You are on page 1of 104

Tvor ba 1 / 2021 / Ročník XXXI. (XXXX.

OB SAH

Pavol Országh Hviezdoslav: Nič nepomíja rýchlejšie než čas f 2


Július Vanovič: Listy zo starého dvora f 4
Libor Bednár: Paul Tillich – hľadajúci človek f 10
Paul Tilich: Kérygma o dialektike „áno“-a-„nie“ f 14
Nina Varon: Verše f 17
Milota Zelinová-Gaceková: Posledné listy f 20
Emil Višňovský: Aforexie III f 34
Martina Petríková: Rúfusova básnická rozprávka o smrti f 47
Július Vanovič: Legenda o vtákovi, čo sa napil krvi f 53
Ján Zambor: Básnik Miguel de Unamuno f 57

ZO SVETA HUDBY
Richard Tamáš: Tradícia predvádzania veľkonočných pašií v epoche baroka f 61

VÝROČIA A JUBILEÁ
Ján Hroboň: Kázeň k 200. výročiu narodenia Janka Matúšku f 69
Janko Matúška: Púchovská skala, Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843 f 72
Pavol Orzságh Hviezdoslav: Dňa 13. januára 1877 f 76

NEKROLÓGY
Ján Zambor: Spisovateľ absolútneho mravného postoja f 79
Ivan Čičmanec: Bola to širokospektrálna osobnosť f 81
Ľubomír Feldek: Za frflošom Julom Vanovičom f 84
Vojtech Čelko: Hviezdne hodiny s Julom f 85
Mária Kovalčíková-Vilčeková: Za Júliusom Vanovičom f 86
Stanislava Matejovičová: Milý pán Vanovič f 88
Miriam Margala: Môj dlh voči Julovi f 89
Nina Varon: Môj neodoslaný list f 90
Eva Maliti-Fraňová: Letmé spomienky na Jána Beňa f 91

RECENZIE
Ľubica Blažencová: Humanitné posolstvo kázňovej prózy f 93
Martina Petríková: Fantázia, radosť a snívanie f 95
Martina Petríková: Vianoce majstra f 97
Martina Petríková: Lara a také ne/obyčajné nebo f 98
Vojtech Čelko: Rodinné spomienky f 100

DOKUMENTY DOBY
Július Vanovič: Prejav na mimoriadnom zjazde spisovateľov 1989 f 103

Na obálke:
Július Vanovič. Foto: archív J. V.

1
Pavo l Or szá gh
H vie zd os lav

Nič nepomíja rýchlejšie než čas

Nič nepomíja rýchlejšie než čas,


so sebou v korisť unášajúc nás,
nič nenáhli tak, istá vec:
nie potok jarom rozputnaný,
nie oblak víchrom poháňaný;
nie na podzim vták, z kuše strela,
tieň z obŕv noci uletelá,
nie paprsk, zlatý rána poslanec…

Ej, hej! tak valno tečie, beží čas,


po jednej známky zotierajúc z nás.
Len včera, kŕdlik nevinný,
sme ihrali sa na podstene,
po čielcach vlásky rozpustené
sťa lúče z hviezdy na vrchhlave;
kvet v podolkoch, rty, oči smavé…
a dnes nás prísne kryjú šediny.

Aj, haj! tak prudko letí, ženie čas,


rad-radom svetlá vyhášajúc v nás.
Len včera, zápal na líci
a prsia zdmuté od odvahy,
sme prehnať chceli sveta prahy,
zbŕsť moria, z azúrovej diale
zniesť, v telo obliecť ideále…
a dnes sme smerom k piecke pútnici.

Ech, och! tak strmo prchá, trieli čas,


duh kradnúc nám a nechávajúc kaz;
tak kynoží nás nemilo,
až octneme sa prázdni, holí —
Len včera čo sme hodní boli!
ký dol vlôh, sväz síl, pevnosť vôle
a kol v cti rose činu pole!…
A či sa nám to iba prisnilo?

2
Nič neuniká bystrejšie než čas,
čo lup nás berúc, zahadzujúc nás
po ceste ako ohryzky.
Ba miesto boriť sa a súžiť
so všetkým, čím sme, za pochúťku:
či nebolo by lepšie, vskutku,
do rakvy prosto preliezť z kolísky…?

(Dozvuky II)

Cestou života

Moja cesta životná nebola ver’ hladká


posiaľ, ani nebude, vidím, napozatým:
či prerazí nejedny budúcnosti vrátka,
či najbližšie prerve sa, že sa domov vrátim.

Tvrdá bola, skalnitá zavše, hrboľatá,


samá chrochoť, číry štrk, čo zuráža nohu;
no že aspoň nebola plná špiny, blata
a ja čistý kráčam — i za to chvalabohu!

Stávaly ňou prekážky všaké, visuť srázu


hrozila mi, priepasť tam, inde závoz zrady;
no že čo len celistvosť podržal som rázu,
i to niečo znamená — buďme teda radi!

Nebola tiež posiata palmovím a kvietím,


osud mi ju nevystrel zdobnej po pažiti:
ťažký môj klus, námahy — k cieľom nezaletím —:
no i chtivosť šľachetná váži v ľudskom žití.

Zhrešil bych však nespomnúť aspoň oné kvietky,


čo bohate zakvitly cesty na pokraji:
mnohý pošiel za širák — stešily ma všetky;
šťastne chrastiam vyhnul som, kde sa zmija tají.

Doháňali cestou ma súpútnici, ale


zriedka ktorý prehodil: Braček, poďme spolu;
tí prebrnkli na bričkách šťastia, prášia v diale —
iní prešli omrzlí, žujúc čajsi smolu…

To skusujem; málo je súcitu, ej, málo!


Srdcia sú jak kamenie, zvariača toť cesty;
priateľstvo, ach, dávno kdes’ v tôni pozaspalo;
láska, pomoc, obeť: to zvuky starej zvesti.

3
Nech však bude — totým, čo letia, nezávidím;
tých, čo bočia zaryte, poľutujem v tichu.
Akýkoľvek pokrok môj: zaň sa nezastydím —
poďme, nôžky! varyto, hraj mi k chôdzi — ichú!

Letorosty III

J úliu s Van ovi č

LIST Y
ZO STARÉHO DVORA

List jedenást y

Dostojevského legenda o Veľkom inkvizítorovi – kapitola známa, možno obecne


známa. Nevedno len, koľko ľudí v nej spoznalo vlastnú situáciu v kresťanstve
a najmä v komunistickom a nacistickom režime. Lebo táto „znamenitá legenda je
universální“ – vraví Nikolaj Berďajev – „obsahuje celou jednu filosofii dějin a jsou v ní
skryta nejhlubší proroctví o osudu lidstva“. – „V minulosti šel touto cestou stát, který zbožštil
sám sebe, a církev, která zaměnila svobodu za autoritu. Násilí a nenávist k svobodě je pod-
statou ducha Velkého inkvizitora.“ Nemá úctu k osobnosti človeka, jej posvätným prá-
vam, pozná len ľudské stádo a jeho slabosti používa na svoje diabolské ciele.
Kde všade, v čom všetkom sídli, má neviditeľné, no dlhé a mocné prsty Veľký
inkvizítor! Nemá konečnú podobu, dostáva iba nové a čoraz ľstivejšie masky.
Akože? pýtate sa. Takto:
Tam, kde ľudská hromada, to inkvizítorovo stádo, dalo prednosť chlebu a na-
sýteniu, výhodám, peniazom, bohatstvu a blahobytu, tam sa aj – hoci vďačné
a poslušné – vždy bude o ne chvieť. Strach, že tie výhody, ten existenčný raj v štátnej
despocii stratí, že sa jej čímsi zneľúbi, bude ho sprevádzať celým jeho otroctvom.
A tak postupne zanikajú inkvizítorove dôvody existenciálne, a – v skrytom i zjav-
nom pokrytectve – nastupujú „argumenty“ existenčné:
Sloboda môjho názoru? Zanedbateľná! Kdeže sa s vlastnou mienkou a pravdou
dostaneš? Iba ak do žalára, koncentračného tábora, na Gulag. Nič sa nedá robiť:
moc je krutá a nemá milosti. Ale keď si poslušný, keď sa zaradíš do radu a nevy-
bočíš z neho – keď budeš neodlíšeným, disciplinovaným údom jeho mraveniska –
on, ináč nemilosrdný a krutý, ťa štedro odmení.
Slobody máš toľko, povedal slovenský kresťanský básnik z čias konsolidácie,
koľko si jej vydobyješ, koľko si jej vlastným úsilím zabezpečíš: čiže koľko sa budeš
klaňať diablovi a poslušne, nereptavo mu posluhovať. Napokon: čože je to tá slo-
boda? Nie čosi vzdušné, iluzórne? Je pochopená nutnosť, ako povedal ten, kto toto
mravenisko založil.

4
A rozhoduje sa v tomto štáte o nás bez nás, rozhoduje, všetko rieši mocný, pre-
mocný štát, „diktatúra proletariátu“, jej súkolia dokonale a totálne pracujú. Čo
zmôžeš proti nim? Kto proti osudu? „Kto lósu odolá?“
Svedomie, morálka – sú predsa závislé od okolností, od historického času,
v ktorom sa nachodia: je morálka buržoázna, aristokratická a je triedna, plebejská,
socialistická; „neexistuje humanizmus bez prívlastku“, povedal náš popredný so-
cialistický spisovateľ. Morálka obecná, absolútne platná – údajne - neživotná ab-
strakcia. Štát vládne morálkou sebe vlastnou: ak chceš v ňom existovať, musíš ju
chceš-nechceš akceptovať. Ono aj to svedomie je veľmi krehká, relatívna a najmä
bezmocná vec. „Svedomie proti násiliu?“ – Chiméra. A ešte k tomu smiešna. Štát,
diktatúra je autorita najväčšia, pretože najmocnejšia – jej, radšej jej odovzdám do
užívania, na použitie svoje bremeno, to prekliate svedomie!
Napokon: všetko je také jednoduché, vlastne aj také ľahké: stačí pritakať, ne-
protirečiť, stačí súhlasiť – v všetko bude k tebe ústretové a otvorené, všetko ti
padne k nohám – ak ty teda padneš vládcom nad tvojou dušou, ak ty padneš svo-
jim chlebodarcom k nohám: uvidíš, veď uvidíš, ako ti s nimi bude dobre.
Navyše, navyše: ako príslušník národa maličkého musíš vedieť, čo zmôže tvoj
národík proti mocným sveta, navyše proti veľmociam? My Slováci sme sa v kru-
tých dejinách len tak udržali, že sme sa mocnejším prispôsobili, s nimi spolupra-
covali, čiže všetkým ako prichádzali: slúžili, posluhovali.
A môžeš vôbec inak? Oni majú v rukách úrady, súdy, políciu, aj tú neviditeľnú;
majú v rukách stále otvorené žaláre: majú v rukách aj onen meč Cézarov!
Aj ty sa môžeš stať jeho obeťou! Ale ak odovzdáš svoje svedomie im, ak budeš
povedzme i spolupracovať, štátom utajovaným mužom donášať, informovať ich
o svojich blížnych, priateľoch, nadriadených a známych – odmena nadosmrti ťa
neminie:! Šťastný budeš, prešťastný a najmä perspektívny, zabezpečený v tom
sladkom, spanilom mravenisku!
„Toto všecko tobě dám, jestliže padna, budeš mi se klaněti!“ Padni k nohám, tomu
socialistickému štátu, padni k nohám svojmu kádrovníkovi, riaditeľovi, predse-
dovi strany, miestnemu či okresnému tajomníkovi – a otvoria sa ti všetky sladké
končiny nášho socialistického, azda aj iných kráľovstiev sveta! Líž  mu ako pes
ruky a nohy, klaňaj sa jeho soche „z bláta a lejna slepené“ – a bude z teba „nový člo-
vek“, šťastný schizofrenický občan najspravodlivejšieho, pretože najtotalitnej-
šieho štátu - aký by ani Veľký inkvizítor nevymyslel!

List dvanást y

Skončilo sa štyridsaťročné týranie kolektívom; štyridsaťročné potláčanie ba zrie-


kanie sa vlastného vedomia a svedomia; prestal útlm a útlak, skončilo znemož-
ňovanie a prenasledovanie ľudského jednotlivca, jeho osobnosti.
Padla celá ohromitánska ríša zla.
Veľký inkvizítor akoby odišiel zo scény.
Nevidno ten režim, ani ho priamo nepočuť, a predsa vo mne, aj na tomto sta-
rom dvore, neutícha pocit, že ešte stále kdesi v ľuďoch aj v každom z nás nejakou
formou existuje: hoci  v dodatočných traumatizujúcich snoch!
Nebojme sa temných síl, ani tých, čo driemu a číhajú na nás v samých nás! Po-
zrime sa na ne očami prenikavejšie, poučenejšie vidiaceho; pozrime sa na ne
5
zvrchu a utvorme nad nimi nadpostoj. Len to, čo si uvedomujeme, nad čím v du-
chu zvrchovane stojíme, iba to môžeme premôcť!
Ak ste ešte trpezliví, ak som vás dvoma poslednými listami neunavil a od čítania
neodradil – ostaňme ešte spolu na šírych, trochu potemnelých pláňach nevedomia.
A nechajte sa prekvapiť:
Jung totiž učí, že na tých temných šíravách má svoje rodisko a trvalé bydlisko
náš „temný brat“, naša „odvrátená strana“ – tieň každého jedného z nás. Nevidi-
teľný síce, ale nevylúpnuteľný z našej psychickej celosti.
Tieň je inferiórna sféra osobnosti; súbor osobných aj rodných kolektívnych du-
ševných dispozícií, nezlučiteľných síce vedomou, žitou formou života, no ktoré
sa „v nevedomí spájajú do relatívne autonómnej časti osobnosti“ – ale s opačnými ten-
denciami. Hoci tieň sa vraj voči nevedomiu chová kompenzačne a môže pôsobiť
negatívne i pozitívne. Ale jeho prehliadanie, potláčanie – tak ako stotožnenie sa
s ním – môže mať nebezpečné výsledky. A keďže sa nachádza „v blízkosti sveta in-
štinktov“, treba s ním stále počítať.
Podľa samotného Junga tieň personifikuje to, čo subjekt neuznáva, ale sa mu
stále – priamo či nepriamo – vnucuje: povedzme ako menejcenné tendencie sub-
jektu. „Stín je skrátka ona zahalená, potlačená, většinou méněcenná a provinilá osobnost,
která svými nejzazšími výběžky zabíhá až do říše živočišných předku a zahrnuje tak celý
hodnotový aspekt nevědomí...“
Jednoducho najväčší náš nepriateľ sídli práve v nás! A toho nepriateľa si premie-
tam, projektujem aj do svojich odporcov, ba aj vyvolených. Naši protivníci, aj naše
autority nesú naše vlastné, nami do nich prevteľované chyby, nedostatky, necnosti.
Napríklad Nemci za svojho vodcu osudne zvolili „hlavní oběť zmatku a neovlá-
dané chtivosti“. Tak ako svet, ani oni nechápali, v čom je skutočný Hitlerov význam:
„nepochopili, že symbolizuje něco, co je v každém jednotlivci. Hitler byl úžasným ztěles-
něním všech lidských méněcenností: Byl naprosto neschopnou, nepřizpusobenou, nezodpo-
vědnou, psychopatickou osobností, plnou jalových, dětinských fantazií, ovšem jako kletbou
zatížen ostrou čichovou schopností krysy nebo patníkového čmuchala. Představoval ve
zdrcující míře stín, tedy inferiorní část osobnosti každého člověka, a to byl další duvod, proč
mu lidé propadli“, píše sa v Zápase s tieňom, 1946.
Tak ako prepadajú Slováci svojim „vodcom“ a lídrom zvoliac si ich, obskakujúc
a oslavujúc. Slepota voči nim, no najprv k samým sebe!

***
Opäť sme na mieste, z ktorého sa ozýva Veľký inkvizítor:
Tam, kde sa človek vzdáva vlastného názoru a svedomia, svojej najvzácnejšej
slobody – a splýva s hlasmi skupiny, rozpúšťa sa, on, odlíšený, v tom stáde, v ľud-
skom mravenisku.
Veľký inkvizítor je prítomný aj po storočiach; žne úspechy tak ako vymieňa mas-
ky. A cíti sa napodiv dobre aj u nás, na rodnom našom Slovensku. Jeho tieň
úspešne pôsobí aj v dnešných slovenských „hmlách na úsvite“!
Viďme ho, parlament, tú vládu, tie politické strany, najmä ich lídrov, z ktorých
nikdy nebudú osobnosti. Viďme slovenské cirkvi a ich biskupov, viacerých z nich
dokonca ako eštebákov, tých kresťanských epigónov odvodených od predošlých
epigónov: ako nedeľu čo nedeľu vrhajú z kazateľníc prázdnu, storočia mlátenú
slamu. Ako všetci sťa dobre zohratý orchester potvrdzujú neprítomnosť alebo ne-
rozvinutosť vlastného vnútorného hlasu a tvorivého ducha: nik ich nepovolal, ni-
6
jaký démon k ničomu nepoháňal. Rečnia, kážu, hlásajú konvencie vlastné ich ne-
tvorivej duši alebo cirkvi ako skupiny. Sú výnimky? Len potvrdzujú pravidlo.
Niet osobností; ani vo vláde, ani v parlamente, a zdá sa, ani vo verejnom živote;
sú iba indivíduá s nenájdenými, nezrušenými tieňmi vo vlastnej duši.
Ani terajšie politické strany sa nezbavili vlastných tieňov, nech sa volajú nacio-
nalistické, sociálnodemokratické, kresťanskodemokratické, alebo pravo-konzer-
vatívne. Kedysi politiku robili, o nej sa vyslovovali, vodcovské miesta dôstojne
zaujímali ľudia, ktorí čosi pre národ, ľudské a kultúrne hodnoty vykonali; ktorým
ľudia verili a za ktorými kráčali: z dôvery a úcty, ktorú voči nim mali, pre obdiv
a sympatiu, ktoré k nim prechovávali: M. R. Štefánik, Štefan Osuský, Martin Rá-
zus, Štefan Krčméry, v Čechách T. G. Masaryk, F. X. Šalda, Josef Pekař, K. Čapek,
Václav Černý a iní. – Nemuseli sa ničím a nikomu vnucovať, ani seba vytŕčať a pro-
pagovať, robiť sa lepšími než sú... Dnes musia o náklonnosť a priazeň prosiť, ba
predvolebne prosíkať v masmédiách vážnych aj bulvárnych, v jalových televíznych
súbojoch bojovať o priazeň a hlasy davu. Snaživci a šplhúni – skôr si nás odpu-
dzujú ako získavajú: neúspešní, trápne, opakovane neúspešní, no stále neukojení,
zažiadaní. Pretože, pretože, kde nič nie je, tam nielen báseň, ani politika nevezme.
Nuly zostávajú nulami aj keď utvoria šór: šedý, jednotvárny nulový dav.
Psychická inflácia trvá, a „duša národa“ stále neduživá, chorá; tá duša je, zdá
sa, doteraz nenájdená a sama pre seba stratená; doteraz, doteraz nenašla seba
samu! Hrozia jej – a v nej – tie isté mátohy a tiene, ako keď sa vlády nad občanmi
a dušami – len nedávno – ujímala najbohapustejšia demagógia a politickí tyrani.
Tak je, zdá sa, nielen v našom, ale i európskom parlamente. Ako volal nositeľ
Nobelovej ceny, židovský spisovateľ, dlhoročný, čiže skúsený pracovník OSN: že
tam niet rečníka, ktorý by presvedčil a strhol, skrátka zjednotil Európanov váhou
a pravdivosťou argumentov, rozhľadom, vzdelaním – a nad to všetko: ktorý by
fascinoval mohutnosťou a sugesciou štýlu svojho prejavu, suverénneho, charak-
terného, od všetkých sa odlišujúceho slova! U ktorého za všetkým by stála, chvela
sa, horlila a spaľovala celá rečníkova bytosť, jeho mocná, ponad všetkých prečnie-
vajúca osobnosť! Niet už ani vynikajúcich rečníkov, týchto „akustických esjistov“
– takého Churchila alebo de Gaula.

***
Duch Veľkého inkvizítora dostáva iba nové, i tieto najnovšie masky.
Stŕhajme ich, demaskujme ho!
Tak ako to predviedol Paul Tillich vo svojom teologickom bestselleri Odvaha
být, v kapitole Odvaha být jako součást v demokratickém konformismu.
Vedecký a technický pokrok, stále nová informatika, počítačová technika, sve-
tový internet; podnikateľské napredovanie a bohatnutie – hej, ale: „K čemu? Jaký
je cíl všech těch velkolepých prostředku poskytovaných produktivní činností americké spo-
lečnosti? Nestaly se z prostředku cíle a neukazuje neomezená produkce prostředku na ne-
existenci cílu?“
„Technická společnost vzrostla do pevně daných schémat.“ A ten, kto chce byť úspešný,
musí ich nevyhnutne rešpektovať, musí spĺňať a napĺňať. Zaraď sa, a úspech máš
zaručený. Mechanizmy hospodárskeho života sú neúprosné.
Hrozba vyradenia z tejto účasti, z participácie na produktívnom procese, strata
zamestnania alebo finančnej základne – to je to, čo dnes v demokratickej spoloč-
nosti znamená osud.
7
Zmizol z demokracie a slobody Veľký inkvizítor?
„Účast na produktivním procesu vyžaduje konformitu a povolnost vuči zpusobum spo-
lečenské produkce.“ Kto ti dal chlieb, nasýtil ťa a naplnil vrecká, dopomohol k bla-
hobytu, kto premenil biblické kamene na chleby – tomu sa musíš aj teraz poklo-
niť, musíš ho rešpektovať a poslúchať: si od neho závislý, ovláda aj tvoju vôľu,
dokonca tvoje svedomie. Peniaze, banky, syndikáty, dividendy, zmenky, to sú bož-
stvá, pri ktorých musíš robiť kompromisy, musíš sa im aj klaňať; aj keď vieš, že sa
klaniaš len zlatému teľaťu.
Zlúčiť slobodu s chlebom – to je aj podľa Šaldu najťažšia rovnica sveta!
Konformizmus aj v demokratickej spoločnosti sa podľa Tillicha neblíži k ničomu
inému - ako ku kolektivizmu! Nielen v ekonomických a politických sférach, ale:
„velmi silně však v modelu každodenního života a myšlené“. Človek v demokracii – člo-
vek v konformnosti.
Neuveriteľné v krajine, matke slobody a demokracie?
Či jej spoločnosť skonformnie, či sa skolektivizuje, a do akej miery – chce od-
povedať Tillich – závisí aj od sily odporu tých, čo zastupujú opačný pól ako par-
ticipačný: – odvahu byť, existovať ako individuality.

List trinást y

Prišli sme z dvadsiateho storočia, a to bolo storočím davových hnutí: proroctvo Veľ-
kého inkvizítora sa vskutku naplnilo. Davovosť – píše Rudolf Starý v neobyčajnej
knižke Potížes hlubinnou psychologií – to je hrozba, „kterou představuje dav lidské
individuálitě, masová kultura kultuře, masová ideologická hnutí liberálnímu
uspořádání společenského života.“ Od masy a davu záviselo, či sa uskutočnia „spá-
sonosné“ revolučné programy. Ak v tom storočí zvonil komusi umieráčik, tak svoj-
bytnému, slobodnému a zodpovednému jednotlivcovi. Lebo čím väčšie je zosku-
penie, „tím více klesá váha individuality a tím i morálky“. A zákonite je tam menej,
alebo nijakej slobody – a bez slobody niet ani morálky!
Bol to Carl Gustav Jung, ktorý iba v jednotlivcovi videl „jediného skutečného no-
sitele života a existence“ – z toho i jeho umiernený optimizmus, že „lidská indivi-
dualita se nebrání nebezpečí zmasovění jež jí dnes akutně hrozí“; že práve od jednotlivca
bude závisieť, „na kterou stranu se vychýlí jazýček světových dějin“! – „Ještě nikdy nezá-
leželo tolik na jedinci, který ještě nikdy nebyl tolik ohrožen“, priznáva aj Simone Weil.
A Huizinga v knižke Ve stínech zítřka: „Všetky krízy toho storočia majú svoj začiatok
a koniec v jednotlivcovi.“ Ak sú ešte výhľady k lepšiemu, tak vtedy, „dojde-li nejprve ke
změně v životním postoji jedince“.
Zmena v jednotlivcovi – najťažšia a najzriedkavejšia, ale najpotrebnejšia.
„Čím je vlastně zpusobeno, že někdo volí vlastní cestu, a tím jako z vrstvy mlhy vystupuje
z nevědomé identity s masou?“
Čo dáva človeku odvahu a dôslednosť vymaniť sa z masových, sociálnych, po-
litických aj náboženských konvencií drvivej väčšiny, nevoliacej vlastnú cestu, ale
konvenciu, čo nerozvíja ich samých, ale – ako v spoločenských ústavoch akadémie
– iba „nějakou metodu“?
Je to práve „hlas nitra“, píše Jung, volanie vlastného povolania ako Božieho zá-
kona, „který osudově pudí k emancipaci ze stáda a cest, jež stádo vyšlapalo“ – ktorý ne-
možno neposlúchnuť, ktorému sa nemožno spreneveriť!
8
„Skutečnost, že mnozí na své vlastní cestě zahynou, pro člověka s posláním nic nezna-
mená. Musí být poslušen vlastního zákona, jako kdyby to byl démon, který mu našeptal
nové, podivné cesty. Kdo má povolání, naslouchá hlasu nitra, je povolán. Proto také věří po-
věsti, že má svého soukromého démona, který mu radí a jehož příkazy má provádět“ (Duše
moderního člověka).
A môže to byť aj hrdý a nespratný démon – slabozasvätenci klebetia, že je „na-
rcis“, a vedie ho sebaláska bez sebakritiky; že nepočúva druhých, len seba, tak ako
uznáva iba seba, a tak ďalej. No je to verný a statočný démon: dokáže odolať jalovým
radám, tak ako zvodom a darom – priam takým, čo boli ponúkané na Hore od Po-
kušiteľa – a kráčať vlastnou cestou v každom spoločenskom i politickom čase.
Aj keď sa krútili nad ním hlavy, aj keď padali úsmešky a posmešky a klebety;
aj keď prišlo osamotenie a bolesť z inakosti, z tej odlišnosti a vylúčenosti, z aké-
hosi domáceho exilu, z toho „kultúrneho“ vyhostenia. Vedel, že hodnota človeka
sa meria kvantom samoty, ktorú dokáže zniesť, kvantom vzdornej vernosti, čo
dokáže vyvinúť, aby zostal sám sebou a naplnil dielo. „Nebyls’ zesměšňován, nebyls’
karikován? Tak jsi jistě v životě o nic krásného a velkého neusilovals’!“
A nebude luxus, to vyhraňovanie, to vydeľovanie, lebo bude tvorbou, len jemu
vlastnou, neopakovateľnou, a všetkému navzdory. Vyníma sa, ba uniká z kolek-
tivity, a predsa pre ňu pracuje; jeho démon je predsa len pre ňu darom a požeh-
naním.
Hoci je stále „narcis“, vravia i zasvätenejší, hoci by mohli vedieť o príbehu,
ktorý je už legendou: ako mladý André Gide a Paul Valéry v montpellierskom
parku zostupujú po schodoch k jaskynke, kde preromantický básnik, anglikán-
sky kňaz Eduard Young ešte v 18. storočí vlastnými rukami zahrabal do cudzej
zeme mŕtvu dcéru Narcissu. „Narcissae Placandis Manibus“, polotajomné slová
náhrobného nápisu „ich budú sprevádzať dlhý kus života, budú akýmsi kryšta-
lizačným stredom inšpirácie, ku ktorému bude gravitovať myslenie i cítenie, aj
vôľa nazvať nejako to, čo sa v nich odohráva“. A celoživotnou problematikou ich
životov bude ono „dosebazahľadenie“ obohacujúce všetkých, nielen ich; povedalo
sa, že sa ťahá celým symbolizmom.. To slovo vôbec je mohúcne a tradične kul-
túrnotvorné: Valéry má rozsiahlu skladbu „Zlomky Narcisa“ a Gide venuje Valé-
rymu ... Napokon čím by bola svetová literatúra bez narcisov? A čím malá slo-
venská bez ohováračov?
No vnútorné volanie, povolanie či pocit povolania nie sú privilégiom veľkých
osobností; môžu ich mať aj osoby-osobnosti malé, až po „osobnosti“ tuctového
formátu, vraví Jung. Ale: „... s ubývající velikostí je pocit určení pouze čím dál zastřenější
a neuvědomělejší. Jako by se hlas vnitřního démona čím dál víc vzdaloval a hovořil čím dál
řidčeji a čím dál méně zřetelně. Čím je totiž osobnost menší, tím se stává neurčitější a ne-
vědomější, až se nakonec nerozlíšena rozplyne ve společenství, vzdávajíc se tak vlastní ce-
losti, a rozpouštějíc se proto v celku skupiny. Na místo hlasu nitra a na místo vnitřního po-
volání nastupují kolektivní potřeby.“
Úlohu zohráva aj rozšírená neviera v nezávislosť ducha a jeho tvorivé sily.
Duša? Čosi vágne, nehmotné plynulé, predmetne neuchopiteľné. Vnútorné po-
volanie? Akýsi hlas osobného démona? Všetci sme ako jeden, rovnakí, „nič takého
neexistuje“, a keď by aj, tak je to najskôr „chorobné“, navyše neúčelné. Je to vôbec
„ohromná domýšľavosť myslieť si, že by niečo také mohlo mať význam“ – a veď
„je to iba psychológia“! Nevedia, nechcú vedieť, že „psychično je velmocí, která mno-
honásobně převyšuje všechny síly země“.
9
Ale nie náhodou „právě naše doba volá po osvobozující osobnosti, to znamená po ně-
kom, kdo se odlišuje od neodvratné síly kolektivity, a tím se osvobozuje alespoň duchovně,
a zažehuje tak ostatním maják plný naděje, který zvěstuje, že se alespoň jednomu podařilo
uniknout osudové identitě se skupinovou duší. Skupina totiž – vzhledem ke své nevědomosti
– není schopna svobodného rozhodování.“
Toľko Carl Gustav Jung, a my ho pochváľme, že pred nás vztýčil osudovú nevyh-
nutnosť personalizácie; že psychoanalyticky potvrdil, k čomu nás inými cestami
viedli iní: k procesu personalizovania. K dramatickej, ale tvorivej ceste: od náhodnej
ľudskej osoby k uvedomelo vybudovanej osobnosti, od individuality k personalite. Lebo oso-
bami sa rodíme, osobnosťami stávame.
Veľa ľudí, aj politikov a umelcov, má mnoho individuality, ale  málo – alebo nič –
personality.
(niektoré časti boli publikované v knižke
Listy zo starého dvora. MilaniumM 2012)

Lib or B ed ná r

PAUL TILLICH –
HĽADAJÚCI ČLOVEK

Moderná doba a teológia

Začnime otázkou: Čím je pre Tillicha teológia a aké kritérium má splniť jej sys-
tém?  Odpoveď znie: Teológia je pre neho funkciou kresťanskej cirkvi a teologický
systém musí vyhovovať dvom zásadným požiadavkám: musí vyslovovať pravdu
kresťanského posolstva a túto pravdu   nanovo vykladať každej novej generácii.1
Teológia sa tak pohybuje medzi dvoma pólmi: večnou pravdou jej základu a ak-
tuálnou situáciou, v ktorej má byť večná pravda prijatá. Vyváženosť medzi týmito
dvoma pólmi nie je samozrejmá pre mnohé teologické systémy. Väčšina z nich
buď obetuje prvky pravdy, alebo nie je schopná prehovoriť do súčasnosti. Niektoré
systémy však zlyhávajú v oboch prípadoch. Totiž z obavy, že by stratili niečo z več-
nej pravdy, sa stotožňujú s prácou teológov predošlých generácií, prijímajú tra-
dičné koncepty a riešenia a používajú ich v zmenenej situácii. Zamieňajú tak
večnú pravdu s niektorou jej dobovou formou. Tu má Tillich na mysli najmä or-
todoxiu v Európe a fundamentalizmus v USA. Fundamentalizmus zlyháva v kon-
takte s prítomnosťou nie preto, že by sa pridŕžal nadčasovej pravdy, ale preto, lebo
sa pridŕža včerajšej pravdy. Robí z niečoho, čo je dobovo podmienené a prechodné,
niečo nadčasové a večné. Chýba mu aj poctivosť v hľadaní pravdy. Vedie svojich

1 Systematic Theology, vol. 1, s. 3; Paul Tillich: The Political Expectation. Ed. James L. Adams. New York:
Harper and Row 1971, s. 202.

10
prívržencov k rozštiepeniu vedomia a svedomia a robí z nich fanatikov – v tomto
ohľade má fundamentalizmus „črtu démonovského“.2
Situácia ako jeden pól všetkej teologickej práce neznamená empirický psychologický
alebo sociologický stav, v ktorom sa nachádza jednotlivec alebo skupina ľudí. Situácia zna-
mená sumu vedeckých a umeleckých, hospodárskych, politických a mravných foriem,
v ktorej táto skupina vyjadruje sebapochopenie svojej existencie... Situácia, o ktorú ide
v teológii, je tvorivým sebapochopením existencie, ako sa ona uskutočňuje v každom období
za najrozličnejších psychologických a sociologických okolností.3 A tak situácia, do ktorej
musí teológia hovoriť, je tvorivým uvažovaním človeka o sebe v konkrétnom dejinnom ob-
dobí.4
Tillich si týmto prístupom, ktorý umožňuje pretlmočiť kresťanskú zvesť zro-
zumiteľným spôsobom modernému človeku, vyslúžil kritiku, že ,,vnáša do svojej
teológie veľa nebiblických prvkov a nedostatočne používa biblické pramene na
pretlmočenie viery“.5 Ale jemu išlo práve o to, pokúsiť sa vysvetliť kresťanskú
zvesť v pojmoch a kategóriách, ktoré používa súčasný moderný človek.6 Preto sa
bráni:
Nemôžem považovať za plodnú takú kritiku, ktorá tvrdí, že som sa vzdal podstaty kres-
ťanského posolstva – a to len preto, lebo pri tejto kritike používam terminológiu, ktorá sa
vedome vzďaľuje od biblickej alebo cirkevnej reči.7

Tillichova teológia kultúr y

Tillichova teológia kultúry je veľkolepým pokusom opäť nájsť jednotný svet, na


ktorom sa podieľa cirkev i kultúra a v ktorom je človek esenciálne i existenciálne
vztiahnutý na Boha prítomného nielen v cirkvi, ale aj v kultúre.
Podľa Tillicha vzťah náboženstva a kultúry nie je identický so vzťahom cirkví
ku kultúre. Cirkvi sú reprezentantmi, ale i deformáciami spoločenstva Ducha.
Ich vzťah ku kultúre je  časťou kultúry. Nakoľko spoločenstvo Ducha je duchov-
nou esenciou cirkví, tieto sú médiom, skrze ktoré Duch Boží pôsobí smerom
k sebatranscendovaniu kultúry. Cirkev ako sociologická skupina v podmienkach
existencie reprezentuje spoločenstvo Ducha dvojznačným spôsobom. Na jednej
strane si cirkev nemôže robiť nárok podrobiť si kultúru v mene spoločenstva Du-
cha, na druhej strane stojí proti všetkým profanizujúcim pokusom, ktoré by ju
chceli izolovať od kultúrneho života.
Duch Boží uchopuje kultúrne funkcie prostredníctvom dejinne uskutočne-
ného spoločenstva Ducha. Nie je však pritom viazaný na cirkev. Tillich hovorí, že

2 Systematic Theology, vol. 1, s. 3.


3 Cit. dielo, s. 3 – 4.
4 Tillich sa k pochopeniu moderného človeka dopracoval cez literatúru a umenie. Paul Tillich: The
Interpretation of History.New York: Scribener’s 1936, s. 15.
5 George Tavard: Protestant Principle and the Theological System of Paul Tillich. V: Paul Tillich in Ca-
tholic Thought. Ed. Thomas A. O´Meara and Celestin D. Weisser. London: Longman & Todd 1965,
s. 93.      
6 Paul Tillich: Podstata náboženské řeči. Prel. J. B. Lášek. V: Theologická revue Církve československé hu-
sitské 21/1988, s. 117 – 125; Mackenzie D. Brown: Ultimate Concern, Tillich in Dialoge. London: SCM
1965, s. 193 – 194.
7 Systematic Theology, vol. 2, s. viii.

11
„Duch Boží môže pôsobiť predbežným spôsobom v skupinách, hnutiach a osobných skúse-
nostiach“,8 čo pomenúva spoločenstvom Ducha v latencii.9
Pre vzťah náboženstva a kultúry Tillich definuje tri princípy ich vzťahu, ako sa
nám javí vo svetle prítomnosti Ducha Božieho.

Duch Boží a umenie

V zmysle Tillichovej tézy, že Duch Boží je slobodný a Jeho pôsobenie nie je obme-
dzené na konkrétnych nositeľov, môže mať aj umenie funkciu zjavenia. Môže
otvoriť novú dimenziu bytia, ale len vtedy, keď súčasne má moc otvoriť komuni-
kujúcu úroveň duše. Tillich si preto kladie otázky:
V akom vzťahu je táto inšpirácia k tomu, čo nazývame inšpiráciou v teologickom jazyku?
V akom vzťahu je estetická funkcia ľudského ducha k náboženskej funkcii? V akom vzťahu
sú umelecké symboly – a všetky umelecké výtvory sú symbolmi, akokoľvek naturalistický
by mohol byť ich štýl –, k symbolom, ktorými sa vyjadruje náboženstvo?10
Toto sú v podstate základné východiská Tillichovej teológie umenia.
Teológia ako Logos o theose neumožňuje mať iný objekt svojho skúmania ako
Boha. Ale ak teológiu chápeme nie ako hovorenie o Bohu, ale ako „hovorenie o ma-
nifestácii všetkého božského vo všetkých veciach a skrze všetky veci“,11 tak je to možné.
Teológiu umenia definuje Tillich ako učenie o manifestácii božského v umelec-
kom akte a jeho výtvoroch. Tento postoj predpokladá, že náboženstvo v základ-
nom slova zmysle nie je jedna oblasť vedľa iných oblastí, ale je to „poznanie kvality
vo všetkých oblastiach, menovite kvality svätého, alebo toho, čo sa nás týka bezpodmie-
nečne“.12 Teológia umenia tak predpokladá, že manifestácia bezpodmienečného
je rozpoznateľná v maľbe, soche či architektúre. Umenie tak môže byť náboženské
i bez toho, že by sa nazývalo náboženským. Rozhodujúcim momentom  pocho-
penie bezpodmienečného v zmysle a bytí. V umeleckom diele je prvok, prostred-
níctvom ktorého poznávame bezpodmienečnosť v zmysle a bytí, vyjadrenú štý-
lom. Štýl je popri slobodne zvolenom objekte a esteticky definovanej forme tretím
prvkom v umení. Ovplyvňuje voľbu objektu, ktorý je predmetom umeleckého
stvárnenia. Z toho dôvodu umelecký štýl jednotlivých období kultúrnych dejín
je aj dokumentom o existencii náboženstva v danom období. Zvolený umelecký
štýl nám tak dáva možnosť nahliadnuť do viery doby a umelca. Tillich je presved-
čený, že nikto nemôže napísať dejiny politiky, filozofie alebo náboženstva bez
skúmania umenia, lebo umenie danej doby nám podáva svedectvo o tom, ako ľu-
dia rozumeli sami sebe a svojmu miestu vo vesmíre. A tak bez teológie kultúry nie
je možné pochopiť históriu kultúry v jej hĺbke.

8 Systematic Theology, vol. 3, s. 246. Predbežným spôsobom sa tu rozumie, že plná manifestácia sa ešte
len pripravuje, alebo sa už uskutočnila a je v útlme. To znamená, že cirkev stratila svoju silu ako
sprostredkovateľka Božieho Ducha, ale táto jej sila ešte latentne pôsobí v kultúre a udržuje v nej
pri živote sebatranscedovanie kultúrneho tvorenia.
9 Podobnú myšlienku rozvíja Karl Rahner pod pojmom anonymní kresťania, pozri Karl Rahner: Ano-
nymous Christians. V: Theological Investigations 6, London 1969, s. 390 – 398.
10 Paul Tillich: On Art and Architecture. Ed. John Dillenberger and Jane Dillenberger. New York: Cross-
road 1989, s. 204.
11 Cit. dielo, s. 205.
12 Cit. dielo, s. 206.

12
Hoci vieme, že umeleckých štýlov je veľa, Tillich rozoznáva iba tri základné
štýly. Sú odvodené zo základných modelov stretávania sa človeka so svetom: na-
turalistický, idealistický a  expresionistický štýl, ktoré vzájomnou kombináciou umož-
ňujú nekonečné kombinácie.
Každé umelecké dielo je expresívne. Prináša na svetlo niečo, čo je skryté v uda-
losti, s ktorou sa stretáva, vynáša na povrch hĺbku, ktorá je vo veciach. Nie je ne-
vyhnutné, aby táto hĺbka bola bezpodmienečnou hĺbkou veci ako objektu umel-
covho záujmu. Kdekoľvek vzniká umenie, tam je dôraz na hĺbku bytia, a tá
nemôže byť vyjadrená inak ako umením. V tomto zmysle je maľba nenahradi-
teľná. Tillich hovorí, že to, čo nám sprostredkúva obraz, „nemôže byť sprostred-
kované žiadnou kritikou umenia ani žiadnou filozofiou umenia, ani ich kombi-
náciou“.13 Ak nám obraz hovorí o tom, čo sa nás bezpodmienečne týka, vyjadruje
tak umeleckým spôsobom náboženský symbol. Robí viditeľnou formou to, o čo
sa teológia pokúša pojmami. Žiadna teológia však nemôže nahradiť poslanie
umenia, podobne ako zvestované slovo nemôže nahradiť prisluhovanie sviatostí.
Tillich z náboženského pohľadu kriticky hodnotí naturalistický a idealistický
štýl, hoci žiaden z týchto prvkov nikdy neabsentuje v umeleckom diele. Keďže
celý materiál, s ktorým umenie pracuje, pochádza z vnímania našej každodennej
reality, materialistický prvok nemôže chýbať. Podobne v každom tvorivom akte
sú poodhalené časti reality v ich esenciálnom charaktere a ukazujú sa v ich po-
tenciálnom naplnení. Idealistický prvok však nemôže chýbať.
Náboženstvo žije v symboloch. Keď sa však chápu doslovne, sú znehodnotené.
V oblasti náboženského umenia to znamená ich koniec. Z umenia by sa vytratila
transparentnosť, úžas a anticipácia naplnenia. Stratila by sa prelamujúca moc
expresívneho prvku. Prostredníctvom expresívneho štýlu hĺbka vecí vychádza na
povrch. Z hľadiska teonómie je expresionistický štýl najspôsobilejší vyjadriť se-
batranscendovanie života vo vertikálnej línii. Tento prvok, hovorí Tillich, prela-
muje horizontálny pohyb a v symboloch zlomenej konečnosti robí viditeľnou prí-
tomnosť Ducha Božieho.14 Z tohto dôvodu takmer všetko náboženské umenie je
charakterizované expresionistickým štýlom. 

13 On Art and Architecture, s. 207.


14 Systematic theology, vol. 3, s. 258.

13
Paul Tilich

KÉRYGMA O DIALEK TIKE


„ÁNO“-A-„NIE“

Ježiš Kristus [...] nebol „áno“ aj „nie“, ale v ňom sa uskutočnilo „áno“. Lebo všetky
Božie zasľúbenia, koľkokoľvek ich je, v ňom sú „áno“; preto v Ňom je aj amen na
slávu Bohu skrze nás.
(2. Korintským 1:19,20)

Zmenu svojich cestovných plánov a ňou vyvolanú zlostnú reakciu korintských


kresťanov zužitkuje Pavol na hlboké a ďalekosiahle tvrdenia o Ježišovi „tom Kris-
tovi“: „V ňom je vždy „áno“, on nie je „áno“ a „nie“. Tieto tvrdenia nám pripomínajú
i kontrastné slová veľkého protestantského mystika, ktorý povedal, že všetky veci
pozostávajú z „áno“ a „nie“, ako aj slová filozofov a teológov, ktorí sú presvedčení,
že pravda môže byť vyjadrená iba skrze [dialektického vzťahu] „nie“ a „áno“, ale
nadovšetko i slová Pavlovho ústredného učenia, že Boh ospravedlňuje hriešnika,
teda že hovorí „áno“ tomu, komu zároveň hovorí radikálne „nie“. I Pavol v 2. liste
Korinťanom formuluje „áno“ a „nie“ tým najparadoxnejším spôsobom: „ako ne-
známi a predsa dobre známi; ako umierajúci a hľa, žijeme; ako tí, čo nemáme nič a predsa
majú všetko.“ Toto všetko, bez pochýb, reprezentuje „áno“ a „nie“. V Kristovi však,
tvrdí Pavol, „nie je ,áno‘ a ,nie‘“. Naozaj? Neprichádzame predsa z Veľkého piatku
do Veľkonočnej nedele poukazujúc na to vôbec najhlbšie „nie“ a to najvyššie „áno“ –
t.j. na smrť a život Krista?

