nahliada,
že ť následkom spôsobnosti nie je ľ a zdar v prácach
robí mu ť Kto by k viacerým stavom cítil ť u toho
rozhoduje č š ť alebo láska k istému stavu.
2. Pri ľ stavu nedajme sa ť č ľ
dom zemským, ako na pr. ľ na peniaze, pôžitky
alebo príbuzenstvo.
I pri ľ stavu platia slová Kristove: ľ predo-
všetkým ľ Božie a ť jeho, a toto všetko bude
vám pridané» (Mat. 6, 33); ď ((Co osoží č keby celý
svet získal, ale na duši svojej škodu trpel?» (Mat. 16, 26) Predo-
všetkým teda predložme si otázku: V ktorom stave popri vlohách
svojich môžem ť najviac dobrého a ť si zásluh
pre nebo? Chybia tí, č zemské statky a pôžitky za najvyššie
dobro považujúc a vyššieho ideálu neznajúc, spytujú sa len:
V ktorom stave budem maf najviac pohodlia, č š dôchodky,
1044
najvyššiu ž ť š zaopatrenie a p.? č títo len
vlastnú výhodu svoju na ŕ majú, neskoršie budú ž ť
svoje povinnosti len za ľ š vec a budú č práve tak
na závadu, ako zlomené koliesko hodinovému stroju. No ich sa-
mých potom zastíhne i spravedlivý trest; lebo v povolaní svojom
onedlho zkúsia, že ľ život nie je č žatvy, ale sejby, nie
č pôžitku, ale práce a trpenia; skoro naj dú, že povinnosti a ne-
snádze stavu sú č š než výhody a pôžitky, ktorým sa ufali, a
preto budú nespokojní; ani pre zrejmú ť a ť
svoju nebudú ž ť obzvláštnu úctu. Ak vyvolil si niekto na pr.
kláštorské povolanie v domnienke, že tu najpohodlnejší život najde,
nuž len priskoro vidí sa sklamaným; lebo naj de, že sa tam žiada
mnoho takých vecí, ktoré sú veimí ť ž Bláznive robí i ten,
č za hanbu si pokladá, ť chatrnejšie zamestnanie, ako mal
otec jeho; a ktorý tak bez potrebnej uspôsobilosti domáha sa
vyššieho povolania otcovho. To samé platí aj o tom, kto bez
uspôsobilosti odhodlal sa k istému povolaniu, č ho k tomu
č silili. No tým naskrze nechceme ť že by sa i na
zemské výhody stavu ľ ť nesmelo. Naopak pred ľ má sa
i ť č v tomto alebo inom stave možno ť poctivú vý-
živu. Lebo kto v svojom povolaní nenašiel by primeranej vyživy,
ľ prišiel by do pokušenia, ť si . dôchodky na ujmu
stavu a nedovoleným spôsobom. Ani tým nechceme ť že by
sa želanie č do povahy ť nemalo.
B. ď sa č a zkúsených ľ
Sv. Písmo napomína: «Synu, bez porady neurob č a
po skutku neoželiešll, (Sir. 32, 24) Najprv ď sa č
Lebo s jednej strany títo majú č š ť a viac ľ
ako deti; s druhej strany majú č š lásku k dietkam svojim,
než iní ľ a preto i najviac majú na zreteli ich blaho. Z tejto
č č najlepšie hodia sa za radcov svojich detí. Avšak
tu nie zriedka stávajú sa dve chyby: ď dietky neposlúchajú dobre
mienenej rady č alebo č nútia svoje dietky k ne-
jakému povolaniu a požadujú od nich š ť akú nie sú
podÍžne. Lebo nie č dávajú povolanie k nejakému stavu, ale
sám Tvorca. Ak teda č nútia svoje dietky k nejakému stavu
nuž robia ich š ť na celý život. Nútenie toto č zta-
1045
ľ pochádza, č č ť alebo ž ť (marno-
ľ ť sú vedení. Tu potvrdzuje sa pravda slov Kristových:
«Nepriatelia č sú dómáci jeho». (Mat. 10, 36) - Krem rodi-
č máme sa ť aj iných zkúsených a dobre š ľ
osôb ; teda takých, č ľ a stav poznajú a maj ú srdce pre
radosti i žiale svojich bližných. Bola by chyba, ť sa k ľ ď
č o takej dôležitej veci, ako je ľ stavu, ani tušenia a nijakej
životnej zkúsenosti nemajú; alebo k takým, č na blaho bližných
nepozerajú, ale vo .všetkom iba svoj vlastný zisk ľ Kto radí
sa takých nespôsobných ľ robí, ako ten, č dom ť chce,
a miesto k ľ ide k č Za otcovského ľ a
radcu vždy môže sa č ť kiíaz, ktorý je horlivý vo svojom
povolaní.
4. Prosme Boha za osvietenie a pomoc.
ď cesty, ktorou ť máme, dobre nevidno, bereme s1 na
pomoc svetlo. Tak i pri ľ stavu bereme si na pomoc najprv
svetlo prirodené, rozum; š ľ o zaviazanostiach a výhodách
tohoto alebo iného stavu a o svojom uspôsobnení k nemu. Avšak
toto svetlo v mnohých pádoch dokazuje sa č Preto
okrem toho ešte potrebné je, ť si nadprirodzené svetlo, č
svetla s hora. Nedá sa ť že by nám Boh v tak vážnej chvíli,
. od ktorej v istom ľ naše zemské a č š ť závisí, s
ť svojou na pomoc neprišiel. Ved ľ ani na svete
neurobil č bez č ale k istému č stvoril každú vec,
teda i každého č Jestli teda vôli Božej neodporujeme, ale
túto ľ i ť a ť sa usilujeme, nuž Boh i privedie nás k
ľ nášmu. Že Boh č niekedy i patrnýrn spôsobom ľ
č povolanie, vidíme na mnohých prorokoch a apoštoloch. Moj-
žiša povolal Boh v horiacom kre ŕ ň Šavla pred mestom
Damaškom, apoštola Matúša na mýte, kde mu Kristus riekol: «Pod
a nasleduj ma)), (Mat. 9, 9) ň sa i na povolanie orle-
anskej panny, Johanny Arkovej (t 1431). Avšak také povolania,
pri ktorých Boh bezprostredne pôsobí, sú len zriedkavé a u takých
osôb, č od Boha k č mimoriadnemu sú č č
Boh cestou prirodenou dáva na javo svoju ľ ked n. pr.
pustí udalosti, ktoré č č č ť má. Tak vypráva sa
o sv. Ambrózovi, biskupovi milánskom, že ako ž ľ išiel
1046
do Milána, aby tam pri ľ biskupa poriadok udržoval. ď sa
stránky ť nemohly, zvolalo jedno ť «Ambróz nech je
biskupom!)) Nato všetok ľ zvolal za ť ť Ambróz porozumel
pokynutiu Božiemu a prijal úrad (374). Že Boh sám povoláva
ľ to i Kristus dáva apoštolom na vyrozumenie slovami: «Nie
vy ste ma vyvolili, ale ja vyvolil som vás)). (Ján 15, 16) Preto už
č ale menovite pred samou ľ povolania, vzývaj Boha:
č ň mi známou cestu, po ktorej by som chodil». (Ž. 142, 8) •
5. Nedajme sa š ť prekážkami, ak citíme v sebe
zvláštné povolanie k niektorému stavu.
Dajedni mužovia cítili, že k nejakému zvláštnemu stavu
mimoriadne vlohy majú, alebo poznali s obzvláštnou ť k
č od Boha sú povolaní. V oboch pádoch ť týchto
mužov je veliká. Lebo č viac hrivien obdržal niekto, tým
č š bude aj č jeho. ď sa už zle povodí slúžobníkovi,
č jednu hrivnu nepoužitú nazpäf donesie, č ž bude s tým, ktorý
následkom zle vyvoleného povolania nevyúžitkoval mnohych hrivien
od Tvorcu udelených! Uvažuj podobenstvo Kristovo o hrivnách.
(Mat. 25, 15 ď A jako ľ ď zanechá č š ktoré jej
príroda vykázala, a nové si utvorí, č ň ď č š spu-
stošenie, než malý č ktorý iným č tak i č
č k istému povolaniu dostal ľ vlohy, no ľ ľ volí si
iné povolanie, č č ľ škodu a š ť - Aj
taký má č š ť č jasne pozná svoje zvláštne
uspôsobnenie a č k niektorému povolaniu; lebo ten slu-
žobník, č lepšie poznal ľ pánovu a jej neplnil, viac bude bitý.
(Luk. 12, 47) Preto takí mužovia nemajú sa ď ť š ť
prekážkami. Boh z múdreho úmyslu š ť tieto prekážky; chce
ť blahoslavenstvo len tým, č bojovali. A ď č
životopisy velikých mužov a dobrodincov č č vskutku
najdeme, že najviacerí zo všetkých síl domáhali sa povolania,
ktoré v sebe cítili, a že od snahy svojej nijakými prekážkami
ť sa nedali. Myslime na obuvníckeho tovaryša Kolpinga v
Kolíne, potomného ň a ľ katolíckych tovaryšských
spolkov ; na č tovaryša a potomného farára Kneippa,
ktorý sa č svojou preslávil; na pekárskeho tovaryša,
blahoslaveného Hofbauera, neskoršie ň a apoštola ň
1047
ského. ň sa i na princa Eugena Savoyského, ktorý v
sebe ľ vojevodcovské nadanie cítil a u francúzskeho dvora síce
márne, no potom u cisárskeho dvora vo Viedni o primerané
miesto v armáde s úspechom sa uchádzal; skvelými ť
nad Turkami nadobudol si ľ zásluhy o Rakúsko a kres-
ť ( t 1736). Povážme tiež, že sv. Ignác Loyolský až v 33.
roku života navštevoval gymnásium, aby sa potom ň stal.
Bol to muž ľ (t 1556).
6. K ľ povolania máme č ť len potom, ď
schopno_sti a náchylnosti v č už sa rozvily a ď
sme už k rozumu prišli.
Za mladi ť len ľ predchádza schopnosti; ako
už z detinskej hry vídame, deti ď ň práce jedného
alebo druhého povolania, akonáhle ich raz alebo dva razy videly.
Len v najzriedkavejších pádoch už č javí sa uschopnenie k
nej akému povolaniu; tak bolo n. pr. u Mozarta ( t 1791 ), ktorý
už v šiestom roku také muzikálne nadanie ukazoval, že ho niektorí
za č považovali. Jeho vynikajúce uschopnenie za hudeb-
ného umelca už vtedy bolo nepochybné. No takmer vždy najpri-
meranejší č k ľ stavu bude ten, v ktorom všeobecné prípravné
vzdelanie u č sa ŕ š lebo v tomto č zvláštne náchyl-
nosti a vlohy č vychodia na javo a ukazuje sa tiež, č
má telesnú ť aká k tomu alebo k inému stavu sa poža-
duje. Preto i prípravné vzdelávanie v školách býva (alebo ň
malo _by ť ľ všestranné, aby sa schopnosti v č
smere ť a ť mohly. Po ŕ š všeobecného príprav-
ného vzdelania č č má už i potrebnú zralosf rozumu,
akú k podujatiu takej dôležitej veci (t.j. k ľ stavu) nevyhnutne
potrebuje.
7. Kto pozdejšie pozná, že povolanie svoje pomýlil,
má ho ť no ak by to bolo nemožné, má ľ ť
ť si obzvláštnou ť a modlitbou za
pomoc Božiu.
Akonáhle n. pr. sa dokázalo, že študujúci nemá schopnosti
k študovaniu, nech zanechá ústav a vyvolí si povolanie, ku kto-
1048
rému má vlohy. - Ale inak je vtedy, ked n. pr. niekto · stal sa
ň a potom nahliadne, že povolanie svoje pochybil. Dovole-
ným spôsobom už nemôže ť tento stav. Tu platia slová
sv. Augustína: «Ak nie si povolaný, rob, aby si bol povolaný».
N amáhanim sa, ľ ť a dôverou v Boha už mnohí
docielili takmer ľ výsledky. A ť ukazuje i v ško-
lách, že stredne nadaní, nie velmi usilovní žiaci niekedy ľ
lepšie sa č ako takí, č ľ vlohy majú. Teda ť
dajú sa ť ľ veci. A č ť ž š je niektoré postavenie, tým
viac pomoc Božia príde nám na pomoc. Preto povedá sv. Lev
Veliký: «Ten, č mi úrad dal, dá mi i silu k nemu a bude mojim
pomocníkom». Túto božskú pomoc vyprosme si modlitbou. Lebo
Kristus povedá: «Kto prosí, dostáva». (Mat. 7, 8)
III. SVÄTENINY.
Kristus dal nám i prostriedky, ktorými si požehna-
nie Božie ť môžeme.
ť predovšetkým dostávame ť Božiu pre svoju
dušu, t. j. pôsobenie Ducha Sv. ť pôsobiacu) a okrášlenie
duše skrze Ducha Sv. ť posväcujúcu). Krem toho Boh dal
nám i prostriedky, aby sme si menovite požehnanie Božie nado-
budli. Požehnanie Božie záleží v zbavení od zemského zlého:
od choroby, chudoby, hanby, š ť pokušenia ď a v poda-
rovaní č statkov, ako: dlhého života, majetku, cti, š ť
ď Požehnanie Božie nadobudneme si : l. ď všetko «v mene
Božom» (v mene Ježiša) č 2. ď ľ svätíme, 3. ď
č . ctíme, 4. ď almužnu dávame, 5. ď sv. omšu č š
navštevujeme, 6. menovite aj užívaním svätenín.
l. Sväteniny volajú sa . posväcovania a
žehnania oirkevné, alebo i predmety, ktoré
su žehnané a posvätené.
Od hriechu č č kliatba Božia na tvoroch
(Rim. 8, 20) a na celej prírode. (1. Mojž. 3, 17) Boh zanechal na
zemi stopy hnevu svojho. Také stopy hnevu Božieho sú n. pr.:
choroba a ť ľ i nižších tvorov, vojna a ľ medzi
ľ ď i medzi zvieratmi, búrky, prietrže č a povodne, po-
víchrice, krúpobitia a mrazy, strašná č ť a zima, dravé a
jedovaté zvery, č ktorá lesy a vinohrady kazí, č a hú-
senice, č na stromoch a kvetoch hlodajú, bôle a nestvory pri
pôrode ď Zem naozaj je «údolie sÍz». Aby túto kliatbu Bo7.iu
1050
zahnal, preto Kristus tak č žehnal a dal aj apoštolom moc,
ň ť zlých iluchov a č ť choroby. (Mat. 10, 1; Luk. 9, l)
Cirkev č používa túto moc ; skrze služobníkov svojich posvä-
cuje alebo žehná isté predmety a prosí Boha, aby týmito posvä-
tenými alebo žBhnanými predmetmi zahnal diablov a uzdravil
nemocných. Pri týchto sväteniach a žehnaniach užíva Cirkev vidi-
ľ znaky, a síce znak sv. kríža, svätenú vodu, a pri sväteniach
i olej. ľ sa i svetlo, ktoré č Svetlo sveta, ľ
Posvätené alebo požehnané predmety č sa aj okiadzajú, aby
sa poukázalo, že sväteniny s ž ť ž ť máme. - Meno
sväteniny je ľ že tieto bohoslužobné zvyky sviatosfam sú
podobné. U oboch prichodia slová a znaky, č nadprirodzenú silu
a ľ ť ň (Voda č č olej uzdra-
venie ď Avšak sviatosti majú č č š silu, než sväteniny;
prvé sú potrebné k spaseniu, posledné nie. Sväteniny sú prostriedky
milosti druhej triedy.
Žehnanie
Církve prosí
alebo veci.
záleží v tom, že
požehnanie Božie
služobník
na osoby
Požehnanie Božie líši sa od milosti Božej. Táto spôsobuje
okrášlenie duše, no požehnanie Božie ň zemské zlo, ako
chorobu, š ť biedu, ď - Aj žehnanie vecí
vlastne týka sa len osôb, a síce tých, č žehnané veci užívajú.
Obvyklé sú nasledujúce žehnania osôb: žehnanie
Iudu pri omši, žehnanie tých, č sa spovedajú, prijímajú,
sobášia; žehnanie šestinedielok, na Blažeja (3. februára),
pri smrti a na pohrabe.
Šestinedielky v kostole dávajú ť požehnanie Božie na
svoje ť Žehnanie sestinedielok pochodí zo Starého zákona;
každá matka 40. ň po narodení chlapca alebo 80. ň po naro·
dení č ť musela ť do chrámu s ť ť svojím. Aj Matka
Božia zachovala tento predpis; myslime na sviatok č ť P.
Marie. - Žehnanie na Blažeja uviedla Cirkev na pamiatku sv.
1051
Blažeja, biskupa sebastského v Armenii (t 316); tento uzdravil
jedného chlapca, ktorému ť rybäcia v hrdle č ť ostala, tým,
že mu dve horiace sviece, č matka jeho kostolu darovala, pod
hrdlom na kríž preložil a nad nim sa modlil. Aj Cirkev pri ude-
ľ požehnania na Blažeja modlí sa, aby Boh na prímluvu sv.
Blažeja zachránil kresfanov od holenia hrdla. - Žehnanie pri
smrti č dáva sa len po latinsky, aby sa umierajúci ne-
ľ
Obvyklé sú nasledujúce žehnania vecí: žehnanie
chleba, vajec a mäsa (na ľ noc), žehnanie vína (na ň
sv. Jána ev.), žehnanie ozimín (pri prôvode na ň sv. Marka,
v 3 Krížové dni a č búrky), č žehnanie domov
(škôl), lodí a iných vecí, ktoré č užíva.
č žehnania č búrky treba ť nasle-
dujúce: Kristus na zemi ukazoval sa nielen ako ť nad zlými
duchami, ale aj ako Pán celej prírody a všetkých síl prírodný.ch.
Už pri jeho narodení č hviezda zjavila sa na nebi, a pri
smrti jeho nastúpilo zatmenie slnka proti všetkým silám prírody.
Na rozkaz jeho utíšilo sa vlnobitie morské; pevnou nohou č
po vode. Na modlitbu jeho ď vyschnul neúrodný fík; na ľ
jeho množil sa pokrm v rukách rozdávajúcich č Všelijaké
trápenie, ba i smrt a porušenie boly zahnané jeho všemohúcou
ľ Nuž ľ Cirkev je námestnica Kristova; teda oprávnená je,
ť požehnanie Božie na sily prírodné. Jej volajúce modlitby
nebudú daromné.
K žehnaniam patrí 1 zažehnávanie a č zaklínanie
diabla, ktoré záleží v tom, že aa zlému duchu v mene
Ježišovom prikazuje ť od osôb alebo vecí.
Kristus dal apoštolom moc, ň ť č duchov. (lVIat.
10, l; Mar. 16, 17; Luk. 9, l) - Zažehná vanie užíva sa pri krste
a svätení vody. Zažehnávanie posadlých (ktorým diabol prekáža
ť jednotlivé údy tela) dnes je ľ zriedkavé; ň
smie ho ť len s dovolením biskupským. Kto nemá silnej viery
a nevedie č života, ten zažehnávaním 'nevykoná č
1052
Zažehnávanie ani vtedy nebude ť želaný výsledok, ď Boh
ľ zlému duchu, aby vyvolených jeho č Lebo sväteniny
nezastavujú takých trápení, č k blahoslavenstvu prispievajú. No
vzdor tomu neostávajú bez osohu.
Svätenie záleží v tom, že služobník Cir-
kve isté osoby alebo veci zpomedzi ostat-
ných č a len službe Božej venuje.
Obvyklé sú nasledujúce svätenia osôb: svätenie pá-
pežov, cisárov a ľ opátov a kláštorníc.
Naproti tomu posvätenie ň je ť
Obvyklé sú nasledujúce svätenia vecí: svätenie vody
č v ľ pred sv. omšou), svätenie ľ vody
(v sobotu pred ľ nocou a Turícami), svätenie sviec (vo
svíatok č ť P. Marie a ľ č sviece v Bielu sobotu),
svätenie popola (v Popolnú stredu), svätenie ratolestí a č
bahniatok (v Kvetnú ľ svätenie svätých olejov (v Ze-
lený štvrtok skrze biskupa; svätenie krížov, obrazov, ružen-
cov, medallionov, zástav, č svätenie miestností,
totiž kostolov, káplnok, oltárov a cmiterov.
Cirkev posväcuje všetko, č k službe Božej patrí.
2. Užívanie svätenín č Kristus,
no jednotlivé sväteniny ustanovila Cirkev.
Kristus žehnal chleby a ryby (Mat. 14, 19), dietky (Mar.
10, 16), č pri svojom nanebevstúpení. (Luk. 24, 50) -
Žehnania už pred Kristom boly obvyklé : Boh sám požehnal prvých
č (1. Mojž. l, 28), Noe požehnal svojich dvoch synov
(1. Mojž. 9, 26), Isák Jakuba (1. Mojž. l, 28), Jakub pred ť
12 synov svojich (1. Mojž. 49, 28), Mojžiš prea ť ľ isra-
elský. (5. Mojž. 33) Áron a po ň ň židovskí museli ráno
i č ž ť ľ v preddvorí chrámovom ; nad ľ ď vystreli ruky
svoje a trikrát vzývali meno Pánovo. (3. Mojž. 9, 22 ; 4 Moj ž. 6, 23)
1053
Žehnania a svätenia č konajú sa skrze ň
Dajedny žehnania a svätenia smie ť len biskup alebo
ň ktorý od biskupa výslovne je splnomocnený, na pr. svätenie
kostolov, oltárov, cmiterov, kalichov, zvonov, omšových šiat a p.
Aj svetskí ľ (laikovia) môžu ž ť no nikdy nie v mene
Cirkve. Žehnanie ich má tým č š silu, č viac s Bohom sú
spojení. č č žehnajú svoje dietky, na pr. pred nastú-
pením cesty, pred sobášom alebo na smrtnej posteli. Je zvyk,
ž ť chlieb pred rozkrojením; zvyk tento nie je č iného,
ako modlitka k Bohu, aby nám toto jedlo na úžitok bolo.
3. ž č je, ž ť predmety požeh-
nané alebo posvätené; lebo č ť nás
od všedných hriechov a chránia nás od
Innohých pokušeni a telesného zlého. Len ne-
zbavujú nás takého pokušenia a telesného zla, č k duš-
spasPniu prispieva.
Všedný hriech ť nám č pokuty, ktoré nás č š
už na zemi zastíhnu, ako na pr. trápenie telesné, pokušenia a p,
Sväteniny č ť nás od všedných hriechov, teda aj od zlých
následkov všedného hriechu. - Že sväteniny chránia od poku-
šení, to svätí potvrdzujú zo zkúsenosti; tak sv. Terezia nevie
ť ť silu svätenej vody proti zlým duchom. - Že
sväteniny chránia od zlého na tele, vidno z požehnania sv. Bla-
žeja. Už apoštoli žehnaným olejom pomazali a uzdravili mnohých
nemocných. (Mar. 6, 13) č teda v istom ľ sú liekom.
Č vojak, ď do vojny ide, dopustí sa chyby, ak vezme si po-
svätený krížik alebo obrázok a s dôverou v Boha č zachrá-
nenie od mnohého zlého? Zaiste nie. Alebo č dopustí sa chyby,
kto v nemoci č sa kropí svätenou vodou alebo choré údy
svojho tela krížom č a tak skoršie vyzdravenie úfa? Oj, ľ
je takých, č tým už pomoc dostali l Len vtedy, keby choroba
bola ž č k dušnému spaseniu, nepomohly by nijaké sväteniny;
lebo č boly by prekážkou spasenia. Č by ozaj sväteniny boly
pozbavily trápenia jedneho marnotratného syna alebo nemoce
10fi4
'jedného sv. Ignáca Loyolského pred jeho obrátením? Oj, zaiste
nie. Ani nesvobodno od svätenín č ť č š č než aký
majú skrze modlitbu Cirkve; č by sme hrešili poverou. Na
pr. keby niekto sa domnieval, že, ak nosí posvätenú vec, v nija-
kom ohni nezhorí, v nijakej vode sa neutopí ď ; alebo že hrom
neudre do jeho domu, ak na pôjde uschová svätenú ť alebo
zažne č sviecu. (Vzdor tomu môže ť ale Boh môže
ho ť od š ť - Sväteniny nemajú takej sily, ako
sviatosti. Sviatosti ľ nám milosti Ducha Sv.,· sväteniny iba
č dušu, aby milosti Ducha Sv. ľ š prijala. Sviatosti spôso-
bujú vnútorné, sväteniny zovnútorné uzdravenie. - Sväteniny
majú celú silu svoju skrze modlitbu Cirkve. ň totiž vždy
žehná alebo svätí v mene Cirkve. No modlitba Cirkve má vel'kú
silu,· lebo s ň spojená je modlitba Kristova a všetkých svä-
tých. Na cirkevnom požehnaní daj si mnoho ž ť l
4. Sväteniny najviac osožia, ď sme bez ľ
hriechu a ď ich s dôverou užívame ..
č svätenín ľ závisí od hodnosti a nábožnosti uží-
ľ Kto v ť ž hriechoch žije, tomu nosenie svätených
predmetov, kropenie svätenou vodou alebo požehnanie ň
málo osoží ; pomôže mu tak málo, ako archa úmluvy vo vojne
Židom, č do ť ž ch hriechov upadli. (l. ľ 4) Aj tomu, č
nemá viery alebo dôvery, sväteniny tak málo osožia, ako modlitba
č ktorý pochybuje. (Jak. 1, 6) Sväteniny práve tak pôso-
bia, ako modlitba. Už Kristus málo zázrakov č tam, kde viera
bola malá, na pr. v Nazarete. (Mat. 13, 58) Pováž i slová Kri-
stove: «Viera tvoja ť uzdravila)). (Mar. 5, 34) Nábožní ť
zvykli v úctivosti mat a horlive ž ť sväteniny. Tak na pr. č
kropia sa svätenou vodou, nosia u seba svätené predmety, majú
v príbytkoch svojich posvätené obrazy, radi sa modlievajú na po-
svätených miestach. Lebo modlitba v kostole je č š «Už
sama návšteva kostola môže nás ť od všedných hriechov
a od pokušení diabolských». (Sv. Tom. Akv.) Sväteniny máme
ť menovite v ť ž pokušeniach a chorobách.
č ď si chorý, ľ š pomoc len u lekárov a nie u Krista,
akoby on tiež nebol Lekárom tvojho tela? (Sv. Efrem)
IV. MODLITBA.
1. Podstata modlitby.
l. Modlitba Je pozdvihnutie mysle k
Bohu.
ď sa s dakým zabávame, zabúdame na všetko iné. To isté
musíme ť ď sa s Bohom shovárame, t. j. ď sa modlíme.
Pri modlitbe musíme k Bohu ť všetky sily duševné ; rozum,
lebo musíme ť na Boha všemohúceho ; ť lebo musíme
ť na všetky zemské veci ; srdce, lebo č musíme ť
i ť z Boha. Teda len samá myšlienka na Boha ešte nie je
modlitbou ; aj duchovia pekelní myslia na Boha a predsa sa ne-
modlia. Odznaky modlitby : nanebevstúpenie Kristovo ; dym z ka-
didla vystupujúci k nebu ; škovránok, ktorý pri spievaní k nebu sa
pozdvihuje. U niektorých svätých pri modlitbe ukazovalo sa z
vonku, č v duchu ich vnútorne sa dialo ; ich telo totiž pri mo-
dlitbe vznášalo vozvýš a bolo svetlom ožiarené. To vieme na pr.
o sv. Alfonsovi, sv. Kataríne Sienskej a i. č š ť a
č ť č je, že s Tvorcom svojim môže sa shovárat a dôverne
ť (Sv. Zl.) Musíme ť láskavú ť u
Boha, ktorý nie len nám ľ ale i káže, aby sme s nim
hovorili. (Sv. ZL)
Pri modlitbe č užívame isté vonkajšie znaky,
tak na pr. ľ č spíname ruky, bijeme sa v prse a p.
ľ č pri modlitbe vyznávame, že pred Bohom sme
malí; spinaním rúk, že pred Bohom sme bezvládni, akoby povia-
zaní alebo č (Sv. Cyp.); bitím v prse, že sme hriešnici, č
Kat. Ľ Katechismus. 67
1056
bitku zaslúžili. Stáva sa tiež, že niekto pri modlitbe padne na
tvár svoju, aby vyznával, že pred Bohom je č tak robila
Judita, ď mala ť do ľ tábora (Jud. 10, 1), tak
Kristus na hore Olivetskej (Mat. 26, 39), tak robia ň vo ľ
:piatok na ň oltárnych. Niektorí pri vrúcnej modlitbe dvi-
hajú a rozpínajú i ramená na znak plápolajúcej lásky k Bohu a
aby dali na vyrozumenie, že sa modlia v mene ľ rozpia-
teho na kríži. Tak modlil sa Mojžiš č boja Židov s Amale-
kitami (2. Mojž. 17, 12), tak Šalomon pri posvätení chrámu
(2. Kron. 6, 12), tak modlí sa ň pri omši sv. Aj Kristus že
modlil sa tak v tie noci, ktoré v modlitbe na horách strávil.
(Katar. Emmerichová) Možno sa ť i s tvárou k chrámu obrá-
tenou. Tak robil Dávid (Ž. 5, 8), tak Daniel. (Dan. 6, 10) Boh
nepotrebuje týchto znakov, aby mu duša ľ zrejmou bola;
tým len č obodruje seba a iných k pokornejšej modlitbe. (Sv.
Aug.) Také znaky pri modlitbe nie sú nevyhnutne potrebné; z
dôležitej č môžu ť na pr. pri ľ unavenosti, pri
nemoci, pri modlitbe, ktorú vtedy konáme, ď sme zaujatí prácou
svojho povolania. Preto môžeme sa ť i chodiac; tak modlia
sa na. pr. pútnici, alebo tí, č pri zvonení na poludnie alebo
č na ceste sa nachádzajú.
2. Môžeme sa ť ď len v duchu
alebo v duchu a ústami ň
Môžeme sa ť pri práci alebo idúc cestou, a nik nezbadá,
že sa modlíme; to je modlitba iba v duchu. Ústna modlitba je
potrebná a ž č Č záleží z duše i z tela, teda oboma má
sa ň ť Bohu. Ď č je vrodené, že svoje vnútorné city
i zovnútorne na javo dáva. (Mat. 12, 34) Bez ústnej modlitby
ť náboženstvo nemalo by sjednocujúceho bodu a muselo
by sa ť ústna modlitba viac ň naše srdce a tak
množí i ž ť našu; ba takou modlitbou budíme i ž ť
u bližného. Ústna, menovite č modlitba viac ň
Boha k vyslyšanitt prosieb našich. (Mat. 18, 19)
No kto len ústami sa modlí, toho modlitba je bez-
cenná.
1057
Preto Kristus žaiuje sa na fariseov: Ľ tento ctí ma ústami,
ale srdce ich ď je odo ň (Mat. 15, 8) Dajedni volajú k
Bohu len hlasom tela, nie hlasom ducha. (Sv. Aug.) Práve tak
bezcenné sú obrady, konané pri modlitbe, ak ň nemáme
vnútorného š ľ zodpovedajúceho týmto úkonom. Kto bez
myšlienky ľ v prse sa bije a p., je pokrytec. Bohu musíme
sa v duchu ň ť (Ján, 4, 24)
Môžeme sa ť i spievajúc.
Spev náboženský je výborná modlitba; mohutne dvíha
ducha nášho k Bohu. Užíva sa menovite v dome Božom a pri
prôvodoch. Sv. Pavel napomína nás k nemu. (Kol. 3, 16) Spev
kostolný obzvlášte pestovali: ľ Dávid (t (1015 pr. Kr.), sv.
Ambróz, biskup milánsky (t 397) a sv. pápež Rehor Veliký
(t 604)
· Pri modlitbe môžeme ž ť ď č formule
modlitebné alebo ť k Bohu vlastnými slovami.
Také modlitebné formule sú na pr. č š Zdravas a p.
V modlitebných knižkách nachodia sa formule modlitebné pre
všetky potreby. Pri kupovaní modlitebných knižiek má sa ť
pozor, č od biskupa sú schválené. Lebo v kupectve prichodia i
modlitebné knižky spísané od frajmaurerov, ktoré náboženstvo
zrovna podkopávajú. Obzvlášte máme sa ť na pozore, ď také
knižky kupujeme na trhu, jarmoku alebo na pútnych miestach.-
Ale nie je d<Jbre, ŕ ž ť sa vždy a otrocky formúl modlitebných.
Máme striedave i ľ ť k Bohu. Boh najláskavejší ľ
rád vidí, ď sa mu celkom dôverne prihovárame, ako ť svojmu
otcovi. Vlastnými slovami modlili sa traja mládenci v ohnivej peci.
Aj Kristus na hore Olivetskej modlil sa vlastnými slovami. (Mat.
26, 39) Pritom nepotrebujeme ž ť umelé výrazy; môžeme, ba
i máme celkom prosto a jednoducho ť k Bohu. Jednoduchá
č vždy je č srdca. Boh ľ na slová, ale na srdce.
Ľ slovami vážia srdce, no Boh srdcom váži slová)), (Sv.
Reh. Vel.) Ani nepotrebujeme ľ slov. (Mat. 6, 7) Boh ľ
na dÍžku, ale na ť modlitby. ľ odplatu dostala krátka
modlitba pravého lotra na kríži !
67*
1058
Môžeme sa ť samojediní alebo s viacerými.
Oba spôsoby modlitby č Kristus, tak modlitbu v
skrytosti (Mat. 6, 5), ako i modlitbu č (Mat. 18, 19)
3. Môžeme sa ť s trojnásobným
úmyslom: aby sme Boha chválili, aby sme
ho prosili alebo aby sme mu. ď
Máme ť Boha pre jeho č ť Sama
Cirkev č chváli Boha. (Gloria a Sanktus pri omši, ambro-
ziánsky chválospev pri č š slávnostiach, známa č mo-
dlitba ku cti najsv. Trojice «Sláva Otcu ď pozdrav ť
obsahujú slávu Božiu.) Trojnásobné «svätý)) serafínov (Is. 6, 3) je
modlitba chvály; taktiež spev anjelov na nivách betlehemských
pri narodení Kristovom. (Luk. 2, 14) Chvála Božia je hlavným
zamestnaním š ť (Zjav. 4) Modlitbou chvály už na zemi
č prácu š ť ktorí Boha na veky chvália. (Tert.)
Modlitbou chvály bola modlitba troch mládencov v ohnivej peci
(Dan. 3); túto modlitbu chvály koná ň po omši. Aj Magnifikat
(«Velebí duša moja Pána») preblahoslavenej Panny je modlitba
chvály. (Luk. 1) - Boh chce, aby sme ho za všetko prosili, č
nám je potrebné. Lebo Boh č nedáva bez modlitby. (Jak. 4, 2)
Kto neprosí. ten nedostáva. (Sv. Ter.) Áno Boh chce, aby sme ho
naliehave prosili. Chce, aby sme ho nielen prosili, ale č
nútili. (Sv. Reh. Vel.) Boh robí asi tak, ako Lacedämonci, č svo-
jim hladujúcim dietkam chlieb kládli na vysoký trám, aby si ho dolu
sostrelily a č zaslúžily. (Hunolt) Boh ovšem pozná po-
treby naše (Mat. 6, 32) a mohol by nám i tak ť ; no vzdor
tomu chce ť prosený, aby sme totiž jeho dary nie za ž ť
ale za dobrodenia považovali a svoju ť od Boha tým viac
uznávali ; Boh teda týmto spôsobom chce ť nás ď č
a pokornými. Modlitbou prosby bola modlitba Ježišova na hore
Olivetskej a na kríži, modlitba umierajúceho Štefana, modlitba
apoštolov na č modlitba ť za uväzneného Petra,
modlitba sv. Moniky. Modlitba prosby menuje sa i modlitbou
kajúcnosti, ď Boha prosíme za odpustenie hriechov. Modlitbu
kajúcnosti konal Dávid a č Mysli na kajúci žalm Dávi-
1059
dov (50), ktorý sa č slovami: «Smiluj sa nado mnou, Bože,
ľ ľ milosrdenstva svojho» a spieva sa na pr. pri pohra-
boch. - Boh chce, aby sme mu za každé obdržané dobrodenie
ď (1. Tes. 5, 18) Mysli na slová Kristove k uzdravenému
malomocnému. (Luk. 17) ď č ť je najlepším prostriedkom, aby
sme od Boha nové dobrodenia dosiahli. Ď modlitbou bola
Noemova obeta ď (1. Mojž. 8) Niektoré dary odníma Boh
preto, že ich ľ ť nevedia a nikdy ď za ne milému
Bohu ; Boh ď č č posiela hlad, neúrodu, kamenec a p.
