Obsah

Silné kávy s Martinom Bútorom ........................................................ 7

A
1 „Toníku, my musíme pryč!“ ...................................................... 11
2 Vášnivo som čítal knihy Julesa Verna ....................................... 18
3 Echo je dôležitá súčasť mojej identity ....................................... 30
4 „Pán doktor, neopijete nás?“ ..................................................... 36
5 Zadržali zaťa Ladislava Novomeského ...................................... 48
6 Normalizácia bol život podľa nadiktovanej normy .................. 59
7 Bol som človek na pomedzí, v šedej zóne ................................. 67
8 Sťať sa, nadrúzgať sa, natankovať sa ......................................... 78
9 Skok a kuk som napísal na jeden nádych ................................. 88
10 Hneď som pocítil, že ona je ono ............................................... 93
11 Bratislava/nahlas povedala verejnosti: Nebojte sa! ................... 98

B
12 Odklínanie .............................................................................. 106
13 Amnestia bola príliš široká ..................................................... 122
14 „Neviete o niekom, kto rozumie Slovensku?“ ......................... 132
15 „Vládnime si sami!“ ................................................................. 141
16 Československo sa rozdelilo bez referenda ............................. 150
17 „Je po voľbách, zvyknite si.“ .................................................... 160
18 Videli sme holokaust .............................................................. 167
19 Mimovládne organizácie prebúdzali verejnosť ....................... 174

C
20 Veľvyslancom v USA: ukázať inú tvár Slovenska .................... 181
21 Joe Biden alebo Umenie vstať aj po porážke .......................... 197
22 Mojou prezidentskou víziou boli štyri S .................................. 206
23 Andrej Kiska bol prvý „iný“ prezident ................................... 216
24 „Putinovi kritici umierajú príliš často.“ .................................. 226
25 Autoritárstvo je zvodné lákadlo .............................................. 243
26 S menšinami tu žijeme a budeme žiť ...................................... 248

5
27 Vyrovnať sa s migráciou je obrovská výzva ............................. 260
28 Betón symbolizoval pokorenie prírody ................................... 266
29 Regulácia internetu nie je cenzúra ......................................... 278

D
30 „Ahgumenty!“ ......................................................................... 288
31 S Marošom sme si boli veľmi blízki ......................................... 292
32 Mám diagnózu VVVV ............................................................. 299
33 Hrdinky a hrdinovia našich čias ............................................. 302
34 Intelektuáli majú ovplyvňovať verejný priestor ...................... 309

Poďakovanie ................................................................................... 315

Bibliografická poznámka ............................................................... 316
O autoroch ..................................................................................... 318
Zdroje obrazového materiálu ......................................................... 320

6
Silné kávy s Martinom Bútorom

Knihu rozhovorov s Martinom Bútorom som chcel urobiť už

pred niekoľkými rokmi. Veľmi som chcel a veľmi som váhal.

Chcel som ju urobiť preto, lebo Martin je už vyše päťdesiat

rokov významnou osobnosťou slovenskej politiky, vedy,
kultúry, a spoločenského života vôbec.

A váhal som preto, že takmer na všetky otázky, ktoré som

mu chcel položiť, Martin za tie roky odpovedal v početných
knižných publikáciách, v desiatkach štúdií a stovkách
článkov, glos či fejtónov v rôznych novinách a časopisoch.
A všetko to napísal kompetentne, analyticky, dobre vyargu-
mentované a ešte aj výborným štýlom.

Veľkú väčšinu jeho publikovaných textov som poznal

a mnohé z nich som si prečítal znovu, no boli aj také, ktoré
som čítal prvý raz. A pri tej naozaj intenzívnej príprave
na naše rozhovory mi zreteľne vyvstal zmysel tejto knihy –
totiž zásadný rozdiel medzi textami, ktoré Martin doteraz
napísal a publikoval, a touto knihou je v tom, že kým
vo svojich textoch je hlavným hrdinom téma či problém,
tu je hlavným hrdinom on. A tak sme sa v divných pande-
mických časoch takmer rok stretávali a pri silnej káve
sme sa zhovárali.

Milí čitatelia, vstúpte a zoznámte sa s Martinom Bútorom.

Já n Št r a sser

7
Tá myšlienka sa zrodila na sklonku mojej misie a zlialo sa do nej
viacero pohnútok, osobných aj spoločenských. Najdôležitejšia bola
asi táto: Keďže už sme jednou nohou v NATO a na najlepšej
ceste byť aj v Európskej únii, bolo by dobré aj doma prebudiť
v občanoch Slovenskej republiky chuť kultivovať seba a zveľaďo-
vať svoju krajinu. Zdalo sa mi prirodzené ponúknuť inú alterna-
tívu, ako predstavovali ostatní zväčša stranícki kandidáti. Vní-
mal som, že ide o post a úrad, prostredníctvom ktorého sa dá
dosiahnuť viac, než sa na prvý pohľad zdá. Prezident by mohol
byť autoritou, ktorá môže pomôcť lepšej verejnej debate, oslovo-
vať tvorivých ľudí, podporovať nositeľov priaznivej zmeny, ale
pamätať aj na tých, ktorí v dôsledku rôznych okolností majú slab-
šie šance. Zdalo sa mi, že Slovensko potrebuje na prahu vstupu
do Európskej únie práve takú hlavu štátu.

