You are on page 1of 88

Tvor ba 3 / 2019 / Ročník XXIX. (XXXVIII.

OB SAH

Július Vanovič: Už tridsať rokov... f 2


Ivan Čičmanec: Tridsať rokov prebúdzania f 5
Ján Kollár: Kázeň o skutočnej slobode f 10
Jozef Adámať: Na margo duchovných vied f 15
Manolis Anagnostakis: Básne f 20
Emil Višňovský: Spytovanie sa na (hodnotu) človeka: otvorené otázky f 26
Macuo Bašó: Haiku f 34
Eva Tkáčiková: Minulosť v náručí syndrómu zabúdania f 37
Anna Nováková: Koniec Pygmaliona f 42
Ľubomír Feldek: Môj múdry Bulhar Dimitar Stefanov f 48

ZO SVETA DIVADLA
Stanislava Matejovičová: Individualita i komunita f 52
Martin Timko: Tvorivý pobyt verzus mučivý blahobyt f 54

Z VÝTVARNÉHO UMENIA
Mária Kovalčíková: BUVIK – vydavateľstvo pre deti f 57

NEKROLÓGY
Július Vanovič: Za Milošom Kovačkom f 64
Ondrej Hronec: Priateľ môj, Miloš Zlatoústy... f 66
Daniel Pastirčák: Za Dušanom Mitanom f 66

VÝROČIA A JUBILEÁ
Ivan Eľko: K matičnej storočnici f 70
Mária Pavligová: Neúnavná v hľadaní krásy f 72
Monika Kapráliková: K životnému jubileu Anny Fischerovej-Šebestovej f 74
Rudolf Dobiáš: Sám s nami f 76

NAMIESTO RECENZIE
Juraj Marcinát: Pokus o historickú sebareflexiu f 78

RECENZIE
Veronika Svoradová: O povojnovej slovenskej dráme f 80
Ľubica Blažencová: Žalmické premýšľania f 82
Vojtech Čelko: Z rodinného albumu f 84

DOKUMENTY DOBY
Otázky na neuskutočnený rozhovor f 87

Na obálke:
Ján Kollár, archív redakcie

1
J úliu s Van ovi č

UŽ TRIDSAŤ ROKOV...

„V Portugalsku je štátny prevrat. Vojenská junta sa zmocnila moci – ale v záujme de-
mokracie. Na 1. mája bol tam veľký, slobodný a radostný sprievod – nekomunistický.
Po tridsiatich piatich rokoch sa portugalskí emigranti vracajú do vlasti.
Prechádza mnou nevýslovný pocit, že také niečo by malo byť aj u nás. Viackrát sa mi
to už zamihotalo v sne: odrazu nebolo štátu, a videl som ľudí  jasajúcich, spievajúcich,
tancujúcich – a ja som bežal, dlho, opojený bežal, ako s mámiacou nevýslovnou zvesťou,
ktorá mnou lomcovala, ktorá mi dávala krídla...“.

Tak som to napísal v Zápiskoch z mŕtveho času v roku 1974. Ten sen, viac vari meta-
fyzický ako pozemský, vlietol na moje čelo ako z iného, lepšieho sveta – sľuboval
a mámivo presviedčal, že koniec nášho trápenia predsa len príde.
V posledných rokoch pred osemdesiatym deviatym uvoľňovalo sa, preskupo-
valo, ba vari aj praskalo čosi v politických zákulisiach. Ex oriente lux – svetlo od
východu, tentoraz to Gorbačovovo, prichádzalo k nám, aj neprichádzalo. Aj jeho
návšteva v Prahe bola sklamaním. Volanie tisícov: „Gorbi – Gorbi“ – to volanie
akoby až urbi et orbi, dostávalo význam len ďalekej cesty a márneho volania.
A hodiny na ďalekej ceste odbíjal stále len kremeľský orloj. Boli chvíle, keď sa ten
fatálny orloj akoby zasekol alebo stíšil a údery spomalil – a tým čosi ako predzvesť
zvestoval.
Na konci októbra 1988-ho roku, keď sa pripomínalo 80-výročie vzniku Česko-
slovenskej republiky, rýľoval som v Dražkovciach záhradu – a tu sa  zrazu ozval
miestny dedinský rozhlas: hlas vtedajšej kultúrnej referentky MNV Amálie Orlic-
kej – Krasnecovej – učiteľky z prvej republiky a priateľky mojej mamy, manželky
s mojím otcom zavretého Juraja Orlického. Jej slová zneli pokojne a presvedčivo
a v zapätí pustila pieseň, dávnu hymnickú pieseň Karola Kuzmányho Kto za
pravdu horí. Od prekvapenia som prestal rýľovať a v opojení počúval staré známe
slová. Niesla sa tá pieseň na vznešených vlnách svojej melódie slnečným jesenným
vzduchom, v tom čistom povetrí s modrou oblohou a vláknami babieho leta. Ako
zvesť z iného alebo niekdajšieho zabudnutého sveta. Znela mi ako ten sen o pre-
vrate v Portugalsku pred pätnástimi rokmi.

*
V nasledujúcom roku niekedy v lete udiala sa však udalosť ešte neskutočnejšia:
rozhovor s Dominikom Tatarkom na Hlase Ameriky. A hoci bol dosť skeptický:
na Slovensku nevidel zreteľné a vôbec nie početné hlasy, či sily odporu, vyzdvihol
len katolícku opozíciu, ktorá ho v jeho osobnej izolácii navštevovala. Ale už to,
že som ho, dobre známeho, odstaveného a vtedy názorovo blízkeho človeka mohol
počuť z ďalekého „nepriateľského“ tábora, spoza oceánu, že telefonické spojenie
2
Washingtonu s Bratislavou bdejúca bezpečnostná služba neprerušila, skrátka, že
slovo stalo sa verejným činom, už to, ba najmä to znamenalo čosi ako zmiernenie,
ak nie zmenenie temperatúry režimového ovzdušia.
No ďalší rozhovor s domácimi Slovákmi tentoraz zo Slobodnej Európy tento-
raz s Petrom Štrelingerom asi tri štyri mesiace pred revolúciou: vydal akúsi knižku
o slovenskom prenasledovaní Židov – mi zas prichodil ako nenáležitý. Rozhovor
s priemerným, aj v konsolidácii publikujúcim autorom, hoci s vychytenou proti-
rasistickou tematikou – aj keď mal odvahu, vtedy možno aj ctižiadosť – urobil sa
hrdinom, akým pod komunizmom nebol. Ale keď som v ktoromsi nočnom vy-
sielaní Slobodnej Európy počul vystatovať sa slovenských tajomníkov vtedajších
spisovateľských zväzov – slovenského a celoštátneho, čiže Ladislava Balleka a Ru-
dolfa Chmela, o kultúrnopolitickej situácii u nás; oboch na to mravne nekompe-
tentných, slobodnou hŕstkou doma neuznávaných, prešlo mnou tušenie, že nielen
Slobodná Európa si nebude vedieť vyberať na slobodné slovo súcich a mravne
kompetentných, aj odporom voči režimu vlastným životom doložených ľudí, ale
vari najmä to: že to, čo sa možno narodí, príde na svet ako mravný invalid. Ani to
vysnené štyri desaťročia utrpením vykupované a čakané nezlietlo na nás bez tie-
ňov, čiže bez ľudí, ktorých hlavy neboli minulosťou uspôsobené, aby z nich vy-
chádzali len veci dobré a spravodlivé. To, čo k nám prišlo bolo zhora darované, ale
keď prišlo k nám, nevyhnutne sa pomiešalo s pozemským a ľudským, aj tým príliš
ľudským. Na slobodu nie je stvorený alebo aspoň cvičený každý človek, sloboda
je, vraví Berďajev, bremeno – a nie každý je schopný ho uniesť. Aj víťazstvo: vy-
stríha Nietzsche – ľudská povaha znáša horšie ako porážku. Najmä slovenské
a české víťazstvo tak lacno a ľahko darované. Takže potom veľké veci, o ktoré pô-
jde, nemôžu sa urobiť s malými ľuďmi, lebo na ľudí mravne veľkých vychoval ko-
munizmus len málo ľudí.

*
No vtedy v Novembri 89, desaťročia klamané, utláčané a už skoro nedúfajúce tisíce
a tisíce valili sa v novembrových mrazoch v Bratislave na námestí SNP, valili sa aj
v iných mestách, najmä námestiach: stáli, skandovali, kľúčmi štrngali – verili,
v lepší, konečne normálny, slobodný a dôstojný život, ba možno aj svet, verili, sní-
vali, svojou účasťou ho privolávali. Nádej ako spoločná modlitba za lepšie časy
poletovala nad natlačenými radmi so skandovaniami, s transparentmi a zásta-
vami. „Kto za pravdu horí“ – tá nesmrteľná pieseň, ktorá na mítingy ampliónmi
ľudí zvolávala, jej slová, nápev a mocný duch akoby stále nad tými zástupmi zneli,
a nikdy, nikdy nemali doznieť. Mnohí ju nepoznali, väčšina sa ju len učila spievať
– tak ako sa zdalo, že všetci sa budeme musieť učiť novému životu.
Kto si dnes vôbec vie pripamätať náladu, atmosféru novembrových mítingov,
kto sa vie ešte vcítiť do toho, čo nás v chladných jesenných podvečeroch a večeroch
zohrievalo, kto dokáže oživiť v sebe významy, ktoré vtedy niesli isté zvolania
a slová: „posledné zvonenie! Slováci na nohy, Slováci na nohy!, a tak ďalej a tak
ďalej. Štrngali kľúčmi, kričali súhlas a nesúhlas, podľa toho, kto práve rečnil na
tribúne. Už slobodne, už bez strachu. Kto všetko sa tam vystriedal, kto na tých
tribúnach mal a nemal stáť. Kto vtedy tušil, čo sa o pár mesiacov alebo rokov
z toho, čo práve reční a z jeho slov stane a vyvinie. Budúcnosť bola jednoznačne
ružová, v tých chvíľach nik o nej nepochyboval. Za štyridsať rokov sme prežili
toľko zla, že nové a ďalšie zlá sme si nevedeli ani predstaviť. Nálada, atmosféra,
3
davová psychóza, čo všetko vedia urobiť, vyvolať aj zavrhovať, na čo všetko dokážu
zabudnúť, čo všetko dokážu v sebe premaľovať! Hoci aspoň vo mne driemala moja
skúsenosť z poznania histórie aj vlastného života. Tušil som, že po dňoch sviatoč-
ných prídu dni všedné, že ešte ťažšie ako získať, je Slobodu si udržať.

*
Štátny prevrat? Revolúcia? Hoci krv netiekla, nepochyboval som, že ide o revolúciu,
hoci podivne ľahko až rozprávkovo prebiehajúcu. Na jar roku 1945, som bol desať-
ročný, vo februári 1948 len o tri roky starší – ale teraz som cítil, celou bytosťou cítil,
že len tento štátny prevrat má byť aj dobrým prevratom v mojom živote, skrátka,
myslel som, že táto revolúcia je aj moja. Po toľkých rokoch bezprávia, okrem dub-
čekovských 60-tych rokov,  stále akoby v pobyte akéhosi väzňa na slobode, po útlaku
a útrapách konečne sloboda, konečne spravodlivosť, demokracia. Myslel som, moja
večná naivnosť – že podobne alebo celkom tak ako ja myslia, chcú a zastrájajú sa aj
ostatní ľudia, aspoň tí, ktorí chodili na námestia a verejne v rozhlase, v televízii, tlači
a inštitúciách diskutovali, hotovali sa robiť nápravu, ba štátny prevrat vo všetkom.
Možno už na mítingoch, v tých desaťtisícových radoch – koľko v nich bolo vy-
počítavých? – tlačili sa aj šikovníci, nežnorevoluční rýchlokvasničkári, ktorí sa
tiež k budúcim činom strojili – a kalkulovali, svoje porevolučné šance odhadovali?
A boli takí, ktorým sa k tisícom pod tribúnami nechcelo, nechceli sa medzi nich
rátať a stáť, volať a tlieskať, bolo to pod ich ambície a úroveň: elitári, ktorí, keď
nemohli stáť na tribúne miestami na státie pod ňou opovrhovali a na mítingy sa
neustávali. Hoci na generálny štrajk tie kresťanské zvony na vežiach mohli zobudiť
aj uši rozodierajúce sirény, ba mohli zobudiť aj spiaceho, aj polomŕtveho...

(Úryvok z 2. dielu Antimemoárov)

4
I v a n Či čma ne c

TRIDSAŤ ROKOV PREBÚDZANIA

Pri uvažovaní o 30. výročí pádu komunistického režimu u nás sa nemôžem vyhnúť
osobným spomienkam. Samozrejme, že som pozorne sledoval dianie v prelomo-
vých týždňoch na jeseň r. 1989, chvíľu mi však trvalo, kým som uveril, že demo-
kratizácia pomerov v Československu je nezvratný proces a že mi pri návšteve rod-
nej krajiny už naozaj nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Začiatkom leta 1990 som si
na československom veľvyslanectve v Osle vybavil špeciálny dokument, ktorý nás
emigrantov, v súlade s novou, demokratickou politikou oprávňoval legálne vstú-
piť na československé územie. Pred veľvyslanectvom stál asi 60-metrový rad exi-
lových Čechov a Slovákov – ani som netušil, že mám v Nórsku toľko krajanov.
Spolu so svojou nórskou manželkou som najprv odcestoval do vtedajšej Juhoslá-
vie, strávili sme dva príjemné týždne v našom obľúbenom Splite a potom sme sa
cez Belehrad a Budapešť posúvali k slovenským hraniciam. Postupne vo vlaku pri-
búdalo Slovákov, a bolo zrejmé, že mnohí chodili do Maďarska za výhodnými ná-
kupmi a nakoniec prišla nevyhnutná pasová a colná kontrola. Slovenský pohra-
ničný úradník, prísny, zavalitý muž stredného veku, si pozrel môj dokument
a hneď nato sarkasticky poznamenal: „Ale pán Čičmanec, vitajte u nás!“
Neviem, či takto vítal každého emigranta alebo či mu moje meno bolo pove-
domé, mal som však pocit, že tohto človeka, navyknutého na nepretržitú možnosť
demonštrovať svoju moc nad cestujúcimi, nevýslovne mrzí, že ma musí len tak
bez okolkov pustiť do republiky. Azda tušil, že jeho úrad a s ním spojené právo-
moci sa čoskoro stanú prebytočnými a že svet, v ktorom si on a jemu podobní
krvopotne vybudovali svoju kariéru a svoje privilégiá, sa nezadržateľne premieňa
na čosi iné, nám všetkým stále neznáme.       
V rokoch normalizácie som občas počul, ako komunistickí mocipáni zdevas-
tovali moju milovanú Bratislavu, no to, čo som tam v lete r. 1990 našiel, bolo pre
mňa predsa len šokujúce a deprimujúce. Hlavné mesto Slovenska bolo nielen es-
teticky zošklivené, ale stratilo aj svoju dávnu veselú, útulnú a epikurejskú atmo-
sféru. Centrum bolo plné lešení, na ktorých sa nepracovalo, povestné Korzo bolo
doslova mŕtve, v kaviarňach nám podávali nechutnú kávu, teplú kofolu aj mine-
rálku, obsluha bola všade neprofesionálna, po 21. hodine nebolo v uliciach vidieť
takmer ani človiečika. A čo bolo najhoršie, väčšinu ľudí tento stav vôbec netrápil,
zmierovali sa s ním ako s nejakým prírodným zákonom. Totalitnej moci sa tak
dokonale podarilo skrotiť ľudí a zahnať ich do ich sivého súkromia, že začali vní-
mať  túto svoju existenciu ako jedinú možnú, ba priam ako synonymum ľudskosti.
Samozrejme, že väčšina ľudí pociťovala pád totalitného režimu ako veľkú úľavu,
mal som však dojem, že málokto si uvedomuje, aké možnosti im ponúka demo-
kratizácia politického systému a novozískaná možnosť nehatenej komunikácie
nielen s vyspelými demokraciami, ale aj s inými svetovými kultúrami. Pomerne
5
rýchlo som zistil, že o živote v západných krajinách majú naši ľudia iba veľmi
vágne predstavy, väčšinou zdôrazňovali iba vyššiu životnú úroveň a možnosť sú-
kromného podnikania. Mnohí nemali ani tušenia o impozantnej spoločenskej
evolúcii, ktorá sa v západných demokraciách odohrala v desaťročiach po 2. sve-
tovej vojne, prekvapovalo ich, aké sociálne výdobytky sa tam dosiahli, aká tole-
rancia tam vládne voči menšinám a prisťahovalcom a ako ďaleko sa dospelo v sku-
točnom zrovnoprávnení žien s mužmi. Viacerí, aj vzdelaní našinci, s ktorými som
sa začiatkom 90. rokov rozprával, boli prekvapení, že drvivá väčšina žien na západe
chodí do práce, s plnou vážnosťou verili, že profesionálnu kariéru tam robia iba
muži, kým ženy sa starajú doma o deti a kuchyňu.
Samostatnú kapitolu tvorila otázka ľudských práv. Komunistický režim túto
problematiku systematicky zametal pod koberec, ani cirkevné kruhy ju nijako
zvlášť nezdôrazňovali, takže mnohí ľudia u nás nedokázali, alebo nechceli pocho-
piť, že môže existovať záväzná konvencia o rovnakých právach pre všetkých obča-
nov, ktorá nevychádza ani z božej vôle ani zo záujmov nejakej vládnucej elity.
A tak boli našinci často prekvapení, ba neraz rozhorčení, že v novom, demokratic-
kom systéme bude existovať právo na štrajk, že príslušníci národnostných a nábo-
ženských menšín budú mať rovnaké občianske práva ako príslušníci väčšinového
národa a že v štáte bude platiť dôsledná sloboda prejavu a zhromažďovania, čiže
verejne sa budú môcť hlásať aj názory, ktoré sa nám nepáčia, za predpokladu, že
nevyzývajú k násiliu alebo k diskriminácii niektorých skupín obyvateľstva. Skrátka,
postoj väčšiny našich ľudí voči demokracii a ľudským právam bol veľmi selektívny.
Stretával som sa napríklad s takými, čo zastávali názor, že národnostné menšiny
by mali komunikovať rodným jazykom iba v súkromí, kým na školách a v masmé-
diách by všetci mali rozprávať po slovensky. Niektorí militantní príslušníci ma-
ďarskej menšiny si zase namýšľali, že ak len budú dostatočne tvrdo tlačiť a ak treba
aj klamať, čoskoro sa dočkajú obnovenia uhorského kráľovstva v hraniciach spred
r. 1918. Mnohých československy orientovaných ľudí popudzovalo, že k slovu sa
dostávali aj tí, čo si želali viac právomocí pre slovenské politické orgány, ba priho-
várali sa za česko-slovenskú konfederáciu alebo za samostatnú Slovenskú repub-
liku. Na druhej strane pohrobkovia ľudáctva nezakryte horlili za rehabilitáciu Jo-
zefa Tisu a jeho fašistického, pro-hitlerovského štátu.  Neraz som počul vysloviť
názor, že odborové organizácie by mali u nás zakázať, lebo je to vraj komunistický
výmysel, ktorý navyše brzdí rozvoj súkromného podnikania. Osobitne veľký, pre
mňa dosť nepochopiteľný odpor som pozoroval v súvislosti so vznikaním mimo-
vládnych organizácií, ktoré by takisto mnohí konzervatívni a autoritárski našinci
najradšej postavili mimo zákon, pričom neraz ani nedokázali vysvetliť, prečo im
tak ležia v žalúdku. Najčastejšie som sa stretával s argumentom, že tieto organizá-
cie sú platené zo zahraničia a že svojou aktivitou maria úsilia formálnych štátnych
inštitúcií. Darmo som ľuďom vysvetľoval, že hoci sa mimovládne organizácie v jed-
notlivostiach môžu mýliť, v skutočnosti tvoria jeden zo základných pilierov dobre
fungujúcej demokracie a dávajú pozor na dodržiavanie základných spoločenských
pravidiel, teda v zásade konajú v záujme všetkých občanov. Veď vieme, že politici
sa nie vždy držia zákonov, často ani nedodržujú vlastné sľuby, preto spoločnosť
potrebuje idealistov, ktorí budú upozorňovať na spoločensky škodlivé aktivity po-
litikov, podnikateľov a iných vplyvných subjektov.
Za zmienku tiež stojí aj to, že časť našej verejnosti, vrátane niektorých politikov,
spisovateľov a umelcov, s plnou vážnosťou tvrdila, že štátne podporovanie kultúry
6
je iba komunistický vynález a že v trhovo fungujúcom systéme si každý umelec
musí zarobiť na seba sám, čiže má vytvárať také diela, ktoré ľudia budú sami od
seba kupovať. „Dobrá vec sa sama predáva,“ počul som občas vravieť aj (zdanlivo)
kultivovaných ľudí. Ešte aj dnes cítime, koľko škody takéto postoje napáchali na
slovenskej kultúre a môžeme si iba domýšľať katastrofický scenár vývoja v prí-
pade, že by sa táto pseudofilozofia stala trvalým riešením.
Ako si dnes všetci bolestivo uvedomujeme, prerod nášho občana z pasívneho,
poslušného a tým nevyhnutne konzervatívneho, resp. zakonzervovaného človeka
na slobodného, zodpovedného a odvážneho spolutvorcu dejín netrval ani pár me-
siacov, ani jedno desaťročie, ale trvá vlastne stále. Nesporne mnoho sa u nás za tých
tridsať rokov demokracie zmenilo k lepšiemu, to nemôžu poprieť ani zvyšky ne-
napraviteľných komunistov, ani neofašistickí dobrodruhovia, ktorí dnes tak usi-
lovne lovia v mútnych vodách občasných spoločenských kríz. Už len fakt, že aj
predstavitelia týchto extrémnych postojov môžu  slobodne vyslovovať svoje názory,
ba že sa pre nich pri dostatočnom volebnom úspechu otvárajú aj brány nášho par-
lamentu, by im mal otvoriť ich zalepený zrak. Naša spoločnosť je po tridsiatich ro-
koch demokratizácie mentálne aj názorovo oveľa diferencovanejšia než tomu bolo
v časoch totality a aj v prvých rokoch po jej zániku. Postupne, hoci pomalšie ako
väčšina z nás dúfala, si ľudia uvedomujú, čo znamená zákonom garantovaná mož-
nosť beztrestne vyjadrovať svoj názor, vrátane kritiky vedúcich politikov. Iná ob-
rovská vymoženosť je sloboda cestovania, štúdia aj práce v zahraničí, pričom vďaka
členstvu Slovenska vo významných nadnárodných zoskupeniach nepotrebujeme
pri cestách do mnohých zaujímavých krajín ani vstupné vízum. Občas počúvam
hlasy, že načo je nám takáto sloboda, keď niektorí Slováci ju vraj nemôžu využiť,
lebo im na to chýbajú finančné prostriedky. Nuž toto je dosť pochybná a krátko-
zraká argumentácia. V každej spoločnosti sú veci, ktoré si niektorí občania môžu
dovoliť, iní nie, ale napokon nikto nevolá po ich zrušení. Ak si povedzme časť oby-
vateľstva nemôže dovoliť vlastniť dom alebo auto, mali by sme možnosť takéhoto
vlastníctva zakázať? Je veľký rozdiel medzi tým, ak si niektorí ľudia nemôžu niečo
dovoliť z finančných dôvodov a tým, ak sa im obmedzujú občianske práva pre ich
politický názor, náboženské presvedčenie alebo rodinný pôvod. Už len samotná
spoločenská atmosféra, ktorá dovoľuje ľuďom slobodne kamkoľvek cestovať je ob-
rovským výdobytkom pre všetkých jej občanov, bez ohľadu na to, či toto právo vy-
užívajú alebo nie. Pred časom som počul v rozhlase rozprávať staršieho Bratislav-
čana, ktorý sa podľa vlastných slov každú sobotu odvezie na bicykli do Rakúska,
len preto, aby si užil slobody, ktorá bola v časoch jeho mladosti väčšine nášho oby-
vateľstva upieraná. K tomuto už sotva treba niečo dodávať.
Vôbec, myslím si, že najpresvedčivejším ukazovateľom pozitívnych zmien za
posledných tridsať rokov je porovnanie dnešnej situácie so situáciou počas ko-
munistickej diktatúry, keď u nás vládol systém množstva nezmyselných zákazov
a príkazov. Tu môžem znova poukázať na svoju emigrantskú skúsenosť. Aký malo
zmysel zakazovať ľuďom sťahovať sa či už dočasne alebo trvalo do cudziny a v prí-
padoch, keď to už urobili, súdne trestať ich konanie a neraz aj pomstychtivo zne-
príjemňovať život ich príbuzným, čo ostali doma? Nič také sa nedialo v demokra-
tických krajinách a chvalabohu, dnes sa to už nedeje ani u nás. Počul som síce
pred pár rokmi istého zaťatého komunistu povedať, že on by tých, čo počas ko-
munistickej éry emigrovali na západ viac na Slovensko nepustil, to je však iba
jedna bizarná anomália, nie reprezentatívny názor. Som presvedčený, že nielen
7
my exulanti, ale aj drvivá väčšina doma žijúcich Slovákov a Sloveniek úprimne
oceňuje, že ich zahraniční krajania môžu slobodne prichádzať do svojej vlasti
a už nikto u nás viac nemusí prosíkať nejakého mocného byrokrata o povolenie,
ak sa chce ísť pozrieť do zahraničia.  
Medzi nesporné výdobytky demokratických pomerov ja osobne zaraďujem aj
vznik suverénnej Slovenskej republiky, hoci viem, že značná časť Slovákov – aj Če-
chov – má stále na túto vec odlišný názor. Ja som bol vždy zástancom čo najužších
a najpriateľskejších vzťahov medzi slovenským a českým národom, exilová skú-
senosť ma však naučila, že národ, ktorý nemá vlastný suverénny štát je v medzi-
národných súvislostiach prehliadaný a nedoceňovaný. V časoch Československa
sa svet na Slovensko pozeral ako na provinciu typu Záhoria či Šariša, iba úzke
skupiny špecialistov vedeli, že Slováci majú vlastný spisovný jazyk, vlastnú kul-
túru, vlastné dejiny a vlastnú národnú identitu. Pri všetkej úcte k Záhorákom
a Šarišanom, ako Slováci musíme skrátka mať vyššie kultúrne ambície než ostať
v pozícii nejakého rázovitého, folklórneho regiónu. Rozdelenie Československa
bolo z určitého hľadiska odvážnym, ba riskantným krokom, no ako sa vraví, od-
vážnemu šťastie praje - a dnes sa právom hovorí o 26 rokoch slovenskej samostat-
nosti ako o úspešnom príbehu. Vravia to aj mnohí z tých odborníkov, ktorí spo-
čiatku slovenskej samostatnosti ani trochu nefandili. Slovenská republika má
vďaka svojej dobre fungujúcej diplomacii, ekonómii, úspechom na poli vedy, ume-
nia a športu,  a v neposlednom rade vďaka svojmu členstvu v Európskej únii
a NATO, rovnakú medzinárodnú pozíciu ako ktorýkoľvek iný štát porovnateľnej
veľkosti, čo umožňuje našim ľuďom a našim inštitúciám komunikovať s kraji-
nami celého sveta ako rovný s rovným. Isteže, stále sú tu aj veľké rezervy, dnes
však už nikto o nás nehovorí ako o mečiarovskej „čiernej diere Európy“, naopak
v rámci V- štvorky máme povesť najstabilnejšieho a najliberálnejšieho štátu. Vôbec
sa teda nenaplnili proroctvá kuvikov, ktorí nám v prípade osamostatnenia sa pred-
povedali reprízu ľudáckeho vojnového režimu. Tu sa ešte žiada pripomenúť, že na
vcelku bezbolestnom etablovaní sa Slovenska ako suverénneho štátu nemajú naj-
väčšiu zásluhu vedúci politici, ale naši odborníci z takých kľúčových oblastí ako
diplomacia, právo, ekonómia, finančníctvo, komunikácie, vojenstvo a pod., ktorí
včas rozpoznali, akým smerom sa uberajú dejiny a priam neuveriteľne rýchlo
a profesionálne vybudovali nevyhnutnú infraštruktúru novej republiky. Na týchto
ľudí, či už sú ich mená verejne známe alebo nie, môžeme byť právom hrdí.     
Keďže však základom zdravej identity každej spoločnosti je slobodne fungujúca
kultúra, za vôbec najdôležitejší výdobytok demokratizácie našich pomerov treba
považovať vyslobodenie kultúry zo zvieracích kazajok štátom predpísanej ideoló-
gie. Prejavuje sa to v mnohých rovinách. Na Slovensku dnes vládne úplná nábo-
ženská sloboda, nikoho neprenasledujú pre jeho svetonázor či príslušnosť k tej či
onej cirkevnej organizácii. Hocikto si môže založiť vlastné vydavateľstvo či vlastný
časopis, nijaký politik nezasahuje do tvorivej slobody vedcov, umelcov a publicis-
tov, nikto nikomu nebráni v kontaktoch so zahraničnými tvorcami a inštitúciami,
nijaký umelec či spisovateľ sa neocitá na čiernej listine pre svoje politické postoje
alebo svoju svetonázorovú orientáciu. Občas sa vyskytnú prípady, že niektoré vy-
davateľstvo, časopis alebo divadlo prejaví predsudok alebo nevôľu voči niektorým
autorom, čo je síce nesympatický jav, tu však vždy ide o osobné preferencie jedno-
tlivcov, nie je to súčasťou politického systému, ako to bývalo za totality. Ľuďom
so slabšou pamäťou treba pripomenúť, ako komunistickí ideológovia neustále
8
bľabotali o „socialistickom realizme“, ako sa u nás cenzurovala literatúra, šrotovali
knihy, zakazovalo sa prekladať množstvo vzácnej svetovej literatúry, ako sa za-
mlčiavala tvorba disidentských a exilových autorov alebo ako bolo treba dať každý
filmový scenár, literárny rukopis, koncert či divadelné predstavenie najprv schváliť
všemocným, neraz až chorobne podozrievavým partajným funkcionárom.
Samozrejme, že najviditeľnejšími, aj keď stále nie vždy dostatočne oceňova-
nými prínosmi demokracie sú také politické javy ako vyslobodenie sa spod dik-
tátu východnej despotickej veľmoci, zavedenie pluralitného spoločenského sys-
tému a presedlanie z direktívnej štátnej ekonomiky na trhové hospodárstvo
s možnosťou súkromného podnikania. Občas počúvame hlasy, že naše členstvo
v EÚ a NATO znamená pre nás podobnú vazalskú pozíciu, akou bola naša závis-
losť na komunistickom Sovietskom zväze. Nuž tí, čo také niečo tvrdia, alebo stra-
tili všetku súdnosť alebo vedome zavádzajú. Kým príslušnosť bývalého Českoslo-
venska k sovietskemu bloku bola nanútená zvonku a ponechávala nám minimum
štátnej zvrchovanosti, členstvo v EÚ a NATO sme si zvolili sami, leboje pre nás po
každej stránke výhodné a dáva nám reálnu možnosť spolurozhodovania o medzi-
národnom dianí. Neviem si spomenúť ani na jednu výhodu, čo by nám dávala mo-
censká závislosť na moskovských diktátoroch, stačí tu pripomenúť vojenskú oku-
páciu r. 1968 a tzv. Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity socialistických
štátov. Netreba veľa fantázie na to, aby sme si predstavili, čo by boli vyvádzali so-
vietski vladári, keby sme sa proti ich politike postavili rovnako neústupčivo, ako
sme to v minulých rokoch urobili v prípade finančnej pomoci Grécku alebo
v otázke prijímania utečeneckých kvót. O obidvoch týchto záležitostiach, ako aj
o mnohých iných, môžeme s Bruselom vyjednávať ako rovný s rovným, čo bolo
vo vzťahu k Sovietom celkom nemysliteľné. Rovnako suverénne ako v EÚ máme
možnosť vystupovať v rámci NATO a Schengenu, aj keď tam fungujú sčasti iné
politické mechanizmy. Súčasne si treba neustále uvedomovať, že naše členstvo
v týchto zoskupeniach nemá iba ekonomický a bezpečnostný rozmer, ale aj kul-
túrny, keďže sa ním nedvojzmyselne zaraďujeme do civilizačného priestoru, do
ktorého patríme už takmer dvanásť storočí.
Naša parlamentná demokracia a trhové hospodárstvo sú dnes na obstojnej
úrovni, aj keď tu máme stále veľké rezervy, o čom sa neustále otvorene diskutuje.
Máme u nás nesporne slobodné voľby, čo je obrovský pokrok v porovnaní s vo-
lebnými paródiami, ktoré štyri desaťročia pravidelne inscenovala vševládna ko-
munistická strana, no ako všetci dobre vieme, stále je u nás veľa korupcie, klien-
telizmu a zneužívania mocenských pozícií hrabivými politikmi. Slovenská
ekonomika funguje oveľa lepšie než nám to rozliční experti predpovedali bezpro-
stredne po rozchode s Čechmi, v podnikateľskej sfére je však stále priveľa nepoc-
tivosti, neprofesionality a sčasti aj mafiánskych praktík. Čoraz znepokojujúcejšie
je narastanie takých javov ako developerské hyzdenie našich miest a obcí alebo
necitlivé vyrúbavanie našich lesov. Toto sú všeobecne známe fakty, netreba ich tu
rozvádzať. Ale čestne si priznajme, že všetky spomenuté klady aj zápory sú verným
odrazom myslenia dominantnej časti slovenského obyvateľstva, ktoré stále nesie
pečať predsudkov, neprincipiálnosti a konzervativizmu, o ktorých bola reč
v úvode našej úvahy. Máme skrátka takých politikov, akých si volíme, a politickú
kultúru, ktorá do veľkej miery odráža našu mentalitu so všetkými jej odtieňmi.
Už dlho sa vraví, že našim ľuďom chýba solídne právne povedomie, bez ktorého
je plne fungujúca demokracia nemysliteľná. V tomto smere je priam priepastný
9
rozdiel medzi Slovenskom a mojou druhou vlasťou, Nórskom, kde justícia fun-
guje takmer dokonale, a to aj preto, že Nóri sú si plne vedomí svojich občianskych
práv, vedia si ich ochrániť a neboja sa na ich obranu aj verejne vystúpiť. Občianska
odvaha, principiálnosť a zodpovednosť patria teda medzi hlavné predpoklady
právnych istôt aj zdravej súdnosti pri parlamentných voľbách a iných verejných
aktivitách. Verme, že si to časom uvedomí aj väčšina slovenského obyvateľstva.
Rastúce medzinárodné skúsenosti našej strednej a mladšej generácie a z nich vy-
plývajúce posilňovanie nášho kolektívneho sebavedomia dávajú nádej, že sa raz
aj my zaradíme medzi tie najvyspelejšie demokracie. Budeme to azda môcť kon-
štatovať už pri nasledujúcom okrúhlom výročí Nežnej revolúcie?

J á n Ko l lá r

KÁZEŇ O SKUTOČNEJ SLOBODE

Najlepším dôkazom toho ako je jednoduché zneistiť rozum človeka a zatemniť


aj tie najsvetlejšie pravdy, zneužiť aj tie najužitočnejšie veci, tie najvzácnejšie po-
klady, je uvažovanie o význame slov sloboda a voľnosť. Ktorá pravda je čistejšia,
ktorá myšlienka je pre ľudský duch jasnejšia, ktorý poklad je pre život nevinnejší
a drahší ako práve sloboda? Nič však sa nedostalo do toľkého podozrenia, nená-
visti, nič nespôsobilo toľko nepokojov, roztržiek, prenasledovania a krviprelieva-
nia ako práve toto slovo. Môžeme hovoriť o jeho dvoch bludných cestách, dvoch
bludných stránkach: jedna je príliš široká a druhá priúzka.
Tí, ktorí kráčajú tou prvou cestou si myslia, že sloboda znamená voľnú hrieš-
nosť, zábavu, bezuzdnosť, samopašnosť a pošľapávanie múdrych poriadkov. Tí,
ktorí sa dali na tú druhú úzku cestu zasa hlásajú akoby nič nebolo horšieho, ne-
bezpečnejšieho a hriešnejšieho ako sloboda. Takíto ľudia by najradšej zavreli do
žalára celé ľudstvo, každému by pridelili drába, radi by každému dali zámku na
ústa a spútali mu ruky, aby robil iba to, čo sa od neho žiada.
Už samotné hovorenie a písanie o slobode sa im zdá byť nebezpečné a podo-
zrivé, no a kázeň na túto tému je už v chráme celkom neprípustná, vykričali by ju
za kacírstvo alebo za poburovanie ľudí, pretože podľa nich kresťania sa majú viesť
iba k poslušnosti, trpezlivosti, krotkosti, mlčanlivosti a poníženosti. To sú svetské
veci, hovoria, ktoré nepatria do náboženstva; a ak im aj chceme dokázať, že sa
práve v Písme pojmu sloboda venuje veľká pozornosť, oni by najradšej každé také
miesto z Písma vymazali. Toto sú tí skutoční nepriatelia slobody a vyznavači ot-
roctva.
Musí nám byť jasné, že obe tieto cesty sú omylom a že súvisia so zaslepenosťou,
sebectvom a pokrytectvom. Veď sloboda a voľnosť, duchovná či telesná samostat-
nosť, občianska či cirkevná nezávislosť – to sú najdrahšie klenoty človečenstva.

10
Boh nám slobodu vložil do srdca a tento Boží dar by sme mali haniť alebo ho do-
konca odmietať? Veď samotná príroda ju nám i všetkým živým tvorom vložila
hlboko do vnútra; Kristus ju vydobyl svojím životom a spečatil svojím utrpením
a smrťou. Ako ju teda možno odmietať a potupovať?
A pretože som presvedčený, že medzi nami nie je nikto, kto sa hlási k jednej či
druhej strane pokračujme v našom uvažovaní o slobode v intenciách prečítaného
textu, pokračujme bez bázne a predsudkov tak, ako si to tieto nadchádzajúce svia-
točné dni vyžadujú.
A tak predmetom našej dnešnej kázne bude chvála rozumnej slobody, ktorá
tkvie v tom, že:
1. človeku prepožičiava hodnotu a dôstojnosť
2. je základom a podmienkou ku skutočnej cnosti
3. je matkou a priateľkou umenia
4. osladzuje nám náš život.

