P. 1
Atlas liecivych rastlin a lesnych plodov

Atlas liecivych rastlin a lesnych plodov

5.0

|Views: 14,836|Likes:
Published by jacqueaux

More info:

Published by: jacqueaux on Mar 23, 2011
Copyright:Attribution Non-commercial

Availability:

Read on Scribd mobile: iPhone, iPad and Android.
download as PDF, TXT or read online from Scribd
See more
See less

12/25/2012

pdf

text

original

ZBĚHOVEC PLAZIVÝ

Ajuga reptans L.
Hluchavkovité — Lamiaceae (Pyskaté — La-
biatae)
Ľudovo: drábsky trank, ranník, zbehový trank
(traňk)
Nemecky: Kriech-Giinsel; maďarsky: Ostorin-
dás kacskanyak; taliansky: Bugula; francúzsky:
Bugle; anglicky: Bugle; španielsky: Búgula; rus-
ky:

Trváca bylina vysoká 10-40 cm,
s prízemnou ružicou listov a poplazmi
dlhými až 50 cm. Byľ nerozkonárená,
štvorhranná, zvyčajne jemne ochlpe-
ná. Listy stopkaté, vajcovité až kopi-
jovité, na okraji vrúbkované, nažilna-
tine často modrasté. Kvety modrofia-
lové; vyrastajú z pazúch vajcovitých
listeňov a tvoria koncový klas papras-
lenov. Plody sú tvrdky.
Rastie na rúbaniskách, v lesoch a na

lúkach do 1500 m n. m. Obľubuje
mierne vlhkú pôdu.
Zámeny sú možné s veľmi blízko
príbuzným druhom z. ženevský — A.
genevensis L., ktorý je mohutnejší
a u nás zriedkavejší (rastie vo svetlých
hájoch, na lesostepiach a suchých lú-
kách). Stonka z. ženevského je strapa-
tochlpatá a jej spodné krycie listy sú
končisto trojlalokovité. Podobný z.
ihlancovitý — A. pyramidalis L. je na
Slovensku vzácny (Západné Tatry,
Malá Fatra). Je tu ešte podobnosť
s inými hluchavkovitými rastlinami
(napr. s druhmi rodu Prunella L.
- čiernohlávok).
Používanie zbehovcov v liečiteľstve
je veľmi starého dáta a svoju liečiteľ-
skú slávu majú už dávno za sebou.
Dnešné vedecké označenie Ajuga
vzniklo pravdepodobne skomolením

301

latinského abigo, abigere = zaháňať
(pre pôsobenie na čuch) alebo z gréc-
keho aguja, aguios = bezmocný, s ne-
vládnymi končatinami (zbehovec sa
totiž kedysi používal aj pri liečení
pakostnice, reumatických afektov
a pod.; išlo asi o druh A. iva Schreb.,
rastúci na juhu Európy i v severnej
Afrike).

V antickom staroveku sa rozlišovalo
viacero druhov zbehovcov. Dioskori-
dov chamaepitys a dá najlepšie porov-
nať s Ajuga iva, ch. botanion sa asi
zhoduje so z. úzkolistým — A. cha-
maepitys (L.) Schreb. a chamaepitys
trité zasa so z. chia — A. chia (Poir.)
Schreib., ktoré vzácne rastú i na juž-
nom Slovensku. Vňať z. iva patrila do
palety vážených liečivých rastlín. Ga-
lenus ňou liečil o. i. aj zhubné nádory.
Pre špecificky zameraný terapeutický
účinok na liečenie reumatických afek-
tov a pod. sa Herba chamaeopitys
označovala aj ako Herba ivae arthriti-
cae; tak ju uvádzal aj herbár P. O.
Matthiola. Sporný môže byť i Plíniov
preslávený anthyllis, ktorého chladivé
lístie malo mierniť zápaly a bylinný
výťažok čistiť, dezinfikovať i hojiť seč-
né, bodné a iné rany. Podľa Sprenge-
lovej mienky sa opis vzťahoval na z.
úzkolistý, a nie na južný druh Anthyl-
lis hermanniae. Z. plazivý sa dnes
liečebne uplatňuje prakticky už iba
v ľudovom liečiteľstve a v homeopatii.
Ojedinele sa z neho v niektorých
štátoch (napr. v NSR) priemyselne
vyrábajú farmaceutické prípravky.
Zbehovec má na dne kvetov dosta-
tok medoviny, a preto ho hojne nav-

števujú včely.

