Sociológia

- lat. societas = spoločnosť

- gr. logos = veda, náuka
- → veda o spoločnosti

- prvýkrát pojem sociológia použil francúzsky filozof Auguste Comte v roku 1839
v diele Kurz pozitívnej filozofie, neskôr v diele Kurz pozitívnej sociológie pojem so-
ciológia používal už bežne

- Comte je jeden zo zakladateľom sociológie

- ďalší predstavitelia sociológie:
o Émile Durkheim
o Karl Marx
o Max Weber

Auguste Comte
(1798 – 1857)

- je otcom sociológie
- podľa neho by sociológia mala odhaliť a dokázať zákonitosti vývoja spoločnosti
- pomocou sociológie chcel reformovať spoločnosť
- podľa neho sociológia je pozitívna veda, má obsahovať také tvrdenia, ktoré možno
overiť praxou
- sociológiu zaradil medzi ostatné vedy ako napr. matematiku, astronómiu, biológiu či
chémiu

- podľa neho je spoločnosť organický celok spojený všeobecným konsenzom (súhlas,

dohoda)

- sociológiu rozdelil na:

o sociálnu statiku – má skúmať spoločnosť ako celok
o sociálnu dynamiku – má skúmať zmeny a vývoj spoločnosti

- podľa Comtea intelektuálny vývoj je rozhodujúci činiteľ vývoja spoločnosti

- podľa neho spoločnosť prechádza vo svojom vývoji 3 fázami:
1. teologické štádium
o starovek, stredovek
o javy v spoločnosti si ľudia vysvetľovali pomocou nadprirodzených síl
2. metafyzické štádium
o 1300-1800
o javy v spoločnosti ľudia vysvetľovali pomocou filozofických kategórií
3. pozitívne štádium
o 1800 – dodnes
o štádium vedy, priemyslu a harmónie spoločnosti
o podľa neho je to posledné štádium vo vývoji spoločnosti
 Vznik a vývoj spoločnosti

- ľudská spoločnosť sa skladá z ľudí a inštitúcií a v symbióze s prírodou existuje už

takmer 3,8 miliónov rokov
-
- ľudská spoločnosť sa vyvíjala v 5 fázach:

1. fáza – obdobie zberačsko-loveckých spoločností

o trvala najdlhšie
o 3,8 mil. – 80 000 rokov pr. n. l.

2. fáza – obdobie rodových a kmeňových prvotnopospolných spoločností

o 80 000 – 7 000 rokov pr. n. l.
o vznikla rodina – základná ekonomická jednotka spoločnosti

3. fáza – obdobie štátom organizovaných spoločností agrárnej epochy

o 6.–4. tisícročie pr. n. l. – 17.-18. st. n. l.
o dozrieva štát ako mocensko-riadiaca inštitúcia

4. fáza – obdobie industriálnych a postindustriálnych spoločností

o zač. 17.-18. st. – dodnes

5. fáza – obdobie informačnej spoločnosti

o koniec 20. st. – zač. 21. st. v ekonomicky vyspelých krajinách

Vznik a vývoj človeka

- človek je základ spoločnosti a prešiel vo svojom vývoji 2 veľkými etapami:

1. hominizácia
o obdobie poľudšťovania ľudoopov (20 mil. rokov pr. n. l. – 5 mil. rokov pr. n.
l.)
2. humanizácia
o obdobie zdokonaľovania ľudoopov ľudskou prácou

- v priebehu vývoja spoločnosti existovali 3 ekonomicko-reprodukčné typy zabezpe-

čenia obživy:

1. zberačsko-lovecká technológia
2. poľnohospodárska technológia
3. priemyselná technológia
 Kultúra

- sociológ si pod pojmom kultúra predstavuje:

1. aké hodnoty ľudia v spoločnosti uznávajú

2. ako sa správajú
3. akým jazykom hovoria
4. aké náboženstvo vyznávajú
5. ako majú zorganizované školstvo, zdravotníctvo, hospodárstvo, atď.

- pod kultúrou rozumieme všetko, čím sa človek odlišuje od zvierat

- niekedy sa pojem kultúra považuje sa synonymum pojmu civilizácia, čo je nesprávne,
nakoľko aj necivilizované kmene majú svoju kultúru

- kultúra sa delí na:

1. materiálnu kultúru
o je ňou všetko hmotné, čo vytvoril človek svojou prácou (produkty ľudskej
práce)
2. duchovná kultúra
o nemateriálna
o patria sem:
- hodnoty, normy, kultúrne vzory, pravidlá správania, symboly
- systémy názorov a poznatkov (teórie), vierovyznania, ideológie
- sociálne inštitúcie, ktoré organizujú činnosť a správanie ľudí

Hodnoty

- sú všeobecne prijaté predstavy a viery v ciele, ktoré sa ľudia snažia dosiahnuť

- delíme ich na:
o materiálne: peniaze, hnuteľné/nehnuteľné majetky, atď.
o nemateriálne: rodina, vzdelanie, profesia, priateľstvo, láska, náboženstvo,
vlastenectvo, zdravie, atď.
- axiológia – náuka o hodnotách a hodnotení
- každý človek si vytvára svoj rebríček hodnôt

Normy

- sú sociálne očakávania, vzory a pravidlá správania regulujúce správanie ľudí

v spoločnosti
- normy môžu byť:
o kodifikované: napr. Ústava SR, školský poriadok, školský zákon
o nekodifikované: odovzdávané ústne – tradíciou, napr. zvyky, obyčaje, mravy
 Symboly

- sú skutočnosti, ktoré majú pre človeka význam

- delíme ich na:
o materiálne: napr. obrúčka manželov, holubica mieru, stužka maturantov,
štátny znak, štvorlístok, vlajka, zástava
o nemateriálne: napr. gestá, mimika, významné osobnosti

Kultúrne pojmy

- etnocentrizmus
o tendencia ľudí poznávať a hodnotiť iné kultúry z hľadiska tej, ktorej sú
členmi
o krajným stanoviskom etnocentrizmu je rasizmus

nadradené posudzovanie iných kultúr, etník, rás

- kultúrny relativizmus
o opačné stanovisko etnocentrizmu
o podľa neho všetky kultúry sú neopakovateľné a jedinečné, a preto ich môže-
me pochopiť, poznať a hodnotiť iba na základe ich vlastných hodnôt a noriem

- v spoločnosti rozlišujeme:
o dominantnú kultúru

na nej sa podieľa väčšina obyvateľov – majorita
o subkultúru

na nej sa podieľa menšina obyvateľov – minorita

Kultúrna zmena

- je proces vznikania, premeny a zániku kultúr alebo ich častí

- rozlišujeme 2 druhy kultúrnych zmien:
o endogénne (vnútorné)

sú to zmeny v rámci určitej kultúry, vznikajú v dôsledku inovácií →
keď sa objavia nové spôsoby riešenia problémov
o exogénne (vonkajšie)

sú to vplyvy iných kultúr na danú kultúru

akulturácia – prejavuje sa pri sťahovaní obyvateľstva, ktoré si so sebou
prináša prvky svojej kultúry a prisvojuje si a stotožňuje sa s prvkami
inej kultúry

kultúrna difúzia – proces šírenia, rozptylu a prenášania kultúrnych
prvkov z jednej do druhej kultúry
 Socializácia

- zospoločenšťovanie
- už Aristoteles tvrdil, že „človek je tvor spoločenský“
- socializácia je celoživotný proces
- je to proces sociálneho učenia, v ktorom si jedinec osvojuje kultúru vlastnej spoloč-
nosti a formuje sa ako sociálna bytosť a individuálna osobnosť
- socializácia je aj proces učenia sa sociálnym rolám
o sociálna rola je správanie, aké od nositeľa určitého statusu očakávajú ostatní
členovia spoločnosti
o sociálny status je sociálna pozícia/postavenie v spoločnosti spojené s istými
právami a povinnosťami

vrodený status (rasa, pohlavie, vek)

získaný status (jedinec ho nadobúda vlastným pričinením; napr. profe-
sia, vzdelanie, úspech)

vnútený status (človeku ho nanúti spoločnosť; napr. väzeň, nezamest-
naný, otrok)

- socializácia prebieha v 2 fázach:

o primárna fáza socializácie

prebieha v období detstva a dospievania

prevláda v nej jednosmerné pôsobenie spoločnosti na jedinca, ktorý sa
viac-menej pasívne prispôsobuje spoločnosti

jedinec formuje svoju osobnosť: získava hygienické návyky, jazykové
schopnosti, uvedomuje si sám seba, osvojuje si poznatky, skúsenosti,
formy správania, hodnoty, normy

socializačné činitele: rodina, skupina rovesníkov, predškolské zariade-
nie, škola, masmédia/média, organizácie
o sekundárna fáza socializácie

prebieha v období dospelosti

toto obdobie delíme na dve ďalšie:
• obdobie produktívneho veku
• obdobie postproduktívneho veku

v tomto období sú jedinci aktívnejší, sami riešia nové životné situácie,
rozvíjajú nadobudnuté skúsenosti, vedomosti, schopnosti

jedinec sa samostatne prispôsobuje všetkým novým situáciám

socializačné činitele: rodina, ktorú si jedinec založil; pracovná, sused-
ská a priateľská skupina; organizácie, médiá
- resocializácia
o osvojenie si nových sociálnych rolí, hodnôt, noriem, poznatkov
o jedinec sa popr. odučí od poznatkov starých

napr. adaptácia väzňa do spoločnosti
 Deviácia

- správanie, ktoré porušuje platné normy spoločnosti

- deviantné správanie: vražda, krádež, bitkárstvo, vandalizmus, týranie (vydieranie,
obťažovanie, vynucovanie si služieb, zneužívanie, šikanovanie), prostitúcia, požíva-
nie alkoholu mladistvými, požívanie drog na verejnosti, terorizmus, rasizmus, ruše-
nie nočného pokoja, oplzlosť, atď.
- opakom deviácie je konformita
o znamená doslova poslušnosť, súhlas, prispôsobenie sa spoločným normám
- nonkonformita
o správanie, ktoré síce spoločnosť pokladá za porušenie noriem (odchýlku), ale
ho toleruje

Sociálna skupina

- akékoľvek spojenie ľudí okrem náhodného

- vzniká na základe skupinového záujmu
o záujem určitej skupiny ľudí a je koncentrovaným výrazom jej potrieb
- skupinový záujem delíme na:
o politický – vzniká politická skupina (min. 3 členovia)
o nepolitický – sociálna skupina
- črty sociálnej skupiny:
o každá skupina má vlastný vnútorný život a je vnútorne jednotná
o zánikom jedinca skupina nezaniká (iba ak má sociálna skupina 2 členov, poli-
tická 3 členov)
o každá skupina sa prejavuje osobitným duchovným životom
o jedinec cíti skupinu ako celok členený na jednotlivcov, ktorí spolupracujú
o každá skupina má vlastné skupinové vedomie
o vnútorná jednota v skupine existuje, aj keď ju jedinec nepociťuje
o v skupina existuje vnútorná solidarita (spolupatričnosť), ale aj nezávislosť
jednotlivca na skupine

- druhy sociálnych skupín:

1. podľa typu väzby medzi členmi skupiny:
a. primárne

prevládajú v nich osobné, emociálne vzťahy a väzby založené na
vzťahoch zoči-voči

majú malý počet členov – napr. rodina, susedská skupina, skupina ro-
vesníkov, priateľská skupina
b. sekundárne

vyznačujú sa väčším počtom členov, preto v nich nemôžu vzniknúť už
len osobné vzťahy → prevahu majú neosobné, sprostredkované vzťa-
hy

napr. školská trieda, politická skupina, pracovná skupina
 2. podľa typu solidarity medzi členmi skupiny
a. vnútorné

taká skupina, ktorej je človek členom a za člena sa aj pokladá, označuje
ju slovom „my“
b. vonkajšie

taká skupina, ktorú človek pokladá za cudziu, i keď je jej členom
a označuje ju slovom „oni“

3. podľa spôsobu spätosti jedinca a skupiny

a. členské

také skupiny, ktorých je jedinec členom
b. referenčné (vzťažné)

také skupiny, na ktoré sa jedinec orientuje bez ohľadu na to, či je ich
členom

delíme ich na:
• pozitívne
o skupiny, s ktorými sa jedinec stotožňuje, chcel by do
nich patriť, sú jeho vzorom
o napr. politická strana, s ktorou jedinec súhlasí
• negatívne
o skupiny, ktoré jedinec odsudzuje, nechcel by do nich
patriť, nesúhlasí s nimi, vyhýba sa im
o napr. extrémistické skupiny, narkomani

Organizácie

- sú to skupiny, v ktorej medzi členmi prevládajú neosobné vzťahy

- poznáme napr. politické, ekonomické, náboženské, vojenské, vzdelávacie organizácie
- sú veľké sekundárne sociálne formálne skupiny vytvorené na to, aby plnili
v spoločnosti určité úlohy

- z hľadiska nadobudnutia členstva rozlišujeme:

o dobrovoľné organizácie

ich členom sa jedinec stáva dobrovoľne

napr. charitatívne organizácie, Sloboda zvierat
o utilitárne (lat. utilitas = užitočnosť)

organizácie, do ktorých vstupuje jedinec pre úžitok/odmenu

sú medzistupňom medzi dobrovoľnými a donucovacími organizácia-
mi

napr. obchodné komory, lekárske komory, advokátske komory
o donucovacie

ich členom sa jedinec stáva z donútenia spoločnosti

napr. väzenie, ústavy pre duševne chorých
 Sociálne nerovnosti

- sú rozdiely medzi jedincami a sociálnymi skupinami, ktoré existujú v spoločnosti od

jej vzniku
- stav spoločnosti, ktorej členovia nemajú rovnaký prístup k sociálnym zdrojom (bo-
hatstvu, moci a prestíži)
- sociálna stratifikácia
o rozdelenie spoločnosti na stráty = vrstvy
- sociálna mobilita
o označuje pohyb jedincov v stratifikačnom systéme
- → oba tieto pojmy zaviedol Pitirim Sorokin

- rozlišujeme sociálnu mobilitu:

o horizontálnu

pohyb osoby z jednej sociálnej pozície do druhej v rámci 1 stráty

napr. učiteľka z jednej strednej školy prejde do druhej
o vertikálnu

vzostupný alebo zostupný pohyb osoby v stratifikačnom systéme spo-
ločnosti, tz. prechod z jednej stráty do druhej

napr. vzostupný pohyb: z upratovačky sa stane učiteľka
o intergeneračnú

označuje zmeny pozícií detí oproti pozíciám svojich rodičov

napr. otec-lekár, syn-bezdomovec → intergeneračný zostup
o intrageneračnú

označuje pohyb medzi pozíciami počas života jedinca

napr. školák-ekonóm-právnik-dôchodca (označuje sa chronologicky)

- rozlišujeme dva základné stratifikačné systémy:

1. relatívne uzavretý

umožňuje minimálnu alebo žiadnu sociálnu mobilitu a je preň typický vrode-
ný sociálny status, ktorý možno zmeniť len výnimočne

patria sem:

otrokársky systém
• otrokárske despocie ako starý Egypt, Mezopotámia, Babylon
• dve triedy: otrokári a otroci

kastovnícky systém
• kasta = trieda, stráta
• je typický pre Indiu
• sú v ňom 4 hlavné kasty:
o brahmani = kňazi
o kšatrijovia = bojovníci, vladcovia
o vajšovia = remeselníci, obchodníci
o súdra = robotníci

stavovský systém
• existoval v európskych stredovekých feudálnych štátoch
• existovalo v ňom 5 stavov:
o šľachta
o duchovenstvo
o meštianstvo
o slobodní sedliaci
o poddaní
• mobilita medzi stavmi bola síce lepšie, no stále bola minimálna

2. relatívne otvorený

umožňuje značnú mobilitu, je preň typický získaný sociálny status

triedny systém
o typický pre moderné, vyspelé, priemyselné spoločnosti s trhovou
ekonomikou
o existujú v ňom 3 základné triedy:

vyššia
• elita spoločnosti
• ľudia, ktorí dosiahli úspech

stredná
• pracujúca inteligencia

nižšia
• fyzicky pracujúce vrstvy
 Rodina

- je sociálna skupina zložená z minimálne 2 členov, ktorí žijú v jednej domácnosti a sú

spojení manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami

- dva pohľady na rodinu:

o funkcionalistický

rodina plní určité funkcie:
• reguluje sexuálne správanie svojich členov
• zabezpečuje reprodukciu spoločnosti
• podieľa sa na socializácii
• poskytuje starostlivosť, ochranu a citovú oporu
• zabezpečuje ekonomickú spoluprácu členov rodiny
• sprostredkúva sociálne zaradenie členov rodiny do spoločnosti
o konfliktualistický

inštitúcia manželstva znevýhodňuje niektorých svojich členov voči
iným

napr. marxisti a Friedrich Engels chápu buržoáznu rodinu ako obraz
triednej spoločnosti
• mužov chápu ako utláčateľov
• ženy a deti chápu ako utláčaných

- typy rodín:
o podľa formy usporiadania rodiny - prevládajú manželské alebo príbuzenské vzťahy

nukleárna/základná rodina
• typická pre vyspelé spoločnosti
• prevládajú manželské vzťahy, pokrvní príbuzní sú druhoradí

rozšírená rodina
• typická pre kmeňové a rodové spoločnosti
• v týchto rodinách prevládajú príbuzenské vzťahy, pričom
manželia a ich potomkovia sú druhoradí
o podľa vzoru autority alebo hierarchie moci a prestíže v rodine

patriarchálna rodina
• moc je v rukách muža

matriarchálna rodina
• moc je v rukách ženy

egalitárna rodina
• moc je spravodlivo rozdelená medzi muža a ženu
o podľa odvodzovania pôvodu potomstva

patrilineárny pôvod
• z otcovej strany

matrilineárny pôvod
• z matkinej strany

bilaterálny pôvod
• aj z otcovej a matkinej strany
 Manželstvo

- sociálne uznávaný, zväčša formálne uzatvorený zväzok minimálne dvoch ľudí, ktorý
vytvára predpoklady založenia rodiny
- typy manželstiev:
o monogamia

manželstvo osoby a druhej osoby
o polygamia

manželstvo jednej osoby s viacerými osobami

polygýmia – 1 muž a viac žien

polyandria – 1 žena s viacerými mužmi
o skupinové manželstvo

manželstvo viacerých mužov s viacerými ženami
 Politológia

- veda o politike

- označuje sa dvojako:
o v krajinách s angloamerickým vplyvom → politické vedy
o v krajinách s francúzskym a nemeckým vplyvom → politológia

- politológiu tvorí 5 súčastí:

o teória politiky / politická teória

vysvetľuje pojmy, ktoré súvisia s politikou
o dejiny politického myslenia

popisujú vývoj politického myslenia od najstarších čias spoločnosti až po
súčasnosť
o komparatívna politológia

porovnáva rôzne politické systémy
o politická sociológia

zaoberá sa skúmaním politického správania sa, tz. skúma reakcie politi-
kov na dianie v spoločnosti a tiež reakcie občanov na politikov
o politologická prognostika

zaoberá sa budúcim stavom v politike a jeho predvídaním

- politológia je moderná vedná disciplína

o vznikla v 20. rokoch 20. storočia
o v Československu sa začala rozvíjať v 30. rokoch
o na založení politológie v Československu sa podieľali:

Sirácky

Rychta

Šik

Neubauer

→ prispievali do časopisu Nová mysl

- Politika je plánovité, systematické, organizované, cieľavedomé konanie sociálnych

subjektov zamerané na získanie, udržanie a zmenu formy politickej moci alebo na
zmenu celého spoločenského systému.

- v politike pôsobia 3 skupiny ľudí:

o politológovia

zaoberajú sa politikou ako vedou (teoretici)
o politická elita / politici

vypracovávajú ciele politiky a snažia sa na ne získať ľudí
o občania

sú nositeľmi politických vzťahov

- politický život je súhrn všetkých foriem účasti na politike

o na politike sa môže človek zúčastňovať ako:

líder politického subjektu

člen politického subjektu

volený

zvolený

účastník manifestácií, protestov, demonštrácií, petícií, zhromaždení, brí-
fingov, referend
 Politická skupina

- vzniká na základe politického skupinového záujmu

- musí mať minimálne 3 členov
- akýkoľvek politický subjekt

- spôsoby vzniku politických skupín:

o skupina a jej príslušníci dospejú k záveru, že ich záujem nie je možné uskutočniť
mimo politiky alebo v rámci politiky sa dá tento záujem uspokojiť lepšie; napr.
premena občianskeho združenia na politickú stranu/hnutie
o máme vzťah: na jednej strane vládnuca politická skupina a na druhej strane aká-
koľvek iná sociálna skupina

vládnuca politická skupina zistí, že záujem sociálnej skupiny sa bezpros-
tredne dotýka jej záujmu

môžu nastať dve situácie:
• ak je záujem sociálnej skupiny proti záujmom vládnucej politickej
skupiny, tá sa tú sociálnu skupinu pokúsi zatlačiť alebo zlikvido-
vať
• ak záujem sociálnej skupiny bude v súlade so záujmom vládnucej
politickej skupiny, tak si táto snaží sociálnu skupinu pritiahnuť na
svoju stranu a ak sa spoja, sociálna skupina sa stáva súčasťou poli-
tickej skupiny
o máme vzťah: na jednej strane nevládnuca politická skupina a na druhej strane
akákoľvek iná sociálna skupina

nevládnuca politická skupina sa bude snažiť sociálnu skupinu získať ako
opozičného partnera
o akonáhle sa záujem sociálnej skupiny stane predmetom politiky, tak sa táto so-
ciálna skupina stáva politickou skupinou

ak sa k nej pridávajú ďalšie skupiny, aj tie sa stávajú politickými
o rozpad veľkých politických skupín a hnutí

môže byť spôsobený:
• voľnou organizáciou – vtedy sa rozpadajú aj masové strany
• prísnou organizáciou – napr. prílišnou byrokraciou

Politické inštitúcie

- sú prostriedkom realizácie politického skupinového záujmu

- klasifikácia:
o štát a štátne inštitúcie

mali by byť nadstranícke, ale štátna moc je vždy taká, aká je politická
strana pri moci
o politické strany a hnutia

politické subjekty, na ich mene nezáleží
o politické inštitúcie s ideologickou pôsobnosťou

úplne závislé
• napr. média

relatívne nezávislé
• televízne spoločnosti, časopisy, ktoré sa tvária byť nezávislé
o spoločenské a záujmové organizácie

napr. všetky občianske, profesijné združenia, charitatívne organizácie
 Politická strana

- je to organizovaná skupina, ktorá sa usiluje získať a udržať si moc

- politické strany prešli 3 etapami vo svojom vývoji:

o starovek

už v antickom Grécku existovali tajné spolky, tzv. hetérie, ktoré usilo-
vali o moc a viedli boj o moc

napr. Aténska strana, Macedónska strana
o 17. storočie

obdobie revolúcií

vznikajú buržoázne strany
o 60.-70. roky 19. storočia

vzniká mnoho politických strán moderného typu

vznikajú aj pravicovo aj ľavicovo orientované strany

- klasifikácia politických strán podľa jednotlivých hľadísk

o spôsob výberu a počet členov

masové strany
• môže do nich vstúpiť každý, majú mať čo najväčší počet členov

výberové/exkluzívne strany
• nemôže do nich vstúpiť každý, výber členov sa robí podľa ne-
jakých kritérií
o stranícke priority/základná politická orientácia

konzervatívne strany
• preferujú politické a kultúrne tradície
• ide im o tradičné hodnoty:
o rodina
o náboženstvo
o národ
o individuálne šance
o tradičné rozdelenie štátnej moci
o názor, že v záujme zachovania tradičných hodnôt je
možné použiť i násilie
• základom ich politického programu je ekonomika, rozvoj súk-
romného podnikania a definovanie národných záujmov
• opierajú sa o filozofiu individualizmu, tz. rešpektujú individu-
álne schopnosti jednotlivca
• v názve tieto strany zvyknú mať: konzervatívna, kresťanská,
republikánska, národná, ľudová
• na Slovensku: SNS, KDH, SMK, HZDS-ĽS, KDS, OKS

liberálne strany
• preferujú občiansky základ spoločnosti, tz. sledujú hlavne zá-
ujmy občana, jednotlivca, nehľadiac na jeho rodovú, národnú,
náboženskú príslušnosť
• základom ich politického programu sú občianske práva a slo-
body, ochrana človeka, pacifizmus → odmietajú všetky formy
individuálneho, skupinového či štátneho násilia
→ kozmopolitizmus
 • v súčasnosti tieto strany pôsobia v úlohe zmierovateľa konflik-
tov, nepreferujú ekonomické záujmy ani národ, ani sociálne
vrstvy, ale ochraňujú napr. postihnutých, týrané deti, záujmy
žien, dôchodcov
• v názve tieto strany zvyknú mať: liberálna, demokratická, stra-
na stredu
• na Slovensku: SAS, Občianske fórum, SDKÚ-DS, Most-Híd

sociálne strany
• preferujú záujmy niektorého väčšieho sociálneho celku v spo-
ločnosti
• orientujú sa na pracujúce vrstvy a za prácu pokladajú aj podni-
kateľskú aktivitu
• základom ich programu je princíp sociálneho humanizmu, tz.
zodpovednosť štátu za zachovanie dôstojného života každého
svojho občana
• odmietajú myšlienku nepotrebnosti človeka a názor, že každý
človek výlučne sám zodpovedá za svoj osud → vychádzajú
z myšlienky sociálnej solidarity ako pocitu ľudskej spolupat-
ričnosti a ochoty prispieť k uspokojovaniu potrieb iných
• aj ekonomický program podriaďujú sociálnemu humanizmu,
tz. ekonomický rozvoj má vytvoriť prostriedky na odstránenie
sociálnych konfliktov
• v názve tieto strany zvyknú mať: sociálnodemokratická, socia-
listická, strana práce, ľavicová, komunistická
• na Slovensku: SDĽ, Smer-SD, KSS, ZRS
o politický vplyv

parlamentné strany
• majú zastúpenie v parlamente, tz. môžu sa k politike štátu vy-
jadrovať priamo
• nemajú rovnaký vplyv, najväčší vplyv majú vládne strany

neparlamentné strany
• nemajú zastúpenie v parlamente, takže k politike štátu sa vy-
jadrujú nepriamo prostredníctvom mítingov, protestov, petícií
o politické správanie

ústavné strany
• uznávajú ústavný charakter spoločnosti, tz. dodržiavajú existu-
júcu ústavu bez ohľadu na svoju mocenskú pozíciu

revolučné strany
• neuznávajú ústavný charakter spoločnosti, chcú ho zmeniť
akýmikoľvek prostriedkami, aj revolučnými (násilnými)
o vnútorná štruktúra

býva podmienená členstvom v strane
• individuálne strany
• skupinové strany
• profesionálne strany
 Vznik štátu

- štát vznikol približne pred 6 miliónmi rokov

- od 10. do 4. tisícročia pr. n. l. nastal postupný prerod rodových a kmeňových politic-
ko-mocenských inštitúcií na štátne

- prvé formy štátu:

o teokratické despocie

na vrchole štátu stál veľkňaz chrámu najvyššieho boha, ktorý sa po-
stupne mení na vládcu-despotu

napr. staroveký Babylon
o despocie východného typu

mali väčší územný rozsah ako mestské teokracie

na vrchole štátnych inštitúcií a úradníctva bol panovník, ktorý pomo-
cou armády a polície riadil štát

napr. staroveký Egypt, Čína
o klasické otrokárske demokracie

umožňovali slobodným občanom (plnoprávnym obyvateľom) zúčas-
tňovať sa na riadení štátu priamo alebo nepriamo

neskôr sa forma otrokárskej demokracie zdegenerovala na otrokárske
despocie, oligarchie (vlády majetných), plutokracie či monarchie

- definícia štátu:
o Štát je hierarchicky usporiadaný suverénny mocensko-riadiaci systém, kto-
rý sa kladá z ľudí-úradníkov a inštitúcií-orgánov, ktoré prostredníctvom
práva štátneho donútenia riadia spoločnosť.