Čo teda vôbec znamená vôbec slovo sloboda a ešte s prívlastkom rozumná slo-
boda? Slovo sloboda nás učí o tom, že človek je samým sebou, že patrí sebe telom
i dušou, že má vlastný rozum a vlastnú vôľu. Čo znamenajú slová nevoľníctvo
a nevoľník? To, že ide o človeka podrobeného, podmaneného. Čo znamená otrok,
otroctvo? To, že je to človek telesne i duševne utláčaný, človek, ktorý nemá ani
štipku slobody. Naši predkovia – Slovania, milovali slobodu, vyznávali aj osobitnú
bohyňu slobody, ktorú volali Soba, ktorej sa klaňali, obetovali jej dary, utiekali sa
k nej s prosbami, aby im pomohla vymaniť sa z akejkoľvek služobnosti a cudzoty;
mali dokonca aj starobylé príslovie, ktorým vyjadrovali nesmiernu cenu slobody:
Sloboda je zlatá, služobnosť prekliata. Vieme. že úplná a neobmedzená sloboda
nemá miesto v civilizovanej spoločnosti; každý musí čosi obetovať zo svojej osob-
nej slobody ak chceme, aby tu panoval poriadok a aby boli všetci slobodní. Tak
ako je panovník závislý od svojho národa, tak aj národ závisí od panovníka; pod-
daní závisia od vrchnosti, vrchnosť od poddaných, sluha od vôle pána a pán od
ochoty sluhu, mešťan od mesta, vlastenec od vlasti, dieťa od rodičov, kresťan od
cirkvi. Vo všetkých týchto vzťahoch musí mať však miesto sloboda a voľnosť, pre-
tože iba vtedy tu budú vládnuť spravodlivé zákony a rovnoprávnosť pre všetkých.
Takýto stav nazývame rozumnou slobodou.
Vidíte, milí priatelia, že takáto sloboda nie je strašidlom, hoci by ju radi niektorí
za také čosi radi považovali; je to dobročinný anjel, ktorý rozsieva medzi ľuďmi
užitočné hodnoty. Takto pochopená sloboda prepožičiava človeku hodnotu a dô-
stojnosť. Kde vidíme základ hodnoty človeka? Na to vám dáva odpoveď Písmo
sväté, kde sa hovorí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, stvoril ho o málo men-
šieho od anjelov, aby panoval nad morskými živočíchmi, nad nebeským vtáctvom,
nad všetkou poľnou zverou. On mu dal najkrajšie telo medzi tvormi, obdaroval
ho rozumom, slobodnou vôľou, svedomím a nesmrteľnou dušou, a to každého
tak kráľa ako aj žobráka, tak vzdelaného ako aj jednoduchého kresťana.
Ak sa aj slnko, mesiac, hviezdy otáčajú podľa pre nich neznámych zákonov, ak
hoviadko kráča pred pluhom za pomoci pohoniča, ak sa kameň pohne iba vtedy,
keď ho ruka odhodí alebo noha do neho kopne: tak nerobí rozumom obdarený
človek, ktorý je stvorený k užívaniu slobodnej vôle.  Ten má nielen možnosť, ale
právo a povinnosť uvažovať o správnosti rozkazov svojich predstavených. Môže
uvažovať o tom aký majú cieľ, akým právom boli vydané, aké dôvody k nim viedli.
11
Môže rozmýšľať nad tým, či splnenie rozkazu nadriadeného bude v súlade s jeho
svedomím, či poslúchnutie rozkazu je v súlade so spravodlivosťou a či to neodpo-
ruje Bohu. Veď sme si všetci  ľudia rovní, máme jedného otca, jeden pôvod a jeden
cieľ; všetci máme rovnakú podstatu a teda aj rovnakú hodnotu a dôstojnosť. Po-
stavenie, trón, žezlo, zlato, striebro alebo pastierska palica, chudoba, chalupa –
toto všetko nepatrí k podstate človeka tak ako nepatrí pleva k zrnu, lístie k stromu,
ktoré môže vietor rozviať. Zrno však predsa ostáva zrnom, strom ostáva stromom
a človek človekom. To všetko môžeš človeku zobrať, ale stále ostáva človekom,
ktorý je podobný Bohu a je bratom anjelov. Keď mu však odoberieš slobodu už
prestáva byť človekom, stáva sa poľným zvieraťom a to aj napriek tomu, že sa ob-
lečie do hodvábu a purpuru. Vezmi mu slobodu myslieť a vtedy zavrieš jeho dušu
ako vtáka do klietky, ktorý môže iba to jesť, čo mu iní dajú; vezmi mu slobodu pre-
javu a bude podobným strunám alebo zvonom, ktoré z času na čas vydávajú zvuk,
ktorý neobsahuje v sebe cit a zmysel, vezmi mu slobodu čítania a vzdelávania sa
a ponúkni mu povery a zábavu, ktoré ho síce rozveselia, ale po čase sa mu zunujú;
vezmi mu slobodu viery a náboženstva a zaveď ho toho najkrajšieho chrámu, aby
tam Boha vzýval nie podľa vlastného presvedčenia, ale z prinútenia. Vtedy sa môže
stať, že namiesto Boha začne vzývať dajaký kameň a uvedomme si, že vlastne tu
nebude žiaden rozdiel medzi človekom a kameňom. Prečo? Pretože obaja nie sú
slobodní. Iba sloboda odlišuje človeka od všetkých neživých, nerozumných vecí
a tvorov bez ducha, iba ona je hodnotou a dôstojnosťou človeka.
Ten, kto iného oberá o slobodu, kto ho obmedzuje, utláča, ten si nielenže oso-
buje právo nadradenosti, ale vlastne aj popiera rozdiel medzi rozumnými a nero-
zumnými bytosťami a prehrešuje sa tým vlastne proti ľudskosti.
Celé ľudstvo možno pripodobniť ľudskému telu. Každá neživá a chorá čiastka
tela je chybou a špinou pre celé telo: tak i každý človek, každý utláčaný a neslo-
bodný človek je hanbou nie iba pre seba, ale je urážkou celého človečenstva, pre-
tože všetci ľudia majú právo na dôstojnosť a ich hodnota je nevyčísliteľná. Iba slo-
bodný človek môže byť šľachetným občanom, pretože on dodržiava zákony nie
zo strachu, ale z presvedčenia, on je skutočným veriacim, pretože jeho viera je po-
stavená na jeho presvedčení, pramení z jeho ducha a pravdy. O tom napokon
svedčí aj dnešný text: Nie sme synovia otrokyne to jest otroctva, ale synovia slo-
body. Iba slobodný Jeruzalem, to jest slobodné kresťanské náboženstvo nám dá-
vajú skutočnú slobodu. Toto je tá pravá chvála a koruna rozumnej slobody! A tá
druhá chvála je tejto prvej veľmi podobná. Je to totiž presvedčenie, že sloboda je
základom a podmienkou cnosti. Cnosť musí byť tiež dielom našej slobodnej vôle,
nesmú nás k nej nútiť rozkazy a tresty iných, musí nás k nej viesť naše srdce a naša
duša. Otrok nemôže byť cnostným, pretože nemá slobodnú vôľu. Môže byť iba
poslušným, ale napokon aj k poslušnosti ho musia nútiť násilím. Môže sa vyhýbať
zlu a činiť dobro, ale často nie preto, že sa mu zlo protiví, nie z vrúcnej lásky
k dobru, ale iba zo strachu pred trestom. Jeho skutky a cnosti nemajú tak pre
neho žiadnu cenu, pretože nevyšli z jeho vlastného presvedčenia. Neslobodný člo-
vek môže byť užitočný tak ako niektorý železný nástroj alebo drevená nádoba,
ktorú človek potrebuje iba pre svoje pohodlie; kto by ale povedal o tejto nádobe,
že je cnostná. Môže byť užitočným predmetom, tak ako  prináša človeku úžitok
ovocný strom, ale možno o tomto strome hovoriť ako o cnostnom strome? Ku
cnosti predsa patrí sloboda a slobodná vôľa. Je skutočným kresťanom a ctiteľom
Boha ten, kto sa dve alebo tri hodiny usilovne modlí a navštevuje chrám preto, že
12
to od neho žiada vrchnosť? Je dobroprajným ten, ktorého prinútili obdarovať blíž-
neho, je pokorný, trpezlivý ten, ktorému nedovolia, aby sa vyžaloval so svojich
krívd a bied?
Vidíte, milí priatelia, že tam, kde nie je sloboda, tam nie je ani cnosť. Tak ako
vynútený hriech nie je hriechom, ani vynútená cnosť nie je cnosťou. Boh sa nepo-
zerá na skutky, ale hľadí na srdce, pretože tu sa dobré skutky rodia. Na váhach
Božej spravodlivosti sa nebudú vážiť vonkajšie činy, ale budú sa posudzovať naše
úmysly, vôľa a presvedčenie. A v tejto súvislosti jeden slobodne a s presvedčením
vykonaný čin bude znamenať viac ako desať vynútených cností. Iste, môžeme pri-
pustiť, že aj otrok koná v niektorých prípadoch cnostné skutky: ale tie cnosti sú
nestále a náhodné. Pred očami toho, kto ho zbavil slobody môže vystupovať ako
anjel, oblizuje mu ruky a nohy, ale za jeho chrbtom sa stáva diablom a preklína
ho. Iba sloboda je základom stálej a pevnej cnosti a iba takáto cnosť je skutočná.
Iba tam, kde človek slobodne rozmýšľa o svojej viere, o pravde, o povinnostiach,
zákonoch, o vlasti a národe môže napĺňať svoje srdce cnosťami. Iba tak sú jeho
skutky skutočnými pred očami celého sveta. Naša skúsenosť nás preto učí, že tam,
kde zmizla sloboda prekvitá pokrytectvo, pochlebníctvo a pýcha. Sloboda vždy vy-
chovala veľa mocných, veľkých a šľachetných mužov, ktorých skutky, diela i spo-
mienky na nich tvoria večné hodnoty.
I toto nás presviedča o tom, že práve sloboda je matkou a šíriteľkou všetkých
krásnych umení a vedomostí. Je to pestúnka osvety, priateľka vzdelanosti, jedno-
ducho darkyňa všetkého, čo vedie k životnému šťastiu a čo patrí k ozdobám ži-
vota. Literárna kultúra patrí aj preto všade medzi slobodné umenia, pretože pre-
kvitá iba tam, kde vládne sloboda. Tam, kde sú duch, vtip, rozum, myšlienky iba
otrokmi a väzňami násilníka, ktorý nenávidí svetlo, tam, kde sú spisovatelia za
svoje názory prenasledovaní a kde nie je možné slobodne myslieť, tam rýchlo za-
padne svetlo vzdelanosti, pretože ostrihaním krídel vznešenejším myšlienkam sa
nebude pociťovať potreba rozvíjať ducha, tam spustnú školy, v chrámoch bude
vládnuť povera namiesto pravdy a Písmo sväté zapadne prachom alebo sa jeho ší-
renie celkom zakáže.
Ale veď práve sloboda posúva človeka na vyššiu priečku. Človek získa tisíce prí-
ležitostí na rozvinutie svojich vedomostí, na zušľachtenie svojho srdca, na skul-
tivovanie svojho vkusu a estetického cítenia. Každý sa môže poučiť a môže poučiť
aj iných o pokroku vo vede, v umení a kultúre. Tu si je každá viera rovnaká a rov-
nako je si rovný aj každý jazyk a národ. Tu môže existovať vedľa seba veľa názorov
a riešení, a my máme možnosť zvoliť si tú najlepšiu cestu. môžeme odokryť každý
omyl a blud a každú tmu osvietiť jasným plameňom pravdy. A toto platí nielen
pre občiansku slobodu, ale aj pre slobodu duchovnú.
S Ježišom Kristom sa nespájajú žaláre, ani jeden verš v Písme nehovorí o tom,
že treba násilím nútiť aj tých najväčších modlárov a neznabohov prijať jeho vieru.
Dobre vedel, že väzenie je určené iba pre zločincov, zlodejov a vrahov, ale nie pre
ľudí, ktorí chcú slobodne a podľa svojho presvedčenia vyznávať Boha. On dobre
vedel, že zabiť slobodného ducha je väčším hriechom ako vražda tela, vedel, že
viera je iba tam skutočná a živá, kde panuje sloboda vyznania a presvedčenia. Zo
srdca sa vlieva pravda priamo do srdca, ale akýkoľvek vnútený nápoj je nám vždy
odporný. Tak je to i s duchovným nápojom. Ten, kto nemôže slobodne vyznávať
svoju vieru, často radšej ostáva nepoučeným a bohuprázdnym. Iba priateľ slobody
je priateľom skutočného náboženstva, pretože iba ono odhaľuje svoje tajomstvá,
13
iba ono sa môže ukázať vo svojej božskej podstate. Otrok vidí a pozná iba telo
a odev náboženstva, nerozumie alebo sa bojí sv. Písma: ako teda môže rozoznať,
čo je ľudské a čo božské, čo je pozemské a čo nebeské?
Ak teda chceme ešte lepšie spoznať podstatu slobody tak pripojme k tomu aj
myšlienku, že práve sloboda oslobodzuje náš život. Chudobná sloboda je lepšia
ako bohaté otroctvo. Sloboda a voľnosť znásobujú každú radosť a zmierňujú
každý žiaľ, nesloboda činí pravý opak. Sloboda nás robí ušľachtilejšími, podporuje
dobré vzťahy medzi národmi, vzťahy medzi panovníkom a krajinou, medzi jej
obyvateľmi a priateľmi: nesloboda prináša hmlu a mračná do nášho života, pri-
náša žaloby, vzdychy, krivdy, nespravodlivosť a bezprávie.
Sloboda teda prináša pokoj, nesloboda vojny a rozbroje; sloboda rozjasní člo-
veku tvár, jeho pohľad sa stáva čistým ako modré nebo, nesloboda prináša nemé
ústa sklonené k zemi, trasúcu sa a nejasnú reč.  I preto otrok a nevoľník nie je
nikdy veselý. Dajte človeku na výber. Ponúknite mu na jednej strane k slobode
chudobný odev, málo chleba, slamenú strechu, čistú vodu a na strane druhej mu
k životu v neslobodnom žalári ponúknite veľa peňazí, drahé maškrty, ozdobené
paláce, perly, diamanty. Isteže tomu, ktorému je bližší plný žalúdok, ktorému je
drahšia telesnosť, ten volí túto druhú možnosť. Neslobodný a obmedzený život
však nie je životom, ale bremenom.
Aj historici nás upozorňujú na to, že ľudia často obetúvali život za slobodu
a tí, ktorí stratili nádej na vyslobodenie sa radšej sami zmárnili, radšej z lodí v pu-
tách do mora naskákali, než by si mali vyvoliť život v otroctve. Neslobodnému
a otrokovi totiž vlastne nič nepatrí, nepatrí mu ani jeho vlastná sila, ani jeho čas,
jeho radosti, celý jeho život. Čo si dnes v potu tvári bolestne vyrobil, to mu zajtra
vezme ktosi cudzí. On je iba tieňom toho, kto ho zbavil slobody. nesmie sa z vlast-
nej vôle ani radovať, ani plakať. Aký má vlastne zmysel takýto život? Teraz sami
porozmýšľajte o čo je lepšia sloboda od otroctva, poroby a útlaku!
Iste, niet vzácnejšieho klenotu, vzácnejšej veci v živote. Milujte ju tak ako mi-
lujete vlastný rozum, svedomie a náboženstvo. Pomáhajte jej, rozširujte ju, nie
však použitím meča a cez krviprelievanie. To by totiž nebola sloboda, ale násilie.
Nehľaďte na vlastný zisk a rozširujte ju prostredníctvom múdrych slov, slobodnej
výchovy mládeže, prostredníctvom svojho smelého srdca a šľachetných skutkov.
Nikdy sa nestaňte otrokmi, väzňami a sluhami z vlastnej vôle, pre svoju vlastnú
zaslepenosť, nerozumnú poslušnosť; konajte zo slobodnej vôle, vzdorujte pod-
danstvu, osamostatnite sa doma, v práci ako aj v cirkvi a v náboženstve. Poslušnosť
a sloboda patria k sebe, ale nemožno k nim pripojiť sluhovstvo a zotročilosť.
Buďte úctiví k svojim predstaveným, ale vždy bez podlizovania a ponižovania
sa. Človeku, ktorý sa sám plazí po zemi ako červík vždy hrozí, že ho iní pošliapu.
Majte sa radi a vážte si seba i jeden druhého, veď práve vaša viera vás tomuto učí.
Bez mravnej slobody nie je možná ani občianska ani národná a ani náboženská
sloboda: slobodu však podobne ako cnosť treba dostať do srdca, pretože iba tak
bude nad telom panovať duša. Poznáme dva zákony: jeden je telesný, ktorý vedie
k porobe a druhý pochádza z duše a ten vedie k slobode, ktorú nám ukázal Kris-
tus. A to nás všetkých zaväzuje, aby sme sa nikdy nezaplietli do jarma služobnosti.
Amen.
Z češtiny preložia Eva TKÁČIKOVÁ

14
J o ze f Adám a ť

NA MARGO DUCHOVNÝCH VIED


(poznámka k štatistike)

Hlavnou príčinou úmrtnosti amerických vysokoškolákov – podľa jednej štatistiky,


na ktorú som natrafil pred niekoľkými rokmi – sú, azda neprekvapivo, dopravné
nehody. Druhou najčastejšou príčinou, v tomto prípade skôr najčastejším dôvo-
dom v spomínanej štatistike sú, azda taktiež neprekvapivo, samovraždy, pričom
sa uvádza, že na každú dokonanú samovraždu pripadá až 15 „neúspešných“ po-
kusov. Podľa inej štatistiky jestvujú dokonca rozdiely v samovražednosti študen-
tov vzhľadom na jednotlivé študijné odbory. Vyššie samovražednosť bola preuká-
zaná u študentov prírodných a technických vied, nižšia u študentov humanitných
smerov alebo, aby som použil v tejto súvislosti veci primeranejší názov, duchovných
vied (Geisteswissenschaften). Zdá sa, že študenti duchovných vied, napriek tomu,
že ich vyhliadky do budúcnosti sú viacej ako nevábne, keďže ich uplatnenie sa na
trhu práce, ako nás informujú bezpočetné prieskumy, spravidla poplatné dnes už
globalizovanému „fetišizmu praxe“, je neporovnateľne náročnejšie, sú rezistent-
nejší voči samovražednosti, vykazujú známky vyššej odolnosti voči „nástrahám
života“ či voči „ranám osudu“ nech už v akejkoľvek podobe.
Spoločensko-ekonomické vysvetlenia tu, zdá sa, zlyhávajú. A nehľadám ani psy-
chologické zdôvodnenie vyššie uvedeného javu. To naozaj musím prenechať prí-
slušným odborníkom, hoci pripusťme, je to neraz práve odbornosť – a nič než od-
bornosť – ktorá môže mať v spomínanej úmrtnosti do veľkej miery prsty. Sám
som študoval aj vedy prírodné, aj vedy duchovné a dobre si tak uvedomujem špe-
cifiká, ktoré štúdium oboch z nich so sebou nesie, ako aj nároky, ktoré na človeka
kladie. Dovolím si byť preto aj osobný. Veď práve nároky považujem v tejto súvi-
slosti za rozhodujúce. Skutočne: prírodné a duchovné vedy, každé z nich osobitne
kladú na človeka jedinečné požiadavky, každé z nich vyžadujú od človeka niečo
celkom iné, zasahujú človeka inak, týkajú i dotýkajú sa ho naskrze odlišne.
Duchovné vedy sú preto duchovné, parafrázujúc Hegla, lebo v nich duch spoz-
náva sám seba. Alebo inak, témou duchovných vied je človek v rozmanitosti ľud-
ských výkonov, a teda aj svet, jeho svet, ktorý je bytostne ľudským svetom.
Je nepochybne obrovským prínosom fenomenológie, že v časoch azda najväč-
šieho burácania prírodných vied, v časoch preparovania žitej skúsenosti najab-
straktnejšími kategóriami, v časoch premieňania „živých dejov na mŕtve princípy
a slová“ (M. Rúfus) vyvzdorovala a vo vzdore uchránila pôvodnosť žitého sveta (Le-
benswelt), teda sveta, ktorý je nedeliteľne už vopred, pred každou abstrakciou, pred
každým pokusom rozmeniť ho na drobné, a urobila z neho výsostnú tému; toho
sveta, ktorým človek skôr je, ktorým žije, než o ktorom by iba „vedel“, ktorý je člo-
veku zrozumiteľný len natoľko nakoľko sa človek vo vnútri sveta už nachádza, na-
koľko má na tomto svete – svete inkarnovaných hodnôt, inkarnovaného zmyslu –
účasť. Účasť, ktorá je z inej kategórie, než z akej je vedecké bádanie, ktoré si v záujme
15
metodickej čistoty a objektivity kladie požiadavku nezúčastneného pozorovania,
a ktorá je nevyhnutným predpokladom každého skutočného porozumenia. Rozu-
mieme postavám literárnych diel, ich konaniu, ich pohnútkam, pretože aj my sami
sme postavami príbehov svojich životov, rozumieme ich konf liktom, pretože aj
v nás je živý konflikt, rozumieme ich mnohokrát bezvýslednému hľadaniu, pretože
my sami sme naskrze hľadajúci, chápeme ich otázky, pretože kladú naše otázky, ro-
zumieme ich mukám, bolestiam i kratučkým záchvevom šťastia, pretože sami
trpíme v epizodických zábleskoch úľavy a radosti. Sme schopní porozumieť myš-
lienkam dávnych filozofov či veršom veľkých básnikov, pretože sa obracajú k nám,
k nášmu prežívaniu, pretože sa nás dotýkajú v našej vlastnej situácii, v ktorej jedine
sme schopní porozumieť. Áno, rozumieme im tak a práve tak potiaľ, pokiaľ mô-
žeme, na úrovni doterajších skúseností, terajšej zrelosti, v zornom uhle toho nami
nažitého a prežitého, namysleného a premysleného. Rozumieme im sebevlastne,
po svojom. To, že takéto porozumenie nevyrastá z nevyhnutnosti matematických
axióm či zo záväznosti logických pravidiel, neznamená, že ide o vec názoru či ne-
bodaj ľubovôle; má v sebe svoju nevyhnutnosť, nevyhnutnosť toho, že sme práve
tými, ktorými sme, a nie inými – nevyhnutnosť nášho osudu.
Štúdium duchovného sveta kladie na človeka podstatne iné nároky ako štú-
dium sveta prírodného. Tým nechcem náročnosť štúdia toho druhého nijako spo-
chybňovať. Ide však o náročnosť celkom iného druhu. Len ťažko si dokážeme
predstaviť, že fyzika či biológia sa na človeka obracajú tak, ako filozofia či litera-
túra, že mu adresujú osobnú výzvu, že ho zasahujú bytostne, v tom najhlbšom
jadre jeho života, a vyžadujú od neho rovnako bytostný postoj. Pôvodne som štu-
doval antropológiu a s obrovským sklamaním musím dnes konštatovať, že sme
sa po celé roky tej základnej témy – vyznačujúcej človeka ako človeka – nielenže ne-
dotkli, ale dokonca sme sa tejto témy báli. Mali sme na programe predsa toľko
iných vecí, až sa nám v samotnej mnohosti stratilo z dohľadu to podstatné, to po-
sledné, na čom – v konečnom dôsledku – jedine záleží. Posledné veci, hovorí Hei-
degger jedným dychom v súvislosti s vedou a technikou, sú „smrť a súd“. Úplne
s Heideggerom súhlasím v tom, že veda, ktorá je naším údelom, je výrazom de-
jinného zabudnutia na to posledné, pre ktoré sa nám skutočne cit akosi povážlivo
vytráca. „Načo ti bude geológia, keď budeš umierať?“1, pýta sa Vadima Jefrem Poddujev
na nemocničnom lôžku onkologického oddelenia. Ozaj, načo? „Radšej keby si sa
zamyslel“, pokračuje Poddujev v nadväznosti na Tolstého poviedku, „prečo ľudia
žijú.“2 Mnohé by možno vyzeralo inak, ty sám by si bol iný. Možno.
Alebo ešte inak. Pred niekoľkými rokmi zvíťazila v jednej televíznej ankete
v kategórii veda a výskum istá lekárka vo vopred jasne prehratom súboji s jazyko-
vedkyňou a teologičkou. Keď som sa na jednej z hodín pýtal študentov na ich ná-
zor, na to, aké hlbšie motívy sa za výsledkami ankety môžu ukrývať, iba bezo
zvyšku takmer všetci súhlasili s hlasovaním verejnosti s odôvodnením, že lekári
predsa zachraňujú ľudské životy. Do očí bijúci fakt, nad čím tu premýšľať. No
snáď v najhlbšom zmysle slova, neodpustil som si poznámku, lekári len odďaľujú
nevyhnutné a práve teológ v najrozhodujúcejšej chvíli života dokáže človeku po-
môcť, aby uniesol bremeno vlastnej smrti, porozumel tej „hrôze a svätosti umiera-
nia“ (H. Hesse) a prijal ho za svoje. Je to málo? Hľadieť zoči-voči utrpeniu, vine,

1 Solženicyn, A.: Rakovina. Bratislava: Tatran, 1991, 174.


2 Tamže.

16
vlastnej konečnosti, tragike údelu, celku toho, čo predstavuje nevyhnutnosť ľud-
skej situácie a čo naskrze činí človeka človekom, je to málo?
Zdá sa mi, že štúdium prírodných vied sa riadi tou istou logikou, ktorou sa
riadi samotná veda, objektivitou, a v záujme tejto objektivity si človek už v prí-
pravných rokoch štúdia vytvára svoj (teda nesvoj) objektívny a objektivizujúci prí-
stup (teda odstup). Pokiaľ možno – a pokiaľ nemožno, musíme sa prinútiť –, od-
filtrujme všetky náhodné premenné v podobe toho, čo sme prežili, všetok šum
vlastných prebdených nocí, lások i sklamaní, „mlčaním obíďme psy, mačky a vtáky,
rárohy odložené na pamiatku, priateľov a sny“3 a vydajme sa na cestu „skutočného“
poznania, poznania „bez období“, v ktorom sa ma nič osobne nedotýka a nič
mnou nepohne. Je známym javom, že počas štúdia prírodných vied si osvojujeme
– pre vedu opodstatnené, z hľadiska ľudskosti už menej – objektivistické kritériá
a, žiaľ, presadzujeme ich aj tam, kde sa rozhoduje, kde by sa malo rozhodovať na
základe celkom iného kľúča. A práve cit voči týmto zásadným odlišnostiam u ne-
jedného študenta nebadateľne hrubne, až sa postupne z neho stáva cynik. „Ale
áno, prečo by si študenti medicíny“, pýta sa vo Veku cynického rozumu Sloterdijk,
„na chodbe anatomického inštitútu nezahrali kolky s ľudskými lebkami?“4 Ozaj, prečo
nie? Spomínam si, ako som sa raz ešte počas štúdia zúčastnil súdnej pitvy a ohro-
mený útrobami človeka, ktoré som poznal nanajvýš z učebníc, kládol lekárovi
otázky, čisto technického charakteru a čisto technickým slovníkom o kostrovom
materiáli, o tkanivách a nervoch. Po mnohých rokoch som sa o tento zážitok po-
delil s jedným veľmi blízkym človekom, ktorý na môj vecný naturalizmus odpo-
vedal smutným, priam uboleným pohľadom a so slzami na krajíčku a ja som
zrazu, zahanbený, pochopil. Očisťujúci pocit hanby! Možno naozaj nechýbalo
veľa a mohol som si nikdy ani nepomyslieť, že ten organický materiál na pitevnom
stole, tá znôška tkanív a ten mozog patrili niekomu, kto bol niekomu otcom, nie-
komu synom, manželom, bol to človek a že hoci mŕtve telo, neprestáva byť preto
ľudským telom.
Jedným z najväčších nebezpečenstiev, ktoré na človeka doliehajú pri štúdiu prí-
rodných vied a s ktorým úzko súvisí aj výsledok na začiatku spomínanej štatistiky,
je redukcionizmus, ktorý Frankl nazýva „učeným nihilizmom dneška“ a voči kto-
rému celý život ostro bojoval, pretože práve v ňom identifikoval jeden z hlavných
zdrojov rozširujúceho sa pocitu bezzmyslenosti moderného človeka, jeho existen-
ciálnej frustrácie a prázdnoty; ten redukcionizmus, ktorý je nielen veľkým poku-
šením, ale aj výrazom skôr učenej nevedomosti (docta ignorantia), skôr hlbokého
neporozumenia ako opravdivého poznania. Je pravda, že v objektivistickom, re-
dukcionistickom svete, a teda vo svete zredukovanom na čisto kauzálne vzťahy,
ktoré v našej modernej dobe do veľkej miery prevzali úlohu odteologizovaného
božstva, sa nám môže žiť na prvý pohľad ľahšie; taký svet, v ktorom niet tajo-
mstiev, nanajvýš problémov (T. S. Kuhn) s viac či menej jasným riešením, v ktorom
je všetko v zásade vysvetliteľné, namerateľné, predvídateľné – a čo nie je, to naskrze
nejestvuje, je jednoduché nič (nihil) –, totiž dokonale vyhovuje našej novovekej ob-
sesii ujarmiť náhodu a mať všetky veci „pod kontrolou“. Avšak je svet bez tajom-
stva, bez onoho nevyspytateľného a vysvetliteľného nanajvýš tušením, ktoré si
nenárokuje vedeckú univerzálnosť, ktoré však človeka vpriada do sfér jemu naj-

3 Szymborská, W.: 49 básní. Martin: Q111, 1999, 45.


4 Sloterdijk, P.: Kritika cynického rozumu. Bratislava: Kalligram, 2013, 353.

17
vlastnejších a najbližších, a predsa jemu najskrytejších, najnaliehavejších, a predsa
najnehmatateľnejších, v ktorých sa vecná znalosť stáva hlbokou neznalosťou, po-
menovanie previnením, vymedzenie krivdou, a ktoré sa na človeku, človekom zná-
zorňujú väčšmi tým, ako je, než niečím, čo vecné pozná; je takýto svet bez onoho
„neviem“, ktoré nie je rezignáciou, ktoré je skôr výrazom toho najhlbšieho pozna-
nia, ešte ľudským svetom? Sú veci, ktoré by mali ostať otvorené, ktoré v plodivej
otvorenosti žijú svoj večný život – večný, a predsa život v čase –, ktoré na človeka
schádzajú a naliehajú, azda ako poslanie či volanie, a zjavujú sa na ňom nie ako
to či ono, ale ako celok, ktorým neodmysliteľne je, ktorý mu patrí, a predsa nie
je bezo zvyšku v jeho rukách, ktorému on patrí, a predsa z neho neustále uniká.
Uniesť tento nápor, toto tajomné naliehanie neuchopiteľností a odolávať poku-
šeniu ich zvecňovania znamená žiť v plnosti ľudského sveta, porozumenie kto-
rému vyžaduje niečo celkom iné, niečo podstatovo viac, než je to, s čím sa stretá-
vame v prírodných vedách.
Toto podstatovo viac predstavuje bytostný motív vied duchovných a ich zá-
kladnú tému, v ktorej duch spoznáva sám seba, v ktorej človek spoznáva sám
seba v rozmanitosti svojich výkonov. V celom spektre ľudských výkonov – vo fi-
lozofii, v umení, v literatúre, v dejinách – máme totiž nevyhnutne do činenia
sami so sebou; každá interpretácia je neodmysliteľne spätá s tým, kým vo svojej
neúprosnej pravde som, to, čo vidím, je neodmysliteľne späté s tým, ako sa dívam,
čo vôbec som schopný uvidieť. „[Videl] svet neobyčajne a hlboko“, píše Milena Je-
senská o Kafkovi, „on sám bol neobyčajným a hlbokým svetom“.5 Inými slovami, štú-
dium duchovných vied a s ním nevyhnutne spojený interpretačný výkon ľud-
ských výkonov je v konečnom dôsledku výkonom sebapoznávania, výkonom, pri
ktorom nemôžeme samých seba obísť, uniknúť pred sebou do slonovinovej veže
objektivity a pre ktorý je záväzná jediná pravda, a to opravdivosť; interpretačný
výkon nás spriehľadňuje, prostredníctvom iného vyjavuje našu podobu, v zrkadle
iného objavujeme vlastné kontúry. Áno, identita je dialogická, konštituuje sa vo
vzťahoch k tzv. signifikantným druhým (H. Mead), na pozadí ich výrazov, na po-
zadí ich života. Tam sa rodia naše sny, túžby, ašpirácie, nádeje, tam sa rodíme
my, tam sa rodí naše elementárne porozumenie sebe samým i svetu, v ktorom
prebývame.
Nemôžem v tejto súvislosti nespomenúť Aristotelovu Etiku Nikomachova,
ktorá nechce byť „teoretickým skúmaním“. Kto chce vedieť, „čo je to“ dobro, tomu
Etika zrejme veľa nepovie; je určená predovšetkým tým, ktorí sa dobrými chcú
stať a ktorým konanie ľudských vecí, každodenná prax spôsobuje najväčšie sta-
rosti; tým, ktorí potrebujú pomoc pri hľadaní toho, čo je dobré, ktorí hľadajú
usmernenie k nemu. Tak sú príklady konkrétnych historických postáv – ktorým
práve konkrétnosť dodáva vierohodnosť, živosť, motivačnú silu v miere omnoho
významnejšej, než akú poznáme z abstraktných prikázaní – azda najlepším na-
smerovaním každého, kto je bezradný. Nakoniec, koľkokrát sme si vo chvíli vlast-
nej bezradnosti predstavovali niekoho, ku komu vzhliadame s úctou, akoby bol
v našej koži, koľkokrát sme premýšľali, ako by sa zachoval on sám. A koľkokrát
sme na základe takejto predstavy skutočne aj konali. To nie je iba mechanickým
opakovaním konania iného, opičením sa po niekom, to je v pravom zmysle slova
výkon sebapoznania: tam, kde váhame, kde tápame, tam nie sme si na istom, tam

5 Kafka, F.: Dopisy Milene. Praha: Nakladatelství Franze Kafky, 2001, 288.

18
prosíme o radu či musíme sa poradiť; kde sme odkázaní na pomoc druhého, tam
– narážajúc na vlastné medze – spoznávame svoje skutočné schopnosti i hranice
týchto schopností. Až tam, kde sa vidíme v nejakom vzore, kde nasledujeme niečí
príklad – kráčajúc v ústrety tomu, kým by sme chceli, mali byť – až tam sa stávame
samými sebou.
Spomínam si ako veľké diela z filozofie či z literatúry, s ktorými som, sám ne-
motorný, tvrdo zápolil, predstavovali – podobne ako dobrí učitelia, rodičia, pria-
telia či lásky – práve týchto signifikantných druhých, určité kryštalizačné jadro,
okolo ktorého sa po celé roky ustanovovala a formovala výsledná, hoci vždy pred-
bežná podoba toho, kým dnes som, ako som na ich základe, v ich rukách po-
stupne začínal rozumieť sebe samému, tomu, čo to vlastne žijem. Nezabudnem
na kratučký predhovor z Goetheho Utrpenia mladého Werthera6, ktorý sa mi ná-
hodou dostal do rúk v mladistvom období jednej z veľkých životných bezradnosti
a vďaka ktorému sa možno nejeden človek – v súzvuku s Wertherovým osudom
– cítil na svete trochu menej sám. Vskutku, pre koľkých z nás sa stáva bolesť zne-
siteľnejšou, pretože prežaruje diela veľkých autorov, diela, ukované vo vyhni bo-
lesti, vďaka ktorým sme práve v utrpení mnohí pocítili plnosť života. Nemám na
mysli ani tak o vecné znalosti Aristotela, Kanta či Goetheho, mám na mysli niečo
celkom iné, a síce „byť zasiahnutý duchom“ (K. Jaspers), pocítiť – navzdory všetkému –
, že život sa nevyčerpáva „malými a všednými potešeniami“ (A de Tocqueville), ale že
v ňom ide – zvláštnym, tajomným spôsobom – o čosi viac, to viac, ktoré sa človeku
adresuje ako osobná výzva, osobné volanie, ktoré vznáša bytostný nárok a zaväzuje
ho možnože neraz až do konca jeho dní.

6 „(...) A ty, dobrá duša, ktorá pociťuješ takú istú ťažobu ako on, čerpaj útechu z jeho utrpenia
a nech ti je priateľom táto knižočka, ak ti osud nedal alebo si vlastnou vinou nevieš nájsť nikoho,
kto by ti bol bližší.“ Goethe, J. W.: Utrpenie mladého Werthera. Bratislava: Tatran, 1972, 13.

19
M a no lis An agn ost aki s

BÁS NE

Bolo potrebné

„Pilát mu povedal: Čo je pravda?


Ako to povedal, znovu vyšiel...“
(Ev. podľa Jána)

Bolo potrebné – nebolo potrebné – aby sa na tretí deň


znovuzrodil
(To neznamená, že jedna smrť navyše skracuje
život)
Okrem toho toľko matiek ho trpezlivo čakalo, toľko
žien
Zapletali svoje dlhé vlasy so zriedkavými vôňami
a zlatými ozdobami.
Mlčiac toľké storočia už múdro poznal
nedočkavosť očakávaného
Niečo trvalejšie než sú sny dementované
na svitaní
Niečo čo nazývame Zajtra alebo čo závidíme
susedovi
To čo nám nepatrí a čo objavujeme v
cudzích rukách
Ochotní vždy odmietnuť osobu čo
sa nám odovzdala
Vedel teraz že prišla chvíľa aby sa stal vrúcim
zrkadlom
Obmieňajúc tvary, odrážajúc falošné
predstavenia
Usmievajúc sa hore na lôžkach, ukazujúc
schodnú cestu
Prišla chvíľa tej najtrpkejšej obete: v rukách
múdrych vykrádačov hrobov,
Hysterických prostitútok a nežných detí
Prišla chvíľa – bál sa nám pozrieť
do očí
Veštiac zápor ktorý brázdil vráskami naše
tváre
20
A dopredu do davu vyhodiac svoj
zaprášené šaty
Ponoril do svojej hrude istotu toľkých
storočí čo prichádzali
A trasúc sa otvoril svoje dlane s
odtlačkami po klincoch.

(A tak to skončilo. Nie pre nás čo už bolo


pred časom skončilo
Nadherná a veľkolepá Jediná Chvíľa
Keď pre katom ktorý sa odvážil spýtať ono
“Čo je ...”
On, plný a neporušený, neprehovoril
a vyšiel.)

Každé ráno...

Každé ráno
Rušíme sny
A premýšľajúc staviame slová
Náš odev je hniezdo zo železa
Každé ráno
Zdravíme včerajších priateľov
A noci sa zväčšujú ako harmoniky
- Zvuky, bolesti, mŕtve bozky.

(Nepodstatné
Počítania
– Nič, slová len pre iných.

Kde končí samota?)

A chcelo ešte

A chcelo ešte veľa svetla aby sa rozvidnelo. Avšak


ja
Neprijal som porážku. Videl som
Koľko skrytých klenotov som mal zachrániť
Kolľko hniezd vody udržať uprostred
plameňov.
Hovoríte, vystavujete cudzie rany na
uliciach
Paniku ktorá hrdúsi vaše srdcia ako
zástavu
21
Ste zavesili na balkóny, usilovne ste naložili
tovar
Vaša prognóza zaručená: Mesto padne.

Tam, pozorne v jednom rohu, zhromažďujem po poriadku,


Oplocujem s rozvahou svoje strážne miesto
Vešiam odseknuté ruky na steny, zdobím
S odseknutými hlavami obloky, pletiem
Z odseknutých vlasov sieť a čakám.

Vzpriamený a sám ako prv  č a k á m.

Šach

Poď, zahrajme si.


Darujem ti moju kráľovnú
(Bola pre mňa kedysi milovanou
Teraz už nemám milovanú)
Darujem ti aj moje veže
(Teraz už nestrieľam do svojich priateľov
Zomreli dávno predo mnou)
Ani tento kráľ nikdy nebol môj
A potom toľkí vojaci na čo sú mi?
(Tiahnu vpred, slepí, bez snov)
Všetko aj moje kone ti dám
Len tohto blázna tu si ponechám
Ktorý sa vie len po jednej farbe pohybovať
Preskakujúc z jedného okraja na druhý
Smejúc sa celej tvojej výzbroji
Vchádzajúc do tvojich radov nečakane
Uvádzajúc do zmätku pevné šíky.

A táto partia nemá konca.

Namiesto toho, aby som kričal...

Namiesto toho, aby som kričal a stretával sa


S dedinskými rétormi a šarlatánmi
– Proroci zlých vecí a vizionári –
Keď bol zborený môj dom
A zakopaný hlboko s celým majetkom
(A nehovorím tu o peniazoch a podobnom)
Vydal som sa na cesty sám pohvizdujúc.

22
Bolo to zaiste veľké dobrodružstvo
Avšak mesto horelo tak krásne
Neuchopiteľné ohňostroje vystupovali
Ku krotkému nebu s reklamami
Náhlych smrtí a odpadlíctiev.
O chvíľu sa dostavia i mandáty že
Zhoreli všetky archívy a knižnice
Vitríny novátorstiev a múzeá
Všetky matričné listy o narodeniach
A úmrtiach – takže viac nevedel
Nikto či zomrel alebo či ešte žije –
Všetko má dať dal maklérov
Z verejných domov preukazy dievčeniec
Tlačiarne a kancelárie novín.
Výnimočná noc s konečnou platnosťou a sama
Definitívna (zďaleka nie ako riešenia
V dobrodružnom filme).
Nič už nebolo na predaj.
Takto odľahčený a zbytočný vydal som sa na cesty
Natrafil som na Kláru keď vychádzala
Zo Synagógy a v objatí
Pod mozaikou kríkov
Prešli sme na druhý breh
Bez zeme, fotografií a podobného.

