NAJSTARŠIE DEJINY

SLOVENSKÝCH KRÁĽOVSTIEV
alebo ako Slováci prišli o dejiny
 

Svätopluk je bezpochyby najznámejším a najvýznamnejším slovenským kráľom, ktorého sa usilujú prisvojiť aj iné

historiografie, v novšej dobe najmä moravská. Deje sa tak pomocou zámernej manipulácie, následkom ktorej je Svätopluk, ako kráľ
sídliaci v slovenskej Nitre, bez dôkazov prehlasovaný za „údelné knieža“ dosadené Rastislavom, pričom opäť bez dôkazov sa o
Rastislavovi tvrdí, že bol nie slovenským, ale moravským panovníkom, lebo údajne jeho kráľovstvo a sídlo ležalo na území dnešnej
Moravy (čo taktiež nie je pravda, resp. sa to nedá ničím vierohodne doložiť).
 Ak by sme použili tie isté pramene a
rovnakú argumentáciu, dospeli by sme aj presne k opačnému záveru, totiž, že Rastislav bol síce dosadený do funkcie Nemcami, ale z
vôle nitrianskeho kráľa.
Stredovekí kronikári o žiadnej podriadenosti slovenských panovníkov Svätopluka I. a Rastislava voči sebe nič nevedia. V
stredovekých kronikách sú Svätopluk a Rastislav uvádzaní ako dvaja na sebe nezávislí panovníci, ktorí raz uznávajú zvrchovanosť
franského panovníka a inokedy sa mu úspešne postavia na odpor. Po odstránení Rastislava a pripojení Panónie k Nitrianskemu
kráľovstvu je v oblasti už len jediný slovenský panovník – Svätopluk. Z tohto aspektu tvrdenia typu, že Svätoplukov štát „nebyl
státem ani českým, ani slovenským. Šlo o stát Moravanú, stát moravský“ (L. Havlík: Svatopluk Velký, král Moravanů a Slovanů,
Brno, 1994, s. 13) sú názornou ukážkou, ako sa dajú vykladať pramene. Vyplýva z nich, že Svätopluk ako suverénny panovník
Nitrianskeho kráľovstva pripojil svoje veľké kráľovstvo k menšiemu cudziemu a zo slovenského panovníka sa z neho stal panovník
„moravský“(!). Bol by to v dejinách skutočne výnimočný skutok, nehodný schopného panovníka, akým Svätopluk bezpochyby bol.
Autori, túžiaci po „českomoravskom Svätoplukovi“ však inú možnosť nemajú. Neuvedomujú si, alebo nechcú vidieť, že dnešná
krajina Morava v povodí moravsko-slovenskej Moravy je len nepatrným zvyškom krajiny, ktorá siahala od Dunaja na Balkáne po
veľký Karpatský oblúk a Alpy. Keď do tejto veľkej kotliny vtrhli Maďari a obsadili ju, názvy Morava sa udržali len v jej okrajových
územiach, na území českého štátu a v Srbsku. Svätopluk je nazývaný kráľom Slovenov a moravským panovníkom preto, lebo
kráľovstvá Slovenov sa rozprestierali v krajine, ktorá sa celá v cudzích prameňoch nazývala moravskou a jej slovenskí obyvatelia sú
preto označovaní aj ako Marhari a antskí Slovania ako Merheri. Sídelným mestom krajiny Marharov bola Nitra – najväčšie mesto v
krajine.

Samozrejme, Svätopluk je panovníkom

historicky patriacim ako dnešným Slovákom, tak aj obyvateľom Moravy a všetkým ostatným národom, ktoré majú slovenské korene.
Bol po istý čas panovníkom aj českých kmeňov, lužických Srbov, panónskych Slovenov, Chorvátov a iných. Vzišiel však z dnešnej
slovenskej Nitry, kde začal svoju mocenskú kariéru, kde prežil väčšinu svojho života, kde bolo sídlo jeho kráľovstva a kde podľa
stredovekých kroník aj zomrel. Vyvodiť z toho, že Svätopluk nebol „slovenským“, ale „moravským“ panovníkom historicky patriacim
len dnešným obyvateľom českej Moravy môže len ten, kto tomu chce veriť bez ohľadu na logiku a fakty.
 Porfyrogennetov výraz „magna
Moravia“ (v gréckom origináli „megalé Morabia“), ktorý sa v jeho spise týka iného územia, českí historici použili pre štát, ktorý
umiestnili celkom inde, na územie českej Moravy a dnešného Slovenska. Samozrejme, s menom si privlastnili aj celú krajinu a jej
históriu, vrátane Mojmíra, o ktorom sa zachovala len táto správa:
„Istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom...“
Na tejto jedinej informácii stojí celá koncepcia údajnej českomoravskej Veľkej Moravy, ktorou sa odôvodňovali „historické nároky“
českého štátu ako na slovenské, tak aj na moravské územie!
(úryvok z kapitoly Svätopluk – slovenský kráľ).
Falšovaním histórie Slovenov, povzbudením „moravského historického povedomia“ českí historici oddelili moravských Slovákov od
(západo)slovenských Slovákov, čo bol základný predpoklad, aby z nich časom mohli urobiť Čechov. Tento proces nezačal v 18.-19.
storočí. Veď už v stredoveku po dobytí dnešného územia Moravy českými panovníkmi bola vyvraždená vtedajšia moravská šľachta a
na Moravu sa malo zabudnúť. Onedlho však práve „moravská karta“ mala oprávniť české nároky na územie časti Starého Slovenska.
Na dnešnú Moravu je preto kladené pôsobenie Cyrila a Metoda, tu sa hľadá Svätoplukove sídlo, rodí sa tradícia moravského
Velehradu a časom sa táto myšlienka udomácňuje medzi domácim obyvateľstvom. Nie je to žiadny mimoriadny jav vo svete, takto
prerábajú väčšinové národy svoje menšiny, najmä ak sú jazykovo príbuzné, úspešne oddávna. Tak sa pomerne nedávno, rozsídlením
rusínskej menšiny a iných zjednotil poľský národ, podobné procesy prebehli na Ukrajine, ale aj v oblasti germánskej a románskej
jazykovej skupiny, atď. Týmto procesom sa upevňuje štát a koniec koncov, aj rôzne etnické skupiny sú výsledkom existencie
zaniknutých samosprávnych celkov z minulosti. Prerábanie histórie v prospech iného národa, vyrábanie „starých povestí“ a
objavovanie „dekrétov“ apod. je cieľavedomou súčasťou tohto procesu. História nie je vecou minulosti, inak by mnohí historici aj v
nedávnej minulosti neskončili na popravisku, v lepšom prípade vo väzení alebo na dlažbe.