3.

nov 2007 TINA ČORNÁ

https://www.sme.sk/c/3567448/skladatel‐roman‐berger‐umenie‐spochybnuje‐udajnu‐
vsemohucnost‐svetskej‐moci.html#ixzz4XGS9NOtv

skladateľ Roman Berger:

Umenie spochybňuje údajnú všemohúcnosť
svetskej moci
(Hudobný skladateľ Roman Berger ako syn poľského luteránskeho pastora zažil fašistické prenasledovanie
oboch rodičov. Ideologická šikana 50. rokoch odsunula rodinu z Českého Těšína do Bratislavy. Normalizácia
mu nariadila zákaz akejkoľvek tvorivej a ...)

Hudobný skladateľ Roman Berger ako syn poľského luteránskeho pastora zažil fašistické prenasledovanie
oboch rodičov. Ideologická šikana 50. rokoch odsunula rodinu z Českého Těšína do Bratislavy. Normalizácia
mu nariadila zákaz akejkoľvek tvorivej a pedagogickej činnosti. November 1989 zhodnotil skladbou Soft
November Music. V roku 1991 spolu s priateľom, skladateľom Iljom Zeljenkom a muzikologičkou Alžbetou
Rajterovou založil medzinárodný festival súčasnej hudby Melos ‐ Étos, ktorého deviaty ročník klope na
dvere. Od 7. novembra počas deviatich dní bude v bratislavských koncertných sálach znieť to najlepšej z
"novej vážnej" slovenskej hudby. Je zasvätený pamiatke Illju Zeljenku, o ktorom Roman Berger hovorí, že
jeho osobnosť je nevyvrátiteľným dôkazom faktu, že "ľudská bytosť je evolučná, duchovná, tvorivá a
slobodná".

V roku 1985 ste napísali, že "vážna hudba stratila v dnešnom svete zmysel". Čo by
ste povedali dnes?

Poopravil by som to ‐ stále ho stráca.

Odvtedy uplynulo 22 rokov...

...a dnes je to podstatne zreteľnejšie. Vtedy som ešte mal nádej, že sa vývoj môže obrátiť
lepším smerom, no teraz už o tom silne pochybujem.

Prečo?

Celkový trend spoločnosti je v zásadnom rozpore s duchovnou kultúrou, je teda

namierený proti vážnemu umeniu.

Máte na mysli len slovenskú spoločnosť?

Platí to všeobecne. Paradoxne ma preto pred pár rokmi "potešil" Francis Fukuyama, ktorý
konštatoval to, čo cítim aj ja, že umenie, ktoré malo humanistický náboj, je minulosťou.
Fukuyama tvrdí, že v umení nás čaká bohapustý formalizmus, vyplývajúci z odcudzenia.

V čom sú korene tejto krízy?

Zrejme v tom, že sa z vedomia väčšiny spoločnosti, ktorá sa stáva globálnou, stráca zmysel
pre bytie a posvätnosť. Bez toho umenie nemá šancu. Posvätnosť tu nechápem v
obvyklom náboženskom zmysle, ale ako podstatný rozmer existencie človeka ‐ to, čo ho
stavia pred zásadné tajomstvo bytia a dovoľuje mu uvedomovať si vlastný rozmer. Sme
 

svedkami bujnejúceho antropocentrizmu, keď si ľudia namýšľajú, že môžu všetko ‐

nemajú žiadne obmedzenia a všetko je v ľudských rukách. Je to absolútne scestné
presvedčenie.

Počas normalizácie vám komunisti zakázali činnosť, pričom sa odvolávali aj na váš

údajný pesimizmus v hudbe...

Áno, stretol som sa s touto kritikou, no ja nie som pesimista. Keď poviem, že existuje
transcendencia, ktorú síce nevieme racionálne pochopiť, ale ktorú môžeme pociťovať,
najmä ak sme mali v živote zážitky, čo nami otriasli, potom má tento pojem mystéria veľmi
reálny význam ‐ a tu sa končí akýkoľvek pesimizmus. Veď pesimizmus je vlastne
odpoveďou človeka na konečnosť. Vygumovanie nekonečna s veľkým "N" z horizontu
človeka spôsobilo, že ľudia donekonečna zháňajú hromady konečných vecí. Spojené je to
aj s bezuzdnosťou, ktorej sme denne svedkami aj v súvislosti s absurdným konzumom.
Keď čosi kupujem preto, že mi vsugerovali, aby som to kúpil. Sme vystavení šialenej
sociotechnike a slepo sa podrobujeme vnucovaným hodnotám a postojom. A paradoxne
tí, čo všetky tieto veci hromadia a usilujú sa svoj život "naplno" využiť, sú vlastne skutoční
pesimisti bez toho, aby si to uvedomili.

