Táto

elektronická kniha bola zakúpená v internetovom kníhkupectve Martinus.sk

Meno a priezvisko kupujúceho: Katarina Švejnova
E-mail: katarina.svejnova@gmail.com
Upozorňujeme, že elektronická kniha je dielom chráneným podľa autorského zákona a je určená
len pre osobnú potrebu kupujúceho. Kniha ako celok ani žiadna jej časť nesmie byť voľne šírená
na internete, ani inak ďalej zverejňovaná. V prípade ďalšieho šírenia neoprávnene zasiahnete do
autorského práva s dôsledkami podľa platného autorského zákona a trestného zákonníku.
Veľmi si vážime, že e-knihu ďalej nešírite. Len vďaka Vašim nákupom dostanú autori, vydavatelia
a kníhkupci odmenu za svoju prácu. Ďakujeme, že tak prispievate k rozvoju literatúry a vzniku
ďalších skvelých kníh.
Ak máte akékoľvek otázky ohľadom použitia e-knihy, neváhajte nás prosím kontaktovať na
adrese eknihy@martinus.sk
Elektronická kniha
The Monk Who Sold His Ferrari
Copyright © 1997 by Robin S. Sharma. All rights reserved.

Published by arrangement with HarperCollinsPublishers Ltd, Toronto,

Canada.

Slovak edition © 2012 by Eastone Group, a. s.

Z anglického originálu Robin Sharma – The Monk Who Sold His Ferrari,
vydaného vydavateľstvom HarperCollinsPublishersLtd preložil Michal Zidor.
V roku 2012 vydalo vydavateľstvo Eastone Books, Bratislava.

www.eastonebooks.com

Translation © 2012 Michal Zidor

Jazyková korektúra: Mgr. Anna Gálisová, PhD.

Layout: Studio Eastone

Tlač: Kasico, a. s.

Všetky práva vyhradené.

Okrem použitia ukážok na účely recenzie a kritiky žiadna časť tejto knihy
nesmie byť reprodukovaná ani šírená v akejkoľvek forme alebo akýmikoľvek
prostriedkami bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.
ISBN 978-80-8109-189-6
Vytvorenie elektronickej verzie Dibuk, s. r. o., 2012
Môjmu synovi Colbymu, ktorý mi dennodenne pripomína všetko, čo je na
tomto svete dobré. Buď požehnaný!
 Poďakovanie
Kniha Mních, ktorý predal svoje ferrari, bola veľmi zvláštnym projektom,
ktorý sa podarilo zrealizovať vďaka úsiliu veľmi zvláštnych ľudí. Som
obzvlášť vďačný svojmu úžasnému tímu zo spoločnosti Sharma Leadership
International Inc., našim klientom z celého sveta a svojmu neobyčajnému
vydavateľovi Harper Collins Canada.

Ďakujem Edovi Carsonovi za to, že ma objavil v istom kníhkupectve

v čase, keď som svoju knihu vydával na vlastné náklady a nemal som nič
okrem túžby podeliť sa so svojím posolstvom so všetkými, ktorým by mohlo
pomôcť.

A nakoniec zo srdca ďakujem svojim čitateľom, ktorí mi poskytli nevšedný

dar robiť svoju prácu s veľkým nadšením.
Život pre mňa nie je krátka sviečka. Skôr je to oslnivá fakľa, ktorú
môžem na chvíľu držať, a chcem, aby horela tak jasne, ako sa len
dá, kým ju odovzdám budúcim generáciám.
– George Bernard Shaw
 Predhovor
Knihu Mních, ktorý predal svoje ferrari, som napísal pred vyše desiatimi
rokmi a odvtedy mi život priniesol nanajvýš zaujímavé, nečakané a nádherné
chvíle. Taký je už život, však?

Na začiatku som mal taký drobný sen. Býval som právnikom, cítil som sa
nenaplnený a nežil som svoj vlastný život. Stále som sa snažil vyzerať
v očiach ostatných ako úspešný človek a pritom som zrádzal samého seba.
Odvtedy som zistil, že podstata úspechu spočíva v tom, že si bežím svoje
vlastné preteky, cítim sa dobre vo svojej koži a žijem si svoj život podľa seba.
Určite si nechcete na svojej smrteľnej posteli uvedomiť, že ste neboli sami
sebou (a že ste v konečnom dôsledku žili sny niekoho iného). To by vám
zlomilo srdce. Verte mi, už som to videl.

Kniha Mních, ktorý predal svoje ferrari, bola najprv vydaná v malom
náklade. Nikto jej nedával veľkú šancu. Niekto vravel, že jej názov ľudí
nezaujme. Iní vraveli, že som úplne neznámy autor, a preto sa kniha nikdy
nebude dobre predávať. Podľa niektorých bola oblasť dosahovania osobného
úspechu už príliš zaplnená rôznymi titulmi. Na môj prvý seminár prišlo len
23 ľudí – pričom 21 z nich boli členovia mojej rodiny. Ja som však vytrval.
Mnohí sa smiali môjmu snu vydať knihu v iných krajinách. Nepočúval som
ich výsmešky. Pretože ak počúvate svojich kritikov, nikdy neurobíte nič
skutočne hodnotné. Sny, ktoré si udatne nesiete vo svojom srdci, pomaly
zomrú, pričom potlačia aj vašu vášeň a jas vašej osobnosti. A tak som vytrval
a zažil som veľa neúspechov, kým som si uvedomil, že bez neúspechov sa
žiadny úspech nedostaví. Uvedomil som si aj to, že čím ťažší je výstup
k vášmu osobnému vrcholu, tým nezabudnuteľnejší (a úžasnejší) je pocit, keď
ho nakoniec dosiahnete.

Keď sa kniha dostala na trh, začala sa diať pozoruhodná vec: ľudia, pre
ktorých som knihu písal, si jej posolstvo zamilovali. Čitatelia sa s mojím
príbehom o špičkovom právnikovi, ktorý sa vzdal svojho snobského života
(vrátane skvelého ferrari), aby objavil tajomstvo šťastia na celý život,
skutočné naplnenie a neobyčajný vnútorný pokoj, výrazne stotožnili. Títo
čitatelia sa rozhodli, že mi pomôžu. Hovorili o mojej knihe s každým, koho
poznali, a s vášňou, akú som predtým nikdy nevidel.

Kniha Mních, ktorý predal svoje ferrari, sa šírila od čitateľa k čitateľovi.

Preletela Severnou Amerikou, Južnou Amerikou, prenikla do Európy, Afriky,
na Stredný východ a do Ázie. Nakoniec sa dostala do Austrálie a na Nový
Zéland. Kniha sa dnes vydáva v štyridsiatich dvoch jazykoch, ovplyvňuje
ľudí v rovnakom množstve krajín a pohybuje sa na špičke najpredávanejších
kníh po celom svete. Dostala sa medzi výkonných riaditeľov
najprosperujúcejších firiem patriacich do rebríčka Fortune 500, aj medzi
rokové hviezdy. Čítajú ju tí najúspešnejší podnikatelia aj vysokoškolskí
študenti, šľachta aj ľudia ako vy a ja – obyčajní ľudia, ktorí túžia po
neobyčajných zážitkoch.

Vďaka tomu všetkému sa zo mňa stal pokorný človek. Uvedomil som si

túžbu spoznať svoju vlastnú jedinečnosť a veľkoleposť, ktorá sídli v každom
z nás. A viete čo? Svoju veľkoleposť si skutočne môžete uvedomiť, a to už
dnes. Nikdy nie je neskoro na to, aby ste sa stali človekom, ktorým ste vždy
chceli byť.
Ďakujem, že ste vzali do rúk toto vydanie oslavujúce desiate výročie
vydania knihy Mních, ktorý predal svoje ferrari. Dúfam, že vás bude
inšpirovať k tomu, aby ste žiarili silnejšie než kedykoľvek predtým a aby ste
objavili poéziu, ktorou by váš život mal byť. Tiež dúfam, že sa pridáte do
našej komunity na stránke robinsharma.com, ktorú tvoria ľudia ako vy,
oddaní vytváraniu neobyčajných osobných a profesionálnych úspechov
a rozširovaniu pozitívnej energie do sveta. Úspech je nádherný, no objavenie
duchovného zmyslu je ešte lepšie.
Prajem vám, aby bol váš život umeleckým dielom a nech po sebe
zanecháte odkaz, ktorý ostane v srdciach tých, ktorí vás nasledujú.
Robin Sharma
 PRVÁ KAPITOLA

Prebudenie
Skolaboval uprostred preplnenej súdnej siene. Bol jedným
z najuznávanejších právnikov tejto krajiny. Bol aj mužom, ktorého dobre
poznali pre jeho talianske obleky za tritisíc dolárov, ktoré zakrývali jeho
dobre živenú postavu, ako aj pre pozoruhodnú sériu jeho víťazstiev
v súdnych sporoch. Jednoducho som tam stál paralyzovaný šokom z toho, čo
som práve videl. Zo slávneho Juliana Mantla sa razom stala obeť – teraz sa
zvíjal na zemi ako bezmocné dieťa, pričom sa triasol a potil ako pomätenec.

Mal som pocit, akoby sa od tej chvíle začalo všetko hýbať spomalene.
„Bože môj, Julianovi je zle!“ vzrušene skríkla jeho spolupracovníčka
a vyjadrila to, čo už bolo každému jasné. Sudkyňa vyzerala, že je na pokraji
paniky a rýchlo niečo zamumlala do privátneho telefónu, ktorý si nechala
nainštalovať pre prípad núdze. Čo sa mňa týka, len som tam vyjavene
a zmetene stál. Prosím neumieraj, ty starý blázon. Ešte je príliš skoro na to,
aby si odišiel. Nezaslúžiš si takto zomrieť.

Súdny zriadenec, ktorý predtým vyzeral, akoby ho zabalzamovali v stoji,

sa vrhol k padlému hrdinovi súdnych siení a začal ho oživovať. Julianova
pomocníčka bola vedľa neho, snažila sa ho upokojiť slovami, ktoré zrejme
nemohol počuť, a jej dlhé blond kučery splývali na jeho rubínovo červenú
tvár.

Juliana som poznal sedemnásť rokov. Prvý raz sme sa stretli, keď ma ako
mladého študenta práva prijal jeden z jeho firemných partnerov na letnú
prax. V tom čase mal všetko. Bol veľmi nadaným, pekným a nebojácnym
procesným právnikom s veľkolepými snami. Julian bol mladou hviezdou
a šamanom firmy. Dodnes si pamätám, ako som raz, keď som pracoval dlho
do noci, prechádzal okolo jeho „panovníckej“ rohovej kancelárie a všimol
som si zarámovaný citát na jeho masívnom dubovom stole. Bol to citát
Winstona Churchilla a hovoril o mužovi, akým bol Julian:

Som si istý, že sme pánmi svojho osudu, že úlohy, ktoré pred nami ležia, nie
sú nad naše sily, a že žiadna drina a úsilie nie sú väčšie, než môžeme zniesť.
Kým veríme tomu, čo robíme, a kým máme nezdolnú vôľu víťaziť, víťazstvo
je naše.
Ako myslel, tak i konal. Julian bol neoblomný, pracovitý a bol ochotný
pracovať osemnásť hodín denne, aby dosiahol úspech, ktorý bol podľa neho
jeho osudom. Dopočul som sa, že jeho starý otec bol prominentným
senátorom a otec veľmi váženým sudcom federálneho súdu. Bolo jasné, že
vyrastal v bohatej rodine a že na jeho pleciach, oblečených v oblekoch od
Armaniho, spočívali obrovské očakávania. Priznávam však jedno: bežal svoje
vlastné preteky. Bol odhodlaný robiť veci po svojom a miloval, keď bol
stredobodom pozornosti.
Julianove poburujúce kúsky sa pravidelne objavovali na prvých stránkach
novín. Bohaté a slávne osobnosti sa za ním hrnuli vždy, keď potrebovali
skvelého súdneho taktika s agresívnym prístupom. Rovnako známe boli aj
jeho neobvyklé záľuby. Nočné návštevy tých najlepších reštaurácií so sexy
mladými modelkami alebo ľahkomyseľné eskapády s bandou hulvátskych
maklérov, ktorých volal „moja demolačná čata“, sa vo firme stali legendami.

Stále si nedokážem vysvetliť, prečo chcel, aby som na tom senzačnom

prípade, ktorým sa mal zaoberať to prvé leto, pracoval s ním. Vyštudoval
som síce právo na Harvarde, jeho alma mater, no určite som nebol
najbystrejším praktikantom vo firme a v rodokmeni mojej rodiny
nefigurovala žiadna modrá krv. Po tom, ako môj otec pôsobil v námornej
pechote, strávil celý život ako strážnik bezpečnostnej služby v miestnej
banke. Moja mama vyrástla v neslávne slávnom Bronxe. A predsa si vybral
mňa a nie niekoho z tých, ktorí uňho ticho lobovali za privilégium stať sa
jeho právnym poskokom v prípade, ktorý sa dostal do povedomia ako „alfa
a omega všetkých súdnych procesov s vrahmi“. Vravel, že sa mu páči môj
„hlad“. Samozrejme, že sme to vyhrali a vysoký úradník, ktorý bol obvinený
z brutálnej vraždy svojej manželky, bol zrazu slobodným človekom – teda
takým slobodným, ako mu to dovolilo jeho špinavé svedomie. To leto som sa
toho naučil veľmi veľa. Dostal som omnoho viac než len lekciu o tom, ako
vyvolať náležité pochybnosti tam, kde žiadne neboli. To dokáže každý
advokát, ktorý za niečo stojí. Ja som však dostal lekciu o psychológii
vyhrávania a vzácnu príležitosť pozorovať majstra v akcii. Nasal som to
všetko ako špongia.
Na Julianov návrh som ostal vo firme ako spoločník a zanedlho sa medzi
nami vytvorilo trvalé priateľstvo. Musím povedať, že sa s ním nepracovalo
práve najľahšie. Pracovať ako jeho podriadený bolo často frustrujúce a viedlo
to k mnohým nočným hádkam. Buď som mu musel dať za pravdu, alebo by
ma vyhodil. Ten človek musel mať vždy pravdu. Pod jeho tvrdým
zovňajškom sa však skrýval človek, ktorému na ľuďoch skutočne záležalo.
Nech bol akokoľvek zaneprázdnený, vždy sa ma opýtal na Jenny, ženu, ktorú
stále nazývam svojou nevestou, aj keď sme sa zosobášili ešte predtým, ako
som šiel na právo. Keď sa Julian od iného letného praktikanta dozvedel, že
som vo finančnej tiesni, zariadil, aby som dostal štedré štipendium. Je fakt, že
dokázal byť dosť hrubý a že miloval divokú zábavu, no svojich priateľov
nikdy nezanedbával. Skutočným problémom bolo, že Julian bol posadnutý
svojou prácou.

Prvých pár rokov ospravedlňoval svoje dlhé nadčasy slovami, že to robí

„pre dobro firmy“ a že plánuje ísť na mesiac na Kajmanské ostrovy, „určite
na budúcu zimu“. Ako však čas plynul, Julianova reputácia génia sa rozšírila
a jeho pracovná záťaž neustále narastala. Prípady boli vždy väčšie a lepšie
a Julian, ktorý nikdy necúvol pred dobrou výzvou, na seba tlačil stále viac aj
naďalej. Pri jednej zo svojich vzácnych chvíľ pokoja sa mi zdôveril, že
nemôže spať viac než pár hodín bez toho, aby sa zobudil a cítil sa vinný,
pretože nepracuje na jednom z prípadov. Čoskoro mi bolo jasné, že ho
stravuje neutíchajúca túžba mať viac: viac prestíže, viac slávy a viac peňazí.
Podľa očakávania sa z Juliana stal neskutočne úspešný právnik. Dosiahol
všetko, čo by len mohla väčšina ľudí chcieť: hviezdnu profesionálnu
reputáciu so sedemciferným príjmom, nádherné sídlo v oblasti, kde bývali
slávne osobnosti, súkromné lietadlo, letné sídlo na tropickom ostrove a auto,
ktoré si nesmierne cenil – ligotajúce sa červené ferrari, ktoré mal
zaparkované na svojej príjazdovej ceste. No vedel som, že to nie je také
idylické, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Všimol som si náznaky blížiacej sa
pohromy nie preto, že by som bol omnoho vnímavejší než ostatní vo firme,
ale jednoducho preto, lebo som s ním trávil najviac času. Boli sme vždy
spolu, pretože sme vždy pracovali. Nikdy sme nemali pokojné obdobie. Stále
sa vyskytol nejaký ďalší senzačný prípad, ktorý bol väčší než ten pred ním.
Julianovi sa žiadna príprava na prípad nezdala dostatočná. Čo keby sudca
nedajbože prišiel s tou či onou otázkou? Čo keby sa náš výskum ukázal ako
menej než perfektný? Čo by sa stalo, keby ho nachytali uprostred preplnenej
súdnej siene a on by vyzeral ako jeleň, ktorého zachytil lúč lovcovej
baterky?

A tak sme prekračovali svoje limity a zároveň sme sa nechali vtiahnuť do

maličkého sveta, ktorý sa točil okolo práce. Boli sme dvaja otroci času,
lopotili sme sa na 64. poschodí nejakého oceľového a skleneného monolitu,
zatiaľ čo väčšina rozumných ľudí bola doma so svojimi rodinami a omámená
predstavou nášho úspechu si myslela, že nám svet leží pri nohách.

Čím viac času som s Julianom trávil, tým viac som si uvedomoval, že padá
stále hlbšie. Bolo to, akoby sa schválne ničil. Nikdy nebol s ničím spokojný.
Jeho manželstvo sa rozpadlo, nehovoril so svojím otcom, a napriek tomu, že
mal všetky materiálne veci, ktoré si mohol želať, stále nenašiel to, čo hľadá.
Ukazovalo sa to na emocionálnej, fyzickej aj duchovnej úrovni.

Vo veku 53 rokov Julian vyzeral, akoby mu ťahalo na osemdesiat. Tvár mal

celú zvráskavenú, čo bol nepekný odraz jeho agresívneho životného prístupu
a obrovského stresu, ktorý vychádzal predovšetkým z jeho nesprávnej
životosprávy. Neskoré večere v drahých francúzskych reštauráciách, fajčenie
hrubých kubánskych cigár a pitie koňaku za koňakom z neho spravili
odpudivo obézneho človeka. Neustále sa sťažoval, že je chorý a unavený
z toho, že je stále chorý a unavený. Stratil svoj zmysel pre humor a mal som
pocit, že sa už vôbec nesmeje. Jeho niekdajšia nadšená povaha ustúpila
ničivej pochmúrnosti. Osobne si myslím, že život preňho stratil zmysel.

Asi najsmutnejšie bolo, že stratil aj svoju sústredenosť v súdnej sieni. Kde

by inokedy uchvátil všetkých prítomných mnohovravným a dokonalým
argumentom, tam teraz pred súdnym dvorom celé hodiny monotónne
mrmlal, hovoril od veci o nejasných prípadoch, ktoré mali len málo alebo
vôbec nič spoločné s danou kauzou. Kde by inokedy reagoval graciózne na
námietky opačnej strany, tam teraz prejavoval ostrý sarkazmus, ktorým
skúšal trpezlivosť sudcov, čo ho predtým považovali za právnického génia.
Jednoducho povedané, Julianova životná iskra sa začala vytrácať.

Nebol to len nápor šialeného tempa, ktorý predznačoval jeho predčasnú

smrť. Vedel som, že to má pôvod niekde omnoho hlbšie. Zdalo sa, že ide
o duchovnú záležitosť. Takmer každý deň mi vravel, že necíti žiadnu vášeň
pre to, čo robí, a že je obklopený prázdnotou. Julian vravel, že ako mladý
právnik právo skutočne miloval, aj keď bol k nemu spočiatku dotlačený
sociálnym programom svojej rodiny. Komplexnosti a intelektuálne výzvy
práva ho očarovali a vliali doňho veľa energie. Jeho moc vykonávať sociálne
zmeny ho inšpirovala a motivovala. Vtedy bol niečím viac než len bohatým
chlapcom z Connecticutu. Skutočne seba samého vnímal ako silu dobra,
nástroj na sociálne zmeny, ktorým mohol využiť svoje neodškriepiteľné
nadanie na pomoc druhým. Táto vízia dala jeho životu zmysel. Dala mu cieľ
a poháňala jeho nádeje. Julianovu skazu nespôsobilo len zhrdzavené
prepojenie s jeho prácou. Zažil aj nejakú veľkú tragédiu ešte predtým, ako
som nastúpil do firmy. Podľa jedného z jeho starších spoločníkov sa mu stalo
niečo skutočne príšerné, ale nepodarilo sa mi nikoho presvedčiť, aby mi
o tom povedal viac. Dokonca aj starý Harding, notoricky táravý spoločník
firmy, ktorý trávil viac času v bare Ritz-Carlton než vo svojej ohromnej
kancelárii, povedal, že sa musel zaviazať sľubom mlčanlivosti. Nech už bolo
touto hlbokou, temnou udalosťou čokoľvek, mal som podozrenie, že nejakým
spôsobom prispieva k Julianovmu úpadku. Samozrejme, že som bol zvedavý,
no predovšetkým som mu chcel pomôcť. Nebol len mojím učiteľom, ale aj
najlepším priateľom.
A potom sa to stalo. Ťažký srdcový záchvat stiahol Juliana Mantla späť na
zem a ukázal mu jeho smrteľnosť. Stalo sa to uprostred súdnej siene číslo
sedem v pondelok ráno, v tej istej súdnej sieni, kde sme vyhrali prípad
nazvaný „alfa a omega všetkých prípadov s vrahmi“.
 DRUHÁ KAPITOLA

Tajomný návštevník
Zorganizovalo sa núdzové stretnutie všetkých členov firmy. Keď sme sa
hrnuli do hlavnej zasadacej siene, bolo mi jasné, že máme vážny problém.
Starý Harding bol prvý, kto pred zhromaždením prehovoril.
„Obávam sa, že mám veľmi zlé správy. Julian Matle dostal na včerajšom
pojednávaní so spoločnosťou Air Atlantic vážny srdcový záchvat.
Momentálne je na oddelení intenzívnej starostlivosti, ale lekári ma
informovali, že jeho stav je stabilizovaný a bude v poriadku. Julian však
učinil rozhodnutie, o ktorom by ste podľa mňa mali všetci vedieť. Rozhodol
sa, že opustí našu rodinu a skončí so svojou právnickou praxou. Späť do
firmy sa už nevráti.“

Bol som šokovaný. Vedel som, že má svoje problémy, ale nikdy mi

nenapadlo, že skončí s právom. Okrem toho po všetkom, čím sme si spolu
prešli, mohol mať toľko slušnosti, že by mi to povedal osobne. Dokonca ani
nechcel, aby som ho navštívil v nemocnici. Vždy, keď som sa tam zastavil,
sestričky mi povedali to, čo im bolo prikázané – že spí a nesmiem ho
vyrušovať. Odmietol aj prijímať moje telefonáty. Možno som mu pripomínal
život, na ktorý chcel zabudnúť. Kto vie? Poviem vám však jednu vec. Bolelo
to. Celý tento príbeh sa udial len pred troma rokmi. Naposledy som o ňom
počul, že odišiel do Indie na nejakú expedíciu. Povedal jednému zo
spoločníkov firmy, že chce zjednodušiť svoj život, že „potrebuje odpovede“
a dúfa, že ich v tejto mystickej krajine nájde. Predal svoje sídlo, svoje lietadlo
aj svoj privátny ostrov. Dokonca predal aj svoje ferrari. „Julian Mantle je
indický jogín,“ pomyslel som si. „Cesty práva sú nevyspytateľné.“
Po tých troch rokoch som sa zmenil z prepracovaného mladého právnika
na otupeného, cynického postaršieho advokáta. S mojou ženou Jenny sme si
založili rodinu. Nakoniec som aj ja začal hľadať zmysel života. Myslím, že
som s tým začal kvôli svojim deťom. Od základu zmenili spôsob, akým som
videl svet a svoju úlohu v ňom. Môj otec to vystihol najlepšie: „John, na
smrteľnej posteli si určite nebudeš priať, aby si bol trávil viac času
v kancelárii.“ A tak som začal tráviť trochu viac času doma. Začal som viesť
celkom dobrý, aj keď obyčajný život. Prihlásil som sa do golfového klubu
a každú sobotu hral so svojimi spoločníkmi a klientmi golf, aby som ich
potešil. No musím vám povedať, že vo svojich pokojných chvíľach som často
premýšľal nad Julianom a často mi napadlo, čo sa s ním mohlo udiať za tie
roky, odkedy sme sa neočakávane rozišli.

Možno sa usadil v Indii, v takej rozmanitej krajine, že aj taký neposedný

duch, ako je jeho, si tam možno našiel svoj domov. Alebo možno putuje po
Nepáli? Potápa sa na Kajmanských ostrovoch? Jedno bolo isté: nevrátil sa
k právnickej profesii. Nikto od neho nedostal ani pohľadnicu od čias, keď
odišiel od práva do svojho dobrovoľného exilu.

Pred dvoma mesiacmi mi niekto zaklopal na dvere a to mi asi poskytlo

prvé odpovede na niektoré z mojich otázok. Práve som sa po jednom
vyčerpávajúcom dni stretol so svojím posledným klientom, keď Genevieve,
moja bystrá asistentka, nazrela do mojej malej, elegantne zariadenej
kancelárie.
„Niekto ťa chce vidieť, John. Vraví, že to je naliehavé a že neodíde, kým sa
s tebou neporozpráva.“

„Práve som na odchode, Genevieve,“ odpovedal som netrpezlivo. „Dám si

niečo pod zub, kým dokončím Hamiltonovu správu. Nemám čas niekoho
prijímať. Povedz mu, nech si dohodne schôdzku tak ako všetci ostatní, a ak
bude robiť problémy, zavolaj ochranku.“

„Ale on vraví, že ťa skutočne potrebuje vidieť. Odmieta prijať zápornú

odpoveď!“
Na chvíľu som si pomyslel, že zavolám ochranku sám, ale potom som si
povedal, že to môže byť niekto v núdzi, a tak som zaujal prívetivejší postoj.
 „Dobre, pozvi ho ďalej,“ ustúpil som. „Možno by sa mi ďalší prípad predsa
len zišiel.“

Dvere do mojej kancelárie sa pomaly otvorili. Nakoniec sa otvorili

dokorán a v nich sa zjavil usmievavý muž, ktorý mohol mať tak tridsaťpäť
rokov. Bol vysoký, štíhly a svalnatý a vyžarovala z neho vitalita a energia.
Pripomínal mi jedno z dokonalých detí, s ktorými som chodil na právo – deti
z dokonalých rodín, s dokonalými domami, dokonalými autami a dokonalou
pokožkou.

Ale na mojom návštevníkovi bolo niečo viac než len mladistvý vzhľad.
Vyžaroval z neho taký pokoj, že pôsobil takmer božsky. A jeho oči!
Prenikavé modré oči, ktoré ma prebodli ako britva, ktorá narazí na vláčnu
jemnú pleť mladého muža pri jeho prvom holení.

„Ďalší ctižiadostivý právnik, ktorý má zálusk na moju pozíciu,“ napadlo

mi. „Preboha, prečo tam len tak stojí a hľadí na mňa? Dúfam, že to nakoniec
nie je manžel tej ženy, ktorú som zastupoval pri náročnom rozvode, ktorý
som minulý týždeň vyhral. Možno som nakoniec tú ochranku predsa len mal
zavolať.“ Mladý muž ma aj naďalej pozoroval, asi tak, ako by sa usmievajúci
Budha pozeral na svojho obľúbeného žiaka. Po dlhom a nepríjemnom tichu
prehovoril prekvapivo panovačným hlasom.

„Takto teda vítaš svojich hostí, aj tých, ktorí ťa naučili všetko, čo dnes vieš
o tom, ako vyhrať v súdnej sieni? Možno som si mal nechať svoje vedomosti
pre seba,“ povedal a jeho plné pery sa skrivili do širokého úsmevu.
Pocítil som šteklenie pri žalúdku. Ten hrdelný, ako med vláčny hlas som
ihneď spoznal. Srdce sa mi rozbúchalo ako o preteky.

„Julian? Si to ty? Nemôžem tomu uveriť! Si to naozaj ty?“ Hlasný smiech

môjho návštevníka moje podozrenie potvrdil. Ten mladý muž, stojaci predo
mnou, nebol nikto iný než dlho stratený indický jogín Julian Mantle. Jeho
transformácia ma oslnila. Jeho pochmúrny vzhľad, nezdravý kašeľ a oči bez
života, ktorými sa na mňa díval bývalý kolega, sa úplne vytratili. Jeho
starecká podoba a morbídny výraz, ktorý bol preňho taký charakteristický,
boli preč. Naproti mne stál človek prekypujúci zdravím a z jeho tváre
vyžaroval život. Jeho žiariace oči boli oknom, cez ktoré sa dala uvidieť jeho
mimoriadna vitalita. Najúžasnejšia zo všetkého bola vyrovnanosť a pokoj,
ktoré z neho vyžarovali. Sedel som vedľa neho, pozoroval ho a mal som pocit
dokonalého zmierenia. Bol veľmi vzdialený tomu netrpezlivému,
impulzívnemu človeku, ktorý bol starším partnerom v uznávanej právnickej
firme.
Namiesto toho predo mnou sedel mladistvo vyzerajúci a usmievavý muž –
jednoducho ukážkový prípad premeny.
 TRETIA KAPITOLA

Zázračná premena Juliana Mantla

Bol som ohromený pohľadom na nového a vylepšeného Juliana Mantla.

„Ako môže niekto, kto len pred pár rokmi vyzeral ako starý unavený muž,
teraz pôsobiť ako človek plný energie a života?“ čudoval som sa a neveril
som svojim očiam. Vzal si nejakú čarovnú drogu, ktorá mu umožnila napiť sa
z prameňa živej vody? Čo bolo príčinou tohto neobyčajného zvratu?
Julian prehovoril ako prvý. Povedal mi, že nesmierne súťaživý svet práva
si od neho vyžiadal svoju daň, a to nielen po fyzickej a emocionálnej stránke,
ale aj po tej duchovnej. Rýchle tempo a vysoké nároky ho vyčerpali
a ukonali. Priznal, že jeho telo sa vysililo a že jeho myseľ stratila svoj lesk.
Srdcový záchvat bol len symptómom hlbšieho problému. Neustály tlak
a vyčerpávajúci program svetovo uznávaného právnika zlomil aj to
najdôležitejšie a možno to najľudskejšie v človeku: jeho ducha. Keď mu
doktor povedal, že sa buď vzdá práva, alebo svojho života, uvidel, ako mi
povedal, skvelú príležitosť opäť zažať vnútorný oheň, ktorý mal vo svojej
mladosti, oheň, ktorý zhasol, keď sa preňho právo stalo viac zárobkovou
činnosťou než potešením.

Julian sa viditeľne rozrušil, keď mi vravel, ako predal všetok svoj

materiálny majetok a vydal sa do Indie, krajiny, ktorej starobylá kultúra
a mystické tradície ho vždy fascinovali. Cestoval od dedinky k dedinke,
niekedy pešo a inokedy vlakom, učil sa nové zvyky, videl nemennú krajinu
a obľúbil si obyvateľov Indie, ktorí prekypovali vrúcnosťou,
dobrosrdečnosťou a osviežujúcim náhľadom na pravý zmysel života.
Obľúbil si aj tých, ktorí tomuto návštevníkovi zo Západu veľmi nechceli
otvoriť svoje domovy a svoje srdcia. Keď sa v tomto očarujúcom prostredí
začali dni meniť na týždne, Julian sa začínal cítiť živý a celistvý, a to azda po
prvý raz od svojej mladosti. Jeho prirodzená zvedavosť a kreatívna iskra sa
mu vrátili spoločne s nadšením a radosťou zo života. Začal sa cítiť
radostnejšie a pokojnejšie. A opäť sa začal smiať.

Aj keď si Julian užíval každý okamih v tejto exotickej krajine, povedal mi,
že jeho cesta do Indie bola viac než len dovolenkou na upokojenie jeho
prepracovanej mysli. Svoje putovanie v ďalekej krajine nazval osobnou
cestou svojho ja. Zveril sa mi, že bol odhodlaný zistiť, kým skutočne je a aký
je zmysel jeho života, kým nebude neskoro. Preto bolo jeho prvou prioritou
spojiť sa s nesmiernou starodávnou múdrosťou tejto kultúry, ktorá sa
zaoberá užitočnejším, naplňujúcejším a osvieteným životom.

„Nechcem, aby to znelo príliš scestne, John, no bolo to, akoby som dostal
príkaz zvnútra, nejaké vnútorné inštrukcie, ktoré mi vraveli, aby som sa dal
na duchovnú cestu a oživil svoju iskru, ktorú som stratil,“ povedal Julian.
„Bol to pre mňa ohromne oslobodzujúci zážitok.“
Čím viac objavoval Indiu, tým viac sa dozvedal o indických mníchoch,
ktorí sa dožívali viac než stovky rokov a ktorí aj napriek svojmu pokročilému
veku viedli mladistvý, energický a vitálny život. Čím viac cestoval, tým viac
sa dozvedal o nestarnúcich jogínoch, ktorí ovládli umenie kontrolovania
mysli a duchovného prebudenia. A čím viac videl, tým viac túžil pochopiť
podstatu týchto zázrakov ľudskej duše a aplikovať ich filozofiu na svoj
vlastný život.

Na počiatku svojho cestovania vyhľadal Julian mnohých známych a veľmi

rešpektovaných učiteľov. Povedal mi, že každý z nich ho vítal s otvorenou
náručou a otvoreným srdcom a odovzdal mu všetky svoje vedomosti, ktoré
absorboval za celý život strávený v tichom rozjímaní nad vznešenejšími
otázkami obklopujúcimi jeho bytie. Julian sa tiež pokúsil opísať mi krásu
prastarých chrámov, ktoré sú roztrúsené po čarovnej indickej krajine a ktoré
sa týčia do výšky ako oddané strážkyne múdrosti vekov. Vravel, že bol
dojatý posvätnosťou týchto chrámov.

„Bolo to veľmi čarovné obdobie môjho života, John. Bol som starým
unaveným právnikom, ktorý predal všetko od svojho dostihového koňa po
rolexky a zbalil všetko, čo ostalo, do veľkého batoha, ktorý mal byť mojím
stálym spoločníkom na púti za prastarými tradíciami východu.“

„Bolo ťažké odísť?“ uvažoval som nahlas, lebo som nevedel skryť svoju
zvedavosť.

„V skutočnosti to bola tá najjednoduchšia vec, akú som kedy urobil.

Rozhodnutie vzdať sa svojej kariéry a všetkého svetského majetku sa mi
zdalo prirodzené. Albert Camus raz povedal: ,Skutočná veľkorysosť voči
budúcnosti spočíva v tom, že venuješ všetko prítomnosti.‘ To je presne to, čo
som urobil. Vedel som, že sa musím zmeniť, a tak som sa rozhodol počúvať
svoje srdce a urobiť to veľmi dramatickým spôsobom. Keď som opustil ťarchu
svojej minulosti, môj život sa stal nesmierne jednoduchý a zmysluplný. Vo
chvíli, keď som prestal tráviť čas naháňaním veľkých potešení života, začal
som sa tešiť z tých malých, z hviezd tancujúcich na oblohe ožiarenej
mesiacom alebo z kúpania sa v slnečných lúčoch pri nádhernom letnom
ráne. A India je také intelektuálne stimulujúce miesto, že som na všetko, čo
som zanechal, takmer ani nepomyslel.“

Tieto prvotné stretnutia s učenými ľuďmi exotickej indickej kultúry boli

veľmi prínosné, no nepriniesli Julianovi poznanie, po ktorom túžil. Múdrosť,
ktorú chcel nájsť, a praktické učenie, ktoré, ako dúfal, malo zmeniť povahu
jeho života, sa mu počas prvých dní jeho púte neustále vyhýbali. Jeho prvý
skutočný prelom nastal až po približne siedmich mesiacoch strávených
v Indii.

Stalo sa to, keď bol v Kašmíre, starovekej a mystickej krajine, ktorá ospalo
spočíva na úpätí Himalájí. Tam mal to šťastie, že stretol človeka nazývaného
Yogi Krishnan. Tento drobný muž s čerstvo oholenou hlavou bol vo svojej
„predchádzajúcej inkarnácii“ tiež právnikom, ako so širokým úsmevom často
hovorieval. Keďže mal dosť hektického tempa, ktoré charakterizuje moderné
Dillí, vzdal sa takisto svojho materiálneho majetku a odišiel do sveta, kde
panuje jednoduchosť. Keď sa stal správcom istého malého chrámu, Krishnan
povedal, že spoznal samého seba a svoj zmysel v širšej perspektíve života.
 „Už ma nebavilo žiť život, ktorý sa podobal nikdy nekončiacemu stavu
ohrozenia. Uvedomil som si, že mojím poslaním je pomáhať ostatným
a snažiť sa, aby sa tento svet stal lepším miestom na život pre všetkých.
Teraz žijem tým, že dávam,“ povedal Julianovi. „Trávim dni a noci v chráme.
Je to veľmi prostý život plný odriekania, ale napĺňa ma. Delím sa o svoje
poznanie so všetkými, ktorí sa sem prídu pomodliť. Pomáham tým, ktorí
moju pomoc potrebujú. Nie som kňaz. Som jednoducho človek, ktorý našiel
svoju dušu.“

Julian rozprával svoj príbeh tomuto právnikovi, z ktorého sa stal jogín.

Opísal mu svoj predchádzajúci život na výslní, priznal sa k svojej nenásytnej
túžbe po majetku a k posadnutosti prácou. Vyznal sa zo svojho vnútorného
nepokoja, ktorý pri tom prežíval, a duchovnej krízy, ktorú spôsobila
nerovnováha, zapríčinená hektickým životným štýlom.

„Tiež som po tej ceste kráčal, priateľ môj. Prežíval som rovnakú bolesť, akú
prežívaš ty. Ale prišiel som na to, že nič sa nestane bezdôvodne,“ utešoval
Juliana Yogi Krishnan. „Každá udalosť má svoj zmysel a každý nezdar je
lekciou, ktorú sa učíme. Prišiel som na to, že porážka, či už osobná,
profesionálna alebo duchovná, je pre osobný rast nevyhnutná. Vnútorne
posilňuje a prináša obrovské množstvo užitočných vecí po psychickej
stránke. Nikdy neľutuj svoju minulosť. Namiesto toho si ju váž ako svojho
učiteľa, ktorým skutočne je.“
Julian si vypočul tieto slová s veľkou radosťou. Možno bol Yogi Krishnan
učiteľom, po ktorom tak usilovne pátral. Kto by ho mohol učiť lepšie
o tajomstvách vyrovnanejšieho, krajšieho a spokojnejšieho života než ďalší
prominentný právnik, ktorý našiel cestu k naplňujúcejšiemu životu prežitím
vlastnej duchovnej krízy?
„Potrebujem tvoju pomoc, Krishnan. Potrebujem vedieť, ako si vytvoriť
bohatší, zmysluplnejší život.“

„Bude mi cťou pomáhať ti vo všetkom, v čom budem môcť,“ ponúkol sa

jogín. „No môžem ti niečo navrhnúť?“
 „Samozrejme.“
„Odkedy sa starám o chrám v tejto malej dedinke, počúvam chýry
o mystickej skupine mudrcov žijúcej na vrcholkoch Himalájí. Podľa legiend
objavili určitý systém, ktorý nesmierne vylepšuje kvalitu života ľudí –
a nemyslím tým len po fyzickej stránke. Vraví sa, že ide o holistický,
integrovaný súbor starovekých princípov a techník, ktoré slúžia na
oslobodenie potenciálu mysle, tela a duše.“

Julian bol fascinovaný. Mal pocit, že to je preňho to pravé.

„Kde presne tí mnísi žijú?“

„To nikto nevie a mňa mrzí, že som príliš starý na to, aby som ich začal
hľadať. No poviem ti jednu vec, priateľ môj. Mnohí sa ich snažili nájsť
a mnohí zlyhali – s tragickými následkami. Vrcholky Himalájí sú ohromne
nebezpečné. Aj tí najskúsenejší horolezci sú voči ich prírodným nástrahám
bezmocní. No ak hľadáš kľúč k skvelému zdraviu, večnému šťastiu
a vnútornému naplneniu, na to ja nemám dostatočné znalosti – oni však
áno.“

Julian, ktorý sa len tak nevzdáva, skúsil na Yogiho Krishnana ešte raz
zatlačiť. „Si si istý, že nemáš ani poňatia, kde žijú?“

„Viem ti povedať jedine to, že obyvatelia tejto dediny ich poznajú pod
menom Mudrci zo Sivany alebo sivanskí mudrci. V ich mytológii Sivana
znamená ‚oáza osvietenia‘. Tí mnísi sú uctievaní, akoby dosiahli božské
zdravie a osobnostný vplyv. Keby som vedel, kde by si ich mohol nájsť,
považoval by som za svoju povinnosť povedať ti to. Ale máš moje slovo, že
to neviem – v skutočnosti to nevie nikto.“
Nasledujúce ráno, keď sa prvé lúče indického slnka objavili na
pestrofarebnom horizonte, vydal sa Julian na svoju púť za hľadaním stratenej
krajiny Sivana. Najprv rozmýšľal nad tým, že si najme šerpu, aby mu
pomohol pri výstupe na hory, no z nejakého zvláštneho dôvodu mu jeho
inštinkt našepkal, že toto je púť, ktorú musí podniknúť sám. A tak – možno
po prvýkrát vo svojom živote – zo seba striasol putá rozumu a vložil svoju
dôveru do intuície. Cítil, že bude v bezpečí. Nejako vedel, že nájde to, čo
hľadá. S priam misionárskym zanietením sa vydal na výstup.

Prvých pár dní to šlo ľahko. Niekedy narazil na niektorého z veselých

obyvateľov dedinky stojacej na úpätí hory, ktorý sa náhodou objavil na
jednej z horských ciest. Možno hľadal dokonalý kúsok dreva na vyrezávanie
alebo hľadal útočisko, ktoré ponúkalo toto bizarné miesto všetkým, ktorí
mali odvahu priblížiť sa tak blízko nebesiam. Inokedy zas postupoval sám
a využíval čas na tiché rozjímanie nad svojím minulým životom – a nad tým,
kam sa práve vydal.

Netrvalo dlho a z dedinky pod ním sa stalo iba maličké zrniečko na

nádhernom prírodnom pozadí. Pri pohľade na majestátne, snehom pokryté
vrcholky Himalájí sa mu srdce rozbúchalo rýchlejšie a raz mu to na dlhú
chvíľu vzalo dych. Pociťoval jednotu so svojím okolím, určitú spriaznenosť,
ktorú môžu zažívať dvaja starí priatelia po dlhých rokoch strávených
počúvaním najvnútornejších myšlienok toho druhého a smiechom nad jeho
vtipmi. Svieži horský vzduch mu vyčistil myseľ a prebudil jeho ducha. Keďže
Julian niekoľkokrát precestoval svet, myslel si, že už videl všetko. No nikdy
nevidel niečo také krásne. Zázraky, ktoré zažíval počas tejto magickej cesty,
boli znamenitým prejavom symfónie prírody. Konečne sa cítil radostne,
šťastne a bezstarostne. Na tomto mieste, vysoko nad ľudstvom pod ním, sa
Julian oslobodzoval z ulity bežného sveta a začínal objavovať krajinu
nadprirodzena.
„Stále si pamätám slová, ktoré sa mi v tých výškach preháňali hlavou,“
povedal Julian. „Zistil som, že v živote ide v konečnom dôsledku iba o voľby.
Osud človeka sa odvíja na základe volieb, ktoré človek učiní, a ja som si bol
istý, že moja voľba je tá správna. Vedel som, že môj život už nebude tým, čím
bol, a že ma stretne niečo krásne, možno dokonca zázračné. Bolo to úžasné
precitnutie.“
Julian mi povedal, že keď sa šplhal do ťažko prístupných oblastí Himalájí,
začínal cítiť nervozitu. „No bola to dobrá nervozita, ako tá, ktorú som mal pri
večierkoch alebo tesne pred zahájením zaujímavého prípadu, keď sa za mnou
po schodoch do súdnej siene hnali novinári. Aj keď mi nemohol pomôcť
nejaký vodca a nemal som mapu, moja cesta a smer boli jasné; jemne
vyšliapaná cesta ma viedla stále vyššie do tých najvyšších horských končín.
Bolo to, akoby som mal nejaký vnútorný kompas, ktorý ma jemne postrkoval
k môjmu cieľu. Myslím, že by som nevedel prestať kráčať, ani keby som bol
chcel,“ povedal Julian vzrušene a slová sa mu rinuli z úst ako prúd horského
potoka po daždi.
Keď prešiel ešte dva dni po ceste, ktorá – ako dúfal – ho mala doviesť do
Sivany, vracali sa Julianove myšlienky späť k jeho predchádzajúcemu životu.
Aj keď sa cítil byť úplne oslobodený od stresu a napätia, ktoré
charakterizovali jeho bývalý život, premýšľal nad tým, či skutočne dokáže
stráviť zvyšok svojho života bez intelektuálnych výziev, ktoré mu prinášala
právnická profesia už od promócie na Harvardovej právnickej univerzite.
Myšlienky sa mu vracali k jeho dubom obloženej kancelárii v trblietajúcom
sa mrakodrape v centre mesta a k idylickému letnému sídlu, ktoré predal za
bagateľ. Premýšľal nad svojimi starými priateľmi, s ktorými pravidelne
navštevoval tie najlepšie reštaurácie v tých najlepších lokáloch. Myslel aj na
svoje úžasné ferrari a na to, ako sa jeho srdce rozbúchalo, keď naštartoval
motor a všetka divokosť toho auta sa s revom uvoľnila.

Ako tak putoval hlbšie do výšin tohto magického miesta, jeho spomienky
na minulosť sa zrazu prerušili ohromujúcim divom prítomnosti. Stalo sa to,
keď obdivoval krásy horskej prírody. Kútikom oka postrehol na ceste pred
sebou nejakého človeka, ktorý bol oblečený v zvláštnej, voľnej červenej róbe,
zakončenej tmavomodrou kapucňou. Julian bol ohromený pohľadom na
človeka na takom odľahlom mieste, kam sa dostal za sedem dní namáhavého
putovania. Keďže sa nachádzal mnoho kilometrov od akejkoľvek civilizácie
a stále si nebol istý, kde by mohol nájsť Sivanu, zavolal na pútnika pred
sebou. Pútnik neodpovedal a zrýchlil krok po ceste, po ktorej obaja putovali,
pričom nebol ani natoľko zdvorilý, aby dal Julianovi nejako vedieť, že si ho
všimol. Zakrátko sa ten tajomný pútnik pustil do behu a jeho červená róba
za ním viala ako vyžehlená látka bavlny zavesená na šnúre na bielizeň počas
veterného jesenného dňa.
„Prosím ťa, priateľ môj, potrebujem, aby si mi pomohol nájsť Sivanu,“
volal naň Julian, „cestujem sedem dní a ostalo mi už iba málo jedla a vody.
Asi som sa stratil!“

Postava sa náhle zastavila. Julian k putujúcemu opatrne pristúpil, zatiaľ čo

ten stál na mieste pozoruhodne nehybne a ticho. Nepohol hlavou ani rukami
a iba nepohnute stál. Julian nemohol vidieť tvár pod kapucňou, no zaskočil
ho obsah malého košíka, ktorý pútnik držal v ruke. Boli v ňom tie najkrajšie
kvety, aké Julian kedy videl. Keď sa k nemu Julian priblížil, zovrel človek
v róbe košík pevnejšie, akoby tým chcel vyjadriť lásku k tomuto jedinečnému
majetku i nedôveru voči vysokému človeku zo Západu, ktorý tu vyzeral tak
neobyčajne ako rosa na púšti. Julian na pútnika zvedavo hľadel. Náhly
slnečný lúč odhalil, že pod voľnou kapucňou sa skrýva tvár muža. No Julian
podobného muža nikdy nevidel. Mohol byť približne rovnako starý, no tento
človek mal nápadné rysy, ktoré Juliana fascinovali. Julian sa zastavil a zízal
naň celú večnosť. Mal prenikavé oči a taký prenikavý pohľad, že Julian musel
odvrátiť zrak. Jeho olivovo sfarbená pokožka bola vláčna a hladká. Zdalo sa,
že má silné a pružné telo. A aj keď ruky tohto muža prezrádzali, že už nie je
mladý, vyžaroval toľko mladosti a vitality, že Julian ostal hypnotizovaný
výzorom človeka stojaceho pred ním asi tak, ako malé dieťa sledujúce
prvýkrát vystúpenie kúzelníka.
„Musí to byť jeden z mudrcov zo Sivany,“ pomyslel si Julian a len
s námahou zakryl potešenie z tohto objavu.

„Volám sa Julian Mantle. Prišiel som, aby som sa učil od mudrcov zo

Sivany. Vieš, kde by som ich mohol nájsť?“ opýtal sa.
Muž sa zamyslene zahľadel na tohto unaveného návštevníka zo Západu.
Vďaka svojej vyrovnanosti a pokoju pôsobil anjelským dojmom osvieteného
človeka.
Pútnik prehovoril ticho, takmer šeptom: „Prečo hľadáš týchto mudrcov,
priateľ môj?“
 Julian cítil, že skutočne našiel jedného zo záhadných mníchov, ktorí sa
zatiaľ dokázali vyhnúť tým, čo prišli pred ním. Otvoril si srdce a vyrozprával
pútnikovi svoju odyseu. Hovoril o svojom predošlom živote, o duchovnej
kríze, ktorú prežil, o tom, ako vymenil svoje zdravie a svoju energiu za
pominuteľný úspech, ktorý mu prinieslo jeho zamestnanie. Hovoril o tom,
ako zapredal bohatstvo svojej duše za tučné konto v banke a klamlivé
uspokojenie zo svojho životného štýlu pod heslom „ži rýchlo, umri mladý“.
Rozprával o svojej ceste po mystickej Indii, o svojom stretnutí s Yogim
Krishnanom, bývalým právnikom z Dillí, ktorý sa rovnako ako on vzdal
svojej kariéry v nádeji, že nájde vnútornú harmóniu a trvalý pokoj. Pútnik
ostával tichý a pokojný. Neprehovoril skôr, než Julian spomenul svoju
naliehavú túžbu, takmer až posadnutosť osvojiť si starodávnu podstatu
osvietenia života. Položil ruku na Julianovo rameno a ticho prehovoril: „Ak
je tvoja túžba osvojiť si túto múdrosť skutočná, je mojou povinnosťou
pomôcť ti. Naozaj som jedným z mníchov, ktorých si prišiel hľadať. Si po
mnohých rokoch prvým človekom, ktorý nás našiel. Blahoželám ti
a obdivujem tvoju húževnatosť. Musel si byť veľmi dobrým právnikom,“
povedal.