Znaky štátu

- štátna moc
o je moc v rukách skupiny ľudí (úradníkov), ktoré určujú správanie ostatných
členov spoločnosti
- štátna suverenita
o je nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci
o delíme ju na:

štátnu suverenitu vo vnútri štátu – vnútornú suverenitu štátu
• v Československu bola porušená v rokoch 1948, 1989

štátnu suverenitu mimo štátu – vonkajšiu suverenitu štátu
• v Československu bola porušená v rokoch 1939, 1968
- štátne územie
o je presne vymedzené územie, na ktorom štát vykonáva svoju moc
o je časť Zeme, ktorá v sebe zahŕňa:

suchozemský povrch vo vnútri štátnych hraníc

vnútorné vody

pobrežné (teritoriálne) vody

priestor pod i nad suchozemskou i vodnou časťou štátneho územia

ďalšie územia či predmety, na ktorých štát vykonáva svoju moc a ne-
ležia v rámci štátnych hraníc
• napr. veľvyslanectvá, konzuláty, lietadlá, lode
- štátne občianstvo
o je príslušnosť občana k nejakému štátu
o rozlišujeme medzi obyvateľom a občanom

obyvateľ – trvale sa nachádza na území štátu (trvalý pobyt)

občan – je v právnom zväzku so štátom – dokladom o občianstve je
občiansky preukaz
o občianstvo možno nadobudnúť:

narodením

naturalizáciou
• udelenie štátneho občianstva sobášom alebo adopciou

opciou
• zrieknutie sa vlastného občianstva a zvolenie si iného štátneho
občianstva

Teória deľby moci

- idea vznikla už v staroveku, ale skutočná teória deľby moci vznikla až v 18. storočí
zásluhou:
o osvietencov:

Charles-Louis de Secondat, baron de La Brède et de Montesquieu

John Locke

Alexis-Charles-Henri Clérel de Tocqueville
o teoretikov Ústavy USA:

Thomas Jefferson

James Madison

Alexander Hamilton

John Adams
- teória deľby moci vznikla z dôvodu, že všetka moc bola sústredená v rukách jednej
osoby – panovníka, ktorý ju mohol zneužívať

- štátnu moc môžeme deliť:

o vertikálne

rozlišujeme 3 formy štátu:
• unitárny štát
• federácia
• konfederácia
o horizontálne

štátna moc sa delí na 3 zložky:
• zákonodarná (legislatíva)
• výkonná (exekutíva)
• súdna (jurisdikcia)

je to rozdelenie štátnej moci v sústave najvyšších štátnych orgánov

- na základe teórie deľby moci sa začal v praxi uplatňovať systém deľby moci, ktorý
má 2 základné princípy:
o oddelenosť, samostatnosť, nezávislosť (politická i kreačná – jedna tvorí dru-
hú) jednotlivých druhov moci
o princíp kontrolných bŕzd a protiváh
 Parlamentarizmus

- z historického hľadiska je prekovaním systému deľby moci v Anglicku v 1. polovici

18. storočia

- funguje na 2 princípoch:
o kreačná závislosť výkonnej moci od zákonodarnej
o politická závislosť výkonnej moci od zákonodarnej
- dodnes sa v moderných štátoch uplatňuje parlamentarizmus ako forma vlády

Systém štátnych orgánov a inštitúcií

- hierarchicky usporiadaný systém štátnych orgánov, inštitúcií, korporácií

a byrokracie

- štruktúra štátnych orgánov a inštitúcií:

o orgány štátnej moci

v modernom štáte je najvyšším orgánom štátnej moci parlament
• je to kolektívny orgán
• je bezprostredným nositeľom štátnej moci
• vzniká voľbou a skladá sa z poslancov
• na Slovensku ho nazývame Národná rada SR
o jednokomorový orgán
o má 150 poslancov, ktorí sú volení na 4 roky
o na čele parlamentu stojí predseda

orgány štátnej moci sú primárne orgány, tz. majú právomoc vydávať
primárne normatívne právne akty najvyššej právnej sily: ústava,
ústavné zákony, zákony
• ich dodržiavanie je vynútiteľné štátnou donucovacou mocou
o orgány štátnej správy

vznikajú na základe právnych noriem, ktoré vydávajú orgány štátnej
moci

patria sem: vláda, ministerstvá a ostatné ústredné orgány (napr. NKÚ)

sú to sekundárne (odvodené) orgány
• majú právomoc vydávať sekundárne normatívne právne akty
nižšej právnej sily, ktorými sú: nariadenia, vyhlášky, pokyny
o môžu ich vydávať iba na základe zmocnenia štátnej
moci
o štátne inštitúcie

sú podriadené určitému štátnemu orgánu a nemôžu použiť štátnu do-
nucovaciu moc

patria sem: školy, kultúrne a osvetové inštitúcie

patria sem len vtedy, ak ich štát akceptuje, inak majú len spoločenskú
povahu, sú len sociálnymi inštitúciami (napr. súkromné a cirkevné
školy)
o úradné osoby

sú také osoby, napr. ministri, ktoré sú oprávnené dávať všeobecnozá-
väzné pokyny ostatným pracovníkom štátneho aparátu, občanom, in-
štitúciám
 o ostatné zložky

sú také štátne orgány a inštitúcie, ktoré nemajú vlastnú štátnomocen-
skú funkciu a slúžia na to, aby ostatné štátny orgány mohli účinnejšie
vykonávať štátnu moc

patria sem: polícia, väznice, štátna administratíva, daňové a finančné
úrady, veľvyslanectvá a konzuláty

Forma štátu

- je spôsob organizácie štátnej moci, metódy jej činnosti a usporiadanie štátnej moci
v najvyšších štátnych orgánoch

- štáty delíme:
o podľa vertikálneho delenia štátnej moci na:

unitárne štáty

federácie

konfederácie
o podľa hlavy štátu a jej vplyvu na:

monarchie
• v nich je hlavou štátu panovník, ktorý sa dostáva do funkcie
prevažne dedične a vykonáva ju doživotne
• disponuje osobnými privilégiami a nie je politicky zodpovedný

republiky
• v nich je hlavou štátu prezident volený buď ľu-
dom/parlamentom na časovo obmedzené obdobie (väčšinou 5
rokov)
• hlava štátu je politicky zodpovedná a nemá osobné privilégiá

diktátorské formy vlády
• v nich na čele štátu stojí vodca (nejakej strany) alebo celá strana
• hlava štátu je obsadzovaná nelegitímne (vojenská prevrat =
puč)
o podľa vplyvu občanov na politický život v štáte na:

pluralitné štáty
• umožňujú mnohým politickým stranám a občianskym združe-
niam získať podiel na politickej moci formou zastupiteľskej
demokracie
• štát si po voľbách neosvojuje ideológiu víťaznej strany, lebo je
voči ideológiám indiferentný (nezaujatý)

totalitné štáty
• sú založené na výnimočnom postavení určitej skupiny politi-
kov, ktorí môžu byť formálne združení do politickej strany ale-
bo môžu byť spojení náboženstvom
• nepripúšťajú demokratické súperenie o moc → štát určí, aké
politické strany/združenia môžu existovať
• politikov vyberá vládnuca strana
- forma štátu pozostáva z 3 zložiek:
o forma vlády
o územnoorganizačná štruktúra štátu
o štátny režim

Forma vlády

- určujeme ju z dvoch hľadísk:

o z hľadiska miery účasti obyvateľstva na štátnej moci

autokracia
• na štátnej moci sa podieľa jedna osoba

demokracia
• v najvyššej miere umožňuje obyvateľom podieľať sa na štátnej
moci
• forma vlády, v ktorej sa každý občan môže podieľať na riadení
štátu
o bezprostredne – priama demokracia

formy priamej demokracie:
• referendum – hlasovanie občanov o ná-
vrhu zákona
• plebiscit – hlasovanie obyvateľov o akej-
koľvek otázke
o prostredníctvom zvolených zástupcov – nepriama (za-
stupiteľská) demokracia
o v SR sa uplatňuje prevažne nepriama demokracia
s prvkami priamej demokracie (referendum je ústavou
garantovaná forma)
o z hľadiska sústavy najvyšších štátnych orgánov a vzťahov medzi nimi

sústavu najvyšších štátnych orgánov moderných štátov tvoria:
• najvyšší zákonodarný orgán: parlament
• najvyšší výkonný orgán:
o kolektívny – vláda v parlamentnom systéme
o monokratický – prezident v prezidentskom systéme
• hlava štátu
o predstaviteľ vonkajšej suverenity štátu
• najvyšší súdny orgán

podľa toho, ktorý z jednotlivých druhov štátnej moci má dominantné postave-
nie rozlišujeme:
• parlamentnú formu vlády
o dominantné postavenie má legislatíva, ktorú predsta-
vuje parlament
o určuje zloženie vlády a rokuje o jej odvolaní
o schvaľuje primárne normatívne akty, štátny rozpočet,
vládny program, štátny záverečný účet, rokuje o vyhlá-
sení referenda, výnimočného stavu, vojny
o napr. SR, ČR, Maďarsko, Poľsko, krajiny BENELUX-u,
škandidávske krajiny
 • kabinetnú formu vlády
o dominantné postavenie má výkonná moc – vláda (ka-
binet, zbor ministrov)
o členov vlády vyberá parlamentom určený premiér
(kancelár) a môže ich aj odvolať
o parlament ohraničuje priestor, v ktorom sa realizuje
vládna politika, schvaľuje vládny program, zákony,
štátny rozpočet
o šéf vlády v najvyššej miere zodpovedá za politiku štá-
tu, ktorú aj sám vytvára
o napr. Nemecko, Rakúsko, Spojené kráľovstvo
o výhody: umožňuje stabilnejšiu politiku štátu, nespôso-
buje krízy ako parlamentná forma vlády

• prezidentskú formu vlády

o málo rozšírená forma vlády
o dominantné postavenie má exekutíva → prezident,
ktorého volí ľud
o prezident má posilnené právomoci aj na úkor vlády
i parlamentu
o prezident stojí na čele vlády, ale môže byť aj šéfom
vlády
o prezident na úkor parlamentu má tzv. právo veta

môže zrušiť, zamietnuť rozhodnutie parlamentu
o prezident má právo odvolať vládu i premiéra, meno-
vať novú vládu i premiéra, vyhlásiť referendum, môže
vyhlásiť vojnu
o výhody: jasná, osobitná politická zodpovednosť
o nevýhody: veľká koncentrácia moci v rukách jedinej
osoby → zmenšuje sa možnosť kontrolovať ju; na tzv.
silných prezidentov sú často páchané atentáty
o napr. USA, Francúzsko, Rusko, Venezuela

Územnoorganizačná štruktúra štátu

- je to rozdelenie štátnej moci na menšie územné časti

- štáty delíme na:

o unitárne

základné znaky unitárneho štátu:
• má 1 sústavu najvyšších štátnych orgánov
• má 1 ústavu
• má 1 štátne občianstvo
• má 1 zákonodarstvo

charakteristika:
• jednotlivé časti unitárneho štátu majú charakter územnoadmi-
nistratívnych častí
• právomoc a kompetencie najvyšších štátnych orgánov sú pô-
vodné a nižšie orgány ich majú odvodené
 • unitárny štát delíme na:
o centralizovaný

v ňom sú ústredné orgány štátu oprávnené za-
sahovať do celej právomoci a kompetencie
miestnych orgánov štátnu → riadia ich priamo,
čiže direktívne

typické pre 19. storočie
o decentralizovaný

v ňom je miestnym orgánom štátu daná sféra
výlučnej právomoci, ktorú vykonávajú samo-
statne → ústredné orgány im do vymedzenej
právomoci nemôžu zasahovať

miestne orgány štátu sa stávajú relatívne samo-
statnými

na Slovensku máme 8 samosprávnych krajov
o zložené

zložený štát vzniká buď:
• dobrovoľným spojením samostatných štátov na základe me-
dzištátnej zmluvy
• alebo rozdelením pôvodne unitárneho štátu federalizáciou
(ČSSR v roku 1968)

znaky zloženého štátu:
• dvojaká sústava najvyšších štátnych orgánov
• existujú:
o ústredné orgány

majú odvodené právomoc, tz. majú toľko prá-
vomocí, na koľkých sa republikové orgány do-
hodli a vzdali sa ich
o republikové orgány

majú pôvodnú právomoc
• dvojaká ústava
• dvojaké štátne občianstvo
• dvojaké zákonodarstvo
o pre zložený štát je typický dvojkomorový parlament

typy zložených štátov:
• federácia
o najčastejšia forma zloženého štátu
o skladá sa z 2 alebo viacerých štátov spojených do väč-
šieho celku na základe zmluvy, pričom časť právomocí
si zväzové štáty ponechávajú a časť prenášajú na spo-
ločný federatívny štát
o federácia môžu byť:

otvorené
• môžu do nich vstúpiť aj ďalšie štáty

zatvorené
• nemôžu do nich vstupovať ďalšie štáty
o napr. Rusko, Nemecko, Rakúsko, Belgicko, USA, Ar-
gentína, Brazília, Mexiko, Kanada, SAE, Austrália, Ma-
lajzia, Pakistan, India
 • konfederácia
o má voľnejšie vzťahy medzi ústrednými a republiko-
vými orgánmi
o je zväzok suverénnych štátov, ktorý vzniká deklaráciou
o súžití a o vytvorení spoločných orgánov
o vzniká štátny orgán s funkciami parlamentu, vláda, ús-
tavu môže nahradiť spoločná deklarácia
o spoločné orgány (centrum) majú iba tie právomoci, na
ktorých sa štáty dohodnú, tz. majú odvodené právomo-
ci → všetky rozhodnutia centra podliehajú súhlasu
štátnych orgánov suverénnych štátov
o môže nastať prípad, že rozhodnutie centra platí iba
v niektorých častiach konfederácie
o napr. Švajčiarsko

26 kantónov
o aj v USA platia prvky konfederácie

Štátny režim

- metódy a formy vládnutia, riadenia alebo ovládania spoločnosti

- typy štátnych režimov:
o demokratické

ich korene siahajú do antiky

v 5. storočí pr. n. l. sa v Grécku uplatňovala klasická aténska demokra-
cia

počas Rímskej republiky sa tiež uplatňovala demokracie

obe boli otrokárske demokracie

v 18. storočí sa položili základy parlamentného systému, čiže demo-
kracie

demokratický štátny režim funguje na týchto princípoch:
• štátna moc garantuje fungovanie slobodnej trhovej ekonomiky
• štátna moc garantuje rovnoprávne postavenie všetkých troch
foriem vlastníctva výrobných prostriedkov:
o štátneho
o družstevného
o súkromného
• štátna moc garantuje ľudské práva a slobody a zakotvuje ich
v ústave
• štátna moc sa kreuje z vôle ľudu v slobodných demokratických
voľbách
• v štáte existuje nezávislá súdna kontrola ústavnosti a zákon-
nosti
• štátna moc i občania sa riadia iba zákonmi – princíp zákonnosti
• štátna moc garantuje slobodné náboženské, politické
a záujmové spolčovanie sa
• štátna moc garantuje slobodu vyznania, presvedčenia a plurali-
tu ideológií
o nedemokratické

prvé štáty boli nedemokratické (stredovek)

nedemokratický štátny režim funguje na opačných princípoch ako
demokratický štátny režim

na označenie nedemokratických štátnych režimov sa používajú tieto
pojmy:
• totalitný štátny režim
o je pyramidálne usporiadaná štátna moc na vrchole
s vodcom, ktorý násilím, nezákonnosťou a diktátom
zhora zjednocuje ľud do spoločnosti a vytvára z nich
jednoliatu masu
o napr. československý ľud, vietnamský ľud, sovietsky
ľud, čínsky ľud
• despotický štátny režim
o predstavuje vládu dedičného/armádou dosadeného
voleného panovníka, ktorý stojí nad spoločnosťou i zá-
konmi
o napr. cisár Nero, Napoleon
• oligarchický štátny režim
o skupinová vláda, ktorá sa spoločne presadzuje vojen-
ským násilím a útlakom
o napr. grécke mestské štáty
• plutokratický štátny režim
o je neobmedzené sústredenie štátnej moci v rukách naj-
bohatších členov spoločnosti, ktorí neobmedzene vlád-
nu a ľudu nenechávajú nijaké práva
• fašistický štátny režim
o je teroristická hrôzovláda kapitálu spojená s elitou mo-
ci alebo s národom (národný/nacionálny socializmus)
o napr. fašistické Taliansko
o ich rôzne hybridy
 Právo

- vzniká so vznikom štátu (cca 6000 rokov pr. n. l.)

- právo = lat. ius, pôvod slova je však nejasný

o buď pochádza od lat. slova „ju“, čo značí zaväzovať, viazať
o alebo pochádza od lat. slova „jus“, ktoré pochádza z lat. slova Justícia (rímska
bohyňa spravodlivosti)

- znaky práva:
o spätosť práva a štátu, tz. právo je zabezpečené štátnym donútením (je vynúti-
teľné)
o právo má celospoločenskú záväznosť, tz. v štáte platí jeden právny systém →
platné právo
o právo má štátom stanovenú formu, vstupuje do platnosti oficiálne, má presne
vymedzenú platnosť

- definícia práva:
o Právo je súhrn platných právnych noriem, ktoré sú stanovené štátom a sú
všeobecne záväzné.

- právo členíme na:

o prvé hľadisko

objektívne
• všeobecne záväzné právo

subjektívne
• právo niečo mať, používať, žiadať
• vyplýva z objektívneho a je ním zaručené a chránené
o druhé hľadisko

súkromné
• je založené na princípe rovnosti (napr. vzťahy manželov)
• patria sem odvetvia:
o občianske právo
o rodinné právo
o obchodné právo
o autorské právo
o patentné právo

verejné
• je založené na princípe subordinácie, čiže podriadenosti (napr.
vzťah daňového poplatníka voči štátu)
• patria sem odvetvia:
o ústavné právo
o správne právo
o finančné právo
o trestné právo
 Právna kultúra

- vo svete existuje mnoho národov a štátov, ale civilizácií je len niekoľko, napr. západ-
ná (európska a americká), východná (slovanská, ortodoxná, či pravoslávna), islam-
ská, hinduistická, konfuciánska, latinskoamerická, africká

- národy v rámci jednej civilizácie vyznávajú rovnaké hodnoty, i keď hovoria rôznymi
jazykmi → právne systémy štátov patriacich do jednej civilizácie sú si podobné, tz.
majú spoločnú právnu kultúru, tz. majú spoločné znaky a majú aj špecifické alebo
neopakovateľné znaky

- rozlišujeme štyri typy právnych kultúr:

o európsky (kontinentálny) typ právnej kultúry

založili ho starí Rimania, ktorí vytvorili právo v dnešnom zmysle slova
(sformovali princípy práva, utvorili systém pravidiel, vytvorili samo-
statnú vedu o práve - jurisprudenciu)

európska právna kultúra vyrástla z rímskeho práva
o angloamerický typ právnej kultúry
o náboženský (tradičný) typ právnej kultúry
o socialistický (sovietsky) typ právnej kultúry

Normy a hodnoty v práve

- v spoločnosti norma plní funkciu prostriedku alebo nástroja realizácie hodnôt → cez
normy sa do spoločnosti vnášajú hodnoty jej členov
- axiológia – veda, ktorá sa zaoberá hodnotami a hodnotením
 Právny systém

- je súhrn platných právnych noriem, je to tzv. platné právo

- základné druhy právnych systémov:
o právny systém suverénneho štátu (právo platné vo vnútri štátu)
o medzinárodné právo (upravuje vzťahy medzi štátmi)
- veľké právne systémy:
o európsky (kontinentálny) právny systém

písané právo = lat. lex scripta (má charakter písaného práva)

dominantná úloha pripadá štátnemu právu, ktoré tvoria najvyššia
štátne orgány, hlavne parlament

súdy môžu právo nachádzať alebo vyhľadávať, ale nemajú právomoc
právo tvoriť → sudca je „ústami zákona“ (Montesquieu), lebo môže
právo len vyhľadávať

európsky systém práva má korene v rímskom práve

je charakteristický pre všetky európske krajiny, ktoré ležia na konti-
nente (vrátane Ruskej federácie)
o angloamerický právny systém

nepísané právo = lat. lex non scripta

v tomto práve súdy a sudcovia môžu právo tvoriť → právo praxe

opiera sa o tzv. súdny precedens, tz. rozhodnutie súdu, ktoré je záväz-
né pre každý podobný prípad, má porovnateľné účinky ako zákon
v európskom právnom systéme
• precedens = príklad; skorší prípad ako vzor

v USA a Spojenom kráľovstve štátne orgány prijímajú mnoho zákonov
a nariadení, ktoré skutočný právny význam nadobudnú až pri apliká-
cii súdom

tento systém sa uplatňuje vo všetkých bývalých kolóniách Spojeného
kráľovstva
o tradičný právny systém
o socialistický (sovietsky) právny systém

- právna norma
o je základným prvkom právneho systému, jediná spomedzi všetkých noriem
je vynútiteľná štátnou donucovacou mocou
o znaky právnej normy:

štátom stanovená forma - je ňou zbierka zákonov

záväznosť – právna norma zaväzuje každého k určitému konaniu

všeobecnosť – právna norma je záväzného pre každého

efektívnosť – právna norma by mala byť využívaná aspoň v minimálnej
miere, inak nie je efektívna

štátne donútenie – právna norma je vynútiteľná štátnou donucovacou
mocou

normatívnosť – právna norma vždy niečo zakazuje, nariaďuje, prikazu-
je
 Tvorba práva

- realizuje sa v štyroch fázach:

o prvá fáza (zákonodarná iniciatíva)

(spôsobilosť podať návrh právnej normy)

návrh právnej normy v Slovenskej republike môže podať:
• vláda SR
• NR SR
• poslanci NR SR

ak návrh zákona pripraví napr. Ministerstvo školstva SR, ono sa stane
gestorom návrhu zákona, ale podať návrh môže len vláda SR

napr. vláda SR pripraví návrh zákona, rozošle ho príslušným rezortom
na pripomienkovanie → po zapracovaní pripomienok vláda SR for-
málne podá návrh zákona predsedovi NR SR

predseda NR SR ho odovzdá ústavnoprávnemu výboru

ten ho odovzdá parlamentným výborom, ktoré rokujú o návrhu a pri-
pravujú k nemu svoje stanovisko
o druhá fáza (prerokovanie návrhu)

v pléne sa uskutoční otvorená rozprava, na ktorej všetci prednesú svo-
je stanovisko a pripomienky, ktoré sa zapracujú do návrhu
o tretia fáza (hlasovanie o návrhu)

kvórum – potrebný počet poslancov na to, aby sa mohlo hlasovať, aby
bol parlament uznášaniaschopný
• v NR SR je to nadpolovičná väčšina všetkých poslancov (teda
76 poslancov)

na prijatie rôznych právnych noriem je potrebné dodržať rôzne právne
podmienky
• na prijatie ústavy alebo ústavného zákona je potrebný súhlas
tzv. kvalifikovanej väčšiny, tz. trojpätinovej väčšiny všetkých
poslancov (v NR SR musí za návrh hlasovať aspoň 90 poslan-
cov)
• na prijatie zákona je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny
všetkých prítomných poslancov, pričom musí byť dodržané
kvórum (teda minimálne 39 poslancov musí hlasovať za prija-
tie návrhu)
o štvrtá fáza (publikácia)

(vyhlásenie)

zákon nadobúda platnosť dňom jeho publikácie v zbierke zákonov

právna norma nadobúda účinnosť tromi spôsobmi:
• vyznačením presného dátumu v poslednom odstavci právnej
normy
• spolu s platnosťou (tento dátum je tiež uvedený v právnej
norme)
• ak nie je nič vyznačené, právna norma nadobúda účinnosť 15
dní odo dňa jeho publikácie v zbierke zákonov

- platí zásada zákazu retroaktivity

o konanie človeka vždy posudzujeme podľa právneho predpisu platného v ča-
se, keď ku konaniu došlo
 Systém práva v Slovenskej republike

- zahŕňa odvetvia:
o štátne (ústavné právo)

upravuje ho Ústava SR (zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov) a ústavné zákony

obsahuje základy hospodárskej sústavy a politického systému štátneho
zriadenia, rozdelenie štátnej moci, ľudské práva slobody
o správne právo

upravujú ho zákony upravujúce veci o správe

obsahuje ustanovenia, ktoré sa týkajú štátnej správy verejných vecí
(napr. dopravy, školstva, zdravotníctva, bytového fondu)
o finančné právo

upravujú ho zákony a obsahuje spôsob rozdelenia finančných pro-
striedkov zo štátneho rozpočtu
o trestné právo

upravuje ho Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Zb. v znení neskorších
predpisov)

opisuje konania nebezpečné pre spoločnosť, ktoré kvalifikuje ako
trestné činy → delikty

trestný čin možno spáchať aj pasívne, napr. neposkytnutie pomoci pri
nehode

trestná je aj príprava trestného činu, napr. organizovanie, zadováženie
zbraní

pokus o trestný čin je tiež trestný

rozlišujeme medzi pojmami: páchateľ a spolupáchateľ
• páchateľ je ten, kto spácha trestný čin sám
• spolupáchateľ je každý, kto sa podieľal na spáchaní trestného
činu bez ohľadu na to, akou mierou

účastník trestného činu je ten, kto úmyselne:
• zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu, tzv. organizátor
• naviedol iného na spáchanie trestného činu, tzv. návodca
• poskytol inému pomoc pri spáchaní trestného činu, tzv. pomoc-
ník

trestnoprávna zodpovednosť (deliktuálna spôsobilosť)
• v SR od 14. roku života
• je povinnosť osobne sa zodpovedať za trestné činy
• trestné činy, ktoré spáchali mladiství do 18. roku života, sú
trestané zväčša polovičnou trestnou sadzbou
• deliktuálnu spôsobilosť nemajú duševne chorí; tí, ktorí spáchali
trestný čin v afekte, pod vplyvom alkoholu, drog, v narkóze,
v horúčke
• ustanovenie o nutnej obrane hovorí, že ak sme spáchali trestný
čin vo svojej obrane, tz. ak nám bezprostredne hrozí nebezpe-
čenstvo, náš čin sa nepovažuje za trestný
o občianske právo

upravuje ho Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb. v znení ne-
skorších predpisov)

upravuje vzťahy medzi občanmi navzájom, občanmi a organizáciami,
občanmi a organizáciami na jednej strane a štátom na druhej strane

občianskoprávna zodpovednosť
• vyvodí ju súd, ak sme porušili normy občianskeho práva úmy-
selne alebo z nedbanlivosti
o úmyselne – ak vieme, že naše konanie je protiprávne
a napriek tomu chceme tak konať
o neúmyselne – ak nevieme, že naše konanie je proti-
právne, ale vzhľadom na okolnosti sme mohli a mali
vedieť
• subjektívna zodpovednosť
o vyvodí ju súd, ak sme úmyselne alebo z nedbanlivosti
zavinili nejakú škodu alebo ujmu
• objektívna zodpovednosť
o vyvodí ju súd, ak zodpovedáme za konanie, ktoré sme
nezavinili a berieme na seba zodpovednosť

základné typy sankcií v občianskom práve:
• uvedenie veci do pôvodného stavu
• náhrada škody
• satisfakcia nemajetkovej ujmy, tz. symbolické odškodnenie: fi-
nančná kompenzácia alebo verejné ospravedlnenie
o rodinné právo

spolu s obchodným a pracovným právom sú pododvetviami občian-
skeho práva

upravuje ho Zákon o rodine (zákon č. 36/2005 Zb. v znení neskorších
predpisov), Ústava SR a Občiansky zákonník

rieši vzťahy vznikajúce v rodine, medzi manželmi, rodičmi a deťmi

napr. upravuje podmienky uzavretia manželstva
• manželstvo môžu uzavrieť osoby staršie ako 18 rokov, výnim-
ku udeľuje súd z vážnych dôvodov
• platí zákaz manželstva medzi blízkymi príbuznými
• zakazuje sa polygamia
• zakazuje sa manželstvo ľudí rovnakého pohlavia
• určuje podmienky rozvodu manželstva a rozhoduje o umies-
tnení detí u jedného z rodičov, resp. o spôsobe starostlivosti
o ne
o pracovné právo

upravuje ho Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Zb. v znení neskorších
predpisov)

upravuje spoločenské pracovné vzťahy → zamestnávateľ za odmenu
užíva pracovnú silu občana

pracovné vzťahy: formy vzniku pracovného pomeru, zmeny pracov-
ného pomeru, zánik pracovného pomeru, nárok na odpočinok, dovo-
lenku, mzdu, ochranu zdravia a bezpečnosť pri práci, nárok mladis-
tvých a žien na osobitné podmienky pri práci
o obchodné právo

upravuje ho Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb. v znení ne-
skorších predpisov)

upravuje vzťahy medzi obchodnými subjektmi
 Právny štát

- idea právneho štátu existovala už v staroveku

o napr. v starovekom Grécku právny štát spomína Sokratés, Platón, Aristoteles
o v renesancii ho spomína Nicolo Machiavelli
o koncepcia právneho štátu vznikla až koncom 18. storočia zásluhou osvieten-
cov

- znaky právneho štátu:

o moc sama seba obmedzuje vopred stanovenými pravidlami, ktoré nikoho
neprivilegujú a nezvýhodňujú → štát síce právo vytvoril, ale zároveň je ním
viazaný

podľa čl. 2 Ústavy SR platí, že „štátne orgány môžu konať iba na zá-
klade Ústavy, v jej medziach a rozsahu, ktorý ustanoví zákon“
• môžu robiť len to, čo im zákony dovoľujú
o občan môže robiť všetko, čo mu zákony nezakazujú

podľa čl. 2 Ústavy SR platí, že „každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukla-
dá“
o štát rešpektuje ľudské a občianske práva a slobody upravené v medzinárod-
ných zmluvách, ktoré ratifikoval

Realizácia a aplikácia práva v spoločnosti

- je to uvádzanie právnych noriem do praxe, ich aplikácia a použitie pri konkrétnych

prípadoch
- právny vzťah a jeho predpoklady tvoria:
o právne skutočnosti

právnou skutočnosťou je každá skutočnosť stanovená platným prá-
vom

delíme ich na:
• vôľové skutočnosti (ľudské správanie)
o právne konanie alebo právne úkony
o protiprávne konanie alebo protiprávne úkony
• prírodné skutočnosti a spoločenského skutočnosti mimo ľud-
ského správania, ktoré nazývame právne udalosti
o vznikajú nezávisle od vôle človeka
o napr. záplavy, zemetrasenia, smrť, narodenie, ochore-
nie, protiprávne konanie duševne chorých ľudí
o subjekty práva

sú osoby, ktoré právo uznáva za osoby v právnom zmysle

môžu to byť:
• fyzické osoby (jednotlivci, občania, prirodzené osoby)
• právnické osoby (organizácie, štát)

všetkým subjektom práva prináleží právna subjektivita
• je to spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti
• fyzické osoby ju nadobúdajú dňom narodenia a majú ju až do
smrti

vyšším stupňom právnej subjektivity je svojprávnosť
• je to spôsobilosť vlastným konaním brať na seba práva a po-
vinnosti → niesť zodpovednosť za vlastné konanie
• svojprávnosť nadobúda fyzická osoba 18. rokom života
• ak človeka pozbavia právnej subjektivity, súd mu určí opat-
rovníka, ktorý bude zastupovať jeho záujmy
o objekty práva

je to, kvôli čomu subjekty práva vstupujú do právnych vzťahov

môžu to byť:
• hnuteľné veci a nehnuteľné veci
• hodnoty ľudskej osobnosti (napr. osobná slobda, dôstojnosť,
česť, život, zdravie)
• výsledky tvorivej ľudskej činnosti (napr. literárne a vedecké
diela, patenty, vynálezy)
• právne a protiprávne konanie alebo právne a protiprávne úko-
ny
o obsah právneho vzťahu

tvoria ho:
• oprávnenia
o možnosť postupovať na základe platného práva
• právne povinnosti
o nutnosť postupovať v súlade s platným právom

- aplikácia práva:
o je to štátnou mocou organizované a uskutočňované právo
o najdôležitejším orgánom aplikácie práva je súd
o úlohy súdov:

nezávisle a nestranne riešiť konflikty medzi spoločenskými subjektmi

ochraňovať spoločnosť pred porušovateľmi práva
o orgány činné v trestnom konaní:

štátny zástupca, prokurátor

vyšetrovateľ

vyhľadávací orgán

- garancie ochrany práv

o zabezpečenie súladu všetkých právnych predpisov s Ústavou SR

zabezpečuje to Ústavný súd SR v Košiciach
• podáva výklad ústavných zákonov a nepodáva výklad záko-
nov
• rozhoduje kompetenčné spory ústredných orgánov, rozhoduje
o sťažnostiach proti výsledku referenda
• nerozhoduje občianskoprávne ani trestnoprávne spory
• na území SR je poslednou odvolacou inštanciou pri podozrení
z porušovania ľudských práv garantovanými platným právom
o nezávislosť súdnictva

sudcovia sa pri rozhodovaní riadia len právom a svojím svedomím

funkcia sudcu je nezlučiteľná s funkciami v iných štátnych orgánoch
a politických stranách a tiež s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
o opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdu

nimi sa oprávnená osoba domáha, aby sa rozhodnutie preskúmalo

rozlišujeme:
• riadne opravné prostriedky – odvolanie
o v trestných veciach je možné do 8 dní odo dňa obdrža-
nia zásielky
o v občianskych veciach je možné do 15 dní odo dňa ob-
držania zásielky
• mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie, obnova konania,
sťažnosť pre porušenie zákona
o petičné právo

občania majú právo na petíciu

občania petíciou vyjadrujú svoj súhlas alebo nesúhlas s vecou verejné-
ho záujmu

je upravené v II. hlave Ústavy SR a v Zákone o petičnom práve (zákon č.
85/1990 Zb. v znení neskorších predpisov)

umožňuje, aby sa občan sám alebo spolu s inými obracal na štátne or-
gány alebo orgány samosprávy s návrhmi alebo sťažnosťami

petíciou nemožno vyzývať proti porušovaniu ľudských práv alebo za-
sahovať do nezávislosti súdu
o štátna a spoločenská kontrola

orgány kontroly sa delia na:
• vnútorná kontrola
o je zameraná na podriadené subjekty (napr. vnútropod-
niková, vnútrorezortná kontrola)
• vonkajšia kontrola
o je zameraná na organizácie a pracovníkov, ktorí nie sú
podriadení kontrolným orgánom
o uskutočňujú ju orgány štátnej kontroly

Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ)
• kontroluje hospodárenie so štátnym ma-
jetkom
• jeho existenciu a pôsobnosť upravujú čl.
60-63 Ústavy SR
 Psychológia

- zaraďujeme ju medzi hoministické vedy (vedy o človeku)

- gr. psyché = duša, vzduch (Anaximandros)
- gr. logos = veda, náuka

- Platón
o rozlišoval tri časti duše:

rozumová časť (sídli v hlave)

citová časť (sídli v hrudi)

žiadostivá časť (sídli v podbrušku)
o rozlišoval tri skupiny ľudí:

panovníci, filozofi

vojaci

obyčajní občania (remeselníci)

- Aristoteles
o rozlišoval tri časti duše:

vegetatívna (vyživovacia) časť
• majú ju rastliny, živočíchy, ľudia

zmyslová časť
• majú ju živočíchy a ľudia

rozumová časť
• majú ju len ľudia
• je to jediná nesmrteľná časť duše

- psychológia ako veda vznikla v 2. polovici 19. storočia zásluhou nemeckého fyzioló-
ga, psychológa a vedca Wilhelma Wundta, ktorý roku 1879 založil na Univerzite
v Lipsku prvé psychologické laboratórium

