You are on page 1of 16

v ý b e r

racan.sk

číslo 2/2014
ZDARMA
pre Raču,
Krasňany
a Východné;
výber z
www.racan.sk

Z obsahu

Rača má šancu na dobrého starostu ▷ 1
Stále nedoriešené račianske vinohrady ▷ 2
Prečo sa Bratislava prehusťuje?
▷ 3
Prechádzka po račianskom korze
▷ 4
Smutné a osamelé budovy v Rači
▷ 7
Kríže v Rači
▷ 10
Portréty Márie Terézie a M. Alstera ▷ 11
História rodiny Salayovej
▷ 13
Račianske kolónie za I. ČSR
▷ 14
RAČA chronológia historických udalostí ▷ 15
Cesta do Ameriky
▷ 16

Rača má šancu na dobrého starostu

Poslanec MZ Michal Drotován ohlásil kandidatúru na starostu Rače
Michala Drotována v miestnej politike sledujem vyše dvoch rokov. Zaujal ma rozhľadom a  vzdelaním, prístupom k  občanom,
ktorých zastupuje v  MZ, zodpovedným rozhodovaním o  verejných veciach a  odbornou
oponentúrou developerských projektov a pro-developerskej politiky súčasného starostu.
Ako komunálny politik výrazne prevyšuje
zvyšných račianskych uchádzačov o  verejný
mandát vrátane tých, ktorí v  poslednej dobe
spadli z oblakov rovno na desiatky bilbordov.
Michal (1981) sa tak ako jeho mama narodil v Rači a je najstarší zo siedmich súrodencov.
V skautingu a divadelnom súbore sa naučil odvahe púšťať sa do neznáma a zmyslu pre spolupatričnosť. Detstvo prežil v  časti Východné
(Rendez), od roku 1991 chodil na ZŠ Jána de
la Salle v  Rači, neskôr na Gymnázium školských bratov. Ako gymnazista počas leta pracoval v domove dôchodcov a na stavbách. Rok
pracoval na Blízkom východe, stopom prešiel
Taliansko a  štyri ďalšie krajiny, po maturite
študoval na ŠKIŠ v Krasňanoch. Ako vysokoškolák pracoval cez letné mesiace v New Yorku,
v Dubline a Londýne, popri štúdiu si privyrábal
ako personalista. Od roku 2005 sa na vlastnom
blogu venuje témam ako politika, spoločnosť
a životné prostredie. Michal býval aj v Rači, teraz býva v Krasňanoch. Spolu s Lenkou Antalovou-Plavuchovou bojoval za zachovanie MC
Ráčik proti svojvôli býv. starostu Jána Zvonára,
s ktorým obaja neskôr vyhrali súdy.
V roku 2007 promoval ako magister politológie na Trnavskej univerzite a  bakalár
v odbore geografia a verejná správa na PF UK

v Bratislave, neskôr externe
dokončil právo a medzinárodný obchod na Masarykovej univerzite v Brne. Pôsobil ako konzultant ľudských zdrojov, neskôr
založil vlastnú firmu Political Consulting,
s.r.o. V roku 2011 prešiel do verejnej sféry na
pozíciu prednostu Obvodného úradu životného prostredia v Bratislave. Rok a pol, až do odvolania vládou R. Fica, riadil tento úrad s viac
ako 40 zamestnancami a riešil hausbóty v Jarovskom ramene, Železnú studienku, riziko
znečistenia najväčšieho zásobníka pitnej vody
v Bratislave či odstraňovanie čiernych stavieb.
V súčasnosti riadi oddelenie životného prostredia na MÚ Bratislava – Staré Mesto.
Od roku 2010 je poslancom MZ Rača. V politike presadzuje otvorenosť, odborné riešenia,
účasť obyvateľov na rozhodovaní a zlepšenie života občanov. Za sériu článkov ho nominovali
na Novinársku cenu 2012. Roky beháva dlhé
trate a  propaguje cyklistiku ako alternatívnu
prepravu v  meste. Účinkuje vo Vajnorskom
ochotníckom divadle. Navštívil mnohé krajiny a veľkomestá – New York, Londýn, Káhiru,
Moskvu, Paríž, Istanbul či Peking.
Michal sa výrazne pričinil o  to, že bezuzdný „rozvoj“ Rače narazil na odpor obyvateľov a pribrzdil zámery develeperov. O to
viac peňazí developeri nepochybne vložia do
(znovu)zvolenia niektorého zo svojich „koní“.
Na to by sme mali myslieť 15. novembra pri
rozhodovaní, komu zveriť na ďalšie štyri roky
budúcnosť Rače a hlavného mesta.
Miro Ščibrany

Vážení čitatelia, ponúkame Vám ďalší
výber článkov uverejňovaných na portáli račan.sk, ktorého spolutvorcami ste aj vy.
Týmto číslom začíname seriál fotografií
Gabiky Slivovej „Iba minútku nad Račou“.
Predstaví vám kvetenu a zverinu malokarpatského lesa v unikátnej málo známej podobe.
V posledných týždňoch prispievatelia na
portáli uverejňujú prevažne články o rozvoji
Rače a novembrových volieb, preto sa téma volieb objavuje aj v tomto čísle. Tradične najaktívnejším autorom je Michal Drotován, poslanec MZ a teraz už aj kandidát na starostu Rače.
Na spoločnej kandidátke sa s ním budú o mandát poslancov MZ uchádzať aj občianski kandidáti Michal Krištofič a Viktor Bielko (Rača),
Dagmar Gelingerová (Východné) a  Lenka
Antalová-Plavuchová (Krasňany) – nájdete tu
aj články od nich. Na rozdiel od dosiaľ neviditeľných kandidátov, ktorí sa zviditeľňujú
cez bilbordový vizuálny smog, M. Drotován
a občianski kandidáti vsádzajú na svoju doterajšiu prácu a na kvalitnú víziu rozvoja Rače.
Za nikým z nich nestoja developerské firmy
ani stranícke zdroje, či peniaze zarobené verejným obstarávaním, a tak ich triezva kampaň
nebude plytvať peniazmi, ktoré do nej vkladajú
oni sami a ich podporovatelia. Pre tento účel
Michal Drotován (www.drotovan.sk) zriadil
transparentný účet:
SK5709000000005057186515
5057186515/0900
V čísle ako vždy nájdete aj zaujímavé
články o histórii Rače.

Miro Ščibrany
www.racan.sk

Viac článkov
a informácií
nájdete na
www.racan.sk

racan.sk

2

v ý b e r

Stále nedoriešené račianske vinohrady...
V Rači máme dva dru­
hy vinohradov z hľadis­
ka funkčnosti (A1 a A2)
a z hľa­diska právneho tiež
dva druhy (B1 a B2).
Z hľadiska funkčnosti
má­me:
A1. Vinohrady, ktoré sú udržiavané, obrábané, produkujú kvalitné vína a  robia dobré
meno Rači.
A2. Vinohrady, ktoré sú opustené, zanedbané, spustnuté a nerobia dobré meno majiteľom, ani Rači. Je to naozaj veľká škoda, že
sa výborné pôdne podmienky pre pestovanie
hrozna (a najmä Frankovky modrej) takto
trestuhodne nevyužívajú. Tieto vinice sú v takomto stave z dvoch dôvodov:
a) Buď ich opustili majitelia, pretože sú starí
a príp. nevládzu ich obrábať a deti či dediči to nevedia, alebo nestačia popri svojich
povinnostiach, alebo ich to netrápi a nezaujíma. Ďalší dôvod je ten, že majú negatívnu skúsenosť z minulosti, keď vinohrad
obrábali, ale úrodu nemali komu predať
v prípade, že neprešovali, alebo bola úroda
väčšia ako stačili spracovať (a vypiť). Často
je to aj stratový podnik, pretože nie každý
rok je vinohrad rentabilný a často viac financií a práce „zožerie“ ako prinesie. Ďalší
dôvod je ten, že všetky zainteresované inštitúcie i  občania iba hovoria o  podpore
vinohradníctva, ale veľmi málo (ak vôbec)
niečo pre to robia.
b) Niektoré vinice nechali spustnúť užívatelia
– nájomcovia, ktorými boli (často od kolektivizácie na začiatku päťdesiatych rokov
minulého storočia) JRD Rača, neskôr JRD
ČSSP Rača a  jeho právni následníci PD
Rača a Villa Vino Rača.
Počas socializmu (v osemdesiatych r­ okoch)
boli celé hony rekultivované, znovu vysadené
a  často premenené na etážovú výsadbu formou drôtenky, takže pôvodný smer riadkov
zdola nahor bol zmenený o 90 stupňov. To je
pozitívny fakt, ktorý bol ale odôvodnený tým,
že užívateľ predpokladal, že bude tieto vinice
užívať tak povediac navždy. Po zmene vlast-

níckych pomerov, keď sa vlastníci domohli
svojich viníc a dali ich zmluvne do prenájmu
zasa organizácii (PD Rača) už nastalo len využívanie viníc, ale údržba prakticky žiadna.
Prenajímatelia ich slabo alebo vôbec neudržiavali, až ich zničené vrátili vlastníkom. Napríklad v  roku 2010 prenajímateľ Villa Vino
Rača odovzdal majiteľom v  hone Longtál
zničené vinice, ako to dokazujú Oznámenia
o  odstúpení od (nájomnej) zmluvy. Predmetné vinohrady (kry i oporná konštrukcia)
boli pri odstúpení od nájomnej zmluvy naozaj
v katastrofálnom stave a bez zásadnej rekonštrukcie nie sú schopné produkcie. Vzhľadom
na stav týchto viníc i faktory popísané v bode
a) pôvodní majitelia nie sú schopní finančne
takúto rekonštrukciu vinohradu zabezpečiť.
Otázka je tiež, prečo by ju mali financovať
a na niekoho doplácať, ak takýto stav nespôsobili. Je teda jasné a zrejmé, kto je zodpovedný nielen morálne, ale aj finančne za minulé,
ale aj budúce straty, škody! Pretože devastáciu
zapríčinili určité organizácie, ale formálne je
teraz za stav vinohradu zodpovedný majiteľ!!!
Je verejným tajomstvom, že v extrémnom prípade by vlastníci takýchto spustnutých vinohradov mohli dostať aj pokutu za neobrábanie
pôdy. A to by už bola nespravodlivosť najvyššieho stupňa!!!
Z hľadiska právneho máme tiež dva
druhy vinohradov:
B1. Právne vyriešené vinohrady sú tie,
ktoré boli predmetom pozemkových úprav
a vlastníci ich majú presne vymerané a zapísané na listoch vlastníctva. Môžu s nimi nakladať ako s čistým majetkom, teda napr. predať,
alebo dať bez problémov do prenájmu.
B2. Vinohrady, ktoré neboli zahrnuté do
pozemkových úprav sú teraz akoby „bezprizorné“. Pôvodní majitelia dostali pridelené
náhradné vinohrady, od ktorých ale nemajú
žiaden doklad či mapu a  tak hospodária (ak
hospodária) prakticky ilegálne. Pridelený vinohrad je síce v tom istom hone, ale obyčajne
inde ako ten pôvodný. Tak sa niekedy mohlo
stať, že ich pôvodný vinohrad už vykúpil investor (stavebník, developer), vlastníci dostali
peniaze, ale developer stále nestavia a  vinohrad pustne, ako sa to pravdepodobne stalo

č. 2 / 2014
napr. v hone Táborky. Po vykonaní pozemkových úprav boli náhradné pozemky zrušené,
pričom sa pravdepodobne „zabudlo“ (!?!) na
to, že nie všade pozemkové úpravy prebehli.
V tomto prípade treba zaručiť užívateľom legitímne právo na im pridelený náhradný vinohrad a to formou právoplatného rozhodnutia zodpovednej inštitúcie a  upresnenia jeho
polohy a prípadne tiež na dokončenie pozemkových úprav na týchto honoch (a zabezpečenie peňazí na túto činnosť).
V tejto veci som sa už 29. januára 2014
obrátil na Okresný úrad, odbor pozemkový
a  lesný (OÚ BA PLO) a  až 21. augusta som
dostal písomnú odpoveď, v  ktorej mi úrad
oznámil (citujem): „OÚ BA PLO Vám oznamuje, že vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie paragrafu 15 zákona č. 330/1991 Zb.
o  pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách bolo zrušené predpisom 571/2007 Z. z.
s účinnosťou od 01.01.2008 a spisy prešli viacerými predchodcami, OÚ BA PLO takýmito
informáciami nedisponuje a odporúča sa Vám
obrátiť na Villa Vino Rača a.s.“
Podotýkam, že na túto tému som sa bol na
Villa Vino Rača informovať už pred začiatkom „kauzy“, (teda predtým, ako som poslal
žiadosť na OÚ BA PLO), ale odpoveď som
tiež nedostal uspokojivú, pretože ani na Villa
Vino Rača nemajú (údajne) žiadne doklady
o prideľovaní náhradných pozemkov. Z odpovede OÚ BA PLO vyplýva, že musím ísť ešte
raz na Villa Vino Rača a tam zisťovať, kde je
pravda, prípadne písomne žiadať Villa Vino
Rača o vysvetlenie, aby som mohol záležitosť
posunúť ďalej, ak budem mať písomné vyjadrenie oboch zainteresovaných strán.
Zatiaľ sa teda nič pozitívne neudialo a dve
inštitúcie, ktoré boli pri prideľovaní náhradných pozemkov, si zodpovednosť pohadzujú
medzi sebou ako horúci zemiak. Preto budem
nútený angažovať sa v tejto záležitosti aj ďalej,
aby sme my (teda moja manželka a ja, ktorý
vinohrad obrábam) a  aj ďalší občania Rače,
ktorí užívajú náhradné vinice, získali právoplatný doklad o užívaní im pridelenej vinice.
Michal Krištofič
kandidát na poslanca MZ za Raču
http://michal-kristofic.racan.sk