Nič už nebolo na predaj.

Epilóg

Tieto verše sú možno posledné


Posledné posledným čo sa napíšu
Pretože budúci básnici už nežijú
Tí ktorí by hovorili zomreli všetci mladí
Ich smutné piesne sa stali vtákmi
na nejakom druhom nebi kde žiari cudzie slnko
Stali sa divokým riekami a bežia k moru
A ich vody už nemôžeš rozoznať
V ich smutných piesňach vyklíčil lotos
Nech sa zrodíme v jeho šťave my mladší.

Preložila Mária KOZELNICKÁ

23
M a no lis An agn ost aki s ( 19 2 5 – 2 0 0 5 )

Manolis Anagnostakis patrí do prvej povojnovej generácie básnikov zaraďovaných


do skupiny politických básnikov; neskôr mu literárna kritika prisúdila príslušnosť
k básnikom-existencialistom. Narodil sa v Solúni, kde vyštudoval medicínu. V ob-
dobí okupácie Grécka (1941–44) bol členom celogréckej mládežníckej organizácie
za oslobodenie (tzv. ENOP), v roku 1943 bol väznený, zakrátko prepustený na slo-
bodu. Politicky zostal aktívny aj v období občianskej vojny (1946–49), v roku 1948
ho zatkli a bol odsúdený na smrť. V rámci všeobecnej amnestie ho v roku 1951 pre-
pustili na slobodu. V rokoch 1955–56 žil vo Viedni, neskôr sa po návrate do Grécka
v čase vojenskej diktatúry (1967 – 1974) sa opätovne politicky aktivizoval. V roku
1978 sa natrvalo usadil v Aténach.
Básne Manolisa Anagnostakisa sú autentickou kronikou duchovnej tragédie po-
kolenia, ktorej dospievanie a následne pod tlakom okolností predčasné dozrievanie
spadá do obdobia druhej svetovej vojny. Tragédiu tejto generácie a smútok jej du-
cha vyrozprával v zbierkach Epochy, V zátvorkách a Pokračovania.
Vcelku jeho dielo pozostáva z dvoch základných okruhov: Epochy a Pokračovania.
Každý okruh sa skladá z troch častí. Epochy istým spôsobom predstavujú básnickú
kroniku, ktorá hovorí o troch obdobiach – okupácii, zatknutí básnika a období po
jeho prepustení na slobodu. Pokračovania nadväzujú na predchádzajúci okruh,
predstavujú však obmenené duševné prielomy na inej životnej úrovni od chvíle, keď
sa s každodennosťou dostavili isté odlišnosti.
Poézia je pre neho poľom, alchýmickým pokusom, kde sa pokúša analyzovať
udalosti, situácie a pocity, nie v zmysle umenia pre umenie, ale umenia pre život
a spravodlivosť. Sústredil sa na obsah, to však neznamená, že tento obsah nemá
formu alebo že by bol opomínaným. Sú opomínané len jeho autonómne a druho-
radé prvky. Forma tu funguje ako záprah a ťažisko obsahu.
Jeho tvorbu charakterizuje prozaickosť, príkre a sarkastické postavenie vedľa
seba protikladných tematických prvkov a nálad, dialogický tón, ktorý začína od
náčrtu spoludiskutujúcich, a prechádza ku skutočnému dialógu alebo k spomienke
na dialóg či jeho pripomienke, náznaky a odtiene hrôzy v niektorých opisoch, čer-
panie z biblických tém a ich premena na politickú alegóriu, motív prežijúceho na

24
zdevastovanom a opustenom mieste, absolútna istota, že boj nikdy nekončí ani
v prípade definitívnej porážky, Jeho básne sú viacvýznamové a v tomto zmysle ho
často kritizovali za nejasnosť a hmlistosť básnickej výpovede. 
Anagnostakis si pre svoje poetické vyjadrenie vybral voľný verš. Ide  o svojrázne,
dlhé verše, ktoré sa tiahnu od bodky k bodke a pokrývajú každý jednu periódu alebo
dve. Charakteristikou jeho verša je obšírnosť nezávislá na počte slabík, ktorá sa
rozťahuje po šírke celého významu a končí v súlade s pauzou, ako si to vyžaduje
hovorené slovo. Básnik súčasne používa preskoky, takže význam je prostredníctvom
syntaktického toku prenášaný z jedného verša do druhého. Preto je poézia Mano-
lisa Anagnostakisa predovšetkým poéziou rozprávačskou, používa rétoriku hovo-
reného slova, ktorá si žiada pauzy medzi významovými celkami, ale znesie aj sú-
stavný monologický tok, ktorý má blízko k rétorickému pátosu.
Ide nepochybne o poéziu dramatickú, plnú duševných a morálnych zrážok, ideo-
logických vzopätí až extáz a ochabnutí až priem zbabelosti. Anagnostakis zanietene
a nemilosrdne bojuje, aby podporil v sebe čokoľvek, čo by udržalo živú jeho sú-
stavne sa otriasajúcu vieru v pozitívnu koncepciu sveta a usporiadania vecí. Bojuje
zúfalo, aby sa presvedčil, že nepochybuje, že nikdy nepochyboval, že všetko to sú
len zanedbateľné reziduá. Túto jeho „agóniu“ azda najvernejšie odzrkadľujú slová:
Ukážte mi cestu, nech silno uverím a umriem! Niektoré z jeho básní boli zhudobnené vý-
znamnými skladateľmi ako Mikis Theodorakis a Fanis Mikrutsikos.
Manolis Anagnostakis bol aj literárnym kritikom. V roku 1980 pod pseudony-
mom Manusos Fassis vydal zbierku satirických básní s metrickým veršom Detská
Múza.
V roku 1990 vydal antológiu gréckej poézie so zameraním sa na menej význam-
ných a menej známych gréckych básnikov.

Básnické zbierky (1945 – 1971):


Epochy I (1945), Epochy II (1948), Epochy III (1951).
Zátvorky (1956) – básne, ktoré boli zložené pred básnickou zbierkou Epochy III, avšak vyšli
tlačou až v roku 1956.
Pokračovanie I, Pokračovanie II, Pokračovanie III (1954 – 1962).
Cieľ (1970).

Mária KOZELNICKÁ

25
Em il V išňov s ký

SPY TOVANIE SA NA (HODNOTU)


ČLOVEKA: OT VORENÉ OTÁZKY 1

Akú hodnotu má človek pre druhého človeka? Akú hodnotu majú dnes ľudia pre seba
navzájom? Akú hodnotu má ľudský život v súčasnej info-techno-kultúre?
Vieme veľmi dobre, že v ľudských dejinách boli časy, keď sa hodnota človeka
rovnala cene toho, čo sa dalo vyrobiť z jeho fyzického tela: z vlasov deky, ponožky
či plstené papuče; zo zubných protéz šperky alebo gombíky; z kostí mydlo či hno-
jivo a z kože topánky, kabáty, obaly na knihy… A tiež časy, keď sa hodnota človeka
rovnala len tomu, čo dokázal vyrobiť holými rukami v takmer neživotných pod-
mienkach. Ako veľmi by som chcel veriť, že táto doba, keď hodnota človeka pre
človeka nebola iba nulová, ale priamo mínusová, negatívna, sú nadobro preč!
Doba, na ktorú sa Primo Levi spytoval otázkou: Je to ešte človek? No aj v tých časoch
to boli celkom konkrétni ľudia s obludnou mocou, čo rozhodovali o hodnote
druhých ľudí, o hodnote ich života a smrti, a považovali to za „prirodzené“
a „správne“. Boli to „tiež ľudia“ – zamaskované „obludy v ľudskej koži“ –, čo si
doma pestovali svojich „miláčikov“, zvieracích či ľudských; ľudia, ktorých vedomie
hodnotydruhých nijako netrápilo. Trúfam si povedať, že takéto hodnotové vedomie
(a svedomie) jednoducho nemali. Ich zmýšľanie o človeku muselo byť takisto ob-
ludné. 
Otázku môžeme položiť aj takto: Čo znamená človek pre človeka? Alebo v starom
antickom podaní: čím je človek človeku? Odpovedí sa núka neúrekom: človek člo-
veku vlkom, nepriateľom, konkurentom… Alebo bratom, priateľom, partnerom… Či do-
konca bohom – ako mienili Seneca i Feuerbach, ale aj Comte.
Sigmund Freud, ktorý nevedel abstrahovať od biologickej stránky človeka, sa
nemaznal: „Rádi ovšem popíráme skutečnost, že člověk není mírnou, lásky po-
třebnou bytostí, která se dovede bránit nejvýš v případě napadení, ale že má ve své
pudové výbavě i mocný podíl agresivních sklonů. Následkem toho znamená pro
něho jeho bližní nejen potenciálního pomocníka a sexuální objekt, ale též pokušení, aby na
něm uspokojil svou agresivitu, aby bez náhrady využil jeho pracovní sílu, aby ho bez jeho
svolení sexuálně zneužil, aby se zmocnil jeho majetku, ponížil ho, způsobil mu bolest, aby
ho mučil a usmrtil (kurzíva E.V.). Homo homini lupus? Kdo se odváží po všech zku-
šenostech života a dějin tuto větu popřít?“2 Podobne Erich Fromm: „Člověk je je-
diný živočích, který může zabíjet a poškozovat jedince vlastního druhu, aniž by
z toho měl nějaký biologický nebo ekonomický úžitek.“3 A do tretice Konrad Lo-
renz: „Člověk je z pochopitelných důvodů obzvlášť vystaven špatným vlivům vni-

1 Text vznikol v rámci témy „Spiritualita jako determinanta zdraví“ na Institutě sociálního zdraví
(OUSHI), Univerzita Palackého, Olomouc.
2 Freud, S.: O člověku a kultuře, Praha: Odeon, 1989, s. 353.
3 Fromm, E.: Anatomie lidské destruktivity, Praha: NLN, 1997, s. 221.

26
trodruhové selekce. Ovládl všechny nepřátelské síly svého mimodruhového pro-
středí jako žádný živočich před ním. Vyhubil medvěda a vlka a je nyní skutečně
svým jediným nepřítelem – Homo homini lupus…“4 Teda človek pre človeka objektom
pokušenia, agresivity, zneužitia, ovládnutia, vlastnenia, poníženia – jednoducho
predmetom manipulácie s cieľom vyťažiť jeden z druhého všetko, čo mu si navzá-
jom dovolia. Neľútostne, bezhranične. V takom prípade sa človek ako predmet
druhého človeka stáva zdrojom jeho existencie, bohatstva, expanzie… Dávno to po-
chopili všetci dobyvatelia, keď namiesto zabíjania svojich obetí začali z nich robiť
svojich otrokov. Človek človeku otrokom, vazalom, sluhom…, živým hovoriacim ná-
strojom. Dávno to pochopil aj Immanuel Kant, keď nástojil na svojom katego-
rickom imperatíve, podľa ktorého má byť človek človeku účelom, a nikdy nie iba pro-
striedkom.5 Napriek tomu inštrumentalizmus, t. j. postoj človeka k druhému človeku
ako k nástroju vlastných chúťok, ambícií a plánov sa stal dominantnou črtou
osvietenského rozumu a všetkých jeho dedičov.

À propos, rozum!
To platónske „božské svetlo“ v človeku! Ona aristotelovská differentia specifica,
vďaka ktorej sme animal rationale! Tá karteziánska záruka istoty poznania, ona
kantovská záruka ľudskej zrelosti a svojprávnosti! Sapere aude! Lenže kam nás do-
viedol rozum v našich dejinách? Čo možno ešte od neho očakávať v našej „ére
post-pravdivosti“? Akú má silu v „bláznivej dobe“?6
To, že „vek rozumu“ v sebe skrýva zásadnú chybu, postrehli ako prví už jeho
súčasníci – romantici na čele s ich „otcom“ J.-J. Rousseauom, keď spoznali, že sa
tu nenastoľuje nijaký „vek srdca“. A, samozrejme, Nietzsche, ktorý naplno odkryl
spojenie rozumu a moci. Moderný racionalizmus je inštrumentálny skrz-naskrz,
ako ho opísali Horkheimer a Adorno vo svojej „dialektike osvietenstva“, vedúcej
k novým formám „civilizovaného barbarstva“, pretože „rozum sám se stal pouhým
pomocným prostředkem všeobjímajíci hospodářské aparatury. Slouží jako uni-
versální nástroj, který sa hodí ke zhotovování všech ostatních nástrojů… Konečně
se naplnila stará ctižádost rozumu – být čistým orgánem účelů“.7 Tento rozum je
tiež utilitaristický a byrokratický, ako ho charakterizoval M. Weber, ba čo viac mo-
derná racionalizácia spoločnosti vytvára „železnú klietku“ sociálnych noriem vo
všetkých sférach života, z ktorej takmer niet úniku.8 Post-osvietenský rozum sa
zvrhol na neo-cynický rozum, ako ho opisuje Sloterdijk, pretože jeho pôvodné in-
tencie sa nikdy nenaplnili práve vďaka tomu, že sa ukázala jeho mocenská inštru-
mentálna povaha.9 Vo svojej seba-totalizácii sa racionalistický inštrumentalizmus
stal koreňom hlavných katakliziem ľudstva v 20. storočí, z ktorých tieňa sme ne-
vystúpili dodnes. Tie sa tiež diali v mene rozumu, vykliešteného a okliešteneného
o všetku ľudskosť, uznávajúceho len svoju vlastnú autoritu a hodnotu. Vek ro-
zumu nepriniesol vek humanity, pretože rozum nie je to, čo nás robí humánnymi

4 Lorenz, K.: Takzvané zlo, Praha: Mladá fronta, 1992, s. 43.


5 Kant, I.: Základy metafyziky mravov, Bratislava: Kalligram, 2004, s. 57.
6 Mnohí dnes vidia záchranu v tzv. kritickom myslení. Pozri napr. Markoš, J.: Sila rozumu v bláznivej
dobe. Bratislava: N Press, 2019.
7 Adorno, T. W., Horkheimer, M.: Dialektika osvícenství, Praha: Oikoymenh 2009, s. 41.
8 Weber, M.: K metodológii sociálnych vied, Bratislava: Pravda, 1983, s. 357-358.
9 Sloterdijk, P.: Kritika cynického rozumu, Bratislava: Kalligram 2013.

27
ľudskými bytosťami. Sme v situácii, keď hodnotové vedomieje takmer úplne vy-
prázdnené a zredukované na „techno-vedomie“.
„Korunu“ všetkému nasadzuje súčasný dataizmus, ktorý anticipovali už spomí-
naní Adorno a Horkheimer, keď písali o formalizácii rozumu, pre ktorý „sa číslo
stalo kánonom“: „Různorodé činí srovnatelným tím, že je redukuje na abstraktní
veličiny. Co není vyjádřeno v číslech, tedy nakonec v jednotce, to se pro osvícenství
stáva zdáním a moderní positivismus to odkazuje do básníctví. Jednota zůstáva-
heslem od Parmenida až po Russella. To vybízí ke zrušení bohů a kvalit.“10 Osvie-
tenstvo „stotožnilo myslenie s matematikou“: „Myšlení se zvěcňuje k samočinne
probíhajícimu, automatickému procesu, soupěřícímu se strojem, který samo vy-
tváří, takže tento stroj může nakonec myšlení nahradit… Matematická procedura
se stala téměř rituálem myšlení.“11 Podľa dataizmu „všetko je algoritmus“, takže
o hodnote všetkého rozhodujú dáta, ba „veľké dáta“, pretože „čím viac dát, tým
lepšie“ ; a štatistika je vedou č. 1.12 Presvedčenie, že „všetko sa dá merať“ – a čo sa
nedá merať, „nemá hodnotu“ – dominuje. Podľa historika Harariho, autora sve-
tových bestselerov, dataizmus tvrdí nielen to, že vesmír pozostáva z toku dát
a hodnota každého javu alebo entity je určovaná ich príspevkom k spracovaniu
dát, ale aj to, že celý ľudský druh môžeme interpretovať ako jeden systém spraco-
vania dát, v ktorom jednotliví ľudia slúžia ako jeho čipy. Dataizmus ako „nábo-
ženstvo dát“ môže podľa neho nahradiť humanizmus. Keď raz systémy Veľkých
dát budú človeka poznať lepšie, než sa pozná on sám, autorita prejde z ľudí na al-
goritmy. Algoritmy sú aj podstatou organizmov – ľudské bytosti, žirafy, vírusy sú
len algoritmy. Od počítačov sa líšia len tým, že sú to biochemické algoritmy, ktoré
sa vyvinuli evolučne prirodzenou selekciou počas miliónov rokov. To vedie k moci
a tyranii metriky.13 Hlavným ideologickým motívom tohto trendu je premena dát
na finančné jednotky pomocou kalkulu a „algoritmu zisku“.

Inteligencia ako kľúč?


Niektorí (napr. John Dewey a evolucionisti) navrhli namiesto rozumu hovoriť
o inteligencii. Na základe toho sa rozvinul celý systém kognitívnych vied a štúdium
inteligencií od sexuálnej cez emocionálnu až po etickú a sociálnu. Nepochybne,
inteligencia je širší a možno aj lepší pojem. Inteligencia je prírodný jav a človek ako
prírodná bytosť ju uplatňuje a rozvíja vo svojej evolučnej adaptácii. Možno pove-
dať, že evolúcii inteligencie vďačíme za svoje prežitiei za svet, ktorý sme vytvorili.
Naša inteligencia je kvintesenciou kozmickej účelovosti, ktorej sa chceme podobať,
Chceme ju kopírovať. Na základe toho sme dospeli k predstave, že príroda je
účelná, nič nerobí zbytočne, neplytvá, čo však môže byť len naša antropomorfná
racionalizácia. Neplytvať totiž znamená neničiť – alebo ak, tak potom každé niče-
nie (napríklad katastrofa, kataklizma) musí mať tiež nejaký účel – v ľudskom ja-
zyku zmysel. Takto predsa musí fungovať inteligentné bytie, ktoré sa zachováva
a nelikviduje samo seba. Inteligencia znamená sebazáchovu, ktorej je podriadený
aj každý rozvoj – v ľudskom jazyku pokrok. Za opak inteligencie považujeme hlú-

10 Adorno, Horkheimer: c. d., s. 21,


11 Adorno, Horkheimer: c. d., s. 37.
12 Pozri Lohr, S.: Dataism. New York: Harper Business, 2015.
13 Kriticky o tom píšu: Beer, D.: Metric Power. New York: Palgrave Macmillan, 2016; Muller, J. Z.: The
Tyranny of Metrics.Princeton: Princeton University Press; Mau, S.: Metric Society. Cambridge: Polity,
2019.

28
posť a primitívnosť a za jej vrchol genialitu, a to zvlášť vo vedo-technickej podobe.
Padáme pred ňou na kolená. Keď to videl staručný Heidegger, vo svojom posled-
nom interview v roku 1976 sa zdesil a vyhlásil: „Už iba nejaký boh nás môže za-
chrániť“: „Všechno funguje. To je na tom právě to děsivé… že technika člověka stále
více odpoutává od Země a vykořeňuje ho. Nevím, zda jste byli zďěšení vy, ale já jsem
byl rozhodě zděšen, když jsem viděl ty snímky, jak vypadá Země z Měsíce. Nepo-
třebujeme na to žádnou atomovou bombu, vykořenění člověka už tu je. Máme už
jen čistě technické vztahy. To už není žádna Země, na čem člověk dnes žije.“14
Do tejto techniky a technológie ako nástrojov našej moci vyúsťuje naša inteli-
gencia. Vďaka tomu nadobudla ilúziu o sebe samej, o tom, že môže „transcendo-
vať“ pozemskú prírodu, ísť za jej hranice, keď zužitkuje jej vlastné „zákony“ pre
seba a bude vytvárať to, čo prírodná inteligencia pred človekom nevytvorila (po-
čítače nerastú na stromoch ani v zemi). Dokonca sa nám to môže javiť ako „po-
kračovanie prírody inými (umelými) prostriedkami“, veď človek predsa z prírody
vyšiel a všetko, čo robí, je možné len v hraniciach prírody. Kvintesenciou toho je
súčasná posadnutosť tzv. umelou inteligenciou, na základe ktorej transhumanisti
a ich stúpenci celkom vážne zamýšľajú dospieť do „bodu singularity“ a techno-
logicky „prekonať človeka, ako ho poznáme“ v mene jeho „vylepšenia“.
Ľudská inteligencia nie je iba kľúčom k riešeniu ľudských problémov – veľmi
mocným a efektívnym –, ale aj problémom samým. Môžeme svoju inteligenciu
nejako „ovládnuť“ či aspoň usmerniť, aby nás neohrozovala, alebo je to „fatálna“
prírodná (nadľudská, metafyzická) sila (podobne ako schopenhauerovská meta-
fyzická vôľa), voči ktorej nič nezmôžeme? Je inteligencia mimo etiky, mimo „dobra
a zla“? Jej úlohou je len reorganizovať svet tak, aby fungoval a zachoval sa bez
ohľadu na dobro človeka, resp. dobro človeka treba vidieť v niečom úplne inom
než doteraz, napríklad v jeho technických možnostiach „prekonávať“ fyzikálne
(a fyzické) obmedzenia (príkladom môže byť letectvo alebo virtuálna realita)? Kto
v takomto „umelom“ svete potrebuje etiku a ľudské hodnoty? Kto potrebuje ži-
vého človeka?
Potrebujeme zrejme iný pojem, teda pochopenie inteligencie a jej začlenenie
do hodnotového vedomia. Inteligencia sama osebe nie je tým, čo nás robí humán-
nymi ľudskými bytosťami. Inteligencia má svoju logiku, ale nemá cit ani etiku, ak
ich jej nedodáme. Ak je technológia nástroj, ku ktorému hľadáme vhodné ciele,
tak aj inteligencia je len nástroj, podobne ako racionalita. Inteligencia, racionalita
a technológia potrebujú ľudské ciele, aby ich naplnili. 

À propos, transhumanizmus!
Súčasný človek sa vydal na cestu posthumanizmu, ba až transhumanizmu, pre
ktorý je technológia rozhodujúcim nástrojom riešenia všetkých problémov.
Otázka, čím je človeku život, je takmer nezaujímavá, pretože vďaka biotechnoló-
giám údajne dokážeme ovládnuť a transformovať sám fenomén života tak, že bu-
deme môcť rozhodovať o jeho kvalite, dĺžke, podobe i charaktere. Život ako feno-
mén vrátane ľudského života prestáva byť tým najvzácnejším. Vo víziách
transhumanistov sa stáva predmetom takmer bežnej manipulácie.
Ak si niekto myslel, že postmoderna skončila, je na omyle. Zdá sa, že bola len
predstupňom, predfázou ďalšieho post-, ba dokonca trans-. Veda v spojení s tech-

14 Heidegger, M.: „Už jenom nějaký bůh nás může zachránit“.Praha: Oikoymenh, 2012, s. 33, 31.

29
nológiou mimo hodnotových rámcov je už celkom nepokryte „ľudská hra na bo-
hov“. Posledným slovom, ktoré hovorí o tejto situácii globálne, je „antropocén“
– vek človeka,15 resp. nový „axiálny vek“.16
Transhumanizmus je verziou posthumanizmu, ktorá veľmi dobre zapadá do
info-techno-kultúry a pre ktorú je globálny neoliberálny kapitalizmus nielen eko-
nomicko-politickým rámcom, ale aj hybnou silou. Transhumanizmus ako ideológia
a praktické hnutie za technologické prekonanie, resp. elimináciu ľudských limitov
a rozšírenie ľudských možností (zdravie, život, fyzické a duševné schopnosti atď.) je
najradikálnejším smerom, usilujúcim o „posthumánnu budúcnosť“. Transhuma-
nisti prorokujú, že človek, ako sa vyvinul v priebehu prírodnej a kultúrnej evolúcie,
dospieva vďaka exponenciálnemu technologickému pokroku do „bodu singula-
rity“,17 v ktorom sa zmení na kvalitatívne inú, údajne dokonalejšiu a neporovnateľne
rozvinutejšiu „transhumánnu bytosť“ (kyborga). Podľa tohto proroctva, medzi
rokmi 2005 a 2050 sa má objaviť nadľudská inteligencia a skončiť „ľudská éra“.18
Jednu z prvých definícií transhumanizmu sformuloval britsko-americký filo-
zof Max More, vydavateľ časopisu Extropy Magazine (od 1988) a zakladateľ Ex-
tropy Institute (1992): „Transhumanizmus je súbor filozofií, ktoré sa usilujú viesť nás
k posthumánnej situácii. Transhumanizmus má veľa spoločných prvkov s humanizmom
vrátane uznávania rozumu a vedy, oddanosti pokroku a hodnoty ľudskej (alebo transhu-
mánnej) existencie v tomto živote... Transhumanizmus sa líši od humanizmu v uznávaní
a anticipovaní radikálnych zmien v prirodzenosti a možnostiach nášho života, ktoré pri-
nášajú rôzne vedy a technológie…“.19
V súčasnosti predstavuje transhumanizmus rozvinuté hnutie, v ktorom mô-
žeme celkom zreteľne rozlíšiť dve vetvy: 1. technicko-kybernetickú a 2. bio-inži-
niersku. K prvej vetve patrí okrem „singularistov“ Vernona a Kurzweila americký
počítačový vedec, robotik a futurológ Hans Moravec, nadšený autor myšlienky
„stiahnutia mysle do počítača“ (mind uploading). K predstaviteľom druhej vetvy
okrem Bostroma patria viacerí, ktorí spoločne rozvíjajú ideu „vylepšovania člo-
veka“, ale aj anglický filozof David Pearce s jeho víziou „inžinierstva raja“, inšpi-
rovaného filozofiou utilitarizmu či americký filozof Mark Alan Walker s jeho
predstavou „bio-šťastia“, založeného na možnosti ovplyvňovať ho biochemicky.
Základné idey transhumanizmu môžeme zhrnúť do týchto piatich: 1. Idea bio-
logickej transcendencie: prekonanie prirodzeného života a jeho limitov; 2. Idea
univerzálnej technologizácie: technológia ako riešenie všetkých ľudských problé-
mov vrátane problému smrti; 3. Idea vylepšovania človeka: človek sa nevyhnutne

15 Pozri napr. Raffnsře, S.: Philosophy of the Anthropocene: The Human Turn. New York: Palgrave Mac-
millan, 2016.
16 S týmto konceptom prišiel Karl Jaspers ešte v roku 1949.
17 Kurzweil, R.: The Singularity Is Near: When Humans Transcend Biology. New York: Viking Books, 2005.
18 Počiatky transhumanismu siahajú do konca 1970-tych rokov, keď americký akademik Fereidoun
M. Esfandiary (1930–2000), známy pod menom „FM-2030“ začal spolu s dizajnérkou a teoretičkou
umenia Natashou Vita-More (1950–) organizovať stretnutia transhumanistov vLos Angeles.  Ne-
stavali však na zelenej lúke, pretože už dávno predtým prichádzali s podobnými myšlienkami o
tom, že aplikácia vedy prekoná ľudské hranice, britskí vedci John B. S. Haldane a John D. Bernal
(1901–1971). Samotný termín „transhumanizmus“ zaviedol britský evolučný biológ Julian Huxley
(1887–1975) v stati s rovnomenným názvom z roku 1957, kde napísal, že „človek zostane človekom,
ale transcenduje sám seba prostredníctvom uskutočnenia nových možností svojej prirodzenosti“.
19 More, M. 1990. Transhumanism. Towards a Futurist Philosophy. Dostupné na internete:
https://web.archive.org/web/20051029125153/http://www.maxmore.co m/transhum.htm

30
musí, nielen dobrovoľne môže zdokonaľovať; 4. Idea singularity: radikálny tech-
nologický pokrok privedie k superinteligencii; 5. Idea umelého života: umelá in-
teligencia a kyborgizácia privedú človeka k nesmrteľnosti.    

Kultúra ako liek?


Človek je (podľa jednej verzie jeho sebainterpretácie – evolučnej) prírodná, biolo-
gická bytosť; živočích, zrodený prírodou. Treba preto vedieť, čo je príroda, čo sú
prírodné bytosti a čo z tohto faktu vyplýva. Na začiatku sú pudy a inštinkty, ktoré
nemožno vymazať ani potlačiť a je veľkou otázkou, nakoľko sa dajú kultivovať.
Sú dva základné významy tohto faktu prírodnosti človeka: 1.etologický –vrodené
pudy a inštinkty ako faktory správania; 2. ekologický –závislosť na prírodnom pro-
stredí Zeme. Prvý faktor chce ľudstvo korigovať výchovou, druhý spoločnosťou,
čo sú dva základné prvky kultúry – kultúra správania a kultúra životného pro-
stredia. Dôkazom našej prírodnosti, biologickosti aj animálnosti a jej významu
je to, akú dôležitosť pre život každého má potrava, zdravie, ochrana, životný režim,
spánok atď. Teda všetko, čo je nutné k zachovaniu a udržaniu života, hoci len
v jeho holej podobe ako predpokladu akýchkoľvek ďalších výkonov. Jednoducho
ide o život ako hodnotu a moderná kultúra a civilizácia sa od tejto hodnoty ne-
bezpečne odkláňa, ba dokonca balansuje na hranici jej negácie. Človek sa však
svojej prírodnosti nikdy nezbaví, nikdy jej neunikne tak, ako neunikne z prírody.
Všetky pokusy uniknúť od prírody a z nej či ju zatieniť, prekonať alebo si pred
ňou zatvárať oči, sú márne a falošné. Sú prejavom toho, že príroda je mocná a člo-
vek je voči nej slabý na to, aby ju poprel, znegoval. 
Lenže človek nie je len biologická bytosť. Presnejšie, je to zvláštna biologická by-
tosť, ktorá nežije iba v biologickom slova zmysle, ale svoj život si aj uvedomuje,
reflektuje, ba tvorí. A to tak, že tvorí svoj ľudský modus videndi – v najširšom zmysle
slova kultúrny. Človek je zvláštna biologická bytosť, ktorá na to, aby v prírode žila
a prežila, vytvára kultúru. Sme tak kultúrne, ako aj biologické bytosti, ba práve
v tom spočíva naša nevyváženosť, vnútorné napätie medzi tým, čo je nám gene-
ticky dané, a tým, čo sami počas života získavame a vytvárame. Nietzsche to vyja-
dril takto: „Človek je povraz natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom – povraz
nad priepasťou.“20 Nádejou človeka by mohla byť kultúra, keby mohla byť čistou
humanitou, nielen kultiváciou zla, ale aj tvorbou dobra. Ako však dobre vieme,
okrem „kultúry života“ existuje aj „kultúra smrti“, okrem „kultúry povinnosti“
aj „kultúra hanby“ a okrem „kultúry zodpovednosti“ aj „kultúra výkonu“. Vlastne
všetko, čo sme my, ľudia, vytvorili, je naša ľudská kultúra vrátane kultúry vojen,
zabíjania, ničenia, vraždenia, plynových komôr a gulagov. Je to tiež kultúra inter-
netu, konzumu, absurdity… Je to kultúra ľudskej moci, usilujúca o ovládnutie
všetkého, čo sme nevytvorili: život, prírodu, vesmír, seba samých… Josef Šmajs ho-
vorí ani nie o parazitujúcej kultúre na prírode, ale priamo o predátorskej kultúre,
nepriateľsky zameranej voči svojmu vlastnému prírodnému telu, z ktorého
vyrástla: „Naše předátorská kultura už témeř jedno století vede krutou nevy-
hlášenou válku se Zemí, druhový existenční zápas se širšiím a mocnejším př í-
rodním systémem, který bez radikální změny své strategie nemůže vyhrát.“21

20 Nietzsche, F.: Tak vravel Zarathustra, Bratislava: Iris, 2002, s. 10.


21 Šmajs, J.: O smirovani kultury s prirodou. Ctyri rozhovory a tri dokumenty, Brno: Milos Vavru a Masa-
rykova univerzita, 2014, s. 00.

31
Čo je teda kultúra? Stratégia ľudskej bytosti vymaniť sa z prírody cestou inte-
ligencie? Výtvor ľudskej prírodnej bytosti, ktorá chce takto poprieť samu seba?
Kultúra ako čisto neprírodný umelý svet, ale ako lepší svet a človek ako kultúrna
bytosť ako lepšia bytosť než človek ako prírodná bytosť? Snaha generálne sa trans-
formovať z prírodnej bytosti na čisto kultúrnu bytosť, v ktorej by už nezostala
ani štipka prírodnosti a všetko by bolo len inteligentnou konštrukciou, pretvore-
ním každej animálnosti: kultúrnosť, kultivovanosť, vychovanosť, jemnosť, ušľach-
tilosť atď.
Kľúčová otázka je, čo kultúra preberá a rozvíja z prírody a čo v nej popiera. Al-
ternatíva „kultúra proti prírode“ alebo naopak nič nerieši.  

Odkiaľ zlo?
Čo človek robí človeku a prečo? Čo je schopný urobiť človeku? Z čoho to vyplýva
a čím je to dané? Napríklad odťať hlavu a ešte ju vystavovať pred celým svetom?
Na obdiv čoho? Vlastnej krutosti či hnevu? Moci či zvierackosti? Je to čistá ani-
malita alebo animálna kultúra? A kedy, za akých okolností je človek toho
schopný? Keď ho druhý človek dotlačí do bezvýchodiskovej situácie? Keď mu
nedá možnosť dôstojne žiť, tak potom už ani hodnota života človeka pre človeka
nie je žiadna? Má ľudská agresivita a beštialita len čisto biologické korene alebo
len čisto kultúrne korene – alebo oboje? Čo je príčinou vraždenia, vojen, zabíjania
človeka človekom? Je to ako keď zviera v boji o život s iným predátorom nedbá na
nič a hryzie okolo seba, len aby sa zachránilo? 
Človek dokáže druhému človeku, ktorého považuje v nejakom zmysle za „cu-
dzieho“, urobiť to, čo by blízkemu človeku nikdy nedokázal urobiť (odťať hlavu
a verejne sa tým vystatovať). Príslušníci rôznych kultúr sa navzájom nepokladajú
za členov jedného spoločenstva, ba ani za príslušníkov ľudstva. Vtedy je druhý člo-
vek pre človeka ako cudzia bytosť na rovnakej úrovni ako vec alebo zviera. To je
príklad toho, že kultúra neprekonáva prírodu, ale naopak ju ešte beštiálnym spô-
sobom umocňuje. Nie je to iba Lorenzova vnútrodruhová agresivita ako biolo-
gická vlastnosť. Kultúra je tu pokračovaním prírody v jej horšom, ba najhoršom
variante.
Mnohí (vrátane K. Lorenza) sa dovolávali toho, že len láska a priateľstvo medzi
členmi spoločenstva dokážu pôsobiť ako sila proti ľudským jatkám. Podľa Ror-
tyho, zásadnou otázkou humanizmu i racionality je to, koho dokážeme zahrnúť
do okruhu nášho spoločného „my“, pretože voči tým všetkým potom dokážeme
byť lojálni, ba empatickí.22 Patria do nášho okruhu „my“ len členovia našej rodiny?
Alebo členovia nášho národa? Či naši spoluobčania ako príslušníci jedného štátu?
A ako by bolo možné, aby sme cítili lojálnosť, spolupatričnosť a empatiu ku všet-
kým príslušníkom rodu homo sapiens bez rozdielu národnosti, štátnosti, rasy, vie-
rovyznania atď.? Je prirodzené, že pre každého z nás majú vyššiu hodnotu členovia
našej rodiny (a národa, obce) než všetci ostatní ľudia? Je vôbec možné niečo s tým
urobiť, alebo sme odsúdení na „večné nepriateľstvo“?

Mimoľudská autorita?
Vždy existujú viaceré možnosti. Jedna možnosť je problém neriešiť a unikať od
neho, nahrádzať ho inými, zástupnými problémami. Druhou možnosťou od čias

22 Pozri Rorty, R.: Philosophy as Cultural Politics. Cambridge: Cambridge University Press, 2007.

32
humanizmu a renesancie cez osvietenstvo až po súčasnosť bolo nadšenie člove-
kom, obdiv k nemu a pýcha na to, čím sme. Sebastrednosť, antropocentrizmus. To
skončilo 20. storočím. Sklamaním z človeka, až zhnusením z toho, čo je schopný
urobiť druhému človeku, a teda aj sám sebe. Nastúpila éra posthumanizmu. Sú-
časná situácia človeka – označovaná  ako „posthumánna“ – je práve tá Nietzscheho
„priepasť“: „Nebezpečný prechod, nebezpečné kroky, nebezpečný pohľad späť, ne-
bezpečné zachvenie, nebezpečné postátie. Na človeku je veľké to, že je mostom,
a nie účelom: na človeku možno milovať to, že je prenikom a zánikom“. Človek je
„niečo, čo má byť prekonané“.23 Smerujeme teda k „prekonaniu“ seba samých?
Tretia možnosť je hľadanie mimoľudskej autority, opory – možnosť neveriť člo-
veku, ani v človekaa už vôbec nie v jeho výtvory, pretože človek je úplne skazená
bytosť, ktorej už nijako nemožno dôverovať. Kam sa pozrieme, zo všetkých strán
sa na nás valí skaza, korupcia, nedôvera všetkých voči všetkým, totálna morálna
kríza, predzvesť apokalypsy, sodomy-gomory… Veď už aj ten, čo chce ľudstvo pre-
sídliť na Mars (Elon Musk), sa nechal počuť, ako sa obáva toho, že skôr, než sa
mu to podarí, ľudstvo zničí seba samo v 3. svetovej vojne, alebo ho zničí jeho
vlastná umelá inteligencia. Preto treba nájsť oporný bod mimo človeka, taký, ktorý
nie je jeho výtvorom a ktorý by bol absolútnom pre jeho morálku a budúcnosť,
pre možnosť žiť a prežiť. Človek v sebe takú oporu nemá a po kataklizmách
20. storočia už ani nenájde. Immanuel Kant po veľkej kritickej analýze ľudského
rozumu, motivovanej hľadaním odpovede svoju štvrtú otázku – najdôležitejšiu
z filozofických otázok – antropologickú otázku „čo je človek?“,24 dospel k tomu,
že „musel odsunúť vedenie, aby získal miesto viere“.25 Podobne William Jamesako
brilantný psychológ pochopil, že človek je skôr animal emotionale než animal ratio-
nale – vôľová bytosť, ktorá volí srdcom, a preto treba odsunúť rozum, aby sme zís-
kali miesto citu.
Richard Rorty, ktorý súhlasí s Jamesom (aj keď nie už tak s Kantom), však
problematizuje aj túto tretiu možnosť. Podľa neho človek, ktory nenájde oporu
sám v sebe, v dôvere vo vlastné sily a možnosti (akokoľvek limitované) a v dru-
hých; človek, ktorý nemá normálnu ľudskú oporu vo svojom spoločenstve, taký
človek má zásadný problém. Sme totiž odkázaní sami na seba, všetci navzájom;
neexistuje nič mimo nás, na čo by sme sa mohli viac spoliehať, než sú druhí ľudia,
naši blížni, spoločníci, partneri, druhovia a súputníci.26 Humanistická viera člo-
veka v človeka sa tak ukazuje byť tým slabým, až absentujúcim článkom, kvôli
ktorému súčasný človek hľadá opory mimo seba vo všetkom možnom (vo ve-
ciach, zvieratách, vede, technike, nových náboženstvách), len nie v druhom člo-
veku. Len my ľudia sme tvorcami svojich osudov (pravdaže, nie absolútne) a všet-
ko, čo nám pomáha tvoriť pozitívne hodnoty, je pozitívne. V takejto situácii sa
paradoxne ukazuje, že nie všetko nové je progresívne a nie všetko staré je regre-
sívne. Ľudstvo v priebehu svojich dejín už dospelo k viacerým autentickým hod-
notám, ktoré by si malo zachovať aj v nových podmienkach, pretože dejiny „ne-

23 Nietzsche: c. d., s. 9.
24 Kant, I.: Logik – Ein Handbuch zu Vorlesungen. Königsberg: Nicolovius, 1800, s. 25.
25 Kant, I.: Kritika čistého rozumu, Bratislava: Pravda, 1979, s. 49.
26 Rorty: c. d. Pojem „druhého“ má zásadnú úlohu vo filozofii E. Lévinasa. O súčasnom rozklade ľud-
ského spoločenstva píše kórejsko-nemecký filozof Byung-Chul Han (pozri jeho: Vyhořelá společ-
nost. Praha: Rybka Publishers, 2016).