- definícia psychológie:
o psychológia je sústava vedeckých disciplín, ktoré sa zaoberajú štúdiom psy-
chicky
o je vedou o prežívaní a správaní živých bytostí

Psychika

- psychiku má nielen človek, ale i ostatné živočíchy, lenže o ich zážitkoch sa nevieme
dozvedieť, lebo ich nedokážu tlmočiť rečou
- vedomie je stav psychiky, keď si človek uvedomuje svoje prežívanie, tz. uvedomo-
vané bytie alebo sebauvedomenie alebo uvedomovanie si vlastného ja
- nevedomie (podvedomie)
o tento pojem zaviedol Sigmund Freud
o je to to, čo si človek z vlastného psychického života pri prežívaní neuvedo-
muje
o napr. zautomatizovaná činnosť (chôdza, písanie, čítanie, šoférovanie, bicyk-
lovanie)
o patria sem aj rozličné potlačené túžby, želania; momentálne neuvedomené,
ale predtým zažité skúsenosti, zručnosti
 - existujú dva základné prístupy k ľudskej psychike:
o materialisti

psychiku chápu ako osobitnú vlastnosť vysoko organizovanej hmoty –
mozgu
o idealisti

rozlišujú dve podstaty a to hmotnú (matériu) a duchovnú, čiže výsle-
dok (psychiku)

- psychika má dve stránky alebo úrovne:

o prežívanie
o správanie

Prežívanie
- prežívanie je vnútorný svet človeka, ktorý je pomocou sebapozorovania dostupný len
jemu samému, je to uvedomovanie si vlastného duševného života
- základné kategórie prežívania:
o vnemy
o predstavy
o myšlienky
o city a snahy
- predmetom prežívania môže byť vonkajší svet, ale i stav vlastného organizmu a stav
vlastnej mysle
- človek si môže vlastné prežívanie aj neuvedomovať → nevedomé (mimovoľné) pre-
žívanie
- z časového hľadiska prežívanie môže byť:
o minulé
o prítomné
o budúce v aktuálnom časovom okamihu
- zážitky delíme na:
o poznávacie – myšlienky, idey
o citové – dojmy, impresie

Správanie
- správanie je súhrn všetkých vonkajších pozorovateľných prejavov človeka, ktoré sú
tým prístupné aj iným ľuďom
- správanie je odpoveďou organizmu na zmeny v jeho okolí, tz. je prejavom prispôso-
benia organizmu alebo osobnosti prítomným alebo budúcim podmienkam
- môže byť vyvolané i spomienkou na minulé alebo predpokladom do budúcnosti
- správanie nepozoruje len jedinec sám na sebe, môže ho pozorovať aj iná osoba, do-
konca prístroje
- rozlišujeme tri kategórie správania:
o konanie

jednorázové (úkon/akt/čin)

dlhodobé (činnosť)
o reč
o výraz

mimický

pantomimický (tanečníci, mímovia)
 Základné psychologické smery

- behaviorizmus
o zakladateľom je John Broadus Watson (1878-1958)
o je to psychologický smer, ktoré stotožňuje duševno a vedomie so správaním
→ psychológia je vedou o správaní človeka a živočíchov, ktoré je chápané ako
súhrn reakcií na určité podnety
o Watson nadviazal na výskum Pavlova a snažil sa nájsť pravidelnosť a zákoni-
tosť ľudského a zvieracieho konania
o podľa neho je vývoj jedinca iba učenie sa odpovediam na určité podnety →
správanie považoval za sled naučených odpovedí → behavioristi preceňovali
význam učenia a výchovy → výchovní optimisti
o prežívaním sa vôbec nezaoberali, lebo vnútorné stavy nemožno objektívne
a vedecky skúmať

- kognitívna (poznávacia) psychológia

o zameriava sa na to, čo sa deje vo vnútri organizmu → správanie chápe ako
vonkajší prejav vnútorných psychických javov → človek nie je len pasívnym
jedincom, ktorý spracováva informácie a reaguje na ne, ale snaží sa aktívne
poznávať
o zdôrazňuje význam myslenia v konaní človeka

- hlbinná psychológia (psychoanalýza)

o zakladateľom je Sigmund Freud (1856-1939)
o bol to viedenský lekár a neurológ (narodil sa v Příbore)

podľa neho sú neurotické stavy podmienené potlačovanými pudmi →
zistil vzťah medzi minulou hlboko uloženou skúsenosťou
a symbolickým významom súčasných príznakov → nevedomé motívy
majú vplyv na správanie človeka
o toto učenie sa rozšírilo po celej Európe i do USA a psychoanalytici sa vnútor-
ne diferencovali
o jedným z nich bol Karl Gustav Jung (1875-1961)

hľadal podmienenosť ľudskej psychiky v tzv. archeotypoch = predob-
razoch kolektívneho nevedomia, ktoré sú určujúcou zložkou pre psy-
chiku už od praľudí

v kolektívnom nevedomí je skoncentrovaná skúsenosť celej histórie
ľudstva

rozlíšil dva základné ľudské typy:
• extrovert
• introvert

- humanistická psychológia
o vznikla v USA v polovici 50. rokov 20. storočia
o podľa jej predstaviteľov je vývoj človeka podnecovaný snahou o sebarealizá-
ciu, čo vedie k jeho nezávislosti, sebauspokojenia a zmysluplnosti života
 Triedenie psychických javov

- psychické javy sú u ľudí rôznorodé a preto ich triedime

- zahŕňajú:
o psychické procesy
o psychické stavy
o psychické vlastnosti

Psychické procesy

- patria sem:
o poznávacie procesy (pociťovanie, vnímanie, predstavovanie, fantázia, mysle-
nie a reč)
o pamäťové procesy (zapamätávanie, uchovanie si v pamäti, vybavovanie)
o motivačné procesy (citové a vôľové)

Poznávacie procesy

- psychické procesy môžu prebehnúť v okamihu (na rozdiel od psychického stavu)

a v okamihu môžu byť vystriedané iným procesom

- pociťovanie
o sprostredkuje nám ho analyzátory, ktoré sa skladajú z receptora dostredivého
nervu a mozgového ústredia, v ktorom vzniká vlastný pocit
o činnosť jedného analyzátora nazývame pociťovaním
o pocit je výsledkom činnosti analyzátora
o pocit je odraz vlastností tých predmetov a javov, ktoré momentálne pôsobia
na analyzátory človeka
o rozoznávame 15 základných analyzátorov a 16 základných druhov pocitov:

pocity pri zrakovom pociťovaní (pocity farby)
• chromatické (žltá, zelená, červená, modrá a ich mixy)
• achromatické (biela, čierna a odtiene sivej)

pocity pri sluchovom pociťovaní (rečové pocity)
• tóny, hrmoty

pocity pri čuchovom pociťovaní
• pachové pocity (pachy), vône a zápachy

pocity pri chuťovom pociťovaní
• chute (sladká, slaná, kyslá, horká)

pocity pri tepelnom pociťovaní
• bolesť z chladu, chlad, teplo, horúčosť, pálčivá bolesť

pocity pri tlakovom pociťovaní
• dotyk, tlak

pocity pri pociťovaní polohy a rovnováhy

pocity vznikajúce pri pohybovom pociťovaní
• záležia od stupňa koordinovanosti pohybov

pocity pri pociťovaní bolesti
• bodavá bolesť, pálčivá bolesť, tupá bolesť, nárazová bolesť

kožné a pohybové pocity
• hmatové pocity (studený, vlhký, ...)
- vnímanie
o je súčinnosť analyzátorov pri odzrkadľovaní vonkajšieho sveta
o vnem je výsledok vnímania

je odrazom súhrnu vlastností tých predmetov a javov, ktoré momen-
tálne pôsobia na naše analyzátory
o základné druhy vnímania:

tvar

pohyb

priestor

čas

hĺbka
o plánovité a cieľavedomé vnímanie nazývame pozorovaním

- predstavovanie
o je psychický proces, ktorý umožňuje mať vo vedomí názorné predstavy von-
kajších predmetov a javov aj vtedy, keď práve nepôsobia na jeho receptory
o predstava je výsledkom predstavivosti

je názorný obraz predmetov a javov, ktoré v danom momente nevní-
mame

spolu s pocitmi a vnemami tvoria zmyslové poznávanie sveta, ale sú
zároveň aj prechodom medzi zmyslovým a rozumovým poznávaním
o druhy predstáv:

podľa stupňa abstraktnosti a zovšeobecnenia rozlišujeme:
• jedinečné pamäťové predstavy
o sú predstavy celkom určitého konkrétneho predmetu
alebo javu, napr. obraz vlastnej matky, šiat, topánok,
bytu, športového výkonu
• všeobecné pamäťové predstavy
o schematické obrazy predmetov a javov určitého druhu,
napr. predstava psa
o v týchto predstavách sú charakteristické alebo iba naj-
všeobecnejšie znaky a chýbajú znaky, ktoré patria jed-
notlivému predmetu alebo javu
o tvoria prechod k pojmovému, teda abstraktnému mys-
leniu

- fantázia
o je psychický proces, ktorý umožňuje predstavovať si také predmety a javy,
ktoré sme v danej podobe nikdy nevnímali
o druhy fantázie:

rekonštruujúca
• jej činnosťou sa utvárajú predstavy predmetov a javov na zá-
klade ich slovného opisu, grafického alebo symbolického zob-
razenia (napr. džungľa, tornádo, tsunami, zemetrasenie, ne-
známa krajina)

konštruujúca (tvorivá)
• jej činnosťou sa utvárajú nové názorné originálne obrazy, ktoré
doteraz neexistovali (napr. model nového auta, šiat, obraz, so-
cha, stavba)

bdelé snenie
• je utváranie predstáv o vlastnej želanej budúcnosti
- myslenie
o je vývinovo najvyššou formou poznania
o je sprostredkovaný a zovšeobecňujúci abstrahujúci spôsob poznávania, ktoré
vedie k poznaniu podstatných všeobecných vlastností predmetov, javov a sú-
vislostí medzi nimi
o uskutočňuje sa pomocou myšlienkových operácií:

analýza
• postup v myslení, kedy rozkladáme celok na časti

syntéza
• postup v myslení, pri ktorom skladáme celok z častí

porovnávanie (komparácia)
• postup v myslíme, pri ktorom zisťujeme podobnosť a odlišnosť
medzi viacerými predmetmi alebo javmi

abstrakcia
• postup v myslení, pri ktorom vyčleňujeme podstatné a vše-
obecné vlastnosti predmetov a javov a nevšímame si nepod-
statné a individuálne vlastnosti

zovšeobecnenie
• postup v myslení, pri ktorom zisťujeme a spájame spoločné
vlastnosti jednotlivých predmetov a javov istej skupiny, urču-
jeme spoločné zákonitosti, ktoré sa vzťahujú na predmety a ja-
vy istej skupiny

indukcia
• postup v myslení, pri ktorom vyvodzujeme všeobecné tvrdenie
z jednotlivých (konkrétnych) prípadov

dedukcia
• opačný postup ako indukcia
• postup v myslí, pri ktorom aplikujeme všeobecný poznatok na
konkrétny prípad

analógia
• postup v myslení, pri ktorom vyvodzujeme poznatok o neja-
kom predmete a jave na základe podobnosti s inými predmet-
mi a javmi
o formy myslenia:

forma myslenia je rečová podoba, do akej človek zachytáva a v akej
vyjadruje výsledky svojho myslenia, ku ktorému došiel myšlienkový-
mi operáciami

pojem
• je rečovým vyjadrením všeobecných a podstatných znakov ne-
jakého predmetu alebo javu

súd
• je vyjadrením vzťahu medzi dvoma pojmami: subjektom
a predikátom

úsudok
• je vyjadrením vzťahu medzi dvoma alebo viacerými súdmi,
pričom súdy, z ktorých vychádzame sú premisy a vyvodený
súd je záver
- reč
o uskutočňuje sa ňou myslenie a jeho výsledky sa tiež vyjadrujú rečou
o má dorozumievaciu (komunikatívnu) funkciu
o rozlišujeme reč a jazyk:

reč je nástrojom myslenia a formou dorozumievania

jazyk je prostriedkom dorozumievania (je materiálom a nástrojom re-
či)
o druhy reči:

vnútorná reč
• je reč pre seba, ktorou myslíme
• je stručná, skrátená

vonkajšia reč
• ňou človek vyjadruje svoje idey navonok a to:
o v zvukovej podobe

hovorená reč

sprevádza ju gestikulácia, intonácia, intenzita
hlasu
o v písanej podobe

písaná reč

chýbajú sprievodné javy, ale musí byť gramatic-
ky a štylisticky správna

je „vyzdobenejšia“

Pamäťové procesy

- pamäť je psychický proces, ktorý odráža minulé prežívanie a správanie vo vedomí

- pamäť pokladáme aj za schopnosť
- pamätanie prebieha v troch fázach:
o zapamätávanie (vštepovanie do pamäti)

je utváranie stôp a dočasných spojov v mozgovej kôre pôsobením
vonkajších alebo vnútorných podnetov
o pamätanie (podržanie, uchovanie v pamäti)

zahŕňa čas, ktorý uplynie od zapamätania po vybavenie

pre túto fázu je príznačný proces zabúdania (čo má kladný i záporný
význam)
o vybavovanie

aktivizácia minulej skúsenosti
- druhy pamäti:
o podľa toho, ako sa uskutočňuje zapamätanie a vybavovanie rozlišujeme:

neúmyselnú pamäť

úmyselnú pamäť
• vykladáme vôľové úsilie, chceme si pamätať
o podľa trvácnosti zapamätania rozlišujeme:

bezprostrednú (krátkodobú) pamäť

dlhodobú pamäť
 Motivačné procesy (emócie a city)

- emócie sú tzv. nižšie city spojené s uspokojovaním primárnych fyziologických po-

trieb (napr. jedenie, pitie, spánok, sexuálny pud)
- city má iba človek, sú spojené s vyššími potrebami človeka
- najvýraznejším prejavom emócií a citov je ich výraz

- medzi citmi a poznávacími procesmi existuje vzájomné pôsobenie:

o pozitívne

keď nás činnosť, ktorej sa venujeme zaujíma, prekvapí, vyvolá údiv či
nadšenie, ale i sklamanie, ktoré podnieti nové hľadania, bádanie, po-
znávanie
o negatívne

keď pod vplyvom citov prestaneme brať do úvahy logické argumenty
(„strácame hlavu“)

Charakteristika citov a emócií

o vlastnosti citov a emócií:

presahujú z vedomia do nevedomia a naopak

sú univerzálne

sú meniteľné a labilné

prejavujú sa bohatstvom kvalít a odtieňov

polarita – city a emócie vytvárajú páry protikladných kvalít (láska ↔ ne-
návisť, radosť ↔ žiaľ)
• city môžu odrážať vzťah ich nositeľa buď navonok, teda voči ob-
jektu, alebo dovnútra
• ak city vedú k zvýšeniu aktivity → stenické (aktívne) city (napr.
nadšenie, optimizmus, radosť, vzrušenie)
• ak city vedú k oslabeniu aktivity (jej útlmu) → astenické (pasívne)
city (napr. pesimizmus, smútok, beznádej, stiesnenosť, rezignácia)
• človek môže zároveň prežívať niekoľko polárnych kvalít
o vyššie city delíme na:

morálne city
• sú spojené s prežívaním morálnych činov, hodnôt, postojov (napr.
zmysel pre povinnosť, spravodlivosť, humánnosť)

estetické city
• vznikajú pri pohľade na umelecké dielo, prírodu

intelektuálne city
• sprevádzajú poznávanie, objavovanie, študovanie neznámeho, na-
chádzanie pravdy
o afekt je druh emócií, ktoré prebiehajú prudko, človeka úplne ovládnu, vznikajú
náhle ako krátkodobé vzplanutie a často sú sprevádzané plačom, krikom, ale
i ustrnutím
o nálada je protipólom afektu, je to stav dlhšie trvajúceho emocionálneho prežíva-
nia

nálada môže vplývať:
• pozitívne (radostná, spokojná nálada)
• negatívne (smutná, podráždená nálada)

patický stav (patická nálada) – dlhodobý stav vzrušenia alebo smútku
(môže viesť k maniodepresii)

druhy nálad:
• povznesená, dobrá nálada
• skľúčená nálada
• zlostná, hostilná nálada

Potreby a motívy

- motivácia ľudského správanie je to, ak skúmame zdroje, dôvody a príčiny správania

- motívy zväčša pôsobia komplexne (na ľudské správanie), tz. kombinujú sa
- človek má v sebe potrebu činnosti, ktorá je základom celej ľudskej motivácie → po-
treby patria medzi najvýznamnejšie motívy

- potreby delíme na:

o primárne fyziologické (napr. potreba jedenia, príjmu vody, močenia, vylučova-
nia, sexuálna potreba)
o primárne psychologické potreby

vyvíjajú sa na vrodenom základe, ktoré sčasti tvoria práve fyziologické
potreby → niektoré psychologické potreby sú odvodeninami fyziolo-
gických potrieb

napr. potreba združovania, autonómie, uznania, obrany, dvorenia,
hry, lásky, agresie, poriadku
o sekundárne potreby

vznikajú na základe návyku

ak dôjde k návyku, bývajú tieto potreby rovnako silné ako primárne
fyziologické (úplne zmenia osobnosť človeka)

napr. návyk na alkohol, drogy, lieky, hazardné hry, PC, telefonovanie,
nakupovanie
 Osobnosť človeka

- je jednotou biologických, psychologických a sociálnych aspektov

- utvára sa vo vzťahoch medzi ľuďmi a v nich sa aj prejavuje
- prejavuje sa ako relatívne stála, ale súčasne je aj dynamická
- má nielen zvláštne, jedinečné, individuálne rysy, ktorými sa líši od druhej osobnosti,
ale má aj všeobecné, spoločné rysy, ktorými sa podobá na iné osobnosti

Štruktúra osobnosti

- je to usporiadaný celok dispozícií, ktoré podmieňujú prežívanie a správanie

- tvoria ju:
o schopnosti
o temperament
o vlastnosti, črty, rysy
o charakter

- schopnosti
o sú osobnostné predpoklady na vykonávanie určitej činnosti
o existuje pre nás osobný strop akejkoľvek činnosti → úroveň, ktorú ešte mô-
žeme dosiahnuť pri optimálnych podmienkach
o klasifikácia schopností:

rozumové (všeobecné)
• inteligencia

špeciálne
• verbálne (rečové)
• priestorovej predstavivosti
• numerické
• percepčnej pohotovosti
• pamäťové
• psychomotorické
• umelecké
o inteligencia

je to všeobecná alebo rozumová schopnosť, ktorá je podkladom pre
primerané prispôsobenie situácii, najmä novej, kde si nevystačíme so
skúsenosťou

inteligenciu v populácii znázorňujeme pomocou Gaussovej krivky (má
tvar klobúka)
• vľavo dolu sa nachádzajú ľudia s podpriemernou inteligen-
ciou, ktorí tvoria 1-2% celkovej populácie
• v strede sa nachádzajú ľudia s priemernou inteligenciou, tvoria
asi 50% populácie
• vpravo dolu sú ľudia s nadpriemernou inteligenciou, tvoria asi
1-2% populácie

inteligenciu možno merať pomocou IQ testov
• IQ = mentálny vek/fyzický vek . 100
 hodnota IQ stav inteligencie
do 20 idiocia
20-49 imbecilita
50-69 debilita
70-79 hraničné pásmo medzi rozumovou zaostalosťou a normou
80-89 podpriemerná inteligencia (subnormná inteligencia)
90-109 priemerná inteligencia
110-119 nadpriemerná inteligencia (ľahký nadpriemer)
120-139 vysoká inteligencia
140 a viac veľmi vysoká inteligencia (genialita)

nadanie – súhrn vlôh/schopností pre určitú činnosť

talent – označuje sa ním nielen predpoklad, ale aj prejavená schopnosť

- temperament
o súhrn vlastností organizmu, ktoré určujú dynamiku a intenzitu celého preží-
vania a správania osobnosti
o pod dynamikou chápeme tempo striedania psychických procesov, stavov
a činností
o pod intenzitou prežívania chápeme jeho hĺbku a pod intenzitou správania
chápeme jeho vonkajšiu výrazovosť
o najviac poznačuje citový život a motoriku jednotlivca
o vytvorilo sa niekoľko typológií na základe temperamentu:

podľa Hippokrata (4. storočie pr. n. l.) a Galena (2. storočie pr. n. l.)
• vytvorili štyri temperamenty na základe toho, ktorá tekutina
prevažuje v tele

• ak prevažuje sangius (krv) → sangivinik

o má nestálu povahu, je pohyblivý, živý, vznikajú úňho
nehlboké citové vzplanutia, ktoré sa striedajú
o je veselý, optimistický, dobromyseľný a spoločenský
o rýchlo sa nadchýna a jeho nadšenie opadá
o sú to väčšinou povrchní ľudia
• ak prevažuje cholé (žlč) → cholerik
o má výbušnú povahu
o ťažko sa ovláda
o vznikajú uňho náhle, silné emocionálne reakcie
o je neprispôsobivý a netolerantný
• ak prevažuje phlegma (hlien) → flegmatik
o má pokojnú povahu
o pomaly uňho nastupujú citové reakcie a sú málo vý-
razné
o zachováva si odstup a reaguje racionálne i v náročných
situáciách
o nepodlieha náladám a býva spoľahlivý
• ak prevažuje melancholé (čierna žlč) → melancholik
o je uzavretý, nesmelý, prevláda uňho smutná nálada,
býva depresívnejší, precitlivenejší, horšie prispôsobivý
o city vznikajú pomaly, ale sú trváce

podľa Karla Gustava Junga (1875-1961)
• rozlíšil dva základné typy temperamentov:
o introvert

je uzavretý človek

žije bohatým vnútorným životom

je nespoločenský, menej komunikuje s okolím
o extrovert

je veľmi spoločenský

ľahko nadväzuje kontakty

je povrchnejší

podľa Hansa Jürgena Eysencka (1916-1997)
• prevzal pojmy extroverzia a introverzia, ktoré chápe ako proti-
póly a priradil k nim pojem neuroticizmus, ktorý označuje po-
hotovosť reagovať neuroticky, teda úzkostne, nepokojne, po-
dráždene, labilne
• používa pojmy labilita ↔ stabilita

- vlastnosti, črty, rysy

o sú to akési zistiteľné tendencie k akcii, sú to dlhodobé relatívne trvalé znaky
osobnosti, ktoré sa v správaní daného jedinca vyskytujú všeobecne

- charakter
o v ňom sa prejavuje mravná stránka osobnosti, čiže morálny profil človeka
o je tú súhrn tých psychických vlastností osobností, ktoré sa zakladajú na jej
morálnom presvedčení a prejavujú sa v mravnej stránke jej správania a kona-
nia
o je to súhrn všetkých morálnych vlastnosti:

kladných → dobrý charakter

záporných → zlý charakter (bezcharakterný človek)

Činitele vývinu ľudskej psychicky

- dva základné činitele vývinu ľudskej psychicky:

o dedičnosť
o prostredie

- dedičnosť
o pod dedičnosťou rozumieme tie charakteristiky, ktoré si ľudský jedinec so
sebou prináša ako istú výbavu → jedinec ju vlastní od okamihu svojho poča-
tia, pričom dochádza ku kombinácii genetickej informácie uloženej vo forme
génov v chromozómoch rodičovskej bunky → z rodičov sa prenášajú faktory,
ktoré riadia vznik istých znakov alebo vlastností u ich potomkov
o avšak dieťa nededí priamo nejakú vlastnosť/znak od svojich rodičov, dedí
len faktory, ktoré riadia vznik a vývin týchto znakov a vlastností, čiže dedí
tzv. genotyp (súbor génov alebo faktorov)
- prostredie
o do prostredia sa človek začleňuje pomocou socializácie

je to proces sociálneho učenia, v ktorom si jedinec osvojuje kultúru
svojej spoločnosti a formuje sa ako sociálna bytosť a individuálna
osobnosť
o rozlišujeme učenie:

v širšom zmysle slova:
• prebieha aj u zvierat, je to nadobúdanie a obohacovanie indivi-
duálnej skúsenosti počas vývinu jedinca

v užšom zmysle slova:
• prebieha len u ľudí
• je to cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, ná-
vykov, zručností či foriem správania
• prebieha hlavne v škole
o druhy učenia:

habituácia (habituačné učenie)
• najjednoduchšia forma učenia
• je to prispôsobenie sa podnetu

asociačné učenie
• vytváranie istých druhov spojení medzi podnetmi, udalosťami,
formami správania, ktoré vedú k riešeniu situácie
• tento druh učenia využívame vtedy, keď k určitému súboru
poznatkov pripájame iný alebo keď istý poznatok prenášame
z jedného predmetu do druhého (napr. pri učení cudzieho ja-
zyka)

intelektuálne učenie
• je to osvojovanie si vedomostí
• prebieha hlavne v škole

motorické učenie
• je osvojovanie si zručností a návykov
• napr. pri tanci, v športe

sociálne učenie
• je učenie sa zážitkom v rámci sociálnej skupiny, pri ktorom si
človek osvojuje formy spoločenského správania alebo určité
ľudské vlastnosti

imitačné učenie
• je to učenie pomocou napodobňovania
• využíva sa hlavne vo výchovy zo strany rodičov, vychovávate-
ľov
 Psychické zdravie a stres

- podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je zdravie stav úplného telesného,

duševného a sociálneho blaha
- WHO charakterizuje duševne zdravého človeka nasledovne:
o má sám k sebe dobrý postoj, zdravé sebavedomie, dokáže sa tešiť z jednodu-
chých vecí
o cíti sa dobre medzi inými ľuďmi, rešpektuje rozdiely medzi ľuďmi, pomôže,
ale nenechá sa využívať, dokáže prejavovať lásku, dôveru
o je schopný zvládať požiadavky života, je samostatný, zodpovedný, robí si re-
álne plány, je ochotný vynaložiť úsilie na dosiahnutie svojich cieľov

- stres
o je odpoveďou organizmu na akúkoľvek požiadavku (príjemnú i nepríjemnú),
ktorá je naň kladená
o stres = záťaž
o teóriu stresu vypracoval maďarský psychológ János Selye (1907-1982)
o podľa neho nadmerná námaha vyvoláva všeobecný adaptačný syndróm, čiže
určitú reakciu endokrinných žliaz
o zvyšuje sa všeobecná aktivačná úroveň organizmu, teda jeho pripravenosť
reagovať
o stres je súčasťou života a je to stav, ktorým organizmus reaguje a uvedie sa
do pohotovosti, keď naň pôsobia stresory, čiže podnety, ktoré stres vyvoláva-
jú
o stresová reakcia prebieha v troch štádiách:

štádium alarmu (pohotovosti)
• v tomto štádiu je celý organizmus v štádiu zvýšenej pohotovos-
ti

štádium rezistencie (odolnosti)
• stresová situácia trvá
• fyzická reakcia sa vracia do normálu, ale zásobáreň energie pre
tela sa postupne vyčerpáva

štádium exhauscie (vyčerpania)
• po akcii je organizmus vyčerpaný
• napr. uspokojenie z dobrého výkonu
 Ekonómia a ekonomika

- ekonómia je spoločenskovedná disciplína, ktorá skúma, na základe čoho a akým spô-

sobom spoločnosť rieši problém vzácnosti a pomáha riešiť tri základné ekonomické
otázky:
o Čo vyrábať?
o Ako vyrábať?
o Pre koho vyrábať?

- ekonómia ako veda vznikla v 2. polovici 18. storočia zásluhou anglických ekonómov
Adama Smitha a Davida Ricarda

- najprv sa ekonómia vyvíjala ako jednotná veda

- v 2. polovici 19. storočia sa rozčlenila na:
o makroekonómiu - skúma spoločnosť alebo ekonomiku ako celok
o mikroekonómiu - skúma menšie ekonomické jednotky alebo jednotlivcov

- rozlišujeme niekoľko ekonomických disciplín:

o ekonomická teória (skúma najvšeobecnejšie ekonomické problémy)
o dejiny ekonomických teórií (skúmajú vývin ekonomiky v priebehu historického
vývoja spoločnosti)
o teória hospodárskej politiky
- úsekové vedné disciplíny:
o ekonomika priemyslu
o ekonomika poľnohospodárstva
o ekonomika obchodu, atď.
- prierezové vedné disciplíny:
o peňažníctvo
o burzovníctvo
o ekonómia práce
o manažment, atď.

