You are on page 1of 3

List

I

Starí Kreškovci mali dvoch synov a jednu dcéru, a keď tieto deti boly už skoro odrástly, po
pätnástich rokoch narodil sa im ešte poškrabok-chlapec. Krešková — načo tajiť? — sa veru i
hanbila a zlostila, že nevesta mala už dievča, mladší syn mal teraz na jeseň z vojny prísť a tiež sa
oženiť, a dievka — na vydaj… Iba sa bude svet zamýšľať, či dať dievku Kreškov alebo brať
Kreškovie z domu, keď takto, ktože sa zakľaje, že nebude ešte piate, šieste — a čím viac, tým
menej majetku na jedno. Ale zbytočné boly strachy, Kreškovcom sa už viac detí nenarodilo a
malý Miško kublal sa[1] medzi strýčnymi, a totčenými deťmi tak, ako by ani nebol štvrté dieťa
starých, ale mladých niektorého. Chlapča bolo útle, slabé, ale múdre, ani nejaký nedorastený
ostarok. Nuž iné deti maly každé len jednu mater, jedného otca, a o Miška dbali starí: mať, otec a
oba bratia a obe nevesty, lebo videli, že čím viac lásky oni preukazujú Miškovi, tým viac
vďačnosti dostávajú od matere a hlavne od otca, ktorému bol chlapec miláčikom, lebo mu už ako
trojročný doniesol zo sklepu „pakjík“ dohánu a čochvíľa „nepomýlil“ ani fľašky, do ktorej mal
židák-krčmár namerať „starému otcovi“ špiritusu za dva groše[2] a do druhej „starej materi“ octu
pol litra. (To len pozdejšie zvedeli, že žid fľašku ovoňal.) Chlapec bol múdry a keď vychodil
dedinskú školu, pomyslel si otec, že dá chlapca do školy, nech sa vyučí, ako sa bude chcieť, hoci
za farára, a čo len za rechtora. Farár, notár pomohli, napísali svedectvo chudoby a chlapec sa
ozaj tak chytil, že len radosť! I seba, i druhých učil, i ho prechovali v alumniách, a ešte od piatej
latinskej[3] každé leto doniesol dvadsať-tridsať i štyridsať zlatých štipendií. Bolo mu na háby.

Pravda, keď maturoval, otec mal už blízo sedemdesiatich rokov a matku robota už tiež bola
shrbila, ostarievaly i deti a vnúčatá dorastaly; dievčatá sa vydávaly, chlapci, ktorý doma, ktorý na
remesle, ktorý v škole, lebo teraz už bedlil Miško na to, aby sa chlapci vyučili, keďže toho
majetku nie ľahká vec nashŕňať, a len je veľa na všetky strany u synov, u dcéry tých detí. Starý
otec ich už ani nepoznal, ktoré je čie, a mien im už vôbec nevedel. Na starosť i pamäť slabne. A
on mal svojho Miška, ktorého už nevedel prenačúvať a ktorý bol taký dobrý a poslušný chlapec,
že už ani vinšovať si nemohol poriadnejšieho. Na Vianoce, keď prišiel na pár dní domov zo školy,
ukázal sa vo fare, v škole, na pošte, ale potom preobliekol staré háby, obul krpce, pripäl
podkovice, a poď s ostatnými do hory, a otcovi vytiahol sane, že si ten mohol chrbát vystrieť,
fajčiť a iba ak sa klanice držal. Cez vakácie, ako na Jána zo škôl došiel, tak do septembra bol v
robote: kosbe, žatve, pri dreve… Ešte i v nedeľu šiel s otcom na lúky vodu narážať alebo odrážať,
koscov hľadať, a keď nebolo inšie, tak na huby alebo ryby. Starý Kreško bol z tých čias, keď ešte
všetko bolo dovolené: pušku mať, a strieľať kedykoľvek a čokoľvek, sídla, chlopce stavať, ryby
chytať, dohán sadiť, a teraz všetko zakázané… A keď zavše ani celé odpoludnie nechytili jedného-
dvoch pstrúžikov, nezabili veverice, orešnice, sojky, starý vyriekol súd: odobrali páni
chudobnému ľudu, odobral im i pánboh. Nemáš nič, ani srsti ani peria. „I tie vody vyschnú,“
zveličoval od žiaľu. Ináč po ceste mal Miškovi vždy čo rozprávať, či zo svojej mladosti, či práve o
tom, čo videli alebo počuli. Nepisklo vtáča, aby mu nebol mena vedel; neprešli diery, skaly,
vŕšku, doliny, o ktorej by nebol vedel povesti o Jánošíkovi, zakliatych pokladoch, o nešťastí, keď
otec ustal jemu rozprávať, rozprával on otcovi, a čo sa pridalo, furmanom, rubačom a svetu
vôbec. Miško bol vnímavý šuhaj, rád čítal také príhody, histórie, a chudák starý vše sa potom i
splietol a rozprával, motal to, čo od Miška počul ako svoje. Ale celé leto boli nerozluční kamaráti.
Otec kúpil rovnaké dve fajočky a dal jednu Miškovi, a hoci Miško šúľal cigarety, musel si do
fajôčky zapáliť, a hnusil mu „handry“, papier. Ak mal za štyri v skleníčke a upiekli si slaninky v
hore, Miško musel aspoň obliznúť pálenky a len potom sa smel vody napiť. Rovnaké kosy,
krátke, vybral otec. „Ja som už starý a ty si ešte primladý.“

