You are on page 1of 97

Tvor b a 1 / 2019 / Ročník XXIX. (XXXVIII.

O BSA H

Pavol Országh HVIEZDOSLAV: A ešte pôst ✦ 2


Ivan ČIČMANEC: Trikrát o poznaní a katarzii ✦ 4
Zuzana Anna BAKOŠOVÁ: Zabudnuté litánie ✦ 8
Peter GAŽÍK: Samuel Zoch a evanjelická teológia po roku 1919 ✦ 12
Jozef ADÁMAŤ: Fragment ✦ 18
Albert LUČANSKÝ: Ivan Krasko medzi modernou a postmodernou ✦ 19
Ján ŠVANTNER: Pierre Seghers – muž slova a činu ✦ 26
Pierre SEGHERS: Pohyb v pamäti ✦ 28
Emil VIŠŇOVSKÝ: O živote v sieti ✦ 33
Gerardo DIEGO: Básne ✦ 39
Ján ZAMBOR: Gerardo Diego, básnik medzi tradíciou a avantgardou ✦ 42
Miriam MARGALA / André DUBUS III: Krása, pravda, úprimnosť a sláva bestsellerov
po americky ✦ 45
Ľubomír FELDEK: Príbeh uspávacieho drozda ✦ 52

VÝROČIA A JUBILEÁ
Július VANOVIČ: Nedožitá storočnica Ingmara Bergmana ✦ 55
Jozef ADÁMAŤ: Pred desiatimi rokmi zomrel Milan Rúfus ✦ 60
Eva TKÁČIKOVÁ: Pavel Kyrmezer a jeho biblické morality ✦ 63

NEKROLÓG
Monika KAPRÁLIKOVÁ: Osirela Moyzeska ✦ 66

ZO SVETA DIVADLA
Stanislava MATEJOVIČOVÁ: Štvorec ✦ 68

Z VÝTVARNÉHO UMENIA
Mária KOVALČÍKOVÁ: Len raz za život ✦ 71

NAMIESTO RECENZIE
Miloš KOVAČKA: Zaujímavý sliezsky historický projekt ✦ 77

RECENZIE
Mária PAVLIGOVÁ: Keď duša zaostruje ✦ 81
Martina PETRÍKOVÁ: Čas a (bez)čas ✦ 82
Martina PETRÍKOVÁ: „Mám v hlave ako keby sneh“ ✦ 86
Albert LUČANSKÝ: Tvarovanie významu a zmyslu básnického textu ✦ 87
Vojtech ČELKO: Neobvyklá, ale pozoruhodná biografia T. G. Masaryka ✦ 89
Ján BEŇO: Z Jasenovej do sveta ✦ 91

DOKUMENTY DOBY
Zora JESENSKÁ: První rázné vystoupení policie Slovenské socialistické republiky ✦ 94

Na obálke:
Maximilián Schurmann: P. O. Hviezdoslav, okolo 1935.
Zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.G 1264

1
P. O. HVIEZDOSL AV

A ešte pôst! (Žalm 74.)

A ešte pôst! – Už koľké prešli veky


so zášťou nehôd, všetkých diablov vzteky!
Noc zaľahla – len včude blesky sporé;
pod satou jej však šíre strastí more
si hukotalo búrlivými valy.
Pobrežie morské tvrdé, holé skaly.
Tam odsúdený sedal národ celý,
a jeho deti rabstvom, hladom mreli…
A ešte pôst!

A ešte pôst! – Och, koľko ponížení


a úrazov čo – až im počtu neni –
zniesť musela tá jeho biedna hlava,
tvár koľko hany mrzkej sprava, zľava!
Čo strádaní mu prišlo horko prežiť,
tmy stroviť v duši – lepšie nebyť, nežiť!
A nad všetkým tým reptu nečujete,
zaspieval leda o zmotanom svete –
A ešte pôst!

A ešte pôst! – Z tmí vekovitých šľahlo


raz predsa svetlo a jak v búrke nahlo
sa roznietilo ligotavými plamy.
„Deň, vzkriesenia deň!“ znelo dolinami.
Sám genij vzlietal chalúp nad ohnisky –
No zradná závisť už tam! Zdula pysky:
žlč vychrlila, akú varí dnuká;
i zas len neresť, prometejská muka…
A ešte pôst!

A ešte pôst! – Ó, Bože dobrotivý,


čo nadeľuješ zemským deťom skyvy
milosti svojej bez rozdielu splna:
jak, že nám môž’ ich spláknuť mrcha vlna
z nív vlastných? Čo sme podvíhali, i to
že muselo ísť plenu pod kopyto?
2
Jak, že smú zvliekať tebou dané rúcha,
i dusiť tebou vdýchnutého ducha? –
A ešte pôst!

A ešte pôst! – Ó, Bože všemohúci!


Nie obchádza len, ale čo lev rvúci
už krížom-krážom voľne diabol snorí.
Máš moc: i prečo nezavalíš hory
mu v temä? Žihadlami šprihá, láka –
máš hromy: prečo nepodrazíš draka?
Máš tepny zemské, moria, sopiek ohne –
ba oka mih, nímž, jak chceš, svet sa pohne…
A ešte pôst!

A ešte pôst! – Ó, Bože, sudca pravý,


súď! – Preber srdcia naše, precúď hlavy:
v nich špiny nenájdeš; ich snahy, túhy
vždy boli čisté, čo svit tvojej dúhy –
Súď a plať! – Tá zem, posiaľ bied len bydlo,
to zo tieňov, to z lúčov majúc krídlo,
tiež ako hviezda tvojím nebom letí:
ó, pod to jasné preveď smútku deti,
a zavri pôst…

Hej, ešte pôst! No hody naše v nebi!


Nadarmo núkaš, diable, svoje chleby;
sú skálím, vieme. – Iná strava naša;
Boh slnca dá, dá rosy: skvitne paša!
I darmo budeš dvoriť, mámiť, moriť:
nie tebe – Bohu budeme sa koriť,
len jeho pravde! – Ustúp, čierny hyde!
Hlásateľ pravdy, prorok z púšte ide…
On skončí pôst.

(1889)

U básnikov býva istý druh „padania do nôh“. Na vrchole imaginácie svojej


básnik padá. A nie je to pád Ikara. U Dostojevského vracia sa moment:
hodiť sa na zem a ľúbať ju. Sládkovič hodí sa na kolená, stojaci na Sitne.
U Hviezdoslava tu na tomto mieste spárilo sa vrcholné povedomie
s vrcholnou pokorou.
Aká to syntéza všetkého „Živlom“ sa prihovára básnik modlitbou, zemi-ma-
teri, mráčiku, nebom tonúcemu a slncu. A z prírodného vesmíru cítiť šľa-
hať Boha mohutnou emanáciou. Je jeho dejstvo, čo sa deje sa pred očami
básnikovými. On vyvodí hlas zo zrna, akoby klen z hrobu život človeka.
On dáva sa v chlebe i láme sa v chlebe, akoby pred oltárom.

(Štefan Krčméry: Hviezdoslavova lyrika, 1943)


3
I v a n Čič ma n ec:

TRIKRÁT
O POZNANÍ A KATARZII

***
So zbytočným, či prebytočným človekom, ktorý sa najčastejšie spája s ruskou li-
teratúrou, stretávame sa už aj v literatúrach starovekých civilizácií, podobne u no-
vodobých európskych klasikov od renesancie po romantizmus. Vedomý akcent
na túto ľudskú skúsenosť však dala až moderná literatúra približne od polovice
19. storočia. Bolo to niečo ako objavenie už objaveného kontinentu, konečné vy-
triezvenie zo (škodlivých) ilúzií, zo sebaklamov neslobodných, nesmelých a zba-
belých ľudí. Pri kolíske tohto uvedomenia stáli myslitelia ako Schopenhauer, Stir-
ner, Kierkegaard, na toto pole sa odvážili aj romantickí básnici (Poe, Lermontov,
Janko Kráľ a i.), naplno však túto ideu rozvinuli až (niektorí) realistickí, novoro-
mantickí a potom modernistickí spisovatelia, na čele s Dostojevským, Baudelai-
rom a Ibsenom. V čom tkvie peklo prebytočných ľudí, ak tu vôbec možno hovoriť
o pekle? Povrchní vykladači tohto fenoménu stále tvrdia, že tu ide o ľudí, ktorí sa
nedokázali včleniť do spoločnosti a preto sa cítia outsidermi. Tí zrelší vidia, že na
vine je spoločnosť, ktorá nechcela týchto výnimočných ľudí pochopiť a akcepto-
vať. Aj pre týchto vykladačov je však osud tzv. prebytočných ľudí nezávidenia-
hodní. Klasický outsider naozaj zle znáša svoje duchovné vyhnanstvo, rád by sa
začlenil do spoločenstva, našiel lásku aj uplatnenie svojich schopností, má však
neustále pocit, že „cesta je zarúbaná“, že sám si nevie so sebou rady, no že ani spo-
ločnosť o takých ľudí ako on nestojí. Aj ten azda najcynickejší zo všetkých, Ler-
montovov Pečorin, ktorý to už celé nadobro vzdal, verí, že pôvodne mal jeho život
akési určenie, nejakú historickú úlohu, osud mu však nedoprial túto úlohu nájsť
a splniť. Tu sa dnes nástojčivo núka pripomienka, že medzi pocitom outsiderstva
a naplnením životného poslania vôbec nemusí byť rozpor, ba že povedomie out-
siderstva je priam predpokladom takéhoto konštruktívneho postoja a z neho vy-
plývajúcej aktivity. Už niektoré Dostojevského postavy (Raskoľnikov, Soňa Mar-
meladova, Kirilov, Knieža Myškin, Ivan a Aľjoša Karamazovci) si to uvedomujú,
hoci nie každý z nich si volí „správnu“ cestu, pričom však pojem „správnosti“ je
tu veľmi relatívny. Treba totiž mať na pamäti Kierkegaardove slová, že aj človek,
ktorý volí zle, volí vlastne správne, za predpokladu, že volil uvedomene a celou
svojou bytosťou. Núka sa tu porovnanie titulných postáv dvoch Ibsenových ver-
šovaných drám, Brand a Peer Gynt Brand, kierkegaardovský maximalista, volí ve-
dome a naplno, volí však slepú uličku, preto nakoniec stroskotáva. Peer Gynt si
myslí, že volí, v skutočnosti sa však kĺže po povrchu svojich zdanlivých identít –
a končí skôr tragikomicky, ako biedny malomeštiak, ktorý žil celý svoj život v se-
baklame. Aj ďalšiu etapu vo vývoji chápania prebytočného človeka písala nórska
literatúra, konkrétne Knut Hamsun, predovšetkým v románoch Hlad, Mystériá
a Pan. Najmä prvé dva naznačujú. že tvorivý a zdravo sebavedomý človek by mal
byť schopný prijať outsiderstvo ako dar z nebies, ako čosi, na čom možno stavať

4
svoju osobnú identitu. Je zaujímavé, aké rozdielne sú zakončenia týchto Hamsu-
nových románov: Hrdina Hladu končí neurčito, máme najskôr pocit, že je iba ohniv-
kom v nekonečnom rade identít, a teda aj ľudských možností. Nepochybujeme
o tom, že po celý čas vie, čo robí, podobne ako Nagel, hrdina Mystérií, ktorý však
nakoniec volí samovraždu... A vlastne, prečo nie? Pred ním to už urobili mnohí,
a ani on nie je posledný v tomto rade... Poručík Glahn v románe Pan je spomedzi
týchto troch najneslobodnejší a najkonvenčnejší, nedokáže akceptovať svoj neús-
pech v láske a dá sa na cesty desperáda. Tu sa už vari anticipuje ďalší vývin Ham-
suna ako spisovateľa aj ako človeka, akoby sa bol zľakol riedkeho vzduchu slobody
a čírej erotiky a vrhol sa do vírov pudovosti a vulgárneho pragmatizmu. Od pre-
bytočných ľudí raného Hamsuna vedie ďalej cesta k existenciálnym outsiderom
v tvorbe Kafku, Cělina, Sartra, Gombrowicza, Camusa či Becketta, pričom en pas-
sant spomeniem, že relevantní sú tu aj viacerí slovenskí spisovatelia – napríklad
Timrava, Hrušovský, Vámoš, Hronský, Ondruš, Johanides či Sloboda. Z filozofic-
kého hľadiska sú asi najzaujímavejší Sartrov Roquentin (Hnus) a Camusov Meur-
sault (Cudzinec), obidvaja nesporne blíženci hrdinov Hamsunových raných romá-
nov, no vrcholným stvárňovateľom outsiderstva asi už navždy ostane Beckett,
u ktorého už človek nie je prebytočný iba voči spoločnosti, ale aj voči kozmu a vo-
či sebe samému. Inými slovami, pre Becketta nie sú prebytoční iba nejakí zvláštne
ustrojení jednotlivci, ale aj človek ako tvor, resp. ako (descartovské) vedomie.
Pravda, ťažko by sa dalo povedať, že Beckettovi prebytoční ľudia sú aj duchovne
slobodní, za slobodného tu najskôr treba označiť ich tvorcu, ktorý sa nebál túto
krutú pravdu o človeku vysloviť, a tiež jeho potenciálneho čitateľa, ktorý sa taký-
chto vízií nezľakne a prijme ich tak, ako Ježiš z Nazaretu prijal svoj kríž. Ten, kto
si plne a úprimne prizná svoju prebytočnosť, silou svojho priznania ju aj prekoná.

***
Sú na svete veci, javy a ľudia, s ktorými sa človek už pri prvom zoznámení naladí na
príbuznú tóninu. Keď som r. 1979 spolu so svojou ženou navštívil Terst, hneď sme
si toto mesto obľúbili a prejavili sme želanie raz sa tam natrvalo usadiť. Toto sa
nikdy neuskutočnilo, v mojich spomienkach však odvtedy ostal Terst ako mesto
síce nie výstavne krásne, ale ako duchovný ostrov, vyžarujúci neodškriepiteľnú auru
slobodymyseľnosti, vľúdnosti a pohostinosti. V jeho uliciach sa kedysi pohyboval
James Joyce, o mesto počas histórie súperilo niekoľko štátov a začas patrilo do Ra-
kúsko-Uhorska, ktoré bolo vlasťou mojich predkov. Jeho architektúra prezrádza
príbuznosť s Bratislavou aj s inými slovenskými mestami, jeho poloha pri mori ho
zase priraďuje k môjmu druhému domovu Oslu, ako aj k iným mojim obľúbeným
prístavným mestám ako Kodaň, Helsinki, Bergen, Hamburg, Marseille, Barcelona,
Split či Dubrovnik. Preto možno ani nebude celkom náhoda, že som si už na prvé
počutie obľúbil hudbu Antonia Bibala (1922-2008), terstského rodáka, ktorý sa po
druhej svetovej vojne usadil v Nórsku a stal sa organickou súčasťou nórskeho hu-
dobného života. Veľkou inšpiráciou sa mu stal významný nórsky dodekafonistický
skladateľ Fartein Valen (1887 – 1952). Môj záujem o Bibalovu osobnosť iste posilnil
aj fakt, že mal sčasti slovanské (asi chorvátske) korene a že si v mladých rokoch za-
rábal na živobytie ako barový klavirista na oceánskej lodi. Z barových a kaviaren-
ských klaviristov takmer vždy vanie na nás duch nezávislosti a slobody – a tým sa
vyznačuje aj Bibalova hudobná tvorba, vychádzajúca predovšetkým z dodekafonic-
kej estetiky, ale občas zabiehajúca aj do susedstva ľudovej hudby a džezu. Antonio
Bibalo ostal aj ako nórsky skladateľ verný svojmu severotalianskemu, resp. stredo-

5
európskemu naturelu, vyhýbajúcemu sa akejkoľvek lacnej ľúbivosti a idylickosti,
z jeho skladieb cítiť sofistikované, osobne precítené dotyky so skutočnosťou, na-
čúvanie abstraktným vzorcom vo vlastnom organizme, ale aj úsilie o emocionálnu
komunikáciu s duchovnými príbuznými. Je to vždy štýlovo čistá a originálna hudba,
v ktorej sa strieda moderná hravosť a irónia s dionýzovským estetickým opojením
a s nefalšovanou religióznou meditatívnosťou. Neraz mám pri jej počúvaní pocit,
že keby som mal talent na komponovanie, azda by som vytváral práve takéto
skladby. Najmä v Bibalových operách je viac ako zreteľný aj pocit tragizmu, možno
tiež absurdizmu, spoznávame v nich skladateľa ako neposedného tuláka, až despe-
ráda, ktorý toho veľa zažil a videl a ktorý aj na vlastnej koži bolestne pocítil kruté
metamorfózy svojej doby. Najzreteľnejšie toto svoje životné poznanie vyjadril
v opere Macbeth podľa Shakespeara, na ktorú si sám napísal libreto. Mal som v r.
1990 šťastie vidieť inscenáciu tohto diela na scéne Nórskej opery a – aj vďaka výni-
močnému prínosu nemeckého režiséra Willyho Deckera – to ostáva jedným z naj-
pozoruhodnejších divadelných zážitkov v mojom živote. Jadrom scény bolo temné
schodište, symbolizujúce tak Babylonskú vežu, ako aj cestu človeka na vrchol mo-
censkej pyramídy, z ktorého je vždy možný, ba nevyhnutný pád do najhlbšieho pre-
padliska. Už samotný pohyb po zložitom schodišti nútil spevákov do strojených,
nemotorných pohybov, pripomínajúcich osudom manipulované bábky, tak ako to
kedysi v známej eseji výstižne popísal Heinrich von Kleist. Speváci spievali takmer
ako tibetskí mnísi, ich hlasy vychádzali z ich najvnútornejších existenciálnych útrob
a ich modulácia neustále zdôrazňovala všadeprítomnú atmosféru hrôzy a tragédie.
Bol to po každej stránke číry expresionizmus, miestami pripomínajúci scénu na
odesských schodoch z Ejzenštejnovho Krížnika Potemkin. Antonio Bibalo v rozhla-
sovom rozhovore – nie celkom bez prímesi šibeničného humoru - zdôraznil, že kľú-
čový význam tu majú slávne shakespearovké strigy, ktoré celú tragédiu zosnovali
a proti vrtochom ktorých sú ľudia bezmocní. Pádom manželov Macbethovcov sa
podľa Bibala tragédia nekončí, keďže v závere opery sa strigy znova zídu a plánujú
ďalšie katastrofy. Ich zákerné konšpirácie budú aj naďalej inscenovať tragédie roz-
ličných Macbethovcov, Hamletov, Ofélií, Learov, Cordélií, Othellov či Desdemón.
Len tí najružovolícejší naivisti môžu Bibalovi vyčítať nemiestny pesimizmus, celé
dejiny ľudstva, ako aj súčasný stav sveta so stále vzrastajúcim terorizmom a počtom
psychopatických osobností vo vedúcich politických pozíciách rozprávajú viac ako
zreteľnou rečou. Aj keby odrazu nejakým zázrakom zmizlo zo sveta všetko ľudské
násilie, ostane nám tu nezmyselná trýzeň pôrodov, bezmocnosť detí, utrpenie cho-
rých a starých, neúprosnosť smrti a večná disproporcia medzi ideálom a skutoč-
nosťou... Je na každom z nás, aby sme si to uvedomili, zasadili do správneho filozo-
fického rámca a podľa vlastných možností dali krutému príbehu ľudskosti
primeraný hudobný rytmus a zodpovedajúcu scénografiu. Iba tak dokážeme na-
dobudnúť ku skutočnosti tvorivý, kontemplatívny odstup, ktorý nám pomôže zvlá-
dať nepredvídateľné zákruty existencie.

***
Je stále pomerne rozšíreným nedorozumením medzi divadelníkmi, spisovateľmi,
humanitnými vedcami, novinármi aj kultúrnym plebsom, že katarzný účinok do-
dáva dráme či inému umeleckému útvaru akási pridaná mašlička nádeje alebo
tzv. dobrého úmyslu. Pravdu má však najskôr Marguerite Durasová, pre ktorú
bolo „vytvorenie bezvýchodiskovej situácie ukojením, ktoré sa nazýva literatúrou“.
Inak povedané: je jalovosťou revidovať nevyhnutnú tragickosť – alebo komickosť

6
– človeka akousi voluntaristickou kvázi-morálkou, potľapkaním čitateľa či diváka
po pleci, s uistením, že „ono to vlastne nie je až také hrozné ako vyzerá“, že svet
je v podstate múdro a spravodlivo zariadený a všetko dobre dopadne, ak len bu-
deme poslúchať svetskú vrchnosť a mravné zákony v nás. Ale práve tak ako
správny a skúsený psychiater vie, že pacientovi nijako nepomôže, ak mu bude na-
vrávať, že jeho traumy sú iba iluzórne, ale naopak, cieľavedome a bez sentimentu
mu pomáha pri ich identifikácii a interpretácii, tak aj ozajstný, autentický dra-
matik vie, že účinnú, liečivú katarziu možno dosiahnuť iba bezohľadným expo-
novaním tých najkrutejších právd o ľudskej existencii a o podstate sveta vôbec.
Ani takí veľkí autori tragédií ako Aischylos či Ibsen neodolali vždy pokušeniu zís-
kať si vďačnosť priemerného diváka naznačením akejsi útechy či zmierenia, aj keď
sa to vždy deje za cenu veľkých obetí. Podobne sa každá klasická komédia mala
končiť happyendom, hoci ten väčšinou býval skôr paródiou seba samého. Po tom,
čo sme dve-tri hodiny mohli pozorovať, akými úbohými figúrkami boli postavy
takýchto hier, muselo sa súdnemu divákovi uslzené zjednotenie mladých zaľú-
bencov zdať ako čosi až revoltujúco absurdné. Natískala sa nám otázka, či sku-
točné peklo nenastáva až teraz, nevraviac už o tom, že založenie novej rodiny pred-
isponovalo jej protagonistov na vytvorenie takej istej fraškovitej stereotypie, akej
obeťami boli oni sami. Bolo by skrátka zaujímavé vidieť týchto „šťastných“ mi-
lencov – a ich potomstvo – o nejakých dvadsať-tridsať rokov neskôr. Trefne sa vy-
jadril Ionesco o Feydeauových fraškách, že je v nich silný prvok akehosi (existen-
ciálneho) šialenstva. Čosi podobné povedal Ingmar Bergman o Molièrovej Škole
žien, a v zásade to platí o väčšine Moliérových, a takisto Shakespearových, Goldo-
niho či Gozziho komédií. Správna komédia je vlastne tragédiou videnou z opač-
ného zorného uhla, zreteľne to vidno na takých z nich, ako sú Molièrov Mizantrop,
Shakespearov Sen noci svätojánskej, a vlatne aj Búrka, kde je už ťažko rozhodnúť, či
ide o komédiu alebo tragédiu. Skutočnosť, že sa nám počínanie človeka môže zdať
smiešnym, je v podstate hlboko tragická, stačí si zalistovať vo vlastnej pamäti
a spomenúť si, ako nemilo sa nás dotklo, keď sme niekedy boli okoliu na posmech.
Ibsen už, v drámach ako Peer Gynt či Divá kačka, sčasti aj Strašidlá, Hedda Gablerová
alebo John Gabriel Borkman vedome spájal tragické prvky s komickými, nevraviac
o Čechovovi, v ktorého drámach je komické od tragického na nerozoznanie. Ka-
tarznosť u Čechova nie je v kvázi-optimistickom filozofovaní niektorých postáv,
ktoré snívajú o nádhernej budúcnosti ľudstva, ale v doktorsky precízne stvárne-
ných konfliktoch neopätovanej lásky, rozporov detí s rodičmi či v dramaturgicky
nevyhnutnej samovražde. Životom unavený intelektuál Ivanov, zúfalý mladý ume-
lec Treplev, nešťastný starý mládenec ujo Váňa, v ruskej provincii zaživa hnijúce
sestry Oľga, Máša a Irina, alebo celým svetom zabudnutý starý sluha Firs, to všetko
je sám Čechov a to sme my všetci. A nič nie je oslobodzujúcejšie ako spoznanie
vlastného osudu v osudoch fiktívnych postáv, ktoré sú autorovým správne naor-
dinovaným extraktom ľudskosti. Odtiaľ vedie už priama cesta k Beckettovým
márne čakajúcim a hľadajúcim mrzákom, a vari ešte zreteľnejšie k zbabelému an-
tihrdinovi dneška, ktorý si navzdory realite stále namýšľa, že stačilo by mať trocha
lepších politických vodcov, trocha viac úsmevu na verejnosti, menej korupcie
alebo aspoň o niečo tučnejšiu peňaženku, a všetky existenciálne problémy by boli
vyriešené. Je azda namieste spýtať sa, či je takýto človek schopný uniesť poznanie
pravdy o sebe, teda či je existenciálne otupenie jeho osobnosti vôbec liečiteľné.

(Pasáže z pripravovanej knihy)

7
Z uz a na Ann a B akošov á

ZABUDNUTÉ LITÁNIE

Milé

Kto nemá nič čo mu je milé nemá nijaké Trápenie  Lebo z lásky je


všetko trápenie z Lásky je všetka bolesť a všetka slasť Ó nekonečné láskanie
rozprestreté cez priepasť lásky cez priepasť trápenie
kto nemá jedinú vec čo mu je milá nemá trápenie Ach slasť bez trápenia
Ach priepasť lásky bez nebies
kto nemá jedinú milú vec nemá nič má veľkú slasť Prázdnoty Ach Priepasť
Prázdnota a zvony v hlave zrána a minúty Ticha a panoráma lesa a niekto
kto plesá nad tým že už nemá   že nemá je milá vec vec lesa v hlave

Dychtivosť

Rozoberte si našu zvonkohru Udierajte zospodu Tam to Ahoj ahoj ahoj počúvaj
ako znie echo
Počúvajte svoju zvonkohru A keď sa Ticho usadí Každý zazrie svojho krokodíla
ktorý bol jeho predkom A strážca totemu rozprestrie svoje veľké Tajomstvo
Echo sa nemstí Echo sa spolieha na svoj priestor a čas zvonky zvonky
zvoňte

Nesieme si svoje

Nesieme si svoje bremená Ale ak si nevšimneš svoj odraz v zrkadle


po Zmŕtvychvstaní uvidíš veľký oblak Moci a zhromaždení Po okraj Neba
budeš čítať svoju naliehavosť v druhom príchode Čas storočí spoznáva
kláštor
liturgie a slávnosti narodení a príchodov pripomínajú že medzi ľuďmi
sebazpytovanie a čas prehodnocovania slávi slávu svetla Prenikaj do srdca
Príbytok bude svetlom v tme Ach Temné temné temné príchody v horčičnom
zrnku Strom v ktorom hniezdia odchody
Pripravení na zemi hlboko pochopení
odrazu v mnohých tvárach bezbrannosť opovrhnutia bezradnosť Prebodol ťa
trest a Rana čpie v hlase a Hlas sa vzniesol a rana čpie a človek nevie a človek vie
Ach temné temné temné bremená

8
ktoré už nenesieš a ktoré neunesieš už až za a preto teraz a tu a tam a nečakaj
ma už nikdy nikde Vietor duj
a dážď bičuj nás a potom už nikde nič len Bič boží len bič boží a Mráz
V nadchádzajúcich tisícročiach
Globálneho otepľovania

Nikam

Mali sme dvesto sedemdesiat sedem škôl a budeme sa usilovať viesť nový život
a budeme mať dvestosedemdesiatsedem škôl a budeme sa usilovať viesť nový
život a budeme mať dvestosedemdesiatsedem škôl a budeme sa usilovať viesť
nový život
A keď umrie a zuteká s holými rukami nič už nikde nič a nikam Nik len nikdy
nikde nijak nikto
Nik a Nič a tak až do súdneho dňa nikto nikde
a potom keď oheň dohorí Len popol Popol v nás
A Rozptýlenie
na rozptylovom nebi

Mudrci

Ach ako unavujú mudrci zem Ich ťažké nohy došľapujúce na čiusi hlavu
a ich husté slová ako nečakaný sneh bránia výhľadu dopredu Prižmúrte zrak
privrite viečka aby vám nepadali rovno do očí ako do priepastí V protismere
duchovia a démoni a diabli všetkých čias
Ach mudrci našich čias stopnite si starý mrak a pite čistú vodu a pozerajte
na svoje múdrosti v Strehu ostrého ožiarenia pod röntgenom kým
nezazriete tú kraksńu čo vás vezie do nečasu
A potom keď uvidíte tú strašnú starú kostru vášho hladu po uznaní Až potom
plačte nad nečasom našich čias
Mudrci majú priveľkú váhu Preťažujú výťah na popravisko a Slávu naťahujú
na škripec a Odvahe trhajú nechty zaživa a a a Zbabelosti nechávajú rásť dlhé
vlasy česané cez oči a dlhé pohľady vrhajú do diaľky ako zasnení Hamleti
a vyskakujú na Piedestál a tam ako starý klaun robia tie staré triky Skromnosti
Siahajú jej pod sukne a chcú si prihrievať svoju polievočku Ale márne veru
márne Márnosti nebolo nikdy dosti mali sme ťa za dve hrsti a ešte ťa máme

Kužel valec a guľa

Všetko sa skladá zo základných tvarov Geometrické tvary mojej ženy povedal


je to koncepcia valca Technika viacerých uhlov pohľadov to ťa posúva do inej
doby Si súčasťou svojho obrazu Príroda je kompozíciou dnu a vonku Spája ľudí
9
a zátišia a postavy sú len súčasťou Postavy v tebe sú diagonály značného úsilia
Buďme klasickí  Kompozícia oblúka a trojuholníka ktorý stúpa

Najbližším priateľom je Hora Vypína sa v rodisku a šesťdesiatkrát maľovaná


v mojej mysli myslí na mňa uhol hory všetky možné uhly hory Sainte Victoire
sa prelínajú Robím to často Tieto obrazy hory tieto pracovné metódy dospievajú
k názoru Plochy

Zámerne nevieme a je to Zásadné Vráťte sa do Stredoveku závažnosti predo-


strite metódu ako koberec inšpirácie Prechladol ako obraz v jeho hlave
a umiera

Všetko je umením a umenie je všetkým a predsa keď prechladnete váš vzťah


k plátnu priestoru a ploche sa stáva ťahmi štetca v Zápale

Definitívne zrušte Renesačnú perspektívu Nezakladajte si na svojom Zápale


a Presiahnite oprávnené zmeny Z diela vyplynulo čosi Krátko pred smrťou ste
v Zasľúbenej zemi umeleckého sveta  Ceny presahujú úspech Úžasné ceny ktoré
platíme nechtiac
Ako zmeny v počasí srdca ako vietor a dážď v hlave ako smršť a tsunami v tem-
note Mysle ako kyslé hrozno ako kyslé hrozno ako kyslé a hrozné mysle

Za srdce

Chytila ma za srdce elektronická myš


povedala stará pani a splnila kritériá na vstup do únie v miestnom starobinci
Nútená internetová prostitúcia starnutia donútila stareny stať sa zadržanými
osobami na sídlisku večnej mladosti
zablokovali všetky cesty a demonštrovali výstražným štrajkom proti liftingom
Za vrásky za vrásky za vrásky kričali organizátori a polícia nezasiahla
A zúčastnili sa výlučne stúpenkyne verejných vrások
Najhumánnejšou popravou je smrtiaci koktail pohľadu do zrkadla
do poslednej chvíle odriekajú modlitby a elektrické kreslo kde končili do roku...
všetky vráskavé bytosti už nemá silnú pozíciu
Majú tu privilegované vzťahy medzi vráskavými starenami a starcami Pomôžte
národným záujmom vrások prispejte k šíreniu vrások a vyhláste slávnostne
najvráskavejšiu významnú osobnosť roka
Dve kategórie siene slávy: vráskavý a vráskavejší
Máme alternatívu v nedeľu na poludnie Siahnime na koreň veci Hlasujte
Ako vás zmenila vráska to je otázka pre vás všetkých otázka života a smrti
Posledné varovanie: Zapnite sa do Výkriku
Večnej mladosti
Vieš
Vieš že svojich blízkych už neuvidíš Chladné oko ťa vedie Si posledný svojho
rodu Si posledný z mien Vyhynutím sa stávaš chorobou týchto dní
Obete náhlych príhod z viacerých príčin úpadku Poslednýkrát sa pozri sa
10
na svoje miesto kde si žil A chladné oko ťa dovedie až tam kam sa vytratíš
Kde zanecháš existenciu snov vízií a predstáv
Tvoja krv sa nikdy nezmiešala s krvou dedičov Nie som tá krv
Som treskúca zem obrovskou rýchlosťou uháňajúca do budúcnosti za svetla
mihotajúceho sa v jaskyni
Záhada stojí v jej dverách Nepredstaviteľnosť rodu Planéta úžasného dedičstva
milióna rokov čo nás tu zanechali Milióny pokusov a Zlyhaní ktoré
prekonávajú hranice a trhajú reťaze Dar prarodičov ktorý sme si nezaslúžili
Chrobák prispôsobený farbe našich vlasov aj ten je jedného rodu Všetci sme
jedného rodu Každý deň vieme o ňom viac a o sebe Každý deň vieme
menej
Sme v Chladnom oku doznievaní

Mikuláš Galanda: Zo skicára, 1930 – 1939.


Zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.K 18393/23

11
Pet er Gažík

SAMUEL ZOCH
A EVANJELICKÁ TEOLÓGIA
NA SLOVENSKU PO ROKU 1919

Duchovné a teologické dedičstvo, ktoré prevzala Slovenská ev. a. v. teologická aka-


démia v Bratislave po roku 1919, teda presne pred 100 rokmi od bývalej Teologickej
akadémie uhorskej ev. a. v. cirkvi, prechádzalo procesom emancipácie od liberálnej
teológie (v r. 1921 bola premenovaná na Teologickú vysokú školu ev. a. v. cirkvi).
Tak sa postupne sformovala určitá podoba luteránsko-konfesionálneho zamerania
evanjelickej teológie na Slovensku, neskôr rozšírená o ekumenický rozmer. V za-
čiatkoch Slovenskej ev. teologickej akadémie boli jej zahraničné kontakty spora-
dické, poznačené aj nedostatkom informácií o slovenskej teológii v zahraničí. Snáď
len uznávaný komeniológ Ján Kvačala a Samuel Štefan Osuský boli schopní zasa-
hovať aj do medzinárodných diskusií. Ostatní teologickí profesori sa sústreďovali
viac na teológiu v rámci Slovenska a nemali natoľko medzinárodný rozmer.
Zvýšeniu kontaktov so zahraničím napomáhala aj účasť zástupcov slovenskej
evanjelickej cirkvi na medzinárodných konferenciách. V tomto smere bol aktívny
najmä biskup Samuel Zoch. V r. 1923 sa zúčastnil na všeobecnej evanjelicko-lu-
teránskej konferencie v Eisenachu, v r. 1925 bol s biskupom Jurom Janoškom
a farárom Fedorom Ruppeldtom na svetovej konferencii hnutia pre praktické
kresťanstvo (Life and Work) v Štokholme a v r. 1927 s prof. Hornyánszkym a fa-
rárom Žarnovickým na svetovej ekumenickej konferencii v rámci hnutia pre vieru
a správu (Faith and Order) v Lausanne.1
Na neutešený stav kultúry, morálky a myslenia po prvej svetovej vojne reagovala
nielen filozofia, ale aj teológia. Znovu bola postavená otázka autentickosti a le-
gitimity kresťanskej viery, teológie, etických hodnôt. Zápas o autentickú podobu
teologickej reflexie viery zoči-voči novej realite viedol predovšetkým švajčiarsky
teológ Karl Barth a jeho žiaci, prívrženci dialektickej teológie. Jeho nové dôrazy
znamenali zásadný prelom v protestantskej teológii. Podľa Hromádku „V dějinách
reformační theologie má epochální význam theologický směr, určený jmémy K. Barth,
Fr. Gogarten a E. Brunner, proto, že se ve své orientaci ke klasické reformaci nevrátil k sta-
roprotestantské scholastice a že odhalil falešné antropologické východisko moderních škol
bohosloveckých od Schleiermachera po Troeltscha“.2
Hromádka hovorí, že samotný prelom nenastal tak, že ortodoxní konfesiona-
listi nadobudli prevahu, ale sami liberálni teológovia si uvedomili nutnosť zmeny.
Na mladých adeptov liberálnej teológie, ako budúcich predstaviteľov dialektickej
teológie, pôsobili Kierkegaard, Dostojevskij, Overbeck, ale aj Feuerbach a Nietzsche.
Každý z nich osobitným spôsobom odhaľoval krízu modernej spoločnosti. Podľa

1 Ondrejovič, D. Ekumenická vízia v živote a diele Fedora Fridricha Ruppeldta. In: Evanjelická teológia
na prahu nového storočia. Žilina: Edis, 2001, s. 159.
2 Hromádka, J. L. Křesťanství v myšlení a životě. Praha: Jan Laichter, 1931, s. 412.

12
Feuerbacha je náboženstvo ľudskou fikciu, preto Barth prišiel k záveru, že musí
ísť nielen o náboženstvo, ale predovšetkým o samého Boha, ktorý stojí v jasnom
odstupe od sveta, človeka a áno, aj od náboženstva. V diele Das Wort Gottes und die
Theologie sa Barth zamýšľal nad dosahom vojnovej katastrofy a pýta sa na bezpečné
miesto vo svete. Celá kultúra, civilizácia i cirkev mu pripadajú ako bybylonská
veža otriasajúca sa v základoch. Keďže vychádzal z teológie Wilhelma Herrmanna,
ktorý sa hlásil ku kantovstvu, riešenie hľadal najprv vo svedomí, čo zodpovedalo
ešte liberálno-teologickému uvažovaniu. 3 Proces prelomu u Bartha trval asi štyri
roky. Pri prvom vydaním Römerbriefu bol ešte spútaný antropologickými výcho-
diskami, pri druhom vydaní roku 1921 už stál na novej pôde, na pôde biblicko-
-reformačnej. 4
Barthova teológia býva rôzne nazývaná: teológia krízy, teológia Slova, dialek-
tická teológia.5 Slovo kríza označuje dobu, ktorá sa dostáva do rozporu s vlast-
nými princípmi, kde človek prestáva dôverovať doterajším. Nová teológia pod
pojmom kríza rozumela súd Božieho Slova, znamenajúci radikálne zúčtovanie
s antropologickou teológiou založenou na ľudskom zážitku. Pokusy liberálnej
teológie nájsť v ľudskom duchu nejaký bezpečný bod boli vyvrcholením antropo-
centrizmu.6 Kultúrna, sociálna a politická kríza má podľa Bartha dosah aj v mo-
rálnej oblasti. Podstata problému je však teologická. Každé slovo zo strany Boha
je krízou človeka. Každá vážna teológia sa dotýka ľudskej reality. Prelomom
v Barthovom myslení bolo poznanie nutnosti prekonať motívy identity, histo-
rizmu a psychologizmu, ktoré prenikli do teologického myslenia. Bolo potrebné
opustiť názor, že prejavy viery sa dajú vykladať z duševných či historických pred-
pokladov. Jeho tézy boli namierené proti teológom, ktorí z predpokladov ľud-
ského ducha dokazovali existenciu náboženstva.7
Podľa Bartha nie je žiadne „apriori“, ani nič „zdola“, platí jedine to, že Boh
v Kristovi zostúpil do dejinnej situácie človeka porušenej hriechom. Barthova teo-
lógia bola dôsledne kristocentrická, bola návratom k biblickým a reformačným
princípom, čo bolo slovenskému luteránstvu blízke. K dialektickej teológii sa hlá-
sila početná, hoci vnútorne diferencovaná skupina významných protestantských
teológov 20. stor.: Emil Brunner, Eduard Thurneyssen, Friedrich Gogarten, Ru-
dolf Bultmann, Dietrich Bonhoeffer, Paul Tillich a ďalší.
Spočiatku dialektická teológia nemala na slovenské teologické myslenie výraz-
nejší vplyv, časom však ukázala nové možnosti vedecko-teologickej práce. Pod
vplyvom teológie Karla Bartha sa začali rozvíjať najmä disciplíny a tvorba syste-
matickej teológie. Nešlo o mechanické preberanie Bartha, nakoľko jeho myslenie
zodpovedalo viac dôrazom kalvínskym než luterským. Barthovu teológiu ako
prvý priblížil poslucháčom teológie prof. Michal Lúčanský (1897 – 1933). On
v podstate otváral u nás Barthovi dvere a postupne sprístupňoval jeho diela v po-
četných článkoch v časopise Viera a veda.8 Svedčia o jeho schopnosti fundovane
reagovať na Barthovo teologické myslenie. Keď v roku 1927 vyšiel prvý zväzok

3 Barth, K. Protestantská teologie v XIX. století, sv. I. Praha: Kalich, 1988, s. 299.
4 Hromádka, J. L. Přelom v protestantské theologii. Praha: Kalich, 1955, s. 59
5 Heussi, K. Kompendium der Kirchengeschichte. Tübingen: J. C. B. Mohr, 1991, s. 521.
6 Hromádka, J. L. Přelom v protestantské theologii, s. 75.
7 Barth, K. Protestantská teologie v XIX. století, sv. II, s. 477an.
8 Lúčanský, M. Barthova teológia dialektická. In: Viera a veda I., 1930, s. 6 – 10.

13
Barthovej Dogmatiky, Lúčanský vzápätí podal jej obšírne hodnotenie.9 Žiaľ, Lú-
čanský zomrel v mladom veku, preto počas krátkeho pôsobenia na Teologickej
vysokej škole nemohol rozvinúť všetky dôsledky Barthovho vplyvu a obohatiť slo-
venskú evanjelickú teológiu aj na medzinárodnej úrovni. Priaznivú ozvenu našla
Barthova dialektická teológia najmä na Husovej bohosloveckej fakulte v Prahe
a v Českobratskej cirkvi evangelickej.
Význam barthovských dôrazov na Slovensku spočíval v podnietení snahy defi-
nitívne sa zbaviť pozostatkov liberálnej teológie z pozícií konfesionalizmu. Ne-
bolo to jednoduché, keďže spočiatku konfesionálna orientácia Teologickej vyso-
kej školy nebola zdôvodňovaná teologicky, ale iba národno-kultúrne a filozoficky.
Typickým reprezentantom filozofického prístupu bol profesor Osuský. Kým sa
neobjavili náznaky nového vedeckého rozvoja teológie pod vplyvom barthia-
nizmu, tak za jediný možný vedecký postup sa stále považovala liberálna teológia,
ku ktorej patrili profesori Hornyánszky a Bakoš.10
Na rozdiel od Lúčanského si Osuský zachovával od Bartha odstup pretože ako
filozof a religionista nemohol súhlasiť s jeho jednostranným biblizmom, pri kto-
rom vznikal dojem bezvýznamnosti filozofie a všeobecno-náboženských prvkov.
Tým Barth na dlhú dobu oslabil záujem protestantskej teológie o religionistiku.
Až Tillich opäť vrátil náboženstvu nárok na univerzálnu platnosť. Barthovo pre-
konanie teologického liberalizmu bolo správne, ale odmietaním všetkého nábo-
ženského ako „ľudského“ a „modlárskeho“ sa dopustil zjednodušenia. Tu tkvie
príčina Osuského nezáujmu o Bartha, čo môžeme vidieť aj v krátkej poznámke
v recenzii Hromádkovej knihy o Masarykovi, kde síce súhlasí s Hromádkovým kri-
tickým postojom k Masarykovmu názoru na teológiu, ale dodáva, „že by nebolo
škodilo, keby Hromádkovo východisko bolo kotvilo viac v Ježišovom evanjeliu a menej
v Barthovej teológii“.11
V súvislosti s Osuským nemožno obísť teologický spor, ktorý v 20. rokoch roz-
víril cirkevno-teologickú hladinu a do ktorého sa zapojil aj Samuel Zoch. Jeho
príčinou bolo Struhárikovo obvinenie prof. Osuského z teologického liberalizmu.
Bzinský farár Juraj Struhárik patril k vyhraneným zástancom ortodoxnému
smeru. V pozadí boli vyjadrenia prof. Linharta z Husovej teologickej fakulty
v Prahe, inak predstaviteľa tvrdej liberálno-teologickej línie, že „neprijíma apoštolské
vyznanie viery, pretože je výrazom mýtického nazerania starej doby, ktoré je vedeckým
vývojom úplne prekonané“, na čo Struhárik reagoval kritickým článkom Quo vadis,
kde o. i. napísal: „Lebo ak je povážlivý prejav p. profesora (pozn. Linharta), vychovávateľa
budúcich farárov českobr. cirkvi, povážlivejšie je, že naša cirkev posiela svojich teológov do
školy tohto p. profesora, alebo aspoň vrele odporúča štúdium na Husovej bohosloveckej fa-
kulte v Prahe“.12
Struhárik však na inom mieste článku výslovne spomína aj Osuského, že roku
1922 mal vysloviť „svoj nesúhlas s apoštolským vierovyznaním (v otázke počatia Kr. Pána
z Ducha Sv.); a že je priateľom novej reformácie, ktorá má reparovať staré konfesie“.13
Nato Osuský odpovedal zásadným, no pokojným spôsobom:

9 Lúčanský, M. Pojem slova Božieho v Barthovej teológii. In: Viera a veda I., 1930, s. 73 – 76.
10 Gábriš, K. Jubileum, ktoré je výzvou. Bratislava: UK, 1994, s. 37.
11 Osuský, S. Š. J. L. Hromádka: Masaryk (recenzia). In: Viera a veda I., 1930, s. 131 – 132.
12 Struhárik, J. Quo vadis? In: Cirkevné listy, 1927, č. 4, s. 72.
13 Struhárik, ibid., s.73.

