Volajte ma Link.

Nie je
to moje meno, ale tak odpovedám, ak sa ma niekto
spýta, čo nie je často. Som neviditeľný, viete? Jeden
z tých neviditeľných. Práve teraz sedím v akomsi
vchode a pozorujem okoloidúcich. Snažia sa ma
nevidieť. Vyhýbajú sa pohľadu na mňa. Boja sa,
že idem po niečom, čo im patrí a majú pravdu.
A okrem toho, nechcú si mnou zaťažovať mozog.
Nechcú, aby som im pripomínal, že existujem. Ja
a mne podobní. Sme živým dôkazom toho, že nie
je všetko také, aké by malo byť. To my robíme na
svete neporiadok.
Zostaňte nablízku a ja vám vyrozprávam svoj
„fascinujúci“ životný príbeh.

5
DENNÝ ROZKAZ 1
A ja by som sa mohol volať Shelter. Áno. Páči sa
mi to meno. Má čosi do seba, určite budete so mnou
súhlasiť. Shelter – ako skrýša pred búrkou. To je to,
čo všetci hľadajú. Ľudia ulice. To, čo nutne potrebujú.
Nájsť si tak strechu nad hlavou a všetko bude fajn.
Nuž teda, nástup chlapci, máte šťastie, som tu len
pre vás.

6
 Áno, môj „fascinujúci“
život.
Narodil som sa 20. marca 1977 manželom X
v meste Bradford v Yorkshire. Viete, bývali sme
šťastná rodina, ako väčšina rodín, až kým roku 1991
foter nezdrhol s recepčnou. Mal som vtedy štrnásť
rokov a chodil som ešte do školy. Dosť dlho potom
som mal trable s učením, ale nie preto som takto
skončil. Nie. Toto má na svedomí Vincent. Starý
dobrák Vince. Mamin frajer. Mali by ste ho vidieť.
Jasné, ani mama nie je žiadna Kylie Minogue, ale
Vincent? Má asi päťdesiat rokov a je to jeden z tých
moderne ohodených starých poprdov, ktorí chcú
vyzerať mlado a aj sa tak správajú, ale nefunguje to,
pretože majú šedivé vlasy, tučný bachor a fakticky
vyzerajú žalostne. A akoby to nestačilo, Vince si
rád uhne. No, asi aj foter bol v tomto smere pekný
bastard, ale aspoň nebol totálny ožran. Mali by ste
vidieť, v akom stave býva Vince, keď s mamou prídu
domov z nočného klubu. Má vo zvyku hlučne sa
smiať – smeje sa ničomu, však to poznáte. Stojí tam,
objíma mamu, ožransky bľaboce čosi o tom, že ho
mám volať ocko. Ocko. Nevolal by som toho tuč-

7
ného magora ocko, ani keby bol jediným chlapom
na zemeguli. A čo ma vie naozaj dožrať, je spôsob,
ako sa vyškiera na mamu a všetky tie vábivé rečičky
o tom, že treba ísť do postele a stráviť noc ako sa pat-
rí. Fotra som nikdy počas tých rokov, čo bol s nami,
nepočul v mojej prítomnosti spomenúť sex. Ani
narážky na sex. Tento sviniar sa vyškiera, žmurká,
štuchá mamu a jedným okom sleduje, ako to beriem
a mama sa len smeje, odstrkuje ho a hovorí, och, ty,
ty jeden… Je mi z toho na vracanie.
Zmenil ju. Aj preto ho nenávidím. Predtým
patrila k tým tichým bytostiam, ktoré uspokojuje
každodenný kolotoč života. Sotvakedy vychádzala
večer von – zdalo sa, že netúži po spoločnosti. Bola
zaneprázdnená rodinou. Keď ste ju potrebovali,
vždy bola nablízku a viem, že nás mala rada. Myslím
mňa a Carole.
Áno, viem, ako to znie, keď takto hovorím
o mame, ako keby nemala právo na vlastný život.
Má, samozrejme, že má, ale chcem tým povedať,
prečo práve Vince?
Mimochodom, Carole je moja ségra. Je o štyri
roky staršia odo mňa a vždy ma rozmaznávala. To
ona robila môj život znesiteľným, potom ako sa
k nám prisťahoval Vince a mama sa začala meniť.
Bolo to zlé, ale dalo sa to vydržať, pretože som na-
chádzal oporu v Carole. Potom raz v noci, keď bola
mama dlhšie v práci, niečo sa stalo medzi Carole
a Vincentom. Vtedy som tomu nerozumel a ani
ona mi nikdy nič nepovedala, ale teraz už mám
celkom jasnú predstavu, čo to asi bolo. Tak či tak,

8
povedala čosi mame, príšerne sa pohádali a skončilo
sa to tým, že Carole odišla z domu. Nasťahovala sa
k svojmu frajerovi a ja som zostal odkázaný sám na
seba. Vydržal som až do skončenia školy a potom to
prišlo. Zložil som skúšky z piatich predmetov, čo bol
zázrak, vzhľadom na to, čo sa dialo doma, ale nemo-
hol som si nájsť prácu a pre tých, čo končia školu,
neexistuje žiadna štátna podpora. Iba ak vás niekto
príjme na zacvičenie, a takých miest nie je dosť, mne
sa neušlo. Som si istý, že mama by ma podporovala,
kým by som si niečo našiel, ale netrvalo dlho a Vince
začal po mne vyskakovať, že žijem z jeho prachov.
Spočiatku som sa bránil, že nežijem z jeho prachov.
Boli to mamine prachy, ale on neprestal, bol stále
odpornejší a odpornejší a v jeden večer, keď som bol
s kamošmi vonku, ma vymkol z domu. Dokonca to
nebol ani jeho dom, ale on zamkol dvere a nedovolil
mame, aby mi otvorila. Šiel som ku Carole, nechala
ma prespať a keď som ráno prišiel domov, sfackal
ma za to, že som odišiel a narobil mame starosti. Ak
náhodou poznáte niekoho, kto hľadá absolútneho,
stopercentného bastarda, dajte mi vedieť, pošlem
mu Vincovu adresu.
Skrátka, takto sa ku mne správal a mama sa ho
asi bála, pretože sa ma nezastala. Tak som teda
odišiel. Na mojom mieste by ste odišli aj vy. Každý
by to urobil. Hovorí sa tomu stať sa bezdomovcom
z vlastnej vôle. A preto tu teraz posedávam v tom-
to vchode, kde mám teraz spálňu, a dúfam, že mi
niekto hodí zopár mincí na jedlo.
Dobré, čo?