33
stoja na mieste“. Základom týchto hodnôt je ľudskosť, humanita, vyjadrená v naj-
vyššej hodnote človeka pre človeka.  

Vďaka čomu sme ľuďmi?


Táto otázka má najvyššiu prioritu: čo nás robí ľuďmi?Alebo: vďaka čomu sme ľuďmi?
Vďaka rozumu a inteligencii to nie je, a preto nemôžeme nikdy brať stroje, počí-
tače, robotov, umelú inteligenciu rovnako ako ľudské bytosti. Nikdy v nich ne-
môžeme vidieť ani náhradu za ľudské bytosti, pretože človek je človeku nezastupi-
teľný.
To, čo nás robí ľuďmi, sú naše vzájomné vzťahy a kvality týchto vzťahov: em-
patia, sympatia, solidarita, priateľstvo a láska. To všetko je v našej „moci“, prav-
daže, nie absolútne, ale dostatočne na to, aby sme o to usilovali. My sami robíme
zo seba to, čím sme  – ľuďmi aj neľuďmi, bohmi aj beštiami.
To nie je antropocentrizmus. To je múdrosť ako kvintesencia dejín.

M a cu o B ašó

HAIKU

*
Vôbec nevedia
že onedlho zomrú:
cikády v speve

*
Vŕba sa chveje –
akoby sme sa dotkli
boľavej hrče

*
Môj sused mních Sóha opustil svoju chatrč a vydal sa na púť

Len staré hniezdo...


No aj tak bez suseda
vzbudzuje smútok

34
*
Pramienok vlasov nebohej matky

Beriem ho do rúk –
v mojich horúcich slzách
sa ten srieň topí

*
Smútim za mníchom Tandóom

Už padá na zem
vracia sa ku koreňom
Odchodiaci kvet

*
Prechádzam horami na ceste do Ócu

Po horskej ceste                     
Aká milota pôvab –
divá fialka

*
Roľnícke dieťa
prestalo čistiť ryžu
hľadí na mesiac

*
V priateľovom dome v Ósake

Kvitnú kosatce
Zhováranie sa o nich
je súčasť cesty

*
Najprv modlitba
za slivku za jej dušu
v zovretí zimy

*
Jeseň sa končí
motýľ v túžbe žiť pije
rosu z chryzantém
35
*
V meste Nagoja v Owari

Púť týmto svetom –


oriem políčko ryže
stále ta a späť

*
Vo svetle blesku
som neuvidel tváre
len trsy trávy

*
Šľahnutie blesku!
Temnom preniká výkrik
čiernej volavky

*
Neskorá jeseň
V osamotení hútam:
A čo môj sused?

*
Prečo tak silno
cítim vek v túto jeseň?
V oblakoch vtáci

Preložil Ján ZAMBOR v jazykovej a odbornej spolupráci


s Františkom PAULOVIČOM

Macuo Bašó (1644 – 1694) je pokladaný za najvýznamnejšieho japonského


básnika. Určujúcim spôsobom sa pričinil o etablovanie novej trojveršovej ly-
rickej formy haiku, ktorá je v Japonsku živá dodnes, rezonuje v inonárodnej
poézii 20. a 21. storočia a v poslednom období aj u nás. Prvý slovenský pre-
kladový knižný výber z jeho tvorby pod názvom Haiku vychádza vo vydava-
teľstve Skalná ruža.

36
E v a Tká č ikov á

MINULOSŤ V NÁRUČÍ
SYNDRÓMU ZABÚDANIA
Na margo 100. výročia založenia Univerzity Komenského

Keď sa na jednej z mnohých slovenských univerzít rozšírila medzi študentmi


fáma, že je dovolené v záverečných prácach citovať a uvádzať iba odbornú litera-
túru vydanú po roku 1989 v mysliach viacerých pedagógov to vyvolalo akési déjà
vu. Mnohí si pripomenuli časy, keď bolo treba vedieť, ktoré dielo či autora možno
citovať, koho treba rozhodne zaprieť a komu už bolo odpustené. Pre dnešného
študenta je však premŕvanie sa odbornou literatúrou ponímané skôr ako čudác-
tvo. Máloktorí z dnešných budúcich slovenčinárov poznajú mená ako Pišút,
Brtáň, Čepan, Noge, Bakoš, Matuška, Kraus, Krausová a ich práce sotvakto držal
v rukách. Pre viacerých je to zbytočná námaha, pretože informácie sa dajú ľahko
nájsť na webe a odpísať, skopírovať bez ohľadu na ich relevantnosť či kvalitu.
A tak sa nám kopia v univerzitných archívoch recyklované kompiláty bakalár-
skych a diplomových prác a mnohí vysokoškolskí pedagógovia rezignovali na úsi-
lie o výber či kvalitu, pretože treba udržať počty študentov, aby škola mala dosta-
tok finančných prostriedkov na prežitie. Ročne vychádza na vysokých školách
množstvo zborníkov a monografií, ktoré odrážajú chorobu dnešného tabuľko-
vého systému hodnotenia vysokoškolskej vedy. Tento systém naučil tomu, že nie
je potrebné brať do úvahy skutočné potreby tej ktorej vednej disciplíny, ale treba
sa usilovať o napísanie takého typu práce, aby ju úradník mohol zaradiť do exce-
lovej tabuľky s primeraným kódom, čo je rozhodujúce pri kvalifikačnom postupe
a je dokladom o vedeckej spôsobilosti autora i jeho pracoviska. Málokomu preto
ostáva čas poobzerať sa a prípadne i zosumarizovať mnohé, čo sa v tej ktorej ob-
lasti vedeckého života vykonalo, s čím by sa malo polemizovať, čo treba nového
dodať, čo si treba pripomenúť.
Aj tohtoročné 100. výročie založenia Univerzity Komenského je jednou z prí-
ležitostí pripomenúť si obdivuhodné úsilie niekoľkých generácií vysokoškolských
učiteľov o moderný vedecký výskum. Inšpiratívnym priestorom na vedeckú dis-
kusiu boli v minulosti učené spoločnosti, ktoré napríklad na prelome 18. a 19.
storočia združovali predstaviteľov inteligencie (najmä učiteľov a kňazov), podpo-
rovali vydávanie kníh, novín a časopisov a zároveň dbali o kultúrny a duchovný
rozvoj regiónu, v ktorom pôsobili. V podstate na tento tradičný model pristúpilo
aj zakladanie vedeckých spoločností na univerzitách s tým rozdielom, že už to
boli najmä inšpiratívne diskusné fóra slúžiace učiteľom a študentom, boli to aj
vydavateľské spolky a v širokej miere nadväzovali kontakty so zahraničnými uni-
verzitami.
6. decembra 1926 sa na vtedy ešte mladej Univerzite Komenského uskutočnilo
prvé zakladajúce zhromaždenie Učenej spoločnosti Šafárikovej (USŠ). Táto jedi-
nečná spoločnosť bola úzko spätá s prítomnosťou českých profesorov, ktorí v tejto
dobe na univerzite pôsobili. Otvárací prejav predniesol vtedajší rektor univerzity
37
dr. Otakar Somr. Informoval prítomných, že podnet k založeniu spoločnosti ini-
cioval prof. dejín českej a slovenskej literatúry Albert Pražák na schôdzi akade-
mického senátu v apríli 1925. Stanovy spoločnosti boli schválené 29. 11. 1926 vý-
nosom Ministerstva vnútra č. 77 673. Dr. Somr zároveň poslanie tejto spoločnosti
charakterizoval takto: Tuto svoji organizaci chceme postaviti do služby Slovenska. Nejen
tak, že by nám slovenský lid a půda měli býti předmětem bádání, nýbrž aktivně tím, že
bychom vědecky zainteresované absolventy naší university, kteří se budou rok co rok roz-
cházeti k práci po městech slovenských udržovali v živém kontaktu s námi. Za prvého
predsedu spoločnosti bol zvolený bývalý rektor UK prof. JUDr. Augustín Ráth
a za hlavného tajomníka literárny historik prof. Albert Pražák. V rámci spoloč-
nosti sa od počiatku sformovali dve „triedy“ – duchovedná a prírodovedná. V du-
chovednej triede malo dominantné postavenie slovakistické a slavistické bádanie.
Súviselo to aj s veľmi kvalitným personálnym obsadením Seminára slovanskej fi-
lológie, ktorý sa na Filozofickej fakulte sformoval onedlho po založení univerzity.
Seminár mal 4 oddelenia:
1. Oddelenie pre cirkevnú slovančinu a jazykospyt, kde bol riaditeľom prof. Mi-
loš Weingart.
2. Oddelenie pre reč a literatúru slovanskú, v ktorej bol krátko riaditeľom Jozef
Škultéty, Bol to jeden z prvých vymenovaných riadnych profesorov na uni-
verzite, bol navrhovaný aj za prvého rektora UK, ale vzhľadom na vek i funk-
ciu doživotného správcu MS sa tejto funkcie vzdal a na fakulte pôsobil do
r. 1923.
3. Oddelenie pre novú českú literatúru a pre literatúru slovenskú s riaditeľom
prof. Albertom Pražákom.
4. Oddelenie pre dejiny českej literatúry s riaditeľom prof. Jozefom Hanušom.
Viacerí z týchto profesorov slavistického seminára zastávali priebežne aj vý-
znamné riadiace funkcie – rektormi boli prof. J. Hanuš (1922 – 23), prof. M. Wien-
gart (1925 – 26), prof. Pražák (1928 – 29).
Na bratislavskej filozofickej fakulte sa v podstate prebral organizačný model
filozofickej fakulty Karlovej univerzity a jednotliví profesori pokračovali v syste-
matickej vedeckej práci, ktorej sa venovali už v Prahe. To do značnej miery ovplyv-
ňovalo rozmer slovakistických výskumov, pretože pozornosť sa venovala predo-
všetkým porovnávacej slavistike, česko-slovenským jazykovým a literárnym
vzťahom a výskumu českej literatúry. Okrem toho sa v záujme rozvoja vedných
disciplín od počiatku venovala osobitná pozornosť tvorbe slovenskej terminológii
vo všetkých oblastiach vedy, pričom sa do značnej miery preberal úzus a zásady
českej terminológie. V priebehu 20-tych a 30-tych rokov sa na Slovensku v jazy-
kovej praxi vyvinula zaujímavá situácia, keď v podstate začali fungovať paralelne
akoby dve spisovné slovenčiny, dva jazykové úzy. Jeden bol reprezentovaný mar-
tinským centrom a dôkazom toho sú martinské (matičné) vydania a druhý tzv.
bratislavský úzus reprezentovali predovšetkým českí profesori, ktorých stupeň
ovládania normy spisovnej slovenčiny nebol vždy na najvyššej úrovni, čo sa odra-
zilo napríklad aj na prekladoch viacerých českých učebníc do slovenčiny. Akousi
oficiálnou ukážkou tejto „bratislavskej“ slovenčiny boli Pravidlá slovenského pra-
vopisu vydané v r. 1931 za ktorými stojí profesor Václav Vážný. Tieto pravidlá vzbu-
dili na Slovensku kritický ohlas a početné diskusie. Spomenúť treba predovšetkým
jazykovedca prof. Ľudovíta Nováka, v tom čase referenta MS, ale aj básnika Ladi-
slava Novomeského, básnika a redaktora časopisu Elán Jána Smreka, ktorí ape-
38
lovali na slovenskú odbornú verejnosť, aby rozhodovanie o spisovnej slovenčine
nebolo politické, ale predovšetkým vedecké.
Aj tieto diskusie viedli k tomu, že na pôde Šafárikovej spoločnosti v r. 1932
vznikol v rámci duchovednej sekcie jazykovedný odbor s pracovnou komisiou pra-
vopisnou, slovníkovou a dialektologickou, ktorá mala za úlohu systematicky sa
venovať všestrannému jazykovému výskumu na Slovensku. V roku 1935 bola v ča-
sopise Politika (č. 5, s. 268 – 270) uverejnená diskusia Ako sa bude na Slovensku ho-
voriť o 50 rokov, ktorá dala priestor všetkým zainteresovaným stranám uvažovať
o prognóze slovenčiny ako spisovného a národného jazyka. Václav Vážny, hlavný
autor diskutabilných pravidiel vyslovil presvedčenie, že nevznikne spisovný jazyk
československý, ktorý by bol výsledkom splynutia češtiny so slovenčinou, ale na
druhej strane sa prikláňal k názoru, že pokiaľ ide o odbornú terminológiu, mali
by Slováci postupne prevziať zaužívané české terminologické názvoslovie (či už
išlo o prírodovednú, medicínsku alebo právnickú terminológiu). Prof. Ľudovít
Novák na druhej strane zdôrazňoval potrebu skúmať vývin slovenčiny a požado-
vať a iniciovať jej neustále kultivovanie, aby slovenský jazyk postupne dosiahol
všetky funkcie vrátane funkcie národno reprezentačnej.
Aj tieto diskusie pomerne nadlho ukotvili názor, že bratislavská univerzita
v 20-tych a 30-tych rokoch a najmä jej Šafárikova spoločnosť reprezentovali my-
šlienky politického čechoslovakizmu. Za dôkaz sa považovali napríklad práce his-
torika Václava Chaloupeckého, dekana Filozofickej fakulty a v r. 1937/38 rektora
univerzity (napr. monografia Staré Slovensko, 1923), ktorý vo februári 1927 mal
v Prahe prednášku Vývoj duchovní i hmotné kultury na Slovensku, v ktorej vyslovil
tézu, že Slovensko sa do 18. storočia vyvíjalo „jako integrální součást hospodářského
a duchovního systému českého“. Podobné postoje zaujímal aj literárny historik Albert
Pražák, ktorý ponímal slovenskú literatúru ako regionálny variant literatúry čes-
koslovenskej. Takéto názory potom boli predmetom príkrych odsudkov, kde sa
o českých profesoroch na bratislavskej univerzite hovorilo ako o politikoch vo
vede a aktivity Učenej spoločnosti Šafárikovej sa niektorými kruhmi ponímali
ako nástroje na paralyzovanie činnosti Matice slovenskej. Takéto postoje potom
neskôr viedli a do istej miery aj stále vedú k akémusi čierno-bielemu videniu vzťa-
hov v slovenskej kultúre a vo vedeckej komunite na Slovensku v medzivojnovom
období.
Práve v súvislosti s tohtoročným výročím je treba ukázať silu vedeckých posto-
jov veľkej časti prvých profesorov Univerzity Komenského, ktorá by mala byť aj
istým morálnym záväzkom pre súčasné generácie. V úsilí prekonať polemiky a ne-
zhody v súvislosti s programom komplexného výskumu Slovenska v rámci Učenej
spoločnosti Šafárikovej vznikla 15. marca 1933 Komisia pre literárny výskum Slo-
venska ktorej členmi boli Pavol Bujnák, Albert Pražák, Frank Wollman, Samuel
Štefan Osuský, Jan Mukařovský, Helena Turcerová-Děvečková, ale patrili sem aj
nečlenovia USŠ Rudo Brtáň, Ján Čaplovič, Andrej Kostolný, Emil Boleslav Lukáč,
Milan Pišút, Ján Ormis a Štefan Krčméry, ktorí reprezentovali martinské kultúrne
centrum a boli medzi nimi aj prví absolventi univerzity.
6. novembra 1934 sa predsedom tejto komisie stal literárny historik a odborník
na stredovekú českú i latinskú literatúru Ján Vilikovský, ktorý sa v roku 1927 ha-
bilitoval v Bratislave na doktora filozofie a v roku 1932 ho vymenovali za mimo-
riadneho, v r. 1937 za riadneho profesora pre českú a slovenskú literatúru. Zapi-
sovateľom a akýmsi tajomníkom tejto komisie sa stal čerstvý absolvent univerzity,
39
stredoškolský profesor, neskorší známy literárny historik Milan Pišút. Popri sú-
stredenej editorskej a textologickej práci na vydávaní spisov Pavla Jozefa Šafárika
(išlo o vypracovanie si základných textologických pravidiel) obracia Vilikovský
pozornosť najmä na výskum staršej slovenskej literatúry a v tomto zmysle iniciuje
viacero prednášok, ponúka témy diplomových a seminárnych prác. Široký diapa-
zón problémov rozkryla už prvá prednáška, mladého ev. teológa, redaktora a ne-
skôr známeho literárneho historika a bibliografa Jána Čaploviča O literárnohisto-
rickom výskume dejín slovenskej literatúry starej doby, ktorá odznela na pôde USŠ
10. júna 1933 a podľa zápisnice vyvolala takú búrlivú diskusiu, že ďalšia pred-
náška prof. Vilikovského o latinskej literatúre na Slovensku musela byť odložená.
Treba pripomenúť, že v priebehu 30-tych rokov už na univerzite pôsobili ako asis-
tenti jej prví absolventi a zároveň pokračovala úzka spolupráca napr. so stredo-
školskými profesormi, ktorí po ukončení univerzity učili na slovenských gymná-
ziách. Stačí spomenúť Jána Stanislava, Eugena Paulínyho, Jozefa Ružičku, Milana
Pišúta. Roku 1934 odznela Vilikovského prednáška o autobiografii barokového
spisovateľa Samuela Hruškovica (preklad jeho latinského životopisu vyšiel záslu-
hou Vilikovského aj tlačou), ktorou Vilikovský obrátil pozornosť na translatolo-
gickú problematiku i problematiku textologickú, teda na spôsoby vydávania tex-
tov zo staršej literatúry. Vilikovský sa od prvých štúdií a článkov venovaných
slovenskej literatúre javí ako obdivuhodný analytik, ktorý rozkladá historické
fakty na stále jemnejšie zložky, pričom sleduje pradivo ich vzájomných vzťahov.
Každý jeho pokus zároveň smeruje k zovretiu tejto analýzy do literárnohistorickej
syntézy. Vilikovský pristupoval k staršej slovenskej literatúre s presvedčením že
sa tento priestor javí v dosť neurčitých kontúrach ovplyvnený jazykovými i kon-
fesionálnymi neujasnenosťami. Väčšinu svojich prác publikoval v časopise Brati-
slava, v univerzitných zborníkoch a edíciách, ktoré vychádzali v rámci USŠ. Zá-
kladné myšlienky svojej koncepcie ponímania staršej slovenskej literatúry vyslovil
v polemickej recenzii (Bratislava VII, 1933, s. 500 – 509) na knihu Jana Blahoslava
Čapka Československá literatura toleranční (1933). Mladý, vtedy 29-ročný Vilikovský
presne pomenoval úskalia konfesionálne redukujúcich postojov k dejinám lite-
ratúry i úskalia čechoslovakisticky zameraného chápania jednoty kultúrneho
a literárneho výrazu na oboch stranách (na českej i slovenskej), ktoré znejasňujú
nielen identitu slovenského literárneho vývinu, ale znejasňujú i podobu a charak-
ter literatúry českej. Vilikovský sa s presnosťou rozhľadeného filológa kriticky ve-
nuje otázke jazykových vzťahov, spochybňuje názor, že by v staršom literárnom
období išlo o spoločný jazykový vývin v oboch literatúrach a relativizuje aj rozsah
skutočnej i uvedomelej spolupráce česko-slovenskej. Tu možno vidieť začiatky
tradície silnej slovakistiky tak literárnovednej ako aj jazykovednej, ktorou je uni-
verzita všeobecne známa i dnes.
Sústredený slovakistický výskum, ktorý sa postupne na univerzite rozvinul,
a to aj zásluhou dôsledného vťahovania študentov do vedeckej práce a základného
archívneho výskumu rukopisov a starých tlačí sa neorientoval iba na jazykovednú
a literárnovednú problematiku, ale rešpektujúc odkaz Pavla Jozefa Šafárika sa
podstatnou mierou otvoril aj priestor národopisného výskumu. Predovšetkým
slovesná folkloristika sa stala súčasťou filológie a zaoberala sa výskumom sloves-
ného folklóru. V rámci slovanskej filológie ju prednášal profesor Frank Wollman,
ktorý pôsobil od r. 1923 na Filozofickej fakulte. Viedol kurzy českého jazyka pre
začiatočníkov i pokročilých, prednášal dejiny slovanských literatúr, ľudovú tvorbu
40
u Slovanov, ale i srbochorvátsku a slovinskú drámu. Od r. 1928 spolu so štu-
dentmi realizoval terénne výskumy ústnej slovesnosti, predovšetkým rozprávko-
vého folklóru, ale neskôr aj ľudových piesní. V týchto výskumoch sa pokračovalo
aj neskôr, po jeho nútenom odchode zo Slovenska. Výsledkom je archív 120 zbie-
rok od 64 zberateľov, ktorý v dnešnom stave obsahuje vyše 2200 textov ľudovej
prózy a pomerne veľké množstvo piesní.
Osobitnú pozornosť pokiaľ ide o aktivity Učenej spoločnosti Šafárikovej si za-
slúži jej periodikum vedecká revue Bratislava, v ktorej sa uverejňovali príspevky
zo spoločenských vied (právo, národopis, história, archeológia, literárna história,
jazykoveda) i z prírodných vied (geológia, biológia, botanika, mineralógia). Tento
časopis bol dvojjazyčný česko-slovenský, ročne vychádzalo 5 čísiel a poskytoval
priestor aj pre absolventov univerzity a mladých bádateľov. Možno povedať, že
predovšetkým v priebehu 30-tych rokov je ukážkou pluralitných názorov a mno-
horakých vedeckých koncepcií. K významným výročiam spoločnosť vydávala sa-
mostatné zborníky (napr. zborník k výročiu založenia Trnavskej univerzity, zbor-
ník k 300. výročiu vydania Tranovského Cithary sanctorum). V rámci Spoločnosti
vyšlo 37 jedinečných publikácií, z mnohých možno spomenúť český preklad Štú-
rovho nemeckého spisu Slovanstvo a svet budúcnosti (1931), preklad Žilinskej
knihy s obsiahlou štúdiou o magdeburskom práve (1934), Šmilauerov Vodopis
starého Slovenska (1932) i Pišútovu monografiu Počiatky básnickej školy Štúrovej
(1938), čo dokazuje, že spoločnosť, tak ako si to dala do svojich zásad, vytvárala
priestor pre svojich nadaných absolventov.
100. narodeniny našej univerzity nás možno oprávňujú aj trochu nostalgicky
pripomenúť mohutnú silu vedeckého zázemia od jej počiatkov. Veď stretnutia
s vedou, bádanie v archívoch, pokojná a cieľavedomá práca s materiálom boli ži-
votným štýlom univerzitných pracovníkov. Nazdávam sa, že najvýznamnejším
prínosom účinkovania USŠ bola systematická práca so študentmi a absolventmi
univerzity, iniciovanie sústredenej vedeckej práce v rámci jednotlivých seminárov
i jednotlivých odborných komisií. Nové bádateľské projekty, cesty i metodolo-
gické smerovania sa rodili v diskusiách, ktorých súčasťou bola celá akademická
obec, teda pedagógovia, odborní pracovníci i študenti. Vedecké výstupy neboli sú-
časťou zložitých evidenčných záznamov, štatistických údajov, či potrebných čia-
rok v kariérnych postupoch, bolo to obdobie, keď veda tvorila integrálnu a vše-
obecne rešpektovanú súčasť kultúrneho a duchovného života celej spoločnosti. 

41
Anna Nov á kov á

KONIEC PYGMALIONA

Pomaly, pozorne zložil list, vložil ho nazad do obálky a oprel sa pohodlne o vysoké
operadlo kresla. Zaklonil hlavu, chvíľu pozeral do koruny stromu, potom zavrel
oči a ruky preplietol prútenými bokmi kresla.
Bolo to nádherné, snívať uprostred prírody voňajúcej jarou, hlinou a predzves-
ťou niečoho neohraničiteľne krásneho. Niečoho, čo ako svieži vetrík sa k nemu
nástojčivo preplieta listami stromov, steblami trávy, vzduchom a čerí, čerí hladinu
pokoja.
Nastavoval tvár vánku a so zatvorenými očami vítal tú blížiacu sa rozprávku
čo voňala čarovnou mladosťou a túžbou.
Možno má dvadsať? A možno ešte menej? Podľa naivných prísľubov, skrytých
v oddaných slovách. Raz... možno jeho pričinením samozrejme. Chce, aby ju učil!
Túži po jeho povzbudení, po jeho uznaní, chce byť pri ňom a počúvať ho ... pri
ňom ... len pri ňom...
Slastne vzdychol a natiahol nohy ďaleko pred seba. Sandále sa mu zvrtli pod
prstami. Odkopol ich nabok a prešiel niekoľko ráz bosými nohami po steblách
trávy. Príjemne dráždili citlivú pokožku chodidiel, aj predstavy. Možno je tmavo-
vlasá s modrými zvedavými očami? Má výbornú postavu, tvár, chce sa naučiť vní-
mať cudzí verš ako vyjadrenie vlastného vnútra, svojich pocitov... Naučí ju to.
Vdýchne do nej obsah, naučí ju chápať, stotožňovať sa s myšlienkami velikánov,
aj vrelých citov, urobí ju veľkou... bude to jeho dielo živé, krásne tak zjavom ako
dušou, jeho pýcha...
Pohýbal nohami vpred a nazad. Myšlienky mu leteli závratnou rýchlosťou, už
boli ďaleko vpredu, už bola úspešná, slávna... jeho dielo, jeho, len jeho dielo!
List mu vypadol z lona do trávy. Nedbal. Počul zašuchotanie papiera, predstavil
si ako jeho belosť svieti na zelenom trávniku a uvedomil si, že práve takým kon-
trastom zažiaril prvý list – zo série ďalších – do všedných dní jeho života.
Prišiel medzi každodennou poštou. Boli to, ako vždy, obvyklé oznamy kultúr-
nych podujatí, pozvánky, ponuky, nové pracovné zmluvy a žiadosti ctiteľov o au-
togram. List vlastne tiež patril do kategórie listov ctiteliek, ale vymkol sa z tohto
rámca a nenápadne, poľahúčky podložil malú iskierku pod sebavedomie a istotu
v duši.
Bol celkom iný ako tie, čo dostával. Nebolo v ňom primitívneho, alebo vulgár-
neho kurizovania, nebol v ňom ani tieň vnucovania sa a predsa bol plný sugestív-
nej prítomnosti autorky. Nosil ho všade so sebou. Jednotlivé vety sa mu stále ob-
javovali pred očami dokonca aj vtedy, keď sa mu to vôbec nehodilo. V jeho hereckej
profesii to nebolo nič zvláštne, že ho vedel celý naspamäť, ale rozhodne bolo veľmi
neobvyklé, že list - ako mnoho podobných – neskončil v koši, ani v zbierke jeho
ženy. Vôbec jej ho tentoraz neukázal. Vyťahoval ho len neskoro v noci, keď vo svo-
jej pracovni osamel a mohol pokojne študovať ťahy lísma a dokresľovať si ne-

42
známu osobnosť. Nebadane prestávala byť neznáma. Vyčaril si jej tvár, jej úsmev,
jej pery, keď rozprávajú, keď sa pýtajú na spústu vecí...
Na piaty deň išiel kúpiť knihu veršov. Tých veršov, pri ktorých vraj poznala už
každý záchvev jeho hlasu. Vedela, kedy zaváhal, kedy bol šťastný, kedy sa pomýlil,
alebo prehodil slovko, kedy ľúbil verš a kedy viac tých, ktorým recitoval.
Večer, v samote noci, verše zbežne znova prelistoval a priložil ku knihe nežnú
ružovú ružu, presne takú aká – v jeho predstavách – odpovedá jej povahe a mla-
dosti. Knihu a ružu spolu zabalil do balíka.
Pred polnocou znova balík rozbalil. Ružu, už trocha zvädnutú, dal do pohára
vody na stole a otvoril knihu. Vedel hravo a kde-komu a „ľavou“ rukou písať pekné
venovanie a teraz, odrazu ,keď to najviac potreboval, keď chcel vymyslieť najkraj-
šie vety sveta, nezmohol sa na slovo. V hlave prázdno, nedočkavé pero v dychtivej
ruke ostávalo nehybné. Do svitania nič nenapísal. Keď už mu hlava pukala prázd-
notou ,zahľadel sa vyčítavo na ružu na stole a – vyjasnila sa mu tvár. Zasmial sa,
znova chytil odložené pero a na vyzývavo čistú bielu stránku knihy napísal: „Ne-
žnej ruži – Milan Horal“. Potom spokojný pripísal dátum a knihu zatvoril. Keď
ju balil, ružu už nepriložil.
O týždeň prišiel druhý list. Už nebol „Vážený majstre“, ale „Milý vážený majstre“
a keď o ďalších štrnásť dní sa milý rozšírilo o dve slabiky a zmenilo sa na „milo-
vaný“, napísal jej v nežnej odpovedi adresu do kaviarne, kde sedával každý deň
a kde ho celý personál podniku už dôverne poznal.
Vzájomná korešpondencia narastala a vzťah známeho herca a jeho neznámej
žiačky sa menil na tvorivú prácu s poddajným a tvárnym „materiálom“, na vzťah,
v ktorom predstavy boli v podstate rovnaké a súčasne nezmerateľne odlišné. Pohľad
zdola nahol mal síce viac istoty a menej trémy ako ten zhovievavo sklonený, ale oča-
kávanie s nádychom neznáma, rovnakou silou rozochvievalo dve mysle a dva city.
Sklonil sa nad trávu, zvihol biely zázrak, vytiahol mierne voňajúci papier
a znova, ako fascinovaný pozeral na prvý riadok. „Jediný milovaný“ zasvietili naň-
ho strieborné slová a jeho ušiam aj striebrom zazvonili.
Zložil list, opatrne ho vložil medzi zmluvy a do vrecka. Štastne sa pretiahol.
Vystrel sa, zohol, vystrel, zohol. Potom vstal, zohol sa až k zemi a už zasa vystretý,
usmial sa na svoju ženu, ktorá prichádzala od vily s tácňou v ruke, na ktorej
v dvoch šálkach rozvoniavala káva.
– Mám dojem, že k dokonalému šťastiu ti chýba už len káva, – vravela prívetivo.
– Pravdu máš. Naozaj. Ďakujem. A keby si tak vedela akú pravdivú pravdu máš,
napadlo ho, keď si sadal a zasmial sa.
Pozrela naňho očami, v ktorých sa objavil aj smiech. Spýtala sa ho:
– Divadlo napreduje?
Vhodil dve kocky cukru do kávy a keď si prisadla, prikývol.
– Áno. V sobotu je generálka.
– Len aby ti nič nekikslo.
– To by si sa zasmiala, čo?
Stále šťastný, veselo vtipkoval.
– No vieš, naposledy sa vždy smeje publikum.
– Prečo nie, keď sa má na čom smiať.
Pozorovala jeho rozžiarenú tvár, v ktorej čítala bez šepkára, bez jedinej chybičky,
presne ako na tlakomeri pohybujúcu sa teplotu. Vravela pomaly.
– Zväčša, keď ide opona hore, usmievaš sa ty, keď opona spadne – zasmeje sa
alebo mal by sa zasmiať – pri veselohre – divák.

43
– Nevieš, či som si už dal cukor? – Spýtal sa a bolo na ňom vidno, že ju vôbec
nepočúval.
– Dal. Dve kocky. Zvykáš si na sladké.
– Možno. Aj na šľahačku mám chuť.
Zasmiala sa tak veselo, že sa urazil.
– Čo je, prosím ťa, na tom smiešne?
– Len to, že ťa po smotane bolí brucho. To si zabudol?
– No vidíš, to je pravda.

V čase, keď Milanovi Horalovi prišiel asi štvrtý list, dohovárala sa vyplašene ma-
ďarská upratovačka s jeho ženou.
– Pani, môžeš vedela, že pán dostala list v kaviarňa?
– Áno, - usmiala sa prívetivo Mária Horalová na Ilonku. – Dostáva tam veľa lis-
tov. Ako to viete?
– Môj muž pracuje tam. On je vrchná čašník.
Ilona bola sklamaná, že sa nič nestalo tak, ako očakávala. Nijaké prekvapenie,
nijaké slzy. Ako je to možné? Och, jojój! Keby sa to tak u nich doma stalo!
Mária sa teda dozvedela, že tie dva listy, ktoré Milana tak okato vyšinuli z koľají,
neboli posledné, len zmenili adresu. Bola si istá, že iné to nie sú.
Upratovačka sa s tým neuspokojila. Keď o mesiac zasa prišla, spustila prúd reči
už v predizbe, len čo jej Mária Horalová otvorila.
– Ach, ach, dobré ráno. Ach, pani musíš videla, čo tá písala! Môj muž povedala,
aby ja dala pani, lebo je sobota a zajtra kávé zavrela.
Hrabala sa chvejúcimi prstami nervózne v taške a potom, keď kartu našla a po-
dávala ju pani Márii Horalovej, sledovala jej tvár očami jastraba.
Mária len úchytkom pozrela na pohľadnicu a povedala s úsmevom:
– Ale takých máme veľa. Môžeme to vážiť na kilá.
– Ale! Ach, pani nečítala. Nie dobre čítala. Moc zle čítala! Pán je jediná milovaná
a ona, tá čo písala, ona prísť sem v kaviarňa! To nesmieš nechala, pani! To není do-
volila!
– Dobre Ilonka. Ukážem mu to hneď pri raňajkách. Keď bude čítať poštu,
dobre?
Dala kartu do veľkého vrecka županu a odišla do izby. V jej úsmeve už nebolo
šibalské zafarbenie, ale ani zvedavosť.
Koľko múz a inšpirácií už prežila! Koľko ich už zavoňalo týmto bytom! Koľko
ich vyvolalo búrku, ktorá by prevrátila nielen celú túto vilku aj so záhradou, ale
celý spoločný život, keby...
Mamííí, mamička, koľko je hodín? Ozvalo sa ospanlivo z poschodia.
– Akurát sedem. Vstávala, Juraj! Aj Katka musíš vstávala, je krásna čas. Slnko
už hore, aj vy hore poď!
Upratovačka naťahovala krk na schody, ale nespúšťala oči z pani Horalovej.
Aj Mária sa pozerala hore, kde spali deti a dokončila si nevyslovené vety ... kedy
nebolo práve toho „mamííí, mamička“.
Ilona sa troška upokojila, ale pani stratila veľa v jej očiach.
– To nie poriadok, hundrala si ešte keď vyťahovala bielizeň z vody a vkladala
ju do práčky.
Mária zastrčila list medzi čerstvú poštu a čakala.
Raňajky prebiehali celkom normálne. Potom si Milan, ako obvykle, zbežne
očami preletel poštu. Odrazu do ticha izby, spadol zo stola nôž na zem. Milan sa

44
zohol a ľavou rukou ho lovil pod stolom. V pravej ruke pevne zvieral ešte nepre-
čítanú poštu. Tak nedbanlivo kládol nôž vedľa taniera, že znova spadol. Fučal
hnevom, keďa sa po druhý raz preň zohýňal.
– Nemám toľko času, robiť tu poriadok. Čas je drahý a ja sa ponáhľam.
– Najedol si sa?
– Už nechcem. Neskoršie si ešte možno niečo zajem.
Vypil zvyšok kávy na dúšok a vstal. Tých niekoľko listov nepustil z ruky.
– Poštu nechaj tu. Ešte som ju nevidela.
– Máš ju na stole. Toto – ukázal listy vo zdvihnutej ruke – sú účty a zmluvy. To
sa ťa netýka.
Nešikovne a nervózne pchal poštu do vrecka saka. Polovica mu spadla na zem.
Mária sa zohla, ale aj Milan tak, že sa hlavami zrazili.
– Vidíš, čo robíš! – skríkol. – Teraz budem mať hrču na čele!
– Ukáž, zatlačím ti to. Bol by si smiešny s hrčou nad nosom, nie?
– Určite! Práve teraz! Čo nemáš oči? Si slepá?
– Ale neboj sa, vždy sa nájde múza, čo ti to ochotne pofúka.
Prudko sa na ňu pozrel.
– Čo zas máš? Čo to táraš? Aká múza?
– No taká ako vždy. Krásna predsa.
Mávol rukou namiesto odpovede a tlačil si prstami ľavej ruky čelo. Nič tam ne-
malo byť, lebo Mária už necítila vôbec nič. Pravú ruku držala na vrecku s listami
a tak ho stískal, akoby bolo deravé.
Bolo jej do smiechu. Ešte stále jej znel v ušiach ten zúfalý prízvuk výkriku “práve
teraz“! Veru teraz, keď príde „nežná ruža“, alebo „sviežosť“, „striebro“, „striebro
života“ či „rozprávka“ ako všetky tie inšpirácie a drzé dievky volal. Nebála sa, ako
jej upratovačka, pamätala si veľmi dobre intímny rozhovor niekoľkých mužov,
raz v noci, keď už v nálade, bez zábran, si zverovali úspechy. Jeden z nich, práve
ten, ktorého si Mária najviac cenila, vravel:
„Šesťnásťročné? Krásne sú, to je pravda, krásne, ale aj tak krásne hlúpe!“ Nikdy
na túto vetu nezabudla, neustále sa jej aj potvrdzovala, kde sa len obzrela. Zišlo jej
na um teraz také podivné prirovnanie. Malá vianočná sviečočka vedľa veľkej vosko-
vice. Horí, horí, ale už aj zhasne, kým veľká sa len pomaly rozhorieva naplno. Len
chyba je, že v tej blízkosti, tá malá spôsobí vískovici často, prečasto popáleniny.
Keď poobede upratovačka odišla, vstal aj Milan z divána.
– Čože dnes tak skoro? Veď je len pol piatej –, spýtala sa Mária.
– Ale, čoši mám, – vravel akoby otrávený.
Oholil sa a pozorne vyberal košeľu. Tri si preobliekol, kým bol s golierom spo-
kojný a kravaty boli „celkom nemožné“, jedna horšia ako druhá.
Teda tá schôdzka je dnes, - pomyslela si Mária, lebo na karte stačila prečítať len
to „Jediný milovaný“ kým ju zastrčila do pošty.
Konečne bol hotový. Prezeral sa už po desiaty raz vo veľkom zrkadle a zastal
ešte pred malým, v predizbe.
– A čo, ideš kupovať novú oponu? Spýtala sa ho Mária zvedavo.
– Prečo? – zháčil sa. Len teraz si uvedomil, že venoval obliekaniu priveľkú po-
zornosť.
– No, že chceš urobiť taký dojem. Hádam, aby ti ju dali zadarmo, nie?
– Možno. Niečo podobné. A cítim sa ako pred premiérou.
– Tak zlom väzy! – vravela a obrátila sa do izby skôr, ako jej mohol prejsť prstom
tvár. Išla k obloku a pozerala za ním. Akým tanečným krokom bežal! Rezko, ako

45
dvasaťročný. Škoda, pomyslela si s trpkosťou, že nemám menej zábran, že nie som
ako Illona. Mal by pravdepodobne tri belasé hrče namiesto jednej, neviditeľnej.
O siedmej, práve keď si konečne sadla ku knihe, počula zarachotiť v zámke kľúč.
Začudovala sa. Zatvorila knihu, položila ju do lona a pozerala na dvere. Dlho čakala,
ale nik sa neobjavoval. Už chcela vstať a ísť sa pozrieť, keď sa široké dvere pomaly
otvárali a vstúpil ... nie, vovliekol sa Milan. Od prekvapenia ani neprehovorila. Ne-
bolo na ňom ani stopy po dvadsaťročnej pružnosti. Vyzeral na šesťdesiat, hoci sa len
blížil k päťdesiatke. Mária stále mlčala. Prišiel až k nej. Ruky mal zvesené pri bokoch
a skromne na ňu pozeral. Nie, nepomôžem ti, ani nápad, pomyslela si. Len to pekne,
všetko po poriadku, zo seba vysúkaj! Ako ťa odkopla. Starého dedka! Len sa pekne
nahlas priznaj, že už nie si magner pre „strieborné rozprávky“. No, hovor! Hybaj!
Myšlienky boli zlomyseľné, aj pokojné, ale neprehovorila. Čakala. Ani ľúto jej
ho nebolo.
To bolo pre Milana to najhoršie. Že mu ani trocha nepomohla, nie ... a vedel –
približne – čo si myslela.
– Mária, – konečne vravel prosebne ako dieťa, – Marienka ratuj ma! Pomôž mi!
– Čo sa stalo? – Spýtala sa v dobrej nálade.
Pretrel si spotenú tvár, rozopol si košeľu na krku a spadol na diván.
– Ach, Bože, tá má aspoň šesťdesiat!
Smiech ako spiežovce vytryskol Márii z hrdla. Smiala sa, smiala a Milan ako
pokrčený uzlík mlčal na diváni.
Konečne vravel ticho
– Tebe sa to smeje, ale čo ja? – Znelo to ako nárek smiechu. Nevedela sa smiechu
nasýtiť, až sa aj Milan usmial.
Netrpezlivo, ale skromne povedal
– Tak sa už nesmej. Povedz mi radšej, čo mám robiť?
– Čo si jej vravel?
– Vravel? Nič. Sadol som si za sklenú stenu v jedálni, keď mi čašník ukázal, kto
to na mňa čaká. Bol som polomŕtvy ľakom.
– A to si tam doteraz sedel? Za sklom?
– Áno. A už sa, prosím ťa, nesmej! To nie je do smiechu, – povedal smutne.
– Ale je. Ver tomu, že je. A to si tam sedel celé dve hodiny?
– Áno. Stíle sa mi videla staršia a staršia. A keď už mala sto, šiel som domov.
Mária znova vybuchla smiechom.
– A ešte tam sedí?
– Pred polhodinou dala čašníkovi tento lístok, ale sedela ďalej.
Podával Márii biely papier a oprel sa celou váhou o stôl. Diván zaúpel a Milan
ťažko vzdychol.
Mária rozvinula papier.
„Viem, že sa niečo stalo, čo Vás, milovaný, zdržalo. Prídem zajtra v tú istú ho-
dinu. Vaša M.“
Keď Mária dočítala, Milan sa znova spýtal
– Čo mám robiť?
– Pekne sa oblečieš, ešte krajšie ako dnes a pôjdeš. Zajtra, keď sa vyspíš, a bude
znova štyridsaťročná ako ja ...
Vyskočil zúrivo
– Čo? Ako ty? Veď je to stará baba! Ty si pri nej ako študentka!
– No, dobre, dobre. Tak jej to aj tak povieš. Že máš doma mladú ženu a že ne-
mieniš mať inú.

