Maco Mlieč

Rozbor:

Literárny druh: epika

Druhová forma: próza

Útvar :
Kriticko – realistická monografická poviedka, má charakteristické znaky realistickej tvorby.

Hlavné postavy:
Maco Mlieč - kraviar u richtára, starý mládenec, nahluchlý, dobrák, ale rád fajčil i popíjal
pálenku, ako začal starnúť, prestal sa o seba starať, nepracuje za peniaze.
Gazda - asi 60 ročný, bohatý, doprial si a nič nerobil.

Kompozícia:
Krátky príbeh bez zvratov a napätia, komplikovaná stavba:
1.) príbeh dedinského sluhu sa začína stretnutím autora - rozprávača s Macom Mliečom
2.) rozprávač vysvetľuje prečo zachytil stretnutie s Macom
3.) prerozprávanie života Maca Mlieča od doby, kedy začal pracovať u gazdu až po jeho smrť
- rozprávanie je v prvej osobe.

Forma:
- je tu použitý prvok realizmu (využíva nárečové ľudové slová, napr.: pľúčnik, štiepalo,
používa archaizmy: švíbalky (zápalky), dohán (tabak), vulgarizmy: hovädo, . . .
- prevažuje opis postavy, ktorý sa často mení na karikatúru, využíva porovnávací opis, z
charakteristiky využíva nepriamu charakteristiku, ktorú stavia do opozície, napr.: ľudskosť a
morálne vlastnosti Maca « jeho zanedbaný zovňajšok,
- pre porovnanie psychiky postáv využíva vnútorný monológ vo forme úvahy,
- autor zasahuje do deja ako rozprávač, v 1. os. sg,
- pre zvýšenie gradácie diela opis príbehu prelína s dialógmi medzi postavami,
- postavy sú charakteristické nerozvinutou formou sebaidentifikácie (neschopné byť samým
sebou, nevyznajú sa v sebe, sú rozptýlené, nevedia sa zaradiť do spoločnosti),
- autor si menej všíma prostredie, preto v poviedke upúta predovšetkým brilantný opis osoby.

Konflikt:
- sociálny, ktorý je založený na protikladnom zobrazení bohatého gazdu « chudobného sluhu
(upozorňuje na vykorisťovanie)

Charakteristika hlavných postáv:

- Maco Mlieč:

V dedine bol prezývaný Mliečnikom. Od osemnástich rokov pracuje u gazdu. Neuvedomoval

si cenu peňazí. Pracoval len za tabak a pálenku: „Peniaze mali preňho platnosť len po šesták
—dva, za čo si mohol pálenky, tabaku a zápaliek kúpiť.“ Keď mu rodičia zomreli, chcel sa aj
oženiť, ale žiadna dievka nemala oň záujem. Jeho výzor bol odpudzujúci: „Je pravda, že
Maco čela skoro ani nemal, oči ako myš, nos ako gombička a celý pretiahnutý; len líca mal,
akoby ho ucápal, a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli.
Vlasy ako jež a hrdzavé akési, uší skoro nič.“ Autor opisuje ako Maco postupne chradol:
„ Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej tým väčšmi sa zanedbával. Neumýval sa, iba
keď ho gazdiná alebo dievky od stola zahnojeného oddurili; nečesal sa, len keď mu vlasy už
na plecia viseli, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše
platiť…“ Maco sa staral o kone. Túto prácu mal veľmi rád: „Maco rád opatroval kone — ako
svoje vlastné, lepšie ako seba… Maco stiahol zo seba známu čiernu huňu a zakryl spotené
kone, a on vopchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy,…“ Stal sa panským kočišom. Keď
si však zlomil nohu, dostal na starosť voly a neskôr pásol už len kravy.
Neuvedomoval si spôsob akým ním gazda zaobchádzal: „to si Maco raz nemohol uvedomiť.
Každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.“ Stal sa terčom
posmechu gazdu, dokonca i notára, keď mu vyčítali, že sa nikdy neoženil. No Maco sa
nebránil ale: „tiež sa uškŕňal, ale len preto, že sme sa smiali všetci.“ Jeho vonkajší vzhľad
odpudzoval všetkých naokolo. Ostatní sluhovia s ním nechceli už ani jesť. On si však svoju
prácu plní poctivo a vo všetkom vidí tú lepšiu stránku. Je trpezlivý, znáša v tichosti bolesť,
nesťažuje sa, nechce obťažovať. Jediné na čom mu v živote záležalo, bola práca a dôstojný
pohreb, ktorý mu prisľúbil gazda: „prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne
robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne umrieť.“ Nechcel zostať nikomu nič
dlžný: „Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v tom hrobe večne mrzelo, že som si tak
vygazdoval na starosť, — povedal a vypadli mu slzy.“ Autor tak vytvoril jednu zo svojich
najkrajších postáv.