No svoju skepsu pripúšťate, nie?

Som plný skepsy z vývoja, ktorý u nás nastal po roku 1989. Veď november bol plný úplne
iných nádejí ‐ mnohí sme verili, že konečne budeme žiť s pocitom zmysluplnosti aj v
svetskej rovine. Človek potrebuje cítiť, že je súčasťou organizmu spoločnosti. Mnohí sme
očakávali, že spoločnosť sa bude vyvíjať ako živý harmonický celok. Ale to sa tu nestalo.

Kladiete si otázku ‐ prečo?

Nemôžem si ju neklásť. A nie som sám, sú tu aj také autority ako povedzme Lech Wasa,
ktorý sa pri príležitosti výročia poľskej Solidarity vyjadril, že o toto, čo tu teraz je, nám
predsa nešlo. A neprestajne na to poukazoval aj pápež Ján Pavol II. Zašantročili sme
možnosti, ktoré v človeku a spoločnosti sú, aby akési elity mohli žiť s pocitom
beztrestnosti. To, čo sa deje, je absurdné popretie akejkoľvek spravodlivosti ‐ a všetko v
mene hesiel, ktoré znejú krásne.

Mohli by ste byť konkrétnejší?

Kedysi ma zaujala téza psychológa Kazimierza Dŕbrowskieho, ktorý tvrdil, že každá

spoločnosť je spolarizovaná. Na jednej strane sú psychopati ‐ to sú tí, čo majú zníženú
citlivosť, a na druhej strane sú neurotici ‐ tí, ktorých citlivosť je mimoriadna. Do prvej
kategórie radil ľudí, čo idú za mocou a rozhodovaním ‐ politikov a manažérov. A naozaj
mnohé rozhodnutia nasvedčujú, že ich citlivosť je na bode mrazu. Uvediem chúlostivý, ale
banálny príklad ‐ rovnú daň. Ak sa povie, že to je ten najspravodlivejší model, lebo všetci
majú percentuálne rovnaký podiel, tak to považujem nielen za prejav slabomyseľnosti, ale
aj veľmi otupenej citlivosti pre životy tých druhých. Problém sociálnej spravodlivosti
nepozná aritmetické riešenie.

Čo vás na moci rozhorčuje najviac?

U nás je moc nasmerovaná na manipuláciu a rozhodovanie bez toho, aby sa politici pýtali
na názor občana. Samozrejme, že je to dosť ťažko riešiteľné, ale práve preto to
predpokladá zvýšenú citlivosť od tých, čo rozhodujú. No deje sa pravý opak. A človek je
najľahšie manipulovateľný vtedy, ak má zabezpečené základné potreby, keď má pocit
akéhosi minimálneho komfortu. Významný francúzsky sociológ Edgar Morin pred rokmi
napísal, že štruktúru západnej spoločnosti tvorí vrstva moci, ktorá je prepletená s
biznisom, trieda pracujúcich spacifikovaná konzumom a tolerované geto intelektuálov a
umelcov. Moc sa dnes snaží človeka presvedčiť ‐ a úspešne! ‐ že je konzument. Lenže
konzumný tvor je iba živočích. Ide o degradáciu človeka. Človek je potenciálne duchovná
bytosť. Máme teda do činenia s ontologickým podvodom. A úloha médií je v tomto procese
kľúčová.

V čom?

Médiá rozširujú ten najhrubší materializmus. Kedysi som vyslovil možno naivnú
hypotézu, že boľševizmus neskrachoval na zle postavenej ekonomike, ale preto, že
človeka degradoval na živočícha. Komunistický materializmus bol v rozpore nielen s
náboženstvom, ale aj s moderným vedeckým poznaním. Vyhrotilo sa to však v politickej a
ideologickej rovine, a preto bolo aj jasné ‐ kto je kto. Dnešný materializmus je však tak
zakamuflovaný, že pre laika, ktorý nemá čas ani chuť sa nad tým zamyslieť, je takmer
nemožné sa v tomto deštruktívnom procese vyznať. Navyše, kríza kultúry je aj v tom, že
človek stráca schopnosť reflexie. Ako to definoval Martin Heidegger ‐ je to schopnosť
urobiť vlastné všedné myslenie predmetom svojho kritického myslenia. To sa, žiaľ,
nekoná. A ak sa ľudia aj kontrolujú, tak hádam len zo strachu, aby sa nepreriekli.

