You are on page 1of 6

Staršia slovenská literatúra (800- 1780)

Špecifické črty staršej literatúry


- spoločné vlastnosti stredovekej európskej kultúry, ktoré ovplyvnili literatúru vo všetkých
krajinách:

1, poriadok sveta sa nemení: existujú trvalé pravdy a životné princípy, ktoré platia už dávno
a aj naďalej budú platiť. Napr. spoločnosť sa delila na tri stavy- šľachta (páni), poddaní,
duchovenstvo. Aj v literatúre platili takéto trvalé princípy: literárne dielo by malo byť krásne,
malo by dodržiavať určité umelecké postupy a obsahovať umelecké prostriedky (metafora,
personifikácia,...)
2, chýba psychológia- autor nezobrazuje (nepíše) prečo postavy konajú tak, ako konajú, ani
prečo sa niečo deje.
3, imitácia- autori napodobňovali iných autorov, nielen vo forme diela, ale aj obsahu.
Preberali celé časti kníh, opakovali z diela do diela
4, Zmysel všetkého hľadali vo vzťahu k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a v Bohu.
Známa veta: márnosť nad márnosť a všetko je márnosť. Všetko ostatné sa im javilo ako
pominuteľné a preto nie také dôležité.
5, typické umelecké prostriedky boli alegória (autor nepovedal niečo priamo, len to naznačil,
cez príbeh, napr. Ezopove bájky sú alegóriou) a symbolika (napr. čísel 3, 7, symbolika zvierat
holubica, baránok)
6, idealizované typizovanie- autor sa snažil vytvoriť z hrdinu ideál, niekoho úplne
dokonalého, musel mať typické vlastnosti. V náboženskej literatúre to bol svätec (zbožný,
silný vo viere, múdry a asketický – odpieral si veci, napr. jedlo, spánok,...) a v svetskej
literatúre to bol odvážny rytier, ktorý bojuje za vznešené ideály.
7, ozdobnosť- ornamentálnosť. Diela obsahovali veľa básnických prostriedkov, boli krásne
napísané, čím autor pôsobil na čitateľov alebo poslucháčov ( málo ľudí vedelo čítať)
8, kumulácia- hromadenie. Autor bol presvedčený, že pár vetami sa nedalo zachytiť to, čo
chcel vyjadriť a tak ich znásoboval, písal podobné vety.
9, anonymita- autor bol často neznámy, teda skoro vždy, nepodpisoval sa.
10, synkretizmus- spojenie lyriky (básní) a epiky (prózy). Napríklad sa vydávali veršované
príručky gramatiky.
Stredoveká literatúra (5- 15. stor.)
Rímska ríša sa rozpadla a ďalší vývoj antickej kultúry sa prerušil. Kresťanstvo
neurčovalo iba morálku a spoločenské myslenie, ale aj názory na umenie. Dôležitú úlohu
zohrávala Biblia. Umenie zobrazovalo pozemský život ako pominuteľný (každý človek raz
umrie, ale jeho duša je nesmrteľná a tá bude žiť večne). Forma literárneho diela bola
dôležitejšia ako obsah. Nebolo až také dôležité o čom autor píše, ale to ako to napíše.
Literárny štýl bol ozdobný, používali personifikácie, prirovnania, hyperboly (zveličenia, niečo
napísali prehnane, napr. bolo ich tam tisíc, v skutočnosti ich tam nebolo tak veľa). Slovenská
stredoveká literatúra sa delí na náboženskú a svetskú.
1,Náboženská lit.: mala bohoslužobný a výchovný obsah. Písali sa modlitby, legendy,
životopisy svätých- hagiografie (nemusíte tento názov vedieť). Hlavný hrdian bol svätec.
Jedným z autorov bol sv. František z Assissi a napísal dielo: Pieseň brata slnka. Sv. František
mal rád prírodu, zvieratká a miloval chudobných ľudí.
2, svetská literatúra: hlavným hrdinom bol zidelaizovaný (ideálny, úžasne dokonalý) rytier
alebo šľachtic. (Rytierom mohol byť len šľachtic, pretože brnenie a výstroj stáli veľmi veľa
peňazí a chudobný človek si to nemohol dovoliť). Písali sa hrdinské eposy v troch krajinách:
Francúzsko, Nemecko a Rusko.

