P R VÁ KAPITOLA

Doma máme jeDiné zrkaDlo, skryté za  posuvným panelom v chodbičke na hornom poschodí. Podľa pravidiel mojej frakcie sa k nemu môžem priblížiť len druhý deň každého tretieho mesiaca, keď mi mama strihá vlasy. Sedím na stoličke, mama stojí za mnou s nožnicami v ruke a strihá. Pramene vlasov padajú na zem a vytvárajú okolo mňa prstenec nevýraznej plavej farby. Keď mama skončí, zhrnie mi vlasy dozadu a stiahne ich do uzla. Tvári sa pokojne a neochvejne sa sústredí na prácu. Umenie sebazaprenia ovláda dokonale. Ja to o sebe povedať nemôžem. Využijem chvíľku nepozornosti a nenápadne mrknem na vlastný odraz. Nie z márnivosti, ale zo zvedavosti. Za tri mesiace sa s človekom môže stať všeličo. V zrkadle sa odráža úzka tvár, veľké okrúhle oči a dlhý tenký nos. Stále vyzerám ako malé dievčatko, hoci som niekedy v priebehu posledných mesiacov dovŕšila šestnásť rokov. Ostatné frakcie oslavujú narodeniny, ale my nie. Načo by sme strácali čas takým sebeckým pôžitkom? „Hotovo,“ povie mama, keď mi upevní uzol. Naše pohľady sa stretnú v zrkadle. Nestihla som odvrátiť zrak, ale nena7

zalomene divergencia.indd 7

5.12.2011 12:27

pomenie ma, len sa usmieva na náš spoločný odraz. Trochu sa zamračím. Prečo ma nevyhreší, že na seba zbytočne zízam? „Dnes to príde,“ podotkne. „Áno.“ „Si nervózna?“ Chvíľu pozerám do  vlastných očí. Dnes podstúpim test predpokladov a na základe neho zistím, do ktorej z piatich frakcií sa hodím. A zajtra, na rozhodovacej ceremónii, si jednu zvolím a rozhodnem o zvyšku svojho života. Vyberiem si, či zostanem so svojou rodinou, alebo ju navždy opustím. „Nie,“ poviem. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“ „Správne,“ usmeje sa. „Poďme sa naraňajkovať.“ „Ďakujem. Za ostrihanie vlasov.“ Pobozká ma na líce a zrkadlo zakryje posuvným panelom. V inom svete by ju asi považovali za krásavicu. Pod sivými šatami skrýva štíhle telo. Má vysoké lícne kosti a dlhé mihalnice, a keď si na noc rozpustí vlasy, padajú jej na plecia v bohatých vlnách. Lenže Sebazaprenie jej káže, aby svoju krásu zakrývala. Spolu prejdeme do kuchyne. V takéto rána, keď brat pripravuje raňajky, otec číta noviny a roztržito ma hladí po vlasoch a mama si pohmkáva pri upratovaní stola, ma najväčšmi mrzí, že od nich chcem odísť. +++ Autobus smrdí výfukovým plynom. Zakaždým, keď prejde cez výmoľ na ceste, ma trhne z jednej strany na druhú, hoci celou silou zvieram sedadlo, aby som sa udržala na mieste.
8

zalomene divergencia.indd 8

5.12.2011 12:27

Môj starší brat stojí v uličke a drží sa tyče nad hlavou, aby nespadol. Nepodobáme sa na seba. Caleb zdedil otcove tmavé vlasy a zahnutý nos a mamine zelené oči a jamky na lícach. Keď bol mladší, tá kombinácia čŕt vyzerala zvláštne, ale teraz mu pristane. Keby nepochádzal zo Sebazaprenia, spolužiačky by na ňom určite mohli oči nechať. Po mame zdedil aj nekonečnú obetavosť. Bez váhania prepustil svoje sedadlo nevrlému chlapíkovi z Otvorenosti, ktorý mal na sebe tradičnú uniformu svojej frakcie: čierny oblek s bielou kravatou. Členovia Otvorenosti si nadovšetko cenia úprimnosť a pravdu vidia čierno-bielo. Podľa toho sa aj obliekajú. Keď sa približujeme k centru mesta, medzery medzi budovami sa zužujú a cesty vyhladzujú. Z hmly sa vynára mrakodrap, kedysi známy ako Sears Tower, dnes ho voláme Centrála. Týči sa ako čierny stĺp na horizonte. Autobus prejde popod nadjazd s koľajnicami. Nikdy som necestovala vlakom, hoci premávajú bez prestania a koľaje vedú všade. Vozia sa nimi len Neohrození. Pred piatimi rokmi dobrovoľníci zo Sebazaprenia opravili niektoré cesty. Začali v strede mesta a pokračovali smerom k okrajom, až kým sa im neminul materiál. Cesty v blízkosti nášho domu sú stále hrboľaté a popraskané a nedá sa po nich bezpečne jazdiť. Nevadí, aj tak nemáme auto. Caleb sa tvári pokojne aj v rozheganom autobuse. Pevnejšie schmatne tyč, aby udržal rovnováhu, a sivý rukáv sa mu zošuchne dolu. Očami kmitá na všetky strany a ja viem, že pozoruje ľudí okolo. Snaží sa vidieť iba ich a zabudnúť pritom na seba. Otvorení pokladajú za najdôležitejšiu hodnotu pravdovravnosť, ale my zo Sebazaprenia uprednostňujeme obetavosť.
9

zalomene divergencia.indd 9

5.12.2011 12:27

Keď autobus zastane pred školou, vstanem a snažím sa pretlačiť okolo muža z Otvorenosti. Potknem sa o jeho topánky a zachytím sa Calebovej ruky. Zavadzajú mi pridlhé nohavice a ladná chôdza mi nikdy veľmi nešla. V meste fungujú tri školy: Nižší stupeň, Stredný stupeň a Najvyšší stupeň. Budova Najvyššieho stupňa je najstaršia. Postavili ju zo skla a z ocele, rovnako ako všetky okolo nej. Pred ňou stojí vysoká kovová socha, na ktorú sa po vyučovaní škriabu decká z Neohrozenosti a navzájom sa povzbudzujú, aby vyliezli čoraz vyššie. Minulý rok jedno dievča spadlo a zlomilo si nohu. Sestričku som bežala zavolať ja. „Dnes je test predpokladov,“ pripomeniem. Caleb je starší len o necelý rok, takže chodíme do toho istého ročníka. Prikývne, práve keď prechádzame cez vchodové dvere. V momente, keď vojdeme, sa mi napnú všetky svaly v tele. V škole vládne vzrušenie, všetci šestnásťroční si zjavne chcú naplno vychutnať posledný deň. Po rozhodovacej ceremónii sa už do školských chodieb pravdepodobne nevrátime. Ďalšie vzdelávanie nám zabezpečia frakcie, ktoré si vyberieme. Dnes nám vyučovacie hodiny skrátili na polovicu, aby sme ich všetky stihli pred testom predpokladov, ktorý nás čaká po obede. Už teraz mi rýchlejšie bije srdce. „Ty sa veľmi nebojíš, čo ti na teste povedia, mám pravdu?“ pýtam sa Caleba. Zastaneme na križovatke chodieb, odkiaľ on pôjde jedným smerom na pokročilú matematiku a ja druhým na dejepis frakcií. Zdvihne na mňa obočie. „A ty?“ Mohla by som sa priznať, že ma už celé týždne trápi, ktorú frakciu mi test vyberie – Sebazaprenie, Otvorenosť, Informovanosť, Harmóniu alebo Neohrozenosť?
10

zalomene divergencia.indd 10

5.12.2011 12:27

Radšej sa usmejem a poviem, že ani nie. Opätuje mi úsmev. „No... tak ti želám pekný deň.“ Kráčam na dejepis frakcií a hryziem si spodnú peru. Vôbec mi neodpovedal na otázku. Chodby sú tesné, hoci svetlo prenikajúce cez okná vytvára ilúziu priestoru. Škola patrí k málo miestam, kde sa mládež v našom veku môže stretávať s členmi iných frakcií. Dnes davom pulzuje nová energia, horúčka posledného dňa. Dievča s dlhými kučeravými vlasmi mi zakričí „Čau!“ rovno pri uchu a zamáva na vzdialenú kamarátku. Rukávom bundy ma udrie do líca. Potom do mňa strčí chalan z Informovanosti v modrom svetri. Stratím rovnováhu a tvrdo dopadnem na zem. „Z cesty, drevo,“ vyštekne a ponáhľa sa ďalej. Do tváre sa mi nahrnie horúčava. Vstanem a oprášim sa. Pár spolužiakov zastalo, keď som spadla, ale nikto mi neponúkol pomoc. Očami ma sledujú až po koniec chodby. Takéto veci sa ľuďom z mojej frakcie stávajú už celé mesiace. Informovaní šíria o členoch Sebazaprenia nepriateľské reči, ktoré už zasiahli aj do vzťahov v škole. Sivé šaty, jednoduchý účes a nenápadné správanie typické pre moju frakciu by mi mali pomôcť zabudnúť na seba a uľahčiť aj ostatným, aby si ma nevšímali. Lenže teraz zo mňa robia terč. Zastanem pri okne v krídle E a čakám na príchod deciek z Neohrozenosti. Robievam to každé ráno. Presne o 7.25 dokazujú svoju odvahu vyskakovaním z idúceho vlaku. Môj otec ich prezýva „pekelníci“. Všetci majú čierne oblečenie, pírsingy a tetovania. Ich prvoradou úlohou je strážiť plot okolo mesta. Netuším však, pred čím. Mala by som zneistieť. Mala by som uvažovať, čo má kovový krúžok v nose spoločné s odvahou, vlastnosťou, ktorú
11

