You are on page 1of 3

Moja matka

Moja matka nevydala sa za otca z lásky. Hutníckeho robotníka dcéra, hoci pekná, ani sa nestretla, ani nemyslela na
pána, ako boli vtedy i potom vo vážnosti všetci bystrickí remeselníci. Mala lásku, chudobného mládenca, tiež
robotníka, skromného človeka, o ktorom mi, ak šiel popred nás alebo sme ho stretli, a pozdravil, chlapcovi desať—
dvanásťročnému, keď medzi otcom mojím a otcom matkiným býval napnutý pomer, starý otec vše povedal: „To mal
byť tvoj otec.“

Nerovné manželstvo ústrojila matka mojej matky a otcov otec, nekonečne dobrý človek, majster—laborant v hute,
ktorý videl dievča, keď nosilo otcovi do huty jedlo, a odviedol do dediny svojho syna, šusterského tovariša,
vyslúženého vojaka, schopného, elegantného, že sa mohol dať fotografovať s učiteľom, a ktorý vedel tri reči. Môj otec
sa priženil a mama preobliekla.

Musela sa zriecť mládenca—robotníka, s ktorým, myslím, sa už nikdy viac v živote nezhovárala, ktorý ticho pozdravil
pred domom, na ceste, a nikdy sa nepristavil, a ako plachý vodný vták, tak tíško šiel po svojej práci.

Mama a stará mama ho nikdy nespomenuli. Bolo by to už daromné bývalo a mali plné hlavy a ruky starostí, zvlášť
stará matka, ako urovnať pomer otca so svokrom, lebo obidvaja boli prchkí a neústupní, z čoho vznikali hádky a bitky,
a vyhadzovanie z domu s kŕdľom detí, ako sa nás rodili skoro každé dva roky jedno, do nekonečna — zdalo sa starému
otcovi, a hneval sa i preto na otca, že plodí nás bez zodpovednosti, bez hospodárskeho základu, lebo starý otec i
poznával, i pošepli mu, že z komory, z pivnice, zo šopy často sa k otcovi odnáša potajomky jedno, druhé stará mama
dáva najavo.

Pre prchkosť trpela mama od otca, chodila za svojou mamou, tá, alebo obe, za starým otcom a prichádzalo zmierenie a
zase hnev a zase mier a podľa toho priazeň a podpora svokra pre veľký počet detí zvlášť v čase, keď bol otec s desať
rokov richtárom a trovil nad svoje príjmy.

Pre obsluhu a poľahčenie rodičom vzali ma starí rodičia k sebe už veľmi malého. U nich som vyrástol, od nich šiel do
školy a starí rodičia mojej matky stali sa mi bližšími po srdci ako vlastní, a už som mohol iba pozorovať, ako sa mama
trápi s kŕdľom ostatných detí, ako ich otec prísne tresce a bije, ale i má rád, keď sú poslušné, keď sa učia alebo robia,
čo vládzu. Mama otcovi nikdy na nás nežalovala, len keď si nevedela rady, hrozila, že povie otcovi. To stačilo. Radšej
už sama nás buchnátovala alebo okrikovala. Už sa nikdy nezabavila, nezaspievala, iba nad kolískou; nezatancovala —
pre otca, deti a robotu. Len odpoludnia v nedeľu mohla ísť do kostola na litánie. Mala krásnu, v plyši viazanú, bielou
kosťou vyloženú modlitebnú knižku, českú, ale to sme ani nevedeli, že je česká, lebo vtedy vari všetky boli české; aj
otec mal prvé vydanie „Nábožných výlevov“ (české), do ktorých zapisoval náš rodostrom „Oženiu som sa… a pán boh
nám požehnau sina…“ Aj otec a matka zvlášť mali hmlisté slovenské vedomie; otec vedel spievať úryvky slovenských
národných piesní, keď si vypil a akosi pozabudol na strach; a matka a jej vrstovníčky vedeli tie piesne ešte zo školy,
keď v prvých rokoch matičných tie piesne ešte neboli zakazované. Keď po rokoch dal som im posielať Slovenský
týždenník, matka neraz sa vyplakala nad článkami a zvlášť nad súdenými našimi národovcami a väzňami. Otec šiel na
kolkáreň, do včelína, do záhrady, matka do obloka, k svetlu a buď sa modlila, alebo čítala novinky.