Predmetom zberu býva zväčša vňať
— Herba ajugae, častejšie označovaná
ako Herba bugulae (Herba bujulae),
prípadne Herba consolidae mediae.
Zberá sa zvyčajným spôsobom na
začiatku kvitnutia (apríl až jún). Suší
sa na tienistých vetraných miestach.
Pomer zosušenia je asi 4—5 : 1.
Vňať je skoro bez pachu, chutí
nepríjemne, horkasto a slano.
Patrí medzi nemnoho hluchavkovi-
tých rastlín, ktoré sú významné obsa-
hom trieslovín, a nie silice. Také sú
i Ballota nigra L. — balota čierna,
Prunella vulgaris L. — čiernohlávok
obyčajný alebo Stachys L. - čistec.
Vňať zbehovca obsahuje až 15—23 %
trieslovín. Ďalej je v nej silica, živico-
vitá substancia, guma, horký princíp
neznámeho zloženia a organické látky
v podobe solí. Obsahové látky však
zatiaľ nie sú dôkladne preskúmané.
Liečebné použitie z. plazivého je
malé. Vňať ako droga je v našej
oficiálnej medicíne už zastaraná. Vda-
ka väčšiemu obsahu trieslovín ju mož-

no uplatniť adstringentne (ako všetky
drogy s trieslovinovým obsahom). Po-
dľa niektorých autorov podporuje
i tvorbu žlče (sporné cholagogum).
Napriek slabším účinkom tvorí zložku
niektorých zahraničných farmaceutic-
kých prípravkov (napr. v kombinácii
s mätou piepornou, listom boldovníka
a i.), uplatňovaných pri žlčníkových
ochoreniach, tráviacich ťažkostiach
(dyspepsie) alebo ako tonikum a cel-
kové metabolikum. Vňať nemá neprí-
jemné vedľajšie účinky.
Ľudovo sa zbehovec používa pri
liečbe pľúcnych a pečeňových ochore-
ní, ako metabolický prostriedok,
zvonka na rany. Zvyčajná interná
dávka je 5—6 % zápar (nechať postáť
25 minút, piť 2-3 šálky denne). Zvon-
ka na umývanie a pod. sa uplatňuje asi
8 % zápar (má 25 minút postáť).
Ľudovo tvorí aj zložku adstringentne
pôsobiacich mastí.

ZELER VOŇAVÝ

MIŘÍK CELER

Apium graveolens L.
Zelerovité — Apiaceae (Okolíkaté — Urnbel-
liferae)
Nemecky: Kuchen-Sellerie; maďarsky: Nagysza-
gú zeller; taliansky: Sedano; francúzsky: Ache
odorante; anglicky: Wild Celery; španielsky:
Apio; rusky:

Dvojročná (v kultúrach častejšie
jednoročná) bylina; stonka dlhá
25 — 80 cm, priama, hranatá, zriedka
rozkonárená. Listy stopkaté, prízem-
né dvojito trojpočetné, lístky perovito
strihané, ostrozúbkaté, stonkové tak-
mer sediace, krátkopošvaté, trojpo-
četné až trojlaločnaté. Kvety drobné,
biele, v okolíkoch okolíkov. Plody sú
dvojnažky.

Kultúrne plemená sa pestujú v zá-
hradách a na roliach ako zelenina.
Často dočasne splanie.
Divý zeler (var. sylvestre) nájdeme
ešte dnes na morských pobrežiach
Európy, Ázie, Afriky a Južnej Ameri-
ky. Splanené formy, ktoré sa ojedinele
vyskytujú aj u nás, napr. na južnom
Slovensku, rastú okolo studničiek a na
vlhších stanovištiach. Majú hrubé, du-
té, krúžkované korene, vyznačujú sa
príjemnou mrkvovitou vôňou a slad-
kou chuťou. Možno ich zameniť za
nebezpečný rozpuk jedovatý — Cicuta
virosa L., ktorý takisto patrí do čeľade
zelerovitých — Apiaceae.
Vedecké označenie apium možno
odvodiť z latinského apex = hlava, či
z gréckeho pion = lesklý (pre lesklé
listy) alebo z keltského apon = voda.
Graveolens je z latinského gravis;
grave = ťažko, silno a olens = voňa-
júci.

