Európske občianstvo (občianstva) a európska identita

(identity): „objavované, a predsa neznáme“

Gilles Rouet

Vytvárať európske občianstvo a hovoriť o ňom: od Slovenska po Francúzsko

Počas môjho pobytu na Slovensku od roku 2004 som mal to šťastie, že som v každo-
dennom kontakte mohol spoznať sociálny a kultúrny kontext, ktorý sa svojím európ-
skym rozmerom blíži ku kontextu, ktorý poznám z mojej krajiny, Francúzska. Predsa je
však v niečom odlišný. Líšia sa kultúrne a historické normy, líši sa spoločná pamäť. Pád
berlínskeho múru v  roku 1989, vznik samostatného Slovenska v  roku 1993, vstup do
Európskej únie v roku 2004 a napokon vstup do Schengenského priestoru 21. decembra
2007 ako posledná udalosť, ktorej dopad na ľudí som mohol pozorovať, toto všetko boli
konštruktívne etapy, ktoré odrážali nádeje, posilňovali odhodlanie a prispeli k vytvára-
niu vlastnej slovenskej identity 1.
21. decembra 2007 boli odstránené závory na severných, západných a južných hra-
niciach Slovenska. Bolo to niečo ako druhý pád múru. Aj keď po vstupe do Únie bolo
možné prechádzať cez jej vnútorné hranice len s preukazom totožnosti, úplné zruše-
nie kontrol zbližuje krajiny a spoločenstvá, v ktorých štyridsať rokov vládol sovietsky
režim.
V učebniciach histórie, ktoré som poznal ako žiak, rozdeľovala Európu 2 na dve časti
„železná opona“. Na Západe boli hranice jasne stanovené, štáty boli farebné a ľahko sa
dali odlíšiť. To isté platilo aj pre hranice Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Na
Východe, naopak, jedna čierna hranica oddeľovala sivé, vnútorne nerozlíšené územie.
Vpravo od Európy sa tak rozprestieral akýsi jednoliaty záhadný „blok“. Tieto mapy vyt-

1
Pri 16 registrovaných náboženstvách a 12 národnostných menšinách priamo v srdci mozaiky stred-
nej Európy je vytváranie slovenskej identity komplexným a  mnohotvárnym javom, ktorý ťažko
hodnotiť pri pohľade zo zahraničia, kde sa častokrát bez rozmyslu mieša štátna a národná logika.
Hľadanie identity, zvlášť v tak mladom štáte, akým je Slovensko, nemôžeme zjednodušene stotož-
ňovať s  nacionalizmom. Nevedie k  násilnej integrácii „nepoddajných“ menšín. Zdá sa dokonca,
že problematika rómskej menšiny a  rozdielnosť prístupov vychádzajú častokrát z  nesúladu me-
dzi „starou“ a „novou“ Európou, ale tiež medzi teoretickými (ak nie „teoretizujúcimi“) možnosťa-
mi a realitou praxe. „Pozitívne“ aj „negatívne“ skúsenosti sa vyskytujú súčasne. Najmä vo vzdelá-
vaní, ktoré sa chápe ako základný nástroj na dosiahnutie zmeny situácie (a je aj ústrednou témou
tejto kapitoly), sa zatiaľ nenašli účinné riešenia. 
2
Striedavé používanie výrazov „Európska únia“ a „Európa“, ktoré sa objavuje aj v tomto texte, ne-
prispeje k jasnejšiemu prejavu, ale pomôže dosiahnuť ľahší štýl. Vlastne je potrebné rozlišovať Eu-
rópu, jej históriu a diskutabilné hranice Európskej únie, originálneho politického a ekonomického
projektu, ktorý by mohol presiahnuť geografické hranice Európy, ktorá má problémy so sebavy-
medzením. Okrem časti, v ktorej sa hovorí o francúzskych učebných osnovách, čo tento zmätok
podporujú, je výraz „európsky“ použitý napríklad v spojení „občan Európskej únie“.