Čo bolo základom tvojej prezidentskej vízie?

Štyri S. Sebavedomé slobodné samosprávne Slovensko.

Môžeš byť konkrétnejší?

Poviem tri konkrétne veci. Prvá: V Amerike som stretol veľa mla-
dých ľudí zo Slovenska, ktorí tam študovali, robili si rôzne post-
graduály… A na otázku, čomu sa po návrate domov chcú veno-
vať, mi mnohí odpovedali: „My by sme sa aj vrátili, ale kam?
Áno, Mečiar už nie je, ale korupcia ostala, právny štát škrípe…
Navyše, podpora vedy a inovácií zaostáva…“ A v súvislosti s pre-
zidentskými voľbami sa ma niektorí aj priamo spýtali: „A vy by
ste do toho nešli?“ Veľmi som vnímal, že mladí ľudia môžu, ba
musia posunúť Slovensko dopredu. K tomu som chcel prispieť.
Druhá: Rovnako silne som cítil, že na Slovensku žije veľa ľudí
akoby na okraji, sú marginalizovaní, ponížení, zabudnutí a na-
šou povinnosťou je väčšmi si ich všímať – aj z pozície hlavy štátu.
Tretia: kandidovať na prezidenta ma nabádali aj iní: popri ob-
čianskych aktivistoch z parlamentných volieb v rokoch 1998
a 2002 tiež ďalší ľudia z tretieho sektora, ako aj osobnosti z ume-
leckého i akademického prostredia a rôzni liberálne zmýšľajúci
voliči.

Čo si urobil ako prvé?

V júni 2003 som sa vrátil z Ameriky a v júli som pozval na prvé
stretnutie priateľov a známych, najmä zo sféry kultúry, umenia
a tretieho sektora, ktorým som naznačil svoje rozhodnutie. Ich
súhlasné reakcie a ochota pomôcť mi ma veľmi povzbudili. Zo-
stavil som si volebný štáb a v jeseni som oficiálne ohlásil svoju

207
kandidatúru. Bolo treba získať peniaze, zorganizovať mítingy po
celom Slovensku, zabezpečiť PR… Pomáhali mi v tom najmä Filip
Vagač, Vlado Talian, Juraj Vaculík, Juraj Johanides, Dano Bre-
zina, Ivan Marton, Peter Učeň – a neformálne aj ďalší kolegovia
a priatelia…

Spomenul si peniaze. Prezidentská kampaň zrejme nebola lacná

záležitosť. Kto ju financoval?
Investoval som do nej vlastné zdroje a prispelo aj zopár priateľov.
Nebola to až taká drahá kampaň. Veľa dôležitých ľudí, čo sa sto-
tožnili s mojou víziou, mi pomáhalo nezištne a grátis. Napríklad
známy humorista Stano Radič odmoderoval kopec mojich vystú-
pení, veľmi sme si rozumeli. Spomínam si na míting v Levoči –
prvý vyšiel na scénu Stano, sálou prebehol šum a ktosi vykríkol:
„Radič!“ A hneď som to mal lepšie – keď ťa uvádza Radič, do-
padne na teba odlesk jeho hviezdnosti. Aj Andrej Bán so mnou
cestoval po Slovensku, ľudia ho poznali ako lídra organizácie
Človek v ohrození.

Kandidoval si ako občiansky kandidát. No bola aj taká úvaha, že

budeš kandidátom všetkých strán vtedajšej vládnej koalície.
Myslím, že to bol nápad Ivety Radičovej, ktorá skúsila na to naho-
voriť Mikuláša Dzurindu. Ale že by celej koalície, to sa mi nezdá,
azda len SDKÚ-DS. Veď KDH kandidovalo Františka Mikloška.
No a SDKÚ-DS sa pomerne rýchlo rozhodla kandidovať Edu-
arda Kukana.

Akú podobu mala tvoja kampaň?

Obsahovala vystúpenia na univerzitách, stredných školách, v pod-
nikateľskom prostredí, rozhovory v printových i elektronických
médiách, rôzne propagačné materiály, platenú inzerciu. Ale naj-
dôležitejšie boli bezprostredné stretnutia s občanmi vo význam-
nejších kultúrnych, politických alebo ekonomických centrách, ale
aj v menších mestách i obciach.

