You are on page 1of 11

Z námy neznámy

V
odičský som urobila na druhýkrát, keď som mala
ešte osemnásť. Odvtedy som jazdila viac-menej
často a  viac-menej bez nehôd. Napriek tomu som
mala dni, keď jednoducho museli zapracovať moji
anjeli strážni alebo anjeli strážni môjho auta. V práci
som toho mala veľa, tlačili ma termíny a nevedela
som, čo skôr. K tomu ochorel Anton, teda ak som

71
správne pochopila z  jeho telefonátu, zomieral na
soplíky a  nemal mu kto uvariť čajík. Pre mňa to
znamenalo, že som musela potiahnuť aj jeho prácu.
O šiestej večer som už toho mala po krk. Vypla som
počítač a  zamierila som do nákupného centra pri
Dunaji, urobiť si malú radosť. Stále častejšie som sa
pristihla pri tom, že na mňa majú vplyv moje kole-
gyne, ktoré dokázali sledovať všetky akcie a výpre-
daje vybraných značiek oblečenia. Musím sa krotiť,
lebo sa zo mňa stane nákupná maniačka, ktorej
zmyslom života bude štyrikrát ročne kompletne vy-
meniť šatník. Najhoršie bolo uvedomiť si, že si tým
robím radosť. Kúpim si tričko alebo nohavice, ktoré
vlastne nepotrebujem, a odchádzam s pocitom, že
som lepší človek. Neviem, čím to bolo, ale málokto
si na mne všimol niečo nové. Chýbalo mi, že ma nik-
to nepochválil, ako mi to svedčí, či už farba alebo
strih. Občas si to paradoxne všimol Michal, nikdy
však nezabudol dodať, že tie rifle sú farbené toxic-
kými farbami a tričko určite nie je z biobavlny. Nič
z toho však nezabránilo tomu, aby som sa aj v ten
deň nevybrala len tak si niečo kúpiť. Nebudem za
pipinku a kúpim si nejakú dobrú knihu. Žiadne han-
dry, kozmetika ani spodná bielizeň, ale trochu inte-
lektu v papierovej podobe. Zamierila som do kníh-
kupectva. Práve som listovala v nejakej knihe, keď
som medzi regálmi zbadala známu tvár. Môj mozog
musel chvíľu zapracovať, kým ju zaradil k správnej
udalosti. Bol to ten muž, čo sa ma pred Red Clubom
na Hviezdoslavovom námestí spýtal, či nepotrebu-

72 podozrivo dokonalý
jem pomôcť, keď som tam hysterickým smiechom
zaháňala pohoršenie z návrhu na „manuálny“ sex.
Teraz som sa cítila nepríjemne, aj keď som bola pre-
svedčená, že ma nevidí. V  konečnom dôsledku, aj
keby ma videl, asi si ma nebude pamätať. V určitom
momente sa nám stretli oči a ja som pochopila, že
si ma pamätá. Rýchlo som vrátila knihu na pôvodné
miesto a pratala som sa odtiaľ rovnako rýchlo, ako
z toho klubu. Vošla som do prvého obchodu s oble-
čením, zvesila nejaký sveter a zavrela sa v skúšob-
nej kabínke. Potrebovala som chvíľu, aby sa môj
tep dostal do normálu. V žiadnom prípade sa s ním
nechcem stretnúť. Ale tie jamky v jeho lícach... Po
pätnástich minútach v kabínke, keď už som musela
byť podozrivá všetkému personálu, som vyšla von.
Zavesila som sveter na miesto a vybrala sa k autu.
Dnes nebude ani kniha, ani žiaden kus oblečenia,
ktorý by som musela pchať do už aj tak plnej skrine.
Moje malé červené autíčko, Toyota Yaris, ma ča-
kalo na svojom mieste. Pri ňom zaparkoval hnusný
veľký autobus, ako som volala všetky autá väčšie
od môjho. Už len sadnúť si za volant bude problém.
Nehovoriac o tom, že z jednej strany som mala čier-
ny nablýskaný Mercedes GLS v hodnote môjho bytu
a z druhej betónový stĺp. V cúvaní a varení som nik-
dy nebola dobrá. Prepchala som sa k volantu a na-
štartovala. Nasledoval prvú pokus vycúvať z boxu,
ale bola som blízko pri stĺpe. Vrátila som sa a skú-
sila znova. Prečo ten magor musel zaparkovať tak
blízko mňa? Mala som pocit, že len čo sa pohnem,

