TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE PRÁVNICKÁ FAKULTA

ŠTÁT A ROAJALIZMUS

BAKALÁRSKA PRÁCA

Študijný program: Školiace pracovisko: Študijný odbor: Vedúci práce:

právo Katedra teórie práva 6835 právo JUDr. Daniel Krošlák, PhD., LL.M.

Trnava 2012 Jozef Liday

Moje poďakovanie patrí JUDr. Danielovi Krošlákovi, PhD., LL.M. za konzultácie a vedenie pri vypracovaní bakalárskej práce.

2

Abstrakt

V tejto práci sa venujem roajalizmu. Definujem základné pojmy ako roajalizmus, monarchizmus, rojalista, monarchista a odlišnosti medzi nimi. Objasňujem čo roajalizmus predstavoval v minulosti a čo predstavuje dnes. Zaoberám sa monarchiou, jej históriou, hlavnými charakteristikami, úlohou náboţenstva v monarchii a iným reáliám monarchie. Spomínam aj francúzsky antirevolučný tradicionalizmus zo zameraním na dielo jeho najvýznamnejšieho predstaviteľa Josepha de Maistreho. Kriticky pristupujem k demokracii s pomocou poľského filozofa Ryszarda Legutka, prezentujem pohľad stredovekého filozofa Tomáša Akvinského na najlepšiu formu vlády. V poslednej kapitole s pomocou rakúskeho aristokrata Erika von Kuehnelt-Leddihna porovnávam monarchiu s demokraciou.

kľúčové slová: monarchia, monarchizmus, roajalizmus, tradicionalizmus, prozreteľnosť, boţské práva kráľov, ošklivosť demokracie, politická filozofia, Ryszard Legutko, Erik von Kuehnelt-Leddihn, Tomáš Akvinský, Joseph de Maistre

3

Abstract

This work is dedicated to royalism. Defines the basic concepts of royalism, monarchism, royalist, monarchist and the differences between them. Explains what was royalism in the past and what is today. I deal with the monarchy, its history, the main character, the role of religion in the monarchy, and other matters of monarchy. I remember the French anti-revolutionary traditionalism with focusing on the work of its leading exponent Joseph de Maistre. Critical approach to democracy with work of Polish philosopher Ryszard Legutko, presents the view of medieval philosopher Thomas Aquinas on the best form of government. In the last chapter with the help of Austrian aristocrat Erik von Kuehnelt-Leddihn compare the monarchy to democracy.

keywords: monarchy, monarchism, royalism, traditionalism, providence, Divine rights of Kings, ugliness of democracy, political philosophy, Ryszard Legutko, Erik von KuehneltLeddihn, Tomas Aquinas, Joseph de Maistre

4

Obsah

Obsah .................................................................................................................................... 5 Úvod ...................................................................................................................................... 7 1.Roajalizmus: Čím bol a čím je? ....................................................................................... 8 1.1 Základné definície ........................................................................................................ 8 1.2 Rojalisti v minulosti ..................................................................................................... 8 1.3 Súčasný rojalisti ........................................................................................................... 9 2. Monarchia....................................................................................................................... 11 2.1 Čo je monarchia?........................................................................................................ 11 2.2 História ....................................................................................................................... 12 2.3 Hlavné charakteristiky monarchie.............................................................................. 12 2.3.1 Monarchove právomoci .................................................................................. 13 2.3.2 Osoba monarchu ............................................................................................. 13 2.3.3 Úloha náboţenstva .......................................................................................... 14 2.3.4 Tituly a nástupníctvo ....................................................................................... 14 3. Francúzsky roajalizmus ................................................................................................ 16 3. 1 Tradicionalisti ........................................................................................................... 16 3.2 Joseph de Maistre ....................................................................................................... 16 3.2.1 Politická a morálna filozofia ........................................................................... 17 3.2.2 Konštitucionalizmus........................................................................................ 18 3.2.3 Dedičstvo ........................................................................................................ 20 4. Kritika demokracie ........................................................................................................ 21 4.1 Legutkova ošklivosť demokracie ............................................................................... 21 4.1.1 Nepekná demokratická kultúra ....................................................................... 21 4.1.2 Estetika a vysoký status demokracie ............................................................... 23 5. Za monarchiu ................................................................................................................. 27 5.1 O kráľovstve svätého Tomáša Akvinského ............................................................... 27 5.1.1 Cieľ štátu a zoon politikon .............................................................................. 27 5.1.2 Spravodlivé a nespravodlivé vlády ................................................................. 29 5.1.3 Jednota pokoja................................................................................................. 30 5.1.4 Menšie zlo ....................................................................................................... 31 5

5.1.5 Kráľova odmena.............................................................................................. 32 5.1.6 Pravý cieľ kráľa............................................................................................... 32 6. Erik von Kuehnelt-Leddihn .......................................................................................... 34 6.1 Posledný rakúsky aristokrat ....................................................................................... 34 6.2 Sloboda alebo rovnosť ............................................................................................... 35 6.2.1 Problém demokracie ....................................................................................... 35 6.2.2 Monarchia porovnaná s demokraciou ............................................................. 36 Záver ................................................................................................................................... 40 Zoznam použitej literatúry ............................................................................................... 42

6

Úvod

Cieľom našej práce je objasniť bohatý ideový prúd, ktorý, i keď ešte nie je úplne mŕtvy, zdá sa, ţe jeho najlepšie časy sú uţ len minulosťou – roajalizmus. Literatúry venujúcej sa roajalizmu v slovenskom alebo českom preklade je málo ako šafranu. Z tohto dôvodu sme museli siahnuť aj po literatúre v anglickom jazyku. Roajalizmus alebo monarchizmus sa snaţíme dávať do kontrastu s liberálnou demokraciu a porovnať jej niektoré aspekty s monarchiou. Celá naša práca sa nesie v duchu aristotelovsko-tomistickej filozofickej tradície. Môţeme ju pozorovať v myslení francúzskeho šľachtica Josepha de Maistreho, ktorý analyzuje Veľkú francúzsku revolúciu, poľského filozofa Ryszarda Legutka, ktorý hodnotí estetiku demokratickej kultúry, aj v prácach „posledného rytiera habsburského impéria“ Erika von Kuehnelt-Leddihna, ktorý sa vo svojom magnum opus LIBERTY OR EQUALITY sám k tomizmu hlási. Za celú túto tradíciu je zodpovedný Aristoteles a hlavne „anjelský doktor“ Tomáš Akvinský, ktorý do veľkej miery preberá učenie klasickej antickej politickej filozofie a dáva jej teistický, resp. kresťanský lesk. Medzi najhlavnejšie zdroje práce môţeme zaradiť dielo Hansa Maiera Cirkev a revoluce, ktoré nám sprostredkúva idey francúzskeho tradicionalizmu a filozofa Josepha de Maistreho, v českom preklade zozbierané eseje Ryszarda Legutka s názvom Ošklivosť demokracie a jiné eseje, z ktorých vyberáme časti venujúce sa demokracii, ďalej spis De Regno Tomáša Akvinského, ktorého jadro ponúkame a Kuehnelt-Leddihnov magnum opus LIBERTY OR EQUALITY kritický k demokracii a porovnávajúci reálie demokracie s reáliami monarchickými. Okrem hlavných prameňov vyuţívame aj dar internetu, ktorý ponúka veľa vzácnych článkov, správ a informácií. Pouţili sme aj slobodnú internetovú encyklopédiu Wikipediu, ale vedomí si jej prípadnej nepresností sme sa snaţili čerpať len z relevantnejšej anglickej verzie a článkov, ktoré riadne odkazujú na zdroje.

7

1.Roajalizmus: Čím bol a čím je?

1.1 Základné definície
Na začiatok si musíme objasniť niektoré základné pojmy, s ktorými budeme pracovať. Pojem roajalizmus má dva základné významy. Vo všeobecnom význame je pojem roajalizmus zhodný s pojmom monarchizmus a označuje politický ideový prúd, ktorý obhajuje ustanovenie, zachovanie alebo obnovenie monarchie ako formy vlády v krajine. Rojalista a monarchista sú potom jednotlivci, ktorý podporujú monarchistickú formu vlády, podporujú monarchistický reţim pred jeho nahradením republikou, jeho znovuobnovenie alebo nastolenie, v krajinách kde nemá tradíciu.1 Roajalizmus môţe byť ešte chápaný odlišne od monarchizmu a znamenať podporu konkrétneho kráľovského reţimu alebo podporu konkrétnemu monarchovi alebo dynastii. Osoba podporujúca konkrétneho monarchu ako hlavu štátu pre konkrétne kráľovstvo je potom rojalista. Monarchista a monarchizmus v tomto význame nepodporujú konkrétneho panovníka, ale všeobecne monarchiu pred republikou alebo inou formou vlády. Podľa Scrutona je roajalizmus „viera v legitimitu monarchistickej vlády a v nárok určitej osoby alebo dynastie na panovnícky titul za takejto vlády.“2 Pojmy roajalizmus a monarchizmus teda moţno pouţívať v rovnakom význame.

1.2 Rojalisti v minulosti
Za rojalistov boli v minulosti povaţovaný v Spojenom kráľovstve Kavalieri, ktorí podporovali Kráľa Karola I. a neskôr Kráľa Karola II.; Jakobiti, ktorí podporovali zvrhnutého kráľa Jána II. a jeho nástupnícku líniu po Slávnej revolúcií; Viliamiti alebo Oranţisti, ktorí podporovali Viliama III. proti Jánovi II. a pod. Dnešná Royalist Party UK

1

porov. Royalist. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 3. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Royalist>. 2 Scruton, R., 1999, s. 131

8

odmieta absolutistickú monarchiu a jej cieľom je zabezpečiť väčšiu účasť monarchu na politickom ţivote a uţšiu spoluprácu s parlamentom.3 Vo Francúzsku predstavovali rojalisti Legitimistov, ktorí poţadovali dodrţiavanie Salického práva; Orléanistov, ktorí v posledných rokoch 18. a v 19. storočí podporovali Orleánsku vetvu francúzskej kráľovskej rodiny, ktorá sa dostala k moci Júlovou revolúciou; a Bonapartistov, podporovateľov Bonaparteho mocenskej línie.4 Roajalizmus v Holandsku, Belgicku a Luxembursku predstavoval oranţizmus. V Belgicku rojalisti podporovali návrat kráľa Leopolda III. ako kráľa Belgičanov po Druhej svetovej vojne, tieţ zvaní Leopoldisti. V Portugalsku podporovali kráľa Migela, Migelisti. V Španielsku boli Karlisti a rojalisti podporujúci Španielske impérium počas Španielsko- Americkej vojny za nezávislosť.5 S pomedzi ostatných ešte spomenieme Čínu, kde pôsobila rojalistická spoločnosť zvaná Baohuang Hui, ktorá podporovala reformné opatrenia a odmietala zvrhnutie monarchie a nastolenie čínskej republiky.6

1.3 Súčasný rojalisti
Teraz sa pozrieme na súčasných rojalistov, ich zdruţenia a organizácie. Na medzinárodnej úrovni pôsobia zdruţenia ako International Monarchist League (IML) zaloţené v roku 1943, so sídlom vo Veľkej Británii, ktorého členmi sú mnohé významné osobnosti britského politického ţivota a International Monarchist Conference (IMC) zaloţená v roku 2008 vo Francúzsku. Rojalisti majú zastúpenie na kaţdom kontinente. Medzi africkými krajinami

spomenieme Egyptain Royalists, Crown Council of Ethiopia alebo South African Monarchy Society. V Ázií môţeme nájsť Monarchist League of India, Malchut Israel alebo Vietnamese Constitutional Monarchist League. V Severnej Amerike pôsobí Monarchist League of Canada alebo Constantian Society. Australians for Constitutional Monarchy alebo Monarchist Leage of New Zaeland pôsobia v Oceánii. V Juţnej Amerike by sme
3

About us. [online]. : Royalist Party UK [cit. ]. Dostupné na internete: <http://www.royalistparty.co.uk/page_2300424.html>. 4 porov. Royalist. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 3. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Royalist>. 5 tamţe. 6 tamţe.

