2.

kapitola
[P ako príchod]

V izbe bolo neskutočne dusno. Robert ledva lapal po dychu. Cesta z priesmyku netrvala dlho – Grace ležala dvetisíc metrov nad morom. Začiatkom mája tu musia byť mrazivé noci, Robert sa však aj tak potil. Vedel, že to nie je od tepla. Myšlienky sa mu rozutekali. Ušli pred hlasnou ozvenou spomienok. Nemohol na tom nič zmeniť. Bolo to čoraz horšie. Myšlienky sa krútili po točitých chodbách labyrintu jeho mozgu. Je to len biológia, pomyslel si, chémia, synapsie. Ale prečo to teda nemôže ovládať? Čo sa zmenilo? Ani túto otázku nedokázal zadržať. Namiesto toho ho osvietilo jedno z bleskových poznaní, ktoré mu spôsobovali smrteľný strach. Mal schopnosť vidieť cez veci, a preto vnímal iný svet, možno neškodný, možno plný nebezpečenstiev. Robertovi stačil jediný pohľad na školský komplex a cítil sa nesvoj. Načisto nesvoj, lebo sa nemohol so svojím pocitom s nikým podeliť, a teda nebol nik, kto by ho utešil, nik, kto by mu veril. Hľadel cez okno svojej izby na cudziu krajinu. Až po čierne nebo, ktorého temnotu zvýrazňovalo oslepujúce svetlo mesiaca, sa týčila silueta najvyššej hory.
18

zlom údolie hra.indd 18

27.10.2011 10:56

Hora sa nazývala Prízrak. Spýtal sa Alexa. Čudné meno, ale sedelo. Prízrak sa skladal z troch súvislých štítov, z ktorých prostredný prevyšoval o niekoľko sto metrov ten naľavo aj napravo. Pohorie sa ako sivé súkno vypínalo nad údolím a nad Zrkadlovým jazerom. Robert prižmúril oči za sklami okuliarov. Prostredný vrch skutočne pripomínal tvár strašidla. Tmavé čiary napravo a naľavo vyzerali ako dve očné štrbiny na bielej prízračnej plachte. A bočné hory sa v tme ponášali na dve ruky, ktoré sa chystajú jazero objať. Prestaň fantazírovať, napomenul sa Robert a márne sa snažil pokojne dýchať. Načúval, ako čľapotajúca voda naráža do brehov. Jazero bolo tak blízko, že ho počul aj pri zatvorenom okne, a čím dlhšie Robert počúval, tým väčšmi sa mu zdalo, že voda zurčí nejaké slová. To je predsa nezmysel. Úplná blbosť, sprostosť, nonsens. Ale hrozivý pocit v ňom zosilnel. Zmocnilo sa ho tušenie, tiché a sotva vnímateľné. Prchavé ako ľahký závan vetra vnikajúci cez rozhegané okenné rámy, z ktorého sa napriek vydýchanému vzduchu zachvel. Jeho tušenie sa ako vždy opieralo o čosi, čo Roberta iritovalo. V tomto prípade to bola architektúra Grace. Historická hlavná budova školy bola na prvý pohľad obrovskou stavbou podobnou zámku, pozostávajúcou z mohutnej centrálnej budovy a dvoch bočných krídel. Za hlavnou budovou sa týčili moderné stavby, športové centrum, supermarket a bungalovy pre učiteľský zbor a študentov vyšších ročníkov, ale tie boli tak šikovne začlenené do kopcovitej krajiny, že vôbec nebili do očí.
19