14
Samuel Zoch s manželkou a synom

„Som odchovaný duchom evanjelia Kristovho a zásadami našej cirkvi, že nepodvraciam


oči farizejsky, ale úprimne pred Bohom i pred ľuďmi vyznávam, že sa usilujem plniť príkaz
Kristov nielen na poli skutkov, ale i zmýšľania. Neuspokojujem sa tým, aby som katolícky
voľačo veril len zato, že mi je to na uverenie predkladané, ale chcem to i prežiť, logicky
spracovať, chcem, aby sa to stalo odôvodneným presvedčením, ktoré by som kedykoľvek
uhájil pred sebou i pred druhými. Hľadám, bežím. Že som ešte nenašiel všetko, že som ešte
nedobehol, ako p. farár Struhárik, že som ešte nie v cieli, dokonalý v názoroch, že ma trápili
a ešte aj trápia niektoré veci, že ich chcem mať za svoje, nielen odučené, že upadám kde tu
do pochybností, to všetko netajím, ale nech hodí do mňa kameňom, kto je už dokonalý, kto
už dobehol, kto našiel, ak len nie farizejom, ak prežíva veľké pravdy Kristove, ak nehnije
v ustrnulosti, ale vidí, čo sa vôkol nás deje, nepchajúc hlavu do pštrosieho piesku v dnešných
časoch! Modlím sa s publikánom: Bože, buď milostivý mne hriešnemu, ale neprosím ani
za spytateľstvo sŕdc, ako p. farár Struhárik, ani za neomylnosť pápežskú!.14
Tieto názory rozvírili pomerne ostrú polemiku v sérií článkov, do ktorej zasiahol
aj dekan Teologickej vysokej školy Ján Bodický a biskup Samuel Zoch, ktorí vyslo-
vili názor, že „profesor Osuský úprimne verí vo všetky hlavné články nášho učenia, ale chce
ich priblížiť rozumu“. Z množstva ohlasov bolo zaujímavé konštatovanie Kolomana
Dérera: „Pri opätovných a často malicherných útokoch na človeka tak zaslúžilého a cenného,
akým je dr. Osuský, nevdojak prichádzajú mi na um slová básnikove: „Nekameňujte pro-
rokov“. Roku 1921 a 1922 profesor Osuský bol liberálnejšie orientovaný, než je dnes. Osoby
typu dr. Osuského musia prechádzať vývojom, lebo živo reagujú na kultúrne prúdy. V mla-
distvom, mužnom veku len v ustrnulých, zmŕtvených dušiach niet vývoja“. 15
Čas ukázal, že Struhárikova kritika bola neprimeraná, v opačnom prípade by
Osuský predsa nenapísal knihu Bráň pravdu. So Struhárikom otvorene polemizo-

14 Osuský, S. Š. Quo vado. In: Cirkevné listy, 1927, č. 6, s. 107.


15 Dérer, K, K článku p. farára Struhárika: „Quo vadis“. In: Cirkevné listy, 1927, č. 11, s. 201.

15
val nielen Osuský, ale aj Zoch, ktorý v otázke únie a jednoty cirkvi napísal: „Ko-
nečne musím br. Struhárikovi adresovať veľmi vážne napomenutie. Možno pochodím
s ním tak, ako Osuský so svojim pekným osvedčením, – ale musí to byť. Úniu a unionistické
snahy, tak ako Hurban bojoval proti nim, sú vecou minulosti. Dnes je všeobecne prijatou,
dejinami dokázanou mienkou, že únia škodí cirkvi a náboženskému životu. Tedy nie proti
únii, ktorej niet, ale proti alebo za tieto snahy po spojení rôznych cirkví v duchu, vo viere,
v práci treba dnes písať. Toto by donieslo cirkvi osoh. Ale z písačiek o únii, z upodozrievania
z nenávidených uniostických snáh ostane v srdciach len horkosť. Jedno mi snáď br. Struhárik
prizná! Keby som bol za dáku úniu, tak by som to povedal. A potom mi uzná aj to, že ma
bolí, keď mladý človek chce urobiť i keď nie starého, ale v práci unaveného delníka na vinici
Pánovej podozrivým, obviňujúc ho z únie. Má pravdu, keď píše, že svoju vieru nemôžeme
budovať na logike, ale naše články, naše obvinenia nesmú byť bez logiky, lebo logika je zá-
kon nie nami, ale Bohom daný, bez ktorého sa my nemôžeme zaobísť“.16
Možno teda konštatovať, že v slovenskej evanjelickej teológii po roku 1919 exis-
tovali zhruba tri prúdy: doznievajúca liberálna teológia (Aladár Hornyánszky, Ján
Bakoš), formovanie nového systematicko-teologického myslenia pod vplyvom
Barthovej dialektickej teológie (Michal Lúčanský) a prevládajúci evanjelicko-kon-
fesionálny smer. V poslednom prúde vidieť takisto tri typy: od teologického zdô-
vodňovania konfesionalizmu u prof. Jána Beblavého, cez jeho filozofickú inter-
pretáciu u Samuela Štefana Osuského a čiastočne Jána Kvačalu, až po prvky
konfesionalizmu v esejisticko-filozofickej a literárnej tvorbe Martina Rázusa,
Emila Boleslava Lukáča či Ivana Kraska. Pred rokom 1918 to platilo aj o Jánovi
Lajčiakovi, ktorému však maďarizačné blokovanie jeho osoby zo strany svetskej
a žiaľbohu i cirkevnej vrchnosti znemožnilo rozvinúť vedecké schopnosti.
Samuela Zocha môžeme zaradiť do ortodoxno-konfesionálneho smeru. Vplyv
liberálnej a ani dialektickej teológie v jeho názoroch a postojoch nebadať. Okrem
toho Zoch nebol typom akademického teológa či hĺbavého filozofa, ale skôr mu-
žom činu. Osvedčil sa ako správca a organizátor, ako praktický teológ. Jeho zá-
merom nebolo venovať sa odbornej teológii, ale podporovať rozvoj evanjelickej
teológie a teologického vysokoškolského vzdelávania. Teologické názory a stano-
viská nezanechal v ucelenom diele, ale v kázňach, správach, článkoch. Zochovou
prednosťou bola schopnosť aplikovať konfesionálne zameranie na potreby cirkvi
a teológie. Teologicky vychádzal z Biblie a Symbolických kníh. Otázky viery a ži-
votného názoru chápal v zmysle luteránskej teológie, takže ako názory samotného
Luthera, tak aj iných evanjelických teológov, prijímal za základ klasicky usporia-
danej reformačnej teológie v podmienkach modernej doby. Jeho prínos ocenila
teologická fakulta univerzity Vitolda Veľkého v Kaunase udelením čestného dok-
torátu teológie.

***
Vstup do 20. storočia a prvé desaťročia charakterizuje kríza v teológii i cirkvách.
Prejavuje sa prekonávaním liberálnej teológie Barthovým obratom, ale aj pozitív-
nou teológiou obrodeného konfesionalizmu. Vznikajú svetové konfesionálne
zväzy, prekonáva sa úzkoprsý konfesionalizmus ekumenickou otvorenosťou, za-
čína sa rozvíjať praktická spolupráca cirkví. Kresťanstvo začína chápať, že aj ono

16 Zoch, S. O tej únii. In: Cirkevné listy, 1927, č. 8, s. 144; pozri aj Zoch, S. Bratovi Struhárikovi. In: Cir-
kevné listy, 1927, č. 11, s. 205 – 206.

16
musí riešiť sociálny stav ľudskej spoločnosti. Týmto úlohám sa kresťanské cirkvi
začali dôslednejšie venovať po prvej svetovej vojne. Tu je viditeľný pozitívny prí-
spevok mnohých kresťanských cirkví a ich predstaviteľov. Jednou z nich bola aj
slovenská ev. cirkev a osobnosť biskupa Samuela Zocha. Biskup Jur Janoška oso-
bitne vyzdvihol tento fakt v pohrebnej kázni 7. januára 1928 v modranskom kos-
tole: „Zoch vyznával dobré vyznanie nielen doma, ale i na fórach konferencií a aliancií
svetových, na ďalekom severe i juhu i v strede Európy. Budúcnosť bohdá, ocení uznanlivejšie
túto misijnú, vyznávačskú i obrannú prácu našich evanjelických zástupcov, prácu nielen
v smysle celokresťanskom, cirkevnom, náboženskom, ale i v záujme celoštátnom“.17
V istom zmysle Zochovo prakticko-teologické zameranie malo atribúty prúdu,
ktorý vznikol neskôr pod menom „politická teológia“. Bola to praktická funda-
mentálna teológia, ktorej predstaviteľom (osobitne J. B. Metzovi) išlo o nové ucho-
penie problematiky angažovania sa teológie a cirkvi vo verejnom priestore.18
U nás jej určité stvárnenie podal Július Filo st.19 Tak možno všestrannú Zochovu
činnosť nazvať „politickou diakoniou“ v zmysle praktického uplatňovania Lu-
therovho učenia o dvoch ríšach.
Aj keď predčasným skonom mnohé práce a snahy Samuela Zocha ostali nedo-
končené, predsa svojim dielom zanechal hlboký odkaz, ktorý priliehavo vystihol
Július Dérer: „V kňazskom povolaní smerodajným mu bol postulát Ježišov: „po ovocí jejich,
poznáte je.“ Na poli charitatívnom chcel dokazovať, čoho je schopná naša viera, naše kres-
ťanstvo. Ako víra bez skutků mŕtva jest, tak prestáva byť živým kresťanstvo bez charita-
tívnej práce. Rozvojom sirotinca chcel u nášho ľudu živým urobiť jeho kresťanstvo. Na poli
cirkevnosociálnom si postavil pomník trvácejší nad kov založením fondov, pomocného
i podporného. Ako biskup po stránke misijnej pohýbal stojatými vodami cirkevného života,
naraziac všetko na nové cesty, na nové spôsoby, chcel obrátiť myseľ, pozornosť i skutočnú
snahu na to najdôležitejšie: na vzdelávanie vnútorného človeka. A práve tak činne vystu-
poval aj na poli žurnalistickom, národnom, politicko-parlamentárnom, aj pri stykoch so
zahraničím“.20
Celkove možno povedať, že všetko, čo Zoch vo svojom pomerne krátkom veku
dosiahol (zomrel 46 ročný 4. januára 1928), bolo ovocím jeho mimoriadneho na-
dania, učenosti, rozhľadu, ale aj nevšednej usilovnosti, húževnatosti a oddanosti
svojmu poslaniu, ktoré vnímal ako Božie poverenie.

17 Janoška, J. Na pohrebe Dr. Sámuela Zocha v Modre, 7. januára 1928. In: Cirkevné listy, 1928, č. 2,
s. 27.
18 Metz, J. B. Zum Begriff der neuen Politischen Theologie. Mainz: Matthias-Grünewald-Verlag, 1997.
19 Filo, J. st. Politická diakonia. Košice: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002.
20 Dérer, J. K rozpomienkam na biskupa Dra Sámuela Zocha In: Cirkevné listy, 1928, č. 1, s. 44 – 45.

17
J o ze f Ad áma ť

FRAGMENT

„Nie veci umierajú


– ty odchádzaš a nevieš, aký si.“
Milan Rúfus

Dievčatko otvorilo skriňu po mŕtvej matke. Tajomnú schránku, v ktorej odpočí-


vajú poklady niečieho života. Života človeka, ktorý bol niečou matkou. Všetko to,
kým tento človek bol, i to, kým sa len túžil stať, no nemohol, nevedel, nestihol, je
uložené práve v tejto skrini, vo zvislej rakve, ktorá nebola odovzdaná zemi. Vidíme
kusy odevu, sviatočného i všedného; vidíme blúzku, sukňu, kabát, kostým, vidíme
šaty s lemovaním, možnože z maturitného večierka spred toľkých rokov, šaty diev-
čaťa, ktorým kedysi mŕtva matka bola, dievčaťa, ktoré vo svojich osemnástich ro-
koch, keď sa ešte len zberalo na život, snívalo o svojej vrúcnej, tichej a prostej bu-
dúcnosti, o všetkých tých drobných, nenahmatateľných veciach, ktorých vari ani
nebolo a ktoré sú už raz a navždy pochované spolu s ňou. Vidíme i letné šaty, mož-
nože z prvého stretnutia sa s mužom, ktorý sa neskôr stal jej manželom; vidíme
krehké opojné okamihy začínajúceho spoločného šťastia (áno, aj tie boli), vidíme
i prvé vytriezvenia sprevádzané sklamaním a smútkom, pretože človek máva o ži-
vote iné predstavy. Vidíme blúzku, ktorú si možnože kúpila zo svojho prvého
platu. Vo vrecku nedeľného kabáta je možnože stále zložená tá vreckovka, za
ktorú raz, keď po prvýkrát pocítila mužovu hrubosť, ukrývala svoje slzy. (Bolo
mu odpustené.) Zo šiat sa stále šíri ľahká vôňa parfumu, ktorý možnože dostala
ku Dňu matiek, možnože ešte ako zdravá. Blúzka dýcha telom, jej telom, ktoré
skúsilo tak málo – no predsa dosť –, a už je mŕtve. Na vnútornej strane skriňových
dvier visí oválne zrkadlo, v ktorom si hladievala dievčenský pútec, v ktorom uvi-
dela svoje prvé vrásky, pretože tak plynul čas. Pod zrkadlom je útla priehradka,
do ktorej si odkladala brošne. Spomedzi všetkých mala najradšej tú jedinú. Dal
jej ju jeden chlapec, ten chlapec, ktorý ju mal rád – len tak, pre nič. (Vedela o tom?)
Tak dávno, tak dávno, tak dávno. Ten deň bol možno najdojímavejší v celom jej
živote. Aj ona ho mala rada – len tak, pre nič. (Vedel o tom?) Na spodku skrine
leží drevená krabička a v nej niekoľko obálok a zažltnutých stránok papiera –
chatrný zväzoček listov, aké napíšeme iba raz, jediný raz za život a ktoré, pretože
tak už to býva, nikdy nedokážeme odoslať. (Najcennejšie listy píšeme totiž snom.)
Otvorili sme aj zápisník z matkinej skorej mladosti. Jediný denník, ktorý si v živote
človek vedie a ku ktorému, v cvale rokov, už viac nenájde odvahu sa vrátiť. (Keby
bol naň zabudol, žilo by sa ľahšie, ale na tom nezáleží.) Prechádzame stránky s le-
dabolým datovaním, pretože lásky nepoznajú čísla. Písmo je kolísavé, pretože bo-
lesť je rôzna. Dosky sú zašpinené, pretože ruky nie sú iba čisté. Našli sme v ňom
aj zopár starých poprehýbaných fotografií, ale tváre ani miesta na nich nespoz-

18
návame. A to nás bolí. Akoby človek pred nami, pred tým, ako sme sa mu v živote
objavili my, nemohol mať minulosť, nijaký príbeh, ktorého by sme boli púhym
pokračovaním. Akoby sa všetko muselo začať práve od nás, akoby sme boli ro-
dičmi svojich mŕtvych matiek. Na prstoch cítime saténovú podšívku, vláčnosť
hodvábnej šatky či ťažký filc klobúka, poťažkávame starý zväzok kľúčov, ktoré už
nič neodomknú, zbierku básní s vyblednutým venovaním (a suchým listom ja-
vora), ktoré iba bolia, hodinky s roztrhnutým remienkom, na ktorých stojí čas
(už ako dlho?),... a každá z týchto vecí má nezastupiteľné miesto v živote človeka,
ktorého sme pred pár dňami pochovali. Každá z týchto vecí je jeho dokumentom
i monumentom zároveň. Svedectvom jeho života i jeho pomníkom. Dnes otvára
túto skriňu dcéra: posledná blízka bytosť zomretej, jediná blízka bytosť zomretej.
Dcéra, ktorá ju o pár rokov prežije (nevedno o koľko) a ktorá do smrti bude spo-
mínať na svoju drahú matku. (No možno bude všetko inak. Možno. Skriňa zmení
majiteľa, vyprázdni sa a hŕba zbytočností, hŕba starých nepotrebných handier
a nepredajných rároh skončí na smetisku. Pretože tak už to býva.)

Al be r t L u ča n s ký

IVAN KRASKO MEDZI


MODERNOU A POSTMODERNOU
(interpretácia básne Ja)

Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Myslím...


Ó, predsa nemôž’ ujsť, nemôž’, chytím sa všade.

Mať iba mozog zvera – nechytil bych sa! Môj


mozog však zapálený je podivným ohňom, a on
svieti na všetko. I na svoju úbohosť...

Oheň, óch, oheň! Načo len horí? A keď už horí,


prečo nekmitá kahančekom nevedomca, alebo nesrší
iskrou fanatika?

Nemohol by pláť modrým svetlom nevesty Pánovej?

Ó, keby lial aspoň umrlčí svit pokoja brahmínovho,


alebo fosforeskoval desným kľudom kňaza Šivovho!
A konečne mohol by sa jagať i gagátom diavola...

19
Ale nie: iba chaos všetkého toho, dusná neurčitosť,
šíra rozptýlená šedá hmla...

(A to som ja, i ty, pokrytče.)1

Báseň Ja vyšla v zbierke Ivana Kraska Verše v roku 1912. Žánrovo ju zaraďujeme
do kategórie básne v próze (žáner obľúbený u modernistov) podobne ako tema-
ticky príbuznú báseň Noc (Gáfrik, 1956, s. 372; Zambor, 2016, s. 165, 180). Báseň
existuje vo viacerých pretextoch, ktoré sa rôznym rozsahom odlišujú od finálnej
a publikovanej verzie. Autor pôvodne plánoval napísať žalmickú báseň (prvé tri
varianty, pozri Gáfrik, 1956, s. 167 – 172) v ktorej obviňuje zo svojho utrpenia
Boha, sťažuje sa mu, aby mu poskytol aspoň akú-takú istotu („Určitosť nedusnú
podaj mi!“; Určitosť nedusnú daruj mi!“). Analýza jednotlivých textových variácií
je užitočná v prípade niektorých nejednoznačných či náročnejšie interpretovateľ-
nejších miest. Z hľadiska emocionálnosti sa báseň nesie v podobnom – elegickom
a doloristickom duchu – ako väčšina Kraskovej tvorby. Stanislav Šmatlák báseň
označil za prejav pózy „chladného konštatovania“ , báseň však oproti „chladnému
konštatovaniu“ ref lektuje hlboké a zúfalé pocity lyrického subjektu, ktorý sa
k problému nestavia s „chladnou hlavou“, ale zúfalo, fatalisticky a je ochotný obe-
tovať všetko aspoň za kus istoty. Túto emocionálnu atmosféru si báseň uchováva
až do konca, a to bez náznakov detenzie, ktorá by vniesla do textu pozitívny zvrat.
Zúfalstvo a vnútorná tieseň gradujú a vrcholia záverečným veršom, ktorý atem-
porálne vynáša verdikt aj nad nasledujúcou generáciou recipientov, ktorá tento
bezútešný emocionálny stav zdedí („A to som ja, i ty, pokrytče.“).
Z rytmického hľadiska bádať v básni odklon od sylabotnického verša. Ten sa
objavuje iba v úvode: „Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Myslím...“ J. Zambor
poznamenáva, že odklon od sylabotonizmu „neznamená rezignáciu na rytmus
básne.“ Ten sa v básni vyskytuje využitím syntaktickej analogickosti, ktorá zabez-
pečuje rytmickú plynulosť textu.
Nadpis Ja naznačuje, že báseň bude mať ref lexívny a intímny charakter, čo aj
následne potvrdzujú hneď úvodné verše. Nadpis v porovnaní s ostanými Krasko-
vými básňami signifikantnejšie akcentuje autorské ,,ja“. Lyrický subjekt hneď
v úvode urgentne a imperatívne zvoláva: „Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Mys-
lím...“ Áno, už v tomto vecne a na prvý pohľad racionálne znejúcom verši sa ozýva
implicitná irónia, ktorej „pachuť“ si čitateľ so sebou nesie až do konca básne. Inter-
textovo tematicky nadväzuje na báseň Noc. Ako uvádza Zambor, ,,Ja je pokračovaním
noci“ . Obe sa začínajú rovnakým imperatívom ,,Je nutné myslieť, neodvratné nutné!“
a obsahujú rezignujúce zvolanie „ó, nemôž ujsť“. Afinita spočíva aj v motíve svetla,
ktorý sa vyskytuje v oboch skladbách. V Noci je svetlo opozíciou voči metaforizo-
vanej noci, neschopné odolávať jej animálnej sile:„Rozsvietiš / všetky svetlá – tým väč-
šia istota, že je už tu. Zhasíš – vrhne sa na teba, obkľúči ťa, jako dolores inferni.“. Motív
svetla sa opätovne vyskytuje aj v tretej strofe, kde sa svetlo stáva akýmsi synony-
mom pre pravdu, symbolom vnútornej stability a pokoja: „Duch žízni po svetle, chce
mať istoty – aspoň istoty stredovekého ľudstva: vieru (och, vieru, akúkoľvek vieru...“. Krasko
konotačne analogicky rozvíja motív svetla aj v skladbe Ja, kde svetlo predstavuje

1 KRASKO, Ivan: Poézia (zväzok prvý). Bratislava: SAV, 1966, s. 91.

20
myslenie človeka, ktoré ho trýzni. Podobný význam môže predstavovať svetlo aj
v Noci, kde subjekt v úvode apeluje na potrebu myslieť. Myslenie je metaforizované
tradičným obrazom osvietenstva – ohňom, ktorý osvetľuje všetko, k čomu sa ob-
racia a pohlcuje všetko, čoho sa jeho plamene dotknú. Napriek úvodnému apelu
však z veršov cítiť rezignáciu a pasivitu. Subjekt myslenie ironizuje – nezáleží na
tom, či bude myslieť alebo nie, pred nocou aj tak neujde. V tomto ironicko-rezig-
načnom tóne pokračuje aj v básni Ja, kde motív svetla komplexnejšie rozvíja.
Napriek tomu, že sú si obe básne žánrovo podobné (ide o básne v próze) obe sú
reflexívno-kontemplatívne, obsahujú analogické motívy, tému a nakoniec aj nega-
tívny (zúfalý!) záver, odlišujú sa jedna od druhej svojou dikciou a štylisticko-obra-
zovým tvarovaním témy. V básni Noc je subjekt viac deskriptívny a lamentatívny,
v básni Ja reflektuje svoju nespokojnosť formou otázok, na ktoré nedostáva odpo-
veď: „Načo len horí? A keď už horí, / prečo nekmitá kahančekom nevedomca, alebo nesrší
iskrou fanatika? / nemohol by pláť modrým svetlom nevesty Pánovej?“ Báseň Ja je oproti
Noci viac aluzívna a inklinuje skôr k intelektualizmu. Formuláciou ,,Je nutné...“ je
intertextovo spriaznená aj so skladbou s rovnakým názvom Je nutné... (zbierka Verše).
Ako uvádzam vyššie, obe básne spája úvodný verš: ,,Je nutné myslieť, neodvratne
nutné!“ V Ja subjekt menuje explicitne a vecne myslenie dvakrát („nutné myslieť...
Myslím“), vo zvyšku básne naň naráža už len prostredníctvom metafor a metony-
mií. Všetky alúzie na myslenie sa spájajú s ohňom, resp. implikujú svetlo, ako ďalej
rozoberám. Berúc do úvahy prechádzajúcu báseň Noc a kontext básne Ja, možno
konštatovať, že Krasko myslenie podobne ako v Noci ironizuje. Imperatívna výzva
je ironizovaná obsahom a otázkami lyrického subjektu, ktorý zažíva existenciálnu
krízu práve vďaka mysleniu. Myslenie počnúc skladbou Noc graduálne nadobúda
až pejoratívne konotácie. Zúfalstvo a existenciálna kríza pramenia z kognitívnej
slučky, do ktorej sa subjekt dostáva. Myslením prichádza k záveru, že túži „nemys-
lieť“, čo ho opätovne vracia na začiatok jeho cesty. V tejto interpretácii sa odkláňam
od tzv. „pozitívneho“ výkladu oboch básni, ktorý vidí v procese myslenia možnosť
na prekonanie ontologicko-noetickej krízy lyrického subjektu (Zambor, 2016,
s. 15). Za adekvátnu možnosť považujem tzv. „temnú“ interpretáciu (Mikšík,
2019), ktorá nadväzujúc už na závery ďalších literárnych vedcov vidí v myslení fun-
damentálnu tragiku bytia (por. Šmatlák, 1976, s. 109; Gáfrik, 1965, s. 173), ktoré
trpí pre „tyraniu vlastného rozumu“ (Krčméry, 1928, s. 200 – 201).
Od úvodného zvolania prechádza subjekt v druhom verši k už spomínanej for-
mulácii ,,Ó, predsa nemôž ujsť, nemôž’.“ Neschopnosť odísť je zvýraznená epizeuxou
tvorenou slovesom nemôž’. „Útek“ pred myslením je vyjadrený metaforou svetla,
resp. ohňa, ktorý je v druhom verši implikovaný slovami ,,chytím sa všade“. Ob-
jasnenie prichádza v nasledujúcej strofe.
Mozog je metaforicky pripodobnený k horiacemu ohňu, ktorý sa chytá „všade“.
Tak ako oheň deštruuje a pohlcuje všetko, čoho sa dotknú jeho plamene, analogicky
podľa básnika aj myslenie pohlcuje a kontaminuje všetko, čo mu príde do cesty.
Oheň myslenia „svieti na všetko“ a sebareflektívne umožňuje subjektu uvedomiť si
„svoju úbohosť.“ Oheň ako symbol tu konotuje všepožierajúci, nikdy nekončiaci
proces analyzovania a kauzálne aj spochybňovania, ktoré spôsobujú subjektu noe-
ticko-ontologickú frustráciu. Zambor vo svojej interpretácii upozornil, že oheň
a svetelnosť ako jeden z jeho dominantných atribútov je vizuálne a chromaticky im-
plikovaný v celej básní („zapálený, svieti, horí, nekmitá kahančekom, srší iskrou, pláť, svet-
lom, svit, fosforeskoval, sa jagať,“ por. Zambor, 2016, s. 179). Vychádzajúc z tohto ziste-
21
nia vráťme sa opätovne ku komparácii skladieb Noc a Ja. Po vizuálno-chromatickej
stránke vzniká medzi oboma kontrast. Zatiaľ čo pre Noc – ako už indikuje názov – je
charakteristická tmavosť a čierna farba, v básni Ja sa vyskytuje mnoho obrazov od-
kazujúcich na svetlo. V Noci subjekt v strachu pred apokalypticky sa blížiacou sa no-
cou túži po svetle, teda po akomsi pozitívnom protipóle reprezentujúcom usporia-
danosť, stabilitu a poriadok (Mikšík, 2019). A predsa ani rôzne podoby svetla,
ktorými je príbuzna báseň Ja doslova „presvetlená,“ neposkytujú nič z vytúženej is-
toty. Katarzia neprichádza a to, čo sa prvoplánovo mohlo javiť ako svetlo, je len ďal-
ším variantom tmy, ktorá je ešte bližšie, akoby sa subjekt nazdával.
V druhej strofe subjekt – „homo analyticus“ prechováva obdiv voči zvieraťu
(,,Mať iba mozog zvera“). Zviera je rezistentné voči večne zacyklenému analyzovaniu
a seba-uvedomovaniu si vlastnej „úbohosti“. Zúfalé a hyperbolizujúce prirovnanie
k zvieraťu vytvára kontrast so svetlom – tradičným symbolom osvietenia, vzdela-
nosti a myslenia, ktoré je prirodzene vertikálne situované do výšin (napr. slnko,
veža, maják,), zatiaľ čo zviera predstavuje akúsi degradáciu až primitívnosť sme-
rom nadol. Zoomorfnú metaforiku Krasko viac rozvíja v prvých troch variantoch
básne. V nich konkrétne menuje vlka, havrana, hada, komára, hyenu, holubicu,
vtáčika, červíky a jaštera (Gáfrik, 1956, s. 167 – 172). Zúfalý subjekt vo svojej túžbe
po istote a stabilite je schopný od nevedomého stavu zvieraťa skĺznuť až k neži-
vému predmetu – k rákosu („že nie som rákosím, nad mlákou zelenou“).
V tretej strofe subjekt s evokovaným bôľom opätovne naráža na myslenie: ,,Oheň,
óch, oheň! Načo len horí?“. Tenzia v texte graduje, čo sa prejavuje v počte implikátov
ohňa, ktoré vytvárajú predstavu deštruktívneho požiaru (oheň, oheň, horí, horí, ne-
kmitá, kahančekom, nesrší, iskrou). Subjekt si je vedomý, že nemožno nemyslieť. Preto
v nasledujúcich veršoch so zjavnou dávkou zúfalstva a irónie proklamuje svoju túžbu
byť nevedomocom alebo fanatikom. Obe polohy obrazne doplnené o metaforu
ohňa:„nekmitá kahančekom, nesrší iskrou“ reprezentujú extrémy na noetickej škále.
Kontrast medzi oboma polohami je zvýraznený paradoxom nízkej intenzity ohňa,
ktorý je pre obe spoločný. Slabo osvetľujúci a planúci oheň zas kontrastuje s pred-
chádzajúcimi veršami odkazujúcimi na horiaci oheň zapaľujúci všetko navôkol.
V prvom variante poloha nevedomca je vyjadrená veršom „Nech bliká prebiedne kaha-
nom tuposti.“ Slovo tuposť/tupý berúc do úvahy kontext definuje Peciarov slovník
(1959 – 1968) ako: „8. ľahostajný, apatický, letargický; 9. s obmedzenými rozumo-
vými schopnosťami, nechápavý, obmedzený...nerozumný, hlúpy, sprostý.“2 V treťom
variante básnik už nepoužíva hanlivejší pojem „tupý“, ale nahrádza ho slovom
nevedomec, ktoré ponecháva aj vo finálnej verzii. Práve v tomto variante Krasko vy-
znáva, že práve táto pozícia „hlupáka“ a „tupca“ je mu najbližšia „Nech bliká kahan-
čokom nevedomca, – najblíž as bol / by môjho ideálu“. V zúfalstve je už jedno, či nerozu-
mieme ničomu, alebo iluzívne veríme, že rozumieme všetkému. Krasko tu tematicky
opätovne nadväzuje na báseň Noc, kde podobne subjekt túži po istote človeka, spo-
kojného s vlastnou (ne)vedomosťou. Irónia spoločná pre obe skladby spočíva v ab-
sencii riešenia a v neschopnosti návratu do „obdivovaných“ stavov poznania. Oproti
ostatným Kraskovým básňam, ktoré reflektujú náladu modernistických básnikov
s konkrétnymi poetologickými špecifikami typickými pre Kraska, sú obe tieto básne

2 On-line dostupný na http://slovniky.juls.savba.sk/?w=tupos%C5%A5&s=exact&c=y2b1&d=


kssj4&d=psp&d=sssj&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ma&d=hssjV&d=bernolak&d=obce&d=prie-
zviska&d=un&d=locutio&d=pskcs&d=psken&d=noundb&ie=utf-8&oe=utf-8#

22
intelektuálnou básnickou manifestáciou autorovej noetiky. Tá v mnohom pripo-
mína slová Nietzscheho, ktorý ako zrkadlo svojej doby napísal:
,,Dnes sa ti niečo, čo si predtým miloval ako pravdu alebo pravdepodobnosť, javí ako
omyl. Odvrhneš to a naivne sa domnievaš, že zvíťazil tvoj rozum. Možno však vtedy, keď
si bol ešte iný – a ty si neustále iný – bol tento omyl rovnako nevyhnutný ako všetky tvoje
terajšie „pravdy“ a podobal sa hmle, ktorá ti zastierala a zahaľovala mnohé, čo si ešte nemal
vidieť.“ (Nietzsche, 2018, s. 22)
V nasledujúcich veršoch prechádza od neurčito formulovanej túžby byť neve-
domcom či fanatikom ku konkrétne vyjadrenej túžbe naplno a oddane žiť kres-
ťanskú vieru. Tá je metaforicky zašifrovaná v obraze modrého svetla ,,nevesty Pá-
novej“, ktorý niektorí interpretujú ako narážku na mníšku (por. Zambor, 2016,
s. 172). Nevesta však môže vo všeobecnej rovine symbolizovať cirkev ako nositeľa
a reprezentanta kresťanského učenia a hodnôt. Tomu napovedajú predchádzajúce
varianty básne. V prvom pretexte autor konkrétnejšie nevestu pána spája s Ježišom
„- znáš ho preds s z Judey“. Vajanský vo svojej korektúre navrhoval nahradiť slovo
„Pánova“ (nevesta) slovom Hospodinova („staré, krásne, slavianske slovo!“) Krasko
to však odmietol s odôvodením, ktoré odhaľuje bližšie význam tohto obrazu: „pre-
tože v biblickom kontexte, na ktorý je tu narážka, vyskytuje sa len spojenie ,nevesta Pánova
(rozumej Kristova) a nie ,nevesta Hospodinova‘.“ (Gáfrik, 1956, s. 374). Kraskovo do-
volávanie sa na biblický kontext naznačuje, že v obraze „nevesty Pánovej“ má čitateľ
vidieť alúziu na novozákonné zmienky ako sú Ježišovo podobenstvo o pannách
(nevestách ženícha) v Mt 25:1 – 13 či obrazy v Zj 19:7; 21:2. V nich je kresťan pri-
podobnený k neveste, ktorá sa plne oddáva svojmu nebeskému ženíchovi. Tu je
na mieste zdôrazniť opätovne atribút úplnej oddanosti a vernosti – teda zasväte-
nie sa transcendentnej pravde, tomu, po čom básnik túži, ale čoho v kresťanskom
diskurze však nie je schopný.
Subjekt netúži len po istote kresťanskej viery, ale modernisticky synkreticky
siaha aj po axiomách východných náboženstiev: „Ó, keby lial aspoň umrlčí svit pokoja
brahmínovho, alebo fosforeskoval desným kľudom kňaza Šivovho!“ Krasko tu používa via-
cero slov, ktoré odkazujú na hinduizmus. V prvom verši je narážka na kňaza brah-
mína, člena nábožensky a sociálne najvyššej vrstvy hinduistickej spoločnosti. Brah-
mínovia sa venovali štúdiu hinduistických sakrálnych textov Véd a mali na starosti
rituálne úkony (por. Sullivan, 1997, s. 48). Druhou alúziou na hinduizmus je kňaz
zasvätený bohu Šivovi. Šiva podobne ako mnohé ďalšie božstvá reprezentuje viacero
aspektov. Šiva je božstvom jógi, ktoré predstavuje spirituálny ideál pre zasväteného
človeka. Občasne býva zobrazovaný ako božstvo skazy. Ako uvádza Gáfrik a Zam-
bor, pre uctievačov tohto božstva bola charakteristická oddanosť a obetavosť (Gáf-
rik, 1956, s. 189, Zambor, 2016, s. 172). Krasko pravdepodobne naráža na tieto vlast-
ností. Oba religiózne motívy spája zmienka o „pokoji“ a „kľude“, ktoré nie sú ničím
iným ako ďalšími synonymami stability. Zaujímavá je zmienka o umrlčom (mŕtvol-
nom, mŕtvom) pokoji. Tento pokoj. paradoxne usúvzťažnený so smrťou, môžeme
interpretovať na pozadí hinduistickej viery, pre ktorú smrť nie je koncom, ale len
cestou pre ďalší začiatok. Odovzdanosť smrti a predsa pokoj na tvári – môže byť
práve toto túžbou lyrického subjektu? Tieto konotácie zosilňuje aj zmienka o Ši-
vovi, ktorý sa spája tiež so smrťou, znovuzrodením a kľudom, „desným“ kľudom.
Od kresťanskej optiky cez hinduizmus sa subjekt dostáva k akémusi vrcholu ľa-
dovca svojho hľadania, ktoré ukončuje zmienkou o diablovi (diavol). Zambor tu
vidí narážku na satanistickú vieru, ktorá sa núka ako zúfalá alternatíva k ostatným
23
vyššie uvedeným (Zambor, 2016, s. 172, 177). V treťom variante tejto básne s názvom
Len k čomu... (napísal Homo) Krasko píše: ,,čokoľvek z toho hotový / som prijať...“ (Gáfrik,
1956, s. 172). Subjekt sa cez alúzie na kresťanstvo a hinduizmus dostáva k diablovi.
Toho spája s gagátom, niekedy nazývaným aj ako čierny jantár. Prečo si autor vybral
tento práve tento kameň? Gagát je mineraloid charakteristickej čiernej farby, kto-
rého pôvodnou formou je uhlie. Obľúbený bol pre svoju matnú čiernu farbu a vy-
užíval sa ako šperk. Za viktoriánskej éry sa v Anglicku stal „kameňom smútku“,
ktorý sa nosil ako súčasť smútočnej etikety. Dodnes sú tomuto kameňu v ezoteric-
kých kruhoch pripisované magické atribúty3 (prevencia oči pred rôznymi choro-
bami, ochrana pred duchmi). Autor pravdepodobne spojil tento kameň s obrazom
diabla pre jeho „temný“ vzhľad, ktorý má korešpondovať s povahou diabla (diabol,
z gréckeho diabolos – ohovárač, rúhač). Akákoľvek istota, hoci aj istota heretika,
ktorý stojí v priamej opozícii voči Bohu je stále lepším variantom ako rozorvanosť
duše lyrického subjektu. „Pád do temnôt“ autor navodzuje aj konfiguráciou fareb-
ného spektra – od pôvodne stále prítomného ohňa, ktorý všetko pohlcuje, cez slab-
šie kmitanie, iskry, svit a fosforeskovanie po čierne jaganie ohňa.
Ani jeden z vyššie uvedených svetonázorových variantov neposkytuje subjektu to,
po čom túži. Počiatočný chaos predstavený v úvodných veršoch ako predátor, pred
ktorým „nemôž ujsť,“ nakoniec víťazí na svojou korisťou. V básni nenastáva žiaden
zvrat, žiadna katarzia. Liek na bôľ modernistickej duše neprichádza. Subjekt nena-
chádza vo svete axiómy, ktoré by ho ontologicky ukotvili a vniesli do jeho života sta-
bilitu. Akási „sekundárna naivita“ už nie je možná. Táto báseň viac ako ostatné báseň
odhaľuje autorovu vnútornú krízu, krízu jeho svetonázoru a stav jeho viery.
Zambor upozornil na podobnosť básne Ja s listom evanjelickému farárovi Bo-
dickému. Uvádzame pasáž z listu, ktorá sa týka témy básne:
„Ó, máte pravdu! Duša dnešného človeka je rozoraná, úbohá, plačúca. Ďaleko šťastnej-
ším bol človek stredoveku. Mal pred sebou pevný podklad sv. písma, veril v α a ω sv. písma.
Čo stojí v písme, to bolo pravdou a nikde nerozumoval ďalej, mal istotu, vedel čoho sa držať.
Dnešnému človeku vyrazili z rúk a či z duše sv. písmo a posiaľ nemá náhradu zaň.
Ja tiež som jedným z tých rozorvancov, trebárs že sv. písmo už od viac rokov nezmizlo
z môjho nočného stolku. Vyložil bych Vám svoje náhľady, ale bolo by toho moc do jednoho
listu. Poznamenávam len, že sa modlím (vec zaiste veľmi podivná), že Kristovo učenie je
blízke a drahé mojej povahe, že Krista mám za púheho človeka a len za človeka. Týmto svo-
jim človečenstvom nie mi je však menším, než inému, čo verí v jeho božstvo. Citáty Vaše vy-
hľadal som všetky. Nerozumel som všetkým, nenašiel som dosť vzťahu k mojím veršom. Iné
sa mi zasa veľmi páčili. Úprimne však hovoriac radšej bych bol mal prísnu vecnú kritiku.
Môj list Vás iste nepoteší, naopak, zarmúti Vás. Odpustite mi, chcel som byť úprimným.“

List je intímnym svedectvom, akýmsi vyznaním básnika o jeho náboženskej kríze.


