Bankovni Institut Vysoka Skola Praha - Miroslav Copko - Medzinarodne Priciny Vypuknutia Druhej Svetovej Vojny

Bankovní institut vysoká škola Praha
Medzinárodné príčiny vypuknutia Druhej svetovej

vojny
Bakalárska práca
Miroslav Čopko marec 2010´

Bankovní institut vysoká škola Praha
Zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Katedra ekonómie a spoločenských vied
Medzinárodné príčiny vypuknutia Druhej svetovej

vojny
Od Versaillskej mierovej konferencie do Varšavy
Bakalárska práca
Autor: Miroslav Čopko
Právna administratíva v podnikateľskej sfére
Vedúci práce: JUDr. et. Mgr. Phil. Róbert Jáger
Banská Bystrica marec, 2010

Prehlásenie
Prehlasujem, ţe som bakalársku prácu na tému „Medzinárodné príčiny vypuknutia

Druhej svetovej vojny“ vypracoval samostatne s pouţitím uvedenej literatúry.
...............................................
V Liptovskom Mikuláši, 20. 4. 2010 Miroslav Čopko

Poďakovanie
Týmto spôsobom by som rád vyjadril úprimné poďakovanie vedúcemu práce JUDr. et.
Mgr. Phil. Róbertovi Jágerovi za orientačné vedenie.
Anotácia práce
ČOPKO, Miroslav: Medzinárodné príčiny vypuknutia Druhej svetovej vojny : Od

Versaillskej mierovej konferencie do Varšavy : bakalárska práca. Bankovní institut
vysoká škola Praha, Liptovský Mikuláš 2010. Školiteľ: JUDr. et. Mgr. Phil.
Róbert Jáger. Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár. Liptovský Mikuláš, Bankovní
institut vysoká škola Praha, 2010, s. 51.
Bakalárska práca prezentuje dianie na medzinárodnej scéne od Versaillskej

mierovej konferencie aţ po vypuknutie druhej svetovej vojny. Medzinárodné
udalosti, ktoré sa odohrali v tomto časom rozpätí mali bezprostredný vplyv na
rozpútanie najkrvavejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Práca sa zaoberá
predovšetkým kľúčovými udalosťami a faktami svetového diania tohto obdobia, na
základe ktorých je moţné analyzovať príčiny vypuknutia druhej svetovej vojny.
Kľúčové slová: Agresia, Diplomacia, Medzinárodná politika, Medzinárodné

spoločenstvo, Sféra vplyvu, Spoločnosť národov, Versaillská mierová konferencia,
Versaillský mierový systém.
Annotation
ČOPKO, Miroslav: International Aspects of Second World War : From the

Versailles Peace Conference to Warsaw : Bachelor Thesis. Banking
Institute/College of Banking, Prague. Supervisor of Thesis: JUDr. et. Mgr. Phil.
Róbert Jáger. Degree qualification: Bachelor. Liptovský Mikuláš : Faculty of
Economics and Social Sciences, 2010, p. 51
Bachelor thesis presents the events on the international scene since the
Versailles peace conference after the outbreak of World War II. International
events have taken place in this time range had an immediate impact on the biggest
conflict in human history. The work is primarily concerned with the key facts and
events, world events of the period on which to analyze the causes of outbreak of
World War II.
Key words: Aggression, Diplomacy, International Politics, International

Community, orbit, League of Nations, Versailles Peace Conference, Versailles
system.
OBSAH
ÚVOD ......................................................................................................... ........... 8
1 DÔSLEDKY PRVEJ SVETOVEJ VOJNY ................................................... 11
1.1 Medzinárodné vzťahy po prvej svetovej vojne .............................................11
1.2 Obdobie prechodnej stabilizácie ................................................................... 18
2 POLITICKÉ IDEOLÓGIE V MEDZIVOJNOVEJ EURÓPE ......... ........... 23
2.1 Vznik a vývoj ZSSR ..................................................................................... 23
2.2 Nástup fašizmu v Taliansku ..........................................................................27
2.3 Nemecko na ceste k Tretej ríši ......................................................................31
3 PREDVOJNOVÉ DESAŤROČIE.................................................................... 37
2.1 Spoločensko – politická situácia.................................................................... 37
2.2 Anulovanie Versaillskej mierovej konferencie ............................................ 44
ZÁVER ................................................................................................................... 47
ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ................................................................. 49

ÚVOD
Kapituláciou Nemecka v novembri 1918 sa skončila prvá svetová vojna.

