You are on page 1of 690

VARIA

XXI
Zborník príspevkov z XXI. kolokvia mladých jazykovedcov
(Banská Bystrica – Šachtiþky 30. 11. – 2. 12. 2011)

Banská Bystrica
Katedra slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici
Slovenská jazykovedná spoloþnosĢ pri Jazykovednom ústave ďudovíta Štúra SAV
2015

1
VARIA
XXI
Zborník príspevkov z XXI. kolokvia mladých jazykovedcov
(Banská Bystrica – Šachtiþky 30. 11. – 2. 12. 2011)

Editorky
Katarína Barnová
Alexandra Chomová

Banská Bystrica
Katedra slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici
Slovenská jazykovedná spoloþnosĢ pri Jazykovednom ústave ďudovíta Štúra SAV
2015

2
Katedra slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici
Slovenská jazykovedná spoloþnosĢ pri Jazykovednom ústave ďudovíta Štúra SAV

Editorky
Mgr. Katarína Barnová
Mgr. Alexandra Chomová, PhD.

Recenzenti
PaedDr. Ivan Oþenáš, PhD.
Dr. h. c. prof. PaedDr. Pavol Odaloš, CSc.
prof. PaedDr. Vladimír Patráš, CSc.

Technická redaktorka
Mgr. art. Zuzana Ceglédyová

Organizaþný výbor konferencie


PhD., Mgr. Gabriela Múcsková, PhD.,
Mgr. Anna Gálisová, PhD., Mgr. Alexandra Chomová, PhD.,
PaedDr. Andrea Goótšová, PhD., Mgr. Jozef Jedinák,
Mgr. Marcela Kapiþáková

VydavateĐ:
Belianum. VydavateĐstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Filozofická fakulta
© 2015

ISBN 978-80-557-0879-9
EAN 9788055708799

3
Obsah

Úvod .......................................................................................................................................... 
Katarína Barnová: Publicistický text Pravdy chudoby v rokoch 1920 – 1921 ...................... 
Katarzyna Boábot – Magdalena Kroupová: ěeþové chování polské komunity v Praze
(ve výsledcích dotazníkového výzkumu) ...................................................................... 2
Eva ýernáková: Žurnalistický text a pripojené diskusie v tzv. mienkotvornej a bulvárnej
tlaþi (socio-pragmalingvistická analýza) ....................................................................... 3
Zuzana DČngeová: Nová pojmenování motivovaná výrokem Václava Havla ...................... 4
Radoslav Ćurajka – Miroslava Ćurajková: Komunikácia u nevidiacich žiakov
s autizmom ..................................................................................................................... 
Ivana Slivková-Džundová: Lexikálne posuny v preklade zo slovenþiny do bieloruštiny:
Bieloruský preklad poézie Jána Ondruša a Ivana Štrpku .............................................. 5
Simona Fraštíková: Valencia slovesa a jej prínos pre komunikáciu v nemeckom jazyku.... 6
Hana Gabrielová: Disjunktivní spojky a spojovací výrazy v humanistické þeštinČ ............. 8
Jana Galabová: Kognitívna lingvistika a teória nativizmu z pohĐadu Noama
Chomského .................................................................................................................... 9
Barbora Hanzová: Modul digitalizovaných mluvnic ......................................................... 10
Zuzana Hargašová: Reálna jazyková norma v mladšom predspisovnom období vývinu
slovenþiny .................................................................................................................... 10
Juraj Hladký – Andrej Závodný: O náboženskej motivácii v slovenských osadných
názvoch ........................................................................................................................ 11
Michal HoĜejší: Staroþeské temné slovo farlej .................................................................... 12
Barbora Chybová: Bagatela na é / K popisu citoslovcí, hranici slovního druhu
a významĤm staroþeského é ........................................................................................ 1
Silvia Ivanidesová: Ranko Marinkoviü a preklady jeho drámy Glorija .............................. 13
Martina Ivanová – Miroslava KyseĐová – Stanislava Zajacová: Výskum evidenciality
v slovenþine ................................................................................................................. 1
Martina Jamborová: Metajazykové informace ve stĜedovČkém právním sborníku .......... 16
Ladislav Janovec: Dialogická komunikace na internetu ..................................................... 17
Lucia Jasinská: K štruktúrovaniu myšlienok v publicistickom žánri ................................. 18
Petra Jesenská: Identifikácia žien s mužskými pomenovaniami? ..................................... 19
Peter Kaþúr – Terézia Slanþová: Verbálna komunikácia trénera v sociálnej interakcii
s hráþmi volejbalu ........................................................................................................ 20

4
Miroslav Kazík: Funkþný þlen rodinné meno v triede slobodných v Papradi .................... 21
Martina Kloudová: Pojmenování žen v matrice farnosti Horní Branná (1661 – 1666) ..... 22
Pavla Kochová: Prefixoidace v þeštinČ (k svébytnému tvoĜení nových slov
na materiálu neologismĤ) ............................................................................................ 22
Ivana Kormancová-Kopásková: Komunikaþno-funkþný aspekt živých osobných mien .. 23
Martina Kopecká: Substantívna deklinácia spisovnej slovenþiny v období od 30. rokov
20. stor. po súþasnosĢ .................................................................................................. 25
Drahoslava Kráþmarová: K jazykové situaci RomĤ v ýR ................................................ 26
Anežka Krausová: Fenomén úpadku jazyka v slovenskom kontexte ................................. 27
Hana Kreisingerová: K jednomu netradiþnímu pĜekladu latinského výrazu
Jesus ve staroþeských biblích ...................................................................................... 28
Zdenka Kumorová: Jazyková kultúra študentov vysokých škôl (možnosti zvyšovania
akademickej kultúrnosti vo vyjadrovaní) .................................................................... 28
Jarmila Kušnieriková: Vtip ako druh diskurzu .................................................................. 30
Eva Matejková: Štruktúra internetových textov ................................................................. 30
Matej Meterc: Otázka transformovateĐnosti paremiologických jednotiek z konfrontaþného
hĐadiska ....................................................................................................................... 31
Zuzana Mikušová: K motivácii názvoslovia chorôb a lieþiv v staršej slovenskej lexike ... 32
Barbora MochĖacká: Faking good – faking bad (poznámky k diskurzu sociálnych
sietí) ............................................................................................................................. 33
Katarína Muziková: UstaĐovanie normy spisovnej slovenþiny v 60. rokoch
19. storoþia ................................................................................................................... 34
ZdeĖka Opavská: Synonymie u nových víceslovných pojmenování ................................. 35
Šárka Pešková: Status nČkterých slovotvorných prostĜedkĤ cizího pĤvodu na pomezí
prefixu a radixu ............................................................................................................ 36
Martin Pukanec: Sémantické pravidlo pejorácie ................................................................ 36
Markéta Pytlíková: Žánr biblických textĤ jako možný faktor ovlivĖující výskyt nČkterých
neplnovýznamových lexikálních jednotek .................................................................. 37
Tereza Rábová: O subjektivitČ a objektivitČ jazyka mediálních textĤ ................................ 38
Katsiaryna Ramasheuskaya: Databáze jazykových chyb v þeštinČ mluvþích s prvním
jazykem slovanským – pĜípravná fáze projektu .......................................................... 38
Albena Rangelova: Zpracování zkratkových slov v lexikální databázi Pralex ................... 39
Dominika Rašová: Nemecká lingvistika v zrkadle pragmaticko-komunikaþného obratu .. 410

5
ďubomír Rendár: Vplyv vybraných suprasegmantálnych javov na výskyt tvrdého
hlasového zaþiatku a rázu v slovenþine ....................................................................... 423
KateĜina Rysová: Slovosled v konstrukcích „odkud – kam“ .............................................. 430
Lucia Satinská: „Keć sme mali Taschengeld, tak sme si kúpili jeden krémes.“
Prešporáþtina ako špecifický mestský sociolekt .......................................................... 437
Gabriela Slezáková: Chotárne názvy obce Hladovka ......................................................... 451
Ivana Slováková: Metafora verzus odborný jazyk .............................................................. 457
Roman Sorger: Prediktabilita tvorenia viacslovných pomenovaní ..................................... 464
Petra Strnádová: Jazykové vedomie a kultúra vyjadrovania v internetových denníkoch .. 486
Marcela Szczerbová: Individuálna charakteristika živých osobných mien v Rabþi ........... 495
ŠtČpán Šimek: ěímská kronika aneb Martimiani ve staroþeském pĜekladu Beneše
z HoĜovic ..................................................................................................................... 501
Dana Široká: Empirické poznatky o xenoslovakistike ........................................................ 510
Dagmar Škvareninová: Pragmatický a nepragmatický prístup v lingvistike ..................... 515
Dagmara Špotáková: Odborný jazyk matematiky 15. – 17. storoþia ................................. 522
Ivan Štancel: Vysokotatranské oronymá – motivácia ich vzniku v minulosti
a súþasnosti .................................................................................................................. 529
Pavel ŠtČpán: Valtická, RadouĖova, Na Blanici (k problematice detoponymických
urbanonym) .................................................................................................................. 539
Veronika ŠtČpánová: Když Slováci mluví þesky (analýza výslovnosti) ............................ 545
ZdeĖka Tichá: Slovotvorná produktivnost zkratek a znaþek v þeštinČ ............................... 555
Jasna Uhláriková: Zámená v slovenských a srbských frazémach ...................................... 571
Denisa Vagaská: AdekvátnosĢ uþebných materiálov pre zahraniþných študentov z hĐadiska
rozpracovania segmentálnych a suprasegmentálnych javov slovenského jazyka ....... 586
Lucia VaĐová: Farba hlasu vo formantovej štruktúre vokálu .............................................. 592
VojtČch Veselý: Význam a funkce deiktických výrazĤ s komponenty bĤhví-, bĤhví
a bĤh ví ......................................................................................................................... 604
KateĜina Voleková: Sýkora koĖadra ve staré þeštinČ ......................................................... 609
Ines Voršiþ: Sufiksoidi -fil, -fob in -holik ter njihove ženskospolske ustreznice
v slovenskem jeziku ..................................................................................................... 615
Júlia VrábĐová: Jazyková ideológia aj v slovenskom parlamente ...................................... 630
Hana Weissová: Mikroštruktúrne vzĢahy všeobecne a v onymii (príklady toponým obce
Hronec) ........................................................................................................................ 639
Eva ZáhoĜová: Není rostlina jako rostlina .......................................................................... 647

6
Tamara Zajacová: Fenomén intertextuality v kontexte súþasnej nemeckej lingvistiky ..... 659
Jana ZdeĖková: Ke staroþeskému vecČti ............................................................................ 669
Petra Zrníková: Vplyv textových charakteristík na porozumenie textu ............................. 680

7
Úvod

Cyklus kolokviálnych podujatí VARIA pravidelne organizovaných od zaþiatku 90.


rokov 20. storoþia zapoþal svoju tretiu desiatku. XXI. kolokvium mladých jazykovedcov sa
konalo v dĖoch 30. 11. – 2. 12. 2011 v Banskej Bystrici – Šachtiþkách pod organizaþnou
záštitou Katedry slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja
Bela (od januára 2014 Katedra slovenského jazyka a komunikácie Filozofickej fakulty UMB)
v spolupráci so Slovenskou jazykovednou spoloþnosĢou pri Jazykovednom ústave ďudovíta
Štúra SAV v Bratislave. ObĐúbenosĢ tohto podujatia potvrdzuje skutoþnosĢ, že má svoje
pevné miesto v konferenþnom kalendári, a to nielen u slovenských, ale aj u zahraniþných
autoriek a autorov zo spriaznených akademických a vedeckovýskumných pracovísk, priþom
toto podujatie už tradiþne presahuje národný rámec – na dvadsiatom prvom kolokviálnom
stretnutí sa zúþastnilo vyše sedemdesiat mladých lingvistov zo Slovenska, ýeska, Slovinska
a Srbska.
Dvadsiaty prvý zväzok zborníka VARIA je pestrým súborom prác zacielených na
synchrónnu, ale aj diachrónnu lingvistickú problematiku. V štúdiách predstavených
v predkladanom zborníku možno badaĢ širší teoreticko-metodologický a kognitívny záber
pohybujúci sa v širšom interdisciplinárnom rámci (do popredia sa dostáva napr. teória
a kultúra [mediálnej] komunikácie, semiotika þi presah na korpusovú lingvistiku).
Výstupy z XXI. kolokvia mladých jazykovedcov vychádzajú tradiþne v podobe
zborníka abstraktov, ale aj v elektronickej verzii plných príspevkov. Na tomto mieste chceme
poćakovaĢ recenzentom, PaedDr. Ivanovi Oþenášovi, PhD., Dr. h. c. prof. PaedDr. Pavlovi
Odalošovi, CSc., a prof. PaedDr. Vladimírovi Patrášovi, CSc., za dôkladné posúdenie
príspevkov. Dúfame, že tento zborník plných príspevkov sa stane platformou pre širšiu
odbornú a vedeckú diskusiu a spoluprácu, lebo slovami ostatne menovaného recenzenta na
margo zborníkov VARIA: „Zborníky sa tak už od poþiatku dostali do povedomia
zainteresovanej odbornej verejnosti ako prienik – súlad, ale aj kontrast þi konflikt – hlasov na
akomsi verejnom zhromaždisku, ktorý poskytuje najmä úþinný priestor na výmenu názorov,
diskusiu þi polemiku.“

Editorky

8
Publicistický text Pravdy chudoby v rokoch 1920 – 1921
Katarína Barnová

Katedra slovenského jazyka a literatúry, Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela, Banská
Bystrica

Úvod
Slovo ako dôležitý faktor publicistiky je základom Đudskej komunikácie. Vytlaþené
slovo túto komunikáciu umocĖuje, rozvíja, rozširuje. Poskytuje možnosĢ vzájomne
komunikovaĢ nielen medzi známymi alebo najbližšími, ale aj medzi vzdialenými a dokonca
neznámymi Đućmi. Vytlaþené slovo prostredníctvom novinových strán integruje malé
skupiny, ale aj väþšie komunity, spoloþenstvá, národy, štáty, v urþitých situáciách dokonca
kontinenty (Tušer, 2010).
V príspevku sa zameriavame na Đavicovo orientované periodikum Pravda chudoby,
konkrétne na roky 1920 – 19211, kde sa sústrećujeme predovšetkým na lexikálnu (miestami
i syntaktickú) stránku publicistických analytických textov, resp. publicistiky racionálneho
typu. Zo žánrového hĐadiska si všímame najmä úvodníky a komentáre. Zámerom príspevku
nie je podaĢ komplexný obraz vyjadrovacích prostriedkov stimulujúcich jednotlivé funkcie
publicistických analytických textov v danom období, ale poukázaĢ na tie, ktoré sú v texte
najnápaditejšie (najvýraznejšie), príp. majú najfrekventovanejší výskyt. ýlánok reflektuje
prevažne tie výrazové prostriedky, ktoré sa spájajú s persuazívnou funkciou a ćalšími od nej
odvíjajúcimi funkciami publicistického textu (napr. apelatívna, direktívna, zjednocovacia
a pod.). V príspevku sa orientujeme aj na obsahovo-tematickú výstavbu publicistických
textov, ktorá sa výrazne podieĐa na výbere jazykových prostriedkov. V tejto súvislosti je
v textoch prítomná urþitá modelovosĢ, þo je predpokladom vzniku stereotypných
(klišéovitých) výrazov, príp. konštrukcií.

Predstavenie Pravdy chudoby


Pravda chudoby vyšla ako þasopis „venovaný triednej výchove robotného Đudu“ 15.
septembra 1920, vydávaná výkonnými výbormi volebných okresov, ktoré boli vlastne
hlavnými organizaþnými oblasĢami ýeskoslovenskej sociálnodemokratickej strany na
Slovensku. Vyšla v období, keć sa výrazne diferencovalo robotnícke hnutie na Slovensku na
1
V rámci nášho prieskumu sme v uvedených rokoch sme prelistovali 10 þísiel z roku 1920 a 10 þísiel z roku
1921.

9
Đavicu a pravicu. Predstavovala opozitný tlaþový orgán robotníckych novín, ktoré vydával
Krajský výkonný výbor ýeskoslovenskej sociálnej demokracie na Slovensku v Bratislave,
ovládaný pravicovými, reformistickými a oportunistickými funkcionármi. Zodpovedným
redaktorom Pravdy chudoby v týchto rokoch bol Rudolf Minárik (Darmo, 1966).
V prvých dvoch roþníkoch zvoleného periodika sa odzrkadĐuje zápas proti brutálnej
politike centralistickej buržoázie, proti Đudáctvu, proti pravicovým socialistom, zápas za
odstránenie národného útlaku, za sformovanie Komunistickej strany ýeskoslovenska, zápas
o pozitívny postoj k sovietskemu Rusku. Pravda chudoby presadzovala záujmy robotníckej
triedy, jej prívrženci bojovali za lepšie pracovné možnosti, hlásali myšlienku jednoty,
myšlienku internacionalizmu, predovšetkým však myšlienku solidarity proletariátu bez
rozdielu národností, þoho dôkazom bolo aj ich heslo, nachádzajúce sa v hlaviþke þasopisu:
„Proletári celého sveta – spojte sa!“ Uvedený þasopis od svojho zrodu opisoval, akou
„tĚnistou“ a zložitou cestou poznávania sociálnej a politickej reality nového štátu musel
slovenský proletariát prejsĢ. V úvodnom þísle naþrtávala Pravda chudoby základné rysy,
program Đavicovo orientovaného proletariátu: „Náš þasopis chce byĢ vodiþom v tomto
myšlienkovom vieru, chce ukazovaĢ cesty, po ktorých má kráþaĢ slovenský proletariát
a chudobné sedliactvo. Sme národ malý a len nedávno sa vyrvavší zpod tisícroþného jarma,
zpod tisícroþnej telesnej a duševnej poroby, zpod starého džentricko-byrokratického režimu,
ktorý nám nedovoĐoval rozviĖaĢ sa ani duševne, ani telesne. A tak stojíme dnes chudobní
a malí medzi duševnými velikánmi svetového proletariátu v tomto ideovom a hospodárskom
hnutí socialistickom.“

Publicistický text Pravdy chudoby – jeho poslanie a funkcie v politickej


komunikaþnej sfére
Základnou úlohou publicistiky2 v tomto období je rozvíjaĢ socialistické uvedomenie
a v duchu socialistických ideálov formovaĢ verejnú mienku a pôsobiĢ na Ėu. PodĐa Š. VeĐasa
(1983) sa koncentruje najmä na naliehavé otázky verejného záujmu, medzi nimi na aktuálne
problémy politiky, ideológie a ekonomiky, ktoré nastoĐuje a objasĖuje. Je bytostne
zainteresovaná na tom, aby ich adresáti pochopili z rovnakých ideologických a politických
hĐadísk. Jej prvoradou úlohou je nielen informovaĢ, ale predovšetkým presviedþaĢ a získavaĢ.
Z uvedeného vyplýva, že v publicistických textoch Pravdy chudoby funguje vzájomná

2
Publicistiku v tomto prípade vnímame ako zložku žurnalistiky. Ide o tú zložku novinárskych prejavov, ktoré
obsahujú stanovisko, mienku, názor (Tušer, 2010).

10
koexistencia informaþnej a persuazívnej funkcie. Publicistický text je v rámci informaþnej
funkcie dôležitým poskytovateĐom a spojovníkom (médiom) aktuálnych, operatívnych,
presných a pravidelných informácií o politických udalostiach, politickom dianí, ktoré stoja
v centre pozornosti širokej verejnosti. Tlaþená publicistika, ktorá v tomto smere zohráva
dôležitú úlohu, slúži istému politickému subjektu, formuluje jeho názory, politické zámery,
spôsob ich naplnenia s cieĐom získaĢ þo najväþší poþet prívržencov. Prezentuje istý postoj
k daným faktom, interpretuje ich, þo je v kompetencii persuazívnej funkcie.
Informaþná a persuazívna funkcia sú vo všeobecnosti základnými funkciami v každom
publicistickom texte, prirodzene, v každom texte je iná miera ich pôsobenia, intenzita
a „rôzny stupeĖ explicitnosti“ (Jaklová, 2002, s. 169). Z prvotných funkcií publicistického
textu sa odvíjajú aj ćalšie, sekundárne, funkcie, napr. propagaþná, agitaþná, propagandistická,
apelatívna, výchovno-vzdelávacia, zábavná, estetická a pod. PrítomnosĢ konkrétnej funkcie
závisí jednak od žánrového a dobového vymedzenia a jednak od komunikaþnej sféry, na ktorú
sa publicistický text vzĢahuje (v našom prípade ide o publicistické texty politickej
komunikaþnej sféry). Naznaþené faktory môžu zásadne ovplyvniĢ aj postavenie (prevahu)
jednotlivých funkcií v texte.
Na základe excerpovaného materiálu konštatujeme, že v textoch Pravdy chudoby má
dominantné postavenie práve persuazívna funkcia, informaþná funkcia sa javí ako sprievodná
funkcia persuazívnej funkcie. Persuazívna funkcia sa vo všeobecnosti oznaþuje ako funkcia
presvedþovacia, získavacia, ovplyvĖovacia, uvedomovacia. PodĐa J. Gráca (1988) je
persuázia alebo metóda presvedþovania založená na verbálnom, aj nonverbálnom pôsobení
þloveka na þloveka. Vymedzuje sa ako ovplyvĖovanie, pri ktorom sa recipient pod vplyvom
persuádera dobrovoĐne, zainteresovane a zúþastnene uisĢuje o zdôvodnenosti nejakého
stanoviska. Persuazívnu funkciu v skúmanom periodiku výrazne posilĖuje (miestami až
preexponované) pragmatické zameranie textu, ktoré „ráta s úþinnosĢou jazykových
prostriedkov na adresáta“ (Findra, 1998, s. 92). Autor zámerne a precízne volí také jazykové
prostriedky, ktoré nie sú len vyjadrením jeho subjektívneho názoru (postoja) k urþitým
skutoþnostiam, ale majú náležite pôsobiĢ na myslenie, rozum a správanie adresátov.
Faktografickú zložku textu viditeĐne oslabuje frapantný výskyt hodnotiacich prvkov þi
významov, ktoré si majú získaĢ príjemcu (v tomto prípade „masu Đudí“) natoĐko, aby názory
autora nielen prijal, ale sa s nimi aj stotožnil. Persuázia (persuazívna funkcia) je v tomto
význame konštituujúcim faktorom publicistických textov v Pravde chudoby.

11
Jazyková stránka a obsahovo-tematická výstavba publicistických textov Pravdy
chudoby
Persuazívnu funkciu v publicistických analytických textoch3 podnecuje bohatá škála
výrazov, ktoré skutoþnosĢ nielen pomenúvajú (oznaþujú), ale k nej zaujímajú kladný þi
záporný postoj. Postojové (hodnotiace) výrazy podĐa B. Junkovej (2010) vždy obsahujú
subjektívny názor autora k hodnotenej skutoþnosti. Niekedy síce badaĢ autorovu snahu
o objektivitu hodnotenia, no vo väþšine prípadov odhaĐuje svoje subjektívne stanovisko, príp.
názor autority, s ktorým sa stotožĖuje. VzhĐadom na to, že samotná Pravda chudoby je
reflexiou negatívnych skutoþností a ponúka predovšetkým negatívne ladené texty, prevažujú
v nej výrazové prostriedky so záporným citovým zafarbením.

Najnápadnejšími a v textoch najfrekventovanejšími hodnotiacimi pomenovania sú


adjektíva, príp. adverbia, vyjadrujúce hodnotiaci aspekt (dobrý, krásny4, falošný, vydieraþný
a pod.).:
„V tomto zákernom pláne buržoázia našla dobrú oporu u sociálnej demokracie.“
(Pravda chudoby 27. 11. 1921).
„krásne heslo Marxovo“ (15. 05. 1921)
„Skorumpovaná je celá Đudská spoloþnosĢ.“ (Pravda chudoby 21. 12. 1921)
„Đud bol cinicky odstrkovaný pomluvami a výsmeškami“ (Pravda chudoby 04. 11.
1920)
„Využijeme však parlamentu ako tribúny, odkiaĐ budeme odhaĐovaĢ zradnú þinnosĢ
meštiackeho parlamentu na chudobnom Đude.“ (Pravda chudoby 03. 02. 1921)
„falošní vlastenci a zbohatlíci“ (Pravda chudoby 18. 11. 1920)
„vydieraþný systém“ (Pravda chudoby 27. 11. 1921)
„zákerne prepadnutá“ (Pravda chudoby 28. 10. 1921)
„chystajú sa zloþinnou rukou prepadnúĢ sovietske Rusko“ (Pravda chudoby 13. 10.
1920)
„aby sa len kaĢansky vrhla na nás“ (Pravda chudoby 10. 11. 1921)

Popri adjektívach þi adverbiách sa s vysokou frekvenciou uplatĖujú aj substantíva


s negatívnym citovým zafarbením, pôsobiace na emocionálnu stránku percipientov, napr.

3
Pri uvádzaní príkladov z Pravdy chudoby ponechávame ich doslovný prepis (þo sa týka štylizácie i gramatiky).
4
Uvedené adjektívum malo v texte pomerne vysokú frekvenciu. Autori ho však používali väþšinou iba
v spojitosti s Karolom Marxom.

12
krutosĢ, hniloba malomeštiackeho systému, krivdy a špinavosti, teror, zrada a podvod na
robotnom Đude, praviþiarska podlosĢ, krviprelievanie a pod. Okrem nich sa v texte objavujú
i substantíva poukazujúce na charakter osoby. Zväþšia ide o charakterizaþné substantíva
s výrazným negatívnym rázom, napr. vykorisĢovateĐ, tyran, utláþateĐ, podvodníci, klamári,
sinekuristi, keĢasi, pijavice, klerikáli. Hodnotiace substantíva v mnohých prípadoch
sprevádzajú ešte záporne hodnotiace adjektíva (s intenzifikaþnou funkciou), þím sa znásobuje
ich úþinok na percipientov: falošní podvodníci, nehanební klamári, neslýchaný praviþiacko-
vládny teror, sinekuristi až stotisíckorunoví, hrozné násilie na robotnom Đude, vraždiaca
úžera, najhanebnejšia perzekúcia, ctibažní demagógovia, kĚþovité záchvaty kapitalizmu,
zákerní vrahovia, najpodlejší zradcovia chudobného Đudu, s hroznou divokosĢou sa vrhli na
Đudí a pod.
Hodnotiaca funkcia je obsiahnutá i vo verbách, ktoré sú v textoch nápadné svojou
formou:
„Pre robotníctvo sú tieto podmienky pevnou zárukou, že s jeho záujmami nesmie nikto
kupþiĢ a s pánmi paktovaĢ.“(Pravda chudoby 22. 05. 1921)

Ako ćalšie výrazové prostriedky stimulujúce persuazívnu funkciu slúžia v textoch


obrazné pomenovania a predovšetkým frazeologizmy, ktoré vyjadrujú negatívny, príp.
ironizujúci postoj k politicko-spoloþenským udalostiam:
„Hladný otrhaný Đud robí od rána do veþera bez oddychu ako to hovädo.“ (Pravda
chudoby 12. 04. 1921)
„Robotníctvo je þím ćalej tým viac chudobnejšie, štátni zamestnanci sú v hroznej
hospodárskej situácii. Nikde nevidíme ani lúþ lepších dní.“ (Pravda chudoby 04. 10. 1920)
„Zákonníci znovu uvalujú bremäno na Đud, ale sami ani najmenším prstom sa ich
nedotýkajú a keć sa Đud postaví na obranu, kriþia: nie revolúcia, ale evolúcia (vývoj) vás
zachráni!“ (Pravda chudoby 18. 11. 1920)
„Vyšetrovanie bolo náhle skonþené a teraz falošnými aktami sa má verejnosti nasypaĢ
piesok do oþú, aby sa pravdy nedozvedela.“ (Pravda chudoby 15. 03. 1921)
„Ich lajbžurnál „Slovák“ si velice pochvaĐuje opatrenia juhoslovanskej vlády proti
komunistom a kladie našej vláde pekne katolícky na srdce, aby už len þoskoro zapoþala
s vešaním a strieĐaním komunistov u nás, lebo ináþ bude beda: soberú im majetky, stotisícové,
ba miliónové dôchodky a potom by veru, vypasené brušká p. farárom splasly. (Pravda
chudoby 21. 08. 1921)
„...aby na uzde držala vykorisĢovaný chudobný Đud.“ (Pravda chudoby 18. 10. 1920)

13
V analyzovaných textoch jednoznaþne prevažujú záporné hodnotiace postoje, þo súvisí
s informaþným zameraním publicistiky: autori reagujú na negatívne skutoþnosti a problémy
(zlé položenie chudobného Đudu), kritizujú tento stav a usilujú sa ovplyvniĢ þitateĐov, aby
k týmto záporným skutoþnostiam zaujali rovnako negatívny postoj. VzhĐadom na tento fakt
nie je žiadnym prekvapením, že v mnohých textoch dochádza ku kumulácii viacerých
negatívnych hodnotiacich výrazov:
„Sklamaný, vyhladovaný, otrhaný a ožobraþený Đud povstal ako mstiteĐ a v jeho hlave
vsplanula túžba po pokoji a slobode. Celé dielo proletariátu sa ocitlo na dobrej ceste, ale
ostal mu jedon veĐký nepriateĐ: svetový kapitalizmus.“ (Pravda chudoby 18. 11. 1920)
„Svetovou vojnou rozzúrení kapitalistickí zloduchovia nemôžu nájsĢ pokoja, nemôžu sa
vprataĢ do svojej kože a znovu vyvolávajú nových duchov, ohrožujúcich akotak zbúchaný
mier v Európe.“ (Pravda chudoby 13. 03. 1921)

Zo syntaktického hĐadiska5 v službách persuazívnej funkcie vystupujú reþnícka otázka


a reþnícka odpoveć.
„A tu si povedáme úprimne po sociáldemokraticky, preþo sa nedodržujú naše zásady?
Jednoducho preto, že ich istá þiastka vodcov pravice sabotuje!“ (Pravda chudoby 4. 11. 1920)
„A þo podujíma vláda oproti tomuto nebezpeþenstvu? Niþ iného, ako prenasledovanie
a perzekvovanie proletariátu.“ (Pravda chudoby 28. 10. 1920)

Obsahovo-tematická výstavba analyzovaných publicistických textov Pravdy chudoby je


budovaná na jednotnom princípe. Autori pri koncipovaní textu zobrazujú (z nášho pohĐadu)
„þierno-biele videnie sveta“, resp. polarizovanú spoloþnosĢ („tábor bohatých a tábor
chudobných“ – Pravda chudoby 20. 10. 1921). Na jednej strane vykresĐujú chudobný, príp.
chudobný pracovitý Đud, ktorý je stále „utláþaný, vykorisĢovaný“ a na ktorom sa páchajú
„krivdy a neprávosti“. Chudobný þlovek predstavuje dobro: „Chudobný þlovek je dobrý ako
malé dieĢa. Keć daþo má, s každým sa delí.“ (Pravda chudoby 10. 11. 1921). Na druhej strane
stoja ich nepriatelia („najúhlavnejší nepriatelia chudobného robotného Đudu“ – Pravda
chudoby 18. 12. 1921), mešĢania (praviþiaci), ktorí sú nositeĐmi zla.

5
Na reþnícku otázku a odpoveć poukazujeme v dôvodu ich þastého výskytu v publicistických textoch.
Uvedomujeme si, že syntaktické hĐadisko ponúka ćalšie možnosti vyjadrenia hodnotiacich a hodnotových
stanovísk. V našom príspevku je však pozornosĢ zacielená na lexikálnu stránku.

14
„Ako nie je možné slúžiĢ dvom pánom, ako nie je dobre sedieĢ na dvoch stoliþkách, tak
nie je možné, aby robotnícka strana mohla podporovaĢ kapitalistov aj robotníkov.“ (Pravda
chudoby 12. 05. 1921)

„Chudoba! Je to revoluþná sociálno-demokratická strana robotnícka, ktorá Ti vydobije


na zemi šĢastný a radostný život. Preto poznaj tých, ktorí to smýšĐajú s tebou úprimne a len
tým ver, ktorí nie prázdnou reþou a sĐubami prídu k tebe, ale ktorí skutkami pracujú pre
uskutoþnenie šĢastného života pre Đud chudobný tu na svete.“ (Pravda chudoby 21. 10. 1920)

Východiskom z tejto nepriaznivej situácie je pre nich komunizmus, komunistická strana


a opora v sovietskom Rusku. Uvedené skutoþnosti znázorĖuje nasledovná schéma, ktorá je
zároveĖ platformou pri tvorbe väþšiny publicistických textov:

chudobný Đud mešĢania


vs.
Đaviþiaci praviþiaci

Komunizmus Kapitalizmus
DOBRO ZLO

V súvislosti s touto schémou sú v textoch silne zastúpené a autormi preferované


emocionálno-expresívne výrazy, zdôrazĖujúce vzĢah voþi nepriateĐom a pôsobiace na
emocionálnu stránku recipienta. MešĢania (praviþiaci) sú pre nich „zradci socializmu,
socialisti lži (lžisocialisti), zapredanci buržoázie, vrahovia chudobného robotného Đudu,
figliari, pijavice pracujúceho Đudu, najúhlavnejší nepriatelia chudobného robotného Đudu,
podvodníci, klamári, sinekuristi, keĢasi, tyrani, vykorisĢovatelia chudobného Đudu“.
Zámerom autorov však nebolo iba vyzdvihnutie negatívneho vzĢahu k politicko-
spoloþenskej situácii, ale zobrazenie naliehavej potreby riešiĢ túto nepriaznivú situáciu, þo
demonštrujú aj nasledovné ukážky:
„Videli ste to robotníci? Chcete sa daĢ takto ponižovaĢ? Keć tak jednotlivci aj urobia,
Đud s tým súhlasiĢ nebude! Páni budú klásĢ úþty. Ich plus pre socializmus bude úbohý, lebo
robili len meštiacku a kapitalistickú politiku! Súdruhovia, robotníci, rozhodnite sami, þi
chcete do prava za pánmi alebo do Đava za chudobou!“ (Pravda chudoby 04. 11. 1920)

15
„Preto robotníctvo vo vlastnom záujme nesmie toto zatmenie buržoázie dovoliĢ, ale
musí útoþiĢ na Ėu a jej náhonþích a jeho skazu svojím ráznym zakroþením privodiĢ. A tu je
v prvom rade treba, aby proletariát dal vypráskaĢ praviþiackych zradcov a svoje roztratené
sily spojil v jednotnú bojovnú frontu revolúþnej armády, ktorá vedie neúprosný boj oproti
buržoázii a jej pomáhaþom. A táto fronta je silná, veĐká komunistická strana.“ (Pravda
chudoby 27. 11. 1921)
Z prezentovaných skutoþností vyplýva, že poslaním publicistických textov Pravdy
chudoby je nielen informovaĢ a presviedþaĢ, ale predovšetkým podnietiĢ adresátov k urþitému
konaniu, v þom spoþívajú agitaþná, apelatívna i direktívna funkcia, ktoré sa výrazne
prejavovali v tomto období. Š. VeĐas (1983) sa tu odvoláva aj na zjednocovaciu a integraþnú
funkciu. Integraþnú a zjednocovaciu funkciu podporuje aj þasté používanie výrazov ako „náš,
my“, spoloþný/spoloþne a pod.
„Tak znemožníme spoloþnou snahou vraždiacu úžeru, pomocou ktorej sa dnes
obohacuje na úþet ako dedinskej tak i mestskej chudoby najmenej jedna pätina obyvateĐov
našej republiky, ktorých si uvykli menovaĢ pijavicami pracujúceho Đudu alebo úžerníkmi –
keĢasmi. Preto nedajte sa rozoštvávaĢ a neverte takým falošným prorokom. Keć k vám
prijdú, vyžeĖte ich!“ (Pravda chudoby 15. 09. 1920)

„My sme stranou chudoby, bojujeme za chudobný Đud... . Ale pravda víĢazí a tiež i pri
našej chudobe, s našimi dvoma þasopisami si kliesnime cestu medzi chudobný Đud, ktoré sa
húfne k nám hlási. Pravda zvíĢazí a zvíĢaziĢ musí. Keby pravda, hlásaná Kristom, nebola
sfalšovaná terajšími kĖazmi, nemuseli by sme za Ėu bojovaĢ.“ (Pravda chudoby 18. 9. 1921)

Publicistické texty mali zodpovedaĢ takej skladbe motivaþnej štruktúry, aby sa s Ėou
percipient stotožnil a aby konal v duchu prezentovaných myšlienok. ýasto sa v nich prejavuje
aj represívnosĢ, ktorá vyvíja tlak na jednotlivca, aby konal v duchu zásad a noriem, ktoré sa
považujú za správne. PodĐa autorov Pravdy chudoby „jediná správna cesta“ vedie
k vytvoreniu komunistickej strany. V tomto prípade nachádza svoje uplatnenie aj
propagandistická6 funkcia.
„Komunizmus je budúcnosĢ a spása ubiedených. Aj prví kresĢania boli komunisti. –
Priekopníci revolúcie v stredoveku, Táboriti, boli komunisti. – Najväþší uþiteĐ národov, Ján
Amos Komenský, bol komunista. – MstiteĐ a bojovník slovenskej chudoby Janošik, bol

6
Propaganda – rozširovanie, príp. odporúþanie nejakých myšlienok s cieĐom získaĢ (dlhodobo) prívržencov.

16
komunistom. – Kto miluje slovenský Đud, musí byĢ komunistom! Slovenský chudobný Đud
oslobodí skutoþne len strana komunistická. Preto s hrdosĢou prijímame jej slávne meno.“
(Pravda chudoby 12. 5. 1921)
„Zbytoþná námaha, pánovia všetkých mastí! Komunizmus je budúcnosĢ a tá sa ubiĢ
nedá!“ (Pravda chudoby 18. 10. 1921)
„Za þo bojujeme? Všetko toto by nemuselo a nesmelo byĢ, keby v republike vládli
komunisti! Tedy zaþo bojujú komunisti? Komunisti bojujú za to, aby nebolo bohatých
darmožráþov, darebákov, ktorí niþ nerobia, len dobre jedia, pijú drahé vína, bývajú
v krásnych, zdravých a pohodlných bytoch, vtedy, keć robotný þlovek nemá kde hlavu
skloniĢ.“ (Pravda chudoby 27. 11. 1921)
„Nech žije osvoboditeĐ chudoby, komunizmus!“ (Pravda chudoby 18. 9. 1920)
„Našou záchranou je komunizmus!“ (Pravda chudoby 25. 12. 1921)
„Nuž, vítaj nám, ty pevná Nádej, nekompromisná a priama bojovnica pre lepší život,
pokoj a blaho našich detí na tejto zemi: Komunistická strana þeskoslovenská.“ (Pravda
chudoby 22. 5. 1921)

Pri fungovaní apelatívnej, integraþnej þi direktívnej funkcie má v textoch svoje pevné


miesto aj militantnosĢ, dôkazom þoho je frekventované použitie slov boj, bojovaĢ, bojovník,
bojovnica. MilitantnosĢ nespoþíva iba vo využívaní týchto slov, mnohokrát sa tiahne celým
textom, þo názorne potvrdzujú nasledovné príklady:
„Podporujte Pravdu chudoby, lebo ona jediná bojuje za práva chudobného Đudu!“ (toto
heslo sa bežne vyskytovalo v dolnej þasti titulnej strany Pravdy chudoby)

„Chudobný slovenský Đud nedá sa medzi sebou rozoštvaĢ a pôjde svojou cestou
triedneho nekompromisného boja ćalej, až k dosiahnutiu svojho cieĐa, oslobodenia sa
z poroby kapitalizmu a vybudovania republiky socialistickej, kde bude každý robiĢ dĐa svojich
síl a požívaĢ dĐa potreby, kde nebude ani biednych, ani bohatých, ale všetcia budeme rovnakí.
Toto vybojuje však len revolúþny proletariát þeskoslovenskej strany socialnodemokratickej
(Đavej).“ (Pravda chudoby 05. 11. 1920)

„Len vtedy nebude treba kriþaĢ, že je republika ohrozená, keć bude stáĢ na širokých
pleciach robotného Đudu, ktorý ju udrží. Ale musí byĢ jeho, musí v nej maĢ svoj domov, bez
rozdielu národností. Ale dokiaĐ sa tak nestane, musíme si republiku vybojovaĢ od našej
buržoázie sami. A tu máme boj na dve fronty: proti vlastnej buržoázii a reakcii vnútri a proti

17
reakcii zahraniþnej. ýeskoslovenský proletariát, sedliacka chudoba a proletariát inoreþový
v našej republike vybojujú tento boj víĢazne.“ (Pravda chudoby 28. 10. 1920)

MilitantnosĢ a direktívnosĢ sa v textoch þasto prejavujú aj v súvislosti s ochranou


sovietskeho Ruska:
„Preto súdruhovia a súdružky, dajte, þo môžete, agitujte všade v prospech sbierok.
ZabráĖte svetovej buržoázii, aby mohla ĢažiĢ z katastrofy ruského hladu a zakroþte s celou
energiou oproti niþomnej hre imperialistických dobrodruhov. Ruskí súdruhovia sa s nádejou
obracajú k vám, nesklamte ich dôveru! Stojte pohotove a ak bude treba postavte sa všetkými
prostriedkami oproti snahám kapitalizmu, ubiĢ v krvi a hladu sovietské Rusko. Bućte
ochrannou hradbou ruskej revolúcie.“ (Pravda chudoby 13. 10. 1921)

„Preto je povinnosĢou všetkých chudobných, priþiniĢ sa o to, aby moc sovietskeho


Ruska nebola zlomená, naopak, aby bola ešte viac upevnená... . ýeskoslovenské robotníctvo
je povinné sa priþiniĢ, aby nezostalo pozadku. Ono svojmi skutkami, svojou obetavosĢou, tým,
že odtrhne si od úst, musí preukázaĢ, že jeho láska k soviet. Rusku neĐaká sa žiadnych obetí.
Ono musí priniesĢ najkrajnejšie obeti, lebo od zdaru pomocnej akcie pre sovietské Rusko
závisí, jestli v ohromnom zápase dvoch táborov ostane víĢazom tábor chudobných! Preto
všetcia k práci! K neumornej práci, s najkrajnejšou obetavosĢou a s najväþšou odvahou!
(Pravda chudoby 20. 10. 1921)

UplatĖovanie stereotypných (klišéovitých) výrazov v Pravde chudoby


Každý publicistický text je špecifický v tom, že odráža lexiku viažucu sa na urþitú dobu
(v tomto prípade ide o lexiku marxizmu-leninizmu). Pri publicistickej tvorbe dochádza þasto
z dôvodu þasovej tiesni, autorského zámeru alebo opakovania sa toho istého okruhu tém
k používaniu pravidelne sa opakujúcich výrazov, slovných spojení (þi konštrukcií), ktoré
zaznamenávame aj v uvedených rokoch. Samozrejme, na to, aby sme mohli uviesĢ
konkrétnejšie príklady, je potrebné preskúmaĢ širšie þasové obdobie. V rámci skúmania
klišéovitých (stereotypných)7 výrazov v þlánkoch Pravdy chudoby 20. rokov zachytávame
urþité spojenia slov, ktoré sú podĐa nás typické pre dané obdobie a sú zároveĖ umocĖovaním
ideológie, ktorej vtedy Đudia verili. V marxistickom poĖatí ideológie išlo podĐa nášho názoru
o akési súbory predstáv, presvedþení a postojov, nositeĐmi ktorých boli urþité spoloþenské

7
Pod klišéovitými (stereotypnými) výrazmi rozumieme ošúchané, zaužívané, stále sa opakujúce výrazy.

18
vrstvy (triedy). Spôsob, ako þlovek vnímal realitu, bol determinovaný politickými záujmami
týchto tried.
V analyzovaných textoch sa najþastejšie objavujú substantíva, príp. adjektíva evokujúce
použitie klišéovitých spojení, napr.:
- slová „proletariát, proletársky“, ktoré boli typické pre dané obdobie, znázornené aj
v hlaviþke samotného þasopisu: „Proletári celého sveta, spojte sa“, ćalej sem môžeme
zaradiĢ pravidelne sa opakujúce spojenia ako slovenský proletariát, idea proletariátu, boj
proletariátu, diktatúra proletariátu, proletárska spoloþnosĢ atć.;
- výraz „boj“ (s ktorým súvisí už uvedená militantnosĢ) – zahájiĢ boj na život a na
smrĢ, triedny boj, organizovaný boj, húževnatý boj, urputné boje, neúprosný boj oproti
buržoázii, boj s buržoáziou, zúrivý boj za autonómiu Slovenska, stáĢ pred veĐkým bojom;
- slovo „cesta“ – ísĢ správnou cestou, je to jediná správna cesta, niet inšej cesty
k oslobodeniu proletariátu, zvoliĢ správnu cestu, tĚnistá cesta života, celé dielo proletariátu
sa ocitlo na dobrej ceste;
- výraz „strana“ – komunistická strana, byĢ na našej strane, postaviĢ sa na stranu, stáĢ
na strane proletariátu, strana chudoby.
Okrem uvedených slov s vysokou frekvenciou figurujú v textoch aj výrazy chudoba,
sila/moc, buržoázia/buržoázny, trieda/triedny, vykorisĢovaĢ/vykorisĢovaný/vykorisĢovanie,
robotníctvo/robotník a frazeologizmus „zapustiĢ (hlboko) korene“. O tom, že Pravda chudoby
mala osloviĢ þo najväþšie masy Đudí, svedþí aj frapantný výskyt slovných spojení so slovom
„Đud“, napr. slovenský chudobný Đud, pracovitý Đud, Đud sa oslobodí sám, robotný Đud,
chudobný vykorisĢovaný Đud, revolúcia je symbolom vôle Đudu a pod. Vo zvolených textoch
registrujeme nadmerný výskyt najmä v prípade využívania spojenia chudobný Đud, príp.
robotný Đud. Autori jeho ustaviþným opakovaním poukazovali na neprávosĢ, krivdu,
vykorisĢovanie, þím zároveĖ vplývali aj na emoþnú stránku þitateĐov. Zvýšená (príp.
nadmerná) frekvencia urþitých slov a slovných spojení bola spôsobená nepriaznivou
spoloþenskou situáciou. Ich pravidelným opakovaním sa autori usilovali o zmenu stavu
v myslení a posudzovaní vtedajšej spoloþenskej situácie.

Záver
Pravda chudoby stála v službách robotníckej triedy, šírila základný ideologický fond
robotníckej triedy, útoþila proti mocenskému postaveniu buržoázie, mala výrazný vplyv na
názorovú jednotu a integráciu robotníckej triedy a jej akþnú jednotu. Stala sa prostriedkom

19
uvedomia vlastných triednych síl a získania spojencov v rozhodujúcom zápase o politickú
moc (VeĐas, 1983).
Na záver môžeme dodaĢ, že Pravda chudoby v týchto rokoch plnila svoje poslanie.
Problematika, ktorú v daných rokoch rozoberala, bola živá, aktuálna, pre spoloþnosĢ
naliehavá a potrebná. Texty boli zrozumiteĐné8, presvedþivé, konštituované tak, aby pôsobili
na hodnotovú a postojovú percepciu širokej verejnosti (na masu chudobných). Negatívne
informaþné zameranie textov podmieĖovalo voĐbu výrazových prostriedkov, s þím súviselo aj
ustaviþné a pravidelné opakovanie sa urþitých výrazov þi slovných spojení. Obsahová
a formálna stránka podnecovali fungovanie jednotlivých funkcií v textoch (v tomto období sa
výrazne prejavovali persuazívna, apelatívna, direktívna a zjednocovacia funkcia). S cieĐom
pochopenia a oslovenia þo najväþšieho poþtu prívržencov volili autori pri koncipovaní prejavu
adekvátne výrazové prostriedky a následne prispôsobovali svoj prejav potrebám þitateĐov.
Podstatné pre nich bolo, aby si našli spoloþnú cestu s þitateĐom, aby þo najviac þitateĐov
nielen prijalo dané myšlienky, názory, ale sa s nimi aj stotožnili.
Publicistické texty v Pravde chudoby zohrávali teda dôležitú úlohu pri formovaní
verejnej mienky. ýi už sa autori pridĚžali osvojených, (miestami oþakávaných) opakujúcich sa
výrazov, alebo do textu vnášali vyjadrenie aktívne, neošúchané, pôsobivé, podstatou bolo, aby
texty spĎĖali požiadavku zrozumiteĐnosti a úþinnosti a aby sa nimi dosiahol požadovaný
komunikaþný efekt.

Literatúra

DARMO, Jozef: Slovenská žurnalistika 1918 – 1938. Martin: Matica slovenská 1966.
752 s.
FINDRA, Ján: Jazyk, reþ, þlovek. Bratislava: Q111 1998. 111 s.
FINDRA, Ján: Štylistika slovenþiny. Martin: Osveta 2004. 232 s.
GRÁC, Ján: Persuázia. OvplyvĖovanie þloveka þlovekom. Martin: Osveta 1988. 376 s.
JAKLOVÁ, Alena: Persvaze a její prostĜedky v souþasných žurnalistických textech. In:
Naše Ĝeþ, 2002, roþ. 85, þ. 4, s. 169 – 176.
JUNKOVÁ, Bohumila: Jazyková dynamika souþasné publicistiky. Praha: ARSCI 2010.
240 s.

8
Domnievame sa, že zrozumiteĐnosĢ textov spoþívala aj v tom, že boli zacielené na chudobnú (jednoduchú)
spoloþenskú vrstvu. Autori chceli, aby boli pochopiteĐné pre všetkých.

20
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava: SPN 1997. 600 s.
TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny. Bratislava: SOFA 2010. 219 s.
VEďAS, Štefan: Novinárska publicistika. Bratislava: SPN 1983. 247 s.

21
ěeþové chování polské komunity v Praze
(ve výsledcích dotazníkového výzkumu)1

Katarzyna Boábot – Magdalena Kroupová


Slovanské filologie, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, Praha

Tento pĜíspČvek je souþástí výzkumu Povaha þesko-polského jazykového kontaktu


v rámci polské komunity v Praze a klade si za cíl prezentovat jeho podstatné výsledky
kvantitativní povahy. Projekt byl realizován s finanþní podporou ÚĜadu vlády ýR v období
od bĜezna do prosince roku 2011. Jeho hlavním zámČrem bylo zmapování jazykových
strategií polských mluvþích v Praze a pĜedevším otázky jejich vztahu jak k minoritnímu, tak
k vČtšinovému jazyku a pomČru užívání obou kódĤ v každodenním životČ. Výstupem projektu
je základní jazykový obraz polské komunity v Praze vþetnČ pĜípadných jazykovČ-integraþních
problémĤ dĤležitých z pohledu jazykového plánování a také problematiky kultivace
menšinového jazyka.
Pod termín komunita zahrnujeme jednak þeské obþany polské národnosti, tedy polskou
menšinu jak je formulována v zákonČ þ. 273/2001 Sb., o právech pĜíslušníkĤ národnostních
menšin a o zmČnČ nČkterých zákonĤ ve znČní pozdČjších pĜedpisĤ, jednak polské obþany žijící
v Praze s trvalým nebo jiným druhem pobytu.
Polská komunita je v národnostním složení ýeské republiky jednou z nejpoþetnČjších
a je také územnČ nejkompaktnČjší. VČtšina osob, které se hlásí k polské národnosti, žije
na území TČšínského Slezska. Podle údajĤ ze Sþítání lidu, domĤ a bytĤ (dále jen SLDB)
z r. 2001 tam ve dvou okresech – v Karviné a Frýdku-Místku – žilo pĜes 70 %
z celorepublikového poþtu. TĜetím okresem s nejvČtším poþtem osob s polskou národností
byla Praha, kde bylo evidováno 1486 osob2 (vþetnČ 1043 polských státních pĜíslušníkĤ).
Zatímco v pĜíhraniþí poþet osob hlásících se k polské národnosti klesá, v Praze se setkáváme
s opaþným trendem. Podle pĜedbČžných výsledkĤ posledního SLDB z r. 2011, které celkovČ
prokázalo veliký pokles obyvatel s polskou národností v ýeské republice (o 12 699 osob),

1
Projekt byl realizován s finanþní podporou ÚĜadu vlády ýR v rámci dotaþního programu Podpora
implementace Evropské charty regionálních þi menšinových jazykĤ. Prezentovaný pĜíspČvek pĜibližuje pouze
nČkteré výsledky výzkumu.
2
Informace dostupné na adrese:
http://www.scitani.cz/csu/2003edicniplan.nsf/t/57004FD472/$File/Kapitola3.pdf,str.7.Staženodne

22
bylo v Praze seþteno 1641 lidí s polskou národností3 a 2453 polských obþanĤ4 (v pĜípadČ osob
s polským státním obþanstvím ve srovnání s r. 2001 pĤjde tedy o více než dvojnásobný
narĤst).5

1. Dosavadní stav poznání


Dosavadní pozornost vČdecké veĜejnosti se témČĜ výhradnČ soustĜedila na polské
obyvatelstvo v pohraniþí. Problematikou PolákĤ dlouhodobČ žijících na území Prahy se
zabývají, podle našich informací, pouze dva etnologové (nezávisle na sobČ) – je to OndĜej
Klípa z Univerzity Karlovy a Maágorzata Michalska z Vratislavské univerzity. NicménČ
jazyková a sociolingvistická stránka této problematiky zatím zĤstala stranou odborné
pozornosti. Chybí také celkový kvantitativní výzkum polské komunity v Praze. Náš projekt se
snažil alespoĖ z þásti tyto mezery doplnit.

2. Metoda
K získání potĜebných dat k analýze jsme zvolily kombinaci þesko-polského ústního
dotazníku nahrávaného na diktafon a písemných (také dvojjazyþných) jazykových testĤ
(tzv. C-testĤ, více o této metodČ viz napĜ. Grotjahn, 1987 nebo Grotjahn, 2002). V dotazníku
jsme kombinovaly uzavĜené a otevĜené otázky, navíc díky ústnímu provedení mohli
respondenti doplĖovat komentáĜe ke všem otázkám a také klást doplĖující otázky v pĜípadČ
nejasností. Tento výstup prezentuje þásteþné výsledky dotazníkového výzkumu.

3. Vzorek
K získání respondentĤ jsme využily kontakty jedné z Ĝešitelek, která je sama Polka
a žije v Praze, þímž se nám proniknutí do komunity znaþnČ zjednodušilo. Dále jsme
aplikovaly tzv. metodu snČhové koule, tzn., že naši respondenti nám doporuþili další
respondenty z okruhu svých známých. KromČ toho jsme získávaly þleny polské komunity
pomocí inzerátĤ na internetových fórech, prostĜednictvím internetových sociálních sítí,

3
NarĤst poþtu osob s polskou národností oproti celorepublikovému poklesu byl zaznamenán pouze v Praze
a v PlzeĖském kraji.
4
Nejsou zatím dostupné informace ohlednČ vztahu mezi obČma údaji, tj. o tom kolik lidí z uvedeného poþtu
obyvatel s polskou národností má þeské obþanství, popĜ. dvojí þeské a polské obþanství. NepomČr mezi poþtem
osob s polskou národností a polským obþanstvím vyplývá zĜejmČ z celkového trendu neuvádČt národnost, neboĢ
tuto možnost využilo v posledním sþítání neþekanČ mnoho lidí, pro Prahu se jednalo o 28,5 % obyvatel (dle
údajĤ dostupných na adrese http://www.czso.cz/xa/redakce.nsf/i/predbezne_vysledky_scitani_lidu_domu_a_bytu_2011_v_hl_m_praze.
Staženo dne 25. 12. 2011.)
5
Statistika & My. Sþítání 2011 v grafech, mapách a tabulkách, þ. 1/2012, s. 37, 41.

23
vyhledáváním polských subjektĤ na Internetu, napĜ. polských kadeĜníkĤ, majitelĤ restaurací
apod., a dále v Polském klubu a Polském institutu. Také jsme se zúþastnily kulturních akcí
nebo navštívily místa, o kterých jsme vČdČly, že tam bude možné þleny polské komunity
potkat, napĜ. to byl piknik polské farnosti nebo casting na polskou reklamu. U všech zpĤsobĤ
a ve všech fázích výbČru respondentĤ jsme se snažily Ĝídit výbČr tak, abychom dosáhly co
možná nejrozmanitČjšího a nejreprezentativnČjšího výbČrového souboru.
Z výzkumu jsme vylouþily poþetnou skupinu polských knČží, protože podle našeho
názoru toto specifické prostĜedí vyžaduje zvláštní pĜístup a výzkum. PodobnČ jsme také
vylouþily polské dČlníky, jejichž pobyt v Praze je spíše sezónní, žijí v uzavĜených komunitách
a také si zaslouží samostatné zpracování.

3.1. Základní profil respondentĤ


Celkem se prezentovaného dotazníkového šetĜení zúþastnilo 89 respondentĤ. Vstupními
požadavky pro zaĜazení do výbČrového vzorku byly polská národnost nebo obþanství, alespoĖ
pĤlroþní pobyt na území Hlavního mČsta Prahy a vČk nad 18 let. Níže uvádíme základní
biografické charakteristiky, jejichž pĜípadný vliv na jazykové chování a názory respondentĤ
byl rovnČž pĜedmČtem analýzy.
a) podíl žen a mužĤ
Z 89 respondentĤ tvoĜí 60 % ženy. Tento jemný nepomČr odpovídá celkovému složení
polské komunity v Praze. Podle údajĤ ýeského statistického úĜadu z r. 2001 je totiž tady
v polské populaci celkovČ více žen6 než mužĤ a polská komunita v Praze se vyznaþuje
celkovČ nejvyšším podílem žen (ve srovnání s deseti nejþastČjšími národnostmi vþetnČ
vČtšinové).7 Navíc se Polky v ýeské republice þastČji usazují natrvalo, zatímco muži tady
pobývají spíše pĜechodnČ.8
b) vČkové složení
Jak bylo zmínČno výše, výzkumu se mohli zúþastnit pouze dospČlí. Ve výsledku jsou
naši respondenti ve vČku 21 až 88 let, z toho 40 osob je ve vČku 21 až 30 let, 39 osob je
ve vČku 31 až 60 let, nad 60 let je 10 osob.

6
Dle údajĤ z r. 2001 je polská komunita v Praze tvoĜena z 64 % ženami. Tyto údaje jsou dostupné na adrese:
http://www.scitani.cz/sldb2011/redakce.nsf/i/zakladni_informace_o_okresech_a_krajich/$File/e-4107-03.pdf,
s. 19. Staženo dne 19. 11. 2011.
7
Dle údajĤ dostupných na adrese: http://www.scitani.cz/sldb2011/redakce.nsf/i/zakladni_informace_o_okresech_a_krajich/$File/e-
4107-03.pdf, s. 19. Staženo dne 19. 11. 2011.
8
K 30. 9. 2011 bylo v ýR evidováno 7574 polských žen a 3316 mužĤ s trvalým pobytem. U ostatních typĤ pobytĤ byla pĜitom
zaznamenána opaþná tendence. Tyto údaje jsou dostupné na adrese: http://www.czso.cz/csu/cizinci.nsf/t/48003775DE/$File/c01t01.pdf.
Staženo dne 19. 11. 2011.

24
c) vzdČlání
Ve vzorku pĜevažují lidé s vysokoškolským vzdČláním, které má 85 % respondentĤ.
Se základním vzdČláním je pouze jedna respondentka, které 2. svČtová válka zabránila
v pokraþování ve studiu a zbývajících 15 % respondentĤ má stĜedoškolské vzdČlání. Tento
výsledek je nepochybnČ zpĤsoben použitou metodou snČhové koule, ale také skuteþností, že
vzdČlaní lidé se ochotnČji zúþastĖují vČdeckých výzkumĤ. Podle celorepublikových
statistických údajĤ ze SLDB z r. 2011 žije v Praze nejvíce obyvatel s vysokoškolským
vzdČláním (249 714), a je zde také nejvyšší podíl vzdČlaných lidí (22,5 %). Totéž mĤže platit
i pro polskou komunitu, avšak nemáme k dispozici údaje, které by to s jistotou prokazovaly.
d) místo narození
Úþastníci výzkumu se narodili pĜevážnČ v Polsku, jen 6 z nich se narodilo v ýeské
republice a jedna respondentka v NČmecku, ale v raném dČtství se s rodiþi pĜestČhovala
do Prahy.
e) délka pobytu v ýechách
KromČ respondentĤ narozených v ýeské republice zde ostatní žijí v rozmezí od pĤl roku
do 73 let. VČtšina z nich v rámci ýeské republiky nebydlela nikde jinde než v Praze.
f) statní pĜíslušnost
VČtšina našich respondentĤ má polské obþanství. Z 89 dotazovaných má pouze þeské
obþanství 8 osob, dále 8 osob má dvojí polsko-þeské obþanství, 2 polsko-americké, a pouze
polské obþanství má 71 respondentĤ.
Složení našeho vzorku v tomto ohledu odpovídá struktuĜe polské komunity v Praze,9
a celkovČ tak odráží její specifika. Jedním z tČchto specifik je, jak si všímá O. Klípa (2004,
s. 45, 61), že pĜíslušníci polské komunity þasto stráví celý život v ýR, aniž by projevili
o þeské obþanství zájem, a naopak tČm þlenĤm komunity, kteĜí þeské obþanství mají, bývá
upírán nárok na jejich polskou identitu (Klípa, 2004, s. 67). Tento trend dokazují i odpovČdi
na navazující otázku „Ĝekli jste, že nemáte þeské obþanství, plánujete jeho získání
v budoucnu?“, na níž odpovČdČlo kladnČ pouze 7 respondentĤ, 53 odpovČdČlo zápornČ, nevím
Ĝeklo 13 osob.

9
Podle údajĤ z SLDB z r. 2001 má cca 70 % z 1486 osob polské národnosti v Praze polské obþanství (dle údajĤ dostupných na
adrese: http://www.praha.czso.cz/xa/edicniplan.nsf/o/13-1111-03-rok_2001-3__obyvatelstvo. Staženo dne 19. 11. 2011).
Vzhledem k tomu, že dle údajĤ z SLDB z r. 2011 žije v Praze 2453 osob s polským obþanstvím a jen 1641 osob hlásicích se
k polské národnosti (Statistika & My. Sþítání 2011 v grafech, mapách a tabulkách, þ. 1/2012 s. 37, 41), domníváme
se, že je podíl osob polské národnosti bez þeského obþanství na populaci pražské komunity patĜiþnČ vyšší.

25
g) rodinný pĤvod
Respondenti pocházejí pĜevážnČ z národnostnČ homogenních polských rodin, pouze 2
respondenti uvedli smíšený þesko-polský pĤvod.
h) národnost partnera
V otázce národnosti partnera jemnČ pĜevažuje národnost þeská (38 %) pĜed polskou
(36 %), partnera jiné národnosti má 9 % dotazovaných a 17 % aktuálnČ s nikým nesdílí život.
ch) dĤvod pobytu v ýR
Vyjma respondentĤ, kteĜí se v ýeské republice narodili, uvádČli ostatní podobné dĤvody
pĜíjezdu do ýR. Nejvíce, tedy více než tĜetina dotazovaných, se v Praze ocitla kvĤli partnerovi
nebo partnerce. RovnČž oficiální þeské statistiky uvádí jako þastou pĜíþinu migrace PolákĤ
tzv. slouþení rodiny.10 Druhým nejfrekventovanČjším dĤvodem pĜíjezdu bylo zamČstnání
(22 %) nebo studium (8 %), po jehož ukonþení se respondenti nevrátili do vlasti. Dále nČkteĜí
respondenti uvádČli, že do ýR pĜijeli jako dČti se svými rodiþi (6 %). Zajímavým dĤvodem
pĜesídlení, který uvedlo až 13 % respondentĤ, byla touha po životČ v Praze nebo v ýechách.
i) zapojení do sociální sítČ
Kategorii „zapojení do sociální sítČ“ zavedla do sociolingvistiky Lesley Milroy (1987).
Jde o škálu neboli index, tj. jakési mČĜítko zapojení osoby do dané komunity. Skládá se na nČ
Ĝada kritérií relevantních pro danou skupinu (Wilson, 2010, s. 87). U tvorby otázek
zjišĢujících zapojení do sociální sítČ jsme se inspirovaly Wilsonovým výzkumem moravských
mluvþích v Praze (2010), který jako jediný, pokud víme, aplikuje tuto kategorii na þeské
pomČry. Otázky zjišĢovaly pĜedevším dĤvody pĜíjezdu do Prahy, místo, kde se respondent
plánuje usadit natrvalo, frekvenci výjezdĤ do Polska, národnost rodiþĤ, nejbližších pĜátel
a spolubydlících. Vycházely jsme také ze znalosti polské komunity a zaĜadily sem otázky
relevantní pro toto prostĜedí, tj. pĜedevším otázku ponechávání si polského obþanství,
navštČvování akcí organizovaných polskou komunitou v Praze a národnost partnera. Na tomto
základČ jsme vytvoĜily 34-stupĖovou škálu.
Na škále 0-34 obdrželi naši respondenti nízké skóre. Až 72 osob má totiž výsledek
do 10 bodĤ. Znamená to, že se vČtšina z nich spíše nezapojuje do þeské sociální sítČ.
Maximální výsledek byl 17 bodĤ, což je pĜesnČ polovina naší škály. Tohoto skóre dosáhli dva
respondenti – muž a žena, oba nad 60 let a narození v ýeské republice. Nejnižšího výsledku,
tj. nulového zapojení do sociální sítČ, dosáhl mladý muž, který je v ýeské republice 2,5 roku.

10
Dle údajĤ k 31. 12. 2003 jako dĤvod pĜíjezdu do ýR uvádí slouþení rodiny 30 % polských mužĤ a 84 % žen
(viz Gender a cizinci, 2006, s. 32).

26
StruþnČ Ĝeþeno našimi respondenty jsou vzdČlaní muži a ženy pocházející z národnostnČ
homogenních polských rodin, pĜedevším v produktivním vČku vČtšinou bez þeského
obþanství, kteĜí žijí v Praze déle než pĤl roku.

4. Dílþí otázky
V rámci projektu jsme zkoumaly následující dílþí otázky:
- ochotu uþit se þeštinu,
- strategie kultivace jazyka minority nebo jejich absence,
- míru využití obou kódĤ v každodenním životČ,
- postoje k projevĤm jazykového kontaktu,
- kompetenci v obou jazycích.

V tomto pĜíspČvku pĜedstavujeme výsledky týkající se dvou prvních otázek. Avšak než
pĜistoupíme k podrobným rozborĤm, je nutné zdĤraznit, že veškeré analyzované odpovČdi
pĜedstavují subjektivní názory respondentĤ a mají ryze deklarativní charakter. Respondenti
mohou opakovat vžité stereotypy, anebo vyjadĜovat pouze svá pĜání a nikoliv skuteþný stav.
OvČĜení jejich platnosti vyžaduje samostatný výzkum.

4.1. Ochota uþit se þeštinu


4.1.1. PotĜeba znalosti þeštiny pro život v Praze
V rámci analýzy postojĤ k jazyku majority jsme v první ĜadČ zjišĢovaly, zda polští
mluvþí pociĢují potĜebu znalosti þeštiny pro život v Praze.
Na otázku: „MČl by Polák bydlící v ýeské republice umČt þesky, nebo to tak nemusí vždy
být?“ odpovČdČlo kladnČ 69 % respondentĤ. Tento postoj respondenti následnČ odĤvodĖovali
a v odpovČdích se objevovaly pĜedevším praktické argumenty, napĜ. „kvĤli komunikaci“ (34
osob), „protože tady žije“ (20 osob), „protože to usnadĖuje život“ (9 osob).
Mezi idealistickými dĤvody byla nejþastČji zmiĖována úcta k majoritní spoleþnosti. Zdá se
nám zajímavé, že jsme nenašly souvislost mezi demografickými údaji o mluvþích a jejich
názory na potĜebu znalosti þeštiny, a to ani v pĜípadČ vzdČlání, délky pobytu v ýR þi zapojení
do sociální sítČ.

4.1.2. ZpĤsob osvojování þeštiny


Dále jsme zjišĢovaly, jakým zpĤsobem si þeštinu osvojovali a to pomocí otázky: „Kdo
a kdy, pĜíp. jak dlouho Vás uþil/uþí þesky?“ Možné odpovČdi byly následující: „sám/sama“,

27
„nČkdo z rodiny“, „uþitel“, „nČkdo jiný“ a „neuþil/a jsem se“. VČtšina respondentĤ zvolila jen
jednu z odpovČdí, ale nČkteĜí vybrali více. Takto jsme zjistily, že si vČtšina respondentĤ
osvojila þeštinu pomocí uþitele (54), 29 respondentĤ uvedlo, že se uþili sami. 14 respondentĤ
konstatovalo, že je uþil nČkdo z rodiny (nejþastČji se jednalo o partnera). Zajímavá byla
odpovČć: „nČkdo jiný“, u níž respondenti zmiĖovali vedle kamarádĤ (5 osob) jako zdroj
þeštiny také „þeské“ nebo „pracovní prostĜedí“ (10 osob). 3 respondenti Ĝekli, že se neuþili
vĤbec. Lze tedy konstatovat, že se þlenové polské komunity uþí þesky a jejich podstatná þást
(60 %) dokonce s pomocí uþitelĤ, tedy v organizovaných kurzech nebo v rámci soukromé
výuky.

4.1.3. OvČĜování znalosti þeštiny oficiální cestou


Zajímalo nás také, jestli se naši respondenti, kromČ praktické znalosti þeštiny, snaží
získat nČjaké oficiální potvrzení o znalosti jazyka, napĜ. certifikát v jazykové škole, maturitní,
nebo státní zkoušku z þeštiny apod. Ukazuje se, že 32 dotazovaných vlastní takové potvrzení,
14 osob plánuje složení zkoušky z þeštiny a 33 respondentĤ necítí potĜebu získat oficiální
dĤkaz svých jazykových schopností. NČkteĜí respondenti nebyli ještČ rozhodnuti. Byla
nalezena nepatrná souvislost mezi délkou pobytu v ýR, obþanstvím, dĤvodem pĜíjezdu
do Prahy a oficiálním potvrzováním znalosti þeštiny (r = 0,32).

4.2. Strategie kultivace jazyka minority nebo její absence


V rámci analýzy kultivace jazyka minority jsme zkoumaly, zda þlenové komunity
pociĢují potĜebu pČstování rodného jazyka, a pokud ano, jaké prostĜedky k tomu volí.
ZamČĜily jsme se zde na tĜi hlavní problémy:
- význam polštiny pro polskou národní identitu,
- otázku školství v rodném jazyce,
- problematiku generaþního jazykového transferu.

4.2.1. Význam polštiny pro polskou národní identitu


Z kvalitativního výzkumu O. Klípy (2004, s. 60 – 69) vyplývá, že þlenové polské
komunity vnímají rodný jazyk jako významný prostĜedek národního sebeurþení. Proto jsme se
v první ĜadČ snažily ovČĜit tuto tezi kvantitativními prostĜedky. K tomuto úþelu nám
posloužila otázka: „MČl by každý Polák nutnČ umČt polsky, nebo to tak nemusí vždy být? Proþ
ano, proþ ne?“ Na níž respondenti mČli odpovČdČt na škále „ano – spíše ano – nevím – spíše
ne – ne“.

28
Graf 1: MČl by každý Polák nutnČ umČt polsky, nebo to tak nemusí vždy být?

60% 53%

40%
24%
18%
20%
1% 4%
0%
ano spíše ano nevím spíše ne ne

Na tuto otázku odpovČdČlo kladnČ celkem 71 % respondentĤ, názor nemČlo jen 1 %


dotazovaných. Mluvþí mČli za úkol svĤj názor následnČ odĤvodnit. Argumentaci þlenĤ
menšin stojících za zachováním minoritního jazyka lze rozdČlit do dvou kategorií –
idealistické a praktické (Šatava, 2001, s. 54). V našem pĜípadČ se respondenti v pozitivní
argumentaci pohybovali pĜedevším v symbolické rovinČ. NejþastČji se objevoval argument, že
je „jazyk dĤležitý identifikátor národní identity“ (33 %), „symbol pĜíslušnosti ke kultuĜe
a civilizaci“ anebo, že je polština „náš rodný jazyk“. Objevovaly se rovnČž ohlasy v duchu
Sapirovy-Worfovy hypotézy o jedineþnosti vnímaní svČta skrze jazyk a 12 % respondentĤ
konstatovalo jednoduše, že kdo neumí polsky, není Polák. Jen okrajovČ se vyskytovaly
praktiþtČjší argumenty poukazující napĜ. na komunikaþní dĤvody. Byly nalezeny jen nepatrné
korelace mezi názory na propojení polské národnosti a jazyka a vČkem, délkou pobytu v ýR
a zapojením do sociální sítČ (r < 0,25).

4.2.2. Školství v rodném jazyce


Národnostní školství pĜedstavuje významný faktor ovlivĖující úroveĖ jazykových
znalostí a komunikaþní strategie þlenĤ minorit. O úloze školství v polském jazyce v pĜíhraniþí
konstatuje mj. G. Sokolová (1999, s. 129), že plní nejen vzdČlávací, ale i národnČvýchovné
funkce a zaujímá tak dĤležité místo v životČ tamČjší polské menšiny. V Praze vzdČlávání
v polštinČ zajišĢuje od r. 1970 tzv. Školní konzultaþní stĜedisko sv. Hedviky (Szkolny Punkt
Konsultacyjny im. Ğw. Jadwigi) pĜi polském velvyslanectví v Praze, které podléhá polskému
Ministerstvu školství. Tato škola novČ není prezenþní a organizuje základní a stĜední vzdČlání
ve formČ tzv. konzultací jednou týdnČ, anebo pro dálkové studenty jednou za mČsíc v sobotu.
Znamená to, že student realizuje povinnou školní docházku v jiné škole a polskou mĤže
navštČvovat paralelnČ. Škola je neplacená a podmínkou pro zápis je polská národnost, nikoliv
obþanství. V kontextu posledních zmČn z prezenþní formy studia na konzultaþní je otázka
názorĤ na národnostní školství v Praze ještČ zajímavČjší. ZjišĢovali jsme, jestli respondenti

29
pociĢují potĜebu existence vzdČlávání v polštinČ v Praze, spokojenost s jeho dostupností
a také kam posílají své vlastní dČti.
Graf 2: Je v Praze možnost vzdČlávání v polštinČ potĜeba, nebo není?
60% 45%
40% 30%
9% 16%
20%
0%
je to velmi dĤležité je to pomČrnČ nemám názor není to dĤležité
dĤležité

Nejvíce respondentĤ je názoru, že existence národnostního školství v Praze je pomČrnČ


dĤležitá. Za velmi dĤležitou ji považuje 30 % respondentĤ a za nedĤležitou 16 %
dotazovaných, 9 % osob nemČlo na tuto problematiku názor. Nebyla nalezena souvislost mezi
názory na opodstatnČnost existence polského národnostního školství a demografickými údaji
respondentĤ. PomČrnČ zajímavé je, že tyto názory nekorelují ani s odpovČdí na pĜedchozí
otázku. Z údajĤ níže prezentované kontingenþní tabulky je patrné rozložení odpovČdí u obou
otázek.

Tab. 1: Kontingenþní tabulka – porovnání názorĤ na význam polštiny pro polskou


národní identitu a názory na národnostní školství

Je v Praze možnost MČl by každý Polák umČt polsky?


vzdČlávání v polštinČ potĜeba nebo ano spíše ano nevím spíše ne ne souþty
není?
je to velmi dĤležité 17 3 0 1 6 27
je to pomČrnČ dĤležité 21 10 0 3 6 40
není to dĤležité 6 3 0 0 5 14
nemám názor 3 0 1 0 4 8
všechny skupiny 47 16 1 4 21 89

Na výše uvedeném pĜehledu jasnČ vidíme, že 16 osob považujících školství v polském


jazyce za velmi nebo pomČrnČ dĤležité zároveĖ tvrdí, že každý Polák nemusí nutnČ umČt
polsky. Tento výsledek mĤže naznaþovat, že existence vzdČlávání v polštinČ je pro nČ
konkrétnČ dĤležitá, avšak zároveĖ z jejich pohledu jazyk nepĜedstavuje jednoznaþný atribut
identity. Naopak 9 osob nepovažuje polské školství za dĤležité, aþkoliv polsky by podle nich
mČl umČt každý Polák. Lze tedy pĜedpokládat, že upĜednostĖují jiné zdroje mateĜského jazyka
než školní docházku.

30
Graf 3: Co si myslíte o dostupnosti polského školství v Praze?
1%
3% nevím nebo vím jen obecnČ
6% netýká se
31% dostaþující
17%
nedostaþující
nízká úroveĖ
17%
má špatné informace
25%
není zájem a struktury jsou petrifikované

Dále jsme u respondentĤ, podle nichž je vzdČlání v rodném jazyce velmi nebo pomČrnČ
dĤležité, zjišĢovaly, jaký mají názor na jeho dostupnost. Tato otázka byla zcela otevĜena,
mnohé odpovČdi respondentĤ se však opakovaly, což nám umožnilo jejich kategorizaci.
Ukázalo se, že až 34 % dotazovaných neví o této problematice nic anebo disponuje
pouze velmi obecnými znalostmi tématu, které nejsou dostaþující pro vytvoĜení
jednoznaþného názoru, nebo informace, jimiž disponují, jsou velmi vzdálené od reality, napĜ.
se domnívají, že v Praze existuje zpoplatnČna polská škola pro dČti elit. Podle 17 % je
dostupnost školství v polštinČ dostaþující, ale stejný poþet respondentĤ tvrdí pravý opak. 6 %
dotázaných pojalo tuto otázku komplexnČji a vyjádĜilo svou nespokojenost s úrovní školy.
Míra spokojenosti a nespokojenosti polských respondentĤ s úrovní národnostního školství je,
jak vidíme, srovnatelná. ZajímavČjším zjištČním je obecná neinformovanost, jež mĤže
naznaþovat celkový nezájem respondentĤ o polské školství. Zohledníme-li navíc, že
do kategorie „netýká se“ je zahrnuto i 25 % respondentĤ, kteĜí u pĜedchozí otázky oznaþili
národnostní školství za nepodstatné anebo na nČj nemČli názor, mĤžeme se domnívat, že se
tento nezájem týká až 56 % dotazovaných. ZároveĖ jsme nezaznamenaly souvislost mezi
sociologickými údaji dotazovaných a názory na dostupnost národnostního školství.

31
Graf 4: Do jaké školy plánujete poslat nebo jste poslal/a své dČti?

polské
2%
7% 8% polské a jiné
polské a þeské
13%
25% þeské a jiné
1%
þeské
jiné
11% 33%
nevím
neplánuji dČti

Další otázka týkající se této problematiky byla ponČkud konkrétnČjší, týkala se totiž
volby školy pro dČti. Celkem 45 % úþastníkĤ výzkumu nevyužívá, popĜ. neplánuje využívat
možnosti národnostního školství a volí pro své potomky þeskou školu anebo školu jinou než
þeskou a polskou. Pouze 13 % dotazovaných volí kombinaci polského a þeského školství. Jen
polskou školu volí 8 % respondentĤ. Jelikož se v posledním pĜípadČ jedná pĜevážnČ o lidi,
kteĜí jsou v ýR kratší dobu než 4 roky, lze pĜedpokládat, že nevČdí, že polská škola nemá
prezenþní formu studia. ZároveĖ þeské školy spíše než polské vybírali þastČji respondenti,
kteĜí už mají dČti (stĜednČ silná korelace na úrovni r = 0,49). Mezi délkou pobytu a volbou
školy byla rovnČž nalezena souvislost (opČt stĜednČ silná korelace na úrovni r = 0,49).
Nezaznamenaly jsme pĜímou souvislost mezi volbou školy a tím, kde se respondenti chtČjí
usadit natrvalo. Naše výsledky tedy dokládají podstatné rozdíly mezi teoretickými názory
na polské školství a výbČrem školy pro dČti. Podobný nepomČr mezi obecným pĜesvČdþením
o opodstatnČnosti národnostního školství a volbou konkrétní školy zaznamenává G. Sokolová
(1999, s. 137) u slovenské menšiny na Ostravsku. Autorka jej považuje za bČžný jev
zpĤsobený zohlednČním vČtšího množství okolností pĜi Ĝešení vzdČlání potomkĤ.

4.2.3. Generaþní jazykový transfer


Podle L. Šatavy (2001, s. 77) by pro zachování minoritního jazyka mČla mít školní
výuka pĜirozené zázemí v rodinČ. V této souvislosti jsme v další fázi výzkumu podrobily
analýze problematiku pĜedávání jazyka minority dalšímu pokolení v domácím prostĜedí.
a) PĜedávání jazyka dČtem formou výuky doma
V tomto kontextu jsme se nejdĜív respondentĤ ptaly na to „Který jazyk nebo jazyky
nauþili nebo uþí, popĜ. plánují spolu s partnerem/partnerkou nauþit své dČti?“ Pro bezdČtné

32
osoby se tato otázka ukázala být pĜíliš abstraktní a þasto buć vĤbec nevČdČly, co odpovČdČt,
nebo vyjmenovaly všechny cizí jazyky, které považují za dĤležité. Proto jsme se rozhodly
analyzovat pouze odpovČdi lidí s dČtmi, tzn. 40 dotazovaných.

Graf 5: Který/é jazyk/y jste nauþili nebo uþíte, popĜ. plánujete s partnerem/kou nauþit
své dČti?

1
2 5 polštinu

2 polštinu a jiný

polštinu, þeštinu a jiný

8 polštinu a þeštinu

22 þeštinu a jiný

þeštinu

Nejvíce, až 30, dotazovaných uvedlo, že uþí nebo uþilo své potomky oba jazyky,
7 deklaruje, že uþí své potomky polsky, popĜ. polštinu a další jazyk jiný než þeštinu. Polský
jazyk nepĜedávají další generaci pouze 3 respondenti, kteĜí volí þeštinu anebo þeštinu
v kombinaci s jiným jazykem. Plány jazykové výuky potomkĤ pochopitelnČ závisí
i na národnosti partnera (stĜední korelace na úrovni r = 0,46).
b) PĜedávání jazyka dČtem formou komunikace
Od pomČrnČ teoretické otázky týkající se výuky jazykĤ u dČtí, jsme pĜešly k otázce
na jazyk každodenní komunikace s dČtmi, která je více spjata s reálným životem. Tento jazyk
jsme zjišĢovaly v obou smČrech komunikace (rodiþ Ÿ dítČ, dítČ Ÿ rodiþ). Už na první pohled
se zde trend udržování polštiny rýsuje ponČkud odlišnČ ve srovnání s pĜedchozími
deklaracemi.

Graf 6: Mluvím k dČtem…

15
11
10 9 9

5 4 4 3

0
jen polsky spíše polsky pĤl na pĤl spíše þesky jen þesky jinak

33
Ukazuje se, že až u 41 % respondentĤ v komunikaci s dČtmi není udržovaná polština,
protože mluví na dČti pouze þesky, popĜ. þesky s polskými prvky anebo jiným jazykem než je
polština a þeština. ýistou polštinou se na dČti obrací 11 dotazovaných, 9 používá v této situaci
polštinu s þeskými prvky. 4 respondenti volí kombinaci obou jazykĤ ve stejné míĜe, avšak
musíme k této deklaraci pĜistupovat s rezervou, protože nevíme, nakolik jsou respondenti
schopní vyhodnotit, jaký je pomČr použití obou kódĤ. Byla zjištČna pozitivní stĜednČ silná
korelace mezi délkou pobytu a mírou používání þeštiny v komunikaci s dítČtem (r = 0,57).
Zaregistrovaly jsme závislost vzdČlání na míĜe udržování polštiny v komunikaci s dítČtem
(r = -0,42), dále rovnČž stĜednČ silnou korelaci mezi jazykem mluvy na dČti a státním
obþanstvím respondenta (r = 0,48) a také zapojením do sociální sítČ (r = 0,52) a délkou pobytu
v ýR (r = 0,61). Nebyla zaznamenána souvislost mezi pohlavím dotazovaného ani dĤvodem
pĜíjezdu do ýR þi národností partnera a jazykem komunikace s dítČtem.

Graf 7: DČti mluví ke mnČ…

15 13

10 9
5 5 5
5 3

0
jen polsky spíše polsky pĤl na pĤl spíše þesky jen þesky jinak

Analýza jazyka, který používají dČti, dopadla ještČ více v neprospČch polštiny. Zde už
jen 5 respondentĤ odpovČdČlo, že se jeho potomci na nČj obrací þistČ polsky a 9 polsky
s þeskými prvky. Více než polovina dČtí mluví na své polské rodiþe buć þesky, pĜíp. þesky
s polskými prvky anebo jinou Ĝeþí. K deklaracím o stejnomČrném používání obou kódĤ
musíme být opČt velice ostražití. V sociolingvistické literatuĜe je jako jeden z dĤležitých
indikátorĤ jazykové zmČny uvádČn smíšený pĤvod mluvþího (viz napĜ. známý výzkum
angliþtiny v Norwich; Trudgill, 1974). RovnČž naše výsledky ukazují, že þastČji volí þeštinu
jako jazyk komunikace s rodiþem dČti smíšených párĤ (r = 0,5). Existuje také souvislost
mezi jazykem mluvy dČtí a stupnČm vzdČlání rodiþĤ (stĜednČ silná korelace na úrovni
r = 0,48). DČti rodiþĤ s vysokoškolským doktorským vzdČláním mluví výluþnČ polsky popĜ.
spíše polsky, zatímco potomci rodiþĤ se základním a stĜedním vzdČláním používají až
na jednu výjimku výhradnČ þeštinu, popĜ. spíše þeštinu. Volba mezi þeštinou a polštinou
závisí také na délce pobytu v ýR (r = 0,53), o nČco ménČ na obþanství (r = 0,34).

34
5. ZávČry
PĜedbČžné výsledky výzkumu ukazují, že þlenové polské komunity v Praze nejen cítí
nezbytnost znalosti þeštiny, avšak dokonce se ji vČtšina z nich uþí nebo uþila v kurzech
a složila nebo plánuje složení oficiální jazykové zkoušky. Výsledky výzkumu kultivace
rodného jazyka þleny polské komunity v Praze potvrzují, že je jazyk významným národnČ
identifikaþním prvkem. VČtšina respondentĤ je také pĜesvČdþena o opodstatnČnosti
národnostního školství, avšak obecné povČdomí o nČm je nevelké a 45 % respondentĤ ho
nevyužívá. ZároveĖ však pouze 3 respondenti prohlašují, že neuþí své dČti polštinu. NicménČ
tyto deklarace zĤstávají opČt ponČkud v rozporu s tím, v jaké Ĝeþi skuteþnČ probíhá
komunikace s potomky. Výsledky nasvČdþují také tomu, že se míra používání þeštiny jako
dorozumívacího kódu s potomky zvyšuje spolu s délkou pobytu v ýR. PĜi vyvozování závČrĤ
však musíme mít stále na pamČti, že se jedná o subjektivní odpovČdi respondentĤ a nikoliv
pozorování skuteþných Ĝeþových situací. Navíc s ohledem na skuteþnost, že má polský jazyk
pro minoritu zmiĖovaný národotvorný význam, lze zde oþekávat zkreslení smČrem k polštinČ.
Pro ovČĜení této teze by byly nezbytné další výzkumy, zejména pak analýza skuteþného
Ĝeþového chování.

Literatura

GROTJAHN, Rüdiger: Konstruktionund Einsatz von C-Tests: Ein Leitfaden für die
Praxis. In: Der C-Test. Theoretische Grundlagen und Praktische Anwendungen. t. 4. Ed. R.
Grotjahn. Bochum: AKS-Verlag 2002, s. 211 – 225.
GROTJAHN, Rüdiger: How to Construct and Evaluate a C-Test: A Discussion of Some
Problems and Some Statistical Analyses. In: Taking Their Measure : The Validity and
Validation of Language Tests. Eds. R. Grotjahn, C. Klein-Barley, D. K. Stevenson. Bochum:
Brockmeyer 1987, s. 219 – 253.
KLÍPA, OndĜej: Kolektivní identita PolákĤ v Praze a její rozdílné varianty. Praha: DP
Ústav etnologie FF UK 2004. 81 s.
MILROY, Lesley: Language and Social Networks. Oxford: B. Blackwell 1987. 232 s.
SAMOSTATNÉ ODDċLENÍ SPECIFICKÝCH STATISTIK OBYVATELSTVA:
Gender a cizinci. Praha: ýeský statistický úĜad 2006. 62 s.
Statistika & My. Sþítání 2011 v grafech, mapách a tabulkách, þ. 1/2012. Dostupné na:
http://www.czso.cz/csu/2012edicniplan.nsf/t/7D002A5827/$File/1804120124_54.pdf

35
SOKOLOVÁ, Gabriela: Problematika polské menšiny v ýR a slovenské menšiny
v ýeské republice z perspektivy sociologických výzkumĤ. In: Etnické menšiny ve StĜední
EvropČ. Gabal, I. a kol. Praha: G plus G 1999, s. 128 – 129.
ŠATAVA, Leoš: Jazyk a identita etnických menšin. Možnosti zachování a revitalizace.
Praha: Cargo 2001. 156 s.
TRUDGILL, Peter: The Social Differentiation of English in Norwich. Cambridge:
Cambridge University Press 1974. 211 s.
www.czso.cz – ýeský statistický úĜad
WILSON, James: Moravians in Prague. A Sociolinguistic Study of Dialect Contact in
the Czech Republic. Frankfurt am Main: Peter Lang 2010. 266 s.

36
Žurnalistický text a pripojené diskusie v tzv. mienkotvornej a bulvárnej
tlaþi (socio-pragmalingvistická analýza)

Eva ýernáková
Katedra germanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Košice

V príspevku porovnávame žurnalistické texty elektronickej verzie dvoch slovenských


denníkov, tzv. mienkotvorného denníka SME (SME.sk) a tzv. bulvárneho denníka Plus jeden
deĖ (Pluska.sk) a k nim pripojené diskusie. Aj žurnalistické texty, aj pripojené diskusie sa
odohrávajú vo verejnej oficiálnej sfére. Iba žurnalistické texty však reálne vykazujú znaky
charakteristické pre tento typ textov. Pripojené diskusie sa v porovnaní so žurnalistickými
textami približujú skôr bežnej, spontánnej, ústnej komunikácii. Preto výskum pozostáva
z horizontálnej analýzy, v ktorej porovnávame dve paralelné dvojice tematicky, rozsahovo
i þasovo korešpondujúcich novinárskych produktov denníkov SME a Plus jeden deĖ,
a vertikálnej analýzy pripojených diskusií. Diskusné bloky denníka Plus jeden deĖ však
neobsahujú þitateĐské príspevky, preto vertikálne analyzujeme len diskusné bloky denníka
SME. V horizontálnej aj vertikálnej analýze sú predmetom nášho skúmania vzájomne sa
podmieĖujúce jazykové a mimojazykové špecifiká (pozri Odaloš, 2008), ich vplyv na
informaþnú hodnotu žurnalistických textov (informaþnú hustotu textu; porov. Mistrík,
1997), a na celkovú kultúru vyjadrovania (Findra, 2003) žurnalistických textov aj
pripojených diskusií.

1. Horizontálna analýza – porovnanie žurnalistických textov


V horizontálnej analýze porovnávame štyri žurnalistické texty, a to A1 (SME): Fico
vzdal snahu vládnuĢ po jedenástich dĖoch; B1 (Plus jeden deĖ): Robert Fico konþil bez
úsmevu; A2 (SME): VoliĢ by sa malo daĢ aj z domu od poþítaþa a B2 (Plus jeden deĖ):
Flašíková-BeĖová vidí voĐby cez internet reálne. Obe dvojice východiskových textov sa
zaoberajú problematikou volieb na Slovensku. Prvá dvojica žurnalistických textov informuje
o dôsledkoch parlamentných volieb v roku 2010, druhá dvojica žurnalistických textov sa
venuje vízii elektronických volieb (parlamentných, komunálnych þi európskych). Všetky štyri
východiskové žurnalistické texty boli uverejnené v ten istý deĖ (24. 6. 2010). Možno teda
povedaĢ, že oba denníky (SME i Plus jeden deĖ) reagovali na domáce politické dianie
rovnako promptne.

37
1.1. Porovnanie novinárskych produktov A1 a B1
Prvá dvojica novinárskych produktov je spracovaná autorsky. Oba žurnalistické texty
informujú o Ficovom priznaní si neschopnosti vytvoriĢ vládu po voĐbách v roku 2010. Vo
východiskovom texte B1 (Plus jeden deĖ) autor hneć po uvedení do problematiky prechádza
na hodnotenie vizuálnej stránky menovaného politika – jeho tváre, mimiky, farby vlasov,
úþesu, kravaty a obleku. Napr.:
1. Konþiaci premiér pôsobil vþera unavene a ustarostene.; 2. Farba jeho vlasov sa
nezmenila, oproti prvej schôdzi mal vþera iba mierne dlhší zostrih.1
Týmto trivializovaním problematiky odpútava þitateĐovu pozornosĢ od chýbajúcich faktov.
Uvedenú tendenciu badaĢ tiež prostredníctvom nefunkþného opakovania výrazov, napr. slovo
vláda sa len v úvodnom odseku nachádza až päĢkrát, teda takmer v každej vete. Pre
porovnanie, novinársky produkt A1 (SME) obsahuje spomínaný výraz v celom texte štyrikrát.
Aj nejednotná textová línia, nejasné ukonþenie textu a zvýrazĖovanie urþitých pasáží sú
prejavmi uvedenej tendencie. Novinársky produkt A1 (SME) má kompaktnejší charakter, jeho
autor obmieĖa výrazy, nezvýrazĖuje pasáže v jadre textu a prináša predovšetkým fakty.
ýitateĐovu pozornosĢ odpútavajú vo východiskovom texte B1 (Plus jeden deĖ) i viaceré
mimojazykové prvky, ako napríklad reklama hneć pod nadpisom alebo sprievodný obrazový
materiál, dve fotografie (zdroje: autor textu a TASR), vložené þiastoþne do poĐa textu.
Uvedené fotografie porovnávajú tvár politika najprv po jeho Pyrrhovom víĢazstve v júni
2010, kde vyzeral o poznanie starší2 a na zaþiatku svojho volebného obdobia v júli 2006, kde
sa usmieval3. Komentár pri fotografiách sa opakuje v obmenenej podobe aj v samotnom texte.
Novinársky produkt A1 (SME) obsahuje jednu fotografiu (zdroj: SME), ktorá lemuje text
zboku. Zobrazuje gesto podávania ruky medzi bývalým premiérom a prezidentom, obaja majú
pritom úsmev na tvári. Približuje sa teda viac téme uvedeného novinárskeho produktu.
K fotografii nie je pridaný žiaden komentár.

1.2. Porovnanie novinárskych produktov A2 a B2


Druhá dvojica novinárskych produktov sa zaoberá otázkou projektu elektronických
volieb. Denník SME ponúka aj v prípade novinárskeho produktu A2 autorský príspevok;
denník Plus jeden deĖ sprostredkúva správu prevzatú z TASR. SME opäĢ prináša najmä

1
Cit. z Plus jeden deĖ [online]: <http://www.pluska.sk/slovensko/politika/robert-fico-koncil-bez-usmevu.htm>;
Cit. 25. 11. 2011.
2
Cit. z Plus jeden deĖ [online]: <http://www.pluska.sk/slovensko/politika/robert-fico-koncil-bez-usmevu.htm>;
Cit. 25. 11. 2011.
3
Cit. z Plus jeden deĖ [online]: <http://www.pluska.sk/slovensko/politika/robert-fico-koncil-bez-usmevu.htm>;
Cit. 25. 11. 2011

38
fakty, uvádza potreby vzniku tohto projektu, vysvetĐuje prínos a dôsledky pre obþana; Plus
jeden deĖ naproti tomu sprostredkúva názor poslankyne Európskeho parlamentu Flašíkovej-
BeĖovej na uvedený projekt. V texte sa nachádza až päĢ jej odcitovaných výrokov,
zvýraznených boldom i kurzívou zároveĖ a svojím rozsahom zaberajú jeho podstatnú þasĢ.
Novinársky produkt B2 (Plus jeden deĖ) je doplnený o jednu ilustraþnú fotografiu spomínanej
politiþky. SME nepripája v žurnalistickom texte A2 obrazový materiál, ponúka však navyše
struþné zhrnutie problematiky, menším písmom ako samotný text.

2. Vertikálna analýza – porovnanie pripojených diskusií


Vo vertikálnej analýze porovnávame dve pripojené diskusie k novinárskym produktom
denníka SME (A1: Fico vzdal snahu vládnuĢ po jedenástich dĖoch a A2: VoliĢ by sa malo daĢ
aj z domu od poþítaþa). Diskusie pripojené ku skúmaným novinárskym produktom denníka
Plus jeden deĖ totiž, ako uvádzame už v úvode, neobsahujú žiadne þitateĐské príspevky.
K prvému východiskovému žurnalistickému textu denníka SME je v diskusnom bloku
pripojených 64 príspevkov, k druhému žurnalistickému textu 41 príspevkov. Aj v rámci
jedného denníka možno pozorovaĢ v diskusiách isté rozdiely, a to najmä v miere
expresívnosti výrazu, ktorá sa premieta i do celkovej kultúry vyjadrovania uvedených
diskusií, resp. ich prispievateĐov.
Denník SME zaviedol v rámci svojho diskusného fóra tzv. Kódex diskutujúceho.
V diskusii sa tým pádom netolerujú: osobné útoky na iných diskutujúcich; vulgarizmy
a obscénnosti; obhajovanie a podnecovanie násilia, nenávisti a netolerancie, najmä voþi
minoritám; zverejĖovanie citátov dlhších ako jeden odsek alebo opakované odkazy na iný
web; grafické upútavanie na príspevky, napr. samými veĐkými písmenami. Napriek tomu sa
uvedené pravidlá nie vždy dodržiavajú. Súvisí to pravdepodobne aj s anonymitou, ktorú
poskytuje internetové diskusné fórum. PrispievateĐ nie je „vystopovateĐný“, a tým pádom ani
postihnuteĐný. Vystupuje totiž pod poþítaþovou prezývkou (pod zástupným, sekundárnym
pomenovaním), tzv. nickom (pozri Patráš, 2009).
Komunikácia prebieha formou replík, ktorými prispievateĐ reaguje buć na novinárov
text alebo na konkrétny odkaz diskusného bloku. Nadväzujúce, resp. súvisiace repliky sú
graficky prepojené, þím má prispievateĐ uĐahþenú orientáciu v diskusii, a zároveĖ nemusí
citovaĢ repliku, na ktorú chce reagovaĢ. Vytvára sa tak akási sieĢ vzájomne prepojených
replík k jednej podtéme. Jednotlivé repliky nemožno vnímaĢ ako uzavreté prejavy, kećže
majú mnohokrát význam iba v kontexte. Skôr treba celý diskusný blok chápaĢ ako jeden text.

39
J. Findra (2008) pri tvorbe akéhokoĐvek textu zdôrazĖuje hodnotové kritérium, tzv.
kategóriu miery, ktorá stanovuje možnosti a obmedzenia pri tvorbe textu, priþom hodnotovým
kritériom kategórie miery „sú faktory (konkrétnej) komunikaþnej situácie“ (Findra, 2008,
s. 21). Komunikaþná situácia internetového diskusného fóra je v istom zmysle špecifickou
komunikaþnou situáciou. Jej špecifickosĢ spoþíva v tom, že i napriek písomnej forme,
verejnému oficiálnemu prostrediu, v ktorom sa odohráva, a zdanlivo monologickému
charakteru, javí skôr znaky ústnosti, súkromnosti, neoficiálnosti a dialogickosti. Po
nahliadnutí do oboch diskusií máme skutoþne dojem, akoby sa odohrávali v ústnom,
súkromnom a neoficiálnom styku. Prispievatelia si navzájom tykajú, používajú prvú osobu
jednotného þísla, þasto využívajú komunikatívnu funkciu apelu. Pri osobných zámenách ti,
tvoj používajú naopak veĐké zaþiatoþné písmená a dodržiavajú ich aj pri vykaní. Ide však
väþšinou o negatívne zafarbený kontext s ironickým až sarkastickým podtónom, ktorý sa tým
ešte viac zvýrazní, napr.
1. Ak sa pokúšaš napísaĢ maximálnu úbohosĢ, tak sa Ti to možno podarilo.; 2. Ale ešte
pár dní pred voĐbami Tvoj Megazlodej tvrdil že je ambícia maĢ schodok 5,5 %, hoci už
mal v rukách údaje a bolo jasné, že je to nemožné.; 3. Nebojte sa pán dr. preceda
Zlepenec sa rozpadne a Vy sa triumfálne vrátite. ďud Vás potrebuje. :o))); 4. súdruh,
ćakujem, nepotrebujem Vás. Chodte do prdele.4
Pre mnohé repliky je typické úplné ignorovanie, prípadne nedôsledné þi nesprávne
používanie diakritiky a interpunkcie, ktoré sa stáva v rámci elektronickej komunikácie þoraz
bežnejším javom. Dôvodov je pravdepodobne viac: þasová núdza, pohodlnosĢ, neznalosĢ,
vplyv angliþtiny alebo jednoducho zlozvyk. Aj v rámci lexikálnych prostriedkov badaĢ þasté
narúšanie komunikaþných noriem. Diskutujúci v mnohých prípadoch volia neprimerané
jazykové prostriedky, nezriedka siahajú aj po tých s najväþšou negatívnou expresivitou
(Findra, 1998). Paleta je naozaj „pestrá“, od hovorových, slangových a subštandardných
výrazov, napr.
1. Toto už nestojí za komentár, to je trapošina na entú...; 2. Ficoidi radi tliapu mimo
témy; 3. Svoje choré drísty o SDKÚ si strþ do “Fica“, SDKÚ pri moci nie je, bol tam
KSSmer a ten kradol, ako nikto predním.5

4
Cit. z pripojenej diskusie v SME [online]: <http://www.sme.sk/diskusie/1696320/1/Fico-vzdal-snahu-vladnut-
po-jedenastich-dnoch.html>; Cit. 25. 11. 2011.
Všetky v príspevku uvádzané príklady sú citované v originálnom znení.
5
Cit. z pripojenej diskusie v SME [online]: <http://www.sme.sk/diskusie/1696320/1/Fico-vzdal-snahu-vladnut-
po-jedenastich-dnoch.html>; Cit. 25. 11. 2011.

40
cez dysfemizmy a pejoratíva, ktorými sa osoþujú navzájom þi napádajú iné osoby, najmä
politikov; dochádza tu väþšinou k posunu významu výrazu v prospech jeho hodnotiaceho
aspektu (pozri Findra, 1998), napr.
1. Hranol (tzv. nick prispievateĐa, pozn. E. ý.), už tu neoxiduj ZbaĐ si svoje þervené
trenírky a choć si budovaĢ socializmus – ale iba ak doma na svojej záhradke.; 2. [...],
tak þo sa ten primitioid nadrapuje, nech si už koneþne uvededomí þo spravil z Đúdí -však
nás mal a stále má za sprosĢákov, ktorí mu žerú z ruky !; 3. to mohol ten mamĐas vedieĢ
už na druhý deĖ po voĐbách, tak ako tí, þo ho nevolili.; 4. Je to bezcharakterný volebný
podvod a všetci, ktorí volili týchto chrapúĖov, si môžu spytovaĢ svedomie a hanbiĢ sa
pred svojim deĢmi.6
až po najnevhodnejšie a expresívne najsilnejšie vulgarizmy. Napr.
1. Teba to nes€ri€?; 2. bude tu srdiet este par rokov, ale potom ho ani pes neosti;
3. súdruh, ćakujem, nepotrebujem Vás. Chodte do prdele.; 4. Chod s panom bohom
a zober aj stareho chu** 7
Opakované používanie uvedených výrazov, predovšetkým pejoratív (frekvencia vulgarizmov
nie je až taká vysoká), odzrkadĐuje kultúru vyjadrovania jednotlivých diskutujúcich, ich
postoj k sebe a ostatným diskutujúcim, prípadne iným osobám a znehodnocuje ich príspevky.
ÚroveĖ kultúry vyjadrovania pripojenej diskusie k druhému novinárskemu produktu,
A2 (SME): VoliĢ by sa malo daĢ aj z domu od poþítaþa, je vyššia ako úroveĖ kultúry
vyjadrovania pripojenej diskusie k prvému novinárskemu produktu. Nasvedþujú tomu dlhšie,
syntakticky v mnohých prípadoch veĐmi dobre vystavané príspevky, používanie odbornej
terminológie z oblasti IT a takmer nulový výskyt vulgarizmov. Že prispievatelia nereagujú až
natoĐko emocionálne vyhrotene ako v prípade prvej diskusie, môže þiastoþne súvisieĢ aj
s témou uvedeného novinárskeho produktu. Vyskytujú sa tu však gramatické chyby (napr.
systemi, velmi pomali, komunikovat z uradmi, do databazi 8).

3. Záver
Celkové porovnanie všetkých analyzovaných textov (žurnalistických textov aj
pripojených diskusií) by sa dalo znázorniĢ na pomyselnom vektore zobrazujúcom mieru
kultúry vyjadrovania. V smere vektora by sa najnižšie nachádzala pripojená diskusia

6
Cit. z pripojenej diskusie v SME [online]: <http://www.sme.sk/diskusie/1696320/1/Fico-vzdal-snahu-vladnut-
po-jedenastich-dnoch.html>; Cit. 25. 11. 2011.
7
Cit. z pripojenej diskusie v SME [online]: <http://www.sme.sk/diskusie/1696320/1/Fico-vzdal-snahu-vladnut-
po-jedenastich-dnoch.html>; Cit. 25. 11. 2011.
8
Cit. z pripojenej diskusie v SME [online]: <http://www.sme.sk/diskusie/1696326/1/Volit-by-sa-malo-dat-aj-z-
domu-od-pocitaca.html>; Cit. 25. 11. 2011.

41
k prvému novinárskemu produktu A1 denníka SME: Fico vzdal snahu vládnuĢ po jedenástich
dĖoch. Vyššie by sa nachádzala, vzhĐadom na syntakticky i lexikálne kvalitnejšie príspevky,
pripojená diskusia k druhému novinárskemu produktu A2 denníka SME: VoliĢ by sa malo daĢ
aj z domu od poþítaþa.
Zo žurnalistických textov by sa nachádzali nad úrovĖou pripojenej diskusie
k novinárskemu produktu A2 denníka SME novinárske produkty denníka Plus jeden deĖ.
Neobsahujú také expresívne a hrubé výrazy ako diskusné bloky denníka SME, no skĎzavajú
do roviny, ktorá je pre žurnalistiku neadekvátna; máme tým na mysli predovšetkým
familiárnosĢ výrazu a trivializovanie obsahu.
Najvyššie v smere vektora by sa umiestnili, a teda najvyššiu mieru kultúry
vyjadrovania spomedzi porovnávaných textov by dosiahli novinárske produkty denníka SME.
Ich autori sa snažia v rámci porovnávaných žurnalistických textov viac o dodržiavanie znakov
písomnosti, verejnosti, oficiálnosti, pripravenosti a monologickosti charakteristických pre
žurnalistický štýl. Na kultivovanosĢ, kultúrnosĢ týchto textov poukazuje i pomerne vyvážená
lexika, tvorená prevažne neutrálnymi jazykovými prostriedkami, primeraná hĎbková
štrukturácia a dodržiavanie diakritiky aj interpunkcie (Findra, 1998).

Literatúra

FINDRA, Ján: Etika a estetika jazykovej komunikácie. In: Verejná správa, 2008, roþ.
63, þ. 9, s. 21.
FINDRA, Ján: Jazyk, reþ, þlovek. Bratislava: Q111 1998. 111 s.
FINDRA, Ján: Jazyková kultúra, kultúra vyjadrovania, prepínanie kódu. In: Philologica.
LVI. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Ed. P. Žigo. Bratislava: Univerzita
Komenského 2003, s. 47 – 53.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava: SPN 1997. 597 s.
ODALOŠ, Pavol: O jazyku bulváru. In: ýlovČk – jazyk – text. Ed. A. Jaklová. ýeské
BudČjovice: Jihoþeská univerzita 2008, s. 225 – 228.
PATRÁŠ, Vladimír: Sociolingvistické aspekty elektronicky podmienenej komunikácie.
Karviná: Slezská univerzita v OpavČ 2009. 149 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. Red. M. Považaj. 3. vyd. Bratislava: VEDA 2000. 592 s.

42
Zdroje
Novinársky produkt A1 (SME): Fico vzdal snahu vládnuĢ po jedenástich dĖoch.
<http://www.sme.sk/c/5437051/fico-vzdal-snahu-vladnut-po-jedenastich-dnoch.html>.
Novinársky produkt A2 (SME): VoliĢ by sa malo daĢ aj z domu od poþítaþa.
<http://www.sme.sk/c/5437059/volit-by-sa-malo-dat-aj-z-domu-od-pocitaca.html>.
Novinársky produkt B1 (Plus jeden deĖ): Robert Fico konþil bez úsmevu.
<http://www.pluska.sk/slovensko/politika/robert-fico-koncil-bez-usmevu.html>.
Novinársky produkt B2 (Plus jeden deĖ): Flašíková-BeĖová vidí voĐby cez internet
reálne.
<http://www.pluska.sk/slovensko/politika/flasikova-benova-vidi-volby-cez-internet-
realne.html>.
Pripojená diskusia k novinárskemu produktu A1 (SME):
<http://www.sme.sk/diskusie/1696320/1/Fico-vzdal-snahu-vladnut-po-jedenastich-
dnoch.html>.
Pripojená diskusia k novinárskemu produktu A2 (SME):
<http://www.sme.sk/diskusie/1696326/1/Volit-by-sa-malo-dat-aj-z-domu-od-pocitaca.html>.

43
Nová pojmenování motivovaná výrokem Václava Havla

Zuzana DČngeová
Ústav þeského jazyka, Filozofická fakulta Masarykovy univerzity, Brno

V souþasném jazyce komunikátĤ politické publicistiky se mĤžeme setkat s nČkolika


typy pojmenování, která vznikají podle jednoho kategoriálního modelu tvoĜení depropriálních
lexémĤ. V následujícím textu pĜedstavíme nová pojmenování, která vznikají na pozadí tohoto
modelu, vyskytují se v komunikaþním kontextu politické publicistiky a jako motivující výraz
se pĜi jejich tvoĜení uplatĖuje þást výroku Václava Havla „pravda a láska musí zvítČzit nad lží
a nenávistí“.
Depropriální novotvoĜení pĜedstavuje v jazyce politické publicistiky þastý a produktivní
slovotvorný jev, pĜi nČmž se uplatĖují rĤzné slovotvorné prostĜedky a využívá se nČkolika
propriálních motivantĤ. NapĜíklad pĜi pojmenovávání osob podle pĜíslušnosti k politické
stranČ / politickému pĜedstaviteli se uplatĖuje nČkolik slovotvorných formantĤ a motivující
výrazy se pružnČ obmČĖují v závislosti na mimojazykových faktorech. ýasto se jako
propriální motivanty vyskytují vlastní jména osob: klausovec1, topolánkovec, havlista,
paroubák, zemanoid; dále se setkáme s vlastními názvy politických stran, jejich zkratkami
nebo rĤznČ zkrácenými podobami: lidovec, odéesák, topista, vévéþkáĜ; a podle stejného
kategoriálního modelu mohou vznikat pojmenování metaforická napĜíklad podle symbolu
strany2: modropták, ptákostraník.
Depropriální lexémy, které se vyskytují v politické publicistice, mĤžeme snadno
zaĜazovat do onomaziologicky vymezených skupin, od jednoho motivantu (pĜíjmení politika)
se nezĜídka vytváĜejí celá slovotvorná hnízda a þasto se naplĖují shodné pozice
onomaziologicko-slovotvorného paradigmatu (napĜ. pojmenování oznaþující sympatizanty
s osobou politika / pojmenování podle pĜíslušnosti k politické stranČ vedené daným politikem:
þunkovec, havlovec, havlista, švejnarovec, topolánkovec; pojmenování oznaþující odpĤrce
daného politika nebo politiky jím zastávané: antihavlovec, antiparoubkovec,
antitopolánkovec, protihavlovec; vztahová adjektiva: þunkovský, paroubkovský,

1
Lexémy klausovec, zemanoid, lidovec, odéesák, modropták, ptákostraník jsou již zachyceny ve Slovnících
neologizmĤ 1 a 2 (MARTINCOVÁ, Olga a kol.: Nová slova v þeštinČ. Slovník neologizmĤ 1. Praha: Akademia
1998. s. 356. MARTINCOVÁ, Olga a kol.: Nová slova v þeštinČ. Slovník neologizmĤ 2. Praha: Akademia 2004.
s. 568.), další lexikální materiál pochází z excerpce publicistických textĤ tištČných i internetových a z ýeského
národního korpusu (viz Zdrojové texty).
2
Podle Z. Opavské (2005, s. 24): „Z pozice odpĤrcĤ, kritikĤ jsou používány synonymní výrazy s hanlivým
citovým zabarvením modroptáþník, modropták, ptákostraník. Tyto názvy jsou motivovány metaforicky (podle
symbolu ODS – modrého ptáka).“

44
topolánkovský; adverbia pojmenovávající charakteristický zpĤsob jednání: þunkovsky,
po þunkovsku, topolánkovsky; pojmenování oznaþující vlastnosti, þiny nebo negativnČ
hodnocené výroky: þunkovina, klausovina, topolánkovina aj.). Pro nČkteré pozice existuje
nČkolik synonymních pojmenování, která se liší užitím slovotvorného prostĜedku (napĜ.
havlovec/havlista, paroubkovec/paroubkista, protihavlovský/antihavlovský). Ve skupinČ slov
motivovaných vlastními jmény politikĤ vzniká také množství periferních lexémĤ, které
fungují jako aktualizaþní prvky textu, v jazyce se neuplatní, velice rychle zanikají a þasto jsou
tvoĜeny specifickými slovotvornČ formujícími prostĜedky: þunkobox, þunkaþinka,
paroubkistán, paroubekgate, topolstyl, zaþunkovat aj.
Dalšími propriálními motivanty, které se v politické publicistice hojnČ uplatĖují, jsou
vlastní názvy politických stran. Po volbách do poslanecké snČmovny ýR v roce 2010 bylo
možné zaznamenat množství nových pojmenování, která vznikla odvozením od rĤzných
podob názvĤ nových politických stran TOP 09 a VČci veĜejné. Název politické strany TOP 09
je zkratkou složenou z poþáteþních písmen slov Tradice, Prosperita, OdpovČdnost a þíslovka
09 oznaþuje rok, v nČmž byla strana založena. Místo oficiálního názvu strany se v publicistice
setkáme také s pojmenováními: topnuladevítka, TOPka, T/topka. Fundujícími slovy pro vznik
nových pojmenování bývají nejþastČji výrazy topka, zkratka TOP, u adjektivních
pojmenování mohou být fundujícími výrazy deriváty topák, topkaĜ. Zaregistrovali jsme tato
pojmenování sympatizantĤ s politickou stranou / pojmenování pĜíslušníkĤ k politické stranČ:
topák, topkaĜ, topista, topik, topík; a vztahová adjektiva: topácký, topkaĜský.
Nová pojmenování motivovaná názvem politické strany VČci veĜejné (VV), bývají
fundována výrazy V/vévéþka nebo V/véþka. Vznikají pojmenování sympatizantĤ s politickou
stranou / pojmenování pĜíslušníkĤ k politické stranČ: véþkaĜ, vévéþkaĜ, véþkaĜka; adjektivní
pojmenování: véþkaĜský, véþkový, vévéþkový.
Zaznamenané lexémy motivované vlastními názvy politických stran se v jazyce chovají
podobným zpĤsobem jako pojmenování odvozovaná od vlastních jmen osob – vytváĜejí
slovotvorná hnízda, naplĖují shodné pozice onomaziologicko-slovotvorného paradigmatu,
pĜi tvoĜení jednoho slovotvorného typu se užívá nČkolika synonymních formantĤ. Frekvence
užívání tČchto lexémĤ se prudce zvýšila v období pĜed volbami a nČkolik mČsícĤ po volbách
do Poslanecké snČmovny ýR v roce 2010, v souþasné dobČ je vČtšina z tČchto lexémĤ
na periferii slovní zásoby.
Mezi novými lexémy, které se vyskytují v komunikaþním kontextu politické
publicistiky, tvoĜí zajímavou skupinu nových pojmenování výrazy, jejichž spoleþným
motivantem je citát Václava Havla „pravda a láska musí zvítČzit nad lží a nenávistí“ – tuto

45
vČtu Václav Havel pronesl bČhem svého projevu na jedné z demonstrací v listopadu 1989
a slova pravda a láska se stala symbolem pro oznaþení humanistické politiky vedené stylem
charakteristickým pro V. Havla. PĜedpokladem pro uplatnČní a fungování takto vznikajících
slov v jazyce je požadavek jednoznaþnosti v kontextu a srozumitelnosti motivujícího výrazu
pro recipienty textu.
O pĜíþinách vzniku tohoto citátu píše deník Mladá fronta DNES v textu Jak vznikla
„pravda a láska“3: „ƍPravda a láska musí zvítČzit nad lží a nenávistí,ƍ pronesl bývalý
prezident Václav Havel na jedné z demonstrací v listopadu 1989. Stalo se z toho legendární
heslo, kterého se chytili Havlovi odpĤrci – exprezidentovi a jeho sympatizantĤm Ĝíkají
ponČkud posmČšnČ ƍpravdoláskaƍ. O víkendu Havel pĜiznal, že slavný výrok vznikl víceménČ
náhodou. ƍOstatní už na mČ tlaþili, aĢ jdu Ĝeþnit, a já cítil, že bych tentokrát mČl svĤj proslov
uzavĜít nČþím vzletným. A za tČch pár slov sklízím celých dvacet let posmČch,ƍ Ĝekl Havel,
který se v sobotu zúþastnil debaty o svobodČ. Tu uspoĜádala Nadace Forum 2000, jejímž
zakladatelem bývalý þeský prezident je. Havel na konferenci zdĤraznil, že si za svým
prohlášením dodnes stojí a že je rád, když jeho slova dodnes nČkoho dráždí.“
V této motivaþnČ vymezené skupinČ slov se vyskytují pojmenování s odlišnou
slovotvornou strukturou – lexémy vznikají kompoziþnČ-derivaþním zpĤsobem, pĜiþemž se
uplatĖují domácí i internacionální slovotvorné prostĜedky (pravdaláskista, pravdoláskovec,
pravdoláskovský); dále se vyskytuje lexém utvoĜený spražením obou slov (pravdaláska);
nČkterá pojmenování jsou odvozena pouze od jednoho ze slov citátu (pravdaĜ, pravdaĜský).
Pojmenování, která oznaþují osoby sympatizující s politikou/ideologií pĜedstavovanou
V. Havlem, vznikají kompoziþnČ-derivaþními slovotvornými postupy. UplatĖuje se zejména
sufix -ovec (pravdaláskovec, pravdoláskovec), který se pravidelnČ pojí se slovy domácího
pĤvodu. Pro pojmenování pĜíslušníkĤ/sympatizantĤ se využívá také internacionální sufix -ista
(pravdaláskista, pravdoláskista), což je pro spojení se slovními základy domácího pĤvodu
ménČ obvyklé (tento slovotvorný formant se obvykle spojuje s pĜejatými základy).
Dále vznikají pojmenování náležející k adjektivĤm, pĜi jejich tvoĜení se uplatĖují
slovotvorné sufixy -ovní, -ovský, -ový a fundujícím výrazem bývá kompozitum pravdoláska:
pravdoláskovní, pravdoláskovský, pravdoláskový; pĜípadnČ mĤže být fundujícím výrazem
derivát pravdoláskaĜ: pravdoláskaĜský. Uvedená adjektiva pojmenovávají vztah
k myšlenkovému, politickému smČru reprezentovanému V. Havlem a jeho pĜíznivci.

