Roèník I. Èíslo 4.
December 2003
„A tak sme v plnom prúde tej milej a rozpustilej zimnej
sezóny... Nastali tie blahé chvíle rozdávania polievok, porád
dámskych spolkov, dychánkov, dopo¾udných veèierkov, pred-
nášok, koncertov, tancov a biografov“, spomína na predvia-
noèné obdobie roku 1924 v meste pod Urpínom Jozef Hobl
(Hobl, J.: Kaleidoskopické obrázky. Banská Bystrica 1926).
Zimné predvianoèné obdobie bolo nielen vo vidieckom, ale aj v
mestskom prostredí opradené tajomnosou a svojským èarom, vyvo-
laným dlhými tmavými veèermi a oèakávaním najkrajších sviatkov
roka. Kým na dedinách smerovali všetky aktivity - zvyky a obrady k
ochrane ¾udí, zvierat a gazdovstva pred zlými silami a viazali sa
najmä na tzv. stridžie dni
(na Katarínu, Ondreja,
Barboru, Mikuláša, Luciu
a Tomáša), v mestách
sa v tomto období roz-
biehala spoloèenská
sezóna. I tu sa však
dodržiaval zákaz ta-
neèných zábav, ktorý
platil poèas celého ad-
ventu od roku 922.
Na formovanie spo-
loèenského života vplý-
vala sociálna, profesio-
nálna, etnická a konfe-
sionálna rozvrstvenos
mestského obyvate¾-
stva.
Medzivojnová Ban-
ská Bystrica bola mes-
tom s 11 tisíc obyva-
te¾mi a vyznaèovala sa
ve¾kou heterogenitou
mestskej populácie, èo
ovplyvnilo kultúrny ka-
lendár mesta. Poèet
Dobová poh¾adnica zachytáva zimný Barbakan.
Zo súkomnej zbierky J. Kubiša.
spoloèenských podu-
jatí rástol s blížiacim sa
termínom Vianoc. Väèšina akcií sa niesla v humánnom duchu s
cie¾om pomôc chudobným deom, študentom, sirotám, neúplným
rodinám a nezamestnaným. Organizátormi dobroèinných akcií bola
zväèša ÈSÈK, ženské spolky Živena, Jednota katolíckych žien,
Židovský ženský spolok a Ženský spolok, športové kluby a organi-
zácie (YMCA, Sokol), ale aj jednotlivci, majitelia zábavných podnikov,
reštaurácií a hotelov. Ženské spolky organizovali predvianoèné
predajné výstavy ¾udovoumeleckých výrobkov a vianoèného peèiva,
vianoèné jarmoky, z ktorých výažok rozdelili sirotincom.
Pokraèovanie na str. 2
Keï už Vianoce prekroèili dvere,
vinšujem vám smele a vesele:
gazdovi plné vrece na plece,
koníkom dobrú pašu
a dietkam sladkú kašu.
Za tieto tri veršíky,
prosím si tri mariášiky,
prosím si celý koláè
a mlieèka sladkého za hodný budkáè.
A ešte mi dáte tri oriešky,
nebojte sa, že si zuby polámem.
A ak polámem,
pálenkou zalejem.
A èo vám ešte vinšujem?
Vinšujem vám na tieto sviatky,
že by ste nepili vody ani kapky.
Len víno, pálené a horec,
že by vám narástol ve¾ký jarec.
Ako teraz zostupujem do temných útrob zeme, úpenlivo a
prosím sladká Barbora, chráò ma pred zlom, pretože sa
nechcem neoèakávane ponáh¾a do
Božej prítomnosti.
Pravdepodobne nejeden baník sa práve
touto modlitbou utiekal pod ochranu sv. Bar-
bory, keï každodenne vstupoval do štôlne.
Viera v jej silu dodávala jednoduchým baníkom
odvahu a energiu pri ich nebezpeènej a namá-
havej práci. Meno tejto svätice nesú bane, hory,
kostoly a mnohé iné miesta na celom svete.
Popularita sv. Barbory neminula ani Banskú
Bystricu, mesto v minulosti preslávené ažbou
medi. Niet sa teda, èo èudova, že jej meno
nesie aj jedna z kaplniek farského kostola
Nanebovzatia Panny Márie.
Neskorogotická kaplnka sv. Barbory,
plathovská kaplnka alebo v neskorších prame-
òoch nazývaná taktiež Guttiana (Guthiana),
prilieha k severnej vonkajšej stene lode
farského kostola Nanebovzatia Panny Márie.
Kaplnka bola pravdepodobne postavená na
základoch staršieho objektu. Jej stavebná
podoba ako ju poznáme dnes, pochádza Detail z banskobystrického
z druhej polovice 15. storoèia. Práve v tomto oltára Majstra Pavla z Levoèe
období došlo k prestavbe farského kostola, ktorá zaèala výstavbou boèných
kaplniek. Zakladate¾mi kaplniek boli bohatí majitelia baní, pre ktorých ich výstavba
bola pravdepodobne záležitosou prestíže, no svoje nesporne zohrala aj úprimná
zbožnos - kaplnky slúžili na súkromné pobožnosti.
Pokraèovanie na str. 4
 Blížiace sa Vianoce pripomínali aj sviatoèné výklady obchodov,
ako vo svojej spomienkovej próze spomína J. Sarvaš: „Chumáèiky
bieleho páperia obletovali už bystrické veže. Po iné roky...
(predvojnové, pozn. autorky) už by sa boli výklady miestnych ob-
Dokonèenie z 1. str. chodíkov pretekali v zimných motívoch. Snehuliaci s dlhými èerve-
nými nosmi boli by si hrdo trónili v nejednej výkladnej skrini. Potom
Pre chudobné deti sa konali „polievkové a kakaové akcie“. by ich boli vystriedali krásni Mikuláši s bielymi bradami, anjeli a èerti.
Pamätníci dodnes spomínajú, aká to bola rados a èes pre vybra- Po nich by sme obdivovali vianoèné stromèeky, prekrásne ozdoby,
ných najšikovnejších chudobných žiakov, betlehemy. Mnohé figúry boli ako živé.
keï v budove Èerveného kríža dostali Snehuliaci kývali hlavami, èerti štrngali
pohár kakaa a koláè. reazami, vláèiky chodili, ba aj živé ryby
Charitatívny charakter predvianoè- plávali v jednom výklade. Najmä veèer
ných podujatí dokumentujú mnohé správy to bola nádhera.“ (Sarvaš, J.: Príbehy ka-
z dobovej tlaèe. „Denní hostia u ¼udevíta melota, Banská Bystrica 1969.) .
Krausza proti hlavnému nádražiu - Vianoènú atmosféru vytvárali aj pou-
Slováci, Èesi, Maïari, Nemci, Židia i lièní amatérski herci, ktorí hrávali vianoè-
kresania pamätajú na dobroèinné ciele. né hry. Do mesta prichádzali najmä
Za rok zozbierali tisíc Kè, ktoré rozdelia chlapci z okolitých dedín - zo Šalkovej,
desiatim potrebným osobám ako vianoè- Kostiviarskej, Jakuba, Krá¾ovej a Krem-
ný dar.“ (Hronské noviny, 20. 12. 1924) . nièky, ktorí na námestí pri stromèeku, ale
Poèetné dobroèinné podujatia sa aj v domácnostiach hrávali betlehemskú
konali na Mikuláša. Ženské a podporné hru, hru o hadovi a hru s kolískou. Deti z
spolky i športové kluby poriadali každo- meštianskych škôl tiež každoroène
roène mikulášske zábavy pre deti i pre nacvièovali známe vianoèné hry, ktoré
dospelých v spolkových miestnostiach potom predstavili širokej verejnosti v
alebo v Národnom dome. Ich súèasou školských alebo spolkových priestoroch.
bol vždy príchod Mikuláša s èertom a Predvianoèné obdobie v mestskom
anjelom, ktorí rozdávali darèeky, a pred- prostredí sprevádzal èulý spoloèenský
stavenie bábkového divadla. ruch. Duch nadchádzajúcich ve¾kých
Atmosféru Vianoc navodilo stavanie sviatkov akoby stmelil aspoò na chví¾u
vianoèného stromu na hlavnom Masary- ¾udí rôzneho zmýš¾ania, rôznej etnickej,
kovom námestí. Hoci vianoèný stromèek Predvianoèná atmosféra pred Barbakanom. Kresba náboženskej a politickej príslušnosti.
sa do Európy a Ameriky rozšíril z Ne- Karola Votluèku z r. 1947 Spoloèenský život pred Vianocami
mecka v 19. storoèí, zvyk stava centrálny charakterizovala snaha vytvori pekné
mestský strom ako symbol slobody, mieru a lásky iniciovali u nás sviatky a pomôc tým, ktorí to najviac potrebujú - sirotám, chudobným
americkí vyslanci YMCA. V Banskej Bystrici bol stromèek so deom a študentom. Pre väèšinu obyvate¾ov bolo samozrejmosou
žiarovkami a blikajúcou hviezdou po prvýkrát postavený na pamäta na sociálne slabších spoluobèanov. Nemali by sme na nich
Masarykovom námestí v roku 1921 na podnet prvého sekretára zabúda ani v súèasnosti.
YMCA Amerièana J. Wicherleyho. Alexandra Bitušíková

Mohla by Banská Bystrica prvým hlavným mestom Slovenska?