„Áno“-a-„ Nie“:
Istotne v prvom rade predstavuje zákon všetkého života, nikdy však v podobe vý-
lučného „áno“, či výlučného „nie“. Výlučné „áno“ je ponajviac radou vlastnou
seba-klamlivej ľudskej sebadôvery, ktorou čoskoro otrasie „nie“ troch sivých po-
stáv: prázdnoty, viny a smrti. Výlučné „nie“ je zas tak poväčšine radou vlastnou
seba-klamlivému ľudskému zúfalstvu, ktorého skryté „áno“ k samému sebe sa
prejavuje vo vyčleňovaní a obraňovaní sa voči „áno“ lásky a spoločenstva.
Ďalej predstavuje i zákon všetkej pravdy, nikdy však v podobe výlučného „áno“,
či výlučného „nie“! Výlučné „áno“ je prejavom vlastným ľudskej arogancii, ktorá
tvrdí, že jej ohraničená pravda je najvyššou pravdou, ktorá ale zároveň vo svojom
fanatickom seba-utvrdzovaní poodhaľuje koľko skrytých „nie“ je v jej vlastnom
základe. Výlučné „nie“ je prejavom vlastným ľudskej rezignácii, ktorá popiera mož-
nosť akejkoľvek najvyššej pravdy, ktorá však zároveň demonštruje svojou seba-ľú-
bivú iróniu voči hryzavej sile každého pravdivého slova ako silné je „áno“ k sebe
samej podopierajúce jej stále sa opakujúce „nie“.
Pravda i život zjednocujú „áno“ a „nie“ a iba prejav ľudskej odvahy, ktorá pri-
jíma nekonečné napätie medzi „áno“ a „nie“, môže siahnuť na plnohodnotný ži-
vot a najvyššiu pravdu. Ako je taká odvaha vôbec možná? Je možná preto, lebo
14
existuje „áno“ (po)nad „áno“ a „nie“ života a pravdy. Ale to
je „áno“, ktoré nie je naše. Keby bolo naše, dokonca i to naše
najväčšie, najuniverzálnejšie a najodvážnejšie „áno“, bolo
by zákonite oponované  iným „nie“. A práve to je dôvod,
prečo žiadna teológia a filozofia, dokonca ani teológia
alebo filozofia „áno-a-nie“, nie je a nemôže byť pravdou naj-
vyššou. V okamihu, keď je vyjadrená, je problematizovaná15
inou filozofiou a teológiou. Ani posolstvo „áno“ a „nie“, či
už vyslovené Kierkegaardom, Lutherom alebo Pavlom, zá-
konite nemôže uniknúť svojmu „nie“.
Existuje iba jediná skutočnosť, kde nie je „áno“ a „nie“,
ale výlučné „áno“: Ježiš ako Kristus. Najprv tiež stojí pod
„nie“, celkom tak ako len živá bytosť môže stáť: toto je vý-
znam kríža. Všetko z Neho, čo je iba vyjadrením pominu-
teľného života alebo obmedzenej pravdy, stojí spolu so všet-
kým životom a všetkou pravdou pod „nie“. Preto sa od nás
nežiada, aby sme ho prijali ako nespochybniteľného učiteľa
alebo ako vždy vhodný príklad, ale je povedané, že v Ňom
sa uskutočnili všetky Božie zasľúbenia a že v Ňom sa zjavil
život a pravda, ktorá presahujú „áno“ a „nie“: toto je vý-
znam „vzkriesenia“. „Nie“ smrti je porazené a „áno“ života
je prekonané tým, čo sa v Ňom zjavilo. Život, ktorý nie je
vyvážený smrťou, Pravda, ktorá nie je vyvážená omylom, sú
viditeľné v Jeho bytí. Ukazuje konečné „áno“ bez ďalšieho
„nie“. Toto je veľkonočné posolstvo; toto je celok kresťan-
ského posolstva vôbec; a toto je i základ takej ľudskej od-
vahy, ktorá dokáže zniesť to nekonečné napätie medzi
„áno“ a „nie“ vo všetkom pominuteľnom, dokonca i vo všet-
kom náboženskom, či kresťanskom.
Pavol tiež poukazuje na skutočnosť, že kresťania hovoria
Amen skrze Krista. A človek nemôže povedať Amen zoči-
-voči ničomu okrem skutočnosti samej, ktorou je Kristus.
Amen je potvrdzujúcou formulou a vyjadrením najvyššej
istoty. A najvyššia istota neexistuje okrem života, ktorý zví-
ťazil nad svojou smrťou, okrem pravdy, ktorá zvíťazila nad
svojím omylom, či okrem „áno“, ktoré je za „áno“ a „nie“.
Pavol upriamuje pozornosť na to, čo nám túto istotu dáva:
nie historická správa, ale spoluúčasť na Kristovi, v ktorom
sme ustanovení, ako hovorí, a ktorý nám dal záruku Jeho
Ducha v našich srdciach. Môžeme uniesť „áno“ a „nie“ ži-
vota a pravdy, pretože sa podieľame na „áno“ za „áno“
a „nie“, pretože sme v Ňom, ako je On v nás. Sme spolu-
účastní Jeho vzkriesenia a preto môžeme vysloviť najvyššie
„áno“, Amen ponad naše „áno“ i naše „nie“.
Paul Tillich: The New Being, Charles Scribner’s Sons, NYC 1955, Chapter 13, YES AND NO,
s. 101 – 110. Z anglického originálu preložil Ondrej Fabrici.
15 (v dosl. preklade „rozporovaná = privádzaná do rozporu)

15
S odvahou viery na ceste ku každodennému
prekonávaniu napätia vlastnému polarite
„áno“-a-„nie“ prítomnej v základoch
ľudského bytia

Rozsiahle celoživotné dielo jedného z najvýraznejších teológov 20. storočia Paula


Tillicha (*1886 Starzeddel – †1965 Chicago) je nám v origináli prístupné v ne-
meckom a anglickom jazyku. Inšpirujúca hĺbka, nadčasová múdrosť, či verné
povedomie láskavej služby blížnemu Božím Slovom ako liečivo vyžaruje takmer
z každej vety autorových systematicky usporiadaných troch zbierok kázní, ktoré
vyšli v rokoch 1953 až 1963 v anglickom origináli. Či jednotlivo alebo vo svojej
systematickej previazanosti sú však tieto kerygmatické prejavy reči predovšetkým
svedectvom par exellence jednak o šírke autorovho teologicko-filozofického po-
hľadu do základných štruktúr skutočnosti, a zároveň aj o jeho vernom existen-
ciálne angažovanom praktickom osobnom postoji, ktorý je postavený na zod-
povednom hľadaní odpovedí na najnaliehavejšie výzvy ľudskej existencie.
Vo svojej 2. zbierke pomenovanej Nové bytie sa Tillich v 13. zamyslení, s heslo-
vitým názvom YES and NO, kerygmaticky prihovára svojmu obecenstvu – opie-
rajúc sa o Pavlove tvrdenie z 2. Listu Korintským, že Ježiš Kristus nebol „áno“
a „nie“, ale v Ňom sa ľuďom dostalo Božie výlučné „áno“ – a poodhaľuje typické
konštelácie dialektických pomerov v rámci univerzálne platnej polarity „áno“
a „nie“ účinne prítomnej v ľudských životných, či kognitívnych procesoch. V uni-
verzálnej danosti takto vymedzenej ľudskej situácie sa poslucháčom snaží spro-
stredkovať a odovzdať biblické poznanie o (pra-)zdroji/základe života a pravdy,
ktorý je (od-/pre-/na-)vždy človeku k dispozícii na jeho ceste k plnohodnotnému
životnému naplneniu a k nachádzaniu pravdy prostej omylu, s odvahou viery
pritom denne víťazne prekonávajúc nekonečne nezmieriteľné napätie medzi
„áno“ a „nie“ vlastné všetkým ľudským snahám a prejavom.

O N D R E J FA B R I CI

16
Nin a Va r o n

Spriesvitňovanie do úsmevu

Vošli sme do jej izby


boli sme len tri,
ako trojjediný –

Ona, krásna Dolores


na konci života,
pololežmo,
otvorila oči,
nádherné plné studnice
v prerývanej tvári

vzácne drahokamy
na jej púštnom tele.

Začali sme spievať


o spomienkach, o srdci
a pokojných riekach
a jej úsmev ako čln
plával v melódiách.

Oči zatvorila a keď ticho


prerušilo jej plavbu,
otvorila tie studnice
a za hlavou na poličke
sa zablysla
jej fotografia z mladosti.

„Oh, what a beauty you are!“


zhíkli sme, podali jej fotku v ráme
a spievali ďalej.

Ona, nemá,
sa k nej s člnom približovala,
celkom pomaličky
ako k pradávnej legendárnej princeznej,
ktorú kedysi poznala –
17
dala jej bozk a začala sa v úsmeve vzďaľovať
čln plával ďalej,
čo najďalej od púšte –
po rieke k moru,
do priesvitného obzoru.

Vyzliekanie duše

Načo to všetko
hrubé mäso okolo nás
keď duša
chce nedýchať skákať
rozpínať sa
bez perí uší nosa
preč! preč!
z tela
kričí mŕtva
Sylvia (Plath)
prekliata plavovláska
v plyne
dolu! dolu!
rozplýva sa
Virginia do vody
a už sú slávne
čudné uznávané
vyskočené z kože
konečne
môžu dýchať...

A my ostatní v tele
čítame ich eseje a básne.

Foto: ekf

18
Pred Veľkou nocou

Vonku prší
(a čo má byť?)

Je apríl
smejúci sa ako blázon
našim skrytým túžbam
rozihraným molekulám

vo vlhkom oku

topiacim sa v teplom daždi


a dúfajúcom, ako vždy
v čosi nadpozemské, božské

rilkeovské

ako lupene kvetov jemné


v tele bez han(b)livosti cnostné

keď chceme tak veľmi


veriť v život večný
nekonečný

19
M ilot a Zelinov á G ac ekov á

POSLEDNÉ LIST Y

Dvadsiaty druhý január 1971 – smutný dátum pre celú našu rodinu a pre ľudí,
ktorí poznali a mali radi môjho otca Mikuláša Gaceka. V temto roku uplynulo
päťdesiat rokov, keď jeho osudom ťažko skúšaná duša navždy opustila pozemský
svet. Aj napriek odchodu, ostal stále s nami, v myšlienkach, spomienkach, vo svo-
jom literárnom odkaze.
Naplnili sa verše zo Sonetov podvečerných otcovho priateľa, spolupútnika, Valen-
tína Beniaka:

Tak už príde nekonečná noc,


zosype sa malá lavína  
v malú jamu – malá krajina.
Umrie básnik, a či je to moc?
Piatkový deň ľavou nohou hoc
odkopne, čo bola starina;
nová cesta sa mu začína,
na tú horu, čo je ako Choč.

Číslica päť a jej násobky boli otcovými osudovými číslami. Všetky významné
udalosti v jeho živote sa odohrali v rokoch, kde sa vyskytovali. Narodil sa v roku
1895, počas prvej svetovej vojny strávil v Rusku ako zajatec a legionár roky 1915
až 1920, o dvadsaťpäť rokov neskôr sa v tej istej krajine začalo jeho desať rokov
v gulagoch – od apríla 1945 do apríla 1955 – a zomrel, keď mal sedemdesiatpäť
rokov...
S rozličnými podobami smrti sa stretával už od mladosti. Počas prvej svetovej
vojny, hneď po maturite musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Nesplnila
sa jeho túžba, študovať na univerzite v Bratislave obľúbené predmety – slovenčinu,
literatúru a dejepis. V bojoch na karpatskom fronte sa dostal do zajatia a po re-
volúcii v roku 1917 vstúpil do československých légií. V Ašchabade sa ocitol v jed-
nom z najhorších zajateckých táborov: „Som zajatec, zvláštny tvor boží, vzdialený od
života, ktorý prúdi vôkol mňa, vylúčený zo spoločenského poriadku nadprirodzenou mo-
cou. Väzeň, otrok, s desivou spomienkou v duši na obrovskú umrlčiu komoru v Ašchabade,
s príšerným obrazom v srdci na mrazivé karpatské noci v podzemných dierach, v bezpro-
strednej blízkosti so sinavo-žltou opuchnutou tvárou zamrznutého druha.“
Veľmi silno naňho zapôsobili vojenské operácie, ktorých sa legionári zúčast-
ňovali. Jedným z nich bol boj na sopke pri Kaule:
„Spoza košatej sosny vykukol mesiac. Zasvietil na stromy pred nami. Puška
v ruke, na kohútiku palec – tak striehneme na každé zašelestenie lístia pred sebou.
Tichý vetrík pofukuje, zaháňa mrákavy komárov. Klop... klop... klop... Čo to?
Kroky? Ach, nie. To v sluchách búši vzbúrená krv...
20
Všetkými zmyslami cítime: chystá sa čosi! Ticho je strašné. Mučí ťa, zviera ti
srdce, skracuje dych, duša je čierna bezodná priepasť. A neistota? Očakávanie
osudnej chvíle, ktorá sa nezastaviteľne blíži a bude rozhodovať o tvojom bytí
a nebytí? Keď nevieš, či spredu, sprava či zľava, odzadu či zhora to máš čakať...
Zadunia, zahúkajú, zarachocú prvé granáty nad hlavami. Tak ti odľahne!
Akoby prebudenému z ťažkého sna.
Brieždilo sa. Do doliny medzi sopkami sadala ľahká belostná hmla. Bezpečne
prejdeme močiarom medzi čľupkajúcimi granátmi na sopku, kde sme boli včera.
Doplníme pravé krídlo našich šiestich rôt siedmeho pluku.
Svitlo 1. augusta 1918... Rudko Klačko! Brat Kulík! Miško Hodoň, Štepko! Ka-
maráti! Dvanásta rota! Pamätáte sa na tento deň? Akoby ste sa nepamätali!
No chcel by som vedieť, či v ten zvláštny štvrtok prežitý na sopke pri Kaule sa
i vám naplnila duša takým zázračným jasom ako mne? Iste viem len to, že v ka-
marátových očiach sa tiež odzrkadľoval ten oslňujúci iskrivý jasot, keď sme sa po
neuveriteľnej záchrane na ústupe cez močiar stretli na lúke už blízko ešalónu
a rozochvení si podali ruky...
Všetko navôkol sa mi stalo milším. Život bol nádherný. Sto ráz krajší ako do-
siaľ! Duša prekypovala, strhávala hate, spievala hymny... Jednotlivé fázy boja so
svojou otriasajúcou hrôzou a neľudskou ukrutnosťou splynuli v utišujúcu, zmier-
livú, velebnú harmóniu... Sladko je žiť. Dnes ešte žiť! Dožiť sa zajtrajšieho dňa!
Akokoľvek – len žiť! Výsledkom tohto môjho duševného rozpoloženia boli verše.
Prvé verše v živote. Hneď na prvom oddychu po kaulskom boji akosi samé od seba
sa skladali do notesa.“
A ešte jedna spomienka na tie časy a na bratov legionárov, ktorí padli v bojoch:
„Zatíchli sme. Viac sme sa nevypytovali… Bratia naši, bratia! Padli ste i za nás
za mnohých. Svojou krvou ste vykúpili náš voľný odchod na Sibír a do Fran-
cúzska… Iba akási náhoda zavinila, že teraz nie ste vy na rušnej stanici v Penze
a my namiesto vás pri bratskej mohyle na poli niekde medzi Dočom a Bachmačom
na Ukrajine… Tam nám zostal aj Dušan Hatala… Len nedávno ho v Berezanoch
povýšili na práporčíka. Keď prišiel medzi nás od prvej divízie v starom obšúcha-
nom dlhočiznom mantli s pridlhými rukávmi, s akýmsi plachým pohľadom be-
lasých očí v ohorenej tvári, veľmi nám imponoval. V celom jeho zjave bolo čosi
detsky úprimného, prostého, nežného. Aj hovoril takým hrudným tlmeným hla-
som. Ako rád si porozprával! A keď hovoril o rozviedkach, o boji pod Zborovom,
nikdy nehovoril o sebe. Slovo ,ja sa v jeho slovníku nevyskytovalo. V našej rote už
nebolo miesto a zadelili ho do desiatej. No srdce ho aj potom ťahalo k nám. S ob-
divom nám rozprávali o ňom. Ako viedol svoju čatu pod Bachmačom na Nem-
cov… Pred útokom všade zháňal pušku, a keď nebolo zvyšnej, kdesi vypriadol se-
keru… v ľavej ruke revolver, v pravej sekera – tak sa prvý prebil prednou líniou
nemeckej obrany… Napravo aj naľavo rozdával strašné údery ťažkou sekerou.
A dostal sa až do dediny, no tu ho od chrbta prekvapil guľomet zo strechy domu,
klesol… a naši museli ustúpiť. Ani sme si ho nemohli pochovať…“       
Kto by sa bol vtedy nazdal, že po dvadsiatich piatich rokoch sa v tejto krajine
ocitne znova a ešte za akých okolností!!! Piaty apríl 1945 bol jedným z najčier-
nejších dní našej rodiny. V tento deň odvliekli otca príslušníci NKVD (Národný
komisariát vnútorných záležitostí), nevedno prečo, nevedno kam... Cesta do gula-
gu trvala vyše mesiaca, zajatcov viezli v neľudských podmienkach, často horších
ako v transportoch do vyhladzovacích táborov. Boli to vozne pre dobytok, tzv. do-
21
bytčáky, ľudí v nich bolo natlačených toľko, že si nemohli ani sadnúť. Mnohí
umierali už cestou do gulagov od smädu, zimy, vyčerpania a chorôb. Mŕtvych a
umierajúcich vyhadzovali počas cesty z vlaku na koľajnice a vedľa trate.    
Keď vystúpili z vlaku, vysilených väzňov čakal ešte niekoľkohodinový transport
nákladnými autami do tábora. Kto sa neudržal na nohách, alebo nedokázal vyliezť
na korbu auta, na mieste ho zastrelili. Tábory boli izolované, umiestnené ďaleko
v tajge a útek z nich sa rovnal istej smrti. Práca bola ťažká, drelo sa aj 16 hodín
denne a museli sa dodržiavať nesplniteľné normy. Popri otrockej práci, krutom
zaobchádzaní, väzni trpeli aj hladom. Prídel chleba bol 80-100 gramov na deň, je
to menej ako sa dávalo v Osvienčime. Trestanci si ho navzájom kradli, dokonca
sa kvôli nemu medzi sebou aj vraždili. Ďalším nepriateľom väzňov bola zima. Mali
nedostatočné oblečenie a obuv, boli vysilení. Niektorým väzňom zamrzli nohy
tak, že chodidlo ostalo v obuvi a oni vytiahli len holý pahýľ:
„Dni sa vlečú. Obzriem sa – už zasa prešiel mesiac, zasa je tu koniec roka. Sme
obutí v čuňoch, sú to snehovkám podobné galoše ušité z troch kusov pneumatiky, na
zime tvrdnú a deformujú nohy. Sú veľké ako vahany, do nich sa obúvajú hrubé ,pan-
čuchy‘ (onuce) z handár. Ťažko sa v nich kráča, lebo snehu nafúkalo vyše kolien.“
Hygienické podmienky boli tiež katastrofálne. Raz za dva týždne sa museli
umývať aj niekoľkí väzni v jednom lavóre s trochou vody. Páslo sa na nich množ-
stvo vší. Pravidelne niekto zo skupiny umieral, ale ostatní ho nemohli pochovať,
zatiahli ho len za bránu a telo museli nechať napospas divej zveri. Pracovalo sa
každý deň, voľno bolo len na výročie VOSR a prvého a deviateho mája. Nie div,
že v takýchto podmienkach sa otec často ocitol v nemocnici: 
„Od septembra 1946 do septembra 1947 – celý rok v nemocnici. Suchá koža,
dystrofia, pamäť sa zahmlieva, ťažko si je spomenúť na márnu maličkosť... Čím
ďalej, to mračnejšia hĺbka noci. Svrab, vredy, potom ekzém na celom tele... Z pek-
nej izby ma expedujú do čiernej, kde sú ostatní, ktorí majú svrab, čierni ako cigáni,
denne tri krát natieraní čiernou smradľavou masťou... Ploštice... Dávajú mi dva
týždne injekcie... kyselina askorbová... nikotínka... glukóza... Záver: dystrofia odo-
lávajúca liečeniu.“
V zajatí sa často zamýšľal nad poslednými vecami človeka: „Koľko ráz som bol
po tieto roky v ťažkom položení, takrečeno na pokraji priepasti, s desivým výhľa-
dom – zrútiť sa dolu, na samé dno!
Sú na svete prekrásne bytosti, vzdychol som v takej chvíli – myslia na teba, ľúbia
ťa, modlia sa za teba a môžbyť i strachujú sa o teba. A do srdca plynul nový prúd
viery... Tento cit sa vylial v slová: v putách, v smutnej diaľke kirgizských stepí, ne-
viem kedy sa ma dotkne mrazivá ruka smrti... V poslednej etape životnej púte,
v mukách, nech ma v tichý sen ukolíše vedomie, že do posledného dychu som na-
dovšetko na svete miloval svojich drahých a krásu...
Tak je, pravá je len viera – vykupiteľka, ktorá i hory prenáša. Len ona môže dať
dostatok trpezlivosti, nádeje a sily všetko pretrpieť. Na okraji priepasti nedá do
nej padnúť! Nedá podľahnúť zúfalstvu!“
Jeden zo snov, ktoré sa otcovi opakovali v lágri: „V tej chvíli som pocítil, akoby
ma bola ozrutná, neviditeľná ruka odrazu schytila za zátylok a s hnusom, sťa
mača šmarila preč... A ja letím, nezadržateľne sa rútim dolu príkrym úšustom.
Nadprirodzeným úsilím vôle sa v tomto šialenom páde zastavím... Noha sa oprela
o vratký kameň. Chvíľku si vydýchnuť! Pod nohami strašná, bezodná priepasť.
No toto je len etapa prvá...“
22
Za dlhých desať rokov bolo takých chvíľ beznádeje, keď sa zoči-voči stretol so
smrťou veľmi veľa, ale nakoniec sa dožil vzkriesenia a na Vianoce v roku 1955 otec
vo svojich zápiskoch píše: „Doma po desiatich rokoch! Aj Darinka prišla z Hu-
menného, všetci sme spolu! Radosť nad radosti. Triumf života nad smrťou.
Ozajstný sviatok zázračného zmŕtvychvstania. Pochopiť význam a dosah môžeme
len cez hlboko v duši uložené city.“ 
Radosť z návratu mu kalili predstavitelia vtedajšieho komunistického režimu,
keď mu neumožnili získať prácu, zakazovali verejne vystupovať a publikovať:
„Bolo by treba za niekým ísť, niesť svoju dušu na trh, dopiť horký kalich až do dna.
Chodiť okolo priepasti, ako to bolo v Sarepte, v Spassku, v Karagande. Tam mi
bolo ľahšie podstúpiť akékoľvek martýrium, bol som sám a sám... Nebolo trýznivej
obavy, že strhnem za sebou do priepasti nevinné bytosti. Za nerušený mier ich duší
vďačne preberiem desivé hryzovisko v bezodných samotách. Priťahuje sa skrutka
do prasknutia. Ta s ním, zastrašeným, zbabelým, na škripec... nech vie, čo je život!
Čím skôr zo začarovaného kruhu dohadov, čím skôr sa prizrieť pravde do očí,
čo akej krutej, holým faktom, tým skôr nastane úľava, rovnováha duše.“
Problémy so živobytím a zamedzenie účasti na produktívnom a literárnom živote
neboli jediné, pridružili sa k nim zdravotné ťažkosti obidvoch rodičov: „O moju li-
terárnu prácu vonkoncom nejde, ju teraz vynechajme z rozpočtu. Úmorná, roky už
trvajúca práca nad Kľúčmi od priepastí (spomienky na desať rokov v gulagu). Tá
môže počkať, to nehorí. Súčasná situácia je v našom rodinnom živote zasa obdobie
krízy a skúšky. Musíme organizovať svoje sily čo najcieľuprimeranejšie, aby sme vy-
bŕdli a dostali sa víťazne na breh. Zavše na mňa príde ten čudný záchvat, to zvieranie
uprostred pŕs, vtedy si pomyslím... Nie nebudem pokračovať, to by bol veľmi pesi-
mistický pohľad do priepasti. Hľadáme východisko do života a pre život a radi by
sme sa spolu s vami dožiť tichej a v skrúšenosti srdca triumfujúcej radosti, s úsme-
vom úľavy, spomínajúc na prekonané útrapy a starosti.“ 
Po návrate z gulagu si otec na prelome rokov 1955 a 1956 zapísal: „Ako som
splnil svoje poslanie? Sebauspokojovanie by bolo zbytočné. Ešte kým je kvapka
života vo mne, môžem veľa napraviť. Slabosť kajúcneho hriešnika. Celých desať
rokov bolo vlastne obdobím pokánia, pokuty za nespáchané i spáchané hriechy.
De profundis – z najhlbšej mrákavy, zo dna priepasti, kde som sa celý chvel hrô-
zou, a volal k Tebe, Hospodine, neopusť ma, stoj pri mne!
Teraz na rozhraní času, no nielen v tejto chvíli, už dávnejšie sa to vo mne ozýva,
rastie, vari od tých čias, ako sa mi pred očami predstavilo v takej výstražnej podobe
Memento mori! Niežeby to bolo niečo prekvapujúce, počas mnohoročného tvrdého
výcviku u prísneho a bezohľadného majstra Života som sa podučil kadečomu
a najmä tomu, jednoducho, bez sentimentality rešpektovať, že sa blížim ku konečnej
stanici, na ktorej sťa najradostnejšia hudba zaznie v hasnúcom vedomí – absolvované.“
V novembri 1959 otec píše o tom, ako sa začali prejavovať s novou, silnejšou in-
tenzitou zdravotné problémy spôsobené desaťročnými útrapami v gulagoch –
„Zozimilo sa, na schodoch osuheľ. Na prsiach zvieranie... dych zastavuje. Pri chô-
dzi musím zastať a lapať dych, uprostred hrudi studený prievan a ťarcha, ťarcha.
Čo to je? Ďalšie Memento mori?
Začalo sa to už v sobotu, keď sme montovali s Dudášom sporák, čo nám Ivan
za 578 korún kúpil. Bolo treba vymeniť súčiastku, vonku bolo hmlisto, sychravo,
ledva som sa dovliekol k lavici pred trafikou na námestí. A potom bolo ešte treba
starý sporák terigať so susedom do pivnice.
23
Astma? Radšej nemyslieť na určenie diagnózy, v čom by mi pomohla? Čo je za-
strašujúce, je perspektíva dlhotrvajúcej choroby. Nehybne, nečinne ležať, upadnúť
do pazúrov nejakých zákerníkov. Omráčia mi myseľ, ducha, cit, vnímavosť, povy-
krúcajú údy, zlomia jas pohľadu! Spravia zo mňa ľudskú tôňu, živú mŕtvolu.
Strach! Tlejúc neumrieť, žiť tak živoriac. Prísť na to, čo pri takých záchvatoch po-
máha. Zastať, nehýbať sa. Zhlboka dýchať. Minútu, dve. A nastane úľava, môžem
pokračovať v ceste. Doktor Chovan vypočul, odmeral krvný tlak. astma cardiale,
na rozdiel od astmy prieduškovej je to oslabená činnosť srdca, na samom začiatku.
Predpísal tabletky, mám aj nízky tlak.
Nesmiem kapitulovať, ako hovorí v Donovi Quijotovi Sancho Panza: Lebo naj-
väčšie bláznovstvo, čo človek môže na tomto svete urobiť, je poddať sa umieraniu len tak,
z ničoho nič...
Rok 1960, poznamenaný osudovou pätorkou som zavŕšil dumami o pominu-
teľnosti všetkých vecí ľudských. Memento mori! Zlovestné krákanie havranov pre-
hlušil zasa sladký motív celoživotnej symfónie, len sa doň započúvať.
Vlastne naposledy predošlý rok, to už veľmi výstižne signalizovalo banskobys-
trické intermezzo – treba spomaliť krok, nehnať sa za nedosiahnuteľným fantó-
mom. Všetko, čo sa deje obsiahnuť, na citlivých vážkach ducha zvážiť, utriediť.
No ak sa chcem čo aj pomalými krôčikmi šinúť dopredu k ďalekému a akosi čoraz
väčšmi sa vzďaľujúcemu cieľu, neobídem sa ani v tomto novom roku bez dôver-
ných poradcov, najoddanejších, najvernejších spolupútnikov, ako som sa ani do-
teraz nezaobišiel.“
Takýchto predsavzatí mal otec každý rok neúrekom, ale nedarilo sa mu ich vždy
napĺňať tak, ako si to predstavoval. Stále sa snažil dohnať všetko zameškané za
tých dlhých, predlhých 10 rokov: „Celá duša, všetky póry bytosti sú upriamené na
to, absorbovať do seba všetko, čo sa tu odohralo za uplynulých 10 rokov, tak
v materiálnej, ako aj v duchovnej oblasti. To nie sú len výsledky grandiózneho
boja a bolestného prerodu... Vynára sa mi tu otázka: ako sa to všetko odohralo,
celý zložitý postupný vývin, s neúprosnou logikou a dôslednosťou sa uskutočňu-
júci rast dramatického deja.“
Šesťdesiate roky priniesli otcovi dlho očakávanú rehabilitáciu Najvyšším sú-
dom ZSSR. Aj na Slovensku bolo cítiť uvoľnenie, začínali sa čoraz smelšie ozývať
hlasy kritizujúce pomery vo verejnom aj kultúrnom živote. Rehabilitačná komisia
Zväzu slovenských spisovateľov obnovila otcovi členstvo. Na sklonku života sa
dostal na niekoľko tvorivých pobytov do Domova slovenských spisovateľov v Bud-
mericiach. Znamenalo to preňho vymanenie sa z malomestského stereotypu, po-
okriatie. Tu sa mohol stretnúť a rozprávať s mnohými priateľmi a známymi spred
desiatich rokov strávených v gulagu a spoznať mladých, ešte len etablujúcich sa
spisovateľov a básnikov.
Do tohto obdobia uvoľnenia prišiel v auguste 1968 veľký šok pre všetkých de-
mokraticky zmýšľajúcich ľudí a zvlášť pre otca, ktorý o tom píše v liste z 22. 8. 1968:
„Píšem až dnes, keď som sa ako-tak spamätal zo včerajšieho omráčenia... Akí sme
my len dôverčiví! Kto si u nás pomyslel, že je možný takýto zákerný útok – nočnou
hodinou! Ako zbojníci a vrahovia!... Bez ultimatívnej demarše! Hádam voľakde
na svete jednako len jasnejšie videli situáciu, hroziace nebezpečenstvo – anglický
lord Russel istotne čosi vedel, keď výstražne volal Kosyginovi – ,Neopovážte sa!!!‘
Hľadám vysvetlenie u Dostojevského. Ako on videl situáciu: ,Naša osudná
trojka letí ozlomkrk a možno do záhuby. Dávno už v samom Rusku načahujú
24
ruky a volajú zastaviť jej šialený, neľútostný cval. A ak sa iné národy ešte vystupujú
pred ozlomkrk cválajúcou trojkou, nuž vonkoncom nie z úcty k nej, ako sa žiadalo
básnikovi, no pamätajte – z hrôzy. Z hrôzy a hádam aj z hnusu a raz sa prestanú
vystupovať a zastanú ako mocný val pred letiacim prízrakom a zastavia šialený
cval našej bezuzdnosti, aby zachránili seba, zachránili osvetu, civilizáciu!  
Bolo päť hodín ráno, zvoní telefón... Jožko G. nám prvý ohlásil poplašnú zvesť.
Vy nič neviete? Otvorte si rádio! Až ma triaška pochytila, vraj – pokoj, rozvaha...
Škoda každého života... Tak? A pred ohnivým drakom kto vlasť zachráni?“
August 1968 otriasol otcovou vierou v priaznivejšie usporiadanie pomerov
u nás. Dychtivo sledoval dianie aj reakcie zahraničia na tento neadekvátny vojen-
ský zásah. Ako väčšina ľudí ostal aj on zamĺknutý, ešte viac do seba uzavretý. Ro-
zumel každému, kto o aktuálnych otázkach nehovoril, veď aj steny môžu mať uši:
„Nenadarmo je u nás taká stiesnenosť, taká neistota. A ustavičná pripomienka,
že nie je to ani tichá, ani skrytá, ba ani plazivá kontrarevolúcia, či temné sily im-
perialistických provokatérov, ktoré túto psychózu u nás vyvolávajú a živia. Jedinou
realitou v tejto politickej skutočnosti je priamy pohľad na pravdu. Holú, neskres-
lenú pravdu.“
V atmosfére augustových udalostí bol otec na prvom tvorivom pobyte v Bud-
mericiach a v ďalšom roku tu strávil dva mesiace na jar, aj v jeseni. Jesenný pobyt
bol poznačený bolestnými spomienkami na stratu našej mamy a krátko nato vy-
hasol mladý život Darinkinho manžela. Otec si pred návratom domov do Dol-
ného Kubína zapisuje:    
„Park pustý, osuheľ, drobné stehlíky zobkajú neviditeľné zrnká na kraji cesty.
Borovicový háj šumí. Nepokojne, disonantne, akoby orchester ladil nástroje, kto-
vie, čo ho znepokojuje... Či je to vo mne myseľ rozbúrená, upriamená už tam na
sever? Posledná nedeľa v Budmericiach... Na prízemí v našom byte už nebude ča-
kať na moje zazvonenie bledá a utrápená tvár so slabunkým úsmevom: ,No, keď
si už len zasa doma... poď, zlož sa, hneď ti prihrejem obed.‘

Prebolí, čo tak veľmi bolelo,


Všetko do čiernej kazety sa zmestí.
Môj život, fantastické bolero,
Rozvíril sa jeho víchor po námestí.
Kde si sa, srdce moje podelo?“

Koncom roku 1969 sme sa presťahovali do Košíc, neskôr tam prišla bývať aj
sestra Darinka s deťmi. Boli sme k sebe blízko a mohli sme si navzájom pomáhať
prekonávať ťažké obdobie straty našich najbližších. Najmä Darinka to mala veľmi
ťažké, lebo po desaťročnom manželstve ostala sama s dvoma deťmi. Po smrti
mamky, nastali v Dolnom Kubíne tiež zmeny. Aby ocko nemusel byť sám, presťa-
hoval sa do voľného bytu vedľa sestry Zorky.
Ďalším osudovým medzníkom poznamenaným magickou pätorkou a jej ná-
sobkami bol rok 1970. V čase svojich sedemdesiatych piatich narodenín bol otec
v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach:
„10. júla 1970 – Pekné slnečné ráno. Darinka s Adriankou a Ďuďom prišli
zhora, z osemnástky, kde sa ubytovali, zablahoželať s kyticou červených ruží.
Bol som na prechádzke v parku s pani Danutou (Danuta Abrahamoviczová, li-
terárna vedkyňa z Krakovskej univerzity, prekladateľka zo slovenčiny). Piatkový
25
deň, ako iné dni. Pokoj a duševná pohoda. Spokojnôstky, drobné veci, bezoblačné
nebo nad hlavou. Dožil som sa takejto méty, sedemdesiatich piatich rokov. Ako
by sa bola Milinka pomedzi slzy usmievala! A už je skoro rok pod zemou na ku-
bínskom cintoríne s prvorodenou Vieročkou v spoločnom hrobe, kde aj mňa čaká
tesné, skalnaté, hlinasté obydlie. Tie jej jasnobelasé, nezábudkové oči aj z takej ne-
zmerateľnej diaľky nežne a starostlivo ma sprevádzajúce a žehnajúce každý môj
krok, každé pomyslenie.
Ranná pošta priniesla telegram z Kubína:
Vaše mesto vás s láskou a hlbokou úctou pozdravuje. Za celoživotnú nezištnú prácu
v boji o existenciu slovenského národa, za bohatstvo liet, literárny a kultúrny prínos... atď.
Prišiel telegram od Zväzu slovenských spisovateľov: K vášmu významnému život-
nému jubileu vám srdečne blahoželáme, do ďalších rokov života veľa zdravia, sviežosti
a pokoja praje – Zväz slovenských spisovateľov.
Slovenský literárny fond poslal gratulačný list s podpisom predsedu Vladimíra
Mináča. Matica slovenská tiež poslala list: Dovoľte, aby sme vám v mene Matice slo-
venskej veľmi úprimne a srdečne blahoželali k vášmu vzácnemu životnému jubileu, ktorého
sa  v týchto dňoch dožívate. Z celého srdca vám chceme vysloviť prianie ďalších tvorivých
síl vo vašej záslužnej kultúrnej činnosti a vysloviť vám za ňu hlbokú vďaku. Pozdravujeme
vás iskrenným matičným pozdravením. PhDr. Pavol Vongrej, CSc., zástupca správcu.
Milo sa privraveli listom alebo telegramom: Dzurekovci, Theo H. Florin, Gab-
riel Rapoš, pani Ilona Hégerová-Nováková...
Dobre som tu v Budmericiach bol ukrytý pred dobiedzavými a často, v terajších
časoch, aj rozpačitými zrakmi širšej verejnosti. Noviny o veci nepísali. Nebolo sa
treba nikomu pretvarovať, napravo, naľavo sa obzerať pri zhľadávaní najprimera-
nejšieho výrazu, nezabŕdnuť do dákych ,Fkonsolidačných‘ pletiek, nepreriecť sa.
Prišiel som do jedálne, večera sa ešte nekončila, na našom stole obrovská kytica
kvetov v krištáľovej váze, pod ňou lístok: Mnoho šťastia, zdravia a pracovných úspechov –
Štefan Hýľ.
Ruku podávajú niekoľkí oneskorení večerajúci: Andrej Plávka so ženou, Dr. Jo-
zef Felix, Ján Čajak ml., Aurel Styk, Dušan Slobodník.
V izbe sme si potom posedeli v intímnom rodinnom kruhu. Prišli aj naši Kra-
merovci z Kubína, Zoja upiekla tortu. Pani Danuta čakala s veľkou tácňou plnou
obložených chlebíčkov s kaviárom...
My si po 75-ke nemôžeme robiť priveľké plány do budúcnosti. Nič nie je tým,
čím je, uvažujem výstižnými slovami V. Černého ,Nič nie je tým, čím je ani v prie-
behu jediného subjektu v čase. Lebo v každom ktoromkoľvek okamihu svojho ži-
vota sme jednak úhrnom svojej minulosti t.j. čímsi hotovým, spoľahlivým, ukon-
čeným, ale aj úmyslom nejakého ďalšieho života, cieľom, projektom, túžbou, alebo
chcením, ktorých obsah by sme radi uskutočniť. Sme teda svojou minulosťou
a odrazu už ňou nie sme, pretože existujúc sa aj dejeme, stávame, seba anticipu-
jeme. Priam iba smrťou sme celkom, definitívne a nezmeniteľne tým, čo sme, t.j.
čírou minulosťou bez možnosti a slobody čokoľvek zmeniť, sme vecou.
Ale nikdy sa smrťou nestávame tou vecou, ktorou sme chceli byť, pretože smrť
nikdy neprichádza včas, naveky privčas, alebo prineskoro, lebo, kým sme nažive,
sme vždy a nepretržite úmyslom byť ešte dačím iným. Každá smrť, okrem samo-
vraždy, zakaždým ešte dáky seba projekt prerýva.“
Ako celý život aj na tvorivých pobytoch v Budmericiach si otec písal zápisky.
Teraz sú prepísané a pripravené na vydanie, ale v tom čase sa otec chystal na ďalší
26
pobyt v roku 1971, aj napriek tomu sa končia veľavravnou citáciou z básní Rainer
Maria Rilkeho:
Kto nás to takto pozvŕtal, že sme, dej sa čo dej, naveky v postoji toho, čo odchádza, naveky
v postoji toho, čo odchádza? Ako on na poslednom kopci na svoju dolinu obzrieme sa, po-
stojíme... Tak žijeme a večne lúčime sa. – Duinské elégie.
Končil sa obávaný rok a otec sa dočkal možnosti ísť na liečenie. Dúfal, že sa to
podarí ešte kým žila mamka, lebo sme všetci verili, že by jej pobyt v kúpeľoch po-
mohol. V decembri roku 1970 dostal z Litfondu list: ,Výbor SLF v rámci prie-
skumu sociálneho postavenia spisovateľov – dôchodcov, venoval pozornosť ich
zdravotnému stavu. Aby umožnil liečenie spisovateľom, ktorých zdravotný stav
podľa lekárskeho odporúčania vyžaduje kúpeľné liečenie, medzi ktorých patríte
aj Vy, prijal na zasadnutí dňa 30. 11. 1970 uznesenie, že Vám uhradí podľa pred-
loženej faktúry kúpeľnú liečbu.
Liečebný poukaz si láskavo vybavte v Čedoku alebo priamo na riaditeľstve prí-
slušných kúpeľov. Odporúčame Vám preto, aby ste si liečebný poukaz zabezpečili
včas.
Ostávame so súdružským pozdravom...
Pred vianočnými sviatkami nám píše: „Hneď po sviatkoch, ak to len trochu
bude možné, vybral by som sa na východ za vami, nevydržím nesledovať vás v novej
situácii aspoň na kúsku. Len teraz neviem, kedy príde na rad Sliač... a po Sliači
Budmerice... Och, ako sme sa rozosiali!
A ja? Ako somsa vrátil z Budmeríc, jednostaj som akýsi vykoľajený. Nedajbože
sa dostať do vlastných koľají. Doktor Kušnierik vraví, že tlak a tep sú normálne,
ale čo, keď predošlej, ani tej budmerickej sviežosti ducha niet! Dakedy mi prejde
celé dopoludnie – iba na divániku driemem, dačo prečítam a zase driemem. Po-
znám ten psychický stav, akýsi medvedí spánok, darmo by som sa do roboty silil.
A jednako ma to trápi... Či ten Sliač je nevyhnutný? A čo tam? Nebudem si môcť
zobrať stroj? Neviete si predstaviť, ako mi v celom byte chýba živá bytosť! Aké len
upokojujúce i povzbudzujúce bolo vidieť pred sebou na klubovke podriemkáva-
júcu sivú hlávku Milinky!  
Predvčerom som si už konečne podal žiadosť na Slovenský literárny fond. Žia-
dam si termín do Budmeríc od 4. 5. do 30. 6 1971.“
Popri smútku a „vykoľajeniu“, v závere otcovho listu spred Vianoc predsa len
cítiť nádej do budúcnosti. V ďalšom liste napísanom hneď druhý deň nového roku
1971 je táto viera a želanie ešte zreteľnejšie:    
„Tak sme už v novom roku, dožil som sa, chvalabohu v zdraví... Pred Silvestrom
som bol na kontrole vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. Lekár kázal telesne
sa šetriť, o duševnej záťaži nič nevravel. Lieky, mám ich päť, treba pravidelne užívať
a o tri týždne kontrola. Výťah nám už druhý týždeň nefunguje, musím obmedzo-
vať prechádzky na čerstvom povetrí.
Z košického Ježiška som mal radosť, tie vizitky s hĺbavým sprievodným tex-
tom... Nad stôsmi čistučkých listov papiera som sa usmieval – prepánajána! To
všetko ešte stihnúť počarbať?  
A knižky? Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež mi prišiel akurát
ako na zavolanie. Ponachádzal som v nich charakteristiky tých menej známych
alebo celkom vzdialených autorov, na ktorých zavše nadávam a zvolávam na ich
hlavu hromy – blesky, keď ich rozvláčne texty apretujem. Aj zo Štefana Zweiga
mám radosť, čo je hodna aj len takáto jedna autorova veta: ,História nemá čas byť
27
spravodlivou, vidí len víťazstvo a porazených necháva v tieni, no v skutočnosti ni-
jaká námaha, ktorú človek vynaložil z čistého presvedčenia, nie je zbytočná, nijaké
morálne vypätie síl sa úplne nestratí vo vesmíre. Skutoční hrdinovia ľudstva nie
sú tí, ktorí založili svoje dočasné ríše na miliónoch hroboch a zničených existen-
ciách, ale priam tí, ktorí vo svojom boji o duchovnú slobodu a definitívny príchod
humanity na zem bezmocne podľahli násiliu.‘
Posielam vám knihu Mila Urbana Zelená krv. Aj do jeho života rozhodujúcim
spôsobom zasiahla tá istá problematika, iba s tým rozdielom, že jemu umrel otec,
a matka sa mu druhý raz nešťastne vydala. Ako sa on s touto dramatickou kolíziou
vyrovnáva? Takmer na sklonku života... na troch stránkach, na konci knihy – pro-
sto i veľkolepo, s olympskou rozvahou, filozoficky. Pre mňa je priam objavom
a ohromujúcim momentom, analógiou s mojou životnou skúsenosťou v detstve,
čo on na posledných stránkach diela nazýva, že ktosi v ňom prehodil výhybku... Ako
sa vzoprel cudzej, hoci aj rodičovskej vôli, aby nemusel dušu upísať, skladať nejaké
sľuby a nadosmrti sa zriecť slobody! Obrat a prehodenie výhybky, čo som ja prekonal,
ešte vari o dva roky skôr, v Amerike. Budem to ešte musieť preložiť na papier.   
Pred a po vianočných sviatkoch som dostal toľko pekných pozdravov, aj spoza
mora. Veď som sa všetkým svojim priateľom od Kanady až po Argentínu privrával.
Karol Strmeň mi poslal utešený preklad Valéryho alegorickej básne Palma. V jej
závere je skrytá Valéryho myšlienka, prekrásne obrazne vyjadrená:

Teraz nech sa uvzate


hrnú, Palma!... premnohí,
v prachu nech sa hádžu na tie
pekné plody oblohy!
Dobre si čas využila,
štíhla čnieš a ušľachtilá,
zložiac plody úchvatné,
ako kto sa v dumách stráca
a čím väčšmi rozdáva sa,
tým viac v duši bohatne.