Hlavnou úlohou umelca je revoltovať proti materializmu?

Nejde o revoltu v bežnom zmysle slova. Umenie odhaľuje nedefinovateľné tajomstvo

Bytia. Klasik filozofie náboženstva Rudolf Otto hovorí, že to, čo spája všetky náboženstvá,
je "numinosum" ‐ základný aspekt duchovného života, dostupný vtedy, keď človek cíti, že
ho prevyšuje moc čohosi "celkom iného". Je to niečo, čo sa úplne odlišuje od našej všednej
skúsenosti, ale čo sa tu a tam prejaví v podobe akýchsi šifier ‐ ako hovorí Karl Jaspers ‐ a
vyvolá v nás zdesenie, alebo opačne ‐ prejaví sa ako "zázrak". Je to azda základný rozmer
ľudskej existencie. Usmerňuje človeka k pravde Bytia. V umení jej zmyslovým
ekvivalentom je Krása, ktorá tu nie je synonymom "pekného". Takže umenie svojou
podstatou spochybňuje materializmus a údajnú všemohúcnosť svetskej moci. Každej.

Je azda vzťah umenia a duchovnosti vopred daný?

Umenie sa pravdepodobne vyvinulo zo skúsenosti "numinosum". Preto v mojom chápaní

je poslaním umenia vyvolávať zážitky tohto druhu. Nedá sa to, pravda, docieliť na základe
znalosti estetiky, technickou zručnosťou či vzdelaním. Sakrálna umelecká výpoveď
pramení z veľmi zvláštneho zážitku, preto je tohto umenia tak málo. A napokon je tu ešte
degradácia umenia, ktorá sa prejavuje vtedy, ak je dielo považované za tovar a hodnotené
podľa peoplemetrov. To je potom úplné dno.

Je podľa vás džez umením?

Určite áno. Džez je, samozrejme, špeciálna záležitosť.

Nie je to jednoducho tak, že žáner "vážnej hudby" dnes vytláčajú iné hudobné
žánre?

Na prvý pohľad to tak môže vyzerať. Lenže pod týmto povrchom sa skrýva fakt, že tie
rôzne žánre sú funkciou rôznych úrovní vedomia. Úroveň spojená so zážitkami
príjemnosti je úplne odlišná od úrovne spojenej s orientáciou na pravdu, poznanie,
reflexiu. Vedeli to už tvorcovia upanišád, staroindických filozofických komentárov k
védam a v modernej dobe to pripomenul aj fyzik a filozof Carl Friedrich von Weizsäcker.
Nepopieram, že aj v pop‐music, no najmä v džeze, sa tu a tam vynárajú prejavy, ktoré
fascinujú, lebo zrejme vychádzajú z akéhosi nevšedného zážitku skutočnosti. Je to veľmi
zriedkavé, ale povedzme si rovno ‐ aj v tej "vážnej hudbe" je to vzácnosť. Dominuje
orientácia na príjemnosť, zábavu, rozptýlenie. Umenie oproti tomu vzniká v extrémnej
sústredenosti a jeho vnímanie predpokladá rovnakú sústredenosť. Preto je umenie také
dôležité.

Pri poslednej rozlúčke s Iljom Zeljenkom, ste predniesli reč, ktorá sa stala akýmsi
konceptom života vás oboch. Vyslovili ste postulát, že ľudská bytosť je evolučná,
duchovná, tvorivá a slobodná. Nie sú to hodnoty, ktoré napriek vašej skepse sú
človeku dosť ťažko odňateľné?

No, musím teda pridať aj akúsi antiskepsu. Vidím zdroj nádeje v tom, že je množstvo
mladých ľudí, ktorí sú v rôznych zoskupeniach orientovaní vyslovene na Dobro. Ide o to,
aby vydržali. Hlavná je otázka výdrže ‐ do akej miery je človek schopný odolávať valiacej
sa zo všetkých strán "oblbovačke" a degradácii. Mal som priateľa, ktorého v roku 1952
zavreli za to, že neudal svoju matku za zločin, ktorý nikdy nespáchala. Osem rokov bol v
Jáchymove, neskôr zomrel na rakovinu. Keď sa vrátil, pri rozhovore sa ma opýtal: "Vieš,
ako ste sa tu všetci za tie roky zmenili?" A uviedol niekoľko momentov, ktoré dokazovali,
že skutočne nemyslíme tak, ako pred ôsmimi rokmi. A to hovoril o nás, čo sme sa snažili
držať. Vtedy ma to šokovalo. Dnes viem, že človek je poddajný sugesciám, najmä tým
negatívnym. V starej Indii prišli na to, ako sa tomu dá brániť, dnes sa to, pravda, nevyučuje.
Ale možno tu vždy bude nejaká menšina, ktorá tomu bude odolávať. Bude vystavená
výsmechu, možno bude diskriminovaná, ale bude. Hodnoty, ktoré ste spomenuli, budú
zachované.