- potreby
o základom ľudskej činnosti sú potreby
o potreba je uvedomený alebo neuvedomený nedostatok
o potreby členíme:

z vývojového hľadiska:
• primárne potreby
o napr. príjem potravy, ochrana pred chladom, pohlavný
pud
o sú vlastné živočíchom i ľuďom
• sekundárne potreby
o majú ich len ľudia, sú to získané alebo naučené potreby
o napr. potreba komunikácie, úspechu, potreby súvisiace
s výrobou a spotrebou

z hľadiska počtu subjektov:
• individuálne potreby
o potreby vlastné každému človeku
• kolektívne alebo spoločenské potreby
o napr. ochrana životného prostredia, vzdelanie, úspech
- statky
o statok je všetko, čo uspokojuje ľudské potreby
o rozlišujeme:

z hľadiska dostupnosti:
• voľné statky
o vyskytujú sa voľne v prírode v relatívne dostatočnom
množstve
o napr. vzduch; vody riek, morí, oceánov; lesné plody
• ekonomické statky
o sú vzácne statky
o vyskytujú sa v obmedzenom množstve, získavame ich
z prírody a môžeme ich aj vyrobiť
o delíme ich na:

hmotné (napr. ryby, horniny, výrobky)

nehmotné (napr. vedomosti, služby, slnečné žia-
renie)

z hľadiska účelu:
• výrobné statky
o používajú sa vo výrobe
• spotrebné statky
o využíva ich spotrebiteľ

z hľadiska vlastníctva:
• súkromné statky
o napr. osobné veci, vlastná záhrada, vlastná pláž
• verejné statky
o napr. kanalizácia, verejná doprava

- spotreba
o je uspokojovanie ľudských potrieb

- výroba
o je premena výrobných faktorov na výrobky a služby
o výrobné faktory sú vstupom do výroby (inputy)
o výrobky sú výstupom z výroby (outputy)
o výrobky môžu byť:

krátkodobej spotreby a služby

dlhodobej spotreby a služby
o výrobky môžu byť:

hmotné

nehmotné (služby)
o výrobky a služby získané prostredníctvom trhu nazývame tovary
o rozmnožovanie potrieb a činností viedlo k deľbe práce

prirodzená deľba práce (medzi mužom a ženou)

spoločenská deľba práce viedla k výmene, vzniku odvetví a odborov,
miestnych, národných trhov a svetového trhu

oddelila výrobu od spotrebiteľa

výmena sa uskutočňuje na trhu

nepretržité obnovovanie predpokladov a výsledkov výroby nazýva-
me reprodukciou
 Ekonomika

- ekonomika = hospodárstvo
- ekonomika je tá časť spoločenského života, ktorá je spätá s ekonomickou činnosťou
- cieľom ekonomiky je uspokojovať potreby spoločnosti
- každá ekonomika rieši tri základné ekonomické otázky

- rozlišujeme:
o prebytkovú ekonomiku

vytvorí viac výrobkov a služieb ako obyvateľstvo dokáže spotrebovať
o nedostatkovú ekonomiku

vytvorí menej výrobkov a služieb ako potrebuje obyvateľstvo
- rozlišujeme:
o uzavretú ekonomiku

existuje len výnimočne a dočasne

je uzavretá pred ekonomika sveta
o otvorenú ekonomiku

väčšina ekonomík súčasného sveta je otvorená

každý štát a jeho ekonomika pripúšťa vstup na trhy iných štátov

Ekonomika štátu

- ekonomika štátu sa člení na štyri sektory:

o primárny sektor

zahŕňa činnosti spojené s prírodnými procesmi a živými organizmami

napr. poľnohospodárstvo, lesné a vodné hospodárstvo, ťažobný prie-
mysel
o sekundárny sektor

zahŕňa činnosti spojené s premenou prírodných zdrojov a činnosti spo-
jené s priemyselným rozvojom

napr. spracovateľský priemysel, stavebníctvo, ekonomika
o terciárny sektor

patria doň služby obyvateľstvu a obsluhovanie prvých dvoch sfér

napr. zdravotníctvo; sociálne, kultúrne, telovýchovné zariadenia, fi-
nančná a úverová sústava (bankovníctvo), štátna správa, obrana, do-
prava, spoje
o kvarciárny sektor

zahŕňa informačné služby zamerané na tvorbu, spracovanie a prenos
informácií

- ekonomika je cieľavedomá hospodárska činnosť zameraná na výrobu, výmenu

a spotrebu materiálnych a nemateriálnych statkov
 Typy ekonomík

- ekonomika založená na inštinktoch, zvykoch a tradíciách

o vyskytovala sa v staroveku
o dnes sa vyskytuje v spoločenstvách v kmeňových a rodových spoločnostiach

- príkazová ekonomika
o na tri základné ekonomické otázky odpovedá štát, tz. v tejto ekonomike je
centrálne plánovanie, prevláda v nej štátne vlastníctvo, je v nej monopolné
postavenie výrobcov, ceny sú stanovené centrálne (ceny tovarov a služieb, aj
mzdy)
o spravidla je to ekonomika nedostatková, tz. vždy jej nejaký tovar chýba a na
druhej strane sa nepotrebný tovar hromadí
o je to centrálne riadená ekonomika
o uplatňovala sa v bývalých socialistických krajinách strednej a východnej Eu-
rópy

- trhová ekonomika
o je založená na systéme slobodného podnikania a voľnej ekonomickej súťaže
o funguje prostredníctvom trhového mechanizmu
o existujú v nej samostatné trhové subjekty: podniky, firmy, spoločnosti, druž-
stvá, individuálni podnikatelia a domácnosti
o trhové subjekty slobodne podnikajú v podmienkach slobodnej trhovej súťaže
o táto ekonomika má slobody trh statkov, služieb, práce, pôdy, kapitálu
o má liberalizovaný zahraničný obchod
o má samostatné centrálne a obchodné banky, burzy a burzový obchod
o tri základné ekonomické otázky rieši nasledovne:

o prvej rozhodujú spotrebitelia a ich voľba závisí od príjmom a ochoty
spotrebúvať, resp. sporiť

o druhej rozhoduje konkurencia medzi výrobcami

tretiu rieši trh pomocou ponuky a dopytu
o trhová ekonomika predpokladá dokonalú konkurenciu (všetci účastníci trhu
by mali mať rovnaké podmienky)
o v súčasnosti však dokonalá konkurencia nemôže reálne existovať, pretože ani
najdokonalejší trhový mechanizmus nedokáže zabezpečiť ekonomickú rov-
nováhu v štáte, preto do voľnej konkurencie vstupujú monopoly a hlavne štát,
ktorý svojimi zásahmi ovplyvňuje ekonomický vývoj v krajine
o vzniká nový typ ekonomiky → zmiešaná ekonomika

- zmiešaná ekonomika
o je typ ekonomiky, ktorý sa v súčasnosti reálne vyskytuje
o je v nej trhový mechanizmus založený na slobodnej podnikateľskej činnosti,
voľnej súťaži, voľnej cenotvorbe a prevládajúcom súkromnom vlastníctve,
pričom štát zasahuje do chodu hospodárstva a usmerňuje ho
o štát sa stará o výstavbu škôl a zdravotníckych zariadení, zásobovanie ener-
giou, hromadnú dopravu a spoje
o štát ochraňuje sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva → sociálne trhové hospo-
dárstvo

uplatňuje sa v krajinách Európskej únie, USA

v tomto type ekonomiky je štát významným vlastníkom strategických
podnikov (baníctvo, hutníctvo, energetický, petrochemický priemysel)
 Trhový mechanizmus

- je odvodený od slova trh

- trh je miesto, kde sa stretávajú kupujúci a predávajúci, aby sa spoločne dohodli na
kúpe a predaji určitého tovaru alebo služby za určitú cenu
- poznáme niekoľko druhov trhov:
o podľa počtu predávaných tovarov rozlišujeme:

čiastkové trhy – tu sa predáva kupuje jeden druh tovaru (napr. trh
pšenice)

agregátny (súhrnný, sumárny) trh – trh všetkých tovarov a služieb
o podľa predmetu kúpy a predaja rozlišujeme:

trh výrobných faktorov
• kupujú a predávajú sa tu výrobné faktory, čiže práca, pôda,
kapitál

trh faktorov a služieb
• kupujú a predávajú sa tu tovary a služby určené na osobnú
spotrebu

finančný trh
• na základe ponuky a dopytu sa tu sústreďujú a prerozdeľujú
peňažné prostriedky medzi ekonomickými subjektmi
o podľa územného hľadiska rozlišujeme:

miestny (regionálny) trh
• trh na území určitej oblasti
• môže mať charakteristické tradičné produkty

národný trh
• trh v rámci celého štátu

svetový trh
• trh, ktorý prekračuje hranice štátov a vznikol na základe deľby
práce a medzinárodnej špecializácie a kooperácie

- na každý trh vstupujú účastníci, čiže subjekty

- každý z nich sleduje svoje vlastné záujmy a ciele
- medzi subjekty trhu patria:
o firmy

subjekty, ktoré vyrábajú tovary a služby a na trh prichádzajú cieľom
predať ich, čiže vystupujú ako predávajúci

môžu však vystupovať aj ako kupujúci (kupujú výrobné faktory)

vstupujú na trh, aby dosiahli zisk = profit
o domácnosti

spotrebitelia

vystupujú na trhu tovarov a služieb ako kupujúci a na trhu výrobných
faktorov ako predávajúci

vstupujú na trh, aby poskytnutím výrobných faktorov čo najlepšie
uspokojili svoje osobné potreby
o štát

špecifický subjekt trhu, vystupuje na trh najmä vtedy, ak je potrebné
odstraňovať negatívne prejavy trhu alebo stimulovať pozitívne vplyvy

na trhu vystupuje aj ako predávajúci, aj ako kupujúci

mal by hlavne ochraňovať a podporovať slobodné konkurenčné trho-
vé prostredie
- trhový mechanizmus je súčasťou každého trhu
o je to súhrn procesov a vzťahov, ktoré vznikajú pri kúpe a predaji tovaru, slu-
žieb alebo výrobných faktorov za trhovú cenu, pričom procesy ovplyvňujú
nielen trh, ale aj výrobu, rozdelenie a spotrebu

- trhový mechanizmus tvoria tri procesy:

o proces tvorby dopytu

dopyt je množstvo tovaru, aké sú spotrebitelia ochotní a schopní kúpiť
na trhu za určitú cenu

dopyt ovplyvňujú faktory:
• cena tovaru
• množstvo tovaru
• výška príjmu
• záľuby, móda, ceny iného tovaru
o proces tvorby ponuky

ponuka predstavuje súhrn všetkých tovarov a služieb, s ktorými firmy
(výrobcovia) prichádzajú na trh, aby ich predali za určitú cenu

ponuku ovplyvňujú faktory:
• cena ponúkaného tovaru
• množstvo ponúkaného tovaru
• náklady spojené s výrobou daného tovaru
o proces tvorby cien

každý subjekt prichádza na trh s konkrétnym cieľom: kupujúci chce čo
najlacnejšie kúpiť, aby ušetril a predávajúci chce čo najdrahšie predať,
aby mal čo najväčší zisk

rovnovážna cena je stav, ak sa dopyt rovná ponuke a opačne
• → ak sa žiadané množstvo tovaru rovná ponúkanému množ-
stvu
• rovnovážna cena je výnimočný jav, ktorý sa v ekonomike vy-
skytuje len ojedinele alebo zriedka, pretože stav rovnováhy na
trhu nie je stabilný

trhová cena je cena, ktorá vzniká pri aktuálnom vzťahu ponuky a dopy-
tu na trhu

pri procese tvorby trhovej ceny vznikajú dve situácie:
• ak na trhu ponuka prevyšuje dopyt, tz. cena je veľmi vysoká,
výrobcovia veľa vyrábajú, no spotrebitelia málo kupujú
o na trhu vzniká prebytok tovaru a ak výrobcovia chcú
tento tovar predať, musia znížiť jeho cenu → zníženie
cien vyvolá rast dopytu a zároveň i pokles výroby, tz.
zníženie ponuky
• ak dopyt prevyšuje ponuku, tz. cena je veľmi nízka, výrobcovia
začnú zvyšovať ceny, čo opätovne zníži dopytu a zvýši ponu-
ku
- trhový mechanizmus nemôže existovať bez konkurencie (súťaže)
- rozlišujeme:
o konkurenciu na strane ponuky

vyplýva z toho, že každá firma chce dosiahnuť čo najväčší zisk → usi-
luje sa dosiahnuť na trhu čo najlepšie postavenie a ak sa dá, ovládnuť
ho

môže byť:
• cenová
o jej uplatnením sa firmy snažia získať na svoju stranu čo
najviac spotrebiteľov a to tým, že znižujú ceny
• necenová
o pomocou nej sa snažia získať zákazníkov, napr. rastom
kvality, zvýšením technických parametrov výrobkov
(napr. dizajnu), reklamou, obalovou technikou, poskyt-
nutím zliav pri nákupe, predajom na úver, kvalitným
servisom
o konkurenciu na strane dopytu

vyplýva z toho, že každý spotrebiteľ má záujem nakúpiť do najlacnej-
šie

tento typ konkurencie sa najzreteľnejšie prejavuje vtedy, keď dopyt na
trhu prevyšuje ponuku, tz. keď je na trhu nedostatok tovaru

vtedy sa kupujúci za každú cenu usilujú získať nedostatkový tovar →
vzniká medzi nimi súperenie, čo využívajú výrobcovia a zvyšujú ceny

typickým príkladom sú predveľkonočné a predvianočné nákupy vají-
čok (stúpajúca cena tovaru)
- rozlišujeme:
o dokonalú konkurenciu

existovala v úplnom počiatku trhového mechanizmu, pretože predpo-
kladá, že všetci účastníci trhu majú úplne rovnaké podmienky

je to stav, keď na trhu existuje veľký počet predávajúcich aj kupujúcich
o nedokonalú konkurenciu

reálne existuje v ekonomike a má tri podoby:
• monopolistická konkurencia
o vyskytuje sa na trhu určitého tovaru, ktorý vyrábajú
viacerí výrobcovia
o výrobcovia musia súperiť a využívať cenovú i neceno-
vú konkurenciu, aby získali čo najviac zákazníkov
• oligopol
o je typ konkurencie, keď na trhu existuje malý počet
veľkých navzájom si konkurujúcich firiem, ktoré dispo-
nujú takou ekonomickou silou, že čiastočne obmedzujú
vstup ďalších firiem na trh daného odvetvia
o je nelegálna
• monopol
o je stav, keď existuje len výrobca určitého tovaru, ktorý
nemá žiadnu konkurenciu a na základe toho môže ur-
čovať monopolne vysoké ceny
o je to nezdravý jav ekonomike a preto štát prijíma pro-
timonopolné opatrenia, aby na trhu zabezpečil konku-
renciu
o na Slovensku túto úlohu plní Protimonopolný úrad
 Ekonomická úloha štátu

- štát má zodpovednosť za stabilný a efektívny vývoj ekonomiky, za primerané tempo

ekonomického rastu, za sociálnu politiku, ktorá zmierňuje extrémnu dôchodkovú ne-
rovnosť trhového hospodárstva → štát má v ekonomike zabezpečiť stabilitu, efek-
tívnosť a rovnosť

- štát zabezpečuje efektívne fungovanie trhovej ekonomiky konkrétnou hospodárskou

politikou
- hospodárska politika je súhrn cieľov, nástrojov, rozhodovacích procesov a opatrení
štátu v jednotlivých oblastiach ekonomického života v danom období
- najdôležitejším subjektom hospodárskej politiky je štát a jeho výkonný orgán – vláda

- z hľadiska ekonomiky a jej stability vláda sleduje ciele:

o zamestnanosť
o cenová stabilita
o ekonomický rast
o rovnováha platobnej bilancie
o optimálne rozdeľovanie dôchodkov

- všetky tieto ciele a úlohy štát dosahuje prostriedkami, ktoré nazývame nástrojmi
hospodárskej politiky
- medzi ne patrí:
o monetárna (peňažná a úverová) politika

reguluje množstvo peňazí v obehu

cieľom je ovplyvňovať efektívny dopyt a zamestnanosť
o fiškálna (rozpočtová) politika

je založená na štátnom rozpočte a reguluje celkový kúpyschopný do-
pyt tak, aby bol dopyt jednotlivých subjektov v súlade s dopytom, kto-
rý vytvára štát

štátny rozpočet
• je centralizovaný peňažný fond, z ktorého sa rozdeľujú pro-
striedky pre jednotlivé rezorty
• návrh štátneho rozpočtu prekladá vláda a schvaľuje ho parla-
ment → štátny rozpočet vychádza ako zákon
• hlavným zdrojom štátneho rozpočtu sú podnikové a osobné
dane (napr. daň z príjmov obyvateľstva a právnických osôb,
daň z majetku, cestná daň)
• štát musí dbať o to, aby bol štátny rozpočet vyrovnaný a aby
bol deficit (dlh, schodok) čo najmenší
o dôchodková politika

sú to zásahy vlády do vývoja dôchodkov a cien s cieľom zabrániť in-
flácii v ekonomike
o vonkajšia obchodno-menová politika

má tým väčší význam, čím je väčšia ekonomika

sú to zásahy vlády, napr. administratívne
• kvóty
• tarify (pri dovoze tovaru)
• embargá (pri vývoze tovaru)
 Filozofia

- gr. fileo = milujem

- gr. sophia = múdrosť

- filozofia je veda, ktorá skúma najvšeobecnejšie zákonitosti vývoja sveta, postihuje

vlastnosti, súvislosti vecí a javov a snaží sa vytvoriť syntetický obraz sveta ako cel-
ku a zdôvodniť miesto človeka v ňom

- filozofické disciplíny:
o ontológia = náuka o bytí
o gnozeológia = teória poznania
o antropológia = filozofia človeka
o logika = náuka o správnom myslení, uvažovaní
o etika = náuka o morálke
o estetika = náuka o krásne
o axiológia = náuka o hodnotách a hodnotení

- hraničné filozofické disciplíny:

o filozofia práva, náboženstva, dejín

- základnou filozofickou kategóriou je bytie, má dvojaký význam:

o je to to, čo robí vec ako takú, bytie bytím – podstata, základ, substancia, esen-
cia
o je to to, čo existuje – súcno, ktoré sa prejavuje ako jav, forma, tvar, akcidencia

Filozofia a náboženstvo
- náboženstvo sa snaží vysvetliť javy v spoločnosti, opierajúc sa o vieru v existenciu
nadprirodzenej kreatívnej sily – Boha, verí v jeho reálnu existenciu
- filozofia sa snaží o prísne racionálne vyjadrenie skutočnosti

Filozofia a svetonázor
- filozofia človeku pomáha budovať si vlastný názor na svet, tz. svetonázor

Filozofia a veda
- filozofia využíva najmodernejšie poznatky všetkých vied a úzko s nimi spolupracuje

Filozofia a mýtus
- v praveku si ľudia javy v spoločnosti i v prírode vysvetľovali pomocou mágie, ktorá
organizovala ich spoločenský život
- v staroveku sa magický svet mení na mýtický
- staroveké Grécko
o na jeho území už v 8.-7. st. pr. n. l. Hesiodos spísal báseň o pôvode sveta
a bohov, tzv. Teogóniu

podľa nej na samom počiatku vecí bol Chaos (prázdny priestor alebo
beztvará pralátka), potom vznikla Gaia (Zem) a Eros (ktorý vyvolával
spájajúcu silu lásky)

z Chaosu vznikol Erebos (noc, temno)

z Gaie vznikol Uranos (nebo, hory, moria)

Gaia a Uranos splodili bohov, ktorých potomkovia sa usadili na
Olympe
 - staroveký Egypt
o civilizácia vznikla už v 3.-2. tisícročí pr. n. l.
o vzniklo priam vedecky usporiadané náboženstvo, ktoré malo centrá:

v Heliopolise
• kňazi si mysleli, že nebo a Zem vznikli zo suchých a mokrých
prvkov, ktoré vytvoril Aton (božský slnečný kotúč, vznikol
sám zo seba, bol zároveň všetkým aj ničím)

v Memphise
• hlavným božstvom bol boh Ptah, ktorý vytvoril nebeský
a pozemský svet srdcom a jazykom
- Mezopotámia
o civilizácia existovala už v 3. tisícročí pr. n. l.
o myšlienky o vzniku sveta sa zrodili v mytologickej poézii, podľa ktorej pô-
vodný chaotický svet existoval bez mena, teda existoval aj neexistoval
o spočiatku v ňom existovala mužská polovica Apsu, pôvodom sladké plytké
vody a ženská polovica Tiamat, pôvodom hlboké slané vody
o z dvoch polovíc vznikli nebo a zem, ktoré od seba oddelil vzduch
o mezopotámske náboženstvo sa považuje dodnes za jedno
z najkonzervatívnejších, pretože až do začiatku nášho letopočtu uctievalo
božskú triádu An, Enlil, Enki

An – boh neba, bol číslom 60

Enlil – pán ovzdušia, bol číslom 50

Enki – pán Zeme, boh múdrosti
o z tohto obdobia pochádza množstvo umeleckých diel, napr. Epos
o Gilgamešovi

Základné filozofické otázky

o Otázka ontologická – Čo bolo prvotné?

materialisti – za prahmotu považujú hmotu

idealisti – za prahmotu považujú ideu, vedomie

môžu byť:
• monisti (hmota alebo idea)
• dualisti (hmota a idea)
• pluralisti
o Otázka gnozeologická – Je svet poznateľný?

gnozeologickí optimisti – tvrdia, že svet je poznateľný

agnostici – tvrdia, že podstata sveta je nepoznateľná
• 6 agnostici: Sokratés, Protagorás, Gorgiás, Pyrrhón z Elidy, David
Hume, Immanuel Kant
 Antická filozofia

- delíme ju na 3 obdobia:
o obdobie ranej gréckej filozofie

rozvíjala sa v 6.-5. storočí pr. n. l.

patrí sem: milétska škola, pytagorovci, eleátska škola, Herakleitos
z Efezu, Empedoklés, Anaxagorás, atomisti
o klasické obdobie

5.-4. storočie pr. n. l.

patria sem: sofisti, Sokratés, školy, ktoré vznikli po jeho smrti;
Platón, Aristoteles
o helenistické obdobie

3. storočie pr. n. l. – 5. storočie n. l.

patrí sem: stoicizmus, epikureizmus, skepticizmus, novoplatóniz-
mus

Raná grécka filozofia

Milétska škola

- Milétos – maloázijské grécke mesto, kde od konca 7. storočia do konca 6. storočia

pr. n. l. pôsobili traja filozofi:
o Tháles
o Anaximandros
o Anaximenés
- kládli si otázky:
o Odkiaľ všetko prichádza?
o Kam sa všetko vracia?
o Na čo sa všetko premieňa?
- všetci za pralátku (arché) pokladali živú látku obdarenú dušou a pohybom

Tháles

- údajne to bol človek vznešeného rodu (aristokrat)

- zapájal sa do politiky
- diela:
o O slnovrate
o O rovnodennosti
- venoval sa astronómii: objavil Malý voz, vedel predpovedať zatmenie Slnka
a určil dobu slnečných obratov
- skúmal nebeské telesá, podľa neho najbližšie sú hviezdy a najďalej je Slnko
- Zem ma podľa neho tvar plochého kotúča, ktorý pláva po vode a je zo všetkých
strán obklopený oceánom
- za pralátku považoval vodu
- venoval sa i geometrii: prvý opísal štvorec do polkruhu a údajne od radosti obe-
toval býka
 Anaximandros

- bol to žiak Thálesa

- dielo: O prírode
- aj on sa venoval astronómii, kreslil mapu Zeme, vytvoril niečo ako nebeský gló-
bus
- podľa neho sa Zem podobá valcu alebo stĺpcu, ktorý stojí nehybne v strede sveta
a je rovnako vzdialený od všetkých bodov nebeskej sféry
- nebo je podľa neho guľa, ktorá Zem obklopuje zo všetkých strán
- podľa neho je pralátkou apeiron (gr. neobmedzené), čo je neurčitá látka, ktorá
v sebe zahŕňa všetky druhy látok, ktoré sa nakoniec vyčlenili z teplého
a chladného; niečo božské
- ľudia sa podľa neho vyvinuli medzi rybami a keď nadobudli silu, vyšli na súš

Anaximenés

- za pralátku považoval vzduch (gr. psyché)

- podľa neho sa vzduch zrieďovaním stáva ohňom a zhusťovaním sa mení na vo-
du, zem a kamene
- vzduch nie je len materiálnym prazákladom, ale aj počiatkom všetkých psychic-
kých javov
o ako prvý spomína psychické javy, bol prvým priekopníkom psychológie
- Zem je podľa neho plochý kotúč, podopieraný obrovskou vrstvou vzduchu,
v ktorej sa vznášajú nebeské telesá

Pytagoras
(570 – 500 pr. n. l.)

- založil vlastnú školu, ktorá sa volala pytagorovská škola

- mohli ju navštevovať aj ženy a tie, ktoré ju vychodili, boli považované za najvyšší
typ ženstva, aký kedy Grécko splodilo
- tí, ktorí navštevovali jeho školu, museli zložiť sľub mlčanlivosti, museli dodržia-
vať pravidlá (stravovania, správania, atď.)
- štúdium bolo päťročné, vzdelávali sa vo vedách kalokagatie
- škola sa zaplietla do politiky a spolok bol násilne rozohnaný a vypálený

- Pytagoras bol matematik

- svet je podľa neho vybudovaný matematicky a vesmír harmonicky, čiže pravi-
delne a dal mu názov kozmos (gr. poriadok)
- podľa neho je Zem ohnivé guľovité teleso
- za pralátku považoval oheň
- myslel si, že veci sú odrazmi čísel: čísla určujú a ohraničujú neurčité
a neohraničené
- veril v sťahovanie duše človeka do iných bytostí, bol ovplyvnený východnou kul-
túrou
- vypracoval predpisy a zákazy týkajúce sa jedla a správania
- vypracoval prvú esteticko-filozofickú koncepciu hudby
 Eleátska škola

- rozvíjala sa v 6.-5. storočí pr. n. l.

- Elea bolo mesto na západotalianskom pobreží
- predstavitelia:
o Xenofanés
o Parmenidés
o Zenón z Eley

Xenofanés
(narodil sa okolo roku 580 pr. n. l.)

- bol zakladateľom eleátskej školy

- vystupoval proti mnohoženstvu
- podľa neho to najlepšie a najvyššie môže byť len jedno → veril v jediného boha,
ktorý je podstatou vesmíru, zrástol so všetkým, je identický s prírodou
- považujeme ho za zakladateľa panteizmu (svetonázor)

Parmenidés
(narodil sa okolo roku 545 pr. n. l.)

- bol najvýznamnejším predstaviteľom eleátskej školy

- ontológia:
o tvrdil, že existuje len bytie a nebytie neexistuje a nemôže byť ani myslené,
pretože bytie je všade a všetko, vypĺňa celý priestor, je súvislé, statické, ne-
hybné, neukončené, nemenné
o neexistuje pohyb ani prázdny priestor → popiera akúkoľvek zmenu
o stotožňuje myslenie s bytím, preto ho považujeme za zakladateľa ontológie
- gnozeológia:
o pravé poznanie môžeme dosiahnuť len čistým rozumovým poznaním, lebo
zmysly klamú, vidia svet v zmene a pohyb

Zenón z Eley
(490 – 435 pr. n. l.)

- bol to Parmenidov žiak, nevytvoril vlastné učenie, ale obhajoval a dokazoval

Parmenidovo učenie tzv. apóriami (paradoxmi), z ktorých najznámejší je Para-
dox o Achillovi a korytnačke
- vyvinul rafinované a dôvtipné umenie dôkazu → dialektiku, ktorá slúži na od-
haľovanie rozporov
 Herakleitos z Efezu
(550 – 480 pr. n. l.)

- bol Parmenidov súčasník, no jeho názory boli úplne iné

- bol aristokrat z rodiny, ktorá vládla v meste Efezos
- zriekol sa podielu na moci, utiahol sa do úzadia a bádal
- vystupoval proti demokracii
- nezaložil vlastnú školu a svojimi názormi sa úplne odlišoval od svojich súčasní-
kov
- za pralátku považoval oheň
o tvrdil, že svet a príroda sa nachádzajú v neustálom procese zmeny, pričom
oheň je zo všetkých najpohyblivejší
- „Panta rei.“ = „Všetko plynie.“ = „Nemožno vstúpiť dvakrát do tej istej rieky.“
o všetko vo svete sa neustále mení, má svoj protiklad
o bol zakladateľom dialektiky, ktorá chápe svet ako proces vo vývoji
o boj protikladov je hybná sila vývoja
o napriek zmenám svet ostáva ohňom, svetu vláde logos = všeobecná zákoni-
tosť sveta

„Ani slnko nemôže uniknúť pred logom.“
- vypracoval učenie o relatívnosti vecí a vlastností
o na tú istú vec, či jav majú rôzni ľudia rôzny názor
o „Somáre by dali prednosť slame pred zlatom.“
o „Najmúdrejší človek je v porovnaní s Bohom opicou, pokiaľ ide o múdrosť i o krásu.“

- gnozeológia:
o človek ťažko poznáva svet, zmysly neposkytujú úplné poznanie, úplné po-
znanie poskytuje len myslenie

Empedoklés
(5. st. pr. n. l.)

- pochádzal z juhotalianskeho mesta Akraqas

- vychádzal z Parmenidovho učenia, že svet je večný a nezničiteľný
- svet je podľa neho mnohoraký a jeho základ tvoria štyri látkové prvky, korene
všetkých vecí: oheň, voda, zem, vzduch
- okrem nich ešte existujú dve látkové hybné sily: láska a nepriateľstvo (nená-
visť), ktoré spôsobujú spájanie a odpájanie
- podľa neho život je proces, všetko vo svete sa nachádza v neustálom procese zlu-
čovania a rozkladu
- ako prvý vyslovil tézu o rýchlosti šírenia svetla, podľa ktorej sa svetlo šíri obrov-
skou rýchlosťou (takou, že ju nemôžeme pozorovať)
 Anaxagorás
(5. st. pr. n. l.)

- žil v Aténach
- od polovice 5. storočia pr. n. l. sa Atény stávajú hospodárskym, politickým, kul-
túrne živým centrom filozofie
- bol prvým predstaviteľom filozofie za vlády Perikla
- jeho protivníci ho považovali za bezbožníka, lebo tvrdil, že Slnko je materiálne te-
leso, že je rozžhavený balvan väčší ako Peloponéz
- Zem je podľa neho plochá, má tvar bubna a vznáša sa vo vzduchu
- svet je mnohoraký, skladá sa z nespočetného množstva semien donekonečna
deliteľných
- veril, že existuje sila nús = rozum
o je to akási mechanická príčina, ktorá uvádza častice do pohybu
- vypracoval prvú teóriu vzniku vesmíru – kozmogóniu
o podľa neho pred vznikom sveta boli všetky veci pomiešané, len rozum nebol
s ničím pomiešaný, existoval sám o sebe
o potom sa rozum dotkol tejto zmesi, vznikol vírivý pohyb
o začalo sa od seba oddeľovať husté a riedke, teplé a studené, svetlé a temné,
suché a vlhké
o potom sa vytvorili dve obrovské oblasti:

oblasť vírivého éteru, tz. teplé, suché, svetlé, riedke látky

oblasť vzduchu, tz. chladnejšie, vlhšie, temnejšie a hustejšie látky
o neskôr sa zhusťovaním oddelili mraky, z nich voda, z nej Zem a zo Zeme
kamene

Učenie o atómoch
(5. storočie pr. n. l.)

- predstavitelia:
o Leukippos
o Demokritos

- zakladateľom bol Leukippos z Abdéry (sever Egejského mora)

- nič spoľahlivé sa o ňom nezachovalo, o jeho učení sa dozvedáme až z diela jeho
žiaka Demokrita
- v doslovnom znení sa zachoval jediný fragment: „ani jedna vec nevzniká bez
príčiny, všetko sa deje z nejakého dôvodu a nutnosti“
o prvá jasná formulácia zákona kauzality (príčinnosti)
 Demokritos
(470 – 360 pr. n. l.)

- pochádzal z Abdéry, bol to žiak Leukippa

- mal veľký majetok, ktorý vynaložil na študijné cesty (Egypt, India, Perzia)
- vrátil sa do Abdéry, žil tu a venoval sa bádaniu
- nezaložil vlastnú školy, i keď mal mnohých žiakov
- bol samotár, nemal rád davy, žil v ústraní
- venoval sa štúdiu matematiky, fyziky, astronómie, geografie, anatómie, fyzioló-
gie, hudby, filozofie, lekárstva

- podľa neho sa svet skladá z plného súcna a nesúcna

o súcno pozostáva z nespočetného množstva teliesok ďalej nedeliteľných,
ktoré nazval atómami (gr. atomos = nedeliteľný)
o nesúcno je prázdny priestor, ktorý je nekonečný a v ňom sa pohybujú ató-
my
o atómy:

pre ich malé rozmery ich nevnímame

vypĺňajú celý priestor, v ktorom sa pohybujú

sú večné a nemenné

všetky sú z tej istej látky, ale majú rozličnú veľkosť a jej zodpovedajú-
cu hmotnosť

pohybujú sa podľa zákona tiaže a to nárazom jedného atómu na ďalší

všetky veci vznikajú spájaním atómov a pri zániku sa veci opäť rozpa-
dajú na atómy
o neveril v žiadneho riadiaceho či plánujúceho ducha, ani v hybné sily
o svet nepodlieha náhode, ale všetko sa v ňom deje podľa železnej zákonitosti,
ktorá je súcnu imanentná (vlastná)
- duša je podľa neho zložená z atómov a je dočasným spojením
- podľa neho neustále vznikajú a zanikajú nespočetné svety a my sme jedným
z nich
o bol to prvý ucelený materialistický systém staroveku → klasický
- gnozeológia:
o základom poznania sú pocity, avšak nie všetky veci dokážeme postihovať
zmyslami, tie postihuje až ľudský rozum

bol zástancom dvojstupňového chápania sveta
- etika:
o bol hedonista (pôžitkár)
 Klasická grécka filozofia
Sofistika

- v 5. storočí pr. n. l. v mnohých gréckych mestách vládla otrokárska demokracia, tz.

narastala potreba ovládať rečnícke umenie a tým vzrastal aj význam filozofov – sofis-
tov = učiteľov múdrosti (za túto činnosť boli platení), ktorí putovali z mesta do mesta
a učili hlavne rétoriku, základy štátu a práva, ale aj umenie
- nešlo im o hľadanie pravdy, nehľadali prazáklad všetkého, ale zamerali sa na člove-
ka, ktorého chceli pripraviť na politický život na ľudovom zhromaždení, aby sa vedel
obhajovať na súde
- sofisti upriamili pozornosť na človeka

- predstavitelia:
o Protagorás
o Gorgiás
o Kritiás
o Hippiás
o Kalikles
o Trasymachos
o Alkimadas
o Lykofrón
o Prodikos

Protagorás
(480 – 411 pr. n. l.)