Magistrát a GIB konečne dostali financie na riešenie vody na sídlisku
Moja úloha je informovať
obyvateľov. Uvedomujem
si, že pre niekoho je celá
táto problematika frustrujúca, ale pre obyvateľov je
to krok vpred, doslova vyslobodenie.
Problém s vodou má sídlisko 25 rokov.
Bolo to len otázka času, kedy obyvatelia vyslovia názor, takto to pokračovať do nekonečna nemôže...
Konečne po množstve rokovaní a žiadostí sa podarilo urobiť posun vpred. Magistrát

hlavného mesta SR – osobne riaditeľ kancelárie Ing. Gajarský, GIB – riaditeľka Ing. Zálešáková, konečne dostali tzv. pasportizáciu,
teda ľudsky povedané finančné zdroje na riešenie problémov s vodou na sídlisku.
Písala som už v minulosti, že vodovodná
sieť je vo veľmi zlom technickom stave a je nutná komplexná obnova, ale nielen to, je nutné
doriešiť kolaudáciu, čo po toľkých rokoch je
problém. V týchto dňoch sa rozbiehajú prvé
rokovania, kde sa zvažujú všetky technické
možnosti, ako vodovodnú sieť a kanalizáciu
dať do takého stavu, aby bola prevedená pod
správu a do majetku Bratislavskej vodárenskej

spoločnosti a.s. (BVS). Som tomu nesmierne
rada, a to aj preto, lebo veľmi podstatnú technickú pomoc sme dostali od Bytového družstva
BA 3, osobne sa rokovaní zúčastnil predseda
p. Vaško. Jeho zdokumentovanie problému pomohlo hľadať rýchle a účinné riešenie.
Sme na začiatku, ale už len to je povzbudzujúce, že konečne sa spojili inštitúcie a začali spolupracovať. Je najvyšší čas, pretože
leto je ideálne na to, aby sa začalo na tomto
probléme pracovať.
Dagmar Gelingerová
kandidátka na poslankyňu MZ za Východné
http://dagmar-gelingerova.racan.sk

č. 2 / 2014

3

Čo zapríčinilo, že sa Bratislava prehusťuje?
Prečo vnímame realitný
development v  Bratislave
ako problém?
V  dnešnej dobe veľa
ľudí trápi nadmerné zahusťovanie Bratislavy novými stavbami. Najviac
to pociťujeme v  doprave
a  parkovaní, priamo dotknutí ľudia v  strate
zelene a denného svetla, no o chvíľu to začne
mať aj horšie následky. Územný plán rozvoja mesta by mal zahusťovanie regulovať. No
ako máme možnosť vidieť, developeri majú
moc ohnúť tento plán podľa svojich zámerov.
Územie, vyčlenené ako športoviská, sa zrazu
stáva územím vyčleneným na bytovú výstavbu
s podlažnosťou osem. Rozhodovanie na miestnych úradoch, stavebné povolenia, toto všetko
ide hladko v prospech developerov. Developeri
majú k dispozícii všetko – lacno skúpené pozemky, uplatených úradníkov, banky.
Čo spôsobuje, že developeri sú takí mocní a vedia uplatiť kohokoľvek? Odpovedali by
ste, že to, že majú toľko peňazí. Ale odkiaľ ich
majú? Ja si dovolím tvrdiť, že sú to práve bežní
ľudia, ktorí im dávajú túto moc. Nie je to následkom skorumpovanej politiky, ani nedokonalými zákonmi, ani „špinavými“ peniazmi,
ale práve nami.
Ako je to možné? Pozrime sa, ako funguje
realitný development.
Začína to tým, že developer vymyslí projekt a presvedčí banku, aby ho prefinancovala.
Podmienkou banky býva, že developer musí
vložiť 30% vlastných prostriedkov, na zvyšok
dostane úver. V praxi to vyzerá tak, že developer kúpi pozemok od mesta za „jedno euro“
a  vybagruje v  ňom jamu. Pri „správnom“
ohodnotení pozemku to už tvorí tých požadovaných 30%. V tom momente začne developer
kontaktovať banky so svojím projektom a zháňať peniaze na stavbu. Stavebné povolenie ho
stálo len pár úplatkov, ako aj kúpa pozemku.
To, či treba banky o projekte presviedčať , alebo sa oň „pobijú“, závisí od hustoty zástavby.
Čím viac bytov na čo najnižšie náklady, tým
viac sa o to banky „bijú“. Banky sú taká prvá
autorita, ktorá rozhoduje o  tom, čo postaviť.
Až tá druhá sú zákazníci, mestské úrady nie
sú v tomto žiadnou autoritou. A keďže Slováci v  Bratislave vykúpia všetko, tak jediné, čo
banka vyhodnocuje, je ziskovosť investície.
Banky priamo motivujú developerov inves­
tovať čo najmenej do infraštruktúry a  vtesnať čo najviac bytov do stavby.
Po tomto kroku dostáva developer úver,
z  ktorého sa stavba stavia. Ak sa vám teraz
zdá, že developer stavia len za cudzie a  do
projektu nevložil zo svojho takmer nič, tak sa
vám zdá správne. Pri dosť hrubej hrošej koži
sa môže stať developer kľudne aj z  vás. Takže, developer získa úver na pár rokov, počas
ktorých musí stavbu postaviť a predať. Výstavba sa do roka stíha, čím väčší podiel betónu,
tým je rýchlejšia. A potom nastáva predaj bytov – najkritickejšia fáza projektu. Teda, bola
by, keby sme neboli v  Bratislave. Tu sa byty
predajú v pohode. Hypotéka je stroj času, čo
prenáša peniaze z  budúcnosti do súčasnosti.
Ľudia u nás sú ochotní zadlžiť sa na 30 rokov,

aby  mali vlastný byt. A  preto odovzdávajú
svoje výplaty za 30 rokov dopredu do rúk developerovi dnes. Keby len vedeli, že náklady
na výstavbu kupovaného bytu sú polovica
toho, čo platia. Developerovi stačí predať polovicu bytov a už má splatený svoj dlh banke.
Všetko ďalšie predané už ide len jemu. Jediný,
kto ostáva zadlžený, sú zákazníci. Developeri
majú vďaka hypotékam v rukách také množstvo peňazí, aké sa ostatným firmám nepodarí
zarobiť za dekádu. Keby však byty nikto nekúpil, developer o  stavbu príde a  ďalší úver už
tak ľahko nedostane.
Takže sú to obyčajní ľudia, ktorí poháňajú
realitný development.
Ale prečo sa stavia tak zle? Sú to predsa
obyčajní ľudia, ktorí svojimi hypotékami, hlasujú o tom, čo sa bude stavať.
Z pohľadu demografie, väčšina ľudí, ktorí
kupujú byty v  Bratislave, sú absolventi vysokých škôl, ktorí tu študovali. Nevracajú sa
naspäť do rodiska, keďže pracovné ponuky
tam sa ani zďaleka nedajú porovnať s tunajšími. Spôsobili to hlavne zahraniční investori.
Keď sa pozrieme na umiestnenie centier servisných služieb, tak vyše 90 % je v Bratislave.
A to je to, čo sem ťahá absolventov škôl z celého Slovenska.
Títo ľudia strávili posledných 5 rokov života na internátoch, poprípade sa tlačili v podnájmoch. Za tých 5 rokov si človek navykne
na veľmi nízku kvalitu bývania. Keď potom
ide kupovať byt, jeho zmýšľanie môže vyzerať takto: „potrebujem len byt na prespávanie
v  Blave počas týždňa, cez víkend som aj tak
u  našich.“ S  takou motiváciou samozrejme
kúpi ten najlacnejší byt, ktorý nemá žiaden
výhľad, je v prehustenej zástavbe a ešte aj neCentrá zdielaných služieb na Slovensku

racan.sk

v ý b e r
kvalitne postavený. Najhoršie je, že tou kúpou
nevytrestá iba seba. Zároveň tým povie developerovi, že „dobre staviaš, stavaj také stavby
ďalej“ a dá mu na to svoje výplaty za 30 rokov.
Developer potom má od neho prostriedky na
to, aby mohol zničiť ďalšiu lokalitu predimenzovanou výstavbou, tak ako lokalitu z  príkladu. Pôvodní obyvatelia pocítia zhoršenie
kvality života hneď, ľudia kupujúci byty si to
uvedomia až po niekoľkých rokoch.
Developeri stavajú len to, čo od nich väčšina ľudí žiada. V tom tkvie aj nádej na zlepšenie. Treba začať vzdelávať študentov a prisťahovalcov do Bratislavy o tom, čo je to kvalita
života. Že to nie je len „1000 eurová mzda
miesto 450 eurovej“. Je to o tom, kde budem
žiť najbližších 30 rokov a  kde budú vyrastať
moje deti. Ak si toto ľudia uvedomia, tak najhoršie developerské projekty ostanú nepredané. Ked si to všimnú banky, ktoré ich úverovali, začnú odmietať investovať do prehustených
projektov. Tým donútia developerov „prekresliť výkresy“.
Ako to dosiahnuť? Prvým krokom by
mohlo byť vytvorenie webstránky, ktorá by
poukazovala na nedostatky budovaných
a  stojacich novostavieb. Developer vie dať
na webstránku krásnu vizualizáciu projektu
so stromami, no v realite tam žiadne stromy
nebudú, len betón a ďalšie stavby. Negatívne
skúsenosti zákazníkov v  týchto stavbách by
mohli ovplyvniť budúcich zákazníkov, aby sa
rozhodli len pre lepšie stavby a tým nútili developerov také stavby stavať. Určite aj vás napadnú ďalšie spôsoby, ako vzdelávať ľudí, čo
tu idú kúpiť byt. Iba takto vieme zlepšiť vý­
stavbu v Bratislave a zastaviť prehusťovanie.
Viktor Bielko
kandidát na poslanca MZ za Raču
http://viktor-bielko.racan.sk

racan.sk

v ý b e r

4

č. 2 / 2014

Prechádzka po račianskom korze
Už dlhšie mi vŕta v hlave, ako pomôcť k zlepšeniu verejných priestorov v  Rači, aby ľudia
mali radosť byť vonku pred domom a netrávili
voľno doma pred TV. Jedným z veľmi osvedčených spôsobov, ktorý sa uplatňuje vo vyspelých krajinách, je vytvorenie miest na stretávanie či prechádzku s  deťmi. V  tomto blogu

dávam na diskusiu návrh troch vychádzkových zón – každá v inej časti Rače.
Vopred Vám ďakujem za pripomienky,
návrhy a  zlepšenia tohto návrhu. Myslím, že
kvalitné verejné priestory sú veľmi dôležité.
Mgr. Michal Drotován
www.drotovan.sk

1. Vychádzková zóna
Krasňany – Korzo Krasňany

cyklistov a bežcov – navrhnúť však také riešenie, ktoré by neohrozovalo chodcov.

Zóna prakticky kopíruje môj pôvodný
návrh na cyklotrasu
z roku 2011. Jednalo
by sa o revitalizáciu
a  skultúrnenie známeho priestoru medzi zastávkami električky Pekná cesta
a Černockého – bolo
by dobré opraviť povrch, pridať nejaké nové lavičky, hracie prvky,
možno aj nejaké stolčeky na hry (šach, karty
a  pod.), doplniť počet košov a  revitalizovať
priekopu medzi chodníkom a  električkovými
koľajami.
Projekt je možné rozšíriť aj o  zónu 2 (na
mapke od Hlinickej k  Peknej ceste – modrá
farba) a  v  prípade možného zapracovania
predĺžiť korzo až k chystanej novej športovej
hale (popri futbalovom štadióne – na mapke
zelená farba).
Je mi jasné, že na viacerých miestach sú
v súčasnosti problémy s vlastníkmi pozemkov
– verím však, že toto by sa dalo riešiť – časť
pozemkov tam má aj magistrát. Územie by
bolo veľmi pekné, napr. v priekope je možné
vysadiť kvety.
Takto by sa vytvorilo ucelené miesto na
prechádzky, mohli by sa vyznačiť aj pruhy pre

Korzo Krasňany

2. Vychádzková zóna
Rača – Korzo Rača

V Rači je veľmi dobrá možnosť urobiť
prechádzkovú zónu
v lokalite od parčíka
J. M. Hurbana až po
zastávku električky
Pri vinohradoch. Až
na malý kúsok medzi parkom a  električkami sa jedná
o  chodník, ktorý už
teraz existuje – bolo by potrebné ho opraviť,
aby hlavne v zóne okolo ihrísk a fitka nebol po
daždi plný kaluží ako je to teraz. Plus doplniť
hracie prvky, lavičky. Revitalizovať v  spolupráci s magistrátom ihrisko na streetball. Tiež
vyznačiť chodníček pre cyklistov (časť je tiež
súčasť môjho návrhu z roku 2011).
Na mapke je da­né územie vyznačené zelenou, úprava a  obnova tohoto chodníka by
bola myslím prínosom.

3. Vychádzková zóna
Východné – Korzo Rendez

Na Východnom je situácia komplikovanejšia, napriek tomu si myslím, že aj tu by mohlo
vzniknúť pekné korzo – aj keď nie asfaltové

Korzo Rača

Korzo Rendez

Pridajte sa k nám na Facebooku
– račan.sk www.facebook.com/racan.sk
a Priatelia Rače
www.facebook.com/groups/priateliarace/
Sledujte na webe portál račan.sk
www.racan.sk

pre cyklistov a  korčuliarov, ale také prírodnejšie – priamo
popri Račianskom
potoku. V  prvom
rade by bolo dobré
rozšíriť chodníček
od zastávky MHD
smerom k  sídlisku
– podľa katastra sa
jedná o parcelu, ktorá je súčasťou toku (pod ňou je vedený potok
v rúre) – rozšírenie chodníka by sa so správcom toku – SVP, š.p. verím dalo dosiahnuť.
Ideálom by bol samozrejme asfaltový povrch,
ktorý je najlepší aj pre mamičky s  kočíkmi.
Neviem, či je možné tam sadiť stromy pre tu
rúru, ale ak hej, tak aj tie by to tam pekne zútulnili + lavičky a koše.
Druhou fázou by bolo vytvorenie prírodného prechádzkového chodníku popri potoku (nízko-nákladové, pretože je stále neistý
ten projekt vedľa) – jedná sa o pozemok Villa
Víno Rača a verím, že by dovolili na ňom menšie úpravy. Bolo by tam aj venčisko pre psov
a chodníček na prechádzky. Podľa možnosti aj
nejaké stromy (je to v ochrannom pásme potoka, ale na vzdialenejšej strane by mohli byť
stromy. Plus nejaké lavičky a koše. Doplnenie
projektu by bolo prepojenie zastávky MHD
s touto zónou.
Na mapke je zóna vyznačená modrou farbou.

č. 2 / 2014

5

racan.sk

v ý b e r

Beh človeka naučí, že ak sa nevzdá, všetko sa dá zvládnuť

Rozhovor s poslancom MZ a kandidátom na starostu MČ Rača Michalom Drotovánom
? Zostáva ti popri práci vedúceho odd. ŽP mi vnímam stále väčšiu popularitu behania však väčšia vzájomná spolupráca športových
a miestneho poslanca čas aj na šport?
No, je pravda, že veľa voľného času nemám, snažím sa ho však využiť efektívne,
takže žiadne sedenie pred televízorom .
Program si prispôsobujem tak, aby som mohol trikrát do týždňa chodiť behať – niekedy
hneď po príchode z práce, niekedy, ak sa nestíha, tak aj o jedenástej v noci. Aj keď sa mi
niekedy nechce (po náročnom dni, keď leje
a pod.), tak sa vždy nakopnem a idem. A potom to väčšinou neľutujem .