46
– Musím? Myslíš, že musím? To sa mi nechce... už zasa znela skromnosť v hlase.
– Verím ti, ale ináč to nejde.
– Viem, nedala by pokoj?
– Asi nie.
Sedel tíško na diváne a premýšľal. Tu aj tam pokrútil hlavou a vzdychol.
– Asi nie, – opakovala. – A čo si jej vlastne písal, keď je taká presvedčená o svojej
príťažlivosti?
Sklonil hlboko hlavu. A začal rozprávať ticho, skromne a akoby len kobercu
– Že jej vysvetlím ... že ju naučím, čo je v nej, v jej hĺbke ... že aj Pygmalion vdý-
chol dušu do ...
Odmlčal sa, nešťastný.
– A že ty, jedine ty, Pygmalion, urobíš z nej skvost, perlu, dokonalú, krásnu ženu
s dušou básnika, však?
Zdvihol zúfalé oči
– Ako to vieš? Ty si to čítala?
Vstala, položila knihu na stôl, pristúpila až k nemu, nadvihla mu jedným prs-
tom bradu a jednoducho povedala
– Nie, ale ťa poznám.

Za dnes už málo známym pseudonymom Anny Novákovej sa roky ako publicistka


a autorka schovávala Blanka Čieteková – Smreková. Známy básnik a redaktor
J. Smrek totiž nezdieľal nadšenie pre umelecké ašpirácie svojej ženy, a tak jej pria-
teľka Oľga Jilemnická poradila, aby si vymyslela jednoduché meno, pod ktorým
by mohla písať ďalej. Lenže v rodine sa nedá tajomstvo dlho utajiť, a tak sa aj
J. Smrek jedného dňa vrátil domov a rozhadzujúc rukami hľadal „pani Nová-
kovú“. Blanku podľa všetkého prezradil obsah uverejnených fejtónov, v ktorom
známy básnik rozpoznal momenty z vlastného života. A hoci vždy mená aj zá-
kladnú charakteristiku postáv menila, pre okruh umelcov, v ktorom sa Čietekovci
pohybovali, nebol pravdepodobne problém ich reálny predobraz rozpoznať. Tieto
biografické prvky sa stali pre Blankinu neveľkú publicistickú tvorbu charakteris-
tické. Písala o tom, čo poznala a žila. V jej poviedkach sa tematicky prelínajú ume-
lecký život povojnovej Bratislavy s žensko-mužskými vzťahmi. Často sa vracala aj
do vojnových rokov, ktoré boli pre ňu osobne veľmi náročné a prostredníctvom
ktorých nám poodhaľuje tiež dosť veľa autobiografie.
Z doterajšieho bádania sa nám, popri poézii a scenároch, podarilo identifikovať
dve desiatky poviedok. Väčšina z nich bola publikovaná počas troch dekád, od še-
sťdesiatych do deväťdesiatych rokov, v rôznych slovenských novinách a časopisoch
(Kultúrny život, Život, Práca, Smena na nedeľu, Pravda, Slovenka, Tvorba T.). Po
smrti J. Smreka sa dokonca dvakrát pokúsila tieto poviedky vydať aj knižne: prvý-
krát však narazila na transformujúce sa vydavateľstvo Slovenský Spisovateľ v roku
1989, druhýkrát vydanie znemožnili prebiehajúce zmeny vo vydavateľstve Tranos-
cius po rozdelení Československa. A tak dnes prinášame poviedku, ktorú v krá-
tenej verzii uverejnila v roku 1977 len v časopise Slovenka. 

Pripravila Monika KAPRÁLIKOVÁ

47
Ľu bo mí r F e ld ek

MÔJ MÚDRY BULHAR


DIMITAR STEFANOV

Prvý raz som počul slovo Bulhar ako chlapec. Bývali sme vtedy v Žiline a rodičia
ma občas posielali kúpiť šalát „k Bulharovi“. Nie že by v obchodoch so zeleninou
nebolo dostať šalát, ale ten „od Bulhara“ mal povesť najkrajšieho a najchutnej-
šieho šalátu v Žiline. Nosím v pamäti aj ďalšiu šalátovú spomienku. Cez prázdniny
som chodil s kamarátmi „na Rapid“ – neoplotené futbalové ihrisko malého žilin-
ského klubu. Na ňom sme hodiny a hodiny naháňali futbalovú loptu, takže pod-
večer sme bývali nielen unavení, ale aj smädní. Našťastie hneď vedľa ihriska bola
obrovská, rovnako ako ihrisko neoplotená záhrada so zavlažovacím zariadením,
z ktorého striekala voda. Políhali sme si na bruchá a pili sme ako ľad studenú
vodu rovno z neho. Vraj to bol zaručený spôsob, ako dostať zápal pľúc. Nepamä-
tám sa, že by niekto z nás ochorel. Zato tá voda uviazla v mojich spomienkach
ako jeden z najchutnejších nápojov, aké som v živote pil. Bodaj by vďaka nej ne-
prospieval aj šalát, ktorý zavlažovala. Uhádli ste – záhrada s dobre zavlažovaným
šalátom patrila tomu Bulharovi.
Aj ďalší Bulhar sa mi vpísal do pamäti vďaka futbalu – bol to útočník ŠK Bra-
tislava, inžinier Božin Laskov. Nielen vynikajúci futbalista, ale aj vzdelaný a ele-
gantný človek. Často býval faulovaný, on však nefauloval nikdy.
Keď som po maturite prišiel študovať slovenčinu na Vysokú školu pedago-
gickú, upútal moju pozornosť ďalší Bulhar. Dozvedel som sa, že Proglas, prvé
dielo slovanského písomníctva, ktoré svätý Konštantín napísal v staroslovienčine
a na ktoré sme osobitne hrdí aj preto, lebo vzniklo na našom území, učenci dlho
pokladali za prozaický text. V roku 1908 si však bulharský slavista Jordan Ivanov
všimol, že Proglas má pravielný rytmus. Pokúsil sa rozčleniť Proglas na verše –
a aj to sa mu podarilo. Od roku 1908 vieme, že Proglas je báseň, ktorá sa člení na
110 dvanásťslabičných veršov (alebo na 111, ak rátame za samostatný verš aj slovo
amen na jej konci). Nebude náhoda, že si to všimol príslušník prímorského slo-
vanského národa – veď je známe, že aj morský príliv má pravidelný rytmus. Ryt-
mus majú aj tatranské vodopády, no nič sa nedá robiť – morský rytmus je mo-
hutnejší a bulharský slavista, vyškolený na morskom rytme, vyškolil našich
slavistov.
Takto by som mohol vo výpočte pozoruhodných Bulharov, ktorí si získali môj
obdiv, pokračovať. Ako dramatik nemôžem vynechať kolegu Jordana Radičkova,
najmä jeho slávnu Lazariádu. No keby som sa mal rozhodnúť, ktorý Bulhar sa mi
zapísal do pamäti aj do srdca najhlbšie, vyhral by to môj priateľ „múdry Bulhar“
Dimitar Stefanov.
Dimitar Stefanov (1932 – 2018) bol nesporne jeden z najväčších bulharských
básnikov dvadsiateho storočia. Poéziou sa len máloktorý básnik uživí – našťastie
Dimitar Stefanov bol aj vynikajúci prekladateľ poézie. Nie príležitostný. Každo-
48
denný. Bol to workoholik. Preložil do bulharčiny najmenej stotisíc veršov z rôz-
nych jazykov a z tvorby básnikov rôznych národov – a nás môže tešiť, že si obľúbil
najmä slovenčinu a slovenských básnikov. V jeho životopise nechýba ani Rad Bie-
leho dvojkríža, ktorý mu za  celoživotné zásluhy v službách slovenskej literatúry
udelil v roku 2017 prezident Slovenskej republiky.
Keď hovoríme o Dimitarovom diele, nemôžeme obísť ani preklady z jeho vlast-
nej básnickej tvorby do slovenčiny, ktorými sa mu odvďačili slovenskí preklada-
telia, ja medzi nimi: preložil som mu knižku básní pre deti Slnečné prasiatka (Mladé
letá, 1976). Ba bola o ňom napísaná aj rozprávka. Volá sa Rozprávka o výnimočne
hroznej veci. Napísal som ju ja, inšpirovala ma k nej Dimitarova báseň Hrozná vec
a nájdete ju v mojej Veľkej knihe európskych rozprávok (Hlbiny, 2017).
Na Slovensku slávila úspech najmä jeho poézia pre deti. Dimitar Stefanov sa
dostal do slovenskej čítanky, s jeho básňami bývali úspešní aj recitátori na Hviez-
doslavovom Kubíne. On sám si to vysoko cenil a svoju lásku k Slovensku vyjadril
raz vetou: „Keby som sa mal niekedy odsťahovať z Bulharska, tak len na Slo-
vensko.“
Žiaľ, Dimitar Stefanov sa vlani z Bulharska odsťahoval, ale nie na Slovensko.
Odsťahoval sa na večnosť. Umrel 23. októbra 2018 vo veku 86 rokov. No predsa
len sa odsťahoval aj  na Slovensko. Hlboká stopa, ktorú zanechal v našej kultúre,
sa len tak ľahko nestratí. A ešte musím povedať pár slov aj o svojom osobnom
vzťahu k Dimitarovi Stefanovovi – a o tom, prečo som si ho sám pre seba nazval
„múdrym Bulharom“. Urobil som to v básni, ktorú poznajú čitatelia mojej knihy
Životopis vo veršoch (Ikar, 2016). Tým, ktorí ju nepoznajú, umožním, aby si ju pre-
čítali teraz. Netreba ju dovysvetľovávať, len poviem ešte vopred, že si v nej nič ne-
vymýšľam. Mitko Stefanov naozaj zohral v mojom živote úlohu rozprávkového
posla, ktorý ma prichádzal navštíviť vždy vtedy, keď sa malo stať niečo významné,
a on akoby mi to prichádzal zvestovať.
Tak prišiel raz, keď nie on z Bulharska, ale ja som bol odsťahovaný zo Slo-
venska. Bolo to kedysi v deväťdesiatych rokoch a Mitko prišiel práve vo chvíli, keď
som si lámal hlavu, čo ďalej urobiť so svojím životom. Mitko mi nič neradil, iba
si bez slova poobzeral ten pražský dom na konci Prahy, v ktorom sme vtedy bývali,
a potom poznamenal: „Keď sa Bulhar prisťahuje z bulharského vidieka do Sofie, zvyčajne
si nájde bývanie na tom konci Sofie, odkiaľ to má najbližšie do dediny, z ktorej pochádza.“
Bol to vynikajúci postreh. On prvý si všimol, že bývame na tom konci Prahy,
z ktorého je to najbližšie do Bratislavy. Mňa aj moju ženu Oľgu jeho postreh ro-
zosmial, pochopili sme, čo nám chcel povedať – a zakrátko nato sme sa vrátili do
Bratislavy.

MITKO STEFANOV JE V PRAHE,


ZASE SA NIEČO STANE

1
(PEČENÝ KAMEŇ)

Mitko Stefanov je v Prahe, zase sa niečo stane.


Mitko Stefanov, čo ma po prvý raz navštívil pred vyše štvrťstoročím, práve
mi vyšla zbierka Paracelsus.
49
Mitko Stefanov, čo mi vtedy povedal: „Nikdy nepíš o písaní, zistil som, že
to sú u každého básnika tie najhoršie básne!“
Mitko Stefanov, ktorého radu si celý život pred napísaním každej básne pri-
pomínam.
Mitko Stefanov, workoholik, ktorý pracuje 15 hodín denne ako ja.
Mitko, ktorý takmer zadarmo zredigoval celú Cambridgeskú encyklopédiu
v bulharči-ne a našiel v nej päťdesiat veľkých vecných chýb.
Mitko, ktorý mi preložil knihu do bulharčiny a ja jemu knihu do slovenčiny
– bola to kniha pre deti Slnečné prasiatka.
Mitko, ktorému jednu báseň z tej knihy zaradili do slovenskej čítanky –
práve, keď ho z bulharskej vyradili.
Mitko, ktorý to rozpráva, keď ma predstavuje dvom dámam na bulharskej
ambasáde v Prahe a dodáva: „Keby som mal niekedy emigrovať, tak len na
Slovensko.“
Mitko, ktorý schvaľuje, že som odišiel z Bratislavy, ako básnické riešenie
nebásnického problému.
Mitko, ktorý si všimol, že som sa usadil na bratislavskej strane Prahy.
Mitko, ktorému hovorím, že som doteraz nechápal, prečo som sa usadil
práve tu, a konečne to vďaka nemu chápem.
Mitko, ktorý prišiel v auguste 1968 do Prahy a zistil, že zároveň s ním prišli
tanky.
Mitko, ktorého vtedy zviezol pražský taxikár až potom, keď mu povedal:
„Ja som svoj tank nechal v Sofii na záhradke.“
Mitko, ktorý prišiel v novembri 1989 do Bratislavy a zistil, že sa práve začala
nežná revolúcia.
Mitko, s ktorým sme sa vtedy vôbec nestretli, hoci sme mali pracovať na
slovenskom preklade jeho knihy.
Mitko, ktorý týždeň sedem hodín denne sledoval to nežné divadlo na ob-
razovke a bol rád,
že ma v ňom vidí hrať, a vrátil sa do Sofie.
Mitko, ktorému dnes hovorím: „Mohli sme radšej prekladať, tá revolúcia
by sa bezo mňa zaobišla.“
Mitko, ktorého sa dnes, keď zase prišiel, pýtam: „A čo sa stane dnes?“
Mitko, s ktorým sa smejeme v noci nad pohárom vína: „Možno sa to už
vonku deje!“
Mitko so svojou paňou, ktorá sa zapojila do tanca na bulharskej ambasáde.
Mitko so svojou paňou, ktorá sa zapája po bulharsky do rozhovoru, a Mitko
hovorí, že jeho pani hovorí o niečom inom.
Mitko, ktorý hovorí, že pečené mäso stvorilo človeka.
Mitko, ktorý hovorí, že keby krokodíl poznal pečené mäso skôr než človek,
vznikla by civilizácia krokodílov.
Mitko, ktorý potrebuje nové zuby.
Mitko, ktorého som vzal v Prahe do kaviarne G plus G, kde hral Marián
Varga.
Mitko, ktorý sa pýta, čia je to skladba – je to slovenský génius, hovorím, hrá
svoju vlastnú skladbu, ktorá práve vzniká aj zaniká.
Mitko, ktorý ďakuje Mariánovi Vargovi, a Marián hovorí: „Nemáte za čo.“
Mitko, bulharský génius, básnik, ktorý premrhal deväťdesiatdeväť percent
50
svojho talentu v službách iných básnikov – a ešte aj tak mu ho ostalo dosť
pre seba.
Mitko, s ktorým sme na tom podobne, a hoci sa poznáme len vyše štvrťsto-
ročia, mám ho rád, akoby som ho poznal už od stvorenia sveta.
Mitko Stefanov, o ktorom dnes píšem báseň. (Nikdy nepíš o písaní!)
Mitko Stefanov, po ktorom dávam pozdravovať svoju ženu, ktorá je práve
v Bratislave.
Mitko Stefanov je v Prahe, zase sa niečo stane.
Mitko Stefanov, ktorý mi pred nastúpením do autobusu hovorí: „Napríklad
pečený kameň...“

2
(MITKO STEFANOV V PRAHE)

Mitko Stefanov – to býval za oných čias kozoroh,


čo bol na svete už vtedy, keď prvý blesk zoslal Boh.
Boh upiekol pečienku na prvom ohni pravekom –
Mitko Stefanov ju zjedol, stal sa prvým človekom.

Môj pražský dom skúma múdre oko toho človeka:


„Aj ten, kto sa prisťahuje do Sofie z vidieka,
obyčajne byt si nájde na tom konci Sofie,
z ktorého to má najbližšie do dediny, odkiaľ je.“

Mitko Stefanov sa zberá ďalej do Bratislavy.


Mitko Stefanov sa u mňa najmenej rok nezjaví.
No zostáva v Prahe v básni – moja báseň naňho dá.

Prišiel múdry Bulhar, aby Slovákovi prezradil,


že ak sa na bratislavskej strane Prahy usadil,
nebola to vôbec... ale čo, ak som blúdiaci Holanďan?

Praha 24. – 26. septembra 1999

51
ZO SVETA DIVADLA

INDIVIDUALITA I KOMUNITA

Thomas Vinterberg, Mogens Rukov: Komúna


Divadlo Astorka Kor zo ’90, 28. a 29. 5. 2019

Réžia: Juraj Nvota, preklad: Anna Fosse, dramaturgia: Andrea Domeová, scéna
a kostýmy: Mona Hafsahl, hudba: Milan Vyskočáni.
Hrajú: Juraj Kemka, Zuzana Konečná, Marián Miezga / Peter Šimun, Pavol Ši-
mun, Sarah Arató a.h., Bronislava Kováčiková a. h., Róbert Jakab, Lenka Fecková
a. h./Františka Horváthová a. h, Anna Jakab Rakovská.

Divadlo Astorka Korzo ’90 poskytuje možnosť zamyslieť sa nad kvalitami indivi-
dualizmu a kolektivizmu. Necháva pootvorené dvere odvážnej úvahe, či by sa raz
dokázali tieto dve kvality rozumne spojiť. Nvotova  inscenácia Komúna však v pr-
vom rade zobrazuje opak. A teda, prečo nie je možné žiť v komunite dnes, v dobe
konzumu. Nepriamo volá diváka prehodnotiť svoje súčasne vzťahy.
Hoci divadelná inscenácia, ktorá vychádza z Vinterbergovej a Rukovovej diva-
delnej predlohy s niektorými upravenými filmovými prvkami, nie je taká trpká
ako film dánskeho režiséra a scenáristu Thomasa Vinterberga, dostatočne zrkadlí
realitu rodinnej a manželskej krízy, ktorú sa pokúšajú riešiť viacuholníkom. Váž-
nosť dialógov a konfliktných situácií zabezpečuje hra náladami, ktoré sa v insce-
nácii menia tak znezrady, až zasiahnu diváka. Ten sa sám môže viackrát prichytiť
pri tom, že sa zasmial nevhodne. Zodpovednosť vzťahu je o to výraznejšia, o čo
viac sa do nej ponárame očami tínedžerskej dcéry, ktorá si podľa príkladov okolia
ešte len hľadá vlastné definície lásky. Toto hľadanie je v Nvotovej inscenácii oproti
dánskej strohosti tiež miernejšie, kde lásku nahrádza len sex.
Dej sa odohráva tu a teraz, v akejsi nadčasovej prítomnosti, čomu nasvedčujú
súčasné kostýmy či náznaková scéna, ktorá pokračuje do hľadiska až na balkón.
Vťahuje diváka do problematiky o to osobnejšie.
Komúna inscenačnými zložkami zobrazuje, že anarchistická komunita nezahojí
manželský stereotyp. Modelovo však vykresľuje odpoveď, prečo pár dospel k roz-
chodu. Zámer manželov vytvoriť komúnu totiž nebol čistý. Motivovala ich skôr
partnerská nuda, bohémsky experiment, či potreba zárobku na udržanie zdedenej
vily.  Ani groteskno-smutne stvárnené zaujímavé postavičky, ktoré prešli „kon-
kurzom“ na spolubývajúcich, neutužili manželské puto. Poukázali len z jedno-
tlivých perspektív na jeho slabé stránky, pričom aj v ich zorných poliach stáli iba
problémy a nie vyššia nádej. Preto strasti len znásobili, čím vytvorili ešte väčšiu
barikádu pred Podstatou. Do ohňa krízy skôr prikladali. A tak v živle, ktorý blčí
za stenou javiska, skončia len hmotné smeti. Zlozvyky sa tu neočistia.
Okrem vzťahovej krízy a sondy do psychiky postáv sa režisér Juraj Nvota, po-
kúsil vniesť do domu aj jednotu. Hoci len zdanlivú. Prostredníctvom hudobnej
zložky totiž obyvatelia domu demonštrujú svoje nezrelé city a sociálnu „súdrž-
nosť“. V domácej kapele si vybíjajú svoje bôle, ktoré ich spájajú. Spevom, bubnom,
52
gitarami, a inými hudobnými nástrojmi sa vykričia natoľko, až úplné zúfalstvo
prezradí v závere strata hlasu. Príznačná poetická metafora, ktorej výborne slúži
muzikálne nadanie hercov.
Z inscenácie však vyvstáva otázka, či by súdržnosť jednotlivcov nemohol v ka-
pele reprezentovať ušľachtilejší jednotný cieľ. A teda, či je možné vytvoriť aj vy-
spelejší prejav sociálneho umenia žiť. K takejto úvahe pozýva najmä bulletin
k inscenácii, ktorého obsah tvoria reflexie a výroky rôznych osobností o rodine,
vzťahoch, komunite a sexualite. Umožňujú reflektovať človeka ako individualitu
i sociálneho tvora. A keďže každá jednostrannosť skĺzava do extrému, na nástrahy
skupinovej identity s rozplynutou zodpovednosťou na jednej strane (totality),
a izolovaného egoistického individualizmu s modlou peňazí na strane druhej (li-
berálny kapitalizmus) poukazuje Daniel Pastirčák. Východisko vidí v hľadaní
svojho miesta v spoločenstve, a to bez eliminácie Boha zo zreteľa ľudských nádejí.
Bez eliminácie Podstaty, ktorú možno uzrieť až po uprataní barikád ľudských
„smetí“.
Nvotova premyslene vystavaná inscenácia dovoľuje zauvažovať sa nad tvorbou
ľudského spoločenstva v zmysle Franklovho citátu v bulletine: „Práve vyjadrenie
vlastného zúfalstva môže čitateľovi, ktorý bolestne trpí pocitom nezmyselného
života, pomôcť prekonať tento stav, hoci len pocitom, že nie je sám.“ Vlieva tak
do zobrazenej rodinnej krízy nádej, že zmena k lepšiemu je možná. Ak sa, samo-
zrejme, netešíme z „dospeláckej“ hry Kolo, kolo mlynské, kde nás v kruhu udržujú
hedonistické lákadlá. Napokon aj Nvotova inscenácia dokáže pobaviť zobrazeným
konzumným životom.
Neurológ, psychiater a filozof Viktor E. Frankl navrhuje posilňovať radšej vôľu
k zmyslu života (Hľadanie zmyslu života). Ten by sa mal zamerať na sebarealizáciu
až sebaprekročenie a kvalitné podporujúce spoločenské vzťahy. To vyžaduje zaujať
zrelý a pevný pozitívny postoj, preukázateľný dokonca aj v situácii nevyhnutného
utrpenia. Takýto postoj radí Frankl k ďalším dvom kategóriám: zážitkovej a tvo-
rivej. Psychologicko-vedecké výskumy hľadajúce zdravie človeka nielen v neprí-
tomnosti choroby či poruchy, ale v úplnej telesnej, duševnej a spoločenskej spo-
kojnosti (Well being a Social being), a teda v sebarealizácii a zdravých podporujúcich
sa spoločenských vzťahoch, tak súznejú s dobre známou zakorenenou kresťans-
kou tradíciou: Miluj blížneho svojho ako seba samého.
To, že sa anarchistické komúny, ako vidíme aj na inscenačnom príklade, na
dlhší čas neujali, nemusí teda nevyhnutne znamenať, že sa nevedia stať svetlou
nádejou. Avšak chce to čistejší zámer, víziu a bratské úsilie. Pitirim A. Sorokin,
ktorý skúmal dynamiku usporiadania spoločnosti, navrhol riešenie v podobe
ušľachtilej formy komúny – sociologický mystický integralizmus, kde jednotlivec slo-
bodne tvorí a rozvíja vyššie osobné ciele. A práve tie dokážu spojiť individuality
do spoločenskej harmónie (Social and Cultural Dynamics). Takýto ideál ľudského
zriadenia však vyžaduje pohľad na Pravdu v čo najčistejšom vnútornom zrkadle
zodpovedného jednotlivca. Aby katarziou očistené zorné uhly a skrotené vášne
následne umožnili celej komúne dívať sa na Toho, kto presahuje rovnako človeka
i kolektív.
Zdá sa, že ak by sme mali záujem vykročiť z kruhu s obohratou apatiou, ktorá
je pointou pri akejkoľvek forme jednostrannosti, či už ega alebo alibistického ko-
lektivizmu, žiada to výdrž rozumných individualít (Self), ktoré sa spoja a vytvoria
radšej mozaiku z ušľachtilejších kúskov (filia). Je to ďalší zatiaľ neprebádaný krok,
53
ktorý by azda mohli uskutočniť zrelí jednotlivci, čím by vytvorili vyspelý celok s
o to väčšou synergickou silou. Ono kristovské: Lebo kde sú dvaja alebo traja zhro-
maždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Prečo to však stále nie je možné, po-
učne poukazuje smutno-smiešna Nvotova inscenácia Komúna.

Stanislava MATEJOVIČOVÁ
ZO SVETA DIVADLA

T VORIVÝ POBY T
VERZUS MUČIVÝ BLAHOBY T

Silvia Kováčiková: Hra na Ľuda Ondrejova

Dramatizácia prózy Petra Kováčika Tvorivý pobyt


Premiéra: 22. november 2017, Divadlo Akadémie umení v Banskej Bystrici

Prozaické dielo Petra Kováčika Tvorivý pobyt rozpráva pútavo až sugestívne o osu-
doch nášho kontroverzného spisovateľa Ľuda Ondrejova. Spisovateľa téma za-
siahla a vyťažil z nej nádherné obrazy charakterizujúce niekedy vecne inokedy bra-
vúrne poeticky nielen postavu spisovateľa, ale rovnako aj čiernobalockú societu
i reálie bratislavského kultúrneho prostredia, ktoré sa stretávalo najmä v legen-
dárnej Štefánke.
Autorka dramatizácie Silvia Kováčiková nazvala divadelnú inscenáciu Hra na
Ľuda Ondrejova. Napriek tomu, že sa vo vybraných obrazoch zavše nevyhla nahro-
madenému epickému rozprávaniu, dokázali ho primerane transformovať do
podoby poetických obrazov. Vkladala do nich aj alegorické postavy – raz to boli
vnútorné hlasy, inokedy vtáky či dedinské dievčatá resp. mladé ženy pracujúce
v lese.
Poeticky koncipované obrazy režisér tvaroval často v metaforickej rovine. Ne-
vnucoval divákovi žiaden jednoduchý prvoplánový význam. Postavy počnúc od
tých menších až po tu hlavnú, Ľuda Odrejova „kreuje“ s hercami zavše v strohých
typologických charakteristikách. Tie čerpajú svoju divadelnú presvedčivosť v po-
hybovom, gestickom či slovne príznakovej reči tej-ktorej postavy. Prirodzene a ne-
nútene diváka zasiahne aj fakt, že režisér a  tvorcovia jednotlivé postavy nesúdia.
Ich konanie, ambivalentnosť rozhodnutí, víťazstva, pády i zlyhania predkladajú
ako prirodzenú súčasť jedinečného i každodenného ľudského života.
I keď sa v inscenácii pracuje s realistickou rekvizitou často je používaná v zna-
kovom jazyku a symbolickom zmysle. Nehrá sa ňou výsostne realisticky či natu-
ralisticky, ale predovšetkým metaforicky s nabaľovaním významov.
Štruktúra dramatizácie i kompozícia inscenácie nadväzovali na východiskový
prozaický materiál. Nechýbali v ňom akcenty na závažné témy dejín, na vyrovná-
vanie sa s minulosťou aj s prítomnosťou. Celý príbeh rámcuje príchod a tvorivý
54
pobyt Ľuda Ondrejova v Čiernom Balogu. Popri starých ranách zo spisovateľovej
nedávnej osobnostnej histórie sa odhaľujú násilné a nekompromisné činy režimu
nového, komunistického – popravy členov tzv. Bielej légie. Človek síce znie hrdo,
ale pre dotyčných nič podstatnejšie neznamená. Rovnako sa na pranier každo-
denných rozhodnutí a skutkov dostáva zdevalvovaná humanita. Spôsob rozprá-
vania o týchto skutočnostiach sa zavše ocitá v priam národných priepastiach
omamného delíria z alkoholu. Štruktúrou inscenácie sa preskupujú akoby tri
rôzne podoby výrazového jazyka – epické rozprávanie, sýto-skratkovité drama-
tické obrazy a vnútorné monológy postáv. Viaceré vnútorné monológy odpove-
dajú i napovedajú o zmátoženej duši – nejasnostiach, nerozhodnosti, raz slabej
inokedy silnej vôli k životu, doslova vitalizme za každú cenu. Celou inscenáciou
akoby jasne znela Eliotova sentencia - peklom nie sú tí druhí, ale peklom je si člo-
vek sám.
Scénografia a kostýmy v inscenácii  mali v sebe minimalistickú, no zato vý-
tvarne výraznú pôsobivosť. V snehobielom priestore bolo len niekoľko scénic-
kých príznakov, ktoré vystupovali z tohto abstraktného priestoru ako realita,
sny, omamné alkoholové opojenie či spomienky na budúcnosť. Farebná škála ko-
stýmov vychádzala rovnako z ľudového odevu i z čistých skôr zemitých farieb.
Biela farba znakovo približovala sny hlavnej postavy a tiež jej nástojčivé spo-
mienky.
Hudobnú kompozíciu postavil režisér na ruchoch a zvukoch, ktoré zväčša účin-
kujúci vytvárali sami. Na niektorých miestach ju zvýraznil a doplnil spevom kon-
krétnej ľudovej piesne alebo melódie. Prinášali v emocionálnej rovine clivotu, smú-
tok, strach i odkrývanie nových významov. Ak ich divák preskúmaval vlastnou
imagináciou otvárali sa mu často nečakané otázky bez odpovedí aký postoj by
mal zaujať voči konkrétnym postavám.
Najpriliehavejšie sa sujet inscenácie odohrával vo viacerých rovinách prítomnej,
minulej i snovej. Režisér pri tom v každom výstupe úplne nenútene pracoval s po-
hybom divadelného znaku. Najviac sme si ho uvedomovali v premenách postáv,
keď najmä tie ženské dokázal zmeniť jednoduchým kostýmovou zmenou alebo
pohybovou štylizáciou.
Inscenácia študentov Fakulty dramatických umení v Banskej Bystrici pôsobila
presvedčivo aj v hereckých výkonoch. Viacerí študenti herectva preukázali veľkú
mieru pracovitosti, umeleckej skúsenosti, priradenosti na javisku a tiež hravej bez-
prostrednosti.
Postavu balockého starostu stvárnil Martin Stolár, charakterizoval ju bodrou
chlapskosťou, nerozhodnou rozhodnosťou, ustráchanou presvedčivosťou, z kto-
rej „vytlačí“ akoby ostatky humánneho správania. Človek milujúci ľudí, trasúci
sa pred systémom, ale veriaci vo vlastné nadosobné poslanie. Nepozeral pred seba
ako usmiate tváre na politických bilbordoch, on skôr hľadel s neistotou a s po-
chybnosťou dopredu. Šiel k zajtrajškom ukotvený v dnešku, aby v miere vlastnej
prirodzenosti uchránil čosi pre seba a ostatných neprisluhoval za každú cenu ani
nekonal nadprácu pre nové časy. Vyznával predovšetkým triezvy rozum snúbiaci
sa s vypätou emocionalitou a vierou v charakternosť konania.
Postavu miestneho učiteľa vytvoril František Kňazovič v hlasovej i pohybovej
štylizácii. Jednoduchými gestami, intonáciou hlasu a tiež pohybovou štylizáciou
stvoril postavu učiteľa a miestneho kronikára, ktorý veľmi dobre vie, čo stojí za
tým, o čom si myslíme, že to sú fakty a pravda.
55
Tri rôzne postavy miestnych balockých poslancov prirodzene predstavil Dávid
Szöke. V jednom z výstupov hneď na začiatku inscenácie, keď Starosta zvolá za-
sadanie hravo prechádza medzi týmito rôznymi typmi ľudí. Nijako nepreháňa,
ani nekarikuje tieto postavy, ale hravo, prirodzene a minimalisticky nachádza spô-
sob, aby divákov presvedčil akými „zázrakmi“ dokáže divadlo očariť, keď má
k dispozícii disponovaného hereckého protagonistu.
Diana Šaturíkova vytvorila postavu Sekretárky miestneho starostu, ale tiež aj
vychovávateľku detí Ľuda Ondrejova, ktorá mu slúži oddane ako verný pes. Na
prvý pohľad majú v sebe tieto postavy niečo identické avšak herečka neupadá do
monotónneho opakovania. Nachádza tiež krehké odtienky v javiskovej reči a šty-
lizovanými gestami v pohybe oživuje obe postavy.
Pavol Olešňan stvárnil postavu Ľuda Ondrejova celostne a priam podmaňujúco
sa zmocňoval rôznych vrstiev jej vnútorných svetov. Vytvoril presvedčivý drama-
tický oblúk. Na počiatku vnímal svoj pobyt ako vyhnanstvo a neskôr našiel na
tomto kúsku zeme na strednom Slovensku námet na ďalšiu tvorbu. Prostredníc-
tvom príbehu, ktorý sa odohral akoby otvoril Pandorinu skrinku vlastného života.
Kam sa dostal a čo dosiahol – blahobyt sa rozplynul a pobyt ho napriek všetkým
neočakávaniam nadmieru osviežil. V snových i reálnych situáciách sa postava On-
drejova pohybuje v melancholicky opojnej atmosfére podivného alkoholového
delíria. Prirodzene ho predstieral a vytváral postavu z iného sveta, či skôr človeka
odinakiaľ, ktorý sa nedopatrením ocitol v ľudskom, až priveľmi ľudskom svete.
Inscenácia divákov i hercov priviedla počas svojho javiskového života na auten-
tické miesta. Rozprávačský talent a jeho sugestívnosť tvorcovia transformovali
do divadelného jazyka. Vznikla inscenácia priezračne metaforická využívajúca
metaforu, podobenstvo, alegóriu. Krehko, s úctou a pokorou k osobným dejinám
i k tvorivému kumštu samému, sa dotýkala divákovho vnútorného sveta.
Ak sme premýšľali o sémantickej stránke a odkaze inscenácie stále sa naša ima-
ginácia uberala k hľadaniu nových otázok – Existujú v živote skutky, ktoré sú mo-
rálne bezpríznakové? Svätí účel prostriedky? Dá sa povýšiť vlastný alebo spolo-
čenský prospech, blahobyt na piedestál najvyššieho dobra? Neostane človek
nakoniec uväznení vo výčitkách svedomiach, ktoré mu vezmú aj posledné chvíle
pokoja a pokojného snívania?
Martin TIMKO