- boj najvýznamnejším sofistom

- preslávil sa svojím výrokom: „Mierou všetkých vecí je človek, existujúcich, že sú
a neexistujúcich, že nie sú.“
o človek rozhoduje o veciach, tz. človek je tvorcom spoločnosti, jej kultúry, mo-
rálky, umenia
o dovtedy umenie bolo mimézis, tz. napodobňovanie prírody
- ontológia:
o hmota je plynúca a všetky vnemy sú relatívne, tz. proti každému tvrdeniu
môže byť rovnako dôvodne postavené tvrdenie opačné
- gnozeológia:
o objektívne poznanie nie je možné
o podľa neho zmysly klamú a pravé vedenie nám poskytuje len rozum
- jeho dielo bolo spálené a on bol vyhnaný z Atén

Gorgiás

- bol známy rétor

- preslávil sa svojím súdom, ktorý dokazoval, že:
1. nič neexistuje
2. i keby niečo existovalo, bolo by nepoznateľné → bol agnostik
3. i keby bolo poznateľné, nebolo by zdeliteľné a vysvetliteľné
- → slová majú magickú silu, slová môžu klamať, môžu zavádzať, ale môžu aj všetko
vysvetliť, objasniť, dokonca slová očarujú, omamujú, privádzajú dušu do omámenia,
apatie

Kritiás

- tvrdil, že aj náboženstvo je výtvorom človeka, ktorý chcel vierou v bohov v ľuďoch

vyvolať strach za utajované zločiny

Prínos sofistiky

- sofisti upriamili pozornosť na človeka, tz. človek je mierou všetkých vecí

- vniesli relatívnosť do umenia, krásy a dobra
- napr. estetický relativizmus
o ženy sa maľujú a je to pekné, keby sa muži maľovali, bolo by to škaredé
o v Trácii sa pokladá za ozdobu tela tetovanie, ale v iných krajinách je to trest
pre zločincov
o v Sparte je krásne, keď chlapci nemajú vyššie vzdelanie, v Iónsku je to škare-
dé
 Sokratés
(470 – 399 pr. n. l.)

- žil a pôsobil v Aténach

- nenapísal žiadne dielo, o jeho živote a názoroch sa dozvedáme až z diela jeho žiakov
Platóna, Aristotela, Xenofonta, Aristofana
- bol sochár
- odmietal tradičných bohov a zavádzal nových
- vystupoval proti demokracii
- roku 399 pr. n. l. bol obvinený z bezbožnosti a z kazenia mládeže
- odsúdili ho na trest smrti
- nevyčkal vykonanie rozsudku, otrávil sa sám
- spočiatku bol sofistom, neskôr ich kritizoval

- podľa neho je stavba vecí a fyzikálna povaha vecí nepoznateľná → bol agnostikom
- poznať môžeme len to, čo je v našej moci, teda svoju dušu
o „Poznaj seba samého.“
o duša človeka je svojou povahou schopná byť dobrá
o táto schopnosť sa prejaví len u toho, kto k nej dospel rozumom, teda kto na-
zerá, čiže bezprostredne poznáva podstatu dobra
o podľa neho najvyššou cnosťou je múdrosť
o „Tam, kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam, kde vládne nevedomosť, do-
chádza k mravnému úpadku.“
o → poznanie a jeho úroveň ovplyvňuje mravné konanie človeka, a preto učil
umenie žiť, lebo žiť je umenie, a preto jeho filozofia je čisto praktická, tz. etika
o bol moralista
o „Kto pozná cnosť aj cnostne koná.“
o pri hľadaní dobra nám pomáha daimonión = vnútorný orgán, akýsi hlas
vnútri rozumu, ktorý nám našepkáva, aby sme sa rozhodli pre dobro
- gnozeológia:
o odsudzoval empirické poznávanie prírody, nízko hodnotil poznávací výz-
nam zmyslových orgánov
o podľa neho človek môže poznať len to, čo je v jeho moci a to dušu a len ro-
zumom
- etika:
o stotožňoval cnosť s vedením, tz. niet takého človeka, ktorý napriek tomu, že
vie, že môže robiť niečo lepšie, začal by robiť niečo horšie

→ všetko zlé konanie je prosté nevedenie či omyl, lebo múdrosť je do-
konalé vedenie → etický racionalizmus

- mal mnoho žiakov, ale nevytvoril jednotnú školu

- po jeho smrti vznikli školy:
o kynická
o kyrénska
o megarská
o elídsko-eretrijská
 Kynická škola
- kyon (gr.) = pes
- kynik = posmešná prezývka

- zakladateľom školy bol Anthistenés (5.-4. storočie pr. n. l.)

o najskôr bol sofistom, neskôr sa priklonil k Sokratovi
o popieral existenciu všeobecného, podľa neho existujú len jedinečné veci
o o každej veci môže byť vyrieknutý len súd totožností

napr. stôl je stôl, kôň je kôň
o podľa neho múdrosť spočíva v poznaní dobra, len ono môže byť majetkom každého
jedinca a cieľom cnostného života môže byť len pokoj založený na zrieknutí sa všet-
kého, čo nás činí závislými na majetku a rozkoši

hlásal asketickú morálku

- ďalším predstaviteľom kynickej školy bol Diogenés

o obvinil Anthisténa, že nedodržiava zásady, ktoré sám hlása
o radil ľuďom, aby si za vzor nebrali antickú civilizáciu, ale barbarské národy, ba do-
konca aby napodobňovali spôsob života zvierat
o navrhoval voľnú lásku a spoločné vlastníctvo žien a detí → úmyselne narúšal normy
spoločenského života
o podľa legendy spával v sude, lebo chcel robiť všetko inak a všetkému dobrému sa
vysmieval
- → slovo cynizmus pochádza od slova kynik a je do naduté samoúčelné popieranie ľudských
hodnôt, človek sa vysmieva všetkému dobrému

Kyrénska škola
- podľa mesta Kyrén
- zakladateľom bol Aristippos
- predmetom poznania môže byť len prakticky získané blaho, tz. naše pocity
- kritériom blaha môže byť len rozkoš alebo utrpenie, ktoré pociťujeme v skutkoch a činoch,
ktoré poskytujú len určité uspokojenie
- → trvajúci okamih má byť predmetom nášho snaženia
- šťastie spočíva v pociťovaní rozkoše v prítomnosti, lebo minulé ani budúce nám nepatrí
- ďalším predstaviteľom bol Theodóros
o podľa neho bohovia neexistujú a mudrc nemusí dodržiavať etické normy

Megarská škola
- zakladateľom bol Eukleidés
o podľa neho predmetom poznania je čisto všeobecné, ktoré vyjadrujeme pojmami
o všeobecné stotožňuje s jediným blahom a je nemenné

Elídsko-eretrijská škola
- zakladateľom bol Faidon z Elidy
- mal rovnaké názory ako predstaviteľ megarskej školy
 Platón
(427 – 347 pr. n. l.)

- narodil sa v Aténach, pochádzal z aristokratickej rodiny

- Platón je prezývka z gr. slova platys = široký
- pôvodne sa volal Aristokles
- spočiatku sa venoval básnictvu
- neskôr sa pod vplyvom Sokrata začal venovať filozofii
- po Sokratovej smrti veľa cestoval
- potom sa vrátil späť do Atén
- v roku 387 pr. n. l. založil vlastnú školu, ktorá sa volala Akadémia (hájik, v ktorom sa
nachádzala, bol zasvätení bohovi Akadémovi)

- zanechal rozsiahle dielo

- jeho diela majú vysokú umeleckú hodnotu
- spolu napísal 36 dialógov a niekoľko listov
- jeho dielo delíme na 3 obdobia:
1. obdobie – rané, tzv. sokratovské
o Obrana Sokratova (Sokratova reč na súde)
o Kritón (o úcte k zákonom)
o Charmenidés (o umiernenosti)
o Protagorás (o výchove k cnosti)
o Gorgiás (o rétorike)
2. obdobie – klasické, tzv. mužné
o Menón (o podstate poznania ako spomienky)
o Kratylos ( o pôvode reči)
o Symposion = Hostina (o láske ako túžbe po poznaní)
o Faidon (o nesmrteľnosti duše)
o Faidros (o láske a kráse)
o Politeiá = Ústava, Štát (o dokonalom štáte)
3. obdobie
o Theaitetos (o pravdivom vedení)
o Temaios (o vzniku sveta)
o Kritiás (o zániku Atlantídy)
o Politikos = Štátnik (nedokončený spis)
o Zákony (poopravená koncepcia Ústavy)

- eros = filozofický pud (láska/túžba po poznaní), ktorý prebúdza ľudskú dušu

k prežívaniu → k poznaniu sa môže povzniesť len ten, kto má filozofický pud
- platonická láska = láska muža k mužovi (so všetkými telesnými pôžitkami)

- Učenie o ideách
o Platón bol dualista, tz. staval proti sebe dva svety
o z nich jeden je nedokonalý, telesný, zmyslový svet; ten, v ktorom žijeme

je to svet vznikania a zanikania, pohybu a nestálosti
o druhý svet je dokonalý, nadzmyslový, netelesný, duchovný svet, ku ktorému
sa môžeme priblížiť len myšlienkou

je to pravé bytie, ktoré pozostáva z ideí (gr. eidos = druhy)

tie sú zoskupené do tvaru pyramídy

na vrchole je idea dobra, ktorá je podmienkou poznateľnosti
a existencie predmetov, lebo od nej dostávajú všetky veci svoju súc-
nosť

dobro je najvyššia, teda prvá príčina bytia a je tiež účelom bytia
• „Idea dobra nám ako Slnko umožňuje vidieť.“

idey sú večné, nevznikajú a nezanikajú, sú nemenné, sú totožné, nezá-
visia na podmienkach priestoru a času

sú pravou príčinou a podstatou zmyslových vecí

každej triede zmyslových vecí zodpovedá v ríši ideí nejaký druh alebo
idea

Platón hmotu pokladá za odvodenú od ideí, ktoré existujú mimo ľud-
ského vedomia a nezávisia na ňom

→ svet, v ktorom žijeme, je odrazom sveta dokonalého → všetko
hmotné je odvodené od ideí → objektívny idealizmus

Platón bol objektívny idealista, lebo za prvotné pokladal idey = dru-
hy, ktoré existujú v nadzmyslovom svete a sú podstatou a príčinou
všetkých vecí a bytostí zmyslového sveta

- gnozeológia:
o vedenie alebo poznanie je iba rozpamätávaním sa duše na to, čo zažila, keď
sídlila v pravom bytí, tz. na to, čo zažila predtým, než sa nasťahovala do tela,
lebo po spojení s telom duša zabúda na všetko, čo zažila v pravom bytí
o aby sa duša rozpamätala, musí rozmýšľať dialekticky, tz. musí objavovať
rozpory v nižšej časti duše
o podľa neho je dialektika jediná správna metóda, ktorou sa môžeme priblížiť
k poznaniu pravého bytia
o bol zástancom racionalizmu
o Podobenstvo o jaskyni

v jaskyni žijú ľudia, ktorí sú pripútaní, nevedia o svete a musia sa
uspokojiť len s tieňohrou, ktorá prebieha na náprotivnej stene vďaka
otvoru do jaskyne

jednému sa podarí odpútať, smeruje k otvoru, najskôr je bolestivo
oslepený, potom je prekvapený a užasnutý tou skutočnou krásou, kto-
rú vidí mimo jaskyne

nechce sa vrátiť späť a navyše by mu ostatní neverili

→ poznanie je krásne

- názory na štát:
o podľa Platóna by v štáte mala vládnuť aristokraciu, preto vypracoval ústavu
aristokracie, teda vlády najlepších, lebo si myslel, že každý človek by mal mať
prístup k vzdelanie
o v štáte by nemali existovať dedičné výsady → všetci majú rovnaké možnosti
dosiahnuť aj tie najvyššie miesta v štáte
o on takýto štát nazval aristokratický ideál štátu

my ho v súčasnosti chápeme ako dokonalú demokraciu
- Učenie o duši
o svetu vládne svetová duša
o ľudská duša je podľa neho večná, nesmrteľná, nezávislá na tele
o duša pozostáva z troch častí:

z rozumovej časti
• sídli v hlave, prevažuje v nej cnosť - múdrosť
• je to jediná nesmrteľná časť duše

z citovej časti
• sídli v hrudi
• prevažuje v nej cnosť - statočnosť, odvaha

zo žiadostivej časti
• sídli v podbrušku
• cnosť – umiernenosť
o podľa delenia duše na časti rozdelil aj občanov v štáte do kategórií:

vládcovia, filozofi
• zodpovedá rozumovej časti duše

vojaci
• zodpovedá citovej časti duše

remeselníci
• zodpovedá žiadostivej časti duše
 Aristoteles
(384 – 322 pr. n. l.)

- bol to najväčší Platónov žiak a zároveň jeho najväčší odporca

- narodil sa v Stageire (v Trácii) v lekárskej rodine
- ako sedemnásťročný odchádza do Atén
- asi ako dvadsaťročný sa stal žiakom Platónovej Akadémie
- po Platónovej smrti veľa cestoval
- dostal sa na kráľovský dvor macedónskeho kráľa Filipa a stal sa vychovávateľom je-
ho syna Alexandra (Veľkého)
- neskôr sa vracia do Atén, kde v roku 335 pr. n. l. založil vlastnú školu Lykeion (lat.
lýceum)
- stál na jej čele aj učil, založil obrovskú knižnicu, ktorá bola na svoju dobu veľmi mo-
derná
- po smrti Alexandra Veľkého sa ocitol v politických ťažkostiach, keďže Atény stratili
svoju samostatnosť a význam
- občania Atén obvinili Aristotela z bezbožnosti, Aristoteles utiekol, žil v exile na
ostrove Euboia a o rok na to umrel
- svoj útek zdôvodnil tým, že nedá ešte raz Aténčanom príležitosť prehrešiť sa proti fi-
lozofii

- zanechal rozsiahle dielo, ktoré členíme na:

o logické práce:

súhrnné dielo Organon
• Kategórie
• O vyjadrovaní
• Prvé a druhé analytiky
• Topiky
• O sofistických dôkazoch
o prírodno-filozofické spisy:

Fyzika

O nebi

O vzniku a zániku

O duši

Meteorologiky
o metafyzické práce:

Metafyzika
o etické a sociálne práce:

Etika Nikomachova

Etika Eudenova

Politika
o ďalšie práce:

Poetika

Rétorika

- Aristoteles bol zavŕšiteľom antickej filozofie, jeho filozofia zahrňuje a syntetizuje

všetko dovtedajšie vedenie
- svoju filozofiu rozdelil na:
o teoretickú:

fyzika

matematika

metafyzika
o praktickú:

etika

politika

ekonómia

poetika

- osobitné miesto uňho zaujíma logika

o Aristoteles je zakladateľom logiky ako vedy
o logiku nazýval analytika
o podľa neho logika je formálna veda, ktorá slúži ako nástroj každej inej vedy
o logika skúma ako musíme postupovať v myslení, aby sme sa od nejakých
predpokladov (hypotéz), dopracovali k správnemu záveru → logika skúma,
ako má prebiehať myslenie
o myslenie prebieha pomocou myšlienkových operácií:

analýza – postup v myslení, pri ktorom rozkladáme celok na časti

syntéza – postup v myslení, pri ktorom spájame celok v časti

indukcia – postup v myslení, pri ktorom vyvodzujeme všeobecný zá-
ver z konkrétnych prípadov

dedukcia – postup v myslení, pri ktorom aplikujeme všeobecné tvrde-
nie na konkrétny prípad

- Metafyzika
o je súborné dielo Aristotelových ontologických prác, ktoré vyšlo až po jeho
smrti
o metafyzika je to, čo nasleduje po fyzike
o tento termín vznikol až v 1. storočí n. l. na označenie tej časti filozofie, ktorá
sa zaoberá nadzmyslovým bytím
o je to prvá filozofia, skúma zmyslami nepostihnuteľné veci, predmety a javy
o Aristoteles bol dualista a v tomto diele kritizoval Platóna, ktorý tvrdil, že
podstata a príčina každej veci sa nachádza mimo nej, teda v ríši ideí
o podľa Aristotela každá jedinečná vec je jednotou látky a formy, forma
(podľa Platóna podstata veci) je síce nehmotná, ale je vo veci obsiahnutá
o spočiatku Aristoteles považoval látku a formu za rovnocenné, neskôr však
nadradil formu nad látku
o Aristoteles sa pokúsil vyjadriť zákonitosti a príčiny pohybu, vznikania
a zanikania
o pohyb je nadobúdanie tvaru, čiže formy, lebo sama látka je len možnosťou,
až forma je skutočnosťou
o zostavil rebríček foriem a na najvyššie miesto umiestnil Prvého hýbateľa –
boha
o boh ale nestvoril svet, pretože boh je len prvou príčinou všetkých pohybov vo
svete
o on sám je nehybný a oddelený od vecí → aj svet je večný
o svet vznikol zo štyroch živlov, neskôr k nim pridal 5. prvok - éter
o vznik sveta chápal materialisticky
 o Zem je podľa neho v strede vesmíru, je to jej prirodzené miesto, je nehybná
a okolo nej obieha Mesiac, Slnko, planéty a hviezdy → geocentrický svetový
názor
o podľa neho je vesmír konečný, poslednou sférou je sféra stálic
o v zárodku každej veci je dané, čo z nej vznikne → v zárodku každej veci sa
nachádza telos (gr. účel, cieľ, entelechia = naplnenie) → telologická predstava
o pohybe
o Aristoteles vyčlenil v procese vznikania štyri príčiny:

látkovú (materiálnu) – je to to, z čoho vec vzniká

formálnu – umožňuje tvar či formu veci
→ prvé dve príčiny sú najdôležitejšie

pôsobiacu – z nej vychádza počiatok zmeny

účelovú – určuje konečný cieľ
o svetu vládne účelnosť, je to akýsi vyšší princíp

- gnozeológia:
o uznával existenciu objektívnej skutočnosti nezávislej na subjekte
o zdrojom poznania sú pocity (zmyslová skúsenosť), ktorá musí byť doplnená
rozumovým poznaním

- Učenie o duši
o v duši vidí Aristoteles najvyššiu činnosť ľudského tela, tzv. entelechiu =
uskutočnenie
o rozlišoval tri formy duše:

vegetatívna (vyživovacia)
• najvyššia časť duše
• majú ju rastliny, živočíchy aj ľudia
• riadi vyživovacie funkcie organizmu

zmyslová
• majú ju len živočíchy a ľudia
• umožňuje vnímanie, pociťovanie žiadostí a premiestňovanie

rozumová
• majú ju len ľudia
• je to jediná nesmrteľná časť duše

- etika:
o konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť = najvyššie dobro = dobre
žiť a dobre konať
o ozajstná blaženosť spočíva v rozumovej činnosti
o človek sa nerodí dobrý, ale dobrým sa stáva výchovou
o človek počas života rozvíja svoje cnosti:

etické: štedrosť, striedmosť, pokojnosť

dianoetické (rozumové): rozumnosť, umenie, vedenie/poznanie
o človek by mal vo svojom živote kráčať zlatou strednou cestou, tz. vyhýbať sa
krajnostiam, tz. krajnému nedostatku a krajnému bohatstvu
- Učenie o štáte:
o najvyššou formou súžitia ľudí je štát
o dobro štátu nadraďuje nad dobro jednotlivca
o Aristoteles rozdeľuje štátne zriadenia podľa počtu ľudí, ktorí sa podieľajú na
vláde na:

tyranie a monarchie – vlády jednej osoby

demokraciu – vládu väčšiny
o posudzuje vlády podľa toho, či sledujú verejný prospech alebo nie:

vlády, ktoré sa snažia o dobro celku:
• monarchia, aristokracia (ako vláda najlepších) – zároveň sú aj
vlády menšiny
• politeiá – rozumná, nesebecká vláda väčšiny

vlády, ktoré sa nesnažia o dobro celku, sú to zlé vlády
• tyrania (despotická vláda jednotlivca)
• oligarchia (vláda majetných)
• demokracia (sebecká vláda väčšiny)
 Helenistická filozofia

- rozvíjala sa od 4. storočia pr. n. l. do 4. storočia n. l.

- koncom 4. storočia pr. n. l. nastala kríza otrokárskej demokracie
- Atény a iné mestské štáty sa stali súčasťou ríše Alexandra Macedónskeho, tz. stratili
svoju samostatnosť
- po smrti Alexandra Veľkého sa ríša rozpadá, kríza sa prehlbuje, čo má vplyv aj na fi-
lozofiu
- zmenil sa charakter filozofie
- filozofi sa sústreďovali na etiku
- kládli si otázky:
o Aký je vzťah človeka k svetu a životu?
o Ako si zachovať ľudskú dôstojnosť a múdrosť?

Stoická škola

- rozvíjala sa od 4. do 3. storočia pr. n. l. a nazývame ju aj moralistickou koncepciou →

sústreďuje sa na etiku
- gr. stoa = stĺporadie
- zakladateľom bol Zenón z Kitia
o kúpil si stĺporadie

- 3 etapy vo vývine stoicizmu:

o staršia stoa

Zenón z Kitia

Kleantes

Chrysippos
o stredná stoa

Panaitios

Poseidonios
o rímska stoa

Seneca

Epiktetos z Frýgie

Marcus Aurelius

- stoici filozofiu delia na:

o logiku

prepracovali Aristotelovu logiku
o fyziku

prevzali prvky z Herakleitovho učenia (logos) a prvky z Aristotela
(látka a tvar)
o etiku

- podľa stoikov je svet jediné živé a rozčlenené telo preniknuté telesným dychom, čiže
pneumatom, ktorý ho oživuje
- Zem je úplne vyplnená telesami a pneumatom
- svetu vládne logos ako všeobecný zákon sveta, je to všeprenikajúci oheň, ktorý riadi
chod sveta a zároveň je to neodvratný osud sveta
- všetko vzniklo z ohňa a periodicky sa na oheň premieňa
- „Osud vedie toho, kto sa mu podrobuje a vlečie toho, kto sa mu protiví.“
o keď sa osudu podriadime, vedie nás
o keď sa mu protivíme, stane sa to isté

- osudu neunikne žiadny človek a preto stoicizmus označujeme aj za fatalistickú kon-

cepciu (lat. fatus = osud)

- etika
o blaho štátu stoik kladie nad blaho jednotlivca
o v prípade nutnosti má človek položiť život za štát
o človek sa má zbaviť všetkých vášní, má dospieť do stavu duševnej vyrovna-
nosti → má dosiahnuť ataraxiu, v ktorej dokáže čokoľvek prijať bez najmen-
šieho vzrušenia

→ človek sa má zmeniť so svojím postavením, ale neoddáva sa nečin-
nosti, ale pokojne si plní povinnosti
o etiku považovali sa základ svojho učenia

- Epiktetos z Frýgie
o „Nič, čo je vonkajšie sa ma netýka, iba čo závisí od môjho vnútra, sa ma týka.“

Epikureizmus

- naturalistická koncepcia
- zakladateľom bol Epikuros (4.-3. storočie pr. n. l.)
o založil si školu v Aténach, dal jej názov Epikurova záhrada
o prepracoval Demokritovo učenie o atómoch
o tvrdil, že atómy sú schopné sa pri pohybe samovoľne odkláňať o neveľký
uhol od pôvodnej priamočiarej dráhy a meniť ju tak na nerovnú a kľukatú
o → idea o samopohybe atómov

Epikuros sa naivne domnieval, že odchýlka atómu pri pohybe je nut-
nou podmienkou slobody človeka
- gnozeológia
o rozvíja materialistický senzualizmus
o „Všetko, čo pociťujeme je pravdivé, pocity nás nikdy neklamú.“

omyly vznikajú v dôsledku nesprávneho hodnotenia pocitov naším
rozumom

uprednostňuje zmyslové poznanie sveta
- etika
o vystupovali proti náboženským poverám, ktoré ponižujú ľudskú dôstojnosť
o kritériom šťastia je blaženosť
o → dobro je všetko, čo spôsobuje rozkoš a zlo je všetko, čo spôsobuje utrpenie
o treba sa zbaviť strachu z bohov, ktorí nie sú schopní zasahovať do ľudského
života, lebo nežijú v našom svete, ale niekde v priestore medzi svetmi
o treba odstrániť strach z posmrtného života
o duša je dočasné spojenie atómov → je smrteľná
o Epikuros rozlíšil tri druhy slastí:

prirodzené a nutné pre život

prirodzené, ale nie nutné

neprirodzené a ani nie nutné pre život
 o podľa neho sa múdry človek usiluje pre prvú slasť, inému sa vyhýba → hlá-
sal umiernený spôsob života naplnený duchovnými pôžitkami
o Epikuros nebol hedonista, až jeho nasledovníci boli nazývaní poživační epi-
kureici

Skepticizmus

- rozvíjal sa v 4. až 2. storočí pr. n. l.

- zakladateľom bol Pyrrhón z Elidy (365-275 pr. n. l.)
o usiloval o šťastie, ktoré spočíva v nepohnutom pokoji, tz. v stave bez stráda-
nia
o ten, kto chce dosiahnuť šťastie, musí odpovedať na 3 otázky:

Z čoho sú veci?

Aký vzťah máme k nim zaujať?

Akú výhodu máme z tohto vzťahu k nim?
o odpovedal si:

na 1. otázku nie je žiadna odpoveď, lebo o ničom sa nedá s určitosťou
povedať, že existuje → bol agnostik

na 2. otázku si odpovedal: máme sa zdržať akýchkoľvek súdov o ve-
ciach (teda nerozmýšľať), lebo naše zmysly sú absolútne hodnoverné

na 3. otázku si odpovedal: výhodou toho, že sme sa zdržali akýchkoľ-
vek súdov, bude pokoj a nepohnutosť, v čom skeptik vidí najvyššie
šťastie
- ďalším predstaviteľom skepticizmu bol Sextus Empiricus

Novoplatónizmus

- rozvíjal sa v 4. až 5. storočí n. l.
- zakladateľom bol Plotinos (204-270 n. l.)
o svoje práce nevydával, vydal ich až jeho žiak Porfýrios
o spolu vydal 6 kníh, tzv. eneád (deviatok)

každá obsahuje 9 rozpráv/poviedok
o Plotinos bol ovplyvnený Platónom, no neprevzal jeho učenie o dvoch svetoch
o hovorí o jednom alebo jedinom Bohu, ktorého aj nazval Jedno alebo Jediný
o hovorí o ňom, že je nepomenovateľný a rozumom nepostihnuteľný, je doko-
nalý, absolútny, je základom každej existencie a stelesňuje zároveň krásu,
dobro a pravdu
o Jedno je základom sveta, ale nie je jeho stvoriteľom, lebo nemenovanému
činnosť pripisovať nemôžeme
o podľa Plotina svet vznikol emanáciou, čiže vyžarovaním z Boha a to tak, ako
prúdi svetlo zo Slnka, tak vyžaruje svet z Boha
o najskôr z Boha vyžaruje rozum = nús, z rozumu vyžaruje Svetový duch, kto-
rý spája nadzmyslový a zmyslový svet, potom vznikajú duše ľudí, idey a tele-
sá materiálneho sveta
o ľudská duša existuje už pred spojením s telom a vstupom do tela sa ponižuje,
čiže upadá a aby sa vykúpila, čiže očistila, musí sa z tela dostať prostredníc-
tvom tajomnej extázy a splynúť s Bohom
o bol ovplyvnený aj východnou filozofiou
 Stredoveká filozofia

- delíme ju na dve obdobia:

o patristika (100-700 n. l.)
o scholastika (700-1500 n. l.)

- na prelome tisícročí sa šírili myšlienky viery v jediného Boha

- 313 – Konštantín Veľký vydal edikt, podľa ktorého sa kresťanstvo mohlo slobodne
hlásať (udelil kresťanom slobodu)
- 325 – kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše
- 395 – rozpad Rímskej ríše na
o Východorímsku ríšu
o Západorímsku ríšu

zanikla roku 476 po dobytí Ríma Germánmi

rozdelila sa na Itáliu, Franciu, Španielsko, Nemecko, Anglicko

- šíriteľom a nositeľom vzdelanosti sa po víťazstve kresťanstva stala cirkev

- nie všade bolo kresťanstvo prijaté pokojnou cestou, takže mnohí vzdelanci sa stavali
voči kresťanstvu nepriateľsky
- 529 – bola zavretá Platónova Akadémia
- v období boja kresťanstva s pohanským polyteizmom vznikla literatúra apologétov
kresťanstva (boli to obrancovia kresťanstva pred pohanským polyteizmom)
- apologéti prví oslovili vzdelancov, vytvorili kresťanskú teológiu ako vedu a zostavili
poradie vied, pričom na vrchol postavili teológiu
- hneď po apologetike vznikla patristika

Patristika

- filozofia, ktorú šírili pátri = cirkevní otcovia

Tertullianus
- žil v 2. storočí n. l.
- bol to rímsky právnik
- stroho odmieta filozofiu
- preslávil sa svojím výrokom: „Verím, pretože je to nezmyselné.“
o naznačil absurdnosť kresťanskej viery

Origenes

- žil v 3. storočí n. l.
- bol to grécky filozof a teológ
- bol Plotinovým súčasníkom
- hovorí o filozofii ako o reflexii, čiže odraze obsahov zjavenia
- Boh je nemateriálny, svet stvoril z ničoho, jeho syn je logos, ktorý sa nachádza medzi
otcom a svetom
- veci tohto sveta sú obrazmi loga
- to, že duša je spojená s telom, je trestom za hriechy ľudí a duša sa môže len očisťovať
Ďalšími predstaviteľmi patristiky boli:
- Ambrosius
- Hieronymus
- Gregor Veľký

Aurelius Augustinus
sv. Augustín
(354-430 n. l.)

- nazývame ho otcom stredovekej filozofie

- narodil sa v Tagaste (dnešné Alžírsko) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky
- až ako 33-ročný začal vyznávať kresťanstvo
- stal sa kňazom a neskôr biskupom v meste Hippo

- Augustínovu tvorbu delíme na 3 obdobia:

o 1. obdobie – rané

Proti akademikom
• je to polemika (akademická rozprava) so skeptikmi
o 2. obdobie – prechodné

O pravom náboženstve

O slobode vôle
o 3. obdobie – obdobie kresťanského pôsobenia

O Trojici

O Božom štáte

Vyznania

- Augustín filozofiu chápe ako lásku k múdrosti, ktorá nás vedie k poznaniu najvy-
ššieho bytia, ktorým je Boh
- za východisko tohto hľadania Augustín považuje ľudské vnútro a pochybnosti, ktoré
sa ňom rodia
- človek je prírodná bytosť, ktorá sa usiluje o prežitie a filozoficky začína myslieť vte-
dy, keď nadobúda pochybnosti o sebe samom
- podľa neho o veciach vonkajšieho sveta môžeme pochybovať, môžeme sa mýliť, ale
ak sa mýlime, tak sme
- „Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje, uvedomuje si niečo pravdivé a zároveň na-
dobúda istotu toho, čo si uvedomuje.“
o → pravdu nemožno hľadať mimo človeka
- „Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva prav-
da.“
- večné pravdy sú nám dané, vyžarujú z Boha, idey sú pravzory všetkého bytia v Bo-
žom duchu
- stvorený svet je odrazom a uskutočnením týchto pravzorov
- Boh stvoril dokonalý svet, z ničoho a dobrovoľne
- svet je rôznorodý, s nepretržitou stupnicou bytostí
- na najvyššom stupni je Stvoriteľ
- človek zaujíma zvláštne miesto na tejto stupnici
- nazval ho malý svet alebo mikrokozmos → predmetom filozofie je človek
- človek sa skladá z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie
-
- ľudský duch má tri zložky:
o pamäť
o rozum
o vôľa
- sú tri, lebo človek je obrazom Božej trojice → Boha
- človek má rozumnú dušu a slobodnú vôľu
- duša je nemateriálna, nesmrteľná a slobodná vo svojich rozhodnutiach
- subjektívne človek koná slobode, ale všetko, čo činí, činí jeho prostredníctvom Boh
- Augustín rozlišuje dve ríše:
o pozemskú ríšu

je založená na lúpeži, udržuje sa vojnami, násilím a podmaňovaním

je založená na sebaláske a egoizme
o nebeskú ríšu (Božie kráľovstvo)

je založená na láske

cirkev je najvyšším výrazom nebeskej ríše tu, na Zemi a je len čiastočne
totožná s nebeskou ríšou

je prípravou pre nebeskú ríšu

- gnozeológia
o Augustín kritizuje zmyslovú skúsenosť, ktorá ak aj existuje, tak len v spojitos-
ti s duchom
o uprednostňuje rozumové poznávanie sveta

- etika
o konečným cieľom ľudského snaženia je blaženosť
o najvyššou cnosťou je láska k Bohu, ktorá je zároveň zárukou dobrého kona-
nia
 Scholastika

- lat. schola = škola

- bola hlavným smerom filozofie feudálnej spoločnosti
- učila sa na školách a po vzniku univerzít aj na nich
o Bologna, Oxford, Sorbonne, Salerno, Cambridge, Praha (Univerzita Karlova),
Viedeň
- scholastika sa rozvíjala v troch obdobiach:
o obdobie ranej scholastiky (9.-12. storočie)
o obdobie rozkvetu scholastiky (13. storočie)
o obdobie neskorej scholastiky (14.-15. storočie)
- základnou filozofickou otázkou všetkých scholastikov bol spor o univerzálie (vše-
obecné pojmy) → viedli spor, či všeobecné pojmy existujú reálne ako konkrétne by-
tosti či veci alebo nie
- existujú dve základné riešenia sporu:
o realizmus

podľa ktorého univerzálie existujú aj reálne nezávisle na ľudskom
myslení a reči

väčšina scholastikov bola realistami
o nominalizmus (lat. nomina = mená)

podľa ktorého univerzálie neexistujú reálne nezávisle na človeku

sú to len mená na označenie väčšej skupiny vecí či bytostí, tz. rodov
alebo druhov → v skutočnosti existujú len konkrétne bytosti alebo veci

univerzálie existujú len v ľudskom myslení

Obdobie ranej scholastiky

Johannes Scotus Eriugena

(815-877)

- bol to prvý otec scholastiky

- žil v 9. storočí
- bol ovplyvnený novoplatónizmom
- tvrdil: „Všetko, čo sa vo svete zdá byť hmotným, má v skutočnosti duchovnú povahu,
telesné stavy sú len obyčajnou ilúziou.“
- prvý povedal, že pravé náboženstvo je pravé presvedčenie a zároveň pravou filozo-
fiou

V 11. storočí sa objavujú prví odporcovia realizmu.