Hoci bola v Prahe slávnostne 28. októbra 1918 vyhlásená Èeskoslovenská
republika, èo slovenský národ potvrdil dva dni na to svojou Martinskou deklaráciou,
správa o tom, ale najmä jej politický dopad sa pomaly šírili slovenským územím.
¼udia mali v prvom rade rados z vytúženého mieru a strácal sa strach z blížiacej
sa, už piatej, vojnovej zimy. Najviac informácií o nových perspektívach krajiny priná-
šali demobilizovaní vojaci, ktorí sa v druhej polovici novembra vracali domov.
Nemecké, ale najmä maïarské obyvate¾stvo slovenských miest neprijalo
však rozpad monarchie a najmä Uhorska pozitívne. Už 31. októbra 1918 sa
uskutoènilo na bratislavskom, vtedajšom Batthyányiho, námestí (Primaciálne)
zhromaždenie obèanov, ktoré prijalo protièeskú rezolúciu o nedelite¾nosti Uhorska
a zvolilo si svoj národný výbor. Podobná situácia, aj keï v menšom rozsahu, sa
udiala vo väèšine ïalších slovenských miest, najmä tých, v ktorých prevládalo
nemecké alebo maïarské obyvate¾stvo. Tak tomu bolo aj v Banskej Bystrici.
Úrady tu zostali aj naïalej v rukách verných maïarskej vláde a tí sa všemožne
snažili likvidova akýko¾vek národný pohyb v meste a jeho okolí. Bolo jasné, že
politická moc sa dosiahne na Slovensku, a v tomto èase aj na Podkarpatskej
Rusi, iba vojenským zásahom.
Zaèiatkom decembra zaèali na územie Horného Uhorska prenika èeské
vojenské jednotky zložené z talianskych a francúzskych legionárov, ktorým velili
aj talianski dôstojníci. Slovensko ako geografický pojem do tých èias neexistovalo
a bolo jasné, že južné hranice budú tam, kde ich narysujú bodáky èeskoslo-
venskej armády.
Prvým hlavným mestom Slovenska sa stala Žilina. Vavro Šrobár, minister
s plnou mocou pre správu Slovenska, uvažoval o ïalších mestách a hlavný velite¾
èeskoslovenských vojsk na Slovensku, generál Piccione, navrhol za jeho
metropolu Banskú Bystricu. Svoj návrh zdôvodnil centrálnou polohou mesta,
hojnosou verejných budov, výstavnosou a kultúrnosou. Minister Šrobár návrhu
nevyhovel „z politických príèin, aby nevzniklo podozrenie, že Èeskoslovenská
republika nehodlá trvale obsadi Prešporok...” (Šrobár: oslobodené Slovensko).
Èeskoslovenskí legionári prišli do Banskej Bystrice dòa 22. decembra 1918
v odpoludòajších hodinách, keï deò predtým obsadili Zvolen. Zabrali priestory
kasární a tiež niektorých škôl. Bola nede¾a a jemne mrholilo. Veèer prijal delegáciu
vojsk sám mešanosta Július Cesnak. Prítomní boli aj zástupcovia cirkví,
mestských inštitúcií, ba dostavili sa aj niektorí slovenskí národovci.
V pokoji a nádejach na lepší život prebehli prvé mierové Vianoce v meste
pod Urpínom. Na prvý poh¾ad sa však niè nezmenilo. Po sviatkoch pokoja zaèali
už prví obyvatelia neslovenských národností opúša Bystricu. Boli to úradníci,
uèitelia, neskôr aj obchodníci a majitelia nehnute¾ností. Dôvod bol jasný.
Vo väèšine v tom èase vychádzajúcich novín sa v závere decembra objavili
èlánky “o prvom zákone o mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slo-
vensku”. Obsahoval 15 paragrafov. Uvedieme aspoò tri najdôležitejšie z nich:
§ 1: Uhorské zákony a nariadenia o zastúpení na uhorskom sneme sa rušia.
Všetky municipálne a obecné výbory sa rozpustia a ich právomoc prejde na
komisie ustanovené zmocnencom vlády.
§ 2: Štátni, samosprávni a cirkevní hodnostári, úradníci a zamestnanci sa
predbežne ponechávajú vo svojich úradoch s doterajšími pôžitkami, ak zložia
s¾ub poslušnosti Èeskoslovenskej republike.
§ 3: Na Slovensku sa úraduje slovenským jazykom. O práve užívania iných
na Slovensku domácich reèí sa vydá osobitné nariadenie.
O Prešporok museli legionári dlhšie bojova a obsadili ho až na Nový rok
1919. Krátko na to rozhodol minister Šrobár o hlavnom meste Slovenska.
Rozhodol sa pre Bratislavu. A tak, možno iba o vlások, ušla Banskej Bystrici
možnos sta sa metropolou Slovenska.
Igor Chromek
 protestoval notár Juraj Schmeltzer. Uvedené protesty notár
spolu s dvomi ïalšími osobami osobne predniesol aj palatínovi
Štefanovi Verböczymu.
Mestskí notári sa ve¾mi èasto zúèastòovali na zasa-
Pilierom mestskej administratívy bol notár, ktorý bol richtárovou pravou daniach siedmich stredoslovenských banských miest alebo
rukou a podie¾al sa na všetkých úradných výkonoch zabezpeèovaním ich stavovských snemov, na ktoré boli prizývané aj banské mestá.
administratívnej stránky. Notár vyhotovoval zápisy zo zasadaní mestskej Ich aktivita sa neobmedzovala, ako by sme sa mohli nazdáva,
rady, viedol mestské úèty vrátane úètov mestského špitála a pivovaru, iba na riešenie bežných administratívne jednoduchých
pripravoval daòové registre, viedol mestskú registratúru a až do vzniku záležitostí, ale obèas sa týkala aj ve¾mi špeciálnych záležitostí.
funkcie archivára spravoval aj mestský archív. Najstaršia písomná zmienka Napríklad v roku 1528 na zasadaní banských miest bansko-
o notárovi v Banskej Bystrici pochádza z roku 1379, kedy sa spomína notár bystrický notár Blažej Burian predkladal návrh vojenského
Mikuláš, ale vznik notárskeho úradu môžeme položi už do konca 13. poriadku. V roku 1539 notár Juraj Albinus spolu s Vavrincom
storoèia. Banská Bystrica mestské výsady obdržala v roku 1255 a mesto Tischlerom a Jánom Sturtzerom odcestovali do Kremnice, aby
už èoskoro nato vykonávalo diplomatickú èinnos - bolo nielen prijíma- tam riešili nepríjemnú záležitos ukradnutej dane od pod-
te¾om, ale aj vydavate¾om písomností, na ktoré pripájalo svoju peèa. daných. Èasté boli rokovania notárov aj s orgánmi zvolenskej
župy alebo zemepánmi.
Ve¾mi èasté boli cesty notára vo funkcii mestského posla kuriéra. Týkalo sa
Napriek pomerne ve¾kej produkcii mestskej kancelárie a vyaženosti notára to predovšetkým finanèných, vojenských a hospodárskych záležitostí. V roku 1529
funkcia notárovho pomocníka a zástupcu bola zriadená iba niekedy v období medzi napríklad notár Blažej Burian zvolenskému kapitánovi Krištofovi Thurnovi odovzdal
rokmi 1522 - 1531, èiže pomerne neskoro. Vicenotári väèšinou vykonávali iba 283 zlatých za 80 volov, ktoré mesto zabavilo poddaným Víg¾ašského panstva.
pomocné kancelárske práce, pretože èistopisné zápisy v mestských protokoloch V roku 1594 notár Konrád Roth spolu s prísažným Gašparom Schwabom
a úètovných knihách sú vedené rukou odcestovali z Banskej Bystrice, aby zaplatili
notárov a z ich ruky pochádzajú aj kon- 530,56 zlatých za vydržiavanie mestskej
cepty týchto úradných kníh. Vicenotár vojenskej posádky. Notár ve¾mi èasto asis-
však notára pri vedení mestských zázna- toval aj pri pravidelnom odovzdávaní tzv.
mov plne nahrádzal v období jeho zvolenskej dane, ktorá slúžila na vydržia-
neprítomnosti v meste. vanie hradnej vojenskej posádky.
Hoci ažisko práce notára bolo Omnoho reprezentatívnejší charakter
v mestskej administratíve, nevyhol sa mali notárove cesty v prípade, keï ho
ani èastému cestovaniu v službách mestská rada poverila, aby tvoril sprievod
mesta. Pretože Banská Bystrica mala prichádzajúceho nového mestského za-
štatút slobodného krá¾ovského mesta mestnanca. Stalo sa to napríklad v roku
a odvolacím orgánom bol priamo uhor- 1565, kedy notár Ján Gebel spolu s prísaž-
ský panovník, mesto preto muselo èasto ným Andrejom Süsmundom odcestovali do
v záujme riešenia svojich záležitostí Bardejova, aby tu vyzdvihli a do mesta
rokova na krá¾ovskom dvore. Je zaují- priviedli nového kòaza, Martina Adlera.
mavé, že na rokovaniach sa nezúèast- Podobné poslanie mal aj notár Mikuláš
òovala hlava mesta, èiže mestský Steger, ktorý v roku 1541 spolu s Jánom
richtár, ale notár samotný, prípadne Ruebom odcestoval do Tešína, aby odtia¾
spolu s niektorým èlenom mestskej rady. do Banskej Bystrice priviedli nového kòaza.
V prípade rokovania o záležitostiach Rovnakú úlohu notár Steger plnil aj v roku
týkajúcich sa viacerých miest alebo všetkých siedmich stredoslovenských 1544, kedy odcestoval do Sliezska s poslaním vyh¾ada a získa nového kòaza
banských miest bol notár èlenom väèšej delegácie, zloženej zo zástupcov pre banskobystrický Špitál svätej Alžbety. Michal Steger za pomoci vratislavského
jednotlivých miest. kòaza Ambróza Maibaniho úlohu splnil a do mesta priviedol kòaza Jozefa
Napríklad v roku 1568 zhromaždenie siedmich banských miest vyslalo z Berouna, ktorý patril medzi prívržencov reformácie.
banskobystrického notára Jána Gebela a Hansa Sylenera z Pukanca na krá¾ovský Cesty notárov však mohli by
dvor rokova v záležitosti zabránenia nepriate¾ských nájazdov na Pukanec. V roku aj omnoho príjemnejšie. V roku
1565 na panovníckom dvore rokovali dvaja notári, Ján Gebel z Banskej Bystrice 1490 sa korunovácie krá¾a Vladi-
a Leonard Tiles (Tilesius) z Kremnice. Banské mestá v tomto prípade riešili záleži- slava II. Jagelonského zúèastnila
tosti týkajúce sa platby žoldnierov, vyberania mýtnych poplatkov a predkupného delegácia mesta, jej zloženie však
práva. Na rozdiel od predchádzajúcej cesty, ktorá trvala rovný mesiac, notári nepoznáme. Na ïalšej korunová-
tentoraz na cestách strávili omnoho viac èasu – od 16. januára do 4. marca. Tri cii, tentoraz tretej Vladislavovej
mesiace trvala aj ïalšia cesta v roku 1549, kedy na panovnícky dvor do Prahy manželky, Anny z Foix, sa v roku
cestoval notár Michal Steger spolu so senátorom Wolfom Dratzieherom a Jurajom 1502 zúèastnil za mesto Banskú
Rakovským. Ako vyslanec siedmich banských miest v roku 1572 na panovníckom Bystricu notár Štefan Engel spolu
dvore rokoval banskobystrický notár Ján Gebel a Ján Saly z Banskej Štiavnice. s banským majstrom Bartolome-
Rokovania, ktoré sa týkali zníženia predpísanej vojnovej dane vo výške 8000 jom. V septembri 1572 sa notár
zlatých boli úspešné a vyslancom sa podarilo výšku dane zníži na polovicu. Notár Ján Gebel spolu s Andrejom Süs-
však mohol mesto zastupova aj sám, ako sa to stalo napríklad v roku 1532, kedy mundom ako èlen väèšej delegácie
notár Juraj Albinus vo Viedni rokoval s krá¾ovskými komisármi. siedmich stredoslovenských ban-
Pozvánky alebo predvolania na dvor panovníci adresovali èasto výslovne ských miest zúèastnil bratislavskej
notárom a nie richtárom. Tak sa stalo napríklad v roku 1523, kedy krá¾ovná Mária korunovácie arcivojvodu Rudolfa
pozvala banskobystrického notára Juraja Schmeltzera, aby sa dostavil na (neskoršieho cisára Rudolfa II.) za
rokovanie s jej komorským grófom. uhorského krá¾a. Delegácia odces-
Rokovania zástupcu mesta sa však neobmedzovali iba na panovnícky dvor. tovala 6. septembra, korunovácia
Napríklad v roku 1543 mestský notár Michal Steger a jeho neskorší nástupca sa konala 25. septembra, ale notár už 23. septembra ažko ochorel, zostal leža
 MikulᚠFeller odcestovali na rokovanie s ostrihomským arcibiskupom a ve¾mi a nezúèastnil sa ani pokorunovaèného holdu miest panovníkovi o deò neskôr.
èasté boli osobné návštevy notára v turèianskom konvente, pred ktorým v mene Notár zostal chorý až do polovice nasledujúceho roka. Omnoho lepšie rovnaký
mesta vydával rôzne protestácie. Takto napríklad v roku 1519 notár Ján Kreusel notár pochodil v roku 1561, kedy sa z poverenia mestskej rady zúèastnil ako hos
protestoval proti postupu Jána Ernsta z Èakovca, ktorý prenajal bývalé jungovské dožinkových slávností kdesi v Sliezsku.
pozemky Thurzovcom a Fuggerovcom a v rovnakej záležitosti v roku 1526 Koniec prvej èasti.
Igor Graus