3
Jak vznikla „pravda a láska“. In: Mladá fronta DNES, 2009, 16. 11., s. 6.

46
V publicistických textech se mĤžeme setkat také s kompozity pravdaláska,
pravdoláska, ale vzhledem k absenci sufixu, který by urþil bližší sémantický pĜíznak, bývají
mimo textový kontext ne zcela sémanticky vyjasnČná – tyto lexémy mohou pojmenovávat
osoby podle pĜíslušnosti ke skupinČ lidí, mohou také oznaþovat pomyslné uskupení
Havlových sympatizantĤ nebo se jedná o abstraktum oznaþující filosofii nebo životní postoj
charakteristický pro myšlenkový smČr pĜedstavovaný osobou V. Havla. Pro bližší urþení
významových odstínĤ je vhodné vnímat pojmenování v širším textovém kontextu (napĜ.: Je
asi vČcí logiky, že u všech našich veliþin, kterých si vážím, sklízí i dnes V. H. obdiv. Jeho
nepĜátelé vČtšinou nemají daleko k cynismu, jím hlásaná pravdoláska je pro nČ smČšná – že,
pane Knížáku? Havla jste kdysi pojmenoval kýþem. Týden, 30. 5. 2011; Celá tato
negativistická plejáda idiosynkrazií se u D. O. S. T.u vlévá do jediného pojmu – pravdolásky
„Je to monopolizace, reprezentovaná personálnČ Halíkem a Havlem, kteĜí si hodnoty pravdy
a lásky pĜisuzují a myšlenkovou opozici oznaþují jako její protiklad. ... V textu „Protokoly
mudrcĤ pravdolásky“ pĜisuzuje Bartoš skupinČ právdoláskaĜĤ snahu o „podlomení národa,
ovládnutí tisku a výprodej tradiþních podnikĤ do rukou cizincĤ”. Literární noviny, 19. 5.
2011).
Na základČ pĜedstaveného materiálu je patrné, že uvedené výrazy vznikají podle
kategoriálního modelu jako depropriální pojmenování, na rozdíl od neutrálního významu
lexémĤ motivovaných proprii jsou lexémy motivované citátem užívány ironicky. Tato
pojmenování jsou specifická také tím, že jsou užívána zpravidla zvnČjšku, vČtšinou odpĤrci
Havlovy politiky, kteĜí uvedená pojmenování užívají posmČšnČ. Sympatizanti s V. Havlem
a jeho smýšlením využívají spíše stylisticky neutrálního výrazu motivovaného vlastním
jménem.
PĜi dalším zkoumání takto vznikajících nových slov se soustĜedíme na sémanticky
blízké lexémy, které mají odlišný motivující výraz, ale odkazují ke stejnému referentu
a pĜedstavují shodnou onomaziologickou kategorii: havlista/pravdaláskista,
havlovec/pravdoláskovec, havlovský/pravdoláskovský. U tČchto v systému koexistujících
lexikálních jednotek mĤžeme pozorovat zajímavé pragmatické a lexikální jevy, jejichž
analýzou bychom snad mohli smČĜovat k jedné z možností, jak objasĖovat nČkterá diferenþní
kritéria mezi perspektivními neologismy a novými jazykovými jednotkami pĜíležitostnými.
PĜi porovnání tČchto jednotek mĤžeme vyjít z kategorie pĜíznaku nových pojmenování,
kdy vedle perspektivního, þásteþnČ uzualizovaného neologismu, vzniká další nové
pojmenování s ekvivalentním lexikálním významem. Tento vznikající neuzualizovaný lexém
má funkci jednotky pĜíznakové.

47
PodobnČ je tomu také u kategorie expresivity, pro jejíž stanovení má podstatnou
dĤležitost synonymie. Na pozadí þasto užívaného lexému, který je stylisticky neutrální
(pojmenování motivovaná jménem Václava Havla), vznikají lexémy s novým, neotĜelým
znakem expresivity. Specifickým expresivním znakem je pojmenovací motiv (slova pravda
a láska z citátu V. Havla), nebo jím mohou také být neobvyklé slovotvornČ formující
prostĜedky, které se ovšem, vyjma internacionálního sufixu -ista, v této skupinČ nových slov
nevyskytují.
Vzhledem k tomu, že jazyk politické publicistiky je velice dynamický, bezprostĜednČ
reaguje na spoleþenské zmČny (potažmo zmČny na politické scénČ), mĤže být jedním
z vhodných komunikaþních prostĜedí pro zachycování paralelnČ existujících lexikálních
jednotek nových, vznikajících, uzualizujících se a jednotek ustupujících na periferii slovní
zásoby. PĜi porovnání tČchto koexistujících jednotek mĤžeme pozorovat okolnosti, za nichž se
dané lexémy v jazyce ustalují, þi jako efemérní jevy krátce po svém vzniku zanikají, a jaké
lexikální a pragmatické jevy tento dynamický proces promČny slovní zásoby provázejí.

Literatura

JUNKOVÁ, Bohumila: Jazyková dynamika souþasné publicistiky. Praha: ARSCI 2002.


238 s.
MARTINCOVÁ, Olga: Na okraj konkurence slovotvorných prostĜedkĤ. In: Slovo
a slovesnost, 1997, roþ. 58, þ. 3, s. 161 – 164.
MARTINCOVÁ, Olga: Problematika neologismĤ v souþasné spisovné þeštinČ. Praha:
Univerzita Karlova 1983. 160 s.
MARTINCOVÁ, Olga: Propria v neologické slovotvorbČ. In: Dynamika a inovace
v þeštinČ a bulharštinČ 90. léta 20. století. Praha: Ústav pro jazyk þeský 2003, s. 19 – 25.
Mluvnice þeštiny: tvarosloví. Praha: Academia 1986. 536 s.
OPAVSKÁ, ZdeĖka: Nová pojmenování osob. In: Neologizmy v dnešní þeštinČ. Praha:
Ústav pro jazyk þeský Akademie vČd ýeské republiky 2005, s. 19 – 34.
ZIMA, Jaroslav: Expresivita slova v souþasné þeštinČ: studie lexikologická a stylistická.
Praha: Academia 1961. 139 s.

Zdrojové texty
ýasopis Respekt (8/2010 – 10/2011), deník Mladá fronta DNES (10/2009 – 12/2010)

48
ýeský národní korpus – SYN2010, SYN2009PUB. Ústav ýeského národního korpusu
FF UK, Praha 2010. Dostupný z WWW ‹http://www.korpus.cz›
Publicistické texty dostupné z WWW ‹http://www.reflex.cz›, ‹http://www.tyden.cz›,
‹http://www.literarky.cz›

49
Komunikácia u nevidiacich žiakov s autizmom

Radoslav Ćurajka – Miroslava Ćurajková


Ústav cudzích jazykov, Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, SZŠ internátna
pre žiakov so zrakovým postihnutím, Bratislava

V tomto príspevku nie je naším zámerom a nie je to ani v našich silách a ani by to
nebolo správne, poskytnúĢ všetky stratégie, prípadne univerzálny návod, ako
pracovaĢ/komunikovaĢ s deĢmi so slepotou a autizmom. To, þo ponúkame, je akýsi rámec,
kostra porozumenia tejto jedineþnej skupiny detí a prístup na rozvoj, zlepšenie a realizáciu
intervencií, ktoré otvárajú deĢom pomyselné dvere ku komunikácii. Myslíme si, že tento
príspevok poskytne „know-how“ Ģažko vybojovaných a vyhratých hodín a objavov, ktoré sa
získali poþas rokov práce s týmto jedineþným žiakom.
Dufauem (In Litvák, 1979, s. 150 – 151) približne v polovici devätnásteho storoþia
povedal: „Jazyk vytvorený nevidiacimi a pre nevidiacich by mal byĢ málo totožný s naším;
mal by sa výhradne opieraĢ o sluchové a hmatové vnemy, a síce by bol chudobný na formy
a výrazy, bol by neobyþajne jasný a presný. Jeho prísna logická stavba a jeho zloženie by boli
síce málo vhodné pre reþnícku inšpiráciu a poetický pátos, ale veda by v Ėom mohla nájsĢ
vhodný prostriedok pre presnú analýzu a systematický výklad.“ Napriek tomu, že definícia
pochádza z devätnásteho storoþia, myslíme si, že autor svojím výrokom predstihol dobu a aj
keć vtedy ešte urþite nemohol tušiĢ, že raz bude existovaĢ porucha nazývaná autizmus,
takmer ideálne vystihol jazyk vyhovujúci nielen nevidiacim ale aj jednotlivcom s autizmom.
Séria zahraniþných výskumov (napr. Tager – Flusberg, 1996, 1999, Wilkinson, 1998)
viedla ku konsenzu, že všetky deti s autizmom sú seriózne limitované v komunikaþných
schopnostiach. Tieto limity sú evidentné v ich obmedzenom rozsahu reþových aktov,
poškodenia konverzaþných a rozprávaþských schopností. Na teoretickej úrovni, tieto
komunikaþné poškodenia súvisia s deficitom porozumenia myslenia ostatných a iných rysov
poškodenia, obzvlášĢ v sociálnej funkþnosti. Kontrastne k univerzálnej povahe týchto
komunikaþných deficitov je fungovanie jazyka v autizme omnoho variabilnejšie. Na jednej
strane sú deti s autizmom, ktorých slovná zásoba, gramatika a artikulácia sú v rámci normy,
kým na druhej strane signifikantný podiel populácie ostáva v podstate neverbálny (Bishop,
2001, s. 287).
Kećže deti s autizmom zrejme nerozumejú tomu, þo im hovoríme, asi si vytvárajú
urþité rutiny þi rituály, ktoré im pomáhajú pri stresových situáciách. Medzi takéto rituály

50
môžeme zaradiĢ napr. hojdanie, (rovnaké) pohyby prstov, atć. Ak takýto rituál prerušíme,
môže to u dieĢaĢa vyvolaĢ agresiu, zlosĢ, nervozitu (Bondy – Frost, 2007).
Pred zavedením správnej techniky komunikácie dieĢaĢa so zrakovým postihnutím, je
ihneć na úvod potrebná komplexná logopedická a tyflopedická diagnostika, ktorá vychádza
a stavia na diagnóze oftalmologickej. Vhodnou komunikaþnou stratégiou u deti nevidiacich
od narodenia je využívanie reálnych predmetov, ktoré dieĢa obklopujú, pomocou ktorých
komunikuje a ktoré pomáhajú u nevidiaceho odbúraĢ základy verbalizmov (Bendová –
RĤžiþková, 2007).
Boswell (2011) ako kĐúþové body nácviku komunikácie uvádza: 1. uþíme deti aj AKO
komunikovaĢ (systém) aj PREýO komunikovaĢ (interakcie) a 2. multi-modálna komunikácia
(kombinujúca gesto, obrázky, slová, predmety) je dobrá a pomáha uþiĢ sa aj AKO a PREýO
rýchlejšie. OdpovedaĢ/reagovaĢ na komunikatívny zámer žiaka treba vždy keć je to možné, þi
už používa hovorené slovo, gesto, obrázok, objekt atć. .
Lopúchová (2008, s. 80 – 81) dáva do pozornosti niekoĐko pravidiel komunikácie
s nevidiacimi:
1. S nevidiacim rozprávajte úplne prirodzene, jasne, vecne a zrozumiteĐne. Dajte mu
þas, aby prijal þo hovoríte, porozumel a mohol reagovaĢ.
2. Pozdravte nevidiaceho ako prvý.
3. Pri vyuþovaní je dôležité študentovi vysvetliĢ, ako bude vyuþovacia hodina
prebiehaĢ. Je to potrebné aj kvôli organizácii hodiny aj kvôli príprave. V koneþnom dôsledku
sa bude cítiĢ sebaistejšie, keć bude vedieĢ, þo nasleduje.
4. NepodceĖujte nevidiaceho, avšak ani nepreceĖujte jeho sily. Je pravda, že svoje
povinnosti si musí plniĢ tak isto, ako ostatní spolužiaci, ale možno bude od vás potrebovaĢ
väþší priestor na vysvetlenie postupu práce alebo ćalšie doplĖujúce informácie.
5. Komunikácia by mala prebiehaĢ priamo s nevidiacim žiakom aj napriek tomu, že má
svojho asistenta alebo sprievodcu. Ukážte, že ste ochotní komunikovaĢ a poþúvaĢ. Urobte
pauzu pred tým, než zmeníte tému.
6. Myslite na to, že ak dosahuje rovnaké výsledky, ako jeho spolužiaci, znamená to, že
musí vynaložiĢ oveĐa viacej úsilia, aby to dosiahol.
7. Upútajte pozornosĢ žiaka.
8. Pýtajte si spätnú väzbu. Je dôležité spýtaĢ sa, þi chápe to, þo od neho požadujete.
9. ZdôrazĖujte kĐúþové slová a opakujte vety, ak je to potrebné. Používajte slová
primerané veku jednotlivca a jeho schopnostiam. Používajte rôzne slová toho istého významu
na objasnenie predmetu alebo situácie.

51
10. Používajte rôznu moduláciu hlasu, aby váš prejav nebol monotónny. Používajte
prirodzený rytmus a intonáciu hlasu.
Vizuálne podpory na komunikáciu so žiakmi s autizmom sú podĐa Boswellovej (2011)
kriticky dôležité, pretože:
1. sú v þase stabilné;
2. sú dobrou podnetnou technikou;
3. lákajú a udržiavajú pozornosĢ;
4. používajú silných metód uþenia;
5. znižujú mieru úzkosti;
6. urobia pojmy konkrétnejšie;
7. pomáhajú izolovaĢ poĖatie, že komunikácia je orientovaná na inú osobu.
Autorka upozorĖuje na zásady, ktoré je potrebné dodržiavaĢ, aby vám žiak rozumel
a tiež rozvíjal jeho vlastný expresívny jazyk:
1. Limitujte váš vlastný jazyk na slová, ktoré pozná a pokúste sa využívaĢ rovnaké slová
v rovnakej situácii.
2. Používajte krátke, jednoduché vety alebo frázy.
3. Hovorte pomaly a zreteĐne a þakajte.
4. PreháĖajte - zveliþujte tón vášho hlasu a výraz tváre.
5. Používajte gestá alebo iné vizuálne (obrazy, objekty, tlaþené slová), spárované
s verbálnym prejavom.
6. Keć je rozrušený alebo nahnevaný, znížte verbálny prejav a zvýšte používanie
vizuálnych podpor.
7. Napodobnite to, þo hovorí, a ćalej to trochu rozšírte (o nieþo).
Hogen (2011) uvádza súbor komunikaþných stimulov na vytvorenie komunikaþných
lákadiel, ktoré majú zmysel a sú pre dieĢa motivujúce. Mnohé z nich sú hry. Niektoré
zahĚĖajú riešenia problémových situácii. Všetky zahĚĖajú dobré naþasovanie, najmä
"þakanie", zo strany dospelých, ktorí nastavia situáciu a reaguje na komunikaþné pokusy
dieĢaĢa.
1. ZapojiĢ sa do ZÁBAVNÝCH herných rutín niekoĐkokrát, potom pauza a þakaĢ
na dieĢa na opätovné spustenie rutiny. Ak hracia rutina zahĚĖa motorické pohyby, jednoduchý
jazyk, a najmä objekt, potom dieĢa má niekoĐko možností, AKO znovu zaþaĢ príjemné rutiny.
2. NastaviĢ prekážky požadovaným objektom alebo þinnosĢami.
3. NastoliĢ problém – riešenie situácie.

52
4. ByĢ všímavý, ostražitý k situáciám, ktoré dieĢa nemá rado. Predtým ako sa
negatívne správanie stane problémom, uþte deti komunikovaĢ „hotovo" alebo „stop" alebo
„pauzu", potom rešpektuj toto oznámenie.
5. PonúkaĢ voĐby, robiĢ ich vizuálne kedykoĐvek je to možné, po celý deĖ.
6. Cviþenia striedania sa poþas motivaþnej aktivity, pomocou vizuálnych podnetov
spolu s verbálnymi podnetmi na koho poradie.
7. Keć si všimnete, že sa zaoberá nieþím, þo ho zaujíma, použite jednoduchý jazyk
pre opis toho, þo robí. Párovanie slova s akciou ju robí viac zmysluplnou.

Kećže je komunikácia jednou z najdôležitejších oblastí, ktorú je potrebné u žiaka


s autizmom rozvíjaĢ, uvádzame základné problémy v jednotlivých rovinách jazyka:
1. Verbálna rovina:
1.1. Reþ a porozumenie reþi – problémy s porozumením môžu byĢ rozdielne (od
nechápavosti až po mierne problémy porozumieĢ významu idiomatických výrazov)
1.2. Idiosynkratické používanie slov, abnormálne a bizardné prvky v reþi
2. Foneticko-fonologická rovina: nechcú komunikovaĢ, nemajú motiváciu hĐadaĢ
správny reþový vzor, þasto problém s tvorbou hlasu, malé reþové skúsenosti a nezáujem
hovoriĢ, þasto si vytvárajú negativistický postoj a odmietajú spolupracovaĢ, chýba kontrola
hlasitosti a hlasového citu. Vyskytuje sa dysprozódia – porucha v používaní modulaþných
faktorov – tempo, melódia, prízvuk (hovorí ako robot, má spevavú reþ, prípadne pri
rozprávaní tvorí nezmyselné rýmy).
3. Morfologicko-syntaktická rovina:
3.1. problematické používanie osôb, tzv. inverzia zámen pri vyjadrovaní svojho „JA“.
Istým spôsobom to môžeme považovaĢ za formu echolálie, keć dieĢa poþúva o svojej osobe:
„PeĢo, môžeš mi podaĢ kaþku?“ „Môžeš“
3.2. prvú osobu používa vtedy, keć hovorí o niekom inom. Používanie správnej osoby
vyžaduje mentálnu flexibilitu a dokonalé sémantické pochopenie pomenovania osoby, ktorá je
pre tieto deti veĐmi nároþná (Hrdliþka – Komárek, 2004).
4. Lexikálno-sémantická:
4.1. Echolália – chorobné opakovanie poþutého, bezprostredného alebo oneskoreného
charakteru (objavuje sa v 18. mesiaci u zdravých detí a u detí s autizmom až okolo 36.
mesiaca).
4.2. Oneskorená echolália – zakódujú si význam slova, ktoré je þasto používané
v urþitej situácii, potom ho v tej istej situácii použijú, ale v inom význame (napr. pre Petra je

53
slovo pomaly pojmom predstavujúcim nechcenú þinnosĢ, priþom doma ho používala mama,
keć zaþal vykonávaĢ urþitú þinnosĢ rýchlo) Je to pokus o zvládnutie/kontrolu situácie
obmedzenými prostriedkami.
4.3. Neologizmy (napr. tipi-tipi ako výraz pre šteklenie/masírovanie)
4.4. Používanie zautomatizovaných fráz (Patrik pred každou hodinou telesnej výchovy
používa vetu „Bude fit lopta“, ktorá pre neho charakterizuje hodinu telesnej výchovy).
4.5. Problém porozumenia metafore napr. „Ako zbitý pes. To je, že zbijeme psa?
(Peeters – Gillberg, 2003)
5. Pragmatická rovina: Generalizácia pojmov predstavuje veĐký problém. Bežné deti
zovšeobecĖujú, t. z., že v ranom veku je pre nich pohárom aj hrnþek aj fĐaška. U detí
s autizmom je to presne naopak. Majú problémy používaĢ nauþené slová pri zmene súvislosti,
prostredia, osoby, ktorá sa týka slovosledu a podobne (Na desiatu mám na pitie vodu, vodu
so sirupom, malinovku, sódovku).
6. Neverbálna rovina: Dôležitým faktorom komunikácie detí s autizmom je vizuálna
podpora, vzhĐadom na ich zníženú schopnosĢ porozumenia abstraktným pojmom
a znakovému jazyku. Gestá a mimika nemajú komunikaþný charakter, buć sú prehnane
výrazové alebo naopak mimika je málo rozpoznateĐná. Chýba oþný kontakt. Pri komunikácii
máte pocit, akoby dieĢa pozeralo cez/za vás.
Ak je už raz dieĢa motivované používaĢ kĐúþové jazykové štruktúry, je pravdepodobne,
že uþenie sa tohto jazyka zovšeobecní nastavenie hlavných tendencií. Väþšina výuþbových
procedúr silne závisí na iniciatíve dospelého. Takéto programy sú efektívne vo vytváraní
krátkodobého jazykového/reþového rastu, pre dospelých to nie je ani efektívne ani úþinné.
Deti, ktoré nie sú motivované používaĢ stratégie vyvolávajúce reþ (napr. pýtanie sa otázok
o ich okolí), zostanú totálne závislé na dospelom, ktorý zavádza nové formy reþi. Ak sa jazyk
dieĢa uþí používaním jazyka, dieĢa potrebuje aby sme ho adekvátne motivovali aj
odpovedaĢ/reagovaĢ aj iniciovaĢ sociálne interakcie (Schopler, 1995, s. 84).

Prezentované informácie a východiská boli získané cez priamu výuþbu žiaka a úzkou
spoluprácou s kolegyĖami, rodiþmi a autormi odborných publikácii, ktorí sa venujú tomuto
postihnutiu. Mali by stimulovaĢ rozmýšĐanie o tomto postihnutí a možno vylepšiĢ, prípadne
modifikovaĢ a objaviĢ tak „lepšiu cestu“ k edukácii jedineþného dieĢaĢa. Nezameriavame sa
na základné definície pojmov ich delenia a teoretické konštrukty. U þitateĐov predpokladáme
zaujatie a základné znalosti o postihnutiach, poskytovaní špeciálnej edukácie, individuálnej
starostlivosti, motivácii a štátnych vzdelávacích programov a podobnej þinnosti, preto sme sa

54
nezamerali na základné definície a delenia. Treba prízvukovaĢ, že zodpovednosĢ
za vzdelávanie žiaka, nesie celý tím, ktorý tvoria uþitelia, vychovávatelia, asistenti, rodiþia,
lekári, terapeuti, sociálni pracovníci, ... a samozrejme žiak.
Uvedomujeme si, že postihnutie neopisuje dieĢa ani jeho následné špeciálne potreby,
ktoré dieĢa má. Každé dieĢa prezentuje jedineþnosĢ a individualizmus v schopnostiach uþiĢ sa
i vo výzvach, ktoré pred ním stoja. Vplyv postihnutia je a bude ovplyvnený prirodzeným
získavaním empirických skúseností od okolia, silnými a slabými stránkami dieĢaĢa
i kompenzaþnými zruþnosĢami, ktoré sa už nauþilo. K úspechu vzdelávania vedie iba tímová
práca. Každé dieĢa, každá situácia a každá výzva nám dovoĐuje rozšíriĢ si naše schopnosti
a zruþnosti k pochopeniu a zdokonaleniu i nášho pedagogického umenia, šikovnosti,
obratnosti.

Literatúra

BONDY, Andy – FROST, Lori: Vizuálne komunikaþní strategie v autismu. Praha:


Grada 2007. 132 s.
BOSWELL, Susan: Communication Incentives. [online]. [cit. 2010-08-07]. Dostupné na
internete: http://teacch.com/communication-approaches-2/communication-incentives-susan-
boswell
BENDOVÁ, Petra: Alternativní a augmentativní komunikace u žákĤ se zrakovým
a kombinovaným postižením. In: Integrace zrakovČ a kombinovanČ postižených žákĤ. Ed.
V. RĤžiþková. Olomouc: VUP 2007, s. 47 – 78.
HOBSON, R. Peter – LEE, Anthony – BROWN, Rachel: Autism and congenital
blindness. In: Journal of Autism and Developmental Disorders. [online]. 1999, roþ. 29, þ. 1,
s. 45 – 56. [cit. 2010-12-16]. Dostupné na internete:
http://link.springer.com/article/10.1023/A:1025918616111
HOGAN, Kerry: Nonverbal Thinking, Communication, Imitation, and Play Skills with
some Things To Remember. [online]. 2011. [cit. 2010-08-07]. Dostupné na internete:
http://teacch.com/communication-approaches-2/nonverbal-thinking-communication-
imitation-and-play-skills-with-some-things-to-remember
HRDLIýKA, Michal – KOMÁREK, Vladimír: DČtský autismus. Praha: Portál 2004.
206 s.
KVASSAYOVÁ, Ema – MARTIŠKOVÁ, Jana: Autizmus. [online]. 2009. [cit. 10-01-
2009]. Dostupné na internete: http://kpppbb.svsbb.sk/frames.html

55
LITVAK, Alexander: Nástin psychologie nevidomých a slabozrakých. Praha: SPN
1979. 172 s.
LOPÚCHOVÁ, Jana: Pedagogika zrakovo postihnutých (vybrané kapitoly). Bratislava:
MABAG 2008. 100 s.
GILLBERG, Christopher – PEETERS, Theo: Autismus – zdravotní a výchovné aspekty.
Praha: Portál 2003. 122 s.
SCHOPLER, Eric – MESIBOV, Gary: Learning and cognition in autism. New York:
Plenum press 1995. 346 s.

56
Lexikálne posuny v preklade zo slovenþiny do bieloruštiny: Bieloruský
preklad poézie Jána Ondruša a Ivana Štrpku

Ivana Slivková-Džundová
Katedra slavistiky IRUS, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov

Pri preklade medzi slovanskými jazykmi je nevyhnutné zohĐadniĢ niekoĐko faktorov,


ktoré na jednej strane robia preklad medzi príbuznými jazykmi jednoduchší (lexikálna
podobnosĢ), ale na strane druhej je takýto preklad plný nástrah súvisiacich napr.
s medzijazykovou homonymiou þi významovým posunom. Svoje špecifiká a zradnosti nielen
na lexikálnej úrovni má aj preklad poézie. Odhliadnuc od názoru, že poézia je nepreložiteĐná,
musí byĢ prekladateĐ básne nielen dobrým filológom, ale aj literátom kvôli správnej
interpretácii prekladaného textu a v neposlednom rade aj básnikom, aby dokázal vytvoriĢ
novú, plnohodnotnú báseĖ v jazyku prekladu. Každý prekladateĐ podĐa Jána Zambora „(...)
disponuje kompetenciou text dekódovaĢ a znova kódovaĢ. Ak ide o prekladateĐa poézie, je
tam dôležitá zložka jazyková, poetologická a básnická.“ (2010, s. 202). Vo svojom príspevku
sa bližšie pozrieme na syntézu naþrtnutých problémov, t. j. na preklad poézie medzi
príbuznými slovanskými jazykmi, konkrétne na preklad ukážok z diela slovenských básnikov
Jána Ondruša a Ivana Štrpku do bieloruštiny. Preklady sú súþasĢou slovenského þísla
bieloruského þasopisu ARCHE (9/2010), ktoré sa venuje súþasnej slovenskej kultúre takmer
na päĢsto stranách1.
V analýze prekladu sa zameriame predovšetkým na preklad z lexikálneho hĐadiska,
resp. na významové posuny v preklade v porovnaní s originálom, ktoré súvisia buć
s nesprávnou interpretáciou originálu básne, alebo s nedostatoþnou jazykovou kompetenciou
prekladateĐa z bieloruštiny do slovenþiny.

1
Slovensku a najmä slovenskej literatúre je venované deviate þíslo tohto þasopisu z roku 2010, ktoré má podtitul
ɋɥɚɜɚɰɤɚɹ ɧɚɞɡɟɹ ɞɥɹ ɩɚɧɹɜɨɥɟɧɚɣ ɧɚɰɵɿ a Slovensku sa venuje na 498 stranách. Obsahuje Predslov
S. Smatryþenku a následne niekoĐko rubrík, ktoré sú vybudované tematicky a sledujú spoloþný cieĐ. Úvodnou
þasĢou je História, pokraþuje sa Esejistikou a PrehĐadom. V þasti Kniha bol uverejnený kompletný preklad
Knihy o cintoríne od Daniely KapitáĖovej, ktorá na Slovensku vyšla pod pseudonymom Samko Tále. Tak je
uvedená aj v preklade Maceja Duraþka, þo je taktiež pseudonym, analogicky utvorený transformáciou
pseudonymu Macej Buraþok, ktorý používal bieloruský obrodenecký spisovateĐ F. Bahuševiþ. Nasleduje þasĢ
Literatúra s prekladmi viacerých ukážok z tvorby slovenských spisovateĐov (Balla, Peter Macsovszky, Pavel
Vilikovský, Ján Ondruš, Lájoš Grendel, Erik Jakub Groch, Jana BeĖová, Ivan Štrpka, Igor Otþenáš, Michal
Hvorecký, Dušan Taragel, Pavol Rankov, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Irena Brežná, Marek Vadas, Nora
Ružiþková, Monika Kompaníková, Peter PišĢanek, Dušan Taragel (text), Danglár (ilustrácia). KomplexnosĢ
prezentácie slovenskej kultúry uzatvárajú þasti venované politicko-spoloþenskej situácii v rubrikách Rozhovor;
Analytika; Recenzia a Bonus s rodinnými receptami Petra PišĢanka.

57
Sústredíme sa na lexikálnu úroveĖ prekladu, lebo ako naznaþí naša analýza, nie
kompletná kritika prekladu vo Ferenþíkovom2 vnímaní, prekladateĐ neprejavil dostatoþnú
kompetenciu práve v tejto oblasti. Spomedzi prekladov z ARCHE sa tentoraz zameriame na
preklady poézie a v rámci nich sa pozastavíme pri preklade básne Jána Ondruša HĐadaþ
a básne Ivana Štrpku Nikto. Posledný autoportrét.
Analýzu prekladu básne J. Ondruša HĐadaþ3 zaþneme poukázaním na niekoĐko
významových nezhôd pri preklade plnovýznamových slovných druhov, ktoré sa
prekladateĐovi Siarhejovi Smatryþenkovi nepodarilo ustrážiĢ. Významy v tabuĐkách sú
uvedené podĐa Krátkeho slovníka slovenského jazyka 44 a Výkladového slovníka bieloruského
spisovného jazyka (ćalej TɋȻɆ).

1 1.

HĐadaþ si sadol pri studni, pýtal sa,


vysýpal prach zo sandálov. ɒɭɤɚɥɶɧɿɤ ɩɪɵɫɟʆ ɥɹ ɫɬɭɞɧɿ, ɩɵɬɚʆɫɹ,
ɜɵɫɵɩɚʆ ɩɹɫɨɤ ɡ ɫɚɧɞɚɥɚʆ.
Kamienok. Ʉɚɦɟɧɶɱɵɤ.
Hrudku. Ƚɪɭɞɨɤ.
ɉɚɜɟɪɰɟ, ɹ ɫɬɪɚɰɿʆ
Verte mi to, stratil ɋɥɨɜɚ, ɡɚ ɹɤɨɟ ɦɹɧɟ ɥɸɛɿɥɿ.
som slovo, na ktoré ma mali radi. ɇɿɯɬɨ ɹɝɨ ɧɟ ɛɚɱɵʆ.

Nikto ho nevidel.
prach -u m. ɩɹɫɨɤ, -ɫɤɭ, ɦ. 1. ɋɵɩɤɿɹ ɱɚɫɰɿɧɤɿ ɤɜɚɪɰɭ ɚɛɨ
1. jemné þiastoþky tuhých látok, kt. poletujú vo ɿɧɲɵɯ ɰɜɺɪɞɵɯ ɦɿɧɟɪɚɥɚʆ. Ɋɚɱɧɵ ɩ. ɀɨʆɬɵ ɩ.
vzduchu al. sa usádzajú na nieþom: oblak, kúdol p- Ȼɭɞɚɜɚɰɶ ɧɚ ɩɹɫɤɭ ɲɬɨ-ɧ. (ɩɟɪɚɧ.: ɧɚ ɧɟɧɚɞɡɟɣɧɚɣ
u; ɚɫɧɨɜɟ). ɉ. ɫɵɩɥɟɰɰɚ ɡ ɤɚɝɨ-ɧ. (ɜɟɥɶɦɿ ɫɬɚɪɵ; ɪɚɡɦ.
utieraĢ, rozvíriĢ p.; ɠɚɪɬ). 2. ɦɧ. –ɫɤɿ, -ɫɤɨʆ. ɉɪɚɫɬɨɪɵ, ɩɚɤɪɵɬɵɹ
kozmický p.; ɩɹɫɤɨɦ. Ɂɵɛɤɿɹ ɩɹɫɤɿ. 3. Ɍɨɟ, ɲɬɨ ɿ ɰɭɤɪɨɜɵ ɩɹɫɨɤ
uhoĐný p. (ɪɚɡɦ.) (...) ɌɋȻɆ, s. 529
2. výbušnina na napĎĖanie nábojov: strelný p.
Ɣ upadnúĢ do p-u zabudnutia – staĢ sa neznámym; ɩɵɥ, -ɭ, ɦ. 1. ɇɚɣɞɪɚɛɧɟɣɲɵɹ ɫɭɯɿɹ ɱɚɫɰɿɧɤɿ,
padnúĢ pred niekým do p-u – pokoriĢ sa; ɹɤɿɹ ɥɹɬɚɸɰɶ ɭ ɩɚɜɟɬɪɵ ɚɛɨ ɚɫɟɥɿ ɧɚ ɩɚɜɟɪɯɧɸ
pokoj p-u jeho – formula pri pietnej spomienke na ɱɚɝɨ-ɧ. ɋɰɿɪɚɰɶ ɩ. ɡ ɦɷɛɥɿ. Ⱦɚɪɨɠɧɵ ɩ. Ⱥɠ ɩ.
mĚtveho; ɤɭɪɵɰɶ. ɉ. ɭ ɜɨɱɵ ɩɭɫɤɚɰɶ (ɩɟɪɚɧ.: ɯɜɚɥɹɱɵɫɹ,
prachový príd.: p. sneh; ɚɛɦɚɧɜɚɰɶ: ɪɚɡɦ.). 2. Tɨɟ, ɲɬɨ ɿ ɩɵɥɨɤ (ɭ 2 ɡɧɚɱ).
ban. p-é rudy (...)ɌɋȻɆ, s. 527

Básnik hovorí o prachu zo sandálov, þiže o prachu, ktorý sa víri pri chôdzi po ceste.
Nemá na mysli umelo nasypanú vrstvu, ako by to bolo v prípade piesku. Prach symbolizuje
þas a piesok skôr nepevný, nestály povrch, strácanie pevnej pôdy pod nohami. Prvému
významu slovenského slova prach preto zodpovedá prvý význam bieloruského slova ɩɵɥ
a nie slova ɩɹɫɨɤ, ktoré by svoj ekvivalent našlo v slovenskom slove piesok. Dôležitú úlohu
2
Ferenþík, Ján: Kontexty prekladu. 1982.
3
Slovenská verzia dostupná na: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/483/Ondrus_Prvy-mesiac/25#ixzz1vceDrfHA;
bieloruský preklad v þasopise ARCHE 9/2010 s. 273.
4
Verzia dostupná na internete: http://slovnik.juls.savba.sk/

58
vo význame slova prach zohráva aj jeho schopnosĢ poletovaĢ, þo nachádzame v oboch
oznaþených významoch a þomu nezodpovedá význam slova piesok, ktorý je Ģažký a jeho
poletovanie je možné len vo výnimoþných poveternostných podmienkach. Avšak odhliadnuc
od slovníkových významov, treba povedaĢ, že vzhĐadom na bieloruské reálie je vyjadrenie
o vysypávaní piesku zo sandálov štandardné a bežne sa v takých situáciách používa, takže
v tomto prípade sa prekladateĐovi podarilo priblížiĢ situáciu bieloruskému þitateĐovi.

2. 2.
ȱ ɛɵɥɨ ɛɥɿɡɤɚ ɚɞ ɧɚɠɚ ɞɚ ɧɚɠɚ,
A bolo blízko od noža k nožu,
ɚɞ ɫɚɛɚɤɿ ɞɚ ɜɵɦɟɧɿ, ɚɞ ɤɚɩɫɭɥɵ ɞɚ ɫɨɧɰɚ.
od psa k vemenu, od kapsle k slnku.
kapsĐa -e -í ž. ɤɚɩɫɭɥɚ, -ɵ, ɦɧ. -ɵ, -ɫɭɥ, ɠ. 1. Ⱥɛɚɥɨɧɤɚ ɡ
1. zápalka (puzdierko s výbušninou) ɠɷɥɚɰɿɧɭ, ɤɪɭɯɦɚɥɭ ɚɛɨ ɿɧɲɚɝɚ ɪɷɱɵɜɚ ɞɥɹ ɜɚɞɤɿɯ
2. hovor. kapsula; ɰɿ ɩɚɪɚɲɤɚɩɚɞɨɛɧɵɯ ɥɹɤɚɪɫɬɜɚʆ. ȼɚɥɿɞɨɥ ɭ
kapsliþka –y -þiek ž. zdrob. ɤɚɩɫɭɥɚɯ. 2. ɇɚɡɜɚ ɡɥɭɱɚɥɶɧɚɣ ɚɛɚɥɨɧɤɿ ʆ ɪɨɡɧɵɯ
ɨɪɝɚɧɚʆ ɚɛɨ ɿɯ ɱɚɫɬɚɤ. (ɫɩɟɰ.). 3. Ƚɟɪɦɟɬɵɱɧɚ
ɡɚɤɪɵɬɚɟ ɺɦɿɲɱɚ. Ʉ. ɤɚɫɦɿɱɧɚɝɚ ɥɹɬɚɥɶɧɚɝɚ
ɚɩɚɪɚɬɚ. // ɩɪɵɦ. ɤɚɩɫɭɥɶɧɵ, -ɚɹ, -ɚɟ.

ɤɚɩɫɭɥɶ, -ɹ, ɦɧ. -ɿ, -ɹʆ, ɦ. ɍ ɩɚɬɪɨɧɚɯ ɫɧɚɪɚɞɚɯ:


ɤɚʆɩɚɱɨɤ ɡ ɜɵɛɭɯɨɜɵɦ ɪɷɱɵɜɚɦ, ɹɤɨɟ
ɡɚɝɚɪɚɟɰɰɚ ɚɞ ɭɞɚɪɭ. // ɩɪɵɦ. ɤɚɩɫɭɥɶɧɵ, -ɚɹ, -ɚɟ.
ɌɋȻɆ, s. 277

V preklade je použité slovo ɤɚɩɫɭɥɚ, avšak význam zodpovedajúci slovenskej kapsli má


bieloruské slovo ɤɚɩɫɭɥɶ. Z toho vyplýva, že prekladateĐ nepozná presný význam
slovenského slova, resp. nesprávne interpretoval „výbušnosĢ, iskrivosĢ“ kapsle, ktorá je
v básnikovom vnímaní poþiatoþným bodom najžiarivejšieho elementu – slnka. Bieloruský
preklad sa však v tomto prípade priblížil slovenskému hovorovému výrazu kapsula (kapsĐa2).

3 3.
ȱ ɛɵɥɨ ɛɥɿɡɤɚ ɚɞ ɲɧɚɪɚ ɞɚ ɲɧɚɪɚ,
A bolo blízko od jazvy k jazve,
od trávy k mĚtvym, ktorým žerie z ruky. Ⱥɞ ɬɪɚɜɵ ɞɚ ɧɹɛɨɠɱɵɤɚʆ, ɭ ɹɤɿɯ ɹɞɭɰɶ ɡ ɪɭɤɿ.
jazva -y -ziev ž. stopa po zacelenej rane: j. na þele, na ɲɪɚɦ, -ɚ, ɦɧ. -ɵ, -ɚʆ, ɦ. ɋɥɟɞ ɧɚ ɫɤɭɪɵ ɚɞ ɪɚɧɵ.
konári stromu; Ƚɥɵɛɨɤɿ ɲ. ɧɚ ɬɜɚɪɵ. ɒɪɚɦ ɧɚ ɞɪɷɜɟ (ɩɟɪɚɧ.).
zanechaĢ j-y; ɌɋȻɆ, s. 762
jazvový príd.: j-é stopy; ɲɧɚɪ – nenachádza sa ɌɋȻɆ
jazviþka -y -þiek ž. zdrob.
II. mĚtvy m. zomretý þlovek, nebohý: spomienka na ɧɹɛɨɠɱɵɤ, -ɚ, ɦɧ. -ɿ, -ɚʆ, ɦ. Ɇɺɪɬɜɵ ɱɚɥɚɜɟɤ,
m-ch; mĚtva ž. nebohá ɦɹɪɰɜɹɤ. // ɠ. ɧɹɛɨɠɱɵɰɚ, -ɵ, ɦɧ. -ɵ, -ɱɵɰ. //
Ɣ o m-ch (sa má hovoriĢ) len dobre; ɩɪɵɦ. ɧɹɛɨɠɱɵɰɤɿ, -ɚɹ, -ɚɟ. ɌɋȻɆ 394
bibl. vstaĢ z m-ch vrátiĢ sa zo stavu mĚtvych do
ɦɺɪɬɜɵ, -ɚɹ, -ɚɟ. 1. Ɍɨɣ, ɹɤɿ ɩɚɦɺɪ, ɧɟɠɵɜɵ. Ɇ.
života; ɱɚɥɚɜɟɤ. ɏɚɜɚɰɶ ɦɺɪɬɜɚɝɚ (ɧɚɡ.) 2. ɩɟɪɚɧ.
ɉɚɡɛɚʆɥɟɧɵ ɠɵɰɰɺɜɚɫɰɿ, ɚɩɭɫɰɟɥɵ. Ɇ. ɬɜɚɪ.
expr. zobudil by aj m-ho robí veĐký hluk
Ɇɺɪɬɜɚɹ ɜɭɥɿɰɚ. (...)ɌɋȻɆ , s. 344

59
žraĢ žerie žerú nedok. ɟɫɰɿ, ɟɦ, ɹɫɿ, ɟɫɰɶ; ɹɞɡɿɦ, ɹɫɰɟ, ɹɞɭɰɶ; ɟʆ, ɟɥɚ, ɟɲ ɿ
1. (o zvieratách) prijímaĢ potravu; ɟɠ; ɧɟɡɚɤ. 1. ɤɚɝɨ-ɲɬɨ ɍɠɵɜɚɰɶ ɟɠɭ. ȿ. ɹɛɥɵɤɿ.
hrub. (o Đućoch) jesĢ: ž. trávu, pomyje; əɚɝɨ ɧɟ ɹɫɿ, ɬɚɝɨ ʆ ɪɨɬ ɧɟ ɧɹɫɿ (ɩɪɵɤɚɡɤɚ). ȿ.
prasce, kone ž-ú; ɜɚɱɚɦɿ (ɩɟɪɚɧ. ɩɿɥɶɧɚ ʆɝɥɹɞɚɰɰɚ, ɧɟ ɚɞɪɵɜɚɸɱɵ
daĢ hydine ž.; ɩɨɡɿɪɤɭ; ɪɚɡɦ. ɠɚɪɬ.) (...) 2. ɬɨɥɶɤɿ ʆ ɿɧɮ. (ɭ
celý veþer ž-l solené mandle; ɫɩɚɥɭɱɷɧɧɿ ɡ ɞɡɟɹɫɥ.) ȿɠɚ, ɯɚɪɱ. ɇɚɜɚɪɵɰɶ ɟ.
pren. ž. dievþa oþami, pohĐadom (žiadostivo) ɏɚɰɟɰɶ ɟ. (...)ɌɋȻɆ, s. 196
pozorovaĢ
2. (o drobných živoþíchoch) prijímaním potravy niþiĢ, ɠɪɚɰɶ, ɠɚɪɭ, ɠɚɪɷɲ, ɠɚɪɷ; ɠɚɪɨɦ, ɠɚɪɚɰɟ,
požieraĢ: húsenice ž-ú listy ɠɚɪɭɰɶ; ɠɨɪ, ɠɷɪɥɚ; ɠɚɪɵ; ɧɟɡɚɤ. ɲɬɨ. ɉɪɚɝɧɚ
3. hovor. (o hmyze ap.) štípaĢ (význ. 2), hrýzĢ, pichaĢ: ɟɫɰɿ (ɩɪɚ ɠɵɜɺɥ; ɩɪɚ ɱɚɥɚɜɟɤɚ – ɝɪɭɛ. ɪɚɡɦ.). // ɡɚɤ.
muchy, vši ho ž-ú; ɫɚɠɪɚɰɶ, ɡɠɚɪɭ, ɡɠɚɪɷɲ, ɡɠɚɪɷ, ɡɠɚɪɨɦ, ɡɠɚɪɚɰɟ,
prach ho ž-ie ɡɠɚɪɭɰɶ; ɡɠɨɪ, ɡɠɷɪɥɚ, ɡɠɚɪɵ; ɫɚɠɪɚɧɵ. ɌɋȻɆ, s.
4. hovor. rozkladaĢ (význ. 4), rozožieraĢ: hrdza ž-ie 200
plech, kyseliny ž-ú pokožku
5. hovor. expr. maĢ spotrebu (pohonných látok,
energie ap.): auto mu ž-ie 6 l na 100 km, ohrievaþ veĐa
žerie;
pren. záĐuba mu ž-ie veĐa þasu vyžaduje
6. znepokojovaĢ, trápiĢ, sužovaĢ, zožieraĢ; zlostiĢ: ž-ie
ho svedomie, krivda;
expr. ten þlovek mu ž-ie nervy rozþuĐuje ho
7. subšt. veĐmi horlivo vykonávaĢ: ž-ie vojenþinu,
uþenie (...)
opak. žrávaĢ -a
// žraĢ sa hovor. expr. vadiĢ sa, hádaĢ sa, prieĢ sa: ž-ie
sa so ženou o každú korunu, ž-ú sa medzi sebou (ako
psy)

Ako preklad slova jazva sa v bieloruskom texte objavuje slovo ɲɧɚɪ, ktoré sa
v aktuálnom výkladovom slovníku spisovnej bieloruštiny nenachádza. Ide o príklad lexiky
súþasných novátorov bieloruského jazyka, ktorý má pôvod v dialekte. Spisovným
ekvivalentom slovenského slova jazva je bieloruské slovo ɲɪɚɦ, avšak pri jeho použití by
došlo k narušeniu štylistiky vety v bieloruštine a pravdepodobne z toho dôvodu prekladateĐ
zvolil nespisovný variant.
Pri preklade slova mĚtvy je použitá bieloruská lexikálna jednotka ɧɹɛɨɠɱɵɤ, aj keć
v bieloruštine rovnako ako v slovenþine slovo ɦɺɪɬɜɵ v identickej podobe existuje
a dokonca sa rovnako ako slovenský ekvivalent používa nielen ako prídavné meno, ale aj ako
podstatné meno. Slovo mĚtvy patrí k najstaršej a základnej slovnej zásobe v oboch
slovanských jazykoch, aj preto má takmer totožnú podobu. Výrazy nebohý þi nebožtík
nájdeme aj v slovenskom slovníku, to znamená, že prekladateĐ opätovne bezdôvodne oddialil
preklad od originálu a v tomto prípade nielen významovo, ale aj z hĐadiska zvukovej stránky
verša, pretože dochádza k neprirodzenému a nepotrebnému predĎženiu slova v preklade, þím
sa narúša pôvodný rytmus a znenie básne.
K najväþšiemu významovému posunu však dochádza v prípade prekladu slovesa žraĢ.
PrekladateĐ z nepochopiteĐných príþin zvolil neutrálne ɟɫɰɿ, ktoré vôbec nezodpovedá

60
významu slovenského slova. Ako vidíme v slovníkových významoch, slovenské žraĢ
a bieloruské ɠɪɚɰɶ sú si nielen významovo, ale aj formálne bližšie ako zvolený variant.
Básnikovo stratené slovo mĚtvym z ruky žerie ako zviera, a nie je ako þlovek. Pri dvojici
žraĢ/ɠɪɚɰɶ sa dokonca stretávame aj s rovnakou štylistickou charakteristikou, t. j. ide
o hrubý výraz, ak hovoríme o þloveku. Nie je jasné, preþo prekladateĐ zvolil práve v tomto
prípade cestu zjemnenia prekladového textu, pretože tým narušil básnikov zámer a využitie
hrubého slova ako výrazového prostriedku.

4 4.
ə ɩɟɪɚɣɲɨʆ ɩɪɚɡ ɪɚɤɭ
Prešiel som cez rieku ɿ ɤɪɵɱɭ ɡ ɞɪɭɝɨɝɚ ɛɟɪɚɝɭ.
a volám z druhej strany. Ɂ ɝɷɬɚɝɚ ɫɚɛɟ ɚɞɤɚɡɜɚɸ.
ɉɚɱɚɤɚɸ ɡɚ ɪɨɝɚɦ,
Z tejto si odpovedám. ɚ ɩɨɬɵɦ ɤɪɵɤɧɭ: Ɂɥɨɞɡɟɣ.
ɍɫɟ ɩɚɞɬɪɵɦɚɥɿ.
Poþkám sa za rohom
a potom skríknem: Zlodej.

Všetci sa pridali.
volaĢ nedok. ɤɪɵɱɚɰɶ, -ɱɭ, -ɱɵɲ, -ɱɵɰɶ; -ɱɵɦ, -ɱɵɰɟ, -ɱɚɰɶ; -
1. silným hlasom (na diaĐku) oznamovaĢ, kriþaĢ ɱɵ; ɧɟɡɚɤ. 1. Ɇɨɰɧɵɦ ɝɨɥɚɫɚɦ ɜɵɪɚɠɚɰɶ ɭɧɭɬɪɚɧɵ
(význ. 2): v. z veĐkej diaĐky, v. na záprah, v. za ɫɬɚɧ. Ʉ. ɚɞ ɛɨɥɸ. Ʉɪɵɱɚɰɶ ɲɬɨ ɚɠ ɭ Ʉɪɵɱɚɜɟ
odchádzajúcimi, poþuĢ v-nie o pomoc ɱɭɜɚɰɶ! 2. Ƚɭɱɧɚ ɝɚɜɚɪɵɰɶ. ɇɟ ɬɪɷɛɚ ɤ., ɝɚɜɚɪɵ
2. (o niekt. vtákoch) ozývaĢ sa (význ. 1), ohlášaĢ sa: ɫɩɚɤɨɣɧɚ. 3. ɧɚ ɤɚɝɨ (ɲɬɨ). Ƚɚɜɚɪɵɰɶ ɡ ɤɿɦ-ɧ.
prepelica v-á, v-nie divých husí ɪɷɡɤɿɦ ɬɨɧɚɦ, ɥɚɹɰɶ ɤɚɝɨ-ɧ. Ʉ. ɧɚ ɞɡɹɰɟɣ. 4. ɩɟɪɚɧ.
3. hlasom, vyslovením mena ap. upútavaĢ pozornosĢ: ɒɦɚɬ ɝɚɜɚɪɵɰɶ ɩɪɚ ɲɬɨ-, ɤɚɝɨ-ɧ., ɦɧɨɝɚ ɩɿɫɚɰɶ ɭ
v. (na) známych, v. deti domov; ɞɪɭɤɭ, ɩɪɵɰɹɝɜɚɸɱɵ ɚɝɭɥɶɧɭɸ ʆɜɚɝɭ. (...) ɌɋȻɆ, s.
choć, v-jú Ģa! v. niekoho posunkami; 304
pren. povinnosĢ (nás) v-á
4. (úradne) žiadaĢ prítomnosĢ niekoho: v. pohotovosĢ, ɤɥɿɤɚɰɶ, ɤɥɿɱɭ, ɤɥɿɱɚɲ, ɤɥɿɱɚ; ɤɥɿɱ; ɧɟɡɚɤ. 1. ɤɚɝɨ
políciu; (ɲɬɨ). Ƚɨɥɚɫɧɚ ɡɜɚɰɶ, ɩɪɚɫɿɰɶ ɩɪɵɣɫɰɿ,
v. priateĐa na svadbu, za svedka pozývaĢ ɚɞɝɭɤɧɭɰɰɚ. Ʉ. ɧɚ ɪɚɬɭɧɚɤ. Ʉ. ɛɚɛɭɥɸ. Ʉ. ɤɭɪɷɣ
5. tech. prostriedkom nadväzovaĢ spojenie, dávaĢ (ɩɚɞɡɵɜɚɰɶ, ɫɤɥɿɤɚɰɶ). 2. ɤɚɝɨ (ɲɬɨ). Ɂɚɩɪɚɲɚɰɶ ɡ
popud ap.: v. známym telefonovaĢ; ɹɤɨɣ-ɧ. ɦɷɬɚɣ. Ʉ. ɧɚ ɜɹɫɟɥɥɟ. Ʉ. ɧɚ ʆɪɚɱɵɫɬɵ
v-l, že odchádza; ɜɟɱɚɪ. 3. ɤɚɝɨ-ɲɬɨ. Ɂɚɤɥɿɤɚɰɶ ɞɚ ɹɤɿɯ-ɧ. ɞɡɟɹɧɧɹʆ.
v. výĢah privolávaĢ Ʉ. ɧɚɪɨɞ ɧɚ ɛɚɪɚɰɶɛɭ. 4. ɤɚɝɨ (ɲɬɨ) ɤɿɦ ɚɛɨ (ɩɪɵ
6. kniž. dožadovaĢ sa, dovolávaĢ sa: v. po náprave, po ɩɵɬɚɧɧɿ) ɹɤ. ɇɚɡɵɜɚɰɶ ɹɤɿɦ-ɧ. ɿɦɟɦ (ɪɚɡɦ.). //
pomste ɚɞɧɚɤɪ. ɤɥɿɤɧɭɰɶ, -ɧɭ, -ɧɟɲ, -ɧɟ; -ɧɿ (ɞɚ 1 ɿ 2
7. používaĢ meno niekoho, nieþoho; oslovovaĢ ɡɧɚɱ.). // ɡɚɤ. ɩɚɤɥɿɤɚɰɶ, -ɥɿɱɭ, -ɥɿɱɚɲ, -ɥɿɱɚ; -ɥɿɱ; -
(nejakým) menom; nazývaĢ, menovaĢ: v-li ho (náš) ɥɿɤɚɧɵ (ɞɚ 1 ɿ 2 ɡɧɚɱ.). // ɧɚɡ. ɤɥɿɤɚɧɧɟ, -ɹ, ɧ.
starý;toto miesto v-me zátišie; v-li sa dôvernými ɌɋȻɆ, s. 293
menami (...)
opak. volávaĢ -a
// volaĢ sa maĢ meno, nazývaĢ sa, menovaĢ sa: ako sa
v-š? táto súþiastka sa v-á guĐkové ložisko;
opak. volávaĢ sa
pridaĢ sa1 ɩɚɞɬɪɵɦɚɰɶ, -ɚɸ, -ɚɟɲ, -ɚɟ; -ɵɦɚɧɵ; ɡɚɤ. 1. ɤɚɝɨ-
1. pripojiĢ sa ako ćalší, pridružiĢ sa (v chôdzi, v ɲɬɨ. ɉɪɵɬɪɵɦɚʆɲɵ, ɧɟ ɞɚɰɶ ɭɩɚɫɰɿ. ɉ. ɩɚɞ ɪɭɤɭ.
reþi): p. sa k sprievodu; 2. ɩɟɪɚɧ., ɤɚɝɨ (ɲɬɨ). Ⱥɤɚɡɚɰɶ ɤɚɦɭ-ɧ. ɞɚɩɚɦɨɝɭ,
p. sa k spievajúcim ɫɚɞɡɟɣɧɿɱɚɧɧɟ. ɉ. ɫɹɛɪɚ ʆ ɰɹɠɤɭɸ ɦɿɧɭɬɭ. ɉ.
2. staĢ sa stúpencom, prívržencom niekoho, nieþoho: ɞɨɛɪɚɣ ɩɚɪɚɞɚɣ. 3. ɩɟɪɚɧ., ɤɚɝɨ-ɲɬɨ. ȼɵɤɚɡɚʆɲɵ
p. sa k povstalcom; ɡɝɨɞɭ, ɚɞɨɛɪɵʆɲɵ, ɜɵɫɬɭɩɿɰɶ ɭ ɚɛɚɪɨɧɭ ɤɚɝɨ-,
p. sa k návrhu ɱɚɝɨ-ɧ. ɉ. ɱɵɸ-ɧ. ɤɚɧɞɵɞɚɬɭɪɭ. 4. ɲɬɨ. ɇɟ ɞɚɰɶ
ɫɩɵɧɿɰɰɚ, ɩɚɪɭɲɵɰɰɚ ɱɚɦɭ-ɧ. ɉ. ɚɝɨɧɶ ɭ ɩɥɿɰɟ. ɉ.

61
ɝɭɬɚɪɤɭ. (...)ɌɋȻɆ, s. 418

ɞɚɥɭɱɵɰɶ, -ɥɭɱɭ, -ɥɭɱɵɲ,-ɥɭɱɵɰɶ; -ɥɭɱɚɧɵ; ɡɚɤ.,


ɲɬɨ. 1. ɉɪɵɥɭɱɵɰɶ ɞɚ ɱɚɝɨ-ɧ. Ⱦɚɥɭɱɵɰɶ ɤɚɪɨɜɭ
ɞɚ ɫɬɚɬɤɚ. 2. ɉɪɵɛɚɜɿɰɶ ɡɚ ɱɚɝɨ-ɧ. Ⱦ. ɞɚɤɭɦɟɧɬɵ
ɞɚ ɫɩɪɚɜɵ. 3. ɉɚɡɧɚɺɦɿɰɶ ɡ ɱɵɦ-ɧ. Ⱦ. ɞɡɹɰɟɣ ɞɚ
ɦɭɡɵɱɧɚɣ ɤɭɥɶɬɭɪɵ. // ɧɟɡɚɤ. ɞɚɥɭɱɵɰɶ, -ɚɸ, -ɚɟɲ,
-ɚɟ. // ɧɚɡ. ɞɚɥɭɱɷɧɧɟ, -ɹ. ɧ.

V rozbore slovies pokraþujeme aj v rámci štvrtej þasti básne HĐadaþ. V prípade


prekladu slovesa volaĢ do bieloruštiny slovom ɤɪɵɱɚɰɶ je nevyhnutné pozastaviĢ sa pri tej
þasti významu slovesa, v ktorej sa hovorí, že nejde iba o výpoveć silným hlasom, ale
pri kriku ide aj o vyjadrenie vnútorného stavu, najþastejšie bolesti þi hnevu. Význam
použitého slovenského slovesa je oznamovaĢ a príznak nástojþivosti, väþšej intenzity þi
vyjadrovania emócií nenájdeme ani v jednom zo siedmich významov, ale našli by sme ho
medzi významami slovenského kriþaĢ. ýiastoþne sa zachováva sémantika bieloruského
ɤɪɵɱɚɰɶ len v polovici jeho tretieho významu. Preto už po niekoĐkýkrát treba konštatovaĢ, že
zvolený ekvivalent v preklade pozmenil význam slova z originálneho textu a pozorujeme
tendenciu prekladateĐa za každú cenu nájsĢ a v preklade použiĢ slovo, ktoré by text
od originálu þo najviac oddialilo.
Obdobná situácia je aj pri slovese pridaĢ sa, pri preklade ktorého prekladateĐ použil
sloveso ɩɚɞɬɪɵɦɚɰɶ, ktoré má v slovenþine význam podržaĢ (podporiĢ niekoho). V preklade
tak výraz dostáva dodatoþný význam súhlasu þi podpory, ktorý v originálnom texte nie je.
K základným charakteristikám tvorby Jána Ondruša patrí o. i. aj to, že jeho básne sú
plné deštrukcie, inovácie a gramatickej deformácie. Básnik þasto využíva vetné
a myšlienkové presahy, verše sa približujú skôr k hre ako k úþelu a báseĖ býva zbavená
lyrickosti. K špecifickým výrazom, ktoré sa opakujú vo viacerých básĖach, patria napr. slová
voda, oheĖ, popol, jazva a pod.5
V bieloruskom preklade básne HĐadaþ dochádza k významovým posunom v týchto
prípadoch:
1. použitie nesprávneho slova (v prípadoch, keć si slová nie sú formálne podobné –
ɩɹɫɨɤ ako nepresný ekvivalent slova prach);
2. použitie nesprávneho slova pri nepoznaní originálneho slova, resp. pri nesprávnej
interpretácii originálneho slova (ɤɚɩɫɭɥɚ ako nepresný ekvivalent slova kapsĐa);
3. bezdôvodné využitie synonymného výrazu (ɧɹɛɨɠɱɵɤ/mĚtvy);

5
PodĐa: http://www.litcentrum.sk/39899

62
4. bezdôvodné využitie jemnejšieho výrazu, resp. štylisticky neutrálneho slova
(ɹɞɭɰɶ/žerie);
5. bezdôvodné využitie emotívneho výrazu na mieste neutrálneho slova
(ɤɪɵɱɚɰɶ/volaĢ, ɩɚɞɬɪɵɦɚɰɶ/podržaĢ).

V preklade básne Ivana Štrpku Nikto. Posledný autoportrét6, ktorého autorkou je


Sviatlana Bohuš, sa v prvom rade taktiež zameriame na plnovýznamové slová.

NIKTO. POSLEDNÝ AUTOPORTRÉT ɇɿɯɬɨ. Ⱥɩɨɲɧɿ ɚʆɬɚɩɚɪɬɪɷɬ

Júl preteká. To kruté, Ɇɿɧɚɟ ɥɿɩɟɧɶ. Ɍɨɟ ɡɥɨɟ


zo všetkých strán priestupné zrkadlo (v ktorom ɚɞɤɪɵɬɚɟ ɡ ɭɫɿɯ ɛɚɤɨʆ ɥɸɫɬɷɪɤɚ (ɭ ɹɤɿɦ
sa spoznávame, pohybujeme, kráþame, ɡɧɚɺɦɿɦɫɹ, ɛɥɭɤɚɟɦ, ɤɪɨɱɵɦ,
tkvieme, tlieme) je ɤɪɚɧɚɟɦ ɿ ɤɚɧɚɟɦ) – ɭ ɿɦ
náš vlastný svet, vĚšiaci ɧɚɲ ɫɶɜɟɬ, ɹɤɿ ɡɶɞɡɹɣɫɶɧɹɟ
naše holé skutky, a nie naše obrazy. ɧɚɲɵ ɝɨɥɵɹ ʆɱɵɧɤɿ – ɧɹ ɧɚɲɵ ɜɨɛɪɚɡɵ.
Po uši v tom. Vlna ɉɚ ɝɨɪɥɚ ʆ ɿɦ. Ⱥ ɯɜɚɥɹ
ohlušuje. Modro bez hĎbky. Slnko je ɚɝɥɭɲɚɟ. Ȼɥɚɤɿɬ ɛɟɡ ɝɥɵɛɿɧɿ. Ⱥ ɫɨɧɰɚ –
nahá pulzujúca rana. ɚɞɤɪɵɬɚɹ ɩɭɥɶɫɭɸɱɚɹ ɪɚɧɚ.
Ten živý Nikto v zrkadle som ja. ɀɵɜɵ ɇɿɯɬɨ ʆ ɥɸɫɬɷɪɤɭ – ɝɷɬɚ ɹ.

V prípade slovesa pretiecĢ, pretekaĢ sa v bieloruskom preklade stráca teþenie, resp.


plynutie a tekuté skupenstvo, ktoré má v básni symbolizovaĢ pohyb þasu. A pritom podĐa
výkladového slovníka bieloruského jazyka sa v súvislosti s þasom taktiež používa slovo ɰɹɱɵ,
ɩɪɚɰɹɤɚɰɶ. Teþenie v tomto prípade vyjadruje aj neukonþenosĢ javu, ktorá sa v bieloruskom
preklade dostáva do úzadia.

pretiecĢ -teþie -teþú -tiekol dok. ɦɿɧɭɰɶ, -ɧɭ, -ɧɟɲ, -ɧɟ; -ɧɺɦ, -ɧɹɰɟ, -ɧɭɰɶ, -ɧɿ; ɡɚɤ.
1. teþením sa dostaĢ cez nieþo: mlieko p-lo; 1. ɤɚɝɨ-ɲɬɨ. ɉɪɚɣɫɰɿ, ɩɪɚɟɯɚɰɶ ɤɚɥɹ ɤɚɝɨ-, ɱɚɝɨ-ɧ.,
voda p-la cez stenu ɩɚɤɿɧɭʆɲɵ ɹɝɨ ɡɡɚɞɭ ɚɛɨ ɡ ɛɨɤɭ. Ɇ. ɚɡɹɪɤɨ. 2.
2. (o nádobe) naplniĢ sa tak, že tekutina sa ɩɟɪɚɜɚɠɧɚ ɡ ɚɞɦɨʆɟɦ, ɱɚɝɨ. ɉɚɡɛɟɝɧɭɰɶ ɱɚɝɨ-ɧ. ɇɟ
preleje cez okraj: pohár p-l ɦ. ɛɹɞɵ (ɛɟɡɚɫ.). Ƚɨɪɲ ɤɚɥɿ ɛɚɿɲɫɹ: ɿ ɥɿɯɚ ɧɟ ɦɿɧɟɲ
3. odtiecĢ z jedného miesta na druhé ɿ ɧɚɞɪɵɠɵɲɫɹ. 3. (1 ɿ 2 ɚɫ. ɧɟ ʆɠɜɵɜ.) ɋɤɨɧɱɵɰɰɚ,
Ɣ odvtedy už veĐa vody p-lo (dolu Dunajom) bolo to ɩɪɚɣɫɰɿ (ɩɪɚ ɱɚɫ, ɩɚɪɭ, ɩɚɞɡɟɿ ɿ ɩɚɞ). ȼɨɫɶ ɿ ɥɟɬɚ
dávno; ɦɿɧɭɥɚ. 4. (1 ɿ 2 ɚɫ. ɧɟ ʆɠɜɵɜ.), ɤɚɦɭ. ɋɩɨʆɧɿɰɰɚ
nedok. pretekaĢ1 (ɩɪɚ ʆɡɪɨɫɬ). əɦɭ ɦɿɧɭɥɚ ɫɟɦ ɝɚɞɨʆ. ɌɋȻɆ 347
1. k 1 – 3
2. teþúc, plynúc prechádzaĢ cez nieþo, nieþím: mestom ɰɹɱɵ, 1 ɿ 2 ɚɫ. ɧɟ ʆɠɵɜ., ɰɹɱɷ; ɰɹɤɧɭɰɶ; ɰɺɤ, ɰɹɤɥɚ,
p-á rieka -ɥɨ; ɧɟɡɚɤ. 1. Ʌɿɰɰɚ ɫɬɪɭɦɟɧɟɦ, ɩɚɬɨɤɚɦ ɭ ɹɤɿɦ-ɧ.
ɧɚɩɪɚɦɤɭ. Ɋɚɤɚ ɰɹɱɷ ɦɿɯ ɝɨɪ. Ʉɪɨʆ ɰɹɱɷ ɡ ɪɚɧɵ.
ɐɹɤɭɰɶ ɝɭɤɿ ɦɭɡɵɤɿ (ɩɟɪɚɧ). 2. ɉɪɚɩɭɫɤɚɰɶ
ɜɚɞɤɚɫɰɶ ɭ ɜɵɧɿɤɭ ɧɹɫɩɪɚʆɧɚɫɰɿ (ɩɪɚɡ ɞɡɿɪɤɭ,
ɚɞɬɭɞɿɧɭ ɿ ɩɚɞ.). ȼɹɞɪɨ ɰɹɱɷ. 3. ɉɪɚɯɨɞɡɿɰɶ,
ɩɪɚɰɹɤɚɰɶ (ɩɪɚ ɱɚɫ) ɐɹɤɭɰɶ ɝɚɞɵ. // ɧɚɡ.
ɰɹɱɷɧɧɟ, -ɹ, ɧ. (ɞɚ 1 ɿ 3 ɡɧɚɱ). ɌɋȻɆ, s. 740

6
Slovenský text dostupný na: http://www.litcentrum.sk/39851. Bieloruský preklad ARCHE 9/2010, s. 308.

63
Pri prídavnom mene krutý zase obdobne ako pri slovese žraĢ v preklade Ondrušovej
básne dochádza k pokusu o neutralizáciu expresívnej výpovede. Krutý (bieloruské ɥɸɬɵ) je
viac ako zlý, zámerom básnika bolo vyjadriĢ nemilosrdnosĢ a neúprosnosĢ odrazu v zrkadle.

krutý príd. ɡɥɵ, -ɚɹ, -ɨɟ. 1. əɤɿ ɬɨɿɰɶ ɭ ɫɚɛɟ ɡɥɨ. Ɂ. ɧɚɦɟɪ. Ɂɥɚɹ
1. nemilosrdný, neúprosný, ukrutný; svedþiaci o ɞɨɥɹ (ɧɹɲɱɚɫɧɚɹ). 2. ɉɨʆɧɵ ɡɥɨɫɰɿ, ɜɚɪɨɠɚɫɰɿ. Ɂ.
tom: k. nepriateĐ; ɱɚɥɚɜɟɤ. Ɂɥɵɹ ɜɨɱɵ. 3. ɧɚ ɤɚɝɨ-ɲɬɨ. ɋɹɪɞɡɿɬɵ,
k. osud; ɩɨʆɧɵ ɡɥɨɫɰɿ ɧɚ ɤɚɝɨ-, ɲɬɨ-ɧ. Ȭɧ ɡ. ɧɚ ʆɫɿɯ. 4.
k-é zaobchádzanie Ʉɭɫɥɿɜɵ, ɡɥɨɫɧɵ (ɩɪɚ ɠɵɜɺɥ). Ɂ. ɫɚɛɚɤɚ. 5. ɩɟɪɚɧ.
2. expr. tuhý; veĐký: k-á zima; ɍɠɵɜ. Ⱦɥɹ ɚɛɚɡɧɚɱɷɧɧɹ ɜɵɲɷɣɲɚɣ ɫɬɭɩɟɧɿ ɹɤɨɣ-ɧ.
k-á bolesĢ; ɹɤɚɫɰɿ, ɞɡɟɹɧɧɹ, ɫɬɚɧɭ ɿ ɩɚɞ., ɜɵɪɚɠɚɧɚɝɚ
ɧɚɡɨʆɧɿɤɚɦ (ɪɚɡɦ.). Ɂ. ɦɚɪɨɡ. Ɂɥɵɹ ɜɹɬɪɵ. ɌɋȻɆ, s.
243

ɥɸɬɵ1, -ɚɹ, -ɚɟ. 1. Ɂɥɵ, ɛɹɡɥɿɬɚɫɧɵ. Ʌ. ɜɨɪɚɝ. Ʌ.


ɡɜɟɪ. 2. ɩɟɪɚɧ. ȼɟɥɶɦɿ ɦɨɰɧɵ ʆ ɫɜɚɿɦ ɩɪɚʆɥɟɧɧɿ,
ɧɟɜɵɤɚɡɧɚ ɰɹɠɤɿ. Ʌɸɬɚɹ ɡɥɨɫɰɶ.Ʌɸɬɵɹ ɦɚɪɚɡɵ. //
ɧɚɡ. ɥɸɬɚɫɰɶ, -ɿ, ɠ. (ɞɚ 1 ɡɧɚɱ.) ɌɋȻɆ, s. 324

Prídavné meno priestupný bolo preložené ako ɚɞɤɪɵɬɵ, t. j. otvorený. Priestupné


zrkadlo v sebe ukrýva aj význam zo všetkých strán otvorené, ale slovesá pohybu objavujúce
sa v nasledujúcom verši napovedajú, že nemennosĢ, zjavnosĢ a priamosĢ zrkadla je
básnickým zámerom narušená. Práve v tejto súvislosti význam otvorené je len súþasĢou
významu priestupné, a preto je bieloruský preklad správny, ale istým spôsobom ochudobnený.
Slovo ɚɞɤɪɵɬɵ je použité v preklade ešte raz v závere básne ako ekvivalent
k slovenskému nahý, þo taktiež nepovažujeme za veĐmi dobré riešenie, pretože význam
neobleþený, obnažený sa medzi významami slova ɚɞɤɪɵɬɵ nenachádza. Adekvátny preklad
slova nahý by bol v bieloruštine ɝɨɥɵ, ktoré v doslovnom preklade do slovenþiny znamená
holý, þo je synonymum k slovu nahý.

priestupný príd. aɞɤɪɵɬɵ, -ɚɹ, -ɚɟ. 1. ɇɿɱɵɦ ɧɟ ɡɚɝɚɪɨɞɠɚɧɵ, ɧɟ


1. schopný prepúšĢaĢ nieþo: p-á pôda ɩɪɵɤɪɵɬɵ. Ⱥ. ɩɪɚɫɬɨɪ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɟ ɦɨɪɚ. ɋɦɚɠɵɰɶ
2. prestupujúci istý poþet: p. rok majúci 366 dní; ɧɚ ɚɞɤɪɵɬɵɦ ɚɝɧɿ. 2. Ⱦɚɫɬɭɩɧɵ ɞɥɹ ʆɫɿɯ
priestupnosĢ –i ž. ɠɚɞɚɸɱɵɯ. Ⱥ. ɫɯɨɞ. 3. ɇɟ ɬɚɣɧɵ, ɹʆɧɵ. Ⱥ. ɩɪɚɬɷɫɬ.
Ⱥɞɤɪɵɬɚ (ɩɪɵɫɥ.) ɜɵɫɬɭɩɿɰɶ ɡ ɤɪɵɬɵɤɚɣ
ɧɟɞɚɯɨɩɚʆ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɟ ɝɚɥɚɫɚɜɚɧɧɟ (ɩɚɞɧɹɰɰɟɦ ɪɭɤ,
ɧɟ ɬɚɣɧɚɟ.). 4. ɒɱɵɪɵ, ɩɪɚɦɵ. Ⱥ. ɬɜɚɪ. Ⱥ.
ɯɚɪɚɤɬɚɪ. 5. Ɍɨɟ, ɲɬɨ ɿ ɪɚɡɝɨɪɧɭɬɵ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɹ
ɤɧɿɝɚ. Ⱥ. ɠɭɪɧɚɥ. 6. Ɂ ɜɹɥɿɤɿɦ ɜɵɪɚɡɚɦ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɟ
ɩɥɚɰɰɟ. 7. ɧɟ ɩɚɞɡɟɦɧɵ, ɡ ɡɧɚɞɜɨɪɧɵɦ ɜɵɯɚɞɚɦ
ɩɥɚɫɬɚ. Ⱥ. ɫɩɨɫɚɛ ɡɞɚɛɵɱɵ ɜɭɝɚɥɸ. (...) ɌɋȻɆ, s. 38
nahý príd. ɚɞɤɪɵɬɵ, -ɚɹ, -ɚɟ. 1. ɇɿɱɵɦ ɧɟ ɡɚɝɚɪɨɞɠɚɧɵ, ɧɟ
1. nezakrytý odevom, neobleþený, obnažený, holý: n- ɩɪɵɤɪɵɬɵ. Ⱥ. ɩɪɚɫɬɨɪ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɟ ɦɨɪɚ. ɋɦɚɠɵɰɶ
é dieĢa, n. do pása, kúpaĢ sa n. ɧɚ ɚɞɤɪɵɬɵɦ ɚɝɧɿ. 2. Ⱦɚɫɬɭɩɧɵ ɞɥɹ ʆɫɿɯ
2. nezakrývaný, holý (význ. 5): n-á skutoþnosĢ, pravda ɠɚɞɚɸɱɵɯ. Ⱥ. ɫɯɨɞ. 3. ɇɟ ɬɚɣɧɵ, ɹʆɧɵ. Ⱥ. ɩɪɚɬɷɫɬ.
Ɣ expr. n. ako Adam, ako ho Boh stvoril celkom; Ⱥɞɤɪɵɬɚ (ɩɪɵɫɥ.) ɜɵɫɬɭɩɿɰɶ ɡ ɤɪɵɬɵɤɚɣ
cítiĢ sa ako n. vtĚní zle; ɧɟɞɚɯɨɩɚʆ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɟ ɝɚɥɚɫɚɜɚɧɧɟ (ɩɚɞɧɹɰɰɟɦ ɪɭɤ,

64
naho prísl.; ɧɟ ɬɚɣɧɚɟ.). 4. ɒɱɵɪɵ, ɩɪɚɦɵ. Ⱥ. ɬɜɚɪ. Ⱥ.
nahosĢ -i ž. ɯɚɪɚɤɬɚɪ. 5. Ɍɨɟ, ɲɬɨ ɿ ɪɚɡɝɨɪɧɭɬɵ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɹ
ɤɧɿɝɚ. Ⱥ. ɠɭɪɧɚɥ. 6. Ɂ ɜɹɥɿɤɿɦ ɜɵɪɚɡɚɦ. Ⱥɞɤɪɵɬɚɟ
ɩɥɚɰɰɟ. 7. ɧɟ ɩɚɞɡɟɦɧɵ, ɡ ɡɧɚɞɜɨɪɧɵɦ ɜɵɯɚɞɚɦ
ɩɥɚɫɬɚ. Ⱥ. ɫɩɨɫɚɛ ɡɞɚɛɵɱɵ ɜɭɝɚɥɸ. (...) ɌɋȻɆ, s. 38

ɝɨɥɵ, -ɚ, -ɚɟ; ɝɨɥ, -ɚ. 1. ɇɟ ɚɩɪɚɧɭɬɵ, ɛɟɡ


ɪɚɫɥɿɧɧɚɝɚ ɚɛɨ ɜɚɥɚɫɹɧɨɝɚ ɩɨɤɪɵɜɚ. Ƚɨɥɚɹ
ɫɩɿɧɚ. Ƚ. ɱɷɪɚɩ (ɥɵɫɵ). Ƚɨɥɵɹ ɞɪɷɜɵ (ɛɟɡ ɥɿɫɰɹ).
Ƚɨɥɵɹ ɫɰɟɧɵ (ɩɟɪɚɧ.: ɧɟ ʆɩɪɵɝɨɠɚɧɵɹ). ɋɩɚɰɶ ɧɚ
ɝɨɥɵɦ ɥɨɠɤɭ (ɛɟɡ ɫɟɧɧɿɤɚ). Ȼɪɚɰɶ ɝɨɥɵɦɿ ɪɭɤɚɦɿ
(ɩɟɪɚɧ.: ɛɟɡ ɰɹɠɤɚɫɰɟɣ). 2. ɩɟɪɚɧ. ɍɡɹɬɵ ɫɚɦ ɩɚ
ɫɚɛɟ, ɛɟɡ ɬɥɭɦɚɱɷɧɧɹʆ, ɛɟɡ ɞɚɞɚɬɤɚʆ. Ƚɨɥɵɹ ɥɿɱɛɵ.
Ƚɨɥɵɹ ɮɚɤɬɵ. 3. Ȼɟɡ ɩɪɵɦɟɫɟɣ, ɱɵɫɬɵ. Ƚ. ɩɹɫɨɤ. 4.
ɩɟɪɚɧ. Ȼɟɞɧɵ. Ƚɨɥ ɹɤ ɫɚɤɨɥ. Ƚ. ɹɤ ɛɿɡɭɧ. (...) ɌɋȻɆ
154

Pri slove zrkadlo nejde ani tak o nesprávnosĢ prekladu, skôr o otázku, ktorú tento výber
prekladateĐa vyvoláva. Prvý význam slova ɥɸɫɬɷɪɤɚ nás totiž odvoláva na slovo ɥɸɫɬɪɚ,
takže ide o významovo totožné výrazy, preto nie je jasné, preþo prekladateĐ zvolil dlhšie
slovo s formálnym znakom deminutíva -ka a svojím výberom tak rozbil spoluhláskovú
skupinu v slove (ɥɸ-ɫɬɪ-ɚ), ktorá by v preklade zachovala zvukovú stránku slovenského
verša (zrk-adlo).

zrkadlo -a -diel s. ɥɸɫɬɷɪɤɚ, -ɚ, ɦɧ. -ɿ, -ɚʆ, ɧ. 1. Ɍɨɟ, ɲɬɨ ɿ ɥɸɫɬɪɚ1 (ɭ
1. (sklená) tabuĐa s lesklou vrstvou utvárajúca 1 ɚ 2 ɡɧɚɱ.). Ƚɥɹɞɡɟɰɰɚ ʆ ɥ. ȼɨɱɵ – ɥ. ɞɭɲɵ. 2.
odrážaním svetelných ɇɟɜɹɥɿɱɤɚɟ ɥɸɫɬɪɚ1 (ɭ 1 ɡɧɚɱ.). // ɩɚɦɹɧɲ.
lúþov plošný obraz predmetu: toaletné, brúsené, ɥɸɫɬɷɪɚɱɤɚ, -ɚ, ɦɧ. -ɿ, -ɚʆ, ɧ. // ɩɪɵɦ.
benátske z.; ɥɸɫɬɷɪɤɚɜɵ, -ɚɹ, -ɚɟ.
odb. rovinné, vypuklé, guĐové z.; ɌɋȻɆ, s. 324
spätné z. na motor. vozidle
2. þo pripomína takúto tabuĐu: z. jazera;
polygr. presné rozvrhnutie obrázkov a textu na strane
3. verný odraz, obraz, svedectvo: umenie je z-om doby
Ɣ hladký ako z. veĐmi;
nastaviĢ niekomu (krivé) z., ukázaĢ mu, aký (nie) je;
zrkadlový príd.: z. ćalekohĐad, z-á plocha, sieĖ;
zrkadielko -a -lok s. zdrob.

V prípade prekladu slovesa pohybovaĢ dochádza k rozšíreniu významu, pretože


bieloruské ɛɥɭɤɚɰɶ by mohlo byĢ skôr prekladom k slovenskému blúdiĢ, kećže hneć
z prvého významu je jasné, že ide o chôdzu bez cieĐa. Slovenské pohybovaĢ sa je
všeobecnejšie (aj meniĢ polohu) a pohyb nie je obmedzený na chôdzu, pohybovaĢ (v zrkadle)
môžeme aj rukami, ústami, oþami a pod. Slovenskému pohybovaĢ sa zodpovedá bieloruský
ekvivalent ɪɭɯɚɰɰɚ.

65
pohybovaĢ nedok. ɛɥɭɤɚɰɶ, -ɚɸ, -ɚɟɲ, -ɚɟ; ɧɟɡɚɤ. 1. Ȼɹɡɦɷɬɧɚ ɯɚɞɡɿɰɶ,
1. robiĢ pohyby, hýbaĢ: p. nohami, perami ɝɭɥɹɰɶ. Ȼ. ɩɚ ɜɭɥɿɰɵ. 2. ɉɟɪɚɹɡɞɠɚɰɶ ɡ ɦɟɫɰɚ ɧɚ
2. meniĢ polohu nieþoho: vietor p-je lístím ɦɟɫɰɚ, ɯɚɞɡɿɰɶ ɭ ɩɨɲɭɤɚɯ ɤɚɝɨ-, ɱɚɝɨ-ɧ. Ȼ. ɩɚ ɫɜɟɰɟ.
3. uvádzaĢ do pohybu, do þinnosti: mlyn p- 3. ɩɟɪɚɧ. ɉɟɪɚɯɨɞɡɿɰɶ ɡ ɚɞɧɚɝɨ ɩɪɚɞɦɟɬɚ ɧɚ ɞɪɭɝɿ,
lo vodné koleso ɧɟ ɫɩɵɧɹɸɱɵɫɹ ɧɚ ɱɵɦ-ɧ. (ɩɪɚ ɩɨɝɥɹɞ, ɜɨɱɵ,
// pohybovaĢ sa ɞɭɦɤɿ). Ȼɥɭɤɚɸɰɶ ɞɭɦɤɿ. // ɧɚɡ. ɛɥɭɤɚɧɧɟ, -ɹ, ɧ.
1. meniĢ svoju polohu, miesto: rýchlo sa p.; ɌɋȻɆ, s. 90
po ceste sa p-jú autá
2. žiĢ, úþinkovaĢ v istom prostredí: p. sa medzi Đućmi; ɪɭɯɚɰɰɚ, -ɚɸɫɹ, -ɚɟɲɫɹ, -ɚɟɰɰɚ; ɧɟɡɚɤ. 1.
s istotou sa p. v spoloþnosti Ɂɧɚɯɨɞɡɿɰɰɚ ʆ ɪɭɯɭ, ɩɟɪɚɦɹɲɱɚɰɰɚ. ȼɨɣɫɤɿ
3. kolísaĢ v istom rozpätí: teplota sa p-la okolo nuly ɪɭɯɚɥɿɫɹ ɧɚ ɡɚɯɚɞ. Ɋ. ɩɚ ɫɥɭɠɛɟ. (ɚɬɪɵɦɥɿɜɚɰɶ
ɩɚɜɵɲɷɧɧɟ). ɋɩɪɚɜɚ ɧɟ ɪɭɯɚɟɰɰɚ (ɫɬɚɿɰɶ ɧɚ
ɦɟɫɰɵ). 2. Ɋɭɲɵɰɰɚ ɡ ɦɟɫɰɚ, ɚɞɩɪɚʆɥɹɰɰɚ. Ɋ. ʆ
ɞɚɪɨɝɭ. 3. ȼɚɪɭɲɵɰɰɚ (ɭ 1 ɡɧɚɱ.), ɦɹɧɹɰɶ
ɫɬɚɧɨɜɿɲɱɚ ɰɟɥɚ. ɋɹɞɡɟɰɶ, ɧɟ ɪɭɯɚɸɱɵɫɹ. ɇɨɝɿ ɧɟ
ɪɭɯɚɸɰɰɚ (ɧɟ ɦɨɠɚ ɫɬɭɩɿɰɶ, ɿɫɰɿ ɯɬɨ-ɧ.). // ɩɪɵɦ.
ɪɭɯɚɥɶɧɵ, -ɚɹ, -ɚɟ (ɞɚ 3 ɡɧɚɱ.; ɫɩɟɰ.). ɌɋȻɆ 568

Pri slovese tlieĢ v preklade dochádza taktiež k významovému posunu a ide o prípad,
pri ktorom v bieloruštine existuje obdobné slovo, kećže ako v prípade mĚtvy ide o najstaršiu
vrstvu slovanskej slovnej zásoby. TlieĢ znamená dohorievaĢ = byĢ symbolicky na prahu smrti
a ɤɚɧɚɰɶ = dlho skonávaĢ v mukách. Avšak v tomto prípade treba braĢ do úvahy, že
prekladateĐ sa s najväþšou pravdepodobnosĢou snažil zachovaĢ podobnosĢ za sebou
nasledujúcich slov tkvieme, tlieme/ɤɪɚɧɚɟɦ ɿ ɤɚɧɚɟɦ.

tlieĢ -ie -ejú nedok. ɤɚɧɚɰɶ, -ɚɸ, -ɚɟɲ, -ɚɟ; ɧɟɡɚɤ. 1. ɉɚɦɿɪɚɰɶ ɭ ɦɭɤɚɯ,
1. slabo, bez plameĖa horieĢ: oheĖ pomaly tlie; ɤɚɧɱɚɰɰɚ. Ʉ. ɭ ɧɟɱɚɥɚɜɟɱɵɯ ɩɚɤɭɬɚɯ. 2. ɩɟɪɚɧ.
v peci, v pahrebe t-li uhlíky; ɇɚɛɥɿɠɚɰɰɚ ɞɚ ɤɚɧɰɚ, ɤɚɧɱɚɰɰɚ. // ɧɚɡ. ɤɚɧɚɧɧɟ, -ɹ,
pren. tlie v Ėom iskra nádeje, života – pretrváva ɧ. ɌɋȻɆ, s. 271
2. (o org. látkach) rozkladaĢ sa, práchnivieĢ: t-
ɬɥɟɰɶ, 1 ɿ 2 ɚɫ. ɧɟ ʆɠɵɜ., ɬɥɟɟ; ɧɟɡɚɤ. 1. Ƚɧɿɸɱɵ,
úce lístie, kosti;
ɪɚɡɛɭɪɚɰɰɚ; ɬɪɭɯɥɟɰɶ, ɩɚɪɚɯɧɟɰɶ. Ɍɥɟɟ ɚɩɚɥɚɟ
tlenie biol. proces rozkladu org. Látok ɥɿɫɰɟ. 2. Ƚɚɪɷɰɶ ɛɟɡ ɩɨɥɵɦɹ; ɫɥɚɛɚ
ɩɚɞɬɪɵɦɥɿɜɚɰɶ ɝɚɪɷɧɧɟ. Ⱥɫɿɧɚ ɧɟ ɝɚɪɵɰɶ, ɚ ɬɥɟɟ.
3. ɩɟɪɚɧ. ȱɫɧɚɜɚɰɶ ɫɤɪɵɬɚ, ɫɥɚɛɚ ɩɪɚɹʆɥɹɰɰɚ ɞɡɟ-ɧ.
(ɩɪɚ ɠɵɰɰɺ, ɩɚɱɵɰɰɿ ɿ ɩɚɞ.). ɍ ɞɭɲɵ ɬɥɟɥɚ ɧɚɞɡɟɹ.
// ɧɚɡ. ɬɥɟɧɧɟ, -ɹ, ɧ. (ɞɚ 1 ɿ 2 ɡɧɚɱ.) ɌɋȻɆ, s. 656

Pri analýze lexikálnych významov sa ešte pozastavme pri slove vlastný, ktorý
prekladateĐ pri preklade slovného spojenia náš vlastný vynechal. Vynechanie prídavného
mena vlastný, ktorý má v bieloruštine ekvivalent ɭɥɚɫɧɵ ochudobnilo preklad o zosobnenie,
ktoré autor symbolicky naznaþuje už v názve básne Nikto. Posledný autoportrét.

vlastný príd. ɭɥɚɫɧɵ, -ɚɹ, -ɚɟ. 1. əɤɿ ɧɚɥɟɠɵɰɶ


1. kt. je vlastníctvom niekoho, kt. niekomu, nieþomu patrí, od niekoho, ɤɚɦɭ-, ɱɚɦɭ-ɧ. ɹɤ ɭɥɚɫɧɚɰɶ.
z nieþoho pochádza, svoj, op. cudzí: maĢ v. dom, (ne)maĢ v. telefón; ɍɥɚɫɧɚɹ ɦɚɲɵɧɚ. 2. ɋɜɨɣ,
mäso vo v-ej šĢave; ɚɫɚɛɿɫɬɵ. Ɂɪɚɛɿɰɶ ɲɬɨ-ɧ. ɭɥɚɫɧɵɦɿ
zhotovený v-mi rukami, konaĢ z v-ho popudu, nepoþuĢ v-ho slova ɪɭɤɚɦɿ. ɇɚ ʆɥɚɫɧɵɹ ɜɨɱɵ ʆɛɚɱɵɰɶ.
2. citovo, pokrvne spriaznený, príbuzný: nepoznal (svoju) v-ú ɉɚ ʆɥɚɫɧɚɣ ɜɨɥɿ.

66
ženu, prijaĢ dieĢa za v-é; 3. əɤɿ ɡɧɚɯɨɞɡɿɰɰɚ ʆ ɧɟɩɚɫɪɷɞɧɵɦ
v. brat, syn pokrvný, op. nevlastný ɪɚɫɩɚɪɚɞɠɷɧɧɿ, ɩɚɞɩɚɪɚɞɤɚɜɚɧɧɿ
3. vlastnoruþne zhotovený; týkajúci sa samého autora, ɤɚɝɨ-, ɱɚɝɨ-ɧ. ɍ. ɤɚɪɷɫɩɚɧɞɷɧɬ.
tvorcu: (vystavovaĢ) v-é fotografie; ɍɥɚɫɧɚɹ ɤɚɧɰɵɥɹɪɵɹ. 4. Ʌɿɬɚɪɚɥɶɧɵ,
v. portrét, v. životopis; ɫɚɩɪɚʆɞɧɵ. ȼɚ ʆɥɚɫɧɵɦ ɫɷɧɫɟ ɫɥɨɜɚ.
v. gól do bránky svojho mužstva 5. ɍɥɚɫɰɿɜɵ ɬɨɥɶɤɿ ɤɚɦɭ-, ɱɚɦɭ-ɧ.,
4. tvoriaci jadro veci, skutoþný, pravý: v. proces prebieha automaticky, ɛɟɡ ɩɚɛɨɱɧɵɯ ɞɚɛɚɜɚɤ (ɫɩɟɰ.).
k v-ej téme sa nedostal; ɍɥɚɫɧɚɹ ɜɚɝɚ ɰɟɥɚ. (...) ɌɋȻɆ, s. 687
spôsoby jemu v-é;
lingv. v-é meno pomenúvajúce jednotlivinu toho istého druhu (...)

Okrem slov rozobratých v tejto analýze sa v oboch prekladoch objavuje aj niekoĐko


ćalších nepresností, ktorým sa z dôvodu obmedzeného rozsahu príspevku už nebudeme
podrobne venovaĢ, ale môžeme naznaþiĢ, že ide napr. o nesúlad v preklade predložiek –
„stratil som slovo, na ktoré ma mali radi“ // „ɹ ɫɬɪɚɰɿʆ ɋɥɨɜɚ, ɡɚ ɹɤɨɟ ɦɹɧɟ ɥɸɛɿɥɿ“ – alebo
vynechávanie zámen v preklade, ktoré sú v slovenskom texte použité so zámerom
individualizácie lyrického subjektu, napr. „Verte mi to“ // „ɉɚɜɟɪɰɟ [ɦɧɟ], ɹ ɫɬɪɚɰɿʆ“;
„Poþkám sa za rohom“ // „ɩɚɱɚɤɚɸ [cɹɛɟ] ɡɚ ɪɨɝɚɦ“ a objavuje sa aj nesúlad pri osobách
slovies „žerie“ // ɹɞɭɰɶ.
CieĐom príspevku bolo poukázaĢ na lexikálne posuny, ktoré menia význam použitých
básnických výrazových prostriedkov a vo viacerých prípadoch aj zvukovú stránku verša. Ako
píše Liashuk, „spoloþná lexikálna zásoba bieloruštiny a slovenþiny umožĖuje realizovaĢ
princíp slabiþnej paralelnosti cestou aktualizácie synonymických možností“ (2009, s. 261),
preto sme sa snažili upozorniĢ na miesta, kde prekladatelia túto možnosĢ nevyužili. Zdá sa, že
v oboch prekladoch jazykové kompetencie prekladateĐov nie sú na takej úrovni, aby mohli
dekódovaĢ text a následne ho správne zakódovaĢ v jazyku prekladu.

Poznámka
Tento þlánok bol vytvorený realizáciou projektu Dovybavenie a rozšírenie
lingvokulturologického a prekladateĐsko-tlmoþníckeho centra na základe podpory operaþného
programu Výskum a vývoj financovaného z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.

Literatúra

FERENýÍK, Ján: Kontexty prekladu. Bratislava: Slovenský spisovateĐ 1982. 150 s.


Krátky slovník slovenského jazyka 4. Dostupné na internete: http://slovnik.juls.savba.sk/

67
LIASHUK, Viktoria: K súvzĢažnosti axiológie a poetológie v bieloruských prekladoch
slovenskej poézie po r. 1989. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej
literatúry po roku 1989 III. Prešov: AFPhUP 2009, s. 350 – 263.
ONDRUŠ, Ján: HĐadaþ. Dostupné na internete: http://www.litcentrum.sk/39899
Ɉɧɞɪɭɲ, əɧ: ɒɭɤɚɥɶɧɿɤ. In: ARCHE, 2010, þ. 9, s. 273 – 276.
ŠTRPKA, Ivan: Nikto. Posledný autoportrét. Dostupné na:
http://www.litcentrum.sk/39851
ɒɬɪɩɤɚ, ȱɜɚɧ: ȼɵɫɚɥɚɩɿ ɹɡɵɤ. In: ARCHE, 2010, þ. 9, s. 307 – 308.
Ɍɥɭɦɚɱɚɥɶɧɵ ɫɥɨʆɧɿɤ ɛɟɥɚɪɭɫɤɚɣ ɥɿɬɚɪɚɬɭɪɧɚɣ ɦɨɜɵ. ɉɚɞ. ɪɷɞ. Ɇ. Ɋ. ɋɭɞɧɿɤɚ ɿ Ɇ.
ɇ.Ʉɪɵʆɤɨ. Ɇɿɧɫɤ: Ȼɟɥɚɪɭɫɤɚɹ ɷɧɰɵɤɥɚɩɟɞɵɹ 2002. 784 ɫ. ZAMBOR, Ján:
Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. Bratislava: Veda 2010. 259 s.

68
Valencia slovesa a jej prínos pre komunikáciu v nemeckom jazyku

Simona Fraštíková
Katedra germanistiky, Filozofická fakulta Univerzity sv. Cyrila a Metoda, Trnava

1. Úvod
V nasledovnom príspevku sa zaoberám valenciou slovesa v úzkej spojitosti s verbálnou
komunikáciou, ktorá je realizovaná v nemeckom jazyku, priþom mojím cieĐom je poukázaĢ
predovšetkým na využitie valenþnej teórie v praxi.
Vychádzajúc z definovaného cieĐa, venujem pozornosĢ najmä vetným modelom, ktoré
sú zostavené na základe valenþných vlastností slovesnej lexémy, a ktoré schematicky
zachytávajú kombinaþnú varietu syntaktických vzĢahov medzi ich jednotlivými þlenmi.
ZároveĖ si všímam aj variabilnosĢ lexikálneho obsadenia daných þlenov, ktorá je odrazom
rozmanitosti kontextového použitia urþitej slovesnej lexikálnej jednotky. Uvedené komplexné
nazeranie na relaþný (valenþný) potenciál slovesnej lexémy predstavuje vyššie naznaþené
prepojenie teoretickej roviny valencie s tou praktickou, a síce v tom, že sú používateĐovi
jazyka prostredníctvom vetných modelov doplnených o príklady znázorĖujúce možné
lexikálne obsadenie ich jednotlivých þlenov poskytnuté základné informácie potrebné pre
utvorenie gramaticky korektných a obsahovo úplných vetných štruktúr ako východiska
úspešnej verbálnej komunikácie.1
Vetné modely ako súþasĢ komplexných valenþných modelov slovies boli doposiaĐ
spracované aj lexikograficky, nie však so zameraním pre praktické použitie (DaF). PokiaĐ
vychádzame z toho, že komunikujúci nie sú vedomostne na úrovni vysokoškolských
študentov, je nevyhnutné dané lexikografické spracovanie adekvátne prispôsobiĢ práve ich
úrovni.
V mojom príspevku sa venujem aj uvedenej oblasti. Ako praktickú ukážku využívam
lexikografické spracovanie valencie slovesa v najaktuálnejšom nemeckom valenþnom
slovníku (Schumacher, 2004). V nadväznosti naĖ poukazujem na jednoduchší model, ktorý
pozostáva z vetných modelov a príkladových viet získaných z nemeckého jazykového
korpusu (https://cosmas2.ids-mannheim.de [10-26-2013]).

1
Plnohodnotnú vetnú konštrukciu ako východisko úspešnej verbálnej komunikácie vnímam z pozície
hovoriaceho, pre ktorého je nemecký jazyk cudzím jazykom. Z tohto pohĐadu považujem gramaticky korektnú
a obsahovo úplnú vetnú konštrukciu ako primárny cieĐ, o ktorý by sa mal tzv. Nichtmuttersprachler (hovoriaci,
pre ktorého je cieĐový jazyk cudzím jazykom) usilovaĢ.

69
Z dôvodu priestorového obmedzenia som zvolila ako praktickú ukážku len slovesnú
lexému leben (žiĢ), ktorá je však súþasĢou základnej slovnej zásoby a preto vhodným
objektom empirického skúmania.

2. Valencia slovesa
VzhĐadom na to, že je mojím cieĐom poukázaĢ v prvom rade na možné prepojenie
valencie slovesa s komunikáciou, nebudem sa podrobne zaoberaĢ historickým vývojom
valencie, ale naþrtnem najmä hlavné znaky tejto teórie.
Za zakladateĐa valenþnej teórie je považovaný francúzsky jazykovedec Lucien Tesniére
(1959)2, ktorému sa ako prvému podarilo pozdvihnúĢ fenomén valencie na úroveĖ východiska
gramatickej teórie. Tento špecifický prípad vzájomnej spájateĐnosti slovesa s inými
jazykovými jednotkami nachádzajúci odraz pri tvorení vetných štruktúr oslovil najmä
nemeckých jazykovedcov, ktorí rozvíjali myšlienku valencie slovesa ćalej. V súvislosti
s poþiatoþnou fázou K. M. Welke (1988, s. 12f.) uvádza autorov ako Erben (1960), Helbig
(1965), Welke (1965), Bondzio (1969; 1971), ktorí myšlienku valencie posunuli ćalej, i keć
nie v jednotnej podobe.3 Zo súþasných lingvistov sa valenþnej teórii venujú Ágel
(2000), Eroms (2000), Kozmová (2013) a i.4
Valencia slovesa, ako ju chápal Tesniére prešla postupne viacerými modifikáciami
práve zo strany nemeckej lingvistiky. Pôvodne prezentovaná ako schopnosĢ slovesnej lexémy
viazaĢ na seba urþitý poþet aktantov5, jedná sa teda primárne o syntaktické hĐadisko
a upriamenie pozornosti na povrchovú štruktúry vety, sa stala východiskom len pre jednu
skupinu jazykovedcov6. Na tomto mieste nezaškodí uviesĢ definíciu valencie, ktorú uvádza

2
Hlavné dielo, v ktorom Tesniére prezentoval myšlienky modernej valenþnej teórie, bolo vydané posthum pod
názvom Éléments de syntaxe structurale. Paris. 1959. (Základy štrukturálnej syntaxe).
3
V rámci jazykovedy, obzvlášĢ tej nemeckej, nebola rozvíjaná valenþná teória jednotne. Preto je možno
postrehnúĢ najmä v prvej fáze viaceré koncepcie valenþnej teórie. Aj v prípade samotných autorov ako Erben,
Helbig, Welke, Bondzio, Eroms, þi Ágel nemožno hovoriĢ o jednotnom chápaní valenþnej teórie. ZatiaĐ þo
Erben podobne ako Helbig vychádzal z Tesniérovho pôvodne formálne chápaného pojmu valencie, považovali
Welke a Bondzio valenciu slovesa za primárne sémantický jav. Helbig sa nakoniec pod vplyvom generatívnej
sémantiky priklonil tiež k názoru, že valencia je v prvom rade sémantického charakteru. V súþasnosti sa chápe
valencia ako komplexný jav zahrĖujúci obe roviny a zohĐadĖujúci i pragmatický aspekt. Bližšie porovn. Welke
(1988), Helbig (1992), Ágel (2000), Eroms (2003).
4
Pri autoroch je uvedený odkaz len na jednu, z môjho pohĐadu Ģažiskovú publikáciu. Všetci autori sa však
valencii venovali i v iných publikáciách. ZároveĖ je potrebné zdôrazniĢ, že ide o autorov, ktorí sa venujú
valencii slovesa s ohĐadom na nemecký jazyk, príp. kontrastívne, kde jeden z jazykov je nemecký jazyk.
5
Terminológia, ktorú používajú lingvisti na pomenovanie vetných elementov viazaných slovesom a tzv. voĐných
vetných elementov taktiež nie je jednotná. Tesníerovským pojmom actants vs. circumstances tak zodpovedajú
nemecké výrazy Aktanten vs. Zirkumstanten (aktanty vs. cirkumstanty), Ergänzungen vs. Angaben (valenþne
viazané doplnenia vs. tzv. voĐné valenþne neviazané doplnenia), Komplemente vs. Supplemente (komplementy
vs. suplementy). V nadväznosti na U. Engela (2009) budem používaĢ termíny valenþne viazané doplnenie a
voĐné valenþne neviazané doplnenie.
6
Porovn. pozn. þ. 3.

70
nemecký lingvistický slovník (2002, s. 727), pretože aj v nej možno postrehnúĢ chápanie
valencie najmä ako formálneho javu: „Valenz ist die Fähigkeit eines Lexems (z.B. eines
Verbs, Adjektivs, Substantivs), seine syntaktische Umgebung vorzustrukturieren, indem es
anderen Konstituenten im Satz Bedingungen bezüglich ihrer grammatischen Eigenschaften
auferlegt.“ 7
Druhá skupina lingvistov8 sa orientovala na hĎbkovú sémantickú rovinu, a preto vnímala
aj valenciu primárne sémanticky. Vychádzajúc z takéhoto poĖatia valencie je pre lexémy,
máme na mysli predovšetkým slovesné lexémy, príznaþné, že sa spájajú do syntagmaticky
komplexnejších celkov len s jazykovými jednotkami s urþitými sémantickými príznakmi
a naopak urþité sémanticky neprípustné jazykové jednotky zo svojho okolia vyluþujú.
Komplexný pohĐad na valenciu slovesa poskytujú autorky Valenþného slovníka
slovenských slovies J. Nižníková – M. Sokolová (1998, s. 7), ktoré charakterizujú valenciu
ako: „[...] schopnosĢ slovesa viazaĢ na seba istý poþet jazykových jednotiek (doplnení,
participantov) a urþovaĢ ich tvarové a významové vlastnosti.“9 PodĐa uvedeného chápania je
valencia jav, ktorý presahuje jednotlivé roviny. Ide o viacrozmernú kategóriu, ktorá nie je
obmedzená na jednu alebo druhú rovinu vetnej štruktúry, ale naopak predpokladá ich
vzájomné ovplyvĖovanie sa. Nakoniec je potrebné spomenúĢ aj pragmatickú rovinu, ku ktorej
smeruje, predovšetkým s ohĐadom na skúmanú problematiku, kećže sa koncentrujem na
prínos valencie pre komunikáciu v nemeckom jazyku.
Vnímanie slovesa ako centrálnej konštrukþnej a sémantickej jednotky vety našlo
uplatnenie pri spracúvaní tzv. vetných modelov alebo vetných vzorcov, ako uvádzajú niektorí
autori10. Prostredníctvom vetných modelov máme možnosĢ schematicky zachytiĢ relaþný
potenciál slovesnej lexémy. Na úrovni povrchovej gramatickej štruktúry vety tak ide
o zachytenie kvantitatívnej a kvalitatívnej valencie slovesa, na úrovni hĎbkovej štruktúry vety
ide o charakteristiku participantov slovesa pomocou sémantických príznakov. Komplexný

7
Porov. H. Bußmann (2002).
([Valencia je schopnosĢ lexémy (napr. slovesnej, adjektívnej, substantívnej) predurþovaĢ svoje syntaktické
okolie, a síce tak, že iným jazykovým jednotkám vo vete kladie podmienky so zreteĐom na ich gramatické
vlastnosti.] (preklad S. Fraštíková)
8
Porov. pozn. þ. 3.
9
Porov. J. Nižníková – M. Sokolová (1998).
10
Medzi výrazmi vetný vzorec a vetný model vidia rozdiel najmä mnohí nemeckí lingvisti. Podobne aj R.
Kozmová (2009:3) rozlišuje pri popise valenþného modelu medzi týmito dvoma pojmami. ZatiaĐ þo vetné
vzorce charakterizuje ako „abstraktné kategórie, ktorých doplnenia možno realizovaĢ rôznymi participantmi“,
je podĐa autorky vetný model konkrétny, t.j. „vzĢahuje sa na konkrétnu vetnú štruktúru.“ ýeskí lingvisti F.
Daneš - Z. Hlavsa pracujú vo svojej monografii VČtné vzorce v þeštinČ (1981) len s pojmom vetný vzorec,
ktorým možno znázorniĢ buć gramatickú štruktúru vety (gramatický vetný vzorec – GVV) alebo významovú
štruktúru vety (sémantický vetný vzorec – SVV). V prakticky zameranej þasti príspevku budem používaĢ
prevažne pojem vetný model, a to aj preto, lebo príkladové vety budú znázornením konkrétnych vetných
štruktúr. V inom prípade praktickú ukážku terminologicky objasním.

71
valenþný model síce spája tri11 roviny jazyka, primárnym kritériom je však syntaktické
kritérium, kećže sa dané modely týkajú vetných konštrukcií.
Myšlienka vetných modelov spracovaných na základe valencie slovesa dokázala nájsĢ
svoje miesto aj v nemeckej lexikografii, kde bolo doposiaĐ vydaných už niekoĐko valenþných
slovníkov: G. Helbig – W. Schenkel (1969), U. Engel – H. Schumacher (1976),
H. Schumacher (1986), H. Schumacher et al. (2004). Slovakistika disponuje Valenþným
slovníkom slovenských slovies v dvoch zväzkoch (1998; 2006), spracovaným autorkami
Nižníkovou a Sokolovou.

3. Veta ako najmenšia potenciálne autonómna jazyková jednotka komunikácie


NájsĢ jednotnú všeobecne platnú definíciu komunikácie je rovnako nároþné ako
v prípade definície vety ako jazykovej jednotky. Hlavným dôvodom tejto nejednotnosti sú
rôzne hĐadiská skúmania daných objektov, nakoniec aj prístup samotných autorov.
V súvislosti s predmetom a cieĐom príspevku uvádzam definíciu vety, ktorá poukazuje na
priamo spojitosĢ vety s komunikáciou. H. J. Heringer (1996, s. 19) píše: „Der Satz ist die
Einheit, die sich im Gebrauch der Sprache dadurch auszeichnet, dass sprachliche
Kommunikation sich in Sätzen vollzieht und kommunikative Akte mit Sätzen vollzogen
werden.“12
Heringer, ako možno v definícii postrehnúĢ, vníma vetu ako najmenšiu stavebnú
jazykovú jednotku verbálnej komunikácie. Pojem komunikácia pochádza z latinského slova
communicare, þo v preklade znamená oznámiĢ niekomu nieþo, sprostredkovaĢ, zhodnúĢ sa
a pod., a v tej najvšeobecnejšej rovine je chápaná ako „dorozumievanie sa medzi Đućmi
pomocou písma, reþi, znakov […].“13. Vychádzajúc z uvedených definícií možno
konštatovaĢ, že pri vzájomnom dorozumievaní sa vyjadrujeme a prezentujeme naše
myšlienky prostredníctvom syntagmaticky komplexných jazykových jednotiek, þiže viet.
Tvorenie gramaticky a obsahovo korektných viet, ktoré sú jedným z predpokladov
úspešnej komunikácie, podlieha v každom jazyku urþitým pravidlám. ObzvlášĢ dôležité je
osvojenie si daných pravidiel v prípade, že sa jedná o cudzí jazyk, ktorý sa v porovnaní
s materinským jazykom spravidla vyznaþuje urþitými rozdielmi v jazykovom systéme.
Rozdiely môžu byĢ pritom buć formálneho charakteru, a teda sú pozorovateĐné na

11
Ako som už uviedla v úvode, valenciu vnímam síce ako sémanticko-syntaktický jav, avšak so znaþným
vplyvom na komunikáciu. Z tohto dôvodu nemožno v prípade valencie pragmatický aspekt eliminovaĢ.
12
Porov. H. J. Heringer (1996).
([Veta je jednotkou (jazykového systému), ktorá sa v jazykovej praxi vyznaþuje tým, že jazyková komunikácia
prebieha vo vetách a že komunikatívne akty uskutoþĖujeme pomocou viet.]) (preklad S. Fraštíková)
13
Porov. K. – D. Bünting (1996).

72
povrchovej štruktúre vety, alebo sa môžu dotýkaĢ aj lexikálno-sémantickej roviny, kedy sa
odrážajú vo variabilnosti lexikálneho obsadenia kontextových partnerov slovesa ako
centrálnej konštrukþnej jednotky vety. Nakoniec je dôležitým javom, ktorý úzko súvisí práve
s lexikálno-sémantickou rovinou, polysémia jazykových jednotiek, ktorá pripúšĢa viaceré
potenciálne významy formálne tej istej jazykovej jednotky a je prítomná v oboch jazykoch,
i keć nie vždy v rovnakej miere14. Samotný proces aktualizácie niektorého z významov
pôvodne polysémickej slovesnej lexémy nastáva v rámci komplexnejšej syntaktickej
konštrukcie, priþom zmena formálnej stránky môže niesĢ so sebou i zmenu vo význame.
Ak vnímame vetu ako základnú stavebnú jednotku komunikácie, ktorou chceme
zrozumiteĐne vyjadriĢ svoje myšlienky, potom musí byĢ formálne usporiadanou a obsahovo
úplnou, v prípade hovorenej komunikácie intonaþne ukonþenou jednotkou. Tým, že valencia
slovesa je viacrozmernou kategóriou, ktorej pôsobnosĢ nie je obmedzená len na niektorú
z rovín jazyka, ale naopak, ktorá spája viaceré navzájom ovplyvĖujúce sa jazykové roviny,
predstavuje adekvátne východisko pre definovanie podmienok pre tvorenie formálne
a obsahovo korektných vetných štruktúr v nemeckom jazyku.

4. Valenþný model slovesa ako súhrn potenciálnych vetných konštrukcií


Jednou z oblastí, kde valencia slovesa našla uplatnenie, je aj lexikografia. Valenþné
slovníky poskytujú používateĐovi charakteristiku relaþného potenciálu slovesných lexém na
jednotlivých rovinách jazyka a prostredníctvom príkladových viet zároveĖ demonštrujú jej
jednotlivé zložky. Nasledovná ukážka pochádza z nemeckého valenþného slovníka VALBU –
Das Valenzwörterbuch deutscher Verben (Schumacher, 2004). Pre priestorové
obmedzenie som sa rozhodla znázorniĢ len prvý vetný model z komplexného valenþného
modelu slovesa leben, t.j. žiĢ15.

'leben lebt – lebte – hat gelebt (žiĢ žije – žil – žil (pomoc. sloveso „haben“ + PII)
leben 1 am Leben sein (byĢ nažive)
leben 2 von von etwas seinen Lebensunterhalt bestreiten (hradiĢ si z nieþoho svoje živobytie,
udržiavaĢ svoju existenciu, živiĢ sa
nieþím)
leben 3 irgendwo seinen Wohnsitz haben (maĢ niekde svoje bydlisko)

14
Tu je zrejmé, že ide predovšetkým o polysémiu slovesnej lexémy. Rôznou mierou zastúpenia polysémie sa
myslí skutoþnosĢ, že poþet vyþlenených významových variantov urþitej polysémickej slovesnej jednotky
v nemeckom jazyku nemusí korešpondovaĢ s poþtom vyþlenených významových variantov jej slovenského
ekvivalentu. Taktiež si nemusia zodpovedaĢ ani samotné vyþlenené významové varianty.
15
Porov. H. Schumacher (2004, s. 517f.).