zlom údolie hra.indd 19

27.10.2011 10:56

Roberta zaujala najmä fasáda hlavnej budovy. Na prvý pohľad pôsobila hravo, no chlapca miatli nespočetné balkóny, vikiere, arkádové oblúky a delené okná. A rušivé boli práve čísla. Kým čísla Roberta zvyčajne upokojovali, teraz to bolo naopak. 2, 4, 8, 12, 16. Čísla ho znepokojovali. 2, 4, 8, 12, 16. Dve bočné krídla so štyrmi poschodiami a s ôsmimi balkónmi. Každé bočné krídlo lemovali dve schodiská, teda dokopy štyri. Hlavná budova zase pozostávala z obrovskej presklenej strednej časti, ktorá v sebe ukrývala vstupnú halu a menzu. Naľavo a napravo sa reťazilo šestnásť okien a na streche dvanásť strešných okien. V bočných krídlach bývali v každom apartmáne štyria študenti. Na každom poschodí bolo osem apartmánov, štyri vpredu a štyri vzadu. Spolu tridsaťdva študentov na poschodí, stodvadsaťosem v jednom bočnom krídle, dokopy dvestopäťdesiatšesť študentov. K tomu treba prirátať stodvadsaťdva študentov vyšších ročníkov, z ktorých všetci okrem dôverníkov boli ubytovaní v priestrannejších moderných zadných budovách kampusu. Dokopy tam teda bývalo tristosedemdesiatosem študentov. Presne ten počet uvádzal školský prospekt. Jasné, číselný systém bol jednoduchý, až primitívny. Architekt si dal na stavbe naozaj záležať. Alebo si to len namýšľa? Veď architektúra, dokonca celý svet sa opiera o čísla a matematické princípy. Bola to teda číra náhoda? Ale nie tento fakt ho znepokojoval a vyvolával v ňom stiesnený pocit. Nie, bol to systém, ktorý odhalil. Každý byt,
20

zlom údolie hra.indd 20

27.10.2011 10:56

každá izba mala rovnaký štvorcový pôdorys. A štvorce sa radili vedľa seba ako cely vo väzení. Prehľadné, usporiadané a ľahko kontrolovateľné. A ešte dačo: budova Grace a Prízrak stáli zrkadlovo oproti sebe. Školský komplex sa rozkladal na západnom brehu, vrch sa týčil nad východným. A ak sa Robert úplne nemýlil, tak... nie, to nie je možné. Je vylúčené, aby bol číselný pomer bočných vrchov a hlavného vrchu Prízraku identický s číselným pomerom bočných krídel a hlavnej budovy školy. Robertovi po chrbte prebehli zimomriavky. Rýchlo sa odvrátil od okna. Cítil, ako sa ho zmocňuje panika. Mal pocit, akoby klesal do bezodnej tmy.

zlom údolie hra.indd 21

27.10.2011 10:56

3. kapitola
Keď
Isabel Hillová, úradujúca študentská dôverníčka pre druhé poschodie severného krídla, otvorila dvere do miniatúrnej izby, Julia ostala šokovaná. Zatiaľ čo cestou sem pociťovala únavu a nervozitu, teraz ju zaplavil jasný pocit hlbokej skľúčenosti, ktorého sa zrejme tak ľahko nezbaví. Bolo neskoro, takmer pol jedenástej, a hoci im Alex ponúkol možnosť najesť sa, Julia s Robertom odmietli. Predsiene a chodby severného krídla boli pri ich príchode pomerne prázdne. Na ceste k Alexovej kancelárii stretli len zopár študentov, ktorí si ich zvedavo obzerali. Julia priam videla, ako sa im v hlavách vynárajú otázky. Kto sú títo dvaja noví študenti? Prečo prichádzajú až teraz? Uprostred noci a navyše týždeň po začiatku semestra? A načo im je toľko batožiny? Na druhej strane bola Julia priveľmi vyčerpaná, aby registrovala všetko do detailov. Vnímala len nekonečne dlhé, úsporne osvetlené chodby s riadne zodratým kobercom, ktorého pôvodný vzor sa nedal rozlíšiť a ktorý zakrýval parkety obrúsené množstvom študentských krokov. Niečo tu čudne páchlo. Akoby sa pred desaťročiami do dreva stien a podlahy zažrala špina a ľudia sa ju márne snažili vyhnať agresívnymi čistiacimi prostriedkami. Večný boj človeka s tvrdošijnosťou špiny. Mama z neho takmer vždy vyšla víťazne. Nečudo. Bola fanatická vyznávačka čis-