Charitatívny celosvetový beh Wings for Life

? Čo ťa priviedlo k  vytrvalostnému behu

a cyklistike?
Počas základnej a strednej školy som hrával skôr kolektívne športy ako ľadový hokej na
Kalnej, streetball alebo futbal, teraz je už časovo veľmi náročné dať viackrát do týždňa na
športovanie tím ľudí. Preto som presedlal na
beh a bicykel, ktoré sú predsa len časovo flexibilnejšie. Myslím si, že šport vo všeobecnosti
je skvelý prostriedok nielen na udržanie dobrej kondície, ale aj na prečistenie hlavy a vyventilovanie stresu. Bicykel používam často aj
ako dopravný prostriedok.
? Čo ti dáva beh do bežného života?
Beh je veľmi priateľský šport a veľká skupina bežcov sa radi stretávame na pretekoch ako
spoločenských podujatiach. Niekedy sa navzájom predbehneme, ale stále sme kamaráti
a vždy sa v cieli čakáme a podáme si ruku. Beh
je ako život – vyskytne sa počas neho veľa prekážok, je však dôležité, ako sa s  nimi človek
popasuje, nevzdá sa a  zvládne ich. Bežať závod do kopcov pri teplote 36 °C alebo v hlbokom snehu pri –10 °C človeka naučí, že vždy
sa dá všetko zvládnuť, ak sa človek nevzdá .
? Aké podmienky pre beh a bežcov poskytuje Rača?
Rača je na behanie fantastická – sú tu rovinky až do Jura, kopce na Biely kríž či až na
Pajštún, neďaleko Železná studienka, v  zime
za tmy môže človek behať na osvetlenej ceste od Komisárok až na Račianske mýto. Veľ-

Three Rabbits na Račianskom polmaratóne

v  Rači. Verím, že výsledky nášho fiktívneho klubu Three Rabbits Rača tiež pomáhajú
k popularizácii. Máme tu aj veľa skvelých bežcov – od mládeže ako je napr. Petra Turčeková, či Marek Jankovič, potom zo starších Martin Guttmann a z veteránov napr. Vlado Cích.
? Aké športové úspechy si dosiahol v Rači
aj mimo nej?
Rád chodím na bežecké preteky, ale konkurencia v hlavnej mužskej kategórii je vždy veľmi silná, v pretekoch som najlepšie zatiaľ bol
raz štvrtý a trikrát piaty, často – ako napríklad
na MMM v Košiciach je veľkým úspechom aj
byť v prvej stovke. Náš populárny klub Three
Rabbits Rača však reprezentuje Raču aj v zahraničí . Za úspech považujem aj 14. miesto
z cca 1000 bežcov na Slovensku v špeciálnom
celosvetovom charitatívnom behu Wings for
Life. A  tiež to, že som sa konečne tento rok
odhodlal bežať maratón. V októbri verím, že
sa mi v  Košiciach podarí opäť posunúť svoj
najlepší čas v polmaratóne (1:27:24). V cyklistike chodím iba na pravidelné podujatie Račianska časovka – Memoriál Rafaela Krampla.
? Kto organizuje v  Rači športové podujatia pre verejnosť? V čom vidíš ich prínos
a v čom rezervy?
Myslím, že Marek Porvazník ako športový
referent urobil z Rače doslova Mekku športu.
Toľko podujatí, čo sa deje u nás sa nedeje asi

núť si za jeden stôl a ťahať za spoločný povraz.
Každý šport, ktorý vytiahne deti od počítačov,
tabletov a smartphonov treba podporovať.
? Akú podporu športu v Rači plánuješ ako
starosta, prípadne ako mestský poslanec?
Myslím, že je dôležité, aby si športové kluby
sadli spoločne za jeden stôl a pravidelne sa stretávali. Zástupcovia klubov by boli aj v navrhovanom poradnom orgáne starostu, kde by sa
mohli vyjadrovať k veciach ešte vo fáze ideového
zámeru. Tiež chcem, ako som spomínal, viac
zapojiť aj stredné školy a ich ihriská do športo-

Míľa v Horskom parku

Zimná desiatka v snehu

nikde v Bratislave. Naozaj klobúk dole predtým, čo Marek stíha, dokáže vybaviť a  pripraviť. Som rád, že sa nám spoločne podarilo
úspešne rozbehnúť podujatie Račiansky polmaratón. Prínos pre športovanie detí je veľmi
veľký pri všetkých podujatiach v  Rači. Vidím priestor ešte pre väčšie zapojenie hlavne
stredných škôl v  Rači a  prípadne vytvorenie
nejakej lokálnej športovej školskej ligy. Tiež
by pomohla obnova športových školských
areálov napríklad na Tbiliskej, Pántoch a pod.
? Spolupracuje mestskej časti so športovými klubmi, ktoré pôsobia na jej území?
Myslím, že spolupráca s klubmi je dobrá –
často sa to však láme na peniazoch. Podľa mňa
by mali byť prioritou deti a mládež a teda veľmi
sú mi sympatické aktivity napr. OZ Kengura
a FK Rača, BMX Rača, MAC Rača a veľa ďalších (karate, pozemný hokej atď.). Chýba mi

vého života v Rači, vytvoriť každoročnú anketu
o najlepšieho športovca a kolektív v Rači. Z tých
náročnejších vecí je to revitalizácia areálu ZŠ
Tbiliská (napr. vybudovaním kvalitnej bežeckej
dráhy pre verejnosť a detí z MAC Rača).
? Stredné školy na území našej MČ spravuje BSK. Plánuješ spoluprácou s BSK viac
sprístupniť obyvateľom Rače ich ihriská, telocvične, posilňovne a plavárne?
Myslím, že spolupráca s  BSK by mohla
byť lepšia, je to v  záujme oboch – aj BSK aj
mestskej časti. Športové areály škôl – hlavne
Na pántoch ponúkajú obrovské možnosti pre
rozvoj športu. Pomohlo by to nielen Rači, ale
hlavne aj samotným školám.

tímov. Ja viem, že každý má rád ten svoj šport,
ale treba spolupracovať a nie byť súpermi. Sad-

Košický maratón

Zhováral sa Miro Ščibrany
správca portálu račan.sk
a člen redakcie občasníka račan.sk výber

racan.sk

v ý b e r

6

č. 2 / 2014

Konečne bankomat a obedy pre dôchodcov na Rendezi
Konečne, priatelia, po rokoch mnohých mojich poslaneckých pravidelných
písomných žiadostí na MÚ
Rača o  zriadenie BANKOMATu na Rendezi, sa im
úspešne podarilo, po ich
sústavných aktivitách presvedčiť tentoraz POŠTOVÚ BANKU a  tá už
29. 8. 2014 zabudovala svoj bankomat na budove RUBIKONU, vedľa potravín SAMOŠKA
(polohovo v strede Rendezu).
Verte, vážení obyvatelia, že tu, pri vybavovaní tejto tak vami žiadanej bankovej služby na
Rendezi, nefungujú žiadne zázračné riešenia
niektorých „patentárov na rozum“, ktorí by tento problém dokázali vybaviť bleskovo, takzvane
jediným telefonátom, lebo ja som bol v stálom
kontakte s MÚ Rača pri riešení tejto záležitosti od samého začiatku až po zdarný výsledný
koniec a viem, koľko úsilia a energie sa muselo
vynaložiť, aby táto banková služba napokon
mohla konečne slúžiť obyvateľom Rendezu.
Napriek dostatočne výpovedným zaslaným informáciám zo strany MÚ Rača rôznym bankovým domom o počte obyvateľov časti Rendez
(Východné) MČ Rača cca 5150, plus existencie koncentrácie ľudí v Policajnej akadémii, jej
internátu na Sklabinskej, internátu Právnickej

fakulty na Dopravnej ulici, podnikateľským
subjektom na Rendezi, pracovníkov ŽSR
a s prehľadom navrhovaných miest na umiestnenie bankomatu + ich fotodokumentácia, ich
odpoveď bola vždy nepochopiteľne zamietavá, negatívna (navrhované miesta boli: Šajby
– Lekáreň Melisa, budova Vojenskej posádky,
bývalé potraviny Rendez, Dom služieb – Pošta,
internát Právnickej fakulty).
Verím, že po dobrých ekonomických skúsenostiach s Bankomatom POŠTOVEJ BANKY
sa podarí presvedčiť aj ďalšie bankové domy
a zrealizuje sa postupne môj zámer umiestniť
ďalšie bankomaty na budove bývalých potravín
Rendez a žiaduco aj v sídlisku Šajby na už uvedených miestach vhodných budov.
Záverom už len prianie, aby vám BANKOMAT ušetril váš produktívny čas a presvedčenie, že realizácia ďalších bankových služieb na
Rendezi sa časovo podarí čo najskôr dotiahnuť, aby slúžili v prospech jeho obyvateľov.
Oslovilo ma niekoľko dôchodcov na Rendezi, či by sa nedalo znovu chodiť na ich obedy
cez MÚ Rača v našej časti, tak ako tomu bolo
kedysi, ešte v 90-tych rokoch 20. storočia bežné.
Pádnymi argumentmi tu boli aj skutočnosti, že mnohí dôchodcovia by aj využívali
túto potrebnú sociálnu službu, ktorú poskytuje MÚ Rača vo svojej časti, ale sú tu ich časté

zdravotné problémy v pohybe, nepriazeň počasia najmä v zimnom období, kedy o zľadovatené chodníky nie je niekedy núdza a hrozia
tak neblahé dôsledky ťažkých úrazov.
Nadviazal som preto okamžitý kontakt so
sociálnym oddelením MÚ Rača, jeho pracovníčkou pani Kulifajovou a jej zohratým pracovným tímom a oni ako vždy ochotne a operatívne
dotiahli túto moju žiadosť a možnosť opäť chodiť
na ich obedy na Rendezi do zdarného konca už
od 1.  septembra 2014 v  priestoroch REŠTAU­
RÁCIE KATKA – pizzeria, na Dopravnej ulici
(bolo nutné zrealizovať výberové konanie).
Je to zároveň aj dobrá správa pre všetkých
dôchodcov na Rendezi, že sa môžu od uvedeného termínu ihneď prihlásiť na sociálne
oddelenie MÚ Rača, kde ich oboznámia, za
akých splnených podmienok (predložiť doklad o  výmere dôchodku a  občiansky preukaz) z  ich strany budú môcť využívať túto
žiadanú sociálnu službu stravovania formou
obedov priamo na Rendezi, bez toho, aby museli za ňou cestovať do Rače.
Takže dobrú chuť, vážení dôchodcovia opäť
na Rendezi aj s ušetrením vášho voľného času.
Dobré zdravie praje
Cyril Sekerka
poslanec MZ za Východné
http://cyril-sekerka.racan.sk

Volebná skepsa

movci sú exponátom každej zóny, bez ohľadu
na to, či je to hypermarket alebo historická časť.
Domy a budovy sa neoplatí rekonštruovať, keďže sprejeri ich do niekoľkých dní znivočia,
nech je v blízkosti aj kamera alebo sídlo polície.
MHD ešte stále pripomína pohybujúcu sa saunu
s poškodeným interiérom plnú pachov. Plagáty
sa nielenže masovo lepia na početné plochy,
ale vyrastajú aj zo zeme, sú prilepené na okná
električiek alebo pribité o  fasádu historického
domu. O poriadok sa nikto nestará, obhliada sa
iba niekoľko ulíc v historickom centre a ostatná
časť mesta sa ignoruje napriek tomu, že aj po periférii prechádzajú turisti, ktorí si o nás urobia
adekvátnu predstavu. Bratislava stráca základnú
estetiku západných miest a strieda ju hnus, špina
a gýč, ktoré zakrývajú niekdajšiu krásu metropoly.
Hneď, ako sa uvedené problémy začnú
riešiť, zistí sa, že je všetko zákonné, že je to
v  štádiu riešenia, zhadzuje sa zodpovednosť
na iného a  pod. Mám pocit, že bezmocnosť
dopadne na akéhokoľvek úspešného kandidáta volieb, nech má tie najlepšie úmysly. Jednak
ho nepustí zákon, jednak mu v jeho činnosti
zabránia príliš silné záujmové skupiny, ktoré
ovplyvnia jeho alebo zastupiteľstvo. Nastáva
bezvýchodisková situácia, ktorú potom zvolení zástupcovia zakrývajú sekundárnymi činnosťami, aký mi sú oprava zopár ihrísk, kultúrne podujatia, dožinky, vinobrania, stavanie
pomníkov, maľovanie zhrdzaveného zábradlia či zriadenie letných knižničiek…
Napriek skepse pôjdem voliť. Nebudem si
vyberať podľa toho, kto akú šou spraví v predvolebnom období! Budem voliť ľudí na základe ich doterajšej činnosti, ktorá musí mať
kontinuitu, aby ma presvedčila. A  keď budú
chcieť po zvolení vycúvať, verím, že im to

budeme pripomínať, kým sa konečne niečo
nezmení. Podoba mesta je totiž v nás, v miere
našej občianskej ľahostajnosti. Nezabúdajme,
že tí hore sú tu pre nás, nie my pre nich.

Blížia sa voľby. Pripomínajú
nám ich reklamné spoločnosti, ktorým sa v Bratislave
obzvlášť darí, na bilboardoch s  tvárami veľmi známymi, ale i úplne novými.
Vzbudiť v  ľuďoch záujem dobre volenými sloganmi a  stať sa členom miestneho zastupiteľstva je dobrý cieľ, aj keď sa dopredu vie, že
s najpálčivejšími problémami obyvateľov nášho mesta sa nedá pohnúť, kým je naša legislatíva benevolentná. Nepomôžu ani nezávislí
kandidáti, ktorí spravidla po voľbách narazia
na realitu, ktorá predvolebné sľuby zmení na
frázy. Za toľké roky sme mali v  komunálnej
politike straníkov i  nestraníkov, odborníkov
aj amatérov, pravičiarov i  ľavičiarov, starých
i mladých a čo sa zmenilo?
Bratislava sa napriek mnohým protestom
neustále a bezkoncepčne prehusťuje a nezabráni
tomu ani hlavný architekt. Každý, kto má peniaze a známosti, si môže bez hrozby neúnosných
sankcií vyrúbať rady stromov. Ich nahradenie
ministromčekmi, ktoré nedosiahnu kvalitu znivočenej zelene a po čase uschnú, je iba placebom
pre stavebné úrady. Autá parkujú, kde len chcú,
pokuty sa často nedávajú. Bratislavčania sú vytláčaní firemnými autami a  mimobratislavskými. Namiesto komplexnej parkovacej politiky sa
robia kozmetické úpravy typu rysovania čiar, po
ktoré môžu autá parkovať na chodníkoch! V pešej zóne pravidelne stretávame vozidlá s výnimkami zo zákazu vjazdu. Neraz nevkusné posedenia pri reštauráciách, oblepené logami, zaberajú
polovicu ulice, sotva sa dá prechádzať. Bezdo-

PhDr. Ján Papuga, PhD., učiteľ
http://jan-papuga.racan.sk

Z redakčnej pošty

Betónové kocky
na Detvianskej ulici
Ako obyvateľka Rače by som ­chcela kompetentných upozorniť na to, že na Detvianskej
ulici, počnúc trhom a končiac Detvianskou
ulicou č. 2, sú povytrhávané betónové kocky,
ktoré by mali slúžiť asi ako sedačky, a požiadať
o ich opravu alebo odstránenie. Na Miestnom
úrade som chodila od Šavla k Pavlovi, ale žiaľ
nepodarilo sa mi nájsť kompetentnú osobu –
pracovníka, ktorý by bol za tento stav sedačiek zodpovedný. Preto sa obraciam na Vás.
Zuzana Neubauerová
http://obcan.racan.sk

Foto: Lucia Ščibranyová

č. 2 / 2014

racan.sk

7

v ý b e r

Podarí sa v Rači zastaviť nezmyselné
developerské projekty?
Už viac ako dva roky riešim nezmyselné developerské projekty v Rači ako Račany Rosso,
Rača – Ohňavy či Rača – Dolná Pekná, keď
chcú developeri zmeniť územný plán, aby
mohli stavať veľkoobjemové bytovky. Samozrejme, bez riešenia dopravy, škôlok, verejných priestorov a s minimom zelene (žiadne
parky, iba ministromčeky pri ceste).