73
leben 4 sein Leben bewusst gestalten (viesĢ/ vedome usporiadaĢ svoj život
„nejako/ nejakým spôsobom“)
leben 5 etwas in seinem Leben praktizieren (vyznávaĢ nieþo vo svojom živote)
leben 6 ‹für› sich jemandem/ etwas widmen (venovaĢ sa niekomu/ nieþomu, žiĢ pre
niekoho/ pre nieþo)
leben 7 von seine Substanz und Wirkung von etw. (vzĢahovaĢ svoju podstatu a vplyv
beziehen k nieþomu)
leben 8 ‹von› sich von etwas bzw. irgendwie nähren (živiĢ sa nieþím príp. nejako)
leben 9 mit mit jemanden eine enge Gemeinschaft (žiĢ s niekým v dôvernom/ blízkom
bilden vzĢahu)
leben 10 irgendwo als Lebewesen existieren (byĢ, jestvovaĢ niekde ako živý tvor)
leben 11 irgendwie existieren (byĢ, jestvovaĢ, žiĢ nejako)
leben 12 irgendwo wirken (pôsobiĢ niekde)

SBP leben 1 NomE (VM (vetný model) žiĢ 1 Dnom (doplnenie v nominatíve))
BED am Leben sein. (1) Leben Ihre Eltern [noch]? (Význam: byĢ nažive. (1) Žijú Vaši rodiþia ešte?)
BELR NomE: dasjenige, das am Leben ist: Person/Tier (Sémantické obsadenie Dnom: to, þo je nažive:
osoba/ zviera)
(2) Der alte Mann will [nicht mehr] leben, er möchte ((2) Starý muž už nechce viac žiĢ, želá si, aby
endlich durch den Tod von seinem Leiden erlöst wer- ho smrĢ koneþne oslobodila od jeho trápenia.
den. (3) Ich bin Optimist, denn [sonst] könnte ich [gar (3) Som optimista, lebo inak by som nemohol
nicht] leben. (Zeit, 10.5.85, S. 71) (4) Das Kind hat vôbec žiĢ. (4) Po nehode dieĢa ešte žilo, na
[nach dem Unfall] [noch] gelebt, ist aber auf dem Weg ceste do nemocnice však svojím zraneniam
Ins Krankenhaus seinen schwereb Verletzungen erlegen. podĐahlo.
(5) Unser Hund lebt [schon lange] [nicht mehr]. (5) Náš pes už dávno nežije.)
PASSK Werden-Passiv: nur unpersönlich (Pasívne konštrukcie: werden-pasívum: len
werden: (6) [Im Mittelalter] wurde [nicht] [so lange] v neosobnej forme: (6) V stredoveku sa ne-

gelebt [wie heutzutage]: die Menschen sterben relativ žilo tak dlho ako dnes, Đudia zomierali rela-
jung. tívne mladí.

WORTB das Leben; lebendig Slovný význam: život; žijúci/živý)


ANM – Häufig wird mit einer temporalen AdvG, NG (Poznámka– Temporálnym adverbiálnym
im A oder PräpG [(von +D) bis-Gruppe] auf die Dauer urþením, substantívnou frázou v Akk alebo
des Lebens Bezug genommen: (7) Der Denkende lebt predložkovým spojením [(od + D) do-predl.
[länger]. (nach Zeit, 1.11.85, S. 62) (8) [Trotz dieses spojenie] sa þasto odkazuje na dĎžku života:
Herzehlers] kannst du [noch viele Jahre] leben. (9) Cho- (7) MysliteĐ žije dlhšie. (8) I napriek tejto
pin lebte [von 1810 bis 1849].: s. auch (6). srdcovej vade môžeš žiĢ ešte veĐa rokov.
(9) Chopin žil od roku 1810 do roku 1849.;

74
vić taktiež veta (6).
- Häufig wird mit einer temporalen PräpG [in +D] auf - temporálnym predložkovým spojením [v +D]
den Zeitpunkt Bezug genommen, zu dem jemand am sa þasto odkazuje na urþité obdobie, v ktorom
Leben ist: (10) [In welchem Jahr] lebte Galileo Galilei? niekto žije/ žil: (10) V ktorom storoþí žil Gali-
(11) Wir leben nicht mehr [im Mittelalter]. (Böll, Ansich- leo Galilei? (11) Nežijeme už v stredoveku.
ten, S. 113) (12) Die Epoche des Informationsüberflusses, (12) Obdobie prebytku informácií, v ktorom
[in der] wir leben, erlaubt uns den Zugriff auf den gesam- žijeme, nám umožĖuje prístup k celému
ten Fundus der Kunstgeschichte. (Nach Zeit, 20.2.87, S. 49); inventáru dejín umenia. Vić taktiež
s. auch (6). veta (6).
- Gelegentlich wird eine NG im A [inneres Objekt] - niekedy býva doplnené substantívum v Akk
hinzugefügt. (13) Er lebt [sein Leben] und kümmert [vnútorný objekt]: (13) Žije (si) svoj život a
sich nicht um die anderen. (14) Die Galeerensklaven nestará/ nezaujíma sa o iných. (14) Galejníci
haben [ein elendes Leben] gelebt. žili biednym životom.
- leben 1 wird in dem Ausdruck jemanden/ ein Tier - žiĢ 1 sa používa vo výraze „nechaĢ žiĢ
leben lassen verwendet i.S.v. 'jemanden/ ein Tier niekoho/ zviera“ v zmysle ' niekoho/ zviera
nicht töten': (15) Lass die Spinne [doch] leben, sie nezabiĢ': (15) Nechaj pavúka žiĢ, već ti niþ
tut dir nichts! nerobí!
- leben 1 wird auch in Hochrufen verwendet: (16) - žiĢ 1sa používa taktiež v oslavných výkrikoch:
Lang lebe unser Präsident! (17) Die Jubilarin soll (16) Nech dlho žije náš prezident! (17) Nech žije
leben! (18) Es lebe die Freiheit! oslávenkyĖa! (18) Nech žije sloboda!

Keć si pozornejšie všimneme ukážku z valenþného modelu, zistíme, že v sebe zahĚĖa


jednak informácie týkajúce sa povrchovej štruktúry vety, a síce uvedené ako SBP – schéma
vetnej stavby, prípadne vetný model, a jednak informácie sémantického charakteru, pretože
každé valenþne viazané doplnenie je sémanticky bližšie charakterizované.16 PozornosĢ si
zaslúži aj samotná slovesná lexéma, ktorá je polysémická. Jednotlivé významové varianty,
ktorých je celkovo dvanásĢ, sa navzájom líšia buć v kvalitatívnom urþení valenþne viazaných
doplnení, teda v morfologicko-syntaktickej a sémantickej charakteristike, alebo v ich poþte.
V konkrétnom kontexte tak dané sloveso realizáciou syntaktického vzĢahu so
zodpovedajúcimi jazykovými jednotkami vyžaduje niektorú z dvanástich obsahovo
rozdielnych interpretácií. Ako názorný príklad uvádzam tri vety prevzaté z Mannheimského

16
Okrem spomenutých informácií autor uvádza na konci hesiel jednotlivých vetných modelov poznámky buć
k významu slovesa v spojení s konkrétnymi vetnými elementmi alebo ku špecifickým prípadom použitia slovesa.
Tu by som však chcela poznamenaĢ, že sa poznámky javia v mnohých prípadoch ako redundantné, kećže je
z kontextu dané použitie zrejmé.

75
korpusu, ktoré sú jasným dôkazom variabilnosti morfologicko-syntaktického a sémantického
okolia slovesa a jeho následku, aktualizácie rôznych významových variantov:

(1) „Lebt der Mann oder lebt er nicht?“


(1a) „Žije ten muž alebo nežije?“

(2) Viele Rentner erzählen, daß sie wochenlang von trockenem Brot leben.
(2a) VeĐa dôchodcov tvrdí, že žijú dlhé týždne len suchom chlebe.

(3) Professor Engelhart lebte buchstäblich für die Klinik.


(3a) Profesor Engelhart sa doslova oddal klinike./ Profesor Engelhart žil doslova
pre kliniku./ Profesor Engelhart sa doslova obetoval pre kliniku.

V každej z viet (1), (2), (3) je centrálnou konštrukþnou jednotkou sloveso leben, avšak
z prekladov je zreteĐné, že sa v každom prípade jedná o aktualizáciu iného významového
variantu a následne aj o rozdielnu interpretáciu viet.
Ak chceme komunikovaĢ na úrovni gramaticky korektných vetných štruktúr, t. j.
formálne aj obsahovo, musíme si vyššie uvedené rozdiely uvedomovaĢ. Valenþná teória je
koncepciou, ktorá v praxi nachádza veĐké uplatnenie práve vćaka valenþným modelom,
pretože v rámci nich poukazuje na tvorenie správnych vetných konštrukcií s ohĐadom na ten
þi onen významový variant, a vćaka tomu zároveĖ pomáha eliminovaĢ interferenþné chyby
a nedorozumenia z nich prameniace.
VýĖatok z valenþného modelu uvedeného ako názornej ukážky, i samotný valenþný
slovník popisujúci valenciu širokého spektra slovesných lexém, predpokladá používateĐa
s urþitým penzom vedomostí z oblasti valencie. Ako som uviedla v úvode, cieĐovú skupinu
predstavujú komunikujúci s nižšou úrovĖou poznatkov z nemeckého jazyka, ktorí si potrebujú
v prvom rade osvojiĢ princíp tvorenia viet. I v tomto prípade je adekvátnym východiskom
valenþná teória, je však nevyhnutné prezentovaĢ ju v jednoduchšej, pre prax prístupnejšej
forme. Na niekoĐkých významových variantoch slovesnej lexémy leben poukážem na
skutoþnosĢ, že aj obsahovo a terminologicky menej nároþné znázornenie valenþných
vlastností slovesa môže byĢ pri osvojovaní si princípov tvorenia gramaticky korektných
a obsahovo úplných viet efektívne.

76
LEBEN (ŽIġ)
Pre polysémickú slovesnú lexému leben môžeme urþiĢ hneć niekoĐko viac-menej
navzájom odlišných významových variantov, ktorým zodpovedajú na úrovni vety urþité vetné
modely17:
L = Esubj;
L = Esubj, Esit;
L = Esubj, Eakk;
L = Esubj, Epräp + von;
L = Esubj, Epräp + für;
L = Esubj, Emod;
L = Esubj, Edat;
L = Esubj, Emod, Epräp + mit.18

Východiskovým významom lexémy leben je: am Leben sein (byĢ nažive, t. j. nebyĢ
mĚtvy). K aktualizácia uvedeného významu dochádza na úrovni vety, ktorá zodpovedá
vetnému modelu SBP = Esubj a viaže na seba doplnenie, ktoré vo svojej sémantickej
štruktúre implikuje možnosĢ daného stavu:

SBP: Esubj (SBP – Satzbauplan/ vetný model - subjektové doplnenie)

(4) „Lebt der Mann oder lebt er nicht?"


(4a) „Žije ten muž alebo nežije?“

(5) In Stücke gerissen lag das Federwild in der rund 1000 Quadratmeter großen Voliere;
nur einige Tiere lebten noch, waren jedoch schwer verletzt.
(5a) Vo voliere veĐkej okolo 1000 m² ležala na kusy roztrhaná pernatá zver, len niektoré
zvieratá ešte žili, boli však Ģažko zranené.

17
Podrobnejšie sa budem venovaĢ len vybraným vetným modelom, u ktorých je zmena východiskového
významu markantná. Konkrétne ide o vetné modely 1., 2., 4. a 5.
18
Pri klasifikácii jednotlivých doplnení vychádzam z klasifikácie U. Engla (2009), ktorý uvádza 11druhov
doplnení: Esubj/ subjektové doplnenie, Eakk/ objektové doplnenie akuzatívne, Egen/ objektové doplnenie
genitívne, Edat/ objektové doplnenie datívne, Epräp/ predložkové doplnenie, Evrb/ verbatívne doplnenie, Esit/
situatívne doplnenie, Edir/ direktívne doplnenie, Eexp/expanzívne doplnenie, Emod/ modifikatívne - modálne
doplnenie, Epräd/ predikatívne doplnenie.

77
V prípade, že vo vetnom modely nastane kvantitatívna zmena a sloveso bude viazaĢ na
seba okrem subjektového doplnenia aj iné doplnenie, dôjde k aktualizácii iného významového
variantu. Príkladové vety jasne naznaþujú, že sa východiskový význam slovesa v spojení so
situatívnym (lokálnym) doplnením mení. Vety vyžadujú zmenu interpretácie významu
slovesa od stavu byĢ nažive k definovaniu miesta bydliska, prípadne miesta zdržiavania sa.

SBP: Esubj, Esit (vetný model – subjektové doplnenie, situatívne doplnenie)

(6) In dem Dorf leben etwa 40 Einwohner.


(6a) V dedine žije asi 40 obyvateĐov.

(7) Die Raupe lebt auf Pappeln, Weiden und Obstbäumen.


(7a) Húsenica žije na topoĐoch, vĚbach a ovocných stromoch. / Húsenica sa zdržiava na
topoĐoch, vĚbach a ovocných stromoch.

(8) Das 1999 geborene nichteheliche Kind lebt seit der Geburt auf Wunsch der Mutter
bei einer Adoptivfamilie.
(8a) Nemanželské dieĢa narodené v roku 1999 žije na želanie matky od narodenia
u adoptívnej rodiny.

Pre sloveso vystupujúce vo vete v spojení s valenþne viazaným predložkovým


doplnením je charakteristické, že sa predložka v tomto spojení nemení, je vždy identická.
Praktické použitie slovesa vo význame von etw. leben (živiĢ sa nieþím – zaobstarávaĢ si
finanþné prostriedky na živobytie a živiĢ sa nieþím – stravovaĢ sa) poukazuje na väzbu
s predložkou von – z, od, preto zodpovedá gramaticky korektná veta vetnému modelu:

SBP: Esubj, Epräp (von) (vetný model – subjektové doplnenie, predložkové doplnenie)

(9) Die Zeiten, in denen der Altstätter Künstler Roland Lüchinger von seiner Kunst
leben konnte, sind vorbei.
9a) ýasy, keć sa Roland L. z Allstättenu mohol živiĢ ako umelec, sú preþ.

(10) Die Käsereigenossenschaft Zihlschlacht zählt fünfzehn Milchlieferanten; es sind dies


alles mittlere Landwirtschaftsbetriebe, die meisten leben von der Milchproduktion

78
und ihren Obstkulturen.
(10a) Družstvo na výrobu syra Zihlschlacht má pätnásĢ dodávateĐov mlieka; sú to všetko
stredné hospodárske podniky, väþšina žije z produkcie mlieka a ich ovocných kultúr. /
... sa živí produkciou mlieka a ich ovocnými kultúrami.

(11) Frau und fünf Kinder leben von Gemüse aus dem Garten.
(11a) Žena a päĢ detí žijú o zelenine zo záhrady.

Podobne ako sa sloveso leben viaže s predložkovým doplnením Epräp + von, viaže sa
aj s predložkovým doplnením Epräp + für - pre, ale v inom význame, a síce für jmdn./ etw.
leben (žiĢ pre niekoho/ nieþo, venovaĢ sa niekomu/ nieþomu, oddaĢ sa niekomu/ nieþomu).

(12) „Paul Spirig hat die Integration sehr gefördert, er hat für die Schule gelebt“, sagte An-
dreas Prinzig.
(12a) „Paul Spirig veĐmi podporoval integráciu, žil pre školu“, povedal Andreas Prinzig.
„Paul Spirig veĐmi podporoval integráciu, oddal sa škole“, povedal Andreas Prinzig.

(13) „Ich lebe nur noch für meine Kinder.“


(13a) „Žijem už len pre svoje deti.“

5. Záver
Jedným z predpokladov úspešnej komunikácie je aj schopnosĢ formulovaĢ také vety,
ktoré sú nie len formálne, ale i obsahovo správne. Táto úloha je o to nároþnejšia, o þo
výraznejšia je asymetria medzi formálnou a obsahovou rovinou jazykovej jednotky, ktorá sa
prejavuje na úrovni komplexnejšej syntagmatickej konštrukcie. V prípade potenciálne
polysémických slovesných lexém dochádza k aktualizácii konkrétneho významu až v spojení
s inými jazykovými jednotkami, a teda na úrovni vety, þo však predpokladá znalosĢ relaþného
potenciálu slovesných lexém.
V tomto smere predstavuje valenþná teória jedno z vhodných východísk zachytenia
relaþného potenciálu slovesných lexém, pretože vychádzajúc z jej nazerania na sloveso ako na
centrálnu konštrukþnú jednotku vety, ktorá na základe svojej sémantickej štruktúry
determinuje svoje bezprostredné morfo-syntaktické a sémantické okolie, môžeme pre
jednotlivé významové varianty slovesných lexém urþiĢ modely potenciálnych vetných
konštrukcií.

79
V nadväznosti na to by som však chcela zdôrazniĢ, že z praktického hĐadiska vnímam
doterajšie lexikografické spracovanie valencie slovesa za nevhodné. Ako primeranejšie
riešenie navrhujem znázornenie valencie slovesa na základe výstižných príkladových viet
prevzatých z jazykového korpusu. Pre jednotlivé významové varianty by som uviedla najskôr
vetný model reprezentujúci syntaktickú štruktúru vety a následne by som uviedla príkladové
vety s definovanou syntaktickou štruktúrou, avšak s rôznym sémantickým obsadením
jednotlivých valenþne viazaných doplnení. Príkladové vety by boli zároveĖ ukážkou reálneho
použitia slovesnej jazykovej jednotky, v ktorom sa jej konkrétny významový variant
aktualizuje.
Postupným osvojením si základných princípov valenþnej teórie a využívaním
jednotlivých vetných modelov môžu získaĢ komunikujúci základĖu pre správne písanie
a rozprávanie, t. j. pre správnu komunikáciu, ktorá stojí vždy na prvom mieste.

Jazykový korpus
Mannheimer Korpus (COSMAS II)

Bibliografické zdroje príkladových viet


1. V99/SEP.42543 Vorarlberger Nachrichten, 07.09.1999, S. A6, Ressort: Lokal; "Lebt
der Mann oder lebt er nicht?":
2. P96/NOV.40694 Die Presse, 02.11.1996, Ressort: Ausland; Ion Iliescu bangt um sein
Amt:
3. A97/APR. 00812. St. Galler Tagblatt. 26.04.1997; „Abschied von Gottfried
Engelhart“:
4. V99/SEP.42543 Vorarlberger Nachrichten, 07.09.1999, S. A6, Ressort: Lokal; "Lebt
der Mann oder lebt er nicht?":
5. K97/OKT.75451 Kleine Zeitung, 03.10.1997, Ressort: Lokal; Voliere als
Schlachtfeld:
6. WPD/LLL. 07828 Triebtäter; In: Wikipedia – URL: http://de.wikip.org.wikip., 2005:
7. 097(MAI. 54350. Neue Kronen Zeitung, 23.05.1997, S. 80; Nachtfalter- Raupenhorn:
8. M04/412. 94725. Mannheimer Morgen, 30.12.2004, Ressort: Politik; „Vater darf
seinen Sohn sehen“:
9. A97/APR. 00600. St. Galler Tagblatt, 25.04.1997; „Lüchingers Glück kehrte zurück“
10. A97/APR. 01139 St. Galler Tagblatt, 29.04.1997; Weiss; flüssig und Muntermacher
der Natur:

80
11. V97/SEP.47353 Vorarlberger Nachrichten, 18.09.1997, S. A6, Ressort: Lokal; SON
DERKONTO "MA HILFT", CA BREGENZ, KTO. 0084-75477/00:
12. A99/JAN. 02142 St. Galler Tagblatt, 12.01.1999; Für Ideale gelebt:
13. R98/OKT.79230 Frankfurter Rundschau, 02.10.1998, S. 8, Ressort: LOKAL-
RUNDSCHAU; Der Bruder mußte im Lager Blut aufwischen, die Augen der Mutter sind oft:

Literatúra

ÁGEL, Vilmos: Valenztheorie. Tübingen: Gunter Narr Verlag 2000. 300 s.


BÜNTING, Karl D.: Deutsches Wörterbuch. Mit der neuen Rechtschreibung. Chur: Isis
1996. 1472 s.
BUßMANN, Hadumod (Hg.): Lexikon der Sprachwissenschaft. 3., neu bearbeitete
Auflage. Stuttgart: Kröner 2002. 783 s.
DANEŠ, František – GREPL, Miroslav – HLAVSA, ZdenČk: VČtné vzorce v þeštine.
Praha: Academie 1981. 272 s.
ENGEL, Ulrich: Deutsche Grammatik. Heidelberg: J. Groos 1988. 988 s.
ENGEL, Ulrich: Syntax der deutschen Gegenwartssprache. Berlin: Erich Schmidt
Verlag 2009. 310 s.
EROMS, Hans W.: Syntax der deutschen Sprache. Berlin/New York: de Gruyter 2000.
510 s.
EROMS, Hans W.: Die Wegbereiter einer deutschen Valenzgrammatik. In: Dependenz
und Valenz. Ein internationales Handbuch der zeitgenössischen Forschung, HB 1. Berlin/
New York: de Gruyter 2003, s. 159 – 169.
HELBIG, Gerhard: Probleme der Valenz- und Kasustheorie. Tübingen: Max Niemeyer
Verlag 1992. 194 s.
HELBIG, Gerhard: Valenz – Satzglieder – semantische Kasus – Satzmodelle. Leinpzig:
VEB Verlag 1982. 106 s.
HERINGER, Hans J.: Deutsche Syntax dependentiell. Tübingen: Stauffenburg – Verlag
1996. 292 s.
IVANOVÁ, Martina: Valencia statických slovies. Prešov: FF PU 2006. 274 s.
KOZMOVÁ, Ružena: Das morphosyntaktische und semantische Valenzmodell der
Verben im Deutschen und Slowakischen. In: Deutsche Sprache in der Slowakei: Festschchrift
für Prof. Dr. Ilpo Tapani Piirainen zum 65. Geburtstag. Bratislava: ZING Print, s r.o., 2009,
s. 123 – 133.

81
NIŽNÍKOVÁ, Jolana – SOKOLOVÁ, Miloslava a kol.: Valenþný slovník slovenských
slovies. Prešov: FF PU 1998. 272 s.
SCHUMACHER, Helmut et al.: VALBU – Valenzwörterbuch deutscher Verben.
Tübingen: Gunter Narr Verlag 2004. 1 040 s.
STEPANOWA, Maria D. – HELBIG, Gerhard: Wortarten und das Problem der Valenz
in der deutschen Gegenwartssprache. VEB 1981. 215 s.
WELKE, Klaus: Einführung in die Valenz- und Kasustheorie. Leipzig:
Bibliographisches Institut 1988. 233 s.
WELKE, Klaus: Valenzgrammatik des Deutschen: Eine Einführung. Berlin, New York:
Walter de Gruyter 2011. 343 s.

Online-zdroje
http://www.deutsch-als-fremdsprache.de/syntax/Verbkl7.html

82
Disjunktivní spojky a spojovací výrazy v humanistické þeštinČ

Hana Gabrielová
Ústav þeského jazyka a teorie komunikace, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, Praha

0. PĜíspČvek se soustĜedí na konkrétní spojovací prostĜedky v þeštinČ období


humanismu a jejich distribuci. Vznikl v rámci grantu Lingvistická analýza þeských
humanistických textĤ1 a je do znaþné míry inspirován studií Pavla Koska Spojovací
prostĜedky v þeštinČ období baroka2. Východiskem se stala úplná excerpce textĤ zaĜazených
do korpusu vytvoĜeného v rámci zmínČného grantu.

1. Objekt výzkumu, metoda, cíl


Jazykový materiál použitý pro tuto analýzu obsahuje 17 transkribovaných památek3
z let 1536-1619. Texty jsou rĤznorodého charakteru (cestopis, kázání, lidové vyprávČní,
mČstský práva...) i rozsahu,4 pĤvodnČ þeské i pĜekladové5. ýasovČ pokrývají relativnČ
rovnomČrnČ celé vymezené období.
Analýza vychází z úplné excerpce vybraných spojovacích prostĜedkĤ6 a jejich následné
anotace7. Na jejím základČ se pak pokouší odpovČdČt na nČkteré otázky vztahující se
k distribuci tČchto výrazĤ v období humanistické þeštiny, þásteþnČ ve vztahu k situaci v dobČ
barokní. OkrajovČ se zabývá též porovnáním s územ, který se snažila zavést Blahoslavova
Gramatika þeská, v jednom pĜípadČ nastiĖuje i srovnání s originálem pĜekladového textu.
Výzkum nejen spojovacích prostĜedkĤ jazyka starších období je bohužel urþitou mČrou
spojen s rizikem používání nesprávných substitucí a promítání povČdomí o souþasném úzu
do minulosti. Aþkoliv lze jen tČžko se tomuto úskalí vyhnut v úplnosti, bylo by možné jej
urþitým zpĤsobem alespoĖ omezit. Užiteþnou by byla konfrontace s dobovou
1
doktorandský grantový projekt Mgr. Františka Martínka udČlený pod þíslem 16 809 Grantovou agenturou
Univerzity Karlovy
2
KOSEK, Pavel: Spojovací prostĜedky v þeštinČ období baroka, Ostrava 2003.
3
viz Seznam excerpovaných textĤ a jejich zkratek
4
min. 3336, max. 24 795, celkem 211 987 slov - vzhledem k nesourodému rozsahu excerpovaných památek je
v pĜípadČ potĜeby kvantitativních srovnání využíváno pĜepoþtového koeficientu zohledĖujícího poþet slov
jednotlivých textĤ
5
z latinského nebo nČmeckého originálu
6
alebo, a neb, aneb, a nebo, anebo, aneboli, aneboliž, aĢ, buć, bućto, þi, þili, lebo, leþ, libo, neb, nebo, neboli,
neboliž, nechĢ, sic, sice; spojovací prostĜedky byly vybrány na základČ disjunktivních spojovacích prostĜedkĤ
uvedených u: KOSEK, 2003; ALEXOVÁ, 2009 a BAUER, 1960. Celkem bylo vyexcerpováno 1743 výskytĤ
(z nich však jen 658 disjunktivních), pĜiþemž složené spojovací výrazy jsou považovány za výskyt jeden.
7
U jednotlivých výskytĤ konkrétních spojovacích prostĜedkĤ byl urþen významový pomČr daného spojení, (tam
kde to bylo jednoznaþnČ možné) typ disjunkce (kategorická/eventualitní/libovolnostní), rozlišeno, zda se jedná
o spojení vČtných þlenĤ, þi vČt, v pĜípadČ souvČtného spojení pak byly vČty dále specifikovány (otázky, slovesný
þas), další dílþí kategorie pak byly pĜiĜazovány individuálnČ u jednotlivých typĤ spojovacích výrazĤ.

83
gramatografickou a lexikografickou prací i s latinskými, popĜípadČ nČmeckými originály
pĜekladových textĤ. Ta byla v této práci zatím využita jen marginálnČ, a to porovnáním
s Blahoslavovou Gramatikou þeskou a nČmeckým originálem „OtevĜeného rozepsání“
Fridricha Falckého.

2. Vlastní analýza
2.1. Neb, nebo, aneb, anebo
StejnČ jako v období pĜedchozím a následujícím jsou nejþastČjšími spojovacími
prostĜedky humanistické þeštiny spojka nebo a výrazy od ní odvozené. KonkrétnČ se jedná o
apokopované neb, odvozené anebo, aneb (popĜ. a nebo, a neb8) a jejich rĤzné kombinace
v rámci spojovacích výrazĤ složených (neb – neb, aneb – aneb, aneb – anebo aj.9).
Z distribuce spojek neb(o) oproti aneb(o) (a složených spojovacích prostĜedkĤ je
obsahujících) není zĜejmá žádná zĜetelná zákonitost. (Výskyty bez pĜidaného a- mezi
excerpovanými výskyty sice výraznČ pĜevyšují, ale to je zapĜíþinČno jejich hojným použitím
ve funkci spojek kauzativních, popĜípadČ ve funkci výrazu identifikace.) Jejich zastoupení
ve spojeních s pomČrem disjunktivním pĜibližnČ odpovídá využití spojek aneb/anebo. Ty
výraznČ dominují v „OtevĜeném rozepsání“ Fridricha Falckého, kde pĜedstavují témČĜ jediný
ekvivalent spojky oder. Jen dvakrát je nČmecký výraz pĜeložen také jinak – jako složená
spojka anebo, coby souþást složeného spojovacího výrazu buć – anebo (pĜiþemž
v nČmeckém originálu se spojovací výraz vyskytuje pouze pĜed druhým spojovaným þlenem),
ve vČtČ s negací pak jako ani:10
... nýbrž když jest koliv takový nátisk, buć tejnČ, anebo [nČm. oder] zjevnČ þinČn býti
chtČl, ... (Fridr, A2b)
... kdyžto v takové pĜíþinČ pro potĜebné zejskání a upokojení rozjitĜených myslí žádná
dobrá rada domácích vČrných synĤv vlasti, ani [nČm. oder] také vyššího stavu osob (ale
radČji Království þeského nevČrných obyvatelĤv, anobrž dokonce cizozemcĤv anebo jiných
od ních pocházejících) místa míti nemohla ... (Fridr, B2a)

8
Podoby aneb/a neb, anebo/a nebo nejsou vzhledem k nezjištČní jakékoliv zákonitosti v jejich distribuci
a pĜedpokládanému vlivu tiskaĜských faktorĤ pro úþely této analýzy rozlišovány.
9
viz Seznam vyexcerpovaných disjunktivních spojovacích výrazĤ
10
Friedrich <Pfalz, Kurfürst, V.>: Unser Friderichs/ Von Gottes Gnaden Königs in Böhaimb/ Pfaltzgraffen bey
Rhein/ und Churfürsten/ [et]c. Offen Außschreiben/ Warumb Wir die Cron Böhaimb/ und der incorporirten
Länder Regierung auff Uns genommen, Prag 1619. Dostupné z URL:
http://www.manuscriptorium.com/apps/main/index.php?request=show_record_num&param=0&client=&ats=13
31991515&mode=&testMode=&sf_queryLine=unser+friderichs&qs_field=0 (17. 3. 2012)

84
Podoby aneb/anebo se vyskytují ve vČtší míĜe rovnČž ve funkci identifikátoru totožnosti
(dvanácte správcĤ aneb hejtmanĤ Cyr, C5a; odČv aneb šaty Div, C2v). Tyto pĜípady však
nejsou pĜedmČtem této analýzy.
Další otázka se týká zastoupení tvarĤ s apokopovaným -o a bez nČj. Ani zde není patrné
žádné závazné pravidlo, nabízí se nanejvýše srovnat tehdejší jazykovou realitu s poznámkami
Jana Blahoslava v Gramatice þeské, byĢ nČkteré z textĤ nemohla vzhledem k dobČ jejich
vzniku ovlivnit vĤbec a ani u ostatních se nedá pĜíliš pĜedpokládat bezprostĜední souvislost.
V šesté þásti své Etymologie, zabývající se pĜekladem vybraných latinských spojek,
Blahoslav mimo jiné uvádí:
... Jsou nČkterá místa, ješto netrefnČ stálo by to slovo nebo, a když bez o napíšeš nebo
díš neb, tedy pČknČji a hláze vzní; þemuž ti snadnČ rozumČjí i povolí, kteĜíž písniþky skladají
bedlivČ. PĜíklad toho. Když díš neb napíšeš: neb písma svČdþí, erit oratio cum haec
pronunciaveris hiulca, nesnadnČ b, i za ním stojící p vyĜkneš sine quodam hiatu ...11
Doporuþuje tedy napĜ. nahradit ve spojení neb budoucí vČc, apokopovanou spojku
tvarem s koncovým -o. ObdobnČ nabádá k eliminaci hromadČní souhlásek v pĜípadech typu
nebo o tom lidé mluví lépe znČjícím neb. Tím také vysvČtluje, proþ by nebylo vhodné spojky
neb a nebo rozdČlit funkþnČ, tzn. pĜiĜadit jedné z nich význam disjunktivní a druhé kauzativní.
Své pravidlo aplikuje i u znásobených výrazĤ (neb on nebo já namísto nebo on nebo já).
Analýza excerpovaného materiálu však dodržování této zásady neprokázala. Aþkoliv
jsou samozĜejmČ doloženy výskyty odpovídající danému doporuþení – pro zavinČní nebo
pro rány uþinČné (Brik, A4b), ne zázraþní nebo pokrytská (RánMor, A3b), objevuje se
i nemálo spojení, která BlahoslavovČ návrhu nevyhovují, napĜ. Petr neb Pavel (Bav, 17a),
neb k Bohu (Bav, 24b), pomocník neb pĜítel (Brik, B4b), kaldejské neb babylonské (Cyr, 5a).
Zdá se tedy, že BlahoslavĤv požadavek zĤstal stejnČ jako v mnoha dalších pĜípadech pouhým
desideratem, jak sám ostatnČ se slovy „Aþ v obecném mluvení a i v bČžném psání, kdoĢ toho
má vždycky ušetĜiti?“12 pĜinejmenším þásteþnČ sám pĜedpokládal.
CelkovČ v excerpovaných památkách pĜevládají tvary apokopované, tvary bez apokopy
jsou pak hojnČji doloženy u spojek nebo/anebo v kauzativním pomČru na vČtné úrovni.
Pouze v jediném pĜípadČ je zachycena disjunktivní podoba s pĜíklonným -Ģ:
KĜiþte hlasem vyšším, ponČvadž jest BĤh a snad nyní s nČkým mluví, aneb jest
v hospodČ, anebĢ jest nČkde na cestČ, anebĢ snad spí, kĜiþte výš, aby se probudil. (Sum, 9r)

11
ýEJKA M., ŠLOSAR D., NECHUTOVÁ J. (ed.): Blahoslav J., Gramatika þeská, Brno 1991. Dostupné
z URL: http://mirekcejkaa.wordpress.com/2010/12/16/jan-blahoslav-grammatica-ceska/, s. 119 (13. 11. 2011)
12
ýEJKA M., ŠLOSAR D., NECHUTOVÁ J. (ed.): Blahoslav J., Gramatika þeská, Brno 1991. Dostupné
z URL: http://mirekcejkaa.wordpress.com/2010/12/16/jan-blahoslav-grammatica-ceska/, s. 119 (13. 11. 2011)

85
Ani ve významu kauzativním se tyto varianty nevyskytují pĜíliš þasto (18x doloženo
neboĢ).
StejnČ jako v období následujícím mohou spojky neb(o)/aneb(o) vyjadĜovat také
v þeštinČ humanistické na úrovni vČtné i vČtnČþlenské13 tĜi základní typy disjunkce, a to
kategorickou, eventualitní a libovolnostní14. NČkdy lze tyto typy bez problému odlišit, jindy je
jejich zaĜazení sporné. Distribuce jednotlivých výrazĤ na nich však patrnČ nezáleží.
NejþetnČjší skupinu dokladĤ tvoĜí disjunkce eventualitní:
ýlovČk nebude platiti škod, než toliko ty, kteréž by se staly na dČdictvie a neb kteréž by
slíbil platiti, aþ by ty byly opatĜeny a neb obvedeny a konšeluom ukázány. (Brik, E3a)
A pokudž jsou na myslivosti, nemají obyþeje obČdvati, leþ kdyby se musili pro nČkteré
zvíĜe déleji obmeškati, aneb kdyby sic sami chtČli myslivosti prodloužiti, tedy obČdují místo
veþeĜe, a potom na druhý den opČt myslivost provozují až do veþeĜe. (Cyr, C7a)
Poć, milá dcero, mám s tebou nČco pilnČ mluviti, nebo ta tajnost pĜed tebou až posavád
skrytá byla, kteráž na tobČ již záležeti bude, a netĜebaĢ se tobČ v tom nic vostejchati anebo
strašiti, co aneb kdo jsem já, ty mČj na milosti Boží dosti. (Div, C1r)
Co pak, (dí nČkdo) nikam z vlasti své se projíti neb projeti nemáme? (Jes, D1a)
... se dva vepĜové na cestČ svádí, kdyby pes anebo vlk k nim pĜistoupit chtČl ... (Kvalt,
D2b)
Jedna jmenuje se Crinitus, že jest vlasy obrostlá, a druhá, totiž bradatá, kteréž co by
vyznamenávaly anebo s sebou pĜinášely, málo níže oznámíme. (Kom, A4b)
... Radul Vejda, sedČ mezi dvouma nepĜátely, nČjakého nebezpeþenství anebo do zemČ
své vpádu pocítiti nemusel ... (Rad, A3a)
V jednom pĜípadČ excerpovaná vČta vykazuje charakter minimální platnosti15 vyjádĜený
modifikaþním výrazem aspoĖ:
A když to uþiní, od rychtáĜovy nesnáze bude zproštČn, a nebo aspoĖ za pĜísahu 72
malých haléĜuo za pravú pokutu má rychtáĜi dáti. (Brik, C4b)
Jinou podskupinu pĜedstavuje typ rektifikaþní16, kdy druhá vČta upĜesĖuje vČtu první.
Toto upĜesnČní mĤže být ještČ zdĤraznČno pĜíslovcem radČji:
Nebo jistČ tato kométa, aneb aĢ radČjí dím ohnivá metla ... (Kom, C2a)

13
Pokud se spojení týká nČkolika nerozvitých pĜísudkĤ, bylo pro úþely této práce zpravidla (mj. na základČ
shodné valence všech sloves) klasifikováno jako spojení nČkolikanásobného pĜísudku, a ne jako spojení
souvČtné.
14
K této problematice viz KOSEK, 2003 a BAUER, 1960.
15
KOSEK, 2003
16
tamtéž

86
Za zvláštní druh eventualitních spojení lze oznaþit spojení vČtnČþlenská, jež se svým
vyznČním blíží k vyjádĜení libovolnosti, aþkoliv se nejedná o pravou libovolnostní disjunkci,
smČĜující zpravidla v podstatČ k popĜení podmínky. Zde se nabízí spíše interpretace jakési
nespecifikovanosti, vyjádĜené spojením taký-taký, taký-jiný, ten-on:
Neb písaĜ pĜísežný zapsati od tohoto neb od tohoto, jehož bude jmenovati, pod takú neb
takú škodou, kterúž také znamená, že dluh svuoj vzal jest. (Brik, E3a)
Protož se vždycky tČch, mezi nimiž býval, na rozliþné vČci, jak by tomu aneb onomu
rozumČti mČl, vyptával, a zase naþ se ho kdokoli zeptal, tak byl velmi smyslný a vtipný, že
hned každému na to odpovČd našel, z þehož ze všeho taková pĜílišná mnohomluvnost pĜi nČm
se zplodila. (Cyr, D8b)
Nahoru výš lze nebylo, proto že vyšší a pĜes nČho se hroznČ chýlící, jako by hned
padnouti mČly, skály, a to velmi pĜíkré vidČl, a soudil sám, že jinému za ním tou aneb jinou
cestou a až k nČmu lézti možné není ... (Har, 7)
A jako žádnej nemĤže knČžím za zlé míti, když v nedostatku zdraví lékaĜství tohoto neb
jiného hledí požívati. (Tes, 21b)
NČkteré výskyty se dají interpretovat jako þistČ libovolnostní (tj. vyjadĜující urþitou
irelevantnost podmínky). Spojované výrazy v tomto pĜípadČ þasto pĜedstavují dvČ krajní
alternativy (vyjádĜené nezĜídka opozity, nČkdy tvoĜenými od stejného základu).
Aþ jest nČco milého a žádostivého život nynČjší, kterýž hledíme a bedlivČ všemi obyþeji
usilujeme zachovati, a pokudž by najdélejí býti mohlo v nČm trvati, ale pod tím, chtČjme nebo
nechtČjme, ztratiti jej musíme, ano každého dne a každé hodiny tratíme. (Bav, 1b)
Nemírné žrádlo, opilství, cizoložství i to smilství odjímá lidem jich srdce, stĤj to dlouze
nebo krátce. (Tes, 1b)
Tuto kategorii lze nČkdy jen s obtížemi oddČlit od výskytĤ s potlaþenou disjunkcí
kategorickou. Na vČtnČ þlenské i souvČtné úrovni je však zastoupena i silná kategorická
disjunkce, ke které je možné pĜiĜadit napĜ. tyto pĜípady:
Protož neb chutnČ musíš zapĜíti, že Krysta není na nebi, a neb to vyznati, že svatí
s Krystem na nebi pĜebývají. (Bav, 11a)
Aby ku pokání svatému probuzeni byli, k nČmuž jim Pán BĤh rozliþnými zpĤsoby slouží:
neb jim milost þiní, neb své metly buć na nČ, aneb na jiné pĜed oþima jejich dopouští.
(KázPov, B1b)

87
2.2. Složené spojovací výrazy
Spojovací prostĜedky humanistické þeštiny se ale neomezují pouze na spojky
neb(o)/aneb(o). Vzhledem k rozmanitosti humanistických souvČtí, inspirujících se þasto
bohatou latinskou syntaxí, pĜicházejí ke slovu þasto i víceþetná spojení, zprostĜedkovaná
rĤznými složenými spojovacími výrazy. Ty vznikaly zejména rĤznorodými kombinacemi
spojek neb(o)/aneb(o), a to s rĤzným poĜadím i þetností:
A nebo stavení opravil, kteréž by se chtČlo boĜiti, a nebo þeledi potĜeby k jídlu kupoval
a nebo grunt aneb jinou pilnou vČc koupil by. (Brik, A5a)
Ode všech jsem opuštČný, kteĜížkoli na mne popatĜí, aneb hned utíkají, aneb mi se
za nepĜátely stavČjí. (Isid, 9a)
Nebo prudkostí a sílou velikou jdoucího vČtru jakož lesní dĜíví, stromové v zahradách
velicí aneb polámáni aneb s koĜeny vyvráceni, tak i stavení mnohá, místy dosti pevná,
poboĜená a potrhána jsou. (KázPov, A2b)
NevstaneĢ prvé Adam, Abraham neb král David, nevstaneĢ pĜed námi svatý Petr neb
Pavel neb nČkdo ze všech jiných svatých, ale bude veĜejné z mrtvých vstání, tak že všickni
spoleþnČ k mocnému rozkazu syna Božího s tČly našimi povstaneme, a tu co jest nám i jim o
z mrtvých vstání zaslíbeno, spolu s nimi pĜíjmeme. Protož tČla svatých ještČ nepĜijala toho
zaslíbení a dokonání oslavení svého, nebo tČla jich ještČ v zemi odpoþívají a Buoh tak to
naĜídil, ne aby každý mČl své obzvláštní z mrtvých vstání, ale aby jednoho dne a jedné hodiny
všickni pojenou mocí jeho svatou neb k slávČ jeho svaté, neb k své potupČ vzkĜíšení byli a tu
aby on ode všech <e>odewssech</e> poznán byl ... (Bav, 17a)
NezĜídka první þást tohoto složeného spojovacího výrazu stojí – pro nás nezvykle – již
pĜed prvním spojovaným þlenem. NepodaĜilo se urþit žádné závazné pravidlo pro použití
opakované (tj. i pĜed prvním þlenem) a kladení spojky až pĜed druhý spojovaný þlen/vČtu,
pĜesto je možné sledovat náznaky nČkterých zákonitostí. Zdá se, že volba ne-/opakované
varianty mohla souviset mimo jiné s postavením slovesného pĜísudku ve vČtČ (a potažmo tedy
také s aktuálním þlenČním vČtným), s negací, rozvitostí souvČtí nebo vČtnČþlenské skupiny
a s nČkterými dalšími faktory. Prozatím však nebyly vyvozeny žádné koneþné závČry, bylo by
tĜeba se na problematiku zamČĜit hloubČji a rozšíĜit materiálovou základnu i o texty ze starších
a mladších období.

2.3. Buć, bućto


Specifický druh složených spojovacích prostĜedkĤ reprezentuje „vícedílná spojka“
s výrazy buć/bućto. Ty byly dĜíve vyhrazeny výhradnČ pro disjunkci s odstínem

88
libovolnostním,17 již v humanistické þeštinČ však postupnČ zaþínají pĜesahovat svoje pĤvodní
urþení a objevují se ve spojeních spíše eventualitních, nebo dokonce kategorických. Svoji
platnost urþení irelevantních okolností si zachovávají jen v nČkolika málo dokladech
zpravidla na vČtnČþlenské úrovni, z nichž nČkteré na svĤj libovolnostní charakter odkazují
rovnČž prostĜednictvím elementu že, zdĤrazĖujícího právČ nČkdejší uplatnČní imperativní:
Pakli by souditi nechtČl, a pĜe pĜišla by k vyššímu soudci, jakožto k podkomoĜímu a neb
králi, a soudce z nedbánlivosti byl by obžalován, buć malá neb veliká pĜe, tehdy soudce ten
za vinného trestán buć. (Brik, B3a)
Když sme z portu a z laguny Benátského jezera na moĜe vyjeli, poþala se s námi gondole
þím dál tím <e>tim</e> víc houpati a zmítati, vlnobití na nás i pĜes nás se vyhazovati
s velikým netoliko nás, tomu nezvyklým, ale i gondelierĤm <e>gondelierum</e> a plavcĤm
našim <e>nassjm</e> strachem, a již jako života se opovážením, nebo bućto že bychom
<e>žebychom</e> dále chtČli, bućto zpátkem, náhle bouĜe poþavši, všudy sme
nebezpeþenstvím obklíþeni byli a ven z nČho nemohli. (Har, 57)
V jednom pĜípadČ má však buć dokonce velmi blízko ke svému pĤvodnímu
imperativnímu charakteru:
Eliáš s Abdiášem na potkání mají peþlivá s sebou rozmlouvání, buć Achabovi vdeþnČ
neb nevdČþnČ, že se mu prorok postaví koneþnČ. (Sum, 7v)
Ve vČtšinČ dokladĤ se však spojovací prostĜedky s výrazem buć uplatĖují ve významu
alternativnosti obsahĤ, tj. s platností disjunkce eventualitní, popĜípadČ na hranici mezi
libovolností a eventualitou:
V právích starých píše se takto, že ktož by koli na jiného v mČstČ žalobu uþinil o kteréž
koli dČdictví, bućto o duom neb o dČdinu, o purkrecht neb o vinici, ten zastav rukojmČ
rychtáĜi v desíti funtích, aby touž žalobu dokonal: ... (Brik, A3a)
K tomu také neníĢ to ještČ nikdý shledáno, aby kdy která stáda pastýĜĤm svým se
zprotivila, buć v tom, že by jim nechtČla poddána býti, buć že by se jim požitkem svým
užívati zbraĖovala. (Cyr, C2a)
Ale kdož by bućto pannu obtČžkal aneb manželku svú v prvním snČtí prvé porušenú býti
seznal, ten na kaplanství Ĝízen nebývá. (Mosk, F8a)
V nČkolika pĜípadech (zpravidla tam, kde jsou spojovány více než dva výrazy)
následuje po buć v eventualitní platnosti namísto disjunktivních spojek neb(o)/aneb(o)

17
BAUER, 1960; KOSEK, 2003

89
spojka a pĜed posledním spojovaným þlenem. (Zde by se tedy zĜejmČ dalo hovoĜit o jisté
tendenci k þásteþnČ asyndeticky vyjádĜené koordinaci):
Sopra le pompe, páni nad pĜílišnou nádherností, buć od šatstva, jídla, kratochvílí
a stavení. (Harant, 37)
I ponČvadž to velice tČžce se státi mĤže, aby takové pomoci buć pĜátelstvím, povinností
a ouĜadem svým mohl se vzdáliti, tehdy za tČžký a zĜídka to býti mĤže, aby v tom
zarmouceném þase odjíti mohl, ... (RánMor, D3b)
Na úrovni vČtnČþlenských spojení byly excerpovány i náznaky pozvolného pronikání
výrazĤ buć/bućto do spojení s odstínem disjunkce kategorické, aþkoliv zĤstávají po celé
období humanistické þeštiny ještČ spíše okrajovým jevem. Použití pĜi spojování
nČkolikanásobného pĜísudku pĜedjímá pozdČjší uplatnČní tČchto spojovacích výrazĤ na úrovni
souvČtné, kde se ve vČtší míĜe zaþíná prosazovat až v dobČ barokní.
... že jest Buoh živých a ne mrtvých a že jednomu každému vedlé toho, jakž þinil, buć
dobĜe, neb zle odplacovati spravedlivČ ráþí. (Bav, 17b)
Item: pĜijíti a v ní státi mají v ubrmanské výpovČdi strany o tu vČc, o kterú se na nČ
podali, buć pravá, neb nepravá, neb sobČ pĜiþítaj, kdož se na ubrmany svolil. (Brik, C1b)
A bućto že dobĜe pĜisáhne, a neb v pĜísaze <e>wpĜýsaze</e> pobloudí: proto hned
k žalobČ odpoviedati bude. (Brik, D2b)
Nebo tuto není žádný prostĜedek vymlouvající, ty musíš tvého bližního buć milovati,
a nebo nenávidČti. (RánMor, H4b)
Zcela specifickou skupinu pak tvoĜí tĜi doklady, u nichž se interpretace významu buć
nápadnČ podobá spojovacímu prostĜedku podmínkovému, popĜípadČ pĜípustkovému,
vycházejícímu patrnČ z pĤvodního imperativního urþení:
A pakli prvním puohonem nebyl by doma nalezen a tak daleko na pole odšel, že nežli se
do mČsta vrátil, v soud zasedli by, puohon ten jako i dva po nČm bućto že by poĜádnČ byli,
zmaĜení jsou a právu nejsou pomocní. (Brik, D3a)
O kteréžto vČci jakožto v právích nedospČlí žádáme nauþeni býti, a bućto že nemá
odpoviedati, tehda druhé žádáme nauþeni býti, z žádné-li naprosto, þi aspoĖ byla by která
škoda, z kteréž k žalobČ uþinČné obžalovaný mČl by vedlé spravedlnosti odpoviedati. (Brik,
E2b)
Zdaliž o tom dobĜe nevíme, že když tomu nejmenšímu prstku na ruce aneb na nČjakém
nehýtku pĜi noze škoda a bolest se dČje, tehdy netoliko nepĜeje toho tomu prstku ta ruka,
nehýtku noha, ale sumou nepĜejí tomu oudu jiní všickni oudové toho, ti neodcházejí od nČho
<e>nČhó</e>, aniž ho nechají v tom zlém, aby tak zranČný v bolesti zĤstával, buć že by BĤh

90
dal jemu k zdraví nebo k nezdraví pĜijíti, pĜedce se jiní spoluoudové o nČj ujímají, ruka ten
prst, neb noha i jiný oud léþí <e>leþij</e>, mastí maže, váže, hladí, v þemž jednoho každého
každodenní zkušení <e>skussenij</e> dobĜe utvrzuje. (RánMor, H1a)
Již v humanistickém období lze tedy sledovat náznaky zmČny charakteru složených
spojovacích prostĜedkĤ s buć(to), výraz pozvolna ztrácí svoji povahu libovolnostní a pĜebírá
nejprve význam na hranici irelevantních okolností a alternativnosti, pozdČji pak zaþíná
pronikat i do sféry kategorické disjunkce, a to nejprve na úrovni vČtných þlenĤ.

2.4. Disjunkce ve vČtách tázacích


Posledním problémem, kterým se analýza zabývala, je vyjádĜení disjunkce
v disjunktivních zjišĢovacích otázkách pĜímých a závislých. Také zde se uplatĖuje
frekventovaná spojka aneb(o), a to jak ve své podobČ s apokopou, tak bez ní. Spojka neb(o)
nebyla v tomto pĜípadČ doložena. U otázek pĜímých se tato spojka svou funkcí blíží
konektoru:
Ale komuž budu toho tužiti? komu mám oznámiti? k komu se mám uteci? aneb od koho
rady požádati? (Isi, 11a)
Kamž tehdy pĤjdu od ducha tvého, a nebo kam uteku pĜed tváĜí tvou. (RánMor, A1b)
U otázek nepĜímých, v tomto pĜípadČ vždy na úrovni souvČtné, se v první i všech
dalších þástech spojovaného výrazu zpravidla vyskytuje pĜíklonka -li:
Nebo zdaliž bez tČchto všech vČcí a neb jiného jakéhož koli pĜipomínání Buoh toho neví,
co syn jeho trpČl a pro koho trpČl, a neb zdali kdy to v zapomenutí vykupiteli našemu vejde, že
ho matka jeho v životČ svém nosila a prsy krmila. (Bav, 22a)
A padli-li jsou svČdkové v pĜísaze a neb jiný nedostatek trpí-li. (Brik, A5b)
V jednom pĜípadČ v první þásti zastává funkci pĜíklonky -li partikulární což:
Což tehdy Krystus darmo jest umĜel, a neb jaký bude užitek umuþení a smrti jeho,
jestliže ještČ jest nám brána království Božího tak jako otcuom naším zavĜína a jestli že po
smrti zbaveni býti máme jeho pĜítomnosti a prvé neužívati slávy království nebeského, až
teprva když poslední den soudu jeho pĜíjde. (Bav, 13b)
Na úrovni vČtnČþlenské však spojka aneb(o) doložena není. Zaþala sem pronikat až
v období barokní þeštiny. JeštČ v první tĜetinČ 17. stol. naprosto pĜevládají spojky þi, þili,
které se již ve starších obdobích stávaly pro disjunktivní zjišĢovací otázky charakteristickými
a které byly právČ k tomuto úþelu de facto vyhrazeny. Celkem byly tyto spojky excerpovány

91
v 18 pĜípadech, z toho jich však 7 pĜipadá na MČstská práva Brikcího z Litska.18 Zpravidla
spojovaly vČtné þleny v pomČru kategorické disjunkce. PĜíklonka -li se v tČchto pĜípadech
objevuje pouze u þlenu prvního, bez ohledu na to, zda následuje spojka þi nebo þili.
Žaloba z vraždy ženČ-li þi dČtem pĜíleží, když jsú nesvorní. (Brik, A6b)
Matka pak optala se ho, co se ti prý zdá, kdo jest pČknČjší, otec-li tvĤj, þili dČd. (Cyr,
D2b)
Když ho tedy Astyages tak namlouval, optala se ho matka jeho, co by z toho dvého chtČl
radČji udČlati, zde-li zĤstati, þi se domĤ navrátiti? (Cyr, D6b)
... pochybování o tom mĤže, byl-li jest þlovČk pĜirozený, þili v osobČ þlovČka vtČlený
ćábel, ... (Mosk, XIV)
Nevyskytuje se však ve vČtách, kde je pĜítomna ve formČ spojky jestliže, aþkoliv ta se
nevztahuje pĜímo ke spojovaným vČtným þlenĤm:
A pakli by se zase zpČt pĜihodilo, tehdy má prohlédnuto býti a s pilností váženo
od pĜísežných, jestliže žalobník zlopovČstný naĜieká obžalovaného úmyslem bezprávným, þili
jinú pĜíþinú, a jestliže prvním obyþejem, totiž úmyslem bezpráví neb hanČní naĖ žaluje,
a zvláštČ že tudy žádá uþiniti pomsty. (Brik, A5b)
V jednom excerpovaném dokladu nabývá otázka díky pĜidanému adverbiu aspoĖ odstín
minimální hranice platnosti:
O kteréžto vČci jakožto v právích nedospČlí žádáme nauþeni býti, a bućto že nemá
odpoviedati, tehda druhé žádáme nauþeni býti, z žádné-li naprosto, þi aspoĖ byla by která
škoda, z kteréž k žalobČ uþinČné obžalovaný mČl by vedlé spravedlnosti odpoviedati. (Brik,
E2b)
V jednom pĜípadČ bylo zaznamenáno také opakované použití výrazu þi:
A neb pro bezpráví-li, þi pro vyhledání pravdy, þi pro duovod, þi pro oþištČní. (Brik,
A5b)
NČkdy jsou spojena slova odvozená od spoleþného základu, þímž je ještČ více
zdĤraznČna jejich opozitnost a kategorický charakter disjunkce:
Má však pilnČ znamenáno býti pĜi takových puojþkách, zdravý-li kuoĖ þili nezdravý
a mdlý prosícímu puojþen byl by. (Brik, D5a)

18
Souvisí to zĜejmČ jednak s ústupem spojek þi/þili s pokraþující dobou, vystupĖovaném v období baroka,
jednak možná také se snahou o jednoznaþnost právnického jazyka, protože i v ostatních pĜípadech tento text
alespoĖ co do distribuce disjunktivních spojovacích výrazĤ vykazuje více pravidelnosti a zákonitostí než texty
ostatní. Odpovídá to rovnČž tradiþnČ konzervativnČjší podobČ jazyka v textech právní povahy.

92
Tak podobnČ popelice z mnohých míst tam v svazcích dodávají, a mají jakási znamení
okolo hlavy a ocasu, po nČmž poznány bývají, pĜíhodného-li þili nepĜíhodného þasu jsou zbity.
(Mosk, A6a)
Nébrž chce-li, má jemu rozmyšlenie dáno býti, chtČl-li by, þi nechtČl odvolati se. (Brik,
B5a)
Pokud jsou spojovanými þleny pĜísudky, nabývá druhá polovina spojovaného výrazu
nČkdy eliptické podoby þi/þili nic:
Nebo vedlé toho umĜe-li kuoĖ na cestČ, pĜísežní k vynesení soudu patrnČ pomyslé, má-li
býti placen þili nic. (Brik, D5a)
Naši gondeliérové zdaliž jsou dojeli zpátkem þi nic, vČdČti nemohu ... (Har, 58)
Ve dvou pĜípadech se þi uplatĖuje také na úrovni souvČtné, v prvním blízké konektoru,
ve druhém s platností tázací spojky nerozluþovací:
Proþ Pán BĤh ihned hĜíšníkĤ netrestce, zdaliž jich nešlechetnosti váží lehce? ýi snad
Božská spravedlnost þasem dĜímá, když slušnou pomstou nad zlosti nehĜímá. (Sum, 3v)
A vás, o kterých nejvícejí, nejlípejí rozumČli, nad krupami by nČjakých bab odjeti mají,
þi na to oþekáváte, až by ten pohan všecky spokojivši, na vás toliko samých moc svou obrátil
a vás, zholdovavši vámi jiné kĜesĢany, bojoval, politĤj se Bože takových myslí v vás i takového
neštČstí, o, ó Bože vČþný, obrániti raþ. (Kvalt, C2b)

3. ZávČr
Analýza pĜinesla nČkteré zajímavé poznatky o užívání disjunktivních spojek v období
humanistické þeštiny, které v mnoha ohledech pĜedjímá vývoj doby barokní, a to jak
pozvolnou zmČnou funkce spojovacích prostĜedkĤ s výrazem buć, tak napĜíklad poþátkem
pronikání spojky aneb(o) do disjunktivních spojení otázek zjišĢovacích. Výsledky svČdþí
mimo jiné i o zvýšené pozornosti vČnované snaze rozlišit jednotlivé spojovací výrazy
funkþnČ, ovšem zároveĖ v souladu s tendencí k dĤrazu na estetickou stránku textĤ, což
odpovídá celkové situaci vývoje jazyka tehdejší doby, usilující o dosažení kvalit klasických
jazykĤ. Neplatí to zcela pro texty psané „stylem nižším“, které kladou na formu v zájmu
obsahu menší nároky a jež rovnČž vykazují známky pokraþování ve starší tradici a celkovČ
menší lexikální variabilnost promítající se i do distribuce spojek a spojovacích výrazĤ.
Specifické rysy se pojí i k textĤm právního charakteru. Nabízí se též otázka vlivu originálĤ
pĜekladových textĤ, která mČla zĜejmČ na jejich výslednou podobu rovnČž urþitý vliv. PrávČ
komparace se zdrojovými jinojazyþnými texty by spolu s širším zasazením do kontextu
pĜedcházejícího i následujícího období mohla otevĜít další pĜínosnou perspektivu.

93
Seznam excerpovaných textĤ a jejich zkratek
Tomáš Bavorovský – Zrcadlo onoho vČþného a blahoslaveného života, 1561; K01007 (Bav)
Brikcí z Licka – Práva mČstská, 1536; K01348 (Brik)
Abraham z Gynterrodu – Cyri paedia, 1605; K17061 (Cyr)
Ciriák Šlichtenberger – Div veliký a pravdivý, 1612; K15378 (Div)
Fridrich Falcký – Naše, Fridricha, z Boží milosti krále þeského, falckrabČte pĜi Rejnu
a kurfiršta etc., otevĜené rozepsání, proþ jsme korunu království þeského a zprávu
pĜivtČlených zemí na sebe pĜijali, 1619; K02601 (Fridr.)
Harant z Polžic a Bezdružic – První díl cesty z království ýeského do Benátek,
1608; K02903 (Har)
Isidor Sevillský, svatý – Knížka velmi utČšená a lidem všecknČm na tomto svČtČ
zarmouceným velmi prospČšná i užiteþná, 1551; K03391 (Isi)
Jan Jesenius – Ad regni – k jich milostem, 1619; K03540 (Jes)
Augustýn Mitis – Kázaní o povČtĜí, 1619; K05621 (KázPov)
Theodor Maius – Krátká zpráva o kometČ neb hvČzdČ nové s ocasem, 1607; K05147 (Kom)
Sebastian Münster – Kozmograffia þeská, 1554; K05969 (Kosm)
BartolomČj Paprocký z Hlohol a Paprocké VĤle – Kvalt na pohany, 1595; K06849 (Kvalt)
Alessandro Guagnini – Kronika moskevská, 1590; K02797 (Mosk)
autor neznámý – O bitvČ a šĢastném vítČzství Radula Vejdy valaského, 1603; K01154 (Rad)
Jan Kampánus Kutnohorský – O ránČ morové paterá správa upĜímná, 1617; K01413(RánMor)
Kašpar Kargesius – Summa hry o svatém Eliášovi proroku vzatá z Písma svatého, 1610;
K15791 (Sum)
JiĜí Tesák Mošovský – Collis Vinearius, 1611; K16078 (Tes)

pozn.: Za stĜedníkem jsou uvedena þísla jednotlivých tiskĤ v Knihopisu.

Seznam vyexcerpovaných disjunktivních spojovacích prostĜedkĤ


anebo aneb
a neb aneb – aneb
a neb – a neb aneb aspoĖ
a neb – a nebo aneb – neb
a neb – neb aneb – aneb – aneb – aneb
a nebo anebĢ – anebĢ – aneb
a nebo – a nebo – a nebo – aneb aĢ

94
buć neb – neb
buć – a nebo neb – neb – a neb
buć – aneb neb – neb – neb
buć – anebo nebo
buć – buć nebo – neb
buć – buć – aneb
buć – buć – aneb – aneb
buć – buć že
buć – bućto
buć – neb
buć – nebo
buć že – buć že
buć že – nebo
bućto – a neb
bućto – a nebo

bućto – aneb
bućto – bućto
bućto – neb
bućto – neb – aneb
bućto – nebo
bućto že
bućto že – a neb že
bućto že – a nebo že
bućto že – bućto že
þi
þi – þi – þi
þili
leþ
neb
neb – a neb
neb – a neb – a neb
neb – aneb
neb – buć

95
Literatura

ALEXOVÁ, Jarmila: Vývoj þeského barokního souvČtí souĜadného. Praha: Arsci 2009.
272 s.
BAUER, Jaroslav: Vývoj þeského souvČtí. Praha: ýSAV 1960. 402 s.
KOSEK, Pavel: Spojovací prostĜedky v þeštinČ období baroka, Ostrava: Ostravská
univerzita 2003. 180 s.

96
Kognitívna lingvistika a teória nativizmu z pohĐadu
Noama Chomského

Jana Galabová
Katedra slovenského jazyka, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, Nitra

Vznik kognitívnej lingvistiky ako samostatnej vednej disciplíny súvisel s potrebou


skúmaĢ oblasĢ Đudskej kognície. Kognitívna lingvistika sa v sedemdesiatych rokoch
dvadsiateho storoþia stáva súþasĢou kognitívnych vied, ako to uvádza J. Dolník (1999,
s. 115), priþom dopĎĖa, že ,,kognitívne vedy sú zamerané na výskum mentálnych štruktúr
a procesov, ktoré sú zviazané s vedením (so znalosĢami) þloveka.“
Vyššie uvedená definícia kognitívnej lingvistiky od J. Dolníka nám v globále naznaþuje
predmet skúmania kognitívnej lingvistiky, t. j. skúmaĢ to, þo je obsiahnuté pod pojmom
Đudská kognícia.
K otázke základu kognitívnej lingvistiky sa vyjadruje aj J. R. Taylor (2002, s. 5), ktorý
preferuje ideu, že základom tejto disciplíny je jazyk fungujúci ako integrálna þasĢ Đudskej
kognície. Lingvista zastáva názor, že jedinec má jazykové vedomosti a poznatky uložené
v mysli, a následne zafixované v tom, þo je známe ako Đudská kognícia.
Kećže už dlhšie operuje s pojmom kognícia, resp. Đudská kognícia, bolo by potrebné
aspoĖ v struþnosti vysvetliĢ jeho podstatu.
Z pohĐadu J. Dolníka (1999, s. 115) je kognícia súhrnom všetkých štruktúr a procesov,
ktoré akýmkoĐvek spôsobom súvisia so znalosĢami jedinca a jeho aktivitami, ktoré sú
založené na základe týchto znalostí.
Skúmanie Đudskej kognície v praxi nie je vôbec jednoduchou úlohou, pretože už
samotný jazyk je veĐmi mnohotvárny jav a ku skúmaniu jazyka ako súþasti kognície sú
potrebné isté vedecké prístupy a metódy.
V rámci kognitívnej lingvistiky môžeme sledovaĢ najmä uplatnenie dvoch prístupov,
a to modulového a holistického, ktoré bližšie vyþleĖuje a definuje J. Dolník (1999, s. 117 –
118). Pod modulovým prístupom autor chápe komplex schopností, ktoré tvoria kogníciu, to
znamená, že kognícia sa skladá z podsystémov s vlastnou štruktúrou a funkciou. Výrazným
atribútom modulového prístupu je preferovanie myšlienok generatívnej gramatiky
a myšlienky, že jazyk existuje a funguje na základe spolupôsobenia jednotlivých
podsystémov. Z tohto vyplýva, že jazyk sa musí skúmaĢ v súþinnosti všeobecných znalostí,
spoloþenských a lingvistických znalostí. Modulový prístup zdôrazĖuje, že znalostný systém

97
þloveka je do veĐkej miery ovplyvnený genetickou vybavenosĢou jedinca a funguje ako istý
mentálny jav.
Pri holistickom prístupe jazyk nevystupuje ako samostatný podsystém kognície, ale ako
sprievodný jav kognície.
Poznatky o jednotlivých moduloch by sme mohli zosumarizovaĢ tak, že modulový
prístup odhaĐuje špecifiká jazykového systému a mentálneho narábania s týmto systémom,
priþom je dôležitá interakcia medzi všetkými znalostnými systémami. Holistický prístup
hĐadá univerzálne princípy, ktoré existujú vo všetkých mentálnych schopnostiach.
Pri skúmaní Đudskej kognície sa vychádza najmä z koncepcie mysle, pretože myseĐ
napomáha k vytváraniu a pochopeniu lingvistických výpovedí. Naše tvrdenie potvrdzuje aj
J. R. Taylor (2002, s. 5), ktorý tvrdí, že jazyk funguje ako nieþo, þo sa Đudia musia nauþiĢ,
taktiež si musia osvojiĢ isté jazykové poznatky už v období detstva, uložiĢ si ich v mysli
a zmysluplne používaĢ v reþi.
Dôležitým poznatkom o kognitívnej lingvistike je idea J. Dolníka (1999, s. 121), že
podstata kognitívnej lingvistiky vyplýva z tzv. mentalistického prístupu k jazyku. Táto jeho
idea sa stala východiskovou tézou kognitívnej lingvistiky, a to v tom zmysle, že jazyk je
mentálny fenomén obsiahnutý v základe Đudskej kognície.
Pri kognitívno-lingvistických výskumoch skúmania jazyka ako mentálneho fenoménu
musíme braĢ do úvahy aj jazykové správanie jedinca, jeho mentálny systém znalostí, operácií
a jeho jazykovú schopnosĢ. V rámci skúmania jazyka ako mentálneho prvku sa veĐká
pozornosĢ venuje taktiež procesu osvojovania jazyka, jazykovej produkcii a recepcii.
Zovšeobecnením poznatkov J. Dolníka (1999, s. 122 – 123) o kognitívnej lingvistike by
sme mohli definovaĢ jej predmet skúmania ako opis jazyka (mentálneho fenoménu)
zo štruktúrneho hĐadiska (vedieĢ, že) a procesuálneho hĐadiska (vedieĢ, ako); ako skúmanie
jazykovej schopnosti jedinca a jazykovej kompetencie. Základom kognitívnej kompetencie
þloveka sú kognitívne úkony ako vnímanie, myslenie, hovorenie, interpretovanie atć.
J. Dolníkove myšlienky o predmete kognitívnej lingvistiky dávame do opozície
s myšlienkami J. R. Taylora (2002, s. 4), ktorý za cieĐ pokladá spoznaĢ uþenie sa jazyku, jeho
nadobúdanie, ovládanie a používanie v reálnom živote.
D. I. Slobin (1971, s. 3) si všíma to, ako sú jazykové výpovede produkované
a pochopené v reþi.
Na základe vyššie uvedených poznatkov si dovolíme tvrdiĢ, že skúmanie jazyka ako
mentálneho fenoménu je možné len v interakcii s inými kognitívnymi vedami, napr.

98
s jazykovou psychológiou, kognitívnou psychológiou, neurolingvistikou,
so psycholingvistikou a i.

Bližšie sa však zameriame na Noama Chomského a jeho pohĐad na kognitívnu


lingvistiku. Myšlienky Noama Chomského majú veĐký význam pre formovanie kognitívnej
lingvistiky. N. Chomského môžeme vnímaĢ ako lingvistu, ktorý zasiahol do lingvistiky
v pozitívnom zmysle, spôsobil istý obrat v oblasti kognitívnych vied. Jeho publikácie z oblasti
generatívnej gramatiky sa považujú za míĐnik v lingvistickej sfére.
PodĐa J. Dolníka (1999, s. 117) N. Chomsky chápal lingvistiku ako súþasĢ psychológie.
Toto tvrdenie sa dá zdôvodniĢ tým, že N. Chomsky sa zameriaval na skúmanie kognitívnej
stránky osobnosti þloveka, skúmal jeho jazykovú schopnosĢ. Jazyk v tomto zmysle
predstavuje špecifickú kognitívnu schopnosĢ þloveka.
Koncepciu kognitívnej lingvistiky N. Chomského do istej miery reprezentuje
generatívna gramatika, ktorá sa dá definovaĢ ako teória jazyka. Jej hlavným cieĐom, ako to
uvádza J. Dolník (2005, s. 46), je analyzovaĢ prirodzený jazyk, a zároveĖ sledovaĢ spôsob
fungovania mysle þloveka.
Samotný N. Chomsky (2006, s. 12) prezentuje generatívnu gramatiku ako lingvistickú
teóriu, ktorej cieĐom je ozrejmiĢ podstatu jazyka, mentálnu þinnosĢ jedinca v procese
narábania s jazykom; pokúša sa vytvoriĢ si vlastný abstraktný teoretický aparát, ktorý by
vysvetĐoval tieto fenomény. N. Chomsky si kladie za cieĐ priniesĢ nové poznatky o tom, ako
sú vytvárané a reprezentované mentálne štruktúry a procesy kognície, ako sú štruktúry
organizované, vnímané a realizované, t. j. vyjadrené pojmami.
Jednoznaþne môžeme povedaĢ, že mentálne štruktúry nie sú jednoducho organizované,
a preto pri ich skúmaní musíme braĢ do úvahy komplexnosĢ mentálnych štruktúr.
PodĐa J. R. Taylora (2002, s. 8) N. Chomsky chápe kognitívnu lingvistiku ako
vzájomné spojenie jazyka a mysle, to znamená, že jazyk je integrálnou súþasĢou kognície.
Paradoxom v kognitívnej lingvistike N. Chomského zostáva fakt, že v rámci
komunikácie sa zameriava na formy jazyka, ktorými sa vyjadrujú rôzne jazykové funkcie,
a tak sa dá povedaĢ, že lingvistika je podĐa neho nie o jazyku, ale o gramatike.
NeodmysliteĐnou súþasĢou kognitívnej lingvistiky N. Chomského (J. R. Taylor, 2002,
s. 7) je idea, že Đudia sa rodia s vrodenou predispozíciou na osvojenie gramatiky a jej štruktúr.
ýlovek na to, aby mohol komunikovaĢ a prenášaĢ informácie, musí maĢ zafixovanú
gramatiku vo svojej mysli.

99
Z vyššie uvedených poznatkov môžeme usudzovaĢ, že N. Chomsky sa svojimi
myšlienkami prikláĖal k tzv. mentalizmu (racionalizmus), ktorý bol v opozícii
s behaviorizmom (empirizmus).
Steinberg (1993, s. 152 – 153) hovorí o tom, že N. Chomsky sa zaraćuje
k racionalistom, pretože za prvoradý cieĐ svojho bádania si stanovuje skúmaĢ vrodené idey
jedinca. Racionalisti v rámci svojho vedeckého programu proklamovali nasledujúce hypotézy:
1. Jedinec má myseĐ, ktorá je súhrnom nielen myšlienok, ale aj vedomia, pocitov.
2. MyseĐ do istej miery ovplyvĖuje správanie.
3. Lingvistika a psychológia sa orientujú na štúdium mysle.

N. Chomsky sa dá pokladaĢ za lingvistu, ktorý mal vplyv na úpadok behaviorizmu


a svojím argumentovaním proti behavioristickej koncepcii znehodnotil behavioristické
vysvetlenia jazykového uþenia (ibid.).
Dôležitým impulzom na vznik generatívnej teórie jazyka bola podĐa J. Dolníka (2005,
s. 47) otázka osvojiteĐnosti jazyka dieĢaĢom. Na základe empirických štúdií môžeme
deklarovaĢ, že dieĢa si v procese uþenia sa jazyku osvojuje materinský jazyk veĐmi Đahko,
nenároþnou formou, pretože má v mysli zakódované isté vrodené princípy v podobe
gramatických pravidiel.
Môžeme predpokladaĢ, že kognitívny systém pozostáva z viacerých podsystémov. Naše
tvrdenie potvrdzuje J. Dolník (ibid.), ktorý vyþleĖuje dva moduly, a to gramatický modul
a modul súvisiaci s ostatnými kognitívnymi funkciami. Z nášho uhĐa pohĐadu má gramatický
modul veĐmi významnú úlohu najmä v procese osvojovania si jazyka dieĢaĢom, pretože
jazykové princípy, ktoré sú obsiahnuté v tomto podsystéme slúžia ako podklad Đudskej
schopnosti osvojiĢ si jazyk prirodzenou formou. To znaþí, že každý jedinec je geneticky
vybavený kognitívnymi štruktúrami, ktorých úlohou je reprezentovaĢ abstraktné pravidlá
jazyka v konkrétnych jazykových výpovediach.
Idea nativizmu N. Chomského dáva do protikladu empirizmus a racionalizmus.
Vzájomný rozpor medzi empirizmom a racionalizmom je najviac viditeĐný v koncepcii
nadobúdania gramatických znalostí. PokiaĐ empiristi zastávajú názor, že dieĢa sa jazyk uþí,
racionalisti tvrdia, že dieĢa sa jazyk neuþí, len si ho osvojuje (J. Dolník, 2005, s. 49 – 50).
Empirizmus vychádza z myšlienok, že dieĢa sa nauþí gramatické pravidlá bezprostredne
v komunikaþnom procese, a to tak, že si všíma jazykové javy a postupne prichádza k ich
generalizácii. Na základe svojich skúseností dieĢa generalizácie buć potvrdzuje alebo ich

100
koriguje. Preto môžeme tvrdiĢ, že dieĢa sa v tomto prípade uþí pod vplyvom prostredia,
s ktorým sa dostáva do jazykového kontaktu.
Racionalizmus (ibid.) opovrhuje koncepciou empirizmu a súhlasí s tým, že dieĢa sa
v komunikaþnom procese stretáva aj s defektnými jazykovými javmi, þím sa popierajú
generalizácie pravidiel jazyka.
Druhou námietkou proti empirizmu je fakt, že hoci päĢroþné dieĢa ovláda gramatiku
jazyka, nemá dostatoþné množstvo jazykových prvkov, na základe ktorých by sa mohla
uskutoþniĢ generalizácia.
Posledná konfrontácia spoþíva v tom, že dieĢa nie je schopné tvoriĢ nepoþuté vety, a tak
sa nemôže uskutoþniĢ ani generalizácia.
Predpokladá sa, že dieĢa by malo prijímaĢ þo najviac jazykových stimulov vo svojom
prostredí, þím sa podporí mechanizmus jazykovej schopnosti.
V rámci generatívnej teórie vychádza idea nativizmu z analýzy procesu osvojovania si
jazyka. N. Chomsky zdôrazĖuje postavenie vrodenej jazykovej schopnosti, ktorá je dôležitá
na osvojenie si jazyka. Z myšlienok N. Chomského (J. Dolník, 2005, s. 62) sa vytvára
hypotéza, že Đudský organizmus je systém na spracovanie informácií. Jedinec dokáže narábaĢ
s jazykovými znalosĢami, ktoré má uložené v pamäti, a tým sa zároveĖ vytvára obraz jeho
jazykového správania. Nativizmus sa prikláĖa k tvrdeniu, že dieĢa si v komunikácii všíma
jazykové javy na základe vrodených kognitívnych štruktúr a tieto štruktúry reprezentujú
schopnosĢ þloveka, ktorou je osvojiĢ si jazyk. Preto usudzujeme, že k osvojeniu jazyka sú
nevyhnutné isté kognitívne schopnosti, to znamená, že tu dochádza ku interakcii empirických
prvkov s univerzálnymi kognitívnymi princípmi ako pamäĢ, myslenie, inteligencia atć., ktoré
sú v genetickej vybavenosti jedinca.

Literatúra

DOLNÍK, Juraj: Jazykový systém ako kognitívna realita. In: Jazyk a kognícia. Eds.
J. Rybár, V. Kvasniþka, I. Farkaš. Bratislava: UK 2005, s. 41 – 63.
DOLNÍK, Juraj: Základy lingvistiky. Bratislava: Stimul 1999. 228 s.
CHOMSKY, Noam: Language and Mind. Cambridge: Cambridge University Press
2006. 193 s.
RYBÁR, Ján – KVASNIýKA, Vladimír – FARKAŠ, Igor: Jazyk a kognícia. Bratislava:
Kalligram 2005. 424 s.

101
SLOBIN, Dan I.: Psycholinguistics. London: Scott, Foresman and Company 1971. 148
s.
STEINBERG, Danny D.: An Introduction to Psycholinguistics. Learning about
Language. London: Longman Group 1993. 266 s.
TAYLOR, John R.: Cognitive Grammar. Oxford: Oxford University Press 2002. 621 s.

102
Modul digitalizovaných mluvnic1

Barbora Hanzová
OddČlení vývoje jazyka, Ústav pro jazyk þeský Akademie vČd ýeské republiky, v. v. i., Praha

ýesky v ýechách umČti žádné cti není, ale neumČti jest – hanba.
Jan Šmitt: Gramatika þeská. Praha 1816.

Modul digitalizovaných mluvnic byl spuštČn u pĜíležitosti stého výroþí založení


KanceláĜe Slovníku jazyka þeského, pĜedchĤdce dnešního Ústavu pro jazyk þeský AV ýR,
v. v. i., a také na poþest pátého výroþí zprovoznČní internetových stránek VokabuláĜe
webového <http://vokabular.ujc.cas.cz>, webového prostĜedí vyvinutého pro výstupy
oddČlení vývoje jazyka Ústavu pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i. Modul je dostupný právČ na
zmiĖovaných stránkách, vedle dalších zdrojĤ pro studium starší þeštiny: hnízda slovníkĤ starší
þeštiny, staroþeské textové banky a ediþního modulu. Touto cestou chceme uživatele s náplní
a pĜípravou modulu seznámit.
Cílem projektu je zpĜístupnit v elektronické podobČ þást jazykového materiálu z fondu
knihovny Ústavu pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i., ale také s laskavým svolením dalších
institucí soustĜedit málo dostupné vzácné tisky v rámci jediné elektronické knihovny, usnadnit
jejich prohledávání a pĜiblížit sekundární literaturu. Snahou je vytvoĜit jednotné badatelské
prostĜedí pro oblast staršího mluvnictví a pĜíruþek, které reflektují starší podoby þeského
jazyka.
Modul digitalizovaných mluvnic, který vyvinul programátor Lukáš Kubis, byl spuštČn
na konci roku 2011 a dosud bČží v pilotní verzi; je zprovoznČno jednoduché vyhledávání
podle názvu, autora a lingvistického termínu, jsou doplnČny základní bibliografické informace
a zveĜejnČno deset orientaþnČ vybraných mluvnic, napĜ. Beneše Optáta Gramatika þeská
z r. 1533, tzv. NámČšĢská mluvnice; MatČje Václava Štajera VýbornČ dobrý zpĤsob...
z r. 1668, tzv. Žáþek; Václava Jana Rosovy ýechoĜeþnost z r. 1672 (dosud zveĜejnČné tisky
pocházejí z knihovny Národního muzea, z knihovny ÚJý a ze soukromé sbírky). Plná verze
modulu bude spuštČna v prĤbČhu roku 2012; nadále pak zĤstane otevĜený prostor pro
doplĖování gramatik v rámci prĤbČžných aktualizací.

1
Tento pĜíspČvek vznikl v rámci projektu Výzkum historické þeštiny (na základČ nových materiálových bází)
GA ýR þ. P406/10/1140 a za podpory Výzkumného centra vývoje staré a stĜední þeštiny þ. LC 546.

103
Plná verze modulu se bude zaplĖovat jazykovým materiálem z období humanismu,
baroka, národního obrození a 19. století. Orientaþním mezníkem pro 16. stol. je zmiĖovaná
NámČšĢská mluvnice – druhým pomyslným mezníkem jsou jazykovČdné práce Jana Gebauera
z poþ. 20. století. Jednacím jazykem pĜíruþek je þeština a do velké míry také latina a nČmþina;
ze systémĤ tČchto jazykĤ se také þeská jazykovČda postupnČ osamostatĖuje. Je tĜeba poþítat
s žánrovou pestrostí pĜíruþek, napĜíklad jen þeština 16. a 17. století je podle OndĜeje Koupila
(2007, s. 181–186) kromČ gramatik také tématem v konverzaþních pĜíruþkách, sbírkách
pĜísloví, šifrovacích pomĤckách, slabikáĜích a v tiscích pĜíležitostné povahy: pĜehledných
tabulkách. Pokud jde o slovníky, jsou prezentovány na stránkách VokabuláĜe webového
v rámci odkazu „Vyhledávání“; pĜípadnČ v odkazu „Zdroje“, pokud se jedná o slovníky
pĜipravené v transliterované podobČ a do jednotného vyhledávání nezapojené.
Z praktických dĤvodu je umožnČno zobrazení každé mluvnice ve zvláštním oknČ,
obrázek mluvnice lze libovolnČ pĜiblížit a pĜípadnČ je možno jej s vodotiskem stáhnout
pro práci mimo internetové pĜipojení. V pĜípadČ dalšího užití vystaveného jazykového
materiálu je badatel povinen internetové stránky, na nichž jsou mluvnice zveĜejnČny, t. j.
VokabuláĜ webový <http://vokabular.ujc.cas.cz>, citovat.
BČhem samotné pĜípravy elektronické podoby jazykových pĜíruþek bylo tĜeba vyrovnat
se s nČkolikerou problematikou; na prvním místČ s možnostmi prohlížení mluvnic.
SamozĜejmostí bylo klasické listování v rámci jediného tisku, ale usilovali jsme i o jednotné
vyhledávání ve všech zveĜejnČných pĜíruþkách þi v jejich výbČru. ZvláštČ starší mluvnice
nemají obsah; jazyková témata jsou þlenČna osobitým zpĤsobem, pĜíznaþné je to napĜ.
u Žáþka MatČje Václava Štajera, kde je odborný výklad obsažen v dialogu rozmlouvajících
postav a jsou zmínČny pouze vybrané pravopisné otázky. ýtyĜdílná struktura mluvnic,
pĜevzatá z latinských vzorĤ – orthographia, etymologia (tvarosloví), syntaxis a prosodia – se
teprve prosazovala od prvního pokusu þeské mluvnice, NámČšĢské, která obsahuje jen první
dvČ roviny popisu jazyka. Navíc bylo tĜeba vypoĜádat se s rozkolísanou terminologií, která
dosud není nikde systematicky podchycena, napĜ. jen pro pojmenování pĜídavného jména
v þeštinČ nachází J. Filcík ve svých Pravidlech dobropísemnosti þeské (1823, s. 9) varianty
soujméno, spolujméno, spolustatné, soustatné jméno a skuteþnČ se v gramatikách poþátku 19.
století tyto pojmy vyskytují. PĜesný význam nČkterých termínĤ je zase zĜejmý až z kontextu.
Nyní je tedy v modulu umožnČno vyhledávání pomocí souþasných ustálených
jazykových termínĤ þeských a internacionálních. Je také k dispozici jejich pĜehled. Jedná se
pĜibližnČ o 280 pojmĤ sestavených pĜedevším podle ýeské mluvnice B. Havránka

104
a A. Jedliþky2, paralela cizích jazykových synonym byla doplnČna pĜedevším pomocí
Mluvnice þeštiny, tzv. Akademické3; tyto termíny jsou pro rychlou orientaci shromáždČny
do nČkolika základních skupin: hláskosloví, pravopis, slovní zásoba a slovotvorba, skladba,
tvarosloví, sloh, varia. Termíny se vztahují vždy k zobrazené dvojstránce v modulu, popisují
aktuální téma, pĜípadnČ upozorĖují na odchylky a zvláštnosti nahodile uvedené v pĜíruþce.
Snahou vyhledávání bylo vyhovČt prĤmČrnému uživateli stránek.
Druhou otázkou bylo optimální Ĝešení þíslování stránek. První gramatiky obsahují
pouze údaje o arších, nČkde je uvedena též paginace, þi doplnČna foliace. Potíž je
v nejednotnosti znaþení a také v chybovosti údajĤ zpĤsobené nejrĤznČjšími dĤvody:
tiskaĜovým þi písaĜovým omylem, ztrátou listĤ, novým pĜevazem atd. Pro ostrou verzi by
mČlo být zprovoznČno jak vyhledávání podle archĤ, tak podle novČjšího znaþení, na které
stávající sekundární literatura odkazuje.
PĜiĜazování termínĤ a údajĤ o stranách probíhá v tzv. anotátoru, jednoduchém
poþítaþovém programu, jehož autorem je pracovník oddČlení vývoje jazyka Boris Leheþka.
Anotátor umožĖuje vybrat z nabídky a jednoduchou volbou pĜipojit adekvátní termíny
k jednotlivým stranám digitalizových pĜíruþek na základČ uvážení editorĤ, jimiž jsou studenti
a absolventi filologických oborĤ.
Také bylo tĜeba v rámci pĜípravy mluvnic vyĜešit vhodnou podobu titulĤ; v ostré verzi
budou uvedeny nČkolikerým zpĤsobem z dĤvodu snahy o pĜesnost a zároveĖ o rychlé
vyhledávání: v transkribované podobČ, dále vČrnČ transliterovanČ a koneþnČ uzuálním
názvem, je-li zaveden. Bylo také obtížené jeho pĜesné vymezení, protože pĤvodní struktura
textu na titulních listech je ve vČtách, obsahuje kromČ titulu i jakýsi obsah, jméno autora,
adresáta a další nakladatelské údaje. ChtČli jsme se vyhnout dosavadnímu užívání zkráceného
názvu s vyteþkovanými výpustkami. A dále bylo tĜeba vyĜešit fakt, že gramatiky, zvláštČ
starší, bývají svázány þasto s tisky z odlišných oborĤ a to se pak v jejich titulu odráží; pĜitom
tisky pojednávající o jiných vČdních oborech nejsou v rámci tČchto stránek publikovány.
Tolik lze Ĝíci k elektronické pĜípravČ mluvnic.
Plná verze modulu bude obsahovat kromČ digitalizované verze jazykových pĜíruþek
také následující metainformace: základní bibliografické údaje a popis mluvnice, medailony
autorĤ, sekundární, novČ vznikající literaturu a užiteþné odkazy: napĜ. na Knihopis Digital
Databasi4, elektronické zpracování devítisvazkového Knihopisu, shrnujícího veškerou þeskou

2
Havránek, Bohuslav; Jedliþka, Alois: ýeská mluvnice. Praha: Státní pedagogické nakladatelství 1981.
3
Mluvnice þeštiny I–III. Praha: Academia 1986–1987.
4
odkaz <http://db.knihopis.org/>

105
tištČnou produkci z let 1476–1800, dále budou zprovoznČny také odkazy na totožná vydání
prezentovaná na jiných webových stránkách.
V ústním referátu byl proveden alespoĖ ukázkový rozbor jedné jazykovČdné
problematiky: vývoje pravidel psaní verzálek v gramatikách 1. pol. 19. století. Nyní bude
možné otevĜít mnohé další otázky zamČĜené na vývoj a hodnocení jednotlivých jazykových
jevĤ, pĜípadnČ šíĜeji na vývoj žánru mluvnice i otázky pĜesahující oblast vyslovenČ
jazykovČdnou a smČĜující k didaktice, folkloristice, politologii apod. Doufáme, že stránky
budou obdobnému studiu a bádání vhodným prostĜedkem.

Ukázka zobrazení Rosovy ýechoĜeþnosti v stávajícím modulu digitalizovaných mluvnic


se struþným bibliografickým údajem, lištou se stránkováním a lingvistickými termíny
popisujícími aktuální dvoustranu. <http://vokabular.ujc.cas.cz>, verze dat: 0.7.4, ze dne 25. 3.
2012.

106
Literatura

FILCÍK, Jan – NEPOMUK, Josef: Pravidla dobropísemnosti þeské. Hradec Králové:


Josef František Pospíšil 1823. 128 s.
KOUPIL, OndĜej: GrammatykáĜi, gramatografická a kulturní reflexe þeštiny 1533 –
1672. Praha: Karolinum 2007. 330 s.
PLESKALOVÁ, Jana et al.: Kapitoly z dČjin þeské jazykovČdné bohemistiky. Praha:
Academia 2007. 683 s.

107
Reálna jazyková norma v mladšom predspisovnom období
vývinu slovenþiny1

Zuzana Hargašová
Katedra slovenského jazyka, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava

Pri výskume procesu stabilizácie jazykovej normy v mladšom predspisovnom období


vývinu slovenþiny sa stala východiskom ideálna jazyková norma, opísaná v troch dobových
rukopisných i tlaþených normatívnych príruþkách: Zpráwa Pjsma Slowenského (1696,
Levoþa) Tobiáša Masnicia, Rudimenta Grammaticae Slavicae (1704) Daniela Krmana
a Grammatica Slavico-Bohemica (1746, Bratislava) Pavla Doležala. Prostredníctvom analýzy
deklinácie substantív, prezentovanej v skúmaných príruþkách, bola identifikovaná ideálna
norma a v rámci nej stabilné a variabilné tvarotvorné prípony. Ako stabilné koncovky boli
identifikované tie, ktoré vo svojich opisoch substantívnej deklinácie uvádzali zhodne
T. Masnicius, D. Krman i P. Doležal: v deklinácii maskulín sú to -0 v nominatíve sg., -a, -e,
-u v genitíve sg., -u, -i v datíve sg., -a, -e, -0 v akuzatíve sg., -e, -i vo vokatíve sg., -u, -i
v lokáli sg., -em v inštrumentáli sg., -i, -y, -ové v nominatíve a vokatíve pl., -Ĥm v datíve pl.,
-y v akuzatíve pl., -ích, -ech v lokáli pl. a -y v inštrumentáli pl.; v deklinácii feminín -a, -Č, -0
v nominatíve sg., -i, -y, -Č v genitíve sg., -i v datíve sg., -0, -u, -i v akuzatíve sg., -0, -o vo
vokatíve sg., -i, -e v lokáli sg., -í, -ou v inštrumentáli sg., -Č, -i, -y v nominatíve a vokatíve pl.,
-0 v genitíve pl., -ím, -em, -ám v datíve pl., -Č, -i, -y v akuzatíve pl., -ích, -ech v lokáli pl., -mi,
-ami v inštrumentáli pl.; v deklinácii neutier -e v nominatíve sg., -i v datíve sg., -e v akuzatíve
a vokatíve sg., -i v lokáli sg., -em v inštrumentáli sg., -a v nominatíve, akuzatíve a vokatíve
pl., -0 v genitíve pl., -Ĥm v datíve pl., -ech v lokáli pl. a -y v inštrumentáli pl.2
ġažiskom príspevku je reálna jazyková norma, ktorej identifikácia je ćalším dôležitým
krokom pre poznanie procesu ustaĐovania jazykovej normy v mladšom predspisovnom
období vývinu slovenþiny. CieĐom príspevku je teda identifikovaĢ reálnu jazykovú normu,
zistiĢ, aké tvarotvorné prípony v rámci deklinácie substantív sa používali v reálnej jazykovej
praxi verejnej komunikácie. Východiskom sa stal korpus rukopisných a tlaþených textov

1
Príspevok vznikol v rámci riešenia grantového projektu UK/473/2011 – Stabilizácia jazykovej normy
v predspisovnom období slovenþiny 2.
2
Tvarotvorné prípony uvádzame v transkribovanej podobe z dôvodu lepšej možnosti ich následnej komparácie
s tvarotvornými príponami reálnej jazykovej praxe. Pravopis analyzovaného pramenného materiálu je
nejednotný, þo súvisí s rôznym charakterom písomností (rukopisné, tlaþené, náboženské, dokumentárne, texty
z protestantského/ katolíckeho prostredia). Normatívne príruþky sú písané þeskobratským pravopisom.

108
pochádzajúcich z 18. storoþia3 rôznych žánrov verejnej komunikácie (odborno-náuþné,
didaktické, náboženské, dokumentárne, literárne a i.), bez ohĐadu na konfesionálnu
príslušnosĢ autorov.
Z doterajších výskumov vyplýva, že reálna jazyková norma vo veĐkej miere
korešponduje s ideálnou normou opísanou v príruþkách. Napriek tomu sa však v niektorých
textoch ideálna a reálna norma odlišujú. Ide predovšetkým o tie prípady, ktoré poukazujú na
tlak domáceho jazyka na þeský východiskový systém opísaný v nami skúmaných
normatívnych príruþkách.

Deklinácia životných maskulín


V skúmaných textoch z 18. storoþia sa v deklinácii životných maskulín vyskytujú
nasledujúce tvarotvorné prípony, ktoré nekorešpondujú s ideálnou normou: -a v akuzatíve sg.
(Matiássa, Eliássa, Kazatela, Cýsara, Chlapca, wdowca, Korneliusa, Belizaryusa, Proto-
Notariusa, Ceremoniariusa, Vtrhaþa4), ktorej v ideálnej norme zodpovedá koncovka -e
(ějditele, CýsaĜe, KnČze, kupce, hráþe, vþitele5); -Ĥw/-uw v genitíve pl. (WogákĤw, SynĤw,
LékarĤw, CýsarĤw, KrálĤw, PánĤw, SwČdkĤw, OtcĤw, RodiþĤw, PredkĤw, PotomkĤw,
WnukĤw, PosluchaþĤw, TurkĤw, ŽidĤw, MĤžĤw, neprátelĤw, hrjssnjkĤw, SyrotkĤw,
Wogakuw, mĤžuw), v ideálnej norme jej zodpovedá tvarotvorná prípona -Ĥ (PánĤ, ýlowČkĤ,
CýsaĜĤ, žeĖichĤ, žákĤ, vþitelĤ); -om v datíve pl. (protiwnjkom, muzom, Panom, Weznom,
Uþedlnikom) oproti koncovke -Ĥm v ideálnej norme (PánĤm, ýlowČkĤm, KrálĤm, žákĤm,
žeĖichĤm, kupcĤm); -Ĥw/-uw v akuzatíve pl. (BohĤw, SynĤw, DediþĤw, Krestanuw,
Dworanuw, Služebnikuw), v ideálnej norme sa v tomto tvare vyskytuje koncovka -y (Pány,
Rjditely, Duchy, Krály, wrahy, žeĖichy, žáky); -och v lokáli pl. (w Rodiþoch, pĜi Patientoch,
w Mladencoch), ktorej v ideálnej norme zodpovedajú tvarotvorné prípony -ích, resp. -ech
(w Pánjch, Rjditeljch, kupcech/kupcých, hráþech/hráþjch, vþitelech/uþiteljch).

Deklinácia neživotných maskulín


V skúmaných textoch žánrov verejnej komunikácie sa v kontraste s ideálnou normou
opísanou v príruþkách T. Masnicia, D. Krmana a P. Doležala objavujú tieto tvarotvorné
3
Aj keć mladšie predspisovné obdobie vývinu slovenþiny konþí rokom 1787 publikovaním prvej kodifikaþnej
príruþky spisovnej slovenþiny Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum A. Bernoláka, pri výbere textov
tento medzník nebol zohĐadnený, pretože príslušníci evanjelickej konfesie naćalej používali þeštinu.
4
Príklady uvádzame na základe vyexcerpovaných tvarov z prameĖov uvedených na konci príspevku. Pramenný
materiál sme þerpali z archívu Oddelenia dejín slovenþiny, onomastiky a etymológie Jazykovedného ústavu
ď. Štúra SAV. Jazykové pamiatky sme mali k dispozícii vo forme fotokópií.
5
Príklady uvádzame na základe vzorových slov uvedených pri charakteristike substantívnej deklinácie
v normatívnych príruþkách T. Masnicia, D. Krmana a P. Doležala.

109
prípony neživotných maskulín: -a v genitíve sg. (dna, Iunyusa, Spiritusa, Oþistca), v ideálnej
norme im zodpovedajú tvary s koncovkou -e (Dne, konce, biþe); -u v lokáli sg. (w Plaþu)
oproti -i v ideálnej norme (biþi); -om v inštrumentáli sg. (sstitom) oproti koncovke -em
v ideálnej norme (Zwonem, Skutkem, sudem, stolem); -Ĥw/-uw v genitíve pl. (RokĤw, zwonĤw,
þasĤw, TytulĤw, razĤw, národĤw, werssĤw, ZubĤw, NerwĤw, þlankĤw, BokĤw, wlasĤw,
stromĤw, SaudĤw, diwĤw, hĜjchĤw, dnuw, slibuw, wekuw), v ideálnej norme sa v tomto tvare
vyskytuje zakonþenie -Ĥ (ZwonĤ, DnĤ, HradĤ, HlasĤ, ýasĤ, zubĤ, darĤ); -om v datíve pl.
(hrbom, prachom, nedostatkom, Fuzom, Flekom, WĜedom) oproti tvarotvornej prípone -Ĥm
v ideálnej norme (ZwonĤm, HradĤm, DomĤm, StromĤm, wrchĤ, stolĤm); -och v lokáli pl. (po
rynkoch, po wrchoch, w vþinkoch, w KĜjžoch, o Cžlánkoch, w hrjchoch, w pokladoch, na
Gruntoch, na Papjroch, w Vradoch, pri hroboch) oproti koncovkám -ích a -ech v ideálnej
norme (w Zwonech, Dnech, Hradjch/Hradech, Skutcých, zubech/zubjch, pracých,
sudech/sućjch).

Deklinácia feminín
V deklinácii feminín boli v písomných dokladoch reálnej jazykovej praxe
identifikované nasledovné tvarotvorné prípony odlišné od ideálnej normy: -a v nominatíve sg.
(holubica, Orlica, Lewendula, ferula, Yhlica, VhelĖica, Trlica, ýepica, SwČtnica, Galowica,
Lasstowica, Kaþica, Wlþica, Kussa, Dussa, Koža, RĤža, Opica, hoĜþica, Panwica, Lawica,
Ĝjþica, Lizica, Slepica, Sstepnica, Winnica, PiwĖica, Ssybenica, zymĖica, kossela, BohyĖa,
wĤĖa) oproti tvarotvornej prípone -e/-Č v ideálnej norme (Práce, KánČ, owce, rĤže); -u
v akuzatíve sg. (swjcu, ssablu, Spongyu, Dussu, winicu, holubicu, Rascu, Grysu, RĤžu,
SskoĜicu, Mssu, Stolicu, wĤlu, Služebnicu, Pracu), ktorej v ideálnej norme zodpovedá
koncovka -i (Prácy, Káni, owcy, rĤži); -u a -ou v inštrumentáli sg. (sskodu, pokoru, Wdowu,
Korunu, ránu, potupu, ruku, lásku, Sláwu, poklonu, manželku, dobrotu, Pálenku, prawdu,
wodu; pilnostu, starostu, žalostu, smrtu, radostu, mĤdrostu, Grjsu, ferulu; Rascau,
Lewendulau, hlohozau, Bryndzau, þemericau), oproti tvarotvorným príponám -ou a -í
v ideálnej norme (Tehlau, Hlawau, Sýlau, osobau, duhau; Ctnostj, Milostj, nemocý; Pracý);
-ám/-am v datíve pl. (nemocám, Fistulám, Hodnostam, marnostam) oproti koncovkám -em
a -ím v ideálnej norme (Ctnostem, Milostem, Mocem, Ĝeþem, obcým, posteljm); -ách/-ach
v lokáli pl. (w ctnostách, pri Swjcách, po prácach, na plecách, w Sklenicách), ktorým
v ideálnej norme zodpovedajú tvarotvorné prípony -ech a -ích (w Ctnostech, Milostech,
Mocech, owcech/owcých, rĤžech/rĤžjch).

110
Deklinácia neutier
V skúmaných textoch verejnej komunikácie z 18. storoþia sa v deklinácii neutier
vyskytujú tieto tvarotvorné prípony, nekorešpondujúce s ideálnou normou: -a v nominatíve
sg. (Tela, Prasa), v ideálnej norme sa v tomto tvare vyskytuje koncovka -e (Tele); -a
v genitíve sg. (mora, srdca, pola; Pratelstwa, Protiwenstwa, zlorecenstwa, Manželstwa,
Krestianstwa) oproti tvarotvorným príponám -e a -í v ideálnej norme (pole, srdce; Panstwj);
-u v lokáli sg. (w Krestianstwu, w Smilstwu) oproti zakonþeniu -í v ideálnej norme (Panstwj);
-om v inštrumentáli sg. (Ptactwom) oproti koncovke -em v ideálnej norme (wogskem); -a
v nominatíve pl. (Kralowstwa) oproti tvarotvornej prípone -í v ideálnej norme (Panstwj); -ám
v datíve pl. (Slowám, oþám) oproti koncovkám -Ĥm a -ím (TČlĤm, slowĤm, rauchĤm; Oþjm,
srdcým); -a v akuzatíve pl. (srdca, serdca; Kralowstwa) oproti tvarotvorným príponám -e a -í
v ideálnej norme (srdce, pole; Panstwj); -ách v lokáli pl. (w srdcách, w Nebesách, pri tČlách;
w Kolenách) oproti koncovkám -ích a -ech v ideálnej norme (Nebesých, srdcých; slowech,
stádech).

Samozrejme, tvarotvorné prípony, ktoré nekorešpondujú s ideálnou normou opísanou


v normatívnych príruþkách, sa nevyskytovali vo všetkých skúmaných jazykových
pamiatkach. V niektorých prameĖoch sa objavovali systematicky, v iných náhodne.
J. Dolník (2000, s. 197) v súvislosti s problematikou používania þeštiny na našom
území uvádza, že slovenské etnikum v predspisovnom období „prežívalo rozpor medzi
materinskojazykovým inštinktom a potrebou maĢ všeobecne zrozumiteĐný kultúrny jazyk“
(2000, s. 196). Poukazuje na cit nositeĐov jazyka pre „kompatibilitu, resp. inkompatibilitu
používaného nadstavbového jazyka s podstatou vlastného jazyka“. Pod podstatou vlastného
jazyka rozumie jeho reálny identifikaþný základ, ktorý je súþasĢou slovenského jazykového
povedomia. ýeština ako nadstavbový jazyk Slovákov nebola z dôvodu absencie typických
vlastností materinského jazyka Slovákov s týmto reálnym identifikaþným základom
slovenþiny kompatibilná (tamže, s. 198), a preto „vzĢah medzi þeštinou ako nadstavbovým
jazykom v jazykovom vedomí Slovákov a slovenþinou ako základným jazykom v ich
jazykovom povedomí nebol prirodzený“ (tamže, s. 199). Prijatie þeštiny za oficiálny jazyk
teda nebolo intuitívne, na podklade jazykového citu, ale racionálne, založené
na komunikaþnej potrebe (tamže).
Z výskumu vyplynulo, že s reálnym identifikaþným základom slovenþiny neboli
kompatibilné nasledovné tvarotvorné prípony: v deklinácii životných maskulín -e v akuzatíve
sg., -Ĥ v genitíve pl., -Ĥm v datíve pl., -y v akuzatíve pl., -ích, -ech v lokáli pl.; v deklinácii

111
neživotných maskulín -e v genitíve sg., -u v lokáli sg., -em v inštrumentáli sg., -Ĥ v genitíve
pl., -Ĥm v datíve pl., -ích, -ech v lokáli pl.; v deklinácii feminín -e/-Č v nominatíve sg., -i
v akuzatíve sg., -í, -ou v inštrumentáli sg., -em, -ím v datíve pl., -ech, -ích v lokáli pl.;
a v deklinácii neutier -e v nominatíve sg., -e, -í v genitíve sg., -í v lokáli sg., -í v nominatíve
pl., -Ĥm, -ím v datíve pl., -e, -í v akuzatíve pl. a -ích, -ech v lokáli pl.

Nositelia jazyka teda neprijali þeštinu za svoj oficiálny jazyk intuitívne, ale racionálne,
uvedomovali si rozdiely medzi slovenþinou a þeštinou. Niektoré prvky vnímali ako
prirodzené, iné ako príznakové. K tým prvkom nadstavbového jazyka, ktoré neboli
kompatibilné s ich jazykovým štandardom, jazykovou prirodzenosĢou a citom, bolo potrebné
hĐadaĢ zrozumiteĐné a funkþné domáce náprotivky. Vyhodnotením pramenného materiálu
a následnou konfrontáciou ideálnej a reálnej jazykovej normy sme sa pokúsili identifikovaĢ
hranicu prirodzenosti jazyka, ktoré prvky považovali nositelia jazyka za prirodzené, a teda
boli pre nich prijateĐné, a ktoré vnímali ako príznakové, neprijateĐné s ohĐadom na ich
používanie vo verejnej komunikácii. Výskum reálnej jazykovej normy v 18. storoþí a jej
konfrontácia s ideálnou normou opísanou v normatívnych príruþkách T. Masincia, D. Krmana
a P. Doležala budú pokraþovaĢ rozšírením korpusu pramenného materiálu s rovnomerným
žánrovým zastúpením jazykových pamiatok.

Spracúvaný pramenný materiál


Agenda aneb Sprawy Duchowne Pry Cirkwy Dluzanskeg. Rkp., 1708.
Agenda evanjelickej cirkvi v Pozdišovciach. Rkp., 1729.
Agenda seu Rituale. Das ist die Ordnung wie es bei de Crist-Ewangelischen Kirchen
mit dem Gottes-Dinst u. andern Ceremonien gehalten wird. Rkp., 1711.
DOLEŽAL, Pavel: Grammatica Slavico-Bohemica. Bratislava 1746.
DOLEŽAL, Pavel: Sama-vþicý Abeceda. Odpis, 1751.
FREYLINGHAUS, Anastasii: Gruntownj základ theologij. Rkp., 1723.
Krestianský katechysmus Doktora Martina Luthera, z geho wlastnjch Knih wypsaný.
Bratislava 1744.
KRMAN, Daniel: Rudimenta Grammaticae Slavicae. Rkp.,1704.
Malý Katechysmus s Otázkami a OdpowČdmi pro neymenssi Djtky. Bratislava 1778.
MASNICIUS, Tobiass: Zpráwa Pjsma Slowenského, gak se ma dobĜe psati, þjsti y
tisknauti. Levoþa 1696.
MOKOSCINI, Jacob: Honor Novissimus Militi Christiano. Rkp., 1712.

112
PEPICH, Daniel: kázne. Rkp., zaþiatok 18. stor.
Pohrebná kázeĖ pri príležitosti úmrtia Jána Dadana. Žilina 1704.
Pohrebná kázeĖ pri príležitosti úmrtia J. Pestvármegyeya. Trnava 1743.
Pohrebná kázeĖ pri príležitosti úmrtia I. Hunyadyho. Trnava 1744.
Reþi Pjsma Swateho podle porádku Otázek Katechysmusowých. Rkp., 18. stor.
TEŠEDÍK, Samuel: Poswecenj Chrámu Božjho Duchownjho. Rkp., 1746.
TONSORIS, Johannes: Sana Consilia Medica aneb Zdrawá Radda LékaĜská. Skalica
1771.

Literatúra

DOLNÍK, Juraj: Tradícia þeštiny na Slovensku a jej následky. In: Slovensko-þeské


vzĢahy a súvislosti. Zborník referátov a koreferátov z medzinárodnej vedeckej konferencie
Slovensko-þeské vzĢahy a súvislosti, ktorá sa uskutoþnila 26. – 27. októbra 2000 v Bratislave.
Red. J. Hvišþ. Bratislava: T. R. I. Médium 2000, s. 196 – 202.

113
O náboženskej motivácii v slovenských osadných názvoch

Juraj Hladký – Andrej Závodný


Katedra slovenského jazyka a literatúry, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, Trnava

Bohatá kultúrna, výchovná, vzdelávacia, organizaþná, ba aj štátnická a diplomatická


þinnosĢ sv. Cyrila a osobitne sv. Metoda na VeĐkej Morave sa neraz nesprávne zužuje na ich
christianizaþnú þinnosĢ. Pritom kresĢanstvo a kresĢanská kultúra sa nezaþali na slovenskom
území šíriĢ až po príchode Konštantína Filozofa (Cyrila) a Metoda na územie VeĐkej Moravy
(teda po roku 863), ale omnoho skôr a výraznejšie najneskôr v druhej polovici 8. storoþia.
Postupne sa aj na našom území v christianizaþnej þinnosti vystriedali grécka, talianska,
byzantská a bavorská misia. Osobitne posledné dve – bavorská a byzantská misia – zanechali
svoje výrazné stopy aj v slovenských osadných názvoch.
Historická slovenská toponymia bola v minulosti, prirodzene, motivovaná aj rozliþnými
náboženskými tradíciami a mnohé osadné a terénne názvy vznikli zo všeobecných
aj vlastných mien, vzĢahujúcich sa na túto oblasĢ. Náboženskú motiváciu chápeme v širšom
poĖatí, a preto za náboženské motivanty nepovažujeme len tie, ktoré súvisia s christianizáciou
þi kresĢanskou symbolikou, ale so sakrálnou symbolikou vo všeobecnosti. Za náboženské
motivanty teda považujeme aj pohanské náboženské þi mytologické symboly. Daktoré
z pôvodných apelatívnych motivantov sú už archaickými slovami alebo dokonca
historizmami, pomenúvajúce pojmy súvisiace s pôvodnými náboženskými predstavami
starých Slovanov. Historicky ide o staršiu náboženskú terminológiu slovanských pohanov
(termín paganus sa používal už v starom Ríme a oznaþoval pohana, vidieþana).
Problematikou starej slovanskej (pohanskej) náboženskej terminológie, ktorá sa zachovala
v slovenskej ojkonymii, sa v ostatnom þase zaoberal R. Krajþoviþ (2005), preto na tomto
mieste sa Ėou zaoberaĢ nebudeme. Zameriame sa skôr na odraz kresĢanskej a christianizaþnej
motivácie v ojkonymách a hydronymách z územia západného Slovenska. Mnohé z nich totiž
pochádzajú práve z obdobia, keć ešte kresĢanstvo ako nové náboženstvo bolo domácemu
slovanskému (slovenskému) obyvateĐstvu cudzie a jeho etablovanie sa sprevádzala
pochopiteĐná napätá koexistencia medzi tradiþnými pohanskými kultovými zvykmi a novým
náboženským systémom, ktorý v mnohom znamenal prelomovú zmenu najmä v oblasti
morálky, rodového a rodinného života a pod., ako to napokon dosvedþuje aj veĐkomoravský
cyrilo-metodský zákonník, všeobecne známy ako Zakon sudnyj ljudem.

114
Kostoly ako miesta kresĢanských bohoslužieb a obradov vo vþasnom stredoveku bývali
stavané len vo väþších osadách, a aj to len postupne. V prvopoþiatkoch ich funkciu spĎĖali len
menšie sakrálne objekty – kaplnky, prípadne malé kostolíky, aké poznáme napr. z Kopþian na
Záhorí (Kostol svätej Margity Antiochijskej). Znak, že v obci bol postavený kostol, býval
v stredoveku dôležitým identifikaþným a motivaþným prvkom pri vzniku daktorých osadných
názvov, najmä ak v okolitých osadách þi obciach kostol ešte nejestvoval. Práve preto
podstatnú þasĢ výskumu, ktorým sme sa usilovali ukázaĢ odraz najstaršej christianizácie
na materiáli názvov obcí a miest, sme ukotvili v rámci trnavského regiónu, kde si môžeme
podrobnejšie všímaĢ aj historické súvislosti a motiváciu jednotlivých ojkoným a hydroným.
Používame však doklady aj z ostatného územia Slovenska.
Do tejto skupiny názvov patria ojkonymá, ktoré vznikli z apel. kostol, napr. VeĐké
KostoĐany. V niektorých prácach sa za najstaršiu zmienku o obci pokladal doklad z roku
1209 Costulan (VSO. 3, s. 245), no s najväþšou pravdepodobnosĢou sa prvýkrát spomína
v jednej z najvýznamnejších slovenských stredovekých listín, v Zoborskej listine, už v roku
1113 (villa Custolen; CDSl. 1, Nr. 69; s námietkou sa v CDSl. lokalizuje do blízkosti Serede).
V. Šmilauer (1932, s. 23) sa nazdával, že dnešná obec VeĐké KostoĐany ešte v 12. storoþí
nejestvovala, a teda že ide len o prosté pomenovanie cirkevného majetku. S ohĐadom
na novšie archeologické výskumy v obci, ktoré potvrdili osídlenie v období sĢahovania
národov a existenciu veĐkomoravského sídliska, je potrebné tento predpoklad skorigovaĢ.
V ćalších historických dokladoch o obci sa stretávame aj s názvom, ktorý bol motivovaný
patrocíniom: r. 1208 – 1209 terra Costulan CDSl. 1, Nr. 149; 122[9] villa sancti Viti CDSl. 1,
Nr. 357; 1244 terra Keztelen CDSl. 2, Nr. 151; 1254 ad villam Sancti Viti CDSl. 2, Nr. 461;
1258 terra Sancti Viti CDSl. 2, Nr. 618. Názov rekonštruujeme ako *Svätý Vít – cirkevná
obec (farnosĢ) VeĐké KostoĐany je zasvätená sv. Vítovi (farský Kostol sv. Víta v obci sa
spomína r. 1464, Schematizmus, s. 173).
Zo zachovaných zmienok vysvitá, že v obci stál kostol zasvätený sv. Vítovi najneskôr
už v 13. storoþí a názov obce KostoĐany nemusí pomenúvaĢ osadu podĐa vtedy výrazného
motívu, akým bola práve existencia kostola v obci, ale takisto môže odzrkadĐovaĢ vtedy ešte
živú koexistenciu (þi skôr opozíciu) dvoch náboženských smerov – kresĢanského
a pohanského, ako na to v ostatnom þase upozornil R. Krajþoviþ (2005, s. 134). Uvedenú
myšlienku by sme v tomto konkrétnom prípade mohli podoprieĢ aj prítomnosĢou
staromaćarského elementu Peþenehov v susedných PeþeĖadoch (bola tu staromaćarská
strážna posádka). Zasvätenie obce pod patronát sv. Víta, okrem iného patróna žoldnierov,
mohlo byĢ motivované jednak tým, že vo VeĐkých KostoĐanoch sa nachádzalo v 9. – 10.