Je to tak, že sugescia veľkej hudby pomáha človeku odolávať sugescii ideológie?

Ak má umenie mať nejaký zmysel, tak spočíva práve v tomto. Ak vnímame umenie ako
akési predmety, ak nie sme duchovne pripravení hudbu prežívať, zjednotiť sa s ňou,
potom sa tá oslobodzujúca funkcia umenia nekoná. Predpokladom hlbokého umeleckého
zážitku nie je len "veľké dielo", ale aj "veľká interpretácia", ktorá nastáva, ak mizne bariéra
medzi hráčom a nástrojom, medzi tvorcom a tým, čo vytvára. V 70. rokoch na BHS
hosťovali hudobníci z Japonska, ktorí hrali starú japonskú hudbu tak, že poslucháč mal
absolútnu istotu, že muzikant a jeho nástroj tvoria neoddeliteľný celok. Rovnaký zážitok
poskytoval aj Sviatoslav Richter. V takýchto prípadoch vzniká akýsi metaorganizmus,
 

ktorý vyžaruje do sveta tie najpozitívnejšie vlny. To znamená, že veľké umenie sa

prejavuje ako reálna sila. A zážitok fascinácie je dôkazom tejto sily.

Po tom, ako vášho otca vyštvali z Těšína, ste museli opustiť Vysokú hudobnú školu
v Katoviciach a vzdelanie ste ukončili v Bratislave. Ako to hodnotíte dnes?

Pozitívne. Nič neľutujem. Možno aj preto, že som tu prežil normalizačné čistky, vyhadzov
zo Zväzu skladateľov, bol som "odídení" z VŠMU, niektorí "dobrí známi" ma na ulici
"nevideli", neodzdravili a tak. V Poľsku by som to asi nebol zažil. Bola to veľmi dôležitá
skúsenosť! Ten pocit, že som zbytočný.

Ste dnes za ňu vďačný? Čo vám dala?

Uvedomil som si, že si človek musí hľadať oporné body inde ako v spoločnosti. Dnes sa
všetko redukuje na spoločenské vymedzenia ‐ a to je v mojich očiach veľká chudoba. Tá
úplná neprítomnosť horizontu nekonečna a tajomstva... Cirkev síce pripomína tieto
pojmy, ale pre mnohých je to len čosi veľmi povrchné ‐ rituál, tradícia, slušnosť.

Fascinovala vás fyzika rovnako ako Ilju Zeljenku, ktorý ju považoval za "pravý
kumšt"?

Ilja bol zaujatý kvantovou mechanikou a teóriou superstrún. Myslím, že aj v tejto sfére
hľadal aspekty nekonečna a tajomstva, lebo to tajomstvom je. Nikto menší ako Richard
Feinman povedal ‐ keď niekto tvrdí, že rozumie kvantovej mechanike, je to podvodník.
Vedci to brilantne vedia spočítať, ale nikto nechápe, prečo to tak funguje. Vždy napokon
príde tá konečná otázka ‐ prečo? Verím v evolúciu, ale prečo vznikla? A táto odpoveď
neprichádza. Prichádza však iný fyzik, Fritjof Capra, ktorý v knihe Tao fyziky hovorí, že
fyzika nepotrebuje mystiku a náboženstvo, a mystika nepotrebuje vedu. Ale človek
potrebuje oboje. No možno túto základnú potrebu zahlušiť. To sa, žiaľ, deje, čo je zle.
Falšuje sa tak skutočnosť. Ľudská podstata je iná. A fyzika ma, samozrejme, zaujíma, no
kedysi som sa viac zaoberal matematikou.

Myslíte si, že demokracia prežíva krízu?

Určite. Demokracia ustrnula na úrovni, ktorá je škandalózna a je v rozpore s poznaním ‐

najmä vedeckým. O filozofickej reflexii ani nehovorím.

Mohla by byť riešením monarchia, ako to navrhol Ludvík Vaculík?