zalomene divergencia.indd 11

5.12.2011 12:27

si najväčšmi cenia. Namiesto toho od nich nevládzem odtrhnúť oči. Zapíska vlak. Ten zvuk mi zavibruje až v hrudi. Reflektor lokomotívy bliká, vlak sa rúti okolo školy a škrípe na železných koľajniciach. Z posledných vagónov idúceho vlaku sa vyvalí masa mladých mužov a žien v tmavom oblečení, niektorí padnú a kotúľajú sa po zemi, iní sa pár krokov potácajú, aby vzápätí opäť našli rovnováhu. Jeden chalan so smiechom chytí nejaké dievča okolo pliec. Pozorovanie Neohrozených je hlúpy zlozvyk. Odvrátim sa od okna a pretlačím sa davom na hodinu dejepisu.

zalomene divergencia.indd 12

5.12.2011 12:27

DRUHÁ KAPITOLA
TesTy sa začínajú po obede. Sedíme pri dlhých stoloch v jedálni. Ľudia, ktorí majú celú tú procedúru na starosti, zakaždým vyvolávajú desať mien, presne toľko je testovacích miestností. Sedím vedľa Caleba, oproti je naša suseda Susan. Susanin otec cestuje za prácou po celom meste, takže má auto a každý deň ju vozí do školy a domov. Odvoz ponúkol aj nám, ale Caleb povedal, že radšej odchádzame neskôr a nechceme mu robiť starosti. Jasné, prijať od niekoho láskavosť by nám v živote nenapadlo. Testy väčšinou vykonávajú dobrovoľníci zo Sebazaprenia, len vo dvoch miestnostiach sú zástupcovia Informovanosti a Neohrozenosti. Podľa pravidiel totiž nikoho nemôže testovať príslušník rovnakej frakcie. Pravidlá navyše tvrdia, že sa nesmieme nijako pripravovať, vôbec teda netuším, čo ma čaká. Pohľadom zablúdim od Susan k stolom na opačnom konci miestnosti. Decká z Neohrozenosti sa rehocú, vykrikujú a hrajú karty. Pri ďalšom zhluku stolov budúci členovia Informovanosti debatujú ponad otvorené knihy a noviny, neustále sa ženú za vedomosťami.
13

zalomene divergencia.indd 13

5.12.2011 12:27

Hlúčik dievčat z Harmónie, oblečených v červených a žltých šatách, sedí v kruhu na dlážke. Hrajú nejakú hru, pri ktorej tlieskajú a vyspevujú rýmovačku. Každú chvíľu zaznie salva smiechu, keď niektorá vypadne a musí si sadnúť do stredu. Pri stole neďaleko nich chalani z Otvorenosti naširoko gestikulujú. Vyzerá to, že sa hádajú, ale asi nejde o nič vážne, lebo niektorí sa stále usmievajú. Pri stole Sebazaprenia ticho sedíme a čakáme. Zvyky jednotlivých frakcií diktujú aj správanie vo voľnom čase, bez ohľadu na to, čo sa páči jednotlivým členom. Pochybujem, že by sa všetkým Informovaným chcelo v jednom kuse študovať, alebo všetkým z Otvorenosti viesť oduševnené debaty, ale všetci sú voči tradíciám rovnako bezmocní ako ja. V ďalšom kole zavolajú Caleba. Sebavedomo zamieri k východu. Nemusím mu zaželať veľa šťastia ani ho uistiť, že nemá dôvod na obavy. Vie, kam patrí, podľa mňa to vedel odjakživa. V mojej najstaršej spoločnej spomienke máme štyri roky. Vyhrešil ma, že som na ihrisku nedala svoje švihadlo dievčatku, ktoré sa nemalo s čím hrať. Už mi nerobí prednášky často, ale ten vyčítavý pohľad mi navždy utkvel v pamäti. Snažila som sa vysvetliť mu, že nemám rovnaké podvedomé reakcie ako on – v autobuse mi ani nenapadlo, že by som mala toho chlapíka z Otvorenosti pustiť na svoje miesto –, ale akoby mi nerozumel. „Rob, čo musíš,“ povie mi zakaždým. Jemu sa to vždy darilo. Mne by to malo ísť rovnako ľahko. Skrúti sa mi žalúdok. Zavriem oči a otvorím ich až po desiatich minútach, keď si Caleb sadne späť na miesto. Je bledý ako stena. Prejde si dlaňami po stehnách, aby si ich utrel od potu, rovnako ako to robievam ja, a keď ich zdvihne, trasú sa mu prsty. Otvorím ústa, že sa ho niečo opýtam, ale
14

zalomene divergencia.indd 14

5.12.2011 12:27

nedostanem zo seba ani slovo. Nesmiem sa ho opýtať na výsledok a on mi ho nesmie prezradiť. Dobrovoľník zo Sebazaprenia vyvoláva ďalšie mená. Dve z Neohrozenosti, dve z Informovanosti, dve z Harmónie, dve z Otvorenosti a potom: „Zo Sebazaprenia: Susan Blacková a Beatrice Priorová.“ Vstanem, lebo musím, ale najradšej by som zostala na stoličke až do skonania sveta. Mám pocit, že sa mi v hrudi nadúva bublina, ktorá ma už-už roztrhne zvnútra. Nasledujem Susan k východu. Decká, okolo ktorých prechádzame, nás pravdepodobne nevedia rozlíšiť. Nosíme rovnaké oblečenie a rovnaký účes z blond vlasov. Jediný rozdiel je v tom, že Susan asi nebojuje s nutkaním na vracanie, a pokiaľ dobre vidím, nemusí si kŕčovito zvierať lem košele, aby upokojila roztrasené ruky. Za jedálňou nás čaká desať miestností. Používajú sa iba na testy, ešte som v žiadnej nebola. Na rozdiel od ostatných miestností v škole nie sú oddelené sklom, ale zrkadlami. Pozorujem samu seba, ako kráčam k jednej z nich, bledá a vystrašená. Susan sa na mňa nervózne usmeje a zamieri do dverí číslo 5. Vojdem do šestky, kde ma čaká žena z Neohrozenosti. Vyzerá menej drsne než mladí Neohrození, ktorých poznám. Má drobné, tmavé, mierne zošikmené oči a na sebe rifle a čierne sako ako z mužského obleku. Až keď sa otočí, aby zavrela dvere, všimnem si jej tetovanie vzadu na krku, čierno-bieleho sokola s červeným okom. Keby mi srdce nevyskočilo až do krku, spýtala by som sa jej, čo symbolizuje. Určite niečo zaujímavé. Aj vnútorné steny miestnosti sú obložené zrkadlami. Vidím svoj odraz zo všetkých uhlov: sivú látku, pod ktorou sa mi stráca chrbát, dlhý krk, ruky s kostnatými hánkami, červené,
15