115
storoþí veĐkomoravské sídlisko a na jeho mieste sa vyvinul pohraniþný hrádok, jednak tým,
že v PeþeĖadoch a okolí (Krakovany í Stráže) máme doložené staromaćarské strážne
posádky. V staršom obecnom znaku Peþeniad (1722) je takisto znázornený práve sv. Vít.
Existencia kostola v obci ako posvätného miesta, kde sa vykonávajú náboženské
obrady, je jednou z najþastejšie sa vyskytujúcich pomenúvacích motivácií z náboženskej
oblasti v slovenskej ojkonymii. Preto aj slovo kostol je v tejto skupine ojkoným najþastejšie
sa vyskytujúcim apelatívnym motivantom. Motivácia existenciou kostola v obci bola
dôležitým identifikaþným prvkom najmä v období stredoveku, keć kostoly ako sakrálne
objekty urþené na realizáciu náboženských úkonov stáli len v niektorých obciach.
V najstarších obdobiach táto motivácia istotne odzrkadĐovala aj odlíšenie kresĢanskej obce
od obce nekresĢanskej, resp. pohanskej. Dnešný význam slova kostol (< lat. castellum
„pevnosĢ, hrad; rovnaký pôvod má aj slovenské slovo kaštieĐ „väþšia (umelecky cenná)
stavba vybudovaná v minulosti ako sídlo šĐachty“; KSSJ., s. 244) „budova na (kresĢanské)
bohoslužby, chrám“ (KSSJ., s. 269; porov. Ondruš, 2000, s. 209 í 215) je mladší. Kećže
kostoly bývali súþasĢou hradov (lat. castellum), pomenovanie sa neskôr zaþalo používaĢ aj na
oznaþenie týchto budov; navyše kostol a s ním þasto susediace pohrebisko bývali neraz
podobne ako hrad chránené, hoci len palisádou þi jednoduchým zemným valom.
V prípade obce VeĐké KostoĐany (ale aj KostoĐany pod Tribeþom) možno v tvare
KostoĐany vyþleniĢ topobázu KostoĐ- a topoformant -any. Táto þasĢ názvu vznikla zo živého
Đudového skupinového antroponyma KosteĐ-ane s významom „obyvatelia s príbytkami
v blízkosti kostola alebo okolo kostola, obyþajne s povinnosĢou staraĢ sa o kostol, prípadne aj
o faru“ (< apel. kostol (kostel) + obyvateĐský sufix -ane, z ktorého sa neskôr utvoril
topoformant -any; Krajþoviþ, 2010, s. 339). Z výkladu názvu teda jednoznaþne vyplýva, že
išlo o osadu Đudí žijúcich vedĐa kostola. ZatiaĐ nie je úplne jasné, þi tieto obce
z typologického hĐadiska môžeme spoĐahlivo zaradiĢ medzi tzv. zamestnanecké
a služobnícke obce, teda nevieme naisto, þi sa na obyvateĐský príznak („Đudia bývajúci
pri kostole”) navrstvuje aj príznak služobnosti („Đudia slúžiaci pri kostole”, t. j. „osada Đudí
starajúcich sa o kostol, cirkevný majetok a pod.”; porov. aj Ratkoš, 1990).
Apelatívum sa vyskytuje v slovanskej aj slovenskej ojkonymii v mnohých podobách.
Jeden z najstarších dokladov na ojkonymum pochodí z roku 1019 (odpis z r. 1370) Kezthel pri
Blatenskom jazere v dnešnom Maćarsku (dnes obec Keszthely; Stanislav, 1950, s. 29;
pravdepodobne odkazuje na christianizaþné úsilie Pribinovho syna KoceĐa po utiahnutí sa
k Blatenskému jazeru). Zo slovenského územia medzi najstaršie doklady pokladáme doklady
o obciach VeĐké KostoĐany a KostoĐany pod Tribeþom. Ćalšie podoby apelatíva kostol

116
v slovenskej ojkonymii: Biely Kostol (1244 Alba Ecclesia), Kostolec (pôvodne aj Kostelec:
1430 Kostolech, 1431 Kostelec), Kostolište (1271 pratum Kylpiruus, 1423 Kirchle, 1920
Kiripolec), Kostolná [pri Dunaji] (Villa Sancti Andree; v obci románsky kostol), Kostolné
(1392 Koztolna), Kostolná-Zárieþie (1598 Koztolna Drietoma), Kostolná Ves (1332 – 7 Divec
Superior).
Nećaleko od VeĐkých Kostolian sa nachádzajú Malženice (1113 Malga CDSl. 1, Nr.
69, 1229 Manga CDSl. 1, Nr. 357, 1307 Maniga RDSl. 1, s. 520, 1773 Maniga, Malschenitz,
Malženicze NOSR., s. 182). Názov vznikol zo staršieho apel. malžen s významom „manžel“.
V historickej slovnej zásobe obidve formy (malžen i manžel) máme doložené v substantívnej
aj adjektívnej forme (malžen, malženka, malženstvo/malženství/malženstvie, malženský;
porov. Kott, 1, s. 973; HSSJ. 2, s. 257 – 258).
Najpodrobnejší prehĐad etymologickej literatúry o celoslovanskom apelatíve *malžena
(psl. *malɴžena/*malɴženɴ) predstavil trubaþovovský Etimologiþeskij slovar slavjanskich
jazykov (zv. 17, s. 178 – 179). Aj keć podnes nie je etymológia apelatíva *malžena
spoĐahlivo vysvetlená (porov. napr. Fasmer, 2, s. 562; ESSJa. 17, s. 178 – 179; Brückner,
1957, s. 320 – 321; Machek, 1957, s. 285), vo všeobecnosti prevláda názor, že psl.
*ɦɚɥɴɠɟɧɚ bol duálový tvar pomenúvajúci manželov („manželský pár, muž a žena”) a ako
slovotvornú paralelu V. Machek (tamže) uvádza aj príklady bratɴsestra (súrodenci – „brat
a sestra”) þi spojenie otcu-materi („rodiþom”). Za staršiu formu sa pokladá lexéma *malžena
(*ɦɚɥɴɠɟɧɚ) a spätne utvorená forma mužského rodu (*malžen/*ɦɚɥɴɠɟɧɴ) za sekundárnu.
Tradiþne sa objasĖuje ako þiastoþný kalk zo starohornonemeckej zloženiny mâlwîp (nem.
arch. s Weib „žena”) alebo *malkona (manželka) s ponechaním mâl- (1. þasĢ mahal, mâl-
„concio, pactio, foedus nuptiarum”: „dohovor o svadbe, svadobný dohovor, svadobné
spojenie”; 2. þasĢ -wîp alebo -kona „žena”; ESSJa. 17, s. 178 – 179).
PodĐa ESSJa. medzi menej pravdepodobné etymologické výklady patrí aj výklad
z nemecko-slovanskej zloženiny *manɴžena „muž-žena” a výklad s rekonštrukciou prvej þasti
zloženiny vo forme *mƗng͓a < mon-g-io s ukazovateĐom animizácie -g (s. 179). Vývin
osadného názvu Malženice, v pôvodnej forme Maniga, ktorá však spoĐahlivo zachováva
pôvodnú formu *mƗng͓a, ukazuje, že názov Malženice, významovo zodpovedajúci staršiemu
názvu Maniga, sa uplatĖoval aj v novoveku a striedavo sa používali obidva názvy až do roku
1920 (Malženice; NOSR., 1998, s. 182). ZároveĖ sa teda ukazuje, že doklady o ojkonymách
Maniga a Malženice a ich vývin etymológom umožnia spresniĢ výklad apel. *malɴžen.
Nie úplne jednoznaþne môžeme urþiĢ motiváciu ojkoným Maniga a Malženice. V obci
sa nachádza kostol z polovice 13. storoþia (s farou doloženou od 14. storoþia),

117
ktorý v stredoveku umožĖoval praktizovaĢ vieru aj obyvateĐom z okolitých obcí (Ratkovce,
Žlkovce, Trakovice). ZároveĖ to bolo jediné miesto v okolí, kde bolo možné uzavrieĢ
cirkevný sobáš, teda uzavrieĢ podĐa cirkevného práva kresĢanské (sviatostné) manželstvo,
ktoré získavalo þoraz väþší spoloþenský kredit na rozdiel od bežného (nesviatostného)
spolužitia alebo napríklad od pohanskej polygamie, ktorá bola po prijatí kresĢanstva chápaná
ako jeden z najĢažších hriechov, ako to dokladá už aj spomínaný právny predpis Zakon
sudnyj ljudem. Azda za najprijateĐnejší výklad motivácie by sme preto mohli prijaĢ výklad,
že ide o „obec, kde bolo možné uzatvoriĢ sviatostné manželstvo (t. j. v kostole)“.
Starobylý doklad Maniga dosvedþuje, že osada bola istotne pomenovaná už vtedy, keć
v slovnej zásobe starých Slovákov ešte nebol udomácnený termín malžen/manžel, a teda
v tom období to bol výrazný diferenciaþný a identifikaþný motív. Tradovaný Đudový výklad
osadného názvu Malženice, motivovaný predpokladanou výrobou sladu (z nem. Malz „slad“),
pokladáme aj so zreteĐom na vývin názvu za nenáležitý.
V stredoveku pri meste Hlohovec jestvovala aj osada Inok (1268 terra Inok, Šmilauer,
1932, s. 79). Pravdepodobne bola zniþená poþas tatárskeho vpádu ako susediace Bojniþky.
PodĐa J. Stanislava (2004, s. 197) ide asi o neslovanský názov. Nazdávame sa však, že súvisí
s archaickým (aj cirkevnoslovanským þi staroslovienskym) pomenovaním mnícha, teda svoje
korene môže maĢ vo veĐkomoravskom období; pravdepodobne ide o lokalitu, kde bola
pustovĖa (na Slovensku je niekoĐko osadných názvov so základom eremita (< lat. heremitƗs
„mních“; v prípade osady Inok by však išlo o lokalitu, kde by sme mohli potvrdiĢ
pustovníctvo už vo vþasnom stredoveku; psl. *inɴkɴ (etymologicky súvisí s adj. iný, odlišný;
rus. ɢɧoɤ zastar. „mních, rehoĐník; ten, kto žije sám alebo ináþ odlišne“, ukr. íɧoɤɴ; ESUM.
2, s. 307). Doklady na apel. inok v novšej slovnej zásobe slovenþiny už nenachádzame.
SúþasĢou dnešného mesta Hlohovec je pôvodne samostatná osada Svätý Peter pri
Váhu (náreþ. Svatí Peter, Peter): ecclesia beati Petri (1241), villa Sancti Petri (1369),
Zentheperfalua (1400; VSO. 1, s. 235), 1913 Vágszéntpéter (NOSR., 1998, s. 91; v roku 1948
– 1953: Svätý Peter pri Váhu), kećže obec bolo treba odlíšiĢ od obce Svätý Peter,
nachádzajúcej sa takisto v Nitrianskej stolici, v okrese Komárno (1332 Sanctus Petrus;
v rokoch 1961 – 1990 Dolný Peter; NOSR., 1998, s. 282). Názov obce, podobne ako
v prípade mnohých ćalších slovenských ojkoným, je motivovaný patrocíniom (odkazuje naĖ
aj obecná symbolika – v historickom erbe obce sa nachádza kĐúþ svätého Petra), þiže
skutoþnosĢ, komu bola obec ako samostatná cirkevná jednotka zasvätená. Zaniknutý Kostol
sv. Petra v obci je doložený na konci 13. storoþia, kostol spolu s farou a þasĢou obce boli
zniþené poþas povodne Váhu roku 1813.

118
Adjektívum svätý (psl., stsl. *svĊtɴ; pôvodný význam bol asi „slávny, mocný“, neskôr
modifikovaný v kresĢanskej terminológii podĐa latinského sanctus; Rejzek, 2001, s. 617) sa
v ojkonymii vyskytuje vždy ako atribút konkrétneho svätca, ktorý mal patronát
nad náboženskou obcou (patrocínium). V staršej slovenskej ojkonymii to bol þastý spôsob
pomenúvania obcí, po roku 1948 sa tieto názvy z ideologických príþin pretvárali (najþastejšie
vynechaním atribútu svätý) a po roku 1989 sa obce þasto vracali k svojim pôvodným názvom.
Preto uvádzame aj novšie doklady. V prehĐade uvádzame len daktoré ojkonymá: Svätý Jur
(1209 Zengurg, 1278 Sanctus Georgius, 1960 Jur pri Bratislave, dnes Svätý Jur), Michal
nad Žitavou (1332 – 1337 ecclesia Sancti Michaelis, 1353 Zenthmihal, 1920 Svätý Michal,
od roku 1956 Michal nad Žitavou; pôvodne teda Svätý Michal), Michal na Ostrove (1337
Zenmihal, 1773 Sz. Mihalyfa, 1960 Michal na Ostrove; pôvodne teda Svätý Michal) atć.
(porov. VSO. 1, 2, 3). V slovenskej ojkonymii sa teda ako motivanty zachovali aj
antroponymá z náboženskej oblasti. Najþastejšie ide o mená svätcov alebo názvy reálií,
ktorým je cirkevná obec zasvätená, respektíve komu je zasvätený kostol v obci, porov.
ojkonymá typu Svätý Peter pri Váhu, Svätý Juraj, Svätý Kríž (1277 Chermele, 1360 Chrmna,
Santa Crux, 1773 Czin-Sz[ent]-Kereszt, 1863 – 1882 Cinszentkereszt; VSO. 3; NOSR., 1998)
a podobne. Názvy osád motivované náboženskou tradíciou patria do skupiny starších
ojkoným a mnohé istotne majú korene ešte v bavorskej a byzantskej misii v 9. storoþí,
respektíve v mladšom období.
V slovenskej ojkonymii sa zachovávajú aj ćalšie apelatíva, súvisiace s christianizáciou
a utváraním cirkevnej hierarchie (chrám, psl. *chormɶ; kláštor, fara; svätý, psl. *svĊtɴ; kĖaz,
psl. *kɴnĊdzɶ; mních; biskup; muþeník, psl. *mІþenikɴ; raj, psl. *rajɶ; omša, psl. *mšɶe;
tajna; kajaĢ (sa), psl. *kajati (sĊ) a pod. Uvádzame ich v krátkom výpoþte:
chrám, psl. *chormɶ; pôvodne s významom „obytný dom“ (porov. rus. ɯɨpoɦɵ „príbytok,
palác“; južní Slovania ho používajú aj vo význame „dom“, aj vo význame „kostol“); zdá sa
preto, že do náboženskej terminológie sa toto slovo dostalo až neskôr, po rozšírení svojho
pôvodného významu. J. Stanislav (1950, s. 29) sa nazdáva, že slovo s cirkevnou slovanþinou
v bulharskej redakcii (chram) prešlo aj do ruštiny. V ojkonymii sa slovo zachovalo v názve
Chrámec (1246 Hajamuch, 1294 Harmach, 1920 Hrmavec, 1948 Chrámec; doklad z roku
1920 vznikol nesprávnou interpretáciou starších historických dokladov ojkonyma písaných
maćarskou grafikou). V katastri obce jestvovali tri hrady: Pohanský, Birin, Michal (VSO. 1).
Prvý názov informuje o tom, že tu bolo staré pohanské kultové miesto, a preto aj osadný
názov Chrámec môže odzrkadĐovaĢ napätú koexistenciu dvoch náboženských hnutí;

119
kláštor (< strhn. kloster < lat. claustrum; pôvodne „závora, zámka“; Rejzek, 2001, s. 274).
Existencia premonštrátskeho (neskôr jezuitského) kláštora z 13. storoþia v obci motivovala
názov obce Kláštor pod Znievom (1773 Klaster);
fara („bydlisko a úrad duchovného“ < strhn. pharre (dnes Pffare) < lat. par/r/ochia <
paroecia < gr. paroikíƗ od pároikos „sused, cudzinec“; Rejzek, 2001, s. 167) > farár (kĖaz,
ktorý vedie farnosĢ); apelatívum sa nachádza v ojkonyme Farná pri Bratislave (1209
Castellan);
kĖaz („ten, kto vykonáva z povolania náboženské obrady“; psl. *kɴnĊdzɶ < germ. Kuningas
(dnes Köning „kráĐ“; u južných a východných Slovanov toto slovo oznaþuje knieža
a J. Stanislav (1950, s. 31) predpokladá, že tak to bolo aj v slovenþine. Znaþí to, že pôvodne
sa toto slovo nepoužívalo ako náboženský termín. Dá sa to vysvetliĢ jednoducho: po rozšírení
významu slova castellum (pevnosĢ > kostol) sa dá taký istý vývin predpokladaĢ aj pri tomto
termíne: kɴnĊdzɶ (knieža): veliteĐ hradu > kĖaz. Takýto vývin potvrdzujú napríklad aj staré
apelatíva kĖahĖa, kĖahyĖa („zemianka alebo šĐachtiþná“; HSSJ. 2, s. 61), apel. kĖažná
(„príslušníþka vysokej šĐachty“; s. 62); porov. aj apel. kĖaznica („žena vykonávajúca
z povolania kĖazské úkony“; s. 62).
V súvislosti s predchádzajúcimi dvoma výkladmi etymológie apelatíva kĖaz je do istej
miery problematický výklad motivácie osadného názvu KĖažia (dnes súþasĢ mesta Dolného
Kubína). Nie je jasné, þi pôvod názvu dávaĢ do súvislosti s významom motivanta „knieža“
alebo „kĖaz“ (porov. Krajþoviþ, 2005, s. 139). Obec vznikla na valaskom práve a spomína sa
roku 1357/1407 ako Knesy (1420 Kneze, 1786 Knyasa, 1920 KĖaža). Po navrátení privilégií
roku 1474 v obci sídlil valaský vojvodca so súdnou právomocou (VSO. 2, s. 36).
Ojkonymum KĖažice už jasne súvisí s náboženským významom slova kɴnĊdzɶ
(respektíve > kĖaz). Spomína sa roku 1075 (Knesecz, Knesech) v súvislosti s Kostolom Panny
Márie v obci (ćalšie doklady: 1405 Knesich, 1808 KĖažice; VSO. 3, s. 392; Krajþoviþ, 2005,
s. 96);
mních (< sthn. munih (nem. Mönch) < stlat. monicus < lat. monachus < gr. monachós
„pustovník“; doslova „jediný, samotný“ < mónos „sám, jediný“; Rejzek, 2001, s. 384); porov.
aj výklad pri názve zaniknutej osady Inok (vyššie).
Apelatívum odzrkadĐujúce prítomnosĢ mníchov, pustovníkov sa zachovalo v ojkonyme
Mníšek nad Hnilcom (1255 locis Heremitory, 1284 silva deserta, habitatoribus, destituta,
in qua quondam Heremite morabantur, 1808 Mníssek; VSO. 2, s. 259; v prvej písomnej
zmienke sa v lesoch pri meste Gelnica spomína existencia pustovní mníchov (lat. herƝmƯta,
erƝmƯta pustovník“). PrítomnosĢ mníchov (pustovníkov) sa zachovala aj v ojkonyme Mníšek

120
nad Popradom (1232 locus Heremitoris, 1364 Heremita, 1786 Mnissek; VSO. 2, s. 259).
V stredoveku tu jestvoval kláštor, ktorý bol neskôr pretvorený na kaštieĐ (dnes sú tu len
zrúcaniny; tamže);
biskup (< sthn. biscof (dnes Bischof) < lat. episcopus < gr. epískopos „dohliadateĐ“; Rejzek,
2001, s. 80). Apelatívum sa dochovalo vo viacerých ojkonymách. V slovenskej historickej
ojkonymii bolo motiváciou väþšinou vlastníctvo obce: Biskupice (1294 Puspuky, 1417
Pyspeky, 1927 Biskupice; patrili ostrihomskému arcibiskupstvu), Biskupice (1320 Pispeky,
1773 Biskupicze), Biskupová (1326 Villa Domini Episcopi Nitriensis, 1440 Pispeky, 1773
Wiskupova, 1786 Biskupowa; VSO. 1, s. 166 í 167);
muþeník, psl. *mІþenikɴ (< psl. ver. *mІþiti „muþiĢ“; Rejzek, 2001, s. 395) – spomína sa
v roku 1113 v známej Zoborskej listine, mapujúcej majetky kláštora svätého Hypolita
na Zobore pri meste Nitra, centre historického Nitrianskeho kniežatstva, ako villa mussenic
(pravdepodobne sa vyskytovala aj v staršej listine z roku 1111). V obci Moþenok podnes stojí
kostol zasvätený muþeníkovi sv. Klimentovi, ktorého ostatky našli (poþas zázraku)
v Chersonese na Kryme Konštantín s Metodom ešte pred príchodom na VeĐkú Moravu (Reþ
o prenesení ostatkov preslávneho Klimenta obsahujúca historickú správu; tzv. Chersoneská
legenda). Kult muþeníka sv. Klimenta mal na území VeĐkej Moravy veĐkú úctu (o tom napr.
J. Minárik, 1977; M. Lacko, 1993). Ide preto s najväþšou pravdepodobnosĢou o osadu z þias
pôsobenia cyrilo-metodskej misie v okolí Nitry pred vyhostením misie a jej uþeníkov.
Z inej kresĢanskej terminológie v osadných názvoch zaznamenávame aj ćalšie
náboženské slová:
raj, psl. *rajɶ, stsl. rai (slovo má predkresĢanský pôvod, jeho pôvodný význam však nie je
istý; spája sa s avarským rƗy- „bohatstvo, šĢastie“, staroindickým rai- „majetok, bohatstvo“;
ćalší výklad vychádza s domáceho *rojɶ „vodný prúd“ > „sídlo mĚtvych“ – Slovania verili,
že svet mĚtvych sa nachádza pod vodou, Rejzek, 2001, s. 525; v kresĢanskej kultúre sa
navrstvovali ćalšie odvodené významy: 1. miesto blaženého života na zemi, kde žili prví
Đudia; 2. miesto posmrtnej, veþnej blaženosti, nebo; 3. blaženosĢ, šĢastie, miesto blahobytu;
HSSJ. 5, s. 15).
Od apelatíva raj je pravdepodobne odvodený aj názov obce Rajec (1193, 1236 Raich,
1358 Raych, 1808 Rajec; VSO. 2, s. 473) ako metaforický názov a motivovala ho
pravdepodobne poloha obce ležiacej v Rajeckej doline. Hoci v tomto regióne bola pomerne
silná nemecká kolonizácia, pravdepodobne tu však ide len o latinizovaný záznam. Apelatívum
raj je dobre známe aj v súbore terénnych názvov (chotárnych názvov; vyskytuje sa
najþastejšie vo forme adjektíva rajský alebo rajské);

121
omša, psl. *mšɶe; prevzaté pravdepodobne prostredníctvom starej hornej nemþiny
z latinského apelatíva missa (trpné príþastie latinského verba mittere „poslaĢ, prepustiĢ“
v súvislosti s kĖazovou poslednou vetou na konci bohoslužby; Rejzek, 2001, s. 395; porov.
apelatívum misia). Apelatívum sa zachovalo v ojkonyme Omšenie (1332 Misen, 1808
Mssenné; v obci románsky kostol z 13. storoþia; VSO. 2, s. 346);
tajna „sviatosĢ, sviatostné tajomstvo“; apelatívum má cirkevnoslovanský pôvod a aj
so zreteĐom na najstaršie doklady obce Tajná (1075 Taina CDSl. 1, Nr. 58; 1209 Tayna; 1265
Teyna, Toyna, 1275 Tayna, Thayna; 1309 Tayna atć.; VSO. 3, s. 150) sa dá usudzovaĢ, že
názov odzrkadĐuje staršiu veĐkomoravskú tradíciu v severnej þasti Ponitria (porov. Pavloviþ,
1998, s. 85 – 86; Hladký, 2004, s. 194). Slovo tajna s významom „tajomstvo, tajnosĢ“
poznáme aj zo staršej slovenskej lexiky (HSSJ. 6, s. 14). Iný výklad hovorí o tom, že názov
vznikol podĐa adjektíva tajná („utajená, v lese þi za vrchom skrytá obec“; Krajþoviþ, 1993,
s. 64);
kajaĢ (sa), psl. *kajati (sĊ) „splácaĢ, pykaĢ“. KoreĖ tohto slova (kaj-) sa zachováva v dvoch
osadných názvoch na juhu Slovenska – v ojkonymách Kajal (1297 Quayol, 1361 Kayul, 1380
Kayal, 1773 Kajall, VSO. 2, s. 7) a v názve nećalekej osady Kajsa (sa < sĊ); Stanislav, 2004,
s. 210 – 211.
KresĢanská náboženská tradícia sa zachovala aj v západoslovenskej hydronymii, avšak
tieto názvy najþastejšie vznikali na základe sprostredkovanej motivácie. S obradovou
kresĢanskou þinnosĢou súvisí napríklad názov Svacenický jarok (< náreþ. svacit, svacený
„svätiĢ, svätený“; názov nie je z hĐadiska motivácie priezraþný), prítok Myjavy na Záhorí
(Závodný, 2010, s. 520). Podobná motivácia je þastá pri pomenúvaní miestnych studniþiek
a prameĖov, ktoré sa v Đudovej etymológii spájajú s tradovaním zázraþných uzdravení alebo
zjavení, prípadne ide o pútnické miesta; neraz sa v blízkosti nachádza aj sakrálny objekt: ako
príklady uvádzame názvy Mariánska studniþka (1890 Szent kút, teda Svätá studĖa v obci
Pozba), *StudĖa svätého Martina (1006 fons S. Martini v Nitre), Svoradov prameĖ pri meste
Nitra (pri Ėom žil pustovník sv. Andrej-Svorad; pútnické miesto Svoradova jaskyĖa)
a podobne (porov. Hladký, 2004).

Záver
Aj ostatná krátka analýza ukazuje, že najstaršie slovenské osadné názvy, motivované
kresĢanskou tradíciou, sa vzĢahujú najmä na osady (obce) v užšom nitrianskom centre, ktoré
bolo bezprostredne späté s þinnosĢou svätých Cyrila a Metoda v rámci politického útvaru,
známeho pod názvom VeĐká Morava. ZároveĖ ide o skupinu názvov, ktoré v slovenskej

122
ojkonymii môžeme zaradiĢ medzi najstaršie, kećže v období ich vzniku bola náboženská
(kresĢanská) motivácia z hĐadiska pomenúvateĐov chápaná ako postaþujúci a diferencujúci
motív na odlíšenie konkrétnej osady od iných osád v okolí.

Skratky
psl. í praslovanský, apel. í apelatívum, adj. í adjektívum, lat. í latinský, latinsky, s. í
strana, stsl. í staroslovanský, staroslovansky, porov. í porovnaj, rus. í ruský, rusky, strhn. í
starohornonemecký, starohornonemecky, germ. í germánsky, stlat. í starolatinský,
starolatinsky, gr. í grécky, ver. í verbum, napr. í napríklad, náreþ. í náreþový, náreþovo.

Literatúra

BRÜCKNER, Aleksander: Sáownik etymologiczny jĊzyka polskiego. Warszawa: Wiedza


powszechna 1957. 808 s.
CDSl. í Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Tomus 1. (805 – 1235; 1971,
472 s. + 32 s. prílohy), Tomus 2. (1235 – 1260; 1971, 640 s. + 32 s. prílohy). Ed. R. Marsina.
Bratislava: VydavateĐstvo Slovenskej akadémie vied.
ESSJa. í Etimologiþeskij slovar slavjanskich jazykov. Zv. 17. (1990, 272 s.). Ed.
O. N. Trubaþov. Moskva: IzdateĐstvo Nauka.
ESUM. í Etymolohiþnyj slovnyk ukrajinskoji movy. Zv. 2. (D – kopci, 1985, 572 s.), 3.
(kora – M, 1989, 552 s.) Ed. O. S. MeĐnyþuk. Kyjiv: Naukova dumka.
FASMER, Max: Etimologiþeskij slovar russkogo jazyka. Z nem. originálu preložil
a doplnil O. N. Trubaþov. Zv. 2. (E – muž, 1967, 672 s.), 3. (muza – sjat, 1971, 828 s.).
Moskva: IzdateĐstvo Progress.
HLADKÝ, Juraj: Hydronymia povodia Nitry. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej
univerzity 2004. 294 s.
HLADKÝ, Juraj: Náboženská terminológia v slovenskej ojkonymii. In: Studiji
z onomastyky ta etimolohiji. Ed. V. P. ŠuĐhaþ. Kyjiv: NacionaĐna akademija nauk Ukrajiny –
Institut ukrajinskoj movi 2007, s. 80 – 85.
HSSJ. í Historický slovník slovenského jazyka. Zv. 1. (A – J; 1991, 536 s.), 2. (K – N;
1992, 616 s.), 3. (O – P pochytka; 1994, 656 s.), 4. (P poihraĢ sa – pytlovaĢ; 1995, 583 s.), 5.
(R – Š; 2000, 692 s.), 6. (T – V; 2005, 700 s.), 7. (Z – Ž, Dodatky; 2008, 542 s.). Ed.
M. Majtán. Bratislava: Veda.

123
KOTT, František Štefan: ýesko-nČmecký slovník zvláštČ grammaticko-fraseologický.
Zv. 1. – 7. Praha: Tiskem a nákladem knihtiskárny Josefa KoláĜe 1878 – 1893.
KRAJýOVIý, Rudolf: Lexika toponymie v Požitaví. In: Z vývinu slovenskej lexiky. Ed.
R. Kuchar. Bratislava: Veda 1993, s. 57 – 66.
KRAJýOVIý, Rudolf: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest.
Bratislava: Literárne a informaþné centrum 2005. 232 s.
KRAJýOVIý, Rudolf: Z lexiky stredovekej slovenþiny s výkladmi názvov obcí a miest
(24). In: Kultúra slova, 2010, roþ. 44, þ. 6, s. 337 í 345.
KSSJ. í Krátky slovník slovenského jazyka. Tretie (doplnené a prepracované vydanie).
Red. J. Kaþala, M. Pisárþiková, M. Považaj. Bratislava: Veda 1997. 948 s.
LACKO, Michal: Svätý Cyril a svätý Metod. Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda
1993. 222 s. + 32 s. prílohy.
MACHEK, Václav: Etymologický slovník jazyka þeského a slovenského. Praha:
Nakladatelství ýeskoslovenské akademie vČd 1957. 628 s.
MINÁRIK, Jozef: Stredoveká literatúra. Bratislava: Slovenské pedagogické
nakladateĐstvo 1977. 336 s.
NOSR. í MAJTÁN, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky : Vývin v rokoch 1773 –
1997. Bratislava: Veda 1998. 600 s.
PAVLOVIý, Jozef: Byzantsko-slovanské artefakty postcyrilometodského Slovenska.
In: Medziliterárny centrizmus stredoeurópskych literatúr. Ed. D. Ćurišin. ýeské BudČjovice:
Jihoþeská univerzita 1998, s. 84 – 87.
RATKOŠ, Peter: Slovensko v dobe veĐkomoravskej. Košice: Východoslovenské
vydavateĐstvo 1990. 212 s.
REJZEK, JiĜí: ýeský etymologický slovník. Praha: LEDA 2001. 752 s.
Schematizmus Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Zostavila redakþná rada pri
Arcibiskupskom úrade v Trnave. Trnava: Spolok svätého Vojtecha 1995. 430 s.
STANISLAV, Ján: Zo života slov a našich predkov. Bratislava: Štátne nakladateĐstvo
1950. 95 s.
STANISLAV, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. (1999, 486 s.), 2. (2004, 534 s.).
2. vydanie. Bratislava: Literárne informaþné centrum.
ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava: Nákladem
Uþené spoleþnosti ŠafaĜíkovy 1932. 564 s. + 3 s. prílohy.
VSO. í Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. 1. (A – J, 1977, 528 s.), 2. (K – R,
1977, 520 s.), 3. (S – Z, 1978, 536 s.). Ed. M. Kropilák. Bratislava: Veda.

124
ZÁVODNÝ, Andrej: Etnické vplyvy na hydronymiu záhorského regiónu. In:
Mnohotvárnost a specifiþnost onomastiky : IV. ýeská onomastická konference. Eds. J. David,
M. Harvalík, M. ýornejová. Ostrava – Praha: Filozofická fakulta Ostravskej univerzity
v Ostrave – Ústav pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i. 2010, s. 515 – 521.

125
Staroþeské temné slovo farlej

Michal HoĜejší
OddČlení vývoje jazyka, Ústav pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i., Praha

Ve svém þlánku1 se zabývám cestou k popisu lexikálního významu slova farlej,


farlejový, na které jsem narazil pĜi lexikografickém zpracování úseku hesel pro Elektronický
slovník staré þeštiny (dále jen ESSý).2
Ve staroþeském lístkovém archivu3, který je pro ESSý výchozím materiálem, se subst.
farlej objevuje pouze jednou; adj. farlejový þtyĜikrát.

wezmi ffarley a rozkroj (LékJádroD4, s. 113)


wloz gey w yablko ffarleiové (LékJádroD, s. 162)
wloz ge w yablko farlegowe a vpecz ge (LékJádroD, s. 168)
wezmi yablko ffarleyiowe a rozkrog jey (LékJádroD, s. 22)
a gedno yablko farlegowe y ztluczyz to wǕǕyeczkno (LékChir, 119v)

Ve všech dokladech shledáváme adj. v syntagmatu „farlejové jablko“, pĜiþemž výskyty


jsou zaznamenány jen v lékaĜských textech 15. a 16. století.5
O jaké jablko se vlastnČ ale jedná, jedná-li se vĤbec o jablko v dnešním významu?
Žádný ze soudobých výkladových slovníku þeštiny6 podobné heslo, tedy farlej nebo
farlejový, neobsahuje. Nejmladší a zároveĖ jedinou slovníkovou reflexi jsem nalezl
u Jungmanna. Farlej, farlejový se zdá být jednotkou na okraji slovní zásoby staré i souþasné
þeštiny, totiž výrazem vázaným na specifické prostĜedí a funkci.
Již sama slovní forma ukazuje na nedomácí a neslovanský pĤvod lexému –
pravdČpodobnČ tedy i na cizí pĤvod oznaþovaného. Výskyt pouze v lékaĜských knihách mČ
pak vede k hypotéze, že farlejové jablko bylo spíš vzácné a nesloužilo primárnČ jako prostý
zdroj potravy.

1
Tento pĜíspČvek vznikl za podpory grantového projektu GA ýR þ. P406/10/1153 Slovní zásoba staré þeštiny
a její lexikografické zpracování.
2
Viz <http://vokabular.ujc.cas.cz/informace.aspx?t=ESSC&o=slovniky>.
3
Materiál užitý pro zpracování slovníku zahrnuje asi 1,5 miliónu záznamĤ na excerpþních lístcích. Byl poĜízen
excerpcí nejdĤležitČjších památek stĜedovČké þeštiny, mezi nimiž jsou texty literární, odborné i administrativní,
a pĤvodnČ byl urþen pro zpracování Staroþeského slovníku.
4
Zkratky pramenĤ podle: Staroþeský slovník, Úvodní stati, soupis pramenĤ a zkratek.
5
LékChir, LékJádro, KNM V E 74.
6
Slovník spisovného jazyka þeského, PĜíruþní slovník jazyka þeského, Slovník spisovné þeštiny.

126
Odhalování denotátu slovní jednotky farlej, farlejový jsem vedl nČkolika rĤznými
smČry:

Náslovné f graficky zachycované jako f, ff, nebo Ǖ, Ǖ Ǖ dovoluje pĜipustit, že slovo farlej
mohlo vzniknout chybnou písaĜovou interpretací slova šarlej. Šarlej se vyskytuje
ve stĜedovČkých rostlináĜích7 jako polská šarlej a podle ESSý se jedná o „rostlinu užívanou
v lékaĜství k hojení ran („ranné koĜenie“), zvl. šalvČj, Ĝepík“; heslo odkazuje
k stĜhn. charleie. Z nedostatku textových dokladĤ (ve staroþeském lístkovém archivu jsou
pouze tĜi) vyplývající vágnost popisu lexikálního významu slova šarlej nebrání farlej a šarlej
ztotožnit – v obou pĜípadech výrazy oznaþují rostlinu, v obou pĜípadech se jí užívá pro
lékaĜské úþely. Avšak zatímco farlejový se pojí vždy se subst. jablko a farlej reprezentuje
jablko též, v pĜípadech výskytu šarleje známe jen minimální kontext (objevuje se ve výþtu
vedle plané šalvČje jako polská šarlej), ve kterém se nikdy s jablkem nepojí; adj. *šarlejový
pak není doloženo vĤbec. Navíc, farlejové jablko lze podle dokladĤ rozkrojit na dvČ poloviny
nebo naplnit obsahem a péct. Bylina šalvČj nemá plod, šarlej a farlej tedy nejspíš pĜesvČdþivČ
ztotožnit nemĤžeme.

Poté, co se hypotéza se zámČnou iniciálního š za f ukázala jako nevyhovující, jsem


zamČĜil pozornost na jablko jakožto ovoce a zjistil, že v Bavorsku se pČstuje odrĤda
Pfarrapfel nebo také Pfarrling,8 tedy „farské jablko“. Podle popisu sadaĜe z Pfaffenhofenu,
na kterého jsem se jako na pČstitele zmínČné odrĤdy obrátil, se jedná o bČžná jablka sloužící
ke konzumaci, která dozrávají pozdnČ a hodí se nejlépe k tepelnému zpracování. Farlej jako
pĜejímka z nČm. Pfarrling je však slovotvornČ krajnČ nepravdČpodobná.
Jako Pfarrling jsou ovšem oznaþovány také nČkteré okrasné odrĤdy jabloní, tzv. malus-
hybride, které svým vzhledem pĜipomínají spíš keĜe než stromy a z pĜevážné vČtšiny nenesou
bČžnČ konzumovatelné plody. Jestli se však tato jablka mohla vyskytovat v ýechách
15. století, se nepotvrdilo. Vztah mezi bavorským Pfarrapfel, Pfarrling a okrasným Pfarrling
pak také ne.

Kohout ve své pĜíruþce Jablka pod heslem „Studniþné jablko“ uvádí poznámku
„Synonyma: nesprávnČ Farliové“(Kohout, 1960, s. 244). To, že se jedná o jedinou stopu
v þeské pomologické literatuĜe, poukazuje na pĜedpokládanou perifernost výrazu. Proþ se

7
Ve dvou dokladech.
8
Viz <http://www.simon-pfaffenhofen.de/obstler/beschreibungen/48.htm>.

127
však objevuje u pomČrnČ bČžného studniþného jablka jako synonymum „nesprávné“, je
podivné (v celé publikaci se jako „nesprávné“ hodnotí právČ jen farliové). Studniþné, které
mimo jiné stejnČ jako Pfarrapfel plodí pozdnČ, je odrĤdou nesoucí jablka, která nevynikají
žádnou specifickou vlastností. Zdá se, že Kohout záhadné jablko nazývané farlejové, farliové
znal, a používání jeho názvu pro studniþné tudíž hodnotil jako nesprávné. V textu mapujícím
staré ovocné dĜeviny na území Krkonošského národního parku z roku 20049 jsem nalezl
jablko „studniþné (farliové, velišské)“ – název je tedy stále v povČdomí, o jeho pĤvodu
a vývoji se však mnoho neví.
Bartoš ve své dialektologii (Bartoš, 1886, s. 311) ve výþtu odrĤd uvádí jablko fadléjové
(alternaci dl > rl považujeme za náležitou).10

Heslo v JungmannovČ slovníku popisuje farlej jako jablko nazývané také skĜinka nebo
farlejové, farlejské; srovnej s vind. ferlej, zaferlik.

Farlej, e, (cf. vind. ferlei, zaferlik = Kranz, Rand, Streif,) = jablko, jinak skĜinka
nazvané, též farlejové neb farlejské jablko.

Spojitost mezi skĜinkou a jablkem lze potenciálnČ pĜipustit na základČ metafory – jablko
jako nČco ukrývající skĜíĖka, schránka. PĜipadalo by pak v úvahu napĜíklad granátové jablko,
které pod tvrdou a nepoživatelnou slupkou ukrývá dužnaté plody. Do konceptu farleje jako
plodu sloužícího primárnČ k lékaĜským úþelĤm by zapadala i exotiþnost granátového jablka.
Této hypotéze však schází dostateþná opora v textech.
Zkratka vind. v JungmannovČ slovníku znaþí vindiþtinu, slovanský jazyk
pravdČpodobnČ z oblasti SV Itálie nebo dnešního Slovinska. Jungmann podle Jana Petra (Petr
1989, s. 19) þerpal pĜi vytváĜení neologismĤ také z charvátštiny, a to ze slovníku Joakima
Stuliüe11. Aþkoli farlej rozhodnČ není obrozenským neologismem, skuteþnost, že Jungmann
reflektoval jeho jihoslovanský pĤvod, musí mít svou, pravdČpodobnČ slovníkovou, oporu.
Ve StuliüovČ slovníku však ferlej, zaferlik chybí. Jen pod heslem pomo se objevuje odrĤda
„jabucsicce cârljene“, „jabúke cârljène“ – v pĜekladu „rudá jablka“.
Odkud Jungmann þerpal, jsem tedy zatím nezjistil; pátrání v lexiku vindiþtiny tudíž
považuji za neuzavĜené.

9
Viz <http://opera.krnap.cz/_pdf/42/oc42-10.pdf>.
10
O tom napĜ. Jan Gebauer (Gebauer 1963, s. 351).
11
Stuliü 1801, 1806 a 1810.

128
Ve svém pátrání po pĤvodu temného slova farlej, farlejový jsem dospČl k více
potenciálním závČrĤm. Ukázalo se, že se pravdČpodobnČ jedná o odrĤdu, která se v ýechách
a na MoravČ skuteþnČ pČstovala a dosud pČstuje. Zda se ale jedná o pĤvodní odrĤdu
Pfarrapfel, která k nám pĜišla z NČmecka, zda byl proces opaþný = z farleje se stalo
v NČmeckém prostĜedí lidovou etymologií Pfarrling nebo zda název pochází z charvátského
(vindického) „jabúke cârljène“, zĤstává otázkou.

Literatura

BARTOŠ, František: Dialektologie moravská. První díl – náĜeþí slovenské, dolské,


valašské a lašské. Brno: Matice moravská 1886. 521 s.
GEBAUER, Jan: Slovník staroþeský. Díl I (A – J). Praha: Academia 1970. 674 s.
GEBAUER, Jan: Historická mluvnice jazyka þeského. Díl I, Hláskosloví. Praha:
Nakladatelství ýeskoslovenské akademie vČd 1963. 765 s.
JUNGMANN, Josef: Slovník þesko-nČmecký. Díl I (A – J). Praha: ýeské museum 1836.
852 s.
KOHOUT, Karel: Jablka. Praha: Státní zemČdČlské nakladatelství 1960. 270 s.
MACHEK, Václav: Etymologický slovník jazyka þeského. Praha: Academia 1968. 866
s.
PETR, Jan: PĜedmluva. In: Slovník þesko-nČmecký. Ed. J. Jungmann. Praha: Academia
1989, s. 5 – 31.
PĜíruþní slovník jazyka þeského. Praha: SPN 1935 – 1957. 10 827 s.
REJZEK, JiĜí: ýeský etymologický slovník. Voznice: Leda 2001. 752 s.
Slovník spisovné þeštiny. Praha: Academia 1978. 799 s.
Slovník spisovného jazyka þeského. Praha: Nakladatelství ýeskoslovenské akademie vČd
1971. 4 592 s.
Staroþeský slovník. Úvodní stati, soupis pramenĤ a zkratek. Praha: Academia 1968. 130
s.
STULIû, Joakim: Lexicon Latino-Italico-Illyricum. BudapešĢ 1801, Dubrovník 1806,
1810. 810 s.

129
Bagatela na é / K popisu citoslovcí, hranici slovního druhu a významĤm
staroþeského é1

Barbora Chybová
OddČlení vývoje jazyka, Ústav pro jazyk þeský AV ýR, Praha

PĜítomné úvahy – o vymezení slovního druhu citoslovce, o jeho jednotlivých typech,


o zpĤsobu popisu sémantiky citoslovcí, o hranici mezi citoslovci a partikulemi
a o použitelnosti souþasné, strukturální, synchronnČ orientované lingvistické metodologie (již
reprezentuje napĜ. akademická Mluvnice þeštiny) pĜi popisu staroþeského lexika – byly
iniciovány zpracováváním staroþeského citoslovce é v rámci Elektronického slovníku staré
þeštiny (slovníku výkladového, ale nedokladového). PĜíspČvek tedy mapuje mou snahu
o vystižení významĤ a funkce tohoto citoslovce, a to jak na základČ metodologické reflexe,
tak i prostĜednictvím rozboru dokladového materiálu.

Souþasná þeština
Analýze staroþeského materiálu bućtež pro srovnání pĜedĜazeny definice
ze synchronních slovníkĤ þeštiny. Souþasné citoslovce é se v textu užívá spíše okrajovČ
(na rozdíl od mluveného projevu, ale ten není pro komparaci se staroþeským kontextem
relevantní) a jeho význam s významem ve staré þeštinČ nekoresponduje než v jediném bodČ:
emoce jím vyjadĜované jsou spíše negativního charakteru.
Slovník spisovné þeštiny citosloveþný význam é nezachycuje vĤbec, Slovník
spisovného jazyka þeského udává: „e, é, nČkdy eé, eéé, ééé ap. citosl. (oddČluje se þasto
þárkou) 1. vyjadĜuje rozmanité osobní pocity, napĜ. nezájem, nevrlost, odpor n. lhostejnost,
snahu zlehþit nČco n. rozpaky, zamlouvání n. nedĤvČru: e, jdČte s takovými Ĝeþmi!; e, to je mi
jedno!; e co, vždy Ģ se nic nemĤže stát!; mám tam jít? E, co bys tam dČlal!; e, dejte mi pokoj!
2. e [s rázem vpĜedu i vzadu] dČt. oznaþuje to, co je škaredé, neþisté, nepČkné, co nemá dítČ
dČlat, naþ nemá sahat ap.: nedČlej to, to je e!“
PĜíruþní slovník jazyka þeského: „e, é citosl. znaþící obyþ. nezájem, nevrlost, odpor. E,
nechme toho! Win. „E nic!“ odpovídala mrzutČ dcera. Herrm. „Vojto, tu chvĤj pojć složit!“
„E, þasu je dost,“ povídá Vojta. Baar. ýernohorské „é!“ nemá význam nelibosti a ošklivosti,
ale pĜisvČdþující a potakující. Hol.• rozpaky (obyþ. s opakováním). „e–e“ koktal Slovák. Herb.

1
PĜíspČvek vznikl v rámci projektu GA ýR þ. P406/10/1153 Slovní zásoba staré þeštiny a její lexikografické
zpracování.

130
„Eee – tak pro jistotu“ [jdu se ptát]. Rais. • zamlouvání. DluhĤ – éé – penČz máme vždycky
nazbyt. Sab. • zívání. „E jo – no tak –“, odpovídal jí línČ. Rais. • ve spojení s co vyjadĜuje
lhostejnost. „E co, pĜespím v mechu!“ Heyd. • DČt., fam. e’ (vysl. pĜibliž. ek) výraz ošklivosti.
To je e’.“
Ponecháme-li stranou, že vČtšina uvádČných novoþeských významĤ není pro starou
þeštinu relevantní (pĜedbČžnČ lze Ĝíci, že é ve staré þeštinČ znaþí bázeĖ, utrpení, citové
vzrušení þi rozjitĜení), mĤžeme si povšimnout typické struktury hesla popisujícího význam
citoslovce: široké vymezení významu („rozmanité pocity“) rozlišující subjekt („osobní
pocity“) od pĜípadného objektu – plus konkretizace a doklady užití lexému v rámci jediného
(!) významu. Uvádí se taktéž pravopisná charakteristika oddČlení citoslovce þárkou (þímž se
mj. odkazuje k samostatné výpovČdní funkci tohoto slovního druhu).

Otázky nad staroþeským é


Po prostudování staroþeských dokladĤ na é2 (staroþeský lexikální archiv3 þítá celkem 29
dokladĤ, Staroþeská textová banka pĜibližnČ 100) zmíním nČkolik jevĤ, na jejichž základČ je
možno promýšlet diferenciaci citosloveþných významĤ, pĜípadnČ i funkcí, z nichž nČkteré by
z dnešního hlediska bylo možno klasifikovat jako slovní druh þástice.
É v iniciální pozici ve spojení s kondicionálem (cca 20% dokladĤ): é bych, é bys ap. „é
by hĜieši moji mnČ byly odpušþeny“ (Aug), „é bych já prvé než umru mého milého apoštola
vidČla“ (PasKal). Ekvivalentem je zde þástice ‚kéž, aĢ‘, pĜípadnČ citoslovce v kombinaci
s þásticí (‚ach kéž‘). Vzhledem k nezaznamenávání interpunkce ve staroþeských památkách
mĤžeme jen tČžko urþit, nakolik tČsnČ se é váže k obsahu vČty a nakolik jde o samostatnou,
t. j. citosloveþnou, výpovČć. Srov. (jednoznaþnČ emocionální) výpovČć „É, bych to byl vČdČl,
že mám tak ztratiti, byl bych asa pro Buoh to rozdal!“ (ŠtítKlem).
É pĜed vokativem (cca 25% dokladĤ): „é milý hospodine“ (Jerom). Spíše jako paralela
poslouží Ĝecký a latinský tvaroslovný morfém o signalizující vokativ. O „témČĜ bezdĤraznČ
uvozuje zvolání“.4 Ve vytþeném pĜípadČ nicménČ kontext oslovení opravĖuje vyhodnotit
doklad jednoznaþnČ jako citovČ zabarvený, otázkou však zĤstává, je-li zde funkce zdĤraznČní
vokativu relevantní, þi nikoli.

2
Aþkoli staroþeské památky kvantitu pĜevážnČ nesignalizují, pĜedpokládám, že jde ve všech dokladech o vokál
dlouhý. V dokladech z edic respektuji kvantitu urþenou editorem.
3
Lexikální archiv oddČlení vývoje jazyka ÚJý AV ýR (excerpce pĤvodnČ urþena pro zpracování Staroþeského
slovníku). Doklady cituji a prameny uvádím zkratkami dle úzu, viz Staroþeský slovník, Úvodní stati, soupis
pramenĤ a zkratek (1968).
4
Pražák – Novotný – Sedláþek, 1955, s. 842.

131
É na zaþátku vČty tam, kde v latinské pĜedloze nestojí žádný ekvivalent, nebo
za latinské et: „É oznam mi bohatstvie božie“ (ŠtítBarl, text je volným pĜekladem latinské
pĜedlohy). OpČt jde v nČkolika dokladech o é v iniciální pozici, jeho funkcí mĤže být též
zdĤraznČní (uvození) zaþátku pĜímé Ĝeþi, lze jej tedy interpretovat též jako þástici
(strukturující text – signalizující zaþátek textu, podle Mluvnice þeštiny). Na užití ve funkci
þástice existuje nČkolik zcela prĤkazných dokladĤ z bible Drážćanské, napĜ. Ap 6,12:
„E vzrziech, kdiz otewrzie pecziet <œœ>e<œ>tu,“ doklad, k nČmuž alternuje v bibli Olomoucké
„I uzĜČch, když otevĜe peþČt šestú,“ a latinské „et vidi cum aperuisset sigillum sextum“ ve
VulgátČ. Ap 17,1: „E przigide gieden z œedmi andielow“, v bibli Olomoucké „I pĜijide jeden
z sedmi anjelóv“ a ve VulgátČ „Et venit unus de septem angelis". Dále srov. totožné alternace
Ap 6,11; 17,7; 19,11; 21,9.
PĤvod spojky i vykládá Trávníþek (1961) taktéž jako citosloveþný, mČlo jít pĤvodnČ
o upozorĖovací citoslovce s významem ‚hle‘. E se jako spojka ani jako þástice v þeštinČ
nakonec neprosadilo.5 Na pĜítomnost e v daném dokladu z bible Drážćanské mohlo mít
pochopitelnČ vliv i latinské et.

Sémiotická specifika citoslovcí a jejich „sémantika“


U pĜíležitosti pronesení referátu na Slovensku je pĜíhodné zdĤraznit, že
v þeskoslovenském kontextu existuje, pokud vím, jediná zevrubná moderní monografická
studie o citoslovcích, a to seriál Jána Chripka, vydávaný ve 40. letech 20. století
na pokraþování v þasopise Slovenská reþ. Jeho pĜístup se jeví být výjimeþný tím, že spojuje
etymologickou analýzu citoslovcí se sémiotickým pĜístupem k jazykovému znaku (aniž by
však užíval terminologie sémiotiky). Základní rozdČlení citoslovcí podle pĤvodu na primární
a sekundární je rozšíĜeno o dČlení na impulzivní, imperativní a reprezentativní interjekce.
VšimnČme si, že tyto pojmy se významovČ takĜka pĜekrývají s klasifikací Mluvnice þeštiny
(emocionální, kontaktová a zvukomalebná citoslovce). V daných kategoriích se zrcadlí
znaková heterogenita citoslovcí: 1. impulzivní/emocionální citoslovce lze chápat jako indexy
(t. j. symptomy pocitu, napĜ. uf, au), 2. imperativní/kontaktová citoslovce mají vČtšinou
symbolickou povahu, bývají þastČji ryze arbitrární a mají tedy nejvíce spoleþného se zbytkem
slovní zásoby (napĜ. þehý, hot), 3. reprezentativní/zvukomalebná citoslovce imitují, kopírují

5
Na poli slovanských jazykĤ se é vyvinulo ve spojku pouze v srbochorvatštinČ. Srov. Etymologický slovník
slovanských jazykĤ: Slova gramatická a zájmena 2 (1980), s. 182.

132
jev objektivní reality, jsou tedy ikonické povahy (napĜ. haf, frr).6 (Naše é je primární
citoslovcí s emocionálním, t. j. symptomatickým významem, druhotnČ, ve spojení
s vokativem nebo imperativem, se vyvinul význam s funkcí kontaktovou.) Chripkova
klasifikace se ujala i v nejnovČjších slavistických monografiích vČnovaných citoslovcím.7

Etymologie slova interjekce (proházka, mezislovce)


Neshody souþasných slovníkĤ a gramatik o tom, zda pĜiĜadit konkrétní slovo k þásticím
þi citoslovcím, mají koĜeny mj. i v historickém pojetí slovních druhĤ. Kategorie partikule je
záležitostí moderní lingvistiky (pĜíp. pragmalingvistiky), v historickém období jako slovní
druh neexistovala – a partikule v dnešním slova smyslu bývaly tĜídČny mezi pĜíslovce, spojky
nebo interjekce. Takový pĜístup k partikulím lze sledovat v ĜadČ latinských gramatik
i v historických gramatikách þeštiny (z latinských pĜedloh vycházejících), napĜ. v RosovČ
ýechoĜeþnosti (1672). RovnČž etymologický význam pojmu interjekce poukazuje k širšímu
významu slovního druhu („citové slovce“ je termín užší). Latinské sloveso intericiere,
‚vhazovati (vkládati, stavČti) nČco mezi nČco, do nČþeho‘, resp. substantivum interiectus,
‚vložení, vsunutí mezi nČco‘ upomene na izolovanost citoslovce ve struktuĜe textu (resp.
promluvy). Izolovanost však vykazují i þástice, neboĢ, aþkoli netvoĜí samostatnou výpovČć,
do vČtné struktury se taktéž nezaþleĖují. Široký rozsah pojmu interjekce zachovává ruský kalk
meždometija, ale také novotvar proházka z Rosovy gramatiky a termín mezislovce z gramatik
konce 19. století. (Dnešní termín citoslovce je kalkem k nČmeckému Empfindungswort. Není
bez zajímavosti, že – analogicky k slovotvornému významu nČmeckého termínu – je
i vymezení citoslovcí v nČmecké lingvistice užší než v slavistickém pojetí: nČkterá citoslovce
jsou pak integrována v rámci partikulí.)
Etymologie (resp. slovotvorný význam) termínu interjekce klade tedy dĤraz na formální
vlastnost slovního druhu – na jeho syntaktickou nezapojenost.

ZávČr
PĜi vyþleĖování jednotlivých významĤ lexému jsem na základČ zmínČných pĜístupĤ
uvažovala v obecné rovinČ o významové vývojové škále, na jejímž jednom konci stojí
syntakticky nezapojené, þistČ emocionální, neadresné é jako symptom urþitého negativního

6
Srov. kapitolu „Semiotiþeskije problemy opisanija simptomatiki“ v monografii I. A. Šaronova Meždometija
v reþi, tekstČ i slovare, s. 84–123. Šaronov zdĤrazĖuje ikonickou povahu citoslovcí oproti symbolické ostatních
slovních druhĤ. Domnívám se však, že rĤzné druhy citoslovcí tak, jak je tĜídí J. Chripko nebo Mý, lze uchopovat
v jejich znakové heterogenitČ, právČ se zdĤraznČním inklinace každého ze tĜí typĤ k jednomu ze znakĤ
(symptom, symbol, ikon).
7
Srov. OrwiĔska-Ruziczka (1992) a Dakoviü (2006).

133
pocitu, na druhém konci stojí symbol e z bible Drážćanské, blížící se svou funkcí
tzv. diskurzivní partikuli. MezistupnČm je druhotný význam s funkcí kontaktovou, která je
zjevná ze spojení s imperativy a vokativy. Od emocionality k (neadresnému) kontaktu smČĜují
i ty doklady, ve kterých figuruje é ve spojení s kondicionálovým by (pĜíp. alternuje za lat.
utinam, ‚aĢ, kéž‘). Za doklady ryze emocionální stojí latinské citoslovce vae, heu (‚ach,
bČda‘), þeský pĜeklad zde respektuje e-ovou složku latinského citoslovce. PodobnČ napĜ.
staroþeské ó kopíruje užití latinského o (ve vokativu, ve spojení s kondicionálem), a to
v témČĜ identických významech, v nichž je doloženo é. Možná právČ pro vzájemnou
synonymitu s ó, jež mČlo navíc oporu v latinČ, se é nakonec neprosadilo.
Heslová staĢ Elektronického slovníku staré þeštiny bude mít na základČ této úvahy
následující podobu:8
é, interj.
1. nálad. aj, ach, och, ó, bČda; vyjadĜuje rĤzné osobní pocity (zvl. bázeĖ, utrpení, údiv,
rozþarování), popĜ. dČtský pláþ
2. ve vČtách žádacích citovČ zdĤrazĖuje žádost n. pĜání; v oslovení níže postavené
bytosti citovČ zdĤrazĖuje naléhavost výzvy; v oslovení výše postavené bytosti vyjadĜuje
respekt a bázeĖ pĜed oslovovaným objektem; ve spojení s kond. ach kéž, kéž, aĢ
3. ve funkci partik. a, i; uvozuje výpovČć

Ad 3: doklady z BiblDrážć, Ap 6,11; 6,12; 17,1; 17,7; 19,11 a 21,9 alternují


s iniciálovým i v BiblOl a et ve VulgátČ; sr. F. Kopeþný, Etymologický slovník slovanských
jazykĤ 2, Praha 1980, s. 182. – Sr. a, ej, ež, i, ó

Slovníky, mluvnice a primární zdroje


Elektronický slovník staré þeštiny. Praha: Ústav pro jazyk þeský, v. v. i. Dostupný
z http://vokabular.ujc.cas.cz
Etymologický slovník slovanských jazyk: Slova gramatická a zájmena. Red.
B. Havránek. Praha: Academia 1980, s. 182 – 184.
GEBAUER, Jan: Slovník staroþeský. Praha: Academia 1970.
Mluvnice þeštiny 2 : Tvarosloví. Praha: Academia 1986.
PRAŽÁK, Josef M. – NOVOTNÝ, František – SEDLÁýEK, Josef: Latinsko-þeský
slovník. Praha: SPN 1955.

8
Respektuji pĜitom terminologii Staroþeského slovníku, který nepracuje s pojmem emocionální citoslovce,
používá synonymum náladové citoslovce.

134
PĜíruþní slovník jazyka þeského. Praha: 1935 – 57.
Slovník spisovné þeštiny pro školu a veĜejnost. Red. J. Filipec. 2. vyd. Praha: Academia
1994.
Slovník spisovného jazyka þeského. Red. B. Havránek. Praha: 1958 – 1971.
Staroþeská bible Drážćanská a Olomoucká : Epištoly, Skutky apoštolĤ, Apokalypsa. Ed.
V. Kyas. Praha: Academia 1985. (BiblDrážć, BiblOl)
Staroþeská textová banka. Praha: Ústav pro jazyk þeský, v. v. i. Dostupná
z http://vokabular.ujc.cas.cz/banka.aspx
Staroþeský slovník. Red. I. NČmec. Sešit 1 – 26. Praha: Academia 1968 – 2008.
Staroþeský slovník : Úvodní stati, soupis pramenĤ a zkratek. Praha: Academia 1968.
TRÁVNÍýEK, František: Historická mluvnice þeská 3: Skladba. Praha: SPN 1961,
s. 121.

Literatura

DAKOVIû, Sybilla: Interiekcje w jĊzyku polskim, serbskim, chorwackim i rosyjskim


: opis i konfrontacja. Wrocáaw: Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocáawskiego 2006. 215 s.
CHRIPKO, Ján: Interjekcie. In: Slovenská reþ, 1940, roþ. 8, þ. 3, s. 65 – 68.
CHRIPKO, Ján: Primárne interjekcie impulzívne. In: Slovenská reþ, 1941, roþ. 8, þ. 7 –
9, s. 237 – 245.
CHRIPKO, Ján: Interjekcie konsonanticke. In: Slovenská reþ, 1942, roþ. 9, þ. 7 – 8,
s. 202 – 207.
CHRIPKO, Ján: Sekundárne interjekcie. In: Slovenská reþ, 1943, roþ. 11, þ. 4 – 5,
s. 135 – 141.
CHRIPKO, Ján: Sekundárne interjekcie (pokraþovanie). In: Slovenská reþ, 1943,
roþ. 11, þ. 6, s. 175 – 182.
CHRIPKO, Ján: Sekundárne interjekcie (pokraþovanie). 2. Slovesné korene jako
sekundárne interjekcie. In: Slovenská reþ, 1943, roþ. 11, þ. 7, s. 216 – 219.
CHRIPKO, Ján: Sekundárne interjekcie (pokraþovanie). 3. Interjekcie s formantom i-. –
Nominálne interjekcie sekundárne. – Iné interjekcie, ktoré nie sú ani verbálne ani þisto
nominálne. In: Slovenská reþ, 1943, roþ. 11, þ. 8 – 9, s. 249 – 260.
CHRIPKO, Ján: Sekundárne interjekcie (dokonþenie). – Deiktické interjekcie
zámenného pôvodu. – Verbalizácia deiktických interjekcií. In: Slovenská reþ, 1943, roþ. 11,
þ. 10, s. 304 – 315.

135
CHRIPKO, Ján: Interjekce reprezentatívne a ich odvodeniny. In: Slovenská reþ, 1946,
roþ. 12, þ. 7 – 10, s. 250 – 305.
MARTINKUTE, Austeja: Interjekce v litevštinČ, þeštinČ a v polštinČ. In: Komunikaþní
a strukturní aspekty þeštiny a jiných jazykĤ. Red. O. Uliþný. Praha: FF UK 1999, s. 73 – 76.
NEKULA, Marek: System der Partikeln im Deutschen und Tschechischen. Tübingen:
Niemeyer 1996. 220 s.
ORWIēSKA-RUZICZKA, ElĪbieta: Funkcje jĊzykowe interiekcji w Ğwietle materiaáu
sáowackiego i polskiego. Krakov: Universitas 1992. 145 s.
ŠARONOV, Igor’ Aleksejeviþ: Meždometija v reþi, tekste i slovare. Moskva: RGGU
2008. 292 s.
VONDRÁýEK, Miloslav: Citoslovce a þástice – hranice slovního druhu. In: Naše Ĝeþ,
1998, roþ. 81, þ. 1, s. 29 – 37.

136
Ranko Marinkoviü a preklady jeho drámy Glorija

Silvia Ivanidesová
Katedra slovanských filológií, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava

1. Úvod
V príspevku by sme chceli predstaviĢ výsledky výskumu v rámci dizertaþnej práce,
ktorá sa zaoberá sériovými prekladmi z chorvátskej literatúry. Vychádzame zo štúdie
K. Bednárovej Teória prekladovej série (1999, s. 163 – 166). Autorka uvádza 6 aspektov,
ktoré sú urþujúce pre vytvorenie ćalšieho prekladu umeleckého diela. K. Bednárová ich
uvádza nasledovne:
„1. Faktor þasu na rovine jazyka a štýlu prekladového textu.
2. Faktor prekladateĐskej interpretácie diela, oznaþovaný ako subjektívny faktor.
3. Funkþné hĐadisko – stav teórie prekladu a úroveĖ prekladovej tvorby.
4. Semiotický a komunikaþný aspekt.
5. Problém fenoménu tzv. generaþného prekladu ako novej výpovede a „sebarealizácie“.
6. Fenomén recepþnej situácie.“ (podĐa Bednárová, 1999, s. 163 – 166)

Na ich základe bude možné vyhodnotiĢ, preþo vznikol ćalší preklad: þi už napr.
z dôvodov kvalitatívnych alebo z hĐadiska aspektu generaþného prekladu a pod.
Ćalšie zo sériových prekladov, ktorými sme sa zaoberali, sú dva slovenské preklady
drámy Glorija Ranka Marinkoviüa z rokov 1957 a 1970.

2. Ranko Marinkoviü a jeho recepcia na Slovensku


Ranko Marinkoviü sa radí medzi významných chorvátskych autorov 20. storoþia. Jeho
prínos do chorvátskej literatúry je veĐmi široký a svojím literárnym opusom prináša nové
smery a štýly. Zaþínal poéziou, neskôr sa venoval výluþne prozaickej a dramatickej tvorbe.
Písal romány, novely, drámy, eseje, a tiež divadelné kritiky. V rokoch 1946-1950 pôsobil ako
riaditeĐ úseku drámy v Chorvátskom národnom divadle.
V sedemdesiatych rokoch 20. storoþia sa v chorvátskej literatúre zaþína rozširovaĢ
intelektuálny prúd, ktorý sa upevĖuje najmä prostredníctvom Marinkoviüových diel (Choma,
1997, s. 111). Svojou tvorbou prezentuje prechod na asociatívno-intelektualistický model
poviedky alebo románu a za inovatívny sa považuje aj jeho humorno-satirický až ironický
prístup, ktorým poukazuje na mnohé spoloþenské problémy (Šicel, 1982, s. 208).

137
Najdôležitejším aspektom jeho diel sú postavy a ich vzájomná interakcia, priþom autor kladie
dôraz na psychologické vykreslenie protagonistov a vzĢahov medzi nimi, ktoré naþrtáva
v rámci þasto komplikovanej fabuly. Centrálne postavenie získava jeden špecifický hrdina
a jeho chápanie slobody a zodpovednosti.
R. Marinkoviü v mnohých prípadoch nahrádza pútavý príbeh symbolickým obrazom,
ktorým núti recipienta þítaĢ aj medzi riadkami a uvažovaĢ o diele. Svojimi drámami
významne zasiahol do charakteru chorvátskej dramatickej tvorby, zúžil sujet a fabulu
na hravú imagináciu, intelektuálnu ostrosĢ a psychologickú jemnosĢ vystupujúcich postáv
(Choma, 1997, s. 111). Z tohto dôvodu Marinkoviü nevytvára panorámu udalostí a portrétov,
a rovnako zmenšuje diapazón svojich motívov na minimum. Fabulu nezakladá na rozsiahlych
þasových úsekoch, priebeh deja nie je dynamický, veĐký priestor venuje hĎbkovej analýze
jednotlivých postáv (Šicel, 1982, s. 208). Do popredia sa dostávajú aj filozoficko-literárne
a intertextové prepojenia.
Medzi najvýznamnejšie diela patria zbierky poviedok Proze (Prózy, 1948), Ni braüa ni
roÿaci (Ani bratia, ani príbuzní, 1949), Ruke (Ruky, 1953), Pod balkonima (Pod balkónmi,
1953); drámy Albatros (Albatros, 1939), Glorija (Glória, 1956), Pustinja (PúšĢ, 1982);
romány Kiklop (Kyklop, 1965), Zajedniþka kupka (Spoloþný kúpeĐ, 1980) a Never more
(Nikdy viac, 1993). Za jeho najvýznamnejšie dielo sa považuje román Kiklop (Kyklop).
Prostredníctvom postavy Melkiora ponúka autor pohĐad nielen na problémy jednotlivca
a umelca, ale tiež poukazuje na negatíva v spoloþnosti.
V slovenþine vyšli okrem Glórie aj román Kiklop (Kyklop, 1971, prel. Ján Sirácky)
a poviedka Objatie v rovnomennej antológii (Objatie, 1978). Taktiež bola preložená poviedka
Ruke (Ruky, 1962, prel. Daniel Dudok, Ruky, 1998, prel. Peter ġažký) a román Zajedniþka
kupka (Spoloþný kúpeĐ, 1984, prel. Viera Baštová). Z drám bola inscenovaná Glória v roku
1971 v preklade Branislava Chomu (premiéra 2.10.1971 na Novej scéne).

3. Glória
Ešte pred knižným vydaním mala táto dráma 29.12.1955 premiéru v Chorvátskom
národnom divadle. Ranko Marinkoviü približuje þitateĐovi prostredie cirkvi a jedného
biskupstva na bližšie nešpecifikovanom ostrove. Medzi hlavné postavy patria kĖazi don Jere,
don Zane, don Florio, mníška Magdaléna (ktorej cirkusové meno je Glória a obþianske
Jagoda) a Magdalénin otec Rikardo Kozloviü. Dej zásadne posúvajú dopredu najmä dialógy
dona Jereho s Magdalénou a dona Zaneho s donom Jerem. Mladý kanonik don Jere by chcel
podporiĢ vieru u veriacich fingovaným zázrakom. Jeho plánom je nahradiĢ sochu Panny

138
Márie živou osobou – mníškou Magdalénou, ktorá pred svojím odchodom do kláštora
pôsobila v cirkuse. Poþas omší má stáĢ vo výklenku namiesto sochy a „krútiĢ oþami“
(Marinkoviü, 1970, s. 32). Don Jere však nie je spokojný s jej „vystupovaním“ (Marinkoviü,
1957, s. 68), stále jej nieþo vyþíta. Tieto výþitky vyplývajú z toho, že prestáva vnímaĢ
Magdalénu ako skutoþnú osobu a snaží sa Ėou manipulovaĢ, aby plnila jeho predstavy. Vidí
v nej nadpozemskú bytosĢ, ba až samotnú Pannu Máriu, ktorá by svojím transcendentným
pohĐadom pôsobila na veriacich. Jeho celé konanie je presiaknuté mysticizmom, ktorý ho
zaslepuje, a len takto je schopný vnímaĢ svet. City dona Jereho k Magdaléne sú stále silnejšie,
no on to nevníma ako pozemskú lásku – táto mu je cudzia. Magdaléna sa však úprimne
do neho zamiluje. On k nej neprejaví ani len toĐko náklonnosti, aby pochopil jej situáciu
a vnímal ju ako þloveka, ako sa ona sama tituluje „obyþajná slabá žena“ (Marinkoviü, 1957,
s. 84), ale kruto odmieta nielen jej lásku, ale zavrhuje Magdalénu ako mníšku, ktorá porušila
svoj sĐub.
Po tomto zistení, že donovi Jeremu na nej nezáleží ani ako na žene, ani ako na þloveku
s pocitmi, sa Magdaléna vracia pod pôvodným umeleckým menom Glória so svojím otcom
do cirkusu. No tento návrat nie je jednoduchý, lebo hovorí: „ja už nemám ani viery ani lásky“
(Marinkoviü, 1957, s. 133). PresláviĢ ju má dvojité salto na trapéze bez ochrannej siete.
Svojho otca nadovšetko miluje, a preto sa podrobuje jeho vôli – jeho túžbe, aby sa preslávila
touto akrobaciou. Ide o nebezpeþné þíslo, þitateĐ sa dozvie, že už raz unikla istej smrti
a na znak vćaky za zachránenie života Pannou Máriou sa rozhodla odísĢ do kláštora.
Uvedomuje si, že tak ako plnila vôĐu dona Jereho v biskupstve, tak aj v otcovom cirkuse je
len akousi bábkou, ktorá sa usiluje plniĢ príkazy. Jej vystúpenie sa napokon nevydarí a Glória
umiera v závere diela.
Hoci by sme postavenie cirkvi v dráme možno mohli chápaĢ ako poplatnosĢ
socialistickému režimu v Juhoslávii, podĐa Vlatka Perkoviüa ide o využitie špecifického
prostredia, ktoré ponúkalo autorovi možnosĢ rozohraĢ psychologickú hru medzi osobami.
Paralelou kostola a cirkusu podĐa neho poukazuje autor na potrebu slobody jednotlivca
(Perkoviü, 2009, s. 5).
Podobne ako aj ostatné Marinkoviüove drámy aj Glória predstavuje veĐmi komplexné
dielo, v ktorom sa prelínajú viaceré roviny. Deje sa tak „na strane jednej zásluhou rozliþných
interpretaþných a analytických postupov, ktoré pri aplikovaní na Glóriu dávajú þasto aj
protichodné výsledky, na strane druhej vćaka rastúcemu (auto)deštruktívnemu pôsobeniu
pekelného stroja Marinkoviüovej irónie, ktorá explicitne alebo implicitne relativizuje každé

139
tvrdenie vyjadrené v dialógu a každej pozitívnej hodnote na nejakom mieste dáva negatívny
náznak a naopak“ (Senker, 2001, s. 99).

4. Preklad drámy
Pri preklade každého literárneho druhu je samozrejme potrebné dbaĢ na tie prvky, ktoré
sú pre neho špecifické. Preklad sa rovnako stáva organickou súþasĢou prijímajúcej literatúry
a dochádza medzi nimi k interakcii. Pri dramatických textoch sa však táto oblasĢ rozširuje
a neobmedzuje sa iba na literatúru. Takýto preklad má v mnohých prípadoch slúžiĢ ako
podklad pre divadelné predstavenie a prekladateĐ musí braĢ do úvahy aj iné ako
umelecké, literárne a kultúrne aspekty. Literárny a divadelný preklad predstavujú dve odlišné
komunikaþné podoby – jedna je výluþne orálna a druhá je písomná, þiže si vyžadujú aj
odlišnú štruktúru (Kovaþiþová, 2009, s. 103). Táto odlišná štruktúra a odlišná prezentácia
diela recipientovi si vyžadujú, aby prekladateĐ zohĐadnil ćalšie faktory. Okrem neho sa
do prekladového procesu zapájajú aj ćalšie osoby, ako scenárista, dramaturg, režisér. Takým
spôsobom môžu vstúpiĢ do popredia iné interpretaþné prístupy a mení sa prekladateĐove
postavenie v reĢazci vzniku prekladu. Taktiež sa berie ohĐad nielen na diváka, aby bol
schopný recipovaĢ text, ale predovšetkým na herca. Pre neho je dôležitá jasná výslovnosĢ
a nutnosĢ vyhýbaĢ sa niektorým hláskoslovným skupinám, a tiež vhodné zvolenie
paralingvistických prostriedkov. Pri divadelnom predstavení hovoríme o troch verziách textu:
„o texte prekladu v jeho písomnej podobe, o texte prekladu ako verbálnej zložke predstavenia
a o ´texte´ predstavenia ako výrazový pendant originálu“ (Kovaþiþová, 2009, s. 105).
Do popredia sa viac dostáva skopos, cieĐ využitia prekladu, ktorý prináša požiadavky
i obmedzenia. Medzi ne by sme mohli zaradiĢ napr. formu ústnej interpretácie textu, spätosĢ
textu a scénického riešenia v dialógoch, a aj zloženie umeleckého súboru, herecké obsadenie,
obmedzenie divadelného priestoru, tradície divadelnej scény a vyhranenú poetiku divadla
(Kovaþiþová, 2009, s. 106).
Pri divadelnom preklade musí prekladateĐ akceptovaĢ nasledovné špecifické
determinanty divadelného prekladu: „1. formovanie zámeru, cieĐa ´textu predstavenia´ a jeho
základnej koncepcie; 2. struþná formulácia režisérskej koncepcie, 3. tvorba inscenaþného
scenára (...) a až po sformulovaní konkrétnej predstavy o charaktere textu prekladu, ba aj
o riešení scény, kostýmov, hudby a o hereckom obsadení (...), dotváranie inscenaþného
scenára, prekladu a realizácia inscenácie“ (Kovaþiþová, 2008. s. 59 – 60).

140
5. Analýza prekladov1
Pri prekladateĐskej analýze je rozhodujúce pracovaĢ s východiskovým textom, s ktorým
pracoval aj prekladateĐ. V mnohých prípadoch (najmä u starších prekladov) však táto
informácia absentuje. Porovnanie oboch prekladov ukázalo, že sú medzi nimi výrazné
rozdiely, þo si vyžiadalo aj ćalšie skúmanie jednotlivých vydaní originálu. Zistili sme, že
existujú dve verzie východiskového textu, ktoré v našom prípade budú reprezentované dvomi
vydaniami (Marinkoviü, 1956 a Marinkoviü, 1977). Najmarkantnejšie rozdiely medzi nimi
nachádzame v piatom dejstve v rozhodujúcom dialógu medzi donom Jerem a sestrou
Magdalénou, ktorá na konci dejstva ako Glória odchádza so svojím otcom naspäĢ do cirkusu.
ZatiaĐ þo vo východiskovom texte z roku 1956 sú jednotlivé repliky sémanticky obsiahlejšie
a explicitnejšie vyjadrujú intencie hovoriacich, vydanie z roku 1977 nám v tejto þasti nedáva
taký komplexný pohĐad na vnútro hrdinov prostredníctvom ich prehovorov. Autor ich už viac
nerozvádza do takých podrobností a repliky sú kratšie. Tento postup je v menšej miere
prítomný aj v ostatných dejstvách, nemá to však výraznejší dopad na makroštylistické zložky
textu alebo na jeho rozsah.
Prvému prekladu A. Vrbackého (1957) zodpovedá vydanie východiskového textu
z roku 1956. Preklad B. Chomu (1970) bol v znaþnej miere skrátený vo všetkých dejstvách
a nezodpovedá ani jednej z verzií východiskového textu, ktoré boli knižne vydané. Taktiež je
potrebné spomenúĢ, že prekladateĐ uvádza, že východiskovým textom bol rukopis.
Rozdiely medzi oboma prekladmi môžeme ilustrovaĢ na dvoch krátkych príkladoch,
kde sa v druhom preklade buć daná replika nenachádza alebo je skrátená:

Don Zane: Keć už chcete zázraky, kráþajte aspoĖ v súlade s þasom, prispôsobte svoj
dôvtip spôsobu všeobecného myslenia (...). (G1/11)
– (G2)2
Don Zane: Kad veü hoüete þuda, hodajte barem ukorak s vremenom, prilagodite svoju
domišljatost naþinu opüeg mišljenja (...). (VT/15)

Don Jere: ýlovek aj sám musí byĢ dojatý, musí byĢ vzrušený pocitom toho impressio
luminis divini in nobis, ako vraví svätý Tomáš Akvinský, toho božského svetla, ktoré
v nás boh raz zapálil a poveril nás chrániĢ toto svetlo duše, plameĖ srdca, alebo dovoliĢ

1
Preklad A. Vrbackého z roku 1957 oznaþujeme v príspevku ako G1, preklad B. Chomu z roku 1970 ako G2,
východiskový text drámy z roku 1956 oznaþujeme písmenom VT.
2
Týmto spôsobom oznaþujeme, ak sa replika alebo jej þasĢ v texte nenachádza.

141
satanovi, aby nám svojím hnusným dychom zasiahol do duše, žeby nám zĐadovatel srdce
a potom žeby sme blúdili v tme, tupí a bezduchí ako nemá zver. (G1/72)
Don Jere: Treba byĢ aj sám dojatý, treba byĢ vzrušený z pocitu toho impressio luminis
divini in nobis, ako hovorí svätý Tomáš Akvinský. – (G2/40)
Don Jere: Treba i sam biti ganut, treba biti uzbuÿen osjeüanjem onog impressio luminis
divini in nobis, kako kaže sveti Toma Akvinac, onog božanskog svijetla, koje je Bog
jednom upalio u nama i ostavio da þuvamo to svijetlo duše, taj plamen srca, ili da
pustimo sotoni da nam svojim gadnim dahom puhne u dušu, da nam sledi srce, pa da
lutamo u mraku, tupi i bezdušni kao nijeme živine. (VT/70)

Otázku východiskového textu druhého preklade B. Chomu sa nám nepodarilo vyriešiĢ


do takej miery, že by sme sa dopátrali ku konkrétnemu textu, ktorý slúžil prekladateĐovi ako
východiskový. Ale môžeme tu uvažovaĢ o niekoĐkých možnostiach, ktoré vychádzajú jednak
z informácii o inscenovaní Glórie v Chorvátsku a tiež z vyššie spomenutých aspektov
spojených s prekladom drámy.
Pri chorvátskych inscenáciách Glórie nám je nápomocná najmä práca N. Batušiüa
(1975). Porovnáva dve záhrebské inscenácie, z roku 1955 a z roku 1970. ZdôrazĖuje, že ak
chce inscenácia osloviĢ diváka, musí byĢ dráma aj po rokoch od svojho vzniku nieþím
aktuálna a súþasná. Preto je potrebné vziaĢ do úvahy možnosĢ režiséra urþitým spôsobom
aktualizovaĢ text. Ak uvažujeme v týchto reláciách o Glórii, viaceré roviny tejto drámy
umožĖujú podĐa zvolených kritérií, skoposu daného predstavenia, umiestniĢ jednu alebo
druhú do popredia. ZatiaĐ þo v inscenácii v roku 1955 režisér Bojan Stupica postavil základ
predstavenia na konfrontácii cirkvi a cirkusu ako dvoch konkrétnych priestorov, v roku 1970
slúžia režisérovi Božidarovi Violiüovi iba v prenesenom slova zmysle, ako dva protichodné
priestory, pre ktoré je charakteristický urþitý spôsob myslenia a urþité pravidla (Batušiü, 1975
s. 118). Glória prichádza na divadelné dosky v roku 1970 inovovaná oproti roku 1955, a to
nielen vćaka zmenám, ktoré urobil samotný R. Marinkoviü (vić prvá a druhá knižná verzia).
Ćalšie úpravy predstavovali skracovanie, vynechávanie niektorých výstupov, resp. niektoré
þasti boli nanovo prepísané (s. 117).
Podobne môžeme uvažovaĢ aj v intenciách druhého slovenského prekladu, ktorý je
spojený s inscenáciou Glórie v roku 1970 v Bratislave. Hoci to nemôžeme stopercentne
potvrdiĢ, môžeme predpokladaĢ, že text vyššie spomínanej chorvátskej inscenácie z roku
poslúžil ako východisko pre tento preklad, þím by boli vysvetlené zásahy do slovenského
textu a jeho odlišnosĢ od knižných vydaní þi prvého slovenského prekladu. Taktiež je možné,

142
že inscenátori slovenského prekladu dospeli k vlastnej aktualizácii a úprave textu
po vytvorení koncepcie slovenského predstavenia. ViacvrstvovosĢ východiskového textu
a tiež rozsiahle repliky, ktoré umožĖujú zhustenie výpovedí, poskytujú priestor na jeho
skrátenie.
Prvý slovenský preklad zachováva rozsah diela, ktorý by bol v takej podobe þasovo
nároþný pre inscenáciu aj pre hercov svojou rozsahom i množstvom výstupov. Kým prvý
preklad môžeme hodnotiĢ ako komplexný prepracovaný psychologický pohĐad
na protagonistov, kde má každé slovo, každá veta svoj význam a úþinok, je podĐa nášho
názoru skôr vhodný pre þitateĐa než pre diváka ako recipienta. V druhom preklade došlo
k zoštíhleniu textu, a tým pádom aj k niektorým štylistickým zmenám. Text si síce þiastoþne
zachováva ironický náboj, no najmä pri donovi Zanem je pri porovnaní s prvým prekladom
badateĐné, že sa nám so skracovaním stráca dôležitý aspekt postavy. FilozofickosĢ
a detailnosĢ výpovedí ustupuje do úzadia, þo by naopak uĐahþilo jeho recepciu v divadelnom
prostredí. Intencie jednotlivých postáv sú pri takomto zobrazení pre diváka prístupnejšie.
Ak máme na zreteli, že preklad mal byĢ východiskom pre predstavenie musíme
uvažovaĢ o tom, aké dôsledky majú tieto zmeny. VzhĐadom na knižné vydania Glórie majú
negatívny charakter, kećže dochádza k stratám na výrazovej i štylistickej rovine. No
pre preklad v divadelnom kontexte môžu mal celkom iný význam. Skrátenie rozsahu
skúmaného diela na strane jednej zjednodušilo hercom do urþitej miery ich úlohu, na strane
druhej je to tiež pozitívne pre diváka, kećže v dôsledku skracovania je text dynamickej
a údernejší, þo je pre divadelné spracovanie skôr prínosom. Úpravám textu predchádza
samozrejme rozhodnutie, þo z diela zostane zachované, resp. na þo bude kladený dôraz.
V druhom preklade boli vypustené niektoré scény a upustilo sa od bohatosti replík, þím sa
výraznejšie obnažili opozície: don Zane – don Jere, Magdaléna/Glória – don Jere a Glória –
jej otec Kozloviü. CieĐom textu je teda priniesĢ predovšetkým základnú líniu, a to predstaviĢ
drámu lásky, osobnej slobody a Đudskosti.

5.1. Lexikálna rovina


V rámci analýzy prekladu sa sústrećujeme tiež na lexikálnu rovinu a prekladateĐské
problémy, pretože odzrkadĐujú koncepciu prekladateĐa a poukazujú na špecifiká
východiskového a cieĐového textu. Preklad je však potrebné zhodnotiĢ ako celok, nielen
na základe jednotlivých problémov, kećže pre recipienta prekladu je rozhodujúca
komunikaþná funkcia.

143
Chorvátske prostredie všeobecne, þi cirkevné alebo cirkusové prostredie nie sú
slovenskému þitateĐovi neznáme. Samozrejme, môžu sa vyskytnúĢ výrazy, ktoré si vynútia
zásah prekladateĐa, napr. vo forme substitúcie. Výsledkom zásahu však môžu byĢ aj
negatívne javy ako výrazový posun alebo výrazová strata. Takouto substitúciou totiž
prekladateĐ síce smeruje k naturalizácii (a teda k tomu, aby bol preklad pre þitateĐa
komunikatívny), ale strácajú sa tým dôležité štylistické aspekty, ktoré sú podstatné
pre plastické zobrazenie a charakteristiku postáv, a taktiež pre ekvivalentné pôsobenie
východiskového textu a prekladu.
VeĐký problém pri preklade predstavujú náreþové výrazy (kećže ide o biskupstvo na
Jadrane, môže sa výrazne prejaviĢ vplyv talianþiny), ale aj kultúrne reálie použité v texte,
ktoré nemusia byĢ slovenskému þitateĐovi známe. Preto je len na prekladateĐovi, ako sa
rozhodne ich preniesĢ do cieĐového jazyka a kultúry. Na základe toho môžeme v rámci
koncepcie prekladateĐa hovoriĢ o orientácii na naturalizáciu a exotizáciu, resp. o ich prelínaní
sa, teda kreolizácii.
Náreþové alebo talianske slová a slovné spojenia sú v jadranskej oblasti súþasĢou
idiolektu. Pettegola aj kundurica v nasledujúcom prípade sú výrazy, ktoré oznaþujú
klebetnicu na trhu, ktorá si niþ nenechá pre seba. Regionálny výraz peškarija oznaþuje trh
alebo jarmok. Využitie výrazu pettegola v prvom preklade je v slovenþine nekomunikatívne
a neadekvátne.

Don Florio: Lebo potom sa povie, že don Florio je pettegola, že don Florio roznáša
klebety... (G1/56)
Don Florio: Lebo potom sa povie, že don Florio je klebetník, že mláti prázdnu slamu
a že so všetkým ide na jarmok... (G2/31)
Don Florijo: Jerbo se onda govori, da je don Florijo pettegola, da je don Florio
kundurica, da nosi na peškariju novitadi... (VT/56)

V texte nájdeme aj výrazy z cirkusového prostredia, ktoré autor bližšie necharakterizuje


(využíva exotizáciu), priþom však tieto slúžia len na dokreslenie koloritu a skutoþnosĢ, þi sú
tieto osoby reálne alebo nie, nezohráva dôležitú úlohu v rámci pochopenia textu.

Kozloviü: Jej sláva zatieni veĐkú Elfriedu Rätschovú i Kramer-Gordonettiho, ba aj


samotného Enosa Frazera! (G1/139)
– (G2)

144
Kozloviü: Njena üe slava zasjeniti veliku Elfriedu Rätsch i Kramer-Gordonettijevu, pa
i samoga Enosa Frazeru! (VT/134)

Kozloviü: Ach, buki, niet už clownov! Po Beketovi a Grockovi – niet niþ. (G1/138)
Kozloviü: Ah, Buki, nieto už klaunov! Po Beketovi a Grockovi – je koniec. (G2/75)
Kozloviü: Ah, Buki, nema više clowna! Poslije Beketova i Grocka – gotovo je s tim.
(VT/133)

Ak porovnáme úroveĖ celkovú oboch prekladov, viacero problémov nachádzame


v preklade A. Vrbackého, hoci v niektorých tu uvedených príkladoch uvidíme, že ani
B. Choma nevyriešil správne preklad niektorých lexém. Niektoré þasti Chomovho prekladu
by si vyžadovali ešte ćalšiu apretáciu na štylistickej rovine.
Môžeme vidieĢ problémy s niektorými interlingválnymi homonymami, v takom prípade
hovoríme o hypnóze originálu. Môže ísĢ nielen o vplyv východiskového textu na lexikálnej,
ale aj na syntaktickej rovine. Pri viacvýznamových slovách (ako je napr. propasti) je potrebné
tiež uvažovaĢ, þi je možné zvolený ekvivalent v kontexte uvedenej repliky použiĢ.

Medzi nimi je chodník, ktorý vedie k veĐkej dvojdielnej opone z þerveného plyšu.
(G1/129)
– (G2)
Sveþano sa diže i zavjesa i otkriva niz pokretnih cirkuskih garderoba (s izvjesnim
racionalnim, modernim komforom), a izmeÿu njih je hodnik, koji vodi do velike
dvokrilne zavjese od crvenoga pliša; iza zavjese je cirkuska arena. (VT/125)
hodnik – uzak i izdužen prolaz u stanu, javnim i poslovnim zgradama itd. Za ulaz
u druge prostorije, u njemu se ne boravi (Aniü, s. a.), v slov. chodba

Sestra Magdaléna: Preþo sa teraz þudujete, preþo teraz krútite sklamane krkom, ako by
ste boli odhalili nieþo, þo ste nepoznali? (G1/120)
– (G2)
Sestra Magdalena: Pa što se sada isþudavate, što razoþarano izvijate vratom, kao da ste
otkrili nešto, što niste znali? (VT/117)

Biskup: A ako teraz, bez cirkusu? Cirkus prepadol, nie? (G1/35)


Biskup: A ako teraz, bez cirkusu? Cirkus prepadol, nie? (G2/19)

145
Biskup: Pa kako sada, bez cirkusa? Cirkus je propao, ne? (VT/37)
(propasti – prepadnúĢ, upadnúĢ, zahynúĢ, stroskotaĢ, zaniknúĢ, padnúĢ do záhuby)
V tomto prípade by sme navrhovali ako vhodnejšie sloveso zaniknúĢ alebo aj
skrachovaĢ.

Don Zane: Nepoþítali ste, – možno aj nevedome, nevravím – na urþitú, ako by som
povedal, ĐahkosĢ, ktorá zanecháva stopu na charaktere takých žien (...)? (G1/12)
Don Zane: Nemysleli ste – možno aj podvedome, þo ja viem – na tú urþitú, ako to len
povedaĢ, ĐahkosĢ, ktorá zanecháva stopu v charaktere týchto žien, (...)? (G/8)
Don Zane: Zar niste raþunali – možno i nesvijesno, ne kažem – na onu izvjesnu, kako
da kažem... lakoüu, koja ostavlja traga u karakteru tih žena, (...). (VT/15)

Príklady z lexikálnej roviny poukazujú na vývin jazyka v porovnaní s dnešným stavom,


kde vo Vrbackého preklade nachádzame napr. aj zastarané slová (trapy) alebo þechizmy
(zmaþkaĢ).

Don Jere (odrazu zúrivo skoþí, vytrhne papier, zmaþká ho a hodí na zem). (G1/97)
Don Jere: (odrazu besne skoþí, schytí papier, pokrþí ho a hodí na zem). (G2/53)
Don Jere (odjednom skoþi bijesno, zgrabi papir, zgužva ga i baci na zemlju). (VT/94)

Don Florio: Ako vám chutnali raĖajky? (G1/43)


Don Florio: Ako ste desiatovali? (G2/23)
Don Florijo: Kako ste užinali? (VT/43)

V tomto prípade môže ísĢ o þechizmus alebo o chybu, ktorá vyplýva z využitia
nesprávneho tvaru slovesa, kećže chutnaĢ znamená v slovenþine ochutnávaĢ, degustovaĢ.
Okrem toho si môžeme všimnúĢ v tomto príklade u A. Vrbackého aj nesprávny preklad
výrazu užina, ktorý v chorvátþine oznaþuje pomenovanie pre menšie jedlo, napr. desiatu alebo
olovrant.
Z lingvistického hĐadiska je chorvátþina jazyk, ktorý výrazne þastejšie využíva pasívne
konštrukcie ako slovenþina, pre ktorú sú prirodzenejšie aktívne slovesné formy. Napriek tomu
sa B. Choma rozhodol využiĢ v nasledujúcom prípade pasív, no daná konštrukcia podĐa nášho
názoru znie prirodzenejšie v aktívnej forme u A. Vrbackého.

146
Don Zane: A keby si aspoĖ kúpil poriadne jablká, aby sa dalo þo zjesĢ, ale on kupuje
len také drobné, kyslé plánky, þo plávajú na vode, lebo sú deravé a þervivé... (G1/76)
Don Zane: A keby si aspoĖ kúpil poriadne, aby sme mali daþo pod zuby, a nie tie kyslé
plánky, þo pre svoju þervavosĢ a dutosĢ plávajú na vode... (G2/42)
Don Zane: Pa da barem kupi poštene jabuke, da se ima što pojesti, nego one sitne, kisele
jabuþice, što plivaju, jer su šuplje i crvljive... (VT/74)

6. Záver
Uvedený výber príkladov tvorí len jednu þasĢ hodnotenia prekladu. Na základe výpoþtu
prekladateĐových chýb, resp. štylistických a sémantických posunov, môžeme síce povedaĢ,
v ktorom preklade je ich menej, ale zároveĖ je potrebné posúdiĢ, ako sa prejavujú na rovine
celkovej recepcii diela þitateĐom, na štylistickej, sémantickej a komunikatívnej rovine.
Základným prvkom drámy je plynulosĢ prehovorov, deja a obaja prekladatelia zvládli túto
úlohu, ktorá je nároþná vzhĐadom na rozsah replík východiskového textu. Táto
charakteristická þrta východiskového textu súvisí so zámerom autora, ktorý sa
prostredníctvom opakovania a explicitnosti ponára hlboko do vnútra postavy. Opakovania
majú pôsobiĢ adresne a prezentujú naliehavosĢ výpovede, ktorú podporujú obaja prekladatelia
na niektorých miestach textu synonymnými radmi s vyššou expresívnosĢou a ešte viac tak
stupĖujú gradáciu.
Oba preklady sú na požadovanej úrovni, hoci môžeme povedaĢ, že vo Vrbackého
preklade nachádzame o nieþo viac posunov a nepresností ako v Chomovom. Toto má však
svoje objektívne príþiny: þasový odstup od vzniku prekladu z dnešného pohĐadu (pri odstupe
takmer 70 rokov by sme mohli teoreticky hovoriĢ o zastarávaní prekladu z roku 1956) a tiež
musíme zohĐadniĢ rozvinutosĢ prekladateĐských vied a dostupnosĢ chorvátsko-slovenských
slovníkov v päĢdesiatych rokoch 20. storoþia.
Ak sa vrátime opäĢ na zaþiatok tohto príspevku k problematike sériových prekladov,
môžeme zodpovedaĢ otázku, preþo vznikol ćalší preklad v sérii. Prvý preklad bol
opodstatnený, kećže ide o významné dielo dôležitého chorvátskeho autora 20. storoþia. Ak si
pomôžeme úvodnými aspektmi sériového prekladu, mohli by sme vznik druhého prekladu
v roku 1970 zhodnotiĢ nasledovne. Kvalita prvého prekladu nedáva dôvod na vznik druhého:
pri rozpätí 14 rokov nemôžeme hovoriĢ ani o zastaranosti textu, kećže jazykový vývin
slovenþiny nebol natoĐko dynamický; ani o potrebe vzniku generaþného prekladu, kećže
vekový rozdiel medzi A. Vrbackým a B. Chomom je 16 rokov a preklady nám vzhĐadom na
rozdiely medzi nimi neumožĖujú celkom presné porovnanie koncepcií. VzhĐadom na vyššie

147
popísane odlišnosti medzi nimi, by sme mohli hovoriĢ o faktore prekladateĐskej interpretácie.
Ako rozhodujúci dôvod sa ukazuje potreba vhodnej predlohy pre inscenáciu hry, preto
do procesu prekladu výrazne zasahuje jeho skopos, teda to aký úþel má preklad spĎĖaĢ. ýiže
prekladateĐ a preklad z roku 1970 sa zaraćujú do iného kontextu, divadelného kontextu, ktorý
si vyžiadal skrátenie textu a jeho úpravu, þo nám zároveĖ prináša nový aspekt sériových
prekladov z chorvátskeho jazyka. Kećže väþšina chorvátskych sériových prekladov sú drámy,
z ktorých boli mnohé aj inscenované, môže sa táto potreba vhodnej predlohy pre inscenáciu
ukázaĢ ako rozhodujúci faktor.

Literatúra

ANIû, Vladimir: Rjeþnik hrvatskoga jezika. [CD-ROM]. Zagreb: Novi Liber, s.a.
BATUŠIû, Nikola: Drama i pozornica. Deset godina hrvatske drame na zagrebaþkim
pozornicama. Novi Sad: Sterijino pozorje 1975. 237 s.
BEDNÁROVÁ, Katarína: Teória prekladovej série. In: Chiméra prekladania, Antológia
myslenia o preklade I. Bratislava: Veda 1999. s. 163 – 166.
BOGIŠIû, Vlaho [et al.]: Mali leksikon hrvatske književnosti. Zagreb: Naprijed 1998.
599 s.
HOCHEL, BraĖo: Koncepcia prekladu. In: Chiméra prekladania. Antológia myslenia
o preklade I. Bratislava: Veda 1999, s. 69 – 75.
HOCHEL, BraĖo: Preklad ako komunikácia. Bratislava: Slovenský spisovateĐ 1990.
152 s.
CHOMA, Branislav: Chorvátska literatúra : Slovník spisovateĐov. Bratislava: Lufema
1997. 175 s.
JANKOVIý, Ján: Slovník prekladateĐov s bibliografiou prekladov z macedónþiny, srbþiny,
chorvátþiny a slovinþiny. Bratislava: JUGA, VEDA, VydavateĐstvo SAV 2005. 275 s.
JELýIû, Dubravko: Povijest hrvatske književnosti. Zagreb: Naklada P.I.P. Paviþiü
1997. 434 s.
KOVAýIýOVÁ, OĐga: ýo je (ešte) preklad dramatického textu urþeného na divadelnú
realizáciu. In: Letná škola prekladu 6. Bratislava: AnaPress 2008, s. 55 – 68.
KOVAýIýOVÁ, OĐga: Preklad dramatických textov v kontexte typológie prekladu. In:
Letná škola prekladu 7. Bratislava: AnaPress 2009, s. 93 – 106.
Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava: Veda 1997. 943 s.

148
MARINKOVIû, Ranko: Sabrana djela Ranka Marinkoviüa. 1. zv. Zagreb: Grafiþki
zavod Hrvatske 1982. 289 s.
MARINKOVIû, Ranko: Tri drame. Zagreb: Znanje 1977. 273 s.
MARINKOVIû, Ranko: Glória. Bratislava: SDLZ 1957. 152 s.
MARINKOVIû, Ranko: Glória. Bratislava: LITA 1970. 84 s.
MARINKOVIû, Ranko: Glorija. Zagreb: IBI 1956. 146 s.
MÜGLOVÁ, Daniela: Komunikácia, tlmoþenie, preklad alebo Preþo spadla
Babylonská veža. Bratislava: Enigma 2009. 323 s.
PERKOVIû, Vlatko: Upitna glorija Glorije Ranka Marinkoviüa. In: Republika, 2009,
roþ. 65, þ. 5, s. 3 – 18. [online]. [Citované 01. októbra 2011]. Dostupné na:
http://www.dhk.hr/Republika/Republika_05_2009.pdf
POPOVIý, Anton: Štatút prekladateĐskej kritiky. In: Romboid, 1979, roþ. 8, þ. 2, s. 45 – 48.
POPOVIý, Anton: Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran 1975. 293 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava: Veda, vydavateĐstvo SAV 2000. 573 s.
SENKER, Boris: Hrestomatija novije hrvatske drame. II. dio 1941 – 1995. Zagreb:
Disput 2001. 642 s.
Slovník spisovné þeštiny pro školu a veĜejnost. Praha: Academia 1978. 800 s.
ŠICEL, Miroslav: Hrvatska književnost. Zagreb: Školska knjiga 1982. 237 s.
TAKÁý, Ferdinand: Chorvátsko-slovenský slovník. Zagreb: Školska knjiga 1999. 696 s.
VILIKOVSKÝ, Ján: Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateĐ 1984. 235 s.

149
Výskum evidenciality v slovenþine

Martina Ivanová – Miroslava KyseĐová – Stanislava Zajacová


Inštitút slovakistických, mediálnych a knižniþných štúdií, Filozofická fakulta Prešovskej
univerzity, Prešov

1. Vymedzenie evidenciality
Jeden z prípadov kognitívnych a pragmatických operácií, ktorými hovoriaci špecifikuje
svoje postoje ku komunikaþnej situácii a zložkám komunikaþného procesu, predstavuje
epistemická evaluácia. Popri preferenþnej, axiologickej a emocionálnej evaluácii epistemická
evaluácia predstavuje jednu zo základných kognitívnych operácií Đudskej konceptualizácie
sveta (bližšie porov. Grepl – Karlík, 1998, s. 479 – 494). Epistemickú evaluáciu
vymedzujeme ako taký druh kognitívno-pragmatickej operácie, ktorej cieĐom je signalizovaĢ
platnosĢ (validitu) propozície. Validita propozície sa vo výpovedi môže signalizovaĢ dvoma
spôsobmi: hovoriaci stanovuje validitu propozície tak, že jej priraćuje hodnoty na
epistemickej škále (na osi plná istota – vysoká pravdepodobnosĢ – stredná pravdepodobnosĢ –
nízka pravdepodobnosĢ – neistota) alebo na základe špecifikácie evidenþného zdroja. Súbor
výrazových prostriedkov, ktorých funkciou je vyjadrenie existencie zdroja evidencie nejakej
informácie, ako aj špecifikovanie jeho povahy, predstavuje exponenty kategórie evidenciality
(Aikhenvald, 2003, s. 1).
Evidencialitu chápeme ako funkþno-sémantickú kategóriu, teda súbor výrazových
prostriedkov, prostredníctvom ktorých hovoriaci vo výpovedi odkazuje na kognitívny základ
svojho tvrdenia. Z kognitívneho hĐadiska evidencialita predstavuje východisko, ktoré
hovoriacemu umožĖuje pri konštruovaní udalosti špecifikovaĢ jej faktuálnu relevanciu.
Z komunikaþno-pragmatického hĐadiska súvisí epistemická evaluácia s maximou
kvality. V Griceovom vymedzení (1975, cit. podĐa Hirschová, 2006) sa maxima kvality
explikuje dvoma postulátmi:
1. „Nehovor niþ, o þom vieš, že to nie je pravda.“
2. „Nehovor niþ, na þo nemáš dostatok dôkazov.“
V tomto kontexte je však potrebné zdôrazniĢ, že konverzaþné maximy nepredstavujú
„pravidlá“ alebo „návod“ úspešnej komunikácie. V tomto zmysle teda nemožno povedaĢ, že
by hovoriaci musel hovoriĢ len to, þo považuje za pravdivé. Hovoriaci môže hovoriĢ aj
o veciach, o ktorých pravdivosti nie je presvedþený alebo pre pravdivosĢ ktorých nemá
dostatok dôkazov, hoci jeho cieĐom nie je porušenie maximy kvality. V takom prípade však

150
do svojej výpovede implantuje výrazy, ktorými v rámci konkrétnej výpovede explicitne
signalizuje platnosĢ (validitu) propozície. Tým sa prejavuje tzv. abstrakþná flexibilita
hovoriaceho (k termínu pozri Dolník, 1999), ktorá zahĚĖa schopnosĢ postulovaĢ existenciu
dejov a stavov, o platnosti ktorých si hovoriaci nie je istý. V tomto zmysle by sme ku
Griceovým postulátom maximy kvality mohli pridaĢ aj tretí:
3. „Ak hovoríš o nieþom, na þo nemáš dostatok dôkazov, vo výpovedi to signalizuj.“
Epistemická evaluácia je podĐa Boya (2012) zakotvená v kategórii epistemicity, ktorú
konštituujú dve subkategórie: epistemická modálnosĢ a evidencialita. Z kognitívneho
hĐadiska sa epistemická modálnosĢ týka epistemickej podpory pravdivosti propozície:
prostredníctvom výrazových prostriedkov epistemickej modálnosti hovoriaci kvantifikuje
propozíciu na epistemickej škále istota – vysoká miera pravdepodobnosti – stredná miera
pravdepodobnosti – nízka miera pravdepodobnosti – neistota. Evidencialita sa zasa
z kognitívneho hĐadiska týka epistemického zdôvodnenia pravdivosti propozície:
prostredníctvom výrazových prostriedkov evidenciality hovoriaci vyjadruje epistemické
zdôvodnenie propozície, a to špecifikovaním evidencie, teda informaþného zdroja. Kategóriu
epistemicity tak z kognitívneho hĐadiska možno opísaĢ ako zdôvodĖujúcu podporu
pravdivosti propozície.
Na tomto základe možno diferencovaĢ epistemické kvantifikátory propozície, ktorých
funkciou je kvantifikovaĢ validitu propozície na epistemickej škále, a evidenþné kvalifikátory
propozície, prostredníctvom ktorých sa kvalifikuje validita propozície špecifikovaním zdroja
informácie, o ktorý sa hovoriaci v asertívnych výpovediach opiera (porov. nasledujúcu
tabuĐku):
PROPOZÍCIA: V Tatrách je teraz pekne.
V Tatrách musí byĢ teraz vysoká pravdepodobnosĢ Vidím, že v Tatrách je hovoriaci opiera svoje
pekne. platnosti propozície teraz pekne. konštatovanie o percepciu
situácie
V Tatrách by malo byĢ stredná pravdepodobnosĢ Myslím, že v Tatrách je hovoriaci opiera svoje
teraz pekne. platnosti propozície teraz pekne. konštatovanie o svoj
úsudok
V Tatrách môže byĢ teraz nízka pravdepodobnosĢ Hovoria, že v Tatrách je hovoriaci opiera svoje
pekne. platnosti propozície teraz pekne. konštatovanie o mienku
tretej osoby
epistemická modálnosĢ evidencialita

2. Typy evidenciality
Typy evidenciality možno diferencovaĢ na základe povahy evidenþného zdroja.
Evidenþným zdrojom tvrdenia hovoriaceho môže byĢ:

151
- cudzia mienka alebo tvrdenie (reportívna evidencialita)1: Vraj to urobil Peter.
- priama percepcia situácie: V súþasnosti viditeĐne veĐmi kríva.
- inferencia (inferenþná evidencialita), a to percepþne založená inferencia (úsudok
o platnosti propozície P1 sa vyjadruje na základe percepcie situácie vyjadrenej propozíciou P2:
P2 Peter je úplne zelený, P1 oþividne mu je zle.) a nepercepþne založená inferencia (úsudok
o platnosti propozície P1 sa opiera o predpokladaný logický vzĢah k situácii vyjadrenej
propozíciou P2: P2 Kde tiekla voda, P1 bol logicky spád.).

3. Evidenþné výrazové prostriedky v slovenþine


V teoretickej literatúre existujú názory, podĐa ktorých sa ako evidenþné operátory
hodnotia iba prostriedky morfologickej povahy. Z funkþno-onomaziologickej perspektívy
však do oblasti evidenciality možno zahrnúĢ všetky výrazové prostriedky, ktoré zjednocuje
funkcia a význam špecifikovania evidenþného zdroja. V tejto súvislosti sa prikláĖame
k názoru B. Wiemera (2009), ktorý v rámci evidenþných operátorov vymedzuje aj prostriedky
lexikálno-gramatickej povahy. Kategóriu evidenciality tak definujeme ako funkþno-
sémantickú kategóriu, ktorá zahĚĖa všetky výrazové prostriedky s funkciou a významom
špecifikovania zdroja evidencie v akte epistemickej evaluácie.
Jazykové prostriedky patriace do jednej funkþno-sémantickej kategórie sú štruktúrované
tak, že v ich centre sú gramatické alebo lexikálno-gramatické kategórie s najvšeobecnejším
významom, zasahujúce najväþší poþet jednotiek, na ich periférii sú lexikálne prostriedky
s najviac konkrétnym lexikálnym významom (bližšie porov. Sokolová, 2008). Funkþno-
sémantická kategória evidenciality sa v slovenþine profiluje ako kategória s relatívne malým
jadrom a rozsiahlou perifériou. Medzi lexikálne operátory evidenciality možno zaradiĢ
percepþné, komunikaþné a kognitívne predikáty, adverbiá/partikuly údajne, vraj, oþividne,
evidentne, zjavne, navidomoþi, logicky, zákonite, viditeĐne, poþuteĐne, citeĐne, rukolapne,
hmatateĐne a predikatíva vyjadrené vetným adverbiom vidno a petrifikovanými infinitívmi
vidieĢ, poþuĢ a cítiĢ. Prostriedkom lexikálno-syntaktickej povahy je autorizaþné adverbiále
zreteĐa, v slovenþine vyjadrované predložkovým spojením „podĐa + G“. Výrazovými
prostriedkami lexikálno-morfologickej povahy sú pôvodne percepþné verbá použité v tzv.
raising konštrukciách (zdaĢ sa, javiĢ sa, vyzeraĢ + ADJ) a modálny relátor maĢ, ktorý môže
v slovenþine vyjadriĢ cudziu mienku (reportívna evidencialita).

1
V teoretickej literatúre sa na oznaþenie tohto typu evidenciality používajú termíny reportívna evidencialita
(pozri Wiemer, 2009), citaþná evidencialita (de Haan, 1999; Aikhenvald, 2003), referenþná evidencialita (Willet,
1988), resp. reproduktívna evidencialita (termín reproduktívne významy používa J. Hoffmannová, 2008).

152
4. Projekt výskumu evidenciality v slovenþine
4.1. Charakter projektu
Projekt zameraný na výskum evidenciality v rámci 9 slovanských jazykov (poĐština,
þeština, ruština, bulharþina, macedónþina, chorvátþina, srbþina, slovinþina, slovenþina) sa
realizoval v rokoch 2011 – 2012. Vedúcim projektu bol prof. B. Wiemer z Univerzity
J. Guttenberga v Mainzi. Pre každý z uvedených jazykov sa urþil jeden zástupca (pre
slovenþinu M. Ivanová), ktorý bol zodpovedný za prípravu „národného“ testu, jeho realizáciu
a vyhodnotenie.

4.2. Etapy projektu


Od zaþiatku roku 2011 sa pripravoval návrh základného testu v angliþtine ako
východisko pre tvorbu ćalších testov aplikovaných na vybrané slovanské jazyky. V júni 2011
sa zástupcovia jednotlivých jazykov zúþastnili na pracovnom workshope v Mainzi, v rámci
ktorého riešili sporné otázky týkajúce sa prípravy testu. V období júl – august 2011 prebiehala
finalizácia podoby testu a príprava jeho jednotlivých „národných“ verzií. Výskum sa
realizoval na vybranej vzorke respondentov koncom augusta a zaþiatkom septembra 2011
v rozmedzí 3 týždĖov. Od septembra do decembra 2011 prebiehalo štatistické spracovanie
výsledkov. Výstupom projektu bude súbor štúdií založených na komparatívnej analýze
výsledkov získaných prieskumom v jednotlivých slovanských jazykoch.

4.3. Základné údaje o výskume


Na zbere dát v rámci slovenského jazyka sa zúþastnili 4 informanti z Filozofickej
fakulty PU v Prešove: M. Ivanová, M. KyseĐová, M. Kášová, S. Zajacová. Výskumnú vzorku
tvorilo 42 respondentov slovenskej národnosti vo veku 18 – 69 rokov, z toho 23 mužov a 19
žien. Podmienkou pri výbere respondenta bolo, aby nemal lingvistické vzdelanie a nepôsobil
ako uþiteĐ slovenského jazyka. 35 respondentov sa narodilo na východnom Slovensku, 4
respondenti na strednom, 2 na západnom Slovensku a 1 v ýeskej republike. Okrem jedného
respondenta všetci bývali na východnom Slovensku. 30 respondentov malo ukonþené
vysokoškolské vzdelanie, 12 respondentov stredoškolské vzdelanie. Priebeh stretnutia bol
zaznamenávaný prostredníctvom nahrávacieho zariadenia, úlohou informátora bolo robiĢ
písomné záznamy respondentských odpovedí.

153
4.4. Priebeh výskumu
Výskum prebiehal formou riadeného dialógu. Informant sa s každým respondentom
stretol individuálne dvakrát, a to v rozpätí dvoch týždĖov. ýasový odstup mal zabezpeþiĢ
elimináciu zautomatizovania výpovedí respondentov. DĎžka jedného stretnutia predstavovala
v priemere 1 hodinu. Celkovo sme získali asi 80 hodín nahrávok.

5. Slovenský variant testu


Základný variant testu pozostával zo siedmich úloh (obrázky s ježkom, heterosémia,
obrázky s chlapcom a jedovatou hubou, reportívne a inferenþné operátory, reportáž,
Squartiniho test, korpusové doklady) s podúlohami, ktoré boli poþas testovania respondentom
distribuované priebežne. Testy boli rozdelené do troch skupín A, B, C s odlišným poradím
úloh. Poradie úloh bolo ćalej vnútorne varírované aj v rámci každej skupiny. Výsledkom bolo
16 subvariantov s usporiadaním úloh v rozliþných variáciách, ktorého cieĐom bolo redukovaĢ
automatizmus odpovedí na základe predchádzajúcich úloh, a tak eliminovaĢ možnosĢ
znehodnotenia štatistických údajov o frekvencii a použití príslušnej evidenþnej jednotky
v konkrétnom type úlohy.

5.1. Výber testovaných jednotiek


Výber jednotiek urþených na testovanie v slovenskom variante bol koncentrovaný na
evidenþné partikuly a adverbiá. Vo výslednom zozname tak figurovali reportívne operátory
údajne, vraj, percepþné operátory poþuteĐne, citeĐne, viditeĐne, percepþne založené inferenþné
operátory oþividne, evidentne, zjavne a operátory s inferenþnou hodnotou logicky, zákonite.
Okrem spomenutých jednotiek boli súþasĢou testovania tiež operátory, ktoré tradiþne
klasifikujeme ako epistemické: zrejme a pravdepodobne. Ich zaradenie do testu bolo intenþné
a sledovalo sa ním skúmanie dvoch dôležitých aspektov súvisiacich s problémami, ktoré sa
s kategóriou evidenciality spájajú.
Partikula pravdepodobne sa tradiþne klasifikuje ako epistemický operátor vysokej miery
pravdepodobnosti (tzv. silná epistemická necesitatívnosĢ). PodĐa niektorých autorov je práve
silná epistemická necesitatívnosĢ úzko prepojená s oblasĢou deduktívnej inferencie.
V súvislosti s týmito prostriedkami sa preto uvažuje o epistemicko-evidenþnom synkretizme.
Operátor pravdepodobne možno vymedziĢ ako primárne epistemický operátor s evidenþným
príznakom, ktorý sa navrstvuje na jeho epistemický význam a je intepretovateĐný na základe
tzv. konvenþnej implikatúry.

154
ŠpecifickosĢ epistemického operátora zrejme je daná tým, že je rezultátom
gramatikalizaþného procesu, ktorého sprievodným javom je oslabovanie, resp. strata pôvodnej
evidenþnej kvality. Vychádzame tu z tézy, že jednotky zo skupiny percepþných operátorov
(viditeĐne, oþividne, zjavne, evidentne a pod.) vykazujú odlišný stupeĖ gramatikalizácie.
Intencionálne zahrnutie operátora zrejme do zoznamu testovaných jednotiek sa tak odvíjalo
od možnosti testovaĢ stupeĖ jeho gramatikalizácie na sémantickej aj syntaktickej úrovni.

5.2. Typológia úloh


Testy vo všetkých národných jazykoch spájal jednotný metodologický základ (metódy
testovania, poþet úloh), na úrovni konkretizácie operátorov v podobe jednotlivých lexém sa
testy národných jazykov vzhĐadom na špecifický fond evidenþných operátorov v každom
z daných jazykov odlišovali. Vetné kontexty v zadávaných úlohách boli prirodzene
prispôsobené povahe operátorov testovaných v konkrétnom jazyku.

5.2.1. Úloha s ježkom


Respondentom sa ponúkla východisková propozícia Ježkovia sa zobudili zo zimného
spánku. Ich úlohou bolo pridaĢ do nej vhodný operátor podĐa vlastného výberu signalizujúci
evidenþný zdroj, ktorý najviac zodpovedá trom situáciám zobrazeným na nasledujúcich
obrázkoch:

Poþul/a si to od inej osoby. Vidíš v snehu stopy ježka. Zaþala sa jar a oteplilo sa.