9
várali predstavu o bipolárnom svete. V jednej jeho časti vládli každému dobre známe
pravidlá, druhá predstavovala absolútnu jednotvárnosť. Keďže francúzske učebné osno-
vy dejepisu sa zameriavali najmä na francúzske dejiny, túto zemepisnú karikatúru mohlo
len ťažko niečo spochybniť, najmä pri slabej informovanosti a pri nedostatku záujmu.
Disidenti vzbudzovali, pravdaže, záujem, ale každodenný život občanov sovietskeho
„bloku“ zostával neznámy.
Pred príchodom na Slovensko som sa domnieval, že život Poliakov, Slovákov,
Maďarov, Ukrajincov alebo Rusov3 je rovnaký. Že tie milióny mužov a žien žijú na ho-
mogénnom území, v  sesterských, spriaznených republikách. Realita bola samozrejme
celkom iná a  hraničné kontroly v  strednej Európe boli prísne. Symbolický dopad ich
zrušenia má o to väčší význam, že ide o etapu fyzickej integrácie, ktorá sa stáva súčasťou
každodennej reality, najmä v krajinách ako je Slovensko, kde žiadny občan nemá k hra-
niciam ďalej ako dve hodiny!
Aj keď táto nová realita ostáva stále pre väčšinu populácie v symbolickej rovine, zdá
sa, že táto udalosť, ktorá je sama osebe určitou etapou a nie dosiahnutým cieľom, pred-
stavuje pre slovenských občanov skutočné európske politické oživenie. Je oveľa väčším
oživením, než bola pre Francúzov v čase, keď sa Schengenský priestor vytvoril.
Keď som sa v roku 2006 zúčastnil na recepcii organizovanej starostom malej obce
v  Prešovskom kraji, dal som sa do reči s  jedným šesťdesiatnikom. Mohol som s  ním
hovoriť zmesou ruštiny, ktorú som už takmer zabudol a slovenčiny, ktorú som sa nikdy
poriadne nenaučil. Opýtal som sa ho, v čom je preňho dôležitý vstup do Európskej únie.
„Teraz už môžem cestovať do celej Európy“, odpovedal. „A cestujete?“. „Nie, necestujem,
stále som tu“. Európska integrácia, spoluúčasť na tomto mierovom úsilí slobodne pod-
porovanom jednotlivými vládami, neznamená, že došlo k zmene orientácie krajín a ľudí
v krajinách bývalého sovietskeho bloku z východu na západ. Znamená zmenu v tom,
že občania môžu so svojou slobodou voľne nakladať. Ide o slobodu pohybu, konania,
myslenia, písania, tvorby, ktorá je slobodou, aj keď podlieha obmedzeniam trhovej eko-
nomiky, aj keď sa podriaďuje autocenzúre či existujúcemu dopytu, ktorý obmedzuje na-
príklad možnosť publikovať či vytvárať umelecké diela. Napriek tomu, že cenzúra sa
v posledných rokoch sovietskeho režimu výrazne zmiernila, ide predsa len o novú slo-
bodu, definovanú politicky rozvojom demokratickej praxe a fyzicky novým ponímaním
priestoru a územia4.
Mladí aj starší na Slovensku prežívajú zrýchlený európsky osud, ktorému dominuje
vôľa znovu rýchlo napredovať po desaťročiach, v ktorých sa všetko akoby zastavilo. Týka
sa to rovnako aj demokratickej praxe a zapojenia sa do vytvárania Európy. V tomto pro-

3
Aj keď ma moje početné pobyty v Rusku v rozmedzí rokov 1993 a 2004 veľa naučili o tejto krajine,
nikdy ma neprinútili zmeniť pohľad na jednotnosť „východného bloku“!
4 K tejto téme pozri tiež špeciálne číslo Ecrivains et justice… justice et écrivains, Slovak Review, Ústav
svetovej literatúry SAV, 2007.