9

našli taktieţ niektoré monarchistické skupiny. Mnohé monarchistické zdruţenia pôsobia aj v Európe.7 Medzi nimi aj česká monarchistická strana Koruna česká. Na Slovensku nemáme oficiálne registrovanú politickú stranu hlásiacu sa k monarchizmu. Väčšina registrovaných politických strán sa hlási k republikanizmu, prípadne ku komunizmu alebo iným politickým ideológiám. Tieţ v nastavajúcich marcových voľbách (marec 2012) ţiadna z kandidujúcich strán nenavrhuje zmenu republikánskeho zriadenia. Roajalizmus je na Slovensku záleţitosťou jednotlivcov, prípadne malých neformálnych zdruţení občanov.

7

tamţe.

10

2. Monarchia

2.1 Čo je monarchia?
Ako sme spomenuli vyššie monarchisti alebo rojalisti podporujú monarchiu ako najlepšiu formu vlády v krajine. Aby sme sa dozvedeli čo monarchisti podporujú musíme sa pozrieť čo monarchia predstavuje, aká forma vlády to vlastne je. Napriek veľkej rôznorodosti minulých alebo súčasných monarchií môţeme zadefinovať niektoré typické znaky, ktoré vymedzujú pojem monarchia. Monarchia je forma vlády, v ktorej úrad hlavy štátu je zastávaný do smrti alebo do abdikácie (odstúpenia) a dedí sa vo vládnucej dynastii. Monarcha môţe byť pomenovaný rôzne. Väčšinou nosí titul – kráľ, kráľovná. Etymológia slova pochádza z latinského monarcha, a to z gréckeho monarches, ktoré znamená jeden vládca. Popri dedičných monarchiách existujú aj monarchie, v ktorých sa monarcha volí. Vo volebných monarchiách zhromaţdenie voliteľov vyberá nového monarchu z vhodných kandidátov.8 Monarchistická forma vlády bola do 19. storočia najbeţnejšou formou vlády, ale mnohé krajiny v priebehu neskorších desaťročí ju zrušili a nahradili demokratickým republikanizmom. V krajinách, v ktorých sa zachovala, tak väčšinou vo forme konštitučnej monarchie, kde monarcha má ceremoniálne úlohy a ústavne limitovanú alebo ţiadnu politickú moc, prípadne je vnímaný ako symbol tradície krajiny. V súčasnosti má 44 suverénnych národov sveta ako hlavu štátu monarchu. Všetky európske monarchie sú dnes konštitučné s výnimkou štátu Vatikán.9 Podľa Scrutona monarchia „doslova znamená vládu, ktorú vykonáva jeden, dnes sa však monarchiou rozumie forma vlády, v ktorej hlava štátu zastáva úrad – spravidla

8

porov. Monarchy. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 27. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy>. 9 tamţe. Zriadenie štátu Vatikán: „Hlavou štátu je Rímsky biskup, ktorý má plnú súdnu, legislatívnu a výkonnú moc. Počas uprázdneného stolca táto moc prechádza na Kardinálske kolégium. Najvyšší veľkňaz riadi štát prostredníctvom Pápeţskej komisie pre Mestský štát Vatikán (legislatívna moc; je zloţená z kardinálov, ktorých menuje na 5 rokov) a Governatorátu Mestského štátu Vatikán (výkonná moc).“ Dostupné na internete: < http://www.oecumene.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=562401> [16. 2. 2012]

11

s titulom kráľ alebo kráľovná – alebo doţivotne alebo aţ do doby, keď sa ho zriekne (do abdikácie).“10 Scruton vidí v monarchovi obradnú alebo mystickú jednotu s národom, ktorému vládne a stelesňuje jeho práva a hodností. Následne pripomína, ţe nemusí byť veľký rozdiel v druhu moci, ktorú vykonáva monarcha a predseda strany alebo generálny tajomník. Monarchia je špecifická právom, históriou a étosom.11

2.2 História
Prvotné monarchie sa vyvinuli z kmeňového kráľovstva, kde monarcha – náčelník bol spájaný s posvätnými funkciami a pripisoval sa mu boţský pôvod. Takto chápaná predstava panovníka bola transformovaná v kresťanskom stredoveku na odvolávanie sa k boţským právam kráľov, pričom Čínsky, Japonský a Nepálsky monarchovia stále boli povaţovaní za ţijúcich Bohov aj v modernej dobe.12 Monarchistická forma vlády od antiky sa dáva do kontrastu s rôznymi podobami demokracie, kde sa výkonná moc realizuje na zhromaţdeniach slobodných občanov. V antike boli monarchie zrušené a nahradené zhromaţdeniami slobodných plnoprávnych občanov. V antickom Ríme republikou a v antických Aténach demokraciou.13 V priebehu stredoveku dominovali monarchie, aţ s nástupom modernej doby sa národy priklonili s republikanizmu. Táto zmena boli ovplyvnená dvoma svetovými vojnami.14

2.3 Hlavné charakteristiky monarchie
Monarchie sú spájané s politickým a spoločensko-kultúrnym pravidlom dedičnosti, podľa ktorého monarcha vládne celý ţivot a odovzdáva úrad jeho deťom alebo rodine, keď zomrie. Výnimkou je monarcha v Malaysii, ktorý slúţi päť rokov. Mnohí monarchovia

10 11

Scruton, R., 1999, s. 80 porov. Scruton, R., 1999, s. 80 12 porov. Monarchy. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 27. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy>. 13 tamţe. 14 tamţe.

12

vyrastajú v kráľovskej rodine, čo často býva pokladané aj veľkú výhodu monarchistickej vlády. Ako deti sa pripravujú na prevzatie zodpovednosti, ktorá ich v budúcnosti čaká.15 Za hlavnú výhodu dedičnej monarchie sa pokladá okamţitá kontinuita výkonu politickej moci z dôvodu krátkeho interregna. Toto poznanie je obsiahnuté v klasickej fráze „Kráľ je mŕtvy. Nech ţije kráľ!“ (po anglicky: „The King is dead. Long live the King!“ alebo po francúzsky: „Le Roi est mort, vive le Roi!“).

2.3.1 Monarchove právomoci Rozsah politickej moci monarchu sa líši vzhľadom na to, či ide o monarchiu absolutistickú, konštitučnú alebo stavovskú. V absolutistickej monarchii monarcha vládne ako autokrat a má absolútnu moc nad štátom. Má právo vydávať dekréty, zákony, ukladať tresty. Pričom absolutistická monarchia nemusí byť vyslovene autoritatívna, ale môţe a zabezpečuje určitý rozsah občianskych slobôd. V konštitučnej monarchii je panovník symbolom národnej jednoty a štátnej kontinuity. Má rôzne ceremoniálne funkcie, vyznamenáva ľudí za zásluhy, udeľuje amnestiu, má vyhradené úlohy pri vymenovaní a odvolávaní štátnych funkcionárov, právo veto a pod.16

2.3.2 Osoba monarchu Väčšina štátov má jedného monarchu na čele krajiny, ale aj dvaja monarchovia môţu panovať spoločne v jednej krajine. Takúto formu vlády označujeme ako diarchia. V minulosti sa vyskytovala viackrát, napríklad v antickej sparte alebo v Rusku v 17.storočí. Štát Andora je dnes jedinou konštitučnou diarchiou na svete. Na čele má dvoch princov – biskupa z Urgell-u a francúzskeho prezidenta. Andora je pozoruhodná aj tým, ţe ide o jediný prípad, keď monarcha krajiny je demokraticky volený občanmi inej krajiny.17

15 16

tamţe. tamţe. 17 tamţe.

13

2.3.3 Úloha náboženstva Náboţenstvo hrá v monarchii dôleţitú úlohu. V minulosti monarchovia odvodzovali svoju legitimitu od Boha. Odvolávali sa na boţské práva vládnuť, na nebeský mandát. Mnohé európske monarchie plnili úlohu Fidei defensor – ochrancu kresťanskej viery.18 Vzťah medzi štátom a Cirkvou bol silne komplementárny. V rámci západnej katolíckej politickej tradície je vyváţená monarchia povaţovaná za ideálnu formu vlády. Tomáš Akvinský tvrdí, ţe polyarchia (demokracia, oligarchia) sa častejšie premení na tyraniu ako monarchia. Akvinský taktieţ uviedol, ţe ideálny monarchistický systém by v sebe zahŕňal na niţších stupňoch vlády aj prvky aristokratické i demokratické v záujme vyváţenia (vybalansovania) moci. Monarcha musí byť tieţ podriadený prirodzenému a boţiemu právu.19 Bliţšie sa politickej filozofii Tomáša Akvinského budeme venujeme v piatej kapitole. V islame kalif je hlavou štátu, ktorý je aj svetský líder (kalifátu), aj náboţenský predstaviteľ (spoločenstva veriacich).20

2.3.4 Tituly a nástupníctvo Monarchovia majú nasledovné tituly: kráľ alebo kráľovná, princ alebo princezná (Monako), cisár alebo cisárovná (Japonsko, India), vojvoda, veľkovojvoda alebo vojvodkyňa. V islamských krajinách sa pouţívajú tituly ako šejk, kalif, emir alebo sultán. V mongolských alebo tureckých krajinách monarcha nesie titul khan alebo khagan.21 V Rusku sa monarcha volal cár.22 Pravidlá nástupníctva sa medzi krajinami líšia. V konštitučných monarchiách je právo nástupníctva zakotvené v legislatívnom akte schválenom parlamentom alebo iným

18 19

tamţe. tamţe. 20 tamţe. 21 tamţe. 22 Nicholas II (1868-1918). [online]. : BBC [cit. ]. Dostupné na internete: <http://www.bbc.co.uk/history/historic_figures/nicholas_ii.shtml>.