Odmlčal sa, akoby si nebol istý, čo by mal urobiť, a potom pokračoval. „Ak
chceš, môžeš ísť so mnou ako môj hosť do nášho chrámu. Leží v skrytej časti
týchto hôr, mnoho hodín cesty odtiaľto. Moji bratia a sestry ťa privítajú
s otvorenou náručou. Budeme spoločne pracovať, aby sme ťa naučili
starodávne princípy a techniky, ktoré nám naši predchodcovia odovzdávali
z generácie na generáciu.
No predtým, než ťa vezmem do nášho uzavretého sveta a podelím sa
s tebou o naše vedomosti, ktoré vnesú do tvojho života viac radosti, sily
a zmysluplnosti, musím ťa požiadať, aby si mi niečo sľúbil,“ povedal mudrc.
„Po tom, čo sa naučíš tieto staroveké pravdy, musíš sa vrátiť do svojej
krajiny na Západe a podeliť sa o ne so všetkými, ktorí ich potrebujú počuť.
Napriek tomu, že sme v týchto kúzelných horách izolovaní, sme si vedomí
zmätku, v ktorom sa nachádza tvoj svet. Dobrí ľudia strácajú svoju cestu.
Musíš im dať nádej, ktorú si zaslúžia. A čo je dôležitejšie, musíš im dať
nástroj na naplnenie ich snov. To je jediné, čo žiadam.“

Julian okamžite pristúpil na mníchove podmienky a sľúbil, že toto vzácne

posolstvo prinesie na Západ. Kým spoločne putovali ešte vyššie horskou
cestou do Sivany, začalo indické slnko zapadať. Planúca červená guľa
upadala do mäkkého, kúzelného spánku po dlhom a vyčerpávajúcom dni.
Julian mi povedal, že nikdy nezabudol na majestátnosť tej chvíle, keď kráčal
s nestarnúcim indickým mníchom, ku ktorému pocítil bratskú lásku, na
miesto zázrakov a mnohých tajomstiev, ktoré tak veľmi túžil nájsť.

„Bol to bezpochyby najpamätihodnejší okamih môjho života,“ zveril sa mi.

Julian vždy veril, že život utvára niekoľko kľúčových momentov. Tento bol
jedným z nich. Hlboko vo svojom srdci cítil, že toto je chvíľa, ktorá bude
utvárať celý zvyšok jeho života – života, ktorý mal byť zakrátko niečím
omnoho väčším, než býval.
 ŠTVRTÁ KAPITOLA

Kúzelné stretnutie so Sivanskými

mudrcmi
Po mnohých hodinách chôdze spletitými chodníčkami a trávou pokrytými
cestičkami vošli pútnici do zelenajúceho sa údolia. Na jednej strane ho
chránili snehom pokryté vrcholky Himalájí, ktoré pôsobili ako zmorení
vojaci držiaci stráž nad miestom odpočinku svojich generálov. Na druhej
strane rástol borovicový les a svojou krásou vzdával hold tejto očarujúcej
krajine.

Mudrc sa zahľadel na Juliana a s úsmevom povedal: „Vitaj v sivanskom

raji!“

Obaja potom zišli po málo vyšliapanom chodníčku do hustého lesa, ktorý

pokrýval spodnú časť údolia. Chladným, ostrým horským vzduchom sa
niesol závan borovíc a santalového dreva. Julian, ktorý teraz kráčal bosý, aby
uľavil svojim boľavým nohám, cítil, že stúpa po vlhkom lišajníku. Bol veľmi
prekvapený, keď medzi stromami uvidel orchidey a množstvo iných
krásnych kvetov, ktoré hrali všetkými farbami. Mal pocit, akoby oslavovali
krásu a majestátnosť tohto malého kúska neba. V diaľke Julian začul
príjemné hlasy. Zneli jemne a upokojujúco. Naďalej bez slova nasledoval
svojho sprievodcu. Zhruba po ďalších pätnástich minútach chôdze prišli
obaja na čistinku. Otvoril sa pred nimi pohľad, ktorý by si ani scestovaný
Julian Mantle, ktorého nebolo ľahké prekvapiť, nikdy nedokázal predstaviť –
pred nimi stála malá dedinka, vytvorená výhradne z niečoho, čo vyzeralo
ako ruže. Uprostred dedinky stál maličký chrám, podobný tým, ktoré Julian
vídaval na svojich cestách po Thajsku a Nepále, no tento chrám bol
vyrobený z červených, bielych a ružových kvetov, držiacich pohromade
vďaka dlhým zmotaným pestrofarebným motúzom s vetvičkami. Malé
domčeky, roztrúsené po okolí chrámu, boli zrejme strohými domovmi
mudrcov. Aj tie boli vytvorené z ruží. Julian nenachádzal slová.

Vtom uvidel niekoľkých mníchov, ktorí v dedinke bývali, a uvedomil si, že

vyzerajú presne ako jeho sprievodca. Ten mu prezradil, že sa volá Yogi
Raman. Povedal, že je najstarším mníchom v Sivane a je vodcom tejto
skupiny. Obyvatelia tejto neobyčajnej osady vyzerali nesmierne mladistvo
a pohybovali sa rozvážne a cieľavedome. Nikto z nich neprehovoril.
Namiesto toho rešpektovali pokoj tohto miesta tým, že vykonávali svoje
úlohy v úplnej tichosti.

Muži, ktorých tu bolo zrejme asi len desať, mali na sebe také isté červené
habity ako Yogi Raman, a keď Julian vošiel do dedinky, pokojne sa naňho
usmievali. Každý z nich vyzeral vyrovnane, zdravo a veľmi spokojne. Zdalo
sa, že napätie, ktoré nás mnohých v tomto modernom svete trápi, vycítilo, že
na tomto mieste pokoja nie je vítané, a presunulo sa na miesta, ktoré sú preň
vhodnejšie. Napriek tomu, že prešlo veľa rokov, odkedy sa tu objavila nová
tvár, títo muži ostali rozvážni a návštevníka, ktorý za nimi putoval z takej
diaľky, pozdravili iba miernym úklonom.

Ženy pôsobili rovnako impozantne. Vo svojich voľných ružových sárí

z hodvábu a s bielymi lotosmi v čiernych kučeravých vlasoch prechádzali
dedinou so zaneprázdneným výrazom v tvári a s neobyčajnou čulosťou. No
nešlo o tú horúčkovitú zaneprázdnenosť, ktorá sprevádza životy ľudí v našej
spoločnosti. Zaneprázdnenosť týchto žien pôsobila pokojne a elegantne. So
sústredením zenových mníchov pripravovali niektorí z obyvateľov v chráme
čosi, čo vyzeralo ako slávnosti. Iní nosili drevo na oheň a bohato vyšívané
gobelíny. Všetci boli zamestnaní nejakou prácou. A všetci vyzerali šťastne.
Tváre mudrcov zo Sivany mu nakoniec odhalili silu ich spôsobu života. Aj
keď boli určite dospelými ľuďmi, každý z nich vyžaroval detskú energiu,
zdravie a ich oči žiarili vitalitou mladosti. Nikto z nich nemal vrásky, nikto
nemal sivé vlasy a ani jeden z nich nevyzeral starý.

Julianovi, ktorý nedokázal uveriť tomu, čo vidí, ponúkli jedlo zložené

z čerstvého ovocia a exotickej zeleniny, ktoré, ako sa mal neskôr dozvedieť,
bolo jedným z kľúčov k dokonalému zdraviu, ktorému sa mudrci tešili. Po
jedle odprevadil Yogi Raman Juliana do jeho komnaty: chatrče zaplavenej
kvetmi, v ktorej stála malá posteľ a na nej prázdny poznámkový blok. Mal to
byť jeho domov na najbližšiu dohľadnú budúcnosť.

Julian síce nikdy nič podobné ako tento kúzelný svet s názvom Sivana
nevidel, no cítil, akoby sa určitým spôsobom vracal domov, do raja, ktorý už
dlho predtým poznal. Táto dedinka ruží mu akosi nebola neznáma. Intuícia
mu našepkávala, že sem patrí, hoci len na krátky čas. Malo to byť miesto, kde
obnoví svoj životný plameň, ktorý v sebe cítil až dovtedy, kým mu právnická
profesia neukradla dušu. Toto miesto malo byť preň-ho útočiskom, kde sa
mal jeho zlomený duch pomaly vyliečiť. A tak sa začal Julianov život medzi
mudrcmi zo Sivany, život plný jednoduchosti, pokoja a harmónie. To
najlepšie však naňho ešte len čakalo.
 PIATA KAPITOLA

Študent duchovného odkazu

mudrcov zo Sivany
Vznešené sny sa nikdy nevyplnia, vždy ich prekročíme.

– Alfred Lord Whitehead

Bolo osem hodín podvečer a ja som sa mal pripravovať na obhajobu pred

súdom, ktorá sa mala konať nasledujúci deň. No bol som fascinovaný
zážitkami tohto bývalého právnického velikána, ktorého život sa dramaticky
zmenil po stretnutí a študovaní s tajuplnými indickými mudrcmi. Aké
úžasné, myslel som si, a aká neobyčajná transformácia! V duchu som
premýšľal, či by tajomstvá, ktoré sa Julian naučil v dedinke ukrytej
v ďalekých horách, mohli zlepšiť aj môj život a znova mi dať pocit úžasu nad
životom, ktorý žijeme. Čím dlhšie som Juliana počúval, tým viac som si
uvedomoval, že môj vlastný duch upadol. Čo sa stalo s neobyčajnou vášňou,
ktorú som vnášal do všetkého, čo som robil, keď som bol mladší? Vtedy ma
aj tie najobyčajnejšie veci napĺňali radosťou. Možno nastal čas prehodnotiť
svoju budúcnosť.

Keďže Julian pocítil moje nadšenie z jeho odysey a túžbu spoznať systém
osvieteného života, ktorý mu odovzdali mudrci, zrýchlil rozprávanie a jeho
príbeh nabral ešte väčší spád. Povedal mi, že jeho túžba po vedomostiach,
spojená s bystrým intelektom, vybrúseným mnohými rokmi právnych
súbojov v súdnej sieni, z neho spravili obľúbeného člena sivanskej komunity.
Na znak toho, ako si Juliana obľúbili, z neho mnísi nakoniec urobili čestného
člena svojej komunity a považovali ho za neodlučiteľnú súčasť rodiny.

Julian dychtil po tom, aby si rozšíril vedomosti o tom, ako pracuje myseľ,
telo a duša, a po tom, aby dosiahol majstrovstvo v sebapoznaní, a tak trávil
prakticky všetok svoj čas v spoločnosti Yogiho Ramana. Tento mudrc sa pre
Juliana stal viac otcom než učiteľom, aj keď bol medzi nimi len
niekoľkoročný rozdiel. Bolo zrejmé, že tento muž má vedomosti mnohých
životov, a čo bolo najlepšie, bol ochotný odovzdať ich Julianovi.
Ešte pred úsvitom si Yogi Raman sadal so svojím nadšeným žiakom
a napĺňal jeho myseľ ideami o zmysle života a tajuplnými technikami, ktoré
ovládol a ktoré mu pomáhali žiť vitálnejší, kreatívnejší a zmysluplnejší život.
Naučil Juliana starodávne princípy, ktoré mohol podľa jeho slov využiť
hocikto a žiť vďaka tomu dlhšie, ostať mladším a byť omnoho šťastnejším.
Julian sa naučil aj to, že spoznať seba samého a schopnosť získať
zodpovednosť mu zabránia vrátiť sa do chaosu a rôznych kríz, ktoré
charakterizovali jeho život na Západe. Ako sa týždne menili na mesiace,
postupne začínal chápať fantastický potenciál, ktorý driemal v jeho mysli
a čakal na to, že ho v sebe prebudí a využije na vyššie ciele. Niekedy učiteľ
so žiakom spolu len tak sedeli a pozorovali planúce indické slnko, stúpajúce
ponad sýto zelené lúky hlboko pod nimi. Inokedy sedeli v tichej meditácii
a vychutnávali si dary, ktoré prináša ticho. Inokedy sa zas prechádzali po
borovicovom lese, diskutovali o filozofických problémoch a vychutnávali si
prítomnosť toho druhého.

Podľa Julianových slov sa prvé náznaky jeho osobného rozvoja prejavili už

po troch týždňoch v Sivane. Začal si všímať krásu tých najobyčajnejších vecí:
či už to bola zázračná noc plná hviezd alebo nádhera pavúčej siete po daždi,
Julian to všetko bezo zvyšku absorboval. Povedal mi, že jeho nový životný
štýl a s ním spojené nové návyky začali pôsobiť na jeho vnútorný svet. Po
mesiaci aplikovania techník a zásad mudrcov sa v ňom začal rozvíjať hlboký
pocit pokoja a vyrovnanosti, ktorý sa mu počas všetkých tých rokov života
na Západe vyhýbal. Stal sa radostnejším a spontánnejším a deň po dni
pociťoval viac energie a kreativity.
Zmeny v Julianovom naladení mu prinášali fyzickú vitalitu a duchovnú
silu. Jeho obézna postava sa zrazu stávala svalnatejšou a štíhlejšou, zatiaľ čo
jeho chorobne bledá tvár, ktorá bola preňho charakteristická, získala farbu
a začala pôsobiť zdravo. Naraz mal pocit, že dokáže všetko, môže byť
kýmkoľvek a je schopný využiť svoj nekonečný potenciál, ktorý sa podľa
jeho zistenia nachádza v každom z nás. Začal si život užívať a vidieť božskosť
v každom jeho aspekte. Prastarý systém tejto mystickej skupiny mníchov na
ňom začal robiť zázraky.

Po krátkej odmlke, ktorou akoby chcel vyjadriť neuveriteľnosť vlastného

príbehu, prešiel Julian k filozofickejšej téme. „Uvedomil som si niečo
dôležité, John. Svet, a tým myslím aj svoj vnútorný svet, je veľmi zvláštne
miesto. Okrem iného som zistil aj to, že vonkajší úspech neznamená nič, kým
nie si úspešný vo svojom vnútri. Je veľký rozdiel medzi tým, keď sa máš
dobre a keď si bohatý. Bol som vyhľadávaným právnikom a vtedy som si
zvykol uťahovať z ľudí, ktorí pracovali na zlepšení svojho vnútorného
a vonkajšieho života. ,Vrhnite sa do života!‘ vravel som si. No naučil som sa,
že ovládnuť seba samého a naučiť sa starať o svoju myseľ, telo a dušu sú
nevyhnutné na to, aby sme našli svoje najvyššie ja a aby sme žili svoje sny.
Ako sa môžeš starať o ostatných, keď sa nevieš starať ani o seba? Ako môžeš
konať dobro, keď sa dobre ani necítiš? Nemôžem ťa mať rád, keď neviem mať
rád seba,“ dodal.

Zrazu Julian vyzeral tak, akoby bol vyvedený z miery a cítil sa trochu
nesvoj. „Nikdy som si pred nikým takto neotvoril srdce. Ospravedlňujem sa
za to, John. No na vrcholkoch tých hôr som zažil takú vnútornú katarziu,
také duchovné prebudenie a pocítil som také sily vesmíru, že mám pocit, že
musím odovzdať svoje vedomosti iným.“

Julian si uvedomil, že už je neskoro, a tak sa rýchlo so mnou rozlúčil

a povedal, že pôjde svojou cestou.
„Teraz nemôžeš odísť, Julian. Neviem sa dočkať, kedy mi povieš
o múdrostiach, ktoré si sa naučil v Himalájach, a prezradíš mi tajomstvá,
ktoré si sľúbil svojim mníchom priniesť na Západ. Nemôžeš ma viac napínať,
veď vieš, že to nevydržím.“

„Vrátim sa, na to sa môžeš spoľahnúť, priateľ môj. Veď ma poznáš, keď

začnem rozprávať dobrý príbeh, nemôžem prestať. Lenže ty máš na starosti
svoju prácu a ja si musím vybaviť nejaké súkromné záležitosti.“

„Povedz mi teda len jednu vec. Budú metódy, ktoré si sa naučil v Sivane,
fungovať aj u mňa?“

„Keď je žiak pripravený, zjaví sa učiteľ,“ prišla okamžitá odpoveď. „Ty

a mnohí ďalší v našej spoločnosti ste pripravení na múdrosť, ktorú mám tú
česť prechovávať. Každý z nás by sa mal dozvedieť o filozofii mudrcov.
Každý z nás z nej môže mať úžitok a každý musí spoznať dokonalosť, ktorá je
naším prirodzeným stavom. Sľubujem, že sa s tebou podelím o starovekú
múdrosť mníchov. Buď trpezlivý! Stretneme sa zajtra večer v tento čas pred
tvojím domom. Potom ti poviem všetko, čo potrebuješ, aby si žil omnoho
plnší život. Je to fér?“

„Tak dobre. Myslím, že keď som bez toho prežil toľko rokov, počkať
ďalších dvadsaťštyri hodín ma nezabije,“ odvetil som sklamane.

Na to ma slávny právnik, premenený na osvieteného jogína z Východu,

opustil a zanechal ma s mysľou plnou nezodpovedaných otázok
a nedokončených myšlienok.

Ako som tak potichu sedel vo svojej kancelárii, uvedomil som si, aký malý
je v skutočnosti náš svet. Myslel som na množstvo vedomostí, do ktorých
som zatiaľ ani nenahliadol. Premýšľal som nad tým, aké by to mohlo byť,
keby som znovu nadobudol svoj životný elán. Uvažoval som aj o zvedavosti,
ktorú som pociťoval, keď som bol mladší. Bolo by úžasné, keby som sa cítil
vitálnejší a vniesol nespútanú energiu do svojho súčasného života. Možno by
som aj ja opustil právnickú kariéru. Je možné, že aj ja mám nejaké vyššie
určenie. S týmito závažnými úvahami som vypol svetlá, zamkol dvere na
svojej kancelárii a vyšiel von do ďalšieho teplého letného večera.
 ŠIESTA KAPITOLA

Múdrosť osobnej premeny

Som umelcom žitia – mojím umeleckým dielom je môj život.

– Suzuki

Julian dodržal svoje slovo a ďalší večer prišiel ku mne domov. Asi o štvrť na
osem som počul štyri rýchle zaklopania na vchodové dvere, ktoré mali
módny dizajn – zdobili ich príšerné ružové okienka, ktoré podľa mojej ženy
dodávali domu umelecký vzhľad. Julian vyzeral prekvapivo inak než
predchádzajúci deň. Stále však z neho vyžarovala vitalita a pôsobil
nesmierne pokojne. To, čo ma trochu znervózňovalo, bolo jeho oblečenie.

Jeho očividne pružné telo pokrývala dlhá červená róba, zakončená

ozdobne vyšívanou modrou kapucňou. Aj keď bol ďalší nepríjemne horúci
júlový večer, kapucňu mal natiahnutú na hlave. „Zdravím ťa, priateľ môj,“
povedal rozžiarený Julian.

„Ahoj.“

„Nebuď taký udivený. Čo si čakal, že budem mať na sebe, oblek od

Armaniho?“

Obaja sme sa začali smiať, najprv len tlmene. O chvíľu sme sa na tom už
priam rehotali. Julian zjavne nestratil ten šibalský zmysel pre humor, ktorým
ma zvykol zabávať.
Kým sme odpočívali v mojej prepchatej, no útulnej obývačke, nemohol
som si nevšimnúť jeho náhrdelník z drevených modlitebných korálikov,
ktorý sa mu hompáľal na krku.

„Čo sú zač? Vyzerajú naozaj nádherne.“

„O nich ti poviem neskôr,“ povedal, pričom trel niektoré koráliky palcom
a ukazovákom. „Dnes večer si máme veľa čo povedať.“
„Tak začnime. Dnes som v práci skoro nič neurobil, lebo som sa nevedel
dočkať nášho stretnutia.“
Keď som mu dal podnet, Julian mi okamžite začal odhaľovať viac zo svojej
osobnej premeny a z toho, ako ľahko k tomu došlo. Povedal mi o starovekých
technikách, ktoré sa naučil. Slúžia na kontrolu mysli a na odstránenie
zlozvyku robiť si starosti, ktorý sužuje toľkých ľudí v našej komplexnej
spoločnosti. Hovoril o múdrosti, ktorú mu Yogi Raman a ostatní mnísi
odovzdali a ktorá slúži na vytvorenie zmysluplnejšieho a užitočnejšieho
života. A vravel aj o sérii metód, ako uvoľniť stály zdroj mladosti a energie,
ktorá, ako skonštatoval, drieme v každom z nás.

Aj keď hovoril veľmi presvedčivo, začínal som cítiť nedôveru. Nestal som
sa obeťou kanadského žartíka? Koniec koncov, tento Harvardom vyškolený
právnik bol vo firme veľmi známy svojimi žartmi. Okrem toho jeho príbeh
znel absolútne neuveriteľne. Len si to predstavte: jeden z najznámejších
právnikov v tejto krajine sa všetkého vzdá, predá všetko svoje materiálne
bohatstvo a putuje do Indie na duchovnú púť, odkiaľ sa vráti ako múdry
prorok z Himalájí. To nemohla byť pravda.

„Ale no tak, Julian. Prestaň si zo mňa uťahovať. Celý tento príbeh začína
zaváňať jedným z tvojich vtipov. Stavím sa, že si si požičal tú róbu
z požičovne kostýmov, ktorá stojí oproti mojej kancelárii,“ povedal som
a nasadil som jeden zo svojich pochybovačných úškľabkov.
Julian ihneď odpovedal, akoby moje pochybnosti dopredu očakával. „Ako
dokazuješ na súde pravdu?“

„Prednesiem pádne dôkazy.“

„Správne. Pozri sa na dôkazy, ktoré máš pred sebou. Pozri na moju hladkú
tvár bez vrások a na moju postavu. Nevidíš, koľko mám energie? Všimni si
môj pokoj. Predpokladám, že si si všimol, ako som sa zmenil.“

Mal pravdu. Toto bol muž, ktorý len pred pár rokmi vyzeral o celé
desiatky rokov starší.
„Nebol si za plastickým chirurgom, však?“

„Nie,“ usmial sa. „Tí sa zameriavajú len na vonkajší zjav. Ja som

potreboval liečenie zvnútra. Môj nevyvážený, chaotický životný štýl ma
priviedol do veľkých ťažkostí. Utrpel som niečo omnoho horšie než len
srdcový záchvat. Utrpela moja vnútorná podstata.“

„Lenže ten tvoj príbeh je taký… tajomný a neobyčajný.“

Julian ostal tvárou v tvár mojej neústupnosti pokojný. Všimol si čajovú

šálku, ktorú som nechal na stole a začal mi do nej nalievať čaj. Nalieval, až ju
naplnil po okraj – lenže potom lial ďalej! Čaj začal stekať po stenách šálky na
tanierik a potom na skvostný perzský koberec mojej ženy. Najprv som na to
len ticho hľadel. No nakoniec som to už nevydržal.

„Čo to robíš, Julian? Veď tá šálka preteká! Nech sa akokoľvek budeš snažiť,
viac sa do nej už naliať proste nedá!“ skríkol som nervózne. Dlho sa na mňa
zahľadel. „Prosím, necháp ma zle. Skutočne ťa rešpektujem, John. Vždy som
ťa rešpektoval. No pravda je taká, že podobne ako táto šálka, aj ty si plný
svojich vlastných myšlienok. Tak ako sa do teba môže ešte niečo zmestiť?
Najprv si musíš vyprázdniť šálku!“

Pravdivosť jeho slov mnou otriasla. Mal pravdu. Roky v konzervatívnom

právnickom svete, vykonávanie tých istých úkonov každý deň spoločne
s ľuďmi, ktorí každý deň mysleli na to isté, naplnili moju šálku až po okraj.
Moja žena Jenny mi stále vravela, že by sme sa mali stretávať s novými
ľuďmi a objavovať nové veci. „Priala by som si, aby si mal trošku
dobrodružnejšiu povahu, John,“ vravievala.
Nemohol som si spomenúť, kedy som naposledy čítal knihu, ktorá sa
nezaoberala právom. Táto profesia bola mojím životom. Začínal som si
uvedomovať, že sterilný svet, ktorému som sa prispôsobil, otupil moju
tvorivosť a obmedzil moju predstavivosť.

„Tak dobre. Viem, na čo narážaš,“ priznal som. „Je možné, že za všetky tie
roky, keď som pracoval ako právnik, sa zo mňa stal poriadny skeptik. Od
chvíle, keď som ťa včera uvidel vo svojej kancelárii, mi niečo hlboko vo
vnútri povedalo, že tvoja premena je skutočná a že sa v nej ukrýva nejaké
ponaučenie aj pre mňa. Možno som tomu len nechcel uveriť.“
„John, dnes je prvá noc tvojho nového života. Žiadam ťa len o to, aby si
hĺbal o múdrostiach a stratégiách, o ktoré sa s tebou podelím, a aby si ich
aplikoval s pevným presvedčením počas jedného mesiaca. Prijmi tieto
metódy s hlbokou dôverou v ich účinnosť. To, že prežili tisíce rokov, má svoj
dôvod – skutočne fungujú.“

„Mesiac mi príde ako dlhý čas.“

„Šesťstosedemdesiatdva hodín vnútornej práce, ktoré nesmierne zlepšia

každú chvíľu po celý zvyšok tvojho života, to je dosť výhodná ponuka,
nemyslíš? Investovať do seba samého je tou najlepšou investíciou, akú môžeš
urobiť. Nezlepšíš tým len svoj život, ale aj život všetkých okolo teba.“

„Ako to?“

„Jedine vtedy, keď sa naučíš mať rád sám seba, budeš skutočne schopný
milovať aj druhých. A dotknúť sa sŕdc ostatných môžeš len vtedy, keď si
otvoríš vlastné srdce. Keď sa budeš vedieť sústrediť a budeš sa cítiť živý, je
väčšia šanca, že sa z teba stane lepší človek.“
„Čo môžem v priebehu tých šesťsto sedemdesiatich dvoch hodín, ktoré
tvoria mesiac, očakávať, že sa prihodí?“ opýtal som sa vážne.

„Zažiješ zmeny vo fungovaní svojej mysle, tela, ba dokonca aj duše a tieto

zmeny ťa ohromia. Budeš mať viac energie, entuziazmu a vnútornej
harmónie, než si mal možno kedykoľvek predtým. Ľudia ti začnú hovoriť, že
vyzeráš mladšie a šťastnejšie. Do tvojho života sa rýchlo vráti pretrvávajúci
pocit duševnej pohody a harmónie. A to sú len niektoré z prínosov
sivanského systému.“

„Páni!“
„Všetko, čo ti dnes večer poviem, je vymyslené tak, aby zlepšilo tvoj život
nielen po osobnej a profesionálnej, ale aj po duchovnej stránke. Odporúčania
mudrcov sú rovnako účinné dnes, ako boli pred piatimi tisícami rokov.
Obohatia nielen tvoj vnútorný svet, ale aj svet okolo teba. Efektivita
akejkoľvek tvojej práce bude narastať. Táto múdrosť je naozaj tou
najmocnejšou silou, s akou som sa kedy stretol. Je priamočiara a praktická.
Bola testovaná v laboratóriách života po mnohé storočia. A najdôležitejšie je,
že funguje u každého. No predtým, než ti túto múdrosť odovzdám, chcel by
som, aby si mi niečo sľúbil.“

Vedel som, že to nebude len tak. „Neexistuje nič také ako jedlo zdarma,“
vravievala moja milovaná mama.

„Keď spoznáš silu techník a metód, ktoré mi ukázali mudrci zo Sivany,

a uvidíš dramatické výsledky, ktoré zmenia tvoj život, musíš sa zaviazať, že
túto múdrosť odovzdáš ďalším ľuďom, ktorí z nej budú mať úžitok. To je
všetko, čo od teba žiadam. Ak s tým budeš súhlasiť, pomôžeš mi naplniť môj
vlastný sľub, ktorý som dal Yogimu Ramanovi.“

Súhlasil som bez výhrad a Julian ma začal učiť systému, ktorý považoval
za posvätný. Aj keď techniky, ktoré si Julian počas svojho pobytu osvojil,
boli veľmi rôznorodé, v jadre sivanského systému bolo sedem základných
cností, sedem elementárnych princípov, v ktorých sa ukrýval kľúč
k poznaniu seba samého, vlastnej zodpovednosti a duchovnému osvieteniu.

Julian mi povedal, že Yogi Raman bol prvý, kto sa mu zveril so siedmimi

cnosťami. Stalo sa tak po niekoľkých mesiacoch Julianovho pobytu v Sivane.
V jednu jasnú noc, keď všetci ostatní upadli do hlbokého spánku, zaklopal
Raman potichu na dvere Julianovej chatky. Hlasom láskavého radcu k nemu
prehovoril: „Pozorne ťa sledujem už niekoľko dní, Julian. Som presvedčený,
že si slušný človek, ktorý hlboko túži po naplnení svojho života všetkým, čo
je dobré. Odkedy si prišiel, otvoril si sa našim tradíciám a prijal si ich za
vlastné. Osvojil si si množstvo našich každodenných zvykov a pozoroval si
ich rôznorodé blahodarné účinky. Bol si úctivý k našim tradíciám. Naši ľudia
žili tento jednoduchý, pokojný život dlhé roky a naše metódy pozná len pár
zasvätencov. Svet potrebuje počuť o našej filozofii osvieteného života. Dnes,
v predvečer tvojho tretieho mesiaca v Sivane, ti začnem odhaľovať vnútornú
podstatu nášho systému, a to nielen pre tvoje blaho, ale aj pre blaho
všetkých v tvojej časti sveta. Budem s tebou sedávať každý deň, tak ako som
sedával so svojím synom, keď bol ešte dieťa. Bohužiaľ, pred niekoľkými
rokmi skonal. Nadišiel jeho čas a ja jeho smrť neodmietam. Užíval som si
naše spoločné chvíle a v srdci si na ne uchovávam spomienky. Dnes ťa
vnímam ako svojho syna a som vďačný za to, že všetko, čo som sa za dlhé
roky tichého rozjímania naučil, bude ďalej žiť s tebou.“

Pozrel som sa na Juliana a všimol som si, že má zatvorené oči, akoby sa

prenášal späť do rozprávkovej krajiny, ktorá ho zahrnula zázračnými
vedomosťami.

„Yogi Raman mi povedal, že sedem cností života plného vnútorného

pokoja, radosti a duchovného bohatstva je obsiahnutých v mystickom
príbehu a vraj práve tento príbeh je ich esenciou. Požiadal ma, aby som
zatvoril oči, tak ako som to urobil teraz tu na zemi v tvojej obývačke.
Povedal mi, aby som si vo svojej mysli vybavil nasledujúcu scénu:

Sedíš uprostred krásnej bujnej zelenej záhrady. Táto záhrada je plná

najkrajších kvetov, aké si kedy videl. Prostredie okolo je nesmierne pokojné
a tiché. Vychutnávaš si krásu záhrady a cítiš, akoby si mal na vychutnanie
tejto prírodnej oázy všetok čas sveta. Keď sa poobzeráš okolo seba, uvidíš
v strede tejto nádhernej záhrady vysokánsky červený maják. Zrazu však
ticho záhrady naruší hlasné škrípanie – to sa otvorili dvere na spodku
majáka. Odtiaľ sa vypotáca dvaapolmetrový, štyristokilový japonský
zápasník sumo, ktorý sa bezstarostne vyberie doprostred záhrady.
„A bude to ešte lepšie,“ zasmial sa Julian. „Tento japonský sumo zápasník je
nahý! No, vlastne nie úplne. Okolo pásu má ružové bedrové rúško z drôtu,
ktoré zakrýva len jeho intímne partie.“

Ako sa tento zápasník sumo prechádza po záhrade, uvidí lesknúce sa zlaté

hodinky, ktoré tu niekto pred mnohými rokmi zanechal. Navlečie si ich
a spadne na zem s hrozivým zadunením. Zápasník je v bezvedomí, nehlučne
a nehybne tam ostane ležať. Keď si už myslíš, že vypustil dušu, zápasník sa
postaví – možno ho prebudila vôňa niektorej zo žltých ruží, ktoré kvitli
neďaleko. Zápasník sumo je už teraz plný energie, rázne vyskočí na nohy
a intuitívne sa pozrie doľava. To, čo uvidí, ho vyľaká. Na samotnom okraji
záhrady uvidí pomedzi kríky dlhú kľukatú cestu pokrytú miliónmi
blyštiacich sa diamantov. Akoby mu niečo hovorilo, aby sa po tej ceste
vybral, a tak aj urobí. Cesta ho privedie k večnej radosti a nekonečnej
blaženosti.

Keď si Julian vypočul tento zvláštny príbeh na vrcholkoch Himalájí od

mnícha, ktorý uvidel plameň osvietenia na vlastné oči, povedal mi, že bol
sklamaný. Myslel si, že bude počuť niečo svetoborné, nejakú múdrosť, ktorá
ho vyburcuje k činom, alebo ho dokonca privedie k slzám. Namiesto toho
jediné, čo počul, bol hlúpy príbeh o zápasníkovi sumo a majáku.

Yogi Raman postrehol jeho rozčarovanie. „Nikdy nepodceňuj silu

jednoduchosti,“ povedal Julianovi.

„Tento príbeh možno nie je sofistikovaným prejavom, ktorý si čakal,“

povedal mudrc, „no v tomto posolstve sa skrýva celé univerzum právd
a jasný zámer. Odo dňa, keď si prišiel, som dlho a usilovne premýšľal, ako ti
naše vedomosti odovzdám. Najprv som ti chcel dať sériu lekcií, ktoré by
trvali niekoľko mesiacov, ale uvedomil som si, že tento tradičný prístup
nevyhovuje magickej podstate múdrosti, ktorú máš prijať. Potom som
rozmýšľal nad tým, že požiadam všetkých svojich bratov a sestry, aby
s tebou každý deň strávili trochu času a zasväcovali ťa do našej filozofie. To
však tiež nebol ten najefektívnejší spôsob, akým by si sa dozvedel, čo ti
chceme povedať. Po dlhom rozmýšľaní som nakoniec prišiel na niečo, čo som
považoval za veľmi kreatívny a zároveň efektívny spôsob, ako ti povedať
o celom sivanskom systéme s jeho siedmimi cnosťami, a tým je tento
mystický príbeh.“
Potom mudrc dodal: „Spočiatku ti môže pripadať povrchný a možno
dokonca detinský. No môžeš si byť istý, že každý prvok príbehu stelesňuje
nadčasový princíp, ktorý zaručuje blažený život a nesie v sebe hlboké
posolstvo. Záhrada, maják, zápasník sumo, ružové bedrové rúško z drôtu,
hodinky, ruže a kľukatá diamantová cesta sú symbolmi siedmich nemenných
cností, ktoré zaručujú osvietený život. Buď si istý, že keď si zapamätáš tento
krátky príbeh a základné pravdy, ktoré symbolizuje, ponesieš si v sebe
všetko, čo budeš potrebovať na to, aby si pozdvihol svoj život na tú najvyššiu
úroveň. Budeš mať všetky informácie a stratégie, ktoré budeš potrebovať na
to, aby si zásadne ovplyvnil kvalitu svojho života aj života všetkých,
s ktorými sa dostaneš do kontaktu. Pokiaľ budeš túto múdrosť každodenne
používať, zmení sa tvoj duševný, emocionálny, fyzický aj duchovný život.
Dobre si tento príbeh, prosím, zapamätaj a uchovaj si ho v srdci. Veľká
zmena v tvojom živote nastane len vtedy, keď ho bezvýhradne prijmeš.“
„Som rád, John,“ povedal Julian, „že som ho prijal. Carl Jung raz povedal:
,Tvoj pohľad sa vyjasní jedine vtedy, keď sa budeš vedieť pozrieť do svojho
srdca. Kto sa pozerá smerom von, sníva; kto sa pozerá dovnútra, prebudí sa.‘
V tú veľmi neobvyklú noc som sa pozrel hlboko do svojho srdca a objavil
som tajomstvá vekov, ktoré obohacujú myseľ, rozvíjajú telo a živia dušu.
Teraz je na mne, aby som ich odovzdal tebe.“
 SIEDMA KAPITOLA

Veľmi nezvyčajná záhrada

Väčšina ľudí žije po fyzickej, intelektuálnej alebo morálnej stránke
vo veľmi obmedzených hraniciach svojho potenciálneho bytia. My
všetci máme také zásoby života, z ktorých môžeme čerpať, o akých
sa nám ani nesníva.

– William James
„Záhrada v príbehu symbolizuje myseľ,“ povedal Julian. „Keď sa budeš
o svoju myseľ starať, keď ju budeš cibriť a rozvíjať, bude ako plodná, bohatá
záhrada a bude kvitnúť tak, že si to ani nevieš predstaviť. No ak dovolíš, aby
sa v nej zakorenila burina, večný pokoj mysle a hlboká vnútorná harmónia
sa ti budú vždy vyhýbať.

Položím ti jednoduchú otázku, John. Keby som šiel na tvoj dvor, kde máš
tú záhradu, o ktorej si mi toľko rozprával, a vylial by som toxický odpad na
tvoje nádherné petúnie, nebol by si z toho práve nadšený, však?“

„Máš pravdu.“
„V skutočnosti takmer všetci záhradníci strážia svoju záhradu ako hrdí
vojaci a dávajú pozor, aby sa do nich nedostalo nič škodlivé. Ale uvedom si,
koľko toxického odpadu si denne väčšina ľudí vkladá do plodných záhrad
svojich myslí: starosti a úzkosť, trápenie sa nad minulosťou, premýšľanie
o budúcnosti a umelo vytvorený strach, ktorý zamoruje ich vnútorný svet.
V pôvodnom jazyku mudrcov zo Sivany, ktorý existuje už tisíce rokov, sa
písaný znak pre starosti nápadne podobá na znak zosobňujúci pohrebnú
hranicu. Yogi Raman mi povedal, že to nie je žiadna náhoda. Starosti
vysávajú z mysle veľa sily a skôr či neskôr poškodia aj dušu.
Keď chceš žiť naplno, musíš držať stráž pri vchode do svojej záhrady
a nechať do nej vstúpiť len tie najlepšie informácie. Vážne si nemôžeš dovoliť
ten luxus a vpustiť do nej čo i len jedinú negatívnu myšlienku. Tí
najšťastnejší, najdynamickejší a najspokojnejší ľudia na svete sa od teba či
odo mňa vo svojej podstate nelíšia. Všetci sme z mäsa a kostí. Všetci
pochádzame z toho istého vesmírneho zdroja. Lenže tí, ktorí nielen existujú,
ale aj rozdúchavajú plamene svojho ľudského potenciálu a vnímajú magický
prúd života, robia niečo viac než ľudia, ktorí žijú svoje obyčajné životy.
Predovšetkým si osvojujú pozitívny pohľad na svoj svet a na všetko, čo je
v ňom.“

Julian potom dodal: „Mnísi mi povedali, že počas bežného dňa prebehne

mysľou obyčajného človeka okolo šesťdesiattisíc myšlienok. Ale skutočne ma
zarazilo to, že deväťdesiatpäť percent z nich tvoria myšlienky, ktoré mu
prebehli mysľou už včera!“

„Myslíš to vážne?“ opýtal som sa.

„Absolútne. To je tyrania zbedačeného myslenia. Ľudia, ktorí majú každý
deň tie isté myšlienky, pričom väčšina z nich je negatívna, upadli do zlých
mentálnych návykov. Namiesto toho, aby sa sústredili na pozitívne stránky
svojho života a mysleli na to, ako svoj život zlepšiť, nechali sa uväzniť svojou
minulosťou. Niektorí z nich sa trápia nad skrachovanými vzťahmi alebo
finančnými problémami. Iní sa sužujú spomienkami na nešťastné detstvo
a ďalší sa vo svojej mysli zaoberajú ešte banálnejšími záležitosťami, napr. ako
sa k nim mohol zachovať predavač v obchode alebo čo im povedal ich
spolupracovník v zlej nálade. Tí, ktorí rozmýšľajú nad podobnými vecami,
umožňujú starostiam, aby ich okradli o životnú silu. Zabraňujú nesmiernemu
potenciálu mysle, aby do ich života priniesol zázraky a všetko, po čom túžia
vo svojom emocionálnom, fyzickom a tiež duchovnom živote. Títo ľudia si
nikdy neuvedomia, že musia najprv zvládnuť svoju myseľ, aby zvládli svoj
život.
To, akým spôsobom rozmýšľaš, je otázkou zvyku. Je to veľmi jednoduché,“
pokračoval Julian rozhodne. „Väčšina ľudí si proste neuvedomuje obrovskú
moc svojej mysle. Zistil som, že dokonca aj tí najvýznamnejší myslitelia
využívajú len stotinu percenta svojich duševných možností. Mudrci zo
Sivany sa odvážili preskúmať nevyužívaný potenciál svojich duševných
možností v každodennom živote. Výsledky boli ohromujúce. Yogi Raman
sformoval svoju myseľ každodenným a disciplinovaným tréningom do tej
miery, že je schopný vôľou spomaliť tlkot svojho srdca. Vycvičil sa tak, že je
schopný niekoľko týždňov nespať. Nechcem ti tým, samozrejme, naznačiť, že
by si sa mal usilovať o to, aby si dosiahol to isté, no mal by si začať vnímať
svoju myseľ ako najväčší dar prírody – pretože to tak naozaj je!“

„Poznáš nejaké cvičenia, ktorými by som vedel odomknúť takú silu mysle?
Keby som sa naučil spomaliť tlkot svojho srdca, určite by som sa stal kráľom
všetkých kokteilových večierkov,“ povedal som drzo.

„O to sa teraz nestaraj, John! Ukážem ti nejaké praktické cvičenia, ktoré

budeš môcť robiť neskôr a ktoré ti ukážu silu tejto starovekej metódy.
Momentálne je dôležité, aby si si uvedomil, že majstrovsky zvládnuť svoju
myseľ môžeš jedine cvičením, nijako inak. Väčšina z nás má rovnaký
základný potenciál od chvíle, keď sa prvý raz nadýchneme. To, čo odlišuje
ľudí, ktorí dosiahnu viac alebo ktorí sú šťastnejší, od iných, je spôsob, akým
tento základný potenciál využívajú a rozvíjajú. Keď sa rozhodneš
transformovať svoj vnútorný svet, tvoj život prejde rýchlo z ríše
priemernosti do ríše neobyčajnosti.“
Môj učiteľ hovoril čoraz vzrušenejšie. Keď rozprával o zázrakoch mysle
a sile dobra, ktorú prinášajú, akoby sa jeho oči trblietali.

„Vieš, John, keď už nie je čo povedať a urobiť, ostáva nám len jediná vec,
nad ktorou máme absolútnu kontrolu.“
„Naše deti?“ opýtal som sa s veselým úsmevom.

„Nie, priateľ môj – naša myseľ. Nevieme síce kontrolovať počasie,

dopravnú situáciu alebo nálady ľudí okolo nás, no v každom prípade vieme
kontrolovať svoj postoj voči týmto veciam. My všetci máme moc rozhodnúť
sa, čo si o ktorejkoľvek situácii pomyslíme. Táto schopnosť je súčasťou toho,
čo z nás robí ľudí. Je pravdou, že jedna z najvzácnejších múdrostí, ktorú som
sa naučil na svojich cestách po Východe, je zároveň aj jedna
z najjednoduchších.“

Julian sa na chvíľu odmlčal, akoby chcel ten skvostný dar vyvolať.

„Tak čo to je?“

„Neexistuje nič také ako objektívna realita alebo ,skutočný svet‘. Nič nie je
absolútne. Tvoj najväčší nepriateľ môže byť mojím najlepším priateľom.
Udalosť, ktorú jeden berie ako tragédiu, môže niekto iný vnímať ako zárodky
neobmedzenej príležitosti. To, čo v skutočnosti odlišuje večne radostne
naladených a optimistických ľudí od tých, ktorí sa vždy cítia mizerne, je to,
ako si interpretujú a vyložia životné okolnosti.“
„Julian, ako by tragédia mohla byť niečím iným ako tragédiou?“

„Poviem ti jeden príklad. Keď som putoval cez Kalkatu, stretol som
učiteľku menom Malika Chand. Milovala učenie a svojich žiakov brala ako
svoje vlastné deti. Rozvíjala ich potenciál s nesmiernou láskavosťou. Jej
mottom bolo: ,To, čo odkážeš, je dôležitejšie než tvoje IQ.‘ V celej komunite
ju poznali ako ženu, ktorá žije, aby dávala, ktorá nezištne pomáhala všetkým,
ktorí to potrebovali. Nanešťastie, jej milovaná škola, ktorá bola tichým
svedkom rozvoja generácií detí, podľahla plameňom ohňa, ktorý jedného dňa
založil podpaľač. Všetci v komunite to pociťovali ako obrovskú stratu. No po
čase sa ich hnev zmenil na apatiu a títo ľudia sa podvolili skutočnosti, že ich
deti budú vyrastať bez školy.“
„A čo Malika?“

„Ona bola iná, bola večnou optimistkou, ak niekto taký existuje. Na rozdiel
od všetkých ostatných videla v tom, čo sa stalo, skvelú príležitosť. Povedala
všetkým rodičom, že v každom nešťastí sa ukrýva rovnaké šťastie, ak si
človek nájde čas a hľadá ho. Táto udalosť bola ´prezlečeným´ darom. Škola,
ktorá zhorela do tla, bola stará a zničená. Strecha pretekala a podlaha pod
tlakom tisícov malých nožičiek, ktoré po jej povrchu dupotali, nakoniec
popraskala. Toto bola šanca, na ktorú čakali – mohli pridať ruku k dielu ako
komunita a vybudovať omnoho lepšiu školu, takú, ktorá bude
v nadchádzajúcich rokoch slúžiť omnoho väčšiemu počtu detí. A tak vďaka
tejto šesťdesiatštyriročnej nadšenej žene medzi sebou vyzbierali peniaze
a postavili krásnu novú školu, ktorá sa týčila ako žiarivý príklad sily vízie,
ktorá zvíťazila nad nepriazňou osudu.“
„Takže je to ako to staré príslovie o ľuďoch, ktorí vidia pohár poloplný
a nie poloprázdny?“
„Áno, to je dobrý príklad. Bez ohľadu na to, čo sa v tvojom živote stane, ty
sám máš možnosť vybrať si, ako na to zareaguješ. Keď si vybuduješ zvyk
hľadať pozitívnu stránku každej udalosti, tvoj život sa posunie do tých
najvyšších sfér. Je to jeden z najväčších prírodných zákonov.“

„A všetko to začína tým, že začneš používať svoju myseľ efektívnejšie?“

„Presne tak, John. Všetok úspech v živote, či už je materiálny, alebo

duchovný, začína tou päťkilovou hmotou, ktorá ti sedí na krku. Alebo, keď
mám byť presnejší, myšlienkami, ktoré každú sekundu vo svojom živote
vkladáš do svojej mysle. Tvoj vonkajší svet je odrazom tvojho vnútorného
rozpoloženia. Kontrolovaním vlastných myšlienok a spôsobom, akým
reaguješ na podnety vo svojom živote, začínaš kontrolovať svoj osud.“

„Skutočne to dáva zmysel, Julian. Myslím, že môj život sa stal takým

hektickým, že som si nikdy nenašiel čas, aby som o takých veciach uvažoval.
Keď som bol na právnickej škole, môj najlepší priateľ Alex miloval čítanie
inšpiračných kníh. Vravel, že ho vždy motivovali a dávali mu energiu na
vyváženie nášho zdrvujúceho pracovného tempa. Pamätám si, ako mi raz
vravel, že v jednej z nich sa písalo o čínskych znakoch – znak pre krízu sa
skladal z dvoch znakov: jeden z nich znamená nebezpečenstvo a druhý
príležitosť. Zdá sa, že dokonca aj starí Číňania vedeli, že aj tá najtemnejšia
udalosť má svetlú stránku – ak máš odvahu hľadať ju.“

„Yogi Raman o tom hovorí: ,V živote nie sú žiadne omyly, iba ponaučenia.
Neexistuje nič také ako negatívne zážitky, iba príležitosti pre rast, učenie sa
a postup na ceste, aby sme zvládli samého seba. Z nešťastia vzniká sila. Aj
bolesť môže byť skvelým učiteľom.‘“
 „Bolesť?“ začudoval som sa.
„Presne tak. Keď chceš prekonať bolesť, musíš ju najprv zažiť. Poviem to
inak: ako môžeš skutočne poznať radosť z toho, že stojíš na najvyššom
vrcholku hory, keď najprv neprejdeš jej najnižším údolím? Už rozumieš?“

„Keď si chcem vychutnať niečo dobré, musím spoznať niečo zlé?“

„Áno. No mal by si prestať rozdeľovať udalosti na pozitívne a negatívne.

Namiesto toho ich proste zaži, teš sa z nich a nechaj sa nimi poučiť. Každá
udalosť ti ponúka ponaučenie. Tieto malé ponaučenia podporujú tvoj
vnútorný aj vonkajší rast. Bez nich by si stagnoval. Porozmýšľaj nad tým
v rámci svojho vlastného života. Väčšina ľudí sa naučila najviac zo svojich
najstrastiplnejších zážitkov. A keď príde výsledok, ktorý si neočakával, a si z
neho trochu sklamaný, nezabúdaj na zákony prírody, ktoré zaručujú, že
vždy, keď sa jedny dvere zavrú, iné sa otvoria.“

Julian začal v rozrušení dvíhať ruky, ako to mohol robiť južanský pastor,
keď kázal pred svojím cirkevným zhromaždením. „Vo chvíli, keď začneš túto
metódu aplikovať vo svojom každodennom živote a sformuješ si myseľ tak,
aby každú udalosť vnímala pozitívne a posilňujúco, navždy zapudíš svoje
starosti. Prestaneš byť otrokom svojej minulosti. Namiesto toho sa staneš
architektom svojej budúcnosti.“

„Dobre, rozumiem tomuto konceptu. Každý zážitok, aj ten najhorší, mi

dáva ponaučenie. Preto by som mal otvoriť svoju myseľ, aby som sa zo
všetkého poučil. Tak sa stanem silnejším a šťastnejším. Čo ďalšie by mohol
skromný, priemerný právnik urobiť, aby zlepšil svoj život?“

„Predovšetkým začni žiť z krásy svojej predstavivosti a nie zo spomienok.“

„Trochu mi to objasni.“

„Vravím len to, že keď chceš oslobodiť potenciál svojej mysle, tela a duše,
musíš najprv rozšíriť svoju predstavivosť. Veci sa majú tak, že všetko sa
vytvára dvakrát: najprv v mysli a až potom v skutočnosti. Tento proces
volám projektovanie, pretože všetko, čo vytvoríš vo svojom vonkajšom
svete, sa začína ako obyčajný projekt v tvojom vnútornom svete, na
obrazovke tvojej mysle. Keď sa naučíš kontrolovať svoje myšlienky, živo si
predstavovať všetko, čo si od tejto svetskej existencie želáš, a budeš veriť
tomu, že sa to stane, v tvojom vnútri sa prebudia driemajúce sily. Začneš
odomykať skutočný potenciál svojej mysle a tvoriť si magický život, ktorý si
podľa mňa zaslúžiš. Od dnešného dňa zabudni na svoju minulosť. Snívaj
o tom, že si niečím viac než len súhrnom svojich súčasných okolností.
Očakávaj len to najlepšie a budeš ohromený výsledkami.