!
 Dokonèenie zo str. 1
Presný rok zaèatia výstavby kaplnky síce nepoznáme, no
v zachovaných dokumentoch nachádzame viaceré
nemenej cenné informácie. Prvá písomná zmienka
o kaplnke je z roku 1477. V tomto roku už kaplnka
bola postavená, ale zatia¾ nebola vysvätená.
K tom došlo až o rok neskôr. Zakladate¾om
kaplnky bol banskobystrický mešan Mikuláš
Plath (Plass, Platt, Platth) - preto Plathovská
kaplnka. V rokoch 1459 a 1467 sa spomína
medzi èlenmi mestskej rady a v roku 1470
dokonca zastával post richtára Banskej
Bystrice. Zomrel niekedy pred rokom 1477 Detail z Oltára sv. Barbory zobrazujúci poslednú veèeru
a staros o kaplnku prevzala jeho vdova Dorota
a za Juraj Kegel. s podmienkou, že po smrti bude v kaplnke pochovaná. Peniaze
Ako je známe, mali by urèené na udržiavanie kaplnky a na nemeckého
v roku 1500 postihol kaplána. Pravdaže, ani v tomto prípade sa s peniazmi
Banskú Bystricu ni- nenakladalo celkom pod¾a vôle donátorky a spory okolo
èivý požiar, ktorý peòazí a neskôr majetkov sa ahali opä až do 18.
zasiahol a po- storoèia.
škodil aj farský Kaplnku sv. Barbory dodnes zdobí lunetová
kostol. Do akej klenba, ktorá spoèíva na šiestich konzolách v podobe
miery bola po- svätcov – sv. Ladislava, sv. Vojtecha, sv. Martina, sv.
škodená kapln- Hieronýma a sv. Imricha. Chýbajúca konzola medzi
ka svätej Bar- oblokmi, predstavujúca sv. Štefana, bola doplnená
Detail zobrazujúci v 70-tych rokoch 19. storoèia.
bory však ne-
sv. Hieronýma
vieme. Na zá- V roku 1643 sa na opravu kaplnky podujala rodina
padnej stene kaplnky je dodnes Guthovcov, preto je kaplnka taktiež nazývaná Guthia-
zachovaný letopoèet 1504. Èi tento na. V roku 1761 sa následkom požiar zrútila strecha
rok znamenal len do- nad kaplnkou. Opravená bola v ro-
konèenie výtvarnej ku 1764. Ve¾ký požiar našastie
výzdoby, alebo i ukon- ušetril interiér kaplnky, ale baroková
èenie rekonštrukcie prestavba farského kostola, ktorá
kaplnky po požiari, bola po požiari nevyhnutná, sa
ažko s urèitosou predsa kaplnky dotkla. Pôvodný
poveda samostatný vchod na severnej
Ku kaplnke patril stene pod oknom bol zamurovaný,
aj nemalý finanèný zo sakristie bol prerezaný nový
majetok. Ešte v roku ve¾ký vchod a preformulovaný bol
1479 sa 500 zlatých i vchodový oblúk. V roku 1876, za
florénov z majetku biskupa A. Ipolyiho, bola kaplnka
kaplnky ušlo mestu upravovaná maliarom F. Stornom.
Kremnici, ktoré sa V roku 1971 pri reštaurovaní kapln-
zaviazalo, že roène ky bola novogotická ma¾ba F. Storna
bude plati na kapln- z klenby kaplnky odstránená.
ku cenzum – úrok Èo sa týka mobiliáru – vyba-
v hodnote 25 zlatých venia kaplnky, pôvodne ho tvorili
florénov. Kremnica dva oltáre, z ktorých väèší bol za-
pre úbohos mestskej svätený sv. Barbore a sv. Hiero-
pokladnice úrok pre- nýmovi a menší oltár zasvätený sv.
stala po èase plati a tak vznikol spor Petrovi a sv. Pavlovi, pápežovi Urbanovi a Márii
medzi Banskou Bystricou, ktorý do- Magdaléne. Žia¾, menší oltár sa nezachoval
znieval ešte v 18. storoèí. rovnako ako strieborné cennosti, ktoré venovala
Ešte zaèiatkom 16. storoèia ka- kaplnke vdova po zakladate¾ovi, Dorota Plathová.
plnka prešla do vlastníctva rodiny Dnes môžeme v kaplnke okrem neskorogotic-
Glõcknitzerovcov. Dosia¾ nevieme kého krídlového oltára, v literatúre zväèša pripi-
dôvod preèo sa tak stalo. Možno sovaného Majstrovi Pavlovi z Levoèe a jeho
Plathovci vymreli, alebo sa z Bans- dielni, obdivova i neskorogotickú bronzovú
kej Bystrice vysahovali. Prípadne krstite¾nicu od Majstra Jodoka a najstarší
mohol by príèinou sobᚠmedzi epitaf v Banskej Bystrici, Kláry Plathovej,
èlenmi rodín. Z obdobia baníc- ktorý je zhotovený z èerveného mramoru.
keho povstania sa nám totiž Ani jedna z týchto dvoch pamiatok však do
zachoval dokument, v ktorom je pôvodného vybavenia kaplnky nepatrila.
Wolfgang Glõcknitzer uvedený Krstite¾nica kedysi stála uprostred hlavnej
pod menom Plath. Nákres oltára sv. Barbory, diela Majstra Pavla z Levoèe lode farského kostola a epitaf bol osadený
Okolo roku 1528 Barbora v dlážke pred kaplnkou sv. Barbory, taktiež
Glõcknitzerová, sestra spomínaného Wolfganga venovala kaplnke v hlavnej lodi farského kostola.
druhú ve¾kú finanènú èiastku vo výške 1000 zlatých florénov, Zuzana Chladná

"
 do ticha noci. Po preèítaní menoslovu Viertelmeisteri
napomenuli mešanov k tichosti a trpezlivosti, na èo mohli
ma neraz pádny dôvod, ak vezmeme do úvahy novoroèný
mrazivý chlad, ktorý sa dostal aj do porekadiel. Nato dele-
gácia pozostávajúca z dvoch mešanov odišla po mestské-
Obyvate¾stvo mesta vo vnútri mestských hradieb sa odjakživa považovalo ho notára a podnotára do dolnej zasadacej miestnosti radnice a poprosila ich, aby
za jednu ve¾kú rodinu, ktorej každý èlen má povinnosti, ale aj práva. Ich dodr- prišli k nim. Potom sa všetci štyria vrátili, mestský notár zaželal prítomným šastný
žiavanie bolo podmienkou hmotného aj mravného blahobytu mešanov. Ale ako Nový rok a spýtal sa ich, preèo ho zavolali. V mene mešanov odpovedal Vorredner,
aj celé ¾udstvo je odkázané nasledova ve¾kých duchov svojho rodu, tak ani ¾udia ktorý ozrejmil mestskému notárovi, že by bolo ve¾mi príhodné, keby v túto ve¾kú
v menšom spoloèenstve nemôžu by ponechaní na vlastnú vô¾u, ale podriaïujú chví¾u svojou príležitostnou reèou pouèil meštianstvo o jeho zodpovednej úlohe,
sa tomu, koho jeho telesné a duševné vlastnosti oprávòujú k vodcovskej úlohe. ktorú je dnes povinné urobi, a aby tak urobilo aj teraz pod¾a hlasu svojho svedomia.
Hlavou mestskej vrchnosti bol richtár, ktorý spolu s radou mal moc vo všetkých Po tomto povedal mestský notár ve¾kolepú reè o záväzkoch magistrátu i mešanov,
oblastiach verejného i súkromného života. Viedol verejnú správu, zákonodarstvo o množstve dobrodení daných od Boha, o vïaènosti k nemu a o dôležitosti dneš-
a na základe práva meèa bol pánom života a smrti. Niet sa teda èo divi, že meš- ného dòa. Nadväzujúc na to sa teraz obracia na Ringbürgerov (najbohatší mešania,
tianstvo si opakovane vytváralo štatúty, ktoré opisujú základné vlastnosti ktorí mali svoje domy na trhovom námestí), ktorí síce nie sú prítomní, ale vyzýva
vyžadované od richtára. „Nech je nezastrašite¾ný“ - hovorí napr. štatút z r. 1577 - ich, aby na richtárske kreslo navrhli takého èloveka, ktorý bude po každej stránke
„pretože je základom spravodlivosti, nech nepozná vyhovova na neho kladeným požiadavkám. Sláv-
hnev, nenávis, závis. Nech ho neovplyvòuje v jeho nostnú reè zakonèil Otèenášom. Na notárovu reè
úsudku priazeò, láska, priate¾stvo. Nech nerobí odpovedal Vorredner v mene mešanov. Na tomto
rozdiely medzi ¾uïmi, nech vymeriava spravodlivos mieste urèite nebude nezaujímavé poznamena, že
rovnako cudziemu ako aj mešanovi, rovnako ve¾- kandidátmi na túto funkciu sa mohli sta len 32
kému ako aj malému. Nech vypoèuje obidve strany, pôvodní starí mešania a ich potomkovia. Pri tejto
ale nech jedno jeho ucho je vždy otvorené pre ešte príležitosti ich èakala úloha, aby okrem starého
nevypoèutú stranu. Nech nie je ¾ahkoverný, nech richtára urèili na túto funkciu ešte dvoch radcov, ale
zmení svoj nespravodlivý rozsudok, ale nech vždy tiež len z jednoduchých obèanov. Preto vtedy ich
vykoná spravodlivos. Nech sa zastane nevinného, miesto bolo okolo radného stola, aj keï o kandi-
nech potresce zloèinca, pretože kvôli tomuto mu dátoch si mešania boli už nieko¾ko dní istí. Po
zverilo meštianstvo meè. Nech uplatní trest v príhod- mestskom notárovi sa prihovoril mešanom podno-
nú chví¾u a nech používa s mierou prísnos zákona.“ tár, a to po slovensky, reèou, ktorá mala približne
Takéto vynikajúce cnosti si meštianstvo vytý- rovnaký obsah ako notárova. Potom nasledovalo
èilo ako podmienku pre svojho richtára, a preto so urèenie troch kandidátov Ringbürgermi a hneï
svojou vrodenou nedôverou pristupovalo ku každo- nasledovalo hlasovanie. Toto môžeme síce nazva
roène sa obnovujúcemu volebnému aktu. Je pravda, tajným, ale bolo to ve¾mi svojské. V radnej sieni
že meštianstvo ani na tomto poli nemohlo vždy kona totiž, kde prebiehali vo¾by, boli prítomní Ring-
nezávisle. Neraz boli prinútení kvôli udržaniu dob- bürgeri, ako sme to už spomenuli skôr, ale títo boli
rých vzahov urobi urèité ústupky voèi obrovskému poèas volieb len v èasti miestnosti. V druhej èasti
majite¾ovi baní Thurzovi, len aby si ho zaviazali k už zaujal miesto volebný výbor, ktorý pozostával
protislužbe, na ktorú boli poèas biednej situácie v zo Stadtschreibera, dvoch dôverníkov a z rady
krajine tak ve¾mi odkázaní. dvadsaštvorky, ktorá predtým sedela okolo roko-
Pozrime sa teraz koneène na charakteristickú vacieho stola vpravo i v¾avo. Stadtschreiber napísal
a obradnú formu vo¾akedajších volieb richtára. mená kandidátov na stôl alebo na list papiera a
Poslednou dôležitou úradnou povinnosou rich- Dobová ritina zobrazujúca personifikáciu spravodlivosti. Vorredner po jednom pozýval pod¾a menoslovu
tára bolo roèné zúètovanie. To sa normálne zvyklo Tú v meste predstavoval richtár. mešanov - volièov dovnútra. Tí potom pošuškali
dia na schôdzi mestskej rady v poslednej do uší volebnému výboru meno svojho kandidáta,
decembrovej dekáde. Už pri tejto príležitosti prosil radu: „Ráète mi odobra ažké ktorý bol na stole napísaný a zakrytý. Po odhlasovaní mešanov odišiel Stadt-
bremeno a zvoli si lepšieho richtára“. Nato vnútorná aj vonkajšia rada preskúmala schreiber po hlasy duchovných, ktoré po ich novoroèných prianiach prijal a zaradil
výroèné zúètovanie, ktoré potom odovzdala celému meštianstvu na nahliadnutie k ostatným. Je zaujímavé, že rektor jezuitského kolégia mal 12 hlasov (ius duodecim
a posúdenie. Výsledok ešte na tom istom zasadnutí oznámili richtárovi s prosbou, suffragiorum), ale pravdepodobne ich všetky nie vždy využil. Po tomto zavolal
aby ešte vo zvyšku dní trpezlivo vydržal archu úradu, ktorú už meštianstvo neurobí volebný výbor aj nekandidujúcich èlenov rady a ako tí vstúpili, Ringbürgeri im
ažšou. K poslušnosti a pokornosti voèi richtárovi a rade napomínali mešanov aj prepustili svoje miesta, naèo aj oni odovzdali svoje hlasy. Nakoniec sèítali hlasy,
kòazi v poslednú nede¾u v roku, keï za predmet svojich kázní si volili povinné ale výsledok udržali v tajnosti do konca raòajšej kázne, kedy ho oznámili farárovi.
preukazovanie úcty a poslušnosti voèi vrchnosti, potom zas hovorili o bremenách Vtedy starý richtár spolu s radou obišiel ve¾ký oltár hradného kostola a pomodlil
vrchnosti, jej zodpovednosti pred Bohom atï. Toto bola takzvaná „Richterpredigt“, sa k Bohu modlitbu vïaky za jeho priazeò voèi nemu v èase jeho úradovania,
èiže richtárska kázeò, z ktorej nik nesmel chýba. poïakoval sa duchovným, rade a dvadsaštvorke za skúsenú blahosklonnos a
Tieto dni strávilo meštianstvo urèovaním kandidátov, sformovaním strán a podporu. Nakoniec umiestnením svojho klobúka na oltárny stolèek naznaèil, že
vzájomným nahováraním, v ktorom však nefigurovala ani jedna zo zbraní modernej odstupuje z úradu. Nato predstúpil Stadtschreiber, ktorý dosia¾ stál ved¾a richtára
kortešaèky. Jediným kvalifikaèným predpokladom, ktorý bol pri vo¾bách smero- a vrátil mu klobúk, za èo dostal jeden zlatý odmeny. Po richtárovi zaène hovori
dajným, boli osobné zásluhy a spôsobilos. mestský farár, ktorý vo svojej slávnostnej reèi trikrát po sebe ponúkne poctu opä
Nakoniec prišiel Nový rok, kedy sa museli vo¾by uskutoèni. V predveèer starému richtárovi. Ten sa však znovu zdráha a poprosí reèníka, aby mu povedal
ve¾kého dòa si meštianstvo ustlalo skôr ako zvyèajne. Nebolo zvykom „doèka na meno toho, koho si Pán vybral na túto zodpovednú funkciu. Nato pristúpi duchovný
Nový rok“, alebo sa do neho „vtancova“. Noèní strážcovia, ktorí obchádzali mesto, k reèníckemu pultu a vyhlási výsledok hlasovania. Pravdepodobne vtedy zložil
asi nemuseli nikde zaklopa v tento veèer, že už minula deviata hodina, nech slávnostný s¾ub nový richtár a to, v dobe pred Tridentským koncilom, na vzácny
zhasnú vnútri svetlo. Meštianstvo èakala ve¾ká úloha, od nadchádzajúceho dòa pergamenový misál, po rozšírení protestantizmu tak prisahali na evanjelium. Po
závisel pokoj a blahobyt mesta poèas celého nasledujúceho roka. prísahe nasledovali gratulácie od duchovných, od rady a od ostatných mešanov.
Noèný odpoèinok nastávajúceho Nového roka prerušil o tretej hodine rannej Potom bol nový richtár odprevadený prítomnými do svojho domu za radostného
slávnostný zvuk ïaleko presláveného ve¾kého mestského zvona (Heierglocke), jasotu ¾udu, za hlasu bubnov a trúb zo strážnej veže a za hlaholu zvonov.
ktorý oznamoval, že práve dnes uplatní meštianstvo svoje najkrajšie právo - vo¾bu Už sa blížilo poludnie, keï sa skonèili spomenuté obrady. Hádam netreba ani
richtára. Hneï po prvom údere zvona silné mestské stráže obsadili brány a bašty, hovori, že zvyšok dòa strávili mešania v radosti a bujarom veselí, ktorých základ
aby nijaký nepriate¾ zvonku nenarušil dôležitý akt. V okamžiku sa rozosvietili svetlá tvoril predovšetkým „Weibermalzeit am Richtertag“1, ktorý pripravili drieène
v oknách do ulice, aby nahradili zhromažïujúcemu sa ¾udu poulièné osvetlenie, gazdinky.
ktoré vtedy chýbalo. Mešania, ktorí neboli na stráži, sa ponáh¾ali na trh, aby tam Spracoval Imrich Nagy
doèkali na Viertelmeisterov - predstavite¾ov mestských štvrtí a hovorcu (Vorredner)
rady-dvadsaštvorky, ktorý potom preèítal zoznam mešanov. Ešte stále znie zvon, 1Doslovne: „ženský sladový nápoj na richtársky deò“. O tom, že v òom bolo
keï obèania predstupujú po preèítaní svojho mena, posledné mená však už znejú dostatoèné množstvo alkoholu, nemusíme pochybova. (Pozn. prekl.)