2. Úžitok a potreba modlitby.
l. Modlitbou môžeme od Boha ť
všetko; a le Boh nie vždy ď vyslyší mo-
dlitbu našu.
Kristus ľ «Všetko, za č ľ by ste v modlitbe
veriac prosili, obdržíte» (Mat. 21, 22); ď «Proste, a bude
vám dano». (Mat. 7, 7) Modlitbou teda č stáva sa akoby
všemohúcim. (Sv. ZL) Modlitba je ľ č od všetkých pokladov do-
broty Božej. (Sv. Aug.) Ako od ľ všetko možno ť za
peniaze, tak od Boha všetko skrze modlitbu. Kto teda v núdzi sa
nachodí, nech volá o pomoc k Bohu. Ak toho nerobí, nesmie sa
ž ť na svoju biedu, ale skôr na svoju ť a ť
Nad takým musíme sa č ť ako nad žobrákom, č sa od
zimy trasie a hladom mre a vzdor tomu nejde k bohatému
pánovi, ktorý mu pomoc obecal. V č modli sa k
Bohu; on pomôže ti v núdzi. Tak robili apoštoli č vlnobitia
morského, a bolo im pomoženo. Boh nie vždy ď vyslyší mo-
dlitbu našu. Na dvere tohoto velikého Pána treba č š ť
až sa otvoria. (Sv. Aug.) Sv. Monika 18 rokmr musela prosit za
obrátenie syna svojho. Boh preto dáva nám dlho ť aby
videl, č naozaj ť ho mienime, a aby sme si prijatých milosti
tým viac vážili. (Sv. Aug.) Kto od modlitby ď š ť ak na-
skutku nie je vyslyšaná, ten ukazuje, že mu o to naozaj nejde.
No kto naozaj mieni ť ten v prosbe svojej bude tým horli-
vejší, č dlhšie Boh odkladá s jej vyslyšaním. Tak robil slepý
1060
pri ceste do Jericha; č menej zdalo sa, že si Kristus všímal
slov jeho, tým viac č : «Ježišu, Synu Dávidov, smiluj sa nado
mnou». (Luk. 18, 35) Istý svätý vraví k Bohu: «Ty, ó Pane,
odkladáš s dávaním, aby si nás rnodleniu č (Sv. Ans.) Boh
niekedy i preto nevyslyší nás naskutku, lebo vie, že by to, č
žiadame, donieslo nám vtedy nie úžitok, ale ď škodu.
Boh rýchlejšie vyslyší našu modlitbu, ď č sa
i postíme, almužnu dávame, ľ skladáme alebo svätých
o prímluvu vzývame; aj tá modlitba rýchlejšie býva vy-
slyšaná, ktorú viacerí č konajú; aj tá ktorú spra-
vedlivý koná.
Pôst a almužna sú dve krýdla modlitby. (Sv. Aug.) Mysli na
modlitbu pohanského stotníka Kornelia. (Sk. ap. 10) - Že mo-
dlitba rýchlejšie býva vyslyšaná, ď ľ robíme, vidno na obyva-
ľ oberammergauských; myslime na tamejšie pašiové hry. -
ď modlíme sa pred milostnými obrazrni alebo svätých pred ich
hrobrni o primluvu vzývame, nuž Boh rýchlejšie vyslyší nás. «Boh
síce je všade, no nie všade rovnakým spôsobom vyslyší naše
prosby». (Sv. Aug.) - Boh skôr vyslyší i tú modlitbu, ktorú
viacerí č konajú. Lebo Kristus ľ (<Jestli dvaja z
vás súhlasia na zemi v ľ veci, za ktorú by prosili, stane
sa im od Otca môjho, ktorý je v nebesiach». (Mat. 18, 19) ď
ť vo ľ č sa sídu a modlia, ponášajú sa na
ohromné vojsko, ktoré Všemohúceho núti k vyslyšaniu. (Tert.) Aj
drevo chytrejšie horí, ď viac polien leží pospolu, trebárs k nemu
i mokrého dreva a ráždia priložíme. Jedna č ť množí druhú.
Za rimského cisára Marka Aurelia (okolo 170) jedna ť
družina vo vojne bola ľ ľ č a prišla do ľ
tiesne, lebo jej chybela voda. Tu všetci ť vojaci vrúcne
prosili Boha za ž ď Netrvalo dlho, a prišla náramná búrka s
ž ď ľ č vládze č modlitba l ň sa i na
č modlitbu prvých ť za Petra v žalári. č vy-
držiavaly sa prôvody v č ľ úzkosti ? - Aj tá modlitba
rýchlejšie býva vyslyšaná, ktorú spravedlivý koná. ((Mnoho môže
č modlitba spravedlivého». (Jak. 5, 16) Modlitba Eliášova
za ž ď rýchlo bola vyslyšaná. č (3. ľ 17) Ba modlitbou
nábožného ň sa i zámysly a súdy Božie. (Sv. Hier.)
1061
Ale niekedy Boh naskrze nevyslyší modlitby našej, a
síce najviac preto, že nám nechce ť č by nám š ť
mohlo, alebo že sme nehodní, aby nás vyslyšal.
Boh je podobný lekárovi, ktorý z lásky ľ nemoc-
nému, č by mu š ť mohlo. (Sv. Aug.) Kto by zle upo-
trebil, č modlitbou ť chce, nedostane ho, a síce preto,
že mu Boh milosrdenstvo preukazuje. (Sv. Aug.) Sv. Monika vrúcne
prosila Boha, aby jej synovi Augustínovi prekazil morskú cestu do
Itálie. A predsa nebola vyslyšaná. č ? Lebo pobyt v Itálii bol
práve dobrý pre Augustína; kázne sv. Ambróza, biskupa milán-
skeho maly ho tam ť na lepšiu cestu. Preto sám sv. Augustín
pozdejšie vraví: «Ú Pane, nevyplnil si vtedy žiadosti mojej matky,
aby si jej dal, za č ť vždy prosila». Keby na pr. marnotratný
syn bol prosil Boha, aby núdzu od neho odvrátil, nuž by mu
tento sotva bol pomohol, lebo polepšenie jeho položenia v cudzine
bolo by mu len na škodu bývalo. - Boh niekedy aj preto ne-
vyslyší nás, lebo nie sme hodni vyslyšania. Nehodní vyslyšania
sú tí, č sa bez pobožnosti a bez dôvery (Jak. l, 7) modlia alebo
č sa v stave ť ž hriechu nachodia a od svojich planých
náklonností ť nechcú. (Ján 9, 31) Niektorí nebývajú vysly-
šaní, lebo nemodlia sa vytrvale, teda nejde im naozaj o to, aby
dosiahli, č žiadajú. - A však nadarmo nik sa nemodlí; hoci
Boh nedá, č si č žiada, nuž zaiste dá č iného. a ešte
lepšieho. (Sv. ZL) Boh robí, ako otec, č ť ť ktoré vždy len
-nôž žiada, podá krásne jablko, aby sa uspokojilo. Ani hriešnik
nemodlí sa nadarmo ; modlitbou dosiahne milosti, č k obráteniu
jeho sú potrebné. ď modlíš sa a nie si vyslyšaný, odopretia
svojich prosieb nikdy nepripisuj Bohu, ale ď zle vykonanej mo-
dlitbe alebo malému úžitku, aký bol by si mal z vyslyšania pro-
sieb svojich. V tomto páde Boh, ak si sa modlil, udelí ti inú
milosf, a sícé takú, č lepšia je od tej, ktorú si prosil». (M. Lata-
stová) Boh je mocný, aby ľ viac urobil, než prosíme alebo
rozumieme. (Ef. 3, 20)
Na každý pád, kto sa modlí, musí sa i vynasnažo-
ť aby svojimi prirodzenými silami dosiahol, za č
Boha prosí.
1062
Boh pomáha Jen tomu, č i sám pomáha{ si ľ Boh pod-
poruje nie chabých (t. j. pribojazlivých), ale smelých ľ Blázon
bol by vojevodca, keby modlitbou chcel ť ť miesto že
by bojoval so svojou armádou. Naše skutky musia ť sprevá-
dzané nielen dôverou v Boha a modlitbou, ale i ť a prí-
č Ž ť od Boha zázrak, aby č v stave lenivosti
ť mohol, znamenalo by ľ ako š ť Boha. Kto by ne-
považoval za opovrhnutie, keby niekto, č padol a celkom ľ
i sám ť môže, žiadal od nás, aby sme mu zase ť po-
mohli?
2. Modlitba z hriešnikov robí spravedli-
vých a spravedlivých udržuje v stave mi-
losti.
Modlitbou hriešnik dosiahne odpustenie. Lotor na pramct
Kristovej povedal len : «Pane, ň sa na ň ď prídeš
do ľ svojho», a už odpustil mu Kristus. (Luki 23, 42)
Mýtnik v chráme dojatý riekol len: «Bože, ď milostivý mne.
hriešnemu», a už odišiel domov ospravedlnený. (Luk. 18, 13) ď
Dávid č napomenutie proroka Na tana, riekol: «Zhrešil som
proti Pánovi l» a ď Natan oznámil ľ odpustenie hriechov.
(2. ľ 12, 13) Kto č ť sa, prestáva š ť a kto
prestáva ť sa, č š ť (Sv. Aug.) Hriech ľ a
modlitba nemôžu ť pospolu. (Sv. Ter.) Modlitba ň
ľ lebo zo s1epých robí osvietených, zo slabých silných, z hrie-
šnikov svätých. (Sv. Vavr. Just.)
Modlitba z hriešnikov robí spravedliv)·ch, lebo hrie...,
šnikovi získa ť lútosti a obrátenia.
Modlitbou ť na seba Ducha Svätého (Sv. Efrem),
t. j. dostávame pôsobiace milosti. Č viac zem naša blíži sa k
slnku, tým viac svetla a tepla dostáva od neho; tak i duch náš
dostáva svetlo a silu od Krista, Slnka spravedlnosti, č viac v
modlitbe sa k nemu približujeme. (Orig.) - Modlitbou teda do-
stávame osvietenie; vždy viac a viac poznávame č a
dobrotu Božiu, posledný ľ svojho života, ľ Božiu, ť
1063
pozemských vecí, vlastnú ť svoju ď Nasledovne modlitba
je ľ ľ knihou. (Sv. Vine. P.) U niektorých svätých
toto vnútorné osvietenie javilo sa i zovnútorne. Tak tvár Mojžišova
ligotala sa, ď po rozmluve s Bohom s hory sostupoval. Niektorí ·
svätí pri modlitbe boli ľ č ť a povznesení od zeme.
Aj tvár Ježišova premenila sa, ked sa modlil. (Luk. 9, 29) - Preto
modlitbou dáva sa nám i nová sila a bývame ň k zná-
šaniu trápenia. (Sv. Bern.) Modlitba je nebeskou rosou pre dušu ;
ako rastliny v noci rosou sa osviežujú a zotavujú, tak duša zota-
vuje sa modlitbou (Sv. Zl.) Modlitba je duši, č spánok telu; v
spánku č si telo a dostáva no-yých síl, v modlitbe duša.
Preto po dlhšej práci a pred dôležitými úkonmi máme sa ť
k modlitbe. Aj Kristus s č na č ť sa k modlitbe a
bezprostredne pred č svojím modlil sa dlho na hore Oli-
vetskej. Č ktorý sa muoho modlí, nijako nebude chabý (t. j. príliš
bojazlivý).
Modlitba udržuje spravedlivých v stave milosti, lebo
chráni od pokušenia a hriechu.
Modlitba ň pokušenia diabolské. Pokušenie ň
náš rozum a oslabuje našu ľ ; no modlitba č práve
naopak: osvecuje rozum a ň ľ «Modlitba pôsobí, ako
voda na ň (Sv. Zl.) Modlitba je štít, ktorým ohnivé strely
diablove odvraciame. {Sv. Ambr.) Ona je ň kotvou
pre toho, ktorého duša je v Č ť sa. (Sv. Zl.)
ď nás diabli v modlitbe č rýchlo zutekajú nazad, ako zlo-
deji, ď vidia proti sebe vytasené č vojakov. (Sv. ZL) Preto
modlitba ľ Duch Svätý je š ľ (Ján 14, 26); on
ň smútok ducha. Pán Ježiš ľ č tým, č sú
ustatí a ť ž ak k nemu sa obrátia. (Mat. 11, 28) Svätý
Jakub povedá: «Kto z vás je v zármutku, nech sa modlí)). (Jak.
5, 13) V modlitbe už popredku cítime radosti nebeské. V živote
tomto niet č č by srdce č č š ť ť
mohlo, ako horlivá modlitba. (Sv. Bern.) V modlitbe nachodíme
podobnú útechu, ako ť č smutné srdce svoje otcovi ť
a nim dôverne ť môže. «Okúste a ď jak ľ je
Pán». (Ž. 33, 9) Jeden ň strávený v modlitbe je lepší, než
mnohé roky strávené v pôžitkoch a rozveseleniach života. -
1064
Modlitbou spravedlivý prichádza k mnohým cnostiam. <<Kto sa
dobre vie ť vie i dobre žif». (Sv. Aug.) Kto modlitbe ľ je
oddaný, blyští sa mnohými ť (Bona) S kýrn č obcujeme,
toho povahu vezmeme na seba; kto č s Bohom obcuje,
vezme na seba povahu Božiu, Strom, č tam stojí, kde slnko dobre
ť môže, bude dobre ť a hojne ť ; to isté platí o č
veku, ktorý sa v modlitbe č stavia pred Slnko milosti. ď
ľ vchodí do mesta, nikdy nie je samotná, ale má v sprie-
vode iné panie a · dvoranínov; tak i s modlitbou, ď do duše
vchodí, prichodia mnohé iné cnosti. (Sv. Zl).
3. Modlitbou spravedliví dosahujú odpu-
stenie č pokút za hriechy a č
odplatu.
Modlitba získa spravedlivému odpustenie pokút za hriechy.
«Modlitba vystupuje hore k nebu, a ď milosrdenstvo Božie
sostupuje dolu». (Sv. Aug.) Jeden jediný č š hovorený z
hÍbky srdca, môže ť všetky hriechy všedné celého ň (Sv.
Aug.) Niektorými modlitbami možno ť odpustky, t. j. dosiahne
sa č š odpustenie č pokút za hriechy, ako č mo-
dlitbe samo sebou patrí. - Modlitba získa spravedlivému i č
odplatu. Kristus povedá: ď sa modlíš, ď do komôrky svo-
jej a zatvoriac dvere, modli sa v skrytosti k Otcovi svojmu; a
Otec tvoj, ktorý v skrytosti vidí, odplatí ti". (Mat. 6, 6) Sv; Te-
rezia po smrti zjavila sa jednej spolusestre a povedala: «Chcela
by som š ť všetky muky na svete, keby som blahoslavenstvo
svoje len o ľ ž ť mohla, ľ modlitbou jedného jedi-
ného Zdravasull. Modlitba je dielom práce a boja, teda spojená
s istou nesnádzou. Aj zlí duchovia neraz ľ ť nás
pri modlitbe našeptávaním č myšlienok. Robia, ako č
proti ktorému pravota sa vedie; taký totiž pred sudcom upotre-
buje všetku ť a ť aby súdny výrok proti nemu ne-
vypadol. (Sv. Egíd.) Ako vietor usiluje sa ť svetlo v lampáši,
tak i satan, ď vidí nás ť sa, ľ rozmanitými priekorami
č ť horlivosf našu v modlitbe. (Sv. Zl.) Kto teda vzdor týmto
prekážkam dobre sa modlí, tým odkajá mnoho a má nárok na
odplatu.
1065
4. Kto sa nen1odlí. ten nemôže ť spa-
sený; lebo taký č upaduje do ť ž hriechov.
Č by urobil pán s paholkom, ktorý ho ani nepozdravuje,
ani k nemu nehovorí? Keby sme peklo ť mohli, videli by
sme, že tam sú samí takí ľ č sa nem odlievali. «Jes tli už·
Kristus celé noci sa modlil, č ž máme ť len ešte my, aby
sme spasení boli l» (Sv. Ambr.) Kto sa nemodlí, ten nemá sily
ť sa pokušeniam. Ponáša sa na vojaka bez zbrane, na vtáka
bez krýdiel, na ď bez plachty a vesla. Č bez modlitby je
trstina, ktorá sa vetrom sem a tam kláti. Kto sa nemodlí, už
teraz je ŕ (Sv. Zl.) Tomu, č sa nemodlí, povodí sa, ako
rybe mimo vody (Sv. ZL), ako stromu vyrvanému zo zeme, ako
č ktorý nemôže ť (Sv. Aug.), alebo ť (Bell.) Zbožie
nesmie ž ť na nízkom, vlhkom mieste ; aby nezhnilo, musí sa
ť na vyššie a suché miesto. Tak ani srdce nesmie č
ležat na zemi (aby sa len pozemskými vecmi zaoberalo), ale mus
sa usilovne ť k Bohu, č tiež upadne do hniloby.
(Sv. Aug.) Preto Kristus č napomína nás k modlitbe. (Mar;
13, 33 ; Mat. 26, 41) Všetký národy sveta modlia sa k božstvám
svojim: Boh teda každému č vpísal do srdca ť
k modlitbe.
3. Ako sa máme ť
Modleil.ím č sa ť Aj tu platí príslovie : Cvik robí
majstra. Č č š niekto sa modlí, tým milšou stane sa mu
modlitba; č zriedkavejšie niekto sa modlí, tým ošklivejšou a po-
šetilejšou zdá sa mu modlitba. (Sv. Bonav.) - Boh ľ na
dÍžku modlitby ; to vidno na modlitbe lotra na kríži,
mýtnika v chráme. «Mnohí odriekajú modlitby a nebývajú
vyslyšaní; iní naproti tomu ani len ústne nehovoria a predsa do-
stávajú všetko, za č prosia». (M. Latast.) To je preto, že sa dobre
modlia.
-
Ak nám modlitba má š ť úžitok.
musíme sa ť
1066
l. V 1nene Ježiša, t. j. musíme ť č
1 Ježiš Kristus chce.
Kristus chce všetko, č č ť Božiu a naše dušné spasenie
napomáha. Teda sv. Monika, ktorá sa 18 rokov modlila za obrá-
tenie svojho syna, modlila sa v mene Ježiša Krista. «Nemodlíme
sa v mene Ježiša, ak žiadame č č nášmu dušnému spaseniu
je škodlivé». (Sv. Aug.) Kto by sa modlil za výhru v lotterii, za
vysokú ť alebo iné č veci, ten nemodlil by sa
v mene Ježiša. Ale ovšem modlí sa v mene Ježiša, kto milého
Pána Boha prosí za prácu, za pomoc v núdzi, za obratenie hrie-
šnika a p. Miesto: «V duchu Krista» alebo «Dia š ľ Kris-
tovho» sa ť Najlepšie modlí sa, kto sa s Cirkvou modlí.
(Sv. Aug.) Lebo Cirkev modlí sa v mene Ježiša; preto všetky
modlitby svoje č slovami: «Skrze Ježiša Krista Pána nášho».
Kristus ľ : <<Budete-Ii za č ť Otca v mene mojom,
dá vám. (Ján 16, 23) Ktorý ľ odoprel by pros!acemu jeho
žiadost, keby tento prišiel a povedal : «Tvoj vlastný syn posiela
ma sem s touto prosbou?»
2. S ž ť t. j. pn modlitbe mu-
shne ť len na Boha.
Modlitba je obcovanie s Bohom. ď s dakým obcujeme, za-
podievame sa len s nim. Tak i pri modlitbe musíme ť ducha
svojho k Bohu. Dajední ctia Boha len ústami, ich srdce je ď
od neho. (Mat. 15, 8) Pri modlitbe myslia na svoje č zále-
žitosti, alebo modlia sa tak, akoby sa stene alebo podlahe priho-
ť chceli. Kto sa roztržite alebo vlažno modlí, teda nie s po-
ž ť nedosiahne od Boha č Keby si pri rozhovore so
zemským sudcom svojim obrátil sa k iným ľ ď a s nimi sa
zabával, sudca držal by ť za pomäteného a odohnal by fa od
súdnej stolice. (Sv. Aug.) Vlažná modlitba zamiera pri vystupovaní
k nebu, lebo jej už na samom č chybí životná sila. Ako
môžeš ž ť aby Boh na teba pozoroval, ď ani len sám ne-
pozoruješ na seba? (Sv. Cypr.) Kto sa plano modlí a predsa ufá
vyslyšanie, je podobný č ktorý plané zrno na mlyn nasýpa
a napriek tomu peknú múku č (Sv. Bern.) Avšak nie je
1067
potrebné, aby sme ľ ž ť mali, t. j. aby sme pri mo-
dlitbe zvláštnu potechu a č ť pocítili. Taká pobo-
ž ť je mimoriadna milosf, č odplata Božia, . a modlitbe
nedodáva viac hodnoty. Tak ani ť a ť pri modlitbe
sama sebou nerobí túto planšou. Ba taká modlitba môže ť i
záslužná, č pri nej trpíme. (Sv. Ter.) Najpríjemnejšia Bohu
je tá ž ť ku ktorej sa ť musíme. (BL Ang. Fol.) Nasle-
dovne pre ť a ť nemáme š ť ť od modlitby. Zlý
duch chce nás týmto spôsobom ž ť od modlitby, a Boh do-
púš(a na nás taký stav, aby sme ť svoju poznali a pokor-
nejší boli. «Trebárs by sme pri modlitbe iného nerobili, ako to,
že by sme roztržitosti a pokušenia ň predsa by sme ju
dobre vykonali. Lebo Pán má ľ v dobrej vôli našej. (Sv.
Fr. S.)
Aby sme sa s ž ť modlili, máme sa k mo-
dlitbe pripravi(, č modlitby stráži( svoje smysly a
svojmu telu ť neúctivého držania.
»Pred modlitbou pripravuj dušu svoju a ď ako č
ktorý Boha pokúša». (Sir. 18. 23) Už ten, č na citare hrá, pred
hrou naladí svoj nástroj, aby zlých zvukov nevydáva!. Ako sa
pripravujeme, ď ideme na výsluch k zemskému ľ l Pred
modlitbou teda máme sa ť do prítomnosti Božej, t. j. živo
ť si, že pred č Pána stojíme. (Beda.) Z tej č
prežehnáva'ine sa pred modlitbou. Aj máme sa ť všetkých po-
zemských starostí a myšlienok. «Musíme ť patriarchu
Abrahama. ď chcel ť syna svojho na hore Morii, pod
horou zanechal svojho osla, sluhov a všetko, č k obeti nebolo
potrebné a riekol: ď sa pokloníme, navrátime sa k vám».
(Sv. Luitgarda) Ako Kristus vyhnal z chrámu kupcov a č
tak pred modlitbou musíme odstránif zo srdca, tohoto chrámu
modlitby, všetky starosti. Ponechaj Otcovi nebeskému za š ť
dinku svoje starosti, ď ti ich celkom odníme alebo ľ č
A však roztržitosti, č nás proti vôli nadchodia, nie sú hriešne ;
len musíme im ť a ť proti nim. - Pri modlitbe
máme ť dvere, t. ·j. ž ť č a ť sa do komôrky
srdca svojho. (Mat. 6, 6) Užívanie modlitebnej knižky prekáža
obzeranie. S č š ž ť č koná sa i modlitba
1068
pred obrazom svätého alebo na posvätnom mieste, kde všetko viac
upomína na Boha najláskavejšieho. - Pri modlitbe nemáme ne-
úctive ž ť ani telo svoje. Bl. Margita Alakokská, ktorú Kristus
vyvolil k rozšíreniu pobožnosti Srdca Ježišovho, sa raz
sediac ruženec. Vtedy že zjavila sa jej preblahoslavená Panna a
urobila č «Divím sa, dcéra moja, že mi tak plano slúžiš».
Pri modlitbe teda ľ možnosti máme ľ č ť tým ž ť
č sa množí.
3. S ť t. j. nesmien1e ť
od modlitby, ak nie sme ď vyslyšaní.
Máme . ť ako deti, č prv č ť neprestanú, kým .žiadanej
veci neobdržia. (Sv. Cyrill.) Ľ mrzia sa, ď ich prosbami
príliš znepokojujeme, ale Boh nie: ba jemu je i príjemná táto ne-
zbednosf. (Sv. Hier.) Mysli na podobenstvo o dotieravom ľ
č ť neprestáva. (Luk. 11, 5) Ano Boh niekedy ť ž zkúške po-
drobuje ť toho, č sa modlí. Mysli na kananejskú ženu.
(Mat. 15) Kristus zprvu ukazoval sa tvrdým oproti nej, avšak
nedala sa ť a bola vyslyšaná. č podobného prihodilo sa
i slepému od narodenia pri ceste do Jericha; ľ okrikovali ho,
aby č no on len tým viac volal, a od Krista bol uzdravený.
(Luk. 18, 35) Židia v Betulii utiekali sa k modlitbe, ď sa Holo-
fernes približoval; č viac sa modlili, tym zúfalejšie bolo ich
položenie. Avšak vytrvali a Boh osvobodil ich skrze Juditu. (Jud.
6-7) Podobne bolo r. 1683 pri obliehaní Viedne skrze Turkov;
č viac sa modlili obyvatelia ň tým horšie bolo s nimi;
len v č š núdzi prišla pomoc, ale č Sv. ]Jfonika
· modlila sa 18 rokov, č za obrátenie svojho syna Augustína;
ako ľ bola odplatená jej vytrvalá modlitba! Bohu najláska-
vejšiemu je vlastné, že len potom pomáha, ď núdza je č š -
No mnohí ľ a prestanú sa ť Ba máme sa
tým horlivejšie ť č dlhšie Boh odkladá s vyslyšaním. Lebo
č dlhšie dáva nám č ť tým ľ š potom je pomoc
jeho ; . potom dá ľ hojnejšie, než sme žiadali alebe vôbec
č , (Ef. 3, 20) Za rok musíme č ť kým zrno hodené do
zeme donesie úrodu, a úrodu modlitby chceli by sme ď ž ť
(Sv. Fr. S.)
1_069
4. S č srdcom, t. J. pri modlitbe musíme ť
bez ť ž hriechov alebo ň ť kajúcej mysle.
Preto u kostolných dverí je svätenica. Táto napomína nás,
aby sme sa pred modlitbou v dome Božom krze ľ od hriechov
č Kto má č srdce, nemá ť sily ť k Bohu
ducha svojho; lebo kadenáhle ť sa č predstavujú sa
duchu jeho hriešne obrazy a zdržujú na zemi č ľ
(Sv. Reh. ľ Kto s hriešnym srdcom k Bohu sa modlí, je po-
dobný tomu, č v zašpinených šatách ide pred ľ aby si mi-
ť vyprosil. Ponáša sa na opilého speváka
7
č iba zlozvuky vydáva
a tak spevom svojím nikomu sa č (Sv. Aug.) Rovná sa
č ktorý niekomu venec ť chce a ď už vije, volí
síce č kvety (sväté slová), ale má č ruky. (Sv. ZL) Boh
nevyslyší hriešnikov. (Ján 9, 31) Slušné je, aby z božských dobro-
dení vytvorený bol, kto sa rozkazom božským ť nechce.
(Sv. Vavr. Just.) Poslúchaj Boha v príkazoch jeho, aby ť on
vyslyšal v prosbách tvojich. (Sv. ZL) No kadenáhle hriešnik úpri-
mne ľ svoje hriechy, ·už smie ť vyslyšanie. «Boh prijme
ho tak, akoby nikdy nebol býval urazený». (Sv. Alf.) Boh nerobí,
ako ľ č prosiacim ď vytýkajú ublíženie, akého sa dopu-
stili». Boh nepozerá na to, č č urobil, ale na to, č ť
chce». (Sv. Bern.) ň sa na modlitbu kajúceho mýtnika
v chráme. (Luk. 18, 13)
5. S pokorou, t. j. v povedomí svojej slabosti a ne-
hodnosti.
Nesmieme ď ť že svojou modlitbou preukazujeme
Bohu ľ službu. Modlitba mýtnikova v chráme a modlitba po-
hanského stotníka bola pokorná. Pokorne modlil sa Daniel: <<Nie
pre spravedlnosti svoje predstierame svoje prosby pred tvár tvoju,
ale pre mnohé milosrdenstvo tvoje». (Dan. 9, 18) Modlitba pokor-
ného preráža chmáry. (Sir. 35, 21) Ako pokorne klaniame sa už
vtedy, ď mocným tohoto sveta prednášame prosbu svoju!
dlitba už sama sebou je skutok pokory. Lebo tak ukazujeme svoju
ť od Pána neba i zeme. ď sa modlíme, sme ako žobráci,
č stoja predo dvermi ľ hospodára. (Sv. Aug.) A predsa
1070
sú ľ č pri modlitbe tak si č akoby ň milému Pánu
ľ službu preukazovali. ľ nerozum !
6. S dôverou, t. j. v pevnom č že nás
Boh v č dobrote svojej iste vyslyší, jestli to, č
žiadame, prispieva k jeho cti a k nášmu dušnému spa-
seniu.
Modlitba Eliášova na hore Karmele je vzorom dôvernej
modlitby. (3. ľ 18) Kristus ľ «Všetko, za č by ste v mo-
dlitbe veriac prosili, dostanete». (Mat. 21, 22) Dôvera má ľ
odplatu. (Žid. 10, 35) Kto však pochybuje, nedostane č
(Jak. 1, 6)
7. S ť do vôle Božej, t. j. vyslyšanie
svojej modlitby musíme celkom ť na Boha.
Tak modlil sa Kristus na hore Olivetskej : ccNie moja, ale
tvoja ľ ň sa». (Luk. 22, 43) ď Boh najlepšie vie, č nám
je ž č teda Bohu nesmieme č ť tak ako ne-
patrí aby neumelý nemocný múdremu lekárovi predpisoval,
aký liek má mu ť (Sv. Fr. S.) Jedna matka raz prosila
násilne za vyzdravenie svojho ť ť Farár radil jej ť sa
radšej, aby sa ľ Božia stala. Tu č nahnevaná: cc Nie, to
nesmie ť moja ľ musí sa ť a č v modlitbe
svojej. ť yskutku vyzdravela, pozdejšie viedlo ľ š ľ
chetný život a ako č umrelo na šibenici. Aké š ť bolo
by bývalo pre tohoto č keby za mladi bol umrel ! ľ ako
dobre je teda vyslyšanie modlitby celkom ť na milého Pána
Boha ; lebo Boh vidí do budúcnosti.
4. Kedy máme sa ť
l. ť máme sa vlastne bez prestania,
lebo Kristus žiada, aby sme sa «vždy modlili a neustávali».
(Luk. 18, 1)
Ako č dýchame, tak i č máme duchom svo-
jim ť obrátení k Bohu; preto napomína apoštol: «Modlite sa
1071
bez prestania». (1. Tes. 5, 17) S Bohom smieme sa ť každú
hodinu. U brány Božej nestojí vojak, ktorý by nás odohnal. Potre-
bujeme ť len č a už otvorené sú brány jeho zámku.
(Sv. Zl.) Kto Boha ľ najde ho všade a vždy. (Sv. Alf.) Máme
tak ť ako mladé lastovicky, ?o č štebotaním od sta-
rých krm žiadajú. (Sv. Alf.) č modlitba robí nás podobnými
anjelom, ktorí vždy na tvár Božiu ľ (Sv. Fr. S.) Kto sa
č modlí, môže ľ obdržat od Boha všetko, ako ten, č
v č č ľ sa nachodí, od tohoto všetko
ľ dosiahne. (Sv. Zl.) č modlitbou odstranujú sa
mnohé pokušenia. Preto povedal Kristus na hore Olivetskej :
«Bedlite a modlite sa, aby ste nevošli v pokušenie». (Mat. 26, 41)
č modlitba chráni nás od zlého ľ ako múr pev-
nosti; ona je pevný pancier proti strelám našich ľ
(Tom. Kemp.), č prístav, kde vlny morské š ť nemôžu.
(Sv. Zl.) Diabol môže ť nás v každú ľ Márne teda
vždy ť napohotove modlitbu, ako ľ ktorých dom vždy požiar
ohrožuje, č držia vodu prihotovenú na pád potreby. (Sv.
Zl.) Ako vojak nikdy nejde do vojny bez zbrane, tak ani ť
nikdy nemá odísf niekam bez modlitby. (Sv. Eligius.) - Jestli sa
č modlíme, najistej šie až do smrti zotrváme v milosti Božej.
(Sv. Tom. Akv.) Kto sa č ŕ ž modlitby, rovná sa že-
č vlaku, č č v ľ jachá a tak iste a
skoro dorazí na miesto č
Avšak naskrze nežiada sa, ba je i nemožné, aby
sme č na kolenách ľ č požaduje sa len, aby
. sme modlitbu s prácou spojovali.
Našou zásadou ď Ruku k práci a srdce k Bohu. Život
Marty (práca v službe bližnébo) nech je spojený so životom Marie
(s rozjímaním a modlitbou). (Luk. 18, 40) Život Marty bol dobrý,
život Marie lepší, spojený život oboch je najlepší. (Sv. Bern.) Aj
Kristus, ktorý nám vsetkýrn je vzorom, spojoval modlitbu s prá-
cou. (Sv. Reh. ľ Na svete tomto márne sa ť skutkami a
č (Sv. Fr. S.), len pri smrti prestanú skutky a rozvažovanie
č Božieho bude naším jediným zamestnaním. (Sv. Reb . .
ľ Kto by z lásky k modlitbe nechcel ť t en ľ výpo-
vede sv. Pavla (2. Tes. 3, nesmel by ani jesf.
Kat. Ľ Katechi smus. 68
1072
Pri všetkých prácach svojich teda máme ť
povzdyšné modlitby a č ť každú prácu s dobrým
úmyslom, aby sme ň Boha uctili.
Povzdyšné modlitby: Sv. Terezia v chyži svojej mala
obraz, predstavujúci Ježiša u studne Jakubovej ; kedy-tedy pozerala
na tento obraz a vravela: «Pane, daj mi z vody živej». Povzdy-
šnou modlitbou sv. Ignáca Loyolského bolo: «Všetko k č š
sláve Božej». Navykni na utešenú povzdyšnú modlitbu: «Pane
Ježišu, pamätaj na ň v ľ svojom b> Bez povzdyšných
modlitieb náš č stane sa ľ a naša č ť nie je
iné, ako ž ť a zmätok. (Sv. Fr. S.) Kto naproti tomu skrze
povzdyšné modlitbv kedy-tedy k Bohu pozerá, ten v ň
života skoro najde pravú cestu, ako cudzinec vo Viedni skoro sa
vyzná, ď na štefanskú- vežu ľ Povzdyšné modlitby majú
ľ silu ; lebo č pri nich nie tak ľ stáva sa roztržitým
a preto ich s č š ž ť koná. «Povzdyšná č
stokrát vrúcne opakovaná, č má č š hodnotu, ako sto roz-
č modlitieb, ktoré len raz odriekame>>. (Sv. Fr. S.) Aj Kristus
na hore Olivetskej č opakoval tie isté slová. Podobne robil sv.
František Assiský, ktorý v niektoré noci bez prestania volal: «Ú
Bože a moje všetko>>. - Sv. Pavel káže nám: ď jete alebo
pijete alebo č ľ iného č č ň všetko k sláve Božej».
(1. Kor. 10, 31) ľ sa č ď z rána ť dobrý
úmysel a ť ho zkrátka pred každou dóležitou prácou.
Ešte lepšie je, ď každý prázdny č k modlitbe
upotrebíme.
Bl. Klement Hofbauer v mladosti svojej dal jednému, č
ť ž sa, že od dlhej chvíle ani nevie, č ť má, primeranú
ď «Nuž teda modlite sa>>. Svätí modlili sa, kedy len
mohli. Sv. apoštol Jakub, biskup jerusalemský, tak č sa mo-
dlieval, že mu koža na kolenách zatvrdla, ako u ť (Joz. Flav.)