56
Z VÝT VARNÉHO
UMENIA Már ia Kov al číkov á

BUVIK,
VYDAVATEĽST VO PRE DETI

Kolo mlynské – detské kolo, večne bude, aké bolo,


nado všetky ľudské časy. A keď padne, pofúka si.
Milan Rúfus

Vydavateľstvo detskej literatúry Buvik v tomto roku oslavuje svoje 28. narodeniny,
pomaly, ale iste sa blíži k okrúhlej tridsiatke. Od jeho vzniku v roku 1991 sa v ňom
narodili mnohé krásne príbehy, rozprávky aj hovorníčky, veršovačky, básničky,
hravé rýmovačky, povedačky, hádanky, spievanky, pôvodné a prevzaté z ľudovej
tradície, niektoré prerozprávané, ale viaceré úplne nové a súčasné, aj keď podob-
nosť s tými dávnejšími je často vzájomne inšpiratívna a prínosná. Pretože zá-
kladné ľudské hodnoty sa nikdy nemôžu zmeniť a detské sny sa takmer vždy spá-
jajú s nekonečnou fantáziou, túžbou po dokonalej kráse, slobode a radosti zo
života. A práve prostredníctvom takýchto príbehov ilustrovaných nežnými ru-
kami umelcov sa k našim deťom dostáva už od ich ranného veku veľa životných
múdrostí, ktoré podnecujú nielen ich špecifickú predstavu o živote, ale otvárajú
aj cestu k nevšednej duchovnej aktivite, v ktorej sa rozvíja hlboká citová štruktúra
a schopnosť jemného prepojenia vysnívaných túžob s reálnou existenciou.
Ako to už v rozprávkach býva, aj pri zrode Buviku (v roku 1991) stáli tri dobré
sudičky. Bol to „trojlístok“ kreatívnych ľudí: scenáristka, editorka, prekladateľka
a vydavateľka Mária Števková, slovenský básnik, prozaik, textár, dramatik, sce-
nárista a autor literatúry pre deti a mládež Daniel Hevier a skvelý maliar, ilustrá-
tor a známy tvorca detskej knihy Svetozár Mydlo. On vymyslel aj hravé a pútavé
logo vydavateľstva Buvik – mužíčka v modrom obleku s cylindrom na hlave. Malá
postavička s rozžiarenými hviezdičkami v očiach sa stala symbolom kvality nielen
graficky pekne zostavenej a nápadito ilustrovanej, ale aj obsahovo zaujímavej a li-
terárne životaschopnej detskej knihy, ktorá vychádza v tomto azda v najmenšom
vydavateľstve v strednej Európe. Zároveň sa toto ako jediné na Slovensku orientuje
na nižšie vekové kategórie detí. Oslovuje predovšetkým deti v predškolskom veku
a začínajúcich školákov (od 3 do 9 rokov).
„Buvikaj, buvikaj, na hore privykaj, na hore zelenej, v košieľke bielenej“... spievali ke-
dysi mamy dieťatkám nad kolískou.
Mária Števková spolu so svojou dcérou – kolegyňou a manažérkou vydavateľ-
stva Milicou Matejkovou zostavujú malé tvorivé tímy skvelých autorov, ilustráto-
rov, grafikov a manažérov, ktorí ešte nezatvorili za sebou brány detstva. Z takéhoto
tvorivého stretnutia sa zrodila aj séria troch rozprávkových kníh spisovateľa Da-
niela Heviera, ilustrátorky Ľuby Končekovej-Veselej a editorky Márie Števkovej
s názvami Nám sa ešte nechce spať, Nám sa ešte stále nechce spať a Nám sa už zase nechce
57
spať. Tieto rozprávky si získali srdcia nielen najmenších čitateľov, ktorým boli ad-
resované, ale získali si aj dospelých. Ďalšími dôležitými knihami, ktoré potvrdili
význam a záväznú výchovno zodpovednú  činnosť rozprávkovej cesty Buviku, boli
Čačky hračky Kristy Bendovej s ilustráciami Oľgy Bajusovej, Žabiatko Ľudmily Pod-
javorinskej, Povedačky Márie Rázusovej-Martákovej, Máme Emu Jána Uličianskeho,
O Guľkovi Bombuľkovi Márie Ďuríčkovej. Patrí k nim aj známy a obľúbený rozpráv-
kový titul - veršované rozprávky Milana Rúfusa a Františka Hrubína Hrnček, var!,
ktorý ilustrovali manželia Dusíkovci, žijúci vo Florencii. 
Vydavateľstvo Buvik momentálne pulzuje nezvyčajným tvorivým ruchom. Od
svojej existencie sa stalo inšpiratívnou pôdou pre umelcov s rôznym kreatívnym
zameraním: maliarov, grafikov, kresliarov, literátov, básnikov, hudobných sklada-
teľov, prekladateľov, učiteľov a vydavateľov. Z ich vzájomnej komunikácie a názo-
rovej konfrontácie vychádzajú každý rok nové detské publikácie, ktoré sa stávajú
okrasou mnohých knižných veľtrhov doma aj v zahraničí (Bibliotéka v Bratislave,
Bologna Children´s Book Fair v Taliansku, Svět knihy v Prahe), o čom svedčí aj
viacero udelených cien a diplomov za literárnu, ilustračnú či vydavateľskú čin-
nosť. Šéfredaktorka Mária Števková dostala v roku 2008 za vydavateľskú činnosť
Cenu primátora mesta Bratislavy. V rozhovoroch z tohto obdobia sa úprimne vy-
jadrila o svojej vydavateľskej práci ako aj o nepopísanom detskom svete, ktorý si
zobrala pod svoje ochranné krídla : „Našťastie, na zemeguli ostalo ešte zopár „dospe-
lákov“, v ktorých dieťa stále žije, ktorí tvrdohlavo hľadajú svoje detské túžby a sny, vedia
odkrývať krásu i múdrosť života. Oni svojimi dielami prebúdzajú v deťoch emocionálnu
energiu, vedia nasmerovať dieťa na jeho jedinečnú životnú dráhu... raz je to hudba, inokedy
rozprávka, alebo báseň. Mozart, Puškin, Dalibor Karvay... všetko sa prebúdza v detstve.
Tam kdesi je aj začiatok vzťahu ku knihe, k čítaniu, k celoživotnému kamarátstvu s kni-
hou“.
„Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom podoprená. Kto do nej vojde,
jabĺčko nájde, či je ona, či je on, nepustím ho z brány von.“

Malebná knižka Zlatá brána (prvé vydanie Mladé letá, 1975) vznikala spontánne a
prirodzene ako vstupná brána do detstva našich starých a prastarých rodičov, do
minulosti a histórie, do zvykov a obyčají, ktoré sa tradujú celé stáročia a ktoré oží-
vajú v dnešných deťoch ako dávne rozprávkové príbehy plné fantázie s otvorenou
náručou domova. Vysnívaného, radostne harmonického aj ekologicky čistého
sveta. Literárny historik Július Noge o Zlatej bráne povedal: „Slovenský folklór – piesne,
povedačky, hádanky, prekáračky, rozprávky – to je zlatá brána do rodného jazyka. Kto ne-
prejde v detstve a mladosti cez túto zlatú bránu, ostane v rodnej reči navždy cudzincom“.
Spisovateľka Mária Ďuríčková, ktorej storočnicu si v tomto roku pripomíname,
bola po celý život neúnavnou zberateľkou ľudovej slovesnosti, rôznych prozaic-
kých a veršovaných  textov, ktoré vyjadrovali myslenie a cítenie obyčajných ľudí,
ich sny, obyčaje, hry, piesne, fantáziu spojenú s prírodou, s oslavou života a radosti
zo vzájomnej ľudskej prítomnosti, ktorej nechýbala optimistická iskierka detských
huncútstiev a humoru. Kniha Zlatá brána sa stala svojou múdrosťou o živote kul-
tovou  pôdou pre detských čitateľov takmer všetkých vekových kategórií, nevyní-
majúc ani dospelých čitateľov. Celkový vzhľad knihy umocnili aj umelecky osobité
a hodnotné ilustrácie jedného z našich najoriginálnejších výtvarníkov Miroslava
Cipára, ocenené na Bienále ilustrácií v Bratislave Zlatou plaketou BIB v roku 1975
a v tom istom roku získala kniha aj Európsku cenu za detskú literatúru v talianskej
58
provincii di Trento. V Buviku vyšla po prvýkrát v rozšírenom a zrevidovanom vy-
daní v roku 2004 a získala diplom v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska 2004. Po-
dobný úspech na domácom knižnom trhu mali aj ďalšie Ďuríčkovej knižky inšpi-
rované ľudovou slovesnosťou Poslali ma naši k vašim, Ahoj, hádanka, Zlatá hrkálka,
Spievanky a hádanky, Tri holúbky, Trojruža, Slncové dievčatko.
Pracovný tím vydavateľstva Buvik venoval osobitnú pozornosť deťom s poru-
chami sluchu, a výsledkom bol v roku 1994 jedinečný projekt - knižka Päť prštekov
na ruke s ilustráciami Oľgy Bajusovej, žijúcej v Amerike. Podľa knihy nakrútila
Slovenská televízia 100 minútovú videokazetu, ktorá sa vysielala niekoľkokrát
v STV nielen pre nepočujúce deti, ale aj pre deti zdravé, aby dokázali porozumieť
a akceptovať tento hendikep. Stavebná sporiteľňa prispela k tejto výnimočnej spo-
lupráci a vďaka nej mohol Buvik vydať špecifický plagátu s medzinárodnou
prstovou abecedou na vzájomnú komunikáciu zdravých a nepočujúcich detí. Jed-
notlivé slová posunkovej reči sú na plagáte pútavo  umelecky znázornené (ilustrá-
torka Oľga Bajusová ) s vtipnými humornými prvkami, s hravou animáciou indi-
viduálne personifikovaných prstov, s milým výrazom a priateľským gestom
vytvárajúceho z ruky špeciálny nástroj, či akúsi zvláštnu hračku, určenú na vzá-
jomnú ľudskú komunikáciu. V knihe je 150 pojmov a posunkov na nácvik komu-
nikácie nepočujúceho dieťaťa s okolím. Pre počujúce dieťa je kniha oknom do
sveta ticha mnohých jeho rovesníkov. Gestorom knihy bol univerzitný profesor
Jozef Mistrík a v roku 1994 bola ocenená Cenou Bibiany ako Najkrajšia kniha Slo-
venska. Zároveň bola zaradená (aj s knihou Hovorníček) do putovnej medziná-
rodnej kolekcie kníh pre postihnuté deti a mládež v Dokumentačnom centre IBBY
v Nórsku.
Hru s prstami na ruke krásne ilustruje aj báseň Prsty v hrsti od Daniela Heviera
v kľúčovej knižke na rozvíjanie reči Hovorníček (z roku 1997): „Rrr rrr prsty v hrr
hrr hrsti. Prvý, druhý, tretí, štvrtý. A kde sa ten piaty vrtí? Ten figliar je pod nimi. Pod bra-
čekmi rodnými.“ Táto knižka je určená najmä deťom s rečovou bariérou, formuje
správnu výslovnosť a rozvíja ich rečové schopnosti. Je dobrým pomocníkom aj
pre logopédov a učiteľov. „Vieš, čo je to Večerníček ? Ten už poznáš z telky. No a v knižke
Hovorníček  nájdeš cviky pre jazýček, ak chceš byť raz veľký...“. Autor pokračuje v bás-
není  o prstoch na ruke aj v knižkách Čo čaká prváka (z roku 2018) v básni Byci-
klilililililíček: „Povedal mi raz môj malíček: – Kúp mi taký malý byciklililililililíček. Palcu
ho nedám, ten by ho pokazil. – Palec to počul, na smrť sa urazil. Odsťahoval sa na druhý
koniec dlane. Ak neveríš, len sa pozri na ne“, alebo v básni  Prsty od kriedy: „Baltazár
prišiel do triedy. Ešte mal prsty od kriedy. Zelenou kreslil les. Z hnedej bol hnedý pes.
Z oranžovej slnečnica, z červenej klaunove líca. A z modrej ?...Uhádneš ?“. A tiež v knižke
Básnička tipomôže (z roku 2019) v básničke Pri obliekaní: „Do tunela ide vláčik, je to
vláčik päťprstáčik. Už je celý vláčik dnuka a von vyjde – tvoja ruka!“
Tieto knihy pomáhajú deťom aktívne a tvorivo motivovať ich detskú predsta-
vivosť pri neobľúbených povinnostiach, akými sú v predškolskom veku obliekanie,
zapínanie gombíkov, čistenie zúbkov, česanie, šnurovanie topánok, kúpanie a po-
dobne. Aj napriek tomu, že dieťa žije s rozprávkovou knižkou iba určité obdobie,
v ktorom sa kryštalizujú jeho návyky, odbúravajú sa zlozvyky, lenivosť, ostýcha-
vosť, nesmelosť, povzbudzuje sa jeho obrazotvornosť či prirodzená zvedavosť. Aj
takto pomaly sa buduje jeho ľudská suverenita. Sú to nezabudnuteľné okamihy
jeho života, a preto rozprávková kniha ostáva človeku navždy v pamäti ako večná
pravda a príjemná usmiata spomienka na detstvo.
59
Rozprávková mágia ilustrátorského umenia
má v buvikových knižkách zelenú
Vydavateľstvo venuje formovaniu detskej osobnosti veľký tvorivý priestor pro-
stredníctvom vynikajúcich ilustrátorov, spisovateľov, grafikov, prekladateľov,
často ocenenými najvyššími cenami na Medzinárodnej prehliadke detských ilu-
strácií BIB, oceneniami v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska v Bibiane, alebo aj zá-
pisom na čestnú listinu IBBY (Medzinárodná únia pre detskú knihu). Do tvori-
vého procesu sa radi zapájajú súčasní ilustrátori, ale redakcia exploatuje aj diela
klasikov detskej ilustračnej tvorby (Oľga Bajusová, Svetozár Mydlo, Miroslav Ci-
pár, Dušan Kállay, v roku 1983 získal hlavnú cenu Grand Prix na Bienále ilustrácií,
aj cenu H.CH.Andersena, Ľuba Končeková-Veselá, Peter Čisárik, Peter Cpin, Bo-
žena Plocháňová, Jana Kiselová-Siteková, Vlasta Baránková, Ľudovít Fulla, Albín
Brunovský ocenený na BIB niekoľkokrát Zlatou plaketou, 1967 a Zlatým jabl-
kom,1977, 1981. Súčasnými vynikajúcimi ilustrátormi viacerých kníh v Buviku
z mladšej generácia sú Vladimír Král, Peter Uchnár, Ľubo Paľo, Katarína Ilkovi-
čová, Peter Uchnár, Mária Nerádová a ďalší.
Okrem pôvodnej slovenskej alebo českej tvorby sa Buvik sporadicky venuje aj
prekladom zo zahraničnej literatúry pre deti. Uplatňuje pritom určitý vydavateľ-
sky zaužívaný a preferovaný vkus a požiadavky, aby sa udržala estetická a obsahová
kvalita a permanentný proces tvorivej diskusie s čitateľom. Tu treba spomenúť
malé, poučné a pritom veľmi jednoducho riešené knižky s nežnými ilustráciami
Lila a rybka a Lila a žabka od Isabelle Gibert. Ilustrácia v nich preberá prioritné
postavenie nad minimalistickým textom a vyjadruje tie najnežnejšie citové spo-
jenia dvoch živých bytostí - zvieratiek, túžbu po priateľstve, humor a radosť z hier
v prírode. Je poučná, pretože opisuje vždy jeden zaujímavý skutočný príbeh, keď
jeden potrebuje k záchrane toho druhého a keď v núdzi poznáš priateľa. Pouka-
zuje na rôznosť pováh a vrodených možností, na odlišnosť jedného od druhého,
a napriek tomu hovorí o možnosti, ako sa tešiť zo života spoločne. Hľadá vždy
spoločného menovateľa, ktorý je dôležitý pre všetkých. Deti spoznávajú základné
etické hodnoty ako sú pomoc a spolupatričnosť a zároveň sa hravou formou na-
učia niečo o rešpektovaní  ľudských práv a povinností.
V poslednom období sa v detskej knihe začalo výraznejšie presadzovať ilus-
tračné umenie, ba v mnohých prípadoch nadobudlo v nej dominantné postavenie.
Uplatnením veľkej celostránkovej alebo dvojstránkovej ilustrácie vznikol priesto-
rový pocit skutočného rozprávkového prostredia, v ktorom sa odohráva dej. Dieťa
už v ranom veku tak vstupuje do imaginárneho rozprávkového sveta a stáva sa
priamym účastníkom všetkých situácií, príbehov, pocitov, rozprávaní, dialógov
medzi jednotlivými postavami, ocitá sa priamo zoči-voči hrdinom z rozprávky.
Ako príklad poslúžia klasické rozprávky v modernom ilustrátorskom poňatí, na-
príklad Kozliatka (2013), Ako išlo vajce na vandrovku, O troch prasiatkach (2015),
Janko Hraško, O Janíčkovi (2018) a tiež O zlatej rybke, O rybke Beličke (2019). Au-
torom knižiek išlo najmä o to, aby deti rozprávkovému príbehu porozumeli, do-
kázali ho interpretovať podľa obrázkov, alebo aj vizualizovať a môžu si ho sami
nakresliť. Dieťa si knižku prezerá z obidvoch strán, lebo sú v nej dva rovnocenné
príbehy a vzniká tak pocit, že dej nikdy nekončí alebo sa môže skončiť rozličným
spôsobom. Dvojknižky typu picturebook takto rozvíjajú myslenie detí, ich uva-
žovanie o farebnosti sveta, o spôsobe jeho videnia a cítenia a navodzujú im pred-
stavu o viacdimenzionálnom uvažovaní.
60
Redaktorka Milica Matejková vyzdvihuje Vladimíra Krála ako „talentovaného
výtvarníka s neopakovateľnou poetikou a mimoriadnym citom pre detský svet imaginácie“.
Preto sa v BUVIKu  rozhodli osloviť ho na spoluprácu, z ktorej vzišli zatiaľ tri už
uvedené dvojknižky: „Prvou knihou zo série picturebook sú Kozliatka – z jednej strany
nájdu deti známu rozprávku o neposlušných kozliatkach v úprave Márie Rázusovej-Mar-
tákovej a z druhej  modernú rozprávku Jaroslavy Blažkovej o poslušných kozliatkach. Za
odmenu, že boli poslušné, im mamička kúpi krásne čižmičky: červené na predné nožičky,
zelené na zadné. Kniha o kozliatkach získala v roku 2013 ocenenie Najkrajšia kniha jesene.
Druhú knihu Ako šlo vajce na vandrovku (Mária Rázusová-Martáková) a Tri prasiatka
(Margita Príbusová) motivicky spája putovanie, vandrovanie a dobrodružstvo, ktoré roz-
právkoví kamaráti zažijú. Malí čitatelia si ich veľmi obľúbili, a tak sme sa rozhodli v sérii
pokračovať. Nedávno vyšla tretia dvojkniha – o malých ľudkoch: Janko Hraško (Mária
Ďuríčková) a O Janíčkovi (ľudová rozprávka). Veríme, že z nej deti budú mať rovnakú
radosť ako my vo vydavateľstve.“ A Milica Matejková ďalej špecifikuje spoluprácu
s ilustrátorom: „Ilustrácie Vladimíra Krála pôsobia ako scény, ako divadelné kulisy s kul-
tivovanou a výraznou farebnosťou, plné originálne štylizovaných zvieratiek, ľudí a čarovne
podmanivých krajiniek. Práve preto sú príťažlivé nielen pre deti, ale našli si svojich fanú-
šikov aj medzi dospelými.“
Medzi autormi dnešných rozprávok sa objavujú aj mená súčasných hercov, spe-
vákov, alebo moderátorov (Zdena Studenková: Moji miláčikovia, Adela Banášová:
Zabudnuté rozprávky, Jozef Kroner: O rybke Beličke). Ich témami sú rozprávky
o zvieratkách, alebo oprášené zabudnuté príbehy našich predkov, ako aj klasické
rozprávky s pridaním špecifického humoru a fantázie. Nové vydanie Buvik pri-
pravil aj knižke Miroslava Válka s humorným názvom Do Tramtárie, ktorá vniesla
do detskej literatúry neobyčajnú radostnú detskú hru so slovom a obrazom najmä
v kultových básňach Panpulóni, Ako sa Kubo stratil, Ozvena. Verše boli preložené
do mnohých jazykov a kniha dostala Cenu Bibiany za Najkrajšiu detskú knihu
(2004). Stalo sa tak aj vďaka originálnym humorným ilustráciám „buvikára“ Sve-
tozára Mydla. Ilustrácie vytvára prostredníctvom modernej typografie tak, že
každé písmenko je „osobnosťou“, ale zároveň má svoj význam, aj estetickú kvalitu.
Deti sa dočkajú nečakaných vylúštení mnohých záhadných spojení a jednodu-
chých, hravo vymyslených  hlavolamov.

Niektoré rozprávky sa nikdy nekončia


Dlhoročný obdiv a sympatia detských čitateľov pretrváva už niekoľko desaťročí
ku knihe Kristy Bendovej Osmijankove rozprávky, ktoré sa stali nezabudnuteľným
zdrojom humoru a inšpirácie pre deti. Jej rovnocenným ilustrátorským pandan-
tom je Božena Plocháňová. V sérii nových Osmijankových rozprávok: Osmijanko
rozpráva 8x8 = 64 nových rozprávok, Krista Bendová opäť vymýšľa vtipné hry so slo-
vami a vytvára nové rozmarné príbehy. Knihu podporili aj skvelé, veselé a láskavé
ilustrácie Svetozára Mydla. Dvaja umelci tak vytvorili pre deti „povinné čítanie“,
plné srdečného smiechu.
Osobitne magickú atmosféru dodal knihám Soľ nad zlato, Spevavé rozprávky
a Drevený zámoček súčasný talentovaný a originálny ilustrátor Peter Uchnár. Kla-
sické príbehy dotvára špecifickou umeleckou skratkou, „guľatou“ perspektívou.
Rozprávky sa odohrávajú v priesvitnej bubline, či v akomsi lietajúcom „drone“
vznášajúcom sa nad krajinou, nad horami a dolami, nad lesmi aj hradmi a krá-
ľovskými komnatami. Alebo sú „orlím“ pohľadom ich ilustrátora, pozorované
61
Knihy vydavateľstva Buvik

akoby z vtáčej perspektívy a vymaľované do tých najmenších podrobností. Ute-


kajúce ovečky sa strácajú v nedozernej diaľke ako maličké bodky špendlíkových
hlavičiek. Na Bienále ilustrácií v roku 2013 dostal  Peter Uchnár za ilustrácie ku
knižke Soľ nad zlato Cenu primátora Bratislavy. A niekoľkokrát získal aj cenu Det-
skej poroty (v rokoch 2009, 2017).

Spomienky na detstvo nás sprevádzajú po celý život,


pretože ostávajú v našich srdciach ako zázračná krajina
snov a predstáv
Pre staršie deti a aj pre dospelých čitateľov vydalo vydavateľstvo Buvik niekoľko
zaujímavých príbehov inšpirovaných klasickou literatúrou: Príbehy podľa Shake-
speara, prerozprávané a voľne podávané Vladimírom Hulpachom s obsahovým
presahom až do súčasnosti. Evanjelium podľa Dickensa s úvodným slovom Milana
Rúfusa, v ktorom anglický spisovateľ Charles Dickens rozpráva evanjeliá svojím
deťom prirodzene a s hlbokým umeleckým a ľudským citom, aby si ich uložili na-
vždy do svojich srdiečok.Rozprávka môjho života bez príkras je zasa životopisné
dielo svetoznámeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena o jeho neúnavnom
putovaní za rozprávkami po celej Európe. Ku knihám pre dospievajúcich čitateľov
vydaných v Buviku patrí i Cervantesov rytier smutnej postavy Don Quijote (2017)
s vynikajúcimi ilustráciami dnes už svetoznámeho ilustrátora Dušana Kállaya. 
Čarovné spomienky na svoje detstvo nájdeme v poézii Jaroslava Seiferta v kniž-
ke Mamička (2016): „Ach pykám za ten pád. Viem dodnes o tej vine. Pobozkal by som
rád dnes ruky mamičkine“... „Spomínam na chlapca, čo možno zmúdrel časom“... Knižku
s veľkým umeleckým citom, s farebnou nehou, s jemne rozotretou linkou, aby
spomienka z nej nikdy nevyprchala, ale ostala navždy živá, v jemných detailoch
harmančekovej lúky (Hora Říp), v porcelánovej fajke s éterickou poéziou tabaku
(Tatkova fajka), v starých kachliach, ktoré sa zatvárali starožitnou kľučkou (Všedný
deň), alebo v mlynčeku na kávu s kvetinkovým vzorom (Mlynček na kávu), či v starej
lokomotíve bežiacej opreteky cez pole s červenými makmi (Stanica), ale tiež v za-
žltnutej svadobnej fotografii so zasneným úsmevom na tvári (Mamičkina kytica),
62
ilustrovala Jana Kiselová-Siteková. Maliarka vdýchla svojím ilustráciám jedinečné
čaro, navodzujúce sfumato zašlých a tajomstvami opradených čias detstva. Kniha
získala Diplom v kategórii Najkrajšia kniha Slovenska  a ocenenie Najkrajšia
a najlepšia detská kniha jesene v roku 2016.
Podobné umelecké spracovanie so skvelou typografickou úpravou má aj knižka
Anjeličku, môj strážničku od Milana Rúfusa. Autorkou ďalšej umelecky hodnotnej,
ale i objavnej knihy Čarovné pero je Marie Voříšková, ktorá zozbierala neznáme ci-
gánske rozprávky. Aj napriek istým príbuznostiam s ľudovými slovenskými roz-
právkami sú odlišné. Príbehy H. Ch. Andersena o odvážnej Palculienke alebo
mrzkom káčatku sú naplnené túžbou po kráse a dobre. Všetky tri uvedené knihy
s jedinečnými ilustráciami Jany Kiselovej-Sitekovej odmenila porota BIB najvyš-
šími oceneniami, dvakrát získala Zlaté jablko a za ilustrácie Seifertovej Mamičky
zápis na Čestnú listinu IBBY.

Živá knižka medzi živými deťmi, v čase a v priestore, ktor ý sa


mení a predsa je s knižkou vždy zázračne nekonečný a večný
Vydavateľstvo Buvik okrem vydavateľskej činnosti pripravilo niekoľko výstav svo-
jej produkcie s originálnou hravou výpravou (scenár Svetozár Mydlo), bábkovým
predstavením, zväčšeninami mnohých čarovných ilustrácií. Leitmotívom týchto
neobyčajných výstav, workshopov, stretnutí so spisovateľmi a ilustrátormi v mno-
hých kultúrnych inštitúciách, galériách, knižniciach, múzeách (Bratislava, Mar-
tin, Nitra, Pezinok, Piešťany, Senica, Skalica, Trebišov, Mníchova Lehota, Trenčín,
Trnava, Vrútky, Žilina) bola myšlienka Jely Lepmannovej: „Dajme deťom knihu,
dáme im krídla.“ To je azda tá pridaná hodnota, ktorú vydavateľstvo môže dávať
deťom ako dar – osvojovať si dobrý vkus a vnímať krásu od malička.
Myslím si, že by som rozprávanie o vydavateľstve Buvik mohla uzavrieť slovami
dlhoročného ilustrátora detských kníh, jedného z najpovolanejších umelcov, Du-
šana Kállaya: „Prajem vydavateľstvu, aby ešte ďalšie roky ostalo také, aké je, svieže a ra-
dostné. Aby na knihy z jeho produkcie deti nikdy nezabudli, lebo spomienky, na knihy,
ktoré nás v mladosti formovali, to je ten najkrajší dar literatúry, aký nám môže vydava-
teľstvo sprostredkovať. Spomienku, ktorá ostane na celý život.“

63
NEK ROLÓG Y

ZA MILOŠOM KOVAČKOM

Dnové člověka jsou jako tráva a jako květ polní, tak kvete.
Jakž vítr na něj povane, anť ho není, aniž ho již více pozná místo jeho.

Po Ivanovi Kadlečíkovi, Beloslavovi Riečanovi, Michalovi Gáfrikovi, Vladimírovi


Petríkovi, Dušanovi Mitanovi prasklo ďalšie ohnivo z reťaze laických protestant-
ských osobností. Strata za stratou, smútok za smútkom, akoby sa smrť zamiešala
do našej generácie, akoby si svojvoľne vyberala a stále nás nechcela opustiť.
A on: Vzácny priateľ, vynikajúci literárny a kultúrny historik, charizmatický
prednášateľ, nenahraditeľný spolupracovník. Jeho smrť je taká nečakaná a ne-
skutočná, že náš rozum ju nechce prijať. Prečo tak skoro? Prečo práve on?, prečo
ten, za koho niet náhrady? Prečo práve taký, akého veľmi potrebuje dnešný svet a
táto cirkev v hlbokom úpadku?
Osirel jeho Martinský evanjelik, ktorý nezastupiteľne redigoval a utváral, ochu-
dobneli aj iné časopisy, najmä Tvorba, do ktorej nielen husto písal, ale ju návrhmi
akoby spoluredigoval. Osirel jeho evanjelický cirkevný zbor v Martine a Biblická
škola, osirel aj jeho rodný Martin. Lebo v ňom žilo čosi, čo veľkej väčšine z nás
chýba: nebolo to však iba čosi Zhora darované, ale jeho úsilím a prácou aj budo-
vané. Začal bibliografiou a končil literárnou a cirkevnou históriou, končil vlastne
textami polonáboženskými – on, ktorý mi neraz prichodil ako laický kňaz. Bib-
liografia – ako u najlepších – neznamenala u neho len popis a mŕtvu evidenciu –
bola veľkou, živou rozhľadňou a výberom na čítanie, na štúdium a osobný rast.
Pre iných otravná a únavná, pre neho roznecovateľka obraznosti a čitateľského
smädu.
A všetko s étosom a pátosom prijímala aj odovzdávala jeho duša: veriaca, sní-
vajúca, donekonečna rozvlnená, akoby všetko objímajúca. Akoby práve on napĺňal
Šaldove slová: „Ne suché a studené rozmaření vyplňuje pravého intelektuála, nýbrž du-
chovný oheň, plamenné křídlo, které ho přibližuje všeobjímajícimu nejvyššímu dobru. In-
telektuálnost není mrtvolná a pedantická akribie, která se sytí s počítáním a konstatováním
těch různých faktíčků, které jde šedesát na kopu, pravá intelektuálnost je žár mučící a pro-
nikající celou duši, kterému není úkoje, pokud je nevynese k vyššímu zjednocujícímu po-
hledu na věci života a smrti.“
Málo, pramálo je dnes takýchto intelektuálov, a on bol jedným z nich. Od bib-
liografie k histórii a interpretácii textov ústiacich u neho k najvyšším veciam člo-
veka.
Takže u tých, čo ho čítali a počúvali, zanechával čosi nezabudnuteľné. To preto,
keď sa zjavil za rečníckym pultom, poslucháčom čosi zalesklo sa v očiach: tušili,
vedeli, že budú počuť, že budú svedkami čohosi nekaždodenného, výnimočného.
Prednášal bez papiera, podnecovaný atmosférou chvíľ, bol rečníkom rodeným, aj
64
keď možno platí poeta nascitur, orator fuit. Jeho prednáškový monológ bol
vlastne dôverným dialógom s poslucháčmi: „moji milí“, „moji drahí“, a keď písal
o niekom, tak nie o autorovi bez prívlastku, ale „jedinečný, vážený, milý“.
Nevedel sa hnevať, nevedel vyvolávať rozpory a robiť zlú krv – takže v tom, čo
písal, nechcel a nevedel ani kritizovať alebo polemizovať: hľadal viac hodnoty ako
nedostatky, viac nadvihoval ako znižoval, rád užíval o ľuďoch superlatívy, viac
u nich vnímal ochotu ako zlobu – bol to: akoby Boží človek. Vedel však veľmi
dobre, čo a kto má hodnotu, mal vkus a dar spoľahlivého videnia, ľudí aj diela ve-
del presne charakterizovať.
V tom, čo písal, všade počuť tento jeho vnútorný nápev, dokonca aj vo vedec-
kých štúdiách – O Žilinskej knihe, turčianskom Memorialis, Cithare Sanctorum,
o Bardejovskom katechizme, o révayovskom rode alebo turčianskych zemanoch,
o Jesenskovcoch, Martinovi Rázusovi alebo Milanovi Hodžovi – všade sugestívny,
no nie na úkor vedeckej platnosti. A v jeho medziľudských stykoch a vzťahoch bol
zas viditeľný jeho najväčší dar od Pána Boha, ten ktorý bol jeho osobnou chariz-
mou a volal sa ľudská dobrota. Lebo bol dobrý ako kus výživného turčianskeho
chleba a za ochotu a dobrotu sa neplatí, lebo sa nedá odmerať ani odvážiť ani
oklasifikovať; dobre sa o nej povedalo, že dobrota je v človeku čosi nepodmienečné
a vlastne geniálne. Pomôcť niekomu, vo veľkých aj malých veciach, literárnych aj
mimoliterárnych, myslieť aj na to, na čo iní nemyslia – pre toto všetko pripadal
mi ako dnes už vyhynutý vzácny ľudský druh.
Čo je platná veda, ktorá nepozná vedu dobroty, napomína či vystríha Mon-
taigne. A Miloš ju dokonale poznal a ovládal, lebo ju mal z vlastnej a prvej ruky,
pramenila z podstaty jeho dobrotyplnej bytosti.
Bol osobnosťou súrodou a celistvou, nebolo v ňom rozporov, žila v ňom har-
monicky veda a prax, myslenie a činnosť, a najmä tvorivosť, nebolo v ňom rozporu
medzi hlásaným a žitým, jeho charakter nemal zmien ani v prekérnych premenách
našej doby.
Chýba, už teraz chýba. A bude chýbať dlho a ešte viac v martinskom zbore aj
v Marinskom evanjeliku aj martinskej Biblickej škole. Bude chýbať Tvorbe, bude
chýbať cirkvi. Miesto po ňom ostáva nezaplnené a prázdne aj v národnej kultúre,
lebo nábožnosť a národnosť boli u neho, ako v starom dobrom Martine ešte kol-
lárovské sestry.
Ale, keď niekto chýba – nie je to aj veľké, výsostné kritérium na jeho hodnotu?
Miloš, hlboko zronení lúčime sa s tebou. V úprimnom smútku myslia na teba
a lúčia sa s tebou aj stovky, možno tisíce spriaznencov mimo tohto chrámu, tí,
ktorí ťa radi čítali a počúvali, tí, ktorí si ťa vážili, ktorých si obdaroval. Ale ak si
môžeme ešte niekoho vážiť, povedal náš generálny biskup v tomto chráme, má
tento svet ešte nejaký zmysel. Miloš, dával si svetu – a nám do daru – jeho zmysel. 
Boj výborný si bojoval, vieru, nádej a lásku zachoval – je pre teba pripravený ve-
niec spravodlivosti.

Július VANOVIČ,
povedané nad rakvou v martinskom evanjelickom chráme.             

65
PRIATEĽ MÔJ, MILOŠ ZLATOÚST Y...
Odišiel si, ale tvoj duch, reč, dielo, a všetko čo si konal nás tak opantalo, že si na-
trvalo zostal v mysliach, srdciach tohto národa. Nedá sa všetko vymenovať, lebo
na tvojej životnej púti bolo priveľa. Vystúpenia, reč, argumenty – všetko balzam
na duše tých, ktorí ťa bez dychu počúvali.
Áno, volal som ťa (tajne) Zlatoústy Miloš. Nesmierne vďačím Pánu Bohu, že sa
naše životné cesty priblížili natoľko, že sme sa stali priateľmi, spolupracovníkmi.
Boli sme silná trojica: Miloš Kovačka, Belo Riečan a Ondrej Hronec – vytvorili sme
„trojku“ ktorá sa podieľala a aj zaslúžila na príprave pätnástich stretnutí Duchov-
ných hodnôt pre dnešok.“  Vždy boli na inom mieste, a vďaka tvojim jedinečným
vystúpeniam otvárali oči aj zaspatej slovenskej evanjelickej inteligencii, no nielen
jej. Vďaka tebe, i Julovi Vanovičovi bol oživený náš literárny časopis Tvorba. Poda-
rilo sa, a tak sme si uctili pamiatku jeho zakladateľa Emila B. Lukáča.
Skvelé bývavali aj spomínania na našich evanjelických predkov, akými boli Samo
Tomášik, Pavol E. Dobšinský, Jur Hronec a i. Aj vďaka tebe mnohí vycestovali do
Prahy, kde na Olšanských cintorínoch sme sa poklonili gemerskému rodákovi
P. J. Šafárikovi a rovnako  blízko pochovanému Jánovi Kollárovi. Tešilo nás, že
s nami práve na týchto miestach pokoja stáli aj kultúrne osobnosti českého národa.
Ďakujeme Pánu Bohu, že ťa stvoril, že si bol, že ťa vyslal a ty si prebúdzal, kriesil
duše tých, ktorých poznačil nedobrý fenomén uplynulej doby a skazené ovzdušie
súčasných čias.
Tešili sme sa, očakávali sme ťa, i s tvojou celoživotnou spolupútničkou, man-
želkou Slávkou, že zavítate na Gemer. Na spomienkové podujatie v Gočove (60. vý-
ročie úmrtia Jura Hronca), či iné slávnostné, tu pripravované, akcie. Prvou otázkou
vždy bolo, ... príde aj pán doc. Miloš Kovačka...?!
Neprídeš. Bol si unavený a Pán ťa prizval k sebe. Poslanie si ale naplnil.
Všetci vrúcne veríme, že sa predsa len ešte stretneme – v nebeských výšinách.    

S veľkou úctou, uznaním a vďakou


Gočovo, august 2019 Ondrej HRONEC
NEKROLÓG Y

ZA DUŠANOM MITANOM

Láska nikdy nepominie. Proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie.


Lebo sčasti poznávame a sčasti prorokujeme, keď však príde dokonalé, čiastočné sa po-
minie. Teraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, v záhade, ale potom tvá-
rou v tvár. Teraz poznám iba čiastočne, potom však poznám úplne, tak ako som bol
66
poznaný Bohom. Napokon teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia
z nich je láska.

Drahí moji, Evka, Naďka, Táňa s rodinou i vy všetci Dušanovi priatelia, tí čo ho


poznáte osobne, i tí čo ste ho stretli v textoch jeho kníh, chcem sa vám v Dušano-
vom mene poďakovať, že ste prišli na toto posledné stretnutie, na ktoré nás Dušan
zavolal. Ako máme prijať také kruté pozvanie, Dušan? V úvode som čítal text apoš-
tola Pavla. Akoby tie slová písal o tebe. Bol si citlivý, občas trýznivo rozorvaný,
pútnik medzi zahmlenými obrazmi, v krajine záhadných zrkadiel. Dychtivo si po-
znával všetko, čo ti prišlo do cesty, občas si i trúfalo prorokoval. Vytrvalo si nám
z tej cesty posielal správy na stránkach kníh. Neprestajne si pri tom na sebe cítil
ťarchu toho čiastočného a pominuteľného, ťarchu seba samého, klietku, z ktorej
si túžil vyletieť.  Čo zostáva tam kde všetko čiastočné pominulo? Napokon zostáva
viera nádej a láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska. Dušan, viem, že si tú vieru,
nadej a lásku v sebe niesol i vo chvíli, keď celý svet pohltila hmla. I vtedy keď si
už necítil nič. o čo by si tú vieru, nádej a lásku mohol oprieť. K tej viere nádeji
a láske obráťme pozornosť srdca i teraz vo chvíli tejto poslednej rozlúčky.

