Aristoteles (384 — 322 pred n.

L),
te n to „ tita n v e d y “ , P latónov žiak a z a k la d a te ľ
slávnej p e rip a te tic k e j školy, je priam sym bo­
lom vrcholného rozkvetu starovekej filo z o fie
a celej a n ticke j vzdelanosti. Bo! m ysliteľom ,
ktorého géniom prešlo vše tko dosiahnuteľné
vedenie jeho doby a bez kto ré h o si nemožno
p redstaviť duchovný vý v in európskeho ľu d ­
stva.
A risto te le s ako prvý obsiahol oj celú oblasť
prírodných vied. Pre svoju prírodnú filo z o fiu
mal k dispozícii m a te riá l z vyše tristo ro čn é h o
vývoja filo z o fie v Grécku, k to rý s y ste m a ticky
spracoval (dodnes je vzácnym pram eňom po­
znania m nohých svo jich p re d ch o d co v) a zo­
všeobecnil vo viac než d e sia tich ve ľkých p rá ­
cach z rozličných o b la stí vedenia o prírode.
Z nich spisy O n e b i a O v z n i k u a z á ­
n i k u p a tria medzi n a jd ô le žite jšie a spolu
s F y z i k o u tv o ria základ jeho učenia o sve­
te a vesmíre.
D iela O n e b i a O v z n i k u a z á n i k u
pochádzajú pravdepodobne zo skoršieho obd o ­
bia A risto '.e ’ovej filo z o fic k e j tvo rb y. A ris to te ­
les v n'ch podáva v ý k la d p rin cíp o v a po stu ­
lá to v svojej globáln e j koncepcie univerza,
z kto rých niektoré, najmä p o s tu lá t dvojsférovej
stavby univerza — pozemskej a nebeskej, pos­
tu lá t geocentrizm u a nehybnosti Zeme boli
v stredoveku kanonizované a spolu s koncep­
ciou prvého hýbateľa, nehybného a večného,
sa sta li základom kresťanského učenia a s ve to ­
názoru. A ris to te le s sá nám tak predstavuje
ako najvplyvnejší kozm ológ a n tik y , ktorého
dielo, ako nijakého starovekého č i stre d o ve ké ­
ho filo zo fa , na ď h é s tá ro č 'a o v p ly v n ilo pred­
stavy o p o d s 'a te a s 'a v b e sveta. A aj ke ď
tie to predstavy bo i dávno prekonané, „o s tá ­
vajú pam ätníkm i dobrodružstiev ľudského umu
v prom eteovskom úsilí pren kať do ta jo v ob­
klopujúcej nás sku to č n o s ti*.
PREDMARXISTICKA
FILOZOFIA
o

ARISTOTELES

O nebi
O vzniku a zániku

NAKLADATEĽSTVO PRAVDA
Vedecký redaktor doc. Jaroslav Martlnka, CSc.

Translation © prof. PhDr. Miloslav Okál, DrSc., 1985

© Preface Ján Bodnár, člen korešpondent SAV, 1985
Úvod

Aristotelovo dielo dnes pokladáme za jeden z najvý­

znamnejších zdrojov európskej i svetovej vzdelanosti.
Zrodilo sa takmer na konci mimoriadne plodnej inte­
lektuálnej aktivity helénskeho Grécka a predstavuje
originálnu syntézu azda všetkého, čo sa vo vede a fi­
lozofii dovtedy povedalo a napísalo.
Všeličo bolo na ňom upravené, prispôsobené, skori­
gované, a tak je dnes nemožné dokazovať jeho úplnú
autentickosť. Azda toto všetko bolo potrebné, aby sa
stalo na neuveritelne dlhý čas — skoro dvetisíc rokov
— východiskovým bodom, základom európskej vzde­
lanosti. Na jeho škodu a bez viny jeho tvorcu stalo sa
súčasťou nábožensko-filozofického systému, v ktorom
museli byť zdeformované jeho progresívne stránky.
V takejto podobe sa postupne dostávalo do rozporu
s dialektikou vývinu poznania a stalo sa prekážkou,
vážnou brzdou tohto vývinu. Pravdu má B. Russell, ked
v tejto súvislosti poznamenáva, že počnúc najmä 17.
storočím „azda každý seriózny intelektuálny pokrok
musel začať útokom na niektorú aristotelovskú dok­
trínu; v logike to platí až dodnes“1.

1 Russell, B.: Hístory of Western Phllosophy. London 1961, s.

173. Pozri tiež poznámku F. Engelsa: „Sama formálna logika Je
od čiaš Aristotelových až dodnes oblasťou prudkých sporov.“ In:
Engels, F.: Dialektika prírody. Bratislava 1963, s. 39.

5
 Sú rozličné alternatívy skúmania a hodnotenia Aris­
totelovho rozsiahleho diela. Veď zasiahlo azda všetky
základné oblasti ľudského poznania. Nielen logika, ale
aj celý rad moderných vedných disciplín musí začínať
svoje dejiny poukazom na Aristotelov prínos pri ich
vzniku a rozvoji. V súvislosti s naším uvažovaním je
potrebné voliť na prvý pohľad paradoxnú alternatívu:
má nám ukázať, že práve Aristotelove spisy O nebi
a O vzniku a zániku sú z hľadiska súčasného stupňa
poznania v daných oblastiach najmenej podnetné
a významné, že sú najslabším článkom vo veľkolepom
Aristotelovom systéme vied. Ak totiž dodnes pozitívne
hodnotíme viaceré teoretické a metodologické poten­
cie jeho filozofických a logických prác [M etafyzika,
Kategórie, Prvé analytiky, Druhé analytiky), ak dodnes
obdivujeme bystré postrehy a pozorovania v jeho nie­
ktorých fyzikálnych (M eteorologika), psychologických
[O duši) a biologických spisoch (O častiach zvierat,
O pohybe zvierat), tak o jeho fyzikálno-astronomických
a kozmologických spisoch — a k nim, okrem niekto­
rých častí jeho Fyziky, patrí aj stať O nebi a O vzniku
a zániku — je takmer všeobecná zhoda v názore, že
majú bližšie k starovekým mytológiám ako k serióz­
nemu vedeckému uvažovaniu, že pre súčasnosť ne­
znamenajú vôbec, alebo takmer nič.
A práve tieto spisy, pochádzajúce pravdepodobne
zo skoršieho obdobia Aristotelovej myšlienkovej tvorby
— z obdobia, keď bol ešte pod výrazným vplyvom Pla­
tóna — podávajú viac-menej ucelený náčrt fundamen­
tálnych princípov jeho globálnej koncepcie sveta,
vesmíru, univerza. Predstavujú nám Aristotela ako naj­
významnejšieho a najvplyvnejšieho kozmológa antiky.
Ani nasledujúcich 500 rokov intenzívneho pozorovania
oblohy a uvažovania o nebeských javoch — obdobia,
ktoré delí Aristotela od Ptolemaia, najväčšieho astro­
nóma staroveku — nepohlo jej základnými postulátmi.
Naopak, v Ptolemaiovej geocentrickej schéme sa im
dostalo až na niektoré úpravy plného ocenenia.

6
 Aristotelove filozofické názory v podobe, v ake] ich
dnes poznávame v 14. knihách jeho M etafyziky, sú
priam ukážkou tvorivého, systematického uvažovania.
Logickou stavbou, spôsobom argumentácie, usudzova­
nia a dokazovania sú nám zrozumiteľnejšie ako názory
ktoréhokoľvek starovekého či stredovekého myslite­
ľa. Je všeobecne známa ich autoritatívnosť v scholas­
tických dišputách či kontroverziách. A predsa je evi­
dentná ich vnútorná nekonzistentnosť pri riešení
kľúčových problémov filozofie. Práve ona umožňovala
viesť nekonečné a často aj neplodné spory o správnu
interpretáciu takých pojmov Aristotelovej metafyziky,
ako je podstata, súcno, bytnosť, i takých otázok, akými
sú vzťah formy a látky, možného a skutočného, vše­
obecného a individuálneho atd. Azda najlepším dokla­
dom toho sú známe dlhotrvajúce spory stredoveku me­
dzi stúpencami nominalizmu a realizmu.2
Aristoteles buduje svoje kozmologické názory jednak
na poznatkoch svojich predchodcov a jednak na vlast­
nom astronomickom pozorovaní a uvažovaní. Jeho glo­
bálna schéma univerza je pozoruhodnou syntézou as­
tronomického bádania a kozmologických predstáv,
ktoré sa rozvíjali už v najstarších civilizáciách Stre-
domoria a ktoré teoreticky prehodnotili a domysleli
jeho predchodcovia — starogrécki prírodní filozofi.
Úroveň techník pozorovania, ako aj pretrvávajúci vplyv
mytologických predstáv, najvýraznejší práve v tejto
oblasti, vonkoncom nedovoľovali takú úroveň uvažo­

2 V. I. Lenin jedinečným spôsobom postrehol Jadro tejto ne-

konzistentnosti vo svojich komentároch k Hegelovmu výkladu
Aristotelovej filozofie a v komentároch k Aristotelovej Metafy­
zike. Napríklad píše: „U Aristotela sa všade mieša objektívna
logika so subjektívnou, a to tak, že všade b a d a t objektívnu lo­
giku. Niet pochýb o objektívnosti poznania. Naivná viera v silu
rozumu, v silu, moc a objektívnu pravdivosť poznania. A naivný
zmätok, bezmocný a žalostný zmätok v d i a l e k t i k e všeobec­
ného a jednotlivého, pojmu a zmyslovo vnímateľnej reality jed­
notlivého predmetu, veci a javu.“ [Lenin, V. Filozofické zo­
šity. Bratislava 1980, s. 376).

7
vania, aká bola možná v oblasti filozofie, logiky, ale
a] psychológie a biológie. A] tie najbystrejšie postrehy,
„geniálne intuície“ Miléťanov, Herakleita či Demokri­
ta boli úplne mimo možnosti ich overenia. Najcennejší
je však východiskový bod ich uvažovania o prírode,
univerze: je to jednoznačný, aj keď matný predpoklad
ich m ateriálnej podstaty. Iba v tejto súvislosti je reálna
predstava o možnej kontinuite astronomického a koz-
mologického bádania, ako to začali uskutočňovať sta­
rogrécki materialisti a ako sa uskutočňuje v súčasnosti.
Iba s tým rozdielom, „že to, čo u Grékov bolo geniál­
nou intuíciou, u nás bolo výsledkom prísne vedeckého
bádania zakladajúceho sa na skúsenosti, a preto má
tiež určitejšiu a jasnejšiu formu“*.
Aristotelova kozmológia znamená prerušenie tejto
kontinuity. Nepredstavuje ďalší krok v procese odmy-
tologizovania predstáv o prírode, vesmíre, ale naopak,
napĺňa ich teologickým obsahom. Preto nie je kozmo-
lógiou v reálnom zmysle slova, ale skôr astrálnou
teológiou.
A práve v tomto posune je skryté jadro paradoxu,
ktorý nám bude treba osvetliť, ak chceme pochopiť
hlbšie súvislosti a determinanty Aristotelovho uvažo­
vania v spisoch O nebi, O vzniku a zániku a čiastočne
aj vo F yzike (VIII. kniha). Výrazne sa javí najmä v tej­
to podobe: Aristotelove filozofické a logické úvahy
s viacej alebo menej zretelným materialistickým a dia­
lektickým podtextom otvárali skoro 2000 rokov určitý
priestor diskusiám, polemikám a umožňovali postupný,
aj keď veľmi pomalý progres v myslení, a to aj napriek
tomu, že mnohé z nich boli cirkvou posvätené a stali sa
teoretickým základom katolíckej teológie. Naproti tomu
Aristotelove kozmologické názory boli v stredoveku
kanonizované a spis O nebi mal autoritu Písma svä­
tého. Niektoré postuláty tejto kozmológie, najmä pos­
tulát geocentrizmu, sa stali absolútnou dogmou, nepri-3

3 Engels, F.: Dialektika prírody. Bratislava 1963, s. 29.

8
púšťajúcou ani len minimálny posun v uvažovaní. A to
aj napriek tomu, že pribúdalo nových poznatkov, že sa
zdokonaľovali nové, najmä matematické prostriedky
dokazovania, že pribúdalo aj odporcov.
V čom je skrytá sila, význam a uplatňovanie Aristo­
telovej schémy univerza, najmä jeho postulátu geo-
centrizmu, že bolo potrebných 2000 rokov, aby boli
nahradené inou schémou a inými postulátmi? Odpoved
na túto otázku vyžaduje predovšetkým úvahu o význa­
me a mieste kozmológie v systéme poznatkov o realite,
o jej poznávacej a svetonázorovej funkcii. Skôr ako
k nej pristúpime, načrtneme Aristotelovu schému uni­
verza. Použijeme pritom výklad dobrého znalca histó­
rie vedy v starom Grécku B. Farringtona. „Aristoteles,“
píše Farrington, „podal výklad o tom, že vesmír sa
skladá z 59 sústredených kruhov, v strede ktorých je
zem. Zem má vymedzené štyri kruhy, pre každý živel
jeden (zem, voda, vzduch, oheň — pozn. J. B.). Sme­
rom von od štyroch zemských kruhov sa nachádza 55
nebeských kruhov (sfér), najnižší je kruh mesiaca
a najvyššie sú kruhy stálic. Tieto kruhy sa otáčajú
okolo pevne stojacej zeme a nesú so sebou nebeské
telesá. Iba pod dráhou mesiaca bola v Aristotelovej
sústave vesmíru možná zmena. Tam sa mohli miešať
a pretvárať štyri živly, ktorých »prirodzený« pohyb
bol pohyb nahor a nadol. No nad mesiacom, v éteric­
kých sférach, ktorých »prirodzený pohyb sa uskutoč­
ňoval v kruhoch«, nenastávala nijaká zmena. Ako sa
od seba líši hmota nebeská a zemská, tak sa líšia aj
zákony pohybu, je mechanika nebeská a zemská a pra­
vidlá jednej neplatia pre druhú. Až u Newtona zem­
ská mechanika opäť získala kontrolu nad nebom.“4
Tento stručný náčrt Aristotelových predstáv o stavbe
sveta, pravda, nijako nestačí na to, aby sme si vytvorili
ucelenejšiu predstavu o jeho schéme univerza. Vrátime*

* Farrington, B.: VSda v starém Recku. 1. sv. Praha 1950, s.

95—96.

9
sa k nej neskôr pri komentovaní najzávažnejších častí
textu jeho spisov O nebi a O vzniku a zániku.

X X X

Z pamiatok, ktoré sa nám zachovali v oblasti staro­

vekej Indie, Cíny, Egypta alebo Babylonu, máme dôkazy
o intenzívnom astronomickom pozorovaní. Postupný
rozvoj výrobných síl, predovšetkým rozvíjajúce sa poľ­
nohospodárstvo, vyžadovali poznatky o striedaní roč­
ných období, pohybe slnka, planét, striedaní dňa a no­
ci, proste podnecovali hľadanie určitých súvislostí
medzi prírodnými javmi „na nebi“ a na zemi.
Súčasne nám uvedené pamiatky hovoria o pretrvá­
vajúcej viere v nadprirodzené sily, v magický vplyv
nebeských telies na zemské udalosti. V primitívnych
predstavách o svete sa prírodným silám dávalo posta­
venie božských síl. Práve táto „božská“ podstata a pô­
vod ich spájala s náboženským kultom, ktorý bol profe­
siou mágov a kňazov. A tak aj miestom astronomických
pozorovaní u starovekých národov sa stali chrámy
a vykonávali ich kňazi, ktorých hlavným poslaním
bolo udržiavanie a upevňovanie náboženského kultu.
To spôsobilo, že astronomické poznatky, získané pozo­
rovaním pomocou určitých techník, meraní a matema­
tických výpočtov, mali len minimálnu úlohu v kozmo-
logických úvahách o stavbe univerza. Preto tieto úvahy
v skutočnosti nemajú kozmologickú, ale mytologickú,
náboženskú povahu.
Vznik starogréckej vedy, a teda aj astronómie a koz-
mológie, bol umožnený podstatným odklonom od tra­
dícií starého Egypta, Babylonu. Spôsobil ho odlišný
vývin spoločenských pomerov: rozklad prvotnopospol-
nej spoločenskej formácie neviedol k vzniku centrali­
zovaných otrokárskych štátnych útvarov, ale k for­
movaniu mestských štátov (poliš). Rodovú aristokraciu
postupne nahrádzali stredné vrstvy slobodného oby­
vateľstva, zainteresované na rozvoji obchodu, remesiel.

10
Ako prosperujúci slobodní občania mestského štátu si
zabezpečili nielen hospodársku a politickú moc, ale
aj možnosti sústavného zlepšovania výrobných techník
a rozširovania poznatkov o okolitom svete.
Tak sa rodili počiatky starogréckej vedy. Rozhodu­
júce bolo, že pozorovanie, meranie, výpočty nerobili
kňazi a mágovia v chrámoch, ale prakticky oriento­
vaní moreplavci, remeselníci a obchodníci. Pozorova­
nie, technická zručnosť, teoretický rozbor a zovšeobec­
ňovanie sa stali hlavnými nástrojmi a prostriedkami
nevídaného rozvoja poznania.
A tak sa rodili aj počiatky starogréckej astronómie
a kozmológie, tak vznikali „geniálne intuície“, ktoré
tak vysoko hodnotil F. Engels. Po prvý raz v dejinách
sa astronomické poznatky stávajú základným materiá­
lom pre kozmologické teoretické koncepcie, po prvý
raz v dejinách prírodovedný výklad sveta nahrádza my­
tologický výklad. V tomto nesmierne významnom posune
v prístupoch ku skúmaniu skutočnosti je ukryté dedič­
stvo, na ktorom je postavená moderná veda a vedecké
poznanie.
Aby sme lepšie pochopili, ako na toto dedičstvo nad­
viazal Aristoteles a ako ho ďalej rozvinul, ale aj to,
ako sa od neho odklonil (máme na mysli predovšet­
kým oblasť kozmologického uvažovania), aspoň struč­
ne sa zmienime o názoroch starogréckych priekopní­
kov materialistickej prírodnej filozofie na svet.
Rekonštruovať názory týchto mysliteľov je dnes ne­
smierne ťažké. Z ich pôvodného myšlienkového odka­
zu sa nám nezachovalo takmer nič, vo väčšine iba
neúplné, nepatrné zlomky. Väčšinou sme teda odká­
zaní na komentáre neskorších autorov, tzv. doxogra-
fické správy. A predsa aj z toho mála, čo máme
k dispozícii, sa zreteľne črtá zlom v intelektuálnom
rozvoji, ktorý vyvolali svojím spôsobom uvažovania
0 skutočnosti.
Je zrejmé, že Miléťania, Herakleitos, eleati, ale
1 Empedokles a Anaxagoras nám zanechali mimoriad­

11
ne naivné kozmologické predstavy o podstate sveta,
stavbe univerza. Uvedieme niekolko ukážok. Podlá
Senecu Thales (asi 624—547 pred n. 1.) tvrdí, „že zem
je nesená vodou. Pohybuje sa vraj ako čln a pohybli­
vosťou vody sa potom otriasa, a vtedy ľudia hovoria,
že je zemetrasenie.“5 Anaximandros (asi 610—546
pred n. L), ktorý ako prvý použil na označenie pra­
látky, z ktorej vznikol svet, termín prvok (arché),
tvrdí, že sa „látka plodiaca od večnosti teplo a chlad
pri vzniku tohto sveta oddelila a že z nej okolo vzdu­
chu, ktorý obklopuje zem, vyrástla akási ohnivá guľa
ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roz­
trhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov,
vzniklo slnko, mesiac a hviezdy. — Nebeské telesá
vznikli vo forme ohnivého kruhu, vylúčili sa totiž
z ohňa v kozme a sú obklopené vzduchom. Ako prie­
duchy sú na nich určité otvory v podobe píšťal, v kto­
rých sa objavujú nebeské telesá. Preto keď sa tieto
prieduchy zapchajú, vznikajú zatmenia. Aj pribúdanie
a ubúdanie mesiaca sa uskutočňuje podľa toho, ako sa
zapchávajú alebo otvárajú prieduchy.“6 Anaximenes
(asi 585—525 pred n. 1.), ktorý sa z Miléťanov, zdá sa,
najviacej zaoberal kozmologickými úvahami, tvrdí, že
„pri zhusťovaní vzduchu najprv vznikla veľmi plochá
zem; preto sa tiež, pochopiteľne, vznáša vo vzduchu.
Aj slnko, mesiac a ostatné hviezdy majú počiatok svoj­
ho vzniku zo zeme. Tvrdí teda, že slnko je zem, ale pre
prudký pohyb sa rozpálilo.------ Nebeské telesá vznikli
zo zeme tak, že z nej vystupovala vlhkosť, ktorej zrie­
ďovaním vznikol oheň a z ohňa stúpajúceho do výšky
sa tvorili hviezdy. V oblasti hviezd sú však aj zemské
telesá, ktoré sa otáčajú spolu s nimi.“7
Výrazný posun v rozvíjaní kozmologických predstáv

5 Antológia z diel filozofov. Predsokratici a Platón. Bratislava

1970, s. 50.
6 Tamže, s. 53.
7 Tamže, s. 50.

12
v helénskom období znamená H erakleitos z Efezu (asi
540—480 pred n. L), „jeden zo zakladateľov dialekti­
ky“ (V. I. Lenin), priekopník materialistickej línie
v dejinách filozofie. Je autorom slávneho výroku: „Ten­
to svet, ten Istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto
z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude; več­
ne živý oheň, zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci
podľa miery.“8 „Najjasnejší a najteplejší je plameň
slnka. Ostatné hviezdy sú väčšmi vzdialené od zeme,
a preto menej svietia a hrejú. Mesiac však, ktorý je
bližšie k zemi, nepohybuje sa čistým priestorom. Na­
proti tomu slnko sa pohybuje v jasnom a čistom pries­
tore a primerane je od nás vzdialené; preto aj viac
hreje a svieti.“9
E m pedokles (asi 490—430 pred n. 1.) je autorom
známej teórie štyroch živlov, ktorú akceptoval a svo­
jím spôsobom dopracoval sám Aristoteles. Stala sa zá­
kladom jeho kozmogónie a kozmológie. „Empedokles
z Akragantu uznáva štyri prvky: oheň, vodu, vzduch
a zem, za ich príčinu Lásku a Svár. Hovorí, že sa z pr­
vého zmiešania prvkov oddelil vzduch a rozšíril do­
kola v kruhu; po vzduchu vyrazil oheň, a pretože ne­
našiel nijaké iné miesto, unikol pod nebeskú klenbu
obklopujúcu vzduch. Sú však dve pologule, ktoré sa
vznášajú okolo zeme, jedna z čistého ohňa, druhá
zmiešaná zo vzduchu a trochu ohňa, a túto poslednú
pokladá za noc. Počiatok pohybu vzniká tým, že sa
niekde nazhromaždí oheň, ktorý nezadržateľnou silou
preniká vpred. Slnko svojou prirodzenosťou nie je
oheň, ale len odraz ohňa, podobný obrazu, ktorý vzni­
ká vo vode. O mesiaci hovorí, že vznikol sám od seba
zo vzduchu, ktorý oddelil oheň. Tento vzduch totiž
stuhol ako krúpy. Svetlo však má od slnka.“10
Pozoruhodnú syntézu kozmologických úvah, završu­

8 Tamže, s. 99.
9 Tamže, s. 101.
i“ Tamže, s. 138—139.

13
júcu progresívny trend v starogréckom myslení do
Aristotela, predstavuje dielo veľkého materialistického
filozofa, zakladateľa atomistickej teórie Demokrita
(asi 460—380 pred n. L), súčasníka Sokrata a Platóna.
Máme na mysli syntézu predstáv, podľa ktorých svet
je vo večnom pohybe a hýbe ním boj protikladov (He­
rakleitos), a predstáv o svete bez pohybu, zmeny, pre­
tože je plný sám sebou, a tak niet v ňom miesta ani
pre pohyb, ani pre zmenu (eleati). Svet sa podľa De­
mokrita skladá z dvoch zložiek — z atómov a prázdna.
Atómy sú večné a nemenné, podobne ako „Jedno“
eleatov, ustavične sa však pohybujú v prázdnom pries­
tore a ich spájaním a rozpájaním vzniká všetko na ze­
mi a na nebi.
Aristoteles tým, že musel komentovať a predovšet­
kým polemizovať s Demokritovým názorom, zachoval
nám cenné myšlienky z jeho prác, z ktorých sa nám,
žiaľ, zachovali len nepatrné zlomky. „Demokritos,“
píše Aristoteles, „uznáva tvrdé telieska a prázdny
priestor; z nich prvé nazýva súcnom, druhé nesúcnom.
Tvrdé telieska sa líšia polohou, tvarom a poradím.
Druhy protiv sú tieto: pri polohe — hore a dolu, vpre­
du a vzadu, pri tvare — hranaté, rovné a okrúhle.“11
Na inom mieste Aristoteles uvádza: „Čas je vraj bez
začiatku, a preto Demokritos dokazuje, že nie je mož­
né, aby všetko na svete malo svoj začiatok.“12 Demo-
kritove názory komentovali aj iní autori, napríklad
Simplikios: „Demokritove svety, ktoré sa premieňajú
na iné svety, pozostávajú z tých istých atómov, majú
rovnakú podobu, i keď sa líšia počtom.“13
Citované pramene nám skutočne prezrádzajú veľa
naivity a primitívnosti v kozmologických špekuláciách
starogréckych prírodných filozofov. Ich historický vý­
znam však spočíva v niečom inom. Po prvé, a to je

n Tamže, s. 180.
iz Tamže, s. 186.
u Tamže, s. 188.

14
azda na nich to najvýznamnejšie, dokumentujú úsilie
pochopiť a vykladať nekonečnú rozmanitosť pozorova­
ných javov vo svete, ich podstatu pomocou jedného
m ateriálneho princípu. U Thaleta je to voda, u Hera­
kleita oheň, u Empedokla štyri živly (oheň, voda, zem,
vzduch), u Demokrita atómy.
Ide o nesmierny pokrok v porovnaní s kozmologic-
kými predstavami starovekých Egypťanov, Babylonča­
nov, v ktorých sa skutočnosť delila na zemskú sféru
a sféru nadzemskú, božskú. Nadzemská sféra, ríša bo­
hov či božstiev, mala všetky znaky dokonalosti, več­
nosti a vznešenosti. Svojou podstatou, podaním a pre­
javmi sa v ničom nepodobá zemskej sfére, iba ak v tom,
že ovládala, riadila osudy ludí na zemi. Pre prostých
ľudí skrývala nepreniknutelné tajomstvo, pre kastu
kňazov slúžila ako prostriedok zastrašovania a ovláda­
nia najširších más. Stála mimo oblasti systematického
prírodovedného záujmu, nepovoľovala prírodovedný
výklad. Bola výlučnou vecou teológie a náboženského
kultu. V danej súvislosti výrok, že tento svet, ten istý
pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto
z ľudí, ale vždy bol, je a bude, pripisovaný Heraklei­
tovi, je skutočne historickým medzníkom v rozvoji
ľudského uvažovania o svete.
Po druhé svojím východiskovým bodom, ktorým je
predstava o materiálnej podstate, materiálnej jednote
sveta, uvedené kozmologické predstavy implikujú mož­
nosť reálneho, objektívneho prístupu ku skúmaniu sku­
točnosti, založeného na pozorovaní, skúsenosti, racio­
nálnom usudzovaní a zovšeobecňovaní. Nesú v sebe
predpoklad prírodovedného bádania, zárodok vedeckej
kozmológie. Predstavujú kľúčové ohnivko v reťazi na­
sledujúcich myšlienkových postupov, z ktorých sa zro­
dila moderná veda a v rámci nej i moderná astronómia
a kozmológia.
Vieme, že ľudské činy i uvažovanie sú determinova­
né dobou — spoločenskými, hospodárskymi, politic­
kými a kultúrnymi pomermi. Aké dobové determinanty

15
podmieňovali a umožňovali onú myšlienkovú revolú­
ciu, ktorou sa v podstate začína pokrok vo vede a vedec­
kom poznaní? Je nevyhnutné ich identifikovať, aby
sme pochopili, k akej zmene práve spoločenských po­
merov mohlo dôjsť, že dedičstvo, také sľubné pre ve­
decký pokrok, ostalo stáročia takmer nepovšimnuté
a „geniálne intuície“ iónskych prírodných filozofov
takmer zabudnuté, že „učená“ scholastika si z nich
dokonca robila posmech, alebo ich zatracovala do pek­
la. A aby sme tiež pochopili, aký má sám Aristoteles,
najväčšia autorita vo vede po celé stáročia, podiel —
a to najmä svojimi kozmologickými úvahami — na tej­
to zmene.
Doterajšia história vedy nám umožňuje zovšeobecniť
určité predpoklady a podmienky, nevyhnutné pre jej
rozvoj. Predovšetkým veda sama osebe nemá zmysel,
je spoločenskou inštitúciou, jej rozvoj je úmerný celo­
spoločenským záujmom a stimulom spoločenskej praxe.
Ohradená múrmi chrámov alebo kláštorov, uskutoč­
ňovaná „vyvolenými“, nevyhnutne stagnuje, prestáva
plniť svoj vlastný účel.
A dalej predpokladom rozvoja vedy je zdokonaľo­
vanie pozorovacích a experimentálnych metód, to všet­
ko je závislé od zdokonaľovania techník, bádania,
technických prostriedkov pozorovania a experimento­
vania. Úroveň pozorovania je vždy limitovaná úrovňou
technických prostriedkov.
Aké dobové determinanty teda podmieňovali vznik
a rozvoj starogréckej prírodnej filozofie? Výstižne ich
naznačil už spomínaný anglický historik vedy B. Far-
rington. „Šieste a piate storočie,“ píše, „známe ako
obdobie predsokratovskej filozofie alebo ako heroické
obdobie vedy, necharakterizuje iba vývoj abstraktného
myslenia. Bola to tiež doba veľkého technického po­
kroku a všetko nové a charakteristické na vtedajšom
spôsobe myslenia je, že pochádza z techniky. Tech­
nický rozvoj bol čarovným prútikom, ktorý menil sta­
rú spoločenskú formu, založenú hlavne na ručnej vý­

16
robe. Technický pokrok vyvolal vznik novej triedy
remeselníkov a obchodníkov, ktorí rýchle prevzali po­
litickú kontrolu v mestách. V prvom desaťročí 6. sto­
ročia Solon, ktorý bol predstaviteľom tejto novej trie­
dy, pokúsil sa o zmodernizovanie Atén, starých Atén,
zmietajúcich sa v zápase medzi statkármi a roľníkmi.
Aby to Solon dokázal, vymedzil remeslám, ako rozprá­
va Plutarchos, čestné miesto. Obrátil pozornosť obča­
nov na umenia a remeslá a vydal zákon, podľa ktorého
syn nemusel v starobe podporovať otca, ktorý ho nedal
vyučiť remeslu. . . Mužovia, ktorých si vtedy ctili, boli
Anacharsis, Skýt, ktorý si zaslúžil slávu, pretože zdo­
konalil kotvu a vynašiel mech a hrnčiarsky kruh, ale­
bo Glaukos z Chiu, vynálezca spájadla, Theodoros zo
Samu, ktorému sú pripisované početné technické vy­
nálezy — vodné váhy, uholník, sústruh, uhlomer, kľúč
a spôsob zlievania bronzu. Tieto navigačné a priemy­
selné vynálezy oceňovali aj milétski obchodníci. Ich
vzrastajúce bohatstvo záviselo od výroby na vývoz.
Medzi nimi využíval Thales svoju zbehlosť v matema­
tike a v geometrii na zdokonalenie moreplaveckého
umenia. Pre nich Anaximandros zostavil prvú mapu
sveta. Tam sa začalo o svete rozmýšľať ako o stro ji. . .
Grécky názov pre múdrosť, sofia, znamenal v tom ča­
se ešte technickú zručnosť, nie abstraktnú špekulá­
ciu.““
Počiatočné obdobie rozvoja starogréckej vedy a prí­
rodnej filozofie, ako ho opisuje B. Farrington, bolo
obdobím utvárania a upevňovania mestských štátov,
rozkladu rodovej aristokracie, obdobím rozkvetu ob­
chodu, remesla, priemyslu, obdobím tvorivej myšlien­
kovej i praktickej aktivity spomínaných mužov činu.
Zaujímali najdôležitejšiu zložku v sociálno-triednej
štruktúre formujúcej sa otrokárskej spoločnosti na
území starého Grécka.
Nasledujúce obdobie, nazývané aj obdobím heleniz-14

14 Farrington, B.: cit. dielo, s. 78—79.

2 O nebi — O vzniku a zániku 17

mu, charakterizuje výrazná zmena v celkovej životnej
orientácii, v ideáloch a vzťahoch ku skutočnosti. Aris­
totelovo učenie je vo viacerých zreteľoch akousi teore­
tickou, filozofickou prípravou tejto zmeny.
Ako všetko nové má korene svojho zrodu v starom,
predchádzajúcom, tak aj zrod novej, helenistickej
epochy sa pripravoval v lone existujúcich hospo-
dársko-spoločenských a ideovo-politických pomerov
helénskej epochy. V celkovom vývine starogréckej
spoločnosti mali rozhodujúcu úlohu pri spomínanej
zmene prinajmenej dva faktory: inštitucionalizácia
otrokárskeho zriadenia a masové zázemie, vplyv ná­
boženského svetonázoru, náboženskej ideológie.
Systém otrokárskej demokracie, ktorý sa inštitucio-
nalizoval v starogréckych mestských štátoch, bol síce
významným krokom vpred proti systému otrokárskej
aristokracie, nemohol však zabrániť radikálnej dife­
renciácii v triednej štruktúre spoločnosti: ona totiž
vyplývala zo samej podstaty otrokárskeho zriadenia
vôbec. Táto diferenciácia postupne vyradila vrstvu slo­
bodných občanov, zaoberajúcich sa tvorivou praktic­
kou činnosťou, z postavenia, ktoré mala predtým v spo­
ločnosti, a všetko, čo súviselo s výrobou, praxou,
technikou, sa dostalo ako niečo nedôstojné činnosti
slobodného občana do kompetencie otrokov. Platón
v Ostave nastoľuje požiadavku „nezamenitelnosti od­
borov“: každý svojou prirodzenosťou je uspôsobený
vykonávať v obci bucľ každodennú manuálnu prácu,
„zárobkovú činnosť“, alebo činnosť hodnú bojovníkov
a strážcov, alebo činnosť vládcov, lebo „keby si títo
navzájom vymenili nástroje a výsady, alebo keby sa
jeden a ten istý pokúsil všetko toto súčasne robiť, mys­
lím, že vtedy by sa aj tebe zdalo, že takáto zmena od­
borov a mnohozamestnanosť je pre obec škodlivá“15.
V Zákonoch vyslovuje požiadavku vôbec oslobodiť slo­

15 Antológia z diel filozofov. Predsokratici a Platón. Bratislava

1970, s. 514.

18
bodných občanov od praktickej činnosti a v podstate
redukuje spoločnosť na dve vrstvy: na vrstvu slobod­
ných občanov s poslaním vládnuť, rozkazovať, uvažo­
vať, zaoberať sa výhradne duševnou činnosťou a na
vrstvu neslobodných, ktorých úlohou je manuálna prá­
ca, zaobstarávanie materiálnych potrieb, praktická
činnosť. Tak je postavená nepreklenuteľná hrádza me­
dzi teóriou a praxou, duševnou a telesnou činnosťou,
medzi svetom ideí a svetom reálnych vecí.
V tomto smere uvažovania našiel Platón v Aristote­
lovi svojho verného žiaka. Podobne ako Platón, aj
Aristoteles opovrhoval „nižšou“ činnosťou, nedôstojnou
slobodného občana, aj pre neho je činnosť spojená s vý­
robou, technickým zdokonaľovaním, s praktickými po­
trebami nezlučiteľná a nezmieriteľná s duchovnou, na-
zeracou činnosťou, najmä s filozofiou, ktorá jediná zo
všetkých vied existuje sama pre seba. „Je teda jasné,“
píše, „že túto vedu nehľadáme pre nijaký úžitok, ale
ako hovoríme, že slobodný je ten človek, ktorý je tu
pre seba, a nie pre druhého, tak aj táto veda jediná
je medzi ostatnými slobodná; lebo ona jediná je vedou
pre seba.“16
Na predchádzajúcich stranách sme načrtli vývin koz-
mologických predstáv iónskych prírodných filozofov zo
6.—4. storočia pred n. 1. Popri všetkej naivite sú po­
značené prvkami pozorovania, úsilím preniknúť pod po­
vrch javov, nesú sediment prírodovedného prístupu ku
skúmaniu skutočnosti. Boli však malými ostrovmi v mo­
ri predstáv hlboko zakorenených v náboženských pred­
sudkoch a mytologických poverách. Na ich pôde vy­
rastali smery náboženskej, idealistickej filozofie,
pravda, značne vyspelejšej, poznačenej gréckym zmys­
lom pre racionálne uvažovanie. V tejto podobe sa stali
vážnym oponentom materialistickému smeru starogréc­
kej prírodnej filozofie a postupne dostávali podobu,

16 Antológia z diel filozofov. Od Aristotela po Plotina. Brati­

slava 1973, s. 246.

2* 19
v ktorej mohli spolupôsobiť pri formovaní kresťanské­
ho svetonázoru.
Platón, ktorý v desiatej knihe Zákonov analyzuje obi­
dva myšlienkové prúdy, označuje za tvorcu nábožen-
sko-filozofickej tradície Pythagora (asi 571—497 pred
n. L). Pythagorovo skutočné pôsobenie, jeho názory,
sú zahalené rúchom legiend, ktoré o ňom šírili prí­
vrženci náboženskej sekty, ktorej údajne on bol hlavou.
Je nesporne pozoruhodnou postavou v histórii starého
Grécka: na jednej strane náboženský reformátor orfiz-
mu, na druhej strane velký vedec, ktorý významným
spôsobom prispel k rozvoju matematiky a astronómie.
Pytagorovstvo ako určitá koncepcia, ktorú dopracovali
jeho stúpenci a nasledovatelia, je podivuhodnou syn­
tézou ich náboženského i matematického uvažova­
nia.
Pythagoras zrejme akceptoval učenie orfikov o du­
ši, jej nadradenosti, nezlučiteľnosti s hmotou, o jej od­
delení od tela po smrti, o záhrobnom živote, plnom
blaženosti atď. Pozoruhodný je súvis medzi tým, čo
v orfizme znamená emocionálna kontemplácia a Pytha­
gorova intelektuálna intuícia alebo „zrenie“. Pythago­
ras ich v podstate stotožňuje, a tým vykladá a zdô­
vodňuje náboženský či božský základ matematiky.
Matematické uvažovanie, tým, že je zbavené závislosti
od každej empirickej skúsenosti, má podobu nábožen­
skej kontemplácie, je čistým produktom duše a preniká
k samej podstate: aj tá je zrozumitelná len v podobe
čísla, matematického či geometrického symbolu.
Pytagorovci, napriek ich náboženskému postoju
k matematike, značnou mierou prispeli k jej rozvoju.
Možno ich tiež považovať za priekopníkov v používaní
matematiky v astronómii. Matematické uvažovanie do­
minuje aj v ich kozmologických úvahách. Charakteri­
zuje ho postoj značne odlišný od iónskych prírodných
filozofov. Kým východiskom týchto bola zmyslová skú­
senosť a jednotlivé nebeské javy vnímali v ich mate­
riálnej podobe, pytagorovci kladú dôraz na matema­

20
tické výpočty, geometrické tvarovanie, nezávislé od
reálneho stavu a podoby predmetu uvažovania.
V ich kozmologických úvahách nájdeme prvky, kto­
ré sú neoddeliteľnou súčasťou Aristotelovej schémy
univerza. Aj v ich predstavách sú nebeské telesá bož­
ské, a teda dokonalé. Aby vyjadrili túto dokonalosť, dali
im podobu dokonalej gule a pohyby v dokonalých kru­
hoch. Od pytagorovcov prevzal Platón, Aristoteles i Pto-
lemaios základné črty ich geometrickej astronómie,
v ktorej úvahy o veľkosti, vzdialenosti a polohe nebes­
kých telies nie sú výsledkom pozorovania, ale mate­
matických výpočtov. U pytagorovcov sa tiež stretávame
s predpokladom existencie éteru, teda pojmu, ktorý
v Aristotelovej kozmológii zaujíma jedno z kľúčových
miest.
Po viacerých stránkach sú kozmologické predstavy
pytagorovcov, podobne ako aj iónskych prírodných fi­
lozofov, na „vyššej úrovni“ ako predstavy Aristotela.
Napríklad v ich schéme vesmíru nemá dominantné po­
stavenie zem: do jeho stredu umiestnili ohnivú guľu
(ktorá nie je totožná so slnkom, skôr s predpoklada­
ným matematickým bodom v centre univerza) a okolo
nej nechali obiehať v dokonalých kruhových dráhach
zem, mesiac, slnko, planéty i stálice.
Celkove však je kozmológia pytagorovcov krokom
späť v porovnaní s kozmológiou iónskych prírodných
filozofov, a to práve v aspektoch, ktoré si pod vplyvom
Platóna osvojil a ďalej rozviedol Aristoteles. Pytagorov­
ci totiž pod vplyvom orfizmu obnovujú, pravda, na vyš­
šej úrovni, mytologické vízie o tzv. dvojsférovej stavbe
sveta: prvú sféru predstavuje pozemský a druhú nebeský
svet. Medzi nimi je nepreklenuteľná priepasť, ktorá
delí nedokonalé od dokonalého, dočasné od večného,
meniace sa od nemenného, trpiace od blaženého. Iba
duša môže opustiť pozemskú sféru a dosiahnuť večnosť
v druhej sfére: sama je totiž božského pôvodu a jej
spojenie s telom je len dočasné.
V pytagorovskej astronómii a kozmológii sa tak

21
znova objavuje v podstate mimoastronomická i mimo-
kozmologická funkcia úvah o nebeských javoch. Nado­
búdajú charakter astrálnej teológie a rozvíjajú sa iba
v rámci a na podporu náboženského svetonázoru.

x x x

Aristoteles mal sedemnásť rokov, keď vstúpil na pô­

du Platónovej Akadémie, a mal dvadsať rokov, keď
Platón dokončil svoju rozpravu o nebi — Timaia. Je po­
zoruhodné, že počas svojho takmer dvadsaťročného
štúdia v Akadémii, v blízkom styku so svojím veľkým
učiteľom stačil postrehnúť slabé, sporné stránky jeho
filozofie, stačil svojím rozvíjajúcim sa géniom premys­
lieť a sformulovať vlastné filozofické východiská. 27-
m aios však zanechal na neho trvalý vplyv a pravde­
podobne nie sú ďaleko od pravdy tí, ktorí v jeho spise
O nebi nachádzajú veľa podobnosti s týmto Platóno­
vým teologicko-kozmologickým dielom.17 Azda poslúži
nášmu rozboru tejto Aristotelovej práce, ak načrtneme
základné idey z Timaia. Aby sme sa vyhli možným ne­
dorozumeniam pri ich interpretácii, budeme sa pridŕ­
žať autentického textu.
„Hovorme teda o tom,“ vykladá Timaios, „na akom
základe vytvoril tvorca celú prírodu i tento svetový
celok. Bol dobrý a dobrý nikdy nikomu nič nezávidí;
keďže mu teda závisť bola cudzia, chcel, aby sa všetko
stalo čo najpodobnejším jemu samému. . . Keďže totiž
boh chcel, aby všetko bolo dobré a podľa možnosti nič
zlé, a našiel všetko viditeľné nie v pokoji, ale v ne­
súladnom a neusporiadanom pohybe, uviedol to z ne­
usporiadaného stavu do poriadku, pretože sa mu tento
stav zdal lepším ako tamten. A najlepšej bytosti ani
nebolo, ani nie je dovolené robiť niečo iné než to, čo je

17 Pozri Farrington, B.: cit. dielo, s. 114. Podobný názor zastá­

va a) T. Kuhn vo svoje] práci The Copernican Revolution. Har-
ward 1959.

22
najkrajšie; tu teda úvahou zistil, že zo súcien podlá
prirodzenosti viditeľných nijaké nerozumné súcno ako
celok nikdy nebude krajšie od toho, čo má rozum ako
celok, ale že je nemožné, aby niečo malo rozum bez
duše. Podľa tejto úvahy teda budoval svet tak, že vlo­
žil rozum do duše, dušu však do tela, aby takto vytvoril
dielo svojou prirodzenosťou čo najkrajšie a najlepšie.“
„To, čo vzniklo, musí byť telesné, viditeľné a hma­
tateľné, ale bez ohňa sa nikdy nič nestane viditeľným,
ani bez hmotného hmatateľným, ale ani bez zeme
hmotným: preto kecľ boh začal tvoriť telo vesmíru,
robil ho z ohňa a zo zeme . . . Keby bolo telo sveta ploš­
né a bez tretieho rozmeru, stačil by jeden stredný člen,
aby spojil druhé členy i seba s nimi, skutočne však je
trojrozmerné, a trojrozmerné telesá nikdy nespája je ­
den stredný člen, ale vždy dva; preto teda boh položil
doprostred medzi oheň a zem vodu a vzduch a nakoľko
to bolo možné, uviedol ich navzájom do toho istého
pomeru, aby sa oheň mal k vzduchu ako vzduch k vo­
de, a ako vzduch k vode, tak voda k zemi, spojac tak­
to a vytvoriac viditeľný a hmatateľný svet.“
„Teda všetok tento rozum večného boha, prihliada­
júci na boha, ktorý kedysi ešte len mal byť, vytvoril
z úplných tiel telo hladké a všade jednotné . . . do je ­
ho stredu vložil dušu, nechal ju preniknúť celým telom
a ešte aj zvonka jej telo obalil, a tak vytvoril jeden
jediný svet, osamelý, v kruhu sa otáčajúcu guľu, svet,
ktorý sa môže stýkať sám so sebou, nič iné nepotrebu­
júc, lebo je dokonalý a sám sebe dostatočne známy
i priateľský.“
„Z takejto múdrosti a z božieho úmyslu dať vznik­
núť času bolo stvorené slnko, mesiac a päť iných hviezd,
ktoré sa nazývajú obežnice, na ohraničenie a zacho­
vanie čísel označujúcich čas; a keď boh urobil ich telá,
každú zo siedmich položil na jeden zo siedmich kru­
hov, ktorými viedla dráha odlišnosti, mesiac na dráhu
najbližšiu okolo zeme, slnko na ďalšiu nad zemou,
Zorničku a hviezdu zasvätenú Hermovi na dráhy idúce

23
rovnakou rýchlosťou ako slnko, ale opačným smerom
než ono . . . Keby však niekto chcel vypočítať všetky
príčiny, prečo a kde umiestnil boh ostatné hviezdy,
takýto vedľajší výklad by nebol primeraný príslušnej
námahe.“18
Z Timaia sm e vybrali časti, ktoré podľa nášho názoru
najviac ovplyvnili Aristotelove úvahy o stavbe univer-
za. Týkajú sa jeho fundamentálnych vlastností, jeho
štruktúry a jeho dynamiky. Nie sú ani tak plodom
prírodného bádania, ako to bolo u starogréckych
materialistov, ako skôr nevyhnutnou zložkou budo­
vania nového svetonázoru, syntézy náboženských, fi­
lozofických a empirických poznatkov a úvah o svete.
Aristotelova myšlienková sústava je v porovnaní s Pla­
tónom výrazným krokom vpred. Je koherentnejšia, kon-
zistentnejšia, je veľkolepou syntézou predchádzajúcej
starogréckej vzdelanosti. Azda i v tom je jej tajomstvo
i sila, že v jadre pretrvala, ako dosial nijaká filozo­
fická sústava, skoro 2000 rokov v búrlivej histórii — od
konca staroveku do konca stredoveku.

x x x
V našom nasledujúcom výklade Aristotelových as­
tronomických a kozmologických ideí zameriame po­
zornosť na kľúčové zložky jeho predstavy o stavbe uni-
verza: je to idea dokonalosti alebo vznešenosti neba,
idea plnosti neba, idea pohybu a napokon idea vzniku
a zániku.
1. „Vidíme totiž, že všetky prirodzené telesá, ktoré
sa menia, sa zväčšujú a zmenšujú, napríklad telá živo­
číchov a ich časti, ako aj telesá rastlín, a podobne je
to aj pri elementoch. A keďže teleso pohybujúce sa
kruhovým pohybom sa nemôže ani zväčšovať, ani zmen­
šovať, je rozumné pripustiť, že je nezmeniteľné.

18 Antológia z diel filozofov. Predsokratici a Platón. Bratislava

1970, s. 464—467, 469.

24

J
 Z nášho výkladu — ak niekto prijíma naše úvahy —
je teda zrejmé, že prvé z telies je večné, nezväčšuje
sa ani nezmenšuje, nestarne, je nezmeniteľné a neci-
teľné.
Zdá sa, že tieto úvahy potvrdzujú verejnú mienku
a že verejná mienka svedči pre túto úvahu. Všetci ľudia
totiž majú určitú predstavu o bohoch a všetci pripisujú
božskej bytosti najvyššie miesto, a to tak barbari, ako
aj Gréci, aspoň tí, ktorí veria, že bohovia s ú . . . Ak te­
da jestvuje božská bytosť, ako skutočne jestvuje, tak
to, čo sme práve povedali o prvej podstate telies, bolo
povedané správne.“1*
Tieto úryvky z prvej knihy spisu O nebi zreteľne na­
značujú, že Aristoteles v podstate nadväzuje na my­
tologické predstavy staroveku o dvojsférovej stavbe
univerza. Keďže hranice pozemskej sféry sa podľa Aris­
totela končia pod dráhou mesiaca, možno ju nazvať
„sublunárnou“ sférou, proti nebeskej sfére, ktorej hra­
nice sa začínajú dráhou mesiaca a končia dráhami stá­
lic. Toto rozdelenie pramení v náboženských a nie v re­
álnych dôvodoch. Tvorí základ pytagorovskej reformy
orfizmu i Platónovho učenia o ideách. Sleduje cieľ do­
kázať nedokonalosť, premenlivosť pozemského sveta
proti večnosti, vznešenosti a nemennosti nadzemského
sveta. Na zemi všetko podlieha zmene. Navzájom sa
menia aj štyri základné elementy. „Pretože elementy
nemôžu vzniknúť ani z niečoho netelesného, ani z tele­
sa odlišného od nich, ostáva, že vznikajú navzájom
jedny z druhých.“1920 Zmene podlieha aj všetko živé, ro­
dí sa a umiera, vzniká a zaniká.
Naproti tomu na nebi je všetko dokonalé a keďže je
dokonalé, je aj krásne, dobré a vznešené. Nebo je sfé­
rou absolútnej dokonalosti, je večné, nemenné, božské.
Skladá sa z krištáľovo čistej látky, piateho živlu —
éteru. Éter je nezmeniteľný, nevážiteľný, úplne prie-

19 A ristoteles: O nebi, s. 55 tohto vydania.

29 Tamže, s. 143.

25
 'i

hladný: z neho sú utvorené planéty, hviezdy, ako aj

sústredené kruhové dráhy, zabezpečujúce pohyb nebes­
kých telies. A dôkaz o jeho nezmeniteľnosti? „V celej
minulosti, ak možno veriť tradícii, ktorú si ľudia odo­
vzdávali jedni druhým, nebola spozorovaná nijaká zme­
na ani na najvzdialenejšom nebi ako celku, ani na
nijakej z častí, ktoré mu náležia.“21
Na zemi sa všetko pohybuje alebo nadol, alebo na­
hor, podľa vlastnej hmotnosti. Ťažké je to, čo sa pri­
rodzene pohybuje smerom do stredu zeme, ľahké zase
to, čo sa od stredu vzďaľuje. „Každé teleso, nesúce sa
nadol alebo nahor, musí byť alebo ľahké, alebo ťažké,
alebo jedno i druhé . . . Ale teleso, ktoré sa pohybuje
v kruhu, nemôže byť ťažké alebo ľahké.“22 Pohyb v kru­
hu je výrazom dokonalosti, „vznešenej prirodzenosti“
pohybu nebeských telies. „Okrem toho takýto pohyb
musí byť prvým pohybom, lebo dokonalé je od prírody
prvšie ako nedokonalé a kruh je jednou z dokonalých
vecí, kým nijaká priama čiara ňou nie j e . . . (lebo ke­
by bola dokonalá, mala by hranicu a koniec).“23
Podobne ako kruhový pohyb, aj guľovitý tvar je vý­
razom dokonalosti nebeských telies. Kým u vzdialených
hviezd ide o rozumný predpoklad, o guľatosti blízkych
planét, ako mesiac a slnko (ako vieme, Aristoteles ich
pokladal za planéty), nás poúčajú naše oči, „ináč by
(mesiac — pozn. J. B.) počas narastania a ubúdania
nemal väčšinu času podobu mesiaca alebo oblúkovitú
z dvoch strán a len raz tvar polkruhu. A aj astronó­
mia dokazuje, že by ináč slnko pri zatmení nemalo
tvar mesiaca. A ak jedno teleso je takéto, tak je zrej­
mé, že aj ostatné majú tvar gule.“24
Všetko nasvedčuje tomu, že v Aristotelovom výklade
o dokonalosti vesmíru zaujímajú astronomické pozo­

21 Tamže, s. 56.
22 Tamže, s. 54.
» Tamže, s. 52.
24 Tamže, s. 110.

26

J
rovania a poznatky len druhoradú, ak nie podradnú
úlohu. Podriaďujú a prispôsobujú sa celkovému videniu
sveta tak, aby boli koherentné s etickými a estetický­
mi zložkami a spolu s nimi plnili predovšetkým sveto­
názorovú funkciu.
Ideu dokonalosti a vznešenosti neba treba brať ako
apriórny postulát. Ťažko však jednoznačne rozhodnúť,
či bola motivovaná výlučne náboženským, alebo aj ra­
cionálnym zreteľom. Vieme, že v Akadémii v čase, keď
Aristoteles písal dielo O nebi, ale aj Fyziku, mala py-
tagorovská matematická tradícia veľký vplyv. Jedine
matematika mohla vypovedať o podstate sveta, posti­
hovať jeho dokonalú, večnú a nezmeniteľnú stránku.
„Lebo nikomu by nijaká vec,“ hovorí pytagorovec Fi-
lolaos, „nebola jasná ani sama osebe, ani vo vzťahu
k inej, keby nebolo čísla a jeho podstaty. Číslo, uvá­
dzajúc v duši všetky tieto veci do súladu s vnímaním,
robí ich poznateľnými a navzájom súhlasnými ako
»ukazovateľ«, pretože ich stelesňuje a rozdeľuje po­
mery vecí, každý osobitne, neobmedzených tak isto ako
aj obmedzujúcich . . . Prirodzenosť čísla a harmónia ne­
pripúšťajú nijaký klam . . . Klam za nijakých okolností
nevniká do čísla, lebo je jeho prirodzenosti neprijateľ­
ný a protivný; pravda však je rodu čísla vlastná a s ním
zrastená.“25
V každom prípade však možno povedať, že Aristote­
lovo učenie o dokonalosti a vznešenosti neba malo silný
vplyv na formovanie kresťanského svetonázoru. Roz­
členenie sveta na pozemský a nebeský našlo trvalé
miesto v systémoch kresťanského náboženstva. Vyho­
vovalo predstavám o nedokonalosti, dočasnosti pozem­
ských vecí i telesnosti človeka a o dokonalosti, več­
nosti a blaženosti nadzemského sveta. Táto Aristotelova
predstava tvorí do dnešných čias jadro kresťanského

25 Antológia z diel filozofov. Predsokratici a Platón. Bratislava

1970, s. 74—75.

27
 ’l

modelu sveta, pravda, „obohateného“ o také zložky,

ako peklo, raj, ríša anjelov a pod.
Thomas Kuhn správne upozornil na velký vplyv Aris­
totelovho učenia o dokonalosti a vznešenosti vesmíru
na rozvoj astrológie, pavedy, ktorá má až dodnes svo­
jich vyznávačov. S dokonalosťou, nemenitelnosťou nad­
zemských javov súvisí totiž aj predstava o ich sile
a možnosti zasahovať a ovplyvňovať pozemské javy.
Javy, ktoré narúšali túto dokonalosť, napr. objavovanie
sa komét, zatmenia, zmeny v dráhe planét sa už dávno
v staroveku vysvetľovali ako príčiny chorôb, nešťastí,
neúrody atdf. „Pred druhým storočím pred n. L,“ píše
Kuhn, „je v starovekých záznamoch len málo zmienok
o plne rozvinutom pokuse predpovedať pozemské uda­
losti z pozorovaných a vypočítaných pozícií hviezd
a planét. No po relatívne krátkom nástupe sa astro­
lógia stala na 1800 rokov neodlučiteľnou súčasťou
astronómie . . . Ptolemaios, ktorého dielo Almagest re­
prezentovalo starovekú astronómiu v jej najrozvinutej­
šej podobe, bol rovnako slávny svojím dielom Tetra-
biblos, pokladaným za klasický príspevok do súdnej
astrológie. Európski astronómovia ako Brahe a Kepler,
ktorí neskoršie v renesancii dali Koperníkovmu dielu
skoro modernú formu, boli finančne a intelektuálne
podporovaní, pretože vedeli zhotovovať najlepšie ho­
roskopy.“28
Nebolo by však správne vysvetľovať Aristotelove
myšlienky o dokonalosti a vznešenosti vesmíru iba
v závislosti od vplyvov starovekých mytológií alebo
v súvislostiach, v akých ich interpretuje stredoveká
teológia. Pohľad na nekonečné priestory vesmíru, pra­
videlnosť, zákonitosť nebeského diania vždy inšpirovali
a budú inšpirovať ľudí k podobným predstavám. Aj
ked si odmyslíme mytologický či teologický podtext
a funkciu, akú tieto predstavy plnili v náboženských
systémoch, ostáva údiv nad veľkoleposťou vesmírnych26

26 Kuhn, T.: The Copernican Revolution. Harward 1959, s. 93.

28

J
priestorov, zákonitosťami prírody, nad schopnosťou
človeka prenikať do ich tajov a poznávať ich príčiny
a podstatu. Možno si dobre predstaviť údiv pytagorov-
cov, rodiaci takéto predstavy, nad silou a presvedči­
vosťou ich astronomických matematických výpočtov.
A či nevzbudzovali zákony nebeskej mechaniky, obja­
vené Keplerom a Newtonom, údiv nad dokonalosťou
a poriadkom vesmíru? Aj pojem zbožnosť, ako ho po­
užíval Einstein, má nepochybne súvislosť s podobnými
predstavami. „Sotva možno nájsť vedeckého ducha,“
píše, „oddávajúceho sa hlbšiemu skúmaniu, ktorý by
nebol svojím spôsobom zbožný... Jeho zbožnosť sa
prejavuje nadšeným úžasom nad súladom prírodných
zákonitostí, v ktorých sa prejavuje taký vznešený ro­
zum, že všetka účelnosť ľudského myslenia a zriade­
nia je proti tomu ničotným odleskom.“27
2. Aristotelova schéma stavby vesmíru je veľmi jed­
noduchá. V strede sa nachádza nehybná Zem, okolo
nej sa pohybujú v kruhoch nebeské sféry, na ktorých
sú umiestnené najprv planéty, a to v poradí: Mesiac,
Merkúr, Venuša, Slnko, Mars, Jupiter a Saturn, potom
hviezdy, ohraničujúce vesmírny priestor. Za sférami
hviezd už niet ničoho, a pretože svet je podľa Aristo­
tela len jeden, tvoria jeho konečnú hranicu.
Aristotelove predstavy o stavbe vesmíru sú kombi­
náciou astronomických pozorovaní a logických úvah,
originálnou syntézou poznatkov a názorov jeho pred­
chodcov i súčasníkov. Aj tu hrá primárnu úlohu ich
funkčnosť v celkovom jeho názore na svet, aj tu je
hlavným argumentom naivné presvedčenie o totožností
bezprostredne pozorovaných vecí a javov s realitou.
Sledujme teraz dôvody, na ktorých stavia svoju
ideu geocentrizmu. Ako vieme, zaujíma ústredné mies­
to v jeho predstavách o svete. Aristoteles aj túto svoju
úvahu začína komentovaním a kritikou názorov svojich
predchodcov. „Väčšina tvrdí,“ píše, „že leží (t. j. zem

27 Einstein, A.: Mflj svétový názor. Praha 1934, s. 30.

29
 1

— pozn. J. B. ] v strede sveta: totiž tí, ktorí sa nazdá­

vajú, že celé nebo je ohraničené. Opačnú mienku majú
italskí filozofi, nazývaní pytagorovcami. Vravia totiž,
že v strede vesmíru je oheň a že Zem ako jedna
z hviezd sa pohybuje v kruhu okolo stredu, a tak vy­
tvára noc a deň. Okrem toho zavádzajú aj inú Zem,
postavenú oproti našej, a označujú ju menom Protizem.
Nesnažia sa uviesť svoje teórie a vysvetlenia príčin
do zhody s pozorovanými javmi, ale usilujú sa vovliecf
pozorované javy do svojich teórií a osobných názorov
a prispôsobiť si ich.“28
Sledujme argumentáciu vedca, ktorého meno je ne­
rozlučne spojené so vznikom a rozvojom viacerých ved­
ných disciplín. Pred nami sa otvára dráma sporu o prio­
ritu empírie, alebo teórie v rozvoji vedy, ťahajúca sa
až do dnešných čias. Aristoteles uprednostňuje skúse­
nosť, pozorovanie pred teoretickou schémou ako vý­
chodiskom skúmania reality. A v tom je sila jeho ar­
gumentov, skutočnosť, že boli prijímané a pokladané
za nevyvrátitefné až do novoveku a v niektorých prí­
padoch až do nedávnych čias. To však je jedna, pozi­
tívna stránka veci: druhá, negatívna spočíva v nekri­
tickom vzťahu k daným vnemom, ku skúsenosti získanej
zmyslami. Táto nekritickosť spočívala, ako sme už
uviedli, v stotožňovaní javovej bezprostredne vnímanej
skutočnosti s reálnou skutočnosťou. Skutočnosť, že sa
Zem bežnému pozorovateľovi javí bez pohybu a nebeské
telesá, ako Slnko, Mesiac, v pohybe, je Aristotelovi
dostatočným dôkazom jej nehybnosti voči ostatným
nebeským javom. A tak sa stal aj zdanlivý pohyb planét
reálnym pohybom, zdanlivo rozdielny pád predmetov
odlišnej hmotnosti reálnym pádom, zdanlivá prirodze­
nosť vecí a javov skutočnou prirodzenosťou atd. Kritic­
ký vzťah k bezprostredne vnímanej javovej skutočnosti
vyžaduje vo vedeckej činnosti ustavičné overovanie,
kontrolu, dôslednú matematickú analýzu. A práve

28 Aristoteles: O nebi, s. 114 tohto vydania.

30
to nám v Aristotelových astronomických, kozmologic-
kých, ale i fyzikálnych prácach chýba. Potvrdzuje to
aj nasledujúca ukážka z jeho diela O nebi.
„Že je to nemožné (aby sa zem pohybovala — pozn.
J. B.), je zrejmé, ak sa pridŕžame tohto princípu: ak
sa Zem pohybuje, či sa už nachádza mimo stredu, ale­
bo v strede, musí sa pohybovať násilným pohybom
a tento pohyb nie je jej vlastným pohybom. Totiž keby
bol, každá časť Zeme by mala tento pohyb. Teraz sa
však všetky nesú priamo do stredu. Preto tiež tento
pohyb nemôže byť večný, keďže je násilný a protipri-
rodzený. No svetový poriadok je večný . . . Okrem toho
prirodzený pohyb Zeme, či už ide o jej časti, alebo
o celú Zem, smeruje do stredu vesmíru, z čoho vyplýva
aj jej terajšia poloha v strede . .
„Je teda zrejmé, že Zem je nevyhnutne v strede a je
nehybná, a to nielen z uvedených príčin, ale aj preto,
že ťažké predmety, vrhnuté dohora vertikálne, padajú
nazad na to isté miesto, i keby ich sila vrhala neko­
nečne ďaleko.“29
Pre nášho súčasníka, oboznámeného so základmi fy­
ziky a astronómie, je takmer nepochopiteľné, ako uve­
dené argumenty, až na zanedbateľné výnimky, platili
ako zákon až do Koperníkových a Keplerových čias.
Ako ich mohol akceptovať najslávnejší astronóm sta­
roveku Ptolemaios, ale aj (s malou, a pritom úplne
nesprávnou úpravou) vynikajúci hvezdár a matematik
renesancie Tycho de Brahe (1546—1601); v jeho sve­
tovej sústave obiehajú planéty okolo Slnka, ale Slnko
spolu s nimi obieha okolo nehybnej Zeme. Pritom vie­
me, že už iónski prírodní filozofi a najmä Demokri­
tos, ale aj pytagorovci učili o nekonečnosti vesmíru,
že takmer súčasník Aristotela H erakleid es z Pontu a po
ňom neskoršie aj Aristarchos zo Samu dokazovali, že
sa Zem otáča okolo vlastnej osi, resp. vykonáva okruž­
ný pohyb okolo Slnka.

29 Tamže, s. 121—122.

31
 Možno uviesť dva dôvody: po prvé až do 18. storočia
nebolo pozorovacích prostriedkov, ktoré by dokázali
oprávnenosť jedného alebo druhého stanoviska. Ani
Kopernik, Kepler, ba ani Galilei nemali k dispozícii
prostriedky, ktoré by priamo podávali dôkaz o priesto­
rovom a rotačnom pohybe Zeme. Až objav aberácie
(odchýlenie svetelného lúča v dôsledku pohybu Zeme,
planét a Slnka) možno pokladať za priamy dôkaz po­
hybu Zeme.30 Ešte v 17. storočí bol pohyb hviezd veľkou
neznámou, práve tak ako vzdialenosti hviezd. Okrem
toho predstavy Herakleida a Aristarcha boli príliš špe­
kulatívne, nezrozumiteľné širokým vrstvám. Naproti
tomu Aristoteles čerpal „dôkazy“ z bezprostrednej skú­
senosti, ktorú si mohol overiť každý (sám sa rád do­
volával verejnej mienky). Preto bol tak všeobecne
a tak dlho prijímaný Aristotelov názor, že keby sa Zem
pohybovala, oblaky a predmety, pohybujúce sa bez­
prostredne nad ňou, by sa časom museli vzdialiť od
Zeme, alebo keby sme vyskočili, nemohli by sme dopad­
núť na to isté miesto. Tie isté dôvody stačili aj astro­
nómovi Ptolemaiovi, aby názory Aristarcha, Herakleida
a pytagorovcov pokladal za „smiešne“, hoci z astrono­
mického hľadiska uspokojujúce.
Vo svojom najvýznamnejšom astronomickom spise
Almagest napríklad píše: „(Keby Zem) v takom krát­
kom čase urobila taký kolosálny otáčivý pohyb, že by
sa vrátila na tú istú pozíciu. . . všetko, čo by reálne
nestálo na Zemi, muselo by vykonať ten istý, ale opač­
ný pohyb ako Zem a oblaky aj všetky veci, ktoré sú vo
vzduchu, alebo môžu byť vrhnuté zo Zeme, by nebolo
už nikdy možné vidieť v pohybe smerom k výcho­
du . . .“S1 Pre celý stredovek to bol postačujúci dôkaz
o nehybnosti Zeme.
Azda ešte závažnejší je druhý dôvod. Aristotela mô-*31
50 Pozri Perel, J. G.: Vývin predstáv o vesmíre. Bratislava
1960, s. 103.
31 Cit. podľa Kuhn, T.: The Copernican Revolution. Harward
1959, s. 86.

32
žeme pokladať za jedného z najvýznamnejších ideo­
vých tvorcov svetonázoru, v ktorom sú kodifikované
základné postuláty starogréckeho otrokárskeho spolo­
čenského zriadenia. Táto skutočnosť, ako aj to, že ná­
boženstvo malo dominujúci vplyv v spoločnosti, že
slúžilo aj k upevňovaniu, zdôvodňovaniu daného spo­
ločenského zriadenia, bezprostredne navodzovali potre­
bu ucelenej syntézy náboženských a racionálnych
predstáv o spoločnosti, človeku, prírode a svete. Aris­
totelovo dielo je jedinečnou ukážkou takejto syntézy.
Práve ona potrebovala službu aj astronómie a kozmo-
lógie a takú interpretáciu pozorovaných javov a získa­
ných poznatkov v tejto oblasti, ktorá by bola v súlade
so základnými východiskami daného svetonázoru a kto­
rá by ich teoreticky zdôvodňovala.
O dômyselnosti a veľkosti spomínanej syntézy sved­
čí aj to, že po určitých úpravách, „zlepšeniach“ či de­
formáciách mohla tvoriť filozoficko-teoretické jadro
nastupujúceho kresťanského svetonázoru a viaceré
astronomické a kozmologické predstavy mohli byť ka­
nonizované v kresťanskom náboženskom systéme. K ta­
kýmto patria aj predstavy, na ktorých je vybudovaná
ucelená geocentrická sústava, po celé stáročia najsil­
nejší a nedotknuteľný článok kresťanskej filozofie
a teológie.
Koncepcia nehybnej Zeme, nachádzajúcej sa v stre­
de vesmíru, zaujímala centrálne miesto v Aristotelovom
celkovom projekte stavby vesmíru. Z logického hľa­
diska zabezpečovala jeho koherentnosť, súčasne impli­
kovala viacero mimoriadne závažných záverov, vnú­
torne spätých s ideou geocentrizmu: napríklad, že nebo
sa otáča okolo Zeme, že vesmír je len jeden, že je ko­
nečný a „plný“. Pozrime sa bližšie na uvedené tézy. Ich
spoločným znakom je, že ich dokazovanie okrem
bežnej skúsenosti nepotrebuje inú ako číro logickú
argumentáciu. A v tej bol Aristoteles skutočne veľ­
kým majstrom. Napríklad keby Zem nezaujímala
centrálnu polohu vo vesmíre a menila by miesto,

3 O nebi — O vzniku a zániku 33

potom by pozorovateľ na Zemi musel nevyhnutne
vidieť zmeny v polohe hviezd. A keďže nič také ne­
pozorujeme (dnes vieme, aký pokrok musela astronó­
mia vykonať, aby získala evidentné dôkazy o pohybe
stálic), je logické, že sa nepohybuje. „Tento dôvod,“
píše sovietsky autor Perel, „bol nielen v Aristotelových
časoch, ale aj neskôr, po dobu 2000 rokov, najzávaž­
nejším argumentom pre nehybnosť Zeme, práve tak ako
zdanlivý pohyb hviezd bol rozhodujúcim argumentom
pre tvrdenie, že je Zem centrom vesmíru."*2
Z idey geocentrizmu jednoznačne vyplýva aj téza,
že nebo (vesmír) musí byť len jedno. Keby ich bolo
viacej, potom by nemohol existovať stred vesmíru, Zem
by nevyhnutne stratila svoje privilegované miesto, bola
by len jedným z nekonečného množstva nebeských
telies. A to nebolo možné pripustiť ani tak z vecných,
ako skôr náboženských, svetonázorových dôvodov. Sle­
dujme Aristotelovu argumentáciu. „A teda ak majú
jednoduché telesá nejaký prirodzený pohyb, musí po­
hyb čiastočiek toho istého druhu a každého z nich
smerovať k jedinému miestu, napríklad buď k tomuto
stredu, alebo k tomuto k ra ju . . . A tak alebo sa musíme
zrieknuť našich počiatočných hypotéz, alebo uznať, že
je len jeden stred a len jeden koniec. Ak je to tak,
musí byť len jedno nebo a nemôže ich byť viac. Do­
kazujú to tie isté svedectvá a tie isté logické nevyhnut­
né závery.“35 Na inom mieste Aristoteles zdôvodňuje,
že „nijaká telesná masa sa ani nenachádza mimo neba,
ani tam nemôže vzniknúť. Svet ako celok je totiž zlo­
žený zo všetkej látky, ktorá je mu vlastná, lebo touto
látkou je, ako sme povedali, prirodzené a vnímateľné
teleso. A tak niet viac nebies ani teraz, ani ich nikdy
viac nebolo a ani ich nikdy viac nebude. Naše nebo je
naopak jedno, jediné a dokonalé.“34
52 Peret, J. C.: Vývin predstáv o vesmíre. Bratislava 1960, s.
22 .
53 A ristoteles: O nebi, s. 71 tohto vydania.
» Tamže, s. 76.

34
 Podobným spôsobom Aristoteles zdôvodňuje aj ko­
nečnosť vesmíru ( 5 .- 7 . kapitola I. knihy O n ebi). Od­
mieta názory „starých filozofov“ (Anaximena, Anaxi-
mandra, Leukippa, Demokrita) velmi svojráznou argu­
mentáciou: „Každé teleso nevyhnutne patrí alebo medzi
jednoduché, alebo medzi zložené telesá, a tak aj ne­
konečné teleso bude alebo jednoduché, alebo zložené.
Ale pretože jednoduché telesá sú ohraničené, je zrejmé,
že aj zložené teleso bude nevyhnutne ohraničené.“55
A dalej, už zo samej podstaty kruhového pohybu vyplý­
va, že teleso, ktoré sa takto pohybuje [a takým je ves­
mír ako celok), je ohraničené vo svojej veľkosti. „Je
teda zjavné,“ píše, „že teleso pohybujúce sa v kruhu
nie je neohraničené ani nekonečné, ale má hranicu.“353637
„Okrem toho,“ píše ďalej, „čo je to, čo hýbe nekoneč­
nom? Ak sa nekonečné hýbe samo, bude oduševnené.
Ale ako môže byť nekonečná živá bytosť? A ak ním
hýbe niečo iné, tak budú dve nekonečná, hýbatel a hý­
baný, líšiace sa tvarom a silou.“57
Z konečnosti univerza vyplýva Aristotelovi aj ďalší
dôležitý článok jeho kozmológie — jeho plnosť, abso­
lútna absencia prázdneho priestoru. V prázdne nie je
totiž možný pohyb nebeských sfér, jeho večnosť a do­
konalosť zabezpečuje všadeprítomná, krištálovo čistá,
nemenná a večná látka — éter. Prázdno by spôsobilo
zastavenie večného pohybu, narušilo by dokonalosť
neba.
Absencia prázdna dalej vyplýva z Aristotelovho chá­
pania priestoru. Priestor v jeho kozmologických úva­
hách je absolútne neoddeliteľný od hmoty, nejestvuje
bez nej. Priestor podľa neho je to, čo vypĺňa objem,
ktorý zaujíma hmota. Na Zemi priestor vypĺňajú štyri
živly, elementy a všetko, čo je z nich zložené, na nebi
zase všadeprítomný a nezničiteľný éter. Za poslednou

35 Tamže, s. 58.
36 Tamže, s. 61.
37 Tamže, s. 63.

3' 35
nebeskou sférou, vyplnenou éterom, už niet ničoho,
tam sa vesmír končí, tam je jeho posledná hranica.
Tak bol uvoľnený „priestor“ kresťanským náboženským
predstavám o nebeskej ríši, sídle všemocného boha,
anjelských bytostí, ríši večného odpočinku kresťan­
ských duší, smrťou oslobodených od tela.
3. Učenie o pohybe zaujíma vefmi dôležité miesto
aj vo filozofických, aj vo fyzikálnych úvahách Aristo­
tela. Je to pochopitelné: „Pretože príroda je počiatkom
pohybu a zmeny . . . nesmie nám ostať skryté, čo je po­
hyb: lebo z neznalosti pohybu nevyhnutne vyplýva ne­
znalosť prírody.“3839Takto začína Aristoteles tretiu knihu
svojej Fyziky. Nám však teraz nepôjde ani o filozofické,
ani o fyzikálne, ale o kozmologické interpretácie po­
hybu. Sú azda najdôležitejšou zložkou jeho schémy
univerza, predpokladom takých jeho vlastností, ako
dokonalosť, ohraničenosť, plnosť, guľatosť a pod.
Už dvojsférová povaha univerza naznačuje, že je
podstatný rozdiel medzi pohybom uskutočňujúcim sa
v sublunárnej sfére a v nebeskej sfére. Vyplýva to zo
samej povahy látky, s ktorou je nerozlučne spojený.
Ved ako tvrdí Aristoteles už v spomínanej úvodnej ka­
pitole tretej knihy Fyziky, „niet pohybu mimo vecí; le­
bo to, čo sa mení, vždy sa mení alebo podstatne, alebo
kvantitatívne, alebo kvalitatívne, alebo podľa miesta“®.
Patrí k základným vlastnostiam jednoduchých látok
aj zložených vecí vykonávať svoj prirodzený pohyb.
Tak prirodzeným pohybom zeme je smerovanie do stre­
du — a preto je Zem aj stredom vesmíru, kým prirodze­
ným pohybom vzduchu je smerovanie nahor. Patrí však
k povahe pozemských vecí a javov, že nemôžu usku­
točňovať vždy svoj prirodzený pohyb a musia násilne
zotrvávať na mieste, kam ich nesie násilný pohyb. Pre­
tože však „prirodzenosť je vnútorným princípom po­

34 Antológia z diel filozofov. Od Aristotela po Plotína. Bra­

tislava 1973, s. 105.
39 Tamže.

36

J
hýbu“40, jednoduché i zložené telesá neprestanú vyna­
kladať úsilie, kým sa nedostanú na miesto svojho pri­
rodzeného pohybu. Či sa niečo svojím prirodzeným
pohybom nesie nadol alebo nahor, závisí od toho, či
je ťažké alebo ľahké: „absolútne íahké je to, čo sa
nesie nahor a ku kraju, a absolútne ťažké to, čo sa
nesie nadol a do stredu“41.
Všetko na zemi i na nebi nevyhnutne smeruje k na­
plneniu svojho účelu, k uskutočneniu. Pohyb je aj vý­
raz pre zmenu z možnosti na skutočnosť. Dovŕšenie
tohto procesu Aristoteles nazýva en telech eia . „Kedf
teda vzniká z vody vzduch a ľahké z ťažkého, ide na­
hor. Ale v tom istom čase, keď je ľahké, už nevzniká,
ale už je tam. Je teda jasné, že kým je v možnosti a spe­
je k entelecheii, ide na to miesto a k tej kvantite a kva­
lite, ktoré prináležia jeho entelecheii.“42
Z Aristotelovej teórie pohybu, ako sme ju stručne
načrtli, vyplývajú ďalekosiahle kozmologické dôsledky.
V podstate celá stavba vesmíru je založená na priro­
dzenosti ako vnútornom princípe pohybu; teda i to,
prečo je Zem stredom vesmíru, prečo nebeské sféry
uskutočňujú kruhový pohyb, prečo je svet jeden atď.
Preto je svet dokonalý, preto nič nemôže narušiť záko­
nitosti prirodzeného pohybu. Aristoteles načrtáva sku­
točne pozoruhodný obraz tejto zákonitosti, keď uvá­
dza: „ ... ak by niekto preložil Zem ta, kde sa teraz
nachádza Mesiac, každá čiastočka Zeme by sa neniesla
k Zemi, ale k miestu, kde sa teraz nachádza Zem.“43
Dnes každý školák pozná zákon všeobecnej príťaž­
livosti, učí sa tri základné zákony mechaniky, platné
na Zemi, rovnako ako na nebi. My však vieme, aká
dlhá bola cesta k ich objaveniu. Bolo potrebné prejsť
od vizuálneho k optickému pozorovaniu oblohy, bola
potrebná úplne nová, staroveku celkom neznáma tech-
10 A ristoteles: O nebi, s. 134 tohto vydania.
41 Tamže, s. 150.
« Tamže, s. 157.
43 Tamže, s. 155.

