You are on page 1of 38

Adresu redakcia nemá a ani ma nebude.

šéfreaktor:

Peter Pan (EgoPazucha@gmail.com)

nezodpovední redaktori:

Teta Mary, Váš strom

zodpovedne sa tvariaci redaktori:

Michaela Zaku anská (zaki@pobox.sk), Martin Lonèák (loncak@interia.pl), neutrum

o pravopis sa postarala: Michaela Zaku anská

autori: Peter Cibulka, Majo Mazag, Igor Sp33dy Seman, Oskar Janek, Bonet, Michal Ružbach Baláž, Faun, Èuèo, Vlado Šimek

grafická úprava: Karol Prešovský, bojovník za žemle a rožky (presovsky@centrum.sk)

foto: Jaris, ¾udia z Vizardu

Hlavnou úlohou a cie¾om tohto tzv. èasopisu je spoji všetkých individualistov sveta dokopy a vytvori Úniu Egoistov

budeš s istotou vedie , kde sa v èasopise nachádzaš, èo a ušetrí od èítania zbytoèných
budeš s istotou vedie , kde sa v èasopise nachádzaš, èo a
ušetrí od èítania zbytoèných informácií a stresu s nimi
spojeného.
è-všeobecný èlánok
r-recenzia
p-poviedka
3
5
6
12
b-básne

Rozhovor je len jeden a to na strane 16. Samozrejme tento

Namiesto úvodu:

Drahý èitate¾,

Vitaj na druhej strane Egoistovej Pazuchy.

V tomto èísle sme sa rozhodli tebe, nášmu drahému èitate¾ovi, možnos vybra si Svoje Vlastné Èítanie tohto tzv. èasopisu. Už viac nemusíš zbytoène listova celým èasopisom, aby si našiel to, èo chceš. Na konci každého èlánku, básne, recenzie, interview, èi poviedky nájdeš listový rozcestník pod¾a ktorého

rozcestník používa nemusíš, ak nechceš. Dokonca nemusíš ani tento tzv. èasopis èíta . Rozhodnutie je na tebe, drahý èitate¾.

Len Tvoja Redakcia

http://pazucha.wz.cz

Carlos Castaneda nám zanechal pomerne rozsiahle dielo. Ve¾mi kontroverzné a ažko uchopite¾né. Ak k nemu pristúpime s klasickým európskym skepticizmom je pre nás odsúdené na neprijatie. Ak sa ho pokúsime prija a pochopi jeho vlastným spôsobom, môže nám nekoneène obohati život. Môže nás nauèi ako lovi v modernej džungli.

Je množstvo rovín z ktorých by sa k nemu dalo pristúpi . Sám si vyberám spôsob, ktorý je predurèený mojim odborným zameraním. Vopred sa preto ospravedlòujem, že môj èlánok sa nevyrovná napínavosti a èarovnosti s akou Castaneda písal svoje knihy. Druhá vec, na ktorú by som ešte upozornil je, že sa šamanizmu nevenujem len cez Carlosa Castaneda a tak pre jeho oddaných fanúšikov možno nebude tento èlánok úplne košér. Použijem náh¾ad, ktorý som získal širším (aj praktickým) zaoberaním sa touto tématikou.

V Castanedovom diele by sme mohli rozozna dve hlavné roviny, ktorých sa dotýka. A to rovina v ktorej popisuje aký je svet, teda rovina, ktorej sa v európskej tradícii venuje metafyzika a rovina v ktorej popisuje aký je èlovek, aké sú jeho schopnosti a možnosti v tomto svete, teda rovina, ktorej sa venuje antropológia. U Castanedu sa obä tieto roviny úzko spájajú. To aký je svet sám o sebe sa dá v jazyku dona Juana (castanedovho uèite¾a) zhrnú do jednej vety: Svet je nezmerným a nekoneèným tajomstvom. Všetko ostatné èo o svete hovorí už spadá do sféry nášho popisu sveta. To sa týka aj všetkých zvláštnych bytostí a síl s ktorými sa v èarodejnom svete môžeme stretnú . Tu sa už dotýkame druhej roviny. V tej sa nepýtame a ani nemôžeme, èím tieto sily a bytosti naozaj sú, pretože to nie je podstatné a ani vysvetlite¾né. To èo je dôležité je, že sme sa s nimi stretli a že by sme s nimi mali pracova tak, ako je to napísané v údele ¾udskej bytosti. A tento údel by som osobne považoval za to najpodstatnejšie v jeho práci. Už teda vieme, že èlovek si môže vytvára popis sveta. Môže by èarodejný alebo vedecký,

rozprávkový alebo úplne obyèajný alebo akýko¾vek možný aj nemožný. V skutoènosti na tom vôbec nezáleží, vždy je to len popis. To najlepšie èo môže ¾udská bytos dosiahnu , je úplne sa popisu zbavi . Vtedy vnímame svet èo najèistejším možným spôsobom. Len energiu vo¾ne plynúcu vesmírom. A to je ïa¾ším dôležitým bodom. Jemne a citlivo vníma svet. Ak sa nauèíme vníma svet okolo seba, nikdy sa v òom nestratíme. Vrana na nás zakráka skôr ako vy ažíme všetku ropu, vyrúbeme všetky lesy, vyhubíme všetkú zver. Ak budeme naozaj citlivý staneme sa lovcami v pravom zmysle slova. A k tomu je najdôležitejšie nauèi sa poèúva sám seba. Nauèi sa poèúva svoje srdce, nie chladný rozum, ani napol stratené, neukáznené pudy. Nauèi sa cíti . Pretože správna cesta pre každého z nás je napísaná práve v nás. Don Juan na to

hovorí: „Každá cesta je jen jednou z mnoha. Nikdy nesmieš zabúda na to, že cesta je len cesta. Ak cítiš, že by si po nejakej nemal ís , nesmíš na ní za žádných okolností zústat. A abys mìl jasno v hlavì a mohl to poznat, musíš žít ukáznený život. Jedinì tak pochopíš, že cesta je jenom cesta a že není žádná urážka ani pro tebe ani pro ostatní, když ji opustíš, jestliže ti tak velí tvoje srdce. Ale až se budeš rozhodovat, zda po ceste jít nebo ji opustit, nesmíš se nechat ovlivnit strachem nebo ctižádostí. Varuji tì. Každou cestu si peèlivì a vìdomì prohlédni. Zkus ji tolikrát, kolikrát uznáš za vhodné. A pak se zeptej sám sebe, jenom sám sebe, jednu otázku. Je to otázka, kterou si kladou jen velmi staøí

lidé ............

tato cesta srdce?". A tak sa dostávame k hlavnej èasti

Castanedovho diela. Už vieme, že aby sme boli schopní cíti èo je správne, je treba ži ukáznený život. Väèšina jeho diela je návod ako tento ukáznený život vies . Netýka sa to len rôznych cvièení, ktoré sú dobré na získavanie sily (energie). V každej situácii, ktorá je tam vykreslená nám don Juan ide vzorom, ako sa treba správa . Tieto knihy sú mapou pre naše správanie a tí èo naozaj chcú, môžu zaèa ži silný život. Väèšinu ¾udí však uchvacujú skôr zázraky a kúzla, rozprávajúci kojoti èarodejného popisu. Cesta dona Juana nie je cestou èarodejníka, je to cesta ¾udskej bytosti za slobodou. A tá sloboda je v poznaní. Tu by

sa hodila veta slovenskej šamanky Katky: „Poznanie dáva èloveku slobodu. Poznanie je krá¾ovou korunou." a tiež: „Duchu èloveka nepatrí boj o prežitie, ale boj o poznanie." Verím, že aspon niekto precíti tieto slová.

Ak by som to teda zhrnul. To èo nám Carlos Castaneda prináša sa nijako neviaže na Mexické púšte, halucinogénne drogy (rastliny sily)

ani kúzla. Prináša nám univerzálne vedenie o ¾udskej bytosti, ktoré sa dá použi v ktoromko¾vek lovišti. Je to nesmierna námaha, na ktorej konci nie je niè viac niè menej len sloboda. Sloboda riadi sa svojim srdcom a ži mocný život. Stá si za svojími skutkami a by š astný. To je údelom èloveka. Na záver ešte jedno upozornenie. Pred 2000 rokmi žil na zemi ve¾ký muž menom Ježiš Nazaretský. Jeho èarovné slová a skutky ¾udia nepochopili a preto im dnes hovoria kúzla, stavajú mu chrámy a k¾aòajú sa mu. Radšej by mohli ži ako on, mocný a spravodlivý život. Aj u Castanedu sú slová podstatné a nepodstatné a význam je niekedy inde ako sa na prvý poh¾ad zdá. Treba h¾ada . Faktom ostáva ako povedala Katka: „Len to nájdeme, èo si necháme nájs ." Pokúsil som sa ako tak èosi poveda o tomto systéme, ktorý je založený na èinoch a nie slovách. Preto som ho ani z ïaleka neuchopil ani zïaleka nevysvetlil. Len

som sa ho z¾ahka dotkol, aby som o òom mohol vypoveda tým, èo ho nepoznajú. Ak by niekoho moje slová zaujali, nech sa smelo pustí do tohto sveta, nech sa ale riadi vlastným srdcom a neh¾adá radcov ani návody. Nech ale nezahá¾a, pretože smr sa už za každým z nás vydala. Sedí nám za ¾avým ramenom a èaká, aby na nás za ukala.

Treba zaèa hneï dnes, hneï teraz.

Murko MiuX

3 7 5 6 12
3
7
5
6
12

4

Táto zbierka poviedok vyšla v roku 1992 a je ich naozaj dvanás ako napovedá názov. Sila a pôsobivos týchto príbehov sa skrýva v aure imaginácie a neskutoènosti, ktorá ich jemne zaha¾uje (ako všetci vedia), ale zároveò aj v potencionálnej možnosti realizácie týchto neuverite¾ných udalostí v reálnom svete. Efekt tohto

písania je jednoducho "po pi

".

... Vo svojom èlánku som sa zameral na poviedku Stopa tvé

krve ve snìhu.

Aj zo smrti mladej nevesty dokáže Márquez v èitate¾ovi vyvola pocit krásy. Jej smr síce spôsobuje silný smútok, ale nielen to. Ten smútok zanecháva stopy, aké dokáže vyš¾apa len zosobnená vznešenos . ¼ahko, ale výrazne. Od zaèiatku poviedky zomiera mladomanželka Nena Dacontová na vykrvácanie. Trpí hemofíliou, ve¾mi zriedkavou chorobou nezrážanlisvosti krvi, èo sa prejavuje tak, že èlovek môže vykrváca aj z malej ranky. Explicitne je tu použitý rozprávkový prvok, pretože malý vpich do prsta Neny Dacontovej spôsobil tàò darovanej ruže. Smr prichádza postupne, takým istým tempom, akým unikajú kvapky krvi z tela mladej ženy. Je prekrývaná spomienkami na nedávnu minulos stretnutia mladomanželov, èi úzkostnou kafkovskou atmosférou Paríža. Tento text, aj keï rozsahom ve¾mi krátky, skrýva širokú sie mikrotextových súvislostí a narážok, ktoré ho môžu pri kreatívnej manipulácií èitate¾om významovo rozvrstvi . Smr Neny Dacontovej v závere preto nie je len pointa a (aj keï

5

nadherný) estetický zážitok, ale zároveò najvýraznejšia indícia vedúca k odomknutiu ïalších významov predchádzajúcich riadkov a samozrejme aj priestoru medzi nimi.

Márquez píše o svadobnej ceste, ktorá sa stáva zároveò aj cestou poslednou. Oživuje najdesivejšiu noènú moru dvoch milencov, zhmotòuje absurdnú smr ženy, ktorá ešte nestihla zovrie v náruèí ani zlomok z toho, èo jej ponúkala chlapcova láska vo vzájomnom splynutí s mlados ou obidvoch postáv. Jej energia a sila sa vytráca nebadane, aj keï v príbehu je stále prítomná skrz návraty do nedávnej minulosti, do priestoru sexu a hier, aké možno zaži len vtedy, keï èlovek odhalí svoje nahé telo prvýkrát v živote. Práve ich mladý vek, pohybujúci sa niekde medzi hranicou osemnástich rokov pridáva rozprávaniu zvláštnu arómu predèasne zoschnutej a sèernetej ruže, vytrhnutej z udržiavanej záhrady dievèenského internátu vo švajèiarskom Saint-Blaise, z miesta, kde Nena Dacontová strávila svoje dospievanie. Potenciál tohto krátkeho príbehu naplno vystupuje vo chvíli, keï si ho predstavíme ako námet na film. Možno ani v klasickom dlhometrážnom filme by nebolo možné zachyti neèakané jemné nuansy, vyplývajúce zo spôsobu písania, keï Márquez jemným naèrtnutím charakteru èi situácie vytvára príbeh iný - skrytý v minulosti, skoro zamlèaný a predsa v živote textu žiarivý ako ligotajúce sa šperky na tele nahej krásky. Tak napríklad malé naznaèenie minulosti Neny Dacontovej, jej pobyt v dievèenskom internáte vo Švajèiarsku, posúva jej vz ah s naoko divokým Billym

Sanchézom do ove¾a vzrušujúcejšej roviny. A práve ma napadá, že najokuz¾ujúcejším elementom tohoto rozprávania

je toto dievèatko z "dobrej" rodiny, ktoré vo svojom živote do istého èasu poznala iba hru na saxofón a štúdium. Lenže ona je tá, èo vedie svojho milenca a zároveò aj ni príbehu. A to doslova svojou krvou. Magickos tejto osoby tkvie v jej gestách zvláštne energických v èase, keï jej tvár je už biela. Okamih, keï pokojne vystrèí z okna v aute zakrvavenú ruku s malým fatálnym vpichom na prste, na ktorom má zároveò zásnubný diamantový prsteò, pretože dúfa, že jej studený vietor vysuší ranku a zastaví ten anemický pochod k prázdnu, je najvhodnejší na to, aby si ho èitate¾ odfotil svojim vedomím. Pretože ten obraz je jedným z najvznešenejších v literatúre a umení vôbec. Ak máte dos široký a jemný objektív, možno uvidíte aj prúd krvi rozrazenej prudkým vetrom na drobné kvapky dopadajúce na zasneženú cestu za autom, èi niekde inde,

sublimujúce vo vzduchoprázdne. Hmmm

bolo by celkom zaujímavé, keby

... si to isté myslel aj Juraj Jakubisko a urobil z toho film. V období, keï sa vedie diskurz o tom, èi už všetko bolo napísané, skomponoval Márquez dielo, ktoré napísané nebolo a ani by nemohlo. Aj keï pradaoxne ústredný obraz poviedky - ruže a krvi - je známy po celom svete už pár storoèí, Márquez pomocou neho vytvoril ove¾a pôsobivejšiu rozprávku akou je tá o Šípkovej Ruženke. Je to jeho ¾ahuèký štýl rozprávania, skratkovitá, ale zároveò plastická tvár postáv, okolo nich mierne snehom a krvou zahmlený svet a hlavne to, èo by sme mohli nazva príbehom krvavého plynutia èasu, èo z textu robí originálne excelentné dielo. Èasu zastaveného neèakane a zároveò vrhajúceho èitate¾a spä k atribútom tohto diela - kvapkám krvi, snehu, svadobnej cesty, nemocnici a hlavne vášni.

Autor tohto èlánku nepreèítal toho až tak ve¾a, ale zase všelièo a je si istý, že Stopa tvé krvi ve snìhu bolo to najlepšie, èo sa mi do rúk dostalo. Klobúk dolu, pán Márquez.

Fajn. Ta pièka mnì nechala. Prej, mám ho ráda, Kypr, znáš tan ostrov? Tak tam dìlá. Ani ho poøádnì neuvidim, jo a my dva zùstanem

pøátelé, že jo?

A to mi chtìla celej ten èas, co sme byli spolu, nakecat, že mnì miluje a takovehle bláboly. Jo, byli to hovadiny, protože

no uznejte! Ona to uznala. Mám chu dát nìkomu poøádnì pìstí. Fuck, ty její oèi

...

ne! Já ji moc miluju, nemùžu

... jen tak s tim seknout

... ji pøece jen tak uvalit! Vzhùru na Kypr...

3 5 7 13 9 12
3
5
7
13
9
12

Väèšina ¾udí považuje hacking za zloèin.Takáto myšlienka je výplodom mysle niekoho, kto je v skutoènosti presným opakom toho, èo taká osobnos tzv. "hackera" zahàòa. Je to taktiež myšlienka, ktorá je dôkazom toho, že ¾udia majú nezodpovedný prístup voèi informáciam, ktoré ich obklopujú a nedokážu vidie tak zrete¾ne súvislosti. Väèšina si ani predtým ako niekoho zaène posudzova neuvedomuje, že vlastne posudzuje seba samého.Aby ste boli v obraze, ak sa snažíte ušetri na daniach, tak ste "hacker".

V 60-tych rokoch 20. storoèia poskytli univerzitné mainframy (sálové poèítaèe) ako napríklad mainframe v laboratóriu umelej inteligencie univerzity MIT (Massachusetts Institute of Technology) priestor pre mladých experimentujúcich študentov. Títo študenti si inšpirovaní modelárskym vlakovým krúžkom (Tech Model Railroad Club,) ktorého èlenovia sa pohrávali s modifikáciou elektrických modelov vlakov, tratí a prepínaèov, aby dosiahli lepšiu flexibilitu a rýchlos pomocou procedúury zvanej "hack" , zaèali vravie "hackeri". Hacker bol spoèiatku pozitívny termín pre osobu dokonale ovládajúcu poèítaèe, ktorá dokázala posunú program za hranice jeho pôvodného úèelu. Za hacking sa zaèal považova akýko¾vek prienik do poèítaèového systému alebo telekokumikaèného systému. Medzi pionerov hackujúcich telekomunikaèné systémy patrí nevyhnutne èlovek menom John Drapper.V 70-tych rokoch sa Johnovi Drapperovi (aka "Cap'n Crunch") podarilo pomoèou píš alky, ktorá bola ako darèek prikladaná k detským cereáliam zvaným Cap'n Crunch , pod¾a èoho si Drapper neskôr zaslúžil prezývku, uskutoèni inak spoplatòovaný medzimestský hovor zadarmo. Trik spoèíval v tom, že telekomunikaèná spoloènos AT&T vymenila spojovate¾ky za systém pracujúci na tónoch. Píš alka z cereálií vydávala tón o frekvencii 2600Mhz, ktorý bol presne zhodný s tónom prepínajúcim systém miestnych hovorov AT&T na systém medzimestských a medzištátnych hovorov. Z jeho vlastnej výpovede pochádza historka, ako sa Cap'n Crunch zabával na tom, že chodil po letisku a pískal píš alkou a tým pádom rušil vsetky prebiehajúce hovory prepínaním na systém medzimestských hovorov. O nieèo neskôr zaèalo hnutie Yippies (Youth International Party) vydáva YIPL/TAP (Youth International Party Line/Technical Assistance Program) magazín pomáhajúci "phone hackerom" inak zvaným "phreaks" uskutoèòova medzimestské hovory zadarmo.V týchto rokoch John Drapper vytvoril tzv. "blue box", skrinku obsahujúcu

tlaèítka produkujúce tóny od nuly po deviatku a špecialné tlaèítko na tón o frekvencii 2600Mhz. Použitie tohto "blue boxu" bolo z praktického h¾adiska ve¾mi jednoduché. Zo skrinky vychádzalo sluchátko, ktoré ste priložili k mikrofónu telefónnej búdky alebo bežného telefonického prístroja a stláèali ste tlaèítka reprodukujúce jednotlivé tóny a pomocou telefonickej linky ich prenášali na ústredòu. Ve¾mi zlomový bol rok, keï vrcholili aktivity hnutia Hippies a keï sa uskutoènil svetoznámy festival Woodstock. Na podnet vlady U.S.A vznikla na vojenské úèely agentúra pre pokrokový výskum projektov ARPA (Advanced Research Projects Agency) a v roku 1969 vytvorila ARPANET, èo je vlastne predchodca dnešného internetu. Využitie ARPANETu spoèívalo v zdie¾aní výkonu viacerých poèítaèov na rôzne vedecké a vojenské úèely. Skutoèný prielom v informaèných technológiach však nastal v januári 1975, keï sa v magazíne Popular Electronics objavil obrázok vôbec prvého mikropoèítaèa ALTAIR 8800.Tento mikropoèítaè je starý otec všetkých dnešných osobných poèítaèov a dostal meno pod¾a hviezdy z vtedy ve¾mi populárneho serialu Star Trek a jeho autorom je Ed Roberts ,ktorý týmto brilantným nápadom zachránil svoju krachujúcu firmu MITS (Model Instrumentation Telemetry systéms). Èitatelia magazínu Popular Electronic mali možnos si tento poèítaè zakúpi ako stavebnicu, z ktorej si doslova poskladali svoj vlastný poèítaè na kolene.Malo to však jeden háèik, bola to len škatu¾a, na ktorej blikali diódy. Napriek tomu si ALTAIR 8800 našiel svojich prívržencov , ktorí toho istého roku založili Homebrew computer Club (ïalej HCC).Èlenmi HCC boli inžinieri a poèítaèoví nadšenci diskutujúci o mikropoèítaèi ALTAIR a o rôznych technicky zameraných témach. Ani nie rok na to mal klub už 750 èlenov.Z jeho radov pochádazajú nemenej známy Steve Wozniak (aka "Oak Toebark") a jeho natripovaný kamarát Steve Jobs (aka "Berkeley Blue") ,ktorí neskôr založili Apple èomputers.Wozniak a Jobs sa však ve¾mi radi zabávali na tom, že volali do rôznych štátov po svete a poèúvali nahraté správy v cudzích jazykoch, èo vyústilo do neškodného zadržania políciou. Pri jednej príležitosti Steve Wozniak zavolal do Vatikánu a predstavil sa ako poradca národnej bezpeènosti Henry Kissinger a dožadoval sa pápeža, ktorý práve spal. Do povedomia ¾udí sa "blue box" dostal po uverejnení èlánku "Secrets of the Little Blue Box" v magazíne Esquire, kde boli inštrukcie, ako si "blue box" vyrobi . Keïže spoloènos a vláda pomaly, ale isto zaèínali registrova , èo sa okolo nich deje, dostali strach.Úrady ako FBI sa obávali telefonického odpoèúvania a preto vyhlásili "phreaking" za nezákonný.Wozniak bol skutoèný technický talent a vôbec prvý skutoèný "hacker", ktorý dal zmysel osobným poèítaèom, už to neboli

len blikajúce škatule, ale mali klávesnicu a obrazovku. Zaèala sa nova éra poèítaèov.