Vieš, John, po všetky tie roky v právnickej profesii som si myslel, že toho
viem veľmi veľa. Strávil som roky štúdiom na tých najlepších školách,
prečítal všetky knihy o práve, ku ktorým som sa dostal, a pracoval som
s tými najlepšími právnikmi. Je fakt, že som na poli práva vyhrával. No dnes
si uvedomujem, že hru života som prehrával. Bol som taký zamestnaný
naháňaním veľkých životných potešení, že mi úplne unikli tie malé. Nikdy
som nečítal žiadnu z tých skvelých kníh, ktoré mi odporúčal môj otec.
Nevybudoval som si žiadne skvelé priateľstvá. Nikdy som sa nenaučil oceniť
dobrú hudbu. Keď sa tak na to pozriem, skutočne si myslím, že som jedným
zo šťastlivcov. Môj srdcový záchvat bol udalosťou, ktorá ma definovala, bol
mojím budíčkom, ak chceš. Ver či never, dal mi druhú šancu žiť
naplňujúcejší, podnetnejší život. Tak ako Malika Chand, aj ja som uvidel
zárodky príležitosti v mojom bolestivom zážitku. Ba čo viac, mal som odvahu
nechať tieto zárodky vyrásť.“
Bolo zrejmé, že zatiaľ čo Julian navonok omladol, vo vnútri nesmierne
zmúdrel. Uvedomil som si, že tento večer bol niečím viac než len
fascinujúcim rozhovorom so starým priateľom – dnes večer mohlo dôjsť
k môjmu vlastnému obratu. Mal som očividnú šancu na nový začiatok. Začal
som premýšľať nad tým, čo bolo v mojom živote zle. Mal som bezpochyby
skvelú rodinu a stabilnú prácu uznávaného právnika. V mojich pokojnejších
chvíľach som však vedel, že v živote toho musí byť viac. Musel som zaplniť
prázdnotu, ktorá pomaly začala obklopovať môj život.
Keď som bol malý, mával som veľké sny. Často som si predstavoval, že
som úspešným športovcom alebo obchodným magnátom. Skutočne som veril
tomu, že môžem robiť čokoľvek, mať všetko a byť kýmkoľvek. Pamätám si aj
na to, ako som sa zvykol cítiť ako malý chlapec vyrastajúci na slnečnom
západnom pobreží. Radosť prichádzala vo forme jednoduchých potešení.
Radosťou bolo kúpanie sa na pláži počas krásneho popoludnia alebo jazdenie
po lesoch na bicykli. Život bol pre mňa veľmi zaujímavý. Bol som
dobrodruhom. To, čo mi mohla priniesť budúcnosť, nemalo žiadne hranice.
Úprimne si myslím, že za posledných pätnásť rokov som podobnú slobodu
a radosť nepocítil. Čo sa stalo?

Možno som zabudol na svoje sny, keď som sa stal dospelým, a zmieril som
sa s tým, že budem konať tak, ako by mal konať dospelý. Možno som na ne
zabudol, keď som šiel na právnickú školu, a začal hovoriť tak, ako by mali
hovoriť právnici. Tak či onak som sa v ten večer, keď si Julian pri mne
vylieval srdce nad šálkou studeného čaju, rozhodol, že prestanem tráviť toľko
času zarábaním na život a začnem sa omnoho viac venovať životu.

„Zdá sa, že som ťa priviedol k tomu, aby si aj ty porozmýšľal o svojom

živote,“ poznamenal Julian. „Začni pre zmenu rozmýšľať nad svojimi snami,
presne ako keď si bol dieťa. Najlepšie to vyjadril Jonas Salk: ,Mával som sny
a mával som nočné mory. Nočných mor som sa zbavil vďaka svojim snom.‘
Mal by si oprášiť svoje sny, John. Začni si opäť vážiť život a oslavovať všetky
jeho zázraky. Ak chceš, aby sa to stalo, prebuď silu svojej mysle. Keď to
urobíš, celý vesmír sa s tebou spojí a prinesie do tvojho života zázraky.“
Julian potom siahol do záhybov svojho rúcha a vytiahol malú kartičku vo
veľkosti vizitky, ktorá bola na okrajoch ošúchaná, čo bolo zrejme spôsobené
mnohými mesiacmi jej neustáleho používania.
„Jedného dňa, keď som sa s Yogim Ramanom prechádzal po malej horskej
cestičke, opýtal som sa ho, kto je jeho obľúbeným filozofom. Odvetil, že
v jeho živote ho ovplyvnili mnohí, a preto je preňho ťažké vybrať len jeden
zdrojov inšpirácie. Existoval však citát, ktorý si niesol hlboko vo svojom
srdci. Ten v sebe ukrýval všetky hodnoty, ktoré si za celé tie roky tichého
rozjímania osvojil. Na tom prekrásnom mieste hlboko v pustatine mi ho
tento učený mudrc Východu povedal. Aj ja som si vryl jeho slová do pamäte.
Slúžia ako každodenná pripomienka toho, čím sme, a všetkého, čím môžeme
byť. Tieto slová pochádzajú od veľkého indického filozofa menom Pantanjali.
Opakoval som si ich nahlas každé ráno pred tým, než som usadol k meditácii.
Malo to hlboký účinok na celý môj deň. Pamätaj, John, slová sú verbálnym
zosobnením sily.“

Julian mi ukázal kartičku, na ktorej stál tento citát:

Ak ťa inšpiruje niečo veľké, nejaký mimoriadny cieľ, všetky tvoje

myšlienky prekročia vlastný tieň, tvoja myseľ presiahne svoje obmedzenia,
tvoje vedomie sa rozvinie do všetkých strán a ty sa ocitneš v novom,
kúzelnom svete. Skryté sily, vlohy a nadania ožijú a ty objavíš svoje nové ja,
ktoré je omnoho väčšie, než si o tom kedy sníval.

V tú chvíľu som uvidel spojenie medzi fyzickou vitalitou a bystrosťou

ducha. Julian žiaril zdravím a vyzeral omnoho mladšie, ako keď som ho
uvidel po prvý raz. Prekypoval energiou a vyzeralo to, že jeho nadšenie
a optimizmus nemajú hranice. Bolo zrejmé, že podstatne zmenil svoj
predchádzajúci životný štýl, ale rovnako bolo zjavné, že prvopočiatkom jeho
fantastickej transformácie bola jeho duševná kondícia. Vonkajší úspech
začína vo vnútri a tým, že zmenil spôsob svojho myslenia, dokázal zmeniť aj
celý svoj život.

„Povedz mi, ako sa ti podarilo získať si taký pozitívny, inšpiratívny

a vyrovnaný prístup k životu? Myslím, že po všetkých tých rokoch rutiny
moje mentálne svaly trochu ochabli. Keď o tom teraz premýšľam, myslím, že
svoje myslenie a všetko, čo mi preletí hlavou, ovládam veľmi málo,“ priznal
som sa úprimne.
„Myseľ je skvelý sluha, ale hrozný pán. Keď prepadneš negatívnemu
mysleniu, je to len preto, že si sa nedokázal o svoju myseľ postarať. Neurobil
si si čas vycvičiť ju tak, aby si sa dokázal zamerať na pozitívne veci. Winston
Churchill raz povedal, že cenou za veľkoleposť je zodpovednosť za každú
vlastnú myšlienku. Len tak sa ti podarí dosiahnuť stav mysle, po ktorom tak
túžiš. Mysli na to, že myseľ je v podstate ako každý iný sval – keď ju nebudeš
používať, prídeš o ňu.“

„Snažíš sa mi povedať, že ak nebudem cvičiť svoju myseľ, zoslabne?“

„Áno. Pozri sa na to takto: ak chceš posilňovať svaly na rukách, aby sa
stali silnejšími, musíš ich cvičiť. Rovnako je to so svalmi na nohách – najprv
ich musíš namáhať. A to isté platí o tvojej mysli – spraví pre teba, čo si budeš
priať, ak jej to umožníš. Vtiahne do tvojho života všetko, po čom túžiš, keď sa
ju naučíš efektívne riadiť. Ak sa o ňu budeš dostatočne starať, prinesie ti
dokonalé zdravie. A bude schopná navrátiť sa do svojho prirodzeného stavu
mieru a pokoja, ak budeš vedieť, ako na to ísť. Mudrci zo Sivany mi
vravievali: ,Hranice tvojho vlastného života sú tam, kde si si ich sám
vytvoril.‘“

„Tomu asi úplne nerozumiem, Julian.“

„Osvietení myslitelia vedia, že ich myslenie utvára ich vlastný svet a že

kvalita ich života závisí od bohatstva myšlienok. Ak chceš teda prežiť
pokojný a zmysluplný život, musíš najprv produkovať pokojné a zmysluplné
myšlienky.“

„Tak sem s tým, Julian.“

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Julian mierne a prešiel si opálenými prstami

po okraji svojho nádherného rúcha.

„Tvoje rozprávanie ma veľmi zaujalo, ale som netrpezlivý. Nepoznáš

nejaké cvičenia alebo techniky, s ktorými by som mohol hneď začať, tu, vo
svojej obývačke, aby som zmenil spôsob svojho myslenia?“
„Rýchle riešenia nefungujú. Každá trvalá vnútorná premena si vyžaduje
čas a úsilie a potrebuješ na ňu veľa trpezlivosti. Netvrdím, že na to, aby si
zaznamenal podstatné zmeny, potrebuješ roky. Ak budeš vytrvalý
a techniky, ktoré ťa naučím, budeš cvičiť každý deň počas jedného mesiaca,
výsledok ťa ohromí. Naučíš sa naplno využívať svoju vlastnú kapacitu
a ocitneš sa v krajine zázrakov. Ale aby si to mohol dosiahnuť, nesmieš sa
sústrediť len na výsledok. Mal by si si vychutnať proces rozvíjania svojej
osobnosti a osobného rastu. Iróniou je, že čím menej sa budeš sústreďovať na
výsledok, tým rýchlejšie sa dostaví.“

„Ako to?“

„Je to ako v tom klasickom príbehu o chlapcovi, ktorý sa vydal študovať

k veľkému učiteľovi. Keď sa s ním stretol, jeho prvá otázka bola: ,Ako dlho
mi bude trvať, kým budem rovnako múdry ako ty?‘

Odpoveď prišla ihneď: ,Päť rokov.‘

,To je veľmi dlho,‘ odpovedal chlapec. ,A keď budem pracovať dvakrát tak
tvrdo?‘

,Potom to potrvá desať rokov,‘ povedal učiteľ.

,Desať! To je hrozne dlho. A keď sa budem učiť dňom i nocou, každý deň
a každú noc?‘

,Pätnásť rokov,‘ povedal mudrc.

,Nerozumiem tomu. Vždy, keď sľúbim, že budem venovať dosiahnutiu

cieľa viac energie, povieš mi, že to bude trvať dlhšie. Prečo?‘

,Odpoveď je jednoduchá. Ak máš stále jedno oko uprené k cieľu, ostáva ti

už len jedno, ktoré ťa povedie tvojou cestou.‘“

„Chápem, učiteľ môj,“ povedal som vľúdne. „Znie to ako príbeh môjho
života.“
„Buď trpezlivý a ži s vedomím, že všetko, čo hľadáš, nájdeš, keď na to
budeš pripravený a budeš to očakávať.“

„Ale ja som nikdy nepatril k tým, ktorí mali šťastie, Julian. Všetko, čo som
kedy dosiahol, bol iba výsledok tvrdého úsilia a vytrvalosti.“
„Čo je šťastie, priateľu?“ opýtal sa Julian láskavo. „Nie je to nič iné než
spojenie pripravenosti s príležitosťou.“

Julian potom dodal: „Kým ťa začnem zasväcovať do metód, ktoré som sa

naučil v Sivane, musím ťa najprv naučiť niekoľko kľúčových princípov.
Najprv si zapamätaj, že základom akéhokoľvek mentálneho výkonu je
schopnosť sústrediť sa.“

„Vážne?“

„Viem, tiež ma to prekvapilo. Ale je to tak. Už som ti povedal, že naša

myseľ je schopná dosiahnuť neuveriteľné veci. Samotný fakt, že po niečom
túžiš alebo o niečom snívaš, znamená, že máš aj zodpovedajúcu kapacitu
zrealizovať to. To je jedna z veľkých a univerzálnych právd, ktoré vedia
mudrci zo Siavany. No na to, aby si vedel silu myslenia uvoľniť, musíš sa ju
najprv naučiť ovládať a zamerať sa len na to, čo práve robíš. Vo chvíli, keď
zameriaš svoju myseľ na jedinú úlohu, stanú sa neuveriteľné veci.“

„Prečo je sústredenie také dôležité?“

„Dám ti hádanku, ktorá tvoju otázku zodpovie. Povedzme, že sa uprostred

zimy stratíš v lese a zo všetkého najviac sa potrebuješ zahriať. Všetko, čo
máš pri sebe v batohu, je list od priateľa, konzerva tuniaka a malá lupa, ktorú
nosíš pri sebe, lebo zle vidíš. Podarí sa ti zohnať nejaké suché drevo na oheň,
no, nanešťastie, nemáš pri sebe zápalky. Ako zapáliš oheň?“

Teraz ma dostal. Nemal som ani potuchy, aká je odpoveď.

„Vzdávam sa.“

„Je to veľmi jednoduché. Vlož list medzi suché drevo a pridrž nad ním
lupu. Slnečné lúče sa cez ňu sústredia a zapália oheň za niekoľko sekúnd.“
„A čo konzerva s tuniakom?“

„Tá mala iba odpútať tvoju pozornosť od správneho riešenia,“ odvetil

Julian s úsmevom. „Podstatou príbehu je však toto: keby si položil list na
drevo, nič by sa nestalo. Ale vo chvíli, keď použiješ lupu a budeš sústrediť
rozptýlené slnečné lúče na papier, zapáliš ho. To isté platí pre našu myseľ.
Keď sa ti podarí sústrediť jej obrovskú silu na určitý a zmysluplný cieľ,
rýchlo sa ti podarí zapáliť plameň svojho osobného potenciálu. Výsledok
bude prekvapujúci.“
 „Ako napríklad?“ opýtal som sa.
„Na to môžeš odpovedať len ty sám. Čo hľadáš? Chceš byť lepším otcom
a žiť vyrovnanejší a zmysluplnejší život? Túžiš po duchovnom naplnení?
Máš pocit, že ti chýba dobrodružstvo a zábava? Porozmýšľaj o tom.“

„A čo tak večné šťastie?“

„Rúbeš poriadne vysoko,“ zasmial sa Julian, „Máš rád skromnosť, však? Ale
áno, večné šťastie môžeš mať tiež.“

„Ako?“

„Mudrci zo Sivany poznajú tajomstvo šťastia už viac než päťtisíc rokov.

Našťastie boli ochotní podeliť sa oň so mnou. Chceš ho počuť?“

„Nie, myslím, že si dáme pauzu a ja si najprv skočím vytapetovať garáž.“

„Prosím?“

„Samozrejme, že chcem počuť tajomstvo večného šťastia, Julian. To predsa

v konečnom dôsledku hľadá každý, nie?“

„Iste. Tak tu ho máš… mohol by som ťa poprosiť ešte o jednu šálku čaju?“

„Ale no tak, prestaň zdržiavať.“

„Dobre, tajomstvo šťastia je jednoduché: zisti, čo skutočne rád robíš,

a potom vlož všetku svoju energiu do toho, aby si to mohol robiť. Keď sa
pozrieš na tých najšťastnejších, najzdravších a najspokojnejších ľudí na
svete, zistíš, že každý z nich našiel svoju vášeň a potom sa jej venoval celý
život. Takéto povolanie takmer vždy svojím spôsobom slúži iným. Keď
skoncentruješ svoju duševnú silu a energiu, aby si mohol vykonávať to, čo
miluješ, tvoj život sa naplní hojnosťou v každej oblasti a všetky tvoje túžby
sa ľahko a elegantne vyplnia.“

„Takže mám jednoducho nájsť to, čo ma baví, a potom to robiť?“

„Ak je to niečo dôstojné,“ odvetil Julian.

„Ako definuješ dôstojné?“

 „Ako som povedal, John, tvoja vášeň musí určitým spôsobom zlepšovať
životy iných alebo im slúžiť. Viktor Frankl to vo svojej knihe povedal
elegantnejšie, než by som to dokázal ja: ,… ani o úspech, ani o šťastie sa
nemôžete usilovať; musia z vašich činov vyplynúť, a to sa stane len vtedy,
keď bude človek oddaný tomu, o čo sa snaží.‘ Vo chvíli, keď zistíš, aké je
tvoje životné poslanie, tvoj svet ožije. Každé ráno sa prebudíš s nekonečným
množstvom energie a entuziazmu. Všetky tvoje myšlienky budú zamerané
na tvoj konkrétny cieľ. Nebudeš mať čas na to, aby si strácal čas. Svoju
vzácnu mentálnu silu teda nebudeš mrhať na banálne záležitosti.
Automaticky si prestaneš len zo zvyku robiť starosti a staneš sa omnoho
efektívnejším a produktívnejším. Je zaujímavé, že budeš mať aj hlboký pocit
vnútornej harmónie, akoby si bol niečím nasmerovaný, aby si svoje poslanie
naplnil. Je to úžasný pocit a ja ho milujem,“ povedal Julian s úsmevom.

„Fascinujúce. Páči sa mi tá časť, že sa zobudím a budem sa cítiť dobre. Ak

mám k tebe byť skutočne úprimný, väčšinu dní si prajem, aby som mohol
ostať v posteli. Bolo by to omnoho lepšie, ako čeliť dopravnej premávke,
nahnevaným klientom, agresívnym súperom a nepretržitému toku
negatívnych vplyvov. Som z toho všetkého veľmi unavený.“

„Vieš, prečo väčšina ľudí toľko spí?“

„Prečo?“

„Pretože nemajú nič lepšie na práci. Všetci tí, ktorí vstávajú so slnkom,
majú spoločné jedno.“
„Sú šialení?“

„Veľmi vtipné. Nie, všetci z nich majú zámer, ktorý rozdúchava oheň ich
vnútorného potenciálu. Ženú ich vlastné priority, ale nie nezdravým,
obsedantným spôsobom. Je to omnoho nenútenejšie a miernejšie. Keďže títo
ľudia venujú svoj entuziazmus a lásku tomu, čo vo svojom živote
vykonávajú, žijú pre prítomnú chvíľu. Ich pozornosť sa úplne zameriava na
danú úlohu. Preto z nich energia neuniká. Sú to tí najenergickejší
a najzdravší ľudia, akých budeš mať to šťastie stretnúť.“
 „Úniky energie? Znie to ako teória New Age. Stavím sa, že si o nej na
Harvarde nepočul.“

„Máš pravdu. Je to myšlienka mudrcov zo Sivany. Aj keď je stará celé

storočia, platí dodnes, a to presne tak isto ako na začiatku, keď ju
sformulovali. Mnohých pohlcujú zbytočné a nekonečné obavy. Ochudobňuje
nás to o našu prirodzenú vitalitu a energiu. Videl si niekedy dušu z bicykla?“
„Samozrejme.“

„Keď je poriadne nafúkaná, ľahko ťa privedie na miesto, kam sa chceš

dostať. No keď sú v nej diery, duša pomaly sfúkne a tvoja cesta sa náhle
skončí. Presne tak funguje aj myseľ. Problémy zapríčinia, že tvoja
drahocenná duševná energia a potenciál unikajú presne tak, ako uniká
vzduch z duše bicykla. Čoskoro ti neostane žiadna energia. Všetka tvoja
kreativita, optimizmus a motivácia ťa opustia a ostaneš iba vyčerpaný.“

„Poznám ten pocit. Často sú moje dni naplnené chaosom a krízovými

situáciami. Musím byť všade naraz a zdá sa, že sa neviem nikomu zavďačiť.
V tieto dni si uvedomujem, že aj keď som urobil len veľmi málo fyzickej
práce, pre svoje starosti som na konci dňa úplne vyčerpaný. A jediná vec,
ktorú dokážem robiť, keď sa potom vrátim domov, je naliať si whisky
a prepínať programy cez diaľkový ovládač.“

„Presne tak. Spôsobuje to príliš veľa stresu. Keď sa ti však podarí nájsť svoj
zmysel, život sa pre teba stane oveľa jednoduchším a zmysluplnejším. Keď
zistíš, aký je tvoj skutočný hlavný cieľ alebo osud, už nikdy v živote
nestráviš ani deň prácou.“

„Odídem do predčasného dôchodku?“

„Nie,“ povedal Julian serióznym tónom, aký si osvojil počas svojej éry
uznávaného právnika. „Práca sa pre teba stane hrou.“

„Nebolo by pre mňa trochu riskantné vzdať sa práce a začať hľadať svoju
životnú vášeň a svoj zmysel? Veď mám predsa rodinu a skutočné záväzky.
Závisia odo mňa štyria ľudia.“
 „Nevravím, aby si ukončil svoju právnickú prax hneď zajtra. V každom
prípade by si ale mal začať riskovať. Preorganizuj trochu svoj život. Sprav si
v ňom poriadok. Vydaj sa menej vychodenou cestou. Väčšina ľudí žije
v hraniciach svojej zóny pohodlia. Yogi Raman bol prvý, kto mi povedal, že
najlepšie, čo pre seba môžem urobiť, je pravidelne túto hranicu prekračovať.
Tadiaľ vedie cesta k trvalému majstrovstvu ducha a k tomu, aby si si
uvedomil pravý potenciál darov, ktoré dostal do vienka každý človek.“
„Aké sú to dary?“

„Tvoja myseľ, tvoje telo a tvoja duša.“

„Aké riziká by som teda mal podstúpiť?“

„Prestaň byť taký praktický. Začni robiť veci, ktoré si stále chcel robiť.
Poznám právnikov, ktorí skončili so svojou prácou a stali sa divadelnými
hercami, a účtovníkov, ktorí sa dali na dráhu džezových muzikantov.
V procese takejto zmeny našli pravé šťastie, ktoré predtým nevedeli nájsť. No
a čo, že si už nemôžu dovoliť dve dovolenky za rok a luxusné letné sídlo na
Kajmanských ostrovoch? Plánované podstúpenie rizika prináša sladké
ovocie. Ako sa môžeš dostať na tretie poschodie, keď máš jednu nohu ešte na
druhom?“

„Asi máš pravdu.“

„Nájdi si čas, aby si mohol premýšľať. Objav príčinu svojho bytia a potom
nájdi odvahu na to, aby si podľa toho konal.“

„Pri všetkej úcte, Julian, premýšľam neustále. Mojím problémom je vlastne

sčasti aj to, že rozmýšľam až príliš. Moja myseľ sa nikdy nezastaví – stále sa
v nej niečo melie. Niekedy ma to privádza do šialenstva.“
„To, o čom ti hovorím, je niečo iné. Všetci mudrci zo Sivany si každý deň
našli čas na tiché rozjímanie, a to nielen nad tým, kde sú, ale aj kam smerujú.
Každý deň uvažovali nad zmyslom svojho bytia a nad tým, ako žijú svoje
životy. A čo je najdôležitejšie, hlboko a so všetkou úprimnosťou rozmýšľali,
ako by zlepšili ďalší deň. Keď sa dennodenne zlepšuješ, vznikne trvalý
výsledok, ktorý povedie k tvojej pozitívnej premene.“
„Mal by som si teda nájsť čas na to, aby som pravidelne uvažoval nad
svojím životom?“
„Áno. Aj desať minút denne sústredeného uvažovania bude mať úžasný
vplyv na kvalitu tvojho života.“

„Chápem, o čom hovoríš, Julian. Lenže keď sa môj deň rozbehne, neviem si
nájsť ani desať minút na obed.“

„Kamarát môj, keď vravíš, že si nevieš nájsť čas, aby si zlepšil svoje
myšlienky a svoj spôsob života, je to rovnaké, ako keby si vravel, že nemáš
čas natankovať, pretože si príliš zamestnaný šoférovaním. Nakoniec na to
doplatíš.“

„Hej, viem. Počuj, mal si mi ukázať nejaké techniky, Julian,“ povedal som
dúfajúc, že sa naučím nejaké praktické spôsoby, ako využiť múdrosť, o ktorej
som počúval.

„Existuje jedna technika, ako zvládnuť svoju myseľ, ktorá prevyšuje všetky
ostatné. Je to obľúbená metóda mudrcov zo Sivany, ktorí mi ju v dobrej viere
ukázali. Stačilo, že som ju praktizoval iba dvadsaťjeden dní, a cítil som sa
taký plný energie, entuziazmu a života, ako som to necítil už roky. Táto
technika je stará viac než štyri tisícročia. Volá sa srdce ruže.“

„Pokračuj.“
„Jediné, čo na túto techniku potrebuješ, je čerstvá ruža a tiché prostredie.
Najlepšia by bola príroda, ale úplne postačí aj tichá miestnosť. Začneš tým,
že sa uprene dívaš do centra ruže, do jej srdca. Yogi Raman mi povedal, že
ruža je veľmi podobná životu: po ceste natrafíš na tŕne, ale keď máš dostatok
viery a dôveruješ svojim snom, nakoniec tie tŕne prekonáš a nájdeš
prekrásny kvet. Uprene sa dívaj na ružu. Všímaj si jej farbu, štruktúru a tvar.
Vychutnávaj si jej vôňu a mysli iba na ten nádherný objekt pred sebou.
Spočiatku ti budú napadať rôzne myšlienky a budú odpútavať tvoju
pozornosť od srdca ruže. To je známka netrénovanej mysle. Ale nemusíš sa
báť, čoskoro to pôjde lepšie. Vtedy jednoducho obráť svoju pozornosť späť na
objekt pred sebou. Zanedlho tvoja myseľ zosilnie a získa disciplínu.“

„A to je všetko? Znie to dosť jednoducho.“

„To je na tom práve krásne, John,“ odvetil Julian. „Lenže na to, aby bol
tento rituál efektívny, ho musíš vykonávať každý deň. Počas niekoľkých
prvých dní ti príde ťažké sústrediť sa na toto cvičenie hoci aj päť minút.
Väčšina z nás žije v takom horúčkovitom tempe, že skutočný pokoj a ticho sú
pre nás cudzie až nepríjemné. Mnohí z tých, ktorí budú počuť moje slová,
namietnu, že nemajú čas sedieť a zízať na nejaký kvet. Sú to tí istí ľudia, ktorí
ti povedia, že nemajú čas tešiť sa z detského smiechu alebo z prechádzok na
boso v daždi. Títo ľudia vravia, že sú príliš zamestnaní na to, aby niečo také
robili. Nemajú čas ani na to, aby si vybudovali priateľstvo, pretože aj to si
vyžaduje čas.“

„Vidím, že o takých ľuďoch vieš veľa.“

„Bol som jedným z nich,“ povedal Julian. Potom sa odmlčal a chvíľu sedel
potichu s očami upretými na hodiny môjho starého otca, ktoré nám s Jenny
darovala stará mama, aby nám spríjemnili našu domácnosť. „Keď myslím na
tých, ktorí takto žijú svoje životy, spomínam si na slová starého britského
spisovateľa, ktorého veľmi rád čítaval môj otec: ,Človek nesmie dovoliť, aby
pre hodiny a kalendár prestal vnímať skutočnosť, že každý jeden životný
okamih je zázrakom a tajomstvom.‘
Neprestávaj a snaž sa tráviť pozorovaním srdca ruže viac a viac času,“
pokračoval Julian svojím hrdelným hlasom. „Po týždni alebo dvoch by si mal
byť schopný vykonávať toto cvičenie dvadsať minút bez toho, aby sa tvoja
myseľ obracala k iným veciam. Bude to prvé znamenie, že znova nadobúdaš
kontrolu nad svojou mysľou. Vtedy sa bude vedieť sústrediť len na to, na čo
jej prikážeš, aby sa sústredila. Stane sa tvojím úžasným sluhom a bude
schopná dosiahnuť pre teba neobyčajné veci. Pamätaj: buď ovládaš svoju
myseľ, alebo ona ovláda teba.
Uvedomíš si, že sa cítiš pokojnejšie. Urobíš dôležitý krok smerom k tomu,
aby si sa zbavil zlozvyku robiť si starosti, ktorý sužuje väčšinu ľudí, a budeš
mať viac energie a optimizmu. Navyše na sebe spozoruješ, ako do tvojho
života vstupuje radosť a schopnosť vážiť si mnohé dary, ktoré ťa obklopujú.
Vracaj sa k srdcu ruže každý deň bez ohľadu na to, aký si zaneprázdnený
a koľko vecí musíš riešiť. Je to tvoja oáza, tvoje tiché útočisko, tvoj ostrov
pokoja. Nikdy nezabúdaj, že v tichu a pokoji je sila. Pokoj je odrazovým
mostíkom k tomu, aby si sa spojil s vesmírnym zdrojom inteligencie, ktorý
pulzuje v každej živej bytosti.“

Bol som jeho slovami fascinovaný. Je skutočne možné podstatne zlepšiť

svoj život takou jednoduchou metódou?

„Ohromné zmeny, ktoré na tebe vidím, musia mať aj inú príčinu než iba
techniku srdca ruže,“ rozmýšľal som nahlas.

„Áno, to je pravda. Moja premena nastala vďaka tomu, že som využíval

niekoľko vysoko efektívnych stratégií, ktoré sa dopĺňali. Neboj sa, všetky sú
rovnako jednoduché ako cvičenie, ktoré som ti práve opísal – a sú aj rovnako
efektívne. Pre teba, John, je kľúčové, aby si otvoril svoju myseľ myšlienke, že
môžeš žiť život plný možností.“

Julian, ktorý mi pripadal ako bezodná studňa vedomostí, pokračoval vo

svojom rozprávaní o tom, čo sa naučil v Sivane. „Ďalšia veľmi dobrá technika
na odstránenie obáv a iných negatívnych vecí z mysle, ktoré z človeka
vysávajú život, je založená na tom, čo Yogi Raman nazýva protikladné
myslenie. Naučil som sa, že podľa nemenných zákonov prírody si myseľ
dokáže podržať naraz len jedinú myšlienku. Skús to sám a uvidíš, že to je
pravda.“
Vyskúšal som to a je to tak.

„Túto informáciu pozná len málo ľudí; s jej pomocou si môže každý
vytvoriť pozitívne, kreatívne naladenie za krátky čas. Funguje to takto: keď
sa do stredobodu pozornosti mysle dostane nechcená myšlienka, musíš ju
okamžite nahradiť povznášajúcou myšlienkou. Je to, akoby tvoja myseľ bola
obrovskou premietačkou, pričom každá myšlienka v nej tvorí jeden obrázok.
Vždy, keď sa na obrazovke objaví negatívny obrázok, ihneď ho musíš
nahradiť pozitívnym obrázkom. To nás privádza k modlitebným korálikom
na mojom náhrdelníku,“ dodal Julian so stúpajúcim nadšením. „Keď sa
pristihnem pri tom, že sa mi v mysli vynorí negatívna myšlienka, dám si
náhrdelník dolu a stiahnem z neho jeden korálik. Tieto koráliky, zosobňujúce
obavy, ukladám do hrnčeka v mojom batohu. Majú mi pripomínať, že musím
na svojej púti za duševným majstrovstvom a zodpovednosťou za myšlienky,
ktoré plnia moju myseľ, prekonať ešte dlhú cestu.“

„Páni, to je úžasné! Je to veľmi praktické a nikdy som o ničom takom

nepočul. Musíš mi o tej filozofii protikladného myslenia povedať viac.“

„Dám ti príklad zo života. Povedzme, že si mal ťažký deň na súde. Sudca

nesúhlasil s tvojou interpretáciou zákona, advokát stojaci proti tebe patril do
klietky a tvoj klient bol poriadne naštvaný na to, aký si podal výkon. Prídeš
domov, padneš do svojho obľúbeného kresla a utápaš sa v melanchólii.
Prvým krokom je uvedomiť si, že máš takéto nepríjemné myšlienky. Poznať
seba samého, to je odrazový mostík k majstrovstvu ducha. Druhým krokom
je raz a navždy si uvedomiť, že presne tak ako si dovolil týmto skleslým
myšlienkam vstúpiť do svojej mysle, môžeš ich aj nahradiť radostnými
myšlienkami. Musíš teda myslieť na opak melanchólie, sústrediť sa na to, že
si v povznesenej nálade a si plný energie. Musíš cítiť, že si šťastný. Mohol by
si sa aj začať usmievať. Pohybuj sa tak, ako sa pohybuješ, keď máš dobrú
náladu a si plný nadšenia. Seď s vystretým chrtom, dýchaj zhlboka a trénuj
silu svojej mysli pozitívnymi myšlienkami. Už o niekoľko minút zaznamenáš
pozoruhodnú zmenu vo svojej nálade. Ešte dôležitejšie je, že keď budeš
trénovať protikladné myslenie a aplikovať ho na každú negatívnu myšlienku,
ktorá sa dostane do tvojej mysle, už o niekoľko týždňov zistíš, že negatívne
myšlienky stratili svoju silu. Rozumieš, čo tým myslím?

Myšlienky sú ako živé bytosti alebo malé zväzky energie. Väčšina ľudí
vôbec nerozmýšľa nad povahou svojich myšlienok a pritom kvalita myslenia
určuje kvalitu života. Myšlienky sú rovnakou súčasťou materiálneho sveta
ako jazero, v ktorom sa kúpeš, alebo ulica, po ktorej kráčaš. Slabé myšlienky
vedú k slabým činom. Na druhej strane disciplinovaná myseľ, akú si môže
každý vyvinúť pomocou každodenného cvičenia, dokáže zázraky. Ak chceš
žiť naplno, dávaj pozor na svoje myšlienky ako na svoj najvzácnejší majetok.
Pracuj tvrdo na odstránení všetkého vnútorného nepokoja a dostane sa ti
úžasnej odmeny.“

„Nikdy som nevnímal myšlienky ako niečo živé, Julian,“ povedal som
ohromený týmto objavom. „No uvedomujem si, že vedia podstatne ovplyvniť
každý prvok môjho sveta.“

„Mudrci zo Sivany boli presvedčení, že človek by mal mať čisté

myšlienky – oni ich nazývajú sattvic. Dostali sa do takého štádia
prostredníctvom techník, ktoré som ti predviedol, spolu s ďalšími praktikami,
ako je prírodná strava, opakovanie si pozitívnych myšlienok alebo mantier,
ako ich nazývajú, čítaním kníh bohatých na vedomosti a neustálym
ubezpečovaním sa, že sú v spoločnosti osvietených ľudí. Keď sa do svätyne
ich myslí dostala čo i len jediná nečistá myšlienka, trestali sami seba tým, že
cestovali mnoho kilometrov k impozantnému vodopádu a stáli pod jeho
ľadovou vodou, až kým už nemohli jeho mrazivú teplotu zniesť.“

„Tuším si mi vravel, že títo mudrci boli múdri. Stáť pod ľadovým

vodopádom hlboko v himalájskych horách preto, že mali jedinú negatívnu
myšlienku, mi pripadá príliš extrémne.“

Julian odpovedal bleskovo, čo bol výsledok mnohých rokov v práci, kde

mal reputáciu svetovo uznávaného bojovníka na právnickom poli: „Budem
úprimný, John. Vážne si nemôžeš dovoliť ten luxus a podržať si čo i len
jedinú negatívnu myšlienku.“
„Naozaj?“

„Naozaj. Myšlienka naplnená starosťami je ako embryo: začína ako malá,

ale neustále rastie. Zanedlho si začne žiť vlastným životom.“
Julian sa na chvíľu odmlčal a potom sa usmial. „Prepáč, ak zniem príliš
horlivo, keď rozprávam o filozofii, ktorú som si osvojil na vlastnej púti. No
objavil som nástroje, ktoré môžu zlepšiť životy mnohých ľudí, ktorí sa cítia
nenaplnení, bez života a nešťastní. Niekoľko úprav v ich každodennom živote
vrátane techniky srdca ruže a neustáleho aplikovania protikladného
myslenia im dá také životy, aké len chcú. Myslím, že si to zaslúžia vedieť.

Ešte predtým, než sa presuniem od záhrady k ďalšiemu prvku mystického

príbehu, ktorý mi rozprával Yogi Raman, ti musím povedať o ďalšom
tajomstve, ktoré ti v tvojom osobnom raste nesmierne pomôže. Toto
tajomstvo má základ v starovekom princípe, podľa ktorého sa všetko vytvára
dvakrát – najprv v mysli a potom v skutočnosti. Ako som už vravel,
myšlienky sú veci, materiálni poslovia, ktorých vysielame, aby ovplyvňovali
náš fyzický svet. Povedal som ti aj to, že ak chceš vo svojom vonkajšom
svete učiniť významné zmeny, musíš začať vo svojom vnútri a zmeniť najprv
povahu svojich myšlienok.

Mudrci zo Sivany poznali skvelú metódu, ktorá spôsobovala, že ich

myšlienky sú čisté a blahodarné. Táto technika bola veľmi efektívna aj na to,
aby dokázali do skutočného života premietnuť svoje túžby, nech už boli
akokoľvek jednoduché. Funguje to pre každého bez rozdielu. Bude to
fungovať aj pre mladého právnika, ktorý hľadá veľké bohatstvo, ako aj pre
matku hľadajúcu bohatší rodinný život alebo predajcu, ktorý chce uzavrieť
viac zmlúv. Túto techniku poznali mudrci pod názvom tajomstvo jazera.
Robili to tak, že vstávali o štvrtej nad ránom, pretože verili, že skoré ráno
v sebe nesie určité kúzlo, ktoré na nich blahodarne pôsobí. Mudrci potom
cestovali po niekoľkých strmých a úzkych horských cestičkách, ktoré ich
nakoniec priviedli na nižšie položené miesta krajiny, ktorú obývali. Potom
kráčali po málo viditeľnej ceste, lemovanej nádhernými borovicami
a exotickými kvetmi, až kým nedošli na čistinku. Na jej konci sa nachádzalo
zelenomodré jazierko, pokryté tisíckami maličkých bielych lotosov. Voda
jazera bola veľmi pokojná a nehybná. Bol to skutočné zázračný pohľad.
Mudrci mi povedali, že toto jazero bolo priateľom ich predchodcov po dlhé
veky.“
„V čom spočíva tajomstvo toho jazera?“ opýtal som sa netrpezlivo.

Julian mi vysvetľoval, že mudrci sa pozerali do jeho nehybných vôd

a predstavovali si, že sa ich sny menia na skutočnosť. Keď chceli, aby si vo
svojom živote vypestovali lepšiu disciplínu, predstavovali si, že vstávajú na
úsvite, vykonávajú svoje povinnosti vo fyzickom svete starostlivo
a bezchybne a trávia dni v tichosti, aby si zlepšili silu vlastnej vôle. Ak
hľadali viac radosti, pozerali sa do jazera a snažili sa v ňom vidieť seba
samého, ako sa búrlivo smejú alebo usmievajú na svojich bratov a sestry
vždy, keď sa s nimi stretnú. Keď túžili po odvahe, predstavovali si, ako
v krízových a problematických situáciách konajú odvážne.

Yogi Raman mi raz povedal, že ako chlapcovi mu chýbala sebadôvera,

pretože bol menší než ostatní chlapci v jeho veku. Aj keď sa k nemu vďaka
vplyvu ich prostredia správali milo a láskavo, Yogi Raman bol stále neistejší
a hanblivejší. Keďže chcel svoju slabosť vyliečiť, cestoval na svoje obľúbené
miesto a využíval vody jazera na to, že si v nich predstavoval obrazy
človeka, akým sa túžil stať. Niektoré dni si seba predstavoval ako silného
vodcu, stojaceho vzpriamene a rečniaceho mocným, rozkazovačným hlasom.
Inokedy sa videl ako človek, ktorým chcel byť, keď bude starší: predstavoval
si seba ako rozvážneho mudrca, plného nesmiernej vnútornej sily so skvelou
osobnosťou. Všetky cnosti, ktoré chcel mať vo svojom živote, videl najprv na
hladine jazera.

V priebehu niekoľkých mesiacov sa Yogi Raman stal človekom, akého vo

svojej mysli videl. Ako vidíš, John, myseľ pracuje prostredníctvom obrazov.
Obrazy ovplyvňujú tvoju predstavu o sebe samom a tvoja predstava o sebe
ovplyvňuje to, ako sa cítiš, konáš a čo dosahuješ. Keď ti tvoja predstava
o sebe vraví, že si príliš mladý, aby si bol úspešným právnikom, alebo že si
príliš starý, aby si zmenil svoje zvyky, nikdy tieto výsledky nedosiahneš. Ak
ti zas povie, že zmysluplný život, skvelé zdravie a šťastie sú len pre ľudí,
ktorí majú iné podmienky ako ty, toto proroctvo sa v konečnom dôsledku
stane tvojou realitou.
No keď si na obrazovke svojej mysle prehrávaš inšpiratívne, nápadité
obrazy, v tvojom živote sa začnú diať neuveriteľné veci. Einstein povedal, že
predstavivosť je dôležitejšia než vedomosti. Musíš tráviť aspoň niekoľko
minút každý deň praktizovaním kreatívnych predstáv. Musíš vidieť samého
seba takého, akým chceš byť, či už chceš byť skvelým sudcom, dobrým otcom
alebo užitočným členom svojej spoločnosti.“

„Musím si na túto techniku nájsť nejaké zvláštne jazero?“ opýtal som sa

naivne.

„Nie. Tajomstvo jazera je len názov, ktorý dali mudrci starovekej technike
používania pozitívnych obrazov na ovplyvňovanie mysle. Túto metódu
môžeš praktizovať vo svojej vlastnej obývačke alebo dokonca aj v kancelárii,
keď chceš. Jednoducho zatvor dvere, vypni telefón a zavri oči. Potom sa
párkrát zhlboka nadýchni. Po dvoch alebo troch minútach zistíš, že začínaš
byť uvoľnený. Potom si v duchu predstavuj obrazy všetkého, čím chceš byť,
čo chceš mať a dosiahnuť vo svojom živote. Ak chceš byť najlepším otcom na
svete, predstav si seba, ako sa smeješ a hráš so svojimi deťmi a odpovedáš na
ich otázky s otvoreným srdcom. Predstav si, že konáš elegantne a láskyplne
aj v napätých situáciách. V duchu si vybav spôsob, akým chceš ovládať svoje
činy, keď sa podobná scéna odohrá na plátne reality.

Zázračná sila predstavivosti sa dá použiť na mnohé situácie. Môžeš ju

využiť na to, aby si bol efektívnejší na súde, aby si vylepšil svoje vzťahy
a duševne vzrástol. Schopnosť neustále využívať túto metódu ti prinesie aj
finančné odmeny a materiálny zisk, ak je to pre teba dôležité. Raz a navždy
pochop, že tvoja myseľ má magnetickú moc priťahovať do tvojho života
všetko, čo si praješ. Ak ti v živote niečo chýba, je to preto, lebo niečo chýba
v tvojom myslení. Podrž si v mysli pekné obrazy. Každý jeden negatívny
obraz je pre tvoje myšlienkové naladenie jedovatý. Keď začneš cítiť radosť,
ktorú táto starodávna technika prináša, uvedomíš si nekonečný potenciál
svojej mysle a začneš oslobodzovať zásobáreň schopností a energie, ktorá
v tebe momentálne drieme.“
Mal som pocit, akoby Julian rozprával cudzou rečou. Nikdy som nepočul,
že by niekto rozprával o magnetickej sile mysle, ktorá priťahuje duchovné
a materiálne bohatstvo. Nepočul som ani o tom, že by niekto hovoril o sile
predstavovania si a jej veľkých účinkoch na každý prvok ľudského sveta. No
hlboko vo vnútri som veril tomu, čo mi Julian vravel. Predo mnou bol muž,
ktorého úsudok a intelektuálne schopnosti boli bezchybné. Bol
medzinárodne rešpektovaný za svoj dôvtip na poli práva. Bol to muž, ktorý
prešiel na koniec cesty, po ktorej som teraz kráčal ja. Julian na svojej púti po
Východe niečo našiel, to bolo jasné. Jeho fyzická vitalita, očividná
vyrovnanosť a celková premena naznačovali, že by som urobil dobre, keby
som jeho rady poslúchol.
Čím viac som rozmýšľal nad tým, čo som počul, tým väčší zmysel mi to
dávalo. Určite musí mať myseľ oveľa väčší potenciál, než väčšina z nás
momentálne využíva. Ako inak by potom matky mohli zdvihnúť auto, ktoré
by za iných okolností nikdy nezdvihli, aby zachránili svoje plačúce deti,
ktoré podeň spadli? Ako inak by mohol študent bojových umení prebiť kopu
tehál jediným úderom ruky? Ako by mohli jogíni z Východu spomaliť tep
svojho srdca vôľou alebo vydržať hroznú bolesť bez jediného mihnutia oka?
Možno bol skutočný problém len vo mne a v tom, že som neveril darom,
ktoré má každá ľudská bytosť. Možno bol tento večer, keď som sedel vedľa
bývalého právnika milionára, z ktorého sa stal mních z Himalájí, akýmsi
znamením, aby som zo svojho života vyťažil čo najviac.

„Ale mám skutočne robiť tieto cvičenia v kancelárii, Julian?“ opýtal som
sa. „Moji partneri si už aj tak myslia, že som divný.“
„Yogi Raman a všetci mnísi, s ktorými žil, často používali jedno príslovie,
ktoré sa u nich odovzdávalo z generácie na generáciu. Mám to privilégium
odovzdať ti ho v tento večer, ktorý je pre nás oboch veľmi dôležitý, ak to tak
smiem povedať. To príslovie vraví: ,Nie je nič vznešené na tom, ak si
nadradený nad niekoho iného. Skutočná vznešenosť spočíva v tom, že si
nadradený nad svoje bývalé ja.‘ Chcem tým povedať len to, že keď chceš
zlepšiť svoj život a žiť so všetkým, čo si zaslúžiš, musíš bežať svoje vlastné
preteky. Nezáleží na tom, čo o tebe povedia iní. Dôležité je len to, čo povieš
o sebe ty sám. Nemusí ťa zaujímať, ako ťa hodnotia iní, kým vieš, že to, čo
robíš, je správne. Môžeš robiť všetko, čo chceš, kým je to správne z hľadiska
tvojho svedomia a srdca. Nikdy sa nehanbi za niečo, čo je správne; rozhodni
sa, čo je podľa teba dobré a drž sa toho. A hlavne preboha neupadni do toho
hlúpeho zvyku posudzovať svoju hodnotu podľa toho, čo od teba očakávajú
ostatní. Ako učí Yogi Raman: ,Každá sekunda, ktorú stráviš rozmýšľaním nad
snami niekoho iného, je stratou času.‘“
Bolo sedem minút po polnoci a bolo pozoruhodné, že som sa necítil ani
trochu unavený. Keď som to povedal Julianovi, opäť sa usmial. „Naučil si sa
ďalší princíp osvieteného života. Únava je z väčšej časti výtvorom mysle.
Prevláda v živote tých, ktorí žijú bez snov a bez toho, aby si určili svoj smer.
Dám ti príklad. Stalo sa ti už niekedy, že si sedel popoludní vo svojej
kancelárii, čítal nudné súdne výpisy, pričom ti myseľ začala odbiehať k iným
veciam a ty si sa zrazu začal cítiť unavený?“

„Občas sa mi to stáva,“ odvetil som, pričom som mu nechcel priznať fakt,

že to je môj modus operandi. „V skutočnosti sa väčšina z nás pri práci cíti
takmer vždy ospalo.
No keď ti zavolá kamarát a opýta sa ťa, či by si si s ním večer nešiel zahrať
nejaký šport, alebo ťa požiada o radu, ako hrať golf, nepochybujem o tom, že
okamžite ožiješ. Každá známka únavy sa vytratí. Mám pravdu?“

„Máš pravdu, pán súdny poradca.“

Julian vedel, že má navrch. „Takže tvoja únava nebola ničím iným než
výtvorom mysle, zlozvykom, ktorý si tvoja myseľ rozvinula, aby ti bola
oporou pri vykonávaní nezáživnej úlohy. Dnes večer si zjavne okúzlený
mojím príbehom a dychtíš po tom, aby si sa dozvedel múdrosti, ktoré som sa
naučil. Tvoj záujem a mentálne sústredenie ti dávajú energiu. Dnes večer
tvoja myseľ nie je ani v minulosti, ani v budúcnosti. Zameriava sa výhradne
na prítomnosť, na náš rozhovor. Keď neustále smeruješ svoju myseľ do
prítomnosti, budeš mať vždy veľkú zásobu energie bez ohľadu na to, aký čas
ukazujú hodiny.“
Pokýval som hlavou na súhlas. Julianove postrehy boli úplne zrejmé
a pritom väčšina z nich mi nikdy nenapadla. Spomenul som si na niečo, čo
mi otec vravieval, keď som bol mladší: „Nájdu len tí, ktorí hľadajú.“ Prial som
si, aby bol so mnou.
Zhrnutie siedmej kapitoly – Julianova múdrosť v kocke

Symbol

Schopnosť Ovládnite svoju myseľ

Rozvíjajte svoju myseľ – rozkvitne nad vaše očakávania.

Kvalitu vášho života určuje kvalita vašich myšlienok.
Múdrosť V živote nie sú žiadne omyly, iba ponaučenia. Na
neúspechy pozerajte ako na príležitosti na osobný
a duchovný rast.