Na poslednom zastupiteľstve som preložil
návrh, ktorý poslanci schválili a vyslovili sme
nesúhlas s týmito projektmi. Uznesenie UZN
431/24/06/14/P je platné a verím, že nikto nenájde odvahu ho rušiť. Potom na mestskom
zastupiteľstve tieto návrhy neboli zaradené
do zmien. Nateraz by to malo byť zažehnané.
Čert a developer však nikdy nespia . Projekty, ktoré zničia charakter Rače, ktoré nespĺňajú štandardy vyspelého sveta 21. storočia, kde
ide iba o  vytrieskanie peňazí a  návratnosť je
založená nie na kvalite projektu, ale na lacných pozemkoch, tak takéto projekty v  Rači
nemajú čo robiť. Budem robiť všetko pre to,
aby nikdy neuzreli svetlo sveta. Nedávno som
robil anketu, ktorej sa zúčastnilo 134 ľudí
z Rače a zisťoval som aj známosť daných projektov medzi ľuďmi. Vyšli nasledujúce čísla:

Počuli ste niekedy o týchto projektoch?
134 respondentov
ÁNO
Račany Rosso

82,84 %

Radničné námestie

69,40 %

Rača – Dolná Pekná

46,27 %

Rača – Ohňavy

43,28 %

Malé Krasňany

30,60 %

Vin-Vin

17,16 %

Zrkadliská

15,67 %

Z údajov vyplýva, že výrazne najznámejší
je projekt Rosso (čo niet divu, pretože tam
prebehla petícia a podarilo sa nám túto tému
dostať do celoštátnych médií). Naopak najmenej sú známe projekty Vin-Vin (kde zatiaľ nemáme žiadne relevantné informácie)
v  oblasti Vinárskych závodov a  neďaleké
Zrkadliská (podobný nezmysel ako projekt
Hagarova). Snažím sa, aby o  podobných
projektoch vedelo v Rači čo najviac ľudí. Nemám však možnosť ovplyvňovať, o  čom sa
píše v Račianskom výbere (kde sa napríklad
vôbec nepísalo, že projekt Hagarova má stavebné povolenie a  tiež ani to, že projektom
Zrkadliská a  Malé Krasňany bolo nedávno
vydané územné rozhodnutie). Preto musíte
používať alternatívne zdroje ako web a  náš
občasník račan.sk výber.
Nakoľko si myslím, že zachovanie Rače
a  kvality života jej obyvateľom je do budúcnosti priorita a v najbližších rokoch sa to bude
lámať – či bude Rača pekné miesto na život

alebo nastúpi cestu Dlhých dielov v Karlovej
Vsi, tak som sa rozhodol vytvárať silný tím
šikovných ľudí, ktorí budú kandidovať na
poslancov v  Rači a  pomôžu posunúť mestskú časť dopredu. Zatiaľ máme v tíme Viktora
Bielka (ktorý zodpovedá za dopravu a parkovaciu politiku), Lenku Antalovú-Plavuchovú
(zodpovednú za rodinu a sociálne veci), Dagmar Gelingerovú (zodpovednú za oblasť Šájb
a  neľahké veci na tomto sídlisku) a  Michala
Krištofiča (zodpovedného za riešenie záležitosti urbariátu, oblasti Pozotória a  Mrázová
kolónia – t. j. ulice medzi Púchovskou/Žitnou
a železnicou). V našom tíme privítame každého, kto má záujem pomôcť. Ak máte záujem
priložiť ruku k  dielu, vypíšte prosím krátky
dotazník dostupný na webe.
Ak máte možnosť na naše aktivity prispieť
aj finančne, tak je to možné na transparentný
účet (poprosíme uviesť meno a priezvisko, aby
bolo možné platby identifikovať).
Ďakujeme
Mgr. Michal Drotován
kandidát na starostu Rače
www.drotovan.sk
Sledujte fb-stránku Michala Drotována
www.facebook.com/michal.drotovan

Smutné a osamelé
budovy v Rači 79

V Rači sú dve budovy, ktoré napriek tomu, že
sú v centre diania, budia zdanie opustenosti
a  osamelosti. A  to je veľká škoda. Ide v  prvom prípade o  budovu Koloničovej kúrie,
na Nám. Andreja Hlinku, ktorá je najstarším zachovaným svetským objektom v  Rači
a vznikla v 16. storočí. V druhom prípade ide
o historický dom železníc z prelomu 19. a 20.
storočia na Východnom.
Koloničova kúria sa posledné tri roky
vôbec nevyužíva, a  preto vznikol návrh na
vytvorenie múzea s galériou v tomto objekte.
Starosta mestskej časti však o  takéto využitie nemá záujem (to je v poriadku, každý má
nárok na svoj názor) – tri roky však požadujeme, aby vedenie predložilo svoju predstavu
využitia objektu a  tri roky sa nedeje nič. Je
to veľká škoda, pretože tá budova patrí medzi najcennejšie v Rači a teraz sa nepoužíva
a chátra. Budova po vysťahovaní úradu už tri
roky nemá prakticky žiadne využitie. Komu
takýto stav vyhovuje?

Koloničova kúria

Budova železníc na Východnom je tiež
príkladom peknej historickej budovy, ktorá
chátra. Je vo vlastníctve železníc, ale v  poslednej dobe sa objavili informácie, že ju
chcú predať. Oprava je nevyhnutná, je ju
však potrebné zachovať, pretože dotvára
charakter oblasti a je tiež pamiatkou ako celá
okolitá zóna. Vždy hovorím, že sú dve veci,
ktoré tvoria Raču jedinečnú – vinohrady
v rámci Bratislavy a železnice na Východnom
v rámci celého Slovenska a dá sa povedať celej Európy. Ak sa má táto budova predať, tak
jedine pri jej zachovaní. Ak je možné v Dubline či Kodani bez problémov zachovať aj pri

Budova železníc na Východnom

veľkých rekonštrukciách celé fasády domov,
prečo by to nebolo možné aj u nás? Alebo sa
opäť čaká, že to padne samé? Smutné...
Tieto dve budovy obchádzame skoro každý deň v  Rači, vieme o  nich menej, ako by
si zaslúžili. Odohralo sa v  nich za stáročia
(v  prvom prípade) a  za viac ako 120 rokov
(v druhom prípade) veľa príbehov a  tvoria
genius loci Rače. Treba na ne upriamiť pozornosť, kým nebude neskoro.
Mgr. Michal Drotován
kandidát na starostu Rače
www.drotovan.sk
foto autor

racan.sk

v ý b e r

8

č. 2 / 2014

Iba minútku nad Račou – kvety

Odtrhol som kvetinu – zvädla.
Chytil som motýľa – zomrel.
Až potom so pochopil, že krásy
sa možno dotýkať iba srdcom.
John Lennon

Gabriela Slivová
http://gabriela-slivova.racan.sk

č. 2 / 2014

racan.sk

9

v ý b e r

Prečo nevidieť mestskú políciu?
Poriadok, čistota a  verejný poriadok v  obci
vždy udrú do očí ako prvé. Príslušníka mestskej polície BA človek len tak ľahko v  Rači
nestretne a  vandalizmus, psie exkrementy či
čierne skládky nás všetkých stoja nemalé peniaze.
Mestská polícia vo všeobecnosti po celej
Bratislave rieši vo väčšine prípadov iba parkovanie, papuče a  to je asi tak skoro všetko.
Porušovanie VZN o poriadku, čierne skládky,
grafity, vandalizmus a  pod. sa ich väčšinou
ako keby ani netýka. Pre porovnanie, v  Starom Meste pred dvomi rokmi začali inšpektori verejného poriadku udeľovať blokové
pokuty a štyria za rok 2013 udelili spolu 1815
pokút – mestská polícia po odrátaní pokút za
zlé parkovanie áut udelila v  roku 2013 1422
pokút. Pozor – jedná sa však o  počet pokút
mestskej polície za celú Bratislavu dokopy!
Teda štyria zamestnanci Starého Mesta popri inej práci udelili o  skoro 400 viac pokút
ako všetci mestskí policajti v celej Bratislave!
A to je na zamyslenie! Môj návrh riešenia pre
mestskú políciu je vyčlenenie dopravnej mestskej polície – aby si jednoducho všetci mestskí policajti nemohli „vybaviť“ pokuty len cez
„papučky“.
V Rači pre zaujímavosť za porušovanie
VZN bolo v roku 2013 udelených spolu presne 15 pokút (tj. 1,25 pokuty za mesiac!!!!).
Nehovorím, že represia je hneď to najlepšie
– trebaľudí aj usmerniť a upozorniť – za také
pálenie plastov, odhadzovanie špakov do pies-

Nový Horvátov kríž

koviska, fajčenie na zastávke MHD či ničenie
lavičiek však musí byť pokuta!
Systém inšpektorov verejného poriadku, ktorí majú každý svoj rajón a  starajú sa
o neho (mimo riešenia priestupkov je to napríklad komunikácia so správcami domov,
s OLOm, s prevádzkami, s obchodmi, riešenie zaburinených pozemkov, znečistených
stojísk na separovaný odpad, vrakov, vylepovanie informácií o  veľkokapacitných košov,
kontrola zelene, detských ihrísk, neporiadni
psíčkari, podnety od občanov atď. je myslím
veľmi funkčný a  mojim cieľom je zaviesť ho
aj v  Rači – ak sa podarí zabrániť napr. niekoľkým čiernym skládkam, Rača ušetrí na
odstraňovaní a bude to môcť investovať práve
do inšpektorov.
Inšpektori by boli označení a teda by ich
mohli s  podnetmi priamo na uliciach kontaktovať aj ľudia v  Rači, ráno by mohli pomôcť aj pri prechode detí do škôl, v zime so
snehom. Verím, že tento návrh by pomohol
k riešeniu čiernych skládok, grafitov či bezpečnosti detí. Samozrejme, v  teréne by sa
mal pohybovať vo väčšej miera aj starosta,
aby videl, ako to vyzerá v jeho chotári a ľudia
sa na neho mohli obrátiť. Dôležité sú pravidelné stretnutia so všetkými (nielen vybranými) občanmi.

Všetko sa to začalo malou myšlienkou
obnoviť orientačný bod v lese – Horvátov
kríž. Otázky sa začali kopiť úmernosťou
ľudí zapájajúcich sa do projektu: kto bol
vlastne Ivan Horvát?, kto postavil pôvodný
kríž?, prečo ho chcete obnoviť?, .... veď to
nebol žiaden slávny ani známy človek.
Je to tak, bol to obyčajný chlapec, akých
sú v Rači stovky a vďaka jeho kamarátom,
ktorí ho mali radi stál v lese celé desaťročia
kríž. Aj keď prednedávnom odhnil, nevieme ho už vymazať z histórie obce. Nachádza sa na turistických mapách aj v  našich
spomienkach. Neviem, ako vy, ale ja som
zvedavá, kto bol Horvát, Brichta, Haluzický,
aký bol ich osud... a nie a nie to vygúgliť .
Vďaka snahe kultúrno-historických pat­
rónov Rače: pani Dobroslavy Luknárovej
a pána Ľudovíta Havloviča sa podarilo vypátrať svedkov a  doplniť informácie. Živá
povesť Prečo má kríž za Slalomkou také
meno, ktorú napísala pani Dobruška vás
vtiahne do deja.
Teraz mám iný pocit, keď míňam kríž
– poznám už jeho príbeh. Najväčšie poďakovanie patrí rezbárovi a  sochárovi pánu
Karolovi Križanovičovi za pekne odvedenú
prácu a obetovanie voľného času. Ďakujeme všetkým, ktorí na kríž prispeli.