Táto neodmysliteľná súčasť dejín svetového spoločenstva sa výrazne podpísala
pod kreovanie nových spoločensko–politických vzťahov v povojnovom svete.
Úlohou víťazných mocností bolo zabezpečiť mier a stabilitu nielen na Európskom
kontinente. Diplomacia sa mala stať nástrojom riešenia konfliktov a kríz v oblasti
medzinárodných vzťahov.
Versaillská mierová konferencia a jej závery mali byť garantom svetového

mieru a stability. Jej význam a poslanie mala stelesňovať Spoločnosť národov.
Táto prvá nadnárodná organizácia svojho druhu predstavovala na scéne
medzinárodného diania skutočný pokrok. Stala sa predchodkyňou súčasnej OSN.
Základnou témou medzinárodnej politiky vtedajšieho povojnového sveta bolo
zabezpečiť vyjednanie mierových podmienok s porazenými štátmi. Nemecko bolo
označené za vinníka vypuknutia prvej svetovej vojny. Stratilo všetky svoje kolónie
a svoje ozbrojené zloţky muselo zredukovať na 100 000 muţov. Bolo mu zakázané
viesť akýkoľvek vojenský výskum. Vojenské plavidlá, tanky a lietadlá muselo
odovzdať západným spojencom. Muselo začať splácať vojnové reparácie, ktoré sa
výrazným spôsobom podpísali na ţivot obyvateľstva v Nemecku.
Medzi dohodovými mocnosťami nedominoval jednotný názor v nemeckej

otázke. Francúzsko sa snaţilo presadiť čo najtvrdšie mierové podmienky.
Usilovalo sa, aby Berlín nedokázal viac krát v budúcnosti vojensky ohroziť Paríţ.
S touto mierovou alternatívou nesúhlasila Veľká Británia. Obávala sa, ţe tým
vzrastie mocenský význam Francúzska v Európe. Tento konflikt záujmov sa
vyostril v roku 1923, kedy francúzsko–belgické vojenské jednotky obsadili na
protest proti neplateniu reparačných splátok Porúrie. Nemecká ekonomika sa
zrútila a Francúzsko sa ocitlo v diplomatickej izolácii. USA sa do sporných otázok
medzi Veľkou Britániou a Francúzskom nezapájali. Ich záujem sa predovšetkým
sústredil na hospodárske aspekty vojnou zničenej Európy. Dvadsiate roky 20.
storočia sú špecifické tým, ţe medzinárodné dianie v tomto období sa odvíjalo od
Versaillsko–washingtonského systému.
Úspech Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku mal výrazný

vplyv na formovanie politického diania v Európe. Do spoločnosti sa tak pretláčali
marxisticko–leninské myšlienky, ktoré dokázali pritiahnuť masy prívrţencov. Ako
reakcia na túto skutočnosť sa začala formovať, najmä v Taliansku a neskôr aj
v Nemecku, krajná pravica. Fašistické hnutia vystupovali otvorene proti červenej
vlne z východu. Táto spoločensko-politická situácia vyniesla na svetlo
Mussolliniho a neskôr aj Adolfa Hitlera. Rusko sa tak kvôli svojej politickej
orientácii dostalo do medzinárodnej izolácie. Rovnako ako aj Nemecko sa snaţilo
na svetovej šachovnici nájsť si spojencov. Podpísaním zmluvy v Rapalle sa zblíţili
Nemecko a Sovietske Rusko bez očí západných mocností. Na základe tejto zmluvy
sa cvičili nemeckí piloti a osádky tankov na sovietskom území, keďţe Versaillská
mierová zmluva to Nemecku nedovoľovala.
V druhej polovici dvadsiatych rokov bola Weimarská republika na

vzostupe. Hospodárstvo krajiny sa stabilizovalo a Nemecko bolo schopné splácať
aj vojnové reparácie. Váţny obrat nastal aţ vypuknutím Veľkej hospodárskej
krízy. Enormný rast nezamestnanosti a prehlbujúca sa ţivotná úroveň obyva teľstva
sa stala základom politiky Adolfa Hitlera a jeho nacistickej agresie. Doţadoval sa
revízie Versaillskej mierovej konferencie, ktorú vinil za hospodársku situáciu v
Nemecku. Tým sa mu podarilo v masách obyvateľstva vyzdvihnúť nacionalistické
tendencie, ktoré smerovali k revanšistickým náladám. Brilantnou demagógiou si
získal na svoju stranu početnú strednú vrstvu. Neschopnosť Spoločnosti národov
včas a efektívne zasiahnuť mu dopomohlo k tomu, ţe v januári 1933 sa nacisti
ujali moci v Nemecku. Od tohto okamihu sa nad Európou začalo zmrákať.
Chybná predstava autora politiky apeassmentu N. Chambrlaina otvorila

Hitlerovi cestu k znovu vyzbrojeniu Nemecka. Sústavné diplomatické ústupky
utvrdzovali nacistického vodcu v jeho politike, čím sa napätie na medzinárodnej
scéne stupňovalo. Anšlus Rakúska a Mníchovská konferencia definitívne anulovali
význam a poslanie Versaillského mierového systému. Predstavitelia západných
demokracií sa totiţ mylne domnievali, ţe agresia nacistického Nemecka sa sústredí
na Sovietsky zväz. V prípade ich konfliktu a vzájomného vyčerpania sa v ňom
predpokladali, ţe potom príde čas a priestor na presadenie opätovného mieru.
Predpokladali, ţe mierové podmienky tohto sveta budú určovať západné mocnosti.
Napadnutím Poľska 1. septembra 1939 Nemeckom sa potvrdil fakt, ţe

