You are on page 1of 4

Naša minulosť

Colníci a finančná stráž v SNP
Po obrate na východnom fronte bolo väčšine obyvateľov Slovenska jasné, že po porážke fašistického Nemecka bude existencia Slovenskej republiky nemožná. To bola jedna z hlavných príčin vypuknutia Slovenského národného povstania pred 65 rokmi, a to dňa 29. 8. 1944. Historické pramene na colníkov v SNP zabudli Povstania sa okrem povstaleckých ozbrojených síl – armády, partizánov, žandárstva a milícií zúčastnila aj finančná stráž (FS) a colní úradníci. Zmienku o posledných menovaných by ste však v múzeu SNP v Banskej Bystrici hľadali zbytočne. Nenájdete ju ani v odbornej literatúre. Hlavná pozornosť je totiž venovaná povstaleckej armáde, ktorá predstavovala okolo 47 000 vojakov a 18 000 partizánov. V auguste 1944 bolo na Slovensku 183 oddelení FS, ktoré riadilo 46 inšpektorátov. V nich vykonávalo službu 2 040 príslušníkov FS. Colných úradníkov bolo podstatne menej. Na ministerstve financií, konkrétne na 34 železničných a 49 cestných colných úradoch, totiž pôsobilo len 166 colných úradníkov. Na samotnom povstaleckom území, spadajúcom pod právomoc Povereníctva financií v Banskej Bystrici, sa nachádzalo 9 inšpektorátov a 38 oddelení s 406 príslušníkmi FS. Vo vojenských útvaroch aktívne bojovalo 68 a v partizánskych oddieloch 171 príslušníkov FS. Teoreticky to predstavovalo 645 príslušníkov FS, t. j. približne 30 % z ich celkového počtu. Povstanie si však okrem ľudských zdrojov vyžadovalo aj finančnú podporu. Tú zabezpečil guvernér Slovenskej národnej banky prof. Imrich Karvaš, ktorý zhromaždil vo filiálke SNB v Banskej Bystrici hotovosť v hodnote 3 miliárd Sk. Colník, ktorý sa nestratil ani v radoch armády Absencia colníkov a väčšieho počtu príslušníkov finančnej stráže v historických prameňoch o SNP môže byť spôsobená aj skutočnosťou, že v čase začiatku povstania boli evidovaní v stave armády, nie v stave colnej správy, resp. finančnej stáže, odkiaľ boli pred začiatkom povstania preradení, napríklad z dôvodu cvičenia. Jedným z takýchto kolegov bol aj Juraj Šindler. Do colnej správy nastúpil 31. 10. 1940 v Bratislave a ako colný elév bol povolaný na cvičenie záložných dôstojníkov. Vo výcvikovom priestore na Oremovom Laze pri Zvolene dostal novú výzbroj – s tým, že pôjde bojovať so svojou delostreleckou batériou do Talianska. Dôstojníci s vojakmi však nesúhlasili, preto situáciu musel prísť osobne upokojiť generál Čatloš, ktorý vojakov ubezpečil, že do Talianska nepôjdu. Po vypuknutí povstania sa celá batéria pridala na jeho stranu. Pôsobila napríklad pri zaisťovaní križovatky ciest Babiná – Pliešovce – Zvolen. Juraj Šindler po zajatí v decembri 1944 (vľavo) a ako colník v roku 1970 (vpravo) Koniec povstania zastihol J. Šindlera pri Donovaloch. Jednotka bola rozpustená, a tak sa po zničení diel rozhodol pridať k partizánom. Po niekoľkých dňoch pobytu medzi partizánmi v lesoch a po tom, ako ich obkľúčili nemeckí vojaci v slovenských uniformách, zajali ho so zvyškom jednotky pri Kališti. Najskôr ho odviedli do zajatia vo Zvolene, potom do Banskej Bystrice. V Radvani