Bol ma navštíviť Imro Vaško. Zobral si čítať môj denník a štvrtý diel Budme-
rických zápiskov. Telefonoval, že mi ich dnes prinesie. Milý, vzácny človek, tiež
patrí do kategórie ,synov svetla‘.
Škoda, že sa nám proponovaná schôdzka nepodarila uskutočniť. A do jari ča-
kať? Námety na rodinné i tvorivé besedy sa hromadia!“
Medzi posledné listy patrí list adresovaný Jankovi Poliakovi, zo 4. januára 1971
(Ján Poliak 1929 – 1977, literárny kritik a historik, editor, zástupca šéfredaktora
vydavateľstva Mladé letá.), ktorý s ním robil rozhovor počas posledného pobytu
v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach:  

„Drahý Janko môj, nadväzujem na prahu nového roku na Tvoje úhľadné riadky
z Krušných hôr.
Ja sa práve dohováram s priateľom Ferdom Čatlošom, že by prišli ku mne
do Kubína s Baníkom, Baranovičom a ešte voľakto z matičných pracovníkov,
kvôli orientácii, ako naložiť s mojimi rukopismi, s korešpondenciou, poprípade
sa o týchto veciach aj dohovoriť. Všetko to pod dojmom a či tlakom, vyvolanom
vlaňajším vekovým rozhraním.
28
Vieš niečo o týchto zámeroch? Tvoj rozhľad, Tvoje poradné slovo by boli pre
mňa v týchto veciach veľmi vítané. Asi vyčkám na príležitosť, kým sa s Tebou
stretnem a poradím.
Píšeš, že po prečítaní textov Antológie poukážeš ďalší honorár. Ešte som Ti
nespomínal, aký šok ma šľahol, keď som od vydavateľstva dostal začiatkom de-
cembra vyúčtovanie. Z vyúčtovanej sumy 4500 zrazili z titulu 10 percentnej
dane nie ako činí prostý výpočet 450 korún, ale temer celú štvrtinu honoráru!
Pýtal som si vysvetlenie a z učtárne mi oznámili, že vyúčtovanie je správne, lebo
zdanenie sa robí podľa akejsi mesačnej tabuľky a podľa nej je to 1036 korún!
Od tých čias mi behajú zimomriavky po chrbte, keď si pomyslím na takéto
zderstvo patentovaného byrokrata, čo sa pribral šklbať už raz ošklbanú hus.
Z mizerného zárobčeku zrážať také horibilné sumy. Po tejto trpkej skúsenosti
som prišiel na to, že je výhodnejšie dostávať po častiach, do 800 korún, lebo
len tieto honoráre podliehajú 10 percentnej dani.
Dcéra Milota, korektorka vo Východoslovenských tlačiarňach v Košiciach,
mi pod stromček poslala v Mladých letách vydaný Slovník spisovateľov pre deti
a mládež. Prelistoval som si, peknú publikáciu, Ondreja Sliackeho poznám
z Budmeríc. Ponachádzal som si všetkých milých aj nemilých autorov, s kto-
rými som mal šťastie na počarbaných stránkach Antológie. Našiel som si aj
Tvoje heslo. Mám z tohto syntetického prehľadu, takého zasväteného, náramnú
radosť. Dočítal som sa, aký ,integračný zmysel majú Poliakove literárno-histo-
rické výskumy a štúdie . Autor state navidomoči pozná Tvoje Dejiny slovenskej
literatúry pre deti a mládež, (vyšlo v roku 1970 pod názvom Podoby a premeny
literatúry pre mládež)istotne ešte v rukopise alebo už aj v kefovom obťahu...
A keď si pričarujem Tvoju slniečkovskú tvár s vysokým čelom s františkánskou
aureolou, ten trochu ostýchavý a trochu šibalský, aj iskry metajúci a detsky dô-
verčivý výraz svetlých očí... Požehnaná chvíľka, keď sme sa v Budmericiach
stretli a postupne objavovali, čo nás až po dnešné priateľstvo zbližovalo.         
No, maj sa mi dobre. Aby si aj v tomto roku mohol v zdraví čím nerušenejšie
dosahovať novšie tvorivé méty, ktoré si vytyčuješ...    Tvoj Mikuláš

Otec mal pekný vzťah s mamkinými bratrancami – Micom a Alom Hubovcami1.


Je prirodzené, že ďalší list z 8. januára 1971 patril jednému z nich:

„Milý môj Alo, ešte pred sviatkami som si zaumienil, že sa Ti privravím v deň
Tvojho životného jubilea na rozhraní rokov! Ale závratné tempo nášho života
aj mňa hocikedy zachváti. Medzi sviatkami ma zasa naši Kramerovci durili na
kontrolu do ružomberskej nemocnice, kde som akurát pred rokom šesť týžd-
ňov vyležal na následky infarktu.
V lete, keď som bol na tvorivom pobyte v Domove slovenských spisovateľov
v Budmericiach, tak blízko Bratislavy, sme Ťa s Ivanom Bukovčanom spomí-
nali, stretli ste sa vraj v Prahe. Odovzdal mi Tvoj pozdrav a odkaz, že by si sa
niekedy po mňa v Budmericiach zastavil. No akosi som sa nijako nemohol ani
na takú malú vychádzku odhodlať. Zahrúžený, po prekročení zenitu, do kade-

1 Doc. Ing. Alexander Huba, CSc., 1920 – 2008, významný slovenský entomológ, vysokoškolský pe-
dagóg, viedol Ústav experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV. Bol ochrancom prírody a
pamiatok na Slovensku, aj významný horolezec.

29
jakej usporiadateľskej, bilancujúcej roboty. Nakopí sa toho za toľké roky
mĺkvoty a nemoty – rukopisov, korešpondencie... čo s tým? Aj z Pamätníka slo-
venskej literatúry sa zberali za mnou do Budmeríc s magnetofónom.
Budem si musieť tento rok lepšie zadeliť čas, ak sa na jar zasa dostanem do
Budmeríc. Pobudnúť vo vašom krásnom prostredí nad Dunajom, znova po ro-
koch vidieť milé tváre, porozprávať sa, dušou si v súcitnom ovzduší odpočinúť
od kadejakých tráum. Dodnes sa vraciam do toho poetického zákutia vo vašom
dome na Staroturskom chodníku, vo vašej tienistej záhrade.
Do tých čias aspoň takto na diaľku touto spomienočkou Ti vrelo stískam
ruku, Alo môj, z úprimného srdca Ti želajúc v kruhu rodiny aj na pracovisku –
takom dôležitom v našom živote – požehnanej tvorivej pohody, dobrého zdra-
via, dosahovať novšie méty vo vedeckom výskume, ktorému sa s elánom oddá-
vaš... Tvoj Mikuláš

V liste Milovi Urbanovi z 10. januára 1971 tiež rezonujú plány do budúcnosti,
želanie stretnúť sa a otcove impresie na novú knihu:

„Milo môj, nadpriadam na dojmy a myšlienky, ktoré som Ti vyjadril nad Tvojou
Zelenou krvou... Teraz je teda dielo už v rukách čitateľov. Tatran splnil Tvoj prí-
kaz – dostal som úhľadnú, starostlivo adjustovanú knižku, radosť chytiť do
ruky. Ilustrácie sú znamenité, dávajú vychutnávať poetickosť scenérie. Knihu
som si dal v kníhkupectve odložiť a svoj exemplár som poslal pod stromček na-
šim do Košíc.
Keď som sa potom dostal do fascinujúcich krážov Tvojich spomienok, začal
som si so stránkami gazdovať a vypisovať si kdejaké slovká, výrazy, porekadlá
z Tvojho hornooravského slovníka. A tak sa mi čítanie až do sviatkov pekne
rúče preťahovalo. Až som sa dočítal... To bolo pre mňa, môžem Ti povedať, čosi
otriasajúce. Priepastné hĺbky sa v mojom vedomí otvárali: tak toto je to zá-
zračné a nevyspytateľné, čo nás, nemajúc o sebe najmenšie tušenie, na mnoho-
tisícovú diaľku spájalo a osvecovalo. Teba na Orave, mňa za šírym Atlantickým
oceánom, v Pennsylvánii na nepatrnom baníckom mieste a takmer v rovnakom
ešte detskom veku a čo si takými prostými a výstižnými slovami vyslovil: ,Aby
som nemusel dušu upísať, zložiť nejaké sľuby, nadosmrti sa zriecť slobody...
Moment aj v mojom živote križovatkový, prozreteľnostný! Nebyť tejto nevidi-
teľnej, ale jasne ukazujúcej ruky – ktovie, ako by sa bol celý môj život, tak isto
ako Tvoj, celkom iným smerom uberal.
Musím Ti túto čudesnú príhodu raz vyrozprávať! Už som sa nazdával – ne-
hodno; koho by mohol taký zážitok detskej duše zaujímať? Ty si mi otvoril oči.
No dnes Ti chcem rozpovedať iný svoj zážitok, istotne v súvislosti s Tvojím
dielom aktuálnejší.
Z kruhu mojich priateľov a známych sa mi dostali do uší takmer spontánne
ohlasy na Tvoje najnovšie dielo. Veľavravné a typické sa mi vidí, čo mi pred sa-
mými sviatkami napísal Rudo Klačko2, Prečítal som Zelenú krv Mila Urbana.
Prekrásne napísaná vec! A mne, čo som pri hore vyrástol, toľko pripomína! Tak
rád by som mu stisol ruku a povedal mu, aby pokračoval. Naša literatúra je bo-
hatšia o krásnu, ligotavú, drahocennú perlu. Jedno ma udivuje: ako to, že za-

2 Rudolf Klačko – 1892 – 1975, pedagóg, prekladateľ, redaktor, literárny kritik, legionár

30
budol napísať, ako zajasali trstenskí gymnazisti a on medzi nimi, keď sa v trie-
dach prvý raz ozvala slovenčina! Zaiste zajasali! No, to je detail – celok je krásny.
Keby som mal lepšie oči, na dva dúšky by som to bol prečítal, takto mi to trvalo
týždeň. Pekný týždeň v mojom živote. Šumela mi tu v izbe hora, smreková hora,
cengali spiežovce, spievali vtáky, kedy-tedy sa ozval výstrel, no do idyly zazneli
aj zúfalé výkriky. A Ružomberok... Pamätám sa na dom v ktorom býval, aj zá-
hradu, ktorú spomína som poznal, budovu gymnázia, kláštor, kostol – všetko
známe miesta. O to pútavejšie mi boli Milkove spomienky.           
Čo Ti ešte na okraj Zelenej krvi? Dakedy, keď si u vás v Grobe alebo u mňa
zasadneme do kluboviek, ukážem Ti papierik z Tvojho veľmi priliehavého
a precízneho názvoslovia....
Z ostatných poznámok uvidíš, čomu som sa u Teba priučil. Tvoje ,psie his-
tórie‘ sú jedinečné. Opájal som sa nimi... Nuž potešenie z Tvojho nového diela,
rýdzeho, duši i zmyslom lahodiaceho, zážitku umeleckého. Z celého úprim-
ného srdca blahoželám.“
Darinka píše siedmeho januára 1971: „Znepokojil ma list, v ktorom píšeš
ocinko o tom, akoby EKG nebolo najlepšie pri tej kontrole. Myslím, že to museli
spôsobiť tie schody, ktoré iste meriaš viac ráz denne. Radšej nechoď vôbec von,
keď je výťah pokazený. Otvoríš si oblok a máš vzduch, samozrejme, že sa pri
tom treba dobre obliecť. Lieky iste užívaš ako Ti kázali. Najradšej by som bola,
keby si bol tu s nami. Aj deti by boli veľmi šťastné. Tak nám stále čosi chýba.“ 

Otec na to reaguje:

„Nie, nebudú to len schody, čosi organické. Cítim to, nič mi v podstate nie je,
len sa chytro unavím, dakedy zrána ide na mňa malátnosť, musím si na ho-
dinku ešte ľahnúť, úpadok síl. Ibaže sa to ešte neprejavuje v takej prudkej forme
ako pred rokom, keď som sa dostal do ružomberskej vojenskej nemocnice, keď
som začal strácať zrak a ledva za sebou nohy vliekol.
Dole a hore schodmi takmer nechodím. Naposledy iba v nedeľu na prechá-
dzku, aj to len po Severan, do kaviarne, kde sme si s Julom a bývalým riaditeľom
Lettrichom posedeli a porozprávali do dvanástej.
Lieky beriem akurátne, ale radikálnejšie zlepšenie nepozorujem. Neviem to
sám posúdiť, no srdce zjavne ledva zvoľna v hrudi trepoce. Večer sa tiež pri telke
dosť chytro unavím a už potom, okolo pol desiatej si líham, dám si záležať, ne-
čítam, zaraz zaspím. Spím nerušene tak do pol tretej. Potom sa poprehadzujem,
zopár strán zo svojej pútavej literatúry prečítam –  Zelenú krv Mila Urbana,
Zweigovo Svedomie proti násiliu, úžasná kniha o tom, čo prežívame, premiet-
nuté do 16. storočia, do Ženevy, do despotických Kalvínových čias. Potom znova
zaspím do siedmej, pol ôsmej.
Rád by som preťahovať čas, kým sa nedožijem jarných prísľubov. Potom by
som sa niekde pýtal, veď som Ti vari spomínal, že Litfond chce zabezpečiť fi-
nancovanie liečenia v ktorom zariadení, mimo poradia. To by som sa poradil
s doktorom Hyblom. Termín, ako ho určil, prísť po troch týždňoch na kon-
trolu, chcem dodržať.
Vieš, že by som rád byť s vami, niekedy ma chytí taká túžba byť vám nablízku.
Ale putá veku sú tesné, nedá sa nič robiť v takejto zime! Nič nepoľavuje, ale
dobre tak, čo sa má smokliť?
31
Z Martina vo veci tých rukopisov ešte neprišli. Písal mi dnes Janko Poliak,
že aj on sa zberá, dohovorí sa s pracovníkmi z Matice.
Mal som návštevy, Jano Tvarožek so ženou, on už vyše osemdesiat ročný
a neťažilo sa im ísť hore schodmi peši. Prišli sa požalovať na kontroverzie medzi
legionármi. Tvarožek je interesantný typ, je z Brezovej, obdivuhodne vitálny,
vie sa v živote obracať.
Janko Beňo mi hovoril, kto bol autorom zásahu do príspevku v Romboide
na 75-ku Valenta Beniaka3. Uznám, že zásah bol nevyhnutný, ale celý príspevok
potom vyzerá ako oklieštený, vymiškovaný.“  

Dvanásteho januára 1971 píše otec priateľovi ešte zo študentských čias a légií,
Ferdinandovi Čatlošovi:

„Ferduš môj, už nás také surové zásahy do jemných koliesok kultúrneho diania
ani neprekvapujú. Niet horšieho, ako neistota. Mladé, odolné organizmy sa zo-
ceľujú, a vred, ten sa zbiera.
Štátny archív sa ani najmenším znakom života nehlási, iba ak sa aj oni museli
stiahnuť do obrannej pozície? Tak či onak, patrilo by sa im aspoň naznačiť,
prečo dohodu uzavretú ešte v novembri 1969 nemohli splniť.
Schôdzka s matičiarmi sa teda odďaľuje, prejde tento týždeň a potom okolo
20. januára, po troch týždňoch, budem zasa musieť ísť do Ružomberka. Musel
som sľúbiť, že sa prídem ukázať ako zabrali lieky. Azda ma nebudú chcieť hos-
pitalizovať? Čosi také naznačoval podplukovník doktor Hybl, čo ma prezeral
a diagnostikoval. Najradšej by som to ťahal do jari a potom na Sliač alebo do
Poděbrad. Svedomite teraz beriem až pätoraké pilulky. Uvidíme s akým účin-
kom. A teraz také mrazy. Ten výťah pokazený, na srdce veľká záťaž, keď ani ne-
môžem byť na čerstvom povetrí.“

V liste Vilovi Kovárovi4 zo sedemnásteho januára 1971 otec spomína denníky,


ktoré poslal priateľom do zahraničia. Je zaujímavé, že po mnohých rokoch, keď
som sa zoznámila so správcom literárnej pozostalosti Imricha Kružliaka, JUDr.
Pavlom Pollákom, oznámil mi, že denníky má. Ako vidno, otcove zápisky mali
v rukách viacerí exiloví priatelia.    

„Drahý Vilo, písal si mi, že sa Stano zase ozval, ale nič konkrétne. Kým neviem
o osude Denníka, určeného jemu a prostredníctvom Eugena Karolovi Strme-
ňovi, nemôžem sa zbaviť pocitu neistoty a znepokojenia, či sa to nedostalo do
nepovolaných rúk. Nemohlo by sa nič horšie stať, ako to, že by prieklepy za-
viazli na brehu Dunaja a k adresátom by sa dostali s veľkým oneskorením, po-
prípade po vyexcerpovaní obsahu a s nežiaducim komentárom! Na vianočných
pohľadniciach som na to priateľov upozornil, ale čo? Ak ten manuskript (ru-
kopis) sa im vonkoncom do rúk nedostal a oni v pomykove pokrúcajú hlavami?
Karol sa mi privravel novoročným vinšom, takým krásnym! Umeleckým, bás-
nickým slovom. Z neho aspoň krátky úryvok: Čo mám z Tvojho pera, čítame s lás-
kou, aká je možno len v nebi – ale aj na zemi je svetlo, lebo Teba máme...

3 Mikuláš Gacek: Pod ochranou sv. Vendelína. Návšteva v rodisku V. Beniaka v roku 1956. Romboid
č. 1, 1969. Príspevok bol uverejnený aj v časopise Slovák v Amerike.
4 Viliam Kovár 1915 – 1982, novinár, publicista, prekladateľ.

32
No neviem, či to mám rozumieť, že to z Tvojho pera je naozaj to, čo ja mám
na mysli?
A ja? Začiatkom budúceho týždňa mám zasa ísť na kontrolu do Ružom-
berku. Musím sa ísť ukázať, ako zabrali lieky, EKG je vraj znepokojujúci. Ktovie,
či primár nebude naliehať, aby som sa dal hospitalizovať! Už pri prehliadke
29. 12., niečo také naznačoval.
Zelenú krv Mila Urbana som nedávno dočítal. Písal som mu. Prekvapujúci
moment v jeho živote, ktorý ho v detstve postavil na rázcestie, predivnou pred-
estináciou osvietil v detstve aj moju životnú púť, lenže v Amerike! Budem to mu-
sieť, ešte ak stihnem, hodiť na papier. Hm! Predsavzatia! Akurát mám rozčítané
Valentove Sonety podvečerné a v nich akoby mne samému určené napomenutie:
Načo tam srdca číry nepokoj,
keď je už jasné, že sa cesta končí?
Nijakú novú prácu nezačínaj,
nič nedokončuj rozpracované,
nijaké účty skladať nebudeš,
a ísť na pranier sa už neodhodlaj... (str. 96)
Dávno som už s ním nebol na slove! Nijak som sa ho v minuloročnú jar
v Budmericiach nemohol dočkať. Nepriviezol mi ho Cyril Kraus, ako sme sa do-
hovárali. Hľa, starosti. Damoklov meč nad hlavami... Musím sa mu prihovoriť.
Zaďakovať za nepominuteľné (stále, trvalé) dary ducha. Pošlem mu prieklep
Denníka. Kto iný si ho väčšmi zaslúži? Ako jeho spolutvorca, spolupútnik, spo-
lulezec, či horolezec ponad priepasť, ako pri rozpomienke na náš staroslávny
Choč medituje v 99. sonete...“ 

Zdá sa, že je to posledný list, ktorý otec napísal... Snažil sa dať svoje písomnosti
do poriadku, komunikoval so štátnym archívom, aj literárnym archívom v Mar-
tine. Chystal sa na liečenie, do Budmeríc, k nám na východ. V listoch sa objavujú
témy, ktoré ešte chcel predebatovať... Sú v nich plány...
V otcových zápiskoch sa často objavovali úvahy nad poslednými vecami človeka:

„Neodbytná predstava konca... Čo je najstrašnejšie, to nie je agónia a umieranie,


ba ani podivná nemožnosť, že budeme trpieť svojou neexistenciou, až nebu-
deme. Čo je hrozné, to je porážka našej vôle k životu a jeho rozmanitým pod-
nikaniam. Pravým prostriedkom utíšenia lásky k životu by bolo – zaviesť aske-
tickú disciplínu, preukazovať iróniu oproti skúsenosti, verejne odhaliť
vnútorné rozpory vôle. Keby bola vykorenená láska k životu, bol by zničený aj
strach zo smrti ako dym, ktorý sa vinie z ohňa.  
Pre tých, čo úprimne stoja o smrť, smrť nie je zlom, ale najvyšším dobrom.
V tomto netreba vypracúvať dôvody, aby sa dokázalo, že sa nemáme báť smrti,
lebo smrť nie je nič. Práve preto, že je ničím, smrť môže byť milovaná len una-
veným duchom a zbaveným ilúzií. Z tých istých príčin musí byť nenávidená
a musí sa jej obávať každý tvor plný života.“
Môj Pane, neodlož a použi nás smelo,
Až do poslednej chvíle použi.
Tvrdo jak ohorok – tak zašliapni nám telo –
Až dohorí, až doslúži,
A nenechaj nás dlho umierať. (Milan Rúfus: Zvony)
33
E mil V i šň ov s ký
AFO-REXIE 3
(Vybrané z denníka 2015 – 2020)

2015
n Život v neskoro modernej spoločnosti si od každého človeka vyžaduje manaž-
ment, manažovanie seba samého, sebaorganizáciu. Nestačí byť len profesioná-
lom a vykonávateľom práce, každý si musí prácu aj organizovať.   
n Človek je prírodná bytosť, živočích, zrodený prírodou. Treba preto vedieť, čo
sú prírodné bytosti a čo z tohto faktu vyplýva. Asi dva základné významy faktu
prírodnosti človeka: 1. etologický – vrodené pudy a inštinkty ako neodstrani-
teľné spôsoby správania; 2. ekologický – závislosť od prírodného prostredia
Zeme. Prvý faktor chce ľudstvo korigovať výchovou, druhý spoločnosťou, čo sú
dva základné prvky kultúry: kultúra správania a kultúra životného prostredia.
n Dôkazom našej prírodnosti, biologickosti (aj animálnosti) a ich významu je to,
akú dôležitosť pre život každého má potrava, zdravie, ochrana, životný režim,
spánok atď. Teda všetko, čo je nevyhnutné k zachovaniu a udržaniu života
v jeho holej podobe ako predpokladu akýchkoľvek ďalších výkonov. Jednodu-
cho ide o život ako hodnotu a naša kultúra a civilizácia sa od tejto hodnoty ne-
bezpečne odklonila, ba dokonca balansuje na hranici jej negácie. Čo iné sú tzv.
civilizačné choroby, t. j. choroby, spôsobené civilizáciou?
n Človek sa svojej prírodnosti, živočíšnosti nikdy nezbaví, nikdy od nej neunikne,
tak ako neunikne z prírody. Všetky pokusy uniknúť od prírody či z nej alebo
ju zatieniť, prekonať, zatvárať si pred ňou oči, sú falošné a márne. A je zbytočné
to brať tak, že „príroda je tvrdá, surová až krutá a neľútostná“, kým človek popri
nej slabý.
n Človek je však zvláštna prírodná bytosť. Líši sa od ostatných prírodných bytostí
stupňom inteligencie. Musel ju rozvinúť v zápase s prírodou o prežitie. A iba
tejto inteligencii za toto prežitie vďačí. Rozvojom inteligencie však nemôže pre-
konať prírodné sily, lebo aj inteligencia je napokon len prírodná sila, ktorý vy-
tryskla zo slepej kozmickej účelovosti. Ľudská inteligencia však nadobudla čosi
protiprírodné, ilúziu o sebe samej, že môže prírodu buď prekonať, alebo ju ľsti-
vosťou oklamať, prekabátiť. Človek je aj bytosť klamavá a klamajúca, kvôli
svojmu prežitiu chce oklamať všetkých a všetko až nakoniec fatálne oklame
samu seba. Homo machinatus et fraudatus et manipularis et delusionis.
n Stratégia vymaniť sa z područia prírody cestou inteligencie sa nazýva kultúra.
Generálne chce transformovať človeka z prírodnej bytosti na čisto kultúrnu
bytosť, v ktorej by už nezostala ani štipka prírodnosti a všetko by bolo len ume-
lou inteligentnou konštrukciou, pretvorením každej animálnosti na jej presný
opak: kultivovanosť, vychovanosť, jemnosť, ušľachtilosť atď. Kultúra ako
presný opak prírody, ako jej negácia.
n Kultúra ako výtvor ľudskej prírodnej bytosti, ktorá takto chce poprieť samu

34
seba. Kultúra odtrhnutá od prírody. Ako čisto neprírodný umelý svet. Ako lepší
svet a človek ako kultúrna bytosť lepšia než človek ako prírodná bytosť. Kľúčová
otázka je, čo kultúra preberá a rozvíja z prírody a čo v nej popiera?
n Má ľudská agresivita a beštialita len čisto biologické korene alebo aj kultúrne?
Čo je príčinou vraždenia, vojen, zabíjania človeka človekom? Je to Lorenzova
vnútrodruhová agresivita ako biologická vlastnosť?
n Čo je schopný urobiť človeku? Odťať mu hlavu a vystaviť to pred celým svetom
na obdiv ostatným ľuďom…! Na obdiv čoho? Vlastnej krutosti a hnevu? Zvie-
rackosti? Je to čistá animalita alebo je to zvieracia beštiálna kultúra? Kedy, za
akých okolností je človek toho schopny? Keď ho druhý človek dotlačí do bez-
východiskovej situácie? Keď mu nedá žiť, tak už ani hodnota života človeka pre
človeka nie je žiadna? Je to ako keď zviera v boji o život s iným predátorom ne-
dbá na nič a hryzie okolo seba, len aby sa zachránilo? Teda nie čistá animalita,
ale animalita znásobená kultúrou?
n Islamisti nás nepokladajú za členov svojho spoločenstva, ba zrejme ani za prí-
slušníkov ľudstva. K. Lorenz ukázal, že len láska a priateľstvo medzi členmi spo-
ločenstva dokážu pôsobiť ako sily proti ľudským jatkám. Inak je druhý človek
pre človeka ako cudzia bytosť na rovnakej úrovni ako vec alebo zviera. Človek
dokáže druhému cudziemu človeku urobiť to, čo by svojmu blízkemu alebo
sám sebe nikdy neurobil, napríklad odťať hlavu a ešte sa tým verejne vystatovať.
To je príklad toho, že kultúra nemusí prekonávať prírodu, ale naopak ju ešte
beštiálnym spôsobom umocňovať. Kultúra je tu pokračovaním prírody v jej
horšom, ba najhoršom variante.
n Nemôžeme si robiť, čo sa nám zachce a čo si zmyslíme. Existuje tu niečo nami
nevytvorené a nepodliehajúce našej vôli (a už vôbec nie ľubovôli), a hoci ne-
vieme, len sa domnievame, kto a či vôbec niekto to vytvoril pred nami, no nie
výlučne pre nás, musíme to rešpektovať. To niečo je príroda. Uvedomíme si to
napríklad na našich vlastných biologických nevyhnutnostiach, keď musíme
rešpektovať svoje telo v stave choroby.
n Človek chce a najmä potrebuje poznať, aký je svet a ako funguje, aby v ňom mo-
hol žiť a prežiť. Avšak odpoveď na otázku, prečo je svet taký, aký je, mu zostáva
skrytá (napríklad odpoveď na kantovskú otázku „ako je možné, že svet je práve
taký?“, teda „ako je možný svet?“, alebo na heideggerovskú otázku „prečo je vô-
bec niečo, a nie radšej nič?“, teda „ako je možné, že svet vôbec je?“). Toto sú na-
ozaj metafyzické otázky po príčine existencie sveta, pri ktorých naše schopnosti
končia: že svet je zložený z atómov je empirický a vedecký fakt a trvalo dlho než
sme na to prišli, ale otázka, prečo je zložený z atómov, a nie niečoho iného, je
metafyzická.

2016
n Kto ubližuje úmyselne, je zlý. Kto ubližuje neúmyselne, je hlúpy. Je horšie byť
zlý než hlúpy? 
n Za opak inteligencie považujeme hlúposť, hrubosť a primitivizmus. Za vrchol
ľudskej inteligencie sa považuje genialita. Padáme pred ňou na kolená. Ale po-
zor, tu musíme zastať a hlboko sa zamyslieť nad inteligenciou samou.
n Anatómia otrockej duše. Ľudstvo je vysoko pravdepodobne na najlepšej ceste
k svojmu koncu. Je mi veľmi ľúto tohto konštatovania, ale keď sa pozrieme vô-
kol seba a dáme na váhy to krásne a pozitívne, čo ľudstvo dokázalo vytvoriť
35
s nádejou na lepší a skutočne ľudský svet, spolu s tým, čo všetko ľudstvo doba-
bralo, ba priamo skazilo a zničilo, nemožno sa čudovať. Iba ak by sa odniekiaľ
z hlbín oceánov či vesmíru vynorilo niečo, čo nám všetkým ukáže, akí sme
trápni, smiešni a malí. Ako si nevážime dar života, a preto musíme za to pykať
nevyhnutnosťou smrti. Všeobecnej smrti. Nebojte sa, malí ľudkovia, že zomrie-
te, a ani si radšej nespomínajte, prečo a načo ste sa narodili. Aj keď Rorty tvrdil,
že to najhoršie, čo človek môže urobiť človeku, je krutosť, nesúhlasím s ním.
To najhoršie, čo človek môže urobiť človeku, je zotročiť jeho dušu. Otrocká
duša je to najhoršie, čo sa človeku môže počas tohto pozemského života – je-
diného, ktorý má – stať, je dostať alebo získať otrockú dušu, dušu otroka.
K otrockému a zotročenému telu je odtiaľ už iba krok.
n Moc. Nietzsche bol asi prvý, kto to pochopil naplno: moc rozhoduje o všetkom.
O tom, ako sa bude žiť, čo sa bude robiť a vyrábať, čo sa bude konzumovať.
Nikto pred ním, ani Hobbes, či spolu s ním ani Tocqueville, ani Marx. A po
ňom ešte Foucault. Nietzsche a Foucault, asi dvaja najdôležitejší filozofi v mo-
derných dejinách. Pretože zápas o moc sa javí ako podstata nášho života. Je to
boj o vplyv a presadenie sa. Nemusí to byť boj o život a ani boj na život a smrť.
Môže to byť – a aj je – každodenný zápas, úsilie o seba-presadenie sa každého
z nás, o svoje Ja, o svoju dôstojnosť, o svoje uznanie a pochopenie. Žiadny po-
litický boj o vládu nad krajinou či štátom. Len obyčajná ľudská túžba po živote
a po naplnení sa v životoch tých druhých. Nie je to téma len v obci, ale aj v ro-
dine, v každej ľudskej bunke. Je to téma „kto z koho?“ Kto sa presadí voči komu?
Je to téma vôle. A nejde len o vôľu k moci. Vôľa sama je tá moc. Mať vôľu pre-
sadiť niečo svoje, nech je to už čokoľvek, múdre alebo hlúpe, dobré alebo zlé,
práve v tomto spočíva moc. V presadení sa jednej vôle voči druhej. Kto nemá
svoju vlastnú vôľu alebo silu, je vopred odsúdený na podriadenie sa, submisiu
zo strany inej vôle. Schopenhauer a Elias Canetti to vedeli tiež.  
n Dokonca aj v takej oblasti, akou je láska, funguje moc v podobe vôle. Už kedysi
som to staval do antagonistického protikladu ako nezlučiteľné: moc alebo
láska? Moc alebo láska! Lásku som chápal ako čistý protiklad moci, ako niečo,
čo nemôže mať s mocou nič spoločné, pretože nemôže mať vôľu či túžbu pre-
sadzovať sa voči tomu, kto je objektom lásky, teda kto je milovaný. Ak by to tak
bolo, bol by to koniec lásky, jej absencia a neexistencia. Tam, kde sa niekto chce
presadzovať a presadzovať si svoju vôľu voči druhému či druhej, tam láska ne-
môže existovať. Láska nie je asertivita. Láska je spoločné tvorenie. Tam, kde
toto neexistuje, neexistuje ani žiadna láska.
n Dve podoby lásky: 1. láska ako „žiť a nechať žiť“, ako tolerancia druhého,
jeho/jej Ja, nech žije podľa seba, a 2. láska ako snaha druhého viesť, pomáhať
mu/jej, ukazovať cestu, nebodaj formovať na nejaký (svoj?) obraz a podobne.
Láska medzi dospelými a láska dospelých k deťom sú tieto dve podoby lásky.

2017
n Človek môže zaspávať s dvojakým vedomím. S dôverou, že ráno sa prebudí do
rovnakého, ak nie lepšieho sveta. Alebo s rezignáciou, že už nevládze a nech sa
deje, čo sa má diať. Taký je rozdiel aj medzi vedomím mladého a starého člo-
veka.
n O svoje telo sa postarám aj sám, ale existuje tu niekto z ľudí, kto má záujem as-
poň trochu postarať sa o moju dušu?
36
n Len trochu pokoja a radosti pre život hľadám a namiesto toho iba nepokoj
a prázdnota okolo.
n Práca filozofa na Slovensku v dnešnej dobe je nezlučiteľná so zdravím, a teda
ani so životom. Nikdy tu neboli pre ňu priaznivé podmienky. A dnes?
n Filozofia medzi vedou a životom. Hranica medzi nimi je hranica medzi akade-
mickou a neakademickou filozofiou – ktorá z nich je životaschopnejšia? Tak-
mer všetci filozofi pred Kantom boli neakademickí, po Kantovi ešte Marx, Mill,
Peirce, Kierkegaard, prevažne aj Schopenhauer a Nietzsche. Potom už len sami
akademici. Čo s filozofiou akademický život urobil?
n V čom môže spočívať vedeckosť filozofie? Po 1. v jazyku, diskurze – to zlyháva,
po 2. v tom, že filozof používa výsledky vedy alebo sám sa výnimočne zúčas-
tňuje vedeckého výskumu, lebo je aj vedec (James, Jaspers, Fromm, Dennett).
Vedecký jazyk je vedecký preto, že je opisom vedeckej skúsenosti, ale filozofický
jazyk ako opis filozofovej osobnej a životnej skúsenosti (ktorá je, samozrejme
aj sociálna) by sa márne usiloval o vedeckosť. Filozofický jazyk je prirodzený
jazyk a kreatívna verzia jazyka jej autora (za čo asi napríklad Bergson získal No-
belovú cenu za literatúru?).
n Zmysel filozofie. Pre filozofa má jediný zmysel to, aby jeho myšlienky zarezo-
novali, našli odozvu, mali nejaký vplyv. Mať také myšlienky je mimoriadne ná-
ročné a vzácne, málokomu sa to podarí z viacerých dôvodov: napríklad preto,
že na trhu ideí je už mnoho myšlienok a presadiť sa na ňom je sizyfovská práca;
alebo preto, že mnohí ľudia nepotrebujú filozofické myšlienky a nechápu ich;
či preto, že jazyk má „babylónsku“ povahu.
n Viac ako podriaďovanie a klaňanie sa realite – a už vôbec nie jej odmietanie –
je dosiahnutie harmónie, súladu s ňou. Ide o usporiadanie reality alebo našich
vzťahov s ňou. Alebo len o usporiadanie našich predstáv o realite?
n Korupcia je primárne skazenosť duše. Skorumpovaná duša túži po niečom, na
čo nemá a čo si nezaslúži, a pritom o tom veľmi dobre vie. Neskorumpovaná
duša je čistá duša, teda opak tej skazenej? Ktorá netúži po tom, o čom vie, že
na to nemá?

2018
n Naša túžba po vzoroch na čele štátu je priam nehynúca, živená médiami…
n Naša westernizácia. Čo sa deje s nami a našou krajinou 30 rokov? Pomôže nám
pojem westernizácie a v rámci nej amerikanizácie? Naša spoločnosť sa stále viac
začína podobať na Západnú a americkú spoločnosť. Preberáme a adoptujeme
sme si ich vzory života, spôsoby správania, inštitúcie, masovú kultúru atď., so
všetkým dobrým i zlým. To sme predsa chceli, nie? Aj keď sú tu odporcovia
a zástancovania opačného, nejakého nejasného Východného modelu, ktorý je
bližší mnohým Slovákom z mnohých dôvodov než ten Západný. A v tom je naša
galiba…
n Globalizácia je westernizácia a europeizácia? My sme vždy boli Európa, ale idea
westernizácie akoby hovorila, že nič iné ako Západ nemá právo na existenciu,
lebo iba Západ je najlepší, najdokonalejší, najrozvinutejší… Nie je to len iné
meno pre nové formy kolonizácie? Je westernizácia aj humanizácia?
n Hrdinovia Novembra, tribúny aj ulice, otvorili stavidlá, ani sami nevedeli čomu.
Vedeli len, čo už nechcú. Ale pojem westernizácia to vystihuje: všetko, čo pri-
chádza zo Západu, je dobré, ba najlepšie, a ak nie, tak je to lepšie, než všetko,
37
čo tu máme. Náramný „vtip“ je v tom, že Západ sám mal a má problémy, a to
globálne a zásadné. Západ sám sa potáca ako kolos na hlinených nohách. Pre-
žije Západ svoje úspechy? Má ešte sily na obnovu? To sú osudové, hamletovské
otázky. Západ je kapitalizmus bez pardonu, či sa to komu páči alebo nie. Takže
riešiť Západ znamená riešiť kapitalizmus. 
n O rozume. Rozum je naša ľudská pýcha. Podľa Platóna dokonca čosi ako božské
svetlo. Nemeckí filozofi Frankfurtskej kritickej školy však zostali v zmeravení
po holokauste nad tým, čo dokázal vykonať nacistický rozum ich vlastných ná-
rodných príslušníkov. Podobne stalinský rozum v mene najsvetlejších ideálov.
Uzavreli, že rozum je prostitút, ktorý sa prepožičia čomukoľvek.
n Dnes tu kde-kto plače, že nastala post–pravdivá a post-faktuálna doba a vraj iba
kritický rozum jej dokáže čeliť. Ten kritický rozum už oslavoval Kant a osvietenci.
Iný, súčasný nemecký filozof Sloterdijk ho nazval cynickým rozumom. Čo iné je
neoliberálny rozum? Rozhoduje podľa dát a smeruje k tomu, aby sám seba na-
hradil technologickým rozumom. Francúzski filozofi Foucault a Deleuze to po-
strehli už dávnejšie. Disciplinárny a zdisciplinovaný rozum, ktorý si o sebe na-
mýšľa, že môže kontrolovať celý svet a netúži po ničom inom ako po moci. To je
neľudský a odľudštený rozum. Proti človeku a obyčajnému zdravému rozumu.
n Kult čísel. Ľudia vždy túžili po istote a hľadali ju v sebe alebo mimo seba. Viac
mimo seba, lebo sami sa cítili malí a slabí. Tou istotou malo byť niečo pevné,
nespochybniteľné, raz a navždy dané, nemenné, na čo by sa dalo spoľahnúť,
o čo by sa dalo oprieť. Takou istotou mohol byť len Boh. A keď nie priamo on,
tak jeho rôzne náhrady. Inak povedané, človek vždy túžil po niečom, čo ho pre-
sahuje, jedným slovom po absolútne, transcendentálnom absolútne. Je zaují-
mavé, že táto túžba a idea sa zachovala všade, nielen v náboženstve a umení,
ale aj vo filozofii a vede, ba aj v politike. Dnes je tým božstvom, kultom „číslo“,
lebo ono sa v predstavách ľudí nemení: číslo 1 je vždy 1, rovnako ako ostatné
čísla. Číslo teda dáva ľuďom istotu, vyjadruje pravidelnosť, opakovateľnosť,
predvídateľnosť atď. Mystiku čísel zaviedol ako prvý Pythagoras.
n Filozofia vznikla objavom logu, t.j. ľudskej schopnosti abstraktne myslieť
a spolu s tým vytvorila pojem dôvodu – zdôvodnenia všetkého samým člove-
kom – jeho vlastným „logom“, rozumom, „logickou“ rečou na rozdiel od mýtu
ako „mýtickej“ reči, ktorej všetci verili a nikto ju nespochybnil. Prví filozofi po-
stavili ľudskú reč proti reči, ktorá sa vydávala za „nadľudskú“.
n Radšej než kritizovať Husserla a Russella treba ich opustiť a vydať sa inou ces-
tou. Tá kritika by bola stratou času, ktorý už nemáme. Filozofia pred lingvis-
tickým obratom pracovala metodou logu v abstrakcii od histórie, dokonca me-
tódou čistého logu – potrebujeme teda „kritiku čistého logu“, ktorý existuje
len ako konštrukcia filozofov, potrebujeme jeho historickú kritiku. Filozofia
od Hegela začala pracovať metódou „historického logu“. Filozofický logos sa
tu uzemnil v histórii. Historické je pred logickým a logické vždy len v rámci
historického.
n Osvietenstvo je základ nášho moderného sveta už takmer 500 rokov. Otázka
je: máme tento základ spochybňovať, opravovať alebo zachovávať za každú
cenu? Osvietenstvo zbožštilo racionalitu a zaviedlo ju aj do etiky a politiky, t.j.
Do vzťahov človeka k človeku, kde má mať miesto niečo iné: svedomie, starost-
livosť, dôvera, úcta, empatia, zodpovednosť… Racionalizácia života, ľudských
vzťahov, etiky a politiky má svoje hranice.
38
n Poslušný, zdisciplinovaný rozum proti zdravému rozumu. Byť poslušný voči
autorite, nadriadenému je vraj rozumné; nerozumné je odporovať a nepodria-
ďovať sa. Prečo? Aký je rozumný dôvod takejto poslušnosti? Na Slovensku platí:
poriadok musí byť. Volá sa to aj disciplína. Inak sa to volá aj konformizmus
a ešte inak oportunizmus. Slepá poslušnosť alebo poslušnosť zo strachu – viď
Milgramov experiment. Čistý autoritarizmus.