14

reprezentatívnym orgánom.23 Monarchie podľa spôsobu nástupníctva rozdeľujeme na dva základné typy: dedičné monarchie volené monarchie

V dedičných monarchiách je pozícia monarchu dedičná na základe zákonného alebo zvykového poriadku dedičnosti zvyčajne v rámci historickej dynastie alebo pokrvnej línie. Znamená to, ţe dedič trónu je vopred dobre známy a jeho nástup na trón je bezproblémový.24 Najbeţnejším systémom dedičného nástupníctva je primogenitúra, ktorá znamená, ţe na trón nastupuje v prvej línií najstarší syn monarchu. Pred nastúpením tradície primogenitúry bolo beţné vymenovanie nástupcu trónu ešte počas ţivota monarchu. Zvyčajne bol vymenovaný najstarší syn panovníka a spoločne s otcom boli dvaja králi na tróne – koregencia – kráľ senior a kráľ junior. Niekedy sa primogenitúra realizovala aj v ţenskej línii. V prípade absencie detí sa nástupcom stával najstarší člen bočnej línie.25 Vo volených monarchiách je monarcha volený alebo ustanovený niektorým orgánom (kolégiom voliteľov) na celý ţivot alebo určené obdobie, pričom slúţi rovnako ako kaţdý iný panovník. Je potrebné zdôrazniť, ţe nie je volený všetkými občanmi štátu, ale prevaţne malou skupinou voliteľov. V minulosti bol takto zvolení napr. Pipin Krátky, otec Karola Veľkého. Dnes existujú len tri volebné monarchie. Pápeţ Katolíckej Cirkvi, ktorý je hlavou štátu Vatikán, je volený doţivotne kolégiom kardinálov. V Malaysii je na päťročné obdobie volený federálny kráľ a v Spojených arabských emirátoch majú tieţ procedúru, ktorou volia panovníka.26

23

porov. Encyklopedický článok z Wikipédie: Monarchy; Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy> [14. 2. 2012] 24 tamţe. 25 tamţe. 26 tamţe.

15

3. Francúzsky roajalizmus

Nemohli by sme napísať prácu o roajalizme aby sme v nej aspoň stručne nespomenuli francúzskych roajalistov tvoriacich v čase revolučných zmien, v rokoch (1795-1829). Idey, ktoré prezentovali dnešná politická filozofia označuje ako tradicionalizmus. Spomedzi nich sa zameriame na osobu Josepha de Maistreho, ktorého moţno povaţovať za najvplyvnejšieho z nich.

3. 1 Tradicionalisti
Za tradicionalistov vo Francúzsku sú pokladaní urodzení katolícki autori. Mnohí z nich museli počas revolučných rokov emigrovať. Medzi najznámejších patria: Joseph-Marie de Maistre, Louis Gabriel Ambroise de Bonald a Hugues Felicité Robert de Lamennais. Spoločnou témou ich diela je kritika revolúcie, zdôrazňovanie historického vývoja, prozreteľnosti a poţiadavka znovunastolenia starého monarchistického poriadku. Dve diela tradicionalizu pokladá Hans Maier za majstrovské: de Maistrova kniha Du Pape (1819) a Lamennaisov Essai sur l’indifférence (1817-1823).27 Tradicionalizmus ako politické hnutie smeroval proti revolúcií a osvietenstvu. Bol vyjadrením túţby po predrevolučnom poriadku a harmónií. Ako protiklad revolučných zmien ponúkal návrat k národnej tradícii a jej dedičstvu: k cirkvi, monarchii a stavovskej spoločnosti. Tradicionalizmus chcel hierarchickú štruktúru cirkvi preniesť do politiky a spoločnosť chcel znovu postaviť na náboţenskom základe. Kľúčom k pochopeniu tradicionalistickej teórie spoločnosti je podľa Maiera táto Lamennaisova formula: „Rekonštituovať politickú obec pomocou obce náboţenskej.“28

3.2 Joseph de Maistre
Celým menom Joseph-Marie, comte de Maistre bol francúzsky hovoriaci, savojský filozof, spisovateľ, právnik a diplomat. V svojich dielach obhajoval hierarchické usporiadanie spoločnosti a monarchiu práve v období revolúcie, keď sa začínala rúcať.
27 28

porov. Maier, H., 1999, s. 87 tamţe.

16

Napriek jeho záujmu o Francúzsko, Maistre, bol občanom ministra pri súde v Turíne.29

Piedmondsko-sardinského

kráľovstva, kde slúţil ako člen Savojského senátu, veľvyslanec v Rusku a námestník

Z jeho ţivota ešte spomenieme, ţe bol vychovávaný jezuitami, štúdia práva absolvoval na Turínskej univerzite v roku 1774 a mnohé roky bol členom slobodomurárskej lóţe v Chambéry, ktoré musel po vypuknutí revolúcie opustiť. V revolučných časoch bol neustále v pohybe. Neskôr bol vyslaný do Svätého Petrohradu (Saint Petersburg) v Rusku ako veľvyslanec pri cárovi Alexandrovi I. V tomto čase sa stal obľúbeným medzi miestnymi aristokratickými kruhmi, podarilo sa mu konvertovať na katolicizmus niektorých jeho priateľov a napísal jeho najvplyvnejšie politicko-filozofické diela. Maistreho pohľady na ruský ţivot obsiahnuté v jeho diplomatických memoároch a osobnej korešpondencii predstavovali jeden z Tolstého zdrojov pre jeho novelu Vojna a mier. Po obnovení Savojského kráľovstva sa Maistre vrátil do Turína, kde slúţil ako úradník aţ do svojej smrti.30

3.2.1 Politická a morálna filozofia Savojský šľachtic uţ v roku 179531 v Švajčiarsku publikoval dielo plné

tradicionalistickej kritiky revolúcie: Considérations sur la France (Úvahy o Francúzsku, vlastný preklad). Nachádzame v ňom tvrdé odmietnutie revolúcie. V diele nechýbajú tóny pohrdnutia revolučným plebejstvom, ktoré sme mohli od aristokratického autora očakávať, ale nie sú pre kritiku revolučných udalostí rozhodujúce. Najdôleţitejšia kritika je teologickej povahy.32 Maistre videl boţskú úlohu Francúzska vo svete. Tvrdil, ţe je nástrojom dobra a zla na zemi. Revolúciu roku 1789 vnímal ako čin prozreteľnosti: Starý monarchistický a aristokratický reţim (ancien régime) zlyhal v šírení veľkej francúzskej civilizácie do celého sveta aby ho obohatil a povzniesol. Namiesto toho sa oddal ateistickým doktrínam vytvorenými filozofmi 18. storočia. Následne vláda teroru bola logickým následkom osvietenského myslenia, a preto Bohom nariadený trest.33

29

porov. Joseph de Maistre. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation. 9. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_de_Maistre>. 30 tamţe. 31 Niektoré zdroje uvádzajú rok 1794 alebo 1796. 32 porov. Maier, H., 1999, s. 87 33 porov. Jospeh de Maistre. [online]. Wikipedia.

17

Revolúcia je podľa de Maistra satanská. Má satanskú povahu, pretoţe ešte nikdy ľudstvo nič podobné nevidelo. Lenţe ten istý Maistre vidí v revolúcii aj stopy Boţej prozreteľnosti. Ide o uţ spomínaný Boţí trest zoslaný na francúzsky národ. „Musela sa uskutočniť veľká očista a ľudia museli strnúť pohľadom; bolo potrebné aby francúzsky kov, zbavený svojho nepekného a nečistého škvaru, dospel čistejší a tvárnejší do rúk budúceho kráľa. Prozreteľnosť istotne nepotrebuje trestať v čase, ale v tejto dobe sa nám stavia na dosah a trestá ako ľudský tribunál.“ Satanská revolúcia je predsa len niečím dobrá, začína novú náboţenskú epochu.34 Maistreho kontradikcia medzi satanským a boţím riadením revolúcie sa stratí ak si uvedomíme, ţe v prvom prípade hovorí o človeku a v druhom o dejinách. Revolúcia ako ľudský čin sa javí ako satanská, ako rebélia voči Bohu. Ak sa na revolúciu pozrieme z Boţej perspektívy javí sa ako zaslúţený trest, ktorý volá po obrátení a pokání. Maistreho pohľad, je pohľadom za roh. Dokázal sa na revolúciu pozrieť z vyššej perspektívy a uvidel skrytý poriadok vo všetkom, aj v tom, čo sa mu zdanlivo vymyká.35 Maistre ponúka v Considérations sur la France pozoruhodný obraz dejinnej súhry ľudskej slobody a Boţej prozreteľnosti. Vidí ľudí ako pripútaných k trónu Najvyššieho akousi pruţnou reťazou. Ľudia sú „slobodní nevoľníci“, nástroj v rukách večného geometra, ktorý môţe rozšíriť i obmedziť ich vôľu bez narušenia jej prirodzenosti. Ak sa človek bude pokúšať uvoľniť z tejto závislosti, Boh reťaz skráti a človeka pokorí k bezvoľnej poddajnosti. V čase revolúcie sa reťaz, na ktorej je človek pripútaný skracuje a činnosť človeka sa obmedzuje. Ak sa človek hrá na Boha stane sa nakoniec bábkou v rukách Prozreteľnosti a ochutná svoju dejinnú bezmocnosť. Maistre píše: „Správne bolo poznamenané, ţe skôr francúzska revolúcia vedie ľudí ako ľudia ju. Tento postreh je veľmi presný, a akokoľvek sa dá viac alebo menej uplatniť na všetky veľké revolúcie, nikdy nebol vhodnejší ako v tejto dobe.“36

3.2.2 Konštitucionalizmus Maistre je presvedčený, ţe revolučné očakávania sa nenaplnia. Nedôveruje moci človeka byť pánom nad svojou vôľou. Voči osvietenskému deizmu zdôrazňuje
34 35

porov. Maier, H., 1999, s. 88 tamţe. 36 tamţe. vlastný preklad.

18

všemohúcnosť Boţiu. Jeho antropológia je pesimistická. Neverí, ţe ľudia by si mohli dať ústavu. Ţiadna legitímna ústava nemôţe byť napísaná.37 V jeho krátkej knihe s názvom Essai sur le principe générateur des constitutions politiques et des autres institutions humaines (Esej o tvorivom princípe politických ústav a iných ľudských inštitúcií)38 argumentuje, ţe ústavy nie sú produktom ľudského rozumu, ale majú svoj pôvod v Bohu, ktorý ich pomaly privádza k zrelosti, dokonalosti.39 Za najpodivnejší názor pokladal presvedčenie o tom, ţe človek môţe napísať legitímnu ústavu.40 Pozrime sa ako presnejšie vyjadruje svoje konštitucionalistické názory v krátkom úryvku z Eseje o tvorivom princípe (...): „Čím viac skúmame vplyv ľudského konania na tvorenie politických ústav, tým viac v nás rastie presvedčenie, ţe jeho vplyv je v skutočnosti nekonečne podruţný alebo vystupuje iba ako obyčajný nástroj; a neverím, ţe zostane akákoľvek pochybnosť o nepopierateľnej pravde nasledovných tvrdení: 1. Ţe základné princípy politických ústav existujú pred písaným zákonom 2. Ţe ústavný zákon je a môţe byť iba výsledkom alebo zdôraznením nepísaného, uţ predtým existujúceho zákona 3. Ţe čo je najpodstatnejšie, najviac ústavné a naozaj základné, nie je nikdy napísané a ani nemôţe byť, bez toho, aby to ohrozilo štát 4. Ţe slabosť a krehkosť ústavy je priamo úmerná mnohorakosti písaných ústavných článkov“41 Maistre veril, ţe človek je pomerne slabá bytosť. Snahu revolucionárov znovu usporiadať politický svet na základe čistého rozumu pokladal za prejav metafyzickej zaslepenosti, tvrdí Maier.42 O podobný teologický výklad revolúcie sa v tej dobe neusiloval len de Maistre. Podobné myšlienky o francúzskej revolúcií písal aj filozof Louis-Claude de Saint-Martin.