zalomene divergencia.indd 15

5.12.2011 12:27

lebo sa mi do nich nahrnula krv. Zo stropu žiari biele svetlo. V strede miestnosti stojí kreslo so sklápacím operadlom, podobné ako u zubára, a vedľa neho akýsi prístroj. Vyzerá to ako miesto, kde sa dejú príšerné veci. „Neboj sa,“ ubezpečuje ma žena. „Nebolí to.“ Má rovné čierne vlasy, ale v ostrom svetle vidím, že ich pretkávajú šedivé pramienky. „Sadni si a urob si pohodlie,“ povie. „Volám sa Tori.“ Nemotorne si sadnem na kreslo a klesnem dozadu, hlavu si položím na opierku. Od silného svetla ma bolia oči. Tori sa zaoberá prístrojom napravo odo mňa. Snažím sa sústrediť na ňu, nie na drôty v jej rukách. „Prečo ten sokol?“ vyhŕknem, keď mi priloží elektródu na čelo. „V živote som nestretla zvedavca zo Sebazaprenia,“ povie so zdvihnutým obočím. Strasiem sa a na rukách mi vyskočí husia koža. Moju zvedavosť možno hodnotiť ako chybu, zradu hodnôt Sebazaprenia. S tichým zahmkaním mi pripevní na čelo ďalšiu elektródu a vysvetlí: „V niektorých starovekých kultúrach sokol symbolizoval slnko. V čase, keď som si to tetovanie dávala robiť, som verila, že so slnkom nakresleným na tele sa nebudem báť tmy.“ Snažím sa odolať ďalšej otázke, ale nemôžem si pomôcť. „Bojíte sa tmy?“ „Bála som sa tmy,“ opraví ma. Ďalšiu elektródu pritlačí na vlastné čelo a pripojí k nej drôt. Pokrčí plecami. „Teraz mi pripomína strach, ktorý som prekonala.“ Stojí za mnou. Operadlá na ruky zvieram tak tuho, až mi hánky zbelejú. Tori si pritiahne klbko drôtov a pripája ich
16

zalomene divergencia.indd 16

5.12.2011 12:27

k sebe, ku mne a k stroju za sebou. Potom mi podá ampulku s priezračnou tekutinou. „Vypi to,“ prikáže mi. „Čo to je?“ V hrdle mi navrie hrča. Sťažka preglgnem. „Čo sa stane?“ „To ti nemôžem prezradiť. Dôveruj mi.“ Vydýchnem z pľúc všetok vzduch a vylejem si obsah ampulky do úst. Oči sa mi automaticky zavrú. +++ Otvorím ich po malej chvíľke, ale nachádzam sa úplne inde. Opäť stojím v školskej jedálni, lenže dlhé stoly sú prázdne a cez sklené steny vidím, že vonku sneží. Na stole predo mnou ležia dva košíky. V jednom je hruda syra, v druhom nôž dlhý ako moje predlaktie. Spoza mňa sa ozve ženský hlas: „Vyber si.“ „Prečo?“ pýtam sa. „Vyber si,“ zopakuje. Obzriem sa ponad plece, ale nikto tam nestojí. Otočím sa späť ku košíkom. „Načo mi to bude?“ „Vyber si!“ skríkne. Keď vykríkne, môj strach sa vyparí a nahradí ho tvrdohlavosť. Zamračím sa a prekrížim si ruky na hrudi. „Ako chceš,“ povie hlas. Košíky zmiznú. Počujem zaškrípanie dverí a obzriem sa, kto prichádza. Nie je to človek, ale zviera. Pár metrov odo mňa stojí pes so špicatým ňufákom. Krčí sa pri zemi, zakráda sa ku mne a cerí biele zubiská. Z hrdla sa mu vyderie hlboké zavrčanie. Pochopím, načo by sa mi zišiel ten syr. Alebo nôž. No už je neskoro.
17

zalomene divergencia.indd 17

5.12.2011 12:27

Pomyslím na útek, ale pes by ma určite dobehol. V zápase by som ho neporazila. Treští mi v hlave. Musím sa rozhodnúť. Môžem preskočiť stôl a použiť ho ako štít. Nie, na skákanie cez stôl som príliš malá, a príliš slabá na to, aby som ho prevrátila. Pes zavrčí a takmer cítim, ako mi ten zvuk vibruje v lebke. V učebnici biológie som sa dočítala, že psy vedia vyňuchať strach, lebo ľudské žľazy vylučujú v strese rovnakú chemikáliu ako korisť. Pach strachu ich nahucká do útoku. Pes sa ku mne pomaličky blíži a pazúrmi škriabe dlážku. Nemôžem utiecť. Nemôžem bojovať. Namiesto toho vdychujem jeho smradľavý dych a snažím sa neuvažovať, čo asi pred chvíľou zožral. V očiach mu nevidím žiadne bielka, len lesklú temnotu. Čo ešte viem o psoch? Nemala by som sa im dívať do očí. Považujú to za znak agresie. Pamätám si, že kedysi som modlikala, aby mi otec kúpil psíka, ale teraz, s pohľadom upretým na zem pred labami chlpatého útočníka, si fakt neviem spomenúť prečo. Blíži sa a stále vrčí. Keď pohľad do očí znamená agresiu, ako mu naznačím ochotu podriadiť sa? Dýcham nahlas, ale pravidelne. Vôbec sa mi nepáči predstava, že by som si pred psom mala ľahnúť na zem, s tvárou vo výške jeho tesákov, ale lepšiu možnosť nemám. Natiahnem nohy za seba a opriem sa o lakte. Pes lezie bližšie a bližšie, až kým na tvári nepocítim jeho teplý dych. Trasú sa mi ruky. Zabreše mi do ucha a ja zatnem zuby, aby som neskríkla. O líce sa mi obtrie čosi drsné a vlhké. Pes prestal vrčať, a keď zdvihnem hlavu, zbadám, že dychčí. Oblizol mi tvár. Zamračím sa a sadnem si na päty. Pes mi vyloží laby na kole-

18

zalomene divergencia.indd 18

5.12.2011 12:27

ná a oblizne mi bradu. Znechutene sa odtiahnem, utriem si z pokožky sliny a zasmejem sa. „Takže nie si až taká strašná obluda, čo?“ Pomaly vstanem, aby som ho nevyľakala, ale pes mi už vôbec nepripomína zviera, ktorému som čelila pred niekoľkými sekundami. Vystriem ruku, opatrne, aby som ju v prípade potreby mohla rýchlo odtiahnuť. Pes mi obtrie hlavu o dlaň. Zrazu sa poteším, že som si nevybrala nôž. Žmurknem, a keď otvorím oči, na opačnej strane miestnosti stojí dievčatko v bielych šatách. Natiahne obe ruky a zapiští: „Havko!“ Rozbehne sa k psovi vedľa mňa. Otvorím ústa, aby som ju varovala, ale neskoro. Pes sa otočí. Namiesto vrčania zabreše a cvakne zubami, svaly sa mu napnú ako drôtené uzly. Už-už sa na ňu vrhne. Bez rozmýšľania skočím, celou váhou sa hodím na psa a rukami mu oblapím hrubý krk. Hlavou narazím do zeme. Pes zmizol a dievčatko tiež. Ocitla som sa sama, v prázdnej testovacej miestnosti. Pomaly sa otáčam okolo vlastnej osi, ale nevidím sa v žiadnom zrkadle. Otvorím dvere a vykročím von, lenže nie na chodbu, ale do autobusu. Všetky sedadlá sú obsadené. Stojím v uličke a držím sa tyče. Neďaleko sedí muž s novinami. Tvár má skrytú za nimi, ale vidím mu ruky. Pokrývajú ich jazvy ako po popáleninách. Noviny stíska tak pevne, ako keby ich chcel pokrčiť. „Poznáš toho chlapa?“ spýta sa ma. Poklepe fotku na prednej strane novín, pod titulkom Brutálneho vraha konečne chytili! Zízam na slovo vrah. Už dlho som ho nikde nevidela, ale už samotné písmená mi naháňajú hrôzu.

19

zalomene divergencia.indd 19

5.12.2011 12:27

Na obrázku je mladý muž s nevýraznou tvárou a bradou. Zdá sa mi, že ho poznám, ale neviem si spomenúť odkiaľ. A zároveň tuším, že by som to tomu mužovi nemala povedať. To by nemuselo dopadnúť dobre. „Takže?“ Podľa hlasu si domyslím, že sa hnevá. „Poznáš ho?“ Zlý nápad. Nie, veľmi zlý nápad. Srdce mi búši a zvieram tyč, aby som zamaskovala roztrasené ruky, nech ma neprezradia. Keby som mu povedala, že muža z novín poznám, stalo by sa mi niečo strašné. Ale môžem ho presvedčiť, že ho nepoznám. Môžem si odkašľať a pokrčiť plecami, lenže to by bola lož. Odkašlem si. „Poznáš ho?“ zopakuje. Pokrčím plecami. „Áno?“ Telom mi prebehne triaška. Nemám sa prečo báť, je to len test, nedeje sa to naozaj. „Nie,“ poviem nenútene. „Netuším, kto to je.“ Vstane a konečne mu vidím do tváre. Má tmavé okuliare a ústa skrivené do úškľabku. Líca má zjazvené, presne ako ruky. Nakloní sa tesne ku mne. Dych mu páchne po cigaretách. Len test, pripomeniem si. Je to len test. „Klameš,“ vyštekne. „Klameš!“ „Neklamem.“ „Vidím ti to na očiach.“ Vystriem sa. „Nevidíte.“ „Ak ho poznáš, mohla by si ma zachrániť,“ povie potichu, „mohla by si ma zachrániť. Zachrániť!“ Prižmúrim oči. „Naozaj,“ trvám na svojom. Zatnem zuby. „Nepoznám ho.“