- Gazda:
Jeho vnútorné vlastnosti sú v kontraste s Macovou ľudskosťou. V dedine bol aj richtárom.
„Bohatý, doprial si, nič nerobil, peši nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár
ako mesiac v splne, a na Macovi iba ohorená, čierna, chlpatá kožka na širokých, veľkých
kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách.“ Maco pre neho verne pracoval. Nikdy
mu neprial nič zlé. No on bol pre ním len sluhom. Bol k nemu ľahostajný aj vtedy, keď už
Maco umieral a on od neho žiadal dôstojný pohreb: „Ak vyzdravie, bude robiť; ak umrie,
bude v hrobe hniť. Jemu to bolo jedno.“ Na konci poviedky sa v ňom prejavuje štipka citu a
ľudskosti, keď vystrojil Macovi pohreb ako sa patrí: „Konečne i richtárovi vypadli slzy a v
svedomí boh vie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo však už neskoro.“

Dej:

Autor v diele zachytáva život Maca Mlieča, ktorý dlhé roky pracoval na gazdovstve
majetného sedliaka. Ako 18 ročný bol paholok pri koňoch. Keď mu rodičia zomreli, gazda mu
poskytol všetko potrebné pre živobytie: stravu, nocľah: „Dali sa mu najesť, kúpili mu súkna
na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na dohán si vše vyprosil, a takto šiel rok za
rokom.“ Stal sa panským kočišom. Raz si pri nešťastnom páde zlomil nohu. Napriek tomu, že
ho gazda vzal do nemocnice, noha zlomená v kolene sa nikdy nevyliečila: „Maco sa vystrábil,
ale noha zostala jednako krivá, lebo mu ju zlomilo v kolene,… že nemohol sa na ňu smelo
opierať, ale vláčil ju vyvrátenú za sebou a pristupoval až do smrti viac na priehlavok ako na
podošvu.“ Preto ho gazda preložil ku volom. Ale časom už na nich nestačil a tak ho dali pásť
kravy. Na Vianoce však ochorel: „O Vianociach už nevládal ani okolo statku. Tak ho vše i pol
hodiny dusilo, že mu až slzy tiekli.“ Išiel za gazdom, spýtať sa, čo je mu ešte dlžný. Gazda
mu povedal, že on sám mu ešte dlhuje 13 zlatých. Maco peniaze nechcel. Jediné na čom mu
záležalo, bol pohreb: „Len ma, — pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, — nie ako koťuhu,
niekde pod plot.“ Na druhý deň ho našli stuhnutého v telinci. Gazda mu vystrojil krásny
pohreb.
Hlavná myšlienka:

Táto poviedka zachytáva život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa

nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a
nejakým spôsobom postihnutým. Autor kriticky poukazuje na sociálnu nerovnosť a
nespravodlivosť medzi bohatými a chudobnými a tiež tu kritizuje neuvedomelosť dedinského
ľudu. Najväčšiu kritiku autor vyjadruje na konci poviedky, čo dokazuje citát:
„...len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal začo pochovať…“

Môj názor:

Napriek tomu, že diela tohto typu nepatria medzi moje obľúbené, dielo Maco Mlieč ma
upútalo a do čítania som sa nemusela nútiť. Jozef Gregor Tajovský vynikajúco využil opis,
ktorým čitateľa upovedomil na Macov odpudzujúci zovňajšok. Myslím si, že v konečnom
dôsledku chcel dosiahnuť to, aby si čitateľ uvedomil že nezáleží na tom, ako človek vyzerá,
ale aký v skutočnosti je. Morálne vlastnosti a ľudskosť Maca Mlieča sú v kontraste s jeho
nepríťažlivým zovňajškom. Autor sa snaží ukázať, ako môže prostredie človeka formovať, ale
i deformovať, aj keď opis prostredia si všíma menej ako opis osoby.