List dokladá, že napriek sympatiám, ktoré Krasko stále prechováva voči kresťan-
stvu a jeho hodnotám, nastáva u neho odklon od fundamentálnej kresťanskej ná-
uky, ktorá ho zaraďuje do kategórie heretika. Krasko podobne ako neskoršia exis-
tenciálna protestantská teológia zdôrazňuje Ježišov antropologický odkaz. Ježiš
je preňho len človekom („že Krista mám za púheho človeka a len za človeka“), neverí
v jeho božstvo. Táto informácia je pre chápanie viery ako jedného z dominantných

3 Heslo je v Encyklopédii Britannica, on-line dostupné na https://www.britannica.com/topic/jet-


gemstone;http://www.naturaliter.cz/magazin/gagat-cerny-jantar/

24
tematických aspektov Kraskovej poézie dôležitá, pretože odkrýva komplikovaný
a nejednotný obraz autorovho náboženského cítenia. Napriek kresťanskej štyli-
zácie viacerých autorových básní, kde sa hlási ku niektorým aspektom kresťanskej
viery, v duchu tohto listu sa vynára legitímna otázka, či sú básne skutočne refle-
xiou autorovej spirituality, alebo len akýmsi echom strácajúcej sa viery.
V tomto „temnom“ a subverzívnom výklade Kraskovej básne sa dostávame
k posledným veršom. Z hľadiska intertextovosti Turčány (Turčány, 1978, s. 84)
a Zambor (Zambor, 2016, s. 173) upozornili na afinitu posledného verša s Bau-
delairovou básňou Čitateľovi (zbierka Kvety zla, v slovenskom preklade Ján Švant-
ner, 1993, s. 12), ktoré spája podobný motív čitateľa – pokrytca. V tomto geste
možno vidieť prihlásenie sa Kraska k „európskemu baudelairovskému symbolistickému
kontextu.“ (Zambor, 2016, s. 173). Záver básne musí pre dušu človeka 21.stor. znieť
značne podvedome: ,,Ale nie: iba chaos všetkého toho, dusná neurčitosť, / šíra rozptýlená
šedá hmla... / (A to som ja, i ty, pokrytče.).“ V štvrtom variante tejto básne sa
v závere nachádza zaujímavý rozdiel oproti finálnej verzii básne. Verš ,,A to som ja,
i ty, pokrytče“ znie v štvrtom variante: „A to som ja – človek v XX. století.“ (Gáfrik,
1956, s. 172). Nevieme, prečo Krasko tento variant nepoužil. Z hľadiska interpre-
tácie sa však núka výklad, že si bol vedomý nadčasovosti svojej básne, ktorá bude
myšlienkovo aj emocionálne platná aj pred nasledujúce generácie. Tou skutočne
je, pretože myšlienkový posun z moderny do postmoderny je sprevádzaný ešte
väčším chaosom, ideovou dekonštrukciou a glorifikáciou neistoty. Krasko sa tu
priamo obracia na svojho čitateľa, pričom ho označuje za pokrytca („pokrytče“).
Subjekt sa tu štylizuje do pozície vizionára, ktorý vidí skutočnú pravdu – neistotu
a strach ukryté v človeku. Tie sa človek usiluje kamuf lovať za pseudoistoty, za
ktorými implicitne počuť echo básnikovej kritiky viery a náboženstva. Podobne
ako Kraskov človek 20. stor. ani postmoderný, postfaktuálny či hypermoderný
človek 21. stor. nenachádza stabilitu v ničom. Kraskova kritika na pozadí takéhoto
výkladu nadobúda nadčasový rozmer a je schopná svojou témou, intenzitou a fa-
tálnou tragikou upútať pozornosť a „myseľ“ dnešného recipienta.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY


DOUGLAS, J, D.: Nový biblický slovník. Praha : Návrat domů, 2009.
KRASKO, Ivan: Lyrické dielo. Poznámky a vysvetlivky M. Gáfrik. Bratislava: Slovenské vydava-
teľstvo krásnej literatúry, 1956. (ďalej ako Gáfrik...)
KRČMÉRY, Štefan: Ivan Krasko. In: Ľudia a knihy. Praha: Sväz slovenského študentstva, 1928,
s. 200 – 202.
LURKER, Manfred: Slovník biblických obrazů a symbolů. Praha: Vyšehrad, 1997.
MIKŠÍK, Matúš: Je nutné myslieť, neodvratne nutné? (Noetický moment v básni Ivana Kraska Noc).
Štúdia je pripravená na tlač, dosiaľ nebola publikovaná.
NIETZSCHE, Fridrich : Myšlienky. Bratislava : Európa, 2018.
SULLIVAN, Bruce, M: Historical Dictionary of Hinduism. Maryland : Scarecrow Press, 1997.
ŠMATLÁK, Stanislav: Vývin a tvar Kraskovej lyriky. Bratislava: Tatran, 1976.
TURČÁNY, Viliam: Stretnutie dvoch poetík. In: Litteraria. XX. – XXI. Ivan Krasko. 1876 – 1976.
Bratislava : Veda, 1978, s. 70 – 85.
ZAMBOR, Ján: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. Bratislava: Literárne informačné
centrum, 2016.

(Štúdia vznikla v rámci projektu VEGA V-15-045-00 Semiopoetika.)

25
J á n Š v antne r

PI ERR E SE GHE R S —
MUŽ S LOVA A Č INU

Pierre Seghers (1906 – 1987), francúzsky básnik, editor a vydavateľ, scenárista, účast-
ník protifašistického Hnutia odporu ( Rezistencie). Pochádzal z rodiny umeleckých
stolárov a v jeho rodokmeni nájdeme i významných flámskych maliarov zo sedem-
násteho storočia. Pierre Seghera sa narodil v Paríži, ale detstvo a mladosť prežil
v meste Carpentras v Hornom Provensalsku. Po ukončení štúdia v Collège de Car-
pentras pracoval ako pomocný pisár na notárstve. Potom pracoval ako čakateľ v ka-
tastrálnom úrade. V roku 1923 prišiel do Paríža, kde postupne prenikal do sveta
kníh. Začal spolupracovať s antikvármi z nábrežia Seiny a stal sa zberateľom vzác-
nych vydaní diel staršej i novšej francúzskej literatúry, predovšetkým poézie. Po
skončení povinnej vojenskej služby na Korzike sa vrátil do Carpentrasu, kde sa ože-
nil s Annou Vernierovou, priateľkou z mladosti. Jej strýko ho zasvätil do tajomstiev
obchodu a Seghers sa začal živiť ako obchodník so zariadeniami pre hotely a bary.
V tomto období, keď Seghers cestoval za obchodmi a prešiel veľa menších miest,
čítal poéziu a písal vlastné verše. Jeho spoločníkmi na cestách boli básnici Mallarmé,
Verlaine, Laforgue, Carco, P.-J. Toulet, neskôr Rilke a ďalší. Čítanie a písanie, to bola
druhá, neznáma tvár Pierra Seghersa. Sám o sebe prezradil, že mal svojho dvojníka.
Tento dvojník, z ktorého sa neskôr vyvinul básnik a vydavateľ, viedol dlhé rozhovory
sám so sebou, keďže „v malých vidieckych mestách,“ ako neskôr napísal Seghers,
„cesta poézie vedie cez vnútorný labyrint“. Okolo roku 1930 sa v Avignone zoznámil
s Elzou Trioletovou a Louisom Aragonom. V tom období stretol Louisa Joua, ktorý
bol typografom a ktorý ho zasvätil do výroby krásnych kníh. Ešte dôležitejší objav
bol pre neho perzský básnik Omar Chajjám, za čo opäť vďačil Louisovi Jouovi, ktorý
sa pre neho stal duchovným otcom. V roku 1934 sa Seghers usadil vo Villeneuve–Lèse–
Avignon, meste na Rhône. Tam zo svojich básní zostavil zbierku Mys Dobrej nádeje
a keďže nemohol nájsť vhodného vydavateľa, založil roku 1938 vlastné vydavateľ-
stvo Les Éditions de laTour, kde roku 1939 básnická zbierka vyšla.
Rozhodujúci obrat vo vývine Pierra Seghersa nastal s jeho mobilizáciou do ar-
mády roku 1939, keď mu náhoda vnukla myšlienku založiť literárny časopis, veno-
vaný básnikom prvej svetovej vojny. (Seghers si uvedomil, že do tých istých kasární
narukoval kedysi Guillaume Apollinaire.) Tak v novembri 1939 vyšlo prvé číslo po-
vestného časopisu Poètes casqués (Básnici s prilbou), ktorý mal okamžite veľký ohlas
a ktorý získal abonentov medzi renomovanými autormi, napr. L. Aragon, P. Éluard,
J. Paulhan, A. Salacrou, M. Jacob, ale i vydavateľ G. Gallimard. Z tohto časopisu sa
vyvinula revue Poésie 40, ktorá znamenala začiatok literárnej protifašistickej Rezis-
tencie vo Francúzsku. Revue vychádzala i v ďalších rokoch okupácie. Pod vedením
Pierra Seghersa sa Poésie 40, 41, 42 a nasl. stala . najdôležitejšou revue francúzskej
poézie a bola výsostným prejavom intelektuálneho protifašistického odporu. Po
oslobodení vzniklo vydavateľstvo Éditions Pierre Seghers, ktoré ďalej rozvíjalo pô-

26
vodnú myšlienku spolupráce s autormi v širokom ideovom spektre od Éluarda
a Aragona až po Pierra Emmanuela. Po vojne Seghers precestoval mnohé európske
krajiny, medzi ktorými nechýbalo ani Československo. Vo vydavateľskej a editorskej
práci pokračoval Seghers založením edície Poètes d’aujourd’hui (Básnici dneška),
v ktorej vo forme monografie, spojenej s výberom básní, bola predstavená celá ple-
jáda významných autorov, francúzskych i cudzích, napr, Baudelaire, Apollinaire,
Breton, Blok, Brecht, Emmanuel, Claudel, Péguy, Jammes, Jesenin, Hugo, Mallarmé,
Jacob, Jouve, Puškin, Heine, Leopardi, Lorca, Neruda, Musset a iní. V 70. rokoch
dosiahla táto edícia približne dvesto zväzkov vydaných kníh a zohrala významnú
úlohu nielen v popularizácii poézie, ale mala výrazný vplyv aj na kultúrne povedo-
mie spoločnosti, v ktorej pojmy básnik a poézia mali svoju nespochybniteľnú vážnosť
a význam a neboli zanesené komerčným a iným balastom. Pierre Seghers si touto
činnosťou vyslúžil pomenovanie vydavateľ básnikov.
Po prvej knihe Mys Dobrej nádeje (1939) nasledovali básnické zbierky Pikový pes
(1943), Verejný priestor (1944), Futurum exactum (1947), Kamene (1958), Pirančse (1961,
podľa talianskeho grafika a architekta Giambattistu Piranesiho), Dialógy (1966),
Skryté významy (1970), Čas zázrakov (1978) a iné.
Pierre Seghers sa stal laureátom viacerých vyznamenaní, medzi ktorými treba
spomenúť Veľkú cenu poézie Francúzskej akadémie (1942), Cenu Guillauma Apo-
lillinaira (1959), Cenu Paula Cézanna (1960), Veľkého zlatého orla poézie (1971)
a Veľkú cenu poézie Mesta Paríža (1979).
Básnická tvorba Pierra Seghersa je založená na troch stálych pilieroch. Je to pre-
dovšetkým otvorenosť voči svetu, v ktorom sa básnik angažuje za humanistické
ideály, ktoré strácajú platnosť nielen v čase vojny, ale aj v mieri narážajú na tvrdú
realitu konzumnej spoločnosti. Ďalej je to vernosť básnikovým vnútorným pred-
stavám, ktoré vyznačili jeho tvorivú a duchovnú cestu. Tretím punktom, možno
tým najdôležitejším, je poézia ako mocný nástroj poznávania skutočnosti, v ktorej
básnik vytvára nový duchovný rozmer. V jednom z rozhlasových rozhovorov, ktoré
zostali zachované, Seghers hovorí o básni ako o vášnivej sebaprojekcii, ktorou básnik
nachádza priesečník medzi svojím subjektom a objektívne danou realitou. Miesto
existenciálneho dotyku formuluje jazyk, ktorému Seghers pripisoval veľký význam.
Pripomenul, že ako potomok umeleckých stolárov má veľký zmysel pre konkrétnu
ľudskú prácu, vloženú do remesla. Jazyk je podľa neho vzácny pracovný nástroj,
v ktorom sa odzrkadľuje autorov vzťah k svetu, k sebe i k dielu, ktoré vytvára.
V poézii Pierra Seghersa nachádzame vzácnu rovnováhu medzi básnickým výra-
zom a jeho poznávacím a ideovým zacielením. Je to neklamné svedectvo o tom, že
autor neskĺzol do samoúčelnej hry so slovami ani do jednoznačných sploštených
proklamácií.
Dnes zostáva Seghersovo dielo živé nielen svojou umeleckou hodnotou, ktorá
ani po premenách v plynutí kľukatého a neistého času nestráca presvedčivosť, ale
i nepatetickou výzvou zachovať ľudskú civilizáciu v jej nenahraditeľnej kultúrnej
dimenzii.

27
Pie r r e Se gher s
POHYB V PAMÄTI

V lístí tr vania

Tu som v hlavnom sídle


obliehanom pamäťou. V temnote jasnej noci počúvam,
ako padajú zrná času. Odpovedajú si znamenia,
zapaľujú i zhášajú sa ohne. Rozoznávam
zvuky vojska na pochode a jeho dupot. Tak blízko
vo výške bola to zrazu hviezda či strela,
ten krátky záblesk? Sám som, načúvam,
ako bije do pasce chytené srdce, počujem svoju krv
odkvapkávať, unikať a miznúť v nesčíselných listoch
trvania. Počujem, ako ešte žije
obkľúčené mesto. Rozostavil som hliadky,
nepočuteľné vlny som chcel zachytiť,
postrehol som iba šelest a vzdych
zvlneného a rozvinutého hodvábu...
Čas s vetrom unesú ho preč.
Čia ruka ním márne hýbala
v temnote jasnej noci? Vystriedané hliadky noci
podali správy, nič dôležité. Hora sa hmýri
neznámou zverou a pevné sú hradby i vedľajšia brána..

Už počuť, ako cez ďaleké predmestia prechádzajú vlaky


a miznú v prímerí nového, ale obkľúčeného dňa.

Slnko

Keď slnko navštívi podzemia noci


a mysľou spiacich ľudí preblysnú koráby,
keď sa zo tmy rodia dni a počuť
zmätené slová, náhle zvolania a huk
zo zvrátených kolmíc skaly, keď slnko
samo prejde jaskyňami a priepasťami
a celú ríšu osvieti, na svet

28
prichádzam... Keď slnko, opäť
vynorené spod oblúkov, z prílivov, palácov a krýpt,
neviditeľne zdvíha svoju obrovskú mihalnicu.

Ako zádumčivý let

Ako zádumčivý vzlet, ako trepot ťažkých krídel


v hustom vzduchu, ako skmásané konáre
neviditeľným okom, ako ukrytá hrozba,
dychčiaca tam pri číhaní, ako dlhý, nečakaný krik
a taký blízky ako sliedič, jeden z mnohých...
Čakám, sám. Nehybný a sám. Je to výzva?
Kto sem prichádza z noci? Vraj divá mačka
kynoží vtáky. Naježené perie sovy
naháňa jej strach. Potkany s hmyzom žijú
pod terorom kráľov, čo vlastný okom popravujú
ľstivý zrak. Akí lovci, zrodení z černičia a tŕňov,
rútia sa v nás na korisť? Tu padol človek, zahrdúsený v hrôze
bez boja, bez bodnutia a pazúrov, bez pomoci. Kráľom chcel
uniknúť, ako potkan, skúpo... utiahnutý žil.

Či ťa mám ešte chrániť...

Či ťa mám ešte chrániť na ďalekých, oblačných prechodoch,


v hlbinách a prúdoch
alebo pod prostou váhou tela, ktoré zaniká
ako výstuha pohltená časom?
A či ti ešte prídem na pomoc do tvojich dávnych slov
v jazmínovom lístku ako v snení o záhradách,
do tvojej lásky a jej súbojov,
keď chceš zostať sám? Ak ťa zachváti
hlboká zima, teba, môj ustavičný, nech ťa sprevádzajú
v tajomstve a tichu moje prosby, nech v mojich rukách
ožije tvoje srdce a zahreje
vychudnuté a navždy nehybné telá.
Nechaj svet, nech si len ide svojou cestou.

Ticho

V kaplnke strateného času, v kaplnke z divokého býlia


na majeri dávneho času, kde modrá mladosť plynula,
kde včely bzučali a ticho dýchalo
29
na ústach slnka... akoby včera v moaré svetelných rokov
vykvitla rieka sviežich rastlín a svietila
hučiacim hmyzom, zlatými vážkami a kanálmi, šedými stepami
zelených dubov a kolmicou vŕškov.
...
V kaplnke strateného času... striehol nehybný čas,
či sa uzrie vo svojom zraku, sám v sebe zadržaný,
zbavený lásky na lôžku zo suchej trávy,
v jame plných, pozemských vĺn a v slnečnej, fialovej tôni.
Či ešte číhali na ten plynúci tieň zelené jašterice?
Ako pamäť vkĺznu do skalnej skrýše,
užasnuté nad toľkou družinou. Medzi mandľou a vodnou dyňou,
morušou, melónom, zrazenou marhuľou a muškátovým hroznom
pod oblúkmi starých skál, v spustošených baniach
šialený spev ticha.
...
Rozvaliny, domy a prineskoro objavený čas.
Akoby voslep, keď tíchne zúrivosť,
iba dotyk a zrak. Tak samota
olovom zalieva výkrik okna.
Iba vietor si počúval v kaplnke strateného času,
ten víchor, čo lámal platany,
kým udupaná umierala neláska.

Nový svet

Nový svet sa dnes rodí... Z ohromného a namáhavého snenia


precitám. Konečne sa vynáram,
tak dlho som blúdil v hlbinách. Ničoho neľutujem
z toho času bankových koralov a driny.
Brusič šedých nebies starý Flám
mi vyzradil: Raz to uchopím! Však dnes
sú zavŕšené základy. Vlastné katakomby som poprechodil
a nezanechal som tam ani život ani spev. Večný
je človek! Smrť unáša iba jeho tieň.
Prichádza, dáva a odchádza. Však jeho stopa pretrváva.

Láska

Chválim ťa lebo si nepodkupná


Krvavým nožom ťa vyslovím
Krivím ťa nech vidím tú vežu a štít
Napadám ťa je mi ľahšie v tvojej milosti
V ilúzii vidím v tebe iba krídla a vzlet
30
Beriem uzol anglických konopí
Túlam sa ako savojský svišť
A po tebe blúdim ako zneužitý bič

Báseň venovaná Maillolovi

V lístí pomarančovníka som sa zrodila. Kráľom bol môj otec.


Kráľom malej záhrady, kde sa tvaroval bez ustania
a kde ma jeho svetlo živilo.
Na slnečných terasách žil ako pustovník.
S lúčmi vôkol hlavy ma stvoril. Bola som jeho myšlienkou,
jeho počiatkom, zápasom, životom i rečou.
Robotník. Som jeho dcéra. Bol kráľom ako vy.

Večne živé srdce, čo v mojich slovách


bije, aj to ticho, ktoré tak miloval,
do mňa vložil. Zrodila som sa z vnútorného rytmu,
z hlbokého spevu, z tej slasti žiť a z jeho zrkadliacich snov.
Z vlastných rúk, ktorými prekonával noc,
ma vyslobodil. Z ničoty ma nechal vytrysknúť.
Slobodná a živá som v tejto chvíli, všetky záhrady
sú mojím domovom. Uväznená, zničila by som všetko.

Nie bohyňa, nie vandráčka alebo Pýtia,


ale ja, silná a žiarivá. Nosila som
koše kvetov, ovocia a rýb. Na tržnici
ma uzrel „v čistom štvorci, v ostrom trojuholníku“.
Stala som sa nocou, oceánom a horou.
Bola som vzduchom, zemou, riekou a prameňom.
Nikdy mi nepovedal, že to ja som Krása,
ale stvoril ma, porodil ma, aby sa prejavil.
Možno si myslel: „Neskôr ju opustia moje ruky,
ale slnce, dažde a snehy,
celé obdobia a oblaky ožijú po jej boku.
Bohu som ju stvoril, stvoril som ju pre šťastie očí,
pre ľudský súlad a silu krvi...“

Reč samotára.
To najskrytejšie, čo mal na srdci,
to som ja.
Hľadal ma, za nocí ma volal,
objavil moje ruky, moje kolená, moju hruď,
v ňom som bola jeho vyslobodením, jeho dychom a radosťou,
stvoril ma slávnostnú a víchrom milovanú, robustnú a pravú,
zvinul ma do silného lúča ako veľké zviera v priehlbine
na chvíľu zajatého a potom bez ustania prúdiaceho pohybu,
31
nech v ňom krásnejú telá. Videl ma, ako zaspávam.
Ako uzamknutý portál sĺnc silueta postavy.

Tak sa ohlášala, zrodená pri stvorení Sveta,


žena, Venuša Aristida Maillola.*

Zvony dávnych dní

Zvony dávnych dní stále sa v poézii rozliehali


jak umieráčik v priezračnom vzduchu popoludnia.
Jeseň vtedy, jej hudba a ozveny skončeného deja
do belasej stužky votkávajú „Žili sme“ i tiahnu
po slávnostiach vína do lesov svojich mŕtvych prebúdzať.

Už viac nezačujem to svieže zrno súmrakov,


prvý dym striech, tú pomalú, unášajúcu plynulosť,
mliečnu mĺkvotu ani rodiacu sa hmlu.
Ópium z čias za mladosťou unieslo nás na onen svet.

Prítomnosť, jediná. Život v každej chvíli nový,


výhľady do zajtrajška! S ránom sa narodiť,
znovu krídla a svetlá zostrojiť,
nanovo slová vyvábiť pre oheň nových zmyslov
odhaliť farby a univerzá
a až po oblohu vztýčiť vlastnými rukami dom.

(Zo zbierky Skryté významy, 1970, preložil Ján Švantner)

* Aristide Maillol, francúzsky maliar a sochár, pozn. J. Švantner.

32
E mil V i šňov s ký

O ŽIVOTE V SIETI

Jednou z novších a najúčinnejších metafor, ktoré vystihujú ľudskú spoločnosť, je


metafora „siete“. Ľudská spoločnosť nielenže pripomína – neraz poriadne zamo-
tanú – sieť, ale aj vytvára množstvo reálnych či virtuálnych sietí.
Google – je pre nás zdrojom prvých informácií o čomkoľvek. Keby neexistoval,
asi by sme si ho museli vymyslieť.
Facebook, Twitter, LinkedIn, Youtube, Yahoo, Skype – všetci poznáme tú či onú „so-
ciálnu sieť“, ktorú používame na mnohé: komunikáciu, prácu, zábavu, relax či na
život vôbec. A nákupy cez internet: Amazon, iTunes, eBay, Martinus, Ikea, ale už
aj Tesco či ktorýkoľvek iný supermarket. Ba nemusí to byť ani supermarket.
Apple, Microsoft, Huawei, Xiaomi, Samsung a ďalší – bez ich „strojov“ a zariadení
sa k tým obchodom a ich ponuke ani nedostaneme. Notebooky, tablety, mini-tab-
lety, smartfóny – stali sa neodmysliteľnými sprievodcami nášho každodenného
života v tejto digitálnej ére. Začali dokonca zastupovať našich živých ľudských
partnerov, s ktorými spolupracujeme, komunikujeme, zabávame sa, relaxujeme,
žijeme.
Podobne e-government, e-learning, i-health atď. – verejné, sociálne, vzdelávacie či
zdravotnícke služby, ktorých poskytovanie ani zo strany štátnych inštitúcií už nie
je mysliteľné bez počítačového sprostredkovania a spracovania.

* * *

Kyberpriestor so všetkým, čo k nemu patrí (internet, kyberkultúra), je fenomé-


nom, dimenziou kultúry, doby, spoločnosti alebo reality, ktorú zvykneme ozna-
čovať oným vykričaným prívlastkom „postmodernita“. Ak socio-ekonomickým
pozadím modernity bola industria, socio-ekonomickým pozadím postmodernity
je informácia. Budúci historici možno raz označia internet za emblém postmo-
dernity, pretože práve on umožňuje implementovať niektoré jej podstatné znaky:
radikálnu decentralizáciu života a moci, delinearizáciu myslenia a cítenia, dekon-
štrukciu textu a fragmentáciu komunikácie atď. Zrejme až s internetom (alebo
globálnou elektronickou sieťou) sme vstúpili do radikálne novej socio-ekonomic-
kej a socio-kultúrnej situácie, ktorú musíme reflektovať.
Kým postmodernita je aj v súčasnej filozofii a socio-humanitnom myslení už
takmer zabudnutou témou – a vlastne už vyšla z módy – kyber-problematika sa
stáva hitom. (Stačí si pozrieť množstvo titulov na policiach kníhkupectva Black-
well v Oxforde: Čítanka kyberkultúry; Smrť vzdialenosti: ako komunikačná revolúcia
zmení naše životy; Kyberhra: spoločenstvo online; Technognózis; Virtuálny život: únik a si-
mulácia v našom mediálnom svete; Kybertelá; Virtuálna kultúra: identita a komunikácia
v kyberspoločnosti; Vláda v kyberpriestore; Internetová kultúra; Doba technokultúry; Smrť

33
diskurzu v pospájanom svete; Etika kyberpriestoru atď.). Kým v Západnej filozofii
rastú práce s touto problematikou ako huby po daždi, v našej domácej filozofii
je to stále ešte „pole neorané“, hoci napríklad českí filozofi venovali internetu
jedno špeciálne číslo svojho Filosofického časopisu už v roku 1998! Niektoré filozo-
ficky zaujímavé a relevantné otázky vtedy sformuloval šéfredaktor Petr Horák,
takto: „můžeme považovat Internet za pouhý další technický nástroj, můžeme ho
jen nadšeně přijímat a velebit, protože nám zpřístupňuje nekonečný zdroj infor-
mací a neomezenou komunikaci s dalšími a dalšímí účastníky světové sítě, mů-
žeme ho užitečne využívat – nebo se ho máme obávat? Nestane se snad – namísto
toho, aby byl zdrojem a prostředkem neomezené komunikační svobody – potu-
telným prostředkem dosud nepředstavitelné manipulace s lidmi a statky na celo-
planetární úrovni? Přispěje k hlubšímu vzájemnému porozumění jedinců i kolek-
tivů různych kultur, nebo přispěje k jejich vzájemnému rozeštvávaní a nenávisti?“
(Filosofický časopis, 1998, roč. 46, č. 1, s. 3). Dodávam, Horák pokladá internet ani
nie tak za fenomén technický, ako predovšetkým za etický (s. 4).
Samozrejme, k Horákovým otázkam nie je problém pridávať ďalšie: Čo nám
internet dáva a čo berie? Čo sľubuje a čo ohrozuje? Strácame v ňom a ním svoju
ľudskosť, alebo ju naopak rozvíjame a napĺňame? Je svet s internetom lepší, ako
bol bez neho? Je krajší? Čo to všetko robí s nami? Prečo sme sa vydali na túto cestu
kyberkultúry? Čo od nej očakávame? Prečo si myslíme, že technika je lepšia než
príroda? čo nám kybersvet prezrádza o nás samých, aké je jeho ľudské pozadie?
Prečo to robíme, kam smerujeme, čo chceme?

* * *

Filozofia sama je záležitosť kultúry, preto – koľko kultúr, toľko filozofií. V každej
kultúre prevláda o filozofii istá predstava, predstava o tom, čo filozofia je, načo
je, čím by sa mala zaoberať atď. V každej kultúre sa dokonca od filozofie očakáva
niečo iné. Kým v západnej kultúre to bola skôr požiadavka, aby filozofia vysve-
tľovala svet (na spôsob vedy), vo východnej kultúre zasa, aby pomáhala ľuďom žiť
(na spôsob múdrosti a viery). Čo očakáva od filozofie naša domáca kultúra? Zdá
sa, že kedysi to bolo takmer všetko: aj vysvetlenie aj spásu človeka – ale dnes sa
zdá, že už takmer vôbec nič.
Filozofia nie je ani všemocná, no ani bezmocná. Súčasná podoba filozofie však
pripomína machuľu: je dostatočne rozmazaná na to, aby niekto presne určoval,
čím filozofie je alebo má byť. V našej kultúre (a zrejme nielen tu) sa asi očakáva,
že filozofický postoj či postoj filozofa k čomukoľvek, nota bene k nejakému no-
vému javu alebo k tomu, čo priťahuje pozornosť; k tomu, čo sa týka mnohých
alebo aj všetkých; k tomu, čo zasahuje ľuďom do života a pod., bude akosi už ap-
riórne správny, múdry, vyvážený. Očakáva sa, že filozofický pohľad bude hlboký,
filozofická myšlienka prenikavá, filozofické otázky motivujúce a filozofické od-
povede upokojujúce. Preto ten, kto si osobuje právo či titul hovoriť z pozície fi-
lozofie (ako filozof), riskuje nesmierne veľa. Nič také si, samozrejme, tu neoso-
bujem, ani nič také ako definitívne slovo o kyberkozme si nenárokujem.
Filozofia však aj napriek peripetiám postmodernej doby a rečiam o konci filo-
zofie či postfilozofickej dobe, žije, a to dokonca aj na internete: internet nie je
smrťou filozofie; na internete najdete okrem množstva materiálu o filozofii aj
webové adresy, ktoré vyzývajú k rozvíjaniu novej oblasti filozofie: kyberfilozofie,
34
ba existuje aj online časopis s názvom Kyberfilozofia. A príručky pre študentov fi-
lozofie, ako využívať internet na štúdium.

* * *

Na internete môžeme nájsť aj stále podnetnú a sviežu, hoci už niekoľko rokov


starú úvahu Jaroslava Peregrina: Internet: dobro, nebo zlo? Toto je pozícia, do ktorej
môžu byť filozofi tlačení, resp. sami sa do nej štylizovať. Je to však pozícia, ktorú
odmietol aj Peregrin slovami: „samozrejme, internet nie je ani dobro ani zlo, ale
iste naša budúcnosť.“ Internet je však už aj naša súčasnosť a je výsledkom cesty,
ktorú západná civilizácia nastúpila už v antike, hoci rozhodujúci impulz dostala
v osvietenstve. Emblémom Západu je totiž rozum: aristotelovský rozum ako kla-
sifikácia, karteziánsky rozum ako analýza, kantovský rozum ako konštrukcia po-
znania, hegelovský rozum ako konštrukcia bytia. A veda ako stelesnenie rozumu.
A potom technológia ako stelesnenie vedy. Dnes sme v ďalšej fáze tejto cesty, hoci
radikálne novej. Nečudujme sa preto nad tým, čo sme stvorili a čo stvárame, keď
sa riadime rozumom. Ako racionálne bytosti sme bytosti poznania, moci a – nech
to znie akokoľvek paradoxne – aj bytosti pôžitku (predovšetkým komfortu). David
Hume vyslovil veľkú pravdu, keď tvrdil, že rozum je nástrojom dosahovania toho,
čo chceme. Je to však len polovica pravdy. Rozum je aj našim nástrojom na stano-
vovanie cieľov, teda toho, čo chceme. Podstatné je práve to, čo chceme, hocito nie vždy
vieme povedať vopred. Internet sme vytvorili ako nástroj pre isté ciele (primárne vo-
jenské!), ale tým, ako sa tento nástroj rozvíjal a rozvíja, otvárajú sa nové ciele
a nové možnosti použiť ho na ďalšie ciele. Ak je teda internet predovšetkým nástroj,
a nie cieľ sám osebe, tak sme si vytvorili nástroj aj na ciele, ktoré ešte nepoznáme.
Takže to je „otvorené“: nikto nemôže vedieť, na aké ciele sa ešte internet môže
v budúcnosti použiť, najmä v kombinácii s ďalšími nástrojmi.
Za kľúčové teda pokladám z filozofického hľadiska sledovať, čo nám kyberkul-
túra a internet prezrádzajú o nás ako o ľudských bytostiach, ako sa v nich zrkadlí
naša ľudská povaha. Z tohto hľadiska, teda z hľadiska filozofickej antropológie,
veľmi zaujímavú a podnetnú úvahu prezentoval na záver svojej knihy Filozofia
a komputácia (1999) Luciano Floridi. Rozlišuje energetickú a informačnú techno-
lógiu. Prvá je technológiou homo faber, druhá technológiou homo sapiens. Prechá-
dzame od prvej k druhej logicky aj historicky, a teda od homo faber k homo sapiens.
Zmyslom tohto prechodu je však podľa neho smerovanie k homo ludens. Človek je
podľa Floridiho bytosť, ktorá má predpoklady na to, aby našla svoje plné ľudské
uplatnenie a naplnenie práve v hre, nie v práci, ani v učení; práve v slobodnej či-
nosti, nie vo vynútenej námahe. Projekt človeka ako homo ludens má však podľa
neho dva varianty, pretože je založený na produkcii voľného času: buď nihilizmus
(a nudu), alebo kreativitu. Tým pravým variantom je pozdvihnutie homo ludens na
úroveň homo poieticus.

* * *

S nástupom a raketovým rozvojom internetu, teda globálnej počítačovej siete po


roku 1989, došlo k tomu, že osobné počítače prestali byť osobnými. Ich zosieťo-
vanie, umožnené prostredníctvom ďalších mega-zariadení (serverov), znamená
otvorenie vstupu do jednotlivých užívateľských médií oboma smermi. Nielen od
35
osobného počítača k serveru, ale aj od servera k osobnému počítaču. Bez tohto
pripojenia na internetovú sieť akékoľvek osobné elektronické zariadenie prestáva
plniť svoju funkciu, je neplnohodnotné, pretože mu chýbajú dáta a kanály do
sveta a zo sveta, ktoré užívateľ potrebuje a požaduje. Na komunikáciu, prácu, zá-
bavu, relax či na život vôbec. Každý takýto užívateľ aktuálne spracúva kvantá dát,
z ktorých kreuje vlastné súbory podľa vlastných potrieb a záujmov. Vytvára vlastné
databázy a databanky, ktoré sú vyjadrením jeho osobných preferencií a orientácií.
Samozrejme, toto všetko robí „pre seba“, pre svoje osobné ciele – s výnimkou po-
užitia počítačov na pracovné účely, keď je počítač pracovným prostriedkom vo fi-
remnej či inštitucionálnej sieti a jednotlivý pracovník plní funkcie súkromného
biznisu alebo verejnej organizácie.
Keď si zapíname počítač – alebo keď ani nevypíname notebook, tablet či mobil
– vieme, s kým a ako sme spojení? Vieme, kto spravuje náš “informačný oblak” (i-
cloud)? Vieme, aké dáta si vedome sťahujeme do svojho počítača, ale nevieme, kto
aké dáta sťahuje z nášho počítača. Hekerstvo, t. j. utajené prehrabávanie sa v po-
čítačoch druhých, je niečo, čo je za hranicami každej etiky, a pritom technologicky
i politicky čím ďalej tým viac v popredí.
Všetci poznáme „ohlas“ na to, keď navštívime nejakú stránku alebo použijeme
aplikáciu a vzápätí začneme dostávať kvantum ponúk na to či ono. Je jasné, že
Google prehliadač nás už napojil na ďalšie siete, ktoré monitorujú naše vyhľadá-
vanie a sťahovanie dát, čím potvrdzujú, že o nás nielen vedia, ale zaevidovali nás
ako potenciálnych zákazníkov, spotrebiteľov, producentov. Stačí raz vstúpiť do
takejto siete a už sa z nej len tak ľahko nevymotáme…
Takýto život v sieti (online) nám nepochybne poskytuje nové nevídané mož-
nosti. Otázka je, akú cenu za to platíme. Napríklad strata súkromia a koncentrá-
cie, vystavenie sa množstvu nevyžiadaných e-mailov, vyrušení, podnetov, výziev,
prezentácií, pozvánok atď., ktoré máme problém ignorovať…
Ale aj keď je tento digitálny svet naším ľudským výtvorom a nemôže nebyť sú-
časťou (špecifickou a jedinečnou) nášho prírodného a sociokultúrneho sveta –
vieme ako funguje? Rozumieme mu? Ide práve o to, ako tento dynamicky sa me-
niaci svet a samých seba v ňom chápeme, ako interpretujeme svoje vlastné bytie,
aké postoje na základe toho zaujímame? A hlavne, ako sa nám v tomto svete žije?
Za čo digitálne technológie považujeme? Sú všeliekom na všetko? Sú niečim fa-
tálnym, čo nás determinuje a dovedie do budúcnosti, ktorá už nebude v našich
rukách, nech bude akákoľvek? Kto tu komu slúži a kto koho ovláda? Vieme, ako
fungujú tí, čo podstatným dielom uviedli tento digitálny svet do života – globálni
„technologickí oligarchovia“ Google, Amazon, Facebook, Apple, Microsoft a ďalší?
Vieme, kto vlastní a ovláda internet? Kto vlastní a ovláda svet dát a informácií?

* * *

Emocionálne a hodnotovo je možné v postoji k internetu pohybovať sa v zásade


medzi dvoma hodnotiacmi stanoviskami: medzi medzi kyberfíliou a kyberfóbiou.
Takéto uchopenie problematiky však celkom nezodpovedá filozofickému po-
stoju, hoci napr. známy oponent umelej inteligencie Hubert Dreyfus sa vo svojej
kritike internetu prikláňa skôr k tomu, že internet prináša viac zla než dobra
(a stavia svoj argument na tom, že nás zbavuje tela, telesného bytia, čím strácame
svoju základnú ľudskú dimenziu). O vyváženejší postoj sa usiluje britský sociálny
36
filozof Gordon Graham, ktorý vychádza z toho, že internet je radikálne nová tech-
nológia, pretože transformuje náš život, ale že ako každá technológia aj internet
sa rozvíja len v sociokultúrnom a hodnotovom kontexte, a podľa neho pravda
o internete leží niekde uprostred medzi strachom neoluditov a nádejami techno-
filov.
Filozofia pôsobí aj ako „intelektuálne svedomie ľudstva“ a musí klásť znepo-
kojujúce etické otázky: máme naozaj robiť všetko, čo nám technológia kyberpries-
toru dovoľuje? Kde sú hranice ľudských možností? Načo je to všetko dobré? Čo
robiť, aby sieť nebola pascou, ktorú sme si pripravili sami pre seba?
Podľa futurológa Gerda Leonharda, ide o to, ako si kyberkozmos prispôsobíme
pre svoj život, a nie, ako sa mu prispôsobíme; o to, aby sme z neho urobili médium
tvorby, komunikácie, sebarealizácie a zmysluplnej formy života. Vo svojej knihe
Technológia vs. Humanita (2016, slovensky 2018) píše, že „všetko, čo je možné digi-
talizovať, bude digitalizované“. Práve preto iniciuje diskusie o súčasnom stave
a perspektívach ľudstva. Súčasnú dobu považuje za nanajvýš kritickú, aby sa ta-
káto diskusia začala. Problém technológie nie je preňho technologickým, ale etic-
kým problémom – k tomu dodám, že aj politickým, spoločenským, kultúrnym
a duchovným problémom. Tento autor vyzýva dokonca na ďalšie praktické kroky,
napr. na prijatie etického manifestu alebo globálneho konsenzu ohľadom etiky,
či na vytvorenie globálnej rady expertov, ktorá by sa venovala etickým otázkam.
Tiež na masívne investície do výskumu etických a ďalších ľudských stránok tech-
nologického pokroku. Leonhard je jednoznačne na strane humanity proti tech-
nologickému ošiaľu, pred ktorým varuje. Hľadá rovnováhu medzi ním a rozvojom
ostatných stránok ľudského života, ktoré nepovažuje za správne obetovať tomu,
aby sa sami ľudia stali strojmi či vytvorili stroje, ktoré ich síce výkonom prekonajú,
ale zároveň zotročia. Za hlavné nebezpečenstvo súčasného exponenciálneho tech-
nologického rozvoja považuje stratu ľudskosti, humanity – čím nadväzuje na
Odumieranie ľudskosti Konrada Lorenza z roku 1983. Strata ľudskosti je deštrukcia
toho, čo nás robí ľuďmi, a to nielen po stránke biologickej (biotechnologickými
manipuláciami), ale najmä po stránke mentálnej, psychologickej a morálnej (in-
tervenciami umelej inteligencie) Tento trend správne nazýva „ľudskou hrou na
bohov“, ktorá nie je ničím iným len vrcholom ľudskej arogancie, utvorenej “amal-
gámom” ľudskej zloby a hlúposti. (A čo už môže byť horšie a nebezpečnejšie ako
„obluda v ľudskej koži“? – Vari len masa takýchto oblúd.) Antihumánna inteli-
gencia, či už prirodzená alebo umelá, je horším druhom zla než primitívna stu-
pidita.
Leonhard je humanista aj preto, že odmieta súčasný trend dataizmu a algorit-
mizácie života. Človek nežije a nemá žiť podľa algoritmov, matematiky a štatistiky.
Jadro ľudskosti človeka a jeho života spočíva v tom, čo sa nedá a čo ani netreba
merať: v emocionalite (súcite, empatii), slobodnej vôli a vedomí, osobnej skúse-
nosti a identite, teda v tom, čo je jedinečné, neopakovateľné a originálne u kaž-
dého človeka – jeho spontaneita, kreativita, dôstojnosť, osobnosť, jedným slovom
– duchovná subjektivita.
Leonhard je alarmista – bije na poplach, vidí technologickú smršť, ktorú si ľud-
stvo privolalo samo na seba a rozhodne pred ňou varuje. Požaduje spomaliť tempo
a začať uvážlivejšie rozvíjať i aplikovať technológie, všímať si možné nezamýšľané
dôsledky. Kladie dôležité a podstatné otázky nielen o tom, ako ďalej rozvíjať a ap-
likovať technológie, ale najmä „prečo?“ – s akým cieľom a pre aký účel a zmysel.
37
Samu technológiu chápe len ako nástroj, prostriedok k hodnotným ľudským cie-
ľom a potrebám života. Technológia je spôsob, akým tvoríme veci a realizujeme
svoje ciele, rovnako ako kultúra je celkový spôsob ľudskej existencie. Technológia
je súčasť kultúry, náš ľudský výtvor (počítače nerastú na stromoch ani v zemi...).
Človek je svojou podstatou morálna bytosť, pre ktorú etické otázky vznikajú per-
manentne. Nežijeme a nemôžeme žiť mimo etiky. Z etiky ako ľudské bytosti ne-
môžeme vystúpiť, tak ako sa nemôžeme vyzliecť z našej ľudskej kože. Jednou
z Leonhardových kľúčových etických a filozofických téz je táto: môcť niečo robiť
ešte neznamená, že to treba a máme robiť. Z toho, že niečo môžeme, logicky ani eticky
nevyplýva, že to smieme a už vôbec nie, že máme či dokonca musíme! Teda to, čo
je technologicky možné, ba ekonomicky lákavé, môže byť eticky, ľudsky, kultúrne
a duchovne neprijateľné. Podľa Leonharda, technológia (ale i veda) – tak ako celý
osud a budúcnosť ľudstva – musia zostať v rukách samotných ľudí. Bol by to oči-
vidný vrchol našej vlastnej nezodpovednosti a absurdity, ak by sme vytvorili niečo,
čo nás následne ovládne alebo dokonca zničí. Preto potrebujeme nielen etiku, ale
aj múdrosť; nielen techniku, ale aj filozofiu, morálku a vieru. Potrebujeme utvárať
svoj vlastný ľudský spôsob života, svoju kultúru tak, aby to malo zmysel – teda
v mene zachovania a rozvoja nášho života, nie slepého nadchýnania sa vlastnou
inteligenciou. Podstatou etiky je ľudskosť, založená na nenahraditeľnej hodnote
človeka pre človeka.

38
G e r a rd o Dieg o

Nocturno
Manuelovi Machadovi

Sú všetky

Aj tie, čo sa zapaľujú v nociach módy


Z neba sa toľko dymu rodí
až mi zoxidovali oči

Citlivé na dotyk sú hviezdy


Neviem písať na stroji bez nich

Ony vedia všetko


Zvyšovať morskú horúčku
nevinným snehom ochladzovať moju krv

Noc otvorila klavír


a ja im rukou zbohom vravím

Rukoväť pien

Siloskýcyprus
Ángelo videl Río

Strmiaci vodostrek z tieňa a snenia,


tiesniaci nebo kopijou, čo mieri.
Prúd, ktorý siaha priam na hviezdne sféry,
zvíjajúci sa, blázon do túženia.

Ostrovný zázrak, sťažeň osamenia,


smerovka nádeje a strelka viery.
Dnes k tebe prišla, riečny breh vždy v mieri,
pútnička bludná, duša bez vedenia.

Keď vidím, že si sám, no milý, pevný,


pocítim, že môj nepokoj sa mierni
a stúpam ako ty, sám krištáľ v triešti,

39
ako ty, čierna veža štítu v horách,
vzor vertikálnych blúznení a cesty,
nemý strom v žiari kláštorného dvora. 

Ľudské verše

Nespavosť

Ty a tvoj nahý sen. Ty bez príkoria.


Spíš. Nevieš, nevieš to. Bdiem vedľa teba,
a ty, nevinná, spíš pod klenbou neba.
Ty v sne a lode v širočine mora.

V žalároch diaľok ťa tak uzatvoria


zlodejské vzdušné kľúče. Ľad až beda,
vzdušný kryštál z tisícich listov. Nedá
sa k tebe vzniesť, hoc krídla túžbou horia.

Vedieť, že ty spíš, bezpečná a istá


– bočný tok opustenia, linka čistá –
pri mojich rukách v putách zakliesnených.

Tá strašná nesloboda ostrovana,


ja na útesoch, bdiaci, v pomätení
a lode v mori, ty v sne, nepoznaná.