73
oškriem mu zrkadlom tú krásnu metalízu. Nasledo-
val druhý pokus, potom tretí. Vedľajšie auto píplo
a zablikalo. Takže majiteľ sa vracia. Pozrela som do
spätného zrkadla. Pri aute stál neznámy s úžasnými
jamkami na lícach. Nevedela som, čo urobiť. Vystú-
piť, vynadať mu do idiotov, pretože zaparkoval tak
blízko a ja sa neviem odtiaľ odlepiť? Alebo sa skúsiť
na štvrtýkrát odtiaľ už naozaj elegantne odlepiť?
Roztriasli sa mi ruky na volante a k mojej neschop-
nosti cúvať sa pridal stres z  neznámeho. Zostala
som sedieť so zapnutým motorom, skúsila pokus
číslo štyri, ale ten betónový stĺp sa mi v bočnom zr-
kadle zdal byť len centimeter od môjho auta. Zno-
va som sa vrátila. Cítila som sa ako idiot, ktorému
niekto len tak dal vodičský. To parkovacie miesto
bolo normálne, moje auto malé, takže chyba je jed-
noznačne v mojej neschopnosti. Ozvalo sa zaklopa-
nie na okno. Stiahla som okienko a zapozerala sa na
tie jamky na lícach.
,,Potrebujete pomôcť?“
Zase tá istá otázka. Tak teraz si bude myslieť, že
som hysterička, ktorá ešte k tomu nevie šoférovať.
,,Nie, ďakujem.“
Opäť som zaradila spiatočku a pokúsila sa na pia-
tykrát vycúvať z  parkovacieho miesta. Neviem,
kto určuje šírku parkovacích miest v  podzemných
garážach, no mal by sa zamyslieť. V duchu som sa
modlila, aby som to už konečne dala, ale tam hore
asi vedia, že sa nemodlím často, a rozhodli sa mi to

74 podozrivo dokonalý
vrátiť. Zrazu sa ozval zvuk, ktorý neznamenal nič
iné, ako moje bočné dvere obtierajúce sa o betóno-
vý stĺp. Je lepšie obtrieť to o betónový stĺp alebo
o susediace auto? Akokoľvek, zastavila som, zatiah-
la ručnú brzdu a vyšla von pozrieť na škody. Na stĺ-
pe, okrem náznakov červenej farby z  môjho auta,
bola škoda nula. Na mojom aute sa ťahala dlhá
preliačina žltej farby. Najväčšia škoda bolo moje
otrasené ego a verejná potupa. Neznámy s jamka-
mi tam stál a asi nevedel, čo povedať. Ja som mala
chuť zomrieť. Neviem, či pre to auto alebo kvôli
svedkovi mojej neschopnosti.
,,Zlý deň?“ spýtal sa neznámy. Nevedela som zara-
diť ten prízvuk. Nebol to rodený Slovák.
,,Nie, zlý týždeň, mesiac, možno aj rok.“
,,Mám vám to vycúvať?“
,,Už je to asi jedno.“
,,Som na vine s mojím autom?“
Pozrela som smerom k jeho nablýskanému „auto-
busu“. Nebol na vine. Auto bolo pekne zaparkova-
né v strede boxu. To, že z každej strany zostal mini-
málny priestor, nebola jeho chyba, ale niekoho, kto
si zrátal každý centimeter a vynásobil cenou lokál-
nych pozemkov.
,,Nie, nebola to vaša chyba. Jednoducho zlý deň.“
Chcela som sa vrátiť do auta a odísť, keď ma za-
stavil.
,,Cítim za to svoju vinu, mohol by som vás aspoň
pozvať na večeru? Ako odškodné?“