Antigona

Sofokles: Antigona

Prebásnil: Ľubomír Feldek

Žáner: Tragédia

Literárne obdobie: Antická literatúra

Literárny druh: Dráma

Téma: Dej sa odohráva pred kráľovským palácom v Tébach a rozpráva o Antigone, ktorá
napriek Kreontovmu zákazu pochovala mŕtve telo svojho brata Polynejka.

Postavy:

Antigona: Dcéra tébskeho kráľa Oidipa.

Isamena: Sestra Antigony.

Polynejk: Brat Antigony.

Eteoklos: Brat Antigony.

Kreon: Tébsky kráľ.

Euridyka: Manželka Kreona.

Haimon: Syn

Kreona a Euridyky.

Teiresias: Veštec.

Strážca: Kreonov služobník.

Prvý posol: Kreonov služobník.

Druhý posol: Kreonov služobník.

Zbor: Je to zbor tébskych starcov.

Náčelník zboru

Charakteristika hlavných postáv:

Antigona: Dcéra Oidipa , mala rada obi dvoch svojich bratov rovnako a nechcela žiadneho
uprednostňovať . Bola spravodlivá a mala pevnú vôľu bojovať za pravdu až do smrti . Pravda
bola pre ňu dôležitejšia ako vlastný život .Svoj čin tvrdo obhajovala , pretože sa nebála trestu
a obhajovala niečo čo bolo pre ňu a česť jej rodiny

dôležité a bola to pravda.

Ismena: Antigonina sestra , ktorá sa spočiatku bála ale neskôr obhajovala čin svojej sestry a
bola pripravená zaňho pykať.

Kreon: Thébsky kráľ chcel sa pomstiť za po mŕtvole . Keď ho upozornili na chybu nechcel si
ju priznať a keď ju niekto napravil tak ho dal zatknúť nedával na nikoho rady tu sa prejavila
jeho tvrdohlavosť a neústupnosť . Keď mu veštba vyveštila postih rodiny , no neveril tomu
presvedčil ho až rozhovor s Náčelníkom zboru.

Haimon: Syn Krona a Eurydiky , snúbenec Antigony videl , že jeho otec robí chybu a neváhal
mu to povedať tu sa prejavila jeho odvaha , keď otec odmietol jeho názor pre nízky vek nikdy
nestratil nádej , až do chvíle keď uvidel Antigonu mŕtvu .

Teiresias: Slepý veštec , ktorého predpovede sa vždy vyplnili a ktorý prišiel varovať kráľa
Kreona , lebo jeho čin si pobúril bohov . Slová volil veľmi rozvážne aby nepobúril kráľa .

Môj názor: Dej tejto knihy ma zaujal v tom, že sa táto situácia mohla skutočne odohrať.
Zaujalo ma konflikt otca a syna, keď mladý Haimon pokúša prehovoriť svojho otca, ale
nepodarí sa mu to.

Úvod k deju: Oidipusovi synovi kráľa Téb, bolo vyveštené, že zabije svojho otca a zoberie si
vlastnú matku

za manželku. Preto ho vtedajší kráľ, jeho otec, vyhodí do hôr. V horách

ho nájde pastier a dá ho kráľovi Korintu. Ten ho vychová. Aby sa Oidypus vyhol veštbe, vydá
sa do Téb a cestou nevediac zabije svojho otca. Keď príde do Téb, rozlúšti záhadu a za to
dostane za manželku kráľovnú, teda svoju matku. Keď sa to dozvie, vypáli si oči a jeho mama
sa obesí. Majú spolu však dve dcéry a dvoch synov. Dvaja bratia Polynejk a Eteoklos sa
pobijú o trón a navzájom sa pozabíjajú. Kreon sa vďaka tomu dostane k moci a dá slávnostne
pochovať iba Eteokla. To sa však Antigone nepáči...