Pravý ť vždy sa modlí, a síce tak, že toho ani ť ;
lebo modlí sa v srdci, a síce pri obcovaní s inými ľ ď na svojich
prechádzkach, pri práci i č (Sv. Klem. Al.) Ba svätí za
príkladom Krista (Luk. 6, 12) strávili v modlitbe ľ č ť noci.
Aj pri rozvažovaní ľ vecí v duchu č vystupovali
1073
od týchto k ľ Sv. Rehor. Naz. š ľ na brehu
morskom o š ľ vlnami morskými vyhodených a pritom o ne-
ľ skaliskách č z mora ; s prvými porov-
nával ľ č sa ť nemôžu, a s poslednými tych, č už
nijakým pokušením ť sa nedajú. Potom prosil Boha, aby ho
ň Sv. Fulgencius videl .v Ríme ť prôvod ľ
Teodoricha ; z toho zatváral, aký krásny musí ť prôvod ť
slávnej duše do ľ nebeského. Sv. František Assiský pri
ľ na ovcu rozpomínal sa na ľ ť Kristovu; sv.
Basil pri ľ na ružu na horkosti primiešané všetkým rado-
stiam svetským. Sv. František Saleský pri ľ na kostol hovoril
k sebe: «Aj my sme chrámy Božie» ; pri ľ na role: «Aj
my sme role, obrábané Bohom a svlažované krvou Kristovou» ;
pri ľ na pekný obraz : «V ň Božích, anjelocQ. a
ľ ď blyští sa sláva Božia>>. Krásne riekol jeden zo spolustolu-
júcich Kristových pri ľ na chlieb: «Blahoslavený, kto bude
ť chlieb v ľ Božom». (Luk. 14, 15) Také rozjímania
dajú sa ľ ť lebo všetky ľ predmety pripomínajú
nám š ť a dobrotu Božiu a č vyzývajú nás,
aby sme sa Bohu ň «Celý život náš má ť nepretrženou
modlitbou». (Sv. Hilár.) Lebo máme č ť ducha svojho od po-
zemských vecí a už teraz ž ť akoby v nebi. (Filip. 3, 30)
2. Obzvlášte máme sa ť ráno a
č pred jedeninz a po jedení a pri zvo-
není na modlitbu.
l. Ráno máme ď ť Bohu, že nás v noci ochra-
ň a ť ho, aby nás č ň od š ť a hrie-
chu zachránil a všetko k výžive potrebné nám udelil.
Rannú modlitbu máme - ľ možno - ť ľ
č ani nemáme skôr ž ť pokrm, než sme sa ju pomodlili.
(Sv. Hier.) Kto sa ráno nemodlieva, rovná sa nerozumným zvie-
ratám. Ba i č svojím ľ spevom pozdravujú č
ň (Sv. Ambr.) Škovránok, kadenáhle sa zobudil , povznáša sa
k nebu a šveholí svoju rannú ň ; len potom ľ si krm na
zemi. Na rannej modlitbe č obzvláštné požehnanie. (Sir.

1074
32, 18) Porekadlo rrhodina ranná zlato ň dá sa úplným
právom ť i na rannú modlitbu. Ako Israeliti len pred
úsvitom mohli ť mannu, tak i my len tým dosiahneme pože-
hnanie Božie, že sa Bohu už na úsvite klaniame. (Múdr. 16, 28)
Jestli niekto dobre strávi ť nuž to má rozhodujúci vplyv na
celý pozdejší život. Č o mladosti, to platí aj o ráne každého
ň (Overberg) A č prvé dojmy, aké na nás niekto urobil, nie
sú č smerodajné pre držanie naše oproti nemu? Aj Boh bere
do povahy, ako sa ráno držíme. Ráno ľ š môžeme ť
Boha. (Prísl. 8, 17) Preto prví ť pred úsvitom schádzali
sa k modlitbe. Dnes už je len č zvonením ť ť
nov k rannej modlitbe. - Kto sa ráno nemodlí a ď svetským
starostiam oddáva, ponáša sa na toho, č na ž č nádraži
pri odchode vlakov do nepravého vlaku vstúpil a potom celkom
iným smerom sa vezie. ď pri č ď prvé č zle,
rátame, daromná bude i ď š práca. ď študent už v prvom
roku plano študuje, chybí mu základ 1J- on nebude ť
Cele tak je i s tým, č rannú modlitbu zanedbáva: na dennej
práci jeho č požehnanie. Ak základ domu nie je pevný,
dom srúti sa. A denná práca č nestojí, ak ranná modlitba bola
zanedbaná.
2. č máme ď ť Bohu za dobrodenia, ktoré
sme č ň obdržali a ť ho, aby nám hriechy vo
dne spáchané odpustil a v noci nás ň
Dáš žobrákovi kúsok chleba, a on neodíde od tvojich dverí
bez toho, že by ti náležite ď A Boh ŕ ť za celý
ň a ty chcel by si ľ ť bez ď (Sv. Bern.) Pováž,
že ľ č na celú noc predÍžil modlitbu č - Po-
č ť najviac ľ v č č povoláva pred súdnu sto-
licu Božiu, nuž pri č modlitbe máme i ť svedomie
a ť dokonalú ľ ť Každý č alebo kupec č č
svoj zisk alebo ztratu, trebárs mu len o č výhodu ide ; tak
i č denne má č spytovaf sa, ako č kupecké zále-
žitosti, ktoré sa na dušu jeho ť (Sv. Efr.) Kto s Bohom
č s Bohom č tomu idú dobre veci. (Slov. porek.) -
ň a ľ majú sa v 7 č č ň ť tak-
zvané «hodinky ň (breviár). Už Dávid modlil sa sedem-
1075
krát ň (Ž. 118
1
164) Prví ť modlievali sa: o polnoci
(Sk. ap. 16, 25) za príkladom Krista (Luk. 6, 22) a v hodiny,
v ktoré Kristus k súdu bol vedený (ráno), odsúdený (o 9. hodine),
ukrižovaný (o 12. hodine), umrel (o 3. hodine), s kríža ň (pri
západe slnka) a pochovaný č na súmraku). Modlitby na spo-
menuté hodiny ň pre ň a ľ jestvujú ešte dnes,
no nemusia sa tak prísna ť v č hodinu.
3. Pred jedením a po jedení máme ď ť Bohu za
pokrm a ť ho aby nás zachránil od hriechov, aké sa
pri alebo po jedení č páchajú.
ď ješ a nasýtiš sa, ň sa ť na Pána. (5. Mojž.
6, 12-13) Daniel v jame ľ ď ď Bohu za obed,
ktorý mu poslal. (Dan. 14, 37) Kto sa pred jedením a po jedení
nemodlí, rovná sa hovädu. Alfons, ľ aragonský, č raz svo-
jich dvoranínov, č sa ani pred jedením ani po jedení nemodlíli,
o potrebe stolovej modlitby. Pozval k stolu ľ jedného
žobráka a zapovedal mu č najprísnejšie, pri č do jedálne
ť alebo po užitom obede ď ť ľ Žobrák urobil
celkom tak, ako mu bolo prikázané. Nad tým dvoraníni boli ná-
ramne rozhoréení. Tu však povedal ľ «Nuž ď i vy nerobíte
ľ lepšie č svojmu ľ nebeskému. Ani ho neprosíte,
ani mu ď A myslíte, že sa on menej hnevá na vás, ako
vy na toho žobráka?)) Dvoraníni hanbili sa a od tých č nikdy
nezabudli na stolovú modlitbu. (Meh.) ď raz strašný kamenec
č žatvu, jeden hospodár č celkom otvorene : «Táto
kára prišla na nás len preto, č je ľ ľ č naproti
Bohu sú ď č a na stolovú modlitbu zabúdajú>>. (Meh.) - Pri
jedení č páchajú sa nasledujúce hriechy: ť hnev
(nad tým, že jedlo nie je ť dobré), ohováranie. ď sa telo
dobre chová, dostavujú sa mnohé pokušenia, menovite k lenivosti
hnevu a nemravnosti. Dávid a mnohí iní padli v týchto pokuše-
niach. Preto tým viac máme ť stolovú modlitbu.
4. Na modlitbu zvoní sa: trikrát dfia, ráno, na po-
ludnie a č na «Anjel Pána» ; niekde i vo štvrtok
č na pamiatku «smrtnej úzkosti Kristovej», v piatok
1076
o 3. hodine popoludní, na pamiatku «smrti Kristovej» ;
č vtedy, ď niekto umrel.
Na niektorých miestach zvoní sa na modlitbu i vtedy, ď
v kostole je pozdvihovanie, a ď sa Najsvätejším dáva požehnanie.
Nezameškajme ť sa, ď Cirkev k modlitbe volá. Tu platia
slová sv. Augustína: «Kto sa s Cirkvou modlí, najlepšie sa modlí».
3. Ešte márne sa ť v núdzi, v po-
kušenia ch, pred vážnymi podnikarni, a ď
cítime sa dojatými a naklonenýrní k mo-
dlitbe.
Máme sa ť v núdzi, lebo to Boh žiada. Boh hovorí :
«Vzývaj ma v ň súženia, vytrhnem fa, a budeš ma ť
(Ž. 49, 15) ď upadneme do vôd súženia, musíme ť ako
č musíme ť ruky a nohami ť od seba všetko po-
zemské; takýmto spôsobom nezahynieme. (Wen.) Č robili apo-
štoli na č Č ť č uväznenia Petrovho? Ale
ľ v núdzi č ľ pomoc len u ľ Aj v pokušeniach
máme sa ť k modlitbe. Kristus povedá : «Bedlite a modlite
sa, aby ste v pokušenie nevošli» (t. j. aby ste v pokušení nepadli).
Mat. 26, 41) V pokušení musíme tak ť ako malé deti; ď
tieto vidia ť divokého zvera, ď bežia k otcovi alebo
matke. (Sv. Fr. S.) Č bola by Eva mala ť v pokušení? Pred
dôležitými podnikami máme sa ť Tobiáš napomína: «Pros
Boha, aby spravoval cesty tvoje)). (Toh. 4, 20) Aj Kristus modlil
sa pred vyvolením apoštolov (Luk. 6, 12); ď pred vzkriesením
Lazara (Ján ll, 41) a pred svojím č (Luk. 22, 41)
Apoštoli modlili sa pred ľ Mateja (Sk. ap. l, 23), Peter
pred vzkriesením Tabity. (Sk. ap. ·9, 36) Ba sv. Hieronym žiada:
ď vychodíme, musíme sa ť modlitbou, a ď domov sa
navrátime, musíme sa ť kým sa posadíme». - Aj máme k
modlitbe ž ť tých ľ v ktoré sa obzvláštne cítíme doja-
tými a naklonenými k modlitbe. Musíme ť ako plavci. ď
tito badajú, že prajný vietor duje, č sa ť so všemožnou
ť Aj my, ď šípime, že Duch Sv. na nás pôsobí, na·
skutku musíme ť vanutie jeho milosti. (Lud. Gr.) A č
1077
ď pred sebou máme nejakú cestu, nepoužívame k nej priazni-
vého č No, ž ľ mnohí ľ práve vo vážnych ľ
zvykli ž ť sa svetskými ť Hostiny po prijímaní nie-
ktorých sviatostí, po dôležitých slávnostiach cirkevných, po pohra-
boch, ľ č v takých pádoch, sú dôkazom toho. Oj,
ľ ť č ich jednúc! Vo vážnych ľ
modlíme sa s č š ž ť Modlitba ide z hÍbky srdca a
č nemôže ť ju roztržitou ; podobá sa stromu, pevne zakore-
nenému, č najsilnejším povíchriciam vzdoruje. (Sv. Zl.)
5. Kde máme sa ť
1. Môžeme a máme sa ť na všet-
kých miestach, č Boh všade je prí-
tomný.
Kristus sám modlil sa nielen v chráme jerusalemskom a sy-
nagogách, ale i na púšti, na horách, v jedálni, v zahrade · Olivet-
skej, na kríži. Jakub modlil sa na otvorenom poli, Jonáš v bruchu
ryby, Job na smetisku, Daniel vo ľ jame, traja mládenci v
ohnivej peci, Manasses v žalári. Pavel modlil sa vo väzení, ležiac
v železných okovách, a predsa pohýbal základmi žalára. (Sv. Zl.)
ť s Bohom môžeme len tam, kde je prítomný ; . Boh všade
je prítomný. (Sk. ap. 17, 24) Mysli na slová Kristove k Samari-
tánke. (Ján 4, 23) Môžeme ť po trhu, ť v súdnej izbe,
ť v dielni a predsa dobre sa modlif. Boh ŕ ani
jedným miestom, on žiada len pobožné srdce. (Sv. Zl.)
2. Vlastným miestom modlitby je dom
Boži.
Dom Boží je dom modlitby. (Mat. 21, 31) Niektorí vravia,
že do kostola ť nepotrebujeme, lebo že celý svet je chrám
Boží. ľ tento nie je dobrý. ď Boh Cirkve požaduje
od nás návštevu domu Božieho v nedele, sviatky a v iné č
Aj Kristus dal nám príklad, ď č navštevoval chrám jerusa-
lemský; prví ť s č života navštevovali
1078
katakomby. Modlitba v kostole má č š hodrwtu, č sa tam
na posvätnom mieste modlíme. V kostole môžeme sa pobožnejšie
ť lebo tam všetko povzbudzuje nás k pobožnosti a tam sme
svobodnejší od denných starostí. V kostole dosiahneme rýchlejšie
vyslyšanie svojich prosieb; lebo tu prítomný je Kristus pod spô-
sobom chleba. Kristus i pomáha tým, č sa modlia, lebo ľ :
«Kde dvaja alebo traja sú shromaždení v mené mojom, tam som
ja uprostred nich>>. (Mat. 18, 20) Kto nechce sa ť v kostole,
nech sa len hodne modlí mimo neho. Potom skoro príde i do
kostola.
3. Príhodným miestom k modlitbe Je 1
samota.
Kristus sám modlil sa ľ č na osamelých miestach :
na púšti (Luk. 5, 16), na horách najmä na hore Olivetskej. (Luk.
22, 39) Kristus č modlitbu v komore pri zamknutých dve-
rách. (Mat. 6, 6) Č v samote nie tak ľ bude roztržitý a
modlí sa o mnoho pobožnejšie. ď ryba chce ť nástrahám
rybárov, musí sa ť do najhlbších zákutí morských; tak i č
vek, ak pri modlitbe chce ť pokušeniam diabolským, musí sa
ť do samoty. (Sv. Efr.)
6. Za č máme sa ť
l. Máme sa ť k Bohu za ľ
mnohé a velké veci; teda nie tak za ľ
ako skôr za č statky.
ľ veci prosí! by si, keby ľ povedal: «Pros, č chceš»;
to však poveda Boh. (Sv. Aug.) Máme ť za velké veci, lebo
máme do č s Pánom, ktorý č je mocný a bohatý.
(Sv. Aug.) Nikdy neuspokojte sa s tým, č ste dostali, ale vždy
znovu žiadajte. Boh radšej dáva, než my prijímame. Pán netratí
č ď nám dáva. (Sv. Hier.) - Máme ť nie tak za po-
ľ ako skôr za č statky. (Sv. Ambr.) Nik neopováži
sa ť cisára za potrhaný odev alebo ľ halierov ; tak ani
1079
my neopovážme sa ť Pána neba i zeme za ľ veci.
(Sv. Zl.) Blázon, kto miesto vzácneho zlata volí plané olovo, kto
zapovrhuje perly a sbiera bezcenné mušle, ba blázon, kto nežiada
ž č a potrebného, ktoré by ť mohol. (Sv. Zl.) Pros za
slávu nebeskú a za veci, ktoré ti k nej dopomáhajú. Kto žiada
č iného, nežiada č (Sv. Aug.)
2. Obzvlášte máme ť Boha za také
veci, č jemu sú ku ctž a nám k dušnému
spaseniu J. no naskrze nie za také veci, č len k tomu
slúžia, aby sme poztmské náklonnosti svoje uspokojili.
Tým, č sa modlia, platia slová Kristove: «ID'adajte najprv
ľ Božie a ť jeho, a toto všetko (t. j. všetko
iné) bude vám pridané». (Mat. o, 33) Kto teda prosi za č
statky, dostane k týmto i zemské. Šalomon modlil sa za ť
aby nad ľ svojim dobre ľ ; Boh dal mu ť a k
tomu i zemské statky v hojnosti. (3. ľ 3) - Nikdy nesmieme
ť za veci, č len k tomu slúžia, aby sme pozemské náklon-
nosti svoje uspokojili; lebo Boh nevyslyší takých prosieb. (Jak.
4, 3) Podajedni prosia od Boha bohatstvo (výhru v lotterii), č ť
a p. ľ nie č ť Božiu, ale svoje smyselné radosti; Pána
Boha snižujú na sluhu svojej žiadostivosti, svojej pýchy, svojho
lakomstva a svojho chlipného života. Akože ich Boh má š š ť ?»
(Sv. Aug.) ľ Jeroboamovi zdrevenela ruka, lebo dal sa do
proroka. Tu modlil sa za uzdravenie ruky svojej, ale nie za od-
pustenie hriechu, (3. ľ 13, 6) Tak robia mnohí ľ pri
modlitbe pamätajú len na potréby telesné, nie na duševné. «Nikdy
nemáme ť Boha za to, č my chceme, ale za to, č Boh
chce». (Sv. Níl) Inými slovami: Nikdy nemáme ť aby sa
stala ľ ktorú v nás naše telo budí, ale ľ č od Ducha Sv.
pochádza. (Sv. Lev. Vel.)
7. Rozjímanie.
l. Rozjímanie (t. j. modlitba rozjímajúca) záleží v
tom, že o náboženských pravdách š ľ aby sme
v sebe dobré predsavzatia vzbudili.
1080
Drahocenné korenie č š len vtedy ukazuje svoju ľ
ň ď ho v mažiari č tak i náboženské pravdy najviac
len vtedy č ď ich duch náš uvažuje. (Lud. Gran.) Kto o
náboženských pravdách š ľ rovná sa Mojžišovi, ktorý pali-
cou udieral skalu, až voda vyšla. Ponáša sa na č ktorý
ľ na kremeni kreše, kým ň vyjde ; lebo pomocou roz-
š ľ umu kreše na srdci tvrdom ako skala, kým vôli vy-
lúdi dobré úmysly. (Sv. Cyr. Al.) Pri rozjímaní ustávame sa len
ľ ľ Duch Sv. nepôsobí na nás. Rozjímajúcí podobá
sa lodi, zaopatrenej veslom a plachtou. ľ je bezvetrie, uží-
vame vesla. Ale ď pride prajný vietor, odložíme veslo a roz-
tiahneme plachtu. Potom už ide to napred rýchlo a veselo. Práve
tak je i pri rozjímaní : č š ľ vždy a vždy, až vanu tím.
božského Ducha cíti sa ť a povzneseným. Teraz už
nepotrebuje ť svoju hlavu, ale otvorí srdce, aby ť
vnikala a pálila. Keby sme chceli č ť len pekné my-
šlienky a výpovede a ť rozum, nuž to bolo by študo-
vanie a nie modlenie. (Sz. Vine. P.) ď sme z ocele už vykresali
ň a práchno tlie, ď ľ sviecu; blázon bol by, kto
by ešte ď kresal. Tak je i tu.
2. Rozjímanie je výborná modlitba, avšak musí sa
ň ť ústnou modlitbou.
Rozjímaním ň na zemi život anjelov, ktorí v
nebi neprestajne ľ na Boha alebo rozjímajú. Mnohí svätí
spísali rozjímania svoje, ako sv. Augustín, sv. Terezia, sv. Alfons,
Tomáš Kempenský a i. Pozorné č týchto spísaných rozjímaní
je teda modlitba. - ústna modlitba a rozjímanie musia sa tak
ť ako chodenie a sedenie v živote. Ústna modlitba a roz-
jímanie sú dve nohy, ktorými do neba ideme. (Sv. Bern.) Rozjí-
manie totiž je potrebnou prípravou k modlitbe. - Ak rozjí-
manie nepredchádza, modlitba nemôže ť dokonalá ; koná sa
ď bez náležitej pobožnosti alebo i celkom sa zanedbáva.
(Sv. Bonav.)
3. Rozjímaním dosiahneme milosti pôsobiace (prispie-
vajúce) a skoro dôjdeme dokonalosti.
1081
Rozjímaním dosiahneme milosti pôsobiace. ď sa k ň
sbližujeme, bývame osvetlení a zohriatí. A tak i pri uvažovaní
náboženských právd rozum ľ sa (lepšie poznáva č
pozemských vecí, ľ Božiu, ľ života, ť božského súdu
ď a srdce ľ sa k dobrému. (Sv. Alf.) Rozjímanie je
brána, ktorou ť Božia do č vchádza. (Sv. Ter.) Duša,
ktorá rozjíma, podobá sa dobre obrábanej roli, č preto dáva
úrodu stonásobnú ; alebo dobre zvlažovanej zahrade, kde kvety
utešene rastú. (Sv. Alf.) Č spánok telu, to je rozjímanie duši.
Nim dostáva sa duši nových síl. - Kto však nezaoberá sa prav-
ď náboženskými, nepocíti č z tejto sily, ostane slepým a
svetsky š ľ Preto tak zle stojí na svete, lebo niet nikoho,
kto by rozvažoval. (Jer. 12, 11) Nedostatok rozjímania je tomu
vina, že sa svet denne ň hriechami a peklo zatratencami.
(Sv. Alf.) - K rozjímaniu máme si ť látky, č sa nám viac
č i nás viac ň a k týmto máme sa č š ť
Aj č sadajú len na tie kvety, č majú š ť aké k stavaniu
buniek potrAbujú. A my zvykli sme ť len také kvety, č
ň rozširujú. - Rozjímaním dôjdeme dokonalosti. «Denné
rozjimavie odníma ž ť (Sv. Amb.) Rozjímanie č
obrátenie sv. Ignáca Loyolského a mnohých iných svätých. «Vnú-
torná modlitba, t. j. rozjímanie, a hriech ľ nemôžu ť
pospolu». (Sv. Ter.) Popri ostatných č v pobožnosti hriech
môže ť no rozjímanie a hriech sú dve veci, ktoré sa vzá-
jomne vytvárajú. Musíme ť ď hriech alebo rozjímanie.
(Sv. Alf.) Všetci svätí stali sa takými skrze rozjímanie. (Sv. Alf.)
A V V
NAJDOLEZITEJSIE MODLITBY.
I. č š
č š zovie sa i «Modlitbou Pána>>, č ho
sám Kristus Pán nás ť sa č a prikázal.
(Luk. ll)
Len sám Boh rozumel, a tak len on mohol č ť nás,
ako od nás chce ť prosený. (Tert.) č š nosí na sebe i
známky, že od Boha je složený. «Niet lepšej ani svätejšej mo-
dlitby nad č š (Tom. Kemp.) Predovšetkým ani jeden č
vek, bársakého náboženstva, nemôže ť č proti č
nášu. Hodí sa pre každého, č je žid, pohan alebo nekatolík ;
č je č alebo nevzdelaný. «Ponáša sa na velrieku, ktorú nie-
len ň ale i slon ť môže». (Sv. Reh. Vel.) Krem toho
č š má mnohé prednosti.
l. č š je najvýbor·nejšia zo všetkých
modlitieb; lebo zpomedzi všetkých iných č
sa svojou silou, ť a bohatstvom myšlienok.
Zpomedzi všetkých modlitieb má č š silu, lebo sa
pri ň nemodlíme iba v mene Ježišovom, ale i vlastnými slo-
vami ľ (Sv. Cyp.) Na túto modlitbu tedy menovite ť
hujú sa slová Kristove : «Za č budete ť Otca v mene
mojom, dá vám». (Ján 16, 23) Boh rád slyší č š ď modlil
sa ho sám Syn Boží a ľ náš. Pre jeho silu menujú ho sv.
otcovia «mohutným zvonom na poplach, ktorý moci nebeské na
ochranu privoláva proti ľ našim», a ľ č od brány
1083
rajskej». - č š je najjednoduchejšia zo všetkých modlitieb.
Jednoduchá ml:uva práve je č srdca; kto sa vrúcne modlí,
nepotrebuje mnoho slov. Myslime na ľ na hore Olivetskej.
č š síce je krátky slovami, ale bohatý obsahom>>. (Tert.)
ť modlí sa tieto slová s ž ť a mudrc pohružuje sa
do ich hÍbky a nevystihne jej. (Stolberg) V č š prosíme za
všetko, č nášmu duchu a telu je potrebné, tedy za všetky po-
zemské i nebeské statky. «Všetko, za č len ť môžeme, obsa-
huje sa v č š (Sv. Cyp.) ď naj znamenitejšie modlitby
preskúmaš, nenajdeš č č hy nebolo v modlitbe Pána. (Sv.
Aug.) - Ano č š obsahuje v sebe akoby krátky ť sv.
evanjelia. (Tert.) Z tej č č š dá sa ť s draho-
kamom, ktorý síce je malý, ale ľ vzácny. - V č š mod-
líme sa nielen za všetko, za č ť máme, ale modlíme sa
i pravým poriadkom. (Sv. Tom. Akv.)
II. č š pozostáva z predmluvy, zo
siedmich prosieb a slova ((amen)).
Prednášanie archy úmluvy pri siedmich prôvodoch okolo
Jericha a srútenie sa múrov je obrazom modlitby Pána a jej
č
l. Predmluva prenasa nás do náležitého
naladenia k modlitbe; lebo dvihá ducha našho
hore k Bohu i budí v nás dôveru v Boha.
Slovo č bu<!í v nás dôveru v Boha, slová «ktorý si na
nebesiach" dvíhajú ducha nášho k nebu. Na č č š
vzbudzujeme akoby vieru. nádej a lásku. (Kard. Hugo) Akože?
Menujeme Boha «Otcom)), ponevac nás stvoril
(5. Mojž. 32, 6), č Syn Boží skrze vtelenie nas1m
bratom sa stal (Ef. 1, 5) a č Duch Sv. pri krste
v nás sa ubytoval a nás dietkami Božími urobil. (Rim. 8, 15)
U zemských mocnárov bývame v rozpakoch, aký názov im
da( máme, ď ich oslovujeme; nie tak je u Boha. Vravíme len
1034
č a tento dôverný názov je najmilší Bohu. Ani jeden ľ
ník nebol by sa opovážil ť všemohúceho Panovníka
<<Otcom», keby to jeho jednorodený Syn nebol dovolil. (Lud. Gran.)
Boh nedá sa ť ľ «Pánom», č
č tieto názvy pochop prísnosti č a tak istou ň
ň (Sv. Fr. S.) Dá sa ť «Otcom», č toto
meno je plné lásky a lásku budí. (Sv. Aug.) č láska omnoho
je š ľ š než ň nuž Boh má č š ť ď ho
menujeme Otcom a nie Pánom. (Sv. Reh. Vel.) - Ako ť
menuje otcom toho, ktorému život ď tak i Boh ako ľ
menuje sa naším Otcom.
Dokladáme slovo «náš)), lebo všetci ako bratia mo-
dlíme sa druh za druha.
V modlitbe Pána jednotlivec modlí sa za všetkých a všetci
modlia sa za jednotlivca. (Sv. Ambr.) Preto č š je i verejná
a všeobecná modlitba ť (Sv. Cyp.) - Núdza núti nás
ť sa za seba; ale bratská láska núti nás ť sa i za
iných. (Sv. Zl.) Kristus sám povedá, že všetci sme bratia (Mat.
23, 8), a č menuje apoštolov svojimi bratmi. (Mat. 28, 10)
Aj sv. apoštoli menujú veriacich «bratmi>>. (Rim. l, 13; 12, l)
Slušne zovú sa bratmi tí, č jedného Otca v nebi majú. (Tert.) -
Slovo <<Otec» napomína nás lc milovaniu Boha, slovo «náš» k
milovaniu bližného.
Povedáme: «Ktorý si na nebesiach)), č Boh,
č všade je prítomný, predsa len v nebi ť sa dáva.
Tieto slová dokladáme, aby sme pravého Boha, ktorý obzvlášte
v nebi prebýva, od pohanských bohov rozoznávali.
2. V prvej prosbe žiadame, aby Boh
oslavovaný bol.
Prvá prosba má tento smysel: «Ó Bože, daj aby
sme č tvoje vždy lepšie poznávali a ctili b)
1085
Oslavovanie Boha je č celého stvorenstva, nasledovne
najvyšším cielom každého tvora. - S l. prosbou môže byf spo-
jený i smysel: «Pomáhaj k rozšíreniu pravého náboženstva.
Preto daj hodných mužov, č k napomáhaniu sv. náboženstva
prispievajú: teda predovšetkým hodných pápežov, biskupov a
ň hodných missionárov a ľ potom i hodných spiso-
ľ a redaktorov, č hodných vladárov a zástupcov ľ
I podporuj ich svojou ť a pomocou!»
3. V nasledujúcich troch prosbách žia-
dame tieto statky: č blahoslavenstvo,
ť Božiu k vyplneniu vôle Božej a tie
veci, ktoré k udržaniu svojho života potre-
bujeme.
Druhá prosba má tento smysel: «Daruj nám po
smrti č blahoslavenstvo>>.
Druhá prosba súvisí s prvou. Medzi oboma totiž dalo by sa
ť «Najdokonalejšie si poznávaný a ctený v nebi ll. Z toho
potom nasleduje prosba: «Preto daruj nám ne-
beské)). - Slová ľ tvoje>> môžu okrem ľ Božieho,
ktoré je nad nami (teda okrem ľ nebeského, blahosla-
venstva), ť i ľ Božie pri nás (kat. Cirkev) a krá-
ľ Božie v nás (posväcujúcu ť Druhá prosba teda môže
ť i smysel : Rozširuj Cirkev katolícku. Aj táto prosba súvi-
sela by s prvou. Medzi oboma totiž dalo by sa myslef: <<Oslavo-
vanie tvoje na zemi najlepšie s'il. koná v tvojej svätej Cirkvi)).
Z toho potom nasleduje prosba: Teda rozširuj Cirkev svoju. -
Treti smysel znie: Da.ruj nám posväcujúcu ť Súvis s
prvou prosbou bol by tak: Najviac oslavujeme ť svätým životom.
Daj nám teda . . .
Tretia prosba má tento smysel: «Daj nám ť
svoju, aby sme ľ tvoju tak dôkladne plnili, ako anjeli
v nebi)).
1086
Súvis s druhou prosbou je nasledujúci : Aby sme do krá-
ľ nebeského prišli, musíme ť ľ tvoju. Daj nám teda
ť aby ľ tvoja od nás vykonaná bola. Smysel je i ten:
Daj aby ľ tvoja na nás vykonaná bola, t. j. ň všetku
biedu a ť aby tak na zemi nebeské pomery na-
stúpily.
Štvrtá. prosba má tento smysel: «Daj nám všetko,
č k udržaniu života je potrebné, ako pokrm, odev,
byt, peniaze a zdravie».
Súvis s 3. prosbou je nasledujúci: Nemôžeme ť tvoju
ľ ani ť blahoslavenstvo, ak nám neudržíš života.
Prosíme ta teda za všetko, č k výžive je potrebné. - Podivné
je, že len za «chlieb» prosíme. To je preto, že chlieb zo všetkých
potravných č je najpotrebnejší; nasledovne prosba za chlieb
v istom ľ zahrnuje v sebe i prosbu za iné potravné č
a za všetko, č k výžive je potrebné. Preto v každodennom živote
č ť i niektoré výrazy, v ktorých miesto «výživy» jednoducho
«chlieb» sa spomína. (Na pr. ľ si chlieb, má ľ alebo
ť ž chlieb, nemá chleba; povážme i trestné slová Božie: «V polu
tváre svojej budeš ť chlieb svoj», t.j. ľ namáhaním budeš
ť ť si výživu.) - Aj preto č nás Kristus ľ ť
sa za «chlieb» a k tomu ešte za vezdajší (t. j. každodenný), lebo
máme sa ť s potrebným a ž ť č č ;
tak povedá i sv. Pavel : «Majúc však pokrm a č hy sme sa
zaodievali, ď s tým spokojní». (1. Tim. 6, 8) - Do 4. prosby
dá sa ž ť i myšlienka: ď ó Bože, aby poctivý robotník
svoju dobre zaslúženú mzdu obdržal a aby neblahé pomery spo-
č prestaly. - Prosba táto iste má i ď š smysel : Daj
nám i chlieb duševný, a síce s jednej strany slovo Božie (znanie
a rozumenie evanjelia), s druhej strany najsv. ť oltárnu.
4. V ď š troch prosbách žiadame za
odvrátenie nasledujúceho zlého". hriechu, po-
kušenia a tých vecí, č životu nášmu sú
škodlivé.
101:17
Piata prosba má tento smysel: ť nám naše
hriechy, ako i my š ť tým, č nás obrazili».
Šiesta prosba má tento smysel: ť od nás
také pokušenia, v ktorých by sme ľ
Siedma prosba má tento smysel: ť všetko,
č životu nášmu je škodlivé, ako ·neúrodu, hlad, nemoc,
zemetrasenie, povodne, vojnu a p.
Posledne menované trojnásobné zlé je
protipoložené statkom hore spo1nenutým.
č blahoslavenstvu protiví sa hriech, ktorý nás
č š ť robí.
ilfilosti Božej protiví sa pokušenie; lebo ť osve-
cuje rozum a ň ľ naproti tomu pokušenie za-
ň rozum a oslabuje ľ
Veciam potrebným k udržaniu života ná.šho pro-
tivia sa veci, č životu nášmu sú škodlivé.
Sedem prosieb teda rozpadá sa na 3 č ; prvá č
ť sa na Boha, druhé dve na nás.
5. Slovo ((amen)) je ď Božia tomu,
č sa modlí; tu má smysel: «Opravdu, tvoja modlitba
je vyslyšaná». (Rim. katech.)
U ostatných modlitieb slovo «amen» č ľ
č ň sa», alebo : «Prosíme, č najsnažnejšie, aby
nám udelené bolo)).
č slovo «amen» v č š je ď Božia, nuž
ň pri sv. omši sám vyslovuje ho v mene Božom ; u ostatných
Kat. Ľ Katechismus. 69
1088
modlitieb cirkevných vyslovuje ho miništrant. Kristus ľ č
užíval slovo «amen», menovite k potvrdzovaniu pravdy pri ť
vaní. Tu malo smysel: «Tak je».
č š modlí sa Cirkev od jakživa pri sv. omši a
temer všetkých verejných modlitbách . .
Prví ť ktorí pri omši denne prijímali, ť 4.
prosbu v č š na sv. prijímanie. - Pri verejných modlitbách
v kostole ň hovorí tri prvé, ľ štyri ostatné prosby. ň
totiž modlí sa za č ľ za č veci.
II. Modlitby k Matke Božej.
Najobvyklejšie modlitby k Matke Božej sú:
l. Zdravas alebo pozdravenie anjelské.
2. Anjel Pána.
3. Ruženec.
4. Litánie 1oretánske a Zdravas ľ
l. Zdravas.
Katolícki ť vždy s č š spojujú Zdravas.
Kresfania od jakživa ň archanjela Gabriela a
jeho slovami pozdravovali prebl. Pannu Mariu. Úcta marianská
nebola zaprevadená ani uzavretím niektorého cirkevného snemu
ani na rozkaz niektorého pápeža alebo inak, ale veriaci po všetky
č ť velikú úctu ľ nebeskej. · (Kard.
Bona) Maria už vopred vedela, že ju všetky národy blahoslavenou
ť budú. (Luk. l, 48)
Zdravas volá sa i pozdravenie anjelské, lebo č
sa slovami archanjela Gabriela;
1089
l. Zdrav as pozostáva z troch č z
pozdravenia archanjela Gabriela, z velebenia
Alžbety a zo slov Cirkve.