37 38

tamţe. vlastný preklad. 39 porov. Joseph de Maistre. [online]. Wikipedia. 40 porov. Maier, H., 1999, s. 89 41 MAISTRE, J. Esej o tvorivom princípe politických ústav (úryvky); Dostupné na internete: < http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7036-joseph-de-maistre-esej-o-tvorivom-principe-politickychustav.aspx> [25. 2. 2012] 42 porov. Maier, H., 1999, s. 89

19

Udalostí revolúcie videl ako obraz posledného súdu a očakával premenu ľudského kráľovstva na kráľovstvo Boţie.43 Avšak podľa Maiera, de Maistre, nie je ani zaslepený reakcionár, ktorý idealizuje minulosť. Veľmi dobre vnímal úpadok Francúzska osemnásteho storočia, práva a mravnosti. Maier dokonca tvrdí, ţe aj keď uisťoval o svojej vernosti kráľovi, mal jeho monarchizmus vţdy akúsi rétorickú povahu. Musel si byť vedomý toho, ţe aj kráľovstvo sa veľkou mierou podieľalo na štátno-cirkevnej skorumpovanosti ancien régime, v ktorom videl hlavnú príčinu revolúcie.44

3.2.3 Dedičstvo Pozreli sme sa na teórie Josepha de Maistreho, ktorý je spolu s Edmundom Burkeom pokladaný za jedného s otcov európskeho konzervativizmu. Maistreho autoritatívna koncepcia konzervativizmu neskôr ustúpila Burkeovej modernejšej koncepcii. Prijatie Maistreho odkazu sa líši od obvinení z proto-fašistu, za ktorého ho pokladal Isaiah Berlin aţ po oslavu poetom Charlesom Baudelaireom, ktorý sa povaţoval za nasledovníka savojského filozofa a tvrdil, ţe ho naučil ako správne myslieť. Maistre mal vplyv aj na kontrarevolučné politické hnutie Action Francaise a jeho predstaviteľa Charlesa Murrasa.45

43 44

tamţe. tamţe. s. 90, 92. 45 Joseph de Maistre. [online]. Wikipedia.

20

4. Kritika demokracie

Roajalizmus by bol úplne mŕtvy ako by liberálna demokracia bola jednoznačne akceptovaným a funkčným politickým zriadením. O tom, ţe s demokraciou nie je niečo v poriadku si priblíţime v rámci myslenia poľského filozofa Ryszarda Legutka.

4.1 Legutkova ošklivosť demokracie
Teraz sa pozrieme na kritiku demokracie od poľského filozofa Ryszarda Legutka, ktorého britský filozof Roger Scruton nazval jedným za najoriginálnejších filozofov súčasnosti. Profesora Legutka nemoţno viniť z osobnej iracionálnej predpojatosti voči dnes beţnej podobe demokracie, keďţe v súčasnosti pôsobí ako poslanec európskeho parlamentu, a teda jeho slová majú istú demokratickú legitimitu, i keď v duchu jeho kritiky to môţe pôsobiť skôr negatívne.

4.1.1 Nepekná demokratická kultúra Pre Legutka je demokracia ošklivý systém. Ošklivým ho robí panujúca kultúra más. Novodobé despocie a demokracie majú podobnosť vo vyuţívaní faktorov, ktoré predstavujú obrovské mnoţstvo ľudí – masové reakcie, masové pocity, masové nálady aj masové trápenia. Posledné storočie nazýva dobou priemerného človeka. Všetky civilizačné javy a procesy v posledných rokoch vyuţívali masovú predstavivosť.46 Ošklivé na demokracii je podľa Legutka, ktorý sa opiera o známu tézu o „vzbure davov“ Ortegu y Gasseta, stručne vyjadrené toto: „súčasné spoločnosti poskytli masám príliš mnoho právomoci, ktoré zďaleka prekračujú politickú rovnosť, čím rušia intelektuálnu, estetickú a mravnú hierarchiu.“47 Uţ antickí filozofi vedeli o neschopnosti demokratickej spoločnosti rozlišovať medzi vysokým a nízkym. V moderne sa za to vinil slobodný trh, ktorý redukuje človeka na konzumenta. Nechuť k umeleckým dielam, ktoré sú obdivované širokými vrstvami
46 47

porov. Legutko, R., 2009, s. 19 tamţe. s.20

21

spoločnosti je chápaný ako pohŕdanie väčšinou. Demokracia má nechuť k elitárstvu, vrátane toho kultúrneho.48 „Pre demokratický systém je príznačné, že netoleruje nedemokratickú skutočnosť“49 píše Legutko. Podľa neho by všetko vypadalo inak keby demokracia neprerastala a neprerastá do kultúry, ale zostáva len mechanizmom predávania moci. Nedemokratické spoločenstvá zaloţené na prvku hierarchickom alebo autoritatívnom sú demokratickom prostredí pokladané za hrozbu, ktorú treba zegalitarizovať alebo odstrániť.50 Zdemokratizovaná kultúra dnes prerastá všetky sféry ľudského ţivota a vnucuje sa nám do našich domácností prostredníctvom médií, reklám, internetu, výchovy našich detí v školách, jazyka a dokonca aj cez tzv. vyššiu kultúru. Začína mať vplyv na univerzitné vzdelávanie a filozofiu. Snobizmus – kultúrny aristokratizmus, ktorý Legutko povaţuje za dôleţitý kultúrny prvok, dnes uţ takmer prestal existovať.51 Legutko priznáva, ţe v minulosti plnila masová kultúra dlhú dobu spoločensky pozitívnu úlohu, pretoţe širokému mnoţstvu ľudí zabezpečovala moţnosť intelektuálneho vzostupu. Aristokratická kultúra bola veľmi hodnotná, ale stavovsky izolovaná. Prívrţenci demokratizácie spoločenského ţivota očakávali vznik novej kultúry, ktorá aj keď nebude tvoriť géniov, umoţní širokým ľudovým vrstvám prístup k prostriedkom kultivácie vlastnej osobnosti. Lenţe, dnes ako namieta Legutko, nie je moţné vzniesť podobný argument. Kultúrne prostredie prestavuje pre spoločenský a intelektuálny vzostup prekáţku nie základňu. Televízia neučí základy etikety (ak aj áno, sledovanosť je minimálna), ale spolu s ostatnými formami je nástrojom dekulturizácie. Očakávanie, ţe demokratizácia kultúry prinesie masový intelektuálny a estetický rozvoj sa nepotvrdilo.52 Legutko to zosumarizoval takto: „Masová kultúra sa pre obrovskú väčšinu stáva jeho konečným cieľom; zároveň tieţ predstavuje prekáţku vyuţívania moţností, ktoré prináša súčasná civilizácia. Dnes nie je problémom to ako ľudí prinútiť aby vyuţívali masovú ponuku, ale skôr to ako minimalizovať jej škodlivé účinky.“53 Duch masovosti prenikol, podľa Legutka, aj do vzdelávacích štruktúr. Nie je to prekvapujúce, keď analyzujeme diela filozofov ako sú Locke, Rousseau alebo Dewey,
48 49

tamţe. tamţe. s.21 50 tamţe. 51 tamţe. 52 tamţe. 53 tamţe. s.24

22

ktorí neuvaţovali o vzdelávaní ako o procese všestranného kultúrneho rozvoja. Dokonca sa sarkasticky vyjadrovali o intelektuálnej a estetickej rafinovanosti, o kultúrnom aristokratizme alebo dobrých mravoch. Pre nich mala byť škola praktická, nie pliesť mladým ľudom hlavu literatúrou a históriou. A keď sa pozrieme na dnešnú legálnu definíciu vzdelania ako o sústavnej príprave na povolanie, musíme uznať, ţe potvrdzujú Legutkove úvahy. Idea kultúrneho človeka určite nie je ideou demokratickou, je výsledkom iných tradícií, ale nie tradície demokratickej. Tá videla človeka prirodzeného, prostého alebo dokonca priemerného. Má sa riadiť praktickým rozumom a nie názormi dávnych mudrlantov. Nemá dejiny, minulosť, ani ţivý kontakt s dedičstvom. Ortega y Gasset by ich podľa Legutka nazval ľuďmi, ktorí ani nevedia za čo vďačia minulosti.54

4.1.2 Estetika a vysoký status demokracie Vidíme, ţe Legutkov problém s demokraciou je estetický. Teraz sa pozrieme na pokračovanie jeho kritiky demokracie a toho čo mu na nej najviac prekáţa. Tvrdí, ţe politické systémy sami seba mystifikujú. Demokracia v tomto nie je výnimkou, ale lídrom. V demokracií (liberálnej demokracii) sme začali nachádzať najlepší z moţných systémov, niečo ako utópiu. Na niţších úrovniach myslenia sa tieţ stretávame s intuitívnymi postrehmi, v ktorých je vyjadrovaná túţba po „dospelej demokracii“.55 Ak niečo v súčasnom systéme nefunguje voláme po skutočnej demokracii alebo rozhorčene hodnotíme: Čo je toto za demokraciu! Legutko pokračuje a hovorí, ak sa nám niečo doma nepáči povaţujeme to za nedemokratické. Ako Poliak spomína Adrzeja Leppera (na Slovensku to veľmi dobre platí o Jánovi Slotovi alebo Róbertovi Ficovi) – keď sa nám nepáči tak ich označíme za nedemokratov.56 Mnohí práve v takomto chápaní demokracie vidia úpadok súčasnej politickej filozofie, keď liberálna demokracia bola prijatá za najlepšiu formu vlády a diskusia o alternatíve k nej nie je vo verejnom priestore, ani na akademickej pôde, moţná. Legutko si všíma, ţe demokracia získala vysoký status a rozšírila svoj význam, pretoţe v sebe zahrnula všetky hodnotové prvky spoločenského ţivota. Týmto spôsobom sa v nás

54 55

tamţe. tamţe. 56 tamţe.

23

zakorenilo presvedčenie, ţe súčasťou demokracie je aj vláda zákona (právny štát), rozvinutá občianska spoločnosť, individuálna sloboda, etický poriadok a iné spoločenské čnosti. Následne vnímame ako výrok múdrosti, podľa ktorého riešením problémov demokracie je nie nahradenie demokracie iným systémom, ale ešte viac demokracie.57 Nefunguje reprezentatívna demokracia, zaveďme priamu demokraciu. V tomto duchu sa aj mnohí komentátori počudovali prejavu nórskeho premiéra Jensa Stoltenberga v reakcii na masaker, pri ktorom bola vyvraţdená budúca sociálno-demokratická elita, v ktorom naznačil, ţe riešením musí byť ešte viac demokracie: „Násilie nemoţno nikdy akceptovať. Nórska odpoveď na násilie je viac demokracie, otvorenosti a väčšia politická participácia.“58 Pritom Nórsko stojí na vrchole rebríčka kvality demokracie, a teda je najdemokratickejšou krajinou sveta.59 V demokracii môţe existovať občianska spoločnosť a vláda zákona, ale aj nemusí. To isté platí aj pre iné zriadenia ako sú monarchia alebo aristokracia. Sloboda nemá s demokratickou tradíciou veľa spoločného, v tejto tradícií boli prvky anti-liberálne. Najlepším dielom podľa Legutka, ktoré o anti-liberálnom charaktere demokracie bolo napísané je Demokracia v Amerike od Alexisa de Tocquevilla. Sloboda má svoj pôvod v tradícii liberálnej a aristokratickej.60 Bývalý poľský politik Lepper (alebo slovenský Slota, či Fico) nie sú antidemokrati, ale demokrati par excellence. Demagógia, schopnosť manipulovať ľuďmi s cieľom vlastného prospechu a získania politickej moci vznikla práve v demokracii, nie v iných reţimoch. Pohŕdanie poctivými ľuďmi a iné praktiky, ktorými sa chcú politici zapáčiť ľudom majú svoju dlhú tradíciu a našli by sme ich uţ v antickom Grécku.61 Bola to demokracia, ktorá nesie vinu za Sokratovu smrť. K ďalším veľkým problémom demokracie patrí všetko prenikajúci duch straníctva partajníctvo. Legutko ho radí k tým najzávaţnejším. Politické strany hrajú z dôvodu častých volieb výraznú úlohu v ţivote spoločnosti. Podieľanie na moci je veľmi ovplyvnené straníckymi štruktúrami. To má aj stabilizujúce faktory, ale na druhej strane to vyraďuje z hry individualistov, solitérov, nonkonformistov a nezávislých ľudí, ktorí
57 58

tamţe. Nórsko je stále v šoku. tlačová správa. Dostupné na internete: < http://www.rozhlas.sk/Norsko-je-stale-vsoku?l=1&c=0&i=15023&p=1> [12. 2. 2012] 59 Democracy index. [online] Wikipedia : Wikimedia Foundation. Dostupné na internete: < http://en.wikipedia.org/wiki/Democracy_Index> [14. 2. 2012] 60 pozri. LEGUTKO, R. 2009. 61 tamţe.