medzinárodné spoločenstvo zlyhalo na plnej čiare v bdení nad svetovým mierom a
poriadkom.
1 DÔSLEDKY PRVEJ SVETOVEJ VOJNY
1.1 Medzinárodné vzťahy po Prvej svetovej vojne
Časový odstup a prehodnotenie udalostí po 11. novembri 1918, nám

nedovoľuje zo súčasného uhla pohľadu hovoriť o jednoznačnom víťazstve či mieri.
Ukončenie prvej svetovej vojny a následný spád udalostí, nielen na scéne
medzinárodných vzťahov, bolo predzvesťou blíţiacej sa celosvetovej katastrofy,
ktorá si v rokoch 1939 aţ 1945 vyţiadala viac neţ 50 miliónov ľudských obetí.
Prvá svetová vojna sa výrazne podpísala pod proces transformácie

spoločnosti v medzivojnovom období. Ukončila existenciu štyroch významných
monarchií. Na mape sveta sa tak stratili predvojnové hranice Nemecka, Rakúsko –
Uhorskej monarchie, Osmanskej ríše a Cárskeho Ruska. Nové hranice ich
nástupníckych štátov nepredstavovali garanciu stability a mieru. Stali sa moţným
predpokladom vzplanutia nových konfliktov.
Garanciu mieru mala zaručiť mierová konferencia, ktorá sa konala 18.

januára 1918 v Paríţi vo Versailles. Zúčastnili sa jej predstavitelia 27 štátov a 5
britských domínií. Na konferenciu neboli prizvané porazené štáty. „Mierové
zmluvy uzatvorené po prvej svetovej vojne, ktoré určovali pomer síl v Európe,
tvorili povojnový versaillský systém. Sféry vplyvu na Ďalekom východe boli určené
tzv. Washingtonskou zmluvou z roku 1922. V dejinách medzinárodných vzťahov sa
po prvej svetovej vojne hovorilo o vytvorení versaillsko-washingtonskej sústavy.“ 1
Je prekvapujúce, ţe jej odporcov nájdeme uţ aj pri samotnom akte ratifikácie.
„Versailleský mier bol výsledkom jednak vojenskej porážky Nemecka, ktoré vojnu
rozpútalo, jednak kompromisom medzi Francúzskom, Anglickom a USA.“ 2
Víťazné mocnosti Dohody mali protichodné názory na osud povojnového
1
Liďák, Ján. Medzinárodné vzťahy – Medzinárodná politika. s. 14.
2
Kamenický, Miroslav a kol. Lexikón svetových dejín. s. 283.
Nemecka. Francúzsko sa snaţilo za kaţdú cenu presadiť čo najtvrdšie mierové
podmienky pre Berlín. Sledovalo tým jeho vyradenie zo svetovej šachovnice
diania. Doţadovalo sa, aby Nemecko bolo rozdelené na autonómne štáty tak, ako
to bolo pred rokom 1870. Územia leţiace na ľavom brehu Rýna sa mali stať
súčasťou Francúzska. Vytvorila by sa tak prírodná hranica medzi dvomi štátmi. 3
Veľká Británia zas vehementne odmietla toto stanovisko. Obávala sa, ţe tým získa
Francúzsko dominantné postavenie na Európskom kontinente. Presadzovala
myšlienku rovnováhy síl, pričom si chcela uchovať svoju námornú dominanciu.
USA sa o starý vojnou zničený kontinent zaujímali predovšetkým z hospodárskych
dôvodov. Obnovujúce sa ekonomiky štátov boli veľkým lákadlom exportu
amerických investícii, prostredníctvom ktorých si USA mali zabezpečiť svoju
prirodzenú sféru vplyvu.
Moţno povedať, ţe o osude sveta rozhodoval ústredný orgán nazývaný ako