Pozdravenie archanjelovo znie: «Zdravas, milosti plná, Pán
s tebou, požehnaná si medzi ženami 1» (Luk. l, 28) Velebenie
Alžbetina. znie: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod
života tvojho!» (Luk. l, 42) - Od slova «Ježiš» až po «amen»
sú slová Cirkve. - Prva a druhá č je modlitba chvály,
tretia č modlitba prosby. Súvis myšlienok je nasledujúci :
Slová «Zdravas Maria» obsahujú predmluvu. Slová «milosti plná»
ť sa na Mariu o sebe, slová «Pán s tebou» na jej pomer lc
Bohu, slová «požehnaná si ... >> na jej pomer lc ľ ď Všetky
pochvaly tieto len preto sa jej vzdávajú, č jej ť je Syn
Boží ; ľ i ď š velebenie. - Prvú a druhú č Zdra-
vasu modlievali sa ť už v prvých stoletiach. Vtedy k obom
č dokladali niektoré iné slová. Sv. Atanáz dokladá: «Pros
za nás, Panovnica, Pani, ľ a Matka Božia». Pápež Urban
IV. (okolo 1260) k spojenému velebeniu anjela a Alžbety dodal
slová: «.Ježiš Kristus. Amen)). Od č Lutherových napospol
nachodíme dodatok: «Svätá Maria, · Matka Božia, pros za nás».
Terajší záverok Zdravasu pochádza od sv. pápeža Pia V., ktorý
ho do všetkých modlitebných knižiek cirkevných uviedol, ť ž
ť kázal. (Okolo 1570.) Za prvých č ť modlie-
vali sa Zdravas ešte nie tak č ako teraz. Až potom, ď blu-
dár Nestorius vystúpil a prebl. Panne chcel ť názov «Boho-
č č sa č š ť Zdravas. ď okolo r. 1200
noví kacieri, valderiskí a albigenskí, zavrhli ctenie svätých, vždy
viac zniáhala sa úcta marianská. Od týchto č i pri všetkých
verejných modlitbách v kostole spojovali Zdravas s č š
2. Zdravas Je modlitba ľ silná a
dômyselná.
Sila Zdravasu ukazuje sa menovite v pokušení.
Mnohí svätí č ť sa Zdravas, kadenáhle nás
zlé myšlienky nadchodia. «Zdravas je prút, ktorým hada pekel-
ného po hlave šibeme>>. (March.)
69*
1090
Slová: «Zdravas .Maria)) sú predmluva, ktorou hlbokú
úctu svoju oproti Marii vyjadrujeme.
Pozdravujeme len tých, č vyššie sú postavení. No Maria je
Matka najvyššieho ľ ľ všetkých anjelov a svätých i
naša Matka. Jej teda medzi všetkými anjelmi a ľ ď patrí naj-
hlbšia úcta a preto podÍžni sme jej svoje pozdravenie». ((Všetky
tvory neba i zeme povinné sú ť teba, lebo si trón božskej
velebnosti». (Sv. Reh. Naz.) - Slovami rrZdravas Maria» pouka-
zuje sa na to, že Maria je druhá, š ť Eva, teda Matka
všetkých ľ Latinské slovo ((Ave», t. j. Zdravas
chave) je totiž náražkou na meno Eva, ktorého písmeny č
poriadkom obsahuje. (Sv. Aug.) Archanjel narážal na meno Evy
a chcel ť Eva bola plná hriechov, ty však si plná milosti;
s Evou bol diabol, ale s tebou je Boh'; Eva bola č medzi
ženami, ale ty si požehnaná medzi ženami ; plod Evy bol zlore-
č Kain, ale plod života tvojho je požehnaný Ježiš. (Páp.
Innoc. III.)
Slová «milosti plná)) maJU tento smysel: «Ty si od
Boha ť obsypaná>>.
ď sa do džbána už č viac nevmestí, povedáme že je
plný. č teda Maria je ((milosti plná», má ľ milostí,
ľ do nej vôbec len ť sa môže. Na Mariu bola vyliata
ť v celej hojnosti svojej, kým iní svätí len č č ju do-
stali (Sv. Hier.), Maria obdržala takú ť milosti, že sa k Pô-
vodcovi milosti najviac sblížila. (Sv. Tom. Akv.) Opovažujem sa
ŕ že ani sama Maria nemohla úplne ť č sa č
nou stala. (Sv. Aug.) Boh mohol ť č š svet i č š nebo,.
ale nemohol ť č š matku, ako Matku Božiu. (Sv. Bonav.)
Maria nie nadarmo má svoje meno, ktoré v latinskej č more
č lebo naozaj je morom milostí. (Sv. Alb. ľ V č
slovo ((Maria» č ľ č ť A Maria aj vskutku dostala
ť milostí)). Maria teda neomylne obdržala od Boha viac mi-
lostí, než všetci svätí dovedna. Maria v ľ tomto rovnala by
sa mesiacu, ktorý viac svetla má, než všetky hviezdy dovedna. -
Preto aj anjel povedal Marii: ((Našla si ť u Boha». (Luk.
1, 30) ť môže sa len to, č sa ztratilo. No Maria neztratila
1091
nijakej milosti, teda našla tú, č ludia ztratíli. (Sv. Bern.) Preto
nech tí, č svojimi hriechami ť utratili, utiekajú sa k prebla-
hoslavenej Panne, aby ju od nej zase dostali. (Sv. Alf.)
Slová: «Pan s tebou)) majú tento smysel: «Tvoja
du sa a telo sú s Bohom najužšie spojené)).
Pán je s Mariou, ako slnko s mesiacom, ktorý ono svoJimi
č osvecuje. (Sv. Bern.) V chráme j erusalernskom, ktorý z
vonku bol oslepujúco biely a vnútri celý vykladaný zlatom, usta-
č bol prítomný Boh v dymovej chmáre. Chrám tento bol
predobrazom Matky Božej. «Ú Maria, Boh posvätil ť za príbytok
svoj, lebo Kristus č č v tebe''· (Sv. Ondr. Kor.)
Pán je s tebou, 6 Maria, č je v tvojom srdci a v tvojom
tele, č tvojho ducha a tvoje telo ň (Sv. Aug.) -
ň pri omši sv. 7 -krát pozdravuje veriacich slovami: «Pán s
vami)) ( = Dominus vobiskum), Želá im najužšie spojenie s Bohom
(Ducha Sv. a skrze neho posväcujúcu ť Také pozdravy už
za starodávnych č boly obvyklé; takého použil Saul č Dá-
vidovi, ktorý s Goliátom ť chcel (1. ľ 17, 37); umiera-
júci Dávid č Šalomonovi (1. Kron. 22, 11), Tobiáš č svojmu
synovi, maj\icemu ť (Toh. 5, 21)
Slová: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný
plod života tvojho, Ježiš», majú tento smysel: «Ty si bla-
hoslavená medzi ženami, č tvoje ť Ježiš mimo-
riadne je blahoslavené)).
Ako strom pre ovocie jeho chválime, tak Mariu pre jej
ť Maria je strom života v raji, Kristus je ovocie tohoto stromu
(Sv. Bernardín) Toto o\'ocie je pokrmom všetkých anjelov a svä-
tých (Sv. Bon.), ktorí sa mu ň (Žid. l, 6) Odjakživa matky
bývajú velebené č blahoslavené pre hodné dietky; tak i jedna
žena velebila Mariu č blahoslavenú, ked ň Kristovu č
(Luk. 11, 27) Teda nie preto Maria je požehnaná, že je požehnané
jej ť ale preto, že jej božský Syn, Pôvodca a ň všet-
kého požehnania, naplnil ju požehnaním. Ty si požehnaná, lebo
plod života tvojho je požehnaný. (Kornel. a Lap.) Kristus neme-
1092
nuje sa . «požehnaným medzi ľ ď ako Maria, č je sám
ľ a tak s ľ ď ť sa nemôže. - ď sa Judita
po zavraždení Holofernesa dostavila pred panovníka Oziáša, velebil
ju tento ako blahoslavenú nad všetky ženy na zemi. (Jud. 13, 23)
Tým viac Maria zaslúžila takú pochvalu, ď k zachráneniu celého
pokolenia ľ prispela. Maria týmiže slovami velebí sa od an-
jela a od Alžbety, aby sa u _anjel ov v nebi a u ľ na zemi ako
blahoslavená ukazovala. (Beda)
Na konci Zdravasu prosíme J l a tku Božiu, aby nám
pri smrti pomáhala, lebo vtedy najviac potrebujeme
pomoci.
Pri smrti mimo ť ž trápení telesných ď budeme trpef
i náramné pokusenia diabolské. «Oj, ako prudko diabol doráža na
č v hodinu smrti, a síce preto, že mu k pokušeniu už len
krátky č pozostával). (Sv. Bonav.) Pri smrti tiež ľ budeme
znepokojovaní pre neistotu svojho spasenia. Vo všetkých trápe-
niach týchto najistejšie môže ť Maria, ktorá je « Uzdrave-
nie nemocnýchll, «Potešenie zarmútených)> a « č hriešnikov».
Všetci nepriatelia zutekajú od smrtnej postele, ď ukáže sa Krá-
rovna nebeská. (Sv. Antonín) Mnohí ctitelia Matky Božej len
ľ nebeskej majú ď ť za svoje obrátenie na smrtnej
posteli, za prijatie sviatostí umierajúcich alebo inú, č i č
pomoc. Ba viacerím svätým i zjavila sa pri smrti ; tak sv. Ondre-
jovi Avelínskemu. (Mech.) Maria svojim umierajúcim služobníkom
posiela na obranu archanjela Michala a iných anjelov. (Sv. Bonav.)
Maria v hodinu smrtí stojí pri verných služobníkoch svojich, ide
im v ústrety na ceste k nebu a vyžaduje im milostivý výrok pred
súdnou stolicou Božou. (Sv. Hier.) ť č Marii detinskú úctu
preukazuje, do ista umre blahoslavenou smrfou. (Sv. Ans.)
Menujeme sa «hriešnymi», aby sme Matku Božiu
k vyslyšaniu svojich prosieb viac naklonili.
ď Maria najviac ujíma sa hriešnikov. Keby tak matka
vedela, že niektorý služobník č ľ zajatím jej
syna bol vykúpený, vedomie toto velmi by rozmnožilo jej náklon-
ť k takému služobníkovi. Nuž i Maria vie, ľ obete stálo
1093
jej božského Syna, aby hriešnikovi zase kúpil ztratené' blahosla-
venstvo. Maria teda nevšímala by si ani smrti Kristovej, keby
hriešnikovi s obzvláštnou láskou oddaná nebola. (Sv. Alf.) Niet tak
ohavného hriešnika, ktorého by sa Matka Božia najochotnejšie
neujala, ak ju o pomoc vzýva (Sv. Bern.) a č š ť sa
chce. «Synovi svojmu odovzdal Boh súd, ale Matke svojej mi-
ť a milosrdenstvo». (Gerson)
2. Anjel Pána.
Už Turek ť ň obracia sa tvárou k Mekke a rozpo-
mína sa na svojho proroka Mohameda; tým viac my ť
máme č č š č ň ť k nebu k svojmu bož-
skému ľ a jeho vysokopožehnanej Matke. K tomu napo-
mína nás Cirkev i zvonením.
«Anjel Pána)) je modlitba, ktorú ráno,
na poludnie a č pri zvonení ť máme,
aby sme Matku Božiu uctili a č ta-:-
jomstvu vtelenia sa ň
Že zvoní sa pred východom a po západe slnka a na po-
ludnie, ď slnko najvyššie stojí, má svoju č v tom, že Kristus
je «Slnko spravedlnosti» a «Svetlo sveta». Zjavenie sa teda slnka
na nebi upomína na zjavenie sa Krista na zemi, nasledovne na
vtelenie. Pri modlitbe vravíme: d. Anjel Pána ( = archanjel
Gabriel) zvestoval (o narodení ľ Panne Marii (v meste
Nazarete). A ona č z Ducha Svätého ( = pôsobením Ducha
Sv. stala sa Matkou Kristovou). - 2. ľ dievka Pána, ň
sa mi ľ slova tvojho. (Týmito slovami Maria stiahla dolu Syna
Božieho.) - 3. A Slovo telom č je ( = Syn Boží stal sa č
vekom) a prebývalo medzi nami ( = za 33 rokov žil medzi nami
ľ ď
Trojnásobné denné zvonenie je obvyklé len od č
križiackych pochodov. (Od r. 1095.)
1094
Zprvu zvonilo sa len ráno a č (
1
l2 hodiny pred východom
a ' l2 hodiny po západe slnka), a síce na modlitbu k Bohu za vy-
dobytie Sv. Zeme. (Páp. Urban II. 1095) Zvonenie na poludnie
prišlo neskoršie. (Páp. Kalixt III. 1456) Z č modlievali sa
iba č š pozdejšie i Zdravas. Neskoršie nariadili pápeži ť
v troch odstavcoch a ť sa za každým odstavcom jeden Zdra-
vas, aby Matku Božiu prosili za vykorenenie kacierstva. Modlitba
«Anjel Pána» pochádza z novšej doby. (Páp. Benedikt XIII. povolil
za ň odpustky.)
Po č zvonení, č druhým zvonom, dáva
sa znak k modlitbe za duše v č
Kto pri zvonení pomodlí sa ľ č jeden č š a Zdra-
vas s doložením: č č daj im Pane, a svetlo č
nech im svieti. - Nech č v pokoji. Amen>>, dostane
ň odpustky. (Páp. Klement XII. 11. aug. 1736) - Svätý
Alfons ď odložil každú prácu, ď na «Anjel Pána» ť
č Na mnohých miestach jestvuje krásny zvyk, pri zvonení
na «Anjel Pána» v teplejšej dobe roku ť sa i na ulici s
obnaženou hlavou.
3. Ruženec.
Kto sa vrúcne modlí, č zvykol ť také slová, č z
hÍbky srdca pochodia. Tak robil ľ na hore Olivetskej ; tak
ľ Dávid, ktorý v jednom jedinom žalme (Ž. 135) 27-krát zvo-
láva: «Milosrdenstvo jeho trvá na veky>> ; tak sv. František Assiský,
ktorý po celé noci opakoval len slová: «Bože môj a moje všetko!»
Práve tak i ľ ctitelia Matky Božej č jedno za druhým po-
zdravovali ju slovami anjela. Zdravas spojovali dovedna, ako ruže
pri vití venca; ľ meno «ruženec».
l. Ruženec je modlitba, v ktorej sa
č š s 10 nasledujúcirni Zdravasmi 5
alebo 15 ráz opakuje a č i život,
č a oslávenie ľ sa rozjíma.
1095
Úvodom ruženca je Apoštolské vyznanie viery s troma nasle-
dujúcimi Zdravasmi, pri ktorých modlíme sa za rozmnoženie troch
božských cností. Rozjímanie života, č alebo oslávenia
ľ deje sa tým, že pri každom Zdravasi po slove
«Ježiš» alebo i len pred č š vkladá sa ružencové tajomstvo,
t. j. š ľ o niektorej udalosti zo života Kristovho. Ružen-
cové tajomstvo mohlo by sa ť i len v myšlienkach. (Kongr.
odp. l. ľ 1839) Pri modlení sa musíme ť v ruke svoj vlastný
ruženec (Kongr. odp. 31. jan. 1837) a pri vyslovovaní modlitieb
ť sa č i guliek; len ď viacerí modlia sa ruženec;
potrebuje iba jeden ž ť ho v ruke, aby modlitba pravidelná bola.
(Kongr. odp. 14. dec. 1857) - Ruženec tedy delí sa na radostný,
ľ a slávny. V prvom ctíme Otca nebeského, ktorý Vyku-
ľ poslal ; v druhom Syna, ktorý nás vykúpil; v ť Ducha
Sv., ktorý nás posvätil.
2. Modlitba ružencová ď svoj vznik sv. Domi-
nikovi. (Lev X., sv. Pius V., Lev XIII. l. sept. 1883.)
Pustovníci prvých č č žalmy č ť nemohli, modlievali
sa miesto každého žaimu jeden č š a Zdravas, a k č
modlitieb používali istý poéet kamienkov alebo rad guliek pripev-
nených na šnúru. Až skrze sv. Dominika prišiel zvyk, ť sa
150 Zdrav asov miesto 150 žalmov. (Preto modlitba ružencová zovie
sa i žaltárom P. Marie.) ď totiž okolo roku 1200 v severnej
Itálii a južnom Francúzsku č albigenské narobilo v Cirkvi
mnoho š ť sv. Dominik na rozkaz pápeža kázal týmto ka-
cierom (1206). č jeho kázne nepomáhaly, utiekal sa k Matke
Božej. Táto že zjavila sa mu i č ho o novej modlitbe, ktorá
liekom bude proti kacierstvu. Tu neohrožene na všetkých miestach
zaprevádzal modlitbu ružencovú a rN}llo dosiahol obrátenie vyše
100.000 bludovercov. Skoro modlitba ružencová rozšírila sa v celom
ť a stala sa ľ ľ Ved modlitba ružencová
je ľ ľ i ľ vznešená. «Modlitba táto je tak ľ že
sa ju každé ť ť môže, ale obsahuje i . tak hlboké tajom-
stvá, že č š bohoslovec najvznešenejšim rozjímaniam pri nej
ť sa môžell. (Eberhard, biskup trierský.) Ruženec je modlitba
rozjímajúca, č nám v 15 obrazoch najvážnejšie pravdy
našej viery ukazuje. «Ruženec je malé evanjelium)), (Pius IX.) On
1096
je úplný a praktický ľ katechismus, lebo sa v ň najhlav-
nejšie nauky Cirkve, a síce v podobe modlitby, prednášajú. (Bisk.
Martin) Ako každá rozjímajúca modlitba, tak i táto je ľ uži-
č Obzvlášte rozjímaním dejepisných udalostí zo života Krista P.
množí sa naša viera i láska ku Kristu. Ď od božského Spasi-
ľ č sa pokore, krotkosti a poslušnosti. Bývame pobádaní
k nasledovaniu toho, č tajomstvá ružencové obsahujú a k do-
siahnutiu toho, č ľ (Modlitba na sviatok ružencový.) K tomu
ešte prichodí ť že ruženec následkom ň sa
ústnej a rozjímajúcej modlitby stáva sa nám príjemným a ľ
kým. Krem toho pri modlení sa ruženca č musíme ť
na hodinu smrti svojej; aj táto pamiatka je ž č Ruženec
tedy je majstrovský kúsok modlitby. Č dlhšie a pozornejšie uva-
žujem modlitbu túto, tým viac musím ju ť a cítim jej
vyšší pôvodll. (Bisk. Martin) Ruženec je okrasa rímskej Cirkve.
(Páp. Julius III.)
3. Modlitba ružencová je ľ milá Pánu Bohu,
lebo je ľ pokorná a napodobnenie anjelského chválo-
spevu.
Modlitba ružencová je pokorná. Pri nej totiž prostým spô-
sobom č opakujú sa pravdy napospol známe. Vysokomy-
seiní ľ teda budú ť túto modlitbu; no Boh, ktorý
na nízke veci ľ (Ž. 112, 6), bude ju ť - Modlitba
ružencová je napodobnenie anjelského chválospevu. Najvyšší
anjeli totiž striedave spievajú v nebi: ((Svätý, svätý, svätý je Pán,
Boh zástupov; plná je zem slávy jeho)). (Is. 6, 3) Č podobným
spôsobom nechvália Kráiovny nebeskej i ľ ď sa ruženec
modlia? - Že modlitba táto Matke Božej musí ť vel'mi prí-
jemná, ukázala tým, že v Lurde zjavila sa s ružencom na pravom
ramene (1858) Aj pápež Pius IX. povedá: ((Celkom obzvlášte od-
č vám ruženec ; lebo modlitbu túto č nás sama Matka
Božia a má ju omnoho radšej, než každú inúll. (11. nov. 1877)
4. Modlitba ružencová je ľ ž č lebo ň
môžeme ť ľ milosti k dušnému spaseniu
svojmu, istú pomoc v núdzi a hojné odpustky.
1097
Ruženec je pravá pokladnica milostí. (Sv. Alán) Oj, ľ
hriešnikov ď svoje obrátenie modlitbe ružencovej l Ruženec je
č š prostriedok ku č hriechov a znovudosiahnutiu
milosti». (Páp. Reb. XIV.) Veriaci modlitbou ružencovou premie-
ň sa na iných ľ (Sv. Pius V.) Touto modlitbou i spravedliví
rastú v cnosti. (Lev XIII.) Podivné je, že všetci svätí, č od vzniku
ružencovej modlitby žili, túto ľ horli ve konali; ona asi najviac
prispievala k ich posväteniu. Sv. František Saleský a sv. Alfons,
oba biskupi, zaviazali sa ľ k dennej modlitbe ruženca ; sv.
pápež Pius V. a arcibiskup Karol Borromejský modlievali sa ju
každodenne vzdor č prácam svojho povolania a síce
č so svojimi domácimi (posledný ŕ ž k tomu i cho-
vancov ň seminára). Bl. Klement Hofbauer modlieval sa
ruženec vo všetky prázdne hodiny, zvlášte ď chodil ň
ulicami alebo k nemocným, aby ich zaopatroval, a tejto modlitbe
ď obrátenie mnohých hriešnikov; mal č ť «Kedy-
ľ som sa pomodlil ruženec za hriešnika, vždy som dosiahol
jeho obrátenie». ľ maršall Radecký vždy modlil sa ho pred
bitkou a nikdy jej neztratil. Aj Ondrej Ho{er, obhajca Tyrolska
proti N apoleonovi, bol ľ · ruženca; každý č modlil sa
ho so svojimi (povedal: ď ste so mnou jedli, môžete sa i po-
ť so mnou))) a i na bojišti bral ho do ruky. Jeho statní bo-
jovníci ň ho; č zdalo sa, že nie sú na pochode
do vojny, ale pri cirkevnom prôvode. Ktosi pomenoval ruženec
<<teplomerom ť a mal pravdu, lebo kde sa ruženec
modlia, tam panuje viera a ť život, no kde si ho nevší-
majú, tam v ľ náboženskom smutno vyzerá. Pestovanie ružen-
covej modlitby bolo i č že nejednej krajine neztratil sa
poklad pravej viery. - ť vo všeobecných úzkostiach skrze
modlitbu ružencovú vždy dostávalo č pomoc, tak menovite
vo vojnách s Turkami. ť bitka pri Lepante 1571, osvobo-
denie Viedne 1683 a ť pri Belehrade 1716 pripisujú sa
modlitbe ruženca. Právom ŕ sa, že nepriatelia nie tak ľ
ť vojakov, ako skôr ľ ruženca porazení boli.
Z ď č za vífažstvá, vyprosené modlitbou ružencovou, bolo
vtedy od pápeža nariadené, ť ružencový sviatok v l. ľ
októbra. <<Modlitbou ružencovou bývajú odvrátené č
ktoré svetu hrozia» (Sixtus IV.), a smierený Boh, ktorý je nahne-
vaný. (Reb. XIII.) Ako ružencová modlitba za č sv. Dominika
1098
bola istým liekom proti chorobe tehdajšieho veku, tak i dnes ľ
mnoho môže ť k ľ tiesní č (Lev XIII. l.
sept. 1883) Preto hovoril pápež Pius IX.: «Deti, pomáhajte mi
ť proti zlému v Cirkvi a č avšak nie č ale
ružencom b> - Každý už pri modlení cíti nadprirodzenú silu mod-
litby ružencovej ; niet modlitby, ktorá by v úzkosti tak tešila a
všetok nepokoj zahnala, ako ruženec. č ň upoko-
juje a uspáva č aj modlitba ružencová je upokojujúcim
prostriedkom pre toho, č je utrápený». (A. Stolz) Ruženec, toto
malé evanjelium, privádza tých, č sa ho usilovne modlia, k po-
koju, ľ v evanjeliume. (Pius IX.) Že modlitba ružen-
cová musí ť výborná, môžeme už z toho ť že svobodo-
ľ strašnú ť proti nej majú a náramne ju zapovrhujú
a vysmievajú. Rúhajú sa tomu, č nerozumejú. Nie je to nik
iný, ako sám diabol, č ich zaslepuje a ť ň proti
veci, ktorá kat. ť najviac milostí donáša. ď diabol vie,
č skrze modlitbu túto utráca. - Preto mnohí pápeži ľ
odpustkami nadali a nanajvýš č modlitbu ružencovú.
Kto sa na ruženci, posvätenom od splnomocneného ň (nepre-
tržene) pomodlí 5 desiatok, ten za každý č š a Zdravas získa
ň odpustky. (Ben. XII. 13. apr. 1726) Lev XIII. nariadil,
aby sa ž č v ružencovom mesiaci októbri ď pod farskou
omšou alebo popoludní pred vyloženým Najsvätejším modlil ruže-
nec s litániami loretánskymi. Za každú návštevu takej pobožnosti
povolené sú odpustky 7 rokov a 7 ll:vadragén. - (20. aug. 1885)
Pápež Pius IX. zanechal ľ ť napomenutie k mo-
dlitbe ružencovej č ostatnú pamiatku svoju; hovoril: «Všetci
dovedna každý č modlite sa v rodinách svojich ruženec, túto
jednoduchú, krásnu a odpustkami hojne obdarenú modlitbu. Toto
je moje posledné slovo k vám, pamiatka, ktorú vám zanechávam».
(ll. a pr. 1877) Raz tiež, poukazujúc na ruženec, povedal: «Toto
je č š poklad vo Vatikáne,>. Oj, bárby i každý z nás mohol
ť «Toto je č š poklad v mojom dome!»
4. Litánie loretánske. Zdravas ľ
l. Litánie loretánske sú modlitba, v ktorej Matke
Božej najkrajšie názvy dávame a o jej prímluvu usta-
č ju vzývame.
1099
Litánie loretánske vznikly na milostnom mieste, v Lorete v
Itálii, kde sa nachodí č Matky Božej z Nazareta. - V litá-
niach loretánskych najprv vzýva sa Boh, ako pri Kyrie elejsone
v omši. (P.ane, smiluj sa nad nami l Kriste, smiluj sa nad nami l
Pane smiluj sa nad nami l) Potom nasleduje vzývanie najsvätejšej
Trojice. č s neba, Bože, smiluj sa nad nami; Synu, Vykupi-
ľ sveta, Bože, smiluj sa nad nami l Duchu Svätý, Bože, ď
Nato vzývame Matku Božiu o jej prímluvu. Tieto vzývania delíme
na 6 tried: 1. Prvé tri vzývania obsahujú nakrátko všetky pred-
nosti Marie. (Svätá Maria, oroduj za nás l Svätá Božia č ko,
oroduj za nás l Sväto Panno panien, oroduj za nás l) 2. Teraz
nasledujú prednosti, ktoré Marii ako Matke patria. (Matka Kristova,
Matko božskej milosti, Matko č š Matka č š
Matko neporušená, Matka nepoškvrnená, Matko premilá, Matka
predivná, Matka ľ Matka ľ 3. Potom sa Maria
pozdravuje ako Panna. (Panna najmúdrejšia, Panno ctihodná,
Panno chvalitebná, Panna mocná, Panna dobrotivá, Panno verná.)
4. Vyslovujú sa prednosti Marie v obrazoch a podobenstvách.
(Zrkadlo spravedlnosti, Stolica múdrosti, č našej radosti,
Nádoba výbornej pobožnosti, Ružo duchovná, Vežo Dávidova,
Vežo zo slonových kostí, Dome zlatý, Archo úmluvy, Bráno ne-
beská, Hviezda jutrná.) 5. Maria predstavuje sa vo ť svojom
k Cirkvi bojujúcej. (Uzdravenie nemocných, č hriešnikov,
Potešenie zarmútených, Pomocnico ť 6. č vo
ť svojom k Cirkvi ť ľ anjelov, patri-
archov, prorokov, apoštolov, č č panien,
všetkých svätých, ľ bez poškvrny hriechu prvotného po-
č ľ presvätého ruženca.) Na konci litánií s dôverou v
prímluvu Marie, ktorej sme sa č stali, obraciame sa k jej
božskému Synovi a prosíme ho za odpustenie, uslyšanie a smilo-
vanie. (Baránku Boží, ktorý snímaš hriechy sveta ď - Tým
č sa litánie. Niektoré vzývania č boly pridané od
pápežov, tak po ť nad Turkami: «Pomocnico ť
oroduj za nás,,, po vyhlásení č o nepoškvrnenom po-
č ľ bez poškvrny hriechu č č oroduj
za nás,,, po uvedení ružencovej modlitby v mesiaci októbri:
ľ presvätého ruženca, oroduj za nás". ľ mod-
líme sa tieto lítánie, získame odpustky 300 dní. (Pius VII., 30.
sept. 1817)
1100
. l
2. Zdravas ľ býva pri, mnohých cirkevných
pobožnostiach a pri modlitbe po omši.
Pochodí od jedného benediktína z 1-1. stoletia, ktorý síce·
mal nepekné 'telo, ale bol ľ pobožný. Posledné 3 slová: «9
milostivá, ó pobožná, ó sladká Panno Maria», od sv.
Bernarda {t 1153). Zdravas Krát:ovno bolo ľ modlitbou
mnohých svätých.
A y y y
NAJDOLEZITEJSIE POBOZNOSTI.
l. Pobožnosti sú č i č
prvé sa pravidelne konajú s č na č posledné však
len v isté č
2. K č pobožnostiam patria tie
pred- a popoludnajšie, č sa vo farských kostoloch
každú ľ a sviatok a v mnohých farských kostoloch
vo všedné dni odbavujú.
Vo farských kostoloch v nedele a sviatky slúži sa jedna
alebo - ľ č ň a velkosti fary - i viac sv. omší a
s omšou č je spojená krátka ň ď v kostole je velká
omša, pred touto č býva dlhšia ň Popoludní bývajú
ď litánie (litánie ku všetkým svätým, k najsladšiemu menu Ježiš
a loretánske sú schválené Apoštolskou stolicou, avšak smú ž ť
sa i litánie schválené od biskupa, Kongr. obr. 29. okt. 1887)
alebo spievajú sa nešpory (žalmy) alebo koná sa modlitba ružen-
cová a na konci dáva sa požehnanie Najsvätejším, (pri ktorom ň
z úcty pred Najsvätejším užíva biely nárameník, t. j. takzvané
velum). - Aj vo všedné dni bývajú isté pobožnosti: takmer vo
všetkých farských kostoloch ráno v č hodinú býva sv. omša,
v dajedných i popoludní asi taká ž ť ako v ľ po-
ž ť t áto býva ň v soboty, v č (vigilie) sviatkov
(nešpory alebo spievané litánie) a v pôstnom č (miserere), č
i v mesiaci máji (májové pobožnosti k Matke Božej).
3. ·K· č pobožnostiam patria

prôvody (processie ), pohraby, púte, krížová
cesta, vyloženie Najsvätejšieho a missie.
ť pohraby vlastne ni e sú č iného, ako prôvody,
a ž ť krížovej cesty nie je iné, ako navštívenie cesty umu-
č Krista P. v Jerusaleme, doma vykonané.
I. Prôvody.
I. Prôvody sú slávnostné chodenia, pri
ktorých sa č a verejne modlíme.
Prôvody už v Starom zákone baly obvyklé. Mysli na cho-
denie s archou úmluvy okolo Jericha (Jas. 6), na slávnostné pre-
nášanie archy úmluvy na horu Sion za Dávida (2. ľ 6) a zta-
ľ do novobudovaného chrámu za Šalomona. (3. ľ 8) Aj
ľ v Kvetnú ľ slávnostne vchodil do Jerusalema.
(Mat. 21)
Zvyky u ť prôvodov (processií) ň
pravdu, že na zemi sme pútnici k vlasti nebeskej. (Žid.
13, 14)
Vychádza sa z kostola a zase navracia sa do kostola; tým
ň sa, že na zemi musíme ť do Cirkve, ak chceme
sa ť k ť Cirkvi. Prednáša sa kríž, lebo modlime
sa v mene Krista; aj vyjadruj e sa tým, že v živote tomto nikdy
nemôžeme ť celkom bez kríža a trápenia, jestli nauku Kristovu
ť chceme. Zástavy (majú svoj pôvod od cisára Konštan-
tína ľ ktorý po č zjavení ligotavého kríža na nebi
dal ť kríž na zástavu vojenskú), upomínajú, že sme akoby
vojaci, lebo v živote tomto musíme neprestajne ť proti ne-
ľ pekelnému a zlým žiadostiam svojim. Hlahol zvonov
vyzýva nás k vrúcnej modlitbe, aby táto k nebu vystupovala, ako
zvonový zvuk k oblakom. Ľ vlastne majú ť po páre, aby
dvojpríkaz lásky, obzvlášte príkaz lásky k bližnému ň
ť majú deti, najprv chlapci a za týmito č po-
1103
č deti pre svoju ť sú najmilšie Bohu; potom ide
dospelá mládež, mužská a ženská, za touto ň so spevákmi, a
č mužovia a na ostatku ženy. ň je uprostred všetkých,
lebo všetkým rovnako má ž ť Vychodíme von z kostola a vy-
stavujeme sa vplyvom prírody, lebo v živote tomto podliehame
všelijakým úderom osudu. Modlíme sa alebo č
č v živote tomto bez prestania ť sa máme. Modlitba
riadi sa za č prôvodu ; pri prôvodoch prosebných spievaj ú
sa litánie Iru všetkým svätým. Vlastne mali by všetci isf s obna-
ženou hlavou, len duchovenstvo a osoby vrchnostenské, č úradný
oblek nosia, majú maf pokrytú hlavu, č č sa, že ľ
duchovnej a svetskej vrchnosti úctu je podÍžen. Pri prôvode na
Božie Telo nik nesmie ť pokrytú hlavu. č
II. Cirkev preto vydržiava prôvody (a č
processie ), aby nám isté udalosti zo života
Kristovho alebo isté č živo pred-
stavovala alebo aj aby od Boha rýchlejšie
pomoc dosiahla; aj dáva nám Cirkev ž ť aby
sme svoju vieru a č ť k éirkvi verejne ukázali.
Živým predstavením istých udalosti zo života Kristovho
alebo istých č Cirkev chce ť našu vieru,. Prôvodami
preto dosiahneme rýchlejšiu pomoc, č Boh č modlitbu
rýchlejšie vyslyší a č verejné vyznanie našej viery je ľ
milé Pánu Bohu; a naozaj prosebné prôvody vždy maly ľ
úspech. - U dvoch prôvodov predstavujú sa udalosti zo života
Kristovho, a síce u prôvodu č (vo sviatok č ť
prebl. Panny Marie) a u prôvodu v Kvetnú ľ Isté pravdy
viery živo predstavujú sa nám pri prôvode na Vzkriesenie Krista
Pána a na Božie Telo. Dva prôvody majú č ť pomoc
od Boha; to sú prôvody v ň sv. Marka a na krížové dni.
III. Nasledujúce prôvody sú predpísané
v celej Cirkvi :
l. Prôvod na č ť Panny Marie,
Kat. Ľ Katechismus. 70
1104
pri -ktorom sa v kostole nosia horiace sviece, lebo v[ ten
ň Simeon pomenoval Ježiška «Svetlom k
pohanom» (Luk. 2, 32), t. j. Svetlom k osvieteniu pohanov.
Vosková svieca č Krista, ktorý je Svetlo sveta. Vosk
č č č Kristovo, ň božstvo; ako ň z vosku,
tak božstvo svieti z ľ prirodzenosti Kristovej skrze č
a zázraky; ako svieca sa stravuje, ď iným svieti, tak i Kristus
obetoval ľ ť svoju, aby iným k osvieteniu a k
svetlu blahoslavenstva dopomohol. - Kristus opravdu je Svetlo
sveta, lebo svojím č ň mrákoty bludu. č
prôvod bol uvedený, aby sa prôvodorn s ľ aké vo februári
ď u nás ň i svetla zase pribýva), ku cti pohanských bohov
vydržiavané boly, ť význam dal. Kto žehnané č
(t. j. č sviece) pri búrkach a v hodinu smrti ľ nie
je č ale celkom dobre robí; lebo ď ň pri žehnaní
sviec, (ktoré prôvodu predchádza) prosí Boha za osvietenie a
ochranu pre všetkých, č tieto žehnané sviece nábožne ť budú.
2. Prôvod na Kvetnú ľ pri ktorom sa
okolo kostola nosia žehnané ratolesti, č Kristus
v tento ň svoj slávnostný vchod do Jerusalema držal.
Palmové ratolesti v rukách Židov znamenajú ť ktoré
Kristus Pán svojím umretím vydobyl nad ž ť smrti, diablom.