Druhou úlohou bolo zhodnotiĢ adekvátnosĢ použitia vybraného operátora z jednej


situácie vo vzĢahu k zvyšným dvom situáciám na škále od 1 (nehodí sa) do 4 (výborne sa
hodí). V tretej úlohe bolo ku každému z troch obrázkov priradených šesĢ výpovedí
obsahujúcich jeden z nasledujúcich operátorov: oþividne, údajne, urþite, vraj, logicky,
evidentne. Respondenti mali opäĢ zhodnotiĢ vhodnosĢ použitia príslušného operátora vo
vzĢahu k jednotlivým situáciám na škále 1 – 4.

155
5.2.2. Heterosémia2
Respondentom boli ponúknuté vždy tri typy formulácií obsahujúce jeden
z nasledujúcich operátorov: zdaĢ sa, vidieĢ sa, vyzeraĢ. Respondenti mali zhodnotiĢ mieru
akceptability jednotlivých formulácií na škále od 1 (neakceptabilná) do 4 (výborná) líšiacich
sa z hĐadiska þasovej perspektívy (aktuálny dej, minulý dej, všeobecná platnosĢ), syntaktickej
pozície a funkcie príslušného operátora: operátor vo funkcii predikátu hlavnej vety (napr. Zdá
sa, že Timoteus vtedy stál v kruhu uþeníkov.), synsémantického verba (Timoteus sa vtedy zdal
stáĢ v kruhu uþeníkov.) a parentézy (Timoteus vtedy, zdá sa, stál v kruhu uþeníkov.).
V prípade, že respondent oznaþil príslušnú formuláciu ako neakceptabilnú, bolo potrebné
zdôvodniĢ toto tvrdenie. Ćalšou úlohou bola komparácia všetkých troch typov formulácií,
zhodnotenie ich totožnosti, resp. rozdielnosti z hĐadiska významu.

5.2.3. Obrázky s plaþúcim chlapcom a jedovatou hubou


V tejto úlohe sa respondentom ukázali nasledujúce obrázky:

Ich úlohou bolo odpovedaĢ na položenú otázku tak, aby vo svojej výpovedi použili
jeden z ponúknutých operátorov na základe toho, ktorý z nich považujú pri opise tejto situácie
za najadekvátnejší vzhĐadom na ich úlohu signalizácie evidenþného zdroja. Respondenti tu
boli rozdelení do dvoch skupín. Polovica respondentov (21) dostala tzv. otvorenú otázku (ýo
sa stalo?), polovica respondentov (21) dostala špecifickú otázku (Preþo chlapþek plaþe?
v prípade obrázka so snehuliakom, Preþo ide sanitka tak rýchlo? v prípade obrázka
s hubami). Respondenti si mohli vybraĢ z tejto skupiny operátorov: údajne, oþividne, logicky,

2
Termín heterosémia používame na základe štúdie F. Lichtenberga (1991).

156
urþite, vraj, evidentne. Druhou úlohou bolo zvoliĢ namiesto vybraného operátora synonymný
operátor, ktorý by bolo možné v danej situácii použiĢ. TreĢou úlohou bolo navrhnúĢ vlastný
operátor, ktorý by bol v danej situácii adekvátny, hoci sa v zozname nenachádzal.

5.2.4. Reportívne a inferenþné operátory


V úlohe zameranej na testovanie reportívnych a inferenþných operátorov sa sledovalo:
a) þi respondent vníma súvetné štruktúry s operátorom v hlavnej vete ako synonymné
štruktúram s tým istým operátorom vo vedĐajšej vete,3 b) akceptabilita kolokácií inferenþných
operátorov (oþividne a jeho synonymá) a percepþného verba vidieĢ, c) synonymia
reportívnych a inferenþných operátorov. Hoci respondenti v þiastkovej úlohe þasto
reformulovali štruktúru s inferenþným operátorom vo vedĐajšej vete4, použijúc operátor
viditeĐne, zjavne a pod., v reformulácii štruktúry s operátorom oþividne v hlavnej vete
synonymné jednotky (viditeĐne, zjavne a pod.) obyþajne neuplatnili. V alternatívnych verziách
vety s kombináciou vidieĢ + oþividne ponúknutých respondentmi sa však ako akceptabilná
ukázala jednotka evidentne. Za zmienku tiež stojí fakt, že evidenþné operátory boli
v reformuláciách viet zo strany respondentov nezriedka substituované práve epistemickými
operátormi (pravdedpodobne, urþite, asi).

5.2.5. Squartiniho test


Základom Squartiniho testu5 je navodenie modelovej situácie, v niekoĐkých
modifikáciách kopírujúcej možné situácie z bežného života.6 Úlohou respondenta bolo ku
každej zo štyroch modifikovaných situácií vyprodukovaĢ priliehavý vetný kontext ako
odpoveć na nastolenú otázku. Hoci podstata navodených situácií predpokladala ich dedukþné
aj percepþné spracovanie a stimulovala k verbalizácii zdrojov informácie ponúknutej
respondentom v jeho finálnej odpovedi prostredníctvom evidenþných operátorov, v mnohých
prípadoch boli tieto operátory suplované prostriedkami z iných lexikálno-gramatických
a funkþných úrovní. Frekventovanejšie než odkaz na evidenþný zdroj boli v odpovediach
respondentov používané signalizátory ich neistoty o validite propozície, þo potvrdzuje
predpoklad širšieho funkþného rádia epistemických operátorov v slovenþine (najþastejšie asi,
3
Napr. V obci sa vraj hovorí, že sa bude stavaĢ hrádza./V obci sa hovorí, že sa vraj bude stavaĢ hrádza.
4
Napr. VidieĢ na Ėom, že je oþividne unavený a vyþerpaný.
5
K metodológii Squartiniho testu bližšie porov. M. Squartini (2008).
6
Podoba modelovej situácie: „Sedíš doma, popíjaš þaj s priateĐom/priateĐkou a zrazu zazvoní zvonþek. (1)
Nikoho neþakáš, netušíš, kto to zvoní. (2) Nikoho neþakáš, ale spomenul si si, že si si dohodol stretnutie
s remeselníkom. (3) Nikoho neþakáš, ale všimol si si, že je 10 hodín. O tomto þase zvyþajne prichádza poštár. (4)
Neþakáš nikoho, ale vyzrieš z okna a všimneš si, že pred domom stojí bratrancovo auto.“ Otázka pre
respondenta: „PriateĐ/ka sa Ģa opýta, kto to je. ýo mu odpovieš?“

157
zrejme, možno a pod., tiež futúrum byĢ a modálne verbum môcĢ).7 Frekventovane boli tieto
operátory používané prevažne v situáciách 2) a 3) s absenciou percepþného základu. Naopak,
evidenþné operátory boli najfrekventovanejšie volené v situácii 4, ktorá umožĖovala použitie
percepþne založených inferenþných operátorov (oþividne, evidentne, zjavne).

5.2.6. Reportáž o ježkoch


Fiktívna reportáž8 bola zacielená primárne na testovanie reportívnych operátorov.
Úlohou respondenta bolo reprodukovaĢ obsah preþítanej reportáže tak, akoby sprostredkúval
svoju skúsenosĢ s preþítaním þlánku priateĐovi v bežnom rozhovore: Nedávno som þítal
v novinách, že... Operátory referujúce na východisko reprodukovaných informácií (vraj,
údajne) boli v spontánnych prehovoroch respondentov používané relatívne zriedkavo.9 Naším
cieĐom bolo overiĢ tézu, podĐa ktorej sa prítomnosĢ reportívnych operátorov vo výpovedi
spája so zníženou validitou propozície. SúvislosĢ medzi reportívnym operátorom a nízkou
mierou presvedþenia o pravdivosti faktov ponúknutých v reportáži10 sa v slovenþine objavila
len v malom poþte odpovedí. Respondenti prevažne uvádzali nedôveru k správe, hoci sami
nepoužili ani jeden z reportívnych operátorov, a naopak, v menšom poþte nespochybnili
dôveryhodnosĢ správy, hoci v priebehu reprodukovania informácií z þlánku použili reportívny
operátor.

5.2.7. Korpusové doklady


Každý subvariant testu obsahoval 36 korpusových príkladov, tzn. originálnych vetných
kontextov selektovaných z korpusu s použitými evidenþnými operátormi.11 V teste
adresovanom respondentovi boli pôvodne použité operátory vynechané, úlohou respondenta
bolo navrhnúĢ vlastnú jednotku ako adekvátnu súþasĢ vety. Následne bol respondentovi
ponúknutý zoznam šiestich jednotiek, z ktorých mohol vybraĢ jednu, resp. dve, ktoré
vyhovovali danému kontextu12. Lexémam v závere respondent prideĐoval þíselné hodnoty

7
Ilustratívnym dokladom preferencie epistemického operátora pred evidenþným je odpoveć jedného
z respondentov Asi bratranec, kećže tu má auto. s explikovaním percepþne založenej príþiny neistoty.
8
Išlo o fiktívnu správu o prispievaní metabolickej aktivity ježkov ku globálnemu otepĐovaniu, ktorá mala byĢ
vydaná vo Washington Post.
9
Pod tento fakt sa þiastoþne podpísal aj psychologický faktor: koncentrácia respondenta na štylisticky korektnú
formuláciu obsahovo korektných informácií v podmienkach digitálneho zaznamenávania prehovoru oslabovala
spontánnosĢ výpovede.
10
V závere úlohy mal respondent odpovedaĢ formou „áno/nie“ na otázku, þi verí, že informácie v reportáži boli
pravdivé.
11
Každému z dvanástich testovaných operátorov v slovenþine zodpovedali tri korpusové doklady.
12
Pri výbere jednotky mohli nastaĢ tri modelové situácie: 1) respondent zvolil jednotku, ktorá bola
v originálnom kontexte. V tom prípade mal za úlohu z predloženého zoznamu vybraĢ len jednu jednotku,

158
z vymedzenej axiologickej škály 1 – 6. Išlo o þasovo najrozsiahlejšiu þasĢ testu, preto bola
segmentovaná do menších celkov oddelených inými úlohami. Vyhodnotenie výsledkov tejto
þasti by si žiadalo priestor samostatného príspevku.

6. Interpretácia výsledkov vybranej úlohy


V tejto þasti sa pokúsime zinterpretovaĢ parciálne výsledky jednej z úloh – úlohy
s obrázkami. Naším cieĐom bude reflektovaĢ štatistické výsledky týkajúce sa voĐby
evidenþného operátora v prvej þasti úlohy s plaþúcim chlapcom.
V nasledujúcom grafe zachytávame najfrekventovanejšie operátory použité v prvej
úlohe:

Úloha so snehuliakom

20
15
10
5
0
oēividne
logicky
urēite
evidentne

Pri interpretácii výsledkov sa musíme oprieĢ o charakter obrázkov zastupujúcich


povahu situácie, na ktorú referujú, a o charakter otázky, na ktorú mali respondenti odpovedaĢ.
Pri obrázku þ. 1 možno identifikovaĢ štyri prvky, na ktoré mohol respondent pri
otvorenej otázke (ýo sa stalo?) referovaĢ: roztopeného snehuliaka, plaþúceho chlapca, slnko
na oblohe a chlapa v okne. Situácia teda zahĚĖala dvoch životných participantov (chlapec
a chlap v okne), jedného neživotného participanta (roztopeného snehuliaka) a kulisu, ktorá
predstavuje scénický rámec situácie (slnko na oblohe). Ako kognitívne dominanty situácie
respondenti pri otvorenej otázke identifikovali najþastejšie plaþúceho chlapca (v 11
prípadoch) alebo roztopeného snehuliaka (10 prípadov). V dvoch prípadoch sa kognitívnou
dominantou stalo referovanie na scénický rámec situácie (Oþividne sa oteplilo., Evidentne
prišla jar.).

2) respondent vybral evidenþnú jednotku, ktorá ale nekorešpondovala s originálnym príkladom, v tom prípade
bol požiadaný vybraĢ zo zoznamu dve kontextovo adekvátne jednotky, 3) respondent doplnil do vety jednotku
neevidenþnej povahy (napr. spôsobové alebo temporálne adverbium), v tom prípade bolo jeho úlohou vybraĢ
z predloženého zoznamu dva najvhodnejšie operátory. V situácii 1 a 3 sa tak bodovali dve použité jednotky,
v situácii 2 tri jednotky.

159
Zatvorená otázka upriamila fokus na jedného z participantov, chlapca a jeho psychický
stav, takže odpoveć na zatvorenú otázku (Preþo chlapec plaþe?) predeterminovala stanovenie
príþiny tohto stavu. Do pozície príþinnej okolnosti tak respondenti v 20 prípadoch postulovali
neživotného participanta (snehuliak), iba v dvoch prípadoch sa v pozícii príþinnej okolnosti
špecifikoval iný prvok situácie (odpovede: Evidentne má nepríjemného otca., Oþividne sa
bojí chlapa v okne.)
Pri otvorenej otázke opis situácie v 12 prípadoch zahĚĖal aj špecifikáciu kauzálnej
okolnosti, v šiestich prípadoch vyjadrenie kauzálnej okolnosti absentovalo, v dvoch prípadoch
bol opis situácie riešený prostredníctvom súvetia s temporálnou sukcesívnosĢou dejov
(Zasvietilo slnko a logicky sa snehuliak roztopil.).
Kauzálny nexus sa definuje ako vzĢah medzi príþinou a následkom (porov. Nebeská,
1976). Formálnym spôsobom signalizácie kauzálneho nexu boli príþinné, resp. dôsledkové
súvetia: H – lebo, pretože Vv/ H1 – a tak, preto H2 (Chlapec plaþe oþividne preto, lebo sa mu
roztopil snehuliak., Snehuliak sa logicky roztopil, pretože svietilo slnko., Oþividne sa oteplilo,
preto sa snehuliak roztopil.), resp. adverbiále príþiny (DieĢa evidentne plaþe kvôli
roztopenému snehuliakovi., Chlapec oþividne plaþe nad roztopeným snehom.).
Pomerne vysokú preferenciu príþinného, resp. dôsledkového súvetia pri opise situácie
možno vysvetliĢ komunikaþno-pragmaticky – špecifikovanie príþiny súvisí nepriamo
s validitou propozície. Hovoriaci kompenzuje neistotu o pravdivostnej hodnote svojho
tvrdenia dvojako – jednak použitím evidenþného operátora, ktorý preĖho predstavuje istú
kognitívnu oporu, jednak zdôvodnením tvrdenia: Snehuliak sa logicky roztopil, pretože
svietilo slnko. Príþinné vety plnia v daných súvetiach funkciu tzv. subsidiárnej ilokúcie
(k termínu porov. Hirschová, 2006). Možno dokonca predpokladaĢ, že pri asertívnych
výpovediach, pri ktorých si hovoriaci nie je istý validitou propozície, bude kombinácia
„konštatovanie“ + „zdôvodnenie“ tvoriĢ frekventovanú kombináciu.
Kauzálny nexus (vzĢah medzi príþinou a následkom) respondenti postulovali buć medzi
plaþúcim chlapcom (následok) a roztopeným snehuliakom (príþina): Chlapec je oþividne
smutný, lebo sa mu roztopil snehuliak., alebo medzi roztopeným snehuliakom (následok)
a slnkom (príþina): Zasvietilo slnko a logicky sa snehuliak roztopil. V dvoch prípadoch sa
v pozícii kauzálnej okolnosti explikoval proces spätý s þinnosĢou slnka (Oþividne sa oteplilo,
preto sa snehuliak roztopil.), v jednom prípade sa ako kauzálna okolnosĢ špecifikoval jav, pri
ktorom obrázok takéto riešenie neponúkal (Decko plaþe, urþite spadlo.). Opisovaná situácia
teda predpokladala existenciu dvoch kauzálnych nexov:

160
príþina 1 → následok 1 príþina 2 → následok 2
slnko → roztopený snehuliak roztopený snehuliak → plaþúci chlapec

K zreĢazeniu dvoch kauzálnych nexov došlo v prípade odpovede, v ktorej respondent


referoval na tri prvky obsiahnuté v situácii: Evidentne sa oteplilo. Na to doplatil snehuliak.
Chlapþeka to skormútilo a nad tým plaþe.
Pri vyhodnocovaní a deskripcii situácie respondenti uplatĖovali dvojakú stratégiu: vo
svojich odpovediach komentovali bezprostredné, percepþne dostupné zložky situácie (za
takéto prvky považujeme plaþúceho chlapca, roztopeného snehuliaka a svietiace slnko) alebo
sa pri opise situácie opierali o tzv. inferenþné procesy.
V prípade, že respondent referoval na jednu z percepþne dostupných zložiek situácie, vo
svojej výpovedi preferoval operátor percepþnej evidenciality: Snehuliak sa oþividne roztopil.
Inferenþné procesy respondenti uplatĖovali v prípade, ak sa pokúšali o usúvzĢažnenie
minimálne dvoch prvkov obsiahnutých v danej situácii. Inferencia predstavuje jeden
z fundamentálnych pojmov kognitívnej a pragmatickej lingvistiky. Inferenþné procesy sa
opierajú o to, že jedným z oporných bodov našej orientácie vo svete je zistenie istej
pravidelnosti vo výskyte javov. V zásade možno rozlišovaĢ medzi absolútnym deduktívnym
usudzovaním, ktoré sa vyznaþuje tým, že záver nevyhnutne (logicky) vyplýva
z predpokladov, a tzv. inferenþným usudzovaním, ktoré nemá logickú povahu, lebo je
založené na typických, ale nie nevyhnutných súvislostiach s istým stupĖom pravdepodobnosti
(porov. Dolník, 1999).
Inferenþné postupy respondenti aplikovali pri takom opise, ktorý nepredstavoval
jednoduchý percepþný záznam situácie, ale predpokladal postulovanie záverov vyžadujúcich
si vyvodzovanie opierajúce sa o prediktabilitu vzĢahu usúvzĢažĖovaných javov:
(a) stavu prostredia – v tomto prípade sa preferovali operátory percepþne založenej
inferencie evidentne, oþividne – Evidentne prišla jar., Oþividne sa oteplilo.,
(b) psychického stavu chlapca a jeho príþiny – v tomto prípade sa preferenþne používal
operátor oþividne ako operátor percepþne založenej inferencie: Chlapec je oþividne smutný,
lebo prišla jar a slnko roztopilo snehuliaka., Po tom, þo vyšlo slnko, sa snehuliak logicky
roztopil, z þoho evidentne bolo jeho majiteĐovi veĐmi smutno.
(c) príþiny percepþne vnímateĐnej aktivity – v tomto prípade sa využívali inferenþné
operátory oþividne i logicky: Chlapec plaþe oþividne preto, lebo..., Chlapþek logicky plaþe
nad roztopeným snehuliakom.

161
(d) príþiny roztopenia snehuliaka – tu sa preferenþne používal operátor logicky:
Zasvietilo slnko a snehuliak sa logicky roztopil., Slnko logicky roztopilo snehuliaka.
Parciálne výsledky výskumu potvrdzujú evidenþnú polyfunkþnosĢ operátora oþividne,
ktorý vo výpovediach funguje ako operátor percepþnej evidencie a percepþne založenej
inferencie. Fungovanie tohto operátora v rámci percepþnej subdomény sa spája s tým, že
priama percepcia je výsledkom realizácie deja v takej miere, že je dobre vnímateĐný
zmyslami: Snehuliak sa oþividne roztopil. Postulovanie psychického stavu (Chlapec je
oþividne smutný, lebo...), percepþne vnímateĐného procesu (Oþividne sa oteplilo.), resp.
príþiny percepþne vnímateĐného procesu (Chlapec plaþe oþividne preto, lebo...) si vyžaduje
nároþnejšiu kognitívnu interpretáciu situácie na základe istých percepþných stôp prítomných
v tejto situácii. Funkciou evidenþného operátora je v tomto prípade fixovanie validity tvrdenia
referovaním na percepþný zdroj informácie, ktorý sa vyznaþuje vysokou reliabilitou (porov.
Ivanová, 2011).
PokiaĐ ide o operátor logicky, v slovníkovej definícii sa vymedzuje ako funkþne
obmedzený operátor s významom „vznikajúc nevyhnutne ako dôsledok nieþoho“. Táto
sémantizácia implikuje jeho využitie v oblasti deduktívneho usudzovania, ktoré predpokladá
postulovanie nevyhnutných dôsledkov javov. V odpovediach respondentov možno
o deduktívnom usudzovaní, pri ktorom záver logicky (nevyhnutne) vyplýva z predpokladov,
uvažovaĢ v súvislosti s odpovećami typu: Slnko logicky roztopilo snehuliaka., Zasvietilo
slnko a logicky sa snehuliak roztopil.
Pozoruhodné je, že operátor logicky sa objavoval aj v iných typoch výpovedí, pri
ktorých o nevyhnutných, absolútnych záveroch uvažovaĢ nemožno: Chlapþek logicky plaþe
nad roztopeným snehuliakom., Logicky preto, lebo sa roztopil snehuliak.
Pri interpretácii týchto odpovedí vychádzame z predpokladu, že v bežnom jazyku je
funkþný diapazón operátora logicky širší, než predpokladá jeho slovníková definícia.
VzhĐadom na fakt, že probabilita javov sa vyznaþuje škálovitou povahou a je do istej miery aj
subjektívnou interpretáciou indivídua, sa operátor logicky využíva aj ako signalizátor vysokej
miery pravdepodobnosti. UplatĖuje sa teda aj pri postulovaní záverov, ktoré nemusia maĢ
platnosĢ definiþných vlastností v zmysle nevyhnutnej vlastnosti z hĐadiska kategoriálnej
príslušnosti k danému objektu, avšak v danej situácii ich hovoriaci vyhodnocuje ako vysoko
prediktabilné (predpokladáme, že plaþúci chlapec nemá povahu nevyhnutného záveru, ku
ktorému vedie roztopenie snehuliaka, nemožno tu teda hovoriĢ o dedukcii v logickom zmysle
slova). Z tohto hĐadiska možno v súvislosti s operátorom logicky uvažovaĢ o epistemicko-

162
evidenþnom synkretizme, pri ktorom sa oblasĢ inferencie (evidencialita) spája s oblasĢou
epistemickej nutnosti (epistemická modálnosĢ).
Parciálne výsledky výskumu evidenciality v zásade potvrdzujú, že využitie evidenþných
operátorov vo výpovedi predstavuje stratégiu hovoriaceho, ktorou sa z kognitívneho hĐadiska
kompenzuje tzv. nedôsledná usporiadanosĢ sveta, z pragmatického hĐadiska zasa
hovoriacemu umožĖuje dodržaĢ maximu kvality aj v prípadoch, keć si pravdivosĢou svojho
tvrdenia nie je istý.
Výskum evidenþných operátorov prostredníctvom opísaného dotazníka predstavuje
jeden z prvých pokusov o zmapovanie výrazových prostriedkov funkþno-sémantickej
kategórie evidenciality v slovenþine. Na príklade tejto funkþno-sémantickej kategórie možno
manifestovaĢ úzke prepojenie morfosyntaktickej, logicko-sémantickej a komunikaþno-
pragmatickej dimenzie fungovania jazyka a jeho výrazových prostriedkov. Nazdávame sa, že
výskum evidenþných operátorov môže obohatiĢ tradiþné aspekty výskumov v slovenþine (ide
napr. o otázku vymedzenia hraníc medzi slovnými druhmi v prípade delimitácie adverbií
a partikúl, otázku vymedzenia predikatív ako samostatného slovného druhu a pod.), podnietiĢ
výskumy v oblasti sémantickej syntaxe þi pragmatiky a rozšíriĢ výskumy výrazových
prostriedkov kategórie epistemickej modálnosti z typologického a konfrontaþného hĐadiska.

Literatúra

AIKHENVALD, Alexandra Y.: Evidentiality in typological perspective. In: Studies in


evidentiality. Eds. A. Y. Aikhenvald, R. M. W. Dixon. Amsterdam, Philadelphia: Benjamins
2003, s. 1 – 31.
BOYE, Kasper: Epistemic Meaning: A Crosslinguistic and Functional-Cognitive Study.
Berlin, Boston: Mouton de Gruyter 2012. 373 s.
DOLNÍK, Juraj: Princíp ekvivalencie. In: Princípy stavby, vývinu a fungovania
slovenþiny. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského 1999, s. 45 – 78.
HAAN, Ferdinand de: Evidentiality and Epistemic Modality: Setting Boundaries. In:
Southwest Journal of Linguistics, 1999, roþ. 18, s. 83 – 101.
GREPL, Miroslav – KARLÍK, Petr: Skladba þeštiny. Olomouc: Votobia 1998. 503 s.
HIRSCHOVÁ, Milada: Pragmatika v þeštinČ. Olomouc: Univerzita Palackého 2006.
243 s.

163
HOFFMANNOVÁ, Jana: Role þeského prý/prej/pré pĜi vyjadĜování reproduktivních
a modálních významĤ. In: Lexikalische Evidenzialitätsmarker im Slavischen. Eds.
B. Wiemer, V. Plungian. In: Wiener Slawistischer Almanach, 2008, roþ. 72, s. 149 – 165.
IVANOVÁ, Martina: Epistemické funkcie evidenþných operátorov v slovenþine. In:
Vidy jazyka a jazykovedy. Zborník z medzinárodnej konferencie usporiadanej pri príležitosti
životného jubilea Miloslavy Sokolovej. Eds. M. Ološtiak, M. Ivanová, D. Slanþová. Prešov:
FF PU 2011, s. 145 – 154.
LICHTENBERG, Frantisek: Semantic Change and Heterosemy in Grammaticalization.
In: Language, 1991, roþ. 67, þ. 3, s. 475 – 509.
NEBESKÁ, Iva: K negaci v souvČtích pĜíþinné povahy. In: Slovo a slovesnost, 1976,
roþ. 37, s. 291 – 307.
SOKOLOVÁ, Miloslava: Prednášky z teoretickej morfológie. 2008 (pracovný materiál).
SQUARTINI, Mario: Lexical vs. grammatical evidentiality in French and Italian. In:
Linguistics, 2008, roþ. 46, þ. 5, s. 917 – 947.
WIEMER, Björn: Hearsay in European languages: toward an integrative account of
grammatical and lexical meaning. 2009. Online: http://www.discorps.ugal.ro/DATABASE-
EVIDENTIALITY/Wiemer-2009-Hearsay.pdf, cit. 7. 2. 2012.
WILLET, Thomas: A cross-linguistic survey of the grammaticalization of evidentiality.
In: Studies in Language, 1988, roþ. 12, s. 51 – 97.

164
Metajazykové informace ve stĜedovČkém právním sborníku1

Martina Jamborová
OddČlení vývoje jazyka, Ústav pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i., Praha

1.1. Lze metajazykové jevy hledat a zkoumat ve stĜedovČkém rukopisu? ObecnČ se jako
meta- vymezují takové jevy, jejichž denotátem není vnČjší skuteþnost, ale znakový jev sám.
Do oblasti metatextové se dostáváme, jestliže se soustĜećujeme na text jako komplexní,
ohraniþený, vnitĜnČ strukturovaný útvar, jemuž jsou vlastní vyšší roviny výstavby.
Vycházíme-li z výstavby textu jediného, mĤžeme mluvit pouze o metatextovém vyjádĜení,
o úseku textu, který vypovídá o textu (srov. Mareš, 1983).
Budeme-li se pohybovat v jednom textu na úrovni nižší, než jsou vČtné celky (napĜ.
na úrovni slovních spojení, slov, slabik, hlásek…), považovali bychom za vhodnČjší mluvit
o metaĜeþových vyjádĜeních, která se vztahují ke konkrétním jazykovým prvkĤm (k vymezení
pojmu metaĜeþový ve smyslu ,upozorĖující na slovo nebo formulaci‘, ,vyjadĜující
pochybnosti o správnosti nebo pĜesnosti výrazu‘ aj. srov. Hoffmannová, 1983, s. 121). Kdy
lze taková vyjádĜení o jazyce v textu oþekávat? Obvykle svou pozornost nezamČĜujeme na
nástroje (tj. „nástroje dorozumívání“, viz Šoltys, 1983, s. 23), které fungují bezproblémovČ,
bezpĜíznakovČ, nýbrž na nástroje, které požadovanou funkci splĖují nedostateþnČ nebo
naopak velmi dobĜe, þili jsou jakýmkoli zpĤsobem pĜíznakové (srov. Šoltys, 1983, s. 23).
MetaĜeþová vyjádĜení proto mĤžeme pĜedpokládat zejména u tČch jazykových prvkĤ, které se
v textu jeví jako neúplné, chybné, víceznaþné apod.
1.2. Jazykovým materiálem, který podrobíme zkoumání z hlediska výpovČdi textu
o sobČ samotném, je nejstarší þeský pĜeklad sbírky nálezĤ brnČnsko-jihlavských (dále
PrávJihlA). Tento pĜeklad je dochován v rukopise datovaném k r. 1468 a je souþástí tzv.
Kutnohorského právního sborníku Víta Tasovského z Lipoltic, jenž je považován za pĤvodce
pĜekladu. PodrobnČjší charakteristiku rukopisu z dalších hledisek zde ponecháme stranou.2
1.3. V rukopise PrávJihlA nacházíme Ĝadu takových segmentĤ textu, jejichž formální
zpracování nás nenechává na pochybách, že vypovídají o textu samotném. Jako pĜíznak, který

1
Tento pĜíspČvek vznikl v rámci projektu Slovní zásoba staré þeštiny a její lexikografické zpracování GA ýR
P406/10/1153 a projektu Výzkum historické þeštiny (na základČ nových materiálových bází) GA ýR
P406/10/1140 a za podpory Výzkumného centra vývoje staré a stĜední þeštiny (od praslovanských koĜenĤ po
souþasný stav) LC546.
2
Literatura k dosavadnímu stavu bádání (doposud pĜevážnČ historickému a kodikologickému) o brnČnsko-
jihlavské právní sbírce je uvedena v pĜíspČvku M. Jamborové Staroþeský pĜeklad sbírky nálezĤ brnČnsko-
jihlavských, který bude souþástí do tisku pĜipravovaného sborníku z konference ýeština v pohledu synchronním
a diachronním (Stoleté koĜeny Ústavu pro jazyk þeský), konané 1.–3. 6. 2011 v Praze.

165
nám signalizuje možnou pĜítomnost metajazykové informace, funguje v rukopise samotný
grafický záznam textu. KromČ toho, že jsou urþité pasáže uvozeny napĜ. zkratkami t. (totiž),
i. (item), je rukopis hojnČ prostoupen dodateþnými zásahy nČkolikerou rukou. O jazyce na
úrovni textu základního proto vypovídají zejména glosy jako útvary na úrovni textu
druhotného, mezi nČž bychom zahrnuli i korektury v rukopisu þi doplĖování rukopisu. Glosy
jsou vlastnČ tematizováním tČch jazykových jevĤ, které se z hlediska pozdČjších uživatelĤ
textu z rĤzných dĤvodĤ jevily jako problematické. Potvrzuje se tak teorie o sepČtí
metaĜeþových informací s pĜíznakovými jazykovými prvky.
Musíme ještČ poznamenat a zdĤraznit, že písaĜ a glosátoĜi rukopisu se nezajímali
o jazyk ve smyslu langue (o systémové informace) ani nevytváĜeli nČjaký ucelený systém
komentáĜĤ, ale jednalo se jim o obsah textu. K obsahu sdČlení se však vyjadĜovali úpravou þi
zmČnou formy sdČlení a jejich zásahy do textu jsou z dnešního jazykovČdného pohledu
natolik informaþnČ hodnotné, že jim vČnujeme pozornost a abstrahujeme z nich informace
o historickém stavu a vývoji jazyka: informace metajazykové.

Jaké metajazykové informace v rukopise nacházíme?


2.1. Jde o informace na úrovni hláskoslovné: napĜ. grafický záznam staroþeských
substantiv mČsto (ve smyslu ,civitas‘) a miesto (ve smyslu ,locus‘) v rukopisu potvrzuje, že
kvantita u slov stejného pĤvodu, ale rozrĤzĖujícího se významu, pracuje jako významový
diferenciaþní þinitel (sr. Gebauer, 1963, s. 610; NČmec, 1968, s. 137). Pokud je miesto
ve významu ,locus‘ zapsáno pomocí digrafu ie, setkáváme se v rukopise s opravami na digraf
ij/íj: OpČt kamna a miesta (ie pĜepisováno na íj), kdež se oheĖ chová, prevéty a maštale neb
krmníci na puol þtvrty nohy od plotóv bućte staveny… 65v; zemi neb miesto (ie pĜepisováno
na íj) obecné prodada nemohu vzdieti, aby mi i tovaryši mému slúžilo 154v; jestliže na tvém
poli byla by miesta (ie pĜepisováno na ij), kdež kámen lámají … žádný kamene lámati nemá,
ktož k tomu práva nemá, leþ by v takových miestech (ie pĜepisováno na ij) lámanie obyþej byl
takový 155r (podrobnČji viz Jamborová, 2010). Rukopis PrávJihlA také prozrazuje snahy
o zaznamenání kvantity a dalších diakritických znamének: pán ohrać dvuor (doplnČna þárka
nad a a háþek nad d) 65v; ojedinČle bylo do rukopisu dodateþnČ vepsáno protetické v: voránie
35v.
2.2. Dále jsou to informace na úrovni tvaroslovné: preferování tvrdého skloĖování
pĜed mČkkým (v obecnie pĜi – obecné 29r) nebo nahrazování jmenných tvarĤ adjektivními
(opatren – opatrný 43v). Jako zajímavost bychom zde chtČli zmínit dodateþné rozepsání
písaĜských zkratek pro tvarotvorné formanty, a to nČkolikerou rukou v postupném þasovém

166
sledu. Citujme nejprve úryvek textu: Opovied taková, že neškodie puojþiejíciemu, nebo tomu
má pĜiþteno býti, ktož jest byl vČĜící, protož puojþitel (gl. kterému puojþeno) nebo skladatel
(gl. u kterého složeno) opatren (gl. opatrný) má býti, komu vČc puojþenú neb složenú vydá
k navrácení, puojþejíciemu neb skládajíciemu. 43v. Pozornost budeme vČnovat slovu
puojþiejíciemu na zaþátku dokladu, které je prvním písaĜem pĤvodnČ zapsáno jako „puojþieu“,
a slovu puojþejíciemu v závČru dokladu, které je zapsáno jako „puojþeu“. TémČĜ soudobý
uživatel textu si uþinil poznámku u první písaĜské zkratky, nadepsal nad „u“ ve slovČ
puojþiejíciemu „jícieu“: zvláštní je, že sám v rozepsání zkratky použil tentýž zpĤsob krácení,
protože „mu“ zapsal pomocí „u“ v pozici horního indexu. Jiný glosující uživatel rukopisu
u slova puojþejíciemu v závČru dokladu doplnil k písaĜské zkratce „u“ vysvČtlení „címu“, þímž
se sám dopustil nepĜesnosti, protože mu vypadlo „jí“. Považujeme tyto jevy za projev potĜeby
pohodlné recepce textu, snahy o jednoznaþnost zápisu, kterou je podmínČno správné a plynulé
þtení.
2.3. Hojné a cenné metajazykové informace o textu rukopisu PrávJihlA se týkají roviny
lexikální. Formou dodateþné korektury jsou nahrazovány jisté výrazy, napĜ. ustupující poniž
novČjším ponČvadž 43v; v glosách þasto nacházíme výklady slov nebo slovních spojení:
v práviech krumfeštních – v starých práviech 17v, dČti – dČdicové 29r, padne – zhyne 47r,
dlužen jest z druhé polovice peniez vedlé spravedlnosti odpoviedati – to jest dáti 18v,
puojþitel – kterému puojþeno, skladatel – u kterého složeno 43v. V rukopise se objevují
nČmecké lexikální výpĤjþky s þeským výkladem i bez nČj: hofþinž – t. z domu þinže – dvorní
plat 38r (na tomto místČ se vyskytují dva pĜípisky rĤznou rukou, což není v rukopisu niþím
výjimeþným; v celém rukopise je však zapotĜebí velké obezĜetnosti pĜi vyhodnocování staĜí
glos), trynkgelt – t. spropitní 54v. Jako citátová slova figurují v textu nČmecké a latinské
výrazy, které bývají v kontextu pĜeloženy þi vysvČtleny: k tomu toliko vlastní blíženci právo
mají, i. uterini 88r, mázdĜiþky zpuosobené ku podobenství sietí, v nichž se dČti rodie, jenž
slove odČnie a nČmecky geserb 183v. PĜítomnost cizojazyþného prvku tu funguje jako signál,
že jemu odpovídající úsek þeského textu je nČþím pĜíznakový a zakládá napĜ. popis
samostatného ménČ obvyklého nebo ojedinČlého lexikálního významu, jako v pĜípadČ
substantiva odČnie ve smyslu ,plodový obal‘ atd.
2.3.1. V nČkterých pĜípadech glosovaných lexikálních jednotek se jedná o doklady
synonymie ve staré þeštinČ: jestliže studnice pĜeschne a opČt vodu vyprýští, skrze to
služebnost (gl. nápad) se neztracuje 36r; prodá li kto dno (gl. grunty) pravČ také, že by
pĜíchod k vodČ mČl, má také i cesty k vážení vody podstúpiti 76v; žháĜstvie na kohož pĜichodí,
škodu uvodí, kteréžto škody ku pĜejetí (gl. k pĜetržení) všichni lidé ... mají ... s pilností sobČ

167
vespolek pomoci 104r; pĜíhodné vČci a nČkteré pĜíhody (gl. pĜípadnosti) 130r; pĜedĜeþené
pĜedstúpenie (gl. prohĜešení) mohlo by snad skrze dobré lidi shlazeno býti“ 136r;
poruþenstvie slove proto, že jest svČdectvie (gl. t. poĜiezenie) úmyslu a má se dieti pĜed svČdky
vedlé obyþeje mČsckého 156v; naĜkne li žalobník súpeĜe (gl. obžalovaného) 173r; Ĝeþník také
pohrzený (gl. podezĜený), aþ strana žádá, nemá býti dopuštČn k ĜeþĖování 27r; má li kto týž
plat neb úrok a zastavil by jej jinému bez vuole úroþníka, zástava nenie sstálá (gl. mocná)
38r; popálený (gl. pohoĜalý) neb jemuž se ohnČm stala škoda 104v; urození neb vladyky
k súdu zemskému mČli by pĜipraveni (gl. povČdČni) býti 21v; lest a oklamánie žádnému (gl.
pomáhati) dČditi nemohú, a protož ti žalobce svým zlým úmyslem slušnČ zklamáni budú 26v;
pĜísežní mají toho i druhého, jenž svú vČc ztratil, tajnČ pĜeslyšeti, a osobu obžalovanú
znamenati (gl. t. zapsati) 81v; Ktož druha rozkáže zbiti, by pak slovensky (gl. zjevnČ, nadhlas)
zapoviedal, aby nebyl zabit, avšak v pokutu vraždy upadá.3 100v/101r; toto ustanovenie
vČrným slovensky (gl. þesky) vypravovali4 127v.
2.3.1.1. Excerpované dvojice výrazĤ vyhodnocujeme jako ten typ synonym, která
J. Filipec nazývá synonymy s odbornou funkcí vysvČtlovací. Mezi nimi J. Filipec vyþleĖuje
vlastní synonyma terminologická (Filipec, 1961, s. 160). J. Filipec bohužel nedisponuje
jinými pĜíklady vysvČtlovacích synonym než dvojicemi þesko-latinskými, kde je latinské
slovo glosováno þeským ekvivalentem. V tomto ohledu máme díky rukopisu PrávJihlA
v rukou jedineþný materiál, ponČvadž þeská slova jsou glosována opČt slovy þeskými.
Neváhali bychom považovat doložená synonyma za terminologická, oporou nám jsou
odborné práce E. Michálka týkající se slovní zásoby pĜed pol. 15. stol. (srov. Michálek, 1965,
1971, 1974). Za pĜíklady terminologických synonym bychom považovali dvojice služebnost –
nápad, súpeĜ – obžalovaný, poĜádný – zahájený, znamenati – zapsati aj.
2.3.1.2. Domníváme se, že lze potvrdit existenci interpretaþních synonym
ve staroþeských textech. K tomuto typu, pĜispívajícímu k „lepšímu porozumČní výrazu“
(Filipec, 1961, s. 160), bychom poþítali doklady nenie slušné, aby pro zbyteþnost (gl.
množství) svČdomie obce vždy bylo posilĖováno 26v; pozdné (gl. lenivé) zvČstovánie (gl.
vyznání), jenž kto potom þiní o svých vlastních vČcech ztracených, nenie jemu prospČšné 83r.
2.4. Specifickou metajazykovou informací, vyplývající z hlubšího studia glosovaných
míst, je zjištČní, že nČkteré glosované lexikální jednotky jsou buć v pĜíslušném významu,
nebo dokonce zcela doloženy ve staré þeštinČ pouze v rukopise PrávJihlA.

3
Srov. ESSý s.v. slovensky² adv.: 1. slovnČ, pomocí slov, 2. doslovnČ, výslovnČ.
4
Srov. ESSý s.v. slovČnsky adv., pozd. slovansky adv.: slovanským jazykem, zvl. þesky.

168
2.4.1. Prvním pĜípadem je adv. nezjČvnČ ve významu ,nejasnČ, nepĜesvČdþivČ‘:
o svČdciech nezjevnČ (gl. nejasnČ) svČdþících: SvČdkové zmateþní neb nejistí a ne tak svČtle
vyznávajíce, aby jich Ĝeþí mohla pravda zjevena býti, nejsú dostateþni 172r; adj. popáĐený
ve významu ,poškozený požárem‘: popálený (gl. pohoĜalý), neb jemuž se ohnČm stala škoda,
žháĜe … muož … jieti 104v (na rozdíl od adj. pohoĜalý má adj. popálený navíc první význam
,popálený, poranČný pálením‘); mask. požitþitel, zde dolož. jako pójþitel ,dlužník, kdo si
vypĤjþuje‘: puojþitel (gl. kterému puojþeno) nebo skladatel (gl. u kterého složeno) opatren má
býti 43v.
2.4.2. Samostatné heslové slovo na základČ dokladu z PrávJihlA tvoĜí napĜ. fem.
othánka ,námitka strany proti nČkomu n. nČþemu v právním jednání odpĤrcovČ‘: svČdkóv neb
pĜísah dopustí se odhánka (gl. honČní) neb odpor 130v, nebo adj. pohoĜalý ,postižený
požárem‘: popálený (gl. pohoĜalý) 104v.
2.5. PĜestože jsou doloženy jen v PrávJihlA, konstituují lexikální jednotky uvedené
v bodČ 2.4.1 a 2.4.2 samostatný a jedineþný význam a jako takové vstupují do diachronních
slovníkĤ (viz tyto lexikální jednotky jako hesla zpracovaná ve Staroþeském slovníku
a Elektronickém slovníku staré þeštiny).

3. Zdá se nám nesporné, že graficky signalizované jazykové prvky v rukopisu


PrávJihlA, vázané ke konkrétním prvkĤm základního textu, nesou zajímavé metajazykové
informace, které vypovídají o rĤzných jazykových rovinách textu základního a pĜirozenČ
korespondují s našimi dosavadními poznatky o vývoji þeského jazyka. Studium textu sbírky
nálezĤ brnČnsko-jihlavských pĜináší navíc zjištČní, že nČkteré glosované lexikální jednotky
jsou doloženy pouze v rukopise PrávJihlA, a že nejen z tohoto dĤvodu je tĜeba na rukopis
nahlížet jako na jazykovČ specifickou staroþeskou památku.

Literatura

Elektronický slovník staré þeštiny, elektronický lexikální zdroj zapojený do internetové


aplikace VokabuláĜ webový – webové hnízdo pramenĤ k poznání historické þeštiny. [on-line].
Verze 0.7.2. OddČlení vývoje jazyka Ústavu pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i. Dostupný na
<http://vokabular.ujc.cas.cz/>.
FILIPEC, Josef: ýeská synonyma z hlediska stylistiky a lexikologie. Praha:
Nakladatelství ýSAV 1961. 386 s.

169
FILIPEC, Josef: K otázce spojování slov. In: Naše Ĝeþ, 1972, roþ. 44, þ. 2 – 3, s. 103 –
114.
GEBAUER, Jan: Historická mluvnice jazyka þeského. I. Hláskosloví. 2., dopl. vyd.,
Praha: Nakladatelství ýSAV 1963. 765 s.
GEBAUER, Jan: Historická mluvnice jazyka þeského. III. Tvarosloví. 1. SkloĖování. 2.
vyd., Praha: Nakladatelství ýSAV 1960. 659 s.
GEBAUER, Jan: Historická mluvnice jazyka þeského. III. Tvarosloví. 2. ýasování. 3.
vyd., Praha: Nakladatelství ýSAV 1958. 556 s.
GEBAUER, Jan: Historická mluvnice jazyka þeského. IV. Skladba. 2. vyd., Praha 2007.
763 s.
GEBAUER, Jan: Slovník staroþeský. Díl I (A – J). 2. vydání. Praha: Academia 1970.
674 s.
GEBAUER, Jan: Slovník staroþeský. Díl II (K – netbalivý). 2. vydání. Praha:
Academia 1970. 632 s.
HOFFMANNOVÁ, Jana: Sémantické a pragmatické aspekty koherence textu. Praha:
Ústav pro jazyk þeský ýSAV 1983. 149 s.
JAMBOROVÁ, Martina: Kvantita jako významový diferenciaþní þinitel ve
stĜedovČkém právnickém textu. In: DČjiny þeského pravopisu (do r. 1902). Sborník pĜíspČvkĤ
z mezinárodní konference DČjiny þeského pravopisu. Eds. M. ýornejová, L. Rychnovská,
J. Zemanová. Brno: Host 2010, s. 120 – 134.
JAMBOROVÁ, Martina: PĜípisky v rukopisu þeského pĜekladu sbírky nálezĤ brnČnsko-
jihlavských Jana z Gelnhausen. In: Bohemica Olomucensia 3 – Filologica Juvenilia. Ed.
V. Polách. Olomouc: Univerzita Palackého 2009, s. 36 – 40.
KěÍSTEK, Václav: Staroþeské pravopisné systémy. In: BČliþ, Jaromír – Kamiš, Adolf –
Kuþera, Karel: Malý staroþeský slovník. Praha: Státní pedagogické nakladatelství 1979, s. 691
– 704.
MAREŠ, Petr: Metajazyk, metaĜeþ, metatext. In: Slovo a slovesnost, 1983, roþ. 44, þ. 2,
s. 123 – 131.
MICHÁLEK, Emanuel: O ustálených spojeních v staroþeských právních památkách. In:
PrávnČhistorické studie, 1965, þ. 11, s. 87 – 93.
MICHÁLEK, Emanuel: Terminologické jednotky v Staroþeském slovníku. In: Listy
filologické, 1971, roþ. 94, s. 207 – 216.
MICHÁLEK, Emanuel: K specifickým rysĤm staroþeské odborné terminologie. In:
Listy filologické, 1974, roþ. 97, s. 235 – 239.

170
NċMEC, Igor: Vývojové postupy þeské slovní zásoby. Praha: Academia 1968. 192 s.
ýeský pĜeklad sbírky nálezĤ brnČnsko-jihlavských (1468). Knihovna Národního muzea
v Praze, sign. IV B 10.
Staroþeský slovník. Úvodní stati, soupis pramenĤ a zkratek. Praha: Academia 1968.
130 s.
Staroþeský slovník. Praha: Academia 1968–2008, 554 s. V elektronické verzi pĜístupný
(pod zkratkou StþS) v rámci webového hnízda VokabuláĜ webový (VokabuláĜ webový –
webové hnízdo pramenĤ k poznání historické þeštiny. [on-line]. Verze 0.7.2. OddČlení vývoje
jazyka Ústavu pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i. Dostupný na <http://vokabular.ujc.cas.cz/>.
ŠOLTYS, Otakar: Verba dicendi a metajazyková informace. Praha: Ústav pro jazyk
þeský ýSAV 1983. 140 s.
VokabuláĜ webový – webové hnízdo pramenĤ k poznání historické þeštiny. [on-line].
Verze 0.7.2. OddČlení vývoje jazyka Ústavu pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i. Dostupný na
<http://vokabular.ujc.cas.cz/>.

171
Dialogická komunikace na internetu

Ladislav Janovec
Katedra þeského jazyka, Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy, Praha

Chat a komunikace na internetu je oblast, na kterou se intenzivní lingvistické výzkumy


orientují již pomČrnČ dlouhou dobu, pĜesto není podle našeho názoru stále plnČ vytČžena.
E. Jandová (2007) upozorĖuje, že internet nabízí nové možnosti komunikace, a všímá si jejích
znakĤ, navíc charakterizuje i rĤzné typy komunikaþních systémĤ (Jandová, 2007, Jandová
a kol., 2006).
S internetem, internetovou komunikací a s chatováním jsou ještČ stále spojeny urþité
mýty a stereotypy, které nám jistým zpĤsobem zkreslují jejich sociální úlohy ve spoleþnosti.
Zaprvé stále mĤžeme tvrdit, že pĜevládá názor, že chat je komunikaþní oblast využívaná
primárnČ mládeží, resp. dospívajícími. Jak ukazují ovšem výsledky Jandové (2007) a jak
ukazují i naše dílþí sondy, zejm. do internetových diskusí, není tomu tak. Jandová (2007,
s. 34) uvádí, že v jejím sledovaném materiálu nČmeckého chatu z ledna 2006 byl nejvíce
zastoupený vČk 20 – 29 let (25 %), nejnižší sledovaná vČková kategorie (14 – 19 let)
pĜedstavovala 20 %, což je ménČ než vČková skupina 30 – 39 let (23%). Chatu se úþastnili
ovšem i starší vČkové skupiny, a to úþastníci ve vČku 40 – 49 let (18 %), 50 – 59 let (10 %)
a 60 let a více (5 %). I když Jandová sama pĜipouští, že údaje jsou validní pouze z þásti, neboĢ
nČkteré údaje byly prokazatelnČ nepravdivé a i další mohly být zámČrnČ uvedeny nepravdivČ,
domníváme se, že zkreslení nebude nijak zvlášĢ zásadní.
Publikované údaje nám ovšem podávají sociologicky dĤležité informace, které je tĜeba
brát v potaz pĜi dalších výzkumech. Stírají se výraznČjší rozdíly ve vČku uživatelĤ chatu
a dále lze konstatovat, že internet využívají i starší generace, a to i u nás – což je
pochopitelné, zvážíme-li, že internet se v ýechách objevuje v první polovinČ devadesátých let
a jeho bouĜlivý vývoj a prĤnik do nejrĤznČjších oblastí života si vyžádal poþítaþovou
a internetovou kompetenci i lidí, kteĜí jsou nyní, po dvaceti letech, již v dĤchodovém vČku.
Domníváme se, že internet je dnes již bČžnou souþástí života šedesátníkĤ, ale pravdČpodobnČ
i znaþné þásti obyvatel sedmdesátiletých. Rozdíly pochopitelnČ mohou tvoĜit nČkteré jiné
demografické promČnné, než je vČk, nebo ve spojení s vČkem, ovšem to není dosud
výzkumnČ ovČĜeno.
Náš pĜíspČvek se zamČĜuje na nČkolik postĜehĤ získaných pĜi dílþích sondách
do komunikací na diskusních webech a na chatech. I když jsme si vČdomi jistých rozdílĤ mezi

172
chatem a diskusním webem, pĜedevším v jisté pĜedpokládané tematické vyhranČnosti
diskusních webĤ a fór, nejsou pro naše zjištČní tyto rozdíly signifikantní. Navíc, jak ukazují
jiné naše sondy do komunikace na diskusních webech, þasto se stává, že úþastníci
se od tématu odchylují, ba nČkdy na nich sdČlují zcela soukromé informace, naprosto
nesouvisející se zamČĜením diskusního webu þi tématu, o nČmž je vedena diskuse. Zcela
specifická je potom komunikace vedená na sociálních sítích, jako je v dnešní dobČ
nejpopulárnČjší Facebook, ale i na dalších – Badoo, Twitter, Vkontakte, ale i speciálnČjší,
napĜ. spoluzaci.cz a další. Úþastníci diskusí na tČchto serverech se mezi sebou navzájem
povČtšinou znají více a lépe než pĜispČvatelé do chatĤ a diskusních fór zastĜešených
obecnČjším tématem.
Naše sondy byly provedeny do nČkolika diskusí na serverech beremese.cz (dále BMS),
což je diskusní web, na který pĜispívají primárnČ dívky a ženy, jež pĜipravují svoji svatbu,
dále turisticke-znamky.cz (dále TZ), zájmový web urþený primárnČ sbČratelĤm turistických
známek a zájemcĤm o turistiku, a Babiþky a dČdeþkové (BD), což je chatovací místnost
na serveru lide.cz. Tyto zdroje byly vybrány z nČkolika dĤvodĤ. První web poskytuje materiál
komunikátĤ žen a dívek, muži do diskusí víceménČ nepĜispívají, komunikáty z druhého webu
nejsou ohraniþeny pohlavím, vČkem ani místnČ þi sociálnČ, sjednocujícím elementem
respondentĤ je pomČrnČ úzký spoleþný zájem. TĜetí zdroj pĜedpokládá primárnČ komunikanty
vyšších vČkových skupin. Všechny tĜi weby navíc vykazují relativnČ stabilní skupinu
pĜispČvatelĤ, tudíž nejde jen o náhodnČ se setkavší neznámé mluvþí, ale o lidi, kteĜí spolu
komunikují již delší dobu a mezi kterými se vytvoĜily jisté sociální vazby.
NČkterým rysĤm internetové komunikace jsme se vČnovali již dĜív (Janovec, 2012a, b,
Janovec, 2011), všímali jsme si pĜedevším expresivních lexikálních prostĜedkĤ a tvoĜení
pĜezdívek. Ve výsledcích analýzy tohoto materiálu si všímáme pĜedevším kontaktových
prostĜedkĤ a dále lexikálních specifik z pohledu sociolingvistického, sledovaný jev
zaznamenáváme v ukázkách tuþným typem písma.

Kontaktové prostĜedky
NejbČžnČjším typem oslovování v reakci mluvþího je odkaz na nick autora repliky,
na níž chce reagovat, napĜ.:
Ukázka 1 (BMS):
martek Teć mČ holky napadlo, myslíte, že se nČkde dá sehnat helium na naplnČní
balónkĤ? ChtČla bych jich mít strašnČ moc jako výzdobu v sále, ale ne, aby ležely na zemi, ale
byly u stropu... Takže jedinČ naplnit heliem...

173
Poraćte mi
Díkes
22. led 2006 v 16:09 • OdpovČz • To se mi líbí

pindruska martek: taky by mČ to zajímalo, kde se dá sehnat helium. Den po svatbČ


chceme ještČ uspoĜádat zahradní party a balonky by se mi tam moooc líbily.
22. led 2006 v 16:22 • Svatba byla v þervnu 2006 • OdpovČz • To se mi líbí

Ukázka 2 (BD):
frany73: milu.ska: I tady svítilo sluníþko a bylo +4C. Ale teć už mrzne.
milu.ska: frany73: no jo už to lepší nebude ale v sobotu ma pršet
frany73: milu.ska: DéšĢ mi tolik nevadí, ale sníh a zima to nemám ráda.

Ukázka 1 z BMS i Ukázka 2 z BD pĜedstavují komunikaci, v níž produktorky využily


pro oslovení adresátĤ možnost automatické reakce, jak ji nabízí komunikaþní médium. TZ
tuto automatizaci neumožĖuje, nicménČ autoĜi si oslovení vytváĜejí þasto
pod vlivem/zvyklostmi jiných komunikaþních prostĜedkĤ, ovšem volí rĤzné pĜístupy k jeho
realizaci:

KEŽI napsal(a) dne 24. 11. 2011 v 16:17:50 StĜekovská rozhledna v Ústí nad Labem
Ahoj všem turistĤm.
Prosím,podpoĜte svým hlasováním naši novou(rok starou) stĜekovskou rozhlednu v Ústí
nad Labem - StĜekovskou vyhlídku. Je to pár mČsícĤ,co stojí a pĜesto se na ní už nČjací
vandalové párkrát vyĜádili a nČkteré þásti v horní þásti rozhledniþky(dĜevČné a kovové)
poniþili nebo úplnČ zniþili! Vydáním TZ tomuto super místu pomĤžete získat þást financí na
její opravu a údržbu.
Všem díky za hlas "ANO".
Zdarec KEŽI

feli napsal(a) dne 24. 11. 2011 v 18:05:18


Pro Keži
Tak tomu rozumím. A i když svými hlasy šetĜím, rozhledna má mé ANO!!!
...........i když nevím, nevím na kole tam asi nevyjedu (:-) (:-) (:-)

174
Pinća napsal(a) dne 24. 11. 2011 v 18:08:42
feli
Ale vyjedeš. Jenom se musíš víc snažit :-))

PĜi oslovení více úþastníkĤ komunikace využívají pĜispČvatelé apelativa, pĜípadnČ ještČ
pozdravu, napĜ. holþíny (BMS), milé dámy (BMS), dČvþata/devccata (BMS, BD), ahoj všem
turistĤm (TZ), pánové (TZ) apod.
Vedle oslovení se jako kontaktní prostĜedek mluvþího, který vstupuje do konverzace,
objevuje i samotný pozdrav, a to ve standardní podobČ – ahoj, þi ménČ þasto dobrý den, ale
i v nestandardizovaných rádobyneotĜelých podobách – ahojky, ahojte, ahojujte, ahojík apod.,
a to i na serveru BD, což je pĜekvapující vzhledem k tomu, že se jedná o formy pozdravĤ
užívané bČžnČji pĜedevším mladší generací.
ěídké je oslovování jménem pĜispČvatele. To se objevuje v pĜípadech, kdy pĜispČvatel
uvádí své jméno (a pĜíjmení) v pĜíspČvku, a to pĜedevším tehdy, kdy už se s ostatními
úþastníky zná, pĜispívá tedy do skupiny pravidelnČ a vČtšinou i delší dobu.

Ukázka 3 (BD):
frany73: Martykanova1: Ahojík a hezký veþer. DČkuji za vánoþní kuchaĜku.
Martykanova1: frany73: Maruško kdy se uvidíme?
frany73: Jdu si vaĜit ten þaj, nebo grog, nebo nČco pro zahĜátí.

Ukázka 4 (TZ):
H&B napsal(a) dne 10. 11. 2011 v 21:32:24
Slapy
Dopátráno, vypátráno. Tato TZ je sice chválená, ale kdy bude vyrobena a kde se bude
prodávat se teprve rozhodne. Ale dĜív jak v kvČtnu pĜíštího roku to zĜejmČ nebude. Howgh

starý Jarda napsal(a) dne 10. 11. 2011 v 22:10:06


Honzo!
Kdybys napsal kdo ji objednal (zadavatel), tak s velkou pravdČpodobností bysme urþili
i prodejní místo.

H&B napsal(a) dne 11. 11. 2011 v 16:30:56


Jardo!

175
To je tak tajné, že kdybych ti to vyzradil, musel bych tČ zabít. Mohu jen dodat, že v tom
s Blankou prsty nemáme.

Jarda Fredo napsal(a) dne 11. 11. 2011 v 16:53:48


Honzo!
Když je to tak tajné, tak proþ jsi se tedy na to ptal a vĤbec, proþ o tom píšeš? Nechápu!

H&B napsal(a) dne 11. 11. 2011 v 17:31:04


Jardo!
ProstČ jsem vyþetl, že byla tato známka odhlasovaná a chtČl jsem si ji koupit, ale
nevČdČl kde. Teprve potom jsem zjistil nČco blizšího. Výsledek je ten, že známka zatím není
v prodeji a kde bude, se neví. Takže bylo odhlasováno nČco, co neexistuje.

V Ukázce 5 je uvedena konfliktotvorná replika, v níž se autor následnČ jménem


a pĜíjmením, dokonce i titulem identifikoval, a to na základČ debaty, která se týkala dotazu
jednoho z uživatelĤ. Pravdivost údajĤ je pochopitelnČ neovČĜitelná, nicménČ ostatní
komunikanti, jak je vidČt, pĜistupují na jeho komunikaþní strategii a vážnČ i ironicky
komentují jeho pĜíspČvek.

Ukázka 5 (TZ):
piskus napsal(a) dne 23. 11. 2011 v 15:24:05
Inteligence
PANE DOLEŽALE,
NEVŠÍMEJTE SI PěEZÍRAVÉ IGNORACE ODPOVċDÍ, MATADORģ, KTEěÍ SI
NÁVŠTċVNÍ KNIHU PěIVLASTĕUJÍ.
jSOU ZCELA BEZCHYBNÍ, VŠEZNALÍ, JEN MAJÍ CHOVÁNÍ HULVÁTģ.
mOJE ZKUŠENOST SE ZASÍLÁM NÁSTċNEK JE VESKRZE POZITIVNÍ, RÝMAěOV
FUNGUJE VELM I DOBěE.
A VY PÁNOVÉ, CHYTNċTE SE NċKDY ZA NOS, TATO NÁVŠTċVNÍ KNIHA NENÍ
VAŠÍM SOUKROMÝM MAJETKEM.
v ÚCTċ MUDR VLADIMÍR HENZL (NEJSEM ANYNOMNÍ JAKO JINÍ)

Deanonymizace uživatele piskus mČla za následek, že byl v nČkolika dalších replikách


oslovován pĜímo, a to jménem nebo titulem – byĢ od stálých uživatelĤ byla následná reakce

176
vesmČs vysoce ironická – srov. Ukázka 6, 7, stejnČ tak byl v jedné replice respondent
tematizován – Ukázka 8.

Ukázka 6 (TZ):
starý Jarda napsal(a) dne 23. 11. 2011 v 16:03:08
Milý doktore!!!
Pokud Tvoje reakce smČĜuje na mĤj pĜíspČvek, kterým jsem chtČl poradit, tak jsi asi
nČkde ujel. MČj se hezky a nedČlej pĜehmaty.

Ukázka 7 (TZ):
Jarda Fredo napsal(a) dne 23. 11. 2011 v 17:08:17
Milý pane doktore,
dČkuji vám za odhalení veĜejného tajemství a nadále nelpím na vlastnictví této návštČvní
knihy.

Ukázka 8 (TZ):
Pinća napsal(a) dne 23. 11. 2011 v 19:51:45
pro MD
Tak vidíš, Michale. Nakonec jsi odpovČć na svĤj dotaz dostal. Sice to bylo trochu
oklikama, ale nyní mĤžeš doufat, že ježíšek dorazí ke stromeþku vþas. Ovšem, nebýt oklik, asi
by se pan MUDR nerozhoupal k odpovČdi a ty by jsi byl tam, kde jsi byl na zaþátku.

Na všech tĜech webech je základním komunikaþním gramatickým prostĜedkem tykání,


nicménČ na TZ se v ne zcela zanedbatelné míĜe objevuje i vykání, což je zajímavé v kontrastu
pĜedpokládané úþastnické skupiny na BD, kde bychom pĜedpokládali vyšší míru formální
komunikace a užívání formálních jazykových prostĜedkĤ.
Jistá noremnost þi normativnost tykání je naznaþena ve všech tĜech sledovaných
diskusích, i když se v každé realizuje jiným zpĤsobem. V rozhovorech na serveru BMS
se vČtšinou objevovaly explicitní výzvy k tykání – pokud se v diskusi objevil pĜíspČvek,
v nČmž diskutující ostatním vykala: Tykej nám, tady si všichni tykáme. Vykat nám tady
nemusíš. MĤžeme si tykat, ne? apod. VČtšinou se ovšem tykání uplatĖovalo v komunikaci
hned od založení jisté diskuse – zakladatelka oslovuje budoucí/pĜípadné pĜispČvatelky
familiárnČ, þímž otevírá prostor pro tykání a neformální komunikaci.

177
Na serveru TZ se objevuje vykání nejþastČji ze sledovaných sond. Zatímco dlouhodobí
aktivní pĜispČvatelé si vesmČs tykají, objevují se i repliky pĜispČvatelĤ, již ostatním vykají.
Reakce stálých na nČ jsou vČtšinou vstĜícné, nicménČ reagující povČtšinou užívají
bezpĜíznakové tykání nebo k tykání pĜechází po nČkolika replikách (srov. Ukázka 9).

Ukázka 9 (TZ):
Michal Doležal napsal(a) dne 22. 11. 2011 v 00:13:37
Dobrý den,
dnes jsem si objednal nástČnku za TZ, která je jako dárek k VánocĤm...mohu se tedy
spolehnout, že do mČsíce dorazí?

Jarda Fredo napsal(a) dne 22. 11. 2011 v 16:41:22


Dobrý den pane Michale Doležale,
pokud jste si dnes objednal nástČnku za TZ, která je jako dárek k VánocĤm... mĤžete se
tedy spolehnout, že s nejvČtší pravdČpodobností do nČkterého mČsíce dorazí, pokud bude
nČkde na skladČ a pokud jste v objednávce uvedl správné zasílací údaje i s platným PSý!
Zde v návštČvní knize ovšem žádná vaše objednávka uvedena není ;-(
Za návštČvníky návštČvní knihy Jarda Fredo

Honza Pásler napsal(a) dne 22. 11. 2011 v 19:45:16


Domnívám se, že jsem stejnČ jako vČtšina ostatních pochopil podstatu dotazu Michala
Doležala. PatrnČ se zajímal o zkušenosti ostatních sbČratelĤ s dodacími lhĤtami zásilek
z RýmaĜova.

Jarda Fredo napsal(a) dne 22. 11. 2011 v 22:02:44


Milý pane Michale Doležale,
promiĖ, že jsem nepochopil podstatu tvého dotazu. PatrnČ jsi se zajímal o zkušenosti
ostatních sbČratelĤ s dodacími lhĤtami zásilek z RýmaĜova.
Za rádoby vtipnou odpovČć se ti omlouvám, ale rozhodnČ nebyla myšlena hulvátsky.

V replice uživatele Jarda Fredo se objevuje kombinace oslovení kĜestním jménem


a pĜíjmením s titulaturou pane, formální ráz oslovení je snížen užitím adjektiva milý
a tykáním v dalších vČtách. Vysoce pĜíznakové je rovnČž tykání v kombinaci s formálním

178
oslovením v ukázce 6 (viz výše), kde šlo jednoznaþnČ o pokus produktora vyjádĜit se velmi
ironicky a svým textem napadnout proti svému tvrzení tváĜ adresáta, zesmČšnit ho.
Co se týþe užívání tykání a vykání na serveru BD, v naší sondČ jsme narazili pouze
na tykání mezi všemi úþastníky. I když prĤbČh komunikace naznaþoval, že jde o dlouhodobé
pĜispČvatele, kteĜí se navzájem již znají, normativnost tykání naznaþily dvČ pasáže, v nichž se
obracely úþastnice k jiným. V prvním pĜípadČ šlo o komunikaci s dívkou, která se po chvíli
oznaþila za dvanáctiletou.

Ukázka 10 (BD):
milacek.ivuska: Ahoj kolik vam tady je?:
tolika: milacek.ivuska: jako babiþkám a dČdeþkĤm ,tak akorát
milacek.ivuska: me je totiz 12 tak mizim
tolika: milacek.ivuska: no název místnosti je pravdivý
Ramgad88: milacek.ivuska: kolik?

RM.M: milacek.ivuska: Asi to udelas nejlip.


milacek.ivuska: safra to si ale mohu se starenkama pokecat kurna to se da
tolika: milacek.ivuska: staĜenky nejsme ,asi bys þubrnČla

Zatímco uživatelka milacek.ivuska odhaluje nepatĜiþnost svého pobytu v chatovací


místnosti a na jeho základČ volí neosobní obrat, kterým nabízí možnost komunikace: safra to
si ale mohu se starenkama pokecat kurna to se da, pĜíspČvky ostatních úþastnic zĤstávají
formální, nicménČ dvČ z nich nové uživatelce tykají: Asi to udelas nejlip; asi bys þubrnČla.
V ukázce 11 se obracejí k nediskutující úþastnici v místnosti, o které nic nevČdí, pĜesto
jí od první chvíle tykají.

Ukázka 11 (BD):
tolika: Heellenka: nepíšeš nemluvíš, jsi mladá,copak?
Heellenka: nepisu, mela jsem telefon...
tolika: Heellenka: tady není klub mladých þtenáĜĤ,holka
Heellenka: ja vim, ze tu neni klub mladych ctenaru
tolika: Heellenka: tak o þem si chceš psát?
Heellenka: koukam na vase temata a cekam, zda se chytnu ci nikoliv...
tolika: Heellenka: s tvým mládím asi moc ne ,dČvþe.

179
PrĤbČh debaty pĤsobí pomČrnČ agresivnČ – aþkoliv uživatelka Heellenka neuvádí
a nepĜiznává svĤj vČk, ostatní úþastnice ji považují za mladou, a tudíž za „vetĜelkyni“.
Dokonce i jediná vstĜícná replika (tak o þem si chceš psát?) je vzápČtí popĜena.

Ukázka 12 (BD):
Heellenka: promin, ale prijde mi, ze si trochu proti mladym zaujata...
svruza: Hellenka:zda jsi skuteþnČ ještČ štČnČ,tak si zajdi sobČ rovné.
tolika: Heellenka: nejsem ,nezlob se, jsi v pohodČ,jen jsem þekala, co z tebe vyjde,víš?
Chodí nám tu þasto nadávat
svruza: Hellenka: nikdo zde není proti mladýn´m,ale zde se asi Ty cítit dobĜe
nebudeš!!!!!!!!!!!!!!!
Heellenka: tolika: tak to rozhodne nemam v umyslu
tolika: Heellenka: bezva já vím a omlouvám se
svruza: Hellenka Tak TČ zde velice vítáme.

Uživatelka Heellenka pĜistoupila na tykání jako kontaktní a komunikaþní prostĜedek


a ohradila se proti napadení své tváĜe, respondentka svruza ji v prvé chvíli explicitnČ vykazuje
z místnosti, což vzhledem ke kĜížení replik pĜi psaní na chatovacích serverech mĤže být ještČ
navazující replika na poslední pĜíspČvek toliky (ukázka 10), naléhavost je zdĤraznČna užitím
redundantního poþtu vykĜiþníkĤ. Replika toliky je již nabídkou ke smíru, prĤbČh komunikace
následnČ graduje ve vysvČtlení, omluvu a pĜivítání nové úþastnice v místnosti. Zajímavé je
stĜídání jazykových prostĜedkĤ v replikách stálých úþastnic – v ukázkách mĤžeme pozorovat
jak užití výrazu velice nefomrálního – jsi v pohodČ, tak až knižní, bČžnČ neužívané konstrukce
– najdi si sobČ rovné.
PĜijetí nové uživatelky ovšem pro stávající pĜedstavuje zmČnu struktury již vytvoĜené
sociální mikroskupiny, mĤže vést k zámČrné zmČnČ v aktuálním Ĝeþovém chování, aĢ už
s ohledem na novou pĜíchozí, které nemusí být nČkterá témata blízká, nebo z dĤvodu utajení
nČkterých informací pĜed neznámou osobou, i když je pravdČpodobné, že Heellenka se do této
chatovací místnosti znovu vracet nebude.

Specifika lexikální
Lexikální stránka všech tĜí sledovaných diskusních webĤ je pomČrnČ specifická, což
souvisí jednak se zamČĜením webu, jednak s komunikaþní zdatností a kompetencí uživatelĤ.
Upozornit chceme jenom na nejnápadnČjší lexikální jevy.

180
V textech BMS a TZ se objevuje pochopitelnČ slovní zásoba související s tématy
diskusních fór, na BMS tedy se svatbou v nejširším slova smyslu, jak jsme podrobnČ
upozornili v dĜívČjším pĜíspČvku (Janovec 2010b), objevuje se v komunikaci ohromné
množství zdrobnČlin, a to i kuriozních, jako napĜ. baterþiþka (já jsem taky plochá jak
baterþiþka), šatky „šaty“ (šatky vypadají zajímavČ), obliþek „obliþej“ (když vlasy vzadu trochu
popustíš a jemnČ natoþíš, tak ti to obliþek prodlouží), oznaþení nástroje vázátko nebo
deminutiv ke slovu mimino: mimísek, mimiĖátko, þi prase: prasáteþko (já jsem jak prasáteþko
rĤžová, jsem si jeden den udČlala víkend na kole). Za pozornost stojí pĜedevším okazionální
verbální zdrobnČlina vdávinkat se.
Diskuse na TZ se zase týkají kromČ sbČratelství turistických známek turistiky. Na
serveru jsou tedy bČžné lexikální jednotky jako TZ (zkratka pro „turistická známka“),
turznámka, návštČvní knihy „chatovací/diskusní server webu turistických známek“, výroþka
„výroþní turistická známka, vydávaná u pĜíležitosti nČjaké turistické akce nebo výroþí
založení mČsta apod.“
Zvláštní postavení ve slovní zásobČ vázané na komunikaci na TZ zaujímá proprium
RýmaĜov, které oznaþuje firmu vyrábČjící turistické známky a spravující server podle místa,
kde sídlí. Jedná se o specifický proces chrematonymizace založené na metonymii.
Vedle pĜíkladĤ uvedené slovní zásoby související se sbČrem turistických známek se
objevuje v komunikaci oblast slovní zásoby spojená s turistikou, jako jsou názvy turistických
cílĤ, obleþení, slovní zásoba spojená s regiony apod., jak lze vidČt v pĜíkladech v ukázce 13.

Ukázka 13 (TZ):
Tímto vás k nám do mČsta srdeþnČ zvu, a pokud svĤj výlet prodloužíte až k pĜehradČ Les
království, od ZOO cca. 4 km, urþitČ budete nadmíru spokojeni. Aþ bez známky technické
památky, je to technicko-architektonická paráda.

Nápad s þasopisem je skvČlý, nemusel by být rozsáhlý, radši þastČji..


ZvlášĢ pokud s e bude vČnovat ménČ známým památkám..I ten nápad
s triky (že by i vČtší velikosti :oD) a knihou na zeć se mi líbí. Držím palce RýmaĜovu i všem
sbČratelĤm, zítra jedu na dovolenou a tČším se na nové známky a hlavnČ na místa, kde jsem
ještČ nebyla..pozdrav všem.. Líbí se mi ten nápad s notýskem TZ (vyĜešení autorských práv by
urþitČ s RýmaĜovem nebyl složitý).tĜeba by se v nČm našlo místo i na razítka, která zatím
nesbírám.

181
CelkovČ je v materiálu ze serveru TZ (jak dokládá i vČtšina našich ukázek) patrná silná
tendence ke spisovnému vyjadĜování. Jak uvádí Gálisová (2009) souþástí vyjadĜování sociální
skupiny je i velké množství typických spisovných, resp. obecnČ užívaných výrazĤ, ale též
termínĤ.
Na nČkteré zvláštnosti lexikální stránky materiálu z BD jsme upozornili již výše.
Nápadné je rovnČž množství deminutiv, v zaznamenaném materiálu jde ale vesmČs
o standardnČ tvoĜené a bČžnČ užívané jednotky: sluníþko, korunka, chvilka, mejlík, staĜenka,
Maruška apod. Jde o prostĜedky, které užívají v komunikaci mezi sebou pravidelné
pĜispČvatelky, zatímco v komunikaci s neznámými uživatelkami (v našich ukázkách
milacek.ivuska a Heellenka) zdrobnČliny až na výjimky mizí, þímž potvrzují, že jsou to
pro starší uživatelky stále lexikální jednotky vázané na komunikaci s blízkými známými
a pĜáteli.
Frekventované jsou v našem materiálu rovnČž lexikální jednotky spojené s poþasím
a vaĜením, tedy s tématy, které se u starších žen dají oþekávat.

ZávČr
Internetová komunikace v posledních letech stále více posiluje a neustále se modifikuje.
Od pĜíspČvku A. Krausové (2003), který byl otištČn ve Variích X a o nČmž se domníváme, že
byl jedním z prvních vČnovaných problematice chatu v þeské lingvistice, došlo k obrovskému
vývoji a promČnČ chatu a diskusních fór. Zatímco chaty v posledních mČsících zjevnČ ztrácejí
na popularitČ, zejména kvĤli Facebooku, v þeském prostĜedí nejrozšíĜenČjší sociální síti,
diskusní fóra vzhledem ke specifiþnosti tématu a þasto i pĜispČvatelĤ stále ještČ popularitu
vykazují.

Literatura

ýERNÁ, Barbora: Sociolingvistický výzkum chatu. Seminární práce, rkp. 2007.


GÁLISOVÁ, Anna: Poznámky ku komunikaþnému registru hráþov kartových hier. In:
Varia XVI. Ed. G. Múcsková. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoloþnosĢ pri SAV –
Jazykovedný ústav ďudovíta Štúra SAV 2009, s. 149 – 152.
JANDOVÁ, Eva: Konverzace na www chatu. Ostrava: Ostravská univerzita v OstravČ,
Filozofická fakulta 2007. 176 s.
JANDOVÁ, Eva a kol.: ýeština na www chatu. Ostrava: Ostravská univerzita
v OstravČ, Filozofická fakulta 2006. 262 s.

182
JANOVEC, Ladislav: Specifika internetových komunikací. In: Dynamika
spoloþenských zmien a stratifikácia národného jazyka. Ed. A. Gálisová, Banská Bystrica:
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici 2012a, s. 105 – 112.
JANOVEC, Ladislav: Uzuálnost a okazionálnost v internetové komunikaci. In:
Specyfika leksyki i sáowotwórstwa jĊzyków sáowiaĔskich na przeáomie XX i XX w. Ed.
Z. Rudnik-Karwatowa, Warszawa: Slawistyczny oĞrodek wydawniczy 2012b, s. 65 – 81.
JANOVEC, Ladislav: Projevy starých a nových tradic v internetových diskusích. In:
AktuaĐnyje problemy filologii: antiþnaja kuĐtura i slavjanskij mir. Minsk: RIV 2011, s. 262 –
267.
KRAUSOVÁ, Alena: Rysy mluvenosti v chatových pĜíspČvcích na Internetu. In: Varia
X. Eds. M. NábČlková, M. Šimková. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoloþnosĢ pri SAV
2003, s. 66 – 70.

183
K štruktúrovaniu myšlienok v publicistickom žánri

Lucia Jasinská
Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie, Filozofická fakulta Univerzity
Pavla Jozefa Šafárika, Košice

Primárnou úlohou predkladaného príspevku je analýza a následná interpretácia


jazykových – predovšetkým syntaktických – osobitostí textov publicistického štýlu.
V súþasnosti zaznamenávame tvorivú voĐnosĢ v procese produkovania textov
uverejĖovaných v printových médiách, a to v denníkoch, týždenníkoch, mesaþníkoch, ale aj
v þasopisoch a magazínoch, ktoré vychádzajú v nepravidelných intervaloch. Okrem textov
s relatívne veĐkou mierou objektivity, akými sú krátke alebo rozšírené správy a ich rôzne
formy, sþasti aj reportáže, si v printových médiách þoraz viac miesta nachádzajú subjektívne
ladené texty – editoriál, komentár, glosa, stĎpþek a iné. Objektivita textu sa odráža aj v jeho
forme, viac-menej uniformnej a relatívne nemennej. Naopak, subjektívny autorský zásah má
za následok uvoĐnenosĢ vo výrazovej zložke þlánkov.
V príspevku sa zameriame na súbor náhodne vybraných komentárov toho istého autora
– ide o komentáre P. Schutza publikované v denníku Korzár, priþom prioritou bude
(vý)stavba textu zo syntaktického hĐadiska, teda pôjde o výber a usporadúvanie jednotlivých
syntaktických konštrukcií v texte. CieĐom predkladaného príspevku je okrem formálneho
usporiadania prostriedkov vyplývajúceho zo sémantického zamerania textu zistiĢ, ako výraz
(ne)korešponduje s významom s dosahom na percepþný potenciál textu, priþom si všímame aj
individuálny autorský štýl a jeho atribúty.
Ako uvádza D. Slanþová (1994, s. 142), komentár je reprezentantom kategórie
analytického typu publicistiky. Spravidla reaguje na aktuálnu spoloþenskú, kultúrnu, politickú
þi ekonomickú udalosĢ, prípadne nadväzuje na tému zo spravodajstva. Spoloþnými
parametrami pre všetky texty spomínaného žánru – bez ohĐadu na autora – sú analýza,
vysvetlenie a zhodnotenie daného javu, priþom do popredia vystupuje stanovisko samotného
produktora textu. Opierajúc sa o argumenty a fakty, autor postupuje v súlade s intenciou
komentára, þo sa odráža v škále použitých výrazových prostriedkov. Domnievame sa, že
elegantne zvládnutý komentár nepôsobí na þitateĐa sugestívne, no zároveĖ z neho
jednoznaþne vyplýva postoj autora. Z formálneho hĐadiska jazyk ponúka rozmanitý inventár
prostriedkov, a to na rovine lexikálnej (napr. synonymia ako možnosĢ voĐby vhodného
výrazu) aj gramatickej. V rámci gramatiky jazyka syntaktická rovina dáva možnosĢ väþšiemu

184
priestoru na varírovanie ako rovina morfologická, kećže vyĢaženosĢ a zastúpenie
jednotlivých slovných druhov v texte vyplývajú z ich podstaty a jednotlivé texty identického
žánru a štýlu sa tak od seba výrazne nelíšia. Nemožno však nespomenúĢ výrazné využívanie
þastíc ako hodnotiacich prostriedkov, prípadne zvýšený výskyt modálnych slovies.
V predkladanom príspevku sa venujeme predovšetkým stavbe/skladbe jednotlivých
komentárov. Vychádzame zo všeobecne známeho tvrdenia, že základnou dorozumievacou
jednotkou v systéme jazyka je veta, ktorú na rovine parole vnímame ako výpoveć ukotvenú
v konkrétnej komunikaþnej situácii. Stavba tejto základnej komunikaþnej jednotky –
výpovede – pri dodržaní záväzných parametrov jej modelu – vety – je diferencovaná a závisí
od obsahových a tematických požiadaviek textu. VzhĐadom na rôznorodosĢ syntaktických
jednotiek budeme v príspevku používaĢ strešný pojem syntaktická konštrukcia.
K syntaktickým konštrukciám patria všetky vetné i súvetné jednotky, pravdaže,
s ohĐadom na ich ćalšie delenie. Kećže sme sa snažili o presné vyhodnotenie formálnej
stránky textov, bolo potrebné stanoviĢ vymedzenie hraníc jednotlivých syntaktických
konštrukcií. Pridržiavali sme sa základných znakov vety (napr. podĐa Kaþalu, 1998;
Nižníkovej, 1994). Tak sme každú jednotku, ktorá bola zároveĖ nositeĐom predikatívnosti,
samostatnosti, obsahovej ucelenosti, gramatického stvárnenia spolu s urþitým modálnym
stvárnením a intonaþnou uzavretosĢou, hodnotili ako samostatnú syntaktickú konštrukciu.
V prvom kroku nám išlo o kvantifikáciu dĎžky komentárov, prihliadajúc na tvrdenie, že ide
o žáner stredného rozsahu (porov. Slanþová, 1994, s. 143).
Vo vymedzenom súbore desiatich analyzovaných komentárov sa poþet jednotlivých
rozsahovo diferencovaných syntaktických konštrukcií pohyboval od 22 do 34, priþom ich
priemerný výskyt na jeden text je 28. Zachytili sme všetky základné typy vetných a súvetných
modelov: jednoduché vety jednoþlenné – menné a slovesné, dvojþlenné vety – úplné
a neúplné, v oboch prípadoch holé aj rozvité, jednoduché súvetia aj zložené súvetia.
Pri vyhodnocovaní percentuálneho zastúpenia jednotlivých syntaktických konštrukcií
berieme do úvahy pomer jednoduchá veta/súvetie, ćalej pomer jednoduchá jednoþlenná
veta/dvojþlenná veta a napokon jednoduché súvetie/zložené súvetie. Osobitne nevyþleĖujeme
menné a slovesné vety, jednoþlenné menné vety sú totiž samy o sebe príznakové a podmienka
predikatívnosti nie je daná vztiahnutím príznaku na nositeĐa výpovede, ale na mimojazykovú
skutoþnosĢ. Význam menných viet je podmienený komunikaþnou situáciou, resp. kontextom,
a ich þasto jednoduchá štruktúra býva prostriedkom narúšania pravidelného radenia
dvojþlenných viet, þím sa text stáva dynamickejším a mnohotvárnejším. Pre lepší prehĐad

185
uvádzame þíselný výskyt sledovaných syntaktických konštrukcií v jednotlivých komentároch
v prehĐadnej tabuĐke (tab. 1).

TabuĐka 1: Výskyt syntaktických konštrukcií v komentároch


Komentár JEDNODUCHÁ VETA SÚVETIE
jednoþlenná dvojþlenná jednoduché zložené
1. 4 2 8 8
2. 2 5 10 8
3. 0 6 7 11
4. 4 6 9 13
5. 3 3 9 14
6. 0 6 8 11
7. 4 6 8 12
8. 1 9 9 10
9. 6 5 4 14
10. 4 6 10 14

Ako vyplýva z tabuĐky, autor pri písaní komentárov použil takmer 2,5-krát viac súvetí
ako jednoduchých viet. Nižší výskyt jednoduchých viet (29,4 %) v porovnaní so súvetiami
(70,6 %) hodnotíme v rámci intencionálnej funkcie komentára ako nevyhnutnosĢ zachytiĢ
zložitejšie mimojazykové udalosti, þo sa odráža vo formálnej podobe textov. Z jednoduchých
viet sa napriek hodnotiacej povahe komentára vyskytuje menej jednoþlenných než
dvojþlenných viet. Toto zistenie pokladáme prinajmenšom za zaujímavé. Niektoré
jednoþlenné vety môžu maĢ silný hodnotiaci potenciál, priþom v nich dochádza k skĎbeniu
funkcie a funkþnosti prostriedkov morfologickej roviny s komponentmi syntaktickej roviny,
a to predovšetkým buć cez inventár hodnotiacich þastíc, alebo prostredníctvom citosloviec,
tvoriacich samostatné vety. Pomer jednoþlenných oproti dvojþlenným vetám v skúmanom
materiáli je 10 % k 19,4 %. Tu ale treba podotknúĢ, že þastice a citoslovcia sa v textoch
vyskytujú nielen vo forme samostatných gramaticky uzavretých štruktúr, ale sú súþasĢou
súvetí, resp. sa þasto objavujú v postavení voĐne zapojeného vetného þlena. V niektorých
prípadoch, naopak, je formálna jednoþlenná menná veta osamostatneným vetným þlenom,
napojená k predchádzajúcej syntaktickej jednotke. Touto konektívnou anaforickou funkciou
sa posilĖuje koherencia textu. Úlohu nadväzovacích prostriedkov majú aj dvojþlenné vety
s formálnym podmetom „to“ (ide o anaforické odkazovanie), ktoré autor využíva pomerne
þasto (To už nie je ani BBB mínus, ale þisté céþko. Ako je to možné?). Z uvedeného vyplýva,

186
že samotné percentuálne vyjadrenie výskytu urþitej formy nemusí maĢ jednoznaþnú
výpovednú hodnotu vzhĐadom na sémantiku výpovedí. Rovnako sa ukázalo, že je posilnené
využívanie zložených súvetných štruktúr v porovnaní s jednoduchými súvetiami (opäĢ sme
nevyhodnocovali vzĢah hypotaxy oproti parataxe, pokladáme to za irelevantné z pohĐadu
cieĐa analýzy). Ich vzájomný pomer je 29,4 % k 41,2 % v prospech zložených súvetí. Tento
údaj opäĢ svedþí o permanentnom odraze významu vo výraze, inak povedané, zložité
extralingválne východiská so znaþnou mierou explikatívnosti si vyžadujú rozsahovo
aj obsahovo hutnejšie formálne vyjadrenie.
Stavba textu a jeho štruktúrovanie zároveĖ ovplyvĖujú jeho percepþný potenciál.
Samozrejme, tu nie je rozhodujúci len žáner s presne stanovenými parametrami
a objektívnymi štýlotvornými þiniteĐmi, akými sú téma, prostredie, percipient a kód, ale
predovšetkým autor ako produktor textu (bližšie pozri aj Mistrík, 1977). ýlánky P. Schutza sú
vo všeobecnosti nároþnejšie, nie sú urþené na relaxaþné „káviþkové“ þítanie. ýasto je
potrebné vrátiĢ sa na úvod výpovede/myšlienky, autor totiž neraz preruší hlavnú vetu –
niekedy na viacerých miestach – a vloží do nej nielen vedĐajšiu/ie vetu/y, ale aj parentézy
s rôznorodou formou (od jednoslovných až po súvetné). Na ilustráciu uvádzame nasledujúci
príklad: Aj keć prijmeme argument, ktorý nešíri len Mikloš na SR, þi The Economist (ktorý
Mikloš oznaþuje za "nie eurooptimistický", hoci týždenník je zreteĐne proeurópsko-
integraþný), ale aj mnohí konzervatívni analytici, teda že náklady neschválenia valu budú
vyššie než (tiež obrovské) schválenia, ten argument hovorí len o výpoþte bezprostredných,
historicky krátkodobých dôsledkov gréckeho (talianskeho, etc.) bankrotu na eurozónu
a globálnu ekonomiku. Z mikroprieskumu jeho komentárov vyplynulo, že miera nároþnosti
textu stúpa v závislosti od dĎžky a poþtu použitých syntaktických konštrukcií.
Okrem „záväzných“ štruktúr sa v textoch – a to predovšetkým v þlánkoch subjektívneho
charakteru, akým komentár je – þastejšie vyskytujú syntaktické konštrukcie hodnotené ako
expresívne, teda tvarovo nápadné a vzhĐadom na ostatné jednotky príznakové. Pri analýze
predmetného súboru komentárov sme sa zamerali na využitie niektorých tzv. expresívnych
konštrukcií – ako ich komplexne definoval J. Findra (2004) –, a to prioritne na parentézu,
resp. vsuvku, þi voĐne zapojený vetný þlen, okrajovo na apoziopézu. Uvedené typy
pokladáme za relevantné vzhĐadom na cieĐ príspevku a zameranie skúmaného žánru. Overili
sme zároveĖ ich „životaschopnosĢ“ pri štruktúrovaní autorových myšlienok v procese
produkovania vlastného textu.
Pri štruktúrovaní myšlienok v rámci textotvorného procesu treba maĢ na zreteli
predovšetkým koherenciu textu. Inak povedané, všetky formálne prostriedky podieĐajúce sa

187
na kohézii jednotlivých syntaktických konštrukcií musia byĢ funkþné, navyše ponúkajú aj iné
pragmatické možnosti. Autor cez ne môže doslova manipulovaĢ s textom, keć z ustálenej
vetnej schémy vytýþi, osamostatní þi pripojí, teda graficky odþlení, niektorú jej þasĢ. Sám tak
rozhoduje o aktuálnom þlenení výpovedí a využitím vhodných príznakovo zapojených
vetných þlenov môže implicitne vyjadriĢ svoj postoj. Okrem príznakovo zapojených vetných
þlenov – predovšetkým osamostatneného a pripojeného vetného þlena – P. Schutz vo svojich
þlánkoch využíva aj apoziopézu a elipsu. Apoziopéza implicitne vytyþuje a aktualizuje
výpoveć, autor zámerne þosi zamlþí, no zároveĖ ponúka þitateĐovi väþší priestor na doplnenie
(zväþša) jadra informácie, samozrejme, v rámci kontextových možností.
V skúmaných textoch sme zachytili dohromady 26 apoziopéz (9,3 %). Kećže komentár
je žáner so zvýšenou mierou subjektivity, ich relatívne nízky výskyt je v zhode s jeho
zacielením. Malo by ísĢ predovšetkým o komentovanie konkrétneho autora, teda o vyjadrenie
jeho stanoviska. MožnosĢ na vlastné doplnenie obsahu výpovede þitateĐom sa tak na jednej
strane výrazne redukuje, no na druhej strane autor túto možnosĢ uplatĖuje vtedy, ak nechce
vypovedaĢ þosi, þo je zrejmé z komunikaþnej situácie (Vždy je tu možnosĢ, že Gašparoviþ
pôjde radšej na hokej...), prípadne explicitný výrazový prostriedok by bol spoloþensky
nevhodný (Nevyzerá na to, ale no...). Citové odmlky sme v komentároch P. Schutza
nezaznamenali.
Prechodným – „prepájacím“ – prvkom medzi ustálenými vetnými a súvetnými
štruktúrami a expresívnymi syntaktickými konštrukciami sú vložené vedĐajšie vety. V 280
syntaktických konštrukciách sme zaznamenali 94 vložených vedĐajších viet (33,6 %).
Najþastejšie ide o prívlastkové vedĐajšie vety (Zázrak, že doĖ vhodia jedno euro a vypadne
päĢ, by mal zabezpeþiĢ tzv. pákový efekt napojenia na pôžiþky ("pôžiþky", ???) z Európskej
centrálnej banky.), výrazne menšie zastúpenie majú vety predmetové (Totálne vylúþiĢ, že
Radiþová naćabila na kameĖ mudrcov, nemôžete...), príslovkové (A ekonomicky ten
argument nehovorí niþ ani o tom, že presne tak, ako po Lehman Brothers, keć sa recesia
zažehnávala potemkinovskými balíþkami a kvantitatívnymi uvoĐĖovaniami – teraz vidíme
výsledok - ani tento euroval nerieši podstatu a jadro krízy, ktorým je závislosĢ na žitie v dlhu.)
a podmetové (To, þo Iveta Radiþová odkázala z New Yorku, je v súlade s najhoršími
predtuchami, ktoré hovorili, že miestom jej posledného politického odpoþinku má byĢ práve
múr Európy.). Iný typ uvedeného formálneho vyjadrenia závislého vetného þlena sme
nezaznamenali. Vložená vedĐajšia veta aj parentéza môžu maĢ totožnú formu (ak sú graficky
vyþlenené þiarkami), alebo sa ich forma odlišuje (parentéza je väþšinou vyþlenená pomlþkami
alebo vložená do zátvoriek, vedĐajšia veta je vymedzená þiarkami). Z funkþného hĐadiska oba

188
prostriedky v najširšom zmysle slova slúžia na doplnenie informácie, prirodzene,
na diferencovanej úrovni (ide o protiklad väzobné doplnenie/neväzobné doplnenie –
predmetová VV/ostatné druhy VV; v prípade vsuvky môže ísĢ napr. o prístavok, bližšie
špecifikovanie uvedenej informácie, enumeráciu príkladov, vyjadrenie individuálneho
postoja...).
Najpoþetnejšie sa vyskytujúcou sledovanou expresívnou syntaktickou konštrukciou
v skúmanom materiáli je parentéza. Pri poþte 280 syntaktických konštrukcií autor použil
vsuvku stojedenkrát, þo je v priemere viac ako tretina výpovedí (36,1 %). Ako konštatuje
J. Findra (2004, s. 20), „v pripravených prejavoch – písomných i ústnych – sa parentéza
využíva zámerne, autor ju vedome zapája do služieb pragmatického aspektu, a to v súlade so
svojou komunikaþnou stratégiou“. Vsuvka je teda platným syntaktickým prostriedkom
slúžiacim na vyjadrenie individuálneho postoja þi hodnotiaceho stanoviska autora
k propoziþnému obsahu textu. Vsuvka môže maĢ rozliþnú formálnu podobu, ale aj obsahovú
náplĖ. Dôležité je, že v textotvornom procese slúži ako prostriedok hierarchizácie výpovedí,
þím je posilnený jej pragmatický aspekt aj v publicistických textoch. V materiáli sme
zaznamenali diferencované typy parentéz, priþom vychádzame z vymedzenia J. Findru (2004,
s. 20 – 28).
Je zrejmé, že vzĢah medzi obsahom základnej výpovede a obsahovou zložkou parentézy
môže byĢ buć v absolútnej korešpondencii – vtedy hovoríme o vzĢahu tesnom (Donald Tusk
a jeho kĐúþoví ministri – Sikorski, Rostowski – úplne otoþili európsku politiku PoĐska.), alebo
sa ich významové plochy môžu od seba vzćaĐovaĢ – hovoríme o voĐnom vzĢahu
(Rozhodnutie prešovského súdu - asi dva týždne späĢ - ktorý zrušil rozdelenie detí podĐa, ehm,
farby kože na základnej škole, už dôkladne preprali Đudskoprávne i „bieloslovenské" sily.).
ýo sa týka formálnej stránky parentéz, P. Schutz používa všetky vymedzené typy –
od vetných (– teraz vidíme výsledok –) cez súvetné modely ((ak teda je, þo nie je isté!)),
dokonca s rozsiahlejšou súvetnou štruktúrou ((ktorý Mikloš oznaþuje za "nie
eurooptimistický", hoci týždenník je zreteĐne proeurópsko-integraþný)); nezriedka sme
zaznamenali špecifickú, no v publicistike analytického typu priam žiadanú neverbálnu
parentézu ((!!)), ktorá má markantné pragmatické zameranie. ZvlášĢ treba spomenúĢ tzv.
textovú parentézu, pretože tento inak okrajový typ autor využíva vo svojich komentároch
pomerne þasto ((Toto by si žiadalo samostatný text.)). V Schutzových textoch sme zachytili aj
kombinovaný typ, napr. vetnej a neverbálnej parentézy (("pôžiþky", ???)).
Z poziþného hĐadiska sú v analyzovanom súbore komentárov výrazne
najfrekventovanejšími parentézy v interpozícii (Nie preto, aby majiteĐ – teda sused

189
Šumichrast – sa k obsahu nedostal.), menej v antepozícii (Rozumiete; hrozba je taká, že ak
spadne Grécko "bez ochrany", tak (povedzme na 70 percent) spadne i Taliansko a bankový
sektor Európy.), kde ide o autorské komentáre príznaþné pre daný žáner, a skôr výnimkou sú
parentézy v postpozícii (Alebo Ģaženie proti stravenkám, þo síce nebol jeho nápad (ukradol
ho údajne Mihálovi), ale vyzdvihol absurditu, o ktorej sa chvíĐu diskutovalo.).
V súvislosti s významom samotných vsuviek sme zaznamenali obsah dopĎĖajúci, resp.
spresĖujúci sémantiku základnej výpovede (Nielen slovenský voliþ, ale napr. ani nemecký
(rakúsky, fínsky, holandský), ktorý je o podstate krízy informovaný stokrát lepšie ako z nejakej
brožúry, nechce dotovaĢ cez nejaký euroval, (...)). Frekventovanejším typom však boli
autorské pragmatické komentáre (Kećže cirkus okolo eurovalu je v pohybe (ráno bude všetko
inak) a neprehĐadný ako nikdy, radšej nieþo o PoĐsku.), þo je v súlade s ideovým
a tematickým plánom žánru. Vyšší výskyt autorských komentárov posilĖujú aj rozliþné
postojové, hodnotiace a modálne poznámky, ktoré už síce dnes nie sú pokladané za parentézy,
no ich výpovedná hodnota je stále rovnako silná, dokonca explicitne a jednoznaþne vyjadruje
stanovisko autora (– opäĢ relatívne –; – hahahaha; (ani ten možno nie)).
Na základe analýzy formálneho usporiadania prostriedkov vyplývajúceho zo
sémantického zamerania textu sa ukazuje, že autorský štýl a jeho atribúty markantne
ovplyvĖujú invariantnú podobu žánru. Z mikroprieskumu komentárov P. Schutza vyplynulo,
že miera nároþnosti textu stúpa v závislosti od dĎžky a poþtu použitých syntaktických
konštrukcií. Autor usporadúva a hierarchizuje jednotlivé vetné (prípadne aj nevetné) a súvetné
konštrukcie odrážajúce štruktúrovanie jeho myšlienok, þím sa prirodzene hierarchizuje aj text.
Z funkþného hĐadiska predovšetkým vety v subordinatívnej pozícii slúžia na doplnenie
informácie, prirodzene, na diferencovanej úrovni.
Opierajúc sa o skúmanie výskytu príznakových konštrukcií, konštatujeme, že vzhĐadom
na vysoký výskyt parentéz v analyzovaných komentároch by sme mohli oznaþiĢ túto
konštrukciu nie za príznakovú, ale – naopak – za príznaþnú pre všetky také texty, kde je
posilnený vklad produktora, a to nielen po obsahovej, ale aj formálnej stránke. Ako
zdôrazĖuje J. Findra (2004, s. 22), „ide o zámernú manipuláciu s obsahom a formou“ Tu je
namieste vrátiĢ sa k úvodnej poznámke týkajúcej sa tvorivej voĐnosti (þi schopnosti autora)
pri produkovaní þlánkov urþených istej skupine þitateĐov, priþom môžeme skonštatovaĢ, že
jazyk – kód – sám ponúka autorovi také prvky a prostriedky, ktoré predurþujú rozliþné
„vyboþenia“ z ustálených línií. Texty sa tak stávajú menej uniformnými, štruktúrne
hierarchizovanejšími, percepþne nároþnejšími, no þitateĐsky pútavejšími.

190
Literatúra

FINDRA, Ján: Expresívne syntaktické konštrukcie. Banská Bystrica: Fakulta


humanitných vied UMB 2004. 68 s.
HORECKÝ, Ján: O jazyku a štýle kriticky a prakticky. Prešov: VydavateĐstvo Náuka
2000. 161 s.
KAýALA, Ján: Syntaktický systém jazyk. Pezinok: Formát 1998. 144 s.
MISTRÍK, Ján: Štylistika slovenského jazyka. 2. vyd. Bratislava: SPN 1977. 456 s.
NIŽNÍKOVÁ, Jolana: Praktická príruþka slovenskej syntaxe. Prešov:
SLOVACONTACT 1994. 80 s.
SLANýOVÁ, Daniela: Praktická štylistika. Prešov: SLOVACONTACT 1994. 180 s.

Internetový zdroj
http://korzar.sme.sk/r/korzar_koment/komentare.html

191
Identifikácia žien s mužskými pomenovaniami?
Petra Jesenská
Katedra anglistiky a amerikanistiky s oddelením prekladateĐstva a tlmoþníctva, Filozofická
fakulta Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica

Úvod
V lingvistike možno považovaĢ kategóriu rodu za jednu z jazykových univerzálií (t. j.
všetky európske jazyky disponujú danou kategóriou). Rôzne európske jazyky disponujú
rôznym poþtom rodov a rod vyjadrujú rôzne. Spoloþnou þrtou európskych jazykov je nízky
poþet rodov v porovnaní napríklad s poþtom ich pádov: 4 pády v nemþine, francúzštine,
rumunþine a pod., 5 pádov v gréþtine, 6 pádov v slovenþine alebo latinþine, 7 pádov v þeštine,
poĐštine, slovinþine a pod., príp. viac pádov v iných jazykoch. J. Mistrík (1999) uvádza
príklad fínþiny, ktorá disponuje 15 pádmi1).
Ako už bolo spomenuté rôzne jazyky disponujú rôznym poþtom rodov. Niektoré jazyky
rozoznávajú dva rody – mužský a ženský, ide napr. o románske jazyky (francúzština,
talianþina a španielþina). Dánþina a švédþina tiež rozlišujú dva gramatické rody – poznajú
spoloþný a stredný rod (porov. ýerný, 2008 a Mistrík, 1999).
Jazyky ako slovenþina, þeština, poĐština, nemþina, latinþina poznajú tri rody
(mužský/maskulínum, ženský/feminínum a stredný rod/neutrum z latinského neuter, þo
znamená ani jeden z dvoch, žiaden). PoĐština používa pre stredný rod termín „nijaký rod“).
Angliþtina aj slovenþina sú prirodzené (živé) jazyky, ktoré podĐa genetickej klasifikácie
patria k indoeurópskym jazykom. Angliþtina patrí do západogermánskej podskupiny
germánskej skupiny. Slovenþina sa zaraćuje do západoslovanskej podskupiny slovanskej
skupiny indoeurópskych jazykov. PodĐa morfologickej typológie zaraćujeme angliþtinu
k jazykom analytickým a slovenþinu k syntetickým (flektívnym, resp. flexívnym) jazykom.

Gramatický rod verzus prirodzený rod – komparácia s anglickým jazykom


V slovenskom jazyku spoþíva Ģažisko gramatického rodu na substantíve, kým
adjektívny rod je jeho formálnym reflexom s cieĐom vyjadriĢ príslušnosĢ adjektíva
k substantívu (porov. Miko, 1962; Dvonþ a kol., 1966; Horecký, 1983; ýerný, 2008). F. Miko
charakterizuje gramatický rod ako „výraznú gramatickú kategóriu“ (Miko, 1962, s. 22), ktorá
sa stáva problematickou v momente definovania rodovosti (substantív a adjektív), príp.

1
Hoci napr. angliþtina alebo švédþina rozoznáva len dva pády – všeobecný a privlastĖovací.

192
„ženskosti“ a „mužskosti“, pretože „rodové sú v gramatickom zmysle i podstatné mená
pomenúvajúce neživé javy [a teda] tu nemôže ísĢ o rozdiely v pohlaví “ (Miko, 1962, s. 19).
Pri kategórii rodu je dôležitá gramatická zhoda (najmä s adjektívami), hoci napríklad
neologizmy sa bezpodmieneþne nemusia zaraćovaĢ do rodových skupín. „Preto sa
i pri nedostatku rodového významu pociĢuje gramatický rod ako živá, produktívna kategória“
(Miko, 1962, s. 19). Dôležitým faktom ostáva, že substantívum je nadradené adjektívu (napr.
v spojení múdra žena) – v spojení substantíva s adjektívom je „morfologicky i syntakticky
východiskom tohto spojenia podstatné meno, ktoré do spojenia prináša svoju rodovú
charakteristiku“ (Miko, 1962, s. 19). V súvislosti s kategóriou rodu poukazuje J. ýerný (2008)
na asymetriu v jazyku, pretože feminína disponujú len úzkym rodovým významom, teda
odkazujú len na osoby ženského pohlavia, kým maskulína disponujú nielen rodovo úzkym ale
aj širším významom zahrĖujúcim osoby mužského a ženského pohlavia (ýerný, 2008, s. 106).
Maskulínne substantívum je potom bezpríznakovým þlenom takejto dvojice, kým feminínum
je príznakovým þlenom, napr. uþiteĐ – uþiteĐka, študent – študentka a pod. J. ýerný považuje
prechyĐovanie za „mimoriadne ekonomický a efektívny prostriedok“ (ýerný, 2008, s. 106),
pretože v prípade jeho absencie by sme boli odkázaní na opozitné lexikálne dvojice typu muž
– žena, otec – matka a pod., þo je v prípade dynamického rozvoja spoloþnosti neekonomické
a neefektívne riešenie (na oznaþenie osôb by sme potrebovali nové lexikálne prostriedky).
Hlavnou þrtou gramatického rodu je teda kongruencia (zhoda), napr. veĐký dom, veĐká škola,
veĐké mesto (Horecký, 1983). V slovenþine pri graméme mužského rodu zohráva rolu aj
protiklad životnosĢ – neživotnosĢ (porov. napr. skloĖovanie dvojice slov výr – vír).
S gramatickou kategóriou rodu sa v slovenþine vyjadruje súþasne kategória pádu a þísla
(s múdrou ženou). Nenájdeme taký európsky jazyk, v ktorom by sa uplatĖoval len jeden rod,
pretože v prípade absencie protikladu minimálne dvoch prvkov nemožno hovoriĢ
o gramatickej kategórii (Horecký, 1983).
Avšak nikto sa nenarodí ako žena alebo muž (porov. Cviková, 2005, s. 11 – 36,
Jesenská, 2009, s. 17 – 37). V tejto súvislosti hovoríme o prirodzenom rode, kedy sa rod
prejavuje ako sociálny konštrukt. Osoby ženského pohlavia o sebe hovoria v ženskom rode
a osoby mužského pohlavia v mužskom rode, napr. bola som vítaná; cítila, že je chorá;
povedal, þo vykonal. V anglickom jazyku sa rodová príznakovosĢ pri viacerých substantívach
(ide o tzv. dual gender – pozri nižšie), v préterite slovies (did, sat, wrote) ani pri adjektívach
(nice, ugly, wise) neprejavuje, resp. vyjadruje sa iným spôsobom. Kategória gramatického
rodu v anglickom jazyku zanikla a jej miesto zaujal prirodzený rod, ktorého existencia sa
pociĢuje len vtedy, keć naĖ odkazujeme osobnými zámenami he (on) – she (ona), him (ho) –

193
her (ju), privlastĖovacími adjektívami a zámenami his (jeho) – her (jej), his (jeho, jemu) –
hers (jej) a zvratnými zámenami himself (seba, sebe, sa, si) – herself (seba, sebe, sa, si).
Na osoby mužského pohlavia odkazujeme zámenom mužského rodu he/himself/atć. a na
osoby ženského pohlavia zámenami ženského rodu she/herself/atć. Na zvieratá a veci (pokiaĐ
k nim nemáme bližší citový vzĢah) odkazujeme pomocou it/itself. Na dieĢa (infant, baby,
child) v angliþtine odkazujeme tiež pomocou bezrodového it, pokiaĐ nie je pohlavie dieĢaĢa
známe alebo nie je dôležité.
Zámená 3.os. plurálu v anglickom jazyku nie sú rodovo príznakové a odkazujú rovnako
na osoby mužského aj ženského pohlavia (ako aj na predmety) pomocou they (oni, ony), them
(ich, im), their (ich), kým slovenské zámená (ony/oni) sú rodovo príznakové. Slovenské
substantíva sú spravidla rodovo príznakové, napr. uþiteĐ – uþiteĐka, lekár – lekárka, študent –
študentka. Ženské pomenovania sa zväþša tvoria prechyĐovaním z mužských pomenovaní.
V anglickom jazyku je v tejto súvislosti situácia iná – vćaka duálnemu rodu väþšina takýchto
substantív v angliþtine odkazuje na oba rody súþasne, napr. teacher (uþiteĐ aj uþiteĐka), doctor
(lekár aj lekárka), student (študent aj študentka). V anglickom jazyku dokonca v súþasnosti
panuje trend „zastierania“ rodu v zložených slovách konþiacich na -man ako napr. chairman
(predseda) a nahrádzaním inými výrazmi, ktoré sú rodovo neutrálne, napr. chair
(predsedníþka/predseda) alebo chairperson (predsedníþka/predseda). Niekedy sa dokonca
angliþtina zvykne „uchýliĢ“ k úplne novému výrazu, ako napr. v prípade air
hostess/stewardess, ktoré nahradila výrazom flight attendant, odkazujúce na letušku rovnako
ako na stevarda. Kým slovenþina volí rodovo príznakové pomenovania (sociolingvistické
dôvody) alebo generické maskulínum (najmä dôvody gramatické), angliþtina sa snaží
o rodovú neutrálnosĢ, príp. vedomé zastieranie kategórie rodu. Angliþtina preferuje riešenie
zahrĖujúce v pomenovaní obe pohlavia.

Zavedenie generického maskulína do jazyka


Ne zistili sme, kedy sa tento fenomén prvý raz objavil v slovenþine, no do angliþtiny sa
dostal okolo r. 1745, kedy vyšla English grammar prvej ženskej gramatiþky Ann Fisher(ovej).
Išlo vôbec o prvú gramatiku, ktorá zaviedla generické maskulínum ako gramatickú
(t. j. preskriptívnu) normu. Môžeme sa len domnievaĢ, aké dôvody ju viedli k takémuto
rozhodnutiu, ale pravdepodobne to bola snaha o gramatickú zhodu þísla podmetu so slovesom
a podmetu s 3. os. singuláru privlastĖovacieho adjektíva stojaceho pred substantívom v takých

194
prípadoch ako napr. Everyone knows his place. (Každý pozná svoje2 miesto.) namiesto
dovtedy zaužívaného riešenia zámena 3. os. plurálu Everyone knows their place. (Každý
pozná svoje3 miesto.). V súþasnej angliþtine sa radšej poruší zhoda, akoby mali z jazyka
vylúþiĢ jedno pohlavie (þi už ženské alebo mužské).
V slovenskom jazyku sa o generickom maskulíne zaþína diskutovaĢ len v poslednom
období, a doteraz sa takmer vôbec nespochybĖovalo (považuje sa za štvrtý širší gramatický
rod nazývaný všeobecný, príp. gnómický). Máme dôvod sa domnievaĢ, že v tejto súvislosti
svojou mierou k tomuto riešeniu v minulosti prispela latinþina – napr. substantívum cƯvis
primárne odkazovalo len na obþana, teda len na muža, pretože žena v starovekom Ríme
nemala obþianske práva, a až postupom þasu zaþalo odkazovaĢ aj na obþianku, teda obþana
„ženského pohlavia“.

Reálne situácie – komponentová analýza


Vplyv generického maskulína na konkrétne prehovory v jazykovej praxi ukážeme
na príkladoch, reálnych situáciách, odpozorovaných zo skutoþného života, ktoré sa odohrali
prevažne (ale nielen) v roku 2011 (resp. v druhej polovici desaĢroþia), teda nie v r. 1980 alebo
2000 – nejde o teoretické príklady utvorené „nasilu“ alebo ad hoc. ArgumentovaĢ, že ide
o neznalosĢ gramatiky by znamenalo zjednodušenie náhĐadu na problematiku vyjadrenia
rodu:
Reálna situácia A: Pri dverách niekto zvoní. Opýtam sa: „Kto je?“. Ozve sa ženský
hlas: „Sþítací komisár“.
Reálna situácia B: VeĐkoplošný plagát s nápisom „Môže byĢ žena prezidentom?“
Reálna situácia C: Otázka: „Ako šoférujete?“ Odpoveć respondentky televíznej ankety:
„Som dobrý vodiþ.“
Reálna situácia D: „Som disciplinovaný pretekár.“ – reakcia športovkyne na jej
víĢazstvo v medzinárodnej súĢaži.
Reálna situácia E: „Keby som sa mala opäĢ rozhodovaĢ, urþite by som bola lekárom.
Záchrana života je to najdôležitejšie.“ – vyznáva sa známa slovenská hereþka.

V tabuĐke 1 (pozri nižšie) je zobrazená analýza dištinktívnych príznakov relevantných


pre posúdenie opodstatnenosti používania generického maskulína v singulári. PrítomnosĢ,
resp. absencia sémanticky relevantných príznakov dokazuje obmedzenú mieru platnosti

2
V angliþtine dosl. jeho.
3
V angliþtine dosl. ich.

195
generického maskulína v singulári v slovenskom jazyku. Z tabuĐky 1 potom jasne vyplýva, že
používanie generického maskulína v singulári spôsobuje zneviditeĐĖovanie žien v jazyku.

TabuĐka 1 Sémantické komponenty vybraných apelatív (generické maskulínum)

Lexikálna Rod
jednotka maskulínum / Apelatívum Proprium Zamestnanie Funkcia
feminínum
komisár + - + - + +
prezident + - + - + +
vodiþ + - + - + -
pretekár + - + - + -
lekár + - + - + -

Ak by sme k uvedeným lexikálnym jednotkám v tabuĐke 1 pridali formant -ka (teda


komisárka, prezidentka, vodiþka, pretekárka), došlo by k posunu lexikálneho významu
na základe slovotvorného javu (derivácie), ako je znázornené v tabuĐke 2 (pozri nižšie).

TabuĐka 2 Sémantické komponenty vybraných apelatív (feminína)

Lexikálna Rod
jednotka maskulínum / Apelatívum Proprium Zamestnanie Funkcia
feminínum
komisárka - + + - + +
prezidentka - + + - + +
vodiþka - + + - + -
pretekárka - + + - + -
lekárka - + + - + -

V tabuĐke 2 došlo len k jedinej zmene, a síce vymenila sa pozícia prítomnosĢ/absencia


maskulína/feminína z tabuĐky 1. Ostatné komponenty ostávajú nezmenené.

