Davové šialenstvo. Ľudia vykrádali obchody, lekárne, svojich susedov. Akoby to mohlo pomôcť.

Koniec sveta sa blížil stále rýchlejšie. Asteroid mal naraziť do Zeme už o  niekoľko dní. Televízia, rádio,
internet- všetky informačné technológie sa upriamili na jedinú tému. Koniec ľudstva, koniec života
v našej slnečnej sústave.

Naproti tomu bežní ľudia si odmietli pripustiť koniec sveta ako samozrejmosť, a stavali si úkryty.
Nerozumeli veľkosti výbuchu, ktorý mal nastať, a ak aj rozumeli, v panike sa rozhodli do konca svojho
života stavať podzemné úkryty, aby pri svojom poslednom výdychu cítili, že urobili všetko. A  pritom
všetka tá snaha bola celkom zbytočná.

U Marplovcov doma vládla ponurá atmosféra. Nina Marplová, žena v štvrtom mesiaci tehotenstva, si
bola vedomá svojich možností, a tak pokorne prijala údel smrti. Nemalo význam trápiť sa. Jej manžel,
Peter, nadšenec pre vesmír, hoci bol sklamaný neschopnosťou vlády zachrániť svet, ostal doma so
svojou ženou, a snažil sa prežiť posledné dni dôstojne, v pokoji.

Nina a Peter sa brali z vysokoškolskej lásky. Už v druhom ročníku Washingtonskej univerzity boli
rozhodnutí vziať sa. Hneď po promóciach si zariadili malý obrad v kostole na predmestí. Len oni
dvaja, najbližšia rodina a pár priateľov. Bol krásny slnečný deň, Nina mala ľahké biele šaty a pri
odchode z kostola hádzali na novomanželov ryžu pre šťastie dve družičky – Ninine sestry. Nina
a Peter nastúpili do starého mustanga a odišli na letisko, odkiaľ šli malým lietadlom na opustený
ostrov. Netušili, že iba niekoľko hodín po ich odchode pri autonehode zomreli Ninine sestry, matka aj
otec. Kamión na križovatke nedal prednosť veľkému volvu na hlavnej ceste. Táto informácia bola pre
Ninu, ktorá sa vrátila z ostrova opálená, šťastná a tehotná, ako úder kladivom. Prišla o najblizšiu
rodinu, ktorej priniesla krásne kvety, ktorej toho chcela toľko porozprávať... Zostala jej iba babička na
vozíčku. Nina sa rozhodla vziať si ju do nového domčeka a Peter nenamietal. Chápal, aké to pre ňu
musí byť ťažké. A tak sa po pohrebe do domčeka nasťahovali traja ľudia – Nina, Peter a stará mama
Astrid. Všetci smutní, sklamaní životom. No Nina a Peter boli rozhodnutí otriasť sa, kvôli dieťatku.
Začali pripravovať detskú izbu, hoci bolo priskoro. Potrebovali sa upriamiť na niečo iné, čo by ich
napĺňalo. Nina totiž nemohla pracovať, mala rizikové tehotenstvo. Stará mama Astrid sa však nemala
na čo upriamiť, po mesiaci v novom dome umrela na infarkt. V okolí sa však správne povrávalo, že
umrela od žiaľlu. Táto ďalšia smrť v rodine bola pre Ninu ťažká. 14. Augusta pochovala svoju babičku,
ktorú mala tak rada. Okrem svojho manžela a dieťatka pod srdcom už nemala nikoho. Začala mávať
depresie, prišli ranné nevoľnosti. Bola na dne. Na nohy ju postavil jej manžel, ktorý sa nemohol
pozerať ako trpí. Sedenia s psychológom zabrali, Nina začala byť opäť šťastná. Bola pripravená dať
dieťatku to najlepšie, čo v nej bolo.

27. septembra stroskotala skoro všetka jej snaha. Vo večerných správach prvý krát oznámili
existenciu asteroidu NP-42 a možnosť, že narazí do Zeme. Hoci hlásateľ niekoľko krát opakoval, že
ešte nič nie je isté, bolo vidieť, že ani on tomu neverí. Naozaj sa blížil koniec sveta.

Mnoho ľudí si tú noc vzalo život, pretože sa báli prizerať. Prizerať sa, ako končí civilizácia, ako končí
všetko, na čo si len spomenuli. Na druhý deň ráno boli správy plné informácií o hromadných skokoch
z mrakodrapov, o rodinných samovraždách v tichu domova...