75
Zvláštne skladal  slová do vety, no bolo v tom nie-
čo milé. Vlastne bol celý milý a ja som mala silné po-
kušenie zájsť s ním na tú večeru.
,,Tiež som mal ťažký deň a nechce sa mi večerať
samému.“
Chvíľu som váhala, ale hlad a  tie jeho jamky ma
obmäkčili. A chuť presvedčiť ho, že som normálna.
Možno aj niečo viac.
,,Máte pravdu. Niečo by som asi zjedla. Tomu autu
to už nepomôže.“ Sadla som si do auta a vypla motor.
Rukou mi naznačil, aby som išla prvá.
,,Čo vám zlepší náladu? Pizza, špagety, steak, nie-
čo exotické?“
,,Keby som nemusela ešte šoférovať to auto do-
mov, tak niečo alkoholické.“
Usmial sa. Tie jamky mu zase vyskočili na lícach.
A ja som sa z nich začínala roztápať.
,,Zavolajte svojmu manželovi alebo priateľovi, aby
pre vás prišiel.“
,,Nemám ani manžela, ani priateľa, takže je to
len na mne.“ Bolo to priehľadné. Zisťoval situáciu.
Prešli sme niekoľko reštaurácií, no ako na potvoru
nemali voľný stôl. Nakoniec to vyzeralo, že zo spo-
ločnej večere nič nebude, no ja už som bola naozaj
hladná, ochotná zjesť čokoľvek, a nechcela som sa
vzdať tej myšlienky, že si s ním posedím.
,,Viete čo, ak vám to nebude prekážať, ja pôjdem
hoci aj do McDonaldu. Inak umriem od hladu.“
,,McDonaldu?“ zatváril sa prekvapene. Súhlasil
však. Podľa toho, ako poctivo čítal vývesné tabu-

76 podozrivo dokonalý
le s ponukou, mi bolo hneď jasné, že sem nechodí
často.
Konečne som mala čas obzrieť si ho zblízka a na
svetle. Hnedé oči, svetlohnedé vlasy. Trochu dlhšie.
Na konci sa mu jemne vlnili. Niekoľkokrát si cez ne
prešiel rukou, aby si ich učesal dozadu, ale aj tak mu
neposlušne padali do očí. A tie jamky na lícach.
,,My sme sa už videli, však?“ spýtal sa, keď sme si
sadli s naloženými táckami.
,,Áno, dnes v tom obchode.“
Dúfala som, že myslí toto stretnutie.
,,Nie, myslím predtým. Vtedy pred tým barom na
námestí.“
Pamätal si ma. Hysterická ženská, čo sa bez príčiny
smeje ako šialená.
,,Áno, asi áno,“ povedala som zahanbene, ,,ale nie
som blázon, aj keď som možno vtedy tak vyzerala.“
Len sa usmial a nepovedal nič. Vôbec ma neutvrdil
v  tom, že nie som blázon, akoby sa to v tej chvíli-
patrilo.
,,Chodíte často do toho klubu?“
Predpokladám, že práve zisťuje, do akej kategórie
ma zaradiť. Patrím k tým zúfalkám, čo tam sedia pri
vybublanej kole a čakajú na sponzorov?
,,Nie, to bolo omylom. Bola som tam prvý a asi aj
posledný raz. S kolegyňami z práce.“
Asi som si práve zmarila šance na nezáväzný
vzťah. V podstate som mu dala najavo, že nechodím
loviť do mútnych vôd unudených zbohatlíkov. ,,Ja
som tam bol iba párkrát, tiež tak trochu omylom.“

77
Usmial sa. ,,Ja som Ian.“
,,Simona.“
Podali sme si ruky nad táckou plnou vysoko ne-
zdravého jedla. Čo by mi na to všetko povedal Mi-
chal?
,,Odkiaľ pochádzate?“
,,Mama Slovenka, otec Belgičan, vyrastal som vo
Švajčiarsku a študoval v Británii.“
Chvíľu pozeral na svoj pohár s jablkovým džúsom.
Akoby nevedel, čo s ním. Podala som mu slamku.
,,Áno, slamka. V  McDonalde som nebol asi tak
dvadsať rokov. Naposledy niekedy na strednej ško-
le.“
,,Ste zástanca zdravej výživy, ktorý teraz hreší?“
,,To nie, ja by som aj zašiel do fast foodu, ale...“
chvíľku premýšľal, ,,nikto z môjho okolia. Študoval
som na Oxforde, tam sa veľmi do McDonaldu ne-
chodilo.“
,,Chápem. Anglické fish and chips sú zdravšie.“
Zasmial sa. Rozprávali sme sa o všetkom možnom.
Napodiv sme vôbec nemali problém nájsť spoločné
témy. Skromne sa mi priznal, že šéfuje istej švajčiar-
skej finančnej spoločnosti, o  ktorej som už kdesi
počula. Po chvíli sa pokúsil otvoriť kečup. Keď sa
mu to konečne podarilo, časť obsahu mu vystrekla
priamo na jeho hodvábnu modrú kravatu. Priam
som mu videla do hlavy, ako sa v tom momente cítil
trápne. Vysoko postavený manažér, v obleku šitom
na mieru, s kravatou minimálne za sto eur, teraz po-