Mgr. Michal Drotován
kandidát na starostu Rače
www.drotovan.sk

Gabriela Slivová
http://gabriela-slivova.racan.sk

2013
Mestská časť Rača a druh udalosti

Počet
Počet
celkom pokút

4800 – psi (čistota-výkaly)-/VZN-psi
4801 – psi (vodítko, voľný pohyb)-/VZN-psi
4802 – psi (zákaz vstupu so psom)-/VZN-psi
4803 – psi (známka, evid. psov, poplatky)-/VZN-psi
4804 – čistota a poriadok-/VZN
4805 – kontajnery a ich stojiská-/VZN
4808 – záverečné hodiny-prevádzkové časy-/VZN
4817 – požívanie alk. nápojov na ver. priestr.-/VZN
4825 – nepovolené pálenie odpadu-/VZN
4858 – znečiťovanie odpadom, skládky – porušenieVZN-/VZN
4828 – Vraky – porušenie VZN-/VZN
4841 – zákaz používania pyrotechniky-/VZN

1
5
2
17
115
53
2
12
2
5
5
1

0
1
1
0
7
0
0
0
0
0
0
0

Pokuty
v Sk
MG
0
20
10
0
110
0
0
0
0
0
0
0

Počet
pokút

0
1
1
0
3
0
1
0
0
0
0
0

Pokuty
v Sk

0
10
10
0
30
0
30
0
0
0
0
0

Projekt bezplatnej právnej poradne v Rači
Niekedy sa človek ocitne v situácii, kedy mu aj
malá právna rada veľmi pomôže. Vymôcť výživné na dieťa, zabrániť vysťahovaniu z  bytu
za pôžičku na hrnce, obrániť proti násilnému
členovi rodiny, pri šikane či pri obhajobe základných ľudských práv.
Zopárkrát som už na súde zastupoval ľudí
– zväčša pri rodinnom práve – styk s dieťaťom
a výživné. Na súdoch človek vidí, že ak niekto
nemá dobrého právnika resp. nemá právnika
žiadneho (lebo si ho nemôže dovoliť), tak tzv.
silnejšia strana vyhráva. Aj keď nie je v práve.
Veľa mamičiek, čo im podarený otecko neplatí
výživné, by o tom vedelo hovoriť. Ale tiež veľa

oteckov, ktorí nemajú možnosť sa stretávať so
svojimi deťmi. Podobne je to aj pri malých dlžobách, ktoré nadobúdajú obrovské rozmery
a exekútori si mastia vrecká.
Myslím, že právnu pomoc slabším by mala
vo forme základnej právnej pomoci zabezpečovať aj mestská časť. Jednoduché poradenstvo ľuďom, ktorí majú problém aj s úradným
listom či zložitejším dotazníkom. Súčasťou
môjho programu je pilotné zriadenie takého
projektu a  na základe skúšobnej verzie vyhodnotenie prínosov pre ľudí. Nie preto, aby
si niekto riešil právne rady ohľadom majetku,
ale preto, aby ľudia mali prístup k základným

Rezbár Karol Križanovič a rýchla cesta od myšlienky
ku vyhotoveniu – vďaka všetkým

ľudským právam či práva dieťaťa. Niektorí ľudia sú v  byrokracii doslova stratení a  potom
sa boja čokoľvek podniknúť. Týmto ľuďom by
bezplatná právna pomoc pomohla a  podala
by im pomocnú ruku. Račiansky úrad by bol
opäť o krok bližšie k ľuďom.
Financovanie tejto poradne (zabezpečenej
jedným právnikom úradu) by bolo z ušetrených
nákladov, ktoré by prinieslo zrušenie pozície hovorkyne mestskej časti Rača. Rača zase nie je tak
vo svetle reflektorov, aby starosta nemohol zastrešovať kontakt s médiami sám. Aspoň nebudú vznikať rôzne šumy. O to sa budem usilovať.
Mgr. Michal Drotován
kandidát na starostu Rače
www.drotovan.sk

racan.sk

10
v ý b e r

č. 2 / 2014

Kríže v Rači

Kamenný kríž pri farskom kostole dal postaviť Ján Andrašovič
s manželkou Klárou v roku 1800.
Najspodnejší podstavcový kameň
je z roku 1888, keď bola vykonaná
aj prestavba kostola za farára Mórica Alstera. Železná ohrada okolo
kríža je z roku 1922. Kríž pôvodne stál pod veľkým košatým javorom, na úrovni fary, v  terajšom
parčíku. Do kostolného nádvoria
kríž premiestnili pri úprave ulice
a chodníkov. Kríž bol renovovaný
v roku 1939 a v roku 1988, vtedy
mu dorobili aj chýbajúce ľavé rameno, odlomené v roku 1969 pri
odstraňovaní stromov okolo kostola.

Kamenný kríž pod „Rinzlami“
sa nachádza na rohu ulíc Hybešova a Žitná za oplotením objektu
Autobazár a  autodielňa, predtým
záhrady pri rodinnom dome záhradníka Krutila. Kedysi stál na
začiatku obce od Bratislavy pri
hlavnej ceste pod vinicami Rinzle,
ktoré siahali až sem. Kríž založila Katarína Dostál, dcéra kováčskeho majstra Františka Dostála,
syna račišdorfského kováčskeho
majstra Michala Dostála, ktorý
bol v meruôsmych rokoch (1848–
1849) náčelníkom dobrovoľníckej stráže národnej gardy v  Rači.
V  roku 1930 p. Martin Lednár
daroval ku krížu železnú ohradu.

Kamenný kríž „Pri pastierni.“
Zo zápisov vyplýva, že pôvodný
kríž tu bol postavený už v  roku
1850 na konci obce pri hlavnej
ceste do Svätého Jura. V  týchto miestach obce bola obecná
„pastierňa“ a podľa nej dostal názov aj kríž. Stojí v záhradke rodinného domu Františka Ďurďoviča
pri električkovej trati, zastávka
„Pri vinohradoch“, Púchovská
ulica – cesta č. 502. Začlenením
do záhradky rodinného domu ho
v  päťdesiatych rokoch zachránili
pred zlikvidovaním. Terajší kríž
pochádza z  roku 1908. V  roku
1930 obecné zastupiteľstvo darovalo ku krížu pri svätojurskej ceste
železnú ohradu.

Brichtov kamenný kríž sa nachádza v  lesoparku v  blízkosti Malej
bane v  nadmorskej výške 360 m.
Pôvodne stál nad hlbokou a  strmou cestou, ktorá slúžila pre zvoz
dreva. Postavili ho na pamiatku
tragickej smrti furmana Floriána
Brichtu, ktorý na tomto mieste zahynul pri zvoze dreva. Táto udalosť sa prihodila asi okolo roku
1875, keď pri vezení fúry dreva
z  hory na strmej hlbokej ceste
spadol z  voza pod kolesá a  na
mieste zahynul. Pomník obnovila Poľovnícka spoločnosť Rača
v roku 2005.

Drevený kríž „Pri Leitbrune“ sa
nachádza nad evanjelickým kostolom v  časti nazývanej „Štrajcle“. Podľa zápisov bol postavený
v  roku 1816 v  blízkosti studne,
ktorú volali „Lajprún“. Nazýval sa
aj Ruženský kríž, o ktorý sa starali
členovia Spolku svätého ruženca.
K tomuto krížu sa chodilo s procesiou na „Krížové dni“, naposledy ešte v  päťdesiatych rokoch.
Stojí pri ceste, po ktorej chodili
pútnici na púte do Marianky.

Horný drevený kríž kedysi stál
pred rázcestím dvoch ciest vedúcich do Marianky. Jedna sa nazývala „Hlavná cesta“ a druhú volali
„Manina“. Hlavná cesta bola pre
pútnikov najschodnejšia, najviac
používaná a vyúsťovala v Marianke pri Svätej studni. Druhá cesta
viedla okolo mariatálskeho pasienku a  vyústila v  Marianke na
vrchu „Kalvária“. Bola náročnejšia, i keď ju volali skratkou a vyhovovala viac mladším. Nový kríž
bol postavený v roku 2002.

Dolný drevený kríž (Červený
kríž) pochádza z roku 1815 a nachádza sa vo veľmi peknom lesnom prostredí, vybavenom na
oddych v prírode a zariadením na
rozptýlenie a hry detí. Je tu možné
príjemne si oddýchnuť aj v prípade nepriazne počasia. Okolo tohto
kríža vedie značkovaná cesta do
Marianky. Kríž aj celé priestranstvo je dobre udržiavané.

Horvátov drevený kríž postavili
pri ceste na Biely kríž za Slalomkou na pamiatku tragickej smrti
21-ročného študenta medicíny
Ivana Horváta z  Rače, ktorý tam
zahynul v silnej zime 25. februára
1948.

Ľudovít Havlovič
http://ludovit-havlovic.racan.sk

č. 2 / 2014

11

Vojtech Polakovič a portréty Márie Terézie
a Mórica Alstera v NKD

Vojtech Polakovič, autor portrétov Márie Terézie a Mórica Alstera vystavených v NKD, patrí
medzi popredných súčasných slovenských
ľudových umelcov – maliarov. Je nositeľom
Výročnej ceny Samuela Zocha za rok 2008.
Na desiatkach jeho olejomalieb pútavo a mnohotvárne ožíva obraz našej Rače, jeho rodnej
obce, a jej obyvateľov v časoch nedávnej minulosti i v súčasnosti. Maľuje nielen okolitú krajinu s figurálnymi a animálnymi motívmi, ale
aj portréty, kvetinové zátišia, sakrálne výjavy,
akty, využívajúc techniku oleja a akrylu na sololite i plátne. Jeho tvorba osobitným videním
reality, impresionistickou metódou zobrazenia
a svojským výrazovým rukopisom oslovuje diváka a  podáva podmanivú výpoveď o  našom
regióne a jeho kolorite. Obrazy V. Polakoviča,

viackrát vystavované na Slovensku i v zahraničí, svedčia nielen o  umelcovom citlivom oku
a  výnimočnom výtvarnom talente, ale tiež
o jeho hlbokej láske a úcte k rodisku, jeho histórii a vinárskym tradíciám.
Katolícky kňaz Móric Alster, významný
slovenský národovec, pôsobil v  Račišdorfe 33
rokov, od 10. septembra 1861 až do svojej smrti
7. októbra 1894. Po vzore svojich predchodcov
dôsledne viedol farskú kroniku a na rozdiel od
nich už nie v latinčine ale v slovenskom jazyku.
Zapisoval podrobne rôzne udalosti zo života
obce, aj hospodárskeho a kultúrno-osvetového
charakteru, preto jeho zápisy zaujímavo mapujú vtedajšiu dobu z  historicko-spoločenského
hľadiska. Patril k  zakladajúcim členom Matice slovenskej aj Spolku sv. Vojtecha, bol jeho
prvým podpredsedom. Patril k  podporovateľom prvého slovenského gymnázia v Kláštore
pod Znievom. Inicioval v  Račišdorfe už v  r.
1870 miestnu pobočku Spolku sv. Vojtecha,
táto mala 52 členov. Spolu s  učiteľom Mirovszkým založili v  obci hudobný krúžok, zakúpili preň vo Viedni hudobné nástroje. Alster
zriadil v našej obci aj prvú miestnu knižnicu,
do ktorej z  vlastných prostriedkov nakupoval
knihy a  slovenskú tlač. Pri vzniku miestneho
Dobrovoľného hasičského spolku v  r. 1882
bol jedným z jeho iniciátorov. Počas jeho pôsobenia v  Rači sa v  r. 1888 uskutočnila veľká
rekonštrukcia farského kostola. Už v roku 1863
dal M. Alster vyhotoviť na veľký kostolný zvon
reliéf sv. Cyrila a Metoda pripomínajúci tisícročnú pamiatku ich príchodu na Veľkú Moravu. Historicky najstaršia ulica Rače je z vďaky
pomenovaná jeho menom.
Slávnostný ornát – toto bohoslužobné
rúcho si katolícki kňazi v  našej obci dlhé desaťročia obliekali len raz do roka na vianočnú
polnočnú omšu, nakoľko je to osobný dar od
Márie Terézie z  roku 1767. Obdržala ho račišdorfská farnosť a jej vtedajší kňaz Pavol Radočáni ako poďakovanie panovníčky za naro-

racan.sk

v ý b e r
deninový dar – súdok najlepšej račišdorfskej
Frankovky, ktorým si naša obec uctila Jej Výsosť k slávnym 50. narodeninám. Iniciátorom
tohto svojského daru bol zemepán Mikuláš
Pálfi IV., rozhľadený politik, ktorý mal evidentný záujem na pozdvihnutí úrovne obyvateľov,
patriacich do jeho panstva. Naviac bol uznávaným znalcom vína a jeho propagátorom na odbyt v ríši i do zahraničia. On aj sprostredkoval
prijatie račišdorfskej delegácie u  panovníčky.
Mária Terézia ocenila nielen dobrosrdečnosť
svojich poddaných z Račišdorfu, ktorí jej kvalitným vínom priali skoré uzdravenie, ale aj
samotné kvality chýrnej Frankovky. Preto ju
donačnou listinou uznala za víno hodné ci­
sárskeho stola. Takéto ocenenie samotnou panovníčkou otvorilo povestnému vínu cestu do
sveta. Ona sama vraj dbala, aby ho vždy bolo
dosť v jej cisársko-kráľovských pivniciach.
Mária Terézia – uhorská a  česká kráľovná
z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa. V roku 1736 sa stala manželkou Františka
I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí. Často je
označovaná ako „Matka dvoch cisárov“. Táto
osvietenecká panovníčka, korunovaná v roku
1741 v  Bratislave, sa pričinila o  ekonomické
a školské reformy, podporovala obchod a rozvoj poľnohospodárstva a  zreorganizovala armádu. Oficiálne sa stala cisárovnou po smrti
svojho manžela, rímsko-nemeckého cisára,
v roku 1765 a titul zdieľala aj so svojím synom,
Jozefom. Desaťročia bola kľúčovou postavou
v politike 18. storočia v Európe a Habsburskej
monarchii priniesla jednotnosť. Z jej detí sa najznámejšími stali Mária Antoinetta, francúzska
kráľovná, Jozef II. Habsburský, rímsko-nemecký cisár, a Leopold II. Okrem nemčiny plynulo
hovorila po taliansky, francúzsky, ale aj po španielsky a latinsky. Podľa miestnych povestí Mária Terézia niekoľkokrát navštívila kaštieľ a vinohrady, patriace v Račišdorfe grófovi Pálfimu
ako súčasť jeho devínskeho panstva. Račiansku
odrodu vína Frankovka povýšila donačnou listinou na víno hodné cisárskeho stola.
Dobroslava Luknárová
http://dobroslava-luknarova.racan.sk

racan.sk

12

č. 2 / 2014

v ý b e r

Volali sme ho Jožo Borius – najdúch
Jožo Borius bol človek, ktorého kedysi v Rači
poznali všetci ľudia, no po rokoch upadol do
zabudnutia.
Skoro v každej dedine boli rôzni remeselníci,
obchodníci, stolári, tokári, kováči, krajčíri, kamenári, debnári a  mnoho iných remeselníkov.
Rača bola vinohradnícka a roľnícka dedina. Práca vo vinohradoch sa ľuďom z mesta pozdávala
ľahká. Mysleli si, že treba len vysadiť štepy, zatĺcť
šteky, na jar pokopať a  na jeseň obrať hrozno
a oprešovať. Neskôr už len predávať hotové víno.
Bol to len očný klam a zlá predstava. Ich ťažkú
prácu nepoznali. Vinohradník musel v priebehu
roka vinič ostrihať, pokopať, zatĺcť šteky, niekoľkokrát viazať, vyplievať, snímať, niekoľkokrát
škrábat a špricovat proti škodcom a chorobám
viniča. V obave čakal, či mu vinič nezmrzne, či
nepríde dážď s krupobitím, ktorý mu zničí úrodu a jeho celoročná práca vyjde nazmar. Až po
oberačkách, keď bola úroda v pivnici v sudoch si
mohol povedať – moja práca nebola zbytočná.