Ozajstný škovránok

Gesto

Vánku a včele, dievčaťu, čo túži,


ker môže venovať po peknej ruži.

Básnik a plavčík, kým sa nerozbrieždi,


môžu od noci dostať žiaru hviezdy.
Ak si však sama kríkom plným ruží,
noc mojich veršov, ak ťa zdobia hviezdy,
komu mám venovať tú chvíľu neba,
ten ker, tú fontánu, to bdenie – seba?

Prekvapenie

40
A tvoje detstvo, povedz, kde je tvoje detstvo

A tvoje detstvo, povedz, kde je tvoje detstvo,


čo mám tak rád?
Voda, ktorú si pila,
kvety, ktoré si postúpala,
vrkoče, ktoré si si uväzovala na uzol,
smiech, čo si postrácala.
Ako je možné, že neboli moje?
Prezraď mi to, lebo som smutný.
Pätnásť rokov, iba tvojich, nikdy mojich.
Neskrývaj predo mnou svoje detstvo.
Pros Boha, nech sa nám vráti čas.
Vrátia sa detské roky a budeme sa hrať.

Mlčanie

Mlčanie. Nemlčím však z vôle vlastnej,


mlčím, lebo som ťa vzal na hruď, skala,
aby reč z trónu nevedela zváľať
mlčanie najhlbšie a naozajstné.

Mlčanie, prísnosť tvorcu v dielni, vládne,


ten medzi dvoma skladbami most stavia,
aby aj nemá pera zaspievala,
zaznela vnútri, v hĺbke v plnom žalme.

Chcem okraj otvoriť, sňať, čo ho kryje,


chcem oslobodiť vtáky harmónie,
aby sa v arpeggie zas vzniesli k nebu,

nechcem sa báť, že moja vetva zrádza,


že uvoľnená miesto chválospevu
dá zaznieť slovu, ktoré nemá rada.

Kratšie básne

Uprostred verša

Zomrel uprostred verša,


rozspieval ho, rozkvital mu,
a ostal otvorený verš, dostupný
večnosti,
kolísaný vánkom,
vánkom, čo nikdy neustane,
verš bez konca, večný básnik.
41
Kto zomrel takto,
v závane jednej slabiky.

A keď som sa dozvedel o tej básnikovej smrti,


spomenul som si na jednu svoju modlitbu.
„So spevom chcem žiť, byť aj naposledy
a nechcem vedieť prečo ani kedy.“
Áno, v lone verša,
čo ho ukončí, ako i mňa, Boh.

Občiansky cintorín

(zo španielčiny preložil Ján Zambor)

Gerardo Diego,
básnik medzi tradíciou a avantgardou
Gerardo Diego (1896 Santander – 1987 Madrid) je významný španielsky
básnik i literárny kritik Generácie 27. Jeho tvorba sa vyznačuje mnohotvár-
nosťou. Aktívne sa zúčastnil na avantgardných výbojoch (utraizmus, krea-
cionizmus) a súčasne nadväzoval na tradíciu, najmä na klasikov Zlatého
veku, na ľudovú tvorbu a na výsostne akademické podnety, a to od začiat-
ku do konca svojho básnického účinkovania. Mal vášnivý vzťah k hudbe,
čo sa premietlo nielen v motívoch, ale aj v tvarovaní jeho básní. Ako píšu
znalci, z poézie vylučoval politické témy. Súvisí to s jej chápaním, ktorým
je v tomto smere blízky Juanovi Ramónovi Jiménezovi, mimochodom,
od čias občianskej vojny exulantovi. Diego je kresťansky (katolícky) orien-
tovaný autor a podobne ako napríklad u Lopeho de Vega sa niektoré po-
lohy jeho tvorby označujú za náboženskú poéziu.
Diego študoval filozofiu a literatúru na univerzitách v Deuste, Sala-
manke a Madride. Pôsobil ako stredoškolský profesor literatúry v Sorii,
Gijóne, Santanderi a v Madride. Roku 1925 dostal Národnú cenu za zbier -
ku Ľudské verše (súčasne bol odmenený aj Rafael Alberti za zbierku Námor-
ník na zemi). Bol jedným z iniciátorov významných aktov pri príležitosti vý-
ročia barokového básnika Luisa de Góngora roku 1927. Roku 1932 mu
vyšla kniha Španielska poézia. Antológia 1915 – 1931 (doplnené vydanie roku
1934), kde polemicky a prezieravo predstavil novú španielsku poéziu,
najmä tvorbu básnikov Generácie 27. Octavio Paz o antológii neskôr na-
píše, že „predstavuje najbohatšiu a najvýraznejšiu skupinu básnikov, ktorú
Španielsko malo od 17. storočia“ (1967). V Diegovej poézii sa výrazne pre-
javila návšteva posvätného Santiaga de Compostela. V čase vypuknutia
občianskej vojny roku 1936 bol vo Francúzsku, v krajine, kde neskôr strávil
dlhé obdobia (jeho žena bola Francúzka). Roku 1947 sa stal členom Špa-
nielskej kráľovskej akadémie. Vystúpil s početnými prednáškami o litera-
túre a hudbe doma a inde, osobitne v Južnej Amerike, kde sa stretol s vý-
42
znamnými spisovateľmi i španielskymi exulantmi. Roku 1979 dostal
Cervantesovu cenu (spolu s Jorgem Luisom Borgesom). Bol veľmi produk-
tívny, vydal takmer päťdesiat básnických kníh.
Začal prvotinou klasického strihu vo forme romance. Nasledovala
avantgardná zbierka Únik (Evación), ktorá vznikla v rokoch 1918 – 1919
a ktorú chápal ako ultraistickú. Podľa básnika bola výrazom „úniku z pút,
zo strofických klietok a klietok iného druhu, náklonnosti k riziku a skúma-
niu neznámeho“. Menej ako polovica básní tvorí prvú časť jeho ďalšej
zbierky Obraz (Imagen) z roku 1922, ktorá je knihou ultraistickou a súčasne
kreacionistickou. V druhej, už kreacionistickej časti s charakteristickým
názvom Mnohonásobný obraz (Imagen múltiple) básnik pracuje s výtvarnými
(typografickými) prvkami, ruší interpunkciu a v intenciách čílskeho iniciá-
torského básnika Vicenteho Huidobra sa usiluje o poéziu ako autonómnu
tvorbu. V tretej časti zbierky inkorporuje do avantgardnej poézie hudobný
rozmer ľudového pôvodu, pričom jednu báseň príznačne venuje skladate-
ľovi Manuelovi de Falla. Za španielske majstrovské avantgardné básnické
dielo sa pokladá Diegova kreacionistická zbierka Rukoväť vĺn (Manuel de es-
pumas, 1924), v ktorej sa inšpiroval kubistickým maliarstvom, uplatnil kon-
cept združovania rozličných obrazov a princíp mnohotvárnej rytmickej
muzikality.
Diego je najvýraznejší reprezentant španielskeho básnického ultraizmu
a kreacionizmu. V článku Kreacionistické možnosti (1919) napísal, že mnoho-
násobný obraz „nevyjadruje nič; je nepreložiteľný do prózy. Je to poézia
v najčistejšom zmysle slova. Je aj, a presne, Hudbou, ktorá je v podstate
umením mnohonásobných obrazov; každá odrádzajúca hodnota, scho-
lastická, filozofická, anekdotická, je jej nevyhnutne vzdialená.“ Šlo o pred-
stavu tzv. nereálnej a odľudštenej poézie, odmietajúcej referenčnosť
a postulujúcej tvorbu novej skutočnosti. Vývinový posun však znamenala
Diegova zbierka Ľudské verše (Versos humanos, 1925), ktorá už názvom sig-
nalizovala diametrálne inú orientáciu. Kreacionistické básne písal Diego
naďalej, do konca svojho tvorivého života, hoci súdržnejšie (neskôr v súvis-
losti s avantgardnými začiatkami hovoril aj o „anarchii“), pričom neraz
vedel avantgardné a tradičné rozmery plodne symbiotizovať.
V ďalších početných zbierkach uňho prevláda tvorivá línia založená
na klasickom alebo klasickejšom tvarovaní básne, v rámci ktorej vzbudzuje
pozornosť poézia inovačného moderného klasicizmu. Súčasne sa, pove-
dané autorovými slovami, od absolútnej poézie posúva k relatívnej. Ten-
denciu ku klasickosti však paralelne s avantgardnou rozvíjal od svojich
začiatkov. Medzi odborníkmi sa ustálil názor, že najlepšie Diegove básne
charakterizuje spojenie tradičnej a avantgardnej línie, „revitalizácia sta-
rých tradičných strofických foriem kreacionistickými obsahmi“ (Cossío,
1941; Francisco Javier Blanco, 2001).  
Do tohto okruhu patria také básne, ako Siloský cyprus, Romanca o Duere
či Nespavosť, ktoré nechýbajú vo výberoch z Diegovej poézie a v antoló-
giách španielskej poézie. Hugo Friedrich v prílohe k významnej knihe Štruk-
túra modernej lyriky uvádza popri autorovej Nespavosti aj báseň Mlčanie (v čes-
kom preklade knihy z roku 2005 sú, mimochodom, tieto sonety – zrejme
z núdze – preložené voľným veršom).
43
Umelecky výrazný sonet Mlčanie plne zaujme novým tvarovaním motívu
mlčania s autentickým mravným akcentom, využitím hudobných obraz-
ných motívov a prvkov avantgardnej obraznosti.
Nespavosť je ľúbostná báseň objavnej optiky, zriedkavej senzibility
a krásy, vyjadrujúca trápenie lyrického subjektu z nemožnosti komuniko-
vať so spiacou milovanou. Básnik produktívne využíva kontrast, smelé
obrazy s rozmerom vízie bez barličiek pomocných spájacích slovných výra-
zov či autoštylizáciu aktéra básne ako neslobodného človeka v putách.
Aj táto báseň je ukážkou diegovskej syntézy klasicizmu, ktorého indikáto-
rom je sonetová forma, a avantgardnej obraznosti.
Romanca o Duere reprezentuje tendenciu k novej ľudovosti v autorovej
tvorbe a v modernej španielskej poézii. Táto lyrická romanca s pravidelnou
jednotnou ženskou asonanciou v párnych veršoch a sylabickým osemsla-
bičným veršom oživovaným sedemslabičnými veršami (v preklade pribúda
tonické – trochejské tvarovanie) má charakter kontemplatívneho rozho-
voru subjektu s riekou pretekajúcou popri hradbách mesta, ktorým je
Soria. Mesto sa k večnej piesni rieky obracia chrbtom, zastavujú sa pri nej
iba milenci. Geografia kraja nám pripomenie básne Antonia Machada.
Diegova konkretizácia tohto priestoru je však osobitá.
Mohli by sme komentovať aj ďalšie autorove básne, napríklad minia-
túru Gesto ako ukážku nezvyčajne jemnej čistej lyriky (inovačný rozmer
prináša aj jej rýmová štruktúra, kde sa v dvoch prípadoch rýmuje to isté
slovo v inom gramatickom tvare).
Osobitne sa žiada pristaviť pri Diegovej azda najznámejšej básni Siloský
cyprus. Viacerí ju pokladajú za jeden z najvýznamnejších sonetov španiel-
skej literatúry. Miguel de Unamuno ho vedel naspamäť a prednášal ho.
Čílska poetka Gabriela Mistralová ho dokonca hodnotila ako „najväčší
úspech dvadsiatych rokov; dozaista jeden z magických bodov básnického
písania doby“. Autora k vzniku básne podnietila návšteva benediktínske-
ho kláštora Santo Domingo de Silos (Svätý Dominik silovský), významnej
pamiatky románskej architektúry v dedine Silos v provincii Burgos. Prišiel
tam autom s niekoľkými priateľmi v lete 1924 a v kláštore strávil 24 hodín.
Po večeri sa prešiel po ambite a zaujal ho obrovský starý cyprus. Vo svojej
cele v noci napísal tento sonet a nasledujúceho rána ho pred odchodom
zapísal do kláštorného pamätníka. Báseň charakterizuje osobité kontem-
platívne tvarovanie motívu. V rade apostrof stromu, ktoré majú obrazný
(naturomorfný, antropomorfný a reifický) ráz a väčšina z nich vyniká dy-
namickosťou, autor využil litanický výstavbový princíp (Arturo Ramoneda,
1990). Na vertikalitu stromu sa viaže pohyb nahor. Obraz reálneho cypru-
su prerastá na symbol duchovného vzostupu. S obrazom pevného cyprusu
kontrastuje obraz neistého blúdiaceho subjektu viažuci sa na horizontál-
nu rovinu, pútnika bez cieľa, s dušou bez pána. Kontemplovaný zážitok
stromu však vedie k premene subjektu, aj on „stúpa“ po vertikále.

JÁN ZAMBOR

44
KRÁSA, PRAVDA, ÚPRIMNOSŤ
A SLÁVA BESTSELLEROV PO AMERICKY

Roz hovor Mir ia m Ma r g alovej


s And r é Dubu som III

André Dubus III je šarmantný muž s hlbokým, zvučným hlasom. Na poli literatúry
je zvláštnym úkazom: okrem toho, že je vysoko uznávaným a oceneňovaným ame-
rickým spisovateľom románov a poviedok, dosiahol aj status bestsellerového autora.
Filmová adaptácia jeho bestsellerového románu Dom z piesku a hmly z roku 2003 bola
nominovaná na troch Oskarov, cenu Golden Globe a 39 iných cien. Vyhrala 13 no-
minácií. André Dubus napísal 7 kníh a množstvo esejí a viedol kurzy kreatívneho
písania na Harvarde, Tufts a na iných univerzitách. V súčasnosti je profesorom lite-
ratúry na univerzite v štáte Massachussetts: University of Massachusetts at Lowell.
Jeho otcom je ďalší uznávaný románopisec a poviedkár – André Dubus II.
Náš rozhovor sme začali témami, ktoré sú nám obom blízke: tvorivosť a veľko-
rysosť pri písaní a preklade.

Miriam: Častokrát si mi rozprával, aké máš pocity, keď ti vyjde nová kniha a musíš cestovať
po celých Spojených štátoch, zúčastňovať sa besied. Cítiš sa zraniteľný. Je to najmä preto,
lebo nevieš, ako ťa prijmú čitatelia, ktorých vôbec nepoznáš? 

André: Áno. Je to komplikované. Chcem byť naozaj úprimný a zrozumiteľný. Je


to krásne privilégium, mať vydavateľa a ľudí, ktorých nikdy nestretnete, a ktorí
čítajú vašu tvorbu častokrát v krajinách, kde ste nikdy neboli ani na návšteve. Je
to obrovský dar, za ktorý som nesmierne vďačný. Ale keď vyjde kniha, ako naprík-
lad tento týždeň, táto nová (Gone so long: v preklade Tak dlho preč, pozn. preklada-
teľa) – pracoval som na nej päť rokov a mám pocit – ako otec, poznám tieto pocity:
zraniteľnosť rodiča, ktorý musí nechať svoje dospelé deti odísť z domu. Tiež je to
pocit, že som urobil svoju prácu čo najlepšie ako som vedel. Je to zodpovednosť
viač rodičovská ako hocičo iné. Milujem tieto postavy, ťažko pracujem na tom,
aby som ich oživil – buďte k nim dobrí. Tak to je. A takisto u mňa funguje ob-
chodný zmysel, ktorý nepoužijem dovtedy, až kým kniha nie je dopísaná. Vyda-
vateľ mi platí a ja chcem aby dostal knihu, na ktorú bude pyšný. Ale to tvorí malú
časť z toho všetkého, ostatok je rodičovstvo.

Miriam: Keď rozmýšľaš o zahraničných čitateľoch, ako by si im v tej súvislosti popísal svoju
prácu – len pár slovami?

André: Dúfam, že je to úprimné skúmanie do zložitých podmienok ľudí, ktorí sa


snažia žiť najlepšie, ako vedia. Skutočne verím, že každý na svete sa ráno po zo-
budení snaží prežiť svoj deň čo najlepšie podľa svojich predstáv – čo ale nezna-
mená, že to bude ten najlepší, aký by mohol mať. Moje postavy sa snažia robiť to,
čo robia, čo najlepšie – ale to neznamená, že je to čo najlepšie, čo skutočne dokážu.

45
Viem, že sa snažím byť čo najlepším otcom, ale určite by som mohol byť lepším.
Tým sa vytvára priestor na rast, pre nás všetkých. 

Miriam: To predstavuje množstvo zložitých vecí. Sivé miesta, v ktorých sa musíme zorien-
tovať: život nie je čierno-biely. Ale veľa ľudí chce práve to – v živote aj v literatúre.

André: Príliš veľa, príliš veľa. Podľa môjho názoru preto, lebo život je ťažký a je
dvakrát tak ťažký, keď človek nemá dosť peňaží alebo ak si so sebou do dospelosti
priniesie zopár rán, čo sa mnohým stane. Myslím si, že ak niekto pracuje v dvoch
zamestnaniach a snaží sa udržať nad hladinou, túži po jednoduchosti. Potom je
veľmi jednoduché vidieť svet v bielej a čiernej: dobrí a zlí. Žijeme vo veľmi funda-
mentalistickej dobe… A ja sa vo svojej práci snažím – určite sa aspoň usilujem –
vytvoriť a zahrnúť tie sivé miesta. Existuje skvelý citát, ktorý som ti už myslím
spomenul, od Toma Waitsa, jedného z mojich obľúbených spevákov a skladateľov
pesničiek: „Diabol neexistuje, to je len opitý Boh.“ V dnešných časoch by ma už
v mnohých krajinách s týmto citátom zastrelili alebo uväznili. A tiež v tejto krajine
je dosť ľudí, ktorí by ma za to chceli zastreliť. Nechápu, že je to metafora, výraz!
Veľa ľudí nerozumie nuansám. A príliš sa ich bojíme, bojíme sa sivých miest. To
je to, tam je pravda. Určite. Som si istý.

Miriam: Podľa mňa sa najviac a najlepšie učíme, keď čítame dobrú literatúru, takú, akú
si práve opísal.

André: A vďaka čítaniu vieme prežiť mnoho životov. Vieš, naozaj si myslím, že
psychológovia a neurovedci dokázali, že ľudia, ktorí čítajú o rôznych postavách
v literatúre sú zvyčajne súcitnejší, zhovievavejší a trpezlivejší. Z vlastnej skúsenosti
viem, ako to človeka prinúti vidieť svet s väčším súcitom a komplikovanejšie. Na-
ozaj si myslím, že pre demokraciu je dobré, ak sú takíto čitatelia na svete.

Miriam: Áno, bezpochyby. John Kennedy povedal, že bez umenia a literatúry nemôže byť
demokracia. Bol veľkým podporovateľom umenia. Ak si teraz pomyslíš na svet, v ktorom sa
práve nachádzame, v kontexte – máš pocit, že by si mal písať viac? Je pre teba písanie čisto
osobná záležitosť alebo máš v súčasnosti väčšie stimuly?

André: Uvedomujem si čosi väčšie. Ale som veľmi opatrný. Myslím si, že politické
romány zväčša nie sú umelecké. Obdivujem ich kvôli ich politike a postoju. Aby
som sa vrátil k tvojej otázke, Miriam, veľmi sa vyhýbam tomu, aby som v romá-
noch povedal niečo konkrétne o politike. Namiesto toho využívam situácie, ku
ktorým ma to ťahá emocionálnym spôsobom.
Odpoveď na tvoju otázku o živote v týchto časoch: nemám určitú tému, o ktorej
by som sa musel zmieňovať. To si nechávam na písanie esejí, ale pokiaľ ide o ro-
mány, je mi jedno, čo ma napadne. Som toho názoru, že je veľmi dôležité pokúšať
sa objasňovať pravdu, bez ohľadu na to, aká je, hlavne v dnešných časoch. Dá sa
to pochopiť?

Miriam: Samozrejme, úplne to chápem a zaujíma ma, prečo majú niektorí autori pocit, že
sa musia vyjadrovať politicky. Ja si myslím, že nemusia. Ale tiež verím, že je mnoho tých, kto-
rým sa tento názor nepáči.
46
André: Myslím si, že digitálny svet k tomu prispel negatívne. Myslím si – bez udá-
vania mien a bez posudzovania – že príliš veľa spisovateľov sa orientuje na kariéru.
A chcú byť za každú cenu aktuálni.

Miriam: Naozaj veria, že TO je cesta, ako byť aktuálnym?

André: Chcú byť hlasom strany a stať sa politickými. Som toho názoru, že by mali
odsunúť bokom také želania, pretože ich to vedie k písaniu, v ktorom majú na
mysli určitý výsledok. Ja sa vždy snažím o to, aby som to nikdy nerobil. Každý deň
sa chcem skrátka poddať pravde, ktorá vyjadruje skúsenosť postavy románu na
strane predo mnou. A ak sa mi to podarí, som spokojný. To je to, čo si myslím.

Miriam: Preto sa ťa pýtam, či chceš viac písať. Lebo ty krásne píšeš, ide ti o krásu. To je
podľa mňa veľmi dôležité. Vážime si jazyk? Učíme deti, ako si jazyk vážiť?

André: Už nie. Práve píšem dlhú esej o svojej nenávisti k mobilným zariadeniam.
Pracujem na nej s prestávkami už pár mesiacov. Je to zradné, pretože 99 percent
ľudí, ktorí ju budú čítať, sú od nich závislí, takže musím byť opatrný v tóne. Ale
ja – jedna z mojich obáv je, že sa každý do nich díva a robí toto a tamto, že sa stá-
vame viac-menej vizuálnymi, namiesto čítajúcimi a rozoznávajúcimi ľuďmi. A je
to rastúci trend posledných desaťročí. Nemám nič proti vizuálnej kultúre – mám
rád filmy a obrazy ako ktokoľvek iný. Jeden kamarát, s ktorým som vyrastal v mo-
jom meste, vynikajúci neurovedec a génius, práve dokončuje Ph.D. a tiež píše ro-
mány. Napísal celú esej o digitálnom svete a čítaní literatúry. Je skvelým lekárom
a vysvetľuje to neurologicky: čítanie a jazyk veľmi priaznivo vplýva na telo a mo-
zog, v takej miere, v akej to obraz nikdy neurobí.

Miriam: Máš silné, krásne rozvinuté ženské postavy. Keď som čítala tvoj posledný román
(Gone So Long) a obdivovala všetky tvoje ženské postavy, rozmýšľala som: ja toho Andrého
dostanem, niekde niečo nájdem, čo nebude sedieť, niečo také, čo nebudem „prežívať“. Ale
nestalo sa, nezažila som to. Všetko bolo skutočné, drsné, pravdivé, krásne, úprimné. Ako
to ty robíš – tvoj pohľad na vec a je taký presvedčivý, neoblomný, taký skutočný.

André: Som fanúšikom mnohých spisovateľov a veľa mužov spisovateľov sa ani


nepokúsi písať zo ženského uhlu. Však ženy tvoria viac ako polovicu ľudstva, ako
sa môžu vynechať? Je naším údelom pokúsiť sa o to. Viem – vlastne neviem ako,
ale ženy ma v písaní priťahujú rovnako ako muži. Niekedy aj o trochu viac. A istým
spôsobom ma priťahujem že sú „iné“. Nie som žena, ale heterosexuálny muž,
ktorý vždy miloval a rešpektoval ženy. A keďže som mal veľa sestier, ženy vidím
ako rovnocenné duchovné bytosti v inom tele. A nemyslím si, že naše (mužské)
skúsenosti sa až tak odlišujú, ale ženy sú iné. Sú iné v množstve spôsobov. Ale sú
aj iné pre to, ako sa s nimi zaobchádza. Teda odpoveď na to, ako to robím – ne-
viem. Ale čo sa snažím učiť tu aj inde je, aby mal človek otvorenú myseľ, bol vní-
mavý a bez predsudkov. Ak chce niekto písať román s postavami alebo aj len ži-
votopisnú črtu, musí sa dostať do stavu prázdnoty, aby mohol tieto postavy prijať
s integritou a pravdou. Bez predsudkov. Nehovorím, že musí byť celý život svätý,
ale mal by sa podobať svätému, keď píše, aspoň podľa mňa. 
Citát Janet Burroway – inak veľmi zaujímavej spisovateľky – hovorí práve toto.
47
Povedala: „Čo my čitatelia chceme, keď čítame román, je splnenie nášho očaká-
vania: ‘Daj mi „seba samú/samého“.

Miriam: A tak sa môžeme učiť, tak môžeme rásť. Daj mi „seba“ – človek objavuje tieto
postavy a aké sú. Je šokovaný svojimi vlastnými pocitmi voči postavám, ktoré by mal nenávi-
dieť. Objavuje, čo znamená byť človekom. Naučí sa viac o ľudskosti a o empatii.

André: Áno. A preto musí tie miesta človek navštíviť. Píšem – mám rád ten román
– viem, že píšem z jej uhla pohľadu, viem, že áno. Roky som sa učil na rôznych
konferenciách, bolo ich asi šesť. Na tieto konferencie prichádzajú ľudia v našom
veku a majú už sa sebou veľmi úspešný dospelý život alebo aj ak nie, už veľa toho
prežili. Sú to ľudia vo veku štyridsať až deväťdesiat rokov a chcú napísať a vydať
knihu. Sú veľmi zanietení, čo je pre mňa ako učiteľa veľmi motivujúce. Ale mnoho
z nich je postihnutých skôr ambíciou ako želaním vydať knihu predtým, než
umrú. Pretože prišiel môj čas, vychovala som deti, je to môj čas – hlavne ženy sa
tak cítia. O všetkých ostatných som sa starala, teraz mám čas pre seba. Myslím,
že je to pálčivé. Alebo sú to muži, ktorí celý život pracovali a boli v jednej oblasti
úspešní, ale nikdy to nechceli robiť, chceli od malička písať, no ich otec s tým ne-
súhlasil a ich otec žil ešte dvadsať rokov. Susan, hlavná ženská postava z mojej po-
slednej knihy, ktorá sama bola spisovateľkou, bola tiež jednou z týchto ľudí. Ale
vieš, ukáže sa, že si človek nevyberie, kam ho to ťahá. Ja nosím v hlave dlhé roky
rôzne náčrty ľudí a ona sa zjavila ako postava. A tak – pôvodne som to nevedel.
V každej triede kreatívnych pisateľov alebo ľudí zaoberajúcimi sa inou formou
umenia je zopár takých, ktorí majú vrodený talent a ďalší, ktorí ho nemajú. Ale
to neznamená, že ľuďom s vrodeným talentom sa bude dariť. Je treba mať ešte
čosi naviac. Tak som nevedel, či Susan má niečo iné, čo by jej pomohlo, okrem
túžby písať. Cítil som však obrovskú túžbu písať, a dobre písať. Nie som si istý, či
sa zdá, že píše dobre, keď niekto román číta, ale viem, že ja som chcel a nechal ju
písať tak ako to ona vidí.

Miriam: Tvoje ženské postavy sa nachádzajú v nepekných situáciách. V situáciách, ktoré sú


zložité, nepríjemné, ťažké na opis verným a pravdivým spôsobom. Ty to vieš a my zistíme,
ako sa nám tie ženské postavy páčia, aj keď sa krčíme pri čítaní nepríjemných opisov. Samo-
zrejme, že neexistuje iná cesta, len podať čitateľom pravdu – a krásu ich vlastnej ľudskosti.

André: Ďakujem. Myslím si, že je to viacnásobne zložité. Som presvedčený, že ne-


priateľ, ktorý existuje pri hlbokej tvorivosti je vedomie vlastného ja – takpovediac
mať jedno oko v zrkadle, aby sa človek videl, ako sa mu darí. Vieš, úprimnosť – je-
den veľký spisovateľ o nej povedal: „Úprimnosť je nikdy nemať myšlienky o sebe.“
Nie je to tak? Neuveriteľné.

Miriam: To je ťažké. 

André: Veľmi ťažké. Lebo my všetci chceme byť v tomto svete víťazmi, chceme byť
úspešnými v tom, čo robíme a to nás zabíja – platí to hlavne, ak má taký prístup
spisovateľ. On skrátka musí odvážne vstúpiť do písania s láskou a dobrotou, as-
poň podľa mňa. K ľuďom nemá byť človek odvážny deštruktívnym spôsobom. Ale
toto mám na mysli: máš pravdu, čo sa týka tých scén. Písanie zložitých scén, opi-
48
sovanie neatraktívnych, ťažkých alebo násilných výjavov – potrebujem pritom
utlmiť časť zo seba samého. Spytujem sa – naozaj chcem zobrať čitateľa na záchod
a opísať, ako v atraktívnej žene pracujú bežné telesné funkcie? Čiže jedna časť zo
mňa si pochopiteľne myslí: je toto príťažlivé? A snažím sa tú časť deaktivovať,
lebo musím myslieť na vzťah medzi autorom knihy a čitateľom. Toto nie je miesto,
kde sa snažím čitateľa zviesť svojou atraktivitou. Snažím sa ho zviesť k pravde. Aj
keď to znamená, že musím opísať, ako niekto vykonáva veľkú potrebu. Takže, ak
hovoríme o kráse, som rád, čo si povedala, pretože pre mňa je pravda najkrajšia.

Miriam: Ak literatúra nie je dobrá, je to preto, lebo nie je čestná a pravdivá.

André: Úplne súhlasím. Už som sa s tebou niekedy podelil o svoju obľúbenú de-
finíciu úprimnosti, ktorá pochádza z románu? Je od Nadine Gordimerovej, juho-
africkej spisovateľky krátkych románov, ktorá vyhrala Nobelovu cenu. Tento citát
je z jedného jej románu, myslím, že sa volá My Son‘s Story (Príbeh môjho syna). Jedna
zo ženských postáv vedie rozhovor s niekoľkými priateľmi. Jedna protagonistka
má počas tejto konverzácie názor na to, čo je úprimnosť a povedala toto: „Úprim-
nosť je absencia rozmýšľania o sebe.“ V kontexte, ktorý uvádzaš: keď hovoríme
o písaní a približovaní sa temnote atakďalej, snažím sa nebyť si príliš vedomý
svojho písania. Nedávno som poskytol rozhovor v jednej relácii a dostal som od
moderátora otázku, čo si myslím o literárnom kánone a podobné otázky. Ja sa
tým veciam úplne vyhýbam. Nechcem na to myslieť, ale môžem ti povedať, že veľa
mojich rovesníkov v týchto súvislostiach píše. Mňa také písanie nezaujíma. Pre-
tože mnoho z toho sa mi zdá neúprimné, vieš? Veľakrát mi to pripadá ako ironické
s určitým úmyslom – mne sa nepáči samozbožňujúca, realistická próza, v ktorej
cítiť, že spisovateľ/ka na teba ako na čitateľa žmurká, aby ukázal/a, aký je on/ona
skvelý alebo moderný, alebo unavený svetom alebo ironický.

Miriam: Pozorovať život a úprimne ho opísať – to stojí za to. Nesnažte sa toho príliš veľa
vykonštruovať, lebo sa to neskončí dobre. Ale tiež je pravda, že v písaní sa niečo formuje –
autor vyberá slová, vety, tón... v každom prípade konečný výsledok musí byť dôveryhodný.

André: Tu existuje jemná rovnováha, či nie? Naprv sa pozrime na slovo „fiction“


(próza). Toto je vlastne fascinujúce, Miriam – to slovo pochádza, možno vieš, z la-
tinského slova fictus a znamená spôsob alebo tvar, však? Našou úlohou je zastaviť
čas tak, aby sa znova pohol, ak čitateľ o 100 rokov dielo číta. Aby sme to mohli
urobiť, musíme príbeh vytvarovať do vnútornej formulácie. A dať mu nejakú sú-
držnosť. Ale ak sa prekročí tá hranica a človek začne príliš veľa vymýšľať, príbeh
prestáva byť úprimný. To je podľa mňa fascinujúca rovnováha.

Miriam: Ako možno vedieť, kedy sme tú hranicu prekročili? Keď je to tvarované násilným
spôsobom – keď to už nie je tvarovanie, ale konštruovanie, a ono sa stáva skutočným cie-
ľom.

André: Áno. Existuje hlboký rozdiel v písaní prózy, ktorá je vykonštruovaná a tou,
ktorá sa dá predstaviť. Je to dobrá spoločenská hra: ty mi povieš prvú vetu, ja
druhú, tretí človek, čo sedí tam na gauči tretiu, a je to zábavné, takto si rozprávať
príbehy. Vlastne v Hollywoode sú takéto príbehové konferencie, kde si ľudia vymýš-
49
ľajú príbehy, veľmi časté. Ale povedzme, že sa takýmto spôsobom vymyslí film.
Ideš sa naň pozrieť, večer pôjdeš spať a nikdy v živote si už na tento film nespome-
nieš. Povedal by som, že je to preto, lebo celý film bol vymyslený. Bol hodnoverný,
možno aj zábavný, ale bol celý zlátaný. V porovnaní s úlohou, ktorá je podľa mňa
skutočná a to je predstaviť si to, čo znamená počkať, vidieť, oslobodiť ten príbeh...
možno ja chcem, aby moja postava bola hercom. Ale keď si dovolím predstaviť, že
tá postava je spisovateľ. A zrazu je všetko hodnoverné, úprimné, pravdivé.

Miriam: To nás vracia do diskusie o dôležitosti literatúry, ako sa môžeme učiť empatii
a rásť ako ľudia. Potrebujeme chápať príbehy, aby sme pochopili život, samých seba a naše
vzťahy...

André: Áno. Pochopiť – precítiť. Ja môžem čítať o tebe, ako si bola dievčaťom
v komunistickom Slovensku, a môže mi to pripomenúť moje vlastné chlapčenstvo
v Amerike o desať rokov neskôr na tisíc míľ vzdialené. Ak sa mám vrátiť k tomu
skvelému citátu od Tolstoja: „umenie je činnosť, ktorá človeku umožňuje vedome
ovplyvňovať druhých tak, aby v nich vyvolal alebo oživil pocity, ktoré sám zakúsil“.
A jedine to, čo vyvolá takéto pocity, je pravda. Pravda, pravda a len pravda ti
umožní niečo pocítiť.

Miriam: A takisto, aby sme nezabudli: úprimnosť a jednoduchosť nikdy nevedú ku gýču,
k povrchnej zábave a rýchlemu uspokojeniu. Okolo nás je plno gýču – v literatúre, umení,
vo filmoch, a zvyčajne ľudia gýč vo svojom živote prijímajú. Ako umelecké dielo alebo knihu,
ktorých cieľom je osloviť čo najväčšie publikum na najnižšej úrovni. Gýč nám nepomôže zdo-
konaliť sa, nič sa z neho nenaučíme, pretože tam nie je nič, čo by sme sa mohli naučiť. Byť
úprimný a pravdivý znamená, že človek musí mať aj odvahu. Musí byť odvážny, aby mohol
byť úprimný. Lebo jeho práca môže druhých šokovať alebo udiviť.

André: Správne. Gýč môže len ťažko vyvolať obdiv. A počúvaj toto: „Myslím si, že
by sme mali čítať len knihy, ktoré nás zraňujú a bodajú“ – to nám hovorí Kafka.
Ak nás kniha netresne po hlave, načo čítame? Potrebujeme knihy, ktoré nás
ovplyvňujú ako pohromy; pri ktorých pociťujeme žiaľ ako pri strate osoby milo-
vanej viac ako seba; pri ktorých sa cítime vykázaní a vzdialení od všetkých; knihy
ako samovraždy. Kniha musí pohnúť tým zamrznutým oceánom v nás.

Miriam: Posledná téma nášho rozhovoru. Čitateľ. Ako je zastúpený čitateľ, keď píšeš a tvo-
ríš?

André: Poviem to takto: Nesnažím sa nasilu, aby akýkoľvek čitateľ niečo pociťoval.
Ale chcem, aby sa v tej knihe ponoril do seba. Myslím, že toto som ti už citoval,
pretože to bola pre mňa veľká skúsenosť a tomu som sa naučil. Veľký americký
spisovateľ/románopisec Tim O’Brien, ktorý je mojím dlhodobým priateľom
a ktorého román The Things They Carried (Záťaž, ktorú niesli) je skvelo napísaná
kniha, v ktorej ani jedno slovo nie je bezvýznamné, mi dal jednu z jeho kníh. Po
jeho čítačke sme si sadli na pár pív, bolo to asi pred 25 rokmi, keď mu tá kniha
vyšla. Nasadal do taxíka smerom na Boston alebo New York a ja som mu povedal:
„Kamoš, zabudol si mi napísať venovanie.“ A on napísal len toto: „André, dúfam,
že ťa táto kniha zasiahne vo vnútri. Tim.“
50
Miriam: Pamätám si na tvoju čítačku spred pár rokov v našom meste. Bola tam žena, ktorá
sa ti sťažovala na ukončenie tvojho románu Dom z piesku a hmly. Povedala ti: „Ten váš koniec
ma tak nahneval, že keď som k nemu prišla, hodila som celú knihu do ohňa v kozube.“ Tak-
mer na teba kričala a sťažovala sa, že ten koniec nemohla stráviť. Veľa čitateľov potrebuje
konečné riešenie – a uprednostňujú také, ktoré by ich nerozrušilo.

André: Áno, máš pravdu. Veľa koncov, ktoré píšem, nie sú doriešené. Ja to mám
rád, keď neviem, chápeš? Toľko ľudí v dnešných časoch nečíta dobrú literatúru,
ale pchajú sa historkami z filmov a televízie.

Miriam: A tie majú vždy konečné riešenie. Najmä filmy a program na široký konzum. Ale
tiež nižšia literatúra. Gýč a klišé podľa Kunderovej definície.

André: Toľko „nižších“ kníh a filmov – ktorých je väčšina – má príjemné rozrie-


šenie a ukončenie, čo je slovo, ktoré neznášam, pretože ukončenie neexistuje. Pre
nikoho a pre nič.

Miriam: Ale veľa čitateľov to chce, túžia po tom… Je im jedno, že keď dočítajú knihu alebo
dopozerajú film, je koniec a basta. Môžu hneď začať čítať alebo pozerať niečo iné. Ja to ne-
mám rada, keď dočítam nejakú knihu a hneď by som mala začať ďalšiu. Znamená to, že
kniha nebola dobrá, lebo nič z nej vo mne neostalo. Pamätáš si Kafku – dobrá kniha ťa musí
zložiť.

André: Súhlasím s tebou. Keď dočítam skvelú knihu, potrebujem jeden-dva dni
na oddych. Mám ju v hlave. Ak bola dobrá, bude nejaký čas rezonovať a to je to,
čo chcem. Ticho v hlave po čítaní alebo pozeraní. A mimochodom, preto sú tie
prestávky v románoch také dôležité. Musia tam byť vo vhodný čas.

Miriam: Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Želám ti, aby ťa pri písaní v „jaskyni“ navšte-
vovali múzy – tvoji čitatelia čakajú na ďalšiu knihu!

(Rozprávala sa Miriam Margala, z angličtiny preložila Nina Varon)

51
Ľub o mír F eldek

PRÍBEH
USPÁVACIEHO DROZDA

Básne mávajú svoje príbehy, má ho aj báseň Uspávací drozd. Zdanlivo vyšla prvý
raz v knihe Hlava, ktorú som mal vtedy (Mladé letá, 1967, ilustroval Miroslav Cipár).
V skutočnosti však vyšla už skôr, kedysi okolo roku 1959, v časopise Zlatý máj,
ktorý venoval pozornosť českej aj slovenskej literatúre pre deti. Kto na ňu nebodaj
raz v tom Zlatom máji natrafí a zistí, že vyšla pod menom Ján Ondruš, nebude si
to vedieť vysvetliť. Možno som to už v nejakom texte vysvetlil ja, ale možno aj nie,
a tak to urobím teraz.
V roku 1957, ešte ako poslucháčovi Vysokej školy pedagogickej, ale už pomerne
známemu mladému básnikovi, mi Mladé letá ponúkli miesto redaktora a ja som
ich ponuku prijal. Ak sa nemýlim, nastúpil som do toho externého zamestnanec-
kého pomeru 1. septembra 1957. Alebo 1. októbra? Detail. Zverili mi rezort poézie
pre najnižší vekový stupeň a moju básnickú zdatnosť si vyskúšali tak, že mi ako
prvú úlohu položili na stôl rukopis, s ktorým si nevedeli rady. Bol to Čukovského
Veselý telefón. Dali ho v dobrej viere preložiť Gustávovi Hupkovi, no s výsledkom
jeho prekladateľského úsilia neboli spokojní. Vydať sa to nedalo, no aj s nevyda-
ním bol problém – záloha na honorár bola totiž už vyplatená. Pustil som sa do
práce a problém som za pár týždňov vyriešil tým najjednoduchším spôsobom –
preložil som to znova. Pamätám si dnes z toho prekladu iba jeden rým – „líšky ši-
balky vzali švíbalky“ – a svoj dobrý pocit. Gusto Hupka bol nielen ich, ale aj môj
kamarát, vôbec ma netrápilo, že to vyjde pod jeho menom – dôležitejšie pre mňa
v tej chvíli bolo, že som sa dobre uviedol ako redaktor.
Svoje uznanie mi Mladé letá prejavili veľkoryso – dovolili mi púšťať sa do po-
dobných dobrodružstiev, do akých sa púšťali ony. Hneď som mohol aj ja vystaviť
niekoľko zmlúv a poukázať niekoľko záloh na ešte nenapísané texty svojim ka-
marátom. Bola medzi nimi aj zmluva a záloha na ešte nenapísané leporelo, ktoré
mal napísať Ján Ondruš.
Nešlo o veľké peniaze – ak sa dobre pamätám, mohlo to byť 1000 – 1500 korún.
Jeden trochu lepší redaktorský plat. A na to, kedy Ján Ondruš leporelo napíše,
som mohol pokojne čakať aj zopár rokov.
Môj básnický život však dostal zrazu spád. 1. decembra 1958 – teda krátko po-
tom, ako som začal pracovať v Mladých letách – sme v Štefánke založili Trnavskú
skupinu. Časopis Mladá tvorba nám dal k dispozícii celé aprílové číslo ročníka
1958. Ako sa to s tým číslom skončilo, je viac-menej známe. Zakázali ho a rozme-
taná bola nielen jeho sadzba – rozmetala sa sama od seba aj Trnavská skupina.
Mihalkovič sa pobral do Pardubíc, kde študoval chemické inžinierstvo. Stacho
dokončil štúdium medecíny a dostal umiestnenku v Rožňavskom Bystrom. On-
druš bol síce na polovičnom invalidnom dôchodku, z ktorého sa však dalo iba
ťažko vyžiť, a tak využil ponuku Františka Rella, zakladateľa a riaditeľa práve vzni-
52
kajúceho divadla v Banskej Bystrici, a stal sa jeho organizačným pracovníkom.
Nuž a na mne si zgustli tzv. celoštátne previerky, ktoré prebehli na jeseň 1958.
Z Mladých liet ma vyhodili a s dvojročným dištancom ma poslali na prevýchovu
do robotníckeho prostredia.
Nikdy som sa na tento dištanc nesťažoval – veď na Orave, kam ma zavial, má
čakalo najväčšie šťastie môjho života. Aj teraz sa o tom zmieňujem len kvôli Uspá-
vaciemu drozdovi. Mladé letá totiž – skôr ako som ich opustil – požadovali odo mňa
buď Ondrušov rukopis (bol to z tých, na ktoré som dal vystaviť zmluvy a vyplatiť
zálohy, jediný neodovzdaný) – alebo úhradu tej smiešnej sumy, ktorú som spo-
menul vyššie.
Smiešnej ako smiešnej. Trpel som vtedy vreckovými suchotami a vedel som, že
ani Ondruš v Banskej Bystrici sa netopí v peniazoch, navyše som už vedel, že le-
porelo pre najnižší vekový stupeň nie je jeho žáner, nuž som ten problém vyriešil
podobne, ako som riešil problém s Veselým telefónom. Napísal som báseň Uspávací
drozd a odovzdal som ju Mladým letám pod Ondrušovým menom. Mladé letá boli
spokojné – keby prišla nejaká kontrola, našla by pri zmluve rukopis a za to, že ho
nevydali aj knižne, by ich možno ešte aj pochválili, veď Trnavská skupina nemala
v tej chvíli zelenú. 
Dámy, ktoré vtedy viedli Mladé letá, boli však dobré duše, a tak sa odhodlali
urobiť aspoň dobrý skutok v rámci svojich možností – poslali rukopis Uspávacieho
drozda do Prahy, kde potom na moje aj na Ondrušovo prekvapenie vyšiel v časopise
Zlatý máj.
„Vezmi si to nazad,“povedal mi Jano Ondruš o pár rokov, keď som už znova
mohol publikovať. Poslúchol som ho, vzal som si to nazad a zaradil som báseň
Uspávací drozd do knihy Hlava, ktorú som mal vtedy.