37
nika výskumu, bol potrebný objav diferenciálneho a in­
tegrálneho počtu atď., aby Aristotelova teória pohybu,
najmä jej astronomické a kozmologické aplikácie, de­
finitívne stratili akékoľvek uplatnenie v moderných
úvahách o svete.
V Aristotelovej schéme vesmíru je priestor medzi Ze­
mou a Mesiacom zaplnený látkou, zloženou zo štyroch
základných elementov, predovšetkým z tých, ktorých
prirodzeným pohybom je stúpať nahor. Vzhladom na
rozličné prekážky, násilné pohyby prevláda tu nedo­
konalosť, neporiadok, náhodnosť. Pohybom sféry Me­
siaca sa začína sféra neba, vyplnená sférami planét
a stálic. Dokonalosť kruhového pohybu sfér, krištálovo
čistý éter tvoria základ dokonalosti, vznešenosti a ne­
mennosti tejto nebeskej sféry.
So sférami stálic nemali starovekí astronómovia ni­
jaké ťažkosti. Hviezdy boli božské bytosti a tým priná­
leží dokonalosť, dobro a krása. Keďže nebolo možné
spozorovať zmeny v ich polohe, nespôsobovali astro­
nómii a kozmológii nijaké problémy. Horšie to však
bolo s planétami. Od najstarších čias boli pozorované
určité nepravidelnosti v ich polohe; niektoré robili
„kľučky“, vracali sa späť a pod. Prvé pokroky v astro­
nómii súviseli s pokrokom v pozorovaní týchto zmien
a v spresňovaní ich polôh vo vzťahu k Zemi i k ostat­
ným nebeským telesám. Bolo nešťastím pre pokrok
v tomto smere, že pytagorovci, ktorí tak významne pri­
speli k rozvoju matematiky i astronómie, dávali číslam
a geometrickým tvarom aj iné vlastnosti ako matema­
tické. A tak v ich geometrickej astronómii nebeské te­
lesá, aby boli dokonalé a vznešené, museli mať tvar
gule a museli sa pohybovať v dokonalom, t. j. kruho­
vom pohybe. Platilo to aj pre planéty: pravda, za pred­
pokladu, že nepravidelnosti v ich polohách boli ozna­
čované za iluzórne, za omyl, prejav povrchnosti, nedo­
konalosť našich zmyslových pozorovaní.
Platón z tých istých dôvodov a zámerov ako pytago­
rovci pokladal za potrebné vysporiadať sa s „tulákmi“

38
neba (grécky znamená planéta tulák). Ako píše, tro­
cha zveličujúc, Farrington: „Predložil všetkým vážnym
študentom problém nájsť »rovnomerné a pravidelné
pohyby, na základe ktorých by sa dali vysvetliť zdan­
livé pohyby planét«.“44 Olohu sa podujal riešiť Platónov
žiak Eudoxos Knidský (okolo 410—355 pred n. 1.). Na
riešenie zložitosti pohybu každej planéty navrhol kom­
bináciu štyroch sfér a pre pohyb Slnka a Mesiaca kom­
bináciu troch sfér. Napríklad jedna sféra riadi denný,
druhá nočný pohyb Slnka, tretia sféra spôsobuje zrých­
ľovanie a spomaľovanie prechodov Slnka po nebeskej
oblohe.
Aj Aristoteles vyhlásil nepravidelné pohyby „tulá­
kov“ za zdanlivé a ako reálne im určil kruhové pohyby,
nesené príslušnými sférami. Snažil sa doplniť kombi­
nácie Eudoxa, lež so zanedbateľnými výsledkami. Ne­
uspokojili ani Ptolemaia, hoci dokonalý kruhový po­
hyb planetárnych sfér v Aristotelovej interpretácii
prijal bez pripomienok. Aby objasnil nepravidelnosť
v pohyboch planét, vypracoval zložitú matematickú
teóriu, v ktorej aplikoval Apolloniom prvý raz použité
pojmy epicyklu a deferenta. Podľa tejto teórie sa pla­
néta nepohybuje okolo Zeme, ale okolo matematické­
ho bodu — stredu epicyklu, ktorý sa otáča okolo Zeme
po deferente. (Pod pojmom deferenta Ptolemaios ro­
zumel kruhovú dráhu, v strede ktorej sa nachádzala
nehybná Zem, epicyklom rozumel kruhovú dráhu pla­
néty, ktorej stred sa pohyboval po deferente.) Učená
scholastika zrejme nepotrebovala príliš zložitý a ma­
tematicky náročný Ptolemaiov výklad a uspokojila sa
s výkladom Aristotelovým.
Predpoklad dokonalosti, božskosti kruhových sfér
unášajúcich stálice, ktorý Aristoteles podoprel svojou
autoritou najväčšieho mysliteľa staroveku, im na dlhé
stáročia určil miesto v teológii, a nie v astronómii.*

** Farrington, B.: Véda v starém Recku. 1. sv. Praha 1950, s.

93.

39
Oddialil tak záujem o zdokonaľovanie prostriedkov
a matematických metód, ktoré by im znovu vrátili mies­
to v astronómii a urobili ich predmetom prírodovedné­
ho bádania.
Veľkolepú panorámu kozmického diania Aristoteles
uzatvára úvahami o príčine počiatku pohybu — Prvom
hýbateľovi. Je im venovaná VIII. kniha Fyziky, XII. kni­
ha M etafyziky a sporadicky sa k nim Vracia aj v spise
O nebi. Pri zdôvodňovaní existencie Prvého hýbateľa
mali podľa všetkého primárnu úlohu metodologické
dôvody, vyplývajúce z'jeho filozofických, ale i fyzikál­
nych východísk. Ako správne uvádza J. Martinka: „Aby
mohol zdôvodniť, že pri hľadaní príčin počiatku pohybu
nemožno ísť do nekonečna, a aby nemusel pripustiť
tézu o pohybe pohybu, tvrdí (Fyzika, VIII, 10) z čisto
fyzikálnych dôvodov, že existuje Prvý nehybný hýba-
teľ. Ním ukončuje a obmedzuje princíp kauzality, lenže
za cenu jeho premietnutia do inej roviny, do hierar­
chie súcien usporiadaných z hľadiska stupňa ich us­
kutočnenia, a práve toto hľadisko chcel eliminovať re­
dukciou pohybu na jeho najzákladnejšie stoicheia.
V tejto kozmologickej interpretácii je Prvý hýbateľ
prameňom všetkých druhov súcien. Takto zdôvodňuje
Aristoteles dynamickú jednotu kozmu.“45
Aristotelovi neboli cudzie ani úvahy o spontánnej,
vnútornej príčine pohybu, o samopohybe. Stretávame
sa s nimi napríklad v tretej knihe Fyziky (1. kap.),
v dialektických momentoch jeho učenia o forme a lát­
ke, možnom a skutočnom, o protikladoch a pod. Sú
však nekonzistentné s celkovou sústavou jeho meta­
fyziky a ani z prírodovedného hľadiska neprekračujú
obmedzené skúsenosti a horizont uvažovania staro­
gréckych mysliteľov.
4. So skúmaním foriem pohybu bezprostredne sú­
visí aj uvažovanie o vzniku a zániku. Aj v tomto prí-

<s Antológia z diel filozofov. Od Aristotela po Plotina. Bra­

tislava 1973, s. 20.

40

J
páde nám Ide skôr o kozmologickú, resp. kozmogonickú
interpretáciu Aristotelovho učenia ako o filozofickú
analýzu týchto pojmov. Vyžadovala by si totiž rozbor
takých klúčových miest jeho metafyziky, ako sú state
o látke, tvare, podstate, možností, skutočnosti, príči­
nách atď. Nám však ide o to, ukázať, ako je učenie
o vzniku a zániku konzistentné s jeho kozmologický-
mi predstavami o stavbe a dianí vo vesmíre. Tieto sú­
vislosti však nie sú zachytené v jeho spise O vzniku
a zániku, hoci sa ich na viacerých miestach prvej i dru­
hej knihy dotýka. Ucelenejší obraz získame ich dopl­
nením príbuznými úvahami z Fyziky a M etafyziky.
Aj v diele O vzniku a zániku imponuje úsilie uvažo­
vať globálne a systematicky v rámci dvojsférového mo­
delu reality. Čím nižšie postupujeme v jej hierarchic­
kom usporiadaní, tým sa problém vzniku a zániku
stáva zložitejším, komplikovanejším. S Prvým hýbate-
Iom je to najjednoduchšie: je večný, nemenný, doko­
nalý. Práve v jeho sfére nemôže ani nič vznikať, ani
zanikať. Sám však je zdrojom pohybu, premeny, vzniku
a zániku, ich počiatkom. „Nehybné je teda nevyhnutne
čosi jestvujúce. Pokiaľ nevyhnutné jestvuje, je tiež
dobré, a v tom zmysle je tiež počiatkom.“46 Ani vo sfé­
re stálic, kde je jedinou látkou božský éter, nejestvuje
vznik ani zánik, iba večný, dokonalý, božskej dokona­
losti sa približujúci kruhový pohyb. „Z večných vecí
majú látku tie, ktoré síce nemajú prirodzený vznik, ale
sú schopné pohybovať sa v priestore; nemajú však látku
pre vznik, ale pre pohyb odkiaľ a kam.“47
Vznik a zánik sú takto v pravom zmysle slova vy­
hradené iba pre sublunárnu sféru, pre náš pozemský
svet. Ich výklad možno označiť za vrcholný výkon
Aristotelovho filozofického a logického myslenia. Sú­
visí s objasňovaním takých kľúčových pojmov jeho Me­
tafyziky, ako podstata, látka, tvar a pohyb.

46 Tamže, s. 442.
47 Tamže, s. 435.

41
 Všetko, čo sa mení, má látku — vyhlasuje Aristoteles.
Rozlišuje však podstatné zmeny a zmeny nepodstatné.
Prvé sa týkajú zmeny samej podstaty, zmeny možnosti
do skutočnosti, t. j. zmeny tvaru určitej látkovej pod­
staty. Vznik a zánik sa vzťahujú iba na tieto substančné
zmeny. Nepodstatné zmeny sa týkajú pohybov, ktorými
sa mení kvantita (zmenšovanie, zväčšovanie), kvalita
(ak sa mení určitá nepodstatná vlastnosť) a miesto
(hore, dolu). Podľa Aristotela existuje materiálna a fi­
nálna príčina vzniknutelných vecí (látka). „Materiál­
nou príčinou jestvovania vzniknutelných bytostí je
schopnosť byť a nebyť. . . ale ich finálnou príčinou je
ich podoba a tvar, čo nie je ničím iným ako určením
podstaty každej veci.“40
Zložitý a mnohoznačné interpretovatelný je Aristo­
telov pojem látky: možno mu súčasne pripisovať koz-
mologický, filozofický a fyzikálny význam. Kozmolo-
gický význam možno postihnúť v takých pojmoch,
ako pralátka, substrát, matéria. Napríklad v spise
O vzniku a zániku Aristoteles píše: „Teda látka je hlav­
ne a predovšetkým substrátom pre vznik a zánik, no
určitým spôsobom je substrátom aj pre ostatné zmeny:
pretože substráty sú schopné prijať určité protivy.“4849
Výstižnejšie sa v danej súvislosti vyjadruje v deviatej
kapitole prvej knihy Fyziky: „Látka ako taká, v ktorej
sú obsiahnuté možné protiklady, zaniká osebe; lebo to,
čo v nej zaniká, je vlastne zbavenosť: ale ako možnosť
nezaniká osebe, je nezničiteľná a bez vzniku. Keby totiž
vznikala, najprv by musel jestvovať nejaký protiklad,
v ktorom by bola obsiahnutá a z ktorého by mohla
vzniknúť; tým je prirodzenosť látky, a preto by látka
musela byť prv, než vznikla.“50
Z kozmologického hľadiska je v danom chápaní vy­

48 Aristoteles: O vzniku a zániku, s. 226 tohto vydania.

49 Tamže, s. 182.
50 Antológia z diel filozofov. Od Aristotela po Plotina. Bra­
tislava 1973, s. 87.

42
jadrený predpoklad existencie prvotnej pralátky, kto­
rú nemožno ničím konkrétnym určiť: je beztvará, je
však potenciálnym základom tvorenia konkrétnych
súcien objektívnej skutočnosti. V takomto chápaní
nám pripomína Platónov pojem „schránky“ alebo „ro­
dičky“ všetkých vecí z Timaia, aj napriek tomu, že ho
Aristoteles kritizuje.51
Aristotelovu pralátku možno interpretovať aj filozo­
ficky, ako najvšeobecnejší abstraktný výraz pre pojem
hmoty, zbavený akejkoľvek konkrétnej predmetnosti.
V súčasných diskusiách o materiálnej podstate sveta
sa v tomto zmysle používa vo význame filozofickej ka­
tegórie „materiálny svet“ na odlíšenie od prírodoved­
ného, špeciálne kozmologického pojmu „vesmír ako
celok“. Aristotelov pojem pralátky, substrátu či prvej
hmoty by sme v daných súvislostiach mohli pokladať
za skutočne „geniálnu intuíciu“, ktorá v súčasnosti
dostáva reálny, filozofický a vedecký obsah.

x x x
Načrtli sme Aristotelovu schému stavby a pohybu
sveta. Charakterizuje ju jednoduchosť, logická konze-
kventnosť a konzistentnosť argumentov, ktorými ju
zdôvodňuje. Zhrňuje, syntetizuje poznatkový materiál,
i dohady predchodcov-astronómov a filozofov, i vlastné
výpočty, poznatky a dohady. Aj kedf je nemožné od­
myslieť si jej nábožensko-filozofický podtext a moti­
váciu, je neodmyslitelným článkom vo vývine filozo­
fických i kozmologických predstáv o svete.
Priam neuveritelný bol jej vplyv na fyzikálne, astro­
nomické a kozmologické myslenie po celé nasledujúce
stáročia. Za pol druha tisícročia pribudlo množstvo no­
vých poznatkov, zdokonalili sa matematické metódy
výskumu astronomických objektov, a predsa kľúčové
idey Aristotelovho modelu vesmíru ostávali nedotknuté.

51 Pozri Aristoteles: O vzniku a zániku, s. 209 tohto vydania.

43
 p

Kopernikovská revolúcia je síce začiatkom definitívne­

ho konca idey geocentrizmu — aj to za známych dra­
matických okolností, no idea jedného, konečného ves­
míru si nachádzala miesto aj v heliocentrickej sústave.
Napríklad sám Kopernik, je j tvorca, nadalej stavia na
predstave, že sféra nehybných hviezd je hranicou ves­
míru. Zachovaná je aj predstava centrálneho telesa ako
stredu vesmíru s tým rozdielom, že kým u Aristotela
je týmto telesom Zem, u Kopernika je ním Slnko. Aj
Kepler bol presvedčený o ohraničenosti vesmíru (tiež
sférou nehybných hviezd). Dokonca vypočítal priemer
vesmíru: podlá súčasných meradiel by tento priemer
mal rozmer 0,3 svetelného roka (teda by nesiahal ani
k najbližšej hviezde, Proxime Centauri, vzdialenej od
nás 4,28 svetelného roka).
Zdalo by sa, že víťazstvom Newtonovej fyziky, ob­
javovaním ďalších a ďalších hviezdnych sústav, galaxií,
metagalaxií v nekonečných priestoroch vesmíru bola
z teoretickej astronómie definitívne odstránená pred­
stava konečnosti, ohraničenosti vesmíru. Ako však vie­
me, súčasné predstavy vesmíru, budované na relati­
vistických modeloch expandujúceho, nestacionárneho
vesmíru, obnovujú ideu jeho začiatku, ohraničenosti,
konečnosti, ako aj ideu, že z fyzikálno-astronomických
a kozmologických hľadísk môže byť iba jeden. (Tieto
idey sú základom teórie tzv. veľkého tresku alebo Big
Bangu, dnes všeobecne prijímanej v astronómii a koz-
mológii.) Pritom treba dodať, že z filozofického hľadis­
ka, ako hovorí akademik Fedosejev, „vesmír, ktorý
opisuje súčasná kozmológia, nie je, pochopiteľne, všet­
kou hmotou, ale fragmentom mnohotvárneho, nevyčer­
pateľného materiálneho sveta“52.
Pochopiteľne, treba vylúčiť každú analógiu medzi
Aristotelovými a modernými predstavami, vylučujúcimi

52 Fedosejev, P. N.: V. I. Lenin i filosofskije problémy sovre-

mennogo jestestvoznanija. Voprosy filosofii, 1981, 6, s. 33—34.

44

J
akékoľvek mimovedecké súvislosti. Aj ked dohrali svo­
ju úlohu, ostávajú pamätníkmi dobrodružstiev ľudského
umu v prometeovskom úsilí prenikať do tajov obklopu­
júcej nás skutočnosti.

Ján Bodnár
O NEBI
Prvá kniha

1. D okonalosť vesm íru

Predmetom vedy o prírode v jej väčšej časti alebo pri- 268

blížne sú zrejme telesá a veľkosti1, ako aj ich vlast­
nosti2 a ich pohyby. Okrem toho sa zaoberá princípmi3
podstát4 tohto druhu. Lebo z vecí prirodzeného zloženia
jedny sú telesami a veľkosťami5, druhé majú telá
a veľkosť6 a iné sú princípmi tých, ktoré majú tieto
určenia.7
Súvislé je to, čo je deliteľné na časti, ktoré sa ďalej
dajú stále deliť8, a teleso je to, čo je deliteľné vo všet­
kých rozmeroch. Medzi veľkosťami to, čo má jeden
rozmer, je čiara; to, čo má dva rozmery, je plocha a to,
čo má tri rozmery, je teleso. Okrem nich nejestvuje
nijaká iná veľkosť, lebo tri je to isté ako všetky a tri­
krát je to isté ako úplne. Lebo ako hovoria aj pytago-
rovci9, vesmír a všetko, čo obsahuje, je vymedzené
číslom tri, pretože koniec, stred a začiatok tvoria počet
Všetkého a daný počet je triáda10. Preto tiež, keď sme
od prírody prijali akosi jej zákony,11 používame tento
počet aj v kultových obradoch bohov12. A týmto spô­
sobom postupujeme aj pri označovaní niektorých vecí:
pri dvoch veciach hovoríme „obidve“, pri dvoch oso­
bách „jeden i druhý“, a nie „všetci“. Tento predikát
začíname používať až vtedy, keď ide aspoň o tri veci.
A pri tom, ako sme práve povedali, nasledujeme spô­
sob, ktorý nám naznačila sama príroda.
A tak, pretože všetky veci, všetko a dokonalosť sa

4 O nebi — O vzniku a zániku 49

 jedno od druhého formálne nelíšia (ich prípadné roz­
diely spočívajú v ich látke a vo veciach, ktorým sa pri­
pisujú), teleso je jediná dokonalá veľkosť: len ono je
určené počtom tri, ktorý predstavuje všetko.
A pretože teleso je deliteľné v troch rozmeroch, je
deliteľné vo všetkých rozmeroch. Pokiaľ ide o ostatné
veľkosti, jedna je deliteľná podľa jedného rozmeru,
druhá podľa dvoch a od počtu rozmerov, vlastného
každej veľkosti, závisí ich deliteľnosť a ich súvislosť.15
Jedna veľkosť je súvislá v jednom rozmere, druhá
v dvoch a tretia vo všetkých rozmeroch. A tak všetky
veľkosti, ktoré sú deliteľné, sú aj súvislé. Z tohto však
ešte nie je zrejmé, či sú všetky veľkosti, ktoré sú sú­
vislé, aj deliteľné.
b Zrejmé je však to, že pri telese nie je možný prechod
do veľkosti14 iného druhu, ako sa prechádza od čiary
k ploche a potom od plochy k telesu, lebo keby sa
pripustil takýto prechod, teleso by už nebolo dokona­
lou veľkosťou. Aby sa tento prechod uskutočnil, bolo
by treba, aby sa druhu15, z ktorého sa vychádza, nie­
čoho nedostávalo, a predsa nie je možné, aby niečo
chýbalo tomu, čo je dokonalé, pretože jeho dokonalosť
je úplná.
Z telies, ktoré sú časťami vesmíru, je podľa našej
úvahy každé dokonalé, pretože má všetky rozmery.
Každé je však obmedzené dotykom so susedným te­
lesom, a preto je každé z nich v nejakom zmysle mno-
hosťou telies. No vesmír, ktorého časťami sú tieto te­
lesá, je nevyhnutne dokonalý, a ako naznačuje jeho
meno,16 je dokonalý nielen z jedného hľadiska a z dru­
hého nie, ale úplne.2

2. Č i je teleso p ohyb u jú ce sa v kruhu

Neskoršie17 budeme skúmať otázku prirodzenosti ves­

míru, totiž či je nekonečný čo do veľkosti, alebo či je
vo svojom množstve18 obmedzený. Teraz hovorme o jeho

50
špecifických častiach, pričom začneme touto úvahou:
Všetky prirodzené telesá a veľkosti majú podlá nás
miestny pohyb samy od seba; tvrdíme totiž, že príroda
je princípom ich pohybu.19 Každý miestny pohyb, ktorý
nazývame prenosom, je alebo priamočiary, alebo kru­
hový, alebo zmiešaný z týchto dvoch pohybov, pretože
sú to dva jediné jednoduché pohyby. Sú nimi preto, že
aj tieto veľkosti, totiž priamočiary a kruhový smer,
sú jedinými jednoduchými veľkosťami. Kruhový pohyb
je pohyb okolo stredu, priamočiary je pohyb nahor
a nadol. Pohybom nahor nazývam pohyb od stredu,
pohybom nadol pohyb k stredu. Každý jednoduchý pre­
nos musí teda nevyhnutne začínať od stredu, alebo
smerovať k stredu, alebo obiehať okolo stredu. Zdá sa,
že to logicky vyplýva z toho, čo sme povedali na začiat­
ku, lebo tak ako teleso, aj jeho pohyb má svoju do­
konalosť v počte tri.
A pretože z telies jedny sú jednoduché, druhé zlože­
né z jednoduchých (jednoduchými nazývam tie, ktoré
majú prirodzený princíp pohybu, ako oheň, zem, ich
druhy20 a im príbuzné telesá21), pohyby sú nevyhnutne
tiež jednoduché alebo nejako zmiešané; u jednodu- 269 a
chých telies jednoduché, u zložených zmiešané, no
v tomto druhom prípade prevládajúca zložka určuje
smer pohybu.
Keďže teda jestvuje jednoduchý pohyb a pohyb v kru­
hu je jednoduchý a pohyb jednoduchého telesa je jed­
noduchý a jednoduchý pohyb prináleží jednoduchému
telesu (lebo ak aj pôjde o zložené teleso, jeho pohyb
sa bude riadiť prevládajúcou zložkou v zloženine),
musí byť nejaké jednoduché teleso, ktoré sa hýbe kru­
hovým pohybom, a to následkom vlastnej prirodze­
nosti.22 V prípade násilného pohybu sa zaiste môže stať,
že pohyb nejakého telesa sa stane pohybom iného te­
lesa, ale ak ide o prirodzený pohyb, nie je to možné,
lebo každé jednoduché teleso má len jeden prirodzený
pohyb.
Okrem toho, ak pohyb proti prirodzenosti je opačný

4* 51
ako pohyb prirodzený a ak každá vec má len jednu
protivu,23 z toho nevyhnutne vyplýva, keďže pohyb
v kruhu je pohyb jednoduchý, že ak tento pohyb nie je
v zhode s prirodzenosťou pohybujúceho sa telesa, musí
byť opačný ako jeho prirodzenosť. Ak je teda telesom
pohybujúcim sa kruhovým pohybom oheň alebo nejaký
iný podobný element, jeho prirodzený pohyb24 bude
opačný ako kruhový pohyb. Ale každá vec má len jed­
nu protivu, preto pohyby nahor a nadol sú si navzájom
opačné. Ak však teleso pohybujúce sa v kruhu proti
svojej prirodzenosti je nejakým odlišným telesom,25
bude musieť mať nejaký iný prirodzený pohyb.26 To
však nie je možné, lebo ak ide o pohyb nahor, tým te­
lesom bude oheň alebo vzduch, ak ide o pohyb nadol,
tým telesom bude voda alebo zem.
Okrem toho takýto pohyb musí byť prvým pohybom,
lebo dokonalé je od prírody prvšie ako nedokonalé
a kruh je jednou z dokonalých vecí, kým nijaká priama
čiara ňou nie je. Nie je ňou ani nekonečná priama čia­
ra (lebo keby bola dokonalá, mala by hranicu a ko­
niec), ani nijaká ohraničená čiara (lebo všetky majú
ešte niečo mimo seba, pretože ich možno ľubovoľne
predlžovať). A pretože prednejší pohyb patrí telesu od
prírody vyššiemu, pričom pohyb v kruhu je prednejší
ako pohyb priamočiary a pohyb priamočiary náleží jed­
noduchým telesám (lebo oheň sa nesie priamočiaro
nahor a zemité telesá nadol, smerom do stredu), tak
pohyb v kruhu nevyhnutne náleží niektorému z jed­
noduchých telies. Povedali sme totiž, že zložené veci
sa pohybujú v smere danom prevládajúcou zložkou
v zmiešanine jednoduchých telies. Z týchto úvah je
zrejmé, že je akási telesná podstata, odlišná od tunaj­
ších útvarov, božskejšia a prednejšia od všetkých.
A k tomu istému záveru prídeme, ak pripustíme, že
každý pohyb je alebo prirodzený, alebo protiprirodze-
ný a že pohyb, ktorý je pre jedno teleso protiprirodze-
ný, je druhému prirodzený, ako je to pri pohybe nahor
a nadol: ten, ktorý je prirodzený pre oheň, je protipri-

52
rodzený pre zem a naopak, takže pohyb v kruhu, ktorý b
je týmto telesám protiprirodzený, je prirodzeným po­
hybom pre niektoré druhé teleso.
Okrem toho, ak pohyb v kruhu je prirodzeným pohy­
bom nejakej veci, je zrejmé, že medzi jednoduchými
a prvými telesami je teleso, ktoré sa prirodzene po­
hybuje v kruhu, tak ako sa oheň nesie nahor a zem
nadol. Ak je proti prirodzenosti, že niektoré telesá po­
hybujúce sa v kruhu uskutočňujú svoj kruhový pohyb,
je čudné a celkom nelogické, aby tento pohyb bol je­
diným súvislým a večným pohybom, a pritom bol pro­
ti prírode. Vo všetkých ostatných prípadoch sa veci,
ktoré sú proti prirodzenosti, veľmi rýchle ničia.
Preto ak premiestňovaná látka27 je oheň, ako tvrdia
niektorí, jej pohyb nie je o nič menej proti prirodze­
nosti ako pohyb nadol. Vidíme totiž, že pohyb ohňa je
pohyb priamočiary, vychádzajúci zo stredu.
Na základe všetkých týchto úvah by bolo možné sa
presvedčiť, že okrem telies, ktoré nás tu dolu obklo­
pujú, je ešte nejaké iné teleso, oddelené a majúce o toľ­
ko vznešenejšiu prirodzenosť, o koľko je vzdialenejšie
od telies nášho sveta.28

3. V la stn o sti telesa pohybujúceho sa v kruhu

Z predchádzajúceho výkladu, v ktorom sme vyjadrili

niektoré tézy29 a niektoré dokázali, je zrejmé, že každé
teleso nie je ani ľahké, ani ťažké. No najprv nám tre­
ba podať definíciu ťažkého a ľahkého, ale nateraz sa
uspokojíme s definíciou, ktorá postačí pre našu terajšiu
potrebu; neskoršie, keď budeme skúmať podstatu tých­
to kvalít, podáme dôkladnejšiu definíciu.30 Ťažkým na­
zvime to, čo sa prirodzene nesie do stredu, a ľahkým
to, čo sa od neho vzďaľuje. A najťažším nazvime to, čo
sa nachádza najnižšie zo všetkých vecí, ktoré sa nesú
nadol, a najľahším to, čo je nad všetkými vecami, kto­
ré sa nesú nahor.

53
 Každé teleso, nesúce sa nadol alebo nahor, musí byť
alebo ľahké, alebo ťažké, alebo jedno i druhé, ale nie
vo vzťahu k tej istej veci. Tieto veci sú totiž ťažké
a ľahké v pomere jedny k druhým, napríklad vzduch
je ľahší ako voda a voda ako zem. Ale teleso, ktoré
sa pohybuje v kruhu, nemôže byť ťažké alebo ľahké;
nemôže sa totiž pohybovať ani v smere do stredu, ani
od stredu, ani v zhode so svojou prirodzenosťou, ani
proti nej. Podľa jeho prirodzenosti mu totiž nemôže
prináležať priamočiary pohyb, lebo sme videli, že kaž­
dé z jednoduchých telies má len jeden pohyb, a toto
teleso by muselo byť totožné s jedným z telies, ktoré
sa takto pohybujú.51 Predpokladajme, že by sa toto te­
leso nieslo proti svojej prirodzenosti: ak pohyb nadol
270 a je proti prirodzenosti, pohyb nahor bude podľa priro­
dzenosti a ak je pohyb nahor proti prirodzenosti, pohyb
nadol bude podľa prirodzenosti. Určili sme totiž, že ak
jedna z protiv je pre jednu vec protiprirodzená, druhá
je v zhode s jej prirodzenosťou.
Ale pretože i celok elementu a aj jeho časť sa pri­
rodzene nesie k tomu istému bodu, ako sa napríklad
nesie celá zem a každá jej hrudka, z toho vyplýva po
prvé, že toto teleso nie je ani ľahké, ani ťažké (ináč
by sa v zhode so svojou prirodzenosťou mohlo niesť do
stredu, alebo sa od neho vzďaľovať, a po druhé, že nie
je možné, aby sa pohybovalo z jedného miesta na dru­
hé, prinútené alebo stúpať, alebo klesať. Nie je totiž
možné, ani v zhode s jeho prirodzenosťou, ani proti
jeho prirodzenosti, aby sa pohybovalo ináč ako svojím
pohybom, a to ani samo, ani nijaká z jeho častí, lebo
pre celok aj pre jeho časť platí ten istý dôvod.
Rovnako rozumné je predpokladať o ňom, že nevznik­
lo a je nezničiteľné, neschopné zväčšovania a nezme­
niteľné.52 Je to tak preto, že všetko, čo vzniká, vzniká
z niečoho opačného a z nejakého substrátu, a po­
dobne je to aj pri zániku: treba nejaký substrát a pre­
chod do opačného sa deje činnosťou opačného, ako sme
povedali v našich prvých výkladoch.55 A protivy majú aj

54
opačné pohyby. A ak toto teleso, o ktorom je reč, ne­
môže mať nijaký opak, pretože ani pohyb v kruhu ne­
má opačný pohyb, tak sa právom zdá, že príroda vytvo­
rila z počtu protiv teleso, ktoré by nemalo ani vznik­
núť, ani zaniknúť, pretože vznik a zánik prebieha tam,
kde ide o protivy.
Okrem toho všetko, čo sa zväčšuje (a všetko, čo sa
zmenšuje), zväčšuje sa (a zmenšuje sa) tým, že sa
k nemu pridáva niečo tej istej prirodzenosti, čo sa roz­
lučuje v jeho látku,34 a tak nejestvuje nič, z čoho vznik­
lo teleso, o ktorom hovoríme.35
Ak sa ani nezväčšuje, ani nezaniká, ten istý dôvod
umožňuje predpokladať, že je nezmenitelné. Preina-
čenie je totiž kvalitatívny pohyb a kvalitatívne trvalé
stavy a prechodné dispozície nevznikajú bez zmien vo
vlastnostiach, ako je to napríklad pri zdraví a choro­
be.36 Vidíme totiž, že všetky prirodzené telesá, ktoré
sa menia, sa zväčšujú a zmenšujú,37 napríklad telá
živočíchov a ich časti, ako aj telá rastlín, a podobne
je to aj pri elementoch. A kedfže teleso pohybujúce sa
kruhovým pohybom sa nemôže ani zväčšovať, ani zmen­
šovať, je rozumné pripustiť, že je nezmenitelné.
Z nášho výkladu — ak niekto prijíma naše úvahy — b
je teda zrejmé, že prvé z telies je večné, nezväčšuje
sa ani nezmenšuje, nestarne, je nezmenitelné a neciteľ-
né.
Zdá sa, že tieto úvahy potvrdzujú verejnú mienku
a že verejná mienka svedčí pre túto úvahu. Všetci ludia
totiž majú určitú predstavu o bohoch36 a všetci pripi­
sujú božskej bytosti najvyššie miesto, a to tak barbari,
ako aj Gréci, aspoň tí, ktorí veria, že bohovia sú. Je
zrejmé, že v ich myslení je nesmrteľné spojené s ne­
smrteľným,39 lebo ináč by to nemohlo byť. Ak teda jes­
tvuje božská bytosť, ako skutočne jestvuje, tak to, čo
sme práve povedali o prvej podstate telies, bolo pove­
dané správne.
K tomu istému záveru vedie dostatočne aj zmyslové
pozorovanie, pravda, so zreteľom na to, že ide o tvrde-

55
 nie založené na ľudskom svedectve. V celej minulosti,
ak možno veriť tradícii, ktorú si ľudia odovzdávali
jedni druhým, nebola spozorovaná nijaká zmena ani na
najvzdialenejšom nebi ako celku, ani na nijakej z častí,
ktoré mu náležia.
Zdá sa, že aj meno sa prenieslo od dávnych predkov
až do našich čias, kedže dávni ľudia mali tú istú mien­
ku, akú máme my. A nie raz, nie dva razy, ale neko-
nečnekrát, verme tomu, boli vyslovené tie isté mienky,
až napokon prišli k nám.40 Pretože sa nazdávali, že
prvé teleso je odlišné od zeme, od ohňa, od vzduchu
a od vody, miesto najvyššie pomenovali éterom, od­
vodiac jeho meno od toho, že beží nepretržite počas
celej večnosti.41 Anaxagoras používa toto slovo nespráv­
ne, používa totiž slovo éter namiesto ohňa.
Z nášho výkladu je zrejmé aj to, prečo nemôže byť
väčší počet telies, ktoré nazývame jednoduchými. Po­
hyb jednoduchého telesa je nevyhnutne jednoduchý
pohyb. A my tvrdíme, že jednoduchým pohybom je len
pohyb v kruhu a pohyb priamočiary s dvoma poddruh-
mi, totiž s pohybom od stredu a s pohybom do stredu.

4. Kruhový pohyb nemá p ro tivu

Viacerým spôsobom sa možno presvedčiť o tom, že

nejestvuje pohyb, ktorý by bol opakom kruhového po­
hybu.
Po prvé je to skutočnosť, že priamočiary pohyb naj­
viac pokladáme za protiklad kruhového pohybu. Duté
a vypuklé sa zdajú byť protikladmi nielen jedno voči
27i a druhému, ale ak sa spoja v jedno, aj voči priamočiare­
mu. Takže ak je nejaká protiva v pohybe, je to nevy­
hnutne pohyb priamočiary, ktorý možno najskôr po­
kladať za opak kruhového pohybu. Ale priamočiare
pohyby majú už svoje protiklady čo do miesta, lebo
hore a dolu sú rozdielne a opačné miesta.
Po druhé, ak si niekto myslí, že úvaha o priamočia-

56
rom pohybe platí aj pre pohyb kruhový (čiže ak verí, že
pohyb od A k B je opakom pohybu od B k A), v skutoč­
nosti uvažuje len o priamočiarom pohybe, lebo tento
pohyb sleduje vymedzenú dráhu, kým kruhových po­
hybov cez tie isté body môže byť nekonečné množ­
stvo.42
A podobne je to v prípade pohybu na jednej polkruž-
nici, napríklad od G k D a od D ku G; je to ten istý
pohyb, ktorý sa uskutočňuje na priemere, lebo každú
vzdialenosť meriame priamym smerom.43
A podobne je to aj v prípade, že by niekto nakreslil
kruh a nazdával sa, že pohyb na jednej polkružnici je
opačný ako pohyb na druhej polkružnici (keby sa na­
príklad povedalo, že na celej kružnici pohyb od E k Z
v polkruhu H je opakom pohybu od Z k E v polkruhu
T44). Ale aj ak by tieto pohyby boli opačné, z toho by
ešte nevyplývalo, že pohyby na celej kružnici by boli
navzájom opačné. * — *
Ale kruhový pohyb od A k B nie je opačný ako po­
hyb od A ku G,45 lebo tento pohyb ide z toho istého
bodu k tomu istému bodu, kým opačným pohybom je,
podťa nášho určenia, ten, ktorý ide od jednej protivy
k druhej.
Ale aj keby kruhový pohyb bol opakom iného kruho­
vého pohybu, druhý by bol zbytočný. Smerovali by to­
tiž k tomu istému bodu, lebo vec, ktorá sa pohybuje
v kruhu, vychádzajúc z ktoréhokoľvek bodu, musí ne­
vyhnutne prejsť tým istým spôsobom cez všetky opač­
né miesta (opačnými miestami sú hore a dolu, vpredu
a vzadu, vpravo a vľavo) a opačné pohyby sledujú
opačné miesta.46 Lebo keby boli (pohyby) rovnako sil­
né, ani jedno z týchto telies by sa nehýbalo, a zasa
keby jeden z nich prevažoval, druhý by nebol. Preto
keby boli dve pohybujúce sa telesá, jedno z nich by
bolo neužitočné, keďže by sa nepohybovalo svojím
vlastným pohybom. Predsa topánku, ktorú si nemožno
obuť, pokladáme za neužitočnú. No boh a príroda ne­
robia nič nadarmo.

57
 5. Konečnosť vesmíru

b Po osvetlení týchto bodov treba skúmať ostatné otázky,

najsamprv to, či je nejaké nekonečné teleso, ako sa
nazdávala väčšina starých filozofov,47 alebo či je to
jedna z nemožných vecí. Lebo nie je nevýznamné, či
je to tak alebo onak, ale naopak, je to podstatné a roz­
hodujúce pre skúmanie pravdy. Totiž práve v tom bol
počiatok všetkých nezhôd medzi tými, čo sa nejako
vyjadrili o vesmíre. Tak to bolo a asi aj bude, lebo
ako sa odchýlka, na začiatku nepatrná, vzďaľuje od
pravdy, nadobúda tisíckrát väčší rozsah.48 Ak by sa na­
príklad tvrdilo, že jestvuje najmenšia veľkosť, zavede­
nie tohto minima by otriaslo najväčšími matematický­
mi pravdami. Príčina toho je v tom, že princíp je
dôležitejší pre možnosť, ktorá je v ňom, ako pre svoj
skutočný obsah. Tým sa tiež vysvetlí, že niečo, čo bolo
na začiatku málo významné, stáva sa na konci veľmi
závažným. A nekonečné i ako princíp, i ako veľkosť
má túto mohutnosť v najväčšej miere, takže nie je nič
nemiestne ani nerozumné v tom, ak viera, že jestvuje
nejaké nekonečné teleso, vyvoláva podivuhodné dô­
sledky. A preto musíme o tom hovoriť, preberúc otáz­
ku od samého začiatku.
Každé teleso nevyhnutne patrí alebo medzi jedno­
duché, alebo medzi zložené telesá, a tak aj nekonečné
teleso bude alebo jednoduché, alebo zložené. Ale pre­
tože jednoduché telesá sú ohraničené, je zrejmé, že aj
zložené teleso bude nevyhnutne ohraničené. Lebo to,
čo je zložené z ohraničených telies i čo do množstva,
i čo do veľkosti, je aj samo ohraničené i čo do množ­
stva, i čo do veľkosti. Je totiž také veľké ako súhrn
častí, z ktorých je zložené. Ostáva teda preskúmať, či
niektoré z jednoduchých telies môže byť nekonečne
veľké, alebo či je to nemožné. Začneme výkladom
o prvom telese a potom budeme podobným spôsobom
skúmať ostatné.
Že teleso pohybujúce sa kruhovým pohybom je ohra-

58
ničené vo svoje] veľkosti, je zrejmé z týchto dôvodov:
Ak je teleso pohybujúce sa v kruhu nekonečné, ne­
konečné budú aj lúče, idúce z jeho stredu.49 Interval
medzi týmito nekonečnými lúčmi bude tiež nekoneč­
ný. Intervalom medzi čiarami nazývam priestor, mimo
ktorého nemožno pripustiť nijakú veľkosť, dotýkajúcu
sa týchto čiar.50 Tento interval teda musí byť nekoneč­
ný, pretože medzi ohraničenými lúčmi bude vždy ohra­
ničený. Okrem toho je vždy možné nájsť veľkosť, ktorá 272 a
je od danej veľkosti väčšia, a ako hovoríme o neko­
nečnom počte preto, že nejestvuje počet, ktorý by bol
najväčší zo všetkých, môžeme tak uvažovať aj o inter­
vale.51 Ak teda na jednej strane nie je< možné prejsť
nekonečné a na druhej strane následkom toho, že te­
leso je nekonečné, je aj interval medzi lúčmi nevy­
hnutne nekonečný, tak kruhový pohyb nekonečného
telesa nie je možný. No vidíme, že nebo sa otáča v kru­
hu,52 a aj úvahou sme dokázali, že je niečo, čo sa po­
hybuje kruhovým pohybom.
Okrem toho, ak z ohraničeného času odoberieme
ohraničený čas, ostatok musí byť nevyhnutne ohrani­
čený a musí mať začiatok. Ak však čas chôdze má za­
čiatok, má začiatok aj pohyb a následkom toho aj prej­
dená vzdialenosť.53 A takisto je to aj v ostatných
prípadoch.
Predpokladajme, že máme čiaru AGE, nekonečnú
v jednom smere, v E, a čiaru BB, nekonečnú v obidvoch
smeroch. Ak AGE opisuje kruh okolo stredu G, v urči­
tom momente pretne čiaru BB, čo bude trvať ohrani­
čený čas. To značí, že celý čas, v ktorom sa nebo otočí
v kruhu, je ohraničený. Teda bude ohraničený aj čas,
ktorý bol z neho vylúčený a počas ktorého otáčajúca
sa polovica čiary pretína BB, čiže nejaký bod, v ktorom
AGE najprv pretne BB. Ale to nie je možné.54 Nekoneč­
né sa teda nemôže pohybovať kruhovým pohybom.
A nemohol by sa ním pohybovať ani svet, keby bol ne­
konečný.
Sú ešte aj iné dôkazy, z ktorých vyplýva nemožnosť

59
 pohybu nekonečného telesa. Pripusťme, že čiara A sa
pohybuje pozdĺž čiary B a obidve sú ohraničené.55 Ak
sa čiara A vzdiali od čiary B, vzdiali sa nevyhnutne aj
B od A. Lebo kolko zakryje čiara A z časti čiary B,
toťko zakryje čiara B z časti čiary A. Ak sa však obidve
čiary pohybujú v opačných smeroch, vzdalujú sa od
seba rýchlejšie; ak jedna zostane na mieste, zatiaľ čo
sa druhá pohybuje, vzdalujú sa pomalšie, ak, pravda,
rýchlosť pohybujúcej sa čiary ostáva tá istá.
Je však jasné, že nekonečnú čiaru nemožno prejsť
v ohraničenom čase. Bude treba nekonečný čas, ako
sme to dokázali prv pri výklade o pohyboch.56 A nezá­
leží, či sa ohraničená čiara pohybuje popri nekonečnej
b čiare, alebo nekonečná popri ohraničenej. Ked sa po­
hybuje jedna pozdĺž druhej, druhá sa vzdaľuje od prvej,
a to rovnako či sa hýbe, alebo je nehybná, ibaže sa
vzdialia od seba rýchlejšie, ak sa pohybujú obidve. No
nič neprekáža, aby niekedy pohybujúca sa neprešla
popri nehybnej rýchlejšie, ako keby sa táto pohybova­
la opačným smerom: tak je to v prípade, ak sa spomalí
rýchlosť čiar pohybujúcich sa v opačných smeroch
a ak sa tej, ktorá sa pohybuje pozdĺž nehybnej, dá ba­
dateľne väčšia rýchlosť, ako mali prvé dve.
A tak možno nechať čiaru pohybovať sa pozdĺž ne­
hybnej bez toho, žeby sme zoslabili v niečom našu
úvahu. Lebo je možné, že pohybujúca sa čiara A po­
trebuje viacej času na pohyb pozdĺž B, ak sa čiara B
pohybuje, ako ak je nehybná. A teda ak čas, ktorý po­
trebuje pohybujúca sa čiara, aby sa vzdialila od B, je
nekonečný, musí byť nevyhnutne nekonečný aj ten,
v ktorom nekonečná čiara minie ohraničenú. Je teda
nemožné, aby sa nekonečné pohybovalo ako celok;
lebo i keby to bol najmenší pohyb, vyžadoval by si
nevyhnutne nekonečný čas. Nebo však obieha a otáča
sa v kruhu celé a v ohraničenom čase, takže prebieha
po celej vnútornej okružnej dráhe, totiž po ohraniče­
nej dráhe AB.57
Okrem toho, ako čiara nemôže byť nekonečná z tej

60
strany, kde je ohraničením (ak je tak, je to možné len
v zmysle dlžky), tak ani plocha nemôže byť nekonečná,
ak je nejakým ohraničením. A ak raz bola ohraničená,
nijako nemôže byť nekonečná, napríklad štvoruholník,
kruh alebo guľa nemôžu byť nekonečné, ako ani čiara
dlhá jednu stopu. A teda ak nie je nekonečná ani guľa,
ani štvoruholník, ani kruh a ak preto, že nie je neko­
nečný kruh, by nemohol byť ani kruhový pohyb, a po­
dobne ak tam, kde nie je nekonečný kruh, nie je ani
nekonečný kruhový pohyb, a ak kruh nikde nie je
nekonečný, tak nie je možný ani kruhový pohyb ne­
konečného telesa.
Okrem toho predpokladajme, že máme stred G, ne­
konečnú čiaru AB, kolmú čiaru E, tiež nekonečnú,
a čiaru GD v pohybe;58 GD bude mať vždy dotykový
bod s E, ale jej poloha bude vždy niečo ako GE. Pre­
sekáva ju totiž v bode Z. Nekonečná čiara59 teda neus­
kutoční kruhovú dráhu.
Okrem toho, ak je nebo nekonečné a pohybuje sa
v kruhu, prejde nekonečno v ohraničenom čase. Pred­
stavme si nekonečné nehybné nebo a iné nebo, rov­
naké ako prvé a pohybujúce sa v ňom; čiže ak sa ne­
konečné teleso otočí, prejde nekonečno, ktoré je
rovnaké ako ono, v ohraničenom čase. To je však, ako 273 a
sme videli, nemožné.
Možno ešte povedať v opačnom zmysle,“ že ak čas,
v ktorom sa teleso otočí, je ohraničený, musí byť ohra­
ničená aj vzdialenosť, ktorú prejde. No táto vzdiale­
nosť sa rovná samému nebu. A teda aj ona je ohrani­
čená. Je teda zjavné, že teleso pohybujúce sa v kruhu
nie je neohraničené ani nekonečné, ale má hranicu.

6. K onečnosť vesm íru (p o k ra č o v a n ie )

Ale ani teleso, ktoré sa nesie do stredu, ani to, ktoré

sa od stredu vzďaľuje, nebude nekonečné. Pohyby na­
hor a nadol sú totiž opačné a opačné pohyby vedú na

61
 opačné miesta.61 Ale ak jedna z protiv je ohraničená,
bude ohraničená aj druhá. A stred je ohraničený, pre­
tože teleso, ktoré zaujme najnižšie miesto, nech sa ne­
sie odkiaľkoľvek, sa nemôže ocitnúť ďalej ako v strede.
Pretože stred je ohraničený, musí byť ohraničené aj
miesto hore. A pretože miesta sú určené a ohraničené,
aj telesá budú ohraničené. Okrem toho, ak hore a dolu
sú určené, musí byť určené aj to, čo je medzi nimi.62
Lebo keby nebolo určené, pohyb by bol nekonečný a už
prv65 sme poukázali, že je to nemožné. Stred je teda
určený, a takisto aj teleso, ktoré sa tam nachádza,
alebo sa môže nachádzať. A teda teleso, ktoré sa nesie
nahor a nadol, sa môže ocitnúť v strede, pretože svo­
jou prirodzenosťou sa pohybuje jedno od stredu, druhé
k stredu.
Z toho je zrejmé, že teleso nie je nekonečné. Okrem
toho, ak hmotnosť nie je nekonečná, ani jedno z tých­
to telies nemôže byť nekonečné, pretože nekonečné
teleso musí mať aj nekonečnú hmotnosť. (A podobná
úvaha bude platiť aj pre ľahké, lebo ak jestvuje neko­
nečne ťažké, jestvuje aj nekonečne ľahké, ak je totiž
nekonečné teleso, ktoré je nad ostatnými.) A to je
zrejmé z nasledujúceho.
Pripusťme, že hmotnosť je ohraničená; predstavme
si nekonečné teleso AB a jeho hmotnosť G. Odoberme
od nekonečna ohraničenú veľkosť BD a pripíšme jej
hmotnosť E. E bude menšia ako G, pretože hmotnosť
menšieho telesa je menšia. Pripusťme, že menšia hmot-
b nosť (E) je niekoľkokrát obsiahnutá vo veľkej a že
medzi BD a BZ je ten istý pomer ako medzi menšou
a väčšou hmotnosťou.64 Je to možné, pretože z neko­
nečného možno odobrať akúkoľvek veľkosť. Ak sú veľ­
kosti úmerné hmotnostiam a ak menšia hmotnosť zod­
povedá menšej veľkosti, aj väčšia hmotnosť bude
musieť zodpovedať väčšej veľkosti. Hmotnosť ohrani­
čeného telesa a telesa nekonečného bude teda rovna­
ká.65
Okrem toho, ak väčšie teleso má väčšiu hmotnosť,

62
hmotnosť HB bude väčšia ako hmotnosť ZB,66 a tak
hmotnosť ohraničeného telesa bude väčšia ako hmot­
nosť nekonečného telesa a navyše nerovnaké veľkosti
(lebo ohraničené a nekonečné sú nerovnaké) budú
mať tú istú hmotnosť.67
A vôbec nezáleží, či sú hmotnosti úmerné, alebo ne­
úmerné. Lebo aj ak sú neúmerné, bude platiť tá istá
úvaha. Napríklad ak hmotnosť E, trikrát zväčšená, pre­
výši hmotnosť G,68 tak trojnásobok veľkosti BD bude
mať väčšiu hmotnosť ako G, a tak výsledkom bude
tá istá nemožnosť. Okrem toho je vždy možné brať
úmerné veľkosti, lebo nezáleží na tom, či vychádzame
z hmotnosti, alebo z veľkosti. Napríklad ak vezmeme
hmotnosť E, úmernú G, a z nekonečnej veľkosti odo­
berieme veľkosť o hmotnosti E, napríklad BD, potom
vezmeme veľkosť BZ, ktorá bude k BD v tom istom
pomere ako obidve hmotnosti jedna k druhej, lebo od
nekonečnej veľkosti možno odobrať akúkoľvek veľ­
kosť.
Ak sa takto postupuje, budú i veľkosti, i hmotnosti
navzájom úmerné.
Pre náš dôkaz nie je dôležité ani to, či teleso má,
alebo nemá rovnakú hmotnosť.69 Lebo vždy bude možné
odobrať od nekonečného telesa teleso o rovnakej hmot­
nosti ako BD či už uberaním, alebo pridávaním akej­
koľvek veľkosti.
Z výkladu je zrejmé, že hmotnosť nekonečného te­
lesa nemôže byť ohraničená. Bude teda nekonečná.
Ak je to však nemožné, je rovnako nemožné, aj aby
jestvovalo nekonečné teleso.
A že je nemožné, aby jestvovala nekonečná hmot­
nosť, je zrejmé z nasledujúceho. Ak daná hmotnosť
prejde danú dráhu v danom čase, druhá hmotnosť,
o niečo väčšia, ju prejde v kratšom čase, pričom časy
budú v obrátenom pomere k hmotnostiam. Ak sa naprí- 274 a
klad polovičná hmotnosť pohybuje v nejakom čase,
dvojnásobná hmotnosť sa bude pohybovať v polovič­
nom čase.70 Okrem toho ohraničená hmotnosť prejde

63
každú ohraničenú vzdialenosť v nejakom ohraničenom
čase. Z toho vyplýva, že ak je nekonečná hmotnosť, bu­
de sa pohybovať podlá toho, ako sa má k ohraničenej
hmotnosti, zväčšenej o niečo, a súčasne sa nebude
pohybovať, pretože pohyb má byť úmerný prírastku
hmotnosti, ale v obrátenom pomere. No medzi neko­
nečným a ohraničeným nie je nijaký pomer, zatial čo
medzi kratším časom a dlhším časom, ale ohraniče­
ným, je pomer. Pravda, pohyb môže prebiehať v krat­
šom čase, no nejestvuje najmenší čas. A ani keby bol,
nebolo by nám to užitočné, lebo pomer nejakého iné­
ho ohraničeného telesa k danému ťažšiemu by mohol
byť ten istý ako pomer nekonečného k tomuto druhé­
mu ťažšiemu telesu, takže nekonečné teleso by v rov­
nakom čase prešlo rovnakú vzdialenosť ako ohrani­
čené teleso.71 Ale to nie je možné. Ak sa nekonečné
pohybuje v akomkoľvek čase, ale ohraničenom, musí
nevyhnutne prejsť iná hmotnosť, ohraničená, v tom
istom čase ohraničenú vzdialenosť.72
Teda nemôže jestvovať ani nekonečne ťažké, ani ne­
konečne Iahké. A je teda nemožné, aby telesá boli ne­
konečne tažké alebo nekonečne Iahké.

7. Konečnosť vesm íru (zá ve r)

Že nejestvuje nekonečné teleso, je zrejmé tomu, kto

preskúma každé teleso osve, ako sme to urobili my.
Je to však zrejmé aj tomu, kto skúma otázku všeobec­
ne a nielen vo svetle dôvodov, ktoré sme uviedli v na­
šom výklade o princípoch73 (tam sme stanovili základ­
ný rozdiel medzi spôsobom, v akom zmysle nekonečné
je a v akom nie je), ale aj iným spôsobom, ako to uro­
bíme teraz.
Potom budeme skúmať otázku, či vesmír, ak aj nie
je nekonečným telesom, nemôže mať taký veľký roz­
sah, že by pripustil jestvovanie viacerých nebies. Skôr
by nám niekto mohol namietnuť, že nič neprekáža to-

64
mu, aby jestvovalo viacero iných svetov a nielen jeden,
ale za predpokladu, že nie sú nekonečné. Najprv pre­
berme všeobecne otázku o nekonečnom.
Každé teleso je nevyhnutne alebo nekonečné, alebo
ohraničené. Ak je nekonečné, časti, z ktorých sa skla­
dá, sú alebo odlišné jedny od druhých, alebo sú si
navzájom podobné. Ak sú odlišné, počet ich druhov je
alebo ohraničený, alebo nekonečný.74 Že však tento
počet druhov nie je nekonečný, je zrejmé, ak sa uzná
platnosť našich predchádzajúcich tvrdení:75 pretože b
počet prvých pohybov je ohraničený, je nevyhnutne
ohraničený aj počet druhov jednoduchých telies. Po­
hyb jednoduchého telesa je totiž jednoduchý, a teda
počet jednoduchých pohybov je ohraničený a každé
prirodzené teleso má nevyhnutne mať pohyb.76
Ak sa však nekonečné teleso skladá z ohraničeného
počtu druhov, každá z jeho častí bude nevyhnutne ne­
konečná, napríklad voda alebo oheň. To však nie je
možné, pretože, ako sme ukázali,77 ani ťažké, ani Iahké
nie sú nekonečné.
Okrem toho bolo by treba, aby aj miesta týchto častí
boli nekonečné rozsahom, následkom čoho by aj po­
hyby všetkých častí boli nekonečné. To však nie je
možné, ak pokladáme za pravdivé naše prvé hypotézy,
že totiž ani teleso nesúce sa nadol nemôže sa niesť
donekonečna, ani teleso, ktoré sa nesie nahor, a to
z toho istého dôvodu. Totiž nie je možné, aby sa stalo
to, čo nemôže byť, a to tak vo vzťahu ku kvantite ale­
bo kvalite, ako vo vzťahu k miestu. Myslím si totiž, že
ak je nemožné, aby nejaká vec bola biela alebo dlhá
na jeden lakeť, alebo sa vyskytla v Egypte, je rovnako
nemožné, aby sa niečo také stalo.76 Je teda nemožné
niesť sa na miesto, kde sa nijaké pohybujúce sa teleso
nemôže ocitnúť.
Okrem toho, ani keby sa teleso skladalo z rozptý­
lených častí,79 nebolo by možné, aby súhrn ich čiasto­
čiek (oheň) bol nekonečný. Ale ako sme povedali, te­
leso je to, čo má rozmery na všetky strany, a ako by

5 O nebi — O vzniku a zániku 65

 teda nepodobné časti mohli byť naraz aj mnohé, aj
mať každá nekonečný rozsah? Každá totiž má byť ne­
konečná vo všetkých smeroch.80
Nie je však možné ani to, aby sa nekonečné sklada­
lo z podobných častí. Po prvé nejestvuje iný pohyb
okrem tých, o ktorých sme hovorili; teda nekonečné
teleso bude mať jeden z nich; v tom prípade bude jest­
vovať alebo nekonečne ťažké, alebo nekonečne ľahké.
Po druhé nie je možné, aby teleso pohybujúce sa v kru­
hu bolo nekonečné, pretože je nemožné, aby sa neko­
nečné pohybovalo kruhovým pohybom. Nazdávať sa, že
je to možné, by znamenalo tvrdiť, že nebo je nekoneč­
né, a predsa sme dokázali, že je to nemožné.
Ba čo viac, nie je vôbec možné, aby sa nekonečné
teleso pohybovalo; muselo by sa pohybovať alebo pri­
rodzene, alebo násilne. Ak sa pohybuje násilným po­
hybom, treba mu pripustiť aj prirodzený pohyb, a v dô­
sledku toho aj iné miesto,81 rovnako veľké, ku ktorému
by sa nieslo. A to nie je možné.
Že nie je vôbec možné, aby nekonečné podstúpilo
niečo od ohraničeného, alebo aby vyvíjalo nejakú čin­
nosť na ohraničenú vec, to vyplýva aj z nasledujúcich
dôkazov.
275 a Predstavme si nekonečné ako A, ohraničené ako B
a čas, v ktorom niečo spôsobuje, alebo podstupuje po­
hyb, ako G. Predstavme si, že činnosťou B bolo A zo­
hriate, zatlačené alebo podstúpilo niečo iné a že ním
bolo hýbané počas trvania času G, a predstavme si D,
menšie ako B, a pripusťme, že menší hýbateľ v rovna­
kom čase hýbe menšiu veľkosť. A veľkosť, uspôsobova-
nú skrze D, nazvime E.82 Cím je D k B, tým bude E
k niečomu ■ ohraničenému. A pripusťme, jednak že
v rovnakom čase rovnaký hýbateľ uspôsobuje rovnaké
teleso, jednak že menší hýbateľ uspôsobuje menšiu veľ­
kosť a väčší hýbateľ väčšiu veľkosť a že pomer jedného
uspôsobovaného telesa k druhému uspôsobovanému te­
lesu bude úmerný pomeru väčšieho telesa k menšie­
mu.83 Nekonečné teda nebude môcť byť hýbané nijakým

6 6
ohraničeným hýbateľom v nijakom čase, lebo menšie
teleso bude na základe pomeru, ktorý bude ohraniče­
ný,®4 hýbané v rovnakom čase menším hýbatelom, pre­
tože medzi nekonečným a ohraničeným nie je nijaký
pomer.85
Ale nekonečné nebude môcť v nijakom čase ani hý­
bať ohraničeným.86 Predstavme si nekonečné ako A,
ohraničené ako B, čas ako G. D bude hýbať v čase G
menšou veľkosťou, ako je B; nazvime ju Z a pripusťme,
že E je k D v takom pomere ako BZ ku Z. Teda E bude
hýbať BZ v čase G. A tak ohraničené a nekonečné vy­
volajú preinačenie v rovnakom čase. No to nie je mož­
né. Predpokladá sa totiž, že väčšie teleso pôsobí v men­
šom čase. A nech vezmeme ktorýkoľvek čas, prídeme
k tomu istému výsledku, a tak nebude nijaký čas,
počas ktorého sa uskutoční tento pohyb. V nekonečnom
čase nemožno ani spôsobiť, ani podstúpiť nijaký pohyb,
lebo nekonečný čas nemá hranicu, kým činnosť a pod-
stupovanie činnosti ju majú.
Nekonečné však nemôže podliehať ani nijakému pô­
sobeniu druhého nekonečného. Predstavme si tieto dve
nekonečná ako A a B a čas, počas ktorého B podstu­
puje činnosť A, ako GD. Časť tohto nekonečna čiže E ju
nebude môcť podstúpiť v rovnakom čase, pretože B celé
podstupovalo činnosť v určitom čase. Musíme vychádzať
z našej hypotézy, že menšie teleso sa pohybuje v men­
šom čase. Pripusťme teda, že E podstupovalo pohyb
od A v čase D; ako sa má D ku GD, tak sa má E k ohra­
ničenej časti B. Táto časť bude nevyhnutne hýbaná od
A v čase GD, lebo sa predpokladá, že ten istý hýbateľ
pôsobí v dlhšom alebo kratšom čase na väčšej alebo b
menšej veľkosti, pričom veľkosti sú úmerné s časom.87
A teda nekonečné nemôže byť hýbané druhým neko­
nečnom v ohraničenom čase; bude to teda v nekoneč­
nom čase. No nekonečný čas nemá hranicu, kým vec,
ktorá podstúpila pohyb, ju má.88
Ak teda každé vnímateľné teleso má alebo aktívnu,
alebo pasívnu schopnosť, alebo jednu i druhú, je ne-

5* 67
možné, aby nekonečné teleso bolo vnímateľné. No všet­
ky telesá, ktoré sú na nejakom mieste, sú vnímateľné;
teda mimo neba nie je nijaké nekonečné teleso. Ale
nie je tam ani nijaké ohraničené teleso.89 Mimo neba
teda nie je vôbec nijaké teleso. Ak na jednej strane
pripustíme, že toto teleso je rozumné, bude v nejakom
mieste, pretože výrazy mimo a v označujú miesto; bu­
de teda vnímateľné. Lebo vnímateľné je len to, čo za­
ujíma nejaké miesto.
Logickejšie je však argumentovať takto: nekonečné
sa nemôže pohybovať, ak je zložené z podobných čas­
tí,90 lebo nemá stred a kruhový pohyb prebieha okolo
stredu. No nekonečné sa nemôže pohybovať ani pria­
močiaro, lebo potom by bolo treba, aby malo druhé
miesto o tej istej nekonečnej veľkosti, na ktoré by sa
prenieslo podľa svojej prirodzenosti, a ešte tretie, rov­
nako veľké, kam by sa nieslo proti svojej prirodze­
nosti.91
Okrem toho, čí sa pohybuje priamočiaro prirodzene,
alebo násilne, v obidvoch prípadoch hybná sila musí
byť nekonečná, lebo nekonečná sila môže náležať len
nekonečnému a nekonečné môže mať len nekonečnú
silu. A tak aj hýbateľ bude nekonečný. Vo výkladoch
o pohybe92 sme poukázali, že nijaká ohraničená vec
nemá nekonečnú silu, ani nijaká nekonečná vec nemá
ohraničenú silu. A ak to, čo sa hýbe svojou prirodze­
nosťou, môže byť hýbané aj proti prirodzenosti, tak bu­
dú dve nekonečná: to, ktoré vykonáva pohyb týmto
spôsobom, a to, ktoré ho podstupuje.
Okrem toho, čo je to, čo hýbe nekonečnom? Ak sa
nekonečné hýbe samo, bude oduševnené. Ale ako môže
byť nekonečná živá bytosť? A ak ním hýbe niečo iné,
tak budú dve nekonečná, hýbateľ a hýbaný, líšiace sa
tvarom a silou.
Ak však vesmír nie je súvislý, ale je, ako hovorí De­
mokritos a Leukippos, zložený z častí oddelených
prázdnym priestorom, musia mať všetky jeden pohyb.
Tieto čiastočky sa líšia len svojimi tvarmi,93 ale ich

6 8
prirodzenosť je, ako vravia, jedna, ako keby každá 276 a
časť bola kúskom zlata, oddeleným od ostatných. No
podľa nás musia mať ten istý pohyb. Lebo kam sa ne­
sie jedna hrudka zeme, tam sa nesie aj celá zem a všet­
ko množstvo ohňa sa nesie na to isté miesto ako iskra.
Z toho tiež vyplýva, že ani jedno z týchto telies nebu­
de absolútne ľahké, ak majú všetky určitú hmotnosť;
ak však majú všetky ľahkosť, ani jedno nebude ťažké.
Okrem toho, ak je teleso ťažké alebo ľahké, bude
alebo na samom konci vesmíru, alebo v strede vesmíru.
Ak je však nekonečný, je to nemožné.
Vcelku však to, čo nemá ani koniec, ani stred, ani
hore, ani dolu, nemôže vytvoriť miesto pre telesá v po­
hybe; a bez miesta nebude pohyb, pretože každý pohyb
prebieha nevyhnutne alebo v súhlase s prirodzenosťou,
alebo proti nej, čo je určené tým, či prebiehajú na
miestach im vlastných, alebo cudzích.94
Okrem toho, ak miesto, kde sa nejaká vec nachádza,
alebo kam sa nesie, je nevyhnutne prirodzeným mies­
tom inej veci (ako to dosvedčuje skúsenosť), všetky
veci nie sú nevyhnutne ťažké, ale niektoré sú ťažké,
niektoré ľahké.
Z toho, čo bolo povedané, je zrejmé, že teleso ves­
míru nie je nekonečné.8

8. Nebo je len jedno

Vyložme teraz, prečo nemôže byť viacero nebies, lebo

to je otázka, ktorú, ako sme povedali,95 treba skúmať,
pretože niekto sa môže nazdávať, že sme nepoukázali
na nemožnosť ktoréhokoľvek z telies mimo tohto sveta
všeobecne a že sa náš výklad týkal len telies bez vy­
medzeného miesta.96
Všetky veci sú alebo v pokoji, alebo sa pohybujú
buď prirodzene, alebo násilne. Prirodzene sa pohybujú
veci tam, kde zotrvávajú nenásilne a kam sa nenásilne
nesú, a kam sa nesú, tam aj zotrvávajú. Naopak, kde

69
 zotrvávajú násilne, tam sa aj nesú násilne, a kam sa
násilne nesú, tam aj násilne zotrvávajú. Okrem toho,
ak tento pohyb je násilný, opačný pohyb je prirodzený.
Ak to, že sa zem odinakiaľ97 nesie do stredu nášho sveta,
prebieha násilne, jej pohyb odtiaľto tam bude prirodze­
ný, a ak zem po návrate odtiaľ zotrváva tu nenásilne,
jej pohyb sem bude prirodzený, lebo prirodzený pohyb
je jediný.
Okrem toho je nevyhnutné, aby všetky svety, ak majú
podobnú prirodzenosť, boli zložené z tých istých telies.
b Teda každé teleso, napríklad oheň, zem a tie, ktoré sú
medzi nimi, musí mať tú istú schopnosť, lebo ak ide
o homonymá a ak tamojšie veci neboli pomenované na
základe podobnosti s našimi, tak aj vesmír a svet by
boli len homonymá98. Je teda zrejmé, že jedno z tých
telies sa prirodzene pohybuje od stredu, druhé do stre­
du, ak je pravda, že oheň (a tiež každý z ostatných
elementov) je vo svojej celistvosti ten istý ako pri
častiach ohňa na tomto svete.
Z hypotéz o pohybe je zrejmé, že je to nevyhnutne
tak. Pohybov je ohraničený počet a každý element cha­
rakterizuje jeden z týchto pohybov. Čiže ak sú pohyby
tie isté, aj elementy musia byť všade tie isté.
Teda časti zeme na druhom svete sa prirodzene nesú
k tomuto stredu99 a tamojší oheň k samému koncu náš­
ho sveta. To však nie je možné, lebo keby to tak bolo,
musela by sa zem vo vlastnom svete niesť nahor a oheň
k stredu a podobne naša zem, nesúc sa odtiaľto, vzďa­
ľovala by sa prirodzene od stredu, nesená k stredu ta­
mojšieho sveta na základe vzájomných vzťahov medzi
svetmi. Alebo totiž popierame, že jednoduché telesá
majú tú istú prirodzenosť v rozličných svetoch, alebo
to tvrdíme, a potom musíme uznať len jeden stred a je ­
den koniec. Ale ak je to tak, nemôže byť viac svetov
ako jeden.
Mienka, že jednoduché telesá majú rozličnú prirodze­
nosť, podľa toho, či sú menej alebo viac vzdialené od
svojich miest, je nelogická.100 Lebo aký je rozdiel v tom,

70
či povieme, že sú vzdialené na tolkú, alebo na toľkú
vzdialenosť? Rozdiel bude totiž úmerný vzdialenosti
a tým väčší, čím väčšia bude vzdialenosť, ale tvar osta­
ne ten istý.
Jednoduché telesá však majú nevyhnutne nejaký po­
hyb, lebo je zjavné, že sa hýbu. Povieme teda, že všet­
ky ich pohyby, aj opačné, sú násilné? Ale teleso, kto­
rého prirodzenosť nepripúšťa vôbec nijaký pohyb,
nemôže byť hýbané ani násilne. A teda ak majú jed­
noduché telesá nejaký prirodzený pohyb, musí pohyb
čiastočiek toho istého druhu a každého z nich smero­
vať k jedinému miestu, napríklad bud k tomuto stredu,
alebo k tomuto kraju. Ak smerujú na miesta rovnaké
čo do tvaru, ale viaceré čo do počtu, hoci každé 277 a
z nich má ten istý tvar, jedno miesto nebude vhod­
né len pre tú alebo onú časť, ale bude rovnako
vhodné pre všetky. Lebo pokiaľ ide o tvar, sú všet­
ky navzájom rovnaké a líšia sa od seba len poč­
tom. Co chcem povedať, je toto: ak časti nášho
sveta a časti iného sveta sa navzájom správajú rovna­
kým spôsobom, nijaká vybraná vec sa tu nebude sprá­
vať odlišne ani vo vzťahu k častiam druhého sveta,
ani vo vzťahu k častiam nášho sveta, ale tým istým
spôsobom, lebo tvarom sa v ničom nelíšia jedny od
druhých. A tak alebo sa musíme zrieknuť našich po­
čiatočných hypotéz, alebo uznať, že je len jeden stred
a len jeden koniec. Ak je to tak, musí byť len jedno
nebo101 a nemôže ich byť viac. Dokazujú to tie isté sve­
dectvá a tie isté logické nevyhnutné závery.
Že sú miesta, kam sa samy od seba nesú zem a oheň,
je zrejmé aj z iných úvah. Vcelku sa totiž každé teleso
v pohybe mení z jedného stavu do druhého, a pritom
sa pôvodný a konečný bod líšia tvarom. Na druhej
strane však každá zmena je ohraničená.102 Napríklad
to, čo sa uzdravuje, prechádza z choroby do zdravia
a to, čo rastie, z malosti do veľkosti. A takisto je to
aj s prenášaným. Lebo aj to prechádza z jedného mies­
ta na druhé. Východiskové miesto a konečné miesto

71
 1

prirodzeného pohybu sa teda musia líšiť tvarom; je

to to isté ako u toho, čo sa uzdravuje: konečný bod po­
hybu nie je určený ani náhodne, ani z vôle hýbateľa.103
Čiže oheň a zem sa nenesú donekonečna, ale na pro­
tikladné miesto. A pri mieste sú protikladmi hore a do­
lu, takže tieto budú hranicami prenosu. A pretože aj
v pohybe v kruhu je akási protikladnosť medzi konca­
mi priemeru, no tento pohyb ako celok nemá nijaký
opak, a tak v týchto prípadoch sa pohyb deje na miesta
protikladné a ohraničené. Každý miestny pohyb musí
teda mať nejaký koniec a nemôže ísť donekonečna.
Dôkazom, že pohyb nemôže ísť donekonečna, je aj
to, že zem sa pohybuje tým rýchlejšie, čím je bližšie
k stredu, a oheň zasa, čím je bližšie nahor. Keby bol
pohyb nekonečný, aj rýchlosť by bola nekonečná
a s ňou aj ich hmotnosť a ľahkosť. Lebo podobne, ako
keby rýchlosť nejakej veci bola závislá od jeho nižšej
polohy, pre druhú vec by tá istá rýchlosť bola závislá
od jej hmotnosti, tak aj keby sa hmotnosť mohla zväč­
šovať donekonečna, aj zväčšenie rýchlosti by bolo ne­
konečné.104
b To, že jeden element stúpa nahor a druhý klesá na­
dol, však nie je činnosťou iného telesa. A nie je to ani
násilím, prostredníctvom nárazu, ako vravia niekto­
rí,105 lebo väčšie množstvo ohňa by sa pohybovalo po­
malšie nahor a väčšie množstvo zeme nadol, no v sku­
točnosti je to naopak: čím je väčšie množstvo ohňa
alebo zeme, tým rýchlejšie sa nesú na svoje miesto.
A okrem toho, rýchlosť pohybu by sa ku koncu ne-
zväčšovala, keby sa tieto telesá pohybovali násilne
a nárazom: pri všetkých telesách, ktoré sa pohy­
bujú násilne, sa rýchlosť pohybu zmenšuje podľa toho,
ako sa vzďaľujú od hýbateľa, a teleso sa bez násilia
nesie ta, odkiaľ vyšlo v dôsledku násilného pohybu.106
Z týchto úvah jasne vyplýva, že možno mať dosta­
točnú dôveru v pravdivosť toho, o čom sme hovorili.
Bolo by možné dokazovať to aj úvahami, vzatými
z prvej filozofie,107 ako aj kruhovým pohybom, ktorý

72
je nevyhnutne večný, a to tak v našom svete, ako aj
v ostatných svetoch.
Napokon z nasledujúcich úvah by mohlo byť zrejmé,
že nebo musí byť nevyhnutne jedno.
Pretože telesné elementy sú tri, budú tri aj miesta
týchto elementov: jedno bude miesto telesa, ktoré je
na samom spodku, totiž okolo stredu; druhé bude mies­
to telesa pohybujúceho sa kruhovým pohybom a bude
na samom konci; tretie, nachádzajúce sa medzi pred­
chádzajúcimi, bude miesto prostredného telesa. A prá­
ve na tomto poslednom mieste musí byť teleso, ktoré
stúpa nad ostatné. Lebo ak by nebolo tam, bolo by mi­
mo103, ale to nie je možné, lebo jedno teleso nemá hmot­
nosť, druhé ju má,10!' a miesto telesa, ktoré má hmotnosť,
je nižšie, pretože miesto ťažkého je blízko stredu. No
nenachádza sa mimo (sveta) ani protiprirodzene, lebo
potom by toto miesto bolo prirodzeným miestom pre
iné teleso a ako sme videli, nič iné nejestvuje. Musí sa
teda nevyhnutne nachádzať uprostred. A pokiaľ ide
o toto posledné, totiž čo v ňom možno rozlišovať, o tom
sa zmienime neskoršie.110
Pokiaľ ide o telesné elementy, aká je ich prirodze­
nosť, aký je ich počet, aké je miesto každého z nich
a tiež koľko je týchto miest všeobecne, to všetko je
zrejmé z toho, čo sme povedali.9*

9. N ebo je len je d n o (p o k ra č o v a n ie )

Vyložme teraz, nielen že je jedno nebo, ale aj že je

nemožné, aby ich bolo viac, a okrem toho, že nebo je
večné, pretože nepripúšťa ani vznik, ani zánik. Začni­
me otázkou, ktorá spôsobuje ťažkosti.111
Kto by sa takto díval na veci, mohlo by sa mu zdať
nemožným, že je len jedno jediné nebo. Lebo vo všet­
kých výtvoroch prírody alebo umenia, ktoré jestvujú,
alebo kedysi jestvovali, je rozdiel medzi tvarom ako
takým a tvarom zmiešaným s látkou; napríklad iný je

73
 1

278 a tvar112 gule a iný je tvar zlatej alebo bronzovej gule,

alebo zasa iný je tvar kruhu a iný tvar bronzového
alebo dreveného kolesa. Lebo ked určujeme bytnosť111
gule alebo kruhu, nezmieňujeme sa ani o zlate, ani
o bronze, pretože tieto veci nepatria k podstate; ale
ak máme na mysli zlatú alebo bronzovú guľu, zmieňu­
jeme sa o nich. Tým istým spôsobom budeme postu­
povať v prípadoch, kde nebudeme môcť pochopiť alebo
vziať iný príklad, ktorý sa už netýka jednotlivého. Nič
totiž neprekáža, aby sa to niekedy nestalo, napríklad
keby bol len jeden kruh. Ale jednako bude niečím iným
kruh, a iným tento konkrétny kruh: prvý bude tvarom114,
druhý tvarom, vloženým do látky a náležiacim do sve­
ta jednotlivín.
A pretože nebo je vnímateľné, bude patriť medzi jed-
notliviny, lebo všetko, čo je vnímateľné, je v látke. Ale
ak patrí medzi jednotliviny, niečo iné bude bytie tohto
neba115 a iné bytie neba v absolútnom zmysle. Bude te­
da treba rozlišovať medzi týmto nebom a absolútnym
nebom, keďže jedno chápeme ako tvar a podobu, dru­
hé ako zmiešané s látkou. A tam, kde ide o veci ma­
júce podobu a tvar, tam alebo je, alebo sa pripúšťa via­
cej jednotlivín.116 Ak totiž idey skutočne jestvujú, ako
tvrdia niektorí117, všetko sa musí diať tak, ako sme po­
vedali. A ak nijaká z podstát tohto druhu nejestvuje
samostatne,118 na veci to nič nemení. Vidíme totiž, že
vo všetkých prípadoch, kde podstata spočíva v látke,
je viacej jednotlivín toho istého druhu, ba dokonca ne­
konečný počet. A tak alebo sú viaceré nebesá, alebo
aspoň môžu byť.
Na základe týchto úvah by bolo možné uzavrieť, že
buď je, alebo môže byť viacero nebies. Preskúmajme
znovu, ktoré z týchto tvrdení je správne a ktoré ne­
správne.
Správne sa hovorí, že je rozdiel medzi definíciou
tvaru bez látky a definíciou tvaru v látke, a pripusťme,
že je to pravdivé. Ale jednako nie je nevyhnutné vy­
vodiť z toho záver o skutočnej alebo možnej existencii

74
viacerých svetov, ak náš svet je zložený zo všetkej lát­
ky, ako to aj je.
To, čo chcem povedať, bude asi zrejmejšie, ak sa vy­
jadrím takto: orlovitosťou nazývame vypuklosť nosa
alebo mäsa;119 látkou „orlovitosti“ je mäso. Predstavme
si, že jedno mäso vznikne zo zloženia všetkých mias
a že bude mať orlí tvar: nijaké iné orlie mäso ani ne­
bude, ani nebude môcť byť. A podobne je látkou člove­
ka mäso a kosti. Predstavme si, že zo všetkého mäsa
a zo všetkých kostí, spojených v nerozlučiteľnú jednotu,
vznikne človek; potom by však nemohol byť druhý člo­
vek. A takto je to aj v ostatných prípadoch. A tak vcel- b
ku vec, ktorej bytie spočíva v nejakej látke, nemôže
vzniknúť, ak jej chýba nejaká látka.
Nebo sa radí medzi jednotlivé veci, zložené z látky.
Ak je však zložené nie z časti látky, ale zo všetkej,
existencia neba ako takého a existencia konkrétneho
neba budú rozdielne veci; a predsa ani nebude druhé
nebo, ani nebude možné, aby ich bolo viac ako jedno,
pretože toto nebo zahrnuje v sebe všetku látku. Ostáva
teda poukázať, že nebo je zložené zo všetkej prirodze­
nej a vnímatelnej látky.
Najprv povedzme, čo rozumieme pod nebom a v koľ­
kých významoch ho používame, aby sme si lepšie
ozrejmili predmet nášho výskumu.
V prvom význame nazývame nebom podstatu po­
sledného okruhu vesmíru120 alebo fyzické teleso, ktoré
sa nachádza v tomto okruhu. Navykli sme si totiž volať
nebom najvzdialenejší a najvyšší kraj, miesto, ktoré
pokladáme za sídlo božských bytostí.
V druhom význame je to teleso súvisiace s posled­
ným okruhom vesmíru, sídlo mesiaca, slnka a niekto­
rých hviezd. Hovoríme totiž, že aj tieto sú na nebi121.
A slovo nebo používame ešte aj v inom zmysle, na
označenie telesa, ktoré obkolesuje posledný okruh, lebo
máme vo zvyku volať nebom aj Všetko a celý vesmír.122
Toto sú tri významy slova nebo. Vesmír, ktorý obko­
lesuje posledný okruh, sa musí nevyhnutne skladať zo

75
 1

všetkej prirodzenej a vnímateľnej látky, pretože mimo

neba nie je, ani nemôže byť nijaké teleso.123
Ak by totiž bolo nejaké fyzické teleso mimo posled­
ného okruhu, muselo by patriť alebo medzi jednoduché,
alebo medzi zložené telesá a jeho poloha by bola alebo
v zhode s prirodzenosťou, alebo proti prirodzenosti.
Nemôže však byť nijakým z jednoduchých telies, lebo
sme dokázali, že teleso, ktoré sa pohybuje v kruhu,
nemôže zameniť svoje miesto. Nemôže ním byť ani te­
leso, ktoré sa pohybuje od stredu, ani to, ktoré sa na­
chádza celkom dolu. Tieto telesá by nemohli byť pri­
rodzene mimo neba ( pretože ich vlastné miesta sú
iné124) a ak sú tam protiprirodzene, toto miesto mimo
neba je prirodzeným miestom pre nejaké iné teleso.
Videli sme však, že okrem nich nie je nijaké iné teleso.
A teda nijaké jednoduché teleso nemôže byť mimo ne-
279 a ba. Ak však nijaké jednoduché teleso tam nie je, nie
je tam ani nijaké zložené teleso; lebo ak by tam bolo
zložené teleso, museli by tam byť aj jednoduché.125
No nie je možné ani to, aby tam niekedy vzniklo
nejaké teleso: bolo by tam totiž alebo prirodzene, alebo
protiprirodzene a išlo by alebo o jednoduché, alebo
o zložené teleso. A tak by sme sa dostali k tomu istému
úsudku ako prv; lebo niet rozdielu v skúmaní, či nie­
čo je, alebo či sa môže stať.
Z povedaného je jasné, že nijaká telesná masa sa ani
nenachádza mimo neba, ani tam nemôže vzniknúť. Svet
ako celok je totiž zložený zo všetkej látky, ktorá je mu
vlastná, lebo touto látkou je, ako sme povedali, priro­
dzené a vnímateľné teleso. A tak niet viac nebies ani
teraz, ani ich nikdy viac nebolo a ani ich nikdy viac
nebude. Naše nebo je naopak jedno, jediné a dokonalé.
Súčasne je zrejmé, že mimo neba nejestvuje ani mies­
to, ani prázdny priestor, ani čas.126 Na každom mieste
môže byť teleso. Prázdnym priestorom sa volá to, kde
nie je teleso, ale kde môže byť, a čas je počet pohybu.
Pohyb nejestvuje bez fyzického telesa. Poukázalo sa
teda, že mimo neba ani nie je, ani nemôže vzniknúť ni-

76
jaké teleso. Je teda zrejmé, že mimo neba nejestvuje
ani miesto, ani prázdny priestor, ani čas.
Preto sa tamojšie127 veci nenachádzajú na nijakom
mieste, nijaký čas nespôsobuje, že starnú, nijakú zme­
nu nepodstupuje ani jedna z vecí, ktoré sa nachádzajú
nad najvzdialenejším miestom prenosu, ale sú nepre-
inačitelné a neciteľné, tešiac sa najlepšiemu a najne­
závislejšiemu životu počas celej večnosti.128 [Aj slovo
večnosť malo u starých129 božský význam, lebo hranica,
ktorá vymedzuje čas každého života a mimo ktorej
nič prirodzene nejestvuje, sa nazýva trvaním každé­
ho130. A z tej istej príčiny hranica celého neba, hranica,
ktorá vymedzuje všetok čas a celú nekonečnosť, je
trvaním (aión). A toto meno dostala od svojho večného
bytia (apo tú aei einai); je nesmrteľná a božská]. Preto
tiež aj pre ostatné bytosti, pre jedny názornejšie, pre
druhé menej jasne, je spojené bytie a život.
Lebo ako je to pri populárnych filozofických úva­
hách131 o božstve, často sa napred stanoví, že božská
bytosť musí byť celá nezmeniteľná, keďže je prvou
a najvyššou bytosťou. A podobný postup len potvrdzuje,
čo sme povedali. Nie je totiž nič mocnejšie od neho,
čo by ním hýbalo (lebo takáto bytosť by bola božskej-
šia ako ono), ani nemá nijakú chybu, nechýba mu ni­
jaká z dokonalostí, ktoré sú mu vlastné. Je teda logic- b
ké, že sa pohybuje nepretržitým pohybom. Všetky veci
sa prestávajú pohybovať, keď dôjdu na svoje vlastné
miesto, no pri telesách, ktoré sa hýbu kruhovým pohy­
bom, je miesto, odkiaľ sa pohyb začal, totožné s mies­
tom, kde sa končí.