Zároveò s rozrastajúcim sa ARPANETom sa zaèali "phone phreakeri" presúva do krá¾ovstva hackovania poèítaèov. Zaèali vznika BBSky (Bulletin Board systéms), èo boli vlastne systémy slúžiace na výmenu informácií. Tieto BBSky mali ve¾mi sofistikované názvy ako "Sherwood Forest" (Sherwoodský les) a "Catch 22" (HLAVA 22), kde si phone phreakeri a hackeri vymieòali heslá, èísla kradnutých kreditných kariet, rôzne tipy a vôbec slúžili ako komunikaèné kanály.V tom období sa zaèali formova hackerské skupiny. Medzi prvé patria Legion Of Doom v Spojených Štátoch a Chaos computer Club v Nemecku.

Roku 1980 vyšla poviedka "Cyberpunk", ktorej autorom je Bruce Bethke a zachytáva èas života mladého hackera vydierajúceho svojho otca tým, že sa nabúra do jeho bankového úètu. Autor, ktorého zámerom vôbec nebolo vytvori slovo "cyberpunk" ako definíciu literárneho smeru a dnes už rozšírenej kultúry, chcel jednoducho vytvori nieèo, èo by sa dobre predávalo.Snažil sa vytvori termín zachytávajúci konfrontáciu punkových postojov a high technology. Skutoèným otcom kyberpunkového literárneho smeru tzv. "cyberpunk fiction" je Willliam Gibson ,ktorý toho istého roku vydal svoju vedecko-fantasticku novelu Neuromancer a poprvýkrát použil termín "cyberspace".

V ten istý rok sa Federálnemu Úradu pre Vyšsetrovanie FBI podarilo zatknú skupinu šiestich mladých hackerov známu ako "Milwaukee-based 414s" (pod¾a kódu oblasti, kam ich vystopovali.) Skupine sa poèas deviatich dni podarilo 60 poèítaèových prienikov ako napríklad laboratórium v Los Alamos podie¾ajúce sa na výrobe nukleárnych zbraní.

Písal sa rok 1981. V U.S.A práve "fièala" Reaganovska vláda, v Európe sa princ Charles oženil a Rusi koneène prijali prechod na letný èas. Práve v tom èase mladý Ian Murphy mal sta prvým hackerom zadržaným za poèítaèový zloèin (podotýkam poèítaèový, žiadny phreak). Ian sa spolu so svojími kamarátmi nabúral do AT&T a pretoèil lokálne hodiny, èo malo za následok, že noèné z¾avy za volanie už neboli noèné z¾avy, ale mastné telefónne úèty. Ako trest si odpykal 1000 hodín verejnoprospešnyýh prác a dostal 2 a pol roènú podmienku. Ako starší si založil bezpeènostnú firmu, avšak naïalej sa venuje svojej zá¾ube , hackovaniu bezpeènostných systémov, ale tentokrát už iba s povolením. Jednou celkom príjemnou zaujímavos ou je, že pod¾a Iana bol aj natoèený film Sneakers.

O dva roky neskôr vzniká internet ako ho poznáme dnes. ARPANET sa rozdelil na vojenskú a civilnú sekciu. Do kín sa dostáva fenomenaány film War games, ktorý inšpiroval mnohých

hackerov, aby sa zaèali hra s poèítaèmi a sie ami. Ako odozvu na narastajúci poèet útokov na vládne a korporatívne poèítaèové systémy prijal kongres roku 1986 zákon o poèítaèovom podvode a zneužívaní "Computer Fraud and Abuse Act" a na podnet ministerstva obrany U.S vzniká CERT (Computer Emergency Response Team) sídliaci na Univerzite Carnegie Mellon v Pittsburghu. Úlohou CERTu je vyšetrovanie narastajúcich útokov na poèítaèové siete. Hacking sa oficiálne stáva zloèinom. Použi poèítaè a skonèíš vo väzení.

Asi dva roky pred prijatím zákona o poèítaèovom zloèine zaèal vychádza hackerský magazín nazvaný 2600 a o rok neskôr online magazín Phrack. Editorom magazínu 2600 je Eric Corley užívajúci pseudonym "Emannuel Goldstein" pod¾a jednej z postáv slávneho románu Georgea Orwella 1984. Obidve publikacie poskytujú tipy ako sa sta hackerom alebo phreakerom.

Ve¾mi zaujímavý výkon podal

študent a syn

hlavného vedca v Národnej Bezpeènostnej Agentúre NSA Robert T. Morris Jr., ktorý vytvoril

v ír u s t z v. è e r v a r e p li k u j ú c e h o s e b a samého.Infikoval 6000 poèítaèov ARPANETu vrátane vládnych a univerzitných systémov. Za

všetko sa platí a tak Morrisa vyhodili

z univerzity a

odsúdili na tri roky podmieneène a 400 hodín verejných prác s pokutou 10 000 dolárov.

"Prístup k poèítaèom, a k všetkemu, èo a dokáže

nauèi

nieèo

o

tom ako

neobmedzený a úplný."

svet funguje, by

mal byt

Steven Levy, Hackers

V prvom kyberspionážnom prípade roku 1989 , ktorý prenikol na širokú verejnos a stal sa hlavným bodom medzinárodných správ, boli zadržaní hackeri zo západného Nemecka obvinení z prieniku do vládnych

poèítaèov Spojených Štátov a odcudzenia zdrojových kódov práve sa vyvíjajúcich operaèných systémov a ich predaja Sovietskej KGB. Táto udalos mala smutný a tragický

koniec. Jeden z hackerov

spáchal samovraždu hneï potom ako boli publikované informácie o

jeho hypotetickej úèasti v tomto prípade, no iróniou bolo, že informácie ,ktoré hackeri

spreneverili neboli klasifikované ako dôležité a rozsudok súdu bol jednoznaèný. Prepustenie na podmienku.

Zaèiatkom 90-tych rokov na deò Martina Luthera Kinga jr. sa uskutoènil národný zá ah na hackerov. FBI zatkla hackera zo St.Lous "Knight Lightning", v New Yorku známe hackerské trio "Masters of Deception" pozostávajúce z nemenej známych hackerov vystupujúcich ako

sp33dy

"Phiber Optik","Acid Phreak" a "Scorpion". Mark Abene aka "Phiber Optik" svojho èasu nechtiac prinútil rovesníkov šprta sa v internom systéme národnej telefónnej siete a po navrate z väzenia ho magazín New York oznaèil za jedného zo 100 najinteligentnejších ¾udí žijúcich v New Yorku.

V histórii hackingu asi najviac rezonujú a vzbudzujú ršespekt dve mená: Kevin a Kevin.

Ten prvý, Kevin Mitnick sa ako prvý objavil na zozname najh¾adanejších osôb FBI (Federálny úrad pre vyšetrovanie) a celé roky bol stredobodom pozornosti hackerského aktivizmu. Prvýkrát bol zadržaný v neskorších 80-tych rokoch a druhýkrát až roku 1995 po vyèerpávajúcom pátraní a love v štýle "Chy ma, ak to dokážeš". V rámci kontroverzného rozhodnutia bol Kevin držaný vo väzbe za ve¾mi zaujímavých podmienok. Nemohol by prepustený na kauciu a tak isto mal zákaz prístupu k akémuko¾vek telekomunikaènému zariadeniu, pretože autority sa obávali, že by mohol jednoduchým telefonátom spusti už dopredu pripravenú logickú bombu. Kevin bol napokon prepustený roku 1999 a dnes je zakladate¾om konzultaènej firmy zaoberajúcej sa bezpeènos ou.

Ten druhý, Kevin Poulsen aka "Dark Dante" strávil 17 mesiacov na úteku vyhybajúc sa obvineniam FBI za ovplyvòovanie telefónnych liniek a odcudzenia vojenských dokumentov. Jedným z jeho najkreatívnejších zneužití bolo odpojenie všetkých prichádzajúcich hovorov na rádio linku pre sú ažiacich a ako jediný volajúci mal dostatok "š astia", aby vyhral Porsche.

pokraèovanie nabudúce ...

Neutrum

9

5 7 6 10 13 11 12
5
7
6
10
13
11
12

Sediaci muž.

Pomalé kroky sa blížili k mohutným dverám. Ruka zakrytá tmavým kabátom siahla na ažkú závoru a dvere sa so škripotom otvorili. Prichádzajúci si stiahol rukavice a sòal klobúk. Jednoducho, ale o to úctivejšie pozdravil nevýrazného muža sediaceho chrbtom k stene, na ktorej bola ma¾ba znázoròujúca pouliènú lampu zaliatu slneèným svetlom. Muž na pozdrav vôbec neodpovedal. Na výraze jeho tváre, èo nebolo niè nezvyèajné, nebola bádate¾ná nijaká zmena a prišelcovi nevenoval žiadnu pozornos . Zdanlivo bola jeho pozornos upriamená len na svetlo bielej sviece stojacej pred ním. Bez pohnutia sedel už taký dlhý èas, že si niektorí èlenovia spoloènosti v miestnosti nepamätali veèer, keï do nej sediaci muž vstúpil. Stav, v ktorom sa nachádzal, ale nebol prekážkou, ba stal sa priam zdrojom váženosti v spoloènosti, pretože táto, do seba otvorená spoloènos bola príèinou aj následkom mužovho konania. Mnohých zarazil mužov neprítomný poh¾ad, nehybnos a to nevedeli, že od toho veèera, keï vstúpil do miesnosti, neprehovoril a neprijal žiadny pokrm ani nápoje. Okrem dýchania, aj to sotva badate¾ného, teda nemal žiadny vonkajší prejav existencie. V tento veèer však muž po nekoneène dlhom èase nehybnosti sfúkol plameò bielej sviece a umrel. Táto dlho oèakávaná udalos vzbudila všeobecnú rados a všetkých povzbudila.

10 V roku 1969 prišiel na európsky trh prenosný „záznamový prístroj" so zvláštnym názvom Portapak. Tento

10

  • V roku 1969 prišiel na európsky trh prenosný „záznamový prístroj" so zvláštnym názvom Portapak. Tento prístroj so sebou priniesol možnos zaznamena na magnetickú pásku obraz

spolu so zvukom a tie hneï bezprostredne, alebo neskôr po zaznamenaní preha znova. Portapak pozostával z èasti na zaznamenávanie (rekordér) a ¾ahkej elektronickej kamery s mikrofónom. Z tejto prvej prenosnej kamery sa neskôr vyvinul domáci videorekordér. No Portapak bol tiež magickou novinkou, ktorá stála na poèiatku video hnutia, alternatívneho, èi iného videa a s¾ubovala nový, participatívny spôsob práce s obrazom a zvukom.

L'imagination au pouvoir

  • V USA a Kanade sa Portapaku hneï chopili ¾udia z umeleckej scény, študenti, hippies, kreatívni bastleri a politicky aktívne skupiny ovplyvnené hnutím 68'. V New Yorku vznikla prvá

video scéna, jej aktivity boli dokumentované od roku 1970 v èasopise Radical Software. Na jeho stranách sa ¾udia dozvedali o celej šírke technologických informácií, o skúsenostiach z praxe a nových nápadoch pre video-zásahy v mestských èastiach, o práci s de mi a mládežou v rámci protestných hnutí. Témou prvého èísla bolo „alternatívne televízne hnutie", ktoré bolo úvodníkom predstavené nasledovne: „Miera moci sa už nemeria len kontrolou územia, práce a kapitálu v hre je tiež kontrola prístupu k inforáciám a prostriedkom pre ich šírenie. Kým budú nástroje ovplyvòovania v rukách tých, ktorí informácie uzatvárajú, nebude úspešná žiadna alternatívna kultúrna utópia („vízia"). Ak nebudeme vytvára a testova alternatívne informaèné štruktúry, ktoré prenikajú do tých existujúcich a meni ich, nebudú alternatívne životné štýly nièím iným než reprodukovaním už existujúceho."

  • V porovnaní so 16-milimetrovým filmom bolo video relatívne lacné. Vïaka premazate¾ným dvadsa minútovým páskam sa dalo ušetri na drahom filmovom materiáli a nákladoch na ich

vyvolanie. Natoèený záznam nemusel putova do laboratória na vyvolanie, mohol sa ihneï prehra . Kamera a rekordér boli po krátkom oboznámení s ich funkciami ihneï pripravené na jednoduché použitie. V spoloèenských miestnostiach, v reštauráciách, na ulici alebo v súkromí bytov tam všade sa dali prezentova videozáznamy. Tieto vlastnosti nového média boli jasnými výzvami tiež pre laikov a rôzne skupiny. Práca s kamerou sa dala odpozorova od druhých pri ich práci a následne s nimi spolupracova a dopåòa sa. Video malo charakter nástroja, ktorý mohol by použitý pre najrôznejšie úèely v sociálnej práci, v umení a v mimoparlamentnej politickej praxi -bez prehnaných umleckých nárokov a bez aury kinofilmu.

Sturm und drang: video hnutia

Poèas študentských nepokojov v osemdesiatych rokoch vo Švajèiarsku, Nemecku a Ve¾kej Británii hralo médium videa dôležitú úlohu. Toto hnutie bolo podobne ako hnutie zo šes desiateho ôsmeho transnacionálnym fenoménom. Výmena informácií, skúseností a prejavy solidarity boli rýchle a úèinné. Hnutie si svoje prejavy spostredkovalo samo a video sa ukázalo ako priliehavý komunikaèný prostriedok. Všetky dôležité podnety, demonštrácie, udalosti a happeningy zachytávali viaceré video-skupiny. Wilhelm Roth zdôraznil význam politickej nezávislosti video-skupín a ich medzinárodnej prepojenosti vo svojej knihe o dokumentárnom filme od roku 1960 nasledovne: „Zatia¾ èo filmoví tvorcovia z Mája'68 pracovali v dôsledku drahého 16mm materiálu v rámci inštitúcií (filmové školy, dielne), dokumentaristi „nového" mládežníckeho zostávali vïaka lacným médiam ako Super 8 a video naïalej nezávislí. Vïaka rýchlosti spracovania videa mohli po prvýkrát ís ïalej, nezostáva len na mieste, ale prekraèova regióny. Vzniká tým solidarita, uvedomenie si spoloèného a spoloènej sily:

utvárajú sa kontakty od Zürichu k Freiburgu, od Freiburgu k Berlínu, od Berlínu k Amsterdamu atï. Samozrejme k tomu prispievajú aj tradièné médiá, denná tlaè

10 V roku 1969 prišiel na európsky trh prenosný „záznamový prístroj" so zvláštnym názvom Portapak. Tento

(alternatívny denník „Tageszeit TAZ"), letáky, brožúry. No bez infraštruktúry mediálnych centier, mládežníckych centier, krèiem a premietacích sál v obsadených domoch, (v Berlíne ich bolo okolo roku 1981 približne pol tucta) by bola súdržnos „scény" ove¾a slabšia, vratkejšia a ¾ahko ohrozite¾ná aktérmi moci." Poèas nepokojov v osemdesiatych rokoch sa nezávislá videotvorba stala po prvýkrát verejnou témou.

Nepokoje sa v Zürichu zaèali poèas tzv. „Opernhauskrawall", 30. mája 1980. S ve¾kým odhodlaním a slobody od akýchko¾vek inštitucionálnych povinností natáèali aktivisti z „Videoladen Zürich" hnutie takpovediac zo samotného vnútra. Z rôznorodého materiálu vznikol koncom roka film „Züri brännt" (Zürich v plameòoch). Vïaka svojej forme nekonvenènej subjektívnej

montáži, ktorá vyjadruje politickú „silu" vtedajšieho hnutia, sa film „Züri brännt" v Nemecku a Švajèiarsku stal klasikou video-hnutia osemdesiatych rokov. Wilhelm Roth: „ Z Züri brännt vzniká na základe stoviek hodín obrazového materiálu devä desiat minútové dielo, ktoré za pomoci strihových trikov a všektých technických fines (prelínanie, dvojnásoné vysvietenie,

solarizácia

. .

.), formou lyriky, pamfletu, dokumentu a satirou uniká konvenènej televíznej

estetike a zostáva s òou spojené len použitím rovnakého média a obrazov. Ale tieto obrazy sú len jednou súèas ou celku, sú vytrhnuté a vrhnuté do nových súvislostí. Rozhodujúci je pritom text, ktorý vyplachuje z podzemia na povrch a ide proti trápne èistým betónovým púštiam: „ Ale dole, kde odpad zaèína bubla , kde stekajú do stoky odkvapových rúr z kleenexovo èistých zadkov ¾udí, tam už dlho žijú krysy, živo a radostne. Hovoria iným jazykom. A keï tento jazyk prerazí na denné svetlo, povedané už nebude vykonané, èierne na bielom už nebude èisté a jasné, staré a nové sa stane jedným. Züri brännt je urèite najvirtuóznejšia a vo svojej formálnej radikálnosti najnetradiènejšia videopáska v doterajšej politickej video-praxi, porovnate¾ná s experimentálnymi videami. No práve týmto sa jej darí privies k plnému prejavu anarchistickú fantáziu, ktorá prekraèuje jednoduchú kritiku jednotlivých aspektov spoloènosti." V 80. rokoch vychádzala nezávislá video-tvorba zo životného pocitu ¾udí z „hnutí", z nekomunikovate¾ného spojenia života a politiky. Skoro všetci, ktorí sa v tomto èase venovali videu boli samouci. Pre mladých autorov predstavovala rýchlo sa vyvíjajúca videotechnika a s tým spojené predstavy o video-estetike ve¾kú výzvu h¾ada experimentálne a dokumentárne a video-špecifické formy a naïalej pritom nasledova potrebu spoloèenskej kritiky. Medienwerkstatt Freiburg: „Motivovaný dokumentárny film musí prekraèova rovinu obyèajnej dokumentácie, informovania a propagácie myšlienok, musí kriticky spracova svoj vlastný postoj,

zasiahnu do priebehu diskusie, doda materiály, provokácie a obrazy, neutvrdzova sa v k¾úèových bodoch, ale snaži sa nasmerova diskusiu a zmenu na cestu spoloèenskej emancipácie. Že to nie je len otázka komentovania, ale aj sily prejavu obrazov a montáží, na to sme prišli ve¾mi rýchlo."