Srdce ruže
Techniky Protikladné myslenie
Tajomstvo jazera

Tajomstvo šťastia je jednoduché: zistite, čo skutočne radi robíte,

Významné a potom venujte všetku svoju energiu tomu, aby ste to robili.
myšlienky Keď to dosiahnete, do vášho života vstúpi bohatstvo v každej
oblasti a všetky vaše túžby sa s ľahkosťou a eleganciou vyplnia.
 ÔSMA KAPITOLA

Ako roznietiť svoj vnútorný oheň

Musíte si veriť. Utvorte si taký život, aký budete s radosťou celý čas
žiť. Využite všetko, čo vo vás je, tým, že roznietite vnútorné
iskričky svojich možností, až sa z nich rozhorí oheň úspechu.
– Foster C. McClellan

„Deň, keď mi Yogi Raman vyrozprával na vrcholkoch Himalájí svoj mystický

príbeh, bol v skutočnosti v mnohom podobný tomu dnešnému,“ povedal
Julian.

„Naozaj?“
„Stretli sme sa večer a náš rozhovor trval hlboko do noci. Vznikla medzi
nami taká silná príťažlivosť, že sa zdalo, akoby bol vzduch presýtený
elektrinou. Ako som už vravel, od prvej chvíle, keď som Ramana stretol, som
mal pocit, akoby to bol môj brat, ktorého som nikdy nemal. Dnes večer, keď
tu s tebou sedím a užívam si tvoj fascinovaný výraz, cítim tú istú energiu
a spriaznenosť. Poviem ti, že odkedy sme sa stali priateľmi, považoval som ťa
takmer za svojho mladšieho brata. Pravdu povediac, z veľkej časti som sa
v tebe videl.“
„Bol si úžasným právnikom, Julian. Nikdy nezabudnem na to, aký si bol
úspešný.“

Bolo zrejmé, že nemal chuť púšťať sa do prehliadky múzea svojej

minulosti.
„Chcel by som pokračovať vo svojom výklade jednotlivých prvkov
Ramanovho príbehu, John, ale ešte predtým by som si chcel niečo ujasniť.
Dosiaľ si sa naučil niekoľko veľmi efektívnych stratégií, ako dosiahnuť
zmenu osobnosti. Keď ich budeš neustále cvičiť, budeš robiť zázraky. Dnes
večer ti otvorím svoje srdce a odhalím ti všetko, čo viem, pretože je to mojou
povinnosťou. Chcem sa len ubezpečiť, že si plne uvedomuješ, aké dôležité je
to, aby si na oplátku odovzdal tieto múdrosti všetkým, ktorí takéto vedenie
hľadajú. Žijeme vo veľmi ustaranom svete. Prestupuje ním negatívnosť
a mnohí v našej spoločnosti plávajú ako lode bez kormidla. Sú ako ustaté
duše hľadajúce maják, ktorý by im zabránil naraziť do skalnatého pobrežia.
Musíš sa stať ich kapitánom. Vkladám do teba svoju dôveru, že budeš šíriť
odkaz mudrcov zo Sivany medzi všetkých ľudí, ktorí to potrebujú.“

Po krátkej úvahe som Julianovi rozhodne sľúbil, že túto úlohu prijímam.

Ten potom zanietene pokračoval. „Krásne na tom je, že keď sa budeš snažiť
zlepšiť životy iných, tvoj vlastný sa povznesie na tú najvyššiu úroveň.
Pravdivosť týchto slov stojí na starovekom princípe neobyčajného života.“

„Som samé ucho.“

„Mudrci z Himalájí viedli svoj život podľa jednoduchého pravidla: ten, kto
slúži najviac, najviac získava, a to vo svojom emocionálnom, fyzickom,
duševnom aj duchovnom živote. To je cesta k vnútornému pokoju
a vonkajšiemu naplneniu.“

Raz som čítal, že tí, ktorí študujú ostatných, sú múdri, no tí, ktorí študujú
seba samého, sú osvietení. Pred sebou som mal možno po prvý raz vo
svojom živote človeka, ktorý skutočne spoznal samého seba, azda svoje
najvyššie ja. Julian Mantle akoby mal vo svojom prostom odeve, s miernym
úsmevom mladistvého Budhu, ktorý skrášľoval jeho tvár, všetko: ideálne
zdravie, šťastie a povedomie o svojej úlohe vo vesmírnom kaleidoskope.
A predsa nič nevlastnil.
„To nás privádza k majáku,“ povedal Julian, ktorý sa neprestal sústrediť na
svoju úlohu.

„Neviem, ako to sedí do príbehu Yogiho Ramana.“

„Skúsim ti to vysvetliť,“ odvetil a znel pri tom skôr ako vyškolený profesor
než ako právnik zmenený na mnícha, ktorý sa vzdal zmyslového sveta.
„Naučil si sa, že myseľ je ako plodná záhrada, a keď chceš, aby kvitla, musíš
sa o ňu denne starať. Nikdy nesmieš dovoliť, aby nečisté myšlienky a činy
znečistili záhradu tvojej mysle. Drž stráž pred bránou svojej mysle. Udržuj ju
zdravú a silnú – bude za odmenu robiť zázraky v tvojom živote, ak jej to
dovolíš.
Určite si spomínaš, že uprostred záhrady stál veľkolepý maják. Tento
symbol znázorňuje ďalší prastarý princíp osvieteného života: podstatou
života je jeho zmysluplnosť. Skutočne osvietení ľudia vedia, čo od života
v emocionálnej, materiálnej, fyzickej a duchovnej oblasti chcú. Jasne
definované priority a ciele, týkajúce sa každej stránky života, slúžia ako
maják, ktorý vedie a poskytuje útočisko tým, ktorí sa plavia po rozbúrenom
mori. Vieš, John, každý môže zásadne zmeniť svoj život, keď zásadne zmení
smer, ktorým kráča. Lenže keď ani nevieš, kam ideš, ako máš vedieť, kedy sa
tam dostaneš?“

Julian ma vrátil do času, keď mu Yogi Raman vysvetľoval túto zásadu.

Spomenul si na jeho presné slová: „Život je zvláštny,“ podotkol Yogi Raman.
„Človek by si myslel, že čím menej bude pracovať, tým bude mať väčšiu
šancu, že bude šťastný. Lenže skutočným zdrojom šťastia je jediná vec:
úspech. Večné šťastie spočíva v neustálej práci na tom, aby si splnil svoje
ciele a sebavedome postupoval k naplneniu svojho zmyslu života. To je
tajomstvo rozdúchania vnútorného ohňa, ktorý sa v tebe skrýva. Chápem, že
ti môže pripadať veľmi ironické, že si precestoval tisíce kilometrov zo svojej
spoločnosti orientovanej na úspech, aby si sa pozhováral s hlúčikom
mystických mudrcov žijúcich vysoko v Himalájach, iba aby si zistil, že večné
tajomstvo šťastia sa skrýva v úspechu, no je to pravda.“

„Mnísi-workoholici?“ nadhodil som žartovne.

„Práve naopak. Napriek tomu, že mnísi boli nesmierne produktívni ľudia,
ich produktivita nebola hektická. Bola mierumilovná, sústredená a mala
zenový charakter.“

„Ako to?“
„Všetko, čo robili, malo zmysel. Aj keď sa oddelili od moderného sveta
a žili hlbokým duchovným životom, boli veľmi efektívni. Niektorí trávili dni
hĺbaním nad filozofickými rozpravami, iní tvorili nádhernú poéziu s bohatou
jazykovou štruktúrou, ktorá rozvíjala ich intelekt a kreativitu. Ďalší trávili
čas v tichom rozjímaní, pričom vyzerali ako osvietené sochy posadené
v starovekej lotosovej pozícii. Mudrci zo Sivany nestrácali čas. Ich kolektívne
vedomie im vravelo, že ich život má zmysel a že majú splniť nejakú úlohu.

Yogi Raman mi vravel toto: ,Tu v Sivane, kde akoby zastal čas, si môžeš
klásť otázku, čo asi skupina jednoduchých mudrcov bez akéhokoľvek
majetku môže chcieť dosiahnuť. Lenže úspech nemusí mať materiálny
charakter. Mojím osobným cieľom je dosiahnuť pokoj mysle, majstrovstvo
ducha a osvietenie. Keď sa mi to nepodarí dosiahnuť do konca svojho života,
som si istý, že zomriem s pocitom nenaplnenia a nespokojnosti.‘“

Julian mi povedal, že to bolo prvýkrát, čo počul hovoriť niekoho zo svojich

učiteľov o svojej smrteľnosti. „Yogi Raman to videl v mojom výraze.
,Nemusíš sa báť, priateľ môj. Už teraz žijem viac než sto rokov a nemám
v pláne skoro zomrieť. Chcem povedať len to, že keď si si istý, aké ciele chceš
dosiahnuť počas svojho života, nech sú už vo svojej povahe materiálne,
emocionálne, fyzické či duchovné, a tráviš všetok svoj čas ich napĺňaním,
nakoniec nájdeš večné šťastie. Tvoj život bude taký radostný ako môj –
a ocitneš sa v úžasnom svete. No musíš spoznať cieľ svojho života a potom
uskutočniť túto víziu prostredníctvom neustávajúcej činnosti. My mudrci to
nazývame dharma, čo v sanskrite znamená zmysel života.‘“
„Celoživotnú spokojnosť získam naplnením svojej dharmy?“ spýtal som
sa.
„Presne tak. Z dharmy pramení vnútorná harmónia a trvalá spokojnosť.
Myšlienka dharmy vychádza zo starovekého princípu, ktorý vraví, že každý
z nás má počas svojho pobytu na Zemi splniť hrdinskú úlohu. Každý z nás
dostal jedinečný súbor darov a talentov, ktorý nám ľahko umožňuje vykonať
svoje životné dielo. Ide o to objaviť ich a tým objaviť aj hlavný cieľ svojho
života.“ Prerušil som Juliana a opýtal sa: „Je to niečo podobné, ako keď si
hovoril o podstupovaní rizika?“
 „Možno áno, možno nie.“
„Nerozumiem.“

„Áno, pretože to môže znieť, akoby si bol nútený podstúpiť trochu rizika,
aby si objavil, v čom si najlepší, a aby si našiel podstatu svojho zmyslu
života. Veľa ľudí dá výpoveď v práci, ktorá brzdila ich rast, keď objavia
skutočný zmysel svojej existencie. Objavovanie seba samého a skúmanie
svojej duše so sebou vždy nesie zdanlivé riziko. A nie preto, že objavovať
seba samého a nachádzať zmysel svojho života nikdy nie je riskantné.
Spoznať seba samého je DNA osvieteného života. Je to veľmi dobrá, dokonca
až nevyhnutná vec na osvietenie.“

„Aká je tvoja dharma, Julian?“ opýtal som sa nenútene a snažil som sa

pritom zakryť planúcu zvedavosť.

„Moja dharma je jednoduchá: nezištne slúžiť iným. Pamätaj, nikdy

nenájdeš skutočnú radosť v spaní, odpočívaní alebo leňošení. Benjamin
Disraeli vraví, že tajomstvom úspechu je mať vždy svoj cieľ. Šťastie, ktoré
hľadáš, prichádza vďaka tomu, že rozjímaš nad dôstojnými cieľmi, ku ktorým
chceš dospieť, a vďaka každodennej práci na tom, aby si ich dosiahol. Je to
priama aplikácia pravekej filozofie, ktorá stanovuje, že to, čo je
najdôležitejšie, by sa nikdy nemalo obetovať veciam, ktoré sú najmenej
dôležité. Maják v príbehu Yogiho Ramana ti bude vždy pripomínať moc jasne
definovaných a zmysluplných cieľov a, čo je najdôležitejšie, moc sily
osobnosti, ktorá ti umožní podľa nich konať.“
Počas niekoľkých ďalších hodín som sa od Juliana dozvedel, že všetci
vyspelí ľudia, ktorí sa vo svojom živote realizovali, chápu, aké je dôležité
objaviť svoj talent, odhaliť svoj osobný zmysel a využiť svoje ľudské dary na
to, aby splnili svoju úlohu. Niektorí slúžia nezištne ľudstvu ako lekári, iní ako
umelci. Iní objavia, že sú skvelí v komunikácii a stanú sa výbornými učiteľmi,
zatiaľ čo ďalší si uvedomia, že po sebe majú zanechať dedičstvo vo forme
inovácií v oblasti obchodu alebo vedy. Kľúčom je mať dostatok disciplíny
a predstavivosti, aby sme videli svoju hrdinskú úlohu a aby sme sa
ubezpečili, že jej vykonávanie bude slúžiť iným.
„Je to nejaká forma zadávania si cieľov?“

„Zadávať si ciele, to je len začiatok. Keď si zadáš smer a ciele, uvoľní sa

tým kreatívna energia, ktorá ťa privedie na cestu k objaveniu svojho zmyslu
života. Ver či never, pre Yogiho Ramana a ostatných mudrcov boli ciele
nesmierne dôležité.“

„To nemyslíš vážne! Veľmi produktívni mnísi, ktorí žijú hlboko

v himalájskych horách, celé noci meditujú a potom si celé dni zadávajú ciele.
To je úžasné!“

„Vždy musíš súdiť podľa výsledkov, John. Pozri sa na mňa. Keď sa vidím
v zrkadle, niekedy sa ani nespoznávam. Môj niekdajší nenaplnený život
nahradil život plný dobrodružstva, tajomstiev a vzrušenia. Som opäť mladý
a teším sa skvelému zdraviu. Som skutočne šťastný. Múdrosť, o ktorú sa
s tebou delím, je taká mocná, taká dôležitá a taká životodarná, že jej
jednoducho musíš byť otvorený.“

„Veď ja som, Julian, skutočne som. Všetko, čo si povedal, dokonale dáva

zmysel, aj keď niektoré techniky znejú trochu zvláštne. No sľúbil som ti, že
ich skúsim, a to aj urobím. Súhlasím s tým, že tieto informácie majú svoju
silu.“
„Ak vidím ďalej než iní, je to len preto, lebo som mal veľkých učiteľov,“
odpovedal Julian skromne. „Poviem ti ďalší príklad. Yogi Raman bol skvelý
lukostrelec, skutočný majster. Aby mi objasnil svoju filozofiu o tom, aké
dôležité je zadávať si jasne definované ciele v každej stránke ľudského života
a naplniť svoju životnú úlohu, navrhol mi, že mi dá názornú ukážku, na
ktorú nikdy nezabudnem.
Neďaleko miesta, kde sme sedeli, stál krásny dub. Mudrc vytiahol jednu
ružu zo svojho venca, ktorý obyčajne nosieval, a upevnil ju do stredu kmeňa.
Potom vybral tri predmety zo svojho batohu, ktorý bol jeho neustálym
spoločníkom vždy, keď sa vybral do ďalekých hôr, kde sme vtedy boli. Prvým
predmetom bol jeho obľúbený luk, vyrobený z voňavého, no pevného
santalového dreva. Druhým predmetom bol šíp a tretím vreckovka biela ako
ľalia – taká, akú som nosieval vo vreckách svojich drahých oblekov, aby som
urobil dojem na sudcov a poroty,“ dodal Julian kajúcne. Potom Yogi Raman
požiadal Juliana, aby mu vreckovkou zakryl oči.
„Ako ďaleko od ruže stojím?“ opýtal sa Yogi Raman svojho žiaka.

„Sto stôp,“ odhadol Julian.

„Sledoval si ma niekedy pri mojom každodennom tréningu tohto

starodávneho športu?“ vypytoval sa mudrc a dobre pritom vedel, aká bude
odpoveď.

„Videl som, že trafíš stred terča stojaceho takmer tristo stôp od teba
a nepamätám si, že by si zo vzdialenosti, v akej teraz stojíš, niekedy minul,“
odpovedal Julian poslušne. Potom s očami obviazanými látkou a nohami
stojacimi pevne na zemi učiteľ natiahol luk naplno a vypustil šíp. Mieril
presne na ružu visiacu zo stromu. Šíp sa so zadunením zarazil do kmeňa
dubu, pričom o poriadny kus minul svoj cieľ.

„Myslel som, že mi predvedieš viac zo svojich magických schopností, Yogi

Raman. Čo sa stalo?“

„Cestovali sme na toto opustené miesto len z jedného dôvodu. Rozhodol

som sa, že ti odovzdám všetky svoje vedomosti. Dnešná ukážka má zdôrazniť
to, aké je dôležité zadávať si jasne definované ciele vo svojom živote a vedieť
presne, kam smeruješ. To, čo si práve videl, potvrdzuje najdôležitejšie
pravidlo, ktorým sa musia riadiť všetci tí, ktorí chcú dosiahnuť svoje ciele
a naplniť zmysel svojho života: nikdy nezasiahneš cieľ, ktorý nevidíš. Ľudia
trávia celé životy tým, že snívajú o svojom šťastí, zdraví a nadšení. A predsa
nevidia, aké je dôležité sadnúť si aspoň na desať minút raz za mesiac, spísať
si svoje ciele a poriadne porozmýšľať nad zmyslom svojho života, nad svojou
dharmou. Keď si človek zadá ciele, jeho život bude nádherný. Svet sa preňho
stane bohatším, pôvabnejším a magickejším.
Vieš, Julian, naši predkovia nás naučili, že zadať si jasne definované ciele
v mentálnej, fyzickej a duchovnej oblasti je pre ich uskutočnenie
nevyhnutné. Vo svete, z ktorého prichádzaš, si ľudia zadávajú finančné
a materiálne ciele. Na tom nie je nič zlé, keď je to pre nich dôležité. Lenže ak
chce človek dosiahnuť majstrovstvo ducha a vnútorné osvietenie, musí si
zadať ciele aj v iných oblastiach. Prekvapí ťa, keď ti poviem, že mám jasne
definované ciele, ktoré sa týkajú pokoja mysli, po ktorom túžim, energie,
ktorú prinášam do každého dňa, a lásky, ktorú rozdávam všetkým okolo
seba? Zadávanie si cieľov nie je dôležité len pre význačných právnikov,
akým si aj ty, ktorí obývajú svet plný materiálnych vecí. Každý, kto chce
zlepšiť kvalitu svojho vnútorného i vonkajšieho života, by urobil dobre, keby
vytiahol pero a papier a začal si písať svoje životné ciele. Vo chvíli, keď to
urobí, dostanú sa do hry prírodné sily, ktoré začnú premieňať tieto sny na
skutočnosť.“

To, čo som počul, ma fascinovalo. Keď som na strednej škole hrával futbal,
môj tréner neustále hovoril o tom, aké je dôležité vedieť, čo od každého
zápasu chceme. „Poznajte svoj výsledok,“ bolo jeho motto a nášmu tímu ani
nenapadlo, že by vstúpil na ihrisko bez jasného herného plánu, ktorý nás mal
doviesť k víťazstvu. Rozmýšľal som nad tým, prečo som si ako starší nikdy
nenašiel čas na vypracovanie herného plánu aj pre svoj vlastný život. Možno
mi v tom Julian a Yogi Raman mohli pomôcť.

„Čo je také zvláštne na tom, že vytiahneš pero a papier a spíšeš si svoje

ciele? Ako by mohlo mať niečo také jednoduché taký význam?“ opýtal som
sa.
Julian mal veľkú radosť. „Tvoj očividný záujem sa mi páči, John. Nadšenie
je jedným z kľúčových predpokladov trvalého života plného úspechov a mňa
veľmi teší, že si zo svojho nadšenia nič nestratil.
Vravel som ti, že každý z nás má počas bežného dňa okolo šesťdesiattisíc
myšlienok. Tým, že si napíšeš svoje ciele a túžby na papier, dávaš svojmu
podvedomiu signál, že myšlienka na dosiahnutie týchto cieľov je oveľa
dôležitejšia ako tých zvyšných 59 999. Tvoja myseľ sa tak bude snažiť
vyhľadávať všetky príležitosti na to, aby sa tvoj osud uskutočnil – bude ako
riadená strela. Naozaj je to veľmi vedecký proces. Väčšina z nás si ho proste
neuvedomuje.“
„Niekoľko mojich firemných partnerov na techniku zadávania si cieľov
nedá dopustiť. Keď si to tak vezmem, sú to finančne najúspešnejší ľudia,
akých poznám. No nemyslím si, že sú aj najvyrovnanejší,“ poznamenal som.

„Možno si nezadávajú správne ciele. Vieš, John, život ti dáva presne to, čo
od neho žiadaš. Ľudia sa väčšinou chcú cítiť lepšie, mať viac energie alebo
byť spokojnejší. Lenže keď ich požiadaš, aby ti presne povedali, čo chcú,
nevedia odpovedať. Tvoj život sa zmení vo chvíli, keď si zadáš ciele a začneš
hľadať svoju dharmu,“ povedal Julian a oči mu žiarili akoby odrazom pravdy
jeho slov.

„Stalo sa ti niekedy, že si stretol niekoho so zvláštnym menom a potom si

začal jeho meno vidieť všade: v novinách, v televízii alebo v kancelárii?
Alebo zaujalo ťa niekedy niečo nové, napríklad chytanie rýb na mušku,
a potom si zistil, že neurobíš ani krok bez toho, aby si sa s touto témou
nestretol? Je to len jeden príklad dávneho princípu, ktorý Yogi Raman volá
joriki a ktorý, ako som sa dozvedel, znamená sústredená myseľ. Sústreď celú
svoju duševnú energiu na objavovanie seba samého. Zisti, v čom vynikáš
a čo ťa robí šťastným. Možno sa venuješ právu, ale v skutočnosti by si mal
byť učiteľom, keď vezmem do úvahy tvoju trpezlivosť a lásku k učeniu.
Možno by si mal byť maliarom alebo sochárom. Nech je to čokoľvek, nájdi
svoju vášeň a nasleduj ju.“

„Keď tak nad tým rozmýšľam, bolo by smutné, keby som dosiahol koniec
svojho života bez toho, aby som si uvedomil, že vo mne driemalo nejaké
zvláštne nadanie, ktoré by oslobodilo môj potenciál a pomáhalo druhým,
hoci len v malej miere.“
„To je pravda. Takže od tejto chvíle si buď intenzívne vedomý svojho
životného cieľa. Otvor svoju myseľ bohatstvu možností okolo seba. Začni žiť
s väčším nadšením. Ľudská myseľ je ten najväčší filter na svete. Keď ju
správne používaš, odfiltruje všetko, čo vnímaš ako nedôležité, a dá ti len tie
informácie, ktoré v danej chvíli hľadáš. V tomto momente, kým sedíme
v tvojej obývačke, sa dejú stovky alebo možno aj tisíce vecí, ktorým
nevenujeme žiadnu pozornosť. Je tu zvuk smejúcich sa milencov, ktorí sa
prechádzajú pri dome, zlatá rybka v akváriu za tebou, chladný vzduch, ktorý
fúka z klimatizácie, a napríklad aj tlkot môjho srdca. Keď sa začnem sústrediť
na tlkot svojho srdca, začnem si všímať jeho rytmus a silu úderov. A keď sa
začneš sústrediť na najdôležitejšie ciele svojho života, tvoja myseľ odfiltruje
všetko nedôležité a bude sa zameriavať len na to dôležité.“
„Aby som ti povedal pravdu, myslím, že je čas, aby som objavil zmysel
svojho života,“ povedal som. „Necháp ma zle, v mojom živote je veľa
skvelých vecí. No nenapĺňajú ma tak, ako si myslím, že by mohli. Keby som
dnes opustil tento svet, skutočne nemôžem naisto povedať, že som niečo
dokázal.“

„Aký máš z toho pocit?“

„Som deprimovaný,“ odvetil som s absolútnou úprimnosťou. „Viem, že

mám talent. V skutočnosti som bol veľmi dobrým umelcom, keď som bol
mladší. Ale len kým ma nenalákalo právo prísľubom stabilnejšieho života.“
„Vravíš si niekedy, že si sa mal stať maliarom?“

„Veľmi som nad tým nepremýšľal. Ale musím povedať jednu vec – keď
som maľoval, bol som v siedmom nebi.“
„Poriadne ťa to dostalo, však?“

„Rozhodne. Keď som maľoval v ateliéri, stratil som pojem o čase. Zahĺbil
som sa do toho tak, že som nerozmýšľal o okolitom svete. Bolo to pre mňa
skutočné oslobodenie. Bolo to, akoby som prekročil čas a presunul sa do inej
dimenzie.“
„To je sila sústredenia mysle na cieľ, ktorý miluješ, John. Goethe povedal,
že nás formuje a utvára to, čo milujeme. Možno je tvojou dharmou oživiť
svet krásnymi obrazmi. Prinajmenšom začni každý deň aspoň trochu
maľovať.“
„Dá sa táto filozofia aplikovať na menej ezoterické veci než na zmenu
svojho života?“ opýtal som sa s úškrnom.
„Malo by sa to dať,“ odvetil Julian. „Na čo napríklad?“

„Povedzme, že jedným z mojich cieľov, aj keď len menším, je zhodiť tú

pneumatiku, ktorú nosím okolo svojho pásu. Kde by som mal začať?“

„Nemusíš cítiť rozpaky. Majstrovstvo v zadávaní si cieľov – a v ich

dosahovaní – získaš tak, že začneš od malých vecí.“
„Tisíc kilometrov dlhá púť sa začína prvým krôčikom?“ opýtal som sa
intuitívne.

„Presne tak. A keď sa ti podarí dosahovať malé ciele, pripraví ťa to na

uskutočňovanie tých veľkých. Takže, keď mám odpovedať na tvoju otázku
priamo, nie je nič zlé na tom, keď si zmapuješ celú škálu menších cieľov ako
súčasť procesu plánovania si tých veľkých.“

Julian mi povedal, že mudrci zo Sivany vytvorili na dosiahnutie svojich

cieľov a naplnenie zmyslu svojho života metódu s piatimi krokmi. Bola
jednoduchá, praktická a fungovala. Prvým krokom bolo vytvoriť si v mysli
jasný obraz o výsledku. Julian vravel, že keď chcem schudnúť, mal by som si
každé ráno, keď vstanem, predstaviť seba samého ako štíhleho, zdravého
človeka plného vitality a nespútanej energie. Čím jasnejší bude tento
mentálny obraz, tým bude celý proces efektívnejší. Povedal, že myseľ je
nesmiernou pokladnicou sily a toto jednoduché „vyobrazenie“ svojho cieľa
otvorí bránu k tomu, aby som mohol svoje želanie uskutočniť. Druhým
krokom bolo vyvinúť na seba pozitívny tlak.

„Hlavným dôvodom, prečo ľudia nedokážu splniť svoje predsavzatia, je, že

je veľmi ľahké skĺznuť späť do starého spôsobu života. Tlak nie je vždy zlá
vec. Dokáže ťa priviesť k tomu, aby si dosiahol veľké veci. Ľudia ich obyčajne
dosiahnu, keď ich niekto alebo niečo pritlačí k stene a sú nútení siahnuť po
zdroji ľudského potenciálu, ktorý sa v nich ukrýva.“

„Ako dosiahnem, aby som na seba vyvinul tento pozitívny tlak?“ spýtal
som sa, premýšľajúc o možnostiach, ktoré prináša použitie tejto metódy na
všetko od skoršieho vstávania až po to, aby som bol trpezlivejším
a milujúcejším otcom.

„Na to existuje takmer nekonečné množstvo techník. Jednou z nich je

verejná prísaha. Povedz každému, koho poznáš, že schudneš alebo napíšeš
román alebo urobíš čokoľvek, čo je tvojím cieľom. Keď rozhlásiš svoj cieľ do
celého sveta, okamžite na seba vyvinieš tlak, aby si sa ho snažil naplniť,
pretože nikto nechce vyzerať ako neschopný človek. V Sivane vyvíjali moji
učitelia na vytvorenie tohto pozitívneho tlaku, o ktorom hovorím, ešte
dramatickejšie metódy. Hovorili všetkým ostatným, že ak nevyplnia svoje
predsavzatia, ako napríklad týždenný pôst alebo vstávanie o štvrtej ráno na
meditácie, pôjdu k ľadovému vodopádu a budú pod ním stáť, kým im
neznecitlivejú ruky a nohy. Je to extrémne znázornenie sily, ktorú dokáže
vyvolať tlak, aby sme si vybudovali dobré návyky a dosiahli svoje ciele.“

„,Extrémne‘ je slabé slovo, Julian. Je to bizarný rituál!“

„Ale aj extrémne efektívny. Ide jednoducho o to, že keď trénuješ svoju
myseľ, aby si spojila pôžitok s dobrými zvykmi a trest so zlými, tvoja slabosť
zakrátko vymizne.“

„Povedal si, že na to, aby som dosiahol svoje ciele, existuje päť krokov,“
poznamenal som netrpezlivo. „Aké sú tie ďalšie tri?“

„Áno, John. Prvým krokom je mať jasnú predstavu o výsledku. Druhým

krokom je vyvinúť na seba pozitívny tlak, aby ťa inšpiroval. Tretí krok je
jednoduchý: nikdy si nezadávaj cieľ bez toho, aby si určil čas, dokedy ho
plánuješ naplniť. Keď chceš do svojho cieľa vniesť život, musíš si presne
určiť, koľko času tomu dávaš. Je to také isté, ako keď sa pripravuješ na súdne
zasadanie: vždy sústredíš pozornosť na tie procesy, ktoré sudca naplánoval
na zajtra, a nie na tie, pri ktorých čas konania sa zatiaľ neurčil.

Ach, aby som nezabudol,“ vravel Julian, „pamätaj si, že cieľ, ktorý nie je na
papieri, nie je žiadnym cieľom. Choď si kúpiť denník – nejaký lacný notes
postačí. Nazvi ho napríklad Kniha snov a napíš do nej všetky svoje túžby,
ciele a sny. Spoznaj seba samého a všetko, čo ťa utvára.“
 „Myslíš, že sa nepoznám?“
„U väčšiny ľudí je to tak. Nikdy si nenašli čas na to, aby spoznali svoje
silné a slabé stránky, svoje očakávania a sny. Číňania definujú predstavu
o sebe takto: existujú tri zrkadlá, ktoré tvoria sebareflexiu človeka. Prvé
odráža to, ako sa vidíš sám, druhé ukazuje, ako ťa vidia ostatní, a tretie
zrkadlo ti ukazuje pravdu. Spoznaj seba samého, John. Spoznaj pravdu.
Rozdeľ svoju Knihu snov na jednotlivé sekcie, v ktorých budú spísané
ciele pre jednotlivé oblasti tvojho života. Môžeš mať napríklad sekciu pre
svoje fyzické zdravie, finančné ciele, ciele pre posilnenie svojej osobnosti,
vzťahy a sociálne ciele a – čo je azda najdôležitejšie – svoje duchovné ciele.“

„Hej, to znie ako zábava! Nikdy som nerozmýšľal nad tým, že by som pre
seba robil niečo také kreatívne. Skutočne by som mal pre seba robiť viac,“
povedal som.

„Súhlasím. Ďalšou nesmierne efektívnou technikou, ktorú som sa naučil, je

zaplniť svoju Knihu snov obrázkami vecí, ktoré si praješ, a fotkami ľudí, ktorí
rozvinuli svoje schopnosti, talent a kvalitu svojho života tak, ako by si to
chcel aj ty. Vráťme sa späť k tebe a tvojej ,pneumatike‘. Ak chceš schudnúť
a mať vynikajúcu postavu, vlep si do svojej Knihy snov fotku bežca
maratónu alebo elitného atléta. Ak chceš byť najlepším manželom na svete,
pokojne si vystrihni fotku niekoho, kto to reprezentuje, napríklad svojho
otca, a vlož ju do svojho zápisníka do sekcie so vzťahmi. Keď snívaš o sídle
pri mori alebo športovom aute, nájdi si inšpiratívny obrázok týchto vecí
a daj si ich do svojej Knihy snov. Potom si prezeraj túto knihu dennodenne,
postačí aj na pár minút. Urob z nej svojho priateľa a výsledky ťa ohromia.“
„To sú vyslovene prevratné myšlienky, Julian. Ide o to, že aj keď sú tieto
myšlienky vo svete celé storočia, každý, koho v súčasnosti poznám, by
mohol zlepšiť svoj život, keby využil čo i len niektoré z nich. Moja žena by
určite veľmi takú Knihu snov chcela. Pravdepodobne by ju zaplnila
obrázkami mňa bez môjho brucha.“
„Nie je až také veľké,“ povedal Julian utešujúcim tónom.
 „Tak prečo ma potom Jenny volá Pampúch?“ povedal som a po tvári sa mi
rozlial široký úsmev.

Julian sa začal smiať a ja s ním. O chvíľu sme sa už od smiechu váľali po

zemi.

„Myslím, že keď sa nevieš smiať zo seba, nevieš sa smiať z nikoho,“

povedal som ešte vždy so smiechom.

„Absolútna pravda, priateľ môj. Keď som bol pripútaný k svojmu

bývalému životnému štýlu, jedným z mojich najväčších problémov bolo, že
som bral život príliš vážne. Teraz som omnoho hravejší, trochu ako dieťa.
Vychutnávam si všetky dary života, nech sú akokoľvek malé.
Ale odbočil som. Mám ti toho toľko čo povedať a všetko to zo mňa ide
naraz.

Vrátim sa k päťstupňovej metóde na dosiahnutie a zrealizovanie svojich

cieľov. Keď si si už v mysli vytvoril jasný obraz o svojich výsledkoch,
vyvinul si na seba mierny tlak, zadal si časový plán a spísal to na papier,
ďalším krokom je aplikovať niečo, čo Yogi Raman nazýva Magické pravidlo
21. Učení ľudia tohto sveta verili, že ak sa z nového správania má stať zvyk,
človek musí vykonávať novú aktivitu dvadsaťjeden dní bez toho, aby
vynechal čo i len jediný.“
„Čo je také zvláštne na období dvadsaťjeden dní?“

„Mudrci zo Sivany boli absolútni majstri vo vytváraní nových,

naplňujúcejších zvykov, ktoré riadili ich správanie. Yogi Raman mi raz
povedal, že keď si človek vypestuje zlý zvyk, nemôže ho už nikdy vymazať.“
„Ale veď ma celý večer inšpiruješ k tomu, aby som zmenil spôsob svojho
života. Ako to môžem dokázať, keď nebudem nikdy vedieť vymazať žiaden zo
svojich zlozvykov?“
„Povedal som, že zlozvyky sa nedajú vymazať. No nepovedal som, že
negatívne zvyky sa nedajú nahradiť,“ zdôraznil Julian precízne.

„Ach, Julian, ty si bol vždy kráľom sémantiky. Ale myslím, že ti

rozumiem.“
„Jediným spôsobom, ako si môžeš navždy zaviesť nový zvyk, je venovať
mu toľko energie, že ten starý zvyk sa vytratí ako neželaný hosť. Tento
proces obyčajne trvá približne dvadsaťjeden dní. To je čas, za aký sa ti
vytvorí nové nervové spojenie.“

„Povedzme, že by som chcel začať cvičiť techniku srdca ruže, aby som
vymazal svoj zlozvyk robiť si starosti a aby som žil pokojnejší život. Musím
to robiť každý deň v tú istú hodinu?“
„Dobrá otázka. Najprv ti musím povedať, že nikdy nemusíš nič robiť.
Všetko, čo ti dnes večer hovorím, ti vravím ako priateľ, ktorého úprimne
zaujíma tvoj osobný rozvoj. Každá stratégia, technika a každý nástroj boli
testované časom s ohľadom na ich efektivitu a merateľné výsledky. O tom ťa
môžem ubezpečiť. A aj keď mi moje srdce vraví, že by som ťa mal zaprisahať,
aby si vyskúšal všetky metódy mudrcov, svedomie mi hovorí, aby som
jednoducho nasledoval svoju povinnosť, odovzdal ti tieto vedomosti a ich
realizáciu už nechal na tebe. Vravím len toľko: nikdy nerob nič preto, že
musíš. Jediný dôvod, aby si čokoľvek robil, má byť ten, že to robiť chceš
a vieš, že to je pre teba správne.“

„Znie to rozumne, Julian. Neboj sa, ani na minútu som nemal pocit, že mi
niečo z toho vnucuješ. Jediná vec, ktorú by si mi mohol vnútiť, by bola
škatuľa buchiet, a to by ti veľa práce nedalo,“ zavtipkoval som.
Julian sa mierne usmial. „Ďakujem, kamarát. Vrátim sa k tvojej otázke –
navrhujem, aby si skúsil cvičiť techniku srdce ruže každý deň v ten istý čas
a na tom istom mieste. V rituáli sa skrýva obrovská sila. Športové hviezdy,
ktoré jedia rovnaké jedlo alebo si viažu šnúrky rovnakým spôsobom pred
veľkým zápasom, čerpajú silu z rituálu. Silu rituálu využívajú aj členovia
cirkvi, ktorí vykonávajú rovnaké obrady a nosia tie isté róby. Využívajú ju
dokonca aj obchodníci, ktorí chodia tou istou cestou alebo hovoria to isté
pred každou veľkou prezentáciou. Ako vidíš, keď do svojej rutiny vložíš
nejakú aktivitu tým, že ju vykonávaš rovnakým spôsobom každý deň a v ten
istý čas, rýchlo sa to stane tvojím zvykom.
Väčšina ľudí napríklad robieva tie isté veci, keď vstane z postele, a vôbec
nad tým nerozmýšľa. Otvoria oči, vylezú z postele, idú do kúpeľne a začnú si
čistiť zuby. Takže keď sa budeš dvadsaťjeden dní držať svojho cieľa
a vykonávať novú aktivitu každý deň v ten istý čas, dostane sa to do tvojej
rutiny. Čoskoro budeš vykonávať nový zvyk, či už to bude meditácia, skoré
ranné vstávanie alebo čítanie si hodinu denne, s rovnakou ľahkosťou, s akou
si umývaš zuby.“

„Takže to je posledný krok k tomu, ako dosiahnuť svoje ciele a zmysluplný

život?“

„Posledný krok v metóde mudrcov je na tvojej životnej púti rovnako

použiteľný ako všetky ostatné.“

„Môj pohár je stále prázdny,“ povedal som úctivo.

„Užívaj si svoju cestu. Mudrci zo Sivany o tejto filozofii často hovorili.

Skutočne verili, že deň bez smiechu alebo lásky by bol dňom bez života.“

„Nie som si istý, či ti rozumiem.“

„Vravím len, aby si si postup na ceste napĺňania svojich cieľov a životného

zmyslu užíval. Nikdy nezabúdaj, aké dôležité je žiť s neviazanou radosťou.
Nikdy nezatváraj oči pred krásou všetkého živého. To, že tu v túto chvíľu
a tento deň sedíme a rozprávame sa spolu, je dar. Vždy buď čulý, radostne
naladený a zvedavý. Vždy sa sústreď na svoje životné dielo a na to, aby si
slúžil druhým a vesmír sa postará o všetko ostatné. Je to jeden
z najpravdivejších zákonov prírody.“
„A nikdy neľutuj, čo sa stalo v minulosti?“

„Presne tak. Vo vesmíre nie je žiaden chaos. Všetko, čo sa ti kedy stalo

a čo sa ti kedy prihodí, má svoj zmysel. Zapamätaj si, čo som ti povedal,
John. Každá skúsenosť nám ponúka lekciu. Takže sa prestaň trápiť nad
banálnymi vecami. Užívaj si život.“

„To je všetko?“
 „Ešte stále ti mám toho veľa čo povedať. Si unavený?“
„Ani trochu. V skutočnosti som poriadne nabudený. Vieš ľudí poriadne
namotivovať, Julian.“
„Tak dobre. Pred tým, než sa pustíme do ďalšieho bodu v príbehu Yogiho
Ramana, existuje v súvislosti s dosahovaním cieľov a snov ešte jedna vec,
ktorú ti chcem povedať.“

„Tak do toho.“

„Je jedno slovo, o ktorom mudrci hovorili takmer s bázňou.“

„Povedz mi o ňom.“

„Toto jednoduché slovo pre nich zrejme malo hlboký význam a spomínali
ho každý deň. Slovo, o ktorom hovorím, je vášeň. Je to slovo, ktoré musíš
mať pri napĺňaní svojej úlohy a dosahovaní svojich cieľov vždy na pamäti.
Planúca vášeň je najmocnejším palivom na napĺňanie tvojich snov. My sme
vo svojej spoločnosti vášeň stratili. Nerobíme veci preto, že by sme ich robili
radi – robíme ich, pretože máme pocit, že ich musíme robiť. A to je recept na
život plný utrpenia. Nehovorím o romantickej vášni, aj keď tá je ďalšou
súčasťou úspešného, povznášajúceho života. To, o čom hovorím, je vášeň pre
život. Musíš opäť získať radosť z ranného vstávania, byť plný energie
a nadšenia. Vdýchni oheň vášne do všetkého, čo robíš. Rýchlo tak zožneš
skvelé materiálne, ako aj duchovné plody.“

„Keď o tom hovoríš, znie to veľmi jednoducho.“

„Veď aj je. Od dnešného dňa prevezmi absolútnu kontrolu nad svojím
životom. Raz a navždy sa rozhodni, že budeš pánom svojho osudu. Bež svoje
vlastné preteky. Objav zmysel svojho života a budeš zažívať vytrženie
z povznášajúceho bytia. A nakoniec vždy pamätaj na to, že to, čo je za tebou
a čo je pred tebou, nie je nič v porovnaní s tým, čo je v tebe.“
„Ďakujem, Julian. Vážne som to potreboval počuť. Nikdy som si
neuvedomil, čo všetko mi v živote chýba – až dnes večer. Putoval som
bezcieľne životom a nevidel som v ňom žiaden skutočný zmysel. Ale všetko
sa zmení, to ti sľubujem. Som ti za to veľmi vďačný.“
„Nemáš za čo, priateľ môj. Ja len napĺňam svoje poslanie.“

Zhrnutie ôsmej kapitoly – Julianova múdrosť v kocke

Symbol

Schopnosť Sledujte svoj cieľ

Podstatou života je jeho zmysluplnosť.

Schopnosť objaviť a uskutočniť vašu životnú úlohu prináša
Múdrosť trvalé naplnenie.
Zadajte si jasne definované osobné, profesionálne
a duchovné ciele a potom majte odvahu konať podľa nich.

Sila skúmania seba samého

Techniky
Päťstupňová metóda na dosahovanie cieľov

Nikdy nezabúdajte, aké je dôležité žiť s neviazanou radosťou.

Významné Nikdy nezatvárajte oči pred krásou všetkého živého. Dnešok
myšlienky a táto konkrétna chvíľa sú darom. Neustále sa sústreďte na
zmysel svojho života. Vesmír sa postará o všetko ostatné.
 DEVIATA KAPITOLA

Starodávne umenie vedenia samého

seba
Dobrí ľudia neustále posilňujú svoju osobnosť.

– Konfucius

„Čas nám letí,“ povedal Julian a nalial si ďalšiu šálku čaju. „O chvíľu príde
ráno. Chceš, aby som pokračoval, alebo ti na jednu noc už stačilo?“

Nemohol som dovoliť tomuto človeku, ktorý v sebe ukrýval taký prameň
múdrosti, aby svoj príbeh prerušil. Na prvý pohľad vyzeralo jeho
rozprávanie ako výmysel. Lenže keď som ho tak počúval, keď som vstrebával
starovekú filozofiu, ktorú mu mnísi odovzdali, začal som jeho príbehu hlboko
veriť. Neboli to žiadne povrchné a vypočítavé reči nejakého úbohého
šarlatána. Julian bol skutočný a očividne konal tak, ako hovoril. A jeho
posolstvo znelo pravdivo. Veril som mu.

„Prosím, pokračuj, Julian, mám všetok čas na svete. Deti dnes spia
u svojich starých rodičov a Jenny vstane až o niekoľko hodín.“
Keďže Julian videl, že to myslím úprimne, rozhodol sa pokračovať vo
svojom symbolickom príbehu, ktorý mu odovzdal Yogi Raman, aby mu
ukázal cestu k bohatšiemu, krajšiemu životu.
„Už som ti povedal, že záhrada predstavuje plodnú záhradu tvojej mysle,
ktorá má v sebe nesmierne bohatstvo. Vravel som už aj o majáku a o tom, že
predstavuje moc cieľov a to, aké je dôležité objaviť svoje životné povolanie.
Určite si spomenieš, že keď príbeh pokračuje, dvere majáku sa pomaly
otvoria a vyjde z nich dvaapolmetrový, štyristokilový japonský zápasník
sumo.“
 „Znie to ako z filmu o Godzille.“
„Keď som bol dieťa, ten film som miloval.“

„Ja tiež. Ale nenechaj sa vyrušovať,“ povedal som.

„Zápasník sumo je v systéme mudrcov zo Sivany veľmi dôležitý. Yogi

Raman mi povedal, že pred mnohými storočiami vyvinuli veľkí učitelia
starovekého Východu filozofiu, ktorú nazývali kaizen. Toto japonské slovo
znamená neustále a nikdy nekončiace zdokonaľovanie. A je to
charakteristický znak každého človeka, ktorý žije povznesený a osvietený
život.“

„Ako obohacoval kaizen životy mníchov?“ opýtal som sa.

„Ako som už spomínal, vonkajší úspech sa začína vnútorným úspechom.

Keď chceš skutočne zlepšiť svoj vonkajší svet, teda svoje zdravie, vzťahy
alebo finančnú situáciu, musíš najprv zlepšiť svoj vnútorný svet.
Najefektívnejší spôsob, ako takúto zmenu dosiahnuť, je neustále sa zlepšovať.
Majstrovstvo ducha je DNA životného majstrovstva.“

„Julian, dúfam, že ťa tým neurazím, ale všetky tieto reči o ,vnútornom

svete‘ mi znejú dosť ezotericky. Nezabúdaj na to, že som len právnikom
strednej triedy z predmestia s dodávkou na príjazdovej ceste a sekačkou na
trávu v garáži.

Pozri, všetko, čo si mi doteraz povedal, mi dáva zmysel. V skutočnosti veľa

z toho, čo vravíš, mi pripadá ako niečo úplne prirodzené. No musím ti
povedať, že s predstavou kaizenu a zlepšovania svojho vnútorného sveta
mám trochu ťažkosti. O čom presne sa tu rozprávame?“
Julian pohotovo odpovedal: „V našej spoločnosti veľmi často považujeme
nevedomých ľudí za slabých. No tí, ktorí so svojím nedostatkom vedomostí
vychádzajú na povrch a hľadajú vedenie, nachádzajú cestu k osvieteniu skôr
než všetci ostatní. Tvoje otázky sú úprimné a vďaka nim viem, že si otvorený
novým myšlienkam. Zmena je tou najmocnejšou silou v dnešnej spoločnosti.
Väčšina ľudí sa jej bojí, no tí múdri ju vítajú. Podľa zenovej tradície tí, ktorí
majú myseľ otvorenú novým myšlienkam – ktorých šálky sú vždy prázdne –,
sa budú stále posúvať vpred za lepšími úspechmi a väčším naplnením. Nikdy
sa neboj opýtať aj na tie najzákladnejšie veci. Otázky sú najefektívnejšou
metódou, ako získať vedomosti.“
„Vďaka. Ale stále nerozumiem, čo je kaizen.“

„Keď hovorím o zlepšovaní tvojho vnútorného sveta, mám tým na mysli

zlepšovanie tvojho ja a osobný rast, a to je to najlepšie, čo pre seba môžeš
urobiť. Môžeš si myslieť, že si príliš zaneprázdnený, aby si trávil čas prácou
na sebe samom. Lenže to je veľký omyl. Keď si nájdeš čas na vybudovanie
silnej osobnosti plnej disciplíny, energie, sily a optimizmu, vo svojom
vonkajšom svete budeš môcť robiť a mať čokoľvek, čo si budeš priať. Keď
budeš mať hlbokú vieru vo svoje schopnosti a nezlomného ducha, budeš
úspešný vo všetkom, po čom túžiš, tvoj život bude nesmierne bohatý a nič ti
v tom nebude môcť zabrániť. Keď si nájdeš čas a ovládneš svoju myseľ, budeš
sa starať o svoje telo a dušu, tvoj život bude omnoho bohatší a vitálnejší.
Práve to mal na mysli Epiktetos, keď pred mnohými rokmi povedal: ,Nikto
nie je slobodný, kým nie je svojím pánom.‘“

„Takže kaizen je vlastne veľmi praktickým učením.“

„Presne tak. Vezmi si to takto, John: ako by niekto mohol viesť firmu, keď
nevie viesť ani seba? Ako sa niekto môže starať o rodinu, keď sa nenaučil
postarať sa ani o seba? Ako môžeš konať dobro, keď sa dobre ani necítiš?
Rozumieš mi?“
Prikývol som na súhlas. Bolo to prvýkrát, čo som skutočne rozmýšľal nad
tým, aké je dôležité zlepšovať svoju osobnosť. Vždy som si myslel, že ľudia,
ktorých som vídaval v metre čítať knihy s názvami ako Sila pozitívneho
myslenia alebo Megaživot!, sú len utrápenými dušami, zúfalo pátrajúcimi po
nejakej forme lieku, ktorý by ich vrátil späť do života. Teraz som si však
uvedomil, že najsilnejší ľudia sú tí, ktorí si našli čas na posilnenie svojej
osobnosti, a že jedine prostredníctvom sebazdokonaľovania môže človek
dúfať, že zlepší aj svoj okolitý svet. Potom som začal premýšľať o všetkom, čo
by som mohol zlepšiť. Určite by sa mi zišla energia navyše a dobré zdravie,
ktoré by mi cvičenie bezpochyby prinieslo. Vzťah s mojou ženou a deťmi by
sa určite náramne zlepšil, ak by som sa zbavil svojej protivnej povahy
a svojho zvyku prerušovať ostatných. A keby som dokázal vymazať zlozvyk
robiť si starosti, získal by som pokoj duše a prinieslo by mi to hlboké šťastie,
ktoré hľadám. Čím viac som o tom premýšľal, tým viac potenciálnych
zlepšení som videl.
Keď som sa zameriaval na všetky pozitívne veci, ktoré by vstúpili do
môjho života prostredníctvom rozvíjania si dobrých návykov, moje
vzrušenie stúpalo. No uvedomil som si, že Julian hovorí o niečom omnoho
väčšom, než je každodenné cvičenie, zdravé stravovanie a harmonický
životný štýl. To, čo sa naučil v Himalájach, bolo hlbšie a naplňujúcejšie.
Vravel o tom, aké je dôležité vybudovať si silnú osobnosť, vycvičiť si
húževnatú myseľ a žiť odvážne. Povedal mi, že tieto tri vlastnosti by človeku
priniesli nielen cnostný život, ale aj život naplnený úspechmi, spokojnosťou
a vnútorným pokojom. Odvaha je podľa neho vlastnosťou, ktorú by si mohol
vyvinúť každý a ktorá prináša skvelé ovocie.