Francúzsky epos: Pieseň o Rolandovi. Dej sa odohráva v 8. storočí za vlády Karola Veľkého,
ktorý viedol križiacke výpravy proti pohanom (neveriacim) v Španielsku, volali sa Saracéni.
Chcel ich priviesť k viere. (ale takým spôsobom, že ich buď zabíjali alebo zajali do väzenia,
čo podľa mňa nikoho k viere teda nepritiahne). Verný rytier cisára Karola Roland sa so
svojim oddielom dostáva do pasce, bojuje proti presile, ale boj je nad jeho sily. Na pomoc mu
prichádza samotný cisár, ale už je neskoro. Cisár pozabíja nepriateľov- čiže kresťanstvo víťazí
(ja by som to ale víťazstvom nenazvala, čo je to za víťazstvo, keď umierajú ľudia, ktorí
v Boha neverili?) a cisár sa s mŕtvolou Rolanda vracia domov.

Nemecký epos: Pieseň o Nibelungoch


Hlavnými postavami sú Siegfried (Zigfríd)- kráľovič, ktorý sa ožení s Kriemhildou
(Krimhildou) a získa obravský poklad Nibelungov. Nibelungovia boli bájnym (niečo ako
legenda, nie je dokázané, že naozaj žili) kmeňom a mali fakt veľký poklad. Siegfried zabíja
draka a okúpe sa v jeho krvi, stáva sa nezraniteľným, okrem jedného miesta na chrbte, kde mu
padol list. Toto vyzradí jeho žene, tá to vykecá a Siegfriedovi nepriatelia ho zabijú. Jeho žena
ho chce potom pomstiť, vydá sa za vodcu Hunov- Attilu. Jeho vojsko povraždí celý kmeň
tých, ktorí zabili jej prvé muža. Ona sama však umiera. Poklad Nibelungov, ukrytý v rieke už
nik nenájde. Dielo pochádza z 12. sotoročia.

Ruský epos: Slovo o pluku Igorovom


Aj toto dielo pochádza z 12. stor. Neznámy autor opisuje boj ruského kniežaťa Igora
s kočovnými kmeňmi. Jeho malé vojsko je porazené, Igor je odvedený do zajatia, jeho žena
ho už oplakala, ale Igorovi sa podarí ujsť, vráti sa domov.

O Tistanovi a Izolde- toto dielo napísali dvaja autori, jeden pochádzal z Francúzska- Thomas
de Bratagne (čítaj tomas d bretaň) a druhý z Nemecka – Gottfried von Strassburg (čítaj
Gotfríd fon Štrasburg). Obsah: Hrdinovia sa napijú čarovného nápoja, zaľúbia sa do seba a na
konci spolu umierajú.