zajatcov nechali vyše dvoch dní bez jedla. Potom im Nemci sľúbili, že ich v stočlenných skupinách, podľa miesta bydliska, pustia domov, ale najskôr musia spísať príslušné zoznamy. Keď zajatci neskoro v noci odovzdali zoznamy skupín, zistili, že ich Nemci oklamali. Bol vyhlásený nástup a nasledoval asi 80-kilometrový presun do Štubnianskych Teplíc a potom do vojenskej väznice v Bratislave. Po vyšetrovaní J. Šindlera pred Vianocami 1944 poslali do zajateckého tábora Kaisersteinbruch pri Viedni. Podľa jeho spomienok boli podmienky v tábore strašné. Na deň dostávali 10 dkg chleba a polievku z listov repy. Bratislavským colníkom sa podarilo podplatiť stráže a doviezť zajatcom trochu jedla do tábora. V januári 1945 previezli zajatcov do Altenburgu v Lipsku. Počas takmer týždňovej cesty v nákladných vozňoch nedostávali žiadne jedlo, len raz za deň sa mohli napiť. V tábore boli podmienky trochu lepšie, čo bolo spôsobené tým, že Nemci cítili koniec vojny. Na škaredú stredu v roku 1945 tam J. Šindler zažil nálet Angličanov na rafinériu minerálnych olejov. V noci zrovnali bombardéry spolu s rafinériou aj tri dediny. Jedna tlaková bomba roztrhla aj budovu zajateckého tábora. Ešte dlho po nálete vybuchovali aj časované bomby. Tábor nakoniec oslobodila americká armáda. Domov, do vojenskej jednotky v Topoľčanoch, sa vrátil J. Šindler cez Geru a Plzeň. Po demobilizácii k 15. 12. 1945 sa vrátil aj k svojmu pôvodnému povolaniu colníka. Za aktívnu účasť v SNP mu bolo povereníkom financií s účinnosťou od 1. 10. 1945 pridelené systemizované miesto v 6. platovej stupnici s úradným titulom colný tajomník. Od roku 1951 viedol colnú odbočku v Devínskej Novej Vsi. Dňa 18. 12. 2008 sa dožil 90 rokov. Colná služba počas SNP Podľa spomienok Dr. Ing. Júliusa Bušniaka (roku 1945 prednosta IV. colného odboru Povereníctva pre financie) organizácia colnej služby vzhľadom na povahu povstaleckého územia a jeho hraníc neprichádzala do úvahy, a to napriek širokému záberu organizácie Povereníctva financií v Banskej Bystrici počas povstania. Ako uvádza Martin Lacko v knihe Slovenská republika 1939 – 1945 na s. 174 „Územie SR sa vlastne rozdelilo na dva režimy a dva štátne celky – SR (ktorá však bola okupovaná Nemeckom) a povstalecké územie, kde bola obnovená čs. štátnosť a bolo uznané za súčasť antihitlerovskej koalície. Slovenskom sa tak tiahla frontová línia oddeľujúca dva štáty, ktorých existencia či legalita sa vylučovala. K tomu sa však ešte pridružovalo ako tretí celok východné Slovensko, okupované nemeckou armádou, tú však od septembra 1944 začala z východu vytláčať československá a sovietska armáda, neskôr aj rumunská.“ Medzi povstaleckým, naďalej obsadeným územím a nepriateľským Maďarskom bol podľa Bušniakových spomienok „docela čulý obchodný styk“. Slovensko malo po ustálení hraníc rozlohu 38 055 km2 a v roku 1940 cca 2,66 milióna obyvateľov. Povstalecké územie zaberalo 20 000 km2, nachádzalo sa na ňom 30 správnych okresov (z celkového počtu 61 okresov) a 1 700 000 obyvateľov. Povstanie sa týkalo 52 % územia s 63 % obyvateľstva. Tieto percentá zahŕňali