zalomene divergencia.indd 20

5.12.2011 12:27

TRETIA KAPITOLA
Preberiem sa so sPoTenými dlaňami a s výčitkami svedomia, zvalená na kresle v miestnosti obloženej zrkadlami. Keď nakloním hlavu dozadu, uvidím Tori. Stíska pery a skladá nám z hláv elektródy. Čakám, či mi o teste niečo povie – že sa skončil, alebo že som ho zvládla dobre, hoci neviem, ako by som mohla v takomto teste zlyhať. Lenže ona mi len mlčky zloží drôty z čela. Nakloním sa dopredu a utriem si dlane do nohavíc. Musela som urobiť niečo zlé, aj keď sa to stalo iba v mojej mysli. Tori sa tvári čudne. Rozmýšľa, ako mi povedať, že mám príšerný charakter? Najradšej by som bola, keby to jednoducho vyklopila a hotovo. „Musím povedať,“ ozve sa konečne, „že si ma zmiatla. Ospravedlň ma. Hneď sa vrátim.“ Zmiatla? Pritiahnem si kolená k hrudi a skryjem si do nich tvár. Škoda, že sa mi nechce plakať, slzy by mi možno priniesli úľavu. Ako môže človek vybuchnúť v teste, na ktorý sa nesmie nijako pripravovať?

21

zalomene divergencia.indd 21

5.12.2011 12:27

Čas ubieha a moja nervozita silnie. Dlane si utieram každých pár sekúnd, lebo sa mi stále potia, a možno aj preto, že ma ten pohyb upokojuje. Čo ak mi povedia, že sa nehodím do žiadnej frakcie? Skončila by som na ulici s bezprizornými. To by som nezvládla. Ľudia, ktorí nepatria do žiadnej frakcie, nežijú len v chudobe a nepohodlí, sú načisto oddelení od spoločnosti. Prišli o to najdôležitejšie: o komunitu. Mama mi kedysi hovorila, že ľudia nemôžu prežiť odkázaní sami na seba, a keby aj mohli, nechceli by. Bez frakcie náš život nemá zmysel. Pokrútim hlavou. Nemôžem rozmýšľať takýmto spôsobom. Musím si udržať chladnú hlavu. Dvere sa konečne otvoria a vojde Tori. Pevne zovriem operadlá kresla. „Prepáč, že som ťa vystrašila,“ povie. Stojí mi pri nohách s rukami vo vreckách. V bledej tvári má napätý výraz. „Beatrice, dosiahla si nejednoznačné výsledky,“ oznámi. „Za normálnych okolností každá fáza simulácie vylúči jednu alebo viaceré frakcie, ale v tvojom prípade vypadli iba dve.“ Vyvalím na ňu oči. „Dve?“ spýtam sa. Cez stiahnuté hrdlo ledva rozprávam. „Keby si prejavila automatický odpor k nožu a vzala syr, simulácia by pokračovala podľa iného scenára, ktorý by mohol potvrdiť tvoje predpoklady pre Harmóniu. Nestalo sa to, takže Harmónia neprichádza do úvahy.“ Tori sa poškriabe na zátylku. „Bežne simulácia pokračuje lineárne a vylučuje frakcie jednu po druhej, až kým nezostane jediná. Na základe tvojich rozhodnutí nemohla vypadnúť Otvorenosť, tak som musela zmeniť simuláciu a poslať ťa do autobusu. Tam ju
22

zalomene divergencia.indd 22

5.12.2011 12:27

vylúčila tvoja vytrvalá neochota povedať pravdu.“ Zdvihne jeden kútik úst. „S tým si nelám hlavu. Iba Otvorení v tej situácii povedia pravdu.“ Spadne mi kameň zo srdca, aspoň jeden z mnohých. Možno nie som až taká zlá. „No, vlastne to nie je úplne presné. Pravdu povedia kandidáti vhodní pre Otvorenosť... a Sebazaprenie,“ opraví sa. „Z toho vyplýva, že máme problém.“ Padne mi sánka. „Najprv si sa hodila na psa, aby si pred ním zachránila to dievčatko, čo dokazuje predpoklad pre Sebazaprenie... ale potom, keď ti ten muž povedal, že pravda ho zachráni, stále si ju odmietala vysloviť. To sa do Sebazaprenia nehodí.“ Vzdychne. „Neušla si pred psom, čo by naznačovalo, že patríš do Neohrozenosti. Rovnako, ako keby si vzala nôž, ale to si takisto neurobila.“ Odkašle si a pokračuje: „Tvoja inteligentná reakcia na psa naznačuje silný predpoklad pre Informovanosť. Netuším, čo si mám myslieť o tvojej nerozhodnosti v prvej fáze, ale...“ „Počkajte,“ preruším ju. „Takže neviete, do ktorej frakcie sa hodím?“ „Áno aj nie. Dospela som k záveru, že prejavuješ rovnaké predpoklady pre Sebazaprenie, Informovanosť a Neohrozenosť. Ľudia s takýmto výsledkom...“ obzrie sa ponad plece, akoby čakala, že sa za ňou niekto objaví, „sa označujú ako... divergentní.“ Posledné slovo povie tak potichu, že ho sotva počujem, a do tváre sa jej vráti napätý, ustarostený výraz. Obíde stoličku a nakloní sa ku mne. „Beatrice, za žiadnych okolností to nikomu nehovor,“ varuje ma. „Ide o veľa.“
23

zalomene divergencia.indd 23

5.12.2011 12:27

„Viem, že nesmieme prezradiť svoje výsledky,“ prikývnem. „Nie.“ Tori si kľakne vedľa kresla a položí ruky na operadlo. Naše tváre delí len pár centimetrov. „Myslela som to inak. Nechcem povedať, že to nesmieš prezradiť teraz. Nesmieš to prezradiť nikomu a nikdy, nech sa stane čokoľvek. Divergencia je extrémne nebezpečná. Rozumieš?“ Nerozumiem, ako by ma mohol ohroziť nerozhodný výsledok, ale prikývnem. Aj tak by som o teste nechcela hovoriť. „Jasné.“ Odlepím ruky z operadla a vstanem. Podlamujú sa mi nohy. „Navrhujem, aby si išla domov,“ radí mi Tori. „Máš o čom rozmýšľať a čakanie na ostatných by ti veľmi neprospelo.“ „Musím povedať bratovi, kam idem.“ „Dám mu vedieť.“ Cestou von si priložím ruku na čelo a hľadím do zeme. Nevládzem jej pozrieť do očí. Nevládzem ani pomyslieť na zajtrajšiu rozhodovaciu ceremóniu. Musím sa rozhodnúť sama, bez ohľadu na test. Sebazaprenie. Informovanosť. Neohrozenosť. Divergencia. +++ Radšej nejdem autobusom. Keby som prišla domov príliš skoro, otec by si to večer všimol pri kontrole domového denníka a musela by som vysvetliť, čo sa stalo. Vyberiem sa teda pešo. Musím zastihnúť brata, kým stihne niečo povedať rodičom. Našťastie, Caleb vie udržať tajomstvo. Kráčam stredom cesty. Autobusy sa vždy tlačia na krajnicu, takže tam je to bezpečnejšie. Na uliciach poblíž nášho do24

zalomene divergencia.indd 24

5.12.2011 12:27

mu občas zazriem úseky so žltými čiarami. Teraz, keď zostalo tak málo áut, ich už nepotrebujeme. Ani semafory, ale niekde ešte nebezpečne visia nad cestou a vyzerá to, že každú chvíľu spadnú. Obnova prebieha postupne, v meste sa striedajú čisté nové budovy so starými a rozpadnutými. Najviac nových budov stojí pri močiari, ktorý bol kedysi jazerom. Väčšinu renovačných prác má na starosti dobrovoľnícka agentúra, v ktorej robí moja mama. Z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa mi životný štýl členov Sebazaprenia pripadá krásny. Keď sledujem našu rodinu, ako funguje v dokonalom súlade; keď ideme na večierok a potom všetci spoločne upracú, hoci ich o to nikto neprosil; keď vidím Caleba, ako cudzím ľuďom pomáha odniesť nákup; vždy sa do nášho života opäť zamilujem. Problémy nastanú, až keď sa ho pokúšam aktívne prežívať. Pripadám si ako pokrytec. Lenže keby som prestúpila do inej frakcie, musela by som opustiť svoju rodinu. Navždy. Prechádzam pásom ruín a rozlámaných chodníkov na okraji štvrte Sebazaprenia. Cesta sa niekde úplne prepadla a odhalila kanále a prázdne tunely, ktorým sa opatrne vyhýbam. Niektoré miesta tak smrdia splaškami a odpadkami, že si musím zapchávať nos. V  takomto svete žijú bezprizorní. Zlyhali v  iniciačnej skúške do frakcie, ktorú si vybrali, takže žijú v chudobe a robia najnepríjemnejšie činnosti. Pracujú ako údržbári, stavební robotníci a smetiari, farbia látky, riadia vlaky a šoférujú autobusy. Za prácu dostávajú jedlo a oblečenie, ale mama hovorí, že všetkého príliš málo.
25