Dej: Antigona sa rozhodne pochovať telo svojho brata Polyneka aj napriek zákazu kráľa
Kreona. O pomoc

požiada svoju sestru Isamenu. Tá však odmietne. Kreon dá však telo Polyneka strážiť.
Antigone sa ho však podarí pochovať. Keď sa to dozvie od jedného zo strážcov kráľ Kreon,
rozhnevá sa a oznámi mu, že ak nenájdu vinníka ponesú vinu strážcovia. Stážcovia vymyslia
plán a vyhrabú telo Polyneka a počkajú, kým ho príde niekto pochovať. Antigona sa k telu
svojho brata vráti a pokúsi sa ho pochovať znova. Pri tom ju však chytia a ona sa prizná aj k
prvému pohrebu. Odvlečú ju ku Kreonovi. Kreon dá doniesť aj Ismenu. Ismena sa pokúsi
prehovoriť Kreona, aby nezabil snúbenicu svojho syna Haimona, ale ten odmietne a dá
Antigonu pochovať zaživa a zavolá Haimona. Ten keď sa dozvie o poprave svojej snúbenice
pokúsi sa to otcovi vyhovoriť. Kreon však svoj názor nezmení a Antigonu nechá pochovať.

Za Kreonom príde starý veštec Teiresias a povie mu, že ak nezruší trest a nepochová
Polynejka: „Bude musieť za tých mŕtvych platiť jedným mŕtvym vlastnej krvi.“ Kreon na
koniec ustúpi a dá pochovať Polymejka a otvorí hrobku. Už je však neskoro. Zbadá ako sa
Antigona obesila a jeho syn Haimon sa prebodol vlastným mečom. Oznámi to svojej
manželke Euridyke a tá v žiali spácha samovraždu.

Citáty: „Keby som jej trúfalý čin nechal bez trestu, bol by som ešte mužom? Bola by ním ona!
“ (Takto Kreon odôvodnil pochovanie Atigony)

„Nič nie je horšie ako neposlušnosť!“

„Ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť “ (Antigona v dialógu s Kreonom)

Peter a Lucia

Útvar:

malý (komorný) román, podľa niektorých literárnych teoretikov novela.

Kompozícia:

Román má jednoduchú dejovú líniu s niekoľkými odbočeniami (Petrova rodina, Luciina

rodina). Nie je členený na samostatné kapitoly, ale skladá sa zo siedmich graficky oddelených
častí.

Dej sa odohráva v krátkom čase:

od 30. 1. 1918 (streda večer) do Veľkého piatku 29. 3. 1918. Je rámcovaný obrazom smrti a
utrpenia na začiatku (spoznajú sa v metre, kam v zmätku vbiehajú aj zranení ľudia, pretože
bombardujú Paríž) aj na konci (tragická smrť dvojice pri bombardovaní Paríža).

Dejovú líniu spomaľujú autorove úvahy (napr. o svetských a náboženských dogmách, o obeti,
krviprelievaní atď.)

Hlavné postavy

Peter Aubier, má osemnásť rokov, spolu so spolužiakmi dostal povolávací rozkaz, o pol roka
má ísť na front.

Pochádza zo zámožnej meštianskej rodiny, otec je úradník. Má jedného brata Filipa, ktorý už
narukoval. Jeho otec patrí k tým Francúzom, ktorí povinnosti voči štátu a vlasti kladú na prvé
miesto v živote. Je poslušným štátnym zamestnancom, nikdy by sa nepostavil do opozície
voči štátnej moci. Bol dobrým republikánom tak, ako jeho žena bola dobrou kresťankou.
Neprekážalo jej, že kňazi celej Európy pripájajú svoje modlitby za víťazstvo národných
armád, a teda za ničenie a zabíjanie ľudí v nepriateľských armádach.

Rodičia zbožňovali svoje deti, ale pokladali by si za česť, keby o ne prišli pri obrane vlasti.
Napriek rodičovskej láske atmosféra v rodine je oficiálna, bez dôvernosti. Peter sa neopováži
hovoriť o svojich pocitoch a pochybnostiach alebo strachu – v tejto rodine sa to nepatrí.

Peter má vrúcny vzťah k bratovi Filipovi. Bol pre neho autoritou, bol starší (mal dvadsať
rokov(), postavou robustnejší. Štúdiá musel po vypuknutí vojny prerušiť. Na front išiel ako
nadšený vlastenec.