Presun povstalcov v slovenských horách, zima 1944

12

Naša minulosť

aj colných úradníkov, ktorí sa do povstania zapájali podľa svojich schopností a odvahy. Niektorí pomáhali partizánom na hraniciach alebo sa hlásili do služieb Povereníctva financií v Banskej Bystrici a našli sa ja takí, ktorí sa osvedčili pri organizovaní povstaleckej finančnej správy. Podľa dochovaných svedectiev z maďarských vojenských transportov colníci a finančná stráž zabezpečovali zbrane a iný materiál, ktorý dodávali partizánskej brigáde Jana Žižku. Podmínovanie mostov prebiehalo aj vďaka financom Na činnosť príslušníkov FS počas povstaleckého obdobia si spomína aj spoluorganizátor SNP mjr. Milan Vesel. Pamätá si, že v Banskej Bystrici nastúpila aj skupina príslušníkov FS, ktorým velil rešp. fin. stráže Anton Capko. Milan Vesel bol po rozhovore s nimi presvedčený o ich vlasteneckom zápale a odhodlaní bojovať na strane povstania. Z tejto skupiny, ktorú posilnil o vojakov, vytvoril pod Capkovým velením vojensko-policajný oddiel. Ten sa postupne rozširoval o ďalších príslušníkov FS, ktorí sa prihlasovali k povstaniu. Boli poverení hliadkovaním v Banskej Bystrici a okolí, kde zaisťoMost cez rieku Hron, zničený za pomoci FS v roku 1944 vali podozrivé osoby a zabezpečovali verejný poriadok. Po meste sa totiž pohybovali ozbrojené indivíduá, ktoré boli vyslané slovenskou výzvednej služby patrili aj inšpektor I. triedy FS Matej Vaniš, inšpektor II. triedy vládou ako provokatéri. Ich úlohou bolo vzbudzovať v meste paniku. Príslušníci FS Ľudovít Filan a rešp. FS František Buček. FS sa zameriavali aj na získavanie informácií, ktoré odovzdávali spravodajskému oddeleniu 1. čs. armády. Okrem toho pomáhali ženistom pri podmínovaní Postupujúci Nemci financov preventívne zatýkali mostov. Podľa dostupných prameňov zabezpečoval podmínovanie mosta cez Povstanie si vyžiadalo obete aj z radov FS. Niektorí jej príslušníci boli pri pokurieku Hron rešp. FS Slezák (pozn.: mohlo ísť o Jána Slezáka z oddelenia FS Holíč se pripojiť sa k povstaniu zajatí. Na východnom Slovensku sa sústava finančnej alebo rešp. FS Karola Slezáka z oddelenia FS Sklabiná), betónový most pod Ur- stráže úplne rozpadla. V miestach, kde FS ešte zostala v prevádzke, sa finančníci pínom pomohol zlikvidovať rešp. FS Hubka a betónový most pri kláštore Che- snažili pomôcť partizánom. Zdokumentovaná je ich pomoc už spomínanému beň rešp. FS Bališ (pozn.: pravdepodobne Štefan Bališ z oddelenia FS Nová Ves partizánskemu oddielu Jana Žižku na protektorátnej hranici, a to zbraňami aj nad Žitavou). Mosty boli vyhodené do vzduchu v noci na 27. 10. 1944, počas informáciami o teréne. Neraz bol vstup príslušníkov FS do partizánskych oddielov odmietnutý s tým, že v inšpektorátoch a oddeleniach môžu byť viac užitoční ústupu povstalcov z Banskej Bystrice do hôr. ako zásobovatelia, spojky, prechovávači vecí či spravodajcovia. Dňa 7. 10. 1944 zajali nemeckí vojaci príslušníkov FS z OFS Turzovka spolu s kolegami z oddelení Odmietli sa podriadiť Tisovi Spomínaní príslušníci FS ostali povstaniu verní aj po obsadení Banskej Bystrice finančnej stráže z Rabčíc, Mutne, Novoť a Vychylovky, inšpektorátov FS Polhora nemeckým vojskom. Odmietli byť totiž k dispozícii Tisovej vláde. Pridávali sa pri Námestove, Stará Bystrica, Čadca, Krušetnica (pri Námestove) a internovali k partizánskym oddielom a zúčastňovali sa na záškodníckej činnosti. Napríklad ich v zajateckom tábore v Těšíne. Potom ich deportovali do Viedne, po nejakom 16. 11. 1944 odcestoval rešp. FS Leo Koller s nemeckými dokladmi a cestovným čase naspäť do Bratislavy, kde sa za pomoci hlavného inšpektora II. triedy Martipovolením odobratým zatknutému gardistovi do Bratislavy, kde sa mu podarilo na Hurbana a hlavného rešp. FS Jozefa Kováčika dostali na slobodu. získať potrebné informácie o pohybe nepriateľa. Tie potom následne odovzdal Dokončenie v budúcom čísle. mjr. Ing. Marcel Šuštiak a -dsspravodajskej službe 2. ukrajinského frontu. Medzi najaktívnejších pracovníkov