Roscellinus de Compiègne
(cca 1050-1125)

- bol zakladateľom nominalizmu

- tvrdil, že skutočnosť pozostáva zo samých jednotlivín
- všeobecné pojmy sú len človekom vymyslené mená a dokazoval to na Božej Trojici
- dostal sa do konfliktu s cirkvou a musel svoje učenie odvolať
 Anselm
(1033-1109)

- bol to druhý otec scholastiky

- bol najvýznamnejším teológom a filozofom 11. storočia
- bol to realista, bol zástancom krajného realizmu
- snažil sa pomocou rozumu dokázať súcnosť Boha
- tvrdil, že ak Boh existuje v mojej mysli, s logickou nutnosťou vyplýva, že Boh existu-
je; ak by v mojej mysli existoval len ako pojem, nebol by najvyšším → ontologický
dôkaz Božej existencie

Pierre Abélard
(1079-1142)

- vystupoval aj proti krajnému nominalizmu aj proti krajnému realizmu a jeho stanovi-

sko sa nazýva konceptualizmus (podobný umiernenému realizmu)
- podľa neho sú všeobecné pojmy pred spojením vecí v Božej mysli a po stvorení vecí
v ľudskom rozume

Obdobie rozkvetu scholastiky

- v 12.-13. storočí nastali rozpory vo vnútri cirkvi spôsobené bohatstvom cirkvi

- v 13. storočí sa zakladajú rády na upevnenie katolíckej cirkvi
o rád františkánov
o rád dominikánov (Dominik Guzmán)
- od polovice 13. storočia sa všetky známe Aristotelove diela prednášali na Sorbonne
- v roku 1277 stúpenci kresťanstva zakázali šírenie Aristotelovho učenia

- predstavitelia:
o Bonaventura
o Albert Veľký
o Robert Grosseteste
o Roger Bacon
o Raymundus Lullus
o Johannes Duns Scotus
o Tomáš Akvinský
 Tomáš Akvinský
(1225-1274)

- narodil sa ako syn grófa Landolfa z Akvinu

- ako 5-ročný odchádza do kláštora benediktínov v Monte Cassino
- ako 14-ročný odchádza na univerzitu v Neapole, kde dostal prírodovedné vzdelanie
- potom študoval v Paríži a neskôr v Kolíne nad Rýnom u Alberta Veľkého
- potom prednášal na Sorbonne

Diela:
- Komentáre k Aristotelovi
- Komentár k Sentenciám Petra Lombarda
- Otázky pojednávajúce o pravde
- Suma proti pohanom
- Suma teologická
o v nej podáva ucelený výklad teologickej vedy
o bol vyhlásený za knieža scholastikov a v roku 1323 bol kanonizovaný
o jeho učenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej filozofie
a teológie
o ako novotomizmus prežíva dodnes

Učenie:
- hľadal počiatok, kládol si otázku, čím musí začínať myslenie
- nemyslel tým začiatok v čase
- podľa neho všetko nejakým spôsobom existuje
- o všetkom sa dá povedať, že je súcnom
- rozlišuje tri spôsoby existencie súcna:
o substancia a akcidencia

substancia je samostatné súcno, ktoré existuje samo od seba
• je to to, čo tvorí základ alebo podstatu veci

akcidencia neexistuje sama od seba, ale len na substancii a s ňou
• je to to, ako sa základ prejavuje alebo je to javová podoba zá-
kladu
o látka a forma

vychádza s Aristotela

každá veci je spojením látky a formy, pričom forma je aktívna, lebo
spôsobuje pohyb k uskutočneniu tvaru a zjednoteniu

látka je pasívna, má schopnosť prijímať určenia od formy, pričom lát-
ka formu individualizuje
o možnosť a skutočnosť

vychádza z Aristotela

pomocou týchto pojmov chcel vysvetliť pohyb a vývin vecí

tvrdí, že pohyb je prechod z možnosti do skutočnosti

- podstata a existencia
o týmito pojmami sa snažil vysvetliť vzťah medzi všeobecným a konkrétnym
→ svoj vzťah k univerzáliám
o bol umiernený realista
o podstata je všeobecné určenie, vyjadrujeme ju pomocou rodov, kmeňov, či
druhov (napr. živočích, človek, auto)
 o na to, aby sa podstata spojila v konkrétnej veci s existenciou, je potrebný zá-
sah Boha, lebo v Božej mysli sú všetky podstaty a ich uskutočnenie je výsled-
kom Božieho pôsobenia
o Boh je najvyššia bytosť, je prameňom každej existencie
o pre všetko stvorené je typické to, že v nich sú podstata a existencia rozdielne,
iba v Bohu sa podstata a existencia zhodujú

- svet je v pohybe, podlieha zmene, len Boh ako stvoriteľ a hýbateľ je nehybný, lebo
pohyb nemôže vychádzať z pohybovaného
- naspodku je neživá príroda, nad ňou rastliny, nad nimi živočíchy, nad nimi človek,
nad človekom duchovná sféra a na jej vrchole Boh
- Boh stvoril dokonalý svet, zlo nepochádza od neho
- zlo je nedostatkom dobra alebo neprítomnosťou dobra vo svete
o → takéto ospravedlňovanie zla nazývame teodícea

- prebral geocentrický svetový názor od Aristotela

o → svet je konečný a uzavretý

- chápanie človeka
o človek je spojenie duše (formy) a tela (látky) ktoré tvoria substanciu človeka
o človek je vždy určovaný telesno-duševne: „Anima forma corporis.“
o človek telo potrebuje pre zmyslové poznávanie
o duša je nehmotná, nesmrteľná
o človek je skutočnou korunou tvorstva, pretože jediný zo všetkých živočíchov
disponuje rozumom

- gnozeológia
o východiskom poznania je zmyslová skúsenosť, z ktorej rozum myšlienkový-
mi operáciami získava podstaty

- etika
o etika je snaha človeka o dosiahnutie absolútneho dobra, ktorým je Boh
o človek pestuje štyri základné cnosti:

rozumnosť

statočnosť

umiernenosť

spravodlivosť
o pridáva k nim tri kresťanské cnosti:

viera

láska

nádej
o vôľa nám umožňuje vybrať si to najvyššie dobro

- teória štátu
o štátna moc pochádza od Boha
o hlásal nadradenosť cirkvi nad občianskou spoločnosťou → aj moc panovníka
musí byť podriadená vyššej duchovnej moci
o pozemský život v štáte je len prípravou pre budúci život duchovný
 Johannes Duns Scotus
(1270-1308)

- bol františkán
- študoval a vyučoval v Paríži a Oxforde
- podľa neho je predmetom teológie Boh a predmetom filozofie je bytie
- poznanie Boha pomocou filozofie je obmedzené
- Boh je čistá forma
- všetky ostatné veci a bytosti sa skladajú nielen z formy, ale i hmoty, dokonca i anjeli
sú materiálni
- duša je nesmrteľná, je formou ľudského tela

Obdobie neskorej scholastiky

William Occam
(1285-1349)

- bol františkán
- učil sa v Paríži a Oxforde
- tvrdil, že svetská a duchovná moc by mali byť nezávislé
- vyvolal tým spor s pápežskou mocou
o → podľa neho cirkev nemá zasahovať do svetských záležitostí
- bol vylúčený z cirkvi

- jeho najdôležitejším dielom je Suma logická

o v spore o univerzálie boj nominalistom
o podľa neho skutočné je len to, čo je jednotlivé
o všeobecné pojmy sú výtvory ľudí na označenie väčšieho počtu vecí

- gnozeológia
o uprednostňoval zmyslové poznávanie sveta, lebo jedine ono môže overiť čo-
koľvek, ono reálne postihuje fakty

- založil vlastnú školu, ktorá niesla názov Occamova škola

Nicolas d'Oresme
(1320-1382)

- bol najvýznamnejším predstaviteľom Occamovej školy

- bol to významný vedec
- vypracoval zákon pádu telies, učenie o otáčaní Zeme okolo svojej osi a zistil, že Zem
sa otočí okolo svojej osi za 24 hodín
 Renesančná filozofia
(14. – 16. storočie)

- renesancia je slovo francúzskeho pôvodu, znamená znovuzrodenie, obrodenie klasickej

antickej kultúry, návrat k antike, ale zároveň je to aj začiatok nového typu myslenia, ktoré
sa od antiky odlišuje
- znamená počiatok klasického novovekého myslenia
- renesančné myslenie kritizuje scholastické myslenie, dogmatizmus
- renesancia začala v Taliansku, nastal tu zásadný prelom v chápaní sveta a človeka → me-
nia sa názory na filozofiu, náboženstvo, etiku, umenie
- myslitelia sa upriamujú na obyčajný pozemský život, nesústreďujú sa na posmrtný život,
netreba čakať na to, čo bude po smrti, ale život si treba užívať tu na Zemi → hlásali he-
donizmus, čo je zmena oproti stredoveku
- do filozofie sa dostáva naturalizmus a individualizmus
- rozvíjal sa obchod, nastali rôzne technické objavy a vynálezy
- bola objavená Amerika
- nastali zmeny v chápaní života a človeka, prejavili sa vo všetkých sférach spoločenského
života

Mikuláš Kuzánsky
(1401-1464)

- zaoberal sa teológiou, matematikou, prírodnými vedami, filozofiou

- bol cirkevným diplomatom
- dielo: O učenej nevedomosti
o podľa neho základom všetkého je Jedno, ktoré stotožňuje s Bohom a Boha roz-
plýva v prírode → bol panteista
o svet je nekonečný, Zem je stredom sveta
o rozlišoval dva stupne poznania:

1. stupeň – nižší
• pocit, ktorý nám dáva len nejasné obzory vecí

2. stupeň – vyšší
• rozvážnosť, rozum

Giordano Bruno
(1548-1600)

- bol zavŕšiteľom renesančnej prírodnej filozofie

- bol členom dominikánskeho rádu, no svojvoľne z neho odišiel
- bol zástancom heliocentrického svetového názoru
o vesmír je nekonečný, existuje nekonečné množstvo svetov a Slnko je stredom Sl-
nečnej sústavy
- vystupoval proti scholastike a jej dogmám
- bol zástancom panteizmu
- tvrdil, že existuje svet, ktorý napĺňa celý svet
- hmota je v pohybe
- hlásal neodlučiteľnosť hmoty od formy
- gnozeológia:
o zmyslové poznanie je nespoľahlivý zdroj, jedine rozum je spoľahlivý zdroj po-
znania
o človek je bytosť tvorivá a je strojcom svojho šťastia
 Marcilio Ficino
(1433-1499)

- bol zakladateľom prvej významnej talianskej renesančnej školy, ktorá sa volala Platónska
akadémia, nachádzala sa vo Florencii pri dvore Mediciovcov
- bol prekladateľom Platónových diel a vytvoril filozoficko-teologický systém
- upriamil pozornosť na človeka

Prírodoveda

- rozvíjali sa hlavne dve vedné disciplíny:

o astronómia – veda o maxime
o medicína – veda o minime

- slávni astronómovia:
o Giordano Bruno
o Mikuláš Kopernik
o Ján Kepler
o Galileo Galilei

- slávni lekári:
o Vesalius
o Paracelsus
o William Harvey
o Leonardo da Vinci

Náboženstvo

- reformácia kresťanstva vo veľkej miere ovplyvnila renesančné myslenie

- začala sa v 16. storočí
- Martin Luther bol jej vodcom
- šírila sa v dvoch vetvách
o 1. vetva – protestantská

Martin Luther stál na jej čele

Lutherove myšlienky číril Filip Melanchton
o 2. vetva – kalvínska

na jej čele stál Ján Kalvín

myšlienky šíril aj Ulrich Zwingli

Morálka a etika

- uplatňuje sa v nej renesančný humanizmus

- jeho predstaviteľom bol Erazmus Rotterdamský (1465-1536)
o dielo: Chvála bláznivosti (pochabosti)

v tomto diele sa vysmial všetkým dovtedy nedotknuteľným autoritám –
pápežovi, kráľom, cirkvi a žiadal uplatniť jedinú a najvyššiu autoritu a to
kritický rozum

kritizoval stredoveké myslenie, jeho dogmatizmus, autoritárstvo cirkvi
- aj na Slovensku žili rodiny a jednotlivci, ktorí udržovali kontakt s Rotterdamským:
 o Thurzovci

ako prví prestúpili na evanjelickú cirkev
o Mikuláš Oláh
o Martin Rakovský

Štát a právo

Nicolo Machiavelli
(1469-1527)

- bol to významný právnik, teoretik štátu

- jeho najvýznamnejšie dielo je Vladár (Knieža)
o v tomto diele vyložil svoje názory na štát
o vysvetlil, čo je moc → je to prostriedok na získanie nadvlády a prvýkrát hovorí
o moci ako o kategórii politiky
o popisuje, aké vlastnosti má mať dobrý panovník, ktorý v záujme zachovania štá-
tu môže použiť akékoľvek prostriedky, dokonca i násilie či úkladnú vraždu
o „Účel svätí prostriedky.“

náznak pragmatizmu

Jean Bodin
(1530-1596)

- dielo O republike
o naznačil myšlienku spoločenskej zmluvy
o odlíšil prirodzené právo od božského

Hugo Grotius
(1583-1645)

- zdôraznil rozdiel medzi prirodzeným a občianskym právom a zdôvodnil potrebu medzi-

národného práva

Thomas Morus (1478-1535)

- napísal spis Utópia

Tomasso Campanella (1568-1635)

- napísal spis O slnečnom štáte

- boli to utopistu (ľavičiari, predchodcovia komunizmu)

- usilovali sa zdôvodniť víziu ideálneho štátu, v ktorom by bolo zrušené súkromné vlast-
níctvo a v ktorom by bola sociálna rovnosť všetkých ľudí
 Klasická novoveká filozofia
(16. - 17. storočie)

- nastal prudký rozvoj kapitalistických výrobných vzťahov vo vyspelých štátoch Euró-

py
- mení sa chápanie vedy i filozofie
- heslo filozofov: „Nie veda pre vedu, ale väčšia moc človeka nad prírodou, zdokona-
ľovanie, zvyšovanie sily, zdravia a krásy človeka.“
- človeka chápu ako súčasť prírody, ako slobodnú bytosť, ktorá má právo pretvárať
svet, prírodu i spoločnosť podľa svojich predstáv
- do popredia sa dostáva hľadanie spoľahlivej metódy vedeckého poznania → kľúčo-
vou disciplínou sa stáva teória poznania

- zakladateľmi novovekej filozofie sú:

o Francis Bacon
o René Descartes
o Thomas Hobbes

Francis Bacon
(1561-1626)

- narodil sa ako syn vysokého kráľovského úradníka a po veľkom úsilí sa z neho stal
lord kancelár, no po krátkom čase ho zbavili úradu
- utiahol sa do ústrania a venoval sa vedeckému bádaniu

- hlavné dielo: Nové Organon

o vystupuje v ňom proti Aristotelovi a jeho logike, ktorá neposkytuje spoľahli-
vú metódu hľadania nových faktov
o podľa neho jediným spoľahlivým východiskom môže byť len skúsenosť =
empíria
o vypracoval vlastnú metódu poznania, ktorá má dva kroky:

1. krok
• kritizuje omyly, čiže idoly
• sú to klamlivé obrazy (prekážky) v ľudskom vedomí, ktoré
bránia správne poznávať svet
• rozlišuje štyri druhy idolov:
o idoly rodu či kmeňa

prekážky spôsobené povahou a podstatou člo-
veka ako príslušníka ľudského rodu

naše poznanie je ovplyvnené túžbami, vášňami,
prianiami
o idoly jaskyne

každý človek je ovplyvnený svojou jaskyňou =
domovom

každý človek hľadí na svet cez svoju jaskyňu
 o idoly trhu

sú to prekážky spôsobené nesprávnou komuni-
káciou medzi ľuďmi, kedy často dochádza k de-
formácii a skresleniu poznatkov
o idoly divadla

svet ponúka množstvo teórií a poznatkov, z kto-
rých si človek vyberá tie, o pravdivosti ktorých
je presvedčený
• prvé dva druhy idolov nemožno odstrániť, ale idoly trhu a di-
vadla môžeme aspoň zmierniť

2. krok
• načrtáva konkrétnu metódu, ktorou je induktívna metóda, tz.
postup od získanej skúsenosti k jej zovšeobecneniu
• výskumník skúsenosťou získané informácie spracúva rozu-
mom, ale rozum nemá dominantné postavenie, ale len selek-
tívnu funkciu → Bacona považujeme za iniciátora empirickej
teórie, ktorá však nebola dostatočne vedecky podložená →
skutočnú vedeckú empirickú teóriu vypracoval až John Locke

- učenie o hmote:
o hmotu chápal materialisticky
o forma je druhom pohybu materiálnych častíc, z ktorých sa skladá teleso
o hmota je nekonečnou rozmanitosťou zmyslovo vnímaných vlastností (subjek-
tívni idealisti ju chápu podobne)

- dielo Nová Atlantis

o je to utópia, v ktorej načrtáva myšlienku o pretvorení celého výrobného sys-
tému spoločnosti pomocou vedy a techniky
o podľa neho panovník by mal mať poradný orgán zložený z najvýznamnejších
vedcov, ktorí by odporúčali a schvaľovali nariadenia, ktoré vydáva
- dielo Mravné a politické skúsenosti
o vykladá svoje sociálno-politické názory
 René Descartes (lat. Cartesius)
(1596-1650)

- pochádzal zo šľachtickej rodiny, venoval sa matematike, geometrii, ale aj hudbe, poézii

a filozofii

- estetické dielo Vášne duše

o ponímanie krásy je vždy subjektívne

- filozofické diela:
o Úvahy o prvej filozofii
o Princípy filozofie

o Rozprava o metóde

rozpracoval svoju metodológiu

vypracoval deduktívnu metódu vedeckého poznania, ktorá sa odlišuje od
Aristotelovej

svoju metodológiu zhrnul do štyroch pravidiel

najvýznamnejším výsledkom jeho metódy bola téza:
• „Cogito ergo sum.“ („Myslím, teda som.“)
o pretože keď pochybujem, tak myslím a keďže myslím, tak
som → východiskom i kritériom poznania je rozum

podľa neho sa každý človek narodí s určitými vrodenými ideami, sú to
akési náklonnosti rozumu, ktoré človeka ovplyvňujú pri poznávaní sveta

človek disponuje aj získanými ideami, ktoré získa počas života skúsenos-
ťou a disponuje aj ideami, ktoré si vytvorí on sám v procese poznania →
sú najvzácnejšie, lebo si ich človek vytvára sám → na poznávaní sveta sa
zúčastňuje hlavne rozum, ale aj cit a vôľa → zakladateľ racionalizmu
• filozofický smer, podľa ktorého východiskom a kritériom pozna-
nia je rozum a pri poznávaní sveta uprednostňuje rozumové po-
znávanie a dedukciu

- ontológia:
o bol dualista → uznával dve na sebe nezávislé substancie a to duchovnú, ktorá je
mysliaca vec = mysliteľ a materiálnu = telesnú, ktorá je rozpriestranená vec =
priestor
o neskôr nadradil duchovnú substanciu nad telesnú
o človek je bytosť, ktorá je zároveň mysliaca, telesná a prejavy oboch substancií sú
uňho koordinované najvyššou substanciou → Bohom
o človek je spojením neživého telesného mechanizmu s rozumom, dušou obdare-
nou vôľou a myslením
o Boh je podľa neho aj stvoriteľ aj hýbateľ
o dušu s telom spojil Boh, čím ho odlíšil od zvierat
o hovorí o prirodzenom vývoji života na Zemi podľa prirodzených zákonov
o telá ľudí a zvierat sú zložité stroje, ktoré sa riadia zákonmi mechanického pohy-
bu

- vypracoval učenie o hmote, ktorú stotožňoval s rozpriestranenosťou alebo priestorom

- podľa neho je svetová hmota neohraničená, rôznorodá, neexistuje v nej prázdno a je ne-
konečne deliteľná
- pohyb vzniká nárazom jedného telesá na druhú → mechanistické poňatie hmoty
o na dobu, v ktorej vzniklo, bolo pokrokové
 Thomas Hobbes
(1588-1679)

- bol synom dedinského farára

- študoval na Oxforde, neskôr bol vychovávateľom v šľachtickej rodine, s ktorou ces-
toval po Európe → ovplyvnilo to jeho filozofické myslenie

- najväčší význam má jeho sociálna filozofia → dielo Leviathan

o opisuje názory na spoločnosť a štát
o píše, že v prirodzenom stave ľudia žijú v úplnej izolácii jeden od druhého,
vládne vojna všetkých proti všetkým
o v tomto stave neexistuje ani právo, ani bezprávie a hlavnými vojnovými
cnosťami sú lesť a násilie
o odmieta Aristotelov názor, že človek je tvor spoločenský
o podľa neho človek spoločnosť potrebuje, ale nemá schopnosť v nej žiť, a pre-
to vypracoval tzv. prirodzený zákon, ktorý ľudí učí žiť v spoločnosti
o na základe tohto zákona vypracoval Kódex prirodzenej morálky, ktorý roz-
pracoval podľa utilitaristických zásad → hlavným motívom dobrého konania
je užitočnosť

- gnozeológia:
o zastáva stanovisko medzi empirizmom a racionalizmom, tz. východiskom
poznania je zmyslová skúsenosť, no vedecké poznanie sa môže opierať len
o rozumové poznanie

- ontológia:
o hlavné dielo: Základy filozofie

skladá sa z troch častí:
• O telese
• O človeku
• O občanovi

základným pojmom je pojem teleso

teleso nie je len niečo materiálne, ale telesom je preniknutý štát → prí-
rodu, svet i spoločnosť vysvetľuje mechanisticky

aj v prírode, aj v spoločnosti platia mechanické zákony

svet je súhrnom telies, lebo neexistuje nič netelesné → bol materialista

podľa neho sa myslenie nedá oddeliť od hmoty, ktorá myslí

telesá sa pohybujú nárazom jedného telesa na druhé teleso

aj ľudia a zvieratá sú zložité mechanizmy, ktoré sú riadené vonkajšími
vplyvmi, tz. pocity a city nemajú na živé organizmy žiadny vplyv

človek je súčasťou prírody, je to bytosť, v ktorej modu rozpriestrane-
nosti, teda telu, prináleží modus myslenia, čiže duša
 Novoveký racionalizmus

- Descartes položil základy racionalizmu a nasledovali ho viacerí filozofi

- najvýznamnejší predstavitelia novovekého racionalizmu:
o Baruch Spinoza
o Gottfried Wilhelm Leibniz

Baruch Spinoza
(1632-1677)

- pochádzal zo zámožnej amsterdamskej židovskej rodiny a po oboznámení sa

s novovekými vedeckými poznatkami sa rozchádza s judaizmom
- bol vykázaný z Amsterdamu
- venoval sa vedeckému bádaniu
- živil sa brúsením šošoviek a umrel na pľúcnu chorobu (prach, úlomky skla)

Diela:

- Teologicko-politický traktát

- Etika
o v tomto diele vyložil svoje učenie o prírode
o bol monista, lebo podľa neho existuje jediná substancia, ktorou je príroda,
ktorá je nekonečná, jednoduchá, nedeliteľná
o príroda je príčinou seba samej, po lat. causa sui, tz. ku svojej existencii nepo-
trebuje nič, okrem seba samej
o príroda je jednak prírodou tvoriacou a jednak prírodou stvorenou
o prírodu stotožňuje s Bohom a Boha v nej rozplýva, čiže bol panteista a pova-
žujeme ho za zakladateľa vedeckého panteizmu
o príroda má nekonečné množstvo vlastností, čiže atribútov, z ktorých my, ľu-
dia, poznáme iba dva:

myslenie

rozpriestranenosť
o substancia aj so svojimi atribútmi sa v našom svete prejavuje prostredníc-
tvom modov
o modus je spôsob existencie substancie, je to jej prejav v našom svete
o je nekonečné množstvo modov
o modus je to, čo neexistuje samo o sebe, ale len na substancii a s ňou
o svet je mnohoraký, napriek tomu v ňom existuje vnútorná spätosť všetkého
o uznáva determinizmus, čiže podmienenosť jedného javu iným, tz. kauzálnu
spätosť všetkých javov → všetko so všetkým súvisí a všetko zákonite musí
z niečoho vyplývať
o celý svet je rozumne usporiadaný
o všetko je vyjadrením substancie, všetko podlieha nevyhnutnosti, náhoda ne-
existuje
o prírode vládnu mechanické zákony, človek je ovládaný vášňami a citmi, kto-
ré na jednej strane môžu skresľovať jeho poznanie, no na druhej strane mu
môžu pri poznaní sveta dopomôcť
- gnozeológia:
o bol zástancom racionalizmu
o namiesto vrodených ideí za východisko poznania pokladá idey, ktoré sú nám
dané tzv. racionálnou intuíciou, ktorá sa opiera o vyšší rozum, tzv. intelektus,
ktorý presahuje bežné racio
o touto racionálnou intuíciou poznávame základné pravdy
o za hlavnú metódu poznania považoval dedukciu

- etika:
o svet, takže i človek podlieha nevyhnutnosti → sloboda človeka spočíva v po-
chopení nevyhnutnosti samého bytia
o človek má poznávať všetko, čo prináša úžitok a vyhýbať sa tomu, čo je škod-
livé
o „Šťastie človeka závisí od úrovne poznania, na ktorú sa dopracoval.“
o podľa neho šťastie vrcholí v rozumovej láske k Bohu

- učenie o štáte:
o podobne ako Hobbes aj on vychádza z pudu sebazáchovy pri vytváraní štátu
o za najdokonalejšiu formu štátu považuje demokraciu, v ktorej občania majú
aspoň pocit, že žili podľa vlastnej vôle
 Gottfried Wilhelm Leibniz
(1646-1716)

- bol to všestranný vedec, bol prvým predsedom berlínskej Akadémie vied a na po-
zvanie Kataríny Veľkej založil Akadémiu vied v Petrohrade
- pôsobil ako knihovník a dvorný historik hannoverského kniežaťa a pôsobil aj v dip-
lomatických službách
- je autorom mnohých vynálezov: počítače, mlyny, čerpadlá
- snažil sa nielen o šírenie osvety, ale i o zlepšenie hospodárskeho a sociálneho života
- bojoval za zrušenie nevoľníctva

Diela:

- Teodicea
o podľa neho svet stvorený Bohom je najlepší zo všetkých možných svetov,
napriek tomu, že v ňom existuje zlo a utrpenie
o keby neexistovali, nemali by sme predstavu o tom, čo je dobro

- Monadológia
o jeho najvýznamnejšie dielo, v ktorom vyložil svoju ontológiu
o bol pluralista, tz. uznával nekonečné množstvo substancií, čiže monád
o monáda je základná jednotka bytia, je to akýsi duchovný atóm
o monády sú samy o sebe substancie, sú na sebe nezávislé a navzájom sa neov-
plyvňujú
o sú to duchovné atómy → majú duchovnú povahu, základným prejavom mo-
nád je pociťovanie a pudenie
o každá monáda je svojská, neexistujú dve rovnaké monády → aj svet je pestrý
a rôznorodý
o monády sú schopné pohybovať sa, každá monáda je súčasne hmotou i for-
mou
o Leibniz zavádza aj pojem účelu, tz. každý monáda je súčasne základom kaž-
dej svojej činnosti i jej účelom
o duša je vnútorným účelom tela
o podľa neho vývoj je len zmena pôvodných foriem pomocou niekoľkých ma-
lých zmien
o o biologickom vývoji tvrdí, že jedinec sa nerodí, ale len vyvíja zo zárodku,
ktorý už existuje
o podľa neho monády sú hierarchicky usporiadané, rozlišuje tri typy monád:

temné
• majú iba minimálne schopnosti vnímania
• tvoria podstatu anorganických telies

hmlisté
• prejavujú schopnosť aktívne pociťovať a spájať pocity a vnemy
• tvoria podstatu rastlinného a živočíšneho sveta

jasné
• je im vlastná apercepcia = sebauvedomenie
• sú to ľudské duše schopné logicky myslieť
• na vrchole je najjasnejšia monáda monád → Boh
- gnozeológia:
o uznával tézu empirikov: v rozume nie je nič, čo by nebolo najskôr v pocitoch,
okrem rozumu samého
o uznával existenciu niektorých vrodených ideí, podľa neho ľudský rozum sa
pri narodení podobá nie čistej doske, ale skôr mramoru so žilkami, ktoré na-
značujú obrysy budúceho tvaru, ktorý z neho vytvorí sochár
o → bol racionalistom

- dielo Nové skúmania ľudského rozumu

o dielo, v ktorom kritizuje Lockove tézy
 Novoveký empirizmus

- iniciátorom bol Francis Bacon

- skutočnú empirickú teóriu vypracoval John Locke

John Locke
(1632-1704)