11

10 5 9 20 13 15 12
10
5
9
20
13
15
12

Sluneènej Kypr II.

Teï do mnì nìco hluší týpek, co ani nemá šaty. To si fakt všichni myslí, že jsem idiot a nakecaj mi, co se jim zlíbí? Vim, kde bydlí ten její, je to nìkde poblíž pláže, tak sem to vzal podél moøe, a sem klidnej a neumlátim nìkoho cestou. Tady to bylo trochu pustší, tak sem se uvolnil a najednou tenhle stoprocentní magor, prý tady nìco trejdujou a to okamžitì otoèím, prostì komedie. Mafiánek by mìl mít alespoò slušivej vobleèek, øíkam mu. Fakt mì to už nebavilo, sem celej nažhavenej a von mi øekne a to obejdu. To tak. Jenže ten podìlanej nahatej ekzibicionista na mne flusl. To ne, povídam mu, skus to ještì jednou ... no a nìkdá tady jsem najednou všechno zapomnìl.

Možno

dotyk mojich rúk rokmi boles ou sužovaných vetiev

možno som sám na svojej temnej púti

môjho skutoèného ja

...

šíri

tmu

...

opradenú

možno raz poznám pod¾a èoho sa svet krúti

a potom

v

š astia rieku vnorím svoju tvár

tajomstvom iba zdánlivého charakteru

ktorej postupne podlieha všetko živé

 

budem vedie kam sa vlastne uberám

èerveò v oèiach

...

zvraštené

èelo

...

chýbajúce

zrenice

sám nechápem preèo plaèú moje oèi sám strácam v slzách svojich krokov stopy

dôsledok nechvalne preslávenej ¾udskej výchovy

a možno práve tie mi kradne moje druhé ja

vtedy budem š astný

keï zistím èo ma vlastne zabíja

Tichý zrod

Som nahý anjel bez krídel èo ticho sedí na obrubníku kdesi mimo mesta

vstávam

a s posledným výdychom duchovnej skazy vrážam èepe¾

tak èo

nadobúdajúcej bezvýznamnos pri poh¾ade na spúš a boles akú po sebe dokáže zanecha jeden èlovek

roztváram

zhrdzavenú rybièku

a dávam èepeli posledné zbohom prstami špinavými od ¾udskej morálky zvieram nôž

do hrude

prišiel vèas skôr než ma ovládla ¾udká pachu snažiaca sa

a prstami kreslí si do prachu na prvý poh¾ad nezrozumite¾né heslá so sklopeným zrakom prosí o trochu zrozumite¾nejší svet no všetko mení sa mu na ešte zložitejších udalostí sled vietor ovieva mu po zhorených krídlach vidite¾né pahýle zahráva sa s vlasmi no tvar v rukách sa už hodnú chví¾u nehýbe medzi zväzkom prstov trbliecu sa èerstvo vyplakané slzy pá¾avou vysušený piesok premieòajú v blato a to ho trochu mrzí

prekvapenie? zrada èasti môjho tela snažiaceho sa prekona ¾udstvo èinom presahujúcim možnosti indivídua ktoré je znova iba èas ou celku úsmev v tvári je len odrazom vedomia že koniec

znesveti nieèo tak èisté ako je láska láska ku kolíske bytia a múdrosti všetkých matiek

zradil

som sám seba

 

v mysli modlí sa za nových krídel pár ako odpoveï od boha dostáva však len nekompletný snár

Achilova pata

Prinajmenšom syn

 

kráèam jesenným lesom po lístí èo pyšne

vráža mi do srdca šíp rozochvenej ruky Amora

..

bozkávam

stromy a listy si odkladám do vrecák

pukajúce

tma od jasu

synak

nevyhnutnos búra prahy strachu zo smrti

k zhrdzavenej rybièke z detstva plaèúcej už ve¾a rokov nad krutos ou detí milos

život sa do mòa vnára od zadu a ja som ten kto pôjde prvý som ako noèný motý¾ èo aj tak raz zhynie v svetle svojich krídel neoblomný fakt ako lesk tých splašiek v dušiach polomàtvych mydiel s odkazom èo vytuší len závis v oèiach luïí vráskach cestných mý¾nikov odchovaných v krvi

nechávam sa boda tàòmi krov v snahe sta sa

kåby

novodobým kristom spasi nie vaše ale svoju dušu

mys¾ou trhám steny klietkou ponechávam chliev

 

hltám veselo prapodstatu lesa

dužina

od pliev

a mením život v pustatinu

...

synak

mdlý

ohlas matiek èo v tme umierajú po tuctoch

zapredávam lásku za doživotný ortie¾ slasti strácajúcej význam v krvi stromov obmývajúce moje nahé èlenky

¾udská neha

mímov

odkaz stráca sa mi v policajných obuškoch

Imre Kertész * Fiasko

07

nin

She wore blue velvet, bluer than velvet was the night, softer than satin was the light. Pátos a afekt sú prazvláštne fenomény. Ich zákonom som nikdy celkom nerozumel. Keï èítam, pozerám alebo poèúvam, nech už to je èoko¾vek, kniha, film alebo hudba, ako prvé sa ku mne dostáva ich pátos a afekt zbytok prichádza po nich. Odkia¾ pochádza strach použi isté slová istým spôsobom, preèo sa èlovek cíti trápne keï ich musí poèúva a hlavne preèo, keï stratí èo len trocha kontroly, siaha práve po nich? Pátos a afekt musia skrýva nieèo hlbšie. Sú ako tajný podzemný mechanizmus, ve¾ký zaparený stroj s mnohými záhadnými trúbkami, ktoré vedú nevedno kam. She wore blue velvet, bluer than velvet were her eyes, warmer than May her tender sighs. Tento stroj si predstavujem v ažkých obrysoch socialistického industriálu: masívne ozubené kolesá, hrozivo ve¾ký hranatý mechanizmus, neznesite¾ne hluèný, poèu jeho dopadajúce piesty a už-už po¾avujúce skrutky. Po stranách hrdzavie. Obraz však pokraèuje ïalej: kúsok opodia¾ stojí jeho inžinier, hrbiace sa podzemné stvorenie v mníšskom habite, možno aj s diabolským úšk¾abkom. Prichádzame k nemu zozadu, poèuje naše kroky, pomaly sa obracia a my vidíme prvé rysy tváre. Dlhý ve¾ký nos, spadnuté líca, blýskajúce oèi napríklad. To malé hrbaté stvorenie si skladá kapucòu a my rozpoznávame Imre Kertésza momentálne asi najslávnejšieho maïarského spisovate¾a.

06

Pátos a afekt sú prazvláštne fenomény a kniha Imre Kertésza, nech si hovoria literárni kritici èo chcú, je práve o nich. Fiasko je výsledok dlhoroèného spisovate¾ovho skúmania vlastného povolania, je prudko autobiografické, explicitne zobrazuje èo znamená písa a aké to má ved¾ajšie úèinky. Kniha je však predovšetkým o tom ako pátos písania preráža , ako sa s ním zmierova , ako ho podceòova a ako sa ním necha znièi . Fiasko zaèína opisom minimalistického života istého starnúceho spisovate¾a, ktorý stratil v tomto poradí: ilúzie, ambície a chu v èomko¾vek pokraèova . Žije v prísnom stereotype, skromný byt takmer neopúš a a všetko sa opakuje ako vo sne. Starý, ako je postava spisovate¾a v knihe nazvaná, žije s posledným cie¾om napísa ešte jeden priemerný román a môc tak odís do spisovate¾ského dôchodku (maïarský socializmus). Každé ráno vstáva, aby „posunul svoju vec" a každý veèer zaspáva v neúspechu. Pohlcujúcej rutine zodpovedá aj jazyk. Text je plný otravne podrobných opisov nábytku, ktoré sa každú chví¾u doslovne opakujú, a to spolu s nahlúplymi frázami ako: „Tak to je a s tým sa nedá niè robi .” Èitate¾ je zhypnotizovaný, jeho pulz klesá. Keby to tak malo osta , knihu odložím. Text sa ale náhle obracia a dostáva spád. Starý sa podujme v posledných kàèoch netvorivosti zrekapitulova zaèiatky a impulzy svojho spisovania. Spomína, uvažuje nad prvými neúspechmi a dostáva koneène Nápad. Do písacieho stroja vkladá papier a približne po sto stranách príšernej nudy zaèína román v románe - Fiasko, posledný pokus Starého o dielo.

05

Pátos a afekt sú prazvláštne fenomény a je o nich aj Kertészov román v románe, Fiasko. Pokia¾ pristúpime na predpoklad, že postava Starého je Kertészovou autoprojekciou, dostávame nevšednú literárnu konšteláciu. Román v románe je totiž Starého rozprávaním o osude jeho vlastnej autoprojekcie. Je opisom života istého Kõvesa, novinára, ktorý prichádza z cudziny do nepomenovanej záhadnej krajiny. Èitate¾ sleduje nový román vcelku a neprerušovane, o Starom a jeho vývoji sa dozvie už iba sptrostredkovane v konaní jeho vlastných postáv a zmene ich prostredia. Kõves je rozvláèny, duševne lenivý a vyprahnutý stroskotanec, asi najnesympatickejšia literárna postava akú som kedy videl. Vidíme však ako rozprávaè (teda Starý) okolo postavy vytvára auru tajomného ospravedlnenia, násilnú

požiadavku pochopenia a súcitu z neznámych príèin. H¾adia na nás vtieravé vety po¾utovania,

04

02

a to ve¾kými psími oèami. Èitate¾ doslova cíti tlak Kõvesa po¾utova , odpusti mu, pod¾a možnosti bezdôvodne, len-tak, veï je to predsa „náš Kõves". Teda spôsobom, ktorým zväèša

Úvahy však prerušme, hrmotajúci podzemný stroj si nástojèivo žiada našu pozornos . Cíti , že sa nieèo deje: jeho industriálna vyrovnanos je preè. Veci prichádzajú takpovediac do cie¾a:

ospravedlòujeme seba pred sebou. Skladám autorovi poklonu, tak sofistikovane vyjadri , ako vyzerá proces autobiografie v literatúre a na aké úèely asi zväèša slúži je skrátka skvelé. Kõves niè nerobí, len chodí sem a tam, je turbo-pasívny, sem tam mlèanlivo zastoná. Rozprávaè (=Starý (=Kertész)) preto potrebuje protipól, ktorým v èitate¾ových oèiach vyváži Kõvesovu úbohos a tak buduje túto tajomnú neznámu krajinu v ktorej sa hrdina ocitol, plnú absurdností a napriekov. Všetko sa až prive¾mi podobá na Kafku: úrady, byrokracia, nepochopite¾né rituály, strach pred autoritou. Každý tu akoby prirodzene chápe logiku nezmyselných zákonov spoloènosti, až na „zememeraèa" Kõvesa. Neš astník jeden, ocitol sa v neznáme, ktoré je naviac voèi nemu nepriate¾ské, no nepocí te k nemu (=Starému (=Kertészovi)) sympatie.

celý sa trasie, dymí, vidíme odpadáva prvé skrutky. Hluk je neznesite¾ný. Pozorujeme prvé explózie a ako sa ich oheò prediera podzemnými chodbami. Scéna sa rúca, kartónová maketa Starého románu sa rozpadá. Kafkovské nehostinné prostredie sa od-kafkovieva a Kõves je zrazu „vo¾ný". Starý to vzdal, nechá padnú všetko navôkol svojho hrdinu, všetky tie kulisy a naaranžované situácie. Ve¾ké Ospravedlnenie sa nepodarilo. Kõves ostal tým, èím bol. Tajomná spoloènos so svojimi absurdnými pravidlami kolabuje a v románe zaèína obèianska revolúcia s predzves ou nieèoho nového, èo každého nechá v pokoji rozvinú sa svojím vlastným spôsobom. Posledná frèka božieho spisovate¾ovho prsta doznieva a hrdina (a teda de facto samotný spisovate¾) je slobodný. Èarovný kruh autobiografie Kertész prehryzol slobodou nevypoèítaného, vo¾nos ou, odhodením naivných pokusov všetko odsledova a skontrolova udrža na uzde svoj pátos. Ani Kõvesa ani Starého už niè ïalšie nezaujíma, len

Pátos a afekt sú prazvláštne fe nomény. ažký zaparený stroj fuèí, z komínov sa valí dym a zhrbený uškierajúci sa Kertész si ho kúsok opodia¾ premeriava s otcovskou pýchou. Možno cíti zados uèinenie. Ktovie. Každopádne, Starým aj Kõvesom pátos hádže ako s handrou vo vetre. Èo ïalej napísa , aby to nebolo viac patetické, než už to je, potichu sa zožiera Starý. Ako

stoja a pátos sa prediera ich vyschnutými hrdlami von, v grandióznom finále posledných piatich strán románu. Všetci traja, Kõves, Starý aj Kertész, èo je v podstate tá istá osoba, konèia v katarzii úprimnej otvorenosti, o ktorej, hoc rád, viac neprezradím. Existuje totiž reálna šanca, že kúsok z tej ich katarzie zakúsi aj èitate¾

sem zapadnú a presta sa koneène strápòova , mrmle Kõves. Starý nechá svojho hrdinu prejs všemožnými zamestnaniami, situáciami a vz ahmi. Nechá ho takpovediac zaži

01

„všetko", aspoò v hrubých obrysoch, èo táto temná krajina ponúka. Kõves však stojí na mieste, je bez výraznejšieho vnútorného vývoja, a to nech mu Starý kladie do cesty èoko¾vek. Nech už sú to mladé pôvabné sleèny alebo práca pri sústruhu. Práve naopak, vyvíja sa ale opaèným smerom, stáva sa èoraz viac poddajný a automatický. Pokia¾ je Starého cie¾om niekam svoju projekciu dokormidlova , ospravedlni , èi zmeni , ve¾a èasu mu neostáva. Možnosti sa

Pátos a afekt sú prazvláštne fenomény. Na zemi leží malá postavièka, celá od dymu a prachu. Nehýbe sa. Vzduch je ešte horúci z nedávnych explózií a taviaceho sa železa. Prichádzame bližšie, no do tváre nevidno, telo je schúlené do prenatálnej polohy. Vidíme však, že ¾avá ruka nieèo kàèovito zviera. Skúšame do postavy opatrne kopnú . Raz, dvakrát, trocha silnejšie, no bez odozvy. Náš záujem ochabuje a tak scénu pomalým krokom opúš ame.

vyèerpávajú, atmosféra hustne

00

03

Približne tak som èítal, rozmýš¾al a videl èeský preklad Kertészovej knihy Fiasko.

But in my heart there'll always be, precious and warm, a memory. And through the years, I still

Napriek tomu, skúsme si nachví¾u oddýchnu a krátko nahliadnu do autorovej minulosti. Po tom, èo dostal v roku 2002 Nobelovú cenu za literatúru, reedície neustávajú a èlánkov a recenzií sa popísalo taktiež požehnane. V takejto atmosfére sa orientuje ažko. Preto je zaujimavé sledova , ako bol Kertész vnímaný ešte pred ocenením. V samotnom Maïarsku ho registrovali skôr iba akademici: preslávil sa ako talentovaný prekladate¾ z nemèiny, napríklad

Interpretácii by sa dalo nájs èi skonštruova samozrejme viacero; autobiografickos , dve vrstvy, maïarský socializmus, to všetko ponúka neobmedzený poddajný materiál. Pátos a afekt sú naozaj prazvláštne fenomény a Kertészova kniha dáva odhali èas ich komplikovaného tajomstva, v rovnako komplikovanej próze.

Nietzscheho alebo Kanta. No mimo odborných kruhov ho ako prozaika poznali paradoxne viac v Nemecku, možno aj pre jeho nekoneènú tému Druhej svetovej vojny a židovstva. V 90. rokoch ho však zaèínajú publikova a stáva sa rovnako rešpektovaným spisovate¾om ako Nadás alebo Esterházy.

can see blue velvet, through my tears.

Preklada Kanta a Nietszcheho je naozaj tvrdá robota a bez istej dávky myšlienkovej a jazykovej geniality takmer nemožná. A ak si práve cez òu vydobyl v Maïarsku uznanie, tak snímam klobúk. Fiasko skutoène obsahuje stopy autorovej druhej profesie, Starý je jednak sám obèasný prekladate¾ z nemèiny, a samotné jeho úvahy, ako aj iných postáv, nemajú ïaleko od filozofie. Aj keï priznám sa, že mne nie celkom blízkej; pripomína nieèo ako prepálený existencializmus.

10 13 11 12 20 27 15 29
10
13
11
12
20
27
15
29

14

Malí muži

Michaela Zaku anská

Niektoré dievèatá na našej ulici si myslia, že je fajn, býva s mužom, lebo muž je ve¾ký a preto sa dobre drží okolo krku. No a keï je zle, tak svoje dievèa ochráni. Ve¾ký muž vám vie poda list odložený na chladnièke, alebo odtrhnú jablko zo stromu. Lenže ja si nie som úplne istá, lebo sú aj malí muži. No a èo keï sa s takými malými mužmi neoplatí býva ? Tu už nikto niè negarantuje? Dievèatá na našej ulici sú jednoduché a nezaujíma ich metafyzika. Celú jar riešili problém, èi si nad poste¾ zavesi Davida Duchovneho alebo Brada Pitta. Blonïák Pitt už nie je v móde. Dievèatá ale zistili, že jeden otravný chlapec z dediny sa volá Dávid Duchovný. Tak vyhral Brad.

Kamarátka Nataša má nižšieho frajera, tak som chcela zisti , èi sa s ním oplatí býva . Sledovala som ju pol hodiny a potom sme sa náhodou stretli v obchode pri chlebe.

  • - Ahoj Nataša!

  • - Aahooj!

  • - Ako sa ti darí? Chceš sáèok? Pozri mám dva!

  • - Ïakujem, ja už nepoužívam sáèky, vieš môj Robko je ochranár. Recyklujeme. Ïalší environmentalista. Takých by som kopala, chráni prírodu, odkedy...

    • - To je skvelé, že chránite prírodu, asi by som mala zaèa aj ja. Pochvá¾ sa ako ty a tvoj priate¾?

    • - Sme spolu už devätnás mesiacov a tri dni.

    • - Blahoželám. A bývate

...

?

  • - Viem kam mieriš. Chceš sa ma spýta , aké je to

Spolu

... býva s malým mužom.

  • - Ale nieee.

Tvárila som sa asi tak prekvapene, ako keï niekto povie Michaelovi Jacksonovi, že je pedofil.

  • - Neklam Magda! Videla som a už pri banánoch, keï si sa snažila skry sa za váhu, ale brigádnik a tam nechcel pusti . Pamätám si ako si pred rokom kvôli tomu naháòala Martinu. Najprv si myslela, že ju chceš zbali . Dodnes má z teba traumu. Aj frajera kvôli tomu nechala.

  • - Vieš, ale ja to potrebujem vedie , èi sa to oplatí ži s malým mužom, vieš, èi je to fajn. Lebo som poèula ...