22

zlom údolie hra.indd 22

27.10.2011 10:56

toty a poriadku a patrila k ženám, ktoré v kabelke nosia dezinfekčný sprej a vlhčené obrúsky. „No, čo povieš? Útulné, však?“ Isabel bola vysoké štíhle svetlovlasé dievča s krátkym strapatým účesom, základom ktorého však bol drahý strih a každodenná polhodinová ranná úprava pred zrkadlom. Podľa jej kroku Julia odhadla, že patrí k športovej frakcii, teda že v teniskách chodí aj do postele, pred raňajkami behá a namiesto toho, aby si užívala, dodržiava prísny tréningový plán. Kedysi sa Julia s Kristianom na takýchto ľuďoch zabávali: kto behá, uteká pred životom. Kedysi. Je načase, aby toto slovo navždy vyčiarkla zo slovníka. Ako aj meno Kristian. „Spoločnú kúpeľňu nájdeš na druhej strane. Záchod je zvlášť,“ vysvetľovala jej Isabel. „Sklené dvere šikmo naproti vedú do kuchynky, no kompletnú stravu dostaneš aj v menze.“ Premerala si Juliu. „Čo je s tebou? Mám ti ešte predstaviť tvoje spolubývajúce?“ Julia pokrútila hlavou. „Radšej až zajtra,“ vytisla zo seba. „Som úplne hotová. Máme za sebou dlhú cestu.“ Isabel prikývla a položila jeden z Juliiných kufrov na stoličku za písacím stolom. „Jasné, chápem. Mimochodom, máš šťastie. Váš apartmán leží práve na rohu hlavného krídla, takže máte výhľad na jazero. A máš vlastný východ na balkón. Ale je obrátený na sever, čo znamená, že keď sa zdvihne víchor, rozbúchajú sa okenice a mráz pokreslí okná ľadovými kvetmi.“ Julia poslušne podišla k skleným dverám, za ktorými sa v matnom svetle pouličnej lampy črtali obrysy jazera a mohutnej horskej kulisy.
23

zlom údolie hra.indd 23

27.10.2011 10:56

„Áno, je to nádhera!“ Julia prikývla a prinútila sa usmiať. Usmievala sa po celý čas odvtedy, čo jej Isabel vtisla do náručia posteľnú bielizeň a hromadu uterákov, ukázala skrine a položila na písací stôl orientačný plán. A neprestala ani vtedy, keď jej staršia študentka podávala domáci poriadok so slovami: „Pravidlá na Grace sú na to, aby sa dodržiavali.“ Julia sa začala úprimne báť, že kútiky jej úst sa na polceste zaseknú a ona bude chodiť s vyškerenou tvárou až do smrti. Ale spamätala sa a poďakovala. No len čo Isabel vyšla z izby, hodila sa na posteľ, ktorej prikrývka prevísala až po zem, a uprela pohľad do prázdna. Izba bola miniatúrna. A nevkusne zariadená. Skrátka hrozná. Pokiaľ mala správne informácie, budovu postavili začiatkom minulého storočia. V sedemdesiatych rokoch ju prestavali na školu. Odvtedy tu zrejme veľa nezmenili, aspoň nie v bočných krídlach a v apartmánoch. Julia sa zdesene striasla pri pohľade na drevorezby na plafóne a zmocnilo sa jej presvedčenie, že búchanie okeníc jej spôsobí chronické hučanie v ušiach, drevený obklad prevŕtaný červotočom záduch a koberec ekzém. A ten nábytok! Ešte zo sedemdesiatych rokov, ale ani stopy po retro štýle, čo by bolo cool. Jediné, čo sa jej páčilo, bolo hnedé kreslo pri balkónových dverách. No ostatné nestálo za nič. Drevená stolička. Písací stôl, ktorý sotva udrží hŕby kníh. Ak je jedlo v kantíne ako zariadenie izby, pravdepodobne zomrie na podvýživu. Len Pánboh a architekt vedia, aké jedovaté látky použili pri stavbe budovy, aby sa materiál zachoval naveky. A mama – mama by ju okamžite vzala domov a podrobila kompletnej homeopatickej liečbe. Mama.
24