Rada desiatich. Pozostávala z piatich vrcholných predstaviteľov jednotlivých
delegácii spolu s piatimi ministrami zahraničných vecí najvýznamnejších
víťazných dohodových mocností. USA reprezentoval prezident Woodrow Wilson a
štátny tajomník Robert Lanzing, Veľkú Britániu zastupoval ministerský predseda
David Georg Lioyd a minister zahraničných vecí Arthur James Balfour,
Francúzsko Georges Clemenceau a Stephan Pichon, Taliansko premiér Vittorio
Orlando spolu so šéfom diplomacie Sydneym Sonninom a japonskú delegáciu
viedol barón Makono spolu s vikomtom Chindom. 4 Rusko na konferenciu
prizvané nebolo. V tom čase sa zmietalo v občianskej vojne. Protirevolučné hnutia
a skupiny boli podporované niektorými štátmi Dohody. Nemoţno prehliadnuť fakt,
ţe demokratické štáty pociťovali hrozbu z úspechu socialistickej revolúcie v
Rusku, ktorá by sa mohla ďalej rozšíriť do štátov a oblastí zničených vojnou. Na
základe týchto udalostí je moţné pripustiť názor, ţe zrod Studenej vojny sa datuje
do roku 1917, kedy nad Cárskym Ruskom zvíťazila Veľká októbrová socialistická
revolúcia.
Výsledkom rokovaní bol zrod piatich mierových zmlúv s porazenými štátmi. Ich
obsahom boli aj podmienky, ktoré natrvalo zmenili tvár Európy.
3
Paríţska mierová konferencia, Dostupné na internete: http://www.priestor.estranky.sk/clanky/prva-
svetova-vojna/parizska-mierova-konferencia
4
Tamţe.
Mierová zmluva s Nemeckom bola podpísaná 28. júna 1919 na zámku vo
Versailles. Územia Alsaska a Lotrinska boli opäť pripojené skoro po pol storočí k
Francúzsku. Na základe etnického princípu sa stanovila nová hranica s Poľskom .
Uhoľné bane v Sársku pripadli do rúk Francúzska, pričom územie malo byť na 15
rokov zverené pod správu a kompetencie Spoločnosti národov. Na pravom brehu
Rýna bolo vytýčené 50 km demilitarizované pásmo. Ľavý breh mali okupovať
vojská Dohody na dobu 15 rokov. Na protest väčšej časti obyvateľstva Rakúska sa
tento štát nesmel pripojiť k Nemecku. Bola zakázaná branná povinnosť.
Wehrmacht mohol byť o sile iba 100 000 muţov a títo mohli byť vyzbrojení iba
ručnými zbraňami. Lietadlá, vojnové plavidlá a obrnené vozidlá boli zabrané
štátmi Dohody. Nemecku boli uloţené vysoké reparácie. „Versailleská zmluva
teda nebola ani dostatočne tvrdá, aby znemožnila novú nemeckú agresiu, ani
dostatočne veľkorysá, aby zmierila porazený národ s jeho novým postavením.“ 5
Vojnou oslabený nemecký priemysel nebol aţ tak v dezolátnom stave. Driemal v
ňom potenciál materiálneho zabezpečenia imperialistických politík v moţnej
budúcnosti, ktorá sa stala ani nie za dvadsať rokov temnou etapou ľudských dejín.
Vysoké vojnové reparácie, ktoré muselo Nemecko splácať hlavne Francúzsku
a Belgicku, sa stali vhodnou agitáciou politických strán a hnutí, ktoré šírili medzi
obyvateľmi Nemecka revanšistické nálady.
Dohoda v Saint–Germain bola podpísaná dňa 10. septembra 1919 s

Rakúskom. Táto mierová zmluva predovšetkým deklarovala zrušenie Rakúsko–
Uhorskej monarchie. Pri podpise zmluvy stálo na strane Dohody uţ aj
novovzniknuté Československo. Rakúska republika uznala týmto aktom svoje nové
hranice a zaručila sa, ţe bude rešpektovať suverenitu nástupníckych štátov. Svoje
obchodné plavidlá musela odstúpiť mocnostiam Dohody. Počet muţov v armáde
nesmel prekročiť 30 000. Viedeň dostala striktný zákaz pripojiť sa priamo alebo
nepriamo k Nemecku. Toto nariadenie badať aj na zmene štátneho názvu Rakúskej
republiky z pôvodného Nemeckého Rakúska na Rakúsko. 6 Niektoré skupiny
obyvateľstva uţ bývalej monarchie si uvedomovali nestálosť a slabosť
nástupníckych štátov. Vynárali sa preto teórie, ktoré neschvaľovali rozpad
5
6
svetova-vojna/parizska-mierova-konferencia (6. januára 2010).
Rakúsko–Uhorskej monarchie. Boli totiţ toho názoru, ţe tento kotol národov a
národností sa mal prebudovať na federáciu. Domnievali sa, ţe týmto ťahom by sa
vyriešila otázka národov domáhajúcich sa práva na sebaurčenie. Na scéne
medzinárodného diania by tak monarchia vystupovala naďalej ako silný celok,
schopný konkurencie vtedajším mocnostiam.
Omnoho ťaţšie sa uzatvárala mierová zmluva s Maďarskom. V povojnovom

období bola vyhlásená Maďarská republika rád, ktorá kopírovala myšlienky
marxisticko–leninského učenia boľševickej strany v Rusku. Víťazné mocnosti
presadzujúce myšlienky demokracie odmietali zasadnúť s predstaviteľmi
Maďarska k diplomatickému stolu. Jej ozbrojené oddiely sa dostali aţ na územie
súčasnej Slovenskej republiky a okupovali mesto Prešov. Tu dokonca bola na
krátku dobu vyhlásená Slovenská republika rád. „Konečná podoba zmluvy bola
podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku.
Hlavnými účastníkmi rokovania boli účastníci parížskych mierových rokovaní.
Trianonská mierová zmluva potvrdila právoplatnosť územných usporiadaní,
stanovených Najvyššou radou spojencov v uznesení z 12. júna 1919. Zmluvou boli
potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Československom, Rumunskom a
Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť
Československa, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých
nárokov na územia mimo určených maďarsko–česko–slovenských hraníc.“ 7 S
týmto faktom sa aţ do súčasnosti nezmierili mnohé nacionalistické skupiny, ktoré
vyvolávajú napätia v pohraničných oblastiach Maďarska so susednými štátmi. Ich
presvedčenie sa opiera o znovuvytvorenie Uhorského štátu.
Posledné dve mierové zmluvy sa týkali Bulharska a Osmanskej ríše.