zalomene divergencia.indd 25

5.12.2011 12:27

Na rohu predo mnou stojí bezprizorný, muž. Na sebe má hnedé handry a pokožka na tvári mu ovísa. Pozerá priamo na mňa a ja jeho pohľad opätujem, lebo nevládzem odvrátiť zrak. „Prosím,“ osloví ma chrapľavým hlasom. „Nemáš niečo na jedenie?“ V hrdle mi navrie hrča. Prísny hlas v mysli mi káže, aby som sklonila hlavu a kráčala ďalej. Nie. Pokrútim hlavou. Nemala by som sa ho báť. Potrebuje pomoc a ja mu ju musím poskytnúť. „Áno, mám,“ odpovedám a siahnem do tašky. Otec mi povedal, aby som so sebou vždy nosila jedlo navyše. Práve na takéto príležitosti. Ponúknem mužovi vrecko sušených jabĺk. Načiahne sa ku mne, ale vrecko si nevezme. Namiesto toho ma schmatne za zápästie. Usmeje sa na mňa. Medzi prednými zubami má medzeru. „Aké máš pekné oči, moja,“ hovorí mi. „Škoda, že zvyšok nestojí za reč.“ Rozbúši sa mi srdce. Šklbnem rukou k sebe, ale zovretie sa zosilní. V jeho dychu cítim čosi štipľavé a nepríjemné. „Zlatko, nie si trochu malá na to, aby si sa prechádzala sama?“ Prestanem sa vzpierať a vystriem sa. Viem, že vyzerám mladšie, nemusí mi to pripomínať. „Som staršia, než vyzerám,“ odseknem. „Mám šestnásť.“ Naširoko otvorí ústa a odhalí sivú stoličku s čiernym kráterom v strede. Neviem, či to má byť úsmev, alebo grimasa. „Dnes máš teda veľký deň, že? Posledný deň pred tým, než si vyberieš.“

26

zalomene divergencia.indd 26

5.12.2011 12:27

„Pustite ma,“ nástojím. Hučí mi v ušiach. Môj hlas znie jasne a tvrdo, úplne inak, než som čakala. Mám pocit, že mi vôbec nepatrí. Som odhodlaná. Viem, čo mám urobiť. Predstavujem si, ako napriahnem lakeť a udriem ho. Vidím vrecko jabĺk, ako letí preč. Počujem dupot svojich utekajúcich nôh. Som pripravená konať. Lenže on ma vzápätí pustí, vezme si vrecko s jablkami a hovorí: „Vyber si múdro, dievčatko.“

zalomene divergencia.indd 27

5.12.2011 12:27

Š T V R TÁ KAPITOLA
na  našu ulicu PríDem o päť minút skôr než bežne. Členovia Sebazaprenia nesmú nosiť šperky, povolené máme len hodinky, lebo tie slúžia na praktický účel. Moje majú sivý náramok a sklený ciferník. Keď ich správne nakloním, nad ručičkami takmer rozoznám svoj odraz. Všetky domy na našej ulici vyzerajú úplne rovnako: úsporné a praktické obdĺžniky zo sivého betónu, ani oknami sa neplytvalo. Namiesto trávnikov skôr burina, poštové schránky z matného kovu. Niekomu by sa ten pohľad možno zdal pochmúrny, ale na mňa pôsobí upokojujúco. Jednoduchosti nedávame prednosť preto, že by sme pohŕdali originalitou, ako si to niekedy vysvetľovali členovia ostatných frakcií. V skutočnosti nám majú naše jednotné domy, oblečenie či účesy pomôcť zabudnúť na vlastné potreby a chrániť nás pred márnivosťou, chamtivosťou a závisťou, ktoré považujeme len za rôzne formy sebectva. Keď rovnako málo vlastníme a málo potrebujeme, nemusíme si závidieť. Zo všetkých síl sa snažím, aby som si ten život obľúbila. Sedím na schode pred vchodom a čakám na Caleba. Netrvá to dlho. Neuplynie ani minúta, a už po ulici prichádzajú
28

zalomene divergencia.indd 28

5.12.2011 12:27

postavy v sivom. Počujem smiech. V škole sa snažíme neprivolávať na seba pozornosť, ale medzi svojimi sa veselo bavíme. Môj prirodzený sklon k sarkazmu však ani tu nie je vítaný. Sarkastické vtipy sa vždy robia na niečí účet. Možno je lepšie, že mi Sebazaprenie káže, aby som svoj zmysel pre humor krotila. Možno nemusím odísť od rodiny. Keď sa donútim žiť podľa ideálov Sebazaprenia, možno sa moje predstieranie raz premení na skutočnosť. „Beatrice!“ zvolá Caleb. „Čo sa stalo? Ako sa cítiš?“ „Fajn.“ Prišiel aj so Susan a s jej bratom Robertom. Susan sa na mňa zvláštne pozerá, akoby sa zo mňa od rána stal iný človek. Pokrčím plecami. „Po teste mi prišlo zle. Asi z toho, čo nám dali vypiť. Ale už mi je lepšie.“ Snažím sa presvedčivo usmiať. Susan a Robert mi podľa všetkého uverili, už sa netvária, že sa boja o moje duševné zdravie. Len Caleb na mňa prižmúri oči, robieva to vždy, keď niekoho podozrieva z klamstva. „Aj vy ste dnes išli autobusom?“ pýtam sa. Vôbec ma nezaujíma, ako sa Susan a Robert dostali domov, ale potrebujem zmeniť tému. „Otec musel zostať dlhšie v robote,“ vysvetlí Susan, „a povedal nám, že by sme si mali pred zajtrajšou ceremóniou dopriať čas na rozmýšľanie.“ Pri slove ceremónia sa mi rozbúcha srdce. „Neskôr môžete prísť k nám, ak chcete,“ zdvorilo ich pozve Caleb. „Vďaka.“ Susan sa naňho usmeje. Robert na mňa zdvihne obočie. Veľavýznamné pohľady si vymieňame už rok, odkedy Caleb a Susan začali flirtovať tým opatrným spôsobom, aký zvládajú len členovia Sebazaprenia.
29

zalomene divergencia.indd 29

5.12.2011 12:27

Caleb pozerá za odchádzajúcou Susan. Musím ho schmatnúť za rameno, aby som ho vytrhla z omámenia. Vtiahnem ho domov a zavriem za nami dvere. Otočí sa ku mne. Medzi tmavými rovnými čiarami obočia sa mu objaví vráska. Keď sa mračí, väčšmi sa podobá na mamu než na otca. V momente si viem predstaviť, že prežije rovnaký život ako otec: zostane v Sebazaprení, naučí sa nejaké remeslo, ožení sa so Susan, založí si rodinu. Bude to úžasné. Možno to neuvidím. „Už mi povieš pravdu?“ spýta sa potichu. „Pravda je taká, že o tom nemám hovoriť. A ty sa ma nemáš pýtať.“ „Koľkokrát si robíš, čo chceš, bez ohľadu na pravidlá! Prečo nemôžeš aj teraz, keď ide o takú dôležitú vec?“ Vraští obočie a hryzie si okraj pery. Znelo to ako obvinenie, ale myslím, že sa zo mňa snaží vytiahnuť informácie a na odpovedi mu naozaj záleží. Prižmúrim oči. „A ty mi povieš? Ako dopadol tvoj test, Caleb?“ Stretnú sa nám pohľady. V diaľke zatrúbi vlak, zvuk k nám doľahne tak potichu, že by to mohlo byť aj zavýjanie vetra v aleji. Lenže ja ho vždy spoznám. Pripomína mi Neohrozených, mám pocit, že ma ním volajú k sebe. „Len nepovedz rodičom, čo sa stalo, hej?“ poprosím brata. Pár sekúnd mi hľadí do očí a vzápätí prikývne. Najradšej by som si šla hore ľahnúť. Z testu, prechádzky a stretnutia s bezprizorným som poriadne unavená. Lenže brat ráno urobil raňajky, mama nám nabalila obed a včera chystal večeru otec, takže teraz je rad na mne. Zhlboka sa nadýchnem a zamierim do kuchyne.
30