Práca vinohradníka si vyžadovala veľa náradia, aby mohol čakať dobrú a hojnú úrodu.
Potreboval toto náradie: nožnice, vidly na kopanie, ramovnicu – motyku, aby mohol urobiť
pekný odrúnok (chodník) medzi susedným
vinohradom, škrabáky, putnicu a  špric, aby
mohol vykonať postrek viniča. Putne potreboval na znášanie hrozna k  vozom s  tuňkou na
odvezenie úrody domov. Dobrý preš, pripravené vymyté súdky pre spracovanú novú úrodu
– mušt, neskôr víno. Keďže sa náradie opotrebovávalo, museli ho renovovať – nakovávať kováči, ktorí v každej vinohradníckej dedine žili.
V Rači pri píle Henčl boli usadení cigáni
(Rómovia), ktorí tieto kováčske práce pre vinohradníkov vykonávali. Z druhej strany píly žili
dvaja bratia Krajčirovičovci, tiež kováči. Kováči
podkovávali kone, robili obruče na kolesá vozov,
obruče na súdky a vykovávali nože na pluhy roľníkom. Radi sme sa ako deti chodili na ich prácu
pozerať. Mnoho ľudí dodnes nevie, že aj koníky tak ako autá mali na podkovách letné štulne
(štvorhranné), na zimu ostré (špicaté), aby sa im
nohy na snehu a ľade nešmýkali.
Kováčska dielňa musela mať ohnisko, kováčske mechy, koks alebo drobné čierne uhlie.
Ako chlapec som vídaval prichádzať na Rendez, do Rušňového depa, čierneho kučeravého,
asi 165 cm vysokého Cigáňa s vrecom, aby zo
škváry vysypanej z  rušňov vyberal kúsky nezhoreného uhlia. Nám chlapcom hovorieval,
aby sme mu pomohli zberať, že nám za to urobí kladivko, čo aj dodržal. Keď mal nazbierané
plné vrece, chlapi mu pomohli vrece naložiť na

Eduard Wenzl

plecia. Vzdialenosť asi jeden kilometer takto
robil denne. Keď si potreboval odpočinúť, postál – rozkročil sa, a tak odpočíval. Vrece nepoložil na zem, lebo by mu ho nemal kto pomôcť
vyložiť na plecia. Od skorej jari do zimy chodil
vždy bosý, nosil len nohavice podviazané špagátom. Košeľu nenosil, ale paničky mu radi dávali od mužov kravaty (niekedy ich mal 5 – 6
na krku), na hlave nosil klobúk proti slnku.
Volali sme ho Jožo Borius-najdúch, jeho pravé
meno sme nepoznali. Ľudia vraveli, že ho cigáni našli odloženého pri kostole a oni ho vychovali. Starší ľudia hovorili, že je najdúch. Bol to
dobrák od kosti. My, deti, sme mu radi pomáhali zberať uhlie a on nám rozprával rozprávky
o boháčoch a svoje zážitky z detstva.
Nepamätám si, koľko mal rokov, keď zomrel.
Eduard Wenzl
http://eduard-wenzl.racan.sk

Bórius chodil v lete i v zime bosý,
bez košele...
... na krku mal vždy výraznú kravatu.
Keď náš otec Tomáš kúpil v roku 1919 majer
a hostinec Peklo, v každom byte bývali rodičia s väčším počtom detí. Prím hrala rodina
železničiara Johana Ivičiča. Začnem s  tými,
čo sa narodili v  majeri: Vojtech, Eržika, Rudolf I, Tóno. Karol, Elina, Alo, Adela, Rudolf
II a Milan na Kopaniciach. Máťušovci: Etela,
Kristína, Agneša, Edo, Mária, Angela, Tóno,
Jaro a Jarmila, Slobodovci: Arpád, Johan, Estera, Gizela a  Štefan. Vítkovci: Berta, Štefan,
Elena, Mária. Zemanovci: Pavla, Róbert, Ján
a Karol. Švecovci: Jozef, Elena a Stano. Najmenej bolo Sedramačovcov, iba dvaja, ja a moja
sestra Anči.

Hostinec Peklo, 40-te roky

Za Peklom, smerom na Svätý Jur, bývala
osada pracujúcich cigánov z pôvodného rodu,
Salayovci; Šipošovci, Špetkovci a  Biháriovci.
Najznámejší s celej osady boli Ondriš a Gašpar Salayovci. Gašpar bol v tom čase hviezdou
začínajúceho futbalového družstva, s menom
Orsi po ľavom krídelníkovi FC Juventus Turín.
K cigánom z  osady sa občas pridružili
i kočujúci cigáni a tí tu zanechali okolo roku
1925 svoju vizitku, svojho člena, ktorému
sme hovorili Bórius. Aké mal skutočne meno
a  z ktorej krajiny pochádzal sa nikto nikdy
nedozvedel. V  tom čase nám deťom pripomínal akúsi nadprirodzenú osobnosť, lebo
v lete i v zime chodil bosý, bez košele, avšak
na krku mal vždy výraznú kravatu, ktorú behom dňa niekoľko krát vymenil. Živil sa poväčšine uhynutými zvieratami a  nepohrdol
kočkou, psom, ježom a dokonca i potkanom,
nakoľko v ich susedstve bol obecný bitúnok,
kde jednotliví mäsiari zabíjali svoj prinesený
dobytok.
Na toto obdobie si pamätám až do roku
1927, kedy bola najväčšia zima. Do ľudovej
triedy na námestí u  pána Gschwenga sme
sa dostavili iba 4 žiaci v  poradí Karol Ivičič,

Miloš Sedramac

Tóno Máťuš, J. Špetka a ja. Vtedajšia školníčka pani Júlia Žitná nás nechala ohriať a pustili
nás domov. V  tom roku sme zároveň videli
naposledy polo-opicu, polo-človeka Bóriusa.
Či ho kočovní cigáni opäť prijali medzi seba
sa nikto nikdy nedozvedel. Tak zmizla jedna
postavička, muž bez košele, ale vždy s pestrou
kravatou Bórius.
Miloš Sedramač
http://milos-sedramac.racan.sk

Sledujte na webe portál
račan.sk www.racan.sk

č. 2 / 2014

13

racan.sk

v ý b e r

Dedkovi na poslednej ceste vyhrávali tri veľké cigánske kapely
O rodine Salayovej iba to, čo si ja pamätám a z rozprávania môjho otca Gašpara Salaya staršieho
Do Račištorfa sa prisťahovali Ján Salay s manželkou Agnešou okolo roku 1860. Bol kováčom a  požiadal vtedajšieho richtára, či by sa
tu mohli usadiť. Ten mu dal súhlas a povedal
mu, že si môže zabrať pozemok na konci dediny pod hlavnou cestou (hradskou) smerom
do Jura, akú veľkosť si sám vyberie. Vybral si
neveľký pozemok, na mieste, kde teraz končí
podnik Drevona, postavil si malý domček, vykopal studňu (reťazovú) a zasadil pár stromov
(z ktorých som mal najradšej morušu). Pristavil dielničku s vyhňou a keďže dedina bola
vinohradnícka a  poľnohospodárska, začal vyrábať náradie, ktoré bolo na prácu v tých lokalitách potrebné: vidly na kopanie, kopále, motyky, škrabáky a pod. Ľudia si jeho prácu vážili,
lebo jeho výrobky boli dobré a včas.
Viem od otca, že mu niekoľko detí zomrelo,
napíšem iba o tých, ktoré som poznal:
Najstarší syn bol Jozef, ktorý bol tiež kováčom. Manželku mal Cilku, s ktorou mal dcéru
Pavlu, ktorá si zobrala Štefana Biháriho; dcéru
Elku, ktorá si zobrala Júliusa Blanároviča; syna
Gašpara, ktorý bol tiež kováč a vzal si Irenku;
dcéru Máriu, ktorá si zobrala Viliama Varečku;
dcéru Ruženu, ktorá si zobrala Hrčku z  Jura.
Jožko si postavil domček i  dielňu, v  ktorej so
synom Gašparom spolu pracovali v  remesle.
Syn sa išiel potom ešte učiť k majstrom bratom
Krajčirovičom za podkováča koní a  okovávať
furmanské vozy. Na vojne pracoval ako kováč,
kde si spravil zváračské skúšky, a do smrti pracoval v roľníckom družstve ako dobrý odborník.
Druhým dieťaťom bola dcéra Cecília, ktorá
si zobrala Štefana Šípoša a mala s ním syna Janka, ktorý zomrel za druhej svetovej vojny ako
slovenský vojak, a dcéru Cecíliu, ktorá si zobrala Leopolda Polakoviča z Dobrej Vody. Tretím
dieťaťom bol syn Janko, ktorý si zobral Annu
Veselskú, s ktorou mali syna Jozefa, ktorý bol
v povstaní ako slovenský vojak, v zajatí a v koncentráku, manželku mal Štefku z  Bratislavy,
a dcéru Pavlu, ktorá si zobrala Róberta Krampla. Štvrtým dieťaťom bola dcéra Pavla, ktorá
si zobrala Šandora Špetku, s ktorým mala syna
Jozefa, ktorý si zobral Máriu Šebovú, a  dcéru Katku, ktorá si zobrala Antona Katulinca
z Vajnor. Piatym dieťaťom bola dcéra Katarína,
ktorá si zobrala Štefana Mihoka z Bernolákova. Deti nemali, tak si vzali dcérku najmladšej
sestry Marišky Zdenku, ktorú vychovali. Šiestym dieťaťom bol syn Ondrej, ktorý si zobral za
manželku Eržiku, ktorá neskôr pracovala v susedstve na Henčlovej píle ako jedna z  najlepších pracovníčok. Ondrej si pristavil domček
s dielničkou a pokračoval v kováčskom remesle. Mali dcéru Agnešu, ktorá si zobrala Teodora Polakoviča z Dobrej Vody, a sýna Ondreja,
ktorý si zobral Aranku z  Grobu. Siedmym
dieťaťom bol syn Gašpar starší, ktorý si zobral
Ľudmilu Hauskrechtovú, s ktorou mali synov
Jaroslava, ktorý si zobral Veroniku Adamovičovú, a  Ivana, ktorý si zobral Vieru Bártovú.
Ôsmym dieťaťom bola dcéra Mariška. Za slobodna mala dcérku Zdenku, ktorú potom vychovávala jej staršia sestra Katka. Mariška sa

potom vydala za Antona Piváka zo Sklených
Teplíc, ktorý mal dcérku Evičku. Zdenka si
zobrala Miroslava Poláka, Evička po smrti Marišky odišla s otcom do Sklených Teplíc.
Babka Agneša Salayová zomrela asi v roku
1911–12, môj otec Gašpar starší sa narodil
v  roku 1909. Na mamku si spomínal iba tak
matne. Dedko Ján býval v  domčeku u  dcéry
Cecílie až do jeho smrti. Cilka skoro ovdovela
a  mala dve deti. Dedko pracoval vo vyhni až
do odchodu na druhý svet. Ako malý chlapec
som rád chodieval do jeho dielničky, sledoval
ako šikovne tvaruje žeravé železo a s úctou som
mu pridával koksové uhlie do vyhne a  ťahal
kováčske mechy. Všetci hovorili, že ma mal zo
všetkých vnúčat najradšej. To neviem, ale ja
som ho mal veľmi rád a vážil som si ho ako odborníka a najmä ako skromného človeka.
Tieto rodiny žili svorne spolu i v ťažkých časoch, pomáhali si navzájom. Často u nich našli
útočište i biele deti, ktoré mali problém v rodine, i na pár dní. Prichýlili i žobrákov v zimných
mesiacoch. Jeden mi utkvel v pamäti, ktorý bol
u nich dlho. Celá rodina ho poznala pod menom „Jožko Borius“. Chodieval i v zime skoro
neoblečený a  bosý, taká zvláštna postavička,
územčistý a zarastený, ale dobrák od kosti.
Udržiavali priateľstvá s  viacerými bielymi
rodinami, najviac k  ním chodili pán Izidor
Polakovič, Hupkovci, Miklovci, Polakovičovci
vyše kostola, Tóno Luknár, Jakub Luknár a ďalší. Hosťami na ich svadbách bývali i obchodníci Machovci, mäsiar Boudný Karol, a nesmeli
vynechať Vojtecha Lednára, syna račištorfského richtára Martina. To by im neodpustil. Niektoré svadby boli i dva-tri dni, bolo veselo pri
cigánskej muzike. Najlepšími tanečníkmi boli
v cigánskych cifrovaných tancoch Ďula Blanárovič a Štefan Bihári, ktorí zabávali celú spoločnosť. Pre nás deti to bolo rodeo.
Tieto naše rodiny udržiavali kontakt s rodinami Mihókovcov a  Salayovcov z  Bernolákova, kde mali vydatú sestru Katku a bratrancov.
Boli to veľmi srdečné stretnutia pri rôznych
príležitostiach, najmä však pri hodoch. V Bernolákove (vtedy Čeklísi) boli hody 26. júla a v
Račištorfe 1. mája.
Zostala mi jedna veselá spomienka na cestu
na hody do Bernolákova.
Z Račištorfa chodil motorový vlak do Rendeza, odkiaľ sa prestupovalo na osobný vlak,
ktorý išiel z  hlavnej stanice cez Bernolákovo.
Cestovný poriadok mal vtedy málokto, tak sa
stalo, že chlapi plnili demižóny vínom a ženy
nošky s dobrotami, aby sme neprišli s prázdnymi rukami, pričom sa tiež popíjalo na cestu, že
„Motorka“, ako sa vláčik do Rendez volal, bol
preč! Nevadí, pôjdeme na Rendez peši, však je
to cez pasienok na skok.
Lenže i osobák z hlavného bol už tiež preč!
Tak sa išlo popri trati peši. Bola nás celá procesia, chlapi z demižónmi, ženy s noškami, museli často konať prestávky a posilňovať sa. Pre nás
deti to bola zábava, ale dospeláci mali i odreté
nohy z nových topánok, v ktorých sa chceli na