24

nemôţu do straníckych štruktúr vstupovať.62 Kto chce kandidovať o prezidentský úrad musí mať podporu silných politických strán, bez tej sa jeho šanca na úspech zásadne zniţuje. Strany môţu byť rôzne od strán zo silnou tradíciou a hodnotovým pátosom aţ po tie, do ktorých sa vstupuje z oportunizmu, snahe po osobnom materiálnom zisku a uzavretou (sektárskou) vnútrostraníckou kultúrou. Verejný jazyk politikov plný slov o blahu ľudí, či národa sa zaráţajúco líši od súkromného jazyka politických kruhov, ktorý sa sústreďuje na získanie a udrţanie moci. Moralisti poţadujú do verejného ţivota zaviesť etické pravidlá správania, ktoré však naráţajú na demokratickú prax. Bez toho aby sa stal človek pragmatikom nemôţe v demokracii uspieť. Východiskom z tejto situácie je práve zavedenie prísnych morálnych zásad. Legutko si myslí, ţe takáto demokracia – bez partajníctva – nikdy neexistovala a ani existovať nemôţe.63 Takýto stranícky výkon verejných funkcií negatívne preniká aj do legislatívy, ktorá prestáva byť vyjadrením všeobecných, verejných záujmov, ale partikulárnych. Legislatíva je kompromisom medzi práve prejavujúcimi záujmami rôznych lobistických skupín. Podobne je na tom dokonca aj súdna moc, ktorú neprimerane ovplyvňuje záujem práve indikujúcej verejnej mienky. Nálada ľudí má vplyv na dodrţiavanie zákonov. Na Slovensku sme sa mohli s týmto stretnúť v prípade Hedvigy Malinovej, slovenskej študentky maďarskej národnosti, ktorá na základe relevantných znaleckých posudkov bola fyzicky napadnutá. Napriek tomu sa vedie konanie proti nej, nie proti ľudom, ktorí ju napadli. Nič na tom nemení ani nedávne ospravedlnenie Vládou Slovenskej republiky, ktoré aspoň symbolicky vyjadruje poľutovanie64 nad prešetrovaním celej kauzy a zásahom do jej ľudských práv. Legutko ako pozoruhodný prípad spomína proces s O. J. Simpsonom v USA.65

62 63

tamţe. tamţe. 64 Vláda sa ospravedlnila Hedvige Malinovej. Denník Sme. Dostupné na internete: < http://www.sme.sk/c/6241276/vlada-sa-ospravedlnila-hedvige-malinovej.html> [12. 2. 2012]; Úryvok z správy: „Na jednej strane SR za 16 dní v úvodzovkách zistila, ţe si Hedviga Malinová mala útok na svoju osobu vymyslieť a v roku 2006 trestné stíhanie zastavila. Na druhej strane po dobu takmer päť rokov dokazuje, ţe si to mala vymyslieť. To sú absolútne právne anomálie a v súčasnosti vzniká situácia, ktorá silno navodzuje záver, ţe SR nemusí byť právnym štátom,“ myslí si Kvasnica. Poukazuje na to, ţe štát sa jej na jednej strane ospravedlňuje a na druhej strane iný štátny orgán povaţuje konanie, ktorým podľa Kvasnicu došlo k porušeniu základných ľudských práv, za dôkaz proti Hedvige; Kto pozorne sledoval túto kauzu mohol si všimnúť protimaďarských nálad časti politikov i verejnosti, ktoré zohrali veľkú úlohu v tejto kauze aţ narušili faktickú nezávislosť orgánov činných v trestnom konaní. 65 porov. LEGUTKO, R. 2009

25

Niektorí teoretici namietajú a tvrdia, ţe práve takýto stav je zdravý a prirodzený. Objavili sa názory, podľa ktorých je práve takýto stav ţiaduci. Práve straníckosť zákonodarstva je nevyhnutná pretoţe najlepšie odráţa demokratickosť spoločnosti a jej pluralitný charakter. Nestrannosť nie je moţná, pretoţe je vţdy len zdanlivá. Právo by malo byť systémom ochraňujúcim, koordinujúcim alebo harmonizujúcim ašpirácie rôznych skupín.66

66

tamţe.

26

5. Za monarchiu

5.1 O kráľovstve svätého Tomáša Akvinského
Teoretickú argumentáciu na obhajobu monarchie podáva Tomáš Akvinský vo svojom diele De Regno (O Kráľovstve). V tomto diele obhajuje monarchiu ako najlepšiu formu vlády, pričom je zaujímavé, ţe v jeho najznámejšom diele Summa theologiae (Suma teologická) podporuje zmiešané zriadenie.67 Niektorí autori povaţujú za zmiešané zriadenie republiku. Spis De Regno Akvinský napísal ako dar Cyperskému kráľovi. V úvode diela píše o jeho snahách starostlivo vyloţiť pôvod kráľovstva a kráľovského úradu podľa autority Svätého písma, náuky filozofov a príkladov vychvaľovateľov knieţat. Pri písaní diela – na počiatku, pri vzraste a zavŕšení – očakáva pomoc Kráľa kráľov a Pána pánov, samotného Boha.68 Akvinský je známy tým, ţe veľa čerpá z antiky, hlavne od Aristotela, ktorého nazýva Filozof. V De Regne nájdeme aj veľa biblických odkazov. De Regno svoju pozornosť zameriava na dve problémy – najlepšia forma vlády a problém tyranie.69 Za najlepšiu formu vlády v tomto spise pokladá monarchiu. Teraz sa pozrieme na jeho argumentáciu.

5.1.1 Cieľ štátu a zoon politikon Podľa Akvinského pri všetkom čo je zamerané na cieľ sa stáva, ţe to môţe postupovať rôznymi cestami. Preto je potrebný vodca, vďaka ktorému sa priamo dosahuje cieľ.

67

CAIN, P. 2007. Thomas Aquinas’ De Regno: Political Philosophy, Theocracy, and Esoteric Writing; Canadian Political Science Association Annual Conference. s. 1; Dostupné na internete: <http://www.cpsaacsp.ca/papers-2007/Cain.pdf> [11. 2. 2012]; Pod zmiešaným reţimom Akvinský rozumie vládu, v ktorej sa uplatňujú prvky monarchistické, aristokratické a demokratické; Cain kritizuje prístup k Avinského politickej filozofii tvrdením, ţe viac pozornosti sa kladie na jeho primárne teologické dielo Summu a menej na De Regno, ktoré je kompletne politické. 68 pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. kap. 1-7 In Filozofia roč. 62, c.1, s. 57 – 68.; kap. 8 – 16, 1 kn; kap. 1 – 4, 2. kn. In Filozofia roč. 62, č. 2, s. 142 – 163. Dostupné na internete: <http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/1/57-68.pdf> a <http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/2/142-163.pdf> 69 CAIN, P. 2007.

27

Ukazuje to na príklade lode, ktorá sa pre nárazy vetrov vydáva mnohými cestami a ktorá by sa stratila, ak by nemala kormidelníka. Ten ju privedie k cieľu – prístavu.70 Človek má cieľ, na ktorý je zameraný celý jeho ţivot a jeho konanie. Je vybavený rozumom vďaka, ktorému koná s ohľadom na cieľ. Avšak medzi ľuďmi vidíme rôzne spôsoby ako ľudia postupujú k cieľu. Preto človek potrebuje vodcu k cieľu.71 Podľa Akvinského by človek nepotreboval vodcu k cieľu, ak by ţil sám. Riadil by sa svetlom rozumu, ktoré má od prirodzenosti a sám by dosahoval svoj cieľ. Človek je však tvor spoločenský a ţije v skupine ľudí. Akvinský to ukazuje na rozdieloch medzi zvieratami a ľuďmi. Tvrdí, ţe zvieratá sú prirodzene vybavené na ţivot, ale človek nie. Musí ţiť v skupine ľudí, aby dokázal preţiť. Ovca prirodzene povaţuje vlka za nepriateľa, ale ľudia si musia navzájom pomáhať, aby spoznali skutočnosť. Jeden v medicíne, druhý v kuchárstve, ďalší v inom.72 Človeku je teda prirodzené ţiť v spoločenstve mnohých ľudí, a preto je potrebné aby takúto skupinu ľudí niečo viedlo. Ak by nebol v skupine vodca, ktorý sa stará o spoločné dobro celej skupiny, kaţdý by sa staral len o svoje vlastné dobro.73 Akvinský píše:
Je teda potrebné, aby okrem toho, čo kaţdého pohýna k vlastnému dobru, bolo niečo, čo pohýna k dobru spoločnému. Preto sa aj medzi všetkými vecami, ktoré sú zamerané na jedno nachádza tieţ niečo, čo vládne.74

Skupinu ľudí teritoriálne vymedzenú musí niekto viesť vo veciach, ktoré sa týkajú spoločného dobra tejto skupiny. S Akvinským by nesúhlasili snáď len niektoré prúdy anarchizmu, ktoré tvrdia, ţe ţiadne spoločné dobro skupiny ľudí neexistuje a odmietajú štát, a teda aj vodcu – správcu spoločného dobra skupiny.