78 podozrivo dokonalý
značenou kečupom z  McDonaldu. Predpokladám,
že mal v tom momente rovnaký pocit ako ja pri tom
cúvaní. Začal si ju čistiť servítkou.
,,Naozaj máte málo skúseností s  fast foodmi. Na
Oxforde neučia ako otvárať kečup?“
Chvíľu som ho sledovala, a keď sa kečupová škvr-
na zväčšila na rozmer asi 3x8 centimetrov a on sa
ju stále snažil viac a viac vyčistiť, prerušila som ho.
,,Ian, prečo si ju jednoducho nedáte dole?“
Pozrel na mňa, akoby som predniesla najgeniálnej-
ší nápad posledných rokov.
,,Áno, prečo si ju vlastne nedám dole?“
Stiahol kravatu a vopchal si ju do vrecka na saku.
Potom si rozopol horný gombík na košeli a uvoľnil sa.
,,Asi lepšie, nie?“
Trochu pobavene sa usmial. Keď bolo všetko do-
jedené, chvíľu sme ticho sedeli a ja som čakala, čo
navrhne.
,,Nešli by ste sa ešte prejsť po nábreží?“ spýtal sa
a mne poskočilo srdce od radosti.
Vonku nás  ovanul príjemný chladný vzduch. Pre-
šli sme od Eurovey pozvoľna až k  Novému mostu
a späť. Bolo takmer desať hodín a mne začínala byť
zima. Koniec januára nie je ideálne obdobie na pre-
chádzky mestom.
,,Už by som mala ísť domov,“ navrhla som, aj keď
nerada.
,, Asi radšej vyjdem s autom prvý.“
,,Áno, to by bolo fajn...“

79
Dostali sme sa naspäť do garáže. Smutne som si
obzrela moje auto. V duchu som sa však snažila po-
tešiť. Nejaké oškreté dvere predsa stáli za to zozná-
menie.
,,Tešilo ma, Ian.“
Podala som mu ruku.
,,Aj mňa tešilo. Bol to veľmi príjemný večer.“
Zostal ticho. Nevedela som, čo ďalej. Len tam ti-
cho stál a nad niečím rozmýšľal.
,,Tak ja pôjdem.“
Nasadla som do auta. On tiež. Stále nič. Naozaj si
nevypýta ani číslo na môj mobil? Vôbec žiaden kon-
takt, nič? Celý večer bol len príjemným pobavením?
Môj mozog prechádzal do stavu ľahkej depresie.
Naštartoval a vyšiel s autom von. Naštartovala som
aj ja a na prvýkrát sa mi podarilo vycúvať. Teraz to
mohlo vyzerať, že predtým som to oprela o ten stĺp
naschvál. Zaradila som jednotku a chystala sa odísť.
V tom na jeho aute predo mnou zasvietili brzdové
svetlá. Zastal, vystúpil a vrátil sa k môjmu autu. Zo-
hol sa k okienku.
,,Bolo by príjemné, keby sme sa ešte mohli
stretnúť. Teraz odchádzam na dva týždne do Švaj-
čiarska, ale tu je moje číslo.“
Podával mi svoju vizitku. Pozrela som na ňu. Ian
Pauwels. Zobrala som pero z dverí a na druhú stra-
nu vizitky napísala moje číslo.
,,Áno, bolo to fajn. Ak budete mať chuť, zavolajte
mi. Ja strácam vizitky.“

80 podozrivo dokonalý
Neviem si predstaviť, že mu nervózne volám
o  dva týždne a vtieravo sa mu pripomínam. Bolo
by to v rozpore s mojou životnou filozofiou nebyť
za pipinku. Nie, radšej musím zariskovať a  dúfať,
že naozaj zavolá on. Alebo si budem búchať hlavu
o  stenu do konca svojho života. Zobral mi vizitku
z ruky, vložil si ju do vrecka a vrátil sa do auta. Skôr
ako nastúpil, ešte mi zamával. Potom odišiel a ja za
ním. Moja myseľ sa dostávala zo stavu začínajúcej
depresie do stavu ľahkej blaženosti. Určite zavolá,
inak by mi predsa nechcel dať vizitku. Možno ju
stratí, zachmúrila som sa. Nie, určite ju nestratí.

81