- A necháš si to pre seba? Len som prikývla hlavou a Nataša ma chytila pod
-
A necháš si to pre seba?
Len som prikývla hlavou a Nataša ma chytila pod pazuchu a
ahala preè z obchodu.
Sadli sme si do lahôdok oproti. Nataša si dala tresku a ja
parížsky šalát a na pitie sme si objednali džús, ktorý sa toèí v
takej nádobe a neskutoène ma fascinuje. Nataša chví¾u robila
scény, lebo jej dali plastový pohárik. Tak som robila scény s
òou, nech si aj o mne myslia, že som tá environ
...
metalistka.
Nataša ma za to pochválila. A ja som ako vytešený pes zavrtela
chvostom na hlave.
Koneène zaèala rozpráva o tom aké je to skvelé,
kedyko¾vek sa môže o neho oprie , lebo je nižší, tým pádom
má aj rameno nižšie. Keï som si to nevedela predstavi , tak mi
to Nataša názorne demonštrovala. Už si to viem predstavi .
Potom vravela, že vie robi longdrinky, pretože si tým
kompenzuje svoj komplex. A najlepšie vraj je, že jej stále
pozerá na prsia, lebo má hlavu práve v tej rovine a to Nataši
ve¾mi lichotí.
Po tomto dôvernom rozhovore som sa na chví¾u upokojila.
Asi je fajn býva s ve¾kým alebo s malým mužom. Najmenej
pol roka som sa touto problematikou nezaoberala.
Už bola zima, ja som sa prechádzala a myslela na všetky tie
veci, èo ma fascinujú. Keï som robila pätnásteho anjela do
snehu, zboku sa ozval Natašin hlas.
-
Aahooj Magdi!
-
Ahoj Nataša!
-
Ako sa ti darí? Nechceš pivo? Mám dve.
Tak sme si dali tmavé pivo, lebo od neho vraj rastú prsia a sedeli
sme na snehu. Nemali sme sa o èom rozpráva , tak som sa
spýtala na Roba. Nataša hodila divnú grimasu.
  • - S Robom sme sa rozišli, lebo mi vkuse pozeral na prsia. Zaèala som ma pocit, že ho vôbec nezaujíma aká som. Ani netušil akej farby mám oèi. Teraz chodím s Michalom. Je ve¾ký. Dobre sa drží okolo krku a keï bude zle, tak ma ochráni.

Zvyšok piva som exla. Rozlúèila som sa s Natašou a išla domov. Za dverami ma èakal môj frajer. Pomohol mi s kabátom. Otoèila som sa mu chrbtom.

  • - Jaro povedz, akej farby mám oèi.

  • - Hnedé predsa.

Urèite si len tipol, dievèatá majú vždy pravdu. To nie je možné. Tri mesiace a

  • 15 jedenás dní a on si tipne.

10 13 11 12 20 27 22 29
10
13
11
12
20
27
22
29

Rozhovor s Máriou Riškovou a Máriou Èorejovou

Na tomto mieste mal by pôvodne rozhovor s riadite¾om, dramaturgom a režisérom divadla Stoka Blahom Uhlárom. Žia¾ náš odvážny plán stroskotal na neochote a ¾ahostajnosti pána Uhlára s nami prehodi viac ako dve vety, èo je nám nesmierne ¾úto. Vzh¾adom na to, že nám sám navrhol schôdzku a po príchode nás jednoducho odmietol a urobil to tak nieko¾kokrát, sme to vzdali.

Prvýkrát som sa s Marišou stretol na stránkach 3/4 revue, kde písala zaujímavé èlánky o rôznych zahranièných kultúrnych aktivitách. Bol som nesmierne nadšený, pretože písala o veciach, ktoré ma zaujímali a ktoré ma zaujímajú doteraz. Spoluzaložila dnes už legendárnu galériu BURYZONE (www.buryzone.sk), z ktorej vzišlo BURUNDI (www.burundi.sk) fungujúce v priestoroch pre súèasnú kultúru A4. Združenie 13 kubikov (www.13m3.sk) pokraèuje v èinnosti dvoch už spomenutých projektov; rozvíja a podporuje aktivity a výskum v oblasti nových médií a technológií v kultúrnej a sociálnej sfére s dôrazom na interdisciplinaritu a spájanie umenia, vedy a technológií. Po istom èase strávenom v Bratislave ma s òou niekto zoznámil a tak som spoznal zaujímavú a ve¾mi èinnú osobu z podhubia bratislavského kultúrneho života, toèiaceho sa okolo nových médií. Mária Rišková.

skús sa nám na zaèiatku trochu predstavi , že èo robíš atï.

Kubíky zaèali robi pravidelný program od leta, kedy sme robili Letné dielne. Ešte stále opakujeme, aby si ¾udia vytvorili väzbu, linku od Buryzonu cez Burundi až ku 13 m3. Nadväzujeme na ve¾a vecí, akurát sa to prispôsobí tomu, èo nás práve zaujíma, èo dúfame, že by sa malo robi . Vždy to súvisí so zmenou priestoru a tým, že prídu noví ¾udia a niektorí ¾udia odídu, aj preto si nenechávame rovnakú znaèku. Od Buryzonu pokraèujem ja, od Burundi ostala Mária (Èorejová), Èuèo (Michal Èudrnák). V novom priestore na Zlatých pieskoch, ktorý ešte stále voláme nový priestor, hoci ho už máme asi rok, sme od marca (2006) zaèali rekonštrukcie a zaèali si budova priestor pre ¾udí. Funguje to na klasickej báze, že pár ¾udí sa tam stará o priestor, kde uskutoèòujú svoje nápady a aktivity a sú prístupní ïalším ¾uïom, ktorí sú ochotní tam prís a nieèo urobi . Sme e

s

t

á

l

zameraní na oblas nových médií a technológií s tým, že èas z nás vyšla z vizuálnej kultúry. Mária (Èorejová) je umelkyòa, ja som študovala dejiny umenia ...

...

to

bola ïalšia moja otázka :) tak ako je to teda s tými

novými médiami na Slovensku?

Zdá sa mi, že po projekte New Media Nation, ktorý sme robili v Buryzone sa o nových médiách zaèalo hovori ove¾a viac. Dos som sa zabávala na tom, ako bol cíti až odpor voèi neustále spomínaným „novým médiam“. Pritom si myslím, že výskumu, alebo vôbec diel, keï hovoríme o kontexte vizuálneho umenia, je stále málo. Nové médiá pre mòa predstavujú širšiu oblas ako umenie a idú za hranice umenia. Ve¾mi závisí aj na tom, ako to kto chápe. Keï to porovnám s Multiplace, na zaèiatku sme hovorili o kultúre nových médií, chápali sme, že nové médiá nie sú len nejaká súèas vizuálneho umenia. Vždy nás zaujímala interakcia spoloènosti. Preto aj naše predstavy a projekty boli väèšinou pre viacero ¾udí, nielen pre výtvarníkov a teoretikov, ale aj pre tých, èo robili s hudbou, spájali sa s rôznymi ¾uïmi, ktorí boli odborníci v inom odbore. Sme neustále v stave pionierstva. ¼udia môžu by otrávení, že za posledných pä rokov o tom niekto neustále hovorí, ale ešte vždy neexistuje profesionálna báza, alebo inštitúcia, na základe èoho by sa takéto odbory dali poklada v spoloènosti za zavedené. Až teraz sa na VŠVU zakladá katedra nových médií. Niektoré festivaly sa tomu v zahranièí venujú už dlho. Ve¾a sa o tom u nás hovorilo bez akéhosi pochopenia a zdalo sa mi, že sa vytvorila bublina, ktorá hovorila iba o tom termíne a nie o tom, èo sa za tým skrýva. Teraz je trend, že sa to špecializuje, že sa organizujú festivaly venované špeciálne Vjingu, èo sa dá poklada za èas nových médií. Dnes sa napríklad video už nepokladá za tak radikálne nové médiá, ale tým, že sa pracuje s nejakou technológiou, tak sa dá zaradi do tohto vývoja.

Mariša, ty si organizátorka Multiplace. Mohla by si nám vysvetli o èo ide?

Multiplace prišiel presne s týmto záujmom, ale záujem nás a ¾udí okolo nás sa nedá špecifikova ako nové média,

ale skôr ako záujem o experiment. Èo sa týka prezentácie vecí, tak vždy h¾adáme, kde sa momentálne to najzaujímavejšie alebo respektíve to najnovšie, robí. To, èo je už zavedené, alebo z n á m e ,

16

nás nejako prestáva zaujíma . Èo sa týka výskumu, alebo dávania vecí, ktoré sa tu robia, do širšej súvislosti alebo tvorba nejakých publikácií a mapovanie tejto scény, èo sa tu deje, to sa zatia¾ moc nedialo. Multiplace prišiel s tým, že sme chceli nové veci prezentova . Zaèalo sa to v roku 2002, v tej dobe boli nové média horúcou témou a prvykrát sa to volalo New Media Event, nebol to teda ešte festival. Dôležité vtedy bolo to, že sme neboli centralizovaní, boli to viacerí ¾udia s rovnakými záujmami, spojili sa dokopy a urobili 5 dòovú spojenú akciu, pospájanú z menších vecí. Bol tam Buryzone, Atrakt Art, Galéria Priestor, Èeské centrum bolo vtedy aktívne, potom to pokraèovalo ïalej, vyvinulo sa to vo festival, ale vždy tam bol ten anarchistický duch, bolo to tak všelijako zorganizované, nejako sme to dali dokopy, dohodli sa, že to urobíme. Ale teraz vyskoèilo z toho to, že tomu naozaj nieèo chýba. Zdá sa nám, že trochu to zaèalo upada v tom, že ¾udia si nefièia dos na tom, h¾ada si naozaj tie najnovšie veci, hoci majú ve¾ký záujem zúèastni sa toho, ale nevkladajú do toho energiu. Možno pred tými pár rokmi bolo ¾ahšie donies novú vec, napríklad ¾udia z galérie Priestor raz doniesli skupinu Vinylvideo - vinylové platne, na ktoré sa zapisoval obraz. To je taká rarita, bolo to už dávno, ale vtedy to bolo úplne nové. Alebo ¾udia, èo zaujímala robotika. Vždy sme našli také srandièky, ako napr. z viedenského festivalu RoboExotika, èo sa špecializuje na koktailové roboty, tak sme nejaké doniesli. Vieš, ale už sa to nikam inam nepohlo, kebyže my chceme pokraèova v napr. robotike, tak by sme mali donies na budúci rok nieèo vyspelejšie, nieèo èo sa momentálne deje, nieèo úžasné. Možno, že sme aj starší a keï stále robíš ve¾a vecí (trebárs aj Atrakt Art má za sebou strašne ve¾a urobeného, boli sme v A4, stále sa nieèo robilo), tak niekedy to tak padá, ako keby do prázdna. Urèite je ve¾a ¾udí inšpirovaných, stále sa vracajú také ozveny, echá, že "Aha, vtedy som bol na tej a tej akcii v Buryzone, alebo Burundi robilo hento a toto atï". A to je dos príjemné zados uèinenie. Myslím si aj, že dos to ¾udí nakoplo, že vidia, že sa takéto veci dajú robi , tak urobme to aj my. Urèite ide ale aj o odbornú stránku, také informácie èasto zapadnú, kebyže všetky veci, ktoré sme doteraz robili, máme nejako lepšie zdokumentované, alebo by vyšla nejaká knižka, kde sa k nej každý môže vráti , pozrie si to, tak sa už nemusia niektoré veci objavova stále dokola. Ide možno o to, že netreba stále objavova Ameriku, ale nejak sa odpichnú , teda že ty si robil toto, tak ja môžem urobi nieèo viac, alebo nieèo lepšie. Momentálne mám takýto osobný pocit a sledujem aj ostatných ¾udí,

ktorí zaèali pred piatimi rokmi robi tieto veci, že majú podobné pocity. Aj preto je tu teraz 13 kubikov, kedy by som už chcela koneène dokonèi napríklad knižnicu, ktorú chcem urobi už odkedy sme s Burundi boli v A4, aj vtedy to tam len bolo nahádzané v polici. Mám pocit, že teraz by som sa chcela venova tomuto, teda zdokumentova tieto veci a zaèa viac robi s informáciami a publikáciami. Vieš, teraz sa mi zdá, že príde viac ¾udí, ktorí budú prináša veci, akcie, nejaké nové nápady...

Vrátim sa ešte k Multiplace. je o to záujem zo strany divákov, navštevníkov, verejnosti?

Prvé tri roky sa mi zdalo, že bol o tieto nové veci boom záujmu. A odvtedy sa tak trochu zdá, že každý priestor, ktorý robí nieèo, každá tá skupina ¾udí má svojich návštevníkov, divákov a že tí sa toho dos držia, rozumejú tomu. Ale nie je to známe širokej verejnosti, èo asi súvisí aj s typom organizácie. Stále sa pri Multiplace menia organizátori, stále je to v pohybe, ažko sa tam na nieèo zafixuješ. Èo sa týka nejakých marketingových stratégií, je to dos ažké takto uchopi . Dúfam, že sa nám to teraz podarí podchyti , lebo už sme zmobilizovali tých centrálnych ¾udia, èo sa tomu venujú od zaèiatku. Chceme to zlepši aj preto, nech to nezakape, nech sa to vyvinie možno na nieèo lepšie. Multiplace nebol centrálny festival, neboli tam stále tí istí ¾udia, èo to robili, trebárs nikdy sme s tým nešli do televízie, hoci si dos myslím, že to závisí aj na tomto. Taký Wilsonic má obrovskú reklamnú propagáciu. Èo sa týka jednotlivých vecí - akcií, o to urèite záujem je, len sa treba naozaj zamera na donášanie nových vecí. Pri tej propagácii ale ide aj o to, že je to naozaj ve¾mi široko zadefinované Keï je to akcia technológiou, tak to je buï nejaká spektakulárna show, kde nevidíš tú techniku za tým a vidíš to umelecké a zážitkové. Potom je tam ve¾ká èas nových technologických vecí, na základe ktorých by sa dalo robi množstvo workshopov a vysvet¾ova , že naèo to je a preèo, napr. open source je zase špeciálna kategória. Ja si myslím, že ¾udia sa zaujímajú o èiastkové veci, ale vždy k tej jednotlivej skupine tém máš menej ¾udí a teda to nie je také silné. Aj literatúra je ve¾ká

kategória, je tam ve¾a podkategórií, ¾udia si vyberajú hlavne tie èiastkové veci, o ktoré sa zaujímajú a potom sa to tak rozde¾uje. Ide aj o to, že ten festival nemáš na jednom ve¾kom mieste, kam chodíš každý deò pravidelne, kde sa vlastne dejú všetky veci, máš to rozhodené, nielen po Bratislave, ale tiež v Žiline, T r n a v e ,

Prahe, Amerike. Sú to potom ve¾mi rozlièné akcie, ktoré sa pridávajú k programu. Je to v podstate o tom, že sa tým ako keby triešti tá divácka sila.

...

mòa

skôr zaujímalo to, èi o to ¾udia javia záujem ...

Pod¾a mòa ide hlavne o to, že to chcú tí organizátori, pretože je nás dos ve¾a, èo s tým pracujeme. Pretože toto nie sú veci, ktoré prinesieš, ukážeš a vy sa na to pozerajte. To nie je vec, kde máš niekoho na dvoch stranách: toto sú organizátori, je ich pä a toto sú diváci a je ich tritisíc. Toto sú skôr veci, že toto sú tí organizátori plus ¾udia, ktorí im pomáhajú, je napr. sto. To je jedna z dôležitých cie¾ových skupín, je to úplne iná povaha vecí a z toho vyplynie to, že to má urèitú cenu, dokým to má kto robi . ¼udia aj tu èasto robia veci a aj ich organizujú napr. UrbSounds, ktorí si sami robia hudbu a organizujú koncerty. Niekedy to vyzerá, že je to uzavreté do seba, ale ono to tak by nemusí. Je tam dos ve¾a signálov, že do tohto sa môžete zapoji . My sme zo seba nikdy nerobili elitu, ale vždy sme jasne dávali najavo, že ak vás to zaujíma, tak príïte. Je to hlavne o tom, èi sú ¾udia ochotní, schopní, èi ich to baví sa nejako zapoji ...

mòa prekvapilo to, že ve¾a ¾udí nevie o A4 a už vôbec nie o 13 kubikoch ...

A4 nultý priestor už funguje dlhšie, tak to už by mali ¾udia žijúci v Bratislave a zaujímajúci sa o to, vedie . Možno, že to vyplýva z našej neochoty predáva sa. Buryzone sme zaèínali takýmto spôsobom a stále sa musíme ve¾a uèi , fakt by pohotoví, meni niektoré veci. Buryzone sme zaèali ako privátny klub, bolo to v rodinnom dome, kde sídlilo štúdio Stupidesign a prenajímalo si to od jedného majite¾a. My sme to jednoducho otvorili, ani sme sa ho nepýtali, èi s tým súhlasí. Bolo to smiešne, ten týždeò ako sme robili prvú akciu - otvorenie klubu, tak mu chalani povedali, že: viete èo budeme tu robi také a také veci a on že dobre. Na jednej strane to bol taký zvláštny mix profesionálneho a nadšeneckého priestoru. Od zaèiatku sme mali tlaèové správy, všade do novín sme dávali pozvánky, èlánky, ale zároveò sme netlaèili masívne programy, farebnú propagáciu, postery. Plagáty vlastne nemáme doteraz v meste, lebo mòa strašne štve to, že si ich nemôžem nalepi

ideme skôr cez mailovú komunikáciu a cez ¾udí, ktorí u nás sú. Tí, èo prídu, to posúvajú ïalej ïalším a napr. Buryzonu to trvalo pol roka, než sa o òom ¾udia dozvedeli. Po nejakých dvoch rokoch ešte stretávam ¾udí, ktorí pamätajú, že bol Buryzone, ale že sa im nepodarilo za tri roky existencie prís . Ale to je pochopite¾né, je to presne o tej promotion, že keby sme sa my propagovali masívnejšie, tak tam tých ¾udí prilákame, pretože by to stále niekde videli a lákalo by ich to. My tomu nechávame vo¾ný priebeh, èo môže by niekedy fakt na škodu. Teraz to musíme naozaj prehodnoti . Ako Burundi sme fungovali v rámci A4, tam to išlo tiež takýmito linkami, aj keï trebárs v SME, kde ¾udia èítajú rubriku kultúry, stále boli nejaké èlánky o A4, na webe, na kyberke mala A4 dobrú propagáciu. Tam od zaèiatku boli plagáty a programy. A Burundi na to tak kaš¾alo, dôležitejšie bolo pritiahnu špecializovanejších ¾udí, ktorí sa o takéto veci zaujímajú ako divákov. Teraz sa Kubíky celkom rozbehli, dokonca máme prvýkrát jednu dievèinu, èo rieši špeciálne PR. Niežeby sme sa chceli niekam pcha , ale chceme da o sebe vedie .

Medzitým sa k nám pripojila ïalšia Mária (Èorejová) a tak som jej položil otázku

Èo chystáte do budúcnosti?

Hlavne chceme da do poriadku priestor, aby to tam nevyzeralo tak neosobne. Chceme da programu hlavu a pätu, lebo je to stále viac-menej náhodné. Výstavy sa pomaly rozbiehajú ale aj tak mám pocit, že potrebujeme poriadny koncept, pretože ¾udia sú z toho ešte zmätení. A hlavne ide o ten priestor, to je pre mòa ve¾mi dôležité. Nevieme však, ako dlho to budeme. Mòa to všetko ešte stále baví robi a kebyže máme podobne ako Stanica Žilina-Zárieèie priestor na viac rokov, tak by sa dalo s tým viac pohnú , autorizova ten priestor. Napríklad celý rok, èo sa týka výstav je plný a teda vidíme, že ¾udia majú záujem tam robi výstavu, aj keï je to ïaleko. Leto je zas ideálne na rôzne workshopy a ani nie tak na vernisáže.

Chcete nieèo odkáza na záver?