70 71

pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. tamţe. tamţe. 72 tamţe 73 tamţe 74 tamţe. s. 2

28

5.1.2 Spravodlivé a nespravodlivé vlády Akvinský pokračuje tvrdením, ţe pri niektorých veciach, ktoré sú zamerané na cieľ sa stáva, ţe postupujú správne alebo nesprávne. Preto pri vedení skupiny sa objavuje právo aj neprávosť. Skupina je správne vedená vtedy, keď je vedená k patričnému cieľu a nesprávne, keď je vedená k cieľu nepatričnému. Patričný cieľ je spoločné dobro tejto skupiny a vláda k nemu vedená je správna spravodlivá. Ak vláda smeruje k súkromnému dobrú vládcu je nespravodlivá a zvrátená.75 Zo všetkým spomenutím by súhlasila väčšina obhajcov demokracie (politey). Postupne sa Akvinský dostáva k rozdeleniu vlády podľa počtu ľudí, ktorí majú vládnuť a podľa toho, či vládnu spravodlivo alebo nespravodlivo. Ak jeden človek vládne nespravodlivo, stará sa len o svoj prospech a nie o prospech celej skupiny, nazýva sa tyran a táto vláda sa volá tyrania. Ak nespravodlivú vládu vykonávajú viacerí, síce malý počet, volá sa oligarchia. Ide o vládu malého počtu bohatých, ktorí utláčajú ľud a od tyranie sa líšia len počtom. Nespravodlivá vláda vykonávaná mnohými sa volá demokracia – vláda ľudu, ktorý utláča bohatých. Vtedy je celý ľud ako tyran.76 Akvinský delí aj spravodlivé vlády. Politea je spravodlivá vláda skupiny (napr. skupina bojovníkov). Vláda niekoľkých cnostných ľudí sa nazýva aristokracia, teda vláda najlepších. Ak spravodlivá vláda patrí jednému nazýva sa kráľ. Kráľa Akvinský definuje ako jednotlivca, ktorý má byť ako pastier a vládnuť pre spoločné dobro skupiny (štátu, kráľovstva) a nie vo svoj prospech.77 Poznáme rôzne sociálne celky ako sú rodina, dedina. obce alebo provincia. Akvinský tvrdí, ţe skupina je tým dokonalejšia, čím sebestačnejšia je pri uspokojovaní ţivotných potrieb. Miera autarkie je dokonalá v obci alebo provincii, ktoré povaţuje za dokonalé spoločenstvá a osoba stojaca len na ich čele sa volá kráľ.78

75 76

pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. tamţe. tamţe. 77 tamţe. 78 tamţe.

29

5.1.3 Jednota pokoja Objasnili sme si spravodlivé a nespravodlivé formy vlád. Teraz si musíme objasniť čo Akvinský tvrdí o počte ľudí, ktorí majú vládnuť. Majú to byť všetci ľudia, len niektorí alebo len jeden? Má vládnuť ľud, monarcha alebo určitý počet ľudí medzi jedným a všetkými? Akvinský to skúma na základe samotného cieľa vlády. Úmysel vodcu má smerovať k blahu toho čo vedie. Cieľom kormidelníka je doviesť loď do blaţeného prístavu. A dobro a blaho štátu spočíva v zachovávaní jednoty. Ak nie je jednota – pokoj, zaniká úţitok zo ţivota v spoločnosti, pretoţe skupina ľudí, ktorí si v myslení odporujú je sama sebe na ťarchu. Vodca sa teda má starať o jednotu pokoja v štáte.79 Vláda, ktorá bude účinnejšia pri zachovávaní jednoty pokoja, tým bude uţitočnejšia. Jednotu môţe lepšie zapríčiniť to, čo je jedno osebe, neţ viacerí. Ako aj najúčinnejšia príčina zohrievania je to, čo je horúce osebe, a teda vláda jedného je uţitočnejšia. K vládnutiu je dôleţitá jednota, pričom medzi viacerými ľahšie nastanú zásadné spory. Mnohí sú zjednotení vtedy, keď sa pribliţujú k jednému. Preto lepšie kraľuje jeden. Akvinský následne poukazuje na prírodu. Včely majú jedného kráľa, vo vesmíre je jeden Boh a vládca všetkého. Tieţ spomína obce, v ktorých vládnu viacerí, a ktoré sa boria v rozporoch a zmietajú v nepokojoch a obce kde je jeden vládca sa tešia z pokoja a prekvitajú spravodlivosťou.80 Objavuje sa základná námietka: Čo ak sa vláda jedného zvrhne a „kráľ“ sa začne zaujímať len o svoje súkromné dobro? Nie je lepšie rozloţiť vládu medzi viacerých, pri ktorých nehrozí, ţe všetci začnú „hrabať“ len pre seba a takýmto spôsobom eliminovať nebezpečenstvo a rozsah (veľkosť) tyranie? Akvinský odpovedá v štvrtej kapitole prvej knihy De Regna. Uznáva, ţe tak ako je kráľovská vláda najlepšia, tak je vláda tyrana najhoršia. Protikladom politey je demokracia (v oboch vládnu mnohí), protikladom aristokracie je oligarchia (vládnu niekoľkí) a protikladom kráľovstva je tyrania (vládne jeden). Keďţe kráľovstvo je najlepšia vláda a tyrania je opakom kráľovstva logicky tyrania musí byť najhoršia forma vlády.81

79 80

tamţe. tamţe. 81 tamţe.

30

Zjednotená sila je na navodenie účinku účinnejšia, neţ rozdelená. Preto moc konajúca dobro bude silnejšia na konanie dobra, ak bude zjednotená. Pri spravodlivých vládach teda platí, čím je vládca viac jeden, tým je vláda uţitočnejšia, vykoná viac dobra vo verejnom záujme. Kráľovstvo vykoná viac dobra ako aristokracia a tá viac ako politea. Platí to aj naopak pri nespravodlivých vládach. Viac zla vykoná tyrania ako oligarchia a tá viac zla ako demokracia. Čím viac sa vláda vzďaľuje od spoločného verejného dobra, tým je nespravodlivejšia. A teda vláda tyrana je najnespravodlivejšia, pretoţe tyran sa nezaujíma o dobro spoločné, ale len o svoje súkromné dobro.82

5.1.4 Menšie zlo Občania, ktorí by sa teoreticky mali rozhodnúť pre niektorú formu vlády sú vystavení dvom nebezpečenstvám: Prvé spočíva v tom, ţe sa nerozhodnú pre najlepšiu (kráľovskú) formu vlády zo strachu pred tyranom. Druhé v tom, ţe ak aj prihliadnu na najlepšiu formu vlády, tá sa zmení na tyranskú zlobu.83 Akvinský tvrdí, ţe si treba vybrať menšie zlo. Keď sa monarchia zmení na tyraniu ide o menšie zlo ako, keď sa zmení na tyraniu vláda viacerých optimátov – aristokracia. Nezhody sú často následkom vlády viacerých narúšajú dobro pokoja. Toto dobro tyrania neodstraňuje, ale iba prekáţa dobrám jednotlivcov, ak sa nevyhrotí tak, ţe zúri proti celému spoločenstvu. Treba sa vyhnúť tomu, z čoho môţe vyplynúť väčšie nebezpečenstvo. To je častejšie následkom vlády viacerých ako jedného. Väčšinou sa stáva, ţe o spoločné dobro sa prestane starať niekto z viacerých ako jeden. Jeden zväčša dbá o spoločné dobro, ak sa aj od spoločného dobra odvráti nemá v úmysle okamţite utláčať poddaných, čo predstavuje vyhrotenú tyraniu, ktorá je najvyšším stupňom zlého kraľovania. A teda vyhýbať sa treba väčšiemu nebezpečenstvu, ktoré pochádza z vlády mnohých, neţ jedného.84 Tomáš Akvinský takýmto spôsobom preukázal, ţe vláda jedného je najlepšia. Následne ešte rozoberá ako zabezpečiť vládu aby sa nezvrhla na tyraniu, aký má byť cieľ kráľovskej vlády a odmena pre kráľa aby spravodlivo vládol.

82 83

tamţe. tamţe. 84 tamţe.

31

Na kráľa treba povýšiť takého, pri ktorom nie je pravdepodobné, ţe sa zvrhne na tyrana. Kráľovská vláda sa má ustanoviť tak, aby sa kráľovi odňala samotná moţnosť stať sa tyranom. A jeho moc treba zmierniť tak aby sa nemohla zvrhnúť na tyraniu.85

5.1.5 Kráľova odmena Kráľ si zaslúţi primeranú odmenu za náročný výkon kráľovskej funkcie. Mnohí povaţovali za primeranú odmenu kráľa slávu a česť. Tá je podľa Akvinského nedostatočná a krehká86: „...spomedzi ľudských vecí nič nie je krehkejšie než sláva a česť ľudskej priazne, pretože závisí od mienky ľudí, pričom v ľudskom živote nie je nič premenlivejšie než ona: a preto prorok Izaiáš takúto slávu menuje poľný kvet (Iz 40, 6).“87 Túţba po sláve oberá ducha o veľkosť. Okráda ho o jeho slobodu. A k povinnosti dobrého muţa patrí pohŕdať slávou a inými časnými dobrami, i keď túţba po sláve na rozdiel od túţby po bohatstve a rozkoši má v sebe nejakú stopu cnosti, tvrdí Akvinský.88

5.1.6 Pravý cieľ kráľa Svetská česť a ľudská sláva nie je dostatočnou odmenou pre kráľa. Dostatočnou odmenou je odmena od Boha. Králi majú za svoju vládu očakávať odmenu o Boha. Pre kaţdú myseľ, ktorá pouţíva rozum je odmenou za cnosť blaţenosť, byť blaţený nikto nemôţe nechcieť. Blaţenosť je posledný cieľ túţob, dokonalé dobro, ktoré v sebe obsahuje všetko po čom moţno túţiť. Nič pozemské nemá túto vlastnosť, a preto ju môţe uspokojiť len niečo vyššie – Boh.89 Akvinský ďalej ešte rozvádza odmenu kráľa a hovorí, ţe kráľa za dobré kraľovanie bude mať väčšiu odmenu v nebi ako jednotlivec za dobrý ţivot. Kraľovanie ako riadenie celej skupiny je náročnejšie ako riadenie len vlastného ţivota, a ak to kráľ spravodlivo dokáţe bude mať za túto veľkú cnosť väčšiu odmenu.90

85 86

tamţe. tamţe. 87 tamţe. s. 10 88 pozri. AKVINSKÝ, T. De Regno. 89 tamţe. 90 tamţe.

32

Cieľ štátu (skupiny) je rovnaký ako cieľ jednotlivca – ţiť podľa cnosti. Všetky pozemské ciele sú s ohľadom na posledný cieľ ľudského bytia len medziciele. Posledný cieľ ľudskej skupiny je cnostným ţivotom dosiahnuť radosť z Boha.91

91

tamţe.