„Čo má odvaha spoločné s vedením samého seba a so

sebazdokonaľovaním?“ rozmýšľal som nahlas.

„Odvaha ti umožňuje bežať svoje vlastné preteky. Vďaka nej môžeš robiť,
čo chceš, pretože vieš, že tak je to správne. Odvaha ti dáva sebakontrolu, aby
si vytrval, kde iní zlyhajú. Miera odvahy, s ktorou žiješ, v konečnom
dôsledku stanovuje mieru naplnenia, ktoré dosiahneš. Umožňuje ti uvedomiť
si všetky zázraky okolo seba, ktoré tvoria tvoj život. A tí, ktorí získajú
majstrovstvo ducha, majú odvahy na rozdávanie.“
„Tak dobre. Začínam chápať, akú moc má práca na sebe. Kde by som mal
začať?“

Julian sa vrátil k svojmu rozhovoru s Yogim Ramanom na vrcholkoch hôr,

ktorý viedli za pozoruhodne hviezdnej a nádhernej noci.
„Spočiatku som aj ja ťažko prijímal myšlienku sebazdokonaľovania. Koniec
koncov, bol som výborným, Harvardom vyškoleným pištoľníkom na poli
práva a nemal som čas na nejaké teórie new age, ktoré mi podľa mojej
mienky vnucovali ľudia, ktorí vyzerali hlúpo a potĺkali sa po letiskách. No
mýlil som sa. To, čo zo mňa počas všetkých tých rokov vysávalo život, bola
moja krátkozraká myseľ. Čím dlhšie som počúval Yogiho Ramana a čím viac
som premýšľal nad bolesťou a utrpením môjho bývalého sveta, tým viac som
prijímal filozofiu kaizenu, teda neustáleho a večného zdokonaľovania mysle,
tela a duše,“ tvrdil Julian.

„Prečo v poslednom čase počúvam tak často o ,mysli, tele a duši‘? Mám
pocit, že nemôžem ani zapnúť telku bez toho, aby sa o tom niekto nezmienil.“

„Sú to tri ľudské vrodené schopnosti. Keby si zlepšil svoju myseľ

a nerozvíjal pritom svoje fyzické dary, bolo by to chabé víťazstvo. A ak by si
povzniesol svoju myseľ a telo na ich najvyššiu úroveň bez toho, aby si
rozvinul svoju dušu, ostal by ti pocit prázdna a nenaplnenia. Lenže keď
venuješ svoju energiu odomknutiu celého potenciálu všetkých svojich
vrodených vlastností, pocítiš božské vytrženie osvieteného života.“

„Som na to poriadne zvedavý, kamarát.“

„Pokiaľ ide o tvoju otázku, kde začať, sľubujem, že ti za krátku chvíľu

poskytnem niekoľko starodávnych, no mocných techník. Ale najskôr
prejdeme k názornej ukážke. Daj sa do polohy vzpor ležmo.“
„Och, Bože, z Juliana sa stal učiteľ telesnej výchovy,“ pomyslel som si.
Keďže som bol zvedavý a chcel som si udržať „prázdny pohár“, urobil som,
o čo ma žiadal.

„A teraz urob toľko kľukov, koľko len môžeš. Neprestávaj, kým si nebudeš
absolútne istý, že už viac nedokážeš.“
Urputne som sa snažil, no moje takmer stokilové telo nebolo zvyknuté na
nič ťažšie, než je prechádzka do najbližšieho McDonaldu s mojimi deťmi
alebo prechádzanie sa po golfovom ihrisku s firemnými partnermi. Prvých
pätnásť kľukov bolo čírou agóniou. Teplý letný večer mi ešte všetko sťažoval
a začal som sa poriadne potiť. Bol som však odhodlaný neukázať žiadnu
známku slabosti, takže som pokračoval v cvičení, až kým sa moja
márnomyseľnosť nezačala vytrácať a kým som nezačal strácať silu v rukách.
Po dvadsiatich troch kľukoch som to vzdal.

„Koniec, Julian. Toto ma ničí. O čo ti ide?“

„Si si istý, že už viac nedokážeš?“

„Som si istý. No tak, nechaj ma na pokoji. Jediné, čo sa z toho naučím, je,

ako si privodiť infarkt.“

„Urob ešte desať. Potom môžeš odpočívať,“ prikázal mi Julian.

„To azda nemyslíš vážne!“

Ale predsa som pokračoval. Jeden. Dva. Päť. Osem. A nakoniec desať. Ležal
som na dlážke v absolútnom vysilení.

„Prešiel som si presne tým istým v tú noc, keď mi Yogi Raman vyrozprával
ten zvláštny príbeh,“ povedal Julian.

„Povedal mi, že bolesť je skvelým učiteľom.“

„Čo sa kto môže naučiť z niečoho takého?“ opýtal som sa zadychčane.

„Yogi Raman a vlastne aj všetci mudrci zo Sivany verili, že ľudia sa

rozvíjajú najviac, keď vstúpia do zóny neznáma.“

„Fajn, lenže čo to má spoločné s tým, že si ma tu nechal robiť kľuky?“

„Keď si ich urobil dvadsaťtri, povedal si mi, že už viac nedokážeš. Vravel
si, že to bola tvoja absolútna hranica. No keď som ti povedal, aby si ich
urobil viac, spravil si ešte desať kľukov. Mal si toho v sebe viac, a keď si
siahol po svojom zdroji, dostal si to. Keď som bol žiakom Yogiho Ramana,
povedal mi jednu hlbokú pravdu: ,Jediné hranice, ktoré v živote máš, sú tie,
ktoré si si zadal sám.‘ Keď sa odvážiš vyjsť zo svojej zóny pohodlia a skúmať
neznámo, začínaš oslobodzovať svoj skutočný ľudský potenciál. To je prvý
krok k majstrovstvu ducha a ovládnutiu každej okolnosti v tvojom živote.
Keď prekročíš svoje hranice, ako si to urobil v tejto malej ukážke, odomkneš
svoje duševné a fyzické zásoby, o ktorých si nikdy ani netušil.“
 „Fascinujúce,“ myslel som si. Keď sme boli pri tom, spomenul som si na
jednu knihu, v ktorej sa písalo, že priemerný človek využíva len zlomok
svojej skutočnej kapacity. Rozmýšľal som, čo by sme mohli dokázať, keby
sme začali využívať zvyšné zásoby svojich schopností. Julian si všimol, že má
výhodu.

„Umenie kaizen praktizuješ tým, že sa každý deň posúvaš za svoje hranice.

Pracuj tvrdo na rozvíjaní svojej mysle a tela. Staraj sa o svojho ducha. Rob
to, z čoho máš strach. Začni žiť s nespútanou energiou a s neobmedzeným
nadšením. Sleduj ranné zore. Tancuj v sprche. Buď človekom, akým by si
chcel byť. Rob veci, ktoré si vždy chcel robiť, ale nerobil, pretože si sám seba
presvedčil, že si na to príliš mladý, príliš starý, príliš bohatý alebo príliš
chudobný. Priprav sa na povznášajúci, plný život. Na Východe sa vraví, že
šťastie praje pripraveným. Ja však verím, že život praje pripraveným.“

Julian pokračoval vo svojom vášnivom výklade. „Zisti, čo ťa obmedzuje.

Máš strach z verejného prejavu alebo máš problém vo vzťahoch? Chýba ti
pozitívne naladenie alebo potrebuješ viac energie? Zapíš si všetky svoje
slabosti. Spokojní ľudia premýšľajú omnoho viac než ostatní. Urob si čas
a zisti, čo ti môže brániť v tom, aby si žil taký život, aký skutočne chceš
a o akom hlboko vo vnútri vieš, že môžeš mať. Keď sa ti podarí identifikovať
svoje slabosti, ďalším krokom je čeliť im a zaútočiť na svoj strach. Ak sa bojíš
verejného prejavu, zapíš sa na seminár, kde prednesieš dvadsať rečníckych
vystúpení. Ak sa bojíš založiť si vlastnú firmu alebo ukončiť neuspokojivý
vzťah, nazbieraj všetko svoje vnútorné odhodlanie a urob to. Možno to bude
tvoje prvé sústo slobody, ktoré si okúsil za posledné roky. Strach nie je ničím
iným než mentálnym netvorom, ktorého si stvoril negatívnym prúdom
vedomia.“

„Strach nie je ničím iným než negatívnym prúdom vedomia? To sa mi

páči. Myslíš tým, že všetok môj strach nie je ničím iným než malým
imaginárnym škriatkom, ktorý sa prikradol do mojej mysle za posledné
roky?“

„Presne tak, John. Vždy, keď ti zabránil niečo urobiť, prilial si olej do jeho
ohňa. Lenže ak zvíťazíš nad svojím strachom, zvíťazíš nad svojím životom.“
„Potrebujem príklad.“

„Samozrejme. Vezmi si napríklad verejný prejav, teda činnosť, ktorej sa

väčšina ľudí bojí viac než smrti. Keď som pôsobil ako advokát, videl som
právnikov, ktorí mali strach vstúpiť do súdnej siene. Urobili by čokoľvek
vrátane urovnania inak sľubných prípadov svojich klientov, len aby sa vyhli
bolesti zo vstúpenia do preplnenej súdnej siene.“

„Tiež som takých videl.“

„Myslíš si, že sa s týmto strachom narodili?“

„Verím, že nie.“

„Pozri sa na dieťa. Nemá žiadne hranice. Jeho myseľ je čistá a plná

potenciálu a neobmedzených možností. Keď sa rozvíja správnym spôsobom,
dovedie ho k veľkoleposti. No keď ju naplníš negativizmom, privedie ho
prinajlepšom k priemernosti. Chcem povedať len toľko: žiaden zážitok, či to
je prejav na verejnosti, žiadanie šéfa o zvýšenie platu, plávanie v slnkom
zaliatom jazere alebo prechádzky po pláži za mesačnej noci, nie je vo svojej
podstate nepríjemný alebo príjemný. To z nich robí len tvoje myslenie.“

„Zaujímavé.“

„Dieťa môžeš vycvičiť tak, že bude vnímať krásny slnečný deň ako niečo
depresívne alebo šteniatko ako divokú a krutú šelmu. Dospelého môžeš
vycvičiť tak, že bude vnímať drogy ako príjemný prostriedok vyslobodenia.
Všetko je to len záležitosť formovania mysle, tak je?“

„Máš pravdu.“
„To isté platí pre strach. Strach je sformovaná reakcia, zlozvyk vysávajúci
život z tela, ktorý ti ľahko strávi energiu, kreativitu a tvojho ducha, ak si
nedáš pozor. Keď strach pozdvihne svoju ohavnú hlavu, rýchlo ju zas musíš
uzemniť. Najlepšie to dosiahneš tak, že robíš presne to, čoho sa bojíš. Musíš
spoznať anatómiu strachu. Sám si si ho vytvoril. Tak ako každý iný výtvor, aj
svoj strach zaženieš rovnako ľahko, ako ho vyvoláš. Metodicky vyhľadávaj
a potom znič každú obavu, ktorá sa tajne prešmykla do tvojej mysle. To
samotné ti dá nesmiernu sebadôveru, šťastie a pokoj mysle.“

„Môže byť ľudská myseľ úplne bez strachu?“ opýtal som sa.
„Dobrá otázka. Odpoveďou je jasné a dôrazné ,Áno!‘ Každý z mudrcov
v Sivane bol úplne zbavený strachu. Dalo sa to vidieť na tom, ako chodili.
Mohol si to vypozorovať na spôsobe, akým hovorili. Mohol si to vidieť aj
vtedy, keď si sa im pozrel do očí; a poviem ti ešte niečo, John.“

„Čo?“ spýtal som sa fascinovaný tým, čo som počul.

„Ja sa tiež ničoho nebojím. Poznám seba samého a postupne som si

uvedomil, že mojou prirodzenosťou je mať nezlomnú silu a nekonečný
potenciál. Jednoducho som bol zablokovaný tým, že som sa dlhé roky
zanedbával a mal som nevyvážené myslenie. Poviem ti ešte niečo: keď zo
svojej mysle vymažeš strach, začneš vyzerať mladšie a budeš zdravší.“

„Ach, myslíš to staré prepojenie mysle a tela,“ povedal som dúfajúc, že

tým zamaskujem svoju nevedomosť.

„Áno. Mudrci zo Sivany o tom vedia viac než päťtisíc rokov. Takže to asi
nebude ,new age‘,“ povedal so širokým úsmevom, ktorý mu rozžiaril jeho
jasnú tvár.

„Mudrci mi prezradili ďalší mocný princíp, o ktorom často rozmýšľam.

Myslím, že pre teba bude nedoceniteľný, keďže kráčaš po ceste osobného
rastu a vedenia samého seba. Dáva mi to motiváciu, keď na mňa ide lenivosť.
Táto myšlienka sa dá vyjadriť stručne: veľmi úspešní ľudia sa odlišujú od
tých, ktorí nežijú povznesený život, v tom, že robia aj to, čo menej vyspelí
ľudia nerobia radi – dokonca aj vtedy, keď to tiež radi nerobia.
Skutočne osvietení ľudia, tí, ktorí každý deň zažívajú hlboké šťastie,
uprednostňujú dlhodobé šťastie pred krátkodobými potešeniami. Stavajú sa
svojim slabostiam a obavám čelom, aj keď sa tým dostávajú do zóny
neznáma, čo prináša určité nepohodlie. Žijú podľa filozofie kaizen –
nepretržite a neustále zlepšujú každú svoju stránku. To, čo bolo kedysi ťažké,
sa časom stane ľahkým. Obavy, ktoré ich predtým okrádali o zaslúžené
šťastie, zdravie a prosperitu, poodpadávali nabok ako cínoví vojačikovia
v hurikáne.“

„Vravíš mi, že keď chcem zmeniť svoj život, musím najprv zmeniť seba?“

„Áno. Je to podobné ako v príbehu môjho obľúbeného profesora. Povedal

mi ho, keď som chodil na právnickú školu. Jedného večera po dlhom dni
v práci odpočíval otec malého dieťaťa pri čítaní novín. Jeho syn, ktorý sa
chcel hrať, doňho neustále dobiedzal. Nakoniec, keď mal toho otec už dosť,
vytrhol z novín obrázok zemegule a roztrhal ho na sto malých kúskov. ,Tu
máš, synu, skús to poskladať dohromady,‘ povedal a dúfal, že to jeho syna
zamestná aspoň dovtedy, kým si dočíta noviny. Na jeho prekvapenie sa však
syn o minútu vrátil s perfektne poskladanou zemeguľou. Keď sa ho jeho
užasnutý otec opýtal, ako mohol niečo také dokázať, syn sa usmial a odvetil:
,Na druhej strane bol obrázok nejakej tváre, ocko, a keď som ju poskladal,
Zem bola tiež v poriadku.‘“

„To je skvelý príbeh.“

„Vieš, John, najmúdrejší ľudia, akých som kedy stretol, počnúc mudrcmi zo
Sivany a končiac mojimi profesormi na Harvarde, poznali kľúč k šťastiu.“

„Pokračuj,“ vyzval som ho trochu netrpezlivo.

„Je to tak, ako som ti vravel už predtým: šťastie prichádza prostredníctvom
neustáleho napĺňania vhodného cieľa. Keď robíš niečo, čo máš skutočne rád,
nevyhnutne nájdeš hlboké uspokojenie.“

„Ak šťastie nájde každý, kto jednoducho robí to, čo má rád, prečo sa tak
veľa ľudí cíti mizerne?“
„Trafil si klinec po hlavičke, John. Keď chceš robiť to, čo máš rád, či už to
znamená vzdať sa práce, ktorú práve robíš, aby si sa stal hercom, alebo tráviť
menej času vykonávaním vecí, ktoré sú menej dôležité, aby si si tak urobil
viac času na zmysluplnejšiu činnosť, vyžaduje si to poriadnu odvahu. Musíš
pritom vystúpiť zo svojej zóny pohodlia. Zmena je spočiatku vždy trochu
nepohodlná a tiež dosť riskantná. Je to však najistejšia cesta, ako si
vybudovať radostnejší život.“

„Ako presne si človek vybuduje odvahu?“

„Je to ako v tom príbehu: keď sa pozbieraš, tvoj svet bude príjemný. Keď
ovládneš svoju myseľ, telo a svoju osobnosť, takmer zázračne sa šťastie
a bohatstvo prihrnie do tvojho života. No musíš na sebe každý deň pracovať,
aj keď len desať alebo pätnásť minút.“

„Čo znázorňuje v príbehu Yogiho Ramana dvaapolmetrový, štyristokilový

japonský zápasník sumo?“

„Náš statný priateľ ti bude večne pripomínať silu kaizenu, japonského

slova pre neustály osobný rozvoj.“

Za niekoľko málo hodín mi Julian odhalil najmocnejšie – a najúžasnejšie –

informácie, aké som počul za celý svoj život. Dopočul som sa o zázrakoch
svojej vlastnej mysle a jej nesmiernom potenciáli. Naučil som sa veľmi
praktické techniky na upokojenie mysle a na to, ako zamerať jej silu na svoje
túžby a sny. Dozvedel som sa o tom, aké je dôležité mať v živote konkrétny
zámer a zadať si jasné ciele pre každú oblasť svojho osobného,
profesionálneho a duchovného sveta. Teraz som sa dozvedel o pradávnom
princípe majstrovstva ducha: kaizene.
„Ako môžem praktizovať kaizen?“

„Poviem ti o desiatich starovekých, no nesmierne efektívnych rituáloch,

ktoré ťa budú viesť po ceste, aby si zvládol seba samého. Keď ich budeš
používať každý deň a budeš veriť v ich funkčnosť, očividné výsledky uvidíš
už o mesiac. Keď ich budeš využívať aj naďalej a vkladať ich do svojej rutiny
tak, aby sa stali tvojimi zvykmi, bezpochyby dosiahneš štádium dokonalého
zdravia, nekonečnej energie, trvalého šťastia a pokoja mysle. Nakoniec
naplníš svoj božský osud – pretože to je tvoje ľudské právo.

Yogi Raman mi povedal o desiatich rituáloch, o ktorých tvrdil, že sú

,znamenité‘, a ja verím, že som žijúcim príkladom ich moci. Žiadam ťa len
o to, aby si počúval, čo ti poviem, a posúdil to sám.“
„Životná zmena za tridsať dní?“ opýtal som sa nedôverčivo.

„Áno. Quid pro quo znamená, že sa musíš odobrať do ústrania aspoň na

hodinu denne počas tridsiatich dní za sebou a praktizovať metódy, o ktorých
ti poviem. Je to jediná investícia do teba samého, ktorú potrebuješ vykonať.
A prosím ťa, nehovor mi, že na to nemáš čas.“

„Ale ja fakt nemám,“ povedal som úprimne. „Mám teraz naozaj veľa práce.
Nemám pre seba ani desať minút, a nie to ešte celú hodinu.“

„Ako som už spomínal, keď vravíš, že si nevieš nájsť čas na zlepšenie

svojej mysle a ducha, je to rovnaké, ako keby si vravel, že nemáš čas
natankovať, pretože ťa príliš zamestnáva riadenie auta. Nakoniec na to
doplatíš.“

„Naozaj?“
„Naozaj.“

„Ako to?“

„Poviem to takto: si ako vysoko výkonné pretekárske auto hodné miliónov

dolárov; poriadne naolejovaný, veľmi dômyselne vyrobený stroj.“

„Tak to ďakujem, Julian.“

„Tvoja myseľ je najväčším zázrakov vesmíru a tvoje telo má možnosť robiť

také veci, aké si nevieš predstaviť.“
„Asi máš pravdu.“

„Keď poznáš hodnotu výkonného multimilionového stroja, bolo by múdre

jazdiť na ňom naplno každú minútu každý deň bez toho, aby si ho vzal do
depa alebo nechal motor vychladnúť?“
„Samozrejme, že nie.“

„Tak prečo si potom nenájdeš každý deň čas na svoje vlastné depo alebo
na oddychovú prestávku? Prečo si nenájdeš čas na schladenie výkonného
stroja svojej mysle? Rozumieš mi? Nájsť si čas na sebaobnovu je to
najdôležitejšie, čo môžeš urobiť. Keď si vo svojom hektickom rozvrhu urobíš
pauzu na osobný rozvoj a zlepšenie, tvoja efektivita sa, paradoxne,
dramaticky zlepší, keď sa znova vrátiš do práce.“
„Hodina denne počas tridsiatich dní je to jediné, čo na to treba?“

„Je to zázračný recept, ktorý som vždy hľadal. Pravdepodobne by som zaň
počas svojich dní na výslní zaplatil niekoľko miliónov dolárov, keby som
vedel, aký je dôležitý. Nevedel som však o tom, že tak ako všetky
neoceniteľné vedomosti, aj táto je zadarmo. Musíš mať disciplínu a každý
deň praktizovať techniky, ktoré dohromady tvoria zázračný recept, a to
s hlbokým presvedčením, že fungujú.

Nie je to žiaden krátkodobý recept. Keď sa do toho dostaneš, už ťa to

nepustí.“

„Čo tým myslíš?“

„Keď stráviš hodinu denne sám so sebou, určite to na teba bude mať
dramatické účinky do tridsiatich dní – ak budeš robiť správne veci. Trvá asi
mesiac, kým sa naplno rozvinie nový zvyk. Po tomto období ti tieto stratégie
a techniky padnú ako druhá koža. Ak však chceš vidieť výsledky, musíš na
tom pracovať každý deň.“
„Tak dobre,“ povedal som. Julian očividne objavil prameň osobnej vitality
a vnútorného pokoja vo svojom vlastnom živote. Pravda je, že jeho premena
z chorľavého starého advokáta na energického filozofa plného života bola
priam zázračná. V tej chvíli som sa rozhodol, že obetujem hodinu denne na
cvičenie techník a princípov, ktoré mi mal Julian prezradiť. Rozhodol som sa,
že budem pracovať na tom, aby som sa zlepšil sám, a nie aby som zlepšil
iných, ako som to robieval doteraz. Možno som aj ja mohol prejsť takou
transformáciou. Každopádne to bolo treba skúsiť.
V tú noc som sa na zemi vo svojej preplnenej obývačke dozvedel o tom, čo
Julian nazýval „desať rituálov pre šťastný život“.
 Niektoré z nich si odo mňa vyžadovali trocha sústredeného úsilia, iné sa
dali praktizovať úplne bez námahy. Všetky boli veľmi nezvyčajné a niesol sa
v nich prísľub neobyčajných výsledkov.

„Prvú metódu poznali mudrci pod názvom rituál samoty. Podstatné je, aby
si si vo svojom dennom programe vyhradil čas na povinný odpočinok.“

„Čo myslíš časom na povinný odpočinok?“

„Je to obdobie od pätnástich do päťdesiatich minút, počas ktorých

objavuješ liečiacu silu ticha a zisťuješ, kým skutočne si,“ vysvetľoval Julian.

„Niečo ako oddych pre môj prehriaty motor?“ nadhodil som s úsmevom.

„To je dosť presná metafora. Bol si niekedy na dlhej ceste autom so svojou
rodinou?“

„Samozrejme. Každé leto chodíme autom na ostrovy a trávime tam

niekoľko týždňov s rodičmi Jenny.“

„Dobre. Robíte si po ceste prestávky?“

„Áno. Máme prestávky na jedlo, alebo keď sa cítim ospalo, na chvíľu si

zdriemnem. Po šiestich hodinách počúvania, ako sa moje deti na zadnom
sedadle bijú, mi to prospeje.“

„Dobre, môžeš považovať rituál samoty za prestávku pre dušu. Jej účelom
je obnoviť samého seba a musíš pritom stráviť nejaký čas osamote,
pohrúžený do krásneho závoja ticha.“

„Čo je na tichu také zvláštne?“

„Dobrá otázka. Samota a ticho ťa spájajú s tvojím zdrojom kreativity
a uvoľňujú neobmedzenú vesmírnu inteligenciu. Vieš, John, myseľ je ako
jazero. V našom chaotickom svete má väčšina ľudí nepokojnú myseľ. Sme
plní vnútorného nepokoja. No keď si nájdeš každý deň čas na ticho a pokoj,
jazero tvojej mysle sa stane pokojné a hladina hladká ako sklenená tabuľa.
Toto vnútorné ticho so sebou prináša nesmierne prínosy vrátane hlbokého
zdravia, vnútorného pokoja a bezhraničnej energie. Dokonca sa ti bude
lepšie spať a vo svojich každodenných aktivitách budeš zažívať nový pocit
harmónie.“

„Kam by som počas tohto cvičenia mal ísť?“

„Teoreticky ho môžeš robiť všade, v spálni aj v kancelárii. Hlavné je nájsť
si skutočne tiché miesto – a tiež krásne.“

„Čo s tým má spoločné krása?“

„Krásne obrazy upokojujú nepokojnú myseľ,“ povedal Julian s hlbokým
povzdychnutím. „Napríklad kytica ruží alebo aj obyčajný narcis budú mať
nesmierne blahodarný efekt na tvoje zmysly a veľmi ťa upokoja. V ideálnom
prípade by si si mal túto krásu vychutnávať na mieste, ktoré by slúžilo ako
útočisko pre tvoje ja.“

„Útočisko pre moje ja?“

„Je to vlastne miesto, ktoré sa stane tvojím tajným útočiskom pre duševný
a duchovný rozvoj. Môže to byť voľná izba v tvojom dome, alebo jednoducho
tichý kút v malom byte. Hlavné je nájsť si miesto na svoje obnovovacie
aktivity, ktoré bude ticho čakať na tvoj príchod.“

„To sa mi páči. Myslím, že keby som mal tiché miesto, kam by som šiel po
návrate z práce, veľmi by mi to pomohlo. Mohol by som sa na chvíľu uvoľniť
a zahodiť stres dňa. Asi by to zo mňa urobilo oveľa milšieho človeka.“
„To nás privádza k ďalšiemu dôležitému bodu. Rituál samoty funguje
najlepšie, keď ho robíš stále v ten istý čas.“

„Prečo?“
„Pretože vtedy sa včlení do tvojej rutiny ako rituál. Keď to budeš robiť
v rovnakom čase každý deň, privykneš si na ticho, a tento zvyk nikdy
nezanedbáš. A pozitívne životné zvyky ťa nevyhnutne privedú k tomu, aby si
naplnil svoj osud.“

„Je v tom ešte niečo?“

„Áno. Ak je to len trochu možné, buď každý deň v kontakte s prírodou.
Rýchla prechádzka lesom alebo dokonca aj pár minút strávených
okopávaním záhrady s paradajkami, ktorú máš za domom, prebudia prameň
pokoja, ktorý v tebe teraz možno drieme. Keď si v prírode, môžeš sa aj
napojiť na nekonečnú múdrosť svojho najvyššieho ja. Poznanie samého seba
ťa privedie do neprebádaných končín tvojej osobnej sily. Na to nikdy
nezabúdaj,“ radil mi Julian zanietene.

„Fungoval tento rituál u teba, Julian?“

„Rozhodne. Vstávam so slnkom a prvé, čo urobím, je, že sa vyberiem na

svoje tajné útočisko. Potom robím rituál srdca ruže tak dlho, ako to
potrebujem. Niekedy trávim v tichom rozjímaní celé hodiny, inokedy len
desať minút. Výsledok je viac-menej rovnaký: hlboký pocit vnútornej
harmónie a hojnosť fyzickej energie. To ma privádza k druhému rituálu. Volá
sa rituál tela.“

„Znie to zaujímavo. O čo ide?“

„O silu starostlivosti o telo.“

„Prosím?“

„Je to jednoduché. Rituál tela je založený na princípe, ktorý hovorí, že keď

rozvíjaš svoje telo, rozvíjaš aj myseľ. Keď trénuješ svoje telo, trénuješ aj
myseľ. Nájdi si každý deň čas na starostlivosť o svoje telo prostredníctvom
dynamického cvičenia. Nech sa ti rozprúdi krv a tvoje telo sa hýbe. Vedel si,
že týždeň má 168 hodín?“

„Ani nie.“
„Je to tak. Aspoň päť z týchto hodín by si mal venovať nejakej forme
fyzickej aktivity. Mudrci zo Sivany cvičili staroveké cvičenie joga, aby
prebudili svoj fyzický potenciál a žili silný, dynamický život. Bol to
neobyčajný pohľad, keď som videl tých úchvatných ľudí, ako napriek svojmu
veku stoja na hlavách uprostred svojej dediny!“
„Skúšal si jogu, Julian? Jenny ju začala cvičiť minulú zimu a vraví, že jej
pridala päť rokov života.“
 „Neexistuje jediná metóda, ktorá zázračne zmení tvoj život, John, to ti
musím povedať na rovinu. Trvalá a skutočná zmena nastane len vďaka
neustálemu praktizovaniu množstva metód, o ktorých som ti hovoril. Lenže
joga je nesmierne efektívnym spôsobom, ako odomknúť svoje rezervy
vitality. Cvičím jogu každé ráno a je to jedna z najlepších vecí, ktorú pre
seba robím. Nielenže osviežuje moje telo, ale aj zaostruje moju myseľ.
Dokonca odblokovala moju kreativitu. Je to úžasné cvičenie.“
„Robili mudrci aj niečo iné pre svoje telo?“

„Yogi Raman a jeho bratia a sestry tiež verili, že rýchla chôdza

v prírodnom prostredí na vysokohorských cestičkách alebo hlboko v bujných
lesoch robí pre zmiernenie únavy a obnovenie prirodzenej vitality tela
zázraky. Keď nebolo počasie na prechádzky, cvičili v bezpečí svojich
domovov. Mohli vynechať jedlo, ale nikdy by nevynechali svoje každodenné
cvičenie.“
„Čo mali vo svojich chatrčiach? Posilňovacie stroje?“ zavtipkoval som.

„Nemali nič. Niekedy cvičili jogové polohy. Inokedy som ich zas videl, ako
cvičili kľuky na jednej ruke. Nemyslím, že by im záležalo na tom, čo presne
robia, podstatné bolo, že hýbali svojím telom a dýchali čerstvý vzduch
svojho krásneho prostredia.“

„Čo s tým má spoločné dýchanie čerstvého vzduchu?“

„Odpoviem ti jednou z najobľúbenejších sentencií Yogiho Ramana:
,Dýchať správne znamená žiť správne.‘“

„Dýchanie je také dôležité?“ opýtal som sa prekvapene.

„Keď som bol v Sivane ešte len krátko, mnísi ma naučili, že najrýchlejším
spôsobom, ako zdvojnásobím alebo dokonca strojnásobím svoju energiu, je
naučiť sa správne dýchať.“
„Vari nedýchame všetci správne? Veď to vie aj novorodeniatko.“
„Ani nie, John. Väčšina z nás síce vie, ako dýchať, aby sme prežili, no
nikdy sme sa nenaučili dýchať tak, aby sme prekvitali. Väčšina z nás dýcha
veľmi plytko, a tak dýchame príliš málo kyslíka, aby naše telo fungovalo
optimálne.“

„Vyzerá to, že správne dýchanie je veľká veda.“

„Veď aj je. A mudrci to tak aj brali. Ich filozofia bola jednoduchá: nasávaj
viac vzduchu pomocou správneho dýchania a prebudíš svoje zásoby energie
spoločne so svojou prirodzenou vitalitou.“

„Dobre, tak kde by som mal začať?“

„Je to veľmi jednoduché. Dvakrát alebo trikrát denne si vyčleň minútu

alebo dve a vedome dýchaj hlbšie a efektívnejšie.“

„Ako budem vedieť, že dýcham správne?“

„Tvoje brucho by sa malo trochu pohybovať. Bude to znamenať, že dýchaš

z brucha, čo je dobre. Yogi Raman ma naučil jeden trik: mal som si dať ruky
na žalúdok – keď sa pri nádychu pohybovali, moja technika dýchania bola
správna.“

„Veľmi zaujímavé.“

„Keď sa ti to páči, určite sa ti zapáči aj tretí rituál pre vitálny život,“

povedal Julian.

„A tým je čo?“

„Rituál starostlivosti o život. Keď som bol advokátom, žil som zo steakov,
hranolčekov a podobného nezdravého jedla. Áno, jedával som v najlepších
reštauráciách v krajine, no stále som plnil svoje telo odpadom. Vtedy som to
ešte nevedel, ale bola to jedna z hlavných príčin mojej nespokojnosti.“
„Naozaj?“

„Je to tak. Zlá strava má veľmi zlý vplyv na tvoj život. Vysáva z teba
mentálnu aj fyzickú silu. Ovplyvňuje tvoje nálady a zatemňuje myseľ. „Yogi
Raman o tom hovorí: ,Keď sa staráš o svoje telo, staráš sa aj o myseľ.‘“
„Predpokladám, že si zmenil svoju stravu.“
 „Radikálne. A malo to úžasný vplyv na to, ako som sa cítil a ako som
vyzeral. Vždy som si myslel, že som taký zničený pre stres a napätie v práci,
ako aj preto, že po mne naťahuje svoje vráskavé prsty staroba. V Sivane som
sa však naučil, že veľká časť mojej letargie je spôsobená ,nízkooktánovým
palivom‘, ktoré som pumpoval do svojho tela.“

„Čo jedli mnísi zo Sivany, že boli takí mladiství a zdraví?“

„Živé jedlo,“ znela pohotová odpoveď.

„Čo?“

„Odpoveďou je živá strava. Živé jedlo je také jedlo, ktoré nie je mŕtve.“

„Ale no tak, Julian. Čo je to živé jedlo?“ opýtal som sa netrpezlivo.

„Živé jedlo je v zásade jedlo, ktoré vzniká prirodzenou interakciou slnka,

vzduchu, zeme a vody. Hovorím o vegetariánstve. Nalož si na tanier čerstvú
zeleninu, ovocie a obilniny a budeš žiť možno aj večne.“

„Je to možné?“

„Väčšina mudrcov mala cez sto rokov a nebolo na nich badať, že by sa

cítili zle. Len minulý týždeň som čítal v novinách o skupine ľudí, žijúcej na
maličkom ostrove Okinawa vo Východočínskom mori. Vedci sa na ostrov len
hrnú, pretože ich fascinuje skutočnosť, že tam žije najväčšia koncentrácia
ľudí nad sto rokov na svete.“
„Čo je ich tajomstvom?“

„Že vegetariánstvo je jedným z hlavných receptov na dlhovekosť.“

„Ale je takéto stravovanie zdravé? Nezdá sa mi, že by mi dodávalo veľa síl.
Nezabúdaj, Julian, že som ešte stále vyťaženým právnikom.“

„Je to strava, akú nám prichystala príroda. Je živá a extrémne zdraviu

prospešná. Mudrci žijú na vegetariánskej strave už tisíce rokov. Volajú ju
čistá, sattvic strava. Čo sa týka tvojej otázky v súvislosti so silou, tie
najsilnejšie zvieratá na Zemi, počnúc gorilou a končiac slonom, nosia odznak
hrdých vegetariánov. Vedel si, že gorila je približne tridsaťkrát silnejšia než
človek?“
„Ďakujem za túto dôležitú ,pikošku‘.“

„Pozri, tamtí mnísi nie sú extrémisti. Všetka ich múdrosť je založená na

odvekom princípe, ktorý vraví, že človek musí žiť umiernený život
a nezachádzať do extrémov. Takže keď máš rád mäso, určite ho môžeš jesť aj
naďalej. Len maj na mysli, že požívaš mŕtvu stravu. Ak môžeš, zníž množstvo
červeného mäsa, ktoré ješ. Veľmi ťažko trávi a keďže tráviaci systém je
jedným z procesov, ktoré v tvojom tele spotrebujú najviac energie, týmto
ťažkým jedlom prichádzaš o jej drahocenné zásoby. Rozumieš, čo tým
myslím? Len si porovnaj, koľko energie máš, keď zješ šalát a keď si dáš steak.
Ak sa nechceš stať prísnym vegetariánom, začni si aspoň dávať šalát ku
každému hlavnému jedlu a ovocie miesto zákusku. Dokonca aj to bude mať
obrovský vplyv na kvalitu tvojho fyzického života.“

„Nezdá sa mi, že by to pre mňa malo byť ťažké,“ odvetil som.

„Počúval som dosť veľa o sile vegetariánskej stravy. Len minulý týždeň mi
Jenny vravela o jednej štúdii vo Fínsku, kde tridsaťosem pozorovaných
začínajúcich vegetariánov potvrdilo, že sa cítili omnoho menej unavení
a oveľa pozornejší už po siedmich mesiacoch nového spôsobu stravovania.
Mohol by som skúsiť jesť šalát ku každému hlavnému jedlu. Keď sa tak na
teba pozerám, Julian, možno spravím hlavné jedlo aj zo šalátu.“
„Vyskúšaj to na mesiac a posúď sám. Budeš sa cítiť fenomenálne.“
„Dobre. Keď tak môžu žiť mnísi, môžem tak žiť aj ja. Sľubujem, že to
vyskúšam. Nemám pocit, že by to malo byť veľmi ťažké, a aj tak už začínam
byť dosť unavený z každovečerného grilovania.“
„Keď sa mi podarilo nalákať ťa na rituál starostlivosti o život, myslím, že
ďalší rituál sa ti bude veľmi páčiť.“

„Tvoj žiak má v rukách stále prázdny pohár.“

„Štvrtý rituál sa volá rituál prijímania vedomostí. Sústreďuje sa okolo
myšlienky celoživotného vzdelávania a rozširovania svojich vedomostných
obzorov pre dobro seba samého a všetkých okolo seba.“
„Ako tá stará myšlienka ,vo vedomostiach je sila‘?“

„Zahŕňa to omnoho viac, John. Vedomosti sú len potenciálnou silou. Keď

chceš ich silu uskutočniť, musíš ich aplikovať. Väčšina ľudí vie, čo by mala
v každej situácii robiť, alebo vie aspoň to, čo by mala robiť vo svojom živote.
Problém však spočíva v tom, že sa nesnažia každý deň a neustále aplikovať
svoje vedomosti a realizovať svoje sny. Rituál prijímania vedomostí je
založený na študovaní života. A čo je dôležitejšie, vyžaduje si to od teba, aby
si využil všetko, čo si sa naučil v škole života.“

„Čo pri tomto rituáli robili Yogi Raman a ostatní mudrci?“

„Mali veľa menších rituálov, ktoré v rámci rituálu prijímania vedomostí
vykonávali každý deň. Jedna z najdôležitejších stratégií je aj jedna
z najjednoduchších. Môžeš ju začať robiť aj dnes.“

„Nezaberie mi to veľa času, však?“

Julian sa usmial. „Techniky, metódy a rady, ktoré ti dávam, z teba urobia

oveľa produktívnejšieho a efektívnejšieho človeka, akým si kedy bol. Takže
sa skús zamerať na dlhodobé výsledky.

Vezmi si napríklad ľudí, čo vravia, že nemajú čas zálohovať si svoje svoje

dáta v počítači, pretože sú príliš zaneprázdnení prácou na nich. No keď sa im
počítač pokazí a pritom sa stratia mesiace dôležitej práce, vtedy ľutujú, že
nevenovali pár minút denne jej zálohovaniu. Rozumieš mi?“
„Mám si určiť svoje priority?“

„Presne tak. Snaž sa nežiť svoj život spútaný okovami svojho rozvrhu.
Namiesto toho sa sústreď na tie veci, ktoré ti predostiera tvoje svedomie
a srdce. Keď do seba investuješ a zasvätíš svoj život posúvaniu svojej mysle,
tela a osobnosti na ich najvyššiu úroveň, budeš mať pocit, akoby si mal
v sebe osobného navigátora, ktorý ti vraví, čo máš robiť, aby si mal tie
najlepšie a najuspokojujúcejšie výsledky. Prestaneš sa znepokojovať
hodinami a začneš žiť svoj život.“
 „Myslím, že chápem. Čo je zač ten malý rituál, ktorý si ma chcel naučiť?“
opýtal som sa.

„Pravidelne čítaj. Tridsať minút čítania urobí v tvojom živote zázraky. No

musím ťa varovať: nečítaj čokoľvek. Musíš si dávať dobrý pozor na to, čo
vložíš do bujnej záhrady svojej mysle. Musí to byť niečo, čo ťa veľmi rozvíja.
Nájdi si niečo, čo bude zlepšovať teba aj kvalitu tvojho života.“
„Čo čítali mudrci?“

„Trávili mnohé rána čítaním a opätovným čítaním starovekých učení

svojich predchodcov. Túto filozofickú literatúru priam hltali. Stále si
spomínam na tých krásnych ľudí, sediacich na malých bambusových
stoličkách a čítajúcich zvláštne viazané knihy s ľahkým úsmevom na tvári,
v ktorom sa zračilo osvietenie. Až v Sivane som našiel skutočnú silu kníh
a pravdu, že kniha je najlepším priateľom múdreho človeka.“

„Mám teda začať čítať každú dobrú knihu, ktorá mi príde pod ruku?“

„Áno a nie,“ znela odpoveď. „Nikdy by som ti nevravel, aby si nečítal toľko
kníh, koľko len môžeš. Ale mysli na to, že niektoré knihy treba len okúsiť, iné
by si si mal vychutnať a ďalšie knihy by si mal hltať celé. Čo ma privádza
k ďalšej myšlienke.“

„Dostal si hlad?“

„Nie, John,“ zasmial sa Julian. „Chcem ti len povedať, že keď chceš dostať
z knihy to najlepšie, mal by si ju študovať, a nielen prečítať. Mal by si k nej
pristupovať ako k čítaniu kontraktov, ktoré ti prinášajú tvoji významní
klienti a chcú na ne počuť tvoj názor právnika. Poriadne nad ňou pouvažuj,
pracuj s ňou, spoj sa s ňou. Mnísi čítali mnohé múdre knihy zo svojej
ohromnej knižnice desať- alebo aj pätnásťkrát. Považovali svoje veľké knihy
takmer za Bibliu, bolo to pre nich Sväté písmo božského pôvodu.“

„Páni! Čítanie je také dôležité?“

„Tridsať minút čítania denne bude mať skvelý vplyv na tvoj život, pretože
zakrátko začneš vidieť nezmerné zdroje vedomostí, ktoré sú ti k dispozícii.
Všetky odpovede na každý problém, ktorému si kedy čelil, sú v tlači. Ak
chceš byť lepším právnikom, otcom, priateľom alebo milencom, na svete sú
knihy, ktoré ťa k tomu ľahko privedú. Všetky omyly, ktoré vo svojom živote
kedy urobíš, už urobili tí, ktorí kráčali po Zemi pred nami. Alebo si myslíš, že
výzvy, ktorým čelíš, sú jedinečné?“

„Nikdy som nad tým nepremýšľal, Julian. Ale chápem, čo hovoríš, a viem,
že máš pravdu.“

„Všetky problémy, ktoré kto kedy mal a bude mať za celý svoj život, už
mali ľudia pred ním,“ tvrdil Julian.

„A čo je hlavné, odpovede a riešenia na ne sú spísané na stránkach kníh.

Čítaj tie správne knihy. Zisti, ako tí, ktorí žili pred tebou, vyriešili výzvy,
ktorým dnes čelíš. Aplikuj stratégie na úspech a budeš ohromený
zlepšeniami, ktoré vo svojom živote uvidíš.“

„Aké knihy máš na mysli, keď vravíš o ,tých správnych knihách‘?“ spýtal
som sa a ihneď som si uvedomil, že Julian má pravdu.

„Nechám to na tvojom úsudku, priateľ môj. Keďže som sa vrátil

z Východu, ja osobne trávim väčšiu časť dňa čítaním životopisov ľudí,
ktorých som si zamiloval, a čítam aj veľa poučných kníh.“

„Môžeš odporučiť nejaké tituly mladému nadšencovi?“ povedal som so

širokým úsmevom.

„Samozrejme. Určite ťa okúzli životopis veľkého Američana Benjamina

Franklina. Myslím, že nájdeš veľa podnetov na osobný rast v životopise
Máhatmu Gándhího s názvom Príbeh o mojom experimentovaní s pravdou
(The Story of My Experiments with Truth). Navrhujem, aby si si prečítal aj
knihu Siddhártha od Hermanna Hesseho, veľmi praktickú filozofiu Marka
Aurélia a niektoré knihy od Senecu. Mohol by si si prečítať aj Mysli
a zbohatni od Napoleona Hilla. Čítal som ju minulý týždeň a myslím, že je
veľmi dômyselná.“

„Mysli a zbohatni!“ zvolal som. „A ja som si myslel, že si toto všetko

nechal za sebou, keď si dostal infarkt. Mám už skutočne dosť všetkých tých
manuálov na rýchle zbohatnutie, ktoré mi vnucujú podvodní cudzopasní
predavači.“

„Len pokoj, chlapče! Úplne s tebou súhlasím,“ povedal Julian s láskavosťou

a s trpezlivosťou múdreho, milujúceho starého otca. „Tiež chcem obnoviť
etiku v našej spoločnosti. Lenže tá knižočka nie je o peňažnom bohatnutí, je
o bohatnutí v osobnej rovine. Ja som prvý, kto ti povie, že je obrovský
rozdiel medzi tým mať sa dobre a byť bohatý. Žil som pre peniaze a poznám
bolesť, ktorá z toho plynie. Mysli a zbohatni je o bohatstve, no zahŕňa to aj
duchovné bohatstvo a to, ako do svojho života pritiahnuť dobré veci. Urobil
by si dobre, keby si si ju prečítal. Ale nebudem na tom trvať.“

„Prepáč, Julian, nechcel som vyzerať ako agresívny advokát,“

ospravedlňoval som sa. „Niekedy sa ma zmocní moja vznetlivá povaha.
Ďalšia vec, ktorú musím zlepšiť. Som ti skutočne vďačný za všetko, čo so
mnou preberáš.“

„Nevadí, už je to za nami. Vravím len, aby si stále čítal. Chceš, aby som ti
povedal ešte niečo zaujímavé?“

„Čo?“

„Neobohatí ťa ani tak to, čo sa z kníh dozvieš – v konečnom dôsledku

zmení tvoj život to, že knihy niečo z teba dostanú. Vieš, John, knihy ťa
vlastne nič nové nenaučia.“
„Skutočne?“

„Skutočne. Knihy ti jednoducho pomáhajú vidieť to, čo je už v tebe. V tom

spočíva podstata osvietenia. Po všetkom tom putovaní a objavovaní, ktorým
som si prešiel, som zistil, že som sa dostal širokým oblúkom späť do bodu,
keď som bol ešte malý chlapec. Ale teraz poznám seba a všetko, čo ma tvorí,
a viem, kým môžem byť.“

„Takže v rituáli prijímania vedomostí ide len o čítanie a objavovanie

informácií?“
 „Sčasti. Zatiaľ len čítaj tridsať minút denne a zvyšok k tebe príde
prirodzenou cestou,“ povedal Julian s nádychom tajomna.

„Tak dobre, aký je piaty rituál pre šťastný život?“

„Je to rituál osobnej reflexie. Mudrci veľmi verili v silu vnútorného
premýšľania. Keď si nájdeš čas na to, aby si sa spoznával, spojíš sa s oblasťou
svojho bytia, o ktorej si predtým nevedel.“

„Znie to dosť mysticky.“

„Vlastne je to dosť praktická myšlienka. V nás všetkých drieme veľa

skrytých nadaní. Keď si nájdeme čas na to, aby sme ich spoznali, prebudíme
ich. Tiché rozjímanie ti však prinesie viac než to. Toto cvičenie ťa urobí
silnejším, budeš so sebou spokojnejší a tiež múdrejší. Je to veľmi užitočné
využitie mysle.“

„Stále tejto myšlienke veľmi nerozumiem, Julian.“

„Nevadí. Aj mne pripadala cudzo, keď som o nej prvý raz počul. Keď sa
pozrieš na podstatu osobnej reflexie, nie je to nič iné než zvyk premýšľať.“
„Nerozmýšľame predsa všetci? Nie je to súčasť bytia človekom?“

„Väčšina z nás skutočne rozmýšľa. Problém je, že väčšina ľudí premýšľa

len toľko, aby prežila. Rituál, o ktorom hovorím, robí z premýšľania činnosť
na rozvíjanie svojho ja. Uvidíš, čo som mal na mysli, keď si prečítaš životopis
Bena Franklina. Každý večer po namáhavom pracovnom dni sa odobral do
tichého kútika svojho domova a uvažoval o svojom dni. Preberal si všetky
svoje činy a rozmýšľal, či boli pozitívne a konštruktívne, alebo či mali
negatívny charakter a potrebovali napraviť. Tým, že jasne vedel, čo v tých
dňoch urobil zle, mohol podniknúť okamžité kroky na nápravu a na postup
po ceste k majstrovstvu ducha. Mudrci robili to isté. Každý večer sa odobrali
do svojho útočiska vo svojich chatrčiach pokrytých voňavými lupienkami
ruží a sedeli v hlbokom rozjímaní. Yogi Raman si robil súpis svojho
uplynulého dňa.“
„Aké veci si tam písal?“ opýtal som sa.
 „Najprv spísal všetky svoje aktivity od osobnej rannej hygieny a cvičenia
cez stretnutia s ostatnými mudrcmi po svoje vychádzky do lesov, kde zbieral
drevo na oheň a čerstvé jedlo. Zaujímavé je, že spisoval aj myšlienky, ktoré
sa mu za uplynulý deň prehnali hlavou.“
„Nie je to príliš náročné? Ja si ledva spomeniem, na čo som myslel pred
piatimi minútami, a nie to ešte pred dvanástimi hodinami.“
„Je to iné, ak robíš tento rituál denne. Každý môže dosiahnuť také
výsledky, aké som dosiahol ja. Každý. Jediným problémom je, že veľmi veľa
ľudí trpí strašnou chorobou zvanou vyhováranie.“

„Myslím, že som sa ňou občas nakazil aj ja,“ povedal som, pretože som
veľmi dobre vedel, o čom môj priateľ rozpráva.

„Prestaň sa vyhovárať a proste to urob!“ zvolal Julian a jeho hlas hučal

silou jeho presvedčenia.