#
Banská Bystrica
Po II. svetovej vojne na území Èesko-slovenska
obiehali bankovky viacerých emisií. Boli to jednak pa-
pierové platidlá zo Slovenského štátu a z protektorátu
„Èechy a Morava”, ktoré boli v platnosti do 31. októbra
1945, a tiež korunové poukážky „model 1944” soviet-
skej proveniencie, tlaèené vo firme Gosnak Moskva.
Od 1. novembra 1945 boli v platnosti bankovky tzv.
Londýnskej emisie, pripravené poèas vojny exilovou
vládou a tlaèené v troch britských tlaèiaròach: Thomas
de la Rue – Sussex, Waterlow and Sons – Londýn
a Bradburry & Wilkinson – New Malden. Túto emisiu
Èeskoslovenská bankovka s motívom Banskej Bystrice z r. 1948, str. A
zaèala Pražská národná banka postupne nahrádza
vlastnými platidlami, medzi ktorými bola aj bankovka
v nominálnej hodnote 50 Kès, vydaná 3. júla 1948. Na
jej lícnej strane bol portrét generála M. R. Štefánika
a na rubovej poh¾ad na Banskú Bystricu z Urpína (z
obdobia rokov 1943 - 1944). Bankovka bola v platnosti
od 7. decembra 1948, až do menovej reformy, do 31.
mája 1953.
Od 1. júna 1953 boli v obehu bankovky úplne novej
emisie, v nominálnych hodnotách: 1, 3, 5, 10, 25, 50 a
100 Kès. Na rubovej strane pädesiatkoruny, ktorá platila
do 31. decembra 1967 (z obehu bola stiahnutá už po
roku 1964), bol poh¾ad na Banskú Bystricu spod Kalvárie,
z rokov 1934 - 1936. Zaujímavosou je, že ako predloha
tejto bankovky bola použitá takmer o 10 rokov staršia
fotografia mesta ako na bankovke z roku 1948.
Keï koncom 50. rokov, resp. zaèiatkom 60. rokov
pripravovali novú emisiu bankoviek, na pädesiat-
korune mala by zobrazená opä Banská Bystrica. Tak Èeskoslovenská bankovka s motívom Banskej Bystrice z r. 1948, str. B
znelo aj zadanie pre výtvarníkov, ktorí sa zúèastnili
vypísanej súaže. Z nej sa zachovalo aj vacero návrhov,
ktoré sa však nikdy nerealizovali. Od 1. apríla 1965
bola daná do obehu bankovka 50 Kès, no na jej rubovej
strane namiesto Banskej Bystrice bol poh¾ad na ropnú
rafinériu Slovnaft.
Ján Baláž

Èeskoslovenská bankovka s motívom Banskej Bystrice z r. 1953, str. A

Tri z nerealizovaných návrhov bankoviek Èeskoslovenská bankovka s motívom Banskej Bystrice z r. 1953, str. B

$
 Michala, archanjela (2002, Fonèorda); Kostol Narodenia
Panny Márie (1283, Radvaò); Kostol svätého Antona a
Pavla, pustovníkov (14. stor., Sásová). V rámci
Kostol je tradièným a najvýznamnejším objektom – banskobystrického dekanátu tiež Kostol svätej Kataríny Alexandrijskej (Badín);
stavbou, budovou na liturgickú èinnos. Na vyjadrenie Kostol svätého Antona Paduánskeho (Donovaly, U¾anka); Kostol svätého Jána
uvedeného pojmového obsahu sa používajú aj ïalšie Nepomuckého (Medzibrod); Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Motyèky); Kostol
pomenúvacie (lexikálne) jednotky, ktoré s dominantou, svätého Martina (Podkonice); Kostol svätého Jozefa, robotníka (Baláže); Kostol
t. j. základným èlenom kostol utvárajú synonymický rad: Panny Márie Sedembolestnej (Priechod); Kostol svätého Františka Assiského
chrám (väèší kostol); dóm (biskupský sídelný kostol); (Poniky); Kostol Panny Márie Fatimskej (Ponická Huta); Kostol svätej Žofie
katedrála (biskupský sídelný kostol); bazilika (kostol (Dúbravica); Kostol svätého Cyrila a Metoda (Selce); Kostol svätej rodiny
s nepárnym poètom lodí); svätyòa (budova urèená na
náboženské obrady); kaplnka (menší kostol bez vlastnej
farskej správy), zried. kaplica; modlitebnica, modlitebòa
(budova alebo miestnos na vykonávanie modlitieb);
dom Boží; dom modlitby, chrám Boží, stánok Boží; sobor
(pravoslávny kostol); synagóga (židovský kostol);
mešita, džamija (mohamedánsky kostol); pagoda
(vežovitá orientálna chrámová budova); rotunda
(r ománsky kostol(ík) s okrúhlym pôdor ysom);
svätostánok [Figuli] (pod¾a: Krátky slovník slovenského
jazyka, 1997; Synonymický slovník slovenèiny, 1995).

Názvy kostolov ako jedineèné pomenovania sú vlastné mená (propriá),

ktoré vznikajú spojením všeobecného podstatného mena (apelatíva) kostol
s prívlastkom (atribútom), ktorým je buï osobné meno (antroponymum), t. j.
meno Božskej bytosti, biblickej osoby, svätca, martýra, napr. Kristus, Panna
Mária, mená evanjelistov, apoštolov, prorokov, anjelov (Kostol Svätého Ducha;
Kostol Panny Márie; Kostol svätého evanjelistu Lukáša; Kostol svätého Andreja, Dnes už nejestvujúci kostol sv. Ducha na ma¾be Stollmanna
apoštola; Kostol proroka Eliáša; Kostol svätého Michala, archanjela; Kostol
Najsvätejšej Trojice; Kostol Martina Luthera), alebo pomenovanie biblickej (Šálková); Kostol Najsvätejšej Trojice (Slovenská ¼upèa); Kostol Povýšenia
udalosti (Kostol umuèenia svätého Jána Krstite¾a), alebo pomenovanie tajomstva svätého Kríža (Moštenica); Kostol Navštívenia Panny Márie (Staré Hory –
viery, ktoré sa v náboženskej sfére chápe pre svoje unikum tiež ako proprium, bazilika minor, Kordíky); Kostol svätého Jozefa (Dolný Harmanec); Kostol
resp. väèšinou sa píše v zhode s pravopisnou kodifikáciou proprií s ve¾kým Ružencovej Panny Márie (Turecká); Kostol svätého Jána Krstite¾a (Tajov); Kostol
zaèiatoèným písmenom (Kostol Nanebovstúpenia Pána; Kostol Nepoškvrneného svätého Jakuba, apoštola (Jakub); Kostol Premenenia Pána (Špania Dolina).
poèatia Panny Márie; Kaplnka Zmàtvychvstania Pána). Ve¾mi zriedkavo funkciu Okrem oficiálnej podoby sa používajú v komunikácii aj neoficiálne názvy,
prívlastku plní prídavné meno (Ve¾ký kostol, Oèistcová kaplnka) alebo podstatné napr. Kapitulský kostol (Katedrála sv. Františka Xaverského), Slovenský kostol
meno v predložkovom páde bez dedikaènej funkcie (Kostol na Kalvárii, Kaplnka (Kostol sv. Kríža), Nemecký kostol (Kostol Nanebovzatia Panny Márie). Motivácia
na cintoríne). neoficiálnych názvov je originálna (napr. Modrý kostolík v Bratislave, oficiálne
Zložené pomenovanie kostola získava tak osobitné významové aj výrazové
znaky. Za jazykovokomunikaèné funkcie sa považuje individualizácia,
identifikácia a diferenciácia pomenovaní liturgických stavebných objektov ako
druhových jednotlivín. Najdôležitejším výrazovým prvkom v názve kostola je
spojenie druhového pomenovania s atribútom, najèastejšie dedikaèným, napr.
Kostol Krista Krá¾a; Dóm svätého Martina; Chrám Božského srdca Ježišovho.
Dedikaèné atribúty urèené na poèes niektorého svätca a martýra, napr. Kostol
svätého muèeníka Vavrinca; Božskej bytosti, napr. Kostol Svätého Ducha; alebo
tajomstva viery, t. j. náboženskej pravdy poznávanej z Božieho zjavenia, napr.
Kostol Nanebovstúpenia Pána; resp. tajomstva tela Kristovho, napr. Kostol
Najsvätejšieho Tela a Krvi Krista, Chrám Božského srdca Ježišovho; alebo
tajomstva zo života Panny Márie, napr. Kostol Nepoškvrneného poèatia Panny
Márie, sa zaèleòujú medzi patrocíniá. Patrocínium ako slovné oznaèenie
zasvätenia kostola urèitému svätcovi – patrónovi kostola dostáva spravidla
katolícky kostol pri vysvätení. (Kostol, ktorý posvätí katolícky biskup, je
konsekrovaný, a kostol posvätený, požehnaný nižším cirkevným hodnostárom
(dekanom alebo farárom) je benedikovaný.)
Slovenský kostol s Mestským múzeom (pred r. 1928)
Reformované cirkvi a ich uèenie o vzývaní svätých vychádzajú jedine
z Písma (reformaèná zásada Sola Scriptura), pod¾a ktorého jeden je totiž Boh, Kostol sv. Alžbety, je pomenovanie motivované dominantnou farbou kostola)
jeden aj Prostredník medzi Bohom a ¾uïmi, èlovek Kristus Ježiš (1Tim 2, 5). alebo èasto vychádza z príslušnosti kostola k cirkevnej reholi (rádu): jezuitský
Písmo sväté teda neuèí vzýva svätých ani prosi ich o pomoc (Augsburská kostol, uršulínsky kostol, klariský kostol, františkánsky kostol, kapucínsky kostol,
konfesia alebo Vyznanie viery..., 1530). Protestantské kostoly sa preto alžbetínsky kostol a pod. (Pod¾a aktuálnej pravopisnej kodifikácie (pozri Pravidlá
nezasväcujú svätým a v komunikácii sa identifikujú napr. ako evanjelický (a. v.) slovenského pravopisu, 2000, s. 63) nie sú oznaèenia kostolov pod¾a reho¾nej/
kostol/chrám/chrám Boží; modlitebòa Cirkvi bratskej a pod. rádovej príslušnosti vlastným menom a píšu sa s malým zaèiatoèným
Názvy rímskokatolíckych kostolov v Banskej Bystrici (Výsledky nášho písmenom.) Banskobystrický Kostol sv. Kríža v minulosti navštevovali slovenskí
výskumu významovej a gramatickej stránky názvov kostolov na Slovensku obyvatelia mesta a Kostol Nanebovzatia Panny Márie zasa nemeckí obyvatelia
prezentujeme v zborníku štúdií Jazyk v komunikácii vybraných spoloèenských Bystrice. Z komunikaèného h¾adiska sú neoficiálne názvy kostolov prostriedkom
prostredí. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 1999.) sú utvorené spojením jazykovej ekonomizácie, spresòujú identifikáciu a lokalizáciu kostola medzi
druhového pomenovania s nezhodným dedikaèným atribútom, ktorým sa kostol viacerými kostolmi v meste alebo jeho èasti. Z pragmatického h¾adiska sa
zasväcuje jeho patrónovi alebo tajomstvu viery: (katedrálny) Kostol/Katedrála v spoloèenskej komunikácii vzh¾adom na frekvenciu opakovania rovnakých
svätého Františka Xaverského (1705, Námestie SNP); (farský) Kostol názvov oslabuje lokalizaèná funkcia oficiálnych názvov kostolov bez udania ich
Nanebovzatia Panny Márie (1225, Nám. Š. Moyzesa); Kostol svätého Kríža presného sídla (názvu mesta a ulice, námestia).
(1452, Nám. Š. Moyzesa); Kostol svätej Alžbety (1393, Dolná ul.); Kostol svätého Ivan Oèenáš