33

6. Erik von Kuehnelt-Leddihn

6.1 Posledný rakúsky aristokrat
Erik Ritter von Kuehnelt-Leddihn, je človek, ktorého jeho priateľ a známy americký konzervatívny spisovateľ a komentátor William F. Buckley Jr. nazval „the world’s most fascinating man“,92polyglot, ktorý rozprával ôsmimi jazykmi a v ďalších jedenástich vedel čítať.93 Za jeho pozoruhodné dielo ho niektorí nazývajú „posledným rytierom Habsburského cisárstva“ a pripomínajú jeho priamy vplyv na anarcho-kapitalistu a libertariána Hansa-Hermanna Hoppeho, autora známej knihy DEMOCRACY – THE GOD THAT FAILED, ktorá favorizuje monarchiu pred demokraciou cez prizmu libertariánskej ekonómie. 94 Kuehnelt-Leddihn je rakúsky katolícky aristokrat, sociálno-politický teoretik a monarchista, ale vedomý si toho, ţe monarchia nie je riešením všetkých spoločenských problémov. Spomenieme ešte, ţe sám seba nazýval extrémne konzervatívnym archliberálom.95 Nemecký ekonóm a publicista, Roland Baader, napísal o Kuehnelt-Leddihnovi nasledovne:
„Demokraciu ako formu štátu v očiach Kuehnelt-Leddihna „morálne zruinovala štátom neriadená vraţda Sokrata“ a jej romantické znovuzrodenie „v lese gilotín“ počas Francúzskej revolúcie jej rozhodne u neho na sympatiách nepridalo. Svojou rovnostárskou aritmetikou, priečiacou sa všetkej prirodzenosti – a hlavne prirodzenosti ľudskej – sa musí demokracia zákonite prikloniť k socializmu, od politickej rovnosti zmutovať k rovnosti materiálno-finančnej. Socializmus je uţ raz „fausse idée claire“; a aj pre idey platí, ak ich

92

Erik Ritter von Kuehnelt-Leddihn. Religion & Liberty, Volume 9, Number 5; Dostupné na internete: <http://www.acton.org/pub/religion-liberty/volume-9-number-5/erik-ritter-von-kuehnelt-leddihn> [18. 2. 2012] 93 tamţe. 94 Jørn K. Baltzersen. The Last Knight of the Habsburg Empire,. Internetový magazín Lewrockwell.com; Dostupné na internete: <http://www.lewrockwell.com/baltzersen/baltzersen34.1.html> [18. 2. 2012] 95 Erik von Kuehnelt-Leddihn. [online]. Wikipedia : Wikimedia Foundation. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Erik_von_Kuehnelt-Leddihn> [18. 2. 2012]

34

zovšeobecníme, Greshamov zákon: jednoduchí zlí (ľudia) vyšachujú komplikovaných dobrých. A silnieť bude aj účinok a vplyv najniţšieho ľudského inštinktu: závisti.“96

6.2 Sloboda alebo rovnosť
Teraz sa pozrieme na jeho magnum opus, LIBERTY OR EQUALITY, v ktorom porovnáva, okrem iného, demokraciu s monarchiou. Základnou tézou tejto knihy je, ţe sloboda a rovnosť sú v esencii kontradiktórne97. Autor sa hlási k filozofickej tradícií Tomáša Akvinského, k tomizmu. K prirodzenosti demokracie podľa neho patrí ľahká transformácia na tyraniu plebiscitu.98

6.2.1 Problém demokracie Kuehnelt-Leddihn predstavil námietky voči demokracii na rozsiahlom počte strán. Ich podrobné argumentačné podloţenie, ktoré ponúka ďaleko presahuje moţnosti našej práce. Pozrieme sa aspoň na ich krátke zosumarizovanie. Demokracia, s výnimkou priamej demokracie, nie je samospráva. Je zaloţená viac na emóciách ako na rozume, je anti-racionálna a anti-intelektuálna. Je skorumpovateľná, a teda morálne nebezpečná. Historicky je spojená s liberálnou herézou nemoţnosti dosiahnuť objektívnu pravdu a s neduhom militarizmu, etnického nacionalizmu a rasizmu. Z dôvodu svojho egalitarizmu je demokracia teleologicky nezlučiteľná zo slobodou. Predstavuje posledný krok politickej evolúcie k modernej forme tyranie. Prosperuje iba za podpory striktnej, semi-totalitnej alebo totalitnej spoločnosti vykonávajúcej kontrolu vo forme „horizontálneho nátlaku“. Je kolektivistická a anti-personalistická. Z týchto a iných dôvodov sa nepresadila v katolíckej Európe a prosperovala v protestantských krajinách.99 Aby sme sa vyhli zmätkom ohľadom aká demokracia a aká monarchia sa porovnáva, Kuehnelt-Leddihn, vopred definuje demokraciu, ktorú ide porovnávať ako demokraciu v jej klasickom význame rovnako ako demokraciu v jej modernej podobe znamená
96

BAADER, R. 2009. Leben und Werk von Erik Maria Ritter von Kuehnelt-Leddihn. 31. júl 2009. Dostupné na internete: <http://ef-magazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-von-kuehnelt-leddihn-katholischrechtsradikal-und-liberal> [16.2.2012] 97 KUEHNELT-LEDDIHN, E. 1952. Liberty or Equality : The Challenge of our Time. Caldwell, Idaho : The Caxton Printers, 1952. s.3 98 tamţe. 99 tamţe.

35

reprezentatívnu zmiešanú vládu zaloţenú na pravidle majority, právnej rovnosti a liberálnej tradícií. Monarchia, ktorú ideme porovnať je dedičná monarchia, riadená prostredníctvom úradníckeho aparátu, pričom existujú miestne orgány samosprávy a neústupné orgány s morálnou váhou. Nemyslíme feudálnu, stredovekú monarchiu, ale skôr osvietenskú absolutistickú monarchiu Márie Terézie, ktorá by nám mohla slúţiť ako prostriedok porovnania. Budeme porovnávať takú monarchiu ako ju opísal Frederik II. Pruský, v ktorej panovník je prvým sluţobníkom a prvým úradníkom v štáte.100 Všeobecne sa mieni, ţe historický vývoj smerom od monarchií k republikám je progres. Kuehnelt-Leddihn s tým nesúhlasí a tvrdí, ţe Európa sa vrátila k republikanizmu (a k demokracii), keď jej kultúra bola očividne v úpadku.101 Kuehnelt-Leddihn na rozdiel od Tomáša Akvinského sa viac snaţí čerpať z histórie, na základe, ktorej ponúka veľké mnoţstvo príkladov monarchistických i nemonarchistických reálií.

6.2.2 Monarchia porovnaná s demokraciou Kuehnelt-Leddihn začína kapitolu v ktorej porovnáva monarchiu s demokraciou nasledovným veľavravným citátom francúzskeho rojalistického spisovateľa Antoineho de Rivarola: Absolútny vládca môže byť Nero, ale niekedy je aj Titus alebo Marcus Aurelius; ľud je často Nero, a nikdy Marcus Aurelius.102 Monarchia je na základe svojej prirodzenosti oddelená od stanov alebo pravidiel strany. Iba v „konštitučných“ monarchiách sú rojalistické strany predstaviteľné. V štandardnej organickej monarchii všetky strany akceptujú spoločného menovateľa, a teda opozícia sa volá „Jej veličenstva najlojálnejšia opozícia.“ V demokracii prirodzene dominujú politické strany. Prezident alebo premiér je človek jednej politickej strany a chýba mu všeobecná podpora alebo uznanie.103 Monarcha je politickým a sociálnym predstaviteľom (hlavou) národa. Prezident Spojených štátov amerických, na druhej strane, rozhodne nie je spoločenský vodca,

100 101

tamţe. s. 135 pozri. Erik von Kuehnelt-Leddihn. 1952. tamţe. 102 tamţe. s. 150 103 pozri. Erik von Kuehnelt-Leddihn. 1952. tamţe.

36

napriek tomu, ţe jeho manţelka neoficiálne figuruje ako „prvá dáma“. Monarcha môţe na rozdiel od predstaviteľa republiky vládnuť nie len prostredníctvom mechanizmov zakotvených v práve, ale tieţ cez jeho prestíţ, endogénnu silu – charizmu.104 Dokonca monarcha priemerného talentu a prirodzených darov má výhodu získania lepšieho vzdelania pre svoju profesiu. Demokratický politik má iba technický tréning a vo väčšine prípadov je diletant. Niektorí apologéti demokracie v snahe priniesť intelektuálne ospravedlnenie ich teórie navrhujú väčšiu podporu pre všeobecné vzdelávanie, ktoré umoţní občanom posudzovať dôleţité politické témy. Tieto návrhy neberú v úvahu ľudskú nedokonalosť, prvotný hriech.105 Vzdelanie, ktoré ideálny panovník dostáva nie je len intelektuálne, ale aj morálne a duchovné. Demokratický politik, ktorý bol zvolený je často nepripravený. Náhly vzostup k sláve a autorite obracia jeho myseľ a moc, ktorú získava ho korumpuje. Nič nie je nebezpečnejšie ako, keď sa sedliak stáva vládcom. Postupná príprava pre výkon moci, ktoré v prípade kráľa začína v podstate od kolísky pôsobí ako prevencia pred touto stratou zmyslu pre primeranosť. Preto treba brať famózny výrok Lorda Actona („Moc korumpuje. Absolútna moc korumpuje absolútne.“) veľmi rezervovane. Jeho teória zaváňa environmentálnym determinizmom a z pápeţstva by spravila permanentne najskorumpovanejšiu moc (formu vlády) vo svete. I keby sme Actonovu tézu vzťahovali na Vatikánsku sekulárnu moc je rovnako nesprávna, pretoţe v období politickej prestíţe pápeţstva korupcia tam nebola prevládajúca alebo význačná.106 Kráľovstvo nepredstavovalo iba úrad s náboţenskými dôsledkami, ale celá tradičná kresťanská monarchia bola hlboko pretuchnutá duchom náboţenstva. Kierkegaard, ktorý nemal rád protestantizmus a nenávidel demokraciu trval na tom, ţe správny rojalisti sú naklonení katolicizmu. Dôleţité postavenie mala aj ceremónia umývania nôh, ktorá bola pre katolíckych panovníkov povinná a zanechávala v ich vedomí hlbokú pečať. Po reformácií anglický kráľ uţ nebol ochotný podstúpiť takúto degradujúcu ceremóniu. 107 Vládnuce rodiny majú biologicky lepšiu kvalifikáciu pre svoje povolanie ako priemerný človek. Zdá sa byť dokázaným faktom, ţe existuje pozoruhodný rozdiel v inteligencii rôznych sociálnych tried a dedičný faktor tu hrá dôleţitejšiu úlohu ako
104 105

tamţe. tamţe. 106 tamţe. 107 tamţe.

37

prostredie. Manţelstvá ľudí obdarených talentom vyúsťujú v nadnormálnu inteligenciu. História sa hemţí panovníkmi obdarených nadpriemernou inteligenciou alebo genialitou. Medzi tými, ktorí ţili po roku 1840 spomenieme napríklad arcivojvodu Františka Ferdinanda, Alexandra II., kráľa Eduarda VII. alebo Dom Pedro II. a mohli by sme pokračovať.108 Monarchovia sú, nie ako demokratický politici, etnickí „zmiešaní“. Zvyčajne sú cudzieho pôvodu. Ich príbuzní sú často zahraničného pôvodu. Táto skutočnosť vytvára limity na rozkvet etnického nacionalizmu a šovinizmu. Pričom demokracia a nacionalizmus sú vzájomne prepojené a súvisia spolu. Monarchia je dokonca aj interrasová. Mohli by sme nájsť veľa príkladov, ktoré to potvrdzujú, tvrdí KuehneltLeddihn.109 Monarchistický princíp ako hovorí Tomáš Akvinský je zjednocovanie, zachovávanie jednoty pokoja. Pričom kaţdé voľby predstavujú manifestáciu rozdeľovania. Monarchia nie je oligarchiou ako je ňou demokracia nevyhnutne a aristokracia zo svojej podstaty.110 Z dôvodu svojho inherentného patriarchalizmu, monarchia organicky pasuje do duchovného a rodinného vzoru kresťanskej spoločnosti. Vzťah medzi kráľom ako „otcom vlasti“ a ľudom je zaloţený na vzájomnej láske.111 Pozícia monarchu z rôznych dôvodov nie je nepriaznivá, ich morálnemu a duchovnému rozvoju. Počet panovníkov, ktorý si zobrali dobrú radu od sv. Róberta Bellarmína niesť ich ţezlo ako kríţ nie je malý. Medzi panovníkov, ktorý v poslednom storočí preukázali počas svojho ţivota pozoruhodnú muţnosť a náboţenskú oddanosť môţeme spomenúť Karola I., kráľa Kristiána X. alebo kráľa Juraja I. a tieţ by sme mohli pokračovať.112 Keďţe monarchovia vládnu na základe „nebeského mandátu“ a nemôţu vytvárať horizontálny nátlak, monarchie sú zo svojej podstaty viac liberálne ako demokracie. Pretoţe monarchovia sa nemôţu stále odvolávať na mandát od ľudí, ich okruh konania je psychologicky viac limitovaný ako pri demokratických politikoch.113

108 109

tamţe. tamţe. 110 tamţe. 111 tamţe. 112 tamţe. 113 tamţe.