Na poludnie vystúpil pred celým svetom prezident Spojených štátov. Potvrdil vysokú
pravdepodobnosť, že NP-42 narazí do Zeme, no ubezpečil ľudstvo, že najlepší vedci z celého sveta
urobia všetko pre to, aby tomuto nárazu zabránili. Vyzval ľudí, aby nepodľahli panike, aby nešírili
nepotvrdené informácie a aby boli čo najviac so svojou rodinou. ,,Pretože rodina je pre svet základ.“
povedal. No touto vetou iba potvrdil to, čo si všetci mysleli. Stretu asteroidu so Zemou sa nedá
zabrániť.

Nina rezignovala. Nič už nemalo význam. Ak by teraz prestala jesť, nič by sa nestalo. Jej dieťa by sa už
tak či tak nenarodilo. Ľahla si na posteľ, schúlila sa do klbka a plakala. Slzy jej tiekli po lícach až na
vankúš. Celé hodiny ticho ležala. Nespala, iba premýšľala, načo je na svete. Načo sú vlastne všetci na
svete? Všetko, všetko čo vybudovali, čo vybudovala, pretrpela ona, bude zničené. Nezostane nič.
Miesto zelenej planéty, morí, kusov zeme, domov, stavieb, no hlavne ľudí , zostane iba neforemná
hruda spálenej hmoty.

Keď sa Peter večer vracal domov, bolo mu jasné, že to nebude s Ninou ľahké. Po toľkých strašných
udalostiach prišlo ešte aj toto... Bol však rozhodnutý Ninu prinútiť žiť. Žiť aspoň, kým je to možné.
Miloval svoju ženu, najviac ako to len bolo možné, preto sa domov ponáhľal. Bál sa, či si sama doma
po informácii, že je koniec všetkému, nezoberie život, ako toľko ľudí po celom svete.

,,Nina?“ zavolal, keď otvoril vchodové dvere domu. Bolo hrobové ticho. ,,Nina! Kde si?“ rozbehol sa
do kuchyne. Nikto tam nebol. Bral schody po štyroch, vošiel do spálne. Uvidel svoju manželku, ako
plače na posteli, zničená, akoby ju niekto zbil. Prezerala si fotoalbum. Dotýkala sa fotiek, na ktorých
sa smiala, bola šťastná spolu s ďalšími ľuďmi. Zastavila sa pri fotke, kde bola spolu s Petrom na
návšteve v miestnej nemocnici, na detskom oddelení. Bolo tam mnoho detí, ktoré nemali rodinu.
Nemocnica sa rozhodla neposielať deti do detského domova mimo mesta, ale zriadila mu pobočku
priamo u nich v budove. Deti na fotke boli šťastné, že ich niekto prišiel pozrieť. ,,Nina...“ podišiel
Peter k svojej manželke a objal ju. Nina vzlykla. ,,Prečo práve naša generácia?“ zašepkala. ,,To nikto
nevie. Ten asteroid sa jedonducho objavil teraz.“ vecne povedal Peter. Nina sa odtiahla. ,,Prepáč...
inak sa to vysvetliť nedá.“ Ospravedlnil sa Peter. Nina vstala a prešla k šatníku. Začala si niečo
vyberať. ,,Ideš niekam?“ spýtal sa Peter prekvapene. ,,Ideme niekam.“ Zvýraznila množné číslo
Nina. ,,A kam?“ ,,Do nemocnice. Mám toho dosť.“ odsekla. Peter sa zľakol. ,,Nina, čo chceš robiť?“
,,Adoptujeme si deti. Hneď teraz.“ oznámila a už vychádzala z dverí. Peter si vydýchol. Bál sa, že chce
Nina klinicky umrieť. No adoptovať si deti... To je tiež trochu problém. ,,Nina, ale na to treba kopu
vybavovačiek. Kým by sme deti dostali...“ zasekol sa. Chcel povedať, že koniec sveta nastane skôr ako
stihnú deti dostať domov, ale nedokázal to. Keď videl, ako to Ninu nadchlo... ,,Viem čo chceš
povedať. A je mi to jedno. Keď budem musieť, tie deti aj unesiem.“ odsekla. Nastúpila do auta, za
volant. Veľmi dávno už nešoférovala. ,,Nechceš, aby som šoféroval ja?“ ,,Nie, potrebujem nad niečím
rozmýšľať. Keby som len tak sedela, asi by som skolabovala.“ Rozhodla Nina.