10. S vet nevznikol a je n e z n ič ite ľn ý

Po určení týchto otázok budeme hovoriť o tom, či svet

vznikol, či je nezničiteľný, alebo zničiteľný, no najprv
podáme prehľad názorov ostatných filozofov, lebo keď
ide o opačné teórie, tu dôkazy jedných znamenajú ťaž-

77
kosti pre druhých. Súčasne výklad, ktorý podáme, sa
stretne s väčšou dôverou, ak naši poslucháči najprv
zvedia, ako posudzujeme sporné názory. A takto sa ani
nebude zdať, že chceme odsúdiť neprítomného. Lebo
tí, čo chcú náležíte rozhodovať o pravde, majú sa sprá­
vať ako sudcovia, a nie ako protivníci.
Všetci tvrdia, že svet vznikol, ale jedni ho pokladajú
za večný,152 druhí za zničitelný, ako hociktorú inú zlo­
ženú vec, a iní sa nazdávajú, že sa nachádza raz v tom,
raz v inom stave a že tento proces neprestajne pokra­
čuje, ako učil Empedokles z Akragantu155 a Herakleitos
z Efezu154.
Tvrdiť však, že vznikol, a predsa je večný, znamená
tvrdiť nemožnú vec. Lebo rozumne možno pripísať veci
len tie vlastnosti, ktoré zisťujeme ako skutočné v mno­
hých alebo vo všetkých prípadoch, kým tu sa deje pria­
my opak, pretože je jasné, že všetko, čo vzniká, podlie­
ha zániku.
Okrem toho to, čoho terajší stav nemá začiatok a čo
v celom predchádzajúcom trvaní nemohlo byť v inom
stave, sa nemôže meniť, lebo by v tom musela byť ne­
jaká príčina, a keby táto príčina bola jestvovala prv,
bola by mohla zmeniť do iného stavu vec, neschopnú
byť v inom stave15S.
Predstavme si, že svet bol usporiadaný z elementov,
ktoré boli pred jeho vznikom v inom stave. Alebo tieto
elementy boli vždy v stave, v akom boli, a nemohli byť
v inom, no v tom prípade by svet nebol mohol vznik­
núť, alebo svet skutočne vznikol, a potom tieto elemen­
ty nevyhnutne museli byť schopné zmeny a nemohli
ostať stále v tom istom stave ako v minulosti156, v dô­
sledku čoho po ich spojení by nasledovalo ich rozlo­
ženie a ich rozloženiu by predchádzalo ich spojenie,
a tento proces sa dial alebo mohol diať nekonečnekrát.
Ak je to tak, svet by nemohol byť nezničitelný, či už
preto, že bol skutočne iný, či preto, že tu bola možnosť,
aby bol iný.
Niektorí z filozofov, ktorí vravia, že svet je nezniči-

78
telný, hoci vznikol, sa uchyľujú k výkladu, ktorý je
však bezcenný. Vravia totiž, že ak hovorili o vzniku,
postupovali analogicky ako ti, ktorí kreslia geometric­
ké obrazce, pričom nemysleli na jeho vznik v čase;
vraj len chceli v didaktickom záujme urobiť veci po- 280 a
chopitelnejšími, ako je to pri pohľade na vznik geo­
metrických obrazcov.1” No v týchto dvoch prípadoch
nejde podľa nás o to isté. V prípade zostrojenia obraz­
cov, ak predpokladáme, že všetky princípy boli súčas­
ne dané, výsledok ostáva ten istý, no pri dokazovaní
týchto filozofov sa výsledok mení a stretáme sa s ne­
možnosťou: počiatočné údaje a údaje neskoršie sú
opačné; vravia totiž, že z neusporiadaných vecí vznikli
usporiadané, no tá istá vec nemôže byť súčasne ne­
usporiadaná a usporiadaná, a teda musí nevyhnutne
byť vznik, ktorý oddeľuje tieto dva stavy, a nejaký čas,
kým v prípade obrazcov nič nie je oddelené časom. Je
teda zrejmé, že svet nemohol vzniknúť a byť súčasne
večný.
Tvrdiť, že svet striedavo vzniká a zaniká,158 nie je nič
iné ako ho vyhlasovať za večný, ale pritom podlieha­
júci zmenám tvaru. Je to tak, ako keby sa niekto nazdá­
val, že človek, stávajúc sa z malého chlapca chlapom
a z chlapa malým chlapcom, hned! hynie a hned zasa
jestvuje. Je totiž zrejmé, že keď sa elementy navzájom
spájajú, nevzniká nejaké usporiadanie a nejaké zlože­
nie, ale je to to isté, najmä podľa autorov tejto teórie,
ktorí pokladajú protiklady za príčinu každého z týchto
dvoch stavov. A tak ak totalita telesa, ktoré je súvislé,
podlieha striedaniu stavov a usporiadaní vesmíru a ak
na druhej strane svet a nebo vzniká zo spojenia všet­
kého, tak nejde o svet, ktorý vzniká a hynie, ale len
o jeho rozličné usporiadanie.
To, že by svet ako celok mohol vzniknúť a potom
celkom zaniknúť bez toho, že by prešiel do svojho pô­
vodného stavu, je so zreteľom na to, že je jeden, ne­
možné. Lebo pred vznikom sveta bola vždy nejaká sús­
tava, ktorá bola skoršia a ktorá, ako sa nazdávame, sa

79
 nemôže meniť, keďže nevznikla. Ak naopak je neko­
nečný počet svetov,139 dá sa to skôr pripustiť.
Jednako, z ďalšej časti nášho výkladu sa ukáže, či
je to nemožné, alebo možné. Sú totiž ľudia, ktorí veria,
že vec, ktorá nevznikla, môže byť zničená a vec, ktorá
vznikla, môže byť donekonečna nezničiteľná. To je
prípad v Tim aiovi;140 autor tam vraví, že nebo síce vznik­
lo, ale že bude existovať po celú večnosť. My sme od­
povedali týmto filozofom z hľadiska prírodnej vedy,
všímajúc si len otázku neba. Ak však budeme skúmať
problém zo všeobecného hľadiska141, všímajúc si túto
vec dôkladne, potom budeme môcť dať jasnejšiu odpo­
veď na túto otázku.

11. Zm ysel te rm ín o v n e v z n ik n u te ľn ý a v z n ik n u te ľn ý ,
z n ič ite ľn ý a n e z n ič ite ľn ý , m ožný a nemožný

b Najprv treba rozlíšiť zmysel, ktorý dávame termínom

nevzniknuteľný a vzniknuteľný, zničiteľný a nezničiteľ­
ný. Tieto slová majú totiž viac zmyslov142 a aj keď pri­
pustíme, že táto mnohoznačnosť nemá pre našu úvahu
význam, myseľ predsa nevyhnutne tápe v nejasnosti, ak
termín, ktorý má viac rozličných významov, niekto po­
užíva tak, akoby ho nebolo treba rozlišovať. Potom totiž
nie je zrejmé, aký význam treba slovu pripísať.
Termín nevzniknuteľný (agenétos) sa používa, keď
nejaká vec, ktorá predtým nebola, teraz je, hoci ne­
vznikla a neprešla zmenou. Takto totiž niektorí filo­
zofi označujú stav dotyku alebo stav pohybu. Vravia
totiž, že nejde o proces vzniku, keď nejaká vec príde
do dotyku alebo do pohybu.143
V druhom zmysle sa používa vtedy, keď niečo, hoci
môže byť, alebo mohlo vzniknúť, nie je; aj o tom mô­
žeme povedať, že je nevzniknuteľné, pretože pripúšťa
vznik.
V ďalšom zmysle sa používa vtedy, keď ide o vec,
u ktorej vznik so striedavým bytím a nebytím je von­

80
 koncom nemožný.114 (Slovo nemožný má dva významy:
alebo označuje, že nie je pravdivé tvrdenie, že nejaká
vec môže vzniknúť, alebo že sa tak nemôže stať lahko,
rýchle alebo ako treba.)
Podobným spôsobom sa aj termín vzniknutelný (ge-
nétos) používa v prvom zmysle, ked ide o vec, ktorá
najprv nebola, no potom je a ktorá alebo vznikom,
alebo bez vzniku raz nie je, raz zasa je.
V druhom zmysle sa používa, ked nejaká vec môže
byť, pričom slovo môže chápeme v tom zmysle, že alebo
naozaj môže byť, alebo sa lahko môže stať.
V dalšom zmysle sa používa pri veci, ktorá pripúšťa
vznik niečoho z niečoho, čo nie je, alebo že vec už je,
ak za svoje bytie vdačí procesu vzniku, alebo že ešte
nie je, ale môže byť.145
Podobné rozdiely sa týkajú aj výrazov zničiteľný
(fthartos) a nezničiteľný (afthartos). O veci, ktorá prv
bola, no neskôr prestala byť, alebo pripúšťa zánik, ho­
voríme, že je zničiteľná, či už podstupuje, alebo ne-
podstupuje zánik a zmenu.146
Niekedy hovoríme, že je zničiteľné, o tom, čo zá­
nikom môže prestať byť.
A tento termín používame ešte aj v inom zmysle,
na označenie toho, čo sa ľahko zničí a o čom by sa
mohlo povedať, že je ľahko zničiteľné.
A rovnako možno hovoriť aj o nezničiteľnom. Rozu­
mieme ním alebo to, čo bez zániku striedavo je a nie
je, napríklad dotyky,147 ktoré bez toho, že by zanikali,
najprv sú a potom nie sú. Alebo to, čo síce je, ale
môže nebyť; alebo to, čo v určitej chvíli nebude, ale
teraz je: ty teraz si a aj dotyk teraz je, a predsa jedno
1 druhé (ty aj dotyk) sú zničiteľné, lebo príde čas, ked
nebude pravda, ak sa povie o tebe, že si, ani o veciach,
že sa dotýkajú.
No nezničiteľným v najzákladnejšom zmysle sa menu­
je to, čo je a nemôže zaniknúť tak, že by to, čo je teraz,
neskoršie nebolo alebo mohlo nebyť. Alebo to, čo ešte
nie je zničené, aie hoci teraz je, môže neskoršie nebyť.

6 O nebi — O vzniku a zániku 81

281 a Nezničiteľným sa nazýva aj to, čo sa nedá ľahko zni­
čiť.
Kecľ je to takto, treba skúmať, aký zmysel dávame
výrazom možné a nemožné. V najzákladnejšom zmysle
sa vraví, že vec je nezničiteľná, pretože nemôže byť
zničená, ani nemôže raz byť a raz zasa nebyť. Výrazom
nevzniknuteľný rozumieme aj to, čo je nemožné, čo
nemôže vzniknúť a prejsť z pôvodného nebytia do ne­
skoršieho bytia; to je napríklad prípad zmerateľnosti
uhlopriečky.148
Ak hovoríme o možnosti pohybovať sa (na vzdiale­
nosť 100 štádií) alebo zdvihnúť nejakú hmotnosť, máme
na mysli vždy najväčšiu možnosť, napríklad zdvihnúť
sto talentov alebo prejsť sto štádií (hoci ten, kto mô­
že maximum, môže aj časti zahrnuté v ňom), pretože
si myslíme, že možnosť treba vymedziť so zreteľom
na hranicu a jej maximum. A tak to, čo je schopné ma­
ximálnej veľkosti, je nevyhnutne schopné aj časti tej­
to veľkosti; napríklad ak by niekto zdvihol sto talen­
tov, zdvihol by aj dva, a ak by niekto prešiel sto štádií,
mohol by prejsť aj dve. Možnosť sa vzťahuje na maxi­
mum. Ak je niečo neschopné vykonať to, čomu hovo­
ríme maximum, nebude schopné vykonať to, čoho je
viac; napríklad kto nie je schopný prejsť tisíc štádií,
je zrejmé, že nebude schopný prejsť tisícjeden štádií.
No neznepokojujme sa tým. Majme totiž za hranicu
v základnom zmysle slova hranicu so zreteľom na
maximum. Niekto by azda mohol namietnuť, že naše
tvrdenie nie je potrebné, keďže ten, kto vidí štadión,
nemusí vidieť časti, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Skôr
opak sa stáva: ten, kto môže vidieť bod alebo počuť
slabý šuchot, bude vnímať aj väčšie veľkosti. To však
nič nemení na našom uvažovaní, lebo maximum tre­
ba vymedziť alebo podľa možnosti, alebo podľa veci.
To, čo hovoríme, je zrejmé: maximom pre zrak je vní­
manie najmenšieho predmetu, pre rýchlosť najväčšia
prebehnutá vzdialenosť.

82
12. Sv et nevznikol a je nezničiteľný

Po stanovení týchto rozdielov treba pokračovať v na­

šom výklade. Ak sú niektoré veci, ktoré môžu byť aj
nebyť, musí byť určený maximálny čas ich bytia a ne­
bytia. Myslím tým čas, počas ktorého vec môže a po­
čas ktorého nemôže byť, a to bez ohľadu na kategóriu,
totiž či ide o človeka, bielu farbu, dlžku troch lakťov
alebo o niečo podobné.149 Lebo ak tento čas nebude
mať určitú dlžku, ale bude môcť byť vždy dlhší ako
predpokladaný čas a kratší ako akýkoľvek čas, tá istá b
vec bude môcť byť počas nekonečného času a nebyť
počas iného nekonečného času. To však nie je možné.
Začnime úvahu takto: nemožné a klamné neoznačujú
to isté. Nemožné a možné, klamné a pravdivé jestvujú
jednak hypoteticky (chcem povedať, že napríklad nie
je možné, aby trojuholník mal dva pravé uhly, lebo ak
to pripustíme, aj uhlopriečka štvorca bude zm erateľná),
ale jestvuje aj možné a nemožné, klamné a pravdivé
v absolútnom zmysle. Lebo nie je to isté, ak je niečo
absolútne klamné a absolútne nemožné. Povedať totiž,
že stojíš, ak nestojíš, je klamné, ale nie nemožné.
A podobne keď gitarista hrá, ale nespieva, povedať, že
spieva, je klamné, ale nie nemožné. Naopak, povedať
o tebe, že súčasne stojíš a sedíš a že uhlopriečka je
zmerateľná, je nielen klamné, ale aj nemožné. Teda
vychádzať z klamného a nemožného predpokladu nie
je to isté.159 Navyše z nemožného vyplýva nemožné.151
Je zaiste možné mať súčasne možnosť sedieť a stáť,
pretože keď máme jednu možnosť, máme aj druhú.
Z toho však nevyplýva, že v tom istom čase je možné
sedieť i stáť; je to'však možné v rozličnom čase.152 Ale
ak niečo má možnosť viacerých stavov v nekonečnom
čase, už nejde o rozličné časy, ale o súčasnosť.
A tak ak je nejaká vec, jestvujúca nekonečný čas,
zničiteľná, mala by mať možnosť nebyť. A pretože ide
o nekonečný čas, pripusťme, že sa uskutočňuje jeho
možnosť: súčasne bude a nebude, a to v skutočnosti.

6* 83
 1

A tak by sa dospelo ku klamnému záveru, pretože sa

vyšlo z klamnej premisy. Keby to nebolo bývalo ne­
možné, ani záver by nebol nemožný. A teda všetko, čo
jestvuje večne, je absolútne nezničitefné.
A podobne je to s nevzniknuteľným. Keby totiž bolo
vzniknutelné, mohlo by nejaký čas nebyť, lebo je zni­
čiteľné to, čo bolo prv, ale teraz nie je, alebo niekedy
neskoršie môže nebyť. A vzniknutelné je to, čo prv
mohlo nebyť. Ale nie je možné, aby to, čo je večné,
mohlo v nejakom čase nebyť, či už by šlo o čas ne­
konečný, alebo ohraničený, lebo ak táto vec môže byt
v nekonečnom čase, môže byť aj v ohraničenom čase.155
Nie je teda možné, aby jedna a tá istá vec mohla vždy
byť a vždy nebyť. Ale nie je možné ani záporné tvrde­
nie, napríklad: nebyť vždy. Je teda nemožné, aby ne-
282 a jaká vec vždy bola, a pritom bola zničiteľná. A rovnako
nemôže ani vzniknúť. Lebo ak z dvoch určení neskoršie
nemôže byť bez prvšieho a ak prvšie nemôže byť, ne­
môže byť ani neskoršie. A tak ak to, čo stále je, ne­
pripúšťa možnosť niekedy nebyť, je rovnako nemožné,
aby mohlo vzniknúť.
Pretože však negáciou toho, čo môže byť vždy, je to,
čo nemôže byť vždy, kým to, čo vždy môže nebyť, je
jeho opakom a jeho negáciou je to, čo nemôže vždy
nebyť, negácie obidvoch určení musia prináležať tej
istej veci. To, čo je uprostred medzi tým, čo je vždy,
a tým, čo nie je nikdy, je to, čo môže byť i nebyť. Ne­
gácia každej z týchto dvoch určení bude náležať tejto
veci, ak nie vždy, aspoň niekedy. A tak ak to, čo nie
vždy nie je, niekedy bude a niekedy nebude, podobne
je to aj s tým, čo nie je vždy možné byť, ale hoci nie­
kedy je, môže aj nebyť. Tá istá vec teda môže byť aj
nebyť a je stredným členom medzi obidvoma.
Našu úvahu možno všeobecne vyjadriť takto: pred­
stavme si A a B ako dve vlastnosti, ktoré nemôžu ná­
ležať tej istej veci; každej veci bude náležať A alebo
G a B alebo D. Každej veci, ktorej nenáleží A ani B,
musí náležať G a D. Pripusťme teraz, že E je stredným

84
členom medzi A a B (stredným členom Je totiž to, čo
nie je ani jednou, ani druhou z protiv). Tomuto E mu­
sia patriť G a D. Lebo každej veci, a teda aj E, náleží
A alebo G. A pretože A nemôže náležať E, bude mu ná­
ležať G. A tak isto možno postupovať aj pri D.
A teda to, čo je vždy, nemôže ani vzniknúť, ani nie
je zničitelné a takisto to, čo nikdy nie je. je teda
zrejmé, že ak nejaká vec môže vzniknúť, alebo je zni­
čiteľná, nie je večná. Lebo v opačnom prípade by sú­
časne mohla večne byť a večne nebyť a už sme uká­
zali, že to nie je možné.

Vždy jestvujúce Vždy nejestvujúce

A B
Vzniknuteľné
E
Nie vždy jestvujúce Nie vždy nejestvujúce
G D

Ak teda nejaká vec je nevzniknuteľná, no skutočne

jestvuje, musí byť večná? A podobne je to, aj ak je ne­
zničiteľná, ale jestvuje? (Nevzniknuteľné a nezniči­
teľné chápem vo vlastnom zmysle slova, nevzniknu-
teľným to, čo teraz je a o čom nebolo možné pravdivo
povedať, že nebolo. Nezničiteľným rozumiem to, čo
teraz je a neskôr nebude možné pravdivo povedať, že
nie je.)
Možno tiež povedať, že ak tieto určenia súvisia na­
vzájom jeden s druhým, totiž ak to, čo nemôže vznik­
núť, je nezničiteľné, a to, čo je nezničiteľné, nemôže
vzniknúť, tak aj to, čo je večné, musí nevyhnutne sú­
visieť s každým z týchto dvoch určení: to, čo nemôže
vzniknúť, je večné, a to, čo je nezničiteľné, je tiež več­
né. Je to zrejmé aj z ich definície. Ak je niečo zniči- b
teľné, nevyhnutne môže aj vzniknúť. Totiž alebo nemô­
že vzniknúť, alebo môže vzniknúť; ak nemôže vzniknúť,
predpokladá sa, že je nezničiteľné. A ak môže vznik­
núť, musí byť zničitelné; lebo bud je zničitelné, ale-

85
bo nezničiteľné: ak je nezničiteľné, možno predpo­
kladať, že nemôže vzniknúť. Ak však určenia nezniči­
teľný a nevzniknuteľný nevyplývajú jeden z druhého,
tak ani to, čo nemôže vzniknúť, ani to, čo je nezniči­
teľné, nemusia byť večné.
Že tieto určenia nevyhnutne vyplývajú jedno z dru­
hého, je zrejmé aj z nasledujúceho. To, čo môže vznik­
núť, a to, čo je zničiteľné, vyplývajú totiž jedno z dru­
hého. Je to zrejmé aj z toho, čo už bolo povedané,
pretože medzi tým, čo je vždy, a tým, čo nie je nikdy,
je prostredný člen, ktorý nie je súvzťažný ani s jed­
ným z predchádzajúcich. A tento prostredný člen je to,
čo môže vzniknúť a čo je zničiteľné. Každé z týchto
dvoch môže aj byť, aj nebyť ohraničený čas. Chcem
povedať, že každé z týchto dvoch istý čas je a istý
čas nie je.
Ak teda nejaká vec môže vzniknúť, alebo je zniči­
teľná, musí zaujímať toto prostredné miesto. Predpo­
kladajme totiž, že A je to, čo je vždy, B je to, čo vždy
nie je, G to, čo môže vzniknúť, a D to, čo je zničiteľné.
G musí byť prostredným členom medzi A a B. Pre A a B
totiž nejestvuje ani v jednom smere151 nijaký čas, počas
ktorého by A nebolo, alebo B bolo. Naopak, pre to, čo
môže vzniknúť, je nevyhnutné byť alebo v skutočnosti,
alebo v možnosti, kým pre A a B neplatí ani jedna
z týchto alternatív. A teda počas nejakého času, ohra­
ničeného, G bude a zasa nebude. A to isté platí aj pre
D. Každé z týchto dvoch aj môže vzniknúť, aj je zni­
čiteľné. To, čo môže vzniknúť, a to, čo je zničiteľné,
teda vyplývajú jedno z druhého.

Vždy jestvujúce Vzniknuteľné

A G
Zničiteľné Vždy nejestvujúce
D B

Predpokladajme teda, že E je to, čo nemôže vznik­

núť, Z to, čo môže vzniknúť, H nezničiteľné a T zniči-

8 6
teľné. Ukázali sme, že Z a T vyplývajú jeden z druhé­
ho. Zakaždým, keď medzi určeniami budú analogické
vzťahy, totiž keď Z a T budú vyplývať jeden z druhého,
kým E a Z nebudú náležať tej istej veci, ale jedno ale­
bo druhé bude náležať čomukoľvek,155 a ten istý vzťah
bude medzi H a T, potom E a H budú nevyhnutne sú-
vzťažné. Predpokladajme totiž, že H nebude súvzťažné
s E; bude teda súvzťažné so Z, pretože každej veci pri­
náleží alebo E, alebo Z. Čomu však prináleží Z, tomu
prináleží aj T; teda T bude súvzťažné s H. No videli
sme, že to nie je možné. A ten istý dôvod platí aj pre 283 a
vzťah H ku E.
Ale vzťah nevzniknutelného E k vzniknuteľnému Z
je ten istý ako vzťah nezničiteľného H k zničiteľnému
T.

Nevzniknuteľné Vzniknuteľné
E Z
Nezničiteľné Zničiteľné
H T

Povedať, že nič neprekáža, aby to, čo vzniklo, bolo

nezničiteľné,156 a to, čo nemôže vzniknúť, bolo zničiteľ­
né za podmienky, že v prvom sa uskutoční len vznik
a v druhom len zničenie, znamená odstrániť niečo
z daných predpokladov. Lebo každá vec môže byť ak­
tívna, alebo pasívna, byť, alebo nebyť buď nekonečný,
alebo ohraničený čas, a ak je to pravda pre nekonečný
čas, je to preto, že nekonečný čas je určitým spôsobom
ohraničený,157 pretože nepripúšťa dlhší čas. A tak to,
čo je nekonečné len v jednom smere,156 nie je v sku­
točnosti ani nekonečné, ani ohraničené.
Okrem toho, prečo bolo zničené to, čo predtým vždy
bolo, alebo prečo vzniklo to, čo predtým nebolo, skôr
v tom čase ako v inom? Ak niet príčiny, pre ktorú by sa
to stalo skôr v tom ako v inom momente, a ak na druhej
strane je nekonečný počet momentov, je zrejmé, že to,
čo mohlo vzniknúť, a to, čo je zničiteľné, jestvovalo ne-

87
 1

konečný čas. Môže teda aj nejestvovať nekonečný čas,

lebo v tom istom čase bude mať možnosť nebyť aj byt.
Tento čas bude pred zničením, ak ide o vec zničiteínú,
a po vzniku, ak ide o vec, ktorá môže vzniknúť. A tak
ak pripustíme, že sa tieto možnosti môžu uskutočniť,
súčasne budú jestvovať aj ich protiklady.
Okrem toho, toto sa stane podobným spôsobom v kto­
romkoľvek časovom momente, a tak bude mať mož­
nosť nebyť aj byť v nekonečnom čase. Ukázalo sa
však,159 že to nie je možné.
Okrem toho, ak možnosť jestvuje pred uskutočne­
ním, bude jestvovať po všetok čas, aj v čase, keď vec
ešte nevznikla a nebola (počas nekonečného času), ale
mohla vzniknúť. Súčasne teda nebola, ale mala mož­
nosť byť, a to byť vtedy i neskoršie, a teda v nekoneč­
nom čase.
Aj ináč je zrejmé, že je nemožné, aby zničiteľná vec
nebola niekedy zničená. Bude totiž stále súčasne zni­
čiteľná a nezničiteľná v entelecheii.160 A tak bude mať
súčasne možnosť stále byť a stále nebyť.161 Zaniká teda
v určitom čase to, čo je zničiteľné. A ak ide o to, čo
mohlo vzniknúť, vzniklo, lebo malo možnosť vzniknúť,
a teda byť počas ohraničeného trvania.162
Možno to stanoviť aj tak, že nie je možné, aby alebo
vec, ktorá niekedy vznikla, jestvovala ako nezničiteľ­
ná, alebo aby vec, ktorá nevznikla, ale prv nepretržite
jestvovala, bola zničená. Dielom náhody163 nemôže byť
ani nič z toho, čo je nezničiteľné, ani z toho, čo nemô­
že vzniknúť, pretože to, čo sa stáva samo od seba,
a to, čo je náhodné, je mimo toho, čo je alebo sa stá-
b va vždy alebo väčšinou. Naopak to, čo jestvuje neko­
nečný čas, či už absolútne, alebo od nejakého mo­
mentu, jestvuje alebo vždy, alebo najčastejšie.
Je teda nevyhnutné, aby veci tohto druhu164 pre svoju
prirodzenosť striedavo boli a neboli. Pri týchto ve­
ciach totiž protiklady majú rovnakú možnosť a látka je
príčinou aj bytia, aj nebytia.
Z toho však nevyhnutne vyplýva, že protiklady exis-

8 8
tuju spolu v skutočnosti. No nie je pravda, ak povieme
teraz o veci, že je vlani, ani vlani nebolo pravdivé tvr­
denie, že je teraz. Je teda nemožné, aby vec, ktorá
v určitom čase nie je, bola neskoršie večná. Neskoršie
totiž bude mať aj možnosť nebyť, ibaže to nebude mož­
nosť nebyť v tom momente, keď je (lebo je v skutoč­
nosti), ale možnosť nebyť minulého roku a v minulom
čase. Predstavme si teda, že sa uskutočňuje v skutoč­
nosti to, čo má možnosť: teda bude pravda, ak teraz
povieme, že vec nejestvuje vlani. To však nie je možné,
lebo nijaká možnosť sa nevzťahuje na minulosť, ale na
prítomnosť alebo na budúcnosť. A podobne bude mož­
né uvažovať o veci, ktorá bola prv večná, no neskôr
prestane byť, pretože bude mať možnosť toho, čo nie
je v skutočnosti.165 A tak ak predpokladáme, že jej
možnosť sa uskutočňuje, bude pravdivé, keď povieme
teraz, že táto vec jestvuje vlani a vcelku počas celého
trvania minulého času.
Ak sa však vec neskúma všeobecne, ale z hľadiska
prírodnej vedy,166 je nemožné, aby alebo to, čo bolo
predtým večné, bolo neskoršie zničené, alebo aby to,
čo nebolo prv, bolo neskoršie večné. Lebo všetky veci,
ktoré sa môžu zničiť a vzniknúť, môžu sa aj preina-
čovať. No a niečo sa preinačuje tak, že sa mení na
opačné, a prirodzené bytosti zanikajú skrze tie isté
veci, z ktorých sú zložené.167
 Druhá kniha

1. N ebo nevzn iklo a je n e z n ič ite ľn é . Veda a tra d íc ia

Napriek tomu, čo hovoria niektorí filozofi,1 z predchá­

dzajúceho výkladu možno mať istotu o tom, že nebo
vo svojom celku ani nevzniklo, ani nemôže zaniknúť,
ale je jedno a večné, keďže jeho celkové trvanie nemá
ani začiatok, ani koniec. A potvrdzuje to aj mienka
tých, ktorí nezdielajú náš názor a vravia, že nebo
vzniklo. Lebo ak je možné, že je to tak, ako sme pove­
dali, a ak na druhej strane nemožno pripustiť spôsob
výkladu týchto filozofov, tak aj v tomto by bol závaž-
284 a ný dôvod2 pre vierohodnosť mienky o nesmrteľnosti
a večnosti neba.
Preto je tiež správne presvedčiť sa hlboko o pravdi­
vosti starých názorov, ktoré sú väčšinou názormi na­
šich predkov a podľa ktorých majú v sebe čosi ne­
smrteľného a božského bytosti obdarené pohybom, a to
takým pohybom, ktorý nemá ohraničenie, ba skôr sám
je hranicou ostatných pohybov. Hranica je totiž čas­
ťou vecí, ktoré obklopujú iné veci, a keďže tento po­
hyb je dokonalý, zahrnuje pohyby nedokonalé, ktoré
majú hranicu a ukončenie, kým sám nemá ani začia­
tok, ani koniec, ale pokračuje nepretržite v nekoneč­
nom čase; a pokiaľ ide o ostatné pohyby, pre jedny je
príčinou začiatku, pre druhé miestom, kde sa zasta­
vujú.
Starí filozofi pripísali bohom nebo a miesto hore,
pretože ho jediné pokladali za nesmrteľné. Terajšia

90
úvaha však dosvedčuje, že je nezničiteľné a nevzniklo,
okrem toho je imúnne proti akejkoľvek nepríjemnosti
postihujúcej smrteľné veci, ani nepozná námahu, pre­
tože nepotrebuje nijakú nevyhnutnosť, ktorá by ho nú­
tila zastaviť sa a prekážala by mu pohybovať sa iným
prirodzeným pohybom. Lebo každý pohyb tohto druhu
privádza so sebou ťažkosti, tým väčšie, Čím je trvalejší,
a nikdy by nedosiahol stav najvyššej dokonalosti.
Toto nám nedovoľuje pripisovať dôveryhodnosť sta­
rodávnemu mýtu, podľa ktorého nebo potrebuje aké­
hosi Atlanta, ktorý by ho podopieral.3 Zdá sa, že auto­
ri tohto mýtu mali tie isté názory ako myslitelia
nedávnejšej doby: mysleli si, že všetky telesá hore sú
ťažkej a zemitej prirodzenosti, a dali v mýte nebu ako
podporu nevyhnutnosť obdarenú dušou.
No veci netreba chápať týmto spôsobom, ani veriť,
že nebo prostredníctvom vírivého pohybu získava rých­
lejší pohyb, ako by mu vyplýval z jeho hmotnosti, a že
práve tým sa uchováva taký dlhý čas,4 ako to tvrdí
Empedokles.5
No nie je rozumné ani tvrdiť, že trvá večne preto, že
ho k tomu núti duša. Duša by totiž nebola schopná
viesť takýto život bez strastí a plný šťastia, pretože
pohyb nevyhnutne sprevádza násilie, ak je pravda, že
hýbe prvým telesom, ktorého prirodzený pohyb je od­
lišný a nepretržitý. V dôsledku toho nemá vôbec voľný
čas ani nijaké uspokojenie duchovnej povahy, pretože
nepozná ani nijaké telesné uvoľnenie, vyvolané spán­
kom, ako je to v prípade duše u smrteľných živočíchov,
ale naopak, musí nevyhnutne zdieľať večný a neustá­
ly osud Ixiona6.
Ak teda, ako sme povedali, možno pripustiť ako mož- b
ný náš výklad o prvom pohybe, tak bude náležitejšie
nielen predpokladať večnosť neba, ale je to tiež jediný
spôsob vyjadriť teóriu, ktorá by sa zhodovala so vše­
obecnou mienkou7 o božskej prirodzenosti. No nateraz
stačí táto úvaha.

91
 2. Pravá a ľavá stra n a neba

Pretože niektorí ľudia vravia, že nebo má pravú a ľavú

stranu (mám na mysli pytagorovcov,8 lebo je .to ich
teória), treba skúmať, či je to tak, ako vravia, alebo
skôr ináč, za predpokladu, že tieto princípy treba ap­
likovať na teleso vesmíru.
Ak totiž je na nebi pravá a ľavá strana, najprv treba
predpokladať, že sú v ňom ešte prvšie princípy9 a že
ich treba aplikovať ešte prv. Určili sme ich v našej
rozprave O p ohyboch živočíchov.10 U živočíchov sa to­
tiž všetky takéto časti zjavne vyskytujú, napríklad pra­
vý a ľavý bok, kým druhé bytosti majú len niektoré:
rastliny majú len hornú a dolnú časť. Ak máme aj nebu
pripísať niečo z týchto určení, je podľa mňa logické, že
to, čo je u živočíchov na prvom mieste,11 je aj na nebi.
Každé z týchto určení, tvoriacich tri skupiny, je istým
druhom princípu a týmito troma skupinami je hore
a dolu, predná časť a jej protiklad a pravá a ľavá stra­
na. Je logické, že všetky tieto rozmery patria dokona­
lým telesám. Hore je princípom výšky, pravá strana
princípom šírky a predná časť je princípom hrúbky.12
Ale sú princípmi aj iným spôsobom, totiž vo vzťahu
k pohybom. Princípmi totiž nazývam východiskové bo­
dy u pohybujúcich sa bytostí. Zväčšovanie prichádza
zhora, miestny pohyb z pravej strany a z častí umiest­
nených vpredu vychádza pohyb zmyslov. Prednou čas­
ťou nazývam tú časť, na ktorej sú zmyslové orgány.13
Preto tiež netreba skúmať v každom telese hore
a dolu, pravú a ľavú stranu a prednú a zadnú časť, ale
treba sa obmedziť na bytosti, ktoré, obdarené dušou,
majú princíp pohybu. Ani na jednej neoduševnenej
bytosti totiž nerozlišujeme miesto, z ktorého vychádza
pohyb. Lebo niektoré z nich sa vôbec nepohybujú, dru­
hé sa síce pohybujú, ale nie tým istým spôsobom, lebo
285 a napríklad oheň sa pohybuje len nahor a zem do stredu.
Hovoríme však, že neživé bytosti nemajú hore a dolu
ani pravú a ľavú stranu, pretože my vzťahujeme tieto

92
určenia na seba a pravou stranou voláme to, čo je po
našej pravej ruke, ako to robia aj veštci, alebo na zá­
klade nejakej podobnosti s našimi údmi, ako naprí­
klad pravá strana sochy, alebo dokonca miesta, ktoré
sú na opačnej strane ako naše;14 pravou stranou je po­
tom to, čo je oproti našej lavej, a Ťavou to, čo je opro­
ti našej pravej (a zadnou časťou je to, čo je oproti na­
šej prednej časti). Ale v samých veciach nevidíme
nijaký rozdiel: ak ich obrátime, budeme nazývať pra­
vou a Ťavou stranou, hore a dolu, vpredu a vzadu prá­
ve ich opačné miesta.
Preto tiež by sa niekto mohol čudovať, že pytago-
rovci nazývali princípmi len tie dve, pravú a Tavú stra­
nu, kým ostatné štyri opomínali, hoci nie sú menej vý­
znamné. Lebo u všetkých živočíchov je rozdiel medzi
hornou a dolnou a medzi prednou a zadnou časťou
rovnako dôležitý ako rozdiel medzi pravou a Ťavou
stranou. Rozdiel spočíva len v schopnosti15, kým ostat­
né rozdiely spočívajú v tvare, a hornú a dolnú časť
majú rovnako všetky živočíchy i rastliny, kým pravú
a Tavú stranu rastliny nemajú.
Okrem toho, kedže výška je prvšia ako šírka, ak
hore je princípom výšky a pravá strana princípom šír­
ky a ak princíp toho, čo je prvšie, je tiež prvší, tak aj
hore je prvšie ako pravá strana, prvšie v poradí vzniku,
pretože slovo prvší má mnoho významov.15
Okrem toho, ak hore je to miesto, kde má pôvod
pohyb,17 a pravou stranou to, odkial sa začína pohyb,
a predná časť miesto, ku ktorému smeruje pohyb, tak
z tohto hľadiska možno povedať, že v porovnaní s os­
tatnými pojmami hore má akoby silu princípu.
Možno teda právom vyčítať týmto filozofom, že za­
nedbali najdôležitejšie princípy a že sa nazdávali, že
tie dva, ktorým sa venovali, sú vo všetkých bytostiach
bez rozdielu.18
Vyššie sme určili, že schopnosti tohto druhu sa vys­
kytujú pri bytostiach, ktoré majú v sebe princíp po­
hybu.19 A keďže nebo je živé a má princíp pohybu,20

93
 je zrejmé, že má aj hornú a dolnú časť a pravú a Iavú
stranu.
Netreba sa zastaviť pred ťažkosťou, vyplývajúcou
z guľovitého tvaru vesmíru a spočívajúcou v tom, ako
b možno určiť pravú a ľavú stranu, keď sú všetky časti
rovnaké a všetky sa jjohybujú po celý večný čas. Na­
opak, treba si predstaviť svet, ako keby išlo o vec,
v ktorej pravá a ľavá strana sa líšia aj tvarom, a po­
tom by sme ich obkolesili guľou.21 Pravá a ľavá strana
sa totiž budú líšiť schopnosťou, ale neukáže sa to pre
pravidelnosť jej tvaru. A podobným spôsobom si máme
predstaviť aj princíp jeho pohybu. Lebo aj keď nikdy
nezačal, predsa musí mať princíp, z ktorého by bol
vyšiel pohyb, ak by sa začal, alebo z ktorého by sa
znovu dal do pohybu, ak by sa zastavil.
Pod výškou sveta myslím vzdialenosť medzi jeho
pólmi, z ktorých jeden je hore a druhý dolu. Lebo roz­
diel, ktorý vidíme v týchto pologuliach22, a len v nich,
vyplýva z toho, že póly sa nepohybujú. Súčasne zvy­
čajne nazývame stranami sveta nie hore a dolu, ale to,
čo sa nachádza z obidvoch strán pólov.
Z pólov ten, ktorý vidieť nad našimi hlavami, je dol­
nou časťou vesmíru25 a ten, ktorý nám ostáva skrytý,
je jeho hornou časťou. Pravou stranou každej veci je
totiž miesto, odkiaľ sa začína miestny pohyb, a po-
čiastočný bod pohybu neba je predsa tam, kde vychá­
dzajú hviezdy. A tak je ním pravá strana a ľavá je tam,
kde zapadajú. Ak sa teda pohyb začína na pravej stra­
ne a krúženie smeruje doprava, pól hore musí byť
nevyhnutne neviditeľný. Keby bol pól viditeľný, pohyb
by musel mať smer doľava, čo však nepripúšťame. Je
teda zrejmé, že neviditeľný pól je hore. Tí, ktorí bývajú
na druhej pologuli, sú hore a vpravo. My sa nachá­
dzame na dolnej pologuli a vľavo. Tento názor je opač­
ný ako názor pytagorovcov, ktorí tvrdia, že my sa
nachádzame hore a na pravej strane a tí, čo žijú na
druhej pologuli, sa nachádzajú dolu na ľavej strane.
V skutočnosti však opak je pravda.

94
 No pokiaľ ide o druhý kruhový pohyb, totiž pohyb
planét,24 my sa nachádzame hore a vpravo a tí druhí
sú dolu a vľavo. Princíp pohybu planét je totiž obráte­
ný, pretože sa pohybujú opačným smerom. Následkom
toho my sme na jeho začiatku, kým tí druhí sú na jeho
konci.
O častiach neba, určených rozmermi,25 a o určeniach 286 a
vo vzťahu k miestu28 nech stačí toľko, koľko sme pove­
dali.

3. Prečo je v ia c m ie stn ych poh yb o v

Pretože kruhový pohyb nemá opačný kruhový pohyb,

treba skúmať, prečo je viac miestnych pohybov; pokú­
sime sa, hoci len z diaľky, uskutočniť naše bádanie,
týkajúce sa ani nie tak miesta, ale oveľa viac toho, že
naše zmysly sú schopné vnímať len malú časť vlast­
ností nebeských telies. Predsa však o tom hovorme.
Príčinu tejto mnohosti musíme odhaliť asi takto.
Každé teleso, ktoré vykonáva určitú činnosť, jestvuje
so zreteľom na túto činnosť.27 Skutočnosťou28 boha je
nesmrteľnosť, čiže večný život. Preto tiež bohu nevy­
hnutne náleží večný pohyb. A pretože nebo je takejto
povahy (je to božské teleso), je kruhovým telesom,
ktoré sa skrze svoju prirodzenosť stále pohybuje v kru­
hu.
Prečo teda teleso celého neba nie je takejto pova­
hy?29 Preto, že je nevyhnutné, aby nejaká časť telesa
pohybujúceho sa v kruhu, totiž tá časť, ktorá sa na­
chádza v strede, ostávala nehybná. A nijaká časť toh­
to telesa nemôže ostať nehybná, ani absolútne, ani
v strede, lebo prirodzený pohyb telesa by ho musel
niesť smerom do stredu. No jeho prirodzený pohyb je
pohyb kruhový; ináč by totiž jeho pohyb nebol večný.
Lebo jednak nič protiprirodzené nie je večné, jednak
to, čo je proti prírode, je neskoršie ako to, čo je v zho­
de s prírodou, čiže to, čo je proti prírode, je akýmsi

95
 narušením30 toho, čo je v zhode s prírodou. Teda nevy­
hnutne musí byť zem, lebo zem je to, čo je nehybné
v strede. Nateraz prijmime tento predpoklad, neskor­
šie31 uvedieme dôkazy.
Ale ak je zem, je nevyhnutné, aby bol aj oheň, lebo
ak je jedna z protiv, musí prirodzene byť aj druhá,
ak je skutočne protivou, a musí mať nejakú vlastnú pri­
rodzenosť. Protivy majú totiž tú istú látku,32 aj klad je
prvší ako zbavenie (ako napríklad teplé je prvšie ako
studené) a nehybnosť a hmotnosť sa určujú ako zba­
venie ľahkosti a pohybu.33 Ale ak je oheň a zem, musia
tiež byť telesá, ktoré sú uprostred medzi nimi;31 každý
element má určitú opačnosť vo vzťahu ku každému
z druhých.35 Pripusťme nateraz aj toto a neskoršie sa to
pokúsime dokázať.36
Ak tieto elementy sú, je zrejmé, že musí prichádzať
aj k vzniku, lebo ani jeden z nich nemôže jestvovať
večne. Protivy totiž vzájomne na seba pôsobia a navzá­
jom sa ničia. Okrem toho nie je logické, aby bolo večné
niečo, čo je schopné pohybu, ak nemá tiež prirodzený
b večný pohyb. A telesá, o ktorých hovoríme, majú po­
hyb.37 Z uvedeného je teda zrejmé, že vznik jestvuje.
Ale ak je vznik, musí byť aj iný pohyb, jeden alebo
viaceré.38 Ináč by sa elementy telies museli pod vply­
vom pohybu vesmíru ako celku správať voči sebe rov­
nako. Ale aj o tomto budeme hovoriť jasnejšie v ne­
skorších výkladoch.39
Nateraz je jasné, prečo je viacej telies pohybujú­
cich sa v kruhu: je to preto, lebo musí jestvovať vznik,
a ten prebieha preto, lebo jestvuje oheň, a oheň a os­
tatné elementy jestvujú, pretože jestvuje zem; a tá
zasa jestvuje preto, že je nevyhnutné, aby nejaká vec
zotrvávala nehybná, ak je iná vec, ktorá sa pohybuje
večne.
4. Guľatosť neba

Nebo má nevyhnutne tvar gule, lebo tento tvar je naj­

vhodnejší pre jeho podstatu a je od prírody prvý.40
Povedzme teraz niečo všeobecne o tvaroch, o tom,
ktorý z nich je prednejší pri plochách a pevných te­
lesách. Každý plošný tvar je alebo rovný, alebo za­
okrúhlený. Rovnosť je určená viacerými čiarami, kým
zaokrúhlenosť len jednou. A pretože v každom rode
jedno je prednejšie ako to, čoho je mnoho, a aj jed­
noduché je prednejšie pred zloženým, kruh bude me­
dzí plošnými tvarmi na prvom mieste.
Okrem toho pódia uvedenej definície41 dokonalé je
to, mimo čoho nemožno nájsť nič, čo by mu patrilo.
A priamke možno vždy niečo pridať, kým kružnici
nikdy. Je teda zrejmé, že kružnica je niečo dokonalé.
A tak ak dokonalé je prednejšie ako nedokonalé, aj
kruh bude prednejší ako ostatné tvary.
A rovnako je to aj s guľou medzi telesami. Jediná je
obkolesená jednou plochou, kým hranaté telesá via­
cerými. A čím je kruh medzi plochami, tým je guľa
medzi telesami.
Okrem toho sa zdá, že tí, čo rozdeľujú telesá na plo­
chy a z plôch dávajú vznikať telesám,42 potvrdzujú
naše slová; lebo zo všetkých telies jedinú guľu neroz­
deľujú, lebo sa nazdávajú, že má len jednu plochu.
Rozdelenie na plochy sa totiž nedeje tak, ako ked sa
delí celok, tak, že sa rozreže na časti, ale tak, že
vzniknú časti, ktoré sa líšia tvarom. Je teda zrejmé,
že guľa je medzi tvarmi telies na prvom mieste.
A aj ak určujeme poradie tvarov podľa čísla, ktoré
im náleží, je najlogickejšie zaradiť ich takto: kruh bu­
de pridelený číslu jeden, trojuholník dyáde, pretože 287
platí za dva pravé uhly. Naopak, keby sa pridelilo
číslo jeden trojuholníku, kruh by prestal byť tvarom.43
Pretože prvý tvar náleží prvému telesu a prvým te­
lesom je to, čo sa nachádza v najvzdialenejšom kruhu,
teleso pohybujúce sa kruhovým pohybom bude mať

7 O nebi — O vzniku a zániku 97

 1
tvar gule.44 A teda aj to, čo s ním súvisí, pretože to, čo
súvisí s tým, čo má tvar gule, má tiež tvar gule. A rov­
nako je to aj s telesami nachádzajúcimi sa medzi ni­
mi a stredom, lebo telesá, ktoré sú zahrnuté v telese
tvaru gule a dotýkajú sa ho,45 musia mať tiež tvar gule.
Ale telesá, ktoré sa nachádzajú pod sférou planét, do­
týkajú sa sféry, ktorá je nad nimi. A tak celý tento
stred bude mať tvar gule, lebo všetky telesá, ktoré
zahrnuje, sa dotýkajú a súvisia so sférami.46
Okrem toho možno pozorovať, že vesmír sa pohybuje
v kruhu, čo sme pripustili, a tiež bolo dokázané,47 že
mimo posledného kruhu nie je ani prázdny priestor,
ani miesto, a preto aj z týchto dôvodov nebo musí mať
tvar gule. Lebo keby malo tvary rovné,48 z toho by
vyplývalo, že mimo neho je miesto, teleso a prázdny
priestor. Mnohosten pohybujúci sa v kruhu totiž neza­
ujme nikdy ten istý priestor, ale tam, kde predtým
bolo teleso, teraz už nebude a tam, kde teraz nie je,
zasa bude v dôsledku zmeny polohy uhlov.49
A rovnako by to bolo, keby vesmír mal nejaký iný
tvar, napríklad tvar bôbu alebo vajca, pričom by lúče,
vychádzajúce zo stredu, neboli rovnaké. Vo všetkých
týchto prípadoch by sa prišlo k záveru, že mimo pre­
nosu jestvuje miesto a prázdny priestor na základe
toho, že vesmír nezaujíma vždy ten istý priestor.
Okrem toho, ak pohyb neba je mierou pohybov, keď­
že je jediný súvislý, rovnaký a večný, a ak na druhej
strane v každom pohybe je mierou najmenšia veľkosť50
a najrýchlejší pohyb je najkratší, tak je zrejmé, že zo
všetkých pohybov bude najrýchlejší pohyb neba.
No zo všetkých čiar, ktoré vychádzajú z jedného
bodu a vracajú sa doň,51 je najkratšia kružnica a pohyb
podlá najkratšej dráhy je najrýchlejší. A tak ak sa
nebo pohybuje v kruhu a pohybuje sa najrýchlejšie,
musí mať tvar gule.
Hodnovernosť tohto názoru by bolo možné posilniť
aj skúmaním telies, ktoré sa nachádzajú v stredných
priestoroch. Lebo aj voda obklopuje zem, vzduch vo-

98
du a oheň vzduch, a] telesá, nachádzajúce sa podobne
hore52 (nie sú totiž súvislé, ale sa len navzájom dotý­
kajú” ), no hladina vody má tvar gule a to, čo je sú- b
vislé s tým, čo má tvar gule, alebo sa nachádza okolo
niečoho, čo má tvar gule, musí aj samo mat tvar gule.
A tak aj z tohto dôvodu je zjavné, že nebo musí mať
tvar gule.
To, že hladina vody má tento tvar, je jasné, ak sa
predpokladá, že voda steká na najvpadnutejšie miesto.
A najvpadnutejšie miesto je najbližšie k stredu. Ved-
me teraz zo stredu lúče AB a AG a spojme ich čiarou
BG. Kolmica AD, spustená na základňu,54 je kratšia ako
lúče. Teda toto miesto je najvpadnutejšie. A tak voda
tu bude stekať až do vyrovnania (s lúčom). Teda AE
sa rovná lúčom a voda musí prísť až do výšky lúčov,
lebo až potom ostane stáť.” Ale čiara, ktorá prechádza
konečnými bodmi lúčov, je kružnica. A teda hladina
vody BEG má tvar gule.
Z uvedeného je teda zrejmé, že svet má tvar gule
a že jeho zaokrúhlenosť je taká úplná, že s ňou ne­
možno porovnávať nijakú vec, vytvorenú ľudskou ru­
kou, ani nijakú vec z tých, čo sa nám javia pred očami.
Ani jeden z elementov, z ktorých sú tieto veci zložené,
nemôže osvedčiť takú pravidelnosť a úplnosť ako priro­
dzenosť obklopujúceho telesa. Je totiž zrejmé, že vzťah,
ktorý je medzi vodou a zemou, sa nachádza aj v os­
tatných telesách a prejavuje sa podľa toho, ako sa
vzďaľujú od stredu.56

5. Smer ro tá c ie

Kruhový pohyb sa môže diať dvoma spôsobmi. Vychá­

dzajúc z A, jeden pôjde napríklad do B a druhý do G.
Už sme povedali, že tieto smery nie sú opačné. Ale ak
sa pri večných bytostiach nič nemôže diať ani náhodou,
ani samo od seba57 a ak nebo a jeho kruhový pohyb sú
večné, pre akú príčinu sa nebo pohybuje jedným, a nie

7*
99
 druhým smerom? Aj toto totiž musí byť alebo samo
princípom, alebo musí samo zahrnovať nejaký prin­
cíp.58
Usilovať sa osvetliť niektoré otázky, pritom vysvetliť
všetko a nič nevynechať by sa mohlo zdať znakom
alebo velkej naivnosti, alebo veľkej horlivosti. Predsa
však by nebolo správne tupiť bez rozlíšenia všetkých,
ktorí tak robia. Naopak, treba vidieť príčinu, prečo
tak vravia, a okrem toho druh presvedčenia, či totiž
ide o presvedčenie číro ľudské, alebo nejaké silnejšie.
Ak totiž natrafíme na dôvody prísnejšej nevyhnutnosti,
288 a vtedy treba poďakovať tým, ktorí ich odkryjú, nateraz
však môžeme povedať len to, čo sa nám zdá pravde­
podobným59.
Ak totiž príroda vždy uskutočňuje medzi možným to,
čo je najlepšie, a ak možno povedať, že z priamočia­
rych pohybov je najvznešenejší pohyb nahor (lebo
miesto hore je božskejšie ako miesto dolu), tým istým
spôsobom aj pohyb dopredu je vznešenejší ako pohyb
dozadu.60 A kedže je to tak, ak nebo má pravú a ľavú
stranu, ako bolo povedané prv61 (a dosvedčuje to aj
uvedená ťažkosť), má aj prednú a zadnú časť; táto
príčina dovoľuje rozriešiť ťažkosť.62 Ak totiž príroda
uskutočňuje to, čo je z možného najlepšie, v tom bude
spočívať príčina toho, o čom sme hovorili.61 Najlepšie
je pohybovať sa pohybom jednoduchým, nepretržitým
a v najvznešenejšom smere.

6. P ra v id e ln o s ť ro tá c ie

Po tom, čo bolo povedané, treba povedať o jeho pohybe,

že je rovnaký a nie nepravidelný. Hovorím to iba o pr­
vom nebi a o prvom pohybe, lebo kecľ sa prejde do niž­
ších priestorov, viaceré pohyby sa zlučujú v jeden po­
hyb.64
Ak sa totiž bude pohybovať nepravidelne, je zrejmé,
že v pohybe bude zrýchlenie, najväčšia rýchlosť a spo-

100
malenie. Lebo každý nepravidelný pohyb má aj spo­
malenie, aj zrýchlenie, aj najväčšiu rýchlosť.85 Naj­
väčšia rýchlosť je alebo na začiatku pohybu, alebo na
konci, alebo v strede, napríklad na konci pohybu pri
veciach, ktoré sa pohybujú prirodzene, na začiatku pri
veciach, ktoré sa pohybujú protiprirodzene, a v stre­
de pri pohybe vrhnutých vecí66. No pohyb v kruhu ne­
má ani počiatočný, ani konečný, ani stredný bod, lebo
jednoducho nemá ani začiatok, ani koniec, ani stred.
Pokial ide o čas, je večný, pokiaľ ide o dlžku, Vracia
sa k sebe a nemá nijaké prerušenie. A tak ak pohyb
neba nemá bod najvyššej rýchlosti, nemá ani nepra­
videlnosť, lebo nepravidelnosť vyplýva zo spomalenia
a zo zrýchlenia.
Okrem toho všetko, čo sa pohybuje, pohybuje sa pro­
stredníctvom nejakého hýbateľa,67 a preto nepravidel­
nosť pohybu musí spočívať alebo v hýbatelovi, alebo
v pohybujúcej sa veci, alebo v obidvoch. Lebo ak by
hýbateľ nepohyboval tou istou silou, alebo ak by sa
pohybovaná vec preinačovala a neostávala tá istá, ale­
bo ak by sa menilo jedno i druhé, nič neprekáža tomu,
aby sa pohybované nepohybovalo nepravidelne. Nič
z tohto sa však nemôže stať nebu. Pokiaľ ide o pohybo­
vané, poukázali sme,68 že je prvé, jednoduché, nevznik- b
nuteľné, nezničiteľné a absolútne nemeniteľné. Pokiaľ
ide o hýbateľa, je logické pripustiť, že má ešte skôr
tieto vlastnosti, lebo to, čo pohybuje prvým, musí samo
byť prvé, čo pohybuje jednoduchým, musí byť jedno­
duché a podobne čo pohybuje nezničiteľným, musí byť
samo nezničiteľné a nevzniknuteľné. A pretože pohy­
bované sa nemení, hoci je telesné, ani hýbateľ, ktorý je
netelesný, sa nemôže meniť.69 Teda nie je možné, aby
pohyb bol nepravidelný.
Lebo ak je pohyb nepravidelný, alebo sa mení celý
a stáva sa hneď rýchlejším, hneď zasa pomalším, alebo
sa mení vo svojich častiach.70 Je však zjavné, že jeho
časti nie sú nepravidelné, lebo ináč by sa už boli v ne­
konečnom čase odchýlili hviezdy, keďže by sa jedna

101
 1
pohybovala rýchlejšie, druhá pomalšie. No v ich vzdia­
lenostiach nepozorujeme nijakú zmenu.
Nemožno však pripustiť ani zmenu jeho pohybu ako
celku. Lebo každé spomalenie sa deje v dôsledku ur­
čitej nemohúcnosti a nemohúcnosť je protiprirodzená.
Aj u živočíchov je každý nedostatok sily, napríklad sta­
roba, suchoty, oslabenosť, tiež protiprirodzený: príči­
nou toho je, že živočích ako celok je zložený z takých
častí, ktoré sa líšia miestami, ktoré sú im vlastné,
a nijaká z častí nezaujíma svoje miesto.
Ak teda v prvých telesách nie je nič protiprirodzené
(sú totiž jednoduché a nezmiešané, nachádzajú sa vo
vlastnom priestore a nemajú nijaký protiklad), tak
nebudú mať nijaký nedostatok sily a následkom toho
ani spomalenie, ani zrýchlenie, lebo ak je zrýchlenie,
je aj spomalenie.
Okrem toho je aj nelogické, aby hýbateľ bol neschop­
ný pôsobiť v nekonečnom čase a potom zasa bol schop­
ný pôsobiť v inom nekonečnom čase, lebo je zjavné, že
nič protiprirodzené nemôže trvať nekonečný čas ( a ne­
schopnosť pôsobiť je protiprirodzená), a ani to, čo je
proti prírode, nemôže trvať rovnaký čas ako to, čo je
prirodzené, a vcelku ani to, čo je neschopné pôsobiť,
nemôže trvať rovnako dlho ako to, čo je schopné pô­
sobiť. A teda ak sa pohyb spomaľuje, musí sa spoma­
ľovať nekonečný čas. Nie je však možné ani to, aby
sa stále zrýchľoval, ani aby sa stále spomaľoval, lebo
potom by pohyb bol nekonečný a bez ohraničenia,
a my vravíme, že každý pohyb vedie z jedného miesta
na druhé a je ohraničený.
Okrem toho, ak by niekto pripustil, že je nejaký
najmenší čas, pod ktorý sa už nemôže uskutočňovať
pohyb neba (podobne ako nie je možné hrať na gitare
alebo kráčať v akokoľvek krátkom čase, ale pre každú
činnosť je určený najmenší čas, pod ktorý sa nemôže
ísť, tak ani pohyb neba sa nemôže uskutočňovať
289a v akomkoľvek čase), a ak je to pravda, tak nemôže
byť ani večné zrýchľovanie pohybu (a ak nie je večné

102
zrýchľovanie, tak ani spomaľovanie, lebo úvaha platí
rovnako pre obidvoje a pre každé z nich), pretože pri
zrýchlení ide alebo o rovnakú, alebo o zväčšujúcu sa
rýchlosť a v nekonečnom čase.71
Ostáva už len povedať, že pohyb je striedavo rých­
lejší a pomalší, no toto riešenie je celkom nelogické
a podobné číremu výmyslu. Ináč je rozumnejšie pri­
pustiť, že tieto striedania by nám nemohli uniknúť, lebo
ak veci72 postavíme vedľa seba, stávajú sa nám ľahšie
pochopiteľnými.
Týmto sme dosť povedali o tom, že je len jedno nebo,
že toto nebo nemôže vzniknúť, je večné a pohybuje sa
pravidelne.

7. P rirodzenosť hviezd

Teraz budeme hovoriť o tom, čo nazývame hviezdami,

z čoho sa skladajú, aké majú tvary a aké sú ich po­
hyby.
Najrozumnejšie a v zhode s našimi predchádzajúcimi
výkladmi je povedať, že každá z hviezd je zložená
z telesa, vnútri ktorého má svoj pohyb,73 pretože, ako
sme povedali, jestvuje teleso74, ktoré sa prirodzene
pohybuje v kruhu. Náš názor je zhodný s názorom
tých, ktorí sa nazdávajú, že hviezdy sú ohnivé,75 a ktorí
tak vravia preto, lebo hlásajú, že teleso hore je zložené
z ohňa a že je vraj rozumné, aby každá vec bola zlože­
ná z vecí tvoriacich prostredie, v ktorom sídli.
Teplo, ktoré vyžaruje z hviezd, ako aj ich svetlo,75
vzniká z trenia vzduchu, zapríčineného pohybom tých­
to telies; prirodzenou vlastnosťou pohybu je totiž roz­
paľovať drevo, kamene a železo, a tým skôr element,
ktorý je bližší k ohňu, a vzduch je bližší k ohňu. Po­
dobné je to napríklad so strelami, ktoré sa rozpaľujú
natoľko, že olovené gule sa roztavia, a pretože sa roz­
paľujú, musí aj vzduch, ktorý ich obklopuje, podstu­
povať tú istú zmenu. A teda tieto telesá sa zohrievajú

103
 T

tým, že sa nesú vo vzduchu, ktorý sa pod vplyvom po­

hybu následkom trenia77 premieňa na oheň.
PokiaT ide o telesá hore, každé z nich sa pohybuje
vo svojej sfére, a preto sa samy nezapalujú, no vzduch,
ktorý sa nachádza pod sférou telesa pohybujúceho sa
v kruhu, sa nevyhnutne zohrieva následkom pohybu
tejto sféry. A tento jav nastáva najviac na tom mieste,
kde je usadené slnko. Preto tiež ked sa slnko pribli­
žuje, kedf vychádza a v čase, ked sa nachádza nad na­
mi, vzniká teplo.
Vyložili sme teda, že hviezdy nemajú ohnivú pri­
rodzenosť, ani sa nepohybujú v ohni.

8. Pohyby hviezd

b Pretože pozorovanie hviezd ukazuje, že hviezdy a ce­

lé nebo sa premiestňujú, je nevyhnutné, aby alebo
obidve boli nehybné počas tejto zmeny, alebo aby sa
pohybovali, alebo aby jedno z nich bolo nehybné a dru­
hé sa pohybovalo.
To, aby obidve boli nehybné, nie je možné, ak je zem
nehybná, lebo ináč by sa nediali javy, ktoré pozoruje­
me.78 Jednako predpokladajme, že zem je nehybná.
Ostáva teda, že sa pohybuje alebo nebo a hviezdy, ale­
bo jedno z nich a druhé je nehybné.
Ak sa pripustí, že sa pohybujú obidve, tak je absurd­
né, aby sa hviezdy a ich okruhy pohybovali rovnakou
rýchlosťou, lebo potom by každá hviezda mala rovnakú
rýchlosť ako kruh, v ktorom sa pohybuje. Pozorovaním
totiž zisťujeme, že hviezdy a ich kruhy sa v tom istom
čase vracajú na to isté miesto. Stáva sa teda, že hviez­
da prejde svoj kruh v tom istom čase, ako kruh usku­
toční svoj vlastný pohyb, uskutočniac celú okružnú
dráhu. No nie je logické myslieť si, že rýchlosť hviezd
je úmerná veľkosti kruhov. PokiaT ide o kruhy, pre
ne nie je nemiestne, ale naopak nevyhnutné, aby ich
rýchlosť bola úmerná ich velkosti, no vôbec nie je lo-

104

tá
gické predpokladať to pre každú z hviezd, nachádza­
júcich sa v týchto kruhoch. Lebo ak sa na jednej stra­
ne predpokladá, že hviezda pohybujúca sa vo väčšom
kruhu sa nevyhnutne pohybuje rýchlejšie, je zrejmé,
že i keby si hviezdy navzájom vymenili kruhy, jedna
z nich by sa stala rýchlejšou a druhá pomalšou
(a v tomto prípade by nemali vlastný pohyb, ale by boli
unášané kruhmi). A na druhej strane ak táto zhoda je
dielom náhody, ani tak nie je logické si predstaviť, že
vo všetkých prípadoch by veľkosti kruhu zodpovedala
rýchlosť pohybu hviezdy, ktorá sa v ňom nachádza.
Nebolo by nemiestne veriť, že sa tak môže stať v jed­
nom alebo dvoch prípadoch, ale nazdávať sa, že táto
zhoda je vo všetkých prípadoch, je číra fikcia. Ináč
v prirodzených veciach ani nezasahuje náhoda, ani to,
čo je závislé od náhody, sa nenachádza všade a v kaž­
dom prípade.
Ak naopak predpokladáme, že kruhy sú nehybné
a hviezdy sa pohybujú samy, narazíme na rovnaké
absurdnosti. Stane sa totiž to, že vonkajšie hviezdy79
sa budú pohybovať rýchlejšie a že rýchlosť hviezd bude
úmerná veľkostiam kruhov.
Teda nie je rozumné pripustiť, že sa obidvoje, hviez­
dy a kruhy, pohybujú, ani že sa pohybuje len jedno
z nich (hviezdy), a preto ostáva, že sa pohybujú kruhy
a že hviezdy nemajú vlastný pohyb, ale sú unášané
kruhmi, v ktorých sú usadené. Lebo len takto nenara­
zíme na nijakú nelogickosť, je totiž rozumné predpo­
kladať, že z kruhov, umiestnených okolo toho istého
stredu, väčší bude mať väčšiu rýchlosť (lebo ako v os- 290 a
tatných prípadoch sa väčšie teleso pohybuje vlastným
pohybom rýchlejšie, tak je to aj pri pohyboch v kruhu;
oblúk ohraničený dvoma lúčmi, vychádzajúcimi zo
stredu kruhu, bude väčší vo väčšom kruhu, a tak je
logické predpokladať, že väčší kruh sa otočí v rovna­
kom čase ako ostatné80). A to, že sa nebo neroztrhne,
možno vysvetliť tým, čo sme povedali,81 ako aj daným
dôkazom o nepretržitosti vesmíru.82

105
 Okrem toho, pretože hviezdy majú tvar gule, ako
hovoria aj ostatní filozofi a ako to musíme pripustiť
aj my, a to kvôli logickej súvislosti, keďže vykladáme
vznik hviezd z toho istého telesa, o ktorom sme už ho­
vorili, a pretože toto gulaté teleso má dva vlastné
pohyby, valenie a vírenie,85 za predpokladu, že hviez­
dy sa pohybujú samy od seba, boli by obdarené jedným
z týchto pohybov. No ani jeden, ani druhý nemožno
pozorovať.
Keby sa hviezdy pohybovali vírivým pohybom, zotr­
vávali by na tom istom mieste a nemenili by ho, ako
to vidieť a ako to všetci pripúšťajú. Okrem toho je lo­
gické, že všetky hviezdy by sa pohybovali tým istým
pohybom; no zatiaľ je Slnko jedinou hviezdou, ktorá,
zdá sa, má tento pohyb pri východe a západe, no ani
toto nevyplýva zo Slnka samého, ale zo vzdialenosti
nášho zraku. Zrak totiž, keď sa rozpína do diaľky, kmi­
tá pre slabosť. To je zrejme tiež príčina, prečo sa zdá,
že hviezdy stálic sa mihocú,84 kým planéty sa nemi-
hocú. Planéty sú totiž blízko nás a náš zrak je dosť
silný, aby dosiahol až k nim. Keď sa však obracia
k stáliciam, chveje sa pre vzdialenosť oka a toto chve­
nie spôsobuje, že sa nám zdá, akoby pohyb náležal
hviezde, lebo nie je nijaký rozdiel medzi pohybom,
ktorý vychádza z oka, a pohybom, ktorý vychádza
z videného predmetu.85
Na druhej strane je zjavné, že hviezdy sa nevalia.
To, čo sa valí, sa musí otáčať, a z Mesiaca vždy vidieť
len to, čo nazývame tvárou. A tak keby sa hviezdy
pohybovali samy od seba, bolo by logické, aby mali
zvláštne vlastné pohyby, no tieto pohyby nevidieť,
a teda je zrejmé, že sa nepohybujú samy od seba.
Okrem toho bolo by nelogické si myslieť, že im prí­
roda nedala nijaký orgán pre pohyb (lebo príroda nič
nerobí náhodne), a že sa síce postarala o živočíchov,
ale zanedbala také vznešené bytosti. Naopak sa zdá,
že im úmyselne odobrala všetky prostriedky, ktoré by
im boli umožnili, aby napredovali samy od seba, a že
ich čo najďalej vzdialila od bytostí, ktoré majú vlast­
né orgány pre pohyb.86
Preto by sa zdalo logickým pripustiť, že nebo ako b
celok má tvar gule a rovnako každá hviezda. Lebo zo
všetkých tvarov je guľa najvhodnejší tvar pre pohyb
na tom istom mieste (lebo takto sa môže najrýchlejšie
pohybovať aj najlepšie zotrvať na tom istom mieste)
a naopak, je najmenej vhodná pre postup, lebo sa
najmenej podobá tým tvarom, ktoré sa pohybujú sa­
my od seba, nemá nič, čo by bolo k nej pripojené, ani
výstupok, ako majú mnohosteny, a tvarom sa najviac
líši od telies, ktoré sú vhodné na napredovanie.
A teda, pretože sa nebo musí pohybovať na tom
istom mieste a ostatné (hviezdy) nepostupujú dopredu
samy od seba, je logické, že nebo a hviezdy majú tvar
gule; takto sa totiž najlepšie vysvetlí, že nebo sa po­
hybuje, kým hviezdy sú nehybné.

9. H arm ónia hviezd

Z úvah je zjavné, že teória, podľa ktorej pohyby hviezd

spôsobujú harmóniu tým, že zvuky, ktoré vydávajú,
vytvárajú súlad, nezodpovedá skutočnosti, aj ked ju
jej autori podali elegantne a pozoruhodne.87 Niektorí
autori sa totiž nazdávajú, že také veľké telesá musia
svojím premiestňovaním spôsobovať zvuk, pretože aj
telesá tu88 ho spôsobujú, hoci sa ich masy nerovnajú
masám hviezd, ani sa nepohybujú takou veľkou rých­
losťou. A pretože Slnko a Mesiac a s nimi aj ostatné
hviezdy, toľké a také veľké,89 vykonávajú takou rých­
losťou taký pohyb, je nemožné, aby pritom nevznikal
zvuk mimoriadnej sily. Opierajúc sa o tento dôvod
a predpokladajúc, že medzi rýchlosťami, závislými od
vzdialenosti,90 je ten istý vzájomný pomer ako medzi
tónmi v hudobnej harmónii, vravia, že zvuk, ktorý vzni­
ká kruhovým pohybom hviezd, je harmonický. A pre­
tože sa zdá byť nenormálnym, že nepočujeme tento

107
 1

spev, ako príčinu toho udávajú, že tento zvuk je

v nás od nášho narodenia,91 a teda preto ho ne­
rozoznávame od ticha, jeho opaku. Zvuk a ticho sa
totiž rozlišujú tým, že sú opačné. Vravia, že to isté,
čo sa stáva kováčom, ktorí si navyknú na zvuk tak,
že ho už nerozlišujú, sa stáva aj ludom.
Tieto reči sú, ako sme povedali prv, plné melódie
a hudby, no nie je možné, aby to bolo takto. Lebo je
nielen absurdné, že nič nepočujeme (príčinu toho sa
pokúšajú uviesť9*), ale aj to, že nepociťujeme nijakú
zmenu nezávisle od toho, či počujeme. Nadmerné zvu­
ky totiž ničia aj masy neživých telies, napríklad zvuk
29ia hromu trhá kamene a najodolnejšie telesá. A pretože
pohybujúce sa telesá sú také veľké a zvuk, ktorý pri­
chádza k nám, je úmerný veľkosti pohybujúceho sa
telesa, zvuk by mal k nám dôjsť mnohonásobne silnej­
ší a jeho prudkosť by mala byť mimoriadna. No my
ani nič nepočujeme, ani nevidíme, že by telesá poci­
ťovali účinky takej prudkej činnosti, a je to logické,
pretože nieto takýchto zvukov.
Príčina týchto vecí je zrejmá a súčasne svedčí o prav­
divosti nášho výkladu.93 Lebo ťažkosť, ktorá priviedla
pytagorovcov k tvrdeniu, že harmóniu spôsobuje po­
hyb hviezd, svedčí pre náš výklad.
Veci, ktoré sa pohybujú samy od seba, spôsobujú
zvuk a trenie.94 Naopak tie, ktoré sú ako časti na pla­
vidle pripevnené alebo pripojené na pohybujúcom sa
telese, nemôžu vydávať zvuk, práve tak ako ani pla­
vidlo na rieke, unášané prúdom. A predsa by bolo
možné uviesť tie isté dôvody, „že je absurdné, aby sto­
žiar a prova takej veľkej lode nespôsobovali veľký hluk,
alebo aby ho nespôsobovalo samo pohybujúce sa pla­
vidlo.“ V skutočnosti však hluk spôsobuje teleso, kto­
ré sa pohybuje v prostredí, ktoré sa samo nepohybuje.
Ale vec, ktorá sa nachádza v prostredí, ktoré sa po­
hybuje a súvisí s ním95 a nič nezasahuje, nemôže vy­
dávať nijaký zvuk. A tak treba povedať, že keby sa
telesá hviezd pohybovali v mase vzduchu alebo ohňa,

108
rozptýlené vo vesmíre, ako hovoria všetci, ich pohyb
by nevyhnutne spôsoboval hluk mimoriadnej sily, ktorý
by prenikol až sem a tu by nás ničil. Pretože sa to
však, ako vidieť, nedeje, možno usudzovať, že nijaká
hviezda sa nepohybuje ani pohybom oživených bytostí,
ani násilným pohybom. A tak všetko sa deje tak, akoby
príroda predvídala, čo sa má stať, a keby pohyb hviezd
nebol taký, ako sme povedali, nič na zemi by nebolo
také, aké je.96
Vyložili sme teda, že hviezdy majú tvar gule a že
sa nepohybujú samy od seba.

10. Poriadok hviezd

Otázky, týkajúce sa poriadku hviezd, totiž akým spô­

sobom sa pohybuje každá z nich, keďže jedny sú viac
vpredu, druhé viac vzadu, a aké vzťahy medzi nimi
vyplývajú z ich vzdialeností,97 treba skúmať podlá vý­
sledkov bádania astronómov, ktorí to rozoberajú dosta­
točným spôsobom. Z nich vyplýva, že pohyby každej
z nich sú úmerné vzdialenostiam, keďže jedny sú rých­
lejšie, druhé pomalšie. Pripúšťa sa totiž, že otáča­
nie najvzdialenejšieho neba je jednoduché a najrých­
lejšie zo všetkých, kým otáčania ostatných hviezd sú b
pomalšie a početnejšie (lebo každé sa uskutočňuje vo
svojom vlastnom okruhu, opačným pohybom ako ne­
bo98). Je teda logické, že hviezda, ktorá je najbližšia
k jednoduchému a prvému otáčaniu, prejde svoj vlast­
ný okruh v najdlhšom čase, hviezda, ktorá je najďalej,
v najkratšom čase a z ostatných tie, ktoré sú bližšie,
ho prejdú vždy v dlhšom čase a ktoré sú vzdialenejšie,
v kratšom čase. Hviezda, ktorá je najbližšie, najväčšmi
podlieha vplyvu, kým tá, ktorá je najďalej, najmenej,
a to pre svoju vzdialenosť. Tie, ktoré sú v strede, pod­
liehajú vplyvu úmerne podľa ich vzdialeností, ako to
dokazujú aj matematici.

109
 11. G uľatosť hviezd

Pokiaľ ide o tvar každej hviezdy, najrozumnejšie je, ak

sa predpokladá, že je guľatý. Pretože sme poukázali,99
že sa nepohybujú od prírody samy od seba a že príroda
nerobí nič nerozumne ani nadarmo, je zrejmé, že ne­
hybným telesám dala taký tvar, ktorý je najmenej
vhodný pre pohyb. A tvar gule je najmenej vhodný pre
pohyb, lebo nemá vlastný ústroj pohybu. Preto je zrej­
mé, že masa hviezd má tvar gule.
Okrem toho, aká je jedna, také sú všetky, a naše
oči nás poúčajú, že mesiac má tvar gule; ináč by počas
narastania a ubúdania nemal väčšinu času podobu me­
siaca alebo oblúkovitú z dvoch strán a len raz tvar
polkruhu. A aj astronómia dokazuje, že by ináč slnko
pri zatmení nemalo tvar mesiaca. A ak jedno teleso
je takéto, tak je zrejmé, že aj ostatné majú tvar gule.

12. Dve ťa žko sti

Sú dve spletité otázky, pre ktoré by sa právom hocikto

ocitol v ťažkostiach, a preto sa treba pokúsiť povedať,
čo sa nám zdá pravdepodobným.100 Myslíme si totiž,
že je skôr prejavom skromnosti ako odvážnosti horli­
vosť toho, kto z túžby po vedení je šťastný, ak vo ve­
ciach, ktoré nám spôsobujú veľké ťažkosti, vysvetlí aj
menej významné veci.
Medzi mnohými problémami tohto druhu je jeden,
ktorý nijako nie je nehodný záujmu, totiž to, prečo sa
nepohybujú vždy viacerými pohybmi tie telesá, ktoré sa
väčšmi vzdialili od prvého prenosu, ale tie, ktoré sa
nachádzajú v strede, majú väčší počet pohybov. Mohlo
by sa totiž zdať rozumným, kecľže prvé teleso101 má je ­
den pohyb, že teleso najbližšie pri ňom má minimálny
počet pohybov, napríklad dva, a nasledujúce tri, alebo
by išlo o nejaký analogický postup. V skutočnosti je
292 a to však naopak. Slnko a Mesiac majú menší počet pohy-

110
bov ako niektoré planéty, hoci tieto sú ďalej od stredu
a bližšie k prvému telesu102ako Slnko a Mesiac. O nie­
ktorých z nich to potvrdzuje aj pozorovanie: videli sme
totiž Mesiac, ked bol poloplný, prechádzať popod pla­
nétu Mars, ktorá bola zakrytá tmavou stranou Mesiaca
a potom vyšla jeho osvetlenou a žiariacou stráňou.103
A podobne je to aj s ostatnými hviezdami, podlá slov
Egypťanov a Babylončanov, ktorí sa kedysi mnoho
rokov venovali ich pozorovaniu a od ktorých máme
mnoho hodnoverných údajov o každej hviezde.
Oprávnene by bolo možné vyzdvihnúť aj nasledujúcu
ťažkosť: prečo je v prvom prenose taký velký počet
hviezd, že sa zdá, že celý ich počet vstupuje do kate­
górie nespočítateľných vecí, zatiaľ čo každá z ostat­
ných hviezd104 je osamotená, a že nevidieť nikdy dve
alebo viac hviezd v tom istom prenose105.
Je zaiste správne, že chceme mať lepšie vedomosti
o týchto veciach, hoci máme len málo príležitostí a ho­
ci nás oddeľuje od skúmaných javov taká veľká vzdia­
lenosť. Predsa však, ak by sme sa pri našom skúmaní
opierali o takéto úvahy, nezdalo by sa nám pri tomto
terajšom probléme nič nelogickým. My uvažujeme
o hviezdach, akoby išlo len o jednoduché telesá, o jed­
notky, rozložené v určitom poradí, ale bez akejkoľvek
duše. Treba si však uvedomiť, že majú účasť na čin­
nosti a na živote. Ak sa dívame na veci z tohto hľadis­
ka, nič z toho, čo sa deje, sa nám nebude zdať nero­
zumným. Zdá sa totiž, že bytosti, obdarenej najvyššou
dokonalosťou, je vlastné dobro nezávisle od činnosti
a bytosť, ktorá sa veľmi blíži k dokonalosti, získava
toto svoje dobro prostredníctvom nepatrnej a jedinej
činnosti, tie však, ktoré majú ďaleko od dokonalosti,
získavajú ju prostredníctvom viacerých činností. Tak
je to aj s ľudským telom: jedno je v dobrom stave aj
bez cvičenia, druhé potrebuje krátke prechádzky, iné
potrebuje aj beh a zápasenie a tréning106, kým naopak
iní, nech sa akokoľvek usilujú, nedospejú k onomu
dobru, ale k niečomu inému.