Chceme ma ve¾a fanúšikov, chceme ma fanklub 13 kubikov.

hocikam, že na to nie sú plochy, ja totiž nebudem tlaèi plagáty,

(hehehe)

aby som za desa plagátov, ktoré vylepím v meste na nejakej vážnej oficiálnej ploche, zaplatila to¾ko ko¾ko za tlaè plagátov. Keï sme vylepovali na èierno, tak sme z toho potom mali problémy. Toto je možno taká charakteristická vec, že ne v y k r ý va m e v še t k y m ož no s ti ,

diki za rozhovor

10 13 15 12 20 27 22 29 18
10
13
15
12
20
27
22
29
18
Milí moji svedomití èitatelia, práve ste sa dostali doprostred èasopisu s podivným názvom. Niektorým to pravdepodobne

Milí moji svedomití èitatelia, práve ste sa dostali doprostred èasopisu s podivným názvom. Niektorým to pravdepodobne staèilo, iným sa máli. Pre obidve tábory však existuje riešenie. Týmto riešením je vlastná vo¾ba. Rozhodnutie závisí na vás. Vy rozhodnete èi budete v èítaní pokraèova , alebo skonèite práve na tomto mieste a práve vïaka tomuto jaderníku. Možno vás tento text neovplyvní a rýchlo naòho po preèítaní zabudnete, možno si poviete "preèo?". V každom prípade sa zhodneme na jednej veci a to, že tento jaderník je prudko zbytoèný. A problém pokraèovania v èítaní vám neu¾ahèí a skôr by som povedal, že zmätie.

Veï èo sú to za jaderníky, uprostred èasopisu?! A ešte k tomu s takým podivným názvom?!

Váš Strom

VIZARD (slovami priameho postihnutého) Prehistória: Dovo¾te, aby som v krátkosti a struènosti oboznámil ctenú èitate¾skú obec

VIZARD (slovami priameho postihnutého)

Prehistória:

Dovo¾te, aby som v krátkosti a struènosti oboznámil ctenú èitate¾skú obec s históriou a udalos ami, ktoré

bezprostredne predchádzali akcii vskutku kurióznej a jedineènej táboru kombinovanému s tvorivými dielòami s názvom VIZARD. Na úplný zaèiatok èo vlastne tých 6 písmen, VIZARD, znamená. Je to jednoduchá skratka Vizuálne a remeselné dielne. Ale názov, ako pochopíte neskôr, skutoène nie je dôležitý, respektíve môže by ve¾mi

zavádzajúci, pretože na Vizarde sa robí skoro všetko, na èo si èlovek pomyslí a na èo má chu a na nejaké prísne tvorivé dielne sa to ponáša len vzdialene a okrajovo. Kedy, kde a v èej hlave vzniklo toto prapodivné podujatie? Bolo to v mojom rodnom meste Humennom, konkrétnejšie u mòa doma, v mojej detskej izbe. Písal sa rok 2002. V máji prišiel ku mne na návštevu môj bratranec Gabo Lukáè a spolu sme uvažovali, že by sme cez prázdniny mali vymyslie nejakú „akciu". Nejaká akcia je pojem

tak všeobecný, ako napríklad bytie, vesmír alebo „jeden môj

známy. .

.", museli sme to teda skonkretizova . A tak sa

pomaly v našich hlavách zaèal rysova obraz tábora niekde vo vo¾nej prírode, kde by sa zišlo pár kamarátov a ich

kamarátov a všetci spolu by sme tam zopár dní robi

li kadejaké tv

orivo zábavné veci: hrali divadlo, rôzne hry, sedeli

pri ohni a brnkali na gitarách a skrátka si užívali namiesto bezcie¾neho leòošenia. Potom som naše spoloèné brainstormingové stretnutie prerušil, lebo som si potreboval odskoèi na wécé. A tam mi to napadlo! Zrazu sa mi to objavilo priamo pred oèami, vpadlo mi to rovno do mojej hlavy, presne tam, na záchode. VIZARD vizuálne a remeselné dielne. Bratranec Gabo mi to schválil a už to bolo. Keï to má aj názov, tak to je už vážna vec. A hneï toho roku, cez letné prázdniny, sa konal prípravný nultý roèník Vizardu na sympatickej lúèke neïaleko za dedinkou Habura, kde má rodina môjho bratranca chalupu. Samozrejme pre nedostatok skúseností a krátke prípravné obdobie organizaèný tím v zložení Gabo a ja nestihol pripravi program, v ktorom by sme splnili všetko, èo sme si zaumienili, podarilo sa však zrealizova nieko¾kodòový príjemný stanový tábor s hrami, kúpaním, veselením a gu¾ášom a ohlas úèastníkov bol prekvapivo priaznivý. Preto sa rozhodlo, že Vizard bude pokraèova aj budúci rok. Nultý roèník bol teda úspešný. VIZARD bol na svete.

20

Prvý roèník kríza Vizardu:

Rok 2003 sa niesol v znamení prudkých emócií, chaosu a náhlych zvratov. Už prvý oficiálny roèník Vizardu totiž znamenal „krízu", ktorá sa však vèas stabilizovala a nakoniec prekvapivo (a pri Vizarde sa slovo „prekvapivo" vyskytuje orpávnene mnohokrát) vyústila do podareného finále. Hlavnou zmenou bolo, že organizaèný tím, hoci ostal dvojèlenný, zmenil svoje zloženie môjho bratranca Gaba, ktorý sa Vizardu zúèastnil ako radový úèastník a pozorovate¾, vystriedal Viliam Roèkai.

Druhou závažnou zmenou bolo, že miesto konania

nebolo známe. A to bola

. . . najväèšia kríza. Aj keï vznikla oficiálna stránka Vizardu, zaèal sa èrta celkom zábavný tvorivý program a dokonca Vizard dostal už aj jednotné tematické zameranie, èo sa ustálilo aj do budúcich roèníkov, základné organizaèné artikle (a v prvom rade najnevyhnutnejšie MIESTO) zostali v zabudnutí. Kto však aspoò trochu pozná Viliama a mòa a náš tvorivo-deštrukèný prístup k hocièomu, môže si aspoò zbežne predstavi , do akých kolosálnych rozmerov sme doviedli organizaèný zmätok okolo Vizardu. Pár dní pred zaèiatkom, keï úèas pris¾úbilo kopec ¾udí z takmer celého východného Slovenska a zopár dokonca až z Èiech, sa odohrala dynamická a živelná hádka medzi dvoma hlavnými organizátormi a budúcnos Vizardu visela na vlásku. Kto však aspoò trochu pozná Viliama a mòa a pevný zväzok priate¾stva, ktorý nás spája, iste dobre vie, že nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a aj vïaka pomoci Iva Godarského, ktorý nakoniec zabezpeèil miesto (za èo mu patrí ve¾ké ïakujem) sa prvý oficiálny roèník Vizardu v indiánskej téme „Oživenia bizónov" odohral na chate (a v jej okolí) v Jarabine neïaleko Starej

VIZARD (slovami priameho postihnutého) Prehistória: Dovo¾te, aby som v krátkosti a struènosti oboznámil ctenú èitate¾skú obec

¼ubovne. A aj keï ani tohto roku sa nepodarilo naplni

p r o g r am

t a k ,

o è a k á v a l o ,

a k o

s a n a d š e n i e

ú è a st n í k o v organizátorov

a

z

n a j m ä výsledku

bolo

nesmierne.

Robilo

sa

divadlo,

batikovalo

sa,

koncertovalo sa, tancovalo a

z abáva lo

s a ,

hr a l a

s a

celodenná hra s grandióznym

finále,

kde

prekvapení

a

niènetušiaci

organizátori

poslúžili

ažiacim

ako

terèe

v

disciplíne

„stre¾ba

veverièím

(v

skutoènosti

však

slepaèím)

vajcom",

chodilo sa po krásnom okolí

( V y š n é R u ž b a c h y .

¼ubovniansky hrad .

.

.)

a

vytvoril a

s a

príj emná

oddychovo tvorivá atmosféra. Aj keï téma Indiánov a oživovania Bizónov bola dodržovaná len okrajovo napríklad divadielkom na tému „Reštaurácia u Indiána", názvami sú ažných tímov (Apaèi, Èejeni, Siuxovia) a všadeprítomnými stádami kráv.

Druhý roèník zlatá éra Hollywoodu:

Vizard teda úspešne napredoval. Témou 2. oficiálneho roèníka mal by „Hollywood". Organizaèný tím sa rozrástol o ïalších ¾udí, ktorí spoloène dokázali pozdvihnú organizáciu ale aj program na naozaj vysokú úroveò. Ku starému (a neschopnému no ctižiadostivému J) jadru pribudli bratia Rázusovci (Martin a Qt), Adriana Totíková a Matej Tymeš. Program, i keï v priebehu mierne narušený dažïom, (miestom konania bola opä vo¾ná príroda tentoraz okolie jaskyne Zlá diera pri Laènove) bol doposia¾ najpestrejší. Úvodný ceremoniál, divadlá a rôzne scénky a predstavenia (v naozaj hojnom poète a vysokej kvalite), hry a doplnkové aktivity, samozrejme exkurzia v jaskyni a kopec ïalších menších èi väèších spestrení prispelo k tomu, že Vizard vo svojom druhom roèníku dosiahol zatia¾ svoj najväèší vrchol (a ani poèasie na tom niè nezmení).

Najväèšie vrcholy „hollywoodskeho" Vizardu bohužia¾ okrem fotografického materiálu nie sú zachytené, ale zopár skvelých propagaèných krátkych video filmíkov sa nachádza na tejto stránke http://www.jarisonline.net/video.html odkaz vizard 04. Oficiálna stránka Vizardu (a pevne verím, že èoskoro obohatená, doplnená a aktualizovaná) sa nachádza na adres e http://blur.hippy.cz/vizard/

Tretí roèník Antika:

Zatia¾ posledný roèník, ktorý sa tohto roku (2005) odohral už po druhýkrát za sebou v malebnom prostredí mikroregiónu Lipovce Laènov a v okolí jaskyne Zlá diera, sa snažil dosiahnu antických ideálov kalokagatie a priblíži bohatú mytológiu a históriu starovekého Grécka a èiastoène aj Ríma. No, nevedno preèo, po predošlom ve¾kolepom hollywoodskom nástupe antický Vizard sa niesol v ležérnom, povedal by som priam až lenivom tempe niènerobenia, polihovania a oddychovania. Za tvorivý vrchol ale možno

považova nacvièenie a prezentovanie klasických antických drám Lysystrata, Medea a Orestea. Samozrejme nemohla chýba celodenná hra, improliga a už klasické a overené súèasti predošlých vizuálnych a remeselných dielní.

Budúcnos ?

Vizard prežije! Vizard bude pokraèova ! Už teraz sa organizátori tešia nielen na nových

úèastníkov a záujemcov (dobrých ¾udí sa všade ve¾a zmestí) ale aj na nových pomocníkov a organizátorov, pretože Vizard môžu tvori všetci, v duchu jednoty, porozumenia, bratskej lásky a slobody (hurá, hurá, hurá). A teraz

vážne: budúcoroèná téma bude po vážnom (a ažkopádnom) antickom svete naozaj od¾ahèená a zábavná: NINJA (alebo Japonský industriálny underground). Èo doda na záver ja sa na najbližší Vizard teším ako malé decko na Vianoce. A verím, že ako doposia¾, ani budúceho roku neostanem sklamaný. Ak neveríte, prídite sa pozrie . Ste pozvaní.

10 13 15 12 22 27 22 29
10
13
15
12
22
27
22
29

Michal „Ružbach" Baláž, hlavný organizátor a koordinátor Vizardu 21

Kurva to je kosa! A prej sluneènej cypr, hovno Huèí mi to v hlavì a nakecáva

Kurva to je kosa! A prej sluneènej cypr, hovno

Huèí mi to v hlavì a nakecáva

.. strašný pièoviny. Zase. Jediné, co jsem tomu uvìøil je, že se to - a je to co chce -

nachází skuteènì uvnitø mý bedny. Na mý bubínky totiž už hodnou chvíli neudeøila jediná mizerná zvuková vlnka. Nic, ani to ticho plný bakterií a podobných malinkých potvùrek. Jenže to zdaleka není ta nejvìtší legrace. Neni tady tma, ne, dokonce ani ta ne. Nos mám plnej a jazyk se mi roztekl nìkam mezi zuby a nechce se mu zpìt.

Kdybych alespoò vìdìl, jestli ležim na zádech, nebo na bøiše. Celé je to k pobavení. Snaží se mi to vysvìtlit, žádný Nil, já vim buzno, vždy sem na Kypru, ne? A pak, že to nejsou ani elizejské champs, ani žádné vìèné prerie nebo lovištì, nebo co. Já to do,

psí prdele, všechno vim. Já pøece jen chtìl ... co jsem to sakra ... Oh.
psí prdele, všechno vim. Já pøece jen chtìl
...
co jsem to sakra
...
Oh.

Performance je umelecká situácia, ktorej predmetom a subjektom je telo performera, vedomé vlastného ohranièenia, v urèitom èasovom a priestorovom kontexte. Umelec vystupuje pred publikom ako tvorca, ktorý sa nechá pretvára umením. Predmetom performatívneho aktu sa môže sta aj publikum a jeho interakcia s performerom.

ÈO JE PERFORMANCE?

Poèas takmer tridsa roènej existencie umenia akcie samotní umelci ako aj kritici umenia neustále stoja pred otázkou: Èo je performance?

Tento gordický uzol je spletený z mnohých nitiek v podobe podrobných otázok, dôležitých rovnako pre samotnú umeleckú prax, ako aj idey z ktorých ?erpá. Uvedomujeme si, že na zložitú otázku „Èo je to performance" a otázky s ?ou súvisiace ponúka odpove? každý performer svojím umením.

Sme presvedèení o tom, že absencia jasnej a presnej definície ako aj jednoznaèných odpovedí je hlboko vrytá do podstaty umenia, akým je performance. Toto presvedèenie jednak nemení niè na skutoènosti, že sympatizanti alebo príležitostné publikum takúto definíciu oèakávajú. Myslím, že ako umelci by sme sa nemali vyhýba povinnosti odpoveda tým, ktorí s touto otázkou prichádzajú.

Východiskom by hádam mohli by odpovede samotných umelcov na otázku: Èo znamená performance pre mòa? Citovaním týchto odpovedí, by sme dosiahli akúsi kompiláciu definícií na našu zásadnú otázku. Stojíme však pred doposia¾ neoverenou možnos ou h¾adania styèných bodov (rovín) medzi individuálnymi (osobnými) definíciami.

Druhou, nemenej dôležitou otázkou je: Kedy sa pod¾a teba objavil performance v umení? Odpoveï na túto otázku rozširuje a precizuje, našu definíciu tohto umeleckého javu.

Do tretice ešte jedna otázka: Myslíš, že definícia (chápanie) performance podlieha zmene v èase?

Krátko z histórie : sedemdesiate roky

22

Poctivé zamyslenie sa nad aktuálnym stavom performatívneho umenia si vyžaduje hlbší prienik k jeho poèiatkom. Pripomeòme si teda, o èo vlastne šlo.

Idea performance sa narodila v Amerike v roku 1971. V Európe o dva roky neskôr. V Po¾sku v roku 1978, na festivale "I AM". Aj keï niektorí umelci sa vo formách príbuzných performance vyjadrovali už skôr, vedomé identifikovanie sa s týmto umeleckým prúdom bolo oneskorené. Nie je to výèitka dnešným kritikom a zároveò klasikov tohto umenia, ale konštatovanie podstatného faktu. Táto skutoènos totiž mala ve¾ký význam pre vymedzenie priestoru, používaných foriem a vyprofilovanie postavy performera. Nezabúdajme ani na to, že v Po¾sku v tých èasoch existovala cenzúra a umelci sa kontroverzným témam radšej vyhýbali. Po¾skí performeri na konci 70. rokov boli zbavení tvorivých podnetov prístupných len skutoèným pionierom performance. Chodníèky už boli vyšliapané.

Performance na zaèiatku 70. rokov vystúpil ako reakcia na sformalizované modernistické a konceptuálne umenie. Na jej nezáujem o spoloèenské a politické problémy. Performance ignoroval a úplne bojkotoval zaostalý svet umenia. Galérie, múzeá, umelcov, kritikov, obchodníkov a politikov. Performance sa zrodil z kritéria zmyslu a nie formy. Bol silnou reakciou na pokrytectvo ideí, ktoré s¾ubovali "lepší svet". Performeri nevyhlásili manifest. Pojem "performance" sa nikdy nedoèkal presnej definície a tým pádom ani žiadnych zásad a ohranièení. Performance nevyluèoval akúko¾vek formu prejavu a nevymedzil zoznam hodnôt, problémov a ideí, ktorých by sa chcel dotknú . Úplná otvorenos .

Zrejme každý kto si spomína na umelecké ovzdušie tej doby bude súhlasi s tvrdením, že radikalizmus avantgardných umelcov dosiahol komické apogeum, v ktorom už nebolo miesto pre tvorbu. Performance prišiel s opaèným návrhom. Stal sa nièím neobmedzenou slobodou. Bol tvorivý, protitrhový a protipredmetný. A to bolo ohromujúce.

Umenie performance v tomto období fascinovalo vyhýbaním sa "scientistického teoretizovania". Nadchýnalo totálnou nezaujatos ou voèi každému inému umeniu. Bolo charakteristické svojou nechu ou k hodnoteniu a súpereniu v umení. Performance sa nedal vtesna do strojených programovo-teoretických konštrukcií. Bol adresovaný len prítomnému publiku. Vylúèil sprostredkovate¾ov, predovšetkým umeleckú kritiku. Umelec predvádzal umenie a nebol reprezentovaný svojim dielom.

Performance vyvolal revolúciu, ktorá bola na zaèiatku bagatelizovaná. Podkopal kultúrne základy umenia. Po prvý krát osoba umelca získava prvenstvo pred samotným umením. Dôležitým sa stáva èlovek a jeho citlivá schopnos vnímania a nie pravidlá a dohodnuté konvencie umenia. Pionieri performance sa riadili zásadou, pod¾a ktorej uvedomenie si seba a sveta predchádza nauèené umelecké vedomie. Umelá hranica delenia v umení bola prekonaná. Od tejto chvíle už umelec nemusel vylúèi z umenia svoj život.

Performance sa však nedostal spod vplyvu svojej doby. Avantgardná mentalita umelcov sa zachovala a samotný performance bol v istom smere považovaný za ïalší progresívny prúd v umení. S kompletnou zásobou správania a pocitom napåòania misie avantgardného umelca s koreòmi v body art a konceptualizme. Pre performance sa to v koneènom dôsledku neskonèilo nejakou zvláštnou katastrofou, ale neoèakávaným odchodom zo scény po desiatich rokoch. Vzrušujúca aureola performance bola vyèerpaná.

Devä desiate roky

V osemdesiatych rokoch zaznamenávame tichý návrat performatívneho umenia na scénu. Noví performeri, ktorí nevychádzajú z "druhej avantgardy", pochopite¾ne nemajú tendencie situova performatívne umenie v lokálnych alebo medzinárodných rebríèkoch. Sú otvorenejší a vedomí svojich koreòov, akýchsi prvotných zásad performance, ale neberú ich ako nemenné doktríny. V tomto zmysle sú ove¾a bližšie idey performance. Noví performeri nie sú ob¾úbeným výstavným artiklom galérií. Pristupuje sa k nim s odstupom. Tvoria akýsi prtipól performerov 70. rokov, ktorí figurujú podobne ako vážené umelecké diela, ktoré si každý rád zavesí na stenu.

Myslím si však, že nedochádza k žiadnemu konfliktu, práve naopak, táto situácia je pre umenie akcie nielen v Po¾sku neobyèajne cenná.

V súvislosti s

80. a 90. rokmi sa vynára zaujímavá otázka: Aké

boli

a

dôvody pre

koexistenciu tohto smeru a postmodernizmu v umení?