Povstalecké územie v prvých dňoch SNP s vyznačením postupu nemeckých vojsk. Zdroj: wikipedia (Wikimedia Commons), autor: Pelex

13

Naša minulosť

Colníci a finančná stráž v SNP
(Dokončenie z minulého čísla)
Do Slovenského národného povstania sa na vlastnú päsť pridali aj tisíce účastníkov, ktorí nemali priamy kontakt s povstaleckým územím. Vďaka spomienkam inšpektora II. triedy finančnej stráže Michala Chudíka si môžeme pripomenúť hrdinské skutky príslušníkov finančnej stráže prezývaných „Tatranskí orli“. Opisuje v nich činnosť najaktívnejších financov počas SNP – „tatranských financov“, z ktorých si podrobnejšie priblížime oddelenie finančnej stráže v Starom Smokovci. Oddelenie finančnej stráže v Starom Smokovci – ako sa to začalo Prvé správy o partizánoch a o tom, že sa niečo začína diať, zaregistrovali na oddelení finančnej stráže v Starom Smokovci, keď bola partizánmi v Turčianskom Sv. Martine (teraz Martin) 28. 8. 1944 postrieľaná väčšia časť nemeckej diplomatickej misie, vracajúca sa z Rumunska. Vážnosť situácie potvrdzoval bleskový odchod nemeckých detí z penziónov v Tatrách, ako aj veľká nervozita miestneho nemeckého a maďarského obyvateľstva. Ako sa Povstanie približovalo k Popradu, začala sa aj v Starom Smokovci vyvíjať činnosť smerujúca k odboju. Situáciu však komplikovala skutočnosť, že na Spiši bolo veľa nemeckého a maďarského obyvateľstva, ktorému situácia vyhovovala a akýkoľvek odboj nemal bez pomoci veľkú nádej na úspech. Keď 30. 8. zachytili na oddelení finančnej stráže v Starom Smokovci rozhlasovú výzvu povstalcov z Banskej Bystrice, rozhodli sa spolu s popradskou vojenskou posádkou pridať na stranu Povstania. Prihlásili sa preto veliteľovi práporu v Štrbe, kapitánovi Vraždovi, že s nimi môže počítať. Nálada povstalcov, ktorí postupovali na Kežmarok (po tom ako obsadili Spišskú Novú Ves a Levoču), bola optimistická. K financom sa totiž postupne pridávali aj civilisti z okolia. Prihlásil sa dokonca aj financ vo výslužbe Hodul (poz.: pravdepodobne Štefan Hodúľ, nar. 1896). Od slov k činom, boj sa začína Po tom ako Nemci obsadili Poprad a povstalci boli zatlačení ku Kvetnici a Štrbe, podarilo sa financom z oddelenia finančnej stráže Starý Smokovec (doz. FS Cyril Čellár, doz. FS Pavol Bilík a rešp. FS Michal Chudík) zajať dezorientovaného nemeckého vojaka, netušiaceho, že v Starom Smokovci sú povstalci. Ich prvou vojenskou korisťou sa stalo auto s naloženým spojovacím materiálom a zbraňami. Za pomoci kolegov z oddelenia FS Štrbské Pleso, na základe rozkazu kapitána Vraždu, zatarasili zásekmi cesty zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice a Popradu. Zničené bolo tiež telefónne spojenie. Podzemný kábel používaný Nemcami zničený nebol, ale na návrh financov na ňom zriadili odpočúvaciu stanicu. Správy boli odovzdávané na veliteľstvo divízie do Liptovského Sv. Mikuláša (teraz Šimon Ramšák pôsobil po zrušení finančnej stráže v col- Liptovského Mikuláša). nej správe na rôznych pozíciách (napr. zástupca riadite- Nemcom sa však nedaľa Colnice Žilina). V roku 1972 sa stal riaditeľom novo- rilo preraziť cez Štrbu vzniknutej Colnice Trstená. Zomrel 30. 3. 1973 vo veku ďalej na Važec, preto sa 60 rokov. Väznenie a brutálne vypočúvanie Nemcami na snažili vniknúť do kúKežmarskom hrade od 7. 