Neviem, ale nadá sa to vylúčiť. Kazimierz Dŕbrowski povedal, že ľudské veci budú v
poriadku, keď sa k moci dostanú osvietené vlády. A osvietené vlády budú také, ktoré
vedia, že človek potrebuje meditáciu. Aby to nebolo úplne kuriózne, spomeniem svoj
zážitok z prednášky vynikajúceho filozofa Vasilija Nalimova, ktorý si odsedel v gulagu 18
rokov, ale v čase perestrojky už verejne vystupoval z pozície riaditeľa ústavu pre
prognózovanie vedeckého vývoja. Do Bratislavy ho z Prahy priviezol Ivan Havel asi v roku
1987 a v úzkom kruhu hudobníkov a matematikov ‐ priateľov profesora Bela Riečana ‐ v
prísnom zmysle slova dokázal, že sme sa dostali do bodu, v ktorom už nie je možné
racionálne a vedecky odhadnúť, či je záchrana pred globálnou katastrofou ešte možná.
 

Bola to zdrvujúca argumentácia. A jeho manželka ‐ psychiatrička, ktorá mala koreferát,

dopovedala, že nádej na priaznivé riešenie je v meditácii.

Čo z toho pre vás vyplýva?

Odvodil som si z toho vlastnú miniteóriu ‐ kultúra sú tie mechanizmy v spoločnosti, ktore
pôsobia na všetkých úrovniach a vedú ľudí, aby vo svojom vývoji prekračovali limity
egocentrizmu a egoizmu. Keď prekonáme prirodzené regulácie ‐ zmeníme svoj smer a
smer celej spoločnosti k duchovnosti. Keď totiž kultúra funguje, spoločnosť má šancu na
vývoj, lebo si zachováva status živého organizmu. Slovenský fyzik profesor Július
Krempaský zasa hovorí, že tam, kde duchovná kultúra nefunguje, tam sa z organizmu
stáva množina ego‐častíc. A dnešné šarvátky ‐ kto z koho ‐ sú jasným dôkazom, že
duchovná kultúra nefunguje. Kultúra vôbec nie je čosi abstraktné a imaginárne. Sú to
konkrétne fenomény a procesy v spoločnosti. Lenže doteraz o tom nikomu z tých, čo boli
a čo sú pri moci, ani na um nezišlo hovoriť.

Ale takí Japonci meditujú skoro každý deň...

V Japonsku sa to zvrtlo na to, aby sa zvýšila produktivita a tvorivosť vo vede. Vzťah k bytiu,
k vesmíru je tam daný tradíciou. Veda na Západe sa stala oblasťou, ktorá zdôrazňuje
schopnosti človeka, a nie fascinujúce "tretie Nekonečno" Teilharda de Chardin. Navyše,
vedecké poznanie sa stalo metódou, ako sa dá vyšvihnúť ‐ často je spojené s cenami a so
súťažou. Nikomu však už nezíde na um upozorniť, že každým novým objavom len
poodhaľujeme tajomstvo, ktoré nikdy nespoznáme do konca. Na jednej strane sa
vytvárajú ikony, na druhej ‐ takzvaný optimizmus, akoby spred sto rokov ‐ že je svet
spoznateľný a ovládateľný. Pritom stačí okamih, aby sa nám všetko vyšmyklo z rúk...

Pred časom ste neprijali vyznamenanie od prezidenta. Prečo?

Bola to zvláštna zhoda okolností. V tom čase pán prezident povedal na margo Slovenskej
pospolitosti, ktorá pochodovala na verejnosti v čiernych uniformách, že v demokracii má
každý právo oslavovať tak, ako chce. Bol to pre mňa šok, lebo ja som zažil, čo je gestapo.
A keď dnes vidím tie Maďarské gardy v Budapešti, mám zimomriavky. Sú to veľmi
nebezpečné hry.

Čím bola vaša rodina nebezpečná pre Nemcov?

Ničím. To bola iba nenávisť voči všetkému, čo nebolo germánske. V Sliezsku bola iná
situácia ako na Slovensku, či v Protektoráte, alebo v Poľsku. Těšínsko ako časť Sliezska a
aj časť poľského Sliezska až po Katovice pripadli Nemeckej ríši. V rámci toho bol spustený
program "ľudovej listiny", v ktorej bolo vymenovaných päť kategórií občanov. Od ríšskych
Nemcov až po Poliakov zbavených občianskych práv, ku ktorým patrila naša rodina. Ja
som mal aspoň šťastie, že som sa po protekcii dostal ako pomocný robotník do fabriky. O
strednej škole nemohla byť ani reč.