Myslím, že dôvod je rovnaký ako na zaèiatku 70. rokov. Koncentrácia na jednotlivca, afirmácia individualizmu, zahodenie konvencií a pravidiel umenia aj napriek tomu, že z dnešnej podoby performance sa vytratil jej revoluèný ráz. A v tom tkvie zásadný rozdiel. Umenie performance zapåòa medzeru "po avantgarde". Má s òou aj naïalej ve¾a spoloèného. Provokuje, vyvoláva reakcie, dotýka sa spoloèenských, politických, existenèných a etických problémov. Performatívne umenie vedie autentický spor so svetom o duchovné ale aj reálne hodnoty okolo nás. Je to neprogramový spor. Performance prijal vyzvania, ktoré by sme ažko pripísali postmodernizmu. Niet sa preto èomu èudova , že performatívne umenie vïaka svojej sústavne kreatívnej schopnosti vtiahnu diváka do šokujúcej alebo dávnejšie nepredstavite¾nej situácie je vytláèaná na okraj alebo jemne likvidovaná. Performer stojí pred množstvom nových úloh.

Kritika súèasných

Už nieko¾ko rokov sa klasici performance snažia zdiskreditova performance 90. rokov odvolávajúc sa na vzory, fakty a tvorivú atmosféru zo 70. rokov. Vyèítajú: premie¾anie starých

záležitostí, eklekticizmus, zliepanie citátov, teatrálnos , epigónstvo a

pozor....

organizovanie

performance festivalov. Chápem znudenie súèasným performance medzi niekdajšími avantgardistami, pioniermi performance, ale boj o "èistotu" druhu, vedie paradoxne k diktovaniu, navrhovaniu bližšie nešpecifikovaných normatívov. Máme tu doèinenia s protichodnos ou, ktorej absurdita sa obzvláš citlivo dotýka najmä performatívneho umenia. Myslím, že ove¾a zaujímavejším poh¾adom na performance je kladenie otázok týkajúcich sa jeho podstaty a aktuálnej kondície. Vyhýbanie sa týmto otázkam vedie jedine k slepej fascinácií minulos ou, ktorá aj napriek svojim nesporným kvalitám ostáva predsa len minulos ou.

Moderné polohy performance kladú dôraz na úplne iné problémy. V menšej miere sa akcentuje tvorivá teplota pri performance. Vo väèšej miere na bytie vôbec. Treba si už koneène uvedomi aj skutoènos , že performance na konci storoèia èoraz èastejšie riskuje výber "zlého" smeru. Vedome odmieta dávnejšiu "vernos " performerov rôznym formám využívania vlastného tela a psyché. Performeri 90. rokov volia rozhodne odlišné stratégie a nemalo by význam tvrdi , že sú horšie. Sú jednoducho iné. Prehodnocovanie, ob¾úbená èinnos ¾udí, ktorí o performance píšu alebo hovoria je na tejto úrovni naniè. Performance neskostnatel a nestratil niè zo svojej autenticity. Jedno je však isté: èoraz menej sa stretávame s performance "pre iných umelcov", tzn. takým, ktorý nadväzuje na tradíciu. Neprekvapuje ma, že performeri aktívni v 70. rokoch neakceptujú performance, ktorý sa odïa¾uje od svojich heroických koreòov.

Popri kritike súèasného performance stále nemáme odpoveï na otázku: Preèo sa umelci stále odvolávajú na túto formu výpovede? Kto je to moderný performer? Aký odpor musí prekona , aby mohol vzniknú ? Aké nové kontexty sprevádzajú performatívne umenie 90. rokov?

Riziká

Akýko¾vek komentár na tému umenia sa nemôže vyhnú zásadnej otázke: Aké hodnoty uznávajú súèasné spoloèenstvá? Ve¾mi zjednodušene by sme mohli poveda , že svet smeruje k ve¾kej stabilizácií. K blahobytu a ohromnej konzumácií za cenu mlèania o rozdieloch, kàèoch, biede a katastrofách.

Aj preto sa súèasný svet zbavuje konvencie "bojujúceho", provokujúceho umelca. Umelca, ktorý pred publikum kladie drastické otázky. Performatívne umenie v podstate vystupuje v roli samotného odporcu. Nie je to zjednodušený a tým pádom úèinný odpor. Je to vždy odpor nasmerovaný na skupinku ¾udí, èo však neznamená, že je menej provokujúca.

ažko prehliadnu dos samozrejmý fakt, že performance figuruje v spoloèenskom povedomí ako kontroverzné a takmer neznáme umenie. Má nálepku nevítaného umenia.

Performance v mnohých krajinách nevzbudzuje väèší záujem alebo v nich vôbec neexistuje. Tam, kde funguje naïalej sme svedkami civilizovania "zlého" umenia. Bojkot performance zo strany inštitúcií, kritiky a masmédií je akousi odpoveïou na jeho radikalizmus. Najmä novinári a úradníci sa snažia pátra po ohurujúcich námetoch, skôr škandalizujúcich ako ideových. K zriedkavosti patria recenzie, ktoré sú formou dialógu s umelcom. V období rozvíjajúcej sa informaènej kultúry, si performance nenachádza mnoho spojencov. Vo svete, kde je problém s financovaním umenia,

môže by príliš autentický performance dôvodom likvidácie galérie alebo festivalu. Neraz som bol svedkom zásahu polície privolanej z malicherných dôvodov. A to už ani nevravím o otvorených, brutálnych novinárskych útokoch na toto umenie. Dôsledok je známy. Len málo galérií alebo múzeí na svete sa rozhodnú zariskova predstavením performance. Tie posledné priam sabotujú toto umenie odmietaním výskumov a tvorenia dokumentácie.

Iné riziká

Slovo "performance" je z jednej strany masovo nadužívané v zábavnom priemysle alebo bulvárnych divadielkach, na druhej strane vznikli nové pojmy ako:

"live art", "time base art", ktoré ma j ú z n e u tr a li z o v a i d e u performance. Akcentujú sa nové pojmy, definície používané medzi umelcami, ktorí smerujú k o p u s t e n i u s l o v a - f e t i š u "performance".

Na svoje ve¾ké prekvapenie som zistil, že jednou z takých tichých metód je vychovávanie umelcov performerov na umeleckých školách. Paradoxne sa to prièiòuje k p r e h l b o v a n i u p r o c e s u "zlepšovania" tohto umenia. Pr o g r a m y v y s o k ý c h š k ô l v y n i k a j ú c o p r e r á b a j ú performatívne umenie na "krásne, štýlové a inteligentne prekecané predstavenia". Akademický, sformalizovaný, vyštudovaný performance je skôr divadielkom a nemá niè spoloèné s podstatou performance na zaèiatku sedemdesiatych rokov, ani z hlavným prúdom performance 90. rokov. Plní však jeden zo základných postulátov súèasných spoloèností: je predvídate¾ný a svojim spôsobom estetický. Neškodný. Z tohto h¾adiska vnímam vzdelávanie performerov ako tragický omyl. Tak isto ako "zaoberanie sa" performance tradiènými

divadelníkmi. By performerom znamená postoj k sebe a svetu a nie voèi umeniu.

Otvorenos ako pasca

Otvorenos performance je a bola najväèšou silou. Ale aj tu vznikla iná, dos neobvyklá pasca. Otvorenos znamená neobmedzenos a diváka možno tým pádom zaskoèi vyšpekulovanou konštrukciou významov. Od diváka sa oèakáva sublimované, vysoké vedomie príjmu. Performance je pevne spojený s existenciou formy, živého emocionálneho

plytkos všeobecnej tendencie vypåòa naše záujmy priemernos ou èímko¾vek jednoduchým, napríklad televíziou, popom, kreslenými seriálmi, ¾ahkou muzikou. Objavné výrazové prostriedky alebo nekonvenèné tvorivé osobnosti, nemajú v našej kultúre význam a nie sú vnímané ako hodnota. Performance preto vedie tichý, hrdinský boj o zachovanie slobody pre dôležité a závažne otázky.

Antimedialita performance

Jednou z viacerých "slabostí" performatívneho umenia je nemožnos jej dokumentácie. Je to jednoducho nemožné. Performance nie je vhodný pre konvenèný zápis ani popis. Je "antimediálny". Priame záznamy performance napr. natáèanie na videokameru má len informatívny charakter a aj to len èiastoène. Fotodokumentácia každého performance mení zmysel akcie. Fotografia ponúka skôr estetický obraz, ktorý je už inou skutoènos ou. Dochádza k zaujímavej transformácií, alebo inými slovami k oklamaniu skutoènosti, kde je obraz performance, zaznamenaný videokamerou alebo fotoaparátom základnou prekážkou pri predávaní emocionálneho a intelektuálneho posolstva. Ve¾mi jednoducho dochádza k triviálnosti každej akcie, ale aj ku kompletnej izolácií od zanechania akejko¾vek historickej stopy. Samotní umelci skúšajú tento problém vyrieši rôznymi metódami, aj keï musíme prizna , že všetky sú nedokonalé.

Spoloènos na druhej strane akceptuje len podobu súèasného umenia reprezentovanú v médiách. Performance je umením, ktorého existencia je prisúdená priamemu kontaktu s druhým èlovekom. Performance sa v rámci konkurencie s elektronickou komunikáciou dostáva èoraz ïalej na okraj. Ale práve preto má zmysel.

Kto je performer?

Je umelcom. Ale iným. Úplne inak vníma svoje postavenie v kultúre. Je niekým, kto koná pod¾a subjektívnych reakcií na svet. Neberie na seba spoloèensky ani kultúrne vymedzenú úlohu umelca. Je najmenej dôležité, èím sa živý. Profesionalizmus, vzdelanie, tak vysoko hodnotené v konzumnom spoloèenstve, mu nie sú potrebné. Ove¾a dôležitejší je jeho duševný a spoloèenský úžitok. Nedá sa úplne poveda kým je v skutoènosti. Je filozof, uèite¾, kritik, odporca, iniciátor, organizátor, koèovník, cestovate¾, spolupracovník, reprezentant duchovných hodnôt.

Boj o priestor

Problémom èíslo 1 je pre performance miesto. Lepšie povedané

môže by príliš autentický performance dôvodom likvidácie galérie alebo festivalu. Neraz som bol svedkom zásahu polície

napätia a už len vzh¾adom na túto skutoènos nie je nikdy sémantiky prázdny. Poèas performance dochádza k transformácií znakov, hmoty, predmetov, vzájomného vz ahu s akciou a osobou performera. Dochádza k procesu transformácie situácie, ktorá sa odohrala na úplne odlišnú. Vytvára to silný diskomfort príjmu a systematizácie pojmov. Performance dráždi návalom komplexných významov, ktoré sa nehodia na ¾ahkú interpretáciu. Dokonca aj pre niekoho dobre pripraveného. Výèitka, že od diváka sa žiada prehnane ve¾a, má samozrejme svoje opodstatnenie. Performance art je adresovaný mysliacemu príjemcovi. Performance obzvláš nekompromisne obnažuje

mnoho miest, na ktorých môže umelec-performer dosta k verejnosti. V Po¾sku ani vo svete ich nie je ve¾a. Každý performer sústavne h¾adá nové miesta, èím sa nevyhnutne dostáva do polohy cestujúceho nomáda.

Na svete vznikli miesta, kde sa aspoò raz za rok organizujú festivaly performatívneho umenia v: USA, Mexiku, Kórei, Po¾sku, Japonsku, Slovensku, èi Rumunsku. Nepravidelné je to v: Nemecku, Portugalsku, Kanade, Francúzsku, Írsku, Maïarsku, Anglicku a na Litve. Je to ve¾a alebo málo? Strašne málo! Znamená to aj jedno alebo nieko¾ko priezvysk performerov zaangažovaných do organizácie festivalov v týchto krajinách.

Nie je pravda, že niekto organizuje festivaly zo sympatie voèi performance. To samotní umelci vytvárajú priestor pre prezentáciu seba a iných. Za vysokú cenu a ažkou prácou prekonávajú nepravdepodobný spoloèenský a organizátorský odpor. A nie preto, aby ich neskôr niekto pozval na iný festival v zahranièí. Fakty sú iní. Performance existuje len tam, kde samotní umelci- performeri dokážu zorganizova väèšie vystúpenia tohto umenia. Len nieko¾kí kurátori (neumelci) na svete, ktorí si vážia toto umenie (a sú dostatoène rozhodní), organizujú festivaly alebo skromnejšie vystúpenia.

Na rozdiel od skoršej fázy performance, sú lokalizácie performance v 80. a 90. rokoch èoraz exotickejšie. Pri rieke, v starej pevnosti alebo kostole, v provinèných múzeách, na ve¾kých továrenských plochách, v televíznom štúdiu, obchodných domoch, divadlách, na parkovisku, trávniku, pri jazere, v opustených kasáròach alebo železnièných skladoch, v kine, sálach, na štadiónoch, niekde na dedine, na pláži, ulici alebo na okraji sopky. Na prvý poh¾ad sú dobrým miestom na stretnutie neumeleckej verejnosti. Ale staèí len jedno gesto alebo zmienka správania sa zahaleného rúškom tabu a z idealistického poh¾adu na príjemcu sa stáva fikcia. Úplne náhodný príjemca sa stal zásadou. A ako sa zdá - nie je príliš atraktívna. Samozrejme tu nejde o atraktívnos . Umelca, ktorý sa rozhodne pre vystúpenie na verejnom mieste musia chráni organizátori, èo naštrbuje podstatu performance. Chránená tvorba umelca nebude ma nikdy príchu autentickej provokácie.

Galérie a centrá

Výborne vidíme, že v devä desiatych rokoch patrili akcie performance k záujmom elitného okruhu stálych

návštevníkov galérií a nieko¾kodòových festivalov. Performatívne umenie sa nedostávalo na miesta kde by sa mohlo stretnú s „bežnými ¾uïmi". Aj keï si medzi umelcami môžeme všimnú aj takéto snahy. Umelci-performeri aj naïalej ostávali za múrmi galérií alebo ve¾kých umeleckých centier, prièom poèítali so zmysluplným nadviazaním kontaktu s príjemcom. Obava pred neznámymi miestami viedla ku kàèovitému pridàžaniu sa umeleckých inštitúcií, v ktorých je "bezpeènos " kontaktu s príjemcom umenia ove¾a vyššia. Pripus me, že iné východisko neexistuje. Performance funguje medzi zorganizovanými návštevníkmi festivalov a galérií. Všetky iné formy sú horšie. Individuálne vystúpenie performera v galérií nikdy nepritiahne davy. A ak už galérie, vtedy sa automaticky performance, ako každé iné umenie, stáva produktom. Umelec sa stáva produktom. Èím hlasnejšie bude akcentova svoju nezávislos voèi galérií a svetu, tým lepší. Samozrejme nie je dôvod, aby sme to performerom vyèítali. Performeri napriek všetkému nemajú radi galérie. Najèastejšie vystupujú na miestach, ktoré z rôznych príèin boli galériami nazvané.

Preèo festivaly?

Pretože ide o súkromný èas divákov a umelcov. Pretože na festivale je ve¾mi rôznorodé publikum. Dôležitý je aj nový priestorový, spoloèenský a kultúrny kontext. Ide aj o stretnutie s umením iných umelcov. Spoloèné nieko¾kodòové trávenie èasu.

Charakter performatívneho umenia, priama úèas diváka, ove¾a viac angažuje príjemcu ako akýko¾vek iný druh umenia. V období sústavného zhonu a plánovania vykonávaných èinností, je nezištné venovanie pozornosti komuko¾vek problematické. Môžeme smúti

a kritizova takýto stav veci, ale nezmeníme fakt, že publikum performance tvoria skôr ¾udia ovládaní mániou h¾adania originality a

disponujúci vo¾ným èasom. Je to teda úzky okruh "iných” ¾udí: umelci, kritici, študenti,

...

novinári, úradníci. Postulát priamej prítomnosti môžu splni nemnohí. Stáva sa aj to, že títo nemnohí tiež nemajú èas. Na jednej zo zaujímavejších akcií z organizátorského poh¾adu v Po¾sku došlo ku komickej situácií: 24 vynikajúcich po¾ských aj zahranièných performerov èakalo na publikum, ktoré neprišlo.

Z poh¾adu organizátora alebo performera je aktuálny problém dobrého diváka, ktorý by bol partnerom umelca. Z poh¾adu príjemcu je problém s obmedzeným poètom dobrých performerov na svete. Neustále poèúvam, že tí ozajstní sú len dvaja. Naš astie priezviská " najlepších " sa nikdy neprekrývajú. Pri poh¾ade na zoznamy úèastníkov festivalov performance prichádzame k zarážajúcemu záveru, že priezviská performerov sa neustále opakujú. Existuje nieèo také ako "the best names of performers". Dôvod je prozaický. Všetky festivaly sú organizované s nepredstavite¾ne nízkym rozpoètom. Nedostatok financií sa prejavuje pri "úspornom a atraktívnom" tvorení zoznamu úèastníkov. Odtia¾ sa berie ostražitos pri podstupovaní rizika. Výnimkou je festival v Clevelande, ktorý postupuje ináè. O zozname performerov rozhoduje sú až projektov.

Metóda zoraïovania zoznamov s priezviskami tzv. dobrých umelcov sa stáva pascou. Objavuje sa subtílny model hviezdy. Rivalita, kariéra, posadnutos a prekonávanie iných umelcov so zaskakujúcou ¾ahkos ou. V skutoènosti to nie je také tragické. Performance má svoj vnútorný obranný systém. Nie je tu miesto pre akéko¾vek hviezdy. Samotný fakt vystúpení na rôznych miestach na svete so sebou neprináša slávu ani peniaze. Naš astie performance nefunguje v okruhu komerènej sféry.

Otázky

Pýtame sa teda: preèo umenie performance vzbudzuje v druhej polovici 90. rokov tak negatívne reakcie, keï sme prešli rad revolúcií v živote ako aj v umení? Keï toto umenie môžeme zovšeobecnene uzna za logické pokraèovanie dávnych modernistických tendencií, ktoré hlásajú priblíženie umenia k normálnemu, každodennému životu.