Drahý Bože,
ty pravda za všetkými pravdami,
láska v hlbine našich lások,
sloboda každej našej slobody,
ďakujeme ti za statočný život nášho brata Dušana.
Obdaroval si ho krehkou dušou. Vpisovali sa do nej tie najsmelšie vízie, zraňovali ju
i tie najjemnejšie odtiene zloby a absurdity života.
Z tej bolesti sa rodili jeho knihy, texty ktorými si nás cez neho obdaril.
Ďakujeme ti za úprimnosť, ktorou trval na  pravde svojej existencie.
Za odvahu obnažiť sa až na dreň kosti.
Za pokoru, ktorou sa nebál odmerať hlbinu svojej biedy.
Za lásku, ktorú rozdal svojim najbližším, Evke, Naďke, Táni
Za kamarátstvo, z ktorého sa  tešili jeho priatelia
Ty vieš lepšie ako my, že pod ťarchou citlivej duše
si niesol maličký žeravý uhlík viery.
Prijmi Bože ten blikotajúci uhlík
a spoj ho so svojim svetlom vo večnom ohni

V mene Otca, Syna i Ducha Svätého


Amen

Na tomto mieste sa zvykneme lúčiť s ľuďmi, ktorých nám zobrala smrť, čo  po-
vedať pri rozlúčke s milovaným človekom,  ktorý sa sám rozhodol odísť? Zvyk-
neme hovoriť slová nádeje Večného života. Čo povedať pri rozlúčke s človekom,
ktorý stratil nádej v pozemskom živote, a predsa neprestal  dúfať v život večný,
zriekol sa života no nezriekol sa Boha? Čo povedať pri poslednej rozlúčke s člo-
vekom, ktorý do poslednej chvíle veril v Božiu lásku, no napriek tomu ju už ne-
dokázal pocítiť ani natoľko, aby mu dala silu uniesť ťarchu života?
Zastavte svet chcem vystúpiť. V duchu ťa vidím Dušan a chvejem sa. Oblok
v betónovej stene paneláku ako náhle otvorené dvere klietky, a za ním neodola-
67
teľná možnosť vyzliecť sa sám zo seba. Všetko to čiastočné dočasné, trýznivé ne-
znesiteľné, zhodiť z pliec ako starý kabát: Počujem Válka: Ustúpte z cesty mužovi /
idúcemu po hrebeni strechy. / Kým ešte trvá pohyb proti slnku: / bolo by smiešne zvoniť
na mŕtveho. / Sám dobre vie, čo skrýva v sebe let. / keď rozhodol sa vzlietnuť spraví to.
Počujem i Ondruša: „Krížu je človek ľahký... človeku je kríž mocný...“ „človek je krížu
snivý, vzdal sa zeme, ako na netopierích krídlach vzlietol na kríži a plachtí nad ľuďmi
Nuž, ako sa máme s tebou rozlúčiť Dušan, veď ty si sa sám so sebou už rozlúčil
i za nás, v texte knihy, ktorú si nám zanechal. Ako sa za teba pomodliť, keď ty sám
si sa za seba už pomodlil. Opakujem teda spolu s tebou tvoju modlitbu: Áno, Otče!
Už nie som závislý od Teba, ale od antidepresív, hypnotík a sedatív. Ó, kde sú tie šťastné
časy, keď som bol závislý iba od piva a iných alkoholov. Teraz Ťa prosím, Ocko, daj mi silu,
aby som nespáchal samovraždu! A ak ju predsa len spácham (fuj!), odpusti mi, ak môžeš,
lebo ja už ďalej nemôžem, nevládzem žiť. Nechaj ma umrieť! Nepočujem Ťa, necítim Ťa,
nevidím Ťa, ale všetci očakávajú, že budem veriť tomu, že ma miluješ, že si stále so mnou,
že ma nikdy neopustíš, dávajú mi skvelé rady, dobráci a mudrci: moji kresťanskí bratia
a sestry.
Pred rokmi si sa Dušan vydal hľadať strateného autora. Cítil si sa ako postava,
ktorá sa autorovi stratila, ako myšlienka, ktorá sa vymkla mysli   ktorá ju myslela,
stratila kontakt s vôľou, ktorá ju privolala k bytiu. Blúdi uzavretá sama v sebe, ne-
nachádza v sebe žiadny zmysel, ktorému by mohla povedať radostné áno. Čakal si
na Návrat Krista, túžil si aby ťa presvetlilo Zjavenie. Boha si však nachádzal skôr
ako otlačok zabudnutej stopy v púšti duše, bol ti prítomný ako to, čo tu žalostne
chýba. Na tej ceste ťa verne sprevádzal tvoj strážny anjel Eva, ona pozná i tie naj-
tajnejšie zákutia tvojej cesty. Stála pri tebe verne i v najťažších chvíľach, sprevádzala
ťa i pri písaní tej poslednej knihy. Kdesi na tej ceste sa zrodila tvoja viera. Mnohí ju
chápali iba ako tvoj ďalší výstrelok: Mitana verí za vás. Tvoja viera bola  krehká,
naivná,  detinsky prostá, no bola skutočná. Spomínam si ako sme sa pred rokmi
o viere spolu rozprávali v rádiu Ragtime. „Verím v Božiu milosť“, povedal si vtedy.
„Ak by spása nebola darom milosti, nebolo by pre mňa nádeje.“ O tej milosti by
som chcel hovoriť. Bojím sa však lacných slov, bojím sa náboženských klišé. V tejto
chvíli by zneli neznesiteľne absurdne.  Jediné miesto odkiaľ sa viem na tú milosť
pozrieť, je paradox Kríža. Po stáročia odpoveďou viery na absurditu života a smrti
bol Kristov kríž. Naše cintoríny sú záhradami krížov. Kriste čo znamená tvoj kríž?
Pred rokmi, keď som sa nachádzal v slepej uličke, prežíval som vnútorne muky,
jediná modlitba, ktorú som sa dokázal modliť bola prostá veta: „Bože môj, Bože
môj, prečo si ma opustil?“ Tú vetu vyslovil Ježiš v agónii na kríži. Iba kresťanstvo
má Boha, ktorý sa na chvíľu stal ateistom. Komentoval tento Kristov výkrik Chester-
ton. Práve tu na najtemnejšom dne môjho života, v najhlbšej opustenosti, keď sa
mi  Boh zdal nedostupný, nekonečne vzdialený, bol som v Kristovi, ukrytý v jeho
modlitbe, skrytý s Kristom v Bohu. Videné očami evanjelií totiž, na kríži nekričal
iba človek, na kríži volal  Boh opustený Bohom.  Boh v Kristovi vzal na seba všetku
ľudskú   tmu, všetok hriech, všetku  beznádej, márnosť,  blúdenie, smrť aby ju so
sebou naveky zmieril. Myslia to dobre, napísal si vo svojej poslednej knihe o ľuďoch,
ktorí sa ťa pokúšali  utešiť – problém je iba v tom, že sa ich to nijako nedotýka, lebo to
nikdy nezažili a pri najlepšej vôli nemôžu tomu porozumieť, nemôžu sa vcítiť do mojej si-
tuácie. A predsa, po celý čas tu bol niekto, kto tvoje zúfalstvo poznal, vychutnal
ho až do dna, niesol ho s tebou – Boh opustený Bohom, ten ktorý z tej kozmickej
osamotenosti volal: Bože môj prečo si ma opustil?
68
V ľudskom živote sú dva okamihy dokonalej nahoty a čistoty: narodenie a smrť. Napí-
sala Simona Weil. Zbožňovať Boha v ľudskej podobe a nepoškvrniť pri tom jeho  božskosť,
môžeme len ako rodiaci sa alebo umierajúci.  Filozofovať znamená učiť sa umierať. Modliť
sa je ako umieranie.
Mohol by azda i ten tvoj otvorený oblok byť takou modlitbou, modlitbou ktorá
už nemá v sebe nič iba prosbu o milosť? Verím, že opustený Ježiš v tú temnú chvíľu
niesol v sebe tvoju opustenosť,  tvoju slabosť i to tvoje bezmocné zrieknutie sa života.
Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Napísal Pavol Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie
alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Som presvedčený, že ani smrť, ani život,
ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani to čo je vysoko,
ani to čo je hlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá
je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ Naša láska k Bohu, často nemá silu uniesť ťar-
chu života, Božia láska v Kristovi ju však unesie silou milosti. Dušan, z najtem-
nejšej hodiny svojho života, keď si vopred prosil o milosť za to, čo ideš vykonať,
si nám odkázal túto nádej? Keď ťa sila tvojej lásky zradila, zostala tu ešte Božia
láska, od ktorej ťa  nič nemôže odlúčiť?

Tajomný Bože,
Bože v Kristovi,
Bože opustený Bohom,
Bože na Kríži, odsúdený, zavrhnutý,
osamelý Bože,
Bože pohrúžený v tme zla a beznádeje
Bože ponorený v Judášovej tme
v Petrovej tme
v Pilátovej tme,
Bože v tme bezpočetných ľudských sŕdc,
Bože v tme môjho srdca
Prosíme, prijmi tento doráňaný život
Prijmi unaveného pútnika
prijmi Dušana – skry ho vo svojej smrti,
a prijmi ho do milosti vzkriesenia.

Modlitba na záver pred Ľaliou poľnou

Drahý Bože
Pre milosť  Kristovho kríža prosíme
Prijmi nášho milovaného brata Dušana
Prijmi jeho hľadanie do domova svojej lásky
Jeho koniec do svojho počiatku
Prázdnou ktorú Dušan svojim odchodom zanechal
V srdci svojich najbližších, naplň svojim Duchom
Nes ich smútok silou viery, lásky a nádeje
Nech to čo smrť rozdelila, zostává v tebe navždy spojené

Amen

Pohrebná kázeň Daniela PASTIRČÁKA


69
VÝROČ IA

K MATIČNEJ STOROČNICI
Kázeň generálneho biskupa evanjelickej cirkvi a.v.
Ivana Eľka prednesená v Martine
na slávnostnom zhromaždení 4. augusta 2019

„Prosím vás však, bratia, poznáte domácnosť Štefanovu, že je z prvých v Acháji


a dala sa do služby svätých; buďte poddaní takýmto a každému, kto spolupracuje
a namáha sa. Teším sa, že prišli Štefan, Fortunatos a Achaikos, lebo nahradili mi
vašu neprítomnosť. Veď potešili ducha môjho i vášho. Nuž, vážte si takýchto!
(1. list Korintským 16, 15 – 18)

Vážené slávnostné zhromaždenie,

východiskovým bodom ku všetkému, čo chcem dnes povedať, čo chcem postaviť


veľmi vysoko pred naše oči, za čo chceme byť Pánu Bohu veľmi vďační a čím sa
chceme ako kresťania dnes nechať inšpirovať, sú slová Pána Ježiša Krista z Evan-
jelia podľa Jána, 13. kapitoly, ktoré ku nám v liturgii zneli ako evanjelium na
dnešný deň. Pán Ježiš tu vo vedomí blízkej smrti formuluje posledné odkazy svo-
jim učeníkom. Posledné a preto kľúčové, neprehliadnuteľné. Medzi iným hovorí:
„Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať“.
Nemusíme okolo toho veľmi špekulovať. Pán Ježiš prosto hovorí, čo bude po-
znávacím znamením Jeho učeníkov, teda aj kresťanov v budúcnosti. Bude to láska.
Keď Pán Ježiš hovorí o láske, nehovorí o romantických citových vzplanutiach.
Láska v slovníku Pána Ježiša vždy znamená úsilie o dobro iných ľudí. Milujúci
človek do stredu svojho života nekladie súkromný záujem o svoje vlastné dobro.
Kladie doň záujem o dobro iných ľudí. Možno je to dobro ľudí, ktorí sú mi na do-
sah – mojich najbližších v živote. Možno je to dobro ľudí v mojom susedstve,
v práci, v komunite obce. Možno je to dobro ľudí, ktorí sú ďaleko, ktorých ani ne-
poznám, ale to, čo robím, sa ich môže pozitívne dotýkať. Láska sa nedelí na takú
hračkársku, amatérsku, ktorá sa týka iba niekoľkých ľudí v mojom okolí a na takú
vymakanú, profesionálnu, ktorú cítiť na stovky kilometrov. Láska je iba jedna je-
diná: zabúdam na seba, na svoje vlastné dobro, mám pred očami dobro iných ľudí,
nesnívam, ale prakticky konám, aby iným bolo lepšie. O takejto jednej jedinej
láske hovorí Pán Ježiš. „Ona bude rozpoznávacím znakom mojich učeníkov“.
Dramatickosť, napätie lásky spočíva v tom, že nie je samozrejmá, že to nie je
naša prvá a spontánna voľba. To, čo je samozrejmé, to, čo je našou prvou a spon-
tánnou voľbou, je naša sebastrednosť, potreby nášho vlastného „ja“. Slovo „po-
treby“ je možno ešte šetrné. Niekedy by bolo treba povedať „diktát“ nášho vlast-
ného „ja“. Na svet prichádzame tak, že vidíme najprv seba a potom všetko ostatné.
Hovoriť o láske, o dobre pre iných, o zabúdaní na seba, dokonca o sebaobeti, zna-
mená ísť proti sebe samým. Zvíťaziť nad svojim vlastným „ja“. Zažívať zázrak
osobnej premeny, v ktorej sú pre mňa dôležitejší iní, a nie moje súkromne poňaté
šťastie.
70
Je preto úžasné, ak v živote stretneme milujúcich ľudí. Ak poznáme príklady
milujúcich ľudí. A samozrejme – ak sa sami meníme na milujúcich ľudí. Práve
vtedy v nás Boha koná zázrak našej osobnej premeny.
A tu sa vráťme k prečítanému kázňovému textu. Nečudoval by som sa, keby ste
si z neho nič nepamätali. Neobsahuje žiadnu veľkú vieroučnú pravdu. Žiadne
veľké usmernenie pre kresťana. Je zo samého záveru 1. listu apoštola Pavla kres-
ťanom do Korintu. Obsahuje iba pár mien a pár Pavlových osobných pocitov. Ale
je to maličký a nenápadný poklad. Jedno z miest, pre ktoré máme Božie Slovo
veľmi radi.
Koho spomína Pavel? Kresťana Štefana a jeho rodinu. Čo o nich hovorí? „Dali
sa do služby“. „Pracujú“. „Namáhajú sa“. Nie, oni si nezaložili súkromnú rodinnú
firmu, ale v antickom veľkomeste Korint obetavo pomáhajú budovať cirkevný
zbor a slúžia apoštolom, kresťanským misionárom. A koho ešte spomína? Okrem
Štefana sú to ešte Fortunatos a Achaikos. Čo o nich hovorí? „Prišli“. Možno po
mori, možno po súši, prekonali vzdialenosť medzi Korintom a Efezom, kde Pavel
píše vo väzení svoj list, aby Pavla navštívili a potešili. „Potešili môjho ducha“. Ces-
tujú na tú dobu obrovskú vzdialenosť, aby potešili jedného uväzneného kres-
ťana.
Pavel týchto pár veľmi osobných, súkromných viet uzatvára výzvou – ktorú
práve dnes postavme veľmi vysoko: „Vážte si takýchto!“. Ľudia, o ktorých na
tomto nenápadnom mieste Písma čítame – Štefan a jeho rodina, Fortunatos
a Achaikos – boli ľuďmi lásky. Urobili viac, ako sa žiadalo, viac, ako kážu pravidlá
slušnosti. Milovali, namáhali sa, slúžili, obetovali sa pre iných. Nech nám ako
ozvena pri spomienke na nich znie Pavlova výzva: „Vážte si takýchto!“.
Dnes je 4. august 2019. My sme v Martine, aby sme spomínali na iných ľudí lá-
sky. Na Štefanov, Fortunatov a Achaikosov martinského slovensko – národného
a evanjelicko – cirkevného prostredia. Spomíname na ľudí, ktorí prežili svoj život
v aktívnej, angažovanej láske. Ich láska mala verejný, politický, spoločenský roz-
mer. Nebola lacná. Stála riziko, stála námahu a odriekanie. Človek za ňu mohol
zaplatiť nepríjemnosťami. Neprinášala zisk, iba ak veľa novej práce, úloh a skom-
plikovanie života. Tu, v Martine, nedávno po spomienke na výnimočného človeka
lásky, seniora Otta Škrovinu, dnes spomíname na ženy a mužov 150 ročnej Živeny
a spomíname na mužov a ženy 100 ročnej oživotvorenej Matice slovenskej. Spo-
míname na Dr. Jána Vanoviča, muža, ktorý sa aktívne prejavil úplne vo všetkom
vzácnom, čo sa dialo v uhorskom, československom, v martinskom národnom,
politicko – spoločenskom a cirkevnom prostredí za mnohé desiatky rokov na pre-
lome storočí. A ak v dnešnom kázňovom texte bola spomenutá aj Štefanova ro-
dina, tak našim povedomím preletí celý dlhý rad tunajších angažovaných rodín:
Vanovičovej, Jesenskej, Pivkovej, Pietorovej, Paulíny – Tóthovej, Halašovej, Šolté-
sovej a mnohých ďalších, ktoré sa pre krátkosť času nedajú vymenovať.
Celú túto širokú galériu postáv – ktoré sú pre nás príkladom činnej, aktívnej
lásky, z ktorého sa chceme učiť milovať a slúžiť my dnes, a celú túto plejádu dra-
matických, pohnutých, ale skvelých historických udalostí máme pred sebou. Sto-
jíme s bázňou, v tichu a spomienkach. Zarámujme to všetko do štyroch krátkych
Pavlových viet, vybratých z 1. listu Korintským, 16. kapitoly:
„Dali sa do služby“
„Namáhali sa“
„Potešili môjho ducha“
71
„Vážte si takýchto“
Svet ešte celkom nestráca zmysel, ak si stále máme koho vážiť! Amen.

Dovetok.
Keď sa slávnostné služby Božie skončili, stáli sme s bratom farárom Milanom Kubíkom
pri dverách martinského chrámu a podávali sme ľuďom ruky. V dlhom zástupe sa pred nami
zjavil krásny, usmievajúci sa pár sympatických manželov Miloša a Slávky Kovačkovcov.
Potešili sme sa stretnutiu a srdečne sa pozdravili. Bratovi Kovačkovi som povedal, že asi sa
celkom nelúčime, ale stretneme sa na cintoríne. Moje slová už v tom živom mravenisku
ľudí možno ani nezachytil. Ako sme potom kráčali v sprievode mestom, rozhliadal som sa,
ale v zástupe ľudí som ho neuzrel. Povedal som si: Nič to, stretneme sa na Národnom cin-
toríne niekedy inokedy. O týždeň na to sme spoločne stáli nad jeho vlastným otvoreným
hrobom. Jeho životný súpútnik, dr. Július Vanovič, zakončil svoju pohrebnú rozlúčku s ním
slovami: Svet ešte celkom nestráca zmysel, ak si stále máme koho vážiť. Keď som ich v nedeľu
na záver kázne vyslovoval, netušil som, že tak bolestne skoro nadobudnú a spečatia opäť
svoju platnosť....
VÝ ROČIA

NEÚNAVNÁ V HĽADANÍ KRÁSY


K životnému jubileu Andrey Bokníkovej

V apríli tohto roka literárna kritička, historička a vysokoškolská pedagogička doc.


PhDr. Andrea Bokníková, PhD. oslávila okrúhle životné jubileum. Rodáčka zo
Žarnovice, absolventka študijnej kombinácie slovenského a ruského jazyka na Fi-
lozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – ktorá je od začiatku de-
väťdesiatych rokov aj jej pracovným pôsobiskom – má na svojom konte množstvo
odborných prác, stovky či možno tisícky hodín za univerzitnou katedrou a ďalšie
množstvo iba ťažko spočítateľných projektov, úzko spätých najmä so slovenskou
poéziou. Dlhodobo a systematicky prispieva k dotváraniu mozaiky súčasného li-
terárnovedného kontextu, o čom svedčí okrem nemalého počtu publikačných vý-
stupov aj skutočnosť, že jej slovo má (najmä v súvislostiach s poéziou 20. storočia)
istú vážnosť. K jej významným prácam patrí napríklad reprezentatívny výber po-
ézie Trnavskej skupiny, dvojdielny rukopis Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov
20. storočia, priekopnícka čítanka Potopené duše či množstvo čiastkových štúdií ve-
nujúcich pozornosť viac i menej známym domácim poetkám. No to je len malý
zlomok. Bokníková je erudovanou odborníčkou, pričom vo svojich textoch sa pre-
javuje ako diskurzívna čitateľka. Do popredia z nich však vystupuje v prvom rade
jej veľký cit pre vnímanie poézie v najrôznejších súvislostiach a jej interpretácie
sú hodnotným čítaním aj preto, že svoje teoretické východiská dopĺňa výstižnými
formuláciami vedenými čitateľským inštinktom.

72
Naše prvé stretnutie sa uskutočnilo v septembri 2005 na jednom z prvých lite-
rárnych seminárov úvodného semestra môjho vysokoškolského štúdia. A som pre-
svedčená, že to bol jeden z dôležitých momentov, ktoré ovplyvnili aj môj vlastný
vzťah k poézii. Pred krúžok študentov predstúpila nevšedná žena s jemným pre-
javom, v ktorom však nechýbalo veľké zanietenie a odbornosť. Hoci odvtedy uply-
nulo nemálo rokov, dodnes je mojou „učiteľkou“ či skôr inšpiráciou v písaní o li-
teratúre. No mať počas štúdia takúto pedagogičku malo pre mňa, a dodnes má,
aj inú pridanú hodnotu: je ňou jej výrazný ľudský rozmer – Bokníkovej schopnosť
načúvať, ochota viesť dialóg a byť radkyňou. Pre mňa sú to hodnoty, za ktoré si
ju veľmi vážim a k tomuto môjmu tvrdeniu by sa určite priklonili aj ďalší absol-
venti bratislavskej slovakistiky. Mnohým z nás práve pre svoju výnimočnosť umož-
nila prísť k poézii bližšie.
Ako o sebe sama povedala z jednom z rozhovorov, je človekom fragmentu, kto-
rého báseň nadchne pre určitý verš či krátku pasáž neustále sa vynárajúcu v pa-
mäti, nevedno prečo. Podľa jej slov nie je to podstatné, aby sme v básni všetkému
rozumeli. Práve naopak, poézia s tajomstvo je ešte príťažlivejšia – rozvíja v nás
úvahy o tom, aký životný príbeh je skrytý za jej napísaním, no prepája sa aj s naším
subjektívnym prežívaním v danom momente. Bokníková vníma básnický text ako
matériu, ktorú rozmieňa na drobné svojimi podrobnými interpretačnými po-
normi, pričom sa jej neustále darí odkrývať nové a nové súvislosti. Myšlienkové
prieniky nachádza vo sfére poézie, prózy, ba dokonca aj filmu, preniká takisto do
mimoliterárnych diskurzov a častokrát zachádza aj k interdisciplinárnym súvis-
lostiam. Výsledkom tohto jej interpretačného „putovania“ býva ideovo utriedený
text, poetologická drobnokresba. Taká je pre mňa Bokníková-vedkyňa. A ako
ľudská bytosť? K vyjadreniu si pomôžem miernou hyperbolou – je tak trochu ako
sama dobrá báseň: jej slová majú schopnosť pohladiť aj otvoriť oči, nechýba im
múdrosť, ale občas i melanchólia či tajomná, len ťažko interpretovateľná hĺbka;
vie sa však rozžiariť melódiami, rytmom plynutia drobných zážitkov života...
Neúnavná v hľadaní krásy. V poézii aj v živote. S láskavosťou a úprimnosťou pes-
tuje medziľudské vzťahy, s ochotou vždy vypočuť a byť naporúdzi – či už ako pe-
dagóg, alebo človek. Andrea Bokníková je vzácna bytosť, akých má súčasný svet
už len málo, je skromná a odovzdaná svojmu poslaniu. A ja si dovolím v mene jej
priateľov, kolegov a známych zaželať jej dodatočne všetko dobré a popriať jej do
ďalších rokov množstvo pozitívnej energie a inšpirácie pri písaní.

Mária PAVLIGOVÁ

„Čo nám môže priniesť čítanie básní? Zážitok z tragiky, avšak spojený s rituálnym zba-
vovaním sa smútku – už tým, že sa oň s nami ktosi delí, niekto, kto v nich vypovedá.
Inokedy, zriedkavejšie, z veršov vychádza dojem pretlaku radosti, ktorá sa navŕšila až
natoľko, že potrebovala byť vyjadrená, teda tiež presunutá znútra duše von, do písma.
Niekedy k nám však ako k čitateľom hovorí básnická reč ako taká, ani si za ňou ne-
možno predstaviť určitú osobu, ale aj tak účinkuje cez štýlové zafarbenie slov či zvlášt-
nosť, až mágiu ich spojení...“ A. B.

73
VÝROČ IA
K ŽIVOTNÉMU JUBILEU
ANNY
FISCHEROVEJ-ŠEBESTOVEJ 

„Stretnúť dobrého a múdreho pedagóga je veľké životné šťastie. Pomôže vám hľadať
samého seba, poskytne vám príklad, ako sa vraví – exempla trahunt. Odkryje vám
neznáme hĺbky a obzory, zorientuje v zatiaľ iba tušenom odbornom študijnom či
študovanom probléme, poradí pri jeho riešení a literatúre. Zoznámi vás s osobnos-
ťami vášho odboru alebo vás odporučí do pozornosti ďalších odborníkov.“
A. Fischerová, 2010

17. augusta tohto roku oslávila významné životné jubileum vysokoškolská peda-
gogička, teoretička estetiky a kulturológie a prekladateľka doc. PhDr. Anna Fi-
scherová-Šebestová, CSc. Počas svojho viac ako 40-ročného pôsobenia na Filozo-
fickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave stála pri zrode a formovaní
študijných špecializácií estetickej a kultúrnej výchovy i kulturológie ako samo-
statnej vednej disciplíny. Iniciovala vznik a niekoľko rokov odborne redakčne
viedla časopis Acta Culturologica, vedecky sa venovala témam kultúrneho dedičstva,
multikulturalizmu a interkulturalizmu. A hoci vo vyššie uvedenom citáte jubi-
lantka spomínala na vlastných profesorov a osobnosti, ktoré ovplyvnili jej vedecký
a profesionálny rast, presne takou pedagogičkou bola Anna Fischerová-Šebestová
pre celé generácie kulturológov a estetikov, ktorým pomáhala odkrývať, poznávať
a rozvíjať ich vrodené predpoklady. Kvantitatívne svedectvo môže poskytnúť viac
ako 120 úspešne obhájených diplomových a 8 dizertačných prác, ktorých bola
školiteľkou. Avšak to najdôležitejšie, kvalitatívne svedectvo, prinášajú spomienky
jej študentov, v ktorých zanechala hlbokú a rozpoznateľnú stopu.
Prvé kroky A. Šebestovej na alma mater viedli v roku 1957. Už počas vysoko-
školského štúdia patrila medzi výrazných študentov, nielen svojím prirodzeným
šarmom, ale najmä vedeckým zanietením. Ako na mladú nádejnú vedkyňu si na
ňu v knihe Chlapci z Dunajskej zaspomínal aj Julo Satinský; stretávali sa totiž vo
vysokoškolskej jedálni. Anna bola aj vynikajúca športovkyňa. Dnes už málokto
vie, že po nástupe na vysokú školu v nej objavil talent pre volejbal asistent telesnej
výchovy J. Hubka. Prizval ju do A tímu univerzitného klubu Slávia, s ktorým ab-
solvovala desiatky ligových, medzinárodných i partnerských zápasov. A tak cel-
kom v súlade s gréckym ideálom kalokaghatie, sa v rokoch 1958 – 1965 jej meno
a fotografie objavovali pravidelne aj v športových novinových rubrikách. Všetko
čo robila, robila poctivo a s nesmiernym zanietením, ktoré bolo a je nákazlivé.
Spomínam si na jej rozprávanie o študijnej stáži v Paríži ešte ako čerstvej absol-
ventky, kde sa s takým nadšením učila nový jazyk, že si po francúzsky dokonca
viedla denník. Jej prvým cudzím jazykom však bola ruština, ktorú na Filozofickej
fakulte vyštudovala spolu so slovenčinou a z ktorého v 70. rokoch prekladala zá-
sadné odborné práce pre vznikajúcu študijnú špecializáciu estetickej výchovy. Vy-
niká medzi nimi mimoriadne náročný preklad A. F. Loseva a V. P. Šestakova Dejiny
74
estetických kategórií. V procese prekladu sa dotvárala aj slovenská estetická termi-
nológia a jej sizyfovskú prácu ocenili len zainteresovaní profesori gréčtiny, latin-
činy, filozofie a korektorka knihy. Hodnota odbornej a vedeckej práce na preklade
však nezostala zabudnutá a o dvadsať rokov neskôr ju Akadémia humanitných
vied v Sankt Peterburgu menovala svojou členkou.
Na profesné a vedecké formovanie vedkyne A. Fischerovej – Šebestovej mali naj-
väčší vplyv dve osobnosti. Prvým bol český literárny vedec a estetik Jan Mukařovský,
ktorého prednášky absolvovala ešte ako študentka počas stáže na Karlovej Univer-
zite v Prahe. Druhým bol vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV Oskar
Čepan, ku ktorému po skončení univerzity nastúpila na ašpirantúru a v roku 1968
obhájila kandidátsku prácu Slovenská lyrizovaná próza. Počas pôsobenia v SAV sa
orientovala na historickú poetiku, dejiny slovenskej literatúry, literárnu kritiku
i literárnu publicistiku, prispievala do akademického časopisu Slovenská literatúra,
do Mladej tvorby a aj do viacerých kultúrnych rubrík denníkov a týždenníkov. Me-
dzi najzásadnejšie Fischerovej príspevky z tohto obdobia patrí štúdia K poetike lyri-
zovanej prózy z roku 1964, ktorú je dodnes citovaná. K téme slovenského naturizmu
sa opätovne vracala najmä prostredníctvom sprístupňovania diela M. Figuli.
Po takmer desaťročnom sústredenom záujme o literárnu vedu a estetické pro-
blémy v literatúre, využila Fischerová ponuku z FFUK v Bratislave, aby pomohla
založiť novú študijnú špecializáciu – estetiku a estetickú výchovu pre prípravu pe-
dagógov stredných škôl. Za projektom stáli profesori Mikuláš Bakoš, Eugen Su-
choň a Jozej Kresánek. „Bolo treba vytvoriť učebné plány a zabezpečiť výučbu študijnou
literatúrou pre vysokoškolských študentov, ale aj pre pedagógov a študentov stredných škôl.
Bolo to mimoriadne náročné obdobie nielen dobovými ideologickými tlakmi, ale aj nevyh-
nutnou potrebou intelektuálnych a pedagogických nárokov. (...) Bolo to najnáročnejšie
a najplodnejšie obdobie môjho vedeckého života. Vznikli učebnice, preklady povolených
autorov, množstvo didaktických pomôcok, štúdií, článkov, príspevkov na nespočetných se-
minároch, školeniach, konferenciách aj v spolupráci s umeleckými zväzmi, domácimi i za-
hraničnými pedagogickými inštitúciami atď. Vďaka novej špecializácii a príprave kvalifiko-
vaných odborníkov, sa na slovenských stredných školách rôznych typov vyučovala estetická
výchovy“, zaspomínala si na svoje pedagogické začiatky Fischerová-Šebestová v roz-
hovore s V. Gažovou v roku 2014. Na katedre estetiky prednášala až do roku 1995,
kedy prešla na novozriadenú Katedru kulturológie na FFUK. Tu sa sústredila
najmä na slovenské kultúrne dedičstvo a systematicky spracovávala dejiny a kon-
cepty národnej kultúry. Z tohto obdobia zaznamenalo najväčší odborný ohlas vy-
danie Proglasu Konštantína Filozofa v troch jazykoch – v hlaholike, v slovenskom
a anglickom preklade doplnený ikonami slovanských a slovenských svätcov Edity
Ambrušovej a grafikami na báze hlaholiky Johany Ambrušovej.
Po odchode do dôchodku zostala s fakultou spätá ako školiteľka diplomových
a doktorandských prác a ako predsedníčka Kulturologického združenia pri FiF
UK (2007 – 2014), ktoré pomáhala zakladať. Významnou sférou odborných aktivít
A. Fischerovej – Šebestovej je aj editorská a zostavovateľská činnosť pri publiká-
ciách Bohém hľadá vlasť, Paleta Edity Ambrušovej a séria Z Rodinnej kroniky. Zvykla
hovoriť, že: „Veda a vedecké skúmanie je obrovské dobrodružstvo na ceste za poznaním.
Ak mu raz podľahnete, bude vás sprevádzať celý život.“ A mnohí sme mu aj pričinením
A. Fischerovej-Šebestovej podľahli, za čo jej patrí naša vďaka.

Monika KAPRÁLIKOVÁ
75
VÝROČ IA
SÁM S NAMI
Janko Silan 24. 11. 1914 –16. 5. 1984

Tento rok dvetisíc deväťnásty je takpovediac zasvätený jubileám Janka Silana, (vl.
menom Ján Ďurka, katolíckeho kňaza a významného slovenského básnika. Veľa
dôvodov nás i dnes oprávňuje i nabáda, aby sme vrátili košaté básnické dielo Janka
Silana do pozornosti dnešnej generácie milovníkov poézie. Redaktor vydavateľ-
stva Slovenský spisovateľ Milan Kraus v r. 1967 pod názvom SÁM S VAMI vydal
citlivý výber zo Silanovej takrečeno širokorozchodnej tvorby , čím nám po dvad-
saťročnej odmlke, zavinenej nepriazňou komunistickej ideológie umožnil vrátiť
sa nielen k Silanovej poézii, „vyslovujúcej sa o veciach krásnych a vznešených a pritom
blízkych a prostých, ktoré nám umožňujú vnímať krásu ako opravdivú hodnotu v ži-
vote...(C. Kraus), ale aj k poézii a básnikom vtedajšej neformálnej skupiny „Ka-
tolícka moderna“ a tých, ktorých poézia nestriasla zo svojho plášťa kvapky du-
chovnej rosy. Básnik i redaktor mali z čoho vyberať. Počnúc prvou Silanovou
básnickou zbierkou Kuvici, cez zbierky Kým nebudeme doma, Piesne z Javoriny,
Piesne zo Ždiaru a ďalšie až po Oslnenie. Štyridsať tvorivých rokov básnika Janka
Silana –povedané jeho slovami – „... aby som vravel pravdu číru, / to sú tie moje lety
do vesmíru, / kde netreba ani nôh. / Končia sa šťastne v srdci tvojom. / A všade je tam
Boh.“ Množstvo Silanových oslavných básní Boha a Jeho účasti na našom živote,
by ho mohlo pasovať za básnika šťastných a radostných dní. Jeho (i naše) dni však
boli aj iné: „Teraz sa večerí a ja sa pýtam, kde si, môj Bože, keď tu trpím, keď...Už sa sem
hrnie tma, kým listy čítam, tie listy života a jeho bied. /... Už snehy nezadržia svetlo. Mizne,
už mizne ten jas, čo som miloval, a teraz v chápadlách ma majú trýzne. Tie hrozné trýzne
nocí, ten tiem žiaľ...“ (Teraz sa večerí a ja sa pýtam.)
Alebo na inom mieste priznáva: „Môj svet je ťažší ako les, / čo hučí, sníva o premene. /
Včera bol iný, než je dnes, / ako aj piesne utajené, / ako aj cesta do nebies. / Padajú veľké
temné tiene / a čoraz väčší des / na moje kroky zamyslené. 
Naše potulky krajinami básnikovho sveta nás aj dnes privedú k zázračným
miestam s mystickou príchuťou: „To nevýslovné žije v nás, / možno, že láska, možno
krása, / tajomstvo isté, i keď zdá sa / byť zdanlivé jak zašlý čas. / V neviditeľne žiari jas –
a zas a zas a potom zasa / hĺbky sa k svojmu slovu hlásia. / Už si ich, duša, našla raz, /
a dobre tak žes’ iba žasla... (Portrét jednej duše).
Táto spevná poézia je chrbtovou kosťou celej Silanovej tvorby. Spevnou zostáva
aj v zbierke Úbohá duša na zemi. „Putujúc svetom / úbohá duša je len muškou. / Lež svieti!
Je to / jej najvzácnejšou skúškou.“ Isteže roky nútenej odmlky ohrozili jeho šancu na
návrat do oficiálnej literatúry, ale dubčekovský odmäk mu vrátil odvahu ozvať sa zo
svojej samoty. Nevzdal svoj zápas o dušu, k čomu mu možno pomohol český básnik
Jakub Deml svojou odpoveďou na Silanov list: „Jste básnik, nad to dobrý básnik...“
Príbeh jeho utrpenia a svoj zápas o svoju úbohú dušu na zemi nájdeme v po-
smrtne vydanej knižke Janka Silana Dom opustenosti. (Slovenský spisovateľ,
76
1991.) Knižku venoval „... pamiatke svojej drahej mamy Heleny Ďurkovej. Ach, ako
dávno umrela! Ona ma prvá naučila rozprávať, ona ma naučila, že aj sen je pravda. Od-
vtedy, od mala, milujem aj sny svojich blížnych väčšmi, než seba. JANKO SILAN.“
Táto kniha nám otvára takpovediac básnickú dielňu svojho autora. Avšak hoci
sa nás básnik usiluje presvedčiť, že hrdinom – autorom - tohto opusu je istý Ján
Blahoslav Čierny, kňaz, v skutočnosti je denníkom básnikovým. V čase jeho vyda-
nia (1991) išlo priam o pozvanie do domu básnikovej poézie, do atmosféry čias
neslobody a do odkrývania tajomstiev, zatavených do denníkových zápiskov Jána
Blahoslava. I tu je najčastejším objektom básnikovej lásky jeho matka, ale zmes
zápiskov, poznámok a príbehov robí z nich kroniku – svedectvo Jána Blahoslava
Čierneho o svojom dve desaťročia trvajúcom pobyte úbohej duše na zemi, ktoré
na desiatkach príbehov svojich i príbehov prikázaných i neprikázaných spolupút-
nikov vyjavuje podstatu svojho i nášho reálneho či virtuálneho väzenia. Dom
opustenosti je milým a povzbudzujúcim zistením, že ani po 35 rokoch po básni-
kovej smrti (a 105 rokoch od jeho narodenia) meno a dielo básnika Janka Silana
nezapadlo do zabudnutia. Človek potrebuje poéziu a Janko Silan mu svojím die-
lom aj dnes ponúka pieseň o láske. O láske k Bohu i k človeku.

Veď mladý ešte a už starý, Nebola smutná, že je sama.


sťa hradu zrúcanina. Spievala, spieva. Ani nevie o tom,
No ešte ruky spína.  akým je zaliata vždy potom,
Najkrajšie zjari.  aká ju dráma
ešte len čaká.
Ale už jeseň veje –
ten výkrik Eli, Eli, lama sabaktani  Rozprestrela si zlaté vlasy 
znie ako úsmev odovzdaný. zlaté vlasy ako blesky
Jediný hreje.  a rosou, padajúcou z briezky,
omladla celá.
Jak málo, málo treba času,
aby sa v tvojom srdci ticho smialo! 
To ticho najviac, najviac dojímalo,   
rodilo krásu.  Óda na Dom opustenosti, Úryvok.

Pripravil Rudolf DOBIÁŠ

77
NAMIESTO RECENZIE

POKUS O HISTORICKÚ
SEBAREFLEXIU
Ľudovít Hallon a kol.: Kronika Slovenského štátu
1939 – 1941. Ottovo nakladateľstvo 2019
Rozhovor zodpovedného redaktora
publikácie Juraja Marcináta
s vedúcim autorského kolektívu
PhDr. Ľudovítom Hallonom, DrSc.

Máloktoré obdobie slovenských dejín vyvoláva toľko emocionálne nasýtených aj


racionálne podložených hodnotení ako príbeh prvého samostatného štátu v ro-
koch 1939 – 1945. Slovenský štát, od 21. júla 1939 Slovenská republika, dostal
rozporuplnosť do vienka už pri svojom zrode. Najnovší príspevok do neraz bo-
lestivej, ale o to potrebnejšej národnej sebareflexie, ktorá z toho vyplýva, ponúka
kolektív autorov z Historického ústavu SAV pod vedením PhDr. Ľudovíta Hal-
lona, DrSc. v spolupráci s Vojenským historickým ústavom a Ottovým naklada-
teľstvom. Kronika Slovenského štátu 1939 – 1945 zachytáva históriu formou
chronologicky koncipovanej publikácie, ktorá takmer deň za dňom odkrýva dô-
ležité historické medzníky, ako aj každodenné udalosti v jednotlivých oblastiach
života slovenskej spoločnosti a sprevádza ich obrazovým materiálom a mapami.
Odborne a s maximálnou mierou objektivity, ale zároveň čitateľsky prístupne
a zrozumiteľne kniha približuje medzinárodné postavenie Slovenska v rokoch
1939 – 1945, vzťahy s Nemeckom, politický systém a ideológiu režimu, jednotlivé
oblasti vývoja hospodárstva, infraštruktúry a techniky, armádu a vojenstvo, bez-
pečnostné a represívne zložky, perzekúciu etnických a náboženských skupín, oso-
bitne židovskej komunity, prenasledovanie politických odporcov, domáci a za-
hraničný odboj, ako aj ľudský rozmer každodenného života dobovej spoločnosti,
teda sociálne pomery, životnú úroveň, rozvoj kultúry, školstva, vedy a umenia, tu-
rizmu a cestovného ruchu, športu, módy a iných každodenných aktivít. Hlavnú
textovú líniu navyše heslovito dopĺňa chronologický prehľad udalostí, tentoraz
aj s načrtnutím diania na medzinárodnopolitickej scéne.