Dvakrát sa dostal na dovolenku, ale každý raz prichádzal triezvejší a bez vlasteneckého
horlenia. Stratil ilúzie o vojne a svete a hanbil sa, že ich mal. Na Petrove otázky reagoval bez
nadšenia a pri druhej dovolenke Peter sa prestal pýtať. Nerozumel, čo sa medzi ním a bratom
zmenilo. Obidvaja bratia majú svoje trápenie, ale nenájdu už cestu k dôvernosti, ktorá bola
medzi nimi pred vojnou. Pre Petra to bolo o to bolestnejšie, že bol mladší a nemal blízkeho
priateľa. Filip zbadal v meste svojho mladšieho brata s dievčaťom a bol by dal čokoľvek na
svete, keby aspoň túto dvojicu uchránil pred sklamaním a nešťastím.

Peter v zmätku vojnových rokov čaká na lásku, cíti, že tade vedie cesta z dezilúzie a citovej
samoty.

Do Lucie sa zaľúbi s úprimnosťou a prudkosťou svojho veku.

Lucia, pochádzala z Tourainska. Jej matka sa zaľúbila do učiteľa z gazdovského rodu, ale
zámožná meštianska rodina ho nechcela prijať za zaťa. Po dosiahnutí plnoletosti sa Luciina
matka napriek nevôli rodičov vydá a rodičia prerušia s ňou styky. Luciin otec ochorel a matka
ťažko pracovala, aby vyživila muža a dcéru. Počas vojny pracuje vo fabrike na zbrane.
Rodičia jej nikdy neodpustili, dcéra by si musela priznať chybu a požiadať o odpustenie.

Lucia bola citovo závislá na matke a nevie sa zmieriť s tým, že matka sa hlási o právo na svoj
vlastný život – má priateľa, s ktorým čaká dieťa. Navyše ani nevie, či sa za otca svojho
dieťaťa vydá... Lucia to pociťuje ako zradu.
Je veľmi nežná, milujúca, zdá sa jej, že všetko a všetkých na svete ľúbi a všetci ľúbia ju.

Chce matke uľahčiť starosť o jej výživu, je výtvarne nadaná, ale pre nedostatok financií
nemôže študovať.

Zarába si odkresľovaním obrazov slávnych maliarov, obrázky predáva v malých pokútnych

obchodíkoch.

Nemá rešpekt voči menám ani osobnostiam, obkreslí obraz takými farbičkami, aké má,
nedodržuje farby na predlohe.

Ked Báčik z Chochoľova umrie

Humornou konfrontáciou sveta upadajúceho zemianstva a rodiaceho sa sveta obchodu a
podnikania na slovenskej dedine sa autor zapája do prúdu autorov zamýšľajúcich sa nad
svetom zemianstva v slovenskom národnom živote. Zemianstvo v obraze Kukučína je vrstva
morálne i majetkovo rozložená, verí však v mravné prerodenie sa človeka ako jednotlivca.

Útvar: humoristická poviedka

Kompozícia: Poviedka sa skladá zo 6. častí:

I.časť - Obrazy z trhu a krčmy v Podhradí.

II. a III. časť - Nocľah v Domaniciach, sen.
IV. časť - Ondrej Tráva u pána Domanického.
V. časť - Prehliadka dvora, stajne, sypárne.
VI. časť - Pri zemianskych hroboch. Na jarmoku v Zámostí.

Dejová línia je nevýrazná, dôraz je na opise prostredia, charakteristike dvoch hlavných

postáv, prerozprávaní Adušových príhod.

Postavy:

Ondrej Tráva

Sedliak v Kameňanoch, gazdovstvo zanechal synovi a pustil sa obchodovať. Je obdivuhodne

prispôsobivý, nedrží sa jedného tovaru, vždy vycíti, čo pôjde na odbyt a kedy sa čoho treba
vzdať. Mnoho ľudí ho pozná a on sa už dopredu ku každému hlási, akoby ho poznal. Zvolí si
nejaké krstné meno a keď neuhádne, vyhovorí sa, že si to s iným pomýlil. Ľudia sú radi, že sa
od nich neodťahuje, tvrdia, že je dobrý človek. Nepristúpi na obchod hneď, najprv sa
vyhovára, že to pôjde ťažko predať, až nakoniec pristúpi len z priateľstva k žiadateľovi.
Každý má pocit, že Ondrej pre neho čosi navyše urobil.

