You are on page 1of 8

24.

kapitola

O   dva dni mi Boris vrátil pas a  oznámil, že ideme
domov.
Nemám sa tam však veľmi zabývať, pretože scenár
sa zopakuje. Boss dostal skvelé recenzie na moju
„prácu“ a vyžiadal sa mi na ďalšiu prepravu tovaru.
Nič bližšie som nevedela, no ono to bolo v princí-
pe stále rovnaké.

185

vaznena_vnutro.indd 185 5. 9. 2018 14:52:23
Seď, čakaj, buď pripravená okamžite reagovať
a vyraziť, drž hubu, nepýtaj sa a hlavne nikomu o ni-
čom nerozprávaj.
Menili sa len autá a množstvo tovaru.
A cieľové destinácie. Všetky však boli v Srbsku.
To bol „náš“ trh.
Niektoré autá plné drog pokračovali ďalej
do Macedónska alebo Albánska. Mojou úlohou
bolo doviezť auto do niektorého zo srbských
miest, nechať ho na dohovorenom mieste a vypa-
riť sa.
Potichu, bez veľkých ovácií a hlavne bez akejkoľ-
vek pozornosti.
Inak to nebolo ani teraz.
Dostala som informáciu, že auto je pripravené.
Boris ma vyzdvihol doma, našim som znova naba-
láchala rozprávku o tom, že idem na ďalší turnus do
Talianska.
Videla som na nich, že to už akosi prestali riešiť.
Rezignovali. Zmierili sa s tým.
Otec mlčal ako vždy a čo bolo horšie, mlčala už aj
mama.
Nepresviedčala ma, neprosila, aby som ostala
doma. Neskúšala nič. Len ma silno objala, popriala
mi šťastnú cestu a poprosila ma, aby som si na seba
dávala pozor. Obrovský.
Na čelo mi spravila krížik a pobozkala ma.
Materinsky, tak ako to vedia len mamy.
Pobalila som si pár čistých vecí, k peniazom už
odloženým pod matracom som šupla ďalšie, ktoré

186 UVÄZNENÁ

vaznena_vnutro.indd 186 5. 9. 2018 14:52:23
som dostala od Bossa za posledný prevoz, a za do-
mom som počkala na Borisa.
Odviezli sme sa do susedného okresného mesta,
kde ma už čakalo auto.
Ešte teplé z montážnej linky od mechanika, dvoji-
té dno, falošné priehradky.
Že je toho veľa, mi bolo jasné. S  odrobinkami by
ma neposlali.
Koľko toho v skutočnosti je, mi však nikto nepove-
dal. Nebol dôvod. Čím menej som vedela, tým vraj
lepšie.
To som sa dozvedela až neskôr, v  deň, keď som
spoznala chlapa, ktorý zlyhal na plnej čiare a „vďa-
ka“ ktorému som na tri a pol roka zmizla z povrchu
zemského.
„Jagodina,“ oznámil mi Boris, keď som už sedela
za volantom.
Prikývla som, hoci som nemala šajnu, ktorým sme-
rom sa mám vydať.
„Sleduj tabule, pozorne. Smer Belehrad.“
Znova som prikývla, nemalo zmysel stresovať sa
už tu, na Slovensku.
„Keby niečo, tak nič, jasné?“ zdôraznil a  myslel
tým, že ak by sa čokoľvek cestou stalo, musím ml-
čať.
Za každú cenu.
Nesmiem prezradiť nič, žiadne mená, žiadne opi-
sy, žiadne slová.
Len mlčať a čakať, ako sa situácia vyvinie.
A dúfať, že to bude v môj prospech.

187

vaznena_vnutro.indd 187 5. 9. 2018 14:52:23
„Keď dorazíš, nájdem ťa. Nepôjdem priamo za
tebou, postrážia ťa naši chalani, ale v Jagodine sa
stretneme. Nemusíš mať strach.“
„To ma malo povzbudiť?“ zazrela som naňho. „Ja
nemám strach!“
„Šťastnú cestu,“ naposledy sa na mňa usmial a za-
vrel dvere.
O  dva kroky ustúpil, naštartovala som a  bez po-
hľadu do spätného zrkadla som vyrazila.
Po hranice som to poznala, rutina.
Dodržiavala som predpisy, nemala som sa kam po-
náhľať.
Dôležité bolo v  poriadku doviezť tovar, či už za
desať alebo dvadsať hodín, no nič sa nesmelo stať.
Tovar sa nesmel cestou znehodnotiť, nemohol
z neho chýbať ani gram a v neposlednom rade ma
nesmeli chytiť.
Či už colníci alebo konkurencia.
Preto mi bol vždy niekto za chrbtom.
Zvyčajne nás delilo niekoľko obyčajných civilných
áut, v  ktorých sa viezli nič netušiaci ľudia, ktorým
ani na um nezišlo, že sú súčasťou prevozu drog or-
ganizovanou skupinou.
Boli sme skrytí v dave, boli sme jednými z vás.
A tak to bolo správne.
Tak to malo byť.
Keď som sa blížila k srbským hraniciam, doprava
ako vždy hustla. Tvorili sa kolóny, autá spomaľovali.
Ľudia stále cestovali na dovolenky, za zážitkami,
spoznávali svet.