10
cese sa pristupujúce krajiny už stali plnohodnotnými hráčmi. Pri záverečných skúškach
z obchodnej francúzštiny v decembri 2007 ma prekvapil spôsob, akým odpovedala viac
než tretina z  27 študentov tretieho ročníka manažmentu v  Bratislave na otázku týka-
júcu sa dôsledkov predpokladaného (a netrpezlivo očakávaného) vstupu Slovenska do
eurozóny v januári 2009. Títo študenti uvádzali ako hlavnú nevýhodu koniec menovej
nezávislosti Slovenska voči Európskej únii. Zavedenie eura sa zdá ako nevyhnutné zlo,
ktoré umožní ďalší ekonomický rast krajiny. Podľa týchto študentov, ktorí sa priamo zú-
častňujú na procese budovania národnej identity, nejde o udalosť takého významu, ako
má napríklad zrušenie hraničných kontrol. Slovenský prístup je, zdá sa, značne prag-
matický: na jednej strane približovanie sa Únii v hospodárskej oblasti, na druhej strane
strata suverenity vo chvíli, keď sa vytvára „jasnejšia“ slovenská identita. Vo Francúzsku
ubehlo medzi vstupom na spoločný trh, Schengenom a zavedením eura dosť času. Na
Slovensku sa tieto veci dejú z časového hľadiska úplne inak, súčasne s demokratizáciou
štruktúr a inštitúcií a s vytváraním samotného slovenského občianstva.
Ako vieme, zavádzanie demokracie je zdĺhavé. Lokálne inštitúcie na Slovensku často
sústreďujú svoj záujem na miestny kontext, na spôsoby ako urobiť občanov aktívnejšími.
Takto sa snažia lepšie zapojiť obyvateľov a voličov do života obce a celkovo prostredia.
Vo väčšine prípadov nejde o snahu získať volebné preferencie, ale skutočne o vôľu zlep-
šovať miestnu správu a účinnosť lokálnej politiky.
Francúzsko aj Slovensko majú v  pomere k  svojej rozlohe približne rovnaký počet
obcí 5. Na obecnej úrovni, ale aj na vyšších úrovniach, je „blízkosť“ volebných progra-
mov, podobnosť kandidátov, ako aj miera volebnej účasti v týchto krajinách porovna-
teľná. Voľby do Európskeho parlamentu v  roku 2009 je potrebné dobre pripraviť. Pre
orgány aj pre zodpovedných občanov všetkých krajín Únie bude nevyhnutne dôležité
premýšľať o vytváraní spoločnej Európy, aj o tom, ako „učiť o Európe“ tak, aby sme ju
občanom priblížili.
Ťažkosť spočíva najmä v pojme „blízkosť“. Pokiaľ ide o voľby do obecných zastupiteľ-
stiev, blízkosť je pravdaže fyzická, bezprostredná, takpovediac „na ulici“. Keď prejdeme
na vyššiu úroveň, veci sa menia. Ak ide o priamu voľbu, vo Francúzsku územné úrov-
ne, akými sú mestá, okresy, kraje, štát, Európska únia, zapadajú jedna do druhej. Je to
však iba teoretický pohľad. V praxi úrovne blízkosti občana a jednotlivých územných
jednotiek spolu nie celkom súvisia. Centralizovaný francúzsky štát napríklad organizu-
je národné voľby do orgánov Európskej únie. Okresy nesledujú tento vývoj dostatočne
rýchlo a stále ťažia zo svojej dvestoročnej histórie. Kraje sa výraznejšie presadili len v ob-
lasti sociálnych, kultúrnych a vzdelávacích aktivít (kraje napríklad spravujú francúzske

To samozrejme nebráni zoskupovaniu obcí pokiaľ ide o osobité kompetencie. Pozri Politiques du
5

développement local durable: Regards croisés franco-slovaques, Actes des 7e Assises de la coopération
décentralisée franco-slovaque, Prešov, 22.–23. jún 2006, Nitra: Enigma, 2007 (dvojjazyčné vyda-
nie).