Preþo generické maskulínum


Zámerne sme pre túto sondu zvolili pomenovania povolaní, teda názvy z verejnej (nie
súkromnej) sféry. Z komponentovej analýzy tabuliek 1 a 2 však vyplýva jediné: použitie
maskulína odkazujúc na zamestnanie alebo funkciu osoby ženského pohlavia je podmienené
rozdielnym vnímaním maskulína a feminína v slovenskom jazyku. Maskulínum je prestížna

196
(aj mocenská) záležitosĢ – komisár, prezident, vodiþ, pretekár a lekár sú pomenovania
vyjadrujúce vyššiu mieru autority, úcty, rešpektu, vážnosti a dôstojnosti v porovnaní
s feminínom – komisárka, prezidentka, vodiþka, pretekárka a lekárka. Zaujímavé pritom je,
že sa s mužskými pomenovaniami zvyknú identifikovaĢ samotné ženy, ktoré akoby sa báli
o sebe hovoriĢ v ženskom rode. Dôvodom preferovania generického maskulína môže byĢ aj
nižšia miera istoty nielen vo vlastné schopnosti ale aj v schopnosti žien všeobecne. Ćalším
dôvodom je pravdepodobne fakt, že ženy zo situácie A, B, C, D a E sa ani nezamýšĐajú
nad použitím ženského pomenovania v danej situácii, akiste práve pod vplyvom
autoritatívneho generického maskulína.
Pozrime sa na jednotlivé situácie podrobnejšie: Reálna situácia A: „Sþítací komisár“.
Túto situáciu som zažila viac ráz, a preto mám dôvod sa domnievaĢ, že sþítacie
komisárky boli inštruované nasledovne: „Vždy sa musíte najskôr predstaviĢ ako sþítací
komisár“. Z toho usudzujem, že informácii o funkcii sa pripisoval väþší význam ako rodu.
Prekvapujúce je, že sa ženy nechali vmanipulovaĢ do modelu „žena – sþítací komisár“.
Reálna situácia B: Billboard: „Môže byĢ žena prezidentom?“
Sugestívna otázka zahĚĖajúca i odpoveć: „prezidentom sa môže staĢ len muž“, hoci
cieĐom pútaþa mal byĢ práve opaþný efekt („voĐte ženu za prezidentku“). Model, kedy na þele
krajiny stojí vždy muž, sa spája s istou mierou konvencie a stereotypom ako aj
s presvedþením, že ženy do politiky „nepatria“, pretože je to „záležitosĢ mužov“. Ženy
nedokážu byĢ „priebojné, dostatoþne razantné“ a pod. Skrátka prítomnosĢ žien v tej najvyššej
politike sa neustále spája so spochybĖovaním ich kvalít a mentálnych možností. Ak by sa
ženy mali staĢ súþasĢou aktívneho politického života tak len preto, aby priniesli „kultúru“
a „príjemné vystupovanie“ – stereotypy spájajúce sa viac s ich výzorom ako schopnosĢami.
Reálna situácia C, D a E: „... dobrý vodiþ“, „... disciplinovaný pretekár“, „...urþite by
som bola lekárom“
Tu ide pravdepodobne o ignorovanie faktu, že vodiþky, pretekárky a lekárky sú
v súþasnosti samozrejmosĢou. Ćalšie možné vysvetlenie je i také, že vodiþ, pretekár a lekár
má u respondentiek väþšiu váhu ako vodiþka, pretekárka a lekárka.
Dôsledkom takejto jazykovej praxe je dobrovoĐné (hoci asi nie celkom zámerné)
zneviditeĐĖovanie žien v jazyku, a teda v spoloþnosti. Klasický výrok: 99 uþiteliek + 1 uþiteĐ
= 100 uþiteĐov sa dlho považovalo za (gramaticky) správne. Otázne ostáva, þi takýto prístup
k jazyku nezahmlieva realitu, resp. þi ju objektívne odráža alebo naopak, skresĐuje.
Domnievam sa, že generické maskulínum v konkrétnych prípadoch A, B, C, D a E nie je
namieste, ako sa podarilo demonštrovaĢ na príklade komponentovej analýzy.

197
Bolo by možné aplikovaĢ vyššie spomenutý duálny rod platný v angliþtine na slovenský
jazyk? Urþite nie – slovenþina je rodovo príznakovým jazykom a práve tento prvok si
jazyková prax neosvojí – ženy by sa zo slovenského jazyka vytratili úplne. Slex99 sa
vyrovnáva s touto problematikou nasledovne:

KSSJ (Slex99) uvádza komisárku v spoloþnom slovníkovom hesle s komisárom.


Komisár (m.) je „osoba poverená osobitnou úlohou (v rozliþných oblastiach þinnosti),
najmä zastupovaĢ štát, organizáciu ap.: vyšetrujúci, politický komisár; komisár výstavy;
Đudový komisár star. názov ministra v býv. Sov. zväze; komisár OSN pre uteþencov, komisár
Európskej únie, komisárka -y -rok ž.; komisársky; komisárstvo -a -tiev s.; 1. funkcia
komisára; 2. komisariát.“

Prezident (m.) je v KSSJ (Slex99) charakterizovaný ako


„1. volený vrcholný predstaviteĐ republiky: prezident Slovenskej republiky; 2. þasto
nenáležite predseda (významnej) inštitúcie: prezident akadémie vied, prezident Konfederácie
odborových zväzov, prezident akciovej spoloþnosti; prezidentka –y, ž.; prezidentský:
prezidentský úrad; prezidentstvo -a s.“

Pretekár (m.) je podĐa KSSJ (Slex99) „kto preteká: zvíĢazil domáci pretekár;
pretekárka -y -rok ž.; pretekársky príd.m. i prísl.“

Lekár (m.) je podĐa KSSJ (Slex99) ten, „kto je odborne pripravený a oprávnený lieþiĢ
Đudí: obvodný, závodný lekár; detský lekár; ísĢ po lekára, chodiĢ k lekárovi; kde nechodí
slnko, tam chodí lekár; þas je najlepší lekár; lekárka -y -rok ž.; lekársky príd. i prísl.: lekárske
ošetrenie, lekárska prehliadka, pomoc; lekársky vyšetriĢ; lekárstvo -a s.; 1. povolanie lekára;
2. medicína; jej odbory: zubné lekárstvo; súdne lekárstvo, 3. lieþiteĐstvo: Đudové, staroveké
lekárstvo“.

Zaujímavý je v tejto súvislosti prístup KSSJ (ale vôbec aj autorov a autoriek celého
slovníkového komplexu Slex99), pretože v slovníkových heslách vystupujú ženské
pomenovania v úlohe akéhosi „dodatku“, derivátu bez sprievodného príkladu, ako je tomu pri
pomenovaniach mužského rodu (napr. povolanie lekára, ale už nie povolanie lekárky).
Podobne synonymický slovník vytesĖuje ženské pomenovania, napr. pri lexikálnej jednotke
doktor sa uvádza synonymum lekár, ale doktorku alebo lekárku by sme hĐadali márne.

198
Tento prístup možno vnímaĢ v spoloþensko-historickom kontexte aj tak, že lekári
numericky prevyšujú lekárky, prezidenti prezidentky (Slovensko zatiaĐ pozná len
prezidentov), pretekári pretekárky. Aká je situácia s pomenovaniami žien v odvetviach, ktoré
„patria“ ženám niekoĐko desaĢroþí, napr. v školstve?

UþiteĐka/uþiteĐ v SNK
Feminizácia školstva anticipuje þastejšie používanie ženského pendantu uþiteĐka
v neprospech uþiteĐa v jazykovej praxi. V Slovenskom národnom korpuse (SNK) sme hĐadali
výskyty všetkých paradigiem v singulári a pluráli dvojice slov uþiteĐ – uþiteĐka a dospeli sme
k zaujímavým zisteniam (pozri tabuĐku 3 a 4 nižšie). Z výskumnej sondy sme vylúþili
nespisovné tvary (napr. uþiteĐia s mäkkým Đ sa v SNK nachádzali 3x). Všetkých tvarov slova
uþiteĐka v singulári aj pluráli v SNK sme zaznamenali 30 687-krát (pozri tabuĐku 3), þo je
približne trikrát menej (presne 3,18-krát menej) ako výskyt slova uþiteĐ, ktorý sa v SNK
uvádza 97 841-krát. Je nutné uvedomiĢ si, že SNK jazykovú prax neutvára ani nehodnotí, len
mapuje a zaznamenáva jednotlivé lexikálne jednotky v kontexte.

TabuĐka 3 Výskyt slova uþiteĐka v SNK


Pád/þíslo Gramatická prípona Poþet výskytov v Slovenskom národnom korpuse

N. sg. -ka 14 203


(derivaþná prípona)
G. sg.,
N. pl.,
A. pl. -y 6930

D.sg., -e 1317
L.sg.

A.sg. -u 2337

I.sg -ou 2642

G.pl. -iek 1755

D.pl. -ám 624

L.pl. -ách 39

I.pl. -ami 840

Výskyt všetkých tvarov slova 30 687 x


uþiteĐka v singulári + pluráli v SNK

199
TabuĐka 4 Výskyt slova uþiteĐ v SNK
Pád/þíslo Gramatická prípona Poþet výskytov v Slovenskom národnom korpuse

N. sg. nulová prípona 22477


(-teĐ = derivaþná
prípona)
G. sg., -a 15173
A. sg.

D.sg., -ovi 2243


L.sg.

I.sg., -om 9235


D.pl.

N.pl. -ia 17032

G.pl., -ov 27849


A.pl.

L.pl. -och 449

I.pl. -mi 3383

Výskyt všetkých tvarov slova uþiteĐ 97 841 x


v singulári + pluráli v SNK

S ohĐadom na výsledné numerické nízke zastúpenie žien-uþiteliek, ktoré nezodpovedá


objektívnej realite navrhujeme tam, kde to situácia umožĖuje, používaĢ obe lexikálne
jednotky, a teda uþiteĐ a uþiteĐka alebo uþiteĐka a uþiteĐ, príp. uþitelia a uþiteĐky/uþiteĐky
a uþitelia.

Záver
Príspevok treba chápaĢ v kontexte rodovo citlivého prístupu k jazyku s cieĐom
zviditeĐĖovaĢ ženy v jazyku všade tam, kde je to možné, a to najmä v konkrétnych situáciách.
Opakom tohto úsilia je zneviditeĐĖovanie (príp. þasté ignorovanie) žien v jazyku.
Príspevok rozoberá nefunkþné použitie generického maskulína, kde sa žiada použiĢ
feminínum. Generické maskulínum sa nespochybĖuje ako také, uvádzajú sa konkrétne
prípady použitia tohto javu vo verejnej sfére pri mužských apelatívnych názvoch povolaní,
hoci odkazujú na osoby ženského pohlavia. Ide o konkrétne prípady, ktoré sú uvedené ako
reálna situácia A – E. Napr. „Môže byĢ žena prezidentom?“ alebo pri odkaze na ženu ako
„sþítacieho komisára“. Autorka analyzuje príþiny tohto fenoménu a navrhuje možné riešenie

200
v prípadoch, kde je vhodnejšie použiĢ tvar feminína. Spomínaná sentencia „Môže byĢ žena
prezidentom?“ je položená znaþne sugestívnym spôsobom, ak si uvedomíme, že žena sa môže
staĢ prezidentkou, ale nie prezidentom, a preto je v tejto súvislosti vhodné použiĢ ženský
prechýlený výraz prezidentka namiesto generického maskulína prezident. Nevdojak sa totiž
vynára otázka: Pramení nedôvera k ženským pomenovaniam povolaní v nedôvere
ku schopnostiam žien?
Autorka príspevku ako angliþtinárka porovnáva situáciu slovenþiny s angliþtinou. Oba
jazyky predstavujú dva typologicky rozdielne systémy. Slovenþina sa prejavuje ako znaþne
rodový jazyk (napr. prezident – prezidentka), kým angliþtina už len zo svojej podstaty
zakrýva príslušnosĢ rodu využívaním tzv. duálneho rodu, ktorý odkazuje rovnako na osoby
ženského ako aj mužského pohlavia (napr. anglické apelatívum president odkazuje
na prezidentku rovnako ako aj na prezidenta).
Kritika rodovo citlivého prístupu spoþíva v tvrdení, že maskulínum odkazuje na osoby
mužského i ženského pohlavia súþasne. S týmto tvrdením možno súhlasiĢ len do urþitej miery
a len za istých podmienok, najmä však vo všeobecnosti (napr. keć hovoríme o slovenských
prezidentoch). Avšak cieĐom príspevku bolo dokázaĢ nevhodnosĢ aplikovania generického
maskulína v konkrétnych situáciách, kedy sa odkazuje na konkrétnu osobu (porov. premiér
SR a premiérka SR v dobe premiérovania prof. Ivety Radiþovej). Ako argument na podporu
tohto tvrdenia bola použitá metóda komponentovej analýzy (pozri tabuĐku 1 a 2) a výskumná
sonda výskytu dvojice slov uþiteĐ – uþiteĐka v SNK (tabuĐka 3 a 4), kde sa ukazuje silné
zastúpenie maskulína v neprospech žien, þo je spôsobené presadzovaním gramatických
pravidiel (generického maskulína) na úkor objektívnej reality (v školstve reálne pracuje viac
uþiteliek ako uþiteĐov, ale v jazyková prax sa tvári, že je to presne naopak).
Naša kritika generického maskulína je otvorená kritickým argumentom na mailovej
adrese Petra.Jesenska@umb.sk.

Literatúra

CVIKOVÁ, Jana: Nerodíme sa ako ženy a muži. In: Ružový a modrý svet. Rodové
stereotypy a ich dôsledky. Bratislava: Aspekt 2005, s. 11 – 36.
ýERNÝ, JiĜí: Úvod do studia jazyka. Olomouc: Rubico 2008. 248 s.
DOLNÍK, Juraj: Lexikológia. Bratislava: Univerzita Komenského 2003. 236 s.
DVONý, Ladislav a kol.: Morfológia slovenského jazyka. Bratislava: SAV 1966, s. 128
– 138.

201
HORECKÝ, Ján: Vývin a teória jazyka. Bratislava: SPN 1983. 112 s.
JESENSKÁ, Petra: Prezentovanie rodových rol a stereotypov vo vybraných uþebniciach
anglického jazyka. Banská Bystrica: FHV UMB 2009. 161 s.
http://korpus.juls.savba.sk/(20/10/2013) Slovenský národný korpus
Krátky slovník slovenského jazyka. (V texte ako KSSJ). Bratislava: SAV 2003. 990 s.
MIKO, František: Rod, þíslo a pád podstatných mien. Bratislava: SAV 1962. 256 s.
MISTRÍK, Jozef: Jazyk a reþ. Bratislava: Mladé letá 1999. 432 s.
ONDREJOVIý: Slavomír. Súþasná jazyková situácia a jazyková politika na Slovensku.
In: Odkazy a výzvy modernej jazykovej komunikácie. Ed. J. Klincková. Banská Bystrica: FHV
UMB 2010, s. 123 – 137.
Slex99. 1998. Kol. autorov. Bratislava: Slovenský jazykový korektor 1992 – 1998,
Forma, s.r.o. © 1987-1997 Jazykovedný ústav ďudovíta Štúra SAV.
URBANCOVÁ, Lujza: Rodovo citlivá slovenþina – súþasný stav, možnosti jej tvorby
a využitia. In: Odkazy a výzvy modernej jazykovej komunikácie. Ed. J. Klincková. Banská
Bystrica: FHV UMB 2010, s. 558 – 569.

202
Verbálna komunikácia trénera v sociálnej interakcii s hráþmi volejbalu

Peter Kaþúr – Terézia Slanþová


Katedra edukológie hier a Katedra športovej humanistiky a kinantropológie, Fakulta športu
Prešovskej univerzity, Prešov

1. Úvod do problematiky komunikácie


Komunikácia slúži ako signifikantný element v rámci sociálnej interakcie tréner a hráþi.
Priame diagnostikovanie komunikácie v športovom kontexte je v súþasnosti málo prebádanou
oblasĢou. ÚroveĖ komunikaþných zruþností trénera zohráva dôležitú úlohu v procese
upevĖovania vzĢahov medzi trénerom a hráþmi a je determinantom výkonnosti hráþov
v tímových športoch.
Interpersonálna komunikácia poskytuje možnosti porozumieĢ psychologickému aspektu
vzĢahu tréner – hráþ a je prostriedkom pre tvorbu efektívneho vzĢahu medzi nimi. Tréneri si
môžu zvoliĢ autoritatívny alebo demokratický prístup k trénovaniu a môžu vytváraĢ nezávislé
vzĢahy s hráþmi (Taylor, Wilson, 2005). Komunikácia trénera ako efektívne médium pre
prenos informácií ovplyvĖuje tímové procesy, motiváciu, koncentráciu, postoje, pocity
a správanie (Yukelson, 1993).
Analýza komunikaþného správania, ktoré sa objavuje nezávisle alebo v rôznorodých
interakciách, môže objasniĢ problém sociálnej interakcie tréner – hráþ.
Predchádzajúce výskumy komunikaþných interakcií neboli späté s oblasĢou športu.
Štúdie zamerané na analýzu komunikácie pilotov prezentujú ich vyššiu explicitnosĢ (Orasanu,
1990). Vedecké štúdie autorov ako Jentsch et al. (1995) poukazujú na fakt, že explicitnejšia
komunikácia koreluje s lepším výkonom.
V športovom kontexte sa v štúdii realizovanej autormi Lausic et. al (2009) preukázali
signifikantne rozdielne komunikaþné sekvencie víĢazných a porazených tímov aplikovaním
sekvenþnej analýzy. Štúdia zameraná na analýzu efektívnosti verbálneho prejavu trénera
v priebehu zápasov poukazuje na dôležitosĢ krátkych a pozitívnych verbálnych inštrukcií
smerom k hráþom (Moreno et al., 2005).
Väþšina športových štúdií sa taktiež zameriava na dôležitosĢ spätnej väzby trénera ako
súþasti efektívnych komunikaþných zruþností.
PodĐa Zusková et. al (2010) neadekvátne stimuly trénera (napr. neadekvátne verbálne
prejavy trénera, opakovaný zážitok neúspechu) môžu spôsobiĢ zlé adaptovanie sa hráþa na

203
stimuly, þo spôsobuje psychickú maladaptáciu hráþov alebo presnejšie povedané, hráþi nie sú
schopní adaptovaĢ sa.
Štúdia sa zaoberá verbálnou komunikáciou trénera v sociálnej interakcii s hráþmi
volejbalu v priebehu volejbalových zápasov.

2. CieĐ
CieĐom štúdie bola transkripcia verbálneho prejavu trénera a následná sekvenþná
analýza verbálnych formulácií vo víĢazných a prehratých setoch.

3. Metódy výskumu a organizácia výskumu


Výskum bol realizovaný na trénerovi volejbalu a 13 až 15-roþných hráþoch.
Volejbalový tím VK CHEMES Humenné súĢaží v národnej mládežníckej volejbalovej lige na
Slovensku a v roku 2009 sa stal víĢazom.
Video a audio nahrávky komunikácie trénera boli zachytené poþas 4. volejbalových
zápasov (3 víĢazné a 1 prehratý rozdelené na 10 víĢazných a 5 prehratých setov). Tréner mal
diktafón zavesený na krku
a mikrofón bol pripnutý na jeho
triþku. Pozícia kamery bola
prispôsobená tak, aby sme mali
trénera vo vizuálnom uhle.
Volejbalový tím VK
CHEMES Humenné súperil
so štyrmi tímami a dosiahol tieto
výsledky: Humenné vs. MŠK
Vranov nad TopĐou 1:3,
Humenné vs. VKM Stará
ďubovĖa 3:1, Humenné vs.
Slávia VK PU Prešov 3:0 a
Humenné vs. VK Slávia Svidník 3:1. Obrázok 1.: Ukážka transkriptu v programe Clan.
Každý verbálny prehovor trénera, ktorý sa objavil v priebehu volejbalových setov, bol
transkribovaný v programe Computerized Language Analysis CLAN systému CHAT Codes
for the Human Analysis of Transcript (Whinney, 2010). Softvér umožĖuje transkribovaĢ
Đudský verbálny prejav do písomnej podoby. Pôvodne bol CHAT vytvorený so zámerom

204
transkribovaĢ detskú reþ, ale neskôr sa jeho použitie rozšírilo na širšiu populáciu a výskumné
oblasti. Ukážka transkriptu verbálneho prejavu trénera je znázornená na Obrázku 1.
Vytvorené audiovizuálne záznamy boli podrobené štandardným metódam transkripcie.
Na transkribovanie sme použili existujúci softvér Codes for the Human Analysis of Transcript
CHAT systému Child Language Data Exchange System CHILDES. Metodika
audiovizuálneho sledovania a samotného transkriptu hovoreného prejavu trénerov vychádza
z výskumnej úlohy (VEGA þ. 1/0455/08) analyzujúcej komunikáciu trénera a hráþov
loptových hier (futbal, hádzaná, volejbal) staršieho školského veku (pozri aj Slanþová –
Slanþová, 2009, 2010, Slanþová – Kaþúr, 2010, Zajacová, 2010).

3.1. Kódovanie
Vytvorili sme dve skupiny dát, jedna z nich pozostávala z desiatich víĢazných setov
a druhá z piatich prehratých setov. V oboch setoch bol verbálny prejav trénera rozdelený na
verbálne formulácie definované ako najmenšie diskrétne vety, alebo frázy vyslovené
þlovekom (Jeong, 2003).

TabuĐka 1.: Komunikaþná typológia podĐa Bowers et. Al (1998).

Verbálne formulácie, ktoré prešli procesom kódovania, sme rozdelili do dvoch hlavných
skupín. Prvú skupinu tvoria samostatné verbálne formulácie (SVF). Do tejto skupiny sme
zaradili verbálne formulácie, ktoré nevytvárali žiadne reĢazce s inými verbálnymi
formuláciami (napríklad emocionálna verbálna formulácia EVF „poćme PeĢo, zaber!“ sa

205
v þasovom rade vyskytla bez toho, aby bola nasledovaná alebo predchádzaná inou verbálnou
formuláciou). Druhú skupinu tvoria nesamostatné verbálne formulácie (NVF*), respektíve
všetky verbálne formulácie, ktoré vzájomným kombinovaním vytvárali komunikaþnú reĢaz
vo verbálnom prehovore (i). Ako príklad verbálnej reĢaze môžeme uviesĢ IVF (inštrukþná
verbálna formulácia) – NVF (neurþitá verbálna formulácia) – IVF (inštrukþná verbálna
formulácia) „Ćuro, choć doprava!“- „OK?“- „Zaþni ho brániĢ!“ (i).

Každú samostatnú aj nesamostatnú VF vo verbálnych prehovoroch trénera sme


z hĐadiska funkcie verbálnych formulácií okódovali len raz, ako VF priradenú k urþitej
skupine podĐa komunikaþnej typológie vytvorenej autormi Bowers et al. (1998).
Komunikaþná typológia pozostáva zo šiestich typov VF (pozri Tab. 1), ktorá bola
modifikovaná Lausic et. al (2009). V našom výskume sme þiastoþne rozšírili typológiu
prerozdelením emocionálnych verbálnych formulácií na dve subkategórie emocionálne
pozitívnych a negatívnych verbálnych formulácií.

3.2. Analýza
Po ukonþení procesu kódovania sme pomocou softvéru DAT - Discussion Analysis
Tool software (Jeong, 2003) vypoþítali sekvenþnú analýzu okódovaných nesamostatných
verbálnych formulácií (NVF) pre víĢazné a prehraté sety. Softvér DAT bol vytvorený
s cieĐom analyzovaĢ a vizualizovaĢ komunikaþné vzorce v Đudskej reþi (Lausic et. al, 2009).
V tomto výskume sme analyzovali 49 (7 x 7) možných kombinácií súvislých
verbálnych formulácií. PodĐa Lausic et. al (2009) predpokladaná pravdepodobnosĢ prechodu
je pravdepodobnosĢ, že jeden typ verbálnej formulácie priamo nasleduje iný typ verbálnej
formulácie na základe náhodnosti. Diagnostikovaná pravdepodobnosĢ prechodu vychádza
z poþetnosti výskytu interakþného páru vo verbálnom prejave. Ak napríklad v 40-tich
prípadoch zo 100 pozorovaných verbálna formulácia A nasledovala verbálnu formuláciu B,
pravdepodobnostný prechod medzi A a B by bola .40 (alebo 40 delený 100-mi).
Na zistenie, ktorý z interakþných prechodov je možné považovaĢ za interakþný vzorec,
sme vypoþítali zo skóre v softvéri DAT, aby sme urþili, þi pravdepodobnosĢ interakþných
prechodov bola signifikantne vyššia alebo nižšia ako predpokladaná pravdepodobnosĢ
testovaná na hladine alfa p<.05 (Bakerman, Gottman, 1997).

206
4. Výsledky a diskusia
4.1. Frekvencie verbálnych formulácií
Analyzovali sme a okódovali 3697 verbálnych formulácií, z toho 2096 okódovaných
verbálnych formulácií vo víĢazných setoch a 1601 okódovaných verbálnych formulácií
v prehratých setoch. Frekvencie výskytu a jednotlivé percentuálne hodnotenie okódovaných
verbálnych formulácií sú prezentované na Obrázku 2.

Inštrukþné verbálne formulácie (IVF) reprezentovali takmer polovicu verbálnych


formulácií vo verbálnom prejave trénera (42,5 %). Výsledky Bloom et. al (1999) poukazujú,
že taktické inštrukcie sú najfrekventovanejšou premennou v okódovanom komunikaþnom
prejave (29 %). Domnievame sa, že tento fakt bol ovplyvnený potrebou trénera kontrolovaĢ
a riadiĢ hráþov v priebehu zápasov. Inštrukcie boli súþasĢou taktických usmernení: podanie
do špecifických zón ihriska, podanie na konkrétneho hráþa s najslabším príjmom podania,
obrana na sieti na základe postavenia súperovho útoþníka (predný, zadný), používanie
rôznych typov podania.
Faktické verbálne formulácie (FVF) boli druhou najfrekventovanejšou verbálnou
formuláciou (23,64 %) a ich používanie úzko súviselo s IVF verbálnymi formuláciami
v prípade aplikácie spätnej väzby. Kanki, Lozito, and Foushee`s (1989) zistili, že tímy
s lepšou výkonnosĢou preukazovali vyššie hodnoty predikatívnych vzorcov zahrĖujúcich
príkazy a potvrdzovacie verbálne formulácie.

207
TreĢou najpoþetnejšou skupinou boli EVF+ (22,96 %), ktoré tréner používal pri
povzbudzovaní, chválení a motivovaní hráþov a ktoré boli úzko prepojené s vnútorným
prežívaním trénera. Allen et. al (1998) poukázal na fakt, že frekventované chválenie
v kombinácii a inštrukcia po dobrom výkone, ako aj frekventované povzbudenie a korekþná
inštrukcia po chybe, je spájaná s väþšou spokojnosĢou hráþov s trénerom a tímovou
angažovanosĢou. Analyzovali sme 10 víĢazných setov v porovnaní s 5 prehratými setmi,
z þoho vyplýva aj rozdiel medzi EVF+ a EVF-, ktorý predstavuje 2,7 %. Na druhej strane
frekvencia výskytu EVF- narástla v priebehu prehratých setov, kedy tréner nebol spokojný
s dodržiavaním taktických pokynov zo strany hráþov.
Nižšie hodnoty frekvencie výskytu NVF verbálnych formulácií (5,98 %) súviseli
so zistením, že verbálny prejav trénera bol dominantný v každom sete a komunikaþná
interakcia inklinovala na stranu trénera. Tréner komunikoval zväþša nepriame otázky
a minimálne potvrdzoval verbálne formulácie hráþov PVF (1,8 %). Najnižšie hodnoty
frekvencie výskytu MVF (0,38 %) poukazujú na trénerovo sústredenie sa na výkon hráþov
a hru samotnú. Tréner sa nenechal rušiĢ vonkajšími vplyvmi (diváci, neadekvátne správanie
súpera).
Rozdiel medzi nesamostatnými (40,96 %) a samostatnými (59,04 %) IVF dosiahol
takmer 20 %. V priebehu zápasov boli inštrukcie aplikované trénerom v pravidelných
intervaloch vo forme nezávislej frázy alebo vety, ktorá musela byĢ krátka a zrozumiteĐná.
Jedinou možnosĢou, kedy mohol tréner aplikovaĢ súvislejší prejav a dlhšie inštruovanie, boli
oddychové þasy (dva oddychové þasy pre domáci tím 2x30s, dva oddychové þasy pre tím
súpera 2x30s) a prestávky medzi setmi (3 minúty v rámci každej prestávky). Zetou et. al
(2008) zistil, že najviac prehovorov vyslovených volejbalovým trénerom poþas oddychových
þasov súviselo s hernou taktikou.
Rovnaké zdôvodnenie môže byĢ aplikované na závislé (40,59 %) a nezávislé (59, 41 %)
EVF+ verbálne formulácie. Rozdiel aj v tomto prípade predstavuje takmer 20 % a vychádza
z charakteru hry. Tréner reagoval pozitívnym spôsobom prevažne po úspešných výkonoch
hráþov alebo po chybách súperov, ale jedinou možnosĢou, kedy mohol tréner súvislejším
spôsobom chváliĢ a povzbudzovaĢ boli oddychové þasy.
Rozdiel medzi samostatnými (57,07 %) a nesamostatnými (42,92 %) mimo
kontextovými verbálnymi formuláciami (MVF) mohol byĢ spôsobený þasovými
determinantami. Mimo-kontextové verbálne formulácie (MVF) boli len v minimálnej miere
aplikované trénerom a len ako nezávislé verbálne formulácie, nie v zreĢazených sekvenciách.

208
4.2. Interakþné prechody verbálnych formulácií
V priebehu vyhratých a prehratých setov sme vo verbálnom prejave trénera zaznamenali
827 zreĢazených verbálnych prehovorov, v priemere 55 zreĢazených sekvencií v priebehu
jedného setu. Analyzovali sme 538 zreĢazených verbálnych prehovorov v priebehu víĢazných
setov, þo predstavuje 54 verbálnych prehovorov na jeden set a 289 verbálnych prehovorov
v prehratých setoch, þo predstavuje 58 zreĢazených sekvencií v priebehu jedného prehratého setu.
Pravdepodobnosti prechodov špecifických komunikaþných vzorcov a štatisticky signifikantné
vzorce, ako aj absencie interakþných vzorcov, sú prezentované v TabuĐke 2 a v TabuĐke 3.

Tréner aplikoval poþas prehratých, ale aj víĢazných setov súvislé verbálne prehovory

209
poþas oddychových þasov, striedaní a poþas prestávok medzi setmi. V týchto situáciách mal
tréner dostatok þasu aplikovaĢ þo najviac spätno-väzbových informácií.
Najfrekventovanejšie interakþné prechody sú spájané s inštrukciami bez ohĐadu na
výsledky setov. Predpokladáme, že charakter športovej hry a úzka komunikaþná interakcia
medzi trénerom a hráþmi v športovom prostredí mohla ovplyvniĢ dominanciu inštrukcií
v komunikaþných vzorcoch. Vyššia frekvencia výskytu interakþných prechodov bola
preukázaná v IVFĺIVF, FVFĺIVF, vo víĢazných a prehratých setoch. Poukazuje to na
potrebu trénera neustále inštruovaĢ bez ohĐadu na výsledok skóre. Analýza preukázala, že
tréner používal frekventovane interakþný prechod EVF+ĺACT. Domnievame sa, že
motivaþné prejavy, ktoré
predchádzali
inštrukciám, mohli
zefektívniĢ inštrukcie
aplikované hráþom.
Následná analýza
indikuje vyššiu
frekvenciu výskytu
interakþného vzorca
EVF-ĺIVF v
prehratých setoch
v porovnaní s víĢaznými
setmi.
Zo 49 možných
komunikaþných vzorcov
sa v priebehu víĢazných
setov objavilo 33
(67,34 %) a 27 (55,10 %) v prehratých setoch. Vizuálna komparácia dvoch komunikaþných
diagramov na Obrázku 3 a Obrázku 4 preukazujú, že komunikaþné vzorce v priebehu
víĢazných setov boli homogénnejšie ako vzorce v prehratých setoch. Vyššia homogenita je
prezentovaná vyššou pravdepodobnosĢou výskytu špecifických vzorcov a vyššou frekvenciou
výskytu, ako aj vyššou frekvenciou interakþných vzorcov (Lausic et. al, 2009). Absencia
piatich interakþných vzorcov v priebehu prehratých setov, v porovnaní s jedným absentujúcim
interakþným vzorcom v priebehu víĢazného setu, poukazuje na homogenitu na strane
víĢazných setov.

210
Obrázok 3 a Obrázok 4 poukazujú na tok komunikácie trénera v priebehu víĢazných
a prehratých setov. Pravdepodobnosti prechodov komunikaþných kanálov ako grafického
zobrazenia komunikaþných javov boli vygenerované pomocou softvéru DAT.
Hrubé þiary v diagrame reprezentujú interakcie, ktoré majú vyššiu pravdepodobnosĢ
výskytu a tenké þiary reprezentujú interakcie, ktoré majú menšiu pravdepodobnosĢ výskytu
(Lausic et. al, 2009).
Výsledky odhaĐujú, že
v priebehu víĢazných setov
absentuje 16 interakþných
vzorcov v porovnaní s 20
absentujúcimi vzorcami
v priebehu prehratých setov.
Zaznamenali sme zhodu 15.
absentujúcich vzorcov
(41,55 %) identických pre
víĢazné a prehraté sety.
Analýza preukázala, že tréner
nepoužíval mimo-kontextové
verbálne formulácie (MVF)
v zreĢazených sekvenciách
s inými verbálnymi
formuláciami, a to v oboch
interakþných smeroch.
SchopnosĢ trénera zameriavaĢ sa na relevantné a dôležité aspekty výkonu hráþov potvrdzuje
absencia mimo-kontextových verbálnych formulácií (MVF) vo všetkých prehratých
a víĢazných setoch. Okrem absencie MVF formulácií sme zaznamenali aj absencie (a)
NVFĺFVF- vo víĢazných setoch a (a) EVF+ĺEVF-, (b) EVF-ĺEVF+, (c) PVFĺEVF+,
(d) EVF+ĺPVF, (e) FVFĺ PVF v prehratých setoch.
Na základe štatistickej analýzy zahĚĖajúcej Z-skóre pre víĢazné a prehrané sety, z 33
komunikaþných vzorcov analyzovaných v priebehu prehraných setov, malo 7 vyššiu
pravdepodobnosĢ výskytu: (a) IVFĺFVF (19 %), (b) EVF+ĺFVF (21 %), (c) FVFĺEVF+
(11 %), (d) NVFĺPVF (27 %), (e) FVFĺIVF (45 %), (f) EVF+ĺIVF (44 %), (g)
EVF+ĺNVF (2 %). Štatistický významné vzorce zvýraznené tuþným písmom sa neobjavili
v priebehu prehratých setov. Rovnaký poþet vzorcov malo signifikantne vyššiu

211
pravdepodobnosĢ výskytu v priebehu prehratých setov: IVFĺFVF (23 %), EVF+ĺFVF
(22 %), NVFĺIVF (15 %) a FVFĺEVF+ (7 %), FVFĺIVF (38 %), IVFĺNVF (2 %),
IVFĺEVF- (2 %). Štatisticky významné komunikaþné vzorce zvýraznené tuþným písmom
sme nezaznamenali v priebehu víĢazných setov.
Predpokladaný výskyt komunikaþných vzorcov je založený na tvrdení, že komunikaþné
sekvencie majú rovnakú pravdepodobnosĢ výskytu. Toto tvrdenie nepozostáva z praktických
a pozorovateĐných sekvencií výskytu a stanovených základných pomerov. (Lausic et. al,
2009).

5. Záver
Verbálny prejav trénera a jeho komunikaþný štýl bol špecifický pre oblasĢ športu
a vychádzal z charakteru volejbalovej hry.
Najfrekventovanejšie verbálne formulácie, ktoré sme zaznamenali, boli inštrukcie (IVF
42,5 %), faktické (FVF 23,64 %) a pozitívne emocionálne verbálne formulácie (EMO+
22,96 %). Frekvencia výskytu samostatných a nesamostatných negatívnych emocionálnych
verbálnych formulácií (EMO-) bola vyššia v priebehu prehratých setov v porovnaní
s víĢaznými setmi, kde dominovali pozitívne emocionálne verbálne formulácie EMO+.
Analýzou interakþných prechodov verbálnych formulácií sme zistili frekventovaný
výskyt interakþných vzorcov prepojených s inštrukciami bez ohĐadu na výsledky jednotlivých
setov. Komunikaþné vzorce detegované v komunikaþnom prejave trénera preukázali vyššiu
homogénnosĢ vo vyhratých setoch, v porovnaní so vzorcami v prehratých setoch. ZreĢazené
verbálne formulácie sa vyskytovali hlavne v priebehu oddychových þasov, striedaní
a prestávok medzi setmi.

Literatúra

ALLEN, Justin B. – HOWE, Bruce L.: Player ability, coach feedback, and female
adolescent athletes` perceived competence and satisfaction. In: Journal of Sport and Exercise
Psychology. 1998, s. 280 – 299.
BAKERMAN, Roger – GOTTMAN, M. John: Observing interaction: An introduction
to sequential analysis. Cambridge: Cambridge University Press 1997. 224 s.
BLOOM, Gordon A. – CRUMPTON, Rebecca – ANDERSON, Jenis E.: A Systematic
Study of the Teaching Behaviours of an Expert Basketball Coach. In: The Sport Psychologist.
California: Human Kinetics 1999, s. 157 – 170.

212
BOWERS, C. – JENTSCH, F. – SALAS, E. – BRAUN, C. C.: Analyzing
communication sequence for team training needs assessment. In: Human Factors, 1998, þ. 40,
s. 672 – 679.
JENTSCH, F. G. – SELLIN-WALTER, S. – BOWERS, S. – SALAS, E.: Crew
coordination behaviours as predictors of problem detection and decision making times.
Preceedings of the Human Factors and Ergonomics Society. In: 39th Annual Meeting Santa
Monica CA: Human Factors and Ergonomics Society 1995, s. 1 350 – 1 353.
JEONG, Alan: The sequential analysis of group interaction and critical thinking in
online threatened discussions. In: The American Journal of Distance Education. Florida:
Lawrence Erlbaum Associates 2003, s. 25 – 43.
JEONG, Alan: Discussion Analysis Tool. Retrieved October 2, 2010, Web site:
http://myweb.fsu.edu/ajeong/dat/. 2009.
KANKI, G. B. – LOZITO, S. C. – FOUSHEE, H. C.: Communication indexes of crew
coordination. In: Aviation, Space, and Environmental Medicine. 1989, þ. 60, s. 56 – 60.
LAUSIC, D. – TENENBAUM, G. – ECCLES, D. – JEONG, A. – JOHNSON, T.:
Intrateam Communication and Performance in Doubles Tennis. In: Research Quarterly for
Exercise and Sport. Florida: Research Library 2009, s. 281 – 290.
MORENO, M. P. – SANTOS, J. A. – CERVELLO, E. – IGLESIAS, D. – DEL
VILLAR, F.: The Efficacy of the Verbal Behaviour of Volleyball Coaches during
Competition. In: European Journal of Human Movement. Motriciad 2005, s. 55 – 69.
ORASANU, J.: Shared mental models and crew performance. Princeton: Princeton
University Press 1990, s. 272 – 277.
SLANýOVÁ, Daniela – SLANýOVÁ, Terézia: Sociálna deixa v trénerskom registri.
In: Odkazy a výzvy modernej jazykovej komunikácie. Zborník príspevkov zo 7. medzinárodnej
vedeckej konferencie konanej 23. – 24. 09. 2009 v Banskej Bystrici. Banská Bystrica:
Univerzita Mateja Bela 2010, s. 510 – 523.
SLANýOVÁ, Terézia – KAýÚR, Peter: Diagnostika gestiky vo volejbale. In: Pohyb
þlovČka - základní a sportovní motorika, diagnostika a analýza. Ostrava: Ostravská univerzita
v OstravČ, Pedagogická fakulta 2010, s. 163 – 173.
SLANýOVÁ, Terézia – SLANýOVÁ, Daniela: Attitudinal communicative acts in the
ball games training of the players in older school-age. In: Przegląd Naukowy Kultury
Fizycznej Universytetu Rzeszowskiego, Kwartalnik. XII. Rzeszów 2009, s. 274 – 278.
TAYLOR, Jim – WILSON, Gregory: Applying Sport Psychology: Four Perspectives.
London: Human Kinetics 2005. 310 s.

213
WHINNEY, B. M.: The Childes Project. Tools for Analyzing Talk. Retrieved October 2,
2010, Web site: http://childes.psy.cmu.edu/manuals/CLAN.pdf. 2010.
YUKELSON, David: Communicating effectively. In: J.M. Williams (Ed.) Applied sport
psychology: Personal growth to peak performance Mountain View, CA: Mayfiel 1993, s. 122
– 136.
ZAJACOVÁ, Stanislava: Symbiotický plurál a posuny v slovesnej a zámennej osobe
ako prejav asymetrie medzi komunikaþnými partnermi. In: Philologica Juvenilia Bohemica
Olomucensia. Olomouc: Univerzita Palackého 2010, s. 90 – 96.
ZETOU, E. – KOURTESSIS, T. – GIAZITZI, K. – MICHALOPOULOU, M.:
Management and Content Analysis of Timeout during Volleyball Games. In: International
Journal of Performance Analysis in Sport. Cardiff: University of Wales Institute 2008, s. 44 – 55.
ZUSKOVÁ, Klaudia – MALÝ, Tomáš – STEJSKAL, Tomáš – DURKAý, Patrik:
OsobnosĢ športovca z pohĐadu vybraných oblastí psychológie športu. Prešov: Prešovská
univerzita 2010. 231 s.

214
Funkþný þlen rodinné meno v triede slobodných v Papradi

Miroslav Kazík
Katedra slovenského jazyka a literatúry, Filozofická fakulta Univerzity sv. Cyrila a Metoda,
Trnava

V príspevku si všímame jeden z funkþných þlenov živého osobného mena v triede


slobodných v staroturianskej kopaniþiarskej osade Paprad. Živé osobné mená sú neúradné
antroponymá, ktoré môžu pozostávaĢ z jedného alebo viac funkþných þlenov (Fý), ktorými sú
rodné (krstné) meno, priezvisko, individuálna charakteristika, rodinné meno, meno domu
a apelatívny þlen. Funkþný þlen je þlen vymedzený pomocou základných sémantických
príznakov ako prvok s osobitnou designáciou. Funkþné þleny vytvárajú pomenovacie modely.
Antroponymické modely sú konštitutívnymi prvkami sústavy (systému) osobných mien.
Antroponymický model sa v danej komunikaþnej situácii realizuje ako konkrétny
antroponymický znak (v tomto prípade ako živé meno) (Blanár – Matejþík, 1978, s. 14 a 17).
Rodinné meno (RM), ktoré funguje ako samostatné živé meno, pomenúvajúce rodinu
ako celok, ale ktoré môže byĢ aj súþasĢou živého osobného mena jednotlivca, sa podĐa
V. Blanára vyznaþuje hlavne príznakmi [+ dediþnosĢ] v rámci pokrvného príbuzenstva
a signalizovanie [+ príbuzenského vzĢahu k rodine ako celku]. DediþnosĢou sa oslabujú, aj
ustupujú príznaky [konotatívnosĢ] a [spoloþenské zaradenie a hodnotenie] (Blanár – Matejþík,
1978, s. 29 – 30).
S Fý RM je jednoþlenných 5 modelov a 7 živých mien, dvojþlenných 20 modelov a 32
živých mien, trojþlenných 30 modelov a 38 živých mien, štvorþlenných 10 modelov a 12
živých mien, päĢþlenné 4 modely a 5 živých mien. Najviac sa Fý RM objavuje v trojþlenných
živých osobných menách. Dva Fý RM sú v modeloch a živých menách:
Dvoranéch Bukovþan RM1 = MD + RM1/MD
Anna Roháþkech Zámeþníkéch K + <RM1> = P + <RM11>
mladí Adámek Košþáléch Honvítéch Lukáš
A – P1 = RMD + <RM11> = <P> + RM11 = MD + K
mladí Adámek Košþáléch Honvítéch Michal
A – P1 = RMD + <RM11> = <P> + RM11 = MD + K.
S príbuzenskou motiváciou podĐa otca je 65,3 % funkþných þlenov rodinné meno (64,
z toho u slob. mužov 31) (vrátane jedného Fý RM podĐa nevlastného otca), podĐa matky
17,3 % (17, z toho u slob. mužov 10), podĐa starého otca 14,3 % (14, z toho u slob. mužov

215
12), podĐa starej mamy 3,1 % (3, z toho u slob. mužov 3). (K živému menu vnuk Latákéch
Milan priraćujeme model A + RM44 = MD + K vzhĐadom na to, že v súþasnosti žije len stará
matka pomenovaného. Rodinné meno v tomto živom mene by sa mohlo chápaĢ aj ako
s príbuzenskou motiváciou podĐa starého otca alebo starých rodiþov.)

Funkþné þleny rodinné meno s antropobázou priezviska tvoria 33,67 % (33, z toho 13 u
slobodných mužov).
5,10 % funkþných þlenov rodinné meno (5) obsahuje antropobázu priezviska náreþovo
obmenenú:
Sadlonki <RM1> = <P>
Martinka Sadlonéch K + RM1 = <P>
Brano Košþáléch K + *RM1 = <P>
mladí Adámek Košþáléch Honvítéch Lukáš
A – P1 = RMD + <RM11> = <P> + RM11 = MD + K
mladí Adámek Košþáléch Honvítéch Michal
A – P1 = RMD + <RM11> = <P> + RM11 = MD + K.
Priezvisko SadloĖ (SadloĖová) má v živých menách tvar Sadlonki, Sadlonéch, miesto
spoluhlásky Ė je tu tvrdé n. V priezvisku Koštial v živých menách je spoluhlásková skupina šĢ
nahradená skupinou šþ: Košþáléch.
Najþastejšia príbuzenská motivácia funkþných þlenov rodinné meno s antropobázou
priezviska je motivácia podĐa otca (24, z toho raz podĐa nevlastného otca), relatívne þastá je
motivácia podĐa starého otca (6), ćalej sú tu známe motivácia podĐa matky (2) a podĐa
manžela starej matky (1). 12 živých mien siedmich modelov predstavuje opisné
pomenovanie, ktoré signalizuje apelatívny funkþný þlen vyjadrujúci generaþné zaradenie:
Lenkin Hornáþkéch sin K + RM1<> = P + A
Mira Pribišéch cérki (K + RM = P)1 + A
Jarova Nemcéch céra (K + RM = P)1 + A
Jarov Nemcéch sin (K + RM = P)1 + A
Ochodnickích vnuk Miro RM4 = P + A + K
Ochodnickích vnuk Janko RM4 = P + A + K
Mirko Jana Ochodnickích vnuk K + (K + RM = P)4 + A
Mira Pribišéch cérka Veronika (K + RM = P)1 + A + K
Mira Pribišéch cérka Monika (K + RM = P)1 + A + K
Jana Ochodnickích vnuk Janko (K + RM = P)4 + A + K

216
Jana Ochodnickích vnuk Miro (K + RM = P)4 + A + K
Žofi Zemanéch z Jazvín vnuk (K + RM3 = P + CHp)44 + A.
Ostatné živé mená sú neopisné:
vnuk Poláþkéch A + RM4 = P
Janka Dornákéch K + RM1 = P
Simona Arbecíkéch K + RM1 = P
Renáta Nemcéch K + RM1 = P
Jaro Pleškéch K + RM1 = P
Ivanka Pilkéch K + RM1 = P
Stanka Matušíkéch K + RM1 = P
Anka Matušíkéch K + RM1 = P
Rada Gregoréch K + RM1<> = P
Silva Gregoréch K + RM1<> = P
Michala Gregoréch K + RM1<> = P
Janka Biesikéch K + RM[1]<> = P
Roháþkéch pri ýernákovi <RM1> = P + CHm
Lida Durcéch s Polomi K + RM1<> = P + MD = CHp
Anna Roháþkech Zámeþníkéch K + <RM1> = P + <RM11>
mladá Mila Skovajséch Štefanova céra A – K + RM1 = P + <K>1 + A.
Z morfologického hĐadiska funkþné þleny rodinné meno s antropobázou priezviska
majú tvar kolektívneho posesíva (ktorý je aj vo funkcii genitívu) s príponami -éch, -ích, raz aj
tvar nominatívu plurálu substantíva ženského rodu (Sadlonki).

Funkþné þleny rodinné meno, ktorého antropobáza nie je v mene domu a nie je zhodná
s antropobázou priezviska, tvoria 24,49 % Fý RM (24, z toho 17 u slobodných mužov).
Z príbuzenských motivácií je tu príbuzenská motivácia podĐa otca (13), podĐa matky (9,
z toho raz (RM1)11 a tri razy (RM1/2)11) a podĐa starého otca (2). 10 živých mien deviatich
modelov je opisných:
sin Vjeri Raškéch A + (K + RM1)11
vnuk po Janovi Bohatém A + (K + RM)4
vnuk po Janovi Bohatom A + (K + RM)4
Lubov Patajkov sin (K + RM)1 + A
Vjeri Babušákéch sin (K + RM1/2)11 + A
Raškovanov sin Mišov RM1<> + A + K1

217
céra Vjerinina Babušákéch Bunéch A + (K + RM1/2 + P3)11
Branov spot duba Babušákéch sin K1 + MD = CHp + RM11 + A
Vjerin sin Babušákéch (Martin) K11 + A + RM11 + 0K
Vjeri Babušáþki céra Bunovej (K + RM1/2)11 + A + P3/11.
14 živých mien desiatich modelov je neopisných:
Bušo RM1
Holubáréch RM1
Šunec RM1 : <MD>
Šuncéch RM1 : <MD>
Bukovþan RM1 /MD
Vjera Bukovþanéch (K + RM1) : MD
Janko Minárþiních K + RM1 : MD
Brano Šunec K + RM1 : MD
Palo Bušéch K + RM1 : <MD>
Brano Šuncéch K + RM1 : <MD>
Aniþka Zámeþníkéch K + <RM11> : MD
Dvoranéch Bukovþan RM1 = MD + RM1/MD
Božena Mlináréch mladá K + RM11 – A
Anna Roháþkech Zámeþníkéch K + <RM1> = P + <RM11>.
Funkþné þleny rodinné meno, ktoré nemajú antropobázu zhodnú s antropobázou
priezviska ani mena domu, majú tvar nominatívu singuláru substantíva mužského rodu
(životné), genitívu singuláru substantíva ženského rodu (Babušáþki), lokálu singuláru
substantíva mužského rodu adjektívneho pôvodu (po Bohatém, po Bohatom), nominatívu
singuláru posesívneho adjektíva mužského rodu (Patajkov, Raškovanov) a tvar kolektívneho
posesíva (ktorý je aj vo funkcii genitívu).

Funkþných þlenov rodinné meno s antropobázou mena domu je 41,84 % (41, z toho 26
u slobodných mužov). S príbuzenskou motiváciou podĐa otca je 27 funkþných þlenov, podĐa
matky 6 (z toho 3 razy (RM1 = MD)11), podĐa starého otca 6, podĐa starej matky 2. 20 živých
mien sedemnástich modelov je opisných:
sin Jara Bobikéch A + (K + RM = MD)1
sin Jara Bobika A + (K + RM = MD)1
sinovia Pala Majbéch A + (K + RM = <MD>)1
vnuk Jana Mišíkéch A + (K + RM = MD)4

218
vnuci Darini Vankéch A + (K + RM4 = MD)44
vnuk Raškéch Jana A + (RM = MD + K)4
vnuk Latákéch Milan A + RM44 = MD + K
Martina Chajera sinovja (K + RM = MD)1 + A
Jarki Mišíkéch sin (K + RM1 = MD)11 + A
Evin Honvítéch Lukáš (K + RM1 = MD)11 + K
Evin Honvítéch Michal (K + RM1 = MD)11 + K
Ivanova vnuþka Áronéch K4 + A + RM4 = MD
Janova Huþekova vnuþka (K + RM = MD)4 + A
Pavlišéch Janova Monika (RM = <MD> + K)1 + K
Pavlišéch Janova Anka (RM = <MD> + K)1 + K
Pavlišéch Janova Janka (RM = <MD> + K)1 + K
Huþkéch vnuk Ivko RM4 = MD + A + K
Janov Huþekov vnuk Janko (K + RM = MD)4 + A + K
Dominika Milanova Raškéch mladého céra K + (K + RM = MD - A)1 + A
Barborka Milanova Raškéch mladého céra K + (K + RM = MD - A)1 + A.
21 živých mien šestnástich modelov je neopisných:
Richtáréch RM1 = MD
Zdenka Áronka K + RM1 = MD
Katka Bobíþka K + RM1 = MD
Alenka Áronka K + RM1 = MD
Edo Bonko K + RM1 = MD
Miro Raškéch K + RM1 = <MD>
Ivan Raškovan K + RM1<> = <MD>
Dušan Raškovan K + RM1<> = <MD>
Anna Strelcéch K + <RM1> = MD
Jaro Richtárech (K + RM1 = MD) : MD
Janka Desátnikéch K + RM11 = MD
Dvoranéch Bukovþan RM1 = MD + RM1/MD
mladí Jano Koláréch A – K + RM1 = MD
mladá Fírka Anþa A - RM1 = MD + K
mladá Fírka Kaþena A - RM1 = MD + K
Olga Uþitelka Strelcéch <K> + CHz + <RM1> = MD
Zdeno Áron mlaþþí K + RM1 = MD + A

219
Jano Raškéch za kulturákom K + RM1 = <MD> + MD = CHp
Jano Raškéch Durec za kulturákom K + RM1 = <MD> + P1 + MD = CHp
mladí Adámek Košþáléch Honvítéch Lukáš
A – P1 = RMD + <RM11> = <P> + RM11 = MD + K
mladí Adámek Košþáléch Honvítéch Michal
A – P1 = RMD + <RM11> = <P> + RM11 = MD + K.
Funkþné þleny rodinné meno, ktoré majú antropobázu zhodnú s antropobázou mena
domu, majú tvar nominatívu singuláru substantíva mužského (životné) a ženského rodu,
genitívu singuláru substantíva mužského rodu (Bobika, Chajera), nominatívu singuláru
posesívneho adjektíva mužského (Huþekov) a ženského rodu (Huþekova) a tvar kolektívneho
posesíva (ktorý je aj vo funkcii genitívu).

Funkþný þlen rodinné meno je tvorený antropoformantom -éch (-ích od priezvisk


adjektívneho pôvodu), antropoformantom -ka (resp. -ki v pluráli) a antropoformantmi -ov,
-ova. Antropoformanty -éch a -ích poukazujú na vzĢah k rodine, antropoformant -ka
na patronymický vzĢah, antropoformant -ov na patronymický vzĢah a vzĢah k starému otcovi,
antropoformant -ova na vzĢah k starému otcovi.
Predok nositeĐov s rodinným menom Holubár, Holubáréch mohol byĢ chovateĐ
holubov, je menej pravdepodobné, že mal nejakú vlastnosĢ, ktorá súvisela s povolaním
holubára. Pri rodinnom mene Bukovþan, Bukovþanéch je pôvodná motivácia jasná. Stará
matka slobodných súrodencov pochádzala z Bukovca. Rodinné meno Bohatí/Bohatích má
pôvod v charakteristike starého otca, ktorý bol bohatým sedliakom. Rodinné meno ako
samostatné pomenovanie rodiny pri osobe so živým osobným menom s funkþným þlenom
rodinné meno Mlináréch je Mináréch a informátori uviedli, že rodina vlastnila mlyn.
S mlynárstvom súvisí aj rodinné meno Minárþiních. Tvar kolektívneho posesíva má pôvod
v tvare Minárþin, ktoré vzniklo z apelatíva minárka þi propria Minárka posesívnou príponou
-in (najpravdepodobnejšie s matronymickou funkciou). Rodinné meno Richtáréch má svoju
genézu v charakteristike starého otca, ktorý bol richtárom. Rodinné meno Dvoranéch má
pôvod vo veĐkom dvore jeho nositeĐov. Rodinné meno Zámeþníkéch je z individuálnej
charakteristiky podĐa zamestnania alebo z priezviska (a to z individuálnej charakteristiky).
V Novej Lhote na moravskej strane je niekoĐko nositeĐov priezviska Zámeþník. Priezvisko je
tam doložené už z rokov založenia dediny.
Rodinné meno Desátnikéch podĐa informátorov pravdepodobne súviselo s desiatkami,
þasĢami pozemkov. Desiatnik bol podĐa Historického slovníka slovenského jazyka (HSSJ

220
I, 1991, s. 246) „1. predstavený desiatku (v meste, cechu a pod.), 2. veliteĐ, vodca skupiny
(jednotky) desiatich mužov, 3. vyberaþ desiatku a i. daní“, podĐa Slovníka slovenských náreþí
(SSN I, 1994, s. 307) „þlovek poverený istou funkciou v obci a) þlen poriadkového
viacþlenného orgánu v obci, b) obecný sluha, c) v Starej Turej þlovek, ktorý donášal poštu
na lazy“, desiatnik bol aj „stupeĖ poddôstojníckej hodnosti“.
Pri rodinnom mene Bobíþka/Bobikéch sa núka viacero možných vysvetlení jeho vzniku.
Bobák je podĐa M. Kálala (1924, s. 30) „chrobák“, bobo je „povera“, bobþiĢ znamená „drobne
písaĢ“ a bobþiĢ sa zase „hnevaĢ sa“ („zlobiti se, sápati se“). Historický slovník slovenského
jazyka (HSSJ I, 1991, s. 139) pri hesle bobák uvádza význam „strašidlo“. Z Plachtiniec je
doložené antroponymum Nicolaus Bobak a z Turca Georgio Bobaczyk (c. d., s. 139). PodĐa
F. Trávníþka (c. d., s. 88) je apelatívum bobík zdrobnenina k bobek. Bobek je „vavrín, jeho
plod, podobná drobná vec, kozí, ovþí, zajaþí... trus, dieĢa, malý þlovek“ (c. d., s. 88). Okrem
individuálnej charakteristiky rodinné meno Bobik/Bobík mohlo vzniknúĢ z hypokoristickej
podoby niektorého rodného mena. Antroponymum Bobeš F. Trávníþek (c. d., s. 88)
vysvetĐuje ako priezvisko z Josef. Na Slovensku sa podĐa databázy priezvisk (Ćurþo, 1998)
nachádza priezvisko Bobík (Dubnica n. V., Nová Dubnica, VeĐký Krtíš, TornaĐa, Martin,
východné Slovensko), Bobik (východné Slovensko) i Bôbik. Priezvisko Bobik bolo
v minulosti aj v Myjave a podĐa M. Slávika (1911, s. 359) sa tak pôvodne oznaþoval
„zababúšený, neobratný“ þlovek. B. Varsik (1972, s. 150) v roku 1617 spomína želiara
s domom a usadlosĢou v Myjave s menom Andreas Bobik.
Nejasný je pôvod rodinného mena Šunec/Šuncéch. Na Slovensku je doložené priezvisko
Šunec (Ćurþo, 1998). Rodinné meno iste vzniklo z individuálnej charakteristiky, ale jej
motivácia mohla byĢ rozliþná. Mohlo súvisieĢ s apelatívami šuĖa vo význame „šunka“,
šuní/šuĖí vo význame „suché lístie“, ale i s významami slovesa šunaĢ, ktoré je doložené
z východného Slovenska a znamená: „šetriĢ, dobre opatrovaĢ“, „v priazni žiĢ, stáĢ o seba,
navštevovaĢ sa, maĢ sa v láske“, „vytrvalo nieþo hĐadaĢ“ (kartotéka SSN). Zo západného
Slovenska sú známe slová šuntat sa s významom „šuchtaĢ sa, motaĢ sa“ (ýerveník, okres
Hlohovec) a šunták s významom „krívajúci þlovek“ (Ludanice, okres TopoĐþany) (kartotéka
SSN). Meno Strelcéch bolo vraj motivované názvom vojska v rakúsko-uhorskej armáde.
V þasti o živých menách mužov v Papradi (Kazík, 2010) sme sa zaoberali prvotnou
motiváciou rodinných mien Áron/Áronka/Áronéch, Babušák/Babušákéch, Bonko, Fíra,
Honvítéch, Huþek/Huþ(e)kéch, Chajer, Koláréch, Latákéch, Majbéch, Mišíkéch, Patajko,
Pavlišéch, Raška/Raškéch, Vankéch.

221
V živých menách slobodných osôb v Papradi je rodinné meno pomerne frekventované
(17,98 %), podobne ako apelatívny þlen (17,61 %) a priezvisko (16,33 %). Rodinné meno
nasleduje po rodnom mene (36,33 %). Fakt, že rodinné meno je pomerne frekventované a že
väþšinou má antropobázu nezhodnú s antropobázou priezviska, svedþí o menšej závislosti
neúradného pomenovania v Papradi u slobodných na úradnom pomenovaní. Prevláda
príbuzenská motivácia podĐa otca. V príspevku sme si všímali aj tvorenie rodinných mien
antropoformantmi, þasĢ sme venovali struþnej morfologickej charakteristike rodinných mien
a v závere sme sa pokúsili o etymológiu používaných rodinných mien a usilovali sme sa
odhaliĢ ich pôvodnú motiváciu.

Literatúra

ĆURýO, Peter a kol.: Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku. 1998.
Kartotéka Slovníka slovenských náreþí dialektologického oddelenia Jazykovedného
ústavu ď. Štúra SAV v Bratislave (kartotéka SSN).
BLANÁR, Vincent – MATEJýÍK, Ján: Živé osobné mená na strednom Slovensku
(1. diel). Designácia osobného mena. Bratislava: SPN 1978. 413 s.
Historický slovník slovenského jazyka I. A – J. Red. M. Majtán. Bratislava: Veda,
vydavateĐstvo Slovenskej akadémie vied 1991. 536 s.
KAZÍK, Miroslav: Funkþný þlen rodinné meno v živých osobných menách triedy
ženatých mužov v Papradi. In: Rara avis. Zborník z VII. medzinárodnej konferencie
študentov a doktorandov Trnava 27. – 28. apríl 2010. Eds. D. Palecsková, Z. Kumorová,
P. Gregorík. Trnava: Katedra slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity
sv. Cyrila a Metoda 2010, s. 26 – 31.
Slovenský slovník z literatúry aj náreþí. M. KÁLAL. Banská Bystrica 1924. 1 112 s.
Slovník slovenských náreþí. I. A – K. Ved. red. I. Ripka. Bratislava: Veda 1994. 936 s.
TRÁVNÍýEK, František: Slovník jazyka þeského. 4., pĜepracované a doplnČné vydání.
Praha: Slovanské nakladatelství 1952. 1 803 s.
VARSIK, Branislav: Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do zaþiatku 17.
storoþia. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Historica, roþník
XXIII/1972. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateĐstvo 1972, s. 91 – 163.

222
Pojmenování žen v matrice farnosti Horní Branná (1661 – 1666)

Martina Kloudová
Ústav þeského jazyka, Filozofická fakulta Masarykovy univerzity, Brno

Tématem následující studie, jak již pĜedznamenává její název, jsou ženská jména
v raném novovČku, konkrétnČ ve druhé polovinČ 17. století. Opírá se o materiál získaný
z matriky farnost Horní Branná z let 1661–1666. Pokud chceme zkoumat pojmenování žen, aĢ
už ve stĜedovČku nebo raném novovČku, narazíme nutnČ na jeden problém a tím je
jednoznaþná pĜevaha mužských jmen na úkor ženských v soudobých materiálech. Vyplývá to
ze skuteþnosti, že postavení ženy nebylo plnČ rovnoprávné s muži. Ženy vČtšinou samy
nenakládaly s majetkem, byla pro nČ vyhrazena sféra domácí, zatímco pro muže veĜejná, což
také znamená, že zastupovali rodinu navenek. Muži ve svých rukách drželi majetek, aĢ již byl
od pĤvodu jejich nebo jejich manželky, a mohli jej spravovat.
Nejbohatším zdrojem antroponym jsou spisy vzniklé z úĜední þinnosti, napĜ. urbáĜe
nebo berní seznamy. Sepisovány byly z rĤzných dĤvodĤ: pro potĜeby pojištČní majetku,
zaznamenání zmČn vlastnictví nebo povinností poddaného vĤþi vrchnosti atd., což byly
záležitosti spravované pouze muži. Ženy se v nich objevují vČtšinou v pĜípadech, kdy se
jednalo o vdovy. DĤležitým zdrojem pro poznání ženských pojmenování jsou právČ matriky,
protože v pĜijímání svátostí kĜtu, sĖatku nebo pohĜbu si byli muži a ženy pĜed Bohem rovni.
ZpĤsob, jakým jsou ženy v matrice farnosti Horní Branná uvádČny, závisí na tom,
o jakou se jedná pĜíležitost. Zapisovány jsou v rolích matek, dČtí, nevČst, kmoter nebo
svČdkyĖ pĜi svatbách. Matky se objevují typicky bez pĜíjmí, protože to zde zastupuje jméno
otce kĜtČného dítČte, tedy ženina manžela.
O. Jakub Nosek
D. Václav M. Anna1

V pĜípadČ svobodných matek jej nahrazuje jméno ženina otce, þasto se také pĜidává
výraz „porušena“ pro zdĤraznČní nemanželského pĤvodu dítČte.
Anna Exnerova porušena2

1
Matrika má ustálenou podobu, zápis zaþíná datací a lokalizací, pokraþuje jménem otce po zkratce O., poté
jménem dítČte (zkratka D.) a matky (M.), následují kmotrové (K.). PĜíklad viz: SOA Zámrsk, Sbírka matrik
východoþeského kraje, fond Matrika farního úĜadu Horní Branná, inv. þ. 2394, sign. 4875, Matrika NOZ 1661 –
1666, kn. 2052, s. 28a.
2
Matrika NOZ 1661–1666, s. 9b.

223
Pouze dvakrát byly svobodné matky uvedeny jen svým osobním jménem, bez pĜíjmí.
D. Dorota. Matka její Anna porušena3

KĜtČné dČti jak ženského, tak mužského pohlaví pĜíjmí nenesou, protože v této dobČ
ještČ není dČdiþné a þlovČk je dostává až bČhem svého života. Prozatím je suplováno rodným
jménem a pĜíjmím otce a rodným jménem matky.
O. JiĜík Jech
D. Marie M. Anna4

O. Adam Kulhavý
D. Jan M. KateĜina5

NevČsty jsou identifikovány uvedením jména svého otce jako souþásti jejich
pojmenování.
Anna dcera Jana Tomíþka6

U kmoter a svČdkyĖ je situace obdobná, neprovdané ženy doprovází jméno otce,


provdané manžela.
Marie dcera PetĜíkova7
Marta manželka Jana Krále8

Pojmenování žen bylo v závislosti na získaném materiálu rozþlenČno do nČkolika typĤ:


1. PĜíjmí vyjádĜená opisem (Anna dcera Hanušova)9
2. PĜíjmí v posesivní podobČ (Mariana Pochopova)10
3. PĜíjmí odvozená z adjektiv (Rozina Veselá)11
4. PĜíjmí odvozená ze substantiv (Marie PekaĜka)12

3
Tamtéž, s. 26a.
4
Tamtéž, 27a.
5
Tamtéž, 37a.
6
Tamtéž, 77.
7
Tamtéž, 7a.
8
Tamtéž, 8a.
9
Tamtéž, 61a.
10
Tamtéž, 1b.
11
Tamtéž, 61b.
12
Tamtéž, 66b.

224
5. PĜíjmí s nČmeckým formantem -in (Eva Gebertin)13
6. PĜíjmí v podobČ lokalizace (Anna z Kundratic)14

Prvním typem jsou pĜíjmí vyjádĜená opisem. Jde v podstatČ o pojmenování posesivního
charakteru. Objevují se rĤzné podoby: užito mĤže být pouze pĜíjmí poruþníka a typ
pĜíbuznosti (Lidmila vdova Lebova),15 osobní jméno a pĜíjmí poruþníka s typem pĜíbuznosti
(Dorota manželka Adama Macha),16 osobní jméno a pĜíjmí bez typu pĜíbuznosti (KateĜina
JiĜíka Forbelskýho)17 nebo mĤže být navíc pĜidána další informace, napĜ. bydlištČ, pĤvod,
zamČstnání pĜíbuzného (Rozina dcera Tobiáše Majera ze Žalýho).18
Ženy mohou být také pĜímými nositelkami pĜíjmí, které bývá totožné s pĜíjmím jejich
poruþníka, mČní se ovšem jeho tvar. VyjádĜeno bývá posesivní podobou s formantem -ova,
jak je patrné u druhého typu. Využívány jsou ale také neposesivní ženské podoby pĜíjmí
odvozených z adjektiv nebo substantiv (typ tĜetí a þtvrtý). Na stejném principu je založen také
typ pátý, zde se však jedná o nČmecký pĜechylovací formant -in, který slouží jako nČmecká
varianta þeského formantu -ova. Jako poslední, spíše menšinový typ se objevuje pĜíjmí
v podobČ pĜímé lokalizace.
Na tomto místČ je nutné podotknout, že vČtšina uvádČných jmen pĜináležela ženám
nižšího postavení. Pokud se v matrice objevily ženy z vyšších vrstev, byla jejich jména
doprovázena titulem „paní“ nebo „urozená paní“. V pĜípadČ pátého typu je pĜíjmím
zdĤrazĖováno, že žena pochází odjinud skrze název této lokality, nemĤžeme o nČm mluvit
jako o šlechtickém pĜídomku (což bychom mohli u níže uvedené urozené paní KateĜiny).
Paní Rozina manželka pana Václava Gregory hejtmana jilemnického19
Urozená paní KateĜina rozená Rodovská z HustíĜan20

Pojmenování ženy v posesivní podobČ s formantem -ova (typ þíslo 2) se objevovalo


nejvíce. CelkovČ þinilo 51,3 % veškerého sebraného materiálu. Druhým nejþastČjším byl typ
þíslo 1 s 27,4 % a za ním následoval typ þíslo 5 s 15,2 %. Ostatní byly zastoupeny v mnohem
menší míĜe, typ þíslo 4 ze 3,9 %, typ þíslo 3 z 1,8 % a typ þíslo 6 pouze z 0,5 %, jak je patrné
na následujícím grafu.
13
Tamtéž, 20b.
14
Tamtéž, 75.
15
Tamtéž, 76.
16
Tamtéž, 6a.
17
Tamtéž, 33a.
18
Tamtéž, 78.
19
Tamtéž, 40a.
20
Tamtéž, 40a.

225
Typ þ. 3 Typ þ. 6
Typ þ. 4

Typ þ. 5

Typ þ. 2

Typ þ. 1

Procentuální zastoupení jednotlivých typĤ pojmenování žen.

Zajímavé je také sledovat, jak výrazným pojmenovacím motivem je posesivita (viz


následující graf). PĜíjmí jakkoli vyjadĜující pĜivlastĖování (opisem, formantem -ova nebo -in)
zĜetelnČ pĜevažují, a to z 93,9 %.

Bez
posesivity

Posesivní

Procentuální zastoupení typĤ posesivních a bez posesivity.

Pojmenování žen je v matrice znaþnČ promČnlivé. Záviselo na zmČnách v jejich životČ


(úmrtí otce, sĖatek, úmrtí manžela, nový sĖatek atd.). PĜi svatbČ byla dívka uvedena napĜ.
jako AlžbČta Matouše Vejrycha dcera,21 pozdČji jako vdaná žena vystupuje pod jménem

21
Tamtéž, 76.

226
AlžbČta žena Matouše Hilšara.22 Objevovat by se ale rovnČž mohla jako AlžbČta Hilšarova,
AlžbČta Matouše Hilšara atd. Zvolení konkrétní varianty bylo spíše podmínČno písaĜem, který
záznam vyhotovoval.
Ze zkoumaného materiálu vyplývá, že pojmenování ženy odráželo její spoleþenské
postavení. Ženy vČtšinou nemohly samostatnČ vystupovat na veĜejnosti, potĜebovaly dohled
a ochranu mužĤ. Roli poruþníka pro nČ zastával otec nebo manžel, pĜípadnČ jiný pĜíbuzný.
Nebývaly také nositelkami vlastního pĜíjmí. Protože se oþekávalo, že ženy patĜí do sféry
domácí, rodinné, nebylo potĜeba odlišovat je zvláštním pojmenováním. Pokud však bylo
nutné se o nich zmínit v nČjakém zápise, odkazovalo se k tomu, o þí ženu, dceru nebo
pĜípadnČ sestru se jedná. NejvýraznČjším pojmenovacím motivem je proto posesivita. PĜíjmí
bývalo pĜiĜazováno opisem nebo se pro zjednodušení záznamĤ využívalo pĜímé pojmenování,
které bylo odvozené od pĜíjmí poruþníka a objevovalo se v rĤzné podobČ. Již v této dobČ, tedy
ve druhé polovinČ 17. století, se nejvíce prosazuje typ s formantem -ova. Nutno podotknout,
že kvĤli þastému nerozlišování kvantity si nejsme jisti, kdy se z formantu -ova stalo dnešní
-ová, tedy kdy se pĜíjmí s tímto formantem pĜestalo chápat primárnČ jako vyjádĜení toho,
komu daná žena náleží. Protože však jednoznaþnČ pĜevažuje dĤraz na posesivitu, mĤžeme
v této dobČ mluvit spíše o formantu bez kvantity. Nadto se ještČ nejednalo o pĜíjmení
v podobČ, jaké je známe dnes.

Poznámka
Studie vznikla v rámci specifického výzkumu MUNI/A/0882/2010. Vychází z výsledkĤ
autorþiny diplomové práce s názvem Antroponyma v matrikách farnosti Horní Branná (1661–
1666), obhájené v þervnu 2011 na MasarykovČ univerzitČ v BrnČ.

Prameny a literatura
Archivní materiál
SOA Zámrsk, Sbírka matrik východoþeského kraje, fond Matrika farního úĜadu Horní
Branná, inv. þ. 2394, sign. 4875, Matrika NOZ 1661–1666, kn. 2052.

22
Tamtéž, 41b.

227
Literatura

BENEŠ, Josef: O þeských pĜíjmeních. Praha: Nakladatelství ýeskoslovenské akademie


vČd 1962. 355 s.
BENEŠ, Josef: O þeských pĜíjmeních: rejstĜíky. Praha: ýeskoslovenská akademie vČd
1970. 203 s.
BOCKOVÁ, Gisela: Ženy v evropských dČjinách od stĜedovČku do souþasnosti. Praha:
Nakladatelství Lidové noviny 2007. 381 s.
BOLOGNE, Jean-Claude: Svatby: DČjiny svatebních obĜadĤ na ZápadČ. Praha: Volvow
Globator 1997. 390 s.
HLUBINOVÁ, Zuzana: PĜechýlené podoby ženských pĜíjmení v þeských náĜeþích. In:
Acta onomastica, 2006, roþ. XLVII, s. 227 – 232.
KLAPISCH-ZUBEROVÁ, Christiane: Ženy a rodina. In: StĜedovČký þlovČk a jeho svČt.
Ed. J. Le Goff. Praha: Vyšehrad 1999, s. 241 – 262.
KNAPPOVÁ, Miloslava: Jak se bude Vaše dítČ jmenovat? Praha: Academia 1996. 358 s.
KNAPPOVÁ, Miloslava: Naše a cizí pĜíjmení v souþasné þeštinČ. Liberec: TAX AZ
KORT 2002. 256 s.
KOPEýNÝ, František: PrĤvodce našimi jmény. Praha: Academia 1991. 259 s.
MOLDANOVÁ, Dobrava: Naše pĜíjmení. Praha: Mladá fronta 1983. 289 s.
PLESKALOVÁ, Jana: TvoĜení nejstarších þeských osobních jmen. Brno: Masarykova
univerzita 1998. 158 s.
SVOBODA, Jan: Staroþeská osobní jména a naše pĜíjmení. Praha: ýeskoslovenská
akademie 1964. 317 s.

228
Prefixoidace v þeštinČ (k svébytnému tvoĜení nových slov
na materiálu neologismĤ)1

Pavla Kochová
OddČlení souþasné lexikologie a lexikografie, Ústav pro jazyk þeský AV ýR, v. v. i., Praha

0. V dnešní þeštinČ je skládání výrazný, dynamicky se rozvíjející slovotvorný zpĤsob.


NejproduktivnČjší je v rámci kompozice afixoidní tvoĜení, kdy jednu þást složeniny tvoĜí
funkþnČ a sémanticky nevyhranČný morfém. NevyhranČné slovotvorné morfémy lze podle
toho, zda mají blíže k afixĤm, oznaþovat jako afixoidy (a rozlišovat na prefixoidy
a sufixoidy), nebo jako radixoidy, mají-li blíže k radixĤm. Svým charakterem se afixoidní
tvoĜení zároveĖ v rámci kompozice výraznČ vyþleĖuje jako svébytný, samostatný slovotvorný
zpĤsob. Kompozita s prefixoidy mají po stránce formální, tím, že vznikají mechanickým
pĜedĜazováním první þásti pĜed þást druhou, velmi blízko k prefigování. S kompozicí spojuje
tento zpĤsob tvoĜení nových slov fundace dvČma slovy. V nČkterých pĜípadech, kdy dochází
k vyprazdĖování významu opakujícího se prvního komponentu, se však tento zpĤsob tvoĜení
pĜibližuje prefixaci i po stránce významové.
Otázka terminologická, týkající se jednak oznaþování tohoto slovotvorného zpĤsobu,
jednak oznaþování nevyhranČných prvkĤ, které se pĜi tomto tvoĜení využívají, zĤstává v naší
studii stranou. Problematiku oznaþování pĜechodných morfémĤ shrnuje napĜ. O. Martincová –
N. Savický (1987, s. 130), P. Mitter (2003, s. 14 – 17); klasifikaci segmentĤ ve slovenštinČ,
v nichž jsou zahrnuty i morfémy pĜechodné, podává M. Sokolová (1999). V této práci dáváme
pro nevyhranČné první þásti pĜednost termínu prefixoid. Nevyužíváme termín radixoid
(pro komponenty, které se více než jiné blíží koĜenovým morfémĤm). Chceme se tím vyhnout
rozlišování morfémĤ, které mají blíže k pĜedponám, od morfémĤ, které mají blíže
ke koĜenĤm, protože ani toto (jistČ náležité a pĜesnČjší) rozlišování nepostihuje pĜechodovost
mezi obČma klasifikacemi nevyhranČných morfémĤ, která je pro nČ charakteristická.
Základ souboru prefixoidĤ tvoĜí prvky cizího pĤvodu, pĜidružují se k nim komponenty
domácí (v této studii však zĤstávají stranou2). Z hlediska významového tvoĜí velkou þást
prefixoidy s vČcným významem (eko-, euro-, kyber-, tele- aj.), druhou velkou skupinu
pĜedstavují prefixoidy, které vyjadĜují poþet, kvantitu a intenzifikaci nebo zeslabování
významu druhé þásti (mini-, mega-, super-, pseudo- aj.).
1
PĜíspČvek vznikl v rámci výzkumného zámČru ÚJý AV ýR, v. v. i., VytvoĜení databáze lexikální zásoby
þeského jazyka poþátku 21. století (AV0Z90610821).
2
K dĤvodĤm osobitého pĜístupu k prvkĤm domácím a cizím pro slovenštinu srov. A. Jarošová (2011).

229
Materiál studie þasovČ spadá do 90. let 20. století a desetiletí následujících, opíráme se
o slovníky Nová slova v þeštinČ. Slovník neologizmĤ 1, 2; ve zkoumaném souboru jsou však
i mnohé lexémy, které se do hesláĜe tČchto slovníku z nejrĤznČjších dĤvodĤ nedostaly (aþ
þasové hledisko výbČru splĖovaly) nebo které pocházejí z nejnovČjší vrstvy slovní zásoby3.

1. Cílem studie je postihnout dynamické jevy a dynamické tendence, které jsou


s prefixoidací spojeny; studie si neklade za cíl popsat souhrnnČ, z nejrĤznČjších hledisek
všechny aspekty lexikálních jednotek vytvoĜených prefixoidací.
V oblasti prefixoidního tvoĜení se projevují následující neologizaþní tendence:
1.1. Sériové tvoĜení nových slov s prefixoidními prvky. VČtšina prefixoidních prvkĤ se
podílí na neologizaci slovní zásoby tím, že se úþastní vzniku (rĤznČ poþetných) sérií nových
lexémĤ (významový charakter prefixoidního prvku a další vlastnosti zĤstávají zachovány),
napĜ. agro-, akva-, arci-, audio-, auto- I ,automobilový‘, auto- II ,sám‘, cyklo- ,cyklistický‘,
dia- I ,diabetický‘, dia- II ,diapozitiv‘, eko-, etno-, foto- I ,fotografický‘, foto- II ,svČtlo,
svČtelný‘, fyto-, gala-, hipo-, hyper-, infra- (ve významu ,infraþervený‘), kino-, krimi-, kryo-,
krypto-, kvazi-, maxi-, meteo-, mini-, mono-, monstr-, moto-, multi-, narko-, neo-, porno-,
profi-, pseudo-, radio-, retro-, semi-, sex-/sexy-, super-, taxi-, termo-, truc-, ultra-, video-,
xeno-.4 Z nich k nejproduktivnČjším patĜí agro- ,agrární, zemČdČlský‘, napĜ. agrodovoz,
agrovývoz, agroimport, agroexport, agroobchod, agroprodukce, agropodnikání
(agropodnikatel), agrosalon, agroslužby, agroturistika, agrosymbol ,piktogram v obilí‘,
audio-, napĜ. audiokniha, audionosiþ, audioukázka, audiopĜehrávaþ, audiotechnika,
audiokonference, audiopirátství, auto- I ,automobilový‘, napĜ. autoalarm, autobotiþka,
autodealer, autochladniþka, autoklimatizace, autoleasing, automĜíž, autoprodejce, dia- I
,diabetický‘, napĜ. diacukroví, diapeþivo, diapotraviny, diavánoþka, diavýrobek, diaveletrh,
eko-, napĜ. ekoaktivista, ekoterorista, ekocentrum, ekofarma, ekoporadna, ekozemČdČlství,
etno-, napĜ. etnohudba, etnofestival, etnorestaurace, etnomedicína, porno-, napĜ. pornofilm,
pornohvČzda, pornoprĤmysl, pornokrál, poþ. pornostránka, video-, napĜ. videomobil,
videoukázka, videoprĤmysl, poþ. videosoubor, videosudí; mega-, napĜ. megaakce,
megakoncert, megafilm, megamČsto, megaúspČšný, mini-, napĜ. minianketa, minifarma,

3
V oddČlení souþasné lexikologie a lexikografie se od 90. let 20. století soustavnČ buduje excerpþní neologická
databáze.
4
Prvky krimi-, meteo-, profi-, sex-/sexy-, taxi- nebyly dosud (pĜed slovníky neologizmĤ) lexikograficky
zpracovány jako hyperlemmata (zejména vzhledem k frekvenci lexémĤ s tČmito komponenty), ale jednotlivé
výrazy utvoĜené jejich prostĜednictvím jsou ve slovnících, lexikologických pracích a v lexikálním archivu ÚJý
registrovány (krimiseriál; meteosituace, meteopodmínky; profibox, profiliga, profiklub, profipop; sexbomba,
sexexpert, sexytriþko; taxislužba, taxivĤz aj.).

230
minikazeta, miniseriál, polit. ministrana, minikauza, minizoo, super-, napĜ. supercena,
superkvalita, supersleva, supermodelka, superobchodník, superlevný, superúsporný, pseudo-,
napĜ. pseudoekolog, pseudokoalice, pseudoopozice, pseudoprivatizace.
1.2. RozšíĜení spojitelnosti prefixoidního prvku s domácími základy. Kvantitativní
nárĤst lexémĤ s prefixoidním prvkem má dĤsledky pro zmČnu spojitelnosti prefixoidu
s druhou þástí z hlediska jejího pĤvodu. U nČkterých prefixoidĤ cizího pĤvodu zjišĢujeme, že
se novČji spojují s domácími základy (vycházíme z porovnání nového jazykového materiálu
zejména se Slovníkem spisovného jazyka þeského (dále SSJý) a Slovníkem spisovné þeštiny
pro školu a veĜejnost, 1. vyd., (dále SSý) a s materiálem v lexikálním archivu ÚJý;
z porovnání vyplývá, že tento jev je u níže uvedených prvkĤ záležitostí neologické vrstvy;
þetnost tČchto tzv. hybridních výrazĤ svČdþí o tom, že nejde o pĜípady nahodilé): auto- II
,sám‘ (zejména v pĜíležitostných výrazech autoþtenáĜ ,þtenáĜ sebe sama‘, autozkušenost
,vlastní zkušenost‘, autoléþba ,léþba sebe sama‘), eko- (ekodĤm, ekodomek, ekonadšenec,
ekopČstitel, ekoporadna, ekosudiþ, ekosídlištČ), etno- (etnohudba, etnoþajovna, etnovýšivka),
mono- (monouživatelský, monodivadlo), multi- (multijazykový, multipilíĜový, multiúþelový,
multizdrojový, multilíþidlo, multipodnikatel, multiumČlec), narko- (narkozloþin,
narkozloþinec, narkoþistý); retro- (retrosnímek, retroudálosti, retropĜíspČvek, retroproud
(v umČní), retrovlna (v módČ, v umČní), retrosvČt. NČkteĜí autoĜi (K. Kleszczowa, 2000) však
poukazují na to, že spojitelnost cizích prvkĤ s domácím základem (tzv. hybridnost) není
ze synchronního hlediska podstatná, že nelze vymezit faktory, které by tuto spojitelnost nČjak
omezovaly.
1.3. RozšíĜení spojitelnosti prefixoidního prvku z hlediska komunikaþnČ-
pragmatického: spojování s názvy osob, abstrakty, expresivy. Pokud jde o spojitelnost
prefixoidĤ, bývají nápadné, pĜíznakové také lexémy, v nichž se prefixoid (zejména s vČcným
významem) spojuje s abstraktem, názvem osoby nebo s expresivem (jde o jev stále
výraznČjší), srov. narkozloþinec, ekonadšenec, motozlodČj, ekoblábol, euronadšení, euroþumil
(pĜi akci vČnované Evropské unii). Tato problematika úzce souvisí s postupujícím
rozvolĖováním vázanosti lexémĤ s prefixoidy na odbornou sféru. V SSJý, v SSý
i v Akademickém slovníku cizích slov má naprostá vČtšina složenin s prefixoidy
terminologický charakter, je oznaþena kvalifikátorem odb. nebo zkratkami jednotlivých
dílþích oborĤ. V nové lexikální vrstvČ však jednak probíhá determinologizace tČchto (již
starších) jednotek, jednak vzniká mnoho nových jednotek sice s významem nocionálním,
nikoli však terminologickým (srov. napĜ. výrazy s prvkem fyto-: fytokosmetika, fytokrém,

231
fytomedicína, fytolékaĜ). Prefixoidy se tedy mnohem þastČji než dĜíve úþastní tvoĜení jiných
výrazĤ než termínĤ, v nejvČtší míĜe to platí pro prefixoidy bio-, eko-, etno-, krypto-, narko- aj.
1.4. Sémantické zmČny ve významové struktuĜe prefixoidního prvku. PrĤvodním
jevem produktivity afixoidního tvoĜení je sémantické rozvíjení jednotlivých prefixoidních
prvkĤ. Zásadní zmČnou charakteru prefixoidu je rozvíjení jeho významové struktury buć
k polysémii, nebo dokonce k homonymii, pĜiþemž hranice mezi polysémním / homonymním
charakterem významového spektra prefixoidu je nČkdy neostrá. Nové významy
zaznamenáváme napĜ. u prefixoidĤ bio- (viz níže), euro- (vedle staršího významu ,týkající se
Evropy‘ se novČ uplatĖuje ve významu ,týkající se Evropské unie‘, napĜ. v lexémech
eurobyrokracie, eurojazyk, a ,týkající se mČny euro‘, napĜ. eurobankovka), giga- (viz níže),
turbo- (vedle staršího významu ,rotaþní‘ se novČ uplatĖuje ve významu ,velmi výkonný,
obrovský‘, napĜ. turborĤst); významovou strukturu tČchto prefixoidĤ lze považovat
za polysémní.
1.4.1. Prefixoid bio- se jednak uplatĖuje v základním (starším) významu odpovídajícím
Ĝeckému slovu bios ,život‘, a to ,týkající se (široce) života, živých organismĤ, životních
projevĤ‘, v nejnovČjší slovní zásobČ napĜ. v lexémech biotolerantní ,pĜijímaný dobĜe živou
tkání‘, biozátČž ,zátČž pro (lidský) organismus vlivem biologických faktorĤ‘; dále
ve významovČ souvztažných pojmenováních biobomba, biozbraĖ, bioterorismus, jimž
odpovídají slovní spojení biologická bomba, biologická zbraĖ, biologický terorismus,
a v pojmenováních biokompost, bioodpad, v nichž bio- odpovídá významu adjektiva
organický, zpravidla s prĤvodním pĜíznakem šetrný k životnímu prostĜedí.
NovČji se u prvku bio- profiloval speciálnČjší význam ,získaný, vypČstovaný,
vyprodukovaný pouze na základČ organických (nikoli chemických) látek (tj. v ekologickém
zemČdČlství)‘. ěada výrazĤ s prvkem bio- z této oblasti má terminologický význam, vČcnČ jde
o to, že produkty kvalitou odpovídají certifikaþnímu – státem normovanému – oznaþení bio;
tyto výrazy se však užívají rovnČž neterminologicky, s prĤvodním pĜíznakem ,zdravý,
zdravČjší‘. Srov. napĜ. biopotravina, bioprodukt, biovýrobek; dále jsou doloženy názvy
konkrétních výpČstkĤ, produktĤ, napĜ. biobrambory, biohovČzí, biochléb, biomaso, biomléko,
biomouka, biopivo, biozelenina; názvy provozoven ap., oborĤ a osob produkujících takové
produkty, výrobky: biofarma, biopekárna, biorolník, biozahrada, biozahradnictví,
biozemČdČlství (biozemČdČlec) a rovnČž názvy biomarket, bioprodejna.
Uvedený specializovaný význam komponentu bio- je vČcnČ velmi blízký významu
adjektiva ekologický, srov. rovnČž izolexémní výrazy ekofarma, ekozemČdČlství
(ekozemČdČlec), ekozahrada.

232
1.4.2. U prvku giga- zjišĢujeme výrazný sémantický posun ke kvantifikaþnČ-
intenzifikaþnímu významu; nové výrazy v terminologickém významu ,miliardtý násobek‘
doloženy nejsou, zato v nejnovČjší slovní zásobČ vznikají výrazy s giga- ve významu
,mimoĜádnČ velký, gigantický‘. V neologické vrstvČ slovní zásoby se proto þasto morfém
giga- uplatĖuje jako prvek pro vyjádĜení krajního pólu velikosti, resp. intenzity, napĜ.
v Ĝadách supermarket – hypermarket – megamarket – gigamarket, bigboard – megaboard –
gigaboard, hit – megahit – gigahit, v nichž v pozici krajního pólu nahrazuje (zatím stále
mnohem produktivnČjší) prefixoid mega-.
1.5. Výrazným neologickým jevem v nejnovČjší slovní zásobČ je profilování nových
prefixoidních komponentĤ. ýasto se mezi novČjšími prefixoidy uplatĖují komponenty
na základČ pĜejímek z živých jazykĤ (t. j. zejména angliþtiny). Dále se mezi novými
prefixoidními prvky þastČji objevují morfémy zakonþené na souhlásku.
1.5.1. K nejproduktivnČjším novým prefixoidĤm se Ĝadí kyber- / Ĝidþ. cyber- [sajbr-]
,kybernetický, poþítaþový, internetový‘ (napĜ. kyberkultura / Ĝidþ. cyberkultura,
kyberterorizmus / Ĝidþ. cyberterorismus, kybersvČt / Ĝidþ. cybersvČt, kyberzlodČj) a top- se
dvČma úzce souvisejícími, prolínajícíni se významy: v jednom významu odráží urþitou
hierarchii a blíží se (v nČkterých výrazech) zþásti významu zdomácnČlého prvku šéf-
(spojitelnost je však rozdílná – prefixoid šéf- je totiž na rozdíl od prvku top- vázán pouze
na názvy osob). V tomto významu srov. napĜ. výrazy topmanažer / top manažer,
topmanagement / top management, toppolitik / top politik, toppozice / top pozice). V druhém
významu má prvek top- blízko k intenzifikaþnČ-kvantifikaþním prefixoidĤm (,prvotĜídní,
nejlepší, velmi‘), napĜ. topmodelka / top modelka, tophvČzda, toppĜehled; topaktuální / top
aktuální. Produktivní je dále nový komponent promo- ,propagaþní, promoþní‘ (promoakce,
promostánek, promofilm, promomateriál). MénČ poþetné série jsou (zatím) doloženy
s novými prefixoidy aroma- ,aromatický‘ (aromakosmetika, aromaterapie, aromaolej),
demo- ,pĜedvádČcí, demonstraþní‘ (demonahrávka, demoprogram, demoverze), digi-
,digitální‘ (digifotografie, digikamera, digimédium), fit- ,vztahující se k tČlesné a duševní
zdatnosti‘ (fitcentrum, fitmóda, fitkuchaĜka), info- ,informaþní‘ (infocentrum, infostánek,
infopanel, infolinka), web- ,webový‘ (webdesign / web design, webkamera / web kamera,
webstránka / web stránka).
1.5.2. Velmi produktivními novými slovotvornými prvky jsou jednopísmenné morfémy
e-, i-, m-; nejvíce nových lexémĤ je doloženo s prvkem e- [-é-, -í-] ,elektronický‘: e-mail, e-
banking, e-book, e-busines; e-bankovnictví, e-kniha, e-byznys, e-podpis, e-þetba, e-þteþka, e-
letenka aj.; þetnČ se uplatĖuje rovnČž prvek i- [-í-] ,internetový‘: i-banking, i-café, i-business,

233
i-bankovnictví, i-kavárna, i-byznys, i-poradna, i-zákazník; ménČ m- ,týkající se mobilních
telefonĤ‘: m-banking, m-business, m-bankovnictví, m-byznys, m-aplikace, m-platba. ýasto
jsou využívány ve vlastních názvech, napĜ. internetových deníkĤ a þasopisĤ (iDnes, iHned,
iFórum), institucí (bank eBanka, mBank), finanþních produktĤ (eKonto, mKONTO,
mHYPOTÉKA, mSPOěENÍ). Jejich formální podoba je natolik výluþná, že s jejich užíváním,
respektive s užíváním lexémĤ s nimi utvoĜených, jsou spojeny rĤzné pravopisné obtíže.
1.5.3. Za novČ zformované prefixoidy je tĜeba považovat i prefixoidní prvky
homonymní, novČji napĜ. komponenty gastro-, homo-, demo-. V nových (homonymních)
významech tČchto komponentĤ se kondenzuje význam již dĜíve existujících slov, v nichž je
prefixoidní prvek obsažen: pro gastro- slov gastronomie, gastronomický; pro homo-
homosexuál, homosexuální, pro demo- demonstraþní. U tČchto prefixoidĤ je souvislost
významu nového (resp. novČjšího) s pĤvodním významem prvního þlenu ménČ zĜetelná nebo
není zĜejmá vĤbec. Prvek gastro- má ve složeninách také význam Ĝec. gastér ,žaludek,
žaludeþní‘, v tomto významu však není produktivní; novČjší význam komponentu
,gastronomický‘ se zĜetelnČji profiluje až v nejnovČjší slovní zásobČ, srov. napĜ.
gastrozaĜízení, gastrojarmark, gastroturistika, gastromoderátor. Morfém homo- (další,
homonymní významy prvku jsou 1. ,stejný‘ z Ĝec., 2. ,þlovČk‘ z lat.) se v nejnovČjší slovní
zásobČ uplatĖuje zejména ve významu ,homosexuální‘, napĜ. homofobie, homoprostituce,
homoprostitut; dále v pĜíležitostných výrazech homosĖatek, homosvatba, homoliteratura,
homokluk. Prvek demo- (homonymní význam je také ,lid, lidový‘ z Ĝec.) má v nových
lexémech význam ,demonstraþní‘, napĜ. demonahrávka, demoprogram, demoverze.
1.6. Ke zmČnám v repertoáru prefixoidních prvkĤ náleží vedle pĜibývání prefixoidĤ také
deaktivace þi zánik dĜíve produktivních prefixoidĤ, napĜ. disko-, gramo-; tento jev souvisí
se zánikem nebo ústupem vČcné reálie.
1.7. Zvyšování rĤznorodosti prefixoidních prvkĤ z hlediska jejich formy. Vedle
prefixoidĤ zakonþených typicky na samohlásku -o-, se prosazují prvky z formálního hlediska
ménČ typické. PĜibývají prefixoidy zakonþené na další samohlásky, tj. na
-i-: digi- (digifotografie), krimi- (krimiromán), profi- (profiarmáda), taxi- (taxifirma);
arci- (arciprotivník), kvazi- (kvaziekolog), maxi- (maxibillboard), mini- (minibillboard),
multi- (multizdrojový), semi- (semisyntetický),
-a-: akva- (akvacentrum), aroma- (aromamasáž), dia- I ,diabetický‘ (diapotraviny), dia-
II ,diapozitiv‘ (diashow), infra- (infrabrýle); gala- (galapremiéra), giga- (gigabillboard),
mega- (megabillboard), ultra- (ultrakonzumní),
-e-: tele- (teleoperátor),

234
-y-: sexy- (s variantou sex-, sexstránka / sexystránka); poly- (polyžánrový),
-u-: aku- (akušroubovák);
dále na souhlásky, napĜ. fit- (fitklub), kyber- (kyberkriminalita), sex- (s variantou sexy-),
šéf- (šéfmanažer), teen- (teenhoror), web- (webstránka / web stránka); hyper- (hyperrychlý),
monstr- (monstrplakát), super- (superfirma), top- (tophvČzda), truc- (trucvláda).
NejnápadnČjší, pokud jde o formu, jsou však zejména jednopísmenné prefixoidy e-, i-,
m-.5
1.8. Zvyšování rĤznorodosti prefixoidních prvkĤ z hlediska jejich pĤvodu. Z hlediska
pĤvodu jsou prefixoidní prvky nejþastČji morfémy Ĝecko-latinské, do þeštiny se však nČkdy
dostávají prostĜednictvím angliþtiny (napĜ. prvky kyber-/cyber- [sajbr-] a demo-, které se
v þeštinČ usouvztažĖují s adjektivy kybernetický a demonstraþní); stále þastČji se prefixoidní
prvky formují (výhradnČ) na pozadí angliþtiny (fit-, teen-, top-, web-). Také nČkteré již dĜíve
zformované prefixoidy vznikly na pozadí živých jazykĤ, napĜ. francouzštiny (gala-, monstr-)
a nČmþiny (truc-).
1.9. Dynamizace slovní zásoby prostĜednictvím dotváĜení a vzájemného
usouvztažĖování výrazĤ s prefixoidními prvky na základČ sémantických vztahĤ.
Charakteristickým rysem souboru pojmenování s prefixoidy je existence strukturovaných
sémantických vztahĤ. NejzĜetelnČji se ukazují v souboru izolexémních výrazĤ. Jde zejména
o vztahy synonymie a antonymie; gradace; hyperonymie, hyponymie a kohyponymie.
1.9.1. Synonymie. DotváĜení nových významovČ souznaþných výrazĤ je
charakteristickým rysem souboru pojmenování s kvantifikaþnČ-intenzifikaþními významy,
nejzĜetelnČji se ukazují v souboru izolexémních výrazĤ (uplatĖují se prvky cizí i domácí).
(ýásteþnČ) synonymní jsou napĜ. výrazy s komponenty vyjadĜujícími primárnČ velikost
/ malost, a to jak s komponenty internacionálními: makroprojekt – maxiprojekt – gigaprojekt
– megaprojekt, tak s komponenty internacionálními i domácími mikroanketa – minianketa –
pidianketa, mikrokomedie – minikomedie – pidikomedie. V izolexémních synonymických
Ĝadách se kombinují jak výrazy s prvky kvantitativními, tak s prvky intenzifikaþními
(vzhledem k tomu, že kvantitativní prvky sekundárnČ vyjadĜují i vČtší, resp. menší míru):
megaskandál – hyperskandál; supernabídka – meganabídka – hypernabídka; superlevný –
ultralevný (podobné je velelaciný); u adjektiv jsou nČkdy doloženy výrazy s významovČ
souvztažnou pĜedponou pĜe-: superúspČšný – hyperúspČšný – megaúspČšný – pĜeúspČšný;

5
Jednopísmenné prvky e-, i-, m- je tĜeba odlišovat od formálnČ obdobných výrazĤ U-rampa (již dĜíve napĜ. T-
kĜižovatka, C-vitamin), v nichž písmenná þást odkazuje jen k jednotlivým písmenĤm (jejich tvarĤm, jejich poĜadí
v abecedČ). Útvary e-, i-, m- obdobnČ jako jedno- nebo víceslabiþné prefixoidy zpravidla odkazují ke slovĤm,
která ve složeninČ zastupují (elektronický, internetový, mobilní).

235
supermoderní (již dĜíve) – ultramoderní [nemocnice] – hypermoderní [výstavní areál] –
pĜemoderní .
1.9.2. Gradace. V Ĝadách výrazĤ supermarket – hypermarket – megamarket –
gigamarket; (bigboard) – megaboard – gigabord, které mají (v urþitém prostĜedí – v oblasti
marketingu, reklamy apod.) terminologickou platnost, jsou lexémy uspoĜádány stupĖovitČ
podle velikosti oznaþované skuteþnosti, od nejmenší po nejvČtší, dílþím zpĤsobem se tedy liší
významy tČchto lexémĤ. NČkdy je tato stupĖovitost zĜejmá i u výrazĤ jiných, napĜ.
u netermínĤ superhit – megahit – gigahit; superhvČzda – megahvČzda – ultrahvČzda. Gradaci
tČchto výrazĤ lze doložit rovnČž z hlediska þasového, pĜi hledání prostĜedkĤ jazykové
aktualizace se urþité prvky aktivizovaly pozdČji než jiné (tzn. že jsou v neologickém materiálu
doloženy pozdČji).
1.9.3. Antonymie. Mezi výrazy s prefixoidy dále zjišĢujeme antonymii. ýasto vznikají
dvou- i nČkolikaþlenné izolexémní Ĝady synonym, které stojí na opaþných pólech, napĜ.
u prvkĤ vyjadĜujících poþet: monoetnický – jednoetnický :: multietnický – mnohoetnický –
víceetnický; monokriteriální – jednokriteriální :: mnohakriteriální / mnohokriteriální –
multikriteriální; mononacionální – jednonacionální :: mnohonacionální – multinacionální;
expr. monopartajní – jednopartajní :: multipartajní – vícepartajní; monouživatelský –
jednouživatelský :: mnohauživatelský / mnohauživatelský – víceuživatelský – multiuživatelský;
jednozdrojový :: mnohazdrojový – vícezdrojový – multizdrojový aj.
1.9.4. Hyperonymie, hyponymie, kohyponymie. V pĜípadČ izolexémních výrazĤ
s prvky e-, i-, m- jsou výrazy s prvkem e- zpravidla významovČ nadĜazeny výrazĤm s prvky i-
a m-, napĜ. e-bankovnictví, i-bankovnictví, m-bankovnictví; e-byznys, i-byznys, m-byznys; e-
learning, m-learning. Výrazy e-kavárna, i-kavárna jsou však významovČ souvztažné,
synonymní. Vlastní názvy eBanka, mBank oznaþují dvČ samostatné bankovní instituce.
S prefixoidními prvky audio- a video- jsou doloženy následující významovČ souĜadné výrazy
v dokladech „audio- a videopomĤcky“, „video- a audiospoty“, „videozpravodajství
a audiozprávy“. Kohyponymní výrazy jsou doloženy rovnČž s prvky auto-, moto-, cyklo-:
vedle staršího autoservis se užívá rovnČž motoservis, cykloservis.

2. ZávČrem. Prefixoidace je dominantní slovotvorný zpĤsob v rámci kompozice i jeden


z nejproduktivnČjších slovotvorných zpĤsobĤ v rámci novotvoĜení vĤbec. ZjišĢujeme zejména
zmČny v repertoáru prefixoidĤ: pĜibývání nových prvkĤ, ústup nČkterých ménČ aktuálních,
u nČkterých dochází k sémantickým zmČnám v jejich významové struktuĜe. Repertoár
prefixoidĤ se rozrĤzĖuje i z hlediska jejich formy, pĜibývají napĜ. prvky zakonþené na jiné

236
samohlásky než na tradiþní o-, dále prvky zakonþené na souhlásky; užívají se morfémy
jednopísmenné (e-, i-, m-). Prefixoidní tvoĜení se zároveĖ prolíná s prefixací, mezi obČma
slovotvornými zpĤsoby existuje neostrá hranice, zejména pokud jde o repertoár slovotvorných
prvkĤ.

Literatura

Akademický slovník cizích slov. 1. vyd. (dotisk). Praha: Academia 1998. 836 s.
BOZDċCHOVÁ, Ivana: TvoĜení slov skládáním. Praha: Nakladatelství ISV 1994. 202
s.
BUZÁSSYOVÁ, Klára: Zložené slová z hĐadiska internacionalizácie a inovácií. In:
Jazykovedný þasopis, 2003, roþ. 54, þ. 1 – 2, s. 32 – 50.
HAUSER, PĜemysl: Prefixace, její povaha a místo v slovotvorné soustavČ. In: Slovo,
1997, þ. 4, s. 3 – 7.
HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára – BOSÁK, Ján a kol.: Dynamika slovnej
zásoby súþasnej slovenþiny. Bratislava: Veda 1989. 435 s.
JAROŠOVÁ, Alexandra: Percepcia a lexikografické spracovanie zložených adjektív.
In: Slovenská reþ, 2011, roþ. 76, þ. 3, s. 132 – 148.
KLESZCZOWA, Krystyna: Rola poĨyczek w przeksztaácaniu systemu sáowotwórczego.
In: Sáowotwórstwo a inne sposoby nominacji. Eds. K. Kleszcowa, L. Selimski. Katowice:
Gnome 2000, s. 203 – 208.
MARTINCOVÁ, Olga: Na okraj konkurence slovotvorných prostĜedkĤ. In: Slovo
a slovesnost, 1997, roþ. 58, s. 161 – 164.
MARTINCOVÁ, Olga a kol.: Nová slova v þeštinČ. Slovník neologizmĤ 1. Praha:
Academia 1998. 356 s.
MARTINCOVÁ, Olga a kol.: Nová slova v þeštinČ. Slovník neologizmĤ 2. Praha:
Academia 2004. 568 s.
MARTINCOVÁ, Olga – SAVICKÝ, Nikolaj: Hybridní slova a nČkteré obecné otázky
neologie. In: Slovo a slovesnost, 1987, roþ. 48, þ. 2, s. 124 – 139.
MEJSTěÍK, Vladimír: Tzv. hybridní složeniny a jejich stylová platnost. In: Naše Ĝeþ,
1965, roþ. 48, þ. 1, s. 1 – 18.
MEJSTěÍK, Vladimír: K zpracování nových kompozit ve výkladovém slovníku. In:
Nová slovní zásoba ve výkladových slovnících. Sborník pĜíspČvkĤ z konference, Praha, 31. 10.
– 1. 11. 2000. Eds. O. Martincová, J. SvČtlá. Praha: ÚJý AV ýR 2000, s. 28 – 34.

237
MITTER, Patrik: Složená hybridní substantiva s prvním komponentem cizího pĤvodu
v souþasné þeštinČ. Ústí nad Labem: Univerzita J. E. PurkynČ 2003. 190 s.
MRAVINACOVÁ, Jitka: Anomální kombinace internacionálních morfémĤ s prvky
þeského lexika. In: Internacionalizmy v nové slovní zásobČ. Sborník pĜíspČvkĤ z konference
Praha, 16. – 18. þervna 2003. Eds. Z. Tichá, A. Rangelova. Praha: ÚJý AV ýR 2003, s. 126 –
132.
OPAVSKÁ, ZdeĖka: Nové komponenty v þeštinČ (e-, i-, m-). In: Varia XII. Zborník
materiálov z XII. kolokvia mladých jazykovedcov. Ed. M. Šimková. Bratislava: Slovenská
jazykovedná spoloþnosĢ pri SAV 2005, s. 47 – 52.
OPAVSKÁ, ZdeĖka: Komponenty e-, i-, m- v nové slovní zásobČ. In: Neologizmy
v dnešní þeštinČ. Eds. O. Martincová, A. Rangelova, J. SvČtlá. Praha: ÚJý AV ýR 2005,
s. 232 – 241.
OPAVSKÁ, ZdeĖka: Kumulace morfémĤ pro vyjádĜení velmi velké/malé kvantity nebo
intenzifikace. In: Varia XIII. Zborník materiálov z XIII. kolokvia mladých jazykovedcov.
Eds. M. Šimková, K. Gajdošová. Bratislava: Slovenská jazykovedná spoloþnosĢ pri SAV
2006, s. 7 – 14.
Slovník spisovné þeštiny pro školu a veĜejnost. Praha: Academia 1978. 800 s.
Slovník spisovného jazyka þeského. Praha: Academia 1960 – 1971. 4 644 s.
SOKOLOVÁ, Miloslava: Teoretické zásady morfematického spracovania slovenþiny.
In: Morfematický slovník slovenþiny. Red. M. Sokolová, G. Moško, F. Šimon, V. Benko.
Prešov: Náuka 1999, s. 9 – 53.
SVOBODOVÁ, Ivana: Jak psát na zaþátku vČty název eBanka. In: Naše Ĝeþ, 2005, roþ.
88, þ. 2, s. 108 – 111.
ŠMÍDOVÁ, Pavla: KvantifikaþnČ-intenzifikaþní významy prefixoidĤ (na materiálu
souþasné þeštiny). In: JazykovČdné aktuality, 2000, roþ. 37, zvláštní þíslo, s. 87 – 95.
WASZAKOWA, Krystyna: Przejawy internacjonalizacji w sáowotwórstwie spóáczesnej
polszczyzny (zarys problematyki). In: Internacionalizmy v nové slovní zásobČ. Sborník
pĜíspČvkĤ z konference Praha, 16. – 18. þervna 2003. Eds. Z. Tichá, A. Rangelova. Praha:
ÚJý AV ýR 2003, s. 74 – 83.

238
Komunikaþno-funkþný aspekt živých osobných mien

Ivana Kormancová-Kopásková
Katedra slovenského jazyka a literatúry, Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela, Banská
Bystrica

Antroponymický systém sa ako zložka onymického systému manifestuje


v priestorových, þasových a frekvenþných dimenziách.
Používanie neúradných antroponým je spojené s istým geograficky vymedzeným
priestorom vzhĐadom na náreþie, ktoré sa v danej lokalite používa.
Na neúradných antroponymách taktiež pozorujeme, ako ich autori reagujú na zmenu
v spoloþenských i rodinných štruktúrach, na zmenu politickej, kultúrnej, náboženskej situácie.
Fungovanie antroponým sa navonok prejavuje ako generaþná premena pomenovaných
osôb v triede mužov, žien a detí. Pri osobnom pomenúvaní sme svedkami dynamiky, ktorá je
dôsledkom potreby pomenúvaĢ nových jedincov pri zmene generácií. V každej novej
generácii sa uskutoþĖuje reprodukcia rodných/krstných mien. V širšom zmysle ide o vývin
smerujúci od jednomennej sústavy v období stredoveku cez prímená oznaþujúce zamestnanie
alebo bydlisko až po kodifikáciu fakultatívne vystupujúcich prímen na dnešné priezviská
v novoveku. Frekvenciu antroponým výrazne ovplyvĖuje aj sociálny priestor. Osoby
získavajú živé osobné mená v rodinnom kruhu, v kruhu priateĐov, na ulici, na pracovisku,
v škole atć.
Funkþným poĐom onymie je komunikaþná prax. Propriá sa významnou mierou
podieĐajú na výstavbe rozliþných druhov textov. V. Blanár (2008, s. 44) hovorí o uplatnení
viacerých komunikaþných funkcií, napr. expresívna (Ondrejko), konatívna (Hej, Ondro,
Ondro!) a funkcia fatická (Si tam, Ondrej?).
Integrálnou súþasĢou problematiky onymického systému z hĐadiska komunikaþno-
pragmatického aspektu je rozlíšenie jeho úradnej a neúradnej podoby. V tejto súvislosti
používame pojem nominaþná prítomnosĢ. Prvkami nominaþnej prítomnosti, rešpektujúc
existenciu úradnej a neúradnej antroponymickej sústavy, sú: rodné/krstné meno, priezvisko
a prezývka. Nominaþná prítomnosĢ je urþitý þasový interval (kratší alebo dlhší), poþas
ktorého dochádza k minimálnemu množstvu zmien. Napríklad Peulargiu Kopáskovú z Krásna
nad Kysucou dlho volali Peulargia, ale po urþitom þase zaþali obyvatelia na jej oznaþenie
používaĢ meno Pela. Ćalší príklad dokumentujúci minimálne množstvo zmien predstavujú
mená Hanka Šurabova a Hanka Šurapka, ktoré obyvatelia používajú na pomenovanie Anny

239
Kormancovej, obyvateĐky Krásna nad Kysucou, ktorej rodné meno bolo Šurábová. Aj
individuálna charakteristika môže podliehaĢ zmenám. Petra Zátka z Krásna nad Kysucou
prezývali Ripkoš. Po þase ho zaþali v rybárskom zväze oslovovaĢ neúradným menom Ribarik.
NakoĐko obe neúradné antroponymá sú motivované jeho záĐubou súvisiacou s lovom rýb,
dôvodom vytvorenia novej individuálnej charakteristiky bola potreba diferenciácie Petra
Zátka od Jozefa Šusteka, ktorý je taktiež nositeĐom individuálnej charakteristiky Ripkoš.
Najintenzívnejšími þiniteĐmi ovplyvĖujúcimi prvky nominaþnej prítomnosti sú
mimojazykové okolnosti. Úradná podoba rodného/krstného mena a priezviska má stále
rovnakú podobu, t. j. nikdy sa nestane minulou. ýasová dimenzia sa najzreteĐnejšie prejavuje
pri používaní prezývok. Nominaþná prítomnosĢ sa tak rýchlo stane nominaþnou minulosĢou,
ako rýchlo sa používatelia danej prezývky rozhodnú rozšíriĢ jej použitie aj na oznaþenie iných
rodinných príslušníkov.
Prezývku, resp. individuálnu charakteristiku definuje V. Patráš (1996, s. 46). ako
„lexikálnu jednotku s výraznou motivaþno-nominaþnou, identifikaþno-charakterizaþnou
a psychosociálno-komunikaþnou úlohou.“ J. Krško (2003, s. 82) charakterizuje prezývky ako
sociálne antroponymá, lebo sú uzavreté a známe len v urþitej societe. M. Knappová (1996,
s. 121 – 125) klasifikovala nasledovné typy motivácie: prezývky motivované rodným menom
nositeĐa, prezývky motivované priezviskom nositeĐa, prezývky oznaþujúce telesné, duševné,
charakterové vlastnosti, symbolické prezývky motivované aktuálnymi udalosĢami.
Na základe analýzy neúradných antroponým vydeĐujeme prezývku ako individuálnu
charakteristiku, ktorá funguje primárne ako kontaktový a komunikaþný prostriedok, ktorým
hovoriaci adresáta kontaktuje, identifikuje/diferencuje. Ak sa v priebehu þasu individuálna
charakteristika prenesie aj na rodinných príslušníkov, resp. na jedného z nich, funkþný þlen sa
stane dediþným, vtedy sa prehodnotí na meno domu, alebo sa antropolexéma objavuje
v rodinnom mene i v mene domu. Na základe uvedeného je prezývka sekundárne „þakateĐka“
na to, aby sa stala živým osobným menom. Živé osobné mená vymedzujeme ako „neúradné
dediþné antroponymá vznikajúce paralelne s postupným vytrácaním sa identifikaþnej funkcie
úradného mena s cieĐom identifikovaĢ nejakú osobu.“ (Kopásková, 2008, s. 194).
Bez vyššie uvedeného vymedzenia prezývky a živého osobného mena by sme nemohli
vytváraĢ modely, ktorých podoba závisí od toho, þi je dané neúradné antroponymum
záležitosĢou len jednej osoby, alebo naopak, þi sa týka viacerých osôb.
Živé osobné mená sú výpovednými svedkami medziĐudských vzĢahov, dávajú možnosĢ
nahliadnuĢ do živého fungovania jazyka a jeho pomenovacích procesov, preto je pri skúmaní

240
neúradných mien nutné braĢ do úvahy nielen poznatky lingvistické, ale rovnako aj
sociologické a psychologické.
Oslovenie je jedným zo základných kontaktových a komunikaþných prostriedkov.
Z porovnávania individuálnych charakteristík so živými osobnými menami je evidentné, že
pri oslovovaní konkrétnej osoby živým osobným menom sme opatrnejší ako pri oslovovaní
konkrétnej osoby prezývkou. Postoj nositeĐa individuálnej charakteristiky môže byĢ
pozitívny, negatívny alebo neutrálny. Väþšinou si však nositeĐ individuálnej charakteristiky
na Ėu zvykne a prijíma ju. So vzĢahom k živým osobným menám je to komplikovanejšie.
Týmto neúradným menom je osoba identifikovaná/diferencovaná najþastejšie vo svojej
neprítomnosti, no neznamená to, že o mene nevie. Mnohí nositelia živých osobných mien
meno neprijímajú práve preto, lebo nepatrí primárne im, ale sa na nich prenieslo dediþnosĢou.