hodoch predvádzať, tak šlapali naboso. O to im
lepšie chutilo, nohy si chladili v riečke „Čierna
voda“, ktorá im tiekla vedľa domov.
Na hody bol vždy pozvaný i  pán Ľudovít
Luknár z  Dolného konca, ktorý mal dcéru
Aničku a syna Dušana. Bol to priateľ otcovho
bratranca Karola Salay z  Bernolákova, s  ktorým boli spolu na vojne. Pozvanie prijal len
s podmienkou, že tam budú ríbezľové osúchy.
Bolo ich vždy dosť ako i  iných sladkostí. Až
keď som bol trocha väčší som uvažoval, ako to
títo ľudia zvládali. Jedni i  druhí boli chudobní, i keď tí naši boli na tom predsa len o trocha
lepšie. Bývali v domčekoch v rade a cez celý ten
dvor boli stoly, plné vína a pod. Hodovalo sa
dva-tri dni. Pripravené boli slamníky, takže keď
si chcel niekto odpočinúť, nebol problém, po
pretancovaných nociach pri cigánskej muzike.
I tu mali prím vždy Ďula Blanárovič a Štefan
Bihári, ktorí dokázali celú dobu zabávať celú
spoločnosť. My decká sme sa viac zabávali pri
riečke a pri kolotočoch.
Lúčenia nemali konca-kraja a už sa tešili na
ďalšie stretnutia. Potomkovia dospievali, zakladali si rodiny a  odchodom starších na druhý
svet ubúdalo i takýchto veľkých stretnutí, čo mi
bolo ľúto. Stretnutia boli i  ďalej, ale viac také
symbolické.
Hlava tejto rodiny dedko zomrel asi v roku
1939–40. Bol som vtedy veľmi smutný. Mal
obrovský pohreb, aký som videl iba vtedy, keď
zomrel náš starosta Martin Lednár. Nemal
toľko cirkevných hodnostárov ako on, ale na
poslednej ceste mu vyhrávali tri veľké cigánske
kapely, sprievod nemal konca, ako i kar. Jeho
viacero vzácnych, dlhých fajok, zostalo na stene
visieť chladných, i jeho vyhňa. Bol som vtedy
vo svojej detskej duši veľmi smutný a dodnes
na neho spomínam. Raz sme ho s mojou mamou stretli pred hostincom „Raj“ (u Bélu), ktorý bol v kúrii vedľa dr. Hlaváča. Bol tam pekný
chodník s okrasnými agátmi, dole svah s veľkými stromami, pod ním potok a cesta pre furmanov. Dedko mal oblečený trojštvrťový kabát
s kožušinovým límcom a pozval nás na pivo. I
mne dal do malého pohárika čierne. Keď som
sa bol vypišať, hovoril som dedkovi, že „nechápem, že som pil čierne, a pišal som biele“. Dlho
mi to vždy so smiechom pripomínali.
Na mieste, kde stáli naše domčeky, stojí
teraz Drevona. Kvôli tomu, že išli rozširovať
cestu, zbúrali všetky. I Henčlovcov s pílou, kováčov Krajčirovičovcov, Zachardovcov, Luknárovcov, i staré Peklo, ktoré bolo historickou
budovou, Ticovcov, Lopašovských atď. Spodné
Zahumenice siahali až po cestu „hradskú“. Inžinieri, ktorí tú cestu išli robiť, nám ukazovali
plány, že keby družstvo dalo zo spodnej časti
Zahumeníc štyri pne, všetky tie domy mohli
stáť!!! Ale predseda družstva, ktorým bol vtedy Fero Slezák, povedal, že nedá ani peň!!! Tak
nás, i  to všetko zbúrali. Zakrátko im zobrali
celé Zahumenice a  postavili tam sídlisko!!!
A nikto ani nemukol.
Jaroslav Salay
http://jaroslav-salay.racan.sk

racan.sk

14

č. 2 / 2014

v ý b e r

Račianske kolónie za I. ČSR (1/2)
Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku ČSR nadobudla Bratislava podstatne väčší hospodársky a kultúrny význam ako za Rakúsko–Uhorska. Vznikali tu nové úrady, školy, obchody
a výrobné podniky. Nastal sem prílev nových
obyvateľov a zvyšovali sa požiadavky na bytovú výstavbu, ktorú mesto nevedelo v  krátkej
dobe zabezpečiť. Táto skutočnosť ovplyvnila
aj rozvoj dedín v okolí mesta, cez ktoré viedla železnica, lebo tam boli stavebné pozemky
lacnejšie. Osobná doprava železnicou z  Rače,
do dvoch koncových staníc v meste, trvala v tej
dobe max. asi 15 až 20 minút. Preto sa Rača
stala veľmi lukratívnou dedinou, ktorá v  pomerne krátkej dobe zažila veľký rozmach. Po
vzniku ČSR bolo vraj v Rači 589 domov, 4581
obyvateľov a v priebehu 10 rokov ich tu už žilo
okolo 6000 a počet domov sa blížil k 1000. Po
Petržalke bola naša dedina druhou najväčšou
na Slovensku.
Pre výstavbu rodinných domov a škôl v našej obci, prichádzali do úvahy len pozemky, kde
neboli vinohrady alebo pažite, kde sa mlátilo
zbožie a  skladovala slama. V  oblasti dolného
konca, t. j. od východného okraja dediny až po
Výhon (dnešnú Detviansku ul.) končili vinice
až pri hradskej. V  oblasti horného konca, t. j.
od Výhonu až po západný koniec dediny, končili vinice približne pri dnešnej Čachtickej ulici.
O výstavbu rodinných domov mali záujem najmä Račania, ktorí nepodnikali vo vinohradníctve a prisťahovalci českej, nemeckej a maďarskej
národnosti. Jednalo sa najmä o železničiarov, továrenských a iných robotníkov, úradníkov, učiteľov a pod., ktorí mali pravidelný príjem a šance
získať v banke pôžičku.
Nové kolónie alebo po novom sídliská,
vznikli súčasne v dvoch lokalitách katastrálneho
územia Rača a neoficiálne sa nazývali Pozotória
a Mrázova kolónia.
Keď som, v záujme doplnenia údajov v zozname voličov z r 1931, chodil po uliciach obidvoch kolónii a  robil si potrebné poznámky,
zobrazovali sa pred mojim virtuálnym zrakom
mnohí ľudia, s ktorými som sa niekedy stretával.
Oni už takmer všetci dávno zomreli a niektorí
museli z Rače aj odísť. Vynárali sa mi spomienky,
aké to tu bolo v 30. a 40. rokoch minulého storočia. V snahe uchovať moje poznatky, rozhodol
som sa pokiaľ ešte žijem, že sa pokúsim popísať,
ako vznikali nové sídliská, kde som sa narodil
a prežil veľkú časť môjho života. V duchu som
tieto časti našej obce nazýval račiansky nový
svet, kde žila pestrá medzinárodná spoločnosť
prisťahovalcov a  niektorých pôvodných Račanov. Tu sa rozprávalo nielen po račiansky, česky,
nemecky, maďarsky, ale aj po slovensky. Boli to
najmä deti, ktoré slovenčinu využívali v  praxi,
lebo v  škole sa muselo hovoriť po slovensky!
A nebolo to ľahké, lebo račanské nárečie malo
veľmi veľa prvkov moravského nárečia a  bolo
v ňom i veľa nemeckých slov! Treba si uvedomiť,
že spisovná slovenčina prišla do račianskych
škôl až po r. 1920 a väčšinou ju vyučovali českí učitelia. Mnohí prisťahovalci, ktorí sem prišli
z iných častí Rakúska–Uhorska alebo z Európy,
mali v tej dobe slušné vzdelanie, znalosti a skúsenosti z  rôznych odborov ľudskej činnosti
a v mnohom pozitívne ovplyvnili hospodársky
vývoj, kultúru a celkovú atmosféru v Rači.

Pozotória

Tento zvláštny, v slovenčine nič neznamenajúci názov, dostala nová račianska kolónia,
ktorá začala vznikať v polovici dvadsiatych rokov 20. storočia na poliach, ktoré boli medzi
hradskou a železnicou a ktoré na geometrickej
mape Rače z  roku 1896 mali názov Pod Sil­
nicú II. Tieto polia boli vraj pred výstavbou
železnice pasienkom. Tu boli vtedy len tri
stavby, a to hostinec Peklo, železničná stanica
a domček výhybkára, ktorý stál pri dnešnom
cestnom prechode cez železničnú trať na Východné nádražie.
Prvé domy tu boli postavené v rokoch 1925
– 1926, na uliciach, ktoré sú v súčasnosti nazývané ako Výhonská, Víťazná a Koľajná. V tej
dobe však ešte ulice nemali žiadne oficiálne
pomenovanie a ich povrch nebol nijako spevnený. Výhonská ulica bola pôvodne poľná cesta, ktorá slúžila pre vyháňanie dobytka na pasienok. V ďalších rokoch, až do marca r.1939,
kedy zanikla I. ČSR, uskutočnila sa výstavba
ďalších rodinných domov v uliciach, ktoré neskôr boli pomenované ako Albánska, Trávna,
Ihrisková, Demänovská, Stolárska, Rostovská
a Remeselnícka . Štyri posledne uvedené ulice
pokračovali aj nad hradskou. Tu pri cintoríne,
boli v r. 1931 – 34 postavené dve školy (štátna
základná a meštianska a rímskokatolícka základná 1. až 5. ročník) a v r. 1937 na cintoríne
rímskokatolícky kostol.
Na spodnej strane dnešnej Púchovskej ulice, od hostinca Peklo smerom na Sv. Jur, bola
postavená zámočnícka dielňa a  ďalej kováčska
dielňa p. Krajčíroviča s rodinným domom. Posledný rodinný dom v  tomto rade bol dom p.
Henčla s  pílou pri malom rybníku. Píla podľa
mojej mienky bola prvým výrobným podnikom v Rači. Vedľa bola malá rómska osada s kováčskou dielňou, kde p.  Salay vyrábal vidlice,
škrabáky a  iné náradia potrebné pre prácu vo
viniciach a v záhradách. Tu žijúci Rómovia boli
pracovití a čistotní a nemuseli sa báť žiadnej diskriminácie. Žil tu i dobrý futbalista pán Špetka.
Veľmi rýchlo vznikli v  niektorých rodinných domoch obchody so „zmiešaným“ tovarom, ktoré prevádzkovali p. Bledý na Trávnej
ul., p.  Hanák na Ihriskovej ul. a  jeho filiálka

Ján Luknár

na Stolárskej ulici. Neskôr vzniklo mäsiarstvo
p. Boudného na Ihriskovej ul., predajňa rôzneho
tovaru p. Teznera na rohu Žitnej a Demänovskej
ul. a holičstvo p. Ungera na Ihriskovej ul. V hornej časti Stolárskej ul. nad hradskou, vznikol
druhý výrobný podnik, a to stolárstvo p. Poláčka, kde sa okrem normálneho nábytku vyrábali
i sedadlá z ohýbaného dreva. V susedstve bolo
pekárstvo p. Hierwega a  obuvníctvo p. Klíča.
Neskoršie ale už si nepamätám presne kedy, boli
otvorené ďalšie obchody so zmiešaným tovarom
p. Ivaniča na rohu Ihriskovej a Žitnej ul., p. Macha na rohu ul. Rostovskej a Žitnej.
Za železnicou bolo vybudované futbalové ihrisko, ktorého ohrada bola vyhotovená
z dosiek od p. Henčla. Ku ihrisku bol zabezpečený prístup prechodom pre peších cez železnicu z dnešnej Ihriskovej ul. Vedľa ihriska
viedol chodník na Východné nádražie – Rendez. Napriek rôznym opatreniam tu bohužiaľ
zomrelo pre nepozornosť niekoľko ľudí pod
kolesami vlakov.
Na železničnej stanici bol vybudovaný malý
bufet, v  ktorom pracovala pani Cvečková, kde
sme v nedeľu chodievali s konvičkami pre pivo.
Na stanici bolo vždy veľa ľudí, a to najmä v čase
príchodu vlakov a  v nedeľu počas futbalových
zápasov. Radi sme sa sem chodili hrávať i  my
deti. Najviac nás zaujímali automaty na cigarety
a cukrovinky, ktoré boli v čakárni stanice.
Vo všetkých uliciach, boli asi v r. 1938 zasadené pri každej parcele čerešne. Dlhé roky mali
vysokú úrodnosť.
Ján Luknár
http://jan-luknar.racan.sk

Ján Luknár s mamou Annou a mladším bratom Bohušom pred rodným domom na Koľajnej ulici (1934)

č. 2 / 2014

racan.sk

15

v ý b e r

RAČA chronológia historických udalostí (3. časť)
1654 Z roku 1654 sa zachoval štatútorský list
na stránku Juraja Horvatha-Kiševiča, sekretára
kráľovskej komory, a jeho manželky Františky
Rakonickej pre uhelný dom (nárožný dom –
pozn. L. H.) v mestečku Račišči od Františka
Kegleviča kúpený s kráľovským privolením, ale
mu ho dedičia po Pavlovi Pálffyovi a jeho manželka Františka Khanin kontradikovala.
1656 Z roku 1656 je doložená relácia Juraja
Jaškay, vikára mariatalských paulínov, pre
jednu kúriu v Račišdorfe prislúchajúcu rodine Jezernickej.
1666 Račianski vinohradníci uzavreli v roku
1666 s Pálffyovcami zmluvu, podľa ktorej jednotlivé dávky a roboty určené urbárom mohli
vyplácať v peniazoch a nemuseli pracovať na
panských majetkoch.
1670 Prenasledovanie nekatolíkov, odstraňovanie evanjelických kňazov a ich vypovedanie
z krajiny.
1679 Vypukol mor. Začalo sa Tőkőlyho povstanie podporované Turkami, zabíjanie katolíckych kňazov. Nastalo rabovanie a ničenie.
1693 Kompulsoriálny mandát cisára Leopolda
na stránku arcibiskupa ostrihomského, či Račišdorfani od dežmy oslobodení sú.
1698 Rača sa spomína v dvoch listinách. V jednej sa píše, že palatín Pavel Esterházy v osade
Račišdorf jednu celú kúriu Jána Botha a pol
kúrie Gašpara Csomora, poneváč pristali k rebelantovi Imrichovi a poldruhej kúrie Martinovi
Karocsonyovi bez potomkov zomrelému odobral
a donáciou daroval Ladislavovi Petrovayimu a
Ondrejovi Rőthovi, avšak Alžbeta Markusová,
František Egyházy, Anna a Helena Karácsonyová ich kontradikovali, a preto sú k súdu volaní.
Podľa druhej listiny Rőth a Petrovay spor pred
súdom prehrali.
1700 Cintorín vznikol na konci 17. alebo začiatkom 18. storočia.
1700 V počiatku 18. storočia dostal kúriu rod
Erdődyovcov a podľa mena rodu sa zachoval
aj názov „Erdődyovská kaplnka“.
1700 Sochu sv. Jána postavili na námestie
začiatkom 18. storočia a stála nad sútokom
dvoch potokov, ktoré ďalej tečú dolu terajšou
Detvianskou ulicou už ako jeden potok. Jeden
z potokov priteká z horného konca, teraz Alsterova ulica, a ďalej z Knižkovej doliny. Druhý
zo začiatku dolného konca, teraz ulica Pri vinohradoch, z Kopaníc a ďalej až od Slalomky.
1702 V centrálnej časti cintorína pri hlavnej
ceste stojí hlavný kríž. Nachádza sa na ňom
pálffyovský erb a na rube kríža sú roky 1702,
1857 a 1949. Rok 1702 môže súvisieť s premiestnením kríža z cintorína pri kostole na
nový cintorín na okraji obce.
1703 Vypuklo Rákoczyho povstanie. Jeho
vojaci - kuruci - narobili na Slovensku veľké
škody. V Rači v r. 1705 zhabali všetko víno.
Následne prišli do Rače cisárski vojaci-labanci
- keď nedostali víno, nechal ich generál zničiť
všetky vinice. Nastala veľká bieda.
1711 Koniec Rákoczyho povstania. V r. 1711
– 12 bola v Rači morová epidémia.
1712 Po skončení stavovských povstaní ostala Rača zničená a vyplienená. Podľa portálneho súpisu z roku 1712 bolo na území Rače 131
poddanských rodín, šestnásť rodín želiarov
s domami a dve želiarske rodiny bez domov.