111
 1
Je však ťažké mať úspech v mnohých veciach alebo
mať ho často. Napríklad hodiť desaťtisíckrát Chios107
je nemožné, ľahšie to možno dosiahnuť raz alebo dva
razy. Alebo ak treba urobiť jedno alebo druhé, s takým
alebo iným cieľom, v jednom alebo v dvoch prípadoch
b sa to ľahko dosiahne, no ak je to viackrát za sebou, je
to už ťažšie.
Preto si treba myslieť, že činnosť hviezd je toho isté­
ho druhu ako činnosť živočíchov a rastlín. Tu106 je naj-
mnohorakejšia činnosť človeka: človek môže získať
mnohé dobrá, takže jeho činnosť môže byť mnohoraká
a zameraná na rozličné ciele. (No pokiaľ ide o najdo­
konalejšiu bytosť,109 tá nepotrebuje nijakú činnosť, lebo
sama je cieľom, a činnosť vždy potrebuje dve veci, to­
tiž cieľ a prostriedky na uskutočnenie tohto cieľa.)
Činnosti ostatných živočíchov sú menej početné, rastli­
ny majú len obmedzenú činnosť, azda len jednu. Alebo
totiž jestvuje len jedno dobro, ktoré možno dosiahnuť,
ako je to aj v prípade človeka, alebo je ich mnoho
a všetky slúžia priamo uskutočňovaniu najvyššieho
dobra. Vcelku teda jedna bytosť má najvyššiu dokona­
losť a má na nej účasť, druhá sa k nej priblíži čo aj ne­
patrnými počinmi, iná sa k nej dostáva po mnohých
počinoch, iná sa ani nepokúša, ale sa uspokojí s tým,
že sa dostala do blízkosti posledného cieľa.110 Predstav­
me si napríklad, že cieľom je zdravie: jeden má stále
dobré zdravie, druhý ho získa, len ked schudne, iný,
ked behá a schudne, iný navyše po prípravných cviče­
niach potrebných na beh, takže jeho pohyby sú viaceré;
iný, naopak, nie je schopný dosiahnuť zdravie, ale len
bežať alebo schudnúť a jedna i druhá z týchto činností
predstavuje pre neho cieľ. Najlepšou vecou pre každú
bytosť je dosiahnuť skutočný cieľ; ak to nie je možné,
dosiahnutý stav bude vždy tým lepší, čím bude bliž­
šie k najvyššiemu cieľu111.
Pre túto príčinu sa Zem vôbec nepohybuje a telesá,
ktoré sú blízko nej, majú len málo pohybov. Nedosahujú
až posledný cieľ a len z určitej hranice môžu dosiah-

112

k
nuf najbožskejší princíp.112 Prvé nebo naopak dosahuje
ciel hned, jediným pohybom. A ostatné hviezdy medzi
prvým nebom a poslednými sférami tiež ta prichádzajú,
ale prostredníctvom viacerých pohybov.
Pokiaľ ide o tú ťažkosť, že v prvom prenose je na­
hromadený veľký počet hviezd, zatiaľ čo z ostatných
hviezd každá zvlášť dostala svoje vlastné pohyby, tu,
hľa, je prvý dôvod, ktorý umožňuje pokladať tento stav
vecí za rozumný. Treba si totiž uvážiť, že pokiaľ ide
o druh života a princíp každej sféry, prvá daleko pre­
vyšuje ostatné.113 A táto prevaha spočíva na pomere,
pretože prvá sféra, kedže je jediná, uvádza do pohybu
veľké množstvo božských telies,114 zatiaľ čo ostatné po­
četné sféry hýbu každá len jedným telesom, lebo ved 293
ktorákoľvek z planét sa pohybuje viacerými pohybmi.
Týmto spôsobom príroda uskutočňuje rovnováhu a vy­
tvára určitý poriadok; jednej sfére dáva viacej telies
a jednému telesu viacej sfér.
A ešte jeden dôvod, prečo ostatné sféry majú len
jedno teleso. Je to preto, že každá z týchto sfér hýbe
viacerými telesami okrem poslednej, ktorá má len jed­
nu hviezdu.115 Posledná sféra sa teda pohybuje s viace­
rými inými, ku ktorým je pripevnená, a každá sféra
je telesom, takže jej pohyb bude spoločným dielom.
Každá sféra má svoj vlastný pohyb, s ktorým sa spája
hlavný pohyb. No sila každého ohraničeného telesa sa
môže prejavovať len na ohraničenom telese.118
Toľkoto o hviezdach, podliehajúcich kruhovému pre­
nosu, o tom, aké sú čo do podstaty, tvaru, pohybu a po­
riadku.

13. Zem. D o xo g ra fia

Ostáva nám hovoriť o Zemi, o mieste, kde sa nachádza,

o tom, či sa radí medzi bytosti nehybné, alebo pohybu­
júce sa, a o jej tvare.
O jej polohe nemajú všetci ten istý názor. Väčšina117

8 O nebi — O vzniku a zániku 113

 T

tvrdí, že leží v strede sveta; totiž tí, ktorí sa nazdávajú,

že celé nebo je ohraničené. Opačnú mienku majú italskí
filozofi, nazývaní pytagorovcami.118 Vravia totiž, že
v strede vesmíru je oheň a že Zem ako jedna z hviezd
sa pohybuje v kruhu okolo stredu, a tak vytvára noc
a deň. Okrem toho zavádzajú aj inú Zem, postavenú
oproti našej, a označujú ju menom Protizem. Nesnažia
sa uviesť svoje teórie a vysvetlenia príčin do zhody
s pozorovanými javmi, ale usilujú sa vovliecť pozorova­
né javy do svojich teórií a osobných názorov a pri­
spôsobiť si ich.119
Je však mnoho filozofov, ktorí by súhlasili s nimi
v názore, že netreba umiestňovať Zem do stredu vesmí­
ru, ale svoje presvedčenie neberú z pozorovaných javov,
ale skôr z úvah. Nazdávajú sa totiž, že najvznešenejšej
veci prináleží najvznešenejšie miesto, že oheň je vzne­
šenejšou vecou ako zem a hranica je niečo vznešenej­
šie ako to, čo je uprostred. Na druhej strane konečný
bod a stred sú hranicami.120 A teda stavajúc svoju úva­
hu na tomto základe, títo ľudia sa nazdávajú, že v stre-
b de gule nie je zem, ale skôr oheň.121
Pytagorovci však uvádzajú aj iný dôvod. Myslia si,
že je žiadúce, aby najzákladnejšia časť vesmíru bola
najlepšie strážená, a stred pokladajú za takéto miesto.
A oheň, ktorý je na tomto mieste, nazývajú Diovou strá­
žou,122 akoby slovo stred malo len jeden význam a ako­
by stred velkosti bol tiež stredom veci a stredom prí­
rody. Zatiaľ však u živočíchov stred živočícha nie je
totožný so stredom jeho tela.123 A toto rozlíšenie treba
ešte viac predpokladať pri celom nebi. A práve preto
by sa mali títo ľudia znepokojovať, a pokiaľ ide o ves­
mír,121 nemali by zavádzať nijakú stráž do jeho stredu,
ale hľadať iný stred a skúmať jeho prirodzenosť a mies­
to, kde sa nachádza. Onen stred je totiž princípom
a vznešenou vecou, kým rýdzo miestny stred sa zdá byť
skôr posledným miestom ako princípom. Stred je totiž
to, čo je ohraničené, a hranicou je to, čo ohraničuje.
No a to, čo ohraničuje, čiže hranica, je vznešenejšie ako

114
to, čo je ohraničené, lebo jedno je látka a druhé je
podstata systému.125
Teda takúto mienku majú niektorí filozofi o mieste Ze­
me. A podobné sú aj ich názory o jej nehybnosti a pohy­
be. Lebo ani v tejto veci nezmýšľajú všetci rovnako: tí,
čo vravia, že Zem sa nachádza v strede,126 sa nazdávajú,
že sa pohybuje v kruhu okolo stredu, a to nielen ona,
ale aj Protizem, ako sme práve povedali.
Niektorí sa nazdávajú, že viaceré telesá tohto druhu
sa môžu pohybovať okolo stredu,127 že ich však nevidí­
me, pretože medzi nimi a nami je umiestnená Zem.
Preto tiež sú podlá nich zatmenia Mesiaca častejšie ako
zatmenia Slnka; každé z týchto pohybujúcich sa telies,
a nielen Zem, môže Mesiacu zahradzovať svetlo.128
A pretože Zem nie je stredom vesmíru, ale je vzdialená
od neho o celú svoju pologuľu, nič podľa nich nepre­
káža tomu, aby tieto javy neplatili aj pre nás, ktorí
nebývame v strede, rovnako ako keby Zem bola v stre­
de.129 Lebo ani teraz nič nenaznačuje, že sme vzdiale­
ní od stredu o polomer.130
Niektorí filozofi vravia ešte aj to, že Zem, nachá­
dzajúca sa v strede, sa kolíše a pohybuje okolo osi pre­
chádzajúcej pozdlž celého neba, ako je napísané v T i-
m a io v i .131
Podobného druhu sú aj nezhody okolo jej tvaru. Jedni
sa totiž nazdávajú, že má tvar gule, druhí132, že je ploská
a má tvar podobný bubnu; dôkaz pre to vidia v tom, 294 a
že keď slnko vychádza alebo zapadá, čiara, ktorá ohra­
ničuje časť zakrytú Zemou, sa zdá rovná, a nie za­
okrúhlená, a keby Zem mala tvar gule, sečná by predsa
musela byť okrúhla. Neberú však do úvahy ani vzdia­
lenosť slnka od Zeme, ani veľkosť obvodu kruhu, ktorá
ak ju vidíme z diaľky, v kruhoch, ktoré sa nám zdajú
malé, akoby bola priamočiara. Táto predstava ich pre­
to nemá oprávňovať k pochybnosti, že celok Zeme ne­
má okrúhly tvar. Oni však uvádzajú aj iné dôvody,
vraviac, že Zem má mať tvar, ktorý jej pripisujú, aj
pre svoju nehybnosť.135

8*
115
 1
Bolo mnoho spôsobov výkladu o jej pohybe a nehyb­
nosti. A všetky museli naraziť na ťažkosti,114 lebo mu­
sel by to byť človek velmi povrchného ducha, ktorý by
sa nepozastavoval nad tým, že maličká čiastočka Ze­
me, zdvihnutá a hodená do vzduchu, nechce ostať tam,
kde sme ju hodili, a čím je väčšia, tým rýchlejšie padá,
zatial čo celá Zem, ak by ju niekto zdvihol a hodil, by
sa nepohybovala. Teraz však táto obrovská hmotnosť
je nehybná. Ale aj ak by niekto mohol spod týchto po­
hybujúcich sa čiastočiek Zeme, prv ako by dopadli,
vziať Zem, tieto čiastočky by sa niesli nadol, ak by sa
im nič nepostavilo do cesty.155
A tak sa tieto ťažkosti právom stali všetkým filozo­
fom predmetom bádania.136 A treba sa čudovať nad tým,
že riešenia sa nezdajú ešte absurdnejšie ako sama ťaž­
kosť. Tieto úvahy priviedli niektorých filozofov k tvr­
deniu, že smerom nadol Zem je nekonečná. Podlá
Xenofana totiž vraveli, že „Zem má korene v nekoneč­
ne“157, a vraveli to preto, aby sa vyhli nepríjemnosti
hľadať príčinu, prečo je to tak. Aj Empedokles ich
prudko napadol týmito slovami:

Lebo a k hlbiny Zeme a éter nemajú kon ca,

a k o to šíria hlúpym i rečam i nejedni ľudia
zo svojich úst, h oc z vesmíru videli malú len čiastku.™

Iní hovoria, že spočíva na vode. Toto je najstaršia

teória, ktorú sme prijali a ktorú pripisujú Thaletovi
z Miléta139. Podlá neho Zem spočíva na vode, pretože
je schopná plávať ako drevo alebo hociktorá iná látka
tohto druhu (z ktorých ani jedna nezotrváva prirodzene
vo vzduchu, ale môže zotrvávať na vode), akoby ne­
bolo možné podať o vode nesúcej Zem ten istý výklad
ako o samej Zemi. Veď ani voda neostáva prirodzene
nehybne vo vzduchu, ale musí na niečom spočívať.
Okrem toho, ako je vzduch ľahší ako voda, tak je vo-
b da ľahšia ako zem; ako je teda možné, že ľahšia vec
je nižšie ako tá, ktorá je prirodzene ťažšia?

116
 Okrem toho, ak celá Zem spočíva od prírody na vode,
je prirodzené, že aj každá jej časť. Teraz však nevidieť,
že by sa dialo niečo takéto, ale ktorákoľvek časť Zeme
sa nesie do hĺbky vody, a tým rýchlejšie, čím je objem­
nejšia.
Zdá sa však, že títo ľudia priviedli svoj výskum len
k určitému bodu, ale nie až ta, kam bolo možné.140 My
všetci máme totiž vo zvyku viesť naše bádanie nie so
zreteľom na problém,141 ale so zreteľom na nášho opo­
nenta. A aj ked si sami kladieme námietky, vedieme
výskum len potiaľ, kde si už nemôžeme klásť námiet­
ky. Preto ten, kto chce správne viesť výskum, má byť
schopný klásť námietky po spôsobe námietok, vlast­
ných druhu, o ktorý ide, a to bude vtedy, ked získa ve­
domosti o všetkých rozdieloch.142
Anaximenes, Anaxagoras a Demokritos uvádzajú ako
príčinu nehybnosti Zeme jej plochý tvar:143 lebo to, čo
má plochý tvar, nemôže preraziť vzduch, ktorý je pod
ním, ale ho zakrýva ako nejakým vrchnákom. Preto aj
vetry môžu len ťažko pohybovať plochými telesami,
a to pre odpor, ktorý im kladú. A podobne sa podľa
nich vdaka svojej šírke správa aj Zem voči vzduchu,
ktorý je pod ňou (a tento vzduch, kedže nemá dosta­
točný priestor na premiestnenie, ostáva nehybný, zhro­
maždený v jednej mase pod ňou). Zem sa správa tak
ako voda v klepsydrách. Aby stanovili, že vzduch, ak je
uzavretý a nehybný, môže niesť veľkú váhu, uvádzajú
veľký počet dôkazov.
Najprv teda, ak aj tvar Zeme nie je plochý,144 nemalo
by jej to prekážať, aby bola nehybná, hoci aj podľa ich
učenia príčinou nehybnosti Zeme nie je jej plochý tvar,
ale skôr jej veľkosť; vzduch, pretože je stlačený do úz­
keho priestoru a nemá možnosť priechodu, ostáva na
svojom mieste pre svoje množstvo. A veľké množstvo
je ho preto, lebo ho uzaviera obrovská masa, masa Ze­
me. A tak sa na veci nič nezmení, i keby Zem mala
tvar gule, ale uchovala by si svoju veľkosť. Teda aj
podľa ich úvah bude zotrvávať na mieste.

117
 1
Ale náš spor s tými, ktorí hovoria o pohybe takto,
sa nemá obmedzovať len na čiastkové otázky,145 ale na
vesmír ako celok. Hneď na začiatku treba určiť, či te­
lesá146 majú, alebo nemajú nejaký prirodzený pohyb,
a ak nejestvuje prirodzený pohyb, či jestvuje pohyb
295 a násilný. Pretože sme už dali odpoveď na tieto otázky147
v takej miere, ako sme boli schopní, využívame ako
východisko závery, ku ktorým sme dospeli.
Ak totiž telesá nemajú prirodzený pohyb, nebudú mať
ani násilný; ak nemajú ani prirodzený, ani násilný po­
hyb, nebudú mať vôbec nijaký. Na nevyhnutnosť tých­
to záverov sme poukázali už prv, no okrem toho sme
videli, že nemožno pripustiť ani nehybnosť Zeme, lebo
tak ako je pohyb alebo prirodzený, alebo násilný, to
isté platí aj pre nehybnosť.
Ale ak jestvuje nejaký prirodzený pohyb, nejestvoval
by len násilný pohyb a násilná nehybnosť. A tak ak
Zem teraz zotrváva násilím na svojom mieste,148 násilím
sa tiež zhromaždila v strede, zanesená vírom. Túto prí­
činu totiž uvádzajú všetci149 podlá toho, čo sa deje v te­
kutinách a vo vzduchu, kde sa väčšie a ťažšie telesá
vždy nesú do stredu víru. Preto tiež všetci zástancovia
vzniku neba vravia, že Zem sa nahrnula do stredu.
A príčinu jej nehybnosti chcú vysvetliť jedni tým spô­
sobom, ktorý sme uviedli my, že príčinou je jej plochý
tvar a jej veťkosť, druhí, ako Empedokles, vravia, že
kruhový pohyb neba, ktorý je rýchlejší ako pohyb
Zeme, ju zadržuje tak, ako sa zadržuje voda v kya-
thoch150: keď otáčame kyathom, voda sa niekoľkokrát
ocitne pod bronzom, a predsa nepadne nadol, ako by
prirodzene mala, a to z tej istej príčiny. A predsa, ak
ani vír, ani plochý tvar Zeme neprekáža jej pohybu a ak
jej vzduch nekladie nijaký odpor, kam sa bude niesť?
Do stredu sa totiž dostala násilne a násilne tam zotrvá­
va. Musí však predsa mať nejaký prirodzený pohyb. Bu­
de to skôr pohyb nahor ako nadol? Alebo kam? Nejaký
pohyb totiž musí mať. A ak tento pohyb nie je o nič
skôr nadol ako nahor a vzduch hore neprekáža pohybu

118
nahor, tak ani vzduch pod Zemou nebude prekážať Ze­
mi v pohybe nadol, lebo tie isté príčiny musia mať tie
isté účinky na tie isté veci.
A na adresu Empedokla mohol by niekto namietať
toto. Keď následkom činnosti Sváru elementy boli roz­
pojené a oddelené, z akej príčiny zem zotrvávala na
svojom mieste? Pre onen čas nebude možné uvádzať
ako príčinu vír.151 Je tiež absurdné nechápať, že vírivý
pohyb bol síce prv príčinou nahromadenia čiastočiek
zeme do stredu, no aká je teraz príčina, že všetky ťaž­
ké veci sa nesú k zemi, keďže vír sa nepribližuje b
k nám?
Okrem toho, pre akú príčinu sa oheň nesie nahor?
Zaiste to nespôsobuje vír. Ale ak sa oheň nesie priro­
dzene nahor, je zrejmé, že niečo podobné treba pred­
pokladať aj o zemi152.
No ani ťažké a ľahké neurčuje vír, ale skôr je prav­
da, že ťažké a ľahké už boli prv a následkom víru sa
nesú jedny do stredu, druhé stúpajú nahor. Teda ťažké
a ľahké bolo ešte pred vznikom víru. Čo ich však určo­
valo a aký bol ich prirodzený pohyb? Na ktoré miesto?
Lebo ak pripustíme, že je nekonečno, je nemožné, aby
bolo hore a dolu, a predsa týmito miestami sa určuje
ťažké a ľahké.
Väčšina filozofov sa zaoberá týmito príčinami. Nie­
ktorí filozofi však vravia, že príčinou nehybnosti Zeme
je jej rovnakosť153. Takto to zo starých hlásal Anaxi-
mandros154. Vec, ktorá je usadená v strede a má rov­
naký vzťah k najvzdialenejším bodom, sa nemôže niesť
skôr hore alebo dolu ako smerom na boky. Súčasne sa
nemôže pohybovať v opačnom smere, a teda musí ostať
nehybná.
Je to nepochybne pekný výklad, ale nezodpovedá
pravde. Podľa tohto zdôvodnenia by každá vec umiest­
nená v strede musela aj zotrvávať v strede. A musel
by tam zotrvávať aj oheň, lebo uvedený výklad sa ne­
týka len špeciálne zeme. No tento výklad nie je po­
trebný. Pozorovanie totiž ukazuje, že zem nielen zo-

119
 trváva v strede, ale sa aj pohybuje do stredu. Kam sa
totiž nesie ktorákolvek jej časť, tam sa musí niesť aj
celá. A teda kam sa prirodzene nesie, tam aj priro­
dzene zotrváva. A to, že má tie isté vzťahy k najvzdiale­
nejším bodom, nie je dôvodom, lebo to majú spoločné
všetky elementy, kým pohyb smerom do stredu je vlast­
ným pohybom zeme.
Absurdné je aj skúmať, prečo zem zotrváva v strede,
no neskúmať, prečo oheň zotrváva na najvzdialenej­
šom mieste. Ak najvzdialenejšie miesto je prirodzeným
miestom pre oheň, je zrejmé, že aj zem musí mať
nejaké prirodzené miesto. A ak aj stred nie je jej
miestom, ale ak tam zotrváva z nevyhnutnosti, vyplý­
vajúcej z jej indiferentnosti155 (týmto spôsobom sa zdô­
vodňuje, prečo sa vlas, ak podstupuje zo všetkých strán
prudký tlak, ale rovnakej intenzity, nezlomí, alebo pre­
čo človek, ktorý trpí hladom a smädom, obidvoma rov­
nakej sily, a je rovnako vzdialený od jedál a nápojov,
tiež nevyhnutne ostane stáť158), tak stúpenci tejto teó­
rie si musia klásť otázku, prečo oheň zotrváva na naj­
vzdialenejších miestach.
296 a Čudné je však aj to, že sa výskum zameriava len na
nehybnosť telies, no neskúma sa ich pohyb, pre akú
príčinu sa jedno nesie nahor, druhé do stredu, ak sa
mu nič nestavia do cesty.
No ani to, čo vravia, nie je pravdivé. Pripusťme, že
je náhodou pravdivé, že každé teleso, ktorému nie je
vlastné pohybovať sa skôr sem ako tam, musí zotrvá­
vať v strede. Ale na základe daného tvrdenia toto te­
leso neostane na mieste, ale sa bude pohybovať, nie
však ako celok, ale až po roztrhaní. A tá istá úvaha
bude platiť aj pri ohni. Keď sa raz uloží do stredu,
oheň tam bude musieť ostať rovnako ako zem, pretože
bude v tom istom vzťahu s ktorýmkolvek z najvzdiale­
nejších bodov. No napriek tomu, ako to aj vidieť, oheň,
ak mu nič nebude prekážať, ponesie sa od stredu sme­
rom k najvzdialenejšiemu miestu. No neponesie sa vše­
tok k jednému bodu (a toto je jediný dôsledok, ktorý

120
nevyhnutne vyplýva z teórie o indiferentnosti), ale kaž­
dá z jeho častí sa bude niesť k zodpovedajúcej časti
najvzdialenejšieho miesta; chcem povedať, že naprí­
klad štvrtá časť ohňa pôjde k štvrtej časti obklopujú­
ceho telesa. Nijaké teleso totiž nie je bodom. A podob­
ne ako sa oheň po stiahnutí z rozsiahleho priestoru
nahromadí na užšom mieste, tak sa aj po rozriedení
z menšieho stáva väčším. A tak na základe dôvodu
o indiferentnosti by sa zem mala pohybovať od stredu,
keby toto miesto nebolo jej prirodzeným miestom.
Toto sú rozličné názory, vyslovené o tvare Zeme,
o jej mieste, o jej nehybnosti a o jej pohybe.

14. Zem. A ris to te lo v a te ó ria

Teraz je rad na nás povedať najprv, či sa Zem pohy­

buje, alebo je nehybná. Ako sme povedali, jedni o nej
hovoria, že je jednou z hviezd,157 druhí ju umiestňujú
do stredu a vravia, že sa kolíše a pohybuje okolo cen­
trálnej osi.156 Že je to nemožné, je zrejmé, ak sa pri­
dŕžame tohto princípu: ak sa Zem pohybuje, či sa už
nachádza mimo stredu, alebo v strede, musí sa pohybo­
vať násilným pohybom, ktorý nie je jej vlastným po­
hybom. Totiž keby bol, každá časť Zeme by mala tento
pohyb. Teraz sa však všetky nesú priamo do stredu.
Preto tento pohyb nemôže byť večný, keďže je násilný
a protiprirodzený. No svetový poriadok je večný.159
Okrem toho vidieť, že všetky telesá pohybujúce sa
v kruhu zaostávajú za inými a okrem prvej sféry po­
hybujú sa viacerými pohybmi, nie jedným. A tak aj b
Zem, či už sa pohybuje okolo stredu, či je usadená
v strede, musí mať dva miestne pohyby. Ale ak je to
tak, musia sa stálice premiestňovať a obracať. No ne­
vidieť, že by sa niečo také stávalo, ale naopak, tie isté
hviezdy vychádzajú a zapadajú na tých istých miestach
Zeme.160
Okrem toho prirodzený pohyb Zeme, či už ide o jej

121
 časti alebo o celú Zem, smeruje do stredu vesmíru,
z čoho vyplýva aj jej terajšia poloha v strede. Pretože
však stred Zeme a stred vesmíru splývajú v jedno, nie­
kto by sa mohol opýtať, ku ktorému stredu sa priro­
dzene nesú ťažké telesá a časti Zeme. Či sa nesú do
stredu preto, že je stredom vesmíru, alebo preto, že je
stredom Zeme. No nevyhnutne smerujú do stredu ves­
míru,161 lebo aj ľahké veci a oheň, nesúce sa opačným
smerom ako ťažké, smerujú k najvzdialenejšiemu bodu
miesta, ktoré obklopuje stred. No stred Zeme a stred
vesmíru je to isté miesto. Telesá sa totiž nesú aj sme­
rom do stredu Zeme, ale náhodou, pretože Zem má svoj
stred v strede vesmíru. A že sa nesú tiež smerom do
stredu Zeme, toho dôkazom je aj to, že ťažké veci, ne­
súce sa smerom k zemi, nenesú sa paralelne, ale vytvá­
rajú podobné uhly162, a teda sa nesú k jednému bodu,
stredu, ktorý je aj stredom Zeme.
Je teda zrejmé, že Zem je nevyhnutne v strede a je
nehybná, a to nielen z uvedených príčin, ale aj preto,
že ťažké predmety, vrhnuté dohora vertikálne, padajú
nazad na to isté miesto,163 i keby ich sila vrhala neko­
nečne ďaleko.164
Z tohto jasne vyplýva, že Zem sa ani nepohybuje,
ani neleží mimo stredu. Okrem toho z nášho výkladu
je zrejmá aj príčina jej nehybnosti. Ak sa Zem pohy­
buje prirodzene odvšadiaľ k stredu, ako vidieť, a ak
naopak oheň sa pohybuje od stredu k najvzdialenejšie­
mu miestu, je nemožné, aby akákoľvek časť Zeme bola
bez násilia zanesená ďaleko od stredu. Jedno teleso má
totiž len jeden pohyb, a to jednoduché jednoduchý
pohyb, no nemôže mať opačné pohyby.165 A pohyb od
stredu je opačný pohyb ako pohyb do stredu. Ak je te­
da nemožné, aby sa akákoľvek časť Zeme vzdialila od
stredu, je jasné, že pre Zem ako celok je to ešte ne-
možnejšie. Kam sa totiž nesie prirodzene časť, tam sa
297 a prirodzene nesie aj celok. A tak ak sa Zem môže po­
hybovať len účinkom väčšej sily, musí nevyhnutne zo­
trvávať v strede.

122
 Náš názor potvrdzujú aj výpočty matematikov, ve­
nované astronómii. Keď totiž pozorujeme zmeny tva­
rov, ktorými je určený poriadok hviezd, vidíme, že pod­
stupujú zmeny, ktoré predpokladajú nehybnosť Zeme
v strede.166
Toľkoto nech stačí o mieste Zeme, o jej nehybnosti
a o jej pohybe.
Tvar Zeme musí byť guľatý. Každá časť Zeme má totiž
hmotnosť, až kým nedosiahne stred, a menšia časť, tla­
čená väčšou, nie je schopná vytvoriť zvlnený povrch,167
ale skôr sa stláčajú a spájajú jedna s druhou, kým
nedosiahnu stred. To, čo vravíme, si treba predstaviť
tak, akoby Zem vznikala tak, ako vznikla podľa niekto­
rých fyziológov,168 len s tým rozdielom, že oni uvádza­
jú násilie ako príčinu pohybu nadol. Lepšie je držať sa
pravdy a vravieť, že pohyb nadol sa deje preto, lebo
všetko, čo má hmotnosť, sa prirodzene nesie nadol.
Ked teda zmiešanina bola ešte len v možnosti, telesá,
ktoré sa oddeľovali, sa niesli rovnako zo všetkých
strán k stredu. To, či tieto čiastočky, ktoré prišli do
stredu, boli rovnako rozložené na krajoch, alebo boli
rozložené nejakým iným spôsobom, na výsledku nič
nezmení. Ak sa teda zo všetkých konečných bodov ne­
sú rovnako do jedného stredu, je jasné, že masa169 musí
byť podobná po každej stránke. Lebo ak odvšadiaľ pri­
dáme rovnaké množstvo, najvzdialenejšia časť telesa
bude nevyhnutne rovnako vzdialená od stredu. A tento
tvar je tvar gule. A proti nášmu tvrdeniu nebude mož­
né namietať, ani ak sa čiastočky zeme nezbiehajú rov­
nako zovšadiaľ k stredu. Väčšie množstvo totiž tlačí
nevyhnutne pred sebou menšie až do stredu, kedže
obidve majú hmotnosť170 a ťažšia čiastočka tlačí ľahšiu
pred sebou až do stredu.
To isté riešenie platí aj pre inú prípadnú námietku.
Ak je totiž Zem v strede a má tvar gule a ak by sa pri­
pojila hmotnosť mnohokrát väčšia, než je hmotnosť
Zeme, k jednej z jej pologúľ, tak by stred vesmíru
a stred Zeme prestali byť jedno a to isté. A teda alebo

123
 Zem neostane v strede, alebo tam ostane, a potom bu­
de nehybná, a to aj v prípade, že nebude v strede,171
b kam ju ťahá jej prirodzený pohyb.172 Toto, hla, je ťaž­
kosť.
No nie je ťažké vidieť jasne do toho, ak si vec všim­
neme bližšie a ak určíme, ako chápeme, že ak má te­
leso hmotnosť, nech je akokoľvek veľké, každé sa nesie
do stredu. Je totiž zrejmé, že toto teleso sa nezastaví,
ked jeho vonkajšia časť príde do styku so stredom,
ale je potrebné, aby väčšia časť prejavila svoju silu, až
kým jej vlastný stred nezaujme stred, lebo má tenden­
ciu niesť sa až ta.
A niet nijakého rozdielu, či toto hovoríme o hrudke
zeme, o náhodnej časti zeme, alebo o celej Zemi: lebo
jav, o ktorom hovoríme, nie je dôsledkom malosti ale­
bo veľkosti, ale je dôsledkom spoločnej vlastnosti všet­
kých tých vecí, ktoré majú tendenciu smerovať do
stredu.
A tak ak Zem vznikla, musela vzniknúť týmto spô­
sobom, takže jej guľovitý tvar je zrejmý. Ak však ne­
vznikla a zotrváva stále nehybná, musí sa nachádzať
v stave, ktorý podľa hypotézy, že vznikla, by bola mala
od svojho vzniku.
Podľa tejto úvahy musí mať teda Zem tvar gule. A má
ho aj preto, že všetky ťažké telesá tvoria pri páde rov­
naké uhly, namiesto toho, aby ich cesty boli paralel­
né,173 čo je prirodzený spôsob pohybu toho, čo má pri­
rodzený tvar gule. Teda Zem je guľatá, alebo aspoň
má prirodzenosť byť guľatá.174 Každú vec treba volať
podľa toho, čím má byť podľa svojej prirodzenosti a čím
skutočne je, a nie podľa toho, čím je nasilu a protipri-
rodzene.
Okrem toho to dosvedčujú aj pozoruhodné javy. Ináč
by totiž pri zatmeniach mesiaca nebolo vidieť také
úseče, aké vidieť. Teraz totiž, ak vo svojich mesačných
obdobiach má všetky rozličné tvary (má tvar polkru­
hu, vypuklý a dutý), ale počas zatmení čiara, ktorá
ho ohraničuje, je vždy zakrivená. A pretože zatmenie

124

i.
zapríčiňuje postavenie Zeme, je to obrys Zeme, ktorá
svojím guľatým tvarom spôsobuje túto podobu.
Okrem toho, z toho, ako sa nám javia hviezdy, je
jasné nielen to, že Zem je okrúhla, ale aj to, že čo do
veľkosti nie je veľká. Ak sa totiž trochu premiestnime
na juh alebo na sever, mení sa kruh horizontu, takže
hviezdy, ktoré sú nad nami, sa veľmi menia, nie sú tie 298
isté, ked prejdeme na sever alebo na juh. Niektoré
hviezdy totiž vidieť v Egypte a v susedstve Cypru, no
nevidieť ich v severných krajoch, a zasa hviezdy, ktoré
v severných krajoch vidieť po celý čas, v uvedených
krajinách zapadajú.175 Z toho všetkého je zrejmé nielen
to, že Zem má okrúhly tvar, ale aj to, že je to neveľká
guľa, lebo ináč by sa účinky takého krátkeho premiest­
ňovania neprejavili tak rýchlo.
Preto sa tiež nezdá byť celkom neuveriteľná mienka,
ktorú hlásajú tí, čo sa nazdávajú, že krajina Heraklo-
vých stlpov sa dotýka krajiny Indov a že následkom
toho je len jedno more. A na podoprenie svojich slov
uvádzajú prípad, že jeden druh slonov sa vyskytuje
v každej z týchto dvoch krajných oblastí, a to, že tieto
od seba vzdialené kraje majú tie isté zvláštnosti, je
vraj dôsledok ich súvislosti.176
A z matematikov tí, ktorí sa pokúšajú vyrátať dĺžku
obvodu Zeme, vravia, že meria štyridsať myriád štádií.177
Z týchto dôkazov vyplýva nielen to, že masa Zeme
musí mať tvar gule, ale aj to, že v porovnaní s veľkos­
ťou ostatných hviezd nie je veľká.
 Tretia kniha

1. Problém vzniku. Súčasné teórie

Vyššie sme podali výklad o prvom nebi a o jeho čas­

tiach, potom o hviezdach, ktoré sa na ňom pohybujú,
dalej o elementoch, z ktorých sa skladajú, a o ich pri­
rodzenosti, a okrem toho, že nevznikli a že sú nezniči­
teľné.
Pretože však z vecí, ktoré nazývame prirodzenými,
jedny sú podstatami a druhé účinkami a vlastnosťami
podstát (podstatami nazývam jednoduché telesá, ako
oheň, zem a elementy podobného druhu,1 a všetko, čo
sa z nich skladá, ako celé nebo a jeho časti, a ešte
živočíchy, rastliny a ich časti; vlastnosťami a účinka­
mi nazývam pohyby každej z týchto bytostí a všetkých
ostatných bytostí, ktorých príčinami sú vdaka ich vlast-
b nej schopnosti,2 a okrem toho ich preinačenia a zmeny
z jedného na druhé), je zrejmé, že najväčšia časť skú­
mania o prírode sa zameriava na telesá, lebo všetky
prirodzené podstaty sú alebo telesá, alebo vznikajú
spolu s telesami a veľkosťami. Toto sa ozrejmí, ak ur­
číme povahu prirodzených vecí a všimneme si osobitne
každú z nich.
O prvom z elementov sme povedali, aká je jeho pri­
rodzenosť, že je nezničiteľný a nevzniknuteľný. Ostáva
povedať o druhých dvoch.3 Súčasne budeme hovoriť aj
o vzniku a zániku, lebo vznik alebo vôbec nejestvuje,
alebo jestvuje len v týchto elementoch a v ich zloženi­
nách. Toto je otázka, ktorú nám treba skúmať na pr­
vom mieste: jestvuje vznik, alebo nejestvuje?

126
 Filozofi, ktorí pred nami chceli dať na to pravdivú
odpoved, dospeli k názorom odlišným od tých, ktoré vy­
kladáme my, ba nezhodovali sa ani medzi sebou.
Jedni z nich totiž povedali, že vznik a zánik vôbec
nejestvujú. Vravia, že z toho, čo je, nič ani nevzniká,
ani nezaniká, ale sa nám to len zdá. Taká je mienka
Melissa4 a Parmenida5. No aj ak o ostatných veciach
hovoria správne, nemožno pripustiť to, čo hovoria ako
prírodovedci3: existencia vecí nevzniknutelných a ab­
solútne nehybných náleží skôr do inej vedy, odlišnej
od prírodovedy a prednejšej.7 Títo ludia predpokladali,
že nejestvuje nič iné okrem podstaty vnímatelných
vecí, no na druhej strane sa nazdávali (a v tom boli pr­
ví), že bez týchto nehybných prirodzeností niet ani pra­
vého poznania, ani múdrosti, a tak na vnímateľné veci
preniesli dôvody, ktoré platia len pre tamtie veci.
Niektorí iní, akoby úmyselne, mali opačnú mienku.
Niektorí ľudia totiž vravia, že niet veci, ktorá by ne­
mohla vzniknúť, ale že všetky veci vznikajú a z tých,
čo vznikli, jedny trvajú súc nezničiteľnými, druhé za­
nikajú. Hlásateľmi tejto teórie boli stúpenci Hesioda8
a ešte, okrem iných, prví fyziológovia.9
Iní vravia, že všetko vzniká a plynie a že nič nie je
stále okrem jednej veci, ktorá trvá a ktorej premenou
vzniká všetko. Zdá sa, že toto chcel povedať s mnohými
inými10 Herakleitos z Efezu11.
Niektorí ľudia zasa pripisujú vznik každému telesu,
ktoré sa podľa nich skladá z plôch a rozkladá sa na 299 a
plochy.12
Ostatné teórie budú predmetom výkladu inde.13 Pokiaľ
ide o tých, čo vravia, že telesá sa skladajú z plôch, ich
teória je, ako možno ľahko spozorovať, v mnohých bo­
doch v rozpore s matematikou. A predsa je oprávnené
alebo vôbec nepohnúť princípmi tejto vedy, alebo ni­
mi otriasť, aby sa nahradili inými, dôveryhodnejšími.
Okrem toho je zrejmé, že podľa tej istej úvahy, podľa
ktorej sa telesá skladajú z plôch, sa plochy skladajú
z čiar a čiary z bodov. Ale ak je to tak, časť čiary ne-

127
 bude nevyhnutne čiarou.14 Tieto otázky sme už prebra­
li v rozprave o pohyboch, kde sme dokázali, že nejest­
vujú nedelitelné dĺžky.15
Teraz však prejdeme k fyzickým telesám a stručne
preskúmame nemožnosti, ktoré vyplývajú z učenia tých,
čo pripúšťajú nedelitelné čiary. Nemožnosti, ktoré vy­
plývajú z tejto teórie na poli matematiky, sa prejavia
aj na poli fyziky, no nie všetky nemožnosti, ktoré sa
týkajú fyziky, sa nachodia aj v oblasti matematiky,
pretože matematické pojmy sú výtvormi abstrakcie,
kým fyzické veci sú výsledkom sčítania18.
Je mnoho vlastností, ktoré nemôžu náležať nedeli­
teľným veciam, ale nevyhnutne náležia fyzickým {na­
príklad ak je niečo nedelitelné17). Je totiž nemožné,
aby v nedelitelnom bolo deliteľné, ale vlastnosti telies
sú všetky deliteľné v dvojakom zmysle: alebo podľa
druhu, alebo náhodne; podľa druhu napríklad vo far­
be, ktorá je alebo biela, alebo čierna; podľa náhody
sú vlastnosti deliteľné, ak vec, ktorej náležia, je deli­
teľná, a tak všetky jednoduché vlastnosti sú deliteľné
týmto spôsobom. Preto musíme skúmať tieto nemož­
nosti18 so zreteľom na tieto vlastnosti.
Ak ani jedna z dvoch častí nejakej veci nemá hmot­
nosť, nie je možné, aby ju mali obidve spolu.19 No všet­
ky vnímateľné telesá, alebo aspoň niektoré z nich, ako
zem a voda, majú hmotnosť, čo sú ochotní pripustiť
aj oní ľudia. Ale ak bod nemá hmotnosť, je zrejmé, že
ju nemajú ani čiary, a ak ju nemajú čiary, nemajú ju
ani plochy, čiže ju nemá ani nijaké teleso.
Je jasné, že bod nemôže mať hmotnosť. Každá ťažká
vec môže byť ťažšia ako iná a ľahká vec môže byť Iah-
b šia ako iná, no nie je nevyhnutné, aby to, čo je ťažšie
alebo ľahšie, bolo samo tiež ťažké alebo ľahké, práve
tak ako veľká vec môže byť väčšia ako druhá, no väč­
šia vec nie je vždy absolútne veľká.20 Je totiž mnoho
vecí, ktoré sú jednoducho malé, ale väčšie ako niektoré
druhé. A tak ak to, čo je ťažké, je ťažšie ako iné, mu­
sí ho prevyšovať hmotnosťou, a teda všetko, čo je ťaž-

128
Ké, je deliteľné. No predpokladáme, že bod je nede­
liteľný.
•Okrem toho, ak to, čo je ťažké, je niečo husté, a to,
čo je ľahké, je niečo riedke, tak husté sa líši od ried­
keho tým, že pri rovnakom objeme je ho viac. Ak te­
da bod je ťažký alebo ľahký, je hustý alebo riedky. No
to, čo je husté, je deliteľné, kým bod je nedeliteľný.
Ak na druhej strane každá ťažká vec je nevyhnutne
alebo mäkká, alebo tvrdá,21 z toho možno ľahko vyvodiť
nemožnosť: mäkké je totiž to, čo povoľujúc tlaku do
seba ustupuje, a tvrdé je to, čo neustupuje do seba.
A teda to, čo povoľuje tlaku, je deliteľné.
Hmotnosť však nemôže vzniknúť z častí nemajúcich
hmotnosť. No koľko častí a akých treba na to, aby
vznikla hmotnosť? A ako to bude možné určiť, ak sa
nechceme uchýliť k prázdnym výmyslom? Ak každá
hmotnosť, väčšia ako druhá, je taká pre hmotnosť, tak
každá z vecí nemajúcich hmotnosť bude mať hmot­
nosť.22 Lebo ak štyri body majú hmotnosť, vec zložená
z väčšieho počtu bodov bude ťažšia ako prvá, ktorá už
bola ťažká; vec ťažšia ako druhá ťažká vec je ťažšia
pre hmotnosť, práve tak ako to, čo je belšie ako biele,
je také pre belobu. A ak je to tak, to, čo je väčšie o je ­
den bod, bude ťažšie, čiže ak odoberieme z dvoch vecí
rovnakú časť,23 jeden bod24 bude mať tiež hmotnosť.25
Okrem toho je absurdné predpokladať, že plochy sa
môžu skladať len dotykom čiar. Lebo ako možno spo­
jiť čiaru s čiarou dvoma spôsobmi, totiž po dlžke a po
šírke,28 tak treba tým istým spôsobom spájať plochu
s plochou. Čiara sa môže spájať s čiarou len umiestne­
ním bok po boku, ale nie pripojením konca ku koncu.
Ak však možno uskutočňovať spojenie podľa šírky,
dostaneme teleso, ktoré nebude ani elementom, ani
zložkou z elementov, pretože bude zložené z plôch tiež
takto zložených.
Okrem toho, ak počet plôch spôsobuje, že niektoré
telesá sú ťažšie ako druhé, ako sa to vykladá v Tima- 300
to v i” je zrejmé, že aj čiara, aj bod budú mať hmotnosť.

9 O nebi — O vzniku a zániku 129

lebo medzi týmito pojmami je, ako sme už prv povedali,
analógia. No ak príčina rozdielu ich hmotností nie je
v tomto, ale tento rozdiel závisí od toho, že zem je ťaž­
ká a oheň Iahký, tak aj plochy budú jedny ľahké a dru­
hé ťažké; a rovnako to bude aj s čiarami a bodmi; plo­
cha zeme bude ťažšia ako plocha ohňa.
Vcelku dôjdeme k tomuto výsledku: alebo nejestvuje
nijaká veľkosť, alebo ak jestvuje, možno ju odstrániť,
pretože bod sa má k čiare, ako sa má čiara k ploche
a ako sa má plocha k telesu; lebo všetko, čo sa navzá­
jom rozkladá, môže sa rozložiť na prvé zložky, takže
sa môže stať, že budú len body, no nebude nijaké tele­
so.
Okrem toho, ak je to rovnako aj s časom, rozplynie
sa niekedy, alebo bude schopný sa rozplynúť, lebo ne­
deliteľný moment sa podobá bodu v čiare.
K tomu istému výsledku sa príde, ak veríme, že nebo
je zložené z čísiel. Niektorí ľudia totiž budujú prírodu
pomocou čísiel, ako niektorí pytagorovci,28 pretože fy­
zické telesá sú očividne ťažké alebo ľahké, kým hro­
mada jednotiek nemôže ani vytvoriť telesá, ani mať
hmotnosť.
2. P riro d z e n é p o h y b y . H m o tn o s ť a ľa h k o s ť
Z nasledujúcich úvah je zrejmé, že všetky jednoduché
telesá majú nejaký prirodzený pohyb. Pretože je zjavné,
že tieto telesá sa pohybujú, ak sa nepohybujú vlastným
pohybom, musia sa pohybovať násilne a násilný pohyb
je to isté ako pohyb protiprirodzený. Ak ale je nejaký
protiprirodzený pohyb, musí byť aj prirodzený pohyb,
opačný ako prvý. A ak aj jestvuje viacero protipriro-
dzených pohybov, prirodzený pohyb je len jeden. V zho­
de s prírodou sa totiž každé teleso pohybuje jednodu­
cho, kým protiprirodzených pohybov má mnoho.29
A je to zrejmé, aj ak vychádzame z nehybnosti. Veci
sú totiž nehybné alebo násilne, alebo prirodzene. Tele-
130
s o zotrváva násilne na tom mieste, kam ho nesie ná­
silný pohyb, a prirodzene zotrváva na tom mieste, kam
ho nesie prirodzený pohyb. A pretože je zjavné, že
jestvuje nejaké teleso v strede,30 ak je tam prirodzene,
tak zrejme aj pohyb k tomuto miestu je prirodzený.
Ak je tam však násilne, čo mu prekáža v pohybe? Ak
prekážka, ktorá mu v tom bráni, je nehybná, môžeme
znova začať tú istú úvahu: budeme totiž musieť alebo
pripustiť prvé teleso, ktoré je prirodzene nehybné, ale- b
bo ísť donekonečna, a to nie je možné. Ak však to, čo
mu prekáža v pohybe, je samo v pohybe, ako hovorí
Empedokles, že Zem zotrváva nehybná pre vír, kam by
sa nieslo,31 keď pohyb donekonečna nie je možný? Nič
nemožné sa totiž nedeje a prejsť nekonečno je nemož­
né. A tak pohybujúca sa vec sa musí niekde zastaviť
a tam ostať, no nie násilne, ale prirodzene. Ak však je
prirodzená nehybnosť, musí byť aj prirodzený pohyb,
totiž pohyb na toto miesto32.
Preto aj Leukippos a Demokritos, keď vraveli, že pr­
votné telieska33 sa ustavične pohybujú v nekonečnom
prázdnom priestore, mali povedať, akým pohybom a aký
je ich prirodzený pohyb. Lebo ak sa jeden element po­
hybuje nasilu činnosťou druhého,34 aj tak má mať každý
z nich aj nejaký prirodzený pohyb, ktorého opakom
je násilný pohyb, a prvá príčina pohybu sa nemá po­
hybovať násilne, ale prirodzene. Ináč pôjdeme doneko­
nečna, ak nepripustíme nejakého prvého hýbateľa, po­
hybujúceho sa prirodzene, ale ak naopak budeme
predpokladať prvšieho hýbateľa, ktorý by sa sám po­
hyboval násilne a zapríčiňoval by pohyb druhého.35
K tomu istému výsledku sa musí prísť, ak sa verí,
ako je napísané v T im aiovŕ”, že pred vznikom sveta
sa elementy pohybovali neusporiadane. Ich pohyb mu­
sel byť alebo násilný, alebo prirodzený. Ak sa pohybo­
vali prirodzene, musel jestvovať svet; toto sa musí uz­
nať, ak chceme dobre uvažovať. Je totiž nevyhnutné,
aby sa prvý hýbateľ sám pohyboval prirodzene,37 a aby
veci, ktoré sa nepohybujú násilne, zotrvávali na vlast-
9*
131
 1

ných miestach a uskutočňovali poriadok, aký majú te­

raz, totiž že ťažké smerujú do stredu a fahké sa vzďa­
ľujú od stredu. A toto je usporiadanie v našom svete.
Niekto by mohol ešte položiť otázku, či je možné, aby
sa niektoré telesá, pohybujúce sa neusporiadane, mie­
šali a vytvárali zmiešaniny podobné tým, z ktorých sú
urobené prirodzene zložené telesá, ako napríklad kosti
a mäso. Toto sa podľa slov Empedokla vytvára činnos­
ťou Lásky. Hovorí totiž, že

prem noho hláv, no bez krkov, začalo vyrážať zrazu.™

Tým, čo hlásajú, že v nekonečne sa pohybuje neko­

nečné množstvo vecí, odpovedáme: ak je jeden hýbateľ,
musí byť aj jeden pohyb, no ten nebude neusporiadaný;
30i a ak je však nekonečný počet hýbateľov, musí byť aj ne­
konečný počet pohybov,30 lebo keby bol počet pohybov
ohraničený, bol by určitý poriadok, lebo neporiadok
nespočíva v tom, že pohyby nesmerujú na to isté miesto.
Veď ani v terajšom svete40 sa nenesú všetky telesá na
to isté miesto, ale len telesá toho istého druhu.
Okrem toho neusporiadaný pohyb nie je nič iné ako
protiprirodzený pohyb, pretože poriadok, ktorý je vlast­
ný vnímateľným veciam, je ich prirodzenosťou.41 No je
jednak absurdné a nemožné nazdávať sa, že neusporia­
daný pohyb môže trvať nekonečný čas. Prirodzenosť
vecí je totiž taká, akú má väčšina z nich a väčšinu času.
A tak títo filozofi prichádzajú k opačnému výsledku:
pre nich je neporiadok niečím prirodzeným a poriadok
a svet niečím protiprirodzeným. A predsa nič z toho, čo
sa deje prirodzene, nedeje sa náhodou. Zdá sa, že Ana-
xagoras dobre pochopil toto: začína tvoriť svoj svet
z nehybných vecí.42 Aj iní sa pokúšajú uviesť do pohybu
a oddeliť veci až po vytvorení určitého druhu zmieša­
nia. Nie je rozumné dávať na začiatok vzniku veci od­
delené a v pohybe. Preto tiež Empedokles opomína čin­
nosť Lásky: nebol by mohol vytvoriť svoje nebo
z oddelených častí a nechať ich spájať sa činnosťou

132
Lásky, pretože elementy, z ktorých sa skladá svet, sú
oddelené jedny od druhých, a teda predpokladajú pred­
chádzajúci stav jednoty a zmiešania.
Z uvedeného je jasné, že každé z telies má nejaký
prirodzený pohyb, pohyb, ktorý nie je ani násilný, ani
protiprirodzený.
Z uvedeného je zrejmé, že niektoré telesá43 majú ten­
denciu44 hmotnosti a lahkosti. Vravíme totiž, že sa mu­
sia pohybovať. Ak však pohybujúce sa teleso nebude
mať prirodzený podnet, je nemožné, aby sa pohybovalo
do stredu alebo od stredu.
Predpokladajme, že teleso A je bez hmotnosti a te­
leso B má hmotnosť. Predstavme si, že teleso bez hmot­
nosti prejde vzdialenosť GD a že B prejde v rovnakom
čase vzdialenosť GE (táto vzdialenosť bude dlhšia, pre­
tože ťažké teleso prejde dlhšiu dráhu). Pripusťme, že
z ťažkého telesa odoberieme časť, ku ktorej bude teleso
v takom pomere, v akom je GE ku GD (tento pomer
môže byť medzi telesom a jeho časťou). Pretože celé
teleso prejde celú vzdialenosť GE, jeho časť musí v tom
istom čase prejsť vzdialenosť GD. Z toho vyplýva, že te­
leso bez hmotnosti a ťažké teleso prejdú tú istú vzdia­
lenosť, a to nie je možné. A tá istá úvaha platí aj pre b
ľahkosť.
Okrem toho, ak je teleso, ktoré sa pohybuje, ale ktoré
nie je ani ťažké, ani ľahké, musí sa pohybovať násilne,
a pretože sa pohybuje násilným pohybom, uskutočňuje
nekonečný pohyb. Pretože jestvuje určitá sila, ktorá
ho pohybuje, teleso menšie a ľahšie zanesie tá istá
sila dalej. Pripusťme, že teleso A bez hmotnosti prejde
vzdialenosť GE a teleso B s hmotnosťou vzdialenosť GD
v tom istom čase. Odoberme z telesa majúceho hmot­
nosť časť, ku ktorej má celé teleso ten istý pomer, aký
je medzi vzdialenosťou GE a GD, a prídeme k tomuto
výsledku: časť, ktorú sme vzali z tohto telesa, prejde
vzdialenosť GE v tom istom čase, pretože celé teleso
prešlo vzdialenosť GD. A teda rýchlosť menšieho te­
lesa bude k rýchlosti väčšieho telesa v takom pomere,

133
 v akom je väčšie teleso k menšiemu. A teda tú istú
vzdialenosť prejde v rovnakom čase teleso bez hmot­
nosti aj teleso s hmotnosťou. A to nie je možné. A pre­
tože pohyb telesa bez hmotnosti prejde vždy väčšiu
vzdialenosť, ako je akákoľvek vzdialenosť, bude prebie­
hať donekonečna. Je teda jasné, že každé ohraničené
teleso45 musí byť alebo ťažké, alebo ľahké.
Prirodzenosť je vnútorným princípom pohybu,46 kým
sila je princípom pohybu v inej veci, alebo chápanej ako
inej. Každý pohyb je alebo prirodzený, alebo násilný;
prirodzený pohyb (pri kameni napríklad pohyb nadol)
urýchli len činnosť sily, kým protiprirodzený pohyb
bude celý produktom samej sily. V obidvoch prípadoch
sa ako nástroj používa vzduch (je totiž súčasne priro­
dzene ľahký i ťažký). Pohyb nahor spôsobí ako ľahký,
ked pod nárazom a činnosťou sily dostáva svoj počia­
točný popud; a pohyb nadol spôsobí ako ťažký. Sila
totiž akoby nejakým tlakom vzduchu sprostredkuje te­
lesu pohyb v obidvoch prípadoch. Preto tiež teleso uve­
dené násilne do pohybu pokračuje vo svojom pohybe,
aj keď ho už hýbateľ nesprevádza. Bez nejakého také­
hoto telesa by nebolo násilného pohybu. A tým istým
spôsobom sila podporuje prirodzený pohyb každého te­
lesa.
Je teda zrejmé, že každé teleso je alebo ľahké, alebo
ťažké, a aj to, akým spôsobom sa v nich dejú protipri-
rodzené pohyby.
Z toho, čo bolo povedané, je zrejmé, že nejestvuje ani
vznik všetkých vecí,47 ani absolútny vznik čohokoľvek.
Je totiž nemožné, aby každé teleso bolo produktom
302 a vzniku, ak sa odmietne pripustiť možnosť, že je oddelený
prázdny priestor.48 Lebo na tom mieste, na ktorom bude
to, čo teraz vzniká (ak pripustíme, že môže vzniknúť),
musel byť predtým prázdny priestor, pretože tam nebolo
nijaké teleso. Jedno teleso totiž môže vzniknúť z druhé­
ho, napríklad oheň môže vzniknúť zo vzduchu. Ale aby
niečo vzniklo bez toho, že by bola predtým nejaká iná
veľkosť, to je celkom nemožné. Je síce pravda, že z te-

134
lesa, ktoré jestvuje v možnosti, môže vzniknúť teleso
v skutočnosti,49 ale ak teleso, ktoré je v možnosti, ne­
bolo už predtým iným telesom v skutočnosti, bude tre­
ba pripustiť, že je prázdny priestor mimo telesa.50

3. E x is te n c ia elem entov

Ostáva nám povedať, ktorých telies sa týka vznik

a z akej príčiny. Pretože vo všetkých oblastiach poz­
návame skrze to, čo je prvé, a pretože elementy sú pr­
vými a podstatnými zložkami telies,51 treba skúmať,
ktoré z takýchto telies52 sú elementmi a prečo, potom
aký je ich počet a aké sú ich vlastnosti.
A to sa ukáže jasným, ak si určíme, čo je prirodze­
nosť elementu. Pripusťme teda, že element je teleso,
ku ktorému dôjdeme, keď rozložíme ostatné telesá,
ktoré je v nich v možnosti alebo v skutočnosti (táto
otázka je žatia! nevyriešená) a ktoré je samo neroz­
deliteľné na iné časti, odlišné od neho. Takéto niečo
je element, ako vravia všetci a vo všetkých prípadoch,
keď hovoria o elemente.
Ak je elementom to, čo sme práve určili, nevyhnutne
sú telesá, ktoré zodpovedajú tejto definícii. V mäse
a dreve a v každej z ostatných podobných vecí sa na­
chádza v možnosti oheň a zem. Jasne to vidieť, keď sa
oheň a zem vydelia rozložením mäsa a dreva. V ohni
však nie je obsiahnuté ani mäso, ani zem, a to ani
v možnosti, ani v skutočnosti. Ináč by sa totiž mohli vy­
deliť. A rovnako by to bolo, keby bol len jeden element;
ani on by ich neobsahoval.53 Lebo ak aj pripustíme mä­
so a kosti a hocičo z ostatných vecí, nebolo by možné
ešte povedať, že sú v ňom v možnosti, ale bude treba
ďalej uvažovať o spôsobe jeho vzniku.
Anaxagoras hovorí o elementoch opačne ako Empe­
dokles. Tento totiž vraví, že oheň, zem a ostatné veci
tohto druhu sú elementmi telies a že všetky telesá sú
zložené z nich.54 Anaxagoras hovorí opak. Elementmi

135
 sú homoiomerie55 (homoiomeriami nazývam mäso, kosti
b a všetky podobné veci). Pokiaľ ide o vzduch a oheň,
pokladá ich za zmiešaninu týchto vecí a všetkých os­
tatných semien. Obidva vraj vznikli z nahromadenia
neviditeľných homoiomerií. A takto sa vysvetlí tiež to,
že všetky ostatné veci pochádzajú z týchto dvoch te­
lies.56 On totiž označuje oheň a éter tým istým menom.
Pretože však každé prirodzené teleso má vlastný po­
hyb a z pohybov jedny sú jednoduché a druhé zmiešané
a zmiešané pohyby prináležia zmiešaným telesám, je
zrejmé, že jestvujú jednoduché telesá. Jestvujú totiž aj
jednoduché pohyby. Je teda zrejmé, že existujú elemen­
ty, a zrejmá je aj existencia ich bytia.

4. P očet elem entov

Teraz nám treba skúmať, či je počet elementov ohra­

ničený, alebo nekonečný, a ak je ohraničený, koľko ich
je.
Začnime úvahou, že tento počet nie je nekonečný,
ako sa nazdávajú niektorí. Najprv budeme hovoriť
o tých, ktorí s Anaxagorom pokladajú všetky homoio­
merie za elementy. Ani jeden zo stúpencov tejto teórie
nechápe element správne. Vidíme totiž, že mnohé veci,
aj zmiešané, sa rozkladajú na homoiomerie, napríklad
mäso a kosti a drevo a kameň. A keďže zložené teleso
nie je elementom, nebude elementom ani ktorákoľvek
homoiomeria, ale jedine to, ktoré nebude možné roz­
ložiť na iné špecificky odlišné, ako sme už práve po­
vedali.
Okrem toho nie je nevyhnutné uvádzať nekonečný
počet elementov, ani ak element chápeme takto. Prí­
deme totiž k tým istým výsledkom, aj ak sa vyjde
z predpokladu, že ich počet je ohraničený. Nič sa ne­
zmení, ani ak budú len dve alebo tri telesá tohto druhu,
ako sa pokúša robiť aj Empedokles. Ale ani takto57 tí­
to filozofi neskladajú všetky telesá z homoiomerií (ne-

136
vravia totiž, že tvár sa skladá z tváre, a ani nijaká iná
vec, majúca od prírody svoj tvar); z toho je jasné, že je
omnoho lepšie ohraničiť počet princípov a znížiť ho čo
možno najviac za podmienky, že možno dokázať všet­
ko, čo sa dokazovalo predtým. A tento postup schvaľujú
aj matematici; pokladajú totiž princípy za ohraničené
i čo do druhu58, i čo do počtu.
Okrem toho, ak sa vraví, že jedno teleso sa líši od
druhého svojimi vlastnými rozdielmi a ak rozdiely te­
lies sú ohraničené (telesá sa totiž líšia svojimi vníma- 303 a
teľnými vlastnosťami a tieto sú ohraničené; no túto
tézu treba dokázať59), je zrejmé, že počet elementov
musí byť ohraničený.
No nie je správne ani to, čo hovoria niektorí iní, na­
príklad Leukippos a Demokritos z Abdér. Vravia totiž,
že prvotné telieska60 sú čo do počtu nekonečné, čo do
veľkosti nedeliteľné a že ani z jedného nemôže vznik­
núť mnohé, ani z mnohých jedno,61 ale všetko vzniká
ich spletením a ich zrážkami.62 Lebo akýmsi spôsobom
aj títo všetko súcno robia číslami a z čísiel. A aj keď
to nenaznačujú jasne, predsa chcú povedať toto. Okrem
toho, pretože sa telieska líšia tvarmi,65 tvarov však je
nekonečné množstvo, vravia, že aj jednoduchých te­
liesok je nekonečné množstvo. No aký a ktorý tvar pri­
náleží jednotlivým elementom, o tom nepovedali nič
určitého, len ohňu pripísali guľovitý tvar. Vzduch, vodu
a ostatné princípy rozlíšili veľkosťou a malosťou ató­
mov, v domnienke, že ich podstata je zmiešaninou zo
všetkých prvkov.64
Po prvé dopúšťajú sa tej istej chyby, že nechápu prin­
cípy ako ohraničené, hoci toto by im bolo umožnilo
držať sa svojho učenia.65
Okrem toho, ak rozdiely medzi telesami nie sú ne­
konečné,66 je zrejmé, že ani počet elementov nebude
nekonečný.
Okrem toho tí, čo hlásajú existenciu atómov, musia
sa dostať do rozporu s matematikou67 a zrušiť mnohé
názory všeobecne uznané a získané zmyslovou skúse-

137
 nosťou, o ktorých sme hovorili prv v pojednaní o čase
a o pohybe.“
Súčasne si títo ľudia musia protirečiť. Ak sú totiž
elementy nedeliteľné, nie je možné, aby sa vzduch, zem
a voda líšili veľkosťou a malosťou; nemôžu totiž vznik­
núť navzájom zo seba, lebo najväčšie telieska (atómy)
vždy ostávajú vzadu. Oni však hovoria, že takto na­
vzájom zo seba vznikli voda, vzduch a zem.69 Okrem
toho, ani podľa tejto ich hypotézy sa nezdá, že by po­
čet atómov bol nekonečný. Telesá sa líšia tvarmi a všet-
b ky tvary sa skladajú z ihlanov, a to priamočiare70 z pria­
močiarych a guľa z ôsmich častí.71 Musia totiž byť urči­
té princípy tvarov. A ak je tento princíp jeden, dva ale­
bo viac, tak aj počet jednoduchých telies bude rovna­
ký ako počet princípov.
Okrem toho, ak každý z elementov má svoj vlastný
pohyb a pohyb jednoduchého telesa je jednoduchý a po­
čet jednoduchých pohybov nie je nekonečný, pretože
jednoduchých prenosov nie je viac ako dva,72 ani nie je
nekonečný počet miest75, tak ani počet elementov by
nemohoi byť nekonečný.

5. M nohosť elem entov

Pretože počet elementov je nevyhnutne ohraničený,

ostáva nám skúmať, či je viac elementov, alebo len
jeden. Niektorí filozofi totiž predpokladajú, že je len
jeden; jedni hovoria, že je to voda,74 druhí, že je to
vzduch,75 iní, že je to oheň,76 a iní, že je to niečo jem­
nejšie ako voda, ale hustejšie ako vzduch, element,
ktorý, súc nekonečný, zahrnuje v sebe celé nebesá.77
Tí, čo stotožňujú tento element s vodou, alebo so
vzduchom, alebo s niečím, čo je jemnejšie ako voda,
ale hustejšie ako vzduch, a ktorí z tohto elementu tvo­
ria zrieďovaním a zhusťovaním ostatné veci, si neuve­
domujú, že sami vytvárajú niečo iné, jestvujúce ešte
pred elementom. Vznik, ak sa vychádza z elementov,

138
je totiž podlá nich zložením a návrat k elementom je
rozložením, a tak jemnejšie teleso musí byť priro­
dzene prvšie. A pretože podťa nich oheň je najjemnejší
zo všetkých telies, jemu prirodzene patrí prvenstvo.
Vôbec nezáleží na tom, či najjemnejším telesom je oheň,
je však nevyhnutné, aby týmto prvým telesom bolo iné
teleso ako teleso prostredné78.
Okrem toho tvoriť ostatné telesá zhusťovaním a zrie­
ďovaním nie je nič iné ako uchyľovať sa k jemnému
a hrubému, lebo podľa nich jemné je riedke a hrubé
je husté. A zasa jemné a hrubé je totožné s veľkým
a malým, lebo jemné je to, čo má malé časti, a hrubé
je to, čo má veľké časti. To, čo je roztiahnuté do diaľ­
ky, je jemné, a také je to, čo sa skladá z malých častí.
A tak títo ľudia veľkosťou a malosťou rozlišujú podstatu
ostatných telies. No takéto rozlišovanie bude viesť
k tomu, že všetko bude relatívne, a nebude ani oheň,
ani voda, ani vzduch v absolútnom zmysle, ale tá istá
vec bude ohňom vo vzťahu k tomuto a vzduchom vo 304 a
vzťahu k niečomu inému. A to isté sa stáva aj tým,
ktorí vravia, že je viac elementov a že sa líšia veľkos­
ťou a malosťou. Pretože však každá vec sa určuje veľ­
kosťou, bude určitý pomer medzi týmito rozličnými veľ­
kosťami, takže veci, ktoré budú mať medzi sebou tento
pomer, budú musieť byť jedny vzduchom, druhé ohňom,
iné zemou alebo vodou, pretože pomery, ktoré sú me­
dzi najmenšími, budú aj medzi najväčšími telesami.
Tí, ktorí pokladajú oheň za element, sa nestretajú
s touto ťažkosťou, ale upadajú nevyhnutne do iných
absurdností.
Niektorí z nich pripisujú ohňu tvar, napríklad tí, ktorí
robia z neho ihlan. Z nich jedni sa vyjadrujú jedno­
duchšie a vravia, že zo všetkých tvarov je najostrejší
ihlan a z telies je najostrejší oheň; druhí vravia dômy-
selnejšie a uvažujú takto: všetky telesá sa skladajú
z elementu s najjemnejšími časťami a pevné telesá sa
skladajú z ihlanov; a pretože oheň je najjemnejší z te­
lies a ihlan je prvý medzi tvarmi a skladá sa z naj-

139
 menších častí, a pretože prvý tvar prináleží prvému te­
lesu, vyplýva z toho, že oheň bude ihlanom.
Iní nič nehovoria o jeho tvare a uspokojujú sa s tým,
že pokladajú oheň za teleso s veľmi jemnými časťami;
z jeho zhlukov vznikajú podľa nich ostatné telesá, ako
napríklad z prášku zlata vzniká masa zlata.
Obidve skupiny sa dostávajú do tých istých ťaž­
kostí. Lebo ak sa prvotné teleso pokladá za nedeliteľ­
né, narazíme na námietky, ktoré sme proti tejto hypo­
téze79 už uviedli.
Okrem toho nie je možné pripustiť tento názor, ak
chceme v úvahe postupovať ako prírodovedci.80 Každé
teleso možno porovnávať s iným telesom podľa kvanti­
ty a medzi veľkosťami homoiomerií a veľkosťami ele­
mentov je pomer (napríklad všetka voda je v tom is­
tom pomere k všetkému vzduchu ako element vody
k elementu vzduchu a rovnako aj pri ostatných tele­
sách). Vzduchu však je viac ako vody a vcelku teleso,
zložené z menších častí, je objemnejšie ako teleso zlo­
žené z hrubších častí. Je teda jasné, že aj element vody
je menší ako element vzduchu. Ak teda menšia veľkosť
je obsiahnutá vo väčšej, element vzduchu bude musieť
b byť deliteľný. A rovnako je to aj s elementom ohňa
a vcelku so všetkými telesami, ktorých časti sú menšie.
Ak je však tento element rozdeliteľný, tí, ktorí pri­
pisujú ohňu tvar, budú musieť uznať, že časť ohňa nie
je ohňom, pretože ihlan sa neskladá z ihlanov. Okrem
toho každé teleso nebude ani elementom, ani zložené
z elementov (lebo časť ohňa nebude ani ohňom, ani ni­
jakým druhým elementom81). A tí, čo rozlišujú telesá
podľa veľkosti, budú musieť pripustiť element, jestvujú­
ci ešte pred týmto elementom, a postupovať takto do­
nekonečna, pretože každé teleso je deliteľné a element
je teleso zložené z veľmi maličkých častí.
Okrem toho budú musieť povedať, že to isté teleso
je vo vzťahu k jednej veci ohňom, vo vzťahu k druhej
vzduchom a vo vzťahu k iným vodou a zemou.
Spoločnou chybou všetkých týchto systémov, v kto-

140
T rých sa predpokladá jeden element, je, že uznávajú len
jeden prirodzený pohyb, ten istý pre všetky telesá. Vi­
díme totiž, že každé prirodzené teleso má princíp po­
hybu. Ak teda všetky telesá sú len niečím jedným, všet­
ky by mali mať jeden pohyb a tento pohyb by mal byť
o toľko rýchlejší, o koľko je väčší jeho objem, ako je
to v prípade ohňa: čím je ho viac, tým rýchlejšie sa
nesie nahor. A mnohé telesá sa svojím vlastným pohy­
bom podobne nesú nadol tým rýchlejšie, čím je ich
objem väčší.
Z týchto dôvodov a okrem toho na základe toho, čo
sme uviedli prv,82 totiž že je mnoho prirodzených pohy­
bov, je zrejmé, že nemôže byť len jeden element. A pre­
tože nie je ani nekonečný počet elementov, ani jediný,
musí ich byť viac, no ohraničený počet.

6. V znik elem entov

Na prvom mieste treba skúmať, či sú elementy večné,

alebo vznikajú a zanikajú. Preskúmanie tejto otázky
osvetlí aj ich počet a ich vlastnosti.
Je nemožné, aby boli večné. Vidíme totiž, že oheň,
voda a všetky jednoduché telesá sa rozlučujú. Toto roz-
lučovanie musí byť alebo nekonečné, alebo sa musí niek­
de zastaviť. Ak je nekonečné, bude aj čas rozlučovania
nekonečný a takisto aj čas zlučovania, pretože každá
čiastočka sa rozlučuje a zlučuje v inom čase. A tak
dospejeme k tomu, že okrem nekonečného času budeme
mať ešte iný nekonečný čas, ked čas zlučovania bude
nekonečný a bude predpokladať predchádzajúci neko­
nečný čas rozlučovania. A tak bude nekonečný čas mi­
mo nekonečného času, čo nie je možné. 305 a
Predpokladajme, že sa rozlučovanie zastaví v určitom
bode: teleso, v ktorom sa zastaví, bude nedeliteľné,
alebo bude síce deliteľné, ale nikdy nebude rozdelené,
a to, ako sa zdá, chcel povedať Empedokles.83
Že toto teleso nebude deliteľné, vyplýva z dôvodov,

141

L
ktoré sme už uviedli.84 Ale nebude ani deliteľné s urče­
ním, že nebude nikdy rozdelené. Menšie teleso sa totiž
ľahšie môže zničiť ako väčšie; ak sa aj teleso veľkého
objemu ničí v procese tohto zániku tak, že sa rozkladá
na menšie telesá, je logické, že menšie teleso tomu
podlieha ešte skôr. Vidíme, že oheň sa ničí dvoma spô­
sobmi: pôsobením opačného, keď je hasený, a sám od
seba, keď sa stravuje. Tomuto ničeniu podlieha menšie
teleso následkom činnosti väčšieho, a to tým rýchlejšie,
čím je menšie. Je teda nevyhnutné, aby elementy telies
boli zničiteľné a aby mohli vzniknúť.
Pretože však môžu vzniknúť, budú vznikať alebo
z niečoho netelesného, alebo z telesa; ak z telesa, tak
alebo z iného telesa, alebo jeden z druhého.
Teória, podľa ktorej vznikajú z niečoho netelesného,
si vyžaduje, aby jestvoval oddelený prázdny priestor.
Všetko totiž, čo vzniká (vzniká niekde) a miesto, kde
vzniká, bude alebo netelesné, alebo bude obsahovať te­
leso. No ak bude obsahovať teleso, budú na tom istom
mieste súčasne dve telesá, totiž to, ktoré vzniká, a to,
ktoré tam už bolo predtým. Ak naopak bude toto mies­
to netelesné, musí nevyhnutne jestvovať oddelený
prázdny priestor. No už sme ukázali, že to nie je mož­
né.85
No nemožno pripustiť ani to, že elementy vznikajú
z nejakého telesa. Ináč by bolo treba pripustiť, že jest­
vuje teleso odlišné od elementov, ktoré bolo ešte prv.
Ak toto teleso bude ťažké alebo ľahké, bude jedným
z elementov; ak nebude mať nijaký podnet, bude ne­
hybné a matematické; no ak má tieto vlastnosti, ne­
bude môcť byť na mieste, lebo miesto, na ktorom teleso
zotrváva nehybne, je tiež miestom, ku ktorému sa mô­
že pohybovať.86 Ak je tento pohyb násilný, je protipriro-
dzený, a ak nie je násilný, je prirodzený. Ak teda bude
teleso na nejakom mieste a niekde, bude jedným z ele­
mentov. Ak však nebude na mieste, nič z neho nemôže
vzniknúť, pretože vec, ktorá vzniká, a tá, z ktorej vzni­
ká, musia byť spolu.

142
 Pretože elementy nemôžu vzniknúť ani z niečoho ne­
telesného, ani z telesa odlišného od nich, ostáva, že
vznikajú navzájom jedny z druhých.

7. V zájom ný vznik elem entov

Musíme sa teda vrátiť k otázke, akým spôsobom vzni­

kajú elementy jeden z druhého, či tak, ako hovorí Em­
pedokles a Demokritos, alebo tak, ako hovoria tí, čo
rozdeľujú telesá na plochy, alebo či je nejaký iný spô­
sob, odlišný od tamtých. b
Empedoklovi a Demokritovi stúpenci nevedomky pri­
púšťali nie skutočný vznik vecí jednej z druhej, ale len
zdanlivý. Vravia totiž, že každá vec bola už prv a že
sa len oddeľuje,87 akoby sa vznik dial z nádoby a nie
z nejakej látky, a nepripúšťajú ani to, že vznik si žiada
zmenu nejakej veci.
A keby to aj tak bolo, dôsledky, ku ktorým by sa pri­
šlo, by neboli o nič menej nelogické. Nezdá sa totiž, že
tá istá veľkosť sa stane ťažšou, ak sa stlačí. A toto pred­
sa musia uznávať tí, čo hovoria, že voda vzniká zo vzdu­
chu, v ktorom bola už prv, pretože voda, keď vznikne
zo vzduchu, je ťažšia.
Okrem toho, keď sa teleso oddelí od zmiešaniny, ne­
musí vždy zaujímať väčší priestor. No keď z vody vznik­
ne vzduch, obsiahne väčší priestor, lebo čím sú drobnej­
šie časti telesa, tým väčšie je miesto, na ktorom vzniká.
A tento jav je zrejmý aj pri premene z jedného stavu
do druhého. Keď sa totiž tekutina vyparuje a mení na
vzduch, nádoby, v ktorých boli uzavreté tekutiny, pras­
kajú pre nedostatok priestoru. A tak ak vôbec nie je
prázdny priestor a ani telesá sa nerozťahujú, ako vravia
stúpenci tejto teórie,88 je jasné, že je to nemožné. Ak
však pripustíme existenciu prázdneho priestoru a roz­
ťahovanie telies, je nelogické, že oddeľované teleso za­
berá nevyhnutne a vždy väčší priestor.
Je tiež nevyhnutné, aby sa vznikanie jedného z dru­

143
 hého niekde zastavilo, ak je pravda, že v ohraničenej
veľkosti nemôže byť nekonečný počet ohraničených veľ­
kosti.83 Ked sa totiž zem premení na vodu, ubudne nie­
čo zo zeme, ak sa vznik deje oddelením. Kecľ potom
z ostávajúcej zeme vznikne zasa voda, stáva sa to isté.
Ak však bude tento proces stále pokračovať, bude tre­
ba uzavrieť, že v ohraničenom telese boli nekonečné
veci. To však nie je možné, a preto vzájomný vznik ne­
bude môcť prebiehať donekonečna. Vyložili sme teda,
že elementy sa nepremieňajú jedny na druhé oddele­
ním.
Ostáva teória, že elementy vznikajú zmenou jedného
na druhý. To sa môže diať dvoma spôsobmi: alebo zme­
nou tvaru,90 na spôsob gule alebo kocky, alebo, podľa
niektorých, rozložením na plochy.
Ak elementy vznikajú zmenou tvaru, treba nevyhnut­
ne pripustiť, že prvotné telieska91 sú nedeliteľné. Lebo
ak sú deliteľné, časť ohňa nebude ohňom, ani časť ze­
me zemou, pretože každá časť ihlanu nebude ihlanom,
306 a ani každá časť kocky nebude kockou.92
Ak elementy vznikajú rozložením plôch,93 po prvé je
absurdné, že nie všetky elementy môžu vzniknúť na­
vzájom jedny z druhých, čo musia títo ľudia uznať a čo
aj vravia.91 Lebo nie je ani rozumné, aby len jediný ele­
ment bol vylúčený z premeny, ani to nepotvrdzuje zmy­
slová skúsenosť, ale naopak, že všetky elementy sa
navzájom menia jeden na druhý. Ked títo ľudia vravia
o týchto javoch, ich výklady nie sú v zhode s javmi.
Príčinou toho je, že nechápu správne prvé princípy, ale
chcú, aby všetko súhlasilo s niektorými určitými ná­
zormi.93 Treba totiž nepochybne, aby pre vnímateľné ve­
ci boli vnímateľné princípy, pre večné veci večné prin­
cípy a pre zničiteľné veci zničiteľné princípy, vcelku
princípy majú byť toho druhu ako veci, ktoré od nich zá­
visia. Na druhej strane sa zdá, že naši filozofi z lásky
k svojim názorom robia to isté ako tí, ktorí v disku­
siách bránia svoje tézy. Znášajú totiž všetko, lebo sú
presvedčení, že majú pravdivé princípy, ako keby nie-

144
ktoré princípy nemali byť posudzované podlá ich vý­
sledkov a najmä podlá ich konečného výsledku. Tým
konečným výsledkom je pre tvorivú vedu vytvorené
dielo,96 pre prírodovedu to, čo sa javí vždy a zvrcho­
vane zmyslovému poznaniu. A tak ich systém vedie
k záveru, že zem je predovšetkým elementom,97 že je
jediná nezničiteľná, pretože je nerozlučiteľná, a že je
elementom; jediná zem sa totiž nemôže rozložiť na
iné telesá.
A pokiaľ ide o rozlučované elementy, nie je rozumné
ani nechať bokom trojuholníky. A toto sa stáva pri pre­
mene jedného elementu na druhý, pretože elementy
nie sú zložené z toho istého počtu trojuholníkov.98
Okrem toho stúpenci tohto systému musia nevyhnutne
predpokladať, že vznik sa nedeje z telesa, lebo ked
jedna vec vznikne z plôch, nemožno povedať, že vznik­
ne z telesa.99
Okrem toho musia sa nevyhnutne držať tvrdenia, že
nie každé teleso je rozdeliteľné, a byť takto v rozpore
s najdôkladnejšími vedami100. Tieto totiž chápu aj mys­
liteľné ako rozdeliteľné, zatiaľ čo oni, usilujúc sa
uchrániť svoju pôvodnú mienku, nesúhlasia ani s tým,
že každé vnímateľné teleso je deliteľné. Tí totiž, čo
dávajú tvar každému z elementov a týmto spôsobom
rozlišujú ich podstaty, musia nevyhnutne pokladať ele­
menty za nedeliteľné. Lebo ak nejakým spôsobom roz­
delíme ihlan alebo guľu, to, čo ostane, nebude ani guľa,
ani ihlan. A tak alebo časť ohňa nebude ohňom a bude
tam niečo, čo bolo prv ako element, pretože všetko je b
alebo elementom, alebo zloženinou z elementu, alebo
nebude pravda, že každé teleso je deliteľné.

