Dá sa vidiecke sídlo aj s priľahlým jazerom poskladať do štú dia SKDK?

Mô žu
študenti poň ať priestranné ruské duše Čechovovych postavičiek? Je možné, aby
sa jeho Čajka slobodne rozletela aj na doská ch konzervatoristov a neskončila tak,
ako tá , ktorú zastrelil Treplev, ako čajka z Trigorinovej poviedky? Pred bratom je
stá le tabu, čo i len Čechova spomenú ť – ale konzervatoristi sa predsa nemajú za
čo hanbiť. Vybrali im ná ročné dielo.

Inscená cia rá mcovaná klavírnym sprievodom Luká ša Deviatku mala dobré

entrée a patrične vygradovaný zá ver, v ktorom Luká šova improvizá cia znela, ako
sa dnes hovorí, „ zimomriavkovo.“ Ak pritom platí poznatok psycholó gie, že
zá žitok si človek pamä tá najmä podľa vrcholu intenzity a zá veru, so zá verom
nebol problém.

Rozhodnutie pedagogického vedenia režírovať vlastný text drá my veľmi

jednoducho, tak aby dostali priestor herci, kvitujem najmä z pedagogického
hľadiska – ostatne, mimotextový doplnok: identifiká cia klaviristu s Čechovom
ako vybočenie z tohto jednoduchého režisérskeho kľú ča bola zmä točná , má lo
čitateľná a trochu nadbytočná : bol to predsalen už tretí spisovateľ na scéne.
Zvyšok bol však v zá sade čistý: scéna a kostýmy boli nená padné, no výstižné a aj
ná ročnejšie mizanscény sa sledovali dobre, čo sa týka kompozície.

Takýto prístup má však ako taký pri inscenovaní Čechova jednu nevýhodu –
podobne ako v Beethovenovej hudbe sa totiž pri Čechovovi napä tie postupne
skladá a vyná ra, skô r z atmosféry a lyrických prvkov drá my, ako zo samotného
deja – nechať potom takmer iba na hercoch a hudbe komuniká ciu tejto lyrickej
roviny už bola skutočne vysoká latka. Spô sobilo to napokon, že inscená cia
nedosiahla taký vrchol rozletu, aký si Čajka zaslú ži.

Aj v momentoch, kedy tú to ú lohu plnila hudba, najmä ako bú rka v predele medzi
tretím a štvrtým dejstvom, žiadalo by sa jej aspoň dať vä čší priestor. Podobne,
z tých najviac „čechovovských“ momentov, keď sa celý statok a susedia zídu
okolo stola, klebetí sa a popíja, sa čosi vytrá calo. Dialó gy a odchody sa mi zdali
trochu odrecitované, trochu uhnané a čím viac hercov bolo na scéne, tým tam
akoby bolo menej postá v.

Napriek tomu, že ensemblová prá ca by sa dala vylepšiť, typovo obsadenie dobre

sedelo a niektoré individuá lne herecké výkony boli až prekvapivo silné: Barbora
Demeterova bola ú žasne prirodzená ako nešťastná Má ša, spoľahlivý Miro Bakura
ako Sorin pobavil, aj keď sa na premiére zdal byť trochu nesú stredený a ani
Matej Benčík ako do seba zahľadený intelektuá l Trigorin nesklamal.

Vidieť hrať teenagerov tieto dospelé role dobre bolo veľmi osviežujú ce. Uká zal
sa napokon prekvapivý potenciá l konzervativistov inscenovať aj ťažké diela – je
há dam príznačné pre Čajku, že to možno skončilo o niečo prudším dopadom, ako
si herci sami predstavovali. Tak ako pre Ninu, svet divadla je niekedy neú prosný,
inokedy krá sny a najčastejšie oboje, tak ako pri tomto predstavení. Mô že však
divadlo byť krá sne, bez toho, aby občas bolelo?

Štefan Benčík