„Urobiť čo?“

„Nájdi si čas na premýšľanie. Vytvor si z toho pravidelný zvyk. Yogi

Raman si do jedného stĺpčeka písal všetko, čo urobil a čo si myslel, v druhom
stĺpci si potom všetky svoje činy a myšlienky zhodnotil. Keď bol
konfrontovaný so svojimi aktivitami a myšlienkami v písanej forme, pýtal sa
sám seba, či boli vo svojej podstate pozitívne. Keď boli, rozhodol sa vkladať
do nich svoju drahocennú energiu aj naďalej, pretože z dlhého časového
hľadiska sa mu veľmi vyplácali.“

„A keď boli negatívne?“

„V tom prípade vyvinul určitú konkrétnu aktivitu, aby sa ich zbavil.“

„Myslím, že by mi pomohol príklad.“

„Môže to byť niečo osobné?“ opýtal sa Julian.

„Jasné, budem rád, keď sa dozviem niečo o tvojich najvnútornejších

myšlienkach,“ povedal som.
„Vlastne som si myslel, že sa niečo dozviem od teba.“
 Obaja sme sa začali chichotať ako deti na školskom ihrisku.
„Dobre. Ty si vždy dosiahol svoje.“

„Tak fajn, prejdime si len pár vecí, ktoré si robil dnes. Napíš ich na ten
papier, ktorý leží na stolčeku,“ kázal mi Julian.

Začínal som si uvedomovať, že sa stane niečo dôležité. Bolo to po prvý raz

za dlhé roky, čo som skutočne nerobil nič, len som si prebral, čo som dnes
robil a na čo som myslel. Bolo to veľmi zvláštne a pritom veľmi zaujímavé.
Koniec koncov, ako som mohol chcieť zlepšiť seba a svoj život, keď som si
nenašiel čas ani na to, aby som zistil, čo vlastne chcem zlepšiť?

„Kde začnem?“ opýtal som sa.

„Začni tým, čo si robil dnes ráno, a pokračuj aktivitami cez deň. Povedz mi
len niekoľko hlavných vecí, musíme toho ešte veľa prebrať a chcem sa za pár
minút vrátiť k príbehu Yogiho Ramana.“
„Dobre. Zobudil som sa o pol siedmej na zvuk svojho elektrického
kohúta,“ zavtipkoval som.
„Hovor vážne,“ rázne ma napomenul Julian.

„Dobre. Potom som sa osprchoval a oholil, zhltol jeden keks a bežal do

práce.“
„A čo tvoja rodina?“

„Všetci spali. Keď som prišiel do práce, zistil som, že môj klient, s ktorým
som bol dohodnutý na pol ôsmu, tam čakal už od siedmej a poviem ti, že bol
poriadne naštvaný.“
„Ako si reagoval?“

„Zahájil som protiútok. Čo som mal robiť, nechať ho, nech so mnou
zametá?“
„Hmm. Dobre. Čo sa dialo potom?“

„No, šlo to z blata do kaluže. Zavolali mi zo súdnej budovy a povedali mi,

že ma chce vidieť sudca Zver* u seba v kancelárii, a keď tam nebudem do
desiatich minút, budú vraj padať hlavy. Pamätáš si na toho sudcu, však? Bol
si to ty, kto mu dal prezývku Zver; po tom, čo si uňho upadol do nemilosti,
pretože si zaparkoval svoje ferrari na jeho mieste!“
Spomínal som a začal som sa smiať.

*V origináli Wild Beast (angl.), v preklade zver, divé zviera.

„Nemohol si to nespomenúť, čo?“ odvetil Julian a v očiach sa mu objavil

huncútsky záblesk, ktorým bol kedysi taký známy.

„Ponáhľal som sa teda do budovy súdu a opäť som sa pohádal s jedným

z úradníkov. Kým som sa vrátil do kancelárie, čakalo ma dvadsaťsedem
telefónnych odkazov a všetky boli označené ako ,naliehavé‘. Mám
pokračovať?“

„Áno, prosím.“
„Keď som išiel autom domov, zavolala mi Jenny a poprosila ma, aby som
sa zastavil za jej mamou a prevzal od nej jeden z tých úžasných koláčov,
ktorými je moja svokra taká známa. Keď som však odbočil smerom k jej
štvrti, ocitol som sa uprostred dopravnej zápchy, ktorá bola horšia než
všetko, čo som za celé roky videl. A tak som tam trčal uprostred zápchy
v strašnej horúčave, triasol som sa od stresu a cítil som, že strácam ďalší
drahocenný čas.“

„Ako si na to reagoval?“
„Preklínal som dopravu,“ povedal som s absolútnou úprimnosťou.
V skutočnosti som vo svojom aute vykrikoval nadávky. „Chceš vedieť, čo
som kričal?“

„Nemyslím si, že by to bolo niečo, čo by prospelo záhrade mojej mysli,“

povedal Julian s miernym úsmevom.
„Ale mohlo by ju to dobre pohnojiť.“

„Nie, ďakujem. Možno by sme sa na tomto mieste mohli zastaviť. Len na

chvíľku sa pozri späť na svoj deň. Určite sa tam retrospektívne nájde aspoň
pár vecí, ktoré by si urobil inak, keby si na to mal príležitosť.“

„Určite.“
„Čo také napríklad?“

„Hmm. No, predovšetkým, keby som bol v ideálnom svete, vstal by som
skôr. Nemyslím si, že robím dobre, keď sa ženiem už od rána. Rád by som
mal ráno trochu pokoja a začal deň s ľahkosťou. Technika srdca ruže, o ktorej
si mi hovoril, vyzerá, že by mohla byť príjemná. Tiež by som bol rád, keby
som mohol raňajkovať pri jednom stole so svojou rodinou, hoci by to bola
len miska vločiek. Cítil by som sa trochu vyrovnanejšie. Stále mám pocit, že
s Jenny a deťmi trávim málo času.“

„Ale veď toto je ideálny svet a ty máš ideálny život. Máš moc kontrolovať
svoj deň. Je v tvojej moci mať dobré myšlienky. Máš moc preniesť svoje sny
do reality!“ tvrdil Julian zvýšeným hlasom.

„Uvedomujem si to. Skutočne začínam mať pocit, že sa dokážem zmeniť.“

„Skvelé. Preber si zvyšok svojho dňa,“ nabádal ma Julian.

„No, prial by som si, aby som nebol kričal na svojho klienta. Prial by som
si, aby som sa nebol hádal s úradníkom na súde a nenadával na dopravu.“

„Doprave je to jedno, však?“

„Neprestáva byť dopravou,“ poznamenal som.

„Myslím, že teraz už vidíš moc rituálu osobnej reflexie. Keď sa pozeráš na

to, čo robíš, ako tráviš svoj deň a na myšlienky, ktoré sa ti ženú hlavou,
dávaš si kritérium, podľa ktorého meriaš svoje zlepšenia. Jediným spôsobom,
ako zlepšiť zajtrajšok, je vedieť, čo si urobil zle dnes.“

„A urobiť si jasný plán na to, aby sa to už neopakovalo?“ dodal som.

„Presne tak. Nie je nič zlé na tom, že človek robí chyby. Chyby sú súčasťou
života a sú nevyhnutné pre osobný rast. Ako sa vraví, šťastie prichádza
vďaka dobrým rozhodnutiam, dobré rozhodnutia prichádzajú vďaka
skúsenostiam a skúsenosti vznikajú pre zlé rozhodnutia. Lenže na tom, že
ľudia robia tie isté chyby zas a znova, deň čo deň, je niečo choré. Je to
známkou úplnej straty sebapozorovania, teda vlastnosti, ktorá odlišuje ľudí
od zvierat.“
„O tom som nikdy nepočul.“

„Je to tak. Jedine ľudská bytosť dokáže vystúpiť zo seba a analyzovať, čo

robí dobre a čo zle. Nedokáže to ani pes, ani vták, a dokonca ani opica. No ty
to dokážeš. Jedine v tom spočíva rituál osobnej reflexie. Zisti, čo je v tvojom
živote a v tvojich každodenných činoch dobre a čo zle. Potom sa to snaž
okamžite vylepšiť.“

„Chce to veľa premýšľania, Julian, veľmi veľa premýšľania,“ povedal som

zamyslene.

„Mohol by si porozmýšľať nad šiestym rituálom šťastného života: rituálom

skorého vstávania.“

„Ehm, myslím, že viem, čo bude nasledovať.“

„Jedna z najlepších vecí, ktoré som sa v odľahlej oáze naučil, je vstávať so

slnkom a začať deň s radosťou. Väčšina z nás spí oveľa viac, než potrebuje.
Priemerný človek dokáže fungovať pri šiestich hodinách spánku – a byť
dokonale zdravý a bdelý.

Spánok nie je nič iné než návyk, a tak ako každý iný návyk, aj spánok sa
dá vytrénovať tak, aby si dosiahol také výsledky, aké chceš; v tomto prípade
spať menej.“
„Lenže keď vstanem priskoro, naozaj sa cítim vyčerpane,“ povedal som.

„Počas prvých dní budeš veľmi unavený. To priznávam. Môžeš sa tak cítiť
aj celý prvý týždeň, keď budeš vstávať skoro. No, prosím ťa, pozeraj sa na to
ako na krátkodobé nepohodlie, ktoré ti prinesie dlhodobé výsledky. Vždy,
keď budeš zavádzať nový zvyk, budeš sa cítiť trochu nepohodlne. Je to
podobné, ako keď chceš rozchodiť nové topánky – najprv ťa trochu tlačia, ale
čoskoro ti sedia ako druhá koža. Ako som už vravel, bolesť je často
predzvesťou osobného rastu. Neboj sa jej, radšej ju prijmi.“
„Dobre, páči sa mi myšlienka, že sa naučím skoro vstávať. Ale najprv mi
povedz, čo znamená ,skoro‘?“
„Ďalšia dobrá otázka. Ideálny čas neexistuje. Tak ako pri všetkom, čo som
ti doteraz povedal, aj pri tomto to rob tak, aby ti to vyhovovalo. Pamätaj na
radu Yogiho Ramana: žiadne extrémy, ale umiernený život.“

„Vstávanie so slnkom mi pripadá ako extrém.“

„Vôbec nie. Máločo je prirodzenejšie než vstávanie pri kráse prvých

slnečných lúčov nového dňa. Mudrci verili, že slnečný svit je darom z nebies,
a aj keď si dávali pozor na to, aby sa mu príliš nevystavovali, pravidelne sa
opaľovali a často som ich vídaval, ako samopašne tancujú v lúčoch ranného
slnka. Som presvedčený, že to bol ďalší kľúč k ich neobyčajnej dlhovekosti.“

„A ty sa opaľuješ?“ opýtal som sa.

„Rozhodne. Slnko ma omladzuje. Keď som unavený, zlepšuje mi náladu.
Podľa teórií starovekého Východu bolo slnko spojené s dušou. Ľudia ho
uctievali, pretože vďaka nemu nekvitla len úroda, ale aj ich duch. Slnečné
svetlo uvoľní tvoju vitalitu a obnoví tvoju emocionálnu a fyzickú stránku. Je
skvelým doktorom, ak ho k sebe púšťaš s mierou. Ale opäť odbočujem.
Podstatné je vstávať zavčasu každý deň.“

„Hm, ale ako zabudujem tento rituál do svojej rutiny?“

„Dám ti zopár rád. Predovšetkým nezabúdaj, že dôležitá je kvalita a nie
kvantita spánku. Je lepšie mať šesť hodín neprerušovaného, hlbokého spánku
než desať hodín nezdravého spánku. Ide len o to, aby si poskytol svojmu telu
odpočinok. Vďaka prirodzeným procesom sa potom bude môcť obnoviť tvoja
fyzická stránka do svojho prirodzeného stavu zdravia. Tento stav upadá pri
každodennom strese a napätí. Mudrci založili veľa zvykov na tom, že človek
by mal hľadať kvalitný odpočinok a nie dlhý spánok. Yogi Raman by
napríklad nikdy nejedol po ôsmej hodine večer. Vravel, že trávenie, ktoré to
vyvoláva, by znížilo kvalitu jeho spánku. Ďalej sa napríklad zvykli započúvať
do jemného zvuku hárf tesne pred spaním.“
„Aký to malo dôvod?“

„Niečo sa ťa opýtam, John. Čo robíš predtým, než si ideš ľahnúť?“

„Každý večer sledujeme s Jenny správy, ako skoro všetci, ktorých

poznám.“

„Myslel som si to,“ odpovedal Julian so zvláštnou iskrou v očiach.

„Nerozumiem. Čo by mohlo byť zlé na tom, že si pozriem pred spaním

správy?“

„Desaťminútové obdobie pred spánkom a po ňom veľmi intenzívne

ovplyvňuje tvoje podvedomie. V tomto čase by sa do tvojej mysle mali
naprogramovať len tie najpodnetnejšie a najpokojnejšie myšlienky.“

„Znie to, akoby myseľ bola počítačom.“

„To je veľmi dobrý spôsob, ako sa na to pozerať – to, čo do nej vložíš, z nej
aj dostaneš. Ešte dôležitejšia je skutočnosť, že len ty sám si tým
programátorom. Keď stanovíš, aké myšlienky sa do nej dostanú, určíš tým aj
to, čo presne z nej dostaneš. Takže predtým, než ideš spať, nepozeraj správy,
s nikým sa nehádaj, a dokonca si ani v mysli neprechádzaj udalosti dňa.
Jednoducho odpočívaj. Vypi hrnček bylinkového čaju, ak chceš. Počúvaj
nejakú príjemnú klasickú hudbu a priprav sa na bohatý, obnovujúci spánok.“
„Dáva to zmysel. Čím lepší je spánok, tým menej ho potrebujem.“

„Presne tak. A pamätaj na staroveký princíp dvadsaťjednotky: keď niečo

robíš dvadsaťjeden dní vkuse, stane sa to tvojím návykom. Takže pokračuj vo
svojej rutine skorého vstávania asi tri týždne a nenechaj sa odradiť tým, že ti
to bude pripadať nepohodlné. Po tomto čase sa to už stane súčasťou tvojho
života. Zakrátko budeš schopný pokojne vstať o pol šiestej, alebo dokonca
o piatej ráno a budeš pripravený vychutnať si ďalší krásny deň.“

„Dobre, povedzme, že budem vstávať o pol šiestej každý deň. Čo mám

potom robiť?“
 „Tvoje otázky dokazujú, že rozmýšľaš, priateľu. To oceňujem. Keď si už
hore, je veľa vecí, ktoré môžeš robiť. Hlavne musíš mať na mysli základný
princíp, ktorý vraví, že máš začať svoj deň dobre. Ako som už hovoril,
myšlienky, ktoré máš v hlave, a činy, ktoré urobíš počas prvých desiatich
minút, odkedy vstaneš z postele, majú nesmierny vplyv na celý zvyšok
tvojho dňa.“

„Vážne?“

„Absolútne. Maj pozitívne myšlienky. Povedz modlitbu vďaky za všetko,

čo máš. Premýšľaj nad tým, za čo všetko môžeš ďakovať. Počúvaj dobrú
hudbu. Sleduj východ slnka alebo sa prejdi v prírode, keď sa na to budeš cítiť.
Mudrci sa ráno smiali, či už na to mali chuť, alebo nie, a to len preto, aby do
seba hneď od rána ,vliali šťastie‘.“

„Julian, veľmi sa snažím udržať si prázdny pohár – a myslím, že aj ty

uznáš, že na nováčika si vediem dosť dobre. Lenže toto znie skutočne divne,
dokonca aj keď ide o skupinu mníchov žijúcich vysoko v Himalájach.“

„Nie je to divné. Skús hádať, koľkokrát denne sa smeje bežné štvorročné

dieťa?“

„Ktohovie?“

„Ja viem: tristokrát. Teraz skús uhádnuť, koľkokrát denne sa smeje bežný
dospelý človek v našej spoločnosti?“

„Päťdesiatkrát?“ odhadol som.

„Skôr pätnásťkrát,“ povedal Julian so spokojným úsmevom na tvári.
„Chápeš, kam tým mierim? Smiech je liek pre dušu. Pozri sa do zrkadla
a smej sa niekoľko minút, aj keď sa na to necítiš. Určite ti bude skvele.
William James raz povedal: ,Nesmejeme sa, pretože sme šťastní. Sme šťastní,
lebo sa smejeme.‘ Začni svoj deň s radosťou. Smej sa, hraj sa a ďakuj za
všetko, čo máš. Každý deň tak bude pre teba nesmierne naplňujúci.“
„Čo robíš ty, aby sa tvoj deň začal radostne?“

„Vyvinul som si dosť sofistikovanú rannú rutinu, ktorá zahŕňa všetko od

srdca ruže až po pitie niekoľkých pohárov ovocného džúsu z čerstvo
vytlačeného ovocia. No existuje jedna konkrétna metóda, o ktorej by som ti
chcel povedať.“

„Znie to dôležito…“

„Veď aj je. Krátko po prebudení choď na svoje tiché miestečko. Buď

potichu a sústreď sa. Potom si polož otázku: ,Čo by som dnes robil, keby to
bol posledný deň v mojom živote?‘ Kľúčom je skutočne sa vcítiť do zmyslu
tej otázky. V duchu si prejdi všetky veci, ktoré by si robil, komu by si zavolal
a čo by si si vychutnal. Predstav si seba, ako tieto veci robíš s veľkou
energiou. Predstavuj si, ako by si sa správal k svojej rodine a kamarátom,
a dokonca aj to, ako by si pristupoval k neznámym ľuďom, keby to bol tvoj
posledný deň na tejto planéte. Ako som už vravel, keď prežívaš každý deň,
akoby bol tvoj posledný, tvoj život bude zázračný.

To ma privádza k ďalšiemu rituálu pre šťastný život: je to rituál hudby.“

„Myslím, že tento si obľúbim,“ odvetil som.

„Tým som si istý. Mudrci milovali svoju hudbu. Povzbudzovala ich ducha
tak isto, ako to robili slnečné lúče. Pri hudbe sa smiali, tancovali a spievali.
Ty budeš robiť to isté. Nikdy neopomínaj silu hudby. Venuj jej každý deň
aspoň chvíľu, aj keby si mal iba počúvať niečo príjemné počas cesty autom
do práce. Počúvaj hudbu, aj keď sa budeš cítiť skleslo a unavene. Je to jeden
z najlepších motivátorov, aké poznám.“
„Okrem teba!“ zvolal som úprimne. „Stačí, keď ťa počúvam, a cítim sa
skvele. Skutočne si sa zmenil, Julian, a to nielen z vonkajšej stránky. Tvoj
starý cynizmus je preč, ako aj tvoj negativizmus a agresivita. Zdá sa, že si
skutočne našiel pokoj. Dnes večer si ma veľmi ovplyvnil.“
„A mám toho ešte viac!“ zvolal Julian so zdvihnutou päsťou. „Poďme
ďalej.“

„Inak by som to ani nedovolil.“

„Dobre. Ôsmym rituálom je rituál hovoreného slova. Mudrci mali niekoľko
sérií mantier, ktoré si hovorili ráno, na obed a večer. Povedali mi, že vďaka
tejto technike boli sústredení, silní a šťastní.“

„Čo je mantra?“ opýtal som sa.

„Mantra nie je nič iné než spojenie slov, ktoré má pozitívny efekt.
V sanskrte znamená ,man‘ myseľ a ,tra‘ oslobodenie. Takže mantra je fráza,
ktorá by mala oslobodzovať myseľ. A ver mi, John, mantry tento cieľ
dosahujú veľmi efektívnym spôsobom.“

„Používaš mantry vo svojej každodennej rutine?“

„Samozrejme. Sú mojimi vernými priateľmi, kamkoľvek sa pohnem.

Mantrami si slovne potvrdzujem všetko, čo je v mojom svete dobré, či už
pritom cestujem autobusom, kráčam do knižnice alebo sedím v parku
a sledujem, ako sa svet okolo mňa hýbe.“

„Takže mantry sa vyslovujú nahlas?“

„Nemusia. Veľmi efektívne sú aj písané mantry. No zistil som, že keď si
opakujem mantru nahlas, má to úžasný efekt na moje naladenie. Keď
potrebujem motiváciu, zvyknem si opakovať vetu ,mám veľa inšpirácie aj
energie a som disciplinovaný‘ nahlas dvesto- alebo tristokrát. Aby som si
udržal skvelý pocit sebadôvery, ktorý som si vypestoval, opakujem si ,som
silný, schopný a pokojný‘. Používam mantry dokonca aj na to, aby som ostal
mladý a vitálny,“ priznal Julian.

„Ako ti môže mantra udržať mladosť?“

„Slová neuveriteľne ovplyvňujú myseľ, či sú vyslovené, alebo napísané. Aj
keď je dôležité, čo vravíš iným, ešte dôležitejšie je, čo hovoríš sám sebe.“

„Rozprávať sa so sebou samým?“

„Presne tak. Si tým, na čo celý deň myslíš. Si aj tým, čo si celý deň hovoríš.
Keď si vravíš, že si starý a unavený, táto mantra sa prejaví v tvojej vonkajšej
realite. Keď si hovoríš, že si slabý a chýba ti nadšenie, takisto sa to premietne
do tvojho sveta. No keď si vravíš, že si zdravý, dynamický a plný energie,
celý tvoj život sa zmení. Ako vidíš, slová, ktoré si vravíš, ovplyvňujú tvoj
obraz o sebe samom a ten zas ovplyvňuje to, čo robíš. Keď je napríklad
tvojím obrazom o sebe človek, ktorý nemá sebavedomie urobiť čokoľvek
hodnotné, budeš schopný vykonať len také činy, ktoré tomuto presvedčeniu
vyhovujú. Ak je na druhej strane tvoj obraz o tebe obrazom vitálneho
človeka, ktorý sa ničoho nebojí, všetky tvoje činy s tým budú opäť
korešpondovať. Tvoj obraz o sebe samom je vlastne určitým proroctvom,
ktoré sa napĺňa.“
„Ako to?“

„Keď veríš tomu, že niečo nie si schopný urobiť, povedzme nájsť si

dokonalého partnera alebo žiť bez stresu, tvoje presvedčenie ovplyvní tvoj
obraz o sebe samom. Ten ti potom zabráni urobiť kroky k tomu, aby si si
našiel dokonalého partnera alebo si vytvoril pokojný život. V skutočnosti
zhatí všetko úsilie, ktoré týmto cieľom venuješ.“

„Prečo to tak funguje?“

„To je jednoduché. Tvoj obraz o sebe samom je určitým správcom. Nikdy

ti nedovolí konať takým spôsobom, ktorý s ním nie je v súlade. Krásne na
tom je, že môžeš zmeniť svoj obraz o sebe tak, ako môžeš zmeniť vo svojom
živote aj všetko, čo neslúži tomu, aby ho zlepšovalo. Mantry sú skvelým
prostriedkom, ako dosiahnuť tento cieľ.“

„A keď zmením svoj vnútorný svet, zmením aj vonkajší,“ povedal som

poslušne.
„Páni, ako rýchlo sa učíš,“ povedal Julian a otočil palce na rukách smerom
nahor – bolo to gesto, ktoré používal vo svojom minulom živote právnika
veľmi často.
„To nás privádza k deviatemu rituálu pre šťastný život. Je to rituál
súhlasnej osobnosti. Súvisí s myšlienkou obrazu o sebe samom, o ktorom
sme práve hovorili. Jednoducho povedané, tento rituál si vyžaduje, aby si sa
dennodenne a neustále snažil budovať svoju osobnosť. Posilňovanie svojej
osobnosti ovplyvňuje to, ako sa vnímaš a čo robíš. Tvoje činy vytvárajú
dohromady tvoje zvyky a čo je dôležité, tvoje zvyky ťa vedú k tomu, aby si
naplnil svoj osud. Najlepšie to asi vyjadril Yogi Raman slovami: ,Zasadíš
myšlienku, zožneš čin. Keď zožneš čin, zasadíš zvyk. Keď zasadíš zvyk,
zožneš osobnosť. Zasaď osobnosť a zožneš svoj osud.‘“

„Čo by som mal robiť, aby som si vybudoval osobnosť?“

„Čokoľvek, čo rozvíja tvoje cnosti. Kým sa ma spýtaš, čo myslím tými

,cnosťami‘, dovoľ mi, aby som ti to objasnil. Múdri ľudia v Himalájach boli
presvedčení, že cnostný život je zmysluplný. Takže všetky ich činy
podliehali sériám starovekých princípov.“
„Mal som pocit, že si vravel, že ich život podliehal jeho zmyslu.“

„Áno, to je pravda, ale zmysel ich života v sebe zahŕňal aj to, že budú žiť
v súlade s týmito princípmi, ktoré boli pre ich predchodcov po tisíce rokov
také vzácne.“

„Čo sú to za princípy, Julian?“ opýtal som sa.

„Jednoducho povedané, je to pracovitosť, súcit, pokora, trpezlivosť,
úprimnosť a odvaha. Keď sa všetky tvoje činy zhodujú a súhlasia s týmito
princípmi, budeš cítiť hlbokú vnútornú harmóniu a pokoj. Život podľa týchto
princípov ťa určite privedie k duchovnému úspechu. Je to preto, lebo budeš
robiť to, čo je dobré. Budeš konať v súlade so zákonmi prírody a vesmíru.
V tej chvíli začneš prijímať energiu z inej dimenzie. Môžeš ju volať vyššia
sila, ak chceš. Vtedy sa tvoj život zmení z obyčajného na neobyčajný
a začneš vnímať posvätnosť svojho bytia. To je prvý krok k celoživotnému
osvieteniu.“

„Zažil si to aj ty?“ opýtal som sa.

„Áno, a dúfam, že ty to zažiješ tiež. Rob tie správne veci. Konaj spôsobom,
ktorý sa zhoduje s tvojou pravou osobnosťou. Nech sú tvoje činy v jednote
s tvojím duchom. Nechaj sa viesť srdcom. Ostatné sa vyrieši samo. Vieš,
nikdy nie si sám,“ povedal Julian.
„Čo tým myslíš?“

„Možno ti to vysvetlím inokedy. Nateraz si zapamätaj, že ak si chceš

vybudovať svoju osobnosť, musíš robiť každý deň určité maličkosti. Emerson
raz povedal: ,Osobnosť stojí vyššie než intelekt. Veľká duša bude mať silný
život i silné myšlienky.‘ Osobnosť si buduješ tým, že konáš na základe
princípov, ktoré som práve spomínal. Keď sa ti to nepodarí, nikdy nenájdeš
pravé šťastie.“

„Aký je posledný rituál?“

„Je to nesmierne dôležitý rituál jednoduchosti. Podľa tohto rituálu by si
mal viesť jednoduchý život. Yogi Raman povedal: ,Človek sa nesmie zaoberať
maličkosťami. Sústreď sa len na svoje priority, na aktivity, ktoré sú skutočne
zmysluplné. Tvoj život tak bude úhľadný, zmysluplný a veľmi pokojný. To ti
sľubujem.‘

Mal pravdu. Od chvíle, keď som začal oddeľovať zrno od pliev, naplnila
môj život harmónia. Prestal som žiť hektický život, na ktorý som si navykol.
Prestal som žiť uprostred tornáda. Namiesto toho som spomalil a našiel si čas
privoňať k tým príslovečným ružiam.“

„Čo si robil, aby si zjednodušil svoj život?“

„Prestal som nosiť drahé oblečenie, presekol som svoju závislosť od

šiestich novín denne, prestal som byť k dispozícii vždy a každému, stal som
sa vegetariánom a jedol som menej. V zásade som obmedzil svoje potreby.
Vieš, John, kým neobmedzíš svoje potreby, nikdy nenájdeš naplnenie. Budeš
ako hazardný hráč v Los Angeles, ktorý stojí nad ruletou na ,poslednú hru‘,
lebo dúfa, že mu konečne padne šťastné číslo. Vždy budeš chcieť viac, než
máš. Ako by si tak mohol byť šťastný?“

„Veď predtým si mi povedal, že šťastie pochádza z úspechu. Teraz mi

vravíš, aby som obmedzil svoje potreby a bol spokojný s málom. Nie je to
paradox?“
„Skvelá poznámka, John. Dokonca brilantná. Môže to znieť ako
protirečenie, ale nie je. Trvalé šťastie skutočne pochádza z úsilia naplniť
svoje sny. Budeš sa cítiť najlepšie, keď sa budeš posúvať vpred. Ide o to, aby
tvoje šťastie nezáviselo od toho, či na konci svojej púte nájdeš poklad. Dám ti
príklad. Aj keď som bol niekoľkonásobným milionárom, povedal som si, že
budem spokojný, až keď budem mať na účte tristo miliónov dolárov. To bol
recept na pohromu.“

„Tristo miliónov?“ opýtal som sa neveriacky.

„Tristo miliónov. Takže bez ohľadu na to, koľko som mal, nikdy som nebol
spokojný. Vždy som bol nešťastný. Nebolo to nič iné než chamtivosť. Dnes to
môžem pokojne priznať. Bolo to veľmi podobné ako príbeh o kráľovi
Midasovi. Určite si ho už počul, však?“
„Samozrejme. Je to príbeh o mužovi, ktorý tak miloval zlato, že sa modlil,
aby sa na zlato premenilo všetko, čoho sa dotkne. Keď sa jeho želanie splnilo,
bol od radosti celý bez seba. No iba dovtedy, kým zistil, že nemôže jesť, lebo
jeho jedlo sa mení na zlato.“

„Áno. Tiež som bol taký posadnutý peniazmi, že som si nevedel užiť to, čo
som mal. Vieš, prišiel čas, keď som mohol jesť jedine chlieb a vodu,“ povedal
Julian veľmi ticho a zamyslene.

„Myslíš to vážne? Vždy som si myslel, že si jedával v tých najlepších

reštauráciách so všetkými tými celebritami.“

„To bývalo na začiatku. Veľa ľudí o tom nevie, no môj nekontrolovaný

životný štýl mi privodil krvácavý vred. Nemohol som zjesť ani párok v rožku
bez toho, aby mi neprišlo zle. To bol život! Mal som toľko peňazí a jediné, čo
som mohol jesť, bol chlieb a voda. Bolo to vážne žalostné. Ale nechcem sa
vracať do minulosti. Bola to ďalšia z veľkých lekcií v mojom živote. Ako som
ti už vravel, bolesť je mocným učiteľom. Keď som chcel prekonať bolesť,
musel som ju najprv zažiť. Bez nej by som nebol tam, kde som dnes,“ povedal
stoicky.
„Máš nejaké návrhy, čo by som mal robiť, aby som vniesol rituál
jednoduchosti do svojho života?“ spýtal som sa.

„Existuje veľmi veľa vecí, ktoré môžeš urobiť. Aj maličkosť pomôže.“

„Čo také napríklad?“
 „Prestaň dvíhať telefón vždy, keď zazvoní, prestaň strácať čas čítaním
hlúpej pošty, prestaň jesť v reštaurácii trikrát týždenne, zahoď svoje členstvo
v golfovom klube a tráv viac času s deťmi, jeden deň v týždni nenos hodinky,
každých pár dní sleduj východ slnka, predaj svoj mobilný telefón a vyhoď
pager. Mám pokračovať?“ opýtal sa Julian rečnícky.

„Chápem. Ale predať mobilný telefón?“ opýtal som sa znepokojene a cítil

som sa možno ako dieťa, ktorému majú na doktorov popud odrezať pupočnú
šnúru.

„Ako som povedal, mojou úlohou je odovzdať ti múdrosti, ktoré som sa

naučil na svojej púti. Nepotrebuješ aplikovať každú metódu na to, aby tvoj
život fungoval dobre. Vyskúšaj rôzne techniky a používaj tie z nich, ktoré ti
budú vyhovovať.“

„Viem, žiadne extrémy, ale umiernený život.“

„Presne tak.“

„Musím priznať, že všetky tvoje rady znejú skvele. Ale skutočne mi

prinesú veľké životné zmeny už o tridsať dní?“

„Aj o menej – ale tiež o viac,“ povedal Julian so svojím starým známym
výrazom usmievavého šibala.

„A zasa sme pri tom. Vysvetľuj, pán Mudrc.“

„Stačí ,Julian‘, aj keď ,pán Mudrc‘ by na mojej starej úradnej hlavičke
vyzeralo impozantne,“ žartoval Julian. „Vravím, že to potrvá menej než
tridsať dní, lebo skutočná zmena prichádza spontánne.“

„Spontánne?“
„Áno, stane sa to mihnutím oka vo chvíli, keď sa z najhlbšieho jadra
svojho bytia rozhodneš, že pozdvihneš svojho ducha na tú najvyššiu úroveň.
V tom momente budeš iným človekom, takým, ktorý sa vydal naplniť svoj
osud.“

„A prečo dlhšie než tridsať dní?“

 „Sľubujem, že pri praktizovaní týchto metód a techník uvidíš zjavné
výsledky už o mesiac od tejto chvíle. Budeš mať viac energie, menej starostí,
viac kreativity a menej stresu v každej oblasti svojho života. Lenže metódy
mudrcov nie sú na jednorazové použitie. Sú to staroveké tradície, ktoré sa
majú aplikovať dennodenne po celý zvyšok života. Keď ich prestaneš
používať, zistíš, že pomaly skĺzavaš do svojho minulého života.“

Keď mi Julian vysvetlil desať rituálov pre šťastný život, odmlčal sa. „Viem,
že chceš, aby som pokračoval, takže budem.

Tak silno verím tomu, čo ti tu vravím, že sa s tebou budem pokojne

zhovárať celú noc. Možno nadišiel čas, aby sme sa ponorili hlbšie.“

„Čo tým myslíš? Myslel som, že všetko, čo som dnes počul, je veľmi
hlboké,“ povedal som prekvapene.

„Tajomstvá, ktoré som ti odovzdal, umožnia tebe a každému, s kým prídeš

do kontaktu, vytvoriť si taký život, aký si prajete. Lenže na filozofii mudrcov
zo Sivany je omnoho viac, než sa zdá na prvý pohľad. To, čo som ti doteraz
povedal, je nesmierne praktické. Ale musíš sa dozvedieť o duchovnom prúde,
ktorý sa nesie v pozadí princípov, ktoré som ti načrtol. Ak nerozumieš,
o čom rozprávam, nateraz sa tým neznepokojuj. Jednoducho to na chvíľu
okús a vychutnáš si to neskôr.“

„Keď je žiak pripravený, objaví sa učiteľ?“

„Presne,“ povedal Julian a usmial sa. „Vždy si sa učil rýchlo.“

„Dobre, vypočujme si teda duchovné veci,“ povedal som živo

a neuvedomoval som si, že už je skoro pol tretej nad ránom.
„V tebe sídli slnko, mesiac, obloha a všetky divy vesmíru. Inteligencia,
ktorá tieto zázraky vytvorila, je rovnakou silou, aká stvorila aj teba. Všetko
okolo teba pochádza z rovnakého zdroja. Všetci sme jedno.“
„Nie som si istý, či ti rozumiem.“
„Každá bytosť a každý objekt na tejto Zemi má dušu. Všetky duše prúdia
do jedinej, do Duše vesmíru. Ako vidíš, John, keď rozvíjaš svoju vlastnú
myseľ a svojho ducha, v skutočnosti kŕmiš Dušu vesmíru. Keď sa zlepšuješ,
zlepšuješ tým aj životy všetkých okolo seba. A keď máš dosť odvahy vydať sa
sebavedome po ceste naplnenia svojich snov, začneš prijímať silu vesmíru.
Ako som ti povedal už skôr, život ti dá, čo si zažiadaš. Vždy ťa vypočuje.“
„Takže majstrovstvo ducha a kaizen mi pomôžu pomáhať iným, a to tak,
že mi pomôžu pomáhať sebe samému?“
„Také niečo. Keď budeš obohacovať svoju myseľ, starať sa o svoje telo
a rozvíjať svojho ducha, pochopíš veľmi dobre, čo tým myslím.“
„Julian, viem, že to so mnou myslíš dobre. Ale majstrovstvo ducha je dosť
vysoký ideál pre 95-kilového rodinne založeného chlapa, ktorý doteraz
strávil omnoho viac času rozvíjaním vzťahov s klientmi než rozvíjaním seba.
Čo sa stane, keď zlyhám?“

„Zlyhanie znamená stratiť odvahu skúšať to, nič viac a nič menej. Jediná
vec, ktorá stojí medzi väčšinou ľudí a ich snami, je strach zo zlyhania. Lenže
zlyhanie je neodmysliteľnou súčasťou úspechu v každej predstaviteľnej
oblasti. Zlyhanie nás skúša a umožňuje nám rásť. Dáva nám ponaučenia
a vedie nás po ceste osvietenia. Učitelia Východu vravia, že každý šíp, ktorý
sa trafí do stredu terča, je výsledkom stovky nepresných striel. Úžitok zo
straty je základným prírodným zákonom. Nikdy sa preto neboj zlyhania,
pretože je tvojím priateľom.“
„Mám prijať zlyhanie?“ opýtal som sa neveriacky.
„Vesmír praje odvážnym. Keď sa raz a navždy rozhodneš, že pozdvihneš
svoj život na najvyššiu úroveň, bude ťa viesť sila tvojej duše. Yogi Raman
veril, že osud každého z nás bol určený už pri našom narodení. Cesta
sledovania svojho osudu vedie vždy na zázračné miesto, naplnené úžasnými
pokladmi. Je na každom jednotlivcovi, či si vyvinie dostatočnú odvahu na to,
aby po nej kráčal. Yogi Raman mi vyrozprával príbeh, ktorý by som ti chcel
odovzdať. V starovekej Indii bol raz jeden zlý obor, ktorý vlastnil nádherný
zámok s výhľadom na more. Obor bol dlhé roky preč na vojenských
ťaženiach, a preto sa deti zo susednej dediny chodili hrať do jeho krásnej
záhrady. Jedného dňa sa obor vrátil a vyhodil zo svojej záhrady všetky deti.
,Viac sa sem nevracajte!‘ reval na ne a s odporom za nimi zabuchol obrovské
dubové vráta. Potom vystaval okolo záhrady vysoký mramorový múr, aby
zabránil deťom dostať sa tam znovu.
Nadišla treskúca zima, ktorá je v najsevernejších oblastiach Indie bežná,
a obor si prial, aby sa čoskoro vrátilo teplo. Jar prišla do dediny, ktorá ležala
pod obrovým zámkom, lenže mrazivé pazúry zimy odmietali opustiť jeho
záhradu. Jedného dňa obor konečne zacítil vôňu jari a cez okná pocítil žiaru
slnka. „Jar sa konečne vrátila!“ zvolal a bežal do záhrady. Lenže nebol
pripravený na pohľad, ktorý sa mu naskytol. Deťom z dediny sa nejako
podarilo preliezť hradby zámku a hrali sa v záhrade. To vďaka ich
prítomnosti sa záhrada zmenila zo zimnej pustatiny na bujné miesto plné
ruží, narcisov a orchideí. Všetky deti sa smiali a chichotali od radosti, až na
jedného. Kútikom oka si obor všimol malého chlapca, ktorý bol omnoho
menší než ostatné deti. Z očí sa mu rinuli slzy, pretože nemal silu preliezť
múr do záhrady. Obrovi prišlo chlapca ľúto a po prvý raz vo svojom živote
oľutoval svoje zlé spôsoby. ,Pomôžem tomuto chlapcovi,‘ povedal si a bežal
smerom k nemu. Keď si ostatné deti všimli obra, utekali zo záhrady preč
a báli sa o svoje životy. Lenže malý chlapec sa ani nepohol. ,Zabijem obra,‘
povedal si. ,Ochránim naše ihrisko.‘

Keď sa obor priblížil k chlapcovi, otvoril náruč. ,Som tvoj priateľ,‘ povedal.
,Prišiel som ti pomôcť preliezť múr do záhrady. Odteraz to bude vaša
záhrada.‘ Malý chlapec, teraz už hrdina medzi svojimi rovesníkmi, sa
zaradoval a daroval obrovi zlatý náhrdelník, ktorý stále nosieval okolo krku.
,Toto je môj náhrdelník pre šťastie,‘ povedal. ,Chcem, aby si ho mal ty.‘

Od toho dňa sa deti hrali s obrom v jeho nádhernej záhrade. No odvážny

chlapec, ktorého si obor zamiloval najviac, sa nikdy nevrátil. Ako plynul čas,
obor ochorel a zoslabol. Deti sa aj naďalej hrávali v záhrade, no obor už
nemal dosť síl, aby im robil spoločnosť. Počas tých tichých dní obor najviac
rozmýšľal nad malým chlapcom.

Jedného dňa, uprostred obzvlášť tuhej zimy, obor vyhliadol zo svojho okna
a naskytol sa mu skutočne zázračný pohľad: aj keď väčšina záhrady bola
pokrytá snehom, v jej strede rástol nádherný ružový ker prekvitajúci
krásnymi farebnými kvetmi. Vedľa ruží stál malý chlapec, ktorého si obor tak
zamiloval. Chlapec sa milo usmieval. Obor vyskočil od radosti a ponáhľal sa
von, aby chlapca objal.

,Kde si bol celé tie roky, môj mladý priateľ? Chýbal si môjmu srdcu.‘
Chlapec zamyslene odpovedal: ,Pred mnohými rokmi si ma preniesol cez
múr do svojej zázračnej záhrady. Teraz som sa vrátil, aby som ťa vzal do tej
svojej.‘ Neskôr v ten istý deň, keď deti prišli navštíviť obra, našli ho ležať bez
života na zemi. Od hlavy až po päty bol pokrytý tisíckami nádherných ruží.

Vždy buď odvážny, John, ako ten malý chlapec. Stoj pevne a nasleduj
svoje sny. Privedú ťa k naplneniu svojho osudu. Nasleduj svoj osud, lebo ten
ťa privedie k zázrakom vesmíru. A vždy nasleduj zázraky vesmíru, pretože
tie ťa privedú do jedinečnej záhrady, plnej ruží.“

Keď som sa pozrel na Juliana, aby som mu povedal, že ma ten príbeh

hlboko dojal, uvidel som niečo, čo ma ohromilo: tento gladiátor na poli
práva, tvrdý ako skala, ktorý väčšinu svojho života strávil obhajovaním
bohatých a slávnych, začal roniť slzy.

Zhrnutie deviatej kapitoly – Julianova múdrosť v kocke

Symbol

Schopnosť Praktizujte kaizen.

Majstrovstvo ducha je DNA zvládnutia života.

 Vonkajší úspech začína vo vnútri.
Múdrosť
Osvietenie nastáva prostredníctvom neustáleho
zdokonaľovania mysle, tela a duše.

Robte to, z čoho máte strach.

Techniky
10 starovekých rituálov pre šťastný život.

Vesmír praje odvážnym. Keď sa rozhodnete pozdvihnúť svoj

Významné
život na najvyššiu úroveň, sila vašej duše vás privedie na
myšlienky
zázračné miesto s úžasnými pokladmi.
 DESIATA KAPITOLA

Sila disciplíny
Som si istý, že sme pánmi svojho osudu, že úlohy, ktoré pred nami
ležia, nie sú nad naše sily, a že žiadna drina a úsilie nie sú väčšie,
než môžeme zniesť. Kým veríme tomu, čo robíme, a kým máme
nezdolnú vôľu víťaziť, víťazstvo je naše.

– Winston Churchill
Julian používal aj naďalej príbeh Yogiho Ramana ako uhoľný kameň
múdrosti, ktorú mi odovzdával. Dozvedel som sa o záhrade svojej mysle,
ťažisku svojej sily a potenciálu. Prostredníctvom symbolického majáka som
sa dozvedel o dôležitosti konkrétneho zámeru v živote a o efektivite
zadávania si cieľov. Dvaapolmetrový, štyristokilový japonský zápasník sumo
bol príkladom, pomocou ktorého som dostal inštrukcie o pradávnej technike
kaizen a o nesmiernych odmenách, ktoré prináša majstrovstvo ducha.
Nevedel som však, že to najlepšie ma ešte len čaká.

„Určite si spomenieš, že náš priateľ sumo bol úplne nahý.“

„Až na ružový drôt, ktorým si zakrýval intímne partie,“ poznamenal som

rozhodne.
„Správne,“ súhlasil Julian. „Ružové bedrové rúško z drôtu ti bude
pripomínať silu sebakontroly a disciplíny pri budovaní bohatšieho,
šťastnejšieho a osvietenejšieho života. Moji učitelia v Sivane boli bezpochyby
tými najzdravšími, najspokojnejšími a najpokojnejšími ľuďmi, akých som
kedy stretol. Boli aj tí najdisciplinovanejší. Mudrci mi prezradili, že
disciplína je ako drôt. Skúšal si si niekedy poriadne prezrieť drôt, John?“
„Ten nebol na mojom zozname priorít,“ priznal som s nepatrným
úškrnom.
 „Skús sa niekedy na nejaký pozrieť. Zistíš, že pozostáva z množstva
tenkých, maličkých drôtikov preložených cez seba. Každý jednotlivý drôtik
je tenučký a slabý. No dohromady sú omnoho silnejšie než súčet ich
jednotlivých častí a takýto drôt je pevnejší než železo. Sebakontrola a sila
vôle sú podobné. Keď si chceš vybudovať železnú vôľu, musíš robiť maličké
činy, ktoré slúžia na vybudovanie disciplíny. Keď ich robíš bežne, tieto malé
činy sa ukladajú jeden na druhý a nakoniec vytvoria veľkú vnútornú silu.
Najlepšie to asi vystihuje staré africké príslovie: ,Keď sa pavúčie siete spoja,
zamotajú aj leva.‘ Keď si vytvoríš silu vôle, staneš sa majstrom svojho sveta.
Keď budeš neustále praktizovať staroveké umenie zvládania seba samého,
žiadna prekážka nebude pre teba príliš vysoká, žiadna výzva príliš ťažká
a žiadna kritická situácia neriešiteľná. Disciplína ti poskytne mentálne
rezervy, ktoré potrebuješ na to, aby si prekonal nejakú zo životných
prekážok, ktoré ti prinesie život. Musím ti tiež ozrejmiť skutočnosť, že
nedostatok sily vôle je duševná choroba,“ dodal Julian prekvapujúco. „Keď
touto slabosťou trpíš, tvojou prioritou by malo byť rýchlo ju vykoreniť. Silná
vôľa a disciplína sú hlavné vlastnosti všetkých ľudí so silnými osobnosťami
a krásnymi životmi. Sila vôle ti umožní urobiť to, čo chceš, a vtedy, keď to
budeš chcieť. Práve sila vôle ti umožní vstávať o piatej ráno, aby si rozvíjal
svoju myseľ meditáciou, alebo aby si nakŕmil svojho ducha prechádzkou
v lesoch, keď ťa počas chladných zimných dní láka útulná posteľ. Je to práve
sila vôle, ktorá ti umožní držať jazyk za zubami, keď ťa nejaká menej
prebudená osoba urazí alebo urobí niečo, s čím nesúhlasíš. Sila vôle pretláča
tvoje sny do popredia, keď sa zdá, že sú neuskutočniteľné. Poskytuje ti
vnútornú silu dodržať svoje záväzky voči iným a, čo je možno dôležitejšie,
voči sebe samému.“
„Je naozaj taká dôležitá?“

„Absolútne, priateľ môj. Je to najdôležitejšia cnosť každého človeka, ktorý

si stvoril život plný vášne, možností a pokoja.“
Julian siahol do svojho rúcha a vytiahol lesklý strieborný medailónik, aký
môžete vidieť na múzejnej výstave predmetov zo starého Egypta.
 „To si nemusel,“ zažartoval som.
„Mudrci zo Sivany mi dali tento dar v posledný večer, ktorý som s nimi
strávil. Bola to radostná, srdečná oslava členov rodiny, ktorí žili život
naplno. Bol to jeden z najvýznamnejších a zároveň najsmutnejších večerov
v mojom živote. Nechcel som opustiť sivanskú nirvánu. Bolo to moje
útočisko, oáza všetkého, čo je na tomto svete dobré. Mudrci sa stali mojimi
duchovnými bratmi a sestrami. V ten večer som na vrcholkoch Himalájí
zanechal kus seba,“ povedal Julian tichým hlasom.

„Čo je na tom medailóniku napísané?“

„Prečítam ti to. Nikdy na tieto slová nezabudni, John. Veľmi mi pomohli,

keď na mňa doľahli ťažké časy. Modlím sa, aby upokojili aj teba, keď budeš
mať ťažké obdobie. Píše sa tu:

Prostredníctvom oceľovej disciplíny si vypracuješ osobnosť s veľkou

odvahou a pokojom. Keď si vybuduješ silu vôle, budeš predurčený na to, aby
si sa povzniesol na najvyšší životný ideál, a budeš žiť v božskom chráme
naplnenom všetkým, čo je dobré, radostné a zdravé. Bez nich budeš stratený
ako námorník bez kompasu, ktorý sa nakoniec so svojou loďou potopí.“

„Nikdy som skutočne neuvažoval nad tým, aká je dôležitá sebakontrola, aj

keď som si veľakrát želal, aby som mal viac disciplíny,“ priznal som. „Vravíš,
že si môžem skutočne vybudovať disciplínu tak, ako si môj syn trénuje
bicepsy v posilňovni?“
„To je skvelá analógia. Buduješ si silu vôle presne tak, ako si tvoj syn cvičí
telo v posilňovni. Každý, nech je akokoľvek slabý alebo letargický, môže byť
za relatívne krátky čas disciplinovaný. Skvelým príkladom je Mahátma
Gándhí. Keď väčšina ľudí pomyslí na toho moderného svätca, pripomenú si
človeka, ktorý dokázal pre svoju vec niekoľko týždňov hladovať a prekonať
neskutočnú bolesť pre svoje presvedčenia. Ale keď sa pozrieš na Gándhího
život, zistíš, že nebol vždy majstrom sebakontroly.“
„Nechceš mi povedať, že Gándhí bol závislý od čokolády, však?“
 „To nie, John. Ako mladý právnik v Juhoafrickej republike mával vášnivé
výbuchy hnevu a postenie aj meditácie mu boli také cudzie ako jednoduché
biele rúcho, ktoré ho nakoniec charakterizovalo.“

„Vravíš mi, že pri správnom spojení cvičenia s prípravami môžem

dosiahnuť takú silu vôle, ako mal Mahátma Gándhí?“

„Každý je iný. Jedným z hlavných princípov, ktoré ma Yogi Raman naučil,

bolo, že skutočne osvietení ľudia nikdy nechcú byť niekým iným. Namiesto
toho sa snažia prekročiť svoje minulé ja. Nepretekaj s ostatnými. Pretekaj so
sebou samým,“ povedal Julian.