Na podstawie tekstów:

W³adys³aw KaŸmierczak Gra¿yna Borowik

www.performance.art.pl

Martin Lonèák wiedza o kulturze, rok II polonistyka 22 13 22 12 30 25 27 26
Martin Lonèák
wiedza o kulturze, rok II
polonistyka
22
13
22
12
30
25
27
26
29
Z èasu na èas sa objavila, aby sa neskôr mohla strati . Pri ahovala ho jej

Z èasu na èas sa objavila, aby sa neskôr mohla strati . Pri ahovala ho jej tajomnos , nebránil sa. Nikdy nevedel kam sa stráca. Rozhodol sa, utekal, strácal sa s òou. Snažil sa dohoni ju a s posadnutos ou za òou na ahoval ruky. Jeho myšlienky sa od nej nemohli odpúta popravde, nechcel sa od nej odpúta . Spoma¾ovala, už skoro kráèala a napokon sa zastavila. Akonáhle zastal po jej boku, mal zvláštny pocit: Buï lieta, alebo všetko od neho padá. Stala sa jeho neodmyslite¾nou súèas ou, starala sa o neho, no zároveò On nemyslel na niè iné. Boli len dvaja: On a Ona. ich samota bola neodbytná a okolie zvnútra nedosiahnute¾né. Vôkol nich sa rozprestierala taká hmla, že len ažko rozoznával, ?i okrem nich ešte nieèo existuje a teda si nebol istý ani vlastnou existenciou. Nièila ho a predsa sa stala jeho jedinou istotou. Bola pri òom po celý èas, je s ním aj teraz. Letela celkom blízko ved¾a neho. Pohybovali sa tak rýchlo! Už vôbec niè nerozoznával, dokonca nevidel ani ju. Stratila sa mu a On si s hrôzou uvedomil, že ju už nikdy nenájde a teda sa jej už nikdy nezbaví.

sp33dy

For Teodor Electric Gypsyland 2 a Nitin Sawhney

Nitin Sawhney - Philtre

Dnes zaèneme s dvoma titulmi, ktoré sa hodia do škatu¾ky world music. Tento termín a aj celkovo aj hudba je záležitos ou posledných dvanástich rokov. V osemdesiatych rokoch bol tento pojem neznámy, umelci experimentujúci s etnickými vplyvmi ako Hector Zazou èi David Byrne vychádzali na znaèke Crammed disc, ktorá sa ako jediná vtedy o takú hudbu starala. A etnická, pôvodná hudba iných národov bola dovtedy neznámym pojmom. V súèasnosti maju priaznivci world music široko rozvinuté komunikaèné kanály po celom svete, majú

For Teodor Electric Gypsyland 2 a Nitin Sawhney Nitin Sawhney - Philtre Dnes zaèneme s dvoma

množstvo vydavate¾stiev, festivalov, rádii i špecializovaných rozhlasových programov, majú svoju hitparádu World music chart Europe. Zaènime nieèim menej nároèným na poèúvanie, nieèim menej šokujúcim, je to Nitin Sawhney s jeho albumom Philtre , ktorý do worldmusic prináša európske vplyvy. Nitin je domestifikovaný Ind z Ve¾kej Británie a práve on sa ve¾kou mierou zaslúžil

o popularizáciu worldmusic po celom svete. Zaèínal v rozhlasovej show Secret asians kde spolupracoval s Nitinom Sawhneym èi Gillesom Petersonom. Na svojom konte má momentálne 6 štúdiových albumov každý obdržal od kritiky ve¾mi pozitívne ohlasy a tento rok mu vychádza novinka Philtre. Nitin Sawhney je naozaj výrazný hudobný talent, producent, skladate¾, multiinštrumentalista a DJ. Album Philtre je plný rôznych vplyvov, ktoré nás vzrušujúco prevedú po rôznych kultúrach od klasickej indickej hudby cez bengálsky folklór, flamenco, blues, soul až po drum n´bass. Aj výpoèet hostí na tomto albume je ve¾mi zaujímavý okrem hviezd ako Vikter Duplaix, èi Fink aj množstvo lokálnych hviezd a hviezdièiek, o ktorých možno práve vïaka tomuto albumu budeme ešte poèu . Príjemné poèúvanie, komu sa nevidí mix worldmusic s európskou elektronikou gýèový. Philtre je vraj Sawhneyho nejvyzretejší, najuvo¾nnejší a zároveò najcelistvejší poèin. Textovo aj hudobne ve¾mi pozitívny, môžme sa teši od Nitina na ïalšie takéto príjemné dielka.

v.a. Electric gypsyland 2

Na našom trhu je už jej druhé pokraèovanie výberovky Electric Gypsyland Electric Gypsyland 2 je kolekcia reinterpretácií skladieb popredných balkánskych cigánskych kapiel Taraf de Ha?douks, Koçani Orkestar a Mahala Ra? Banda v podaní notorických fuzionistov (Balkan Beat Box, Oi Va Voi, Smadj, Shantel), nieko¾kých zástupcov novej balkánskej klubovej scény (DJ ClicK, Forty Thieves Orkestar), a nieko¾ko neoèakávaných prispievate¾ov, pochádzajúcich z úplne odlišných hudobných oblastí (Tunng, Animal Collective, Nouvelle Vague, Cibelle, èi Buscemi). Prerábanie a vôbec interpretovanie cigánskych piesní bol vždy dobrý biznis. Electric gypsyland vychádza práve na belgickom vydavate¾stve Cramed disc, ktoré sme spomínali. Zatia¾ èo niektoré zo skladieb sú pomerne blízke originálom a môžeme ich považova za remixy, väèšina sú poetické reinvencie, diela èistej imaginácie ... Záleží na konkrétnom poslucháèovi, ako dokáže vníma

27

horúce cigánske balkánske rytmy. Ja ich ve¾mi neob¾ubujem, ale tieto elektronické verzie sú niektoré naozaj lákavé. Dobré na party, ale aj na domáce poèúvanie. Po èase však môže zaèa poriadne prekáža , liez na nervy :) chce to proste tú správnu náladu! Pod¾a toho èi vás zaujala jednotka. Mne osobne prvý diel prišiel rýchlejší, taneènejší a celkovo aj uvo¾nenejší. Odborníci sa však jednoznaène zhodujú, že toto druhé pokraèovanie je ešte lepšie než jednotka. Na druhom cd sú pôvodné verzie od Mahala rai banda, Koèani orchestar a Taraf de haiduks. CD sa dá kúpi aj na Slovensku, distribuuje Wegart.

Bent Intercept!

Bent sú nottinghamské duo, ktoré tvoria Simon Mills a Nail Tolliday. To, èo hrajú sa pokojne dá nazva aj chilloutom znejú ako raní Air zmiešaní s menej divokými Bentley rhytm ace, èi Lemon Jelly. Debutovali albumom Programmed to love v roku 2000, ktorým poriadne rozvírili britskú elektronickú scénu, a na ktorom rázne zadefinovali svoj zvuk nieèo ako balearické space disko. Pokraèovali výbornými doskami The everlasting blink a Ariels, ktorými si ich ich poslucháèi za¾úbili. Piesne sú zasnené, trocha nostalgické i naivné, podfarbené prí ažlivým vokálom. Objavujú sa na rozlièných chilloutových výberovkách a kritici ich majú radi. Pred mesiacom im oficiálne vyšiel štvrtý album- Intercept ! Bent tu rozvíjajú témy a postupy, ktoré naznaèili na predchádzajúcich doskách. Prikláòajú sa k decentnému retro zvuku, ako z osemdesiatych rokov. Majú radi analógové syntezátory, samozrejme zaobalené najmodernejšími technológiami. Ich 80's zvuk však nie je úèelom, ale prostriedkom. Album Intercept je plný zasnených space lovesongov a mrazivých inštrumentálok. Príjemné poèúvanie na nede¾né ráno, ale hodí sa aj na iné èinnosti. Piesne príjemne naladia, pookrejú, a hneï je ten svet krajší, frajerka ešte prítulnejšia, hneï sa ide príjemne do výrobného procesu, èi do školy. Odporúèam.

28

Junior Boys So this is goodbye

Junior boys vychádzajú na Domino records, dnes už slávnej britskej nezávislej znaèke, ktorú preslávili Franz Ferdinand èi Arctic Monkeys. Junior boys tvoria Matt Diderus a Hremy Grempan a ich album So this is goodbye sa tiež nesie na vlnách príjemného 80´s retra. Po gitarách však ani chýru ani slychu. Je to taký jemný elektropop s decentným vokálom. Doska je dekadentná, chladná, skôr pomalšia, miestami využíva housové postupy, ale zároveò svojou krehkos ou pripomína Scritti Politti, èi legendárnych XTC. Majú ve¾mi pozitívne hodnotenia britských kritikov, a minulý týždeò hrali vo Viedni. Na Slovensko prináša Wegart, ostatne ako celý katalóg Domina.

F.

horúce cigánske balkánske rytmy. Ja ich ve¾mi neob¾ubujem, ale tieto elektronické verzie sú niektoré naozaj lákavé.
22 27 26 12 30 31 29
22
27
26
12
30
31
29

Hryzla ma ...

Hryzla ma krysa Špinavá potvora Rana mi hnisá Zavolám doktora

V zúrivom záchvate Stráca sa pokora Túžiac po odplate Hryzol som doktora

Lekár mi hovorí Vraj je to z besnoty To od tej potvory Z kanála temnoty

Márne sú predpisy Zbytoèné zákazy Naštvaný na krysy Doktora nakazil

Potom mi pokýva Strašná je besnota Ve¾a Vám nechýba Do konca života

Teraz tu spoloène Ležíme na áre Hráme sa èloveèe Chrumkáme sucháre

Samovrahyòa

Keï sa dievèa z okna ve¾mi nahýòa Bude to tým, že je samovrahyòa Pri takej sa neoplatí myslie na lásku Veï jej život visí na vlásku

Neboj sa ma, krásna samovrahyòa Chcem sa a len dotknú A potom spomína

Nesmiem však da do dotyku Príliš ve¾a síl Aby som a dolu nezhodil

GIZKA

Vysvetli mi, Gizka drahá Naèo chceš by som mnou nahá Preèo odhadzuješ šál? To som vážne neèakal

A už tvoje šaty letia Do kúta, s a hàba smetia Už sa moje husté fúzy Dotýkajú tvojej blúzy

Vysvetli mi, Gizka jasne Preèo šepceš, nech už zhasnem

Preèo ako taký cvok Šaháš mi na rázporok ...

29

Hryzla ma ... Hryzla ma krysa Špinavá potvora Rana mi hnisá Zavolám doktora V zúrivom záchvate

zo zbierky Mojmír a Boris s láskávým zvolením Lukáša Bakoša venované pamiatke Dušana Sadloòa

Chcel som dievèa ...

Chcel som dievèa získa umom

Poblúzni ho sladkým šumom Sladkým šumom tichých slov

Kráska si ma vypoèula Môj intelekt zhodnotila Zhodnotila grimasou

Chcel som dievèa získa umom Dnes už na vec chodím s rumom.

Teória relativity

Každá dievka bude stará Zuzka, Ivka a aj Mara Každý chalan bude dedko Realtívne, je žia¾, všetko

...Pýta

sa ma kamarátka Iveta

Èo je hybnou silou môjho života Odpoviem je bez hanby a zvesela Že raòajky, obed a tiež veèera

Mr.Kuch

CIRQUE DU SOLEIL - McDonald medzi cirkusmi

Èo sa vám asociuje ako prvé pri slove cirkus? Mne osobne ve¾ký šiator, piliny v manéži, zvieratá v klietkach a všadeprítomný zápach. Ale je tu tiež smutný klaun, odlíèené baleríny, nervózny principál. Všetko spolu v jednom stane, stále na cestách. Svet cirkusu bol v mojom detstve jedno ve¾ké tajomné dobrodružstvo. Ako mnohí, aj ja som mal sen odís s cirkusantami, prejs svet krížom krážom a preži úžasné dobrodružstvá, ktoré by mi každý závidel. Potom som však vyrástol a na cirkus, a môj odchod s ním, zabudol. Obèas som si ho pripomenul prostredníctvom plagátov v meste, každý rok sa periodicky objavujúcich v uliciach, ale už sa to kúzlo kdesi vytratilo a ostala len matná spomienka. O nieko¾ko rokov neskôr som videl film z predstavenia jedného kanadského cirkusu a znova som sa zamiloval. Tento cirkus, aj keï len prostredníctvom obrazovky, ma fascinoval do takej miery, že som bol ochotný v tej chvíli zbali kufre a ís . Cirkus s názvom Cirque du Soleil, v preklade Slneèný cirkus.

Èo tak odlišuje obyèajný, už nudný staromódny cirkus od typu cirkusu akým je aj Cirque du Soleil (CDS)? Z h¾adiska cirkusového know-how je jasné, že zvieratá, nevyhnutná èas preds tavujúca gro t ra di èn éh o c i r ku su , tu absentujú. Táto absencia však nie je vnímaná ako negatívum, ale ako nieèo progresívne, nieèo, èo danú absenciu stavia do svetla zbytoènosti, až trápnosti. Zážitok zo zviera a je nahradený zážitkom z ¾udí, zážitkom hraníc ¾udskej obratnosti, fyzickej sily a schopnosti prekraèova tieto hranice.

nieèo ako Klub chodulí a rozhodla sa usporiada festival, ktorý by sprostredkoval cirkusové umenie väèšiemu publiku. Cirque du Soleil vznikol poèas osláv 450. výroèia príchodu Jacquea Cartiera do Kanady vïaka Guyovi Laliberté a Danielovi Gauthierovi, ktorí vtedy ani netušili, že založili jeden z najväèších a najslávnejších cirkusov na svete. Guy sa inšpiroval výberom mena pod¾a samotného slnka ako symbolu mladosti, energie, sily a svetla. Cirkus sa stal multikultúrnym stretávacím bodom s performermi z Quebecu, Belgicka, Švajèiarska a Argentíny. Bláznivý nápad dvoch kamošov sa stal skutoènos ou a sám Laliberté na to neskôr povedal, že možno je niekedy dobré veri vo svoj osud a nasledova svoje sny. Píše sa Orwelov rok 1984.

Nový cirkus prekraèuje definíciu cirkusu pridaním akejsi dejovej línie, ktorú môžete vidie vo všetkých vystúpeniach a show CDS. Do priestoru kedysi èisto vyhradeného na akrobatické výkony, sú pridané divadelné prvky do dá va jú ce v y s tú pe ni u i s tú homogénnos a príbeh. Už tu nevidíme len artistov a za sebou idúce jednotlivé vystúpenia, ale akési hybridné spojenie zdanlivo nespojite¾ného. Je to však stále viac cirkus ako divadlo. Z divadla si nový cirkus požièal niektoré výrazové prostriedky, z cirkusu akrobatické a artistické výkony. Spája sa tu opera s baletom, balet s rockovou hudbou. Ich spojenie mu umožòuje vytvára niekedy zaujímavé štruktúry, vïaka èomu nový cirkus vytvára príbehy, dejové línie pr er uš ov an é, è i ob oh ac ov an é "adrenal inov ými" v y s túpeniami artistov/hercov. CDS si z cirkusu uchováva dokonca aj principála, nostalgickú spomienku na "starý" cirkus, avšak vo ved¾ajšej úlohe.Vo svojom repertoári má aj nieko¾ko show, z ktorých charaktery hlavných postáv doslova z¾udoveli. Výkony hercov by som skôr prirovnal k muzikálu ako divadlu, dialógy a monológy tu nemajú svoju ve¾kú úlohu, pasáže medzi vystúpeniami sú spievané, alebo odtancované. Jediným jazykom je tu "cirkuština", jazyk vymyslený CDS.

Mr.Kuch CIRQUE DU SOLEIL - McDonald medzi cirkusmi Èo sa vám asociuje ako prvé pri slove

Zaèiatky Cirque du Soleil siahajú do ïalekých 80. rokov, do krajiny bez cirkusovej tradície Kanady, presnejšie do Québecu. Skupina poulièných umelcov, žonglérov a hltaèov ohòa, založila neziskovú organizáciu Club des Talons Hauts, Inc v preklade

Umelci dosahujú so svojím prvým vystúpením ve¾ký úspech a rozhodnú sa koèova . Ich žlto- modrý šiator zatia¾ prijme okolo 800 divákov, ale každým rokom sa tento poèet zvyšuje. 30 Postupne navštevujú všetky ve¾ké kanadské mestá a získavajú množstvo nových

obdivovate¾ov a fanúšikov. Dva roky po vzniku cirkusu dostávajú dokonca ponuku na výstavu Expo '86, aby prezentovali Kanadu a jej tradíciu, to všetko s neustálou diagnózou

úspechu. A úspech je to, èo im dovo¾uje robi aj riskantné akcie, ako je aj žiados o pozvanie èínskych artistov do súboru adresovaný èínskej vláde, ktorá nakoniec žiadosti vyhovela.

  • V priebehu turné vytvárajú novú show Le Cirque Réinventé, s ktorou sa rozhodnú presadi

  • v Spojených Štátoch, ale táto cesta je spojená s rizikom, že v prípade neúspechu sa

nebudú ma ako vráti spä . S vystúpením na LA festival však prichádza okamžitý úspech,

èo ich presviedèa o ïalšej ceste naprieè americkým kontinentom až do New Yorku a neskôr aj Európy. Na medzinárodnej scéne toto vystúpenie získava mnohé ceny, èo len potvrdzuje ich kvalitu a invenènos .

Po výtvarnej stránke je scéna štylizovaná precízne, až puntièkársky. Každý nový výstup je iný, skôr prispôsobený cirkusovému vystúpeniu. Scéna je stavaná so snahou ohúri diváka , previes ho do iného sveta, da mu zdanie neskutoènosti až fantázie. Centrálne

Sluneènej Kypr: To be continued ...

pódium je otáèavé, vystupuje do obecenstva v snahe by pri divákovi èo najbližšie, v pozadí do výšky vystupuje balkónová stena, ako miesto pre spevákov tvoriacich pevnú èas v štruktúre vystúpení. Obèas sú títo speváci umiestnení do priestoru pomocou lán, na ktorých zavesení spievajú a vytvárajú tak ilúziu håbky priestoru. Kostýmová stránka predstavuje jeden z najsilnejších motívov CDS. Už od zaèiatku predstavovali kostýmy dôležitú súèas vystúpení Cirkusu a ostali nimi až doteraz. Zrete¾ne tu môžete cíti vyzdvihovanie multikulturálnosti, v CDS samozrejmou, keïže jej èlenovia pochádzajú zo všetkých kontinentov sveta. Ich kostýmy majú punc fantázie, precízna jednoduchos je tu, pre samotné predvedenie, celkom namieste. Kvalitné výkony najlepších artistov sú znásobené dych berúcimi kostýmami a aj týmto zvyšujú úspech CDS. Viem si však predstavi rovnaké vystúpenie s nevýraznými maskami, ktoré by tým stratilo minimálne polovicu svojej kvality. Vystúpenia sú tak riadené snahou zauja nielen vykonmi akrobatov, ale tiež nasýti hladné oko diváka bažiace po èomsi neskutoènom, neošúchanom a ve¾kolepom.

Starouš se vznášel na hladinì a vychutnával nárazy vlnek. Jo. Koneènì si na stará kolena mohl užít trochu moøe. Takhle je to v poøádku,

  • 31 pomyslel si, když se vzdáte trochu pohodlí na úkor stanu, mùžete se takhle na vodì pohupovat klidnì i dva týdny, když nìjaký ten rùèek poctivì spoøíte. Do ticha najednou, znièeho nic jak nasranej vožrala do saloonu, vtrhli sirény. Dìdeèek spokojenì zamlaskal. Nebudou tady dìlat potíže. Nazí jako parta Adamù, jakože jsou tady pány do drog a ještì k tomu si jen tak zabíjet, koho si umanou. Jebu Vás, zajeèel zestárlym hlasem po bandì, kterou právì na bøehu zatýkala policie. Pak se zadíval na ruèník na bøehu. Na nìm ležel mobil, který by se teï, podle pohledu, který utržil od sveho majitele, mohl cítit skuteènì užiteèný.

oskar

  • V roku 1990 show s názvom Nouvelle Experience, ktorá spája cirkus s divadlom, videlo

poèas 19 mesaèného turné viac ako 1,3 milióna amerických a kanadských divákov, èím si Cirque du Soleil neuverite¾ne posilnil svoju divácku základòu a potvrdil svoj široký potenciál. O dva roky neskôr navštevujú Krajinu zapadajúceho slnka s kolážou najlepších performance s názvom Fascination, s cirkusom Knie precestujú Švajèiarsko skrz-naskrz a v Las Vegas podpisujú desa roèný kontrakt na nové predstavenie Saltimbanco, ktoré sa stáva prvou stálou show. Desiate výroèie oslavuje Cirque du Soleil štýlovo a klasicky: novým predstavením Alégria, ktoré (ako inak) žne neustále úspechy. Cirkus prekraèuje Atlantický oceán, dobýva Európu a v Amsterdame otvára hlavnú európsku kanceláriu Cirque du Soleil. CDS zaèína ïalšie turné po severnej Amerike, kde ho èaká jeho tisíce vystúpenie vrámci turné. Montreal sa stáva miestom, kde je slávnostne otvorená hlavná kancelária cirkusu a Štúdio, kde CDS vytvára ïalšie vystúpenia a show. Druhá stála šou "O" v Las Vegas je prvým vystúpením, ktoré sa odohráva vo vode na špeciálne upravenom javisku. Mezitým CDS cestuje ïalej po svete a v Singapúre otvára svoju poboèku pre Áziu a Tichomorie.

Hudba je vo vystúpeniach CDS neodelite¾nou súèas ou show a vedie nás naprieè celým vystúpením za pomoci spevákov a speváèok zostávajúcich v pozadí scény. Hudba CDS je pôvodná a vôbec sa nepodobá na orchestre starého cirkusu, slúžiace na slávnostné fanfáry pri úspešnom triku, èi vírenie bubnov pri tých riskantnejších. Spevácke až operné výstupy spevákov obleèených vo výrazných neorenesanèných kostýmoch sú neobvyklé, kostýmy sú miestami trochu násilne štylizované.