38

Medzi ďalšiu výhodu monarchie nad demokraciou Kuehnelt-Leddihn povaţuje väčšiu slobodu slova a sebavyjadrenia. Neexistuje ani malá pochybnosť, ţe profesori a študenti Viedenskej univerzity sa tešili väčším slobodám za Františka Jozefa ako ich dnešní kolegovia na priemernej americkej univerzite alebo vysokej škole.114 Monarchia za normálnych okolností nie je plutokratická. Vláda peňazí bola vţdy výrazná v demokratických alebo oligarchických republikách. I preto Proudhon poznamenal: Peniaze, len peniaze, to je energia demokracie.115 Monarcha je ochranca minorít, obzvlášť malých, bezmocných a nevplyvných minorít, pretoţe monarcha je tu pre všetkých. Je tieţ zodpovednou osobou. Skutočnosť, ţe monarcha je zodpovedný samotnému Bohu viac ako parlamentu alebo ľudovej väčšine.116 Monarchovia sú povolaní k tomu, aby boli štátnikmi, nie politikmi. Musia myslieť ďaleko vpred, neţ len po najbliţšie voľby. Mali by myslieť aj na ešte nenarodené generácie. Monarchovia, ktorí zlyhali, bývajú sťatí. Demokratickí politici, ktorí zlyhali odchádzajú do súkromia a predávajú memoáre.117 Monarchia zaručuje kontinuitu. Vie sa kto bude po smrti panovníka vládnuť. Garantuje sa vovedenie syna, synovca, dcéry do vlády a úradovania. Veľkí európski štátnici boli vo väčšine monarchovia alebo muţi menovaní monarchami, alebo patrili k aristokratom.118 Pribliţne takáto je argumentačná línia Erika von Kuehnelt-Leddihna, v ktorej favorizuje monarchistickú formu vlády a kritizuje demokratickú. V diele LIBERTY OR EQUALITY a v iných jeho vedeckých počinoch toho nájdeme ešte oveľa viac. Lenţe ako sme uţ spomenuli vyššie pre moţnosti a účel našej práce boli prezentované myšlienky postačujúce.

114 115

tamţe. tamţe. 116 tamţe. 117 pozri. KUEHNELT-LEDDIHN, E. 25 Thesen zur Monarchie. Dostupné na internete: < http://efmagazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-von-kuehnelt-leddihn-katholisch-rechtsradikal-und-liberal> [16. 2. 2012] 118 tamţe.

39

Záver

V tejto bakalárskej práci sme sa venovali politickému ideovému prúdu, ktorý povaţuje monarchiu za najlepšiu formu vlády – roajalizmu. Skúmali sme minulých i súčasných roajalistov. Prezentovali sme charakter monarchie, úlohu náboţenstva v monarchii a predstavili sme názory francúzskych rojalistov, ktorí kritizovali procesy Veľkej francúzskej revolúcie. Svoj pohľad sme upriamili na najvýznamnejšieho z nich Josepha de Maistreho, ktorý povaţoval revolúciu za dielo satanovo a zároveň v nej videl činnosť Boţej prozreteľnosti. Ako sme spomenuli Maistre neveril v silu človeka, pokladal ho sa slabú bytosť. Estetike demokracie sme sa venovali v diele Ryszarda Legutka, ktorí je povaţoval jednoducho za ošklivý reţim. Nepozdávala sa mu demokratizácia celej spoločnosti, ktorá zničila vzácnu aristokratickú kultúru. Spomenuli sme ako demokracia bráni rozvoju právneho štátu spomenutím prípadu Hedvigy Malinovej alebo O. J. Simpsona. Teoretickú obhajobu monarchistickej formy vlády nám predviedol sv. Tomáš Akvinský, ktorá človeka pokladá za spoločenskú bytosť, preto pokladá štát za dobro. Za spravodlivú vládu pokladú tú, ktorá je nasmerovaná na verejné dobro, dobro celého štátu, skupiny. Vládnuť má jeden pretoţe najlepšie je schopný zabezpečiť jednotu pokoja, ktorá je pre štát veľmi potrebná. Vláda mnohých nie je lepšia ako jedného, pretoţe nezabezpečuje jednotu. Za kráľa treba vybrať takého, ktorý sa nezvrhne na tyrana a ak by tak spravil sám by išiel proti sebe, pretoţe by sa pripravil o veľké dobrá vo večnosti, ktoré mohol mať, ak by spravodlivo vládol. Kuehnelt-Leddihn, ponúka veľké mnoţstvo argumentov za monarchiu nazeraním do histórie. Spomína, ţe veľa kráľov bolo prvých muţov v cnosti, boli svätci, hrdinovia a géniovia. Kráľ, ktorý zlyhal býva sťatý, ale demokratický politik, ktorý zlyhal odchádza do úzadia a začína písať memoáre. 7. februára 2012 napísal Mathew Block na prestíţnom portáli FIRST THINGS článok God Save the Queen: A Canadian Reflects on Why the Monarchy Still Matters. Hlavným argumentom za monarchiu v článku je, ţe mať monarchu oddeleného od politického systému má výborný efekt na rozlíšenie národnej identity od práve vládnucej politickej strany. I keď nevolíte práve vládnucich sociálnych demokratov stále máte politického

40

predstaviteľa krajiny, ktorý je nad celým politickým spektrom, a ktorý spája – jednota – všetkých. Zdá sa, ţe roajalizmus má svoje opodstatnenie aj dnes, i keď je len ceremoniálny. Mnohí európski monarchovia majú stále veľkú popularitu, pričom Scruton pripomína, ţe to je práve preto, ţe nemajú reálnu moc. A práve na tomto mieste sa nachádza výzva pre súčasný roajalizmus: zostať len ceremoniálnym alebo snaţiť sa získať primeranú politickú moc? Tvrdenia o nereálnosti týchto snáh sa budú strácať pri uvedomovaní si ošklivosti demokratických reprezentantov a toho, ţe tie ich memoáre sa nedajú čítať.

41

Zoznam použitej literatúry

Knihy / Monografie AKVINSKÝ, T. De Regno. kap. 1-7 In Filozofia roč. 62, c.1, s. 57 – 68.; kap. 8 – 16, 1 kn; kap. 1 – 4, 2. kn. In Filozofia roč. 62, č. 2, s. 142 – 163. Dostupné na internete: <http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/1/57-68.pdf> a <http://www.klemens.sav.sk/fiusav/doc/filozofia/2007/2/142-163.pdf> KUEHNELT-LEDDIHN, E. 1952. Liberty or Equality : The Challenge of our Time. Caldwell, Idaho : The Caxton Printers, 1952. 395 s. LEGUTKO, R.. 2009. Ošklivosť demokracie a jiné eseje. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2009. 322 s. ISBN 978-80-7325-184-0. MAIER, H. 1999. Revoluce a Církev : K dějinám počátků křesťanské demokracie. (1. vydanie) . Brno : Centurm pro studium demokracie a kultury, 1999. ISBN 80-85959-50-X. SCRUTON, R.. 1999. Slovník politického myšlení. Brno: Atlantis, 1999. 188 s. ISBN 807108-184-1. Elektronické dokumenty – monografie CAIN, P. 2007. Thomas Aquinas’ De Regno: Political Philosophy, Theocracy, and Esoteric Writing; Canadian Political Science Association Annual Conference; Dostupné na internete: <http://www.cpsa-acsp.ca/papers-2007/Cain.pdf> [11. 2. 2012]. Články v elektronických časopisoch a iné príspevky ABOUT US. [online]. : Royalist Party UK [cit. ]. Dostupné na internete: <http://www.royalistparty.co.uk/page_2300424.html>. BAADER, R. 2009. Leben und Werk von Erik Maria Ritter von Kuehnelt-Leddihn. 31. júl 2009. Dostupné na internete: <http://ef-magazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-vonkuehnelt-leddihn-katholisch-rechtsradikal-und-liberal> [16.2.2012] DEMOCRACY INDEX. [online] Wikipedia : Wikimedia Foundation. Dostupné na internete: < http://en.wikipedia.org/wiki/Democracy_Index> [14. 2. 2012] 42

ERIK VON KUEHNELT-LEDDIHN. [online]. Wikipedia : Wikimedia Foundation. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Erik_von_Kuehnelt-Leddihn> [18. 2. 2012] ERIK VON KUEHNELT-LEDDIHN. Religion & Liberty, Volume 9, Number 5; Dostupné na internete: <http://www.acton.org/pub/religion-liberty/volume-9-number5/erik-ritter-von-kuehnelt-leddihn> [18. 2. 2012] JØRN K. BALTZERSEN. The Last Knight of the Habsburg Empire,. Internetový magazín Lewrockwell.com; Dostupné na internete: <http://www.lewrockwell.com/baltzersen/baltzersen34.1.html> [18. 2. 2012] JOSEPH DE MAISTRE. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation. 9. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_de_Maistre>. KUEHNELT-LEDDIHN, E. 25 Thesen zur Monarchie. Dostupné na internete: < http://efmagazin.de/2009/07/31/1382-erik-maria-ritter-von-kuehnelt-leddihn-katholischrechtsradikal-und-liberal> [16. 2. 2012] MAISTRE, J. Esej o tvorivom princípe politických ústav (úryvky); Dostupné na internete: <http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/7036-joseph-de-maistre-esej-o-tvorivomprincipe-politickych-ustav.aspx> [25. 2. 2012] MONARCHY. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 27. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Monarchy>. NICHOLAS II (1868-1918). [online]. : BBC [cit. ]. Dostupné na internete: <http://www.bbc.co.uk/history/historic_figures/nicholas_ii.shtml>. NÓRSKO JE STÁLE V ŠOKU; tlačová správa. Dostupné na internete: < http://www.rozhlas.sk/Norsko-je-stale-v-soku?l=1&c=0&i=15023&p=1> [12. 2. 2012] ROYALIST. [online]. Wikipedia: Wikimedia Foundation 3. 2. 2012 [cit. ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Royalist>. VLÁDA SA OSPRAVEDLNILA HEDVIGE MALINOVEJ. Denník Sme. Dostupné na internete: < http://www.sme.sk/c/6241276/vlada-sa-ospravedlnila-hedvigemalinovej.html> [12. 2. 2012]

43

ZRIADENIE ŠTÁTU VATIKÁN. [online]. rádio Vatikán online: rádio Vatikán [cit. ]. Dostupné na internete: <http://www.oecumene.radiovaticana.org/SLO/articolo.asp?c=562401>.

44

Sign up to vote on this title
UsefulNot useful