11
lýceá), a to po decentralizácii v roku 1984, keď sa táto úroveň štátnej správy priblížila
každodennému životu obyvateľov 6.
Európska únia sa začala v predstavách Francúzov budovať na ekonomickom základe
a odvíja sa od Zmluvy o uhlí a oceli z roku 1951 až po Maastrichtskú zmluvu z roku
1992. Ekonomická stránka však ťažko môže byť vyjadrením občianstva, ktoré funguje
skôr na kultúrnom princípe. Po roku 2005, to znamená po krachu „ústavnej“ zmluvy, sa
politika vracia späť. Hľadá sa nová politika susedstva. Tá kladie dôraz na krajiny, ktoré
do Únie vstúpili v roku 2004, na východných susedov. Zrušenie kontrol na vnútorných
hraniciach poukazuje aj na problém kontroly vonkajších hraníc. Pri riadení vzťahov
so susednými krajinami Európska únia presadzuje spoločný postup a mobilizuje úsilie
uchádzačov o členstvo aj budúcich záujemcov oň.
Nevyhnutne potrebné európske občianstvo by sa malo natrvalo presadiť práve na
základe zrušenia vnútorných hraníc a vymedzenia nových hraníc Európy. Cieľom tejto
kapitoly nie je hovoriť o územných, politických a sociálnych otázkach a rozdieloch, ale
uvažovať o vytvorení občianskej Európy zmenou predstáv a stereotypov, a to najmä vyt-
váraním európskej identity založenej na inom než etnocentrickom princípe, vytváraním
zodpovednosti verejných inštitúcií a medzi nimi najmä vzdelávacieho systému.
Zdá sa, aspoň vo Francúzsku, že Európa v roku 2005 zažila akúsi „poruchu“. Tento
„európsky zlom“ (Herbillon, 2005) bol vyjadrený jasne. O čo však vlastne v skutočnosti
ide? O odmietnutie európskej identity, o vyjadrenie krízy národnej identity alebo o od-
mietnutie národných politík? Zanedbala verejná moc, inštitúcie a politické systémy in-
formovanie o európskych otázkach a vzdelávanie v tejto oblasti? A napokon, akú úlohu
a akú zodpovednosť má školský systém vo všeobecnosti, a vysoké školy zvlášť, v tomto
procese vytvárania Európy, ktorý je založený na ekonomike a ako sa zdá, uniká samot-
ným občanom? V rámci tohto textu nie je možné dať uspokojujúcu odpoveď na tieto
otázky. Môžeme však predložiť niektoré čiastkové úvahy, ktoré vyplynuli zo skúseností
získaných mimo národného územia.

Zlomené a nevypovedané
Francúzsko zostáva pre cudzinca fascinujúcou krajinou, hnacou silou budovania
Európy, krajinou zároveň rôznorodou a jednotnou, otvorenou svetovým kultúram a ci-
vilizáciám, pokrokovým aj konzervatívnym zástancom svojich názorov, ktoré obhajuje
niekedy až do krajnosti. Pre mnohé európske krajiny je Francúzsko zaujímavé svojím
Francúzske departmenty a regióny majú kompetencie porovnateľné s vlastnými či zverenými kom-
6

petenciami slovenských vyšších územných celkov (VÚC). Francúzske regióny sú však zmluvne
prepojené s  vládou. Na základe Programovej zmluvy medzi štátom a  regiónom sú prideľované
subvencie podľa dohodnutých cieľov. Táto zmluvná logika existuje aj na francúzskych univerzitách
(ciele sa zmluvne stanovujú na určité obdobie) a mnohí slovenskí kompetentní by uvítali zavedenie
podobnej praxe v blízkej budúcnosti aj na Slovensku.