2019
n Bývalý režim, označovaný za „komunistický“ (kvôli vláde komunistickej strany
a jej ideológie) je vyhlasovaný za „zločinecký“. Nebol to však žiadny „komuniz-
mus“ ako samými komunistami projektovaný „ideálny“ spoločenský poriadok.
Od svojich počiatkov v Rusku a aj potom všade vo svete to bol väčšinou revanš
za zločinecký kapitalistický režim. Prosím, vyhľadajte si fakty a argumenty.
A môžete sa vrátiť aj späť k feudálnym a nebodaj otrokárskym režimom. Lebo
ktorý režim v dejinách nebol svojím spôsobom zločinecký? Len ten, ktorý si už
nepamätáme…
n Moja generácia je „preskočená“ generácia. Preskočili nás dejiny. Vklad mojej ge-
nerácie do dejín sa ukázal byť zničotnený. Prečo?Pretože sme vyrástli aj dospeli
v bývalom režime, dokonca sme vstúpili počas neho do života aj profesie. Tí
z nás, čo stihli do svojich Kristových rokov sa aj výraznejšie angažovať pre tento
režim, na to doplatili spolu so svojimi rodičmi a starými rodičmi, ktorí sa v ňom
angažovali podstatne dlhšie. Tí z nás, čo to nestihli, jednoducho stratili kus ži-
vota. A tí z mojej generácie – ktorých bola absolútna menšina – a angažovali sa
proti starému režimu, v novom režime vyleteli hore ako hviezdy. Preskočili nás
však staršie i mladšie generácie. Zo starších najmä tí, čo boli proti starému re-
žimu alebo boli voči nemu zdržanliví či lojálni vrátane „prevracačov kabátov“.
Mali dostatočne dlhú, zrelú skúsenosť s týmto režimom na to, aby sa mohli pri-
dať na stranu nového. No a mladšie generácie, ktoré sa narodili dosť blízko
k zmene režimu vrátane našich detí nás mohli preskočiť celkom hravo. Už tí, čo
mali pri zmene o desať a viac rokov menej, boli na tom dobre, pretože mohli za-
čínať svoj život i profesiu priamo so štartom nového režimu. Zatiaľ čo pre moju
generáciu nastalo ďalšie náročné obdobie transformácie a adaptácie na nový re-
žim, ktoré trvalo v priemere desať rokov, a to sme už dospeli do stredného veku.
Takže summa summarum: vklad našej generácie do dejín bol počas posledných
desiatich rokov starého režimu vymazaný a počas ďalších desiatich rokov no-
vého režimu nezaznamenaný. V oboch prípadoch stratený.
n Zmeny režimov, ktoré zasiahnu generácie v ich Kristových rokoch, znamenajú
pre tieto generácie to, že jednoducho budú preskočené z oboch strán – staršími
i mladšími. Staršímí, ktorí buď dosiahli vrchol svojho vkladu ešte v starom re-
žime, alebo mohli na tom stavať pri nástupe nového režimu. Moja generácia
ani jedno z toho. Alebo mladšími, ktorí sa mohli ihneď naštartovať v čase ná-
stupu nového režimu či krátko po ňom. Moja generácia ani jedno z toho. Takže
ak človek má v priemere 40–50 produktívnych rokov, keď môže prispievať
k niečomu mimo seba, tak polovica týchto rokov bola v prípade mojej generácie
preskočená, anulovaná alebo obetovaná či ťažko vydobytá. Dobiehať to v pen-
zijnom či post–penzijnom veku je nemožné až nadľudské. Smutné na tom je,
že žiadna generácia netuší, k čomu neskôr a na svojom konci dospeje. Žije
a snaží sa najlepšie, ako vie. Dejiny, ktoré nezávisia celkom len od jej snaženia,
39
jej však vystavia účet. Objektívna pravda neexistuje, ale trendy dejín mimo našej
vôle áno. 
n Minulý režim nebol dobrý. Bol pochybný a aj zlý. Viem to sám, žil som ho na
vlastnej koži. Vnímam to tak, že moja generácia bola posledná, ktorá ho ešte
mohla zachrániť, hoci určite nie v jeho starej podobe. Minulý režim si zaslúži
dokonca odsúdenie. Práve z pozícií mojej preskočenej, vynechanej generácie.
Bola to generácia, ktorá mohla dať ľudstvu novú nádej. Naši otcovia nás však
nepustili k slovu. Skrátim to. Jednoducho preto, že naši otcovia: po 1. slúžili
Brežnevovi, a po 2. nepochopili Johna Lennona a Beatles. Vzťah „starého“ a „no-
vého“ režimu sme ešte dobre nepochopili a nevyjasnili.
n Slovenský kapitalizmus je plagiát.
n Bolo potrebných 40 rokov, aby sa starý režim zrútil. Ale po 30 rokoch nového
režimu sme dospeli k totálnej korupcii, k „ukradnutému štátu“ atď. Nie, ne-
jdem porovnávať, chcem len položiť otázku povahy nového režimu. Je naozaj
úplne nový? Čo v ňom zostalo a nezostalo zo starého režimu? Jedna interpre-
tácia hovorí, že za všetko zlé v novom režime môže práve ten starý a jeho po-
hrobkovia, to oni nechceli zmenu a všelijako ju sabotovali… Druhá hovorí, že
bez bývalých komunistov by nikto u nás tento „nový“ kapitalizmus nikdy ne-
vybudoval…
n Ako môže sociálna demokracia či ľavica, ktorou sú len zamaskovaní komunisti,
chcieť nový režim, teda kapitalizmus? A ako môže nová či „mladá sila“ priznať,
že na novom režime je niečo zlé? Teda na kapitalizme…
n Demokracia a konkurencia – čo majú spoločné? Musíme odkryť jeden veľký
ideologický klam, ktorý stotožňuje demokraciu so súťažou, politickú súťaž
s ekonomickou súťažou a používa termín „slobodná demokratická súťaž“ na zá-
klade takýchto premís: 1. v slobodnej spoločnosti sa môže každý uchádzať o čo-
koľvek, teda má právo a slobodu súťažiť, vstupovať do súťaže,  konkurovať
každému a nikto v tom nikomu nemôže nikomu brániť; a 2. každá súťaž či kon-
kurencia prebieha podľa vopred stanovených pravidiel, písaných či nepísaných,
a každý, kto do súťaže vstupuje, buď o týchto pravidlách vie, alebo vstupom do
súťaže s nimi súhlasí. Omyl a ilúzia, presnejšie zámena demokracie s konkuren-
ciou spočívajú v tom, že sa vytvára zdanie, že demokracia a konkurencia sú iden-
tické alebo že aspoň majú podstatné znaky spoločné. A tým najpodstatnejším
spoločným znakom má byť sloboda ako voľba konania a rozhodovania. Takže
súťaž je aréna, do ktorej vstupuje každý dobrovoľne a prináša (ponúka) do nej
svoj produkt. V súťaži sa ocitá mnoho produktov a ustanovené grémium medzi
nimi vyberá. Samozrejme, väčšina končí v poli porazených, víťazom patrí sláva,
peniaze a moc. Takáto súťaž je analógiou hry o moc a imitáciou trhu. Modelom
súťaže je trh a konkurencia na trhu. Demokracia ako mechanizmus tvorby dob-
rej vlády v ilúzii, že v každej súťaži vyhrá „najlepší“, ľahko prehráva.
n Kapitalizmus stojí na nemilosrdnej, neľútostnej a nespravodlivej, nerovnej kon-
kurencii, nie na demokracii. Demokraciu používa len ako svoje rúško, aby
vzdbudil zdanie spravodlivosti. Kapitalistická konkurencia nemá s demokra-
ciou nič spoločné a likviduje ju. „Kompetitívna demokracia“ je neoliberálna
ideologická „finta na blbých“.
n Čo má spoločné so súťažou veda? Prečo majú vedci medzi sebou súťažiť, a to
ešte vedci z rôznych a nesúmerateľných odborov? A o čo majú súťažiť? O ve-
decký objav? Či o Nobelovu cenu? O grant, teda o peniaze? Neoliberálny kapi-
40
talizmus povýšil súťaž na absolútny božský princíp a oklamal všetkých, že to
je ten najlepší a najspravodlivejší princíp. „Vysúťaženému koňovi na zuby ne-
pozeraj“ alebo „proti výhre v súťaži žiaden dišputát“! Naivným predpokladom
je, že v každej vždy zvíťazí lepší, podobne ako pravda a láska zvíťazia nad lžou
a nenávisťou a dobro nad zlom. V neoliberalizme je trh modelom pre všetko,
pre politiku aj univerzitu – ako model spoločenského života.
n Čím viac je človek nútený – zo strachu – venovať sa materiálnym, existenčným
a iným než ľudským veciam, tým viac sa z neho stáva buď stroj, alebo obluda
v ľudskej koži. Tým menej je schopný prežívať život a vnímať jeho hodnoty. 
n Etika a ekonomika. V tomto jednom medzi starým a novým režimom nie ab-
solútne je žiadny rozdiel – ozaj prečo? Je to v prístupe k ekonomike. Ekonomika
je v oboch režimoch základ, „základňa“, teda to, o čo sa ľudia musia postarať
na prvom mieste. Nehladovať, nestrádať v chudobe, mať strechu nad hlavou,
slušné živobytie, životnú úroveň a štandard. Je v tom dokonca aj istá etika: ne-
byť závislý a dosiahnuť to vlastnou prácou, rukami či hlavou. Ekonomika má
prednosť pred všetkým. Kam sa na ňu hrabe etika?
n Dva typy filozofov: jedni, ktorí mieria ako Platón „hore“ a mimo tento svet,
druhí ako Aristoteles mieria „dole“ a zaujímajú sa primárne o tento svet a život
ľudí v ňom. Prví sú metafyzici a majú blízko k teológom, druhí sú milovnící ži-
vota a môžu mať blízko k umelcom, možno aj k vedcom. Prví hľadajú tajom-
stvo, lebo si myslia, že za týmto svetom je ešte nejaký ďalší, skrytý, tajomný. Fi-
lozofia je vôbec pre nich tajomná. Druhí hľadajú dobrý život s ľuďmi a medzi
ľuďmi,  nehľadajú tajomstvo a nemyslia si, že za týmto svetom je ešte nejaký
iný, ktorý treba ako zázrakom odhaliť.
n Západ, Východ a my. Západ určuje charakter a dejiny sveta, či sa nám to páči,
alebo nie. Na Západe vznikli hlavné myšlienky a produkty, ktore doviedli náš
svet tam, kde je: do masovej konzumnej spoločnosti, kde sa vačšina nemá zle
a jej priemerný životný štandard je slušný, aký tu nebol nikdy predtým. Ba jedna
menšina si žije vysoko nad pomery popri inej menšine, ktorá žije pod úrovňou
štandardu a časť z nej aj dosť hlboko. To všetko musíme Západu uznať, popri
všetkej jeho kritike.
n Pokiaľ ide o nás, Slovákov a Slovensko, náš vzťah k Západu stále nemáme ujas-
nený. Stále tu máme zástancov celého spektra postojov od jedneho pólu k dru-
hému. Teda tých, čo Západ nekriticky a bezhranične obdivujú, klaňajú sa mu,
sú ochotní preberať z neho a od neho všetko aj s chĺpami. Popri nich je tu triez-
vejšia skupina zástancov Zapadu, ktorí uznávajú jeho zásluhy a hodnoty, ale
sú schopní vidieť ho aj kriticky. Potom je tu, samozrejme, opačné krídlo na
opačnom brehu, ktoré vzhliada k „bájnemu mocnému dubisku“ na Východe
a už dlho a neochvejne očakáva od neho spásu proti skaze, pochádzajúcej zo
Západu; prvá skupina „Západniarov“ zasa dlho a vehementne tvrdí presne
opačne, že skaza pochádza z Východu a spása zo Západu. Pre úplnosť dodajme,
že by tu ešte mohla byť ďalšia, znova asi najmenšia skupina tých, čo sú schopní
aj Východ vidieť kriticky, a teda neklaňať sa mu popri uznávaní jeho predností.
Akože, Východ môže mať aj prednosti?
n Otázka je, prečo musíme byť takíto rozpoltení až rozštvrtení? Odpoveď je
známa tiež už dlho: lebo sme malí a sme v strede medzi jednými a druhými.
Nemôžeme teda byť sami sebou a musíme sa pridať buď na jednu, alebo na
druhú stranu! A to, že tieto dve strany sú také rozdielne až protikladné, to
41
predsa my nemôžeme riešiť... Musíme to brať ako fakt a prikloniť sa k tomu,
čo a kto je nám bližšíi, alebo k tomu, koho považujeme za silnejšieho, teda
svojho mocnejšieho ochráncu. Lebo najhoršie – priam samovražedné – by bolo
neprikloniť sa k nikomu…!
n Naša pozícia vskutku nie je jednoduchá, ani zahraničnopoliticky, ani kultúr-
noduchovne. Rozhodne potrebujeme niekam patriť a na predstavy, aby sme
boli „mostom“ medzi Západom a Východom, či nebodaj aj Severom a Juhom,
potrebujeme lídrov a mysliteľov veľkého formátu. Takých, ktorí by dokazali
túto „križovatkovú“ pozíciu ustáť a uchrániť tak, aby sa most nezrutil a hlavne,
aby bol rešpektovaný zo všetkých strán ako veľmi unikátny priestor, ktorý budú
rešpektovať všetci. Ak takýchto lídrov nemáme alebo nebudeme mať, budeme
sa pridávať bezhlavo raz na tú či onú stranu podľa toho, kto z uvedených kraj-
ných pólov vyhrá našu vnútornú vojnu. Stáť na vlastných nohách znamená nie-
len vedieť, kam patríme a koho považujeme za svojho spojenca, ale aj mať svoj
hlas, ktorý počúvaju jedni aj druhí. Znamená to mať svoju identitu, ktorá sa
nepredáva ani nekupuje. Znamená to ukázať svoju dôležitosť jedným aj dru-
hým a stavať na tom. Inak povedané, mať svoju hrdosť a poznať svoju cenu.
A ak treba tak za ňu bojovať, alebo aspoň z nej pragmaticky ťažiť.
n Štát je dnes viac ekonomickou a podnikateľskou než politickou a kultúrnou
entitou. To je veľký odklon od osvietenstva.
n O problematickosti idey boha v dejinách. Ľudia dospeli k Bohu, aby sa oňho
opierali, aby im pomáhal prežiť. Bolo len otázkou času, ked sa objavia ľudia,
ktorí sami sa začnú hrať na Boha, ktorí chcú byť ako on. Potom Bohovia spô-
sobujú zatmenie rozumu… 

2020
n Hic Rhodus, hic salta! Jediná, ako tak istá pravda dnes je, že nikto nevie, čo bude
zajtra. Prorokov by bolo, samozrejme, naporúdzi viac než dosť, ale či sa pomaly,
ale isto vrátime k tomu, čo bolo pred koronou, alebo či už taký návrat nie je
možný – alebo či sa nevráti druhá a potom aj nebodaj tretia vlna korony… Sce-
nárov možnej budúcnosti je určite viac. Po záhoráckom jednoducho „včul buc
múdry!“
n Kto však rieši korona-krízu a jej dôsledky a kto ju naozaj môže riešiť? Väčšina
obyčajných ľudí a občanov nie, tí sú len objektom a na ich plecia dopadajú dô-
sledky. Kto to rieši a môže riešiť – ak vôbec – sú vlády a ľudia moci. Od nich zá-
visia osudy národov, krajín, spoločenstiev, štátov…
n Medzi zdravím a prosperitou. Najprv šok z korony. Takmer panický strach o zdra-
vie a dokonca o život. Absolútne opatrenia na ochranu, karanténa a izolácia. Tak-
mer koniec spoločenských stykov. Čím dlhšie by to trvalo, tým väčšia by bola hys-
téria z ohrozenia prosperity. Počítanie ekonomických a finančných strát, ujmy
a kompenzácie. Konflikt zdravia a prosperity sa vyhrocuje, takmer eskaluje.
n Je tu však aj tretia strana v tomto konflikte. Mimo paniky a hystérie. Tí, čo chcú
a snažia sa normálne žiť ako „obyčajní ľudia“ aj „nezávislé osobnosti“. Aká iró-
nia, že ten na čele vlády a ešte aj takejto strany, už sám nie je ani jedno ani druhé
– ani (obyčajný) človek, ani (nezávislá) osobnosť. 
n Neľudskosť sveta korony a nádej. Každý a každá z nás má nepochybne svoje
miesto či miesta, ktoré teraz, vo svete korony, osireli. Nemôžeme tam ísť, ne-
môžeme sa tam vrátiť, nemôžeme sa z nich potešiť. Alebo iba tajne, pokútne
42
či na diaľku, „online“, na obrázkoch, videách. To je neľudskosť tohto sveta ko-
rony. Jedna z jej podôb. 
n Diktát reality je najväčší prejav neľudskosti sveta, ktorý ovládla korona. Nadik-
tovala nám, ako máme žiť, čo smieme a čo nesmieme, čo máme a čo nemáme.
Vymedzila nám veľmi úzke mantinely života, na aké nie sme zvyknutí.
n Ozaj, prečo sme tak rýchlo a razantne pred ňou ustúpili? Zo strachu o život?
Z rozumnosti? Tu vidno, ako sú strach a rozumnosť prekvapujúco úzko spo-
jené. Neexistujú jeden bez druhého, strach je forma rozumnosti a rozumnosť
forma strachu. 
n Druhou, lepšou stránkou tohto spojenia rozumu a strachu je nádej. Ak sme sa
dokázali zo strachu a rozumu stiahnuť do svojich obydlí, do súkromia, nebodaj
uskromniť sa, prestať robiť množstvo činností, ktoré asi ani nie sú také po-
trebné… To všetko robíme s nádejou, že sa to „oplatí“, že je to správne, aj keď
nedobrovoľné a vynútené. S nádejou, že raz sa skončí a vrátime sa do „nor-
málu“. To je nádej, s ktorou to všetko robíme. 
n Možno nás to dovedie k novej ľudskosti alebo vôbec k ľudskosti, keďže podľa
Rosi Braidotti, „nikdy sme neboli humánni“. Čo nám hovorí neľudskosť tejto
situácie? Že sme na vedľajšej koľaji. Že nie sme pupkom sveta. Že musíme ustú-
piť a nehrať sa na pánov sveta. Príroda nám ukázala svoju tvár a najmä moc,
všetci sme pred ňou maličkí, cúvame.
n Nejde len o to, čo s nami robí korona, ale nemenej aj o to, čo s nami robí politika
a médiá, čísla a vláda, ktorá sa nimi riadi, a najmä ako kto riadi štát v tejto bez-
precedentnej situácii. 
n Korona-teror! Dobrá vláda sa vyznačuje dobrými zákonmi a normami. To sú
také, ktoré sú v záujme občanov. Korona je pohroma, ale ak ju niekto dokáže
otočiť na teror proti vlastnému obyvateľstvu, tak to je vrchol! Ľudia, nebojte
sa korony, bojte sa takejto vlády!
n Čo komu urobil občan, ktorý chce žiť a ide si len nakúpiť, ale zastaví ho policajt,
aby sa legitimoval „bumažkou“? Toto je demokratický štát? Kto je tu vo vojne
s kým? Kto z pandémie urobil občiansku vojnu? Myslí si tu niekto, že ľudia sú
len egoisti a nehľadia na nič iné, než len na seba a je im jedno, čo okolo seba
šíria a čo od druhých chytia, keď vyjdú na ulicu? Naozaj tu stále platí naše staré
známe „podľa seba súdim teba“?
n Zem je planéta dobrá pre život, ale nie pre zlé a hlúpe ľudské bytosti. Všetky
ostatné bytosti tu môžu ďalej žiť.
n Fakty alebo hodnoty? Túto dilemu sme doteraz nevyriešili, ale smerujeme
k tomu, aby sa ľudia riadili len faktami bez hodnôt, teda len tým, čo považujú za
fakty. Neuvedomujú si, že v tedy sú fakty vlastne ich najvyššími hodnotami! Hod-
noty bez faktov považujú za slepé a fakty bez hodnôt za prázdne. V poriadku,
hodnoty bez faktov a fakty bez hodnôt ani neexistujú. Taký dualizmus je zlý, ale
kto ho vytvára? Celkom zjavne tí, čo považujú fakty za „objektívne“ a hodnoty
za „subjektívne“. Teda tí, čo sa chcú riadiť len niečim „objektívnym“, lebo len to
im dáva istotu. Fakty pred hodnotami preferujú racionalisti a scientisti, ktorí si
neuvedomujú, že tým vlastne vyhlasujú fakty za svoje najvyššie hodnoty!
n Hodnoty – čo to vlastne je? A majú ľudia vôbec hodnoty? Odkiaľ a načo ich po-
trebujú? Pre väčšinu dnes existujú len fakty, všetci zháňajú len fakty a faktami
sa chcú riadiť – lenže práve títo všetci, čo uznávajú iba fakty, všetko aj celkom
nevedome hodnotia! Ako? No predsa na základe faktov! Nevedia, čo sú fakty
43
ani hodnoty, netušia, čo znamená hodnotiť, ale hodnotia na každom kroku,
pomaly nerobia nič iné, len hodnotia – a že vraj „objektívne“! Je to katastro-
fálny, priam katastrofický zmätok medzi faktami a hodnotami!
n Fakty sú to, čo je, hodnoty sú to, čo by malo byť alebo by sme chceli, aby bolo.
Hume a Kant tvrdili, že z toho, čo je, sa nijako nemôžeme dostať k tomu, čo by
malo byť alebo by sme chceli, aby bolo. Teda neexistuje cesta od faktov k hod-
notám, iba priepasť medzi nimi. Ako sú potom možné hodnoty? Odkiaľ sú?
Kto ich vytvára, kto si ich vymýšľa a kto ich potrebuje?
n Hodnota je to, čo má pre nás význam. Takže tu je „pes zakopaný“: nemôžeme
nepripisovať význam tomu či onomu. Ale ak aj hodnoty existujú a je ich mno-
ho, problém je, ako a ktoré si vybrať.
n Ak veda má byť „bezhodnotová“, tak nemôže riadiť svet. Potrebujeme riadiť
svet podľa hodnôt. Ľudia sa neriadia ani faktami, ani hodnotami, ľudia sa ria-
dia pravidlami a normami – otázka je, čo sú pravidlá a odkiaľ sa vzali?
n Ľudia chcú žiť, ale strašenie a terorizácia pokračuje, nielen panika a hystéria.
n Biológia nám diktuje sociálne správanie, to je dôkaz, že sme viac prírodné ako
spoločenské bytosti? Znižovať koncentráciu, hustotu, zvyšovať bezkontak-
tnosť, špeciálne režimy, zjednotiť sa a nespochybňovať autority – aké? Od-
borné? Politické?!
n Aký je rozdiel medzi „nakazeným“ a „chorým“? Medzi „nosičom“ vírusu a jeho
„šíriteľom“? Stúpajúce čísla hovoria jediné: vírus je tu a šíri sa, ale s týmto treba
pracovať ďalej. Čo znamená šírenie vírusu? Iste je zlou správou, ale aj pohro-
mou? Koľko ľudí je mimo testov a štatistík? A to má byť zlá správa? Chceme
monitorovať všetkých? Nie je toto test monitorovania spoločnosti?
n Atak na psychiku je horší ako smrť z korony a s koronou! Ľudia chcú žiť a po-
litika im v tom s pomocou nejakej pochybnej vedy bráni. Ľudia so zdravým ro-
zumom sú tiež schopní pochopiť, že ich zrazu ohrozuje nejaká „hnusoba“,
o ktorej netušia, kde sa vzala. Tí istí ľudia však nie sú schopní pochopiť, čo im
servíruje tento svet, politici, médiá…
n Veda a politika. Vďaka korone sa dostali do kontaktu, ale ide o ich konfrontáciu
či prelínanie? Kto má lepšiu povesť?Kto má väčšiu autoritu, vplyv? O čo ide vo
vede a o čo ide v politike? Kde majú spoločné body a kde nie? Oboje sú druhy
sociokultúrnych praktík a súčasti kultúry, môžu riešiť tie isté problémy, ale
každá inak. Je tu aj vzájomný strach vedy z politiky a politiky z vedy, nedôvera.
n Moc verzus pravda. Pluralita vedy a pluralita politiky. Zvedečtenie politiky? Po-
litizácia vedy?  Veda a politika proti sebe? Alebo veda nad politikou či naopak?
Veda má byť „apolitická“ a politika „nevedecká“? Vedecké vojny, nielen politické
vojny – ohľadom genetiky, klímy, zdravia? Veda o politike a politika o vede, ve-
decká a politická mentalita – ako môžu ísť dokopy?
n Ako myslieť o spoločnosti a riešiť spoločenské problémy? – Myslieť o spoloč-
nosti a ľudstve vedecky neznamená myslieť len fyzikálne ani matematicky, ale
ani len medicínsky. Samozrejme, ani ideologicky.
n Treba pripísať k dobru prírodným a technickým vedcom, že chcú v dobrej viere
aplikovať svoje vedecké prístupy aj na spoločnosť a ľudstvo. Svedčia tým o sebe
samých, že sa ešte považujú za ľudské bytosti a nie kyborgov a že chcú pomocou
vedy riešiť ľudské a spoločenské problémy. Že teda veda je pre nich nástroj rie-
šenie ľudských problémov. Žiaľ, ich prístup je dávno vo svetovej vede známy
ako pozitivistický, scientistický a redukcionistický. Základnou príčinou je zá-
44
mena ľudí za objekty a sociálnych systémov za prírodné a technické systémy.
Takto sa nikam nedostaneme.
n Korona je spoločenský problém. Korona je veľký zásah do života spoločnosti
aj jednotlivcov, každého z nás. Korona je nebezpečenstvo, ohrozenie, ale nie dô-
vod na paniku. 
n Skryté, neuvedemené dôsledky monopolu moci jednej strany pre politiku:
strata dôvery v politiku ako serióznu činnosť, otvorenie priestoru pre vstup do
politiky dobrodruhom, zmena chápania a praktizovania politiky ako služby
spoločnosti na praktizovanie politiky ako biznisu a šoubiznisu.
n O schopných a neschopných. Ľudský život nie je o hodnotení, ale o tvorbe. Ak
nič netvoríte, nemáte čo hodnotiť. Ľudský svet vždy stál na schopnostiach tvo-
rivých ľudí. Iba tí, čo mali tieto schopnosti a boli schopní i ochotní alebo mo-
tivovaní tvoriť, vytvorili to, z čoho druhí žili ďalej, ba priživovali sa na tom. Toto
nie je vec kapitalizmu, ale kapitalizmus toto prirodzené rozdelenie ľudí na
schopných a neschopných, na tvorivých a príživníkov, na tvoriacich a konzu-
mentov doviedol do krajnosti.
n Súčasný kapitalistický svet sa na jednej strane klania, ba podkladá všetkým
schopným, čo vedia niečo vytvoriť. Kladie im pod nohy červené koberce a znáša
im zlaté vajcia. Od Messiho po Muska. Tento svet zorganizoval okolo schop-
ných jednotlivcov, na ktorých schopnostiach všetko stojí – ako vedel už John
Stuart Mill – celú mašinériu príživníkov, ktorí svoje schopnosti dávajú do slu-
žieb toho, aby sa na nich priživovali. A keď zrazu nastane chvíľa alebo situácia,
že títo schopní – inak krehkí ľudia – nechcú ďalej slúžiť tejto mašinérii, čo sa
udeje? Idú ich kapitalisti zlynčovať, udusiť, zničiť?  
n Tradičný vedecký prístup človeka k svetu, nech ho už vynašiel Aristoteles alebo
ktokoľvek, je katastrofálne antihumánny. Jeho podstatou je abstrahovanie od
človeka alebo ako by povedal Heidegger, vedomé a programové zabudnutie na
človeka – a v mene čoho? V mene tzv. objektívneho poznania sveta, aký je sám
osebe, mimo a bez človeka, bez ľudských prímesí, lebo tie sú subjektívne a všetko
ľudské ako subjektívne je zdrojom omylov, ba zla. To je vina aj Descarta, aj keď
to myslel dobre. Kardinálna chyba tohto vedeckého prístupu nie je ani tak
v tom, že chce abstrahovať od človeka, ale v tom, že si myslí, že to je možné! Že
človek sa môže vyzliecť zo svojej ľudskej kože alebo nebodaj z nej vyskočiť.
Oproti tomuto stojí programová intencia od F. Bacona: že veda má slúžiť člo-
veku. Tu je neskutočný rozpor: veda má byť objektívna a teda čo najviac nezá-
vislá od človeka – aj keď ju robia ľudia – a zároveň má slúžiť človeku, lebo veď
ľudia ju predsa robia pre seba, pre svoje dobro. Veda je len ich nástroj dobra!
Títo filozofi si nebodaj vážne mysleli, že veda bude naozaj slúžiť človeku naj-
lepšie vtedy, keď bude čo najobjektívnejšia, teda úplne mimoľudská?!
n Čo dnes vyžadujú ľudia od druhých či od seba navzájom? Všetko: absolútnu do-
konalosť, podriadenosť, službu, uznanie. A čo dnes dávajú ľudia ľuďom: abso-
lútne nič, iba ak pohŕdanie, odpor, nenávisť. Takže je tu neskutočná dispropor-
cia, absolútna neekvivalencia. Každý vyžaduje od každého všetko, ale nikto
nikomu nič nedá a nedaruje. Dokonca aj v rodine. Každý chce od každého všetko
a urazí sa, ak to ihneď nedostane, ale nikto nie je ochotný ani schopný nikomu
nič dať sám od seba. Iba ak za „úplatu“. Ľudské vzťahy sa premenili na obchod,
licitáciu, špekuláciu. Ten, kto by nebodaj chcel či začal druhým niečo dávať sám
od seba, bude vyhlásený za blázna ešte za živa a takto aj pochovaný, ak vôbec. 
45
n Hodnoty a limity komunikácie. Korona–nekorona, komunikácia musí pokračo-
vať. Pretože komunikácia je život sám. Komunikujeme nielen my, ľudia, ale všetky
živé tvory… Je veľmi dobré, že máme technológie, ktoré sme si vytvorili na komu-
nikáciu na diaľku – teda na „dištanc“. Od telegrafu cez telefón až po e-mail a in-
ternetové siete. Teraz sa však ukazuje, aká limitovaná je technologická komuni-
kácia oproti živej, skutočnej, sociálnej, ľudskej. Vďaka tomu si môžeme uvedomiť
hodnoty tej pravej komunikácie. Sme odstrihnutí od druhých a žiadne káble, ani
optické, nič nenahradia a nespoja. Človek je tvor komunikatívny, i keď nie každý
rovnako.  Umelá komunikácia je dobrá ako pomôcka a doplnok. Ak by však mala
úplne nahradiť prirodzenú živú komunikáciu, bude to katastrofa. Komunikácia
musí pokračovať, komunikácia je jadro života, nielen spoločenského.
n Čo vyžaduje táto neočakávaná a absolútne bezprecedentná situácia od každého
z nás? Asketizmus? Hrdinstvo? Trpezlivosť? Disciplínu?Opatrnosť? Psychickú
odolnosť? Nádej na pozitívnu zmenu? Nespoliehať sa na druhých vrátane vlády?
n Korona ako politický problém. Je jasné, že už nim je, ako všetko, čo sa odohráva
v ľudskom svete. Už si na ňom všetci prihrievajú svoju politickú polievočku,
takú či onakú, pravú či ľavú. Čo s tým má robiť človek-občan, ktorého záujmom
je prežiť a žiť, a nie vytlkať politický či ekonomický kapitál?
n Domácka práca. Jedným z „objavov“ súčasnej situácie je objav „domáckej“ práce.
Áno, „domáckej“, nie „domácej“, lebo „domáce práce“ každý veľmi dobre pozná
od upratovania, varenia, opatrovania členov rodiny až po… Nie, o takéto práce tu
nejde. Ide o prenesenie prác zo zamestnania, nech je to kdekoľvek, „domov“, do
domáceho prostredia či priestoru. Je jasné, že niektoré takého práce sa dajú pre-
niesť, iné nie. „Z domu“ – a nielen z neho, ale odkiaľkoľvek – sa dá telefonovať,
komunikovať mailom, posielať čokoľvek: rozhodnutia, riešenia atď. Samozrejme,
dnes mnohé práce a zamestnania spočívajú práve v tomto. Je to výsledok a znak
súčasnej spoločnosti. Poučenie je v tom, že práca sa už nemusí vykonávať len na
„pracovisku“… Je jasné, že niektoré práce sa nedajú preniesť. Najmä tie tradičnej-
šie, v ktorých dominuje fyzická a s nimi spojená technologická zložka. Nikto z ta-
kýchto pracovníkov si domov neprenesie svoj výrobný stroj, automatický pás,
ba ani iné fyzické pracovné nástroje a prostriedky. Poučenie je v tom, že takáto
práca sa nemôže vykonávať vôbec, ak sa nemôže vykonávať na pracovisku… A do
tretice je jasné, že existujú práce – s vysokou mierou intelektuálneho a tvorivého
obsahu –, ktoré sa už dávno pred „koronou“ vykonávali a vykonávajú „domácky“
alebo kdekoľvek, kde tvorivý pracovník má na to vytvorené vhodné prostredie.
Veľká časť zv. duševnej práce stojí práve na tomto: umelci, vedci, spisovatelia, uči-
telia, akademici… u takých pracovníkov vymedziť čas a priestor ich práce – teda,
kde a kedy pracujú – je nielen nemožné, ale aj hlúpe… A to ešte prednedávnom za-
vádzali na niektorých našich univerzitách „cvikacie hodiny“… Čo robia teraz?
n Globálny civilizačný proces, ktorý sa rozvíja už aspoň 100 rokov a výrazne
najmä v postindustriálnej ére, sa volá intelektualizácia a kreativizácia práce. Je
možné, že „éra korony“ toto urýchli a že aj my na Slovensku konečne pocho-
píme, že „chodiť do práce“ a „pracovať“ sú dve úplne odlišné veci. Je to dedičstvo
industriálnej éry, ale ani tam to neplatilo na sto percent. Môžete chodiť do
práce a tváriť sa, že pracujete, a nemusíte chodiť do práce, a môžete tvoriť hod-
noty. Spolu s tým sa musí zmeniť aj pojem práce a to, čo za prácu považujeme,
hranice medzi prácou a neprácou. 
n Ľudstvo je ako vykoľajený vlak – ale kto, kedy a prečo ho vykoľajil?
46
Mar t in a Petr íkov á
RÚFUSOVA BÁSNICKÁ
ROZPRÁVKA O SMRTI

Venované pamiatke tých, ktorí odišli

Milan Rúfus, poeta sacer, ustanovený do služby ľudskosti, vo svojej poézii vedie „roz-
hovor s bytím“ (s Bohom, Nandrásky, 2002). Do literatúry pre deti vstúpil v roku
1975 Knihou rozprávok. Básnické metamorfózy prototextov, základných tvarov či ar-
chetypov (Rúfus, 1998, s. 37) z Dobšinského rozprávok, nadobudli v jeho tvorbe
lyrickejší ráz, ako aj univerzálnejšiu platnosť. Nasledovali Sobotné večery (1979),
Rozprávočka veselá, ostaň ešte s nami (1985), Tiché papradie (1990) a Lupienky z jabloní
(1993). Okrem žánru rozprávky Rúfus zúročuje v tvorbe pre deti viaceré žánre,
žánre piesne, riekanky, modlitby i koledy. Jeho tvorba ako „rozhovor s bytím“, keďže
„to podstatné je mimo slov“ („je to bytie“, či s Tillichom povedané, „Boh“; podľa Ada-
mec, 2003, s. 574), odkazuje aj na kategóriu posvätného, ako ju chápe v Rudolf
Otto v knihe Posvátno. Iracionalita v ideji božství a její poměr k racionalitě (1998) –

kategória posvätného, svätosti či numinózneho a numinozity (z lat. „boží po-


kyn“) je považovaná za označujúcu a hodnotiacu kategóriu, ktorá patrí do ná-
boženskej oblasti, pričom obsahuje aj moment zvláštneho druhu, teda čosi, čo
je nevýslovné či iracionálne, čo nezahŕňa racionálny moment. Medzi momenty
posvätna zaradzuje „pocit závislosti“ ako odraz numinozity vo vedomí človeka,
teda pocit „stvorenosti“ (pocit, že som Božím stvorením) či vznešenosti, v kto-
rom sa zhodnocuje transcendentný riadiaci „objekt“ v duchu výroku „Ja som
nič, Ty si všetko!“, ale aj moment „tremenda“ (údesu, zdesenia či strachu vo
vzťahu k numinóznemu objektu) a energie posvätna, symbolicky označovanej
výrazmi živosť, sila, pôsobivosť, nápor a pod.

V Rúfusovej básni Smrť celá o inom zo zbierky Po čom to chodíme (2001, s. 50) sa pro-
blém nazerania na smrť odreagúva subjektívne prostredníctvom lyrického výlevu,
vypovedania sa z ľudského údelu „stvorenstva“, ktorý prirodzene vyústi do neod-
vratnej skutočnosti. V závere básne je vyjadrený aj explicitne – motívom smrti.
Avšak smrť je v básni antropomorfizovaná a nadobúda podobu Smrti. Jej
zosobnenie, či napojenie na ľudskú životnú sféru prostredníctvom metafor (do-
spievaná pesnička, ústa nemé, pracovitá ženička, upratovačka Zeme), ktoré vznikajú
z napätia medzi dvoma protikladnými interpretáciami výpovede, napovedá o pri-
rodzenom uzatváraní sa životných dejov, alebo o neoddeliteľnosti života od smrti
a smrti od života.
Avšak kosa ako jeden zo sprievodných znakov, symbolov, už v rozprávkach po-
ľudšťovanej Smrti sa nestáva nástrojom prinášajúcim zánik. Stáva sa predmetom,
ktorý analogicky k svojej funkcii v ľudskej pracovnej sfére nadobúda pozitívnejšie
47
konotácie, stáva sa nástrojom potrebným na žatvu dozretého obilia. To znamená,
že aj smrť možno v tomto zmysle interpretovať ako uzatvorenie zmysluplného ľud-
ského života vo viere, len žitého v pozemských súvislostiach, lebo „rozhovor s bytím“
predpokladá náboženské povedomie a načrtáva možnosť života po smrti.
Ďalšie z analógií, ktoré začleňujú Smrť do ľudského kontextu, sa formujú pri-
meriavaním Smrti k ľuďom, ale aj prostredníctvom apoziopézy, významovej a in-
tonačnej neukončenosti výpovede, či zrovnoprávnením Smrti s elementárnymi
životodarnými hodnotami (zem, chlieb a život, žena):

Len dospievaná pesnička,


viac nič.
A ústa nemé.
Len pracovitá ženička,
upratovačka Zeme.

Na pleci s kosou?
No a čo...?
Koľko žien ju tam malo,
keď chlapa vzali na vojnu
a pole dozrievalo?

Preto je taká pokojná.


Akási prirodzená.
Ako by bola jednou z nás –
zem, chlieb a život,
žena.

Preto je takmer veselá.


Konajúc zo zákona,
akoby ani nechcela
vykonať to, čo koná.

Mnoho je skúšok človečích.

No spraviť túto skúšku


znamená premôcť vlastnú smrť.

Urobiť si z nej družku. (Rúfus, 2001, s. 50)

Problém básne, ktorý možno odčítať aj z „príbehu za básňou“ (Miko, 1969), sa


zväzuje s prijímaním odchodu človeka a nevyhnutným účinkovaním Smrti v jeho
živote, či s jeho preverovaním v živote a predovšetkým s jeho poslednou skúškou.
A to znamená, že riešenie „rébusu“ života sa ukrýva v riešení „rébusu“ smrti a na-
opak, pretože sú od počiatku neoddeliteľné. „Rozhovor s bytím“ nedoznie v smrti,
ak bol život školou ľudskosti.
Ľudovú rozprávku chápe básnik ako školu poézie (Rúfus, 1998, s. 38). Svoje uva-
žovanie o rozprávkovom žánri a fantazijnosti či obrazotvornosti usúvzťažňuje
s myslením o básni a metafore: „Všetko to personifikované zázračno ľudovej rozprávky
48
je vlastne tým, čím je v básni metafora. Rozprávka sa nepotrebuje meniť, naopak – my po-
trebujeme zmeniť svoj zmechanizovaný pohľad na ňu a naučiť sa ju čítať. (...) Všetko
v rozprávke je život. Tak ako o tisícoch vecí či javov v živote raz zistíme, že boli „iba roz-
právkou“ (Rúfus, 1998, s. 110).
Na rozdiel od Dobšinského názorov na rozprávku uvádza Milan Rúfus „beh
vecí“ v rozprávkovom žánri na pravú mieru: „Ľudová rozprávka totiž nie je tragická.
Vie byť drsná ako sám život, ale i tragické veci sa v nej vyslovujú asi tak, ako keby ich ho-
vorilo dieťa, takmer ako Dobrý deň. Nuž vo svojom osobnom dialógu s rozprávkou pokra-
čujem a snažím sa byť ako ona, v ktorej všetko, čo je, má rovnakú váhu už tým, že je –
a tak je v nej i smrť súčasťou bytia.“ (Rúfus, 1998, s. 74)
V zbierke Sobotné večery sa nachádza básnická rozprávka spracovaná na motívy
textu z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí s názvom Smrť kmotra
a zázračný lekár.
Smrť v rovnomennej Rúfusovej básnickej rozprávke už nie je len motívom, ale
v nadväznosti na prototext sa stáva zásvetnou postavou. V literárnovednom mys-
lení sa zásvetná postava považuje za transcendentnú bytosť, bytosť s transcen-
dentnými schopnosťami alebo za bytosť pochádzajúcu z transcendentných prie-
storov (Rakús, 1982; podľa Milčák, 2006, s. 8). Jedno z jej umeleckých stvárnení
nadobúda podobu kostry s kosou.
V pomere k ľudovej rozprávke je básnická rozprávka skôr transformáciou pro-
totextu a tento proces zasahuje aj funkciu žánru. Dej Rúfusovej básnickej roz-
právky je redukovaný, zachováva sa len niekoľko dejových segmentov (ovčiarovo

ako konať pri zázračnom uzdravovaní chorých → skúška → ovčiarovo zlyhanie


rozprávanie o strasti stretnutie so Smrťou skúška prísľub pomoci a inštrukcia,

→ smrť).
V básnickom texte dochádza k redukcii naturalistických opisných častí a Smrť
je zobrazená poetickejším spôsobom, a to prostredníctvom prirovnania jej hlasu
k puklej spieži (zvoncu), či zodpovedaním básnickej otázky – „Ktože to volá? Čudná
stvora.“ – i ďalšími prirovnaniami a prehovormi Smrti a nepriamo aj básnikovými
výpoveďami o smrti.
O charakterových vlastnostiach postavy Smrti napovie jej prísľub, že pomôže
ovčiarovi pod podmienkou, že aj on splní svoju úlohu; ako aj jej mlčanlivosť – „Za-
šušle iba na pol slova:/ smrť nehovorí dva razy!“ (Rúfus, 2004, s. 51) – a vysvetlenie
procesu umierania, aj symbolu dohárajúcej sviece.

Žalujúc ide svojou psotou.


Odrazu ako puklá spiež
znie za ním zvuk či hlas, či čo to:
„Nenáhli sa, mne neujdeš!“

Ktože to volá? Čudná stvora.


Akoby bola z popola.
Akoby tam, kde práve bola,
takisto ani nebola. (Rúfus, 2004, s. 48)

Z úvodných konotačne nasýtených výpovedí a metafor možno získať emocio-


nálnu, ale aj kognitívnu informáciu o vzdore človeka voči ťažkému osudu, teda
v situácii nedostatku, bez ľudského záujmu, či v situácii znejasnenia životnej per-
49
spektívy. Metaforickým jazykom sa vypovie o „dne biedy“, takže hĺbku vymedze-
ného priestoru (dno) v napojení na sociálny údel človeka (biedu) v metaforickom
vyjadrení možno interpretovať doslovne aj metaforicky. Konflikt medzi interpre-
táciami potvrdzuje, že ide o metaforu (Ricoeur, 1997) – bieda nie je nádobou, aby
mala dno. A tak možno uvažovať o vzdorovaní osudu prehováraním o svojom trá-
pení, vypovedaním sa zo strastí.

Raz jeden človek na dne biedy


takto sa priečil osudu:
„Akže ľudia aj boli kedy,
nie sú už viac a nebudú.“ (Rúfus, 2004, s. 48)

V básnickej rozprávke sa vstupná situácia ovčiarovho príbehu spája s rozprá-


vaním o životnej situácii rodiny:

„Len počúvajte, čo sa stalo:


Žena mi bola v pôlohu
a narodilo sa nám dieťa –
človek, prvý tvor po Bohu.

A predsa nikto z ľudí nechce


ho ku svätému krstu niesť.
Chudobní sme a na krstinách
nemáme za čo piť a jesť.

Chodil som, prosil, darmo, pane.


Sám sebe som bol pohonič.
Pre dieťa, svetom opľuvané,
hoc ešte nevie o ňom nič.“ (Rúfus, 2004, s. 48)

V básnickom texte sa v porovnaní s prototextom posilňuje vedomie o tom naj-


menšom, o ľudskom dieťati, a v nadväznosti na biblický kontext aj o tom, kto je
prvým tvorom po Bohu a koho podľa Desatora máme milovať ako seba samého; ale
aj o tom, kto je, metaforicky vyjadrené, svetom opľúvaný, vyčleňovaný zo sveta
a opovrhovaný...
V básnickom texte postava Smrti ponúka riešenie ovčiarovej zdanlivo bezvý-
chodiskovej situácie, keďže v texte preberá funkciu darcu i pomocníka pod pod-
mienkou splnenia úlohy:

„Prenes ma čo len na kúsočku,


ponos ma chvíľu na pleciach.
Ale ti vravím – nekrič pritom,
že som ti ťažká a že strach

nedá ti ďalej, že ťa tlačím,


že padneš so mnou v údese.
Smrť neublíži iba tomu,
ktorý jej váhu unesie.“ (Rúfus, 2004, s. 49)
50
Metaforicky sa vyjadrí, že rozprávková úloha – preniesť/uniesť/ponosiť Smrť na
pleciach je aj úlohou nárokujúcou si na emocionálnu a kognitívnu zrelosť človeka,
teda na schopnosť uniesť vedomie bytia v blízkosti smrti. V Rúfusovom texte uzat-
vára Smrť s ovčiarom dohodu, ktorú ovčiar taktiež poruší:

„Ak príde, hoď ju medzi lotrov –


chamtivosť ľudskú, prekliatu.
A budem bývať dobrou kmotrou
tebe i tvojmu dieťaťu.“ (Rúfus, 2004, s. 50)

No živé ide svojou cestou,


smrť svojou. Až to zamrazí.
Zašušle iba na pol slova:
smrť nehovorí dva razy! (Rúfus, 2004, s. 51)

Na rozdiel od ľudovej rozprávky, v ktorej rozprávač z odstupu vyrozpráva prí-


beh ovčiara, v Rúfusovom texte sa prihovára Smrti so záujmom o človeka, ktorý
pochybí a podlieha lakomstvu. Ľudská ambícia uniesť život, vyjadrená metaforicky,
sa konfrontuje so spojením uniesť smrť, čím sa premeriavajú hodnoty života pred
tvárou smrti (pokora) s protihodnotami, ktoré sú následkom ohrozenia človeka
lákadlami života – živými vecami (lakomstvo).
Zatiaľ čo život je situovaný na svetlo, Smrť sa pričleňuje k priestoru jaskyne
a nielenže robí, čo musí, ale je aj správkyňou sviec – symbolov života.
Perspektíva porušenia dohody či zákazu je vyjadrená obrazne – „samého seba
v sebe niesť“ –, a tak sa vypovie o možnosti človeka rozhodnúť sa, uniesť sa či ne-
uniesť, zvládnuť situáciu a obstáť v skúške svedomia. 
V Rúfusovej básnickej rozprávke Smrť ponúka symbolické vysvetlenie o plynutí
a ukončení života, ale aj o následku chybného ovčiarovho rozhodnutia –

„Schybil si, ako mnohí iní.