(Sv. Aug.) Náš prôvod znamená niekdajší ť prôvod do
neba. Preto ň tri razy krížom klope na bránu kostolnú, č
sa táto otvorí. Tým ň sa, že bránou nebeskou len skrze
kríž a trápenie do neba ť môžeme.
3. Prôvod na Vzkriesenie v Bielu sobotu
č pri ktorom sa Naj svätejšie z hrobu be re a von
z kostola nesie, č ľ nasledujúceho rána
z hrobu vstal.
Prôvod tento ň ň nám naše niekdajšie vzkrie-
senie. Mal by sa vlastne ž ť ráno v ľ ľ č
No tak by sa len málo ľ na ň č preto je ň
predchádzajúceho:-
1105
4. Prôvod na Božie Telo, pri ktorom Najsvä-
tejšie nosí sa k štyrom oltárom, pod holým nebom po-
. staveným, aby sme svoju vieru v ť Kristovu vo
sviatosti oltárnej verejne vyznávali.
Sviatok Božieho Tela (t. j. tela Pána Ježiša Krista) býva vo
štvrtok po č nedeli; teda v druhý ž ň po Turiciach,
lebo apoštoli ď po soslaní Ducha Sv. č ť telo Pána.
Týmto živým poukázaním na ť Kristovu v sviatosti oltár-
nej veriaci majú sa i ť nad odchodom ľ ktorý
sa vo sviatok Nanebevstúpenia udal. Sviatok Božieho Tela jestvuje
už asi 600 rokov. Najprv bol zavedený v Belgicku od biskupa lu-
tišského následkom božského zjavenia, ktoré blahoslavená Juliana,
mníška v Lutichu, (okolo 1250) mala, a onedlho potom (1264)
pápežom Urbanom IV. predpísaný pre celú Cirkev. Až pápež Ján
XXII. r. 1317. nariadil prôvod na Božie Telo. - U nás je nasle-
dujúci č (v Ríme ho niet): Najsvätejšie nosí sa v monštrancii
pod baldachínom, okiadza sa č a cesta posýpa sa kveti-
nami; domy a oltáre sú ozdobené a ľ obnažujú svoje hlavy.
Všetko toto deje sa z úctivosti pred najsvätejšou ť oltárnou.
Štyri oltáre znamenajú, že všetky národy od štyroch strán sveta
k stolu Pána sú pozvané. Pri prvom oltári č sa Evanjelium sv.
Ján a, ktoré. na ľ sviatosti oltárnej sa ť a kde
prichodia slová: ((Telo moje opravdu je pokrm a krv moja opravdu
je nápoj» ď (Ján 6) Pri ostatných oltároch č sa iné, sláv-
nosti primerané, odseky sv. evanjelia. Po každom evanjeliume je
modlitba, v ktorej sa spomínajú dobrodenia, aké nám zo sviatosti
oltárnej už na zemi plynú a akých ľ k nej vo č
si žiadame. Na konci dáva sa požehnanie Najsvätejším. Potom
prôvod ide do kostola, kde odspieva sa chválospev ambroziánsky
(<<Teba Boha chválime»).
5, Prôvod na ň sv. Marka, pri ldorom do
ľ vychádzame, aby sme Boha za požehnanie úrody
ľ prosili.
ň sv. Marka je 25. apríla. - Prôvod tento uviedol pápež
Rehor ľ ľ cirkevného spevu) okolo r. 600. V Ríme totiž
70*
1106
zúril mor; vzduch tak bol nakazený, že ľ na zem
padali a mreli. ľ i dnešný nerozumný zvyk, ť pri
kýchaní.) Pápež Rehor vydržiaval prôvod, aby od Boha pomoc
vyprosil; mor prestal. Prôvod na sv. Marka menoval sa i morovým
prôvodom; ba i sedmorakým, č ľ zo 7 č kosto-
lov vychodili, potom sa spojili a s obrazom Matky Božej, ľ
vaným od sv. Lukáša, do ľ kostola Matky Božej (Maria ma-
jor) išli.
6. Prôvod na tri krížové dni, pri ktorom tiež
ide sa na pole, ť Boha za požehnanú žatvu.
Dni krížové sú tri dni pred N anebevstúpením Krista P.
Tieto prôvody uviedol sv. Mamert, biskup vienský vo Francúzsku,
okolo r. 470. Neúroda a zemetrasenie pohly ho k tomu. Prôvody
v krížové dni upomínajú nás, že Kristus so č vyšiel na
horu Olivetskú, ľ p.otom sám do neba vstúpil.
Krem toho na mnohých miestach ž č vydr-
žiavajú sa aj iné prôvody.
Na pr. prôvody pri slávnosti ď za žatvu, v ľ
č k soche najsv. Trojice, vo sviatok krajinského patróna
k jeho soche, do jeho kostola ď
Niekedy od pápeža alebo od biskupa býva nariadený
zvláštny prôvod.
Na pr. pri jubileume, č ľ súženia. - Aj slávnostné
vítanie biskupa a pohraby vlastne sú prôvody. - Hlavná vec pri
všetkých prôvodoch je modlitba. Kto nechce sa ť ale len
š ť a ť sa, nech radšej ostane doma; lebo ť jeho
neosoží, ale len škodí.
2. ť . pohrab.
l. ť pohrab je so zvláštnymi
obradmi a č i so slávnostným prôvodom
1107
spojené žehnanie pozostatkov zomrelého
kalo/i ka.
Pri prôvode s ŕ prednáša sa kríž (lebo modlíme sa
v mene ukrižovaného ľ zvoní sa (lebo vrúcna modlitba
naša ť k nebu, ako hlahol zvonov) a spievajú sa
žalmy i trúchlopiesne (obzvlášte kajúci žalm Dávidov, Miser·ere).
Na ceste k cmiteru máme nie ť ale ť sa; lebo k prô-
vodu patrí modlitba.
2. Obrady pri pohraboch ť vyjadrujú
prosbu, aby Boh zomrelému milostivý bol.
Nosia sa na pr. horiace sviece, aby sme Boha prosili, žeby
zomrelému svetlo č svietilo (t. j. aby k videniu Boha pripu-
stený bol); č truhla kropí sa svätenou vodou, aby Boh zo-
mrelého od hriechov č ľ sa kadidlo, aby naše prímluvy,
ako dym z kadidla, k trónu Božiemu vystúpily a Bohu príjemné
boly. S pohrabom č je spojená omša za zomrelého a ň
niekedy drží č aby prítomných pohol a k vrúcnej modlitbe roz-
nietil. Za bývalých č nosievali ŕ v č ich pocho-
vania i do kostola a celú noc modlievali sa pri nich: nasledujúceho
ň slúžila sa i svätá omša v prítomnosti mrtvoly. No prvý zvyk
už všade je zrušený z ľ zdravotných. Kde sa dnes sv. omša
v prítomnosti ŕ ž ť nemôže, postavuje sa v kostole tak-
zvaná tumba (trúchlolešenie s napodobnením č truhly). -
Len pri pohrabe nevinných detí, t. j. takých, č k užívaniu rozumu
ešte nedošly (ešte nemajú 8 rokov), nachodia sa obrady, ktorými
sa ť na javo dáva. ň pri takých pohraboch má rúcho
bielej barvy. - č truhly ozdobujú sa i vencami na znak,
že zomrelf ť došiel; rýchlo vädnúce kvety majú nás upo-
ť i na ľ ť zemských vecí. A však dnešný zvyk, aký
na mnohých miestach panuje, ť totiž č truhlu pri-
- mnohými vencami, musí sa ť Pri pohraboch máme vyhý-
ť č prepychu. (Sv. Aug.) Radšej majú sa peniaze
ť chudobným, lebo tak pomáha sa zomrelým ; č sa len
hreší pýchou a ť Aký osoh môže zomrelý ť
z hriechu? Nebohý ľ maršall rakúsky, arcivojvoda Albrecht,
1108
výslovne zakázal si všetky vence a poznamenal, aby peniaze rad-
šej chudobným darovali alebo sv. omše za neho ž ť dali. Takýto
príklad má sa ť
3. ť pohrab č preto slávnostne sa
vydržiava, č Bohu najláskavejšiemu ľ je milé,
ď ctíme pozostatky zomrelých v milosti Božej.
Sluší sa, aby sme ľ telo i po smrti v úcte mali. Predo-
všetkým sú nám sväté naše živé telá, lebo sú nástroj našej Bohu
podobnej duše. Avšak vážime si i pozostatky tých vecí, č nám
v živote sväté boly. Preto ctíme pozostatky ľ tiel. Týmto
preukazujeme viac úcty, lebo boly chrámom Ducha Sv. Ctíme ich
tedy z ľ na Boha a preto úcta táto je Bohu príjemná. ď
II. diel o ctení relikvií.) Krem toho Boh na pohrobenie ŕ
ľ ako na skutok milosrdenstva č telá zomrelých od
zneuctenia chránime) a odplatí nás ň Mysli na Tobiáša. Preto
za najdávnejších č ť ani na}vznešenejšie osoby (ani
pápeži) nehanbily sa na ramenách svojich ť do hrobu ť
nov pre vieru svoju usmrtených, ba i č ť ich.
Vtedy hroby bývaly v podzemných chodbách, takzvaných kata-
kombách, kde sa i sv. omša slúžila. Z tej č i v pozdejšie
č pochovávali ŕ v kostolných kryptách a okolo kostolov,
zvyk, ktorý dnes z prehnaných ľ na zdravie č š je zru-
šený. Dnes totiž cmiter č je von z mesta alebo dediny. -
Mýlia sa, č myslia, že cmitery kazia povetrie alebo č ť
pitnú vodu a preto nákazlivé nemoce č ň Odborníci na
poli lekárskom dokázali, že cmitery nijako neohrožujú naše
zdravie. ŕ náležite nezakrytá ovšem škodlive pôsobí na
zdravie, lebo totiž na svobodnom vzduchu pre množstvo kyslíka
ľ sa porušenie. Nie tak je s ŕ v náležitej hÍbke
(6 stôp) pod zemou; tu porušenie pre ľ málo kyslíka len
pomaly napreduje a zem ť do seba zle raziace plyny, ako
huba vodu. Najlepším prostriedkom proti nákaze od porušených
tiel je zem. Ba zem i ň škodlivé plyny v iné látky a na-
pomáha rastlinstvo. Podívaj sa, ako bujno rastie tráva na cmiteri.
Ako málo škodí zdraviu vzduch na cmiteri, ukazuje zdravý a dlhý
život hrobárov a strážnikov cmitera, ktorý neraz je na závidenie.
Aj isté je, že sa pitná voda č ŕ Už č
1109
voda, č pri samých cmiteroch vyvierala, bola preskúmaná znal-
cami a najdená ako celkom neškodná. Zem totiž je znamenitý
č ť prostriedok ; ona č destilluje vodu a ň
škodlivé látky v ž č k zachovaniu tvorov. Nemáme tedy prí-
č pochovávanie na cmiteroch ť za škodlivé a ť
sa za násilné a neprirodzené horenie mrtvôl, za pálenie. «Pevne
verím, že cmitery boly č ť procentov streštených
krematistov (t. j. tých, č chcú, aby sa mrtvbly pálily) len preto
ľ ľ mrtvôl, aby za liberálnych ľ
ných) považovaní boli ; ď novými cestami idú, tvária sa, akoby
napredovalill, (Mantegazza)
4. Cirkev ľ pálenie mrtvôl, lebo to je
ohavný zlozvyk. (Lev XIII. 19. mája 1886.)
Prvotne u všetkých národov sveta bolo obvyklé ť
ŕ lebo kosti ľ ktoré z najdávnejších č v lone
zeme nachodíme, naskrze nie sú ň spálené. Obzvlášte nacho-
díme mohyly, č ň zavreté boly. Aj Židia pochovávali
ŕ za to hovorí asi 300 svedoctví sv. Písma. Mysli obzvlášte
na hroby ľ a prorokov. U Židov odopretie pochovania po-
važovalo sa za pokutu. (5. Mojž. 28, 26) Len č moru stávalo
sa, že Židia jednotlivé ŕ spálily. (Amos 6, 10) Aj Rimani
pôvodne mali pochovávanie. Hroby boly im svätými. (Cicero.) Zne-
uctenie hrobu prísno sa trestalo, č odrúbaním ruky alebo
spálením. ŕ č vkladaly sa do ň č maly vla-
stnost, že mrtvolu za 40 dní v prach zmenily ; také kamene volajú
sa sarkofagy teložrúti). Len v tých pádoch, kde Rimani sa obá-
vali, že by ŕ rukou ľ mohly ť porúchané, dali
ich ť (Plínius) Neskoršie, ď ť medzi nimi viac sa
zmáhala, prišlo do módy pálenie. Ešte treba ť že dávni
Egyptéania, ako aj americké národy, zabalsamovávali mrtvoly;
mysli na mumie. U všetkých· pohanov, č svojich ŕ pálili,
kadenáhle k nim civilisácia prišla, pálenie mrtvôl ustupovalo po-
chovávaniu. Menovite ť vytislo pálenie mrtvôl. No za na-
šich č kde ť viera mizne a mravy surovejú, zase
č sa pálenie mrtvôl. Sv. Augustín nazýva toto «najohav-
nejšou ľ ť Uráža naše ť city. Lebo nám
ť ľ je spánkom. Zomrelí sú spiacimi (1. Kor. 15, 18),
:..
1110
č jednúc z mrtvych vstanú. Cmiter vlastne je ň mies-
tom č Spánok tento vyobrazuje sa pochovávaním, ale
naskrze nie ľ Pohrúžením mrtvôl do zeme dávame na
javo, že naše telá rovnajú sa zrnu (1. Kor. _15, 42), č sa do
zeme seje, č a vzchádza. Na cmiteri tedy mal by ť nápis:
«Tu č č Boh zasial, telo, č budúcne vstane; tu seje sa _
ľ vzíde ľ Ako ť vážime si Bohu
podobnú dušu svoju a preto i jej nástroj, telo. (Orig.) Poriadny
ť nikdy nebude ť s hnusným pálením mrtvôl, pri kto-
rom kosti praštia a sa prekrúcajú, celé telo sa puká a ohavne
spotvoruje. Pálenie mrtvôl žiadajú len takí ľ ktorí povedomie
svojej ľ dôstojnosti a vieru ť utratili. Tu ešte treba
ť že my ť bereme si za vzor Krista, ktorý sa dal
nie ť ale ž ť do hrobu, ľ potom vstal. Pohanom
pravda, tieto ľ sú č Ba títo už preto neželajú si hrobov
a náhrobníkov, lebo tým príliš bývajú upomínaní na srnrC a na
konec zemskej blaženosti svojej. Ten istý dôvod pobáda i teraj-
ších ľ aby po pálení mrtvôl dychtili. Pochováva-
nim príliš upomínajú sa na život duše po smrti ; pálenie mrtvôl
je im milšie, lebo ľ hodí sa k vyobrazeniu úplného č
č po smrti, akého si želajú. «Nech však nik nemyslí, že my
ť od pálenia mrtvôl obávame sa nejakej ujmy pre svoj
ď š život; lBbo Boh môže ť i telo, ktoré sa v dym rozišlo».
(Oktavius) A však pálenie mrtvôl iste má ujmu, že dymom fabrík
beztak ť nakazený vzduch ešte č š kazí a škodlivými vý-
parami ň č bolo by menovite vtedy, keby pálenie mrtvôl
zovšeobecnelo. Vtedy vo č š mestách muselo b'y sa ť
mnoho pecí ; lebo k spáleniu ŕ požadujú sa dve hodiny.
Priatelia pálenia mrtvôl nech dajú nám vývod, ľ je to, že
India, kde pálenie mrtvôl je obvyklé, je hlavným stánom a kolís-
kou všetkých nákazlivých nernocí, ako moru, chelery ď Pálenie
mrtvôl i mnoho stojí a pri ň č po č pripravujeme sa
o palivo. č je ešte jedna vážna námietka, ktorá tých, č
za pálením mrtvôl dychtia, do nemalých rozpakov privádza. So-
strany pravosúdia totiž pálenie mrtvôl nikdy nemôže sa schva-
ľ ť ď sa ŕ pochovajú, nuž po mnohých rokoch ešte je
možné ť a ť č ako vraždy, otrávenia, zahrdúsenia.
Tým už mnohé č vyšly na javo a mnohí nevinní boli zachrá-
není. Všetko to bolo by nemožné po spálení. č tedy vždy
1111
budú sa ť za pálenie mrtvôl. A tak, kto na pálení ná-
stoji, robí sa spoluvinným č lebo chce č ť ich stopu. -
č jestli ľ tak ď idú, že kosti, ť ko7.u zomrelých
chcú ť na poháre, sviece, olej, šaty, nuž vidno, že sú
ľ č sa zvieratám stali podobnými a pôvod svoj právom od
opíc odvodzujú.
5. ť pohrab nemôže sa ť : nepokrsteným,
inovercom a tým katolíkom, č zjavne v stave smrtelného
hriechu umreli.
K· nepokrsteným patria i deti, č ešte neboly krstené. - Ino-
verci sú n. p. protestanti, starokatolíci. - ť pohrab
odopiera sa nasledujúcim katolíkom : samovrahom, č v č
stave umreli; duellantom; ď tým, č sviatosti umierajúcich
tvrdošijne š ť alebo sv. sviatostí vo ľ č č už
od rokov neprijímali. V posledných pádoch vec takmer vždy pred-
kladá sa biskupovi k rozhodnutiu. Odopretie pohrabu š ľ
katolíkom nie je výrokom zatratenia, ale iba verejným výrazom
oškli'l!.osti pred ť ž hriechom, aby sa od tohoto hriechu iní
ódstrašili. Ú dom niektorého spolku iste nepríde na um, ť
ku hrobu takého úda, č záujmom spolku škodil ; lebo tým spolok
utratil by nie málo vážnosti u ľ Práve tak pre Cirkev a ň
bolo by nedôstojné, cirkevne ť planého katolíka. -
Cirkev preto odopiera inovercom ť pohrab, lebo drží sa
zásady: «S kým sme v živote neobcovali, s tým ani po smrti ne-
môžeme ť obcovania». (Páp. Innoc. III.) Keby kat. ň aj
inovercov pochovával, katolíci ľ by si pomysleli: Nuž ď
jedno náboženstvo je, ako druhé. Takýmto spôsobom napomáhala
náboženská ľ ť a pravá Cirkev č by utratila
na vážnosti. To však bolo by na ujmu dušnému spaseniu ľ
Avšak Cirkev trpí, aby na katolíckych cmiteroch ľ predpisov štát-
nych zákonov aj inoverci smeli ť pochovaní; len :vykazuje im
osobitné miesto, č nie je posvätené. Aj trpí, aby v rodinných
hrobkách i nekatolícki príbuzní smelí ť pochovaní. (Kong. inkv.
30. mar. 1859) No č prid1;ža sa zásady: Posvätený cmiter je
ľ rodinná krypta príslušníkov kat. Cirkve ; nik nemá nároku,
aby tu bol pochovaný, kto s Cirkvou kat. za živa nedržal. - Aj
samovrahovia pochovávajú sa na zvlá§tnom neposvätenom mieste
1112
cmitera, avšak miesto toto je oddelené od toho, kde sa inoverci
pochovávajú.
3. Púte.
l. Púte sú cesty konané k posväteným
miestam, na ktorých Boh č č
spôsobom pomáhal.
Púte už u Israelitov boly vo zvyku; v 3 hlavné sviatky, na
ľ noc, Turice a sviatok Zelených stánkov, museli všetci muž-
skí Israeliti ť do chrámu jerusalemského. Preto i ť
č Ježiš putoval do Jerusalema. (Luk. 2, 41) Je to v povahe
č aby kedy-tedy . cesloval. Bohatí č cestujú do kúpe- ·
Iov, chudobní však putujú na milostné miesta. Raz ukáže sa, kto
lepšie volil.
2. Sú milostné miesta sv. Zeme, sv. apo-
štolov a Matky Božej.
Najdôležitejšie milostné miesta svätej Zeme sú:
miesto ukrižovania a sv. hrobu na hore Kalvárii v Jeru-
saleme, rodisko Kristovo v Betleheme a miesto zvesto-
vania v Nazarete.
Na hore Kalvárii je kostol sv. hrobu; tento pozostáva z troch
kostolov, z kostola ukrižovania, vzkriesenia a nalezenia kríža, ktoré
všetky sú pod jednou strechou. Prví ť putovalí ta vo ľ
kom č preto rimský cisár Hadrián (asi 100 rokov po smrti
Kristovej) dal na posvätnom mieste ť pohanský chrám,
aby ť pútnikov odvrátil. ď cisárovna Helena, matka
Konštantína Velikého, našla tam sv. kríž Kristov (325), púte do
Jerusalema zase dostaly nový vzlet. Cisár Karol Veliký pri sv.
hrobe vybudoval hospodu pre nemeckých pútnikov. V 10. sloletí
svätá Zem bola vydobytá neveriacimi. Teraz nasledovalo 7 kri-
žiackych pochodov k osvobodeniu posvätného miesta (1096-1270) ;
tíeto neboly č iným, ako hrdinskými ť V 15. století zase
1113
zmáhalo sa putovanie do sv. Zeme; trvalo až do vystúpenia
Lutherovho. Benátky č boly š ť pútnických zá-
stupov; do Jaffy č potrebovalo sa 8-11 ž ň Teraz
možno ť sa ta za 8 dní.
Najdôležitejšie milostné miesta sv. apoštolov sú:
hroby apoštolských kniežat Petra a Pavla v Ríme a hrob
sv. apoštola Jakuba v Kompostelle v Španielsku.
Kosti sv. Petra č v chráme sv.-peterskom, č š
kostole na svete, ktorý na Vatikánskom pahorku leží a je slovutný
svojou kupolou, č k nebu sa vypína; bol č po HO-
č stavbe r. 1626. - Kosti sv. Pavla č v kostole
pavelskom mimo múrov rímských. Kostol tento zhorel r. 1823, no
potom bol obnovený a č vyhlásenia č o nepoškvr-
nenom č od Pia IX. posvätený (1854).
Najdôležitejšie milostné miesta Matky Božej sú Lurd
vo Francúzsku, Loreto v Itálii, Mari ecella v Štýrsku, Ein-
siedeln vo Švajciarsku, Altätting v Bavorsku, Kevelar v
Po rýnsku.
Lurd (vlastne Lourdes) leží v južnom Francúzsku na svahu
Pireneí. Tu r. 1858 v j ednej jaskyni 18-krát zjavila sa Matka
Božia chudobnému pastierskemu č ť Bernardette a žiadala,
aby jej tam kostol postavili a v prôvodoch k nemu putovali.
Maria menovala sa <<nepoškvrneným č Od týchto č tam
vyviera ň ktorého vodou doteraz mnohé tisíce ľ (medzi
nimi osleplý Lasserre, dejepisec Lurdu), č uzdravené boly.
Okolo 120.000 fliaš vody č rozposiela sa ztadiai .do sveta. Lurd
č navštevujú mnohé milliony pútnikov, č z najvzdialenejších
krajín ta prichodia. - V Lorete pri Ankone v Itálii, a síce v
jednom vavrínovom hájiku ( = lauretum), od r. 1295 nachodí sa
č Matky Božej z Nazareta. Ešte sv. Ludvík IX. , ľ fran-
cúzsky, r. 1252 videl č tento v Nazarete; r. 1291 razom
ukázal sa v Tersate pri Rieke v Dalmácii, č zmiznul ľ
r. 1294 a nachodil sa pri Ankone, ľ r. 1295 ešte raz zamenil
svoje miesto. č tedy patrne od anjelov bol prenesený. Oltár,
č č so č prenesením tohoto č bol done-
1114
sený, že je ten istý, na ktorom už sv. Peter obetu konal. Obraz
na oltári tomto, 3 stopy vysoký, z cedrového !dreva zhotovený a
predstavujúci Mariu s ť ť že je rezaný od sv. Lukáša. Nad
č Matky Božej r. 1464 bol vystavený hlavný chrám.
Káplnka z Loreta bola ň a na mnohých miestach
vo svete vystavená: najprv v Tersate, r. 1627 aj u sv. Augustína
vo Viedni. V Lorete vznikly litánie loretánske. Pápež Pius IX. ešte
ako študent bol tu z padúcej nemoce (zrádnika) č uzdra-
vený. Sem putovali mnohí svätí, ako Ignác Loyolský, František
Xaverský, Alojz, Karol Borromejský, Alfons. Loreto ž č
navštevuje asi 500.000 pútnikov. - Milostné miesto Mariecella
jestvuje už asi od r. 1200. Založené bolo od mníchov benedik-
tínskych. Mnohé č uzdravenia boly č jeho slovut-
nosti. Ludvík I. Veliký, ľ uhorský, ktorý r. 1363 vzývaním
mariecellskej Matky Božej len s 20.000 vojakmi vydobyl č
ť nad 80.000 Turkami, vybudoval v Mariecelle ľ kostol,
ku ktorému pozdejšie mnohí rakúski panovníci a biskupi dôvery-
plne putovali, a za návštevu ktorého pápeži ľ odpustky povo-
lili. - Einsiedeln vo švajciarsku ď svoj vznik z domu
Hohenzollerovcov pochodiacemu benediktínovi a ň Meinra-
dovi, č tu v lese za 26 rokov pustovnícky život viedol a r. 861
od dvoch zbojníkov v celle svojej bol zabitý. Štrassburgský kapi-
tulský dekan vybudoval tu r. 930 pútnický kostol, kde nachodil
sa Meinradom ctený obraz Matky Božej. ď sv. Konrad, biskup
konštancký, sem prišiel, aby kostol posvätil (948), v predchádza-
júcu noc videl Krista v sprievode mnohých svätých • a anjelov: s
nebeskými spevami ť kostol, č on, a z rnaloženia
pápežského, všetci pozdejší biskupi zdržovali _ sa od posviacky
tohoto kostola. Táto ť ď vyhlásenie Meinrada za svä-
tého a prenesenie jeho relikvií do Einsiedelna (1039), ako i mnohé
zázraky na spomenutom mieste, urobily kostol tak chýrnym, že
cisári a králi sem putovali. Milostná káplnka trikrát bola č
zachránená od ň avšak sborená č francúzskej revolúcie ;
len milostný obraz bol zachránený. R. 1817 povstal f: nový kostol.
č prichodí sem okolo 150.000 pútnikov, niekedy i viac. -
Milostná káplnka v Altottingu na Inne v Bavorsku bola okolo
r. 700 vybudovaná a posvätená sv. Rupertom, ktorý v Bavorsku
prvý hlásal evanjelium. Neskoršie ľ nej vznikol kláštor bene-
diktínsky, ktorý ď pri ich lúpežnom ť ž r. · 907 spolu s
1115
kostolom bol vypálený. Len milostná káplnka ostala neporušená,
ako i vo všetkých pozdejších vojnách. Ako valne navštevuje sa
toto milostné miesto, dokazuje ť že tu na pr. za 50 rokov
(1666-1719) asi 22 millionov veriacich pristúpilo · k sv. prijí-
maniu. - V Kevelare 'v Porýnsku (v okrese diisseldorfskom) r.
1642 jeden š ť geldernský vybudoval kostolík, lebo bol k tomu
povzbudený akýmsi hlasom, ď sa pred krížom modlil. Niekedy
do Kevelara za jeden rok prichádza do 200.000 pútnikov z Porýn-
ska, Vestfalska a Nizozemska. - Najvalnejšie navštevované mi-
lostné miesta marianské u nás sú na Starých: Horách a v č
3. ť č preto navštevujú
milostné miesta, aby vo ľ núdzi od
Boha po1noc vyprosili, alebo aby ľ splnili.
Sv. Ján Nepomucký vo ľ úzkosti svojej putoval do
Starej Boleslavy pri Prahe. Tak i Don Bosko (t 1888), ktorý pri
č zanedbanej mládeže v Turíne náramne bol prenasledovaný
a už ani rady si nevedel; na vrátiac sa z púte, vskutku obdržal
žiadanú č pomoc. Na pútnických miestach Boh . rýchlejšie
vyslyší naše prosby. Králi zvykli ť prosiacich len v jednej
chyži paláca a ť im ť podobne robí Boh. Ani
zem nie je všade rovnako úrodná. Pútnické miesta právom zovú
sa «milostnými miestami)). - Mnohí č ť ž nemoce robia
ľ ť ť akby ich Boh uzdravil. Podívaj sa na mnohé
votívne tabule na milostných miestach l
4. Návšteva pútnických miest mnohým ť
dopomáha k polepšeniu života.
Č na púti zabúda na svoje starosti a modlí sa omnoho
pobožnejšie; na pútnických miestach omnoho otvorenej.%e spovedá
sa z hriechov svojich cudziemu ň a tým ď zase napraví
mnohé plané spovede ; tu Duch Sv. pôsobí na neho omnoho sil-
nejšie. Puf je i skutok pokánia; lebo č je spojená s ľ
nesnádzou a mnohými útrovami. ť je i verejné vyznanie viery
a vždy č o nejakom náboženskom č Ľ bez
viery teda nedajú sa na ť Preto putovanie získa č silné
1116
milosti prispievajúce. - Púte predtým ukladaly sa č č skutky
pokánia. Mnohí ľ ovšem chodia na púte, aby viac svobody k
hrešeniu mali; preto č sa povedá: «Tí, č ľ putujú, zriedka
budú svätými». Avšak preto nesmieme vôbec ť púte. Ktože
by na pr. požívanie vína ď chcel ť preto, že sa niekto
tu i tam podnapil od neho? «Daromná práca je putovaf nohami,
ak srdce v hriechu kulhá''· (Sv. Godr. P.) Že sme Jerusalem videli ,
to ešte nie je na chválu, ale áno, ď sme sa tam pobožne a
vrúcne modlili. (Sv. Hier.)
4. Krížová cesta.
Krížová cesta že ď svoj vznik Matke Božej.
Matka Božia že č navštevovala cestu č Krista P.
v Jerusaleme a dlhšie zdržovala sa v rozjímaní na tých miestach,
kde sa s Kristom č zvláštneho prihodilo. (Katar. Emmerichová)
Prví ť valne navštevovali sv. miesta a chodievali tam i
cestou č Kristovho. ď však sv. miesta v stredoveku ne-
veriacim do rúk padly a len s č života navšte-
ť sa mohly, slavaly sa po svete stanice krížovej cesty a od
pápežov boly nadávané ľ odpustkami. K rozšíreniu pobo-
žnosti krížovej cesty že mnoho prispel sv. František Assiský.
l. Krížovou cestou menujeme 14 stanic
7
vyobrazujúcich cestu, ktorou krížom ť
žený ľ od paláca Pilátovho až na
horu Kalváriu č
Tieto stanice pozostávajú zo 14 drevených krížov (bez
obrazu Krista P.); na týchto krížoch č ť obrazy a nápisy.
Krížove cesty č sú postavené na pahorkoch a v kostoloch,
niekedy i na cmiteroch a len č v izbách pre nemocných
a v súkromných príbytkoch.
2. Kto krížovou cestou ť chce, musí ť od jednej
stanice k druhej a pritom ť č Krista P,
1117
č ak meníme miesto od jednej stanice k druhej .
Aj ť je, ď č Krista P. všeobecne rozjímame;
nemusíme osobitne ť pri každej stanici. - No ť
pri každej stanici modlievajú sa 1 č š a l Zdravas a vzbu-
dzujú skutok ľ za hriechy.
3. Návštevou krížovej cesty dostávame ľ ľ
odpustky, ľ ť nad svojimi hriechami a povzbudzujeme
sa k mnohým cnostiam.
Denne ž ť č Kristovo, je ž č š než
všetky piatky roku ť sa o vode a chlebe a č ť sa
až do krve. (Sv. Alb. ľ Jedna jediná slza nad č Krista
P. má č š cenu, ako putovanie do sv. zeme. (Sv. Aug.) Aké
premilé je ľ rozjímanie jeho č vysvitá z nasle-
dujúceho príbehu : ď raz sv. Brigitta videla ľ krvácajú-
ceho zo všetkých rán, spýtala sa ho, kto mu zadal tieto rany ;
nato dostala ď «To sú tí, č nerozjímajú o ľ láske,
ktorú som im v č svojom na kríži preukázab>. ď ľ
ustanovil aj obetu omše sv., aby sme pamiatku na jeho horké
č v duši svojej vždy zachovali. - Návštevou krížovej
cesty získame tie isté odpustky, ktorých by sme sa č
stali, keby sme č miesta v svätej zemi navštívili. «Nevieme
zovrubne, ľ sú odpustky tieto; ale č ť že sú
č a ľ (Lev. z Partom.) Avšak odpustky krížovej
cesty len raz ň môžu ť získané. Aj musí krížová cesta
(vlastne 14 drevenných krížikov) ť posvätená od niektorého fran-
tiškána alebo iného ň ktorý k tomu zvláštne je splnomoc-
nený, a návšteva staníc nesmie ť prerušená nijakým iným
zamestnaním. - ž ť krížovej cesty dostane hriešnik mi-
ť ľ Ako tí, č ohnivými hadmi uštipnutí boli, pri ľ
na medeného hada sa uzdravili (4. Mojž. 21), tak ť ž hriešnici
(diablom ľ ranení) uzdravujú sa na duši, ď č
Kristovo č š rozjímajú. Krížová cesta je jedna z najvýbornej-
ších pobožností, č k torfm prispievajú, aby sa hriešnici obrátili a
spravedliví dokonalejšími stali. (Ben. XIV.)- ž ť krížo-
vej cesty povzbudzujeme sa k mnohým cnostiam. «Rozjímaním
č Kristovho získame potrebnej sily, aby sme nielen s
ť ale i s ť trpeli». (Sv. Bon.) Naša pýcha, naše.
1118
lakomstvo, náš -hnev č sa pokorou, chudobou a ť
Syna Božieho. (Sv. Aug.) Jestli ty, ó č č od cnosti k cnosti
chceš ť musíš, ľ len môžeš, s č š pobož-
ť ť č Pánovo ; lebo totc rozjímanie ľ
mnoho prispieva k svätosti duše. (Sv. Bon.)
4. Kto v návšteve krížovej cesty je prekážaný, moze
ť odpustky krížovej cesty, ď č krížik v
ruke drží a pritom 20-krát č š Zdravas a obvyklú
č sa modlí.
Prekážky sú n. pr. ľ ť od kostola, kde je krí-
žová cesta, alebo ľ ť a p. No prekážky tieto predsa musia
ť ť vel'ké. č krížiky sú krížiky z mosadze alebo z
inej pevnej látky, na ktorých obraz Ukrižovaného je pripevnený;
tieto (vlastne obraz Ukrižovaného) musia ť posvätené od splno-
mocneného ň (františkána, redemptoristu). Posvätený č
krížik musí ť niekomu ako vlastníctvo; cudzím nezískajú sa
odpustky. - ď viacerí pospolu sa modlia, č jestli len
jedna osoba svoj posvätený č krížik v ruke drží. (Lev XIII.
19. Jan. 1884) Ť ž nemocní potrebujú len do ruky ť sta-
č krížik a ť skutok ľ (Pius IX. 18. dec. 1877)
č š Zdravas a «Sláva Bohu» modlí sa 14-krát zodpoveda-
júcne 14 staniciam, potom 5-krát k piatim sv. ranám Kristovým a
jedenkrát za sv. Otca. Kto má kríž od redemptoristov posvätený,
potrebuje ť sa iba 14 č š 14 Zdravasov a 14 «Sláva
Bohu» alebo ť č Kristovo, ako pri návšteve staníc.
(Pius IX. 1. mája 1857)
5. Vyloženie Najsvätejšieho.
l. Slávnostné vyloženie Najsvätejšieho deje sa na-
sledujúcim spôsobom: ·telo Pána nézahalené v monštrancii
vystaví sa na povýšenom mieste na oltári k poklone ve-
riacich.
Za dávnych cias ukrývali Najsvätejšie zrakom veriacich, na-
ľ mohli, aby nepokrsteným nezavdali príležitosti k hanobeniu
1119
ť tajomství. Len od ustanovenia sviatku Božieho Tela
č verejne ť Najsvätejšie. Pri vyložení musí ť ň
6 sviec. (Kongr. bisk. 9. dec. 1602) Po vyložení dáva sa požehna-
nie Najsvätejším. - Avšak samé otvorenie dvier tabernákula na-
skrze nie je slávnostným vyložením Najsvätejšieho, lebo farár k
tomu vždy je oprávnený.