Ratifikáciou zmluvy dňa 27. novembra 1919 stratilo Bulharsko západnú Tráciu,
ktorú muselo prenechať v prospech Grécka. Týmto aktom prišlo o prístup k
Stredozemnému moru. Z hľadiska medzinárodného práva je zaujímavý pohľad na
udalosti s Osmanskou ríšou. Prv neţ mohla vstúpiť do platnosti zmluva podpísaná
v Sévres dňa 10. augusta 1920 sa Osmanská ríša rozpadla. Ako jej nástupca
vznikla Turecká republika na čele s Kemalom. Opätovnému spečateniu mierových
7
svetova-vojna/parizska-mierova-konferencia (6.januára 2010).
podmienok sa udalosti datujú aţ na rok 1923 v Lausanne. Turecko odstúpilo
východnú Tráciu Grécku a pripojilo si opäť Arménsko, ktoré bolo tri roky
samostatnou krajinou.8
Veľmi výstiţný je výrok amerického prezidenta Woodrova Wilsona.

Napriek tomu, ţe sa radil k predstaviteľom idealizmu, skryto vyjadril obavy z
Versaillského mierového systému. V marci 1919 verejne prehlásil, „že treba
zachovať voči Nemecku určitú mieru. Nechceme ho zničiť a ani by sme to nemohli.
Bolo by našou najväčšou chybou, keby sme mu poskytli dôvod na to, aby sa
jedného dňa chcelo pomstiť.“9 Stalo sa to skutočnou realitou pre bývalé
najmocnejšie štáty Dohody, keď hneď na začiatku štyridsiatich rokov dvadsiateho
storočia zaviala nad Eifelovou veţou svastika a nad Londýnom zapískali prvé
padajúce bomby nemeckej Luftwaffe.
Počiatok imperialistickej politiky Japonska viedol vtedajšie mocnosti k

podpísaniu Washingtonskej zmluvy v roku 1922. Mala sa stať nástrojom, ktorý by
uvoľnil narastajúce napätie v Tichomorí. „V zmluve sa stanovili celkové tonáže
národných loďstiev jednotlivých štátov, výtlak jednotlivých tried lodí a ich ráž.
Zmluva zostala v platnosti až do nástupu nacistov v Nemecku a na východe do
zvýšenej militarizácie Japonska v rokoch 1934 – 1935, kedy tieto dva štáty porušili
ustanovenia Washingtonskej zmluvy a tým vlastne samotnú zmluvu anulovali.“ 10
Väčšina štátov, ktoré stáli pri jej podpise, svoje vojenské loďstvo iba
modernizovali. Nevynakladali finančné prostriedky na vývoj nových plavidiel,
ktoré by zaviedli do výzbroje. Tým v podstate udrţiavali v bojaschopnosti
plavidlá, ktoré sa zúčastnili bojov prvej svetovej vojny. Túto medzinárodnú
situáciu dokázalo neskôr vyuţiť nacistické Nemecko. Kým západné krajiny
udrţiavali v bojovej pripravenosti plavidlá uţ niekoľko rokov staré, nemeckí
inţinieri od základov projektovali účinné a nové plavidlá. To sa odzrkadlilo v
prvej polovici druhej svetovej vojny, kedy nemacká Kriegsmariene drţala prevahu
v námornej bitke o Atlantický oceán.
8
Miroslava Bolibruchová. Versaillský mierový systém. Dostupné na internete: http://www.miroslavaboli
bruchova.wbl.sk/versaillsky_mierovy_system.doc (6. januára 2010).
9
Tamţe.
10
Washingtonská zmluva (1922). Dostupné na internete: http://wapedia.mobi/sk/Washingtonská_zmluva
_(1922) (6. januára 2010).
Osobitný dôraz kládlo medzinárodné spoločenstvo na vznik a poslanie
Spoločnosti národov. Nástupcom tejto organizácie sa stala súčasná Organizácia
spojených národov (OSN). V histórii medzinárodných vzťahov predstavuje
Spoločnosť národov vôbec prvú medzinárodnú organizáciu, ktorá mala zaistiť
svetový mier a bezpečnosť. Dátum 28. jún 1919 sa stal jej zakladajúcim. Pri jej
vzniku stálo pôvodne 26 štátov, 4 britské domínia a India. Počet členov sa neustále
zvyšoval. Pohyboval sa v rozmedzí 35 aţ 70. Nemecko bolo jej členom v rokoch
1926 aţ 1933, Japonsko vystúpilo v roku 1933, ZSSR 1934 aţ 1939 a Taliansko
vystúpilo z nej v roku 1937. S myšlienkou zaloţenia tejto medzinárodnej
organizácie bol americký prezident Woodrow Wilson. Je zaujímavé, ţe napriek
tejto skutočnosti USA neratifikovali zakladajúci akt. Po celú jej dobu existencie si
udrţovali v nej prvenstvo Veľká Británia a Francúzsko. V roku 1920 vstúpil do
platnosti Pakt Spoločnosti národov, ktorý predstavoval záväzok dodrţiavania
noriem medzinárodného práva. To malo zabezpečiť vyhnúť sa vojne a dodrţiavať
povinnosti vyplávajúce zo samotnej zmluvy. Do pozornosti sa po prvý krát dostala
otázka obmedzenia zbrojenia. Silnejšie štáty sa mali stať garantom ochrany a
bezpečnosti malých štátov pred moţnou agresiou. Myšlienky povojnového
idealizmu sa prejavili v snahe presadiť a rozvíjať sociálnu, humanitárnu a kultúrnu
spoluprácu. Váţne pochybenie o poslaní a významu tejto organizácie ukázali
nasledovné udalosti: vojna v Etiópii, občianska vojna v Španielsku a Japonská
invázia do Mandţuska. 11 Ani v jednom prípade Spoločnosť národov nezakročila.
Zmohla sa len na otvorené listy, ktoré neuchránili ţivoty desaťtisícom nevinných
ľudí. Je zaráţajúce, ţe aj v prípade anšlusu Rakúska v roku 1938 nedošlo k nejakej
aktivite, ktorá by zabránila hrubému porušeniu Versaillskej zmluvy. S odstupom
času moţno konštatovať, ţe jej fungovanie bolo skôr len na formálnej úrovni.
Ţivot medzinárodného spoločenstva bol v medzivojnovom období