Poď! Urazil si súdené.“
Zaránky našli pri jaskyni
len jeho telo studené

a pri ňom tie dve zlaté vrecia.“ (Rúfus, 2004, s. 52)

Dopovie sa o paradoxe v živote človeka – „býval veľký, kým bol malý“ (Rúfus,
2004, s. 53), o prekročení „hranice“ ľudskosti, o zlyhaní svedomia, čo vedie k zrú-
teniu neba nad človekom, ako to zaznamenala rozprávka.
Básnické uchopenie témy a problému v rozprávke s postavou Smrti, ale aj fi-
lozofické poznanie o živote a smrti, ktoré básnik vyjadruje aj prostredníctvom
gnóm („Smrť neublíži iba tomu,/ ktorý jej váhu unesie.“, „Uniesol som ťa ťažkú. Skúsim,/
možno i život unesiem.“,„Nevidíš, že sú veci živé/ niekedy ťažšie ako ty?“, „A býval veľký,
kým bol malý,/ svoje si žijúc po svojom.“ (Rúfus, 2004, s. 48 – 53), vedie potenciálneho
čitateľa k uvažovaniu o smrti, k jej pochopeniu.
V rozprávke postava Smrti neurčuje, kedy svieca zhasne (nevyhnutnosť a poten-
cialita ako prvky ontologickej zložky vedomia smrteľnosti, Čáp – Palenčár, 2012),
ale sprevádza postavu ovčiara, keď „ťažšie a ťažšie bývalo mu/ samého seba v sebe niesť“
51
(Rúfus, 2004, s. 50), keď sa hriechom oddialil od Boha, a tak utlmil aj nádej na
večný život.
Smrť ako motív i problém, či Smrť ako zásvetná postava sa vyskytujú v Rúfu-
sových básnických textoch, či v básnických rozprávkach, v ktorých sa uplatňuje
aktualizačný postup. V literatúre pre deti a mládež i pre dospelých, ak uvažujeme
o Rúfusovej dvojdomej autorskej dielni, sa filozofia žánru formuje nielen pod
vplyvom ľudovej rozprávky, ale aj pod vplyvom biblického prototextu.
V Rúfusových básnických a rozprávkových textoch, v jeho „rozhovore s bytím“
je smrť chápaná ako prirodzená súčasť života. Hodnota života totiž splýva so
schopnosťou premáhať večnú smrť, teda s hodnotou ľudskosti, a so schopnosťou
zdolávať životné skúšky v duchu kresťanskej morálky, teda s nádejou.

L it e r a t úr a
ADAMEC, R. Nehlasný hlas bytia. In: Filozofia, 58, 2003, č. 8, s. 574 – 580.
ČÁP, J. – PALENČÁR, M. Smrť a vedomie smrteľnosti. Bratislava: Iris, 2012. 199 s. ISBN 978-
80-8925-696-9.
MIKO, F. Estetika výrazu. Bratislava: SPN, 1969.
MILČÁK, P. Postava a jej kompetencie v rozprávkovom texte. Levoča: Modrý Peter, 2006. ISBN 80-
85515-67-9.
NANDRÁSKY, K. Milan Rúfus – poeta sacer. Bratislava: Vydavateľstvo Q111, 2002. 215 s. ISBN
80-88894-07-7.
RAKÚS, S. Próza a skutočnosť. Bratislava: Smena, 1982. 200 s.
RICOEUR, P. Teória interpretácie: diskurz a prebytok významu. Preložila Z. Kalnická. Bratislava:
Archa, 1997. 135 s. ISBN 80-7115-101-7.
RUDOLF, O. Posvátno. Iracionalita v ideji božství a její poměr k racionalitě. 1. vyd. Praha: Vyšehrad,
1998. ISBN 80-7021-260-8.
RÚFUS, M. Rozhovory so sebou a s tebou I. (z rokov 1965 – 1991). 1. vyd. Bratislava: Národné li-
terárne centrum, 1998. 152 s. ISBN 80-88878-40-3.
RÚFUS, M. – KOMPÁNEK, V. Smrť celá o inom. In: Po čom to chodíme. Bratislava: BELIMEX,
2001, s. 50. ISBN 80-85327-85-6.
RÚFUS, M. Smrť kmotra a zázračný lekár. In: Dielo VI. 1. vyd. Bratislava: MilaniuM, 2004,
s. 48 – 53. ISBN 80-89178-02-2.

52
J úlius Va novič

LEGENDA O V TÁKOVI,
ČO SA NAPIL KRVI

Vzduch páchol ešte čmudom pušného prachu, aj ihličie na svrčinách sa ešte bo-
jazlivo chvelo, hoci už bolo po všetkom a zdalo sa, že sa dokopy nič nestalo: ob-
laky prechádzali po nebi ďalej, nedotknuté aj neúčastné, a modrosť, čo sa pome-
dzi ne ukazovala, bola hlboká a číra, ničím nevzrušená, pokojná a istá si sama
sebou.
Vojaci, jedni i druhí, odtiahli.
Kde-tu rozpáranej zemi vytekali na trávu vnútornosti. Cudzia iskra vyvrhla na
svetlo navlhčené skaly, mastné od hlinačky, rapavé od piesčitého ílu; od nepamäti
oddychovali, ležali, pozväzované vedľa seba tmou, teraz sa trochu hanblivo leskli
na slnci a neznámou, čerstvou vôňou z hĺbok priťahovali osy a poletujúci hmyz.
Akoby sa nič nebolo udialo.
Iba vojak, opustený, zabudnutý všetkými, sa zmietal v kŕčoch na svahu a vykri-
koval nezrozumiteľné slová.
Jeden osamotený.
Zabudlo sa na neho.
Stískal v prstoch chumáče odšklbnutej trávy, prevracal vyjavenými očami, civel
nimi do neba, pohyboval perami, otváral aj zatváral ústa dusiac sa v horúčosti, čo
bola okolo neho aj v ňom. A odkiaľsi spod pleca, cez pásik vyšklbnutého mäsa
a kože, vytekal mu tenký pramienok krvi. Keď jej pod vojakom bola menšia kaluž,
našla si tekutina úzky priechod pomedzi trávy a korienky a začala stekať červeným
jarčekom nadol.
Slnce stálo na vrchole letného neba, páliaco sa pritískalo k zemi; sušilo a bielilo
vlhkú, vyvrhnutú zem.
A tu zrazu priletel k vojakovi vtáčik, celkom obyčajný vtáčik – strnádka, sýkorka
alebo drozd – podskočil, ponatriasal chvostom, vychýlil hlavu a keď preglgol, ne-
vinne zažmurkal očami.
Vojakovo telo ležalo na hranici života a tvár, zosinutá s červenkastými škvr -
nami, dostávala výraz, aký mávajú tí, ku ktorými sa blíži prichádzajúca tma. Z ča-
su na čas vzdychol, vykríkol nezrozumiteľné slová; neboli to obyčajné ľudské slová,
ale zvuky, prichádzajúce odkiaľsi z hlbočín; z pásem, odkiaľ sa ešte nijaký smrteľ-
ník ľudský nevrátil a nikto zo živých nevydal o nich svedectvo. Možno aj z tých
hlbočín  prichádzala krv, čo tiekla jarčekom dolu stráňou.
Len slnce vari vedelo, čo všetko sa prehnalo jeho opusteným, rozhorúčeným
vedomím; na koho vojak myslel, koho to privolával, komu čo odkazoval. Iste tomu
všetkému slnce rozumelo, lebo hneď potom si zakrylo tvár oblakom.
Vták sa prihol k jarčeku a znova pil, smädne pil.
Potom sa pri ňom učupil a spokojne si hniezdil: krídlami odstrkoval od seba
drobné hrudky hliny, hĺbil si jamku pod sebou a chodil zobákom v našuchorenom
53
perí. Ale keď sa ešte raz nahol k jarčeku a vtiahol teplej krvi do zobáka, vyvrátil
hlavu a zadržal ju hore s nepreglgnutou krvou.
Zažmurkal zadivene očami: vojak sa nehýbal.
Podskočil, ponatriasal chvostom a vyletel stíchnutému vojakovi na pokojné ako
krieda oblednuté čelo. Nachýlil hlavu nad jedno oko – dostal vari chuť ďobnúť
do jeho lesklej hladiny? – zrazu sa zháčil a na chvíľu sa na neho opatrne a dlhšie
zadíval.
Potom čudne až opito podskočil a namáhavo vyletel na neďaleký konár.
Ale keď sa z prehnutej vetvy pozrel hore na slnce a chcel vydať slnečný spev, ako
robia všetci vtáci jeho rodu, z hrdla mu vyšli zvuky zvláštne, zadŕhavé a nikdy do-
teraz nepočuté, až sa ich vták sám naľakal. Stíchol a prestrašene sa na konári uču-
pil.
Či mu to neprežretá krv zaschla v zobáku? Alebo mu pokazil vnútornosti nápoj
z červeného pramienka? A či sa na jeho spev premenila nesmiernosť, ktorú uvidel
vo vojakových vyvrátených očiach?
Nevedno.
Po chvíli vták-neborák začal znovu spievať, veď bol narodený na spev, nemohol
prestať spievať. Slnce zasa svietilo a vták, ktorý k nemu teraz posielal hrdlom
chvály a radosť, začal spievať o čomsi nikdy nepočutom, nikdy nevyslovenom.
Možno sa to podobalo zvukom, čo prišli s krvou z oných ďalekých, poznaných
vojakových hlbočín; zvukom-okamihom, do ktorých sa zhrčil jeden odchádzajúci
život ako veľká otázka a nijaká odpoveď. A možno bolo v tom speve, čo v každom
inom vtáčom speve; veď kto rozumie vtákom? Kto vie, kde zbierali zvuky, čo v zo-
bákoch roznášajú po svete?
Vtáci spievajú a my im nerozumieme.
Striasol sa vták  od vlastného spevu, striasol, až sa vetva pod ním zachvela.
Zostalo ticho.
Naľakal sa vták ticha; ešte viac tej piesne, čo sa mu v srdci zrodila.
Odletel.
Ku komuže letel? Ku kŕdľu, pravdaže, ku kŕdľu, čo ho odchoval a vyučil spevu.
Do večera hľadal, zobal sa nim semiačka a hmyz, ale keď sa vtáčence k večeru zhro-
maždili, aby švitorili medzi sebou a spievali o odchodiacom slnci, odrazu celý
kŕdeľ zatíchol
Kto ruší zákon kŕdľa a mení nacvičenú pieseň?
Džavot vtáčeniec rástol.
Našuchorilo sa kŕdľu perie. Zlým zablyskli sa oči.
A už pleskli krídla, zaďobli sa zobáky do vtáčieho druha. Celý kŕdeľ sa oboril
na vtáka, čo spieval inak, ako v kŕdli bolo zvykom; ktorý spieval o tom, čomu ne-
rozumeli.
Od prekvapenia ani nepípol.
Ledva že sa vták-neborák vymanil z hrče tiel, čo sa nakopili okolo neho, v náh-
losti zatrepotal dobitými krídlami a ustato odlietal.
Slnce zašlo a nad lesmi hustla tma. Letel vták proti noci, narážal skrvavenými
krídlami o vrcholce stromov; letel uštvano, bez cieľa.

***
Ktože vie, kadiaľ lietajú vtáci? Ktože im môže poviazať krídla? Zaletia, kde sa nám
neprisní, vedia o veciach, ktoré netušíme. Možno rozumejú aj tomu, čo sa zastaví
54
vo vetre, čo počujú okrem nich len stromy, tráva a ticho. Rozumejú záchvevom
vzduchu, ktorý my iba dýchame.
Ale zle bolo vtákovi samotnému. Veď ani jeden tvor na zemi nemôže žiť bez
druhého zemského tvora. Horkli vtákovi na jazyku semiačka, pálila ho v hrdle tá
pieseň. Veď sa  narodil na spev, nemohol prestať spievať.
Keď ho kŕdeľ odohnal, pohol sa bližšie k ľudským obydliam.
Nevedno ako dlho okolo nich lietal, kde všade chodil so svojou piesňou. Možno
že niekedy spieval aj nám. Ale my, príliš hluční, sme ho nepočuli.
A hlučné muselo byť aj návršie, na ktoré jedného dňa priletel. Mal byť nejaký
sviatok, lebo celé zástupy ľudí sa ponáhľali za mesto na kopec. Bol to vraj pamätný
kopec: tvrdo sa oň bojovalo a niekoľko sto vojakov tam padlo. Im, mŕtvym, išli
odhaliť veľký pamätník.
Vták-neborák sa učupil do blízkeho kríka, a, privyknutý spevu, vypustil z hrdla
pieseň. Tú, ktorá sa mu  pri vojakovi zrodila, tú, ktorú roznášal aj svetom.
Keď slávnostne vyobliekaní ľudia zaplnili priestranstvo, vyšiel ktosi s papierom
a metálmi na prsiach; vypäl sa, nadýchol a začal hlasito rečniť.
Hovoril nadutým, veľmi silným, ba nafúknutým hlasom, pomáhal si pri reči
rukami a z papiera posielal ľuďom slová, ktoré oni už tisíckrát z týchto vyvýšených
miest počuli, a ktoré boli priam rúhavé pred zvukom vojaka, čo vychádzali s krvou
z jeho osamotených a tajomných hlbočín.
A ľudia na tomto mieste len mlčky a poslušne stáli, bez prejavu súhlasu,
smútku alebo nesúhlasu. Stáli tam takí, ktorí nedávno tiež bojovali: ktorí tam
preto mohli stáť, že ich druhovia zomreli. Teraz stáli, poslušne a nepohnuto; ani
jeden nepriskočil k rečníkovi, nevytrhol mu papier a nezapchal ústa.
Nik z nich, ako vidno, nepočul vtáka-neboráka, čo tu obďaleč dlho, úpenlivo
spieval.
Rovnako tam stáli ľudia aj potom, keď hrala hudba, keď sa dymilo a nad hrob-
mi roztreskli sa výbuchy. Niekoľkokrát za sebou. Strašidelne, ohlušujúco.
Zvukom smrti slávili živí nedávne smrte mŕtvych.
Naľakal sa vták podivnej oslavy smrtí. Naľakal sa zlovestných výbuchov mieru.
Vzduch štípal po nich čmudom ako dávno-nedávno nad stráňou, kde stonal vojak
a vytekal červený pramienok. Zatriasol sa vták v nevýslovnej, ľuďom ďalekej vtáčej
úzkosti: pud života a piesne, čo si nosil v zobáku, prudko mu zdvihli krídla na
rozlučnú cestu z ľudských obydlí.
Naľakal, naľakal sa vták ľudí, aj od nich navždy odletel.

***
Ďaleko medzi poliami samučučká stála ošarpaná, obitá osika. Nevedno odkedy
už lúpala a leskla sa jej v slnci strakatá, zvráskavená kôra. Striebrosivé listy ne-
prestajne, podivne sa jej chveli. Ani vánok sa o korunu neotieral, ani oblaky ne-
kráčali po nebi, a ona sa chvela.
Prastará, múdra osika.
Akoby jemné, vlásočné žilky v jej listoch načúvali tomu, čo je nečuteľné vo vzdu-
chu. Akoby im neušli najmenšie vzdychy, ktoré vydávajú priestranstvá zeme s ich
úbohými tvormi. Akoby sa na jej listoch zachytávala všetka neviditeľná a nevypo-
čutú bolesť zeme.
Sem priletel vták-neborák, sadol na haluz, ustato zvesil hlavu a načúval tichu.
Potom zdvihol zobák a tiahlo, presmutne vypustil z hrdla pieseň.
55
Osika načúvala.
A zrazu sa aj ona v akomsi
uzrozumenom pohnutí rozo-
chvela ešte viac a listy sa jej
chveli hlasným šumením.
Chodil potom vták sedávať
a spievať na osiku, keď ho utr -
mácal let a unavili studené
vzdušné diaľavy. Keď ho na ne-
znesenie rozsmutňovala jeho
samota.
Vracal sa na jediné svoje
miesto na zemi.
On spieval a osika šumela.
Dvaja odlišní zemskí bratia,
ale rovní v osude.
No jedného dňa starú osiku
vyvrátila búrka. Korunu jej roz-
česol blesk a konáre polámal,
rozmetal víchor.
Keď ju vták uvidel, zaúpel.
Zaúpel, zažalostil – naposledy.
Potom v bezmocnosti, z ni-
čoho nič, podskočil, rozpria-
hol krídla, zamáchal a letel, le-
tel vysoko k nebu. Kdeže letel?
Pravdaže k slncu dovysoka le-
tel. K bohu svojho života, slad-
kého, teplého aj darovaného
spevu. Vesloval, máchal kríd-
lami a rýchlo sa vďaľoval. Bol
čoraz vyššie, a bol čoraz menší,
bol ako hrudka, už len ako
muška v povetrí, potom ako
bodka či bublinka vzduchu, čo
sa v belasosti neba klamne za-
mihá, až vtáčik-letáčik zmizol
načisto.

(1963)

Foto: ekf

56
J án Za m bor
BÁSNIK
MIGUEL DE UNAMUNO

Miguel de Unamuno (1864 – 1936), spisovateľ a filozof, esejista, prozaik, básnik


a dramatik, popredný predstaviteľ Generácie 89, sa narodil v baskickom Bilbao. Štu-
doval filozofiu v Madride. Stal sa profesorom gréčtiny a neskôr španielskeho jazyka
a viac ráz rektorom na univerzite v Salamance. Bol kritický ku všetkým režimom
v Španielsku, počas ktorých žil. V čase diktatúry Primu de Rivera bol vypovedaný na
Kanárske ostrovy; po skorom omilostení si zvolil život vo Francúzsku. Unamuna
charakterizuje stály nepokoj, buričstvo, rozpornosť, zápas so všetkým a so sebou,
pochybovanie, vypätý individualizmus. Ako básnik bol docenený až postupne, dnes
ho niektorí španielski znalci vnímajú dokonca ako „jedného z najväčších básnikov
20. storočia s vlastným hlasom a štýlom“ (Ana Suárez Miramónová, 1987) a jeho
poézia rezonuje aj v tvorbe novších básnikov. Básnika Unamuno staval veľmi vysoko:
„To najväčšie medzi ľuďmi je básnik; lyrický básnik, to jest ozajstný básnik. Básnik
je človek, ktorý nenecháva v srdci tajomstvá pre Boha a ktorý sprostredkúvajúc svoje
starosti, strachy, nádeje a spomienky, ich očisťuje a zbavuje každého klamstva.“ Ako
básnik Unamuno nestavia na hudobnosti, obraznosti, zmyslovosti, „hladkosti“
a umeleckých finesách, ale na intelektuálnom potenciáli – na myslení, ktoré sa uňho
spája s emocionálnym vlnením. S drsnou otvorenosťou predstavuje ľudské vnútro,
a pokiaľ ide o náboženské rozmery, k slovu sa uňho dostáva aj heterodoxia.
Za jeho hlavné básnické knihy sa pokladajú: Básne (Poesías, 1907), Ruženec lyric-
kých sonetov (Rosario de sonetos líricos, 1911), Romance z vyhnanstva (Romancero de
destierro, 1928), Posmrtný spevník. Básnický denník (Cancionero póstumo. Diario poético,
1953) a dlhá báseň Velázquezov Kristus (Cristo Velázquez, 1920), meditácia nad ob-
razom tohto maliara v madridskom Prade.
V básni Kastília sakrálne videnie kastílskej krajiny dvíhajúce subjekt k nebu vy-
úsťuje do mystického splývania pozemského a nebeského priestoru. Autor v básni
funkčne využil štvorveršia s troma jedenásťslabičnými a posledným päťslabičným
veršom a monoasonanciu spájajúcu párne verše.
V sonete Krv ducha básnik svoj jazyk španielčinu stotožňujúco usúvzťažňuje
s krvou svojho ducha a svoju vlasť vidí tam, kde sa hovorí po španielsky; vracia sa
do histórie, ohlasovateľa tohto jazyka registruje v Senecovi, hispanorímskom fi-
lozofovi a spisovateľovi (asi 4 pred Kr. – 65), v Alfonzovi X. Múdrom, kráľovi, prí-
rodovedcovi a astronómovi, rozvíjateľovi španielskej vzdelanosti (1221 – 1284)
a v Krištofovi Kolumbovi, ktorý španielčinu priniesol na americký svetadiel. V špa-
nielčine vidí archu rozličných národov. Básnik uvádza i ďalšie osobnosti so záslu-
hami o uplatnenie španielskeho jazyka, Benita Juáreza, mexického prezidenta
(1806 – 1872), Josého Rizala, filipínskeho spisovateľa, národovca a lekára (1861 –
1896) a nakoniec spomína Miguela de Cervantesa, ktorému v jeho výklade dal
Boh v tomto jazyku evanjelium Dona Quijota.   
57
V sonete Môjmu supovi sup „nie je metafora, ale symbol, lebo aluduje súhrnnú a ne-
určitú skutočnosť“; „sup, ktorý zožiera básnikove vnútornosti, predstavuje pocit vnú-
tornej bolesti, utrpenia alebo rozorvanosti, ktorý ďalej nemožno spresniť. Okrem
toho je však pripomenutím Prometeovho orla“. „V silnom symbolickom procese
a s hustotou, ktorá charakterizuje báseň, autor vnútornú rozorvanosť, vlastnú exis-
tenciálnu úzkosť – unamunovský ,tragický pocit života transformoval na nenásyt-
ného supa, ktorý mu bez prestania hryzie vnútornosti. V prudkom záchvate bolesti
básnik napriek tomu vychutnáva svoj konečný triumf vo chvíli smrti, keď môže po-
zorovať temný pohľad supa, ako mu uniká korisť, ktorou sadisticky uspokojoval svoj
apetít, a pritom s ňou stratí aj svoj život“ (Miguel Díez R. y Paz Díez Taboada, 2005).
V sonete Zjednotenie s Bohom je prvý verš prekladom Michelangelovho verša uvede-
ného ako motto básne. V jednotlivých strofách sa stretávame s chcením lyrického
subjektu splynúť s Bohom a stratiť vlastné „hrozné ja“, s poznaním, že ak subjekt ne-
bude pod Božou ochranou, bude zajatcom seba samého a vydaný napospas ničote,
s plným prijatím Božej vôle žiť v zhode s jeho prikázaním a nakoniec s priznaním sub-
jektu k rezonancii výkriku Lucifera, kniežaťa vzbúrených anjelov, vo svojom vnútri,
subjektu, ktorý sa ako satan chce stať „hrôzyplným odmietaním“ Boha. Prívlastok
„hrôzyplným“ nadväzuje na prívlastok „hrozné“ v syntagme „hrozné ja“ a prináša
hodnotenie, uvedomenie si spornosti správania sa subjektu a jeho titanskej túžby.

Kastília
Pozdvihuješ ma, pôda Kastílie,
nerozmaznanou rukou, drsnou dlaňou
k nebu, čo rozsvieti ťa, osvieži ťa,
čo je ti pánom.

Krajina šľachovitá, suchá, jasná,


matka sŕdc a pliec pevných skalných tvarov,
ani dnes nezabúda staré farby
s velebným dávnom.

S vydutou lúkou – nebesami


hraničia holé polia s riedkou trávou,
slnko má v tebe kolísku a hrobku
a svätostánok.

Úplný vrchol je tvoj oblý objem,


velebné nebo v tebe cítim s vďakou,
vzduch hore je aj dychom pustatiny,
tým istým darom.

Obrovský oltár obiet, Kastília,                              


do tvojho vánku pustím piesne placho,
ak sú ťa hodné, zostúpia do sveta
z výšavy, z jasov.
Básne, 1907

58
Kr v ducha

Krv môjho ducha je môj jazyk, krv je, 


a moja vlasť je tam, kde zvrchovane
znie jeho slovo, ktoré nezmenšuje
jeho hlas, hoci je dvom svetom dané.

Už Seneca mu príchod ohlasoval


a zatvoril ho v prísnej latinčine,
Alfonso Európu ním oživoval,
Kolumbus ním zem zdvojnásobil činne. 

A ten môj jazyk pláva ako archa


národov nerovnakej osnovy,
v ňom rozkvitol aj púčik dlhých dúm –

Juárez, Rizal, a ten jazyk spriaha


množstvo rás, v ňom Boh Cervantesovi
dal Quijotovo evanjelium. 

Môjmu supovi

Nenásytný sup, čo sa díva desne,


ten, ktorý žerie moje vnútornosti,
jediný spoločník a stály z hostí,
rozrýva krivým zobákom bôľ, tiesne.

V deň, keď už siahne po poslednom glgu


mojej černavej krvi, už preč choďte,
nechajte ma s ním chvíľu osamote,
neprajem si tu záťaž iných, hluku.

Chcem zvíťaziť nad svojím mretím nemý,


kým on môj zvyšok hlce neumdlene,
chcem v jeho očiach pristihnúť ten temný

pohľad, v ňom jeho osud – utrpenie


bez toho úlovku, čo iba zmierni
krutý hlad, nikdy ho však nezaženie.

59
Zjednotenie s Bohom

Vorreivoler, Signor, quel ch’io non voglio.


Michelangelo

Chcel by som, Bože, chcieť, čo nechcem sám,


splynúť s tebou a seba celkom stratiť,        
to hrozné ja, pre ktoré umieram
a ktoré môj svet naokolo jatrí.

Ak tvoja strážna pravica ma pustí,


čo so mnou? Len sám v sebe ostať mám
zajatcom; ničota, tá neodpustí  
človeku, som jej syn, nič nečakám.

„Buď vôľa tvoja, Pane!“ – neraz príkry


vravím, keď vstávam a keď idem spať,
túžiac žiť v zhode s tvojím prikázaním,

no v mojom vnútri rezonuje výkrik


večného Lucifera – chcem sa stať
vskutku tým hrôzyplným odmietaním. 

Ruženec lyrických sonetov, 1911

Hlavná literatúra: Miguel Díez Rodríguez, Paz Díez Taboada: Antologíade la poesía
espan~ola (Ediciones ISTMO: Madrid, 1999); Miguel Díez R. y Paz Díez Taboada:
Antología comentada de la poesía lírica espan~ola (Ediciones Cátedra: Madrid, 2005).

Pr e l ož i l J Á N Z A MB O R

Vznik prekladu v rámci projektu antológie španielskej poézie


formou štipendia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

60
ZO SVETA HUDBY
Ri ch ar d Tamá š

TRADÍCIA PREDVÁDZANIA
VEĽKONOČNÝCH PAŠIÍ
V EPOCHE BAROKA

Slovo na úvod

Hudobné umenie 17. a prvej polovice 18. storočia, ktoré môžeme označiť za ba-
rokovú epochu, predstavovalo jednu z najrozmanitejších foriem vyjadrenia ducha
celej doby. V Európe vláda veľmi komplikovaná hospodárska a politická situácia.
Protiklad ku komplikovanej spoločenskej situácii sa nachádzal aj v oblasti umenia
a hudby. Barok bol jedným z najdôležitejších období svetových dejín a novou epo-
chou v dejinách európskych národov. Nové umenie vzniká ako prostriedok pro-
tireformácie a rekatolizácie. Kolískou zrodu nového umenia bolo Taliansko.
Jednou z najväčších inovácií ranobarokovej hudby bol vznik koncertantného
štýlu a s tým spojený vznik nových hudobných druhov, akými sú opera, kantáta,
oratórium a jeho špecifický žáner – pašie. Koncertantný štýl sa zrodil na pôde chrámu
sv. Marka v Benátkách a jeho najvýraznejším predstaviteľom bol skladateľ Gio-
vanni Gabrieli. Jeho nasledovateľmi boli takí významní skladatelia ako Orlando
di Lasso a Giovanni Pierluigi da Palestrina, predovšetkým však jeden z najväčších
svetových barokových skladateľov – Claudio Monteverdi.1 Impozantný priestor
chrámu sv. Marka v Benátkach poskytoval svojou architektúrou predpoklady na
rôzne hudobné experimenty. Charakteristickými znakmi barokového štýlu sú mo-
numentálnosť, oslnivá krása, dramatický prejav, náboženská extáza, avšak je po-
trebné upozorniť na jednu z jeho dôležitých kategórií. Ide o afektovú teóriu, ktorá
sa zameriava na pôsobenie hudby na poslucháča, nevynímajúc ani emocionálny
zmysel slova. Napr. filozof René Descartes rozoznáva 6 typov afektov: radosť,
úžas, túžba, láska, smútok a nenávisť.2
Barokové umenie mnohí označujú za oficiálne umenie katolíckej cirkvi. Nosi-
teľmi hudobnej kultúry sa stali kráľovské a šľachtické dvory, paláce panovníkov
a vojvodov, bohaté katedrály a sídla cirkevných kniežat. V oblasti náboženstva
však panuje silná nejednotnosť Európy, postavená na konflikte reformácie a pro-
tireformácie. Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) zasiahla celú Európu. Dôvodom
jej vypuknutia boli hospodárske a spoločenské rozdiely jednotlivých európskych
štátov a ich nerovný vývoj. Bol to boj protestantských štátov proti mocenským
nárokom katolíckych Habsburgovcov. Barokové umenie obsahuje v sebe antické
formy, a zároveň vytvára nové výrazové prostriedky ako lesk, pátos a veľký emo-
cionálny prúd. Požiadavka zreteľnosti slova a harmonicky zveličené vedenie vokál-

1 KAČIC, Ladislav: Raný barok v Taliansku. In: Dejiny hudby III – Barok. Bratislava: IKAR, 2008, s. 19.
2 Tamže, s. 15.

61
nych hlasov viedlo k uprednostneniu tzv. monodiálneho štýlu, ktorého zmyslom
bola čistota spievaného slova sprevádzaného hudobnými nástrojmi.3 O rozšírenie
monodiálneho štýlu sa postarala Florentská camerata. Bola to skupina vzdelancov,
ktorí sa v 80. rokoch 16. storočia schádzali v palácoch f lorentských šľachticov.
Duchovným otcom tejto skupiny bol teoretik a skladateľ Vincenzo Galilei a bás-
nik Ottavio Rinuccini. Jej členmi boli aj skladatelia ako Jacopo Peri a Giuglio Cac-
cini, ktorý bol aj autorom vôbec prvej opery na svete Euridice. Zámerom floren-
tskej cameraty bol ušľachtilý spôsob spevu, ktorý vyjadruje obsah textu.

Hudba v období baroka

Hudobný barok sa často vymedzuje rokmi 1600 – 1750. Barokový štýl sa však
v hudbe formoval už v 80. rokoch 16. storočia. Vývoj barokového štýlu prebiehal
v troch etapách: raný barok: (1580 – 1650), vrcholný barok: (1650 – 1680) a ne-
skorý barok: (1680 – 1750). Svetská hudba 17. storočia prežívala svoj rozkvet
najmä na poli operného umenia, nakoľko v Benátkach vznikali prvé kamenné
operné divadlá. Opera sa stala predmetom komerčnej činnosti. Podstatnú zložku
prevádzky operných domov tvorili speváci – sólisti a divadlá sa predbiehali v an-
gažovaní vtedajších hviezd, ktorými boli najmä kastráti. Tí zostali významným
fenoménom opery až do konca 18. storočia. S ich umením úzko súvisel jav nazý-
vaný bel canto – krásny spev. K formovaniu bel canta prispeli popri opere aj ďalšie
hudobné druhy, akými boli kantáta a oratórium.4 Kantáta sa pestovala v šľachtic-
kých kruhoch a u vysokých cirkevných hodnostárov. Rozhodujúcu úlohu pri
zrode oratória hrala duchovná kongregácia: Congregatione dell oratorio, založená
sv. Filipom Nerim. Oratórium čerpalo námet zo Starozákonných príbehov, No-
vozákonných udalostí narodenia a smrti Ježiša Krista a zhudobňovali sa aj živo-
topisy svätých.
Koncertantný štýl sa na prelome 16. a 17. storočia dostáva aj do ostatných eu-
rópskych krajín, predovšetkým do oblasti dnešného Nemecka, a to priamou ces-
tou cez najvýznamnejšieho evanjelického skladateľa pred J. S. Bachom – Henricha
Schütza (1585 – 1672). Schütz bol kapelníkom saského kurfirsta v Drážďanoch
a dokonca, pôsobil aj na dánskom kráľovskom dvore. Dôležité miesto v jeho
tvorbe majú tzv. histórie: História víťazného a radostného zmŕtvychvstania nášho Pána
Ježiša Krista. Skladateľ zaujal aj svojimi 3 pašiovými kompozíciami podľa sv. Ma-
túša, Lukáša a Jána. V cirkevnej hudbe 17. storočia sa teda etabluje nový hudobný
druh: oratórium a jeho špecifická forma: pašie. Oratórium ako epicko-dramatický
žáner vychádza z tradície stredovekých mystérií a pašiových hier. Oratóriá mali
vo väčšine prípadov biblický obsah textu a od čias skladateľa Giacoma Carissi-
miho sa uvádzali scénicky. Špecifickou formou oratória boli pašie, ktoré boli kom-
ponované na základe príbehu utrpenia Ježiša Krista podľa slov Evanjelií sv. Ma-
túša, Marka, Lukáša a Jána.
Nemecká evanjelická cirkevná hudba prekonala po Heinrichovi Schützovi
prudký vývoj a vyústila do diela najznámejšieho skladateľa medzi Schützom

3 NEUMANN, Konrad: Prehľad dejín hudby. Praha – Bratislava: Štátne hudobné vydavateľstvo, 1965,
s. 59.
4 KAČIC, Ladislav: Kantáta a oratórium 17. storočia v Taliansku. Tamže, s. 145.

62
a Bachom – Dietricha Buxtehudeho (1637 – 1707). Ten bol považovaný za naj-
lepšieho organistu svojej doby. Pôsobil ako organista v Marienkirche v Lübecku.
V cirkevnej hudbe zanechal mimoriadny odkaz. K jeho najvýznamnejším vo-
kálno-inštrumentálnym dielam patrí kantátový cyklus: Membra Jesu nostri. Zákla-
dom tohto latinského pašiového textu sú meditácie sv. Bernarda z Clairvaux, do-
pĺňané textami cisterciátskeho opáta Arnulfa von Löwena z 13. storočia. Tieto
mystické texty o 5 ranách Krista na kríži tvoria stred každej kantáty a Buxtehude
ich obsadil 5 sólistami, 5- hlasným zborom a malým orchestrom. Dielo patrí aj
v súčasnosti k jedným z najväčších skvostov barokovej koncertantnej hudby,
predvádzanej v pôstnom období. Hlavnými centrami inštrumentálnej, koncer-
tantnej hudby 2. polovice 17. storočia, teda v období vrcholného baroka, boli
opäť talianske mestá Benátky a Bologna. V 17. storočí ovládali v podstate celú
hudobnú Európu Taliani. Aj v strednej Európe pôsobilo v 17. storočí veľa talian-
skych hudobníkov. Predovšetkým však na cisárskom panovníckom dvore vo
Viedni. Viedenská cisárska kapela patrila k najlepším v Európe. Udržiavala in-
tenzívne kontakty s Mníchovom, Salzburgom, Prahou aj Krakovom. Z význam-
ných skladateľov je dôležité upozorniť na Antonia Draghiho, Johanna Josefa
Fuxa a Antonia Caldaru.
Európsky vývoj barokovej hudby sa však zavŕšil v diele dvoch veľkých osobností
neskorého baroka. Boli to skladatelia Johann Sebastian Bach a Georg Friedrich
Händel. Obaja skladatelia vytvorili impozantné dielo čo do veľkosti aj originality.
U J. S. Bacha to bola predovšetkým jeho bohatá kantátová tvorba – Brandenburské
koncerty, monumentálne Jánove a Matúšove pašie, Omša h mol, Magnificat, Via-
nočné a Veľkonočné oratórium. U G. F. Händla to boli jeho organové koncerty,
slávne londýnske opery: Rinaldo, Alcina, Alceste, Tamerlano, Rodelinde, Giulio Cesare
a významné oratória: Esther, Deborah, Saul, Izrael v Egypte, Judáš Makabejský, Semele,
Mesiáš, Šalamún a Jephta. Oratórium vychádzalo z tradície pašiových hier, mystérií
a duchovných hier obdobia stredoveku.

Pašie a pašiové hr y v stredoveku

Na objasnenie problematiky pašií a pašiových hier je potrebné načrieť do obdobia


niekoľko storočí pred epochou baroka. Stredovek, ktorý sa vo svetových dejinách
označuje za obdobie veľkého temna, a prinieslo taký fenomén spoločenského
a kultúrneho života, akým bolo stredoveké divadlo a jeho špeciálna umelecká
forma – pašiové hry. Stredoveké divadlo bolo tak pestré ako prúd rokov, desaťročí
a storočí, ktoré ho sprevádzali. Historický atribút, že stredovek bol temnejší než
všetky ostatné časy, však neplatí pre oblasť stredovekého divadla. Znovuobjavená
radosť z hry a sila kresťanskej viery viedli na prelome storočí k myšlienke zrodenia
cirkevných hier. Východiskom k uvádzaniu cirkevných hier boli dva najväčšie kres-
ťanské sviatky v roku: Vianoce a Veľká noc. 500 rokov trvajúci vývin ceremónie
veľkonočných obradov sa stal jadrom niekoľko dní trvajúcich pašiových mystérií.
Mystériom sa nazýval život Pána Ježiša Krista. Texty mystérií pochádzali zo 4 Evan-
jelií a z apokryfov.5 Skutočnosť, že cirkev otvorila svoje brány a dala cirkevným

5 BEAUMARCHAIS, Jean-Piere: Dictionaire des literatures de langue francaise. Paris: Edition Bordas, 1986,
s. 1712.

63
hrám možnosť stať sa súčasťou každodenného života v meste, znamenalo viac
než len nový priestor pre organizovanie cirkevných hier. 
Najdôležitejšou úlohou stredoveku bolo zobrazenie osobnosti Ježiša Krista na
scéne s celým svojím utrpením, láskou a ľudskosťou. Čím nestabilnejšie boli so-
ciálne pomery obyvateľstva, tým viac hľadal stredoveký človek istotu v nadpriro-
dzenom, mystickom svete. Pašie často poukazovali veľmi demonštratívnym spô-
sobom na zlo. Tým sa posilnil aj dramatický rozmer pašiových hier. V 13. storočí
boli pašie predvádzané potulnými spevákmi.6 Napr. v roku 1350 sa konali vo
Frankfurte dvojdňové pašiové hry, ktorých dej sa odohrával od krstu Krista v rieke
Jordán Jánom Krstiteľom, až po jeho Nanebovstúpenie.7 Od 14. storočia sa dra-
matický element v pašiových hrách prejavil aj v novovznikajúcom kulte Panny
Márie, matky Ježišovej. Pašiové hry sa sústredili na narodenie, utrpenie a zmŕtvy-
chvstanie Ježiša Krista, pričom špeciálne akcentovali drámu vykúpenia. Krutosť,
realita, striedanie žánrov medzi tragickým a komickým, to všetko vyústilo do no-
vej tradície inscenovania pašiových hier. Od 15. storočia sa stupňovala aj kapacita
epizód zo života Krista a počet účinkujúcich postáv sa niekedy vyšplhal až na číslo
400. Pašie sa stali zhustenými dejinami sveta. Pašiové texty hier boli obrovskými
literárnymi dielami obsahujúcimi 10 000 veršov, preto sa pašie právom označovali
ako plnohodnotné divadlo. Stvorenie sveta, objasnenie všetkých aspektov ľud-
ského života, strach a nádej, to všetko znázorňovali pašiové hry stredoveku. Po-
ukazovali na silu Starého zákona a starozákonné proroctvá o príchode Mesiáša.
Pašiové mystériá a hry spĺňali na jednej strane svoju liturgickú funkciu, a na strane
druhej predstavovali z pohľadu teologickej interpretácie pevné kontúry divadelnej
hry.8 Hovorené slovo a slávnostné spevy v latinskom jazyku boli spojené do živej
pantomimickej akcie a vytvárali veľký divadelný zážitok. Takéto pašiové mystériá
boli v priebehu 15. storočia na popredných miestach v divadelnom živote. V efek-
tných scénických obmenách medzi realitou a groteskou bol spracovaný život
prvého človeka Adama, Kristov život, jeho príbeh utrpenia a zmŕtvychvstania až
po zázrak Turíc (zaslanie Ducha svätého).
Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov pašiových mystérií bol Arnould Gre-
ban. Jeho mystérium malo až 35 000 veršov a prevedenie trvalo 4 dni. Jadrom ce-
lého Grebanovho mystéria bola láska Panny Márie k svojmu synovi a Kristova
láska k ľudstvu. Pokračovateľom Grebana bol dramatik Jean Michel, ktorý pre-
pracoval Grebanov text, doplnil ho a v roku 1468 vytvoril pašiové mystérium: Mys-
tére de la Passion de notre Sauver Jesu Christ. Raritou renesančného divadelného života
bola udalosť v meste Valenciennes, ktorého obyvatelia sa v roku 1547 stretli, aby
zažili 25 dní trvajúce veľké pašiové mystérium. Či takýto megalomanský divadelný
cyklus mal ešte vnútorne uzavretý zmysel a efekt, je dnes ťažké posúdiť. Najväčším
filozofickým odkazom mystérií a pašiových hier bola priama konfrontácia exis-
tencie dobra a zla. Na konci každého predstavenia bola oslava víťazstva dobra
a triumpf sily Božej lásky k ľudstvu.

6 Tamže, s. 1712.
7 BERTHOLD, Margot: Weltgeschichte des Theaters. Stuttgart: Alfred Kröner Verlag, 1968, s. 194.
8 Tamže, s. 203.

64
Kontinuita renesančných
a barokových pašií vychádzajúca
z tradície stredovekých hier

Už v priebehu 12. storočia zaznamenávame


tradíciu predvádzania pašiových príbehov
podľa 4 Evanjelií počas veľkonočného týždňa
v kresťanskej cirkvi. Interpretácia bola usku-
točnená formou gregoriánskeho chorálu jedno-
hlasne, a v latinskom jazyku. Jeden z kňazov
spieval epickú časť (dej), druhý kňaz inter-
pretoval Kristove slová a viacerí spievali slová
ostatných postáv pašiového príbehu, a ľud
bol reprezentovaný zborom. Tradíciu uvá-
dzania pašií si evanjelická cirkev zachovala aj
v 16. storočí, len text bol preložený do nemec- Georg Philipp Telemann
kého jazyka. Charakteristické pre toto obdo-
bie boli voľné prebásnenia pašiových textov
v kombinácii s textami 4 Evanjelií. Vo väčšine
prípadov spieval Evanjelistu (rozprávača) te-
nor, Kristove slová spieval bas a ženské po-
stavy boli zverené altu. Popri takomto jedno-
hlasnom, chorálnom spôsobe interpretácie
pašií sa postupne, smerom k barokovej epo-
che, objavujú už aj viachlasné zhudobnenia
pašiového príbehu. 17. storočie prináša posil-
nenie koncertantného štýlu aj v oblasti pa-
šiovej tvorby.
Každý významný barokový skladateľ kom-
ponoval aj pašie. Napríklad, v diele Heinricha
Schütza: Sieben Worte Christi ( Sedem Kristo-
vých slov) sa objavuje inštrumentálna symfó- Johann Mattheson
nia.9 Z pohľadu hudobnej stavby pašiových
kompozícií získava ária, ako samostatná hu-
dobná zložka, popredné miesto. V zborových
častiach pašiových kompozícií sa často obja-
vujú aj duchovné piesne, príp. protestantský
chorál. Charakter duchovných piesní sa nie-
kedy hudobne odzrkadľoval aj v áriách. V 2. pol.
17. storočia vzniká v Taliansku nová hudob-
no-dramatická forma pašií. Biblické časti pa-
šiového textu boli voľne, prípadne lyricky
prebásnené, a od roku 1700 sa objavujú pašie
už v libretovej forme. Príkladom je pašiový

9 WOLFRUM, Philipp: Die Passionen. In: Johann Sebas-


tian Bach. Leipzig: Druck und Verlag von Breitkopf, Reinhard Keiser. Zdroj obrázkov
1910, s. 137. www.wikipedia.com

65
text Bertholda Heinricha Brockesa: Der für die Sünde der Welt gemarterte und ster-
bende Jesus (Pre hriechy sveta umučený a zomierajúci Ježiš), ktorý sa stal na dlhé
obdobie hlavnou literárnou inšpiráciou mnohých nemeckých skladateľov. Mesto
Hamburg sa stalo významným hudobným centrom pašiovej tvorby v baroku.
Skladatelia ako Georg Philipp Telemann, Reinhard Keiser a Johann Mattheson
dali hudobnému životu v Hamburgu silné impulzy. Ich snahou bolo vytvoriť nie-
len pašiové kompozície, ale aj oratórium a duchovnú operu. Napríklad dielo Rein-
harda Keisera: Blutige und sterbende Jesus (Skrvavený a zomierajúci Ježiš), kompo-
nované v roku 1711, bolo duchovnou operou s voľným prebásnením textu.
Faktom zostáva skutočnosť, že renesančné a barokové pašie boli silno ovplyvnené
stredovekými pašiovými hrami a mystériami a vychádzali z ich tradície.
Vrchol skladateľskej invenčnosti a originality barokových pašií sa naplno pre-
javil v diele jedného z najväčších skladateľov európskeho baroka, Johanna Sebas-
tiana Bacha. Veľkosť jeho monumentálnych Matúšových a Jánových pašií sa uká-
zala aj v hlasovom obsadení sólových postáv, dvoch zboroch a dvoch orchestroch.
Právom sú Bachove 2 veľké pašiové kompozície dodnes považované za nepreko-
nané vokálno-inštrumentálne skladby a sú skvostom veľkých koncertných pódií
celého sveta. 