12
politickým systémom a svojím inštitucionálnym fungovaním, ako aj svojou kultúrnou
dynamikou a svojím sociálnym systémom. Po snahe vybudovať Európu na ekonomic-
kom a neskôr na politickom princípe, je teraz potrebné zabezpečiť, aby táto snaha zod-
povedala kolektívnym záujmom.
Vo francúzskom referende z 29. mája 2005 7 sa vybralo k urnám 7 voličov z 10 a 55 %
z nich sa vyslovilo proti návrhu európskej ústavy. Toto hlasovanie, rok po rekordne níz-
kej účasti (57,2 %) vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2004 8, zmenilo vzťah
Francúzov k Európe.
Dôsledkom bolo v roku 2005 spustenie plánu „D“ Európskej komisie – Demokra-
cia, dialóg a debata – ktorého úlohou bolo počúvať názory európskych občanov s cie-
ľom lepšie porozumieť ich problémom a očakávaniam, ale najmä nájsť nové myšlienky
schopné dať budovaniu Európy nový smer. Generálny direktorát pre tlač a komunikáciu
si objednal prieskum Eurobarometer pod názvom „Budúcnosť Európy“ (Eurobarome-
ter, 2006). Táto anketa je veľmi poučná a jasne ilustruje už spomenutý „európsky zlom“,
ktorý pociťujú Francúzi. 39 % z nich považuje Úniu za súhrn inštitúcií (čo je o 20 % viac
ako európsky priemer) a 52 % vidí negatívne proces rozširovania, zatiaľ čo 55 % Európa-
nov má naň pozitívny názor 9. Prečo tento negatívny pohľad? Podľa 72 % Francúzov sa
rozširovaním prehlbujú problémy na národnom trhu práce 10, iba 21 % sa domnieva, že
výrobky zlacneli. Ekonomické úvahy rozbíjajú očakávania, ktoré stále existujú vo vzťahu
k sociálnej a kultúrnej Európe, keďže iba 19 % Francúzov si myslí, že doma „veci idú
správnym smerom“, zatiaľ čo tento názor zastáva 34 % Európanov 11. Neprekvapí teda
fakt, že podľa 29 % Francúzov 12 v Európskej únii nič nefunguje ako má.
Prezidentská kampaň v roku 2007 sa zo začiatku starostlivo vyhýbala téme vzťahu
Francúzov k Európe, akoby chcela obísť problém vnútorného prijatia Európy Francúzmi,
alebo akoby chcela presvedčiť voličov aj politikov o nepodstatnosti tejto otázky. Francú-
zi sú rozhodne Európanmi a hlavnými hráčmi v budovaní Európy. Európa existuje vo
vedomí každého občana a hlasovanie proti nej je len prostriedkom nápravy národnej
politiky. Európa je prinajhoršom videná ako nadnárodná hospodárska nevyhnutnosť.
7
54,67 % hlasujúcich vyjadrilo svoj nesúhlas s  návrhom zmluvy o  európskej ústave. Išlo pritom
o dosť vysokú volebnú účasť (neúčasť dosiahla iba 30,63 %).
8
Percento neúčasti v 25 krajinách EÚ bolo tiež rekordné (54,3 %). Celkové percento neúčasti v rám-
ci EÚ bolo vždy o 2 až 10 % nižšie ako vo Francúzsku. Aj keď je nízka účasť v európskych voľbách
celoeurópskym javom, vo Francúzsku má zvláštny význam. Jediný prípad vyššieho percenta neú-
časti vo Francúzsku bol v septembri 2000 v referende o trvaní prezidentského mandátu (69,8 %).
9
69 % občanov nových členských štátov a 53 % občanov bývalej európskej pätnástky.
10
Priemerné európske hodnoty sú 63 % a 34 %.
11
Najpozitívnejší postoj zaujali Íri (65 %), zatiaľ čo Francúzi sú naladení najnegatívnejšie. Tesne za
Francúzmi nájdeme Talianov (21 %) či Maďarov (23 %) a Slovákov (24 %).
12
Nespokojných je až 24 % Rakúšanov a 33 % Talianov. Až 42 % Slovákov, ktorí sú nespokojní so si-
tuáciou vo vlastnej krajine, sú spokojní s fungovaním EÚ. Spokojných s týmto fungovaním je 39 %
Európanov.

13
 Európu teda vlastne podporuje každý Francúz bez toho, aby bolo potrebné vysvetľo-
vať, informovať či presviedčať. Predovšetkým ide o identitu jasne definovanú a defino-
vateľnú, postavenú na politických základoch, historicky určenú, takú, ktorá má určitú
spoločenskú logiku. Keď však občan objaví babylonskú vežu, ktorá drží pokope vďaka
kuchynskej angličtine, keď objaví nacionalizmy Východu, ekonomické posuny spojené
s  masívnou reštrukturáciou, sociálne, kultúrne či náboženské nerovnosti, očakávania
a obavy, slabosti a nádeje, ako sa môže cítiť Európanom, ak európsku víziu nepodporujú
všetci, a navyše, ak mu nič o Európe nebolo vysvetlené? Pri vytváraní Európy na hospo-
dárskej báze bola snaha oprieť sa aj o kultúrny a vzdelávací rozmer. Nie je možné stavať
na iných základoch, mobilita, výmeny, spoločné skúsenosti však nestačia. Dva až tri mi-
lióny európskych študentov už absolvovali semestrový študijný pobyt v rámci programu
Erazmus. Samo osebe je to dosť, keď však vezmeme do úvahy, že ide o 27 štátov, tento
počet je stále nedostatočný. Cieľom francúzskeho návrhu rozšíriť Erazmus pre všetkých
mladých ľudí v Únii je preto zapojiť do tohto programu mladých pracujúcich, a tiež tých,
ktorí vykonávajú odbornú prax či stáže.
Európska únia nevzniká sama osebe ako teoretické nadnárodné zoskupenie, ale
v rámci každej členskej krajiny. Tento proces nie je samozrejmý, podvedomý. Môže sa
zakladať iba na občianstve získanom, vytvorenom v  škole, v  rodinách, v  inštitúciách.
Úvahy o francúzskej identite nie sú v učebných osnovách „občianskej výchovy“ uzavreté,
ale za dvestoročné obdobie získavania skúseností sú už dosť bohaté. Francúzsko je „jed-
notné a nedeliteľné“, zatiaľ čo európske otázky sú nové, podmienené najmä ekonomikou
a nie politikou, čo dáva relatívny význam vývoju tejto otázky v spoločnosti.