9. do 15. 9. 1944 sa prejavilo na peľnej oblasti Vysokých jeho zdraví, ktoré mal až do konca života podlomené. Tatier a zaútočiť z boku na obranné postavenia pod Štrbským Plesom. Preto bola 2. 9. vyslaná pešia rota ako posila veliteľovi Vojenských zrubov nadporučíkovi Hudecovi a družstvu FS. Prvé boje sa začali predpoludním 3. 9., keď ozbrojení Nemci v civile zaútočili na obranné postavenia v Dolnom Smokovci. Podarilo sa ich odraziť, ale na pomoc im prišla silná jednotka SS z Popradu a veliteľ povstalcov vydal rozkaz na rýchly ústup pred presilou v smere na Liptov. Nemci po obsadení Starého Smokovca rýchlo postupovali k Štrbskému Plesu. Nočný pochod o život Povstalci si zaobstarali potraviny na Guhrovej chate (poz.: chata maďarsko-nemeckej turistickej organizácie Karpatenverreinu, 1 255 m. n. m., teraz Bilíkova chata) a v Sliezskom dome a vyrazili na nočný pochod. Jeden ranený vojak nestačil držať tempo presunu, tak s ním dobrovoľne zostal doz. Bilík. Pri Batizovskom plese (1 880 m. n. m.) zastihla jednotku silná búrka. Pre šiestich vojakov bol pochod taký vyčerpávajúci, že odmietli pokračovať a až vyhrážanie hl. rešp. FS Sokola, že do rána zomrú na podchladenie, ich prinútilo ísť ďalej. Pri výstupe ku Ostrve (1 984 m. n. m.) sa obloha vyjasnila. Neskoro po polnoci sa Dozorca finančnej stráže Pavol Bilík – rodák z Mako- dostala prvá skupina va. Po mučení gestapom popravený Nemcami vo veku na Popradské Pleso. nedožitých 28 rokov dňa 8. 9. 1944 na Kežmarskom Nadránom dorazil aj hrade. polomŕtvy Bilík so zraneným vojakom a s ostatnými chlapmi, ktorých stretol cestou a presvedčil o nutnosti pokračovať ďalej. Nemci sa v noci báli ostať v horách, a tak sa stiahli do Popradu. Povstalci opäť obsadili Tatranskú Polianku a Starý Smokovec. Financi sa spolu s vojakmi a dobrovoľníkmi vrátili na svoje pôvodné postavenia. Boj financov pokračuje Dňa 5. 9. sa Nemcom podarilo odstrániť záseky na Ceste slobody pri „Detskom raji“ a pokračovať v postupe. V Starom Smokovci ich už čakali financi upozornení partizánmi. Prestrelka mala rýchly spád. Financi rozstrieľali dve nepriateľské autá a Nemci museli ustúpiť späť do Kežmarku. Na mieste zostal jeden mŕtvy vodič, ostatných padlých a ranených vzali Nemci so sebou. V stredu v Kežmarku zbierali sily a až vo štvrtok 7. 9. ráno ešte za tmy zaútočili na rázcestie v Starom Smokovci. Partizáni sa pred presilou museli stiahnuť. Na mieste zostal ranený Hríbala, ktorého nestihli odniesť, a Nemci ho ubili bodákmi. Dvaja ďalší partizáni padli do zajatia a pri prieskume smerom k vile Vlasta aj Pavol Bilík, ktorý ešte stihol výstrelom do vzduchu varovať partizánov pred Nemcami. Okamžite ho predviedli pred hauptmanna (kapitána) Spindlera, ktorý sa stal veliteľom Kežmarku po tom, čo ho v prvé dva septembrové dni obsadili prepadové jednotky wehrmachtu. Veliteľstvo (a aj väznicu) zriadil na Kežmarskom hrade (známy aj ako Thökölyovský hrad). Spindler prikázal Bilíkovi, aby sa mu vojensky pozdravil, ten však odmietol. Hauptmann ho preto zúrivo udrel pištoľou do tváre. Bilíka zaliateho krvou odviedli spolu s ostatnými na križovatku ciest v Starom Smokovci. Medzitým Nemci obkľúčili kasárne oddelenia finančnej stráže v Starom Smokovci. Za pomoci horára Gašpara z Kežmarských Žlebov zajali rešp.