Historický pohľad na Jánove pašie v diele


Johanna Sebastiana Bacha

Príbeh utrpenia Pána Ježiša Krista, podľa slov Evanjelistu sv. Jána, sa stal hlavným
literárnym prameňom jedného z najväčších skladateľov neskorého baroka, Jo-
hanna Sebastiana Bacha. Jeho Jánove pašie reprezentujú vrchol vokálno-inštru-
mentálnej hudby 18. storočia a zanechávajú nezmazateľný hudobný, ale aj filo-
zofický odkaz. Toto dielo hovorí slovami Svätého Písma o príbehu zadržania
Ježiša v Getsemanskej záhrade, jeho predvedenie pred rímskeho miestodržiteľa
Pontia Piláta a celý dej je prerušovaný početnými áriami jednotlivých postáv prí-
behu a zborovými scénami. Zároveň tu ide o jednoznačnú žiadosť Židov, aby bol
Ježiš odsúdený na smrť, pretože sa vyhlásil za židovského kráľa. Centrálnu líniu
deja predstavujú scény ukrižovania, zvesenia Ježišovho tela z kríža a uloženie do
hrobu v najväčšej tichosti. 7. apríla 1724 v kostole sv. Mikuláša v Lipsku, v rámci
liturgie na Veľký piatok, zaznievajú Jánove pašie po prvýkrát. Dielo však vznikalo
už medzi rokmi 1722 –1723 v meste Köthen, kde predtým Bach pôsobil. Tak mô-
žeme Jánove pašie nazvať ešte plodom práce köthenského obdobia. Po prvýkrát
použil J. S. Bach v cirkevnej skladbe všetky špeciality koncertantného štýlu. Bib-
lický text 18. a 19. kapitoly Jánovho Evanjelia, ktoré Bach doplnil dvomi citátmi
Matúšovho Evanjelia ( kapitola 27, verš 75) „tu sa Peter rozpomenul na Ježišove
slová“ a (kapitola 27, verš 51) „a hľa, chrámová opona sa roztrhla na dvoje“, slúžili
ako literárna predloha. Počas práce na Jánových pašiách v Köthene J. S. Bach ne-
spolupracoval s nijakým básnikom, sám prebral pašiové texty a najdôležitejšie lib-
reto upravil do takej verzie, ktorá najviac spĺňala jeho hudobné predstavy. Bol
však inšpirovaný textom Bertholda Heinricha Brockesa: Pre hriechy sveta umučený
a zomierajúci Ježiš, ktorý bol voľne prebásnený zo štyroch Evanjelií.10

10 DÜRR, Alfred: Johannespassion von J. S. Bach. Berlin: Bärenreiter Verlag, 1988, s. 45.

66
Hudobná stavba Jánových
pašií má veľkolepý formálny
koncept. Jadrom celého diela je
protestantský chorál „Durch
dein Gefängnis Gottes Sohn“ (Cez
tvoje väzenie Boží syn...). Oko-
lo tohto centrálneho chorálu
sa zgrupujú zbory podobného
hudobného charakteru. Perio-
dicita sólových árií na začiatku
a konci diela zodpovedá dômy-
selnej stavbe celej kompozície.
Práve táto premyslená stavba
diela stavia prvú bachovskú
pašiovú kompozíciu na vysoký
piedestál. Dodnes však nie je
známe, prečo jeho nástup do
úradu kantora kostola sv. To-
máša v Lipsku, bol spojený
s veľkou pašiovou kompozí-
ciou. Už jeho predchodca, kan-
tor Johann Kuhnau sa zaoberal
týmto žánrom. Bach dokončil
svoje dielo v Lipsku. Veľakrát
však bolo prepracované. Počas
života J. S Bacha dielo zaznelo
ešte trikrát. V roku 1725 boli
uvedené Jánove pašie po druhý Johann Sebastian Bach: Jánove pašie.
raz. Táto verzia priniesla pre- Zdroj www.wikipedia.com
pracovaný vstupný zbor v po-
dobe, v akej sa interpretuje dodnes. Ďalší zlom nastal v roku 1730, kedy sa uviedli
Jánove pašie po tretí raz. Každé nove uvedenie diela prinášalo so sebou zmeny.
Tak tomu bolo aj v roku 1730, kedy sa interpretácia prikláňala k 1. verzii z roku
1724. Nepochybnou je však skutočnosť, že Jánove pašie neboli koncertnou sklad-
bou, ako je tomu dnes, ale boli súčasťou liturgie na Veľký piatok. Žiaľ, nové na-
študovania diela nepriniesli u obecenstva želaný úspech. Pravdepodobne za to
mohla popularita druhej veľkej pašiovej kompozície – Matúšových pašií. Počas
uvádzania Jánových pašií mal J. S. Bach k dispozícií približne 20 – 24 spevákov
v zbore, z ktorých sa vždy jeden uvoľnil na spievanie sólových árií, a približne rov-
naký počet inštrumentalistov. Orchester tvorili mestskí trubači (oficiálni hudob-
níci mesta Lipsko), starší študenti zboru sv. Tomáša a univerzitní študenti.
Dôležité je ešte spomenúť, že J. S. Bach bol dlhé roky riaditeľom inštitúcie Col-
legium Musicum (založené Georgom Philippom Telemannom). Tak mohol Bach
obsadiť talentovaných študentov do svojho orchestra. Celá kompozícia Jánových
pašií je rozdelená na dve časti a má 40 hudobných čísiel. Obsadenie postáv bolo
nasledovné: Evanjelista (tenor), Ježiš (bas), Pilát (bas), Peter (bas), 4 sólové hlasy
(soprán, alt, tenor, bas) a štvorhlasný zbor. Johann Sebastian Bach touto tvorbou
zanechal pre nasledujúce generácie majstrovské dielo: „Najvyšší majestát ako aj
67
najhlbšie poníženie sa ukazuje v každom jeho obraze.“11 Ako to stojí napísané vo
veľkej Bachovej biografii Alberta Schweizera: „ napriek ťažkostiam pri prvých skú-
škach mi však potom prirástlo toto dielo k srdcu ako žiadne iné svojho druhu.“12

Filozof ický odkaz diela

Nie veľa hudobno-dramatických a vokálno-inštrumentálnych diel svetovej hudob-


nej literatúry ponúka toľko otázok a odpovedí ako práve Jánove pašie J. S. Bacha.
Ak vychádzame z chronologického priebehu diela a jednotlivých scén, tak hneď
prvá scéna zadržania Krista v Getsemanskej záhrade ponúka otázku: „koho hľa-
dáte“ a neskôr odpoveď: „ja som to.“ Padli skutočne ľudia na kolená, ako je to v na-
sledujúcom texte Evanjelistu napísané? Nevieme. Dôležitejšie je však správne po-
chopenie Kristových slov: „ja som to.“ Bola to otázka Ježišovej identity! Pašiový
príbeh prináša ďalej známu scénu trojnásobného zapretia Ježiša jeho apoštolom
Petrom. Peter zaprel Ježiša a kohút prezradil Petra. Je to nezabudnuteľný obraz,
ktorý nepotrebuje otázky a odpovede. Ježiša neskôr predvedú pred Piláta, rím-
skeho miestodržiteľa. Pilát koncipuje svoje otázky k jadru veci: „Si Ty židovský
kráľ?“ Ježiš mu dáva jasnú odpoveď: „Moje kráľovstvo nepochádza z tohto sveta.“
Vysvetľuje podstatu svojho kráľovstva filozofickou formuláciou: „ja som sa preto
narodil, a prišiel na svet, aby som svedčil o Pravde.“ Slávna Pilátova otázka nedá
na seba dlho čakať: „Čo je pravda?“ Je to centrálna otázka celého diela. Jeho vzťah
k Ježišovi sa touto otázkou podstatne mení. Pilát poukazuje na hlbokú ľudskosť
Ježiša slovami: „ajhľa človek.“ Ďalej sa pýta: „čo zlé si vykonal, odkiaľ pochádzaš?“
Teraz však necháva Ježiš otázku nezodpovedanú. Pilát postupne kapituluje a pri-
chádza pred rozzúrený dav s konečnou myšlienkou: „nenachádzam na ňom nijakej
viny.“ Ako silno sa Piláta dotklo vypočúvanie a osobná konfrontácia s Kristom!
Pozornosť si ešte zaslúži krátky citát ukrižovaného Ježiša: „som smädný.“ Tento
citát nie je vždy správne interpretovaný. Ježiš cítil predovšetkým smäd po uzdra-
vení ľudstva a sveta od hriechu! Jeho slová o Božom kráľovstve sú leitmotívom
Jánovho Evanjelia. Jánove pašie J. S. Bacha rozprávajú v symboloch, že poníženie
sa stáva povýšením a kríž sa stal trónom. V neposlednom rade ponúkajú Jánove
pašie hlbokú filozofickú ideu, vyjadrenú slovami Hanslera: „Ježiš je Boží syn a Me-
siáš, a cez vieru v jeho meno máme večný život.“13

11 WOLFRUM, Philipp: Die Passionen. In: Johann Sebastian Bach. Leipzig: Druck und verlag von Breit-
kopf, 1910, s. 140.
12 PAHLEN, Kurt: Oratorien der Welt. Zürich: Schweizer Verlaghaus, 1985 s. 14.
13 HANSLER, Bernhard: Passionsgeschichte bei Johannes. In: Johannes Passion BWV 245Vorträge des Meister-
kurses 1986 und Sommerakademie J. S. Bach 1990. Kassel, Basel, London, New York: Bärenreiter, 1993, s. 87.

68
VÝROČIA
A JUBILEÁ
J á n Hr ob o ň

KÁZEŇ K 200. VÝROČIU


NARODENIA
JANKA MATÚŠKU

Suspírium:
Nedaj mi Pane myslieť na seba, ale vždy na tých čo ma potrebujú.
Nedaj mi Pane seba vyvyšovať, ale vyvyšovať Teba pred tými, ktorí Ťa neznajú.
Nedaj mi Pane svoj prospech hľadať, ale tých, ku ktorým ma slúžiť posielaš.
Nedopusť Pane, aby moje srdce zostalo tvrdé pri pohľade na ľudskú biedu v tomto
svete. Dovoľ mi Pane, ľudí milovať, pokoj a lásku rozdávať.
Prosím Ťa Pane - svoje mi srdce daj.

3
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.4Blahoslavení pla-
čúci, lebo oni budú potešení.5Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.6Bla-
hoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.7Blahoslavení
milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva.8Blahoslavení čistého srdca, lebo oni
uvidia Boha.9Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími
synmi.10Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľo-
vstvo.11Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a všetko zlé
na vás lživo hovoriť.12Radujte sa a veseľte sa, lebo v nebesiach máte veľkú odmenu.
Veď takto prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.
Mt5, 3-12

Prečítali sme jednu z najznámejších statí z takzvaných Ježišových rečí na vrchu –


blahoslavenstvá. Majú nádhernú a mimoriadne silnú výpovednú hodnotu. Nará-
žame tu však na určitú ťažkosť. Pojmu blahoslavený totiž, dnes rozumie už má-
lokto, a tak sa musíme opýtať, koho tým Pán Ježiš myslí, kto sú to tí blahosla-
vení?
V slove blahoslavený počujeme blaho a slávu, ide teda o ľudí blažených a sláv-
nych? To však akosi nekorešponduje s chudobnými, tichými, prenasledovanými,
teda tými, ktorí sa ako blahoslavení spomínajú. Niektoré preklady používajú výraz
šťastní.  Ale sú šťastní aj plačúci alebo hanobení? V každom prípade ide o ľudí,
ktorých život sa spája s neobyčajnou kvalitou, so skutočnými hodnotami. Sú to
teda ľudia správni, alebo autentickí, hodnoverní... Z takéhoto ponímania však cí-
tiť akoby určitú exkluzivitu a o to tu určite nejde. V podstate v slovenčine zrejme
pre slovo blahoslavený ani neexistuje synonymum, a tak sa teda pokúsme nájsť vý-
raz, ktorý by nám ho čo najviac priblížil.
Domnievam sa, že by sme mohli použiť slovo celebrita. Slovo pochádza z la-
tinského celebrere, čo znamená oslavovaný, slávny; v angličtine sa napríklad po-
užíva celebrate – sláviť, oslavovať.

69
Kto je teda podľa Ježišových slov slávna osobnosť, celebrita?

1. Sú to ľudia chudobní v duchu – myslí sa na tých, ktorí nebudú presadzovať


seba na úkor druhých, ktorí si nič nedokazujú, aby sa ukázali pred ostatnými,
ktorí nepresadzujú svoje egoistické záujmy, ktorí radšej ustúpia, než by mali
spôsobiť konflikt – teda ide o ľudí, ktorí na prvý pohľad môžu pôsobiť v očiach
tých silných a ambicióznych ako chudáci, úbožiaci – Ježiš však práve s takými
spája to najviac – ich je kráľovstvo nebeské. Tí majú to najviac.
2. Celebrity sú ľudia plačúci, Luther to pekne vystihuje vo svojom preklade Bib-
lie – blahoslavení, ktorí nesú bolesť. Nesnažia sa utrpenie a bolesť zo seba
striasť, ale ju niesť. Napĺňajú  výzvu apoštola Pavla: „Plačte s plačúcimi,“ alebo
Pánove slová: „Vezmite na seba moje jarmo.“ Zároveň im hovorí – budete potešení.
Dočkáte sa potešenia.
3. Celebrity sú ľudia tichí, o tých Pán hovorí, že budú dedičmi zeme. Tí ukričaní,
násilnícki sa zničia medzi sebou, tichí zostanú a ich bude zem. A určite im bude
patriť  tá nová zem - Božie kráľovstvo.
4. Celebrity sú ľudia hladní a smädní po spravodlivosti. Inými slovami povedané –
prahnúci po spravodlivosti. Nebudú si ju vynucovať a dokazovať, ale nikdy sa
jej nevzdajú, budú po nej prahnúť. Táto túžba bude naplnená, budú nasýtení,
ich smäd bude uhasený, dočkajú sa jej.
5. Celebrity sú ľudia milosrdní – tí, čo  dokážu prejaviť  záujem, pomoc, súcit,
obetavosť voči núdznemu – v jeho chorobe, utrpení, samote, psychických pro-
blémoch, osamelosti, odcudzenosti, marginalizovaní, problémoch. Milosrd-
ným sa dostane milosrdenstva.
6. Celebrity sú ľudia čistého srdca. Oni vidia Boha. Majú čistý pohľad, čisté
vnútro, nič neprekáža tomu, aby mohli vidieť toho, ktorý sám je čistý, Svätý.
Vidia srdcom, nemusia všetko pochopiť, ale vzťah lásky im dáva tú správnu
optiku.
7. Celebrity tvoria pokoj. Oni sa budú volať Božími synmi. Tí, čo vytvárajú pokoj,
sú jednoducho Boží.
8. Celebrity sú ľudia prenasledovaní pre spravodlivosť. Zreteľnejšie tento verš pre-
kladajú kralickí: Blahoslavení, ktorí trpia protivenstvo pre spravodlivosť. Dokážu
zniesť pre spravodlivosť aj protivenstvá.

Pri tomto blahoslavenstve by som sa chcel dotknúť Janka Matúšku. Autora


textu našej národnej hymny – Nad Tatrou sa blýska. Je všeobecne známe, že pieseň
je spojená s odchodom 22 študentov  z Evanjelického Lýcea v Bratislave, na ktorom
zbavili Ľudovíta Štúra profesúry za jeho proslovenské postoje. Trinásti z nich od-
chádzajú  do Levoče. Píšu sa revolučné štyridsiate roky 19. storočia, študenti v re-
volučnej, protestnej nálade, s pocitom krivdy, nespravodlivosti. Napriek tomu
vzniká odhodlanie - odoláme, my sa nevzdáme, budeme ako stavidlo, ktoré zabráni
povodni zla, ktoré odolá aj divokým hromom. A spievajú: Nad Tatrou sa blýska...
Toto je postoj, ktorý Ježiš blahoslaví – strpte aj protivenstvo pre nespravodli-
vosť. Nehovorí bite sa za spravodlivosť, ale odolajte nespravodlivosti, zastavte sa,
postavte sa zlému, vydržte, odolajte ako stavidlo na rozbúrenej rieke. A oni sa stra-
tia. Vaše je kráľovstvo nebeské, nie ich.
(Tu si dovolím malú poznámku na okraj a neberte to prosím ako provokáciu,
že sa v tomto zmysle skôr prikláňam k verzii, zastavme sa bratia, nie zastavme ich
70
bratia, lebo zastaviť v tomto zmysle znamená práve – vydržať, odolať náporu zla,
zastavme sa... buďme stavidlom, hrádzou na rozbúrenej vode).

9. Celebrity sú tí, ktorých hanobia, prenasledujú, lživo  a zle o nich hovoria, nie
pre ich zlyhanie, ale pre Ježiša. Blahoslavení ste, keď sa vám toto deje – kvôli
mne. On  sa stal tým chudobným v duchu, plačúcim, prahnúcim po spravod-
livosti, tichým, milosrdným, čistý srdcom, tvoriacim pokoj, prenasledovaným
pre spravodlivosť, hanobeným pre nás, kvôli nám. Aby získal pre nás to najviac –
kráľovstvo nebeské. Novú  zem založenú na hodnotách, ktoré sme spomínali.
Celebrity sú tí, ktorí žijú týmito hodnotami, touto kvalitou Božieho kráľovstva,
a prinášajú ich už tu a teraz medzi nás, tým akí sú, svojím myslením, konaním,
postojmi, rečou.

Dovoľte ešte jeden pohľad na celebrity nie Božie, ako sme ich spomínali, ale
celebrity tohto sveta, dnešné,  tak ako ich vidí spisovateľ a literárny vedec Július
Vanovič:
„Celebrity, rovná sa osobnosti zdanlivé, len neosobnosti alebo osoby a osôbky. Lebo oso-
bou sa rodíme, ale osobnosťou stávame: a to nie šikovnícky, úspechom v podnikaní, priva-
tizovaní a zbohatnutí, ani nie poslaneckými či ministerskými kreslami, milionárskymi vil-
kami a desaťmiliónovými ziskami, klamstvom a tunelovaním, ani nie hustotou frekvencie
svojho mena v bulvárnych tlačovinách, ale: – duchovným a mravným snažením celého živo-
ta, jednotou a stálosťou v názoroch, čiže vernosťou sebe samému aj nadosobným hodnotám:
vo vlastnom konaní a presvedčení. Vernosťou aj v politických režimoch, ktorým vravíme
totalitné, najmä v tom poslednom, najtotalitnejšom. Jednota, stálosť, vernosť, neprotireči-
vosť, čiže: charakternosť – tá sa ukáže rovnako v dielach ducha a tvorby: v umení a kultúre,
ako v politickej strane, politickom živote, vo vedeckých ústavoch, aj podnikaní, obchodovaní,
súdnom, policajnom či administratívnom konaní; vo funkciách aj podriadených miestach,
slovom, všade. Buďte si istí, že takýchto ľudí – schopných, invenčných, vzdelaných a zároveň
charakterných – medzi okiadzanými, oslavovanými a preferovanými, skrátka vystrkova-
nými na verejnosti, na masovo viditeľných miestach nenájdete; žijú alebo lepšie živoria
a pracujú obyčajne tam, kde ich tí úspešní a mocní nepotrebujú, často odstrkujú, margina-
lizujú aj zamlčujú. Takýchto ľudí nevidno, takýchto ľudí treba hľadať. A keď ich náhodou
nájdete alebo náhoda života, skrat v jeho antilogike – ako šťastie a zázrak vám ich podhodí,
ďakujte osudu, že sa tak stalo.“
V prípade Juliusa Vanoviča sme mali šťastie a bol to vlastne zázrak, že nám ho
život podhodil, a ďakujeme Bohu za neho. Odišiel z tejto časnosti pred pár dňami
na Prvú slávnosť vianočnú vo veku 85 rokov. Stratili sme v ňom skutočnú celebritu.
Skutočnou celebritou bol aj Janko Matúška. Protivenstiev si užil dosť, ale
krásny plod toho, že dokázal pretrpieť aj protivenstvá kvôli spravodlivosti, sú slová
našej hymny, ktoré sa natrvalo zapísali do dejín a sŕdc Slovákov.
Poďme však ešte vyššie, k tým naj celebritám. Netrúfal by som si Pána Ježiša
Krista označiť celebritou, nemáme pojem, ktorým by sme dostatočne opísali Jeho
veľkosť a slávu.
Máme tu však poklady, hodnoty Jeho kráľovstva v podobe pokory, nesenia bolesti,
prahnutia po spravodlivosti, tichosti, milosrdenstva, čistého srdca, pokoja, znášanie
utrpenia a hanobenia pre spravodlivosť. A my sme tí, ktorí ich máme žiť a rozdávať
okolo seba, slovom aj skutkom. A je to ťažké? Áno, ale máme tak oveľa viac. Záver
dnešného Božieho slova hovorí: „Radujte, sa lebo v nebesiach máte veľkú odmenu.“
71
Prinášajte  Božie hodnoty medzi ľudí, tak budete ozajstnými celebritami. A mô-
žete tak robiť s radosťou, lebo to najlepšie vás ešte len čaká.

(Cirkevný zbor Legionárska, 10. január 2021)

JANKO MATÚŠKA
Púchovská skala

Jsou divy na světě, o kterých


se ani německým filosofům nesnívalo.

Povesť z ľudu považského

I.
V Púchove svato – zvony hlasno zvonia,
verných kresťanov do chrámu volajú.
Smutný to sviatok – ľudia slzy ronia,
kvetnú nedeľu oni svätiť majú.
Kňaz im pašije umučenia spieva
a chór žalmami v spevoch sa ozieva.

Ľud je nábožný; cíti to, čo čuje,


každý sa modlí, zraky hor napína –
a u zadních dvier žena horekuje,
v lone dač stíska – iste svojho syna.
Iným prekážku a sebe hriech činí;
domov šla radšej do blízkej dediny.

Ta ide smutná tichúčko z kostola,


hlasy velebné ešte vždy načúva,
inšie nepočuť, ticho je dokola,
len ľahký vetrík popri nej podúva –
už sa spev stratil, víchor divo fičí,
z púchovskej skaly dačo na ňu kričí.

Ona sa obzrie – a aj, tie zázraky!


Skalu nad cestou vidí otvorenú,
z nej dymy husté ďaleko v oblaky
s krvavým ohňom revúcim sa ženú.
Ona, keď v strachu sem a tam sa točí,
v diere peniaze – striebro, zlato zočí.

72
Vbehne do skaly a dieťa v náhlosti
do kúta vloží na maličkú lávku,
pobozká si ho v detinskej radosti,
k hračke zo zlata podá mu zábavku.
Ono len plače, čosi od nej prosí,
lež mať neslúcha – veď zlato von nosí.

Vláči hoc v sviatok – skončiť nevedela,


už jej môž’ dosť byť, preds’ sa nespokojí,
ešte raz ide – a v tom z neba strela
udrie do skaly – ona v strachu stojí.
S veľkým hrmotom zavrela sa skala,
matka von sama, bez syna zostala.

Tak sa stať malo: matka pre poklady


stratila dieťa, jedinkého syna.
Darmo už plače, nevie si dať rady,
darmo peniaze i zlato preklína.
O pomoc vrúcne Pána Boha vzýva
a hlas po poli plaču sa ozýva.

II.
Päť dní minulo, nastal nový sviatok,
zvony nehučia, rapčadlá rapkajú,
tak to býva vždy na Veliký piatok,
keď sa do chrámu ľudia schádzavajú;
všetko sa berie, čo v Púchove žije,
modliť sa, spievať vznešené pašije.

Len tá ženička, čo syna ztratila,


s inými nešla, kamsi inde kríva –
keď sú pašije, to dobre cítila,
že vždy tá skala otvorená býva.
Nejde pre zlato, lež pre svojho syna,
veď to povinnosť aj láska matkina.

Tam vyše mlyna, pri červenom kríži,


zastane, vzdychá, zraky hádže k skale,
kľakne nábožne, čelo k zemi zníži,
Boha za dieťa prosí neustále.
Hlasy velebné z chrámu doletujú
a v skale čerti strašlivo lomcujú.

Keď začnú spievať v kostole pašije,


zase dym hustý zo skaly vypáli,
s hrmotom hrozným diera sa odkryje,
všetky bohatstvá jak predtým tu stáli.
Matka dnu vbehne, tam jej syn narieka,
Do rúk ho schytí, domov s ním uteká.
73
V tom černokňažník z diery von vyletí,
mračná rozpustí po celej doline,
i hrnie sa mu dážď, príval v zápätí,
až tak vlny vrú po Váhu hladine.
Voda sa stíši, čert padne zo sily,
lebo pašije v chráme už skončili.

Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843


Ticho vetrík pofukuje po šírom Dunaju,
mládencove vzdychy letia ku rodnému kraju.
Vyšvihla sa nad dunajskou rybôčka hlubinou
a mladík len boľno vzdychá za svojou rodinou.
Ej, nie ti je, rybka, možno ponad vodu plávať,

ej, nie ti je, šuhaj, dané u svých vždy zostávať.


Rybka do dna sa zamorí – od slnca uteká,
mladík z domu sa odberá – cudziny sa leká.
Rybka všade je s rybkami, bárs do mora zájde,
a Slovák bárs i v cudzine všade svojich nájde.

Vyšli ste z domu, nechali rodinu –


i tu ste našli svojich, dobrí bratia!
Ešte vzdycháte? Hodiny pominú
a vám to chvíle veselšie vyplatia.
Pravda, tam pokoj, a tu búre, strely:
lež tam ich málo – a tu národ celý.

Tu sme sa zišli na národnie pole,


kde dávno zhasla sláva Slovákova,
synovia padli do cudzej nevole,
tu snáď i krypta pre nich už hotová.
Boli ste v sláve, široké končiny,
lež slávy palmu vyrval z hrsti iný.

A ktož’ ju vyrval? Mlč, srdce zvedavé,


nejatri pahreb v prsoch tajne žhúcich,
i nepreklínaj pazúry tie dravé,
Spokoj sa v slzách po tvári kanúcich:
prejde to mračno, čo ti svetlo kryje,
a puk zarastlý slávy sa rozvije.

Puk sa rozvije, bratia ho pestujú


pod smutným štítom hradu štvorhlavého.
Tam, kde velebné Tatry sa zdvihujú,
tam skvitá nádej ľudu slovenského.
Priviň nás k sebe, slávny hradu milý,
veď ťa slovenské ruky založili.
74
On nás privinie, len sa držme spolu,
skutkom dokážme, že máme chuť, vôľu,
slávu i česť svojich predkov hledať
a dlabou šliapať jejich kosti nedať.
Prísahu v prsá svornosti si vložme,
potom i čertom oproti ísť môžme!

Pltník je smelý vždy na vode malej


a s plťkou beží sám dolu až Zhora,
ale do väčšej keď už zájde ďalej,
zväzky sa zbijú, zvolia si faktora
a faktor plťky vezme do ochrany,
od zhubných prúdov všade ich obráni.

Totoť ten faktor on náš vodca bude,


hoj, ten nás iste od skazy ochráni,
on nám dá všetko, bárs mu nič nezbude,
pre naše dobro i seba poraní.
Nuž poďme, bratia, dajme mu ozvenu,
strojme vodcovi velikú odmenu!

Odmenu? akú? Tu brečtan nekvitne,


zlatých pokladov Slováci nemajú,
dôstojnosti dar u nás nezasvitne –
srdce úprimné, ej, to TI ver dajú!
Hľaď na každého slovenského syna,
Ako za TEBA k nebi zrak napína.

Prácička táto je dobrá pre cvičenie sa divadelné malých dietok; kritiku ale nevydrží... sple-
tenosť deja je povrchná (SP 1847). Boli to príkre slová, ktoré adresoval Jozef Miloslav
Hurban Jankovi Matúškovi, ktorý preukázal svoj literárny talent už ako poslucháč
bratislavského evanjelického lýcea. V prípade tohto Hurbanom kritizovaného
textu išlo dokonca o prvú divadelnú hru Siroty napísanú v novej Štúrovej sloven-
čine. Napokon už v septembri 1843 predniesol na pôde lýcea jednu z prvých básní
Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843, ktorá zaznela v novej slovenčine. Matúška
bol v tom čase už známym a uznávaným básnikom, ktorý si vysoko vážil Štúrove
prednášky o poézii slovanskej a usiloval sa aplikovať mnohé z jeho estetického
programu. Známe boli jeho baladické skladby, ktoré publikoval sprvu v češtine
v Palkovičovej Tatranke (1842) a jeho elegizmus zaznel aj v príležitostných lyric-
kých českých prvotinách i príležitostných básnických venovaniach Jozefovi Mi-
loslavovi Hurbanovi. Pozoruhodné sú jeho balady, ktorých jadro tvorí tragický
životný pocit a konf likt morálnych princípov. Jeho epický talent sa prejavil aj
v povesti Hrdoš pôvodne napísanej v češtine, tlačou však vyšla v novej slovenčine
v Hurbanovej Nitre II, 1944. Ide o baladický historický spev v jasnými črtami pre-
romantickej a romantickej zápletky, v ktorej sa dôraz kladie na fiktívny historický
príbeh, v ktorom morálna sila a vidina šťastia prekonáva sily zla.
Možno dejiny literatúry trochu krivdia Jankovi Matúškovi, že miesto v litera-
túre sa mu vymedzuje najmä na jeho hymnickú pieseň Nad Tatrou sa blýska, ktorá
75
je súčasťou rozhodného a demonštratívneho politického protestu bratislavskej
mládeže proti zbaveniu Štúra námestníctva na Palkovičovej katedre. Je zaujímavé,
že v tlačenej podobe sa objavila až v Lichardovej Domovej pokladnici (1851). Bolo
to už v porevolučnom čase, v ktorom sa už Matúška ako básnik odmlčal.

E VA T K Á ČI KOVÁ

Pavo l Or szá gh Hvi ezd o sl av


Dňa 13. januára 1877

Nad hrobom Janka Matúšku

Pomedzte tu: tu záverečný bod,


ohromná pauza tu: žhavej myšlienky
zánik nenadalý, – jak keď lúč vatry,
tonúca v ľahkom letnom súmraku,
zrazu sa v zhustlé šero zatratí...
a ľudské tlamom tým vedené oko
sa mimovoľne zvráti späť: jakby chcelo
zahaslú zošlej doby vzkriesiť žiar,
ho napred: tam priepastná noc, a hrob.
– Tu výkrik posledná veľbolesti,
čo rozrývala srdcom láskocitným,
až ho v bezcitný popol rozryla, -
to bôľnoláska: „ach“ – posledná veľkovzdychu,
čo vydýchla poety duša vrelá:
až vo vzdychu tom i sama – uletela; –
a tu prvá a – večná to otázka:
kam pevče náš? Ó kam? a prečo už?
... Z tvojej prekrásnej piesne len polovičná veta:
Či ju neskončíš? I po nej veta?... veta!!

Rád bych polapil zvuk: ten Tatier mračnou dolou


srdne hrnúci sa akoby príávalmi:
tam, tam vraj hrmotá – s neprebranou nevôľou;
ide pokútny oblak – – no neboj! Pán Boh s nami!
Rád bych načúval zas, aspoň len ešte raz
dopočul tvojeho zlatý varyta hlas:
ten, – čo vyvábiť znal – kým srdcia tvrdo spali –
mnohý čarovný báj, čo iskry z tvrdej skaly;
a bol tak milostivý, tak nežný a tak vrelý:

76
že smutné jedľo-háje s nim v spev sa rozšumeli,...
– Oj, mnohý zvuk ešte neznaný v háji, v skale,
čo utešil by nás, až okúzlil – – ach, ale –
„Preletel sokolík“ – – bárs by len preletel!
Na sladké volanie späť by k nám priletel,
priletel s úchvatom, nadšený doletel!
Nedoletí, ach nie! ach navždy uletel!
Uletel... uletel nad vrchy, za hory;
nikmit ho večernej nedostihne zory,
nieto by slzavé moje, vaše oko:
jasné vysoko tam – temné tam hlboko.
„Bratské srdcia plačú, v slzách sa kúpajú“ –
„Boľastné sa lúčia“ – ach, veď už badajú:
Čo sa stalo s tebou, aká to premena:
chladný stín ťa objal bez žitia plameňa.
„Či čuješ tie hlasy aj zhora aj zdola“?
„Srdce je do smrti, ale potom zhnije“!
No ono oživlo, večne v piesni žije!
„Priletel sokolík“ – večná diaľ ho skryla...
Zmierme sa so stratou: sláva ku zvenčila.
Zmiešaj sa prach s prachom: duch sa s Bohom spojí –
Stíchli sme, však múzu, ktože tú ukojí?
„Jej plač sa ozýva temno po doline,
až medzi jedľami ďaleko zahynie“.

(Prvotiny a neznáme básne P. O. Hviezdoslava, Literárny archív 15,


Matica slovenská 1980, s. 117 – 210 Editor: Ľudovít Petraško)

Hrob Janka Matúšku v Dolnom Kubíne. Zdroj https://commons.wikimedia.org

77
Július Vanovič
*11. apríl 1935 – †25. december 2020

78
NEKROLÓGY
JÚLIUS VANOVIČ
J á n Zam b or

SPISOVATEĽ ABSOLÚTNEHO
MRAVNÉHO POSTOJA

Približne dve hodiny po tom, ako som Julovi Vanovičovi v prvý deň vianočný
25. decembra 2020 poslal pozdrav, prišla správa Evy Tkáčikovej, jeho spolupra-
covníčky z Tvorby, že nás pred hodinou opustil. Niekoľko dní predtým som mu
volal. Jeho hlas bol chvíľami nezreteľný, strácal sa v húští. Nepokladal som to za
dobrý signál. Hovoril, že slabne, má problémy s dýchaním, z bytu nevychádza, po-
tvrdil, že keď sa pandémia trochu utíši, predsa len pôjde na reoperáciu srdcovej
chlopne, hoci lekári to pokladajú za riskantné, iná alternatíva sa totiž nečrtá.
Vtedy i predtým spomínal, že by mal o čom písať, iba sa mu nedostáva síl.
Júliusa Vanoviča ako osobnosť našej literárnej scény som registroval už v 60. ro-
koch minulého storočia pri čítaní Slovenských pohľadov a Mladej tvorby, a to nie-
len ako redaktora, ale aj ako autora úvah a rozhovorov s poprednými literárnymi
tvorcami, ktoré vyústili do jeho významnej knihy Antidialógy (1968), a pokračovali
rozhovormi s Alexandrom Matuškom. Kedy sme sa zoznámili, si neviem spome-
núť. Vynára sa mi jeho obraz v Bratislave v krčme Perlička pri Univerzitnej kniž-
nici, kam sa chodilo na pivo, a neskôr v spisovateľskom klube na vtedajšej Lenin-
gradskej, dnes Laurinskej. Od roku 1992 som vďaka nemu začal publikovať aj
v Tvorbe. Popri Romboide a Fragmente sa stala časopisom, kde som našiel pre
svoje literárne úsilia najväčšie porozumenie. Vyšli mi tam básne, úvahy a preklady.
Frekvencia mojich príspevkov v tejto revue postupne hustla. V poslednom čísle,
ktoré Julo zredigoval (2020, 4), mám preklady španielskej poézie Zlatého veku,
teda obdobia, ktoré ako znalca osobitne zaujímalo aj jeho. (Mimochodom, v čase,
keď bola možnosť prezentovať sa na Univerzite Complutense a slovenskom veľ-
vyslanectve v Madride a zoznámiť sa s týmto mestom, chystali sme sa tam aj s ním
a s Rudom Dobiášom – obaja však pred cestou ochoreli. Julova esej odznela na
univerzitnom podujatí v jeho neprítomnosti.) Priestor Tvorby som si vážil – vy-
hovovala mi svojou hodnotovou orientáciou, ktorú Vanovič ako šéfredaktor prí-
sne strážil. Usiloval som sa ho rozšíriť aj o to, čo nebolo v okruhu jeho záujmov.
Spolu s Andreou Bokníkovou sme mu prihrávali talentovaných študentov – pre-
sadili sa najmä Mária Pauligová, Matúš Mikšík a Albert Lučanský, publikovala
tam aj Veronika Rácová. Myslím, že spolupráca s týmto časopisom ovplyvnila aj
ich písanie. Bol mi vďačný i za podnet na nadviazanie spolupráce s Emilom Viš-
ňovským, popredným slovenským filozofom a profesorom Filozofickej fakulty
UK, ktorý sa stal kmeňovým spolupracovníkom Tvorby – s rozhľadom v súčasnej
filozofii v tejto revue pravidelne reflektuje situáciu dnešného človeka a sveta.
Ramón Gómez de la Serna, ktorým som sa v posledných dňoch zaoberal, v jed-
nej greguerii napísal: „Chceme byť skalou, a sme želatína.“ O Júliusovi Vanovičovi
to neplatí. Bol jedným z mála slovenských spisovateľov, ktorí voči komunistickej

79
totalitnej spoločnosti, jej praktikám a správaniu sa ľudí v nej, zaujímali absolútny
mravný postoj. Tak to bolo v jeho románe Kronika nepriznaného času, ktorý vyšiel
roku 2008, a v celom jeho diele. K tomu, čo som o jeho Kronike napísal, sa mi žiada
dodať, že by mala mať svoje miesto v učebniciach a čítankách slovenskej literatúry.
Teraz som sa vrátil k jeho Zápiskom z mŕtveho času (Denník 1970 – 75), ktoré uve-
rejnil vo Fragmente, 2003, č. 4 a v obmedzenom počte vyšli aj ako jednoduchšie
pripravený separát (autor mi ho s venovaním daroval, čo som vnímal ako vyzna-
čenie). Sú dôležitou súčasťou jeho tvorby. S neúprosnou pravdivosťou a konkrét-
nosťou reflektujú jedny z najhorších rokov nášho života zo stanoviska osobnosti,
ktorá v ničom necúvla z mravných nárokov na správanie sa intelektuála. Pokiaľ
ide o spomínaný román, zápisky prezrádzajú, že jeho kontúry sa utvárali už
v prvej polovici 70. rokov a ako jeho pozadie, s ktorým sa autor chcel nepriamo
konfrontovať, vnímal Vaculíkovu Sekyru a Kunderov Žert, ale aj Pasternakovho
Doktora Živaga a Solženicynovu prózu. K Pasternakovi mal trvalo kladný vzťah,
čo potvrdil aj nedávnym záujmom o český preklad životopisného románu Anny
Pasternakovej Lara, ktorý som mu požičal, a jeho priaznivým prijatím.
Vanovičovu životnú a od nej neoddeliteľnú tvorivú cestu vnímam ako heroickú.
Je v nej heroizmus hlbšie pochopeného Dona Quijota. Príkladné je neohrozené
odmietanie kompromisu, nerezignovanie na pravdu, mravnosť a súčasne na vlast-
nú tvorbu v akýchkoľvek okolnostiach. Jeho cesta je nepretržitý zápas s údermi
a zraneniami (otcovo nespravodlivé väzenie v 50. rokoch, vyhodenie zo strednej
a neskôr vysokej školy z kádrových dôvodov, neprimerané zamestnanie ako korek-
tora, publikačný zákaz a zaradenie Antidialógov na index v rokoch normalizácie,
v poslednom období odchod dcéry, manželkina choroba a vlastné zdravotné kom-
plikácie). Jeho traumy mi dali prvotný impulz na vznik básne Zranení (Dom plný
neviditeľných, 2014), ktorá sa, pravdaže, nevzťahuje iba naňho a je viacrozmerná.
Nikdy sme o nej spolu nehovorili. 

Zranení

Buďme láskaví k mužom a ženám


zraneným nespravodlivým obmedzovaním, odsúvaním,
vyraďovaním, väznením alebo postihmi i predčasným
odchodom blízkych,

k mužom, ženám i deťom


zraňovaným chladom, ignoranstvom, ponižovaním,
výsmechom, šikanovaním,

k zraňovaným pre vernosť pravde,


pre svoju lásku.

Možno aj ten, čo rozsekal na kláte


ružu zo susedovej záhrady
a ja som ho označil za zlého,
bol iba veľmi nešťastný,
zranený nemohúcnosťou
vyhrabať sa zo svojej biedy.
80
Buďme veľkorysí k vzplanutiam ich hnevu,
zavše aj krivdiaceho,
i sebazraňujúceho.

Vážený a milý Julo, česť Tvojej pamiatke!