Nevedela len po slovensky, a hoci otec hovoril obstojne po maďarsky, nechcel ísť, ona, matka nás vodievala do
maďarských škôl do Bystrice, a všetci živí synovia sa pamätáme, že na jej pozdrav „služobkyňa ponížená“ — na
výnimku prof. Fabuša — nikto jej neodpovedal, a spýtal sa — pri zápise — čo potrebné bolo, chlapca po maďarsky a
nie matky po slovensky. Ani keď už mala šesťdesiat rokov, úraz, a desiate dieťa viedla do gymnázia a únavou klesala,
na jej slovenský pozdrav nikto jej neodpovedal, ani stoličky nepodal a zo schodišťa profesor ju mrzko odohnal.

V borbe s madarizmom celá rodina moja cítila sa veľmi slabou, a pre ten „chlebík“ prosila ma i moja matka, i stará
mať, aby som si v srdci nosil, v hlave myslel, čo chcem, ale nerobil si nepriateľov, a že zle robím aj ostatným bratom,
mladším, ktorí sú v škole a profesori sa ich spytujú, či sú chlapci moji bratia. Zastavili aj Slovenský týždenník, neboli
hrdí na moje spisovateľstvo a otec bol „s pánmi“ i ako richtár, i ako volič, len keď si vypil, v ústraní, v poli, v horách
ožívali v ňom spomienky na mladosť, školu a zbieral po starej hlave zlomky národných slovenských a českých piesní, a
vyše dvadsať rokov pred smrťou sám z kameňa vykresal náhrobný pomník sebe i matke, a ten už čisto po slovensky
menom i ostatným textom. Tu sa už oslobodil a kresal kríž a ryl do kameňa v duchu pravdy.

Spomenul som, že v živote — od výdaja do smrti — sa viac moja matka nezabávala. Bývala matkou, gazdinou,
kuchárkou i slúžkou. Otec rád sa zabavil, rád vypil a zaspieval; rád tancoval, i rád vykrúcal cudzie panie. Mama bývala
preto urazená; ale k otcovi „nevedela krok“, nezmestila sa medzi panie a mohla sa ísť, ak chcela, kuknúť cez oblok, ako
sa otec vykrúca v polke alebo valceri. Mladej žene, peknej, zdravej matke štyroch—piatich zdravých milých zurvalcov