Európske občianstvo: pojmy a realita

Po desaťročiach, keď bol pojem občan v zabudnutí, alebo mal len veľmi špecializova-
né použitie, sa tento pojem dnes veľmi často používa vo všetkých demokratických kra-
jinách, v rôznych typoch ústneho aj písomného prejavu. Prekračuje tak predtým úzko
vymedzené sémantické hranice. Práve takto sa možno význam pojmov rozširuje, pojmy
strácajú svoju konzistentnosť, „mäknú“ pri rozširovaní svojho použitia vo všeobecných
prehovoroch.
Tento pojem však predsa má svoj presný význam. Občianstvo totiž pochádza z poli-
tickej legitímnosti a je zdrojom pre vytváranie sociálnych väzieb.
Z  právneho hľadiska nie je občan konkrétny jednotlivec, ale právny subjekt, ktorý
disponuje určitými občianskymi a  politickými právami a  má rôzne slobody: slobodu
vyjadrovania alebo vierovyznania, slobodu pohybu, právo uzavrieť manželstvo alebo
zmluvu o  spolunažívaní. Občan má právo na rovné zaobchádzanie, najmä pokiaľ ide
o obhajobu pred súdom alebo v kontakte s policajnými orgánmi či orgánmi štátnej sprá-
vy. Občan tiež disponuje politickými právami. Môže sa zúčastňovať na politickom živote
alebo kandidovať na verejné funkcie.

14
 Občan má aj povinnosti: rešpektovať zákony (ktoré teda musí poznať), prispievať na
náklady spoločnosti podľa svojich možností a  v  prípade ohrozenia brániť spoločnosť,
ktorej je súčasťou.
Tento abstraktný, teoretický občan, právny subjekt, je však z princípu tiež zakladateľom
politickej legitimity. Zároveň je držiteľom časti politickej svojprávnosti. Tým sa vysvet-
ľuje volebný proces, v ktorom všetci občania vyberajú svojich zástupcov a akceptujú po-
slušnosť voči príkazom. Vedia, že výber robia oni sami.
Takéto občianstvo sa zdá prirodzené, demokratické, zvnútornené, aj keď
v  spoločenských dejinách je praktická aplikácia týchto dávno známych ideí relatívne
nová 13. Rozhodne to nie je občianstvo prirodzene nadobudnuté (Schnapper, 1994). Ide
o historický konštrukt, ktorý vzniká z dvoch takmer paralelných línií historického vý-
voja: na jednej strane liberálny občan v tradičnom anglickom chápaní, ktorý požaduje
základné slobody myslenia, vyjadrenia a konania, na druhej strane tradičný francúzsky
demokrat, pre ktorého je spoločná svojbytnosť základom politickej slobody.
Existuje samozrejme viacero definícií identity, ktoré sú podmienené kultúrne a spo-
ločensky, ako aj pomermi politických či ekonomických síl. Rovnaké podmienky môžu
skrývať rôznu realitu, rôzne princípy a viesť k rôznej organizácii inštitúcií. Stačí prežiť
nejaký čas v zahraničí, v krajine s inou kultúrou, bez ohľadu na to, či je slovanská alebo
anglosaská, aby sme zistili, že občianstvo je skutočne viacrozmerný pojem. Politické sys-
témy sú rôznorodé, presne tak ako aj spôsoby hlasovania, ústavy, ktoré určujú rozdelenie
moci, orgány, ktoré riadia spoločenský a kultúrny život, či rozdelenie a úlohy, ktoré voliči
uložia politickým stranám 14. Aj keď je príjemné považovať súčasné občianstvo (občian-
stva) za univerzálny štatút (teda taký, ktorý si môže nárokovať každý jednotlivec), táto
univerzálnosť nie je pravidlom na úrovni štruktúr každodenného života, na ktorých je
založené samotné vyjadrenie občianstva a napokon aj samotná jeho definícia.
Zúčastňovať sa na vytváraní európskeho občianstva sa musíme práve v kontexte tej-
to rôznorodosti. Ak existuje Európa, európsky občan nie je ani francúzskym občanom
v novom meradle, ani anglickým občanom, ktorý na chvíľu opúšťa svoj ostrov. Žiadne
riešenie nie je absolútne, nič nie je vytvorené definitívne a každá demokracia ostáva špe-
cifická. Z tohto pohľadu sú skúsenosti získané počas pobytu v krajine, ktorá zmenila svoj
politický režim, ako napríklad Rusko, alebo ktorá zmenila hranice, ako Česká republika,
alebo ktorá objavila svoju identitu, ako napríklad Slovensko, poučnejšie ako prečítanie
desiatok odborných diel. Európske občianstvo, ak existuje, čerpá z výmen a z mobility,
to je nepochybné, ale na akom základe, s akým obsahom, s použitím akých koncepčných
prvkov?
Od politických revolúcií v Anglicku, v Spojených štátoch a vo Francúzsku, v 17. a 18. storočí.
13