8. K ritik a te ó rie , že elem e n ty m ajú tv a r

Vcelku je nerozumný pokus pripisovať jednoduchým

telesám tvar, po prvé preto, lebo dospejeme k tomu, že
sa nebude môcť naplniť vesmír. Pripúšťa sa totiž, že

10 O nebi — O vzniku a zániku 145

 medzi plochami tri tvary vypĺňajú miesto: trojuholník,
štvoruholník a šesťuholník, no pri pevných telesách sú
to len dva, ihlan a kocka.101 Je však nevyhnutné pripus­
tiť ich viac, aby bolo možné uznať väčší počet elemen­
tov.
Je jasné, že všetky jednoduché telesá, najmä voda
a vzduch, dostávajú svoj tvar od miesta, ktoré ich ob­
sahuje. Teda nie je možné, aby element mal tvar, pre­
tože masa elementu by sa nedotýkala všetkými bodmi
telesa, ktoré ho obklopuje. Ak sa však tvar mení, voda
prestáva byť vodou, ak je pravda, že ju robil odlišnou
práve tvar. A tak je jasné, že tvary elementov nie sú
určené.
Ale zdá sa, že aj sama príroda nám naznačuje to, čo
nám ukazuje rozum. Lebo ako v ostatných prípadoch
substrát má byť bez tvaru a podoby (takto by sa totiž
dala lepšie modelovať všeobecná schránka, aby sme
prevzali slovo z Tim aia102J, tak si treba predstaviť ele­
menty ako látku pre zložené telesá. Preto sa tiež ele­
menty môžu navzájom meniť, keď stratia svoje rozli­
šovacie kvality.
Okrem toho, ako možno pripustiť vznik mäsa, kostí
alebo hociktorého súvislého telesa? Nepripúšťa sa, ani
že vznikne zo samých elementov, pretože niečo sú­
vislé nemôže vzniknúť ich zložením, ani z plôch zlože­
ných dohromady, pretože zložením vznikajú elementy,
a nie veci, ktoré vznikajú z elementov. A tak ak niekto
chce uvažovať dôkladne a neprijímať ľahkomyseľne ta­
kéto teórie, uvidí, že tieto teórie znemožňujú pri ve­
ciach akýkoľvek vznik.
Ale aj pokiaľ ide o vlastnosti, mohutnosti a pohyby,103
čiže určenia, ktoré si filozoťi predovšetkým všímali pri
rozdeľovaní tvarov, tvary nie sú v zhode s telesami. Na­
príklad oheň je obdarený veľkou pohyblivosťou a hreje
a páli, a preto ho jedni urobili guľou, druhí ihlanom.
Tieto tvary sú totiž jednak najpohyblivejšie, lebo majú
307 a najmenší počet dotykových bodov a sú veľmi nestabil­
né, jednak majú najväčšiu schopnosť zohrievať a páliť,
146
keďže jedno je uhlom ako celok a druhé má veľmi ostré
uhly, a podľa nich vraj vec hreje a páli svojimi uhlami.
Po prvé, pokiaľ ide o pohyb, jedni i druhí104 sa dopus­
tili chyby, lebo ak aj sú tieto tvary najpohyblivejšie zo
všetkých, túto pohyblivosť nemajú pre pohyb ohňa.
Pohyb ohňa je totiž pohyb nahor a je priamočiary, kým
tieto tvary sa pohybujú kruhovým pohybom, nazýva­
ným valenie105. A po druhé, ak je zem kocka pre jej sta­
bilnosť a nehybnosť a ak na druhej strane nie je nehyb­
ná všade, ale len na svojom vlastnom mieste a z miesta,
ktoré nie je jej miestom, sa vzďaľuje, ak jej v tom nič
nebráni, a ak sa oheň a ostatné elementy správajú tým
istým spôsobom, tak je zrejmé, že oheň a každý z ele­
mentov budú na cudzom mieste guľou alebo ihlanom
a na inom mieste kockou.106
Okrem toho, ak oheň hreje a páli svojimi uhlami,
všetky elementy budú schopné hriať, pravda, jeden viac
ako druhý. Všetky totiž majú uhly, napríklad osemsten
a dvanásťsten (Demokritovi pre svoju pohyblivosť reže
aj guľa, ktorú pokladá za akýsi druh uhla). A tak ele­
menty sa budú medzi sebou líšiť tým, že majú tieto
vlastnosti vo väčšej alebo menšej miere, čo je zjavne
nepravda.
Súčasne bude treba pripustiť, že aj matematické te­
lesá pália a hrejú. Aj tie totiž majú uhly a aj v nich
sú nedeliteľné aj gule, aj ihlany, najmä ak jestvujú ne­
deliteľné veľkosti, ako sa nazdávajú títo filozofi.107 Le­
bo ak jedny telesá majú tieto vlastnosti,108 no druhé nie,
treba sa zmieniť o tomto rozdiele a neuspokojiť sa, ako
to robia oni, len s jednoduchým tvrdením.
Okrem toho to, čo horí, sa stáva ohňom, a ak oheň
je guľa alebo ihlan, musí sa aj to, čo horí, meniť na
gule alebo ihlany. Pripusťme, že možnosť rezať a rozde­
ľovať vyplýva logicky z tvaru: ale chcieť, aby ihlan
tvoril nevyhnutne ihlany a guľa gule, je celkom nelo­
gické, také nelogické, akoby sa niekto nazdával, že
nôž možno rozdeliť na nože alebo pílu na píly.
Okrem toho je smiešne pripisovať ohňu tvar len pre
10 *
147
 delenie. Zdá sa totiž, že oheň skôr zlučuje a spája, ako
rozlučuje: rozlučuje totiž len veci, ktoré nie sú rovno-
b rodé,109 spája však rovnorodé. Napokon spájanie je jeho
podstatnou vlastnosťou (ohňu totiž je vlastné spájanie
a zjednocovanie), kým rozlučovanie je len náhodnou
vlastnosťou (tým, že zhromažďuje rovnorodé, oheň od­
straňuje to, čo je cudzie). A tak keď sa mu pripisuje
tvar, bolo by treba brať do úvahy tieto dve schopnosti,
alebo skôr obmedziť sa na schopnosť zhromažďovať.
Okrem toho, pretože teplé a studené sú opačnými
mohutnosťami, je nemožné pripisovať studenému neja­
ký tvar. Tvar, ktorý by sa mu pripisoval, by musel byť
opačný tvar teplého. No nijaký tvar nie je opačný ako
druhý tvar. Preto sa tiež všetci títo filozofi toho110
vzdali. A predsa bolo treba, aby boli určené tvarmi ale­
bo všetky mohutnosti, alebo ani jedna. Niektorí z nich
sa predsa pokúšali vysvetliť silu studeného, ale protire­
čia si: tvrdia totiž, že studené je zložené z velkých
častí, pretože takáto vec spôsobuje stiahnutie a nepre­
chádza pórmi.111 Je teda zrejmé, že teplé nimi prechá­
dza, čo je vždy prípad telies zložených z jemných častí.
A tak prídeme k záveru, že teplé a studené sa líšia nie
tvarmi, ale malosťou a velkosťou častí, z ktorých sa
skladajú. Okrem toho, ak by boli ihlany nerovnaké, naj­
väčšie z nich by neboli ohňom a ich tvar by nebol prí­
činou pálenia, ale jeho opaku.
Z povedaného je jasné, že elementy sa nelíšia tvar­
mi. Pretože však najzákladnejšie rozdiely medzi tele­
sami vyplývajú z vlastností, činností a mohutností (le­
bo každá prirodzená vec má podlá nás svoje činnosti,
svoje vlastnosti a svoje mohutnosti), najprv by bolo tre­
ba zmieniť sa o nich, aby sme po ich preskúmaní
mohli pochopiť rozdiely, ktorými sa odlišuje jedno te­
leso od druhého.112
Štvrtá kniha

1. Ľahké a ťažké. Úvod

Pokiaľ ide o ťažké a ľahké, treba skúmať, čo každé

z nich je, aká je ich prirodzenosť a tiež prečo majú
tieto mohutnosti.1 Skúmanie o nich patrí do úvah o po­
hybe, lebo podľa nás niečo je ťažké a ľahké pre jeho
schopnosť prirodzene sa nejakým spôsobom pohybovať
(pre ich zodpovedajúce činnosti2 nie sú mená, iba ak
by niekto pokladal za také slovo tendenciu3).
Pretože štúdium prírody sa týka pohybu a pretože 308 a
ľahké a ťažké majú v sebe akoby akési iskierky pohy­
bu,4 všetci filozofi používajú tieto mohutnosti, no okrem
zriedkavých výnimiek nijako ich neurčujú.
Keď sme na začiatok uviedli, čo povedali iní, a keď
sme poukázali na ťažkosti, ktoré je nevyhnutné roz­
poznať v záujme tohto skúmania, vyložme teraz svoj
názor na tieto otázky.
O ťažkom a ľahkom sa hovorí jednak v absolútnom,
jednak v relatívnom zmysle. O veciach, ktoré majú
hmotnosť, hovoríme, že jedno je ľahšie a druhé ťažšie,
napríklad bronz je ťažší ako drevo. No o týchto termí­
noch v absolútnom zmysle naši predkovia nič nepove­
dali a hovorili o nich len v relatívnom zmysle. Nevra­
via totiž, čo je ťažké a čo je ľahké, ale len, čo je ťažšie
a čo je ľahšie medzi vecami, ktoré majú hmotnosť. Z na­
sledujúcej úvahy bude zrejmejšie, čo chceme povedať.
Niektoré veci sa totiž vždy prirodzene pohybujú od
stredu, druhé sa vždy nesú do stredu. O tom, čo sa

149
 nesie od stredu, hovoríme, že sa nesie nahor, o tom,
čo sa nesie do stredu, hovoríme, že sa nesie nadol.
Je absurdné myslieť si, že v nebi nie Je hore a dolu,
ako to niektorí tvrdia.5 Títo ľudia sa nazdávajú, že nie
je hore a dolu, lebo vesmír je všade rovnaký a nech by
sa ktokoľvek vydal na cestu z ktoréhokoľvek miesta,
prišiel by k svojim vlastným protinožcom.6 My však na­
zývame hore najkrajnejšiu časť vesmíru, ktorá je hore
aj svojou polohou, aj je prvá svojou prirodzenosťou.7
A pretože nebo má krajnú časť a stred, je zrejmé, že
bude mať aj hore a dolu. Taká je napokon aj mienka
mnohých ľudí, ktorí o tom vravia, hoci nie uspokojujú­
cim spôsobom. Príčinou toho je, že sa nazdávajú, že
nebo nie je všade rovnaké, ale že má len jednu polo­
guľu, ktorá je nad nami. Keby však boli doplnili svoju
predstavu, uznajúc, že svet je okrúhly a že jeho stred
je v rovnakom vzťahu ku všetkým bodom na kraji, mu­
seli by pripustiť, že kraj je hore a stred dolu.
Hovoríme teda, že absolútne ľahké je to, čo sa nesie
nahor a ku kraju, a absolútne ťažké to, čo sa nesie na­
dol a do stredu. O relatívne ľahkom a ľahšom hovoríme
vtedy, keď z dvoch vecí majúcich hmotnosť a rovnaký
objem sa jedna prirodzene nesie nadol rýchlejšie ako
druhá.

2. K ritik a sta rších te ó rií

Väčšina tých, ktorí pred nami pristúpili k skúmaniu

týchto otázok, hovorila o ťažkých a ľahkých telesách
len natoľko, nakoľko z dvoch telies o určitej hmotnosti
b jedno je ľahšie ako druhé. Keď takto postupovali, na­
zdávali sa, že sa vyjadrili o ťažkom a ľahkom aj v ab­
solútnom zmysle. No ich teória nesedí. Bude to zrej-
mejšie, ked trochu pokročíme v skúmaní.
Jedni totiž vravia o ľahšom a ťažšom v zmysle, ako
sa píše v T im aioviŕ tažšie je to, čo sa skladá z väčšie­
ho počtu tých istých častí; ľahšie je to, čo sa skladá

150
z menšieho počtu tých istých častí;9 tak prútik olova
alebo kúsok bronzu, väčší ako druhý, je ťažší od neho.
A rovnako je to aj s každým iným telesom toho istého
druhu: každé je ťažšie o toľko, o koľko prevyšuje poč­
tom rovnakých častí. Tým istým spôsobom vysvetľujú,
že olovo je ťažšie ako drevo. Všetky telesá sú vraj zlo­
žené z rovnakých častí a z jednej látky, ale nezdá sa,
že je to tak.
Takto určili tieto vlastnosti, no nepovedali nič o ľah­
kom a ťažkom v absolútnom zmysle. V skutočnosti totiž
oheň je vždy ľahký a nesie sa nahor, no zem a všetky
veci z nej urobené sa nesú nadol a do stredu. A tak sa
oheň nesie prirodzene nahor nie preto, že počet troj­
uholníkov, z ktorých sa skladá každá z týchto vecí, je
v ohni menší. Keby to tak bolo, väčšie množstvo by sa
nieslo pomalšie a bolo by ťažšie, lebo by sa skladalo
z väčšieho počtu trojuholníkov. V skutočnosti však vi­
dieť opak: čím je ohňa viac, tým je ľahší a rýchlejšie
sa nesie nahor. Na druhej strane pri pohybe zhora na­
dol malé množstvo ohňa sa bude niesť rýchlejšie a veľ­
ké množstvo omnoho pomalšie.
Okrem toho podľa ich teórie teleso, ktoré má menší
počet rovnakých častí, je ľahšie a teleso, ktoré ich má
viac, je ťažšie a vzduch, voda a oheň sú zložené z tých
istých trojuholníkov, ale sa líšia ich menším alebo väč­
ším počtom, a preto je jedno z nich ľahšie a druhé
ťažšie. A keď je to tak, bude možné, že určité množstvo
vzduchu bude ťažšie ako voda. No v skutočnosti sa stá­
va pravý opak: čím je väčšie množstvo vzduchu, tým
viac sa nesie nahor a vcelku akákoľvek časť vzduchu
uniká z vody nahor.
Títo ľudia takto definovali ľahké a ťažké. Druhým19
sa tento výklad zdal nedostatočným, a hoci žili v star­
šej dobe, mali o veciach, o ktorých teraz hovoríme, mo­
dernejšie názory. Vidieť, že niektoré telesá majú menší
objem ako iné, ale sú ťažšie. Je teda zrejmé, že nestačí
vravieť, že telesá o rovnakej hmotnosti sa skladajú
z rovnakého počtu prvotných častí, lebo potom by mu-

151
 seli mať rovnaký objem. Filozofi, ktorí tvrdia, že prvot­
né nedeliteľné časti, z ktorých sa skladajú telesá ma-
309 a júce hmotnosť, sú plochy, hovoria absurdnosť.11 Skôr
tí, ktorí hovoria, že prvotné telieska sú tvrdé,12 môžu
hovoriť, že väčšie z nich sú ťažšie. Pri zloženinách však
niektorí predpokladajú a udávajú inú príčinu, pretože
je zjavné, že nie je to tak pri každej zloženine, ale vi­
díme, že mnohé telesá, hoci majú menší objem, sú ťaž­
šie, napríklad bronz je ťažší ako vlna. To vraj prázdny
priestor, ktorý sa nachádza v telesách, robí telesá ľah­
kými a spôsobuje, že väčšie telesá sú niekedy ľahšie,
keďže majú viac prázdneho priestoru. Pre toto totiž
niektoré telesá majú väčší objem ako iné, a pritom sú
často zložené z rovnakého alebo menšieho počtu pev­
ných častí. Vcelku však príčinou, prečo je takéto teleso
ľahšie, je to, že obsahuje viac prázdneho priestoru.
Vyjadrujú sa teda v tomto zmysle. Tí, ktorí to takto
určili, mali však nevyhnutne dodať, že ak je niečo ľah­
šie, musí mať nielen viac prázdneho priestoru, ale aj
menej hmoty. Lebo ak prekročí tento pomer, nebude
ľahšie. Preto je podľa nich najľahší oheň, lebo obsahuje
najviac prázdneho priestoru. Ináč by sa stalo, že veľký
kus zlata, obsahujúci viac prázdneho priestoru ako ma­
lý oheň, bude ľahší ako oheň, ak nebude mať aj tuhej
hmoty mnohonásobne viac. A tak treba dodať aj toto.
Z tých, čo nepripúšťajú, že je prázdny priestor, o ľah­
kom a ťažkom niektorí neurčili nič, napríklad Anaxa-
goras a Empedokles. A tí, ktorí určili, hoci nepripúšťali
existenciu prázdneho priestoru,13 nepovedali nič o tom,
prečo sú jedny telesá absolútne ľahké, druhé absolútne
ťažké a prečo sa jedny vždy nesú nahor a druhé na­
dol. Nezmienili sa ani o tom, že niektoré telesá, hoci
majú väčší objem ako iné, sú od nich ľahšie, a nie je
zrejmé, ako mohli v súhlase so svojimi teóriami podať
výklad, ktorý by sa bol zhodoval s pozorovanými jav­
mi.
Ale aj tí, čo za príčinu ľahkosti ohňa uvádzajú to, že
obsahuje mnoho prázdneho priestoru, sa dostávajú sko-

152
ro do tých istých ťažkostí. Oheň totiž bude mať menej
pevnej látky ako ostatné telesá a viacej prázdneho
priestoru. Ale predsa bude možné nejaké množstvo oh­
ňa, v ktorom pevné a plné prevyšuje pevné čiastočky,
obsiahnuté v nejakom malom množstve zeme. A ak vra­
via, že je tam aj viac prázdneho priestoru, ako určia ab­
solútne ťažké? Alebo tým, že je tam viac pevného, alebo
tým, že je tam menej prázdneho priestoru. Ak však po- b
vedia, že je tam viac pevného, bude možné také malé
množstvo zeme, v ktorom bude menej pevnej látky ako
vo veľkom množstve ohňa. A rovnako to bude, aj ak bu­
dú určovať rozdiel prázdnym priestorom: nejaká vec bu­
de ľahšia ako niečo absolútne ľahké a nesúce sa vždy na­
hor, a predsa sa táto vec bude vždy niesť nadol. To však
nie je možné. Absolútne ľahké je vždy ľahšie ako tele­
sá, ktoré majú hmotnosť a nesú sa nadol, a na druhej
strane to, čo je ľahšie, nie je vždy ľahké,14 lebo pri te­
lesách, ktoré majú hmotnosť, hovoríme, že jedno je
ľahšie ako druhé, napríklad voda je ľahšia ako zem.
Ale ak sa aj pripustí určitý pomer medzi prázdnym
priestorom a plným, ani to nestačí na rozriešenie ťaž­
kosti, o ktorej teraz hovoríme. Lebo aj pri takomto vý­
klade dospejeme rovnako k nemožným záverom. Vo
väčšom množstve ohňa, ako aj v menšom množstve oh­
ňa bude ten istý pomer medzi pevnou látkou a prázd­
nym priestorom. Ale väčšie množstvo ohňa sa rýchlej­
šie nesie nahor ako menšie množstvo ohňa a zasa väčšie
množstvo zlata a olova sa tiež rýchlejšie nesie nadol.
A rovnako je to aj s každým z ostatných telies majú­
cich hmotnosť, čo by nemalo byť, keby sa ťažké a ľahké
takto určovali.15
Absurdné je tiež to, že telesá sa síce nesú nahor po­
mocou prázdneho priestoru, nie však sám prázdny
priestor. Ale ak aj pripustíme, že prázdny priestor sa
prirodzene nesie nahor a plné nadol, a ak sú ostatným
telesám príčinou obidvoch prenosov, tak nebolo treba
skúmať pri zložených telesách, prečo sú jedny telesá
laTiké a druhé ťažké. Naopak, bolo treba povedať o nich

153
 samých16, prečo je jedno ľahké a druhé ťažké17 a tiež
Čo je príčinou toho, že prázdny priestor a plné sa ne­
oddeľujú jedno od druhého.
Nerozumné je tiež prideľovať prázdnemu priestoru
priestor, akoby sám nebol akýmsi priestorom.18 Ak sa
však prázdny priestor pohybuje, musí byť niekde mies­
to, z ktorého a na ktoré sa uskutočňuje táto zmena.
Okrem toho, čo je príčinou pohybu? Nemôže to as­
poň byť prázdny priestor, lebo nehýbe sa len sám, ale
aj pevná látka.19
Do rovnakých ťažkostí sa príde, ak sa určuje ináč,
totiž ak sa veľké a malé uvádza za príčinu toho, že
jedny telesá sú ťažšie a ľahšie ako druhé, alebo sa po­
dá akékoľvek vysvetlenie, ak sa pritom pripisuje všet­
kým telesám tá istá látka, alebo ak sa síce pripustia
viaceré látky, ale len opačné.
Ak je len jedna látka, nebude ani absolútne ťažké,
ani absolútne ľahké,20 ako je to v prípade tých, čo skla­
dajú telesá z trojuholníkov. Ak však pripustíme opačné
310 a látky, ako chcú tí, čo pripúšťajú prázdny priestor a pl­
né, nebude možné určiť príčinu, prečo veci, ktoré ležia
uprostred medzi absolútne ťažkými a absolútne ľahký­
mi, sú jedny ťažšie alebo ľahšie ako druhé a ako abso­
lútne ťažké alebo absolútne ľahké.21
Rozlišovanie pomocou veľkosti a malosti je ešte fan-
tastickejšie ako predchádzajúce; pretože však umož­
ňuje stanoviť rozdiely medzi štyrmi elementmi, môže
lepšie čeliť predchádzajúcim ťažkostiam.
Tým však, že telesám, ktoré sa líšia veľkosťou, pri­
deľuje len jednu prirodzenosť, dostáva sa nevyhnutne
k tým istým dôsledkom ako stúpenci, ktorí pripúšťajú
len jednu látku: nič nie je absolútne ľahké, ani sa nič
nenesie nahor, ale ľahké je alebo to, čo zaostalo za
nejakou vecou, alebo bolo ňou vytlačené,22 a mnohé
malé čiastočky sú ťažšie ako niektoré veľké. Ak je to
tak, prídeme k záveru, že veľké množstvo vzduchu a veľ­
ké množstvo ohňa je ťažšie ako malé množstvo vody
a zeme. A to je nemožné.

154
 Toto sú teda teórie, ktoré hlásajú iní filozofi, a spô­
sob, ako ich vykladajú.

3. A ris to te lo v a te ó ria . P ríčin a pohybu ľa h kých

a ťažkých te lie s

Pokiaľ ide o nás, začnime svoj výklad určením otázky,

ktorá robila niektorým najväčšie ťažkosti: prečo sa jed­
ny telesá prirodzene nesú nahor, druhé nadol, ktoré
javy ich sprevádzajú a pre akú príčinu sa jedno i druhé
deje.
Pokiaľ ide o prenos každého telesa na svoje vlastné
miesto, treba si to predstaviť tak ako pri ostatných dru­
hoch vzniku a zmeny. Sú totiž tri pohyby (jeden podľa
veľkosti, druhý podľa tvaru, tretí podľa miesta) a pri
každom z nich vidíme, že zmena sa deje z opačného
na opačné a na prostredné,23 pričom sa nikdy neusku­
točňuje zmena na hocičo a hocijakým smerom. A podob­
ne ani hýbateľ nie je schopný hýbať hocičo, ale ako sa
líši to, čo sa môže preinačovať, od toho, čo sa môže
zväčšovať, tak sa líši aj to, čo spôsobuje preinačenie,
od toho, čo spôsobuje zväčšenie. A preto tým istým
spôsobom treba tiež chápať hýbateľa a hýbané teleso
pri miestnom pohybe. Vzťah medzi hýbateľom a hýba­
ným telesom nie je náhodný.24
A teda to, čo spôsobuje pohyb nahor a nadol, je to,
čo spôsobuje ťažké a ľahké, a to, čo sa hýbe, je v mož­
nosti ťažké a ľahké a prenos každého telesa na svoje
vlastné miesto je pohyb k svojmu vlastnému tvaru.
(Tento výklad dáva prijateľnejší zmysel tomu, čo ho- b
vorili starí filozofi, že podobné sa nesie k podobnému.
Tento jav sa totiž neuskutočňuje v každom prípade:
ak by niekto preložil Zem ta, kde sa teraz nachádza
Mesiac, každá čiastočka Zeme by sa neniesla k Zemi,
ale k miestu, kde sa teraz nachádza Zem. Vcelku pre
podobné a nerozdielne telesá je tento jav účinkom jed­
ného a toho istého pohybu, a to tak, že kam sa priro­

155
dzene nesie nejaká jedna časť, tam sa nesie všetko. Pre­
tože však miesto je hranicou toho, čo obsahuje,25
a pretože kraj a stred obsahujú všetko, čo sa prirodzene
pohybuje nahor a nadol, a tvoria akoby tvar obsiahnu­
tého telesa, prenos na tieto miesta je prenosom k po­
dobnému. Elementy, ktoré idú za sebou, sú totiž podobné
jedny druhým: voda je podobná vzduchu a vzduch je
podobný ohňu. A ked ide o prostredné, možno výrok aj
obrátiť, no nie ked ide o krajné;26 napríklad vzduch je
podobný vode a voda je podobná zemi; element, ktorý
je vyššie, je totiž vždy v tom pomere k tomu, ktorý je
pod ním, ako tvar k látke. (Skúmať, prečo sa oheň
nesie nahor a zem nadol, je to isté ako sa pýtať, prečo
to, čo je uzdravitelné, ak sa hýbe a mení ako uzdravi-
telné, speje k zdraviu, a nie k bolesti. A bolo by možné
klásť podobné otázky aj pri všetkých preinačitelných
veciach. Ale aj to, čo sa môže zväčšovať a mení sa ako
také, čo sa môže zväčšovať, nespeje k zdraviu, ale len
k väčšej velkosti. A podobne je to pri každom z ostat­
ných pohybov: jedno sa mení v kvalite, druhé vo veľ­
kosti a podlá miesta lahké sa nesú nahor a ťažké na­
dol.
Treba však poznamenať, že sa zdá, že niektoré veci
majú v sebe princíp zmeny (myslím na ťažké a lahké),
iné ho naopak nemajú, ale ho dostávajú zvonku,27 na­
príklad to, čo sa môže uzdraviť, a to, čo sa môže zväč­
šovať. Niekedy sa však aj tieto telesá menia samy od
seba. Stačí, aby sa mimo nich stal malý pohyb, aby jedno
spelo k zdraviu a druhé k zväčšeniu. A pretože to, čo
je schopné sa uzdraviť, a to, čo je schopné ochorieť, je
tým istým subjektom, potom ked je uvedené do pohybu
ako schopné sa uzdraviť, speje k zdraviu, a ked je uve­
dené do pohybu ako schopné ochorieť, speje k chorobe.
Ale zdá sa, že ťažké a lahké majú v sebe princíp
pohybu skôr než tieto veci, pretože ich látka je veľmi
blízka ich podstate.28 Znakom toho je, že miestny po­
hyb náleží len veciam už oddeleným od iných a že v po­
radí vznikania zaujíma posledné miesto medzi pohybmi,

156
r

takže v poradí bytia je medzi nimi na prvom mieste.29 311 a

Keď teda vzniká z vody vzduch a ľahké z ťažkého, ide
nahor. Ale v tom istom čase, keď je ťahké, už nevzniká,
ale už je tam.30 Je teda jasné, že kým je v možnosti
a speje k entelecheii31, ide na to miesto a k tej kvan­
tite a kvalite, ktoré prináležia jeho entelecheii. A to je
tiež príčina, že zem a oheň, keď dospejú k entelecheii
a už jestvujú, sa pohybujú na miesta im vlastné, ked
im v tom nič neprekáža. Lebo aj potrava vykonáva bez­
prostredne svoj pohyb, ked jej nič neprekáža, a aj uz-
dravitefné, keď mu nič nestojí v ceste. No príčinou po­
hybu je aj to, čo na začiatku vytvorilo vec, a to, čo
odstránilo prekážku pohybu, alebo vec, od ktorej teleso
odskočilo, ako sme povedali v našich predchádzajúcich
výkladoch,32 kde sme stanovili, že nijaká z týchto vecí
sa nehýbe sama.
Vyložili sme, prečo sa každá pohybujúca sa vec po­
hybuje a čo je pohyb telesa na svoje vlastné miesto.

4 . A ris to te lo v a te ó ria . R o zd ie ly m edzi ťa žkým i

a ľa h k ý m i te le sa m i

Rozoberme teraz rozdiely medzi nimi a javy, ktoré sa

na ne vzťahujú.
Definujme najprv podlá všeobecnej mienky, že abso­
lútne ťažké je to, čo sa nachádza pod všetkými vecami,
a absolútne lahké to, čo je na .povrchu všetkých vecí.
Pri použití slova „absolútny“ mám na mysli rodovú
povahu a veci, v ktorých nie sú tieto dve určenia. Je
jasné napríklad, že akékoľvek množstvo ohňa sa nesie
nahor, ak mu nijaké iné teleso neprekáža, a že akékoľ­
vek množstvo zeme sa nesie nadol. Väčšie množstvo
postupuje tým istým spôsobom, ale rýchlejšie.
Ináč chápem ťažké a ľahké vo veciach, v ktorých sa
vyskytujú obidve určenia. Tieto totiž vystupujú nad nie­
ktoré telesá a zaujímajú polohu pod niektorými tele-
satnl, ako napríklad vzduch a voda. Ani jedno z nich

157
 nie je absolútne ľahké alebo ťažké: obidve sú ľahšie
ako zem (ktorákoľvek ich čiastočka stúpa na jej po­
vrch) a obidve sú ťažšie ako oheň (akákoľvek malá
ich čiastočka je pod ním), ale ak porovnáme jedno
s druhým, jedno je absolútne ťažké, druhé absolútne
ľahké, lebo vzduch, nech ho je akékoľvek množstvo,
stúpa nad vodu, a voda, nech jej je akékoľvek množstvo,
umiestňuje sa pod vzduchom.
Ale pretože aj spomedzi ostatných telies sú jedny
ťažké a druhé ľahké, je zrejmé, že príčinou tohto stavu
vo všetkých prípadoch je rozdiel v ich nezložených
častiach: totiž podľa toho, či niektoré z týchto jedno­
duchých telies obsahujú vo väčšom alebo menšom
množstve, budú niektoré telesá ľahké a druhé ťažké.53
A tak nám treba hovoriť o týchto nezložených telesách;
ostatné totiž nasledujú zákony prvých častí a práve
toto, ako sme povedali,54 by mali robiť tí, ktorí vysvet-
b ľujú ťažké plným a ľahké prázdnym priestorom.
Stáva sa, že nie v každom prostredí sa tie isté veci
zdajú ťažkými alebo ľahkými, a príčinou toho sú roz­
dielne vlastnosti prvých telies. Chcem povedať, že na­
príklad kus dreva vážiaci jeden talent35 bude vo vzduchu
ťažší ako kus olova vážiaci jednu mínu, no vo vode
bude ľahší. Príčinou toho je, že okrem ohňa všetky veci
majú hmotnosť a okrem zeme všetky majú ľahkosť.
Zem a všetky veci, ktoré sa z väčšej časti skladajú zo
zeme, musia mať všade hmotnosť; voda ju musí mať
všade, len v zemi nie, vzduch všade, len nie vo vode
a v zemi. Všetky telesá okrem ohňa totiž majú vo svo­
jom prostredí36 hmotnosť a má ju aj vzduch. Dôkazom
toho je, že mech naplnený vzduchom váži viac ako
prázdny. A tak ak teleso obsahuje viac vzduchu ako ze­
me a vody, môže byť vo vode ľahšie ako iné, hoci je vo
vzduchu ťažšie, pretože takéto teleso nestúpa na
vzduch, ale stúpa na hladinu vody.
To, že absolútne ľahké a absolútne ťažké jestvuje, je
jasné z nasledujúcich dôvodov. Absolútne ľahkým na­
zývam to, čoho prirodzenosťou je niesť sa vždy nahor,

158
a absolútne ťažkým to, čoho prirodzenosťou je niesť sa
nadol, ak mu v tom nič neprekáža. Jestvujú totiž te­
lesá tohto druhu a netreba veriť, ako sa nazdávajú nie­
ktorí filozofi,57 že všetky telesá majú hmotnosť. Pripúš­
ťajú síce, ako aj iní, že jestvuje ťažké a že sa vždy nesie
do stredu. A z rovnakých dôvodov je aj Iahké. Vidíme
totiž, ako už bolo povedané prv,38 že zemité telesá za­
ujmú polohu pod všetkými inými a nesú sa do stredu.
Stred je však určený. Ak teda je teleso, ktoré stúpa nad
všetky ostatné, ako to jasne vidieť pri ohni, ktorý aj
v samom vzduchu sa nesie nahor, kým vzduch ostáva
nehybný, je zrejmé, že tento element sa nesie na samý
kraj. Oheň teda nemôže mať nijakú hmotnosť, ináč by
sa umiestnil pod iným telesom. Keby to tak bolo, jestvo­
valo by aj iné teleso, ktoré by sa nieslo na krajné miesto
a vystupovalo by nad ostatné pohybujúce sa telesá. Te­
raz však nič také nepozorujeme. Teda oheň nemá
hmotnosť, ani zem nemá ľahkosť, pretože sa nachádza
pod všetkými vecami, a to, čo sa drží dolu, nesie sa
do stredu.
A to, že je stred, ku ktorému sa nesú ťažké veci a od
ktorého sa vzďaľujú ľahké veci, je zrejmé z mnohých
dôvodov.
Po prvé, pretože nijaký pohyb nemôže pokračovať
donekonečna. Lebo ako nejestvuje nič nemožné, tak sa
ani nemôže stať nič nemožné. Miestny pohyb je však
dianie z jedného miesta na druhé.39
A potom, skúsenosť nám ukazuje, že keď sa oheň ne­
sie nahor a zem a každé ťažké teleso sa nesie nadol,
vytvárajú rovnaké uhly.40 A tak je nevyhnutné, že ťažké 312 a
telesá sa nesú do stredu. (Otázka, či cieľom prenosu je
stred Zeme alebo stred vesmíru, pretože ide v skutoč­
nosti o ten istý bod, je predmetom inej úvahy.41) Preto­
že sa však teleso, ktoré je umiestnené pod všetkými
ostatnými, nesie do stredu, je nevyhnutné, aby to, čo
stúpa na povrch ostatných, sa nieslo na kraj priestoru,
v ktorom telesá uskutočňujú svoj pohyb. Stred je totiž
opakom kraja a teleso, ktoré sa vždy umiestňuje pod

159
ostatnými, je opakom toho, ktoré stúpa nad ne. A tak
možno rozumne povedať, že ťažké a Iahké sú dve veci,
pretože sú tiež dve miesta, stred a kraj.
Ale medzi týmito miestami je aj miesto uprostred
a toto miesto vo vzťahu k jednému z uvedených dvoch
miest dostáva meno toho druhého. Lebo to, čo je upro­
stred medzi dvoma krajmi, je súčasne krajom i stredom.
Preto je tiež aj iný druh telies, ktoré sú súčasne ťažké
i Iahké, ako voda a vzduch. Vravíme však, že to, čo
obsahuje látku, určuje jej tvar a že obsah určuje látku.
Toto rozlíšenie sa nachádza napokon vo všetkých ro­
doch;42 lebo aj čo do kvality, aj čo do kvantity je jedna
vec skôr tvarom, druhá skôr látkou. A tak isto je to
aj čo do miesta: to, čo je hore, určuje tvar,43 to, čo je
dolu, určuje látku. A tak aj v samej látke je rozlíšenie
toho, čo je ťažké i ľahké; ak je v možnosti, je látkou
ťažkého, ak je v skutočnosti, je látkou ľahkého. Látka
je tá istá, no bytie obidvoch kvalít nie je to isté, práve
tak ako ten, kto je schopný ochorieť, je tiež schopný
získať zdravie, hoci bytie týchto dvoch kvalít nie je to
isté, ani stav choroby nie je totožný so stavom zdra­
via.44

5. R ozdiely m edzi ťa žkým i a ľa h k ý m i te le s a m i a ich

správanie

To, čo má takúto látku, je ľahké a vždy sa nesie nahor;

to, čo má opačnú látku, je ťažké a nesie sa vždy na­
dol.45 Telesá, zložené z iných látok ako tieto, ale ktoré
sa správajú jedna vzhľadom na druhú, kým tie prvé to
robia absolútne, nesú sa aj hore aj dolu.48 Preto vzduch
a voda sú aj ľahké, aj ťažké; voda zaujíma miesto pod
všetkými telesami okrem zeme a vzduch stúpa nad všet­
ky telesá okrem ohňa.
Pretože však teleso, ktoré stúpa nad ostatné, je je­
diné a rovnako je jediné to, čo zaujíma miesto pod
ostatnými, musia nevyhnutne byť dve iné telesá, ktoré

160
 zaujímajú miesto pod jedným telesom, ale súčasne pre­
čnievajú nad druhé teleso.
A tak musí byť nevyhnutne ten istý počet látok ako
počet týchto telies, totiž štyri (vravím štyri, ale pritom
jedna musí byť spoločná všetkým, najmä ak vznikajú
navzájom jedny z druhých, ale ich bytie je rozličné47).
Nič totiž neprekáža, aby medzi opačnými prostredné
nebolo súčasne jedno i mnohé,48 ako pri farbách, lebo b
termíny prostredný a prostriedok majú viac významov.
Každé teleso, ktoré obsahuje súčasne ťažké aj Iahké49,
je vo vlastnom priestore ťažké (zem je taká vo všetkých
priestoroch), ale Iahké je iba medzi telesami, nad kto­
ré stúpa. A to je tiež príčina, prečo sa tieto telesá, zba­
vené podpory, nesú bezprostredne nadol, vzduch do
priestoru vody a voda do priestoru zeme. Naopak, ak sa
odstráni oheň, vzduch nebude stúpať do priestoru ohňa,
iba ak násilím, ako sa aj voda dá ťahať, keď jej hladina
je zarovno s hladinou vzduchu a keď ju niekto ťahá
nahor rýchlejšie, než je jej pohyb nadol. Ani voda ne-
stúpa do priestoru vzduchu, iba ak takým spôsobom,50
ako sme práve povedali. Zem nepodlieha tomuto preno­
su, pretože jej povrch nie je jednotný. Preto tiež voda,
ktorú zohrejeme v nádobe, stúpa, ale nie zem. A tak
ako zem nestúpa nahor, ani oheň neklesá nadol, keď
spod neho odoberieme vzduch. Neobsahuje totiž ťažké,
a to ani vo vlastnom priestore, ako zasa zem neobsa­
huje Iahké.51 No dva prostredné elementy klesajú, keď
sa im odníme podpora, pretože absolútne ťažké je to,
čo zaujíma miesto pod všetkými ostatnými telesami,
a relatívne ťažké je to, čo sa nesie do svojho priestoru
alebo k priestoru telies, nad ktorými sa udržuje, a to
pre podobnosť látky.52
Je zrejmé, že je nevyhnutné predpokladať tolko roz­
ličných látok, kolko elementov. Lebo ak je len jedna
látka pre všetky elementy, napríklad alebo prázdny
priestor, alebo plné, alebo velkosť, alebo trojuholníky,
všetko sa bude musieť niesť buď nahor, alebo nadol
a nijaký iný pohyb nebude. A tak alebo55 nebude nič

11 O nebi — O vzniku a zániku 161

 absolútne Iahké, ak prevaha hmotnosti vyplýva z väč­
šieho rozsahu teliesok, alebo z ich väčšieho počtu, ale­
bo z toho, že sú plné (skúsenosť nás poúča, a aj sme
na to poukázali, že tak ako sa nejaká vec nesie vždy
a všade nadol, tak sa nesie aj nahor). A ak je touto
látkou prázdny priestor alebo niečo iné, čo sa vždy
nesie nahor, tak nebude nič, čo sa bude vždy niesť na­
dol. A pokiaľ ide o prostredné, niektoré z nich sa budú
pohybovať nadol rýchlejšie ako zem, lebo vo veľkom
množstve vzduchu bude väčší počet trojuholníkov, pev­
ných telies alebo čiastočiek. No skúsenosť učí, že vôbec
nijaká časť vzduchu sa nenesie nadol. A rovnako je to
aj s ľahkým, ak niekto predpokladá, že prevaha ľahkosti
závisí od látky.
Ak sú však dve látky, ako sa budú môcť správať pro­
stredné elementy, totiž vzduch a voda, tak, ako sa sprá-
a vajú teraz? (Ak by napríklad niekto vravel, že týmito
látkami je prázdny priestor a plné, oheň by sa potom
skladal z prázdneho, pretože sa nesie nahor, a zem
z plného, pretože sa nesie nadol; vzduch by mal viac
ohňa a voda viac zeme.) Potom by totiž mohlo byť v ne­
jakom množstve vody viac ohňa ako v malom množstve
vzduchu a veľké množstvo vzduchu by malo viac zeme
ako malé množstvo vody, následkom čoho by sa neja­
ké množstvo vzduchu nieslo nadol rýchlejšie ako malé
množstvo vody.
Toto však nepozorujeme nikde a nikdy.
A teda nevyhnutne tak ako sa oheň nesie nahor, pre­
tože obsahuje takúto vec, napríklad prázdny priestor,
ktorý nemajú ostatné telesá, a tak ako sa zem nesie
nadol, pretože obsahuje plné, tak sa aj vzduch nesie
do svojho vlastného priestoru a je vyššie ako voda, lebo
obsahuje nejakú určitú vec, a voda sa nesie nadol, lebo
obsahuje tiež niečo iné podobné.
Naopak, keby vzduch a voda mali len jednu alebo dve
látky, ale súčasne prítomné v obidvoch elementoch, bo­
lo by možné, aby každý z nich mal také množstvo, že
by sa voda pohybovala nahor rýchlejšie ako malé
162
T množstvo vzduchu a vzduch by sa pohyboval nadol
rýchlejšie ako malé množstvo vody, ako sme to už často
povedali.
6. Tvary a pohyby
Tvary telies nie sú príčinou pohybov telies nadol alebo
nahor, ale len ich väčšej alebo menšej rýchlosti. Nie je
ťažké vidieť, prečo je to tak. Terajšia ťažkosť spočíva
v tom, vedieť, prečo železné a olovené predmety, ak ma­
jú plochý tvar, plávajú na vode, zatiaľ čo iné, menšie
a menej ťažké, napríklad ihla, padajú nadol, ak sú
okrúhle alebo podlhovasté. A ďalej, prečo niektoré veci
pre ich malosť, ako napríklad zlatý prášok a aj prach
zo zeme, sa udržujú vo vzduchu.
Pripúšťať pri všetkých týchto veciach tú istú príčinu,
ako Demokritos, nie je správne. On totiž hovorí, že
teplé telieska, stúpajúce vo vzduchu nahor, nadvihujú
telesá, ktoré majú hmotnosť, ale sú široké, kým úzke
padajú, pretože len málo teliesok na ne naráža.
To by sa však malo diať vo vzduchu ešte viac,M ako
uvádza aj on sám. Ale hoci poukázal na vec, rieši ju
slabo. Vraví totiž, že stúpanie sa neuskutočňuje len jed­
ným smerom, nazývajúc stúpaním pohyb telies, nesú­
cich sa nahor.
Pretože niektoré súvislé telesá možno ľahko rozdeliť,
iné menej ľahko a pretože veci, ktoré spôsobujú delenie,
spôsobujú ho tým istým spôsobom, jedny účinnejšie,
druhé menej, treba pripustiť, že príčiny týchto javov sú
v týchto zvláštnostiach. Ľahko totiž možno rozdeliť to,
Čo sa dá ľahko ohraničiť55, a delenie je tým ľahšie, čím
ľahšie je ohraničenie. A vzduch lepšie zodpovedá tým­
to podmienkam ako voda a voda lepšie ako zem. A čím
je v každom rode menšia veľkosť, tým ľahšie je deli­
teľná a tým ľahšie sa rozštiepi. A tak telesá, ktoré ma­
jú plochý tvar, plávajú, pretože majú pod sebou veľké
množstvo tekutiny a veľké množstvo sa nedá ľahko roz-
u* 163
deliť. Telesá, ktoré majú opačné tvary, sa nesú nadol,
pretože majú pod sebou len malé množstvo tekutiny,
ktorá sa dá ľahko rozdeliť. A vo vzduchu sa to deje
ešte o toľko viac, o koľko sa dá ľahšie rozdeliť ako vo­
da.
Pretože však hmotnosť má určitú silu, ktorá ju nesie
nadol, a pretože súvislé veci majú schopnosť klásť od­
por rozdeleniu, treba porovnať tieto dve sily: ak sila
hmotnosti prevažuje nad silou, ktorá v súvislom telese
kladie odpor rozštiepeniu a rozdeleniu, prinúti teleso
k rýchlejšiemu pohybu nadol; ak je však slabšia, teleso
ostane na povrchu.
A týmto sme skončili náš výklad o ťažkom a ľahkom
a o javoch, ktoré s nimi súvisia.
o VZNIKU A ZÄNIKU
Prvá kniha

1. R ozdiel m edzi vznikom a zánikom a prem očením .

K ritik a E m pedoklovej te ó rie

Na vyloženie vzniku a zániku telies a bytostí, ktoré 314 a

prirodzene1 vznikajú a zanikajú, treba pri všetkých
rovnakým spôsobom rozlíšiť príčiny2 a účely týchto pro­
cesov; okrem toho treba skúmať, čo je zväčšovanie
a preinačovanie, aká je prirodzenosť obidvoch a či si
treba myslieť, že preinačenie a vznik majú tú istú pri­
rodzenosť, alebo odlišnú, ako sú odlišné aj ich mená.
Zo starých filozofov jedni vravia, že to, čo sa nazýva
absolútnym vznikom,3 je preinačenie; druhí však vravia,
že preinačenie a vznik sú odlišné veci. Tí totiž, čo tvr­
dia, že vesmír je jedinou podstatou, a vysvetľujú vznik
všetkých vecí z jedného elementu4, musia pripustiť, že
vznik je preinačenie a že všetko, čo vzniká, sa vlastne
len preinačuje. Tí však, ktorí sa nazdávajú, že v látke
je viac elementov ako jeden, napríklad Empedokles5,
Anaxagoras6 a Leukippos7, rozlišujú medzi vznikom
a preinačením. Anaxagoras nepochopil zmysel vlastných
slov; vraví aspoň, že vznik a zánik je to isté ako pre­
inačenie, no podľa vzoru druhých filozofov uznáva mno­
ho elementov.5 Empedoklovi predstavujú látku štyri
elementy, no ak rátame aj princípy pohybu, je ich spo­
lu šesť,9 zatiaľ čo Anaxagoras, Leukippos a Demokritos
ich pripúšťajú nekonečný počet. Anaxagoras pokladá
za elementy homoiomerie10, napríklad kosť, mäso, mie­
chu a každú vec, ktorej časť má tie isté vlastnosti ako
celok, kým Demokritos a Leukippos naopak vravia, že

167
ostatné telesá sa skladajú z nedeliteľných teliesok11, že
je nekonečný počet aj týchto teliesok, aj ich tvarov
a že sa zloženiny líšia jedny od druhých telieskami,
z ktorých sa skladajú, aj ich polohou a poradím.12
Anaxagorovi prívrženci zjavne obhajujú opačnú tézu
ako stúpenci Empedoklovi. Empedokles totiž vraví,13
že oheň, voda, vzduch a zem sú štyri elementy a že
tieto telesá sú jednoduchšie ako mäso a kosti a iné
podobné homoiomerie, kým prívrženci Anaxagora na­
opak vravia, že homoiomerie sú jednoduché elementy
a že zem, oheň, voda a vzduch sú zložené telesá, lebo
vraj každé z nich je zmiešaninou všetkých semien14.
Pokiaľ ide o tých, čo zostavujú vesmír z jedného ele­
mentu, tí musia pokladať vznik a zánik za preinačenie,
lebo substrát ostáva vždy ten istý a jeden, a práve ta­
kýto jav voláme preinačením.15 Filozofi, ktorí naopak
pripúšťajú viac druhov látky, musia rozlišovať medzi
preinačením a vznikom, lebo vznik a zánik vyplýva zo
zlučovania a rozlučovania týchto elementov. Preto sa
v tomto zmysle vyjadruje aj Empedokles, že

. . . preto niet vzniku n ijakej veci,

a le len m iešan ie rôzne a vým ena zm iešaných vecí.16

Je zrejmé, že ich uvažovanie je v zhode s ich hypo­

tézou, a tak sa tiež vyjadrujú týmto spôsobom. Aj oni
však musia uznať, že preinačenie je niečo odlišné od
vzniku, hoci sa to nezhoduje s ich učením. A je ľahké
presvedčiť sa, že tento rozpor kritizujeme oprávnene.
Lebo ako na látke, ktorá ostáva v pokoji, pozorujeme
zmenu týkajúcu sa veľkosti, ktorú nazývame zväčšova­
ním a zmenšovaním, takisto pozorujeme aj preinačenie.
Ale podľa toho, čo hovoria stúpenci plurality elemen­
tov, tento druh premeny nie je možný. Vidíme totiž,
že vlastnosti, podľa ktorých hovoríme, že ide o pre­
inačenie, sú pre nich rozdielmi elementov, napríklad
teplé a studené, biele a čierne, suché a vlhké, mäkké
a tvrdé a tak ďalej, ako hovorí aj Empedokles —

1 6 8
 všade je vidieť žiarivé sln ko a všade je cítiť
jeh o teplo a dážď je chladný a pochm úrny v ša d e}1

A podobným spôsobom Empedokles určuje aj ostatné

elementy.
Teda ak nie je možné, aby z ohňa vznikla voda, ani
aby z vody vznikla zem, tak ani z bieleho sa nič nesta­
ne čiernym, ani z mäkkého tvrdým. A podobná úvaha
bude platiť aj pri ostatných kvalitách. A práve v týchto
pochodoch18 by malo spočívať preinačenie.
Z toho zjavne vyplýva, že treba vždy predpokladať
jednu látku pre protivy19, či už ide o zmenu miesta, či
o zväčšenie a zmenšenie, či o preinačenie. Z toho tiež
nevyhnutne vyplýva, že látka a preinačenie sa navzá­
jom podmieňujú. Lebo ak jestvuje preinačenie, aj sub- 315 a
strát bude jediným elementom a jedna látka bude pod­
kladom pre všetky veci, ktoré pripúšťajú zmenu jedných
na druhé, a naopak, ak je jeden substrát20, ide o pre­
inačenie.
A tak sa teda zdá, že Empedokles je v rozpore jednak
s pozorovanými javmi, jednak sám so sebou. Totiž na
jednej strane popiera, že jeden element môže vzniknúť
z druhého, ale naopak tvrdí, že všetko ostatné pochá­
dza z elementov, na druhej strane celú prírodu okrem
Sváru uviedol do jednoty a vyhlasuje, že z tejto jednoty
vzniká zasa každá vec.21 A tak je zrejmé, že z určitej
jednoty sa jedny veci oddeľujú od druhých a podľa
určitých odlišností a vlastností sa stávajú jedny vodou
a druhé ohňom, ako slnko, o ktorom vraví, že je biele
a teplé, alebo zem, ktorú pokladá za ťažkú a tvrdú. Ak
tieto odlišnosti zaniknú (a môžu zaniknúť, pretože
vznikli22), je zrejmé, že zem nevyhnutne vzniká z vody
a voda zo zeme, a rovnako je to aj s každým z ostat­
ných elementov (a to nielen vtedy,23 ale aj teraz), pre­
tože sa menia vo svojich vlastnostiach. A Empedokles
nám uviedol aj princípy, vďaka ktorým sa veci môžu
zlučovať a zasa oddeľovať, najmä preto, že Svár a Lás­
ka ešte stále bojujú medzi sebou. Preto tiež v onom

169
 čase24 vznikli z jedného. Lebo v čase, kecľ oheň, zem
a voda ešte boli jedno, nejestvoval ani vesmír.
Je tiež neisté, či za ich princíp, mám na mysli oheň,
zem a ostatné elementy, ktoré k nim Empedokles pri­
pája, treba pokladať jedno, alebo mnohé. Ak totiž pri­
pustíme ako počiatočnú látku to, z čoho premenou, spô­
sobenou pohybom25, vzniká zem a oheň, tak princípom
je jeden element, ak však táto jediná látka vzniká zo
zlúčenia zeme, ohňa atd., ktoré sa spájajú a zasa vzni­
kajú oddelením z jedinej látky, tak tieto, to jest zem
a oheň, sú skôr princípom a svojou prirodzenosťou sú
aj prvšie.

2. K ritik a P latónove j a a to m is tic k e j te ó rie

Treba nám teda všeobecne hovoriť o absolútnom vzni­

ku a zániku, či jestvuje a ako, alebo nejestvuje, a roz­
šíriť náš výskum aj na iné jednoduché pohyby28, ako
je zväčšovanie a preinačovanie.
Platón si všímal vznik a zánik27 len v tom zmysle,
ako jestvujú vo veciach, a svoje štúdium o vzniku ob­
medzil len na vznik elementov. No o tom, ako sa tvorí
mäso, kosti alebo iné veci tohto druhu, nepovedal nič
a nič nepovedal ani o tom, ako sa vo veciach prejavuje
preinačovanie a zväčšovanie.28 Vcelku ak odhliadneme
od povrchností, nikto okrem Demokrita ešte neuviedol
nič o tejto otázke. Demokritos, ako sa zdá, premýšľal
b o všetkých veciach, vysvetľoval ich však odlišným spô­
sobom.29 Ako sme už povedali, ani o zväčšovaní nikto
neurčil nič iné než to, čo by povedal hocikto, vraviac,
že telesá sa zväčšujú tak, že rovnaké pristupuje k rov­
nakému30 (no nikto ešte nepovedal, ako prebieha tento
jav). Nikto nič nepovedal ani o miešaní, ani o nijakej
inej veci tohto druhu, napríklad o spôsobovaní a pod-
stupovaní činnosti, akým spôsobom jedny telesá spô­
sobujú a druhé len podstupujú prirodzené činnosti. De­
mokritos a Leukippos, ktorí objavili atómy,51 vysvetľujú

170
r

z nich preinačenie i vznik, a to tak, že rozlučovaním

a zlučovaním atómov vysvetľujú vznik a zánik, poradím
a polohou preinačenie.52 Nazdávali sa, že zmysly nám
zaručujú pravé poznanie,55 no pretože si javy odporujú
a vyznačujú sa nekonečnou rozmanitosťou, vytvorili ne­
konečný počet tvarov,51 takže premenami v zoskupení
sa tá istá vec môže zdať rozličným pozorovateľom opač­
nou, primiešaním nepatrnej čiastočky sa môže zmeniť
a po vymenení jednej čiastočky sa zdať celkom iným
telesom. Veď aj tragédia, aj komédia sa tvorí z tých
istých písmen.
Pretože sa však skoro všetci filozofi55 nazdávajú, že
vznik a preinačenie sú dva rôzne javy, že veci vznikajú
a zanikajú zlučovaním a rozlučovaním a preinačujú sa
tým, že sa menia ich vlastnosti, treba sa nám zastaviť
a uvažovať o týchto otázkach, ktoré nám robia mnohé
skutočné ťažkosti. Totiž ak je vznik zlučovanie, vyplý­
va z toho mnoho neprijateľných dôsledkov. No na dru­
hej strane iné dôvody, ktoré ťažko zamietnuť, nás nútia
uznať, že to nemôže byť ináč. Ak totiž vznik nie je
zlúčenie, tak alebo vôbec nejestvuje, alebo je preinače-
ním. A nech je táto otázka akokoľvek ťažká, musíme
sa ju pokúsiť rozriešiť.
Základná otázka celého tohto problému je vedieť, či
veci vznikajú, preinačujú sa, zväčšujú sa a podstupujú
opačné javy vďaka existencii prvotných nedeliteľných
veľkostí36, alebo či nejestvujú nedeliteľné veľkosti:
v tom je totiž veľmi veľký rozdiel. A ďalej, ak jestvujú
veľkosti, či sú týmito veľkosťami telesá, ako chce De­
mokritos a Leukippos, alebo či sú to plochy, ako je to
v Tim aiovŕ7. No toto posledné riešenie, ako sme už
uviedli na inom mieste3'’, je absurdné, totiž rozkladať
telesá až na plochy. Preto je rozumnejšie predpokladať
nedeliteľné telesá. Ale aj v tejto hypotéze je veľa ne­
rozumného. Predsa však pomocou tejto hypotézy mož­
no predpokladať preinačenie a vznik spôsobom, ako
sme povedali, premeniac tú istú vec zmenou polohy, po­
radia a tvarov, čo práve robí aj Demokritos39. Preto 316 a

171
Demokritos tiež hovorí, že farba sama osebe nejestvu­
je, ale je výsledkom polohy atómov.40 Naopak tí, čo roz­
kladajú teleso na plochy, nemôžu vysvetliť farbu, pre­
tože okrem zložených pevných telies im z nich nič
nevzniká. A ani sa nepokúšajú, aby z nich vytvorili ne­
jakú vlastnosť.41
Príčinou tejto menšej schopnosti postihnúť tieto ne­
popierateľné javy je nedostatočná skúsenosť. Preto tiež
tí, ktorí väčšmi narábajú s javmi prírody, sú schopnejší
predpokladať také princípy, ktoré dovoľujú spájať me­
dzi sebou veľký počet javov. Naopak tí, ktorí sa príliš
oddávajú uvažovaniu, odvrátili sa od pozorovania sku­
točnosti a upierajú zrak len na malý počet javov, tí
ľahšie vyjadrujú svoju mienku. Na základe toho by tiež
bolo možné uvedomiť si celý rozdiel medzi tými, čo
skúmajú prírodu prírodovedecky, a tými, čo ju skúma­
jú logicky. Totiž pokiaľ ide o existenciu nedeliteľných
veľkostí, jedni42 vravia, že ideálny trojuholník by bol
mnohoraký,45 kým Demokrita priviedli, ako sa zdá, k je­
ho názoru dôvody vzaté z prírody. Naše tvrdenie sa
ozrejmí z nasledujúceho.
Ak by niekto pripustil, že nejaké teleso je úplne roz-
deliteľné, a pokladal by to za možné, sú s tým ťažkosti.
Co by totiž potom nemohlo byť rozdelené? Veď ak by
bolo teleso úplne rozdeliteľné a takéto rozdelenie by
bolo možné, tak by ho bolo možné úplne rozdeliť, aj ak
by sa toto delenie nerobilo súčasne, ale postupne, a ak
by sa to stalo, nič by nebolo nemožné. A takisto je to
aj s delením napoly a vcelku s každým delením: ak
je nejaké teleso deliteľné donekonečna, nebude nemož­
né nič, ani keby malo byť rozdelené desaťtisíc ráz na
desaťtisíc častí, hoci by takéto delenie zaiste nikto ne­
urobil. Ale pripusťme, že teleso je úplne deliteľné a že
bolo rozdelené. Čo ostane naposledy? Veľkosť? To nie je
možné, lebo potom by bolo niečo, čo nebolo rozdelené,
hoci podľa hypotézy bolo teleso úplne rozdeliteľné. Ale
ak neostane ani nijaké teleso, ani veľkosť, a pôjde o de­
lenie, tak bude teleso zložené z bodov alebo z niečoho,

172
čo nemá veľkosť, alebo nebude vôbec ničím, takže by
vzniklo a bolo zložené z ničoho a celé teleso by nebolo
ničím iným než fikciou. A to isté platí, ak povieme, že
teleso sa skladá z bodov: nedosiahneme kvantitu. Lebo
i keby sa dotýkali, vytvárali by jednu veľkosť a boli
spolu, nevytvárali by vôbec veľkosť vcelku. I keby totiž
bol celok rozdelený na dva a viac bodov, nebol by o nič
menší ani väčší ako prv, takže ani keď sa všetky body
zložia, nevytvoria nijakú veľkosť. Ale aj ak sa delením
telies, tak ako pílením, od veľkosti odlúči nejaké té- b
liesko, aj tu platí to isté, totiž ako sa bude môcť deliť
táto časť. Ak by sme však tvrdili, že sa delením odlú­
čilo nie teleso, ale nejaká oddeliteľná forma alebo ne­
jaká veľkosť a že veľkosť je tvorená z bodov alebo pres­
nejšie ich dotykov, majúcich túto vlastnosť, tak je ab­
surdné tvrdiť, že veľkosť sa skladá z neveľkostí. Okrem
toho, kde sa budú nachádzať body? Budú nehybné, ale­
bo sa budú pohybovať? Medzi dvoma vecami je vždy je ­
den dotykový bod a to predpokladá, že okrem dotyku,
delenia a bodu je vždy ešte nejaká vec. Ak teda niekto
povie, že nejaké teleso, o akýchkoľvek rozmeroch, je
úplne deliteľné, stretne sa s týmito ťažkosťami. Okrem
toho, ak drevo alebo niečo iné rozrežeme a kúsky zno­
vu zložíme, dostaneme opäť jedno, ktoré sa rovná pre­
došlému. Je teda zrejmé, že vec sa má takto, nech dre­
vo akokoľvek rozrežeme. Teda drevo je potenciálne
úplne rozdeliteľné. Čo teda ešte ostáva okrem delenia?
Ak pripustíme, že je to nejaká iná vlastnosť, ako sa
môže drevo rozkladať na tieto vlastností a vznikať
z nich? A ako môžu byť tieto vlastnosti oddelené? A tak
ak nie je možné, aby sa veľkosti skladali z dotykov ale­
bo z bodov, musia byť nedeliteľné telesá a telesá o ur­
čitej veľkosti. Ale ani prívrženci tejto hypotézy sa ne­
stretávajú s menšími ťažkosťami. Skúmali sme túto
otázku už aj inde,44 ale pokúsime sa ju teraz rozriešiť.
A preto treba tento ťažký problém znova prebrať od za­
čiatku.
V tvrdení, že každé vnímateľné teleso je v ktorom-

173
 kolvek bode súčasne deliteľné i nedeliteľné, nie je nič
absurdného; môže byť totiž deliteľné v možnosti, no
nedeliteľné v skutočnosti.45 No že je niektoré teleso de­
liteľné v možnosti až do konca, to sa zdá nemožným.
Lebo keby to bolo možné, mohlo by sa stať, že teleso
namiesto toho, aby bolo súčasne nedeliteľné v skutoč­
nosti a deliteľné v možnosti, bolo by deliteľné v kto­
romkoľvek bode. V takomto prípade by zase nič ne­
ostalo; teleso by sa rozplynulo v neteleso a opäť by
vznikalo alebo z bodov, alebo vôbec z ničoho. Ako by
to bolo možné?
Je však jasné, že teleso sa môže rozkladať na oddeli­
teľné časti, čoraz menšie a menšie, vzdialené jedny
od druhých a oddelené. Predsa však toto delenie na
menšie a menšie časti nemôže pokračovať donekoneč­
na, ani nemôže prebiehať súčasne vo všetkých bodoch
(lebo to nie je možné), ale sa musí niekde zastaviť. Je
teda nevyhnutné, aby jestvovali neviditeľné atómy, naj­
mä ak chceme, aby sa vznik a zánik dial rozlučovaním
a zlučovaním. Zdá sa, že táto úvaha nezvratné dokazuje
jestvovanie nedeliteľných veľkostí. Teraz však ukáže-
317 a me, že táto úvaha46 obsahuje skrytý paralogizmus,47
a presne určíme, kde sa skrýva.
Pretože však jeden bod sa dotýka s druhým, delenie
veľkostí donekonečna je jednak možné, jednak ne­
možné. Ak však pripustíme toto delenie doneko­
nečna, zdá sa, že treba pripustiť aj body všade a až
do konca, takže sa veľkosť rozdelí v nič; všade totiž
bude v nej bod a teleso sa bude skladať alebo z doty­
kov, alebo z bodov. Toto je však len za podmienky, že
veľkosť je všade deliteľná, čiže na hociktorom mieste
je bod len jeden a všetky body sú ako jednotlivé, a že
niet viac bodov ako jeden, lebo body nenasledujú za se­
bou, a tak teleso nie je deliteľné donekonečna. Lebo
keby bolo deliteľné vo svojom strede, bolo by deliteľ­
né aj v bode, ktorý sa dotýka stredu, a predsa niet ma­
tematického bodu, ktorý by sa dotýkal matematického
bodu, ani bodu, ktorý by sa dotýkal bodu.48 Takto teda

174
prebieha delenie a skladanie telies. Jestvuje teda aj
rozlučovanie a zlučovanie, no nie na atómy a z atómov
(to by totiž viedlo k mnohým nemožnostiam), ani tak,
že by delenie postupovalo donekonečna (mohlo by
to tak byť, keby sa bod dotýkal bodu), ale na čoraz
menšie a menšie časti, a zlučovanie sa zasa deje z tých­
to menších častí49.
No absolútny a dokonalý vznik a zánik sa neurčuje
len zlučovaním a rozlučovaním, ako hovoria niektorí50,
ktorí uvádzajú aj preinačenie ako premenu v celom
telese. No práve v tomto spočíva omyl všetkých týchto
teórií. Absolútny vznik a zánik nie je totiž výsledkom
zlučovania a rozlučovania, ale nastáva vtedy, ked ide
o úplnú premenu jednej veci na druhú. Oni51 sa však
nazdávajú, že každá takáto zmena je preinačenie, no
v skutočnosti je v tom rozdiel. Lebo v predmete, ktorý
sa mení, treba rozlišovať tvar a látku. Kedykoľvek sa
uskutočňuje zmena v tvare a látke, pôjde o vznik a zá­
nik, kedykoľvek sa však uskutočňuje zmena v kvalite
veci a náhodnej vlastnosti52, pôjde o preinačenie. Veci,
ktoré vznikajú rozlučovaním a zlučovaním častí, sú ľah­
ko zničiteľné. Ak sa totiž voda rozdelí na menšie časti,
rýchlejšie sa stáva vzduchom, ak sa však zlúči, stáva sa
pomalšie vzduchom. Jasnejšie to ozrejmíme v neskor­
ších kapitolách.53 Nateraz určime len toľko, že je ne­
možné, aby vznik bol výsledkom zlučovania, ako to
chcú niektorí filozofi54.

3. A b s o lú tn y a re la tív n y vzn ik a zánik

Po rozlíšení týchto vecí treba najprv skúmať, či je nie­

čo, čo absolútne vzniká a zaniká, alebo nie je nijaký
vznik ani zánik, ale naopak jedna vec vzniká z druhej,
ako sa napríklad chorý stáva zdravým a zdravý cho­
rým, alebo ako z veľkého vzniká malé a z malého veľké
a všetko ostatné, čo vzniká týmto spôsobom. Lebo ak by b
bol možný absolútny vznik, akákoľvek vec by mohla

175
absolútne vznikať z ničoho a bolo by pravdivé tvrdenie,
že pre niektoré veci jestvuje nesúcno. Relatívny vznik
sa totiž môže diať z relatívneho nesúcna, ako napríklad
biele môže vznikať z nebieleho alebo pekné z nepekné­
ho, kým absolútny vznik sa deje z absolútneho nesúcna.
Termín absolútny označuje alebo to, čo je prvé v kaž­
dej kategórii súcna, alebo všeobecne to, čo zahrnuje
všetko55. Ak označuje to, čo je prvé, tak bude možný
vznik podstaty z nepodstaty. No to, čo nemá ani pod­
statu, ani nijaké individuálne určenie, tomu zrejme ne­
môže náležať ani nijaká z ostatných kategórií, naprí­
klad ani kvalita, ani kvantita, ani miesto; potom by
totiž kvality mohli byť oddelené od podstát. Keby však
termín absolútny označoval nesúcno, bolo by to úplným
poprením všetkých vecí a vznikajúce by muselo vzni­
kať z nesúcna. Všetky tieto otázky sme preskúmali
a dôkladnejšie prebrali v iných našich dielach,56 no
jednako treba aj teraz stručne povedať, že v istom
zmysle slova sa absolútny vznik deje z nesúcna, no
v inom zmysle vždy zo súcna. Lebo to, čo je v možnos­
ti, no nie je v skutočnosti, musí byť najprv v obidvoch
uvedených spôsoboch57.
Ale aj ked sme určili tieto veci, je tu jedna neobyčaj­
ná ťažkosť, ku ktorej sa treba znova vrátiť a skúmať,
ako prebieha absolútny vznik, či z toho, čo jestvuje
v možnosti, alebo aj nejako ináč. Môže sa totiž vynoriť
otázka, či sa vznik týka podstaty a určitej individuál­
nej veci, no nie kvality, kvantity a miesta. A to isté
platí aj o zániku. Ak totiž niečo vzniká, je zrejmé, že
pôjde o nejakú podstatu v možnosti, no nie v skutoč­
nosti, z ktorej vzíde to, čo vzniká, a na ktorú sa musí
zmeniť to, čo zaniká. Či teda bude náležať tejto podsta­
te niektorá z ostatných kategórií, ktoré sú v skutoč­
nosti. Inými slovami, či napríklad kvantita, kvalita ale­
bo miesto bude náležať tomu, čo je určité a jestvuje len
v možnosti, čo však nie je ani určité, ani nejestvuje
absolútne. Ak totiž vec nemá nijakú kategóriu v sku­
točnosti, ale má všetky v možnosti, z toho vyplýva, že

176
 to, čo nie je určitým súcnom, jestvuje oddelene a mimo,
a to ešte väčšmi trápilo prvých filozofov, že vznik sa
môže uskutočňovať z ničoho. Ak však chýba určenie
alebo podstata, no niektorá z uvedených kategórií je
prítomná, vlastnosti, ako sme povedali,58 môžu byť od­
delené od podstát.
Toto sú problémy, o ktorých treba diskutovať v hra­
niciach možnosti, a okrem toho o tom, aká je príčina
nepretržitého vznikania, a to tak absolútneho, ako aj
čiastočného59. A keďže je len jedna príčina, z ktorej 318
odvodzujeme princíp pohybu,60 a len jedna látka, treba
bližšie objasniť aj túto príčinu. O príčine pohybu sme
totiž hovorili už prv v našich statiach o pohybe, rozli­
šujúc medzi tým, čo ostáva nehybné po celý čas,61
a tým, čo je v ustavičnom pohybe. Z toho otázka tý­
kajúca sa nehybného princípu patrí do filozofie iného
druhu, vyššieho;62 pokiaľ však ide o otázku hýbatela,
ktorý svojím súvislým pohybom uvádza do pohybu os­
tatok vesmíru, budeme ju musieť prebrať neskoršie63,
skúmajúc, čo je príčinou každého zvláštneho javu.61
Nateraz sa zmienime o príčine, ktorá sa prejavuje vo
forme látky a ktorá spôsobuje, že v prírode ustavične
niečo vzniká a zaniká. Nepochybne sa tým súčasne
ozrejmí otázka, ktorá nám teraz spôsobuje ťažkosti,
totiž ako treba vysvetliť absolútny vznik a absolútny
zánik. Dosť ťažká je aj otázka, čo je príčinou nepretrži-
tosti vznikania, ak pripustíme, že to, čo zaniká, prechá­
dza do nesúcna a že nesúcno nie je ničím. Nesúcno
totiž nie je ani ničím určitým, ani kvalitou, ani kvanti­
tou, ani miestom. Ale ak sa z toho, čo je, stále niečo
stráca, prečo sa vesmír už dávno nevyčerpal,65 ak je
ohraničená látka, ktorá je podkladom každej zo vzni­
kajúcich vecí? Lebo príčinou toho, že vznikanie ne­
prestáva, nie je to, že zásoby pre vznik vecí sú neko­
nečné; to je nemožné. V skutočnosti totiž nič nie je
nekonečné66 a nekonečnosť v možnosti je len v delení,
a to v tom zmysle, že pri vzniku niečoho stále menšie­
ho a menšieho sa delenie nikdy nekončí. V skutočnosti

12 O nebi — O vzniku a zániku 177

 to však nepozorujeme. Nie je teda príčinou, ktorá ne­
vyhnutne spôsobuje túto nepretržitú zmenu, to, že zá­
nik jednej veci je vznikom druhej veci a vznik tejto
veci zase zánikom druhej veci?
Na vysvetlenie vzniku a zániku, ako sa prejavujú pri
všetkých veciach bez rozdielu, treba pokladať túto prí­
činu za dostatočnú u všetkých vecí. No treba ďalej skú­
mať, prečo sa hovorí o absolútnom vzniku a zániku pri
jedných veciach, no pri druhých sa nehovorí ani o ab­
solútnom vzniku, ani o absolútnom zániku, ak je prav­
da, že vznik tejto veci sa rovná zániku inej veci a na­
opak. Tento bod si totiž žiada vysvetlenie. Hovoríme, že
teraz ide o absolútny zánik nejakej veci, a nie jedno­
ducho, že táto vec zaniká; rozlišujeme absolútny vznik
a absolútny zánik. Vravíme, že toto vzniká, a nie, že
vzniká absolútne. Vravíme totiž o tom, kto sa učí, že sa
stáva učeným, nielen jednoducho, že sa stáva.67 A po-
b dobne ako často rozlišujeme medzi termínmi podlá
toho, že jedny označujú nejakú vec a druhé nie, toto
rozlíšenie je vhodné aj pri skúmanej otázke.
Záleží totiž na tom, na čo sa mení to, čo sa mení,68
napríklad prechod na oheň je síce absolútnym vznikom,
ale možno aj zánikom niečoho, napríklad zeme; vznik
zeme je možno nejakým vznikom, no nie vznikom
v absolútnom zmysle, ale je zánikom v absolútnom
zmysle, napríklad zánikom ohňa, ako u Parmenida,
ktorý hovorí, že sú dve veci, súcno a nesúcno, a že sú
nimi oheň a zem69. Nezáleží na tom, či sa pripúšťajú
tieto alebo iné podobné elementy, lebo to, čo skúmame,
je spôsob týchto zmien, a nie ich substrát.
Cesta, ktorá vedie k absolútnemu nesúcnu, je teda
absolútnym zánikom, tá, ktorá vedie k absolútnemu
súcnu, je absolútnym vznikom. A akékoľvek sú ele­
menty, ktorými sa určuje vznik a zánik, či oheň, zem
alebo niektoré iné, jeden z týchto elementov bude súc-
nom, druhý nesúcnom. Toto je teda jeden spôsob, kto­
rým sa bude líšiť absolútny vznik a absolútny zánik
od neabsolútneho. Líšia sa však aj iným spôsobom,

178
a to kvalitou látky.70 Lebo pokiaľ ide o hmotný substrát,
čím viac jeho rozdiely označujú určitú vec, tým viac
je sám podstatou, kým ten substrát, ktorého rozdiely
označujú zbavenosť71, je nesúcnom: napríklad teplo je
kategóriou a tvarom72, kým chladno je zbavenosťou
a zem a oheň sa líšia práve týmito odlišnosťami. No
podľa všeobecnej mienky sa vznik a zánik líšia skôr
tým, že jedno je vnímateľné zmyslami, kým druhé je
nevnímateľné. Lebo vždy pri zmene na vnímateľnú lát­
ku ide vraj o vznik a pri zmene na nevnímateľnú látku
ide vraj o zánik. Určujú totiž súcno a nesúcno podľa
toho, či ho vnímajú, alebo nevnímajú, tak ako sa súc-
nom volá to, čo možno poznať, a nesúcnom to, čo ne­
možno poznať. Vnímanie má platnosť vedenia.73 Ako
sa totiž nazdávajú, že žijú a sú, lebo vnímajú alebo
majú schopnosť vnímať, tak to isté si myslia aj o ve­
ciach; idú síce za pravdou, ale to, čo sami hovoria, nie
je pravda.
A tak pokiaľ ide o absolútny vznik a zánik, je roz­
diel medzi všeobecnou mienkou a pravdou. Dych
a vzduch sú totiž podľa svedectva zmyslov menšou sku­
točnosťou (preto sa tiež vraví o veciach, že absolútne
zanikajú, kecľ sa menia na dych alebo na vzduch, a že
absolútne vznikajú, keď sa menia na niečo, čoho sa
možno dotknúť, a na zem ), no podľa pravdy tieto ele­
menty sú skôr niečím určitým a skôr tvarom ako zem.
Povedali sme teda, prečo je jednak absolútny vznik
zánikom nejakej veci, jednak absolútny zánik vznikom
nejakej veci. To vyplýva z toho, že je rozdiel v látke,
a to alebo preto, že jedna je podstatou, kým druhá nie 319 a
je, alebo preto, že v jednej je viac podstaty, v druhej
menej, alebo že látka, z ktorej pochádzajú veci, či do
ktorej prechádzajú, je viac alebo menej vnímateľná.
O veciach sa však hovorí, že jedny absolútne vznikajú,
kým druhé sa niečím len stávajú, a nie v tom zmysle, že
vznikajú jedna z druhej spôsobom, ako sme práve
uviedli. Doteraz sme totiž určili len toľko, prečo —
keďže každý vznik jednej veci je zánikom druhej veci

12' 179
 'I

a každý zánik vznikom nejakej veci — nepripisujeme

podobne vznik a zánik tým veciam, ktoré sa premie­
ňajú jedny na druhé. Tu však nejde o otázku, ktorú
sme uviedli na druhom mieste, ale o otázku, prečo sa
učiť nevolá absolútnym vznikom, ale stať sa učeným,
kým rásť je absolútnym vznikom.
Tieto rozdiely vyplývajú z kategórií. Niektoré veci
totiž označujú určitú podstatu, iné kvalitu, iné kvan­
titu a o všetkých tých, ktoré neoznačujú podstatu, sa
nehovorí, že absolútne vznikajú, ale len že sa stávajú
niečím. Navyše vo všetkých kategóriách rovnako ho­
voríme o vzniku, len keď ide o vznik v jednom z dvoch
protikladných členov, napríklad v kategórii podstaty
ide o vznik, len keď ide o oheň, ale nie keď ide o zem,
a v kategórii kvality ide o vznik, ak sa niekto stáva
učeným, ale nie ak sa stáva neznalým.
Hovorili sme teda o rozdiele medzi absolútnym vzni­
kom a neabsolútnym vznikom aj všeobecne, aj vo vzťa­
hu k samým podstatám a vysvetlili sme, prečo je ma­
teriálnou príčinou nepretržitého vznikania substrát
— pretože sa môže zmeniť na opačné veci, a že pri
podstatách vznik jednej veci je vždy zánikom druhej
veci. Otázka, prečo vznik jednej veci je vždy sprevá­
dzaný zánikom, by nemala robiť ťažkosti. Lebo ako sa
hovorí o absolútnom zániku, keď nejaká vec prechá­
dza do niečoho nevnímatelného alebo do nesúcna, po­
dobne sa hovorí, že nejaká vec vzniká z nesúcna, keď
vzniká z niečoho nevnímatelného. Či už je, alebo nie
je substrát nejakým súcnom, vzniká z nesúcna74 a rov­
nako ako vzniká z nesúcna, tak aj zaniká do nesúcna.
A je teda prirodzené, že vznik a zánik nikdy neprestá­
vajú, pretože vznik je zánikom nesúcna a zánik je vzni­
kom nesúcna. No bolo by ťažké dať odpoveď na otázku,
či toto absolútne nesúcno75 je jednou z dvojice opač­
ných vecí, napríklad či zem, čiže ťažké, môže byť ne-
súcnom a oheň, čiže ľahké, súcnom, alebo či je to ne­
možné. Možno však tiež povedať, že zem je súcno,
keďže nesúcno je látkou, a to tak zeme, ako aj ohňa.

180
A nie je látka každého z týchto elementov iná? Alebo b
nebolo by možné, aby vznikali navzájom jeden z dru­
hého, a nie z opačných vecí? Tieto elementy, oheň,
zem, voda a vzduch pripúšťajú totiž protivy. Alebo je
ich látka v jednom zmysle tá istá, no v druhom zmysle
iná? Lebo súcno ako substrát ostáva ten istý, no spô­
sob bytia neostáva ten istý.
O týchto veciach nech teda stačí, čo sme povedali.