zalomene divergencia.indd 30

5.12.2011 12:27

Caleb sa ku mne o chvíľu pridá. Zaškrípem zubami. So všetkým mi pomáha. Najväčšmi ma na ňom štve jeho prirodzená dobrota, jeho vrodená obetavosť. Mlčky pracujeme. Ja varím hrášok na sporáku. On rozmrazí štyri kusy kuraciny. Väčšinou jeme mrazené alebo konzervované jedlo, lebo farmy sú veľmi ďaleko. Mama mi raz vravela, že kedysi niektorí ľudia odmietali kupovať geneticky upravené potraviny, lebo im pripadali neprirodzené. Teraz nám nič iné nezostáva. Než rodičia prídu domov, stihneme pripraviť večeru a prestrieť stôl. Otec zloží tašku pri dverách a pobozká ma na čelo. Mnohým sa zdá tvrdý a neústupný, možno až príliš, ale má dobré srdce. Snažím sa vidieť ho len z tej lepšej stránky, naozaj sa snažím. „Ako dopadol test?“ opýta sa ma. Presypem hrášok do servírovacej misy. „Dobre,“ odpoviem. Do Otvorenosti by som sa naozaj nehodila, klamem bez najmenšieho zaváhania. „Počula som, že pri jednom teste došlo k problémom,“ podotkne mama. Rovnako ako otec, aj ona pracuje pre vládu, ale stará sa o sociálne projekty. Vybrala aj dobrovoľníkov, ktorí robia testy. Väčšinou riadi projekty na pomoc bezprizorným, ktoré im zabezpečujú jedlo, ubytovanie a pracovné príležitosti. „Naozaj?“ uisťuje sa otec. Pri testoch sa málokedy stane niečo výnimočné. „Neviem o tom veľa, ale kamarátka Erin mi povedala, že jeden test nejakým spôsobom zlyhal, takže výsledok bolo treba nahlásiť ústne.“ Mama ukladá servítky k tanierom. „Tomu študentovi podľa všetkého prišlo zle a poslali ho rovno do31

zalomene divergencia.indd 31

5.12.2011 12:27

mov.“ Pokrčí plecami. „Dúfam, že sa už spamätal. Vy dvaja ste o tom počuli?“ „Nie,“ odpovie Caleb s úsmevom. Môj brat by v Otvorenosti tiež dlho nevydržal. Sadneme si k stolu. Vždy si podávame jedlo smerom doprava a nikto nezačne jesť, kým všetci nedostanú svoju porciu. Otec natiahne ruky k mame a bratovi, oni natiahnu ruky k nemu a ku mne a otec poďakuje Bohu za jedlo, prácu, rodinu a priateľov. Nie všetky rodiny zo Sebazaprenia sú pobožné, ale otec hovorí, že si tie rozdiely nemáme všímať, lebo by nás zbytočne roztrieštili. Neviem, čo si o tom mám myslieť. „Tak mi to povedz,“ osloví mama otca. Chytí ho za ruku a palcom mu jemne krúži po hánkach. Pozerám na ich spojené ruky. Rodičia sa majú veľmi radi, ale málokedy si prejavujú lásku pred nami. Naučili nás, že fyzický kontakt nemáme brať na ľahkú váhu, takže si naň od detstva dávam pozor. „Povedz mi, čo ťa trápi,“ dodá. Sklopím zrak do taniera. Mama ma bystrými pozorovacími schopnosťami niekedy prekvapí, ale teraz ma zahanbila. Prečo som sa natoľko sústredila na seba, že som si ani nevšimla otcovu zamračenú tvár a zhrbené plecia? „Mal som v práci ťažký deň,“ povie. „Teda vlastne Marcus mal ťažký deň, nemal by som si ho privlastňovať.“ Marcus je otcov kolega, obaja patria do päťdesiatčlennej rady, ktorá spravuje mesto. Tvoria ju výlučne zástupcovia Sebazaprenia, členov našej frakcie totiž všetci považujú za nepodplatiteľných, lebo sa zriekli sebeckých cieľov. Funkcionárov vyberajú politici spomedzi seba na  základe bezchybného charakteru, morálnej sily a vodcovských schopností. Vyslanci z iných frak32

zalomene divergencia.indd 32

5.12.2011 12:27

cií môžu na zasadnutiach prehovoriť o konkrétnych záležitostiach, ale konečné rozhodnutie urobí vždy rada. Členovia rady teoreticky rozhodujú spoločne, ale Marcus má výnimočný vplyv. Takto to fungovalo od začiatku veľkého mieru, keď sa sformovali jednotlivé frakcie. Myslím, že systém doteraz vydržal len preto, že sa všetci bojíme toho, čo by nasledovalo, keby zlyhal: vojny. „Ide o ten článok, ktorý zverejnila Jeanine Matthewsová?“ spýta sa mama. Jeanine Matthewsová je jedinou zástupkyňou Informovanosti v rade, vybrali ju podľa výsledkov IQ testu. Zdvihnem zrak. „Článok?“ Caleb na mňa vrhne varovný pohľad. Pri večeri nesmieme rozprávať, pokiaľ nám rodičia nepoložia priamu otázku. Väčšinou sa to nestáva. Naše pozorné počúvanie otec považuje za dar, prinajmenšom to tvrdí. Oni si nás vypočujú po večeri, keď prejdeme do obývačky. „Áno,“ potvrdí otec. Prižmúri oči. „Tí arogantní, pokryteckí...“ zarazí sa a odkašle si. „Prepáčte. Ale zverejnili článok, v ktorom útočia na Marcusov charakter.“ Zdvihnem obočie. „Čo tam popísali?“ spýtam sa. „Beatrice,“ potichu sa ozve Caleb. Skloním hlavu a krútim vidličkou, až kým mi nevychladnú rozhorúčené líca. Neznášam, keď ma niekto napomína. A špeciálne môj brat. „Napísali,“ odpovie mi otec, „že jeho syn prestúpil zo Sebazaprenia do Neohrozenosti, lebo ho Marcus týral.“ Len málo detí členov Sebazaprenia sa rozhodne svoju frakciu opustiť. Keď sa to stane, nezabudneme na to. Pred dvoma rokmi Marcusov syn Tobias prestúpil do Neohrozenosti a úpl33

zalomene divergencia.indd 33

5.12.2011 12:27

ne ho tým zničil. Tobias bol jeho jediný syn a zároveň aj príbuzný, lebo manželka zomrela pri pôrode druhého dieťaťa. Novorodenec ju vzápätí nasledoval. Tobiasa som nikdy nestretla. Len zriedka sa zúčastňoval spoločných akcií a  nikdy neprišiel k  nám na  večeru spolu s Marcusom. Otec to neraz s údivom komentoval, ale na tom už predsa nezáleží. „Týral? Marcus?“ Mama potrasie hlavou. „Chudák. Naozaj mu nechýba k šťastiu, aby mu pripomínali jeho stratu.“ „Myslíš synovu zradu?“ chladne sa spýta otec. „Už by ma to vlastne ani nemuselo prekvapovať. Informovanosť na nás útočí už celé mesiace. A to nie je všetko. Vymyslia aj niečo horšie, za to ručím.“ Už by som mala držať jazyk za zubami, ale nemôžem si pomôcť. „Prečo to robia?“ vyhŕknem. „Beatrice, nemala by si radšej počúvať otca?“ jemne ma napomenie mama. Povedala to ako návrh, nie príkaz. Pozriem ponad stôl na Caleba. V očiach má nesúhlasný výraz. Zízam na svoj hrášok. Zmocňuje sa ma podozrenie, že život zasvätený povinnosti už dlhšie nezvládnem. Nie som naň dosť dobrá. „Dobre vieš prečo,“ hovorí otec. „Máme niečo, po čom túžia. Hlad po vedomostiach v nich vyvoláva aj túžbu po moci, ktorá ľudí vedie do tmy a prázdnoty. Mali by sme byť vďační, že o tom vieme svoje.“ Prikývnem. K  Informovaným sa určite nepridám, hoci podľa výsledku testu by som mohla. Som dcéra svojho otca. Rodičia po večeri odpracú riad. Ani Calebovi nedovolia, aby im pomohol. Dnes sa nestretávame v obývačke, lebo by sme mali v súkromí porozmýšľať o výsledkoch testu.
34