9
DENNÝ ROZKAZ 2
Zvykám si na svoje meno. Ohýbam ho ako nové
topánky. Dobré ráno, Shelter, vravím zrkadlu v kúpeľni.
S úsmevom. Dobré ráno, Shelter. Ty diabol. Nevyzeráš
zle, len si lenivý. Mal by si sa oholiť. Píšem ho aj na
zadnú stranu starých obálok. Shelter, Shelter, Shelter.
Už sa začína podobať na autentický podpis. Uvedo-
mujem si, že táto činnosť má pramálo spoločného
s náborom nových brancov a možno si myslíte, že
otáľam, zdržujem, odkladám.
Nie je to tak. Len sa vyžívam v predstavách. Na-
pokon, mám dosť času. Tí ľudia z ulice nikam neujdú
a očakávanie je najlepšia časť oslavy, ako moja stará
matka nikdy nehovorievala. Tešiť sa na to, čo bude,
o tom to celé je, ty príšerný chlapík.

10
 Nešiel som hneď pria-
mo do Londýna. Som síce bez domova a bez práce,
ale nie bez rozumu. Čítal som o Londýne. Vedel
som, že jeho ulice nie sú dláždené zlatom. Vedel
som, že sú tu stovky, ba tisícky ľudí, ktorí spia iba
tak, pod holým nebom a cez deň žobrú o drobné.
Ale o to práve ide, viete? V Bradforde som trčal ako
boľavý palec, pretože nás nebolo veľa. Tu v Londýne
policajti nepovažujú za nič neobvyklé, keď vidia
mladých ľudí prespávať vo vchodoch a väčšinou
vás nechajú na pokoji. V Bradforde ma takmer
každú hodinu posielali preč, vôbec som nemohol
spať a cez deň som si nevyžobral prakticky žiadne
prachy. Tam si ešte ľudia nezvykli na houmlesákov.
Sú z nich zmätení. Aby nemuseli prejsť tesne okolo
vás, robia veľké odbočky a ak sa niektorí náhodou
dostanú tak blízko, že počujú, ako si pýtate drobné,
tvária sa vyľakane a zrýchlia krok.
A potom, tam v Bradforde som ustavične stre-
tával ľudí, ktorých poznám. Susedov, chalanov
zo školy. Raz som dokonca zbadal jedného svojho
učiteľa. A ak vás ešte nikto, koho poznáte, nepri-

11
chytil pri žobraní, tak si asi neviete predstaviť ten
pocit úbohosti.
Vtedy som nespával vonku každú noc. To bolo
celkom dobré. Raz alebo dva razy do týždňa som sa
ukázal u ségry, aby som sa vykúpal, najedol a slušne
vyspal. Problém bol v tom, že som vyzeral stále do-
krčenejší a ošúchanejší, čo sa stáva, ak spíte v šatách
a Chris, Carolin frajer, bol už z mojich návštev dosť
otrávený. Mne síce nepovedal nič, ale videl som mu
to na očiach, počul v tóne hlasu a vedel som, že
Carole určite zažíva peklo po každej mojej návšteve.
A tak som si povedal, že je čas pobrať sa ďalej.
Dobré, čo? Pobrať sa ďalej. Pripomína mi to
jednu z tých starých pesničiek o nepokojnom chla-
píkovi, ktorý nerád zostáva príliš dlho na jednom
mieste. Stretne dievča, ktoré sa do neho zamiluje,
ale on čoskoro zasa počuje, ako ho cesty volajú,
prehodí si zrolovanú deku cez plece a poberá sa
ďalej, nechávajúc dievča svojmu žiaľu. Smrteľne
romantické, pravda?
Ani náhodou. Smutné, také to je. Smutné a de-
sivé. Opúšťate miesto, ktoré poznáte a smerujete
do neznáma, kde nie je nič, čo by vás ochránilo.
Nemáte prachy. Žiadne vyhliadky na prácu. Žiad-
nu adresu dobrých ľudí, na ktorej budete vítaní.
Ocitnete sa medzi drsnými, násilnými a často vy-
šinutými ľuďmi. Budete v nebezpečenstve, každú
minútu, cez deň, v noci. Najmä v noci. Existujú
indivíduá také zúfalé či šialené, ktoré vás dobo-
dajú nožom alebo vám roztrieskajú hlavu len pre
váš spacák alebo pre pár drobných vo vrecku. Sú

12
aj takí, ktorí sa budú pokúšať vopchať sa k vám do
spacáku, pretože ste pekný chlapček s jemnou po-
kožkou a nezarastenou bradou. A nebude ku komu
ujsť, pretože nikoho nezaujímate. Nikomu na vás
nezáleží. Ste len ďalší houmlesák, a či je o jedného
viac alebo menej, to je fuk.

13