4. P rem očenie, jeho po va h a a ro z d ie l

m edzi ním a vzn iko m a zá n iko m

Hovorme teraz o rozdiele medzi vznikom a preinače-

ním.76 Podľa našej mienky sa totiž tieto premeny na­
vzájom líšia. Pretože jestvuje jednak substrát, jednak
vlastnosť, ktorá sa prirodzene prideľuje substrátu,
a pretože sama zmena je možná u jedného i druhého,
o preinačenie ide vtedy, keď substrát ostáva ten istý
a možno ho vnímať, no mení sa vo svojich vlastnos­
tiach, ktoré sú alebo opačné, alebo prostredné, naprí­
klad keď telo, ktoré bolo zdravé, ochorie, no napriek
tomu ostáva to isté, alebo bronz je hneď okrúhly, hneď
zasa hranatý,77 hoci ostáva ten istý. Keď sa však zme­
ní vec ako celok a neostane z nej nič vnímateľné, čo
by bolo totožné so substrátom, ako napríklad keď sa
z celého semena tvorí krv alebo z celej vody vzduch,
teda pri takýchto javoch ide o vznik jedného a zánik
druhého, najmä však keď sa uskutočňuje premena
z nevnímatelného na to, čo sa dá vnímať či už hmatom,
alebo všetkými zmyslami, ako napríklad v prípade vo­
dy, keď alebo vznikne zo vzduchu, alebo sa rozplynie
na vzduch, keďže vzduch je takmer nevnímateľný ele­
ment. Ale ak nejaká vlastnosť, náležiaca protive, ostá­
va v týchto javoch tá istá aj pri tom, čo vzniklo, aj pri
tom, čo zaniklo, napríklad keď zo vzduchu vzniká vo­
da, ak sú obidva elementy priezračné alebo studené,
tak v tomto prípade netreba, aby druhá vec, na ktorú

181
 sa mení prvá, bola vlastnosťou elementu, na ktorý sa
premieňa;78 ak nie, tak pôjde o preinačenie, ako v prí­
pade, keď zanikol človek hudobník a vznikol človek
nehudobník, zatiaľ čo človek ostáva ten istý. Keby zna­
losť a neznalosť hudby nebola podstatnou vlastnosťou
tohto človeka,79 v tom prípade by išlo o vznik jednej
a zánik druhej. Preto sa tieto vlastnosti síce týkajú
človeka ako takého, ak však ide o človeka hudobníka
a človeka nehudobníka, ide o vznik a zánik.
No táto zmena je vlastnosťou substrátu, ktorý ostá­
va, a preto sa javy tohto druhu nazývajú preinačením.
Keď teda zmena z jedného na druhé, opačné sa týka
kvantity, ide o zväčšenie a zmenšenie, keď sa týka
miesta, ide o prenos, keď sa týka stavu a kvality, ide
320 a o preinačenie, ale keď zo substrátu, v ktorom jedna
z protiv je vlastnosťou80 alebo náhodným81 vôbec, ne­
ostáva nič, ide jednak o vznik, jednak o zánik. Teda
látka je hlavne a predovšetkým substrátom pre vznik
a zánik, no určitým spôsobom je substrátom aj pre
ostatné zmeny, pretože substráty sú schopné prijať
určité protivy.
Toľkoto teda o vzniku a zániku, či sú, alebo nie sú
a čím sú, a tiež o preinačení.

5. Z vä č š o v a n ie a zm e n šo va n ie

Ostáva nám ešte hovoriť o zväčšovaní a vyložiť, v čom

sa líši od vzniku a preinačenia, ako sa môžu zväčšo­
vať veci, ktoré sa zväčšujú, a zmenšovať tie, ktoré sa
zmenšujú. Treba teda najprv skúmať, či rozdiel medzi
týmito javmi nespočíva v predmete, na ktorý sa každý
z nich vzťahuje, ináč povedané, či zmena jedného na
druhé, napríklad z podstaty v možnosti do podstaty
v skutočnosti, je vznikom, či zmena týkajúca sa veľ­
kosti je zväčšením a zmena týkajúca sa vlastnosti pre­
inačením. Dva posledné javy sú zmenami týkajúcimi
sa vecí, ktoré prechádzajú z možnosti do skutočnosti.

182
Alebo je rozdiel aj v spôsobe zmeny? Ukazuje sa totiž,
že to, čo sa preinačuje, nemusí nevyhnutne meniť mies­
to, a ani to, čo vzniká, kým naopak to, čo sa zväčšuje,
a to, čo sa zmenšuje, mení miesto, no iným spôsobom
ako pohybujúce sa teleso.82 Pohybujúce sa teleso totiž
celé mení miesto, kým teleso, ktoré sa zväčšuje, mení
miesto 11a spôsob telesa, ktoré sa preťahuje;83 kým to­
tiž samo ostáva na tom istom mieste, jeho časti menia
miesto, ale ináč ako časti gule. Časti gule totiž menia
miesto, opisujúc tie isté kruhy, kým celok gule ostáva
na tom istom mieste. Naopak časti telesa, ktoré sa
zväčšuje, zaberajú stále viac a viac miesta a v telese,
ktoré sa zmenšuje, sa sťahujú viac a viac z miesta. Je
teda zrejmé, že zmena sa líši nielen podkladom, na kto­
rom sa uskutočňuje, ale aj spôsobom, ako sa uskutoč­
ňuje, podľa toho, či ide o teleso, ktoré vzniká, a či o te­
leso, ktoré sa preinačuje, alebo o teleso, ktoré sa
zväčšuje. Pokiaľ ide o vec, na ktorej prebieha zmena,
totiž zväčšovanie a zmenšovanie (zdá sa, že zväčšo­
vanie a zmenšovanie sa týka veľkosti J, ako treba chá­
pať jej zväčšovanie? Treba pripustiť, že z toho, čo
je veľkosťou a telesom v možnosti, no v skutočnosti je
netelesné a bez veľkosti, môže vzniknúť teleso a veľ­
kosť? A ak to pripustíme, vynárajú sa ďalšie dve otáz­
ky, týkajúce sa priebehu zväčšovania: či sa deje z od­
delenej látky a jestvujúcej v nej samej, alebo z látky,
ktorá je v inom telese, alebo sú obidva tieto spôsoby
nemožné. Ak je totiž látka oddelená, alebo nebude za- b
ujímať nijaké miesto, ako napríklad bod, alebo bude
prázdnym a nevnímateľným telesom.84 Ak platí prvý
predpoklad, látka nie je možná, ak druhý, látka ne­
vyhnutne jestvuje v niečom; totiž to, čo z nej vzniká,
bude vždy niekde, a tak aj ona, či už sama osebe, či
skrze niečo iné85. Ak je však látka v inom telese, tak
hypotéza, že je tam oddelená, takže nie je časťou te­
lesa ani sama osebe, ani skrze niečo iné, vyvolá mnohé
ťažkosti. Je to takto: ak napríklad vzduch vzniká z vo­
dy, nebude to preto, že sa voda mení, ale preto, že lát-

183
 ka vzduchu je obsiahnutá vo vode ako v nádobe; ved
nič neprekáža tomu, aby nejestvoval nekonečný počet
látok, a teda aby sa nemohli vytvoriť v skutočnosti. Ba
navyše ani sa nezdá, že by vzduch vznikal z vody tým­
to spôsobom, akoby vychádzal z telesa, ktoré by ostalo
tým, čím bolo. Lepšie je teda predpokladať vo všetkých
prípadoch látku neoddelenú od telesa ako jednu a tú
istú z hradiska počtu, hoci odlišnú z hľadiska rozumu.86
No nemožno z tých istých príčin stotožňovať látku te­
lesa s bodmi alebo s čiarami.87 Látka je to, čoho posled­
nými hranicami sú čiary a body, a nemôže nikdy jest­
vovať ani bez vlastnosti, ani bez tvaru.88
Teda jedno teleso absolútne vzniká z druhého te­
lesa, ako sme vyložili už inde89, a vzniká činnosťou ne­
jakej inej veci jestvujúcej v skutočnosti, či už je podob­
ného druhu, alebo podobného rodu, ako oheň vzniká
z ohňa a človek z človeka, alebo činnosťou niečoho
skutočného — tvrdé totiž nevzniká z tvrdého. Pretože
však látka je látkou telesnej podstaty a zároveň látkou
určitého jednotlivého telesa (ved nejestvuje nijaké spo­
ločné teleso), tá istá látka je aj látkou pre veľkosť
a pre vlastnosť, oddeliteľná v mysli, no neoddeliteľná
v priestore, ak, pravda, nepripustíme, že vlastnosti mô­
žu byť oddelené.
Z tohto výkladu vyplýva, že zväčšovanie nie je zme­
na z veci, ktorá má veľkosť v možnosti, ale v skutoč­
nosti nemá nijakú veľkosť. V tom prípade by totiž
prázdno bolo oddeliteľné a už prv sme povedali,90 že
to nie je možné. Okrem toho takáto zmena by bola
vlastná nie zväčšovaniu, ale vzniku. Zväčšenie je totiž
pribudnutie už jestvujúcej veľkosti a zmenšenie zase
ubudnutie tejto veľkosti. Preto zväčšovaná vec musí
mať nejakú veľkosť. A tak sa netreba nazdávať, že
zväčšovanie je prechod z látky, ktorá nemá veľkosť,
k veľkosti v skutočnosti; potom by totiž išlo skôr
o vznik telesa, a nie o jeho zväčšenie.
Treba teda skôr znova prebrať túto otázku, ako keby
32ia sme boli na začiatku nášho výskumu, a skúmať, aká

184
je prirodzenosť zväčšovania alebo zmenšovania a aké
sú ich príčiny.
Zdá sa, že v telese, ktoré sa zväčšuje, sa zväčšuje
každá jeho časť, a podobne pri zmenšovaní sa zdá, že
všetky časti sa stávajú menšími. Okrem toho zväčšova­
nie sa deje pribúdaním niečoho a zmenšovanie ubúda­
ním niečoho. Teda zväčšovanie sa nevyhnutne deje
alebo prostredníctvom niečoho netelesného, alebo pro­
stredníctvom telesa. Ak prostredníctvom niečoho nete­
lesného, tak by prázdno bolo oddeliteľné, no je ne­
možné, aby látka veľkosti bola oddeliteľná, ako sme
práve povedali. Ak však prostredníctvom telesa, tak
budú dve telesá na tom istom mieste, totiž to, ktoré sa
zväčšuje, a to, ktoré zväčšuje; ale ani toto nie je mož­
né.
No nemožno ani povedať, že zväčšovanie a zmenšo­
vanie sa deje tak, ako keď vzduch vzniká z vody, dôvo­
diac, že v tomto prípade sa zväčšilo množstvo. No
v tomto prípade nejde o zväčšovanie, ale o vznik ele­
mentu, na ktorý sa mení, a o zánik opačného elementu.
Pri tomto jave nejde o zväčšovanie ani jedného, ani
druhého elementu, ale alebo nejde o zväčšenie ničoho,
alebo ide o zväčšenie tbho, čo majú spoločné obidve
veci, to, čo vzniká, i to, čo zaniká, a tým môže byť len
teleso. Nezväčšila sa ani voda, ani vzduch, ale jedno
zaniklo a druhé vzniklo a to, čo sa zväčšilo, ak sa
zväčšilo, je to spoločné teleso. Ale ani toto nie je mož­
né. Treba totiž zachovať v našej úvahe podstatné javy
zväčšovaného a zmenšovaného, a tie sú tri: prvý z nich
je, že ktorákoľvek časť zväčšujúcej sa veľkosti sa stáva
väčšou, ako napríklad keď sa zväčšujú časti zväčšujú­
ceho sa mäsa; druhým javom je, že zväčšovaním nie­
čoho pribúda, a tretím to, že to, čo sa zväčšuje, sa
uchováva a trvá. Pri absolútnom vzniku alebo zániku
niečoho toto niečo ďalej netrvá, no pri preinačovaní
a pri zväčšovaní alebo zmenšovaní to, čo sa zväčšuje
alebo preinačuje, ostáva to isté. V prípade preinačo-
vania neostáva tá istá vlastnosť a v prípade zväčšova-

185
 nia neostáva tá istá velkosť. Keby teda uvedený jav91
bol zväčšovaním, teleso by sa mohlo zväčšiť bez toho,
že by k nemu niečo pribudlo a že by v ňom niečo trva­
lo, a mohlo by sa zmenšiť bez toho, že by sa niečo od
neho oddelilo a že by to, čo sa zväčšuje, už v ňom ne-
zotrvávalo. No tieto charakteristické javy treba zacho­
vať, pretože sa predpokladá, že pri zväčšovaní ide o ta­
kéto javy.
Ťažkosti by mohla spôsobiť aj otázka, čo je to, čo sa
zväčšuje: či je to to, k čomu sa niečo pripája, napríklad
ak ide o zväčšenie nohy, či sa stáva väčšou sama no­
ha a či to, skrze čo sa zväčšuje, čiže potrava.92 Prečo
sa nezväčšuje jedno i druhé? Veď sa stáva väčším aj
to, čo sa zväčšuje, aj to, skrze čo sa zväčšuje, ako keď
zmiešaš víno s vodou: veď každej z týchto dvoch teku­
tín je potom viac. Alebo je to tak preto, lebo podstata
jedného trvá a druhého nie, ako napríklad pri potrave:
mizne, pretože aj tam93 prevládajúca zložka dáva meno
b zmiešanine, ako sa hovorí o zmiešanine, že je vínom,
lebo celkové zmiešanie spôsobuje účinok vína, a nie
vody.
A podobne je to aj pri preinačení. Ak mäso, za­
chovávajúc si svoju podstatu mäsa, dostane nejakú
podstatnú vlastnosť, ktorú predtým nemalo, ide o pre-
inačenie mäsa. No pokiaľ ide o to, čo spôsobilo pre-
inačenie, niekedy sa vôbec nemení, niekedy sa mení.
No to, čo spôsobuje preinačenie, a princíp pohybu sú
vo veci, ktorá sa zväčšuje, i vo veci, ktorá sa preina-
čuje. Práve v nich je hybný princíp, lebo sa môže stať,
že sa zväčší aj potrava, ktorá sa dostane do tela, aj
telo, ktoré ju požilo, napríklad ak sa to, čo vnikne do
tela, premení na dych. No len čo podstúpi túto zmenu,
zaniká, a hybný princíp teda nie je v ňom.
Keď sme dostatočne prebrali tieto otázky, treba sa
pokúsiť nájsť riešenie, aj pokiaľ ide o problém zväčšo­
vania, zachovávajúc pritom tieto princípy: zväčšujúce
sa teleso pretrváva; zväčšovanie sa deje pribúdaním
a zmenšovanie ubúdaním niečoho; pri zväčšovaní

1 8 6
a zmenšovaní sa každá vnímateľná čiastočka stáva
väčšou alebo menšou; niet prázdneho telesa ani dvoch
veľkostí, ktoré by sa nachádzali na tom istom mieste;
zväčšovanie sa nemôže diať skrze niečo netelesné.
Treba sa pokúsiť nájsť príčinu zväčšovania a zmen­
šovania, pričom treba mať na zreteli dva rozdiely: po
prvé, že telesá zložené z nerovnorodých častí sa zväč­
šujú len tým, že sa zväčšujú ich rovnorodé časti94 (le­
bo každé nerovnorodé teleso sa skladá z rovnorodých
častí], a po druhé, že meno mäsa, kostí a každej z ta­
kýchto častí má dvojaký zmysel, ako každá iná vec,
majúca tvar v látke, lebo aj látka, aj tvar sa volajú
mäsom alebo kosťou. Zväčšovanie sa všetkých častí
zväčšujúceho sa telesa a pribúdanie nejakej veci
k zväčšujúcemu sa telesu sú možné, len pokiaľ ide
o tvar, a nie pokiaľ ide o látku. Tieto substancie treba
totiž chápať tak, ako keby niekto meral vodu stále tou
istou mierou, zatiaľ čo voda je vždy iná. Práve takto
sa zväčšuje látka mäsa: nie tak, že nová látka pribúda
ku každej časti tela, ale tak, že jednej časti odbúda
a druhej pribúda. No so zreteľom na podobu a tvar
sa zväčšovanie deje vo všetkých častiach. Zrejmejšie
je to v prípade nerovnorodých telies, napríklad pri ru­
ke, pretože sa zväčšujú úmerne95. Tu je totiž rozdiel
medzi látkou a tvarom zrejmejší ako pri mäse a pri
homoiomeriách. Preto tiež na mŕtvole skôr by sa ro­
zoznalo mäso a kosti ako ruka alebo rameno.
Z toho vyplýva, že v jednom zmysle sa každá časť
mäsa zväčšuje, v druhom zmysle nie. So zreteľom na
tvar ku každej časti tela niečo pribudlo, nie však so
zreteľom na látku. Celok96 ako taký sa zväčšil jednak 322 a
tým, že k nemu pribudlo to, čo nazývame potravou
a jej opakom97, jednak tým, že sa táto potrava preme­
nila na ten istý druh98, akoby sa k suchému pridalo
vlhké a pridané vlhké by sa zmenilo a stalo by sa su­
chým. Je totiž možné, že podobné sa zväčšuje prostred­
níctvom podobného, ale že sa zväčšuje aj prostredníc­
tvom nepodobného.

187
 Niekto by sa mohol spýtať, aké asi má byť to, pro­
stredníctvom čoho sa niečo zväčšuje. Je jasné, že to,
čo spôsobuje zväčšenie, musí byť v možnosti to, čo sa
zväčšuje, napríklad ak sa zväčšuje mäso, musí to byť
mäso v možnosti, ktoré spôsobuje zväčšovanie. V sku­
točnosti je to iná vec99, a tá sa po zničení stane mäsom.
Nestalo sa teda tým, čím je,100 samo od seba, lebo po­
tom by išlo o vznik a nie o zväčšenie, ale to, čo sa
zväčšuje, zväčšuje sa týmto telesom v možnosti. Ako
uspôsobilo potravu mäso, ktoré sa tu zväčšilo?101 Zmie­
šalo sa, ako kecľ sa naleje voda do vína, ale tak, že ví­
no môže dať zmiešanine102 vlastnosť vína? Alebo sa to
deje tak, ako kecf sa oheň spojí s horľavinou, čiže pô­
sobiaca príčina zväčšovania, súc v tom, čo sa zväčšuje,
a teda čo je mäsom v skutočnosti, sa zmocní pridanej
potravy, ktorá je mäsom v možnosti, a urobí z nej mä­
so v skutočnosti. Jestvujú teda súčasne.103 Lebo keby
jestvovali oddelene, išlo by o vznik. Možno totiž klásť
oheň tak, že sa priloží drevo na oheň, ktorý už horí.
V tomto prípade však ide o zväčšovanie, no keď sa
zapáli samo drevo, ide o vznik.
Kvantita ako taká nevzniká, tak ako nevzniká ani
živočích, ktorý nie je ani človekom, ani nijakým dru­
hom živočícha. Ale to, čo je pri vzniku živočích ako ta­
ký, to je pri zväčšovaní kvantita ako taká104. Na jednej
strane je mäso, kosti alebo ruka, na druhej rovnorodá
látka týchto orgánov. Ide teda o pribudnutie určitej
kvantity látky, no bez toho, že by táto časť látky bola
kvantitou mäsa. Natoľko, nakoľko táto časť látky105 je
v možnosti súčasne kvantitou i telesom, napríklad
kvantitou mäsa, spôsobuje zväčšovanie, lebo pri zväč­
šovaní musí vzniknúť určitá kvantita, čiže aj určitá
kvantita mäsa. Ale ak látkou, ktorá pristupuje k telu,
je len mäso, vtedy len živí telo, lebo tým sa aj líši od
seba výživa a rast; preto sa tiež bytosť živí stále, až
dotiaľ, kým si telo uchováva život, ba ešte aj kecľ
chradne, zatiaľ čo stále nerastie. Výživa je to isté ako
rast, a predsa to nie je to isté.100 Keďže látka, ktorá sa

188
pridáva k niečomu, je kvantitou mäsa v možnosti, mô­
že vytvoriť zväčšenie mäsa, no keďže je len mäsom
v možnosti, je iba výživou. Tento tvar bez látky je
v látke ako kanál107, akási možnosť v látke. Ak sa však
pridáva k telesu nejaká látka, ktorá je kanálom v mož­
nosti a ktorá má tiež kvantitu v možnosti, vtedy tieto
kanály budú väčšie. Ak však tento tvar už nie je schop­
ný účinku, ale všetko sa deje tak, ako keď voda, zmie­
šaná s vínom vo väčšom množstve, nakoniec urobí víno
vodnatým a premení ho na vodu, tak vedie k zmenše­
niu kvantity, zatiaľ čo tvar trvá.

6. Dotyk

Pretože pri skúmaní látky108 a toho, čo sa nazýva ele- b

mentmi, treba najprv povedať, či jestvujú alebo nie, čí
každý z nich je od večnosti, alebo nejakým spôsobom
vzniká, a ak vzniká, či všetky vznikajú jeden z dru­
hého tým istým spôsobom, alebo je niektorý z nich
prvý,109 žiada sa najsamprv prebrať otázky, ktoré sa
doteraz preberajú len nepresne.110
Všetci filozofi, ktorí pripúšťajú vznik elementov,111
a tiež tí, čo sa zaoberajú vznikom telies, zložených
z elementov,112 sa utiekajú k rozlučovaniu a zlučovaniu,
k činnosti a podstupovaniu činnosti. No zlučovanie je
miešanie. A ako prebieha to, čomu hovoríme miešanie,
nebolo jasne určené. No ani preinačovanie, ani rozlu-
čovanie a zlučovanie nie sú možné, ak niet toho, čo
alebo vyvíja, alebo podstupuje činnosť. Lebo nielen tí,
Čo hlásajú pluralitu elementov, vravia, že javy vzni­
kajú vzájomnou činnosťou a podstupovaním činnosti,
ale aj tí, čo vravia, že všetko vzniká z jedného ele­
mentu,113 musia pripustiť činnosť, a preto právom ho­
vorí Diogenes,114 že keby všetky veci nepochádzali
z jedného elementu, nemohli by navzájom vyvíjať
a podstupovať činnosť, napríklad to, čo je teplé, ne­
mohlo by sa ochladiť, a to, čo je studené, nemohlo by

189
 sa zohriať. Nie je to totiž teplé a studené, čo sa pre­
mieňa jedno na druhé, ale je zrejmé, že je to ich sub­
strát, a tak všade, kde ide o činnosť a podstupovanie
činnosti medzi dvoma vecami, musí byť ich substrátom
len jedna prirodzenosť. Zaiste nie je pravdivé tvrdiť, že
všetky javy sú takéto115, ale je to pravdivé pri tých, pri
ktorých je vzájomná činnosť a vzájomné podstupova­
nie činnosti.
Ale ak treba skúmať činnosť, podstupovanie činnosti
a miešanie, je nevyhnutné skúmať aj dotyk telies. Vy­
víjať a podstupovať činnosť vo vlastnom zmysle slova
totiž nemôžu tie telesá, ktoré nie sú schopné prísť do
vzájomného styku, a ak nemôžu prísť nejakým spô­
sobom do styku, nemôžu sa ani miešať. Musíme teda
určiť tieto tri pojmy, dotyk, miešanie a činnosť.
Začnime od tohto princípu: všetky veci, ktoré pripúš­
ťajú miešanie, musia byť schopné vstúpiť do vzájom­
ného styku; a ak jedna z nich vykonáva činnosť vo
vlastnom zmysle slova a druhá ju podstupuje, medzi
týmito vecami musí byť možný aj dotyk. A preto treba
najprv hovoriť o dotyku.
Pravda, ako všetky ostatné termíny majú viac vý­
znamov, či už preto, že ide o homonymá, alebo preto,
že jedny sú odvodené od druhých, ktoré sú prvšie,116 tak
aj termín dotyk. Predsa však sa termín dotyk vo vlast­
nom zmysle slova používa len pri veciach, ktoré majú
určitú polohu. No polohu môže mať len to, čo je na
323 a nejakom mieste.117 Tak totiž ako v matematike, keď
sa niečomu prideluje dotyk, musí sa mu dať aj miesto,
či už preto, že každé z nich, miesto aj dotyk, je odde­
lené od veci, či preto, že existuje nejakým iným spô­
sobom.118 Ak sa teda vraví, ako sme určili už prv,119 že
veci sa dotýkajú, ked sú pospolu ich koncové body,
tak možno povedať, že sa navzájom dotýkajú len tie
veci, ktoré majú určitú veľkosť a spoločnú určitú po­
lohu, a pritom sa dotýkajú svojimi koncami. A pretože
poloha prináleží len tým veciam, ktoré sú na nejakom
mieste, a prvý rozdiel miesta je hore a dolu a iné pro­

190
tiklady podobného druhu,120 potom všetko, čo sa na­
vzájom dotýka, by malo byť ťažké alebo lahké, alebo
naraz jedno i druhé, alebo jedno z nich.121 Takéto veci
sú schopné jednak konať, jednak podstupovať činnosť.
Je teda jasné, že telesá sa prirodzene navzájom dotý­
kajú jedno s druhým, keď súc oddelenými veľkosťami,
sa dotýkajú ich koncové body a keď sú schopné sa
pohybovať a navzájom sa uvádzať do pohybu.
Ale pretože hýbateí nepohybuje vždy hýbanou vecou
rovnakým spôsobom, ale niektorý môže hýbať, len ak
sám je v pohybe, zatiaľ čo iný môže hýbať, aj ak sám
je nehybný,122 je zrejmé, že budeme podobne rozlišo­
vať aj pri telese, ktoré koná, lebo sa bez rozlíšenia ho­
vorí, že to, čo hýbe, koná, a to, čo koná, hýbe. Tu sú
však rozdiely, ktoré treba dobre rozlišovať. Nie je to­
tiž možné, aby všetko, čo hýbe, konalo, ak máme mať
na zreteli protiklad medzi tým, čo koná, a tým, čo pod­
stupuje činnosť, a teleso podstupuje činnosť vtedy, keď
pohyb je preň pohnutím. No o túto vlastnosť môže ísť
len vtedy, keď ide i preinačenie, napríklad keď sa
stane bielym alebo teplým.123 No pojem hýbať sa má
širší význam ako pojem konať. Je teda jasné, že sú prí­
pady, keď sa hýbatelia môžu dotýkať vecí, ktorými
hýbu, a zasa sú prípady, keď tento dotyk nie je možný.
No definícia dotyku je táto: všeobecne sa dotýkajú tie
telesá, ktoré majú polohu a z ktorých jedno môže hý­
bať a druhé môže byť hýbané, a myslí sa, že v tomto
vzájomnom vzťahu hýbajúceho a hýbaného sú tie te­
lesá, ktoré majú schopnosť konať a podstupovať čin­
nosť. Vo väčšine prípadov dotýkané teleso sa dotýka
toho, čo sa ho dotýka. Telesá v pohybe totiž uvádzajú
do pohybu takmer všetko, čo im stojí v ceste, a vo všet­
kých týchto prípadoch sa ukazuje nevyhnutným, že
dotýkané teleso sa dotýka toho, čo sa ho dotýka. No
sú aj prípady, keď vravíme, že hýbateľ sa dotýka hý­
baného telesa, ale že dotýkané teleso sa nedotýka te­
lesa, ktoré sa ho dotýka. Pretože však telesá v pohybe
uvádzajú do pohybu telesá tej istej prirodzenosti, zdá

191
sa, že dotyk je nevyhnutne vzájomný. Ale ak hýbatel,
sám nehybný, uvádza do pohybu nejaké teleso, vtedy
sa síce hýbatef dotýka telesa uvedeného do pohybu, ale
jeho samého sa nič nedotýka. Niekedy totiž vravíme,
že osoba, ktorá nám spôsobuje strasť, sa nás dotýka,
ale že sami sa jej nedotýkame.
Nech je teda takto určené, čo sme chceli vyložiť
o dotyku vecí v prírode124.
7. činnosť a podstupovanie činnosti
Prejdime teraz k výkladu o činnosti a podstupovaní
činnosti. Od filozofov, ktorí žili pred nami, máme teó­
rie, ktoré si navzájom protirečia. Väčšina z nich sa
zhoduje v tom, že podobné nemôže podstúpiť nijakú
činnosť od podobného, pretože na spôsobenie alebo
podstúpenie nejakej činnosti nie je jedno vhodnejšie
ako druhé (podobné veci majú totiž všetky vlastnosti
totožné), ale že sú to práve nepodobné a odlišné veci,
ktoré na základe svojej prirodzenosti navzájom na
seba pôsobia a jedny podstupujú činnosť druhých. Ked
je totiž slabší oheň pohltený silnejším ohňom, podlá
týchto filozofov je to pre opačnosť, keďže velké množ­
stvo je opakom malého. V porovnaní s ostatnými sa
jedine Demokritos vyjadril svojským spôsobom.125 Vra­
ví totiž, že to, čo pôsobí a čo podstupuje pôsobenie,
je totožné a podobné, lebo nie je vraj možné, aby roz­
ličné a rozdielne veci podstupovali vzájomnú činnosť,
ale ak sú rozdielne, a predsa nejako navzájom na seba
pôsobia, tak je to nie tým, že sú iné, ale tým, že sú
v určitom zmysle totožné.
Toto sú názory o tomto predmete, ale zdá sa, že
tí, čo takto hovoria, si navzájom protirečia. Príčina ich
nezhody spočíva v tom, že bolo treba skúmať vec v jej
celku, kým každý z nich hovorí len o nejakej časti.
Je totiž rozumné pripustiť, že podobné veci, ktoré sa
jedna od druhej v ničom nelíšia, nemôžu podstupovať
192
nijaké pôsobenie od podobného. Veď prečo by bolo
jedno aktívnejšie ako druhé?126 Keby nejaké teleso
mohlo podstupovať činnosť od podobného telesa, moh­
lo by ju podstupovať aj samo od seba.127 Keby to však
tak bolo, potom by nič nebolo ani nezničitelné, ani
nehybné;128 ak by sa totiž pripustilo, že podobné môže
pôsobiť ako podobné129, tak by sa všetko mohlo hýbať
samo od seba. No rovnako sú dôvody poprieť vzájom­
né pôsobenie telies, ktoré sú celkom iné a nemajú nič
totožné: belosť by totiž nemohla podstupovať nijakú
činnosť od čiary, ani čiara od belosti, iba ak náhodou,
napríklad ak by náhodou bola čiara biela alebo čierna.
Dve veci nemôžu jedna druhú zbaviť svojej prirodze­
nosti150, ak nie sú ani opačné, ani zložené z opačné­
ho151.
Pretože však podstupovanie a pôsobenie činnosti nie
sú prirodzenými vlastnosťami čohokolvek náhodného,
ale len toho, čo je opačné, alebo obsahuje niečo opač­
né,152 to, čo spôsobuje činnosť, a to, čo ju podstupuje,
musia byť nevyhnutne podobné a totožné rodom, ale
odlišné a opačné druhom.155 Je prirodzené, že teleso
podstupuje činnosť druhého telesa: chuť podstupuje
činnosť chute, farba činnosť farby a vcelku rovnorodé 324
činnosť rovnorodého. Príčinou toho je, že protivy sú
všetky v tom istom rode, že navzájom na seba pôsobia
a jedny podstupujú činnosť druhých. Teda to, čo pô­
sobí, a to, čo podstupuje činnosť, musí byť určitým
spôsobom totožné, no inak navzájom odlišné a nepo­
dobné. Pretože však to, čo podstupuje činnosť, a to, čo
ju spôsobuje, sú rodom totožné a podobné, no druhom
nepodobné, a protivy sú takéto, je zjavné, že opačné
veci a veci prostredné pôsobia a podstupujú vzájomnú
Činnosť. V nich totiž spočíva zánik a vznik vcelku.
Je teda celkom správne povedať, že oheň zohrieva
a chladné ochladzuje, a všeobecne, že to, čo pôsobí
činnosť, si prispôsobuje to, na čo pôsobí, pretože to,
Čo pôsobí, a to, čo podstupuje činnosť, sú protivy,
a vznik je prechod do opačného. A tak to, čo podstu-
13 O n e b i — O v z n ik u a z á n ik u
193
 puje činnosť, sa nevyhnutne mení na to, čo spôsobuje
túto činnosť, lebo len takto môže vznikať opačné. To,
čo sme práve povedali, robí odôvodneným tvrdenie,
že aj ked stúpenci obidvoch teórií nehovoria to isté,
predsa sa dotýkajú podstaty problému. Hneď totiž vra­
víme, že subjekt podstupuje činnosť, napríklad ked sa
človek uzdravuje, keď sa zohrieva a ochladzuje a ked
podstupuje iné stavy podobného druhu, hneď zasa
hovoríme, že studené sa stáva teplým a choré sa uzdra­
vuje, a obidve tvrdenia sú pravdivé.
A tým istým spôsobom možno postupovať aj pri tom,
čo spôsobuje činnosť. Hneď totiž hovoríme, že nejakú
vec zohrieva človek, hneď zasa, že je to teplo; hneď
je to látka, ktorá podstupuje činnosť, hneď je to
opak.114 A tak z filozofov tí, čo brali do úvahy prvý ná­
zor155, si mysleli, že to, čo spôsobuje činnosť, a to, čo
ju podstupuje, musí byť niečo totožné, zatiaľ čo tí, čo
brali do úvahy druhý názor, tvrdili opak. No treba pri­
pustiť, že úvaha týkajúca sa pôsobenia a činnosti
a podstupovania činnosti je tá istá ako úvaha o hýba-
júcom a pohybovanom. Lebo aj pojem hýbať sa chápe
v dvojakom zmysle: na prvom mieste o tom, v čom
spočíva princíp pohybu, sa myslí, že pohybuje (lebo
princíp je prvou medzi príčinami), no na druhom mies­
te to, čo hýbe, je poslednou vecou so zreteľom na pred­
met v pohybe a na vznik.136 A podobné je to, aj pokiaľ
ide o to, čo koná: vravíme totiž, že uzdravuje lekár,
aj že uzdravuje víno.157 Nič neprekáža prvému hýbate-
ľovi, aby pri pohybe sám nebol nehybný,158 a v niekto­
rých prípadoch je to nevyhnutné, no posledný hýbateľ
musí vždy byť v pohybe, aby mohol hýbať. Aj pri čin­
nosti prvý člen nie je zasiahnutý činnosťou, posledný
však aj sám podstupuje činnosť, lebo všetko, čo nemá
tú istú látku, pôsobí, a pritom samo ostáva nezasiah­
nuté činnosťou. Tak je to napríklad pri lekárstve, kto­
ré spôsobuje uzdravenie, no samo nezakúša nijakú
b činnosť zo strany chorého, ktorého uzdravuje, kým na­
opak potrava pôsobí, a pritom sama zakúša, keďže sú­
194
časne so svojou činnosťou sa alebo zohrieva, alebo
ochladzuje, alebo zakúša niečo iné. Lekárstvo je tu ako
princíp činnosti, kým potrava je posledným členom,
ktorý sa dotýka tela. Teda všetky aktívne veci, ktoré
nemajú tvar v látke, ostávajú nezasiahnuté činnosťou,
kým všetky tie, ktoré majú tvar v látke, môžu byť za­
siahnuté činnosťou. Nazdávame sa totiž, že látka je sí­
ce takpovediac tá istá pre hociktorý z dvoch opačných
členov, akoby bola ich rodom139, ale to, čo je teplé
v možnosti, musí sa nevyhnutne zohriať, ak je prítom­
ný činiteľ, ktorý zohrieva a približuje sa k nemu. Pre­
to tiež, ako sme povedali, jedny z činiteľov nepodstu-
pujú činnosť, kým druhé ju môžu podstupovať. A ako
je to pri pohybe, tak je to pri činiteľoch: prvý hýbateľ
je nehybný a prvý činiteľ nepodstupuje činnosť.
Teda činiteľ je príčinou ako počiatok pohybu. Cieľ
tu však nepôsobí.140 Preto tiež zdravie nie je činiteľom,
iba ak to chceme chápať metaforicky. Ak je totiž či­
niteľ prítomný, to, čo podstupuje činnosť, sa násled­
kom činnosti činiteľa stáva niečím; no ak sú to vlast­
nosti už prítomné, tak subjekt nemusí vznikať, už je.
Tvary a ciele sú vlastnosťami vecí,141 ale látka ako
taká podstupuje činnosť.142 Oheň teda obsahuje teplo,
ktoré spôsobuje v látke, a keby teplo bolo niečo, čo by
sa dalo oddeliť od látky, nepodstupovalo by nijakú
činnosť. No je vari nemožné, aby teplo jestvovalo od­
delene od látky, ak však sú nejaké takéto veci,143 to, čo
sme práve povedali, by bolo pri nich pravdivé.
Takto sme teda určili, čo je činnosť a čo podstupo-
vanie činnosti, akým veciam prináležia, akým spôso­
bom a za akých podmienok sa uplatňujú.
8. Č innosť a podstupovanie č in n o s ti (pokračovanie)
Teraz zasa vyložme, akým spôsobom sa môže usku­
točňovať činnosť a podstupovanie činnosti. Niektorí
filozofi144 sa nazdávajú, že každé teleso podstupuje
13* 195
 činnosť tak, že teleso spôsobujúce činnosť ako posled­
ný člen a činitel vo vlastnom zmysle slova ním preni­
ká cez nejaké priechody, a vravia, že týmto spôsobom
vidíme a počujeme a získavame všetky ostatné zmys­
lové vnemy. Okrem toho vravia, že predmety vidieť
cez vzduch a vodu a cez priezračné telesá, lebo tieto
telesá majú póry, ktoré sú také malé, že sú neviditeľ­
né, ale husté a dobre usporiadané, a že teleso je tým
priezračnejšie, čím viac má pórov.145 Takýto je výklad
niektorých javov, ako ho podali niektorí filozofi, na­
príklad Empedokles, a to nielen pokiaľ ide o činnosť
a jej pociťovanie, ale aj miešanie — vraví totiž, že aj
miešanie sa môže uskutočňovať len medzi tými tele­
sami, ktoré majú navzájom symetrické146 póry. Najme-
325 a todickejší postup pri určovaní všetkých javov však
zachoval Leukippos a Demokritos, lebo pri určovaní
príčiny vychádzali z prírody.
Niektorí zo starých filozofov si totiž mysleli, že súc­
no musí byt nevyhnutne jedno a že je nehybné.147 Prázd­
ny priestor podľa nich nejestvuje a bez prázdneho
priestoru jestvujúceho oddelene148 nemožno nič uviesť
do pohybu, a práve tak nemôže jestvovať ani mnohosf,
ak niet ničoho, čo by veci oddeľovalo jednu od druhej.
Vravia ďalej, že nezáleží na tom, či si niekto myslí, že
vesmír nie je súvislý, ale že telesá, na ktoré je rozde­
lený, sa dotýkajú, alebo či tvrdí, že jestvuje mnohosť,
nielen jedno, a prázdny priestor.149 Ak je totiž vesmír
totálne rozdeliteľný, nejestvuje nič jednotné a ne­
jestvuje ani mnohosť, ale všetko je len prázdnym pries­
torom. Naopak, ak je deliteľný na jednom mieste a ne­
deliteľný na druhom150, podobá sa to nejakej fikcii;
veď až pokiaľ a prečo sa jedna časť vesmíru má takto
a je plná, kým druhá je rozdelená? Navyše — v jed­
nom i druhom prípade sa musí poprieť jestvovanie po­
hybu.
Vychádzajúc z týchto úvah a nevšímajúc si svedec­
tvo zmyslov, zanedbávajúc ho v domienke, že sa treba
držať rozumu, niektorí filozofi vravia, že vesmír je je-

196
den, nehybný a nekonečný, lebo keby mal ohraničenie,
hraničil by len s prázdnym priestorom.151
Toto sú teda príčiny, pre ktoré sa títo filozofi takto
vyjadrovali vo veci Pravdy152. No hoci by sa z číro teo­
retického hľadiska zdalo, že to tak môže byť, ak po­
zorujeme veci, takáto mienka sa podobá šialenstvu.
Nikto totiž nie je natoľko zbavený rozumu, aby si mys­
lel, že oheň a ľad je jedno. A len pre svoju šialenosť
niektorí myslitelia nenachádzajú nijaký rozdiel medzi
vecami, ktoré sú pekné, a tými, ktoré sa len zo zvyku
zdajú peknými.
Leukippos sa však domnieval, že má teóriu, ktorá
v súhlase s vnímaním nepopiera ani vznik, ani zánik,
ani pohyb, ani mnohosť súcna. Pokiaľ ide o tieto veci,
súhlasí jednak so zmyslovou skúsenosťou, jednak s fi­
lozofmi, ktorí hlásali teóriu o jednom — totiž že bez
prázdneho priestoru nie je možný pohyb —, vraví však,
že prázdny priestor je nesúcno a nič z toho, čo je sku­
točným súcnom, nemôže byť nesúcnom, pretože sku­
točné súcno je úplne plné. Takéto súcno však nie je
len jedno,155 ale je ich nekonečné množstvo a sú nevi­
diteľné pre ma'ý objem. Nesú sa v prázdnom priestore
(lebo prázdny priestor je) a spôsobujú zlučovaním
vznik, rozlučovaním zánik. A práve pri tomto vzájom­
nom dotyku pôsobia a podstupujú činnosť. Čiže takto
nie sú jedným telesom. Ich skladaním a splietaním
vznikajú zložené veci. A zo skutočne jedného by ne­
mohlo vzniknúť mnohé, a práve tak by nemohlo vznik­
núť ani jedno zo skutočne mnohého.154 Ale ako Empe- b
dokles a niektorí iní filozofi vravia, že telesá pociťujú
činnosť prostredníctvom pórov,155 tak Leukippos učí,
že každé preinačenie a každé podstupovanie čin­
nosti sa deje týmto spôsobom, t. j. rozklad a zánik pô­
sobením prázdneho priestoru156 a podobne zväčšovanie
tým, že do prázdnych miest vnikajú tuhé telieska.
Empedokles bol nútený zaviesť takmer to isté čo
Leukippos. Sú vraj akési tuhé, nedeliteľné telesá, lebo
ináč by boli všade súvislé póry.157 To však nie je mož-

197
né, lebo potom by nebolo popri póroch nič pevné, ale
všetko by bolo prázdnom. Je teda nevyhnutné, aby do­
týkajúce sa telieska boli nedeliteľné a aby boli medzi
nimi prázdne priestory, ktoré onen158 nazýva pórmi.
A takto vysvetľuje činnosť a podstupovanie činnosti aj
Leukippos.
Teda približne takto vysvetľujú títo filozofi, akým
spôsobom niektoré veci pôsobia a iné zase podstupu­
jú činnosť. Tieto teórie i spôsob ich podania sú jasné,
ba hypotézy, ku ktorým sa uchýlili, sa zdajú byť aj
v zhode so skutočnosťou. U ostatných filozofov je táto
zhoda menšia; u Empedokla napríklad nie je jasné,
ako vysvetľuje vznik a zánik a ako preinačenie. Podľa
atomistov sú totiž prvotné časti telies nedeliteľné a líšia
sa medzi sebou len tvarom;159 z nich sa telesá pôvodne
skladajú a na ne sa naostatok rozkladajú. U Empe­
dokla je naopak zjavné, že všetky ostatné telesá až po
samé elementy vznikajú a zanikajú, no nevysvetľuje
jasne, ako vzniká a zaniká toto spojenie samých ele­
mentov do jedného telesa určitej veľkosti, ani sa ne­
môže o tom vyjadriť, lebo nehovorí, že aj oheň, podob­
ne ako všetky ostatné elementy, má tiež element160, tak
ako ho opísal Platón v T im a io v i161.
Je totiž veľký rozdiel medzi Platónovým a Leukippo-
vým vyjadrením, pretože Leukippos pokladá nedeliteľ­
né telieska za tuhé telesá, kým Platón za plochy,162
ďalej prvý určuje každé z nedeliteľných tvrdých te­
liesok nekonečným, druhý však obmedzeným počtom
tvarov, hoci obidvaja zhodne vravia, že sú ďalej nede­
liteľné a že majú určité tvary. Z týchto teliesok pri­
chádza k vzniku a rozlučovaniu u Leukippa dvoma
spôsobmi, prostredníctvom prázdneho priestoru a doty­
ku (pretože rozkladanie zložených telies sa deje prá­
ve dotykom J, u Platóna len dotykom, pretože on po­
piera jestvovanie prázdneho priestoru.
O nedeliteľných plochách sme hovorili v našom pre­
došlom spise.163 Pokiaľ ide o nedeliteľné pevné telesá,
nebudeme ich teraz podrobne rozoberať, a dovoliac si

198
malé odbočenie, povieme len to, čo je nevyhnutné, 326 a
totiž že nijaké z týchto nedeliteľných pevných telies
nie je schopné ani prijať nejakú vlastnosť (lebo podstu­
povať niečo možno len prostredníctvom prázdneho
priestoru), ani spôsobovať, pretože nijaké nedeliteľné
teleso nemôže byť ani chladné, ani tvrdé. Predsa však
je absurdné pripisovať teplo len guľatému tvaru,164 pre­
tože jeho opak, chladné, by nevyhnutne prináležalo
nejakému inému tvaru. Absurdné by bolo aj pripisovať
tieto dve vlastnosti, teplo a chladno, nedeliteľným te­
lesám, no uprieť im hmotnosť a ľahkosť, tvrdosť a mäk­
kosť, hoci Demokritos vraví, že každé z nedeliteľných
teliesok je ťažšie jedno od druhého o to, čo prevyšu­
je,165 a tak je zrejmé, že je aj teplejšie.166 Ak však majú
nedeliteľné telieska tieto vlastnosti, nie je možné, aby
jedno nepociťovalo pôsobenie druhého, napríklad aby
teleso málo teplé necítilo účinok telesa, ktoré ho tep­
lotou oveľa prevyšuje. Ale ak pociťuje činnosť tvrdé,
musí ju pociťovať aj mäkké, ved mäkké sa tak volá
práve preto, že niečo pociťuje, keďže mäkké je to, čo
sa poddáva tlaku. No absurdné je aj to, že podľa nich
nemajú nijakú vlastnosť okrem tvaru, a ak sa pripúšťa
tvar, je absurdné obmedziť ich počet na jednu vlast­
nosť, napríklad u jedného na chladno, u druhého na
teplo, lebo potom by ich prirodzenosť nemohla byť jed­
na a tá istá.167 Podobne nie je možné pripisovať jedné­
mu atómu viac vlastností. Lebo keďže je nedeliteľný,
bude mať tieto vlastnosti v jednote, takže ak by poci­
ťoval nejakú vlastnosť, napríklad že sa ochladzuje, už
tým by spôsoboval alebo pociťoval aj niečo iné.166 A po­
dobne je to aj s ostatnými; lebo tí, čo pripúšťajú nede­
liteľné, či už telesá169 alebo plochy170, stretajú sa s tými
istými ťažkosťami: nemôžu sa stať ani redšími, ani
hustejšími, pretože v nedeliteľných telesách niet prázd­
neho priestoru.
Absurdné je tiež pripustiť existenciu malých atómov,
a nepripustiť existenciu veľkých atómov. Pochopiteľne,
väčšie telesá sa ľahšie drvia ako malé, lebo tieto telesá,

199
 totiž veľké, sa ľahko rozlučujú, pretože narážajú na
mnoho telies, prečo by však nedeliteľnosť všeobecne
mala patriť skôr malým ako veľkým telesám?171 Okrem
toho je prirodzenosť všetkých týchto tuhých telies jed­
na, alebo sa líšia jedny od druhých, súc jedny naprí­
klad ohnivé, druhé zemité podľa svojej masy?172 Ak
majú všetky jednu prirodzenosť, čo ich oddeľuje jed­
no od druhého? Alebo prečo sa nestanú, ked prídu do
styku, jednou vecou, ako napríklad ked voda príde do
styku s vodou? Nie je totiž nijaký rozdiel medzi vodou,
ktorá pribudla, a vodou, ktorá tam bola prv. Ak sa
však nedeliteľné telesá medzi sebou líšia, aká je ich pri­
rodzenosť? Je zrejmé, že tieto rozdiely v kvalite treba
b pokladať za princípy a príčiny javov skôr ako tvary.
Okrem toho, ak sa líšia prirodzenosťou, budú súčasne
pôsobiť i podstupovať činnosť, ked prídu jedny s dru­
hými do styku.
Ďalšia ťažkosť spočíva v otázke, čo uvádza do pohy­
bu tieto nedeliteľné telesá. Ak sa tento hýbateľ líši od
nich, budú pasívne. Ak sa naopak každé z nich hýbe
samo od seba, alebo bude rozdeliteľné, kedže je jed­
nak hýbateľom, jednak hýbaným, alebo budú opačné
vlastnosti v jednom súčasne a látka bude jedna nielen
čo do počtu, ale aj čo do možnosti.173
Pokiaľ ide o tých filozofov, ktorí vravia, že telesá
pociťujú vlastnosti prostredníctvom pohybu čiastočiek
cez póry,174 tak ak sa pripustí, že tento pohyb je možný,
aj ak sú póry plné, hypotéza o jestvovaní pórov sa stá­
va zbytočnou, pretože ak teleso vo svojej celosti poci­
ťuje niečo za týchto okolností, pociťovalo by to isté, aj
keby nemalo póry a bolo by súvislé.
Okrem toho, ako sa môže uskutočňovať videnie cez
nejaké prostredie tak, ako to oni vykladajú? Zrakový
lúč totiž nemôže prechádzať priezračnými telesami ani
prostredníctvom dotyku, ani cez póry, ak každý pór je
plný.175 Ved aký bude rozdiel medzi telesom, ktoré má
póry, a telesom, ktoré ich nemá, keď všetko je rov­
nako plné? Ale aj ak sa predpokladá, že tieto priez-

2 00
račné telesá majú prázdne medzery, s telieskami, ktoré
musia mať, dospejeme k tomu istému. Ak sa totiž pred­
pokladá, že prázdne medzery sú takých nepatrných
rozmerov, že nemôžu prijať nijaké teleso, je smiešne
si myslieť, že jestvuje prázdny priestor veľkých rozme­
rov, a to ľubovoľnej veľkosti, alebo sa nazdávať, že
prázdny priestor znamená niečo iné ako miesto telesa.
Je teda zrejmé, že pre každé teleso jestvuje prázdny
priestor rovnakého objemu.
Vcelku je hypotéza o póroch zbytočná. Ak totiž te­
leso nepôsobí na iné teleso dotykom, nebude pôsobiť
ani tým, že bude prechádzať cez póry. Ak však pôsobí
prostredníctvom dotyku, vtedy aj bez pórov jedny
telesá budú pociťovať činnosť a druhé ju spôsobovať
za predpokladu, že sú svojou prirodzenosťou na to us­
pôsobené.
Z toho, čo bolo povedané, je jasné, že pripúšťať póry
v tom zmysle, ako to chápu niektorí filozofi, je alebo
omyl, alebo neužitočné. Ak sú telesá úplne deliteľné,
je smiešne predpokladať póry; lebo tým, že sú deliteľ­
né, môžu byť oddelené.

9. Č in n o sť a p o d stu p o v a n ie č in n o s ti.
R ie š e n ie p ro blém u .

Teraz vysvetlíme, akým spôsobom jestvujúce veci zís­

kavajú schopnosť pôsobiť a pociťovať činnosť, a vyj­
deme pritom z princípu, o ktorom sme už často hovo­
rili. Ak totiž nejaká vec má určitú vlastnosť hneď
v možnosti, hneď v skutočnosti, nepociťuje, prirodzene,
činnosť len v niektorej časti a v inej nie, ale totálne,
nakoľko má takúto vlastnosť, a pociťuje ju menej ale­
bo viac podľa toho, či je táto vlastnosť v nej väčšia
alebo menšia. V tomto zmysle by bolo možné skôr ho­
voriť o póroch, ktoré by sa tiahli cez látku na spôsob
súvislých žiliek, tiahnúcich sa cez látku schopnú po­
ciťovať činnosť.176 327 a

201
 Každá vec, kým je súvislá a jedna, je necitlivá.177
Podobne sú necitlivé aj veci, ktoré sa navzájom nedo­
týkajú iných, schopných prirodzene spôsobovať a po­
ciťovať činnosť. Ako príklad uvediem oheň, ktorý zo­
hrieva nielen vtedy, keď sa dotýka, ale aj na diaľku.
Oheň totiž zohrieva vzduch a vzduch zohrieva teleso,
pretože vzduch vo svojej prirodzenosti môže aj spôso­
bovať, aj pociťovať činnosť.
Pokiaľ ide o predpoklad, že nejaké teleso pociťuje
činnosť v jednej svojej časti a v druhej nie, treba, aby
tvrdeniu predchádzalo najprv určenie veci. Ak totiž
veľkosť nie je úplne deliteľná, ale naopak sú v nej ne­
deliteľné telesá alebo plochy,178 nemohla by byť schop­
ná pociťovať činnosť v celom svojom rozsahu,179 ale
nebola by ani súvislá.160 No ak je táto teória klamná
a každé teleso je deliteľné, tak nie je nijaký rozdiel
medzi tým, či sa povie, že teleso bolo rozdelené a jeho
časti sa dotýkajú, alebo že je deliteľné. Ak totiž teleso
môže byť rozložené v bodoch dotykov, ako sa niektorí181
nazdávajú, aj ak ešte nebolo rozdelené, bude rozdelené.
Totiž môže byť rozdelené, lebo nič nemožné sa neusku­
točňuje.182
Vcelku je absurdné tvrdiť, že toto sa deje len
týmto spôsobom, totiž rozkúskovaním telies183. Tá­
to teória totiž odstraňuje preinačovanie, no vidíme, že
to isté teleso, hoci si uchováva svoju súvislosť, je hneď
tekuté, hneď tuhé, a že sa táto zmena nedeje rozkla­
daním a skladaním, ani nie polohou a poradím, ako
hovorí Demokritos. Lebo určitá substancia sa nestala
tuhou z tekutej preto, že sa zmenila poloha a poradie
čiastočiek v jej štruktúre. Nemožno tu však pripustiť
ani to, že tieto tvrdé a tuhé čiastočky, nedeliteľné
v svojej mase, sú už prv v telesách, ale celé teleso je
v každej svojej časti rovnako tekuté, no niekedy je
tvrdé a tuhé.
Táto teória184 nemôže vysvetliť ani zväčšovanie, ani
zánik vecí. Totiž nijaké teleso, nech je akékoľvek, sa
nestane väčším,185 ak sa pripúšťa len pripájanie, a nej-

202
de o zmenu celého telesa či už zmiešaním niečoho,
alebo následkom nejakej premeny v samom telese.
Toľkoto teda o schopnosti telies spôsobovať a vyví­
jať činnosť, navzájom vznikať a podstupovať činnosť
a o tom, akým spôsobom sa môžu tieto javy uskutoč­
ňovať a že sa nemôžu uskutočňovať spôsobom, ako uvá­
dzajú niektorí filozofi.

10. M iešanie

Ostáva nám skúmať miešanie vecí, a to tou istou me­

tódou.186 Toto je totiž už tretí z problémov, ktorý sme
si stanovili na začiatku.187 Treba skúmať, čo je mieša­
nie a čo je to, čo sa môže miešať, ktoré veci majú vlast­
nosť, že sa môžu miešať, ako prebieha tento jav188 a na­
pokon či miešanie skutočne jestvuje, alebo ide o omyl.
Niektorí filozofi totiž tvrdia, že nie je možné, aby sa
jedna vec zmiešala z druhou.189 Ak totiž podlá nich ešte
jestvujú veci, ktoré boli zmiešané bez toho, žeby boli b
preinačené, nie sú teraz o nič viac zmiešané ako prv,
ale ostali v tom istom stave. Ak jedna z dvoch zložiek
zanikla, nie sú zmiešaňé, ale jedna je a druhá nie,
kým o zmiešanie môže ísť len medzi vecami, ktoré
ostávajú tým, čím sú. A podobným spôsobom postupujú
aj v prípade, keď sa obidva komponenty zmiešaním po
spojení zničia, pretože veci, ktoré vôbec nejestvujú,
nemôžu byť zmiešané.
Naše skúmanie si teda, ako sa zdá, žiada určiť roz­
diel jednak medzi miešaním a vznikom a zánikom,
jednak medzi vecami, ktoré sa môžu miešať, a tými,
ktoré môžu vznikať a zanikať. Je totiž zrejmé, že tu
musí byť rozdiel, ak je miešanie. A až sa osvetlia tieto
otázky, bude možné rozriešiť tie, ktoré sme si stano­
vili.
Nehovoríme však o látke, ani že sa zmiešala s oh­
ňom, ani že sa mieša, keď horí. Lebo sa nemieša ani
so svojimi časťami, ani s ohňom, ale oheň vzniká a lát-

203
 ka sa ničí. Podobne nehovoríme ani o potrave, že vy­
tvára masu tela tým, že sa mieša s telom, ani o tvare,
že formuje vosk tým, že sa mieša s voskom.190 Ani tele­
so a belosť sa nemôžu spolu zmiešať a vlastnosti a sta­
vy vo všeobecnosti sa nemôžu zmiešať s vecami; vidieť
totiž, že sa uchovávajú.191 No nemôže sa zmiešať ani
biele s vodou, ani nič iné, čo nejestvuje oddelene. Ne­
správne hovoria tí filozofi, ktorí tvrdia, že kedysi všet­
ko bolo spolu a zmiešané;192 všetko totiž nemôže byť
zmiešané so všetkým, ale treba, aby každá zložka zmie­
šaniny jestvovala tak, aby mohla byť oddelená; z vlast­
ností však ani jedna nemôže jestvovať oddelene.193
Pretože však zo súcien niektoré sú v možnosti, druhé
v skutočnosti, je možné, že veci, ktoré sa zmiešali, v ur­
čitom zmysle sú, v určitom však nie sú. Zmiešanina je
v skutočnosti iná ako zložky, z ktorých vznikla, no
v možnosti každá zo zložiek je ešte celkom taká, aká
bola pred zmiešaním. Zmiešané veci sa nám teda javia
ako vytvorené spojením vecí, ktoré boli predtým odde­
lené a opäť môžu byť oddelené. A tak zmiešané veci
ani nezotrvávajú v skutočnosti, ako napríklad teleso
a jeho belosť, ani sa neničia, a to ani jedna z obidvoch
zložiek, ani obidve naraz, lebo ich možnosť stále trvá.
Nechajme teda túto otázku a prejdime k skúmaniu
ďalšej ťažkosti — či miešanie je niečo, čo možno vní­
mať zmyslami. Ak sa totiž zmiešané veci rozdelia na
malé čiastočky a umiestnia sa jedna vedia druhej tak,
že každú už nemožno osve vnímať, ide o miešanie, ale-
328 a bo nie? Nie je možné, aby hociktorá čiastočka jednej
zložky zmiešaniny bola umiestnená vedia hociktorej
čiastočky inej zložky? V tom spočíva zmysel slova
miešanie, keď sa vraví napríklad, že jačmeň bol zmie­
šaný so pšenicou, keď každé zrnko jedného našlo svoje
miesto vedia druhého. Ak je však každé teleso deliteľ­
né a ak je zmiešanina taká, že všetky jej čiastočky
majú tie isté vlastnosti ako celok, potom hociktorá
čiastočka jednej zložky by mala byť povedia hocikto­
rej čiastočky druhej zložky. Pretože však nijaké teleso

204
nemôže byť rozdelené na najmenšie časti a ani zlože­
nie nie je to isté čo zmiešanie, ale niečo iné, je zrejmé,
že nemožno povedať, že telieska sú zmiešané, kým sa
zložky uchovávajú v malých čiastočkách. Ide totiž
o zloženie a nie o zliatie191 ani o zmiešanie a časť ne­
má to isté zloženie ako celok.195 My naopak hovoríme,
že ak má ísť o miešanie, zmiešanina musí byť homoio-
merná196, a ako časť vody je voda, tak aj časť zliatia mu­
sí byť taká istá ako zliatie.197 Ale ak zmiešanina je v sku­
točnosti len zloženina z malých častí, nenastane ani
jeden z uvedených javov, ale naopak, pôjde o zmieša­
nie len vzhladom na vnímanie (navyše tá istá vec sa
bude zdať zmiešaninou tomu, kto nemá ostrý zrak, no
nebude sa zdať zmiešaninou Lynkeovi199), ani nepôjde
o miešanie pri takom delení, pri ktorom ktorákoľvek
čiastočka jednej zložky je vedia čiastočky druhej zlož­
ky, lebo je nemožné, aby sa delenie dialo týmto spô­
sobom. Alebo teda nejestvuje miešanie, alebo treba
znova prebrať problém a vysvetliť, akým spôsobom sa
môže uskutočňovať.
Ako sme už povedali, spomedzi jestvujúcich vecí
jedny sú aktívne a druhé podstupujú ich činnosť. U jed­
ných je činnosť vzájomná, totiž u tých, ktoré majú tú
istú látku; pôsobia na seba navzájom a jedny podstu­
pujú činnosť druhých. Niektoré vyvíjajú činnosť, pri­
čom však samy ostávajú necitelné, totiž tie, ktorých
látka nie je tá istá.199 A pri týchto posledných mieša­
nie nie je možné; preto ani liek nespôsobuje zdravie
tým, že sa mieša s telami, ani zdravie sa nemieša s te­
lami. Navyše z vecí, ktoré sú navzájom aktívne a pasív­
ne, tie, ktoré sú lahko deliteíné200, ak sa pripoja vo veľ­
kom počte k malému počtu iných vecí a vo veľkom
množstve k malému množstvu, nevytvárajú miešanie,
ale zväčšovanie prevládajúcej látky. V tomto prípade
sa totiž jedna z dvoch vecí premieňa na prevládajúcu
látku; napríklad kvapka vína sa nepomieša s množ­
stvom vody desaťtisíc choov201; jeho tvar sa totiž roz­
loží a premení, včleniac sa do celkového množstva vo-

205
 dy. Ked však zložky majú približne rovnakú silu
pôsobiť jedna na druhú, vtedy každá stráca svoju pri­
rodzenosť a približuje sa k prevládajúcej zložke, ne­
stáva sa však totožnou s druhou zložkou, ale stáva sa
niečím, čo je uprostred a je spoločné.
Je teda jasné, že miešať sa môžu len tie aktívne lát­
ky, ktoré majú v sebe určitú opačnosť, a to sú látky,
ktoré podstupujú vzájomnú činnosť. Malé čiastočky
jedného postavené vedľa malých čiastočiek druhého
sa skôr miešajú, pretože sa navzájom ľahšie a rýchlej­
šie premiestňujú. Naopak, keď sú časti spôsobujúce
činnosť i časti podstupujúce činnosť veľké, tieto účinky
sa uskutočňujú v dlhšom čase.202 Preto tiež z telies,
b deliteľných a schopných podstupovať činnosť, sa mô­
žu miešať tie, ktoré možno ľahko ohraničiť (ľahšie sa
totiž delia na malé čiastočky, a práve toto myslíme
pod ľahkým ohraničením203), napríklad z telies sa naj­
ľahšie miešajú tekutiny, lebo sa zo všetkých telies,
ktoré sa dajú deliť, najľahšie ohraničujú, ak, pravda,
nie sú lepkavé.201 Lepkavé tekutiny totiž iba rozmno­
žujú a zväčšujú masu. Ak však len jedna zo zložiek
miešania je pasívna, alebo ak je silne pasívna, kým
druhá len slabo, vtedy celok, ktorý je výsledkom zmie­
šania obidvoch, nie je už vôbec schopný podstúpiť čin­
nosť, alebo len v malej miere, ako je to pri miešaní
cínu a medi. Pri niektorých telesách totiž badať určitú
vzájomnú váhavosť a nerozhodnosť a zdá sa, že tieto
telesá sa miešajú pomaly a že jedno z nich je zhromaž-
dišťom a druhé tvarom.205 A práve toto sa stáva pri
týchto dvoch kovoch: cín totiž akoby bol nejakou nema­
teriálnou vlastnosťou medi, takmer celkom mizne a po
zmiešaní sa stráca, zanechávajúc po sebe stopu len
v podobe farby. A to isté sa stáva aj pri iných telesách.
Z toho, čo sme povedali, je jasná jednak možnosť
miešania, jeho prirodzenosť a jeho príčiny, jednak aké
telesá sa môžu miešať. Sú to niektoré telesá, ktoré sú
schopné podstupovať vzájomnú činnosť, ktoré sa dajú
ľahko ohraničiť a ľahko rozdeliť. Tieto telesá sa totiž

206
môžu zmiešať, pričom sa nemusia zničiť, ani nemusia
ostať celkom tie isté; ich zmiešanie nie je ani zlože­
ním ich častí, ani nie javom, vzťahujúcim sa len na
vnímanie. Teleso schopné miešania je také, ktoré popri
tom, že je ľahko ohraničiteľné, je schopné podstupovať
a spôsobovať činnosť; a toto teleso je schopné zmiešať
sa s telesom takých istých vlastností (pretože mieša­
nie sa uskutočňuje medzi telesami vhodnými na vzá­
jomné miešanie). Miešanie je teda spojenie zmieša-
telných vecí, sprevádzané ich preinačením.
 Druhá kniha
1. Š ty ri elem enty. P ra lá tka a p ro tiv y
Hovorili sme teda o miešaní, dotyku, činnosti a poci­
ťovaní činnosti a o tom, ako sa tieto javy prejavujú
vo veciach, ktoré sa prirodzene menia. Okrem toho sme
hovorili o vzniku a zániku, absolútnom a relatívnom,
a akým spôsobom a z akej príčiny sa uskutočňujú. Po­
dobne sme hovorili o preinačovaní, čo je preinačova-
nie a aký rozdiel je medzi ním a ostatnými javmi. Os­
táva nám preskúmať takzvané elementy telies, lebo
pri všetkých podstatách vytvorených prírodou nie je
možný vznik ani zánik bez vnímateľných telies.
Pokiaľ ide o látku, ktorá je substrátom týchto vní­
mateľných telies, jedni filozofi sa nazdávajú, že je
len jedna, napríklad vzduch alebo oheň, alebo niečo
uprostred medzi týmito dvoma,1 pripisujúc tomuto ele-
329 a mentu telesnú a oddeliteľnú prirodzenosť.2 Druhí sa na­
zdávali, že ich je viac ako jeden, a to jedni, že je to
oheň a zem,3 iní k týmto dvom pridávali ešte tretí ele­
ment, vzduch4 a ďalší ešte štvrtý element — vodu, ako
Empedokles. Zlučovaním, rozlučovaním alebo preina-
čovaním týchto elementov vysvetľovali vznik a zánik
vecí.
Možno súhlasiť s tým, že je správne nazývať pralát­
ky princípmi a elementmi5 a vysvetľovať vznik a zánik
ich zmenami, spôsobenými zlučovaním a rozlučovaním
alebo nejakou inou premenou. No filozofi, ktorí vylu­
čujú uvedené elementy, pripúšťajú len jednu látku
208
a pripisujú jej telesnú oddeliteľnú prirodzenosť, sa
mýlia; nie je totiž možné, aby toto teleso jestvovalo
bez protivy, vnímateľnej zmyslami, a je potrebné, aby
tento neurčitý element, ktorý niektorí uvádzajú ako
princíp6, bol ľahký alebo ťažký, studený alebo teplý.
Preberanie tejto otázky v T im a io vi 7 nie je dôkladné;
neuvádza totiž jasne, či schránka všetkých vecí je od­
delená od elementov, a ani ju nepoužíva pri nijakom
elemente, ale len tvrdí, že je akýmsi prvším substrátom
toho, čo nazýva elementmi, ako zlato je prvšie než
dielo zo zlata. No ani toto prirovnanie, uvedené týmto
spôsobom, nie je správne, lebo sa týka len preinačo-
vania, ale pri vysvetľovaní javov vzniku a zániku sa ne­
možno odvolávať na látku, v ktorej sa dejú tieto javy.
A predsa Platón vraví, že najbližšie k pravde je tvrde­
nie, že každé dielo zo zlata je zlatom.8 Ale hoci sú
elementy tuhé telesá, rozkladá ich až na plochy,9 no nie
je možné, aby plochy boli zásobárňou a pralátkou.10
My naopak tvrdíme, že jestvuje látka telies, ktoré mož­
no zmyslami vnímať, podľa nás však táto látka nie je
oddeliteľná, ale vždy ju sprevádzajú opačné veci, a prá­
ve z týchto protiv vzniká to, čo nazývame elementmi.
Dôkladnejšiu definíciu elementov sme podali inde.11
No pretože prvotné telesá môžu vzniknúť z látky aj
týmto spôsobom, treba určiť aj tieto telesá, a pritom
chápať látku ako prvotný princíp, ale pokladať ju za
neoddeliteľnú a za substrát protiv. Teplo totiž nie je
látkou studeného, ani studené nie je látkou teplého,
ale substrát je látkou jedného i druhého. A tak prin­
cípom je na prvom mieste to, čo je vnímateľným te­
lesom v možnosti a na druhom mieste protivy, ako
napríklad teplé a studené, a napokon na treťom mies­
te je to oheň a voda a iné elementy tohto druhu. Tie­
to sa totiž premieňajú jedny na druhé,12 a nesprávajú b
sa tak, ako si myslí Empedokles a iní filozofi (lebo
ináč by preinačovanie nebolo možné13), zatiaľ čo pro­
tivy sa nepremieňajú jedny na druhé. Jednako aj tu
treba povedať, aké druhy protiv sú princípmi telies
14 o nebi — O vzniku a zániku
209
a kolko ich je. Ostatní filozofi totiž pripúšťajú ich exis­
tenciu a odvolávajú sa na ne, no neudávajú dôvody,
prečo sú také, ani prečo ich je toľko.
2. P ro tiv y
Kedže teda hladáme princípy telesa vnímateľného
zmyslami, to značí telesa vnímateľného hmatom, je jas­
né, že nie všetky protivy vytvárajú tvary14 a princípy
telesa, ale len tie, ktoré sa vzťahujú na zmysel hmatu.
Prvotné telesá sa totiž líšia podľa opačnosti, a to podľa
opačnosti na základe hmatu. Preto ani bolesť, ani čerň,
ani sladkosť, ani horkosť a podobne ani nijaká z os­
tatných vnímateľných protiv nevytvára element. A pred­
sa sa hovorí, že zrak je prednejší zmysel ako hmat,
a tak aj jeho predmet je prednejší ako predmet hma­
tu. No videnie nie je vlastnosťou hmatateľného tele­
sa, pretože je hmatateľné, ale vzťahuje sa na niečo
iné, čo môže byť prednejšie svojou prirodzenosťou.15
Pri hmatateľných telesách treba teda rozlišovať, aké
sú ich prvotné rozdiely a protivy. Protivy pri hmate sú
tieto: teplé a studené, suché a vlhké, ťažké a ľahké,
tvrdé a mäkké, lepkavé a sypké, drsné a hladké a hrubé
a jemné. Z týchto protiv ťažké a ľahké ani nespôsobujú
činnosť, ani ju nepociťujú; nevolajú sa totiž takto16 pre­
to, že pôsobia jedny na druhé, alebo že pociťujú činnosť
iného telesa. Treba však, aby elementy spôsobovali
a podstupovali činnosť navzájom, pretože sa miešajú
a menia jedny na druhé. Teplé a studené, vlhké a suché
sa naopak uvádzajú jedny ako spôsobujúce činnosť a dru­
hé ako podstupujúce činnosť.17 Teplé totiž zlučuje rov­
norodé látky (lebo rozlučovanie, ktoré sa pripisuje
ohňu,16 je vlastne zlučovanie rovnorodých látok, pre­
tože oheň odstraňuje cudzie látky), kým studené zhro­
mažďuje a zlučuje tak rovnorodé, ako aj nerovnorodé.
Na druhej strane vlhké nemá vlastné ohraničenie, ale
ľahko prijíma cudzie ohraničenie. Hrubé a jemné, lep­
210
kavé a sypké, tvrdé a mäkké a ostatné rozdiely patria
tiež pod tieto protivy. A pretože vlhké, kedže nemá
vlastné ohraničenie a s ľahkosťou prijíma ohraničenie
iného a spája sa s tým, čo sa ho dotýka, má schop­ 330 a
nosť naplniť priestor, a na druhej strane jemné tiež
ľahko napĺňa priestor (skladá sa totiž z drobných
čiastočiek, a to, čo sa skladá z malých čiastočiek, ľah­
ko napĺňa priestor, kedže sa všetko dotýka všetkého,
ako je to pri jemných látkach), je zjavné, že jemné
bude patriť pod vlhké a hrubé pod suché. Navyše lep­
kavé patrí pod vlhké (lepkavé je totiž akési uspôso­
bené vlhko,19 napríklad olej) a sypké patrí pod suché.
Sypké je totiž niečo celkom suché, natoľko, že jeho
tuhosť možno vysvetľovať nedostatkom vlhkosti. Mäk­
ké tiež patrí pod vlhké (alebo mäkké je to, čo ustupuje
do seba, a pritom nemení miesto, ako je to pri vlhkom.
Preto tiež vlhké nie je mäkké, hoci mäkké patrí pod
vlhké). Tvrdé naopak patrí pod suché a tuhé je
tvrdé.
Výrazy suchý a vlhký majú viacej významov, lebo
protikladom suchého je nielen vlhké, ale aj mokré,
a zasa protikladom vlhkého je suché a tuhé. No všetky
tieto vlastnosti patria pod suché a vlhké v ich prvot­
nom význame. A pretože suché je protikladom mokré­
ho a mokré je to, čo má na svojom povrchu cudziu vlh­
kosť, nasiaknuté je to, v čom vlhkosť prenikla do hlbky,
a tuhé je to, čo je bez vlhkosti, a na druhej strane suché
je to, čo je zbavené tejto vlhkosti, tak je zjavné, že
mokré patrí pod vlhké a jeho protiklad, suché, patrí
pod prvotné suché. A podobne je to aj s vlhkým a tu­
hým. Vlhké je totiž to, čo má vlastnú vlhkosť, na­
siaknuté je to, čo má cudziu vlhkosť vo svojej hlbke,
a tuhé je to, čo je bez vlhkosti. A tak z týchto pro­
tikladov jeden patrí pod suché, druhý pod vlhké. Je
teda zrejmé, že všetky ostatné rozdiely možno uviesť
na štyri prvé, ktoré však už nebude možné znížiť na
menší počet: lebo ani teplé nie je to isté čo vlhké ale­
bo suché, ani vlhké nie je to isté čo teplé alebo stude-
1 4*
211
 né, ani studené a suché nie sú vlastnosti odvodené na­
vzájom jedna od druhej alebo z teplého a vlhkého.
A tak sú teda nevyhnutne tieto štyri rozdiely.

3. E lem enty a ich v la s tn o s ti

Pretože sú štyri základné vlastnosti elementov20 a zo

štyroch možno urobiť šesť dvojíc, pritom však nemož­
no kombinovať ich protivy (lebo tá istá vec nemôže
byť teplá a studená ani suchá a vlhká], je zjavné, že
budú štyri dvojice vlastností elementov, a to teplého
b a suchého, teplého a vlhkého a zasa studeného a vlh­
kého a studeného a suchého. A je to aj logický dôsle­
dok jestvovania telies, ktoré sa zdajú jednoduchými,
ohňa, vzduchu, vody a zeme. Totiž oheň je teplý a su­
chý, vzduch je teplý a vlhký (ved vzduch je druh pa­
ry), voda je studená a vlhká a zem je studená a suchá.
Rozvrhnutie týchto rozdielov medzi prvotné telesá je
teda rozumné a ich počet je v zhode s počtom ele­
mentov.21
Všetci filozofi, ktorí pripúšťajú jednoduché telesá
ako elementy, pripúšťajú buď jeden, buď dva, buď tri
alebo štyri. No tí, čo vravia, že je len jeden, a vznik
ostatných vecí vysvetľujú zhusťovaním a zrieďova­
ním,22 pripúšťajú ešte dva princípy, riedke a husté, ale­
bo skôr teplé a studené,23 ktoré sú aktívnymi silami,
kým jediný element im slúži len ako látka.
Tí filozofi, ktorí od začiatku pripúšťajú dva elementy,
ako Parmenides oheň a zem,24 zavádzajú prostredné
elementy, to značí vzduch a vodu, zmiešaniny prvých.
Podobne postupujú aj tí, čo pripúšťajú tri elementy,
ako Platón vo svojich deleniach; aj on robí miešaninu
zo stredného elementu.25 A skoro to isté hovoria aj stú­
penci dvoch a troch elementov, ibaže jedni rozdeľujú
prostredný element na dva,26 kým druhí ho pokladajú
za jeden. Napokon niektorí filozofi, napríklad Empe­
dokles, uvádzajú od začiatku štyri elementy.

212
 Ale aj Empedokles ich redukuje na dva, pretože sta­
via oheň proti všetkým ostatným.27 No ani oheň, ani
vzduch, ani nijaký z uvedených elementov nie je jed­
noduchý, ale každý z nich je zmiešaný. Jednoduché
telesá majú síce tie isté vlastnosti, ale nie sú totožné
so zmiešanými telesami. Napríklad teleso, ktoré je po­
dobné ohňu, má tvar ohňa, no nie je ohňom; teleso
podobné vzduchu má tvar vzduchu, a tak je to aj s os­
tatnými telesami. Oheň je nadbytok teplého, ako zasa
Iad je nadbytok studeného. Lebo tak zamrznutie, ako aj
vrenie sú akýmisi nadbytkami, jedno studeného, dru­
hé teplého. Ak teda Iad je zamrznutie vlhkého — stu­
deného, oheň bude zovrenie suchého — teplého, a pre­
to ani z ľadu, ani z ohňa nič nemôže vzniknúť.
Tieto štyri jednoduché telesá, dve a dve spolu, majú
svoje miesto: oheň a vzduch sa nesú k hranici, zem
a voda do stredu. Oheň a zem sú na samých koncoch
a sú najčistejšie, kým voda a vzduch sú uprostred
a viac premiešané. Okrem toho tvoria opačné dvojice. 33i a
Opakom ohňa je totiž voda, opakom vzduchu zem, lebo
majú opačné vlastnosti. No aj keď sú počtom štyri,
každému telesu je vlastná len jedna vlastnosť: zem je
skôr suchá ako studená, voda skôr studená ako vlhká,
vzduch je skôr vlhký ako teplý a oheň je skôr teplý
ako suchý.