Motivácia tvorenia živých osobných mien v minulosti a v súþasnosti


Stretávame sa s názormi, že používanie živých osobných mien ustupuje (Kazík, 2003,
s. 111, Valentová, 2009, s. 221) . Faktom je, že prvé miesta pri zisĢovaní frekvenþnej
distribúcie pomenovacích modelov obsadzujú modely, v ktorých figuruje úradné priezvisko,
prípadne aj úradná alebo neúradná podoba rodného/krstného mena. Napriek tomu, že
v mnohých prípadoch sa forma živého osobného pomenovania málo odlišuje od jeho úradnej
podoby, je nutné oznaþiĢ tieto pomenovania ako živé osobné mená. „V súþasnosti si každý
þlovek „nesie“ svoje slovotvorné motivanty, na základe ktorých tvoríme živé osobné mená,
ide o úradné mená, ktoré sú v úradnej komunikácii záväzné a slovotvorne nemenné.“
(Jozefoviþ, 2010, s. 283) . Úradné mená však môžu slúžiĢ ako jedno z možných východísk pri
neúradnom pomenúvaní osôb. Ako sme už spomenuli na inom mieste, stávajú sa základom
pre meno rodiny a meno domu a, þo je dôležité, stáva sa z nich dediþný funkþný þlen. Sú tak
právoplatnými prvkami neúradnej antroponymickej sústavy. Vysoký podiel priezvisk
v modeloch živých osobných mien je navyše svedectvom toho, že živé meno sa neoddiaĐuje
od úradného pomenovania, ale naĖ nadväzuje, napr.:
Stanislav Kasaj Stano Kasaj K + P = RMD
Aurélia Kasajová Stana Kasaja žena ( K + P = RMD )3 +A

Emil Koleno KoĐeno P = RMD


Renáta Kolenová KoĐenova žena P3 = RMD + A.
To, koĐkými neúradnými antroponymami je osoba (neprítomná)
identifikovaná/diferencovaná, aká je ich motivácia a forma súvisí jednak s mimojazykovou

241
skutoþnosĢou, ale rovnako aj s konkrétnou komunikaþnou situáciou. Societa pri komunikácii
využíva niektorú formu národného jazyka, preto vychádzame z toho, že aj živé mená sa
realizujú v danej forme. Uvedený fakt je rozhodujúci pri komparovaní formy motivujúceho
slova s formou motivovaného slova. Ak je osoba v societe oznaþovaná živým osobným
menom MĐinar, tak spisovná realizácia Mlinár je príznakovou. Existencia, poznanie
a používanie živých osobných mien tvorí súþasĢ miestnej spoloþenskej normy. Prijatie
obyvateĐa do miestneho kolektívu sa prejavuje utvorením nového antroponyma ovplyvneného
danou komunikaþnou situáciou.
Rozlišovanie úradného a živého pomenovania signalizuje socioonomastický prístup.
Základnými kritériami socioonomastickej analýzy živého pomenúvania sa pre nás stali tri
aspekty – aspekt generaþný, aspekt sociálny a aspekt teritoriálny.
Ak nazeráme na živé osobné mená z generaþného hĐadiska, naším cieĐom je zistiĢ, aké
pomenovacie modely používajú jednotlivé generácie, t. j. nositeĐmi akých živých osobných
mien je najstaršia veková skupina a aké živé osobné mená uprednostĖuje stredná a mladšia
veková skupina.
Najstaršiu vekovú skupinu predstavujú nositelia živých osobných mien, ktorí dosiahli
vek 50 rokov. Táto veková skupina má v oboch skúmaných lokalitách podobné zastúpenie.
V Krásne nad Kysucou predstavuje z celkového poþtu skúmaných osôb 31,84 %, z toho muži
15,16 % a ženy 16,68 % a v Oravskej Lesnej tvorí najstaršia generácia 27,17 %, z toho 13,58
% muži a 13,59 % ženy.
Strednú vekovú skupinu predstavujú nositelia živých osobných mien, ktorých veková
štruktúra je 26 – 50 rokov. Zastúpenie tejto generácie v našej výskumnej vzorke je 40,99 %
v Krásne nad Kysucou, priþom muži predstavujú 22,58 % a ženy 18,41 % a 44,70 %
v Oravskej Lesnej, z toho muži sa na tomto poþte podieĐajú 26,49 % a ženy 18,21 %.
Zastúpenie mladšej vekovej skupiny, ktorú sme ohraniþili vekovou hranicou 15 – 25
rokov, je 27,16 % v Krásne nad Kysucou a 28,12 % v Oravskej Lesnej. Aj zastúpenie
jednotlivých pohlaví je pomerne vyrovnané, v Krásne nad Kysucou zabezpeþujú muži 15,77
%, ženy 11,39 % a v Oravskej Lesnej tvoria muži 13,31 % a žena 14,81 %.

Najstaršia veková skupina


Krásno nad Kysucou
Trieda mužov
1. Masar CHz / RMD 36,49 %
2. Francki Birki chlap ( K + RM3 = P : MD )33 + A 20,38 %

242
3. Stano Kasaj K + P = RMD 14,69 %
4. Milo MĐinar K + CHz / RMD 13,27 %
4. TuĐeĖof oĢec CHv6 / RMD + A 13,27 %

Trieda žien
1. Masarova žena CHz3 / RMD + A 23,75 %
2. Francka Birka K + RM3 = P : MD 17,24 %
3. Stana Kasaja žena ( K + P = RMD )3 + A 13,41 %
4. IhĐiþkova matka CHv6 / RMD + A 11,88 %
5. Bonarka CHz / RMD 11,49 %

Oravská Lesná
Trieda mužov
1. Puoctorž CHz / RMD 56,60 %
2. CiriĐ Bartoš K + P = RMD 25,47 %
3. ďubo Kupjoni K + CHp / RMD 6,60 %
4. Betkin chlop K33 = RMD + A 5,66 %

Trieda žien
1. Kretova CHv3 / RMD + A 37,41 %
2. CiriĐa Bartosa baba ( K + P = RMD )3 + A 20,14 %
3. Maja ýehanova K + CHz3 / RMD 19,42 %
4. IĐona K = RMD 5,04 %

Najfrekventovanejším pomenovacím modelom v triede mužov v prípade najstaršej


generácie je v oboch lokalitách CH / RMD. Kećže najpopulárnejšie živé osobné mená v tejto
vekovej skupine majú pomenovací model jednoþlenný, je evidentné, že na
identifikáciu/diferenciáciu najstarších obyvateĐov skúmaných lokalít staþí jedno neúradné
antroponymum. Nachádzame tu istú paralelu s pomenúvaním osôb v minulosti, keć funkciu
identifikovaĢ/diferencovaĢ osoby spĎĖal v plnej miere len jeden þlen, a to rodné/krstné meno.
Zamestnanie a záĐuby sú aktivity, ktoré veĐmi presne charakterizujú osobu a nakoĐko ide
o malé lokality (v þase produktívneho veku obyvateĐov najstaršej generácie bolo aj Krásno
nad Kysucou ešte dedinou) , urþité povolania boli jedineþné, vykonávané len jednou osobou

243
(Brindzar, Haćar – KNK, KovoĐ, Miškorž – OL) . Identifikaþná/diferenciaþná funkcia tak
bola splnená v plnej miere.
Aj napriek tomu, že v tejto generácii zaznamenávame þastý výskyt osôb s rovnakým
priezviskom, prípadne rodným/krstným menom a priezviskom (najmä v Oravskej Lesnej,
v Krásne nad Kysucou len v prípade priezviska Kopásek) , je to prekvapujúce, ale model
obsahujúci uvedené dva þleny je druhým najfrekventovanejším modelom v Oravskej Lesnej
a tretím najfrekventovanejším v Krásne nad Kysucou. Rodné/krstné meno a priezvisko sa
však stali zdrojmi živých osobných mien len v takých prípadoch, keć bol niektorý z týchto
þlenov netradiþný, resp. atraktívny (Rudolf BrheĐ – Rudo BrheĐ, Jozef Pauk – Joško Pavuk –
KNK, Cyril Bartoš – CiriĐ Bartos, Anton Belorit – Bialoržit – OL) .
Aj keć je model obsahujúci funkþné þleny rodné/krstné meno a priezvisko
frekventovaný, predsa viac ako nadpoloviþnú väþšinu predstavuje v oboch lokalitách model
obsahujúci funkþný þlen CH, i keć v niektorých prípadoch je doplnený ćalším funkþným
þlenom, najþastejšie rodným/krstným menom (svedþí o tom štvrtý najfrekventovanejší model
v Krásne nad Kysucou a tretí najfrekventovanejší model v Oravskej Lesnej) . Pomenovací
model obsahujúci individuálnu charakteristiku sa vždy tešil obĐube. ďudia odjakživa
vymýšĐali prezývky súvisiace so zamestnaním, s konkrétnou situáciou, výzorom þloveka þi
verbálnymi nedostatkami. A nie je tomu inak aj v prípade najstaršej generácie.
PohĐad na percentuálne vyhodnotenie nám signalizuje, že živé osobné mená obsahujúce
individuálnu charakteristiku patria aj v triede žien k najobĐúbenejším, þo sa vzhĐadom
na frekvenþné poradie pomenovacích modelov v triede mužov dalo oþakávaĢ.
Najfrekventovanejší pomenovací model v triede žien má však rozliþnú podobu, pretože sa
používa veĐa rôznych variantov živých osobných mien obsahujúcich individuálnu
charakteristiku prenesenú dediþnosĢou po manželovi (Masarova žena, PauĐa SaĖitkarova,
stara Papinka, stara Šmajdova – KNK, Kretova, TrĖova baba – OL) .
VzhĐadom na frekvenþné poradie pomenovacieho modelu K + P v triede mužov, nie je
ani vysoká frekvencia pomenovacieho modelu K + P + A v triede žien prekvapujúca, kećže
v prevažnej väþšine prípadov žena preberá po vydaji priezvisko po svojom manželovi. Tento
model obsadil druhú prieþku v Oravskej Lesnej a tretiu v Krásne nad Kysucou.
Osobitnú pozornosĢ upriamujeme na model, ktorý sa v Krásne nad Kysucou dostal
v oboch triedach na druhé miesto. Tento pomenovací model, ktorý V. Blanár a J. Matejþík
spomínali ako ojedinelý, spoþíva v tom, že manželka preberie meno manžela a na manžela sa
následne prenesie toto manželkino meno (Františka Bírová – Francka Birka, Ondrej Bíro –
Francki Birki chlap, Marta Jozefíková – Marta Jozefiþka, Jaroslav Jozefík – Marti Jozefiþki

244
chlap, Darina Kašíková – Darina Kašiþka, Vincent Kašík – Darini Kašiþki chlap) .
V Oravskej Lesnej sa zo všetkých prípadov, keć muž dedil meno po manželke, ktorých bolo
šesĢ, vyskytol len jeden prípad (Anna Chudiaková – Chudžina, František Chudiak –
ChudžiĖin chlop) , ktorý zodpovedá vyššie uvádzanému druhému najfrekventovanejšiemu
modelu v Krásne nad Kysucou.
Príþina ojedinelosti výskytu takýchto živých osobných mien môže maĢ teritoriálny, ale
rovnako i sociálny pôvod. Oravská Lesná je dedina patriaca do stredoslovenského
makroareálu a V. Blanár s J. Matejþíkom realizovali výskum tiež len na strednom Slovensku.
To by mohol byĢ motív na interpretáciu, že v stredoslovenskom makroareáli je výskyt
modelov, v ktorom žena preberie meno po manželovi a on následne preberie toto jej meno,
ojedinelý.
Argumentácia vysvetĐujúca ojedinelosĢ uvedeného pomenovacieho modelu
zo sociálneho aspektu sa nám však javí pravdepodobnejšia. VeĐmi výrazne vstupuje do
popredia psychologický faktor, pretože vo všetkých prípadoch, keć sa na manželku prenesie
meno po manželovi a on následne preberie toto jej meno, zastáva žena významnú spoloþenskú
funkciu alebo je známa veĐkej väþšine obyvateĐov mesta, napr. Františka Bírová bola
pôrodná asistentka, Marta Jozefíková pracuje na personálnom oddelení v závode INA
Kysuce, a. s., Darina Kašíková bola známa celému mestu svojím autoritatívnym prístupom ku
žiakom na hodinách zemepisu.
Fakt, že v Krásne nad Kysucou vstupuje do popredia meno ženy ako nositeĐky živého
pomenovania (Mária Zuzþáková – Bonarka, Františka ýimborová – FuzaĖa), potvrdí aj ćalší
štatistický údaj, ktorého hodnota je 11,49 %. Kým v Krásne nad Kysucou predstavujú
modely, keć sa žena stáva zdrojom živého pomenovania spolu 28,73 %, v Oravskej Lesnej je
to 5,04 %, þo netvorí ani pätinu z poþtu živých osobných mien Krásna nad Kysucou.

Stredná veková skupina


Krásno nad Kysucou
Trieda mužov
1. PivarĖik CHv / RMD 15,06 %
2. Vlado Suchar K + CHv1 / RMD
mladi Bota A – CHv1 / RMD 14,76 %
Masarof sin CHz1 / RMD + A
3. Laća BuĐavu sin ( K + P = RMD )1 + A
mladi BrheĐ A – P1 = RMD 13,86 %

245
4. PauĐi Birki sin ( K + RM3 = P : MD )11 + A 11,14 %
5. EmiĐ Sikora K + P = RMD 8,43 %
6. Ježurin chlap CHv33 / RMD + A 5,12 %

Trieda žien
1. SaĖitkarova ćjefka CHz1 / RMD + A
Hanka SaĖitkarova K + CHz1 / RMD 14,81 %
mlada Porajtarova A – CHn1 / RMD
2. TuĐeĖova žena CHv3 / RMD + A 10,00 %
3. Vila CingeĐa žena ( K + P = RMD )3 + A 8,52 %
v
4. GuĐiþka CH / RMD 6,67 %
5. Marjena Kormancova K + P1 4,81 %
6. Joška Legionara žena ( K + CHz / RMD )3 + A 4,07 %

Oravská Lesná
Trieda mužov
1. Maroš Maþek K + CHn1 / RMD 34,31 %
2. PaĐo ŠaĖa Briša K + ( K + P = RMD )1
Tono Jantušof K + K1 = RMD 21,57 %
Jaro DuĐofcik K + P1 = RMD
3. KošþeĐĖik CHz / RMD 14,71 %
4. Jantuš BrachĖok K + P = RMD 6,86 %
z
4. Tono Amerikant K + CH / RMD 6,86 %

Trieda žien
1. KošþeĐĖicka RM3
KĐiĖanova baba CHp / RMD + A 23,35 %
z
Šþefka Gojnego K + CH 3 / RMD
2. Hanka HarmoĖikaržova K + CHz1 / RMD
Kancova džefka CHv1 / RMD + A 17,37 %
3. Lucka ŠaĖa Briša K + ( K + P = RMD )1
VaĐika Adolfova K + K1 = RMD 15,57 %
mlodo DuĐofcicka A – RM1 = P
4. Jantuša BachĖoka baba ( K + P = RMD )3 + A 8,98 %

246
Pri pomenúvaní obyvateĐov strednej vekovej skupiny je situácia zdanlivo podobná
s pomenúvaním obyvateĐov predstavujúcich najstaršiu generáciu. V Krásne nad Kysucou je
na prvom mieste v triede mužov pomenovací model CH / RMD, jeho percentuálne zastúpenie
je však výrazne nižšie v porovnaní so zastúpením tohto modelu v najstaršej vekovej skupine
(15,06 % oproti 36,49 %). Rovnaké konštatovanie môžeme vysloviĢ v súvislosti
s pomenovacím modelom K + P, ktorý predstavuje 8,43 % v strednej generácii a 14,69 %
v najstaršej generácii.
Ćalšie pomenovacie modely objavujúce sa v zozname tých najfrekventovanejších
poukazujú na prevahu opisných modelov. Jedným z dôvodov je rast mesta, ktorý je
spôsobený jednak pribúdaním nových rodín (prisĢahovaných), jednak zväþšovaním rodín
a tým pribúdaním osôb s rovnakým priezviskom, prípadne rodným/krstným menom
a priezviskom, þo má za následok prílev nových priezvisk, ale zároveĖ potrebu
identifikovaĢ/diferencovaĢ osoby s rovnakým úradným menom. Ćalší dôvod spoþíva v tom, þi
pomenúvaná osoba meno zdedila po svojom rodiþovi, prípadne manželke/manželovi, alebo je
zdrojom ona sama. To má vplyv na výslednú podobu pomenovacieho modelu, t. j. þi bude
model jednoþlenný (Gaštan, Kohut, PiĢo), dvojþlenný (Janko Kovaþ, Ježurin chlap, mladi
RumpeĐ), trojþlenný (uja Machajka sin, mladi Bota ot FĐaksi), þi dokonca štvorþlenný (sin
Pištu Kubicu Otkostola, žena pana MaĐara od Blaški).
Iný funkþný þlen ako rodné/krstné meno þi priezvisko má prirodzene väþšiu
identifikaþnú/diferenciaþnú hodnotu v danej societe, a preto ho komunikujúci použije
v modelovom reĢazci. Úþastníci komunikácie sa tak lepšie zorientujú, rozhovor sa zrýchli
a zefektívni.
I keć pohĐad na frekvenþné poradie nám neposkytuje jednoznaþne takúto informáciu,
najviac živých osobných mien je takých, ktoré predstavitelia strednej vekovej skupiny získali
dediþnosĢou po svojich rodiþoch.

247
30,00% 26,81% 24,44%
23,33% 27,71%
25,00% 18,89%
20,00% 15,96%
15,00%
10,00% 6,67%
5,00% 5,12% muži
0,00% ženy ženy
muži

Graf 1 Príbuzenské pomenovacie motívy strednej generácie v Krásne nad Kysucou

57,35%
60,00%
50,00% 34,13% 40,48%
40,00%
30,00% 28,92%
20,00% 1,80%
7,84% 2,40% muži
10,00%
0,00% 1,47% ženy ženy
muži

Graf 21 Príbuzenské pomenovacie motívy strednej generácie v Oravskej Lesnej

Údaje uvedené v tabuĐkách majú veĐkú výpovednú hodnotu. Poukazujú na jednoznaþnú


dominanciu mužov v živom pomenúvaní Oravskej Lesnej. V Krásne nad Kysucou je rozdiel
medzi poþtom živých osobných mien zdedených po otcovi a poþtom živých osobných mien
zdedených po matke zanedbateĐný (v triede mužov 10,85 %, v triede žien 5,55 %)
v porovnaní s týmto rozdielom zisteným v Oravskej Lesnej (v triede mužov 49,51 %, v triede
žien 32,33 %). Je to výrazný rozdiel a zároveĖ ukazovateĐ, ktorý veĐmi presne poukazuje
na patriarchálny systém rodiny. Nízka percentuálna hodnota v prípade najfrekventovanejších

248
modelov je navyše svedectvom rozmanitosti modelového reĢazca (napr. druhý a tretí
najfrekventovanejší model v triede mužov v Krásne nad Kysucou, prvý a druhý model
v triede mužov v Oravskej Lesnej).

Mladšia veková skupina


V tomto prípade je veĐmi Ģažké urþiĢ najfrekventovanejší pomenovací model, ktorým je
pomenovaná najmladšia generácia. Predstavitelia najstaršej generácie nepoužívajú na
pomenovanie detí pomenovací model obsahujúci rodné/krstné meno a priezvisko
pomenúvanej osoby. Takmer vždy použijú opisné modely obsahujúce živé osobné meno
rodiþa, resp. starého rodiþa doplnené apelatívnym funkþným þlenom, napr. Esteri Fabriþki
vnuþka, Laćo Hubar najmlaþi, Zmurovaneho vnuþka – KNK, Mudrašontko, Slavik, Šþeva
Brodžatego džeþisko – OL. Príslušníci najstaršej a strednej generácie si mená mladšej
generácie jednak nepamätajú, pretože ich inventár je oveĐa pestrejší ako v minulosti a jednak
na to nemajú dôvod, kećže s nimi þasto nevstupujú do bezprostrednej komunikácie. Pri
pomenúvaní mladšej generácie rovesníkmi nadobúdajú prevahu modely pomenúvajúce osobu
buć priamo menom, príp. menom a priezviskom alebo pomocou funkþného þlena CH.
Použitie CH je þasté v urþitých sociálnych skupinách a závisí od viacerých faktorov, ako sú
telesné a duševné vlastnosti, záĐuby, pôvod, obĐúbené zviera.
RealizovaĢ analýzu z generaþného hĐadiska nie je možné bez uplatnenia aj ćalších
prístupov, a to teritoriálneho a sociálneho. V oboch skúmaných lokalitách máme takmer
totožné percentuálne hodnoty informujúce o pomernom zastúpení jednotlivých generácií.
Viaceré pomenovacie modely obsadzujú rovnaké prieþky. Nachádzame však aj isté rozdiely,
a práve tie by sme chceli podrobiĢ analýze.

Špecifiká živých osobných mien v skúmaných lokalitách


Pri pomenúvaní jednotlivých osôb v skúmanom meste sú niektoré priezviská také
frekventované, že úradné meno stráca identifikaþnú funkciu. Ide najmä o priezviská
ýimborová, Kopásková, Kormancová. Nie je niþím neobvyklým, že v meste sa nachádzajú
osoby s rovnakým menom i priezviskom. Jednotlivé osoby sú v komunite
identifikované/diferencované len neúradnými menami, napr.:
Eva ýimborová ýipakova matka CHn6 / RMD + A
Eva ýimborová Papinova ćjefka CHv1 / RMD + A

249
Jana Kopásková AngeĐika CH v / RMD
Jana Kopásková Mojžišova žena CHv3 / RMD + A
Jana Kopásková Omastova žena CHn3 / RMD + A
Omachelova žena CHn3 / RMD + A
Jana Kopásková, Janka VojĢiþka K + P1
rod. Vojtiková
Jana Kopásková, BraĖa FudbaĐistu žena (K + CHz / MD)3 + A
rod. Skorková SkorkuĐa P1

Anna Kopásková Hana Gustova K + K3


Fujtkova CHn3 / RMD
Anna Kopásková ŠtopĐova žena CHv3 / RMD + A
Anna Kopásková ItuĐa CHn / RMD
Anna Kopásková Kudova žena CHv3 / RMD + A
Anna Kopásková Babjakova matka CHv6 / RMD + A
Anna Kormancová stara Bobarova A – CHn6 / RMD
Anna Kormancová, Vlada Kormanca žena (K + P = RMD)3 + A
rod. Šurábová
Hanka Vlada Kormanca K + (K + P = RMD)3
Hanka Šurapka K + P1
CieĐom struþného výberu bolo poukázaĢ na vysokú frekvenciu rovnakého mena
a priezviska, ale zároveĖ sa nám odkryli ćalšie fakty. Uvedené príklady a hlavne modely sú
dôkazom toho, že živé mená žien nadväzujú na živé mená manželov. Rovnako však
informujú o tom, že mená veĐkej väþšiny žien sú nezávislé od mena manželov. Mnohým
ženám po vydaji popri prevzatom manželovom mene ostáva aj ich dediþné rodiþovské meno,
resp. im ostáva len rodiþovské meno, napr.:
Mária Bulavová, rod. Šurábová BuĐafka, Mariša Šurapka
Jana Kopásková, rod. Skorková BraĖa FudbaĐistu žena, SkorkuĐa
Katarína Kopásková, rod. Kolenová Katka Šiškova, Katka KoĐenka

Anna Tvrdá, rod. LadĖáková Hana LadĖaþka


V skúmanom meste sa vyskytujú a sú pomerne frekventované aj také prípady, o ktorých
V. Blanár a J. Matejþík hovoria ako o ojedinelých (upozorĖujeme, že ich výskum prebiehal

250
v 70. rokoch 20. storoþia) a to, keć manželka preberie meno manžela a on následne preberá
toto jej meno, napr.:
Františka Bírová Francka Birka
Ondrej Bíro Francki Birki chlap

Marta Jozefíková Marta Jozefiþka


Jaroslav Jozefík Marti Jozefiþki chlap

Darina Kašíková Darina Kašiþka


Vincent Kašík Darini Kašiþki chlap
V uvedených príkladoch sa súþasĢou živého osobného mena stal apelatívny þlen chlap,
ktorým je vyjadrený príbuzenský vzĢah pomenovanej osoby. Rovnako sa toto meno prenieslo
na deti, opäĢ opisným tvarom, t. j. použitím apelatívneho þlena syn alebo dcéra, napr. Darini
Kašiþki sin. V týchto prípadoch veĐmi výrazne vstupuje do popredia psychologický faktor,
pretože vo všetkých prípadoch, keć žena preberie meno po manželovi a on následne preberá
toto jej meno, zastáva žena významnú spoloþenskú funkciu, alebo je známa veĐkej väþšine
obyvateĐov obce, napr. Františka Bírová – pôrodná asistentka, Marta Jozefíková –
pracovníþka personálneho oddelenia v závode INA Kysuce, a. s., Darina Kašíková – veĐmi
prísna uþiteĐka.
Ćalší z modelov, ktorý sa v prehĐade vyskytol je ten, keć muž preberie meno po svojej
manželke a deti po svojej matke, t. j. do popredia vstupuje meno ženy ako nositeĐky živého
pomenovania, napr.:
Drahomíra Ćuranová Drahuša
Augustín Ćurana Drahušin Gusta
Božena Ćuranová Drahušina ćjefka

OĐga Galgánková Barbi


Vladimír Galgánek Barbin chlap
Boris Galgánek Barbin sin

Peulargia Kopásková Pela


Alojz Kopásek PeĐin chlap

251
Anna Kopásková ItuĐa
Ivan Kopásek ItuĐin chlap

Marianna Magátová Šakira


Miroslav Magát Šakirin chlap
Beáta Magátová Šakirina ćjefka
Na základe analýzy živých osobných mien žien konštatujeme, že vysoká frekvencia
modelu, keć je nositeĐkou živého pomenovania žena (22,41 %), je podmienená:
a/ vysokým poþtom vdov v meste,
b/ jedineþnosĢou, neopakovateĐnosĢou rodného/krstného mena ženy,
c/ výraznými telesnými alebo duševnými vlastnosĢami, ktoré prevýšia silu neúradného
mena muža,
d/ spoloþenskou funkciou ženy v obci,
e/ odchodom veĐkého poþtu mužov za prácou.
Usudzujeme, že argument uvedený ako posledný je najsilnejším faktorom
ovplyvĖujúcim vznik živých osobných mien žien v meste Krásno nad Kysucou.
Rovnako ako v Krásne nad Kysucou, aj v inventári mien Oravskej Lesnej nachádzame
rovnaké úradné ženské mená.
Anna BrĖáková Mudraška RM3
Anná BrĖáková Hana Mudraška K + RM3
Anna BrĖáková Jehovistka RM3

Helena Murínová ďišiacka RM6


Helena Murínová Backova CHm3 / RMD
Helena Murínová Gašparkova Ėeviasta K5 = RMD + A

Jozefína Brišová Juoška ýehanova K + CHz1 / RMD


Jozefína Brišová Gruoboržova CHz3 / RMD
Osoby s rovnakým úradným menom sú v societe identifikované/diferencované len
pomocou neúradných mien. ObyvateĐky Oravskej Lesnej sú v prevažnej väþšine pomenované
podĐa muža (manžela, otca, svokra). V tejto lokalite sme zaznamenali len jedno živé osobné
meno, keć žene ostalo po vydaji rodiþovské meno (Anna Kolenþíková – Hanka Kovaþka).
Navyše išlo o osobu, ktorá bola prisĢahovaná a priezvisko Kováþ sa v skúmanej lokalite
nevyskytuje. Preto výskyt takéhoto neúradného mena považujeme skôr za výnimku.

252
Vznik živých osobných mien, ktorých zdrojom sú ženy, bol motivovaný netradiþným
menom alebo jedineþným zamestnaním. V mnohých prípadoch išlo iba o individuálnu
charakteristiku (Martina BrĖáková – Martina šostršicka, Valéria Holubþíková – VaĐika
kucharka). Je potrebné pripomenúĢ, že hranica medzi individuálnou charakteristikou a živým
osobným menom je veĐmi krehká a je len otázkou þasu, kedy sa individuálna charakteristika
prehodnotí na živé osobné meno.
Porovnávaním modelov živých osobných mien žien v dvoch rôznych lokalitách sme sa
dopracovali k zisteniu, že v Krásne nad Kysucou je oveĐa vyššia frekvencia živých osobných
mien, ktorých nositeĐkami sú ženy (22,41 %), ako v Oravskej Lesnej (2,94 %). Nazdávame
sa, že na tomto výsledku sa výrazne podpísal sociologický faktor. Muži v Krásne nad
Kysucou v dôsledku straty zamestnania (zánik podniku Kysucké drevárske závody, strata
možnosti pracovaĢ v podniku Tesla Orava, prevádzka Oravská Lesná) boli nútení odchádzaĢ
za prácou do nećalekej ýeskej republiky. Tesla Orava, prevádzka Oravská Lesná bola a stále
je schopná vzhĐadom na poþet obyvateĐov zabezpeþiĢ zamestnanie všetkým mužom
v Oravskej Lesnej, t. j. muži nie sú nútení vycestovávaĢ za prácou mimo obec. Táto obec je
navyše známa drevorubaþstvom a prácami v lese s využitím lesnej techniky. Muž ma
v takomto prípade dominantnejšie postavenie vo vnímaní spoloþnosĢou ako žena, aj preto je
motivácia mužským a otcovským príznakom silnejšia. 10. novembra 2008 bola otvorená
cesta, ktorá opäĢ spojila Oravu s Kysucami. Bude zaujímavé sledovaĢ ćalší vývoj, a to nielen
spoloþenský, ale rovnako aj socioonomastický.
Pretrvávanie patriarchálneho systému v Oravskej Lesnej potvrdzuje aj zriedkavý výskyt
modelu, v ktorom preberá rozhodujúcu úlohu dieĢa, otec a matka preberú meno po svojom
dieĢati. V Krásne nad Kysucou patrí tento typ živého osobného mena k najfrekventovanejším.
Vo výskume V. Blanára a J. Matejþíka sme sa s týmto modelom, išlo o výskum celého
stredného Slovenska, stretli len ojedinele, navyše osoby nemali rovnaké miesto bydliska.
V Krásne nad Kysucou sa prípad preberania mena po svojom dieĢati vyskytol päĢdesiattrikrát.
To nás oprávĖuje vysloviĢ predpoklad, že v skúmanom meste ide o nový trend. Na základe
analýzy živého pomenovania Krásna nad Kysucou usudzujeme, že mená detí sa stávajú
zdrojom živých osobných mien na úkor mien otcov v dôsledku ich neprítomnosti, t. j. tak ako
v prípade žien, deti s stávajú hlavami rodiny v dôsledku odchodu otcov za prácou mimo
bydliska. Takáto situácia nastáva len v prípade najstaršej generácie, pretože osoba, ktorej
meno, resp. individuálna charakteristika, ktorá sa stane zdrojom živého osobného mena, musí
byĢ známa veĐkej väþšine obyvateĐov mesta/dediny. NositeĐom takéhoto neúradného mena je
najþastejšie príslušník strednej generácie.

253
Na charaktere neúradnej antroponymickej sústavy sa podpísal aj rozdielny charakter
kopaniþiarskeho osídlenia. V Oravskej Lesnej je periféria kompaktnejšia, t. j. má väþší poþet
domov a teda aj obyvateĐov žijúcich v danej lokalite. Krásno nad Kysucou má iný charakter.
Periféria je menej kompaktná, súþasĢou mesta sú kopanice, v ktorých sa nachádzajú dva
domy. Živé osobné meno funguje v centre a jeho sila klesá smerom na perifériu. Na periférii
si vystaþí aj úradné meno. To je argument vysvetĐujúci oveĐa vyššie percento výskytu živých
osobných mien, ktorých súþasĢou je rodné/krstné meno, priezvisko, resp. oba funkþné þleny,
v Oravskej Lesnej ako v Krásne nad Kysucou. Rovnako to môžeme považovaĢ za argument
vysvetĐujúci vyššiu frekvenþnú distribúciu živých osobných mien v Krásne nad Kysucou ako
v Oravskej Lesnej. Uvedené dokumentujeme nasledujúcim príkladom. V meste Krásno
nad Kysucou je zaujímavé sledovaĢ rozdiel v pomenúvaní osôb medzi centrom mesta
a okolitými osadami.
Anna Kopásková Hana Gustova
Anna KoĖušíková Hana Mišova
Anna KoĖušíková Hana Rudova
Uvedené neúradné mená sú používané len osobami danej osady na
identifikáciu/diferenciáciu osoby bývajúcej v danej osade. V meste ženu týmto menom
neoznaþujú. Na ilustráciu uvádzame príklad: Anna Kopásková býva v osade Blažkov. Všetci
obyvatelia Blažkova ju identifikuje menom Hana Gustova. V meste Krásno nad Kysucou je
na oznaþenie tejto osoby používané meno Fujtkova. Dôvod je zrejmý. V osade sa takmer
všetci poznajú a výskyt ćalšieho manželského páru s menami Anna a Augustín je vzhĐadom
na poþet obyvateĐov osady málo pravdepodobný. Preto je možné použiĢ neúradné
antroponymum Hana Gustova. V centre mesta je výber mena ovplyvnený potrebou presnej
identifikácie/diferenciácie. Ekonomizácia výrazu sa prejavuje aj v oblasti antroponým.
Nemáme na mysli skrátenie mena, ale použitie takého mena, ktoré je všetkým komunikantom
známe. A preto aj obyvatelia danej osady pomenúvajúci Annu Kopáskovú Hana Gustova
volia v meste, v dôsledku rýchleho odovzdania informácie, meno Fujtkova. Výskyt viacerých
mien patriacich jednej osobe je potvrdením vysokej frekvencie živých osobných mien v danej
lokalite.
Na záver si pomôžeme slovami J. Krška (2000, s. 83): „Sociálno-psychologický aspekt
pomenovaní poukazuje na mnohorozmernú a zložitú štruktúru propria. Tento aspekt
poukazuje na expedienta i percipienta, ich vzájomnú sociálnu interakciu ako aj na širšie
spoloþenské vzĢahy.“

254
Literatúra

BLANÁR, Vincent: Vlastné meno vo svetle teoretickej onomastiky. Bratislava: SJS pri
SAV, JÚďŠ SAV 2008. 77 s.
JOZEFOVIý, Michal: Modelovanie slovotvorby živých osobných mien. In: Lexika
slovenskej onymie. Zborník materiálov zo 17. slovenskej onomastickej konferencie. Red.
J. Hladký, I. Valentová. Bratislava: VEDA 2010, s. 283 – 296.
KAZÍK, Miroslav: Živé osobné mená v Staroturianskej kopaniþiarskej osade
Topolecká. In: Zborník materiálov z 15. slovenskej onomastickej konferencie (Bratislava 6. –
7. septembra 2002). Zost. P. Žigo, M. Majtán. Bratislava: VEDA 2003, s. 101 – 111.
KNAPPOVÁ, Miloslava: Tvorba pĜezdívek stále živá. In: 12. slovenská onomastická
konferencia a 6. seminár „Onomastika a škola“ (Prešov 25. – 26. októbra 1995). Zborník
referátov. Red. M. Majtán, F. Rušþák. Prešov: Pedagogická fakulta Univerzity Pavla Jozefa
Šafárika, Jazykovedný ústav ďudovíta Štúra SAV 1996, s. 310 – 313.
KOPÁSKOVÁ, Ivana: Využitie jednotlivých funkþných þlenov v živých osobných
menách v Krásne nad Kysucou. In: ACTA ONOMASTICA. Eds. M. Harvalík, P. ŠtČpán.
Praha: MYRIS TRADE s. r. o. 2008, s. 194 – 202.
KRŠKO, Jaromír: Sociálno-psychologické aspekty pomenovania. In: Vlastné mená
v jazyku a spoloþnosti. 14. slovenská onomastická konferencia, Banská Bystrica 6. – 8. júla
2000. Zost. J. Krško, M. Majtán. Bratislava – Banská Bystrica: Jazykovedný ústav ďudovíta
Štúra SAV – Fakulta humanitných vied a Pedagogická fakulta UMB 2000, s. 75 – 84.
PATRÁŠ, Vladimír: Sekundárne pomenovania (prezývky) a ich sociolingvistický
rozmer vo formalizovaných mikrospoloþenstvách. In: Sociolingvistika a areálová lingvistika.
Sociolingvistica Slovaca. Ed. S. Ondrejoviþ. Bratislava: VEDA 1996, s. 45 – 56.

255
Substantívna deklinácia spisovnej slovenþiny v období od 30. rokov
20. storoþia po súþasnosĢ

Martina Kopecká
Jazykovedný ústav ď. Štúra SAV, Bratislava

Spisovná slovenþina sa v 30. rokoch 20. storoþia vyznaþovala dvomi protichodnými


tendenciami. Prvú tendenciu predstavovalo zbližovanie slovenþiny s þeštinou. Prezentovali ju
Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1931, za ktorých prípravou stáli zástancovia oficiálnej
teórie o jednotnom þeskoslovenskom národe a jednotnom þeskoslovenskom jazyku v dvoch
variantoch (þeskom a slovenskom). Tento prístup k spisovnej slovenþine sa prejavil najmä
v hláskosloví a lexike, v ktorých sa uzákonilo množstvo þeských prvkov (krúžek, svoboda,
láhva/láhev, zeć, nabídka). V opozícii k nej stála druhá tendencia, nadväzujúca v kodifikácii
spisovnej slovenþiny na martinský úzus, uzákonený v 3. vydaní Rukoväti spisovnej reþi
slovenskej (1919). Tento štýl predstavoval þasopis Slovenská reþ, ktorý vznikol ako reakcia
na prvé PSP a zaþal vychádzaĢ už rok po ich vydaní. ýasopis sa zaslúžil o stabilizáciu
spisovnej normy slovenþiny v 30. rokoch, opierajúc sa o podobu slovenþiny kodifikovanú
v spomínanej príruþke RukoväĢ spisovnej reþi slovenskej (1919) a jej presadzovanie
v jazykovej praxi. Na stránkach Slovenskej reþi sa v 30. rokoch priebežne formulovali zásady,
ktoré boli obsiahnuté v návrhu Pravidiel slovenského pravopisu (1939). O jeho prípravu sa do
veĐkej miery zaslúžil H. Bartek. Tento návrh v takej podobe, v akej bol pripravený, nevyšiel.
Komisia vymenovaná ministrom školstva a národnej osvety J. Sivákom ho vyhodnotila ako
príliš puristický1 a jeho text bol poverený upraviĢ A. A. Baník. Pravidlá slovenského
pravopisu potom vyšli v r. 1940 a odstránila sa nimi rozdvojenosĢ v kodifikácii spisovnej
slovenþiny 30. rokov, ktorú na jednej strane prezentovali Pravidlá z r. 1931 a na druhej strane
þasopis Slovenská reþ a návrh Pravidiel z r. 1939. Pravidlá z r. 1940 na jednej strane
uzatvorili medzivojnové obdobie vo vývine spisovnej slovenþiny v 20. stor. a na druhej strane
stáli na zaþiatku jej súþasného vývinového obdobia. V nasledujúcich rokoch, v þase existencie
Slovenskej republiky (1939 – 1945), sa slovenský jazyk vyvíjal v priaznivých podmienkach,
bez vplyvu þeštiny. Už krátko po skonþení 2. svetovej vojny slovenský a þeský národ opäĢ

1
Bartkom navrhované zmeny, ktoré komisia neodsúhlasila: 1. zjednotené písanie prípony -li v pluráli minulého
þasu vo všetkých rodoch, 2. fonetické písanie predpony s-/z-/zo-, 3. väzba predložky z, zo s G a predložky s, so
s I. V Pravidlách z r. 1931 platili tieto pravidlá, ktoré sa uplatnili aj v Pravidlách z r. 1940: 1. prípona -li platila
pri životných maskulínach, pri neživotných maskulínach, feminínach a neutrách bola záväznou prípona -ly, 2.
pravopis predpony s-/so-/z-/zo- podĐa sémantického princípu, 3. väzba G s predložkami s, so a z, zo podĐa ich
významu (vo význame „zvnútra von“, napr. vypadnúĢ z ruky, „zhora dolu“, napr. spadnúĢ so stromu.

256
tvorili spoloþnú ýeskoslovenskú republiku. V tomto období však už slovenþina bola
rovnocenným partnerom þeštiny. Spôsobila to „bohatosĢ a diferencovanosĢ prostriedkov
spisovného jazyka, vypracovanosĢ štýlov spisovnej slovenþiny, stabilita a prispôsobivosĢ jej
normy a spoĐahlivé fungovanie spisovnej reþi v živote spoloþnosti aj jednotlivcov“ (Krajþoviþ
– Kaþala, 2011, s. 161). Pravidlami z r. 1953 sa do spisovnej slovenþiny zaviedli pravopisné
zmeny, ktoré ešte v r. 1939 navrhol H. Bartek a v porovnaní s neskorším vývinom sa v nich
pozitívne ustálila najmä morfológia a syntax. Od tohto obdobia je spisovná slovenþina do
veĐkej miery stabilná. V nasledujúcich kodifikaþných príruþkách sa zrealizovali iba menšie
úpravy, ktoré si vyžiadal reálny stav v jazyku.
Kodifikácia predstavuje vedomú a zámernú þinnosĢ, ktorou sa v istom období zasahuje
do prirodzeného vývinu jazyka s cieĐom uzákoniĢ vybranú jazykovú normu, ktorá bude
záväzná pre celé jazykové spoloþenstvo. Kodifikátor v þase prípravy kodifikaþnej príruþky
zaujíma k jazyku istý postoj. Na základe zvolených kritérií spisovnosti vyberá také jazykové
prostriedky, ktoré majú byĢ podĐa neho v þase platnosti kodifikácie celospoloþensky záväzné
a rešpektované. V nasledujúcich kodifikaþných príruþkách sa môžu, ale nemusia akceptovaĢ
tieto hodnotiace kritériá. Svoju úlohu tu zohrávajú zmeny v samotnom jazyku, jazyková
a spoloþensko-kultúrna situácia, lingvistická metodológia, osobnosĢ kodifikátora a iné
relevantné þinitele.
CieĐom nášho príspevku je poukázaĢ na vývin spisovnej normy slovenského jazyka
v období od 30. rokov 20. storoþia po súþasnosĢ v oblasti substantívnej deklinácie. Budeme
sledovaĢ prístupy kodifikátorov k spisovnej slovenþine, þi kritériá spisovnosti, ktoré si
pri kodifikaþnej þinnosti zvolili, boli funkþné, þi sa nimi norma jazyka stabilizovala, alebo
rozkolísala. Dôraz kladieme na neschválené Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1939, na ich
porovnanie v retrospektíve – s predchádzajúcou kodifikáciou, ktorá bola poplatná idei
þechoslovakizmu a v perspektíve – s ćalším vývinom jazyka, ktorý zachytili nasledujúce
kodifikaþné príruþky (Pravidlá z r. 1953, 1. vyd. z r. 1991 a 3. vyd. z r. 2000).
Jedným z javov, ktorý v sledovanom období prešiel zmenou, je skloĖovanie zvieracích
substantív mužského rodu v pluráli. V príruþkách sa riešila otázka ich deklinácie podĐa
životných alebo neživotných podstatných mien mužského rodu, þiže podĐa typu chlap alebo
typov dub a stroj. Na konštituovanie gramatickej kategórie životnosti mala znaþný vplyv
syntaktická rovina. Tento vplyv sa prejavil v postupnom uvedomovaní si potreby odlíšiĢ
vo výpovedi agens a paciens. Homonymia N a A životných maskulín tak zaþínala spôsobovaĢ
komunikaþné Ģažkosti (agens aj paciens mali rovnaké gramatické tvary pádov), ktoré
neskorším vývinom viedli k zániku tejto homonymie a vnútroparadigmatickému vyrovnaniu

257
A s G. Pádová homonymia N sg. a A sg. sa najskôr odstránila pri osobných maskulínach
a neskôr aj pri zvieracích menách, napr. N sg. chlap : A sg. chlap > N sg. chlap : A sg. chlapa
(< G sg. chlapa), N sg. orol : A sg. orol > N sg. orol : A sg. orla (< G sg. orla).
Pri neživotných maskulínach sa toto vnútroparadigmatické vyrovnanie pokladalo
za redundantné. V množnom þísle sa vplyv kategórie životnosti na formovanie nových
paradigiem prejavil pri neživotných maskulínach vo vyrovnaní nominatívnych tvarov podĐa
akuzatívnych (N pl. dubi : A pl. duby > N pl. duby : A pl. duby). V rámci životných maskulín
sa odlíšenie N a A pl. obmedzilo iba na osobné maskulína. Príþinou bol vznik novej kategórie
– kategórie mužskej osoby, ktorá sa uplatnila najmä v stredoslovenskom jazykovom areáli.
Vyrovnanie N a A pl. sa uskutoþnilo na tomto území nielen pri neživotných maskulínach, ale
aj pri životných zvieracích menách (N pl. haći : A pl. hady > N pl. hadi : A pl. hadi). Pri
osobných maskulínach odlíšenie N a A pl. sa vyriešilo vnútroparadigmatickým vyrovnaním
A pl. s G pl. (N pl. chlapi : A pl. chlapy > N pl. chlapi : A pl. chlapov (< G pl. chlapov, -ov
z u-kmeĖov); Mraþníková (Kamenárová), 2005, s. 48, 2006, s. 439, Krajþoviþ, 2009, s. 85,
pozri aj Miko, 1962, s. 43 – 46, Pauliny, 1990, s. 33 – 34). V historicky prvých Pravidlách
(1931, s. 8, 55 – 56) bola záväznou pouþka, podĐa ktorej „zvieracie mená mužského rodu sa
skloĖujú pravidlom ako mužské mená osobné“ (tamže, s. 55), napr. N pl. hadi, orli, psi, vtáci,
vlci, zajaci, medvedi ako chlapi, muži, A pl. (videl som) verných psov, dravých orlov, vlkov
ap. ako chlapov, mužov. Ćalej sa v Pravidlách (1931, s. 56) konštatovalo, že hoci v Đudovej
reþi sa vyskytuje skloĖovanie podĐa neživotných substantív mužského rodu, napr. vrabce,
hýle, motýle, jelene, medvede, barance, pre spisovnú slovenþinu boli ako správne urþené
životné podoby vrabci, hýli, motýli, jeleni, A pl. vrabcov, hýĐov, motýĐov, jeleĖov. H. Bartek
sa v neschválenom návrhu (1939, s. 76) odchýlil od kodifikácie z r. 1931, odporúþal v Ėom
deklináciu, ktorá zodpovedala prirodzenému vývinu v strednej slovenþine (ASJ II, 1981, s. 67
– 68, 70, 72), a naznaþil tak ćalšie smerovanie skloĖovania životných neosobných maskulín:
„zvieracie mená pravidla majú v množnom nominatíve a akuzatíve prípony neživotných
podstatných mien, t. j. -y alebo -e, na pr.: orly, sokoly, hady (vidím veĐké orly, sokoly, hady)
a pod.; zajace, medvede, jelene, motýle, lipne a pod.“ (PSP, 1939, s. 76). Pádové koncovky
podĐa životných maskulín pripúšĢal iba pri personifikácii, napr. Vy hadi! – Vy medvedi
nemotorní! V slovách vlk, pes a vták navrhoval v N pl. pádovú koncovku prirodzenú
pre životné maskulína: vlci, psi, vtáci, tvary psy a vtáky uvádzal ako zriedkavejšie.
V akuzatíve mal ako primárny neživotný tvar a sekundárne životný tvar: psy/psov (tamže,
s. 308). FunkþnosĢ tohto Bartkovho návrhu v perspektíve s menšími úpravami pri deklinácii

258
trojice mien pes, vlk a vták potvrdili neskoršie kodifikácie (PSP, 1940, s. 81, 301, PSP, 1953,
s. 65, PSP, 2000, napr. s. 201, 312, 324, 464, 468).
Pád, ktorý prešiel zmenou, bol aj I pl. všetkých maskulín. V súþasnosti je v množnom
inštrumentáli spisovná prípona -mi/-ami. Z pohĐadu diachrónie táto prípona nie je pôvodná
v dnešných typoch chlap, dub a stroj. Substantíva patriace do pôvodnej o-kmeĖovej a jo-
kmeĖovej deklinácie, ktoré sa dnes skloĖujú podĐa týchto typov, mali v I pl. pôvodnú pádovú
príponu -y (o-kmene), resp. -i (jo-kmene). Neskorším vývinom sa tieto koncovky
medziparadigmaticky vyrovnali s u-kmeĖovou inštrumentálovou príponou -mi, keć bola
na konci tvarotvorného základu spoluhlásková skupina, uplatnila sa prípona -ami (Krajþoviþ,
2009, s. 97, 99 – 100, Žigo, 2003, s. 15). Š. Hlavatý (1922, s. 68) rozšírenie tvarotvornej
prípony -mi na úkor prípony -y vysvetĐoval výraznosĢou tejto koncovky, þo je spôsobené tým,
že je príponou iba jedného pádu. „Oproti pôvodnému -y koncovka -mi odporúþala sa výhodou
tou, že je markantnejšia a že je príponou pádu len jedného. Avšak pád tak dôležitý, jak je
inštr. v jazyku slovenskom, – a vo slovanských jazykoch vôbec – mal snahu od pádov
formálne mu podobných nielen sa diferencovaĢ, ale aj si zadovážiĢ podobu svojmu zástoju
lepšie zodpovedajúcu, charakteristickejšiu a markantnejšiu.“ V. Vážný (PSP, 1931, s. 22)
v I pl. maskulín kodifikoval staršiu tvarotvornú príponu -y a sekundárne pripúšĢal aj novú
príponu -mi2, napr. s dvoma žiaky (žiakmi), vtáky (vtákmi), s dobrými chlapy (chlapmi), pávy
(pávmi), sokoly (sokolmi). Týmto kodifikaþným krokom sa v prvých PSP dostalo do napätia
rešpektovanie teórie þechoslovakizmu (koncovka -y) a zároveĖ uvedomovanie si vývinu
jazyka a jeho zohĐadnenie v kodifikácii, ktorý prezentovala koncovka -mi. Alomorfizmus
z prvých Pravidiel H. Bartek (PSP, 1939, s. 76 – 77) odmietol. Pre spisovnú slovenþinu
nepripúšĢal tvarotvornú príponu -y a ako správnu odporúþal príponu -mi, napr. chlapmi,
synmi; hradmi, dachmi, vekmi, kostolmi, zákonmi. Príponu -ami navrhoval v slovách,
v ktorých by vznikla Ģažko vysloviteĐná spoluhlásková skupina, napr. chlapcami, psami,
listami, príspevkami, pieskami, nechtami, mozgami, programami. Bartkovu zásadu prevzali
PSP z r. 1940 (s. 81 – 82). V kodifikácii sa rešpektoval vývin jazyka. Zo spisovnej normy sa
odstránila nefunkþná pádová koncovka -y a ako funkþná sa urþila prípona -mi/-ami, ktorá je
platná dodnes.
V rámci substantív ženského rodu sa venovala pozornosĢ aj slovám typu búra (búrka),
rozopra, veþera, zora, žiara, konopa, nozdra a žiabra. Ide o substantíva pôvodne patriace
do ja-kmeĖového skloĖovania, v ktorých opozícia r – r´ sa zaþala rozpadávaĢ

2
Variant -ami neuvádzal.

259
depalatalizovaním mäkkého konsonantu r´, ktorý ćalším vývinom splynul s tvrdým
konsonantom r (r – Ě > r; Stanislav, 1967, s. 583 – 584, Krajþoviþ, 2009, s. 59, 70 – 71).
Pri snahe o stabilizáciu paradigiem týchto feminín v 20. storoþí môžeme sledovaĢ vplyv
pôvodného a nového stavu na ich skloĖovanie. V kodifikaþných príruþkách sa teda riešila
otázka deklinácie týchto substantív podĐa dnešných typov ulica (rešpektovanie pôvodného
stavu – mäkkosti konsonantu r) a žena (akceptovanie nového, resp. synchrónneho stavu –
tvrdosti tohto konsonantu). Kodifikácia z r. 1931 sa pri slová typu rozopra, veþera, zora,
žiara a konopa priklonila ku skloĖovaniu týchto slov podĐa deklinaþného typu ulica, v ktorom
sa tvarotvorný základ konþí na mäkký konsonant. V spisovnej norme sa tak reflektoval
pôvodný stav. „Slová: búra, rozopra, veþera, zora, žiara, konopa neskloĖujú sa podĐa
ryba, ale podĐa ulica, lebo ich spoluhlásky p a r pred -a pôvodne sa mäkko vyslovovaly“
(tamže, s. 56). PripúšĢali sa tak napr. podoby G sg. rozopre, veþere, D a L sg. veþeri, N, A pl.
veþere, rozopre. V množnom D a L boli záväznými popri tvaroch podĐa typu ulica aj tvary
podĐa typu ryba (dnes typ žena): veþeriam/veþerám, zoriam/zorám, veþeriach/veþerách,
zoriach/zorách. Slovo žiabra sa zaradilo do typu ryba: N a A pl. žiabry. Historizujúci prístup
zaujal aj H. Bartek (PSP, 1939, s. 78, 80). Jeho zásahmi sa prehodnotil len D a L pl. slov
rozopra, veþera, zora, konopa. Odstránil variantné skloĖovanie a odporúþal len staršie
podoby podĐa typu ulica: rozopriam, veþeriam, zoriam, konopiam; rozopriach, veþeriach,
zoriach, konopiach (tamže, s. 80). PSP z r. 1940 (s. 83, 85) sa zhodovali s týmto návrhom
neschválených PSP. Najväþší pohyb pri skloĖovaní analyzovaných slov nastal v kodifikácii
zo zaþiatku 50. rokov minulého storoþia. V PSP z r. 1953 sa feminína zora, žiara skloĖovali
podĐa typu žena. Pri týchto substantívach tak uvedomovanie si pôvodnej mäkkosti
konsonantu r ustúpilo do úzadia, do úvahy sa brala synchrónna tvrdosĢ tejto spoluhlásky
a slová sa tak náležite zaradili medzi feminína patriace do tohto typu. Výnimkou boli
nominatívne a akuzatívne podoby v pluráli, v ktorých aj naćalej bola uzákonená pádová
koncovka -e prislúchajúca slovám typu ulica: zore, žiare. Zmena zasiahla aj slovo žiabra,
ktoré sa od PSP z r. 1931 zaraćovalo do typu ryba a v N pl. malo stabilnú pádovú koncovku -
y aj v kodifikácii z r. 1940. Tento stav sa v spisovnej norme narušil. Slovo žiabra naćalej
patrilo do tohto typu, ale v N a A pl. bola tvarotvorná prípona -y nahradená príponou -e podĐa
typu ulica. V type ulica naćalej ostali substantíva veþera, konope a rozopra. Pri poslednom
slove však bola v D a L pl. narušená kontinuita s kodifikáciou z r. 1940. Za správne sa
pokladali staršie tvarotvorné prípony -iam, -iach podĐa typu ulica aj nové prípony -ám, -ách
podĐa typu žena: rozopriam/rozoprám, rozopriach/rozoprách rovnako ako v prvých
Pravidlách (1931). Dnešná kodifikácia (PSP, 2000, s. 388, 508, 515) korešponduje s PSP z r.

260
1953. S prihliadnutím na skutoþnosĢ, že v súþasnej slovenþine nejestvuje mäkký konsonant r,
náležitými pádovými koncovkami v analyzovaných slovách by mali byĢ koncovky podĐa
deklinaþného typu žena.
Špecifickým bolo aj skloĖovanie feminín vetva, mrkva, koruhva, rakva, pôvodne
patriacich do málo produktívnej nj-kmeĖovej deklinácie, v ktorej sa nominatívne podoby
v singulári (napr. mrɶky) vyrovnali podĐa tvaru A sg. (mrɶkɴvɶ). Vnútroparadigmatickým
vyrovnaním sa tak zjednotili tvary N a A sg. spomínaných feminín, ktoré po vokalizácii ɴ
na vokál e v párnej pozícii od konca slova mali podoby mrkev, koruhev, rakev, vetev. Ćalší
vývin viedol k prenikaniu tvarov a-kmeĖov a i-kmeĖov do paradigiem nj-kmeĖových
substantív (Stanislav, 1967, s. 229 – 232). Pri analyzovaných feminínach sa na úkor rodovo
slabej nulovej prípony uplatnila rodovo silná prípona -a s koncovkami v ostatných pádoch
podĐa pôvodných a-kmeĖov. V súþasnosti sa tieto substantíva ohýbajú podĐa typu žena. Prvé
Pravidlá (1931, s. 159, 183, 254, 319) v tejto skupine slov uzákonili popri sebe podoby
vetev/vetva, mrkev/mrkva, korúhev/koruhva, rakev/rakva. Slová sa tak mohli skloĖovaĢ podĐa
typov žena aj kosĢ a variantné podoby sa pripúšĢali aj v iných pádoch, napr. G sg.
korúhvi/korúhvy, mrkvi/mrkvy, rakvi/rakvy, vetvi/vetvy. Podoby vetev, mrkev, korúhev, rakev,
ktoré sú v prvých PSP jedným z prejavov uplatnenia kritéria slovensko-þeského paralelizmu
(bližšie pozri PýP, 1926, s. 92, 130), H. Bartek pre spisovnú slovenþinu odmietol. V návrhu
Pravidiel (1939, s. 81) explicitne píše „slová „vetev, mrkev, koruhev, rakev“ pokladajú sa
za zastaralé. Miesto nich nastúpili tvary podĐa vzoru ryba: vetva, mrkva, koruhva, rakva
atć.“ Substantíva vetev, mrkev, koruhev, rakev sa zo spisovnej slovenþiny definitívne
odstránili kodifikáciou z r. 1940 (s. 86). Záväznými sa stali podoby vetva, mrkva, koruhva,
rakva s tvarotvornými príponami v ostatných pádoch podĐa deklinaþného typu žena. Týmto
kodifikaþným zásahom sa v ich deklinácii posilnila uniformná transparentnosĢ a odstránil
alomorfizmus a medzijazykové napätie, ktoré bolo spôsobené þechoslovakistickými snahami
z prvých PSP. SprávnosĢ Bartkovho prihliadania na ustálenosĢ a vžitosĢ týchto
morfologických javov v jazyku potvrdzuje aj stav v slovenských náreþiach. VzhĐadom na
areálovú distribúciu v strednej slovenþine majú v spisovnej slovenþine náležité miesto
substantíva typu vetva, mrkva, koruhva, rakva, priþom sú rozšírené aj na celom
západoslovenskom jazykovom území (ASJ II, 1981, s. 19 – 20, Pauliny, 1990, s. 68 – 69).
Úpravy zasiahli aj deklinaþné typy dlaĖ a kosĢ. Prvý typ sa v priebehu vývinu
konštituoval ako typ pre poþitateĐné konkréta a druhý typ pre abstraktá, materiáliá
a kolektíva. Typ kosĢ je pôvodná i-kmeĖová deklinácia. Typ dlaĖ vznikol v priebehu
samostatného slovenského vývinu, keć feminína patriace do pôv. ja-kmeĖov (typ duša)

261
stratili v N a A sg. pádovú koncovku -a, zaþali sa tak formálne podobaĢ na substantíva z typu
kosĢ, priþom v ostatných pádoch si ponechali prípony podĐa typu duša. Do tohto typu prešli
aj viaceré feminína, ktoré pôvodne patrili do i-kmeĖov (Stanislav, 1967, s. 215, Pauliny,
1990, s. 68 – 69). Do typu dlaĖ tak patria mnohé substantíva, ktoré sa konþia na ten istý
konsonant (napr. þ, Đ, Ė, š, ž) ako substantíva, ktoré ostali v pôvodnom type kosĢ.
Diferencujúcimi pádmi, pomocou ktorých sa v súþasnosti odlišuje deklinácia týchto dvoch
typov, sú G sg. a N a A pl. V ostatných pádoch obidvoch þísel majú tieto typy rovnaké
koncovky. V. Vážný (PSP, 1931, napr. s. 131, 184, 258, 281, 296) zaradil do deklinaþného
typu kosĢ napr. feminína myseĐ, þeĐać, spoveć, haluz, reĢaz, štvrĢ, labuĢ, sieĢ, peþaĢ.
Neskoršiu deklináciu podĐa typu dlaĖ naznaþil pri slovách loć a rozkoš, keć pre spisovnú
slovenþinu pripúšĢal dvojtvary lodi/lode, rozkoši/rozkoše (tamže, s. 170, 262). H. Bartek
v príspevku Pravidlá slovenského pravopisu (1932, s. 439 – 447) nesúhlasil so skloĖovaním
feminín podĐa typov dlaĖ aj kosĢ, resp. len podĐa typu kosĢ a odporúþal pridĚžaĢ sa pri ich
deklinácii reálneho stavu v jazyku, þiže dôsledne typu dlaĖ. „V živej reþi skloĖuje sa slovo
loć podĐa vzoru dlaĖ, práve tak aj slovo rozkoš. Dvojtvar pri týchto dvoch slovách svedþí
o tom, že staršie skloĖovanie podĐa vzoru kosĢ ustupuje novšiemu podĐa dlaĖ. (...) Mnohé iné
slová skloĖujú sa podĐa Pravidiel podĐa vzoru kosĢ, hoci v duchu živej reþi maly by sa
skloĖovaĢ podĐa dlaĖ. I tu pravopisná komisia dobre by urobila, keby dala väþšiu voĐnosĢ reþi
a neviazala reþ priveĐmi na formy etymologicky správne, ale už neživé...“ (tamže, s. 444).
Svojho názoru sa H. Bartek pridĚžal aj v neschválenom návrhu z r. 1939: „Slová myseĐ, loć,
þeĐać, spoveć, plĢ, tvár, haluz, reĢaz, rozkoš, peleš, piać, odpoveć, štvrĢ, päsĢ, háveć,
chamrać, labuĢ, peruĢ, sieĢ, staĢ, niĢ, peþaĢ, žlþ, prýšĢ a pod. skloĖujú sa v terajšom
spisovnom jazyku podĐa vzoru dlaĖ, t. j. majú v jednotnom genitíve a v množnom nominatíve
a akuzatíve príponu -e“ (tamže, s. 81). PerspektívnosĢ tohto Bartkovho prístupu potvrdila
kodifikácia z r. 1940, ktorá sa odchýlila od PSP z r. 1931, keć v deklinácii analyzovaných
feminín rešpektovala živý stav, þiže tvarotvorné prípony podĐa typu dlaĖ (napr. lode, spovede,
haluze, odpovede, päste, siete, nite, peþate, PSP, s. 86) a zároveĖ sa Ėou zo spisovnej normy
odstránili dvojtvary lodi/lode, rozkoši/rozkoše v prospech tvarov s vývinovo perspektívnou
koncovkou -e. L. Dvonþ (1984) sa o prechode substantív z typu kosĢ do typu dlaĖ vyjadril ako
„o jednosmernom a nezvratnom vývinovom procese, pri ktorom sa prejavil únik poþetných
slov zo vzoru kosĢ do iných gramatických vzorov podst. mien žen. rodu. Väþšina slov, ktoré
opustili vzor kosĢ, prešla do vzoru dlaĖ...“ (tamže, s. 54). Tento presun postihol vyše 50
feminín. V PSP z r. 1953 sa v jazyku ponechala kontinuita s predchádzajúcou kodifikáciou,
þím sa v spisovnej norme akceptoval reálny stav – nová deklinácia niektorých feminín

262
pôvodne patriacich do typu kosĢ. Nedostatoþná optimálna motivácia sa prejavila pri slovách
myseĐ, tvár – popri nových tvaroch mysle, tváre sa uvádzali ako záväzné aj staršie tvary
s pôvodnou príponou -i. Neskorší vývin v spisovnej norme v priebehu sledovaného obdobia
poukázal na prirodzenosĢ prechodu niektorých substantív z typu kosĢ do typu dlaĖ, na ktorý
poukázal H. Bartek v príspevku z r. 1932 (s. 438 – 447) a v návrhu z r. 1939. Dnešné
genitívne podoby feminín sú totožné s Bartkovými tvarmi (bližšie pozri PSP, 2000, napr.
s. 146, 163, 234, 322, 381, 516).
Ćalším jazykovým javom sú feminína, ktoré vznikli z mužských substantív, patriace do
neproduktívneho deklinaþného typu gazdiná. Zaraćujú sa sem mená na oznaþenie
príbuzenských vzĢahov, napr. ujþiná, stryná, švagriná, staré názvy, ktorými sa pomenúvajú
príslušníþky šĐachty a monarchie, napr. kĖažná, kráĐovná, princezná, šĐachtiþná a slovo
gazdiná. Ide o zmiešaný substantívno-adjektívny typ skloĖovania (v singulári podĐa
adjektívneho typu pekný, v pluráli podĐa menného typu žena okrem N a A, tie podĐa typu
pekný). Diskutabilnými boli základné, nominatívne podoby v singulári, od ktorých záviselo
menné, resp. adjektívne ohýbanie v ostatných pádoch. V prvých Pravidlách (1931) boli pre
spisovnú normu ako správne urþené menné podoby kráĐovna, princezna, gazdina, ale aj
švagriná/švagrina, kĖažna/kĖažná (tamže, s. 153, 160, 247, 129, 297). Kodifikácia krátkej
tvarotvornej prípony v N sg. mala za následok ich skloĖovanie podĐa deklinaþného typu žena,
napr. G sg. princezny, gazdiny (tamže, s. 247, 129). V. Vážný tento kodifikaþný krok
zhodnotil ako pokus zaviesĢ do spisovnej reþi menné podoby aj v singulári (1931 b, s. 20),
þím sa snažil priblížiĢ slovenskú deklináciu þeskej deklinácii. H. Bartek (1931 b, s. 583, 1932,
s. 254 – 255) nesúhlasil s prístupom, ktorý si zvolil V. Vážný. V návrhu (PSP, 1939, s. 81) tak
nenadviazal na pravopisnú príruþku z r. 1931 a pre spisovnú slovenþinu odporúþal feminína
iba s dlhými príponami v N sg., þiže adjektívne podoby kráĐovná, gazdiná, princezná,
švagriná a pod. Pre ostatné pády navrhoval tieto podoby: singulár – G, D, L kráĐovnej,
A kráĐovnú, I kráĐovnou, plurál – N a A kráĐovné, G kráĐovien, D kráĐovnám, L kráĐovnách,
I kráĐovnami. Ćalší morfologický vývin potvrdil funkþnosĢ a produktívnosĢ tohto
odporúþania (PSP, 1953, s. 72, PSP, 2000, napr. s. 197, 242, 368, 434).
Dynamickými boli aj N, A, D a L pl. pomnožného substantíva nebesá/nebesia. Toto
substantívum patrilo pôvodne k s-kmeĖom, v ktorých sa pády v singulári a pluráli tvorili
kmeĖotvornou príponou -es-. V súþasnosti sa neutrum nebo v singulári skloĖuje podĐa
deklinaþného typu mesto (okrem L, ten podĐa typu srdce). Uvedené pády v pluráli, v ktorých
sa po prehodnotení s-kmeĖov ponechala rozšírená podoba tvarotvorného základu neb-es-,
majú dvojaké pádové koncovky – podĐa typu mesto aj podĐa typu srdce. Staršie,

263
etymologicky náležité tvarotvorné prípony N, A, D a L pl. -á, -ám, -ách (nebesá, nebesám,
nebesách) podĐa typu mesto boli preferované v prvých PSP (1931, s. 192). Tieto pádové
koncovky sa ponechali aj v návrhu PSP z r. 1939 (s. 83) a v PSP z r. 1940 (s. 88), hoci v tejto
kodifikaþnej príruþke sa už zaznamenalo aj nové skloĖovanie v lokáli. Popri tvare nebesách
sa ako správny uvádzal aj tvar nebesiach, ktorý vznikol medziparadigmatickým vyrovnaním
podĐa deklinaþného typu srdce (srdciach). V Pravidlách z r. 1953 (s. 76) sa
na predchádzajúcu kodifikáciu nenadviazalo dôsledne. Ako funkþné urþili PSP podoby
primárne podĐa typu srdce a sekundárne podĐa typu mesto, s poznámkou, že tvary s dlhým á
sú v dnešnom jazyku zriedkavejšie než tvary s ia: N, A nebesia/nebesá, D nebesiam/nebesám,
L nebesiach/nebesách. Takýmto prístupom sa narušila uniformná transparentnosĢ z PSP z r.
1931 a 1939 a þiastoþne aj z PSP z r. 1940, ktoré preferovali pôvodné tvarotvorné prípony,
a posilnil sa alomorfizmus. V opaþnom poradí sú tieto dvojtvary aktuálne aj v súþasnosti
(PSP, 2000, s. 284) a ich miesto v spisovnej slovenþine potvrdzujú výsledky prirodzeného
vývinu v strednej slovenþine (Stanislav, 1967, s. 250, Pauliny, 1990, s. 109).
So zánikom duálového skloĖovania a jeho zvyškami v množnom þísle sa môžeme
stretnúĢ pri neutrách oko a ucho v ich pôvodnom význame oznaþujúcom dva zmyslové
orgány.3 Duál týchto substantív sa pôvodne skloĖoval podĐa i-kmeĖov a do súþasnosti sa nám
v spisovnom jazyku z neho zachovali v pluráli podoby N a A oþi, uši, v D a L pl. sa ustálili
nepôvodné pádové koncovky podĐa ja-kmeĖov (typ duša, dnes typ ulica; Stanislav, 1967,
s. 139, 223). Dynamickými pádmi v sledovanom období boli G a I pl. V deklinácii v prvých
PSP (1931, s. 207, 308) boli pre G pl. neutier oko a ucho záväznými primárne tvary podĐa
plurálu a sekundárne tvary podĐa duálu i-kmeĖov: oþí/oþú, uší/ušú. ZatiaĐ þo V. Vážný
pri týchto variantoch neprihliadal na poþet oþí a uší, ktoré sa týmito tvarmi oznaþovali, tieto
tvary sa vzĢahovali na akýkoĐvek poþet oþí a uší, H. Bartek v neschválenom návrhu z r. 1939
(s. 82) posilnil historizujúci prístup. Genitívne podoby diferencoval podĐa toho, þi sa danou
podobou oznaþuje pár oþí, uší, alebo sa nimi oznaþujú viac než dve oþi, uši. „Tvary oþú, ušú
užívajú sa iba vtedy, keć ide len o dve oþi alebo uši (napr.: pozrel mu do oþú). Keć ide o viac
oþí (uší) než o dve, užívajú sa tvary plurálu...“ Rovnako sa pristúpilo k deklinácii týchto
neutier v PSP z r. 1940 (s. 87). Pôvodné duálové podoby oþú, ušú neskorším vývinom zaþali
ustupovaĢ plurálovým tvarom oþí, uší, pri ktorých sa v praxi ustaĐoval význam „pár oþí, uší“,
na þo sa prihliadalo v kodifikaþnej príruþke zo zaþiatku 50. rokov. V nej sa na oznaþenie
akéhokoĐvek poþtu uvádzali tvary oþí, uší, priþom v ustálených spojeniach na oznaþenie páru

3
V pluráli sa sémanticky odlišuje skloĖovanie slov oko, ucho oznaþujúcich zmyslové orgány (dve a viac oþí, uší)
a v prenesenom význame oznaþujúcich to, þo je oku, uchu podobné (napr. oká na polievke, uchá na hrnci).

264
sa mohli použiĢ aj tvary oþú, ušú, napr. pozrieĢ do oþú popri do oþí (PSP, 1953, s. 75).
V súþasnosti sa pre akýkoĐvek poþet týchto orgánov ako správne hodnotia iba podoby oþí, uší
(PSP, 2000, s. 308, 449). Druhým príznakovým pádom bol I pl. Pri Ėom V. Vážný (PSP,
1931, s. 207, 308) na rozdiel od G pl. uvádzal iba pôvodné duálové podoby oþima, ušima.
H. Bartek (PSP, 1939, s.82) a PSP z r. 1940 (s. 87) pristupovali k inštrumentálovým podobám
rovnako ako pri genitíve. Tvary oþima, ušima sa uplatĖovali v prípadoch, ak sa hovorilo
o páre oþí, uší, ak sa poukazovalo na väþší poþet, používali sa podoby oþami, ušami.
Odporúþanie H. Bartka diferencovaĢ deklináciu týchto neutier podĐa poþtu sa v neskoršom
morfologickom vývine nejavilo ako perspektívne a pragmatické a nezohĐadĖoval sa ním
reálny stav v jazyku. L. Dvonþ (1949/1950, s. 112) a Š. Peciar (1947/1948, s. 28) vzhĐadom
na neexistenciu gramatickej kategórie duálu poukázali na nenáležité uvádzanie takýchto
podôb v spisovnom jazyku. Tie sa Pravidlami z r. 1953 (s. 75) z jazyka odstránili a funkþnými
ostali podoby oþami, ušami, ktorými sa až do súþasnosti vyjadruje akýkoĐvek poþet oþí, uší.
Súþasné kodifikované tvary nekorešpondujú so situáciou v slovenských dialektoch. Pôvodná
duálová podoba genitívu ušú vo funkcii plurálu je rozšírená takmer na celom
západoslovenskom a stredoslovenskom areáli. Ojedinele sa vyskytujú ostrovy s podobou uší
(napr. oblasĢ trnavského náreþia, hornotrenþianskych náreþí a Oravy). Stav I pl. je veĐmi
rôznorodý, najmä v západnej slovenþine. V strednej slovenþine má v pluráli prevahu duálová
podoba ušima, spisovný tvar ušami sa vyskytuje v turþianskych a liptovských náreþiach
a takmer na celom východnom území Slovenska (ASJ, II, 1981, s. 107, 138).
Analýza jazykových javov vybraných z oblasti substantívnej deklinácie poukazuje
na skutoþnosĢ, že pri výbere hodnotiacich kritérií a tým aj jazykových prostriedkov, ktoré
majú byĢ záväzné v þase platnosti kodifikácie, treba prihliadaĢ na reálny stav v jazyku.
Takýto prístup v 30. rokoch minulého storoþia zaujal k spisovnej slovenþine H. Bartek, ktorý
v návrhu z r. 1939 kládol dôraz na také jazykové prostriedky, ktoré sa vyznaþovali
ustálenosĢou, systémovosĢou a funkþnosĢou. Jeho prístup bol v opozícii k prístupu, ktorý si
zvolila pravopisná komisia pri vypracúvaní Pravidiel z r. 1931. Preferovanie nespoĐahlivého
kritéria slovensko-þeského paralelizmu v tejto kodifikaþnej príruþke predstavovalo nárast
variantov, popri slovenskom tvare bol záväzným aj þeský tvar, napr. vetev/vetva, vetvi/vetvy,
príp. boli spisovnými iba þeské podoby, napr. gazdina, kráĐovna, gazdiny, kráĐovny. Takéto
þeské tvary pôsobili v slovenskom jazyku neprirodzene a umelo a nemali šancu sa v Ėom
udomácniĢ. H. Bartek pri koncipovaní návrhu sa snažil o to, aby spisovná slovenþina bola
ekvivalentná so stavom, ktorý v jazyku reálne jestvoval. Pre spisovnú normu sa snažil vybraĢ
také jazykové prostriedky, ktoré pre Ėu boli prirodzené a v bežnej jazykovej praxi boli

265
zaužívané a akceptované (napr. N a A pl. zvieracích maskulín, G sg., N, A pl. deklinaþného
typu dlaĖ). Snaha rešpektovaĢ stav aktuálnej jazykovej praxe v kodifikácii pri vypracúvaní
novej pravopisnej príruþky (PSP, 1953) si vyžiadala neskoršie korekcie niektorých
Bartkových návrhov (napr. deklinácia neutier nebo, oko, ucho). Potvrdzuje sa tým fakt, že
kodifikácia a jazyková prax sú vo vzájomnom vzĢahu. Kodifikácia je adekvátna, keć
zodpovedá jazykovej praxi, no zároveĖ jej funkþnosĢ a správnosĢ potvrdzujú práve
používatelia jazyka, a to vtedy, keć ju akceptujú a v komunikácii sa jej pridržiavajú.

TabuĐka – Deklinácia vybraných morfologických javov v PSP z r. 1931, 1939, 1940, 1953,
1991 a 2000
Jazykový PSP PSP PSP PSP PSP
jav (1931) (1939) (1940) (1953) (1991, 2000)

N pl. zvier. sokoli sokoly sokoly sokoly sokoly


maskulín zajaci zajace zajace zajace zajace
A pl. zvier. sokolov sokoly sokoly sokoly sokoly
maskulín zajacov zajace zajace zajace zajace
I pl. maskulín chlapy/chlapmi chlapmi chlapmi chlapmi chlapmi
G sg. feminína
zora zore zore zore zory zory
D sg. feminína
zora zori zori zori zore zore
D pl. feminína
zora zoriam/zorám zoriam zoriam zorám zorám
L pl. feminína
zora zoriach/zorách zoriach zoriach zorách zorách
N sg. feminína
mrkva mrkev/mrkva mrkva mrkva mrkva mrkva
G sg. feminína
mrkva mrkvi/mrkvy mrkvy mrkvy mrkvy mrkvy
mysli mysle mysle mysle/mysli mysle/mysli
lodi/lode lode lode lode lode
G sg. typu reĢazi reĢaze reĢaze reĢaze reĢaze
dlaĖ þeĐusti þeĐuste þeĐuste þeĐuste þeĐuste
N sg. typu
gazdiná gazdina gazdiná gazdiná gazdiná gazdiná
G sg. typu
gazdiná gazdiny gazdinej gazdinej gazdinej gazdinej
N, A pl.
nebesá/ nebesia/ nebesá/
nebesia nebesá nebesá nebesá nebesá nebesia
D pl.
nebesá/ nebesiam/ nebesám/
nebesia nebesám nebesám nebesám nebesám nebesiam

266
L pl.
nebesá/ nebesách/ nebesiach/ nebesách/
nebesia nebesách nebesách nebesiach nebesách nebesiach
G pl. neutra
oko oþí/oþú oþú, oþí oþú, oþí oþí oþí
I pl. neutra oþima, oþima,
oko oþima oþami oþami oþami oþami
G pl. neutra
ucho uší/ušú ušú, uší ušú, uší uší/ušú uší
I pl. neutra
ucho ušima ušima,ušami ušima,ušami ušami ušami

Literatúra

Atlas slovenského jazyka. II. Flexia. ýasĢ prvá. Mapy. ýasĢ druhá. Úvod a komentáre.
Red. J. Štolc. Bratislava: Veda 1981, 1978. 316 s. + 192 s.
BARTEK, Henrich: Pravidlá slovenského pravopisu. In: Slovenské pohĐady, 1931 (b),
roþ. 47, s. 579 – 586.
BARTEK, Henrich: Pravidlá slovenského pravopisu. In: Kultúra, apríl 1932, roþ. 4,
þ. 4, s. 439 – 447.
CZAMBEL, Samuel: RukoväĢ spisovnej reþi slovenskej. 3. vyd. Turþiansky Sv. Martin:
Kníhkupecko-nakladateĐský spolok 1919. VIII + 330 s.
DVONý, Ladislav: Dynamika slovenskej morfológie. Bratislava: Veda 1984. 124 s.
DVONý, Ladislav: Tvorenie inštr. pl. substantív v spisovnej slovenþine. In: Slovenská
reþ, 1949/1950, roþ. 25, þ. 3 – 4, s. 109 – 117.
HLAVATÝ, Štefan: Vývoj skloĖovania podstatných a prídavných mien slovenských.
Trnava: Spolok sv. Vojtecha 1922. 276 s.
KRAJýOVIý, Rudolf: Vývin slovenského jazyka dialektológia. Bratislava: Univerzita
Komenského 2009. 343 s.
KRAJýOVIý, Rudolf – KAýALA, Ján: PrehĐad dejín spisovnej slovenþiny. Martin:
Matica slovenská 2011. 233 s.
KRAJýOVIý, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Dejiny spisovnej slovenþiny. Bratislava:
Univerzita Komenského 2011. 249 s.
KRAJýOVIý, Rudolf – ŽIGO, Pavol: Príruþka k dejinám spisovnej slovenþiny.
Bratislava: Univerzita Komenského 2004. 188 s.
MIKO, František: Rod, þíslo a pád podstatných mien. Bratislava: VydavateĐstvo
Slovenskej akadémie vied 1962. 256 s.

267
Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružiþka. Bratislava: VydavateĐstvo SAV 1966.
896 s.
MRAýNÍKOVÁ (KAMENÁROVÁ), Renáta: Kategórie životnosti a mužskej osoby
v západoslovanských jazykoch. In: Studia Academica Slovaca. 35. Red. M. Vojtech,
J. Mlacek. Bratislava: Stimul 2006, s. 435 – 450.
MRAýNÍKOVÁ (KAMENÁROVÁ), Renáta: Vývinové tendencie deklinácie maskulín
tvrdej paradigmy v západoslovanskom makroareáli. In: BraSlav. 3. Ed. P. Žigo. Bratislava:
Kartprint 2005, s. 46 – 50.
PAULINY, Eugen: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava: Veda 1990. 270 s.
PECIAR, Štefan: O tvaroch niektorých základných þísloviek v spisovnej slovenþine. In:
Slovenská reþ, 1947/1948, roþ. 23, þ. 1, s. 26 – 33.
Pravidla þeského pravopisu s abecedním seznamem slov a tvarĤ. Státní nakladatelství
v Praze 1926. XLIV + 153 s.
Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Martin: Matica
slovenská 1931. 357 s.
Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Turþiansky Sv. Martin 1939.
468 s.
Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Vydala Matica slovenská
Tlaþou kníhtlaþiarne „Knihospolu“ v Žiline 1940. 475 s.
Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. Red.
Š. Peciar. 1. vyd. Bratislava: VydavateĐstvo Slovenskej akadémie vied 1953. 408 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. 1. vyd. Bratislava: Veda 1991. 536 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. 3. vyd. Bratislava: Veda 2000. 592 s.
STANISLAV, Ján: Dejiny slovenského jazyka. Morfológia. Bratislava: VydavateĐstvo
Slovenskej akadémie vied 1967. 756 s.
VÁŽNÝ, Václav: Pravidlá slovenského pravopisu. In: Sborník Matice slovenskej. 1931,
roþ. 9, sošit 1 – 4, s. 1 – 37.
ŽIGO, Pavol: Východisko explanácie vývinu súþasnej spisovnej slovenþiny. In:
Philologica. 56. Red. P. Žigo. Bratislava: Univerzita Komenského 2003, s. 9 – 20.

268
K jazykové situaci RomĤ v ýR
Drahoslava Kráþmarová
Katedra þeského jazyka, Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy, Praha

Úvod – romské etnikum v ýeské republice


Situace RomĤ v ýeské republice je podobnČ jako v mnoha jiných zemích velmi
bezútČšná. Romové se postupnČ ocitli v sociální exkluzi a stojí tak mimo zájem majoritní
spoleþnosti. Hlavním problémem romského etnika je nezamČstnanost. Celková míra
nezamČstnanosti v ýR þinila za rok 2010 9 %1, poþet nezamČstnaných RomĤ se odhaduje
na 50 % až 70 %. S nezamČstnaností pak souvisí jevy jako chudoba a nárĤst kriminality.
Jednou z možností, jak danému stavu úþinnČ a systematicky pĜedcházet, je vzdČlávací proces.
ýeská republika je opakovanČ kritizována za svĤj pĜístup ke vzdČlávání RomĤ.2
Romské dČti bývají þasto umísĢovány do speciálních škol bez ohledu na svĤj skuteþný
potenciál. Vládní dokument Zpráva o stavu romských komunit v ýeské republice za rok 2009
uvádí, že v praktických školách je vzdČlávána témČĜ tĜetina (26,7 %) romských žákĤ, zatímco
neromských žákĤ pouze 2,17 %.3 Tento fakt je zpĤsoben zejména odlišnou výchozí pozicí
romských žákĤ na poþátku školní docházky, již na zaþátku edukaþního procesu totiž narážejí
na exkluzi trojího druhu – sociální (pocházejí ze sociálnČ znevýhodnČného prostĜedí), kulturní
(vyznávají odlišné hodnoty) a jazykovou.

Jazyková exkluze v korelaci se školní neúspČšností


Romští žáci se vČtšinou potýkají s problémy se zvládnutím þeského jazyka, což je
zpĤsobeno rozdílem mezi þeštinou, kterou sami hovoĜí, a þeštinou používanou ve školním
prostĜedí a v majoritní spoleþnosti. ýeština užívaná romským etnikem totiž není plnČ
rozvinutá a vyznaþuje se množstvím odchylek a specifik (viz kapitola Romský etnolekt
þeštiny). Podle výzkumĤ je navíc þeská slovní zásoba romského pĜedškolního dítČte zhruba
desetkrát nižší než u jeho neromského vrstevníka.4 Po pĜíchodu do první tĜídy, která je
zamČĜena rovnou na uþení se þtení a psaní, se jazyková bariéra romských dČtí nadále
prohlubuje. Vzhledem k tomu, že je þeština hlavním nástrojem poznání a vzdČlávání napĜíþ

1
Podle: http://portal.mpsv.cz/sz/stat/nz/casove_rady.
2
ýeské školství neustále diskriminuje Romy, kárá Amnesty International. CT24.cz [online]. 13. 5. 2011 [cit.
2011-05-16]. Dostupný z WWW: http://www.ct24.cz/domaci/123968-ceske-skolstvi-neustale-diskriminuje-
romy-kara-amnesty-international/.
3
Podle:http://www.vlada.cz/cz/ppov/zalezitosti-romske-komunity/dokumenty/zprava-o-stavu-romskych-
komunit-v-ceske-republice-za-rok-2009-73886/.
4
KAMIŠ, Karel: ýeština a romština. ýeský jazyk. Najnowsze dzieje jĊzyków sáowianskich. Opole 1998.

269
všemi pĜedmČty, zažívá romské dítČ již zpoþátku edukace školní neúspČšnost, která vede
ke ztrátČ motivace a postupnému vytváĜení negativního vztahu ke školní instituci a vzdČlávání
vĤbec.
Problém jazykové exkluze nelze v otázce þesko-romských vztahĤ podceĖovat. Studijní
výsledky RomĤ se pro nezasvČcenou þást spoleþnosti þasto stávají argumentem v otázce
vzdČlavatelnosti tohoto etnika a podporují rozšíĜené pĜedsudky. Romským dČtem je ve škole
tĜeba zajistit takovou péþi, aby se jejich jazykové a potažmo komunikaþní schopnosti neustále
rozvíjely a mohly tak dosahovat lepších výsledkĤ. PĜi lhostejném pĜístupu stran vzdČlávací
instituce totiž hrozí vypČstování negativního vztahu RomĤ nejen ke vzdČlávání, ale v krajním
pĜípadČ i k majoritní spoleþnosti, v které se z dĤvodu horších studijních výsledkĤ mohou cítit
ménČcennČ a ztratit sebedĤvČru a snahu o sebezdokonalování a seberealizaci.

Romský etnolekt þeštiny5


„Romský etnolekt je þeská fonetika poznamenaná romskou výslovností, jsou to
gramatické modely a sémantická pole romských slov vyjadĜované þeskými výrazovými
prostĜedky.“

M. Hübschmannová

Podoba þeštiny, kterou Romové komunikují, je lingvisty nazývána romský etnolekt


þeštiny a pĜedstavuje výsledek neukonþeného procesu jazykové smČny. Po druhé svČtové
válce, kdy byla vČtšina þeských RomĤ vyvraždČna, se na území nynČjší ýeské republiky
pĜestČhovali Romové zejména ze Slovenska. Tito vČtšinou již bilingvní imigranti se uþili tĜetí
jazyk, þeštinu, sami a spontánnČ bez potĜebné pomoci. V porovnání s kodifikovanou þeštinou
tak postupnČ vznikla varieta stylovČ i slovníkovČ chudší, tvarovČ a hláskovČ rozkolísaná,
s prvky romštiny a slovenštiny.
Pro úþely pĜíspČvku se budeme zabývat pouze nejvýznamnČjšími specifiky romského
etnolektu. Na fonetické rovinČ je nejmarkantnČjší pĜízvuk a intonace. ýeský jazyk má slovní
pĜízvuk na první slabice, romský etnolekt þeštiny na pĜedposlední slabice. Významnou roli
hraje v etnolektu intonace. Oproti obecné þeštinČ se zde uplatĖuje funkce emotivní, konativní
a kontaktová, a to na úkor funkce referenþní. Intonaþní rozdíl je natolik výrazný, že je laickou
veĜejností vnímán jako distinktivní rys etnolektu. Dalším významným rozdílem je zkracování
dlouhých samohlásek, což se promítá i do písemných projevĤ romských žákĤ a þiní jim již
5
Zpracováno podle: BOěKOVCOVÁ, Máša: Romský etnolekt þeštiny – pĜípadová studie. Praha: Signeta, 2006.
130 s.

270
zpoþátku problémy se zvládnutím pravopisu. Všechny tyto zmínČné odlišnosti vycházejí
z charakteru romštiny.
Výrazné odchylky lze pozorovat také v rovinČ lexikální. ýastým jevem jsou
pĜi komunikaci lexikální pĜejímky z romštiny (dik! hele, šun! poslyš, phen! povídej, þhaje
holka, more þlovČþe, degeš asociál, dilino hlupák, minž ženské pĜirození, kar mužské
pĜirození, gádžo/chrapoun Nerom). Problematické z hlediska osvojování þeštiny ve škole jsou
sémantické kalky (Hoć jí víno! – nalej, Moc jsme breþeli na dČdu. - DČdeþka jsme moc
litovali. Velký vlasy – dlouhé, Vašek je suchej, ten neváží tolik. - hubený, Já jsem v bezvČdomí
zĤstala. - byla, To tam Ĝiká Franta. - zpívá) a autonomní pojmenovací jednotky (Na mČ
pustila strach. Dával do mČ nervy. Von už zase nedČlá práci. Je podobná do tebe.), stejnČ jako
absence zvratných zájmen u nČkterých sloves (Zastával nás. Uþeš vlasy. Musíš to
pamatovat.). Zajímavý je posun významu u intenzifikátorĤ až na dokonce (Já sem potom
pĜestala až malovat.) a úplnČ na strašnČ, moc, opravdu, vĤbec (ÚplnČ hezky zpívá táta.)
V morfologické rovinČ se jedná zejména o skloĖování a þasování. Etnolektové
koncovky jsou patrné v nominativu a akuzativu plurálu substantiv mužského rodu (Znáš ty
zpČváci? Taky nemám rád komunisti.), cizí slova typu komunismus a centrum se v singuláru
neskloĖují (za komunismus, v tom centrum). K vychýlení v gramatickém rodČ dochází
u neuter, stĜední rod totiž romština nemá (ten prase, ten zlato). Romský etnolekt se liší také
v užívání pádĤ. Poþítaná jména jsou po þíslovkách ve tvaru nominativu (PČt kluci.),
nominativní vazba je také se zájmenem nČco (NČco hrozný.). Namísto pĜivlastĖovacího
pĜídavného jména se užívá anteponovaného genitivu substantiva (Spali jsme v báby
peĜinách.), specifickou funkci má genitiv pĜi vyjadĜování pĜíbuzenského vztahu (Ty jsi koho
rodina? Tady chodil Míši dČda.). RozšíĜený je dativ vyprávČcí, kontaktový (Du ti domĤ,
a najednou…). ýastou odchylkou je užití jiného slovesa z vidové dvojice (Rasismus nebyl tak
rozvíjenej. Já jsem napínavá.).
Z hlediska morfosyntaktického je nejvýraznČjší odlišné užívání pĜedložek u stavových
a pohybových sloves, romští mluvþí þasto volí nesprávnou variantu (Ona uklízí do Tesca.
PĜijde u nás.). Stejný jev se vyskytuje také v pĜípadČ pĜísloveþného urþení místa (Byl jsi mu
na pohĜeb? Musel jste vČdČt, kde šlápnete.). Zvláštní postavení má pĜedložka za, která bývá
užívána i ve významu po, kvĤli a pro (Budeš za mnou smutná? Ona za ním šílí.). V samotné
syntaktické rovinČ se jedná hlavnČ o užívání odlišného arzenálu spojek a nČkterých vČtných
konstrukcí.
Z výše uvedeného vyplývá, že se romský etnolekt od kodifikované þeštiny liší ve všech
jazykových rovinách. Míra odlišnosti ovšem není u všech jeho uživatelĤ stejná. V souþasné

271
dobČ rozlišujeme tĜi generace uživatelĤ etnolektu, pĜiþemž v první generaci lze vliv romštiny
a slovenštiny pozorovat v nejvČtší míĜe. Závisí pak také na nČkterých sociologických
faktorech (vzdČlání, kontakt s majoritní spoleþností apod.).

Role uþitele pĜi edukaci romských žákĤ


Pokud chceme jazykové exkluzi pĜedejít, je nutné zohlednit výše zmínČné faktory
pĜi výuce þeštiny u romských žákĤ, aby také oni mČli šanci na úspČšnČjší prĤbČh studia
a následné uplatnČní nejen v profesním životČ.
Prvním pĜedpokladem je samotné povČdomí o existenci romského etnolektu, jeho
vzniku a znacích. V tomto smČru by bylo na místČ informovat o dané problematice nastávající
pedagogy již v prĤbČhu studia na vysoké škole. Uþitel by pak v praxi mohl romským žákĤm
poskytovat kvalitnČjší soustavnou péþi zamČĜenou na problematické jevy. Zaruþený zpĤsob,
který by vedl ke zvyšování jazykových kompetencí romských žákĤ, neexistuje. Každá tĜída
má jiný charakter a spoustu promČnných, které je tĜeba vzít v potaz. Z tohoto dĤvodu
pĜíspČvek nenabízí jeden konkrétní postup, ale nČkolik doporuþení, jejichž konkretizace závisí
na uvážení v tomto smČru informovaného a uvČdomČlého pedagoga.
Výuka romských dČtí si v rámci inkluzivního vzdČlávání žádá individuální pĜístup.
Z poþátku školní docházky se jako vhodné jeví zaþít metodou audiovizuálnČ-orální a až
posléze pokraþovat uþením se þtení a psaní. Ve stĜedu pozornosti by mČlo být zejména
rozšiĜování slovní zásoby a postupné odstraĖování fonetických odchylek. Od zaþátku je tĜeba
dbát na porozumČní textu a mluvenému slovu. Úþinnou metodou je hra, zejména hra na role,
a rĤzná pĜípravná cviþení (jazykolamy, reprodukce pĜedloh, rytmizace textĤ, dramatizace,
obrazové ztvárnČní apod.). Soustavnou péþi vyžaduje také kultivace mluvených projevĤ žákĤ,
a to napĜíþ vyuþovacími pĜedmČty, k þemuž lze využít moderní technologie pro poĜizování
obrazového materiálu, který by byl spoleþnČ hodnocen, a to i v delším þasovém horizontu,
aby byl zachycen pĜípadný vývoj.
Ze strany pedagoga hraje významnou roli trpČlivost a zejména pozitivní motivace.
Velmi efektivní je spolupráce s romským asistentem, kterého si však ne každá škola mĤže
dovolit, a pĜedevším s rodinou dítČte. VzdČlávání romských žákĤ klade na uþitele vyšší
nároky a vyžaduje velkou angažovanost, výsledky vhodné péþe jsou však velmi významné
a mají pozitivní dopad celospoleþenského charakteru.

272
ZávČr
Jazyková situace RomĤ v ýeské republice je odlišná od majoritní spoleþnosti. Rozdíl
mezi romským etnolektem a kodifikovanou þeštinou lze pozorovat ve všech jazykových
rovinách. Souþasná školní praxe tuto skuteþnost nereflektuje, nedostateþná a nesystematická
jazyková prĤprava v prĤbČhu základní školní docházky má za následek horší pozici RomĤ
na trhu práce a jejich uplatnČní ve spoleþnosti. PĜedpokladem úþinné edukace romských žákĤ
je orientace pedagoga v otázce romského etnolektu, s níž souvisí užívání vhodných metod
a forem uþení, které lépe reagují na potĜeby romských dČtí. Autorka se ve svém pĜíspČvku
soustĜedila na znaky romského etnolektu, aby napomohla šíĜení povČdomí o jeho specifikách
mezi odbornou veĜejností.

Literatura

BALABÁNOVÁ, Helena: Praktické zkušenosti se vzdČláváním romských dČtí. Praha: o.


s. MENT 1995. 189 s.
BOěKOVCOVÁ, Máša: Romský etnolekt þeštiny – pĜípadová studie. Praha: Signeta
2006. 130 s.
GÁLISOVÁ, Anna: Komunikaþná zruþnosĢ hovorenia v populácii rómskych žiakov na
1. stupni ZŠ. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela 2010. 211 s.
KAMIŠ, Karel: ýeština a romština v þeských zemích: pĜekonávání komunikaþních
bariér v multietnické spoleþnosti. Ústí nad Labem: Univerzita J. E. PurkynČ 1999. 137 s.
KOVAěÍKOVÁ, Marie a kol.: Pedagogicko-psychologická problematika romských
žákĤ ve vztahu k jejich školní úspČšnosti. Ústí nad Labem: Pedagogická fakulta, Univerzita
J. E. PurkynČ 1998. 105 s.
NAVRÁTIL, Pavel a kol.: Romové v þeské spoleþnosti. Praha: Portál 2003. 223 s.
ŠEBKOVÁ, Hana: Jazyková situace RomĤ a její vývoj. Praha: MENT 1995. 19 s.
ŠOTOLOVÁ, Eva: VzdČlávání RomĤ. Praha: Karolinum 2008. 130 s.

273
Fenomén úpadku jazyka v slovenskom kontexte

Anežka Krausová
Jazykovedný ústav ď. Štúra SAV, Bratislava

V príspevku sa zaoberáme pomerne frekventovaným úkazom opakovane sa


vyskytujúcim u súþasných (ale aj minulých) používateĐov jazyka, ktorý sme pracovne
pomenovali fenomén úpadku jazyka. Ide mienku Đudí z radov bežných používateĐov jazyka,
ako aj z radov profesionálnych alebo amatérskych jazykovedcov, že súþasný jazyk neustále
upadá, „ide dolu vodou“. V krátkom prieskume uskutoþnenom na sociálnej sieti Facebook
sme si vytýþili úlohu preskúmaĢ, koĐko respondentov je presvedþených o úpadku jazyka a na
akých kritériách stavajú svoj názor.
UplatĖujeme pojem fenomén, lebo ide o jav, ktorý je akousi spoloþnou þrtou
jazykového vedomia viacerých jazykových spoloþenstiev. Nie je teda typický len pre krajiny
s relatívne krátkou jazykovou históriou, þasto poznaþenou výraznou þrtou jazykovedného
preskriptivizmu, jazykového elitárstva a pocitom potreby ochranárskych intervencií (porov.
Dolník, 2010), ale aj pre krajiny, kde vzhĐadom na dlhú históriu jazyka používatelia
nepociĢovali potrebu jeho ochrany a vyhraĖovania voþi inému jazyku. Oba typy jazykových
spoloþenstiev opakovane pociĢujú úpadok svojho jazyka, ktorý sa generaþne šíri a vykazuje
isté styþné body s procesom ideologizácie.
Fenomén úpadku jazyka má svoju históriu siahajúcu až do obdobia starovekého Grécka,
ktorého obyvatelia boli už v tom þase presvedþení o zhoršujúcom sa stave ich komunikaþného
nástroja. Teofrastos v jednom zo svojich spisov uvádza, že grécky jazyk má svoj zlatý vek už
dávno za sebou a v súþasnosti ho nemožno hodnotiĢ ináþ ako pokazený a zbarbarizovaný
(Ondrejoviþ, 2011). Podobné názory by sme urþite našli vo vyspelých kultúrach v každom
období Đudských dejín. Napríklad v období vzniku Orwellových románov bola vtedajšia
staršia generácia þitateĐskej verejnosti, presvedþená, že „najlepšia angliþtina“ bola v období
literárneho pôsobenia W. Shakespeara, ako to potvrdzuje aj jeho spis Politics and the English
Language (1964): „Most people, who bother with the matter at all, would admit that the
English language is in a bad way… Our civilization is decadent, and our language — so the
arguments runs — must inevitably share in the general collapse.” Napriek tomuto výroku by
sme však dnes našli domácich anglických hovoriacich, ktorí by nám jednoznaþne potvrdili, že
anglický jazyk dosiahol svoj rozkvet práve za þias Georga Orwella (J. Milroy – L. Milroy,
2000, s. 27). V slovenskom kontexte je bohatým zdrojom informácií o úpadku slovenského

274
jazyka napríklad Literárny týždenník, pravidelne uverejĖujúci „náreky“ nad klesajúcou
úrovĖou slovenþiny, o ktorej vypovedajú už samotné tituly þlánkov: Krach jazykového
vedomia (F. Koþiš, 4/2001), Skaza jazyka alebo Kam sa ísĢ požalovaĢ (A. Kret, 10/2001),
Súmrak kultúry, Ako sa zbaviĢ slovakistov atć.
Kritériá, ktoré vystupujú ako rozhodujúce ukazovatele úpadku jazyka, sa v rôznych
jazykových spoloþenstvách líšia. PokiaĐ za úpadok anglického jazyka sa väþšinou pokladá
istá neschopnosĢ alebo oslabená schopnosĢ jazyka plniĢ komunikaþné potreby jeho
používateĐov (Orwell, 1964), na Slovensku sa meria úpadok inými stereotypnými kritériami:
a) Príval nefunkþných cudzích slov (anglicizmov, bohemizmov), ktoré sa pokladajú za
hlavnú príþinu postupnej straty jazykovej identity;
b) Nárast používania nespisovných výrazov v sfére mediálnej komunikácie
a ĐahostajnosĢ verejnosti voþi takémuto javu;
c) Enormný nárast využívania mobilnej a internetovej komunikácie na sociálnych
sieĢach, diskusných fórach, ktoré sa stávajú hniezdiskom absolútnej nespisovnosti.
Rozdiely v kritériách hodnotenia kvality jazyka medzi anglickým a slovenským
jazykovým spoloþenstvom zároveĖ vypovedajú o tom, þo je pre jazyk daných národov
rozhodujúce. PokiaĐ v jednom spoloþenstve ide o schopnosĢ adekvátne plniĢ komunikaþné
potreby, v druhom urþuje stupeĖ úpadku príval anglicizmov a nespisovných výrazov v sfére
verejnej komunikácie. Prejavy zdanlivého úpadku slovenþiny nájdeme na všetkých
jazykových rovinách. ZatiaĐ þo v televíznych a rozhlasových médiách vystupujú do
pozornosti najmä chyby na rovine morfologickej (uvádzanie nespisovných koncoviek typu
Soni/e), fonetickej (nesprávna výslovnosĢ hlások Đ, ä (ale aká je nesprávna výslovnosĢ ä, aj
v kodifikácii sa pripúšĢa výslovnosĢ e namiesto ä), nedostatoþné mäkþenie, nedôslednosĢ pri
výslovovaní spoluhláskových skupín) a lexikálnej rovine (využívanie subštandarných,
slangových lexikálnych jednotiek, þechizmov, anglicizmov), v printových médiách si pozorní
þitatelia všímajú aj chyby syntaktické a štylistické (absencia þiarok, emfatický spôsob
výstavby správ, inverzný slovosled, štylémy nezapadajúce do daného štýlu komunikácie
a spôsobujúce násilnú a nevkusnú príznakovosĢ).
Nazdávame sa, že na šírenie pocitu úpadku jazyka má svoj výrazný vplyv aj þasto
skloĖovaná a zároveĖ veĐmi vágna hodnotiaca kategória spisovnosti, a to hlavne preto, lebo
chápanie pojmov výrazne ovplyvĖuje utváranie a vyhraĖovanie názoru Đudí na danú
problematiku. S pojmom spisovnosĢ sa pritom v slovenskom (aj þeskom) lingvistickom
kontexte þasto spája mnoho problémov a nejednoznaþností. O definíciu alebo aspoĖ
vymedzenie atribútov spisovnosti sa pokúsili viacerí slovenskí lingvisti. Mnohí pokladajú

275
spisovnosĢ a kodifikovanosĢ za totožné pojmy. Okrem toho, encyklopédia jazykovedy
nedefinuje spisovnosĢ ako kategóriu, ale definuje len spisovné slová (þo však môže
v súþasnom lingvistickom kontexte vyznievaĢ trochu neexaktne, kećže spisovnosĢ sa
nevzĢahuje len na výber slov). Eugen Pauliny (1946, s. 16 – 17) vyzdvihuje celospoloþenskú
zrozumiteĐnosĢ, ktorú garantuje jazyku práve spisovnosĢ: „Spisovný jazyk vzniká ako
prirodzený následok samostatného kultúrneho života národa. V Ėom sú písané diela odborné,
vedecké i umelecké... Spisovný jazyk je najdôležitejším vonkajším spojivom medzi príslušníkmi
jedného národa.“ Už Ján Horecký (1979, s. 17) si však všíma, že spisovný jazyk nemusí byĢ
celonárodne zrozumiteĐnou varietou, keć píše, že znakom národa je národný jazyk –
v minulosti najmä jazyk spisovný, dnes však „táto charakterizaþná funkcia spisovného jazyka
zreteĐne ustupuje do úzadia a jej miesto zaujímajú také formy národného jazyka, v ktorých sa
tak úzkostlivo nedodržiava norma spisovného jazyka“. Juraj Dolník (2010, s. 36) vníma
kategóriu spisovnosti ako ideál, ktorý sa používatelia jazyka usilujú dosiahnuĢ, a preto jej
prikladajú národnú hodnotu, ktorá si vyžaduje neustále kultivovanie a zdokonaĐovanie.
Slavomír Ondrejoviþ (2008, s. 223) poukazuje na fakt, že hoci sa spisovný jazyk „usiluje
získaĢ monopolné postavenie, ... nikdy nemôže dospieĢ k úplnemu monopolu. Nehovoríme, že
spisovný jazyk je „jazyk jazykov“, ale je to jeden z rôznych „jazykov“, ktorými komunikuje
istá societa.“ Spolu s J. Dolníkom tak ponúkajú iné vnímanie spisovnosti ako základného
kritéria hodnotenia stavu jazyka, rozvíjané taktiež koncepciou ďubomíra Kralþáka (2009,
s. 77), ktorý rozlišuje medzi „spisovnou varietou, používanou v kodifikovanej podobe,
a spisovným základom, ktorý v rámci národného jazyka varíruje.“ Práve ten je podĐa neho
najživotaschopnejší a funkþne široko využívaný. Spisovná slovenþina sa stáva bázou pre
štandardnú slovenþinu, ktorú vníma ako neustále sa viacstranne formujúce „ohnisko“
dynamiky súþasnej slovenþiny.
V radikálnejších intenciách uvažuje o spisovnosti Václav Cvrþek (porov. k tomu
Homoláþ – Mrázková, 2011, s. 196 – 222), ktorý ju vníma ako synonymum kodifikovanosti,
a preto ju navrhuje nazývaĢ „varietou s vyššími komunikaþnými funkciami“, ktorá je zároveĖ
jazykovou univerzáliou. Atribútmi kodifikovanosĢ a celonárodnosĢ charakterizujú spisovnosĢ
aj Daniela Slanþová a Miloslava Sokolová, ktoré jej však dodávajú aj hodnotiaci pojem
prestížnosti, ćalej, ale v odlišne smerujúcich zámeroch rozvíjaný v koncepcii Jána Kaþalu.
ZdôrazĖuje síce potrebu vychovávaĢ používateĐov jazyka k zodpovednosti a k starostlivosti o
národnoreprezentatívnu spisovnú jazykovú varietu, no to všetko s markantným tlakom na
systémovosĢ a analógiu, a to aj tam, kde ho jazyk ani používatelia vôbec nepotrebujú.

276
RozkolísanosĢ postojov odborníkov voþi pojmu spisovnosti, ktorý je používateĐom
slovenþiny vkladaný do úst od útleho detstva a ktorý je výrazným hodnotiacim kritériom pri
urþovaní kvality jazyka, môže teda tiež podporovaĢ zakorenený negatívny postoj k súþasnej
kvalite jazyka. Postupným presadzovaním liberálnejších neochranárskych názorov však môže
dôjsĢ k výraznému eliminovaniu pocitu úpadku jazyka, ktorý sa þasom možno stane reliktom
z þias formovania slovenského jazyka.

Zhodnotenie dotazníka
CieĐom nášho výskumu realizovanom prostredníctvom sociolingvistického
minidotazníka bolo zistiĢ, koĐko respondentov je presvedþených o (ne)úpadku jazyka a na
základe akých kritérií tak uvažujú. Ako médium dotazníka sme si zvolili na Slovensku
najnavštevovanejšiu sociálnu sieĢ Facebook, ktorá nám poskytla hneć niekoĐko výhod.
Okrem toho, že sme získali obraz o verejnej mienke na danú tému poþas krátkeho þasového
úseku, umožnila nám priamu interakciu s respondentmi, okamžitú spätnú väzbu a hlavne
zmenšovala tlak na respondenta, ktorý odpovedal takmer v „prirodzenom prostredí“,
nezaĢažený formálne vyzerajúcim dotazníkom, ktorý môže spôsobiĢ prípadnú respondentovu
štylizáciu do pomyselných názorov odborníka v tej ktorej oblasti. Nevýhodou dotazníka bola
hlavne jeho neanonymita, kećže otázku sme položili všetkým našim kamarátom na uvedenej
sociálnej sieti, ktorí predstavovali rôznorodú záujmovú, národnostnú a vekovú skupinu.
Prevažná skupina respondentov však spadala do vekovej kategórie 15 – 30 rokov. Pre
respondentov inej národnosti sme pripravili anglickú verziu dotazníka a k spracovaniu
výsledkov sme pristupovali osobitne.
Dotazníka sa zúþastnilo 90 slovenských respondentov, z ktorých 28 zastáva názor
o úpadku jazyka (7 respondentov má nad 30 rokov), 47 respondentov je presvedþených, že
jazyk neupadá (len 4 respondenti patria do skupiny 30 rokov a viac), 10 respondentov sa
napriek výzve vyhýbaĢ sa neurþitej odpovedi MOŽNO priklonilo k tejto alternatíve. Z 10
zahraniþných respondentov pochádzajúcich z krajín ako Nemecko, Nórsko, Švédsko si 7
respondentov myslí, že jazyk neupadá (2 sú nad 30 rokov), 1 respondent zastáva názor
o úpadku jazyka a 1 sa priklonil k alternatíve MOŽNO.
Kladne odpovedajúci respondenti uvádzali ako zdôvodnenia jedno alebo viac
z uvedených kritérií. Kritériá rozhodujúce o neúpadku jazyka na seba výrazne nadväzovali
a dajú sa preto zhrnúĢ do nasledovných bodov:
a) Upadajú používatelia, nie jazyk;
b) Jazyk sa vyvíja, neupadá;

277
c) Jazyk sa prispôsobuje aktuálnym komunikaþným potrebám jeho používateĐom.
Výsledky dotazníkového prieskumu nás priviedli k dvom kontrastujúcim otázkam. Je
pocit jazykového úpadku nevyhnutnou súþasĢou jazykového vedomia, ktorá poháĖa jazykovú
evolúciu? Alebo ide len o nežiaduci jav, ktorý je možné v spoloþnosti odstrániĢ šírením
osvety a poznatkov o fungovaní jazyka ako systému s pružnou stabilitou?
Z dotazníka vyplýva, že Đudia spadajúci do vekovej kategórie 15 – 30 rokov, úpadok
jazyka takmer nepociĢujú. Pri konfrontácii výsledkov s vlastným dlhodobým pozorovaním
a zaznamenávaním reakcií a vyjadrení vekovej kategórie nad 40 rokov sme zistili, že reakcie
staršej vekovej kategórie znejú oveĐa konzervatívnejšie, akoby pri hodnotení jazyka používali
odlišný meter. PokiaĐ mladšia generácia kvalitu jazyka þastejšie odvodzuje od jeho schopnosti
spĎĖaĢ nároky kladené na dorozumievanie a náležité napĎĖanie komunikaþných potrieb,
pre starších respondentov sú meradlom kodifikaþné príruþky, drilom nadobudnuté
a korigované školské jazykové vedomie porovnávané so súþasným diskurzom, ktorý
vzhĐadom na výrazné vzájomné odchýlky hodnotia ako upadajúci.
Za rigidnejším pridĚžaním sa pravidiel staršej generácie sa možno skrýva aj strach zo
vzájomného neporozumenia si, þo potvrdzuje aj Handžárikov výrok, ktorý hovorí, že bez
purizmu by slovenþine hrozil úplný „miš-maš“ (Ondrejoviþ, 2011). Pocit úpadku jazyka môže
byĢ taktiež prirodzenou súþasĢou evolúcie, vyplývajúcej z dynamiky jazykových zmien.
Jazyk jednej generácie sa medzigeneraþne prelína s jazykom nasledovnej novej generácie,
priþom narúša niektoré jazykové stereotypy predchádzajúcej generácie, þím sa staršia
generácia cíti byĢ ohrozená alebo aspoĖ zneistená. Ide však pritom þasto len o prirodzenú
dynamiku jazyka s jej prirodzenými prejavmi ekonomizácie, kreatívnej inovácie, možno
postupnej straty prestížneho postavenia spisovnej variety alebo o nevyhnutné výpožiþky
z iných jazykov. Myslíme si, že je dobré poznaĢ a sledovaĢ túto špecifickú þrtu jazykového
vedomia používateĐov daného jazyka. Jej uvedomenie si môže výrazne prispieĢ
k prirodzenému (tzn. apolitickému, nepuristickému, neapelatívnemu) rozvoju jazyka.

278
Príloha 1
Facebookový minidotazník

279
Literatúra

HOMOLÁý, JiĜí – MRÁZKOVÁ, Kamila: Jazyková regulace jako vČc dohody. In:
Slovo a slovesnost, 2011, roþ. 72, þ. 3, s. 196 – 222.
HORECKÝ, Ján: Východiská k teórii spisovného jazyka. In: Z teórie spisovného
jazyka. Red. J. Ružiþka. Bratislava: Veda 1979, s. 13 – 22.
HORECKÝ, Ján: SpoloþnosĢ a jazyk. Bratislava: Veda 1982. 106 s.
DOLNÍK, Juraj: Teória spisovného jazyka. Bratislava: Veda 2010. 299 s.
DOLNÍK, Juraj: Jazyk, þlovek, kultúra. Bratislava: Kalligram 2010. 221 s.
KAýALA, Ján: Spisovná slovenþina v 20. storoþí. Bratislava: Veda 2010. 111 s.
KRALýÁK, ďubomír: Dynamika súþasnej slovenþiny. Nitra: UKF 2009. 144 s.
MILROY, James – MILROY, Lesley: Authority in Language. Standardization and
Codification. London: Routledge 2000. 173 s. (eBook)
ONDREJOVIý, Slavomír: Jazyk, veda o jazyku, societa. Bratislava: Veda 2008. 304 s.
ONDREJOVIý, Slavomír: Je slovenþina v ohrození? In: Studia Academica Slovaca,
2008, roþ. 44, þ. 37, s. 63 – 75.
ONDREJOVIý, Slavomír: Speje náš jazyk do záhuby? In: Literárny týždenník, 2001,
roþ. 14, þ. 19, s. 1 a 4.
ORWELL, George: Politics and the English Language. In: Horizon, 1946. Dostupné na
internete: http://www.ourcivilisation.com/decline/orwell1.htm.
PAULINY, Eugen: Dve kapitoly o spisovnom jazyku a náreþí. Bratislava: B. Buocik
1946. 45 s.
SLANýOVÁ, Daniela – SOKOLOVÁ, Miloslava: Variety hovorenej podoby
slovenþiny. In: Studia Academica Slovaca, 1994, roþ. 30, þ. 23, s. 225 – 240.