Svetskú literatúru pestovali vo Francúzsku trubadúri a v Nemecku minnesängri


(potulní speváci, ktorí sa živili spevom a tancom).
Mestská literatúra zobrazovala každodenný život, kritizovala spoločnosť a mala
zábavnú funkciu. V 13. storočí sa končí stredovek, ale nie je to koniec zo dňa na deň, bolo to
pomalé, postupné.
Dráma (divadelná hra) sa vyvinula z cirkevných hier. Hrali sa rôzne situácie zo života
Ježiša, apoštolov a často sa hrávali hry o záchrane kajúceho hriešnika (kajúci- chcel zmeniť
svoj život).
Na začiatku 15. storočia vzniklo husitské hnutie. Viedol ho Ján Hus- profesor na
Pražskej univerzite. Kritizoval predávanie odpustkov a bol aj tvorcom moderného spisovného
českého jazyka. V Kostnici ho upálili ako kacíra. Husiti boli aj na Slovensku, nielen
v Čechách a vytvárali lepšie podmienky na vývin slovenskej národnosti, kultúry a literatúry.,
nakoniec boli porazení.
Slovenská stredoveká literatúra (800- 1500)
Slovenská stredoveká literatúra sa delí na dve vývinové obdobie. Prvú etapu tvorí
Veľkomoravské obdobie (800- 1000) a druhú Nové konštituovanie stredovekej literatúry
(1000- 1500).
Veľkomoravské obdobie (800- 1000)
Začiatky literatúry na našom území súvisia s príchodom kresťanstva, ktoré šírili
franskí kňazi (z Východofranskej ríše, ktoré susedila s veľkou Moravou). Sväté omše sa
slúžili po latinsky a ľudia im nerozumeli. Šlo tu predovšetkým o uplatňovanie moci.
Východofranská ríša tak mala nad naším územím moc, čo sa nepáčilo veľkomoravskému
kniežaťu Rastislavovi. Preto sa rozhodol poslať posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi
III. So žiadosťou o vierozvestcov. Michal III. Mu v roku 863 poslal dvoch bratov Konštantína
a Metoda- obaja poznali slovanské nárečie (nebol jednotný jazyk na území Veľkej Moravy,
„každá dedina- osada“ mala svoje nárečie). Bratia pochádzali zo Solúna. Zostavili prvé
slovanské písmo – hlaholiku ( zostavili ju na základe malých písmen gréckej abecedy) a prvý
slovanský spisovný jazyk – staroslovienčinu. Východofranskí kňazi vôbec neboli nadšení
príchodom bratov na Veľkú Moravu, oboch obvinili z bohorúhačstva (že sa rúhajú Bohu, lebo
slúžia svätú omšu v inom jazyku ako v hebrejčine, latinčine a gréčtine, vtedy sa mohli len
v týchto jazykoch slúžiť omše a nie v inom). Bratia idú do Ríma za pápežom Hadriánom II.
A on slovanskú bohoslužbu (sv. omšu) potvrdil. Aby mohli slúžiť sv. omšu, museli najprv
preložiť knihy, ktoré budú potrebovať a to: misál (omšová kniha), skoro celý Stará zákon,
evanjeliá (4- podľa Marka, Matúša, Lukáša a Jána), breviár (modlitebná kniha pre kňazov),
žatlár (kniha žalmov) a preložili aj Súdny zákonník (práva a povinnosti, prípadne tresty za
priestupky). Konštantín vstupuje do kláštora a prijíma meno Cyril, onedlho umiera. Metod sa
vrátil na Veľkú Moravu. Frankovia si ale na „trón“ dosadili knieža Svätopluka, ktorý bol na
strane Východofranskej ríše a nechcel slovanský jazyk. Metod bol uväznený a odvlečený do
zajatia do Východofranskej ríše. Po dvoch rokoch ho prepustili a znovu musel obhajovať
slovanskú bohoslužbu. Pápežom už bol tentoraz Ján VIII. (ôsmy) a aj on potvrdil slovanskú
bohoslužbu. Metod umiera, ale stihol si vyučiť žiakov, svojich nástupcov. Svätopluk ich však
prenasledoval a tak museli utiecť do Rumunska a Bulharska. V Bulharsku vytvorili nové
písmo- cyriliku ( na základe veľkých písmen gréckej abecedy).
Literatúru v tomto období delíme na pôvodnú a prekladovú. Prekladovú literatúru
tvoria preklady, ktoré sme si uviedli už vyššie (misál, žaltár,...) a pôvodnú tvoria diela, ktoré
napísali Konštantín, Metod a ich žiaci (Gorazd, Naum, Kliment). Ide predovšetkým o tieto tri
diela: Proglas, Život sv. Konštantína a Život sv. Metoda.
Proglas- predslov k svätému evanjeliu. Je to napísané pred prekladom sv. Písma, pochádza
z 9. storočia a je to naše prvé literárne dielo. Oslavuje v ňom slovanský preklad Písma
a vyzdvihuje domáci jazyk (každý národ by mal mať svoj jazyk, národ bez vlastného jazyka
nie je národom) ako základ vzdelanosti (múdrosti). Je písaný obrazným štýlom a sú tam citáty
z Biblie.
Moravsko- panónske legendy: sú to dve legendy Život sv. Konštantína (autorom bol Kliment,
jeden z ich žiakov) a Život sv. Metoda (autorom bol asi Gorazd, nie je to isté).
Život sv. Konštantína opisuje najmä detstvo, štúdium, nadanie a múdrosť (sv. Konštantín bol
veľmi múdry) a Konštantínov súcit s trpiacimi. Autor sa sústreďuje na činnosť predtým ako
prišli na Veľkú Moravu a venuje sa obhajobe slovanského jazyka pre pápežom. Všíma si
spoločenskú situáciu na Veľkej Morave. Legenda je písaná prózou a rétorickým štýlom (ako
rečník, dielo je určené na prednes a nie na čítanie potichu).
Život sv. Metoda – je kratší, epickejší (je tam menej básnických prostriedkov), vecnejší (je
tam viac faktov), menej legendový (nepíše sa tam o zázrakoch a Metod nie vykreslený ako
dokonalý svätec bez chýb). Jeho činnosti pred Veľkou Moravou venuje autor len málo miesta,
viac sa zaoberá činnosťou na Morave. Dielo obsahuje aj historické dokumenty o schválení
slovanskej sv. omše a vymenovaní Metoda za arcibiskupa (mal na starosti celú Veľkú Moravu
a už nepotrebovali pomoc franských kňazov, boli samostatní, čo sa im- frankom nepáčilo).
Štýl legendy je jednoduchší, ale aj táto obsahuje nejaké básnické prostriedky, ale nie tak veľa
ako Život sv. Konštantína.
Staroslovienska literatúra po odchode Metodových žiakov nezanikla. Písali
v krajinách, do ktorých museli odísť. Diela však na maturitu nepotrebujete, preto sa ich
nebudeme učiť . Obdobie Veľkej Moravy zohráva veľmi významnú úlohu v histórii nášho
národa a aj v tom, že tu sa vytvoril náš prvý jednotný jazyk, ďalej pokračovali Bernolák, Štúr
a ďalší. Začiatok však bol tu- na Veľkej Morave.