ešte bude hriech. „Strašné. a čo oni v dome. Vzdychali a posielali. materi. Len pošlite. a už píše lieky alebo poradí i z hlavy a pomôže. Ale mať tíšila a všetci usilovali sa pochopiť otcovu prítulnosť k učenému synovi. pošlite! Počali sa trápiť. lebo z Pešti neprišiel Miško domov. Celý svet bude hovoriť o planom decku. A keď preto počal byť v dome nepokoj. Na leto už Miško neprišiel domov. neprajnosti. zašli do Kreškov a Miško alebo podľa ucha i domáci poradili. a len dusí. Dali bez pomyslu na niečo zbytočného. o učení a skúškach. Lumpuje. Iba poslúchať. ale mať. lebo pôjde na vysoké školy. nespravil. a hotové sú hnevy… Miškovi to všetko napíšu. matere vše pýtal peniaze. božechráň. ale keď sa deti učia. otvoriť niektorý. a keď kto prechorel. Preomáľali. zúfajú. iba na leto. Veď bola robota. svojim i cudzím. Len to bolo čudné domácim — ale nikto sa neozval — že Miško v poli už menej pomáhal. že ho za to aspoň prechovajú. aby bolo všetkým všetkého dosť. Všetko to už žiarlilo na Miška. čo „probovali“ tiež v meste do školy. Popri peniazoch však Miško počal dostávať i listy. doniesol si . sotrie tajnú slzu. alebo knižku a šiel. ak vyšiel. a ostatní všetci so starou materou. Učí sa. plné prosieb. preomáľali listy. ktorí nemusia „tak tuho“ robiť. obviňujú ho zo závisti. a on sa vyhovára a v čom môže. požičiavala na svoju čiastku a posielala. ktorý otcovi nikdy napriek nepovedal. V druhý rok pýtal Miško mesačne vše raz toľko. čo by sa hneď i zadĺžilo niečo. A v nedeľu zahral sa kolky a v týždni kedykoľvek sobral sa do mesta a tam bol u „kamaráta“ i dva-tri dni a od otca. ale stručné dve slová pre rodiča. vzdychá. a pred svetom sa len držia a svet. A Miško je už celý doktor! Má tých knižiek. Doma plačú. vyjdú na mizinu a potom bratia. spať. že nemajú toľko. a ty predsa odpovieš: „Ešte ta… dobre. A toho jedla sa ešte len nájde. ako kus lúčky alebo role. ľahol si pod kríček. že keď už bude pomáhať. a tých treba a riadne. Celý dom zmúdrel od neho. že mu dochodí veľa novín („ktoré ani čítať nestačí“). čo všetko musí taký doktor vedieť!“ mysleli Kreškovci. ktorým sa tým viac treba obháňať. najmä otcovi. Celé leto nevolali z mesta doktora do dediny. Ale nič sa nenaprotivíš. žeby sa utiahol. že bude chodiť v Pešti do špitála a tam pomáhať a tam učiť sa na mŕtvych choroby poznávať. len ukrýva. ale otec ho už ledva dočkal. netreba šanovať: rozum je hoden viacej. mesačne a načas. v srdci. jesť nemôže. klame. že už toľko a toľko dlhujú do banky a že ak to i takto pôjde. ktorým ani veriť nechce. a mnohé akousi ženskou rukou písané. Ale veru nie. a tak v dome žili dvojakí ľudia: starý otec s učeným synom a vnukmi. čo sa už dopočul o živote Miškovom. ako v prvý. nikto nevedel. Stálo to veľa peňazí. prešla k notárovi a ako. . Mysleli si. len kukne. do čoho sa na dedine nikto nerozumie. keď si list prečítaš a do haliera nájdeš vyrátané. Bude z neho človek…“ Tak i Kreškovci. plaču. aby mu neľutoval. vystúpila z úzadia mať. a otec už veru slabne i ho zadúša. Dusí v mysli. hoveli. zlého. listov. a ktorý ide na vysoké školy a chce sa vyučiť za doktora. ako schválne i neschválne ostatní. a nech nejaký čert povzbudí. švagrovia i spolu i osve začali sa vyhrážať i grobianske listy mu písať. že Miško vari preto tak všetko otcovi robí po vôli. počítali noviny. ale tvrdšie sa robia v gazdovskom dome peniaze. Pribrali si i z vnúčat dvoch chlapcov. deťom a všetkým. II Prvý rok skončil Miško dobre. na čo na všetko mu peňazí treba. proti tomu božechráň sa ozvať. lebo už museli na zmenky požičiavať. a „my aby sme robili a utiahli ešte hádam i našim deťom“. Ale sa potrápia a čo sebe utiahnu. lebo nedalo sa utajiť o Miškovom živote v Pešti došly všelijaké nepekné chýry.štuc‘ (flobertku). A v tom klíči nové semä otcovej lásky k synovi. zamykala do truhly. budúcemu doktorovi. pije — krátke. čo užívať. Mrzelo ich iba. čoho sa držať.Miško si obliekol do poľa hrubú otcovu košeľu s motúzom na hrdle a tak si jeden druhému narážali.