Uspávací drozd

Bol na stole prášok


veľký ako hrášok.
Nie na spapanie,
ale na spanie.

Našla prášok-hrášok
muška-dobrodružka,
tá ho spapala.
Letela von oknom,
cestou zaspala.

Mušku-dobrodružku
s práškom-hráškom v brušku
našiel jeden drozd.
Práve mušky lapal,
a tak mušku spapal.
Zaklipkal mu chvost.

53
Potom tento drozd Nieto vakov –
sadol na drôty, zástup rakov
že si zanôti. domov tiahol pospiatky.
Chcem povedať: pospiačky.
Ako začal spievať,
začalo sa stmievať. Každý spí už hádam.
Všetci ostali A ja?
zrazu ospalí. Prášok hľadám!

Sen sa niesol vzduchom Na stole bol –


a tiež po drôtoch. skapal!
Kto mi ho len spapal?
Tak napríklad hroch:
zdvihol telefón, Nespím –
ozval sa mu tón, hlavou kníšem.
hneď sa prikryl uchom. Sedím –
báseň píšem.
Sen zaštopkal očká spáčom,
pančuchám aj pančucháčom. A hľa!
Zrazu v básni
Zo zebier sa stali dámy, spieva ako hosť
oblečené do pyžamy. uspávací drozd:
– Pán básnik, už zhasni!
Vlaky išli ako vo sne,
mali samé spacie vozne. A drozdovi z bruška
uspávacia muška:
Do obchodov tiahli raky – Pípí pípí pí,
kupovať si spacie vaky. pán básnik už spí!

Kupovať!
No od koho a ako?
V obchodoch už postojačky
zaspali aj predavačky
spacích vakov.

54
V ÝROČIA
J úl ius Va novič
A JU BILEÁ
NEDOŽITÁ STOROČNICA
INGMARA BERGMANA

Prišiel na svet s hlavou zastretou plodovou blanou – to sa považovalo za šťastné


znamenie. Ľudové proroctvo sa splnilo, prišiel na svet režisér, ktorý podľa Melvyna
Bragga už Siedmou pečaťou “ovplyvnil celú generáciu filmárov a filmových divá-
kov“ – a zdá sa, že ovplyvňuje dodnes.
Režisér filmový a divadelný urobil zo svojich filmov a scenárov malý svet mo-
derného človeka; stal sa najmä jeho mysliteľským a mravným hovorcom, hovorilo
sa o ňom ako o filozofovi filmu, v opaku od Felliniho – filmového básnika. Od-
vážil sa vkročiť na pôdu, kam sa odvážil málokto, hľadal odpoveď na otázky, na
ktoré doteraz niet odpovede.
Hovorilo a písalo sa o ňom ako o filmovom Dostojevskom 20. storočia; dialóg Ry-
tiera Antonína Blocka so Smrťou zo Siedmej pečate mohol napísať aj Dostojevský.

– Chcem dospieť k poznaniu. Nechcem veriť. Nechcem tušiť. Chcem vedieť.


Chcem, aby mi Boh podal ruku, odhalil svoju tvár a prehovoril ku mne.
– Ale on mlčí.
– Volám k nemu v temnotách, ale niekedy sa mi zdá, že tam nikto nie je.
– Možno Tam naozaj nikto nie je.
– Potom život nie je nič iné, len nezmyselná hrôza. Nikto nemôže žiť so smrťou
pred očami, s vedomím o ničotnosti svetla.
Ale keď prehrá šachový zápas so Smrťou, keď pred ňou niet uhnutia a mor za-
plavuje všetko, keď sa niet kam stratiť, vyderie sa z rytierových úst posledný, ale
jedine možný výkrik: „Bože, ktorý niekde si, ktorý musíš niekde byť, zľutuje sa
nad nami!“

Kto by s týmto dialógom dialógov nepocítil hlbokú, najhlbšiu spriaznenosť: vy-


slovuje celý krízový svet náboženského vedomia a cítenia moderného človeka.
A nie je to nič iné, ako jedno z východísk protestantskej dialektickej teológie – Ka-
rol Barth, Eduard Thurneysen, Emil Brunner a iní – teológie negatívnej, čiže teo-
lógie krízy, podľa ktorej človek nikdy nie je bližšie k Bohu ako keď sa nájde na
vrchole najväčšej úzkosti a tiesne.
Ale ak Dostojevského vytvorilo Rusko, jeho krajina, pravoslávie a paradoxy ru-
skej povahy, Bergman je severský, nemysliteľný bez škandinávskej prírody, kultúry,
tradície a povahy – tej s pradávnym pohanstvom pudov a zároveň protestantským
puritanizmom, s pochmúrnym, uvzatým, smrteľne vážnym krúžením okolo im-
peratívov kresťanského Desatora, priepastíi hriechu a viny, odvekých tajomstiev
ženy, lásky, smrti a Boha, čiže aj: Swedenborg, Kierkegaard, Ibsen, Strindberg,
Hamsun, Lagerlöfová, skladatelia Grieg a Sibelius alebo maliar Munch.
Vyprázdnená postmoderná doba ho príznačne nepotrebuje, jeho filmy akosi
vyšli dnes z módy, kde by nie: jeho celoživotná posadnutosť vážnymi, osudovými
55
problémami ho odcudzujú diváckemu priemeru – práve dnes, v „ére prázdnoty“,
jej ľahostajnosti k všetkému, čo je smrteľne vážne a presahuje ľudskú existenciu;
lebo nikdy nebol „cool“, ale „de profundis“. Jeho filmy a scenáre pripomínajú kla-
sické divadelné tragédie, odveký ľudský agón, predstavujú hotovú dobovú meta-
fyziku.
Takže nám práve takýto Ingmar Berman nezabudnuteľne chýba. Dobre pove-
dal hneď pri jeho smrti slovenský exulant v Nórsku Ivan Čičmanec, že má pocit
„akoby sa kus európskeho kontinentu nenávratne prepadol pod hladinu Baltic-
kého mora.“
„Akoby skončilo niečo, čo definovalo náš svet“ vyznal jeho americký monogra-
fista Jesse Kalin, nielen svet osobný, ale „celú skutočnosť a étos, aj akúsi radosť,
že žijeme práve v tejto konkrétnej dobe.“
Ľudia jeho generácie, ale aj my sme zrazu pocítili, že tá doba je minulosťou
a musíme žiť tú, ktorá stále čaká na svojho hovorcu, na svojho nového Ingmara
Bergmana.

Iný ako sú iní     


Odkiaľ sa berú všetky tie zložité, rozporné nevraživé vzťahy medzi členmi jeho
filmových rodín?
Vieme už: detstvo, rodina, fara a výchova v nej a najmä otec a matka, priam tra-
gické, vzťahy a rozpory medzi nimi, s dopadmi isteže na dušu ich syna. Dieťa je
otcom dospelého, dobre povedal Freud.
No poznáme aj čosi, čo sa hneď nemusí volať vplyvom, ale poznaním blízkych,
spriaznených duší, takých, ktoré stŕhajú clonu z našich očí a nielen prebúdzajú,
aj utužujú a invenčnými robia naše podstaty, naše autenticity. Čítame skrátka
najmä tých, ktorí nám pripomínajú čosi z nás samých – Romain Rollanddokonca:
čítame seba samých – a pomáhajú nájsť, dešifrovať a definovať nás, ich čítajúcich,
im blízkych.
Sú tu napríklad jeho spriaznenci: smutní, stigmatizovaní, poznačení synovia
svojich otcov:
Spomínaný Dostojevskij: jeho otec kruto zaobchádzajúci so „svojimi“ nevoľ-
níkmi: nie náhodou napísal o tom Freud štúdiu Dostojevskij a otcovražda. Poznal
ho, o tom niet pochýb. No pri čítaní si musel uvedomiť – a mohla ho k tomu viesť
vtedy kvitnúca dialektická teológia (vychodiaca najmä z Kierkegaarda a Dosto-
jevského) – že totiž nijako inak nedostáva sa človek pred súdnu, ale aj zľutovnú
a milujúcu tvár Božiu ako cez peklo negácií: cez neresť a hriech, zločin a vinu alebo
popieranie: veď „veľké vášnivé negace falešného Boha“ – podľa Thurneysena –
„připravují zase místo pro poznání pravého Boha“; takže Dostojevského prostí-
tútky a zločinci môžu byť aj teológmi naruby, lebo ich „rúhanie je modlitbou na-
ruby“. Akoby dielo tohto umeleckého i etického paradoxistu – podľa Václava Čer-
ného – neopakovalo v jadre nič iné ako biblické podobenstvo o dvoch bratoch:
vzornom a márnotratnom, z ktorých práve ten druhý – po pekle osamenia a naj-
väčších omylov, ale s najväčšou ľútosťou – dôjde k odpúšťajúcej, spásonosnej láske
otcovej. Lebo „nič nás neindividualizuje“ – hovorí Václav Černý parafrázujúci slová
Gideove – „neozřejmuje, nevnucuje silněji úzkostnému a milujícímu pohledu Bo-
žímu jako hřích; k Bohu nevede cesta přímější než přes moře nepravostí; nebo ne-
jblíž k absolutní víře má absolutní nevěra – jen jediný skok přes propast dělí ateis-
mus od Božího klínu; je to onen skok, jež činí poběhlý syn svým zoufalým
56
rozhodnutím: Nemám již kam jít, nevím, kam bych se poděl, vrátim se k Otci,
jenž čeká.“
Skok ponad priepasť, akoby zúfalé rozhodnutie – a sme pri Kierkegaardovi,
ktorého meno znamená v dánčine cintorín, a kvôli ktorému – mimochodom – sa
Franz Kafka začal učiť dánsky. Kafka, tiež nešťastný syn svojho otca, so svojím
povestným Listom otcovi.
So/ren Kierkegaard – „praotec existencializmu“ a „nešťastné vedomie“ podľa
Jeana Wahla – pretože tiež nešťastný, poznamenaný syn svojho otca, trpiaci jeho
nezdravou výchovou a domnele zdedenou vinou. Aj on zažil v rodine „veľké ze-
metrasenie“ a žil „tragédiu svojho detstva“, lebo sa narodil „ v záhadnej rodine“,
na ktorej ležal „trest Boží“. Výsledok? Nie dieťa, ale „trudnomyslný starec“.
„Ubohé dítě“ – zadíval sa naň jeho otec: „Vězíš v tichém zoufalství“.
Z toho potom celoživotná trauma „vinen – (ne) vinen?“; z toho niekoľkoná-
sobné – ako u Kafku – zrušenie zasnúbenia; z toho najmä intenzívne a radikálne
cítenie seba samého: svojej samoty a úzkosti, svojej nezmazateľnej viny; v množ-
stve ako nezameniteľného jednotlivca. Možno je to individualizmus nielen jeho,
ale všeobecne severský, rozpustený už v škandinávskej povahe – nevynímajúc Ing-
mara Bergmann, s výsostným talentom pre výnimočnosť, ale i slobodu indivídua.
Nie množstvo, ja som pravdou, hlása Kierkegaard, moja samota, moja úzkosť, môj
hriech aj moja vina – ale aj môj absurdný skok zo zúfalstva do rizika viery, a ten
vo svetle rozumu neznamená iné ako paradox. Poznanie pravdy – o sebe i Bohu –
je najhlbšie, keď je najvášnivejšie, najvnútornejšie, najsubjektívnejšie: rodí sa z ex-
trémnej chvíle a zúfalstva.
Nijako inak sa nedostával aj Ingmar Bergman k mlčaniu nebies nad sebou,
k problémom, na ktoré cely život nedostával odpoveď.
A čo ešte štátna cirkev! Jej vášnivého kritika Bergman našiel u Kierkegaarda: Tí
skameneli, prehnití potomkovia reformácie! Netrpia, len hrajú sa na kresťanstvo,
divadelnou, formálnou bohoslužbou si robia z Pána Boha blázna. Tí „vykladači
Biblie pri čaji“, tí „úradníci lumpáckeho kresťanstva“!
V Kierkegaardovom traktáte o úzkosti stojí, že nič tak neindividualizuje a ne-
zvnútorňuje človeka ako hriech a pocit viny, nič nezbližuje človeka s Bohom viac
ako spáchané neprávosti.
Píše a nakrúca filmy o tom, čo prežíva, čo skúma – svedčí družka Liv Ullman-
nová. A čo sme nepočuli? „ Je posedlý pocitem viny, Bohem, smrtí, lidskými vztahy, man-
želstvím.“
Nie je Ingmar Bergman, syn evanjelického farára, aj živý, priam veľmocenský
produkt ducha a tradície „praotca existencializmu“ a „nešťastného vedomia“
So/rena Kierkegaarda?
Napokon svätec a rebel dánskej štátnej cirkvi svojím predsmrtným Okamihom
sa dostáva blízko ku Augustoví Strindbergovi. Tiež rebelovi, tiež enfant terrible–
ovi; ináč „synovi slúžky“, tiež zaťaženom rodinou, nevyrovnanými účtami s ot-
com.
Blízkosti a spriaznenosti zisťujeme v autobiografii na prvý pohľad: nenávisť
k otcovi – „ustavične cudzí, skôr nepriateľ než priateľ“, „Áno, chvíľu si myslím, že
sme príslušníkmi prekliateho rodu“. „Áno, sme prekliati“, vraví sa v Tanci smrti.
Detstvo? „Neměl jsem dětství; a co vím o radostech mládí? Neexistuje vzpomínka,
při níž bych si mohl v chvilkách temna odpočinout...“
Zisťujeme ambivalentnosť psychiky: „každá myšlienka hneď vzbudzovala pro-
57
tiklad“ – ako u Bergmana – „náchylnosť k desivým snom a halucináciám, k vý-
čitkám a vine, strachu, že minulosť žije a máta...“ – tiež ako u Bergmana.
Nebol to Bergmanov človek, jeho vzdialený blíženec? Nemohol ho vnímať bez
spriaznenosti a sympatií:Laterna magica napokon vydáva o tom výrečné svedectvo.
Obaja, Strindberg i Bergman, majú napokon spoločnú autoritu: Kierkegaarda
– to jeho kolísanie „medzi estetikou a etikou“, medzi tým jeho „hercom a kňazom“.
Zložitú „dialektiku opakov“ v cítení, myslení aj konaní postáv – takú viditeľnú
aj v Sarabande priznávanú v beletrii existencialistom, musíme priznať aj Bergma-
novi, a opäť na jeho neprenosný spôsob.
Hoci dialektika, všakver, je slovo zatrateniahodné, pretože zjednodušujúce,
schematizujúce aj redukujúce nielen ľudskú dušu, ale celú ľudskú a dejinnú
skutočnosť. Heglova dialektika – mašina na vývoj, ako sa povedalo.Existencia
predchádza esenciu, i to sa povedalo.
U Bergmana je to skôr hmlovina – živá, pohyblivá, iracionálna, priam myste-
riózna hmlovina, z ktorej vychytáva a fixuje nečakané aj nemožné.
Alebo naozaj strindbergovská „hra snov“ – ako hra aj (na) skutočnosť – ku kto-
rej sa Bergman vo Fanny a Alexandrovi deklaratívne hlásil a filmom Po skúške aj
tvorivo s ňou spriazňoval.
No Ingmar Bergman je napokon vždy „len“ Ingmarom Bergmanom.
Je tu čosi ako veľké Čosi: irealita a iracionalita; tajomno v jeho filmoch – s ich
úzkosťami, strachom a horormi – s oným tremendum a fascinosom, ktoré sa dví-
hajú kdesi k numinóznemu; to bergmanovsky až naturalisticky profánne trans-
cenduje k objavovanému a novonájdenému:sekularizovane sacrálnemu.
Nosil v sebe hotový labyrint démonov, odtrpieval si tie svoje predranné „hodiny
vlkov“; zároveň úžasnou introspekciou, až krutou sebareflexiou chodil krížom–
krážom po tom labyrinte: nevyčerpateľnom prameni, akoby bezodnej studni in-
vencie, intuitívnych tušení a námetov.

„Hľadanie strateného Boha“


Starého Johana, ktorý „propadal depresím a špatným náladám“, vidíme listovať
v Kierkegaardovom Buď-alebo a práve čítať Swedenborga, ktorý „bez problémů
vstupuje do různých skutečností a zase z nich vystupuje“, ktorý sa rozpráva s an-
jelmi, ale navštevuje : peklo a obcuje s démonmi. Ale to peklo večných zatratencov
je doslovnou kópiou ich pozemského putovania; spomeňme si na film Väzenie.
Číta Swedenborga, severského mystika, s ktorým sa intímne stýkal aj Bergmanov
idol August Strindberg, napríklad vosvojomInferne.
Dobrovoľná izolácia – akú mal aj starnúci Berman na svojom ostrove – vyvoláva
v Johanovi swedenborgovské predstavy, že žije v pekle a je mŕtvy – aj keď tomu
neverí. Pritom, vraj, sa má dobre, nemôžesisťažovať; skúma svoj život krížom-krá-
žom – a pozná konečnú stanicu: Je taká, „že jsem žil na hovno. Naprosto ne-
smyslný, hloupý, ale určitě pohodlný život na hovno.“
Aj na konci filmárskej púte, ako vidno, hovorí starý Bergman to, čo sme od
neho počuli už v šesťdesiatych rokoch, že vo Švédsku majú všetko, ale „uprostred
toho plného života je veľká prázdnota, stratená ilúzia Boha“ – ale zároveň je v nej
aj potreba rozumovej istoty. On vo svojich filmoch zjavoval práve túto prázdnotu
a všetko, čo si ľudia vymýšľajú na jej zakrytie. „Ako dať duchovný alebo ľudský
zmysel civilizácii materiálneho šťastia“ – toto bolo jeho angažovanie, nie politické,
ako od neho neraz žiadali.
58
Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov boli jeho filmy plné
úzkosti z tej prázdnoty, pýtali sa mlčiacich nebies, kde sa skrýva Boh a prečo mlčí;
hľadali aj iné podoby Boha: v nešťastí i smrti najbližších, hľadali ho za tými úzkos-
ťami, keď museli zostúpiť na ich dno, a nemali kam ísť.
Potom Ho hľadal v Jeho negatívnych odtlačkoch: nielen v Mlčaní, ale aj v ďalších
filmoch po ňom: vo všetkých tých chmúrach, úzkostiach a bezperspektívach – vo
vyčíňaní Opozičníka. Predstavoval ho v jeho pekelníckych činoch a podobách: ne-
vere, zvrhlom sexe, samovraždách, v rozličných rozkladoch duše a temných hlasoch
jej podzemia: ako čosi iracionálne, nevysvetliteľné, hororové. Pre niektorých až do
omrzenia, nudy z ustavičného variovania v podstate jedného a spoločného: neistoty,
bezradnosti, cudzoty, stratenosti a zablúdenosti vo svete – až neskutočného vo svo-
jej neprehľadnosti a takrečeno neskutočnosti; takže mnohé jeho postavy si pricho-
dili ako neskutočné: nevedeli čo je skutočnosť, čo zlo a dobro, a čo len ich ilúzia.
Bergman opakovaný, Bergman variovaný, verný však tomu, čo celoživotne cítil
a nosil v sebe, verný vo filmoch aj tomu, čomu aj sám ako človek bol neverný. Cítil
svoje viny, prežíval svoje traumy a spovedal sa z nich; zastieral ich a znovu odo-
krýval, opúšťal a znovu sa k nim vracal. Kadečo povedal o náboženstve, o Bohu,
smrti aj živote po smrti, ale jeho filmy „nikdy nezapřou svou inspiraci klíčovými
tematy křesťanství“.
Napokon zásadne on sám v úvode k vydaniu Siedmej pečati – u nás za komu-
nizmu nepripojeného: „Nehledě na má vlastní přesvědčení a pochybnosti, které
jsou v tomto ohledu nepodstatné, zastávám názor, že umění přišlo o svůj základní
tvůrčí pohon ve chvíli, kdy bylo odděleno od náboženství. Přetrhlo pupeční šnúru
a nyní žije svým vlastním sterilním životem, generuje a také degeneruje samo sebe.
V dřívějších dobách zůstával umělec v anonymitě a jeho dílo bylo oslavou Boha.
Žil a zemřel jako radový řemeslník, pojmy jako ,věčné hodnoty‘, ,nesmrtelnost
a ,umělecké dílo‘ se na něj nevztahovaly. Schopnost tvořit byla darem. V takovém
světě vládla neotřesitelná jistota a přirozená skromnost.“
A pokračuje; nie namiesto vysvetlenia, nie ako ďalšia hádanka, ako píše Bragg:
„V dnešní době se jedinec stal tou nejvyšší formou a také největší zhoubou umě-
lecké tvorby. I ten nejmenší šrám či bolístka, které ego utrpí, jsou zkoumány pod
drobnohledem, jako by měly věčnou váhu. Umělec považuje svou izolovanost,
subjektivitu a indivídualismus takřka za svaté. Nakonec se tedy všichni setkáváme
v jednom velkém přístřešku, kde stojíme a žehráme na svoji osamělost, aniž by-
chom si navzájem naslouchali a aniž bychom si uvědomovali, že jeden druhého
brzy zadusíme. Individualisté si vzájemně hledí do očí a přesto popírají existenci
toho druhého. Motáme se v kruhu, naše úzkost nás natolik omezuje, že už nedo-
kážeme rozlišit mezi tím, co je skutečné a co ne.“ – Také boli, ako sme videli, i jeho
postavy filmov zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Nakrútil síce Siedmu pe-
čať a filmy s metafyzickou redukciou, v ktorých prišiel s novou, akousi revitalizá-
ciou síl náboženského umenia, so sugesciou novej sakrality a eticko–estetických
priorít. Zároveň – vieme i to – že sám „výrazně přispěl ke kinematografii odcizení,
kinematografii vyděděného jedince k pokřesťanskému, padlému světu druhé po-
loviny – tohto století“, ako píše Bragg.
Áno, ale za tým odcudzením, za tým vydedeným jednotlivcom a celým padlým
svetom – aspoň ja – cítim a prežívam Bergmanovu ľútosť a smútok, jeho traumu,
ak nie vinu, že je takéhoto sveta účastný, že možno aj on prispieval na stavbu jeho
babylonskej veže.
59
Aj Bragg napokon povie, že v oboch týchto prístupoch je „neustále přítomná
myšlenka nepostradatelnosti náboženství v umění“.
Nie babylonská veža – ale stavba katedrály v Chartres: vie sa, že bola vypálená
a zruinovaná, ale aj opäť vystavaná tisíckami robotníkov a remeselníkov nezná-
mych a bezmenných, stratených v anonymite dejín. „Do dnešní doby nikdo neví,
kdo vlastně postavil katedrálu v Chartres.“
A je tu jeho osobné vyznanie – okolo roku 1968 – teda už v čase „nového typu
úzkosti“, v období Hanby, Hodiny vlkov alebo Náruživosti:
„Na otázku, jaký je cíl mých filmů, bych tedy mohl odpovědět: Chci byt jedním
z dělníků, pracujících na katedrále, jež se tyčí na planině. Chci se věnovat tomu, že
budu z kamene“ – čiže z najtrvalejšieho materiálu – „tesat hlavu draka, anděla či dé-
mona, nebo snad světce – nezáleží na tom, ve všech případech budu pociťovat totéž
potěšení. Ať jsem věřící, či nevěřící, křesťan či pohan, pracuji s ostatními na stavbě
katedrály.“
Takže aj Bragg, ktorý prenikol do podstaty a poslednej hlbiny Bergmanovho
umenia, mohol len konštatovať, že tu Bergman hovorí: „umění je náboženstvím,
ať už jsme věřící, či nikoli“. A povie výrok hoden zaznamenania: Bergman vlastne
„podotýká“ – ja poviem, že odkazuje – „že umění si udrží svou trvalou platnost
jen tak dlouho, dokud bude usilovat o zbudování nebo bude součástí takové spo-
lečné katedrály, která je sama o sobě trvanlivým chrámem umění.“
Nie babylonská veža, nie chaos a nezmysel – ale katedrála.

Kapitolky Iný ako iní a Hľadanie strateného Boha sú z knihy Za kulisy života, Fragment
2011.
V ÝRO ČIA
A JUBIL EÁ

J o z e f Ad á ma ť

PRED DESIATIMI ROKMI


ZOMREL MILAN RÚFUS
(Marginálie k jeho poézii)

Keď som prednedávnom dostal ponuku napísať niekoľko slov o Milanovi Rúfusovi,
pri príležitosti desaťročného výročia jeho smrti, priznávam sa, zľakol som sa a tak-
mer som pred touto výzvou zutekal. Taký záväzok predsa nemôžem na seba zobrať,
v takej úlohe predsa neobstojím. Navyše, nemám príslušné literárne vzdelanie
a v literárnovednom pojmosloví som sa nikdy celkom nezabýval. Navyše... Navyše
– bojím sa. Bojím sa nie preto, že by mi Rúfusovo dielo bolo neznáme, ale naopak,
pretože v ňom žijem, pretože z neho žijem už takmer dve desaťročia. Bojím sa pre-
meniť žité na slovo, tušené na vetu, bojím sa rozozvučať tiché. Potichu viem, no na-
hlas, nahlas akoby som všetko zabudol. Bojím sa o to viac, že sa bojím – že tieto
riadky budú riadkami zabúdania, petrifikovaným poznaním, vypreparovanou skú-
senosťou.
60
* * *

Každý vzťah má v sebe niečo náhodné, začína náhodne; ktosi alebo čosi nám zne-
nazdania do života vstúpi, mimo našej vôle a neraz celkom proti nej, a v rokoch
vážnych životných otrasov a skúšok prvotná náhoda postupne stráca glazúru iba
časnej náhodnosti, vedomie toho, že mohlo byť aj inak, a premieňa sa, pozvoľna,
nebadateľne, na poznanie priam osudového pocitu, osudovej zaviazanosti. Každý
vzťah má v sebe niečo z nevyhnutnosti osudu. Takto, v dávnych rokoch, do môjho
života vstúpilo aj dielo Milana Rúfusa. Nebol som už dieťa, no ešte nie celkom
dospelý. Bol som vo veku, azda v tom najkrutejšom veku dospievania, v ktorom
svet nespochybniteľných hodnôt, svet nabitý jasným zmyslom, v ktorom sa rodí
naša elementárna dôvera v život, svet konštánt, na ktoré sa môžeme spoľahnúť,
svet „srdcu blízkych vecí, ktoré nie sú dvojzmyselné, ale dobré, prosté, jednoz-
načné“ (Rilke), rozprávkový svet ostrých protikladov, nadobro odchádza. A niet
ničoho, čo by ponúkal namiesto seba. Osamievame, pretože dospievame. Natrafil
som vtedy na útly výber Rúfusových básní, okrem iného s Ódou na radosť. (...)

* * *

Nie, predtým by som od literatúry naozaj nebol očakával, že mi bude akýmkoľvek


spôsobom nápomocná. Tobôž nie od poézie. Prepadal som mlčaniu, útrpnému
mlčaniu, hraničiacemu s nemotou, z ktorého som nevidel východiska. Cítil som,
že všetko vo mne je akosi pokrútené, zauzlené, pomiešané, mučivo nejednoznačné
a že zaužívané výrazivo, ono prízemie slova, o ktorom hovorí Bachelard a ktoré
ohlušuje v ničotnosti všedných rečí, vonkoncom nezodpovedá tej skutočnosti,
ktorú som bol v tom čase prežíval; cítil som, že v každom áno je štipka nie, v kaž-
dom odhodlaní zaváhanie, v každom chcení zárodok protichcenia, v každej ra-
dosti predzvesť jej vlastného konca. Sny i spomienky splývali dovedna, veci i pocity
strácali zreteľné kontúry. Tváre sa mihotali v zabúdaní, zabudnuté sa zrkadlilo
v tvárach. Mal som v podstate iba dve možnosti: alebo budem falšovať skutočnosť
opotrebovanými slovami, prispôsobím ju štandardizovaným významom, alebo sa
naučím počúvať ticho, trpieť jeho beztvarým náporom a zabývam sa v plnosti roz-
porov. Zrejme by som bol býval odsúsený na to prvé, ak by sa mi – azda náhodou,
možno milosťou osudu – nebolo ponúklo to druhé. A tu sme už pri poézii tohto
„veľavravného mlčanlivca“. Pocítil som, že ticho zo svojich temných hlbín, zo
svojho neukázneného vírenia a tvrdošijného vzdoru predsa len prichádza k výrazu
– a týmto výrazom je báseň. Báseň, ktorá vykryštalizovala z ticha, báseň, ktorá je
ozvenou mlčania.

* * *

Pochopil som, že bolesť, chvalabohu, nie je nemá. Aké vyslobodzujúce! Tá dusivá


osihotená bolesť, brázdiaca tvár človeka – ktorý sa už nemá kam viac vrátiť a nemá
ani kam by šiel, pretože všetko je zvláštnym spôsobom stratené –, nemôže byť
nemá. Bolesť, ktorá vyčleňuje človeka z každodenného lomozu, ktorá znefunkč-
ňuje jeho spoločenskú rolu – rolu syna, rolu žiaka, rolu vrstovníka – vrhá tieň na
jeho verejný habitus, znemožňuje jeho účasť na starostiach, nárokoch i dobiedza-
niach všedného dňa a ponecháva ho napospas sebe samému, ktorá zrádza všetky
61
očakávania, nedbá nijakých scenárov, tá bolesť, ktorá ho vyobcúva z ležérneho
pragmatizmu, zo zdieľaného optimizmu, z jeho lacných právd, poloprávd i oči-
vidných lží, bolesť, ktorá stavia človeka už iba pred základné otázky, má svoju
vlastnú reč. Je to reč práve týchto základných otázok, ich neúprosnej naliehavosti,
z ktorej nám neraz tuhne krv v žilách, ich zvláštnej logiky rozporuplností a žitých
protirečení, tak vzdialených formalizovanej transkripcii. No je to takisto aj reč
vždy predbežných, vždy provizórnych, vždy pokusných odpovedí na ne; odpovedí
nemotorných, kostrbatých, odpovedí zhruba, neodbytne prenasledovaných oným
neviem. Reč, ktorá nikdy nie je niečím hotovým, definitívnym, konečným; je to
reč, ktorá je vždy na začiatku, pri svojom vlastnom zrode, ktorá je neustálym pri-
chádzaním k reči, vôľou k reči. Reč, ktorá sa deje ako nevyhnutnosť, trýznivá ne-
vyhnutnosť povedať, vypovedať a nezriedka i nevyhnutnosť vyspovedať sa. Priniesť
svedectvo o ľudskom údele a prosiť o rozhrešenie – aj to je báseň.

* * *

Nakoniec, zdá sa mi, začína rozprávať aj dieťa. Z pohnútok nám už neznámych


v jednej chvíli jednoducho otvorí ústa a dožaduje sa slova, akoby voslep; strhnuté
mohutnou riavou „pudu k slovu“ (Buber) vyludzuje jeden zvukový útvar za dru-
hým, zdanlivo bez ladu a skladu, no predsa s tajomnou a nepostihnuteľnou logi-
kou zrozumiteľnou nanajvýš inštinktom, poslušnou výlučne ich vlastnej pravde.
Nepreberá hotové výrazy, nezačleňuje sa do univerza zaužívaných významov, ne-
opakuje počuté. Nevie, prečo hovorí, nevie, čo hovorí, vie len to, že musí, že inak
to nejde. Tak sa prediera ešte ťarbavými ústami dieťaťa zvuk, rozochvieva jeho
detské pery a spolu s nimi i svet, do ktorého tento zvuk prichádza. Je zvláštne po-
zorovať dieťa, ktorému sa razom, z ničoho nič zažiadalo hovoriť: všetky jeho sily
a prúdenia, všetky schopnosti a mohúcnosti, akoby harmonizované vyššou mo-
cou, upínajú sa k jedinému, snúbia v jednote odhodlania, dovršujú v čine hlasu.
Pri prvých slovách, pri pokusoch o prvé slová, ktoré napĺňajú priestor a nesú sa
do diaľav sveta ako zvesť, akoby zázračne asistovalo celé telo, akoby sa celok tela
podieľal na tomto slávnostnom okamihu, vychádzal mu bezo zvyšku v ústrety,
obetúval sa preň. Dieťa nehovorí iba ústami – dvíha sa v hlase, usadáva pri za-
mĺknutí, zatína drobné detské pästičky, pretože aj tie sú orgánom zvuku – dieťa
hovorí celým sebou. Možnože ešte presnejšie, to akoby sa cezeň hovorilo. Mocný
duch života nachádza svoj výraz, rodí sa hlasnosť človeka. Na miesto nemluvňaťa
nastupuje bytosť, ktorá je odteraz nahlas, ktorá počína svoj život nahlas. A slovo
sa stáva korunou tejto bytosti – i jej barlou.

* * *

Hoci tá barla mi bola vždy akosi bližšia. Nemôžem si pomôcť. Barlička–báseň, ob-
zvlášť tá Rúfusova, ktorá nie je človeku iba oporou pri neistom kroku na vratkých
cestách od neznáma do neznáma, ale aj stálym dotykom dlane so zemou, akoby
večným mementom toho, že ten najvlastnejší život sa odohráva na kolenách, pri
koreňoch vecí, v zemitosti základu, v pachu hliny a v pote tváre, kde je viera ešte
dôverou a kde to najvyššie k človeku prichádza zdola.

62
V ÝROČIA
E v a Tk á čikov á
A JU BILEÁ
PAVEL KYRMEZER
A JEHO BIBLICKÉ MORALIT Y
(k 430. výročiu smr ti)

Lámech:
Jak jest spůsob tohoto světa divný
a veliká nerovnost mezi lidmi!
Někdo zde má všeho dobrého dosti,
jiný pak nemá chleba do sytosti.
Mnozí vždycky jednostejně hodují,
ve vší rozkoši sobě povolují,
jsouce čerství, zdraví a dobré mysli,
hrají, tancují, avšak dosti mají,
na Boha ani na čerta nedbají,
nevědouce o žádném zarmoucení,
ani o starosti neb soužení.
Časem jim všecka nešlechetnost projde,
všecko se po jejich vuoli šťastně vede.
Proti tomu mnozí se nalézají,
že ve dne v noci těžko dělají,
co jiní koně táhnou ustavičně,
avšak bývají soužení rozličně,
s ženou, s dítkami bývajíce v psotě,
v nemoci, v nedostatku i chudobě,
nemohouce žádného zniku míti,
aneb k nějakému štěstí přijíti.
Ano, čím kdo jednak jest pobožnější,
tím jest bídnější a zavrženější.
Již věřím tomu přísloví starému:
groš bohatému a dítě chudému!
Mohl by sobě jeden při tom zoufati,
o milosti boží pochybovati,
ale toho nemá žádný činiti,
než slovem Páně v tom se má říditi,
že tak nebude po z mrtvých vzkříšení,
všech věcí tam se stane proměnění.
Tam nebude bolesti ni starosti,
ani nedostatku, ani žalosti,
než dobrých věcí bude nasýcení,
Přeradostné na tvář boží patření.
Když bych časem na to neměl mysliti,
musil bych se snad dávno byl oběsil,
aneb z některé skaly hlavu srazil!
Však já v pravdě dosti pilně dělávám,
63
také svému hrdlu vuole nedávám
a vždy nemohu s peníz někdy býti,
dosti se i hladem musím namříti.
Ale bez divu v takové drahotě
chudý řemeslník jest v největší psotě.
Nechci o jiných věcech vypraviti,
neb se to očité muože spatřiti.
Naše řemeslo chci připomínati,
což v věrné pravdě mohu prokázati,
neb na lakomce musíme dělati.
Mohlo by se kamení slitovati!
Chceme–li, aby nás vždy fedrovali
a v potřebě penězi zakládali,
dosti se jim musíme namodliti,
avšak vždy dvojnásobně zaplatiti,
postav pak odpolu darmo dávati,
a co bychom my měli vydělati,
těm vlkům musíme v hrdlo vstrčiti
a sami na to zdaleka patřiti.
Suď každý, jestli to věc spravedlivá!
Ale Pán Buoh všemu se na čas dívá,
a když se k soudu všech lidí navrátí,
takovým dráčům konečně zaplatí.
Ale nebezpečno o tom mluviti,
darmo nyní s pravdou na harc vyjíti,
nejvíc se lidé o pravdu hněvají,
pravdě ústa pojednou zacpávají.
A protož se musím zpamatovati
a s pravdou za kamny doma zůstati
a Pánu Bohu všecko poručiti.
On nejlépe ví, co s tím má činiti.
cožkoli na mne ráčil dopustiti,
od jeho milosti rád chci přijíti.
On rač potěšiti mne i každého
v tomto bídným světě zarmuceného.
(Komedie nová o vdově, 1573)

Nepokojná, rozporuplná, zaujímavá renesančná osobnosť. Tradovalo sa o ňom, že


bol človekom zbožným a učeným, ale zároveň jeho prudká povaha prispela k mno-
hým nedorozumeniam a následne k útrapám. Rodák z Banskej Štiavnice, ktorý vy-
rastal v rodine mestského úradníka a niekedy v 60-tych rokoch 16. storočia prišiel
na Moravu. V Krakove sa nechal vysvätiť za kňaza a prijal miesto farára v Těšíne,
Čiernej Hore a v Ostrave. V r. 1576 na pozvanie Arkleba z Kunovíc, majiteľa rozsia-
hleho uherskobrodského panstva sa stal evanjelickým kazateľom v Uherskom
Brode. Jeho celoživotným snom bolo vytvorenie uherskobrodskej diecézy, ktorá by
zjednotila všetky nekatolícke cirkvi na Morave. V tomto zmysle zvolával do Brodu
synody a sformuloval jednotný cirkevný poriadok. Proti týmto jeho snahám sa však
ostro postavili predstavitelia Jednoty Bratskej, obvinili ho z kalvinizmu a donútili
Moravu opustiť. Krátko potom pôsobil ako kazateľ v Holíči a v Skalici. Po opätov-
64
nom návrate do Uherského Brodu si postupne urovnal vzťahy s Jednotou Bratskou
a napokon s jej podporou žil v Uherskom Brode až do smrti (19. marca 1589).
Kyrmezer bol autorom troch školských drám Komedia česká o bohatci a Lazarovi
(1566), Komedia nová o vdově (1573), Komedia o Tobiášovi (1581), ktoré vysoko ocenil
aj J. A. Komenský. Formálne vychádzal z podôb klasických antických tragédií
a komédií, ale ich zameranie bolo predovšetkým moralistické a poučujúce. Dej sa
zväčša pridržiaval verne biblického textu, ale jednotlivé príbehy sa podávali ako
príbehy zo súčasného života.
Prvá hra vychádza z evanjeliového textu, druhá je prepracovaním starozákonného
príbehu. V oboch hrách nájdeme interlúdiové vsuvky, v ktorých vystupujú biblicky
nekanonizované postavy a dotvárajú dobový obraz malomestskej spoločnosti. V hre
Komedia česká o bohatci a Lazarovi (1566) sú to jednak komické scény čertov Raráška
a Kvasničku, v ktorých okrem situačnej komiky využil aj jazykové prostriedky (živá
hovorová reč, príslovia a porekadlá) a potom aj veľmi pôsobivá scéna s postavou
Smrti, ktorej monológ o spravodlivosti konca pre každého pôsobivo završuje didak-
tické a exemplické poslanie textu – apel na potrebu humanity a sociálneho cítenia.
V Komedii novej o vdově (1573) autor rozvinul biblickú fabulu úvahami o súvekých
mravoch a spoločnosti a zaľudnil príbeh postavičkami zo svojho malomestského
prostredia. I keď obsah známeho monológu remeselníka Lámecha o sociálnej ne-
spravodlivosti a morálnom úpadku spoločnosti bol v podstate súčasťou mnohých
súvekých filozofických úvah a literárnych textov, Kyrmezer využijúc túto konvenciu,
tlmočí vlastný postoj k súvekému spôsobu života v malomeste a upozorňuje na roz-
por medzi hlásanými kresťanskými ideálmi o sociálnej rovnosti a skutočným preží-
vaním každodenného života, pričom nositeľom týchto myšlienok je stredný stav. Tu
je prítomný nielen Kyrmezer–evanjelický kazateľ, ale i polemik a brilantný pozoro-
vateľ súvekého malomestského života. Tretia Kyrmezerova hra O Tobiášovi (1581)
spracúva obľúbený apokryfný príbeh; autor ju venoval svojmu mecénovi Arklebovi
z Kunovíc pri príležitosti sobáša jeho syna s Alžbetou zo Šternberka. Napísaná je
8-slabičným veršom, jej dramatický dej nie je taký ucelený ako v predošlých hrách,
hra skôr akoby plnila poslanie dialogizovanej kázne a príležitostnej gratulačnej básne.
Kyrmezer poukazuje na dva aspekty ľudskej existencie v Biblii – na človeka
duchovného a človeka telesného. V súhlase s reformačnou myšlienkou analógie
medzi človekom a Kristom vychádza z Lutherovej sociálnej teológie, podľa ktorej
človek-kresťan slúži blížnemu osobnou obetavou láskou a zároveň zachováva sta-
novené svetské poriadky.
Napriek časovému odstupu i zdanlivej jazykovej bariére (hry sú písané v biblickej
češtine) ku Kyrmezerovej dramatike siahli aj neskoršie generácie a možno konšta-
tovať, že úspešne. V r. 1964 naštudovalo Kyrmezerovu hru O bohatci a Lazarovi Di-
vadelné štúdio VŠMU a v r. 1965 na festivale študentských divadiel vo Francúzsku
v Nancy získalo za toto predstavenie hlavnú cenu. Prednedávnom, 25. 1. 2019 bola
v Slovenskom komornom divadle v Martine premiéra rovnakej Kyrmezerovej hry
v réžii Lukáša Brutovského. Venovaná bola 75. výročiu založenia martinského di-
vadla. Veď napokon príbeh o nedotknuteľnosti tých, čo si dokážu kúpiť všetko
okrem smrti, pretavila inscenácia Kyrmezerovej Komedie českej o bohatci a Lazarovi
na rozprávanie o tragikomickej jazde do pekla a bolestivej ceste do neba. A ak sa
na súčasnosť pozeráme optikou renesančnej morality, po chvíli pouvažujeme
s trpkým úsmevom, či aj dnes hriešnikov stihne onen biblicky spravodlivý trest.