Na základe rozprávania vášho otca Ilja Zeljenka zložil v roku 1957 kantátu
Osvienčim, no aj vy ste komponovali diela pod vplyvom prežitého. Ako sa môže stať
takáto hrôza inšpiráciou pre umelecké dielo?
 

Iljov Osvienčim je skladba z kategórie tých, čo potvrdzujú spomínanú Ottovu tézu ‐

prežitie úžasu nad tým "celkom iným" je zdrojom vzniku "posvätnosti". Je to mimo našej
racionality, logiky, mimo ľudskej predstavy o morálke a spravodlivosti. Pripomeňme si
hrôzy opísané v Starom zákone, za ktorými stál Jahve! V tom prapôvodnom zmysle Boh je
práve to "celkom iné". Jeho hrozné prejavy fascinujú a môžu sa stať impulzom na tvorbu.
Až v kresťanstve vznikla predstava Boha ako lásky. V tomto kontexte potom zaznie
šokujúco otázka pápeža Benedikta XVI. pri návšteve koncentráka v Auschwitz‐ Birkenau:
"Bože, prečo si vtedy spal?"... Historické udalosti, ktoré ma v detstve vydesili,
pravdepodobne mali určujúci vplyv na moju tvorbu.

Aké boli vaše zážitky?

Nerád o tom hovorím. Ale keď musím, spomeniem napríklad bombardovanie začiatkom
septembra 1939. Pamätám si na našu účasť na masovom úteku na východ vtedajšieho
Poľska. Tam však vtrhli Sovieti a vtedy môj otec povedal: "Nič som Nemcom neurobil,
pôjdeme naspäť do Těšína." Keď sme sa vrátili, o pár hodín prišlo gestapo, byt obrátili
hore nohami a otca odvliekli. Neskôr zavreli mamu a potom nás vyhodili z bytu a z mesta.
Hovorím to iba preto, že to nepovažujem za čosi zvláštne. Je to naopak symptomatické pre
stav sveta. Horšie veci sa dejú nonstop. Rozmery zla sú nepochopiteľné. Snažíme sa ich
nevnímať. No či sa v mojej hudbe prejavuje to "nominosum" ‐ neviem. Možno v skladbách,
ktoré s obvykle chápaným náboženstvom nemajú veľa spoločné ‐ napríklad v
elektronickej skladbe Epitaf Kopernikovi, v Memente ‐ po smrti Mira Filipa, v De profundis
na poéziu Tadeusza Róžewicza? Možno...

V roku 1989 ste skomponovali aj skladbu Soft November Music, ktorá odznie na
tohtoročnom festivale Melos ‐ Étos. Nechali ste sa uniesť angažovanosťou?

Nie, to s angažovanosťou nesúvisí. Bol som samozrejme pod dojmom novembra. Bol to
veľký zážitok. Stalo sa niečo fundamentálne, aj keď sa to potom vykoľajilo. November
Music sa naozaj začína veľmi jemne ‐ "soft", ale postupne sa skladba dramatizuje a
kulminuje v akomsi obraze katastrofy. Vzniklo to však veľmi spontánne. Vtedy mi nezišlo
na um, že sa to môže ponášať na dianie vo svete či dokonca aj u nás.

Pripisujete to intuícii umelca?

Intuícia je v umeleckej tvorbe rozhodujúca.

Dalo by sa tvrdiť, že ak je človek skeptický, tak sa nepomýli?

Ktosi múdry povedal, že človek nie je monolit. Môže teda byť súčasne aj skeptický, aj
naivne dôverčivý. Napriek skúsenostiam môže "čakať na Godota". A keď namiesto neho
príde nečakaná pohroma, môže sa búriť ako starozákonný Jób. Možno bol Albert Camus
na stope, keď písal, že človek je vlastne "vzbúrený človek". Keď k tomu primixujeme tézu
Himara Ditfurtha, že "človek je bytosť na polceste medzi beštiou a anjelom", tak nám z
toho vyplynie, že zrejme najťažšia je vzbura proti vlastnej latentnej beštialite. Táto vzbura
sa však môže uskutočniť iba vtedy, ak funguje živá tradícia duchovnej kultúry. Ferdinand
von Hayek, "pápež liberalizmu" tvrdil, že ak v spoločnosti tieto tradície nie sú spontánne
rešpektované, dostane sa "do džungle". Takže máme čo robiť.