%
 - Pán profesor, odkedy a ako sa Vaše meno spája s Banskou Bystricou?
- Do Banskej Bystrice som prišiel z Mýta pod Ïumbierom v roku l940.
Býval som v internáte, ktorý bol pripojený ku Gymnáziu A Sládkovièa v budo-
ve pri mestskom parku. Potom si moji rodièia kúpili domèek v Lazovnej ul. è. 14.
- Tak ako sa vzdeláva každý kvôli
nieèomu inému - jeden je zvedavý, iný
chce by známym, alebo chce získa
uznanie, ïalší chce obohati druhých,
aj podnety k vzdelaniu získava každý v
inom èasopriestore.
- Ale pravdaže, podnety prichá-
dzali už v gymnáziu, kde sme zaèali
kultúrne pracova. Vytvorili sme si
literárny krúžok, ktorý pracoval pod
vedením profesora Miroslava Kropi-
láka. Robievali sme súaže poézie.
Kto napísal najlepšiu prácu a získal
prvú alebo druhú cenu, vyhlásilo sa
to s ve¾kou pompou a jeho báseò
Ján Števèek * 13.9. 1929 v Mýte pod bola publikovaná vo výroènej
Ïumbierom † 26.9. 1996 v Bratislave
správe. Ïalej sme robievali recitaèné
preteky. Bola to súaž celoškolského charakteru a uskutoèòovala sa v dome
evanjelického spolku na Hornej ulici. Nesúažili tam len evanjelici, ale všetky
stredné školy. V týchto priestoroch sme navštevovali aj divadelné
predstavenia. Ve¾kej ob¾ube sa tešili aj literárno-debatné krúžky. Striedavo v
Gymnáziu A. Sládkovièa a v uèite¾skom ústave pri Hrone sa diskutovalo o
všetkom možnom, èo bolo aktuálne v literatúre.
- Samovzdelávacie krúžky mali na mnohých stredných školách v období prvej
republiky svoje presné stanovy, organizáciu, agendu. Bol aj Vami spomínaný krúžok
presne organizovaný?
- Nie, bolo to improvizované, pod vedením profesora slovenèiny alebo
kreslenia, èi estetickej výchovy. Študentské krúžky alebo spolky pôsobili na
troch miestach: v Gymnáziu Andreja Sládkovièa, uèite¾skom ústave a
obchodnej akadémii na Súdobnej ulici, kde to bolo zvyèajne ve¾mi nabité.
Tam sme sa stretávali aj s dievèatami z dievèenského gymnázia a „vysoko“
a „hlboko“ sme debatovali o literatúre. Tieto debatné krúžky mali vyslovene
kultúrno-spoloèenský charakter.
- Spomínate si na niektorú významnú osobnos, ktorá sa v krúžku prejavovala?
- Literárne sa tam diskrétnym spôsobom ve¾mi exponoval Matúš
Galamboš, bol židovského pôvodu a neskoršie bol námestníkom ministra
kultúry v Izraeli. Jeho matka bola špiritistickým médiom. Ja s Matúšom sme
s òou robili aj pokusy. Študovali sme parapsychologické knihy. Neskôr v
septime a v oktáve som sa spriatelil s Petrom Solanom, chodieval som za
ním do Porgespaloty, kde bývali, a študovali sme spolu úvod do psycho-
analýzy od Zigmunda Freuda. To nás v škole neuèili a pre nás to bola úplne
nová literatúra. Navzájom sme si vysvet¾ovali pojmy libido, ego, superego.
- Na zaèiatku storoèia bolo z 10 737 obyvate¾ov Banskej Bystrice 1 125 židov.
Èím boli pre Vás, pán profesor, vtedy a èo pre Vás znamená židovská kultúra?
- Pre mòa Židia znamenali ve¾kú intelektuálnu kultúru, väèšiu, než sme
mali my. A ja som chcel nasa tú najvyššiu intelektuálnu kultúru, chcel som
seba èo najviac obohati. Preto ma to nesmierne zaujímalo a aj vzrušovalo,
že ma títo chlapci pokladali za svojho priate¾a. Ak som sa nieèo nauèil, urèite
to bolo z kultúry a fenomenológie židovstva. Mojou úlohou je pritiahnu
židovstvo k slovenskému duchu.
- Dostupné archívne materiály i materiály z autopsie dokumentujú v Banskej
Bystrici v období prvej Èeskoslovenskej republiky ukážkovú konciliantnos. Môžete
to potvrdi alebo vyvráti?
- Myslím, že za prvej republiky vládla tradícia ve¾kej tolerancie, vzájom-
ného uznania a nerobenia rozdielov. Vtedy sme vôbec necítili, že niekto je
Èech alebo Žid. My sme to nechápali ako diferenciaèný moment. To, èo sme
chápali ako moment, ktorý nás spájal, bola predstava kultúrnosti.
Avšak v období Slovenského štátu prišlo isté špecifikum. Existovala
organizácia Hlinkova mládež. Všetci luteráni boli a priori z tejto mládeže
&
vylúèení. Nemohli sme do nej vstúpi, lebo sme patrili do inej cirkvi. Tam sa,
žia¾bohu, zaèala láma i kultúrna jednota. Ale to nás nepoznaèilo nijako
hlboko, lebo po roku 1945 a cez Povstanie sa to zlialo. Život nebol spoliti-
zovaný vnútorne, kultúra nebola dotknutá. To bolo jedno jadro, predstava
akejsi hodnoty, ktorá sa rovnala kultivovanému spoloèenskému styku a
výmene informácií.
- Spomenuli ste, pán profesor, že ste sa vzdelávali preto, aby ste obohatili
seba. Bernard z Clairvaux práve túto pohnútku oznaèuje ako múdros. Aký fenomén
vstúpi do života èloveka, aby mu pohladil chlopne srdca?
- Nemôžem nespomenú Františka Švantnera a ovzdušie kultúrnych
vzahov, viažucich sa k nemu. František Švantner bol uvedomelý katolík,
organoval v evanjelickom kostole v Mýte pod Ïumbierom a nepokladal to za
nemožné. Priatelil sa s evanjelickým farárom Štefanom Kátlovským. Takže
napríklad meno Dostojevskij som prvýkrát poèul ako sedemroèný v evan-
jelickom chráme v Mýte pod Ïumbierom. Štefan Kátlovský prednášal tým
jednoduchým ¾uïom aj o Dostojevskom a o láske k èloveku. Myslím si, že
základom tohto všetkého boli èeskí profesori, ktorí si priniesli do Banskej
Bystrice nielen osobnú kultúru, ale to, èo tvorí kultúru, to znamená, že musí
by jej nosite¾om. A to je osobnos. My sme cítili, že oni sú vyhranení a táto
vyhranenos na slovenskej strane nebola taká jednoznaèná. Skôr sa tu
prejavoval kultúrno-ideologický fanatizmus, ale nie kultúrna vyhranenos v
tom zmysle, že je to osobný alebo osobnostný prejav. Èesi vniesli do pojmu
kultúry práve túto osobnostnú stránku.
- Stretávame sa s rôznymi, neraz i protichodnými názormi na pôsobenie
Èechov na Slovensku. Èo Vám, pán profesor, rezonuje v súvislosti s èeskými
profesormi v Banskej Bystrici?
Budova Gymnázia A. Sládkovièa na fotografii z r. 1920. Súkr. archív J. Baláža
- Boli to ¾udia, ktorí prišli na Slovensko za kultúrnou misiou. o tom
nepochybujem, že to nebolo zo zištných dôvodov. Iste tu zohrali svoje aj
ekonomické dôvody, ale oni svoje fungovanie tu chápali ako kultúrnu misiu.
Vychádzali totiž z predpokladu o jednotnom èeskoslovenskom národe,
ktorého jedna vetva je menej vzdelaná a tej treba pomôc. To nie je niè
divného, lebo takto pôsobili Èesi napríklad aj v Bulharsku. V žiadnom prípade
tu nešlo o politický kolonializmus, ale o kultúrnu misiu. Že vychádzali z
predpokladu jednoty národa, to je zas iná vec.
Politicky Èesi vnášali nie nejakú partajnícku politiku, ale princíp demo-
kracie, demokratickosti. To bolo pre nich náboženstvo. A svätým tohto
náboženstva bol TomᚠGarique Masaryk. To bola ich bežná konvenèná
orientácia. Mali ju všetci. U Èechov sme nevybadali ani nevycítili nejaké
¾avicové alebo pravicové tendencie. Skôr sa držali konvenèného modelu
èeského vzdelanca medzivojnového obdobia.
- Zaiste sa uhol poh¾adu môže zmeni, no srdce dieaa èi pocit mladíka
zvyèajne nebývajú klamlivé. Èo vám dali èeskí profesori ako odborníci a èo ste od
nich prijali ako od ¾udí?
- Èeských profesorov sme vnímali ako absolútnu autoritu z blízkosti,
pretože keï èeskí profesori videli nᚠzáujem, tak sa nám špeciálne venovali
a vnímali to ako bratstvo kultúrne. Èasto sme za nimi chodievali, polemizovali,
konzultovali. Spomínam si, že sme raz dostali úlohu od prof. Krákoru na
tému Aký máte vzah k Mozartovej hudbe? Alebo najažší predmet bola
latinèina, ale po latinsky sme sa nauèili tak dobre, že sme mohli konverzova
aj cez prestávky na chodbách. Neskôr sme boli našim latinárom vïaèní, že
nás do štúdia nútili. Mnoho diel napríklad celého Platóna - sme mali
preèítaných v origináli.
Teraz si uvedomujem, že my sme už vtedy na gymnáziu boli kultúrne
zrelí ¾udia. Mne osobne dalo klasické gymnázium prinajmenšom to¾ko, ako
celá filozofická fakulta. Bol som pripravený èo do èítania aj vzdelania, ale aj
vníma veci a javy v súvislostiach - napríklad medzi literatúrou a filozofiou a
celým umením. Odchádzajúc z banskobystrického gymnázia, bol som
dokonale pripravený. Myslím, že tvrdá disciplína panovala najmä preto, že
profesori boli muži. Muži mali prirodzenú autoritu a stelesòovali èosi ako
moment životného štýlu. Vedeli sme, ako sa máme správa. Viedli nás k muž-
ným spôsobom, ako neda najavo ve¾kú citovos, by pritom citlivý, ako zadrža
smútok èi ve¾kú rados...
- Takže vlastné schopnosti, osobný záujem, skvelí uèitelia a profesori. Treba
pripomenú ešte nieèo, èo Vás ako študenta zorientúvalo?
- V nemalej miere k tomu prispievali aj kníhkupectvá. Jedno bolo
Macholdovo a druhé na Hornej ulici. Kníhkupec, ktorý bol práve v tomto, bol
èeského pôvodu a udržal sa i za Slovenského štátu. Bol to èlovek diskrétny,
nepolitický. U neho sme si kupovali lacné èeské vydania. Vedel nám ponúknu
knihy, ktoré vychádzali v Prahe cez vojnu, alebo i pred òou. On ich opatril a
po vojne predával. Naše vzdelanie teda pochádzalo aj od èeského kníhkupca.
- Èo potom, keï sa Èesi museli vráti domov? Zmenila potom škola svoju
orientáciu?
- Škola nebola nijako politicky orientovaná. Za Slovenského štátu to
vyzeralo tak, že niektorí èeskí profesori zostali v Banskej Bystrici, neboli nikam
odsunutí. Spoloèenstvo ich chápalo ako prirodzenú súèas. Prítomnos
Slovenského štátu sa prejavovala v tom, že za riadite¾a Gymnázia Andreja
Sládkovièa bol menovaný Dr. Augustín Skalák, katolícky kòaz. Bol to èlovek
vysoko tolerantný, nemal negatívny vzah k èeským profesorom, lebo vedel,
že oni tvoria stále základ pedagogického zboru. Skalák presadzoval vznik
Hlinkovej mládeže - iste kvôli svojej náboženskej príslušnosti. Banskobystrickí
Nemci sa okamžite aktivizovali, jeden z nich zložil pieseò, na ktorú sme mali
Vyuèovanie v slovenèine
Zvláštnosou baòskobystrického gymnázia, snáï
jedineènou v celom Uhorsku, bolo, že sa zásluhou pána
prof. Kmea udržalo ešte do mojích študentských èias na
tejto škole vyuèovanie v slovenèine a v slovenskej literatúre.
Tento predmet ovšem nebol povinným, ale na slovenských
hodinách, kde vyuèoval profesor Kármán (netajil sa svojím
slovenským presvedèením a pôvodom, k slovenskej literatúre prejavoval porozu-
menie a lásku), bolo nás vždy hodne – asi 20 slovenských študentov zo všetkých
tried. Na sloven-ských hodinách uèili sme sa nazpamä slovenským básòam,
Sládkovièa, Kuzmányho, Chalupku – podkladom uèenia bola znamenitá Èerného
„Slovenská èítanka“ a na konci roku bola zkúška, na ktorej bol cenzorom, akýmsi
škôldozorcom pán profesor Kme, ktorý bol tu zvl᚝ vo svojom živle a žiadal
recitova zvlášte básne, ktoré vyjadrovaly slovenského národného ducha. Profesor
Kármán z akejsi opatrnosti nešiel ovšem ïalej, než bolo treba – a odmietol nám
požièiava domov na èítanie slovenské knihy, ktoré boly v knižnici gymnázia. Ale
pán pofesor Kme, ktorého sme dakedy navštevovali i v jeho byte v Lazobnej ulici,
nám prezradil, kde sú slovenské knihy schované – v nejakej kutici na prvom poschodí
medzi dvoma triedami – a my študenti sme si potom tieto knižky požièiavali bez
dovolenia Kármána.
Slovenské rodiny
K tomu, aby sme sa necítili v Bystrici v cudzom svete, prispievalo ešte i to, že
sme pravidelne navštevovali bystrické slovenské rodiny, kde nás pohostili a radi
prijímali. Tak sa dialo menovite každú nede¾u a èasto i v týždni. Zvlášte dve rodiny
treba spomenú, ktoré sa o slovenských študentov staraly a v ktorých som bol
èastým hosom. V Bystrici to bola rodina Thurzovská – rodina advokáta Dr Ivana
Thurzu-Nosického s jeho milou ženou Marienkou, rod. Medveckou. Thurzovci mali
na Lazobnej ulici výstavný dom, celý kaštiel a velikú záhradu, kde ovocie – nielen
jablká, hrušky, èerešne a slivky, ale i ríbezle, pô¾ky, jahody a podobné lakoty boly
vždy k dispozícii pre študentské žalúdky. Ovšem ani káva s koláèom a zákuskami
nikdy nechýbala.
spolu pochodova: „Hlinka Jugend, Hitler Jugend, das ist mein verwandtes
Blut...“ Takže nie vedenie školy, ale skôr slovenskí Nemci sa snažili vtlaèi
škole akýsi pronemecký ráz, èo sme skutoène spontánne neprijali, lebo sa
nám zdalo smiešne, žeby Slováci a Nemci boli príbuzná krv.
Budova štátnej obchodnej akadémie na fotografii z r. 1925. Súkr. archív J. Baláža
Po vojne sa to na krátky èas znovu akosi vyrovnalo, obnovila sa nálada
úplnej tolerancie - ako za prvej republiky. Spomínam si na môjho ob¾úbeného
profesora Jána Mikleša, ktorý bol za Slovenského štátu prenasledovaný za
svoj demokratizmus a èechoslovakizmus, preto prešiel z banskobystrického
gymnázia do Brezna, aby „nekrièal“. Do Bystrice naspä sa vrátil až po vojne.
- Môžeme hovori o èiastoènom etnickom èi konfesionálnom napätí len v
období Slovenského štátu?
- Asi áno. Len vtedy. Medzi nami boli totiž chlapci, ktorí boli vychovávaní
a bývali u jezuitov v Kapitulskej ulici, ale napätie medzi Židom a jezuitom a
luteránom nebolo nijaké, my sme sa cítili ako kultúrny, vzdelanecký stav,
ktorý sa mohol sklada z protikladných prvkov, ale spájajúcim momentom
bol stav ako sociologická kategória. V nede¾u šiel alebo nešiel každý do
svojho kostola.
(Sliaè 8. júna 1996) Slávka Oèenášová - Štrbová
Ešte èastejšie chodievali vyberaní slovenskí
študenti do Radvane na faru do útulnej a milej
domácnosti nástupcu Andreja Sládkovièa,
znamenitého národovca farára báu Jozefa Hodžu, dobrého priate¾a môjho otca.
Bola to síce dlhá cesta pre nás študentov do Radvane, ale stálo to za to. Dakedy,
keï sme nemuseli v Bystrici do kostola, šlo sa do Radvane už ráno na bohoslužby
– ale väèšinou až po kostole priamo na obed, ktorý znamenite pripravila objemná
matróna teta Hodžová. Po obede, kým si báa Hodža, územèistý, silný starý pán,
zdriemol pred veèieròou, èítali sme, študenti, ktorých vždy bývalo u Hodžov aj zo
pä, Národné Noviny, Slovenské Poh¾ady a iné slovenské èasopisy a potom sa
debatovalo a hovorilo o slovenských národných veciach. Dakedy bývali aj iní hostia,
advokát Andrej Hanzlík z Bystrice, starý mládenec, alebo i Thurzovci, dakedy
slovenský básnik a pomocník advokáta Hanzlíka z Bystrice Izodor Žiak-Somolický,
ktorého som èasto navštevoval i v Hanzlíkovskej kancelárii v Lazobnej ulici. U
Hodžov sa èítavaly slovenské básne i nahlas, aj sme museli verše prednáša a
recitova – a nebolo nedele, aby nám báa Hodža nerecitoval Sládkovièovho
„Renegáta“ a napomínal nás, aby sme ostali vernými svojmu národu.
* * *
Keï píšem tieto riadky o Baòskej Bystrici, objavujú sa mi, ako živí, pred oèami
moji spolužiaci a chlapci, ktorí chodili do bystrického gymnázia. Vidím ich takých,
akými boli za tých šastných študentských liet. Tu je rad Bystrièanov – Vilo Furdík
(snáï jediný, ktorý mi i pozdejšie, aj keï som bol županom vo Zvolene, i keï som
sa vrátil z exilu z Londýna po druhej svetovej vojne, preukazoval priate¾stvo a
oddanos, na ktorú nikdy nezabudnem), Karol Beniaè, Lajo Švoòavec, Žabkovci,
Steinhûbel, Bruoth z Brezna… Mnohým tváre ešte vidím – a mená si už
nepamätám. …
Vidím i Baòskú Bystricu takú, ako som ju videl študentskými oèami, vidím jej
okolie, Urpín, Laskomerskú dolinu, Baranovo, Malachovo (kam sme chodili hlada
do starých baní minerálie – malachit, libethenit, aby sme obohatili svoje zbierky
kameòov): Znovu oživujú staré, historické budovy, i tie – okolo katolíckeho kostola
a cintorína – ktoré už boly ruinami a ktoré pozdejšie boly renovované, i hostinec
„U raka“, hotel, v ktorom bývali známi, ktorí nás prišli navštívi – i veliká pošmúrna
budova sedrie, v ktorej bolo väzenie.
Výber: Slavomíra Oèenášová-Štrbová
'
 Vznik a vývoj betlehemov súvisí so zavedením Vianoc ako kresanského sviatku oslavy narodenia Ježiša Krista. V
poèiatoèných kresanských dobách sa Narodenie slávilo 6. januára na sviatok Troch krá¾ov, až za pápeža Liberia v r. 354
zaèal sa deò zrodenia Spasite¾a oslavova 25. decembra. Tento dátum súvisí so znovuzrodením Slnka, s ktorým sa Ježiš
Kristus v písmach svätcov èasto porovnáva. 25. december je tiež sviatkom perzského boha Slnka Mithru a zhoduje sa s
termínom rímskych saturnálií, ktoré sa cirkev snažila nahradi kresanským sviatkom.