zlom údolie hra.indd 24

27.10.2011 10:56

Julia si pripadala ako v mučivom sne, v ktorom ide čas pospiatky. Bolo to šialené, vnútorným zrakom skutočne videla, ako sa krútia ručičky hodín. Ibaže opačným smerom. Julia jednoducho nemohla zabudnúť na tú hroznú hádku. Otec kričal a mama sa ho pokúšala upokojiť. „Nemôžeš ju priviazať!“ kričala. A ako vždy, keď bola rozrušená, ešte väčšmi prerážal jej anglický prízvuk. Juliina mama pochádzala z Bristolu. „Nemusím ju priväzovať, lebo dúfam, že zdedila odo mňa dosť rozumu, aby sa neobklopovala ľuďmi, ktorí nie sú hodní ani toho, aby si o nich utrela topánky. Len sa na ňu pozri. Na našu dcéru. Ako vyzerá. Je to ešte vôbec moja dcéra?“ A Julia sa zvrtla, tresla dvermi ako v hollywoodskom filme, utiekla do svojej izby a neskôr sa vytratila z domu na rande s Kristianom. Skrátka spravila to, čo by mali robiť všetci mladí: presadila si svoje. Ukázala rodičom, že to prehnali, a nechala ich stáť s otvorenými ústami. Teraz už vedela, že urobila chybu! Dofrasa – o čo jednoduchšie by všetko bolo, keby ľudia tušili nešťastie, ktoré sa na nich valí.


Rozbolela ju hlava. Prekliate bolesti hlavy! Julia sa posadila, v tme nahmatala nový mobil a stlačila tlačidlo. Na displeji sa ukázal čas 01.23. Nedokázala sa ani vyzliecť, ležala na nepohodlnej posteli a nemohla zaspať. Ale čo vlastne čakala? Už dlhé týždne nespávala, nanajvýš upadala do akýchsi krátkych mdlôb,
25

zlom údolie hra.indd 25

27.10.2011 10:56

z ktorých sa spotená vyľakane strhávala. Ako si mohla myslieť, že sa to zmení, keď príde na túto školu? Chvíľku hľadela na strop, na ktorom pouličné lampy vytvárali podivuhodné obrazce. Hádam by si mala vybaliť kufre. Alebo vstať a poslať správu, že žije, tak ako sľúbila. Že žije. Toto slovo prednedávnom nadobudlo pre ňu a jej brata osobitý význam. Ako sa asi má Robert? Podarilo sa mu zaspať? Julii sa opäť vybavil jeho zúfalý výraz, keď im Alex podával kľúče. Robert by bol najradšej išiel s ňou a schúlil sa do klbka na koberček pri jej posteli. Len aby nemusel spať osamote. Ale nepovedal ani slovo, lebo Alex, unavený a zničený z dlhého šoférovania, si ich už nevšímal. Alebo bol nahnevaný na Roberta, lebo takmer spôsobil autonehodu? Na druhej strane mal Robert pravdu, na ceste skutočne niekto bol. Ale ani jeden z nich nespomenul postavu na invalidnom vozíku – Julia netušila prečo. Zdvihla hlavu a hľadela von cez sklo balkónových dverí. Vyzeralo to, akoby sa noc spojila s napätým tichom. Mala pocit, akoby ju prikryli čiernou plachtou, ktorá ju síce zahalila, ale nezohriala. Ktorá zadusila všetky zvuky, okrem šuchotania na chodbe, ktoré v nej vzbudilo spomienky. Naskočili jej zimomriavky. Odniekiaľ ťahalo. A znovu šuchot. Vnikal jej do vedomia, usadil sa jej v sluchu, rozhodne a nezadržateľne sa jej zavŕtal do mozgu. Načúvala. Boli to kroky? Sústredila sa. Šuchot, potom kroky. Bol niekto v jej izbe?
26

zlom údolie hra.indd 26

27.10.2011 10:56

Áno. Jasne to cítila. Niekto sa blížil k jej posteli. Niekto sa na ňu pozeral. Niekto hlasno dýchal. V priebehu sekundy Julia našla vypínač a zažala nočnú lampu. Nič nevidela, ale počula tichý chichot. „Ach, ty nespíš!“ Ďalší smiech a slová: „Vitaj v údolí!“