12

Naša minulosť

FS Petra Tomčíka, rešp. FS Šimona Ramšáka a doz. FS Cyrila Čellára. Hauptmann Spindler začal financov vypočúvať. Podľa otázok im bolo jasné, že ich podozrieva zo spolupráce s povstalcami a partizánmi. Museli odovzdať služobné zbrane. Pod samopalmi ich odviedli k nákladiaku, kde im esesáci „na uvítanie“ zobrali hodinky (výhra z lyžiarskych pretekov FS). Tečie „Naša krv“ Nákladiak financov odviezol tiež na križovatku ciest v Starom Smokovci a zastavil pri skrvavenom Pavlovi Bilíkovi a oboch zajatých partizánoch. Tomčíkovi sa podarilo zistiť, že partizáni sú z Nižnej Boce. Po príchode Spindlera všetkých zoradili vedľa auta, kde pokračoval výsluch. Financi potvrdzovali výpovede z kasární a snažili sa Nemcov presvedčiť, že nepatria medzi povstalcov. Avšak bolo jasné, že Nemci im neveria. Hauptmann Spindler prikázal prvému partizánovi otočiť sa čelom vzad. Z nastúpených Nemcov, ktorí si robili zo zajatcov posmešky, vystúpil asi dvadsaťročný vojak a na Spindlerov povel strelil partizána do hlavy. Rovnako popravili aj druhého partizána. Financi sa už začali lúčiť zo životom, ale na dohovor staršieho vojaka prikázal Spindler odviesť ostatných zajatcov na Kežmarský hrad. Tam na druhý deň pokračovalo vypočúvanie financov, sprevádzané bitím až do bezvedomia. „Nuž, strieľaj, germánsky pes!“ Po ukončení výsluchu Nemci Pavlovi Bilíkovi oznámili, že za spoluprácu s partizánmi je odsúdený na trest smrti. Umožnili mu na pár minút porozprávať sa s kolegami. Poprosil Čellára, aby zariadil jeho osobné veci a odovzdal posledný pozdrav rodičom. Dňa 8. 9., vo veku nedožitých 28 rokov, bol popravený na priamy rozkaz hauptmanna Spindlera na nádvorí Kežmarského hradu. Po pár dňoch sa zajatí kolegovia dozvedeli, že sa pri poprave odmietol otočiť čelom vzad a jeho posledná veta katovi bola: „Nuž, strieľaj, germánsky pes!“ Ostatní zatiaľ zostali vo vyšetrovacej väzbe. Nasledujúci deň Tomčíka predviedli pred Spindlera, aby bol konfrontovaný s veliteľom žandárskej stanice v Tatranskej