K najstarším betlehemom možno zaradi betlehemy v kostoloch viedli o nich dokumentáciu. Tieto betlehemy nesú znaky kvalitnej
v obciach Jakub, Staré Hory, Selce, Podkonice, Nemecká, Brusno, rezbárskej práce, neboli však lokálnej komunite také blízke ako
Hronec, Valaská, Podbrezová, ¾udové betlehemy, ktoré spodo-
Jasenie, Bacúch, Beòuš, Poho- bovali domáce prostredie a ¾ud.
relá a Banská Bystrica (kostol V úsilí vymani betlehem z urèitej
Nanebovstúpenia Panny Márie uniformity a anonymity sa mnohí
a kostol sv. Kríža). Tieto betle- správcovia farností snažili do-
hemy pochádzajú z 2. polovice plni betlehemskú scénu prida-
19. storoèia - zaèiatku 20. ním kulisy, najèastejšie iluzívnej
storoèia a sú pravdepodobne ma¾by na zadnej doske, ktorá
importom z tirolských reme- znázoròovala buï betlehemskú
selníckych dielní, ktoré prostred- krajinu alebo známe prostredie,
níctvom obchodníkov šírili svoje krajinu èi kostol. Autormi malieb
produkty aj na našom území. Nie boli väèšinou výtvarne nadaní
je vylúèené, že takéto betlehemy ¾udoví maliari alebo uèitelia. S
zhotovovali poloprofesionálni príkladmi ma¾by na zadnej doske
alebo neprofesionálni výrob- sa stretáme v betlehemoch v
covia aj u nás pod¾a tirolských Hronci, Brusne, na Starých Ho-
vzorov. rách, v Beòuši, Valaskej a v B.
O cudzom pôvode svedèí Bystrici. V betleheme v Poho-
spoloèný výtvarný rukopis, kva- relej je ma¾ovaným pozadím
litná profesionálna rezba, jemná dotvorená aj mašta¾ka - na vnú-
Unikátny banícky papierový ma¾ovaný betlehem zo Španej Doliny z r. 1927.
matná polychromia i kompozícia tornej èelnej stene je znázorne-
a obleèenie figúr ( Svätá rodina, Traja králi so sprievodom, pastieri ný slovenský znak trojvršie s dvojitým krížom a vychádzajúce slnko.
a ¾ud v tirolských krojoch). Figúrky sú poòaté dynamicky, v pohybe, Tirolské firmy zásobovali betlehemami kostoly približne do
k¾aku èi postoji s výraznou mimikou a gestikuláciou, zhotovené vo dvadsiatych rokov 20.
výške 20 - 30 centimetrov. st., potom ich nahradila
Spoloènou èr- omnoho lacnejšia sé-
tou tirolských bet- riová produkcia sadro-
lehemov je snaha vých odliatkov betle-
o veristickú inter- hemských figúr.
pretáciu skutoè- Každý betlehem je
nosti. Rezbári sa malým umeleckým die-
sami štylizujú do lom, vytvoreným pod¾a
jednotlivých pos- presných ikonografic-
táv, ktoré sú sú- kých pravidiel. Vše-
èasníkmi, vyko- ¾udská téma narodenia,
Dôkazom stále živej betlehemskej témy je i netradièný
návajúcimi bežné stvárnená v betlehe- P. Martin Turòa z Èierneho Balogu so svojím
betlehem z palièkovanej èipky p. Dorazilovej z B. Bystrice
èinnosti, zasade- moch, je blízka všetkým dreveným ma¾ovaným betlehemom
nými však do biblického deja. Tirolský verizmus s realistickým obyvate¾om zeme bez
obrazom každodenného života ovplyvnil v znaènej miere tvorbu rozdielu etnickej èi náboženskej príslušnosti. Prebúdza v každom
betlehemov u nás najmä v druhej polovici 19. storoèia. èloveku pocity pokoja, nádeje a lásky. Betlehemy sa tým radia k 
Niektoré jaslièkové súbory tejto skupiny upútajú originálnymi umeleckým prejavom, rozšíreným na celom svete vïaka uni-
rezbárskymi detailami, èím sa vymykajú uniformite tirolských verzálnemu, veènému motívu zrodenia.
betlehemov. Napr. betlehemské figúrky v kostole v Nemeckej sa Alexandra Bitušíková, Foto: Vojtech Majling
vyznaèujú osobitým rez-
bárskym rukopisom (tváre
s výraznými nosmi). Je
možné, že tvorcom bol
Zo zvykov starých materí
Krájanie jabåèok naprieè: jednu èas. Keby ktoko¾vek zablúdil
umelec, ktorý vyrábal v - zrete¾ná hviezdièka jadrovníka zna- v budúcom roku, staèí si spomenú,
lokálnom prostredí pod¾a mená zdravie, šastie, úspech s kým na Vianoce jedol jablko.
importovanej predlohy. - nepekný jadrovník, èervík znamená
Ojedinele sa v tirolských chorobu, nešastie, zármutok Chcete, aby vás mali všetci
betlehemoch objavujú aj - jadrovník v tvare kríža je nešastie radi?
¾udové plastiky, ktoré Na Štedrý deò si natrite tvár medom.
Poèasie v budúcom roku:
zrejme len nahradili po-
- 12 jadierok (ako 12 mesiacov) vloží- Chcete ma šastie celý rok?
škodené alebo stratené
me do misky s vodou – ko¾ko ich vy- Vo vianoèke, rozkrojenej na Štedrý deò
figúrky (soška Panny Má- pláva, to¾ko bude suchých mesiacov ráno h¾adajte zapeèený hrášok.
rie v betleheme v Brusne).
O presnej proveniencii Aby sme v budúcom roku Nechcete ma prázdnu peòa-
tirolských betlehemov nezablúdili: ženku?
nemáme písomné údaje. – jabåèko rozdelíme na to¾ko kusov, Nezabudnite do nej da nieko¾ko umy-
Správcovia farností ne- ko¾ko je osôb pri stole. Každý zje tých šupiniek zo štedroveèerného kapra
Drevený betlehem p. Turòu z Èierneho Balogu