31. decembra 2020
JÚLIUS VANOVIČ

I v an Čič man e c

BOLA TO ŠIROKOSPEK TRÁLNA


OSOBNOSŤ

Vždy pociťujem zvláštnu zmes zvedavosti a rešpektu, keď komunikujem s našimi


literátmi, ktorí prišli na svet ešte za prvej Československej republiky. Vyžaruje
z nich čosi, čo nám, vojnovým a povojnovým deťom chýba, rozmer akejsi vnútor-
nej harmonickosti a vedomia, že sú súčasťou tradície, o ktorej sme my mohli len
čítať a počúvať. Nedávno zosnulý Július Vanovič bol typickým príkladom nositeľa
takéhoto širokospektrálneho akordu poznania, čo sa prejavovalo tak v jeho osob-
nosti, ako aj v jeho literárnej a publicistickej tvorbe. Mal iba necelé štyri roky, keď
sa rozpadla prvá Československá republika, začal však chodiť do školy už za voj-
nového Slovenského štátu a bol dospievajúcim mladíkom, keď sa u nás brutálne
usalašil stalinizmus, ktorého represálie postihli aj jeho samého a značnú časť jeho
príbuzenstva. Údery stalinistickej tyranie ho priam predurčili na osud celoživot-
ného outsidera, nikdy v ňom však nezničili pocit ľudskej dôstojnosti a povedomie
kultúrnej kontinuity slovenského protestantizmu, turčianskeho národovectva,
európskeho osvietenstva a romantizmu, impulzov modernej svetovej kultúry, ako
aj dedičstva masarykovskej demokracie. Zo svojho outsiderstva dokázal vytvoriť
mentálnu zbraň proti každej forme nekultúrnosti a odrazový mostík k tvorivému
postoju k životu. Ten sa v jeho prípade najzreteľnejšie prejavoval v jeho literárnom
diele a neúnavnej organizačnej, predovšetkým redaktorskej práci.
S menom Júliusa Vanoviča som sa najprv stretával ako čitateľ Slovenských po-
hľadov v 60. rokoch minulého storočia. Bol to v tom období vynikajúci časopis,
ktorý s obdivuhodnou profesionalitou zaostroval pozornosť na súdobé kultúrne
dianie u nás a súčasne zoznamoval čitateľov aj s dôležitými prúdeniami v svetovej
kultúre, predovšetkým v literatúre. Vanovič bol určite jednou z osobností, ktoré
časopisu vtláčali tento moderný, nedogmatický a širokospektrálny ráz. Keď som
v roku 1969 odchádzal do exilu, bolo už takmer isté, že sa v okupovanom Česko-
slovensku schyľuje k barbarským celospoločenským čistkám, čo zákonite muselo
postihnúť aj takú nekonformnú osobnosť akou Július Vanovič bol. Dnes vieme,
že ani v rokoch normalizačného zákazu publikovania sa nespreneveroval svojmu
81
kategorickému imperatívu tvorivosti, naďalej vedecky skúmal literatúru a písal
vlastné texty, nevediac, či sa jeho práce vôbec niekedy dostanú do povedomia ve-
rejnosti.
Ak sa dobre pamätám, prvý raz som sa s Júliusom Vanovičom osobne stretol
v redakcii Romboidu v lete roku 1997. Bol sa tu spýtať, či by mali záujem o jeho
štúdiu o F. X. Šaldovi. Vtedy mu už moje meno nebolo neznáme, keďže od roku
1989 som už aj ja ako emigrant mohol publikovať v domácej slovenskej tlači, o. i.
v Tvorbe. Spýtal sa ma, či náhodou nemám nejaké turčianske korene. Reku, moji
prastarí rodičia aj starí rodičia z otcovej strany pochádzali z Turca. „Z Dražko-
viec?“ spýtal sa. „Reku, z Blatnice.“ „Hm, z Blatnice,“ on na to, „aký je ten svet
malý.“
Pri jednej z mojich nasledujúcich návštev v Bratislave mi odrazu zazvonil mobil,
práve keď som sa viezol taxíkom na železničnú stanicu. „Tu je Vanovič,“ ozval sa
hlas. „Nevyrušujem vás?“ „Práve som na ceste k Ivanovi Kadlečíkovi do Pukanca,“
vravím. „Budem teda stručný. Nedávno vyšla Kadlečíkovi knižka Rapsódie a minia-
túry. Mohli by ste pre Tvorbu napísať jej recenziu?“ „Dobre, napíšem,“ odpovedal
som.
Odvtedy som publikoval príspevky v Tvorbe pomerne pravidelne, ba od urči-
tého času v každom čísle, o čo ma Vanovič neraz priamo žiadal. Uplynulo však
ešte niekoľko rokov, kým sme sa aj osobne spriatelili, postupne pociťujúc, že sme
si duchovne blízki. Určite to nebolo iba preto, že sme obidvaja pochádzali z lute-
ránskej rodiny. Ja som však chodil na Slovensko iba párkrát do roka na pomerne
krátke návštevy a takmer nikdy sa mi nedarilo celkom naplniť svoje plány. Vanovič
bol často v Dražkovciach, kým ja som sa zväčša nepohol z Bratislavy. Vari až v lete
2007 alebo 2008 sa nám konečne podarilo posedieť si niekoľko hodín v jednej
z reštaurácií na bratislavskom korze a od srdca sa porozprávať. Bol to pre mňa
veľmi inšpiratívny rozhovor, lebo hoci sme sa nie vo všetkom zhodli, prežíval som
vzájomnú komunikáciu ako ozajstný dialóg dvoch ľudí, ktorí sa rešpektujú a sú
naladení na tú istú vlnovú dĺžku. Venoval som mu pri tej príležitosti svoju knižku
gnostických meditácií, a upozornil som ho, že jej obsah možno nebude celkom
ladiť s jeho luteránskym presvedčením. „Ale čoby nie?“ namietol. „Ja som svojím
založením heretik.“ „Ja tiež,“ odpovedal som so smiechom. A Vanovič onedlho
naozaj v Tvorbe uverejnil veľmi pozitívne ladenú stať o týchto mojich „kacírskych“
mini-úvahách.
Prirodzene, aj ja som pozorne sledoval Vanovičovu literárnu a publicistickú
činnosť. Už dávnejšie mi zaimponovala jeho knižka Cesta samotárova, čo bola bri-
lantná, v mnohom objavná štúdia o Júliusovi Barčovi-Ivanovi, podľa mňa u nás
stále nedocenenom dramatikovi a prozaikovi. Spýtal som sa Vanoviča, či sa s Bar-
čom-Ivanom niekedy stretol osobne. Keď prikývol, chcel som vedieť, aký to bol
človek. Odpovedal mi, že z Barča-Ivana priam vyžarovala obrovská múdrosť, spi-
ritualita a prorocké zanietenie. Bol to vraj človek so silnou charizmou, ktorého
si každý musel vážiť.
Rovnako sme obidvaja boli obdivovateľmi Ingmara Bergmana. Krátko po Berg-
manovej smrti v roku 2007 som o ňom v časopise Rak uverejnil štúdiu, na napí-
sanie ktorej som sa už niekoľko rokov pripravoval. „Ty, potvora, predbehol si ma,“
povedal mi žartom Vanovič a prezradil mi, že sa chystá vydať o Bergmanovi knihu
Za kulisy života. Tá potom naozaj vyšla a patrí podľa mňa medzi najlepšie Vano-
vičove práce a zároveň medzi najfundovanejšie štúdie, ktoré boli o Bergmanovi –
82
a to nielen u nás – napísané. Pritom Vanovič nevedel po švédsky a tak trochu pri-
skromne zdôrazňoval, že nie je profesionálny filmový kritik a analyzuje Bergma-
novo umenie ako filozof, vychádzajúc predovšetkým z Kierkegaarda, resp. z exis-
tencializmu. No napriek tomu dokázal podľa mňa až udivujúco hlboko a výstižne
analyzovať Bergmanove filmy, čo by sa určite nebolo dalo bez prinajmenšom in-
tuitívneho porozumenia, a či precítenia aj vizuálnych stránok Bergmanovho ume-
nia. Pritom svoje analýzy podal aforistickým, priam básnickým jazykom, ktorý
výborne korešponduje s filmovou rečou švédskeho majstra.
Vanovičovou najvlastnejšou literárnou formou bola esej, ktorú považoval aj za
najvhodnejšie médium literárnej kritiky, lebo sa ňou, vďaka metaforickým a afo-
ristickým formuláciám, dá načrieť do jednotlivých vrstiev posudzovaného textu
hlbšie, než to často býva v prípade striktne vedeckých postupov. Zrejme aj preto
si obzvlášť cenil literárnych vedcov, ako boli F. X. Šalda, Václav Černý a do určitej
miery aj Alexander Matuška, hoci mal značné výhrady voči jeho osobnému cha-
rakteru a niektorým občianskym postojom. Samozrejme, že esejistická forma Va-
novičovi výborne poslúžila aj v jeho autobiografických knihách, ako aj v počet-
ných polemických statiach, v ktorých vedel byť neobyčajne ostrý, niekedy azda až
neprimerane kritický a subjektívny. Tu sa občas prejavoval jeho prudký tempera-
ment a možno aj nahromadená zatrpknutosť, ktorú v ňom vypestovali mnohé
ťažké životné skúšky.
Odvážim sa tvrdiť, že Vanovič bol aj vo svojich esejach predovšetkým beletris-
tom, pre ktorého boli jazyková forma a literárny štýl prinajmenšom rovnako dô-
ležité ako jadro ich myšlienkového posolstva. Preto boli pre neho prirodzené aj
občasné výlety do sveta čírej beletrie. Obzvlášť by som tu vyzdvihol jeho román
Kronika nepriznaného času, ktorý je doteraz azda najsilnejším beletristickým sve-
dectvom o zlovestnej a tiesnivej atmosfére u nás v období bezprostredne po so-
vietskej invázii v roku 1968. Pritom tu v nijakom prípade nejde iba o úzko dobovú
dokumentárnosť, ale aj o zovšeobecňujúci, existencialisticky poňatý obraz človeka
a spoločnosti v klasickej krízovej situácii. Diktát nemilosrdnej okupačnej moci,
politické kolaborantstvo s cudzími votrelcami a z toho vyplývajúci všadeprítomný
strach a pocit beznádeje nám tu pripomenú obdobnú atmosféru, akú podáva
Albert Camus v románe Mor. Osobne si myslím, že tento román zobrazuje azda
viac než ktorékoľvek iné z Vanovičových diel jeho dominantný životný pocit, ur-
čovaný súradnicami neustáleho ohrozovania slobody zvonka a autorovej pozície
osamelého, zato (opäť v camusovskom zmysle) sizyfovsky revoltujúceho ľudského
jedinca. 
V Júliusovi Vanovičovi nám odišla naozaj zriedkavá, mnohostrunná osobnosť,
človek, ktorý zanechal po sebe zreteľné stopy jednak ako čestný a nebojácny občan
tejto krajiny, jednak ako profesionálny, citlivý kultúrny redaktor a publicista a jed-
nak ako všestranný spisovateľ s výnimočným zmyslom pre možnosti slovenského
jazyka. Mnohí z nás si toto uvedomovali už dávnejšie, mám však pocit, že stále je
u nás priveľa takých, ktorí prínos tohto človeka do našej kultúry a spoločenskej
praxe nedoceňujú. Vanovič nikdy nepatril do nejakej skupinky či prúdu, vždy ostá-
val sám sebou a neraz sa odvážne a nekompromisne púšťal do polemík s tými,
s ktorými nesúhlasil. Je možné, že si tým časť verejnosti popudil proti sebe. Navyše
bol azda pre vkus niektorých mainstreamových literátov priveľmi konzervatívny,
čo však v jeho prípade neznamenalo nijaké od súčasnosti odtrhnuté staromilstvo,
ale živé, vari typicky turčianske povedomie kultúrnej kontinuity, ktoré sa pre neho
83
vôbec nekončilo pri slovenských hraniciach, ale celkom prirodzene komunikovalo
a korešpondovalo s dianím vo svetovej kultúre. Preto treba len dúfať, že sa čoskoro
nájde inteligentný literárny vedec, ktorý sa podujme na objektívne a systematické
zmapovanie celého Vanovičovho literárneho a publicistického diela.
JÚLIUS VANOVIČ

Ľu bo mí r F e ld ek

ZA FRFLOŠOM
JULOM VANOVIČOM

„S rýmami zohratý som dopredu, dva prídu samy, tretí privedú,“ povedal Puškin
a prichádza mi to na um preto, lebo aj týchto pár slov na rozlúčku s Julom Vano-
vičom sa mi žiada začať podobnými slovami: Julo Vanovič bol už od mladosti
takto zohratý so starosťami. Nikdy nestačila jedna. Dve prišli samy, tretiu pri-
viedli. Bol synom mukla. Najsilnejším zážitkom jeho detstva bol ten deň, keď sa
musel v päťdesiatych rokoch minulého storočia dívať, ako Štátna bezpečnosť od-
vádza z domu jeho otca, statného muža, zvyknutého na tvrdú prácu, ktorého po-
tom znova uvidel až po rokoch, keď sa, zúbožený, vrátil z väzenia domov „v príliš
veľkých šatách“.
Otcove starosti sa podpísali aj na synových. Julo ich mal najprv so školou, po-
tom so zamestnaním a s publikačnou činnosťou, a tým činom vždy aj s niekto-
rými ľuďmi. Hoci v jeho živote nechýbali (a ani po jeho smrti nebudú chýbať) pria-
telia, vždy mal aj dosť nežičlivcov, ktorých si občas vyrábal aj sám. Julo bol totiž
človek priamy, čo na srdci, to na jazyku, a aj kamaráti ho nazývali frflošom. Pravda
však nepotrebuje krasorečníkov, pravda potrebuje práve frf lošov – chvalabohu,
že Julo frflal aj v esejach a knihách, ktoré písal, hneď bolo na svete viac pravdy.
No nebol to len človek knihy, nebol to iba knihomoľ. Nie každý vie, že Julo mal
rád aj šport a že zo športov mal najradšej tenis. Na kare sa vždy povie o zosnulom
aj niečo veselé, nuž aj teraz poviem, že Julo ani pri tenise nezaprel v sebe frfloša.
Frflal aj počas hry, viem to, veď som to neraz zažil. Tenis je tichý šport, no na tom
kurte, kde sme hrali dvojhru alebo štvorhru, bolo po tichu. A nielen na tom na-
šom. Tichí hráči, čo hrali na vedľajších kurtoch, Julovo frflanie chvíľu trpezlivo
znášali, no potom sa ani oni neudržali a nahlas nášmu kurtu vynadali.
Aký býva život, taký príklad si z neho vezme aj smrť. Ani posledné obdobie ži-
vota nebolo k Julovi láskavejšie než jeho mladosť, ba bolo ešte krutejšie, údery
prichádzali jeden po druhom. Nečudo, že si to odnieslo aj jeho srdce. „Som slabý,“
zdôveril sa mi v poslednom telefonáte, čo sme spolu mali. „Nemôžeš byť slabý,“
povzbudzoval som ho, „máš rozpracovaný ďalší diel svojich memoárov, musíš ho
dopísať.“ No keď som mu volal najbližšie, už telefón nebral. Dve starosti prišli
samy, a tá tretia, ktorú priviedli, bola smrť.
Zbohom, frfloš. Mal som ťa rád.
84
JÚLIUS VANOVIČ
Vojt ec h Če lko
HVIEZDNE HODINY S JULOM

Nechcelo sa mi veriť, keď som dostal mailovú správu, že Julo zomrel. Vedel som,
že je v nemocnici, ale asi pred týždňom či desiatimi dňami, neviem to už presne,
mi telefonoval a chválil sa, že zať mu tak upravil telefón, že počuje a môže lepšie
komunikovať. Bavili sme sa o pokračovaní jeho knihy spomienok, lebo hovoril
som mu, že musí ich oživiť viac aj rodinnými členmi a niektorými ľuďmi, ktorí pat-
ria do jeho sveta, ale z taktnosti, alebo iného dôvodu nechcel o nich písať. Vravel,
že už na tom pracuje a celkový výsledok z rozhovoru vyznel pomerne optimisticky.
Nerobil som si ilúzie, že by sa jeho stav nejako zásadne zlepšil, lebo podmienky na
operáciu vzhľadom na vek neboli vhodné, ale žiť sa s tým dalo. Jeho odchod pripi-
sujem aj covidu. Nemal nič takého, ale kvôli obmedzeniam v súvislosti s pandé-
miou, nemohol navštevovať svoju ženu Zorku, ktorú ešte aj po toľkých rokoch
manželstva nesmierne miloval. Až som mu závidel, že je schopný takej lásky, o akej
čítame už len v románoch. Utápal sa vo výčitkách, keď ju nemohol kvôli rôznym
obmedzeniam navštevovať v domove seniorov. v ktorom ju s ťažkým srdcom
umiestnil pre svoj zlý zdravotný stav. Hovorili sme o tom niekoľkokrát a snažil
som sa mu vysvetliť, že Zorka tam má v danej situácii opateru, ktorú jej on pri naj-
lepšie vôli nemôže poskytnúť. Už plánoval, ako zariadi, aby ten seniorský dom mu
bol dostupnejší, aby mohol za ňou chodiť denne. Hovoril som mu o pražskom slo-
vakistovi Emilovi Charousovi, ktorý sa ocitol v podobnej situácii a niekoľko rokov
denne navštevoval svoju pani, o ktorú sa fyzicky a aj z iných dôvodov nemohol sám
postarať. Lenže zákaz návštev v súvislosti s pandémiou toto všetko zmarili.
Písal som o Julovi pred desiatimi rokmi, k jeho sedemdesiatim piatim narodeni-
nám. Napísal som tam všetko, čo som vtedy cítil, čo vyvrelo na povrch od prvého
zoznámenia sa s jeho menom prečítaním, eseje „Hviezdna hodina MRŠ“, o našom
„stýkání a potýkání“, ako hovoria bratia Česi, o tom, ako najprv preberal moje texty
zo Slovenských dotykov a potom ma požiadal, aby som prispieval do Tvorby. Ako
som si vážil jeho záujem a porozumenie pre návrat niekdajších členov Demokratic-
kej strany do povedomia slovenskej verejnosti. Dával mi priestor na všetko, čo som
si vymyslel. Samozrejme mávali sme na niektoré udalosti a osobnosti odlišné názory,
ale rešpektoval to. Ja som zase chápal, že má dôvody a vie, prečo tak robí. Snažil som
sa ho upozorňovať na mladú generáciu českých historikov – môžem ich nazvať
slovakistov, ktorí sa v rámci česko-slovenského priestoru zaoberali aj Slovenskom a
nie iba z pražského pohľadu. Nie je ich veľa a treba si ich pestovať ako šafrán.
Napriek tomu, že sa budem opakovať, za tých skoro tridsať rokov od rozdelenia
štátu v Čechách vyrástla generácia, ktorá po slovensky počuje a cez piesne naprík-
lad zásluhou programu Česko-Slovensko hledá talent a podobných programov.
O knihách radšej ani nehovorím. Bol to už Karel Čapek, ktorý hovoril, že Česi sú
85
pohodlní, aby čítali texty v slovenčine a čím ďalej mám pocit, že v medzivojnovom
Československu sa v slovenčine v Čechách čítalo oveľa viac ako dnes. Aj iné krajiny
pomáhajú do sveta, k poznaniu vlastnej literatúry prekladmi. Sám som odporúčal
nakladateľstvu Paseka, aby vydalo Vanovičovu knižku Kronika nepriznaného času,
ktorá ma z mnohých dôvodov veľmi zaujala. Bol som svedkom, ako na veľtrhu
Svet knihy redaktorka pani Hennerová z vydavateľstva Paseka sa rozprávala v slo-
venskom stánku s pracovníkom Národného literárneho centra Alexandrom Hal-
voníkom o možnosti prekladu a vydania tejto knihy. Pán Halvoník jej však pove-
dal, že jej poradí lepšie knihy, že toto je starina a podobne. V tej chvíli mi prišli na
um len Vajanského verše:

Kosť proti kosti vlastnej


Krv proti krvi vlastnej
Je dravšia nad šelmy ...

Pri našich rozhovoroch vždy boli témou knihy. Sľúbil som Julovi, že niečo na-
píšem o Emilovi Ludwigovi, o ktorom dnes na Slovensku už málokto vie, ale ktorý
mnohým tým, ktorým sa dostali jeho biografie do rúk, rozšírili obzor. Sám som,
nie tak dávno, Julovi požičal niekoľko jeho kníh.
Čo som úprimne ľutoval, že nebol po roku 1989 prizvaný, aby prednášal na Fi-
lozofickej fakulte v Bratislave porovnávaciu literatúru. Veď habilitácia mohla prísť
postupne. Jeho znalosti a nielen románskej literatúry, boli obdivuhodné. Pričom
sa stále zaujímal o novinky. Keby len v každom roku vychoval jedného žiaka!
Mám skutočne iba pár spisovateľov i básnikov, ktorých knihu musím každý
rok vziať do rúk a začítať sa. Či už je to Liptákove Storočie dlhšie ako sto rokov, Kip-
lingove Písně mužů, a Julove Listy zo starého dvora. V nich kamarátska dedikácia
„Milému Vojtovi, ako pokračovanie našich rozhovorov, srdečne Julo“.
JÚLIUS VANOVIČ

M á ri a Kov a lč íkov á -V il č ekov á


ZA JÚLIUSOM VANOVIČOM

V týchto ťažkých časoch „Korony“ sa ani akosi nechce a nedá písať optimisticky,
lebo človek nielen vedome, vidiac stav vecí a javov, ale aj podvedome nesie v sebe
ťažobu sveta. A práve v tomto ponurom, šedosťou poznačenom čase, na Vianoce
2020 nás navždy opustila tvorivá osobnosť - spisovateľ a šéfredaktor časopisu
Tvorba Júliusa Vanoviča.
Jeho radostná, rumencom zanietená tvár, pri každom našom stretnutí sa jed-
noducho nedá len tak ľahko vymazať alebo zabudnúť. V každom spoločnom stret-
nutí bolo prítomné silné ľudské iskrenie, záujem, spojený so zvláštnym tvorivým
86
a názorovým nepokojom podfarbený špecifickou sebakorekciou, neobyčajnou
úctou a chlapčenským ostychom vypovedať to, čo si o všetkom myslí, aby tak ná-
hodou neurazil svojho spoločníka, alebo spoločníčku. Boli to momenty, kedy ani
nebolo potrebné hovoriť, stačilo naznačiť tému, situáciu, poryv mysle a Július
Vanovič vedel na nadhodenú myšlienku, podnet, nápad a impulz bez problémov
nadviazať a rozvíjať ich, či dokonca primerane usmerniť a poradiť napredovanie
ďalšieho vývoja, alebo tvorivej spolupráce. Vyvieralo to z jeho vnútra, z jeho váš-
nivej povahy plnej citu pre krásu a spravodlivosť, pre svetlo pravdy. Stačilo iba po-
čuť jeho hlas v telefóne a rozihrali sa v mysli všetky zablokované pasáže, náčrty
článku, alebo nejakej aj ešte neurčitej témy, ktorá začala pod vplyvom debaty
s ním nadobúdať hmlisté, ale nádejné kontúry. A potom stačil iba koncentrovaný
čas a črta, esej, článok boli napísané. Radosť zo vzájomného tvorivého napätia
bola obojstranná. Július bol v podstate pre moje písomné kroky inšpiráciou akú
nachádzajú umelci – muži vo svojich múzach. Mal v sebe radosť aj svojské nadše-
nie, ale aj kritický pohľad a vznetlivé pohoršenie a tie mu nikto nemohol vziať.
Držala a povzbudzovala ho aj vízia budovania Tvorby a získavanie kultúrne nad-
šených prispievateľov, ktorí by duchovne obohacovali jej stránky svojim pozna-
ním, cítením a duchovnými hodnotami. Kontakt s ľuďmi, ktorí niečo prežili, vy-
tvorili a múdro vyriešili v živote našej spoločnosti, priateľstvá so známymi
etablovanými spisovateľmi, umelcami alebo vedcami, teoretikmi a pod. ho zavä-
zovali k vydávaniu odborne kvalitného a názorovo pluralitného časopisu pre celú
slovenskú kultúrnu verejnosť. Július mal aj nesmiernu odvahu v nachádzaní no-
vých prispievateľov, dával šancu rôznym názorom, ktoré však zjednocoval silný
duchovný princíp, nadhľad a úcta k ľudským a umeleckým hodnotám. A v tomto
smere bol jeho pohľad na koncepciu Tvorby nadčasový.
Zažila som s ním nejedno pekné stretnutie. Jedno z nich však bolo výnimočne
emotívne.
Pred Vianocami v roku 1919 som prišla do redakcie aj s umelcom Frankom Jal-
šovským. Vrátil sa v tom čase práve z Jeruzalema, prišiel plný zážitkov a očarený
daným priestorom, v ktorom sa odohrali biblické udalosti. Priniesol Júliusovi
pekný obrázok, dar k Vianociam a poďakovanie za výtlačky časopisu Tvorba, keď-
že v Tvorbe č. 4/2019 som o jeho dielach napísala štúdiu – teoretickú sondu (Sila
tvorivej energie v diele Franka Jalšovského), do niektorých jeho vo svete dnes vysoko
ocenených diel (umelec je zaradený v Medzinárodnej encyklopédii žijúcich umelcov sveta-
ako jeden z troch najlepších výtvarníkov – grafikov). Július Vanovič sa tomuto záujmu
veľmi potešil. Boli to zvláštne dôverné okamihy, momenty, v ktorých sa stráca po-
jem o čase a priestore. Vtedy akoby sa na chvíľu prelomilo napätie medzi reálnym
a duchovným svetom a spriaznené tvorivé energie sa vzniesli na nehmatateľnú
úroveň. Bola som svedkom ako môže mladšia energia aspoň dočasne oživiť star-
šiu, ako môže zdravý človek, plný vnútorného tvorivého ohňa povzbudiť iskru ži-
vota a radosti v tom druhom, ubolenom a životom ošľahanom človeku a skúse-
nom umelcovi, spisovateľovi, filozofovi a šéfredaktorovi Tvorby. Július Vanovič
v tejto nezvyčajnej debate pookrel, a táto energia mu vydržala dlhšie ako som si
mohla vtedy myslieť. Bola som očarená jeho ľudsky spontánnym, ale uvážlivým
vnímaním iných ľudí, jeho veľkorysým a nadčasovým pokojom a prijímaním ľud-
skej osobitosti a nových spôsobov komunikácie. Aj napriek tomu, že som tento
spôsob komunikácie zažívala spoločne, nedokázala som do neho preniknúť s ta-
kou múdrosťou a spontánne otvorenou mysľou. Uvažovala som, že zrejme je
87
takáto schopnosť pochopenia a vnútornej istoty, či správneho úsudku daná iba
tým, ktorí sú absolútne presvedčení prečo sa vlastne narodili. Odlíšiť dobré od
zlého, vieru od pochybností, kvalitu od falošných šelestov, poctivú prácu od po-
vrchného prístupu; to naozaj nie je niekedy jednoduché a iba jasnozrivý vizionár,
človek čo veľa zažil a videl a veľa pochopil, môže neohrozene bez pochybností
a zákulisných myšlienok, ísť v ústrety všetkým neviditeľným a možným nástrahám.
Odvaha úsudku Júliusovi Vanovičovi nikdy zrejme nechýbala. Bol rytierom
pera, alebo skôr rytierom pevných myšlienok , ktoré smerovali k zlepšeniu človeka,
a hlavne k oslobodeniu jeho ducha od materiálnych výdobytkov sveta. A takto
som ho zažila, v takomto svetle ho mám pred sebou aj s jeho typickou „za, aj
proti“, s tým jeho nadšením pre ideu daného článku, ale aj opatrným výstražným
hlasom, ktoré ma vždy inšpirovali povedať niečo o svojich subjektívnych názo-
roch, ale hlavne o nezvyčajných situáciách, ľuďoch a javoch v tvorivých útrobách
našej kultúrnej spoločnosti.
Vďaka vám pán Július Vanovič za Vaše priateľstvo a spoluprácu, za rozhovory
a stretnutia s Vami a česť vašej pamiatke.
JÚLIUS VANOVIČ

Milý pán Vanovič,

dovoľujem si osloviť Vás vo večnosti, pretože verím, že sme naďalej pre-


pojení v srdci. A moja vďaka k Vám príde.
Ďakujem Bohu i Vám, že sme mohli spolupracovať biblických sedem
rokov. Za dôveru, ktorú ste mi dali, odkedy ma s Vami zoznámila pani
profesorka Bakošová-Hlavenková. Ďakujem, že hoci nie som evanjelickej
konfesie, našli sme spoločné Slovo. Lebo nás spojil Ten, ku komu kresťa-
nia vzhliadajú, a nie súd nad tým, ako. Aby sa tak prepojilo v našich
srdciach to, čo je dobré u evanjelikov i katolíkov. A preto vo veľkej úcte mám Vašu
vieru v pravú individualitu, ktorá sa Bohu sama zodpovie za seba a svoje vzťahy.
Ďakujem, že ste mi zverili redakciu i rubriku v Tvorbe, kde som sa nad divadlom
mohla zamýšľať inak, ako to vyžadujú teatrologické časopisy či platené granty.
Ďakujem, že som mohla slobodne hovoriť o potrebe prepojenia umenia, vedy
a spirituality, a teda citu, rozumu a mravnej vôle v 21. storočí.
Ďakujem za spoločné podnetné rozhovory o umení a podstate ľudskosti. Za
to, že sa aj v tomto miléniu dalo i mimo bezpečia rodiny porozprávať o zázrakoch
a údive nad Božím. Spoločne hľadať pointy ľudskej dôstojnosti nie sentimentom
či rozumovaním, ale srdcom. Tou kreatívnou silou, ktorou tvoríme seba i celý svet.
Ďakujem, že som vďaka Vám spoznala umelcov, intelektuálov a zanietencov
z Vašej sféry. A že Vy ste si zas vypočuli, ako to vidím ja a môj svet. Vychádzajúc
z pozície dcéry kňaza, ktorá sa pokúša hľadať ďalej sama vo svojom poslaní. Zaiste
a vďaka Bohu, s podporou blízkych, kam rátam aj Vás. Napokon, naše pohľady
sa stretli.
Boli ste skvelý človek, urobili ste veľa záslužnej práce a spolu s Pavlom bojovali
ste dobrý boj. Bolo mi cťou s Vami spolupracovať a zblížiť sa s Vami. Ďakujem za
dary, podporu, vľúdnosť, úprimnosť, smiech a mnohé krásne priateľské spo-
mienky, ktoré zostanú stále živé. Ďakujem za všetko, čo ste mi odovzdali. A ďa-
kujem za všetko, čo ste odovzdali čitateľom Vašich kníh a Vašej milovanej Tvorby.
88
Hoci mi je veľmi smutno, to večné a krásne mi navodzuje spokojný úsmev. Zo-
stávam v nádeji, že ste v Božej radosti a že sa tam spolu stretneme.
Odpočívajte vo svätom pokoji!
Česť Vašej pamiatke, budem na Vás s láskou spomínať.
S úctou
S TA N K A M AT E J OVI ČOVÁ
JÚLIUS VANOVIČ

Miri am Ma r ga la
MÔJ DLH VOČI JULOVI

Takmer každý rok odlietame z nášho domova v štáte Massachusetts a trávime leto
v Európe. Asi pred 5 rokmi, počas jednej z mojich návštev v redakcii časopisu
Tvorba, sme sa s Julom ponorili do hlbokého rozhovoru o rôznych záležitostiach
a o stave, v ktorom sa nachádza svet. Rozprávali sme sa o morálke v politike aj
o morálke v každodennom živote. Zrazu Julo povedal: „Mala by si pre Tvorbu písať
eseje spoza Atlantiku.“ Odpovedala som: „To je skvelý nápad, dám sa do toho.“
Neskôr, ako sa to často stáva, život pokračoval vo vychodených koľajach. Julo
mi zopárkrát poslal e-mail a opýtal sa: „Kedy si budem môcť prečítať tvoju prvú
esej?“ Vždy som na to odpovedala: „Už onedlho! Mám to v pláne.“ Bola to pravda,
lebo ako úprimná osoba som naozaj mala v hlave rozpísanú esej. A keď som si ko-
nečne našla pokojnú chvíľku a začala písať, prišiel mi smutný e-mail od redak-
torky, pani Evy: Julo zomrel.
Nežijem v Európe už 30 rokov, ale odkedy som sa s Julom zoznámila a stali sme
sa kolegami a priateľmi, rozhovory s ním – o hocičom, čo sa vo svete dialo – ma
vždy obohatili vďaka jeho múdrosti, skúsenostiam a zásadovému prístupu, ale
predovšetkým vďaka jeho ľudskosti a dobrote, ktorú do všetkého vkladal.
Napriek všetkým útrapám jeho osobného a pracovného života, ktoré musel za-
žiť kvôli svojmu politickému, sociálnemu a kultúrnemu postoju a zmyslu pre mo-
rálku, etiku a dobročinnosť, bol Julo optimistom. Presnejšie, optimistom s veľkým
O. Vždy, keď som mu to pripomenula, bol prekvapený. Tak sme z toho urobili žart
a premenovali ho na pesimistického optimistu. Alebo optimistického pesimistu.
Keď si preberám spomienky z nášho posledného stretnutia, vidím sa v jeho
kancelárii spolu s Ninou (mojou blízkou priateľkou a prekladateľkou), ako sa ve-
selo smejeme. Julo bol veľmi zábavný a mal skvelý zmysel pre humor. Jeho priro-
dzený šarm spočíval aj v tom, že nevedel uvariť kávu. Tak sme ju s Ninou uvarili
namiesto neho – a vôbec nám to neprekážalo, pretože taká maličkosť sa nedá pri-
rovnať k tomu, aké problematické je pre tri geograficky veľmi vzdialené osoby
stretnúť sa fyzicky na jednom mieste. Boli sme prešťastní, že sa nám to podarilo.
Zažili sme viac takýchto popoludní, a som veľmi vďačná za všetky spomienky.
89
Myslím si, že môj dlh k Julovi prerástol do trvalého vzťahu, čo mi pomáha zni-
žovať pocit viny. Dúfam, že ho nesklamem: mám do budúcnosti zopár nápadov,
ako sa mu za všetko poďakovať.
Na záver uvediem vetu, ktorou som vždy končievala svoje e-maily v slovenčine
pre Jula: Pravopisné chyby si nevšímaj, prosím!
Rest in peace, dear Julo. Our conversations continue in my head – while drinking strong,
Italian coffee made in my kitchen, on the other side of the Atlantic.
JÚLIUS VANOVIČ

Ni na Var o n

MÔJ NEODOSLANÝ LIST

Milý náš Julko,  Január 2021

píšem Ti znova, aj keď už dlhší čas neodpisuješ. Viem, že si bol chorý a už si nevládal
ani čítať, nie že ešte písať, a potom si zomrel... ale ja verím, že naďalej čítaš a aj počuješ
moje, a nielen moje myšlienky. Chýbaš aj mojej priateľke Miriam, ktorá sa takisto
nachádza na americkom kontinente ako ja a často na Teba myslí. Verím, že máš ešte
nejaký kontakt s týmto pozemským svetom, hoci som si priala, aby si išiel priamo
do najvyššieho neba... a možno sa tak stalo a Tvoja nebohá dcéra Ťa privítala v ten
čarovný vianočný deň, keď sme sa my pozemskí dozvedeli, že si nadobro odišiel.
Milý náš, vedz, že Tvoj odchod nám nebol ľahostajný. Bol si veľkým človekom
a iskrou v našich životoch, motorom, ktorý poháňal nielen nás, ale aj slovenskú
literatúru, priťahoval duchovno aj kvalitu, čiže ľudí Tebe podobných, možno však
nie vždy hodných, lebo neprispievali pravidelne alebo meškali... Veľa si toho zažil
aj podstúpil – podrobnosti nechám na Tvojich kronikárov – no Tvoj duch sa nikdy
nepoddal! Oheň z Teba sálal aj v tých najhorších časoch. Kiež by bolo viacero ta-
kých plameňov v slovenských končinách. Nuž ale technológia sa prediera do člo-
veka a zožiera ho. Poviem Ti úprimne, netrápim sa tým, lebo si myslím, že keď
toho bude už príliš, príde nejaký technologický skrat a padne celý internet. Ja stále
píšem listy priateľom rukou (Ty si ma určite videl písať, však?), hoci tento text
som musela kvôli časopisu aj preklepať.
Chcela som sa Ti poďakovať za tých pár chvíľ, ktoré sme strávili v rozjímaní
o literatúre. Aj keď sme sa nepoznali veľmi dlho, bol si mi blízky. Rada by som Ti
to bližšie vysvetlila: neviem, ako to funguje u iných, ale ja keď stretnem spriaznenú
dušu (ako sa to hovorí), tak okamžite vstúpim do akejsi inej dimenzie a vôbec ne-
vnímam toho druhého človeka vo fyzickej forme: nie som si vedomá jeho výšky,
veku, pohlavia, farby vlasov, oblečenia, ničoho. Skôr si pamätám to nemateriálno:
farbu hlasu, tiene naokolo, jemnosť alebo ráznosť pohybov... a Ty teraz na mňa
kričíš, to je nič! Predstav si ďalších sedem dimenzií!
90
Ach, Julko. Ako rada by som nazrela do Tvojho sveta, tam, kde sa teraz nachá-
dzaš. Dúfam, že sa mi o ňom bude snívať. Mám Ťa na zopár fotografiách, ktoré
som urobila pri našich stretnutiach – z Tvojho domu v Dražkovciach, z kancelá-
rie... a tiež nejaké od Teba, poslednú z decembra 2019. Teším sa z týchto vizuálnych
dojmov, zachytených v časopriestore, ktorý my pozostalí poznáme. A ktorý nám
tiež spôsobuje žiaľ, pretože už na Teba nedosiahneme.

Naozaj verím, že sa máš dobre. Napíš pár riadkov, prosím. Určite si ich prečítam –
v šume listov, v blikaní žiarovky, v rannej hmle... a zas odpíšem.
Myslím na Teba a uvidíme sa čoskoro
Nina
JÁN BEŇO

E v a Ma li ti Fr a ňov á

LETMÉ SPOMIENKY
Za Jánom Beňom

V náročnosti dnešných dní som sa oneskorene dostala k smutnej správe o tom,


že nás opustil Janko Beňo. Zabolela ma, spomenula som si, aký to bol zaujímavý,
živý človek, dychtivý a nepokojný, vždy pripravený poznávať nové (v literatúre),
zaujať postoj, vysloviť sa (v diskusiách, recenziách). A tiež otvorený kritik rôznych
neduhov; v 90-tych rokoch pri náhodných stretnutiach na ulici svojím úsmevným
spôsobom vykladal, ako bojuje s negatívnymi javmi na Ministerstve kultúry. Bolo
to sympatické. Na Klube nezávislých v radoch medzi kolegami obvykle čnela jeho
výrečná tvár, ktorou vysielal prichádzajúcim povzbudivé signály. Spomínam si na
jedno z vlaňajších stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov, bolo to vlastne po-
sledné, na ktorom som Janka videla. Zarazilo ma, že sa pri pozdrave neusmial
a celkovo bol na nepoznanie, strhaný, bez nálady. Neskôr mi ktosi povedal, že je
chorý. No akosi sa pri jeho vitalite nechcelo veriť, že by to bolo až také vážne...
Dopočula som sa o ňom ešte ako dievča, od jeho manželky Milky, skvelej slo-
venčinárky, ktorá bola mojou triednou učiteľkou na základnej škole. O manželovi
nám jej žiakom často rozprávala, hovorila o tom , že je rázovitý človek, Pohronec
a ešte k tomu spisovateľ, píše o mladých ľuďoch. Dávala mu čítať naše šiestacké,
siedmacké slohy. Pamätám si, ako mi raz povedala, že sa môj sloh jej mužovi – spi-
sovateľovi veľmi páčil. Bola som na to hrdá. Potom som ho aj uvidela, u nich
doma, sedel v kuchyni, zatiaľ čo my so spolužiačkou sme čakali v predsieni, kým
nám súdružka učiteľka Beňová vyvezie v kočíku malého synčeka, ktorého sme
mali kočíkovať. Letmé spomienky, teraz mi na chvíľku Janka Beňa oživili... Tie
časy sú dávno preč. 
Príznačné (a príkladné) je, ako v ňom neprestajný záujem o svet budil záujem
o tvorbu, mal svoje témy a neprestával písať, ešte v r. 2015 vydal knihu, svedectvo
91
o dôležitom období svojho umeleckého
zrenia – Život s kufrom. Knihu som zatiaľ
nemala príležitosť čítať, predstava kufra
mi napovedá, že to bol život na cestách.
No napriek tomu, že žil v Bratislave
a predtým v iných slovenských mestách,
nazdávam sa, že navždy ostal celou svo-
jou podstatou v rodnej Slatinke. O tom,
že má „srdce na vysočine“, svedčili jeho
prózy, uvedomovala som si to pred rokmi
pri recenzovaní jeho knihy Posledný svedok
(2007). Takto Janka Beňa vidím, v po-
hybe, s hlavou všímavo natočenou k oko-
litému svetu, a pritom kotviaceho vo
svojom nemennom strede. O tom, ako ľu-
ďom nezištne prejavoval svoj vzťah a zá-
ujem, napísal Anton Baláž v nekrológu
na stránke KNS: „Často a oprávnene sme
mali pocit, že robí pre nás ako autorov viac
než my pre neho. Je to, žiaľ, dlh, ktorý mu už
nebudeme môcť splatiť.“ S týmito slovami
ako s ochranným listom pôjde po tých
iných cestách iného sveta... 
Ján Beňo
* 3. október 1933
† 8. december 2020