Spracovanie výsledkov slovenských parlamentných volieb v júni 2006 v niektorých francúzskych

14

denníkoch svedčí o  zlom poznaní niektorých aspektov európskej rôznorodosti: hlasovanie slo-
venských občanov za nacionalistické strany sa napríklad analyzovalo z hľadiska francúzskych poli-
tických kritérií.

15
 Európske občianstvo možno treba hľadať práve na úrovni spoločenských väzieb a oča-
kávať zároveň konvergenciu určitých inštitúcií. Trochu sa to podobá na Bolonský proces:
už niekoľko rokov nejde totiž len o zjednotenie vzdelávacích štruktúr, ale o dosiahnutie
ich vzájomnej kompatibility. Práve ona potom posunie dopredu štruktúry a inštitúcie.
Európa je spojivom medzi obyvateľmi, národmi, občanmi. Aby bolo toto spojenie
legitímne, musí byť politické, nielen ekonomické. Len na základe jednotnej politickej
organizácie, ktorá vzájomne prepája zvláštnosti jednotlivých členských štátov, sa môže
politické a sociálne spojenie stať legitímnym. Práve toto bolo cieľom európskej ústa-
vnej zmluvy, ktorú Francúzi odmietli a  ktorú spochybnili občania iných členských
štátov.
Obyvatelia Európskej únie, ktorá je „patchworkom“ vedľa seba existujúcich občianstiev,
zjavne potrebujú sociálne a kultúrne vymedzenie, ktoré zohľadní rôznorodosť, komple-
mentaritu a koherenciu. Takéto vymedzenie nie je pravdaže jednoduché. Zrejme je ľahšie
tvoriť také európske občianstvo, ktoré by nemuselo byť rozšírením národných občian-
stiev, už existujúcich v rôznych kontextoch, v súlade s myšlienkami Jurgena Habermasa.
Presadzuje myšlienku zvláštneho európskeho občianstva, vznikajúceho v Európe, ktorú
akceptujeme ako právny štát, a nie na základe národných kultúrnych alebo historických
špecifík (Habermas, 1990).
Problémom tu však môže byť vymedzenie Európy, ktorá nesmie zostať abstraktným
právnym štátom a ktorá čoraz viac vyjadruje práve rôzne kultúrne požiadavky. Má Slo-
vensko, jeden z najmenších členských štátov, „uznávajúci“ 8 rôznych náboženstiev a 12
národnostných menšín, čakať na trvalé vytvorenie jednej novej kolektívnej identity, aby
následne mohlo vytvárať tak potrebnú európsku identitu? Fakt, že k  niektorým men-
šinám sa hlási len pár desiatok tisíc jednotlivcov, neznamená, že tieto skupiny nemajú
jasné kultúrne identity vyjadrené nielen v jazyku, ale aj vo folklóre, tradíciách a zvykoch,
vrátane rodinných obyčají. Treba sa opierať o tieto menšinové identity pri hľadaní tej
slovenskej? Aký význam budú mať pri definovaní základov európskej identity?
Aj keď si ťažko predstaviť takúto perspektívu, hypotéza o občianstve založenom na
kolektívnej kultúrnej identite sa neodchyľuje od Habermasovej predstavy, ktorá spočíva
na myšlienke, že jednotlivci sa stotožnia s nadnárodným systémom. Európa sa tak tvorí
politicky a nie ekonomicky, ako je to – zdá sa – dnes. Netvorí sa len na základe existujú-
cich zmlúv, ale zohľadňuje tiež mnohé kolektívne požiadavky súvisiace so zamestnaním,
dôchodkami, či financovaním dôchodkového a vzdelávacieho systému.
Vidieť protiklad medzi ekonomickým a politickým je pravdaže smiešne. Úlohou je
vytvoriť politický základ, politickú legitímnosť ekonomického fungovania, napriek glo-
balizácii kapitálov a trhov. Možno práve toto je oblasť, kde budovanie spoločnej Európy
zaostáva. Jasne to naznačujú hlasy francúzskych občanov, ak pravda akceptujeme myš-
lienku, že hlasovanie „proti“ neznamená odmietnutie Európy ako takej, ale značí potre-
bu podporiť konkrétnu ideu.