ovplyvnený myšlienkami idealizmu. Šlo predovšetkým o zmes názorov a návodov
na zabránenie vojnového šialenstva. Medzinárodné vzťahy sa mali stať
prostriedkom, ktoré by zaistili mier a spoluprácu medzi národmi. Základná
myšlienka prirodzeného práva – nezabiješ, sa mala stať nosným pilierom mieru a
harmónie v povojnovej Európe. Toto obdobie dalo priestor na doplnenie liberálno–
11
Ţaloudek, Karel. Encyklopedie politiky. s. 432.
sociálneho myslenia. Na základe posilnenia právno–inštitucionálneho usporiadania
celosvetového spoločenstva sa mal svet stať svetom, v ktorom sa vyskytnuté
problémy budú riešiť pri okrúhlom diplomatickom stole. V praxi to znamená, ţe
vlády sa majú prirodzenou formou vzdať svojej suverenity v prospech
nadnárodných organizácii. Nástrojom sa mala stať zodpovednosť za kolektívnu
bezpečnosť, rešpektovanie normy medzinárodného práva a udelenie maximálnych
právomoci medzinárodným organizáciám. „Nový svetový systém nemôže byť
postavený na princípe jednej skupiny národov proti druhej, ale na princípe jednej
všeobsahujúcej mocnej skupiny národov, ktorá bude kurátorom svetového mieru.
Táto zjednotená moc musí zastaviť agresiu a svetu musí byť daný mier.“ 12 Z
komplexného hľadiska moţno chápať celú versaillsko-washingtonskú sústavu a
Spoločnosť národov tak, ako to vyjadril v predchádzajúcom citáte Woodr ow
Wilson. Vynára sa však otázka, čo otvorilo svetu brány k druhej svetovej vojne?
Odpoveď moţno nájsť v dvoch smeroch. Značná časť súčasníkov tvrdí, ţe onou
chybou sa stal tzv. Versaillský mier, z ktorého sa zrodila Spoločnosť národov.
Zmluvy a svetová politika nedostatočne ošetrili agresiu na medzinárodnej scéne,
ktorá v povojnovom období naberala na obrátkach. Druhá časť presadzuje
myšlienku uţ spomenutého idealizmu, ktorý v niektorých momentoch môţeme
prirovnať k utopizmu. Svet, ktorý vo svojom základe tvoria ľudia, nebol v tom
čase pripravený na tak humánnu myšlienku a posolstvo, ktoré stelesňovala
Spoločnosť národov.
Vo všeobecnosti sa uvádza, ţe štúdium histórie nás má poučiť o tom, aby

sme sa podobných chýb nedopustili. Ak sa na medzivojnové obdobie pozrieme z
komplexného uhla pohľadu je zrejmé, ţe pochybilo celosvetové spoločenstvo. To
znamená, ţe najsilnejšia medzinárodná organizácia medzivojnového sveta -
Spoločnosť národov, ktorá disponovala oprávnenými maximálne moţnými
kompetenciami, bola vlastne nefunkčná. Na obdobných základoch, ale uţ vo
väčšom formáte funguje jej nástupkyňa Organizácia spojených národov, ktorej
poslanie je byť garantom udrţania celosvetového mieru. V roku 2003 USA napadli
Irak bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, čím došlo k hrubému porušeniu
medzinárodného práva. Aţ do súčasnosti neboli vyvodené právne konzenkvecie
12
voči agresorovi, ktorý napriek vyhláseniam nedokáţe v danej lokalite nastoliť
mier. Vojenské intervencie s rovnakým postojom medzinárodného spoločenstva
nájdeme aj v súčasnom období. Je preto vhodné zamyslieť sa, či Organizácia
spojených národov skutočne plní svoj význam.
1.2 Obdobie prechodnej stabilizácie
Po prvej svetovej vojne sa Nemecko a Rusko ocitli v diplomatickej izolácii .