Zaparkovali rovno pred prístavbou nemocnice, určenou pre detský domov. Nina vystúpila
rozhodne,Peter už menej. Nevedel, ako Nina bude reagovať na otázky vychovávateliek. Vošli dnu,
pristúpili k informačnému pultu. ,,Dobrý deň, chcem si adoptovať dve deti.“ Vyložila Nina rozhodne.
Pani v modrom kostýmčeku s menovkou Patt povedala do telefónu ,,Ešte sa vám ozvem.“
a nezainteresovane sa otočila k Marplovcom ,,S čím vám pomôžem?“ . Nina zopakovala ,,Chcem si
adpotovať dve deti. Čo najskôr.“ ,,Áno pani, ak pôjdete rovno za vrchnou sestrou, do dvoch mesiacov
môžete mať deti doma.“ Žiarivo sa usmiala pani s menovkou Patt. ,,Povedala som čo najskôr. Nedalo
by sa to urýchliť?“ ešte stále pokojne sa spýtala Nina. Peter nepovažoval za nutné zasahovať do tejto
konverzácie, jeho manželka vyzerala byť celkom v pokoji. ,,Nie, pani, dva mesiace sú ten najkratší čas,
aký sme schopní zaručiť.“ pani s menovkou Patt už sa venovala svojim papierom. ,,Počúvajte ma,
slečna! Tam vonku sa ľudia zabíjajú kvôli tomu, že o dva mesiace už tu nikto žiť nebude. Naozaj si
myslíte, že tie deti chcem adoptovať kvôli rýchlej smrti pri rodinnom krbe?“ začala Nina ostrejšie.
Pani s menovkou Patt, prekvapená Nininou rozhodnosťou, začala koktať. ,,A-Ale, veď prezident po-
povedal...“ ,,Prezident môže hovoriť čo chce, rečami ten asteroid nezastaví. Takže, ako to s  tými
deťmi bude?“ skúmavo sa spýtala Nina. Bola na seba hrdá, pretože nikomu nevlepila. ,,Ja... Ja...
zavolám na riaditeľstvo.“ pani s menovkou Patt sa rozhodla byť ústretová. Takýto ľudia ju však vedeli
nahnevať. Zdvihla slúchadlo, vyťukala záhadnú kombináciu čísel a zatvárila sa mimoriadne
dôležito. ,,Daniell, potrebujem hovoriť s vedúcim.“ povedala rýchlo. Aj z metrovej vzdialenosti Nina
počula, ako sa v slúchadle ozval hlas postaršej panej, oznamujúcej, že riaditeľ je na obede. ,,Prepáčte,
pán riaditeľ teraz nie je v kancelárii. Odporúčam vám prísť zajtra doobeda.“ usmiala sa pani
s menovkou Patt, úsmevom ako z reklamy. Nina sa rozhodla konať sama. ,,Dobre, my sa ešte
ozveme.“ a odišla od pultu. Peter bol prekvapený pokojným konaním svojej maželky. ,,Naozaj,
odchádzame?“ spýtal sa. ,,Samozrejme že nie. Ideme nájsť jedáleň.“ vyškerila sa Nina. Peter ju dávno
takúto nevidel. ,,Jedáleň?“ začudoval sa. ,,Áno. Riaditeľ práve obeduje.“ žmurkla naňho Nina
a rozhodne vykročila k informačnej tabuli pri výťahu.

,,Prvé poschodie, pravá chodba.“ prečítal Peter. ,,Okej. Tak ideme.“ Zavolali si výťah. Keď prišiel,
vystúpili dve sestričky s jedným malým dievčatkom. Bolo až červené od zlosti. ,,Nie a nie a nie!“
kričalo. Sestričky si ju už vôbec nevšímali, len ju viedli preč. Marplovci nastúpili do výťahu. O pár
sekúnd už vystúpili na prvom poschodí a zabočili doprava. Vošli do jedálne. Nina okamžite
spozorovala riaditeľa – bol tam jediný v obleku. Jedol akési mäso s ryžou. Rozhodne sa vydala rovno
k nemu, Peter tesne za ňou. ,,Nie, ty zostaň tu. Chcem to vybaviť sama.“ zastavila ho Nina. Peter
nemal náladu hašteriť sa s riaditeľom nemocnice, a tak radšej zostal stáť pri dverách.