4. Premena elem entov

Pretože sme už prv2®vyložili, že jednoduché telesá vzni­

kajú jedny z druhých, a aj pozorovanie potvrdzuje, že
takto vznikajú (ináč by nebolo preinačenie, lebo
preinačenie sa vzťahuje práve na vlastnosti hmata­
teľných vecí29), treba teraz povedať, akým spôsobom
sa uskutočňuje vzájomná premena a či je možné, aby
každé vznikalo z každého, alebo či je to možné
len pri niektorých a nemožné pri iných.
Je zjavné, že všetky sa prirodzene premieňajú jedny

213
 na druhé. Vznik vecí totiž smeruje k protivám i vychá­
dza z protiv; vo všetkých elementoch je určitá vzá­
jomná protikladnosť, lebo ich rozdiely sú protikladné.
Niektorá elementy majú obidve vlastnosti opačné, na­
príklad oheň a voda (oheň je suchý a teplý, kým voda
je vlhká a studená), druhé majú len jednu vlastnosť
opačnú, napríklad vzduch a voda (vzduch je vlhký
a teplý, kým voda je vlhká a studená).
Je teda celkom zjavné, že každý element môže vznik­
núť prirodzene z každého elementu, a nie je ťažké
zistiť, akým spôsobom sa uskutočňuje tento jav pre
každý element zvlášť. Všetky totiž vzniknú zo všetkých,
no tieto zmeny sa budú líšiť tým, či sa uskutočnia rých­
lejšie alebo pomalšie, ľahšie alebo ťažšie. Pri elemen­
toch, medzi ktorými sú určité vzťahy, sa premena usku­
točňuje rýchlo, pri tých, medzi ktorými nie sú, sa usku­
točňuje pomaly, a to preto, lebo jedna vec sa Iahšie
premieňa ako viaceré. Tak napríklad oheň sa premení
na vzduch tým, že sa zmení jedna z dvoch odlišností
(jedna odlišnosť je totiž teplé a suché, druhá teplé
a vlhké, a tak ak vlhké ovládne suché, oheň sa pre­
mení na vzduch) a zasa vzduch sa premení na vodu,
keď studené ovládne teplé (jedno je teplé a vlhké, dru­
hé je studené a vlhké, a tak keď sa zmení teplé, vznik­
ne voda). Tým istým spôsobom sa voda môže premeniť
na zem a zem na oheň, lebo obidve dvojice elementov
sú vo vzájomných vzťahoch: voda je totiž vlhká a stu­
dená a zem je studená a suchá, takže po ovládnutí vlh­
kého sa stane zemou. A zasa oheň je suchý a teplý
b a zem je studená a suchá, čiže ak sa zničí studené, zo
zeme vznikne oheň. Je teda zjavné, že vznik jednodu­
chých telies sa bude uskutočňovať v uzavretých kru­
hoch, a tento spôsob premeny sa uskutočňuje ľahšie
vďaka vzťahom medzi dvojicami elementov.
Vznik vody z ohňa a zeme zo vzduchu a obrátene
vzduchu zo zeme a ohňa z vody je tiež možný, ale
tieto zmeny sa uskutočňujú ťažšie, pretože ide o pre­
menu vo viacerých odlišných vlastnostiach. Ak sa totiž

214
má voda zmeniť na oheň, je nevyhnutné, aby sa zničilo
súčasne aj studené, aj vlhké, a zase ak sa má stať zo
zeme vzduch, musí sa zničiť aj studené, aj suché. A tak­
isto ak sa má stať z ohňa a zo vzduchu voda a zem,
musia sa zmeniť obidve odlišné vlastnosti. Tento vznik
si vyžaduje dlhší čas.
Ak sa ale v každom z týchto dvoch elementov zničí
jedna z dvoch vlastností, premena je síce lahšia, no
nie je vzájomná, ale z ohňa a z vody bude zem
a vzduch, zo vzduchu a zo zeme oheň a voda. Ked sa
totiž zničí studené z vody a suché z ohňa, vytvorí sa
vzduch (pretože zostane z jedného teplé a z druhého
vlhké), keď sa však zničí teplé v ohni a vlhké vo vode,
vytvorí sa zem, pretože z prvého ostane suché a z dru­
hého studené. A podobným spôsobom sa vytvorí zo vzdu­
chu a zo zeme oheň a voda. Keď sa totiž zničí teplé
vo vzduchu a suché v zemi, vytvorí sa voda (z prvého
totiž ostane vlhké a z druhého studené); keď sa však
zničí vlhké vo vzduchu a studené v zemi, vytvorí sa
oheň, pretože z prvého ostane teplé a z druhého suché,
čiže podstatné vlastnosti ohňa.
Túto teóriu vzniku ohňa potvrdzuje aj zmyslové vní­
manie. Plameň je totiž najzrejmejší oheň, no je to ho­
riaci dym a dym sa skladá zo vzduchu a zeme.30 Keď
však ide o dvojicu elementov, ktoré sa viažu na seba,
nie je možné, aby sa po zničení jednej z dvoch vlast­
ností v každom z týchto dvoch elementov uskutočnila
premena na nejaké iné teleso, pretože v obidvoch ostá­
vajú vlastnosti, a to alebo totožné, alebo opačné.31 No
z nijakej kombinácie týchto ostávajúcich vlastností
nemôže vzniknúť teleso, napríklad ak by sa z ohňa
zničilo suché a zo vzduchu vlhké, ostane totiž v obi­
dvoch teplé. Ak sa však zničí teplé v obidvoch elemen­
toch, ostanú opačné vlastnosti, suché a vlhké. A podob­
ne je to aj pri ostatných elementoch. Vo všetkých
dvojiciach sú totiž vlastnosti totožné i opačné. Teda je
zrejmé, že elementy, ktoré sa tvoria premenou z jed­
ného elementu, vznikajú po zničení jednej vlastnosti;

215
 ak ide naopak o premenu dvoch elementov na jeden,
vznik sa uskutočňuje zničením viacerých vlastností.
132 a Vyložili sme teda, že každý element môže vzniknúť
z každého elementu, a uviedli sme, akým spôsobom
sa uskutočňuje táto vzájomná premena.

5. P o tv rd e n ie te ó rie

Preskúmajme však otázku elementov aj takto. Ak pri­

rodzené telesá majú za látku, ako sa nazdávajú nie­
ktorí filozofi, vodu, vzduch a ostatné elementy tohto
druhu, musí byť tento element jeden, alebo dva, alebo
viac ako dva. No nie je možné, aby bolo všetko jedným
elementom: nemôže byť všetko napríklad vzduchom,
alebo vodou, alebo ohňom, alebo zemou, ak jestvuje
premena na opačné. Keby totiž všetko bolo vzduchom32
a ostávalo by vzduchom aj v premenách, pôjde len
o preinačenie a nie o vznik.33 No nezdá sa možným
ani to, že by voda bola súčasne vzduchom alebo ne­
jakým iným elementom. V týchto vlastnostiach bude
zaiste nejaká protikladnosť a rozdiel, element však bu­
de môcť mať len jednu z ich dvoch častí, napríklad oheň
bude môcť mať len teplo. No oheň nebude teplým vzdu­
chom, lebo takáto premena by bola preinačením, a to
nie je to, čo nám ukazuje skúsenosť. Na druhej stra­
ne, ak sa oheň zmení na vzduch, pôjde o zmenu teplé­
ho na svoj opak. Tento opak bude teda jestvovať vo
vzduchu a vzduch bude niečo studené. A tak je nemož­
né, aby oheň bol teplým vzduchom, lebo potom by tá istá
vec bola teplá i studená. Tieto dva elementy budú teda
niečím iným, tým istým pre obidve, čiže jestvuje jedna
látka, spoločná obidvom.31
Tá istá úvaha sa týka všetkých elementov, lebo
niet takého, z ktorého by pochádzali všetky ostat­
né. Ale nejestvuje ani nijaký iný element okrem
týchto, napríklad niečo uprostred medzi vzduchom
a vodou alebo medzi vzduchom a ohňom, hustejší

2 1 6
 ako vzduch a oheň, ale jemnejší ako ostatné ele­
menty.35 Potom by totiž tento element bol vzduchom
a ohňom s dvojicou opačných vlastností. No jedna
z opačných vlastností je zbavenosť, čiže tento prostred­
ný element nemôže nikdy jestvovať sám, ako hovoria
niektorí filozofi, pokladajúc ho za čosi neurčité a ob­
klopujúce prostredie36. Preto tiež môže byť rovnako
hociktorým elementom ako nijakým.
Ak však nejestvuje nijaké vnímatelné teleso prv ako
tieto elementy, tak sú to všetky elementy, ktoré jest­
vujú. Musia teda alebo ostávať vždy tie isté a nemeniť
sa navzájom jedny na druhé,37 alebo sa meniť, a to
alebo všetky, alebo len niektoré z nich a niektoré nie,
ako napísal Platón v T im a io v i.x No už sme ukázali,
že sa elementy nevyhnutne menia jedny na druhé.
A tiež sme už povedali, že nevznikajú jeden z druhého
rovnako rýchle, že niektoré elementy, medzi ktorými
sú vzťahy, sa menia rýchlejšie jedny na druhé a tie,
medzi ktorými nie sú, sa menia pomalšie. Ak teda opač-
nosť, podľa ktorej sa niečo mení, je jedna, musia byť
dva elementy, lebo látka, nevnímateľná a neoddeliteľ- b
ná, je práve tým prostredným členom.39 A pretože vi­
dieť, že elementov je väčší počet, musia byť najmenej
dva protiklady. Ak sú však dva, nie je možné, aby boli
len tri elementy; musia byť štyri, ako je to zjavné aj
z tejto úvahy; toľko je totiž kombinácií, hoci ich je
teoreticky možných šesť, dve z nich sa nemôžu usku­
točniť, pretože sú si navzájom protikladné,40 ako sme
o tom práve hovorili.
Vo všetkých týchto vzájomných premenách je ne­
možné, aby niektorý z elementov bol princípom, a to
ani z tých, ktoré sú na krajoch, ani z tých, ktoré sú
uprostred,41 a je to zrejmé z nasledujúceho. Tento ele­
ment nemôže byť na krajoch, lebo keby to tak bolo,
všetky veci by boli ohňom alebo zemou a z tohto
predpokladu by vyplynulo, že všetky veci vznikajú
z ohňa alebo zo zeme. No je tiež nemožné, aby tento
princíp bol v strede, ako sa nazdávajú niektorí filozofi,

217
 predpokladajúc, že vzduch sa mení jednak na oheň,
jednak na vodu a voda jednak na vzduch, jednak na
zem. Pokial ide o elementy na krajoch, tie sa nemenia
jedny na druhé. Treba totiž, aby sa rad premien tu
zastavil a nešiel donekonečna ani v jednom, ani v dru­
hom smere, lebo ináč by bol nekonečný počet protiv
pri jednom jedinom elemente. Predstavme si zem ako
G, vodu ako Y, vzduch ako A a oheň ako P.42 Ak sa A
premení na P a Y, bude protiklad medzi A a P. Pred­
pokladajme, že týmto protikladom bude belosť a čerň.
A zasa ak sa A premení na Y, bude iný protiklad, lebo
Y a P nie sú totožné. Povedzme, že týmto protikladom
bude suchosť a vlhkosť Y. Ak pri tejto premene pre­
trvá biele, voda bude vlhká a biela; ak biele nepretrvá,
voda bude čierna, pretože to, čo sa mení, sa mení na
opačné. Teda voda bude nevyhnutne alebo biela, alebo
čierna. Predpokladajme, že bude biela. Podobným spô­
sobom prináleží P aj suchosť. Oheň P má takto tiež
možnosť zmeniť sa na vodu. Tieto dva elementy sú to­
tiž opačné, kedže oheň bol najprv čierny a potom su­
chý, kým voda bola najprv vlhká a potom biela. Je teda
zrejmé, že všetky elementy sa môžu premieňať jedny
na druhé a okrem toho G bude mať obidve zotrvávajú­
ce vlastnosti, čierne a vlhké, pretože sa ešte nestali
dvojicami.43
Že nie je možné ísť donekonečna — a práve to sme
si predsavzali dokázať pred týmto odbočením — do­
kazuje aj táto úvaha. Ak sa oheň P premení na iný
element a nevráti sa k predchádzajúcemu, no zmení sa
napríklad na PS44, tak oheň a PS budú mať inú protivu
ako tie, ktoré sme uviedli, pretože PS nie je totožné
333 a ani s jedným z elementov G, Y, A, P. Pripusťme teda,
že P má vlastnosť K a PS má vlastnosť F. Vlastnosť
K bude náležať všetkým elementom G, Y, A, P, pretože
sa premieňajú jedny na druhé. Pripusťme však, že to
ešte nie je dokázané, no v každom prípade je zrejmé,
že ak sa PS tiež mení na iné, vznikne nový protiklad,
totiž medzi PS a ohňom P. A bude to tak vždy; pri

218
každom novom elemente vznikne nový protiklad s pred­
chádzajúcimi elementmi, takže ak je nekonečný počet
elementov, bude aj nekonečný počet protikladov pre
každý z nich. Ale ak je to tak, nebude možná ani de­
finícia, ani vznik nijakého elementu. Ak totiž chceme,
aby jeden element vznikol z druhého, bude treba, aby
prešiel toľkým počtom protikladov, ako sme práve
uviedli, ba ešte väčším. A tak sa premena na niektoré
elementy vôbec neuskutoční, napríklad ak by bol počet
prostredných elementov nekonečný, a to by muselo
byť, keby bol počet elementov nekonečný. A nebolo by
ani premeny vzduchu na oheň, keby počet protikladov
bol nekonečný. Všetky elementy by sa stali jedným,
lebo všetky protiklady elementov nad P by nevyhnut­
ne náležali elementom pod P a protiklady elementov
dolu by náležali elementom hore, takže by sa všetky
elementy zredukovali na jeden.

6. K ritik a E m p e d o k lo v e j te ó rie

Pokiaľ ide o systém filozofov, ktorí tak ako Empedo­

kles vravia, že je viac elementov ako jeden, ale popie­
rajú ich vzájomnú premenu, možno sa s počudovaním
pýtať, ako môžu tvrdiť, že elementy možno porovnávať.
A predsa sa Empedokles vyjadruje takto: „Všetky tie­
to elementy sú totiž rovnaké.“45 Ak sú však rovnaké
čo do kvantity, musia mať všetky elementy, ktoré mož­
no porovnávať, nejakú spoločnú vec, ktorou ich mož­
no merať. Ak by napríklad z jednej kotyly46 vody mohlo
vzniknúť desať kotýl vzduchu, tieto dva elementy by
boli nejakým spôsobom totožné, pretože ich možno
merať tou istou mierou. Ak však nemožno porovnávať
elementy týmto spôsobom, podľa kvantity v tom zmy­
sle, že by jedna kvantita bola produktom druhej kvan­
tity, ale podľa účinku, ktorý môžu spôsobiť, napríklad
ak jedna kotyla vody môže spôsobiť taký chlad ako de­
sať kotýl vzduchu, aj v tomto prípade možno elementy

219
 porovnávať kvantitatívne, no nie v tom zmysle, že sň
kvantitou látky, ale nakoľko sú schopné niečo spôso­
biť. Bolo by tiež možné porovnávať účinky nie mierou
kvantity, ale analógiou,47 ako sa napríklad hovorí, že
táto vec je teplá tak, ako tá druhá je biela. Ale výraz
„ako“ označuje, ked ide o kvalitu, podobnosť, a ked
ide o kvantitu, rovnosť.48 Preto sa zdá absurdným, že te­
lesá, ktoré sa nemôžu zmeniť jedny na druhé, možno
porovnávať nie analógiou, ale mierou ich účinkov
a zistením, že také kvantum ohňa je rovnako teplé ako
mnohonásobné kvantum vzduchu. Látka tej istej priro­
dzenosti ako druhá, ale väčšia čo do kvantity, bude
mať úmerne väčší účinok.49 No podľa Empedokla ani
b zväčšovanie nebude možné ináč ako sčitovaním. Oheň
sa mu totiž zväčšuje ohňom, ked hovorí:

zem si zväčšuje tvar a éter zas zväčšuje éter.so

Ale v tomto druhu zväčšovania ide o sčitovanie, no

zdá sa, že telesá, ktoré sa zväčšujú, sa nezväčšujú tak­
to.51
Omnoho ťažšie je vysvetliť vznik v prírode. Veci,
ktoré vznikajú prirodzene, vznikajú totiž všetky tým
istým spôsobom alebo vždy, alebo vo väčšine prípadov;
tie však, ktoré vznikajú proti tejto ustálenosti, proti
tomuto najčastejšiemu spôsobu, vznikajú samy od seba
a náhodne.“ Co je teda príčinou, že z človeka sa rodí
človek vždy alebo väčšinou a zo pšenice pšenica, a nie
oliva? Alebo čo spôsobuje, že sa takto tvoria aj kosti?
Nič totiž nevzniká z náhodného zloženia elementov,
ako hovorí Empedokles,53 ale z určitej príčiny. Čo je
však príčinou týchto vecí? Nie je to ani oheň, ani zem.
No nie je to ani Láska, ani Svár: jedno je totiž len prí­
činou zlučovania a druhé rozlučovania.54 No príčinou
je podstata každej veci, a nie „jedine miešanie a zá­
mena zmiešaných prvkov“, ako sa vyjadril Empedo­
kles.“ To, čo sa takto označuje, je náhoda,“ a nie prí­
čina, lebo zmiešanie sa môže diať náhodne. A teda

220
príčinou vzniku prirodzených bytostí je tento spôsob
bytia57 a sama prirodzenosť každej veci, o ktorej však
Empedokles nič nehovorí. Nehovorí teda nič o priro­
dzenosti,58 no práve toto je prednosťou a dobrom kaž­
dej veci. Namiesto toho chváli len miešanie.59 A pred­
sa nie Svár, ale Láska rozlučuje elementy, ktoré sú
svojou prirodzenosťou prvšie ako boh, a samy sú boh­
mi.60
Aj o pohybe Empedokles hovorí len všeobecne. Ne­
stačí totiž povedať, že Láska a Svár spôsobujú pohyb,
no nepovedať presne, že Láska spôsobuje tento druh
pohybu a ten zasa Svár.61 Bolo by sa žiadalo alebo
podať definíciu, alebo hypotézy, alebo dôkazy, či už
dôkladné alebo slabé, alebo si vybrať nejaký iný pos­
tup.
Okrem toho sa zdá, že telesá sa pohybujú jednak ná­
silne a protiprirodzene, jednak prirodzene, ako naprí­
klad oheň stúpa nahor nenásilne, ale nadol klesá ná­
silne;62 a pretože opakom násilného pohybu je pohyb
prirodzený a násilný pohyb jestvuje, jestvuje aj pohyb
prirodzený. Je to teda Láska, ktorá spôsobuje tento
posledný pohyb, alebo nie? Zdá sa totiž, že Láska vnu­
cuje zemi skôr opačný pohyb,63 kecf ju núti stúpať pod
účinkom rozlučovania, a že príčinou prirodzeného po­
hybu je skôr Svár ako Láska. A tak teda vcelku pôsobí
protiprirodzene skôr Láska ako Svár. Ale ak ani Lás­
ka, ani Svár nespôsobujú pohyb, tak telesá sa samy
ani nepohybujú, ani nezotrvávajú v pokoji64, to je však
absurdné, lebo u Empedokla sa elementy zjavne po­
hybujú. Svár totiž oddeluje telesá, no to, čo vynáša 334 a
éter dohora, nie je Svár, ale akási náhoda, ako hovorí
Empedokles (vo verši v behu hneď ta k to telesá stretá,
no často a j in a k 65), a zasa inde hovorí, že éter „d lh é
korene zapúšťa pod zem“ . 66 Súčasne však Empedokles
vraví, že aj svet sa správa podobne za terajšej vlády
Sváru a že sa tak správal aj prv za vlády Lásky.67 Čo
je teda u neho prvým hýbatelom a čo je príčinou po­
hybu? Nie je to totiž ani Láska, ani Svár, ktoré sú prí-

221
činou len určitého druhu pohybu, ak však je prvý hý-
batel, musí ním byť princíp každého pohybu.
Absurdné je aj predpokladať, že duša je zložená z ele­
mentov, alebo že je jedným z nich.“ Ako totiž vysvet­
liť preinačenie duše, napríklad dispozíciu pre hudbu
a nedostatok tejto dispozície alebo pamäť a zabúdanie?
Je totiž zrejmé, že ak je duša oheň, bude mať všetky
vlastnosti vlastné ohňu ako takému; naopak, ak je
zmiešaninou, bude mať telesné vlastnosti. No ani jedna
z vlastností duše nie je telesná. Ale skúmanie týchto
otázok je obsahom inej rozpravy.69

7. T vorenie h o m oiom e rií

Pokial ide o elementy, z ktorých sú zložené telesá, tí filo­

zofi, ktorí sa nazdávajú, že jestvuje nejaký spoločný ele­
ment,70 alebo že sa elementy menia jedny na druhé,71
musia pripustiť, že ak jedna z týchto téz je pravdivá,
tak je pravdivá aj druhá. Tí však, ktorí nepripúšťajú
vzájomný vznik elementov, ani vznik jedných z dru­
hých,72 ani vznik každého z každého, iba tak, že by
pochádzali, ako pochádzajú tehly z múru, môžu len ne­
zmyselne odpovedať na otázku, ako sa z oných elemen­
tov bude tvoriť mäso a kosti a všetko ostatné tohto dru­
hu.
Uvedená otázka však pôsobí ťažkosť aj filozofom,
ktorí pripúšťajú vzájomný vznik elementov, keď sa ich
pýtajú, ako môže z týchto elementov vzniknúť nejaká
iná vec, odlišná od nich. Je napríklad možné, že z ohňa
vzniká voda a z vody oheň, pretože ich substrátom je
niečo spoločné. No z elementov vzniká iste aj mäso
a miecha. Ako vznikajú tieto veci? Akým spôsobom
vysvetlia tento jav Empedoklovi stúpenci? Budú mu­
sieť povedať, že ide o zloženie elementov, ako múr je
výsledkom zloženia tehál a kameňov, a v tejto zmieša­
nine elementy ostanú tým, čím sú, a len ich malé čias­
točky sú uložené vedia seba. A takto sa vraj tvorí aj

222
mäso z ostatných homoiomerií. Z toho teda vyplýva, že
oheň a voda nevzniká z hociktorej časti mäsa, nie tak,
ako kecl z jednej časti vosku môže vzniknúť gula
a z nejakej druhej ihlan, ale je možné, že každá z tých­
to dvoch vecí môže vzniknúť z každej z týchto dvoch
častí vosku. A tým istým spôsobom obidva elementy,
oheň aj voda, môžu vzniknúť z akýchkoľvek častí mä­
sa. No pre stúpencov Empedoklovej teórie to nie je b
možné, oni to chápu tak, ako kamene a tehly pochá­
dzajú z múru, každá z iného miesta a z inej časti. A po­
dobne tí, ktorí pripúšťajú len jednu látku elementov,
majú ťažkosti vysvetliť, ako môže vzniknúť niečo
z dvoch elementov, napríklad zo studeného a teplého
alebo z ohňa a zeme. Ak totiž vzniklo mäso z dvoch,
no nie je ani jedným z nich a nie je ani zložením
zachovaných čiastočiek, čo iného ostáva, ako pripustiť,
že nová látka vznikla z oných elementov? Zánikom
jedného z dvoch elementov totiž vzniká alebo ten dru­
hý element, alebo látka.
Ale pretože teplé a studené môžu mať väčší alebo
menší stupeň sily, ak jedno z nich je v skutočnosti
v absolútnom stupni, druhé bude len v možnosti; ak
však ani jedno z nich nejestvuje v úplnosti, ale teplé
obsahuje studené a studené obsahuje teplé a ich zmie­
šaním sa ničí z jedného i druhého to, čo prevyšuje, tak
potom to nebude ani látka,73 ani jeden z týchto dvoch
protikladov, vyskytujúci sa v skutočnosti v absolút­
nom stupni, ale bude to niečo uprostred.
A podlá toho, či niektorý z protikladov je v možnosti
viac teplý ako studený, alebo naopak, tak v tom istom
pomere bude teleso v možnosti dva alebo trikrát tep­
lejšie ako studené, alebo podlá iného takéhoto pome­
ru.
Teda ostatné veci vznikajú zo zmiešania opačných
vecí alebo z elementov, pričom samy elementy vzni­
kajú z protiv, ktoré sú určitým spôsobom v možnosti,
ale nie tak ako látka, ale uvedeným spôsobom74. Tým­
to spôsobom75 sa vytvára zmiešanina, kým tamtým spô-

223
 sobom76 vzniká látka. Okrem toho protivy pociťujú
tiež činnosť, a to tak, ako sme to určili v prvej časti
našej práce77. To totiž, čo je teplé v skutočnosti, je stu­
dené v možnosti a to, čo je studené v skutočnosti, je
teplé v možnosti, a tak ak nie sú rovnaké78, premieňa­
jú sa jedno na druhé; a podobne je to aj s ostatnými
protivami. A takto sa premieňajú na prvom mieste ele­
menty; z nich sa potom tvorí mäso a kosti a ostatné
veci tohto druhu, ked sa teplé stáva studeným a stu­
dené teplým, keď sa tieto protivy priblížia k stre­
du. Potom už nie je ani jedna z protiv, tento stred má
však velké rozpätie a nie je nedeliteľný.79 A podobným
spôsobom aj suché a vlhké a ostatné protivy tohto dru­
hu, dosiahnuc stred, vytvárajú mäso, kosti a ostatné
homoiomerie.

8. V každom zloženom telese sú š ty ri elem enty

Všetky zmiešané telesá, nachádzajúce sa okolo cen­

trálneho miesta, sú zložené zo všetkých jednoduchých
telies.80 Zem je totiž obsiahnutá vo všetkých, pretože
každé jednoduché teleso sa nachádza prednostne a naj­
častejšie na mieste, ktoré je mu vlastné. Voda sa vysky­
tuje v zmiešaných veciach, lebo je potrebné, aby zlo­
žené veci boli ohraničené, a medzi jednoduchými
335 a telesami jediná voda je ľahko ohraničiteľná. Okrem
toho zem sa bez vlhkosti nemôže udržať pospolu, a prá­
ve vlhkosť spôsobuje jej súdržnosť. Keby sa totiž vlh­
kosť zo zeme celkom odstránila, zem by sa rozpadla.
Teda z týchto príčin je v zmiešaných veciach zem a vo­
da; no potom je v nich aj vzduch a oheň, lebo sú pro­
tikladmi zeme a vody. Zem je protikladom vzduchu
a voda je protikladom ohňa, tak ako jedna podstata
môže byť protikladom druhej podstaty.81 Preto teda
veci vznikajú z protikladov a keďže všetky zložené te­
lesá obsahujú niektorú z dvoch krajných dvojíc proti­
kladov, musia nevyhnutne obsahovať aj druhú,82 a tak

224
v každom zloženom telese sú všetky jednoduché te­
lesá.
Zdá sa, že tomuto nasvedčuje aj potrava každej by­
tosti;83 všetky bytosti sa totiž živia tými istými element­
mi, z ktorých sa skladajú. Živia sa teda viacerými ele­
mentmi a aj tie bytosti, o ktorých by sa zdalo, že sa
živia len jedným elementom, napríklad rastliny vodou,
sa živia viacerými. S vodou je totiž zmiešaná zem,
a preto tiež roľníci vodu najskôr pomiešajú84 a až po­
tom ňou zavlažujú zem.
Pretože však potrava zaujíma miesto látky a bytosť,
živená a spojená s látkou, je ako podoba a tvar,85 je
rozumné si myslieť, že spomedzi jednoduchých telies
sa len oheň živí sám, kým ostatné všetky vznikajú jed­
ny z druhých, ako vraveli už naši predchodcovia. Lebo
len oheň a predovšetkým on závisí od tvaru,86 pretože
jeho prirodzenosť ho nesie k hranici.87 A teda každý
element sa prirodzene nesie k svojmu priestoru a po­
doba a tvar všetkých vecí spočíva v ohraničeniach.88
Vyložili sme teda, že všetky telesá sa skladajú zo
všetkých jednoduchých telies.

9. P ríčiny vzniku a zániku

Pretože sú telesá, ktoré môžu vznikať a zanikať, a pre­

tože vznik sa uskutočňuje v centrálnom priestore ves­
míru89, treba povedať pri vzniku vo všeobecnosti, koľko
je princípov a aká je ich prirodzenosť. Ľahšie totiž bu­
deme skúmať jednotlivé prípady, keď si najprv prebe­
rieme vec vcelku.
Teda sú princípy aj čo do počtu, aj čo do rodu
rovnaké ako tie, ktoré vládnu medzi večnými a prvými
bytosťami. Jeden z týchto princípov je ako látka,
druhý ako tvar, no treba k nim ešte pripojiť tretí90,
lebo prvé dva nestačia na vysvetlenie vzniku, a to ani
tu, ani medzi prvotnými bytosťami.
Materiálnou príčinou jestvovania vzniknuteľných by-

15 O nebi — O vzniku a zániku 225

 tostí je schopnosť byť a nebyť.91 Lebo spomedzi by­
tosti jedny nevyhnutne sú, napríklad večné bytosti,
b kým druhé nevyhnutne nie sú. Jedny nemôžu nebyť,
druhé nemôžu byť, lebo by nemohli byť proti nevyhnut­
nosti. Niektoré veci však môžu súčasne byť i nebyť,
totiž tie, ktoré môžu vzniknúť i zaniknúť; lebo tieto ve­
ci hneď sú, hneď zasa nie sú. Z toho nevyhnutne vy­
plýva, že pre to, čo môže byť i nebyť, musí byť vznik
a zánik. V tomto teda spočíva materiálna príčina vznik-
nutelných vecí, ale ich finálnou príčinou je ich podoba
a tvar, čo nie je ničím iným ako určením podstaty
každej veci.92
K týmto dvom príčinám však treba pripojiť ešte tre­
tiu, ktorú všetci myslitelia tušili akoby vo sne, ale
nikto je nemenuje. Niektorí, ako Sokrates vo Faido-
novi, sa nazdávali, že prirodzenosť ideí je dostatočnou
príčinou vzniku. Sokrates, vyčítajúc ostatným, že ne­
povedali nič o tejto otázke,93 predpokladá, že spomedzi
vecí, ktoré jestvujú, jedny sú idey, druhé majú účasť
na ideách a že o každej veci sa hovorí, že jestvuje skrze
účasť na tejto idei a hynie jej stratou,94 takže ak je to
všetko pravda, Sokrates sa nazdáva, že idey sú nevy­
hnutne príčinou vzniku a zániku.
Druhí95 naopak vravia, že touto príčinou je látka, pre­
tože v nej videli pôvod pohybu. No ani jedni, ani dru
hí nehovoria správne. Lebo ak sú príčinou idey, prečo
nespôsobujú vznik vždy, ale robia to len niekedy, nie­
kedy však nie, hoci aj idey, aj veci schopné mať účasť
na ideách sú vždy? Okrem toho zisťujeme, že pri nie­
ktorých javoch je iná príčina: zdravie spôsobuje lekár
a vedu vedec,96 hoci je jednak samo zdravie a sama
veda, jednak bytosti, ktoré sú schopné mať na nich
účasť. A tak isto je to aj v ostatných veciach, ktoré
sa uskutočňujú podlá nejakej schopnosti97. Keby však
niekto povedal, že vznik spôsobuje látka prostredníc­
tvom pohybu, zodpovedalo by to väčšmi skutočnosti96
ako kritizovaná teória ideí. Lebo to, čo preinačuje
a pretvára veci, je skôr príčinou vznikania a pri všet-

226
kých výtvoroch, či už ide o výtvory prírody, či o vý­
tvory umenia, zvyčajne pokladáme za ich tvorcu to, čo
ich uvádza do pohybu.
A predsa ani títo nemajú pravdu. Látke je totiž vlast­
né podstupovať činnosť a byť hýbanou, zatiaf čo vlast­
nosť hýbať a pôsobiť náleží inej mohutnosti." Je to zrej­
mé tak pri výtvoroch umenia, ako aj pri výtvoroch
prírody. Veď voda sama zo seba netvorí živočícha, ani
drevo nevytvára posteľ, ale je to umenie. Preto sa títo
myslitelia mýlia a najmä preto, že opomínajú dôleži­
tejšiu príčinu. Zavrhujú totiž bytnosť100 a tvar. Okrem to- 336 a
to tým, že potláčajú formálnu príčinu101, dávajú telesám
schopnosť vznikať príliš mechanicky. Ak je totiž podlá
nich vlastnosťou teplého rozlučovať a vlastnosťou stude­
ného spájať a ak každá z ostatných protiv má vlastnosť
alebo spôsobovať, alebo podstupovať činnosť, z týchto
protiv a ich činnosťou vysvetľujú vznik a zánik všet­
kých ostatných vecí. A predsa sa zdá, že aj sám oheň
je hýbaný a podstupuje činnosť. Pri tom sa dopúšťajú
približne toho istého omylu, ako keby niekto pripisoval
píle a všetkým ostatným nástrojom príčinu vzniku vy­
tvorených vecí, pretože keď sa píli drevo, tak sa ne­
vyhnutne rozdeľuje a keď sa kreše, stáva sa hladkým.
A podobne je to aj s ostatnými nástrojmi.102 A tak ak
aj je oheň najaktívnejší z elementov a najspôsobilejší
vytvoriť pohyb, nevidia, ako ho spôsobuje a že ho spô­
sobuje horšie ako nástroje.103
Pokiaľ ide o nás, všeobecný výklad o príčinách sme
podali už prv104 a teraz sme hovorili o látke a tvare.

10. P ôsobiaca p ríč in a vzniku a zániku

Ďalej z toho, že miestny pohyb je, ako sme ukázali,105

večný, nevyhnutne vyplýva, že za týchto podmienok sa
ustavične uskutočňuje aj vznik a zánik. Pohyb totiž
bude stále spôsobovať vznik tým, že bude privádzať
a odvádzať príčinu vzniku. Súčasne je zrejmé, že sme

15* 227
 mali pravdu aj v prvšom spise106, ked sme povedali, že
prvou zmenou je pohyb, a nie vznik. Je totiž oveľa ro­
zumnejšie pokladať súcno za príčinu vzniku nesúcna
ako pokladať nesúcno za príčinu vzniku súcna. No
a to, čo podlieha pohybu, jestvuje, kým to, čo má vznik­
núť, nejestvuje.107 Preto tiež pohyb je prvší ako vznik.
Pretože sme však predpokladali a dokázali,108 že vo
veciach sa nepretržite uskutočňuje vznik a zánik, a vra­
víme, že pohyb je príčinou vzniku, je zrejmé, že ak je
pohyb jeden, nie je možné, aby sa uskutočňoval naraz
vznik a zánik, pretože sú to opačné javy. Príčina, kto­
rá ostáva tá istá a pôsobí stále rovnako, spôsobuje pri­
rodzene vždy tú istú vec. Bude teda alebo stále vznik,
alebo stále zánik. Čiže je potrebné, aby bolo viac po­
hybov a aby boli opačné bud čo do smeru pohybu, ale­
bo nepravidelnosti,109 lebo opačné účinky majú aj opač­
né príčiny. Príčinou vzniku a zániku nie je teda prvý
pohyb,110 ale pohyb podľa šikmého kruhu. Pri tomto po­
hybe ide aj o nepretržitosť pohybu, aj o prítomnosť
dvoch pohybov. Na to, aby sa vždy a bez prestania
b uskutočňoval vznik a zánik, je totiž potrebný jednak
nepretržitý pohyb,111 aby tieto premeny nikdy neprestá­
vali, a jednak to musia byť dva pohyby,112 aby sa ne­
uskutočnil len jeden jav.
Príčinou tejto nepretržitosti pohybu je pohyb celého
vesmíru, kým naklonenie111 je príčinou približovania
a vzďaľovania sa Slnka. Stáva sa totiž, že to, čo spô­
sobuje vznik a zánik, sa niekedy vzďaľuje, niekedy
približuje, a pretože jeho vzdialenosť nie je rovnaká,
jeho pohyb bude nepravidelný. A tak to isté teleso svo­
jím priblížením sa a svojou blízkosťou spôsobuje vznik,
svojím vzdialením sa a ústupom však zánik, a ak spô­
sobuje vznik tým, že sa často približuje, spôsobuje zá­
nik tým, že sa často vzďaľuje, lebo opačné účinky ma­
jú opačné príčiny. A tak prirodzený zánik a vznik sa
uskutočňujú v rovnakom čase. Preto tiež trvanie ži­
vota každej bytosti má počet a ním sa určuje, lebo
vo všetkých veciach je určitý poriadok a čas trvania

228
r

každého života je vymeraný, ibaže nie je ten istý pre

všetky životy, ale pre jedny kratší, pre druhé dlhší.
Jedným je totiž mierou rok, druhým dlhšie, ďalším
kratšie obdobie.
Pozorované javy sú zjavne v súhlase s našimi úvaha­
mi. Vidíme totiž, že keď sa Slnko približuje, uskutoč­
ňuje sa vznik, ked sa vzďaľuje, uskutočňuje sa zánik114
a že jeden i druhý jav sa uskutočňuje v rovnakom
čase, keďže čas prirodzeného zániku je rovnaký ako
čas vzniku. Predsa sa však často stáva, že zánik pre­
bieha v kratšom čase, a to pre vzájomné zmiešanie
elementov.115 Ich látka je totiž nepravidelná a nie je
všade tá istá, a preto je nevyhnutne aj vznikanie ne­
pravidelné, raz rýchlejšie, druhý raz pomalšie, a tak
sa stáva, že vznik jedných je zánikom iných. Predsa
však, ako sme povedali,116 vznikanie a zanikanie bude
nepretržité a nikdy neprestane z uvedenej príčiny.
A tento proces možno rozumom odôvodniť. Pretože
tvrdíme, že príroda sa vo všetkom usiluje o to, čo je
lepšie, a lepšie je byť ako nebyť (v iných dielach sme
uviedli,117 aký mnohoraký zmysel dávame výrazu byť),
a pretože bytie118 nemôže náležať všetkým veciam,
keďže sú príliš vzdialené od svojho princípu119, Boh
zdokonalil svet jediným spôsobom, ktorý ostával, a spô­
sobil, že vznik je nepretržitý. Týmto spôsobom totiž
bytiu možno zaručiť čo najmožnejšiu súvislosť tým, že
ustavičný vznik a jeho obnovovanie sa čo najviac pri­
bližuje večnej bytosti.120 A príčinou toho je, ako som
už neraz povedal, pohyb v kruhu, lebo toto je jediný 3 3 7 a
súvislý pohyb. Preto tiež všetky ostatné veci, ktoré sa
premieňajú jedny na druhé podľa vlastností a mož­
ností,121 napríklad jednoduché telesá, napodobňujú kru­
hový pohyb. Keď z vody vznikne vzduch a zo vzduchu
oheň a zasa oheň sa zmení na vodu,122 hovoríme, že vznik
uzatvoril kruh, pretože sa Vracia nazad. A tak aj pria­
močiary pohyb, ak napodobňuje kruhový pohyb, je sú­
vislý.123
Tieto úvahy súčasne ozrejmujú aj otázku, ktorá robi-

229
la ťažkosti niektorým filozofom, otázku, prečo sa te­
lesá — napriek tomu, že sa každé z nich nesie na mies­
to, ktoré je mu vlastné — počas nekonečného trvania
času neoddelili jedno od druhého. Príčinou toho totiž
je vzájomná premena elementov. Lebo keby každý zo­
trvával na svojom mieste a nemenil sa pod vplyvom
susedného elementu, elementy by boli už dávno odde­
lené. Premieňajú sa teda vďaka dvojitému pohybu.124
A pretože sa menia, ani jeden z nich nemôže ostať na
nijakom určenom mieste.
Z toho, čo sme práve povedali, jasne vyplýva, že
vznik a zánik jestvujú, ďalej prečo jestvujú a ktoré
telesá podliehajú vzniku a zániku. No ak má byť po­
hyb, musí byť aj hýbatel, ako sme uviedli prv v dru­
hých spisoch,125 a ak má tento pohyb trvať večne —
pretože vždy musí niečo jestvovať — a má byť súvislý,
tento hýbateľ musí byť jeden a ten istý, nehybný, ne­
stvorený a nepreinačitefný; a aj keby malo byť viac
kruhových pohybov, bude to možné, no všetky tie­
to pohyby nevyhnutne musia byť nejako podriadené
jednému princípu. Okrem toho, ak je čas súvislý, mu­
sí byť súvislý aj pohyb, pretože nie je možné, aby bol
čas bez pohybu. Teda čas je výmera niečoho súvislého,
a teda kruhového pohybu, ako sme to vysvetlili v na­
šich spisoch na začiatku.126 Ak je však pohyb súvislý,
je taký preto, lebo je súvislé to, čo je hýbané, alebo
to, v čom sa pohyb uskutočňuje, totiž miesto alebo
vlastnosť?127 Je však zrejmé, že pohyb je súvislý preto,
lebo je súvislé to, čo je hýbané. Veď ako by mohla byť
vlastnosť súvislá ináč ako súvislosťou veci, ktorej nále­
ží? Ak je pohyb súvislý tiež preto, že je súvislé to, v čom
sa pohyb uskutočňuje, táto súvislosť náleží len miestu,
lebo miesto má určitú veľkosť. No z pohybov, týkajú­
cich sa telies v priestore, len kruhový pohyb má sú­
vislosť, a to takú, že ostáva vždy súvislý sám so sebou.128
Teda príčinou, ktorá spôsobuje súvislý pohyb, je tele­
so, unášané kruhovým pohybom, a tento pohyb spô­
sobuje čas.

230
11. Nevyhnutnosť vzniku

Vo všetkých veciach, ktoré sa hýbu súvislým pohybom,

aby alebo vznikali, alebo sa preinačili, alebo vôbec
menili, vidíme, že javy nasledujú jeden za druhým a bez b
prerušenia, a preto treba skúmať, či je niečo, čo jestvu­
je nevyhnutne, alebo nič také nejestvuje, ale je naopak
možné, aby sa všetky veci uskutočnili. Je zrejmé, že
niektoré veci majú túto možnosť, a preto je aj iné po­
vedať, že niečo bude, a iné, že niečo má byť. Lebo ak
je pravdivé povedať o nejakej veci, že bude, musí byť
niekedy pravdivé povedať o nej, že je. Ale ak je teraz
pravdivé povedať, že niečo má byť, nič neprekáža to­
mu, aby sa to nestalo. Ved sa môže stať, že niekto, kto
sa chcel prechádzať, sa nebude prechádzať. Vcelku
pretože sa pripúšťa, že niektoré zo súcien môžu aj ne­
byť, je zrejmé, že tak to bude aj so vznikaním vecí,
ináč povedané, že ich vznik nebude nevyhnutný. Sú
teda takéto všetky veci, ktoré vznikajú? Alebo nie sú,
lež jednoducho musia vznikať? Pri vznikaní je to práve
tak ako pri bytí, pri ktorom jedny nemôžu byť, druhé
však môžu? Napríklad je nevyhnutné, aby boli slnovra­
ty, alebo je možné, aby neboli?
Je isté, že ak má byť neskoršie, musí vzniknúť aj
prvšie,129 napríklad ak má byť dom, musia sa urobiť
najprv základy a ak majú byť základy, treba, aby bola
malta. No ak sú urobené základy, musí vzniknúť dom?
Alebo sa tak stane, len ak je absolútne nevyhnutné, aby
sa tak stalo? Ak je tak, je nevyhnutné, aby po urobení
základov vznikol dom. Vzťah medzi prvším a neskor­
ším totiž spočíval v tom, že ak má byť neskoršie,
musí byť aj prvšie. Teda ak má vzniknúť neskor­
šie, musí byť pred ním prvšie a ak vznikne prvšie,
musí nevyhnutne vzniknúť aj neskoršie, no neskoršie
nie je dôsledkom prvšieho, ale pretože sa predpokla­
dalo, že musí nevyhnutne byť. A teda pri javoch, kde
neskoršie musí nevyhnutne byť, jestvuje vzájomnosť
a vždy, keď vznikne prvšie, musí vzniknúť aj neskoršie.

231
 No ak tento proces postupuje až donekonečna, nebude
absolútne nevyhnutné, aby sa neskorší člen uskutočnil,
lebo táto nevyhnutnosť je len podmienečná. Vždy to­
tiž bude nevyhnutné, aby predchádzalo niečo, skrze čo
sa neskoršie musí stať. A pretože nekonečné nemá za­
čiatok, nebude ani prvý člen, ktorý by bol príčinou
vzniku nasledujúcich členov.
Ale ani pri veciach, ktoré majú ohraničenie, nebude
pravdivé povedať, že je absolútne nevyhnutné naprí­
klad, aby vznikol dom, keď budú urobené základy. Le­
bo kedykoľvek vznikne nejaká vec bez toho, že by bolo
nevyhnutné, aby vznikla vždy, potom by sa stalo, že
by vždy bolo to, čo by vždy mohlo nebyť. No ak je
vznik niečoho závislý od nevyhnutnosti,130 musí to vzni-
338 a kat znovu a znovu, lebo to, čo je nevyhnutné, a to, čo
je vždy, je jedno a to isté, pretože to, čo je nevyhnut­
né, nemôže nebyť, čiže ak je niečo nevyhnutné, je več­
né, a ak je večné, je nevyhnutné. Preto ak vznik neja­
kej veci je nevyhnutný, je večný, a ak je večný, je
nevyhnutný. Ak teda absolútny vznik nejakej veci zá­
visí od nevyhnutnosti, musí tvoriť kruh a vracať sa
k sebe. Je totiž nevyhnutné, aby vznik alebo mal ur­
čitú hranicu, alebo ju nemal, a ak ju nemá, aby sa
uskutočňoval alebo priamočiaro, alebo v kruhu. No
ak bude večný, nie je možné, aby bol priamočiary, pre­
tože by potom nemal nikde začiatok ani smerom do­
predu, pre veci, ktoré sa stanú v budúcnosti, ani sme­
rom dozadu, pre veci minulé. Vznik však musí mať
začiatok, nesmie byť ohraničený a musí byť večný.131
Preto musí nevyhnutne prebiehať v kruhu. Vzájomnosť
je teda nevyhnutná; napríklad ak táto vec je nevyhnut­
ná, je nevyhnutné aj to, čo jej predchádzalo, a ak je
nevyhnutné to, čo predchádzalo, musí sa nevyhnutne
stať aj to, čo nasleduje. A toto vzájomné zviazanie
vytvára večnú nepretržitosť, lebo nezáleží, či sa táto
nepretržitosť vzťahuje na dva členy, alebo na viac
členov.
Teda absolútna nevyhnutnosť spočíva v kruhovom

232
 pohybe a v kruhovom vznikaní. A ak vznik vecí pre­
bieha v kruhu,152 každá vec vzniká nevyhnutne a mu­
sela vzniknúť, a ak je nevyhnutnosť, vznik vecí pre­
bieha v kruhu.
Tieto vzťahy sú v zhode s rozumom, pretože aj kru­
hový pohyb neba sa nám zdal — na inom mieste,155
večný, keďže tieto javy a všetky pohyby, závislé od
pohybu neba154 a ním riadené, sú výtvormi nevyhnut­
nosti a budú nevyhnutne jestvovať. Ak totiž teleso,
ktoré sa pohybuje kruhovým pohybom,155 uvádza stále
do pohybu nejaké iné teleso, nevyhnutne musí byť kru­
hový aj pohyb týchto telies.136 Pretože pohyb neba je
kruhový, aj pohyb Slnka je kruhový, a pretože je kru­
hový, aj ročné obdobia vytvárajú kruh a vracajú sa
k sebe. A pretože sa tieto javy dejú takto, dejú sa tak
aj javy, ktoré sú od nich závislé. Prečo však niektoré
veci zjavne vznikajú týmto spôsobom, napríklad voda
a vzduch sledujú dráhu kruhu, takže na to, aby bol
oblak, treba, aby pršalo, a aby pršalo, treba, aby bol
oblak, no ľudia a zvieratá sa nevracajú nazad k sebe
v tom zmysle,137 že by zasa vznikol ten istý jednotli­
vec? Ak sa narodil tvoj otec, nie je totiž nevyhnutné,
aby si sa narodil ty, ale ak si sa narodil ty, nevyhnutne
sa musel narodiť aj on. Zdá sa však, že tu ide o pria­
močiary vznik.
Princípom nášho výskumu je ešte toto: či sa všetky
veci vracajú k sebe tým istým spôsobom, alebo či sú tu
rozdiely a pri jedných ide o návrat čo do počtu, kým pri
druhých len čo do tvaru. Pri všetkých telesách, ktorých
hýbaná podstata je nezničiteľná, je zjavné, že ostávajú
tými istými aj čo do počtu138 (pretože ich pohyb sa
prispôsobuje pohybovanému predmetu), tie však, kto­
rých podstata je zničiteľná, sa nevyhnutne vracajú
k sebe čo do tvaru, no nie čo do počtu. Preto voda
vzniká zo vzduchu a vzduch z vody v tom istom tvare,
ale nie v tom istom počte. Ak sú však telesá či bytosti,
vracajúce sa k sebe, tie isté i počtom,139 nepatria me­
dzi tie, ktorých podstata je taká, že môže aj nebyť.
Poznámky

O nebi

Prvá kniha

1 Veľkosti (megethé, magnitudines), veci určitej veľkostí, res

magnae, extensae. Pozri Bonitz, Index, 448 b 35.
2 Vlastnosť (pathos, afféctus), schopnosť prijímať alebo pod­
liehať pôsobeniu. Aristoteles používa toto slovo vo viacerých vý­
znamoch. Tu sa myslia vlastnosti, stavy, zmeny, ktoré sa na ve­
ci menia, no najmä tie, ktoré pôsobia bolesť. Pozri Aristoteles,
M etafyzika, V 21, 1022 b.
3 Princípy (archai, principia, počiatky), mnohovýznamové slo­
vo; najčastejšie sa ním označuje zložka, ktorá je pri vzniku nie­
čoho prvá, a to, čo je počiatkom niečoho, čo spôsobuje pohyb.
Pozri M etafyzika, V 1, 1013 a.
4 Podstata (úsia, substantia), jednoduché telesá a vôbec te­
lesá a zloženiny z jednoduchých telies. Pozri M etafyzika, V 8,
1017 b. O predmete vedy porovnaj Aristoteles, Fyzika, I 1, 184
a 10 n. a I 9, 192 a 13—192 b 3.
5 Napr. oheň, voda, skaly, drevo. Porovnaj Simplikios, De caelo
(ďalej Simpl.), 6, 35.
6 Živočíchy a rastliny (Simpl., 7, 1).
7 Látku a tvar, pohyb a jeho rozličné druhy (Simpl., 7, 1—3).
8 O súvislom pozri Fyzika, Vl 1, 231 b 15; O vzniku a zániku,
I 2, 316 a—317 a; M etafyzika, XI 12, 1069 a 5—14.
9 Pozri Metafyzika, XIV 3, 1090 b 20—24. O úlohe čísiel u py-
tagorovcov pozri M etafyzika, I 5, 985 b 23—986 a 21.
10 Číslo tri má začiatok, stred a koniec, a tak to, čo je všet­
kým, spočíva v počte tri.
11 V otázke vzniku slov, či sú od prírody, Čiže Či súvisia s ve­
cou, ktorú označujú, alebo či sú dielom ľudí, bol Aristoteles za
druhý názor [De interpretatione, 2, 16 a — 27—29), ale napriek
tomu sa často odvolával na etymológiu (G nebi, I 1, 268 a 19;
I 3, 270 b 22).
12 Prisahanie na troch bohov (napr. Dia, Aténu a Apolóna).

235
 13 Pozri Fyzika, Vl 1, 231 a 21 n. Súvislosť sprevádza deliteľ­
nosť donekonečna, ale ak je veľkosť už rozdelená, je nesúvislá
(Simpl., 10, 3).
14 O nemožnosti prechodu druhov pozri Metafyzika, III 3, 998
b 22; V 28, 1024 b 15.
15 Prechod od čiary k ploche a od plochy k telesu sa vysvetlí len
nedostatkom v čiare alebo v ploche.
16 Pán — všetko.
17 V kap. 5—7.
18 Termín onkos označuje množstvo látky alebo veľkosť telesa.
19 Definícia pohybu sa podáva vo Fyzike, II 1, 192 b 20.
20 Napr. piesok a kamene pre zem, uhlie, plameň a svetlo pre
oheň (Simpl., 16, 19—22; Platón, Timaios, 58 C).
21 Vzduch, voda a piaty element (Simpl., 16, 25).
22 následkom vlastnej prirodzenosti, éteru. Pozri Simpl., 18, 17
až 19.
23 O protivu ide, ak sú si veci navzájom opačné (Kategórie, 10)
a nie je medzi nimi nijaký stredný člen (zdravie — nemoc, párne
— nepárne). Protivné je to, čo je rozdielne z hľadiska rodu a ne­
môže sa privlastniť tomu istému predmetu. Porovnaj Metafyzika,
V 10, 1018 a—b. Teda protiva je druhom protikladu (antikeime-
non, oppositum). Vec je v protiklade s druhou vecou z hľadiska
pomeru k druhým veciam (dvojnásobok a polovica), ako zbave-
nost a stav (slepota a zrak) a ako klad a zápor (šedi — nesedí).
Pozri Kategórie, 10—11.
24 Prenos.
25 odlišným telesom, odlišným od elementov, ktoré poznáme.
26 Pohyb v kruhu nemá ako protivu pohyb hore a dolu, lebo tieto
dva pohyby sú si navzájom protivami. Porovnaj Metafyzika, X 4,
1055 a 19—23.
27 premiestňovaná látka, éter. Pozri Anaxagoras, zl. 15 (Diels).
28 Porovnaj Platón, Faidon, 111 B.
29 Thesis, keimenon, hypothesis, to, čo sa povedalo bez dokazo­
vania. Porovnaj Bonitz, Index, 327 b.
3(1 V 4. knihe.
31 Priamočiarym pohybom.
52 Pretože má len miestny kruhový pohyb.
33 Fyzika, I 7—9.
34 Porovnaj O vzniku a zániku, I 5 a, II 8; Simpl., 110, 15—16:
potrava stráca svoj tvar, aby nadobudla tvar živeného.
35 Ide o éter.
36 Pri zdraví a chorobe sa prechádza od tepla k'chladu; trva­
lý stav (hexis, habitus) na rozdiel od prechodnej dispozície (dia-
thesis): hexis je spôsob bytia, stav, trvalá dispozícia, kým día-
thesis je prechodná dispozícia.
37 Zmena je závislá od zväčšenia a zmenšenia.

23tí
 38 Aristoteles chce podoprieť svoje tvrdenie tromi dôkazmi
a prvým je všeobecný súhlas ludí (Simpl., 116, 5 n.).
39 Aristoteles pokladá aj nebo za nesmrtelné a nezničiteľné.
40 Porovnaj Metafyzika, XII 8, 1074 b 10.
41 že beli nepretrlite, aei theín. Podobne vykladá slovo éter aj
Platón v Kratylovi, 410 B.

« Obr. č. 1. 45 Obr. č. 2.

46 Riadky 271 a 23—28 sa priamo nevzťahujú na text, za kto­

rým nasledujú, a zdá sa, že patria k argumentu, ktorý sa začína
271 a 17.
47 Símplikios (202, 10) uvádza Anaximena (vzduch), Anaxi-
mandra (apeiron) a Leukippa a Demokrita (nekonečný počet
atómov). O nekonečnosti pozri Fyzika, 111 4, 202 b 30 — 8, 208
a 22; Metafyzika, XI 9—10, 1066 a—1067 a.
48 Porovnaj Platón, Kratylos, 436 D.
49 z jeho stredu, zo stredu Zeme, ktorá je v strede vesmíru.
50 Porovnaj Simpl., 204 18.
51 Porovnaj Simpl., 205, 19—21: tak ako k určitému počtu
možno pridať jednotku, podobne k danému intervalu možno pri­
dať iný interval. A čo sa môže nekonečne zväčšovať, to nemá
ohraničenie.

237
 52 Za 24 hodín.
53 Podľa Tricota Aristoteles uvažuje asi takto: a) Ak od ko­
nečného času odoberieme konečný čas, ostane konečný čas, a ten
má začiatok a koniec; b) pohyb, uskutočnený v tomto konečnom
čase, má začiatok a koniec; c) vzdialenosť prejdená za konečný
čas má tiež začiatok a koniec. Porovnaj Simpl., 210, 11 n.

54 Obr. č. 5.

55 Porovnaj Fyzika, Vl 2, 233 a 31 a Vl 7, 238 b 1—23.

56 Fyzika, Vl 7, 237 b 23 n.
57 A tou je kružnica. A teda teleso, ktoré prechádza konečnou
dráhou, môže byť len konečné, lebo ináč by bolo treba predpo­
kladať pre túto nekonečnú veľkosť nekonečný čas.

58 Obr. č. 6.

59 GD. Pozri Tomáš Akvinský, De coelo et mundo, I 10, s. 37.

60 Aristoteles vychádza z konečného času, počas ktorého sa
uskutočňuje nebeský obrat, aby dosiahol, že prejdená dráha je
konečná a že je konečné aj teleso, ktoré Ju prejde. Porovnaj
Simpl., 215, 1 n.
61 Zem nadol a oheň nahor.

238
 62 Vzduch a voda.
83 V kap. 5 (272 a 21 n.), ale aj Fyzika, VIII 8.
64 BZ má hmotnosť G, ako BD malo hmotnosť E.
85 AB : G = BD : E; ak napríklad G = 3 E, tak BZ = 3 BD a do­
káže sa, že G je hmotnosť nekonečného AB, ale aj konečného BZ.
66 Je to hmotnosť nekonečného telesa.
67 V nekonečnom telese o konečnej hmotnosti možno vždy
brať takú časť, akú má konečná hmotnosť nekonečného telesa.
68 Predpokladanú hmotnosť nekonečného telesa.
69 Porovnaj Simpl., 221, 7.
70 Porovnaj Simpl., 222, 7.
71 Text nie je zaručený.
72 Porovnaj Fyzika, Vl 2, 233 a 32.
73 Fyzika, III 4—8.

ohraničené ^ konečný počet druhov

Telesá ^nekonečné ^heterogénne ^nekonečný počet druhov
homogénne

75 V 2. kapitole.
76 Svoj vlastný pohyb.
77 V kap. 6, 273 b 29 n.
78 Príklady sa týkajú kvality, kvantity a miesta.
79 Podľa Anaxagora, zl. 1 (Diels); Simpl., 229, 23.
80 Podľa Anaxagora telesá nie sú súvislé a homogénne, ale roz­
delené na Čiastočky husto pomiešané. Nekonečný vesmír však
dostaneme len tak, ak každá časť každej zložky je nekonečná.
81 Porovnaj Simpl., 231, 11 n.
82 A je nekonečné pasívne teleso, B je chraničené aktívne te­
leso (napr. 10), G Je čas (napr. 1 hod.), D je ohraničené aktívne
teleso, Časť B (1/2), E je ohraničené pasívne teleso. Ak pripustí­
me, Že B (10) zohrieva A za 1 hodinu, D (B/2 = 5) zohrieva E za
1 hodinu, tak 2D ( = B = 10) bude zohrievať 2E za 1 hodinu, ako
zohrievalo pred chvíľcu nekonečné A, a teda 2E = A. Pozri Simpl.,
232, 17—20.
83 Napríklad teleso, uspôsobujúce dvakrát menšie teleso, bude
uspôsobovať v tom istom čase teleso dvakrát menšie; teleso, us­
pôsobujúce dvakrát väčšie, bude uspôsobovať v tom istom čase
teleso dvakrát väčšie.
84 Porovnaj Simpl., 232, 28.
85 Simpl., 223, 4.
86 Pôsobenie nekonečného na ohraničené nie je možné, lebo
čas činnosti ohraničeného telesa by bol ten istý ako čas nekoneč­
ného. A je nekonečné aktívne teleso (10), B (alebo BZ) je ohra­
ničené pasívne teleso, G je Čas, D je ohraničené aktívne teleso,

239
časť A, Z je ohraničené pasívne teleso, časť B, E rovná sa 2D.
Ak v čase G nekonečný hýbatel A hýbe ohraničenou veľkosťou B,
v tom istom čase ohraničený hýbatel D bude hýbať Z (ktoré je
menšie ako B). Ak sa napr. 3Z = B, hýbatel E (3D) bude hýbať
B v tom istom čase, ako nim hýbe A, a to je absurdné.
87 A je nekonečné aktívne teleso, B je nekonečné pasívne te­
leso, GD je čas pôsobenia A na B, E je ohraničené pasívne teleso,
časť B, D je časť z GD (1/2). Ak nekonečné A hýbe nekonečným
B v čase GD, bude hýbať E (ohraničeným) v čase menšom, napr.
D. Ak GD rovná sa 3 (D je ohraničená velkost), 3E bude hýbaná
nekonečným A v tom istom čase GD, ktorý potrebuje A na po­
hnutie nekonečného B.
88 Aristoteles chce povedať, že pojem hranice je spojený s poj­
mom veci, ktorá podstúpila pohyb (to kekinémenon).
89 O význame výrazu mechri tínos pozri Simpl., 237, 16.
90 Porovnaj Simpl., 239, 3.
94 Pozri vyššie, 274 b 31.
97 Fyzika, VIII 10.
93 Metafyzika, I 4, 985 b 14. Pozri Okál, M.: Grécki atomisti
a Epikuros, 12—13.
91 Podlá toho, či ide o prirodzený, alebo o násilný pohyb. Pozri
Simpl., 243, 26.
95 274 a 24—28.
98 Nekonečných telies.
97 Z iného sveta.
98 Homonymné veci majú spoločné len meno. Pozri Kategórie,
1.1 a 1; Metafyzika, I 9 991 a 5.
99 K stredu nášho sveta.
íoo porovnaj Simpl., 252, 28.
101 nebo, náš svet. Porovnaj Simpl., 258, 36.
102 Porovnaj Fyzika, I 6.
103 hýbateľa, toho, kto uzdravuje. Porovnaj Simpl., 261, 29.
104 Text je porušený.
105 Leukippos a Demokritos; ekthlipsis je tlak alebo vyhodenie,
vznikajúce pôsobením väčších atómov na menšie.
108 Je to prirodzený pohyb, ktorý nesie zem a oheň nadol alebo
nahor.
497 Metafyzika, XI 8, 1073 a 23.
108 mimo, mimo nášho sveta.
499 Oheň a zem.
449 V 4. kapitole IV. knihy.
444 O nemožnosti existencie viacerých nebies.
442 Obidva výrazy pre tvar, morfé a eidos, sú tu uvedené pro­
ti látke, hylé. Pozri Metafyzika, VII 8—10.
443 Bytnosť (to ti én einai, quod quid erat esse, quiddítas), for­
ma individuálnej a konkrétnej bytosti (O vzniku a zániku, II 9,

240
335 b 35), podstata každé) jednotlivej veci (Metafyzika, V 8, 1017
b). Je to to isté ako eidos, forma, causa formalis a jej synony­
mom je energeia a entelecheia. Je to to, čim niečo má byť nie­
čím; je to to, čím vec bola v idei, prv než sa uskutočnila v látke
(Kríž); je to princíp tvaru, ale nie Platónova idea (Metafyzika,
Vil 7, 1032 b).
1,4 tvarom, ideou.
115 tohto neba, konkrétneho neba.
116 Pretože tvar sa môže uskutočniť vo viacerých jednotlivinách.
117 Platón.
118 Ale sa uskutočňuje len v jednotlivinách.
119 Porovnaj Metafyzika, Vl 10, 1035 a 5. V origináli ide o tvar
zobáka supa.
120 Aristoteles myslel na sféru stálic. Pozri Simpl., 280, 3 n.
121 O významoch slova nebo (úranos) pozri Bonitz, Index
541 b—542 a špeciálne r. 25, 40, 56.
422 Pozri Simpl., 281, 10.
123 Nebo zaujme všetku látku, a preto je jediné.
124 Intra mundum.
i» pretože zložené teleso sa skladá z jednoduchých.
128 Pozri Fyzika, IV. kniha.
127 Podľa novoplatonovcov Aristoteles mal tu na myslí prvého
hýbatela, ako ho opísal v Metafyzike, I 7, ale Alexander z Afro-
disiady myslel, že išlo o sféru stálic (Simpl., 287 19 n).
128 Pozri Metafyzika, XII 7, 1072 b 14; Timaios, 37 B—38 C.
129 Napríklad llias, 24, 225.
130 aíón.
131 populárne úvahy, enkykLia, asi exoterické prednášky. Pozri
Metafyzika, XIII 1, 1076 a 28; Simpl., Fyzika, 695, 34; O nebi,
288, 28.
132 Podľa Simpl., 298, 14, Hesiodos a Platón.
133 Empedokles z Akragantu (asi 484—423), filozof, básnik,
lekár a rečník, autor básnických diel Očista a O prírode. V pr­
vom podal svoje učenie o pôvode a osude duše a o potrebných
očisteniach, v druhom vyložil svoje kozmologické názory. Vo svo­
jom učení o prírode vyšiel z učenia eleatov, že nič nemôže vznik
núť ani zaniknúť. No aby vysvetlil stály pohyb a stálu zmenu,
o ktorej ho presviedčala zmyslová skúsenosť a ako učil Hera­
kleitos, prišiel s učením, ktorým sa snažil uviesť do súladu uve­
dené protirečivé systémy. Za večné a nemeniteľné vyhlásil štyri
elementy, zem, vodu, vzduch a oheň, a spájaním a rozlučovaním
týchto elementov — koreňov vysvetľoval vznik všetkého na sve­
te. Ich malé čiastočky sa navzájom v rozmanitých kombináciách
miešajú mechanicky a zasa odlučujú, a tak vznikajú všetky zme­
ny, o ktorých nás presviedčajú naše zmysly. Nejde tu o skutočné
zmeny, o vznik a zánik (to je podľa Empedokla nemožné), ale

1S O nebi — O vzniku a zániku 241

len o rozličné zoskupovanie základných elementov. Tieto ele­
menty sú však samy osebe nepohyblivé, pasívne, ako Parmeni-
dovo súcno (to on), a preto Empedokles, aby umožnil ich zlučo­
vanie a rozlučovanie, zaviedol dve aktívne sily, Lásku (Filotés)
a Svár (Neíkos). Láska elementy zlučuje, Svár ich rozlučuje. Svár
spôsobuje, že sa veci rozlučujú, no v Láske sa zjednotia. Láska
všetko zjednocuje, a tým ničí svet Sváru. Podľa Empedokla je
tvorcom a pôvodcom vzniku všetkých vecí zhubný Svár a pôvod-
kyňou odchodu vecí zo sveta, ich premeny a navrátenia do iného
sveta je Láska. Tieto dve sily získavajú striedavo prevahu jedna
nad druhou. Láska rozdeľuje rovnorodé a spája rôznorodé, čiže
z mnohého robí jedno; Svár rozdeľuje rôznorodé a spája rovnorodé,
číže z jedného robí mnohé. Pravda, tieto dve sily Empedokles hned
stavia proti štyrom elementom, hned ich zaraduje medzí ne.
Považuje ich totiž za hmotné elementy [Metafyzika, Xll 10). No
medzi týmito dvoma silami svet ustavične kolíše. V období, ked
víťazí Láska, svet tvorí dokonalú jednotnú guľu (Síairos), ked
sa z mnohého vytvorilo jedno, ked sa totiž elementy tak pomie­
šali, že tvoria jedno, stav dokonalej blažeností a dokonalej har­
mónie. V tomto období Svár je mimo sveta a ho obklopuje. V na­
sledujúcom období na miesto Lásky nastupuje Svár. Elementy sú
sčasti spojené, sčasti rozdelené. Vznikajú jednotlivé veci. V dal-
šom období nastáva úplné osamostatnenie elementov, vláda Sváru.
Láska je zo sveta vyhnaná a zostáva na jeho obvode. Napokon
v 4. období Láska sa znova ujíma vlády, spája elementy a Svár
mizne.
Vznik tohto sveta Empedokles vykladal vírivým pohybom. Vír
vzniká tým, že Láska a Svár pôsobia proti sebe, a tak uvedú do
pohybu onú guľu, v ktorej sú všetky elementy zmiešané. Z tejto
gule sa najprv oddelil vzduch, rozlial sa dookola a vo forme prázd
nej gule obklopuje vesmír ako nebeská klenba. Po vzduchu sa
oddelil oheň a kedže nemal iné miesto, vzniesol sa nahor pod
oblohu. Potom sa oddelila zem, ktorá je v strede, a zo zeme vy­
tryskla voda. Okolo zeme sa otáčajú dve pologule; v jednej pre­
vláda oheň, v druhej vzduch. Nahromadením ohňa niekde nastal
zhluk a to bol počiatok pohybu.
Slnko a Mesiac nie sú ohnivé masy. Mesiac je masa zhuste­
ného vzduchu a odráža svetlo Slnka. No ani Slnko nemá vlastné
svetlo, aj jeho svetlo je odrazom ohnivej hemisféry. Zatmenia
si vysvetľoval správne a podobne aj noc. More pokladal za pot
zeme; bol proti názoru, že zem je nekonečná, nazdával sa, že
pod zemou horí mnoho ohňov, teda vnútrajšok zeme je vraj oh­
nivý. O Empedoklovi (so zreteľom na uvedené miesto) pozri zl.
17, 20, 35 a 36 (Díels); O vzniku a zániku, 1 1, najmú 315 a 3
a Metafyzika, 1 4, 985 a 2—10, 21—985 b 2, 989 a 20—30, III 4,
1000 a 24—b 19.

242
 1M Herakleitos z Efezu (540—475), významný grécky filozof.
Z jeho diela O prírode, ktoré sa delilo na časť politickú, teolo­
gickú a filozofickú, sa zachovalo okolo 130 zlomkov, z ktorých
vysvitá pesimizmus aristokrata a jeho protiľudový postoj. Pokiaľ
ide o jeho filozofické názory, na jednej strane nás udivuje svo­
jou modernosťou, na druhej strane jeho prírodovedné názory
sú naivné, čo vyplynulo z jeho odporu k prírodovednému báda­
niu. Jeho kozmológia je na úrovni mýtu. Od Miléťanov prevzal
výklad o nebeských telesách, o oblakoch a vetroch a podfa Ana-
ximena vykladal premenu ohňa na vzduch, vodu a zem zhusťo­
vaním a zriedovaním, ako aj učenie, že svet nestvoril nikto z bo­
hov. Podľa Herakleita nebeské telesá sú výtvorom nahromadenia
sa suchých výparov v tzv. nádobách s dutou stranou k zemi: ak
sa tieto nádoby otočia, vzniká zatmenie. Svetlo a slnečné teplo
vysvetľuje vzdialenosťou od zeme; podfa neho slnko sa nepreváža
zo západu na východ v nocí po mori, ani nejde okolo zeme, ale
každý deň vzniká nové slnko. Oheň slnka sa živí výparmi. Slnko
je také veľké, ako sa nám javí. Zmeny mesiaca vysvetľuje tak,
že sa nádoba jeho ohňa pomaly otáča. Hrom vzniká zrážkou
vetrov a oblakov a vpádom vetrov do oblakov.
Vo vlastnej filozofii je u Herakleita niekoľko dôležitých prob­
lémov. Týkajú sa pralátky, boja protikladov, jednoty všetkých
vecí, večného plynutia všetkých vecí, protikladností všetkého
a názoru na vnímanie.
Svet jestvuje mimo ľudského vedomia a je len premenou hmot­
nej pralátky, ohňa. Ohňu pripisuje večný pohyb a večný rozum.
Všetko sa skladá z ohňa a zasa sa na oheň obracia. Svet vznikol
tak, že sa oheň postupne zhusťuje na vzduch, vodu a zem; to
je cesta nadol, kým naopak cesta nahor je, ked sa zriedovaním
zo zeme cez vodu a vzduch zasa všetko mení na oheň. Celý
tento proces trvá 10 800 našich rokov a na konci cesty nahor
svet sa obráti na oheň a potom sa zasa bude tvoriť nový svet.
135 Porovnaj Simpl., 301, 35.
136 prj vzniku sveta.
157 podľa Simplikia, 303, 33, ide o Xenokrata, ktorý takto vy­
svetľoval Platónov výklad vzniku sveta v Timaiovi (30 A). Plu-
tarchos v spise De animae procreatione, 3, 1013 a—b naznačuje,
že aj Krantor a Eudoros sa pridŕžali Xenokratovho výkladu.
15* Ako tvrdil Empedokles a Herakleitos.
i39 Ako tvrdil Leukíppos a Demokritos (Simpl., 310, 8).
i« 30 a 31.
m zo všeobecného hľadiska (katholú), na rozdiel od hľadiska
prírodnej vedy (fysíkós).
i42 Agenétos znamená nevzniknutý, nezrodený, nestvorený, ale
aj nevzniknuteľný, nezroditeľný, nestvoriteľný a aj nasledujúce
výrazy majú podobne dvojaké významy.

16* 243
 143 O tom píše sám Aristoteles v Metafyzike, III 5, 1002 a 20;
XI 12, 1068 a 14 — 1068 b 2b a vo Fyzike, V 2, 225 b 14—226
b 16.
144 Simpl., 314, 29 uvádza ako príklad večné bytosti, ktoré sú
agenéta.
145 Vcelku Aristoteles rozlišuje pri vzniku: prechod k existen­
cii vznikom, prechod k existencii bez vzniku, možnosť vzniku
a ľahkosť vzniku.
146 Porovnaj Simpl., 316, 23.
147 Zničenie sa podstupuje dotykom.
146 Často uvádzaný príklad nemožnosti [Prvé analytiky, 1, 23,
41 a 26; Metafyzika, I 2, 983 a 16; VIII 4, 1047 b 6).
149 Príklady sú z kategórie podstaty, akosti a veľkosti.
150 Argyropylos prekladá: non igitur idem est supponere fal-
sum ac ímpossibile, kým Moraux: ce n’est done pas la méme
chose de faire une supposition fausse et ďen faire une impos-
sible.
151 Nemožné je vždy záver z nemožných premís a klamné z pre­
mís nepravdivých. Porovnaj Prvé analytiky, I 15, 34 a 14; Meta­
fyzika, VIII 4, 1047 b 15—26.
tsi Súčasnosť možnosti sa nevzťahuje na súčasnosť opačných
činov. Pozri Metafyzika, Vl 13, 1039 a 7.
153 Pretože nekonečný čas zahrnuje v sebe aj ohraničený čas
(Simpl., 328, 5).
454 ani v jednom smere, ani do minulosti, ani do budúcnosti.
155 Na základe toho, že jedna vec nemôže súčasne vzniknúť
a nevzniknúť, ale že všetko musí byť alebo vzniknuteľné, alebo
nevzníknuteľné.
156 Platónova teória v Timaiovi, 31 A a 41 B. Pozri vyššie, 280
a 30.
157 Text je porušený.
158 pripustiť s Platónom, že nezničiteľné mohlo vzniknúť, zna­
mená povedať, že nekonečná čiara smeruje len k budúcnosti,
a nie k minulosti.
i " 282 a 5.
180 Entelecheia sa líši od energele tým, že energeia značí čin­
nosť, ktorou sa niečo privádza z možnosti k plnej a dokonalej
bytosti, kým entelecheia naznačuje túto dokonalosť (no ináč obe
značia to isté).
*8i Opak je vylúčený. Pozri 282 a 5.
182 Zápor mé patrí k aei.
i63 Pozri O vzniku a zániku, pozn. č. 52 k druhej knihe.
154 Pochádzajúce z náhody.
i®3 Zničenej veci ostáva možnosť byt určitý čas.
18« Prírodovedecký dôkaz dopĺňa dôkazy filozofické.
407 Porovnaj Fyzika, 1 5 a Simpl., 358, 7—14.

244
Druhá kniha

1 Platón.
2 Rope má význam dynamis. Pozri Bonitz, Index, 668 b 55.
3 Hesiodos, Theogonia, 517.
4 Pozri nižšie, 295 a 16.
5 Pódia Simplikia (374, 32 a 375, 28) treba okrem Empedokla
uviesť aj Anaxagora a atomistov.
6 Ixion, tesálsky krái, za pokus o znásilnenie Héry potrestaný
v podsvetí večným otáčaním sa v kolese.
7 Slovo manteia tu neznačí veštenie, ale ľudovú mienku o bez­
starostnosti a blaženosti božstva. Porovnaj Bonitz, Index, 445
b 22.
8 Porovnaj Metafyzika, I 5, 986 b 24, kde Aristoteles ráta vpra­
vo a vfavo do počtu pytagorovských protikladov.
9 prvšie princípy, hore a dolu.
13 De incessu animalium, 4 a 5, 705 a 28 n.
11 Hore a dolu.
12 Aristotelove rozmery sú odlišné od našich: mékos — dĺžka
(výška), platos — šírka (dlžka) a bathos — hĺbka (šírka, hrúb­
ka).
13 Horná časť je princípom rastu, lebo živočíchy majú ústa
hore; pravá strana je princípom pohybu, pretože chôdza sa za­
čína pravou nohou (a pede dextro).
11 Simpl. dodáva: „ako v zrkadle“ (384, 4).
15 schopnosť, dynamis. Tricot prekladá — de fonction, Mo-
raux — d'aptitude, Tomáš Akvinský — virtute, Argyropylos —
vi a Bonitz, Index, 206 a, potentia.
16 Pozri Kategórie, 12, 14 a 26—14 b 23; Metafyziku, V 11,
1018 b 9—1020 a 14.
17 U živočíchov hlava.
16 Aj neživých.
19 Živé bytosti.
20 Pozri 279 a 8.
21 Pozri Simpl., 389, 19.
22 Polosťéra arktická a antarktická.
23 Metafyzika, XII 8.
24 Tamže.
25 Výškou, šírkou a hĺbkou (Simpl., 395, 7).
26 Hore a dolu (Simpl., 395, 8).
27 Pozri Simpl., 396, 30.
28 O význame slova energeia a rozdiele medzi ním a ergon
pozri Metafyzika, VIII 8, 1050 a 20.
29 Totiž prečo sa celé nepohybuje v kruhu. O tom pozri Fyzika,
IV 13, 222 b 15 n; Víl 3, 246 a 17, 247 a 3; Simpl., 398, 14 a
399, 9—10, 22—25.

245
 30 Narušenie, exstasís (excessus) je opak teleiósis. Pozri Fy­
zika, IV 13, 222 b 15 n.
31 IV 4, 311 b 20 n.
32 Látka (alebo možnosť) je v protikladoch tá istá.
33 Ľahkosť a rýchly pohyb sú vlastnosti ohňa a hmotnosť a ne­
hybnosť sú zbavenosťou (privatío). A tak oheň je logicky prvší
ako zem a ak je danosťou zem, musí existovať aj oheň.
34 Voda a vzduch.
35 Zem je protikladom nielen ohňa, ale aj vzduchu a vody. Ak
sa však pripusti jeden protiklad, pripustí sa aj druhý. Ak je
zem a oheň, je aj voda a vzduch.
36 O vzniku a zániku, II 3 a 4.
37 maiú pohyb, priamočiary, a ten nemôže byt večný. Pozri
Fyzika, VIII 7, 261 a 31.
34 Fóra, pohyb, prenos, je tu synonymom perifora. O tom v spi­
se O vzniku a zániku, II 10; Simpl., 402, 25 n.
39 O vzniku a zániku, II 10. Pozri aj Metafyzika, XII 6, 1072
a 9—18.
40 Tvar gule pre svet už pripustil Platón (Timalos, 33) ako de­
dič eleatov (Parmenides, zl. 8; Melissos, zl. 7 a 8) a Aristote­
les iba preberá tento názor.
41 271 b 31. Porovnaj Fyzika, III 6, 207 a 8; Metafyzika, X 4,
1055 a 12.
42 Pozri nižšie, III 1; Fyzika, Vl 1; Platón, Timaios, 53 C.
43 Lebo by sa nevedelo, aké číslo mu prideliť, pretože jedno
je prvšie ako dve, kruh je prvší ako trojuholník a ostatné tvary.
44 Porovnaj Simpl., 408, 3.
43 O rozdiele medzi pojmami súvisieť a dotýkať sa pozri Fyzi­
ka, V 3, 226 b 21 — 227 a 31; Metafyzika, XI 12, 1068 b 26 —
1069 a 14.
46 A teda celý vesmír má tvar gule.
47 Pozri vyššie, I 2 a najmä I 9, 279 a 11 n.
44 Tvar kocky alebo ihlanu.
49 Porovnaj Simpl., 409, 13.
50 Porovnaj Fyzika, IV 11; Metafyzika, X 1, 1052 b 18.
51 Priamočiary pohyb neprichádza do úvahy, lebo nie je sú­
vislý a pri každej zmene smeru sa prerušuje [Fyzika, VIII 8,
261 b 31).
52 Až po sféru stálic.
53 Keby to tak nebolo, totiž keby s nimi súviseli, mali by ten
istý pohyb.
54 Základňou je A:

246
Obr. č. 7

55 Simpl., 416, 30.

56 Kedže guľatosť vody je dokonalejšia ako guľatosť zeme, gu-
latosť vzduchu bude väčšia ako guľatosť vody atd. Pozri Simpl.,
418, 1 n.
57 Pozri pozn. č. 163 k prvej knihe.
58 Pohyb neba v určitom smere nie je bez príčiny, ale nachá­
dza svoje vysvetlenie v inom princípe. Pozri Simpl., 418, 26.
59 pravdepodobným, fainomenon je opak k pravdivý, skutočný,
a teda pravdepodobný. Porovnaj aj Bonitz, Index, 809 a 24.
60 Pohyb AB je dopredu, pohyb AG dozadu:

Obr. č. 8

« 284 b 24.
82 Miesto je asi porušené. Chce sa dokázať, že ak na nebi mož­
no rozlišovať miesta, určité smery musia byt vznešenejšie ako
iné, čo práve zdôvodňuje rotácia.
83 O pohybe v smere AB.