CDS sa kedysi zaviazali s¾ubom, že pokia¾ ich vystúpenia budú predvádzané naživo, nebude možné vidie ich predstavenia na videu. Tento s¾ub však porušili v Amsterdame, keï nafilmovali a neskôr aj distribuovali Quidama. Neskôr takto spracujú aj predstavenie Alégria. Zaujímavou sa javí aj spolupráca so spoloènos ou IMAX, s ktorou natoèili 3D film Journey of the Man, s ktorým opustili 20. storoèie. Poprvýkrát sa dostávajú do Austrálie, kde s Alégriou zaèínajú trojroèné turné po Tichomorí a Ázií. Prvý rok nového tisíroèia sa nesie v znamení dokonèenia prístavby montrealskeho Štúdia o rozlohe 14 000 metrov kubických, medzitým beží na všetkých kontinentoch sedem predstavení CDS oslòujúc nadšených divákov. Cirkus vydáva svoje prvé predstavenia ako La Magie Continue, Le

Cirque Réinventé, Nouvelle Exprience, Saltimbanco spolu s Journey of Man a dokumentom k desiatemu výroèiu Baroque Odyssey na DVD. V novembri 2001 predstavujú už spomínanú Alégriu - 90 minútovú televíznu inscenáciu ich rovnomennej show. Ïalšie roky nového milénia sa nesú v znamení nových predstavení, neutíchajúcich ovácií a nekoneèných turné. V Las Vegas si dovo¾ujú trochu zariskova a ponúkajú divákov erotickú show s názvom Zumanity prijatú, ako inak s ve¾kým úspechom. Okrem toho CDS dokonca pripravila aj dva televízne seriály Fire within a Solstrom, ktoré ukazujú rôzne triky z rôznych predstavení. V súèasnosti prebiehajú nové predstavenia, jedno s názvom LOVE je venované Beatles a na rok 2009 sa pripravuje predstavenie o Elvisovi Presleym.

Úspech sa tomuto cirkusu uprie nedá, to je oèividné a je zaujimavé vidie , ako sa z poulièného cirkusu stal jeden z najlepších cirkusov, aké kedy zem nosila. Niekedy je možno predsa len lepšie veri vo svoj osud a nasledova svoje sny...

Veèer bola èítaèka. Sedem èítajúcich a dvaja diváci. Bol som rád. Aspoò som nemal trému. A zatlieska si môžem aj sám.

Nedáš si víno?

Spýtal som sa. Všetci až na Mikyho odmietli. Asi chceli osta èistí, keï èítajú. Miky bol básnik. Strávil pol roka na psychiatrii a tak mal k tomu všetky predpoklady. Naposledy tam bol, keï si chcel ureza vtáka. Kuchynským nožom. Krièal, že už nikdy nechce vidie žiadnu ženskú. Mal smolu. Poèula ho matka. A tá mu tu kastráciu zatrhla. Asi chcela vnuèku. Zaèal som èíta a ukázal pupok, aby všetci vedeli o èom hovorím.

Myslím, že sa niekto z tých dvoch zasmial. Obzrel som sa za seba. Miky zatia¾ ch¾astal moje víno.

Hajzel.

Zasyèal som. Tak aby to publikum nezaregistrovalo.

Sieg heil.

Vystrel pravicu.

Znovu som zaèal èíta . Neviem ako sa tvárili. Ale na konci mi zatlieskali. Obaja. Však èo už mali robi . Nezdvorilos vyšla z módy.

Zobral som si spä svoje víno. Ve¾a mi tam toho nenechal. Pozrel som sa neho. Vyzeral spokojne.

Aj vtedy. Keï deptal poetky. V dlhej sukni. Bez nohavièiek.

Hovor hlasnejšie miláèik. Inú tam nemáš?

Ostatní vyzerali nasrato. Diváci mysleli, že to patrí k tomu. Ale aj tak musel

odís . Názor väèšiny.

Dunaj vyzeral v zime úžasne. S Mikym sme tam sedeli jak párik buzíkov. A on ako vždy ch¾astal moje víno. Smiali sme sa.

Oni si fakt myslia, že sú básnici.

Zakrútil niekto z nás dvoch hlavou.

A kdesi nad mestom zaèalo sneži . Ráno som sa zobudil na bzuèanie kosaèky.

Miky sa vrátil z psychiatrie. Tento krát sa chcel zabi . Rozprával mi o tom a reval ako 14-roèná hysterka. Vole. a nenávidím. Už ti nemôžem ani poveda chcípni.

Povedal som. A on sa asi nejak zatváril, keï sa opil, s¾úbil, že mi vyfajèí. Ale že sa aj tak zajebe.

Keï to spravíš, oštím ti hrob. Ty èurák.

Keby som nebol chlap, tak ho objímem. A poviem, že je jeden z mála ¾udí, ktorých mám rád a môžem ich poèúva aj za triezva.

Sú veci, ktoré by som radšej nenapísal.

30 27 31 29 33 32
30
27
31
29
33
32

Poznámky k stavu networkingu

Geert Lovink a Florian Schneider Február 2004

Spoloènos , politická strana, alebo aj hnutie pomaly strácajú svoju pôvodnú silu a namiesto nich nastupujú ïalšie formy organizácie. Siete. Subverzívny náboj a neurèitos ich významu však odišiel so zavedením do inštitúcií. Termín sie ovanie (networking) sa v rukách konzultantov, alebo sociológov stal chyt¾avejším ako módne pojmy udržate¾nosti, outsourcingu a uèiacich sa organizácií.

Prehnaný záujem o siete odha¾uje krízu v spôsoboch kolaborácie a spolupráce. Navyše je zavádzajúci, pretože ve¾ké konfigurácie moci svojou podstatou networking popierajú. Obchodné a iné spoloènosti sú ešte stále v procese otvárania sa. Zavedenie poèítaèových sietí do organizácií síce poèas posledných desiatich rokoch zmenilo pracovné toky, no zmeny sa k úrovni rozhodovania a riadenia ešte nedostali. V období prechodu a konsolidácie dostanete na otázku, èi sú "nové médiá" súèas ou mainstreamovej pop-kultúry, zmätené odpovede. Aj keï môžme vidie v sietiach prevažujúce modely moci, nejde o "moc" v pravom slova zmysle. To je dôvodom, preèo má volanie po otvorenosti, transparentnosti a demokracii (na mikro aj makro úrovni) v sebe ešte stále progresívne

  • 33 prvky a malo by stále plati ako protiklad k populárnym konšpiraèným teóriám.

Radikálna kritka informaènej spoloènosti vyžaduje analýzu prechodu od štátneho usporiadania k stavu zosie ovanej globálnosti, alebo: info-impériu. Debordova Spoloènos spektáklu nie je pre túto analýzu vhodným nástrojom. Paradigma networkingu sa odkláòa od ikony vizuálnej kultúry a jej kritikov, namiesto toho sa zameriava na abstraktnejšie, nevidite¾né a jemné procesy, sluèky spätných väzieb. Na networkingu nie je niè, èo by sa skrývalo poznaniu. Presne to je dôvodom, preèo si nie je väèšina vedúcich teoretikov vedomá súèasnej reorganizácie mocenských štruktúr. O sietiach nemajú poòatia, ešte stále sedia pred televízormi a sledujú správy alebo požièané video kazety (ktovie, možno si už kúpili aj DVD prehrávaè.)

Paradigma networkingu vyznaèuje koneènú hranicu postmoderny a odha¾uje možné scenáre globálnej vlády info-impéria. Táto hranica bola prekroèená v momente, keï sa digitálne komunikaèné nástroje objavili na politickej scéne a priniesli tak predstavu globálneho, ktoré je v zásade odlišné od prevažujúcich hodnôt "solidarity" v internacionalizme a "mnohorakosti" v nadnárodných korporáciách. Bez odkazov na vznešené myšlienky a povzdychy, nukleárne hrozby a masové rozširovanie drogovej závislosti, bolo zrazu možné myslie globálne celkom bez patetického nádychu.

Život sám sa stáva networkingom. Ten do neho vstupuje nie ako nástroj na zlepšenie života alebo zvýšenie efektivity, ale ako podmienka spoloèenského bytia.

Najvyššou métou networkingu bolo a je oslobodenie èloveka od zviazanosti lokalitou a identitou. Moc odpovedá na narastajúcu mobilitu a komunikáciu multitúdy pokusmi o reguláciu, naspä do podôb tradièných usporiadaní. Tých sa nemožno úplne zbavi , no mali by by rozložené na základy a popreskupované v súlade s paradigmou networkingu: hranice a majetok, práca a oddych, výchovný a zábavný priemysel prechádzajú dnes zásadnými zmenami. Aj keï nádej oslobodenia stále zostáva a niekedy sa aj prejavuje, preskupovaním území a spoloèenských vrstiev sa objavil návrat pevnej identity. Je dos ažké by dnes na internete psom. Na internete síce nikdy neexistovalo nieèo ako súkromie, no po 9.11 sa

veci dostali na celkom novú úroveò. A teória zasa zaostáva za faktami alebo sa uspokojuje s ve¾kými gestami, ktoré síce stavajú na vznešených morálnych základoch, no neodha¾ujú niè než bezmocnos .

Ak sa štátne nástroje lokalizácie a identifikácie, kontroly komunikácie a pohybu niekedy doèasne pozastavili, bol to priamy následok spoloèenského tlaku mnohých jednotlivcov proti zvrátenosti štátnej zvrchovanosti. V rámci "stavu networkingu" sa stali tieto techniky a technológie prebytoènými. Naviac je info-impérium utvárané zároveò z a è l eòovaním a vyè l eòovaním stôp loka li zovaného a identifikovate¾ného života.

Internernetový výskum, ktorý sa teraz dostal do svojej etnografickej fázy má znaèné problémy s doháòaním aktuálneho vývoja, preto je naivné oèakáva , že nám bude ponúka špekulatívne vízie, ktoré zachytávajú neustály pohyb globálnej imateriálnej práce.

Tradièné dichotómie verejného/súkromného, globálneho/lokálneho, atï., sú stále viac zbytoèné a dokonca zastaralé. Tieto binárne kategórie sa nahrádzajú flexibilnými postupmi zaobchádzania so singularitami a tekutými rozdielmi: namiesto toho, aby sa snažili premôc moc, slúžia prostredia networkingu na realizáciu virtuálneho seba-rozvoja a seba- kontroly, až k bodu pádu. Zosie ovaným prostrediam je vlastná nestálos a ich najvýraznejšou charakteristikou je doèasnos a udalosti. Siete sú zahustené spoloèenské štruktúry na pokraji kolapsu a je otázne èi existujú udržate¾né modely ich "zmrazenia."

Možno je lepšie chápa networking ako stratu moci, doèasnú stratu vedomia a pozíciu, nie ako všeliek proti korupcii, komodifikácii, zlyhávaniu a všeobecnej hlúposti tradièných hierarchií. Výsledkom networkingu je èasto vô¾a k bezmocnosti, ktorá sa vyhýba myšlienke kolektívneho vývoja v zmysle participácie, tekutosti, eskapismu a nadmernej angažovanosti.

Úèastníci sietí sa môžu ¾ahko strati v prebytku e-mailových správ, weblogov a chatov. Pocit nárazov pri plávaní proti záplavovej vlne šumu a náhodného trenia sa už nedá vysvetlova nedostatkom mediálnej gramotnosti. Riešenie tohto problému softvérovými nástrojmi a rozhraniami môže by nápomocné, no väèšinou len ako doèasná pomoc

pri narábaní s komplexnými informaènými tokmi. To èasto vedie k vyèlenovaniu z kolektívnej komunikácie, kde online

rozhovory

zost áva jú na pol c e st e ,

z a n e c h á v a j ú c j e j ú è a st n í k o v s neuspokojivými závermi, bez dosiahnutia záveru. Po entuziazme prvej fázy prestavovania a debát musia siete prejs testom, kde sa buï pretransformujú do organizmu schopného kona , alebo zostanú v pozícii informaènej výmeny, s obèasnými reakciami ¾udí, ktorí sa odvážia nesúhlasi .

Zároveò sme konfrontovaní s reakènou vlnou proti romantickým a zastaralým formám reprezentácie, hierarchií a príkazov v rôznych oblastiach. Kvôli "konceptuálnej stene", ktorá sa online komunitám len ažko prekraèuje nahrádzajú medzeru tradièné "neformálne" podoby reprezentácie. Je to súèas ou širších procesov "normalizácie," v ktorých sú siete zavádzané do existujúcich manažérskych štýlov a inštitucionálnych rituálov.

No pokrok technológií networkingu nie je tak lineárny alebo nezastavite¾ný, ako by sa mohlo zda pri techno-naivnosti niektorých mimovládnych organizácií. Èasto je ažké prizna si, že sféra moci (urèovanie agendy, rozhodovanie) existuje relatívne samostatne od techno-prostredia v podobe osobných stretnutí. Namiesto toho by sme všetci radi verili v to, že decentralizované siete èasom akosi rozpúš ajú moc. Medzitým utvárajú prostredia networkingu špecifické usporiadania s novými podobami moci a rôznymi prvkami. Skúma tieto nové podoby,

  • 34 normy, štandartizácie, praktiky a inštitúcie

ako súbor, ktorý umožòuje prechod od moci k poznatkom a od poznatkov k moci znamená prekona aktuálne debaty o informaènej spoloènosti, rovnako ako zanecha pokusy nájs a nahradi informáciu poznatkami, alebo vzda sa akýchko¾vek snáh lokalizova a identifikova objekt networkingu, alebo nájs jeho úèel.

V spätnom poh¾ade môžme tvrdi , že nieèo ako radikálna kritika informaènej spoloènosti ešte neexistuje. To je pouèenie zo Svetového summitu o informaènej spoloènosti (WSIS), ktorý sa konal v decembri 2003 v Ženeve. Obèianska spoloènos v zastúpení mimovládnymi organizáciami má story o ¾udských právach a nerovnom prístupe, no to je asi tak všetko. Na tomto prístupe je mimoriadne chabá jeho charitatívna mentalita: dajte nám prosím nejaké poèítaèe a kúsok z vašej prenosovej rýchlosti. Chýba tomu informovaná autonomistická perspektíva. Nieèo ako "Impérium" od Hardta a Negriho pre internetovú generáciu. Takýto programatický text mal by napísaný v eufórii devä desiatych rokov. Namiesto toho sme sa zasekli v pozostatkoch generácie šes desiateho- ôsmeho, ktorá zanechala neporiadok v podobe neurèitej zmesy utópie, násilia a zapredania sa. V predchádzajúcej dekáde bola kolektívna práca na myšlienkach nahradená neformálnym networkingom, pohybom smerom od politiky ku kultúre a umeniu, posunom záujmu na softvér, navrhovanie rozhraní a celkové šantenie naokolo. Namiesto zvádzania viny na "nettime" generáciu je lepšie prízvukova to, že teória môže vznika len z reflektovania zážitkov. V tomto

zmysle sme možno príliš nedoèkaví. Preto by mala by otázka položená skôr takto: ako môže fungova teória v èase real-time udalostí?

Summit WSIS ukázal, že v súèasnosti existuje len málo síl, ktoré chcú a sú schopné analyzova a následne kritizova pojem "informaèná spoloènos ." V Ženeve sa všetko nieslo v duchu naivnosti networkingu je jedno na ktorej strane. Rovnako dominantný ako aj alternatívny poh¾ad na informaènú spolènos je poznaèený nepouèite¾ným transcendentalizmom, akoby ma l o r o z šir o v a n i e i n f o rma è n ý c h a komunikaèných technológií samo o sebe pomôc rozvoju, akoby mal free softvér prekona kapitalizmus, akoby sa file-sharing rovnal altruizmu, akoby otvorené publikovanie prehlbovalo demokraciu. Namiesto nekoneèného dekonštruovania agendy "stretnutí novej ekonomiky a mimovládiek" vidíme zmysel skôr v skúmaní limitov networkingu ïalšou generáciou mediálnych aktivistov, ktorým nás priblížia k lepšej pozície na prekonanie ich hraníc. Táto éra je zaslepená svetlom. Technológie sú neustále rastúcim univerzum a preto je ažké vidie ich hranice, rozpoznáva negatívne následky bez toho, aby sme skåzli naspä k technofóbii alebo kultúrnemu pesimizmu.

U prevažnej väèšiny tých, ktorí neignorovali summit prevládal idealizmus a snaha o realizáciu donkichotských projektov. Bolo to sklamaním WSIS procesu, no nièím to neprekvapilo. Ale èo to znamená vystavi

informaènú spoloènos radikálnej kritike? Vysledova materiálne základy informácií a komunikácie, prevráti tak celý diskurz naruby. Mohli by sme napríklad skúma dopad nestálej práce a práce imigrantov v hardvérovom a softvérovom priemysle, v rámci sektora služieb s jeho call-centrami a doèasnými zamestnancami. To znamená rozbi prevládajúcu predstavu o informácii ako o nieèom efemérnom, spirituálnom a imateriálnom, odhali tak špinavú stranu technológií.

Bolo by chybou pozera sa na túto inú, èi lepšie povedané skutoènú informaènú spoloènos s charitatívnym postojom a ¾utova týchto zúbožených ¾udí, ktorí musia tak tvrdo pracova aby sme sa mohli hra so stále lacnejšími poèítaèmi. Tento poh¾ad je èasto sprevádzaný s romatickým, anti- technologickým postojom, plným ignorancie a nenávisti voèi informatizácii, de- regularizácii a globalizácii. Tieto procesy utvárajúce súèasnú situáciu sú priamym a nepriamym výsledkom bojov (proti pracovnému dòu, za lepšie živobytie, alebo aspoò za prácu atï.), ktoré sú odtrhnuté od každodenných zážitkov.

Radikálnu kritiku vždy nasledujú praktické kroky. Intelektuálna stagnácia sa nedá prekona inak ako vytváraním podmienok pre nepravdepodobné stretnutia a neèakané aliancie, medzi programátormi a robotníkmi, aktivistami a výskumníkmi, umelcami a

odborármi.

Musíme

prekona

bezvýznamné

momenty a zanecha nadstavenú hustotu tak ako sú.

Nemala by radikálna kritika informaènej spoloènosti v prvom rade konfrontova bežnú predstavu o zvyrchovanosti a jej medializácii s nieèím, èo prekraèuje narastajúcu banálnos networkingu? Èo sa stane po vyprchaní entuziazmu prvotných strentutí? Nemal by by motor kreativity a subverzie poháòaný ïalej, neustále meniacim sa zaostrovaním na ešte neobjavené územia, ktoré budú èoskoro vydrancované od kultúrnych rozdielov?

Má zmysel vidie možnú cestu von požadovaním "kultúrnej výnimky" pre digitálne commons? Ako sa môže digitálna verejná doména pohnú z beta fázy, bez nutnosti zvyèajnej vo¾by medzi "revolúciou alebo reformou?" Digitálne commons už zjavne opustili prvotnú fázu a sú vonku, vo svete praxe. Ako "mém s vysokým potenciálom" sa digitálne commons šíria znaènou rýchlos ou, rýchlejšie ako staèí rás úctyhodný Projekt Gutenberg, ktorý dal za tridsa rokov verejnej doméne len 10.000 knižných titulov. Ale presne z tohto dôvodu sú digitálne commons potenciálne nestabilným konceptom. Vyžaduje si vystavenie sa riziku v zmysle obèianskej neposlušnosti. Digitálnych umelcov vyzýva, aby pri vyjedávaní s vydavate¾mi a distribútormi stáli pevne za svojim. Kreatívne multitúdy sa musia prebudi z otupenosti a nabra odvahu odmieta . Už žiadne zlé kontrakty. Nevzdávajte sa upísaním svojich práv. Publikova s licenciou creative commons je to najmenej èo môžte spravi . Tento posun nevyžaduje len širišiu informovanú verejnos , potrebuje tiež

príbehy s "best practices" tých, ktorí sa zobrali preè a nechali za sebou rozpracované kontrakty. Kritická masa odmietaèov duševného vlastníctva bude len vtedy, ak budú takéto individuálne príbehy publikované na verejných fórach a budú tak inšpirova ¾udí nech povedia nie. Inak zostanú každého osobným problémom.

preložil Èuèo