Na Juliu sa dvadsať sekúnd bez mihnutia upierali bledomodré oči. Julia pocítila nielen úľak, ale aj podráždenie. Vnímala každý detail, akoby sa jej mozog pokúšal poskladať jednotlivé prvky do obrazu, ktorý mala pred očami. Bledé, vodnaté oči, pehy, tenký krk. Oranžový melír v hnedých vlasoch. Krikľavo oranžová farba, akú Julia pozná iba zo záchranných viest. Ak tento nevkus vykúzlil kaderník v kampuse, nechá si narásť také dlhé vlasy, že jej budú zohrievať večne studené nohy. Nočná návštevníčka mala oblečené plantavé sivé tepláky a tričko. „Hľadíš na mňa ako na strašidlo,“ povedala a vystrela k nej ruku. Čo sa čuduje, keď sa vkradla do mojej izby po polnoci, bez zaklopania a bez ohlásenia? Ale namiesto toho, aby to Julia vyslovila nahlas, zhlboka sa nadýchla a nasadila široký úsmev, hádam už stý raz za posledných pár hodín. Pehami posiata ruka, ktorá sa k nej naťahovala, bola studená ako koža čerstvo ošklbanej sliepky. Dievča si oblizlo pery a smrklo. „Prepáč, klopala som. Myslela som si, že určite nespíš a moja spoločnosť ťa poteší.“
27

zlom údolie hra.indd 27

27.10.2011 10:56

Julia jej, pravdupovediac, neverila ani slovo, no aj tak odvetila: „Nuž, naozaj nemôžem zaspať.“ „Jasné, veď je tu pre teba všetko nové.“ Proti tomu Julia nemohla namietať. Ale aj tak nemala možnosť odpovedať, lebo z druhého dievčaťa vytryskol prúd slov. Proti nemu boli Niagarské vodopády smiešnym potôčikom. „Môžem ti porozprávať o Grace všetko, čo len chceš vedieť. Spočiatku je to tu trošku domotané, ale po niekoľkých dňoch sa tu už budeš vyznať. A ver mi, táto škola je to najlepšie, čo ma doteraz stretlo. Konečne som sa zbavila rodičov. Nijaké výčitky ani návrhy na zlepšenie života. Som v údolí síce len týždeň, ale mám pocit, akoby som sa tu narodila.“ Presne tak aj vyzeráš, pomyslela si Julia. „Posuň sa kúsok!“ Čudné dievča prekročilo Juliu, oprelo sa o stenu a pohodlne sa usalašilo na úzkej posteli. „Prečo ste prišli o týždeň neskôr?“ Julia sa zhlboka nadýchla. Pravý majster v klamaní, profík v hre na skrývačku, odpovedá na otázky otázkami. „Ako sa vlastne voláš?“ „Deborah. Deborah Wilderová, ale všetci ma volajú Debbie.“ Debbie sa predklonila a vzala z nočného stolíka Juliin šperk. „Prečo máš na retiazke dva zlaté prstene?“ Hľadala gravírovanie, no Julia jej vytrhla retiazku z ruky. „Och, prepáč, nechcela som byť zvedavá. Si zasnúbená?“ Zaľúbená, zasnúbená, vydatá. Tadiaľto jej životná cesta nepovedie. Napriek tomu sa jej do hlavy tisli spomienky, akoby čakali v rade. Že by na ňu Kristian zabudol? Alebo ju ešte vždy hľadá? A čo si pomyslel, keď zrazu zmizla, bez pozdravu, bez rozlúčky?
28