Poteší ho lacnejšia kúpa, rád zjednáva, a na to práve doplatí u pána Aduša Domanického.
Videl (podľa spôsobov) bohatého pána, ktorý mal poriadne vypité. Keď mu ponúkol jačmeň,
znížil jednaním cenu na takmer neuveriteľnú sumu. Dal desiatku zálohu. (Za desiatku musel
sluha Adam 16 týždňov slúžiť).

Ondrej nemohol hneď ísť po jačmeň, prišiel až po ďaľšom jarmoku, šikovne získal nocľah u
mladého manželského páru v dedine. Vie sa zaliečať ženám, rád by mal aj nejakú "trávuľu''
doma, lebo bol vdovec. Pred spaním s potešením rozmýšľa o svojich peniažkoch, ktoré sú
doma uložené. Preberá v mysli obchod, ktorý uzavrel, až sa mu nakoniec sníva, že investuje
do jahniat a tie sa menia na ovce a všetci ľudia sú samá ovca.

V duchu sa rozlúčil so svojou desiatkou, keď videl nasadať Aduša so ženou na bričku, ktorú
ťahali chrastavé kone miesto tých, ktoré Aduš v krčme vychvaľoval, že zajdú aj samé domov.
Prvý pohľad na "kaštiel" pána veľkomožného ho utvrdí v názore, ale počúva fantázie Aduša a
tvári sa ironicky. Keď ho sluha Adam upozorní, že si má pýtať drevo zo stromov pri hroboch,
využije to a čuduje sa, ako ho to nemohlo samého napadnúť - veď tie jasene videl!

Zľutuje sa nakoniec nad Adušom a počká mu týždeň s dlžobou a peknej dedinčanke za nocľah
kúpi na jarmoku kúdeľ, akú nemá ani jedna v Domaniciach.

Pán Aduš Domanický (doma nič) z Domaníc

Vlastným pričinením schudobnený zeman. Je ženatý, jeho mladá žena Žofka Potocká išla za
neho z lásky. Prišla do spustnutého obydlia, sluhov jej platí otec, lebo muž nemá z čoho.

Aduš na pohľad pôsobí ako zámožný pán, rozkazovačný, hrdý, vyberavý. Na jarmoku sa
prehŕňa v kožušinách, nakoniec si žiadnu nevyberie, pretože nemá peniaze. V krčme má sólo,
rozpráva o svojich koňoch, psovi, vychvaľuje sa svojím báčikom z Chochoľova, boháčom, čo
mu za života pomáha a po ktorom bude raz dediť. Dokáže súkať príbeh za príbehom, zabúda,
čo povedal pred chvíľou, len aby neprišiel k slovu ten, čo od neho niečo chce, napr. Ondrej
Tráva.

Nepokladá sa za zlodeja, aj keď vezme neoprávnene preddavok, všetky dlžoby prizná, len
nemá čím splatiť. To, že klame, si prizná až nakoniec, keď hrozí, že svojich mŕtvych zbaví
stromov, ktoré dlhé roky stoja nad hrobmi. Okrem stromov už nie je v gazdovstve nič na
predaj. Chudú kravičku by sotva niekto chcel. Pán býva aj so ženou v domčeku pre sluhov,
krčmár má zakázané dať mu čokoľvek na dlh. Nemá nič, len plány: opraví dom, vysadí
kvetinové záhony so smutnými vŕbami.

Keď si uvedomí stav, do ktorého sa dostal, ako zázrakom za malú chvíľu sa mení, vie, že tak
nemôže ďalej žiť. Ondrejovi vráti o týždeň dlžobu a polepší sa.

Obsah:

Ondrej Tráva je kupec, ktorý zanechal gazdovanie a jeho túžbou je zbohatnúť zo svojich
obchodov. Usiluje sa lacnejšie kúpiť od jedných a druhým to isté predať drahšie a tak
zbohatnúť. Ľudia si ho vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno s ním kupčiť, lebo že nie je
lakomý.

