You are on page 1of 4

40.

„Š tokholmský syndróm je fenomén, ktorý opisu-


je situáciu, v  ktorej rukojemníci začínajú vyjadrovať
súcit a empatiu voči páchateľom. V niektorých situá-
ciách dochádza až k bodu, kde rukojemník ochraňuje
páchateľa. Tieto pocity sú považované za iracionálne,
na človeka počas takejto situácie silne vplýva miera
nebezpečenstva a strachu.“
Wikipédia

203
Na recepcii hotela sme ako dvojica vyzerali čudne.
Matka s výrazom zmoknutého kuraťa a ospalý syn
s aktovkou na pleci.
Cítila som ako v knihe Bez dcéry neodídeš, sama
proti všetkým, ubránim si svoje dieťa pred netvo-
rom, ktorý ma deň čo deň tyranizoval.
David nič nechápal.
V  jeho očiach som musela byť hysterička, ale on
taktne mlčal. Čo sa odohrávalo v jeho hlave, nemala
som sa nikdy dozvedieť. Alebo aj áno, len omnoho
neskôr.
Vždy tie deti podceňujeme, vždy, a oni nás vždy tak
veľmi prekvapia, že sa môžeme len prudko hanbiť.
Sme nepoučiteľní, lebo sme boli takí istí, keď sme
boli malí, vedeli sme o rodičoch to, čo oni sami nik-
dy netušili,.
Keď David zaspal, stiahla som preventívne celý
minibar. Nedalo sa tomu pomôcť. Povylievala som
fľaštičky do kanvice na vodu a spravila si z toho je-
den veľký miešaný drink, ktorý som si nalievala do
pohára na zubné kefky.
Ráno sme zaspali do školy.
Zobudila som sa na to, ako ma David trasie za ple-
ce.
„Maminka, volala ti na mobil triedna.“
„Ježišikriste. Veď som ich vypla,“ zbierala som sa
z postele a nahmatala mobil, aby som skontrolova-
la zmeškané hovory, odkazy a  prípadné výhražné
esemesky.

204 všetko, čo sa nestalo


„Ja som ich spojazdnil. Nemôžeme byť takto od-
rezaní od sveta. Ivor a tato by sa o nás báli.“
„Ty si to tej učiteľke zdvihol, David?“ prehrabávala
som sa v mobile, pozerala históriu a hľadala správy.
Prikývol.
„Povedal som jej, že grcáš.“
„Tak fajn, zlato. Povieme jej, že sme mali virózu.“
„To nám nikdy neuverí, mami.“
Vedel sa tváriť tak vážne. Objala som ho.
Podozrivé však bolo, že žiadne esemesky v mobile
neboli. Ani odkaz. Nič.
Zvolila som vyčkávaciu taktiku. Ak má Ivor gps, lo-
jack alebo aj SIS-ku napojené na môj telefón, bude
dobre vedieť, kde sme.
Strávili sme v hoteli dopoludnie. Objednali sme si
raňajky do postele a spravili si palacinkovo-omele-
tovú hostinu.
Okolo obeda sa ozvalo klopanie na dvere. Bol to
Ivor a  kľačal na kolenách. Doslova. V  ústach mal
ružu.
„Všetko ma to strašne mrzí.“
„Aj mňa všetko mrzí, Ivor.“
„Vieš, že som na tebe závislý ako blázon,“ povedal
a promptne vytiahol spoza chrbta Rafaello.
Nemala som asi v tej chvíli inú možnosť, ako sa zú-
falo rozosmiať.
Bolo by fajn, keby človek niekedy vedel pochopiť
aj sám seba, lebo tu aj mne došli všetky vysvetlenia.
Nadmieru prekvapujúce zistenie bolo, že keď bol

205
za dverami Ivor, hrozne sa mi uľavilo. V kútiku duše
som sa dokonca potešila.
Mozog vytesnil všetko zlé a v tej chvíli som videla
pred očami len dobré veci. Spomenula som si na zá-
chranu chlapca v Mexiku.
„Tak nebuď hovädo,“ povedala som mu a  prijala
som jeho objatie.
Vyzeralo to ako v  reklame, okrem toho, že nič
okolo nás nebolo biele a  už vôbec nie ružové, ani
gýčové.
„Už mi nikdy nepovieš, že som kurva.“
„Dobre.“
„A ak áno, tak čo potom?“
„Zabi ma,“ povedal a tváril sa vážne.

206 všetko, čo sa nestalo