zalomene divergencia.indd 34

5.12.2011 12:27

Rodina by mi možno pomohla s výberom, keby som im svoj výsledok mohla prezradiť. Ale nemôžem. Tori mi v hlave šepká varovanie zakaždým, keď moje odhodlanie mlčať zoslabne. S Calebom vyjdeme po schodoch. Ešte než sa rozídeme do svojich izieb, položí mi ruku na plece a zastaví ma. „Beatrice,“ povie a prísne mi pozerá do očí. „Mali by sme myslieť na svoju rodinu.“ Jeho hlas znie naliehavo. „Ale... Ale musíme myslieť aj na seba.“ Chvíľu naňho neveriacky zízam. V živote som ho nepristihla pri tom, že myslí na  seba, nikdy nepresadzoval nič okrem obetavosti. Jeho poznámka ma natoľko vykoľajila, že sa zmôžem len na predpísanú odpoveď. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“ Chabo sa usmeje. „Naozaj ho neovplyvní?“ Stisne mi plece a vojde do svojej izby. Nazriem dovnútra a uvidím rozhádzanú posteľ a stoh kníh na stole. Zavrie dvere. Rada by som mu povedala, že sme na tom rovnako. Rada by som sa s ním rozprávala tak, ako chcem, nie ako musím. Lenže neznesiem pomyslenie, že by som ho mala žiadať o pomoc, a odvrátim sa. Prejdem do svojej izby. Zavriem za sebou dvere a uvedomím si, že rozhodnutie je možno úplne jednoduché. Potrebovala by som veľkú dávku sebazaprenia, aby som si vybrala Sebazaprenie, a veľkú dávku odvahy, aby som si vybrala Neohrozenosť. Možno samotným výberom dokážem, do ktorej frakcie naozaj patrím. Zajtra vo mne tie dve vlastnosti zvedú ťažký boj, a vyhrať môže len jedna.

zalomene divergencia.indd 35

5.12.2011 12:27

P I ATA KAPITOLA
auTobus, kTorým sa vezieme na rozhodovaciu ceremóniu, je plný ľudí v sivých košeliach a sivých nohaviciach. Za mrakmi tlie bledý prstenec slnka ako koniec zapálenej cigarety. Ja si v živote nezapálim, lebo cigarety považujeme za príliš márnivý zlozvyk, ale hlúčik ľudí z Otvorenosti pokojne fajčí rovno pred Centrálou. Zakloním hlavu, aby som dovidela až na vrch budovy, ale horný koniec sa aj tak stráca v oblakoch. Týči sa vysoko nad všetky budovy v meste. Svetlá z dvoch antén na streche rozpoznám aj z okna svojej izby. Vystupujem z autobusu za rodičmi. Caleb pôsobí vyrovnane. Ja by som vyzerala rovnako, keby som vedela, čo mám robiť. Namiesto toho mám nepríjemný pocit, že mi srdce už-už vyletí z hrude a cestou ku vchodu radšej schmatnem brata za ruku, aby som na schodoch nestratila rovnováhu. Do  výťahu sa hrnie dav ľudí, takže otec prenechá naše miesta skupinke z Harmónie. Bez reptania ho nasledujeme hore schodmi. Ďalší členovia frakcie si z nás berú príklad a čoskoro nás obklopí masa sivoty. V prítmí stúpame po betónových schodoch. Prispôsobím sa ich kroku. Rovnomerné
36

zalomene divergencia.indd 36

5.12.2011 12:27

dupanie nôh a súdržnosť ľudí okolo mňa ma presviedča, že by som si taký život mohla vybrať. Stratila by som sa v kolektívnom vedomí Sebazaprenia ako včela v úli a žila by som len pre dobro ostatných. Lenže potom ma rozbolia nohy, ťažko sa mi dýcha a opäť sa sústredím na seba. Cestou na rozhodovaciu ceremóniu musíme vyšliapať dvadsať poschodí. Keď sme konečne hore, otec otvorí dvere a stojí tam ako čestná stráž, kým neprejdú všetci ostatní. Počkala by som naňho, ale dav ma tlačí vpred, preč zo schodiska, rovno do miestnosti, kde udám smer zvyšku svojho života. Miestnosť je usporiadaná do koncentrických kruhov. Na vonkajšom okraji stoja šestnásťroční zo všetkých frakcií. My do nich vlastne ešte nepatríme. Po dnešných rozhodnutiach postúpime do kategórie kandidátov a právoplatnými členmi sa staneme, len ak zvládneme iniciačnú skúšku. Zoradíme sa v abecednom poradí, podľa priezvisk, ktorých sa dnes možno vzdáme. Stojím medzi Calebom a Danielle Pohlerovou, ružovolícim dievčaťom z Harmónie v tradičných žltých šatách. Ďalší kruh tvoria rady stoličiek pre našich rodinných príslušníkov, každá z piatich frakcií má svoju zónu. Na rozhodovaciu ceremóniu neprichádzajú všetci členovia frakcií, ale vždy sa ich dostaví dosť na to, aby vytvorili obrovský dav. Zodpovednosť za  vedenie ceremónie má zakaždým iná frakcia, tento rok pripadla Sebazapreniu. Marcus prednesie úvodný prejav a potom postupne prečíta mená. Začne od konca abecedy. Caleb si teda vyberie predo mnou. Vo vnútornom kruhu stojí päť nádob, sú také veľké, že by som sa do ktorejkoľvek zmestila celá, keby som sa skrútila
37

zalomene divergencia.indd 37

5.12.2011 12:27

do klbka. V každej je nejaký hmatateľný symbol jednotlivých frakcií: sivé kamene pre Sebazaprenie, voda pre Informovanosť, pôda pre Harmóniu, horiace uhlie pre Neohrozenosť a sklo pre Otvorenosť. Keď Marcus vyvolá moje meno, mojou úlohou bude mlčky prejsť do stredu troch kruhov. Podá mi nôž. Porežem si ruku a nakvapkám krv do misy reprezentujúcej frakciu, ktorú som si vybrala. Moja krv stečie po kameňoch. Alebo zasyčí v ohni. Rodičia sa hneď neusadia, najskôr prídu ku mne a Calebovi. Otec ma pobozká na čelo a Caleba potľapká po pleci. Usmieva sa. „O chvíľu sa stretneme,“ povie bez náznaku pochybností. Mama ma objíme a takmer zlomí tú štipku odhodlania, ktorá mi ešte zostala. Zatnem zuby a pozerám na strop, odkiaľ visia guľaté lampy a ožarujú miestnosť modrým svetlom. Zdá sa mi, že ma drží celú večnosť, ešte aj potom, ako som ja spustila ruky. Než sa odtiahne, otočí hlavu a zašepká mi do ucha: „Ľúbim ťa. Nech urobíš čokoľvek.“ Keď odchádza, mračím sa na jej chrbát. Vie, čo odo mňa môže čakať. Určite to vie, inak by mi nepotrebovala povedať niečo také. Caleb ma chytí za ruku a stíska mi dlaň tak silno, až to bolí, ale nepúšťam ho. Naposledy sme sa držali za ruky na strýkovom pohrebe, zatiaľ čo otec plakal. Potrebujeme jeden druhému dodať silu, rovnako ako vtedy. Miestnosť sa pomaly upokojí. Mala by som pozorovať Neohrozených a zistiť o nich čo najviac, ale vládzem len civieť na lampy na opačnej strane miestnosti. Ako rada by som sa rozplynula v ich modrej žiare!
38

zalomene divergencia.indd 38

5.12.2011 12:27

Marcus vystúpi na pódium medzi sekciami pre Neohrozenosť a Informovanosť a odkašle si do mikrofónu. „Vitajte,“ povie. „Vitajte na rozhodovacej ceremónii. Dnes si uctíme demokratický odkaz našich predkov, podľa ktorého každému prináleží právo zvoliť si vo svete vlastnú cestu.“ Lepšie povedané, len jednu z piatich vopred určených ciest, prebehne mi hlavou. Stisnem Calebovi prsty tak mocne, ako ich on stíska mne. „Naši potomkovia dovŕšili šestnásť rokov. Stoja na prahu dospelosti a teraz sa môžu rozhodnúť, akí ľudia sa z nich stanú.“ Marcus rozpráva slávnostným hlasom a na každé slovo kladie rovnaký dôraz. „Naši predkovia si pred desaťročiami uvedomili, že vojny nespôsobujú politické ideológie ani náboženské, rasové či národnostné rozdiely. Zistili, že na vine sú nedostatky v povahe ľudí a ich náchylnosť k zlu v akejkoľvek podobe. Rozdelili sa teda na frakcie a ich členovia sa snažili odstrániť vlastnosti, ktoré považovali za príčiny zmätku.“ Mrknem na nádoby uprostred miestnosti. Čomu vlastne verím? Neviem, neviem, neviem! „Ľudia, ktorí vinili agresivitu, ustanovili Harmóniu.“ Členovia Harmónie sa usmievajú jeden na druhého. Nosia pohodlné oblečenie, červené alebo žlté. Kedykoľvek ich stretnem, pripadajú mi milí, priateľskí, slobodní. Ibaže som nikdy nemala predpoklady na to, aby som sa k nim pridala. „Ľudia, ktorí vinili nevedomosť, založili Informovanosť.“ Jedine Informovanosť som vylúčila bez váhania. „Ľudia, ktorí vinili falošnosť, vybudovali Otvorenosť.“ Otvorených som tiež nikdy nemala veľmi v láske. „Ľudia, ktorí vinili sebectvo, sa združili do Sebazaprenia.“
39