O čom si hovoril na svojich predvolebných mítingoch? Čo boli tvoje

ťažiskové témy?
Budeš sa čudovať, ale tuším som väčšmi počúval, ako hovoril.
Dozvedal som sa o problémoch konkrétnych ľudí v konkrétnych
mestách, dedinách, regiónoch. O problémoch celých sociálnych
skupín. Nebolo mi všetko jedno, keď mi na Gemeri, ale nielen
tam, hovorili: „Kto len môže, odtiaľto uteká.“ – „Bratislava na
nás kašle.“ – „Mladí ľudia, ktorí získali vzdelanie, odchádzajú

208
preč.“ Až ma zamrazilo, keď mi v jednom meste v Liptove stre-
doškolský profesor povedal: „Ja ako príslušník strednej vrstvy
som minule už musel siahnuť na svoj ,pohrebný fond‘.“ Ani tebe
nebude celkom jedno, keď ti poviem, že to bol básnik Ivan Laučík,
jeden z Osamelých bežcov.

Naozaj to bolo so Slovenskom také zlé? Veď od pádu Mečiara už

vtedy uplynulo takmer šesť rokov a pri moci bola druhá Dzurindova
vláda.
Vládna koalícia a Dzurindova vláda urobila veľký kus práce pri
odstraňovaní mečiarizmu a tým posunula Slovensko medzi pl-
nohodnotné krajiny euroatlantickej civilizácie. No k mentálnej
zmene Slovenska nedošlo. Trápilo ma, ako sa mnohým stále ťažko
podniká, bránia im v tom rôzne prekážky, ako málo sme si osvo-
jili občiansku sebaúctu, ako často nevieme spolupracovať, a keby
sme aj vedeli, tak nechceme, závidíme si… Nechcel som veriť
vlastným ušiam, keď mi v Zamagurí hovorili o pltníctve na Du-
najci: na slovenskom úseku vraj sú štyri pltnícke spoločnosti,
každá obhospodaruje iba kus rieky. Kým na poľskej strane sa už
dohodli a vytvorili spoločné združenie, naši si navzájom prepiľo-
vali plte. Nemal som kedy si to všetko overiť, ale vnímal som, že
na Slovensku sa zriedka uplatňuje win-win stratégia, postup, pri
ktorom všetci niečo získajú. A mal som chuť tomu pomôcť.

Lebo u nás sa nosí skôr lose-lose stratégia: Keď mne zdochla koza,
nech zdochne aj susedovi… Ako si reagoval na takéto veci?
Snažil som sa na to reagovať všeobecnejšie, myslím, že niekedy to
vyznelo celkom sugestívne. Povedal som napríklad, že my obča-
nia Slovenska musíme nanovo kolonizovať vlastnú krajinu.

Kolonizovať?
Vidím, že si pri tomto slove spozornel. Aj ľudia na mítingoch
spozorneli a ja som mal možnosť rozvinúť svoju metaforu: mu-
síme byť vlastníkmi každého kúska našej krajiny, musíme ju vy-
čistiť, zreparovať, starať sa o ňu, spravovať ju. Chcel som tým po-
vedať, že si ju musíme znovu privlastniť. Každý občan musí mať
pocit, že je tu doma, že je potrebný a dôležitý. Len tak môže zís-
kať a udržať si svoju dôstojnosť. Dôstojnosť bolo jedno z kľúčo-
vých slov mojej kampane. Nebolo v tom nič účelové – ľudská dôs-
tojnosť je hodnota, v ktorú verím, ktorú vyznávam a o ktorú sa celý
život usilujem. A s dôstojnosťou úzko súvisí ďalšia kľúčová hod-
nota – sebavedomie. Bol som prekvapený, koľko skvelých ľudí som
stretol, a jediné, čo im chýbalo, bola sebadôvera a sebavedomie.

209
Mladí ľudia v Humennom sa ma spýtali: „Pán Bútora, myslíte si,
že my Slováci vo svete niečo znamenáme?“ Odpovedal som, že
určite áno, ale dôležité je, že tu doma môžeme a musíme zname-
nať oveľa viac.

Tvojimi protikandidátmi boli Mečiar, Gašparovič, Kukan, Schuster

a Mikloško. Ako si vnímal svoje šance?
Protikandidátmi som sa začal zaoberať až potom, ako som si
vyjasnil, kto som a prečo do toho idem. Bolo však zrejmé, že aj
občiansky kandidát musí rátať s politickým prostredím. Bolo na-
príklad dôležité, koho podporí politická strana Maďarov na Sloven-
sku. V kampani som cestoval aj po južnom Slovensku, odjakživa mi
záležalo na dobrom spolužití Slovákov a ľudí inej národnosti.
V rôznych neformálnych rozhovoroch mi niektorí predstavitelia
maďarskej menšiny aj ďalšie osobnosti z južných regiónov nazna-
čovali, že by si vedeli predstaviť moju podporu. Po určitom váhaní
sa však Strana maďarskej koalície rozhodla podporiť Františka
Mikloška, popri hodnotovej príbuznosti zavážila aj pragmatická
dohoda s kresťanskými demokratmi.