65
NEKROLÓG
M on ik a K ap r ál ikov á

OSIRELA MOYZESKA
(Za Ivanom Čietekom-Smrekom)

„Moyzeska“, ako zvykol familiárne nazývať dom na Mojzesovej ulici č. 7 v Brati-


slave Ivan Čietek-Smrek, 7. februára osirela. Už po druhý raz. Len v novembri 2017
sme sa rozlúčili s literárnym historikom a kritikom Vladimírom Petríkom, aby
sme po roku a pol na poslednú cestu vyprevadili aj jeho o dekádu mladšieho su-
seda – vydavateľa a priateľa.
Ľudia si ho spájali s menom slávneho otca, o ktorého pamiatku, knižnicu i ro-
dinný archív sa obetavo staral.Vždy mal blízko k literatúre a histórii, či už vďaka
rodinnému prostrediu alebo štúdiu, ktoré absolvoval na prelome 50. a 60. rokov
na Filozofickej fakulte v Bratislave. Ako dlhoročnému pracovníkovi múzea na
Bratislavkom hrade sa mu história stala tiež povolaním. V druhej polovici deväť-
desiatych rokov opäť vdýchol život rýchlonohému severskému jeleňovi, ktorý sa
ako značka kedysi legendárneho Smrekovho vydavateľstva Elán vrátil na knižný
trh. Za jeho redakcie tu vyšiel Villonov Veľký testament, Whitmanove Ukážkové dni,
Rollandov Dobrý človek ešte žije, práce Jána Smreka alebo o ňom (Ako pole žitné, Ma-
ľovaná abeceda, Proti noci, Za hranice provincie: Ján Smrek a jeho E/elán) i ďalšie pô-
vodné slovenské diela.
Hoci ho poznali najmä ako syna, bol aj bratom, manželom, otcom, starým
a krstným otcom. A neodmysliteľne patril k Bratislave. S jeho odchodom osireli
tiež Palisády, Horský park, kaviarne a podniky v Starom meste – priestor, s kto-
rými  zrástol a v ktorom sme ho často stretávali.
Mal vrodený zmysel pre humor a schopnosť prepájať ľudí s rozdielnymi ná-
zormi, s ktorými nemusel vždy súhlasiť. Za tým niekedy drsnejším povrchom totiž
skrýval veľké a otvorené srdce. Stál pri zrode pravidelného utorkového klubu pria-
teľov, ktorý existoval 15 rokov a ktorý sa rokmi požehnane rozrástol. S niektorými
z nich sa poznal ešte zo školských lavíc a vďaka takémuto priateľstvu sme sa stretli
aj my. Živo si pamätám na popoludnie roku 2010, kedy ma priateľka a dcéra jed-
ného z Ivanových dlhoročných druhov, zaviedla na „Moyzesku“ a po prvýkrát som
počula Ivanove povestné „Čauko“. Za deväť rokov, čo som navštevovala túto ad-
resu v pravidelných i menej pravidelných intervaloch, nadobudol náš vzťah pria-
teľský, temer rodinný rozmer. Mali sme ešte veľa plánov. Najväčším z nich bolo
vydať neznámu tvorbu Anny Novákovej alias Ivanovej mamy Blanky Čietekovej-
-Smrekovej. Preťala ich však choroba, ktorej nástup a dramatický priebeh nikto
nečakal. Slová o veršoch, ktoré „sme síce objavili spolu“, ale ostatné bude na mne,
boli prorocké. Skryli sa do závoja sĺz. Nastal čas poslednej rozlúčky...
Rozlúčme sa preto práve nepublikovanou básňou Anny Novákovej, ktorá je nie-
len materským vyznaním lásky k synovi, ale aj esenciou toho, ako si Ivana pamä-
táme i my.
66
Cvakla branka zahradní,
prostorem zahřměl hlas
„Ach, mami, s tebou je kříž!
kosíš to strašně
copak to nevidíš?“

Tu ti dám křeslo
a polštář pod nohy,
hlas mutuje, hlas rachotí
ale láska v jeho očích
má barvu a zář oblohy

Úchytkom na mňa pozor dává


časom aj čosi zabručí
mně zahrada štěstím voní
když se přešťastný
stulí v mé náruči

Kdoje ten bručoun, ten postrach prérie,


to mládežnické smetí?
To je mé štěstí , to má láska je,
můj nejněžnější syn
jedno z mých dobrých dětí

Česť jeho pamiatke!

Mikuláš Galanda: Zo skicára, 1930 – 1939.


Zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.K 18393/37

67
ZO SVETA DIVADLA
St a n islav a Ma t ej ov ičov á

ŠT VOREC
Ruben Östlund: Štvorec
Slovenské národné divadlo

Preklad: Teodora Chmelová; javisková adaptácia: Marián Amsler; réžia: Marián


Amsler; dramaturgia: Darina Abrahámová; scéna: Juraj Kuchárek; kostýmy: Marija
Havran; hudba: Slavo Solovic; pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková; videopro-
jekcie: Emília Ondriašová; hrajú: Alexander Bárta, Daniel Fischer, Dominika Ka-
vaschová a ďalší. Premiéra: 2. a 3. februára 2019, Sála činohry Slovenského ná-
rodného divadla.

Ži a nechaj žiť. Ak sloboda jednotlivca končí tam, kde začína u druhého, ako to
potom chápať pri strete dvoch, ktorí sa smú vysporiadať s jedným problémom
diametrálne odlišne?
Povedzme, že človek A sa riadi heslom: oko za oko, zub za zub, no človek B: miluj
aj svojho nepriateľa. Obaja si svoje postoje dokážu obhájiť. Obaja tvrdia, že ak by sa
nezachovali v duchu svojho hesla, zradili by okrem seba aj rodinné, náboženské
i kultúrne tradície. No ak druhý, ktorý odpúšťa, ublíži (nechcene) prvému, ktorý
sa mstí, mal by sa ho začať báť. Je to korektné? Je to rovnocenné?
Ak by pomsta viedla k tragédii, odvoláme sa zrazu na ľudské práva? No kto sa
vlastne smie odvolať; spoločnosť či jednotlivci? A navyše, nie je to zásah do slobody
vyznania prvého? Kde sú teda hranice?
Výborne tne do živého sarkazmus Rubena Östlunda, režiséra a scenáristu filmu
Štvorec, ktorý sa tvorcovia v Slovenskom národnom divadle podujali zinscenovať.
Pod režijnou taktovkou Mariána Amslera dostáva sa nám príučka zo Švédska.
A dobre aj tak, ak nepramení zo sŕdc.
Po uzretí inscenácie, čo nastavuje pokrivené zrkadlo spoločnosti (výstižne i no-
vodobo spektakulárne), si azda povieme, že Švédi to dotiahli do bizarnej pseudo-
korektnosti. Do bláznivosti, ktorá ide až za hranu života a smrti (najmä vo filmo-
vom Štvorci, inscenácia v SND vychádza z pôvodného neupraveného scenára
švédskeho autora s vlastnými vkladmi.)
Modelové situácie Štvorca sú o strachu a hľadaní pseudo-slušnosti. Ich vznik
evidentne podmieňuje pocit viny a neznalosť riešení. Napríklad: Čo s chorým di-
vákom, ktorý si dovoľuje agresívne výpady v spoločnosti na základe svojej diag-
nózy? Spoločnosť módno-korektne akceptuje jeho prítomnosť v hľadisku, no ne-
chráni verbálne napadnutú redaktorku, ktorá nemôže viesť pokojný rozhovor
s umelcom na javisku. Hoci u nás nemocný opúšťa divadlo, na rozdiel od severského
filmu, kde ho ľudia uchránia, zamestná myseľ aj súčasného slovenského diváka.
Autor sa tiež pýta, čo so zónami, v ktorých žijú nielen sociálne slabší, ale aj
mravne pokrivení. Lenže nie všetci sú oboje. Treba sa báť vstupovať do týchto zón?
Dovolili by ste Vašim deťom, aby sa tam hrali? Ak nie, treba sa za to hanbiť?
68
Ešte viac sa vyhrotí (mravná) myseľ auditória počas ďalšej situácie divadla/ne-
divadla, ktoré slúži zároveň aj ako akýsi sociologický prieskum (opäť drsnejšie,
ba priam hororovejšie vo filme, keďže v SND je jasné, že inscenácia sa len presu-
nula do hľadiska). A síce: Čo s umením/neumením, ktoré doslova ohrozí život di-
váka? Snobská spoločnosť sa tu totiž pri dobrom jedle a víne stáva súčasťou pred-
stavenia „novátorského“ umelca, ktorý počas výstupu stupňuje atmosféru dusna,
až zaútočí na publikum. V duchu paradigmy: silnejší vyhráva, pustí sa nakoniec do
znásilňovania diváčky. Smie zomknutý a teraz už silnejší dav v duchu onej para-
digmy opo-človeka zabiť?! Oko za oko, zub za zub? Vo filme končí mŕtvy na sme-
tisku. V divadle sa „len“ pokloní divákom potom, čo si po dievčinu príde jej priateľ.
Na dôvažok kváziumelec (inscenačne veľmi trefne) získava za svoj výkon „ume-
lecký“ grant od zbohatlíkov.
Štvorec vynikajúco preveruje tézu hlavného hrdinu, či je umelecký artefakt sku-
točne všetko, čo sa uloží do výstavného priestoru.
„Štvorec je bielo vyznačený kvadrát, ktorý sa môže umiestniť na námestí alebo inom
verejnom priestranstve. Jeho zámerom je iniciovať a prakticky vyskúšať slobodnú zónu,
kde vládnu humánne hodnoty ako dôvera a starostlivosť. K štvorcu budeme môcť napríklad
ísť, ak budeme potrebovať pomoc. Keď niekto bude v ňom stáť, hľadať kontakt, pokúsime
sa mu pomôcť. Ak človek bude chcieť odložiť svoje cennosti do štvorca, pokojne to môže uro-
biť – vo štvorci sa nekradne. Väčšina verejných priestorov sa vyznačuje silnou spoločenskou
dohodou o tom, ako sa máme správať a je možné prirodzene vytvoriť nové dohody. Istým
spôsobom si myslím, že štvorec možno pripodobniť niečomu takému jednoduchému ako
priechod pre chodcov s tým rozdielom, že štvorec má vyzývať na starostlivosť o všetkých,
nielen o chodcov. Je naivné povedať, že sa máte k iným správať tak, ako by ste sami chceli,
aby sa správali k vám? Hodnoty, ktoré štvorec zastáva, sú prastaré.“ Znie z javiska.
Štvorec a číslo 4 všeobecne symbolizujú priestor ako taký. Aký veľký bude bielo
vyznačený kvadrát, kde sa každý môže cítiť bezpečne, a ktorý chcú postavy hry
inštalovať, je práve otázka umelcom (života). Nám. Aký presah bude mať umenie
a život, taktiež.
Umne a skratkovito inscenátori Slovenského národného divadla poukázali, čo
s ideou vznešeného štvorca rovnosti a tolerancie, dokážeme urobiť, ak nám nie
sú jasné pravidlá, za čo rozhodujeme a zodpovedáme. Koho máme chrániť a z akej
pozície. Sýtime radšej egá; netvoríme (sa).
A tak v inscenácii na vznešenú víziu pršia smeti, padajú naň veci, dupe sa tam
a psychedelicky tancuje, bez lásky smilní, komerčne zneucťuje život dieťaťa,
a mnohé ďalšie „bežné“ neľudskosti.
Zaiste film sa dostáva pod kožu viac. Obzvlášť, keď severské reálie tvoria Seve-
rania. No už ani na Slovensku nie sme vzdialení mnohým skutočnostiam. Naprík-
lad túžbe po komfortnom živote vyššej strednej triedy. Iste sa aj u nás nájdu mnohí,
ktorí radi poslúžia Zemi ekologickým autom Tesla, smart domácnosťou, a roz-
hodnú sa vo veciach morálky priamo úmerne s uspokojovaním svojho pohodlia.
A to je práve výborný moment na zamyslenie sa, či práve v onom intelektuál-
nom liberalizme bez rizík, nie je kameň úrazu.
„Sloboda sa končí tam, kde zasahuje do slobody iného človeka“, tvrdí aj náš
slovenský režisér v bulletine. Áno, ale iba ak k tomu dodáme, čo vraví na inom
mieste, že pluralita názorov môže existovať len pri elementárnej znalosti rozlišo-
vania dobra od zla. A práve v tom by sme sa mali stať rovní. A nemiešať jablká
s hruškami...
69
Teda na akom základe žiť a nechať žiť? Na platforme lásky, ktorá chce len brať
alebo lásky, ktorá chce dávať, aby dostala alebo dokonca lásky, ktorá dáva, aby sa obe-
tovala? Akoby nám práve hraničné situácie chceli našepkať, že plody svätca nie sú
rovné s plodmi zločinca. A to v akomkoľvek sociálnom prostredí.
Zhodneme sa na tom, že odpustenie a náprava sú duchaplnejšie než zabíjanie zo
„cti“? Alebo sú odpustenie a pomsta rovnocenne ušľachtilé?
Inscenácia nielen zrkadlí pohodlnú nasýtenú spoločnosť, ktorá sa dostáva
k existenciálnym otázkam vďaka vonkajším pádom, ale dokáže nás primäť k za-
mysleniu, že existujú aj iné cesty. Umožňuje nám zastaviť a zamyslieť sa na ceste
sebapoznania. Ono v bulletine filozofkou Annou Hogenovou spomínané „uzo-
brať“ a „uvlastniť“, aby človek prenikol do hlbín svojho ja. 
Navyše, ak poznáme spôsoby, ako sa stať jedným aj druhým, je to cesta nielen
k sebapoznaniu (kde sa práve nachádzam na stupnici zločinca a svätca), ale azda
aj následnej sebakorekcii a sebaprekročeniu (kde sa mám/hodlám nachádzať)
v zmysle kým sa chcem stať ako zodpovedná individualita.
Následne, kým chceme byť ako spoločnosť na tejto stupnici s patričnými prá-
vami a zodpovednosťou? Pravidlá koho chceme vyznávať, nasledovať, usilovať sa
o ne, chrániť ich a inšpirovať nimi? Aké hodnoty chceme vyznávať v živote, a teda
aj vo vede a umení?
Sme slobodní vybrať si. Ale vybrať si musíme. Potiaľ sme si rovní. Potenciál
drieme v každom.
Javí sa, že živé umenie a život nemôžu byť ľubovôľou, lež úsilím. Úsilím napĺňať
to, čím chcem byť a ručiť za seba, a to na stupnici bohatstva ducha, nie mamony.
Nemalo by sa učiť na základnej škole najmä toto?
Azda sa príliš jednostranne zamýšľame nad slobodnou vôľou v kontexte svojho
ega a ega blížneho svojho. Stále len rátame s láskou, ktorá berie a dáva, aby dostala.
No je zištná potiaľ, pokiaľ je postavená na motíve dostávania. Zaiste, človek by asi
dlho neprežil, ak by sa mu jeho láska neopätovala. Ale nikdy nebude mať dosť, ak
sa mu vracia len tá prospechárska.
Dovoľujeme druhým byť slobodnými, kým máme dostatok slobody my. Po hra-
nicu sympatie. Ak nie, zdvihne sa vlna odporu; minimálne vo forme dobrých ume-
leckých otázok. A tie, čo idú za hranu, vyskúšajú nás, ako sme pripravení konať
v krízových momentoch. Ako máme nastavené tie elementárne etické otázky,
o ktorých akoby každý tušil v bezpečí svojho pohodlia. Keď virtuálne tvorí dielo
o Štvorci, keď hrá o Štvorci, keď sa díva na Štvorec, keď ho recenzuje. No prečo
potom na Zemi skutočného Štvorca niet?
Z čoho vlastne pramenia citované prastaré hodnoty, keď uznávame a (snobsky)
mudrujeme, že nie z ega?
Dovolíme si ísť spoločne ešte ďalej a spýtať sa: Ako je to s láskou, výkrikom na
kríži, čo sa dala prvá bez opätovania?
Otvára sa tu téma slobodnej vôle človeka vo vzťahu k Božej vôli. A Jeho sláve.
Byť jedno v chlebe, ktorý je živý z napĺňania vôle toho, kto posiela. Stať sa tak jed-
ným na Jeho pamiatku: „Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Ale kto hľadá
slávu toho, ktorý ho poslal, ten je pravdivý a neprávosti v ňom niet,“ vraví Kristus.
Ak stvorený nehľadá len slávu stvoreného (seba či blížneho), ale Stvoriteľa, na-
staví pravidlá azda múdrejšie. Inak, ako keď chce ovenčiť vavrínmi seba, korektne
nezasahujúc do slobody a slávy iného.
No nedosiahne človek autonómnym ľudským činom paradoxne väčšiu slávu,
70
ak tá Božia presiahne jeho slobodu a nezastaví sa ani pred bránou blížneho
svojho?
Je úžasné, že inscenácia Štvorec na javisku Slovenského národného divadla po-
skytuje možnosť zamyslieť sa aj vertikálnym smerom.
Z VÝT VARNÉHO
UMENIA

M á ri a KOVALČ ÍKOVÁ

LEN RAZ ZA ŽIVOT


(Once in a Lifetime)
Výstava Pietra Breughela st. vo Viedni

„Byť staviteľom „katedrál“ znamená dať všetkému všednému vyšší zmysel,


všetkému známemu dôstojnosť tajomstva a konečnu dať žiaru nekonečna“.

Vo viedenskom Umelecko-historickom múzeu (KHM), sme mali možnosť do 13. 1.


2019 vidieť celosvetovo prvú monografickú výstavu venovanú 450. výročiu úmrtia
významného flámskeho renesančného umelca, maliara a grafika Pietra Breughela
st. (1525/30 – 1569). Múzeum dnes vlastní vo svojich stálych expozíciách dvanásť
jeho veľkých malieb, za ktoré vďačí veľkému mecenášovi umenia arcivojvodovi
Leopoldovi Wilhelmovi a cisárovi Rudolfovi II. Na výstave ich bolo vystavených
27 z celkového počtu 43 známych obrazov a okolo 60 rytín a kresieb. Boli zapožičané
z viacerých svetových umeleckých zbierok, z múzeí a galérií v Rotterdame, Antver-
pách, Berlíne, Ríme, Londýne, Paríži, Prahe a z New Yorku. Príprava výstavy trvala
viac ako 6 rokov a spolupracovalo na nej viac ako 20 medzinárodných inštitúcií.
Výstava bola veľkolepým predstavením s tisíckami divákov, ktorí sa doslova
tlačili a vzájomne predbiehali, aby mohli stáť zoči voči Breughelovým obrazom
a nechali na seba pôsobiť špecifickú breughelovskú energiu vitálnej životodarnej
energie a silu ľudských emócií, ktoré sa v Breughelových dielach splietajú do ab-
surdných a fantazijných prepojení a neobvyklých situácií. Ani s odstupom storočí
nestratili Breughelove diela na výpovednej aktuálnosti. Práve naopak, svojou ob-
sahovou nadčasovosťou sú živé a majú čo povedať ešte aj v dnešnej počítačovej
dobe. Tajomstvo tohto receptu je úplne jednoduché. Breughel zobrazoval ľudí,
vo svojej prirodzenej túžbe po živote, jeho žití v každodenných ľudských stráda-
niach a radostiach, so všetkými dobrými aj negatívnymi vlastnosťami, chybami,
nedostatkami, krásami a láskou.
Súbor vystavených obrazov bol tematicky rozmanitý: boli tu obrazy prírody,
a jej premenlivých atmosférických nálad, obrazy človeka a jeho špecifických fo-
riem správania sa, fantazujné vízie, náboženské témy, alegórie, príslovia, či ezote-
rické námety, žánrové výjavy, spoločenský realizmus aj symbolický surrealizmus.
A všetko toto spolu harmonizovalo a navzájom sa dopĺňalo.
71
V období humanizmu, v období myšlienkových a názorových stretov, ešte mno-
hých nezodpovedaných vedeckých otázok, zahŕňala dobová koncepcia umelec-
kého diela spravidla obsahovo alegorické vrstvy viac či menej skrytého zmyslu.
Podľa vtedajšieho dobového presvedčenia mal obraz predovšetkým dva ciele: po-
tešenie a úžitok. Mal prinášať uspokojenie zraku a myšlienkové obohatenie ducha.
Breughelove diela sa už v jeho dobe predávali za vysoké finančné sumy; bol jed-
ným z najžiadanejších flámskych maliarov 16. storočia.
Jadrom jeho tvorby sú tri veľké obrazy vytvorené v období rokov 1559 – 1560
Nizozemské príslovia (1559 ), Detské hry (1559), Spor Pôstu s fašiangami (1560). K jeho
vrcholným dielam patrí cyklus Ročných období (1565 ), z ktorých bolo dokončených
päť kompozícií. Maľované sú na dubových doskách, ktoré sú vzájomne poprepá-
jané a vytvárajú celkový obrazový priestor. V Breughelových dielach je vždy niečo,
čo inšpiruje diváka k skúmaniu a pochopeniu, niečo, čo presahuje rámec toho čo
je namaľované. Jeho obrazy vyjadrujú ľudský protokol správania, zvykov a obyčají:
ľudské nálady ,chute, obavy aj vášne, ale aj životné pravidlá, ich porušovanie, zneu-
žívanie, výsmech a pretvárku, moralizujú, ale zároveň aj zosmiešňujú, ironizujú,
sú plné groteskných i zdegenerovaných postáv pohybujúcich sa bezprostredne po
celej obrazovej ploche pôsobiacej na prvý pohľad ako pestrofarebný chaos. Zaľud-
nenosťou obrazov vytvára umelec dojem bohatstva a pestrosti života, ktorý sa
oplatí žiť za každých podmienok. Dokonca sa stáva, že šľachticov, veľmožov, kup-
cov, konfrontuje v širších súvislostiach, s celým týmto teatrom mundi, takže aj zla-
tom vyšívané rúcha a bohato zdobené predmety sa stávajú celkom bezvýznam-
nými atrapami. Luxus a bohatstvo spracováva výlučne ako vyšší symbolický cieľ.
V obraze Klaňanie troch kráľov (1564) necháva vyznieť význam a umeleckú jedineč-
nosť zlatého kalicha (pravdepodobne aj ako prezentáciu dobových umeleckých
remesiel), ktorý jeden z kráľov podáva malému Ježiškovi.
Breughelove kompozície sú bohaté na pohyb, na gestikuláciu, na ľudské myš-
lienky, city, emócie, tvary, farby. V podstate dominuje jednoduchosť vidieckeho
oblečenia, takže bohatá šľachta v nich skôr zaniká. Na svojich obrazoch vytvoril
akúsi ľudovú revolúciu (Je to snáď predtucha začínajúceho sa boja za oslobodenie Ho-
landska. V danej dobe bolo pod nadvládou Španielska ), ktorá si svet a život riadi podľa
seba, podľa svojich pravidiel v súzvuku s prírodou a celým vesmírom.
Boschovské videnie sveta popretkávané humorom a satirou, pozorovaním aj
výmyslom, mravnosťou aj odvahou porušovania pravidiel nadobúda silu v námete
Hlavných hriechov (1557) a v maľbe Pád anjelov (1567) . Je to oživenie fantazijného
sveta, ktorý Breughel prebúdza nielen ako nasledovník Hieronyma Boscha, ale
hlavne ako tvorca nových didaktických obrazov, ktoré vyvolávajú širokospektrálne
odozvy.
V kolekcii perokresieb Hlavné hriechy azda najvýraznejšie využil vlastnú fantáziu
a vizionárske schopnosti. Obludné bytosti a absurdné situácie sa snúbia v surrea-
listickej kompozícii plnej chaosu, vybájených obydlí a prístrojov. Celok diela pô-
sobí až utopistickým dojmom. Bizardné postavičky predurčujú dnešné atribúty
modernosti .V perokresbe Pýcha (1557) vidíme hybridnú ľudsko-zvieraciu bytosť
s piercingom na perách, z utopistických stavieb sa dymí ako z varných kanvíc, na-
vodzujúcich atmosféru štartovacích rámp pred odletom rakiet vystrelených do
vesmíru.
K tvorbe zaľudnených obrazov pristupuje ako školený filmár, ktorý sa práve
chystá nafilmovať ďalšiu zaujímavú scénu zo života. Ako keby vyčkával za kame-
72
rou pokiaľ sa jeho scenár nenaplní presne tak, ako to cíti. V období, keď sa schy-
ľovalo k nizozemskej revolúcii sa priam vizionársky zmocňuje svojej úlohy. V ro-
máne Felixa Timmermansa (Peter Brueghel,Obelisk,Praha,1970) sa dozvieme odkiaľ
pramení Brueghelov zmysel pre diaľku, pre nekonečnú perspektívu, pre široký
priestor, v ktorom zobrazoval stovky postáv od tých najväčších a najbližšie nama-
ľovaných v popredí obrazu, až po tie najminiatúrnejšie , strácajúce sa v diaľke,
ktorá pokračuje krajinnou scenériou, vysokými horami a kľukatiacimi sa riekami.
Ako dieťa vysedával na povale domu a sledoval ďaleký horizont, nesmierne dia-
ľavy, obrovskú šírku a nekonečnosť priestoru pod ním. Pochopil, že ľudia a zvie-
ratá sú prepojení so zemou a všetko sa mu videlo malé a bezmocné a vzájomne
zviazané. Celé toto hemženie, pohyb a súvislosti vyjadril ako zrelý umelec vo svo-
jich fantáziou obdarených dielach.

Ľudové motívy
Breughel veľmi rád sledoval dedinčanov ako jedia, pijú, ako sa stretávajú a milujú,
ako skáču, tancujú, ako sa bijú, hádajú a udobrujú. Tu niekde nachádzal jadro ži-
vota, stred sveta, pohyb a perspektívu ľudského rodu. Možno to je aj preto, že sa
narodil priamo v tomto virvare, v hostinci „Pri zasľúbenej zemi“. Vťahuje nás do
diela prostredníctvom ústrednej postavy, ktorú spravidla situuje do popredia,
alebo do ústrednej časti obrazu, (Tanec dedinčanov, 1567),častokrát doprava, doľava,
alebo priamo do stredu, podľa žiadaného kompozičného zámeru. Postavy bežia
do obrazu, akoby práve vyšli z nášho storočia, spomedzi nás. Je to špeciálna výzva, -
„akčná“ pozvánka autora, aby sme sa zúčastnili na deji osobne. Nadobúdame po-
cit magickej príťažlivosti a dôvernej spriaznenosti a vnikáme do deja spontánne,
svojou vnútornou intuíciou a empatickými danosťami, akoby sme žili v dávnom
renesančnom čase a zdieľali všetko spolu so zobrazenými postavami. Breughelove
diela sú dejiskom aj našich dní, snov, tradícií, zvykov, náboženských pravidiel
a konvencií, morálnych predsudkov aj amorálnych deštrukcií. Ocitneme sa na hra-
nici sna a fantázie (Nizozemské príslovia, 1559), absurdnej reality, s ktorou sa chtiac-
-nechtiac stotožňujeme a porovnávame.

Krajina
Straka na šibenici (1568) je obraz kde dominuje krajina, jej hĺbka, diaľka, plastický
priestor s nekonečným horizontom. Ľudia v nej pôsobia ako farebné plody zeme.
Kompaktný súzvuk prírody a človeka, harmónia, láska, pokoj, prirodzená fareb-
nosť, vytvárajú radosť z tejto scenérie. Domčeky a veterné mlyny roztrúsené v do-
linkách, na lúkach, v lesoch, rieka kľukatiaca sa krajinou a šíra obloha s letiacim
vtákom: v pozadí stoja hrady , kostolíky a dovysoka sa týčiace končiare hôr. Za-
sľúbená zem radujúca sa z priezračne jasnej oblohy, z vesmíru ,z krásy, zo všetkého
živého. Prevláda hnedá, zemitá zelená farba, oceľovomodrá a svietivá biela preniká
cez jednotlivé farebné vrstvy a dodáva obrazu lesk a príjemné vibrujúce chvenie.
Ikarus v Ikarovom páde (1555 – 1560), padá do hlbín mora, akoby to bolo úplne
prirodzené, a roľník so zdanlivou ľahostajnosťou sústredene orie „svoju“ brázdu...
a život pokračuje ďalej, pripravený na nové vzostupy a pády. K meditatívnym
a pokojnejším krajinným scenériám s minimálnym počtom postáv patrí obraz
Hrabanie sena (1565). Pre výstavu vo Viedni bolzapožičaný z Lobkowiczkého paláca
v Prahe a patrí do pätice Ročných období (šiesty obraz sa nezachoval). Snehovo-
bielou farbou presvietený obraz Lovci v snehu (1565), ktorý je majetkom KHM vo
73
Viedni, obrazy Pochmúrny deň (1565), Návrat stáda (1565), Útek do Egypta (1563),
Žatva (1565).

Náboženské motívy
Všetky postavy na Breughelových obrazoch sú významovo rovnocenné. Hlavné
scény ústredného motívu, splývajú s prostredím, odohrávajú sa v širokospektrál-
nej priestorovej krajinnej scenérii, ako súčasť veľkého prírodného celku, ktorý má
svoje vlastné pravidlá. Smútok a žiaľ strieda radosť a humorné situácie. V kom-
pozícii Nesenie kríža, sa dej rozkladá po celej ploche plátna, takže sa ťažko medzi
950 postavami hľadá ústredný motív ukrižovaného, podobne ako aj v obrazoch
Triumf smrti, alebo Holandské príslovia. Ústredné postavy znázornené v popredí sú
oblečené v luxusne nariasenom odeve, ktorý upútava divákovu pozornosť pestrou
farebnosťou a intímnosťou hlavnej myšlienky stabilizujúcej pozornosť na zmysel
a dianie širších verejných udalostí.
Kázanie Jána Krstiteľa (1566), predstavuje nádherný súzvuk človeka a prírody. Ma-
jestátne stavané stromy nadobúdajú ľudské dimenzie, stávajú sa oporou, aj útoči-
skom zhromaždenému spoločenstvu ľudí. V dôvernej symbióze človeka, prírody
a tušeného sveta, cítime pokoj, pochopenie a lásku ku všetkému živému. V zaľudnenej
kompozícii obrazu na dreve Obrátenie sv.Pavla (1547) vytvára dej na princípe dvoch
rozdielne položených horizontov: hlbokého, nízkeho, v ľavej časti (ďaleký priestor s po-
hľadom na krajinu s jasnou oblohou) a druhého vyššieho v pravej hornej časti obrazu,
kde stoja vysoké hory ,spoza ktorých vychádza oceľovomodrý mrak. Pravdepodobne
sa nepriamo, alebo podvedome, inšpiroval obrazom Leonarda da Vinci – Mona Lisa.
Je evidentné, že Breughel študoval talianske maliarstvo veľmi intenzívne a pozorne.
V obraze Obrátenie sv.Pavla, (tak ako aj vo viacerých olejomaľbách alebo temperových
maľbách na dreve) necháva vyznieť prirodzenú štruktúru drevnej dosky. Odhaľuje
jej prirodzenú farbu a štruktúru. Podobný a podrobne perfekcionistický spôsob
maľby, farebnosti a odkrývania čistoty dreveného podkladu takmer autenticky
a majstrovsky uplatnil v niektorých krajinárskych kompozíciách na drevených sa-
morastoch aj slovenský umelecký génius Albín Brunovský. Dnes by sa takéto detailne
prepracované scény s tisíckami ľudí urobili počítačovou multiplikáciou.
Breughel si je vždy vedomý obrátenej strany vecí – varuje, ale dáva aj nádej.
Po krvavom boji o život (Triumf smrti), vždy svitá nová nádej a život pokračuje
v prísľube jasných belasomodrých tónov v hornej časti kompozície. Ak sa hlbšie
zahľadíme, tak takmer v každej Breughelovej maľbe sa v pozadí črtá silueta kos-
tolíka, alebo veterného mlyna. Pre maliara symbolizujú pocit istoty, domov, pod-
statu, pravdu a útočisko pred búrlivosťou sveta. Dramatický obraz „Triumf smrti“
vytvorill po návšteve Palerma, inšpirovaný monumentálnou talianskou gotickou
freskou Trionfo della morte (1446) umiestnenou v Palazzo Sclafani.
Breughel precízne postupuje od abstraktného ku konkrétnemu. Z tmavo čer-
venej a hnedej, expresívne namaľovanej plochy modeluje presne zamýšľaný dej.
Vo finálnej fáze používa tenkú jemnú kontúrovaciu líniu, ktorou upresňuje
zobrazovanú postavu a syntetizuje výsledný účinok obrazu. Kontrast a súzvuk
teplých a studených tónov: červené a hnedé, béžové a žlté tóny a studené tyrkysovo
zelené a modro sivé tóny. Olovnatá beloba, ktorou dopĺňa modeláciu postáv, sú-
časne je vmiešaná aj v podkladovej vrstve diel a preniká na povrch plátna ako
spodný zdroj svetla. Farba nie je hustá a navrstvená, ale jemne kĺže po povrchu
podkladovej vrstvy.
74
V Breughelových dielach má veľmi podstatnú funkciu aj svetlo. Drieme pod
povrchom, alebo exploduje ako slnečná sopka priamo v strede kompozícií, stíšene
sa zakráda na pozadí ostrých sivomodrých skál (alpských horských masívov), pre-
nikavo svieti na zlatožltých rúchach postáv v popredí obrazov, leskne sa na hla-
dine riek a jazier kľukatiacich sa k horizontu do diaľav smerom von z obrazu.

Premeny počasia v Breughelových dielach


Atmosféru počasia Breughel vystihuje prostredníctvom svetelných zábleskov, fa-
rebnou hĺbkou monochromatických hnedobéžových až zamatovočiernych alebo
okrových tónin umocnených prostredníctvom tradičných sezónnych činností
(orezávanie stromov, zber úrody, zháňanie dobytka z pastvín, žatva). V obraze Kla-
ňanie troch kráľov v snehu (1567) vytvára mimoriadne silný vizuálny dojem znázor-
nením padajúcich snehových vločiek. Ide pravdepodobne o prvé zobrazenie snehu
v maliarstve. Je to veľmi výrazné zviditeľnenie Breughelovho majstrovského spô-
sobu ako vyjadriť atmosféru a premenlivosť počasia a prírody. Zachytením oka-
mihu sneženia predurčuje premenlivú schopnosť maliarskeho impresionistického
videnia sveta a života.

Byť, či nebyť? a večná túžba človeka po dokonalosti


Najznámejší obraz v dvoch verziách Babylonská veža (1563, 1568), ktorú Breughel ma-
ľoval ešte aj viac krát, má čo povedať aj dnešnému svetu. Známe sú dve verzie: jedna
je vo Viedni a a druhá v Rotterdame. Ide pravdepodobne o zikkurat Etemenanki – „zá-
kladný kameň nebies a zeme“, 7. stor. p. n. l. v meste Babylon (kniha Genezis, kpt. 11). Po-
tom povedali: „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba, spravme
si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!“ Táto dôsledná architektonická
stavba, čnejúca do neba, (bábel – chaos, zmätok), je predchodcom dnešných mra-
kodrapov, predstavovala asi jednu z prvých mestských architektúr a mala ambície
siahať až k nebesám. Môžeme si ju vysvetľovať ako večnú ľudskú túžbu budovať,
stavať, vymýšľať, zlepšovať, vynaliezať. Oslava rozumu pred duchom však nebola
dokončená, keďže Boží zásah zmiatol jazyky ľudí, ktorí vežu nemohli ďalej vystavať
pretože sa nevedeli dohovoriť: „Poďme, zostúpme, pomäťme tam ich jazyk, aby nik ne-
rozumel reči druhého“ . Vynára sa tu aj shakespearovská otázka „Byť či nebyť ?“. Pokiaľ
až môže siahať ľudská vynaliezavosť ?A aký bude mať dosah na ľudskú podstatu ?
Otázka ostáva otvorená, tak ako nedokončená Babylonská veža. Dielo má aj didak-
tický podtext: poukazuje aj na dobové remeslá. Na spôsob zásobovania materiálom,
dopravu, umiestnenie a výber materiálov, jednotlivé činnosti, používanie nástrojov
a pod. Veža symbolizuje stratu jednotnej viery, predstavuje spoločnosť a civilizáciu,
ktorá človeka zväzuje. Kráľ Nimrod, ktorý dal vežu postaviť stojí v dolnej časti kom-
pozície ako mecenáš a pozerá sa na pracovný ruch. Aj tu je znázornená večná túžba
človeka vyrovnať sa vesmíru a stále vytvárať niečo nové a priekopnícke.

Labyrint sveta a čistota duše, peklo a nebo


Bláznivá Margaréta (1561), nahnevaná ústredná postava obrazu je razantná a po-
mätená žena „Dolle Griet“ oblečená v zbroji. Spontánne vyráža do boja proti chi-
méram, predstavám a bludom, s ktorými sa v podstate nedá ani bojovať. Tento
obraz evokuje príbeh Don Quijota a Sancha Panzu, ktorí bojovali s veternými
mlynmi, ale aj tento obraz má oveľa hlbší psychologický a filozofický podtón, než
sa na prvý pohľad zdá. Podobenstvo o slepcoch (1568) je podobenstvom o ľuďoch
75
a ľudskom živote, o zaslepenosti mysle, aj o ľudskej pýche a neschopnosti odpútať
sa od jednostranného spôsobu uvažovania smerujúceho k egoizmu a zaslepenosti
voči krásam okolitého sveta a života. V detailoch obrazu je skrytá významová sym-
bolika. Aj kvety objavujúce sa vo viacerých Breughelových obrazoch majú svoj
osobitný význam, každý kvet vyjadruje dajakú vlastnosť a hlbšiu myšlienku.

Filozof ické posolstvá


Autoportrét Maliar a znalec (1565) – perokresba hnedým tušom a Mizantrop – Ne-
vernosť sveta (1568) – tempera na plátne. V tejto súvislosti sa vynárajú dve flámske
príslovia: „Umenie a veda majú najväčších nepriateľov v hlupákoch“, a „Ak vedie umenie
ku chlebu, potom my smerujeme ku smrti“. Obrazy je možné vysvetľovať kladne ale aj
záporne. V autoportréte sa za maliarovým chrbtom nachádza buď jeho priateľ,
alebo básnik, zberateľ umenia, mecenáš, podporovateľ umelcovho umenia, alebo
aj skupáň, ktorý si kupuje umenie pre svoju prestíž, iba pretože je to v móde? Ume-
lec so štetcom v ruke a za ním natešený divák, ktorý práve objavil svoju podobizeň
v jednej z postáv na umelcovom obraze? Postava má ruku položenú na mešci s pe-
niazmi a chystá sa obraz získať za každú cenu. Táto perokresba mi evokovala davy
ľudí, ktorí sa na výstave v Breughelových obrazoch videlii ako vo fiktívnom zrkadle,
alebo sa tešili s úsmevom na tvári akoby objavili niekoho dôverne známeho.
V Mizantropovi je zafixovaná úvaha o ľudskom údele. Z doposiaľ videných diel
veľkého maliara vychádza radosť a optimizmus, majú nádych ľudových radovánok
a života bežných ľudí. Breughel bol sústavne v ohnisku diania, maľoval vnímal, tvo-
ril skutočnosť tak ako ju videl, cítil a vnášal do nej kus svojej osobnej kritiky aj so
zaužívanými spoločenskými prvkami, porekadlami a ľudovými prísloviami. V Mi-
zantropovi je to on sám osobne, oblečený v tmavom plášti, akoby si chcel uchrániť
svoj vnútorný pokoj a sústredenosť (introspekciu), svoju vnútornú meditáciu nad
životom, aj pravdu, ktoré ukrýva pod plášťom. Malý bacuľatý človiečik ho zozadu
okráda, o peniaze, ktoré umelec tvrdo zarobil svojou prácou, koná tak vo veselom
presvedčení, že mu v podstate tieto peniaze patria, keďže ho majster namaľoval vo
figurálnych obrazoch ako jednu z postáv. Zároveň však tento potmehútsky zlodej
umelca okráda o kľud a dranká o jeho pozornosť a tiež o ďalšie maľovanie ľudových
zhromaždení, veselíc a fantazijných stretnutí? Obraz však môže mať aj subjektív-
nejší podtón: vyjadruje umelcov vnútorný tvorivý nepokoj a pochybnosti. Filozo-
fický podtext maľby je v každom prípade nesporný. Žiaľ tento obraz nebol na vý-
stave vystavený, je uložený v Národnom Múzeu a Galérii di Capodimonte v Neapoli.