kým Pán Boh po neho príde. u ktorých sa otec učil ovocináriť. hovela mu v jedle. a bola robota v poli. hoci švabach. ktorá sa potešila. Jedna v trnavčine. k statku. čo jej na vojnu vzali a brali. moje deti. Pomohla mama. ešte kľakla k modlitbám spamäti. Umrel. Jeden večer vzala jednu prv. ak ste niektorí nie spokojní. a teraz sme predali dvojtýždňové za šesťsto korún!“ A otec nevedel na to iba pozrieť na mať a zahanbene zmlčať. negazdovali ste si. zabúdala a mala ho rada. vďačne umrie miesto otca. čítal. Za svetovej vojny. dala z majetku poprepisovať na jeho meno. Deti sme odrástli. Otec — naopak — začal sa malým cítiť. že keby mohla. hlavných polesných. ale choroba nečakala. dá preniesť. v karty hrával. a že sú tí Česi predsa len poriadni ľudia. ako otcovi vyhadzovala na oči. dostáva vrch. Otec v rakovine trpel veľké bolesti a dlho ležal. sami ste si na vine. . „Ako mu to vyložiť?“ dumal som. urazená. že jej zaznávaná nepanská slovenská reč. on i ona. aby ti vzal teľa za štyri—päť zlatých. keď ho umyla. gazdovstvo na šesť kráv. „Odchovala som vás. dedičné. Cez deň pracúvala. i to. prežehnávala ich. Čechov.“ Otec držal sa viac života a keď prechorel a doberal si mamu. neskoršie už by ani nebola šla. obsluhe. a mne sa videlo. do úverkového spolku a držal s dedinou. čo mama a syn skryli. hoci žilo jej deväť dietok a niekoľko vnúčat. keď jeden brat stal sa kňazom. a každé šlo svojou cestou. o tri roky tak isto sama. Viac si ju otec začal vážiť. pamätám. bez svedka umrela aj ona. ale všetci mali robotu. preobliekla i mu čisto postlala. povedal jej sám. ale hneď jej nezaplatili. že s nimi voľakedy poľoval. spoliehajúc sa jedine na Pána Boha. teraz tristo—štyristo korún. Štrichovského a Šnajdra. ktoré kravy ani žrať nechceli. odložiac knihy. zabával sa a spieval: „A ja mám panenku v Roudnici…“ Už dobre privykal na Československú republiku. ktorému nepodľahlo len málo slovenských ľudí. Otec si zapálil do fajky. i tie. včeláriť a stal sa na celý život veľkým milovníkom týchto hospodárskych odvetví. matka naša nahla sa nad stôl. šla po peniaze a doniesla ich. Kľakla do hriadky a plela a otec v izbe umieral… Chorá na záduch. druhá česká. a tak. Ja som viac za vás. len aby bol spokojný. Ale to už bol taký strach. pravda. a druhý je bez ruky… Po vojne odrástol i posledný syn. a predsa len prvý on. bez svedka. Aby sa nie. znovu ich prepierala. druhý druhú. Mama. usmiala vnútornou radosťou matky. bielizni. ako som najlepšie mohla. ticho. že dá vydržať. Otec zase zapochyboval. dobre zaplatili kyslé seno. keď mladší išli spať. že ho prežije a vydá sa. — Mama predala nášmu vojsku seno. Za sedem synov. a odbiehala aspoň do záhradky hriadku vyplieť a tiež uvariť. neraz osvedčila čo najúprimnejšie. nechceli ste sa učiť. unavená robotou. Matka naša videla svoj úkol na svete splnený a dokončený. čo tam visela na stene. Modlitby o konci života na tejto zemi. zakopali a potom nemali v čom slivky uvariť. a spomínal starých priateľov. odpovedala otcovi: „Ale vtedy si sa musel prosiť mäsiarovi. alebo len. proti ktorej nehľadala lieku ani lekára. a mama si uvedomila v duchu. potešila sa. od piatej do devätnástej večer a potom. otec sa zmenil v dobrom duchu i k mame. zase stratil rozvahu a proti vôli matkinej upisoval pôžičky a vydal všetky kovové veci (štyri kotly). nemohla vykonať. Otcovi hriešky odpúšťala. potešila láskou božou a šla za dom do záhradky. a spomínal vďačne týchto úradníkov panstva rodiny Radvanských. akoby jej bol sedem ráz srdce trhal. vžíval sa. Jednako otec umrel sám. ale i vyrovnaná so životom a s Bohom. v poslednom objatí radila „netisnúť sa“. učesala. aby sa jej „odrátalo“. v republike Československej. V nových pomeroch. a žialila. nelenivá. videlo sa otcovi veľa daní. Pripomínala mu trpezlivosť čakať. Dal sa do konzumu. že sú jej obe krátke. Mama opatrovala ho v chorobe „ako mládenca“. keďo stareli. Predtým vraj tri—štyri zlaté. Mala dve veľké knihy. s ľudom. Starodávne. že jedného syna už nikdy neuvidí. pod obrázky a lampu. Neposlúchali ste ma. To malo dobrý vplyv. žehliac tvrdé biele košele. i k dedine. lebo vedela dosť dobre čítať.bývalo ľúto. starosťou o deti a nalomená chorobou. keď pomreli jej rodičia a mama zdedila pekný majetok. alebo menšie šmuhy zatierala kriedou. v ktorej jej páni profesori ani za ponížený pozdrav nezaďakovali. že je vo svojom. že vykrúcal tú i tú paniu a ju nie. a modlila sa. i keď z domu od otca neodišla. Opatrila ho.