„Keď budeš mať sebakontrolu, budeš schopný robiť to, čo si vždy chcel
robiť. Čo sa teba týka, môže to byť trénovanie na maratón, splavovanie
divokých riek, alebo môžeš dokonca skončiť s právom a stať sa umelcom.
Nech už snívaš o čomkoľvek, nech je to materiálne alebo duchovné
bohatstvo, ja ťa súdiť nebudem. Len ti poviem, že všetky tieto veci ti budú na
dosah, keď v sebe rozvinieš driemajúce zdroje sily svojej vôle.“

Julian potom dodal: „Keď zavedieš do svojho života sebakontrolu a silu

vôle, prinesie ti to aj ohromnú slobodu. Už to samotné zmení veľa.“

„Čo tým myslíš?“

„Väčšina ľudí má voľnosť. Môžu ísť, kam chcú, a robiť to, čo chcú. Lenže
veľmi veľa ľudí je otrokmi svojich popudov. Reagujú bez premýšľania, sú ako
morská pena narážajúca na skalnaté pobrežie, ktorá ide tam, kam ju zanesie
najbližšia vlna. Keď trávia čas so svojou rodinou a niekto z práce im zavolá
v nejakej krízovej situácii, okamžite sa za nimi rozbehnú a nikdy sa
nezastavia a neporozmýšľajú nad tým, aká činnosť je dôležitejšia pre ich
zdravie a zmysel ich života. Takže po všetkom, čo som vo svojom živote
videl tu na Západe aj na Východe, môžem povedať, že takíto ľudia majú
voľnosť, ale chýba im sloboda. Chýba im kľúčová ingrediencia pre
zmysluplný, osvietený život: sloboda vidieť les za stromami, sloboda vybrať
si, čo je správne, a nie to, čo vyzerá naliehavo.“

Musel som s Julianom súhlasiť. Pravda je, že som sa nemal na čo sťažovať.

Mal som skvelú rodinu, príjemný domov a výnosnú prácu právnika. No
nemohol som povedať, že by som bol slobodný. Môj pager bol pre mňa
rovnako nevyhnutný ako moja pravá ruka. Vždy som bol na úteku. Nikdy
som nemal čas hlbšie sa porozprávať s Jenny a to, že by som mal v dohľadnej
budúcnosti pokojný čas pre seba, bolo asi také nepravdepodobné ako to, že
vyhrám bostonský maratón. Čím viac som nad tým premýšľal, tým viac som
si uvedomoval, že som nikdy ani neochutnal nektár skutočnej, bezhraničnej
slobody, aký som zažíval za mlada. Myslím, že som bol naozaj otrokom
svojich slabých popudov. Vždy som robil to, čo mi kázali iní.

„Keď si vybudujem silu vôle, dá mi to viac slobody?“

„Sloboda je ako dom: buduješ ju tehlu za tehlou. Prvou tehlou, ktorú by si

mal položiť, je sila vôle. Táto vlastnosť ti umožní robiť to, čo je v každej
chvíli správne. Dá ti energiu konať odvážne. Vďaka tomu získaš kontrolu nad
tým, aby si žil život, ktorý si predstavuješ, a nie aby si iba prijímal ten, ktorý
máš.“

Julian mi povedal aj o mnohých praktických výhodách, ktoré mi rozvíjanie

tejto schopnosti prinesie.

„Ver či never, rozvíjaním sily vôle sa dokážeš zbaviť svojho zvyku robiť si
starosti, dokážeš si vrátiť a udržať zdravie a získať oveľa viac energie, než si
kedy mal. Vieš, John, sebakontrola nie je ničím iným než kontrolou mysle.
Vôľa je kráľom mentálnych síl. Keď ovládneš svoju myseľ, ovládneš aj svoj
život. Duševné majstrovstvo začína tým, že si schopný kontrolovať každú
svoju myšlienku. Keď si vyvinieš schopnosť zahodiť všetky slabé myšlienky
a sústrediť sa iba na tie pozitívne a dobré, potom sa dostavia pozitívne
a dobré činy. Čoskoro začneš priťahovať do svojho života všetko, čo je dobré
a pozitívne.

Dám ti príklad. Povedzme, že jedným z tvojich cieľov osobného rozvoja je

vstať o šiestej ráno a ísť si zabehať okolo parku, ktorý leží za tvojím domom.
Dajme tomu, že sme uprostred zimy a budík ťa zobudí z hlbokého, pokojného
spánku. Tvojím prvým impulzom bude vypnúť budík a spať ďalej. Možno
splníš svoje predsavzatie zajtra. To isté sa opakuje niekoľko dní, až si povieš,
že si príliš starý na to, aby si zmenil svoje spôsoby a že tento cieľ je príliš
nerealistický.“

„Poznáš ma až príliš dobre,“ povedal som úprimne.

„Teraz si predstavme iný scenár. Stále je chladná zima. Budík je vypnutý

a ty začneš premýšľať nad tým, že ostaneš v posteli. Lenže namiesto toho,
aby si bol aj naďalej otrokom svojich zvykov, začneš ich meniť silnejšími
myšlienkami. Začneš si v mysli predstavovať, ako budeš vyzerať, ako sa
budeš cítiť a konať, keď budeš vo vrcholnej fyzickej kondícii. Počuješ veľa
poklôn od svojich kolegov v kancelárii, keď okolo nich prejdeš štíhly
a s dobrou kondičkou. Sústredíš sa na všetko, čo môžeš dokázať zvýšenou
energiou, ktorú ti prinesie pravidelné cvičenie. Žiadne ďalšie noci strávené
pred televíznou obrazovkou, pretože si príliš unavený, aby si po dlhom dni
na súde robil niečo iné. Tvoj život je naplnený vitalitou, nadšením
a zmysluplnosťou.“

„Lenže čo ak to urobím, ale stále budem mať chuť radšej ostať v posteli?“
„Počas prvých dní to bude trochu náročné a budeš sa chcieť vrátiť k svojim
starým zvykom. Lenže Yogi Raman pevne veril v jeden konkrétny
starodávny princíp: pozitívne vždy vyhrá nad negatívnym. Takže keď budeš
aj naďalej viesť vojnu proti slabším myšlienkam, ktoré mohli za posledné
roky ticho prekĺznuť do paláca tvoje mysli, tieto myšlienky nakoniec zistia,
že sú tam nevítané, a nakoniec zmiznú ako neželaní návštevníci.“
„Chceš mi povedať, že myšlienky sú fyzické veci?“

„Áno, a sú úplne pod tvojou kontrolou. Mať pozitívne myšlienky je

rovnako ťažké, ako mať negatívne myšlienky.“
„Tak prečo má toľko ľudí starosti a sústredia sa skôr na negatívne
informácie zo sveta?“

„Pretože sa nenaučili umeniu sebakontroly a disciplinovaného myslenia.

Väčšina ľudí, s ktorými som rozprával, nemá ani poňatia, že majú moc
kontrolovať každú jednu myšlienku, ktorú majú každú sekundu každý jeden
deň. Veria, že myšlienky proste sú, a nikdy si neuvedomia, že keď si nenájdu
čas na ich kontrolu, myšlienky budú kontrolovať ich. Keď sa začneš sústrediť
iba na dobré myšlienky a zamietneš tie zlé pomocou sily vôle, sľubujem ti, že
zlé myšlienky sa veľmi rýchlo vytratia.“

„Takže keď chcem mať vnútornú silu na to, aby som skoro vstával, jedol
menej, menej sa trápil, bol trpezlivejší a milujúcejší, jediné, čo musím urobiť,
je použiť svoju vôľu na to, aby som si vyčistil myšlienky?“

„Keď kontroluješ svoje myšlienky, kontroluješ svoju myseľ. Keď

kontroluješ svoju myseľ, kontroluješ svoj život. A keď sa ti podarí dosiahnuť
stav, keď budeš mať svoj život úplne pod kontrolou, staneš sa pánom svojho
osudu.“

To som potreboval počuť. V priebehu tohto zvláštneho, no inšpiratívneho

večera som sa zmenil zo skeptického advokáta, ktorý pozoruje zmenu
prvotriedneho právnika na jogína, na veriaceho, ktorého oči sa po prvý raz
za dlhé roky konečne otvorili. Prial som si, aby to mohla počuť Jenny. Želal
som si, aby to mohli počuť dokonca aj moje deti. Vedel som, že by to na nich
zapôsobilo rovnako ako na mňa. Vždy som mal v pláne, že sa stanem lepším
rodičom aj manželom a budem žiť naplno, no stále som zistil, že som príliš
zamestnaný hasením všetkých tých ohníkov života, ktoré mi pripadali také
dôležité. Možno to bola moja slabosť, nedostatok sebakontroly alebo možno
neschopnosť vidieť pre stromy les. Život tak rýchlo plynul…

Zdalo sa mi, že to bolo len včera, keď som bol mladým študentom práva,
plným energie a nadšenia. Vtedy som sníval, že sa stanem politickým
vodcom alebo dokonca sudcom najvyššieho súdu. No ako čas plynul, môj
život ovládla rutina. Ešte kým bol Julian namysleným advokátom, zvykol mi
vravievať, že „pocit sebauspokojenia zabíja“. Čím viac som nad tým
premýšľal, tým viac som si uvedomoval, že som stratil svoj hlad. Nebol to
hlad po väčšom dome alebo rýchlejšom aute. Tento hlad pramenil hlbšie: bol
to hlad po živote, v ktorom je viac zmyslu, radosti a spokojnosti.
 Kým Julian pokračoval vo svojom výklade, začal som snívať. Nevnímal
som, čo práve vraví, a videl som samého seba ako päťdesiatročného a potom
ako šesťdesiatročného. Ostanem uviaznutý v rovnakej práci s tými istými
ľuďmi, budem v tom čase čeliť tým istým problémom? Desil som sa toho.
Vždy som chcel svetu niečím prispieť a to som teraz určite nerobil. Myslím,
že to vtedy, v tú teplú júlovú noc, keď Julian sedel u mňa v obývačke na
zemi, som sa zmenil. Japonci to volajú satori, teda okamžité precitnutie,
prebudenie, a presne to som vtedy zažil. Rozhodol som sa, že naplním svoje
sny a posuniem svoj život omnoho ďalej, než kedy bol. Bolo to moje prvé
okúsenie skutočnej slobody, ktorá prichádza, keď sa rozhodnete raz a navždy
prevziať kontrolu nad svojím životom a všetkým, čo ho tvorí.
„Dám ti návod, ako upevniť silu vôle,“ povedal Julian, ktorý nemal ani
poňatia o vnútornej transformácii, ktorou som si práve prešiel. „Múdrosť bez
dobrých nástrojov na jej aplikáciu nie je žiadnou múdrosťou. Chcem, aby si
si každý deň po ceste do práce opakoval niekoľko jednoduchých slov.“

„Je to jedna z mantier, o ktorých si mi rozprával?“ spýtal som sa.

„Áno. Táto mantra existuje už viac než päťtisíc rokov, aj keď o nej vedela
len malá skupina sivanských mníchov. Yogi Raman mi povedal, že jej
opakovaním si vyvinieš sebakontrolu a neochvejnú vôľu za krátky čas.
Pamätaj, slová ťa veľmi ovplyvňujú. Sú verbálnym zosobnením sily. Keď si
naplníš myseľ slovami plnými nádeje, budeš optimistický. Keď si ju naplníš
slovami plnými vľúdnosti, budeš láskavým človekom. A keď si ju naplníš
slovami odvahy, budeš odvážny. Slová majú moc,“ povedal Julian.

„Dobre, som samé ucho.“

„Túto mantru by si si mal opakovať aspoň tridsaťkrát denne: ,Som niečím
viac, než sa zdá, vo mne sídli všetka moc a sila sveta.‘ Spraví to v tvojom
živote nesmierne zmeny. Keď spojíš túto mantru s cvičením kreatívneho
predstavovania si, o ktorom som hovoril skôr, uvidíš výsledky ešte
rýchlejšie. Môžeš napríklad ísť na tiché miesto. Seď so zatvorenými očami
a nedovoľ, aby ti myseľ odbiehala. Seď pokojne, pretože najspoľahlivejším
znakom slabej mysle je to, že telo nedokáže odpočívať. Potom si nahlas
opakuj tú mantru zas a znova. Kým to budeš robiť, predstavuj si seba ako
disciplinovaného, pevného človeka, ktorý má svoju myseľ, telo a ducha
pevne pod kontrolou. Predstav si, že v ťažkých situáciách konáš tak, ako by
mohli konať Gándhí alebo Matka Tereza. Určite uvidíš ohromujúce
výsledky,“ sľuboval.

„To je všetko?“ opýtal som sa ohromený tým, ako jednoducho to vyzerá.

„Môžem využiť všetky zdroje svojej sily vôle týmto jednoduchým cvičením?“

„Túto techniku učili duchovní vodcovia Východu po niekoľko storočí.

Využíva sa dodnes z jediného dôvodu: pretože funguje. Vždy musíš súdiť
podľa výsledkov. Ak chceš, môžem ti povedať aj o niekoľkých ďalších
cvičeniach, ktoré oslobodia silu tvojej vôle a rozvinú ti vnútornú disciplínu.
No musím ťa varovať, že na prvý pohľad môžu vyzerať zvláštne.“

„Hej, veď som úplne fascinovaný tým, čo počúvam. Si na koni, tak teraz
neprestávaj!“

„Dobre. Prvým cvičením je robiť veci, ktoré robíš nerád. V tvojom prípade
to môže znamenať ustlať si posteľ, keď vstaneš, alebo ísť do práce pešo a nie
autom. Keď si rozvinieš zvyk namáhať svoju vôľu, prestaneš byť otrokom
svojich slabších popudov.“

„Keď ju nebudem používať, stratím ju?“

„Presne tak. Keď si chceš vybudovať silu vôle a vnútornú silu, musíš ich
najprv využívať. Čím viac namáhaš a rozvíjaš zárodok sebadisciplíny, tým
rýchlejšie vyrastie a dá ti výsledky, ktoré si praješ. Druhé cvičenie je
obľúbeným cvičením Yogiho Ramana. Zvykol jeden deň nerozprávať – len
odpovedal, keď dostal priamu otázku.“
„Niečo ako sľub mlčanlivosti?“

„Presne tým to bolo, John. Tibetskí mnísi, ktorí túto praktiku

spopularizovali, verili, že keď človek dlhší čas nerozpráva, má to dobrý
účinok na rozvíjanie disciplíny.“
 „Ako to?“
„Jednoducho povedané, keď nerozprávaš celý deň, nútiš svoju myseľ robiť
to, čo jej prikážeš. Vždy, keď sa objaví chuť rozprávať, udržíš ju na uzde
a ostaneš potichu. Vieš, vôľa nemá svoju vlastnú myseľ. Očakáva, že ty jej
dáš inštrukcie, ktoré ju privedú k činu. Čím viac ju kontroluješ, tým silnejšou
sa stáva. Problémom je, že väčšina ľudí svoju vôľu nepoužíva.“
„Prečo to tak je?“ opýtal som sa.

„Pravdepodobne preto, lebo väčšina ľudí neverí, že nejakú má. Vinia

z tejto slabosti každého a všetko okrem seba samého. Tí s neznášanlivou
povahou ti povedia: ,Nemôžem si pomôcť, môj otec bol rovnaký.‘ Tí, ktorí si
robia starosti, povedia: ,Nie je to moja vina, mám príliš stresujúcu prácu.‘ Tí,
ktorí dlho spia, ti povedia: ,Čo mám robiť? Moje telo potrebuje desať hodín
spánku.‘ Takíto ľudia nemajú zodpovednosť voči sebe samému, ktorá k nám
prichádza, keď spoznáme neobyčajný potenciál, ktorý spočíva hlboko
v každom z nás a čaká, že ho využijeme. Keď spoznáš nemenné zákony
prírody, ktoré riadia vesmírne procesy a všetky životy v ňom, zistíš, že je
tvojím právom byť všetkým, čím dokážeš. Máš moc byť niečím viac než iba
produktom okolia. A rovnako máš možnosť byť viac než len väzňom svojej
minulosti. Ak to však chceš dokázať, musíš ovládnuť svoju vôľu.“

„Znie to všestranne.“
„Áno, je to veľmi praktická myšlienka. Len si predstav, čo by si mohol
dokázať, keby si zdvojnásobil alebo dokonca strojnásobil množstvo vôle,
ktoré máš teraz. Mohol by si začať s dobrou životosprávou, o ktorej snívaš,
mohol by si omnoho efektívnejšie využívať svoj čas, mohol by si raz
a navždy skoncovať so zlozvykom robiť si starosti, alebo by si mohol byť
ideálnym manželom. Keď začneš využívať svoju vôľu, umožní ti to obnoviť
tvoju životnú energiu, ktorú si podľa svojich slov stratil. Je to veľmi dôležitá
oblasť, na ktorú sa treba zamerať.“
„Takže zo začiatku musím začať dennodenne využívať svoju silu vôle?“

„Áno. Rozhodni sa, že budeš robiť to, o čom vieš, že by si mal robiť,
namiesto toho, aby si kráčal cestou najmenšieho odporu. Začni bojovať
s gravitačnou silou svojich zlozvykov a slabších popudov a budeš ako raketa,
ktorá stúpa napriek sile gravitácie a nakoniec vstúpi do nebies. Zatlač na
seba a potom sleduj, čo sa s tebou o pár týždňov stane.“
„A tá mantra mi pomôže?“

„Áno. Keď si budeš opakovať mantru, ktorú som ti povedal, a budeš to

robiť každý deň spoločne s cvičením, pri ktorom si predstavuješ seba takého,
akým by si chcel byť, poskytne ti to pri vytváraní disciplinovaného,
zásadového života nesmiernu podporu. Takýto život ťa spojí s tvojimi snami.
A nemusíš zmeniť svoj svet za deň. Začni pomaly. Tisíckilometrová púť sa
začína prvým krokom. Velikánmi sa stávame postupne. Keď sa naučíš vstávať
o hodinu skôr a budeš sa tohto krásneho zvyku držať, zvýši to tvoju
sebadôveru a inšpiruje ťa to k tomu, aby si siahal ešte vyššie.“

„Nevidím v tom žiadnu spojitosť,“ povedal som.

„Malé víťazstvá vedú k veľkým víťazstvám. Musíš stavať na tých malých,

keď chceš dosiahnuť veľké. Keď sa budeš držať hoci aj takého jednoduchého
rozhodnutia, akým je skoré vstávanie, pocítiš uspokojenie a radosť, ktoré
prináša úspech. Splníš cieľ, ktorý si si zadal. To prináša dobrý pocit. Musíš
neustále posúvať svoj cieľ a zvyšovať svoje normy. Uvoľní to zázračný spád,
ktorý ťa bude motivovať, aby si aj naďalej objavoval svoj nekonečný
potenciál. Máš rád lyžovanie?“ opýtal sa Julian zrazu.
„Milujem lyžovanie,“ odvetil som. „Spolu s Jenny berieme deti do hôr
vždy, keď môžeme, no nie je to zďaleka tak často, ako by si priala.“

„Dobre. Predstav si, aké to je, keď sa odrazíš z vrcholku kopca. Najprv to
ide pomaly, ale za minútu letíš dolu kopcom, akoby nemal prísť zajtrajšok. Je
to tak?“
„Volaj ma lyžiar Ninja. Milujem šialenú rýchlosť!“

„Prečo ideš tak rýchlo?“

„Vďaka môjmu aerodynamicky tvarovanému telu?“ zavtipkoval som.
 „Dobrý pokus,“ zasmial sa Julian. „Odpoveď, ktorú som hľadal, je spád.
Spád je aj tajnou prísadou pri budovaní disciplíny. Ako som vravel, začínaš
pomaly, či už to je skoré vstávanie, chôdza okolo domu každý večer alebo
jednoducho to, že vypínaš telku, keď vieš, že už jej máš dosť. Tieto malé
víťazstvá vytvárajú spád, ktorý ťa ženie k tomu, aby si po ceste k svojmu
najvyššiemu ja robil väčšie kroky. Zanedlho potom robíš veci, o ktorých si si
nikdy nemyslel, že by si ich dokázal, a robíš ich s elánom a energiou, ktoré si
na sebe nikdy nevidel. Je to krásny proces, John, vážne. A ružové bedrové
rúško z mystického príbehu Yogiho Ramana ti vždy bude pripomínať silu
tvojej vôle.“

Práve keď Julian dokončil svoj výklad o sile vôle, všimol som si, že do
obývačky vnikajú prvé lúče slnečného svetla a odsúvajú temnotu, ako keď
dieťa odsúva nechcenú prikrývku na posteľ. „Bude to skvelý deň,“ pomyslel
som si. „Prvý deň, ktorý označuje môj nový život.“

Zhrnutie desiatej kapitoly – Julianova múdrosť v kocke

Symbol

Schopnosť Život s disciplínou

Disciplínu si vybudujete neustálym vykonávaním malých

odvážnych činov.
Múdrosť Čím viac rozvíjate zárodok sebadisciplíny, tým rýchlejšie
rastie.
Sila vôle je neodmysliteľnou cnosťou úspešných ľudí.

Mantry/kreatívne predstavy
Techniky
Sľub mlčanlivosti

Významné Bojujte proti slabošským myšlienkam, ktoré sa vkradli do paláca

myšlienky vašej mysle. Zistia, že ich nechcete, a stratia sa ako nevítaní
hostia.
 JEDENÁSTA KAPITOLA

Vaša najvzácnejšia komodita

Dobre usporiadaný čas je najspoľahlivejším znakom dobre
usporiadanej mysle.
– Sir Isaac Pitman

„Vieš, čo je na živote zvláštne?“ opýtal sa ma Julian.

„Čo?“

„Kým väčšina ľudí zistí, čo skutočne chce, a nájde spôsob, ako to

dosiahnuť, obyčajne je už príliš neskoro. Vraví sa: ,Keby len mladosť vedela,
keby len staroba mohla,‘ a je to veľká pravda.“

„To preto sú hodinky v príbehu Yogiho Ramana?“

„Áno. Nahý dvaapolmetrový, štyristokilový zápasník sumo s ružovým

bedrovým rúškom z drôtu, ktoré zakrýva jeho intímne oblasti, nájde
lesknúce sa zlaté hodinky, ktoré niekto zabudol v krásnej záhrade,“
pripomenul mi Julian.

„Ako by som mohol zabudnúť,“ odvetil som s úškrnom. Uvedomil som si,
že mystický príbeh Yogiho Ramana nebol ničím iným než sériou symbolov,
ktoré mali Juliana naučiť princípy starodávnej filozofie pre osvietený život
a zároveň mu mali pomôcť v tom, aby si ju zapamätal. Podelil som sa s ním
o svoj objav.

„Á, šiesty zmysel advokáta. Máš úplnú pravdu. Metódy môjho múdreho
učiteľa mi zo začiatku pripadali zvláštne a ja som sa usilovne snažil
porozumieť jeho príbehu, tak ako ty, keď som ti ho prvýkrát rozprával. No
musím ti povedať, John, že všetky prvky príbehu od záhrady a holého
zápasníka sumo až po žlté ruže a diamantmi vykladanú cestu, ku ktorej sa
čoskoro dostanem, slúžia ako mocné pripomienky múdrosti, ktorú som sa
v Sivane naučil. Záhrada obracia moju myseľ k inšpirujúcim myšlienkam,
maják mi pripomína, že podstatou života je jeho zmysluplnosť, zápasník
sumo ma vždy obracia k neustálemu spoznávaniu samého seba a ružové
bedrové rúško z drôtu mi ukazuje zázraky sily vôle. Neprejde ani deň, aby
som nerozmýšľal nad tým príbehom a neuvažoval nad princípmi, ktoré ma
Yogi Raman naučil.“

„Čo presne tie lesknúce sa zlaté hodinky predstavujú?“

„Je to symbol našej najdôležitejšej komodity – času.“

„A čo pozitívne myslenie, plnenie cieľov a majstrovstvo ducha?“

„Ani jedna z týchto cností by nebola ničím bez času. Asi šesť mesiacov po
tom, ako som z toho krásneho sivanského útočiska v horách učinil svoj
dočasný domov, prišla do mojej chatrče z ruží, kým som študoval, jedna
mníška. Volala sa Divea. Bola to nesmierne krásna žena s vlasmi čiernymi
ako žúžoľ, ktoré jej splývali až po pás, a veľmi jemným a milým hlasom mi
povedala, že je najmladšou zo všetkých mudrcov, ktorí bývajú v tom tajnom
horskom sídle. Oznámila mi, že za mnou prišla z poverenia Yogiho Ramana,
ktorý jej povedal, že som najlepším žiakom, akého kedy mal.

,Možno to bola všetka tá bolesť, ktorú si vo svojom bývalom živote

prekonal, čo ti umožnilo prijať našu múdrosť s takým otvoreným srdcom,‘
povedala. ,Ako najmladšiu z nášho spoločenstva ma požiadali, aby som ti
priniesla dar. Je od nás všetkých a dávame ti ho na znak nášho rešpektu voči
tebe, ktorý si prišiel tak ďaleko, aby si si osvojil naše zvyky. Nikdy si nás
neodsudzoval, ani si nezosmiešňoval naše tradície. Takže aj keď si sa
rozhodol, že nás o niekoľko týždňov opustíš, považujeme ťa za jedného z nás.
Žiaden cudzí človek nikdy nedostal to, čo ti chcem dať.‘“

„Čo to bolo za dar?“ opýtal som sa netrpezlivo.

„Divea vybrala zo svojej podomácky upradenej bavlnenej kapsy nejaký
predmet a podala mi ho. Zabalené v nejakom voňavom papierovom obale
bolo niečo, čo by som na tom mieste nikdy nečakal. Boli to miniatúrne
presýpacie hodiny vyrobené zo skla a malého kúska santalového dreva. Keď
Divea videla môj výraz, rýchlo mi vysvetlila, že každý z mníchov dostal
tento predmet už ako dieťa. ,Napriek tomu, že nemáme žiaden majetok
a žijeme jednoduchý, čistý život, rešpektujeme čas a všímame si, ako plynie.
Tieto malé presýpacie hodiny nám dennodenne pripomínajú našu smrteľnosť
a to, aké je dôležité žiť plný, produktívny život pri napĺňaní svojho osudu.‘“

„Mnísi, ktorí žijú na najvyšších vrcholkoch Himalájí, merajú čas?“

„Každý z nich vie, aký je čas dôležitý. Vyvinuli si niečo, čo volám
,povedomie o čase‘. Vieš, naučil som sa, že čas prekĺzava medzi našimi
prstami ako zrniečka piesku. Nikdy sa nevracia. Tí, ktorí využívajú čas
múdro už od raného veku, sú odmenení bohatým, produktívnym
a uspokojujúcim životom. No tí, ktorí si nikdy neuvedomili, že zvládnuť čas
znamená zvládnuť život, si nikdy neuvedomia svoj obrovský ľudský
potenciál. Čas vyrovnáva všetky podmienky. Či už sme privilegovaní alebo
znevýhodnení, či žijeme v Texase alebo Tokiu, všetci sme dostali na prídel
deň, ktorý trvá iba dvadsaťštyri hodín. To, čo odlišuje ľudí, ktorí si
vybudovali neobyčajné životy, od tých priemerných, je spôsob, akým tento
čas využívajú.“

„Raz som počul, ako môj otec povedal, že najviac času majú tí
najzamestnanejší ľudia. Čo si o tom myslíš?“

„Súhlasím. Zaneprázdnení, produktívni ľudia využívajú svoj čas veľmi

efektívne – musia, aby prežili. Lenže to, že vieš dobre spravovať svoj čas,
neznamená, že sa musíš stať workoholikom. Naopak, ovládnutie svojho času
ti umožní robiť to, čo máš rád, čo je pre teba skutočne zmysluplné.
Ovládnutie času vedie k ovládnutiu života. Stráž si svoj čas. Nezabúdaj, že to
je neobnoviteľný zdroj.
„Dám ti príklad,“ pokračoval Julian. „Povedzme, že je pondelok ráno a tvoj
program je preplnený schôdzkami, stretnutiami a vystúpeniami na súde.
Namiesto toho, aby si vstal o pol siedmej, hodil do seba kávu, bežal do práce
a potom strávil stresujúci deň, keď všetko stíhaš na poslednú chvíľu,
povedzme, že by si si vyhradil predchádzajúci večer pätnásť minút na to, aby
si si naplánoval nadchádzajúci deň. Alebo keby si chcel byť ešte efektívnejší,
povedzme, že by si si vyhradil tiché nedeľné ráno, aby si si naplánoval celý
týždeň. Do svojho denného rozvrhu by si si napísal, kedy sa chceš stretnúť
so svojimi klientmi, kedy budeš robiť právnický prieskum a kedy budeš
odpovedať na telefonáty. Najdôležitejšie je, aby si si tam napísal aj svoje
osobné, sociálne a duchovné ciele na nadchádzajúci týždeň. Tento
jednoduchý čin je tajomstvom života v rovnováhe. Keď si spíšeš všetky
hlavné prvky svojho života do denného rozvrhu, zaručíš si tým, že tvoj
týždeň a tvoj život sa ponesú v znamení zmysluplnosti a pokoja.“

„Hádam mi nechceš naznačiť, aby som si uprostred svojho rušného dňa

urobil pauzu a šiel sa poprechádzať po parku alebo si zameditoval?“

„Presne to chcem. Prečo sa tak strnulo držíš konvencií? Prečo máš pocit,
že musíš robiť to isté tým istým spôsobom ako všetci ostatní? Bež svoje
vlastné preteky. Prečo nezačneš pracovať o hodinu skôr, aby si mal možnosť
dopriať si ten luxus a šiel sa počas pokojného rána poprechádzať do toho
krásneho parku, ktorý leží oproti tvojej kancelárii? Alebo prečo nepracuješ
o pár hodín viac na začiatku týždňa, aby si mohol v piatok skončiť skôr
a zobrať svoje deti do zoo? Alebo prečo nezačneš dva dni do týždňa pracovať
doma, aby si mohol byť viac so svojou rodinou? Vravím len to, aby si si
naplánoval svoj týždeň a kreatívne si spravoval svoj čas. Buď disciplinovaný
a sústreď svoj čas na priority. Tie najdôležitejšie veci vo svojom živote by si
nikdy nemal obetovať tomu, čo je najmenej dôležité. A pamätaj si: keď zlyháš
v plánovaní, plánuješ si zlyhanie. Keď si spíšeš nielen svoje stretnutia
s inými, ale aj tie nadovšetko dôležité stretnutia so sebou samým, pri ktorých
čítaš, relaxuješ alebo napíšeš milostný list svojej manželke, budeš so svojím
časom omnoho produktívnejší. Nikdy nezabúdaj, že čas strávený
obohacovaním svojich mimopracovných hodín nikdy nie je premrhaným
časom. Ten práve spôsobuje, že si počas svojich pracovných hodín
nesmierne efektívny. Prestaň žiť svoj život v oddelených oblastiach a raz
a navždy pochop, že všetko, čo robíš, formuje tvoj nerozdeliteľný celok.
Spôsob, akým sa správaš doma, ovplyvňuje to, ako pracuješ. A to, akým
spôsobom sa správaš k ľuďom vo svojej kancelárii, ovplyvňuje, ako sa
správaš k svojej rodine a priateľom.“

„Súhlasím, Julian, ale ja naozaj nemám čas robiť si prestávky uprostred

svojho dňa. V skutočnosti pracujem skoro každý večer. Momentálne je môj
rozvrh fakt nabitý.“ Keď som to povedal, len pri spomienke na horu práce,
ktorá ma čakala, sa mi zovrel žalúdok.
„To, že si zaneprázdnený, nie je žiadne ospravedlnenie. Otázka je, čím si
taký zaneprázdnený? Jedným zo skvelých pravidiel, ktoré som sa od toho
múdreho starého mudrca dozvedel, je, že osemdesiat percent výsledkov,
ktoré vo svojom živote dosiahneš, je výsledkom len dvadsiatich percent
aktivít, ktorými tráviš čas. Yogi Raman to volal ,staroveké pravidlo
dvadsiatky‘.“

„Nie som si istý, či ti rozumiem.“

„Dobre. Vráťme sa k tvojmu nabitému pondelku. Od rána až do noci môžeš

tráviť svoj čas všetkým od rozprávania sa so svojimi klientmi po telefóne
a spisovaním súdnych žiadostí až po čítanie rozprávky na dobrú noc pre
svoje najmladšie dieťa alebo hranie šachu so svojou ženou. Je to tak?“

„Je to tak.“

„Lenže zo všetkých aktivít, ktorým venuješ čas, len dvadsať percent z nich
prinesie skutočné, trvalé výsledky. Len dvadsať percent z toho, čo robíš, má
vplyv na kvalitu tvojho života. To sú tvoje ,veľmi vplyvné‘ činnosti.
Napríklad máš skutočne pocit, že o desať rokov bude mať čas, ktorý si strávil
trkotaním pri automate s vodou, posedávaním v zadymenej jedálni alebo
sledovaním televízie, nejaký zmysel?“
„Ani nie.“

„Správne. Takže som si istý, že budeš tiež súhlasiť s tým, že existuje

množstvo činností, ktoré zmysel majú.“
„Myslíš napríklad čas, ktorý strávim zlepšovaním svojich znalostí v oblasti
práva, obohacovaním vzťahov so svojimi klientmi a čas investovaný do toho,
aby som bol efektívnejší právnik?“
„Áno, a čas strávený rozvíjaním vzťahov s Jenny a deťmi. Čas strávený
nadväzovaním spojenia s prírodou a prejavovaním vďaky za všetko, čo máš.
Čas strávený obnovovaním svojej mysle, tela a ducha. Je to len niekoľko
veľmi vplyvných činností, ktoré ti umožnia vytvoriť si život, ktorý si
zaslúžiš. Venuj všetok svoj čas tým aktivitám, na ktorých záleží. Osvietených
ľudí ženú ich priority. To je tajomstvo ovládnutia času.“

„Páni! To všetko ťa naučil Yogi Raman?“

„Stal som sa študentom života, John. Yogi Raman bol bezpochyby
úžasným a inšpirujúcim učiteľom a ja mu to nikdy nezabudnem. No všetky
veci, ktoré som sa vďaka svojim rôznorodým skúsenostiam naučil, sa teraz
spájajú dohromady ako kúsky veľkej skladačky, aby mi ukázali cestu
k lepšiemu životu.“

Julian potom dodal: „Dúfam, že sa z mojich minulých chýb poučíš.

Niektorí ľudia sa učia z omylov, ktoré urobili iní. Sú to múdri ľudia. Iní majú
pocit, že skutočné poznanie pochádza len z osobnej skúsenosti. Títo ľudia
prežívajú počas svojho života zbytočnú bolesť a utrpenie.“

Ako právnik som bol na mnohých seminároch o spravovaní svojho času.

No nikdy som nepočul o filozofii ovládnutia času, o ktorej mi teraz hovoril
Julian. Spravovanie svojho času nebolo len niečím, na čo sa bolo treba
sústrediť v kancelárii a na čo som mal po práci zabudnúť. Bol to holistický
systém, ktorý mohol spôsobiť, že všetky moje činnosti budú vyrovnanejšie
a zmysluplnejšie, keď ho aplikujem správne. Zistil som, že pokiaľ si svoj deň
naplánujem tak, aby som svoj čas využíval harmonicky, nebudem len oveľa
produktívnejší – budem aj oveľa šťastnejší.

„Takže život je ako tučný plátok slaniny,“ pripojil som sa. „Keď chceš
ovládnuť svoj čas, musíš oddeliť tuk od mäsa.“
„Veľmi dobre. Prišiel si na to. A aj keď mi moje vegetariánske ja vraví, že
to nie je dobré, tá analógia sa mi páči, lebo si ňou udrel klinec po hlavičke.
Keď stráviš svoj čas a svoju vzácnu mentálnu energiu tým, že sa sústredíš na
mäso, nemáš čas zaoberať sa tukom. V tomto bode sa tvoj život prenesie zo
sféry bežného do úžasnej oblasti neobyčajného. Vtedy skutočne dosiahneš,
že sa začnú diať veci a naraz sa pred tebou otvoria dvere do chrámu
osvietenia,“ povedal Julian.
„To ma privádza k ďalšej myšlienke. Nedovoľ iným, aby ti kradli čas.
Vystríhaj sa zlodejov času. Sú to ľudia, ktorí ti vždy zavolajú hneď po tom,
ako uložíš deti do postele a uvelebíš sa vo svojom obľúbenom kresle, aby si si
prečítal ten napínavý román, o ktorom si toľko počul. Sú to ľudia, ktorí majú
talent na to, že sa zastavia v tvojej kancelárii práve vtedy, keď si uprostred
hektického dňa nájdeš pár minút, aby si si vydýchol a uvoľnil svoje
myšlienky. Je ti to povedomé?“

„Ako obyčajne, Julian, trafil si to presne. Myslím, že som bol vždy príliš
ohľaduplný, aby som ich požiadal o odchod alebo aby som zatvoril dvere,“
priznal som sa.
„Keď ide o tvoj čas, musíš byť nemilosrdný. Nauč sa povedať nie. Keď
nájdeš odvahu povedať nie malým veciam vo svojom živote, dá ti to silu
povedať áno tým veľkým. Zatvor dvere do svojej kancelárie, keď potrebuješ
pár hodín pracovať na veľkom prípade. Zapamätaj si, čo som ti povedal.
Nedvíhaj telefón vždy, keď zazvoní. Je tam pre tvoje potreby, nie pre potreby
iných. Zaujímavé na tom je, že keď ľudia uvidia, že si človek, ktorý si váži
svoj čas, budú si ťa aj oni vážiť viac. Uvedomia si, že tvoj čas je drahocenný
a budú si ho vážiť.“

„A čo odkladanie nepríjemných záležitostí? Robím to veľmi často a potom

sa mi stáva, že sa prehrabávam v zbytočných e-mailoch alebo v právnických
časopisoch. Možno len zabíjam čas.“
„Zabíjanie času je výstižná metafora. Pravda je, že je v ľudskej
prirodzenosti robiť to, čo je príjemné, a vyhnúť sa nepríjemným veciam.
Lenže ako som už povedal, tí najproduktívnejší ľudia na svete si utvorili
návyk robiť aj tie veci, ktoré menej produktívni ľudia robia neradi, hoci ani tí
produktívni z toho nemusia mať potešenie.“
 Na chvíľu som sa zastavil a hlboko premýšľal nad tým, čo som práve
počul. Možno nebol problém v tom, že som veci odkladal. Možno sa len môj
život stal príliš komplexným. Julian si všimol, že o niečom uvažujem.

„Yogi Raman mi povedal, že tí, ktorí ovládnu svoj čas, žijú jednoduchý
život. Rýchly, hektický život nie je tým, čo pre nás zamýšľala príroda. Aj keď
pevne veril, že trvalé šťastie sa dá dosiahnuť jedine tým, že človek je
efektívny a zadá si konkrétne ciele, život plný úspechov a aktivity nemusíš
získať tak, že obetuješ pokoj mysle. To preto ma tak fascinovala múdrosť,
ktorú som počúval. Umožnila mi viesť produktívnejší život a zároveň naplniť
svoje duchovné túžby.“

Začal som sa Julianovi ešte viac otvárať. „Bol si ku mne vždy úprimný
a otvorený, preto budem aj ja k tebe úprimný. Nechcem sa vzdať svojho
povolania, svojho domu a auta, aby som bol šťastnejší a spokojnejší. Mám
rád svoje hračky a materiálne veci, na ktoré som si zarobil. Sú mojimi
odmenami za všetky tie hodiny, ktoré som odpracoval za celé roky, odkedy
sme sa stretli. No cítim v sebe prázdnotu – skutočne ju cítim. Vravel som ti
o svojich snoch, ktoré som mal, keď som chodil na právnickú fakultu. Vo
svojom živote toho môžem robiť oveľa viac. Vieš, že mám skoro štyridsať
rokov a nikdy som nebol v Grand Canyone alebo na Eiffelovej veži. Nikdy
som sa neprechádzal po púšti alebo neplával v kanoe po pokojnom jazere
počas krásneho letného dňa. V živote som si neodložil ponožky a topánky
a neprechádzal sa naboso po parku pri výskaní detí a štekote psov.
Nepamätám si dokonca ani to, kedy som bol naposledy na dlhej, tichej
prechádzke po čerstvo napadanom snehu, len aby som počúval okolie
a vychutnával si svoje pocity.“

„Tak zjednoduš svoj život,“ povedal Julian účastne.

„Aplikuj starodávny rituál jednoduchosti na každú stránku svojho života.
Keď to urobíš, bezpochyby budeš mať viac času na to, aby si si tie krásne
zážitky vychutnal. Ak človek prestane žiť, je to jedna z najtragickejších vecí,
akú môže ktokoľvek z nás urobiť. Veľmi veľa ľudí sníva o nejakej zázračnej
ružovej záhrade na horizonte, namiesto toho, aby si užili krásu ruže rastúcej
na ich vlastnom dvore. To je tragédia.“
„Čo s tým?“

„To nechám na tvoju vlastnú predstavivosť. Podelil som sa s tebou

o množstvo stratégií, ktoré som sa naučil od mudrcov. Keď budeš mať dosť
odvahy a využiješ ich, urobí to v tvojom živote zázraky. Ach, to mi
pripomína ďalšiu vec, ktorú robím, aby bol môj život pokojný a jednoduchý.“

„Čo to je?“

„Veľmi rád si poobede na chvíľu zdriemnem. Zistil som, že mi to dodáva

energiu, osviežuje ma to a udržiavam si tak mladistvý vzhľad. Pokojne by si
mohol povedať, že potrebujem svoj spánok pre krásu,“ zasmial sa Julian.

„Krása nebola nikdy tvojou silnou stránkou.“

„Zmysel pre humor bol vždy tvojou a za to ťa môžem len pochváliť. Stále
pamätaj na silu smiechu. Je skvelým liekom na stres a úskalia života, tak ako
aj hudba. Myslím, že najlepšie to vyjadril Yogi Raman: ,Smiech ti otvára
srdce a upokojuje dušu. Nikto by nemal brať život tak vážne, že by sa
zabudol smiať na sebe samom.‘“

Julian chcel v súvislosti s časom prebrať ešte jednu vec.

„Možno najdôležitejšie je to, John, aby si prestal žiť tak, akoby si mal pred
sebou ešte päťsto rokov. Keď mi Divea priniesla tie malé presýpacie hodiny,
dala mi istú radu, na ktorú nikdy nezabudnem.“
„Čo ti povedala?“

„Povedala, že najlepší čas na zasadenie stromu bol pred štyridsiatimi

rokmi. Dnes je na to druhá najlepšia príležitosť. Nestrácaj ani minútu zo
svojho dňa. Mal by si si vyvinúť mentalitu smrteľnej postele.“

„Prosím?“ opýtal som sa v úžase nad termínom, ktorý Julian použil. „Čo je
mentalita smrteľnej postele?“
„Je to nový spôsob pohľadu na život, posilňujúcejší spôsob, ktorý ti
pripomína, že dnes môže byť tvoj posledný deň, a preto si ho máš čo najviac
užiť.“
„Podľa mňa to znie trochu morbídne. Pripomína mi to smrť.“

„V skutočnosti je to filozofia života. Keď si osvojíš mentalitu smrteľnej

postele, žiješ každý svoj deň, akoby mal byť posledný. Predstav si, že každý
deň vstaneš a položíš si jednoduchú otázku: ,Čo by som dnes robil, keby to
bol môj posledný deň?‘ Potom mysli na to, ako by si sa správal k svojej
rodine, svojim kolegom a aj k tým, ktorých nepoznáš. Mysli na to, aký
produktívny a vzrušený by si bol, keby si žil v každej chvíli naplno. Samotná
myšlienka na smrteľnú posteľ má moc zmeniť tvoj život. Prinesie energiu do
tvojho života a vnesie nesmiernu radosť a dušu do všetkého, čo urobíš.
Začneš sa sústrediť na všetky tie zmysluplné veci, ktoré si zatiaľ odkladal,
a prestaneš mrhať časom na banálne veci, ktoré ťa vťahovali do močariska
kríz a chaosu.

Prinúť sa robiť a zažívať viac. Ovládni svoju energiu, aby si rozšíril svoje
sny. Áno, rozšír svoje sny. Neuspokoj sa s priemerným životom, keď máš vo
svojej mysli taký nekonečný potenciál. Trúfni si objaviť svoju veľkoleposť. Je
to tvoje právo!“

„To sú silné slová.“

„Poviem ti ešte niečo. Existuje jednoduchý liek, ktorým sa dá zrušiť

prekliatie frustrácie, ktoré trápi toľko ľudí.“
„Môj pohár je stále prázdny,“ povedal som.

„Konaj tak, akoby zlyhanie neprichádzalo do úvahy, a úspech máš

zaručený. Zbav sa každej myšlienky na to, že nedosiahneš svoje ciele, či sa
týkajú materiálnej alebo duchovnej oblasti. Buď odvážny a nedávaj svojej
predstavivosti žiadne obmedzenia. Nikdy nebuď väzňom svojej minulosti.
Staň sa architektom svojej budúcnosti a už nikdy nebudeš taký, aký si bol
predtým.“

Keď sa mesto začalo prebúdzať a ráno rozkvitlo do celej svojej krásy, môj
nestarnúci priateľ začal po noci strávenej odovzdávaním svojich znalostí
dychtivému žiakovi vykazovať prvé známky ospalosti. Bol som ohromený
Julianovou výdržou, jeho nespútanou energiou a nekonečným entuziazmom.
Bezpochyby prešiel zmenou, o ktorej mi rozprával.

„Dostávame sa na koniec magického príbehu Yogiho Ramana a o chvíľu

nastane čas, keď ťa budem musieť opustiť,“ povedal vľúdne. „Musím toho ešte
veľa urobiť a stretnúť sa s mnohými ľuďmi.“
„Povieš svojim partnerom, že si sa vrátil domov?“ opýtal som sa, pretože
ma premohla zvedavosť.
„Asi nie,“ odvetil Julian. „Som úplne iný než Julian Mantle, ktorého
poznali. Nemám tie isté myšlienky, nenosím tie isté šaty, nerobím tie isté
veci. Som úplne iným človekom. Nespoznali by ma.“

„Naozaj si iným človekom,“ súhlasil som a v duchu som sa smial, keď som
si predstavil, ako by tento mystický mních, odetý v tradičnej sivanskej róbe,
vošiel do nápadne červeného ferrari zo svojho bývalého života. „Presnejšie
novou bytosťou.“

„Nevidím v tom rozdiel,“ povedal som.

„V Indii existuje jedno staré príslovie: ,Nie sme ľudskými bytosťami, ktoré
majú duchovné zážitky. Sme duchovnými bytosťami, ktoré majú ľudské
zážitky.‘ Dnes už rozumiem svojej úlohe vo vesmíre. Viem, čo som. Už nie
som vo svete. Svet je vo mne.“

„Toto budem musieť stráviť,“ povedal som úprimne, lebo som nerozumel,
o čom Julian hovorí.
„Samozrejme. Rozumiem tomu, priateľ môj. Nastane čas, keď ti bude jasné,
o čom hovorím. Keď budeš nasledovať princípy a aplikovať techniky, ktoré
som ti odhalil, určite pokročíš po ceste vedúcej k osvieteniu. Zanedlho
ovládneš umenie osobného rozvoja. Uvidíš svoj život ako to, čím skutočne je:
ako malý záblesk na plátne večnosti. A vtedy jasne uvidíš, kým si a aký je
zmysel tvojho života.“
„A tým je čo?“
 „Slúžiť, samozrejme. Nezáleží na tom, aký veľký máš dom alebo na akom
skvelom aute jazdíš, jediné, čo si so sebou budeš môcť zobrať na konci svojho
života, je tvoje vedomie. Načúvaj svojmu vedomiu. Nechaj ho, nech ťa vedie.
Ono vie, čo je správne. Povie ti, že tvojím životným povolaním je
v konečnom dôsledku v takej či onakej forme nezištne slúžiť iným. To ma
naučila moja osobná odysea. Teraz musím navštíviť veľa iných, aby som im
slúžil a liečil ich. Mojou úlohou je rozšíriť starovekú múdrosť mudrcov zo
Sivany medzi všetkých, ktorí ju potrebujú počuť. To je mojím životným
poslaním.“

Oheň poznania roznietil Julianovho ducha – to bolo očividné aj pre takú

neprebudenú bytosť, akou som bol ja. V tom, čo hovoril, bol taký vášnivý,
odovzdaný a vrúcny, že sa to odrážalo dokonca aj na jeho fyzickej stránke.
Jeho premena z vetchého starého advokáta na vitálneho, mladistvého
človeka, nenastala obyčajnou zmenou stravovania a každodennou dávkou
nejakého rýchleho lieku na život. Nie, v tých majestátnych horách Julian
narazil na nejaký oveľa hlbší všeliek. Našiel tajomstvo, ktoré hľadali ľudia
celé veky. Bolo to niečo väčšie než tajomstvo mladosti, naplnenia, alebo
dokonca šťastia. Julian objavil tajomstvo seba samého.

Zhrnutie jedenástej kapitoly – Julianova múdrosť v kocke

Symbol

Schopnosť Rešpektujte svoj čas

Čas je vaša najvzácnejšia komodita a je neobnoviteľná.

Múdrosť Sústreďte sa na svoje priority a nájdite svoju rovnováhu.
Zjednodušte svoj život.
 Staroveké pravidlo dvadsiatky
Techniky Majte odvahu povedať „NIE“
Mentalita smrteľnej postele

Čas sa nám sype pomedzi prsty ako zrniečka piesku a nikdy sa

Významné
nevracia. Tí, ktorí využívajú čas múdro už od raného veku, sú
myšlienky
odmenení bohatým, produktívnym a uspokojujúcim životom.
 DVANÁSTA KAPITOLA

Zmysel života
Nič, čo žije, nežije samo a len pre seba.

– William Blake

„Mudrci zo Sivany neboli len tými najmladistvejšími ľuďmi, akých som kedy
stretol,“ povedal Julian, „boli nepochybne aj najmilšími.

Yogi Raman mi povedal, že keď bol malý, prichádzal jeho otec za ním do
chatrče, pokrytej ružami, tesne predtým, než šiel Yogi Raman spať, a pýtal sa
ho, aké dobre skutky počas dňa urobil. Ver či never, keď povedal, že žiadne
neurobil, otec od neho vyžadoval, aby pred spaním vstal a urobil nejaké
nezištné a láskavé činy.