Vráti sa v noci na byt a vyťahuje list. Ide na prechádzku. keď bol takým dobrým. robotným chlapcom.“ a myslí si. sám je oplan!“ začne jeden i druhý a všetci si vylejú zlosť svoju podľa Miška i na otcovi. Hľadí na otcove slová. papier zpod ruky ťahať. že tak nebude nič. a nerozumie. a či kamarátstvo hubí?“ „Má rozum. akože nenapísať „milý“. Myseľ inde letí.“ uspokojovali sa navzájom. píše trasľavým švabachom a chlapci čítajú zpod pera: „Čože si tak splanel. A otec. „Nech sa hanbí. berie noviny. aby mu ešte on napísal. že nás na žobrotu nesie. čo vyvládzeme i za teba.“ To sa nepáčilo. ešte i ja…“ a Miško váži riadky od rodiny a riadky od otca. keď mu za dvadsať rokov planého slova nedal… I sane vytiahol… i pokosil za neho… Rodina dopustí napísať: „Syn môj!“ Akože ďalej? „Napísať mu.“ ale okrem matere všetci sa ozvú.“ pochybuje druhý. druhý ho tituluje: „Ty lump!“ Chlapci píšu strýcovi. Každý si už premýšľal. keď sa zopsil… Otec nechcel viacej ani čiarky. Starému sa ruka trasie. čo mať v žiali nadiktuje. Založia okuliare s motúzom vôkol šedivej hlavy starého otca a podávajú mu pero. ak sa učiť nevládzeš. čo teraz. že ich na mizinu nesie. radostné. atrament a pero. Dvadsať rokov ako sklo. tak si k srdcu nepripustí. ak sa vie. len aby písal. jasné. čím ovalí. list na druhý deň poslali. syn môj milý?“ Nesúhlasí nik a počínajú otcovi dohovárať. A dopisuje zo svojej vôle: „Veď ti ja. a myslí. Akože písať. Otec teda pokračuje: „Či ťa nátura prenasleduje. keď on už tridsať rokov nepísal. Ale tie prvé riadky. Utrie sa rukávom a chce písať: „Milý synu. na tie zmenky… Musí. a ak má ešte svedomie…“ „Nemá ten už. materi. * Zhumpľovaný. Dostal už takých dosť. Spomienky detstva budia sa v duši. tú ruku poznáva. koľko tisíc už stojí. o zdravie donesený Miško prečítal list od kraja do konca. ožije mu celá mladosť Miškova. Otec počuje vzlyk a ďalej nemôže… No musí ešte dopísať: „Príď robiť. na široké fúzy tečú slzy a rovno na papier. a potom sa ukáže. vojde do kaviarne. a všetci sa popodpisujúc. uvážiac všetko. ktorá už iba tíško plače. zreparovať pokazené zdravie. ako. čoho sa chytiť… . kým sa chytíš.“ lež hneď začne. nie je chlapec. Ešte sme tu. že oni budú diktovať. a Miškovi nakládli. ako planému koňovi šariny za rebrinu. Podajú druhý papier. čo číta. ešte i ja. iba ak svoje meno. azda i tú roztretú slzu vidí. prichystajú papier. Starý dumá. Konečne priprú otca. čo citného zadiktuje.Potom už jeden z bratov mu nenapíše do listu: „Milý bratku. chlapi. Vzali teda papier iní. Netreba mu poslať. syn môj milý… Ešte sme tu. ale tri posledné nechvalné… „Ale ešte je otec tu…“ A Miško napísal mu list. „Čože si tak splanel. nech tam väzy láme. Len už poď domov. Sídu sa v nedeľu popoludní všetci starí. toť. že príde domov. Načo ho volať? Robiť nebude a bolvana chovať nebudú. ťažkej roboty nedám.