- študoval teológiu, no nedal sa vysvätiť

- študoval aj prírodné vedy
- venoval sa filozofii, ale i teórii štátu a práva

- dielo Rozprava o ľudskom rozume

o kritizoval Descartovo učenie o vrodených ideách
o podľa neho jediným zdrojom všetkých ideí môže byť skúsenosť = empíria →
všetky idey pochádzajú zo skúsenosti
o „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v pocitoch.“
o pri narodení je naše vedomie čisté ako nepopísaná tabuľa, doska → lat. tabu-
la rasa, až skúsenosťou počas života jedinca sa do nej vrývajú znaky, čiže idey
o Locke sa nezaoberá skúmaním bytia, ale ideami o ňom, ktoré existujú vďaka
skúsenosti v našom vedomí

o z hľadiska pôvodu rozlišuje dva druhy ideí:

zmyslové vnemy
• pocity
• pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším svetom

reflexie
• pochádzajú z pozorovania našich vnútorných duševných ak-
tov, napr. idey týkajúce sa našej vôle, vášní
o z hľadiska zložitosti rozlišuje dva druhy ideí:

jednoduché pocity a vnemy
• sú bezprostredne získané zmyslovou skúsenosťou

zložené pocity a vnemy
• vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, napr. pri združo-
vaní → vtedy rozum usporadúva a zovšeobecňuje skúsenosťou
získaný materiál do podoby pojmov
• čím sú pojmy všeobecnejšie, tým menej sú obsažné a najmenej
obsažné sú filozofické pojmy, hlavne pojem substancia

o Locke skúma do akej miery odráža naše vedomie kvality vonkajšieho sveta
o primárne kvality sú adekvátnym odrazom vlastností vonkajšieho sveta
v našom vedomí
o sekundárne kvality nemôžeme pripísať samým veciam, lebo vznikajú až
v procese aktivity nášho vedomia (vnímania)
- gnozeológia:
o najdôležitejšie je zmyslové poznávanie sveta
o uznáva ja ďalšie druhy poznania:

intuitívne
• keď bezprostredne poznávame vzťahy medzi dvoma ideami

demonštratívne
• keď vyvodzujeme poznatok z iných poznatkov (je to možné
napríklad v matematike, cudzích jazykoch)
o John Locke je zakladateľom vedeckého empirizmu

je to filozofický smer, podľa ktorého zdrojom všetkých ideí, teda po-
znania, je skúsenosť

uprednostňuje zmyslové poznávanie sveta

rozumové poznanie nezohráva dominantnú úlohu, pretože rozum len
usporadúva a zovšeobecňuje empirický materiál

- spor o univerzálie:
o bol nominalista
o neuznával existenciu všeobecného, popieraj aj existenciu duše ako samostat-
nej substancie, lebo jedinými substanciami sú telesá → bol materialista

- v náboženských otázkach bol deista

o zásady:

uznával Boha ako možného stvoriteľa a hýbateľa

Boh dal svetu zákony, ale ďalej do chodu sveta nezasahuje

Boh je garantom morálky
o uznáva existenciu Boha, ale nespája ho so žiadnym vierovyznaním
o bol typickým osvietencom → deistom

- učenie o štáte:
o diela:

Listy o tolerancii

Dve rozpravy o vláde

o podľa neho je štát výsledkom spoločenskej zmluvy a nevzniká z pudu seba-

záchovy (ako tvrdil Hobbes)
o podľa neho by občania mali uzatvoriť so štátom spoločenskú zmluvu, ktorá
by chránila právo každého občana → tieto práva je povinný rešpektovať aj
panovník
o navrhoval konštitučnú monarchiu
o podieľal sa na práci na teórii deľby moci

- etika:
o neuznáva nič vrodené v mravnom konaní, vrodená je iba schopnosť človeka
pociťovať rozkoš a bolesť → vrodená je iba túžba po šťastí a odpor k biede
 George Berkeley
(1685-1753)

- vyštudoval teológiu a stal sa profesorom teológie

- snažil sa vyvrátiť materializmus aj deizmus

- východiskom jeho filozofie je Lockov empirizmus

- pochyboval o existencii všeobecných pojmov (bol nominalista), tvrdil to aj o hmote

→ tvrdil, že hmota je všeobecný a abstraktný pojem, ktorému v skúsenosti nič ne-
zodpovedá → tento pojem podľa neho nemá zmysel

- pochyboval o existencii primárnych kvalít, podľa neho všetky kvality môžu byť len
sekundárne, lebo celý obsah nášho vedomia je založený na skúsenosti a tá je vždy in-
dividuálna, čiže subjektívna, čiže podmienená mojou vlastnou empíriou
- človek vníma len jednotlivé veci, čiže idey ako farbu, chuť, vôňu → idey neodrážajú
nič mimo nášho vedomia → ak hovoríme o veciach, vždy máme na mysli len obsahy
nášho vedomia
- „Esse est percipi.“ („Byť znamená byť vnímaný.“)
o takéto filozofické stanovisko, ktoré uznáva existenciu vonkajšieho sveta len
vtedy, ak sa svet odráža v našom vedomí, nazývame solipsizmus

je to filozofické stanovisko v rámci empirizmu

- neuznával existenciu Boha, ba dokonca ani ostatných ľudí, no na konci svojho učenia
uznal, že aj Boh aj iní ľudia existujú
- Boh sústavne vníma svet a na tomto vnímaní sa zúčastňujeme aj my, ľudia → vonkaj-
ší svet musí existovať
 David Hume
(1711-1776)

- narodil sa v Edinburghu
- začal študovať právo, ktoré nedokončil kvôli záujmu o filozofiu
- pracoval ako knihovník, neskôr pôsobil v štátnych službách
- bol ovplyvnený Lockom a Berkeleym
- stal sa jedným z najvýznamnejších predstaviteľom osvietenstva v Anglicku

- gnozeológia:
o jej východiskom bola Lockova teória poznania → epistemológia, takže aj on
za zdroj poznania pokladá skúsenosť
o je to výsledok interakcie nášho vedomia s vonkajším svetom
o skúsenosť je prvotným, čiže bezprostredným materiálom nášho vedomia
o naše vedomie disponuje určitým množstvom dát, čiže impresií (dojmov), na
základe ktorých si buduje svoje idey
o kým Berkeley tvrdil, že vonkajší svet je môj pocit, Hume vylučuje otázku
o tom, či je niečo okrem mojich pocitov
o podľa neho je skutočnosť prúd dojmov a príčiny, ktoré i v nás tieto dojmy
vyvolávajú, sú zásadne nepoznateľné → nemôžeme vedieť, či vonkajší svet
existuje → bol agnostik a považujeme ho za otca vedeckého agnosticizmu

existujú len dojmy našich zmyslov a dojmy vnútorných činností duše,
čiže reflexie

- Hume kritizoval pojem substancia aj pojem Boha

- odmietal zjavené náboženstvo
- nepripúšťal zázraky a tiež neveril, že mysliacemu človeku náboženstvo pomáha
mravne žiť
- bol materialista
- podľa neho je príčinná súvislosť nepoznateľná, ale ľudia napriek tomu vidia v urči-
tých javoch súvislosť
- vedecky dokázať súvislosť medzi javmi nedokážeme, lebo neexistuje

- diela:
o Pojednanie o ľudskej prirodzenosti
o Eseje mravné a politické

- etika:
o každý človek sa vo svojom živote riadi tzv. spoločenským citom a cieľom ko-
nania človeka je všeobecný úžitok → bol utilitarista → naše mravné konanie
je usmerňované citmi a nie rozumom
 Osvietenstvo

- bolo mohutné filozofické a kultúrne hnutie, ktoré ovplyvnilo spoločenský a politický

život 2. polovice 18. storočia a nakoniec vyústilo do Veľkej francúzskej revolúcie
- vzniklo v Anglicku, no najvýraznejšie sa prejavilo vo Francúzsku
- osvietenci považujú minulosť za prežitok, ktorý brzdí rozvoj spoločnosti a obmedzu-
je človeka
- osvietenci vystupujú proti fanatizmu, predsudkom, bojujú proti cirkvi (ako inštitúcii),
proti scholastickému mysleniu
- do popredia stavajú ľudský rozum, veria v jeho možnosti, veria v schopnosti človeka,
v pokrok
- prejavujú živý záujem o ostatné národy, o ich kultúru, zvyky
- osvietenci hlásajú prirodzené právo človeka na slobodu, slobodný život, na slobodu
myslenia a vedeckého bádania
- hlásajú myšlienky náboženskej a svetonázorovej tolerancie
- väčšina osvietencov bola deistami
- snažili sa o šírenie vzdelanosti, osvety → snažili sa o pozdvihnutie kultúrnej, ale aj
hmotnej úrovne spoločnosti → boli aktívnymi bojovníkmi za ľudské práva
- z filozofických smerov nadviazali na antický stoicizmus a epikureizmus, z novších
smerov na francúzsky racionalizmus a anglický empirizmus

Anglické osvietenstvo

- predstavitelia:
o John Locke
o David Hume
o John Toland
o David Hartley
o Lord zo Shaftesbury

hlásal panskú morálku

odmietal utilitarizmus

hovorí o šľachticovi, ktorému vraj stačí morálny zmysel, ktorý má
vrodený
o Adam Smith
o Jeremy Bentham
 Francúzske osvietenstvo

Zakladateľom francúzskej osvietenskej filozofie bol Pierre Bayle.

François Marie Arouet Voltaire

(1694-1779)

- bol básnik, prozaik, dramatik, historik, prekladateľ, verejný činiteľ

- jeho otec bol notár (mešťan), chcel mať zo syna notára → no navštevoval literárne
a filozofické krúžky
- diela:
o Filozofické listy (Anglické listy)
o Filozofický slovník

- gnozeológia:
o navrhoval Lockovu empirickú teóriu

- náboženské otázky:
o bol deista, nevyznával konkrétne náboženstvo
o bol proti ateizmu, ktorý považoval za nebezpečný pre spoločnosť, pretože
ľud potrebuje morálnu uzdu
o vystupoval proti cirkvi (ako inštitúcii) a jej praktikám

napr. proti mučeniu pri vypočúvaní obvinených za náboženské zloči-
ny
o bol proti náboženskému fanatizmu a tyranii
o vystupoval proti trestu smrti za náboženské zločiny
o vystupoval proti náboženským poverám a staval sa za toleranciu v nábožen-
ských otázkach

- názory na spoločnosť:
o kritizoval štátnu moc a jej praktiky
o písal pamflety, v ktorých sa vysmieval štátnikom, kráľovi a cirkvi → mnoho-
krát mu hrozilo zatknutie, tri roky sa ukrýval v Anglicku, Nemecku, vo Švaj-
čiarsku (kde na svojom panstve oslobodil sedliakov z nevoľníctva)
o bol vo Francúzsku väznený

počas svojho 11-mesačného pobytu vo väzení napísal 52 divadelných
hier
o pred smrťou sa vrátil do Paríža a roku 1778 ho Akadémia zvolila za svojho
predsedu
o navrhuje parlamentarizmus → bol republikánom
o Voltaire nevytvoril žiadny filozofický systém, ale šíril pokrokové myšlienky
o bojoval za ľudské práva: postavil sa na obranu černochov proti ich násilnému
predávaniu do Ameriky, žiadal zákaz nevoľníctva, žiadal zrušenie trestu smr-
ti
o vystupoval proti Rousseauovi, ktorý hlásal návrat k prvotnej prírode a podľa
Voltaira civilizovaný človek žije v lepšom súlade s prírodou ako divoch
 Charles Louis de Montesquieu
(1689-1755)

- patril medzi starších osvietencov

- bol šľachtického pôvodu
- povolaním bol právnik, písal tiež básne

- diela:
o Perzské listy
o O duchu zákonov

- za najlepšiu formu vlády považoval konštitučnú monarchiu

- pokračoval v teórii deľby moci, ktorý načrtol John Locke
- údajne sa roku 1728 zúčastnil na pozvanie Mateja Bela na rokovaní uhorského snemu
v Bratislave

Encyklopedisti
(Francúzski osvietenskí materialisti)

- v 2. polovici 18. storočia sa objavuje početná generácia filozofov, vedcov, umelcov,

ktorí pripravujú Veľkú francúzsku revolúciu a ktorých diela sú vyvrcholením fran-
cúzskeho osvietenstva
- títo filozofi sa podieľajú na slávnom kolektívnom diele – Encyklopédii, čiže racionál-
nom slovníku vied, umení a remesiel
- začala vychádzať roku 1751 a obsahovala filozofické, prírodovedné, historické, spolo-
čenskovedné, umenovedné poznatky, ale aj technické, hospodárske informácie, ktoré
slúžili vzmáhajúcemu sa tretiemu stavu – meštianstvu

- iniciátorom a hlavnou postavou Encyklopédie bol Denis Diderot (1713-1784)

o narodil sa v rodine nožiarskeho majstra
o vyštudoval právo, filozofiu, prírodné vedy
o údajne žil rok na petrohradskom dvore cárovnej Kataríny Veľkej (na jej po-
zvanie)
o podľa je príroda večná a nekonečná, nikto ju nestvoril a mimo nej nič neexis-
tuje
o uznával jedinú podstatu, a to hmotu, ktorá je zároveň zdrojom pohybu
o hmota sa skladá z molekúl
o svet sa neprestajne rodí a zomiera
o diela:

Myšlienky o výklade prírody

Filozofické princípy hmoty a pohybu

Rozhovor medzi d’Alembertom a Diderotom

- Jean le Rond d’Alembert (1717-1783)

o boj najbližším spolupracovníkom Diderota na Encyklopédii
o zaoberal sa matematikou, fyzikou, astronómiou
o neskôr sa pre ideové nezhody s Diderotom rozišiel

opustil prácu na Encyklopédii
 o diela:

Úvod k Encyklopédii

Základy filozofie

- Julien Offroy de La Mettrie (1709-1751)

o bol lekár a filozof
o tvrdil, že každá hmota je spojená s pohybom
o forma je neoddeliteľnou súčasťou hmoty
o spoločnosť sa vyvíja na základe osvety a hlásal prospešnosť náboženstva pre
široké masy (obyčajný ľud)
o diela:

Epikurov systém

Človek-stroj

- Claude Adrien Helvétius (1715-1771)

o bol ovplyvnený Lockovým senzualizmom
o hmotu možno poznávať pomocou pocitov a pamäti
o myslenie je iba jednoduchou kombináciou pocitov
o nedostatky v spoločnosti neodstráni revolúcia, ale osveta, tz. postupné zavá-
dzanie zmien a reforiem do spoločnosti
o výchova má byť jednotná, verejná a štátna a má byť rozhodujúcim činiteľom
vo vývine jedinca → bol výchovný optimista
o genialita nie je človeku vrodená, ale je výsledkom výchovy
o diela:

O duchu

O človeku

- Paul Henri Dietrich von Holbach (1723-1789)

o nadviazal na anglický empirizmus a mal názory ako Helvétius
o diela:

Odhalené kresťanstvo

Vrecková teológia

Systém prírody

Zdravý rozum
o bol materialistom a ateistom
o príroda sa vyvíja sama bez nadprirodzených príčin
o náhoda neexistuje
o pomery v spoločnosti možno zlepšiť osvetou

- Etiénne Bounot de Condillac (1714-1780)

o rozpracoval Lockovu empirickú teóriu a neskôr vypracoval vlastné senzualis-
tické učenie
o jediným zdrojom poznania sú pocity
 Jean Jacques Rousseau
(1718-1771)

- narodil sa v Ženeve, vyrastal bez rodičov

- nechodil do školy, sám sa učil čítať, písať, počítať
- sám sa vzdelával vo filozofii, matematike, astronómii, hudbe, dejepise
- celý život prežil ako tulák bez domova
- bol neustále prenasledovaný úradmi a cirkvou
- je osobitou postavou francúzskeho osvietenstva, lebo sa v mnohých veciach líšil svo-
jimi názormi od osvietencov
- živil sa opisovaním nôt a literárnou činnosťou

- filozofické názory:
o bol deistom
o uznával akési prirodzené náboženstvo, ktoré uctieva akúsi najvyššiu bytosť
o bol proti materializmu
o kritizoval základné idey osvietenstva

- diela:
o Rozprava o vedách a umeniach

jeho dizertácia, ktorou sa preslávil

zamýšľal sa v nej, či rozvoj vedy a umenia urobil ľudí šťastnejšími ale-
bo nie

dospel k záveru, že nie, lebo ľudí vzdialil od ich pôvodného prirodze-
ného stavu
o O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi

píše v ňom, že nerovnosť medzi ľuďmi je spôsobená vznikom súk-
romného vlastníctva
o Emil alebo o výchove

zamýšľa sa nad tým, ako by mal byť vychovávaný chlapec

jeho výchovu rozdelil na štyri obdobia:

vychovávať by ho mal vychovávateľ v lone prírody a do dospelosti by
sa mal mladík dostať až v 18. roku života
o O spoločenskej zmluve

toto dielo sa stalo Bibliou Veľkej francúzskej revolúcie

Rousseau sa stal týmto dielom ideovým vodcom Veľkej francúzskej
revolúcie

spoločenskou zmluvou sa občania zaväzujú navzájom chrániť a upev-
ňovať svoju slobodu a šťastie tým, že každý účastník zmluvy, teda ob-
čania i panovník sa stávajú súčasťou umelo vzniknutého celku, čiže
štátu a sú povinní rešpektovať sa navzájom

ak sa napr. panovník spreneverí spoločenskej zmluve, ľud má právo
vypovedať ju → čiže môže zvrhnúť panovníka → Rousseau ako jediný
osvietenec tvrdil, že pomery v spoločnosti možno zmeniť len revolú-
ciou
 Nemecká klasická filozofia

- v posledných desaťročiach 18. storočia v Nemecku vznikajú klasické filozofické sys-

témy, ktoré sú vyvrcholením klasickej novovekej filozofie

Immanuel Kant
(1724-1804)

- pôsobil ako profesor na univerzite v Königsbergu

- venoval sa otázkam bytia, poznania, filozofie prírody a náboženstva

Jeho tvorbu delíme na dve obdobia:

1. obdobie – predkritické
- dielo Všeobecné dejiny prírody a teória nebies
o pokúsil sa vysvetliť vznik vesmíru
o vypracoval kozmogonickú hypotézu

na začiatku všetkého bol chaos, ktorý vyzeral ako nekonečný priestor,
v ktorom bolo rozptýlené nekonečné množstvo čiastočiek hmoty

v priestore pôsobili príťažlivé a odpudivé sily, ktoré spôsobili, že sa
čiastočky hmoty začali spájať, vznikali zhluky hmoty → hviezdy, pla-
néty, Slnko, až nakoniec vznikol celý usporiadaný vesmír, v ktorom sa
príťažlivé sily dostali s odpudivými do rovnováhy → nastal poriadok

neskôr príťažlivosť a odpudivosť spôsobili vo vesmíre opäť neporia-
dok (chaos), celý vesmír sa zrútil a všetko prebehlo odznova

bola to pozoruhodná teória vzniku vesmíru

2. obdobie – kritické
- zaraďujeme sem tri diela:
o Kritika čistého rozumu

v tomto diele vyložil svoje učenie o poznaní
o Kritika praktického rozumu

v tomto diele vyložil svoju etiku
o Kritika súdnosti

v tomto diele vyložil svoje estetické názory
- základom všetkých troch diel je učenie o veciach o sebe, ktoré sú nezávislé na našich
pocitoch a myslení a ktoré pôsobia na zmyslové orgány a vyvolávajú pocity, avšak
Kant tvrdí, že veci o sebe sú nepoznateľné, lebo ležia mimo tento svet → sú transcen-
dentné

Kritika čistého rozumu

- podľa neho aby vzniklo poznanie, tak musíme mať okrem skúsenostných, čiže apos-
teriórnych poznatkov aj poznatky, ktoré nezávisia na skúsenosti, ale ju predchádzajú,
čiže apriórne poznatky
- Kant skúma na základe čoho je možné apriórne poznanie sveta
- Kant rozlišuje tri poznávacie schopnosti:
o zmyslovosť
o rozvažovanie/um
o rozum
- zmyslovosť je schopnosť pociťovať
- rozvažovanie je schopnosť myslieť v pojmoch a súdoch
- súd je vzťah medzi dvoma pojmami: subjektom a predikátom
- rozlišuje dva druhy súdov:
o analytické súdy

v nich predikát logicky vyplýva zo subjektu

napr.: „Všetky telesá sú rozpriestranené.“
o syntetické súdy

sú to súdy, v ktorých sa predikát nevyvodzuje zo subjektu, ale sa s ním
len spája

napr.: „Niektoré telesá majú tiaž.“

Kant rozlišuje dva druhy syntetických súdov:
• aposteriórne súdy
o spojenie subjektu a predikátu, ktoré sa prejavuje v skú-
senosti, čiže ho môžeme overiť skúsenosťou
o napr.: „Niektoré labute sú čierne.“
• apriórne súdy
o sú to súdy, v ktorých sa spojenie subjektu a predikátu
nezakladá na skúsenosti alebo nezávisí od nej
o napr.: „Všetko, čo sa deje, má príčinu.“
o tieto súdy majú prvoradý význam pri poznávaní

- Kant si kladie otázky, ako sa apriórne syntetické súdy prejavujú v jednotlivých stup-
ňoch poznávania

- zmyslovosť ako možnosť apriórnych syntetických súdov

o pri zmyslovom poznávaní sveta veci a predmety vonkajšieho sveta pôsobia
na naše zmysly a už vtedy zasahujú do tohto procesu priestor a čas
o sú to apriórne podmienky zmyslového poznania, tz. neprináležia vonkajšie-
mu svetu, ale sú to subjektívne podmienky zmyslovosti (sú vopred dané)

- rozvažovanie ako možnosť apriórnych syntetických súdov

o um vytvára z obsahov zmyslového nazerania pojmy
o apriórne syntetické súdy sú pri rozvažovaní možné len vďaka kategóriám,
z nich najdôležitejšia je kategória príčiny → kategórie sú apriórne faktory, ne-
závislé na materiáli poskytnutom skúsenosťou
o učenie o zmyslovosti a rozvažovaní je len úvodom do Kantovej gnozeológie

- rozum ako možnosť apriórnych syntetických súdov

o rozum je schopnosť usudzovať, ktorá vedie ku vzniku ideí
o rozum vytvára tri idey:

ideu duše

ideu sveta

ideu Boha ako absolútnej príčiny všetkého
o tradičná metafyzika si myslí, že rozumom prenikneme k poznaniu týchto
troch ideí, avšak Kant si myslí, že nie, lebo tvrdí, že „svet ako absolútny celok
je nepoznateľná vec o sebe“ → k nadzmyslovému svetu sa nemôžeme priblí-
žiť rozumom (bol agnostik), môžeme v jeho existenciu len veriť, lebo to nám
káže náš praktický rozum
Kritika praktického rozumu
- v tomto diele vyložil svoju etiku
- podľa neho každý človek by mal mať v sebe požiadavku konať dobro podľa morál-
neho zákona, ktorý sa nachádza v ľudskom vedomí a ktorý usmerňuje našu vôľu,
aby konala mravne
- Kant tento zákon nazval kategorický imperatív
o neprihliada na výsledok, ale dôležitý je zámer, pohnútka, motív, úmysel, lebo
„dobro treba konať pre samo dobro“
- človeka treba rešpektovať ako účel sám o sebe, tz. neprihliadať na spoločenské posta-
venie, majetok, vzdelanie, pretože každý má právo byť vážený ako plnoprávny občan

Kritika súdnosti
- v tomto diele vykladá svoje estetické názory
- krása alebo krásny predmet v nás vyvolávajú pocit ľúbosti, ktorý sa nezakladá ani na
mravnom hodnotení, nechceme sa ho zmocniť, nechceme ho ani vlastniť a napriek
tomu nás priťahuje
- → estetický súd je vždy subjektívny
- najvyšším druhom umenia je podľa Kanta poézia
- bol idealista (obdivuje krásu len pre samu krásu)

Sociálno-politické názory
- vôľa ľudu má byť podriadená vyššiemu záujmu celku – štátu
- za ideálny stav spoločnosti považoval mier medzi jedincami, národmi i štátmi, ale
mier je neobyčajne vzdialeným cieľom
 Johann Gottlieb Fichte
(1762 - 1814)

- pochádzal z rodiny chudobného sedliaka

- vyštudoval a pôsobil na univerzite v Jene
- bol obvinený z propagovania ateizmu, prepustili ho z univerzity a potom pôsobil na via-
cerých univerzitách
- v čase okupácie Nemecka Napoleonom predniesol verejný cyklus Reči k nemeckému ná-
rodu
o vyzýval nemecký národ k obrodeniu, k zjednoteniu a k reforme výchovného sys-
tému
- vstúpil do vojny ako dobrovoľník (roku 1813) a o rok na to zomrel na týfus

- vypracoval praktickú filozofiu, ktorú vykladal ako teóriu vedy alebo vedoslovie → hlav-
né dielo Vedoslovie
o kritizuje Kanta kvôli subjektívnemu idealizmu, pričom jeho idealizmus je ešte
subjektívnejší
o podľa neho vo filozofii sú možné dve hľadiská:

materializmus, ktorý postupuje od bytia k vedomiu

idealizmus, ktorý postupuje od vedomia k bytiu
o Fichte sa prikláňa k druhému hľadisku
o „absolútne Ja“ je prvotná, univerzálna a určujúca realita

je to duch odtrhnutý od prírody alebo činný subjekt alebo vedomie
o okrem neho musí existovať aj niečo protikladné, „Neja“

je príroda alebo objekt

pôsobí na Ja, lebo Ja musí pocítiť nejaký podnet, aby sa uviedlo do činnos-
ti

Neja sa nachádza aj v človeku v podobe jeho prirodzených sklonov (väč-
šinou negatívnych), ktoré človek musí prekonávať

Neja je nutným produktom zvláštnej činnosti vedomia, ktorú si neuve-
domujeme a aby sme si ju uvedomili, na to je potrebná zvláštna rozumo-
vá schopnosť, tzv. intelektuálne nazeranie (intuícia), pomocou ktorej do-
kážeme nazerať myšlienku

Fichte rozvíja dialektické chápanie procesu činnosti, tz. činné Ja je vždy
uvádzané do pohybu niečím protikladným

absolútna činnosť Ja je proces neustále sa reprodukujúcich rozporov me-
dzi činnosťou a jej úlohou → sotva je nejaká úloha prekonaná, objavuje sa
ďalšia a toto prekonávanie úloh nemôže nikdy skončiť
• → dialektická metóda, ktorú nazval antitetickou
o zhrnutie diela:

sloboda je ústredný pojem

bol ovplyvnený Spinozom
• tak ako je svet podriadený nevyhnutnosti, aj vôľa človeka, aj jeho
sloboda spočíva v dobrovoľnom podriadení jednotlivca nevy-
hnutnosti samého bytia
- Učenie o práve:
o ľudstvo delí na vlastníkov a nevlastníkov a štát je organizáciou vlastníkov
o Fichte sníva o vytvorení do seba uzavretej ekonomiky izolovanej od iných štátov
o dielo: Uzavretý obchodný štát
 Friedrich Wilhelm Joseph Schelling
(1775 – 1854)

- študoval teológiu a filozofiu

- po nútenom odchode Fichteho zaujal jeho miesto na jenskej univerzite
- jeho filozofia nie je zhrnutá do jednotného systému, ale sú to voľne na seba naväzujúce
koncepcie
- vychádza z Fichteho, ale neskôr sa mu vzďaľuje
- rozdielne chápu prírodu, lebo Fichte ju považoval za niečo negatívne, čo človek musí celý
život prekonávať, no Schelling prírodu pokladá za prejav ducha, všetko dianie v nej je sí-
ce neuvedomované, ale je účelné, lebo smeruje k zrodu vedomia, lebo v prírode pôsobí
neuvedomený, no k vedomiu sa prebúdzajúci duch

- Schelling vypracoval filozofiu prírody, tzv. naturfilozofiu (1. časť jeho filozofie)
o v nej opisuje ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývinových stupňov do-
zrieva k duchu, čiže inteligencii → postupuje od objektu k subjektu: vytvorí sa 1.
stupeň, tu sa vytvára polarita, tz. proti sebe stoja dve protikladné sily alebo
schopnosti
o protiklad sa prekonáva a príroda prechádza na vyšší stupeň vývoja
o toto prekonávanie protikladov sa opakuje dovtedy, kým sa nevyvinie inteligen-
cia, ktorá celú prírodu premieňa na obsah vedomia, čiže na ideu
o → tzv. dialektická myšlienka prekonávania protikladov v procese vývinu
o všetky prírodné sily sú podľa neho ideami a v podobe ideí aj obsahmi nášho ve-
domia
o Schelling bol subjektívny idealista
o záver naturfilozofie: príroda je inteligentná

- 2. časť jeho filozofie sa nazýva Systém transcendentálneho idealizmu (názov diela)

o postupuje opačným smerom od subjektu k objektu
o vychádza z pojmu subjektívne, ktoré je základom všetkej reality a z neho sa snaží
všetko odvodiť
o subjektívne a objektívne sa nakoniec stotožňuje a to na základe rozumu – inteli-
gencie
o záver transcendentálneho idealizmu: inteligencia sa vteľuje do vonkajšieho
sveta

- → súhrnne vyplýva záver: rozum je jedinou pravou skutočnosťou, v ňom sa subjektív-

ne stotožňuje s objektívnym

- dielo Výklad môjho filozofického systému

o rozum nie je vlastný len človeku, je to spoločná podstata, ktorá vytvára nielen
vnútorný, ale aj vonkajší svet, tz. moje Ja i prírodu
o sebauvedomenie rozumu je sebauvedomením Boha, lebo Boh je rozum
o Schelling v Bohu vidí osobnosť
o rozdiel medzi Bohom a človekom je v tom, že v Bohu sú jeho osobnosť a sloboda
nekonečné, no v človeku sú obmedzené

- gnozeológia:
o svet a absolútno môžeme spoznať iba intelektuálnym nazeraním, ktoré si ne-
možno osvojiť podľa nejakého návodu, nedá sa ani naučiť, je dostupné iba duchu
génia
o je to niečo ako umelecký prístup k svetu
 Georg Wilhelm Friedrich Hegel
(1770-1831)

- narodil sa v rodine vysokého štátneho úradníka

- vyštudoval filozofiu a teológiu na univerzite v Tübingene
- za kňaza sa vysvätiť nedal
- stal sa profesorom na univerzite v Jene
- spolu so Schellingom vydával Kritický filozofický časopis
- počas okupácie Nemecka Napoleonom bola výuka pozastavená, Hegel sa venoval redak-
torskej činnosti, neskôr vyučoval na gymnáziu v Norimbergu, kde sa stal riaditeľom
- zomrel na choleru

Dielo:
- Fenomenológia ducha
o jeho prvé samostatné filozofické dielo

- Logika ako veda

- Encyklopédia filozofických vied
- → vďaka týmto dvom dielam si získal vážnosť a popularitu

- mal mnohých žiakov a vznikla jeho škola – Hegelova škola

- jeho učenie sa stalo oficiálnou filozofiou pruského štátu

Význam:
- prvý vyložil prírodný, dejinný a duchovný svet ako proces, tz. v ustavičnom pohybe,
zmene a vo vývoji a pokúsil sa dokázať v tomto pohybe a vývoji vnútornú súvislosť
- nepodarilo sa mu to, ale jeho veľkou zásluhou je, že si túto úlohu vôbec vytýčil
- Hegel vypracoval dialektiku ako filozofickú vedu, ktorá zovšeobecňuje celé dejiny po-
znania i najvšeobecnejšie zákonitosti vývoja objektívnej skutočnosti
- vystúpil aj proti Kantovmu i proti Fichteho subjektivizmu

