ANDREJ SLDKOVI

(1820-1872)

MARNA

73
Chcel bych vs obja, kraje rodiny!
Nruie zke, ry cit:
jak mi je sladko v adrch Marny
objatie vae pocti!
Jak mi je blaho ni, ni neiada,
z objemu v objem naveky pada,
troch nebies slasti prijma!
Vlas drah bi v peknej Marne,
Marnu drah v peknej otine,
a obe v jednom objma!

Ja sladk tby, tby po krse

spievam peknotou naden,
a v tomto due mojej ohlase
svet mj je cel zavren;
z vsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohov nebeskch let,
ona mi svety pohna;
ona mi kva zo sto ivotov:
No centrom, ivlom, nebom, jednotou 184
krs mojich moja Marna!
Mlados! i tvoje mil zpaly
nie s ohne svetlonosov?
2
Mlados! i tvojich tob krytly
Ako vy, Tatry, ke oblak zlat
nie s slabou rna rosou? na hory svoje hodte:
Oj, na by nebo mohutnos dalo,
tak ona duchom svojm mi at
keby mladistv len snva malo
tne v ivota svite.
udstvo zlat ksi hory! Ako vy tamhor, Boie plamene,
Mladosti vdn, mlados je ven,
svetiel ste riedla, fakle, korene:
ona je v zvratoch asov bezpen,
ona blesk mylienky mojej! lebo z asov venos tvor.
Ako vy, ven svetov zkony,
harmnij1 Boch arovn tny:
185
tak t mne os, zenit2, kolej!
A o je mlados? - Dvadsap rokov?
Ruovch tvr hla jar?
41
i dov sila? i strmos krokov?
Mono mi tvojich st sa odrieknu,
Toto sa vetko zostar!
mono mi ruky nedosta,
Mlados je tba iv po krse,
mono mi v diaky iane
je hlas nebesk v zemskom
utieknu, mono mi nemilm osta,
ohlase, je nepokoj du svt,
mono mi stam smdom umiera,
je t mohutnos, o slvu had,
mono mi iali v samote,
je kvetn lsky rajsk zhrada,
mono mi ivot v pach zaviera,
je anjel v prachu zaviaty!
mono mi nei v ivote,
mono mi seba samho zhubi! 221
nemono mi a nebi! Zbohom, Sirna3! zbohom, dievina
sipiacich tch milch mi vn!
72
uhaju! tebou vldne otina,
Slovensko mlad, rodisko moje aj
sub a zkon verne vypl! mohyla mojich kost! V tebe mm
Vo svet neznmy s neznmou Vlou,
peknch obrazov dvoje a dvoje
brs sladkohlasou, brs lcomilou,
vekch bost! v hrtan pusti sa chladnch vd? Ako je krsna t moja deva,
Je Hron mj obraz mjho nroda,
ak k nej bos vo mne horieva:
ale obraz ten predsa len voda,
tak ty a k tebe, otina!
a duch je slovensk nrod! Ako tys' pekn, krajina moja,
ako mladistvos mil mi tvoja:
tak pekn, mil Marna!

265
Vy, v dolch stnov ete ijci,
radu priatea prijmite!
Verte v bosti Eden4 iaduci,
lskou sa k lske zanite!
Jedno to, i sa v devu zabi,
i srdce svoje slve zasbi,
i vied a zajme obloha,
i nrodu svojmu zasvt,
i v objem ry udstva zalet:
len zab vo vetkom Boha!
267
Tys' ma, anjel mj, cti uila
a v brnach itia objala,
mylienku z citov si mi rozvila,

z chlapectva munos vyzvala:

ili sme spolu pre vyie itie,
spolu cez zemskch dn vlnobitie
v prstav tento sme pribyli;
by sme tu ambru jednu dchali,
jeden med z jednej ae pjali
a dvaja jedno bili.
291
Marna moja! teda tak sme my
ako tie Boie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drah kamene;
padaj hviezdy, aj my padneme,
vdn tie kvety, aj my zvdneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili, a
pekn ivot tie kvety ili, a
diamant v hrude nezhnije!