92
RECENZIE
denskom kongre-
HUMANITNÉ POSOLST VO se v roku 1515 pri
KÁZŇOVEJ PRÓZY príležitosti potvr-
denia habsbur-
BRTÁŇOVÁ, Erika – SOUKUP, sko-jagelovskej
Daniel a kol.: Z dejín kázňovej aliancie počas zá-
prózy I. snub cisárskych
Bratislava : VEDA, vydavateľstvo slovenskej a kráľovských po-
akadémie vied, 2019.   tomkov. V reči
Bartolini zdôraz-
Kázňová tvorba stojí na rozhraní medzi ňuje snahu o vy-
vecnou a umeleckou literatúrou. Je jedi- tvorenie mocnej
nečným a mimoriadne zaujímavým pro- jednotnej ríše, kto-
zaickým žánrom didaktického charak- rá by odolala tureckej hrozbe. Analyzo-
teru, ktorého funkciou je apelovať na vaná reč je súčasťou viacžánrového diela
poslucháča, aby prijal a zachovával nie- Odeporicon (1515) a napísaná je s cieľom
ktoré morálne zásady. Má bohatú históriu podať objektívne a vyvážené informácie.
a aj literárna veda venuje homiletickej E. Frimmová vysvetľuje a porovnáva pojmy
tvorbe v ostatnom období značnú pozor- reč, kázeň a list a poukazuje na renesančný
nosť. Výsledkom sústredeného záujmu prístup vo vyjadrovaní autora. V závere sa
o tento žáner je i nedávno vydaná mono- zmieňuje o politickom i propagandistic-
grafia s príznačným názvom Z dejín kázňo- kom charaktere reči a jej panegyrickej
vej prózy, na ktorej sa podieľalo štrnásť funkcii, ktorá spočíva v oslave a chvále zú-
autorov z českého a slovenského literárno- častnených panovníkov.
vedného prostredia. V chronologickom Ďalšieho významného novovekého hu-
slede, počnúc obdobím 9. storočia a kon- manistického vzdelanca, reformátora, rek-
čiac 19. storočím, ponúka interpretáciu tora školy v Bardejove Leonarda Stöckela
vybraných kázní, ktoré vznikli na území (1510 – 1560), nasledovateľa myšlienok a re-
Slovenska a Čiech. formačných názorov M. Luthera a F. Me-
Pohľad na kázňovú spisbu sa začína pri lanchtona, predstavila vo svojej štúdii Má-
najstarších homiletických pamiatkach cy- ria Šibalová. Zamerala sa na rozsiahlu
rilo-metodskej školy, ktoré predstavujú zbierku latinských kázní Postilla (1596).
„rozvinutie byzantských literárnych a myšlien- Ako uvádza, kázne vytvárajú jednotnú zo-
kových tradícií v staroslovienskom jazyku.“ stavu a sú rozčlenené na otázky a následné
Autor rozsiahlej štúdie, Martin Braxato- odpovede. Postupne objasňuje štruktúru
ris, sa v nich zameriava na motív prenosu Söckelových kázní, jeho spôsob argumen-
dôsledkov prarodičovského pádu na po- tácie, analýzu biblických citátov oboha-
tomstvo. Na pozadí dobového filozofic- tených o príklady z antiky, gramatickú
kého a teologického kontextu zdôrazňuje jasnosť a bohatstvo štylistických pro-
význam rétoriky, ktorá mala vplyv na striedkov. Osobitnú pozornosť venuje
vznik cyrilo-metodských pamiatok a ra- Kázni k Evanjeliu Kristovho narodenia. Na
nokresťanské žánre. Tie radia skúmané príkladoch demonštruje dodržiavanie
texty k paraneitickým a epideiktickým re- pravidiel antickej rétoriky a argumenty
čiam. M. Braxatoris pracuje s termínom v prospech nového reformačného učenia.
„generalizačný transfer“, teda prenos dô- Kazateľskú prózu raného novoveku
sledkov prvotného hriechu na celé ľud- uzatvára štúdia Anety Kubalovej. Upria-
stvo. muje pozornosť na tri zbierky kázní dráž-
Na stredovek nadväzuje obdobím ra- ďanského vrchného dvorného kazateľa
ného novoveku vo svojej štúdii Eva Frim- Matyáša Hoë z Hoëneggu (1580 – 1645).
mová. Predstavuje osobnosť básnika a hu- Kázne majú charakter obhajoby a prezen-
manistu Richarda Bartoliniho (1470 – 1539), tácie luteránskeho náboženstva a kritiky
povýšeného Maximiliánom I. na „poeta katolíckej cirkvi. Vznikli pri príležitosti
caesareus laureatus“. Dôraz kladie na jeho osláv stého výročia reformácie v roku 1617.
významnú reč prednesenú na Prvom vie- Hoë v kázňach propaguje luteránsku kon-
93
fesiu a oslavuje saského kurfirta ako lute- nosť. Odznela v Prahe niekedy medzi
ránskeho panovníka, ktorý bráni svoju rokmi 1700 – 1707 a bola vydaná v postile
vieru. A. Kubalová pri analýze kázní po- Sancta Curiositas (1707). D. Soukup píše, že
ukazuje na Hoëho častý motív svetla daná postila vybočuje z bežných homile-
a temnoty, pričom temnota je reprezento- tických zbierok svojej doby a obsahuje po-
vaná pápežstvom a svetlo M. Lutherom. lemické výpady proti Židom. Uvedenú
Hoë nehľadá spoločné vieroučné body, os- tému zároveň vysvetľuje ako teologický
tro kritizuje a odmieta katolícku cirkev. topos a následne sa ňou zaoberá tak v sa-
Autorka si všíma taktiež pozadie konfesio- motnej kázni Náchodského, ako aj v ďal-
nálnych sporov rímskokatolíckej cirkvi šej rozjímavej a modlitebnej literatúre
a luteránov. i v kontexte cyriackej barokovej zbožnosti,
Tematicky na štúdiu nadväzujú lute- kde formovala lokálny kult Kristovho det-
ránske pohrebné kázne z okolia Trenčína. stva.
Radmila Prchal Pavlíčková svoj vedecký Katolícku sviatočnú homiletiku uzat-
záujem nasmerovala na exulantov, ktorí vára štúdia Jany Maroszovej. Sústredila sa
prišli z územia Čiech do Trenčína. Opisuje na kázne teológa a nemecky píšuceho ka-
dôvody ich príchodu a historicko-spolo- zateľa z Brna, dominikána Cyrila Rigu
čenské pozadie. Na konci 30. rokov 17. sto- (1689 – 1758). Predstavuje jeho život a bib-
ročia si v meste založili tlačiareň. Stali sa liografiu s dôrazom na sviatočné homílie
objednávateľmi a autormi pohrebných spolu s charakteristikou obsahových a šty-
kázní, ktoré boli v období raného novo- listických špecifík jeho tvorby. V tretej
veku veľmi obľúbené u predstaviteľov lu- časti príspevku sú porovnané Rigove ho-
teránskej reformácie. Pohrebné kázne slú- mílie s tvorbou niektorých jeho súčasní-
žili nielen ako nový spôsob spomínania na kov. Rigovu horlivosť a nezvyčajnú kritic-
zosnulého a pamiatka na zosnulých pred- kosť J. Maroszová dokladá citátmi z kázní.
kov, ale boli zároveň výkladom biblického V závere dospela k zisteniu, že „kazatelé
citátu. Čítali sa pre duchovnú útechu z žebravých rádů bývají kritičtější, zřejmě
a slúžili ako eschatologické meditácie právě proto, že chudoba jim otevírala více oči
o posledných veciach človeka a o spáse. pro potřeby doby a činila je solidárními s těmi,
Po pohrebných kázňach je v monogra- kdo trpěli nouzí.“
fii venovaný priestor nedeľným kázňam. Kríze protestantizmu v Sasku na za-
Miloš Sládek sa zaoberá tradičným peri- čiatku 18. storočia a jej prejavom v príleži-
kopným systémom a nedeľnými kázňami tostných kázňach sa venuje Iveta Coufa-
obdobia 17. a 18. storočia. Predstavuje lová. Vo svojej štúdii si všíma, ako boli
zaujímavé poznatky o kartotékach, ktoré v týchto kázňach reflektovaní dvaja pred-
si kazatelia viedli, o tlačených slovníkoch stavitelia odlišných konfesií – Jan Hus,
či kazateľských príručkách pomáhajúcich v dejinách protestantizmu chápaný ako je-
pri tvorbe kázní. Predstavuje najčastejšie den z predchodcov M. Luthera, a Jan Ne-
témy bohemikálnej nedeľnej homiletiky, pomucký, katolícky svätec. Pri analýzach
ako napr. sedem smrteľných hriechov, sa opiera najmä o pohrebné kázne. Pribli-
otázku Božieho milosrdenstva či vzťah žuje tiež udalosti saských Drážďan v dvad-
človeka k Bohu. Zaujímavý je poznatok, že siatych rokoch 18. storočia a ich reflexiu
kazatelia si obyčajne vyberali z perikopy je- v dobových materiáloch.
den verš či jedno slovné spojenie, niekedy Jezuitská univerzita v Trnave spolu so
i vytrhnuté z kontextu, a tému kázne na- svojou tlačiarňou podporovala na konci
smerovali tam, kam potrebovali. M. Slá- 18. storočia rozvoj nielen poeticko-filozo-
dek v prílohe systematicky sumarizuje do- fických, historických a panegyrických diel,
minantné témy v nedeľných postilách ale aj pohrebných rečí patriacich k príle-
pobělohorského obdobia. žitostnému žánru, ktorý nepodliehal cen-
Priesečník judaistických a barokologic- zúre. Ako uvádza Erika Juríková, pohreb-
kých výskumov predstavuje téma Kristo- ná homiletika môže poskytnúť cenné
vej obriezky. Daniel Soukup sa zameral na informácie o osobe zomrelého, ale aj o kul-
kázeň katolíckeho kňaza Štěpána Fran- túrno-historických súvislostiach, politic-
tiška Náchodského (1676 – 1721), v ktorej kých a sociálnych pomeroch. Trnavská tla-
je podrobne popísaná obriezková sláv- čiareň tlačila pohrebné texty zomrelým
94
členom panovníckej rodiny a iným vý- teľskú osobnosť Jána Kollára (1793 –
znamným osobám či mecénom univerzity. 1852) v ref lexii jeho kázní. Hodnotí ho
V smútočných textoch im súdobí erudo- ako vysoko erudovaného kňaza, učiteľa,
vaní pisatelia preukazovali úctu, oslavovali vzdelávajúceho kazateľa, sociálneho mys-
ich život a zásluhy. liteľa a spisovateľa zaoberajúceho sa otáz-
Kázňami a rečami Jozefa Ignáca Bajzu kou vzťahu náboženstva a literatúry. Kol-
(1755 – 1836), publikovanými v päťzväz- lár povzbudzoval duchovných k literárnej
kovom diele Kresťanského katolíckeho nábo- tvorbe, a tým sa snažil zvyšovať vzdela-
ženstva... (Trnava 1789 – 1798), sa zaoberá nosť a kultivovanosť recipientov. E. Brtá-
Gabriela Mihalková. Všíma si použitie ňová stručne naznačuje aj autentickú
deiktických prostriedkov, odkazujúcich skúsenosť s Kollárovým kazateľským ume-
na účastníkov komunikácie v prípade per- ním.
sonálnej deixy a na ich rolu a postavenie Kázňová próza ako predmet záujmu če-
v prípade sociálnej deixy. Predstavuje ských a slovenských bádateľov predstavuje
kompozíciu kázne, jej úspešnosť nad- významný prínos vo výskume homiletic-
viazať s adresátom dialóg, presvedčiť ho. kej tvorby rozličných historických období.
G. Mihalková objasňuje na príkladoch Kázne „vznikali ako spoločný výtvor cirkevnej
textov J. I. Bajzu, ako sa v texte referuje na normy a životného sveta konkrétneho človeka,
komunikačnú situáciu a jej participantov pričom výrazne reflektovali jeho predstavy
prostredníctvom zámen, slovesnej osoby, a normy“. Chronologické usporiadanie
gramatického rodu a proprií. štúdií a minuciózna analýza jednotlivých
Angela Škovierová vo svojom podnet- textov kazateľskej produkcie dáva čitate-
nom článku venuje pozornosť sociálnym ľovi možnosť nahliadnuť i do historicko-
a národnostným aspektom v latinských -spoločenského, politického a konfesio-
a slovenských kázňach 18. a 19. storočia, nálneho pozadia doby, v ktorej texty
ktoré mali vplyv na formovanie verejnej vznikali.
mienky a podporovali utváranie národ-
ných symbolov. Píše o   zmenách jazyka Ľubica Blažencová
kázne od obdobia Tridentského koncilu,
ale aj o zmenách v preferovaných literár-
nych topoi a v používaní jazykových a šty- FANTÁZIA, RADOSŤ A SNÍVANIE
listických prostriedkov. Zdôrazňuje zme-
ny vo vnímaní kultu Panny Márie ako Daniel Hevier: Namydlený blesk
Veľkej kráľovnej Uhrov. Tento koncept sa Ilustrácie: Svetozár Mydlo
postupne vďaka slovenským kňazom me- (z pozostalosti).
nil na Sedembolestnú Pannu Máriu, kde 1. vyd. Bratislava: TRIO Publishing, 2019.
mal Kristus v jej náručí symbolizovať utr - 120 s.
penie slovenského národa.  
Monografia pokračuje obdobím 19. sto- Daniel Hevier je nesmierne tvorivou osob-
ročia a štúdiou Oľgy Vanekovej, ktorá sa nosťou. Jeho návraty k literatúre pre deti
zaoberá latinsky písanou tvorbou príleži- a mládež, ale aj k iným projektom spoje-
tostných rečí v 19. storočí. O. Vaneková ným s detskou knihou, či s tvorivým písa-
analyzuje smútočnú reč Andreja Daniela ním, určeným pre deti a školy, sú nekaž-
Michnaia (1804 – 1857), ktorú napísal pri dodenné, no časté.
príležitosti úmrtia pedagóga a vzdelanca Jeden z návratov na územie slobody a ima-
Jána Grosa (1759 – 1839). Oslavná reč sa ginácie (Bábiková – Hevier, 2010, s. 11), na
sústreďuje na jeho život a pedagogické pô- ktorom majú platiť rovnaké pravidlá ako
sobenie, využíva početné rétorické a štylis- v literatúre pre dospelých, teda estetická
tické prostriedky a vyzdvihuje jeho silu funkcia by mala byť zakladajúcou funk-
viery s dôrazom na humanitu. ciou a mala by integrovať ostatné z funk-
Podobné humanitné posolstvo prináša cií, ktoré jej sú prisúdené, sa realizoval aj
i štrnásta a posledná kapitola kolektívnej vďaka vydavateľskej aktivite TRIO Publi-
monografie sledujúcej kazateľskú prózu shing v roku 2019.
ako literárny a kultúrno-historický feno- Za zaujímavý a ojedinelý možno pova-
mén. Erika Brtáňová predstavila mysli- žovať Hevierov tvorivý postup, keďže
95
zrkadlí spisova- Namydlený blesk je tvorivou spisovateľo-
teľov vzťah k vý- vou poctou priateľovi a ilustrátorovi via-
tvarnému ume- cerých jeho kníh, Svetozárovi Mydlovi: „Ja
niu, v tejto knihe som bol iba rukou, ktorá zapisovala udalosti,
inšpirovaný ilus- ktoré som našiel v obrázkoch nášho priateľa
tráciami Sveto- Mydlozára. Niekedy to bola riadna fuška, keď
zára Mydla, ale aj sa vedľa seba ocitli obrázky, ktoré navzájom
motiváciu, ktorá nesúviseli. Ale keď som sa na ne zahľadel po-
viedla k vzniku zornejšie, objavil som mostík, ktorý ich spája.
knihy: „Svetozár (...) Z času na čas nám chcú ukradnúť náš na-
Mydlo pred piatimi mydlený blesk. Myslia si, že je to hrozitánska
rokmi zomrel. Keď zbraň. A možno aj je. Pretože je to naša fantá-
sa Daniel Hevier prechádzal po miestnostiach zia, radosť a snívanie. A to vždy zvíťazí nad
jeho domčeka-ateliéru, osvietil ho ako blesk zlobou a nenávisťou.“ (2019, s. 117)
z jasného neba nápad: spoločná kniha, kde by V knihe sa funkčne uplatňujú známe
hlavné slovo nemalo slovo, ale maľba, farba, tvorivé princípy Daniela Heviera, hra a bez-
kresba, obrázok. A pretože to bol taký bleskový brehá fantázia, hra so slovom, jeho výra-
nápad, kniha dostala názov Namydlený zom aj významom – „Hlodavce hlodajú
blesk.“ (Hevier, 2019, s. 118) a hľadavce hľadajú. Mišolienka hľadala zaují-
Maliar, ilustrátor detských kníh, grafik mavé myšlienky a nápady. Bola vynálezkyňa
a dizajnér, ktorý sa na svet pozeral nekon- a nálezkyňa. Mala nos na neobyčajNOSti.“
venčným spôsobom a bol autorom dyna- (2019, s. 25), „Pripadám si ako v divadle. Len
mických, vtipných farebných ilustrácií, ba neviem, či som pred oponou ako divák, alebo
až výtvarných metafor vo viacerých bás- za ňou ako herec. Čo herec! Ako nejaký Gaš-
nických zbierkach či prózach, medzi nimi parko v bábkovom divadle. Akoby niekto na-
aj z dielne Daniela Heviera – Nevyplazuj písal nejakú bláznivú hru a ja ju musím hrať.“
jazyk na leva (1982), Odlet papierových lasto- (2019, s. 56)
vičiek (1985), či v ocenených reedíciách Tvorba príbehu teda „kopíruje“ fanta-
rozprávokKristy Bendovej Osmijanko roz- zijné a hravé usporadúvanie ilustrácií, ba
práva 8×8 = 64 nových rozprávok (1998, dokonca výtvarných metafor odkrývajú-
Cena Bibiany, 1998, zápis na Čestnú lis- cich nové významy sveta, v ktorom pria-
tinu IBBY, 2000) a v básnickej zbierke Mi- ním umelca-ilustrátora je, aby „moje ob-
roslava Válka Do Tramtárie (2004, Najkraj- razy boli krásna krajina. A naša krajina
šia detská kniha jesene). farebná ako moje obrazy.“ (Hevier, 2019, s.
Blízky vzťah k výtvarnému umeniu 103), a želaním umelca-spisovateľa je,
možno teda rozpoznať nielen z Heviero- „Nech je tu opäť krásne a farebne. Lebo, ako
vých napĺňajúcich sa výtvarných ambícií, hovorí Mydlozár Svetlo, lepšia spúšť ako...“
ktoré vyústili do ilustrovania viacerých (Hevier, 2019, s. 114) A tak sa v koncepte
vlastných kníh (napr. Svet zachránia roz- sveta sporia sily dobra a zla, generál Zar -
právky, 2014; Dočítania, decká!, 2020), ale putin a jeho pomocníci, „ozbrojené sily –
možno ho vybadať aj pri uplatňovaní po- pozemné, vzdušné i námorné“ (Hevier, 2019,
stupu od ilustrácií k textu, teda od selekcie s. 7) so super zbraňou, a umelci, ktorí sú
obrazov z výtvarnej autorskej dielne k tvor- na strane fantázie a sna, no disponujú
be pútavého príbehu. Poznáme ho z knihy „len“ namydleným bleskom, čo je „naša
Vtáčia legenda (2018), no Daniel Hevier ho fantázia, radosť a snívanie“ (Hevier, 2019,
uplatnil aj pri tvorbe knihy Namydlený s. 117), teda fantazijné príbehy i ich ob-
blesk, pričom v oboch prípadoch sa prejavil razy, či fantastické obrazy a ich príbehy...
ako majstrovský rozprávač príbehov (z) V príbehu nájdeme rozmanité motívy
obrazov. Je zrejmé, že náročnosť jeho (napr. snehuliaci, keďže ich Mydlozár
úlohy súvisela s rozmanitosťou obrázkov, Svetlo rád maľuje; Čúradník ako typ hor-
ktoré bolo treba podrobiť selekcii a potom livého úradníka; Traja králi, vajce, farby
ich kompozične primerane, teda s ohľa- a farbičky) a im zodpovedajúce segmenty
dom na estetickú mieru vradiť do dobro- príbehu, funkčne vyúsťujúce do „slepej
družného rozprávkového príbehu s množ- uličky“, ak sa motív a obraz už nezopa-
stvom prekvapivých odbočení. kujú (napr. Čúradník), pretože „Bol doko-
96
nale nenápadný. Až taký, že sa stratil z do- rázky v básnickej
hľadu, a odvtedy ho nikto viac nevidel. Aspoň zbierke Chlapec
v tejto knihe.“ (Hevier, 2019, s. 60), alebo a hvězdy.
rozvíjajúce a dynamizujúce hlavnú príbe- Kniha sa té-
hovú líniu (napr. Miša a Mišo Mišolienka mou, motívmi
ako prezieravé postavy, ktoré cítia „NIEČO z textovej, ale aj
vo vzduchu“, Hevier, 2019, s. 85; či farby z obrazovej časti
a farbičky, ktorými Mydlozár Svetlo môže (v podobe 37 fa-
maľovať radosť), zápas dobra so zlom. rebných ilustrácií
Niekedy je namydlený blesk viac ako a niekoľkých jed-
hrozitánska zbraň, najmä vtedy, keď si po- nofarebných) zvä-
trebujeme zopakovať, že konštruktívne zuje so zimným
riešenia a dobré konce sú možné, a to nie- a predovšetkým
len v rozprávkovej krajine, ale aj v krajine s mikulášskym, teda predvianočným a via-
žičlivej pre ľudí.  nočným obdobím. Nájdeme v nej ľudové
(Bude zima, bude mráz; Zima, Sanica; Chumelí
Mar tina Petríková sa, chumelí; Prišla zima, Priletela vranka, Na
Štedrý deň, Z capka kožku zoblečieme, Pásli
ovce valasi, Narodil sa Kristus Pán...), poloľu-
VIANOCE MAJSTRA dové básne, hádanky (Hádaj, hádač), básne
a texty (Čo vieme o Mikulášovi, Čo vieme o na-
Josef Lada – Michal Černík: rodení Ježiška, Čo vieme o troch kráľoch, Hrusice
Vianoce Majstra Ladu zasnežené tichom...) Michala Černíka, spo-
1. vyd. Praha: BMSS-START, 2016. 72 s. mienkové texty Josefa Ladu (Prišli prvé
mrazy, Naše zimné zábavy, Bol u nás Mikuláš,
Literárno-výtvarný projekt s názvom Via- Najkrajší deň v roku – Štedrý deň, Rozprávka
noce Majstra Ladu bol na Slovensku vydaný o narodení Jezuliatka, Ako Jožko a Mikeš slá-
v roku 2016. Do knihy, ktorú ako editor vili Vianoce, Ako chodili na koledu).
spracoval Michal Černík, okrem ilustrácií Spomienkové texty sa vracajú k zim-
Josefa Ladu zaradil aj výtvarníkove spo- ným detským radostiam (sánkovanie, gu-
mienky. Michal Černík zase vstúpil do ľovanie, stavanie snehuliakov, šmýkanie sa
knihy veršami a niekoľkými textami. Verše a pod.), ktoré vstupujú aj do ilustrácií Jo-
a text s názvom Čo vieme o troch kráľoch do sefa Ladu. V jednom z textov Najkrajší deň
slovenčiny prebásnil Ľubomír Feldek. Ďal- v roku – Štedrý deň čítame: „Hoci som mával
šie z textov a spomienky maliara i spisova- stromček len malý a chudobne vyzdobený, mal
teľa Josefa Ladu preložila Květa Rosová. som z neho väčšiu radosť než niektoré bohaté
Josef Lada je český kresliar, maliar a ilu- deti, ktoré mali stromček až po plafón. (...) Len
strátor detských kníh, ale aj spisovateľ, od tej chvíle, keď sa tichou dedinou rozleteli
ktorý je považovaný za jedného zo spolu- prvé jasavé tóny vianočnej koledy, začínali sa
zakladateľov českej modernej rozprávky. ozajstné Vianoce. To sluhovo vytrubovanie bolo
Pre jeho výtvarný štýl je príznačná hrubá najkrajšie z celých vianočných sviatkov a všetci
čiara či oblé tvary postáv, jeho výtvarná sme sa naň tešili už dlho pred Vianocami.“
tvorba je známa aj z pohľadníc a prináša (Lada, 2016, s. 34) Je zrejmé, že spomienka
štylizovaný obraz dediny s humorným až na detstvo či spomienky na zázračný čas
parodickým výrazom. Poznáme ho ako sprostredkúvajú mladšiemu čitateľovi aj
ilustrátora knihy Jaroslava Haška Osudy poznanie o tom, ako to bolo kedysi, aké
dobrého vojáka Švejka za světové války. zvyky sa zachovávali v rodinách, či v šir-
Z tvorby pre deti sú jeho najznámejšími ších, teda dedinských spoločenstvách, ale
knihami Kocour Mikeš, adaptovaný do po- aj poznanie o živote maliara a ilustrátora,
doby animovaného televízneho seriálu ktorý dlhodobo revitalizoval pamäťové
O Mikešovi, či príbeh O chytré kmotře lišce, stopy vo svojej tvorbe.
tiež adaptovaný do animovanej televíznej Vplyv českého dedinského prostredia sa
podoby. Zmieniť sa možno aj o tom, že presadzuje aj tým, že príbeh z Rozprávky
jeho ilustrácie inšpirovali Jaroslava Sei- o narodení Jezuliatka sa zasadzuje do dedin-
ferta, ktorý veršami sprevádzal Ladove ob- ských pomerov a práve dedinčania sú tými,
97
ktorí prichýlia Jozefa a Pannu Máriu, ba LARA A TAKÉ NE/OBYČAJNÉ
prinášajú dary novonarodenému Jezu- NEBO
liatku a radujú sa, no detská radosť sa vy-
jadrí najplnšie šantením, a tak sa Božie Zbyňo Džadoň: Lara a nebo
prepája v radosti s ľudským: „a keď sa dal Je- Ilustrovala: Jana Kalixová.
žiško do smiechu, začalo sa pred jasličkami po- Prešov: Slniečkovo, 2017. 88 s.
riadne šantenie. Chlapci sa začali guľovať a vá-
ľať v snehu, až ho poriadne dovysoka rozvírili. Občianske združenie Slniečkovo vydalo
Vystrájali všakovaké kúsky, že sa na nich sám v roku 2017 ďalšiu z radu kníh, ktoré sú
Jozef pestún musel smiať.“ (Lada, 2016, s. 41) určené pre náročnejšieho detského čita-
Postava Mikeša známa z Ladovej tvorby teľa. Autorom knihy Lara a nebo je Zbyňo
je súčasťou príbehu Ako Jožko a Mikeš slávili Džadoň, ktorý sa venuje komponovaniu
Vianoce. Antropomorfizovaná postava, kto- hudby pre deti. Tentoraz napísal svoju
rá v detstve sprevádza chlapca Jožka, ho prvú neobyčajnú detskú knihu, ktorá ob-
obdaruje vo vianočnom čase a vysvetľuje sahuje okrem rozprávkových príbehov aj
motiváciu, prečo bol darček uložený pod pesničkové texty, čo napovedá o prítom-
jabloň v zasneženej záhrade: „Ja som ešte ne- nosti lyrického prvku v epickom texte.
videl vianočný stromček, nevedel som, že dar- Autor priznáva, že k napísaniu knihy
čeky sa dávajú pod stromček prinesený z lesa.“ ho inšpirovala neter Lara, ktorú na jed-
(Lada, 2016, s. 48) Tým kreuje žičlivý svet nom zo spoločných výletov niesol na ple-
pre čas detstva, v ktorom sa svätá noc stáva ciach a ona recitovala básničky nielen pre
aj časom zázrakov. A dieťa, ktorému záleží seba, ale začala ich učiť aj nebo, a nebo
na priateľovi, ale podvedome aj sebe žičí mlčalo...
hru a kolobežku, obdaruje Mikeša a svojich Kniha je komponovaná tak, že medzi
kamarátov – „V zime sa budeme sánkovať, príbehové časti, v ktorých dominuje dia-
v lete voziť na kolobežke, a tak sa budeme mať lóg medzi malou premýšľavou Larou a jej
na čom voziť po celý rok!“ (Lada, 2016, s. 46) strýkom Rudom Givetom, prezývaným
Básnické texty sú jednoduché, no zúro- Hlava, sú vložené pesničkové texty. Tých je
čujú rozmanité motívy. Sú medzi nimi dvanásť a podieľajú sa aj na kompozičnom
zima, mráz, sneh, snehuliak, beloba, Via- členení knihy, keďže už v obsahu pome-
noce, polnočná, svätý večer, Ježiško, anjel, núvajú jednotlivé asociatívne usporiadané
koleda, zvieratá v zime, či detské zimné ra- kapitoly (Katka, Sliepka, Zvedavec, Noc,
dosti, teda motívy z náboženského i svet- Nebo, Osminka, Vietor, Myslím na Teba,
ského okruhu. Tvrdohlavec Blues, Ježiš, Výška, Uspávanka).
Avšak v textoch sa nájdu aj chyby, čo by Ich dôležitosť v knižnom príbehu, ktorý
mohla napraviť jazyková redakcia, ktorá sa odohráva na výlete na kopec za rakús-
sa nerealizovala, no sú skôr vecou náhody kou dedinou s „bodkovanou“ samohlás-
ako pravidlom (napr. názov básne Paní kou v strede (Windmüllen/„Veterné mlyny“),
Zima, s. 10; Od koho sú darčeky – pod ten stro- potvrdzuje skutočnosť, že sú významovým
nek dáva mamka, s. 32; Vianočný stromček – vyústením im predchádzajúcich rozhovo-
Kraľ tohto večera, s. 33; Pásli ovce valasi – rov, ktorých témy a motívy sú voľne či aso-
Pana Krista najdete, s. 36 a pod.). ciatívne radené za sebou vo forme prúdu
Zmyslom vydaní kníh, ktoré slovom rečou sprostredkovaných obsahov vedo-
a obrazom reagujú na vybranú, tentoraz mia:
vianočnú tému, je spolupôsobiť dvomi
druhmi umenia na potenciálneho adre- „To je paráda vidieť toľko veterných mlynov
sáta podľa možnosti umelecky presved- na jednom mieste,“ teší sa Rudo Giveta.
čivo. Je zrejmé, že ilustrácie Josefa Ladu „Tamten vyzerá ako lietadlo zapichnuté do
túto hodnotu v sebe nesú, zrkadlia zacho- zeme,“ ukazuje Lara do diaľky.
vávanie tradícií, či spomienky na všetky Rudo nechápe: „Ale prečo by malo byť za-
zimné radosti prinesené do dospelosti ako pichnuté? Spadlo?“
dar z detských čias, a rozpovie sa o nich aj „Ale, Hlava! Čo by padalo? Je vo väzení.“
v príbehoch i básňach blízkych deťom. „Vo väzení? To má nejaký trest? Za čo?“
„Lietalo kade-tade.“
Mar tina Petríková „A to je kde presne, Lara?“
98
„To je kade aj tade a niekedy aj úplne inde.“ „Vianoce sú, keď sme spolu... Hej, tak je to!“
„Aha,“ povie Rudo Hlava. Aj tak nechápe, (Džadoň, 2017, s. 20)
ale teší sa z veterných mlynov aj zo zapich-
nutého lietadla. Lara vezme Ruda za ruku Asociatívne sa k prerušenej piesni pri-
a ťahá ho do kopca. radzuje ďalšia sekvencia príbehu s rozho-
vorom o strachu, aby sa stal nielen motí-
Tatko do mňa vŕta vom, ale aj problémom piesne s názvom
Vieš nakresliť krta? Noc. Nasledujúca voľne priradená pieseň
Čo sa v zemi topí Nebo nadväzuje na problém, ktorý rieši
Robí čierne kopy Lara s Rudom, kto má a kto nemá uši.
Takže motív neba (bez uší) sa stáva cen-
Z ničoho nič recituje Lara. Keď dokončí trálnym motívom piesne, v ktorej sa opa-
slovo „kopy“, pozrie dohora a kričí: kovaním otázok, adresovaných nebu, rieši
„Nebo, nebíčko, poznáš tú básničku?“ problém jeho premenlivosti či nestálosti
(Džadoň, 2017, s. 8) ako výrazov poľudštenia neba z vôle per-
sonálneho prvku (fantazijný aspekt): „Kto
Prvá básnička, ktorú sa učí Lara, je spo- ťa mračí? ... Kto ťa prší? ... Kto ťa drží? ... Utrie
jená s motívom strachu škôlkarky Katky. slzy? ... Prečo mlčíš?“
Dievčatko nevie povedať „r“, a preto ne- Rozpovedaná inovovaná verzia roz-
chce vystupovať. Pesnička Katka vtipne, právky o Princovi a Žabe relativizuje tra-
totiž prostredníctvom zámeny hlásky za dičnú rozprávkovú schému s dobrým kon-
hlásku učí, ako precvičovať problémové com, aby predznamenala aj poetiku
hlásky a hláskové skupiny, ale tiež, ako ďalšieho piesňového textu s potenciálom
funguje reč vo vzťahu k interpretovanej parodizovať sprostredkované „obsahy“.
predmetnej skutočnosti („A písmena jej Tak je to aj v piesni Osminka, v ktorej sa
v ústach/ Vôbec neublížia/ Namiesto ryže/ zosmiešňuje prepiata túžba krátkej noty.
Chutí jej lyža“, Džadoň, 2017, s. 11). Pieseň Príbeh, ktorý sa odohráva na ceste k vy-
s názvom Sliepka nadväzuje na ďalší seg- hliadkovej veži a počas vystupovania po jej
ment príbehu, na nájdenie vtáčieho stodvadsiatich schodoch, sa zauzľuje stra-
hniezda. Motív vtákov, na ktoré sa Lara chom z vetra vo veži, aby sa výstup zavŕšil
opätovne pýta neba, sa zamení za motív piesňou Vietor. Jej text tematizuje tvorivý
sliepky, aby sa v pointe vtipne, prostred- proces, ktorý sa usúvzťažňuje s činorodos-
níctvom variácie frazeologizmov, vypove- ťou poľudšteného vetra:
dalo o možnosti meniť „len“ vonkajšie
znaky („Lepšie je byť málopávie/ Ako sliepko- „Keby som bol vietor
veľké// Náhle sa to stane/ Keď spadne na zo- Vietor sebaistý
bák/ Opäť z nej vyletí / Iba to kotkodák“, Písal by som verše
Džadoň, 2017, s. 8). Zvedavé otázky inšpi- Na jesenné listy
rujú pieseň s názvom Zvedavec, kumulujú
sa v nej, aby sa konfrontovali zdanlivo ne- Nekonečné vety
spojiteľné skutočnosti a vlastnosti (nebo – A krátke, pevné slová
peklo, mladý – starý a pod.). Vianočná Rozfúkaval by som
básnička či fragment pesničky, ktorú si A potom pozoroval
opakuje Lara na ceste ku schodom na vy-
hliadkovú vežu, a tak problematizuje Ako lietajú
žánrové zaradenie textu, ale aj výber vhod- Listy padajú
ného rýmujúceho sa slova v reprodukova- V hlavách hučia
nom texte, nadobúda svoj zmysel v roz- Na zem padajú
poznaní „správnej“ výpovede (poznávací Spávať nedajú
aspekt) o spoločnom zdieľaní situácie Via- A v noci bzučia...“ (Džadoň, 2017, s. 46)
noc:
Rozprávanie sa prostredníctvom digre-
„Vianoce sú, keď sme k stolu...“ sie odchyľuje od príbehu cesty k veži i späť
„K stolu? Pýta sa sama seba. „Nie! Počkaj, a fantastický motív cviklovej zmrzliny ho
počkaj...“ prepojí s príbehom Fínov, ktorí chceli
99
v Bartošovej žuje detskému recipientovi primeraným
Lehôtke zis- spôsobom („Letí letí čo má krídla všetko letí,
tiť recept na milé deti / ale majte na pamäti, že i vy sa mô-
jej výrobu. žete z výšky tešiť / Ústa či zobák, vlasy či perie /
Nezvyčajné dneska si čvirikám, zajtra sa smejem“, Dža-
rozprávanie, doň, 2017, s. 79).
založené na Záverečné rozprávanie, ktoré sa reali-
nonsense, zuje počas cesty autobusom, využije repe-
ktorý zod- tičný princíp. Z rozprávania vyplynie, že
povedá lo- príbehy môžu a nemusia byť vymyslené,
gickej uvoľ- ale svedčia o túžbe po lepšom svete, a tak
nenosti detského poznávania, uzatvára sa ich fragmenty či segmenty navzájom
fínsky výrok „Ajattelen sinua, Hans.“ (Dža- prepájajú, aby z kompozičného hľadiska
doň, 2017, s. 51, Myslím na teba, Hans.). vyústili do záverečnej Uspávanky.
Vypovie sa tak nielen o clivote za domov- Ilustrácie knihy Lara a nebo sú z autor-
ským priestorom, ale zároveň sa v piesni s skej dielne Jany Kalixovej, ktorá ilustro-
názvom Myslím na Teba naznačí aj jeden zo vala aj zbierku W. Szymborskej s názvom
spôsobov riešenia problému oddialenia Trochu o duši. Ilustrátorka, ktorá pôvodne
od blízkych: „Keď pôjdeš na špičky, dosiahneš chcela vytvoriť 8 ilustrácií, napokon na-
do neba/ Myslím na teba...// A keď sme potom kreslila 76 rozprávkovo-snových obrázkov.
spolu/ Čas prejde rýchlo, rýchlo, rýchlo/ Jemu Vo svojej tvorbe využila koláž, ktorú do-
to nevadí// Myslím na teba...“ (Džadoň, kresľovala akvarelovým pastelom, pastel-
2017, s. 53). kou, ale aj tušom. Zaujímavý efekt multi-
Rozhovor, v priebehu ktorého reťaz ná- plikácie vybraných motívov dosiahla aj
vratných motívov (tvrdohlavosť, hlava, vďaka linorytu, ktorým vytvorila pečiatky
keks, kôň, kamene, kôň, kamene) kreuje na pesničkové motívy (vločky snehu, listy,
príbeh priateľského vzťahu medzi Rudom hviezdy, noty, písmená a pod.).
a svojhlavou Larou, dospieva k variovaniu A preto možno uzavrieť uvažovanie
slov hlava, tvrdá hlava, tvrdohlavá, pričom o príbehu malej Lary a neba aj tak, že ráta
posledné z nich sa stáva dominantným so zvedavými detským čitateľom aj dospe-
motívom piesne Tvrdohlavec Blues. lým, ktorý sa chce rozprávať s dieťaťom,
Rozprávanie, v ktorom sa dieťa stará vymýšľať si a hrať sa s ním.
o strom, dospelý naň dozerá a v rozhovore
mu roztvára nové obzory, rovnako ako je Mar tina Petríková
to v Rudovom príbehu o spolužití balónov
a kaktusov, sa stáva podnetom pre ďalšiu
z piesní s názvom Ježiš. Zdanlivo nesúrodý RODINNÉ SPOMIENKY
motív sa napája na motív snehu, keďže
v príbehu začína snežiť, a tvorivá činnosť Bohuš Beneš:
(„Milý Ježiš/ Krásne snežíš/ Krásne ti to padá“, Synovcem prezidenta
Džadoň, 2017, s. 66) je pririeknutá biblic-
kej postave, zatiaľ čo viera človeka je vyjad- Editori Martin Nekola a Pavel Carbol.
rená implicitne a prostredníctvom apozio- Edice PAMĚŤ – Academia Praha 2020,
pézy („Neviem prečo/ Každý v niečo/ Tak ja 280 s.
verím...“, Džadoň, 2017, s. 67).
Cesta na autobus sa skracuje rozhovo- Středisko společných činnností AV ČR
rom o veži a strachu, ale aj hrou, ktorá a pražské nakladateľstvo Academia vydalo
je pre dieťa tým najprirodzenejším spô- vo svojej pozoruhodnej edícii PAMĚŤ už
sobom učenia sa. Aj keď v tomto prípade takmer stodvadsať memoárových kníh,
sa dieťa učí i z nedopovedaných výpovedí ktoré nie sú len z oblasti vedy, ale aj z ob-
(„a vlastne najviac sa bojím čiernobielej prav- lasti politiky, kultúry a zastúpení sú v nej
dy“, Džadoň, 2017, s. 72), či z konfrontácie nielen domáci, ale aj zahraniční autori.
svojich strachov so strachmi dospelého. Zväzok spomienok Bohuša Beneša, synov-
Pieseň Výška tematizuje lietanie, lety i vzle- ca druhého československého prezidenta
ty a problém prekonávania výšky pribli- Edvarda Beneša, na vydanie edične pripra-
100
vili dvaja historici; Martin Nekola, ktorý ktorý bol učiteľom. Václav veľmi skoro
sa špecializuje na československý exil po ovdovel s tromi malými deťmi a jeho
februári 1948 a problematiku krajanov vo druhé manželstvo bolo veľmi problema-
svete, najmä v USA a Pavel Carbol, vysoko- tické. Politické aktivity jeho brata Edvarda
školský učiteľ, v súčasnosti predseda Spo- počas prvej svetovej vojny viedli k perzekú-
lečnosti Edvarda Beneša. ciám a väzneniu členov rodiny, na ktorú
Vďaka súhlasu rodinných príslušníkov dosť doplatili deti. Preto Edvard Beneš už
Bohuša Beneša, rukopis spomienok do- vo funkcii ministra zahraničných vecí pre-
stali k dispozícii českí editori. Spomienky vzal tútorstvo nad svojim osirelým synov-
boli napísané v angličtine a určené pre com a poslal ho do diplomatických slu-
rodinný okruh. Napriek novinárskym žieb do New Yorku a potom na krátko do
a spisovateľským ambíciám autora, neuva- Kanady. Po návrate pôsobil v Ženeve ako
žovalo sa o ich knižnom vydaní. Z rozsia- akreditovaný spravodajca Spoločnosti ná-
hlejšieho, asi päťsto stránkového textu, edi- rodov. Jeho texty a analýzy sa objavovali
tori vybrali pre toto vydanie kapitoly, ktoré v československej tlači. Počas pobytov
sa týkali života a kariéry Bohuša Beneša. svojho strýka v Ženeve, bol jeho tlačovým
Prezident Edvard Beneš, (1884 – 1948) tajomníkom. Od roku 1936 pracoval z po-
a jeho manželka Hana boli bezdetní. Bo- verenia ministerstva zahraničných vecí na
huš Beneš (1901 – 1977) bol najmladším československom veľvyslanectve v Lon-
synom jeho najstaršieho brata Václava. dýne. Po Mníchove ostal aj so svojou man-
Vďaka rodinným kontaktom bol strýkovi, želkou Emíliou a tromi deťmi vo Veľkej
ešte v časoch jeho pôsobenia vo funkcii Británii. Krátko po prezidentovej abdiká-
ministra zahraničných vecí často k dispo- cii, odletel do Prahy a za pomoci svojho
zícii. Jeho doteraz neznáme memoáre brata Jiřího a niektorých ďalších preziden-
predstavujú nepreskúmaný prameň k štú- tových spolupracovníkov organizoval od-
diu moderných dejín najmä medzivojno- let prezidentského páru do exilu na brit-
vého Československa a zahraničného, pro- ské ostrovy. Okolo tohto odletu je dosť
tinacistického odboja. Zároveň ponúkajú nejasností a dodnes nie je do detailov
unikátny pohľad na osobnosť druhého preskúmaný. Sám som čítal v pamätiach
československého prezidenta. prezidentovho tajomníka a neskoršie mi-
Editori doplnili text o poznámkový nistra spravodlivosti Prokopa Drtinu „Čes-
aparát, ktorý uľahčuje čitateľovi orientá- koslovensko můj osud“, inú verziu odletu.
ciu nielen v niektorých historických uda- Podľa Bohuša Beneša československá
lostiach, ale približuje aj mená osobností, vláda generála Syrového okrem jej pred-
ktoré často nezaslúžene vypadli z povedo- sedu o odlete nevedela. Nejasnosti sú aj
mia verejnosti. Kniha obsahuje rozsiahlu okolo peňazí, ktoré si mohol vyviezť. V tej-
fotodokumentáciu, register a bibliografiu to časti spomienok sa opakuje nepotvr-
nielen publikácií Bohuša Beneša a Ed- dená informácia, že bývalý ministerský
varda Beneša, ale aj aktuálnej českej histo- predseda Milan Hodža mohol pred odle-
riografickej produkcie k tejto téme. tom poukázať desaťtisíc libier nejakej
Editori už v úvodnom slove upozorňu- žene, ktorá nebola členkou jeho rodiny,
jú čitateľa, že „autor občas prejavuje sklony pričom exprezident si nemohol so sebou
k preháňaniu, prifarbovaniu reality a príliš zobrať svoje úspory a pod. Niektoré tvrde-
subjektívnym hodnotenia. To sa prejavuje pre- nia, o ktorých píše Bohuš Beneš o nelojál-
dovšetkým vo vzťahu k strýkovi Edvardovi Be- nosti predsedu vlády Hodžu voči prezi-
nešovi, ktorého pôsobenie vníma celkom nekri- dentovi Benešovi, napríklad objednanie
ticky až obdivne. Naopak odporcom prisudzuje ultimatívnych telegramov zo strany brit-
mu skutky a výroky, o ktorých pravdivosti sa ského a francúzskeho spojenca, sa neza-
dá polemizovať“. kladajú na pravde. Sám Bohuslav Beneš
Zaujímavé sú osudy samotného Bohu- bol neskôr za podobné tvrdenia, ktoré pub-
ša Beneša. Je známe, že neskorší prezident likoval v ním vydávanom časopise „Čecho-
Edvard Beneš bol najmladším dieťaťom slovák v Anglii“, s podtitulom „nezávislý
z desaťčlennej veľmi skromnej rodiny. týdeník“, obžalovaný. Musel sa nielen ospra-
Budúceho štátnika v detstve asi najviac vedlniť, ale aj určitú čiastku odškodnenia
ovplyvňoval jeho najstarší brat Václav, spojenú so súdnymi trovami zaplatiť.
101
Bohuš Beneš 2002 – 2003 v múzeu Kampa Medy Mlád-
svojmu strýkovi kovej, s ktorou sa priatelí. Muškin starší
dal pre prvé obdo- syn Ian je politológ a mladší Mark bol
bie v jeho anglic- v Obamovej ére americkým veľvyslancom
kom exile k dis- vo Švédsku.
pozícii svoj dom. V knihe sa stretneme aj s niektorými
V tomto období osobnosti slovenského pôvodu. Napríklad
mu robil aj tajom- s vyslancom vo Washingtone Vladimírom
níka, sprevádzal Hurbanom, ktorý podobne ako Štefan
ho aj na prednáš- Osuský v Paríži, alebo Juraj Slávik vo Var-
kovom turné do šave nevydal po 15. marci 1939 svoje vysla-
Spojených štátov. nectvo nacistom. Patril medzi nich aj Ján
V rokoch 1938 – Papánek, československý konzul v Pitts-
1939 bol jeho naj- burghu po vojne zástupca pri OSN v New
bližším spolupracovníkom, až neskôr do Yorku. Spomínaný je aj známy novinár
Londýna prišli ostatní Benešovi spolupra- Wickham Steed, ktorý pomáhal ako v pr-
covníci, napríklad už spomínaný Dr. Pro- vom, tak v druhom československom od-
kop Drtina, alebo jeho kancelár Dr. Jaro- boji a v prospech československých emi-
mír Smutný. Asi vzhľadom na prchkú grantov vystupoval aj po februári 1948.
povahu, ale aj zásluhy svojho synovca, Taktiež Hamilton Fisch Armstrong, alebo
V novembri 1942 Beneš vymenoval svojho guvernér Minnesoty Harold E. Stassen,
synovca za generálneho konzula v San ktorý bol po matke nielen českého pô-
Franciscu, a v tejto funkcii bol až do Bene- vodu, ale aj príbuzný rodiny Benešových.
šovej smrti (1948). Po odchode z diploma- Napriek tomu, že niekedy s úsmevom
tickej funkcie požiadal o politický azyl pre prijímame niektoré informácie Bohuša
seba a svoju rodinu a v roku 1958 získal Beneša; napríklad bitku s taxikárom v Se-
americké občianstvo. Neskôr pôsobil v aka- zimovom Ústí, alebo chodenie s brownin-
demickom prostredí na niektorých ame- gom pri príprave odletu prezidenta do
rických univerzitách, alebo v rámci ich exilu, mnohé iné autentické informácie
programov v Európe. Po odchode na dô- nám približujú život prezidenta Beneša
chodok sa venoval umeleckému rezbár- a jeho manželky. Je to pochopiteľné, do-
stvu. V polovici šesťdesiatych rokov napí- kresľuje to vtedajšiu dobu a zvyky.
sal spomienky, ktoré sú predmetom nášho Považujem za dôležité, aby sa dnešní
záujmu. historici snažili objaviť materiály, ukryté
V jeho umeleckých sklonoch pokračo- v rôznych archívoch a vhodnou formou
vala dcéra z prvého manželstva Emília ich sprístupnili odborníkom a verejnosti.
Anna, v rodine prezývaná Muška. Jej man- Preto úprimne vítam knihu spomienok
želom sa stal Zbigniew Brzezinski, polito- Bohuša Beneša a vyslovujem vieru nazna-
lóg poľského pôvodu, poradca Lyndona B. čenú v úvodnom slove editorov Martina
Johnsona, neskorší poradca pre národnú Nekolu a Pavla Carbola, že ešte ďalšie ma-
bezpečnosť USA vo vláde prezidenta Car- teriály tohto pôvodu budú odbornej i laic-
tera a tiež zahraničnopolitický poradca kej verejnosti sprístupnené.
Baracka Obamu. Pani Beneš-Brzezinska je
dnes známa ako výtvarníčka a sochárka. Vojtech Čelko
V Českej republike vystavovala v roku

102
DOKUMENT Y DOBY

J úlius Va novič

PREJAV NA MIMORIADNOM
ZJAZDE SPISOVATEĽOV

Spisovatelia, som tu na pozvanie Združenia spisovateľov Verejnosť proti násiliu.


Mám 54 rokov a z nich, takmer tridsať neuveriteľných som prežil v občianskom
bezpráví a neslobode. V rokoch 1952 – 1963 a 1970 – 1985 upreli mi právo nado-
budnúť vzdelanie v školských laviciach, upierali právo publikovať aj realizovať sa
podľa svojich schopností – viem teda, príliš dobre, ba nadosmrti viem, čo je a čo
nie je sloboda, a môžem azda vypovedať, čo práve dnes, keď sa rozhoduje o ďalšej
neslobode alebo slobode tejto krajiny, čo na Slovensku práve dnes možnosti a slo-
bodu píšuceho človeka ohrozuje a láme jej krídla.
Po prvé: Intelektuál, človek píšuci, nemá priestor na svoju slobodne angažo-
vanú reflexiu: slovo vyslovené v televízii ulieta do vzduchu, nemá dlhý život, za-
búda sa – a Literárny týždenník, „časopis Zväzu slovenských spisovateľov“, jeho
posledné dve čísla – okrem poslednej strany v poslednom – sú rúhavým výsme-
chom toho, čo sa deje v dušiach ľudí na uliciach, vo fabrikách, v školách, na ná-
mestiach: ešte nikdy v národných dejinách nespalo svedomie spisovateľov tak ako
v LT týchto dní! Práve teraz, keď sa nachyľujeme nad priepasť a ide o všetko, ale
keď môžeme definitívne usmrtiť aj svojho najväčšieho nepriateľa: národnú a ob-
čiansku schizofréniu.
Po druhé: Je tu takzvaný Zväz slovenských spisovateľov, prestarnutá, neplodná
a nečasová inštitúcia, priamoúmerná tej ústavne už zrušenej, a teda protiprávne
existujúcej, takzvanej vedúcej úlohe komunistickej strany. Neschopný, a po oku-
pácii 1968 taký bezcharakterný Zväz slovenských spisovateľov, táto mravná
mŕtvola, ktorej hniloba síce poniektorým ešte sladkasto zapácha – no ktorú treba
bez otáľania a bez fanfár pochovať: čím skôr, lebo sa od jej pachu zadusíme, a my-
šlienka a slovo a svedomie slovenského spisovateľa, ktoré už predbehli a zahanbili
herci, výtvarníci, robotníci, ba aj tí neuveriteľne čistí a statoční študenti, načisto
odumrie, a strašné budú dni, ktoré prídu – to svedomie neprebudené, ľahostaj-
nosťou aj honorármi zasypané a v týchto dňoch nepoužité – vyhrabávať a súdiť!
To sebazáchovný pud ešte živej literatúry káže rozpustiť zväz starý a vytvoriť
nový – nie už ako jednotný a uniformovaný front, ale niečo na spôsob syndikátu –
sú na to v Československu už tradície! – únie alebo spolku, združujúceho a na-
pomáhajúceho spisovateľom len stavovsky a sociálne: slobodne a prirodzeným
výberom decentralizovaného na sebaspriaznené, ale aj rovnoprávne skupiny
s vlastnými časopismi. edíciami vo vydavateľstvách a, prirodzene, aj finančne za-
rábajúcich si na seba: nech sa ukáže, koho národ chce najväčšmi čítať, koho slovo
nepôjde do šrotu, ale do ľudských duší, čie slovo je pre nádej ľudí v týchto časoch
orientáciou, mravnou výživou a zárukou.
103
Čím skôr sa tak stane – lebo už zajtra môže v tejto veci znamenať nenávratné,
a tak tragické včera.

(december 1989)

SMÚTOK CHOTÁRA – SMÚTOK SVETA

Keď sme v Novembri 89 odzváňali starému neporiadku, štyridsať rokov trpenému


zlu, videli sme ešte  oblohu  plnú pomyselných hviezd.
Ale s takýmto vypáleným nebom bez hviezd nikto z tých, čo vítali prevrat, ne-
počítal.
Čosi sa stratilo, čosi zhaslo, čosi odumrelo. Niekdajšie, to predkomunistické
cítenie, niekdajšie myslenie, niekdajšie pohľady na oblohu nad nami. Dnešné oči
už nevidia nekonečno,  sledujú len krátkodobosť, chvíľu a jej bubliny. Hľadajú bo-
hatnutie, konzum, rozkoše a pohodlie – a na konci všetkého  ako svoju najväčšiu
nepriateľku: evidujú smrť. Nenávidenú, ale definitívnu bodku za všetkým. Nie
ako Záhadu alebo Nádej, ale ničotu a tmu.
Necítia, nepotrebujú jednotu, mravnú celistvosť svojho života, nehľadajú cen-
trum securitátis, ten najhlbší a bezpečný, pre seba najdôležitejší stred; netúžia po
pravde ani po zákone, čo zaväzujú všetkých. Slávna Kantova hviezdna obloha nad
človekom a mravný zákon v ňom sa zrútili a rozplynuli. Aj povinnosť: to „vznešené
veľké meno“. Nastal Lipovetskeho „súmrak povinnosti“. Deklarácia práv človeka
sa dávno, pradávno vyhlásila – Deklaráciu povinností dnešného človeka doteraz
nik nevyhlásil ani nespísal.
Hoci už koncom osemnásteho storočia vyslal Imanuel Kant osvietenskému
svetu svoju dosiaľ nikým a ničím neprekonateľnú mravnú maximu: „Konaj tak,
aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva!“
Lenže náš takzvaný postmoderný svet, tak zaslepene polemizujúci s osvietenským
a nenávidiaci všetko vznešené, nevidí, nechce vidieť ani túto najvznešenejšiu
ľudskú maximu.

(2017)

104