Nové konštituovanie stredovekej literatúry (1000- 1500)


Veľkomoravská ríša zanikla na začiatku 10. storočia. Slovenské územie sa stalo
súčasťou Uhorska, ktoré založili maďarské kočovné kmene. Slovanské obyvateľstvo bolo na
vyššom stupni spoločenského vývinu. Maďarské kmene prebrali od našich predkov
spoločenské a kultúrne hodnoty a časť slovnej zásoby (napr. barát- brat, szalma- slama,
király- kráľ). Významnými strediskami vzdelanosti boli kláštory, cirkevné a mestské školy
a univerzity. V kláštoroch sa mnísi venovali literárnej činnosti, prepisovali knihy, kopírky
vtedy ešte neboli a zhotovovali kódexy (zbierky starých rukopisov). Mestské školy vznikali až
od 14. storočia a poskytovali len základné vzdelanie. Domáce univerzity zanikli skoro po
založení. Akademia Istropolitana bola založená v roku 1465 a zanikla v roku 1491. Do
dnešných čias sa zachovala latinská študentská pieseň – Gaudeamus igitur (Nuž radujme sa,
kým sme mladí), Slová pochádzajú z 13. stor. a melódia z 18. stor. Vývoj slovenskej národnej
kultúry brzdila rozdrobenosť krajiny, príchod nemeckých kolonistov a nepokojná spoločenská
situácia (husitské hnutie). Latinský jazyka bol administratívnym, liturgickým a literárnym
jazykom, ale od 15. stor. sa začala používať čeština ako spisovný jazyk. Písali sa hlavne
mestské knihy, listiny a listy- zachovala sa Žilinská mestská kniha.
Literatúra mala prevažne náboženský charakter (žalmy, kázne, modlitby, piesne,
legendy), veľmi obľúbené boli exemplá- príklady zo života formou anekdoty, bájky, krátke
poviedky. Svetskú literatúru tvorili odborné knihy. Často dochádzalo k splývaniu
náboženských a svetských prvkov. Písali sa kroniky, obsahovali historické udalosti, ktoré sa
spájali s bájami a povesťami. Najznámejšia je Anonymova kronika. Poéziu reprezentovali
latinské cirkevné piesne. V próze patrili medzi najpopulárnejšie žánre legendy. Latinské
legendy majú nielen umeleckú hodnotu, ale aj historickú. Zachovala sa Legenda o sv.
Svoradovi a Benediktovi z 11. storočia a tri Legendy o sv. Štefanovi.
Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi- autorom bol biskup Maurus. Zobrazuje
udalosti zo života dvoch mníchov. Sv. Svorad bol benediktín, klčoval les a zachovával pôst.
Jeho žiakom bol sv. Benedikt. Obaja umierajú, ľudia o nich hovoria, modlia sa k nim, stávajú
sa zázraky. Jedným z nich je vzkriesenie mŕtveho zbojníka.
Legendy o sv. Štefanovi- zaoberajú sa bojmi kráľa Štefana s maďarskými kniežatami.

Dráma sa vyvinula z kresťanských hier (vianočné a veľkonočné hry, napr. O sv.


Kataríne, O sv. Dorote). Vynález kníhtlače sprístupnil knihy viacerým ľuďom. Vynašiel ju
Ján Gutenberg okolo roku 1445.

Ústna ľudová slovesnosť


- bola to literatúra poddaného ľudu, zo začiatku bola spätá s mágiou (zaklínadlá). Neskôr sa
zmenila na kalendárny folklór (piesne pri hrabaní sena, pri kosení, pri páraní peria,...),
rodinný folklór (svadobné a pohrebné piesne).
Z prozaických žánrov prevažovali krátke útvary- hádanky, príslovia, porekadlá, pranostiky.
Príslovia sú krátke ľudové výroky, z ktorých vyplýva poučenie. Porekadlá výstižne
vyjadrujú životnú skúsenosť, no nemajú poučný význam. Písali sa aj báje, ktoré vysvetľovali
rôzne prírodné javy a bytosti (víly, škriatkovia,...). Zvieracie rozprávky a bájky mali
alegorický charakter, obsahovali prvky kritiky spoločnosti. Rozprávky- O dvanástich
mesiačikoch. Miestne povesti- o hradoch, mestách alebo historických udalostiach. Najstaršie
piesne- Morena, Morena ; Hoja, Ďunďa, hoja.