188 UVÄZNENÁ

vaznena_vnutro.indd 188 5. 9. 2018 14:52:23
Zaradila som sa dlhého prúdu vozidiel, ktoré čaka-
li na odbavenie colníkmi.
Nepotila som sa, netriasli sa mi ruky, nepanikárila
som.
Bola som v úplnej pohode, obyčajná mladá usmia-
ta turistka. Baba na ceste za zážitkami, za letom,
plážami, drinkami, mužmi.
Verila som, že tento scenár mi zhltne aj colník, kto-
rý sa už črtal v diaľke.
Videla som, že z áut predo mnou nenechal nikoho
vystúpiť, každému len skontroloval pas a nechal ho
prejsť do krajiny.
Dúfala som, že nebudem výnimkou.
Približovala som sa, rad predo mnou sa skracoval,
colník sa blížil.
Až keď som zastala úplne pri ňom, uvidela som, že
mu pri nohách sedí služobný pes.
V  tom momente som vedela, že som v  totálnej
riti.
V úplnej.
Hlbokej.
Tmavej.
Že odtiaľto sa nevyhrabem, že na policajta to mož-
no zahrám, no psa neoblafnem.
Nie, nie, nie, nie, nie, nie!
Do šľaka, takto to byť nemalo.
Pozrela som do spätného zrkadla. V  rade áut za
mnou, asi o štyri autá vzad, ktosi vystúpil a díval sa
mojím smerom.
Na uchu mal telefón, toľko som ešte dovidela.

189

vaznena_vnutro.indd 189 5. 9. 2018 14:52:23
Očividne môj sprievod. Tiež mu došlo, že veci sa
posrali, že sme prišli o  tovar a  pravdepodobne aj
o prievozníka.
O mňa.
Policajt mi zaklopal na okienko.
Strhla som sa.
Už ma aj zalial pot, aj ruky sa mi roztriasli. Cítila
som, že som totálne odkrvená, neschopná racionál-
ne uvažovať.
Utiecť som nemohla.
Nebolo kam, nebolo kade.
Ostávalo mi teda jediné.
Dúfať.
Veriť.
Ani sama som nevedela, v čo sa snažím dúfať.
Či v to, že ten pes je starý, hluchý, slepý a hlavne
nemá čuch?
Alebo v to, že mi bude stačiť sladký úsmev a poli-
cajt ma nechá ísť?
Neviem.
A nevedela som ani vtedy.
Už keď som sťahovala okienko, videla som, že pes
sediaci na obrubníku zbystril.
Postavil sa na štyri a vetril.
Mojím smerom.
Ňufák mu išiel odpadnúť.
Keď som mu pozrela do tmavých očí, vedela som,
že vie.
Že zacítil a že o tom dá čochvíľa vedieť svojmu pá-
novi.

190 UVÄZNENÁ

vaznena_vnutro.indd 190 5. 9. 2018 14:52:23
Ignorujúc tento fakt som policajtovi podala pas
a krivo som sa naňho usmiala. Nič som nehovorila,
čakala som.
Pes vrtel chvostom, nepohnute stál a pozeral na
mňa.
Policajt prelistoval môj pas, spýtal sa, kam smeru-
jem a na čo. Po anglicky som mu odpovedala, že na
dovolenku. Do Belehradu.
Sklonil sa k  autu a  cez otvorené okienko nazrel
dnu. Pozorne prešiel celý interiér pohľadom a  ve-
noval mi milý úsmev.
Potom ustúpil od okna a pokynul psovi, aby zaujal
jeho doterajšie miesto.
Pes urobil dva kroky bližšie ku mne a bolo rozhod-
nuté.
Rozštekal sa ako besný.
Štekal a štekal a štekal...
Potom si z ničoho nič sadol a ostal ticho.
Mlčky pozeral na mňa a prisahala by som, že v jeho
pohľade bolo priam čitateľné, že ma dostal.
Čistá radosť, že ma odhalil.
Policajt ho pochválil, odmenil ho maškrtou a jed-
noduchým povelom ho poslal sadnúť si na svoje pô-
vodné miesto.
Na mňa už taký milý nebol.
Zamračil sa, jednou rukou nenápadne siahol po
zbrani, ktorú mal v puzdre na pravom boku a vyzval
ma, aby som vypla motor a vystúpila z vozidla.
Pomaly a s rukami tak, aby mi na ne videl.
Poslúchla som.

191

vaznena_vnutro.indd 191 5. 9. 2018 14:52:23
A myslela som na mamu.
Vedela som, že mám obrovský problém, z ktorého
sa len tak nedostanem.
Chcelo sa mi plakať.
A kričať, aby mi mama prišla na pomoc.
V tom momente som sa cítila bezbranná ako malé
dievčatko.
Malé dievčatko vo veľkých problémoch.

192 UVÄZNENÁ

vaznena_vnutro.indd 192 5. 9. 2018 14:52:23