a brat. A čože plačeš?“ „Aby ste ešte neumreli…“ nemôže vysloviť dcéra. otec?“ „Už nebudeš dlho čakať. a odkladala. necháva svoje skúsenosti živým a myslí na ich budúcnosť. Otcovi sme vzali za štyristo. po ktorého zabehol chlapec do poľa. Puchnem. Gazdiná do konca.“ povedala mu nahlas. v komore truhlu. Už polihovala. ako sa mieša poludňajšie. čo mi dáte…“ A aby deti mali ešte menej starostí. keď sa ťažko na stráň vydriapala. „Ja už nevládzem robiť. vyšla ako matka pred tromi rokmi do tejto záhrady za dom. pýr vyhodiť. počúvali sme. mne vezmite za tristo. videli ma na Vianoce. pekne oblečená. ani uvliecť…“ „Knižka (vkladná) na umrlčiu truhlu je pod hábami. Aj plátenné vrecúško s drobnými na oferu svetu je tam. ukladala postupom času a choroby. a už som ako stará mrkva. A to aby vzali päť stovák do vrecka. Ale ráno ešte vstávala pomôcť v gazdovstve. hriadočku. ja sa budem dívať. pohla hlava — teraz ticho. Už nevládzem. nezľaknite sa… A ty by si ich už teraz volala… Majú dievča. umriem. šepla: „A si tu. len ju okopať. Nohy ako krhly. a ja budem ešte živá. len chýbal deň a rok smrti. aby dcéru viac a dotklivejšie poučovala. A služba. Keď pôjdete po truhlu…“ a matka stíchla. dala vyviezť a postaviť mužom—otcom vykresaný pomník. akože pôjdem na druhý svet taká omraštená?“ akoby si bola spomínala na svoju mladú krásu. Kopačky. deti. spíte?“ A keď dosiaľ na takéto volanie aspoň ruka zaševelila sa na posteli. aby si vzali druhých päťsto… Nič nepíš. Ako to prečítala.“ Čím ďalej tým viac ju zohýbalo vo dva konce a ľavú ruku často bolo vidieť pritisnutú na srdci a v pravej stolček. „A či by som nemala napísať do Bratislavy?…“ spytuje sa dcéra. aby všetko bolo dobré. ktorej — ako na jar — každý v dome mal plno. aby im jej odchod nenarobil škody. i deťmi darované kúsky. dobre kráčala do roboty. ktorá i keď naveky odchádza. od čipkového čepčeka po papučky. Nazbierala som. k posteli a šepce: „Mama. keď budem mŕtva. všetko ticho… Dcéry otvárajú na izbe obloky. i svet vravel. veľa. kým prešla cez pitvor z izby do kuchyne. Ja som im už vtedy povedala: keď vám príde telegram. píše telegram: mama umreli… . „A kedyže? Už vám nič nepomôžem robiť. Ako ho je. i novokúpené. už beží na prstoch do izby. i žena pekná. myslí dcéra. ťažkých prác. Prešlo pár týždňov tvrdých. na ktorý sa dva— tri razy oprela. náhli sa. na ktorom už dávno bolo aj jej meno. „Dnes si to sprav sama. potvory. Potom. treba si gazdovať. Spravte si. večerné a raňajšie mlieko. dosť bude. snáď na tú istú hriadku.Aby nemali „potom“ deti starosti: v komore v truhle spravila miesto a tam si po kúsku vyberala zo šiat. až mohla dcéru zaviesť a ukázať jej: „Tak tu mám všetko. pôjdem si ľahnúť. Dcéra sa rozplakala. Ale že ešte živá bola a bolo z vŕška. a nad kolískou alebo v kostole na litániách spievali s kamarátkou Zinkovou ako dvaja anjeli. lebo že bola i dievka. mama. „aby vás ešte pozrieť prišli…“ „Boli tu. odídu.