zalomene divergencia.indd 39

5.12.2011 12:27

Aj ja zo všetkého zlého viním sebectvo. Naozaj. „A vďaka ľuďom, ktorí vinili zbabelosť, vznikla Neohrozenosť.“ Lenže sebazaprenia nemám dosť. Nestačilo mi ani šestnásť rokov snahy. Nohy mi stŕpnu, ako keby mi úplne odumreli. Netuším, ako sa vôbec pohnem, keď vyvolajú moje meno. „Päť frakcií žije už mnoho rokov v  mieri a  každá iným spôsobom prispieva k  fungovaniu spoločnosti. Sebazaprenie nám poskytuje nesebecké politické vedenie, Otvorenosť vychováva dôveryhodných a spravodlivých právnikov, Informovanosť inteligentných učiteľov a vedcov, Harmónia chápavých poradcov a ošetrovateľov a Neohrozenosť zabezpečuje ochranu pred hrozbami zvnútra aj zvonka. Činnosť frakcií sa zďaleka neobmedzuje len na tieto oblasti. Navzájom si dávame omnoho viac, než možno slovami opísať. V našich frakciách nachádzame zmysel života.“ Spomeniem si na heslo, ktoré som si prečítala v učebnici dejepisu: Najprv frakcia, potom krv. Frakcie by pre nás mali znamenať viac než rodina. Môže to byť správne? Marcus dodá: „Bez nich by sme neprežili.“ Mlčanie, ktoré nasleduje po jeho slovách, mi pripadá ťaživejšie než bežné ticho. Doľahla naň váha nášho strachu z osudu, ktorý nás desí väčšmi než smrť: strachu z bezprizornosti. Marcus pokračuje: „Tento deň nám prináša radostnú udalosť – dnes sa k nám pridajú noví kandidáti, ktorí sa budú spoločne s nami usilovať o lepšiu spoločnosť a lepší svet.“ Ozve sa potlesk. Počujem ho len tlmene. Snažím sa stáť úplne nehybne, lebo keď stisnem kolená a napnem celé te40

zalomene divergencia.indd 40

5.12.2011 12:27

lo, netrasiem sa. Marcus číta prvé mená, ale nie som schopná rozlišovať jednotlivé slabiky. Ako zistím, že vyvolal mňa? Moji rovesníci po jednom vystupujú z radu a kráčajú do stredu miestnosti. Prvé dievča si vyberá Harmóniu, v ktorej sa narodila. Pozorujem, ako preleje pár kvapiek krvi na pôdu a potom sa ako prvá postaví za sedadlá členov svojej frakcie. Miestnosť je neustále v pohybe. Zakaždým nové meno, nový človek, nové rozhodnutie, nový nôž, nový život. Väčšinu ľudí poznám, ale pochybujem, že si aj oni pamätajú mňa. „James Tucker,“ povie Marcus. James Tucker z Neohrozenosti sa ako prvý cestou k nádobám potkne. Zamáva rukami a horko-ťažko nadobudne rovnováhu, nespadne na  zem. Očervenie a  rýchlo prejde doprostred miestnosti. Tam prechádza pohľadom z  nádoby Neohrozenosti k nádobe Otvorenosti – na jednej strane oranžové plamene, ktoré stúpajú čoraz vyššie, na druhej sklo odrážajúce modré svetlo. Marcus mu ponúkne nôž. Zhlboka sa nadýchne – odtiaľto vidím, ako sa mu dvíha hruď – a s výdychom si nôž vezme. Potom si ho rázne potiahne cez dlaň a vystrie ruku nabok. Jeho krv kvapká na sklo, ako prvý zmenil frakciu. Prvý prestúpený. Zo sekcie Neohrozených zaznie mrmlanie. Zízam na dlážku. Odteraz ho považujú za zradcu. Príbuzní z Neohrozenosti ho po desiatich dňoch budú môcť navštíviť v novej frakcii, ale neurobia to, lebo ich zradil. Jeho neprítomnosť ich bude mátať, zostane po ňom zdanlivo nezaplniteľná medzera. Po čase však zmizne, ako keď telesné tekutiny natečú do diery po vyoperovanom orgáne. Prázdnotu ľudia nevedia tolerovať dlho. „Caleb Prior,“ prečíta Marcus.
41

zalomene divergencia.indd 41

5.12.2011 12:27

Caleb mi naposledy stisne ruku a odchádza. Dlho na mňa pozerá ponad plece. Sledujem jeho nohy, ako kráčajú do stredu miestnosti. Nôž od Marcusa berie pevnými rukami a šikovným pohybom sa poreže. Stojí tam, z ruky sa mu valí krv a zuby si zarýva do pery. Vydýchne. Nadýchne sa. Vzápätí natiahne ruku nad nádobu Informovanosti, jeho krv kvapká do vody a prehlbuje jej červený odtieň. Počujem mrmlanie, ktoré prerastá do pohoršených výkrikov. Myšlienky sa mi pletú. Môj brat, môj obetavý brat, zmenil frakciu? Môj brat, zrodený pre Sebazaprenie, si vybral Informovanosť ? Keď zavriem oči, vynorí sa mi stoh kníh v Calebovej izbe a roztrasené ruky, ktoré si po teste utieral do nohavíc. Prečo som si včera, keď mi odporúčal myslieť na seba, neuvedomila, že dodával odvahu aj sám sebe? Pohľadom prebehnem dav Informovaných. Samoľúbo sa usmievajú a štuchajú jeden druhého lakťami. Členovia Sebazaprenia, inokedy úplne pokojní, sa rozprávajú napätým šeptom a zazerajú naprieč miestnosťou na frakciu, ktorá sa stala naším nepriateľom. „Môžem pokračovať?“ ozve sa Marcus, ale dav ho nepočuje. „Ticho, prosím!“ skríkne. Miestnosť sa utíši. Ozýva sa len akýsi zvonivý zvuk. Počujem vlastné meno a  triaška ma poháňa vpred. Na polceste k nádobám nepochybujem, že si vyberiem Sebazaprenie. Už vidím svoju budúcnosť. Predstavujem si, ako dospejem na ženu v sivom odeve, vydám sa za Susaninho brata Roberta, víkendy trávim dobročinnými aktivitami, pokojné večery pred kozubom. Čaká ma rutina, v ktorej nájdem po42

zalomene divergencia.indd 42

5.12.2011 12:27

koj, istotu a bezpečie. Možno stále nebudem dosť dobrá, ale určite lepšia, než som teraz. Uvedomím si, že to zvonenie mi znie v ušiach. Pozerám na Caleba, ktorý už stojí za Informovanými. Opätuje môj pohľad a nenápadne prikývne, ako keby mi čítal myšlienky a súhlasil. Krok mi zneistie. Ak sa ani Caleb nehodil do Sebazaprenia, kam sa hrabem ja? Lenže čo mi zostáva, keď on odišiel? Nenechal mi inú možnosť. Zatnem zuby. Ja Sebazaprenie nesmiem opustiť, už len kvôli rodičom. Nesmiem. Marcus mi podáva nôž. Pozriem mu do očí – majú zvláštnu tmavomodrú farbu – a vezmem si ho. Kývne hlavou a ja sa otočím k nádobám. Oheň Neohrozenosti aj kamene Sebazaprenia stoja naľavo odo mňa, jedna vpredu a druhá vzadu. Chytím nôž do pravej ruky a priložím si čepeľ k dlani. Zaškrípem zubami a pritlačím. Pichľavú bolesť si sotva všimnem. Pritisnem si obe ruky k hrudi a roztrasene vydýchnem. Otvorím oči a vystriem ruku. Moja krv kvapká na koberec medzi dvoma nádobami. Potom sa s povzdychom, ktorý nevládzem zadržať, natiahnem dopredu a krv zaškvrčí v ohni. Som sebecká a odvážna.

zalomene divergencia.indd 43

5.12.2011 12:27

Sign up to vote on this title
UsefulNot useful