247
 64 O zložení pohybu sfér planét pozri M etafyzika, XII 8, 1073
b 18 n.
65 Zrýchlenie (epitasis, intensio); najvyššia rýchlosť, najvyšší
bod pohybu (akmé, summa velocítas); spomalenie (anesis, re-
missio).
06 vrhnutých vecí, projektilov; šípov a kameňov.
67 Pozri Fyzika, VIII 4.
68 I 2—3.
69 Porovnaj Fyzika, VIII 10, VIII 5 a Simpl., 426, 16.
70 Pri stáliciach.
71 Keby sa totiž rýchlosti stále zväčšovali, čas pohybu by kle­
sol pod minimum.
72 Pohyb rýchly a pomalý.
73 t. j. vo sfére, ku ktorej hviezda patrí.
74 Éter; z toho vyplýva, že hviezdy nie sú zložené ani z ohňa,
ani z nijakého pozemského elementu.
75 Platón, Tim aios, 40 A.
76 Pretože nie sú utvorené z ohňa, treba vysvetliť tieto vlast­
nosti.
77 Plégé je tu nevhodné a Simpl. to vysvetľuje (439. 25), spres­
ňujúc to výrazom para tripseús.
78 Ak sú zem a nebo nehybné, nemožno vysvetliť pohyb hviezd
a neba.
79 Porovnaj M eteorologiky, II 5, 362 a 20—26, 363 a 14 n.
80 Výseč AOB je väčšia ako COD:

248
 81 Pozri vyššie, II 4.
82 Nepretržitosť neba zaručuje nepretržitosť sfér. Keby hviezdy
mali svoj vlastný pohyb, táto kontinuita by bola porušená.
83 Výrazy kylisis a dinésis prekladá Sylvíus Maurus (3331)
výrazmi volutio a conversio.
84 Porovnaj Druhé analytiky, I 13, 78 a 30.
85 Je to názor Empedoklov (zl. 21 A 168, 11—14, Diels), pripo­
menutý v Platónovom Menonovi (76 D).
86 To značí od živočíchov, ktorých tvar je celkom odlišný od
sférického tvaru hviezd.
87 Je to teória pytagorovcov. Pozri Platón, Ostava, X 616 C n.;
Timaios, 35 B; Simpl., 463, 23 n.
88 tu, na zemí.
89 Harmóniu teda nespôsobujú len planéty, ale aj stálice.
90 Rýchlosti telies sú závislé od vzdialeností medzi nimi a tie­
to vzdialenosti zodpovedajú intervalom oktávy a najvyšším tó­
nom je tón stálic. Porovnaj Simpl., 464, 7 n.
91 Porovnaj Themistia, 117, 9: a primo ortu hoc sonitu aures
nostri opplentur.
92 Porovnaj Simpl., 465, 18 n.
93 O nepohyblivosti hviezd a o pohybe sfér, kde sa nachádza­
jú stálice.
94 Plégé je náraz, no tu skôr trenie. Podobne aj v 7, 289 a 27.
95 Ak je pripojené. Porovnaj Simpl., 466, 18.
98 Bolo by zničené od hluku. Pozri Simpl., 467, 12.
97 Vo vzťahu k sfére stálic.
98 Pozri II 285 b 28. Sféra stálic sa pohybuje od východu na
západ, kým sféra planét od západu na východ.
99 Porovnaj II 8 a predovšetkým 290 a 29 n.
100 O výraze fainomenon pozri pozn. č. 59.
101 prvé teleso, nebo.
102 Porovnaj M etafyzika, XII 8, 1074 a 5 n.
103 Tento jav podľa Keplera nastal 4. 4. 357 pred n. 1., ked mal
Aristoteles 27 rokov.
104 z ostatných hviezd, planét.
105 v tom istom pren ose, v tej istej sfére.
106 tréning, konisis, cvičenie v prachu, ktorým si cvičenci na­
tierali telá.
107 V hre s kockami hod Chios označoval najlepší hod (našu
Šestku).
108 Tu, na zemi.
109 Prvého hýbateľa.
110 To je prípad sublunárneho sveta.
111 K dokonalosti.
112 Ten dosahuje Mesiac a Slnko, kým planéty sa uspokojujú
s podradnejším cieľom. Porovnaj Simpl., 487, 1.

249
 113 Táto sféra je vhodnejšia ako nižšie sféry hýbať množstvom
hviezd, ktoré sú nebeskými bytosťami.
114 Hviezd.
115 Moraux to vysvetľuje takto: Každý pohyb planét sa po­
kladá za výslednicu pohybov viacerých sústredných sfér, kto­
rých rotačné osi nie sú totožné. Planéta sa pokladá za hviezdu
upevnenú na rovníku najvnútornejšej sféry systému (Aristoteles
ju nazýva poslednou), ktorá má okrem svojho vlastného po­
hybu pohyby, ktoré jej sprostredkujú vonkajšie sféry, v ktorých
nie sú hviezdy.
116 Porovnaj Simpl., 492, 7.
117 Anaximandros, Anaximenes, Empedokles, Anaxagoras, De­
mokritos a Platón.
118 Aristoteles nehovorí o Pythagorov! samom, ale len o jeho
škole (napr. M etafyzika, 1 5, 985 b 23).
119 O Protizemi pozri M etafyzika, I 5, 986 a 4 n.
120 V guli.
121 Pozri Simpl., 512, 32 n.
122 Tim aios, 40 C.
123 Stredom je srdce, ktoré nie je totožné s jeho fyzickým
stredom, pupkom. Pozri Simpl., 514, 8 n.
124 Jeho zachovanie, prideľujúc mu opevnený stred.
125 Zem má byť v strede ako látka a ostatné elementy sú
roztriedené smerom od stredu k okraju podľa ich hodnoty. Po­
rovnaj Simpl., 514, 26.
126 Pytagorovci.
127 Podľa Alexandra z Afrodiziady niektorí pytagorovci. Pozri
Simpl., 515, 25.
128 Slnko môže byť zakryté len Zemou.
129 Simpl. píše, že zem nie je bod, kedže nie je amerés (516,
15).
130 Moraux vysvetľuje toto miesto takto: Rýchlosť stálic sa
vraj zdá hnecľ rýchlejšou, hneď pomalšou, a to pozorovateľovi na
mieste G, veľmi vzdialenom od stredu vesmíru C. Hviezda prejde
za pol dňa polovicu kružnice ABC, jemu sa však bude zdať, že
prešla za tento čas dlhšiu dráhu, a dráha DEA, ktorú prejde za
ten istý čas, sa mu bude zdať kratšou. My však nič také nepozo­
rujeme, pretože dĺžka zemského lúča, ktorá nás delí od stredu
vesmíru, je nepatrná v porovnaní so vzdialenosťou hviezd.
131 40 B; aj vo Faidonovi, 109 A.
132 Anaxagoras, zl. 3; Anaximandros, zl. 10.
133 Okrúhly tvar je podľa Simpl. (520, 14) eukinéton, kým
plochý tvar Zeme je vhodný pre nehybnosť.
134 na ťažkosti, predstaviť si Zem v nehybnosti (Simpl., 521, 2).
135 Nezastavili by sa na mieste, ktoré obsadila Zem.
136 Filosoféma je predmet bádania (Simpl., 521, 14).

250
 437 Zl. 28 ( Diels).
438 Zl. 39 (Diels).
139 Thales z Miléta (asi 640—550 pred n. 1.), obchodník, filo­
zof, matematik, astronóm a politik. Bol nielen dobrým žiakom
babylonských a egyptských učiteľov, ale aj dobrým pozorovate­
ľom prírody. Pre dejiny filozofie má význam jeho výrok, že voda
je pralátkou všetkých vecí. Je možné, že v tomto bol len pokra­
čovateľom starých teogonických názorov, že pôvodcom všetkého
je Okeanos a Tethys (už u Homéra), ale je pravdepodobnejšie,
že k tomuto názoru dospel pozorovaním prírody, najmä mora, kto­
ré bolo Miléfanom zdrojom obživy; z neho videl vystupovať mra­
ky, z mrakov padať dážd, ktorý bol zasa podmienkou života na
svete. Preto tiež vyhlásil, že Zem spočíva na vode.
140 Nemali sa zastaviť pri výklade nehybnosti Zeme skrz plá­
vanie na vode, ale mali si položiť otázku o samej vode.
141 Porovnaj Simpl., 523, 8.
442 pozri Topiky, I 18, 108 a 36—108 b 6.
143 Anaximenes, 3 A 20 (Diels); Anaxagoras, 46 A 42; Demokri­
tos, III 3, 10 (Aetius). Anaximenes (585—524 pred n. 1.), žiak
Anaximandrov. Za pralátku považoval vzduch. Z tejto pralátky
vznikajú ostatné veci zhusťovaním a zrieďovaním. Ak sa zhusťuje
vzduch, vzniká vietor, potom oblaky, potom voda, zem, kamene;
zrieďovaním vzniká oheň. Zhusťovanie je totožné s ochladzova­
ním, zrieďovanie s otepľovaním. Zhusťovaním vzduchu vznikla aj
naša Zem. Tá je plochá, podobá sa doske a vznáša sa vo vzdu­
chu. Zo zeme vznikli aj slnko, mesiac a hviezdy. Nebeské tele­
sá sa nepohybujú popod Zem, ale okolo nej. Veril v periodický
zánik sveta.
144 Pozri Simpl., 525, 25.
145 Len na jeden element, napr. zem, alebo len na dva, zem
a vzduch.
146 Podľa Simpl., 526, 12, všetky telesá.
147 I 2 a Fyzika, V 6.
148 Súhlasne s teóriou tých, ktorí myslia, že jej nehybnosť vy­
plýva z odporu vzduchu.
149 Nielen Empedokles, ale aj Anaxagoras a iní (Simpl., 527,
1 ).
150 kyathos (naberačka), nádoba, slúžiaca na naberanie vody
alebo vína a na jeho nalievanie do pohárov.
151 Pred vznikom sveta nemožno hovoriť o kruhovom pohybe
neba.
152 Ktorá sa prirodzene nesie nadol.
453 rovnakost, homoiotés, indifferentia. Simpl., 532, 14, používa
aj výraz isorropia, prevzatý z Faidona, 109 A.
154 Anaximandros (asi 610—546 pred n. 1.), grécky filozof, hylo-
zoista. Bol stúpencom geocentrického názoru; Zem je stredom

251
sveta a má tvar valca, ktorého výška je jedna tretina jeho šírky.
Slnko pokladal za 27-krát väčšie ako Zem a Mesiac za 18-krát
väčší ako Zem. Slnko je z najčistejšieho ohňa; Mesiac nemá
vlastné svetlo, ale iba odráža slnečné svetlo. Zem sa vznáša vo
vzduchu (a nie na vode, ako u jeho učiteľa Thaleta). Horná zá­
kladňa valca je trochu vypuklá a po nej chodia ľudia, kým druhá
leží naproti. Svetov je nespočítateľné množstvo a sú od seba rov­
nako vzdialené. Za pralátku všetkého pokladal apeiron, nekoneč­
né, neurčité, neohraničené. Časti apeira sa menia, ale ako ce­
lok ostáva nezmeniteľné. Je v ustavičnom pohybe; z neho vznikajú
všetky veci vylučovaním a zasa všetko sa doňho Vracia. Z neho
sa najprv vylúčila dvojica teplého a studeného alebo suchého
a vlhkého, z ktorých sa otáčaním vytvorili dve sústredné gule,
vnútorná studená a vlhká, vonkajšia ohnivá a suchá. Otáčaním
sa vo vnútornej guli oddelili od seba zem, voda a vlhký vzduch.
Toto všetko obopínala druhá guľa, ohnivá, a kecf sa pretrhla
tlakom vzduchu v akési kotúče, tieto kotúče sa obalili vzduchom,
no tu a tam vyžaruje nebeský oheň a ľudia to nazývajú nebes­
kými telesami. More je zvyškom prvotného vlhka. Hromy a bles­
ky vznikajú zo vzduchu, ktorý je obklopený hustými oblakmi.
155 K najvzdialenejším bodom neba, ku ktorým zem nesmeruje
o nič viac k jednému ako k druhému pre jej indiferentnosť.
156 Slávny dôvod, pripisovaný Buridanovi.
157 Pytagorovci.
158 Timaios, 40 B. Pozri vyššie, 293 b 31.
159 A vyžaduje si večný pohyb.
160 pozri Simpl., 537, 1—19.
161 Ak sa oheň nesie smerom k okraju vesmíru, musí sa zem,
opačný element, niesť do stredu vesmíru.
162 podobn é uhly, alebo skôr rovnaké uhly, pretože všetky drá­
hy pádu sa stretávajú v strede Zeme a vesmíru. Porovnaj Simpl.,
538, 22.
163 Odkiaľ boli vrhnuté, Čo by nebolo možné, keby sa Zem po­
hybovala.
164 Pozri Simpl., 540, 13.
165 Pozri I. knihu.
106 Pozri Simplikios, 541, 16.
167 vytvoriť zvlnený povrch, ako vlny na mori. Pozri Simpl.,
542, 25.
168 Najmä Anaxagora, zl. 9, 13, 15 (Díels).
169 m asa, takto nahromadená.
170 O výraze ropé porovnaj 284 b 25 n.
171 A bude sa knísať pre nerovnováhu pologúľ.
172 Potom by stred sveta nebol stredom Zeme.
173 Porovnaj 296 b 18—21.

252
 174 Toto obmedzenie ráta s drsnosťou zeme, ktorá prekáža do­
konalému tvaru gule.
175 Dikaíarchos, zl. 108 (Wehrli).
176 Aristoteles teda nepriamo prispel k objaveniu Ameriky.
177 40 myriád štádií je asi 70 000 km. Dikaiarchos uvádzal dĺž­
ku rovníka na 300 000 štádií (54 000 km). Až Eratosthenes vyrá­
tal dĺžku rovníka na 252 000 štádií, čiže približne 45 000 km.

T re tia kniha

1 Vzduch, voda a éter.

2 Napríklad schopnosť ohňa zohrievať a sušiť. Porovnaj Simpl.,
553, 24.
3 Štyri elementy tvoria dve skupiny; prvá, z dvoch elementov,
je ťažká a pohybuje sa nadol, druhá, z dvoch elementov, je ľahká
a pohybuje sa nahor.
4 Melissos, štvrtý významný filozof — eleat. Pochádzal zo
Samu, kde sa zúčastňoval na politickom živote rodnej obce. Na­
písal prozaický spis O prírode, v ktorom obhajoval Parmenídove
a Zenonove tézy o súcne, jedinom, večnom, nepretržitom a plnom,
ale na rozdiel od Parmenida dokazoval, že toto jediné je pries­
torovo nekonečné. Parmenides síce pripúšťal Časovú nekonečnosť,
ale bol za priestorovú ohraničenosť (to mu vyplývalo z chápania
bytia v guľovom tvare). Melissos však dokazoval aj časovú ne-
obmedzenosť, aj priestorovú, totiž nekonečnú veľkosť. Nehybnosť
dokazoval popieraním prázdneho priestoru. Nepripúšťal ani zhus-
ťovanie a zriecľovanie, ale ani miešanie elementov, ktorým Empe­
dokles vysvetľoval mnohotvárnosť sveta. Popieral pravdivosť
zmyslového poznania.
5 Parmenides ( *asi 515), ústredná postava elejskej školy,
žiak Xenofanov, autor básne O prírode. Táto sa skladala z dvoch
častí: v prvej opísal svoje učenie o súcne ako jedinom, večnom,
nezničiteľnom, nemeniteľnom a nehybnom (abstraktný raciona­
listický materializmus), v druhej sa venoval výkladu nášho sve­
ta, podliehajúceho zmene. Proti Herakleitovmu princípu diania
postavil princíp bytia. Tvrdil, že rozum nás učí, že to, čo je, ne­
môže nebyť, a že nesúcno nie je, ani si ho nevieme predstaviť.
Parmenidovo súcno je večné, nevzniklo a nemôže zaniknúť, ani
sa nemôže premieňať, pretože každá zmena a každé dianie zna­
mená prechod od súcna k nesúcnu. Parmenidovo súcno je nehyb­
né. Je rozložené rovnomerne okolo stredu a má podobu gule,
a hoci je časovo večné, priestorovo je obmedzené. Z názoru o by­
tí a nebytí a o nemožnosti zmeny vyplynulo, že poprel zmyslové
vnímanie, tvrdiac, že je klamné, a za jediné kritérium vyhlásil
rozum. Pretože však nemohol celkom negovať pozemský svet, po-

253
 dal o ňom výklad. Mnohotvárnosť sveta odvodzoval zo zmiešania
dvoch princípov, z éterického ohňa, svetla a tepla, a z hustej tmy,
noci, zeme a chladu. O Parmenídovi pozri M etafyzika, I 5, 986
b 27.
6 Fysíkós, v zhode so skutočnosťou, je opakom logikós. Pozri
vyššie, 275 b 12.
7 Do metafyziky.
8 Hesiodos, básnik zo 7. st., autor dvoch didaktických eposov,
Theogonie (Zrodenie bohov) a básne Práce a dni. V Theogonii
však neopisuje len genealógiu bohov, ale aj kozmogóniu s opi­
som vzniku sveta po počiatočnom chaose.
9 Pódia vzoru Hesiodovej kozmogónie vznikli neskoršie počet­
né orfícké kozmogónie, pripisované mýtickým pevcom Orfeovi,
Musaiovi a iným.
10 s mnohými inými, podľa Simplikia, 561, 10, Aristoteles mal
na mysli Thaleta, Anaximandra a Anaximena.
11 O Herakleitovi z Efezu pozri pozn. č. 134 k 1. knihe.
12 Pozri Platón, Timaios, 53 A; Aristoteles, O vzniku a zániku,
I 2, 315 b 30.
13 Fyzika, 1 a M etafyzika, I.
14 Ak sa vyvodia dôsledky zo systému, skladajúceho telesá
z plôch, treba pripustiť skladanie čiary z bodov.
15 Porovnaj Fyzika, Vl 1, 231 a 21 n., najmä 233 b 15; Meta­
fyzika, I 9, 992 a 20: čiary sa neskladajú z bodov, ani plochy
z čiar, ani telesá z plôch a Platónov postup v Timaiovi je ne­
logický.
18 Afairesís, abstractio logíca. Pozri Bonítz, Index, 126 b 16.
17 Tricot číta: deliteľné.
18 Vlastnosti deliteľných telies náležia nedeliteľnej prirodze­
nosti.
19 Plochy, z ktorých Platón skladá telesá, nemajú hmotnosť, je
teda nemožné, aby zloženiny z nich mali hmotnosť.
20 Hmotnosť a veľkosť sú relatívne.
21 O tvrdom a mäkkom pozri M eteorologiky, III 4, 382 a 11.
22 Porovnaj preklad Argyropyla: et unumquodque sane par-
tibus vacantium pondus habebit a preklad Tricota: chacune des
parties indivisibles possédera un poids. V niektorých rukopisoch
je totiž namiesto abaron (bez váhy) ameron (bez časti).
23 rovnakú časť, totiž štyri (Símpl., 572, 24).
24 Ktorý ostane.
25 Kedže nie je deliteľný.
28 Kata mékos, pripojením alebo predĺžením; kata platos, super-
positione.
27 Timaios, 56 B.
28 Metafyzika, I 5.
29 Hoci v I 2, 269 a 18 Aristoteles vraví, že prirodzený pohyb

254
môže mať ako protiklad len jeden protlprirodzený pohyb, ale
Sylvius Maurus, 3612, to vysvetľuje: natura uniuscuiusque rei est
determinanta ad unum, a quo tamen potest pluribus modís de-
viare.
30 Zem.
31 Za predpokladu, že vír sa zastaví (Simpl., 583, 1). O Empe-
doklovom názore pozri 295 a 15.
32 Na miesto prirodzenej nehybnosti.
33 Atómy (Simpl., 583, 21). 0 kritike atomistov pozri vo Fy­
zike, II 4, 196 a 24, VIII 1, 252 a 32; M etafyzike, I 4, 985 b 19.
34 O mechanickom pohybe, vyplývajúcom zo vzájomných ná­
razov atómov, pozri Sextus Empiricus, Aduersus mathematicos, IX
113; Okál, M.: Grécki atomisti a Epikuros, s. 29 n.
35 Aristoteles sa neuspokojuje s učením atomistov. Žiada, aby
atómy mali okrem pohybu nárazom aj prirodzený pohyb.
36 30 A.
37 Ide o Platónovu teóriu duše sveta, ktorá sa sama hýbe.
38 Zl. 57 (Diels).
39 A aj nekonečne rôznorodých.
40 Ktorý je usporiadaný.
41 Pohyb prirodzený a pohyb usporiadaný sú synonymá.
42 Zl. 1 (Diels).
43 Pozemské telesá, ktoré sa pohybujú priamočiaro (Simpl.,
591, 23).
44 O výraze ropé pozri II 2, 284 b 25 a poznámku č. 2 k 2. kni­
he.
45 Simpl., 594, 16 — 595, 8, píše, že nie je isté, k čomu patrí
participium diórismenoi, či k baros alebo k sóma. Bonitz, Index,
200 a ho spája s hmotnosťou.
48 Porovnaj definíciu prirodzenosti vo Fyzike, II 1, 192 b 20.
47 O nemožnosti absolútneho vzniku píše Aristoteles podrobne vo
Fyzike, IV 6.
48 Pod oddeleným prázdnym priestorom Aristoteles myslí prázd­
ny priestor mimo telesa, priestor, na ktorom nie je nijaké teleso.
Proti existencii prázdneho priestoru pozri Fyziku, IV 6—9.
49 O možnosti a skutočnosti pozri Metafyziku, VIII 1—10.
50 Rozvedenie je uvedené v spise O vzniku a zániku.
51 O elemente pozri Metafyziku, V 3, 1014 a 26.
52 z takýchto telies, ktoré môžu vznikať.
53 Narážka na Thaleta, Anaximena a Herakleita, ktorí pripúš­
ťali len jeden element (vodu, vzduch, oheň), z ktorého všetko
pochádza.
54 Zl. 6 (Diels).
55 Zl. 7. Pozri aj O vzniku a zániku, I 1, 314 a 18; M etafyzika,
I 3. 984 a 41.
56 Zo vzduchu a ohňa. Pozri zl. 15 (Diels).

255
 57 Hoci pripúšťajú nekonečný počet elementov.
58 i čo do druhu, slovo eidos niektorí prekladatelia prekladajú
výrazom tvar (Argyropylos — formae), ale v II 4, 285 b 9 a III 1,
299 a 20 ide jasne o druh.
59 Dôkaz je podaný v diele De sensu, 6, 445 b 20 n.
60 prvotné telieska, atómy.
61 Pozri M etafyzika, Vl 13, 1039 a 9.
62 Pozri Simpl., 609, 25.
63 Porovnaj M etafyzika, I 4, 985 b 14; atómy sa líšia tvarom,
poradím a polohou.
M Porovnaj Fyzika, III 4, 293 a 18—23.
85 Pozri 302 b 20—30.
66 Kritika atomistov.
87 Aristoteles nepripúšťal tvorenie geometrických veličín z ne­
deliteľných častí.
88 Pozri Fyzika, Vl 1—2, 231 a 18 n.
69 Porovnaj Simpl., 612, 22 n.
70 priam očiare, tvary.
71 Ako sa plochy skladajú z trojuholníkov, tak aj pevné telesá
sa skladajú z ihlanov, no guľa, ktorej tvar sa pripisuje ohňu, sa
neskladá z pravidelných ihlanov, ale z ôsmich častí ihlanovitého
tvaru so sférickou základňou (Simpl., 613, 26 a 614, 6).
72 Pohyb nahor a nadol (Simpl., 615, 3).
73 miest, kam smerujú telesá, teda hore a dolu.
74 Thales a Hippon.
75 Anaxímenes a Diogenes z Apollónie.
75 Herakleitos a Hippasos.
77 Neisté, proti komu sa mieri, snád proti Anaximandrovt. Po­
rovnaj O vzniku a zániku, II 5, 332 a 20; M etafyzika, I 8, 989 a
14.
78 Vzduch a voda.
79 Hypotéza atomistov.
80 O výrazoch fyzikôs — logikôs pozri 275 b 12.
81 Teleso nebude ani ihlan (element), ani zloženina z ihlanov
(teda z elementov).
82 I 2.
83 Korene — elementy sú pre Empedokla poslednými princípmi
vecí. Sú večné, nemeniteľné a nedeliteľné a rozlučovanie telies
sa nimi končí. Aristoteles kritizuje jeho učenie v spise O vzniku
a zániku, II 6.
84 V zamietnutí teórie plôch a nedeliteľnosti čiar (299 a 2 n.).
85 302 a 1 n.; Fyzika, IV 6.
88 Nehybnosť predpokladá možnosť pohybu, a to prirodzeného
pohybu, ak je nehybnosť prirodzená, a násilného pohybu, ak Je
nehybnosť násilná.

256
 87 Pozri pre Empedokla zl. 8 (Diels), pre atomistov DL IX
32—33; O vzniku a zámku, I 1, 315 a 34 n.
88 Týka sa len výrazu epektasis, lebo Demokritos pripúšťal
existenciu prázdneho priestoru.
89 Ohraničená zem nemôže mať nekonečný počet častí vody.
90 Per transfigurationem.
91 Atómy.
92 Oheň má tvar ihlanu a zem tvar kocky (Pozri vyššie, 304
b 2.)
93 Timaios, 50 B.
94 V Timaiovi je však len premena medzi ohňom a vodou, no
zem je vylúčená.
95 Platón chce všetko vysvetliť zo zloženia elementárnych troj­
uholníkov.
96 V Metafyzike, I 2, 982 b 10 a I 7, 988 b 6 sa objasňuje roz­
diel medzi poetickou a praktickou vedou.
97 Je to absurdné, pretože zem nemôže byť elementom pre veľ­
kosť (hrubosť) svojich častí (Porovnaj M etafyzika, I 8, 989 a 5).
98 V Timaiovi je oheň tetraeder, trojboký ihlan, ktorý sa mení
na štyri trojuholníky; vzduch je oktaeder, ktorý sa mení na osem
trojuholníkov, a voda je ikosaeder, ktorý sa mení na dvadsať
trojuholníkov.
99 Lebo plocha je len noéton. Je to pojem matematický: quod
ratione invenitur, ut superfícies, linea et corpus.
100 Matematickými.
101 Porovnaj Simplikios, 650, 18 n.
102 49 A, 50 B, 51 A, 52 A, C, D. To pandeches je raz všeobecná
schránka, raz akýsi odtlačok, stopa, raz vychovávateľka.
im výrazom pathé Aristoteles myslí pasívne vlastnosti (zimu,
teplo), výrazom dynamis schopnosť prirodzeného pohybu, ako
váhu, ľahkosť a výrazom kinésis miestny pohyb (Simpl., 661, 17
n.).
104 AJ stúpenci ihlanu, aj stúpenci gule (Simpl., 662, 14).
i°5 q valení (kylisis) pozri II 8, 290 a 10. Guľa a ihlan sa ľah­
šie obracajú a gúľajú (Simpl., 662, 19).
106 Simpl., 662, 26.
107 Pozri 299 a 11. Nedeliteľná čiara je podľa Platóna a Xe-
nokrata princípom všetkých geometrických telies.
108 tieto vlastnosti, hriať a páliť.
109 Ked sa napr. ohňom oddeľuje striebro od zlata, alebo ked
sa očisťuje oheň od svojich stružiek (Simpl., 667, 15).
110 toho, pripísať studenému tvar.
111 Podľa Simplikia, 670, 6, Aristoteles mieril na Platóna, Ti-
maios, 62 A.
112 Porovnaj Simplikios, 672, 17.

17 O nebi — O vzniku a zániku 257

Štvrtá kniha

1 Pozri vyššie, 326 a 29—30.

2 Simplikios vysvetľuje, že činnosťou tepla je zohrievanie (677,
6 ).
3 O význame slova ropé pozri 284 b 25.
4 Porovnaj Themistios, 208, 19: haec duo in se, hoc est gravi-
tas et levitas, quasi fomentum quoddam motus continent; Fyzika
VIII 1, 250 b 14.
5 Platón v Timaiovi, 62 C—E; aj Anaximandros a Demokritos
pokladali vesmír za nekonečný (Simpl., 679, 1 n.).
6 Timaios, 63 A.
7 Hore je fysei prednejšie ako dolu, ako pravá strana je pred­
nejšia ako ľavá. Porovnaj Simpl., 679, 17.
8 63 C.
9 Z trojuholníkov a plôch. Pozri 299 b 30.
10 Leukíppovi a Demokritovi.
11 Lebo plochy nemajú hmotnosť (299 b 15), na rozdiel od De-
mokritových pevných atómov, ktoré majú hmotnosť.
12 Atomisti.
13 Platón, Timaios, 62 C.
14 Absolútne ľahké (Simpl., 688, 23).
15 Pomer nie je závislý od prítomnej látky (Tricotl
16 o nich samých, o prázdnom priestore a plnom.
17 prečo je jedno ľahké a druhé ía lk é , ide o plné a prázdny
priestor (a nie o ťažké a ľahké teleso).
18 Vo Fyzike, IV 7 sa uvádza, že prázdny priestor je vlastným
miestom telesa.
19 Príčinou pohybu teda môže byť len niečo spoločné prázdne­
mu priestoru a plnej látke (Tricot).
20 Ale len relatívne ťažké a relatívne ľahké, pretože všetky te­
lesá sú zložené z tých istých elementov.
21 Mnohcsť pohybov si žiada mnohosť rozličných telies. Ak pri­
pustíme dve základné látky, budú len dva elementy, oheň a zem,
a nie prostredné telesá, a teda treba dve dvojice opačných kva­
lít (teplé a studené, suché a vlhké), aby sme dostali štyri ele­
menty.
22 Teleso, ktoré je relatívne ťažšie, sa pohybuje rýchlejšie a ne­
cháva druhé vzadu, a tak vnuká predstavu, že toto druhé tele­
so sa pohybuje nahor. Podobne vytlačené teleso vzbudzuje do­
jem, že sa pohybuje nahor.
23 Porovnaj Fyzika, V 5.
24 Treba, aby sa v každom druhu pohybu (zväčšenie, preinače-
nie, miestny pohyb) pohyb uskutočňoval medzi protikladmi toho
istého rodu, kecfže možnosť sa môže uplatniť len v zodpovedajú­
com účinku, a to sa deje aj v miestnom pohybe: pohyb ohňa na-

258
hor alebo zeme nadol sú tej istej prirodzenosti ako hlavná ten­
dencia bytosti uskutočniť ich tvar. Prirodzenosť zeme je byť
v strede a nie je v pokoji, kým ho nezaujme. Hore je tvar ohňa,
čiže Iahkého, ako zas dolu je tvar zeme, čiže ťažkého.
25 O teórii miesta porovnaj Fyzika, IV 1, najmä 12 a 5 n.
26 Vzduch je podobný ohňu, no nie oheň vzduchu.
27 Počiatočný impulz prichádza vždy zvonku.
20 V ostatných premenách (pri preinačovaní, zväčšovaní a zmen­
šovaní) ide o uskutočnenie ešte neistého tvaru, kým pri miest­
nom pohybe (prenose) ide o dokonalé bytosti.
29 O poradí (prednosti) vecí z hľadiska podstaty pozri Meta­
fyzika, V 11, 1019 a 2.
30 Na svojom mieste uskutočňuje svoj tvar.
31 O entelecheii pozri M etafyzika, VIII 6—10.
32 Fyzika, VIII 4, 254 b 33 — 256 a 3.
33 Inými slovami: zložené telesá (tón allón) sú ľahké a ťažké
podľa prirodzenosti prevládajúceho elementu.
34 309 b 20.
35 Atický talent vážil približne 35 kg, mína asi 600 gramov.
36 Na svojom prirodzenom mieste.
37 Atomisti (310 a 9) a Platón (Timaios, 63 E).
30 311 a 20.
39 Každé dianie predpokladá hranicu, takisto ako bytie. To,
čo nemôže byť, sa nemôže ani stať (Simpl., 314, 28).
40 Pozri vyššie, 296 b 18—21, 297 b 18—20.
41 Otázku preberá v 296 b 9—21.
42 V každej kategórií, kecľže kategórie sú rody bytia. Pozri
vyššie, 310 b 15.
43 určuje tvar, výraz hórismenon značí podľa Simplikia (718,
30) tvar.
44 Látka prijíma dva opačné tvary (310 b 15), chorobu a zdra­
vie, ťažké a ľahké. Ale z týchto dvoch tvarov jeden je tvarom
vznikajúcim (zdravie, ľahké) a druhý tvarom bližšie k látke (cho­
roba, ťažké). Z týchto dvoch dvojíc, opačných, jedno je zbave-
nosťou druhého (Porovnaj M etafyzika, III 2, 1004 b 27).
45 Ide o oheň a zem.
46 Vzduch a voda sú relatívne ťažké i ľahké, lebo absolútne
ťažké a ľahké sú len zem a oheň.
47 Dva extrémy si vyžadujú dva prostredné elementy. Porovnaj
O vzniku a zániku, II 4, 331 a 7.
40 Termín metaxi (alebo meson) môže označovať alebo jeden
termín (uprostred), alebo viacej (prostredné elementy).
49 Telesá zmiešané. O tom v 4. kapitole.
50 Teda násilne.
51 To sú elementy absolútne (haplós) ťažké a ľahké.
52 Voda a vzduch nemajú určený pohyb nadol ako zem. Ich

17 259
pohyb určuje povrch telies pod nimi: pri vzduchu hladina vody,
pri vode povrch zeme.
53 Tomuto „alebo“ nezodpovedá nič.
54 Lebo teplých teliesok je vo vzduchu viac ako vo vode (Simpl.,
730, 17).
55 ohraničiť, iným telesom.

O vzniku a zániku

Prvá kniha

1 Prirodzene, a nie ako výtvory ľudí. Porovnaj M etafyzika,

Vil 7, 1032 a 15.
2 príčiny, Aristoteles na každej veci rozlišuje princípy, ktoré
ju určujú a sú jej príčinami: látka (hylé), z ktorej vec je; tvar
(eidos), formujúci látku; pohyb (to kínún), pôsobiacu príčinu,
ktorá dala látku do pohybu, aby ju zmenila; cieľ (telos), ktorý
sa uskutočňuje touto zmenou.
3 Aristoteles rozlišuje medzi absolútnym a relatívnym vzni­
kom v tom zmysle, že pri absolútnom vzniku ide o zmenu podsta­
ty, kým pri relatívnom vzniku ide o zmenu kvantity, kvality
a miesta, a to tak, že pri zmene kvantity ide o zväčšovanie ale­
bo zmenšovanie, pri zmene kvality o preinačenie (alloiósis) a pri
zmene miesta o prenos (fóra), kým pri zmene podstaty ide
o vznik a zánik. Pozri Fyzika, III 1, 200 b 32 a M etafyzika, VII 7,
1032 a 15.
4 elem en t (stoicheion, elementum, prvok) označuje nielen
zložku reči a veci, ale aj princípy, no predovšetkým živly: zem,
vodu, vzduch a oheň (aj éter ako piaty element). — z jedn ého
elem entu, Thales z vody, Anaximenes zo vzduchu, Anaximandros
z apeíra, Herakleitos z ohňa.
5 O Empedoklovi pozri pozn. č. 133, O nebi, prvá kniha.
6 Anaxagoras z Klazomen (asi 500—428 pred n. 1.) sa veno­
val skúmaniu prírody. Koncom 60-tych rokov 5. st. prišiel do
Atén, kde si získal veľkú slávu u popredných občanov mesta. No
jeho názory o nebeských telesách, ktoré nepokladal za božské
bytosti, ale za rozžeravené kamene, vyvolali odpor u konzervatív­
nej aristokracie a po obžalovaní z bezbožnosti odišiel do Malej
Ázie, kde roku 428 zomrel. Napísal spis O prírod e, z ktorého sa
zachovali dosť početné zlomky, takže je možné rekonštruovať
jeho učenie. Ako Miléťania a eleati aj on bol presvedčený, že
substancia, hmota je večná, nezničiteľná a nezmeniteľná, že jej
nemožno ani pribúdať, ani ubúdať. Vznik a zánik nie je možný

260
a to, čo Gréci nazývajú vznikom a zánikom, je len spájanie, mie­
šanie a rozdeľovanie nepremenlivých častíc prvotnej hmoty. No
kým Miléťanía uvádzali jednu pralátku, schopnú premeny (zhus­
ťovaním a zrieďovaním) a Empedokles štyri korene — živly, kto­
rých miešaním vysvetľoval mnohotvárnosť sveta, Anaxagoras uz­
nával nespočítateľné množstvo kvalitatívne určených hmotných
Častíc, ktoré sám nazval semenami vecí (spermata chrématón)
a Aristoteles homoiomeriami, malými telieskami, ktorých čas­
tice sú navzájom homogénne. Nekonečné množstvo kvalít vyply­
nulo Anaxagorovi z toho, že nepripúšťal kvalitatívnu zmenu zá­
kladnej hmoty — tá je nezničiteľná a nezmeniteľná —, no keďže
ho skúsenosť učila, Že aj keby človek jedol hoci len samý chlieb,
narastú mu vlasy i nechty, dospel k názoru, že látka potrebná
pre rast vlasu je v nepatrnom množstve už obsiahnutá v chlebe
a vôbec v každom pokrme, ba Šiel ďalej a vyhlásil, že všetko je
vo všetkom, no v lakom nepatrnom množstve, že slabé zmysly
človeka to nevidia. A pritom Anaxagoras pripúšťal delenie done­
konečna. V každej veci sú všetky kvality, a to aj protikladné.
Anaxagoras nepripúšťal vznik novej kvality, ale len jej pridáva­
nie alebo odoberanie.
Aj Anaxagorove spermata boli pasívne a zdrojom pohybu
mu bol Rozum, duch, ktorý vládne svetom. Na počiatku boli všet­
ky veci zmiešané, no potom ich rozum uviedol do poriadku. Kým
ostatné veci majú podiel vo všetkom, Nús (rozum) je neobmedze­
ný, samovládny a nie je zmiešaný s nijakou vecou, následkom
čoho môže všetko riadiť a ovládať. Anaxagoras ho pokladal za
niečo materiálne, najjemnejšie a najčistejšie zo všetkých vecí
a použil ho len na začiatku procesu vývoja sveta. Poveril ho
len prvým nárazom a pre celý ďalší proces mal mechanický
výklad. Tento prvý náraz vyvoláva kruhový pohyb a ten sa uplat­
ňuje pri vzniku sveta. Pôvodný stav sveta bola úplná zmiešanina
všetkých vecí. Z tejto masy začal vznikať kozmos navrstvením
živlov, ich vydeľovaním skrze kruhový pohyb, vír. V tomto víre
sa oddelilo najprv z kvapalného tuhé, z chladného teplé, z tma­
vého svetlé a z vlhkého suché. Kvapalné, teplé, svetlé a suché
sa prenieslo do hĺbky éteru a tuhé, vlhké, chladné a tmavé sa
dostalo do stredu, kde je teraz zem.
Anaxagorova astronómia nesie jednak stopy milétskej Školy,
jednak stopy nových objavov. Zem má tvar disku a vznáša sa vo
vzduchu, mraky vznikajú zo vzduchu, voda z mrakov, zem z vo­
dy a kamene zo zeme. Slnko, mesiac a hviezdy sú masy zo skál
zeme, ktoré utrhol éter a pohybom sa rozžeravili. Mesiac nemá
vlastné svetlo, ale odrazené od slnka. Zatmenie slnka a mesiaca
vykladal tak, ako sa vykladá aj dnes. Hrmenie vysvetľoval zráž­
kou oblakov, blesky ich trením a zemetrasenia činnosťou vzduchu,
ktorý vnikne do zeme. Nílske záplavy vysvetľoval roztopením

261
snehu v afrických horách. Popieral, že jestvuje prázdno, a pohyb
a zmenu vysvetľoval výmenou miesta, tzv. antiperistasis.
7 O Leukippovi, zakladateľovi atomizmu, pozri Okál, M.: Gréc­
ki atom isti a Epikuros, s. 9—14, 29—42, 76—113.
8 O Anaxagorovi porovnaj zl. 17 (Diels).
9 štyri elementy (zem, voda, vzduch a oheň) a dva princípy
pohybu (Láska a Svár).
10 Výraz homoíomerie sa nevyskytuje u Anaxagora a stretá­
me sa s ním až u Aristotela. Perionius prekladá: ea quae similes
inter se partes habent, ut ossa, carnem, medullam caeteraque
omnia quorum cuiusque pars eiusdem est nominis ac generis,
elementa facit.
11 z nedeliteľných te lie s o k , atómov.
12 Pozri Okál, M.: G récki atom isti a Epikuros, s. 9—14, 29—42,
76—113.
13 Porovnaj v spise O nebi, III 3, 302 a 28 — b 5.
14 Výraz panspermia pochádza z atomistickej filozofie a vysky­
tuje sa u Platóna, Tim aios, 73 C, vo význame všeobecné semeno.
Pozri O nebi, III 3, 302 a 30.
15 Výraz alloiósis prekladám slovom preinačenie a výraz me-
tabolé slovom zmena, premena.
16 Zl. 8, 3—4 (Diels).
17 Zl. 21, 3—5 (Diels).
18 Z jednej kvality do druhej opačnej.
19 O protivu (enantiotés, enantiôsis, enantion, contrarium) ide,
ak sú si veci navzájom opačné ( K ateg órie, 10) a nie je medzi
nimi nijaký stredný člen (zdravie — nemoc, párne — nepárne).
Je to to, čo je rozdielne z hľadiska rodu a nemôže sa privlastniť
tomu istému predmetu ( M etafyzika, V 10, 1018 a —b). Protiva Je
teda druhom protikladu (antíkeimenon, oppositum). Vec je v pro­
tiklade s druhou vecou z hľadiska vzťahu k druhým veciam a jeho
druhmi sú zápor, zbavenosť, vzťažnosť a protiva (pozri M etafy­
zika, X 4, 1055 a —b).
20 Substrát (hypokeímenon, suppositum, subiectum), podklad,
látka, ktorá sa určuje tvarom ( M etafyzika, V 28, 1024 b).
21 Jednotou je stav sveta za vlády Lásky. Pozri pozn. č. 5.
22 Porovnaj F yzika, III 4, 203, b 8.
23 vtedy, na začiatku oddeľovania.
24 v onom ča se, v čase vlády Sváru.
25 pohybom , odlúčením, spôsobeným Svárom.
26 Pod pohybom rozumel Aristoteles nielen miestny pohyb, pre­
nos (fóra), ale aj zväčšovanie a zmenšovanie (auxésis a fthisis),
vznik a zánik (genesis a fthora) a preinačenie (alloiósis). Pozri
o tom aj v spise O nebi, III 3, 302 b 6.
27 Tim aios, 52 D, 73 B.
28 Platón však písal o vzniku mäsa a kostí, Timaios, 73 B n.

262
 29 Opieral sa o prírodu, postupoval teda fysikós.
30 Pozri Diels, FDV, 55 A 128; Platón, Tim aios, 58 A.
31 Pozri Okál, M.: G récki atom isti a Epikuros, 9—14, 29—42,
76—113.
32 Tamže.
33 M etafyzika, V 5, 1009 b 11—17; O duši, I 2, 404 a 27.
34 Pozri pozn. 6.
35 Leukippos, Demokritos a Anaxagoras.
36 nedeliteľn é veľkosti, atómy, ale aj Platónove trojuholníky.
37 53 E n.
38 O nebi, III 1, 299 a 2 n.
39 Pozri poznámku č. 31.
40 Diels, FDV, 55 a 57, 124, 125, 126; Theofrastos, O vnímaní,
73—82.
41 Platón, Timaios, 67 C, hovorí aj o farbách.
42 Platón.
43 Keby totiž nejestvovali prvotné trojuholníky, ideálny troju­
holník by sa mohol rozkladať na jednoduchšie trojuholníky, takže
vždy by bolo niečo prvšie ako idea, a to je nemožné. O Platóno­
vých trojuholníkoch pozri Tim aios, 48 E—51 B, 52 A—52 D, 53
C—54 C.
44 Fyzika, Vl 1, 231 a 21 n.
45 Rozdiel medzi entelecheiou a energeiou je u Aristotela (pod­
lá Bonitza, Index, 253 b) v tom, že energeia je Činnosť, entelecheía
termín realizovaný Činnosťou, no Aristoteles často používa jeden
termín za druhý (O duši, II 1, 412 a 27).
46 táto úvaha, úvaha atomistov, podľa ktorých sa telesá nemôžu
rozložiť na body.
47 paralogizm us spočíva vo výroku panté diaireton, ktorý Aristo­
telovi znamená len panté, kým atomistom panté a hama (v kaž­
dom bode a súčasne).
48 O rozdiele medzi sémeion a stigmé pozri Aristoteles, Fyzika,
VIII 8, 262, b 2. Význam výrazu sémeion je širší ako výrazu stig­
mé, lebo sémeion značí bod vo vzťahu k času aj vo vzťahu k miestu.
Podľa Morauxa stigmé je geometrický hod. no neskoršie sa miesto
neho zaviedol výraz sémeion. Ináč sú to synonymá, no na tomto
mieste je sémeion geometrický bod, kým stigmé je fyzický bod,
miesto, kde sa teleso rozdeľuje.
49 z týchto m enších častí, menších ako zložené telesá.
50 Atomisti.
51 Atomisti.
52 Výraz symbebékos znamená jednak všetky prívlastky v pro­
tiklade k podstate, jednak vedľajšie náhodné znaky. Je to to,
čo náleží veci, ale jej nemusí náležať ( T opika I 5), náleží jej
len za určitých okolností [M etafyzika, V 30, 1025 a).
53 328 a 23 — 328 b 22.

263
 54 Atomisti.
55 všetko, všetky kategórie.
56 Fyzika, I 6—9.
57 Ako súcno í nesúcno.
58 317 b 10—11.
59 Pod čiastočným vznikom Aristoteles myslí zmenu kvality,
kvantity a miesta.
60 jedna príčina, činná príčina prvého pohybu. Porovnaj Simpl.,
1361, 24.
61 Večne nehybný je prvý hýbateľ, boh, umiestnený mimo vní­
mateľného sveta. Pozri Fyzika, VIII 3, 253 a 22 n., najmä VIII
6. 258 b 10 n.
62 Do metafyziky. Porovnaj M etafyzika, XII 6, 1071 b 2 n.
63 336 a 15 — 337 a 33.
64 O príčinách pozri Fyzika, II 3 195 a 27 n.
65 Aristoteles zavrhuje teóriu atomistov a Anaxagora, pretože
je vraj v rozpore s pozorovaním.
66 Pozri Fyzika, III 5—8.
67 Ide teda o jazykovú nepresnosť: hovoríme o absolútnom vzni­
ku, ked sa niekto narodí, ale hovoríme len, že sa stáva učeným.
68 Rozdiel medzi absolútnym vznikom (generatio simpliciter)
a relatívnym vznikom (generatio secundum quid) spočíva v po­
zitívnom alebo negatívnom stave látky zmeny. Ak ide o zmenu
podstaty do pozitívneho stavu (to on), hovorí sa o absolútnom
vzniku (generatio simpliciter — genesis haplé); ak ide o zmenu
do stavu negatívneho (to mé on), ide o relatívny vznik (generatio
secundum quid — genesis tis).
69 O Parmenidovi pozri poznámku k spisu O nebi, č. 5, tretia
kniha.
70 Podľa toho vznik ohňa zo zeme, čiže zmena zeme na oheň,
bude absolútnym vznikom, lebo oheň je pre teplo reálnejší ako
chladná zem. Rozdiel teda spočíva vo väčšej alebo menšej reál­
nosti podstaty.
71 zbavenosí (sterésis, privatio), jeden z druhov protikladu,
je opakom trvalého spôsobu bytia (hexis); je to neprítomnosť
niečoho a je podmienkou vzniku. Pozri Fyzika, I 6—9 a Metafy­
zika, V 22, 1022 b — 1023 a.
72 tvar, eidos je tu spolu s látkou protikladom zbaveností, a pre­
to prekladáme slovom tvar (v súhlase s Bonitzom, Index, 219
a), Perioniom (forma) a Tricotom (forme), a nie slovom druh,
ako prekladá Moraux (genre). Tomáš Akvinský prekladá slovom
species.
73 Porovnaj Platón, Theaitetos, 151 E n.
74 Nesúcnom sa tu rozumie nevnímateľné.
75 absolútne nesúcno, to, čo absolútne neexistuje, prvotná hmo-

264
 ta, čistá možnosť, a nielen to, čo je nevnímatelné. Pozri vyššie,
317 b 7.
76 O rozdiele medzi preínačením a vznikom a zánikom píše
Aristoteles aj vo Fyzike, V 1, 224 a 21 — 226 b 17.
77 Ide o zmenu tvaru, iný druh kvality. Pozri Fyzika, VII 3,
245 b 3 n.; Metafyzika, V 21, 1022 b 15—18.
76 Kým preinačenie predpokladá substrát trvalé vnímateľný,
vznik predpokladá substrát, z ktorého neostane nič viditeľné.
79 Hudba a neznalosť hudby sú vlastnosti samy osebe a nená-
ležia samej podstate.
80 Vlastnosťou (pathos, affectus) je jednak vlastnosť veci, na
základe ktorej sa podstata môže meniť, jednak kvalitatívne zme­
ny a činnosti. Pozri Metafyzika, V 21, 1022 b.
01 Náhodné (symbebékos, accidens) je náhodná vlastnosť ve­
ci: id quod fortuito alicui substantíae inhaeret ac vere de ea re
praedicatur (Bonitz, Index, 714 a).
02 Ide o miestny pohyb, prenos.
03 Porovnaj Tomáš Akvínský: illud autem quod augmentatur mu-
tat locum suum, sicut illud quod extendltur, puta metallum per
malleationem, vel etíam humidum in vaše per infusionem (I 11,
301i).
04 O prirodzenosti prázdna porovnaj Fyzika, IV 6—9, najmä
IV 6, 213 a 27—31.
05 skrze niečo iné (kata symbebékos, per accidens). Perionius
prekladá: aut per se, aut per aliud alienaque vi.
06 Pri zväčšovaní látka nie je odlišná od látky samého telesa.
07 Narážka na učenie pytagorovcov a Platóna.
00 Body, čiary a plochy sú veci netelesné v skutočnosti a ne­
môžu vytvoriť teleso majúce veľkosť. Porovnaj M etafyzika, VII
11, 1036 b 7 n.
09 Metafyzika, VII 7, 1032 a 12 n.; Fyzika, I 7.
90 Fyzika, IV 6, 213 a 12 — 9, 217 b 28.
91 uvedený fav, premena jedného elementu na druhý, napríklad
vody na vzduch.
92 Noha si uchováva svoju podstatu, kým potrava sa premieňa.
93 aj tam, v zmiešanine vína a vody.
94 O homoiomeriách pozri vyššie, 314 a 19.
95 úmerne, v pomere k celému telu.
96 Celok (synolon), teleso, zložené z látky a tvaru.
97 opakom , ako mäso.
98 Ku ktorému patrí zväčšujúce sa teleso, teda na mäso.
99 Napríklad chlieb.
100 tým, čím je, totiž jedlo mäsom; schopnosť zväčšovať sa ne­
spočíva v potrave, ale vo zväčšujúcom sa tele.
101 Text je ťažký a prekladatelia sa rozchádzajú v tom, či Ide
o pôsobenie potravy na substrát, alebo substrátu na potravu.

265
 102 zm iešanine, zmiešanine vody a vína.
103 o výrazoch hama a chôris pozri Fyzika, V 3.
104 Aristoteles hovorí, že ako nevzniká živočích ako taký, ale
len určitý človek alebo určitý druh živočíchov, tak nevzniká ani
kvantita ako taká, ale len určitá kvantita. Porovnaj M etafyzika,
Vil 9, 1034 b 15.
105 táto Cast látky, potrava.
106 V skutočnosti to isté, ale logicky iné.
107 kanál (aulos), fistula v tele živočíchov. V rukopisoch je
aylos, ako uvádza aj Bonitz, Index, 122 a, čo však nedáva zmy­
sel.
106 Látka, o ktorú tu ide, nie je prvotná látka, ale látka zo
štyroch elementov.
109 Tieto otázky Aristoteles rozoberá v 2. knihe.
110 Totiž dotyk, činnosť, podstupovanie činnosti a miešanie.
111 Anaxagoras, atomisti a Platón pokladajú štyri elementy za
odvodené.
112 Empedokles.
113 Thales z vody, Anaximenes a Diogenes z Apollónie zo vzdu-
ohu, Herakleitos z ohňa.
114 Diogenes z Apollónie, zl. 2 (Diels). Diogenes z Apollónie
(na Kréte) je pokladaný za Anaximenovho a Anaxagorovho žiaka.
Vyšiel z učenia eleatov, že nič nemôže vzniknúť z ničoho ani
zaniknúí v nič, ale súčasne hlásal, že všetky veci sa menia z to­
ho istého na to isté. Za základný princíp pokladal vzduch. Odô­
vodňoval to tým, že ľudia žijú zo vzduchu, dýchajú vzduch, a na­
zdával sa, že aj duša a myseľ je vzduch. Svet je podľa neho ne­
konečný. Vznikol tak, že vesmír sa hýbal, niekde redol, niekde
hustol a tam, kde nastala hustota, vytvorila sa Zem. Zem je okrúh­
la a je v strede vesmíru. Jeho učenie bolo v Aténach známe
a vieme, že naň naráža jednak Euripides v T rófankách, jednak
Aristofanes v O blakoch.
115 takéto, len v sublunárnom svete.
116 Pozri 314 a 21; M etafyzika, IV 2, 1003 a.
117 Telesá, ktoré majú veľkosť.
118 Napríklad matematické telesá, ktoré v skutočnosti nemajú
polohu.
119 Fyzika, V 3, 226 b 23. Pozri aj Platón, Parm enides, 149 A.
120 O nebi, II 2.
121 Oheň je ľahký, zem je ťažká, vzduch a voda sú relatívne
ľahké a ťažké.
122 Ide o boha, prvého hýbateľa, hýbateľa neba, ktoré uvádza
do pohybu všetok ostatný svet.
123 Ide o kvalitatívny pohyb, alloiôsis, preinačenie, a v tomto
prípade hýbané teleso pôsobí na hýbateľa.

266
r

124 v prírode, na rozdiel od dotyku matematických veličín a do­

tyku prvého neba.
125 pozri O duši, 1 5, 409 b 23; Okál, M.: G récki atom isti a Epi­
kuros, 76—112; Diogenes Laertios, IX 31.
128 Porovnaj Parmenides, zl. 8.
127 Nič sa totiž nepodobá inému viac ako samo sebe.
128 Porovnaj M etafyzika, XII 6, 1071 b 3.
129 a k o podobné, pretože je podobné.
130 Porovnaj Fyzika, II. 1, 193 a 30—b 21.
131 Porovnaj M etafyzika, X 7, 1057 b 8—9.
132 Narážka na veci uprostred, ktoré sú relatívne opačné.
133 Činnosť a trpnosť sa nevysvetľujú ani absolútne podobným,
ani absolútne nepodobným ( O duši, II 5, 417 a 1—2).
134 Totiž to, čo koná.
136 prvý názor, t. j., že je to látka; druhý názor, že je to opač­
né.
136 Ide o rozlíšenie medzi prvou a poslednou príčinou.
137 Lekár je prvá príčina, víno alebo potrava, predpísaná leká­
rom, je nasledujúca príčina. Porovnaj M etafyzika, IX 7, 1049
a 2 n.
138 Prvý hýbateľ, číže prvá príčina pohybu, nie je uvádzaný do
pohýbu telesom, ktorým pohybuje.
139 rodom , ktorého druhmi sú opačné veci.
140 Podfa Aristotela finálna príčina pôsobí prostredníctvom čin­
nej príčiny. Porovnaj O duši, III 10, 433 a 9; M etafyzika, XII 7,
1072 a 19 n.
141 Zdravie je stav Človeka, v ktorom sa realizuje celkom ako
vo svojom tvare. Zdravie, ciel telh, nie je teda príčinou, pretože
človek, ktorý ho má, je len človekom (a nič viac).
142 a k o taká, ktorá prispieva k činnosti ako materiálna príčina.
143 Boh a bytosti sfér. Pozri O vzniku a zániku, 324 a 31.
144 Atomisti.
145 Teóriu pórov hlásal Empedokles (zl. 21 a 86, 89 B 4, 35)
a Alkmaion (Diogenes Laertios, VIII 83).
146 sym etrické, primerané.
147 Aristoteles mal na mysli eleatov, Xenofana, Parmenida a Ze-
nona.
148 Porovnaj Fyzika, IV 6, 213 a 12.
149 Teória Melissova.
150 Totálne nedeliteľný, ale len do určitej hranice.
151 Porovnaj Melissos, zl. 3, 57.
152 Narážka na Parmenidovo dielo, zl. 8, v ktorom rozlišoval
cestu Pravdy a cestu Zdania.
153 Ako mysleli eleati; v tom je základný rozdiel medzi nimi
a atomistamí.
154 Rozdiel medzi eleatmi a atomistami. Iný rozdiel bol v tom,

267
že atomistl uznávali jestvovanie prázdneho priestoru. O fyzike
atomistov pozri Okál, M., cit. d.
Zl. A 86, 87, B 84.
156 A teda už nie pórov.
157 Aristoteles nie je presný, lebo u Empedokla sú póry plné.
158 Empedokles.
159 Pozri Okál, M., cit. d., s. 12—14.
160 elem ent, z ktorého sa skladá.
161 53 C n.
162 To značí za trojuholníky, z ktorých sa podľa neho skladali
telesá.
183 O nebi, III 1, 298 b 33.
164 Demokritos, 55 A 135, 68.
165 O toľko, o koľko je ho viac. Porovnaj Theofrastos, O vníma­
ní (Diels, FDV 55 A 135, 61).
166 Ak ide o guľaté atómy.
187 Pozri Fyzika, III 4, 203 a 34 — b 2.
168 Ak je atóm teplý, je tiež mäkký.
169 Názor atomistov.
170 Názor Platóna.
171 Demokritos však pripúšťal aj veľké atómy (55 A 43).
172 Totiž či sú atómy homogénne, ako tvrdili atomisti, alebo či
tvoria skupiny kvalitatívne rozdielne, napríklad z ohňa, vody,
zeme.
173 A to nie je možné, lebo keby látka (hypokeimenon) bola
totožná v možnosti, nemohla by dať vzniknúť opačným veciam.
174 Pozri Theofrastos, 21 A 86, 87.
473 Tamže, 21 A 86, 7—8.
176 podľa Aristotela niet absolútneho rozdielu medzi možnosťou
a skutočnosťou; skutočnosť je uskutočnená možnosť a možnosť
je budúca skutočnosť. Pozri M etafyzika, VIII 6, 1045 b 16—23.
177 Lebo nemožno v nej rozlíšiť to, čo spôsobuje činnosť, a to,
čo ju podmieňuje.
178 Narážka na atomistov a na Platóna.
179 Lebo atómy sú necitlivé (apathé).
180 Čo je súvislé, je deliteľné na časti ďalej deliteľné. Pozri
Fyzika, Vl 1, 231 b 16 n.
131 Platón.
182 Porovnaj vyššie, 316 a 19 a definíciu možnosti v M etafyzike,
IX 3, 1047 a 24.
183 oddelením jednej časti telesa od druhej.
184 Atomistov.
135 To je podmienka, aby sa uskutočnilo zväčšenie. Porovnaj
321 a 2—26.
186 Tou istou metódou ako dotyk a činnosť a podstupovanle
činností.

268
 187 322 b 1—26.
188 Totiž za akých podmienok.
189 Snad mal Aristoteles na mysli Empedokla, možno však aj
atomistov a Platóna.
190 q rozdiele medzi miešaním a zväčšovaním pozri 327 b 2.
191 Rozdiel medzi miešaním a preinačením, 327 a 35.
192 Narážka na Anaxagorovu teóriu o tom, že všetko je vo všet­
kom (panta hornú).
193 Kritika Anaxagora a Empedoklovho Sfaira.
194 Krasis je druh miešania; ide o miešanie tekutín a prekla­
dám to slovom zliatie.
195 Výsledkom zliatia (krasis) je homoiomerné teleso, to jest
teleso, v ktorom sa delením, nech by pokračovalo akokoľvek
dlho, nemôžu izolovať heterogénne časti.
196 Všetky časti zmiešaniny majú tie isté vlastnosti.
197 To značí ako všetko.
198 Lynkeus, jeden z argonautov, preslávený ostrým zrakom
(Apollonios, Argonautika, I 151—155).
199 tá istá, ako látka tých vecí, čo podstupujú činnosť.
200 lahko deliteľné, tekutiny.
201 Chús (gen. choos), aténska miera, 3,24 litra.
202 Delenie uľahčuje činnosť a jej podstupovanle, a tým aj mie­
šanie.
203 Táto schopnosť delenia je práve vlastnosťou telesa, ktoré sa
dá ľahko ohraničiť.
204 Ako príklad lepkavej látky uvádza Aristoteles olej, lep,
smolu. Porovnaj M eteorologiky, 382 b 16 (voda sa nemieša s ole­
jom).
205 Nerozhodnosť spočíva vo vôhavosti miešania a vzťahu lát­
ka — tvar.

Druhá kniha

1 Anaximandrovo apeíron.
2 Vzduch u Anaximena a Diogena z Apollónie, oheň u Heraklei­
ta a voda u Thaleta.
3 Parmenides vo svojej kozmológii. Pozri 318 b 6.
4 Ion z Chiu (Diels, 36 B 1).
5 O rozdiele medzi princípmi a elementmi pozri vyššie, 314
n 15.
6 Narážka na Anaximandrovo apeiron, ktoré nie je nekonečné,
ale neurčité. Porovnaj 327 b 19.
7 49 A, 50 B, 51 A , 52 A, 52 C.
8 Timaios, 50 A—B. Porovnaj Fyzika, VII 3, 245 b 9—246 a 3
a Metafyzika, VII 7, 1033 a 5; IX 7, 1049 a 18.

269
 9 Porovnaj 315 a.
10 Platón, Timaios, 49 A, 52 D.
11 Fyzika I 6—9.
12 A teda predpokladajú látku a protlvy.
13 Pretože elementy sú celkom odlišné.
14 tvary, prekladatelia sa rozchádzajú v tom, čo znamená eídé.
Bonltz neuvádza toto miesto v Indexe; Moraux prekladá genres
— rody, Tricot tvary — formes, Perionlus species a Tomáš Ak-
vlnský taktiež species. O hmate píše Aristoteles v spise O duši,
II 11, 423 b 23—29.
15 Pozri K ategórie, 12, 14 b 4—8; M etafyzika, I 1, IX 8, 1050
a 3.
16 takto, ťažkými a ľahkými.
17 Porovnaj M eteorologiky, V 382 b 6—10.
18 Podľa Díelsa Aristoteles tu myslel na Parmenída, 18 A 35.
19 Porovnaj M eteorologiky, IV 7, 383 b 20.
20 Stoicheia sú tu vo význame vlastností elementov (teplé,
studené, suché a vlhké).
21 Sú štyri elementy a aj štyri dvojice vlastností elementov.
22 Napríklad Anaximenes.
23 Zriedovanie vyplýva z teplého a zhusťovanie zo studeného.
24 V K ozm ológii; pozri o tom 318 b 6 a 329 a 1.
25 V Platónových dielach nenachádzame miesto, kde by redu­
koval počet elementov na tri; na štyri redukuje vo Faidonovi,
Timaiovi a Z ákonoch, na päť v Epinom ide, kde sa éter odlišuje
od ohňa.
26 Platón v Timaiovi, 31 B, včleňuje medzi oheň a zem ešte
vzduch a vodu.
27 Zl. 31 B 62 (Diels) a M etafyzika, I 4, 985 a 31 n.
28 314 b 15—26, 329 a 35 a najmä O nebi, III 8, 304 b 23.
29 Miesto nie je jasné.
30 Dym pochádza z tepla vzduchu a zo sucha zeme, je to teplý
a suchý výpar.
31 Studené — studené, suché — vlhké.
32 Ako učil Anaximenes a Diogenes z Apollônie.
33 Ináč povedané, pôjde len o modifikáciu vzduchu ako jediného
substrátu.
34 Pralátka.
35 Snád narážka na Anaximandrovo apeiron.
36 Neurčité bolo Anaximandrovo apeiron, kým obklopujúce
prostredie je Anaxagorov obal sveta, v ktorom Rozum oddeľuje
to, čo pôvodne bolo spolu (panta hornú).
37 Pozri vyššie, 325 b 16 a 329 a 4.
38 54 B—54 D.
39 Nevytvára teda tretí element; je len schránkou protiv.
40 Zo štyroch vlastností, teplého a studeného a suchého a vlh­

270
kého možno vcelku vytvoriť šesť dvojíc (teplé — studené, teplé
— suché, teplé — vlhké, studené — suché, studené — vlhké
a suché — vlhké), no pretože opačné (teplé — studené, suché —
vlhké) sa vylučujú, ostávajú len štyri.
41 Na krajoch je oheň a zem, uprostred vzduch a voda.
42 Litery označujú začiatočné písmená gréckych slov: Gé —
zem, Hydór — voda, Aér — vzduch, Pyr — oheň.
43 Dvojicami sa stali dosiať: biele — suché (vzduch), čierne —
suché (oheň), biele — vlhké (voda). Ostáva ešte urobiť dvojicu
čierne — vlhké (zem).
44 PS — psychron — studené.
45 Diels, FDV, 31 B 17.
46 Kotyla. dutá miera, 0,27 litra.
47 Porovnaj Aristoteles, Etika N ikom achova, I 4, 1096 b 25.
40 Argument je narážkou na Empedoklov výrok, podľa ktorého
elementy sú rovnaké.
49 Porovnávať možno len kvantity toho istého druhu, a teda
pomer nebude rovnaký, ale väčší.
50 Diels, FDV, 31 B 37; pod éterom myslí Empedokles vzduch.
51 O zväčšovaní pozri I 5.
52 Pri náhodnom dianí Aristoteles rozoznával dianie apo tychés
a apo ť automatú. Rozdiel medzi nimi bol v tom, že člny apo
tychés predpokladali schopnosť výberu a praktickej činnosti,
a teda sa nevzťahovali na nerozumné bytosti [Fyzika, II 6, 197
b 6—12), kým činy apo ť automatú sa na ne vzťahovali, lebo
ich bytosť nekoná so zreteľom na výsledok, ale finálna príčina
je mimo ne [Fyzika, II 6, 197 b 18). Tyché a automaton sa teda
líšia tým, že druhé má väčšiu extenziu [Fyzika, II 6, 197 a 36)
a o činy apo tychés ide pri tých činoch apo ť automatú, ktoré
náležia k druhu vecí schopných byť výsledkom voľby a vzťahujú
sa na bytosti schopné voľby [Fyzika, II 6, 197 b 20).
53 Diels. FDV, 31 B 57—62.
54 Pozri pozn. o Empedoklovi č. 133, O nebi, prvá kniha.
55 Diels, B 8.
56 Narážka na zl. Empedoklov, 8: fysis ď epl tois onomazetal
anthrópoisin.
57 Určitý pomer elementov.
56 Hoci titul diela je Perl fyseós, O prírode.
59 Porovnaj M etafyzika, I 4, 984 b 32—985 a 10.
60 Sfairos je bohom a elementy pred bohom sú uvedené mýtic­
kými menami.
61 Empedokles nevysvetľuje povahu pohybu dvoma princípmi.
62 Nahor stúpa suapte natura, kde je jeho prirodzené miesto.
63 Nie prirodzený.
64 Nemajú vlastný pohyb a do pohybu ich uvádza Láska a Svár.
85 Diels, B 53. Porovnaj Fyzika, II 4, 196 a 22—23.

271
 66 Zl. B 54; éter — vzduch.
67 Láska a Svár nie sú príčinou poriadku sveta, sú len druhot­
nými príčinami zvláštnych pohybov, ktoré predpokladajú prvého
hýbateľa, no Empedokles sa o tom nezmieňuje (Tricot).
68 Porovnaj O duši, 1 5, 409 b 25 — 410 a 22.
89 O duši, I 4, 408 a 18—23 a I 5, 409 b 23 n.
70 Pytagorovci.
71 Sám Aristoteles.
72 Aristoteles myslel predovšetkým na Empedokla. Pozri pozn.
č. 21, 22, 159.
73 Pretože látka nie je ani teplá, ani studená.
74 334 b 8—16.
75 Opísaným v 334 b 10—12.
76 Opísaným v 334 b 6—7.
77 323 b 1 — 324 b 25.
78 Rovnako silné.
79 Stred má rozsah a nie je to bod.
80 Centrálnym miestom je stred vesmíru; zložené telesá sú len
v sublunárnom svete.
81 V tom zmysle, že podstaty majú základné kvality opačné:
studené — suché (zem), teplé — vlhké (vzduch).
82 Ak zložené veci obsahujú studené — suché (zem), obsahujú
aj opačné, teplé — vlhké (vzduch) a ak obsahujú studené —
vlhké (vodu), obsahujú aj teplé — suché (oheň); ináč by nič
nevznikalo.
83 O asimilácii potravy pozri 320 b 34 n.
84 Pomiešajú vodu s hnojom, ktorý je druhom zeme.
85 Pozri 321 b 6 n. Tomáš Akvinský: quia nutrlmentum est si-
cut materiale respectu nutriti, quia in suam náturám convertí-
tu r. . . ípsum autem nutrlbile est sicut forma et species coniuncta
materiae.
86 Tomáš Akvinský: ignis maxime formalis est.
87 Oheň má tvarovú prirodzenosť v tom zmysle, že tvar je
ohraničením a že oheň, kedfže má stúpajúci pohyb, sa nesie na
povrch, ktorý je jeho vlastným miestom, tak pre celý sublunárny
svet, ako aj pre každú homoiomeriu.
88 Podoba (morfé) každého telesa je jeho povrch. Horné sa má
k dolnému ako tvar k látke.
89 V sublunárnom svete.
90 Pôsobiacu príčinu, potrebnú na vysvetlenie vzniku v sublu­
nárnom svete a pohybu v supralunárnom svete.
91 Látka je čistá možnosť, je len schránka protiv, a teda je
a nie je, lebo sa uskutočňuje len v jednej z protiv.
92 Porovnaj výrok: forma dat esse rel.
93 Faidon, 96 A — 99 C.
94 Faidon, 100 B — 101 C.

272
 95 Atomistl a Empedokles.
96 Lekár a vedec sú pôsobiacimi príčinami tým, že robia cho­
rého zdravým a žiaka učeným.
97 Dynamis má tu význam umenie, technickú schopnosť (Bo-
nitz, Index, 207 b 4 n.J.
96 Fysikôs je tu postavené proti logikós. Pozri pozn. č. 4 k 1.
knihe.
99 Pohyb teda nemôže pochádzať z látky. Látka Je schopnosť
len v pasívnom zmysle. Pozri M etafyzika, IX 1, 1045 a 9—29.
100 O bytnosti (quidditas) pozri M etafyzika, VII 8, 1033 b 29.
101 Príčinu, od ktorej závisí tvar.
102 Elementy sú len nástroje, ktoré musí použiť nezávislá mo­
hutnosť (Tricot.)
103 Oheň nevedie k vzniku, ale k zániku, a preto je horší ako
nástroj.
104 Fyzika, II 3—9.
105 Fyzika, VIII 7—9.
106 Fyzika, VIII 7, 260 a 26 — 261 a 26.
107 Fyzika, VIII 7, 261 a 13.
108 317 b 44.
109 Slnko sa pohybuje po ekliptike opačným smerom ako nebo
a jeho rýchlosť počas ročného pohybu je rozličná.
110 Príčinou pohybu stálic je u Aristotela prvý hýbateľ, boh.
Porovnaj Fyzika, VIII 6, 258 b 12—260 a 10.
111 Pohyb slnka, ktoré sa pohybuje po ekliptike.
112 Slnko sa pohybuje vo svojej sfére, v ktorej ekliptika Je
jeden z kruhov, a súčasne sa pohybuje v sfére, ktorá nesie slnko.
Pozri O nebi, II 3, 286 a 3 n. a M etafyzika, XII 7, 1073 a 14 n.
113 naklonenie, ekliptiky.
114 Rast vegetácie na Jar a v lete a jej hynutie na jeseň a v zi­
me.
115 Niektoré veci hynú predčasne.
118 318 a 9 n.
117 M etafyzika, najmä V 7.
118 bytie, absolútne, večné.
119 princípu, boha.
120 Sublunárny svet nedokonale napodobňuje večné bytosti,
pretože nie je súvislý a večný.
121 Suché a vlhké sú pasívne, teplé a studené aktívne.
122 Prechodom cez vzduch.
123 Zmena vody na vzduch, vzduchu na oheň je priamočiara
(zdola nahor alebo zhora nadol), ale kedže ide o návrat k po­
čiatočnému bodu, táto priamočiara zmena sa podobá zmene
v kruhu.
*24 Slnka.

273
 125 F yzika, VIII 4, 355 b 31 — 6, 200 a 10; M etafyzika XII 7,
1072 a 15 — 8, 1074 b 14.
126 Fyzika, IV 10, 217 b 29 — 14, 224 a 17 a VIII 1, 251 b 10.
127 vlastnosť, Ide o preinačenie, ale Aristoteles myslí predo­
všetkým na miestny pohyb.
128 Teleso pohybujúce sa kruhovým pohybom Je súvislé v tom
zmysle, že zachováva súvislosť so sebou prostredníctvom pohybu.
129 O vzťahu medzi prvším a neskorším pozri Druhé analytiky,
95 a 24 n.
130 Porovnaj E tika N ikom achova, Vl 3, 1139 b 23 n.
131 Text je neistý. Tricot prekladá: . . . a ak je ohraničený, ne­
môže byť večný.
132 Je nepretržitý.
333 Fyzika, VIII 7—9.
134 Ide o planéty, ktorých pohyb je riadený pohybom sféry stá­
lic.
133 Nebo.
138 týchto telies, dolných sfér.
137 Porovnaj Problem ata, 916 a 33.
138 Nebeské telesá ostanú tie isté.
139 Názor Empedoklov.
L ite ra tú ra (k o m e n tá r e a p re k la d y )

Aristotelis graece, ex recensione Immanuelis Bekkeri, edidit

Academía Regia Borussica, volumen prius. Berolini 1831.
Aristotelis opera omnia Graece et Latine, volumen II. Parisiis
apud Ambrosium Fírmin Didot.
Aristotelis Opera, quae extant omnia, brevi paraphrasi ac lit-
terae perpetuo ínhaerente explanatione illustrata a P. Sylvestro
Mauro, tomus tertius. Romae 1668.
Aristotelis De ortu et interitu libri duo Ioachimo Perionio in-
terprete. Basileae per Ioannem Oporinum 1553.
Commentariorum collegii Conimbricensis in quatuor libros Aris-
totelís de caelo. Coloniae 1631.
Commentarii Antónii Ruvio Rodensis in libros Aristotelis de
ortu et interitu rerum naturalium. Brixíae 1626.
Commentaria una cum quaestíonibus in duos libros Aristotelis
De generatione et corruptione. Venetiis 1596.
Thomae Aquinatis Opera omnia štúdio St. E. Fretté et P. Ma-
ré, vol. 23. De coelo et mundo (1—266). De generatione et cor­
ruptione (267—386). Parisiis 1889.
Bonitz, Hermanus: Index Aristotelicus. BerNn 1955.
A ristoteles: Metafysika. Preložil Dr. A. Kfíž. Praha 1946.
Aristotelis De generatione et corruptione libri duo Francisco
Vatablo ínterprete. Lugduni 1559.
Aristotelis De coelo libri quatuor Ioanne Argyropylo interpre-
te. Lugduni 1559.
A ristoteles: O duši. Preložil Dr. A. Kríž. Praha 1942.
Aristote: Physique. Texte établi et tradiut par H. Carteron.
Paris, Les Belieš Lettres 1926, 1931.
Aristote: Traité du Ciel. Traduction et notes par J. Tricot.
Paris, J. Vrin 1949.
Aristote: De la génération et de la corruption. Traduction et
notes par J. Tricot. Paris, J. Vrin 1934.

18 275
 Diogenes Laerttus: Llves of eminent Phllosophers with an en-
glish translatlon by R. D. Hicks, I—II. London — Cambrídge
1950.
Die Fragmente der Vorsokratiker, I—III4. Berlín 1922.
Platón: Timée. Texte établi et traduit par A. Rívaud. Paris, Les
Belieš Lettres 1925.
Simplicius: In Aristotelis Physicorum libros commentarii, ed.
H. Diels. Berlin 1882—1895.
Simplicius: In Aristotelis De caelo commentaria, ed. J. L. Hei-
berg. Berolini 1894.
Themislius: Paraphrases Aristotelis librorum qui supersunt,
I—II, ed. L. Spengel. Lípsiae 1866.
Theofrastos: O vnímaní. Preložil M. Okôl. Antológia z diel fi­
lozofov, II. zv. Bratislava 1973.
O b sa h

Ú v o d ................................................................................................ 5

O nebi

Prvé kni ha

1. Dokonalosť v e s m í r u ...................................................................... 4 9
2. čí je teleso pohybujúce sa v k ru h u ...........................................50
3. Vlastnosti telesa pohybujúceho sa v kruhu . . . . 53
4. Kruhový pohyb nemá protivu........................................................ 5 6
5. Konečnosť v e s m ír u ............................ . . . . 58
6. Konečnosť vesmíru (p ok račovan ie)...........................................61
7. Konečnosť vesmíru ( z á v e r ) ........................................................ 64
8. Nebo je len je d n o .............................................................................69
9. Nebo Je len jedno ( p o k r a č o v a n ie ) ...........................................73
10. Svet nevznikol a je nezničiteľný.................................................. 7 7
11. Zmysel termínov nevzniknuteľný, vzniknuteľný, zničiteľ­
ný, nezničiteľný, možný a nemožný...........................................80
12. Svet nevznikol a je nezničiteľný..................................................83

Dr uhá k ni ha

1. Nebo nevzniklo a je nezničiteľné. Veda a tradícia . . . 90

2. Pravá a ľavá strana n e b a ............................................................... 92
3. Prečo je viac miestnych p o h y b o v ...........................................95
4. Guľatosť n e b a .................................................................................... 9 7
5. Smer rotácie . 99
6. Pravidelnosť r o t á c i e .................................................................... 100
7. Prirodzenosť h v ie z d .................................................................... 103
8. Pohyby hviezd ..................................................................................104
9. Harmónia h v ie z d ........................................................................... 107
10. Poriadok h v i e z d ........................................................................... 109
11. Guľatosť h v i e z d ........................................................................... 110
12. Dve ť a ž k o s t i.................................................................... 110
13. Zem. D o x o g ra fia ........................................................................... 113
14. Zem. Aristotelova t e ó r i a ..............................................................121

Tretia kniha

1. Problém vzniku. Súčasné t e ó r ie ................................................126

2. Prirodzené pohyby. Hmotnosť a ľah k osť.................................. 130
3. Existencia elem en tov.................................................................... 135
4. Počet ele m e n to v ...........................................................................136
5. Mnohosť e le m e n to v .................................................................... 138
6. Vznik elem en to v ...........................................................................141
7. Vzájomný vznik elem en to v ...................................................... 143
8. Kritika teórie, že elementy majú tv a r.........................................145

Štvrtá kniha

1. Ľahké a ťažké. Ú vod.................................................................... 149

2. Kritika starších te ó r ií.................................................................... 150
3. Aristotelova teória. Príčina pohybu ľahkých a ťažkých
t e l i e s ................................................................................................155
4. Aristotelova teória. Rozdiely medzi ťažkými a ľahkými
t e l e s a m i .........................................................................................157
5. Rozdiely medzi ťažkými a ľahkými telesami a ich sprá­
vanie ............................................................................................... 160
6. Tvary a p o h y b y ...........................................................................163

O vzniku a zániku

Prvá kni ha

1. Rozdiel medzi vznikom a zánikom a preinačením. Kritika

Empedoklovej t e ó r i e ....................................................................167
2. Kritika Platónovej a atomistickej te ó rie .................................. 170
3. Absolútny a relatívny vznik a z á n ik .........................................175
4. PreinaČenie, jeho povaha a rozdiel medzi ním a vznikom
a zánikom .........................................................................................181
5. Zväčšovanie a zm enšovanie...................................................... 182
6. D o t y k ............................................................................................... 184
7. Činnosť a podstupovanie činnosti................................................192
8. Činnosť a podstupovanie činnosti (pokračovanie) . . . 195
9. Cinno6ť a podstupovanie činnosti. Riešenie problému . 201
10. M i e š a n i e ...................................................................................... 203
D ru h ó k n i h a

1. Štyri elementy. Pralátka a protivy............................................... 208

2. P ro tiv y ............................................................................................... 210
3. Elementy a ich vlastnosti............................................................. 212
4. Premena elementov...........................................................................213
5. Potvrdenie t e ó r i e ...........................................................................218
6. Kritika Empedoklovej t e ó r ie .......................................................219
7. Tvorenie homoiomerií.................................................................... 222
8. V každom zloženom telese súštyri elementy . . . . 224
9. Príčiny vzniku a z á n ik u ..............................................................225
10. Pôsobiaca príčina vzniku az á n ik u ......................................... 227
11. Nevyhnutnosť v z n ik u .................................................................... 231

P ozn ám k y ......................................................................................... 235

L ite ra tú ra ..........................................................................................275
Edícia Filozofické odkazy

A R ISTO TELES

□ nebi
O vzniku a z án ik u
Z gréckeho originálu podľa vydania Arlstote, Du ciel, text établi
et tradult par Paul Moraux, Paris, Les Belieš Lettres
1965 a Arlstote, De la génération et de la corruption, text établi
et tradult par Charles Mugler, Paris, Les Belieš Lettres
1966 preložil a poznámky napísal Miloslav Okdl.
Úvodnú štúdiu napísal Ján Bodnár.

Vydala Pravda, tlačový kombinát KSS,

Nakladateľstvo Pravda,
nositeľ Radu práce,
ako svoju 2847. publikáciu
I. vydanie. Bratislava 1985

Prebal a väzbu navrhol Emil Báčik

Zodpovedná redaktorka Elena Urbancovd

Technický redaktor Ladislav Laszdk
Korektorka Jana Tokárová

Vytlačila Pravda, tlačový kombinát KSS, TZP, závod 03, Žilina,

Hviezdoslavova 18 — Počet strán 280 — Náklad 5000 — ex. — AH
15,99 — VH 17,24 — Tematická skupina 02/3 — Povol. SÚKK — OR
č. 1338/1-74

75 — 033 — 85 Viaž. Kčs 26

V e d ícii F ilo zo fické odkazy
roku 1984 vyšlo:

Z lom ky starých s to ik o v

P I e c h a n o v, G. V. :
Za m a te ria lizm u s a d ia le k tik u

Sextus E m p iric u s :
Z á kla d y p yirh o n ske j skepsy

Denis D id e ro t:
F ilo zo fické d ia ló g y a sta te