Dve usadlosti boli osminové, 81 usadlostí
šestnástinové a 66 usadlostí dvaatridsatinové.
Viníc bolo 55 hektárov.
16. 5. 1712 Na pravej strane farského kostola
stojí barokový oltár so sochou sv. Jána Nepomuckého od G. K. Dirschbergera zo 16. mája
1712. V pozadí za sochou je maľba historického mesta. Oltár má točené stĺpy s korintskými
hlavicami. Po stranách sú sochy sv. Augustína
a sv. Karola Boromejského. V strednej časti
oltára sa nachádza veľký erb rodu Pálffyovcov.
V strede nadstavca je obraz sv. Júlie a po stranách sú sochy sv. Júlie a sv. Anny. Na vrchole
oltára spočíva plastika Madony.
1712 Vo farskom kostole sa pri víťaznom oblúku nachádzajú dva bočné dvojetážové barokové oltáre z roku 1712. Na ľavej strane je
neskorobarokový oltár s prvkami klasicizmu,
oltár Panny Márie s veľkým obrazom Imaculaty. Po stranách sú sochy sv. Heleny (svätica
s krížom) a sv. Floriána. Nadstavec zdobí menší
oválny obraz Najsvätejšej Trojice a po stranách
sú plastiky sv. Apolónie a sv. Agáty. Na vrchole
oltára je socha sv. Michala archanjela s váhami. Baroková kazateľnica farského kostola je
z prvej štvrtiny 18. storočia, má polygonálne,
stĺpikmi členené rečnište s obrazmi štyroch
evanjelistov. Na vrchu je rímsový baldachýn
s vázami a Mojžišovými tabuľami Desatora.
1720 Viníc bolo už 75 hektárov a polí 20 hektárov.
1721 Baroková socha sv. Floriána pochádza
z roku 1721 a stála pred tzv. Mizeráckou kúriou, ktorá bola majetkom rehole Milosrdných bratov. Starý objekt kúrie už je zbúraný a
na jeho mieste stojí nový rodinný dom. V záhumní stojí vila, ktorá sa tiež nazýva „Mizerácka“, teraz už ako rodinný dom.
1729 Socha sv. Jána Nepomuckého od G. K.
Dirschbergera pochádza ešte spred jeho svätorečenia, ktoré sa uskutočnilo až v roku 1729.
1730 Jestvovanie terajšieho cintorína na začiatku 18. storočia potvrdzuje aj cintorínska
kaplnka Najsvätejšej Trojice z roku 1730, ktorá stála na cintoríne pri hlavnej ceste z Bratislavy do Trnavy (teraz cesta č. 502).
30. 5. 1732 Udiala sa jedna z najtragickejších
udalostí v histórii Rače. Na hornom konci
(Alsterova ulica) vypukol požiar, ktorý sa za
silného vetra rýchlo rozšíril a v priebehu hodiny padlo ohňu za obeť 93 domov a 7 ľudí.
Zhorela aj katolícka fara a vtedajší farár Juraj
Prukker si zachránil len holý život. Počas požiaru fary zhoreli všetky dokumenty. Od tejto
doby sú písané nové matriky a kronika. Juraj
Pruker požiar opísal na prvej strane v matrike narodených a tento opis nachádzame aj vo
Farskom vestníku č. 1 z roku 1928.
1733 Začala sa písať nová matrika.
1750 Barónsky dom - „Barónka“ (dom č. 94
na Alstrovej ulici) je baroková budova priechodového typu z 2. polovice 18. storočia.
1750 Kúria (dom č. 11 na Detvianskej ulici)
bola postavená v 2. polovici 18. storočia, neskôr prestavovaná. Pamiatkovo chránený objekt. Bol to veľmi navštevovaný hostinec pred
prvou svetovou vojnou aj v 30-tych rokoch
minulého storočia.
1753 Z historických zápisov sa dozvedáme,
že roku 1753 grófka Terézia Erdődyová zalo-

žila fundáciu na údržbu sochy sv. Jána Nepomuckého pred kúriou a na slúženie svätých
omší ku cti tohto svätca. Omše sa slúžili v bývalej kaplnke, ktorá bola súčasťou kúrie. Pri
slávnosti procesii na sviatok Božieho Tela bol
pri tejto soche jeden zo štyroch oltárov.
1754 Na základe kanonickej vizitácie, uskutočnenej v roku 1754, sa dozvedáme, že v kostole
bola zriadená krypta. Z doteraz dostupných
záznamov nie je známe, kto bol v nej pochovaný.
1756 V zápisoch sa uvádza, že grófka Terézia
Erdődyová, rodená Esterházy, manželka grófa
Juraja Erdődyho, sudcu kráľovskej kúrie, darovala roku 1756 kaplnku aj s dvoma vinicami, ktoré sa nachádzali za kaplnkou rímsko-katolíckej cirkvi a založila k nej aj základinu.
1756 Spomína sa učiteľ a organista Juraj Wacinger (Kacinger?).
1762 Za pôsobenia farára Jána Rexu sa uskutočnila obnova farského kostola, oprava sanktuária a bol zadovážený nový hlavný oltár.
Dôvodom opravy bola podľa ústneho podania
udalosť, pri ktorej sa z veľkého zvona na veži
kostola odtrhlo srdce, prerazilo strop sanktuá­
ria a poškodilo hlavný oltár. Odvtedy je na
klenbe stropu sanktuária v mieste prierazu vo
veži vymurovaný znak kríža.
1763 Podľa zápisu vo farskej kronike v roku
1763 obnovili cintorínsku kaplnku Najsvätejšej Trojice na cintoríne na náklady terciárov.
27. 6. 1767 Farár Pavel Radočáni viedol delegáciu Račanov k cisárovnej Márii Terézii.
V tomto roku oslávila Mária Terézia päťdesiate narodeniny. Panovníčka darovala račianskemu farárovi krásne bohoslužobné rúcho
– ornát, ktorý je dnes vystavený v „Račianskej
izbe“, a Račania dostali spomínanú donačnú
listinu.
21. 4. 1768 V Rači uviedli do platnosti nový
úradný a všeobecne platný urbár, ktorý vydala
cisárovná Mária Terézia.V tom čase bola Rača
najväčšia z obcí, ktoré dnes patria k Bratislave. Mala 229 poddanských domov. Urbársky
súpis zahŕňa spolu 276 daňových poplatníkov,
čo bol vtedy najvyšší počet.
19. 8. 1780 Vydanie listiny, ktorú v dobovej
slovenčine zapísal notár Pavol Šťastný: Mi
Richtár, Prísažný, á wšecka Obecz Mestečska
Racsistorffa wisnawáme... Dně 19-o Augusti,
Roku 1780. Richtár Martin Bordáč, prísažní
Andrej Bednarič, Tomáš Khandl, Juraj Polakovič, Štefan Prokeš, Andrej Benkovič, Peerg
Huszman, Matej Čík.
1780 Richtár a prísažní vybavovali najmä
majetkoprávne záležitosti v prvej inštancii
a  spisovali testamenty. Obecné písomnosti
potvrdzovali obecnou pečaťou. Z roku 1780 sa
zachovali dokumenty, na ktorých je vosková
pečať obce s erbom – dva levy svojimi prednými končatinami držia korunu s krížom. Po
obvode pečatidla je nápis „Sigilis * AC+Račišdorf “. Dokumenty sú písané po slovensky
a podpísané richtárom, prísažnými, notárom,
prípadne aj farárom a schválené generálnym
vikárom trnavskej apoštolskej administratúry.
Spracovali Ľudovít Havlovič a Ján Luknár
podrobnosti viď Ľudovít Havlovič: RAČA
Z dejín a pamiatok obce
http://www.martinus.sk/?uItem=120868

racan.sk

16
v ý b e r

č. 2 / 2014

Udalosti a skúsenosti na cesty Americkej! (3/4)

S krátkim Životopisom, čo som vidzel a skúsil, Ked sem išel do Ameriky.

IV. Je toto biedná Amerika, taká
Amerika je aj na Miligrúntckem
Wršku a v hrubém ribňíku
A potom sa Šíf obrácil na polednajšu stranu (k juhu) a  okolo 10tej hoďini sme viďeli
brehi Neviyorske aj panohy Morské, které sú
okolo Nevijorku. Hmla sa už vidvihla a bolo
vidzet pekňe šecko. A Ked sme dojeli oproci
Festunku, čili Pevnosti Neviorskej, naša Loď
ostala stát. A potom Prišel jeden malí Šíf nám
naproci, a to bola komisia Americká, tí šecko
pohlédli, či neňi volajaká nemoc na ludoch,
a potom nás malí Šíf vtáhnul do prístavu. Asi
okolo pol štvrtej hoďini nás zaviezol do Gasigardi, tam sme išli Pred Doktorú na vizitu.
A jak sme tak išli, na pravej strani sem spatril
Pomňík Krištóf Golumbusa, kterí stojí na brehu vodi na památku, že on vinašel Ameriku.
A  ked sme išli do ňútra Gasigardi, každému
pozrel doktor do očí a potom teprv ňúter sme
išli. A tam každému ukážú, kam má íst, a tam
sa pítajú, kam ide a esli má peňáze. A potom
sme išli do jednej Velkej Čekárňi, a tam si každí kúpil za Dolar živnost. Tam sem si zajedel,

a  potom sme čekali asi do 1/2 10tej hodini
večer a potom sme sa už vézli do tej Slavnej
Ameriky.
Já sem nespal, bár sem bol hladní spaňia, bol
sem zvedaví, kadi sa vezeme! Jeli sme k severo-západu a podla vodi ustavičňe. A ked sme už asi
pól dňa jeli, už sem vidzel aj mnoho močarini,
místama len čisté paučí rástlo, palach, a malé aj
vatšé háje, Lesíky. Mislel sem si, je toto biedná
Amerika, taká Amerika je aj na Miligrúntckem
Wršku a v hrubém ribňíku. A vlak velmi s námi
jachal, tak jak u nás Richlík. A zme Jeli aj v pátek
celí deň aj noc a sme nestáli viác za deň asi tri
rás, a to na velkích štáciách!
V zozname cestujúcich uloženom v archíve
imigračného úradu v  Ellis Island je uvedené,
že Jozef meral 167 cm, mal hnedé vlasy a sivé
oči, mal 25 dolárov a že ide k priateľovi Dominovi Benkovičovi do Milwaukee. Ako bydlisko
mal uvedené Récse, označil sa za Slováka a ako
domovskú krajinu mu zapísali Rakúsko. Do
New Yorku priplával vo štvrtok 4. septembra,
čo znamená že pravdepodobne kvôli búrlivému
moru jeho loď prišla do New Yorku až po vyše
deviatich dňoch plavby.

už blízo jeho domova, asi 50 krokú, Manželka
Dominova nás očekávala na malem poschoďi,
asi 3 1/2 metra visoko. A usmievajúc sa pravila, no, už idete? A podali sme si ruky a sme
sa trocha poviprávali, čo je v  kraji nového,
a sme si zawečerali, a okolo 4. hodini sme išli
na odpočinok, každí na své Lúško. A ked sem
P. Bohu vďaky vzdal, Potom sem si premíšlal,
dosavát si mi bol, ó, dobrí Bože, na pomoci,
prez to široké a strašné More, aj na Železnici
sem šťaslivo prejel! Ale ked dožijem ponďelka,
nevím, neviem, čo si počnem.
V pondzelí sme išli, aj Domin se mnú na
Železňičnú štáciju, gde sa Wagóni robia, ale
Bás tam nebol. Sme sa nemohli dočkat, išli

V. Išli sme dálej šťastie hledat
do Špórovej fabriky
A tak okolo 1/2 6-tej hodini už sem bol aj
na stanici W Milvaukee, ve Wiskončin Štáte.
A Domin Benkovič mňa tam čekal. Poneváč
sem mu Telegram poslal, bol o tom vedomí,
že prindem. Z velkú radosťú sem mu ruku podal a sem ho vítal, a sme spolu išli na Eletrickí
Wozeň a sme šťaslivo došli do Príbitku jeho.
Práve bolo 6 hoďin odpoledňa, dňa 6ho
Septembra 1913. roku. A Ked sme dochádzali

sme dálej šťastie hledat do Špórovej fabriky.
Trvalo to asi hodinu, lež sme tam prišli, a ked
sme tam už boli, pítali sme sa Bása, esli má
robotu pro nás. A on ukáže na stojáce mašini,
že ked chceme, v úteri abi sme prišli. Už jaká
kolvek bude tá robota, sem si mislel, budem
ju konat, a  ked hnet bich aj zahinúl pri ňej,
predca bez práce neostanem. Poobeďe išli sme
pro mňa volajaké šati kúpit, abich miel na nedzelu a aj strevíce 2 páre. A ked už sem miel
čo najpotrebnejší vieci pokúpené, išli sme do
jedného Slovenského Salóna na pivo.
Domin Benkovič skoro určite v Rači chodil
s Jozefom do ľudovej školy. Do Ameriky priplával 31. mája 1906 z nemeckého prístavu Bremen. V  jeho prvom imigračnom zázname je
uvedené, že bol kováč, že mieril k Vinczenczovi
Talajkovi do Milwaukee a  že v  čase príchodu
mal 35 rokov. Po dvoch rokoch v  Amerike sa
vrátil do starej vlasti, aby 6. apríla 1909 znovu
preplával Atlantik v sprievode svojej ženy Agneši (33), synov Štefana (11) a  Františka (3),
dcéry Anny (8) a brata Lajoša (46). V Amerike
sa usadil natrvalo, v roku 1914 mu žena porodila syna Donalda.
Zápisky Jozefa Luknára (1870 – 1945)
Udalosti a skúsenosti na cesty Americkej!
http://jozef-luknar.racan.sk/2012/03/
cesta-do-ameriky-1913.html

račan.sk výber – občasník občianskeho portálu www.racan.sk. EV 4761/13, ISSN 1339-2069. ZDARMA. 2. ročník, september 2014. Vydavateľ: OZ račan.sk,

831 06 Bratislava, Albánska 5A. IČO 42 183 863. Redakcia: Boris Krošlák, Jana Hrdličková, Miro Ščibrany,  0915 626 016, e-mail: racan.sk@gmail.com,
www.racan.sk. Za obsah článkov zodpovedajú autori. Zdroje financovania: vlastné prostriedky OZ račan.sk, 2% dane FO a PO, dobrovoľné dary obyvateľov
(Tatrabanka, č. ú. 2923885926/1100).