280
K jednomu netradiþnímu pĜekladu latinského výrazu Jesus
ve staroþeských biblích1

Hana Kreisingerová
OddČlení vývoje jazyka, ÚJý AV ýR, Praha

Téma tohoto pĜíspČvku souvisí s pĜípravou elektronické edice památky s názvem


Klementinský Nový zákon (BiblKlemNZ)2, která je v souþasnosti pĜipravována v oddČlení
vývoje jazyka ÚJý AV ýR. Konkrétním podnČtem pro jeho pĜípravu pak byl jeden neobvyklý
pĜeklad latinského výrazu Jesus, který se v této památce opakovanČ objevuje v Evangeliu
podle Marka (a v omezené míĜe i v nČkterých Pavlových listech) a jehož transliterovaný
pĜepis nominativního tvaru zní „SpaǕa“. (ZámČrnČ zde užíváme transliterace, protože otázka
transkripce tohoto výrazu bude námČtem až dalšího výkladu.)
PĜeklad latinského Jesus prostĜednictvím daného výrazu je pomČrnČ neobvyklý
a nepochybnČ nebude možné jej interpretovat jako pouhou zkráceninu slova spasitel, tĜebaže
se s tímto pĜekladovým ekvivalentem latinského Jesus v Klementinském Novém zákonČ
v omezené míĜe setkáváme, a to dokonce i v samotném Evangeliu podle Marka3. V takových
pĜípadech se však nikde neobjevuje ve zkrácené formČ, a to ani tehdy, když je ho užito pĜímo
za latinské salvator (tak v L 2,11, J 4,42). Výraz „SpaǕa“ se navíc objevuje v textu
i v nenominálních pozicích, a to s odlišným skloĖováním, než jaké by bylo u pouhé
zkráceniny slova spasitel oþekáváno.
KonkrétnČ byl zachycen hledaný výraz v tČchto pádech: nom. Spasa; gen. Spasa; dat.
Spasovi; ak. Spasu; vok. Spaso. Z tohoto pĜehledu je patrné, že tvary jednotlivých pádĤ
nedovolují sledované substantivum jednoznaþnČ pĜiĜadit k žádnému konkrétnímu
deklinaþnímu typu a naopak nabízejí více možností, jak výraz „SpaǕa“ interpretovat. Jako
nejlákavČjší se nepochybnČ jeví možnost, že by se zde mohlo jednat o pozdní relikt stsl. a csl.
subst. sɴpasɴ, tĜebaže by se v takovém pĜípadČ jednalo o velmi pozdní užití a zároveĖ by
nebyl jasnČ vysvČtlitelný tvar nominativu, akuzativu ani vokativu. PravdČpodobnČjší se proto
zdá varianta, že je zde Ježíš pojmenováván výrazem spása, nicménČ ani v tomto pĜípadČ
tomuto Ĝešení tvary jednotlivých pádĤ zcela neodpovídají (pĜedevším tvar gen. sg. Spasa

1
Tento pĜíspČvek vznikl v rámci projektu GA ýR þ. P406/10/1140 Výzkum historické þeštiny (na základČ nových
materiálových bází a GA ýR þ. P406/10/1153 Slovní zásoba staré þeštiny a její lexikografické zpracování.
2
Více o této památce viz H. Kreisingerová (2011). Zkratky a citace pramenĤ užíváme ve shodČ s praxí
Staroþeského slovníku (viz StþS 1968).
3
Tak v Mt 11,4; Mc 6,30; Mc 6,34; Mc 8,1; Mc 8,17; Mc 9,22; 14,30

281
a dat. sg. Spasovi se zdají spíše napovídat pro výklad první). Pro nejednoznaþnost Ĝešení jsme
se proto pokusili najít pro obČ zvažované alternativy další možné argumenty.

1. Porovnání pĜekladových ekvivalentĤ lat. Jesus, Dominus a Salvator


v druhoredakþních biblích
Jednou z možných cest bylo hledání paralel v dalších dochovaných biblických
památkách tohoto období. ZamČĜili jsme se pĜitom zejména na památky tzv. druhé redakce,
k níž se i Klementinský Nový zákon hlásí. Ve skupinČ šestnácti biblí druhé redakce4 proto
byly sledovány pĜekladové ekvivalenty latinského výrazu Jesus, doplnČné ještČ o další dva
výrazy pojmenovávající Ježíše Krista, a to Dominus a Salvator. Provedený sondážní
prĤzkum5 ukázal, že žádná ze sledovaných památek hledaný výraz v rámci zkoumaného
vzorku neužila, pĜekládáno bylo vesmČs tradiþnČ pomocí výrazĤ Ježíš – Pán – Spasitel. Výraz
spasitel navíc nebyl v žádném rukopise zapisován pomocí zkratky, zkracováno bylo ojedinČle
v nČkterých památkách jen jméno Ježíš, a to pomocí symbolu •G•.
Vzhledem k nižšímu poþtu sledovaných veršĤ se jednalo pouze o drobnou orientaþní
sondu, pro získání jednoznaþných výsledkĤ by bylo nutné provést prĤzkum podrobnČjší,
pĜesto si na jejím základČ dovolujeme pĜedpokládat, že pĜeklad užitý v Klementinském
Novém zákonu byl patrnČ výjimeþný i v rámci druhoredakþních památek – jednalo se patrnČ
o nČjaký þásteþnČ výkladový pĜeklad samotného autora textu – a snahy hledat další poznatky
o výrazu „SpaǕa“ v soudobých biblických rukopisech se ukázaly jako málo pĜínosné.

2. Sledování výrazĤ spas – spása v lexikálním archivu


Jedním z dĤležitých pramenĤ pro prĤzkum slovní zásoby staroþeského období je
lexikální archiv oddČlení vývoje jazyka, který obsahuje reprezentativní vzorek þeské slovní
zásoby od raných poþátkĤ po rok 1500. Tuto širokou materiálovou bázi jsme využili pro další
smČr prĤzkumu. ZamČĜili jsme se zejména na oba možné výklady zkoumaného slova, a to
na subst. spas a subst. spása.

2.1. Výraz spása v lexikálním archivu


Výraz spása není v lexikálním archivu oddČlení vývoje jazyka pĜíliš hojnČ doložen,
obsaženo je v nČm pouze osm dokladĤ, a to veskrze s významem ,spása, spasení‘ (sr. radujme
4
Zkoumány byly tyto památky: BiblLit; BiblBosk; BiblDuch; BiblPad; BiblMlyn; BiblWolf ; BiblBoþk;
BiblMik; BiblMil; BiblMosk; BiblKunšt; BiblKrist; BiblMuzNZ; BiblKlemNZ; BiblFrant; BiblMikNZ.
5
Porovnávány byly tyto verše a pasáže: pro výraz Dominus: Mt 1,20; Mt 8,8; Mc 1,3; Mc 16,20; celá kapitola
Lukáš 12; L 1,16; L 13,25; J 6,34; J 21,20; pro výraz Jesus: Mt 5,1; Mt 13,1; Mc 6,4; Mc 14,53; celá kapitola
Lukáš 12; L 2,21; L 24,36; J 2,2; J 21,25; pro výraz Salvator: L 2,11; J 4,42.

282
sČ naší spáse /KancVyš 86b/, kdež jest všČcka lidská spása /Hrad 10a/). Ve spojení s osobou
Ježíše Krista se však objevuje jen v dokladu jediném: Jesus Kristus, naše spása (PísHusit 24).
V tomto pĜípadČ se však nejedná o pĜímé pojmenování Kristovy osoby. Diskutabilní zĤstává
pouze doklad z památky ýtenie zimnieho þasu (EvZimn), která pĜekládá zvolání hosanna
(v transliterovaném znČní) jako chwala ǕpaǕǕy (EvZimn 20b; J 12,13), kde by sledovaný výraz
pĜípadnČ mohl být vykládán ve významu ,spasitel‘. ýastČji je však zvolání hosanna
pĜekládalo jako Pane, spas (tak napĜ. MamKapR 120a), þi podobnČ jako v evangeliáĜi
Pražském: osanna, toþíš prosímy spas nás (EvPraž 12b; J 12,13), v kterýchžto pĜípadech se
nepochybnČ jedná o tvar slovesný. Proto se zdá jako pravdČpodobnČjší, že i ve zmiĖovaném
dokladu ze ýtenie zimnieho þasu bude nutné interpretovat daný výraz jako imperativ „spasi“.
Je tedy zĜejmé, že pokud bychom výraz „SpaǕa“ interpretovali jako subst. spása
(s významem ,spasitel, kdo pĜináší spásu‘), jednalo by se o užití v þeském prostĜedí velmi
ojedinČlé.

2.2. Výraz Spas v lexikálním archivu


Doloženost výrazu spas je v lexikálním archivu (a potažmo tedy i v þeském prostĜedí)
také pomČrnČ nízká. BČžnČji je tento výraz užíván pouze ve významu ,spása, spasení‘. V tČch
pĜípadech však veskrze jako pĜeklad latinského salus: tak v KlaretovČ GlosáĜi: spas salus
(KlarGlos 1522), dále v EvangeliáĜi BenešovČ ve spojení spas z židovstva (EvBeneš 103b;
J 4,22) a v Hradeckém rukopise: bude božím synem nazván a na spas všemu svČtu dán (Hrad
64a).
DokladĤ, kde by bylo možné uvažovat o významu ,spasitel‘, je oproti tomu doloženo
ménČ. PatrnČ nejznámČjší, nejstarobylejší a zároveĖ nejménČ sporný výskyt hledaného výrazu
ve významu ,spasitel‘ nám nabízí píseĖ „Hospodine, pomiluj ny“. Té se po jazykové stránce
nejrozsáhleji vČnoval F. V. Mareš,6 který na základČ podrobného rozboru dospČl k názoru, že
výraz spas je v této písni skuteþnČ nutné považovat za paleoslovenismus a vykládat jej
ve významu ,spasitel‘, zároveĖ však všechny další jemu známé staroþeské doklady
s významem ,spasitel‘ prohlásil za pĜinejmenším sporné (doklady z Klementinského Nového
zákonu však Marešovi známé nebyly). S tímto konstatováním je v podstatČ nutné souhlasit,
nicménČ jako pomČrnČ prokazatelný bychom na rozdíl od Mareše hodnotili pĜinejmenším
doklad z ŽaltáĜe kapitulního: Bože, spase náš (ŽaltKap 64,6; lat. Deus salutaris noster), a to
zejména vzhledem k existenci paralelních pĜekladĤ v žaltáĜi Wittemberském (ŽaltWittb 64,6),

6
Viz F. V. Mareš (2000, s. 403–476).

283
žaltáĜi Klementinském (ŽaltKlem 64,6) a žaltáĜi PodČbradském (ŽaltPod 64,6), které tuto
pasáž pĜekládají jako Bože, SpasiteĐu náš7. PatrnČ by obdobnČ mohl být interpretován také
doklad ze Svatovítského sborníku: mysl sČ navraĢ k svému spasu (Vít 30b) a tuto interpretaci
nelze zcela vylouþit ani v pĜípadČ pĜekladu biblického zvolání hosanna v evangeliáĜi
BenešovČ, které je pĜekládáno pomocí spojení chvála Spasu (EvBeneš 108a; J 12,13). PĜesto
je však nesporné, že doklad z písnČ „Hospodine, pomiluj ny“ zĤstává jediným zcela
nesporným pozĤstatkem csl. sɴpasɴ na našem území, a je tedy patrné, že ani výraz spas
ve významu ,spasitel‘ nebyl v þeském prostĜedí pĜíliš rozšíĜený a jeho pĜípadné užití
v Klementinském Novém zákonu by tedy – stejnČ jako v pĜípadČ výrazu spása – nebylo pĜíliš
obvyklé.
PĜesto je však podle našeho mínČní možné jednu spojovací linii mezi touto písní
a Klementinským Novým zákonem najít. PíseĖ „Hospodine, pomiluj ny“ se dochovala
v nČkolika opisech, z nichž jeden vznikl v podstatČ ve stejné dobČ, kdy byl sepsán
i Klementinský Nový zákon. Jedná se o opis obsažený v Husových Betlémských kázáních
a výraz spas je zde dokonce opatĜený nadepsanou vysvČtlivkou „spasitel“. PovČdomí o této
písni a významu slova tak nepochybnČ v dané dobČ žilo pĜinejmenším v uþeneckém prostĜedí
vzdČlané elity, do jejíhož okruhu bude nepochybnČ nutné situovat i autora Klementinského
Nového zákona. SvČdþí proto i další indicie vþetnČ doplnČných biblických výkladĤ Mikuláše
Lyry a formálnČ vysoce propracovaného odkazového systému známého vedle
Klementinského Nového zákona pĜedevším právČ z dČl Husových.

3. Shrnutí
Jak se ukázalo, ani jedna z navrhovaných interpretací výrazu „SpaǕa“ nemá pĜíliš silnou
oporu v dochovaných památkách jak biblických, tak nebiblických. Vzhledem k prostupnosti
tvarĤ u nČkterých deklinaþních typĤ vþetnČ a-kmenĤ a specifického tvaru nominativu se zdá
pravdČpodobnČjší, že daný výraz by mohl být interpretován spíše jako m. Spása (,ten, kdo
pĜináší spásu‘). Vzhledem k nČkterým výše zmínČným souvislostem však nelze vylouþit ani
možnost, že by se v Klementinském Novém zákonu skuteþnČ mohlo jednat o zámČrné užití
tvarovČ modifikovaného csl. výrazu spas s významem ,spasitel‘, který by tak byl svČdectvím
o pĜimČĜené pouþenosti autora této památky, þásteþnČ však již tápajícího co do náležitosti
jednotlivých tvarĤ. Omezený jazykový materiál nám však prozatím nedovolí – alespoĖ
do objevení nČjakých nových skuteþností – ani jednu z teorií zcela vylouþit. AĢ už se však

7
ŽaltPod v mladším znČní: spasiteli.

284
pro koneþnou podobu edice rozhodneme pro jedno þi druhé Ĝešení, již teć je patrné, že se
jedná o další z Ĝady zajímavých specifik Klementinského Nového zákona.

Literatura

KREISINGEROVÁ, Hana: Klementinský Nový zákon, památka na pomezí druhé biblické


redakce. In: Bohemica Olomucensia 2. Olomouc: Univerzita Palackého 2011, s. 14 – 18.
MAREŠ, František V.: CyrilometodČjská tradice a slavistika. Praha: Torst 2000. 736 s.
StþS – Staroþeský slovník. Úvodní stati, soupis pramenĤ a zkratek. Praha: Academia
1968. 130 s.

285
Možnosti zvyšovania akademickej kultúrnosti vo vyjadrovaní

Zdenka Kumorová
Katedra slovenského jazyka a literatúry, Filozofická fakulta Univerzity sv. Cyrila a Metoda,
Trnava

Text, jazyk textu nehovorí totiž len o sebe, ale veĐa prezrádza aj o tvorcovi jazykového
prejavu. (Ján Findra)

Úvod
Pod pojmom akademická kultúrnosĢ možno rozumieĢ schopnosĢ študentov sa
zmysluplne a správne vyjadrovaĢ (písomne a ústne) vzhĐadom na danú komunikaþnú situáciu
a prostredie na pôde univerzity. Korektné prejavy adekvátne vysokoškolskému prostrediu by
mali byĢ prirodzenou súþasĢou každého študenta a rovnako uþiteĐa z týchto pohnútok:
1. spisovný jazyk je jedinou záväznou formou jazyka u používateĐov v oficiálnej sfére
(tu patrí aj školstvo: školské dokumenty, kvalifikaþné práce, odborné práce, štátne skúšky
a pod.),
2. verejné prejavy sú zároveĖ formujúcou zložkou pre ostatných používateĐov jazyka,
sú vzorom pre všetkých tých, ktorých národným jazykom je slovenþina,
3. je prijatá Koncepcia starostlivosti o štátny jazyk, ktorá by mala smerovaĢ k zlepšeniu
súþasného stavu v používaní slovenského jazyka vo verejnej komunikácii, v jazykovom
vyuþovaní, vo výskume jazyka þi v kultúre jazyka.
Ideálny stav jazykovej kultúry vo vysokoškolskom prostredí znamená, že uvedené
pohnútky si študenti osvojovali postupne, v dlhodobom þasovom slede. Systematické
precviþovanie problematických javov vedie k prirodzenému osvojeniu si jazyka s jeho
zákonitosĢami a výnimoþnými vlastnosĢami, ktoré akoby v niektorých prípadoch práve tú
dokonalosĢ, pravidelnosĢ v jazyku popierali. Jediný možný spôsob, ako sa s nimi popasovaĢ,
je poznaĢ pravidlá a výnimky pravidiel. Takýto prístup k jazyku korešponduje s naplnením
pojmu jazyková kultúra, ktorá sa definuje ako cieĐavedomá þinnosĢ smerujúca k zveĐadeniu
(kultivovaniu) spisovného jazyka a jazykových prejavov realizovaných v spisovnom jazyku.
Tým, že kultivujeme svoj jazykový prejav, vplývame aj na jazykový prejav a celkovo
na kultúru vo vyjadrovaní ostatných. Stávame sa tak aktívnymi vo zveĐaćovaní jazyka
a v odstraĖovaní chýb v jazykovej komunikácii v národnom jazyku. Tak prejavujeme

286
o národný jazyk záujem, ako aj o jeho korektné používanie, šírenie a zveĐaćovanie, aby
mohol úspešne odolávaĢ tlakom iných jazykov. Zachováva a zachová sa pre ćalšie generácie.

Súþasný stav jazykovej kultúry


Na jazyk vplýva mnoho faktorov, ktoré ho ovplyvĖujú, modifikujú, ale aj zdokonaĐujú
a obohacujú. Používatelia slovenského jazyka si ho prispôsobujú následne tak, aby vyhovoval
vlastným komunikaþným potrebám (kećže práve jazyk je prostriedkom myslenia
a dorozumievania sa), pohotovo reagujú na zmeny v národnom jazyku vzhĐadom
na existenciu a spolunažívanie s ostatnými jazykmi. Tieto zmeny sa dajú zreteĐne postrehnúĢ
na jazykovej kultúre používateĐov jazyka. Jazyková kultúra najvšeobecnejšie predstavuje
cieĐavedomú spoloþenskú þinnosĢ, ktorá smeruje ku kultivovaniu spisovného jazyka. Užšie
výklady definícií jazykovej kultúry zobrazujú jazykovú kultúru z rôznych uhlov pohĐadu.
Možno poukázaĢ na Findrove (1998, s. 30) zobrazenie tejto problematiky: na jednej strane
možno na jazykovú kultúru nazeraĢ ako na celkový stav jazyka, resp. zisĢovanie schopnosti
jazyk plniĢ spoloþenské a individuálne komunikaþné úlohy. Na druhej strane možno jazykovú
kultúru vnímaĢ ako posudzovanie úrovne jazykovej praxe, resp. hodnotenie jazykovej úrovne
konkrétnych jazykových prejavov, vzhĐadom na potreby jazykovej a slohovej normy (Findra,
1998, s. 31). Prvé ponímanie jazykovej kultúry predstavuje vzĢah norma ௅ úzus, priþom si
možno jazykovú normu osvojovaĢ v normatívnych príruþkách. T. z., že toto ponímanie odráža
stupeĖ poznania jazyka a závisí od kvality a rozsahu vedeckého preskúmania jazyka
s normatívnymi výstupmi (príruþky, slovníky). Vedecký výskum jazyka nie je možno
porovnateĐný kvantitatívne s ostatnými svetovými jazykmi, þo sa týka vedeckého poznania,
ale urþite je na tak dobrej kvalitatívnej úrovni, že sa pokojne môže radiĢ k moderným
európskym jazykom. Gramatická, štylistická þi lexikálna vybavenosĢ slovenského jazyka
zodpovedne preberá úlohu tvoriĢ texty a plniĢ špecifické úlohy v diferencovaných oblastiach
spoloþenského života
Druhý pohĐad poukazuje na pragmatickejší jav, a to je, ako sa jazyk a jazyková norma
realizuje v reþovej praxi, resp. v ústnych a písomných prejavoch. SkúmaĢ jazykové prejavy
znamená sledovaĢ upotrebúvanie jazykových prostriedkov vzhĐadom na slohovú normu,
žáner a komunikaþnú situáciu. Posudzovanie výsledných prejavov, þi už laicky alebo
odborne, poukazuje na skutoþné nedostatky a defekty v jazykovej kultúre. Najviac sú,
a mnohokrát opodstatnene, kritizované verejné prejavy v médiách, a to za ich neĐahostajný
prístup k spisovnému jazyku.

287
V súþasnosti sa pociĢuje zvýšená miera preberania a osvojovania si prvkov z iných
jazykov do slovenþiny, ale tento proces súvisí aj s intenzívnejším celosvetovým rastom
vo všetkých oblastiach a zároveĖ intenzívnym odovzdávaním nových poznatkov
a výdobytkov všetkým ostatným spoloþenstvám rôznych jazykových komunít. Na tieto zmeny
v jazyku reagujú prirodzene rovnako ako používatelia (spontánne si osvojujú nové slová,
pojmy, v závislosti od ich myšlienkových pochodov a komunikaþných potrieb), tak aj
jazykovedci, ktorí sledujú túto situáciu na pozadí jazykového systému ale i vlastných
komunikaþných potrieb. Na základe toho možno sledovaĢ dva opoziþné páry: bežní
používatelia jazyka a jazykovedci, ktorí rozliþne prezentujú túto novú jazykovú situáciu.
Bežní používatelia tvoria tiež dvojpólovú skupinu, v ktorej možno sledovaĢ vzájomné
vplyvy. Jedni, tí používatelia, ktorým táto situácia nie je Đahostajná, skúmajú tieto vzniknuté
javy a sledujú prílev nových prvkov do slovenského jazyka: hĐadajú slovenské ekvivalenty,
porovnávajú významy, hĐadajú synonymá i najpresnejšie preklady a vyberajú si tie, ktoré sú
pre ich komunikaþné potreby najadekvátnejšie. Druhí používatelia, teda tí, ktorí pociĢujú
prílev nových slov do slovenského jazyka ako nevyhnutnú reformu, s obĐubou používajú
nové slová bez toho, aby poznali presný význam, aby si uvedomili formu vzhĐadom
na význam slova, a tak nechtiac vnášajú do svojho prejavu chaos a nadbytoþnosĢ
vo vyjadrovaní, þo sa môže na ich prejave, þi už ústnom alebo písomnom, odraziĢ ako
nekultúrnosĢ. Samozrejme, medzi obidvomi používateĐmi nie je napätie, práve naopak,
vzájomne sa ovplyvĖujú, þo sa prejavuje na kultivovaní, resp. nekultivovaní vlastného jazyka.
Možno konštatovaĢ, že obe skupiny používateĐov slovenský jazyk rozvíjajú, ibaže prvá
skupina sa javí ako tá, ktorá má nad týmto procesom kontrolu, zvažuje a uvažuje o týchto
novinkách v jazyku. Druhá þasĢ používateĐov je tiež dôležitá, pretože to vyplýva
zo skutoþnosti, že jazykové spoloþenstvo je diferencované z rozliþných hĐadísk, þo sa
v koneþnom dôsledku prejavuje na þlenení národného jazyka (z hĐadiska normy slovenského
jazyka a odchyĐovania sa od nej). Ich vzájomné ovplyvĖovanie na rovine spisovného jazyka
je znaþné, uvedomelí používatelia majú však väþší a lepší vplyv na jazykové vedomie
ostatných používateĐov jazyka. Týmto vzájomným vplyvom sa upravuje jazykové povedomie
o spisovnom jazyku u tých používateĐov, ktorí reagujú na prílev nových slov intuitívne,
bez hlbších znalostí. Táto regulácia teda zabezpeþuje to, že spisovný jazyk sa vyvíja a zároveĖ
kultivuje.
Na druhej strane stoja jazykovedci, medzi ktorými vzájomne vzniká napätie práve
v dôsledku existencie týchto protipólnych používateĐov slovenského jazyka. Jazykovedci,
ktorí pociĢujú prílev cudzích slov do národného jazyka za nadmerný a nepotrebný, a ktorí

288
považujú ich nerozumné používanie a zamieĖanie za slovenské ekvivalenty za ohrozenie
spisovného jazyka. J. Kaþala (2001, s. 5) vo svojej štúdii uvádza „že regulovaním miery
a spôsobu preberania cudzojazyþných prostriedkov sa zabraĖuje rozrušovaniu domáceho
systému cudzími prvkami a sleduje sa cieĐ, aby sa preberali iba potrebné alebo nevyhnutné
prostriedky, za ktoré niet v domácom jazyku rovnocennej náhrady alebo aby sa takáto
náhrada musela veĐmi prácne hĐadaĢ a propagovaĢ. Jazyk sa teda prirodzene bráni
nadmernému preberaniu prostriedkov z iných jazykov z dôvodov vlastnej stability
a zachovania svojej identity.“ Na druhej strane stoja jazykovedci, ktorí sa hlásia k názoru, že
žiadne ohrozenie jazykového systému jazyka nemôže nastaĢ, pretože akoby existovala istá
prirodzená autoregulácia konkrétneho jazykového spoloþenstva, ktorá reaguje na daný stav
a reguluje ho. PodĐa slov J. Dolníka (2010, s. 218) mechanizmus interindividuálneho
fungovania jazyka nepripúšĢa narúšanie jazykového systému daného jazyka, jediné þo
pripúšĢa sú jazykové zmeny, ktoré nie sú pre dané jazykové spoloþenstvo v procese
komunikácie rušivé, práve naopak, sú prínosné a nevyhnutné. Dolník rovnako nepripúšĢa
žiadne ohrozenie, a preto odmieta aj ochranu nad slovenským jazykom, ktorá bola na mieste
v þase ohrozenia existencie jazyka, avšak tu ide o obranu práva na vlastný jazyk. Tohto práva
sme sa dovolali a dnes jazyku nehrozí žiadny likvidaþný vplyv zvonka; menšinové jazyky na
území Slovenska nemajú takú silu, a pravdepodobne ani ambície. Jazyk si vie cudzie prvky
regulovaĢ podĐa potreby sám.

Súþasný stav jazykovej kultúry v prostredí vysokej školy


Jazykový prejav študenta vysokej školy sa (vyspelejšie) formuje už od nástupu do školy
vôbec, priþom sa zdokonaĐuje, kultivuje. Poslednou jeho výraznou školou materinského
jazyka bola stredná škola, kde mal možnosĢ rozvíjaĢ svoj prejav v otvorených
plnohodnotných diskusiách so svojimi uþiteĐmi a spolužiakmi, pretože jeho poznatková báza
bola už na vysokej úrovni, rovnako ako jeho jazykové predpoklady, ktoré možno posudzovaĢ
na osi jazykovej vyspelosti v jeho dobre zvládnutej lexikálnej, gramatickej, štylistickej þi
štýlovej bázy. Na vysokú školu študenti, predpokladáme, prichádzajú ako hotové osobnosti
s kvalitnými vyjadrovacími a komunikaþnými schopnosĢami a slušnou poznatkovou bázou,
na ktorú možno nadväzovaĢ v konkrétnych študijných odboroch, ktoré si zvolili.
Ak by sa všetky zovšeobecĖujúce predpoklady naplnili, vyuþujúci by mohli
konštatovaĢ, že jazyková kultúra a informaþná základĖa študentov je v dobrom stave a možno
s Ėou ćalej pracovaĢ, ba þo viac, možno na Ėu stavaĢ. Ale opak je pravdou. Nebudeme sa
pristavovaĢ pri vedomostiach študentov rôznych odborov, za tie hovorí hodnotenie študentov,

289
pristavíme sa pri vyjadrovaní študentov a kultúre študentských ústnych a písomných prejavov.
Ústne prejavy študentov, ak vôbec sú, možno oznaþiĢ prevažne ako strohé, kusé, úseþné,
nekoherentné, bez pojmov a termínov. Pritom odborné (þi už písomné alebo ústne) prejavy
predpokladajú odborné termíny, ktoré text robia jednoznaþným a presným. Študenti
pod tlakom vyuþujúcich tvoria texty, ale buć použijú opisné pomenovanie daného problému
s absenciou potrebných termínov. Alebo ak sa predsa len nájde nejaká pojmová mapa v ich
textoch, všetko nasvedþuje tomu (na obsahu v blízkom texte), že vôbec týmto termínom
študenti nerozumejú, resp. nesprávne s nimi ćalej pracujú, þo svedþí o tom, že ich len použili
v texte. Nehovoriac o nespisovných variantoch slov, ktoré sú nesprávne nahrádzané za ich
spisovné ekvivalenty.
Zo študentov sa pomocou vysokej školy postupne stávajú odborníci daného odboru,
u ktorých sa predpokladá, že budú efektívne pracovaĢ s odbornou literatúrou akéhokoĐvek
druhu a ćalej budú svoje texty adresovaĢ odborníkom. ýiže práca s termínmi, definíciami
musí byĢ pre nich samozrejmosĢou, rovnako ako používanie príruþných terminologických
slovníkov so špecifickou lexikou daného odboru a tiež slovník cudzích slov, ktorý by mal byĢ
univerzálnou príruþkou každého vysokoškoláka s akýmkoĐvek špecializovaným odborom. Ak
si študenti osvoja lexikografické odborné práce, potom odborné slová v textoch vyznievajú
tak, že autor textu vie o þom hovorí, píše a sú použité na správnom mieste, so správnym
významom a nesú správnu myšlienku, zrozumiteĐnú potenciálnemu príjemcovi - odborníkovi.
Rovnako sa predpokladá v textoch študentov dodržiavaĢ základné pravidlá tvorby
náuþného štýlu, aby mohli odovzdávaĢ poznatky a informácie získané vo vedeckom výskume
a vlastnej tvorivej vedeckej þinnosti. To súvisí s pojmovým aparátom každého náuþného þi
odborného textu. Odraz možno vidieĢ na syntaktickej rovine, kde sú typické pre tento štýl
zložitejšie súvetné celky, ௅ relatívne samostatné a uzavreté ௅ (Mistrík, 1997, s. 428), ktoré
súvisia so zložitejším, informaþnonasýteným obsahom textu. Platí koncentrovanosĢ,
zomknutosĢ skladby vety, text je súdržný a poprepájaný formálnymi prostriedkami - väzbami
(najþastejšie deiktikami), ktoré presne poukazujú na vybraný obsah.
Ukazuje sa, že študenti nemajú skúsenosti s tvorbou takýchto typov textov, a tak
výsledné práce študentov neznaþia o ich odbornej kompetentnosti, ale skôr o ich neznalosti.
Pritom by im mohli pomôcĢ rôzne štylistické modely textov, lexikografické príruþky a dobrá
znalosĢ pravidiel tvorby vlastného textu. Jedna vec je maĢ znalosĢ o nieþom, ale druhá vec je
byĢ schopný ju odovzdaĢ, aplikovaĢ ćalej. To v súþasnej dobe chýba študentom k tomu, aby
sa postupne vypracovali na dobrých odborníkov. Nehovoriac o tom, že ćalšou prioritou
študentov ako budúcich profesionálov v danom odbore, by mala byĢ snaha používaĢ

290
v písomných textoch a ústnych prejavoch výluþne spisovú formu slovenského jazyka s jej
pravidlami a výnimkami. Študent iného ako slovenþinárskeho odboru má mylnú predstavu
o tom, že so slovenským jazykom, jeho pravopisnými príruþkami a slovníkmi skonþil
s absolvovaním maturitnej skúšky. Opak je pravdou, pretože ako sme spomenuli, jazyk je
dynamický jav, ktorý je v neustálom pohybe. NajzreteĐnejšie to badaĢ v lexike, ale ani ostatné
roviny nie sú zanedbateĐné. Okrem toho, neustále prebieha výskum jazyka, ktorý prináša
nové poznatky, ktoré sú aplikované do bežnej jazykovej praxe. Preto musia maĢ študenti
na pamäti, že ak chcú byĢ uznávanými odborníkmi a prednášaĢ problematiku svojho odboru,
musia byĢ aj profesionálnymi znalcami jazyka. Stredná škola im dala základ, ktorý poväþšine
nie je dostaþujúci v konkrétnej odbornej sfére danej profesie.

Jazykové povedomie Slovákov a jazyková prax na Slovensku


Spisovná slovenþina má svoj systém, zásady a pravidlá fungovania, svoj vlastný
mechanizmus. Ten je pevný, avšak to neznamená, že je nemenný. Vyvíja sa vzhĐadom na to,
že reaguje na potreby jej používateĐov v jazykovom spoloþenstve. Ale tieto zmeny sa dejú
tak, že nenarúšajú tento systém. Tieto zmeny reflektujú jazykovedci a popri zachovaní
jazykovej kultúry ich kodifikujú tak, aby vyhoveli potrebám používateĐom vzhĐadom
na jazykovú prax, s prihliadnutím na „funkþný aspekt, poukaz na odlišné možnosti toho istého
prostriedku v diferencovaných textoch“ (Findra, 1998, s. 12).
Uvedomovanie si vlastnej identity slovenského národa súvisí aj s jazykovým
povedomím. Národný jazyk so všetkými jeho formami predstavuje celok, ktorým sa
zabezpeþuje výnimoþnosĢ národa, teda touto skutoþnosĢou sa líši od ostatných národných
jazykov. Národný jazyk predstavuje rozmanitosĢ, ale i presnosĢ a dôslednosĢ (napríklad
v spisovnej forme národného jazyka). V jazykovom povedomí Slováka dominuje zachovanie
jazyka v tom stave, aby sa nespochybnila identita národa, a preto niet pochýb o tom, že
Slováci nezabúdajú na dôležitú národno-reprezentatívnu rolu spisovného jazyka. Ale rovnako
ako hovorí Ružiþka v Tézach o spisovnej slovenþine o obojstrannom obohacujúcom vzĢahu
spisovného útvaru a národných foriem slovenþiny, tak možno v dnešnej situácii hovoriĢ
o obohacujúcom vzĢahu domácich a cudzích slov v slovenskom jazyku. Tento vzĢah ani nie
je pre slovenþinu ohrozujúci, „pretože používatelia jazyka, ako aj samotný systém jazyka
bráni svojmu narúšaniu zvonka flexibilnou stabilitou a schopnosĢou akomodovaĢ inojazyþné,
resp. cudzorodé prvky, prichádzajúce do jazyka. V zložitej štruktúre jazyka sú prítomné také
mechanizmy, ktoré nedovoĐujú nefunkþným inojazyþným vplyvom zaplavovaĢ domáci systém“
(Jesenská, 2007, s. 11 ௅ 12).

291
Slováci si osvojujú jazyk od raného veku, priþom sa ich prejav poþas života neustále
vyvíja. V dospelosti už þlovek vie rozoznaĢ to, v akej komunikaþnej situácii je vhodné zvoliĢ
ten správny jazykový kód. Poznanie jazykovej normy patrí do povinnej výbavy každého
používateĐa jazyka, hlavne ak jazyk využíva vo verejných sférach spoloþenského
a profesionálneho života. Porušovanie zásad kodifikácie u Đudí, ktorí pracujú vo verejných
sférach sa þasto, a možno povedaĢ, že oprávnene stáva predmetom kritiky aj od bežných
používateĐov jazyka. Na tomto mieste sa natíska otázka, þi musia byĢ aj jazykoví profesionáli
striktní v upotrebúvaní spisovného jazyka, þi sa nežiada pre nich individuálny repertoár
jazykových vyjadrovacích prostriedkov v symbióze s ich individuálnym štýlom. Tu treba maĢ
na pamäti, že vzhĐadom na postavenie jazyka v súþasných komunikaþných sférach má veĐký
význam sféra publicistiky a vedeckého poznania. Tie majú najprudkejší, resp. najmasovejší
vplyv na jazykové povedomie mnohých Slovákov. Oproti minulosti, keć mal prvenstvo tohto
vplyvu práve umelecký štýl, dnes túto úlohu na seba prebrali najmä tieto dve spomínané sféry
komunikaþného vplyvu. O to zodpovednejšiu rolu v tomto postavení zohrávajú, kde nieto
miesta pre benevolenciu vo vyjadrovaní, ak ide o spisovný jazyk. Túto zodpovednosĢ by si
mali uvedomovaĢ aj študenti, teda tí, ktorí sa stanú súþasĢou týchto sfér a sami sa stanú
vzorom pre mnohých používateĐov jazyka.

Regulovanie spisovnej slovenþiny zvonka vs. þinnosti smerujúce k odstráneniu


nedostatkov v jazykovej kultúre používateĐov jazyka
Regulovanie spisovnej slovenþiny pred vonkajšími vplyvmi nie je v súþasnej slovenþine
žiadnym novým pojmom. V minulosti to bol známy purizmus, ktorý zabezpeþoval vyþistenie
a následné zanášanie cudzích slov do slovenþiny. Tento proces sa oznaþil ako násilný,
nelogický, pretože slovenskému jazyku skôr škodil ako mu bol užitoþný: zabraĖoval
rozvíjaniu a obohacovaniu jazyka. Takto „regulovaný“ jazyk neprináša používateĐom
jazykového spoloþenstva niþ nové, naopak, ponúka mu obmedzený repertoár prostriedkov, þo
sa môže negatívne odraziĢ na schopnosti komunikovaĢ v rozliþných komunikaþných
situáciách, þiže to v koneþnom dôsledku vedie k obmedzenosti používateĐa a nositeĐa
slovenského jazyka. Purizmus, samozrejme, sa pokladá za extrémny regulátor v jazyku, preto
sa možno zamyslieĢ nad tým, aké prostriedky by boli vhodné na zasahovanie do jazyka, aby
ho regulovali bez narúšania jeho prirodzeného vývoja?
Na Slovensku platí Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý bol schválený
NR SR 15. novembra 1995. Národná rada SR ho vzniesla z rozhodnutia, že národný jazyk je
hodnotou kultúrneho dediþstva Slovenska, a tiež je výrazom suverenity Slovenskej republiky.

292
Národný jazyk je všeobecným dorozumievacím prostriedkom slovenských obþanov, ktorý
zabezpeþuje ich slobodu a rovnosĢ.
Jazykový zákon okrem iného ustanovuje, že štátnym jazykom na území Slovenskej
republiky je slovenský jazyk a má prednosĢ pred ostatnými jazykmi používanými na území
Slovenskej republiky. Tento zákon neošetruje používanie jazyka národnostných menšín, ani
liturgických jazykov, avšak zaväzuje štát k ochrane jazyka, a to tak, že utvára v školskom,
vedeckom a informaþnom systéme také podmienky, aby si každý obþan Slovenskej republiky
mohol osvojiĢ a používaĢ štátny jazyk. Znamená to, že štátne orgány, orgány územnej
samosprávy, iné orgány verejnej správy, nimi zriadené právnické osoby a právnické osoby
zriadené zákonom musia používaĢ v úradnom styku štátny jazyk.
Zákon o štátnom jazyku rovnako zaväzuje štát, aby zabezpeþil vedecký výskum
štátneho jazyka s ohĐadom na historický i súþasný vývin. Štát dozerá na kodifikáciu štátneho
jazyka a na zvyšovanie jazykovej kultúry.
Ministerstvo kultúry SR v roku 1996 vymenovalo ako svoj poradný orgán pre oblasĢ
štátneho jazyka Ústrednú jazykovú radu zloženú zo zástupcov slovakistických pracovísk,
ktorá posudzuje návrhy na zásadné zmeny kodifikácie, poskytuje odborné stanoviská
v sporných otázkach štátneho jazyka. V novembri 2000 bolo prijaté Opatrenie Ministerstva
kultúry Slovenskej republiky (s úþinnosĢou od 1. decembra 2000), ktoré vyhlasuje
kodifikovanú podobu štátneho jazyka, priþom platia „všeobecne platné a všeobecne záväzné
normy spisovného jazyka“ (http://www.culture.gov.sk/index/print.php3?file=354.html).
Opatrenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 20. novembra 2000 þ.1914/2000-1
zaväzuje používanie štyroch kodifikaþných príruþiek:
Pravidlá slovenského pravopisu (3. vydanie, 2000),
Krátky slovník slovenského jazyka (3. vydanie, 1997),
Pravidlá slovenskej výslovnosti (KráĐ, 3. vydanie, 1996),
Morfológia slovenského jazyka (Ružiþka, 1966).
V roku 2011 schválila vláda Koncepciu starostlivosti o štátny jazyk, ktorá by smerovala
k zlepšeniu súþasného stavu v používaní slovenského jazyka
http://www.culture.gov.sk/main/index.php3?ida=364.html: Koncepcia starostlivosti o štátny
jazyk Slovenskej republiky:
- vo verejnej komunikácii,
- v jazykovom vyuþovaní,
- vo výskume jazyka,
- v kultúre jazyka.

293
Preto bežný používateĐ slovenského jazyka prirodzene oþakáva, že v slovenských
štátnych inštitúciách (orgány verejnej správy, samosprávne orgány a pod.), vo verejných
sférach (hlavne v médiách - redaktori, moderátori), a tiež v umeleckých sférach ako herci,
spisovatelia a pod., sa budú dodržiavaĢ a tým aj šíriĢ záväzné normy spisovného jazyka. Práve
oni predstavujú profesionálnych používateĐov jazyka a reprezentatívnu vzorku, ktorá
ovplyvĖuje a zároveĖ usmerĖuje jazykovú kultúru obþanov SR. A preto musia klásĢ dôraz
na zvyšovanie vlastnej jazykovej kultúry, hlavne, keć je jazyk v dobe dynamického vývoja,
na ktorý vplývajú najmä dva faktory: internacionalizácia v jazyku a demokratizácia vôbec
(porov. Jesenská, 2007, Dolník, 2010, Findra, 1998).
Pri význame regulácie slovenského jazyka možno spomenúĢ Dolníkovo antiregulaþné
konštatovanie (2010, s. 221): ௅ vychádzajúceho z porovnania argumentácií Havránkovej
funkþnej teórie jazykovej kultúry (1932) a Základov jazykovej kultúry (KráĐ ௅ Rýzková, 1990),
vzhĐadom na dlhší þasový odstup ௅ „௅ tým, že rastú nároky na spisovný jazyk, silnie
požiadavka jeho vonkajšej regulácie ௅ sa nám núka myšlienka, þi opäĢ jazyk nespeje nejakým
radikálnym zásahom, len aby sa tento proces spomalil a dostal pod kontrolu.“ J. Dolník
(2010, s. 210) ćalej usudzuje, že slovenþina ako prirodzený jazyk je stavaná do polohy
umelého jazyka. V jazykovej praxi sa ukazujú niektoré problematické jazykové javy, ktoré
treba jazykovo riešiĢ (napríklad v rámci jazykovedných þasopisov v rubrikách ako
jazykovedné poradne). Najþastejšie sa stretávame s pochybnosĢami používateĐov slovenþiny,
ako poslovenþiĢ cudzie výrazy, aby to znelo dobre a bolo to správne (napríklad výslovnosĢ
cudzích skratiek USA, OECD a pod.). Úplne prirodzene ide o otázky a zároveĖ odpovede
našich jazykovedcov týkajúce sa skloĖovania, respektíve neskloĖovania cudzích názvov
firiem, výrobkov (teda logoným, napríklad Billa, IKEA, TECSO), pojmov zo športu
(windsurfing, aerobik, bosu), þi poþítaþovej terminológie (šervér, hardvér). Na okraj
pozornosti sa dostávajú výrazy, ktoré sú každému notoricky známe, pretože nám ostali
v povedomí ešte z þias, keć sme spolunažívali spolu s þeskými susedmi v jednej republike ௅
ide o bohemizmy. Každému je jasné, že slová ako kĐud, pomazánka, þi oraziĢ v spisovnej
slovenþine miesto nemajú, napriek tomu sa nedajú len tak vytesniĢ z nášho jazykového
povedomia, pretože jazykové okolie je natoĐko silné, že sa s ním len veĐmi Ģažko bojuje.
Kećže je jazyk v neustálom pohybe, najzreteĐnejšie to možno sledovaĢ na dynamike
slovnej zásoby. U používateĐov slovenþiny to zreteĐne badaĢ v ich jazykovej kultúre, ktorá
reflektuje jazykový prejav vo všetkých rovinách jazyka, ale opäĢ, najviac je zasiahnutá lexika
slovenského jazyka. Vtedy bežní používatelia pátrajú po správnych možnostiach, nasávajú
neologizmy a v rámci internacionalizácie vlastného jazykového prejavu vypúšĢajú rovnako

294
významovo hodnotné slová z aktívnej vrstvy slovnej zásoby. Majú mnohokrát pochybnosti,
ktoré buć riešia, alebo sa s nimi intuitívne, nie však možno vždy správne vyrovnajú.
Na nadobudnuté pochybnosti vo vedomí používateĐov jazyka slúžia mnohé þinnosti
smerujúce k ich odstráneniu: jazykové poradne a jazykové rubriky, ktoré sú výsledným
produktom jazykovedcov.
Na kultivovaní jazykovej kultúry sa podieĐa inštitúcia Jazykovedný ústav ďudovíta
Štúra Slovenskej akadémie vied, ktorú poveruje a zastrešuje štát. Kultivovaniu a starostlivosti
však predchádza Ģažká a dôležitá úloha jazykovedcov, ktorí musia danú situáciu a rozšírený
jazykový úzus odborne posúdiĢ s prihliadnutím na potreby tých, ktorí jazyk dennodenne
využívajú a podieĐajú sa na formovaní a vývine jazyka. Úvahy o správnosti zmien sa
premietnu do normy, ktorá je kodifikovaná a prostredníctvom kodifikaþných príruþiek
sprostredkúvaná ćalej, sprístupnená verejnosti.
Spôsob, akým sa sprostredkuje toto poznanie je relatívne jednoduché, þiže sa s ním
môže oboznamovaĢ veĐmi široké spektrum používateĐov bez toho, aby mali nejaké Ģažkosti
s jeho dešifrovaním, resp. aby mali vôbec nejaký problém sa k nim dostaĢ. Mnohé, þi už
jazykové poradne alebo kodifikaþné príruþky a slovníky sú uverejnené na internete (KSSJ,
PSP). Prístup k príruþkám je cez http://slovniky.korpus.sk/, cez Pramene v elektronickej
podobe: Lexikografické príruþky. Príruþky sú zdarma prístupné všetkým používateĐom
jazyka, nie je žiadny problém upevniĢ si jazykové znalosti o slovenskom jazyku v þase jeho
intenzívneho styku s inými jazykmi. Na stránke Jazykovedného ústavu možno nájsĢ mnohé
odpovede na najþastejšie otázky Đudí, ktoré sa dotýkajú všetkých rovín jazyka a možno sa
s nimi bežne stretnúĢ vo všetkých oblastiach spoloþenského þi profesijného života. Oddelenie
jazykovej kultúry JÚďŠ SAV v Bratislave poskytuje flexibilne aj svoje odborné rady, ktoré
prezentujú cez mailovú poštu, resp. priamo v telefonickom rozhovore. Všetky kontakty sú
sprístupnené na ich stránke a jazykovedci na ne zodpovedne reagujú (pokiaĐ nejde o hanlivý
a vulgárny obsah).
Starostlivosti o kultúru jazyka sa venujú aj popularizaþné jazykovedné þasopisy,
v ktorých sú rubriky venované zvyšovaniu kultúrnosti slovenského národa: Kultúra slova
(vedecko-popularizaþný þasopis pre jazykovú kultúru a terminológiu), Slovenská reþ (þasopis
pre výskum slovenského jazyka).
Ako reakcia na súþasný stav jazykovej kultúry reagujú mnohé kritické ohlasy, ktoré
reagujú na nekultivované prejavy mnohých kultúrno-spoloþenských a politických dejateĐov,
ktorí svojím nedbanlivým prístupom k jazyku nerobia niþ preto, aby boli prirodzeným vzorom
bežným používateĐom spisovného jazyka. Na mušku sa dostávajú, samozrejme, aj bežní

295
používatelia jazyka, ktorí majú rovnako nedbalý vzĢah k slovenþine, priþom preferujú skôr
iné ௅ cudzie jazyky (Kret, 2001, s. 1), a tak sa spolupodieĐajú na vedomom znižovaní
jazykovej kultúry slovenþiny. Radikálne výzvy jazykovedcov (Výzvy na ochranu národného
jazyka, 2006, s. 1, 8) boli uverejnené v Literárnom týždenníku (dvojtýždenník þ. 9 ௅ 10),
v ktorom signatári konštatovali „kritický stav v jazyku“ a zároveĖ vyzývali Slovákov „na
ochranu hodnoty národného jazyka“. Táto reakcia na súþasný stav je síce na mieste, ale
možno sa zamyslieĢ aj nad silou slov, þi nie sú príliš ostré a v koneþnom dôsledku majú skôr
len káravý charakter, nie ozdravujúci, osvetový þi motivujúci. Súþasná situácia kultúry jazyka
nie je vždy adekvátna, ale nemožno súhlasiĢ s tým, že „umiera národ a kultúra“, teda že
slovenþina je v zániku. Je neodškriepiteĐné, že prílev cudzích slov je intenzívnejší,
v porovnaní s minulosĢou, ale to súvisí s tým, že jazyk je živý, a preto reaguje na tento stav
prispôsobovaním sa potrebám jeho používateĐom.
Na výzvy reagovala vo svojej publikácii P. Jesenská (2007) kapitolou Jazyková kultúra
a jazykové povedomie s ohĐadom na Výzvu v Literárnom (dvoj)týždenníku (2007, s. 10 ௅ 15),
že Výzvy sú atakujúce a „obviĖovanie používateĐov jazyka z pomätenosti a Đahostajnosti voþi
slovenskému jazyku vyznieva nedôstojne a nekompetentne.“ Ćalej zastáva názor podložený
sociolingvistickým výskumom E. Paulinyho (60-te roky 20. storoþia), že „používatelia majú
vo všeobecnosti štandardnú úroveĖ spisovného jazyka“, þo platí dodnes, a rovnako „o vysokej
miere jazykového povedomia medzi používateĀmi jazyka“, i to, že „... jazyk nie je žiadnym
umelým útvarom, ale živou a prirodzenou súþasĢou každodenného života svojich
používateĐov, ktorí ho podĐa svojich potrieb kultivujú a modifikujú.“ Preto autorka konštatuje,
že všetky reakcie podobného typu sú úþelové (politicky) a „nebezpeþným mimojazykovým
presahom do politiky, zneužívajúcej jazyk a symbol jazyka na presadzovanie vlastných cieĐov
alebo na odpútavanie pozornosti od nepriaznivých politicko-ekonomických ukazovateĐov
krajiny. Pestovanie jazykového populizmu, nacionalizmu a mýtov o vlastnej jazykovej alebo
národnej dokonalosti, preceĖovanie nedostatkov iných národov a podceĖovanie vlastných
chýb je nebezpeþným fenoménom, hroziacim latentným konfliktom.“ Náznak spolitizovania
jazykovedy v tomto prípade nemusí byĢ celkom adekvátnym oznaþením toho, þo sa volá
prílišné zapálenie sa pre ochranu jazyka a jeho kultivovanie u niektorých (konzervatívnych)
jazykovedcov, ktorí citlivo vnímajú súþasnú situáciu v jazykovej kultúre slovenþiny.
V žiadnom vednom þi technickom odbore sa nezastavil þas a neustále sa modifikujú už
známe poznatky na novšie, pre Đudstvo potrebnejšie, a tie staršie sú þiastoþne nahradené
a þiastoþne zmodernizované. Nemôžeme prehliadaĢ nové výdobytky a metódy, keć nám
zjednodušujú život. Tak je to aj v jazyku, ak sa budeme vyhýbaĢ novým „produktom“

296
v jazyku a ich „návodu“, ako ich používaĢ, skomplikujeme si sami situáciu a ochudobníme sa
o možnosĢ zrozumiteĐnejšie komunikovaĢ a flexibilnejšie reagovaĢ na prehovor hovoriaceho.
Z toho vyplýva, že jazykovedná þinnosĢ jazykovedcov je nám osožná v tom zmysle, že
pomáha zorientovaĢ sa v novej situácii. Mala by byĢ nápomocná všetkým tým, ktorým záleží
na tom, ako sa vyjadrovaĢ v danej komunikaþnej situácii s dôrazom na štylistické, lexikálne,
štýlové þi žánrové prostriedky. A preto by tieto þinnosti smerujúce k odstráneniu jazykových
nedostatkov vo vyjadrovaní nemali vyznievaĢ pre používateĐa slovenþiny násilne, vnucujúco,
ale nápomocne.
Je však otázne, þi aj bežní používatelia jazyka prejavujú taký záujem o výsledky
þinností jazykovedcov, ako jazykovedci o používateĐov jazyka. ýasto sa stretávame
s reakciami bežných používateĐov, že sú zmetení z toho, þo všetko sa deje v jazyku a oni to
musia nasávaĢ a vypúšĢaĢ všetko ostatné, þo sa doteraz nauþili. J. Findra (1998, s. 12)
konštatuje, že „hovoriaci spravidla nehĐadá chybu v sebe, vo svojej nedostatoþnej jazykovej
a spoloþenskej disponovanosti, ale v jazyku a najmä v jazykovedcoch, ktorí mu vnucujú nieþo,
þo on nemá vo svojom jazykovom vedomí.“
Ak má hovoriaci dojem, že musí nieþo rešpektovaĢ a to potláþa jeho individualitu
a nárok na slobodné vyjadrovanie sa, je potrebné z jeho strany zamyslieĢ sa nad okolím,
s ktorým komunikuje, prichádza do kontaktu - teda societu, komunitu, ktorá ho obklopuje, ak
žije v rámci nejakého spoloþenstva. Ak by mal každý individualista svoju vlastnú „normu“,
resp. maximálnu slobodu svojho jazykového prejavu, aká by bola jeho komunikácia
s ostatnými þlenmi komunity? Rušivá. Preto vstupuje jednotlivec do procesu socializácie zo
zreteĐom na jazykovú normu. Jazyková norma vystupuje (podĐa Dolníka, 2010, s. 223)
v (minimálne) troch funkciách: behaviorálnej, kde úlohou jazykovej normy je udržiavaĢ bázu
jazykového správania. Tú pociĢujú používatelia jazyka ako prirodzenú, ako spontánne
vzniknutú jazykovú skutoþnosĢ, ktorá je vopred daná. Druhá funkcia, stabilizaþná; v procese
stabilizácie kolektívny používateĐ jazyka realizuje isté prejavy, priþom vníma aj ponuky
systému. Jednotlivec ako þasĢ kolektívu si uvedomuje spoloþné jazykové preferencie (výhody
a prednosti jazyka) a zároveĖ spoloþnú jazykovú stimulaþnú bázu (teda nové ponuky jazyka,
ktoré obohacujú normu, resp. jazyk). Tretia je organizaþná, kde jazyková skutoþnosĢ vyznieva
ako usporiadaný výsek životnej reality, ktorý je vo vzájomnom vzĢahu s potrebou zachovania
poriadku aj v jazykových prejavoch používateĐov.
Jednotlivec teda potrebuje normu viac, ako byĢ, resp. ísĢ proti nej. Vyplýva to z toho, že
ak sa chce slobodnejšie, nezáväznejšie a pružnejšie pohybovaĢ v spoloþnosti, v danej societe,
musí rešpektovaĢ normu, lebo len tá mu umožní takéto jazykové možnosti. ýím viac sú

297
jednotlivci v kolektíve zviazaní jednotnou normou, tým je komunikácia medzi nimi
priechodnejšia, þo môže jednotlivec pozitívne vnímaĢ pri vzájomnom styku v jazykovom
rozhovore. Na druhej strane však nesmie byĢ uchopenie normy mechanické, bez prihliadania
na prirodzenú jazykovú prax a vlastnú individualitu jazykového prejavu používateĐa, ktoré
súvisia s funkþným, nie však rušivým, ba nepriaznivým porušovaním normy. To závisí
od jednotlivcov, ako si prispôsobujú normu a reagujú na stimulaþnú bázu. Takto sa
dynamizuje aj jazyková norma, þo je užitoþné aj pre Ėu, resp. o ćalší zdravý vývin jazyka.
Možností zvyšovania jazykového povedomia študentov, kećže ide o budúcich
profesionálov v rôznych pracovných oblastiach je viac, avšak najzreteĐnejší je vplyv
vedeckovýskumných a popularizaþných textov ako sú náuþné texty, výskumné štúdie
a správy, uþebnice a pod.) ௅ prejavy, s ktorými by mali najþastejšie prichádzaĢ do styku
(poþas svojho štúdia). Okrem profesijného zacielenia by si mal študent pestovaĢ aj svoje
záujmové a kultúrne povedomie. Tie rovnako majú významný podiel na upevĖovaní
jazykovej kultúry študentov, ukazujú sa mu možnosti využívania jazyka v rozmanitých
komunikaþných situáciách. J. Kaþala (2001, s. 77) zdôrazĖuje, že „osobitný význam pre
spisovný jazyk si stále zachováva sféra umeleckého vyjadrovania, oblasĢ krásnej literatúry
(prózy, poézie a dramatickej spisby), kećže najmä v nej sa zisĢujú a preverujú (niekedy priam
experimentálne) možnosti rozvoja a kultivovania jazyka a saturovania estetických potrieb
þloveka v oblasti slovesnej kultúry.“ Znamená to, že veĐký podiel na stabilizovaní normy
spisovného jazyka majú tvoriví používatelia jazyka, ktorí sú tvorcami týchto diel
(spisovatelia, prekladatelia, scenáristi a pod.). Rovnako významnú úlohu majú aj moderátori,
publicisti, redaktori v publicistickej sfére, a taktiež politici, právnici, odborníci, ktorí
modelujú odbornú terminológiu, odborný jazyk v spisovnej, celospoloþensky najrozšírenejšej
forme dorozumievania.

Záver
Jazykové povedomie študentov je možné zvyšovaĢ niekoĐkými spôsobmi, ale aby sa
vedomosti o jazyku odrazili na ich jazykovej kultúre je potrebné, aby sami študenti mali sami
potrebu zvyšovaĢ si vedomosti o spisovnom jazyku a o jeho používaní v praxi. Úlohou
uþiteĐov nie je zastrašovaĢ ich jazykovým zákonom, hrúbkou kodifikaþných príruþiek alebo
znižovaním hodnotenia kvality ich písomného alebo ústneho prejavu na vysokej škole. Naším
úsilím je, daĢ im na výber z možností, o ktorých nikdy netušili (pretože, ako sami tvrdia, svoj
posledný kontakt s pravidlami slovenþiny mali na strednej škole ௅ ak študujú iné odbory, ako
slovenský jazyk), prípadne na ne zabudli (pretože ich pravidelne neprecviþujú) alebo prišli na

298
slovenský jazykový „trh“ neskôr, poþas štúdií študentov na vysokej škole. Smutné je, že
študenti þasto ani netušia, kde sa môžu o novom tvare, výslovnosti, spisovnosti/nespisovnosti
slov dozvedieĢ viac, aby predišli jazykovým skomoleninám a nespisovným konštrukciám, þi
použitiu slova s významom nezodpovedajúcim obsahu textu.
Na záver možno zhrnúĢ možnosti, ktoré vedú k zvyšovaniu akademickej kultúrnosti
študentov na vysokej škole. Sme toho názoru, že najefektívnejší spôsob, ako študentov
priviesĢ k tomu, aby sa sami priþinili o kultivovanie svojho prejavu, je cielene robiĢ
„reklamu“ kodifikaþným príruþkám, jazykovedným poradniam, jazykovedným þasopisom.
Ćalej poukazovaĢ na pozitívny vplyv umeleckej a odbornej literatúry, publicistiky þi divadla.
Inak povedané: robiĢ osvetu na adresu jazykovej kultúry, a tak vzbudiĢ u študentov pocit
vlastnej potreby spolupodieĐaĢ sa na zvyšovaní kultúrnosti vo svojom vyjadrovaní, a rovnako
si uvedomiĢ podiel na zvyšovaní kultúrnosti vo vyjadrovaní aj svojho okolia, na ktoré
pri každom svojom prejave študent pôsobí. Takáto osveta sa môže realizovaĢ viacerými
spôsobmi: buć sa vytvorí kurz, v ktorom sa študenti majú možnosĢ oboznamovaĢ sa
so základnou a hlavne súþasnou problematikou v slovenþine, prípadne sa utvorí na stránke
(katedry slovenského jazyka) minijazyková poradĖa s najproblematickejšími
a najfrekventovanejšími javmi, s ktorými sa študenti pri vyjadrovaní (ústnom alebo
písomnom) majú možnosĢ najþastejšie stretnúĢ poþas svojho štúdia. Pravidelné aktualizácie,
úþinné cviþenia, jasné príklady a smerodajné internetové odkazy by mohli vzbudiĢ záujem
študentov o tieto informácie, ako aj motiváciu priþiniĢ sa o kultivovanie vlastných prejavov.

Literatúra

DOLNÍK, Juraj: Teória spisovného jazyka so zreteĐom na spisovnú slovenþinu.


Bratislava: VEDA 2010. 301 s.
FINDRA, Ján: Jazyk, reþ, þlovek. Bratislava: Q111 1998, s. 53, 63.
http://www.culture.gov.sk/index/print.php3?file=354.html: Opatrenie Ministerstva
kultúry Slovenskej republiky z 20. novembra 2000 þ.1914/2000-1.
http://www.culture.gov.sk/main/index.php3?ida=364.html: Koncepcia starostlivosti
o štátny jazyk Slovenskej republiky.
JESENSKÁ, Petra: Jazyková situácia na Slovensku v kontexte EU s ohĐadom na
anglicizmy v slovenskej dennej tlaþi. [online]. Banská Bystrica: FHV UMB 2007. 91 s. [cit.
20.02.2012]. Dostupné na internete:
http://www.fhv.umb.sk/app/user.php?ACTION=PUBLICATION&user=jesenska.

299
KAýALA, Ján: Spisovná slovenþina v 20. storoþí. Bratislava: VEDA 2001. 96 s.
KRET, Anton: Skaza jazyka alebo Kam sa ísĢ požalovaĢ. In: Literárny (dvoj)týždenník,
2001, þ. 10, s. 1.
MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava: SPN 1997. 400 s.
Výzva na ochranu národného jazyka. In: Literárny (dvoj)týždenník, 2006, þ. 9 – 10, s. 1 – 8.

300
Vtip ako druh diskurzu

Jarmila Kušnieriková
Katedra germanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica

Robert Benchley, americký humorista z prvej polovice minulého storoþia povedal, že


definovanie a analýza humoru je zábavkou Đudí bez zmyslu pre humor. (C. Dingle, 2001)
PripúšĢame, že tento výrok môže byĢ sþasti pravdivý. Avšak za povšimnutie stojí najmä
skutoþnosĢ, ktorá z neho vyplýva, že Đudia, ktorí humorom neboli obdarovaní, ho vyhĐadávajú,
napríklad aj ako predmet výskumu. Tento výskum sa uskutoþĖuje v rôznych oblastiach, napríklad
v oblasti spoloþenských vied, komunikácie, psychológie a v neposlednom rade i jazykovedy.
Tento príspevok by mal byĢ súþasĢou práce na dizertaþnom projekte, ktorý sa zaoberá
vtipmi z pohĐadu kognitívnej sémantiky.
Bližšie by sme sa chceli pozrieĢ na to, þi možno vtip považovaĢ za typ diskurzu, þi
disponuje potrebnými charakteristikami a þi by bol vhodnou výskumnou jednotkou
pre diskurznú analýzu.
Naším cieĐom je poukázaĢ práve na vlastnosti vtipu, ktoré ho vyznaþujú ako ideálny typ
diskurzu pre analýzu a naþrtnúĢ spôsoby, ako by mohla táto analýza prebiehaĢ.
V úvodnej þasti sa pokúsime definovaĢ a predstaviĢ pojem diskurz, priþom budeme
vychádzaĢ zo základného lingvistického chápania, priblížime si známe definície a budeme
hovoriĢ o kritériách, ktoré diskurz urþujú.
V bežnom internetovom výkladovom slovníku by sme pri slove diskurz z lingvistického
hĐadiska našli vysvetlenie, že ide o akúkoĐvek jednotku súvislého hovoreného alebo písaného
prejavu, ktorý je dlhší ako veta. D. Crystal (1992) ćalej uvádza, že slovo je odvodené od
latinského diskurzus, þo znamená „konverzáciu“ alebo „reþ“. Diskurz je podĐa neho
nepretržitým úsekom (predovšetkým hovoreného) jazyka, ktorý presahuje vetu a þasto
vytvára ucelenú jednotku ako kázeĖ, argument, vtip alebo rozprávanie.
PodĐa R. Beaugrandeho (1997) musí písaný alebo hovorený text spĎĖaĢ sedem kritérií,
aby bolo možné oznaþiĢ ho ako diskurz. Sú nimi kohézia, koherencia, intencionalita,
akceptabilita, informatívnosĢ, situaþnosĢ a intertextualita.1

1
Kohézia – gramatické vzĢahy medzi þasĢami vety nevyhnutné pre jej interpretáciu; koherencia – poradie
výrokov podĐa súvislostí ich zmyslu; intencionalita – posolstvo je nutné komunikovaĢ zámerne a vedome;
akceptabilita – komunikaþný produkt musí byĢ uspokojivý pre prijímateĐa; informatívnosĢ – diskurz musí
obsahovaĢ nové informácie; situaþnosĢ – okolnosti vzniku diskurzu sú dôležité; intertextualita – odkaz na svet
mimo textu alebo schém interpretujúceho. (R. Beaugrande, 1997)

301
V slovenskej jazykovede sa pojmom diskurz zaoberá profesor J. Findra (2004), ktorý ho
zaraćuje do synonymického radu spolu so slovami text, komunikát, prehovor þi jazykový
prejav. V dôsledku nejednotného používania tohto pojmu sa Findra prikláĖa skôr k jeho
neterminologickému významu, kde sa diskurz oznaþuje ako každý výsledok komunikaþnej
aktivity. Za dôležité þrty diskurzu považuje dialogickosĢ a faktory komunikaþnej situácie.
Na základe týchto definícii by sme mohli uviesĢ, že diskurz je jazykový prejav, ktorý sa
realizuje na poli istej komunikaþnej situácie.
V nasledujúcich riadkoch by sme chceli našu pozornosĢ þiastkovo obrátiĢ na vtip. Tu je
situácia trochu iná, kećže tento pojem je dobre známy i laickej verejnosti. Jednoducho
povedané, každý „vie“, þo je to vtip, no zostaviĢ presnú lingvistickú definíciu je pomerne
Ģažké. Pokúsime sa teda postupovaĢ induktívne a od konkrétneho príkladu vtipu prejsĢ k jeho
vymedzeniu.
Použijeme vtip z prostredia, ktoré je prítomným pomerne blízke.
„Každý študent je tak trochu ako Robinson... ýaká, kým príde piatok.“
Základnou podmienkou vtipu je, prirodzene, komunikácia. Aby sa mohol uskutoþniĢ
vtip, musí prebehnúĢ jeho expedícia a recepcia. Komunikaþné kanály sú pritom rôzne. Vtip
môže byĢ vyslovený a prijímaný sluchom poslucháþa, napísaný a preþítaný þitateĐom þi
dokonca nakreslený a vnímaný recipientovým zrakom. Je to teda jazykový útvar v procese
komunikácie.
Špecifickou þrtou vtipu je tiež þasová obmedzenosĢ. Hoci vtip môže popisovaĢ aj
udalosti s veĐkým þasovým odstupom, vtipom je, iba ak percepcia prebehne v rozsahu
niekoĐkých desiatok sekúnd.
Ćalším nevyhnutným prvkov vtipu je moment zvratu þi prekvapenia, ktorý nastáva
predovšetkým v sémantickej oblasti. Realizuje sa, samozrejme, najrôznejšími spôsobmi.
ýi je vtip vtipom, potvrdzuje bezprostredná reakcia naĖ v podobe smiechu, teda vtip by
mal úspešne vyvolaĢ komický efekt2.
Z vedeckého hĐadiska vtip skúma literárna teória. Niektorí slovenskí literárni teoretici
ho popisujú ako literárny žáner. F. Štraus (2005) stotožĖuje vtip s anekdotou a definuje ho
ako struþný príbeh, ktorý sa konþí humornou pointou a pôvodne sa šíril ústnym podaním.
HarpáĖ (2009) ho tiež považuje za jeden z epických literárnych žánrov. Obe tieto zadelenia
nám môžu byĢ nápomocné, avšak je potrebné poukázaĢ na to, že pri vtipe nemusí ísĢ len

2
KomickosĢ – „kontrast s príkrou disproporciou medzi tenziou a detenziou. Komiþno pôsobí zásadne
detenzívne, a to odĐahþením problému.“ (Miko, 1970, s. 179).

302
o epický útvar, ale napríklad aj o hádanku, kreslený vtip, otázku, slovnú hru, dialóg, výrok,
alúziu a podobne.
Postupne prechádzame ku kĐúþovej otázke nášho príspevku, ktorou je, þi môže byĢ vtip
druhom diskurzu. Zaujíma nás, þi môže byĢ diskurz nadradenou kategóriou vtipu. PodĐa
Crystalovej definície by sa dalo jednoznaþne tvrdiĢ, že vtip je nepretržitým úsekom jazyka,
ktorý zvyþajne presahuje vetu. Tiež by sme ho mohli klasifikovaĢ ako ucelenú jednotku.
Ak vezmeme do úvahy Beaugrandeho podmienky, jednoznaþne môžeme tvrdiĢ, že vtip
priamo pracuje s kohéziou a koherenciou výpovedí, teda s významovými vzĢahmi v rámci
nej. Protiargumentom by mohlo byĢ, že vtip kohéziu a koherenciu þasto zámerne narúša, no
ide skôr o cieĐavedomú hru s významom, než o neprítomnosĢ týchto kritérií.
O intencionalite vtipu by sa dalo vysloviĢ len málo pochybností a akceptabilita vtipu je
jedným z jeho nevyhnutných elementov, kećže „vtipnosĢ“ sa meria práve dosiahnutým
komickým efektom. Na druhej strane, vtipy þasto šokujú svojou spoloþenskou
neprijateĐnosĢou, no v súlade so zámerom to ich diskurznú akceptabilitu neovplyvĖuje.
Každý vtip je veĐmi silne situaþný, kećže zvyþajne musí zapadaĢ do okolností konkrétnej
spoloþenskej situácie. Vo vysokej miere vtipy využívajú aj informatívnosĢ a intertextualitu.
Naše chápanie vtipu, samozrejme, spĎĖa podmienky diskurzu aj podĐa uvedených koncepcií
slovenskej jazykovedy.
Kećže sa nám podarilo doložiĢ, že vtip je typom diskurzu, môžeme preĖ zároveĖ
zostaviĢ novú definíciu. Vtip je druh diskurzu, ktorý je obmedzený svojím rozsahom, má
za cieĐ vyvolaĢ efekt komickosti a snaží sa to dosiahnuĢ pomocou zvratu þi momentu
prekvapenia v jeho sémantickej štruktúre.
Takéto nazeranie na pojem vtipu nám otvára dvere k analýze. AnalyzovaĢ diskurz je,
samozrejme, možné, rôznymi spôsobmi. To, že cieĐom nášho dizertaþného projektu je zistiĢ,
laicky povedané, kedy je vtip vtipný, náš výber postupov analýzy trochu obmedzuje. Jedným
zo spôsobov, ako skúmaĢ a vymedzovaĢ vytváranie komického efektu, je sledovaĢ procesy
v Đudskej mysli. Podkladom pre ne sú rôzne mentálne reprezentácie objektov, ktoré si þlovek
vytvára. Nimi sa zaoberá kognitívna lingvistika, a tak by sme sa v ćalšom výskume chceli
uberaĢ práve cestou kognitívnej analýzy diskurzu.

Tento pojem pochádza od holandského lingvistu T. Van Dijka (2000), ktorý pri svojich
analýzach berie do úvahy písaný text rovnako ako hovorené slovo, þo môže byĢ pre prípad
vtipu veĐkou výhodou. V rámci analýzy vychádza zo zámerov, presvedþení, poznatkov
a názorov. Tieto štyri veci by sme mali zohĐadniĢ aj pri vtipe, hlavne pri analýze

303
poþiatoþného štádia jeho tvorenia. Analýza vyššie uvedeného vtipu by pri týchto bodoch,
ktoré sa odvíjajú od expedienta, mohla vyzeraĢ nasledovne:
a) Zámer: vyvolaĢ u prijímateĐa efekt komickosti, rozosmiaĢ ho;
b) Presvedþenie: tento zámer je možné dosiahnuĢ pomocou vtipu s vhodne zvolenou
tematikou;
c) Poznatok: prijímateĐ by mal vedieĢ, že Robinson bol osamelý muž na ostrove a našiel
si priateĐa, ktorý sa volal piatok;
d) Názor: prijímateĐ by mohol porovnanie osamelosti a þakania na piatkový veþer
s partiou považovaĢ za vtipné.
T. Van Dijk (2000) o takejto analýze napísal:
„Psychologické þi kognitívne štúdium diskurzu sa dosĢ líši od formálnejšej gramatickej,
alebo (dajme tomu) štylistickej, naratívnej þi argumentatívnej analýzy. Nezaoberá sa
abstraktnými kategóriami a pravidlami, ktorých úþelom je opísaĢ „štruktúry“ diskurzu, ale
aktuálnymi mentálnymi reprezentáciami a procesmi užívateĐov jazyka.“
Dalo by sa teda povedaĢ, že naša analýza bude založená na empirickom základe
a budeme sa jednotkám diskurzu snažiĢ priradiĢ významy a funkcie.
Priamo v texte potom môžeme skúmaĢ javy ako téma, implikácie, presupozície,
koherencia, lexikálne významy a ich konotácie.
Pri vtipe je veĐmi zaujímavé pozorovaĢ, ako sa tieto jednotlivé kategórie prekrývajú.
Analýza diskurzu nášho vtipu by teda pokraþovala nasledovne:
a) Témy: literárna postava Robinsona Crusoea, študentský život
b) Implikácie: 1. študent sa podobá Robinsonovi... 2. A) Robinson þaká, kým príde
Piatok a nebude sám B) Študent þaká, kým príde piatok a nebude pracovaĢ.
c) Presupozície: Robinson je známejší v súvislosti so životom na ostrove ako
v súvislosti s Piatkom
d) Konotácie: Robinson – osamelý muž, Robinson – Piatok, piatok – koniec práce,
zábava
Na základe daného príkladu by sme vedeli pre tento vtip zhrnúĢ, že autor vtipu dosahuje
efekt komickosti na základe práce s rôznymi implikáciami rovnakej vety a na základe
preferencií prijímateĐa pre tú ktorú konotáciu po tom, þo si vytvoril (hoci podvedome)
presupozíciu o fungovaní myšlienkového aparátu prijímateĐa.
Na záver sa pokúsime ešte raz zhrnúĢ naše doterajšie zistenia. Venovali sme sa pojmu
diskurzu a pojmu vtipu, priþom sme sa snažili postaviĢ ich do vzájomného vzĢahu.
Na základe konkrétneho príkladu vtipu a s pomocou myšlienok rôznych autorov sa nám

304
podarilo klasifikovaĢ vtip ako druh diskurzu, þo vytvorilo východisko pre ćalšiu analýzu
vtipu, a to konkrétne z kognitívneho hĐadiska.

Literatúra

BEAUGRANDE, Robert de: The Story of Discourse Analysis. In: Discourse Studies:
A Multidisciplinary Introduction. London: Sage 1997. 356 s.
CRYSTAL, David: Introducing linguistics. Harlow: Penguin 1992. 77 s.
DINGLE, Carol: Memorable Quotations: Massachusetts Writers of the Past.
Bloomington: iUniverse 2001. 129 s.
Discourse. Dictionary.com. Dictionary.com Unabridged. Random House, Inc. URL:
http://dictionary.reference.com/browse/discourse (2011-11-28).
FINDRA, Ján: Štylistika slovenþiny. Martin: Osveta 2004. 232 s.
HARPÁĕ, Michal: Teória literatúry. Bratislava: ESA 2009. 283 s.
MIKO, František: Text a štýl. Bratislava: Smena 1970. 167 s.
RENKEMA, Jan: Introduction to discourse studies. Amsterdam: John Benjamins
Publishing 2004. 363 s.
ŠTRAUS, František: Príruþný slovník literárnovedných termínov. Bratislava:
VydavateĐstvo Spolku slovenských spisovateĐov 2005. 368 s.
VAN DIJK, Teun A: Cognitive Discourse Analysis. 2000. Nepublikovaná verzia. URL:
http://www.discursos.org/unpublished%20articles/cogn-dis-anal.htm (2011-11-28).
Vtipy. URL: http://vtipy.vsetko.com/ (2011-11-28).
WISNIEWSKI, Kamil: Discourse analysis. 2006. URL: http://www.tlumaczenia-
angielski.info/linguistics/discourse.htm (2011-11-28).

305
Štruktúra internetových textov

Eva Matejková
Katedra slovenského jazyka a komunikácie, Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela,
Banská Bystrica

CieĐom nášho príspevku je poukázaĢ na štruktúru textu v prostredí internetovej


žurnalistiky, konkrétne v online þasopisoch. V súþasnosti možno pozorovaĢ tendenciu, že
texty prípadne slová sú podporované ikonami a zosilĖujú výpoveć informácií. Niektoré
stránky sú znaþne orientované na obraz, ale bez textu sa nezaobídu. Dôležitá je preto správna
kombinácia textu a obrazu. ZatiaĐ þo obrazy sprostredkúvajú emócie, texty slúžia
na zachytenie podstatných informácií. Centrálny bod každého textu tvorí pritom okrem
obsahu aj jeho štruktúra, ktorá môže þitateĐa osloviĢ alebo odradiĢ.
Text vo všeobecnosti charakterizujeme ako „jazykovo-tematickú štruktúru so
zámerným usporiadaním výpovedí, ktorými sa vyjadruje relatívne uzavretý myšlienkový
komplex“ (Mistrík, 1998, s. 224 – 225). Všímame si potenciálny text v zovšeobecnenej rovine
a zaujíma nás štruktúra a pravidlá, ktoré sú základom na výstavbu konkrétnych internetových
textov. Štruktúra a funkcia textu v online žurnalistike je totiž znaþne odlišná v porovnaní
s klasickou printovou publicistikou.
V internetovej žurnalistike má používateĐ väþšiu þasovú voĐnosĢ, môže si vyberaĢ
informácie podĐa svojich potrieb a možností, môže klikaĢ, nieþo vložiĢ a odpojiĢ sa. Text,
zvuk, obraz a filmové elementy sa spájajú do jednej þasti a používateĐ má z veĐkej þasti
v rukách ich postupnosĢ. Žurnalista píše tzv. scenár pre používateĐa, ktorý si môže ĐubovoĐne
voliĢ postupnosĢ þítania. Naopak v tlaþi je text lineárny a optické textové elementy a obrázky
vzbudzujú pozornosĢ þitateĐa a pomáhajú v orientácií a pri porozumení.

Hypertext
Text v internetových þasopisoch má teda odlišné postavenie, pretože sa prezentuje
pomocou hypertextu, ktorý sprostredkúva informácie vo forme blokov. „K základným
charakteristikám hypertextu patrí skutoþnosĢ, že nie je vytváraný lineárne a „þitateĐom“ nie je
prezentovaný sekvenþne, ten si jednotlivé bloky môže vyvolávaĢ a kombinovaĢ podĐa
vlastného záujmu“ (Osvaldová – Halada, 2007, s. 79). Hypertextovým systémom sa možno
pohybovaĢ po rôznych trasách a internetová žurnalistika preto podporuje aktívnu rolu
príjemcu.

306
Na internete teda žurnalista ponúka používateĐom rôzne cesty a každý si z nich zostaví
vlastnú postupnosĢ, vlastný text podĐa individuálnych tematických okruhoch. Za hypertext
však „nemožno považovaĢ súhrn všetkých textov na internete, ale ten text, ktorý je
poskytnutý po aktivácii základnej adresy korpusu...“ (Höflerová, 2009, s. 149).

Schéma: Zobrazenie hypertextového systému v online þasopise

Na internetovej stránke je centrálna stavba textu, ktorý musí maĢ celkovú štruktúru
a zároveĖ musí pozostávaĢ z þastí, ktoré dávajú zmysel v ĐubovoĐnej kombinácii. Hypertext
má teda v elektronických þasopisoch osovú štruktúru, ktorá „do istej miery zachováva
princípy tradiþného vedeckého textu. Je organizovaná okolo dlhšieho centrálneho textového
bloku, ktorý je rozšírený elektronickými odkazmi na ćalšie textové uzly...“ (Reifová, 2004,
s. 80). Pozrieme sa, ako funguje hypertext po aktivovaní internetového þasopisu, teda
po pripojení sa na základnú stránku konkrétneho online magazínu.

Hypertext v online þasopise


Internetové þasopisy „sú webové stránky zverejĖujúce žurnalistické materiály všetkých
žánrov len pre používateĐov internetu. Tieto internetové periodiká, nazývané aj e-zines, majú
najrôznejšiu periodicitu, tematické i žánrové zameranie. Mnoho z nich sa pohybuje na hranici
amatérskej a profesionálnej tvorby“ (Osvaldová – Halada, 2007, s. 220).
E-magazíny sa snažia minimalizovaĢ svoje náklady a svoju þinnosĢ obmedzujú
na písanie þlánkov a ich publikovanie na internete. „Vyznaþuje ich žánrová a tematická

307
rozplývavosĢ, rozliþná, obþas nevyhranená þi nejasná orientácia a zameranie, rôzna
technologická úroveĖ a viac þi menej presne, ale vždy úþelovo projektovaná skupina
adresátov“ (Patráš, 2005, s. 45).
Internetové þasopisy sa mnohokrát orientujú na úzku skupinu používateĐov
a na vymedzenú oblasĢ záujmu. Môžeme sa stretnúĢ s e-magazínmi, ktoré sa venujú urþitým
tematickým oblastiam, napríklad poþítaþom, športu, kultúre, ale stretávame sa aj s rôznymi
ženskými þi študentskými þasopismi. Náš záujem sa sústrećuje na e-magazíny, ktoré
podávajú informácie o aktuálnom dianí doma a vo svete a konkrétne sme si vybrali þasopisy
Changenet a Aktuality.
Každý e-magazín má isté základné rubriky urþené podĐa svojej bližšej tematickej
orientácie. PoužívateĐ si na základe ponuky vyberá svoju oblasĢ záujmu a sám rozhoduje, aký
priebeh získavania informácií si zvolí. Okrem základných rubrík, ktoré tvoria hlavnú súþasĢ
stránky, sú e-ziny þoraz þastejšie obohacované o nové tematické okruhy a prílohy. Príjemca si
môže preþítaĢ aktuálne témy, pracovné ponuky, môže sa zapojiĢ do ankety alebo využiĢ
ponuku rôznych odkazov na príbuzné stránky. Popri aktuálnych þlánkoch sa v ponuke
internetových þasopisov nachádzajú aj zoznamy najnovších a najþítanejších príspevkov,
informácie o poþasí a kurzoch a samozrejme rôzne reklamy þi inzercia.
Hypertext na internete môže maĢ ĐubovoĐný rozsah, môže sa dokonca neustále
rozširovaĢ, dopĎĖaĢ a aktualizovaĢ. Neustále rozširovanie hypertextu môže ale viesĢ
k neprehĐadnosti a preto by malo byĢ na zaþiatku tvorby internetovej stránky þi textu
premyslené, ako sa bude v budúcnosti vyvíjaĢ.
Používatelia internetových þasopisov len zriedka þítajú internetovú stránku slovo
za slovom. Namiesto toho ju len skenujú a vyberajú jednotlivé slová a vety. PoužívateĐ sa po
pripojení na internetovú stránku orientuje na mená a pojmy, podĐa toho, þo práve hĐadá alebo
þo sa snaží nájsĢ. Z toho dôvodu by mali byĢ hneć na domovskej stránke zvýraznené dôležité
pojmy, ktoré uĐahþia þitateĐovi Đahšie nájsĢ hĐadané informácie. Najväþší význam majú
informácie, nachádzajúce sa na zaþiatku internetovej stránky, pretože sa þítajú ako prvé.
Ako uvádza Liebig (2008) procesy þítania sa na internetovej stránke uskutoþĖujú
podĐa trojstupĖového vzoru:
- Scanning (snímanie) – oþi najskôr smerujú k obsahu stránky, priþom sa len neúplne
vnímajú nadpisy, linky a grafiky.
- Skimming (zber) - používateĐ si vytvorí detailný prehĐad o všeobecnej obsahovej
štruktúre a vníma zvýraznené textové elementy ako nadpisy a zaþiatky odsekov. Teraz sa
rozhoduje, þi bude þítaĢ.

308
- Reading (þítanie) – používateĐ sa podrobnejšie zaoberá zvolenými textami.
(pozri bližšie T. Holzinger - M. Strumer, 2010)

Prvý pohĐad používateĐa teda smeruje do Đavého horného rohu, preto sa tam
najþastejšie nachádzajú základné rubriky internetového þasopisu, tak je tomu aj
v pozorovaných e-magazínoch. ýitateĐ má hneć k dispozícii informácie, ktoré mu umožnia
rozhodnúĢ sa o voĐbe tematiky. Naopak informácie, nachádzajúce sa na spodku monitora sa
väþšinou neþítajú.
Stránka v online magazíne môže byĢ dlhšia, kećže þitateĐ oþakáva rozsiahlu
informaþnú ponuku. Obvykle ale platí, že texty, ktoré sa nachádzajú mimo monitoru sa už
neþítajú. Pri dlhých textoch je vhodné ponúknuĢ na zaþiatku stránky zhrnutie, ktoré
sprostredkuje prehĐad o obsahu informácií, poskytnutých v texte. PoužívateĐ sa tak môže
rozhodnúĢ, þi sú pre neho nasledujúce informácie podstatné. V e-magazíne „Changenet“ sú
na úvodnej stránke uvedené krátke zhrnutia þlánkov a aktuálnych správ, ktoré uĐahþia
þitateĐovi výber tematiky z jeho záujmovej oblasti.

Ukážka: Zhrnutia þlánkov v e-magazíne „Changenet“

Všetky dôležité informácie sa objavujú na domovskej stránke, teda na prvej stránke


internetového þasopisu. Ćalšie informácie postupujú do hlbších vrstiev. Zaþína sa
so všeobecnými a postupuje sa k zvláštnym alebo konkrétnym informáciám. K takýmto
informáciám sa používateĐ dostane cez hlavné menu alebo cez linky, ktoré sú
zakomponované do textu.

309
Hypertextové linky
SúþasĢou každej internetovej stránky sú teda linky, ktoré v podstate umožĖujú
komunikáciu a nájdenie potrebných informácií. Prepájajú jednotlivé webové stránky a lákajú
používateĐov opustiĢ text a presunúĢ sa k ćalším dôležitým informáciám. Linky najþastejšie
poskytujú prehĎbenie informácií.
Linky sú hlavným znakom hypertextu a podĐa U. Grafberger a T. Hörnera (2009)
možno interné linky, ktoré sú prepojeniami internetových stránok a vedú používateĐa v rámci
jediného internetového výstupu, rozdeliĢ na dve skupiny:
1. Do prvej skupiny patria intratextové linky, ktoré pomáhajú pri navigácii na webovej
stránke.
2. Druhou skupinou sú intertextové linky, ktoré prepájajú rozliþné stránky jedného
internetového výstupu.
K intertextovým linkom môžu patriĢ lineárne linky, ktoré vedú používateĐa z hlavnej
stránky k podrobnejším informáciám k danej téme. Ćalej to môžu byĢ linky, ktoré ponúkajú
prehĐad k niektorým heslám v texte, prípadne vysvetlia význam cudzieho slova alebo
poskytnú odkazy na pramene a autorov. TreĢou podskupinou sú linky, ktoré sa nachádzajú
v texte a vedú k iným tematicky príbuzným stránkam.
Okrem interných linkov rozlišujú Grafberger a Hörner externé linky, ktoré predstavujú
spojenie k tematicky podobným internetovým stránkam.
V e-magazíne Aktuality sú linky zaraćované na koniec textov a umožĖujú prepojenie
k informáciám, ktoré sú tematicky príbuzné s preþítanou správou. Lineárnymi linkami môžu
byĢ okrem toho aj nadpisy na hlavnej stránke internetového þasopisu, ktoré posunú
používateĐa k celému þlánku. V nasledujúcej ukážke môžeme vidieĢ, ako sú koncipované
linky v pozorovanom e-zine Aktuality. Na konci takmer každého textu sa nachádzajú odkazy,
ktoré sú oznaþené pojmom „súvisiace þlánky“. Dané linky teda prehlbujú informácie
k preþítanému þlánku a vedú k tematicky podobným textom. Okrem toho má þitateĐ možnosĢ
dostaĢ sa k podrobným informáciám o osobnosti, ktorá je v texte spomenutá, a to kliknutím
na zvýraznené meno danej osobnosti, ktoré je uvedené slovným spojením „þítajte viac“.

Ukážka: ýlánok z e-magazínu Aktuality a využitie linkov


Jednofarebná vláda neznamená aj jej výhodu, tvrdí Radiþová
Hoci vláda zložená z viacerých politických subjektov je komplikovanejšia, jednofarebný kabinet
neznamená vždy jeho výhodu. "Tobôž nie, ak má náhodou ústavnú väþšinu. Ako napríklad
v Maćarsku," poznamenala premiérka Iveta Radiþová v rozhovore pre TASR.

310
29.12.2011, 11:19 Bratislava

Diskusia (167)
Iveta Radiþová
Neexistuje tam potom vzájomná vnútorná kontrola krokov, priorít a spôsobov ich presadzovania.
"Keć to zvážim, tak koalícia má viac výhod ako nevýhod s jedným veĐkým rizikom, þi sa dá dlhodobo
udržaĢ spolu," priblížila. Ako pripomenula, v mnohých krajinách na základe výsledkov volieb vzniknú
rôznorodé politické zoskupenia. Ich fungovanie podĐa nej predpokladá pevne dohodnuté pravidlá,
hlavne na zaþiatku základnú dohodu, pri ktorej musí každá zo zúþastnených strán upustiĢ zo svojich
priorít a dohodnúĢ sa na spoloþných.

Na otázku, þi by sa po takmer vyše roþných skúsenostiach s vedením kabinetu v zložení SDKÚ-DS,


KDH, SaS a Most-Híd opäĢ postavila na jeho þelo, reagovala, že predmetná koalícia mala podstatne
viac spoloþných þĚt a hodnotových zameraní ako rozdielnych.

Súvisiace správy
• Radiþová: Problémom summitov nie je hĐadanie riešení, ale ich pomalá realizácia
• RADIýOVÁ: Srdce na dlani sa v politike nestretáva s pochopením
• Sviatoþné želanie predsedníþky vlády SR Ivety Radiþovej všetkým obyvateĐom
Slovenska
• Smer chce predložiĢ zákon proti zisku poisĢoví z verejných zdrojov
• I. Radiþová: S aktivitou v politike po voĐbách neskonþím!
ýítajte viac » Iveta Radiþová
Zdroj: TASR Foto: TASR
ZdieĐaĢ na:
Diskusia (167)

(www.aktuality.sk)

Hypertext teda tvorí základ internetových textov a na základe spomenutého možno


konštatovaĢ, že sa vyznaþuje nelineárnosĢou, fragmentárnosĢou a otvorenosĢou. Hypertext sa
skladá z viacerých þastí, ktoré netvoria jednotný celok a to je príþinou jeho otvorenosti.
Hypertext možno ćalej prepojovaĢ a rozširovaĢ a hypertextovým systémom sa možno
pohybovaĢ po rôznych trasách. Práve tieto charakteristiky svedþia o nesúdržnosti
internetových textov. „Požiadavka koherencie a kohézie textu je v protiklade k nelineárnosti
elektronického hypertextu.... Autor má záujem na tom, aby bol hierarchizovaný nelineárny
text vnímaný v úplnosti, aby sa recipient oboznámil aj s informáciami, ktoré nie sú obsiahnuté
v hlavnom textovom uzle.“ (Höflerová, 2009, s. 149)

Efektívna štruktúra hypertextu


Pre efektívne využitie internetového þasopisu a linkov je práve preto dôležité
pri koncipovaní textov dbaĢ na to, aby spojenie linkov poskytovalo zmysluplné a úplné

311
informácie, a to aj pri ĐubovoĐnom výbere. Treba sa vyhýbaĢ veĐkému hromadeniu linkov
v rámci jedného textu, ktoré þitateĐa mätie a navádza ho k rozhodnutiu opustiĢ danú
internetovú stránku þi text. Vhodné je tiež zaraćovaĢ odkazy na koniec odsekov alebo
stránky, inak rušia plynulosĢ þítania a nútia používateĐa k rozhodnutiu, þi bude pokraþovaĢ
v þítaní alebo využije odkazy okamžite.
Stránky majú teda obsahovaĢ precízne odkazy na pramene a autorov. Vo väþšine
þlánkov internetových þasopisov možno ale pozorovaĢ zvýraznené odkazy, ktoré þitateĐa
lákajú k ćalším informáciám a k prerušeniu þítania. Niektoré odkazy dokonca priamo
nabádajú prejsĢ na inú stránku, napr. slovným spojením „klikni sem“. Linky sú však kvalitné,
keć obsahujú pojem, ktorý zastupuje prelinkovanú stránku. Mali by obsahovaĢ jasné
a významové oznaþenia. Je to jednoznaþnejšie ako len spojenie „kliknúĢ sem“.
Z hĐadiska efektívnosti sú výhodou tiež kĐúþové slová, ktoré sa vyznaþujú tuþným
písmom. VeĐké množstvo môže ale narúšaĢ text a þitateĐ potom stráca prehĐad o dôležitosti
informácií. Rovnako je vhodné vyhýbaĢ sa kurzívam, pretože sĢažujú þítanie. Ak v texte
použijeme veĐké písmená, poskytneme þitateĐovi možnosĢ rýchleho þítania. Malé písmená
navádzajú na pozorné vnímanie informácií. Reklamné bannery a nezvyþajné písmo þi
formátovanie þitateĐ najþastejšie ignoruje.
Logická súvislosĢ textu sa sprostredkúva používateĐovi rýchlejšie, keć je text
rozþlenený na menšie odseky. Dlhé odseky totiž odrádzajú od vnímania textu. Efektívnejšie
dochádza k prijímaniu obsahu, ak je text oddelený a bližšie špecifikovaný medzititulkami.
Medzititulky však majú v pozorovaných e-zinoch veĐmi nízke zastúpenie, þím sa stiera
prehĐadnosĢ þlánkov. Niektoré þlánky sú dokonca znaþne rozsiahle, þo nie je typické
pre internetové prostredie, na ktoré sa používatelia orientujú práve s cieĐom úspory þasu.
Pre efektívnu komunikáciu v prostredí internetovej žurnalistiky je teda potrebné využiĢ
aj vhodné koncipovanie hypertextu, dbaĢ na vonkajší vzhĐad stránky, adekvátne prepojenie
k podstatným informáciám a správnu kombináciu ostatných mimojazykových elementov.
PodĐa Russa-Mohla (2005) je jedným z úspechov elektronických periodík práve využitie
všetkých možností internetu - interaktivita, prezentácia po þastiach, odkazy miesto lineárnej
prezentácie, využitie webového dizajnu a multimediálnej prezentácie, neohraniþené možnosti
dokumentovania.

312
Literatúra

GRAFBERGER, Ulrike – HÖRNER, Thomas: Texten für das Internet. München:


Deutscher Taschenbuchverlag 2009. 215 s.
HOLZINGER, Thomas – STURMER, Martin: Die online Redaktion. Heidelberg:
Springer 2010. 194 s.
HÖFLEROVÁ, Eva: Soudržnost nelineárního elektronického textu. In: Ty, já a oni
v jazyce a literatuĜe. Zborník z medzinárodnej konferencie usporiadanej katedrou
bohemistiky PF UJEP v Ústí nad Labem v dĖoch 2. – 4. septembra 2008. Ústí nad Labem:
Univerzita J. E. Purkyna 2009, s. 148 – 152.
MISTRÍK, Ján: Lingvistický slovník. Bratislava: SPN 1998. 294 s.
OSVALDOVÁ, Barbora – HALADA, Ján: Praktická encyklopedie žurnalistiky
a marketingové komunikace. Praha: Libri 2007. 263 s.
PATRÁŠ, Vladimír: E-ziny: hra, þi e-štýl? In: Komunikace – styl – text. Sborník z 1.
mezinárodní lingvistické konference. ýeské BudČjovice: Jihoþeská univerzita v ýeských
BudČjovicích 2005, s. 41 – 48.
REIFOVÁ, Irena a kol.: Slovník mediální komunikace. Praha: Portál 2004. 328 s.

313
Otázka transformovateĐnosti paremiologických jednotiek
z konfrontaþného hĐadiska

Matej Meterc
Katedra slovenského jazyka a literatúry Inštitútu slavistiky, Filozofická fakulta Univerzity
v ďubĐane

V príspevku sa budeme venovaĢ otázke transformovania paremiologických jednotiek na


frazémy inej štruktúrnej povahy v slovinþine a v slovenþine. Osobitne si budeme všímaĢ
prípady, v ktorých sa buć vyskytuje tá istá frazeologická jednotka (FJ) v jednom z jazykov
ako parémia a v druhom ako vlastná frazéma, alebo sa už v rámci jedného z týchto dvoch
jazykov vyskytuje v rôznych formách. Na jednej strane nás zaujíma, aké sú formálne rozdiely
medzi týmito geneticky príbuznými FJ a akým spôsobom umožĖujú transformáciu respektíve
svedþia o jej uskutoþnení. Tieto dve východiská sú pre nás relevantné aj v prípade, keć
uvažujeme o tom, o aké ekvivalenty, resp. o akú mieru ekvivalentnosti alebo sémantickej
blízkosti ide. Zaujíma nás tiež, do akej miery sa transformovateĐnosĢ FJ odráža v zdrojoch,
a ako tento obraz doplĖuje ich výskyt v jazykových korpusoch slovenþiny a slovinþiny.
Jazykový materiál þlánku bol získaný z korpusu FidaPLUS, ktorý spracováva Filozofická
fakulta Univerzity v ďubĐane a zo Slovenského národného korpusu (JÚďŠ SAV).
Svoju pozornosĢ sústredíme na slovenské parémie, ktoré majú v slovinþine rovnako
motivované ekvivalenty (aj) na inej štruktúrnej rovine, respektíve sa vyskytujú buć vo forme
frazémy, alebo vo forme parémie a frazémy. Chceme si všímaĢ pozíciu jednotlivých FJ
v procese transformácie z parémie na frazému a naopak a formálne kritériá, ktoré to
umožĖujú. O tomto procese samozrejme svedþia už jednotlivé FJ a ich transformovateĐnosĢ
v každom z jazykov. V našom príspevku však vychádzame z predpokladu, že už samotný
fakt, že sa zaoberáme jednotkami príbuzných jazykov, nám umožĖuje nazrieĢ do tohto
procesu ešte inak. Oþakávame, že nám informácie, ktoré získame kvôli transformácii
konkrétnej jednotky v jednom z jazykov, umožnia hĐadaĢ a lepšie zhodnotiĢ aj podobné
transformácie v druhom. Ak sa v slovenþine napr. nevyskytujú v slovníku KSSJ
a Paremiologickej databáze, predpokladáme, že ich u niektorých jednotiek nájdeme
prostredníctvom korpusu. Kvôli blízkosti slovenþiny a slovinþiny sa domnievame, že výskyt
transformovaných foriem v jednom jazyku napovedá aj o veĐkej pravdepodobnosti tohto
procesu v druhom jazyku. Toto ako aj rozmanitosĢ foriem sa urþite potvrdí v zbierke prísloví
a porekadiel Etbina Bojca a slovenskej Paremiologickej databáze. Niektoré z nich sú

314
pravdepodobne zastarané, þo sa ukáže aj v tom, že ich prostredníctvom korpusu nájdeme vo
veĐmi nízkom poþte, alebo nenájdeme vôbec. Oþakávame tiež, že v korpusoch nájdeme aj
formy, ktoré v zbierkach neboli zaregistrované. Okrem toho nás zaujíma, þi medzi tými
v podobe parémií ide o skutoþné parémie, alebo len o jednotlivé morfologické tvary frazém
a teda o tzv. potenciálne parémie.
O potenciálnej transformovateĐnosti FJ východiskového jazyka nám aj v prípade, že by
o nej priamo nesvedþil výskyt transformovaných FJ v slovníkoch, zbierkach a korpusoch
východiskového jazyka, môže svedþiĢ ich výskyt v podobných zdrojoch cieĐového jazyka
(slovinþiny). Aj keć hovoríme o vývoji, našim zámerom zostáva predovšetkým synchrónne
porovnanie FJ. Našim cieĐom nie je odpovedaĢ na etymologické otázky, aj keć už jednotlivé
prípady transformovateĐnosti FJ a rôzny synchrónny stav v príbuzných slovanských jazykoch
aspoĖ þiastoþne naznaþujú, aký vývoj prekonali rovnako motivované FJ.
Okrem zhodnotenia jednotiek podĐa hore uvedených kritérií sme uskutoþnili aj
dotazníkový prieskum menšieho rozsahu medzi slovinskými a slovenskými respondentmi.
Jeho cieĐom bolo zistiĢ stupeĖ rozpoznávania slovinských jednotiek u slovenských rodených
hovoriacich a slovenských jednotiek u slovinských rodených hovoriacich. Predpokladali sme,
že slovinským a slovenským respondentom sa pomerne veĐa FJ podarí identifikovaĢ a uviesĢ
príklady zo svojho jazyka. Konkrétne odpovede urþite potvrdia aj rozmanitosĢ týchto
jednotiek v každom z jazykov. Zaujímalo nás, þi respondenti (aj pod urþitým vplyvom
uvedenej cudzojazyþnej FJ) budú uvádzaĢ FJ v paremiologickej podobe, þi v podobe vlastnej
frazémy, aj v jednotlivých prípadoch, keć FJ uvedenej štruktúrnej povahy v ich jazyku zrejme
nie sú najfrekventovanejšie (neuvádzajú ich ani slovníky ani zbierky, nenájdeme ich
v korpusoch, alebo je ich výskyt nízky až zanedbateĐný). To svedþí o ich nevyužitom alebo
len okazionálne využitom transformaþnom potenciáli.
Slovenské paremiologické optimum na základe najznámejších slovenských parémií
predstavil P. Ćurþo v roku 2002 v þlánku „K výskumu súþasnej živej slovenskej
paremiológie“. Zo zoznamu 500 najznámejších sme vypísali tie FJ, o ktorých nám vlastná
jazyková introspekcia vravela, že sa v slovinþine vyskytujú (aj) vo forme vlastných frazém.
V dizertaþnej práci plánujeme konfrontovaĢ slovenské paremiologické optimum so
slovinským. Preto sme svoju pozornosĢ sústredili na slovenské FJ, v ktorých rozpoznáme
slovinské frazémy a zároveĖ nás zaujímalo, þi v slovinþine majú aj paremiologický
ekvivalent. Vychádzali sme z presvedþenia, že ak taký ekvivalent aj existuje, v úze sa
pravdepodobne vyskytuje zriedkavo. Uvedomujeme si, že sme možno vynechali aj nejakú
jednotku, o ktorej sme netušili, že by sa v slovinþine vyskytovala v transformovanej podobe.

315
Nevypisovali sme také parémie, o ktorých vieme, že rovnako motivované existujú aj
v slovinþine, a v oboch jazykoch sa podieĐajú na transformácii, ako napríklad Tichá voda
brehy myje a byĢ tichou vodou.
Zo zoznamu najznámejších slovenských parémií sme vypísali 14 FJ, ktoré zodpovedajú
hore uvedeným kritériám. Vypísali sme aj rovnako motivované FJ zo slovenskej
Paremiologickej databázy. Už vo východiskovom jazyku (slovenþine) sme u väþšiny týchto
jednotiek (v 12 zo 14) pomocou KSSJ a slovenskej Paremiologickej databázy našli príklady
rôznej štruktúrnej povahy; vo forme parémií ako aj vlastných frazém. Ako príklad môžeme
uviesĢ: Nekupuj maþku vo vreci! (Paremiologická databáza) a kúpiĢ maþku vo vreci (KSSJ).
Na slovinskej strane sme FJ vypisovali zo zbierky Pregovori in reki na Slovenskem E. Bojca
a z reprezentatívneho slovníka slovinþiny Slovar slovenskega knjižnega jezika (ćalej len
SSKJ).
Pri 14 FJ, ktoré sme vypísali, ide o príslovia a porekadlá; hranica medzi týmito dvoma
typmi parémií nás na tomto mieste nezaujímala. Sústredili sme sa na hranicu medzi
parémiami a vlastnými frazémami. Príslovia a porekadlá sú vo svojich formálnych
vlastnostiach a kvôli svojmu vzĢahu ku kontextu, v ktorom sa vyskytujú, spomedzi všetkých
paremiologických žánrov najbližšie vlastnej frazeológii, a preto je Ģažko nájsĢ dostatoþne
jasné kritériá na urþenie ich hraníc.
J. Mlacek sa otázkou hranice medzi parémiami a frazémami zaoberá v þlánku Problémy
komplexného rozboru prísloví a porekadiel. Opiera sa o paremiologickú teóriu G. Permiakova
a preberá z nej hlavné dištinktívne vlastnosti, ktoré urþujú hranicu medzi parémiami
a frazémami. Pre nás je dôležitá opozícia medzi textom (parémia) a elementom textu
(vlastná frazéma). J. Mlacek (1983, s. 133) uvádza, že podĐa G. Permiakova príslovia sú
ustálené vetné (a súvetné) celky, ktoré sa nijako nedopĎĖajú z kontextu, kým porekadlá sú
ustálené vetné výrazy, ktoré sa na istom mieste dopĎĖajú alebo modifikujú podĐa kontextu.
ZdôrazĖuje jeho kritérium, že aj porekadlá majú byĢ ustálené vetné výrazy. Na rozdiel od
G. Permiakova a J. Mlacka tvrdí J. MukaĜovský (1971, s. 314), že porekadlá nemusia maĢ
vždy formu ucelenej vety. PripúšĢa aj nevetné porekadlá, priþom ako jednu z ich základných
þĚt zdôrazĖuje práve ich hraniþnú pozíciu. MukaĜovský v texte s názvom PĜisloví jako souþást
kontextu upozorĖuje, že pri urþovaní hranice nesmieme zanedbávaĢ jeden z rozhodujúcich
þiniteĐov a síce pôsobenie kontextu:

„Bylo již poznamenáno, že totéž proverbiální Ĝþení mĤže být – s nepatrnou zmČnou – pĜíslovím
i poĜekadlem. Zpravidla když badatelé tuto premČnlivost aspektu zjišĢují, mají na mysli zmČnu, která þiní ze

316
samostatné vČty pouhy vČtný þlen nebo naopak (tak napĜ. ýelakovský, tak Flajšhans, tak Petsch). VČc je však
složitČjší: nerozhoduje tu pouhá formální, syntaktická promČna, ale zpĤsob, jakým je pociĢován a hodnocen
vztah mezi proverbiálním rþením (tj. buć pĜislovím nebo poĜekadlem) a situací.“ (314)

MukaĜovský uvádza príklady, ktoré ukazujú, že niekedy aj drobná formálna zmena


môže zmeniĢ FJ tak, aby sa s vlastnej frazémy stala parémia. J. Mlacek sa v recenzii zbierky
Breviár slovenských prísloví a porekadiel s názvom Slovenské príslovia a frazémy v novom
výbere odvoláva práve na túto koncepciu. J. Mlacek v recenzii varuje pred mechanickým
vytváraním parémií. UpozorĖuje, že v príkladoch zo zbierky, ktoré vznikli podĐa vzoru
NemaĐuj þerta na stenu ide len o jednu z morfologických foriem frazémy (maĐovaĢ þerta na
stenu): „Jednotky uvedeného typu /.../ síce môžu v konkrétnom použití fungovaĢ ako
príslovie, ale sú iba príslovím individuálnym, resp. potenciálnym; až keć ich prijme úzus,
stanú sa reálnymi parémiami, ktoré by mala zachytávaĢ aj príruþka þi zbierka takéhoto typu“
(2004, s. 48).
Aj kvôli problému, ktorý vyzdvihuje J. Mlacek, je podĐa nás potrebné zamyslieĢ sa, ako
sa jednotlivé jednotky transformujú, ako sa pritom mení ich sémantika, a nakoĐko sú v jazyku
ich transformácie prítomné, frekventované a petrifikované, alebo máme do þinenia
s transformovateĐnosĢou, ktorá sa v takejto forme (napríklad ako parémia) uskutoþĖuje skôr
okazionálne. Pre nás je to veĐmi dôležité, lebo v rámci doktorskej dizertácie plánujeme
vypracovaĢ slovinské paremiologické optimum a porovnaĢ ho so slovenským. O tieto kritériá
sa budeme opieraĢ vtedy, keć sa budeme stretávaĢ s ćalšími situáciami, aké predstavuje napr.
relácia medzi slovenským príslovím Žena musí maĢ posledné slovo a jej slovinským
ekvivalentom. Aj keć sme v korpuse FidaPLUS našli jednotky, ktoré sa podobajú na
slovenskú FJ, opatrne konštatujeme, že ich ustálenosĢ (popri nízkej frekventovanosti) je skôr
otázna. Podobne ako J. Mlacek uvažuje o statuse parémií Wolfgang Mieder. V kritickej
reakcii na tézu Stephena Winnicka (2003, s. 595), že parémiami sú už jednotky, ktoré
formálne vyzerajú ako parémie, W. Mieder (2004, s. 5) zdôrazĖuje, že nimi môžu byĢ iba
ustálené jednotky.
Transformaþný potenciál FJ sme overili aj pomocou Slovenského národného korpusu
(ćalej len SNK) a slovinského FidaPLUS. Korpusy nám môžu aspoĖ približne naznaþiĢ, þo
v úze prevláda; þi skôr paremiologické formy, alebo formy vlastných frazém. V niektorých
prípadoch sme v slovinských zdrojoch nenašli žiadnu FJ v podobe parémie, ale našli sme ju
vo FidaPLUS. Slovinské ekvivalenty frazémy loviĢ v mútnom/v mútnych vodách/v mútnej
vode/v kalných vodách, ktoré uvádza slovník SSKJ, sú verbalizáciou ribariti v kalnem

317
a nominalizácia ribarjenje v kalnem. Zbierka Bojca neuvádza žiadnu FJ s rovnakou
motiváciou. V korpuse sme našli niekoĐko FJ, ktoré sú konštrukþne a sémanticky blízke
slovenskej parémii s rovnakou motiváciou, napr.: „/.../ kasnijo s sprejetjem novega zakona o
vodah, saj poznamo tisti rek, da se v kalnih vodah lažje ribari.“ Preklad znie: „/.../ meškajú
s prijatím nového zákona o vodách, već porekadlo, že sa v kalných vodách Đahšie chytajú
ryby“, je známe. Na jej paremiologickú povahu poukazuje aj introduktor već porekadlo je
známe (saj poznamo tisti rek).1 Podobná situácia je s jednotkou Žena musí maĢ posledné
slovo. Našli sme síce prípad FJ, ktorá z formálnej stránky síce celkom pripomína parémiu, ale
vzhĐadom na kontext, v ktorom sme ju našli, konštatujeme, že nejde o parémiu – skôr by sme
ju mohli oznaþiĢ za potenciálnu parémiu. Nasledujúce FJ majú aj v slovinských zdrojoch len
ekvivalenty, ktoré sú parémiami: Nech si každý len pred svojim prahom zametá; Každý þlovek
svoj kríž niesĢ musí; S chybami sa uþíme. Predpokladali sme, že ich v korpuse FidaPLUS
nájdeme aj v podobe frazém. Toto sa vo všetkých troch prípadoch potvrdilo nielen výskytom
frazém, ale dokonca (približne) vyváženým výskytom frazém a parémií. Korpus SNK ukazuje
vo všetkých troch prípadoch prevahu frazém. Znaþný rozdiel medzi zastúpením FJ vo forme
frazém oproti ich zastúpeniu vo forme parémií medzi slovinþinou a slovenþinou a) sa
v korpusoch ukazuje len pri jednotke Slovo robí muža (SNK: len parémie, FidaPLUS: prevaha
frazém). Pozrime sa, u ktorých FJ sa stav, reprezentovaný v korpusoch slovinþiny
a slovenþiny b) rozlišuje menej alebo c) sa znaþne nerozlišuje. Uvádzame slovenské parémie
a informácie o tendencii, o ktorej svedþia korpusy: b) Kohút na svojom smetisku pán (SNK:
prevaha frazém; FidaPLUS: prevaha frazém); ýím menej rozumu, tým viac šĢastia (SNK:
vyvážený výskyt; FidaPLUS: prevaha frazém); Nech si každý len pred svojim prahom zametá
(SNK: prevaha frazém; FidaPLUS: vyvážený výskyt); Každý vie, kde ho topánka/þižma/krpec
tlaþí (SNK: len frazémy; FidaPLUS: prevaha frazém), Každý þlovek svoj kríž niesĢ musí
(SNK: prevaha frazém, FidaPLUS: vyvážený výskyt), S chybami sa uþíme (SNK: prevaha
frazém; FidaPLUS: vyvážený výskyt); c) Všetko je na jedno kopyto (SNK: len frazémy;
FidaPLUS: len frazémy); V mútnej vode je dobre ryby lapaĢ (SNK: prevaha frazém;
FidaPLUS: prevaha frazém); Žena musí maĢ posledné slovo (SNK: prevaha frazém;
FidaPLUS: len frazémy); ýelom/hlavou múr neprebiješ (SNK: prevaha frazém; FidaPLUS:
prevaha frazém); Maþku vo vreci nekupuj (SNK: prevaha frazém; FidaPLUS: prevaha
frazém); Nepchaj nos do cudzieho hrnca (SNK: prevaha frazém; FidaPLUS: prevaha frazém);
Nepchaj prsty do osieho hniezda (SNK: prevaha frazém; FidaPLUS: prevaha frazém).

1
Okrem toho ide aj o aktualizáciu FJ s pozoruhodným sémantickým posunom kvôli kontextu, kećže v tejto vete
autor vyjadruje k téme slovinského zákonu o vodách.

318
Vrátme sa k parémii Slovo robí muža. Asi najrozšírenejší slovinský ekvivalent tejto FJ
je frazéma biti mož beseda (doslovný preklad: byĢ muž-slovo), ktorú uvádza aj slovník SSKJ.
Pozoruhodné sú jej ekvivalenty, ktoré nájdeme v zbierke Bojca, lebo nám ukazujú pestrú
škálu od horeuvedenej frazémy až po príslovia: Bodi mož beseda (doslovný preklad: Buć
muž-slovo; v korpuse len štyri výskyty s formou bućte); Mož beseda (velja) (doslovný
preklad: Muž-slovo platí) a Mož beseda veþ velja, kakor kup srebra (doslovný preklad: Muž-
slovo je vzácnejší od striebra; jeden výskyt v korpuse: Mož beseda veþ velja).Tieto rovnako
motivované (ale väþšinou aj sémanticky trochu odlišné) parémie, ktoré uvádza zbierka Bojca,
sú však zastarané. O tom svedþí aj ich veĐmi nízky až zanedbateĐný výskyt v korpuse.
Podobná je situácia s nasledujúcimi FJ zo zbierky: Kakršen mož, taka beseda; Kakor mož
(taka je) pa beseda; Kakršen þlovek, taka beseda (doslovný preklad: Aký muž/þlovek, také
slovo: nízky výskyt) a Kjer ni moškega glasu, niti ni mož besede (doslovný preklad: Kde nie
je mužský hlas, neexistuje ani mužského slovo: v korpuse ju nenájdeme). Konštrukþný model
x robí y (pri þom ten, ktorý produkuje, sa stáva produktom), ktorý sa uplatnil v slovenskej FJ,
existuje síce aj v slovinþine, napr. Vaja dela mojstra (doslovný preklad: Cviþenie robí
majstra).
Jednotky sme zhodnotili z hĐadiska transformácií a formálnych kritérií, ktoré ich
umožĖujú. Propozíþné frazémy, a v tom rámci aj parémie, majú podĐa Františka ýermáka
(2009, s. 1 264) najsilnejší transformaþný vzĢah k verbálnym frazémam a komparáciám.
V našom materiáli je najþastejšia verbalizácia (vyskytuje sa u 12 FJ), nasledujú nominalizácia
(5 FJ), komparativizácia (1 FJ) a adverbializácia (1 FJ). Ako sme sa presvedþili
prostredníctvom Slovenského národného korpusu a slovinského korpusu FidaPLUS, vo
viacerých prípadoch sa u jednej FJ vyskytuje viacej než jeden typ. ýasto u tej istej jednotky
nachádzame verbalizáciu (Ribariti v kalnem potem ni bilo težko) a nominalizáciu (To je sistem
za ribarjenje v kalnem). Verbalizácia (Väþšina vianoþných piesni je na jedno kopyto) sa
vyskytuje aj u FJ, ktorá predstavuje ojedinelý prípad adverbializácie (Već klipov na jedno
kopyto je plno) v našom materiáli.
FJ ýím menej rozumu, tým viac šĢastia sme v SNK našli aj v podobe verbalizácie:
Kolegovia, ktorí mali tak viac šĢastia, ako aj celkom zjavne menej rozumu, vyrukovali
s názorom, že /.../. V takejto forme je táto FJ þastejšia aj v slovinþine: Ima veþjo sreþo kot
pamet/veþ sreþe kot pameti (SSKJ, Bojc) a Ima veþjo sreþo kot pamet (Bojc). V oboch
jazykoch je þastá verbalizácia pichaĢ do osieho hniezda (drezati v osje/sršenje gnezdo). Našli
sme len 3 príklady ekvivalentov slovenskej parémie Nepichaj do osieho hniezda tej istej
štruktúrnej povahy v slovinskom korpuse (napr: Ne drezajte v osje gnezdo, ker boste potegnili

319
za krajši konec). V prípade parémie Kohút na svojom smetisku pán prevládajú nominalizácie:
byĢ pánom na svojom smetisku; byĢ kohútom na svojom smetisku. V slovinþine sa tak v SSKJ
(drži se kot petelin na gnoju, postavlja se ko petelin na gnoju) ako aj vo zbierke Bojca (se
postavlja kakor petelin na gnoju) uvádzajú komparativizácie. Aj korpus FidaPLUS svedþí
o prevahe frazém: komparativizácií a okrem nich aj nominalizácií.
Všímame si niekoĐko konštrukþných typov parémií, ktoré majú rovnako motivovaný
ekvivalent inej štruktúrnej povahy a tendencie, ktoré nám naznaþuje ich výskyt v korpusoch
SNK a FidaPLUS. Konštrukþné typy parémií sú príkaz, vyjadrený imperatívom (napr.
Nepchaj prsty do osieho hniezda), príkaz z nech a zo zámenom každý (napr. Nech si každý
len pred svojim prahom zametá2) a konštrukcie s vymedzovacími zámenami každý alebo