zlom údolie hra.indd 28

27.10.2011 10:56

Raz, po rokoch, sa ho možno niekto opýta: Spomínaš si na to dievča, s ktorým si mal svoj prvý sex? V ten sobotný večer, keď sa stalo to nešťastie? Ako dlho potrvá, kým sa Julia v jeho spomienkach premení na hmlu? Ako dlho potrvá, kým na ňu zabudne? Aké dievča? opýta sa Kristian. „Mimochodom, moja izba je hneď vedľa tvojej.“ Debbie sa zvedavo obzrela po miestnosti. „Prečo máš toľko batožiny? Azda tu nechceš zostať naveky? Na druhej strane niektorí učitelia učili na Grace už v sedemdesiatych rokoch, a keď údolie opäť otvorili, vrátili sa.“ „Opäť otvorili? Azda bolo zatvorené?“ Debbie mávla rukou. „To je dlhý príbeh. Stal sa takpovediac ešte v praveku. Poďme sa radšej venovať prítomnosti. Určite sa chceš dozvedieť čosi o babách, čo tu s nami bývajú. Máme spoločnú kuchynku a kúpeľňu, ale to už asi vieš od Isabel.“ Žmolila Juliinu plachtu. „Keď mám byť úprimná, tie dve nie sú ktovieaká výhra.“ Debbie nevyčkala na Juliinu reakciu a pokračovala. „Teda, prvá z nich je Rose. Milá, pekná, báječná Rose. No, až na tú holú hlavu.“ „Holú hlavu?“ Debbie sa rozchichotala. „Je úplne holohlavá. Vyzerá ako trestanec.“ „Má nejakú chorobu?“ „Čo ja viem? Nepýtala som sa. Alebo presnejšie, pýtala som sa, ale ona mi poriadne neodpovedala.“ Debbie sa zaškľabila. „Poznám typy ako ona. Robí sa láskavá a nevinná, ale v skutočnosti je to obyčajná netýkavka. Netýkavka, chápeš?“ Nie, Julia jej nerozumela ani slovo. Ani ju to nezaujímalo, ale kým Debbie rozpráva o druhých, aspoň nebombar29

zlom údolie hra.indd 29

27.10.2011 10:56

duje otázkami ju. Možno pri ohováraní ide práve o to. Keď si niekto obtiera ústa o druhých, nemusí hovoriť o sebe. „Počúvaš ma vôbec?“ Debbie uprela zrak na Juliu. S mrzuto zovretými perami vyzerala, akoby mala na tvári namiesto úst iba tenkú štrbinu. Dosť strašidelné. „Pravdaže ťa počúvam. A druhé dievča?“ Julia dúfala, že po jej otázke sa Debbina tvár vyjasní, ale ona nervózne zaklipkala bledomodrými očami. „Katie?“ „Tak sa volá?“ „Áno, Katie Westová. Je odniekiaľ z Ázie. Aziatov nemôžem vystáť, a ty?“ Namiesto odpovede Julia mykla plecom. Bože, teraz Debbie hovorí ako nejaká rasistka. „Radšej sa jej vyhýbaj!“ šepla Debbie. „Je čudná. Skoro s nikým neprehovorí. Ale chalani v našom ročníku sú celkom fajn. Hlavne partia na poschodí pod nami. Aj tebe sa budú páčiť!“ Vzdychla. „Ako im závidím Alexa! My na našom poschodí musíme strpieť tú namyslenú kozu Isabel. Myslí si, že je čosi viac, a to len preto, že tu vyučujú jej rodičia. ‚Pravidlá sú na to, aby sa dodržiavali‘,“ napodobňovala staršiu študentku a Julia musela pripustiť, že veľmi verne. „Akoby bola naša matka. Ale nechajme to. Počula si, že vo štvrtok...“ Debbin prúd reči prerušil hlasný praskot, po ktorom nasledoval bzukot vychádzajúci odniekiaľ z útrob starej budovy. A potom nečakane zhaslo svetlo. Zrazu v izbe zavládla úplná tma a vonku hlboká čierňava. „Pomoc! Čo sa to zase deje?“ Julia cítila ruku, ktorá sa jej zakvačila do pleca.

30

zlom údolie hra.indd 30

27.10.2011 10:56

„Bože!“ Debbin hlas zamieral, keď zašepkala: „Tma! Už od detstva mám strach z tmy. Verím totiž v nočné bytosti, chápeš? Bytosti, ktoré existujú len v temnote!“ Debbie rozprávala, akoby skutočne verila tomu, čo hovorí. Julia by sa bola najradšej nahlas rozosmiala, ale v nasledujúcom okamihu začula nový zvuk, ktorý ju tak naľakal, že sa pohrýzla do pery. Bol to vreskot rozliehajúci sa po chodbách školy a jedno bolo isté: nebolo v ňom nič ľudské. Bolo to zúfalstvo kričiace z plných pľúc.

zlom údolie hra.indd 31

27.10.2011 10:56

Sign up to vote on this title
UsefulNot useful