Pestovanú podobu zeleru poznali už
v staroveku. Ako prísada do jedla sa

dával skôr pre údajné liečebné účinky.
Achilles ním liečil dokonca svoje cho-
ré kone. Starovekí zeleninári poznali
zeler pestovaný pre hľuzy (var. rapa-
ceum), iné sorty boli vňaťové (var.
secalinum) alebo s hrubými a vybiele-
nými stopkami (var. dulce). V starove-
ku zeler slúžil na všeliaké účely, nielen
ako obyčajná lahôdková zelenina (bol
dokonca obradnou rastlinou). Do
strednej Európy sa dostal ako zelenina
v stredoveku, ale až koncom 18. stor.
sa začal bežne pestovať aj v severnej-
ších oblastiach. Dnes európske kuchy-
ne spotrebujú veľké množstvá zelero-
vých hľúz. Aromatická vňať je už
menej obľúbená, lebo má hrubší pach
ako petržlenová.
V staroveku i stredoveku sa verilo,
že zeler má diuretické účinky a zaháňa
melanchóliu. Lonicerus vo svojom
herbári (1564) pripisoval plodom
emenagogické účinky. Slúžili aj proti
bolestiam pečene a sleziny, čistili rany
a ako denná zložka potravy dodávali
pokožke „zdravú farbu". Matthiolus
odporúčal plody proti zapečeniu, žl-
tačke a vetrom. Weinmann opísal
abortívne účinky koreňa. Pochyboval
o jeho afrodiziatickom pôsobení, kto-
ré sa medzičasom objavilo (verí sa mu
dodnes).

V homeopatii sa uplatňujú zrelé
plody (často omylom označované ako
semená). Pripravuje sa z nich tinktúra
a esencia (dil. D 1 — 0), ordinovaná
pri zadržanom moci (retentio urinae),
žihľavke, výtokoch z ucha, bolestiach
hlavy a nervovom nepokoji.
Predmetom zberu sú hľuzy — Radix
apii v druhom roku rastu (október-
—november), list (jún-júl) a plody
(september-október), zberané v čase
dozrievania. Ako droga sa používajú
iba v ľudovom liečiteľstve a v homeo-
patii.

Z energetického a biologického hľa-
diska patrí zeler medzi najhodnotnej-
šie druhy zeleniny; obsahuje asi 1 %
čistých bielkovín, 10 % cukornatých
látok a 1,5 % celulózy. Charakteris-
tický pach pochádza zo špeciálnej
silice, ktorej je najviac v plodoch (asi
2,5—3 %), najmenej v koreňoch
(0,009 %). Silica obsahuje limonén
a selinén, laktón sedanolid, ale aj
toxický apiol a kryštalizujúci fenolový
derivát podobný guajakolu. Z ďalších
látok sú v rastline flavonoidy (apiín),
cholín, asparagín, tyrozín a veľa mine-
rálnych látok (najmä draslík, vápnik,
horčík a fosfor). Čerstvý zeler má veľa
vitamínov, najmä C, až 75 mg v 100 g
vňate, B1, B2, PP-faktor, K a provita-
min A. Preto sa hojne má konzumovať
najmä v zimných a jarných mesiacoch.
V súčasnosti sa zeler liečiteľsky vy-

302

ZELER

VOŇAVÝ

užíva len zriedka. Za najúčinnejšie sa
považujú plody — Fructus apii; denná
dávka je 1 lyžička (asi 1,3 g) plodov na
2 poháre vody. Pripravuje sa z nich
studený macerát (8 h macerovať počas
dňa); pôsobí ako diuretikum, lenže
dráždi obličky. Iný spôsob vnútornej
aplikácie je pitie čerstvej šťavy
(20—30 g z vňate, prípadne 1 lyžičku
z celej rastliny). Šťava sa odporúča
proti dne a reumatizmu, pri chorobách
dýchacích ciest a obličiek, na povzbu-
denie chuti do jedenia i zlepšenie
trávenia (možno ju kombinovať s iný-
mi šťavami, v týchto indikáciách napr.
s púpavou).
Novšie sa zelerovým prípravkom
dokázali dráždivé (kontrakčné) účin-
ky na maternicu, preto sa musia užívať

opatrne.

Zelerové drogy pôsobia hlavne diu-
reticky, metabolický (aj pri reumatiz-
me a dne), pri ochoreniach obličiek
a močových ciest (podľa Madausa
šťava nemá baktericídny a fungicídny

účinok), na povzbudenie chuti do je-
denia i na podporu trávenia. Ich afro-
diziatické účinky (proti impotencii)
nie sú dokázané.

You're Reading a Free Preview

Download
scribd
/*********** DO NOT ALTER ANYTHING BELOW THIS LINE ! ************/ var s_code=s.t();if(s_code)document.write(s_code)//-->