Encyklopédia filozofických vied

- v tomto diele Hegel rozdelil svoju filozofiu na tri časti:
o Logika
o Filozofia prírody
o Filozofia ducha
- v každej z týchto častí Hegel opisuje vývoj myslenia – objektívnej podstaty a vykresľuje
ho ako vývoj absolútnej idey
- absolútna idea prechádza vo svojom vývoji tromi fázami:

o 1. fáza vývoja absolútnej idey – téza

opisuje ju v prvej časti – Logike

idea je vo sfére čistého myslenia (v ľudskom rozume), kde sa vyvíja ako
pojem: ničota, bytie, kvalita, kvantita, nutnosť, náhoda

pojmy sa neustále menia a menia sa vo svoj protiklad a keď idea prejde
celým logickým vývinom, opúšťa sféru čistého myslenia a vystupuje sama
zo seba a dostáva sa do druhej fázy svojho vývoja

o 2. fáza vývoja absolútnej idey – antitéza

zaoberá sa ňou Filozofia prírody

v tejto fáze idea pôsobí ako inobytie prírody, tz. existuje v prírode

je to odcudzené bytie absolútnej idey, lebo vystúpila zo sféry čistého mys-
lenia

v prírode je idea prítomná ako duchovný princíp, ktorý usmerňuje vývin
prírodných procesov s čoraz vyšším stupňom, až napokon prekoná inoby-
tie a vracia sa späť do sféry ducha a toto nastane vtedy, keď sa ukáže, že
príroda má duchovný charakter

o 3. fáza vývoja absolútnej idey – syntéza

je to návrat absolútnej idey k sebe samej

opisuje ju vo Filozofii ducha

v tejto fáze si idea začína uvedomovať samú seba

sebauvedomovanie idey nastáva v človeku, v jeho vedomí, človek si uve-
domuje sám seba a chápe duchovnú a slobodnú podstatu svojej existencie

dospeje k záveru, že aj spoločnosť je preniknutá duchom a práve v takejto
spoločnosti sa môže jedinec slobodne realizovať

duch stelesnený v ľudskej spoločnosti sa vyvíja prostredníctvom jej dejín

v dejinách má veľký význam štát ako inštitúcia, ktorú Hegel priam zbož-
šťuje → štát je ozajstným živým duchom

uprednostňoval konštitučnú monarchiu

poslednou etapou filozofie ducha je absolútny duch, ktorý prostredníc-
tvom umenia a náboženstva prechádza do najvyššej formy sebapoznania,
ktorou je filozofia

na konci tretej fázy idea postúpila na vyšší stupeň vývoja, syntéza sa stáva
východiskom – tézou absolútnej idey a cykly vývoja absolútnej idey sa
neopakujú donekonečna, ale skončia vtedy, keď pojem nájde svoje zavŕ-
šenie a keď dokážeme, že aj skutočnosť je rozumová → bol objektívny
idealista

Filozofia dejín
- je to samostatný tematický celok jeho, teda Hegelovho systému
- bola veľmi populárna aj u našich mysliteľov (štúrovcov)
- východiskom je myšlienka, že dejiny predstavujú vývoj ducha v čase
- duch sa vyvíja až k uvedomeniu si seba samého a toto sa prejavuje ako uvedomenie si
slobody v jednotlivých národoch
- na procese uvedomovania si slobody sa zúčastňujú len tie národy, ktoré si vytvorili štát
ako inštitúciu → sú to plnoprávne/historické národy
- ostatné národy, ktoré si štát nevytvorili Hegel považuje sa neplnoprávne/nehistorické národy
- historický proces uvedomovania si slobody sa začal v staroveku v orientálnych despo-
ciách
o v nich bola sloboda priznaná len jedinému členovi spoločnosti – panovníkovi
- Gréci a Rimania priznali slobodu viacerým členom spoločnosti a celé dejiny završujú
germánske národy, ktoré pochopili, že všetci ľudia sú slobodní
- bol presvedčený, že dejiny majú svoj koniec a dosiahli ho v germánskom svete → dejiny
dospeli do štádia rozumu a v ďalšom vývine sa neudejú žiadne zásadné zmeny

- po Hegelovej smrti sa jeho stúpenci rozdelili do dvoch táborov:

o starohegelovci

pokračovali v názore Hegela a snažili sa zostať v rámci kresťanskej viero-
uky
o mladohegelovci

usilovali sa zbaviť kresťanstvo posvätnosti a zaradiť ho do mytológie
(kresťanstvom sa mala zaoberať mytológia → boli to kritici náboženstva)
 Poklasická filozofia 19. storočia

- rozvíja sa v 2. polovici 19. storočia

- v 19. storočí nastal prudký rozvoj kapitalistických výrobných vzťahov, vedy, techni-
ky, kultúry i umenia, no objavujú sa aj nežiaduce javy: zvecnenie a odcudzenie člo-
veka, rozpad tradičných hodnôt a hľadanie zmyslu životu človeka
- na človeka sú kladené vysoké nároky, človek sa snaží o osobný úspech, je osamelý

- filozofiu delíme na dva prúdy:

o scientistické prúdy

lat. scientia = veda

sú to smery, ktoré filozofiu chápu ako vedu, ktorá má spolupracovať
s inými vedami

patria sem prúdy:
• pozitivizmus
• novokantovstvo
• marxizmus
o antropologické prúdy

gr. antropos = človek

sú to smery, ktoré sa zaoberajú človekom, jeho existenciou, životom
a dejinami

patria sem prúdy:
• náboženská filozofia existencie
• voluntaristický iracionalizmus
• voluntaristická filozofia života
• iné podoby filozofie človeka

Pozitivizmus

1. fáza pozitivizmu

Auguste Comte
(1798-1857)

- je zakladateľom pozitivizmu
- žil v Paríži
- stretával sa so socialistom Saint-Simonom

- najvýznamnejšie diela:
o Kurz pozitívnej filozofie

začal používať pojem sociológia
o Kurz pozitívnej sociológie

- snažil sa založiť celé naše vedenie a poznanie na tom, čo je pozitívne dané, čiže
na faktoch našej skúsenosti
- filozofia by sa nemala zaoberať metafyzickými otázkami
- empiricky máme spoznávať nielen prírodu, ale aj spoločnosť → Comte je zaklada-
teľom empirickej sociológie
 - v poslednom štádiu tvorby Comte vytvára pozitívne náboženstvo humanity →
nechce uctievať Boha, ale ľudstvo

V 2. polovici 19. storočia sa pozitivizmus rozvíja aj v Anglicku.

- predstavitelia:
o John Stuart Mill
o Herbert Spencer

2. fáza pozitivizmu – empiriokriticizmus

Richard Avenarius
(1843-1896)

- žil v Zürichu
- zaoberal sa psychológiou a filozofiou

- názov empiriokriticizmus je odvodený z jeho práce Kritika čistej skúsenosti

- v tomto diele píše, že ak má byť skúsenosť hodnoverná, máme ju očistiť od metafy-
zických pojmov a kategórií ako substancia, kauzalita a pod. a tiež ju musíme očistiť
od našich hodnotových predstáv

Ernst Mach
(1838-1916)

- narodil sa na Morave, pôsobil v Prahe a vo Viedni

- jeho hlavné diela:

o Analýza pocitov
o Poznanie a omyl

- podľa neho našu čistú skúsenosť tvoria len zmyslové pocity ako sú farby, zvuky, tep-
lota, priestor → veci, čiže objekty sú komplexmi našich pocitov → aj subjekt, čiže „ja“
je komplex našich pocitov

3. fáza pozitivizmu – logický empirizmus (novopozitivizmus)

Táto fáza sa vyvíjala koncom 20. rokov 20. storočia.

 Novokantovstvo

- je to návrat ku klasickej filozofii, čiže ku Kantovi

- rozvíjalo sa v Nemecku v dvoch školách:
o marburská škola
o bádenská škola

Marburská škola

- zakladateľom je Herman Cohen

- ďalší predstavitelia:
o Paul Natorp
o Ernst Cassirer

- novokantovci tejto školy sa pokúsili aplikovať Kantovu logiku a gnozeológiu v ma-

tematike a fyzike

Bádenská škola

- rozvíjala sa vo Freibergu
- predstavitelia:
o Wilhelm Windelband
o Heinrich Rickert

- novokantovci tejto školy sa pokúsili o obnovenie Kantovej etiky → filozofia by sa

nemala zaoberať len poznávaním sveta, ale aj životom človeka, jeho konaním, hodno-
tami
- založili a rozpracovali axiológiu, ktorá sa zaoberá hodnotami a hodnotením
 Marxistická filozofia

- zakladatelia:
o Karl Marx
o Friedrich Engels

Karl Marx
(1818-1883)

- pochádzal z advokátskej rodiny

- vyštudoval právo
- venoval sa filozofii a získal doktorát z filozofie na univerzite v Jene
- pôsobil ako žurnalista
- emigroval z Nemecka, žil v Paríži, Bruseli a v Londýne, kde aj zomrel
- spájalo ho priateľstvo s Engelsom
- mnohé práce napísali spolu, angažovali sa v robotníckom hnutí a v jeho organizá-
ciách → Zväz komunistov, Medzinárodné robotnícke hnutie

- diela:
o Ekonomicko-filozofické rukopisy
o Kapitál

Friedrich Engels
(1820-1895)

- pochádzal z rodiny textilného továrnika

- bol zástupcom rodinnej firmy v Manchestri
- zaoberal sa filozofiou, prírodnými vedami aj politikou
- všemožne podporoval Marxa v emigrácii

- diela:
o Anti-Dühring
o Dialektika prírody
o Pôvod rodiny súkromného vlastníctva a štátu

Spoločné diela:
- Nemecká ideológia
- Manifest komunistickej strany

Zdroje marxizmu:
- Hegel (dialektika)
- Feuerbachov antropologický materializmus
 Marxizmus

- je to filozofia činnosti alebo praxe alebo praktická filozofia

- podľa marxizmu filozofia má byť duchovným nástrojom premeny sveta
- orientuje sa na človeka a sústredí sa hlavne na odcudzenie človeka
- základnou vlastnosťou človeka je práca
- prostredníctvom práce človek premieňa prírodu, ale aj vlastnú prirodzenosť
- v konkrétnych spoločenských podmienkach sa človeku odcudzuje produkt jeho prá-
ce, pretože spoločnosť aj pracovná činnosť je organizovaná na základe súkromného
vlastníctva

- proletár (robotník) je bezprostredným výrobcom hodnôt, ale nie je ich vlastníkom či

užívateľom
- odcudzenie práce je základom všetkých ostatných foriem odcudzenia
- odcudzením chápu nadvládu ľudských výtvorov nad človekom, ktoré voči nemu vy-
stupujú ako cudzie nezávislé sily
- odcudzenie možno prekonať len zrušením súkromného vlastníctva a to komunistic-
kou premenou spoločnosti, pretože celé dejiny spoločnosti zákonite smerujú k bez-
triednej spoločnosti

- základom spoločnosti je materiálna výroba, v ktorej ľudia produkujú všetko na uspo-

kojenie svojich potrieb
- podľa spôsobu výroby marxisti rozlišujú veľké organické celky, ktoré nazývajú spo-
ločensko-ekonomickými formáciami (SEF) a každá SEF má svoju základňu, ktorá
predstavuje súhrn výrobných vzťahov a z nej sa odvodzuje politicko-právna nad-
stavba, ktorú predstavuje:
o štát
o inštitúcie
o ideológie

- SEF sa rozvíja dovtedy, kým výrobné vzťahy poskytujú dostatočný priestor pre pok-
rok výrobných síl, no akonáhle sa výrobné vzťahy stávajú brzdou výrobného vývoja,
dochádza k radikálnej premene spôsobu výroby a to prostredníctvom sociálnej revo-
lúcie → v nej nová pokroková spoločenská trieda, čiže proletariát, preberá vedúce
spoločenské postavenie a moc

- marxizmus ako vedecký svetonázor sa rozvíjal na konci 19. storočia v mnohých zá-
padoeurópskych krajinách a v Rusku a jeho predstavitelia neboli filozofi ani akade-
mici, ale boli to vodcovia ľavicových robotníckych strán
- v Rusku sa marxizmus stal oficiálnou ideológiou v roku 1917, prepracoval ho V. I.
Lenin → marxizmus-leninizmus
- v Československu sa marxizmus-leninizmus stal oficiálnou ideológiou v roku 1948
 Náboženská filozofia existencie

Søren Kierkegaard
(1813-1855)

- narodil sa v Kodani v rodine zámožného obchodníka

- študoval teológiu

- diela:
o Buď-alebo
o Strach a chvenie
o Nemoc k smrti

- každá filozofia by mala byť existenciálna, mala by byť osobná → mala by sa týkať
priamo osoby človeka → východiskom jeho filozofie je jedinec a jeho osobne prežíva-
ná existencia
- svoju existenciu najlepšie prežívame v situáciách ako neistota, strach, úzkosť, bolesť,
vina, vedomie smrti
- v týchto situáciách stojí človek pred voľbou, musí sa rozhodnúť a za to, ako sa roz-
hodne, si zodpovedá on sám

- sebarealizácia jedinca prebieha v troch štádiách:

o 1. štádium – voľba estetického postoja

človek uprednostňuje zážitok, užívanie života, zažívanie zmyslových
pôžitkov

človek však čoskoro zistí, že žije len navonok, začnú sa ho zmocňovať
pocity bezradnosti, zúfalstva, bezmocnosti, zbytočnosti, stratenosti,
chce sa z nich vymaniť, a preto si volí ďalší postoj
o 2. štádium – voľba etického postoja

človek sa rozhodne pre mravný život

dodržiava spoločenské normy, avšak čoskoro zistí, že slúži spoločnos-
ti, je jej otrokom, zmocňujú sa ho tie isté pocity, ktoré sa ho zmocňovali
v 1. štádiu

chce sa z nich vyslobodiť, a preto si volí 3. postoj
o 3. štádium – voľba náboženského postoja

človek sa rozhodne pre vieru v Boha

v tomto postoji sa ľudské „ja“ uvoľňuje a odpútava od všetkého ko-
nečného a objavuje svoju slobodu → aj vtedy sa ho môžu zmocniť tie
isté pocity, pretože sa obáva straty konečného → pocitov sa môže zba-
viť vtedy, ak prevezme zodpovednosť za svoj život, čiže za všetko, čo
je konečné

vtedy sa nevzdá slobody a v tom mu pomáha náboženský postoj
 Voluntaristický iracionalizmus

Arthur Schopenhauer
(1788-1860)

- narodil sa v Gdaňsku v rodine bankára

- prednášal na univerzite v Berlíne
- bol talentovaný, ale preceňoval sa, považoval sa za neuznaného génia
- bol súčasníkom Hegela a vyhlasoval ho za šarlatána
- žil v Taliansku, Berlíne a vo Frankfurte, kde dosiahol slávu

- dielo: Svet ako vôľa a predstava

o popisuje celé svoje učenie
o podľa neho sa podstata sveta vymyká rozumovosti, rozumom sa pochopiť
nedá, čiže je iracionálna
o podstatou sveta je vôľa (objektívna podstata)
o je to živelné chcenie, nerozumné pudenie k aktivite a k životu → označujeme
ho za prvého predstaviteľa filozofie života v 19. storočí
o vôľa nie je slobodná, nie je riadená naším rozumom
o všetky životné vôľové akty sa vymykajú kontrole rozumu → moje telo, môj
rozum, ja sám → to všetko sú len prostriedky, v ktorých sa objektivizuje sve-
tová vôľa
o život a jeho prejavy, čiže fenomény, ktoré rozumom poznávame sú v skutoč-
nosti stupňami objektivizácie svetovej vôle, až v človeku sa svetová vôľa pre-
búdza k vedomiu
o vlastnosti svetovej vôle:

svetová vôľa ako princíp sveta je úplne slepá, iracionálna, temná, ži-
velná, bez cieľa a dôvodu, mimo priestoru a času, smeruje do prázdna,
nemá zmysel → svet vo svojej podstate nemá zmysel, je to nezmyselný
svet, bludisko prírodných síl a ustráchaných bytostí, ktoré sa snažia
prežiť, pričom podliehajú nezmyselnej svetovej vôli
o všetci sa nachádzame v rovnakom postavení
o všetci sme uvrhnutí do absurdného sveta, ktorý musíme znášať a svoje pos-
tavenie môžeme zmierniť súcitom s inými
o Schopenhauer si kladie otázku, či je východisko

jednou možnosťou je samovražda → ňou by sme však potvrdili víťaz-
stvo vôle

druhá možnosť – navrhuje utiecť od sveta, poprieť život a vlastnú vô-
ľu, neuznať svet ani hodnoty spoločnosti a toto môžeme dosiahnuť
buď nirvánou alebo hlbokým estetickým zážitkom, ktorý poskytuje
iba hudba
o ako prvý z filozofov 19. storočia obracia pozornosť na indickú filozofiu a jej
techniky popierania bytia
 Voluntaristická filozofia života

Friedrich Nietsche
(1844-1900)

- narodil sa v rodine protestantského pastora

- vyštudoval klasickú filológiu a teológiu
- už ako mladého ho zaujala Schopenhauerova filozofia
- ako 24-ročný sa stal profesorom klasickej filológie v Bazileji
- tu napísal svoje prvé práce a tiež sa tu zoznámil s Richardom Wagnerom, stali sa
priateľmi, neskôr sa rozišli
- Nietsche mal už v mladosti prejavy duševnej choroby, žil na mnohých miestach
v Nemecku, Taliansku a vo Švajčiarsku
- v roku 1889 ho choroba pripútala na lôžko
o najskôr ho ošetrovala matka, neskôr sestra

- dielo:
o Tak vravel Zarathustra
o Mimo dobra a zla
o Genealógia morálky

- diela vydané po smrti:

o Ecce homo
o Vôľa k moci (súbor fragmentov)

- Nietsche nevytvoril filozofický systém

- svoje práce písal ako úvahy na témy: vôľa k moci, nadčlovek, prehodnotenie všet-
kých hodnôt, večný návrat rovnakého

- kritizuje kresťanskú i meštiansku morálku, jej pokrytectvo a plytkosť

- podľa neho by sme mali prekonať kresťanstvo ako morálku otrokov, slabých, prie-
merných, trpiacich a nesamostatných ľudí a mali by sme dať priestor nadčloveku, či-
že silnej, samostatnej, vznešenej individualite, ktorá sa pohybuje mimo dobra a zla, čo
však neznamená, že je amorálna, lebo sama dokáže zhodnotiť, čo je dobré a čo zlé
- podľa Nietscheho je vôľa k moci najvyššia hodnota, nie je to metafyzická podstata
sveta, ale je to vôľa človeka žiť, niečo poznať, osvojiť si, ovládnuť, využiť, manipulo-
vať, prisvojiť si
- aby sa z človeka stal nadčlovek, musí prehodnotiť všetky hodnoty uznávané spoloč-
nosťou, prekonať kresťanstvo ako morálku otrokov
- na tejto ceste je odkázaný sám na seba, je slobodný, ale aj osamotený a je aj neistý,
pretože nie každý človek je schopný zmeniť ponímanie sveta a seba samého
 Filozofia života

Henri Bergson
(1859-1941)

- bol matematik a filozof, pôsobil na viacerých gymnáziách a lýceách

- bol tiež politik a diplomat
- roku 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru

- filozofia života
o je protikladná pozitivizmu a materializmu, ale aj idealizmu a racionalizmu
o nejde jej o život v prírodovednom zmysle, ale o život človeka, ktorý sa roz-
manitým spôsobom prejavuje v jeho psychologických zážitkoch, prežívaní,
neopakovateľnosti, tvorivosti a dejinnosti
o filozofi života si kladú otázky, čo je zmysel, cieľ, hodnota života
o chcú pochopiť život z neho samého

- diela Henriho Bergsona:

o Hmota a pamäť
o Tvorivý vývoj
o Dva pramene morálky a náboženstva

- Bergson sa snaží odhaliť pravé bytie, o ktorom máme bezprostrednú skúsenosť, kto-
rú si uvedomujeme
- realita, ktorá nám je bezprostredne intuitívne daná vo vedomí, je sám život
- život je neustály tok, prúd, vznikanie a rast, je to tvorivý vývoj, ktorý nesie životná si-
la (elan vital)
- život prebieha v čase, ktorý nie je ani fyzikálny a ani čisto subjektívny (psychický) čas
- čas nazýva trvanie
- kladie si otázku, ako postihujeme plynúcu skutočnosť
- odpovedal si: racionálnym, čiže logickým myslením nie, ale skutočnosť sa pred nami
odkrýva až vtedy, ak jej ustavičný tok spoluprežívame, ak sa do nej vedome ponára-
me a vciťujeme → bezprostrednosť života je prístupná len intuícii → celá skutočnosť
je jediný prúd života, ktorý bezprostredne prežívame v našom vedomí → Boh je život
a je to tvorivá, slobodná, životná sila, ktorá pulzuje v celom bytí a dianí

Wilhelm Dilthey
(1833-1911)

- vypracoval metódu duchovných vied, tzv. hermeneutiku, ktorá má pomôcť porozu-

mieť dejinnej skutočnosti ako skutočnosti života cez zážitok a schopnosť vcítiť sa →
hermeneutika je umenie chápať a interpretovať
 Moderná filozofia 20. storočia

Je množstvo smerov a prúdov, ktoré sa prelínajú, mnohé na seba nadväzujú a vytvárajú línie:

1. línia: fenomenológia – existencializmus – filozofická antropológia - hermeneutika

2. línia: analytická filozofia (novopozitivizmus – logický empirizmus - logickoanalytická

filozofia)

3. línia: neorealizmus – dialektický materializmus – novotomizmus

4. línia: filozofie činností / praktické filozofie (pragmatizmus – marxizmus – neomarxizmus)

 Fenomenológia

- patrí medzi najvplyvnejšie smery 20. storočia

- jej zakladateľom je Edmund Husserl

Edmund Husserl
(1859-1938)

- dielo:
o Logické skúmania
o Idey čistej fenomenológie a fenomenologickej filozofie
o Karteziánska meditácia
o Kríza európskych vied a transcendentálna fenomenológia

- Husserl chce nájsť nový spôsob videnia vecí, tz. toho, čo sa nám ukazuje alebo javí, čo
je dané ako fenomén už predtým, než si o tom začneme vytvárať mienku
- fenomén má dve vrstvy:
o 1. vrstva – povrch fenoménu

je to to, čo vnímame zmyslami
o 2. vrstva – podstata fenoménu (eidos, idea, esencia)

nepostihujeme ju zmyslami, ale duchovným aktom

akty nášho vedomia nazýva noesis (gr. nezmyslové poznanie)
- podľa neho je filozofia eidetická veda, čiže veda o podstatách, čím sa odlišuje od em-
pirických vied, čiže vied o faktoch
- rozpracoval fenomenologickú metódu, pomocou ktorej sa naše vedomie dopracuje
k podstate fenoménu
- v čistom vedomí nie je nič okrem intencionality, čiže zameranosti, tz. naše vedomie je
vždy na niečo zamerané → naše vedomie sa vždy k niečomu alebo niekomu vzťahuje
- podstata fenoménu nezávisí od toho, kto poznáva a nezávisí ani od psychických pro-
cesov v poznávajúcom, pretože my, ľudia, pravdu nevytvárame, ale ju nazeráme ale-
bo uchopujeme alebo postihujeme → logická pravda je transcendentná
- základom fenomenologickej metódy je fenomenologická redukcia, ktorá očisťuje fe-
nomén od vonkajšej a vnútornej skúsenosti a umožňuje nášmu vedomiu nazeranie
čistej podstaty
- toto nazeranie alebo intuícia je čisto logický akt (nie psychologický) → musí u každé-
ho prebiehať rovnako a tiež musí viesť k rovnakému výsledku

- Husserl rozlišuje dva svety:

o 1. životný alebo prirodzený svet

svet, v ktorom žijeme a čerpáme z neho každú skúsenosť
o 2. objektívny svet

je to konštrukcia, ktorá čerpá zo životného sveta

- jeho filozofia ovplyvnila mnohých ďalších filozofov (napr. Heidegger, Sartre, Har-
tman, Scheller)
 Filozofia existencie

- rozvíjala sa v Nemecku
- predstavitelia:
o Karl Jaspers
o Martin Heidegger

Karl Jaspers
(1883-1969)

- vyštudoval medicínu a pôsobil ako psychiater a psychológ

- neskôr prešiel k filozofii
- učil na univerzite v Heidelbergu
- po 2. svetovej vojne sa opäť vrátil na akademickú pôdu

- dielo:
o Psychológia svetonázoru

považujeme ho za prvé existencialistické dielo
o Filozofia

- Filozofia
o Jaspers svoju koncepciu neoznačoval za filozofiu, ale za filozofovanie → kla-
denie otázok má väčšiu hodnotu ako hotové odpovede
o Jaspers rozlišuje:

bytie ako transcendenciu → „obklopujúce“
• je nekonečné, neuzavreté, môžeme sa k nemu približovať
• filozofovanie je prenikanie k bytiu ako obklopujúcemu

bytie ako existenciu → my, ľudia
• transcendencia sa prejavuje v šifrách, čiže v symboloch, ktoré
sú čitateľné len pre toho, kto nadobúda skúsenosť transcen-
dencie
• je to niečo podobné ako filozofická viera
• existencia nie je daná, je to postupné sebautváranie človeka
• Jaspers hovorí o osvetľovaní existencie, a to hlavne pomocou
o hraničnej situácie

napr. smrť, vina, utrpenie, náhoda

v týchto situáciách človek stroskotáva, je otrase-
ný, a práve toto mu môže ukázať cestu k pravej
realizácii existencie
o komunikácie

je to ďalší spôsob pravej realizácie existencie, je
to otvorenosť pre iného človeka a nepatrí sem
bežný rozhovor
 Martin Heidegger
(1889-1976)

- pôsobil ako asistent Husserla a neskôr sa stal jeho nástupcom na univerzite vo Frei-
burgu
- v roku 1927 vyšlo jeho najvýznamnejšie dielo, ktoré sa preslávilo: Bytie a čas
- na univerzite sa stal aj rektorom, no v roku 1934 musel odstúpiť
- po 2. svetovej vojne nemohol prednášať z politických dôvodov, neskôr sa vrátil k pe-
dagogickej aj verejnej činnosti

- dielo:
o Čo je metafyzika?
o List o humanizme
o Nietzsche

- svoju koncepciu nazýva fundamentálna ontológia

- skúma bytie ako základnú otázku celej filozofie
- bytie je najvšeobecnejší pojem → je nedefinovateľné
- nemáme si klásť otázku, čo je bytie, má nás skôr zaujímať zmysel bytia
- na zmysel bytia sa môžeme pýtať len prostredníctvom takého súcna, ktoré vie o svo-
jom bytí → jediné súcno, ktoré vie o svojom bytí je človek → poznávať svoje vlastné
bytie znamená existovať → ľudské bytie je existencia, kým všetky ostatné veci jedno-
ducho sú
- človek je konečné súcno, ktoré vie o svojom bytí
- Heidegger toto konečné bytie nazýva pobyt a pobyt je vždy bytie vo svete
- vo svojom bytí je svet absolútny, ale vo svojom zmysle je relatívny
- človek vkladá do sveta zmysel
- človek o sebe vie, že je konečný → jeho bytie je bytím k smrti
- človek má pred smrťou úzkosť, usiluje sa ju oddialiť, jeho existencia je sústavná
starosť
- existencia človeka je krátka a konečná a človek jej prikladá nesmiernu cenu
- konečné bytie trvá od narodenia do smrti, je to tzv. autentické bytie
- človek vo svojom autentickom bytí zaujíma k bytiu existenciálny postoj → svoju exis-
tenciu môže buď uchopiť alebo premeškať → jeho vzťah k existencii je úplne praktic-
ký, lebo na svet hľadí cez svoju vlastnú existenciu
- všetko okolo neho nielen existuje, ale existuje aj pre neho → človek veci napĺňa zmys-
lom a k tomu ho vedie starosť o existenciu
- poznanie je podľa neho napĺňanie zmyslom alebo tvorenie zmyslu, čiže je to tvorivý
akt → pravda je len v skutočne autentickom bytí, preto z neho nemáme unikať
 Existencializmus

- začiatkom 50. rokov 20. storočia sa vytvorila skupina intelektuálov a umelcov, ktorí
sa schádzali v kaviarňach, kluboch → vytvorili existencializmus
o je to životný postoj, filozofia, umelecký smer

Jean-Paul Sartre
(1905-1980)

- narodil sa v Paríži, pôsobil na viacerých gymnáziách

- cez 2. svetovú vojnu sa dostal do nemeckého zajatia, neskôr sa pridal k francúzskemu
odboju
- po 2. svetovej vojne pôsobil ako publicista-filozof, bol členom Komunistickej strany
Francúzska
- v roku 1956 z nej na protest proti okupácii Maďarska vystúpil
- v roku 1960 vyšlo jeho významné dielo Kritika dialektického rozumu
- v roku 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru

- dielo:
o kniha poviedok Múr
o román Hnus
o dráma Muchy
o dráma Diabol a Pánboh
o fil. dielo Bytie a ničota
o esej Existencializmus je humanizmus

- bol ovplyvnený fenomenológiou a Heideggerom

- svoju koncepciu nazýva fenomenologická ontológia
- podľa neho existovať znamená byť tu a v tomto stave nie je nič dané → je to skôr ni-
čota, z ktorej sa človek stáva niečím až svojím vlastným pričinením
- existencia sa tak stáva bytím pre seba
- nie je vopred určená, je absolútne slobodná → sloboda nie je vlastnosťou človeka, ale
je jeho skutočnou existenciou
- človek je vrhnutý do slobody, odsúdený na slobodu
- svet nám kladie odpor, nemá sám o sebe nijaký význam → význam má len do takej
miery, do akej ho potrebujeme pri realizácii svojho života
- človek prekonáva prekážky, ktoré mu kladie svet a toto prekonávanie prekážok nám
umožňuje nadobudnúť skúsenosť vlastnej slobody
- jedinou neslobodou človeka je to, že nedisponuje slobodou nebyť slobodným
- z ničoty sa človek vymaňuje svojím vlastným sebautváraním → človek nesie zodpo-
vednosť za svoju existenciu, čiže za voľbu seba, ale aj iných
- naša vrhnutosť do slobody je sprevádzaná úzkosťou, obavou, strachom
- svojou vlastnou podstatou, čiže existenciou sa človek stáva až vo svojej smrti → len
vtedy je niečím konečným, hotovým alebo dokončeným
 Pragmatizmus

- gr. pragma = čin, konanie

- je to filozofia, ktorá vznikla koncom 19. storočia v USA → je to prvá originálna filozo-
fia vzniknutá v USA
- svoj rozkvet v USA i v Európe zaznamenala hlavne pred 2. svetovou vojnou

- zakladateľom pragmatizmu je Charles Sanders Peirce (1839-1914)

o sformuloval názov aj základné idey pragmatizmu
o „Aby sme určili význam nejakého pojmu, musíme zohľadniť aké praktické
dôsledky nevyhnutne vyplývajú z jeho pravdivosti; plný význam pojmu spo-
číva v súhrne týchto dôsledkov.“

William James
(1842-1910)

- pôvodne bol lekár a psychológ, neskôr prednášal filozofiu na Harvarde

- dielo:
o Pragmatizmus
o Pluralistické univerzum

- všetky naše súdy a úsudky majú zmysel vtedy, ak sú spojené s naším praktickým ži-
votom → zmysluplné sú vtedy, ak sú pre náš praktický život užitočné
- pojem pravda nechápe ako adekvátny obraz reality v našom vedomí ani ako zhodu
myšlienky so skutočnosťou → pravda sa musí osvedčiť ako užitočná pre utváranie
nášho každodenného života → kritériom pravdivosti je využiteľnosť, užitočnosť,
úspešnosť → pravdivosť je to, čo sa osvedčuje vo svojich praktických dôsledkoch
- konsenzová teória pravdy
o na pravde sa s konečnou platnosťou dohodnú ľudia činní v hocijakej oblasti
- pragmatici odmietajú metafyzické pojmy, nepýtajú sa na príčiny, nezaujímajú ich
princípy, no napriek tomu svet chápu dynamicky → svet i naše myslenie je neustále
dianie, proces, plynutie, čiže sa neustále vyvíja, nie je to niečo hotové
- aj k Bohu a náboženstvu pristupujú úplne prakticky → Boh a náboženstvo sa v prie-
behu historického vývoja osvedčili ako užitočné pre život ľudí, takže ho rešpektujú

John Dewey
(1859-1952)

- je autorom koncepcie inštrumentalizmu

- podľa neho myslenie a poznanie sú nástroje (inštrumenty), pomocou ktorých riešime
problémy a prekonávame rozličné konfliktné situácie
- cieľom nášho života nie je dokonalosť, ale postupné zdokonaľovanie, zušľachťova-
nie, dozrievanie človeka
- podľa neho sa pragmatická filozofia má orientovať aj pedagogicky → bol zakladate-
ľom tzv. reformnej školy → dielo Demokracia a výchova
o vysvetľuje demokraciu ako spolunažívanie a spája ju s praktickým ľudským
životom