 Výroènými zvykmi ¾udia spre-
vádzali významné dni poèas celého
roka. V tradiènom slovenskom zvy-
kosloví sa sústreïovali najmä do obdobia zimného slnovratu a do obdobia jarnej po domoch vinšova – medzi prvými nesmeli chýba môlèianski cigáni i s muzikou.
rovnodennosti. Takmer všetky mali vo svojom obsahu zakódované magické prvky, Aj skupiny mládeže chodili so spevom vinšova po domoch – k rodine a susedom.
ktoré mali privodi hospodárstvu prosperitu, bohatos, hojnos a ¾uïom zdravie V katolíckych rodinách jedli mäsité jedlá až po príchode z polnoènej omše. Bolo
a šastie. zvykom, že sa v okolitých obciach Banskej Bystrice na utiereò stretli v kostole
V predvianoènom období chodievali po dedine Lucie: i katolíci i evanjelici.
„áno, chodili sme doobljekanie aj ženy aj dievèatᓠ(Môlèa). Zvláštnosou podpolianskych vianoèných tradícií je „chreòovanie“. Ide o zvyk
Lucia bola obleèená do bielych šiat, ostatné iba do handár. chodenia s prútmi. Na Štefana veèer skupinky chlapcov chodili prútom šiba dievky.
Zo šes ich vošlo do každého domu – tam spievali a „ktorá Pritom sa obdarovávali koláèmi, jablkami, pálenkou. Zmysel tomuto zvyku dávajú
èo natrela, nabielila, z husi krídlom èiernila sadzou“. Tento verše, ktoré pritom mládenci odriekali:
zvyk sa tak aj ako aj väèšina iných zvykov, skonèil
Prišla nám pamiatka Vianoce,
v sedemdesiatych rokoch.
raduje sa dievèencom srdce,
V Hronseku chodili na Luciu vinšova chlapci, lebo prvá
chodia oni popod obloky hladieti,
do domu nesmela prís žena. Poobliekali sa do bielych
kde by mohla ktorá frajera vidieti.
plachiet a vymetali krídlom kúty a strašili.
Po Lucii 13. decembra nasledoval týždeò, vyplnený praktickými prípravami Na tento zvyk si však ani najstarší ¾udia nepamätajú, a tak ho možno zaradi
na sviatky. Uèite¾ovi sa obvykle ušla úloha postara sa o to, aby v žiadnom dome medzi ve¾mi starobilé, vyše storoèné zvyky. V tento deò sa po dlhom pôste konala
nechýbali oblátky. V Hronseku to bolo z toho, èo žiaci navyberali „na uèite¾a“. štefanská zábava v miestnej krème, èi neskôr v sále kultúrneho domu.
Upeèené oblátky roznášali deti po domoch. Všetky vianoèné obrady a poverové Keïže sa skutoèný nový rok zaèínal gazdom až na jar – v marci, novoroèné
úkony sa viažu na predkresanské – spojené s novuzrodením slnka (slnovrat- sviatky boli menej dôležité v tradiènom slovenskom zvykosloví. Aj posledný deò
obžerná, tuèná veèera) a na kresanské – spojené s narodením Krista. v roku -„starý rok“ sa podobal skladbou obradových jedál štedrému veèeru.
Na Vianoce sa pripravovala každá rodina ve¾kým upratovaním obytných V potravinovom družstve sa konala zábava „tam sme doèkali nový rok pri zábave“.
domov a aj hospodárskych budov a v pred štedrou veèerou bola zvykom aj osobná Na Nový rok chodili chlapci po domoch vinšova:
oèista – purifikaèná mágia.
Štedroveèerný stôl bol takisto špecificky upravený – pod stolom bolo uložené Vinšujem vám šastlivý nový rok,
aby vám dau Pánboh zdravie,
vrece s obilím, odkladali sa omrvinky z vianoèného stola. Keï v priebehu roka
a hojnô Božskô požehnania,
niekto z rodiny ochorel, omrvinky zapálili a hovorilo sa, že dym z nich pomáha
na poli úrodu, do domu príchodu,
chorým vyzdravie.
Pánboh daj dobrô rano!
Pred štedrou veèerou gazda hádzal do kútov hrs hrachu pre strigy, aby strigy
(Hronsek).
niè nerobili, iba zbierali hrach (Hronsek).
Štedrý veèer v evanjelických rodinách zaèínal návštevou kostola a potom V Podkoniciach patrila medzi novoroèné koledy táto:
nasledovala štedrá veèera. V Hronseku na Vianoce urobil gazda kríž cesnakom Vinšujeme nový rôèik aj Anièky,
na dverách maštale, ktorý mal slúži ako ochrana statku pred zaèarovaním strigami. aby sa vydávala pomalièky.
Statku sa podával cesnak s chlebom. Aby sa vydala do Michala,
Poèas veèere sa dodržiavalo tradièné stolovanie – za vrchstolom sedel gazda Aby nás všetkých na svadbu povolala.
a predèítal modlitbu, poïakoval sa za úrodný rok a spomenul aj zomrelých predkov.
Dneská je prvý deò v roku,
Podávali sa obradové jedlá, ktoré mali rôzne funkcie – mak hojnos a šastie,
prišiel som Vám zavinšova trochu.
cesnak ochranu pred chorobami, vianoèné oblátky s medom mali cirkevný obsah
Šastia, zdravia stáleho,
a pod. Nechýbali jabåèka a orechy a štedroveèerná kapustnica s klobásami (u aby ste nemali mešteka
evanjelikov) a kysnuté koláèe. V povojnovom období sa podával aj kapor nikdy prázdneho.
a zemiakový šalát (nie vo všetkých rodinách). Hneï po veèeri chodievali vinšovníci Jolana Darulová

Po tieto dni uzrela svetlo sveta textovo-obrazová publikácia ¼udové remeslá na

Slovensku. Jej autor, banskobystrièan Vojtech Majling, fotograf, zberate¾ ¾udovej kultúry
a èlovek dlhé roky spolupracujúci s ¾udovými výrobcami; v nej predstavuje svoju viac
ako 40 roènú prácu. Na 160 stranách okrem textov nájdete viac ako 350 farebných
fotografií, ktoré predstavujú práce 165 ¾udových výrobcov z celého Slovenska.
V úvodnej stati Vitajte na Slovensku, autor hovorí nielen o ¾udových remeslách,
zvykoch a obyèajoch, ktoré zaznamenával a fotografoval, ale upriamuje pozornos
aj na prírodné krásy, èi kultúrnohistorické pamiatky na Slovensku.
V ïalšej predstavuje históriu ¾udových remesiel, vznik cechov, spolky a orga-
nizácie, ktoré v minulosti ¾udové remeslá podporovali a propagovali aj v zahranièí.
Hovorí o povojnovej úlohe bratislavského Ú¼UV-u, ale aj o podujatiach, ktoré sa dnes
starajú o rozvoj ¾udových remesiel.
Osobitne oboznamuje èitate¾a s materiálmi, ktoré ¾udoví výrobcovia používali v
minulosti aj dnes. Jednotlivé materiály aj špecifikuje. Tak napr. hlinu delí na hrnèiarstvo,
džbankárstvo a figurálnu keramiku. Predstavuje drevo, kov, drôt, výrobky z prírodných
pletív, rohovinu, parožie, kožu a kožušiny. Pred staou textilné materiály, predstavuje
na nieko¾kých stranách ¾udové kroje a odev z rôznych èastí Slovenska. Nezabúda
ani na palièkovanú èipku, výšivku, gubárstvo, tkáèstvo, ma¾bu na skle, medovnikárstvo,
svieèkarstvo, krasliciarstvo a betlehemárstvo.
Významnú èast publikácie tvoria informácie o miestach a podujatiach na Slovensku na
ktorých sa prezentujú ¾udové remeslá. Sem patria aj expozície ludovej kultúry - skanzeny,
múzeá a rezervácie ludovej architektúry. Azda najzaujímavejšou èasou knihy je adresár
viac ako 120 ¾udových výrobcov z celého Slovenska.
Ïalšie informácie o knihe a jej predaji získate v banskobystrickom vydavate¾stve Trian,
alebo u autora Vojtecha Majlinga, ulica 9. mája 19, Banská Bystrica, alebo na telefóne
0904-607-608.