Jednou z najdôležitejších cností pre osvietený život, ktorú ti môžem

odovzdať, John, je táto: keď sa už všetko povedalo a urobilo, nezáleží na tom,
čo všetko si dosiahol, koľko letných sídel vlastníš, koľko áut máš
odparkovaných v garáži – kvalita tvojho života bude rovná len tomu, ako si
svetu prispel.“
„Má to niečo spoločné s čerstvými žltými ružami v príbehu Yogiho
Ramana?“

„Samozrejme, že má. Kvety ti budú pripomínať staré čínske príslovie: ,Na

ruke, ktorá ti podá ružu, vždy ostáva trocha vône.‘ Je jasné, čo to znamená –
keď pracuješ na tom, aby si vylepšil životy iných, nepriamo tým zlepšuješ aj
svoj život. Keď každý deň urobíš nejaké dobré skutky, tvoj život sa stane
omnoho bohatším a zmysluplnejším. Keď chceš rozvíjať posvätnosť každého
dňa, slúž nejakým spôsobom iným.“

„Navrhuješ mi, aby som sa dal na nejakú dobrovoľnícku prácu?“

„To by bol skvelý začiatok. Lenže to, o čom hovorím, je oveľa
filozofickejšia záležitosť. Odporúčam ti, aby si si osvojil novú paradigmu
svojho poslania na tejto planéte.“

„Opäť ti nerozumiem. Osvetli mi trochu slovo paradigma. Nie je pre mňa

veľmi zrozumiteľné.“

„Paradigma je jednoducho spôsob, akým nazeráš na okolnosti alebo

celkovo na život. Niektorí ľudia vidia pohár života ako poloprázdny, pričom
optimisti ho vidia ako poloplný. Interpretujú tie isté okolnosti rôzne, pretože
prijali inú paradigmu. Paradigma je v zásade sklíčkom, cez ktoré vidíš
vnútorné aj vonkajšie udalosti svojho života.“

„Keď vravíš, že by som si mal osvojiť inú paradigmu svojho životného

poslania, myslíš tým, že by som mal zmeniť svoj životný postoj?“

„Niečo také. Keď chceš dramaticky zlepšiť kvalitu svojho života, musíš si
vyvinúť novú perspektívu na to, prečo si tu na Zemi. Musíš si uvedomiť, že
na svet si prišiel bez všetkého a tak isto aj tento svet opustíš. Keďže je to tak,
môže existovať len jediná príčina, prečo si tu.“

„A to je?“

„Odovzdať sa druhým a prispieť svetu niečím zmysluplným,“ odvetil

Julian. „Nevravím, že si nesmieš nechať svoje hračky, alebo že sa musíš vzdať
svojej právnickej kariéry a zasvätiť svoj život službe znevýhodneným ľuďom,
aj keď som v poslednom čase stretol ľudí, ktorí sa touto cestou vydali a boli
veľmi spokojní. Náš svet sa nachádza uprostred veľkej zmeny. Ľudia dávajú
peniaze za spoznávanie zmyslu svojho života. Právnici, ktorí zvykli
posudzovať ľudí podľa veľkosti ich peňaženky, ich dnes posudzujú podľa
toho, ako veľmi pomohli iným, podľa veľkosti ich srdca. Učitelia opúšťajú
bezpečie svojej stabilnej práce, aby napomáhali intelektuálnemu rastu detí,
ktoré to potrebujú a ktoré žijú v bojových zónach, nazývaných centrá miest.
Ľudia začínajú počúvať jasné volanie zmeny. Uvedomujú si, že sú tu
z nejakého dôvodu a že dostali jedinečné dary, ktoré tento zmysel ich
existencie pomáhajú naplniť.“

„Aké jedinečné dary?“

 „Presne tie, o ktorých som ti hovoril celý večer: skvelé duševné
schopnosti, nespútanú energiu, neobmedzenú kreativitu, hojnosť disciplíny
a stály zdroj pokoja. Ide jednoducho len o to, aby si tieto poklady uvoľnil
a využil ich na nejaké všeobecné dobro,“ podotkol Julian.
„Stále ťa sledujem. Ako má teda človek činiť dobro?“

„Vravím len, že by malo byť tvojou prioritou zmeniť svoj pohľad na svet,
aby si sa prestal považovať len za jednotlivca a začal sa vnímať ako súčasť
kolektívu.“
„Mám byť teda milší a láskavejší?“

„Uvedom si, že najšľachetnejšie, čo môžeš urobiť, je dávať druhým. Mudrci

z Východu tento proces volajú ,zhadzovanie okov svojho ja‘. Je to len o tom,
že zahodíš vedomie seba samého a začneš sa sústrediť na vyšší cieľ. Môže to
mať formu rozdávania ľuďom okolo seba, či už im dávaš svoj čas alebo
energiu: to sú v skutočnosti tvoje najvzácnejšie zdroje. Môže to byť niečo
také zásadné, ako keď si vezmeš rok dovolenky na to, aby si pracoval
s chudobnými, alebo tiež menej zásadné, ako keď uprostred zdrvujúcej
dopravnej zápchy pred seba pustíš zopár áut. Môže to znieť staromódne, no
ak som sa niečo naučil, tak to, že keď sa začneš snažiť robiť svet okolo seba
lepším, prenesieš sa do zázračnej dimenzie žitia. Yogi Raman povedal, že keď
sa narodíme, plačeme, ale celý svet sa raduje. Vravel, že by sme mali žiť taký
život, aby keď umrieme, plakal celý svet, kým my sa budeme radovať.“
Vedel som, že Julian má pravdu. Jednou z vecí, ktoré mi na mojej
právnickej profesii začínali robiť starosti, bolo, že som naozaj nemal pocit, že
by som svetu prispieval tak, ako by som mohol. Iste, mal som to privilégium
viesť niekoľko sporov, ktoré sa mali stať novými precedensmi a mali pomôcť
mnohým dobrým súdnym prípadom. Lenže právo sa pre mňa stalo skôr
obživou než prácou z lásky. Na právnickej škole som bol idealistom, tak ako
mnohí moji súčasníci. Nad studenou kávou a oschnutou pizzou sme na
internáte plánovali, ako zmeníme svet. Odvtedy ubehlo už skoro dvadsať
rokov a moja planúca túžba po zmene ustúpila mojej planúcej túžbe zaplatiť
hypotéku a vybudovať si dobré finančné zdroje na dôchodok. Po dlhom čase
som si uvedomil, že som sa uvelebil v ulite strednej triedy, ktorá ma z veľkej
časti ukrývala pred spoločnosťou a na ktorú som si privykol.

„Porozprávam ti jeden starý príbeh, ktorý by ti mohol veľa ukázať,“

pokračoval Julian. „Bola raz jedna vetchá starena, ktorej umrel milovaný
manžel. Preto šla bývať k svojmu synovi a jeho manželke a dcére. Každým
dňom sa starene zhoršoval zrak a sluch. Po niektoré dni sa jej tak triasli ruky,
že sa jej odkotúľali zrniečka hrášku z taniera a vylievala sa jej polievka. Jej
syn so ženou si nevedeli pomôcť – boli otrávení neporiadkom, ktorý robila,
a jedného dňa si povedali, že to stačilo. Položili malý stolík pre starenku do
rohu kuchyne ku komore na metly a povedali jej, že tam bude jedávať sama.
Počas jedla na nich cez celú izbu hľadievala so slzami v očiach, lenže oni
s ňou pri jedle málokedy prehovorili, iba ak ju pokarhali za to, že jej spadla
lyžica alebo vidlička.

Jedného dňa, bolo to tesne pred večerou, sedelo malé dievčatko na zemi
a hralo sa so svojimi stavebnicovými kockami. ,Čo vyrábaš?‘ opýtal sa jej
otec vážne. ,Vyrábam malý stolček pre teba a pre mamku,‘ povedala, ,aby ste
raz, keď vyrastiem, mohli jedávať v rohu izby.‘ Otec a matka zrazu stíchli
a mlčali celú večnosť. Potom začali plakať. V tej chvíli si uvedomili povahu
svojich činov a nešťastie, ktoré spôsobili. V ten večer odviedli starú ženu späť
na jej právoplatné miesto pri veľkom stole a od toho dňa jedávala starká
vždy s nimi. A keď jej spadol kúsok jedla na stôl, alebo keď na zem dopadla
vidlička, nikto si to viac nevšímal. V tomto príbehu neboli tí rodičia zlými
ľuďmi,“ povedal Julian. „Jednoducho potrebovali len iskričku uvedomenia,
ktorá by zažala sviecu ich súcitu. Súcit a každodenné vykonávanie dobrých
skutkov obohacujú život. Urob si každé ráno čas na to, aby si popremýšľal,
čo dobré dnes urobíš pre ostatných. Úprimné slová chvály určené niekomu,
kto to najmenej očakáva, láskavé gesto, ktoré urobíš pre priateľov v núdzi,
spontánne prejavy náklonnosti voči členom svojej rodiny, to všetko spôsobí,
že sa ti bude krásne žiť. A keď hovoríme o priateľstvách, daj si záležať, aby si
ich udržiaval. Človek s troma dobrými priateľmi je skutočne veľmi bohatým
človekom.“
Prikývol som na znamenie súhlasu.

„Priatelia prinášajú do života humor, nadšenie a krásu. Existuje len málo

osviežujúcejších vecí, ako napríklad poriadne sa zasmiať so svojím starým
priateľom. Priatelia ti dodávajú pokoru, keď sa staneš príliš domýšľavým.
Priatelia ťa privedú k tomu, aby si sa na sebe zasmial, keď sa berieš príliš
vážne. Sú tu pre teba, aby ti pomohli, keď ti život predhodí jednu zo svojich
prekážok a ty máš pocit, že je to horšie, než to je v skutočnosti. Keď som bol
zaneprázdneným advokátom, nemal som na priateľov čas. Teraz som ostal
sám s výnimkou teba, John. Nemám nikoho, s kým by som šiel na dlhú
prechádzku po lesoch, keď všetci pokojne spia. Keď dočítam nádhernú knihu,
ktorá ma veľmi dojala, nemám nikoho, s kým by som sa podelil o svoje
myšlienky. A nemám nikoho, komu by som otvoril srdce, keď ma zahrejú
lúče krásneho jesenného dňa a naplnia ma radosťou.“
Julian sa rýchlo pozbieral. „Ľútosť však nie je činnosťou, na ktorú by som
mal čas. Od svojich učiteľov v Sivane som sa naučil, že ,každý úsvit prináša
pre osvieteného človeka nový deň.‘“

Vždy som Juliana vnímal ako nejakého nadľudského gladiátora na

právnickom poli, ktorý láme argumenty svojich protivníkov ako majster
bojových umení, keď udrie do hromady silných drevených dosiek. Videl som,
že muž, ktorého som pred mnohými rokmi stretol, sa nesmierne zmenil. Ten
predo mnou bol milý, láskavý a pokojný. Zdalo sa, že vie veľmi dobre, kým
je, a dobre pozná svoju úlohu v divadle života. Mal som pocit, že vidí bolesť
svojej minulosti ako múdry, starý učiteľ a zároveň pôsobil dojmom, že jeho
život je niečím viac než len súhrnom minulých udalostí. Nepoznal som
nikoho, kto by to dokázal.

Julianove oči sa v očakávaní budúcich udalostí priam trblietali. Bol som

ohúrený jeho potešením zo zázrakov jeho sveta a jeho bezuzdnou radosťou
zo života. Zdalo sa mi, že Julian Mantle, úderný a agresívny advokát
bohatých, sa naozaj pozdvihol z človeka, ktorý prechádza životom bez toho,
aby mu na niekom záležalo, na duchovnú bytosť, ktorá sa vo svojom živote
zaujíma len o druhých. Možno to bola cesta, na ktorú som sa mal vydať aj ja.

Zhrnutie dvanástej kapitoly – Julianova múdrosť v kocke

Symbol

Schopnosť Nezištne slúžte iným

Kvalita vášho života sa v konečnom dôsledku rovná

tomu, ako ste prispeli svetu.
Keď chcete pociťovať posvätnosť každého dňa, žite pre
Múdrosť
to, aby ste dávali.
Keď budete zlepšovať životy iných, váš vlastný život
dosiahne tie najvyššie výšiny.

Robte každý deň dobré skutky.

Techniky Dávajte tým, ktorí to potrebujú.
Rozvíjajte svoje vzťahy, nech sú bohatšie.

Významné Najšľachetnejšie, čo môžete urobiť, je dávať druhým. Začnite

myšlienky sa sústrediť na vyššie ciele.
 TRINÁSTA KAPITOLA

Večné tajomstvo šťastia na celý život

Keď obdivujem zázračný západ slnka alebo krásu mesiaca, moja
duša sa rozrastá uctievaním božského Tvorcu.
– Mahatmá Gánhdí

Od chvíle, keď ku mne včera večer prišiel Julian, aby sa so mnou podelil
o múdrosti, ktoré nazbieral v Sivane, ubehlo už viac než dvanásť hodín. Bola
to bezpochyby tá najdôležitejšia chvíľa v mojom živote. Bol som nadšený,
motivovaný a, áno, cítil som sa oslobodený. Julian s príbehom Yogiho
Ramana a nestarnúcimi cnosťami, ktoré reprezentoval, od základu zmenil
môj náhľad na život. Uvedomil som si, že som ani nezačal objavovať hlbiny
svojho ľudského potenciálu. Mrhal som každodennými darmi, ktoré život
hádzal mojím smerom. Julianova múdrosť mi dala možnosť vyrovnať sa
s ranami, ktoré mi znemožňovali žiť život plný smiechu, energie a naplnenia,
ktorý – a to som vedel – som si zaslúžil. Bol som dojatý. „Čoskoro budem
musieť vyraziť. Máš záväzky, ktorými sa musíš zaoberať, a ja sa musím
odobrať k svojej práci,“ povedal Julian, ako by sa ospravedlňoval.

„Moja práca počká.“

„Nanešťastie, moja nie,“ povedal so slabým úsmevom.
„Ale kým odídem, musím ti povedať o poslednom prvku v mystickom
príbehu Yogiho Ramana. Určite si spomenieš, že zápasník sumo, ktorý vyšiel
z majáka stojaceho uprostred krásnej záhrady a nemal na sebe nič okrem
ružového bedrového rúška z drôtu, zakrývajúceho jeho intímne partie, našiel
zlaté hodinky a spadol na zem. Po strašne dlhom čase sa konečne prebral,
keď sa mu úžasná vôňa žltých ruží dostala až do nosa. Vtedy s radosťou
vyskočil na nohy a bol prekvapený, keď uvidel dlhú kľukatú cestu pokrytú
miliónmi malinkých diamantov. Náš priateľ zápasník sa po ceste,
samozrejme, vydal, a preto žil od tých čias šťastne až naveky.“
„Znie to hodnoverne,“ zavtipkoval som.

„Yogi Raman mal dosť živú predstavivosť, to súhlasím. Lenže videl si, že
tento príbeh má zmysel a že princípy, ktoré znázorňuje, nie sú len mocné –
sú aj veľmi praktické.“

„To je pravda,“ súhlasil som bezvýhradne.

„Cesta z diamantov ti teda bude pripomínať posledný princíp pre
osvietený život. Keď ho budeš v sebe nosievať počas celého dňa, obohatíš
svoj život spôsobom, ktorý ti len ťažko dokážem opísať. Začneš vidieť
nesmierne zázraky v tých najjednoduchších veciach a žiť s neskutočným
nadšením, ktoré si zaslúžiš. A keď splníš sľub, ktorý si mi dal, a odovzdáš
toto učenie iným, umožníš aj im premeniť ich svet z obyčajného na
neobyčajný.“

„Budem sa to musieť dlho učiť?“

„Samotný princíp pochopíš veľmi ľahko. Lenže naučiť sa efektívne ho

aplikovať v každej chvíli ti potrvá niekoľko týždňov vytrvalého snaženia.“

„Dobre, umieram od nedočkavosti.“

„Zvláštne, že to vravíš, pretože siedmy a posledný princíp je o živote.

Mudrci zo Sivany verili, že skutočne radostný a zmysluplný život prichádza
jedine vďaka procesu, ktorý volali ,žitie v prítomnosti‘. Títo jogíni vedeli, že
minulosť je nenávratná a nezmeniteľná a budúcnosť je ako vzdialené slnko
na horizonte našej predstavivosti. Tou najdôležitejšou chvíľou je tá
momentálna. Nauč sa v nej žiť a naplno si ju vychutnať.“

„Úplne tomu rozumiem, Julian. Mám pocit, že väčšinu svojho dňa trávim
trápením sa minulými udalosťami, ktoré nemôžem zmeniť, alebo starosťami
nad budúcimi vecami, ktoré nikdy nenastanú. Moja myseľ je stále zaplavená
miliónmi maličkých myšlienok, ktoré ma ťahajú miliónmi rôznych smerov. Je
to vážne frustrujúce.“

„Prečo?“
 „Vyčerpáva ma to! Myslím, že proste nemám pokoj mysle. Ale zažil som aj
to, keď bola moja myseľ plne zamestnaná len tým, čo bolo predo mnou.
Často sa mi to stávalo, keď som musel veľmi rýchlo dokončiť nejaký
právnický dokument a nemal som čas rozmýšľať nad čímkoľvek iným. Toto
úplné sústredenie som pociťoval aj vtedy, keď som hral futbal so svojimi
synmi a veľmi som chcel vyhrať. Mal som pocit, akoby hodiny ubehli za pár
minút, a bol som veľmi sústredený. Akoby jediné, na čom záležalo, bolo to,
čo som práve robil. Všetko ostatné – starosti, účty, právnická práca – akoby
nebolo. Keď na to teraz pomyslím, boli to situácie, v ktorých som sa cítil asi
aj najpokojnejšie.“

„Keď si zamestnaný niečím, čo je pre teba výzvou, je to najistejšia cesta

k vlastnému uspokojeniu. Lenže naozaj si musíš zapamätať to, že šťastie je
cesta, nie cieľ. Ži pre dnešný deň, už nikdy nebude žiaden ďalší taký istý,“
prehlásil Julian so svojimi hladkými, zopätými rukami, akoby chcel vzdať
vďaku, že bol zasvätený do toho, čo práve povedal.

„Je to princíp, ktorý symbolizujú diamanty v príbehu Yogiho Ramana?“

opýtal som sa.

„Áno,“ bola jeho stručná odpoveď. „Tak ako zápasník sumo, ktorý našiel
večné naplnenie a radosť, keď sa vydal po diamantovej ceste, aj ty môžeš
dostať život, ktorý si zaslúžiš, a to od chvíle, keď začneš chápať, že cesta, po
ktorej kráčaš, je plná diamantov a iných nesmierne cenných pokladov.
Prestaň tráviť toľko času naháňaním veľkých potešení života, zatiaľ čo
zanedbávaš tie malé. Spomaľ svoj život. Užívaj si krásu a posvätnosť
všetkého, čo je okolo teba. Dlhuješ to sám sebe.“
„Znamená to, že by som si mal prestať zadávať veľké ciele pre budúcnosť
a sústrediť sa na prítomnosť?“

„Nie,“ odvetil Julian pevne. „Ako som už vravel, ciele a sny pre budúcnosť
sú nevyhnutnými prvkami každého skutočne úspešného života. Očakávanie
toho, čo sa v tvojej budúcnosti objaví, je tým, čo ťa ráno vytiahne z postele
a čo ťa bude celý deň inšpirovať. Ciele dodávajú energiu tvojmu životu.
Dôležité je jedno: nikdy neodkladaj šťastie kvôli úspechu. Nikdy neodkladaj
na neskôr to, čo je dôležité pre tvoje šťastie a uspokojenie. Dnes je deň,
v ktorom máš žiť naplno, nie až keď vyhráš v lotérii alebo pôjdeš do
dôchodku. Nikdy neprestávaj žiť!“
Julian sa postavil a začal sa prechádzať po izbe hore-dolu ako ostrieľaný
advokát, ktorý siaha do hĺbky svojho rozumu, aby prišiel s nejakým
oduševneným záverečným argumentom. „Nikdy si nesmieš nahovárať, že sa
staneš milujúcejším a oddanejším manželom, keď tvoja firma prijme nových
mladých právnikov, ktorí ti odľahčia prácu. Nikdy si nenamýšľaj, že začneš
obohacovať svoju myseľ, starať sa o svoje telo a rozvíjať dušu, keď ti
dostatočne vzrastie bankové konto a ty si budeš môcť dopriať viac voľného
času. Dnes je deň, keď si máš užívať plody svojej práce. Dnes je ten deň, keď
máš uchopiť každú jednu chvíľu a žiť život vo výšinách. Dnes musíš žiť zo
svojej predstavivosti a premeniť svoje sny na skutočnosť. A prosím ťa, nikdy,
nikdy nezabúdaj na dar svojej rodiny.“

„Nie som si istý, či ti úplne rozumiem, Julian.“

„Prežívaj detstvo svojich detí,“ znela jeho odpoveď.

„Čo?“ zamumlal som zmätený zjavným paradoxom.

„Takmer nič nie je dôležitejšie než to, že si súčasťou detstva svojich detí.
Aký zmysel má stúpať po schodíkoch k úspechu, keď zmeškáš prvé kroky
svojich vlastných detí? Načo máš vlastniť ten najväčší dom vo štvrti, keď si si
nenašiel čas vybudovať v ňom domov? Načo je dobré, že ťa po celej krajine
poznajú ako ostrieľaného právnika, keď tvoje deti nepoznajú svojho otca?“
vravel Julian a hlas sa mu chvel emóciami. „Viem, o čom hovorím.“

Jeho posledná pripomienka ma zaskočila. O Julianovi som vedel iba to, že

býval hviezdnym advokátom, ktorý sa potĺkal s bohatými a krásnymi ľuďmi.
Jeho romantické schôdzky s krásnymi modelkami boli také legendárne ako
jeho schopnosti v súdnej sieni. Čo môže tento bývalý milionársky playboy
vedieť o tom, čo znamená byť otcom? Čo by mohol vedieť o mojom
každodennom zápase, keď sa snažím vyhovieť všetkým – byť skvelým otcom
a zároveň úspešným právnikom? No Julianov šiesty zmysel zachytil moje
myšlienky.

„Aj ja viem niečo o požehnaní, ktoré voláme deťmi,“ povedal potichu.

„Ale vždy som si myslel, že kým si hodil flintu do žita a vzdal sa svojej
praxe, bol si najúspešnejším slobodným mládencom v meste.“

„Určite vieš, že predtým, než som prepadol ilúzii rýchleho a nespútaného

životného štýlu, ktorým som bol taký známy, bol som ženatý.“

„Áno.“

Potom sa odmlčal ako dieťa, ktoré chce prezradiť svojmu najlepšiemu

priateľovi nejaké prísne strážené tajomstvo. „Ale nevieš, že som mal aj malú
dcérku. Bola tou najsladšou, najkrajšou bytosťou, akú som za celý svoj život
videl. Vtedy som bol dosť podobný ako ty v čase, keď sme sa prvý raz stretli:
bol som nafúkaný, ambiciózny a plný nádeje. Mal som všetko, čo by si kto
mohol priať. Ľudia mi vraveli, že mám pred sebou úžasnú budúcnosť,
nádhernú ženu a krásnu dcérku. A predsa keď sa zdalo, že môj život je
perfektný, všetko som to v jedinej chvíli stratil.“

Prvýkrát od Julianovho návratu sa jeho vždy radostná tvár zahalila

smútkom. Po opálenom líci mu začala stekať jediná slza, ktorá kvapla na
zamatovú látku jeho rubínovo červenej róby. Bol som šokovaný a stál som
ako onemený odhalením svojho dlhoročného priateľa.

„Nemusíš pokračovať, Julian,“ povedal som mu s účasťou a položil som

ruku na rameno, aby som ho upokojil.
„Ale ja chcem, John. Zo všetkých ľudí, ktorých som vo svojom minulom
živote poznal, si bol najsľubnejší ty. Ako som už vravel, pripomínal si mi
mňa, keď som bol mladší. Ešte aj dnes toho môžeš veľmi veľa dokázať. No
keď budeš aj naďalej žiť tak, ako žiješ, privoláš si nešťastie. Prišiel som späť,
aby som ti ukázal, že na svete je množstvo zázrakov, ktoré čakajú, že ich
objavíš, veľa chvíľ, ktoré sú tu pre tvoje potešenie.
Opitý šofér, ktorý zabil moju dcéru, nevzal v ten slnečný októbrový deň
len jeden vzácny život – vzal dva. Keď moja dcéra zomrela, život sa mi
zmenil. Začal som tráviť celý svoj čas v kancelárii, lebo som si nahováral, že
právnická kariéra môže utíšiť bolesť môjho zlomeného srdca. Niekedy som
dokonca aj spával na gauči v kancelárii, lebo som sa hrozil toho, že pôjdem
domov, kde na mňa čakali toľké sladké spomienky. A keď sa moja kariéra
rozbehla, môj vnútorný svet bol v hroznom stave. Moja žena, ktorá mi bola
neustálou spoločníčkou už od právnickej školy, ma opustila a ako dôvod
udala, že ma moja posadnutosť prácou zlomila. Zhoršilo sa mi zdravie
a postupne som sa vnoril do toho neslávne slávneho života, ktorý som
viedol, keď si ma stretol. Mal som všetko, čo sa dá kúpiť za peniaze, to je
pravda. Lenže za to som predal svoju dušu, naozaj,“ povedal Julian hlasom
plným emócií, ktorý sa mu ešte stále zadrhával.

„Takže keď vravíš, že mám prežívať detstvo svojich detí, vlastne mi tým
hovoríš, aby som si našiel čas a sledoval, ako rastú a rozvíjajú sa. Je to tak?“

„Dokonca aj dnes, dvadsaťsedem rokov po tom, čo nás naša dcéra opustila,

keď sme ju viezli na večierok jej najlepšej kamarátky, dal by som všetko za
to, aby som ju opäť počul smiať sa, alebo aby som sa s ňou zahral na
skrývačku, ktorú sme hrávali za naším domom. Veľmi rád by som ju držal
v náručí a jemne ju hladil po jej zlatistých vlasoch. Keď odišla, vzala si so
sebou kus môjho srdca. Napriek tomu, že som našiel nový zmysel života,
odkedy som v Sivane objavil cestu k osvieteniu a poznaniu samého seba,
neprejde ani deň bez toho, aby som v tichom divadle svojej mysli neuvidel
červenolícu tvár mojej drahej dcérky. Máš také skvelé deti, John. Daj si
pozor, aby si pre stromy nezabudol na les. Najlepší dar, ktorý kedy môžeš
dať svojim deťom, je tvoja láska. Snaž sa ich opäť spoznať. Ukáž im, že sú pre
teba oveľa dôležitejšie než prchavé odmeny tvojej profesionálnej kariéry.
Zanedlho budú preč, budú si budovať svoj vlastný život a rodinu. Vtedy bude
už neskoro, už na to nebudeš mať príležitosť.“
Julian sa dotkol miesta nikde hlboko vo mne. Myslím, že som už nejaký
čas vedel, že moje workoholické tempo pomaly, ale iste uvoľňuje naše
rodinné zväzky. No bolo to ako tlejúci uhlík, horelo to potichu a pomaly
naberalo energiu a nakoniec to mohlo prejaviť svoj deštruktívny potenciál
v plnej miere. Vedel som, že moje deti ma potrebujú, aj keď mi to možno
nikdy nepovedali. Potreboval som to od Juliana počuť. Čas mi pretekal
pomedzi prsty a deti rástli veľmi rýchlo. Už si ani nepamätám, kedy sme sa
s Andym v nejaké svieže nedeľné ráno vykradli von, aby sme strávili deň na
rybách na mieste, ktoré jeho starý otec tak miloval. Boli časy, keď sme ta
chodievali každý víkend. Teraz tento úctyhodný rituál vyzeral ako
spomienka niekoho iného. Čím viac som nad tým rozmýšľal, tým viac ma to
trápilo. Recitály s pianom, vianočné hry, šampionáty nižšej ligy – to všetko
som zamenil za svoj profesionálny postup.

„Čo som to robil?“ pomyslel som si. Naozaj som skĺzaval po šikmej ploche,
ktorú Julian opisoval. Vtedy a na tom mieste som sa rozhodol, že sa zmením.

„Šťastie je cesta,“ pokračoval Julian a jeho hlas opäť stúpal v ohni vášne.
„Je to tiež voľba, ktorú urobíš. Môžeš obdivovať diamanty na ceste, alebo celý
svoj život bežať a naháňať ten klamlivý hrniec plný zlata na konci dúhy,
ktorý je nakoniec prázdny. Užívaj si každú chvíľu každého dňa, pretože
dnešok je tým jediným, čo máš.“

„Môže sa každý naučiť žiť v prítomnosti?“

„Určite. Bez ohľadu na to, aké sú tvoje momentálne okolnosti, môžeš sa

cvičiť v tom, aby si si užíval dar života a napĺňal svoje bytie klenotmi
každodenného života.“
„Nie je to príliš optimistické? A čo niekto, kto práve stratil všetko, čo mal,
pre zlé obchodné rozhodnutie? Povedzme, že zbankrotoval nielen finančne,
ale aj emocionálne.“

„Výška tvojho bankového konta a veľkosť tvojho domu nemajú nič

spoločné so životom plným radosti a nadšenia. Tento svet je plný
nešťastných milionárov. Myslíš, že mudrcov, ktorých som stretol v Sivane,
zaujímalo, či majú pred sebou priaznivú finančnú budúcnosť a či sa im
podarí kúpiť letné sídlo v južnom Francúzsku?“ opýtal sa Julian s uličníckym
výrazom.
 „Dobre. Viem, na čo narážaš.“
„Je veľký rozdiel v tom, či zarobíš veľa peňazí alebo či dostaneš veľa od
života. Keď začneš tráviť aspoň päť minút denne praktizovaním umenia
vďačnosti, vyvinieš si bohatý život, ktorý hľadáš. Aj osoba, o ktorej si hovoril
vo svojom príklade, môže nájsť množstvo vecí, za ktoré môže byť vďačná,
a to aj napriek svojmu strašnému finančnému nešťastiu. Opýtaj sa jej, či má
stále svoje zdravie, svoju milujúcu rodinu a dobrú reputáciu v spoločnosti.
Opýtaj sa jej, či má to šťastie byť občanom tejto úžasnej krajiny a či má stále
strechu nad hlavou. Možno nemá iné výhody než skvelú schopnosť tvrdo
pracovať a snívať veľké sny. Lenže aj toto sú veľké výhody, za ktoré by mala
byť vďačná. Všetci toho máme veľa, za čo môžeme ďakovať. Dokonca aj
vtáky, ktoré spievajú na tvojom parapete v tento krásny letný deň, pripadajú
múdremu človeku ako dar. Pamätaj, John, život ti vždy nedá to, o čo žiadaš,
ale stále dá ti to, čo potrebuješ.“

„Takže keď budem každý deň vzdávať vďaku za to, čo mám, nech je to
materiálne alebo duchovné, vyviniem si zvyk žiť v prítomnosti?“

„Áno. Je to efektívny spôsob, ako do svojho života vnesieš omnoho viac

života. Keď si vychutnávaš prítomnosť, rozdúchavaš oheň života, ktorý ti
umožňuje rozvíjať svoj osud.“

„Rozvíjať svoj osud?“

„Áno. Vravel som ti, že sme všetci dostali určité schopnosti. Každý človek
na tejto planéte je génius.“

„To nepoznáš niektorých právnikov, s ktorými pracujem,“ zavtipkoval

som.
„Každý jeden,“ povedal Julian dôrazne. „Všetci máme niečo, čo by sme
mali robiť. Vo chvíli, keď objavíš svoj vyšší cieľ a nasmeruješ k nemu všetku
svoju energiu, tvoj génius sa dostane na povrch a šťastie naplní tvoj život.
Keď sa s touto úlohou stotožníš, nech už máš byť veľký učiteľ alebo umelec,
všetky tvoje túžby sa vyplnia bez akejkoľvek námahy. Nebudeš sa musieť
dokonca ani snažiť. Pravda je, že čím viac sa o to budeš usilovať, tým dlhšie
potrvá, kým svoje ciele dosiahneš. Namiesto toho len sleduj cestu svojich
snov a očakávaj pritom blaho, ktoré jednoducho musí prísť. To ťa privedie
k tvojmu božskému cieľu. To som mal na mysli, keď som hovoril o rozvíjaní
osudu,“ povedal Julian rozvážne.
„Keď som bol malý, môj otec mi zvykol čítať rozprávku s názvom ,Peter
a zázračná niť.‘ Peter bol veľmi živý chlapec. Každý ho miloval: jeho rodina,
učitelia a priatelia. Lenže Peter mal jednu slabosť.“

„Čo to bolo?“
„Peter nevedel žiť v prítomnej chvíli. Nenaučil sa užívať si plynutie života.
Keď bol v škole, sníval o tom, že sa bude po škole hrať. Keď sa po škole hral,
sníval o letných prázdninách. Peter neustále sníval a nikdy si nenašiel čas na
to, aby si užíval jednotlivé chvíle, ktoré tvorili jeho život. Jedného rána sa
Peter prechádzal v lese neďaleko svojho domova. Keďže bol unavený, položil
sa na trávu a nakoniec zaspal. Po niekoľkých minútach tvrdého spánku zrazu
začul, ako naňho niekto volá. ,Peter! Peter!‘ počul prenikavý hlas nad sebou.
Keď pomaly otvoril oči, zarazilo ho, čo videl – stála nad ním zvláštna žena.
Musela mať viac než sto rokov a snehobiele vlasy jej splývali takmer po pás
ako rozstrapatená vlnená deka. Táto žena držala vo svojich vráskavých
rukách malú zázračnú loptičku, ktorá mala v strede dieru a z tej diery
vytŕčala zlatá niť.

,Peter‘ povedala, ,toto je niť tvojho života. Keď ju trochu potiahneš, ihneď
uplynie hodina. Keď ju zatiahneš silnejšie, za pár minút prejdú celé dni.
A keď ju potiahneš z celej sily, za pár dní prejdú mesiace – ba dokonca aj
roky.‘ Petra tento objav veľmi zaujal. ,Rád by som ju mal, ak mi ju môžete
dať,‘ povedal. Postaršia žena sa k nemu rýchlo natiahla a podala mu loptičku
so zázračnou niťou. Ďalší deň sedel Peter vo svojej triede a bol nepokojný
a znudený. Zrazu si spomenul na svoju novú hračku. Potiahol zľahka zlatú
niť a ihneď sa objavil doma, kde sa hral na svojej záhrade. Keď si Peter
uvedomil moc zázračnej nite, onedlho sa mu zunoval život školáka a chcel
byť teenagerom so všetkým vzrušením, ktoré toto obdobie prináša. Opäť teda
vytiahol loptičku a tentoraz poriadne potiahol niť.
 Naraz bol teenagerom a mal veľmi peknú mladú priateľku, ktorá sa volala
Elise. Ale Peter stále nebol spokojný. Nikdy sa nenaučil užívať si prítomnosť
a objavovať jednoduché divy každého obdobia svojho života. Namiesto toho
sníval o tom, že bude dospelý. A tak opäť zatiahol niť a za chvíľku ubehlo
veľa rokov. Zistil, že sa zmenil na dospelého muža v stredných rokoch. Elise
bola jeho ženou a Peter bol obklopený ich deťmi. Lenže všimol si aj niečo
iné. Jeho kedysi krásne čierne vlasy začali šedivieť. A jeho predtým mladá
matka, ktorú tak miloval, zostarla a zoslabla. No Peter stále nevedel žiť pre
prítomnú chvíľu. Nikdy sa nenaučil žiť pre „tu a teraz“. A tak zatiahol opäť za
zlatú niť a čakal, ako sa všetko zmení.

Teraz bol deväťdesiatročným mužom. Jeho husté čierne vlasy boli biele
ako sneh a jeho krásna mladá žena Elise tiež zostarla a pred niekoľkými
rokmi zomrela. Jeho krásne deti vyrástli a odišli z domova, aby žili svoje
vlastné životy. Po prvýkrát vo svojom živote si Peter uvedomil, že si nikdy
nenašiel čas, aby si užíval zázraky života. Nikdy nebol chytať ryby so svojimi
deťmi a nikdy sa nebol poprechádzať v mesačnom svite s Elise. Nikdy
nevysadil záhradu, ani nečítal tie pekné knihy, ktoré rada čítavala jeho
mama. Namiesto toho sa ponáhľal svojím životom a nikdy si neodpočinul,
aby videl všetko to, čo bolo na jeho životnej púti pekné.

Peter z toho poznania veľmi zosmutnel. Rozhodol sa, že pôjde do lesa,

kade sa prechádzal ako chlapec, keď si chcel vyčistiť hlavu a prebudiť svojho
ducha. Keď vošiel do lesa, všimol si, že stromčeky z jeho mladosti vyrástli
v silné duby. Celý les vyrástol a bol z neho prírodný raj. Potom si ľahol na
trávu a tvrdo zaspal. Po minúte spánku počul, ako naňho niekto volá. ,Peter!
Peter!‘ volal ten hlas. Prekvapený sa pozrel pred seba a uvidel, že to nebol
nikto iný ako starenka, ktorá mu pred mnohými rokmi dala loptičku so
zlatou niťou.

,Ako sa ti páčil môj zvláštny dar?‘ opýtala sa ho.

Peter k nej bol otvorený.

,Najprv to bolo zábavné, ale teraz tú loptičku nenávidím. Celý môj život
mi preletel pred očami a ja som nemal možnosť užiť si ho. Pravda, zažil by
som ťažké časy tak isto ako dobré časy, no nemal som príležitosť prežiť
žiadne z nich. Cítim, že som vo vnútri prázdny. Nechal som si ujsť dar
života.‘
,Si veľmi nevďačný,‘ povedala starenka. ,No aj tak ti povolím ešte jedno
želanie.‘
Peter sa na sekundu zamyslel a potom rýchlo povedal. ,Rád by som sa
vrátil do svojich školských čias a prežil svoj život znovu.‘ Potom opäť zaspal
tvrdým spánkom.

Opäť počul, ako niekto volá jeho meno, a otvoril oči.

,Kto to môže byť tentokrát?‘ premýšľal. Keď otvoril oči, veľmi sa potešil,
pretože nad jeho posteľou stála jeho mama. Bola mladá, vyzerala zdravo
a sálala z nej energia. Peter si uvedomil, že tá zvláštna starenka v lese mu
skutočne splnila jeho prianie a on sa vrátil do svojho bývalého života.

,Poponáhľaj sa, Peter. Veľa spíš. Keď ihneď nevstaneš, zaspíš pre svoje
snívanie do školy,‘ pokarhala ho mama. Samozrejme, Peter ihneď vyskočil
z postele a začal žiť tak, ako si to prial. Začal žiť plný život, bohatý na dobré
zážitky, šťastné udalosti a triumfy, a to všetko začalo vtedy, keď prestal
obetovať prítomnosť myšlienkam na budúcnosť a začal žiť v prítomnej
chvíli.“
„Úžasný príbeh,“ povedal som tlmeným hlasom.

„Nanešťastie, John, príbeh o Petrovi a zázračnej niti je len príbehom,

rozprávkou. My, ktorí žijeme tu v skutočnom svete, nikdy nedostaneme
druhú šancu, aby sme žili naplno. Dnes máš šancu prebudiť svoj dar života.
Urob to, kým nebude neskoro. Čas sa ti skutočne sype medzi prstami ako
zrniečka piesku. Nech je tento nový deň určujúcou chvíľou v tvojom živote,
nech je to deň, v ktorom sa raz a navždy rozhodneš sústrediť na to, čo je pre
teba skutočne dôležité. Rozhodni sa, že budeš tráviť viac času s tými, ktorí
robia tvoj život zmysluplným. Váž si zvláštne chvíle, vychutnávaj si ich silu.
Rob to, čo si stále chcel robiť.
 Vylez na horu, na ktorú si vždy chcel vyliezť, alebo sa nauč hrať na trúbke.
Tancuj v daždi, alebo si založ svoju firmu. Nauč sa mať rád hudbu, nauč sa
nový jazyk a oživ radosť, ktorú si pociťoval v detstve. Neodkladaj šťastie
kvôli úspechu. Prečo si namiesto toho neužiť proces života? Obnov svojho
ducha a začni sa starať o svoju dušu. To je cesta k nirváne.“

„K nirváne?“
„Mudrci zo Sivany verili, že konečným cieľom všetkých osvietených duší
je miesto, ktoré volali nirvána. V skutočnosti to je viac než miesto – mudrci
verili, že nirvána je stav, ktorý presahuje všetko, čo predtým poznali.
V nirváne je všetko možné. Nie je tam žiadne utrpenie a životný tanec sa
tam odohráva s božskou dokonalosťou. Keď mudrci dosiahli nirvánu, cítili, že
dosiahli nebo na Zemi. To bol ich konečný zmysel života,“ povedal Julian
a jeho tvár žiarila takmer anjelským pokojom.

„Všetci z nás sú tu z nejakého špecifického dôvodu,“ podotkol a znel pri

tom ako prorok. „Premýšľaj nad tým, aké je tvoje životné poslanie a ako
môžeš dať kúsok seba iným. Prestaň byť otrokom príťažlivosti. Zapáľ dnes
iskričku života a dovoľ jej, aby sa rozhorela a žiarila jasne. Začni aplikovať
princípy a metódy, ktoré som ťa naučil. Buď všetkým, čím môžeš byť. Nadíde
čas, keď aj ty ochutnáš plody miesta zvaného nirvána.“

„Ako budem vedieť, že som dosiahol osvietenie?“

„Objavia sa malé náznaky, ktoré potvrdia tvoj vstup do tohto stavu.
Začneš si všímať posvätnosť vo všetkom, čo je okolo teba: uvedomíš si
božskosť mesačných lúčov, pôvab krásnej modrej oblohy počas sparného
letného dňa, nádheru voňavých sedmokrások alebo smiech nezbedného
malého dieťaťa.“

„Sľubujem ti, Julian, že čas, ktorý si so mnou strávil, si mi nevenoval

nadarmo. Zasvätím svoj život praktizovaniu múdrosti mudrcov zo Sivany.
Dodržím svoj sľub a budem sa deliť o všetko, čo som sa naučil, s ľuďmi,
ktorým tvoj odkaz pomôže. Vravím to z hĺbky svojho srdca. Na to ti dávam
slovo,“ povedal som úprimne a cítil som, ako mnou zmietajú emócie.
 „Rozširuj bohatý odkaz mudrcov medzi všetkých okolo seba. Zanedlho
pocítia výsledky a zlepšia svoj život, tak ako aj ty zlepšíš ten svoj.
A nezabúdaj, že túto cestu si máš užívať. Cesta je rovnako dobrá ako cieľ.“

Nechal som Juliana pokračovať. „Yogi Raman vedel skvele rozprávať

príbehy, no povedal mi jeden, ktorý všetky ostatné prevyšoval. Môžem ti ho
prerozprávať?“
„Samozrejme.“

„Pred mnohými rokmi v starovekej Indii chcel istý maharadža vystavať

veľkolepú stavbu ako hold svojej manželke, aby jej ukázal, ako veľmi ju
miluje. Tento muž chcel vybudovať stavbu, akú svet nikdy nevidel, ktorá by
sa trblietala v mesačnom svetle a ktorú by obdivovali ešte mnohé storočia.
A tak sa deň čo deň jeho robotníci lopotili v horúcom slnku a kládli tehlu na
tehlu. Každý deň vyzerala táto stavba pod azúrovou indickou oblohou
zreteľnejšie, monumentálnejšie, ako nejaký maják lásky. Nakoniec po
dvadsiatich dvoch rokoch neustálej práce tento palác, postavený z mramoru,
dokončili. Uhádneš, o čom hovorím?“
„Nemám ani poňatia.“

„O Tádž Mahale, jednom zo siedmich divov sveta,“ odvetil Julian. „Chcem

povedať len toľko, že každý na tejto planéte je divom tohto sveta. Každý
z nás je tým či oným spôsobom hrdinom. Každý z nás má potenciál
dosiahnuť neobyčajné úspechy, šťastie a trvalé naplnenie. Jediné, čo na to
potrebujeme, je robiť malé kroky smerom k napĺňaniu svojich snov. Tak ako
Tádž Mahal, aj život plný zázrakov sa buduje deň za dňom, tehlu za tehlou.
Malé víťazstvá vedú k veľkým víťazstvám. Malé postupné zmeny a zlepšenia,
ako tie, o ktorých som hovoril, ti vytvoria pozitívne zvyky. Pozitívne zvyky
prinesú výsledky a tie ťa inšpirujú k väčšej osobnej zmene. Začni žiť každý
deň tak, akoby bol posledný. Odo dneška sa viac uč, smej a rob to, čo máš
skutočne rád. Neutekaj pred svojím osudom, pretože to, čo je za tebou a čo je
pred tebou, nie je nič v porovnaní s tým, čo je v tebe.“
Bez ďalšieho slova Julian Mantle, milionársky advokát premenený na
osvieteného mnícha, vstal, objal ma ako brata, ktorého nikdy nemal, a vyšiel
z mojej obývačky do ďalšieho sparného letného dňa. Keď som tam ostal
sedieť sám a usporadúval si myšlienky, všimol som si, že jediným dôkazom
o neobyčajnej návšteve toho posla mudrcov, ktorý som vedel nájsť, spočíval
ticho na čajovom stole predo mnou. Bol to jeho prázdny pohár.

Zhrnutie trinástej kapitoly – Julianova múdrosť v kocke

Symbol

Schopnosť Prijmite prítomnosť

Žite v prítomnej chvíli. Vychutnávajte si dar prítomnosti.

Nikdy neobetujte šťastie pre úspech.
Múdrosť
Užívajte si svoju cestu a žite každý deň, akoby bol
posledný.

Prežívajte detstvo svojich detí.

Techniky Praktizujte umenie vďačnosti.
Žite svoj osud.

Všetci sme tu z určitého špecifického dôvodu. Prestaňte byť

Významné
otrokom svojej minulosti. Staňte sa architektom svojej
myšlienky
budúcnosti.
 Sedem nadčasových symbolov osvieteného života

Schopnosť Symbol

Ovládnite svoju myseľ Nádherná záhrada

Sledujte svoj cieľ Vysoký maják

Praktizujte kaizen Zápasník sumo

Žite disciplinovane Ružový drôt

Rešpektujte svoj čas Zlaté hodinky

Nezištne slúžte iným Voňavé ruže

Prijmite prítomnosť Diamantová cesta

 O autorovi

Robin Sharma je jedným z najvýznamnejších svetových expertov v oblasti

„leadershipu“ a osobného úspechu. Jeho knihy sú svetovými bestsellermi,
boli preložené do vyše 46 jazykov a vydané vo viac než 40 krajinách sveta.
Pomáhajú miliónom ľudí budovať si neobyčajný život. Jeho práca pomáha
riaditeľom svetoznámych firiem, rokovým hviezdam, svetovým
podnikateľom a šľachticom. Robin je veľmi žiadaným rečníkom, no je aj
svetovo uznávaným učiteľom ľudí zamestnaných v špičkových obchodných
odvetviach, ktorí chcú byť výnimoční vo všetkom, čo robia.

Robin je výkonným riaditeľom spoločnosti Sharma Leadership

International, a. s., poprednej firmy, zameranej na výcvik a vyučovanie,
ktorá pomáha ľuďom a organizáciám stať sa svetovou špičkou. Medzi jej
klientov patria firmy Nike, BP, General Electric, NASA, FedEx, IBM
a Microsoft.

Internetová stránka robinsharma.com je jedným z najpopulárnejších

internetových zdrojov pre „leadership“ a filozofiu úspechu. Nájdete na nej
Robinov blog, jeho televízne vysielanie spolu s jeho úspešným spravodajcom
The Robin Sharma Report.
 Internetové zdroje na dosahovanie osobnej veľkoleposti

Spoločnosť Sharma Leadership International ponúka širokú škálu nástrojov

na učenie a učiteľských služieb, aby vám pomohla uvedomiť si svoj najvyšší
potenciál a žiť neobyčajný život. Našou úlohou je spraviť z vás svetovú
špičku vo vašej kariére a taktiež vo vašom osobnom živote.
robinsharma.com

Na tejto bohatej internetovej stránke nájdete zadarmo Robinov blog, jeho

televízne vysielanie a podcasty, ktoré vám budú dodávať inšpiráciu,
mesačne vydávaného spravodajcu The Robin Sharma Report, ktorý je tiež
zadarmo, každý deň nové inšpiračné citáty, učebné audio programy, ktoré
si môžete ihneď stiahnuť, internetové kurzy na požiadanie, DVD nosiče,
inšpiračné tričká a ďalšie Robinove knihy. Stránka robinsharma.com hostí
aj svetovo známe diskusné fórum, kde si môžete vymieňať nápady s inými
ľuďmi, ktorí zasvätili svoj život veľkoleposti. Nájdete tam aj úplný
zoznam nadchádzajúcich udalostí, na ktorých sa Robin zúčastní.
víkend prebudenia svojho najlepšieho ja

Raz ročne sa ľudia z celého sveta schádzajú na jednom

z najpozoruhodnejších a najsilnejších seminárov osobného rozvoja, aký
kedy uvidia. Víkend prebudenia svojho najlepšieho ja je zážitok, ktorý vás
zmení a ktorý vám pomôže zvíťaziť nad svojím strachom, spojiť vás
s vaším najvyšším potenciálom, ujasniť si, čo v živote chcete, a objaviť
systém, ktorý vám zmení život, aby ste dosiahli svoj vrchol. Víkend
prebudenia svojho najlepšieho ja funguje (a je aj jedným
z najzábavnejších zážitkov pri učení sa, aký kedy zažijete). Pre viac
informácií, videí a pre registráciu na nasledujúci víkend prebudenia
svojho najlepšieho ja navštívte internetovú stránku robinsharma.com už
dnes.

audio nahrávka na stiahnutie zadarmo pre čitateľov knihy MNÍCH,

KTORÝ PREDAL SVOJE FERRARI
Keď chcete objaviť svoju veľkoleposť rýchlejšie, skúste si vypočuť
nahrávku Extraordinary Leadership – je to jeden z Robinových
najpopulárnejších audio programov (maloobchodná cena 24,95 USD).
V tejto účinnej a praktickej prezentácii, ktorá stimuluje myslenie, sa
dozviete jedinečné myšlienky, ktoré vám pomôžu stať sa svetovou špičkou
vo vašej práci i vo vašom živote. Jednoducho navštívte stránku
robinsharma.com, zaregistrujte sa, aby ste dostávali nášho spravodajcu
zadarmo a stiahnite si zadarmo zvukovú nahrávku. Žiadame vás len
o jedinú vec – aby ste tento program odovzdávali ďalším, aby sme mohli
spoločne pozitívne vplývať na mnohé životy.