P. Breughel a svetové a slovenské výtvarné umenie


Význam Breughelovho umenia je nadčasový, posúva výtvarné umenie do ďalších
časových epôch, preto z neho čerpajú podnety aj mnohí významní umelci. Spon-
tánne mi prišli na myseľ obrazy M. Benku – Dve ženy, Na pole, S batohmi , v ktorých
je evidentná kompozičná podobnosť s obrazom Hrabanie sena od P. Breughela,
v maľbách na dreve od A. Brunovského – Pocta Arcimboldovi, Zahradníčka, je vý-
razná podobnosť krajinnej scenérie s obrazom Obrátenie sv. Pavla od P. Breughela.
„Breughelovskú“ zaľudnenosť si obľúbili aj umelci: O. Zimka, M. Škrovina, v sklo-
maľbách a v maľbách na dreve s dedinskou tematikou, ale aj J. Feďkovič, s fanta-
zijnou jedinečnosťou uplatnenia viacerých ľudských príbehov na jednej ploche
plátna. Každý z nich tieto dávne a ďaleké alebo blízke vplyvy riešili osobitne vo
svojom špecifickom umeleckom poslaní.
76
NAMIESTO RECENZIE

ZAUJÍMAVÝ SLIEZSKY
HISTORICKÝ PROJEK T
Tomášová Veronika: Evangelíci na Těšínsku
v tolerančním období (1781 – 1861)
Český Těšín : Slezská církev evangelická a. v., 2018

V polovici roka 2017 ma požiadal o recenziu knihy Veroniky Tomášovej teologický


referent Sliezskej cirkvi evanjelickej a. v. z Českého Těšína, Mgr. Marek Říčan,
ThD., s ktorým som v roku 2016 korešpondoval pri príprave scenára televízneho
filmu RTVS o Jurajovi Tranovskom. Film sa podarilo v tom istom roku za účasti
sliezskych inštitúcií i tamojších osobností nakrútiť pod názvom Spevák v ťažkej
dobe. Za pomoc, ktorú mi Marek Říčan sprostredkoval, som mu vďačný, pretože
mi pomohol zorientovať sa v sliezskych, osobitne v těšínskych protestantských
inštitúciách.
Pri tejto príležitosti som bližšie spoznal nielen Tranovského kraje nemecké,
české i moravské, ale najmä Sliezsko, menovite Těšínsko, Český Těšín i Cieszyn –
Tranovského rodisko, ako aj jeho exilové pôsobisko v sliezskom Bilsku, odkiaľ
ako celoživotný exulant putoval do Horného Uhorska pod ochranou budatín-
skeho šľachtica Jána Suňoga a jeho manželky Anny, najmladšej dcéry Juraja Turza.
A hoci nie som „silesiológ“ v pravom slova zmysle, a lepšie ako v tolerančnom ob-
dobí som zorientovaný v sliezskom období reformačnom a protireformačnom,
recenzovanie knihy Veroniky Tomášovej som napokon prijal. Urobil som veľmi
dobre, pretože som nadobudol znalosti viacerých dôležitých tém, ktoré sa týkajú
dejín sliezskej duchovnosti, protestantizmu, špeciálne cirkevných dejín sliezskej
evanjelickej cirkvi a. v., ako aj sliezskej historickej topografie a geografie, v nepo-
slednom rade sliezskej evanjelickej historiografie.
Veronika Tomášová patrí k „najmladším“ výhonkom sliezskeho historického
projektu, ktorého cieľom je monografické spracovanie dejín sliezskej evanjelickej
a. v. cirkvi. Predpokladalo sa, že projekt vyústi do komplexného monograficky
koncipovaného zväzku, ktorý obsiahne päťstoročný život luterskej reformácie
v Sliezsku. To sa však ukázalo byť nereálne, preto sliezska evanjelická komisia his-
torikov, ktorá pracuje od roku 2003, pristúpila k príprave a vydaniu viaczväzko-
vého diela. Autorstvom prvého zväzku, ktorý sa orientuje na obdobie sliezskej re-
formácie od jej počiatkov do roku 1781, boli poverení Daniel Spratek, Stanislav
Piętak a David Pindur, na druhom zväzku, ktorý zachytáva obdobie po prijatí to-
lerančného patentu Jozefa II. do prijatia cisárskeho protestantského patentu
Františka Jozefa I. v roku 1859, pracovala Veronika Tomášová. Predpokladajú sa
aj ďalšie zväzky, rámcované 19. a 20. storočím. Na témach 20. storočia pracuje Jó-
zef Szymeczek.
Hlavným predmetom monografie Veroniky Tomášovej sú sliezski evanjelici a. v.,
ktorí žili na území Těšínska. Pod týmto pojmom sa v knihe Veroniky Tomášovej
rozumie bývalé kniežatstvá Těšínske a Bilské, t. j. územia, ktoré sa dnes rozkladajú
na území Českej republiky a Poľskej republiky. V rokoch 1742 – 1918 bolo Těšín-

77
sko súčasťou habsburskej monarchie v rámci – v tom čase sa nazývalo – Rakúske
Sliezsko.
Monografia Veroniky Tomášovej môže byť pre slovenských bádateľov v mno-
hom ohľade veľmi zaujímavá, pretože prezentuje dôležité údaje k dejinám sloven-
skej evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorá po vydaní tolerančného patentu
Jozefa II. zásadným spôsobom participovala na obnove protireformáciou rozru-
šených štruktúr sliezskej evanjelickej a. v. cirkvi. Prejavilo sa najmä v jedinečnej
duchovnej investícii – v príchode hornouhorských-slovenských evanjelických kňa-
zov do novoutvorených sliezskych zborov po roku 1781. Materským „kostolom“
dvanástich nových sliezskych tolerančných zborov v Rakúskom Sliezsku sa stal
Ježišov kostol v Těšíne, jedenásť vzniklo na Těšínsku a jeden v Opavskom Sliezsku.
Do jedenástich nových zborov prišlo sedem evanjelických kňazov z Uhorska. Väč-
šina z nich boli Slováci, ktorí mali skúsenosti z duchovnej práce v Čechách a na
Morave. Vykonali mnoho dobrého pre postupnú konsolidáciu nových sliezskych
evanjelických zborov. Príznačným javom pre takýto vývoj sliezsko-uhorských
evanjelických vzťahov bolo aj to, že vo vedení evanjelickej cirkvi na Těšínsku –
v moravsko-sliezskej superintendencii – boli všetko „evangelíci z Uher“, a to nielen
Slováci, ale aj karpatskí Nemci. Výnimočnú pomoc sliezskym evanjelikom posky-
tovali evanjelické lýceá v Uhorsku, menovite v Prešporku, Levoči, Kežmarku, Ban-
skej Štiavnici, v Prešove a v Šoproni, ktoré umožňovali absolventom Evanjelického
teologického gymnázia v Těšíne (založené v roku 1812) zavŕšiť teologické vzdela-
nie. Poskytlo vzdelanie celému radu budúcich sliezskych evanjelických osobností
a vytvorilo medzi študentmi dobré vzájomné vzťahy, inšpirovalo spoluprácu. Túto
službu hornouhorských evanjelických lýceí sliezskemu vzdelávaniu považujeme
za veľmi významnú a hodnú ďalšej bádateľskej pozornosti. Monografia Veroniky
Tomášovej v tejto súvislosti zaznamenáva významné slovenské školské impulzy,
ktoré mali dosah nielen na sliezsky cirkevný život, ale i na sliezske národné pre-
budenie. Upozorňuje na prešporské vzdelávanie Slezana Pawla Stalmacha, žiaka
Ľudovíta Štúra, ktorý sa ako účastník Slovanského zjazdu v Prahe, nemohol stať
profesorom Těšínskeho teologického gymnázia. Zabránil mu v tom zásah sliez-
skych Nemcov. Napriek tomu štúrovské impulzy Stalmach uplatnil pri tvorbe
sliezskej knižnej bibliografie (podľa vzoru Pavla Jozefa Šafárika) a vydal zbierku
poľských národných piesní. Vzácnu prácu pre Sliezsko konal aj ako redaktor pe-
riodík Tygodník Cieszyński a Gwiazdka Cieszyńska.      
Slovenského príjemcu monografie Veroniky Tomášovej zvlášť zaujme kapitola
o Jánovi Kalinčiakovi, riaditeľovi osemročného štátneho Cisársko-kráľovského
evanjelického gymnázia Těšíne, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1858 – 1869
a zaslúžil sa nielen o fungovanie školy, toleranciu voči slovanským študentom,
ale aj o štúdium viacerých Slovákov, napríklad Svetozára Hurbana na tejto škole.
Kalinčiak vyučoval filozofickú propedeutiku a nepovinnú češtinu. Jeho vzťah
k študentom sa vyznačoval priateľským, žičlivým postojom a osobitne význam-
nými príhovormi, ktoré k študentom gymnázia prednášal na úvod a záver škol-
ského roka. Kalinčiakove těšínske príhovory (reči) na Slovensku vzbudili veľkú
pozornosť, boli vydané knižne a sú on line dostupné v internetovskom prostredí.
Kto sa do nich začíta, v mnohom ohľade si uvedomí ich pedagogickú inteligenciu,
láskavý empatický vzťah k mládeži, výzvy k mravnému a zrelému životu i jeho
praktické modelovanie. Spozná Kalinčiaka nielen ako satirického spisovateľa slo-
venského života vo všeobecne známej Reštavrácii, ale aj ako veľkého etika svojej
78
doby, milovníka biednych rodičov z vtedajších sliezskych i slovenských „chatrčí“,
ktorým záležalo na tom, aby ich deti pod Kalinčiakovým vedením dokázali vystú-
piť na vyššie kultivované poschodia spoločenského života. A bude hľadať paralely
medzi Komenským a Kalinčiakom.      
Domnievame sa, že monografia Veroniky Tomášovej nemala prehliadnuť Ka-
linčiakove reči a mala zaznamenať ich pedagogicko-etický, náboženský i literárny
význam. A tiež (hoci v poznámke pod čiarou) aj to, že „Reštavrácia“, najznámejšie
Kalinčiakovo dielo, začala v roku 1861 vychádzať v poľskom preklade v těšínskom
týždenníku „Gwiazdka Cieszyńska“ (Těšínska hviezda), čím vytvárala mosty, me-
dzi slovenským a sliezskym literárnym životom. Poznámkou by sa dalo pripome-
núť i to, že jedným z dôsledkov – odkazov štúdií Svetozára Hurbana Vajanského
na „Kalinčiakovom“ gymnáziu v Těšíne bola jeho těšínska novela Husľa. Chýbajú
i odkazy na niektoré těšínske pramene k Jánovi Kalinčiakovi (Jan Wantula a i.).

Na Těšínsku sa horno-uhorsko (slovensko)-sliezske vzťahy prejavovali nielen


v duchovenských alebo v školských, ale aj v laických evanjelických štruktúrach.
Pozoruhodným fenoménom v tejto oblasti bola napríklad Alžbeta Petróciová (Pet-
röczi), po matke rodáčka z révaiovského rodu zo Sklabine v Turci – na Slovensku,
ktorá sa vydala za sliezskeho magnáta Christiana Calisia – slobodného pána z Ka-
liša so sídlom v Bytčici neďaleko Žiliny. Z tohto kališovského rodu pochádzali
významní horno-uhorskí i sliezski Calisiovci – slobodní páni Kališovci, ktorí ga-
rantovali evanjelické veci v slovenskom i sliezskom prostredí. Christian bol gene-
rálnym inšpektorom Uhorskej evanjelickej cirkvi a. v. Po jeho smrti Alžbeta Petró-
ciová – Calisiová spravovala calisiovské sliezske majetky s centrom v Drahomyšli
v Bilskom kniežatstve. Za cenné by sme považovali, ak by monografia Veroniky
Tomášovej zaznamenala tieto i ďalšie informácie o „slovenských“ slobodných pá-
noch z Kališa – Calisiovcoch a ich pôsobení v Bytčici i vôbec v Hornom Uhorsku,
a bola tak aj prameňom o zaujímavom prepojení dôležitých protestantských pi-
lierov slovenskej a sliezskej evanjelickej cirkvi a. v.: Sklabinský hrad – Bytčica –
Drahomyšl.
Kniha Veroniky Tomášovej ako celok je prehľadná, sprístupňuje zrod, budova-
nie a zápasy tolerančnej sliezskej evanjelickej cirkvi a. v. z mnohých stránok. Po-
dáva malé monografie tolerančných sliezskych zborov, portrétuje osobnosti, du-
chovné i laické, šľachticov i vzdelancov, Slezanov, sliezskych Nemcov (sliezske
nemectvo) i Poliakov, predstavuje budovanie kostolov, škôl, stupne cirkevnej
správy, superintendencie a senioráty, charakterizuje školstvo, v školskom rámci
obecné školy, Těšínske teologické gymnázium (cirkevné), pokračujúce štátne Ci-
sársko-kráľovské gymnázium, osobnosti význačných učiteľov, učebnice. Nábo-
ženský život na Těšínsku podáva prostredníctvom správ o liturgii, charakterizuje
spevníky, kázňovú tvorbu, rolu konfirmácie, náboženské smery pietizmus i racio-
nalizmus. Osobitnú kapitolu venuje sliezskej ceste od tolerovania, tolerancie voči
Sliezskej evanjelickej cirkvi a. v. k jej patentálnemu „zrovnoprávneniu“ Františkom
Jozefom I. Zaznamenáva pozície vo vzťahoch evanjelikov voči rímskym katolíkom.
Podáva i národnostný kontext Sliezska, a to tak školský – na těšínskom gymnáziu,
ako aj vo verejnom domácom i medzinárodnom kontexte (Sliezsky snem, Slovan-
ský zjazd, Frankfurtský snem). Upozorňuje i na kultúrny kontext sliezskej evan-
jelickej témy, menovite na vydávanie novín a časopisov, na knižnice. Cenné sú re-
gistre a tabuľky, zoznamy kňazov. 
79
Veronika Tomášová pripravila užitočnú knihu – pre domácich i pre slovanských
(slovenských) i ďalších susedov, pre silesiológiu vôbec. Pre Slovákov môže slúžiť
ako dobrá príručka, historikov môže inšpirovať k rozšírenému poznaniu a pre-
pájať slovensko-sliezske témy v synchronickom i diachronickom videní. Vzdelaný
stredoeurópsky protestant i slovenský kultúrny a literárny historik – Slovensko
vôbec by malo dobre poznať tak Tranovského i posttranovskovské – predtole-
rančné, ako aj potolerančné Těšínsko. Milovaný spevák tohto kraja, Jiřík – Juraj
Tranovský, sa zásadným spôsobom zapísal do dejín českého, moravského a slo-
venského – stredoeurópskeho protestantizmu. Všetky národné či územné protes-
tantizmy strednej Európy rástli zo zdrojov veľkej reformácie Martina Luthera.
Majú mnoho spoločného, spájajú ich lutherské spisy a osudy Martina Luthera,
ale i ďalších reformátorov.
Slezania dary protestantizmu prijímali i rozdávali. Významne prispeli k zrodu
evanjelickej a. v. cirkvi v Hornom Uhorsku – na dnešnom Slovensku. Na Žilinskej
synode v roku 1610 sa zúčastnilo šesť delegátov, ktorí zastupovali sliezskych evan-
jelikov. Slováci nezostali dlžní. Na Těšínsku pôsobili slovenskí evanjelickí kňazi.
Jeden z nich, žilinský a zvolenský kazateľ, Timotej Lovčáni, patril k významným
učiteľom a duchovným otcom Juraja Tranovského. Slovenskí kňazi v čase protire-
formácie prichádzali kázať do sliezskych „lesných“ kostolov. Mohutná kniha evan-
jelickej hymnológie – Cithara sanctorum v podaní Juraja Tranovského patrí k fe-
nomenálnym dokumentom slovenského i těšínskeho evanjelického duchovného
života. Rodila sa postupne v Tranovského pôsobiskách na Morave, ale i v sliezskych
kniežatstvách – v Těšínskom a v Bilskom, napokon zásadne a finálne na Slovensku,
na Oravskom hrade a v Liptovskom Svätom Mikuláši. Je to základný duchovný ka-
meň v budovaní vzájomných vzťahov Slovákov a Slezanov, ale je aj dokladom vý-
znamného vkladu do vývoja slovenského jazykového vedomia a pohybu, ktorý vie-
dol zrodu moderného slovenského národa. 

M I LO Š KOVA ČK A

80
ženy, / obstupujú
RECENZIE plášť // Žena mat-
ka, žena gazdiná,
žena milenka / a že-
na duchovná part-
nerka // [...] Spája-
nie tela s duchom je
KEĎ DUŠA ZAOSTRUJE naliehavé volanie“.
Obdobné význa-
DANA PODRACKÁ: Paternoster my možno nachá-
Skalná ruža, Kordíky 2018. dzať v básni Štvor-
rozmerná udalosť
Autorka textov pre deti, esejistka, no v pr- či Prechádzať dňom.
vom rade poetka Dana Podracká nepoľa- Hoci si je vedomá vlastnej jedineč-
vuje – verše ako predĺžené trajektórie by- nosti, pripúšťa (ba až trvá na tom), že
tia lyrického subjektu prelínajúce sa do ľudská existencia, bytie každého jedno-
univerzálneho princípu bytia sveta aj tlivca, sa odráža v komplexnejšom sys-
tentoraz pretavila do podoby básnickej téme založenom na univerzálnych princí-
zbierky rezonujúcej svojou rýdzosťou. poch vesmíru. Na ilustráciu siaha v básni
Nesie názov Paternoster. Fraktál Kochovej vločky po motíve rov-
Podracká sa nečíta ľahko, od zbierky nomenného nepravidelného geometric-
k zbierke akoby sa ponárala čoraz hlbšie kého tvaru. Ten obsahuje časti, z ktorých
do prapodstaty sveta aj seba. Prostredníc- je každá aspoň približne podobná celku
tvom lyrických predstaviteľov svojich – je akousi jeho zmenšenou kópiou, tak
básní poodhaľuje pravdy o bytí, ktoré do- ako je každá bytosť, s nadsadením pove-
siaľ ešte neodhalila či nanovo saa vracia dané, vo svojej komplikovanosti a kom-
k tým, ktoré jej už sú známe. Vo svojom plexnosti miniatúrou, zmenšeným systé-
myšlienkovom aparáte necháva tieto po- mom univerza. Na ponory do seba, ktoré
strehy voľne plynúť a zakomponováva sú prestupom k čomusi nehmotnému,
ich do veršov, i keď len výnimočne predo- vyššiemu, siaha vo veršoch po kulisách
stiera priamočiare významy. Lyrická pro- majúcich snový charakter. Evokuje ob-
tagonistka sa púšťa do ref lexií seba razy-záblesky, ktoré reflektujú stavy du-
samej, konfrontuje sa s tým, čo sa jej do- še lyrického subjektu prostredníctvom
týka, zraňuje, spôsobuje výbuch, ktorý za- symbolov – „Závrat ma kolíše, kolíše vo mne
siahne jej vnútornú tvár (Efemérny dom), osobný Armagedon, / tá, ktorou som bola, sa
no zároveň si uvedomuje, že „sila hory nie každým krokom premieňa na tú, / ktorej si-
je / v kameni, ktorý som našla na vrchole, / luetu som zahliadla na druhej strane / visu-
ale v celistvosti, ktorá sa utvára vo mne“ (b. tého mosta“ (b. Visutý most).
Môj podpivničný život). Uvedomuje si Ivan Čičmanec vo svojom doslove po-
seba, svoju podstatu a miesto vo svete, nie etku radí k takým literátom, ktorí „skú-
je tápajúcou bytosťou, ktorá sa hľadá. majú mýtické súradnice nášho sveta,
Nemožno tiež nesúhlasiť s tvrdením Jána vnútorné vzťahy jednotlivých vrstiev naj-
Zambora, že autorka reprezentuje prúd, všeobecnejšej ľudskej skúsenosti a rozlič-
ktorý sa orientuje do hlbinných podstát nej stránky kozmickej dimenzie bytia“.
ženského cítenia. V týchto hlbinách je Verše ostatnej Podrackej zbierky utvr-
ženský subjekt jej básní rovnako partner- dzujú v tom, že je pre ňu bytostne dôle-
kou, poetkou ako aj dcérou, no na pozadí žité otvárať vyššie roviny bytia, sama sebe
týchto poetických a zaiste aj životných klásť ontologické otázky a odkrývať skry-
rolí stojí skutočnosť, že v prvom rade je té významy. Pomáha jej v tom symbol,
sama sebou. V básni Pieseň lásky posúva mytológia, odkazy na Bibliu, no v nepo-
mramory explicitne píše: „V šikmom svetle slednom rade empíria – „maj na pamäti, že
kužeľa / zo ženy vo mne vystupujú ďalšie existuje svet nad svetom“, píše sa v básni
81
Mlyn na strope výťahu. Práve osobná // Spolu vytvárajú organ / Sú nekonečným
skúsenosť má pre pochopenie veľký vý- počtom všetkých mužov a žien, / ktorí kedy
znam, vďaka nej sa dokáže lyrický sub- žili na zemi. // V štruktúre jazyka a vesmíru
jekt hlbšie a hlbšie ponárať do sfér svojho sa prelínajú, / jestvujú za hranicami pochope-
vedomia či dokonca podvedomia, vracať nia“.
sa k podstate... „Ponoriť sa do vajíčka / s ne- Ako sa ukazuje, Podrackej nevyhnut-
konečne malým ohniskom slnka, / odkiaľ vy- nú potrebu poznania sveta a seba v ňom
viera náš pôvod // Zlaté embryo, / ktoré nás potvrdzuje aj zbierka Paternoster. No na-
vovedie do vysvetlenia“ (b. Lomcujúce ticho priek mnohorozmernosti, ku ktorej vo
veterných katedrál). Vajíčko je v tomto svojej poézii dospieva, zostáva stáť no-
prípade symbolom – začiatkom všetké- hami pevne na zemi.
ho, pretože len keď odostrieme a pocho-
píme svoju podstatu, budeme schopní Mária Pavligová
porozumieť svetu okolo seba. A takisto,
keď prestaneme komunikovať s vesmí-
rom, staneme sa iba matériou, ktorej
chýba čosi vyššie.  ČAS A (BEZ)ČAS
Subjekt poetických textov najčastejšie
vystupuje v prvej osobe, no medzi sedem- JANA BODNÁROVÁ:
desiatkou básní nájdeme aj básne-mikro- Čas a (bez)čas
príbehy. V nich sa zrkadlia zážitky a ži- Editor: V. Petrík. 1. vydanie. 7. zväzok
votné skúsenosti iných, poetka akoby edície Profily. Liptovský Mikuláš:
zastávala len rolu akejsi zapisovateľky, Tranoscius, 2017. 232 s.
sprostredkovateľky (b. Strach Oľgy B.
z kulís, Indigo vydychovanej mysle, Dvo- Posledný 7. zväzok edície Profily, ktorú
jitá húština pohrebníka Karola K. či ďal- vo vydavateľstve Tranoscius editoval Vla-
šie). Podracká v básňach tiež odkazuje na dimír Petrík, priniesol výber z tvorby Jany
blízkych priateľov slovenského básnic- Bodnárovej. Profilový výber je z kompo-
kého sveta – „poetka Anna O.“ v básni Ko- zičného hľadiska tvorený poviedkami,
žušinový golier, básnik, ktorého meno úryvkami z dlhších próz a z poézie, ako aj
našepkáva názov básne Dlhý stôl Erika rozhovormi s autorkou a kritickými
Jakuba G. v Uloži a podobne. Nemálo ohlasmi na jej tvorbu. Uzatvára ho kalen-
básní je takisto akousi poetkinou spo- dárium autorkinho života a diela a foto-
mienkou na už nežijúcich rodičov (b. grafie z archívu Jany Bodnárovej.
Hranostaj prevádza matku cez horský Do výberu sa teda dostali poviedky
priesmyk, Kostený hrebeň, Šifrovaný ko- a úryvky z kníh Z denníkov Idy V. (1993),
berec, Prázdny byt a ďalšie). bleskosvetlo/bleskotma (1996), Tiene papra-
Na stránkach knihy nechýbajú ani jej dia (2002), Insomnia (2005), takmer nevidi-
ref lexie ľúbostného či milostného vzťa- teľná (2008), Náhrdelník/Obojok (2016);
hu, ktoré dopĺňajú ladenie zbierky ako z poézie texty zo zbierky Z periférií (2013).
celku, a predstavujú tak intímne, subjek- Spomedzi rozhovorov s Janou Bodná-
tívne vyznania lyrickej hrdinky – „Najväč- rovou sú v knihe zastúpené tie, ktoré
šiu lásku som pociťovala, / keď som ti oboma viedli Peter Macsovszký (Hľadať, spozná-
rukami držala hlavu // Stretávali sme sa vať a v šťastných prípadoch aj nachádzať),
v bozku, / v chráme úst, kde žalmista spieva: Andrej Pleterski (Mám rada skôr jazyk aso-
// Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú, / spra- ciácií, náznakov, fragmentov), Martina
vodlivosť a pokoj sa pobozkajú“ (b. Va- Grmanová (Nebyť v epicentre neznamená
hadlová studňa). V texte s názvom Muž byť okrajový človek) a Vladimír Petrík
hviezdokopa, žena monáda ona a on na- (Všetci sme premenliví v premenlivom), ako
dobúdajú podobu istého archetypálneho aj kritické ohlasy na tvorbu z pera Marty
pravzoru muža a ženy: „Preskupujú sa je- Součkovej (Neskutočný sen skutočnej litera-
den v druhom / On tvorí svet, ona jeho stred túry), Etely Farkašovej (Poetika rozhrania),

82
Jany Cvikovej (Nespavosti Jany B. Janu B. ťou, ale z odstupu
fascinuje Louise B.), Jozefa Bžocha (Núti ísť v priestore aj so
dozadu, potom späť a narážať), Róberta Ko- svojím súčasným
tiana (Keď v krku ostane sucho), Diany Maš- stavom v rozdrobu-
lejovej (Náhrdelník, ktorý oslobodzuje – obo- júcom sa manžel-
jok, ktorý škrtí), Jána Púčeka (Putovanie skom vzťahu. Ďal-
v pluskvamperfekte), Andreja Pleterskiho šia z kníh Insomnia
(Tréning periférneho videnia) a editorov do- (2005) je kompo-
slov Experiment a ľudský osud. novaná ako súbor
Autorka debutovala v roku 1990 súbo- troch textov, ktoré
rom poviedok Aféra rozumu, za ktorý zís- sú doplnené ob-
kala Cenu Ivana Krasku. O rok neskôr razmi z autorkinej
vydala zbierku próz Neviditeľná sfinga, videotvorby a zú-
z ktorých prvá Fragmenty z malomesta ročujú syntetický vplyv rôznych druhov
nadobudla podobu filmového scenára umení na Bodnárovej písanie. Dva z nich
k rovnomennému televíznemu filmu. – literárna predloha filmu Mandolína
V knižnom výbere sa nachádza úryvok a fragmentárne Popríbehy (okrem prí-
z novely Z denníkov Idy V. Spoveď nehrdinky behu so zámlkami Nočná samovrava) – sa
(1993), v ktorej sa ženský subjekt pro- stali súčasťou Petríkovho výberu.
stredníctvom denníkových záznamov vy- Mandolínavyužíva podnety z dramatic-
rovnáva s konf liktnou skutočnosťou kého umenia (dramatickú/filmovú skrat-
a prechádza od perzistencie k participácii ku, teatrálnosť, „pohyblivé“ obrazy, kto-
v životnej realite. Za prózu získala autor- rými sa usporadúva zobrazovaný svet).
ka Prémiu Asociácie organizácií spiso- Pozostáva z ôsmich častí, ktoré sú ďalej
vateľov Slovenska. V roku 1996 vydalo vnútorne členené na scény (obrazy) a jed-
vydavateľstvo HEVI tridsaťjeden Bodná- notlivé zábery: Anjeli Piera della Francesca,
rovej príbehov a subjektívnych interpre- Mandolína pani farárky, Sadrová smrť,
tácií – impresií pod názvom bleskosvetlo/ Vražda v múzeu?, Sen chudobných, Pád, Po-
bleskotma. Súbor impresií možno chápať lievka chudobných, Čierna farba. Mandolína
ako výraz citlivej autorkinej reakcie na vý- je koncipovaná tak, aby sa spolu so zreš-
tvarné diela, predznamenal aj Bodnáro- taurovaním hudobného nástroja v pr-
vej prepájanie slova s jazykom obrazov vom pláne textu zrekonštruoval aj jej
ako šifier v jej ďalších dielach. Do kniž- „príbeh“ a jeho význam. A hoci platí, že
ného výberu bol zaradený príbeh s ná- z hľadiska priestoru a času je príbeh ob-
zvom Cudzinka, v ktorom sa žena a matka jektívne nezlučiteľný s fragmentárnym
konfrontuje s vypätou obavou z utečen- útvarom (Susini-Anastopoulosová, 2005,
cov. s. 99), autorka využíva dramatickú či fil-
V krátkych Bodnárovej prózach z kni- movú skratku, aby tak navzájom prepo-
hy Závojovaná žena z roku 1996 dochádza jila rôznorodé fragmentárne „pohyblivé“
k preverovaniu a prestupovaniu hraníc obrazy s opismi scén a dialógmi (bez po-
medzi realitou a fantáziou. Knihu 2 cesty menovania druhov záberov, ale miestami
(1999) tvoria dva cykly krátkych próz či s naznačením pohybov kamery), a tak
minipróz, ktoré možno z kompozičného nielen zrekonštruovala dramatický prí-
hľadiska spojiť s pohybom po osi času beh, ale dosiahla dojem vypätého, až tea-
(Chôdza v čase) a po „úlomkoch skla“ (Chô- trálneho „zakrivenia“ deja. Vedľa seba sa
dza po úlomkoch skla). Na rozdiel od dvoch vo „filmovom“ príbehu radia nízke a vy-
predchádzajúcich kníh sa do výberu do- soké témy, motívy, sociálne vytesnené,
stal snovo-fantazijný príbeh Tiene papra- ako aj privilegizované postavy, pozemské
dia (2002), v ktorom je súčasnosť prepo- a nadpozemské bytosti, centrálne i peri-
jená s „exilom pamäti“ či spomienkovým férne prostredia, denný i večerný čas.
až fantazijným plánom, aby sa ženský Popríbehy ako stratené príbehy vychá-
subjekt konfrontoval nielen s minulos- dzajú z „obsahu“ a presahu toho, čo roz-

83
právačka zviditeľní, znovunachádza a re- tom, priznávajú umeniu zodpovednosť
konštruuje prostredníctvom detailov za etické rozmery bytia, pripomínajú
tvárí, tiel, prostredníctvom obrazov, ces- jeho zodpovednosť vo vzťahu k mimoli-
tami v čase a priestore, virtuálnymi ces- terárnej skutočnosti, vo svojej estetizova-
tami (e-mailová korešpondencia), pohy- nej podobe ju zmierňujú. Zvyšovanie
bom bludiskom i labyrintom: „Sú cesty emocionálneho a estetického účinku te-
bludiská a cesty labyrinty. Do tých prvých sa matizovaných situácií, dejov, obrazov,
dá vstúpiť a nikdy nevystúpiť. Druhé sú ur- spájanie nespojitého, hľadanie a nachá-
čené stišovaniu seba – cesty do kruhu, meditá- dzanie „rovnakosti v rôznosti“, teda základ-
cia v pohybe“ (Bodnárová, 2017, s. 47). Ak ných životných totožností vzbudzuje
vychádzame zo symboliky labyrintu, po- nádej, že v asociatívnom reťazci popríbe-
tom môžeme uvažovať o hľadaní svojho hov možno „zmôcť“ náhodné súvislosti.
stredu, o ceste do seba v priestore sveta, Transformovať ich na nenáhodné istoty
ktorý „už asi naozaj nie je bezpečným mies- s podobou súvzťažností.
tom. Je nezreteľný a nepevný.“ (Bodnárová, Ďalší úryvok, ktorý sa dostal do kniž-
2005, s. 85). Možno identifikovať aj roz- ného výberu, je z Bodnárovej prózy tak-
právačkinu ambíciu pochopiť a rehabili- mer neviditeľná. Kniha bola vydaná v roku
tovať súvislosti v čase a priestore tohto 2008 a možno v nej identifikovať auto-
sveta, ale aj podobnosti medzi ľuďmi. Do- biografické aj fiktívne zóny. Písanie sa
povedať, premyslieť, precítiť „rovnakosť v nej stáva spôsobom sledovania a posú-
v rôznosti“ (Bodnárová, 2005, s. 80), po- vania ľudských limitov.
skytnúť priestor pre usúvzťažnenie seg- Dospievanie, dospelosť a starnutie sa
mentov (i)reality, a tak prostredníctvom v rozprávačkinej pamäti zbližujú, čo mož-
asociácií a analógií potlačiť bolesť a utr - no chápať ako proces prekrývania sa ča-
penie, pokoriť strach, prekonať krutosť, sov „vtedy“ a „teraz“, ako hľadanie prie-
rehabilitovať súcit, lebo ten plynie zo nikov medzi mimosvetským a svetským
spolubytia, spoluzdieľania zmyslu život- priestorom, medzi domovským svetom
ných situácií a stavov ľudí v krízových a cudzím na časovej osi, medzi priestormi
i pokrízových obdobiach: „Krehké veci, svojej duše a dušami iných, ako hľadanie
ktoré som dnes videla: priestorov pre pocit transcendentna vo svete,
Ryšavý chlapec v trolejbuse nastavuje tvár v ktorom je mnoho ľudí bez domova,
so zavretými očami slnku. Ostré svetlo zažne a ako identifikovanie odlišností aj po-
jeho vlasy a pery. Tvár dvanásťročného je ako dobností medzi nimi. Je to proces re/kon-
posypaná zlatým práškom. štrukcie „uzlových bodov“ v citovej
Žobrajúci Cigán sedí na chodníku na pamäti – vpletených do „pradiva“ spo-
Mlynskej ulici v Košiciach. Ruka, ktorá zviera mienok („Bez spomienok by sme boli dutí ľu-
nastrčený klobúk, skáče v zášklboch. Keď mu dia“, Bodnárová, 2008, s. 33) – pri písaní
pozriem do veľkých ligotavých očí, znova cítim o sebe, pri pohybe po rozhraní medzi fik-
navlas rovnaký pohľad, ktorým na mňa pred ciou a autobiografiou: „fikcia je väčšia slo-
rokmi pozeral indický swámí. (...) boda ako záznamy z vlastného života“ (Bod-
Vo fakultnej nemocnici čakám na výťah. nárová, 2008, s. 34), pri putovaní v čase,
Popri mne sestrička tlačí ležadlo. Leží na ňom pri zaznamenávaní života, pri jeho pre-
mladík, vychudnutý na kosť a kožu. Skelet pise, pri podávaní svedectva o človeku naj-
jeho tela je prikrytý modrým plášťom. Vpad- bližšom i tom zdanlivo najvzdialenej-
nuté hnedé oči sa do mňa zadrapia a už ma ne- šom. Rozprávačka v Bodnárovej próze
pustia. hovorí: „Príbeh je skôr fotka ako film“ (Bod-
Na lavičke v parku pod borovicou sedí nárová, 2008, s. 39). A tak „spomaľova-
mladý pár. On vyberie z kočíka dieťa a postaví nie“ toho, čo bolo a čo nie je, no „prepiso-
ho na neisté nôžky.“ (Bodnárová, 2017, s. 62 vaním“ sa zachováva pre večnosť („fotka
– 63). je ako večnosť“, Bodnárová, 2008, s. 81), sa
Príbehy, ale vlastne popríbehy navo- vyhrocuje v mozaike fiktívnych príbehov
dzujú súvislosti medzi umením a živo- votkaných do príbehu jedného života

84
(Sladká, ťažká vôňa, Srdcia, Fotografia, Ne- názvami Pred, Líbijské dievča spí hypnotic-
viditeľný lovec, Papagáj, Aukcia starožitností, kým spánkom v opustenej záhrade a Po, čím
Kolísky, Unesené dieťa, Nekrofilná?, Kavia- upozorňuje na udalosti rozhraničujúce
reň Casablanca, Tri sestry, Hroby predkov, život lyrického subjektu. Zbierku básní,
Trpaslík, Hudba, Zátišie) a navodzujúcich či piesní existenciálnej grotesky Uprostred
podobnosť medzi údelmi žien i matiek, noci sa chcem ísť prejsť (piesne existenciálnej
či medzi ich obrazmi v (post)krízových grotesky) z roku 2017 sprevádzajú ilustrá-
obdobiach ich života. cie výtvarníka Juraja Bartusza. Básnický
Ďalšou z próz výberu je román Ná- subjekt si v nej volí groteskné momenty,
hrdelník/Obojok, ktorý bol vydaný v roku ktorými sa utlmujú alebo presvetľujú
2016 po osemročnej odmlke v písaní próz existenciálne tône, aby sa obnovovali
pre dospelých. Príbeh je rámcovaný ob- spretŕhané prepojenia s reálnym svetom.
dobím druhej svetovej vojny a súčasnosti Do knižného výberu sa z Bodnárovej
a odohráva sa v podhorskom prostredí, poézie dostali texty z básnickej zbierky
v malom meste na severe Slovenska. Jeho vydanej v roku 2013 s názvom Z periférií.
rozprávačka využíva tretiu osobu pri Kniha básní či lyrických „popríbehov“ je
zobrazení jednej z ústredných postáv, kompozične členená na Fraktály, Memo-
Sáry, ako aj iných postáv, ktoré vstúpia do ries are made of this a S/z/en. Fraktály pozo-
jej životného príbehu. Ref lektuje uda- stávajú z 38 básní, ktoré motivicky rea-
losti, ktoré sú zviazané s blízkymi alebo gujú na zrážky subjektu básní so svetom
známymi ľuďmi z mestečka z času vtedy, s potopeným svedomím, či so skutočnosťou,
medzitým a teraz, teda aj z odstupu od ko- ktorá rozdráždi zmysly i city, pretože je
líznych udalostí, prípadne z odstupu reprezentovaná periférnymi priestormi
v čase na nich spomínajú iné ústredné po- a jej senzibilnými obeťami – KEBY SOM
stavy. So Sáriným príbehom sa prepletajú SA MALA S NIEKÝM STOTOŽNIŤ, SPIA-
predovšetkým ďalšie dva – príbeh blízkej CA RUŽENKA, KRYŠTALOID, BEZMOC-
Sárinej priateľky, „sestričky“ Iboje s po- NOSŤ... V cykle 29 básní Memories are
hnutým osudom židovského dieťaťa, ne- made of this zasa Jana Bodnárová reaguje
skôr ženy, ako aj príbeh muža, maliara na motívy zviazané s citovou pamäťou,
Imra, umelca (predobrazom bol Ernest s prinavracaním sa do minulosti – „s naj-
Špitz), pozorovateľa premenlivého života cennejším kľúčom ku skutočnosti seba samej“
a umenia v premenách, ktorého ume- (Bodnárová, 2013, s. 49), k pramatke ro-
lecké ambície podmieňuje vojnová sku- du i matke, či so „spriadaním“ príbehov
točnosť, skúsenosť s antisemitizmom, či iných žien – MEMORIES, SAMOTY, ČÍN-
s praktikami komunistického režimu, SKA RUŽA, GRAMOFÓN, ARACHNÉ...
alebo bližšie nešpecifikovaná choroba. Iným príkladom básnickej reakcie poetky
Román Jany Bodnárovej je teda romá- na „snové obsahy“ sú vybrané básne (sen
nom o umení a živote, ktoré sa metamor- 10, sen 11, sen 12, sen 13, sen 14, sen 15, sen
fovali a zauzľovali v troch časoch – vtedy, 16) z tretej časti zbierky veršov s prízna-
medzitým, teraz – a na priesečníkoch ľud- kovým názvom S/z/en [39 snov].
ských ciest, poznamenaných dobovými Výber z tvorby Jany Bodnárovej a lite-
peripetiami. rárnovedné hodnotenie jej diel uzatvára
Z básnických kníh Jany Bodnárovej v doslove s názvom Experiment a ľudský
možno spomenúť poému Terra nova osud Vladimír Petrík aj týmito slovami:
(1991), knihu poézie ŠE-PO-TY (1995) „Prekračovanie toho, čo bolo, a hľadanie no-
a piesňové texty Blíženci, básne/piesne vých výrazových možností. V tomto zmysle je
(2000), ktoré autorka vydala pod pseudo- Jana Bodnárová jednou z najmodernejších
nymom Johanna Blum. V roku 2016 vstú- a najintelektuálnejších slovenských prozai-
pila poetka do kontextu slovenskej po- čiek; už aj s elementami postmoderny, kde
ézie zbierkou básní v záhradách / pod závažné a marginálne je rovnako dôležité.“
dronmi, ktorá je z kompozičného hľa- (Perík, 2017, s. 211). A tak spisovateľka,
diska členená na tri časti s príznakovými ktorá hľadá zmysel aj v zdanlivo bezvýz-

85
namnom, tvorí aj podľa Petríka (2017, budia pavúky, ba
s. 211) z mozaiky ucelený obraz... A ta- i z polovice zho-
kýto obraz o diele Jany Bodnárovej ponú- rený strom, nočná
kol svojím výberom aj Vladimír Petrík. speváčka, taxikár,
chorý filozof, kla-
Mar tina Petríková viristka a jej nočný
stopár i transse-
xuál, prostitútka,
dievča a depresív-
„MÁM V HLAVE AKO KEBY ny chlapec, nespa-
SNEH“ vá f lautistka, či
nespavé dieťa, star-
JANA BODNÁROVÁ: NOCturná núca klaviristka, ktorá sa vzdala hudby
1. vyd. Bratislava: TRIO Publishing, 2018. kvôli rodine, žena s natiahnutou rukou
120 s. a žena s kamerou.
V meste, nad ktorým svieti už nedo-
Jana Bodnárová vydala v roku 2018 knihu konalo krásny mesiac, mesiac po splne,
próz s názvom NOCturná, ktorá je tento- v parku, v synagóge, v čase „na rozhraní je-
raz výrazom experimentálnejšieho prí- sene a zimy“ (Bodnárová, 2018, s. 8), v čase
stupu autorky k téme a problému, čo sa pokoja a ticha, či vtedy, keď „padá prvý
prejavuje aj na jej návrate k fragmentár- sneh“ (Bodnárová, 2018, s. 12), alebo aj
nemu písaniu. Kľúčovým motívom i té- v mimočase, čase tesne pred smrťou (Bodná-
mou, ako to predznamená zvolené motto rová, 2018, s. 95), sú „spretŕhané“ a po-
od Aldy Merini („Najskvelejšia vec je noc.“), tom znovu „zväzované“ udalosti nielen,
je NOC ako spúšťač autorských „výprav“ no najmä z ľudského života. Protagonisti
k problémovým javom ba až k ich podlo- prežívajú hraničné situácie (útok, bezdo-
žiu. V nočnom čase (v jeho tichu i ním movstvo, opustenosť, prostitúcia, depre-
znásobených zvukoch, ba i vo zvuku ti- sia a pod.) alebo bežné deje, či stavy (spo-
cha), nie inokedy, ticho rozjatrí pamäť, lužitie, vzťah k hudbe, pôrod, tanec,
stimuluje citlivosť na zmyslové podnety nespavosť a pod.) prežívajú vypätým spô-
či ich znásobí a podnecuje obrazotvor- sobom, či s pamäťou na tenzívnu udalosť
nosť. Vo fragmentoch textu čítame: „Ma- (opustenie rodiny kvôli hudbe, nespavosť
la rada tmu, lebo v nej sa spomienky osvetľujú dieťaťa kvôli uzretiu smrti a pod.), pre-
najlepšie. Rovnako najlepšie počuť ich hlas, tože sa vedľa seba radia a konfrontujú
keď je celkom ticho, keď zhasnú zvuky.“ (...) prítomný a minulý čas, hraničné a každo-
„Od istého času vychádzala von už i neskoro denné, myšlienka a cit.
v noci. Bála sa tej zmeny v sebe samej. Že sa Druhá z častí spracúva spretŕhaný
už vôbec nedokáže bezstarostne stretávať „príbeh“ starnúcej ženy a jej vzťahu k mu-
s ľuďmi. Že ju jej samota zadlávila ako kameň žovi, či po jeho smrti k dievčaťu zo su-
a vyvrhla ju zo spoločnosti. Že je ako somnam- sedstva. Skúmanie „bytia“ či prebývania
bul.“ (Bodnárová, 2018, s. 71). vedľa muža s chorou mysľou, ba i bytia
Kniha je kompozične členená na dve v mimočase, čase tesne pred jeho smrťou (Bod-
časti s názvami Performancie noci (Bodná- nárová, 2018, s. 95), ale aj bytia s perspek-
rová, 2018, s. 6 – 62) a Tí, ktorí odišli (Bod- tívnou budúcnosti („žena sa pristihla, že
nárová, 2018, s. 64 – 120). Prvá z častí je sa jej vracia schopnosť predstavovať si bu-
komponovaná ako súbor fragmentár- dúcnosť, a teda snívať“, Bodnárová, 2018,
nych textov či spretŕhaných „drsných“ prí- s. 108) v prítomnosti dievčaťa s menom
behov zväčša vyčlenených ľudí, outsiderov, Eli je otvárané pripodobnením procesu
medzi ktorých patrí dvojica starších ľudí, sebaskúmania k nazeraniu na obraz, ba
dvojica cudzincov, mladí „iní“ ľudia, pre- i za obraz zväčšenej fotografie (Bodnárová,
davačka, matka a jej dieťa, bezdomovec, 2018, s. 66) či reťaze obrazov ako detailov
stará žena a jej mačka, dievčatko, ktoré života:

86
„O niekom, kto blúdi a pozoruje svet. Ostro presviedča o svojej hodnote aj zdanlivo
a úprimne. Bez zložitých komentárov. V reťa- fragmentárnym tvarom...
zení obrazov. Sú ako röntgenové lúče, ktoré jej „Sneh padá,
prežiaria rozum i cit. Nehmotného ducha pre- padá,
stupujúceho každého. Je to ako vo zväčšenej fo- padá,
tografii. ‚Za detailom ďalší detail a ďalší... padá,
a za nimi skryté jadro vonkajšieho celku, padá,
myslí si ona.“ (Bodnárová, 2018, s. 66). padá...
Tenzívne udalosti v živote ženy – star- vločky majú mäkké tvary. Možno sa jej ko-
nutie, samota, opustenosť, požiar a pod. nečne podarí rýchlo zaspať.“ (Bodnárová,
(„Potom zacítila slabý závan dymu. Prebehla 2018, s. 88 – 89).
bosá ku vchodovým dverám a pootvorila ich.
Vtedy sa to stalo. Obor z dymu, ako kedysi Mar tina Petríková
v detstve, ju sotil späť.“ Bodnárová, 2018,
s. 116) – striedajú spomienky na minulé
deje, na začiatok vzťahu s jej mužom, na
detstvo a vývoj manželského vzťahu až T VAROVANIE VÝZNAMU
do bodu, keď žena pocíti úplnú samotu A ZMYSLU BÁSNICKÉHO TEXTU
(„A čo je pre ňu samu horšie ako smrť? Úplná
samota? Možno ešte viac to, že aj ona bude raz JÁN ZAMBOR: Stavebnosť básne
upútaná na lôžko.“ Bodnárová, 2018, s. 93); Bratislava: Literárne informačné centrum,
či sebapozorovania a predstavy: 2018
„Dnes ju prepadla predstava, hraničiaca
skoro s istotou, že dievča sem niekto poslal Hermeneutickým ideálom každého in-
kvôli nej, aby ju utešil, vyplnil prázdnu výduť terpreta je taký výklad textu, ktorý sa vy-
po mužovi, aby neprišla o rozum, aby nepres- značuje čo najvyššou mierou komplex-
tala javiť záujem o druhých ľudí, dokonca aby nosti a explanačnej sily. Tak tomu bolo
sa svojím spôsobom dokázala i hrať.“ Bodná- a je minimálne v prípade tých hermeneu-
rová, 2018, s. 112). tických smerov, ktoré nerezignovali na
Konfrontujú sa čas vtedy a teraz („Od- význam a funkciu interpretácie a vypra-
kedy je sama, najradšej má chôdzu. Rýchlu covali rozličné teórie a postupy v procese
alebo pomalú, na tom nezáleží. Cíti sa ako an- výkladu a recepcie literárneho textu.
dulka vypustená z klietky. Vyzerá pritom do- Zamborova nová kniha je vyvrcholením
konca aj mladšia.“ Bodnárová, 2018, s. 66), a syntézou jeho doterajších teoretických
ale aj teraz a potom („Všade a stále bude Eli a metodologických záverov v oblasti li-
hľadať. Nájde ju hneď... alebo aj nie. Menšinu terárnovednej interpretácie. Čitateľ sa
svojho života bude celkom stará, celkom sama, s jeho interpretačným prístupom mohol
zlostná a statočná ako všetky stareny a starci, už v minulosti lepšie oboznámiť v auto-
bude sa strácať a nachádzať vo svojom vlast- rových dvoch predchádzajúcich knihách
nom labyrinte, skúšať ďalej rozbíjať ľadovú tematicky orientovaných na poetologic-
plochu v sebe, uvoľňovať stŕpnutú pamäť kú charakteristiku a výklad poézie básni-
a nasvecovať prítomnosť jasom minulého...“ kov Miroslava Válka a Ivana Kraska (Niečo
Bodnárová, 2018, s. 119), aby sa vo svojich ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v in-
prienikoch zauzľovali alebo aby sa medzi terpretáciach. Bratislava : Literárne infor-
nimi aspoň odhaľovali podobnosti (napr. mačné centrum, 2013; Vzlyky nahej duše.
požiar domu v detstve a teraz). Ivan Krasko v interpretáciách. Bratislava :
Tí, ktorí vstúpili do života ženy, a tí, Literárne informačné centrum, 2016). Už
ktorí z neho odišli, tvoria „oporu“ pre že- v týchto tituloch Zambor predstavil svoje
nine výpovede o sebe, svojom svete i svete vlastné chápanie fenoménu interpretá-
tých druhých, aby prostredníctvom frag- cie. Svoj prístup nazýva semiopoetolo-
mentárnych textov tieto svety scelistveli gický. Ten sa orientuje na to, čo Zambor
v zmysle... A Bodnárovej próza aj tentoraz načrtol už v názve svojej novej publikácie

87
– stavebnosť bás- tolách na niektorých miestach autor ref-
ne. Semiopoetolo- lektuje vlastné skúseností s tvorbou spo-
gický výklad textu mínaných básnikov a súčasne sumarizuje
je hermenenutický a miestami dopĺňa už vlastné závery. V in-
úkon, v rámci kto- tímne ladenom tóne autor pokračuje aj
rého si interpret v druhej časti knihy, ktorú tvoria texty
všíma „literárnu rôzneho osobného a filozoficko-reflexív-
výstavbu diela, jeho neho typu. V kapitole Autointerpretácia
viacúrovňové tema- básne Posledná krava autor nekonvenčne
tické, obrazné, zvu- vyberá jednu zo svojich básni a interpre-
kové, kompozičné, tuje ju ako ktorúkoľvek inú báseň, samo-
lexikálne, morfolo- zrejme, berúc do úvahy osobité zretele vy-
gické, syntaktické, intertextové a intratextové, plývajúce zo znalosti pozadia jej vzniku.
druhové a žánrové, smerové a iné tvarovanie.“ Druhú časť knihy tvorí tiež krátke
(s. 8). Tieto semiopoetologické zložky osobné vyznanie (s. 215 – 216), interview
textu nemajú byť reflektované samoúčel- (s. 217 – 227), ďalšia reflexívna úvaha na
ne či mechanicky, ale so zreteľom na cel- tému miesta a významu poézie (s. 228 –
kovú sémantiku básnického textu, teda 235) a štúdia na tému žalmickosti (s. 236
vzhľadom na ich interakčnú funkčnosť. – 244), v ktorej sa opätovne vracia k už
Zamborov prístup, ako píše sám autor, je v minulosti analyzovanej téme, ktorú
analyticko-interpretačný (s. 8). Modelovým obohacuje o nové podnety a príklady.
recipientom básnického textu je teda či- Doteraz sme v knihe mohli nájsť štúdie
tateľ odborne vybavený znalosťami z jed- a úvahy tematicky zamerané na poéziu.
notlivých disciplín a subdisciplín literár- V tretej časti autor netradične čitateľovi
nej vedy. ponúka dve krátke štúdie, v ktorých in-
V úvodnej kapitole autor ozrejmuje, že terpretuje prozaický text (s. 246 – 258).
kniha v porovnaní s jeho predchádza- Záverečná časť knihy obsahuje šesť pre-
júcimi monotematickými titulmi je kor- kladových štúdií, v ktorých Zambor ref-
pusom viacerých na sebe nezávislých in- lektuje svoje translatologické poznatky,
terpretácií, ktoré spája autorov vzťah, skúseností a názory. Príkladom je roz-
odborná skúsenosť a hlavne metodolo- siahla štúdia o preklade ruskej poézie do
gická jednotnosť. Kniha obsahuje viacero slovenčiny s dôrazom na zvukové tvaro-
interpretačno-ref lexívnych textov rôz- vanie (Zvukové tvarovanie ruskej básne a pre-
neho rozsahu. Na rozdiel od predošlých, klad, s. 265 – 295). Touto témou sa autor
ktoré si držali prísne odbornú dikciu znovu vracia k ďalšej svojej obľúbenej
zodpovedajúcu ich účelu, Stavebnosť básne téme popri poézii, ktorá však s poéziou
popri odbornom štyle situačne prechá- nevyhnutne súvisí a to k problematike
dza do intímnejšie a ref lexívnejšie lade- básnického prekladu, ktorou sa autor
ných polôh. Tomu zodpovedá aj kompo- ako literárny vedec, básnik a prekladateľ
zícia knihy. Kniha je rozdelená do štyroch dlhé roky zaoberá.
celkov. Prvý blok tvoria interpretácie ly- Ak by som mal prejsť z obšírnejšej cha-
rickej tvorby viacerých autorov (Hroboň, rakteristiky knihy ku konkrétnemu prí-
Hviezdoslav, Krasko, Válek, Stacho, Mi- kladu textu, ktorý považujem za zvlášť
halkovič, Strážay, Buzássy, Andraščík, hodnotný alebo vymykajúci sa z tohto
Laučík, Podracká a ďalší). Už v tejto časti pestrého spektra textov, bola by to štúdia
sú niektoré štúdie viac štylizované do venovaná interpretácii básne Ária kajúca
formy osobnej spovede autora. Príkla- od Sama Bohdana Hroboňa (s. 15 – 39).
dom je kapitola Rezonujúci Krasko (s. 63 – Ako príklad ju neuvádzam preto, že je
65), kde sa autor opätovne vracia ku svo- hneď na začiatku knihy a ako prvá udrie
jej dlhoročnej téme či V ako Válek Frag- čitateľovi do očí, ale hlavne preto, že vý-
menty počítačového zápisníka (s. 66 – 69) ber považujem z interpretačného hľadis-
o poézii Miroslava Válka. V týchto kapi- ka za značne náročný. Zambor v tejto

88
úvodnej štúdii venoval pozornosť viace- osobností, ktoré
rým problémom, s ktorými sa každý ovplyvnili svetové
interpret Hroboňovej poézie musí popa- alebo európske,
sovať a to s textologickými a lexikálno- v našom prípade
morfologickými problémami, na ktoré české alebo sloven-
nadväzujú priamo aj tropologická, zvu- ské dejiny. Vyrasta-
ková a žánrová rovina textu. Na začiatku li sme na knihách
sa autor vyrovnáva s nepresnosťami v exi- od André Mauroisa,
stujúcich vydaniach Hroboňovej tvorby, Štefana Zweiga, ale-
ktoré nasledne konfrontuje s autografmi bo v knižniciach
a prichádza tak k novým a odlišným zá- našich rodičov sme
verom. Študia je napísaná spôsobom, sa stretli s dielami
že čitateľ sa nedozvedá niečo nové len Emila Ludwiga. Práve on je autorom po-
o konkrétnej básni (Ária kajúca), ale ry- zoruhodnej knihy Duch a čin, Rozmluvy
sujú sa pred ním aj všeobecné kontúry s Masarykem z roku 1937, v ktorej sa stre-
Hroboňovej poetiky. Rozsiahlu časť zá- távame s mnohými, dnes už neexistujú-
veru štúdie tvorí očakávaný a nevyhnutný cimi prameňmi.
rozbor Hroboňovej lexiky, obzvlášť jeho V súčasnej českej literatúre patrí k naj-
neologizmov, bez ktorého nie je možné významnejším autorom tohto žánru
Hroboňovu lyriku interpretovať. Ide o roz- Pavel Kosatík. Napísal takmer dvadsať
siahlejšiu časť textu prevažne enumera- kníh, z ktorých mnohé vyšli už vo viace-
tívneho charakteru, ktorá slúži ako slov- rých vydaniach. Osobnosťou prvého čes-
ník pri čítaní a pochopení základného koslovenského prezidenta sa zaoberá po-
významu interpretovanej básne (s. 31 – maly tridsať rokov, ak beriem do úvahy
37).Na záver možno už len dodať, že jeho prvú knihu Osm žen z Hradu z roku
kniha svojim rozsahom a paletou textov 1993 o manželkách československých
ponúka čitateľovi na výber kvalitné od- prezidentov, v ktorej je prvá v poradí
borné sondy do slovenskej básnickej Charlotte Garrigue Masaryková. Len
tvorby a problematiky umeleckého pre- v tomto roku okrem recenzovanej knihy
kladu. Jiný Masaryk vydal svoj filmový scenár Ho-
vory s TGM a film podľa neho nakrútený
Alber t Lučanský beží už nejaký čas v českých i slovenských
knihách. Kosatík je autorom aj ďalších
kníh, ktoré sa dotýkajú TGM. ako sú Čeští
demokraté. 50 nejvýznamnějších osobností ve-
NEOBVYKLÁ, ALE NAPRIEK řejného života, v ktorých píše o tých kto
TOMU POZORUHODNÁ bol pre a proti TGM v politike, ďalej Fer-
BIOGRAFIA T. G. MASARYKA dinand Peroutka. Život v novinách 1895 –
1938 o vzťahu Peroutkovej, vtedy mladej
Pavel Kosatík: Jiný Masaryk generácie k zakladateľovi štátu a spo-
Praha: nakladatelství Paseka s.r.o., 2018 ločne s Michalom Kolářom biografie Jan
Masaryk . Pravdivý příbeh (je to nielen o sy-
Storočnica vzniku Československej re- novi, ale o celej rodine a živote v nej.
publiky bola príležitosťou na vydanie Kniha Jiný Masaryk prináša v päťdesia-
veľkého množstva kníh, ktoré spracúvali tich šiestich kapitolách rôzneho rozsahu
najrôznejšie témy, najmä témy týkajúce a dĺžky Kosatíkov plastický obraz TGM.
sa histórie jej vzniku či prvého dvadsaťro- Na zadnej strane knihy, aby bol charak-
čia. Medzi inými aj mnohé biografie. Li- terizovaný jej obsah je uvedené, že po-
terárny žáner biografie patrí k obľúbenej menováva jeho imponujúce vlastnosti
lektúre či už ide o knihy domácich alebo a polemicky sa vyrovnáva s jeho omylmi.
zahraničných autorov. Veľkej popularite Zobrazuje Masaryka ako ideového výtrž-
sa tešia životopisy spisovateľov, umelcov, níka – zurvalca, na ceste za víziami o kto-

89
rých mravnej oprávnenosti bol presved- čine vždy videl čosi dočasné, pre sloven-
čený. Výsledkom zápasov je pozitívne ský región len kultúrne špecifické; sku-
dielo: štát, o ktorom snívali generácie točnú budúcnosť Slovákov videl v náručí
predkov. Zároveň zakladateľ paradoxne českého národa. Ako sa čím ďalej menil
zaťažil republiku bremenami, ktoré sa ča- z vedca na politika, pribúdali mu dôvody
som ukázali ako neúnosné. Jiný Masaryk na to, prečo česko-slovenské rozdiely ne-
je pre všetkých, ktorí premýšľajú o českej treba natoľko vnímať. Čechov bolo šesť
demokracii a o tom, ako ju udržať a záro- miliónov, Slovákov dva milióny. Pokiaľ
veň prináša viac života a pochybností, než by sa podarilo prezentovať ich ako spo-
pomníkov a svätých obrázkov. ločný národ, vznikla by protiváha trom
Pre slovenského čitateľa je kniha zaují- miliónom Nemcov, s ktorými si inak Česi
mavá najmä zobrazením Masarykovho bez Slovákov nevedeli rady. To bol zrejme
života do začiatku prvej svetovej vojny, hlavný dôvod, prečo Masaryk dôsledne
lebo jeho rôzne spory či už v boji o ruko- nazýva slovenčinu českým dialektom. Až
pisoch, hilsneriáde, Friedjungovom a zá- s pribúdajúcimi rokmi, hoci to nerád pri-
hrebskom procese, žalobe 308 katechétov púšťal konštatoval, že ak bola slovenčina
pre urážku na cti, alebo o tzv. rušení ná- kedysi iba nárečím, politické pomery –
boženstva a urážky cirkvi, nie sú laickej oddelený život Čechov a Slovákov spôso-
verejnosti známe. Výborná kniha H. Gor- bili, že sa spisovaný slovenský jazyk na-
dona Skilllinga T. G. Masaryk. Proti proudu priek tomu vytvoril.
1882 – 1914, ktorá v českom preklade vy- Druhá kapitola „Válka o Slovensko“ sa
šla v roku 1995, sa na Slovensku skoro vô- venuje začleňovaniu Slovenska do repub-
bec neobjavila. Kosatík urobil ešte jednu liky Chaos, ktorý bol na Slovensku – nie-
službu čitateľovi. To, že uviedol použitú koľkokrát obsadenie maďarskými jednot-
a odporúčanú literatúru býva pravidlom kami, vytvorenie tzv. Slovenskej republiky
aj u iných autorov, ale on ku každej knihe rád, ktorému nevedela talianska vojenská
pripojí pre čitateľa aj vysvetľujúci komen- misia vedená generálom Piccionem za-
tár. Zachytil od medzivojnovej literatúry brániť, viedla k rozhodnutiu, že velenie
až do súčasnosti všetko podstatné, čo je prevzal francúzsky generál Pellé a tým sa
možné k danej téme na knižných pultoch francúzsky vplyv v Československu aj
alebo v knižniciach nájsť. Slovensku ve- v tomto smere upevnil. Kosatík v tejto sú-
nuje v knihe dve kapitoly: Hádání o Slo- vislosti píše, že aj keď Masaryk je považo-
vensku, v ktorej rekapituluje Masarykove vaný za najvykričanejšieho „čechoslova-
predvojnové návštevy na Bystričke a v Mar- kistu“ v skutočnosti veril v Slovensko.
tine, stretnutia a spory so Svetozárom Považoval Slovensko za najperspektívnej-
Hurbanom Vajanským, Jozefom Škulté- šiu časť krajiny a národa. Bol si istý, že
tym, Matúšom Dulom. Masaryk v pred- keď Slováci postúpia len trochu na ceste
vojnovej dobe strávil jedenásťkrát prázd- nevyhnutného kultúrneho vývoja, začnú
niny na Slovensku a dokonca po únave rásť rýchlejšie ako Česi. V jednom vzruše-
z „hilsneriády“ vážne uvažoval, že by sa nom rozhovore sa zveril Karlovi Čapkovi,
stiahol do ústrania a na Slovensku písal že „Slovensko im bude malé a ľudia z hôr
svoje ďalšie knihy. Naposledy bol v Bys- budú zostupovať do nížin a do miest, ako sa to
tričke v lete 1901, do Martina vtedy neza- deje inde... Československo to neznamená len
šiel, lebo mal dosť Vajanského útokov väčšie Čechy, ale tiež a najmä väčšie Sloven-
v novinách, ale bolo to najmä kvôli jeho sko. Treba počítať s faktom, že vplyv a účasť
románu Kotlín, v ktorom Vajanský kri- Slovákov na živote celého štátu porastie...“ Sa-
ticky vykreslil Masaryka ako „proroka zo mozrejme o Slovensku a Slovákoch sa
Západu“. Kosatík píše o Masarykovom píše aj v iných súvislostiach a na iných
vzťahu ku slovenčine. Považoval ju za dia- miestach. Najmä napríklad o Masaryko-
lekt češtiny, ktorý sa teší na Slovensku ta- vom otcovi, kočišovi Jozefovi Maszári-
kej vážnosti, že je potreba zavádzať ho kovi, rodákovi zo slovenských Kopčian,
ako úradný jazyk. Zároveň však v sloven- o spolupráci a sporoch so Štefánikom.

90
Zaujímavá kapitola je o ženách. Man- látku akou je kontext života a diela T. G.
želka Charlotta Garrigueová, s ktorou Masaryka. Kniha je vyvážená, je napí-
prežil štyridsať päť rokov, sa po vojne zo saná pre širokú čitateľskú obec, nezjed-
zdravotných dôvodov len málo sa obja- nodušuje a snaží sa o široký a zrozumi-
vovala na verejnosti. Pri Masarykovom teľný obsah. Jediné, čo by som autorovi
letnom pobyte na Capri v rokoch 1921 vyčítal je to, že ju nedoplnil fotogra-
a1922 za ním prišla markíza Guliana fiami, ale dal prednosť ilustráciám Ale-
Benzoniová, niekdajšia snúbenica M. R. xeya Klyuykova, ktoré nemajú ďaleko ku
Štefánika. Námietky voči tomuto stret- komiksu.
nutiu mala Masarykova dcéra Alice. Nech
už však mal vzťah prezidenta k talianskej Vojtech Čelko
markíze akúkoľvek podobu, jeho dcéra
ho pokladala z mravné zlyhanie. Ako
tomu bolo v skutočnosti, dnes už je ťažko
vypátrať. Isté je, že sa stretali aj neskôr, Z JASENOVEJ DO SVETA
v roku 1927 spoločne precestovali Egypt
a Paslestínu. Naposledy, pokiaľ je z pra- Milan Remko: Zápisky chemika
meňov známe, Benzoniová navštívila Ma- Vydavateľstvo Remedika, 2018
saryka v Lánoch v októbri 1935. Vtedy už
sa s ním stretla ako s vážne chorým star- Vo svojom výstižnom Slove na úvod píše,
com, krátko pred jeho prezidentskou že keď v apríli 1917 ukončil svoje vedecké
abdikáciou. V knihe sa hovorí aj o Masa- i pedagogické pôsobenie na Univerzite
rykovom vzťahu k spisovateľke Oldre Komenského a začal triediť a zoraďovať
Seldmayerovej. písomnosti, doklady a iné materiály, pre-
Podrobne sa v knihe opisuje aj iná svedčil sa, že sú to aj zaujímavé doku-
zaujímavosť, ktorá pre zúčastnených do- menty doby, ktorú prežil a v súvislom
padla tragicky. Prezident sa zapojil do lik- texte by mohli zaujať čitateľov zaujíma-
vidácie výrazných mužov českosloven- júcich sa o našu najnovšiu históriu a uda-
ského verejného života, ako boli generál losti posledných sedemdesiatich rokov.
Radol Gajda, alebo Jiří Stříbrný. Kosatík Mal pri písaní svojej knihy dobrú pomoc
poukazuje na to, že aj keď sa v obidvoch v tom, že sa zavčasu naučil robiť si pí-
prípadoch nedokázali obvinenia vzne- somné záznamy, zápisky a poznámky
sené proti nim, prezident akceptoval rôzneho druhu, histórii rodín, ktoré inš-
intrigy Eduarda Beneša. V Gajdovom prí- pirovali históriu týkajúce sa jeho štúdia,
pade prekračoval prezidentské kompe- kariéry a každodennej práce. Tak vzniklo
tencie, jeho konanie bolo vzdialené ob- rozsiahle svedectvo o dobe a stykoch s ve-
jektivite, ktorá by mala prislúchať hlave deckým svetom i o živote chlapca z dol-
štátu. Radola Gajda bol degradovaný. Ne- nooravskej Jasenovej, s ktorou bol autor
skôr v čase Mníchova vyzýval k vojenskej mimoriadne zrastený.
obrane republiky. S nacistami za vojny V knihe je akoby prírodopiscom de-
nekolaboroval, napriek tomu bol hneď diny na úpätí Choča, ktorá podľa neho
po vojne v roku 1945 zatknutý a dva roky patrí medzi najkrajšie položené oravské
väznený. Zomrel v roku 1948. Aj keď išlo obce. Približuje čitateľovi vyše sedemsto-
nepochybne o „svojrázneho“ muža, Ko- ročnú históriu rodín, čo ju kolonizovali –
satík tento výraz považuje za slabé slovo, – a kultivovali. Ako roľnícky chlapec sa
bolo škoda a chyba, že sa Masarykova re- neskôr rozpisuje o spôsoboch roľníckeho
publika zbavila, navyše pomocou intríg hospodárenia, učí sa pomáhať rodičom
takého schopného vojaka. Každá kapi- a starému otcovi, vysvetľuje, ako chotár
tola prináša takúto zaujímavosť, ktorá obce prispôsobený na šesťpoľný osevný
núti k premýšľaniu. systém vytváral po stáročia kolorit kra-
Pavlovi Kosatíkovi sa podarilo napísať jiny s poľom terasovite usporiadanom
knihu, ktorá spracováva komplikovanú v strmých svahoch honov.

91
Lenže po vojne trvalo súkromné hos- učiteľov, aby šírili ateizmus a aby rodičia
podárenie i so štátnou podporou iba nie- neprihlasovali svoje deti na náboženstvo.
koľko rokov. Zhubná, hlúpa kolektivizá- Neveľká Jaseňová sa usilovala udržať si
cia na spôsob biedneho Ruska zasiahla svoje dlhoročné tradície, spôsoby a mra-
roku 1952 aj Jaseňovú. Najúspešnejší vy. Ján Beblavý, farár, ktorého rodina mu-
gazda bol označený za kulaka, tvrdo zlik- sela odísť z Bratislavy do Jaseňovej, bol
vidovaný so všetkým majetkom. Roľníc- z tohto hľadiska človekom, ktorý žiakom
ky dobytok sa musel sústrediť v rozľahlej vštepoval pravú náboženskú výchovu –
maštali posledných majiteľov pivkovské- učili sa, ako píše autor knihy, zo starých
ho kaštieľa. Družstvo sa založilo, podpo- učebníc a za seba vyzdvihuje možnosť
rovali ho aj siedmi gazdovia, ale už na je- prostredníctvom biblického slova pozná-
seň roku 1954 sa rozpadlo. Jaseňová vať Božiu existenciu a uvedomovať si, že
vydržala ďalší nápor na jeho založenie ce- človek je stvorený na Boží obraz a jeho
lých dvadsať rokov! duchovná podstata nesmie zaniknúť pod
Tlak štátu však trval a jednotlivo hos- tlakom bezduchého materializmu.
podáriaci roľníci museli hľadať aj iné Chlapec Remko mal rád knihy a vari aj
spôsoby obživy. V naposledy založenom poznanie impozantnej knižnice doktora
oravskom družstve – bolo v Jaseňovej – Beblavého prispelo k jeho rozhodnutiu,
pracovali hlavne staršie ženy. Po zániku že aj on si bude zhromažďovať vlastnú
kolektivizácie sa ukázali jej škodlivé knižnicu a čerpať z nej vedomosti. Jeho-
následky doposiaľ neprekonané... Nepri- bytosť nebola jednostranná. Postupne sa
merané zásahy do poľnohospodárstva, naučil všetky poľné práce spojené s ro-
o ktorých píše vo svojich knižných „zápi- dinným hospodárením. Vo vlastnej zá-
skoch” náš významný fyzikálny chemik hradke vysadil maliny, ríbezle, egreše
a vyľudnenie poľnohospodárskeho vi- a lieskovce, choval zajace a ako väčší sa za-
dieka sa značne prejavuje aj na potravino- čal starať aj o mladý dobytok, odrastené
vej nesebestačnosti dnešného Slovenska. teliatka a pravidelne v týždni čistil chlie-
Napriek všetkému, i dvom veľkým po- vy, kde chovali ošípané. Pomáhal otcovi
žiarom zo začiatku dvadsiateho storočia obriadiť kone, matke zas strihanie oviec
a úbytku niekoľkých desiatok obyvateľov na jeseň a tak sa priučil pracovať za plu-
emigrujúcich do Ameriky ako aj sústav- hom, že potom mohol aj sám orať.
nému prenasledovaniu zostávajúcich Počas štúdiá na gymnáziu v Dolnom
roľníkov si evanjelická Jaseňová zásluhou Kubíne vedel prekonať určitú namysle-
svojej dlhoročnej nadpriemernej kultúr- nosť a výhody študentov z mesta. Bývalí
nej vyspelosti zachovala vyššiu kultivo- maturanti sa napokon tak zjednotili, že
vanosť a úroveň ako ostatná dedinská sa ako dobrá trieda po gymnáziu spolu
Orava. Ak spomenieme celý rad význam- radi stretávali. Jaseňová bola na poskyto-
ných ľudí, ktorí z nej vyšli ( Čaplovičovci, vanie vzdelania svojim deťom žičlivá,
viacerí Zochovci, Martin Kukučín, mená a tak aj úspešný maturant smeroval na
Ján Beblavý, Ján Jamnický, Juraj Janoška, Chemickotechnologickú fakultu Sloven-
Štefan Krčméry, Ján Vávra, Helena Turce- skej vysokej školy technickej v Bratislave.
rová - Devečková), v Jaseňovej sa narodilo Do prvého ročníka nastúpil v jeseni 1966
sedemnásť významných ľudí a pôsobili po prijímacom pohovore ako sedemnásť-
v nej a z nej na Slovensku nie obyčajní fa- ročný. Po prvých troch rokoch štúdia sa
rári, učitelia, ba i vedci. Rodná obec ná- špecializoval na štúdium fyzikálnej ché-
šho autora Milana Remku si naozaj mie. Študenti a učitelia jeho fakulty pat-
zakladala na školovaní svojich detí na rili podľa neho k najaktívnejším podpo-
stredných i vysokých školách. rovateľom Dubčekovych reforiem z roku
Vyučovanie náboženstva v totalitnom 1968. Vzdorovali normalizačnému reži-
režime na Slovensku prešlo predovšet- mu a namiesto nového Socialistického
kým do pôsobnosti kňazov alebo aj lai- zväzu mládeže trvali na existencii Štu-
kov pôsobiacich v cirkvi. Režim tlačil na dentského parlamentu z roku 1968.

92
Recenzent nie je ako neznalec povo- prácu so zahranič-
laný referovať o odborných problémoch nými univerzitami.
Remkovej fakulty, jeho štúdia a vedec- Napriek politike
kých otázkach, ale dajú sa čiastočne ko- nášho štátu a jeho
mentovať do sféry medziľudských vzťa- vo všetkom exis-
hov vyplývajúce veci súvisiace s otázkami tujúcich obmedze-
zamestnaneckými, pracovnými, kádro- niach veda u nás
vými a ďalšími, ktoré vytvárajú atmo- predsa len celkom
sféru a úroveň vedeckého prostredia, jeho nepoznala hrani-
publikačných výsledkov a podobne. Keď ce za „železnou
náš autor písal v piatom ročníku štúdia oponou“. Pravda-
diplomovku, vedúci jeho diplomovej prá- že možnosti pre-
ce bol počas previerok roku 1970 vylú- kračovať tieto hranice a odbúravať
čený zo strany, čo znamenalo koniec jeho bariéry boli naozaj nedostatočné a kádro-
kariéry pedagóga. V politickom víre ne- vanie „dosahovalo obrovské rozmery“.
mal dosť času na konzultácie a vedenie Prvý študijný pobyt za totality absolvoval
diplomanta, ten sa dostal do časového fyzikálny chemik roku 1981 na univerzite
sklzu a hrozilo, že svoju diplomovú prácu v holandskom Groningene a spolupráca
bude môcť obhajovať až o rok. s ňou mu potom trvala celých tridsaťse-
S pomocou farmaceutickej fakulty UK dem rokov až do odchodu do dôchodku.
a pražského Ústavu fyzikálnej chémie Od nežnej revolúcie sa možnosti zlep-
diplomant napísal svoju prácu sám, šili natoľko, že do spolupráce s farmaceu-
úspešne ju obhájil a po čase doplnenú tickou fakultou UK pribudli pričinením
uverejnil ako svoju prvú vedeckú prácu. jasenovského rodáka univerzity v Amster-
Jeho vedecká kariéra sa začala v Ústave dame, v Erlangene – Norimbergu, v Ins-
polymérov SAV, kde chcel absolvovať tri brucku, v Cambridge, Oxforde a technic-
roky vedeckej ašpirantúry. Lenže riaditeľ ká univerzita v poľskej Lodži s kurioznou
tohto ústavu, kde „panovala pohoda zaujímavosťou, že sa „doteraz... s poľ-
a priateľské vzťahy” bol hneď na začiatku skými spolupracovníkmi v Lodži osobne
husákovskych čistiek odvolaný a na jeho nestretol a naše kontakty, konzultácie
miesto nastúpil súdruh normalizátor a publikovanie sa uskutočňovali vý-
Romanov a jeho zástupca Kyseľ, ab- hradne prostredníctvom internetu...“
solvent sovietskej vysokej školy. Mladý „Spolupráca so zahraničnými univerzi-
ašpirant Remko sa odtiaľ odvážil odísť tami“ recenzenta dosť prekvapila tým, že
napriek vyhrážkam, že má po kariére profesor a inžinier Milan Remko, doktor
a prípad posovietšteného ústavu je priam vied venoval jej značnú časť tomu, ako
ukážkový - pod komunistickými karieris- popri informáciách o charaktere študij-
tami nedokázal za dlhý čas zorganizovať ných pobytov, výskumnej práci v labora-
vedeckú činnosť a po nežnej revolúcii tóriách s vysokovýkonnými počítačmi
roku 1989 sa jeho riaditeľom stal znovu a výsledkoch spoluautorskej publikačnej
jeho zakladateľ. Ten vystriedal málo schop- činnosti so zahraničnými vedcami pri-
ných silnou generáciou vedcov a ústav po náša pre čitateľa množstvo zaujímavostí
rokoch dosiahol najvyššie hodnotenie a priam reportážneho čítania o mestách,
v medzinárodnom audite a patrí k nad- prírode, krajinách, v ktorých bol, o vý-
národnej špičke v európskom kontexte. znamných ľuďoch aj ich rodinách, ktoré
Náš chemik definitívne zakotvil na zblízka poznal. Náš vedec z Jasenovej nie
farmaceutickej fakulte UK, kde mal mož- je nijaký suchopárny referent, je bystrý,
nosť od roku 1978 pokračovať vo svojom vnímavý, literárne zdatný, cestovateľ, ne-
rozbehnutom výskume a vedecky a peda- zanedbávajúci využiť možnosti poznať
gogicky pracovať skoro štyridsať rokov. okrem horskej prírody všade aj umelecké
Po svojej rozsiahlej vedeckej časti knihy a kultúrne pamiatky a inštitúcie. Dáva
zaradil do nej rovnako obsažnú Spolu- nám, humanitným autorom s omnoho

93
menšími možnosťami a kontaktmi so za- duši, vyznáva, zostala hlboká brázda zá-
hraničím príležitosť poznať bližšie ve- žitkov z detstva, s prácou na rodnej hrude
deckú sféru, ktorá je v prípade dosť – to bolo preňho putom, ktoré ho „zvä-
zanedbaného Slovenska veľmi dôležitá. zovalo a zaväzovalo” pri jeho cestách do
A pritom nezabúda na Jasenovú a svo- cudziny. „Obrazy z rodného kraja... po-
ju Oravu s Obcou Oravcov v Bratislave. rovnával... s realitou nového sveta“. Ra-
Najmä v rokoch 1972 až 1990 sa tejto kúske Tirolsko s jedinou alpskou univer-
„obci” intenzívne venoval, ako píše. Toto zitou bolo „jednou z najobľúbenejších
univerzálne združenie, ako ho nazýva, destinácií“ jeho profesionálneho záujmu.
malo nielen folklórne večere, ale aj pred- „Počas nepretržitej dvadsaťpäť ročnej
náškovú a diskurzívnu činnosť, ktorá sa spolupráci s univerzitou v Insbrucku“,
viazala na oravský región. Ich náplňou pri každoročnom pobyte v ňom sa neus-
boli témy archeologické, historické, lite- tále dobíjal novou energiou pri prekoná-
rárnovedné, jazykovedné, hudobné, ochra- vaní ťažkostí.
na prírody a krajiny, ekológia a životné Aj neskôr pripútaný na lôžko vedel
prostredie, besedy o štátnych prírodných svoju osobnú slobodu preniesť do spô-
rezerváciách, turistike, cestovnom ruchu, sobu, ako po svojom odísť odkiaľ niet ná-
o kultúre na Orave a oravskom kúpeľ- vratu, dať prítomným za jeho rakvou na-
níctve. javo, ako sa človek, čo sa naučil umierať,
Napokon, keď píše o Jasenovej a turis- oslobodil od šablón, ktorým on nepod-
tike, hovorí aj o tom, že z pracovných po- lieha.
bytov na zahraničných univerzitách sa
vždy rád vracal do rodného kraja. V jeho Ján Beňo

DOKUMENT Y DOBY
Z or a J e sens k á
PRVNÍ, RÁZNÉ VYSTOUPENÍ POLICIE
SLOVENSKÉ SOCIALISTICKÉ REPUBLIKY

Konec, zařval manžel, který se díval. Já jsem na to neměla nervy, až do té chvíle


jsem se dívala jen do podivné mrtvé bratislavské ulice. Pak jsme spolu stáli před
obrazovkou a spolu jsme poslouchali, jak tam naši zpívají hymnu. Jen doznělo
však sa oni stratia, Slováci ožijú, zjistili jsme, že Slováci skutečně ožívají: Po scho-
dech našeho činžáku už dupaly pádící kroky, ulicí zněl pískot a hvizdot a všechno
to i s námi běželo na náměstí Slovenského národního povstání, které množstvím
aut připomínalo londýnské Piccadily a bujarou veselostí davů jihoamerický kar-
neval. Davy rušily noční klid pískáním na vlastní ústa, na prsty i na píšťalky, trou-
bením na trubky ústní i automobilové, boucháním na hrnce, dětskými řehtač-
kami a skandováním, na němž jsem se aktivně podílela: Raz – dva – tři – čtyři –
góóól, jakož i oblíbeným rytmickým: Šáj-bu – šáj-bu – šáj-bu! Šáj-bububu!
V rytmu takto upravené šajby troubila i auta. Každý projevoval radost podle mo-

94
mentální inspirace. Jedna skupina mladíků vlekla jakési museální dělo. Tři mlá-
denci pochodovali chladnou nocí jen v zelených trenýrkách, zato však nad hlavou
nesli vlajku. I z aut vlály vlajky národní i státní.  Jednomu pánovi nestačilo mávat
jen tak banálně rukou, prostrčil okénkem auta nohu a mával nohou. Z jiného
auta s hokejkou v ruce vyskočil kuchař v bělostné šéfkuchařské čepici od hlavy
k patě bílý, jen na prsou měl veliké černé 4 : 3; zakřepčil před autem, znovu do
něho nasedl a odvezl se pryč, zřejmě dál vařit v nějakém interhotelu. Tandemisté
na motocyklech třímali hole s vlajícími stuhami, jakoby jeli na svatbu. Tramvaje
na tratích 3 a 4 přišli o své čísla, zástupy se těch čísel zmocnili jako vítězných em-
blémů. Na jedné tramvaji a na jednom popelářském voze, který se zapojil do vše-
lidového plesání se skvěl hrdý nápis: Realita 4 : 3. Mnohatisícový pochodňový
průvod (pochodně z hořících novin) se zorganizoval bez organizování a bez mno-
hohodinového postávání. Hesla se nevyvolávala.
Strávili jsme na tom náměstí usmívajíce se s usmívajícími, asi půl druhé hodiny.
Pak se všechno začalo kamsi valit. „Jsme s vámi, pojďte s námi!“ křikl na nás
z průvodu asi dvanáctiletý chlapec, ale nemyslel to tak, jak v oné anekdotě, nic na
rubu klopy nám neukázal. Šli jsme s nimi tedy bez obav, až jsme se ocitli v po-
měrně vzdálené blízkosti, neboť budova byla dostatečné zatarasená vozovou hrad-
bou, jakou kdysi vynalezli husité a jaké bylo naposledy v Bratislavě použité napo-
sled před Vánocemi při otevření nového obchodního domu na ochranu před příliš
velkým náporem kupujících. Tu hradbu se nikdo nepokoušel prorazit, ani ju nijak
neohrožoval. Chvílemi se ozýval pískot. Potom začala jedna skupina skandovat
jedno z hesel, které bylo před několika měsíci na mnohých zdech a plotech, teď
však zabílené, o tom, aby šel někdo domů. Nesouhlasila jsem s tím, že se to křičí,
tedy s tou neúčinnou formou. Jakýsi mladík, vypadající na vysokoškoláka, se toto
skandování usiloval potlačit hned v zárodku, avšak marně, zástup se ho ujal a hu-
čelo to pak nocí hlasitě provázeno pískotem. Vzhledem k tomu, jakož i proto, že
nám již byla zima, odebrali jsme se domů. Cestou jsme se dostali do Zahradnické
ulice na opačnou stranu oné budovy, taktéž do blízkosti poměrně dostatečné
vzdálené, takže jsme onu budovu ani okem nezahlédli, jen v hloubce ulice jsme
viděli druhou část oné vozové hradby. Lidí tu bylo poměrně málo a nekřičeli nic
a nikoho neposílali domů. Tu a tam někdo zahvízdal. V prostředku ulice stál jeden
příslušník, i on byl docela klidný, nic na nikoho nekřičel ani na něho nikdo ne-
křičel. Vtom přijelo nákladní auto a začali z něho seskakovat lidé v uniformách.
Nechtělo se mi dívat se na ně, protože jsem si myslela, že to jsou lidé z oné budovy,
kteří teď půjdou domů; jak se však zanedlouho ukázalo, z té dálky jsem se zmýlila.
Rozhodla jsem se tedy pokračovat v cestě domů, tím spíš, že lidé okolo mne, až
dotud docela pokojní, začali náhle velice pískat a pokřikovat i příslušník, který
až dosud stál tak klidně, se k nim hned obrátil a oběma rukama mlčky provedl
rozvážné napomínavé gesto, asi tak ve smyslu: Lidi, bude moudřejší  pokud hned
odtud odejdete!“ Vykročila jsem tedy hned do vedlejší uličky směrem k domovu.
Sotva jsem však udělala sotva pět kroků svým normálním tempem, najednou se
za mnou ozval křik a zjistila jsem, že stojím uprostřed panicky se řítícího zástupu,
odtržená od svých společníků. Bez ohledu na svůj věk jsem dosud schopná hnát
se za něčím, ale útěku před něčím cítím odpor vypěstovaný výchovou. Zkusila
jsem jít jen tak. Lidé však do mě vráželi jak šíleni a unášeli mně se sebou. Pomyslela
jsem si: kdy tak teď někoho srazili na zem, lidé by ho ušlapali k smrti. V tom
okamžiku mne srazili na zem. Vstát bylo nemyslitelné, proto jsem na to ani ne-
95
pomýšlela, jen jsem ležela a rukama si chránila hlavu a přála jsem si jedině, aby
mně většina lidí pružně přeskočila. Aby po mně nedupali všichni. Přání se mi
splnilo, dupot utichl. Otevřela jsem oči – pře tím jsem je instinktivně zavřela –
a uviděla jsem vedle své hlavy pár mužských bot v nohavicích uniformové barvy.
Přiznám se, že jsem pocítila úlevu, jsem zachráněna, je to příslušník naší Bezpeč-
nosti, viděl na zemi ležet ženu naskrze ne mladou, pošlapanou davem, a zastavil
se tedy, aby ji zdvihl a poskytl ji pomoc! Sáhla jsem po kabelce, která mi vyletěla
z rukou, a po sražené čepici, a pozdvihla jsem hlavu. Vtom mně po ní něco praš-
tilo. Kupodivu třebaže mně dosud ještě nikdy nikdo nemlátil obuškem, ihned
jsem poznala, že je to obušek. Pochopila jsem, že jsem si úmysly toho příslušníka
vysvětlila špatně, ale nepochopila jsem, čeho chce svým počínáním dosáhnout.
Vleže jsem přece nemohla utíkat rychleji. A vzhledem k tomu, že mi obušek při-
razil hlavu znovu k zemi, vzdala jsem se i pokusu za daných okolností vstát. Pří-
slušník chvíli pokračoval v započaté činnosti, nemohu však tvrdit, že mně mlátil
hlava nehlava, neboť mlátil přesně: hlava. Potom se ode mne, ležící a mlčící, vzdálil
s pokřikem: Však my vás jednou naučíme, bando všivavá! Z čehož jsem pochopila,
že za prvé jsem banda všivavá a za druhé ze spojení: jednou naučíme, jež v sloven-
štině znamená jednoznačné futurum, mi došlo, že v budoucnosti se chystá udělat
se mnou, tak i s jinými mnohem ráznější pořádek. Zároveň s jeho vzdalujícím se
hlasem, jsem zaslechla i něžný dívčí hlásek: „Já vám pomůžu, zavedu vás domů –
uhodila jste se moc, moc vás to bolí?“ Zjistila jsem, že ulice je zcela prázdná, jen
ke mně se tu sklání mladá, fyzicky útlá ženská bytost. Přiznala, že i ji zmlátili
a že ji to velice bolí. Hlavně však byla plna obav o mou celistvost. Dodatečně jsem
pochopila, že před oním mlátícím důstojníkem neutekla, protože mne viděla
upadnout, chtěla mi pomoci, přesvědčená, že mne bude nutno podpírat. Ale ne-
bylo to nutné, natolik mám tvrdou hlavu, a brýle při té příležitosti zcela zničené,
mi neporanili ani obličej, natož oči, i když, uvážil-li to teď, lehko se to mohlo stát.
Pokud si myslíte, že tohle píšu z pohoršení, protože se to stalo zrovna mně, mý-
líte se. Ten příslušník mi přece neviděl do obličeje, nemohl mne poznat – nebil
mně osobně, bil šedivou šedesátiletou ženu, ležící v prázdné ulici. Ani ta zkušenost
mně nemrzí – alespoň jsem si utvořila představu, ba dokonce i názor, a brýle jsem
už i tak potřebovala silnější. Ani mne nepohoršuje fakt, že policie mlátila lidi,
k tomu se bohužel policie cvičí ve všech státech světa. Jde mi, abych tak řekla,
o určité kulturní formy mlácení. Nevím, jak tomu bylo na jiných místech. Ale
tady, na téhle ulici, žádný tlampač z onoho auta, kterým přijeli, nevyzval lidi, aby
se rozešli, ani nebyl nikomu dán čas na uváženou, zda se chce rozejít, anebo ne.
Neozvala se žádná hlasitá výzva k odchodu a podle rychlosti, s jakou se to všechno
semlelo, je mi jasné, že všichni, jen co poskákali z auta, okamžitě, bez upozornění,
se vrhli na lidi a tloukli. A to už pokládám za nekulturní, ať už se toho dopustí
Bezpečnost Slovenské socialistické republiky při svém, pokud vím, prvním ráz-
ném vystoupení.
Listy, 1969, č. 13 s. 7

96