Ani jedna z víťazných mocností nemala záujem o spoluprácu a obnovenie
diplomatických stykov s týmito krajinami. Nemecko bolo označované za vinníka
dovtedy najväčšieho vojnového konfliktu a Rusko za svoje antidemokratické
tendencie. Hospodárska spolupráca v Európe však bez nich nebola moţná.
Z iniciatívy Veľkej Británie bola v roku 1922 zvolaná medzinárodná

konferencia do Janova, kde boli prizvaní aj zástupcovia vlád Nemecka a
Sovietskeho zväzu. Úlohou tohto stretnutia bolo obnovenie finančného poriadku v
Európe. Podnet na stretnutie dali meškajúce reparačné platby Nemecka.
Hospodárska situácia víťazných európskych mocností bola taká, ţe i omeškanie
pravidelných platieb Nemecka váţne ohrozovalo ich ekonomickú situáciu. Málokto
však veril, ţe toto stretnutie dospeje k očakávanému konsenzu. Od prvej chvíle sa
diplomacia víťazných mocností k ním stavala odmietavo. Povaţovali sa za tých,
ktorí prijímajú rozhodnutia a nerokujú o moţných sporných bodoch. Skutočnosť
však bola taká, ţe z pohľadu organizátorov táto konferencia skončila totálnym
fiaskom pre francúzsko–britské diplomatické excesy. Ako víťazi z nej vyšli
Nemecko a Sovietsky zväz, ktorí podpísali v Rapalle zmluvu o vzájomnej
spolupráci. Iniciatívy sa chopil Sovietsky zväz, ktorý po vojne v záujme posilnenia
vlastnej ideológie navrhoval kroky, ktoré nebolo moţné prijať ani odmietať.
Nemecko si uvedomovalo svoju izolovanosť zo strany medzinárodných vzťahov a
preto hľadalo spojenca. Uţ od roku 1919 nemecký minister zahraničných veci a
neskôr veľvyslanec v Moskve uvaţoval o spojenectve s Ruskom. Výsledkom tejto
spolupráce bolo odpustenie vzájomných predvojnových dlhov a všetkých nárokov.
Nemecko ako prvá krajina vôbec uznala ZSSR de iure. Rapallská zmluva je prvým
úspechom nemeckej medzivojnovej diplomacie. Riadila sa myšlienkou vyčkávania
dovtedy, kým sa chyby nedopustia iní. Vo svete táto dohoda nepobúrila aţ tak
vlády štátov ako verejnosť. Na verejnosti sa objavila obava z tajného poddodatku
politickej spolupráce medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. To sa však nikdy
oficiálne nepotvrdilo, ale spád udalostí v nasledovných rokoch dal tomu za
pravdu.13
V roku 1923 došlo k váţnemu vyostreniu vzťahov medzi Francúzskom a

Nemeckom. Vtedajší premiér francúzskej vlády Raymond Poincaré bol zástancom
tvrdého postoja voči Nemecku. Po oneskorených dodávkach uhlia sa rozhodol
zakročiť vojensky. 11. januára 1923 dostalo 60 000 muţov francúzskej a belgickej
pechoty rozkaz obsadiť Porúrie. Kancelár Wilhelm Cuno vyhlásil na protest
okamţité zastavenie dodávok uhlia. Francúzi sa však chopili iniciatívy a do baní
priviezli francúzskych robotníkov. 14 USA a Veľká Británia veľmi ostro vystúpili
proti takejto forme vymáhania vojnových reparácii. Nemecko reparácie platiť
nezačalo a hospodárstvo štátu sa ocitlo na hranici krachu. Francúzsko sa ocitlo v
medzinárodnej izolácii a bolo nútené sa aj s Belgickom stiahnúť. Pre Nemecko sa
rok 1923 zapísal ako jeden z najkritickejších. „Bol to rok hyperinflácie. V priebehu
jedného roka klesla hodnota nemeckej marky až na úplné dno. Kým v januári 1923
sa kupoval dolár za 17 972 mariek, v auguste už stál 4 620 455 mariek a 15.
novembra spadla marka k pomeru 1 dolár za 4,2 biliónov mariek. Krízu sa
podarilo vyriešiť v nasledujúcich rokoch zavedením tzv. rentovej marky.“ 15 Tieto
udalosti napriek dočasnému riešeniu neostali dlho nepovšimnuté. Brilantne ich
vyuţíval Adolf Hitler pri svojej agitácii v prvej polovici dvadsiatich rokov a tým
vzbudzoval v ľuďoch revanšizmus.
V roku 1924 dostalo Nemecko od USA pôţičku vo výške 200 mil. USD,
aby sa dostalo z krízy a začalo platiť vojnové reparácie. Na návrh amerického
prezidenta CH. Dawsona bol vypracovaný a predloţený plán splácania reparácii.
13
Majer, Marián. Rapallská zmluva. Dostupné nainternete:
http://encyklopedia.sme.sk/c/893848/rapallska-zmluva.html (7. januára 2010).
14
Hudák, Tomáš – Poincaré, Raymond. Dostupné na internete:
http://encyklopedia.sme.sk/c/3735838/poincare-raymond.html (7. januára 2010).
15
Povojnové Nemecko – Weimarská republika. Dostupné na internete: http://www.zones.sk/studentske-
prace/dejepis/1321-povojnove-nemecko-weimarska-republika/ (7. januára 2010).
Nemecko muselo v rokoch 1924 – 1929 zaplatiť kaţdoročne Spojencom 1 aţ 2,5
miliardy zlatých mariek. Nemecké hospodárstvo bolo postavené pod medzinárodnú
kontrolu, aby nedošlo k podobnej udalosti z roku 1923. Je evidentné, ţe tieto
podmienky boli nesplniteľné. Upravené boli aţ v roku 1929 tzv. Youngovým
plánom. Splátky boli zníţené o 20 percent a doba splácania sa stanovila na 59
rokov. Na základe Hooverového moratória boli splátky v roku 1931 pozastavené a
uţ nikdy neboli obnovené. 16
Nemecký kancelár Gustav Streseman ponúkol francúzskej vláde návrh