2. Najsvätejšie č vykladá sa pri nasledujúcich
príležitostiach: po farskej omši, pri ľ a č
ných pobožnostiach ň š vo ľ piatok a
Bielu sobotu pri sv. hrobe, na Božie Telo a vo fašiangy.
Niekedy i biskup z dôležitej č nariaduje vyloženie
Najsvätejšieho.
Fašiangy tri dni pred Popolnou .". stredou. V tieto dni 'pá-
chajú sa mnohé hriechy a bláznivosti. Cirkev vo všetky tri dni od
rána do č necháva Najsvätejšie vyložené. Tým chce ť
ľ od ich pošetilostí a rozpustilostí a i ť s Bohom
najláskavejším, ktorý sa v tieto dni ľ obráža. Ona robí, ako
dobré ť ktoré otca teší, ked vidí, že ho iní ľ zarmucujú.
Kto v niektorý z týchto troch dní fašiangových č vyloženia
Najsvätejšieho sv. sviatosti prijíma, ten získa plnomocné odpustky.
(Klem. XIII. 23. jún. 1765) - Biskup č ď vylo-
ženie Najsvätejšieho v č núdze, pri ochorení panovníka, pápeža,
v č volieb a p.
6. Missie, duchovné č
l. Missie sú kázne a iné pobožnosti vydržiavané od
horlivých ň k obnoveniu ť ducha v nie-
ktorej obci.
Sv. missie, č i ľ missie, nie sú to, č missie v kra-
jinách pohanských; č spravujú sa od ľ obzvlášte
od redemptoristov (založených okolo r. 1730 od sv. Alfonsa v
južnej Itálii), jezuitov (založených 1540 sv. Ignácom Loyolským)
alebo lazaristov (založených 1630 sv. Vincentom Paulánskym v
Kat. Lud, Katechismus. 71
1120
Paríži), ktorí ľ stanov svojej rehole k vydržiavaniu missií zrovna
sú zaviazaní a k tomu č zvlášte sa pripravujú. V dajedných
krajoch i svetskí ň vydržiavajú missie po jednotlivých farách.
Missie spôsobujú premnoho dobrého. č sú č č
už robia č š dojem na príslušníkov fary. Mnohé a neprestajné
kázne č o mnoho silnejšie a ponášajú sa na ľ
ž ď č ň missionári pravidelne nábožný život vedú,
nuž skrze nich hovorí Duch Sv. a preto ich slová zatriasajú naj-
tvrdšími srdcami. ň títo sú celkom neznámi farskej obci, a
tak veriaci majú najkrajšiu ž ť ť úprimnú ď
Krem toho v dni missií zdá sa, že milosti nebeské č
mierou č ľ ľ prestáva vtedy, ľ sporov sa
vyrovnáva, ľ skrivodlivého majetku prinavracia, ľ zlých
č ň a ľ planých spovedí naprával Oj, ľ
duší obráti sa vtedy úprimne k Bohu! (Sv. Alfons) Preto sv. Apo-
tolská stolica súrne č biskupom vydržiavanie missií,
č sa nimi viera v obci kriesi a veriaci na cestu cnosti
ť vedú. (Pius IX. 17. marc. 1856) Missie boly nadané od
pápežov aj odpustkami. - «Svobodomyselníci nie sú ľ
missií lebo tieto znepokojujú ich svedomie a kazia ich zábavy».
(Tak č Fenelon, ktorý ako biskup pri missiách sám spolu-
pracoval.)
2. Ako missie, tak č i duchovné č
Duchovné č (exercície) záležia v tom, že sa na istých
miestach, n. pr. v kláštoroch, pre niektoré stavy (pre ň č
ľ domových otcov, matky) :t.a ľ dní primerané prednášky
držia a pobožnosti č prijímaním sv. sviatostí. Duchovné
č pri ktorých s č š ť pracujeme na dušnom
spasení svojom, velmi mnoho prispievajú k oživeniu viery a po-
lepšeniu mravov. Ako hodiny síce denne ť no predsa
po dlhšom č dôkladne č alebo aj ť dávame, tak máme
ť i s dušou svojou; máme ju ž ť zvláštnym duchovným
č Tak robili svätí; temer každý z nich po dlhšom č
utiahol sa do samoty. A č nerobil tak i ľ Mysli na jeho
40-dený pôst. Sv. Apoštolská stolica č a dôrazne č
duchovné č Samo sebou rozumie sa, že duchovné č
každý i pre seba ť môže a ť ich s putovaním.
1121
7. Shromaždenia katolíkov, pašiové hry.
Za našich č k oživeniu viery mnoho prispie-
vajú shromaždenia katolíkov a pašiové hry.
l. Shromaždenia katolíkov sú schôdzky katolíkov,
aby sa č poradami č uzavrelo a previedlo,
č je na č a Cirkvi ž č
Shromaždenia katolíkov vznikly v Germanii č prenasle-
dovania Cirkve. Na č totiž devätnásteho stoletia v Germanii
vznikol boj na vykorenenie proti kat. Cirkvi. Už r. 1803 boly
násilne zhabané cirkevné statky v hodnote 420 millionov zlatých
a krem toho mnohé kat. kostoly ľ oddané protestantom.
Štát ď uchvátil správu Cirkve: prekážal obcovanie pápežov s
biskupmi ; ň biskupom právo, ť ň rozdával,
ako chcel, biskupské stolíce a fary; ba i vydával rozkazy o č
cirkevných záležitosfach (n. pr. o odbavovaní služieb Božích, áno
ď pod akými podmienkami smie sa ť rozhrešenie 1),
vytváral, kde len mohol, katolíkov z verejných úradov; odopieral
im dovolenie k vydávaniu novín ď č prišlo proti cirkevné ,
nariadenie o križných manželstvách. Kolínsky arcibiskup Klement
August zdráhal sa ť nariadenie. Pr.eto násilne bol chy-
tený a do pevnosti miridenskej odvedený (1837). Týmto uväzne-
ním kat. Germania prebudila sa zo spánku. ď zakladaly sa
spolky, ľ ktorých bolo vydobytie cirkevnej svobody; meno-
valy sa spolkami Pia. Prvý spdok vznikol v č podnetom
tamejšieho kanonika Leniga (1841). Onedlho i biskupi Germanie
č 20) vo Viirzburgu shromaždení slávnostne nazpiatok po-
žadovali od štátu práva, uchvátené Cirkvi (1848). Aby biskupským
požiadavkám dôrazu daly, sišly sa spolky Pia r. 1848 k prvému
shromaždeniu katolíkov v č Tu sdružily sa všetky v jeden
spolok pod menom «Katolícky spolok Germanie». ň uzavrely,
že pravidelné shromaždenia ž ť budú.
Shromaždenía katolíkov sú ď všeobecné alebo
ktajové, ľ toho č katolíci celej ŕ ž alebo len nie-
ktorého kraja na nich sa č ň
71*
1122
Katolíci Germanie od r.l848 ž č vydržiavajú všeobecné
shromaždenie; tak n. pr. v mestách č Vratislave,Kolíne,Mnícho-
ve, Viirzburgu, Áchene, Trieri, Freiburgu, Bonna inde. Za vzorom kato-
líkov v Germanii i katolíci iných ŕ ž mávajú všeobecné shro-
maždenia; tak katolíci v Rakúsku, Švajciarsku, Francúzsku, Itálii,
Španielsku, v Severnej Amerike a najnovšie i v Uhorsku. -
Popri všeobecných v Germánií a Rakúsku vydržiavajú sa i krajové
shromaždenia katolíkov.
Shromaždenia katolíkov nijako nemajú č na
správe cirkevnej, ale iba podporujú správcov Cirkve.
Len biskupi sú povolaní ť CirJmv. Preto usporiada-
ľ takých shromaždení vždy platil výrok sv. Ignáca Ant.:
«Nech sa č nestane bez biskupa)). Oni si teda predovšetkým za-
č schválenie a požehnanie pápežské i biskupské. Ani sa
tieto ž nikdy nemiešaly do správy cirkevných záleži-
tostí. Boly len nástrojmi k prevedeniu ť zásad, vojskom,
č biskupov podporovalo. Z tej č biskupi vždy boli príazniví
shromaždeníam katolíkov i č ň sa na nich.
Shromaždenia katolíkov doniesly Cirkvi ľ osoh :
zakladaly spolky, duchu č zodpovedajúce, napomáhaly
ť ž ť a náboženské č katolíkov,
povzniesly ž ť Cirkve a vždy viac snímaly jej putá.
Od shromaždeni katolíkov n. pr. boly založené nasledujúce
spolky : spolok sv. Cecílie k pozdvíhnutíu cirkevnej hudby, spolok
Rafaela na ochranu ť spolok sv. Bonifáca pre kato-
líkov v cudzine a i. - K to bol na niektorom shromaždení kato-
líkov, vie, aké oduševnenie roznecuje sa živým slovom č
ako sa tu viera budí a verejne vyznáva. - A jestli vezmeme do
ruky proticirkevné noviny, ď zbadáme, že shromaždenia kato-
líkov svojimi uzavretiami a protestami i na vonok ľ ž ť
majú. Shromaždeniam katolíkov v Germanii medziiným má sa
ď ť i vznik takzvaného centra (t. j. strednej strany) na ríš-
skom sneme. - Na takých shromaždeniach kamienok za ka-
mienkom kruší sa s chrámu moderného pohanstva, aby chrám
1123
tento sa srútil a na miesto jeho nádherná basilika vybudo-
vaná bola.
2. Pašiové hry sú predstavenie č Kristovho
dôležitýéh biblických udalostí v živých obrazoch.
V stredoveku ľ pekným vyobrazovaním ň
dôležité príhody zo života Krista Pána. Také vyobrazovanie pred
vynalezením č nahrádzala ľ sv. Písmo. Tak na pr.
sv. František Assiský (t 1226) s pápežským dovolením postavil v
ľ lese ľ v zime jediný zelený strom, má prekrásny
vzrast a preto upotrebuje sa i za č naozajstnú
š ľ naplnil ju mochom a prútim, vpravil do nej č jasle
s vyobrazením Ježiška a sochami Marie a Jozefa. Von z maštale
bolo vidno živého vola a osla, uviazaných pred senom. Tu na
Vianoce s ľ dojatím ľ č z ď prišiel, slúžila
sa č sv. omša ň pri ktorej sv. František ako jahen
(diakon) evanjelium č Od tých č skoro vo všetkých kosto-
loch na Vianoce boly postavené jasle. Ba v stredoveku ešte ď
išli v snahe, aby všetko č najvernejšie ľ prírody vyobrazili a v
živých obrazoch predstavovali divákom príhody zo života Kristovho,
biblických osôb alebo svätých, alebo i podobenstvá Kristove. Tieto
predstavovania volaly sa náboženské divadlá. Najviac boly pri-
spôsobnené sviatkom cirkevného roku; a tak boly hry č
pašiové, ľ č marianské, hry z podobenství a svätopovestí,
ba i hry o konci sveta. č hry tieto prevádzaly sa v kostole
a síce v latinskej č pozdejšie pod holým nebom a tu i v mate-
rinskej č v 14. století boly obvyklé vo všetkých dedinách, no
č sa vo Francúzsku i zneužívaly, boly od pápežov voskrz
zakázané. Až r. 1633 znovu povstaly v Ober-Ammergaue v Ba-
vorsku následkom ľ tamejšieho ľ č moru. Tieto
hry i dnes ešte prevádzajú sa každých ť rokov. Známe sú i
tyrolské hry pašiové v Brixlegu a Vorderthiersee pri Kufšteine.
(Posledné č sa r. 1762 a od r. 1855 vzorne sa prevádzajú iba
každých 10 rokov..) V Horiciach (v južných Č od r. 1893.
ž č prevádzajú sa náboženské divadelné hry, ktoré už ľ
chýr majú. (Hry tieto bývaly tam už od 1816 do 1840.) - Nie-
ktorí ľ obzvlášte ľ nie sú ľ pašiových
hier; považujú ich za zneuctievanie svätých vecí, lebo ľ sú
1124
ľ A však taký svobodomyselník musel by ť zne-
uctenie i v kamennej soche Krista P. alebo v obrazoch nábožen-
ských. Ostatne ť č že pašiové hry do takého pobož-ného
naladenia prenášajú divákov, že títo celkom zabúdajú na ludí,
ktorí hrajú. Horlitelia proti pašiovým hrám zahanbujú sa pouká-
zaním na. č vyslyšanie, akého sa dostalo modlitbe Ober-
č Lebo č Boh tak zrejmým spôsobom ľ
nemôže byt zlé.
NÁBOŽENSKÉ SPOLKY.
Cirkev i náboženskými spolkami napomáha dušné
spasenie ľ
Dnes, ď nepriatelia Cirkve sú č potrebné je, aby
š ľ zastali si do jedného bojovného radu a «sjedno-
tenými silami » č Len takýmto spôsobom dá sa ť
istý úspech. Nasledujúca veta je síce trochu prehnaná, ale predsa
obsahuje mnoho pravdy: ť ľ spoj ených môže ť stra-
chu stotisícim, ktorí sú rozsypaní». (Mirabeau) Sila j e vo svornosti.
Kvapka vody nepohne mlyna, ť nemôže ť ľ ť ;
no mnohé kvapky spojené môžu priviesf do pohybu i ť ž š
kolesá a mnoho nití dovedna skrútených neroztrhne sa. Z tejto
snahy za sjednotením vznikly i cirkevné rehole. Napodobnením jej
sú i náboženské spolky.
l. Náboženské spolky sú ľ
sdruženia veriacich, ktoré majú č napo-
ť dušné spasenie svoje alebo bližných.
Spolky náboženské majú podobný č ako spolky svetské.
Tieto č zábavné, č spolky ď napomáhajú vlastné
alebo i verejné blaho zemské. Spolky náboženské v prvom rade
napomáhajú duševné blaho vlastné alebo bližných, no mnohé
pritom ešte celkom obzvlášte cudzie č blaho.
2. Náboženské spolky delia sa na spolky
modlitebné (braterstvá) a ť (kato-
lícke) výpomocné spolky.
1126
Braterstvá zvacsa maJU č vykonávat skutky
pobožnosti; výpomocné spolky, ť bližným v teles-
ných alebo duchovných potrebách.
Braterstvá tedy v prvom rade pracujú na vlastnom zdokona-
le:ní, výpomocné spolky zase napomáhajú blaho bližného. A však ani
jeden náboženský spolok nesmie sa ť politikou. No
ovšem pri ť výpomocných spolkoch here sa, ľ
možno, ľ i na zábavu a rozveselenie ; lebo ď týmto spôso-
bom snadnejšie sa vážny č spolku a údovia ť
sa od záhubných rozveselení.
3. Náboženské spolky, ľ sú povahy nábožen-
skej, stoja pod správou biskupa, č č i pod štátnym
zákonom o č
ľ náboženské spolky sú povahy náboženskej, podlie-
hajú riadeniu Cirkve. (Lev XIII. 1891) Preto biskup ľ na
braterstvá má nasledujúce práva : len biskup, aj predstavený
rehole (Páp. Pavel V.), môže ť braterstvá; jeho vecou je,
ť stanovy (Klement VIII. 7. dec. 1604), ak ešte nie sú schvá-
lené z Ríma. Biskup má ž ť nad braterstvami č vykoná-
vania pobožností a správy majetku (Sn. Tr. 22, 8); môže ť
vykonávanie č pobožností. (Kongr. bisk. 9. júla 1602.)
Môže im ť akým spôsobom majú ť a k akému č
ť sbierané peniaze. (Klem. VIII. 7. dec. 1604) Môže
ť prítomný na ich shromaždeniach alebo ť k nim svojho
námestníka. (Kong. kard. 16. apr. 1692) Biskup môže ť
miestneho farára za predstaveného a vodcu braterstva. (Kongr.
odp. 8. jan. 1861) - Pri zakladaní ť (kat.) výpomoc-
ného spolku má sa ť o cirkevné dovolenie a stanovy, kolkom
opatrené, majú sa ť štátnej vrchnosti k odobreniu. Každá
zmena v stanovách potrebuje nového odobrenia. V Germanii je
úplná svoboda č len politické spolky musia sa ť u
okresného kapitanátu.
4. Apoštolská stolica zavždy velmi odporúcala a mno-
hými odpustkami obdarúvala náboženské spolky, č
iieto nielen jednotlivým údom, ale
ľ úžitok donášajú.
1127
celej obci farskej
Pápež Lev XIII. v dvoch obežníkoch (1884, 1891) k celému
svetu ľ č náboženské spolky, najmä spolok sv. Vin-
centa, spolky remeselníkov a robotníkov. «Spolky sú rady (šíky)
bojovníkov proti diablovi» (Pius IX.); pracujú proti spolkom neve-
reckým nie treskom zbrane, ale ticho, najviac modlitbou. Brater-
stvá sú ako koráb Noemov, lebo svetskí ľ v nich nachodia
č pred potopou pokušení a neprávostí, č svet zaplavujú.
-(Sv. Alf.) - Údovia modlitebných spolkov a braterství č
stávajú sa nábožnejšími a mravnejšími, než iní. Nezanedbávajú
modlitby svojej, lebo isté denné modlitby sú im predpísané; č
šie prijímajú sväté sviatosti, č preto, že im to v niektoré dni
je predpísané, č č tým v niektoré dni plnomocné od-
pustky ť môžu; č sa poslušnosti, lebo sa v nej č
musia č ť oproti spovedníkovi svojmu. ň sa tak ľ
po nedovolených pôžitkoch a rozkošiach svetských, lebo sa viac
zapodievajú vecmi náboženskými, menovite v nedele dlhším modle-
ním v kostole, a č ich predpisy spolkové k sebaovládaniu
ŕ ž Ba údovia modlitebných spolkov i mnoho prispievajú k
pozdvihnutiu viery a mravnusti vo farských obciach. Č š pri-
jímaním sv. sviatostí dávajú ostatným dobrý príklad a tiež pohý-
ň ich k pTijímaniu sv. sviatostí. Veriaci, ktorí do ť ž hrie-
chov upadli alebo už dávno sa nespovedali, snadnejšie odhodlajú
sa k spovedi, lebo vedia, že pre ľ č tých, č sa spove-
dajú, ť ich nevzbudí ľ pozornosti. Údovia nábožen-
ských spolkov, ako zkúsenosf č nevstupujú do spolkov proticir-
kevných a starajú sa o rozšírenie dobrých spisov, menovite svojich
spolkových: oni sú tiež, č najviac prispievajú grošom k č
cirkevným. Č zrovna podporujú ň vo vykonávaní jeho
úradu. Najviacerí vedú ť život ň sv. sviatos-
tami svedomite plnia povinnosti svojho povolania. Hoci niektorí
údovia robia spolku skôr hanbu, než č ť predsa vinu toho nenesie
spolok, ale nezachovávanie jeho predpisov; ostatne medzi pšenicou
vždy rastie i ľ - Aj výpomocné spolky ť sú na
ľ osoh. Údovia ich spolupôsobením s mnohými, č rovnako
š ľ nabývajú smelosti č dodáva sily k dobrému,
.ako i k zlému), a tak už ani neskrývajú svojho náboženského
1128
č a neohrožene pristupujú k sv. sviatostiam, podporujú
sa navzájom, č sa lepšie ť povinnosti svojho stavu a
povolania a ť nauky ť v praktickom (skuto-
č živote; napomáhajú dobrú č a pri ľ nedávajú
svojho hlasu ani jednému ľ svojho náboženstva. Spolky
tieto slúžia i k zakladaniu nových dobrých rodín ť ;
ľ ť svobodomyselníkov proti nim. - ť č že
v takých farách, kde nieto náboženských spolkov, ľ zle vyzerá
v ľ náboženskom; ď že farská obec v ľ náboženskom
alebo mravnom len náboženskými spolkami napravená byt ž
V Germanii takmer v každej farskej obci je ň jeden <<kato-
lícky spolok». V Rakúsku je len asi 600 ť spolkov, v
Uhorsku ani ľ
5. Všetky náboženské spolky majú výhodu, že údovia
ich pod nijakým hriechom nie sú zaviazaní k vykonávaniu
predpísaných dobrých skutkov.
Sv. biskup František Saleský dal sa ť do mnohých bra-
terství ; na otázku, č to robí, odpovedal : <<V braterstvách č
vek môže mnoho ť ale č neztratí». - Ovšem·, že odpustky
a milosti sa ztratia, ak sa predpisy nezachovávajú. To môže sa
ť ď sa niekto do primnohých braterství dá ť No nech
sa nik nedomnieva, že už preto bude spasený, č k mnohým
braterstvám patrí; nie č k spolkom spasí nás, ale ná-
božný život. ·
6. Nad všetky náboženské spolky vyniká
ť takzvaný III. rád.
Tento vlastne nie je braterstvo, ale cirkevná ľ (Mikuláš
IV. 1289) No stav ľ má ť ť pred všetkými
ť a statkami tohoto sveta. (Sv. Alf.) ,
l. III. rád.
l. III. rád bol založený od sv. Františka Assiského
pre svetských ľ aby títo, č vo svete žijú, predsa za-
112!}
chovávaním istých pravidiel Iahko a rýchlo došli svä-
tosti života.
Bohatý kupec v Itálii poprosil sv. Františka A. (ktorý už
ľ františkánov a ľ klarissiek bol založil), aby mu podal
pravidlá, ktoré ť musí, aby vzdor životu svojmu medzi
svetármi predsa ľ svätosti došiel. · Svätý dal mu ich a onedlho
i mnohí iní ľ svetskí zachovávali pravidlá. Tak okolo r. 1220
vznikol takzvaný «rád pokánia». (Teraz «<II. rádom>> menovaný,
lebo je tretí rád, ktorý sv. František Assiský založil.) Údovia žili
medzi ostatnými svetskými ľ ď a nosili šedivé rúcho ľ
povrazom opásané. Pápež Mikuláš IV. ŕ nový rád s niekto-
rými zmenami (1289). «Rád pokánia» chytro šíril sa po krajinách
ť a prekvital menovite v Španielsku. III. rád je pre
ľ č síce v svete, ale nie so svetom ž ť majú. Údovia reholí a
kongregácií nemôžu sa ť do tohoto rádu. (Kongr. odp.
16. ľ 1887)
2. III. rád líši sa od braterství tým, že údovia jeho
ľ rúcho nosia a od p1 edstaveného ?'ehole sú spra-
vovaní.
Údovia zovú sa terciármi, pod vrchným rúchom nosia malý
škapulár (t. j. náplecník, _ktorý vlastne je pozostatkom · bývalého
rúcha ľ a na sladké jarmo Kristovo upomína) a pás
(pripomínajúci povrazy, ktorými ľ bol poviazaný a vyzýva-
júci k pokániu). Každý úd dostane tieto vecí pri č (Len kto
už má vyše 14 rokov a poriadny život vedie, môže ť č
Po č musí sa ť 1 rok zkúšlcy, č nasleduje professia
(t. j. skladanie ľ že č úd príkazy Božie a pravidlá rádu
verne ť bude). Visitátorom š ľ rádu má
ť len niektorý úd františkánskeho kláštora, vymenovaný od pred-
staveného rehole. Tento spravuje údov rádu, nachodiacich sa vo
č š okrese blízo kláštora. (Prijíma údov, dozerá na nich, dáva
dišpensácie, navštevuje obce, patriace k rádu, vytvára z neho ď
Visitátor č je i svetský ň ktorého provinciál rehole vyme- ·
nuje. V každej fare na č údov III. rádu stojí predstavený, č o
to dbá, aby údovia ľ ducha rehole žili. - Ak predstavení nie
sú ľ horliví, III. rád nebude ť svoj úkol.
3. III. rád tým líši sa od ostatných rádov, že tu nie
evanjelické rady, ale len ť príkazy k zachovávaniu
sú predpísané a že k zachovávaniu pravidiel rádu pod
hriechom nik nie je zaviazaný.
Predpisy rádu tohoto velmi ľ dajú sa ť Pápež
Lev XIII. r. 1883 č ľ ä terajším pomerom č pri-
spôsobní! predpisy III. rádu. Žiada sa nasledujúce: Jednoduché
šatenie, ľ sa od tancu, divadla, . hostín . a od pijatiky;
ť v jedle a nápoji, pôst v č sviatku sv. Františka
a Nepoškvrneného č č prijímanie sv. sviatostí; denná
modlitba 12 č š Zdravasov a «Sláva Bohu» (predtým 54
č š č skoršie urobenie závetu (testamentu); vyhýbanie
všetkým sporom ; denné spytovanie svedomia č vyhýbanie
č alebo podporovaniu zlých novín a kníh; denné slyšanie
omše sv. v páde možnosti ; ť na č shromaždení
údov; podporovanie chudobných a nemocných údov; modlitba za
zomrelých údov a č na pohrabe. ň krem toho majú
zvláštne ľ č a výsady. Kto jednotlivé predpisy ť ne-
môže, môže žiadaf. od predstaveného dišpensáciu alebo uloženie
iného nábožného skutku. Prestúpenie rádových pravidiel len vtedy
je hriech, ď je prestúpením pdkazu Božieho alebo cirkevného ;
avšak odpustky a milosti ztratia sa tomu, kto predpisov neza ·
chováva.
4. Údovia III. rádu mozu ť č ešte č š
milostí, než v bársktorých braterstvách.
Môžu ť plnomocné odpustky: č v bársktorý ň
v ň č shromaždenia, mimo toho vo viac iných dní (no
musia ť sv. sviatosti, š ť kostol a na úmysel Cirkve
ť sa ň 5 č š č v hodinu smrti (po pri-
jatí sviatostí a vzývaní mena Ježiš). Raz č modlitbou 6
č š Zdravasov a «Sláva Bohu» môžu ť odpustky sv.
miest v Ríme, Porciunkule, Kompostelle a Jerusaleme. - V 9 dní
od splnomocneného ň dostávajú takzvané všeobecné rozhre-
šenie, s ktorým plnomocné odpustky a iné milosti sú spojené;
toto v páde prekážky za 8 dní môže ť i každý ň v ľ
1131
a sviatok (Kongr. odp. 16. jan. 1886) alebo v spovedelnici ď
po rozhrešení. Dva razy do roka dostávajú pápežské požehnanie.
Tieto a všetky iné odpustky môžu sa ť úbohým dušiam v
č - Kto týždenne chodieva k sv. spovedi, môže č ž ň
ť odpustky i bez predchádzajúcej spovede. (Kongr. odp. 9.
dec. 1763) Kto následkom nemoce nemôže ť návštevu kos-
tola, predpísanú k získanil1 odpustkov, alebo ani sv. prijímanie,
predsa získa odpustky, jestli koná skutky, ktoré mu spovedník
miesto toho uložil. (Pius IX. 1862) - Každá omša za zomrelého
úda rádu ma výsadu oltárnu. ň z III. rádu majú osobnú
výsadu oltárnu na tri dni v týždni. --:- III. ,rád teší sa prímluve
mnohých a vel:kých svätých z tohoto rádu, obzvlášte sv. otca Fran-
tiška; aj svätí z rehole' františkánov a klarissiek svojou prímluvou
u trónu Božieho podporujú údov III. rádu, ktorý im je tak blízky.
5. Mnohé vysokopostavené osoby a ľ svätí boli
údami III. rádu.
č sa 130 korunovaných hláv, č boly údami III. rádu;
medzi týmito vynikajú: Cisár Rudolf Habsburgský (a po ň 20·
údov tohoto panovníckeho domu); sv. Ludvík IX., ľ francúzsky;
sv. Ferdinand Il., ľ španielsky; Leopold 1., cisár rakúsky; v naj-
novšom č dva pápeži: Pius IX. a Lev XIII. - Zpomedzi svä-
tých III. rádu vynikajú: sv. Brigitta; sv. Františka Rimská, sv.
Margita Kortonská, sv. Alžbeta, krajinská grófka turingská, sv.
Alžbeta, ľ portugalská, sv. Klára Mon. a i. - Keby tak
III. rád zase prekvital, ľ ztratili by prílišné baženie za zem-
skými statkami, č by sa ť zlé náchylnosti svoje, boli
by poddaní sv-aRm predstaveným, uctili by svoje vzájomné práva
a bohatí smierili by sa s chudobnými. (Lev XIII. 1892) III. rád je
vstave ť mravné vzkriesenie obcí. (Vianney) IH. rád je vstave
ť vífazstvo ľ Božieho nad ľ satana.
(Shrom. kat. vo Florencii 1873) Doteraz 39 pápežov č
III. rád, medzi nimi Lev XIII.
2. ľ rozšírené braterstvá.
K zaprevadeniu braterstva do niektorej fary vždy potrebuje
sa dovolenie biskupské a pripojenie l\ arcibraterstvu. Biskup .;
oznámi, ak je potrebné, i svetskej vrchnosti založenie braterslva.
1132
l. Spolok rozširovania viery má č almužnou a
modlitbou ť missionárov, pracujúcich medzi
pohanmi.
ť tohoto spolku: Údovia denne modlia sa č š
a Zdravas s doložením: «Sv. Františku Xaverský, oroduj za nás!»
a týždenne platia 4 haliere (tedy č 2 kor. 8 halierov). Chu-
dobní platia len, ľ môžu. - Zpomedzi odpustkov povolených
údom sú naj č š plnomocné odpustky na každý z bárskto-
rých dvoch dní mesiaca a plnomocné odpustky v hodinu smrti.
Každá omša za zomrelého úda má oltárnu výsadu. - Každých
10 údov dovedna zdarma dostáva letopisy o rozširovaní viery, v
ktorých sa podávajú zanímavé zprávy z oboru missií. (Prítomne
vydáva sa č asi 300.000 výtiskov; môžu sa ť skrze
ň od správy v Solnohrade, t. j. v Salzburgu.) - Spolok bol
založený v Lyone r. 1822 od 12 svetských ľ Nasledovne stre-
dište spolku ešte doteraz je v Lyone. Terajší č dôchodok
spolku obnáša asi 7 millionov korún, z toho č š polovica z
Francúzska. Najviac dávajú chudobní a robotníci. Spolku rozširo-
vania ':iery majú sa ť nasledujúce úspechy: Asi za '10 rokov
v č č sveta bolo založené 150 biskupství a vyše
10 millionov ľ privedené k pravej viere. ,- Dajedni povedia,
že ď i tu u nás jesto ť chudobných. «Oj, vy skúpi ľ
lovia! Po vážte, že č záslužnejšieho ť nemôžete, ako ď k
zachráneniu duší prispievate. Tým ť si nebeské požeh-
nanie, tak že nielen ľ duší vymaníte zpod vlády satanovej,
ale i v bezprostrednej blízkosti nejednu biedu ť môžete.
Keby ste týždenne len o ľ halierov menej dávaly na nád-
herné šatstvo, zábavy a módne talafatky, mali by ste ň na
jedno i druhé». (Bonald, biskup lyonský) Protestanti v tomto vefmi
zahanbujú nás katolíkov. Lebo, bárs ich je č č menej,
predsa č vydávaju asi 15-krát viac, než my! Nezabúdaj tedy
ani jedného roku na túto almužnu l Vo farských kostoloch oby-
č na Tri krále býva sbierka na missie medzi pohanmi.
2. Spolok detinstva Ježišovho má č ť
missionárov, ktorí č pohodené pohanské deti vyhla-
dávajú a po ť ť dávajú.
1133
ť tohoto spolku: Údovia č platia 4 haliere,
tedy č 48 halierov (chudobní len ľ vládzu) a denne mo-
dlia sa Zdravas s doložením: ((Panno Maria, oroduj za nás a za
úbohé deti pohanské». V jednej fare má ť ň 12 údov
{zodpovedajúc 12-tim rokom detinstva Ježišovho) a títo nemajú
ť vyše 21 rokov starí. Niektorá matka dáva malé ť svoje
ť do Spolku detinstva Ježišovho a miesto neho koná pred-
písané skutky. Tým od Boha istejšie vyprosí zdravie pre svoje
ť č cudzie ť od č i č smrti ť
pomáha. Údom povolené sú plnomocné odpustky v 5-7 dní roka;
hojnejšie odpustky majú predstavení tohoto spolku. - Obyvatelia
Č majú ukrutný zvyk, že deti svoje, ak sú slabé alebo ak ich
už priveia majú, kladú do lesov alebo na miesta, kde ich divoké
zvery naj ť a ž ť môžu; takto za jeden rok asi 30.000 detí
prichádza o život. Preto okolo r. 1841 jeden francúzsky biskup
založil spomÉmutý spolok k zachráneniu detí a postavil ho pod
ochranu rktinstva Ježišovho. č dôchodok tohoto spolku obnáša
teraz l alebo 2 milliony korún, z č asi polovica je z Fran-
cúzska; pomocou týchto ň býva ž č okolo 400.000 detí
pokrsteno a asi 40.000 po ť vychovano, tak že z nich
potom mnohí ako medzi svojimi krajanmi č
3. Braterstvo sv. Michala archanjela má č mo-
dlitbou a almužnou ť hlavu Cirkve.
ť braterstva: Údovia denne modlia sa č š
Zdravas a Apoštolské vyznanie viery za hlavu Cirkve (ponášajú
sa na prvých ť č sa za uväzneného Petra modlili) a
č platia ň 24 halierov. Táto almužna pre pápeža zovie
sa peterským halierom a vynakladá sa na podporu missionárov a
tých biskupov, ktorým Cirkvi ľ vlády ich majetok odo-
brali, na udržiavanie pápežských kancellárií a pápežských zástup-
cov u vlád, na udržiavanie pokladov umeleckých (na pr. sv.-peter-
ského chrámu) a p. Braterstvo bolo založené vo Viedni od viacerých
vysokopostavených mužov, a sícé práve vtedy, ď pápežovi ľ
č ť Cirkevného štátu už ň bola (1860). Ono stojí pod ochra-
nou sv. archanjela Michala a č š je spravované ľ ď zo
svetského stavu. Údom povolené sú odpustky v hodinu smrti.
1134
4. Braterstvá najsv. sviatosti oltárnej majú č
ň ť sa najsv. sviatosti oltárnej.
V terajšom č ľ sa šíri braterstvo č poklony
najsv. sviatosti oltárnej. Každý úd tohoto spolku prevezme mesacne
jednu hodinu, ktorú v modlitbe pred Najsvätejším ť má ..
Ú dovi a striedave držia hodinu poklony a síce v nedele a sviatky
od rána do č Dôležitejšie odpustky sú: Plnomocné odpustky
v bársktorý ň mesiaca a v prvý štvrtok mesiaca, na Božie Telo
alebo pod jeho oktávou, v 5 hlavných sviatkov Matky Božej a v
mnohé iné sviatky, v ň poklony a v hodinu smrti. Sluší sa, aby
ľ vždy prítomnému v najsv. sviatosti č poklona
vzdávaná bola. Ako niet hodiny, v ktorú by sa omša sv. na svete-
neslúžila, a ako v nebi zástupy anjelské a. svätí neprestajne spie-
vajú «trikrát svätý», tak sluší sa aj, aby bez prestania znel chvá-
lospev: Pochválená a zvelebená teraz a na veky ď najsvätejšia
ť oltárna. (Biskup regensburgský 1894) Spolok tento zvlášte
preto je ž č že č š prijímanie napomáha. «Ako ň za
telom ide, tak č š prijímanie ide za č poklonou». (Euch.}
Kto do spolku tohoto prijatý ť chce, najlepšie urobí, ked sa.
obráti k správe kat. fary v Sankt-Gallene v Švajciarsku s pripoje-
ním 20-halierovej listovej známky. Spolok má i svoje č
č v č č a bol založený nábožným o. Eymar-
dom v Paríži (t 1868), ktorý k č poklone najsv. sviatosti
oltárnej i ľ eucharistínov založil. (Každý úd o každých 8
hodín koná hodinovú poklonu.) Krem toho spomenutý o. Eymard
založil «k1íazský spolok poklony». Každý ň týždenne má ť
hodinu v rozjímajúcej modlitbe pred najsv. ť oltárnou.