Inšp. FS II. triedy Michal Chudík sa stal povereníkom poľnohospodárstva, bol poslancom Slovenskej národnej rady (1963 – 1968 jej predseda). Pôsobil aj v diplomatických službách ako veľvyslanec (Bulharsko, Kuba) a aj ako spisovateľ. Zomrel v Prahe 24. 4. 2005 vo veku 90 rokov. Lomnici. Potom mu prikázali uviesť adresu svojej manželky. Lístok s touto adresou sa Tomčíkovi neskôr dostal do rúk od inšpektora FS Pavla Černého. On mal totiž oznámiť jeho manželke že bol Tomčík popravený. Rozsudok smrti nepomohli zvrátiť ani Černého intervencie na vojenskom veliteľstve. Rozsudok smrti prežili zázrakom Na ôsmy deň v zajatí, v piatok 15. 9., sa Tomčíkovej žene na chvíľu podarilo dostať k oknu väzenia, prišla aj s malým synom v náručí. Stihla manželovi povedať, že chodila prosiť o jeho život, ale na veliteľstve ju neprijali. Ešte v ten deň však nastal obrat. Všetci traja financi, Tomčík, Ramšák a Čellár, boli predvedení pred Nemcov a po podpísaní vyhlásenia a zaplatení pokuty 20 000 Ks prepustení na slobodu. Vo vyhlásení, ktoré museli podpísať aj manželky, sa zaviazali, že nebudú nič podnikať proti nemeckej brannej moci, za čo ručia životom svojím, svojich detí a manželiek, ako aj celým svojím majetkom. Zdržiavať sa museli len doma, a to pod vojenským dozorom. Až neskôr sa dozvedeli, že za záchranu životov môžu vďačiť Zuzane Tomčíkovej z Tatranskej Lomnice. Po mohutnej intervenčnej činnosti všetkých známych, ktorých zmobilizovala, sa podarilo dosiahnuť, že Spindler zmenil rozsudok smrti najskôr na odsun do koncentračného tábora a neskôr na pokutu stotisíc korún. Napokon sa podarilo aj túto zmierniť na 20 000 Ks. Obaja financi sa vrátili do kasárne finančnej stráže v Hornom Smokovci, kde sa pod dohľadom dočkali konca vojny. Hl. rešp. Jozefovi Sokolovi a rešp. Michalovi Chudíkovi sa podarilo ukryť pred Nemcami v osudný štvrtok 7. 9. do skál pod Stredohrotom (nad Veľkou studenou dolinou) a neskôr sa dostali do Banskej Bystrice, kde pôsobili v skupine rešp. fin. stráže Antona Capku, o ktorej sme písali v predošlej časti. Financi boli odmenení ako poslední Povereníctvo SNR pre financie za účasť v SNP odmenilo od 1. 7. 1945 do 1. 4. 1946 spolu deviatich colníkov. U finančnej stráže odmeňovanie meškalo. Povereníctvo SNR pre financie bolo preto v októbri 1945 vyzývané, aby financi padlí v SNP boli odmenení in memoriam zaslúženým vyznamenaním a mimoriadnym povýšením. Tiež požadovali odmeniť aj účastníkov bojov tak, ako sa už dávnejšie udialo v armáde alebo v iných príbuzných zboroch. Podľa dostupných materiálov bolo za účasť v SNP povýšených 28 príslušníkov FS. Rešpicient finančnej stráže Pavol Bilík bol povýšený in memoriam na inšpektora finančnej stráže I. triedy a do vojenskej hodnosti kapitána. V roku 1946 bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a viacerými medailami. Na Kežmarskom hrade má pri kaplnke pamätník. Jeho meno sa nachádza aj na symbolickom cintoríne vo Vysokých Tatrách. Po 2. svetovej vojne bola roku 1946 Guhrova chata na Hrebienku premenovaná na Bilíkovu chatu. Zaujímavosť na záver Hlavný veliteľ nemeckých vojenských operácií na Slovensku generál Waffen-SS Gottlob Berger chcel zažiť na Slovensku „krátku a veselú vojnu“. Hneď na druhý deň po príchode do Bratislavy poslal dokonca Himmlerovi hlásenie, že povstanie zlikviduje do štyroch dní. Avšak zanietenie a odpor slovenských povstalcov spolu s ďalšími 32 národmi, v ktorom financi a colníci mohli pre nezasväteného predstavovať kvapku v mori, nielen jemu dokázali, ako sa mýlil. mjr. Ing. Marcel Šuštiak

Rešpicient finančnej stráže (kpt. in memoriam) Ján Rášo (vľavo) padol vo veku 31 rokov ako člen partizánskej skupiny 26. 9. 1944 pri Važeckej chate vo Vysokých Tatrách. Na fotografii je spolu s dozorcom FS Jozefom Budzákom na Rysoch v roku 1944.

13