Vianoce a ich okruh slávenia
V myslení raného kresanstva bol celý rok výsostne korunovaný slávením centrálneho tajomstva kresanského života - Kristovho
zmàtvychvstania. Sprítomnenie tohoto tajomstva slávili a slávia kresania každú nede¾u. Do 4. storoèia v cirkvi nevystupovali
do popredia ostatné sviatky, bola iba èiastoène zdôraznená pamiatka prvých kresanských muèeníkov - martýrov, a to zvl᚝ v
druhej polovici 2. storoèia. So zaèiatkom 4. storoèia sa alikvotne pozmeòovala praktická liturgická prax slávenia sviatkov.
Zaèal sa slávi Ve¾ký piatok, Kvetná nede¾a, Nanebovstúpenie Pána, Zvestovanie Pána a i. ako jednotlivé autonómne sviatky.

Prvou istou zmienkou o slávení sviatku Narodenia Pána práve 25. decembra je
správa z rímskeho prostredia z roku 354 v kalendárnych záznamoch Depositio
episcoporum et Depositio martyrum . Deò 25. december sa tam oznaèuje ako festum
solis „natalis invicti“ pod¾a rímskeho kalendára. V Depositio martyrum sa spomína:
VIII kal. jan. natus est Christus in Bethlehem Judaeae. Ïalej je tu zmienka o slávení
vianoèných sviatkov v Ríme okolo rokov 335 - 337. Slávili sa zvl᚝ v konštantínov-
skej bazilike. Autorom týchto zmienok je rímsky chronograf F. D. Filocalus.
Keïže nepoznáme skutoèný deò Kristovho narodenia a
už vôbec nie hodinu, existujú tu minimálne dve hypotézy, preèo
sa zaèali Vianoce slávi práve 25. decembra:
1. hypotéza vypoèítate¾nosti
Keïže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania
Pána, keï archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou
matkou, tak o 9 mesiacov (èo je èas vývinu dieaa v tele matky)
pod¾a tohto datovania je symbolický deò narodenia Pána práve
25. december. Toto datovanie sa však postupne diferencovalo
a nastávali tu niektoré odchýlky: Ignác Antiochijský radil dátum
Kristovho narodenia pod¾a výpoètov na jarný èas, Klement
Alexandrijský sa domnieval, že 20. máj je týmto dòom, èo sa
aj niekedy akceptovalo v Palestíne, lebo sa tam máj všeobecne
pokladal za mesiac narodenia. Anonymný spis De Pascha
computus nazýva 28. marec dòom narodenia Krista ako Slnka
spravodlivosti a zároveò tento deò pokladá za deò Kristovej
smrti. Napriek tomu sa však v latinskej Cirkvi ujal zvyk slávi
Vianoce práve 25. decembra. Túto hypotézu zastávajú hlavne
L. Duchesne, H. Engberding, L. Fendt, A. Strobel, T. H. Talley
a i. ažkosti predstavenej hypotézy sú hlavne pre nedostatok
dostupných prameòov oh¾adom presného poèítania týchto
kalendárnych dní roka, nejednotnos a ažšia historická
interpretovate¾nos.
2. dejinno-náboženská hypotéza
Omnoho väèšiu pravdepodobnos má dejinno-náboženská hypotéza, ktorú
zastávajú hlavne autori F. J. Dõlger, B. Botte, J. A. Jungmann, O. Cullmann, H. Frank
a i., ktorí hovoria o christianizácii a novej kresanskej interpretácii rímskeho sviatku
narodenia Slnka, ktorý bol nariadený pre Rímske impérium ako sviatok práve na 25.
december. Stalo sa tak v roku 275 cisárom Aureliánom (270-275) na poèes boha
Slnka z Emes. Kresania použili tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti a nanovo
ho interpretovali v kresanskom duchu. Slnko predstavovalo Krista, èo je znázornené
aj na starokresanských náhrobkoch. Rímski kresania tento štátny sviatok Slnka v
zaèali slávi ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických
citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae (Mal 3,20); Kristus -
Svetlo sveta - Lux mundi (Jn 8,12) a i.
Z Ríma sa slávenie narodenia Ježiša Krista rozšírilo najprv do Afriky (Optatus z
Mileve, cca r. 360) a južného Talianska (Philastrius z Brécie, koniec 4. storoèia).
Známy sa stal Ambrózov hymnus narodenia Intende qui regis Israel. Slávenie Vianoc
v Španielsku upravila saragosská synoda v roku 380. Písomná zmienka o slávení
kresanských Vianoc sa tam objavuje okolo roku 461 v zozname sviatkov Gregora z
Tours v diele Historia Francorum.
Na Východe sa tento rímsky zvyk slávi Vianoce akceptoval do konca 4. storoèia.
Bazil, Gregor Naziánsky a Gregor Nyssenský v Kapadócii spomínajú súèasne vo
svojich kázòach Zjavenie Pána a aj Narodenie Pána, keïže sviatok Zjavenia Pána je
starší. V roku 386 predsedá sláveniu tohoto sviatku Zlatoústy v Antiochii. V Egypte
sa prvý raz spomínajú Vianoce v roku 432. V Jeruzaleme a v Palestíne sa sviatok
narodenia Pána slávil neskôr. Známa pútnièka Ethéria a takisto arménsky lekcionár
z roku 415 liturgicky datujú slávnos Kristovho vtelenia na 6. január. Spomínaný
lekcionár má na 25. decembra liturgickú spomienku Jakuba a Dávida s poznámkou:
„Poèas týchto dní sa na iných miestach slávi narodenie Krista.“ V arménskej cirkvi a
v niektorých východných cirkvách sa dodnes slávi sviatok Narodenia Pána 6. januára.
Pod¾a starodávneho rímskeho zvyku, ktorý je zachytený v 6. storoèí v Capitulare
lectionum vo Wûrzburgu a spomína ho aj pápež Gregor I. vo svojej homílii, pápež
slávil v deò Narodenia Pána tri omše: prvú v noci (missa in nocte) v bazilike Santa
Maria Maggiore, druhú na úsvite (missa in aurora) v chráme svätej Anastázie a tretiu
vo dne (missa in die) v chráme sv. Petra, teda na troch rozlièných miestach v Ríme.
Formuláre všetkých troch omší vošli do sakramentárov a odtia¾ prešli postupne do
misálov. Tento zvyk zasiahol aj ostatné európske územie. V roku 1156 ho spomína
opát v Cluny Petrus Venerabilis, keï hovorí, že v opátstve celebruje každý kòaz na
Vianoce tri omše (Statuta 72f). Táto prax sa ve¾mi skoro
rozšírila a bola prenesená aj do Rímskeho misála z roku 1570
a platí v Cirkvi podnes. Vigílnu omšu Narodenia Pána pozná
už Sacramentarium Gelasianum. Pravdepodobne aj piaty
formulár vianoènej omše veronského sakramentára
Leonianum je urèený na vigílne slávenie. Capitulus
Evangeliorum (CLLA 1101) s istotou spomína vigílnu omšu
(è. 750) na úplný záver adventného obdobia.
Zaujímavosou rímskeho slávenia Vianoc bolo tzv.
zdvojené noèné ofícium Narodenia. Ofícium pripadajúce na
25. december pozostávalo z vigílie a z Laudes matutinae,
ktoré sa spievali v bazilike Santa Maria Maggiore za
prítomnosti pápeža; druhé ofícium sa konalo neskôr v chráme
sv. Petra. Prvé sa ujalo vo Francúzsku a dostalo sa do
rímskeho breviára z roku 1568, druhé v iných galských
krajinách ako vianoèné ofícium.
9. a 10. storoèie sú charakteristické vývojom ve¾kého
množstva vianoèných sekvencií na všetky tri vianoèné omše
a vianoènú oktávu vrátane jej sviatkov, napríklad Natus ante
saecula, Grates nunc omnes a i. Používali sa do tridentskej
reformy. Vo vianoèných dòoch sa hrávali náboženské hry
týkajúce sa vianoèného okruhu, napr. Officium pastorum,
Officium infantium, Interfectio puerorum, Ludus de Rege
Aegipti...
K dokresleniu vianoènej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jaslièkami,
postavami svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Tieto betlehemy síce
neplnia nijakú liturgickú funkciu, ale nás hlbšie vyvádzajú do prežívania vianoèných
sviatkov. Prvé drevené jaslièky boli pravdepodobne postavené už v 7. storoèí v bazilike
Santa Maria Maggiore v Ríme. Známe je postavenie jaslièiek od Františka Assiského
v roku 1223 v lese Greccio, èo slúžilo k prehåbeniu kresanského rozjímania o tajomstve
vtelenia Kristovej osoby, k upevneniu zbožnosti a obrazotvornosti ¾udu. Ve¾ké
rozšírenie stavania betlehemov badáme v 16. storoèí a to zvl᚝ vplyvom jezuitskej
rehole. V Prahe bol takýto betlehem postavený v roku 1562, v Altõttingu 1601, v
Mníchove 1607. V Augsburgu a Florencii sa v 16. - 18. storoèí dávali dokonca sošky
Jezuliatka na oltár. Do rodín sa zaèal dostáva tento zvyk zaèiatkom 17. storoèia a
pretrváva dodnes.
Èasové umiestnenie vianoèných sviatkov (24. december - 5. január) sa od
vydania Rímskeho misála roku 1570 nemenilo. Vianoèný èas sa aj dnes slávi od
prvých vešpier dòa 25. decembra do prvej nedele po Zjavení Pána. Táto nede¾a sa
v latinskej cirkvi nazýva nede¾ou Pánovho krstu. V rímskej a v ambroziánskej liturgii
sa Vianoce nazývajú sviatok Natalis Domini nostri Jesu Christi (staršie Gelaziánum,
Sacramentarium Gregorianum Hadrianum, Leonianum), v galskej a mozarabskej
liturgii Dies nativitatis Domini nostri Jesu Christi (antifonár katedrály z Leon,
Missale Gothicum). Tridentský misál, ale aj súèasný Rímsky misál nazýva deò
Kristovho vtelenia Nativitas Domini - Narodenie Pána.
Tento struèný historický preh¾ad vývoja vianoèných sviatkov chce v nás umocni
rados z Vianoc. Chce priblíži toto mystérium, ktoré prežívame a ktoré pretrváva v
našom vnútri. Veï centrom slávenia Vianoc nie je len bezduché zastavenie sa v ich
èarovnej idyle, ale slávenie vianoènej liturgie v spoloèenstve, èo dáva Vianociam
špeciálny akcent. Tu v centre stojí Kristova inkarnácia a rados z nej patrí celému
svetu, lebo k nám prišla Láska.
Peter Caban

BYSTRICKÝ
PERM O N
Vydáva: BYSTRICIENSIS - Združenie cestovného ruchu, Vychádza štvrroène. Šéfredaktor: Ing. Pavel Gender. Zodpovedná
redaktorka: PaedDr. Slavomíra Oèenášová-Štrbová, PhD., Redakèná rada: Ján Baláž, doc. RNDr. Katarína Èižmárová, PhD.,
PhDr. Jolana Darulová, CSc., PaedDr. Július Lomenèík, prof. PhDr. Pavol Martuliak, CSc., PhD., doc. PaedDr. Pavol Odaloš, CSc.,
MgA. Janka Škvarková, ArtD., PaedDr. Dušan Jarina, Igor Chromek, Ján Vicen, Milan Žuffa-Ellek, Grafická úprava: PaedDr. Dušan Jarina, Adresa
redakcie: Ing. Pavel Gender, Horná 48, 974 01 Banská Bystrica, e-mailový kontakt: permon@fhv.umb.sk, jarina@misbb.sk, Tlaè: PRINT – Svetlík
Štefan, Slovenská ¼upèa, Registr. èíslo: OÚ-OPT-1/2003. Revue vychádza v rámci grantového projektu VUGA UMB Vedou k poznaniu a ¾udskosti.