Do tohoto spolku patrí už 40.000 ň - Mimo braterstva
č poklony jestvujú ešte iné braterstvá k ucteniu sviatosti
oltárnej, takzvané paramentové spolky. Údovia ich zvykli me-
č v hodinu, ktorú si sami volia ( ľ možnosti v kostole), kl a- .
ň sa sviatosti oltárnej a č dávajú almužnu k nadobudnutiu naj-
potrebnejších predmetov pre chudobné kostoly. (Odpustky sú tie isté, č
hore.) Takým spolkom u nás v Uhorsku je Oltárny spolok v Budínpešti.
E. Braterstvo najsv. srdca Ježišovho má uéel. ť
najsvätejšie srdce Ježiša k dosiahnutiu ľ milosti, aké
Kristus za ctenie toto ľ
1135
ť braterstva: Údovia denne majú sa ť č š
Zdravas a «Verím v Boha» s doložením: . «Sladké srdce môjho
Ježiša, daj, aby som ť vždy viac miloval»; ď č majú
ť najsv. ť ľ možno v prvú ľ (alebo pia-
tok) mesiaca. S obzvláštnou ž ť majú ť sviatok najsv.
Srdca Ježišovho (v piatok alebo ľ po oktáve Božieho Tela),
a ľ možno, ť prítomní v kostole na pobožnostiach srdca
Ježišovho; č majú sa modlif za zomrelých i živých údov
spolku. - Údom spolku je každý, kto č že do neho vstu-
puje; nemusí ť zapísaný. (Tedy prijatie do spolku je bezplatné.}
Braterstvu sú udelené ľ hojné odpustky; naj znamenitejšie sú
nasledujúce: plnomocné odpustky v bársktorý ň mesiaca a krem
toho v prvú ľ (alebo piatok) mesiaca, v ň Srdca Ježišovho
alebo v nasledujúcu ľ (návšteva kostola v týchto pádoch nie
je predpísaná) a v hodinu smrtí; č vo velmi mnohé sviatky
roka, pri č návšteva kostola je potrebná. (Miesto návštevy
kostola môže spovedník ž ť chorým alebo prekážaným údom
iný dobrý skutok.) Za každý č ň vykonaný dobrý skutok po-
volené sú odpustky 60 dní. Kto býva na mieste, kde braterstvo
nie je zaprevadené, môže ť všetky menované odpustky i bez
toho, že by k braterstvu patril, jestli len plní, č by ako úd bra-
terstva ť mal. Braterstvo je založené r. 1801 sv. Levhartom z
Portomauricia v Ríme, kde sa arcibraterstvo ešte dnes nachodí
(v kostole P. Marie pokojnej). Kristus zjavil sv. Margite Alakokovej
(t Hi90) mnohé a ľ milosti, aké ctitelia sv. srdca jeho obdržia.
Vo farských kostoloch, kde braterstvo je zaprevadené, nachodí sa
braterský oltár s krásnym obrazom srdca Ježišovho.
6. Braterstvá sv. ruženca majú č ť mo-
dlitbu ružencovú.
ť takzvaného živého ruženca: 15 osôb spojí sa a
každý mesiac podelia si medzí sebou č ť žrebu,
t. j. lósu, alebo i postupovaním radom tajomství ružencových)
15- desiatok ruženca. Každý úd č celý mesiac modlí sa desiatku,
ktorá mu pripadla. Týmto spôsobom všetcí údovía dovedna každo-
denne modlia sa celý ruženec. (Údovía tedy dennou modlitbou
ružencových č tak sú dovedna spojení, ako 15 desiatok
ruženca; ľ výraz «živý ruženec».) Braterstvo je podriadené
Kat. Ľ Katechismus. 72
1136
reholi dominikánskej ; táto vymenúva správcov spolkových. Odpustky:
Úplné v tretiu ľ každého mesiaca, v 7 sviatkov Pána, v
č ľ a vo všetky sviatky prebl. Panny Marie. Aj pred-
písaná modlitba nadaná je odpustkami. Akby však niektorý úd
zanedbal modlitbu, iní naskrze neztratia odpustkov. (Reh. XIV.
l. nov. 1835) Braterstvo živého ruženca bolo založené r. 1833
j ednou nábožnou ň v Lyone vo Francúzsku. - Už za č
sv. Dominika jestvovalo takzvané Braterstvo ruženca, ktoré
pápež Alexander IV. 1261 ŕ Každý úd týždenne raz modlí
sa celý z 15 desiatok pozostávajúci ruženec. ť desiatok
môže sa podelif i na jednotlivé dni v týždni; údovia nemusia po-
ť sa ich za j eden ň (Pius IX. 22. jan. 1858) Môžu ť
sa ich ľ č alebo chodiac. Údovia tvoria s dominikánskou reho-
ľ jednu ľ rodinu. Všetko dobré, č ľ táto doteraz vy-
konala, je č majetkom všetkých údov. (Lev X. 6. okt.
1520) Nad nimi je rozprestretý ochranný š ť Marie. Odpustky:
Plnomocné v l. ľ každého mesiaca, vo sviatky P. Marie, vo
sviatok Ruženca, v 3 hlavné sviatky cirkevného roku, v hodinu
smrti. (Pius IX. 18. sept. 1862) Krem toho jestvuje takzvaný
č ruženec. Každý úd č (alebo č prevezme jednu
hodinu modlitby, v ktorú sa pomodlí všetkých 15 desiatok ruženca
a litánie loretánske. Tieto hodiny modlitby tak sú usporiadané,
aby sa údovia vo dne i v noci neprestajne ruženec modlili.
7. Braterstvo sv. škapulára má č ž ť ochranu
a prímluvu Matky Božej vo všetkých č
života, pri smrti i v č
Založené bolo toto braterstvo r. 1250 sv. Šimonom Stokom,
generálom rehole karmelitskej (t 1355). Matka Božia že sa mu
zjavila a odovzdala škapulár s poznamenaním, že každý nábožný
ť ktorý ho ť bude, vyhne č smrti a dostane ochranu
v č i skoré vysvobodenie z č (Páp. Pavel V.
20. jan. 1613 a Ján XXII. vyhlásili to za pravdu.) - Braterstvo
takto je ustrojené : ň splnomocnený provinciálom karmelitov
prijíma údov, zavesiac každému škapulár, a zapíše ich do soznamu
braterstva. Škapulár pozostáva z dvoch kúskov vlneného súkna,
ktoré šnúrou dovedna sú sviazané a okolo pliec tak zavesené, že
jeden kúsok na prse, druhý na chrbet siaha (latinské slovo ska-
1137
pule, a č vlastne scapulae, ľ č č plecia, a škapulár
vlastne je ľ č náplecník.) Tento škapulár, ktorý po prvý raz
len od ň smie ť zavesený, musia údovia č ť (aj
v noci, č choroby, menovite v hodinu smrti). Smie sa ž ť
len v páde nutnosti, n. pr. pri kúpaní, preobliekaní, plátaní a p.
Údovia denne musia sa ť malé hodinky k Matke Božej. Spo-
vedník môže im miesto toho ľ potreby ť aj iné skutky,
n. pr. modlenie 7 č š a Zdravasov.- Odpustky: Plnomocné
každú stredu, vo všetky sviatky Matky Božej (podmienka: ď
prijímanie, modlitba na úmysel . pápeža, návšteva - ľ
možno - braterského kostola), č plnomocné odpustky v
hodinu smrti. Za každý dobrý skutok ň odpustky. Sv.
omše za zomrelých údov majú oltárnu výsadu. - Sú ešte 4 iné
braterstvá sv_ škapulára (karmelitov, najsv. Trojice, 7 boJastí, ne-
poškvrneného č Každé braterstvo sv. škapulára poskytuje
obzvláštne milosti a odpustky. (N. pr. plnomocné odpustky v 1. a
3. ľ každého mesiaca a piatky.) Môže niekto č ť sa
ť do všetkých 5 braterství sv. škapulára. Pritom dostane ť
násobný škapulár. ť škapulárov je poprišívané jeden na druhý.)
Krem «malých hodiniek» nie sú predpísané iné modlitby. ň
modlia sa len breviár.) Pre údov Braterstva sv. škapulára Matka
Božia je druhou Rebekou. Ako táto svojho syna - č Ja-
kuba - obliekla do šiat Esauových, aby otcovské požehnanie
pre neho obdržala, tak robí Maria: v škapulári podáva nám
odev svojho Syna Božieho, aby sme od Otca nebeského požeh-
naní boli.
8. Ingolštatský omšový spolok má č ť
živým údom svojim š ť ť a zomrelým údom
rýchle vykúpenie.
ť tohoto braterstva: Každý úd raz v č ň
roku (alebo ď potom) má dat: odslúžil jednu sv. omšu; táto
slúži sa menovite na úmysel, aby sa údovi, č najprv umre,
š ť hodina smrti, a tým, č už zomreli, ľ v mukách č
cových vyprosila. Údovia č š majú ť sv. sviatosti, ť
nepoškvrnené č a niektorého patróna umierajúcich (sv. archan-
jela Michala, SY. Jozefa, sv. Barbaru), č š ť 3 božské
cnosti a ľ ť a ť ť sa pri zvonení č
72*
1138
Platia raz malý ň ž obnos na zaokrytie č útrov. -
Údovia môžu ť ľ ľ odpustky ; plnomocné v l. ľ
každého mesiaca, v 3 hlavné sviatky cirkevného roku, v 5 hlav-
ných sviatkov Matky Božej a v mnohé sviatky a dni svätých,
č v hodinu smrti. Každú hodinu a na každom mieste môžu
pomodlením sa 6 č š Zdravasov, Sláva Bohu ď ť
odpustky sv. miest v Ríme (tamejších 7 hlavných kostolov), Por-
ciunkule, Jerusaleme a Kompostelle. ľ odpustky obdržia za
každú návštevu nemocných (20 rokov), za každú polhodinovú mo-
dlitbu rozjimajúcu (60 rokov), za každú návštevu kostola (vyše 7
rokov) a i. Všetky odpustky môžu sa ť úbohým dušiam.
Omša za zomrelých údov má oltárnu výsadu. - Spolok bol za-
ložený r. 1726 pred jedným milostným obrazom Matky Božej v
kláštore františkánskom v Ingolštate v Bavorsku. Teraz je v ň
do 400.000 údov, tak že denne slúži sa vyše 1000 braterských
omší. Prijatie do spolku môže sa ž ť i písomne alebo skrze
prostredníka; avšak každý úd musí byf zapísaný do soznamu bra-
terstva v Ingolštate.
9. Braterstvo Ducha Sv. má č ť Ducha Sv.
o mnohých ň nim osvietených.
ť braterstva: Údovia denne majú sa ť 7 «Sláva
Otcu ď a jeden Zdravas na spomenutý úmysel, pred sviatkom
Soslania Ducha Sv. ť ň ž ť a č š prijí-
ť sv. sviatosti ; č č sa im, aby každú druhú
ľ v mesiaci v kostole braterskom na pobožnosti k Duchu Sv.
prítomní boli. Za to medziiným po každom dobrom skutku obdržia
odpustky 100 dní; plnomocné odpustky na sviatok soslania Qucha
Sv. a Zvestovania Panne Marii (alebo v oktáve týchto sviatkov) a
v hodinu smrti. Spolok bol založený ň arcibiskupom Gan-
gelbauerorn r. 1872 a má doteraz 50.000 údov. Kto do spolku
tohoto chce ť prijatý, môže sa listom ť u missionárskych
ň sv. Vincenta Paulánskeho (lazaristov) vo Viedni (VII.
Kaiserstrasse 5). č platí sa malý ň ž príspevok na
zaokrytie č útrov.
Ú39
3. ľ rozšírené výpomocné spolky.
l. Spolok sv. Vincenta má č ľ ť všeli-
jakých núdzu trpiacich a ť im k duchovnému a
telesnému blahu.
Ústrojnosf spolku: Č údovia spolku, č sú katolíckeho
náboženstva a pri ľ č rozdelení na «konferencie» (t. j.
na oddiely), navštevujú chudobných v iéh príbytkoch, podporujú
ich peniazmi alebo potravou a usilujú sa ť im osožnými v ná-
boženskom i mravnom ľ Sbierajú č ľ prí-
spevky od č spolku a vždy i dary od dobrodincov, ba
zakladajú i spolkovú knižnicu. Č údovia č ž ď
sa každý ž ň a radia sa o potrebných skutkoch lásky k bliž-
nému. Za každú návštevu núdzu trpiacich a za všetky práce v
obsluhe chudobných povolené sú hojne odpustky. Všetci č
spolku obzvlášte dostávajú plnomocné odpustky v ň
mesiaca i v hodinu smrti a ľ odpustky za udelenú almužnu.
(Reh. XVI. 1845, Pius IX. 1859) - Spolok bol založený v Paríži
r. 1830 od ôsmich študentov, č najprv vrúcne vzývali o pomoc
sv. Vincenta Paulánskeho, ktorého kosti v kostole sv. Lazara v
Paríži č Schôdzky svoje menovali «konferenciami». Spolok
už po desiatich rokoch v Paríži mal 1000 údov, č týždenne asi
2000 núdznych rodín navštevovali a podporovali; potom rýchlo sa
rozšíril po celej Europe. Dnes jesto okolo 5000 spolkov sv. Vin-
centa. ľ síz utrel spolok tento, môžeme najlepšie ť ď
povážime, že za jeden rok, n. pr. 1888 od všetkých spolkov sv.
Vincenta dohromady 10 rnillionov korún ť ž frankov) na pod-
poru chudobných vydané bolo.
2. Spolok sv. Bonifáca má č zakladaním fár a
škôl ť katolícku vieru tým katolíkom nemeckého
jazyka, č v miešaných krajoch bývajú.
Spolok menuje sa po sv. Bonifácovi, apoštolovi Nemcov, a
stará sa o všetky krajiny, kde sa katolíci nemeckého jazyka na-
chodia, qbzvlášte o Germaniu, Rakúsko, Švajciarsko, Uhorsko ;
zakladá kostoly a školy a tam zaobstaráva ň a č ľ
1140
Je dokázaná vec, že v diaspore (t. j. v krajoch s inovereckým
ľ č ledva tretina všetkých katolíckych detí po
katolícky krstená býva a že deti katolíckych č č š prote-
stantské školy navševujú alebo celkom bez náboženskej č
ostávajú; tak v apoštolskom vikariáte saskom, ba i v miešaných
krajoch s prevažne katolíckym ľ ako v západnom
Prusku. Týmto spôsobom ž č tisíce katolíkov tratia svoju
vieru. Nasledovne bohumilý skutok konajú všetci, č do tohoto
spolku vstupujú. Údovia modlia sa denne len jeden č š a
Zdravas s dodatkom: «Sv. Bonifácu, oroduj za nás!» Krem toho
č alebo č platí sa bársaký malý ň ž obnos. Oby-
č v ň sv. Bonifáca robí sa ň ž sbierka v kostole. So-
sbierané peniaze zasielajú sa diecesánskemu výboru a upotrebujú
sa len pre diecésu. Diecesánsky výbor stojí pod generálnym pred-
stavenstvom v Paderborne. - Spolok bol založený r. 1849 na 3.
shromaždení katolíkov v Regensburgu. Najhorlivejším napomáha-
ľ jeho bol gróf Jozef Stolberg, syn slovutného konvertitu.
Tento precestoval celú Germaniu, osobne shováral sa s biskupmi
a získal ich spolku. On bol prvým generálnym predsedom spolku
a mal sídlo svoje v Paderborne. (Pozoruhodné je, že v diecési
paderbornskej i luteránstvo malo svoj č lebo Wittenberg a
Eisleben ležia v tejto diecési.) V Paderborne potom vždy bolo sídlo
generálneho predstavenstva. Po smrti Stolbergovej ( t 1859) gene-
rálnym predsedom spolku bol Mft.rtin, biskup paderbornský, ktorý
ho k ľ rozkvetu priviedol. Uviedol verejné pobožnosti pre
údov spolku a v mnohých spisoch prosil o podporu katolícku ·
Germaniu. Prítomne spolok má asi 1
1
12 milliona mariek (t. j. asi
1,800.000 korún) č dôchodku. (Z Rakúska r. 1904 dostal iba
38.400 korún, ť ž 19.200 zl.) Pápež Pius IX. ľ č
spolok a údom jeho povolil mnohé odpustky. (Kongr. bisk. 21.
apr. 1852)
3. Spolok sv. archanjela Rafaela pre ť
má č ľ možnosti ť ochranu na ceste tým,
č sa k ť do Ameriky č odhodlali.
No spolok nijako nemá č ť ť do
Ameriky ; naopak, on vystríha pred nim. Rozširuje spisy k č
niu ť a v jednotlivých prístavných mestách europej-
1141
ských (ako n. pr. v Bremách a Hamburgu) i amerických má
stálych dôverníkov, č kríž a kotvu na prsiach nosia a ť
com bezplatne rady a pokyny dávajú. Ľ v takých prístavných
mestách č upadujú do rúk prešibalých agentov a ň
mencov, č ich do biedy uvrhujú.) ť pred odcesto-
vaním poskytuje sa i ž ť k prijatiu sv. sviatostí a navští-
veniu služieb Božích, pri ktorých o nastávajúcich č
obzvlášte č bývajú. Výdavky spolku zaokrývajú sa č
príspevkami č údov; č príspevok obnáša asi
l kor. 20 halierov. č dôchodok obnáša okolo 36.000 ko-
rún ť ž 30.000 mariek). Spolok tento bol založený r. 1868 a
síce na 19. shromaždení katolíkov Germanie v Bambergu. Spolok
doteraz jestvuje v Germanii a Rakúsku a má svojich dôverníkov u
mnohých biskupských konsistorií, ako v Mníchove, Passaue, Kolíne,
Trieri, Paderborne, Viedni, Litomericiach ď Len v prístavných
mestách Bremách a Hamburgu ujal sa spolok asi za 10 rokov
250.000 osôb a postaral sa, aby na ť lodiach, kde
predtým ť panovala, zákony slušnosti a č
č ť zachovávané boly. V New- Yorku je takzvaný
«Dom Leva», od katolíckych biskupov spravovaný, ktorý ť
valcom lacnú hospodu poskytuje, ž č lístky a p. za-
obstaráva.
4. Spolok katolíckych tovaryšov má č ť
mladých remeselníkov k náboženskému a cnostnému životu,
menovite však k pracovitosti a bratskosti.
ť miestneho spolku: Na č stojí katolícky k?1,az
ktorému po boku stoja údovia spolkového predstavenstva z č
majstrov; a tovaryšov. Údovia mú ť len č a majú
pravidelné shromaždenia, na ktorých č prednášky, najmä
obsahu náboženského, hlavnú úlohu hrajú. Rokovanie o politike
alebo o sporných otázkach náboženských je vytvorené. Nezabúda
sa na pestovanie spevu (spolkovej piesne), na č primeraných
spisov, na slušnú zábavu, ani na plnenie náboženských a č
skych povinností. Predpísaný spolkový pozdrav je: «Žehnaj Pán
Boh poctivé remeslo». Pocestní tovaryšia cudzích tovaryšských
spolkov katolíckych č dostávajú od spolku stravu i hospodu.
1142
Jednotliví údovia podporujú sa v chorobe a núdzi. Tovaryšské
spolky jednej di ecése podriadené sú diecesánskemu, celej ŕ ž
ústrednému predsedovi, a všetky kat. tovaryšské spolky sveta gene·
rálnemu predsedovi v Kolíne. Všetky spolky stoja pod ochranou sv.
Jozefa, pestúna Ježiša Krista. - ľ spolku bol ň
Adolf Kolping. Tento, narodený pri Kolíne r. 1813, bol obuvníc-
kym tovaryšom a ako taký dobre poznal mravnú spustlosf robot-
níkov. č nasilu chcel ť ň ako obuvnícky tovaryš
č sa č latinskú č vzdor posmechu svojich spolupracovní-
kov. ď potom ď do 3 gymnasiálnej triedy bol prijatý, živil
sa biedne č iných v súkromných príbytkoch a č
r. 1845 bol v Kolíne za ň vysvätený. Ako kaplán č
v ľ meste robotníckom Elberfelde a neskoršie v Kolíne ;
tu ujal sa biedneho stavu robotníckeho a založil prvý tovaryšský
spolok. Kolping, «apoštol remesla», umrel r. 1865. Doteraz jest-
vufe vyše 1000 tovaryšských spolkov ; z tých 700 pripadá na
Germaniu, ostatné č š na Rakúsko ; všetky dovedna majú vyše
200.000 údov. Asi 280 spolkov má vlastné domy.
5. Knižné spolky katolícke majú č za č
ľ š cenu š ť medzi ľ dobré a ž č
knižky. Také spolky sú na pr. v Č Uhorsku a
iných krajinách.
V Č je ľ rozšírené, aj u nás známe, Dedictvo
sv. Jána Nepomuckého, Dediétvo sv. Oyrilla a Metoda a Dedictvo
sv. Prokopa ; spolky tieto vydaly ľ č náboženských a mravno-
č kníh. V Uhorsku najdôležitejší a najpotrebnejší pre
katolíckych Slovákov je Spolok sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave.
Údovia platia 20 korún, alebo v ť č č po
2 kor. 40 hal.; zakladatelia 200 kor. alebo za 10 rokov po 24
kor. Údovia č až do smrti dostávajú spolkový kalendár a da-
ľ náboženských a č knižiek. Krem toho spolok
tento vydáva a má na sklade katechismy, bibliky a iné školské i
modlitebné knižky ; stojí pod ochranou prímasa a biskupov uhor-
ských. Každý ň ktorý je údom spolku, je povinný raz v roku
(pod oktávou sv. Adalberta) ž ť sv. omšu za živých i zomrelých
údov spolku. - č spolku j e dvíhanie nábožnosti a mrav-
1143
nosti u ľ a preto zasluhuje, aby ho každý pravý ľ slo-
venský a katolík všemožne podporoval a č
6. Spolky katolíckych robotníkov majú č napo-
ť ž ť a ť obzvlášte ť a brat-
ť medzi robotníkmi.
ť spolku: Údovia pravidelne a č priJimaJU
sv. sviatosti i č ň sa na . ť cirkevných; majú pra-
videlné shromaždenia s prednáškami obsahu náboženského a vzde-
ľ pri ktorých o základných bludoch socialistických naúk
č bývajú. (Politika je vytvorená.) V spolkovom dome je
č ň a knižnica. Údovia majú ť skutky lásky k bližnému;
sem patrí na pr. návšteva a podporovanie nemocných údov, zaob-
staranie práce takým, č jej nemajú, ť o vdovy a siroty.
č mávajú i družné zábavy, výlety a slávnosti. No za dôle-
žitý ciel vždy považuje sa súhlas medzi robotníkmi a davatelmi
mzdy s ľ na práva a povinnosti. (Lev XIII. 1891) V Ger-
manii r. 1888 bolo 7 4 katolíckych spolkov robotníckych; dnes č
tento je ď č š
7. Krem toho ešte sú katolícke ľ spolky,
spolky katolíckych majstrov, č ň remeselníkov, študen-
tov, č ľ právnikov ď
Takmer všetky majú č ž ť údom v ich povolaní alebo
:Stave č (prednáškami, dobrými spismi) a podporovaním
(v chorobe, nešfastí, zaobstaraní pekného pohrabu), č ť ich o
náboženských otázkach prítomnosti (s vytvorením politiky), ť
nábožnost: a mravnost: (družnými schôdzkami, deklamáciami, muzi-
kou, spevom a p.) V týchto spolkoch teda nevychovávajú sa po-
božnostkári, ako sa ľ domnievajú. - Medzi ľ
vými spolkami zvláštneho spomenutia zasluhuje «L'udový spolok
pre katolícku Germaniu», ktorý r. 1894 od slovutného ríšskeho
vyslanca a vodcu takzvaného centra (t. j: strednej strane na ríš-
skom sneme), Windhorsta, bol založený. Spolok r. 1905 mal
565.700 údov. Najhlavnejším č spolku je boj proti prevratným
snahám č nášho veku pomocou prednášok a spisov.
1144
Za 4 roky rozdalo sa asi 7 millionov tiskopisov. Každý úd platí
do pokladnice spolkovej jednu marku (t. j. l kor. 20 hal.) Sídlo·
spolku je v č - ľ je i L'udový spolok pre Horné
Rakúsko. Tento hol založený r. 1870 od rázneho biskupa linec-
kého Rudigiera (é 1884) a má 35.000 údov. - ľ dohre pô-
sobí aj ň sv. Antona, ktorá svoju ť venuje osobám,
schopným polepšenia, č z trestníc vyšly a preto vo svete oby-
č službu ť nemôžu. ň sv. Antona vo Viedni XV.
Prouthongasse; podobný ústav je i v Achene, t. j. Cachách.) ľ
na č sú aj ústavy pre kat. služky (na ochranu č po-
ľ tieto ujímajú sa kat. č č z vonkova prichodia
do ľ a službu ľ ; ď takých, č služby nemajú.
Chránia ich od svedenia. (Všetky tieto spolky holy č na
č shromaždeniach katolíkov.) - Tu i tam boly založené
i domy pre starcov. Roku 1840 jedna pani v Paríži vzala do·
opatery dve slabé staruchy. Onedlho pomáhaly jej aj iné osoby a
tak vznikla č ť «malých sestier chudobných)>, ktorá teraz
má 5000 údov a v asi 300 domoch 30.000 starcov a starúch
opatruje.
8. Dajedny katolícke spolky maJU viac významu pre-
jednotlivé krajiny: tak v Germanii Africký spolok ne-
meckých katolíkov, ktorý má č ť k č
otroctva v Afrike a k ť tejto č sveta;
ď v Rakúsku Školský spolok katolícky, č zakladá
školy, v ktorých sa mládež po ť vychováva.
č kardinál Lavigeri e č Lavižrí) z Kartága (t 1892)
podujal cestu po Europe (r. 1888) a menovite vo ľ
(Paríži, Londýne, Ríme) č ohavnosti otroctva v Afrike. Násled-
kom jeho oduševnených č vznikly mnohé spolky protiotrokárske,
medzi nimi aj Africký spolok nemeckých katolíkov, ktorý č
asi s 200.000 markami ( = 240.000 korunami) prispieva k zane-
seniu ť vzdelanosti do Afriky. - Skolský spolok kato-
lícky vyvinuje č ruch menovite vo Viedni a Dolnom Rakúsku.
Založil mnoho ľ škôl a č ľ seminár. Má 30.000 údov
a je podelený ľ fár. ň 15 údov v niektorej obci tvorí far-
skú skupinu; každý úd č platí 1 kor. 20 hal.) - «Dnes ľ
1145
je potrebné č ť a ť sa k velkým podnikom v poli-
tike, obchode a ň ž Nuž tedy, utvorme mohutný spolok,
aby sme ť v rodine udržali a zachránili 1» (Biskup Alojz
z Kalabiany) Mohutný pud k sjedrioteniu, č dnes na každom
úzerrií života vyniká, musi sa ť i na· územie cirkevného
života. (Gorres)
Tu č sa č o prostriedkoch milosti:
, v
HODNOTA NABOZENSTVA.
Dnes od niektorých ľ môžeme č ť že náboženstvo · je
len súkromnou, tedy č vecou. Tí, č tak hovoria, sú i toho
ľ že č v náboženstve je menej dôležitá, než na pr.
č v č písaní a č Nuž toto nestojí, lebo nábo-
ženstvo je hlavná vec a ž č š i najpotrebnejšie dobro pre
život.
l. Náboženstvo je svetlo pre náš rozum.
Náboženstvom dozvedáme sa a poznávame ľ svojho života
i cestu k tomuto ľ Kto tedy náboženstvo má, podobá sa po-
cestnému, č po tme svetlo má. Kto je bez náboženstva, ten po
tme habká. Má č a nevidí. Je ako slepý. Preto ľ ktorý
nám pravé náboženstvo priniesol, menuje sa «svetlom sveta»; on
povedá: «Ja som svetlo sveta; kto ň nasleduje, nechodí po
tmen. (Ján 8, 12) Preto pri jeho narodení ukázalo sa svetlo na
nivách betlehemských a podivne jasná hviezda zjavila sa na nebi.
Preto v kostoloch sviece horia pri omši (lebo ď «Svetlo sveta»
prítomné je na oltári pod spôsobami chleba a vína); preto _v
lampe pred tabernákulom je svetlo č «Svetlo svetan, č
tam je prítomné); preto sviece s oboch strán omšovej knihy, ď
sa pri ľ sv. omši evanjelium č (Sviece č Náš rozum
dostáva svetlo skrze nauku Kristovu, teda skrze evanjelium.) A nie
bez č dáva Cirkev 3-krát ň ť na modlitbu: pred vý-
chodom slnka, po západe slnka a ď slnce najvyššie stojí. Pripo-
mína nám, že Syn Boží, ktorý je Svetlo sveta, raz č sa
stal a 33 rokov medzi nami žil. - Kto náboženstvo má, je tedy
naozaj osvietený; kto ho nemá, je nezkúsený, trebárs hy mnoho
o sebe myslel.
1147
2. Náboženstvo dáva vôli našej ľ
skú silu; svojimi vážnymi pohnutkami mohutne popu-
dzuje nás k dobrému a zdržuj e od zlého.
Náboženstvo je ako sochor. Týmto i ť môže ť
ť ž š bremená. Tak náboženstvo i slabému č dodáva
sily k vykonávaniu ľ skutkov. Povážme len č
katolíckeho missionára, ktorý v krajinách pohanských popri usta-
č prenasledovaniach a č živQta bez ľ
na zemskú odplatu pracuje na spasení bližných svojich. Povážme,
ako č nákazlivých nemocí, kde chorých neraz i vlastní po-
krevní opúšfajú, katolícki ň a nábožné mníšky ich navštevujú
a láskave opatrujú. Ktože dodáva ľ týmto ľ smelosti?
To je náboženstvo, ktoré povedá: Č bližným robíte, Bohu robíte.
Dostanete raz č odplatu v nebi atd. A č dodávalo sv. č
níkom sily, aby skôr majetok a život utratili, než č zlého uro-
bili? Tiež náboženstvo, ktoré vraví: «Boh vie všetko. Po smrti
príde súd a spravedlivá odmena. Všetci raz vstaneme z ŕ
ď Preto pravdivé sú slová: «Najvzdelanejšia policia nie je vstave
ť č najjednoduchejšieho katechismu z dedinskej školy»
(Walter). ď policia a moc svetská len tam môže ť kde
č sú zrejmé. No náboženstvo poukazuje, že i za také skutky,
ktorých ani jedno oko ľ nevidf, ba i za myšlienky svoje pred
súdnou stolicou Božou jednúc ť musíme. Náboženstvo
tedy robí č svedomitým. - Ako náboženstvo š ň
ľ a im smelosti dodáva, vidíme na križiackych vojskách v stre-
doveku, na Andrejovi Hoferovi v Tyrolsku č napoleonovských
vojen, na ť vojsku, č r. 1683 ň osvobodilo. Niektorí
chceli by ť ľ takzvanou naukou o povinnostiach: táto
opiera sa len na dôvody rozumové (n. pr. prídeš o ž ť u ľ
policia dá ť do chládku a p.) Také rozumové dôvody v č po-
kušenia sú ako ň záveje, č sa roztopia, ď slnko na
ne svieti.
3. Náboženstvo teší v š ť a zdržuje
od zúfalstva.
1148
Náboženstvo č ako olej. Tento ľ ľ a hojí
rany. č Job, Tobiáš a i. boli tak trpezliví v ť ž trápeniach?
Lebo náboženstvo vravelo im: «Boh je naším Otcom; nenakladá
viac, než ť vládzeme. ď tedy núdza je č š pomoc
Božia j e najbližšia. A Boh obráti všetko k dobrému». A ľ
zase s druhej strany je ľ samovrážd, č i pri celkom nepa-
trných protivenstvách? Lebo chybí náboženstvo, nasledovne aj
útecha. Č s náboženstvom rovná sa pevne zakorenenému
dubu, č povíchriciam vzdoruje; no č bez náboženstva kláti-
vej trstine. Náboženstvo je ako kotva, ktorá ď č vlnobitia
Dd záhuby chráni. Noviny nedávno doniesly nasledujúcu zprávu:
Jeden sociálny demokrat vystatoval sa v č pred č
že sa mu po č namáhaní č podarilo, ť bezná-
boženskou svoju ženu, ktorá predtým tak nábožná bola. Rozumie
sa, že ho č preto ľ chválili. ď č domov išiel,
pred svojím príbytkom videl ť mnoho ľ Na otázku odpove-
dali mu, že sa v dome š ť stalo. Chlap vošiel do príbytku
a našiel svoju ženu a troje detí ŕ ž ť na podlahe. Pri žene
ležala ľ na ktorej stálo: «Kým som ešte náboženstvo mala,
pre odplatu Božiu znášala som pokojne všetky trápenia života. No
od tých č č muž - ukrutný ako kat - o vieru ma pripravil,
som celkom š ť Takými nesmú ť moje deti. Preto som
otrávila všetky». Tu vidno, č č môže s náboženstvom a č
bez neho. Bez náboženstva je podobný tomu, ktorému sa ď stros-
kotala. Právom vyslovil sa generál La u don: Ľ bez nábožen-
stva v chorobe a č sú č š bojazlivci bez sme-
losti a sily».
4. Náboženstvo zaopatruje č pravú
ť
Bez náboženstva niet spokojnosti na svete a tak ani pravého
š ť č Boh ako ľ je ň všetkej blaženosti
a č pre Boha je stvorený, nuž ten, č od Boha sa odvráti
alebo o Bohu č ť nechce, utratí ť srdca. Na ň
dokáže sa, že pravdu mal sv. Augustín, ď povedal: «Nepokojné
je srdce naše, kým v Tebe, ó Bože, č Č bez nábo-
ženstva podobá sa rybe, ktorú z vody vytiahli. Táto trepoce, svíja
1149
:a č sa, trebárs by jej ľ ľ pokrmu podávali. Chce na-
zpäf do vody, do živlu svojho; len tam teší sa životu. Práve tak
má sa i s č ktorý sa od Boha vzdialil. (Deh.) ľ
pochodí, že mnohí ľ ktorým Boh zemské statky v hojnosti
požehnal, ba i· vysokovzdelaní mužovia, č š ť sa cítia
a v č i listoch jasno prezradzujú svoju ť a
ť života. Sám oslavovaný Goethe vyslovil sa (v rozhovoroch
svojich s Eckermannom), že za svojich 75 rokov mal málo š ť
ných dní a že celý život zdá sa mu ť ľ ň
A Schiller písal Kornerovi: <<Musím k Vám, len u Vás budem
š ť ešte som nebol !J, Teda len majetok, č ť veda nie sú
vstave ť č spokojným a š ť To môže len nábo-
ženstvo. č č Kristovo duševný pokoj nám donáša, preto
ľ náš už od prorokov ako <<Knieža pokoj a" bol zvestovaný
(Is. 9, 6) a preto pri narodení anjeli hlásali pokoj ľ ď
(Luk. 2, 14) Preto Kristus č aj apoštolov pozdravoval slo-
vami: «Pokoj vám l» (Ján 20, 19) A svojim č Kristus
pokoj č odplatu za prijatie a zachovávanie svojho č
Povedá: «Pokoj svoj dávam vám; nie ako svet dáva, ja dávam
vám". (Ján 14, 27) Ď «Vezmite jarmo moje na seba a č
sa odo ň lebo som tichý a pokorný srdcom a najdete č
nok dušiam svojim». (Mat. ll, 29) Už č ľ ď povodilo
sa, ako sv. filosofovi Justínovi. Tento preštudoval všetky filosofické
sústavy svojej doby, no ani v jednej nenašiel pravého uspokojenia.
Až náboženstvom ť došlo jeho srdce želaného pokoja.
(t 166)
Kto tedy svojich bližných o náboženstvo pripravuje,
robí práve tak ukrutne, ako vrah ; lebo ženie bližného
do zúfalstva a samovraždy.
Kto bližnému náboženstvo bere, je ukrutnejší od toho, č
pocestnému potme svetlo odníma. Bez svetla môže sa mu ť
š ť ba môže ť aj o život. Ale č bez náboženstva
utratí ešte viac, než telesný život.
OBSAH PRVÉHO ť
Pred:mluva ·-- ·-- ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ _ __
ľ __ . ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ...
:Modlitby ... ... ___ ___ _ __
Úvod.