16
 Právny prístup je samozrejme nevyhnutný. Dáva perspektívu samotnej histórii vy-
tvárania spoločnej Európy. Zhrňme v krátkosti zavádzanie práv a povinností európskych
občanov.
Európske hospodárske spoločenstvo bolo založené Rímskou zmluvou v roku 1957,
ktorá dáva jednotlivcom právo slobodne sa pohybovať na určitom území. Predbežne
však nešlo o  spojenie hospodárskej aktivity, nezávislej, platenej práce či poskytovania
služieb s príslušnosťou k spoločenstvu.
Jednotným európskym aktom sa v roku 1986, takmer o tridsať rokov neskôr, uvádza
do života myšlienka priestoru bez hraníc. Skutočnosťou sa stane až v roku 1993. Počas
týchto tridsiatich rokov ekonomika Európu „ťahá“, či aspoň dáva dôvod na jej budo-
vanie, a to aj napriek tomu, že tento dôvod sa zdá čím ďalej tým menej postačujúcim.
V európskom priestore sa nemôže vytvárať občianstvo založené iba na hospodárskych
vzťahoch. V roku 1990 je právo pobytu rozšírené na osoby, ktoré nevykonávajú hospo-
dárske aktivity, pod podmienkou, že disponujú potrebnými prostriedkami a majú so­
ciálne zabezpečenie. Ide o právo na voľný pohyb a slobodu pobytu, ktorá sa v roku 1992
znovu objavuje v zmluve o Európskej únii. Napokon, ak sa o otázke „zvláštnych práv“
prislúchajúcich ľuďom, ktorí žijú v Európskom hospodárskom spoločenstve, hovorilo už
v roku 1974, na Parížskom summite, až v Maastrichtskej zmluve z roku 1992 sa vytvára
občianstvo Európskej únie. Deklarácia Rady Európy z Birminghamu z októbra 1992 uvá-
dza, že „občianstvo Únie dáva našim občanom viac práv a ochrany, ale nijako nenahrádza
ich národné občianstvo“ 15. Zvláštne občianstvo je tu teda už definované: dáva každému
občanovi Únie základné osobné právo pohybovať sa a zotrvávať v určitom priestore bez
vykonávania pracovnej aktivity. Predpokladá sa tiež právo voliť a byť volený vo voľbách
do Európskeho parlamentu a v miestnych voľbách v domovskom štáte, ako aj právo na
diplomatickú a konzulárnu ochranu v tretích krajinách, ak v nich neexistuje národné
zastúpenie.
Od roku 1997 občianstvo Únie, právom náležiace príslušníkom ktoréhokoľvek člen-
ského štátu, umožňuje využívať ďalšie práva, ktoré dopĺňajú národné občianstvo. Kaž-
dý občan členského štátu má právo obrátiť sa na Európsky parlament, Radu, Komisiu,
Súdny dvor, Európsky dvor audítorov, Hospodársky a sociálny výbor, ako aj na Výbor
regiónov a na európskeho ombudsmana, a to v dvadsiatich rôznych jazykoch.
Aj keď Únia oficiálne nemá v kompetencii vplývať na vzdelávaciu politiku členských
štátov, v  poslednej etape, ktorá sa týka práv, bol do preambuly zmluvy pridaný ďalší
článok: každý členský štát sa zaväzuje poskytnúť „čo najvyššiu úroveň vedomostí […] vy-
tváraním širokého prístupu k vzdelaniu a neustálym obnovovaním poznatkov“. Vytváranie
Európy založenej na vedomostiach teda znamená začlenenie práva na vzdelanie medzi
práva občanov Únie (Zorghibe 2005).
Amsterdamská zmluva z  roku 1997 upravuje články o  európskom občianstve: „občianstvo Únie
15

dopĺňa národné občianstvo a nenahrádza ho“.

17