Juraj Marcinát: Špecializujete sa na obdobie prvej polovice 20. storočia. V čom je konkrétne
etapa Slovenského štátu taká fascinujúca?
Ľudovít Hallon: Dejiny Slovenska v rokoch 1939 – 1945 sú a ešte dlho budú veľmi
príťažlivé najmä svojou kontroverznosťou a rôznorodou interpretáciou v sloven-
skej aj v zahraničnej historiografii. Celý vývoj Slovenského štátu sprevádzali pa-
radoxy. Slovenský národ získal v roku 1939 vlastný štát, ale z vôle nacistického
Nemecka. Vojnová konjunktúra a schopnosti slovenských národohospodárov za-
bezpečili čiastočný hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj, ale za cenu spolu-
práce s nacistami a budovania totalitného režimu – s podielom na európskom
holokauste. Slovenský národ nakoniec povstal proti režimu vlastného štátu a pri-
dal sa k medzinárodnému protifašistickému hnutiu, ale stratil svoju štátnosť.
78
Tieto protipóly stále vyvolávajú u odborníkov aj v širokej verejnosti otázky a pre
historika je veľmi náročné nájsť medzi nimi objektívnu rovnováhu.

JM: Na široko koncipovanej kronike ste nepracovali sám, predstavte svoj autorský kolektív.
ĽH: Kolektív autorov pozostáva z odborníkov na dejiny 20. storočia z Historic-
kého ústavu SAV a Vojenského historického ústavu. Bol kreovaný tak, aby svojou
odbornou orientáciou pokryl všetky základné segmenty vývoja Slovenskej repub-
liky 1939 – 1945. Historický ústav SAV zastupujú odborníci na politické dejiny
a holokaust Ján Hlavinka a Martina Fiamová, odborník na nemeckú otázku a na-
cionálny socializmus Michal Schvarc, historici hospodárstva a techniky Ľudovít
Hallon a Miroslav Sabol a odborníčky na dejiny kultúry, školstva a každodennosti
Ľubica Kázmerová a Jaroslava Roguľová. Širokú problematiku vojenstva a druhej
svetovej vojny pokryl historik Vojenského historického ústavu Igor Baka.

JM: Publikácií o Slovenskom štáte už bolo vydaných veľa. Je ešte stále priestor na nový po-
hľad?
ĽH: V ostatnom období skutočne vyšlo viacero monografií, vedeckých štúdií, ako
aj popularizačných článkov, ktoré sa pokúšali odpovedať na rôzne otázky dejín
Slovenskej republiky 1939 – 1945, prípadne sledovali jej celkový vývoj vo forme
syntézy. Najrozsiahlejšiu syntézu k danej problematike vydal v roku 2015 Histo-
rický ústav SAV. Napriek tomu ostáva množstvo kontroverzných otázok nezod-
povedaných a vo viacerých smeroch výskumu sme stále ešte len na povrchu. Práve
sledované obdobie slovenských dejín má navyše k dispozícii rozsiahly pramenný
materiál, ktorý z veľkej časti doteraz nebol využitý. Preto naďalej ostáva veľký prie-
stor na výskum aj vedecké hodnotenia pre súčasnú aj pre ďalšie generácie histo-
rikov.

JM: V čom je iná kniha, ktorú ste zostavili v spolupráci s Ottovým nakladateľstvom?
ĽH: Spoločná publikácia dvoch historických ústavov a Ottovho nakladateľstva
v podobe obrazovo bohatej kroniky spája odborný výklad sledovanej problema-
tiky s popularizačnou formou určenou širokej verejnosti. Ako bolo povedané, do-
teraz vyšlo množstvo odborných aj niektoré popularizačné publikácie k dejinám
Slovenska 1939 – 1945, ale doteraz žiadna nemala za cieľ také hlboké prepojenie
odborného a popularizačného prístupu na takom veľkom priestore ako vychá-
dzajúca kronika.

JM: Kniha na prvý pohľad nešetrí obrazovým materiálom. Ako vznikala táto zložka?
ĽH: Zhromaždenie čo možno najrozsiahlejšieho obrazového materiálu s veľkou
výpovednou hodnotou a s náležitou technickou kvalitou bolo jedným z hlavných
cieľov prípravy kroniky. Realizácia uvedeného cieľa však bola veľmi náročná, lebo
si vyžiadala mimoriadne úsilie vo sfére pramenného výskumu a bola z rôznych
strán limitovaná stále prísnejšími podmienkami zverejňovania obrazového ma-
teriálu a osobných údajov.

JM: Prvá časť kroniky sa končí v júni 1941. Prečo práve tento medzník?
ĽH: Vzhľadom na šírku a zložitosť problematiky dejín Slovenska 1939 – 1945 sa
pôvodne autorský kolektív v spolupráci s Ottovým nakladateľstvom rozhodol
v rámci prípravy kroniky rozdeliť uvedený časový úsek na dve časti, respektíve na
79
dva diely. Konkrétne na prvý diel od marca 1939 do júna 1941 a druhý diel od júna
1941 do mája 1945. Ako hlavný medzník bol zvolený 22. jún 1941, keď nacistické
Nemecko a jeho spojenci napadli Sovietsky zväz. Išlo o základný predel v dejinách
druhej svetovej vojny, ako aj vo vývoji Nemeckej ríše a ňou ovládanej časti Európy
vrátane Slovenskej republiky. Po dokončení prvej časti sme však plány prehodno-
tili a druhú časť rozdelíme na dve knihy. Ako druhý zlomový moment sme zvolili
podpis Vianočnej dohody v roku 1943.

JM: Prvou časťou ste si nastavili istú latku. Dokážete nastolenú úroveň udržať aj v ďalších
dvoch, ktoré musia pokryť časový úsek s podstatne dynamickejším rytmom významných uda-
lostí?
ĽH: Zostavovanie prvého dielu kroniky Slovenského štátu pre obdobie 1939 –
1941 bolo po odbornej aj technickej stránke veľmi náročné a vyžiadalo si dlhšiu
prípravu, než sa pôvodne plánovalo. Preto sa dá predpokladať, že práca na druhej
a tretej časti, ktoré majú pokryť približne dvojnásobne dlhé historické obdobie
ako prvá, si vyžiada ešte viac síl. Autorský kolektív aj redakcia Ottovho naklada-
teľstva však získali pri príprave prvej časti dostatok skúseností, ktoré sú predpo-
kladom úspešného zvládnutia ďalších dielov kroniky. Prvé kroky k zostaveniu
druhej časti sme už podnikli, chystáme sa tiež prizvať do tímu ďalších kolegov
historikov.
RECENZIE

O POVOJNOVEJ Dagmar Kročanová túto časť dejín ozna-


SLOVENSKEJ DRÁME čuje ako krátke historické intermezzo,
ktoré poznačil zápas o orientáciu povoj-
Dagmar Kročanová: Nerozrezaná nového Československa, a obdobie, v kto-
dráma. O slovenskej dráme rom bolo v priebehu niekoľkých rokov
a divadle v rokoch 1945 – 1949 „potrebné zúčtovať’ s minulosťou a „uve-
Univerzita Komenského 2018. riť v budúcnosť“. Toto obdobie vo svojich
prácach v minulosti spracovali – hoci nie
Vydavateľstvo Univerzity Komenského tak detailne a kontextovo – viacerí lite-
v Bratislave nedávno opätovne vydalo pub- rárni a divadelní kritici a historici (napr.
likáciu Nerozrezaná dráma. O slovenskej Z. Rampák, I. Kusý, R. Mrlian, J. Pašteka
dráme a divadle v rokoch 1945–1949, ktorej atď.). Podľa autorky jej práca má atribút
autorkou je literárna historička Dagmar „objavovania už objaveného“, a teda no-
Kročanová, ktorá sa dlhodobo zaoberá vého čítania diel z tohto obdobia, tento-
slovenskou drámou prvej polovice 20. sto- raz z pozície človeka inej generácie, ktorý
ročia. Druhé vydanie tejto knihy (prvé nebol priamym účastníkom diania, a tak
vyšlo v r. 2007) určite uvítajú nielen lite- je schopný na roky 1945–49 dívať sa
rárni vedci, resp. literárni historici, a tea- z inej, novej perspektívy. Autorka svoj cieľ
trológovia; zaujímavým čítaním môže definuje ako snahu poskytnúť čitateľovi
byť aj pre historikov, kulturológov a od- čo najúplnejší obraz o pôvodnej drama-
borníkov z iných umenovedných dis- tickej tvorbe tohto obdobia a vo svojej
ciplín. monografii sa celkovo venuje tridsiatim
Ako naznačuje podtitul monografie, hrám (z výberu vypadli hry pre deti a ve-
drámy, ktoré sú predmetom autorkinho selohry). Autormi mnohých z nich sú
záujmu, vznikali v rokoch 1945 až 1949. známi dramatici, ako však naznačuje prí-

80
vlastok v názve, kniha prináša informá- točný priestor (hraničné situácie na fron-
cie aj o dielach, ktoré si našli len malé te či v horách, téma viny, svedomia, vy-
množstvo čitateľov. Zmienka o nich je rovnávania sa so smrťou blízkych, vraž-
však rovnako dôležitá; napokon, aj me- dou nepriateľa atď.). Z vybraných drám
nej „hodnotné“ diela pomáhajú čitate- si pravdepodobne väčšiu pozornosť za-
ľovi dotvoriť si obraz o danom období slúži len hra L. Laholu; u ostatných au-
a témach či umeleckých postupoch (hoci torov sa vnútorné prežívanie postáv
aj tých menej vydarených), ktoré mu do- zväčša zredukovalo na deklamovanie ne-
minovali. návistných postojov k nepriateľovi. Na-
Monografia D. Kročanovej je rozde- priek pokrivkávajúcej umeleckej kvalite
lená na osem kapitol, pričom prvých šesť však dané hry, rovnako ako aj D. Kroča-
je vymedzených tematicky: časť o katas- novej interpretácie, predstavujú zaují-
trofickej a apokalyptickej téme pokrýva mavý materiál, z ktorého by bolo možné
hry Petra Karvaša (Meteor), Júliusa Barča- vychádzať aj v prípade ďalšieho „povsta-
-Ivana (Veža, Koniec) a Juraja Váha (Po- lecky“ zameraného výskumu.
slední a prví); časť „Boh a človek“ obsahuje Oveľa menší záujem ako o SNP mali
interpretácie hier Júliusa Barča-Ivana autori v rokoch 1945–49 o tému holo-
(Neznámy), Štefana Králika (Hra o slobode, kaustu, ktorej sa venovali len dvaja dra-
Hra bez lásky) a Leopolda Laholu (Aten- matici (P. Karvaš – Návrat do života, J. Váh –
tát). V kapitole „Noci pravdy vykúpenia Ticho). D. Kročanová ich hry v závere mo-
(O človeku, vášni a vine)“ sa D. Kroča- nografie zasadzuje do kontextu drám,
nová zaoberala Barčovou drámou Dvaja,, pre ktoré bol príznačný cielený príklon
Králikovou Poslednou prekážkou a Iléšo- k realite a snaha o sprostredkovanie spo-
vou Povíchricou. Rovnako ako v povojno- ločenskej katarzie vedomým zameraním
vej próze a poézii, aj v dráme tohto obdo- sa na aktuálne témy v tej dobe – t. j. vojnu
bia sa jednou z dominantných tém stalo a Povstanie. Ďalšie dve dominantné línie
Slovenské národné povstanie, a tak je v rokoch 1945–49 podľa autorky pred-
táto kapitola monografie najrozsiahlej- stavujú hry, pre ktoré bolo kľúčové rieše-
šia. D. Kročanová sa v nej venuje piatim nie nejakého ideového problému (t. j. hry
hrám (R. Latečka-Repický – Nepokorení, s apokalyptickou a katastrofickou té-
I. Stodola – Básnik a smrť, Leopold Laho- mou, hry tematizujúce vzťah Boha a člo-
la – Štyri strany sveta, P. Karvaš – Bašta, veka, vinu, hľadanie pravdy), a hry inkli-
V. Markovičová-Záturecká – Za frontom), nujúce k lyrickej dráme. Monografiu
ku ktorým by bolo možné pridať aj hru uzatvárajú kapitoly o tzv. spoločenských
J. Skalku Zavrhnutá z r. 1946. Krátky ča- hrách (interpretácie hier L. Luknára Raz
sový odstup od udalostí, idealizácia ak- na Silvestra, H. Zelinovej Žijem cudzí život
térov SNP, povojnová eufória a v niekto- a čiastočne aj Stodolova satira Kde bolo,
rých prípadoch aj nedostatok umeleckej tam bolo) a časti o tzv. „kríze drámy“,
zručnosti pri písaní drámy– to všetko ktorú v období 1945–1949 predstavovala
ovplyvnilo podobu a (ne)kvalitu pov- tendencia k uvoľňovaniu dramatickej
staleckých hier z tohto obdobia. Pokus štruktúry
o zachytenie historickej udalosti pokiaľ O tom, že roky 1945–49 predstavujú
možno v najväčšej šírke alebo prostred- zo spoločenského i umeleckého hľadiska
níctvom osudov „vzorových“ (t. j. v tom- mimoriadne turbulentné obdobie, sved-
to prípade čierno-bielych) postáv, neraz čia aj citáty z dobových literárnych recen-
viedol k tomu, že dramatikom popri zií, divadelných kritík a bulletinov k jed-
vysvetľovaní dôležitosti SNP neostal notlivým inscenáciám, ktoré autorka vo
priestor na minucióznejšiu prekreslenie veľkej miere využíva aj na ilustráciu
vnútorných dilem protagonistov, hoci rýchlo sa meniacich požiadaviek na do-
samotná téma na to ponúkala dosta- bovú drámu a spôsob, akým by podľa li-

81
terárnej a divadelnej kritiky mali byť ŽALMICKÉ PREMÝŠĽANIA
zobrazovať niektoré javy alebo témy
(zväčša ide o otázku hrdinu/hrdinstva, Ľubomír Batka:
osobnej obety pre nadosobnú vec alebo Nebeské štebotanie.
spôsob, akým vykresliť/vysvetliť nedávnu Žalmy ako slovo Božie
minulosť a krivdy a tragédie s ňou spo- v Lutherových výkladoch 1519 – 1530
jené). Autorka pri svojej snahe o modelo- Praha : Lutherova společnost 2015.  
vanie obrazu obdobia 1945–49 nevychá-
dza len zo samotných textov drám; Žáner žalmu svojou teologickou hodno-
opiera sa o dobovú tlač, literárne a diva- tou v sebe implicitne nesie duchovné de-
delné kritiky, zmieňuje sa aj o neskor- jiny a zároveň predpoveď kresťanského
ších, prepracovaných verziách niekto- učenia spásy zastúpeného poeticko-mu-
rých hier a rozdieloch medzi nimi; všíma zikologickou formou. Žalmy sú nielen
si tiež paralelné spracovanie danej témy osobnou modlitbou, ale svojou vzájom-
v iných druhoch umenia; zaujíma ju aj ja- nou nadväznosťou vytvárajú všeobecnú
visková podoba hry, ktorú vníma ako kresťanskú náuku. Pre kresťanov sú ža-
špecifickú interpretáciu knižnej pred- lmy, tak ako i Písmo, základným pra-
lohy. Možno teda konštatovať, že cieľ vidlom viery a prameňom poznania.
stanovený v úvode knihy sa jej darí na- Z toho primárne vychádza veľmi pod-
pĺňať v maximálnej možnej miere. netné a teologicky prepracované dielo
Publikácia podnecuje k množstvu ďal- Nebeské štebotanie, ktorého autor sa dlho-
ších úvah nielen o dráme a literatúre, ale dobo venuje problematike Lutherovej
aj o rôznych spoločensko-politických ja- teológie, predovšetkým jeho výkladu žal-
voch, ktoré v období 1945–49 ovplyvňo- mov.
vali a do veľkej miery formovali ume- V knihe Nebeské štebotanie sa zame-
lecké diela a slovenskú kultúrnu scénu; ral na dva výklady žalmov Dr. Martina
naznačuje tiež viaceré možnosti ďalšieho Luthera. Prvým skúmaným dielom je
výskumu. Autorkin prístup k hrám a jed- Operationes in Psalmos (1519 – 1521), v kto-
notlivé interpretácie sú mimoriadne inš- rom je podaný výklad prvých 22 žalmov,
piratívne; oceňujem zároveň aj autorský a druhým obsiahlym východiskovým tex-
štýl a vecné, presné pomenovanie jed- tom sa stal Výklad prvých 25 žalmov (1530),
notlivých javov a súvislostí. Publikáciu ktoré Luther napísal v pevnosti nad Ko-
vnímam – aj po viac ako desiatich ro- burgom. Prínos Batkovej práce je okrem
koch, ktoré uplynuli od jej prvého vyda- iného v tom, že toto druhé dielo ešte ne-
nia – ako dôležitý príspevok k skúmaniu bolo podrobené dôslednej analýze. Text
slovenskej drámy 20. storočia, a ako píše ponúka pohľad na spoločné a odlišné
D. Kročanová v závere svojej práce – v na- prvky oboch Lutherových prác zamera-
sledujúcom období by sa už „,rozrezáva- ných na analýzu výkladu žalmov. Ako
nie‘ drámy malo posunúť k prenesenému sám autor píše: „niet knihy v Biblii, výkladu
významu slova – ako uskutočňovanie ktorej by sa reformátor Martin Luther veno-
viacsmerných analytických ,rezov‘ da- val intenzívnejšie, ako práve Knihe žalmov.
ným materiálom a obdobím.“ Žalmom venoval veľký priestor v spirituál-
nom živote a vynaložil nemalú námahu pri
Veronika Svoradová ich preklade do rodného jazyka.“ Dokonca
ju vnímal ako malú Bibliu. Práve tieto
dve Lutherove analýzy žalmov považuje
za reprezentatívne texty reformačnej
teológie. Jednou z otázok, ktorú si autor
publikácie kladie, je to, akú hermeneu-
tiku používal Luther na uchopenie

82
zmyslu žalmov a aké teologické myšlien- žovanie, teologická práca a hľadanie pra-
ky dominujú v jeho výkladoch. vého zmyslu Písma. Upozorňuje na fakt,
V úvode autor vysvetľuje Lutherovo že pri interpretácii prvého spomínaného
hľadanie významu žalmov v procese for- diela sa Luther opiera o štvoraký výklad
movania jeho reformačnej teológie. Do- textu, avšak dominantnou sa stáva kris-
stáva sa k problému reformy duchov- tocentricita, väzba na Krista umožňu-
ného života a adaptácii žalmov v praxi. júca nájsť duchovný zmysel textu. Zdô-
Postupne prechádza parciálnymi problé- razňuje, že Kristus je obsahom a centrom
mami oboch diel, podrobuje ich dôklad- žalmov. Za cieľ prvej interpretácie si sta-
nej analýze, ktorú uzatvára zhrnutím novil analýzu Lutherovej teológie pri-
a porovnaním zistení s dôrazom na desa- hliadajúc „na Božie konanie ako konanie
ťročný rozostup medzi oboma dielami. Boha Otca, Syna a Ducha svätého vo svete, na
Ľ. Batka zdôrazňuje, že obidve diela človeku a v cirkvi skrze slovo“, teda komu-
kladú dôraz na Božie slovo ako nástroj nikatívny proces Božieho konania pro-
konajúceho Boha Otca vo svete a akcen- stredníctvom slova. Dielo Operationes in
tujú hriešnosť človeka. Okrem vlastného Psalmos sa Batkovi stáva prameňom hlb-
textového rozboru predkladá i prehľad šieho ponorenia sa do Lutherovej refor-
prác, ktoré sa uvedenou problematikou mačnej teológie. V tejto časti ref lektuje
zaoberali. Lutherovo učenie o hriechu, hamartolo-
V zhode s Lutherovou interpretáciou gické východiská a kristocentrický vý-
píše: „Čím viac niekto miluje žalmy a po- klad žalmov. Písmo vníma ako slovo Bo-
užíva ich, tým viac spievajú a znejú. A čím žie a jeho hlavným cieľom je pochopiť
viac spievajú a znejú, tým viac ich môžeš mi- jeho zmysel.
lovať. Žalmy vyjadrujú najhlbšie emócie ve- Pri analýze druhého diela Výklad pr-
riaceho človeka.“ Spojenie emocionálnej vých 25 žalmov alebo Koburské žalmy upo-
stránky ľudského bytia s teologickým zorňuje autor na skutočnosť, že hoci text
myslením prostredníctvom Božieho slo- neobsahuje predhovor už pri analýze
va vedie k podstate Boha. Autor upria- prvého žalmu Luther naznačil dve veľké
muje pozornosť na fakt, že žalmy majú témy: „jasný odkaz na slovo Božie, písaný
schopnosť hýbať srdcom človeka.    v duchu výkladu tretieho Božieho prikázania
Ľ. Batka v úvode podáva historický ex- v Malom katechizme.“ A za druhú veľkú
kurz do života Martina Luthera, ktorý tému považuje odmietanie všetkých bez-
bol v neustálom kontakte so žalmami. božníkov, ktorí sa spoliehajú na vlastné
Tie ho sprevádzali jeho študentským slová a skutky, kam zaradil i pápežencov
a mníšskym životom, neskôr nasledoval a Turkov. Ako autor uvádza, do Luthero-
prvý preklad siedmych kajúcich žalmov vých textov tohto výkladu však vstupuje
v roku 1517 a postupné preklady a ko- aj jeho osobná, ľudská situácia akcentu-
mentáre ostatných žalmov. Aj počas po- júca zdravotné problémy a ťažké životné
sledných chvíľ svojho života sa modlil momenty spojené so smrťou blízkych,
práve kajúce žalmy. Zmieňuje sa i o dôle- ale i udalosťami cirkevno-politickými
žitej historickej udalosti, Bitke pri Mohá- a správami o tureckých vpádoch v tomto
či (1526), kde po smrti kráľa Ľudovíta II. období. Dielo Martina Luthera vznikalo
napísal Martin Luther pre uhorskú krá- počas vlastných duchovných zápasov
ľovnú Máriu výklad štyroch potešujúcich v pevnosti Koburg v priebehu piatich
žalmov. mesiacov v roku 1530. Význam textov je
V knihe si autor všíma v Lutherovej in- prenesený do historickej doby, v ktorej sa
terpretácii žalmov prelínanie monastic- nachádzal. V knihe je zdôraznený i fakt
kej spirituality, prvky renesančno-huma- pozitívneho prijatia vrchnosti ako stavu,
nistického návratu k prameňom a nad za ktorý sa treba modliť. Ľ. Batka zdôraz-
tým všetkým stojí Lutherovo vlastné uva- ňuje paralely medzi obsahom žalmov

83
a príkladmi zo života a tiež fakt, že Lu- venské kultúrne styky predovšetkým
ther tým názorne ukázal všeobecnú plat- v období od začiatku devätnásteho sto-
nosť žalmov. Žalmy ako texty inšpiro- ročia a končí známym Novomeského
vané Duchom svätým obsahujú Slovo článkom „Nelúčenie“, ktorý uverejnil
Božie a teologickú náuku. Tak sa dajú v dvojčísle Smrekovho ELÁNU, po roz-
preniesť do života každého jednotlivca. pade Československa v marci – apríli
Do centra sa dostáva človek stojaci pred 1939. Laco Novomeský vyslovil v mene
Bohom. Keďže žalmy v sebe neobsahujú slovenskej kultúrnej pospolitosti a kul-
špecifické mená, miesta, obdobia a čas, túrneho publika myšlienku o nelúčení sa
stávajú sa univerzálne platnými a ucho- s českými kultúrnymi činiteľmi a kultúr-
piteľnými pre všetkých v každom období nou verejnosťou, pretože „generálnej línii
a komprehenzívnym spôsobom zvestujú slovenského vývinu – od Štúra podnes, by ta-
a vyučujú spásu. Pozitívnym vyústením káto rozlúčka bola neodpustiteľne cudzia“.
komparatívnej analýzy oboch diel pro- V článku bez ohľadu na nacionalizačné
stredníctvom teologického pohľadu Ľu- tendencie upozorňuje na zásluhy českej
bomíra Batku je jeho snaha nielen hľadať kultúry na rozvíjaní slovenskej kultúry.
a pochopiť exegetický zmysel žalmov, ale Článok sa stretol s veľkou pozornosťou
vnímať aj ekumenický rozmer tejto exege- i na českej strane, narastalo vzájomné
tickej tradície, pretože nikto nemôže mať ubezpečovanie, či už formou článkov
istotu, že pochopil žalmy v ich úplnosti. alebo korešpondencie o neprerušení vzá-
„V Lutherovej hermeneutike je neprehliadnu- jomných vzťahov a sledovaní vývoja i po
teľná snaha o to, aby sa žalmy stali všeobecne rozdelení štátu. Návštevník tejto časti vý-
známymi a boli používané v najširšom kon- stavy má možnosť vidieť, ako sa na českej
texte duchovného i bohoslužobného života.“ strane pred osemdesiatimi rokmi prak-
ticky reagovalo na túto udalosť.
Ľubica Blažencová Málokto si dnes spomína, že v de-
cembri 1992, keď sa blížil rozpad Českej
a Slovenskej federatívnej republiky a vzni-
kali nástupnické štáty, práve spomienka
Z RODINNÉHO ALBUMU na Novomeského článok, inšpirovala
v priestoroch bývalého Domu slovenskej
Tak znie názov výstavy s podtitulom kultúry ku stretnutiu českých a sloven-
„Príbehy česko-slovenského kultúrneho ských spisovateľov a kultúrnych pracov-
zbližovania“, ktorú pre letné mesiace pri- níkov s podobným cieľom, aj keď sa ne-
pravil Památník národního písemnictví prejavil v manifestačnej podobe .
v Prahe a inštaloval ju v renesančnom Výstava ako by nadväzovala na vlaňaj-
letohrádku Hviezda. Letohrádok v rov- šiu storočnicu vzniku Československej
nomennej obore dal vybudovať podľa republiky, keď v takmer každom kultúr-
svojho návrhu arcivojvoda Ferdinand nom stánku „od Šumavy k Tatrám“, vy-
Tirolský (1529 – 1595), ktorý pôsobil užili toto výročie a exponátmi, ktoré boli
v Prahe dvadsať rokov ako český miesto- k dispozícii pripravil vo svojom regióne
držiteľ. O výstave pred dvomi rokmi, pripomienku tejto výnimočnej udalosti.
ktorá bola venovaná životu ruskej emig- Autori výstavy zdôraznili, že spoločný
rácie v medzivojnovom Československu štát Čechov a Slovákov, ktorým vyvrcho-
priniesla Tvorba príspevok. Vlaňajšia vý- lilo dlhoročné vzájomné spoznávanie sa
stava bola venovaná prijímaniu francúz- oboch národov nás môže v mnohom po-
skej kultúry v českom prostredí a vzhľa- učiť. Zmysluplný a plodný zväzok sa ne-
dom na jej špecifickosť, sme o nej nepísali. obíde bez obojstranného rešpektu a po-
Tohtoročná výstava v siedmych blo- rozumenia. Porozumieť však môže iba
koch kladie dôraz hlavne na česko-slo- ten, kto sa úprimne zaujíma o druhého

84
a chce ho poznať. Kde spoločný hovor vzniku republiky začali na celé Slovensko
viazne, tam sa darí predsudkom a podo- dochádzať Česi – úradníci, lekári, vojaci,
zrievavosti a ťažko sa hľadá spoločná reč. učitelia či vedci – tiež za prácou.
Česko- slovenský príbeh spoluvytvára de- Popri literatúre sú naznačené aj iné
jiny jedného rozvetveného zväzku a upev- oblasti. Už Josef Mánes, Mikoláš Aleš
ňuje tie známe. Záverečná myšlienka je, a Jaroslav Věšín sa vo svojej tvorbe inšpi-
že rodinné album zďaleka nie je uzatvo- rovali Slovenskom, ich videnie a zobra-
rené a jeho prázdne stránky čakajú na zovanie však neprekročilo romantický
nové snímky a záznamy a záleží len na obraz vytváraný slovakistickým hnutím.
nás, ako bude bohaté. Na prelome storočí chodili maľovať na
Výstava už v prvom bloku „Utečenci, Detvu Miloš Jiránek, Jaroslav Augusta,
umelci a vedci“ prináša vysvetlené moti- Emil Pacovský, ktorí so Slovákom Gustá-
vácie českých ciest na Slovensko, ktoré vom Malým založili prvé združenie slo-
boli v priebehu dejín rôzne. Horné Uhor- venských výtvarníkov Grupu slovensko-uhor-
sko – dnešné Slovensko, sa stalo domo- ských maliarov. Po vzniku Československa
vom pobielohorských emigrantov, ktorí sa niekoľko maliarov na Slovensko pre-
tu nachádzali útočisko pred protirefor- sťahovalo. – Jan Hála, Karel Vik, Ferdiš
máciou. Juraj Tranovský vydal v roku Duša, Otakar Štáf l, Jaroslav Vodrážka.
1636 v Levoči kancionál „Cithara sancto- V Bratislave pôsobil Jaroslav Jareš, ktorý
rum“, ktorý vyšiel do dnešného dňa vaic pomohol založiť Umeleckú besedu Slo-
než 200 krát a stal sa tak najvydávanej- venska. Slovenský folklór a architektúra
šou slovenskou knihou. Rovnako aj au- sa čoskoro začnú objavovať vo fotografii
tor prvého slovenského historiografic- zásluhou Karla Plicku.
kého spisu, bol pobielohorský emigrant, Vplyv Slovenska na českú hudbu sa pre-
Jakub Jakobeus žijúci v Trenčíne a neskôr javil už v roku 1826 pri uvedení prvej
v Prešove. Pozoruhodné je množstvo ces- českej opery, spevohry Dráteník J. K. Chme-
topisov a sprievodcov, ktoré lákali k ná- lenského – jej ústrednú tému i jazyk – lip-
všteve Slovenska, už z čias pred prvou tovské nárečie, hlavné postavy boli slo-
svetovou vojnou. venské. Českých skladateľov či už išlo
Vystavené sú práce českých slovakis- o Antonína Dvořáka, alebo o generáciu
tov, Boženy Němcovej Vzpomínky z cesty mladšieho Vítězslava Nováka a Leoša Ja-
po Uhřích, Rudolfa Pokorného Z potulek náčka však inšpirovala najmä ľudová pie-
po Slovensku, z r. 1883, Karla Kálala Jděte seň.
na Slovensko z r. 1908, pokračujú klasic- Jednou z najväčších výziev novovznik-
kými bedekrami Frant. Lubomíra Wobra nutého Československa bolo odstránenie
Trenčínske Teplice na Slovensku z r. 1900. rozdielov vyplývajúcich z odlišného kul-
Josef Hais Týnecký bol autorom Rozpus- túrne- historického vývoja v českých kra-
tilého průvodcepo Vysokých Tatrách z r. 1926. joch a na Slovensku. Akútny nedostatok
Karel Dvořák v Olomouci v roku 1922 kvalifikovaných síl a administratívnu ne-
vydal „Slovenskem po stopách Jiráskova Bra- istotu v bývalom Hornom Uhorsku po-
trství“. K beletristickým knihám inšpiro- mohli preklenúť tisíce Čechov, ktoré sem
vaným Slovenskom patrili od maliara nastúpili na uvoľnené miesta po Maďa-
Miloša Jiránka: Dojmy a potulky z r. 1908, roch. Prínos tejto pomoci sa najvýraznej-
diela Adolfa Heyduka, Julia Zeyera, Aloi- šie a najrýchlejšie prejavil v kultúre. Do-
se Jiráska . Tieto práce súviseli s obnove- budovával sa systém škôl s vyučovacím
ným záujmom českej verejnosti o Slo- jazykom slovenským a naplno sa rozbe-
vensko. Na Slovensko prichádzali bratia hol vedecký výskum Slovenska. Niektorí
Josef a Karel Čapkovci, ktorí svoju skúse- z bádateľov sa na Slovensko dostali ako
nosť uložili do fejtónov a kresieb, ktoré učitelia. V Banskej Bystrici pôsobil ento-
publikovali v Lidových novinách. Po mológ Jan Roubal, v Martine jazykovedec

85
Václav Vážný, zakladateľ slovenskej mo- nota, knižné vydavateľstvá, ktoré priná-
dernej archeológie Jan Eisner. Do jedinej šali pôvodnú i prekladovú literatúru
slovenskej hvezdárne v Starej Ďale bol v slovenčine. Vystavený je kompletný rad
služobne pridelený český astronóm Bo- Mazáčovej Edície mladých slovenských
humil Šternberk. autorov. Pozoruhodné sú fotografie
Už v decembri 1919 začali prednášky z otvorenia Mazáčovho nakladateľstva
na Univerzite Komenského v Bratislave. v Spálenej ulici, ktorého sa zúčastnil Mi-
V roku 1926 z iniciatívy českých akademi- lan Hodža. Stále som presvedčený, že
kov vznikla Učená spoločnosť Šafáriko- Mazáčov význam pre slovenskú knižnú
va, ktorá mala za cieľ inštitucionalizovať tvorbu je nedocenený.  Uvedený je aj slo-
univerzitný vedecký výskum a v priebehu venský miestopis študentských a spolo-
celej existencie bola personálne a inšti- čenských lokalít. Či už Štefánikova kolej,
tucionálne prepojená s Univerzitou Ko- Akademický dom, „kolonku na Letnej“,
menského. Hlávkova kolej. Vymenované a na mape
Návštevníkom sú predstavené foto- sú zakreslené kaviarne, kde bolo možné
grafie ako „z rodinného albumu“, ktoré nájsť slovenskú spoločnosť. – Hlavova
uvádzajú jednotlivé panely. Emil B. Lukáč kavárna, kavárna Union, kavárna Stará
s Antóniou Továrkovou, Jaroslav Vlček Slavie, Metro, Štěrba, Belvedere
s Vierou Paulíny-Tóthovou, Jiří Horák Asi kurátori vedeli, prečo končia ro-
s Annou Gašparíkovou, Jaroslav Vod- kom 1939 a ďalšie obdobie naznačili fo-
rážka s Elou Vanovičovou, Ján Smrek tografiami verejnosti neznámych párov.
s Blankou Kouckou Čo ma prekvapilo sú Vzájomné styky sú dnes na rodinnej,
fotografie zmiešaných česko-slovenských priateľskej a politickej úrovni výborné.
manželstiev od roku 1993, podnes. Čes- Ale v ďalších smeroch som skeptický.
ko-slovenské rodinné album sa tak do- V kultúrnej oblasti vieme čím ďalej me-
plňuje ďalej. Pri vystavených nových fo- nej o sebe. Ale za to Památník národního
tografiách sú uvedené len krstné mená písemnictví, ktorého pracovníci pripra-
a možno sa z fotografií domnievať, že ide vili zaujímavú výstavu, nemôže.
o umelcov.
Výstava predstavuje aj významné spol- Vojtech Čelko
ky ako boli Detvan, Českoslovanská jed-

86
DOKUMENT Y DOBY
Otázky na neuskutočnený rozhovor

1. Vážený pán biskup, historická chvíľa si vás vybrala na tento generálny stolec
v situácii veľmi ťažkej, no historicky nesmierne dôležitej: keď sa posttotalitná
cirkev, obklopená posttotalitným štátom, má premeniť na cirkev normálnu,
zdravú a demokratickú, inými slovami: jej minulé nemorálne vedenie na vede-
nie mravné a charakterné.

2. Preto som začal in medias res, lebo obrodný očisťovací proces nielen v spoloč-
nosti, ale aj v cirkvi postupuje veľmi pomaly. Cirkev má však vari dávať príklad
ostatnej spoločnosti. mnohí členovia cirkvi, najmä z inteligencie, ale aj kňazi,
nie sú spokojní s pomalým a nedôsledným postupom pri naprávaní chrbtice.
Je verejným tajomstvom, že na starých miestach sú tí istí kňazi, ktorí sa tam
dostali úplatkami bývalému generálnemu biskupovi, ktorí sa na demokratickú
ústavu evanjelickej cirkvi odvolávajú celkom zbytočne a najmä pokrytecky: boli
tam predsa dosadení tzv. „štátnym súhlasom“ nedemokratickou cestou, teda
cestou neplatnou, a v cirkevnej tlači sú doteraz ľudia, ktorí sa tam rozťahovali
aj v dobe najväčšieho temna, t.j. svojej najhanebnejšej servility, a popísali veci
hodné periférnych svetských novinárskych tlčhubov a veršovníkov. To, že kňaz
stratil mravnú autoritu, je asi najhoršie, čo nielen jemu, ale aj cirkvi mohlo stať.
Môže mať vôbec niečo spoločného so základným duchom tejto cirkvi, ktorá si
dala prívlastok protestantská? S Lutherovým: „tu stojím, inak nemôžem“!?
S Husovou vernosťou k pravde aj pred hranicou? S odkazom nezlomných slo-
venských reformačných predkov?

3. Nechcem ísť ďaleko: priam existenčne pociťujem, že vydavateľstvo Tranoscius,


ktoré sa má znovu oživiť, prekáža neuveriteľne absurdná, ale základná pre-
kážka: riaditeľ Tranoscia nemôže bývať v mieste vydavateľstva, t.j. v Liptovskom
Mikuláši, ale kdesi na juhu pri Bratislave, lebo kňazské miesto v Mikuláši teraz
zastáva istý totalitný zaslúžilec. Ak sa nielen táto,, ale i ďalšie prekážky neod-
stránia, hrozí, že sa toto vydavateľstvo vôbec nespamätá a nezviecha k životu.
Primýšľam si totiž k tomu i jeho staré a doterajšie personálne obsadenie.

4. Počul som dokonca, že sa uprostred múrov cirkvi v tichosti vyhlásil „hradný


mier“. To chce falošne chápaná láska ustúpiť nekompromisnému plameňu re-
formácie? A také isté falošné odpúšťanie a údajné pokánie, ktoré pri toľkej
mravnej otrlosti nikdy nenastane, zabrániť tomu, v čo sme dúfali? To má ob-
roda v cirkvi skončiť súdnymi vymáhaniami odňatých budov – nie úsilím o ná-
vrat strateného ducha? To sa za svojho života naozaj nedožijeme čistej a nor-
87
málnej zdravej cirkvi? To iba našim deťom zostáva takáto šanca? V prípade člo-
veku, ktorý sda ešte iba nedávno nádejal, že to, čo kedysi stratil, sa mu navracia
– naskakujú na chrbát zimomriavky.

5. Tieto problémy narastajú vari ešte do väčšej hrozivosti pri pomyslení na to, čím
táto cirkev v minulosti bola: ako početná menšina tvorila v národe a v jeho kul-
túre duchovnú väčšinu; ako bola tomuto národu svetlom v temnostiach naj-
väčšieho útlaku. To sa už naozaj nemá nikdy vrátiť?

Jar 1991

Tieto otázky som dal prvému ponovembrovému generálnemu biskupovi Pavlovi Uhorskaiovi,
no keď som prišiel po odpovede, pán biskup ma privítal slovami: „Ktorá skupina vás na
tento rozhovor poverila?“ Zarazil som sa a povedal, že rozhovory,  aj tie zahrnuté do
Antidialógov (1968), som vždy zvolil a otázky dával z vlastne slobodnej vôle, a keby mi
niekto dával  podmienky, nikdy by som nijaký rozhovor neurobil.
Keďže som odmietol otázky zmeniť, doteraz ostali iba otázkami. Uverejňujem ich v roku
30. výročia Nežnej revolúcie ako ukážku atmosféry, ktorá vtedy v cirkvi i v spoločnosti vládla,
aj ako ukážku činnosti Pavla Uhorskaia ako generálneho biskupa, ktorý nenaplnil úlohy,
ktoré sa od neho očakávali. „Bál sa toho zemetrasenia v cirkvi“, napísal Dušan Albini
– nehovoriac o ďalších dvoch generálnych biskupoch, slabých a k mravnej katarzii v cirkvi
ľahostajných. Takže nežná revolúcia, protestantským slovníkom reformácia, doteraz v ECAV
nenastala, čo napokon vidieť na jej terajšom stave.

Július VANOVIČ

88