Strana
5
lO
·-- ··- --- 13
1. K č sme na zemi '?. _ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 24
2. Č dosiahneme č blahoslavenstvo ? ..• ___ ___ ___ ___ ___ ... 26
3. Na zemi ni et dokonalého blahoslavenstva ___ ___ ___ ___ ... 28
Viera.
l . Poznanie Boha ...
___ ... ___ 3n
2. Zjavenie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 35
3. Zvestovanie zjavenia ___ ... ... ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ 39
4. Sv. Písmo a podanie ___ _ __
42
. 5. ť viera
--- --- ·· - ·-· ··- --- 50
6. Pohnútky viery ___ ___ ... __ _
7. Nedostatok a ztrata ť viery __ _
8. Vyznanie viery___ __ _ ___ ___ ___ ___ _ __
9. Znak sv. kríža ___ ... ... ___ _ __
10. Apoštolské vyznanie viery ___
I. Č viery: Boh.
l. Jestvovanie naj vyššej bytnosti __ _
2. Podstata Božia __ _ ___ ... ... . ..
3. Vlastnosti Božie
61
68
73
78
81
85
88
92
4. Najsvätejšia Trojica ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ __ _ __ _ ___ 117
5. Dejiny stvorenia ___ ___ ___ ... ___ __ _ ... 123
6. Božská ľ ť ___ ___ ___ ___ ... ... ... ___ ___ ___ ___ ___ 133
7. ť v trápení ___ __ _ __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 140
8. Anjeli ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 149
9. l'..udia ___ ___ ___ __ _ ___ ___ 160
* ?oznám/ca. Na titulnom liste po slovách «profe:;sor náboženstva v Trutnove»
má ť : a Prahe.
73
1152
Strana,
10. Duša č ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ __ _ 164
ll. Nadprirodzené dary___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ 168
12. Hriech č ... ___ ... ___ ___ ___ ... ___ ___ _ __ - -·- 711
II-VII. Č viery: JeŽiŠ Kristus.
l. Vykúpenie... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 179
2. ľ Vykupiteia ___ _ __ ' ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... 181
3. Príprava Iudstva na Vykupitela ___ , ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ___ 193
4. Kedy a kde žil ľ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ __ _ 199 ·
5. Ježis z Nazareta je ľ alebo Kristus ___ ... ___ ___ ___ ___ 204
6. Životopis Krista___ ... ___ ___ ___ ·-· ___ ___ ___ _ ___ ___ ___ ___ 206
7. Osoba ľ ___ ___ ___ ___ ___ ·-· ... 231
VIII. Č viery: Dueli Svätý.
l. ť Ducha Sv. je nám potrebná... ___ ___ ___ ___ ___ 251
2. č Ducha Sv. ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ 254
3. Zjavy Ducha Sv. .. . ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ '!:77
IX. Č viery: Cirkev.
l. Katolícka Cirkev a jej sríadenie ___ ___ ... ___ ___ ___ __ _ ... 279
2. Hlava Cirkve ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ ___ 283
3. Biskupi, ň kat. ť ___ ___ ___ __ _ ___ ___ ___ __ _ ___ __ _ 288
4. Vznik a rozšírenie ·cirkve ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 295
5. Katolícka Cirkev je nerozboriteJná a neomylná.._ __ _ ___ ___ ___ ___ o04
6. Poriadok dia dôstojnosti v Cirkvi ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 314
· 7. Známky pravej Cirkve .. _ . ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 317
8. Kat. Cirkev je ľ ___ ___ ___ ... ... ... ... --· ___ 322
9. Pomer Cirkve k štátu ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ 326
10. Obcovanie svätých ·-· ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 333
X. Č viery : Odpustenie hriechov. 339
XI.-XII. Č viery: NaŠe posledné veci.
l. ť __ _
2. Zvláštny súd
3. Nebo __ _
4. Peklo
5. č
6. Vzkriesenie tela___ ... ___ ___ ___ ... _.. ___ ___ --- --- --- --·
7. Súd sveta... __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ .... ___ --- --- ---
Krest'anská nádej.
I. Podstata ť nádejé
II. Osoh ť náqeje __ _
III. Protíva ť nádeje
342
346
348
354
359
366
371
378
384
387
1153
OBSAH DRUHÉHO DIELU.
AJ Príkazy. Strana
l. č príkazy ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 393
2. Dva Príkazy lásky ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ 399
3. Príkaz lásky k Bohu ___ ___ ... ___ _ .. ___ ___ ___ __ _ ___ ___ ___ 402
4. Protiva lásky k Bohu : Láska k svetu . ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 413
5. Pr-íkaz lásky k bližnému ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 417
6. _ Nedostatok lásky k bližnému - __ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 422
7. Láska k ľ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 426
8. Príkaz lásky k ľ ___ ... __ _ ___ ___ ___ ___ __ _ __ _ ___ 429
9. Samoláska ___ --- - ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ ___ 433
10. Znášanlivost nábozenská ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ ___ ___ ___ 435
ll. Desatoro Božích prikázané.
- Prvé prikázanie Božie c.. ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 44:l
l. Poklona Božia ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 442
2. Modlárstvo ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ 448
3. Bláznivá pocta Božia ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 451
4. Ctenie svätých ___ ___ ___ ___ __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 455
5. Nadúcta Matky Božej ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ 461
6. Ctenie obrazov svätých ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 470
7. Ctenie relikvií___ _____ ___ ___ ___ ___ ___ -=-- ___ ___ ___ ___ 4 75
8. č pocta Božia ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 478
Prísaha... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 478
ľ __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 483
Druhé prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 487
Tretie prikázanie Božie ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 500
l. Príkaz svätenia nedele... ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ ___ 500
2. práce... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _'__ __ _ 509
3. ť oddychy ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 515
12. Pät cirkevných prikázani.
Príkaz zasvätenia sviatkov ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 518
Cirkevný rok ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 520
Príkaz pôstu __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 524
Nový poriadok ľ postu -pre Uhorsko ___ ___ ___ ___ ___ ___ 533
Zdržovanie sa od liehových nápojov ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 534
Príkaz ľ č spovede a prijímania... ___ ___ ___ ___ ___ ___ 539
Príkaz zapovedaného č ___ ___ ___ __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 541
StVJ;té prikázanie Božie __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 642
l. Povinnosti oproti č ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 542
2. Povinnosti oproti vrchnostiam ___ __ _ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 550
3. Povinnosti predstavených ___ ___ ___ ___ ___ ___ 557
1154
Strana
4. Láska k národu
Piate prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ... ... __ _ ...
l. Povinnosti oproti svojmu vlastnému životu... ___ .. ... ___ ___ ...
2. Povinnosti oproti životu bližného ... ... .. ... ... ... ... __ _
3. Držanie sa oproti ž č ... ... ... ... ... __ _ __ _ ... ___ ...
Šieste prikázanie Božie ... ... ... ... ... ... ___ ... ___ _ __
Siedme prikázanie Božie ... ___ . . . ... ___ ___ ___ ...
Právo vlastníctva... ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... ___ _ __
Hriechy proti siedmemu prikázaniu . .. ___ ... ___ ... ... ... . ..
Prinavrátenie alebo náhrada -·· ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ _ __
Ktoré č majú ž ť nás od prestúpenia 7. prikázania? __ _
Osme prikázanie Božie ___ ___ __ _ ... ___ __ _ ... ___ __ _ _ __
l. Zákaz ŕ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ ___ ___ ... __ _
2. Zákaz falše ___ ... ___ -·· ... ___ ___ ___ ... ... ___ ___ ___ _ __
3. Prostriedky proti hriechom jazyka___ _ __ · ___ --· ___ ___ __ _ ... __ _
Deviate prikázanie Božie ... ___ .. . ... ___ __ _ ___ ___ __ _ _ __
Postaveni e ženy v č ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ --·
Desiate prikázanie Božie ... ... ... ... ___ ___ ... ___ ... __ _
Socialismus ... ___ ___ ... ... ___ __ _ ___ ___ ... __ _ ... ___ ...
Skutky milosrdenstva... ... ___ ... ... ___ ___ ___ ... ___ ...
l. ť a upotrebeni e zemských statkov ... __ _ ... ... ... ___ _ __
2. Príkaz ť skutky milosrdenstva ... ... __ _ ··- ___ ... ... __ _
3. Najdôležitejšie skutky milosrdenstva ... ,__ ... . ... ___ ...
4. Ako máme ť skutky milorsdenstva ?... ___ ___ ... ... ___ _ __
ť ď č ... ... ___ ___ --· · ___ ... ... ... ... ··-
ť v chudobe · -·- ___ ___ ___ ... ... ___ ___ ... __ _ _ __
Bj Dobré skutl{y, ť hriech, ť
l. Dobré skutky ... ___ ___ __ _ ___ ___ ___ ___ ... ... ___ .. . . ..
2. ť ... ___ ... ... __ _ ... ... ___ __ ... .. . ... ___ --· __ _
3. Hriech
Vznik a postupovanie hriechu... . .. ·--· ___ __ _ __ _ ... ... __ _
Spôsoby hriechu ___ ___ ___ --· ___ ... ___ --· __ _ ... ___ _ __
ľ ť hriechov ... ___ ... ... ___ ·-· ___ ___ ___ ___ ... __ _
Pokuty ľ hri echu ... ___ ... ... ___ ... --· ___ __ _ ...
Pokuty všedného hriechu... ___ ... ... ... ... ... ... ... . ..
4. NeprávosL . ___ ___ ... ... ___ ... .. . ___ ___ ___ ... ... ... __ _
5. Pokušenie ... ... ... ... ... ___ ... ... ___ ... ... __ _ ___ ...
H. Zlá príležitost.. ___ ... ... ___ ... --- --· ... ... --- --- ...
561
567
56d
574
585
58\!
592
592
595
598
600
603
603
614
621
623
623
633
633
640
640
642
645
653
659
662
666
666
675
691
691
698
701
710
715
717
724
731
Sedem hlavných cností a sedem hriechov 739
l. Pokora ___ ... ... ___ __ _ ___ ... ... ___ ... ... ... ___ ... ... 739
Pýcha ... ... ... ... __ __ _ ___ ... ... ___ ... ___ ___ ___ 745
2. š ť ___ ___ ___ ___ ... ___ . .. ___ ___ ___ ... ··- ___ ___ ___ 749
Lakomstvo 750
1155
Strana
3. éistota 754
Smilstvo --- ___ --- --- --- --- -- - ... --- ... --- ___ ___ ___ 759
4. Láska... --- -- - --- --- --- --- --- --- --· --- --- --- 762
ť
762
fí. ť v jedení a pití ___ ___ __ _ -·- --· ___ · --- ___ ___ ___ ___ 762
Obžerstvo... --· ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ __ _ ___ __ _ 764
6. ť ť ť --· --· ___ ___ ___ ___ 767
Hnev___ ___ ___ ___ --- --- --- --- --- -- - __ _ ___ ___ ___ ___ 774
7. ť v dobrom ___ --· --· ___ ·-- ___ ___ --· ... ___ ... ... 778
ť ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ 779
8. PoslušnosL. ___ --- ___ ___ ___ ... ___ --- ___ ___ ___ ___ __ _ -·- 7.81
Neposlušnosf.__ ___ __ _ ___ ___ ___ ___ _ __
786
C) ť ľ 787
l. Snaha za ť ť ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 787
2. Všeobecné prostriedky k dokonalosti... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 791
3. Zvláštne prostriedky k dokonalosti___ ___ __ __ _ ___ __ _ __ _ ... ... 799
4. Osem blahoslavenství ... ___ ___ ___ ___ ___ 807
OBSAH THETIEHO DIELU.
I. Sv. omša.
l. Obeta vôbec ___ ___ _ __
2. Križová obeta Kristova ___ ·-· ___ _ __
3, Ustanovenie a podstata obety sv. omše __ __. ___ ___ __ _ _ __
4. Hlavné č omše __ _ ___ ... ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
5. Obrady pri omši sv. ___ __ _ ... ___ ... ___ ___ ... ___ ___ ___ _ __
6. Osoh obety sv. omše ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
1. Konanie obety sv. omše __ ___ ___ ___ ___ ... ___ ... ___ ___ _ __
8. Cena sv. omše ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ __ _ ___ ___ _ __
9. Pobožnosf pri sv. omši ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ _ __
10. ť k slyšaniu omše... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ...
ll. Č slúženia omše... ___ ___ __ _ __ _ ___ __: ___ __ _ ___ ___ ___ _ __
12. Miesto k slúženiu omše ... ... ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
13. Šaty, nádoby a ine veci pri omši ___ ... ___ ___ ___ --· ___ ___ _ __
14. Barva omšových šiat ___ ___ __ _ ___ ___ ___ __ _ ... ___ ... ___ _ __
15. č pri omši ... ___ ___ ___ ___ ... __ _ __ ___ ___ ___ ___ _ __
16. Spev pri omši.__ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ... ___ _ __
17. Slyšanie slova Božieho ... ___ ___ ... ___ ___ ___ ... __ _
II. Sv. sviatosti
I. Krst ... ___ _ __
II. Birmovanie ... __ _ ___ _ __
III. Najsvätejšia ť oltárna
l:l17
R21
826
835
837
840
847
851
853
861
864
866
871
873
876
879
882
888
895
907
914
1156
l. Ustanovenie a podstata sviatosti oltárnej ___ ___ ___ ___ _ __
2. Potreba sv. prijímania ... . .. · ... ___ ... --· ... ... ___ ... . ..
3. č sv. prijímania... ___ ... ... ... ___ ... ___ ___ ___ _ __
4. Príprava k sv. prijímaniu ... ... ... ... ... ... ___ ___ ... __ _
5. Držanie sa po sv. prijímaní ... ... .. . ___ ... .. ___ ___ ___ ...
6. Duchovné prijímanie ___ _ __ - ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... . __ _
IV. Sviatost pokánia.- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ _ __
l. Podstata a potreba pokánia... ___ ___ _ _ _. ... ___ ___ ... ... __ _
2. Spovedný otec ___ ___ ... ___ ... ---- ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
3. č pokánia___ ... ___ __ _ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ _ __
4. Hodné prijímanie pokánia___ ___ __, ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
5. Všeobecná ď ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ _ __
6. Božské ustanovenie spovede ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
7. Úžitok spovede___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ __ _ _ __
8. Znovuupadnutie do hriechu ___ ___ ___ ... ___ ___ ___ ___ ... __ _
Odpustky -w- ___ . ___ ___ ___ ___ --- ___ ___ ___ ___ ___ _ __
:V. Posledné pomazanie... ___ _ __ · ___ ___ ... ___ ___ ... ___ _ __
VI. Posvätenie ň ... ___ ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ...
VII. Stav manželský ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
l. Ustanovenie a podstata manželstva.: . ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
2. Vlastnosti manželstva___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
3. č milosti v manželstve ... ___ ... ___ ... ___ ... __ _ _ __
4. Prekážky manželstva ___ _ ___ ·
5. Obrady pri sviatosti manželstva ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
6. Povini,IOSti manželov ... ___ ... ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ _ __
7. Krížne manželstvá... ___ ___ ___ ___ ... ___ __ _ _ __ ---- ... __ _
8. Stav bezmanželský ___ ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ___ _ __
9. ľ stavu... ___ ... ___ ___ ___ ___ ___ _ __
III. Sväteniny
IV. Modlitba
l. Podstata· modlitby ___ ___ ... ___ ___ _ __
2. (Jžitok a potreba ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __
3. Ako sa máme ť ___ ... ... ... ... ... ... ___ ... ... ...
. 4. Kedy máme sa ť ... ·___ ___-- ___ ___ ___ ... ___ ... . ...
5. Kde máme sa ť ___ ... ... ___ ... ___ ... ... ___ ___ ___ ...
6. Za č máme sa ť ?
7 Rozjímanie
Najdôležitejšie modlitby
L č š ___ ___ ___ ... ___ ___ ... ___ ... ... ___ ... __ _
Il. Modlitby k Matke Božej ... ... ___ ___ ... ___ ... --- __ _
1. Zdravas ___ ... ... ___ ... ... ___ ___ ... ... ... --- ... ---
Strana
914
922
927
932
937
938
939
939
945
949
955
972
973
976
988
982
996
10C2
1010
1010
1015
1016
1017
1021
1026
1034
1039
1041
1049
105:)
1055
1059
1065
1070
1077
1078
1079
108:!
1082
1088
1088
2. Anjel Pána ___ __ _ ___ ... ___ __ _ ___ _ ___ _ ___ ---
-- 1093
3. _ Ruženec ... ; ___ ___ ___ ___ ___ _ __
·4. Litáni loretánsk.e. Zdravas Kráiovna
NajdÔležitejšie pobožnosti
1157 .
Strana
1094
1098
1101
l. Prôvody ___ · ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ' -- ___ ___ ___ ___ 1102
2. ť pohrab ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ _ __ · ___ . ___ ___ 1106
3. Púte___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ .--- ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 1112
4. Krížová cesta ___ '· ___ ___ ___ ___ _ _ _. ___ _ _ _. ___ ___ ___ ___ 11-16
5. Vyloženie Najsvätejšieho___ ___ ___ --., ___ ___ ___ -"- ___ ___ ___ 1118
6. Missie, duchóvné č _ __ - ___ ___ ---, __ , ___ _ __ . ___ ___ 1119
7. Shromaždenia katolíkov, pašiové hry___ ___ _ __ . ___ · ___ ___ 1121
Náboženské spolky
l. III. rád.
1125
1128
2. Velmi l'Ozšírené braterstvá ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ ___ 113l
.. .
3. Velmi rozšírené výpom,ocné spolky___ ___ _ __ -. ___ ___ 1139
Hodnota náboženstva 1146
VYSVETLENIE NIEKTORÝCH SKRÁTE-
,
NYCH MIEN.
Alb. Vel. = Albert Veliký.
Alf. = Alfons.
Ambr. = Ambró7.
Ang. Fol. = Angela ň
Ans. = Anselm.
Ant. Pust. = Anton Pustovník.
Ant. Pad. = Anton Paduánsky.
Aug. =
Bas. = Basil.
Ben. XIV. = pápež Benedikt XIV.
Bell. = Bellarmin.
Ber. = Bernard.
Bon. = Bonaventura.
Brig. = Brigita.
Koch. =Kochem,missionár a asketický
ľ
Cyp. = Cyprián.
Cyr. A. = Cyrill Alexandrijský.
Cyr. I. = Cyríll Jerusa.lemský.
Deh. = Deharbe.
Dion. Ar. = Dionys Areopagita.
Fr. Ass. = František Assiský.
Fr. S.= František Saleský, arcibiskup
ženevský.
Fr. X. = František Xaversky, apoštol
Indov.
Fulg. = Fulgent.
Ger. = Gertruda..
Gem. = Geminger.
Hier. = Hieronym.
lg. A. = Ignác Antiochijský.
lg. L. = Ignác Loyolský.
Inn. = Innocent.
Ild. = lldefons.
Ir. Irenej.
Isid. = Isidor.
Ján. Dam. ==: Ján Damaseenský.
Ján Kl. = Ján Klimakus.
Ján Alm. = Ján Al mužnék.
Just. = Justín.
Karol Bor. = Karol Horromejsky.
Kat. Ern. = Kataril)a. Emmerichová.
Kl. Hof. = Klement Hofbauer.
Kl. R. = Klement Rimský.
Lev. z P. = Levhart z Portomauricia.
Lud. Gr. = Ludvík Granadský.
Magd. Paz. = Magdalena Pazziská.
Mar. Lat.·= Maria Latastová.
Meh.=Mehlerove «Príklady". 6 sväzkov.
Orig. = Origenes.
Pet. Zl. = Peter Zl atoslovný (Chryso-
logus), arcibiskupravennsky (t 450).
Rim. katech. = Rimský katechi srnus.
Reh. Naz. = Rehor Naziánský.
Reh. Nis. = Rehor Nissenský.
Reh. Vel. = Rehor Veliký.
Scar. = Scaramelli.
Segn. = Segneri, kazateJ.
Sn. Tr. = snem Tridentský.
Sn. Vat. = snem Vatikánsky.
Tert. = Tertullián.
Tom. Akv. = Tomáš Akvínsky.
Ter. = Terezi a.
Tom. Kemp. = Tomáš Kempenský.
Vavr. Just. = Vavrinec Justinián patri-
archa benátsky.
Vine. Fer. = Vincent Ferrerský.
Vine. L. = Vincent Lerinský.
Wne. = Weninger, ľ
Zl. = Ján Zlatoústy (Chrysostomus).
ABECEDNÝ UKAZOVATEL.«
Adalberta !Vojtecha) Spolok sv. 1142.
Alkoholické nápoje 534.
Anjel Pána 1093.
Anjeli 149.
Anjeli - strážcovia 15ô.
Antikrist 376.
Apoštolská cirkev 321.
Apoštolské vyznanie viery 13.
Barva omšových šiat 873.
Bezmanželský. stav 1039.
Bezženstvo (celibát) 806.
Biblia 42.
Biela sobota 222.
· Birmovanie 907.
Biskupi 288.
B!ahoslavenstvá 544. '
č 68.
Bludári 6!:1.
ť 115.
Bohorúhanie 494.
Bonifáca, Spolok sv. 1139.
Ciel č 24.
Cirkev ako budova 280.
Cirkev, jej ť 272.
Cirkev spravovaná Duchom Sv. 276.
Cirkevné prikázania 516.
Cirkevný rok 520.
Cirkevný Štát 288.
Civílne č .manželstvo 1014.
ť 675.
Ctenie Matky Božej 461.
Ctenie obrazov svätých 470.
Ctenie relikvií 4 7 5.
Ctenie svätých 4&5.
* Arabske č č ; trany.
Cudzie hriechy 699.
č duchovné 1119.
Č 453.
Č plané 737.
Č pôstny, štyridsafdenný 2 L3.
Č 3 v náboženstve 117 ; č 4 v
náboženstven 117 : č 7 v nábo-
ženstve 118.
Č ako ť 754.
Č ako slub rehoinícky 800.
Darwinismus 161.
Dary Ducha Sv. 271.
Dedicto sv. Cyr!lla a Metoda, Dedictvo
sv. Jáua Nepomuckého. Dedi etvo
sv. Prokopa 1142.
č hriech 172.
Dejiny národa židovského 194.
Božích prikázaní 438.
Diabli 151.
Divadlo 73G.
Dlhy 597.
Dobré meno 603.
Dobré skutky 66B.
ť 419.
Dobrota Božia 105.
ť ť 78'l.
Do neba volajúce hriechy 709.
Duellanti 576.
Duch 91.
Duch Svätý 251.
Duša č 164.
Dva príkazy lásky 399.
Evanjelické rady 799.
Evanjelia 44.
1160
Evanjelisti 47:!.
Faloš zakázaná 614.
Farári 292.
Formule modlitby 13.
Hl ava Cirkve 283.
Hlavné cností 739.
Hlavné hriechy 745.
Hnev 774.
Hodnota náboženstva 1146.
ť v dobrom 778.
Hriech, podstata hriechu 691 ; ako sa
vyvinuje 694, spôsoby hriechu 698;
ľ ť hriechov 701 ; hriech proti
Duchu Sv. 706; do neba volajúce
hriechy 709.
Hriech ľ 702.
Hriechy jazyka 699.
Chudoba ľ 801 ; chudoba
duchom 807 ; chudoba ť 662.
Chvála Božia 491.
Jahni il15.
Jedha je Cirkev 319.
Jestvovanie Boha 85; vlastnosti Božie
92; jednota Božia . 92; podstata
Božia 88.
Jozef, pestún Ježiša Krista 232.
Kacieri 68.
Kantry 528.
Káplnky 868.
Kardináli 287.
Katolícka je Cirkev 320.
Katolícky kresfan 293.
ň 882.
Klam 596.
ň 291; ť ň 1003.
Knižné spolky 1142.
Krádež 595.
ť kat. 293.
č 734.
Kristus, Syn Boží 243 ; náš Pán 249 :
náš ľ 204.
Krivdu trpezlive š ť 772 a 431.
Krivoprísaha 482.
Krížová cesta 1116.
Krížová obeta 821.
ť 767.
Krst 895.
Kvetná ľ 218.
ľ ľ vyslovovani e svätých
mien 492.
Lakomstvo 750.
Láska k bližnému 417.
Láska k Bohu 402.
Láska k Bohu č prvá ť 688.
Láska k národu 561.
Láska k ľ 429.
Láska k priatelorQ 426.
. Láska k svetu 413.
ť 779.
č ť 199.
Liberálny ľ 399.
Lichotenie 615.
Litánie loretánske 1098.
Lož 614.
ľ 160.
ľ spolok pre Ger!llaniu 1143.
Lúpež (zboj) 596.
4Luther 301.
ľ ť 959.
Manželia, ich povinnosti 1026.
Manželský stav 1010; jeho vlastnosti
1015; č milosti 1016; prekážky _
1017.
Manželstvá krížne 1034.
Marianská úcta 461.
Meno Bozie má ť sväté 487.
Meno Ježiš 489.
ť v jedle a nápoji 762.
Milosrdenstvo Božie 110.
Milosrdenstvo naproti bližnému 642.
Milostné obrazy 4 71.
ť pôsobiaca 254; posväcujúca 26l.
Mimoriadne dary milosti 274.
Missie 1119.
Modlárstvo 448.
Modlitba 1055 ; č modlitby l 070 ;
úžitok modlitby 1059.
Mohamed 300.
Mravné cnosti 682.
Mttvych ť 647.
ť Božia 101.
áboženstvo 33.
Nadávka (potupovanie) 609.
Nádej ť 378.
Nadprirodzené dary prvých ľ 168.
Nadúcta Matky Božej 461.
Náhrada cudzieho majetku 598.
Nanebevstúpenie Krista 227. ·
Narodenie Krista 206.
Návšteva nemocných 647.
Nebo 348.
Nemiernosf v jedle a nápoji (ob-
žerstvo) 764.
ť proti bližnému 584.
ž ť ž ť 686.
Neomylnost Cirkve il08.
Neposlušnos{ 786.
ť 697.
ľ Cirkve 304,
ľ duše 165.
ď č ť ď 661.
Neverci 69.
ľ ť Božia 97.
Neznabohovia (ateisti) 87.
Noviny plané 737.
Nutná óbrana 581.
Obeta 817.
Obetovanie pri omši 835.
Obcovanie svätých 333.
Obrady pri omši 837 ; pri sviatosfach
889.
Obrátenia inovercov 258.
Obrazy Matky Božej 470.
Obrazy svätých 471.
č 359.
č ť P. Marie :.!11.
ť do vôle Božej 136.
Oddychy (vyrazenia) 515.
Odpadnutie od viery 70.
Odpustenie hriechov 339.
Odpustenie urážok 771 a 773.
Odpustky 982.
Ohlášky
Ohováranie. (pomluva) 607.
Oltáre 870.
· Oltárna ť 914; jej vyloženie
1118.
Omša 826.
1161
Omšové štipendia. t. j. podávania pe-
ň na sv. omše (98.
Opantanie diabolské 154.
ť 684.
Opovážlivá dôvera 389.
Osem blahoslavenství 807.
Oslava Božia je ľ stvorenstva 24.
Osoba Kristova 230.
č 609 . .
Otcovia, sv. 49.
č 1082.
Palestína 200.
Panenstvo (stav bezmanželský) 1039.
Panovník krajinský č svetská vrch-
- nosf 553.
Pápež 286 ; ako duchovná vrchnos(
551; je neomylný 31Í.
Patriarcha 291.
Peklo 354.
Peter 283.
Piatkový pôst 526.
Pýcha 745.
Plemená ľ 168.
Pobožnosti 1101.
Pocta Božia 442.
č Krista 230.
č údov kat. Cirkve 302.
Podanie 41.
· Podelenie katechismu 10.
Podobenstvá Kristove 215.
Podozrenie krivé 606.
Pohoršenie . 578.
Pohrab 1106.
Pochybovanie vo viere 71.
Pokánie č ť 938; jeho č
949 ; hodné prijímanie pokánia
955.
Pokarhanie ľ 649.
Poklona Božia 442.
ť 772.
Pokora 739.
Pokrytstvo 615.
Pokúsanie Boha 389.
Pokusenie 724.
Pomazanie posledné 996.
Pomlúvanie 607.
11a2
Poriadok 796.
Poriadok v Cirkvi dla dostojnosti 314.
ť 155.
š ť ako ť 781; š ť
ľ (dokonála) 800.
Pôsobiaca ť 254.
Posväcujúca ť 261.
Posvätenie ň 1002.
Posviacka kostola 870.
Povaha Kristova 237.
Povera 451.
Povinnosti detí 542.
Povinnosti stavu 511.
Povolánie, jeho povinnosti 511 ; povo-
lanie za ň 1006.
Pozdvihovanie 839.
Poznanie Boha 33.
Práca 509.
ť Božia 116.
ť 1007.
Predobrazy 190.
Predpeklie 223.
Predpovedanie prorokov 183.
Predsavzatie 964.
Prenasledovania Cirkve 2!:! 7.
Prenasledovanie pre Boha 812.
Prenasledovatelia Cirkve 305.
Pretvárka alebo· pol\rytstvo 615.
Prijímanie naj sv. sviatosti oltárnej 922;
č 927 ; príprava fl32 ; držanie
sa po ilom 937 duchovné prijíma-
nie 938; prijímanie pri omši 860.
Prikázanie pôstu 524.
Príkazy vôbec 393 ; príkazy cirkevné
516; príkazy lásky 399.
ž ť ku hriechu 731.
Prinavrátenie cudzieho majetku 598.
Príprava ľ na ľ 19B.
Prirodzenosti v Kristu 2il8.
Prísaha 478.
Proroci 183.
Proroctvá 66.
Proroctvá Kristove 245.
Prostriedky k dokonalosti : všeobecné
791 ; 799.
Prôvody (processie) 1102.
ľ ť božská 13X.
Púte 1112.
č Cirkve 8'i6.
č pri omši 876.
ľ 804.
ľ ľ 484.
Rím sídlo Petra 284.
č máme ť 543.
Romány plané 7il9.
Rozhodnutie pápežovo č
311.
Rozjímanie jako modlitba 1079.
Rozšírenie Cirkve 295.
Rozšírenie ť náboženstva
295.
Ruženec 1094.
Samoláska 433.
ľ Cirkev 322.
Samota 798.
Samovražda 572.
Sebaovládanie 792.
Sbieranie poštových známok (mariek}
648.
Sedem darov Ducha Sv. 271.
ť Božia 108.
Skutky milosrdenstva 640.
Skutok lásky pre úbohé duše 3ti4.
Slovo (Kristus) 121 ; slyšanie slova
Božieho 882.
Slub 483.
Služobnícke práce 505.
Smilstvo 589, 759.
ť č 342.
ť Krista 220.
Snemy cirkevné 309.
Socialismus 633.
Spev pri ômši 879.
Spiritismus 155.
Spytovanie svedomia 955.
Spolky náboženské 1125.
č postavenie ženy 62:3.
ď 966; spovedná č ť 947 ;
božské ustanovenie spovede 973 ;
jej úžitok 976.
Spovedná formula 19.
Spovedný otec 945.
ť Božia 112 ; ť
ako ť 685.
Spravovanie sveta 134.
Srdce Ježiša 824.
Stolová modlitba 16; 1075.
Stvorenie č 160.
Stvorenie sveta 131.
Súbojcovia (duellanti) /,76.
Súd všeobecný 371; zvláštny 346.
Súdny ň 371.
Svatobné veselia zakázané 541.
Svádzanie 578.
Svätená voda 81.
Svätenia 1052.
Svätenie ň č ľ
500.
Sväteniny 1049.
Svätí 455 ; 333.
Svätskrádež 495 ; 8\:JJ.
Svätokupectvo (simonia) 498.
ť
ť Božia 112.
Svätuškárstvo 447.
Sv. Písmo 42.
Svedomie 396.
Svetskí ň 806.
Sviatky 518.
Sviatok Nového roku 210.
Sviatok soslania Ducha Svätého č
Turice alebo Rusadle) 229.
Sviatosti 888.
Sviece, ich význam 1104.
Svobodní murári (fraj maureri) 72.
Šaty ň pri omši R71 ; nádhera
šiat 746; márne šaténie 572; saty
mádherné žensk\,ch v kóstole 855.
Škrupulant 398. .
StM a Cirkev 326.
Š ť 749.
š ť pôst 527.
Štolárne poplatky 498.
Tajomstvá ť náboženstva
51; 118.
Tanec 734.
Telo č 160.
Tešenie zarmútených 651.
116iJ
Trápenie na svete,jeho č 140.
Tretí rád (al ebo III. rád) 1128.
Tri krále, t. j. sviatok Zjavenia Kri stn
210.
Trojica, naj sv. 117.
č nedeTa 230.
ť ako ť 767.
Tvár Ježišova, jej úcta 41!8.
ť pred Bohom 48:3.
č Kristovo 214 ; 246.
č ť náboženstva 24\:J .
č Cirkve 49.
č ľ č ť Kristova 214.
č Krista 217.
č č 24.
Utr'hanie na cti 607.
Úžera 596.
ď č ť oproti dobrodincom 65!!.
č ť Božia 93.
ľ noc 224.
ľ piatok 220.
ľ č č
ť Božia 111i.
Veštba 452.
Vianoce 20.; .
Viera 50.
Vigilie (vilie), t. j. č ľ
alebo dni pred sviatkami 528.
Vyhlásenie za svätého B13 ; 455.
Výchova detí
Vykúpeni e 199 ; 204.
ľ 230.
Výpomocné spolky ť 113\1.
Vyslanci štátu 555.
Vyznanie viery 73.
Vyznanie viery Apoštolské 81.
č 7!i.
Vlastníctvo svobodno ť 592.
Vlastnosti Božie 92.
ž ť č ť 780.
Vojna 582.
ľ stavu 1041.
ľ vyslancov 555.
Vražda 574.
ť duchovná a svetská 550 ;
ť má isté povinnosti 55R.
1164, .
š ť Božia
Všedný hriech 705.
š ť Božia 10!.
Všeobecná 972.
š ť Božia 98.
ť napomáhaná Cirkvou 329.
Vzkriesenie Ježiša vzkrie-senie
ľ 366.
ť č 968.
Zachovávanie sveta 133.
Základné cnosti 683.
Zákon prírodný 393.
Zákon Starý; Nový 43 ; 199.
Zapovedaný č 541.
Zapretie viery 77.
Zármutok vedie k radostiam 809.
ľ ľ 181.
Zasnúbenie 1019.
ť 422.
Zázraky ·62.
Zázraky Kristove 245.
Zdravas 108:3.
Zdravie má sa ž ť 569.
Zelený štvrtok 218.
Zemepis Palestíny :!00.
Zjavenie Božie 35.
Zjavovanie sa Krista po vzkrjesené
226; zjavy Óucha Sv. 277 ; 7.javy
zomrelých 166.
č 492.
Znak sv. kríža 78.
Znaky, --ktoré ň posledného súdu
predchádžaf majú 375.
Známky pravej Cirkve 317.
Znovupadnutie do hriechu 978.
Zúfalstvo 388.
Zvieratá nemame ť 587.
Ziadosf zlá 695.
Židia, ich dejiny 194; ich obrátenie 376.
Život bližného má sa šetríf 575.
Život č je ľ dobro !'\68.
Životopis Krista 206.

Strana,
50.
68.
93.
94.
160.
171.
243.
254.
887:
. 399.
582. ·
64?.
- 647.
773.
777.
866.
1097.
,,
riadok,
10 shora, ;
l shora,
9 sdola,
18 shora,
l sdola,
5 sdola,
l shora,
6 shora,
10 shora,
lO shora,
10 sdola,
10 sdola,
12 _shora,
5 -sdola,
13 'shora,
6 sdola,
13 "sdola,
OPRAVA CHÝB.
miesto . má byt.
Krestanská : ť
ltrestanskej : ť
vecny : č
v-sadeprítomny: všadeprítomnt
· Sv. Carihr. : Sn. Carihr.
č : č
ieziš: Ježiš
č : č
protíva : ŕ
najnesp.ášanlivej ší : š i vej ší
vynahradit r ť ' .
konat : ť ·
ŕ
snl).šaf : š ť
ť : ť
č ŕ č
majú" : majú. ' _ - .
-· ·'
.\ .
l
.., . .. .. ,