Zaskočilo ťa to?
Trochu áno, ale najmä ma to oslabilo. Napriek tomu si myslím,
že keby som sa bol dostal medzi posledných štyroch kľúčových
kandidátov do záverečnej televíznej debaty v Markíze, mohol som
dopadnúť lepšie. Podľa prieskumu agentúry MVK tam mali byť
Kukan, Gašparovič, Mečiar a ja. Napokon tým štvrtým bol Schus-
ter, hoci bol v tom prieskume za mnou, ale v inom zase predo
mnou.

Chceš tým povedať, že keby si tam bol, postúpil by si do druhého

kola?
To nie, natoľko som bol realista. Náskok Kukana, ale aj Gašpa-
roviča a Mečiara bol príliš veľký. Ale potvrdilo by sa, že občian-
sky kandidát má dosť sympatizantov a má čo ponúknuť občanom
tejto krajiny.

Ak si bol realista, prečo si sa nevzdal kandidatúry?

Keby som to bol urobil, zradil by som všetkých tých, ktorí boli
presvedčení, že moja kandidatúra má zmysel.

Spolu s Františkom Mikloškom ste odobrali Eduardovi Kukanovi

trinásť percent hlasov. Tvoja kamarátka sociologička Soňa Szo-
molányi v knihe k tvojej sedemdesiatke napísala: „Bol to profesionálny

210
omyl nás sociológov, ktorí sme Martina podporovali v kandidatúre
a nedokázali ho ešte pred prvým kolom od nej odhovoriť.“
Po boji je každý generál a tomu, čo Soňa napísala, sa – bez
urážky – hovorí aj dodatočná intuícia. Kukan bol vo všetkých
prieskumoch suverénne na prvom mieste s výrazným násko-
kom. Keby sa do druhého kola dostal on, nikto by nepoukazoval
na to, že Bútora a Mikloško mali odstúpiť z volieb. Samozrejme,
keby bol postúpil Kukan, vyzval by som svojich voličov, aby mu
dali hlas.

Do finále postúpili Mečiar a Gašparovič a voliť sa dalo ísť len s ply-

novou maskou. Keďže som ju nemal, v druhom kole som nevolil.
Eduardovi Kukanovi k postupu chýbali necelé dve desatiny percenta.
Prečo sa nedostal do druhého kola?
Myslím, že SDKÚ-DS i on sám sa priveľmi uspokojili výsledkami
prieskumov, ktoré ho jasne posúvali do druhého kola a tam mu
predpovedali víťazstvo. Takže nemobilizovali voličov, pokladali
druhé kolo za isté. A časť voličov takisto. V politickej sociológii sa
to volá letargický efekt.

Dobre, nebudeme po sedemnástich rokoch plakať nad rozliatym

mliekom. Výsledok tých volieb vtipne a presne komentovali socio-
logička Oľga Gyárfášová a sociológ Vladimír Krivý: „Prezidentské
voľby 2004 zostanú mnohým v pamäti aj preto, že sa najprv vyhli
voľbe ,druhej najprijateľnejšej možnosti‘, aby sa potom voľbou
,druhej najneprijateľnejšej možnosti‘ ratovali pred možnosťou ,naj-
samneprijateľnejšou‘.“
Áno, voliť v druhom kole a vyberať si menšie zlo bolo pre mno-
hých dosť traumatizujúce. Aj keď si nemyslím, že moja účasť bola
hlavnou príčinou, ktorá zmarila lepší výsledok, v duchu úvah
filozofa Karla Jaspersa, ktorý sa po páde nacizmu zamýšľal nad
vinou Nemcov za to, čo sa stalo, som sa trápil nad svojím podie-
lom na tom, ako to dopadlo. Dodnes mám pred očami ráno,
ktoré sa premenilo na nočnú moru, keď do druhého kola postú-
pili dvaja politici z liahne HZDS. Tie Jaspersove slová majú širšiu
platnosť. Pripomínajú nám našu, teda aj moju, trojakú zodpoved-
nosť. Politickú, čiže zodpovednosť za to, kto nám vládne, morálnu,
čo znamená, že nesieme zodpovednosť za svoje činy, inštanciou je
vlastné svedomie a naši blížni, a metafyzickú – sme spoluzodpo-
vední za všetko dianie, hanba sa vzťahuje aj na našu nečinnosť,
keď sa osobne nezasadíme o zmiernenie zla, inštanciou je Boh.
No ale stalo sa, už to nezmením.

211