Bolo to v Podhradí, keď sa raz Ondrej vracal z jarmoku. Zastavil sa v krčme, kde sa práve
Aduš Domanický bavil s priateľmi. (Aduš je schudobnený zeman, je typ človeka, ktorý rád
hovorí do vetra, zveličuje a chváli sa i tým, čo nemá. Chce zachrániť svoje rozpadajúce
gazdovstvo dedením po bohatom ujčekovi, dekanovi v Chochoľove.) Keď ho priatelia
postupne poopúšťali, bolo už neskoro večer, dal sa s Ondrejom do reči. Ondrej vidiac, že
Aduš je podnapitý, dal sa s ním vyjednávať. Ondrej kúpil napokon 100 mier jačmeňa a
desiatok ako závdavok mu ešte dal.

O nejaký čas si prišiel vyzdvihnúť jačmeň. Cestou však prenocoval u jednej gazdinej -
Kataríny. Mimochodom sa jej spýtal na Aduša, no to, čo počul ho veru nepotešilo.

Na druhý deň sa predsa len vybral za ním. Bol prekvapený schátralosťou jeho "kaštieľa".
Aduš sa snažil naťahovať čas. Ukazoval Ondrejovi svoje gazdovstvo a vysvetľoval, ako
všetko zariadi, keď jeho bohatý ujo zomrie. Nakoniec došlo aj na sypáreň, no v nej nebolo
veru žiadneho jačmeňa. Aduš sa vyhováral, že ho už predal, lebo neprišiel v deň, na ktorom
boli dohodnutý. Ondrej chcel teda späť aspoň závdavok, no Aduš ho už stihol minúť. Ondrej
odchádza rozžialený.

Adam mu však poradil, aby si od Domanického namiesto závdavku pýtal jasene, čo rástli za
sýpkou. Ondrej dal na jeho radu, ale Aduš tušil, kto mu to mohol poradiť, a tak prepustil
Adama, ktorý bol potom celý šťastný, lebo nič iného si neželal. Aduš nechcel jasene predať,
lebo pod nimi boli pochovaní jeho rodičia i starí rodičia. Priznal sa, že klamal, že z jačmeňa
nepredal ani zrnko, bo žiaden jačmeň nemal. Prosil Ondreja, aby ešte týždeň pozhovel, že mu
všetky jeho peniaze statočne vráti. Ondrej s tým súhlasil a na jarmoku v Zámostí mu peniaze
skutočne vrátil.

Ten istý rok náhle umrel báčik v Chochoľove. Jeho pohreb bol veľký. Pochovali ho v
Domaniciach pod jasene. Aduš plakal ako dieťa. Niektorí hovorili, že preto, lebo mu nič
nebolo odkázané a iné zasa tvrdili, že ho musel pochovať na takú pustatinu medzi zrúcaniny.

Forma:

Humoristická poviedka, využíva najmä protiklad, napr. postavy Aduša a Ondreja, reči a
skutky pána Aduša.

Autor účinne využíva tiež paradox, napr. sluha sa teší, že môže byť prepustený,
nenapraviteľný klamár a podvodník za malú chvíľu je iným človekom, vyobliekaný,
veľkopansky sa správajúci Aduš je chudobnejší ako hocikto iný.

Slovný humor narába s hyberbolou (nadsázka) v Adušových historkách o koňoch, o psovi.

Vlastné mená naznačujúce pôvod postavy sú zdrojom smiechu v texte:

"Ja som Tráva z Kamenian. Či by ste mi nedali prenocovať?''
"A čo si hneď ďatelina! Bolo nocľah na mrkaní hľadať a nie o polnoci!''okríkla ho gazdiná.

Situačný humor pripomína miestami až frašku (napr. mlčanlivý Ondrej a vodopád Adušových
príbehov o vojenčine, oblečení, ženbe, spánok na zemi, buntošenie gazdu nad ránom).

Humorne využíva i krátke rozprávanie pána Aduša, napr. prečo nemôže ponuknúť Ondreja
slivovicou.

Opis nachádzame pri zachytení prostredia, napr. "kaštieľ" pána Aduša.