Rýnskeho garančného plánu. Jeho úlohou mala byť záruka neporušiteľnosti
západných hraníc Nemecka. Projekt bol schválený na konferencii v Locarne v roku
1925. Garantmi tohto paktu sa stali Veľká Británia a Taliansko. Francúzska vláda
sa snaţila presadiť návrh, aby sa obdobná zmluva uzatvorila aj ohľadne
východných hraníc Nemecka. To sa jej však nepodarilo presadiť. Ako reakcia na
tento diplomatický neúspech došlo k podpísaniu vzájomnej vojenskej pomoci
medzi Francúzskom, Československou republikou a Poľskom v prípade, ţe
Nemecko prekročí ich hranice. 17 Konferencia v Locarne poukázala na krehkosť
Versailkského systému. To znamená, ţe opätovné stanovenie a garancia hraníc po
prvej svetovej vojne bola potvrdená uţ duplikátne. Otázka východnej hranice
medzi Nemeckom a Československom vyvrcholila na Mníchovskej konferencii,
ktorá tak zmiatla význam celého Versaillského systému.
Obdobie v rokoch 1924 aţ 1929 môţeme charakterizovať ako dobu

rozmachu. Zdalo sa, ţe Európa prekonala krízu, ktorá nastala bezprostredne po
vojne. Je evidentné, ţe došlo aj k otepleniu vzťahov medzi bývalými
znepriatelenými stranami. Dvadsiate roky neprestavovali ešte hrozbu vtedajších
diktátorov a ich krajných politických systémov.
Váţny dopad na celosvetové spoločenstvo mala Veľká hospodárska kríza z

roku 1929. Neodmysliteľnou súčasťou tejto udalosti je krach na Newyorskej burze
spojený s "čiernym štvrtkom". Následná reakcia obyvateľstva pri enormnom
16
17
Obdobie prechodnej stabilizácie 1924 – 1929, Dostupné na internete : http://www.sscit.net/Auto/NF_M
VSR/?f=08 ( 7. januára 2010).
výbere finančnej hotovosti doslova zruinovala aţ niekoľko tisíc bánk v USA.
Začala nekontrolovateľne stúpať nezamestnanosť a napriek zniţujúcim sa cenám
za tovary sa vytrácala kúpyschopnosť obyvateľstva. Začiatkom tridsiatych rokov
dorazila hospodárska kríza aj do Európy. Najviac ju pocítilo Nemecko, keďţe jeho
hospodárstvo bolo stále závislé na pôţičkách od USA. Vo všetkých štátoch Európy
rástla nezamestnanosť a medzinárodný obchod stagnoval. Ţivotná úroveň sa
prepadala zo dňa na deň. Najviac postihnutá bola stredná vrstva obyvateľstva.
Následnou reakciou na tieto hospodárske udalosti bola zmena politickej

orientácie v niektorých štátoch Európy. Kríza dospela aţ do takých rozmerov, ţe
sa Nemecko oslobodilo spod dohľadu medzinárodného spoločenstva. Garancia
úspechu vo voľbách patrila tomu, kto dokázal dať ľudom prácu. Túto moţnosť
vyuţil pri svojej propagande Adolf Hitler. V Nemecku sa tak pozornosť začínala
orientovať na zbrojársky priemysel, ktorý bol predzvesťou imperialistickej politiky
nacistov.
Najväčší dopad mala hospodárska kríza na USA v roku 1932. Objem

americkej ekonomiky sa zmenšil o 50% a kaţdý tretí občan bol bez práce. Rok
1933 dospel aţ do takého štádia, ţe došlo k pozastaveniu bankového systému
krajiny. „Americká ekonomika sa z krachu úplne zotavila až počas druhej svetovej
vojny. Až masívne výdavky na zbrojenie zlikvidovali nezamestnanosť a podporili
rast.“18
Je skutočne zaujímavé, ţe v období tak zásadných hospodárskych zmien,

dokázalo nemecké hospodárstvo pripraviť krajinu opäť na vojnu.
18
Globalizácia zvýšila frekvenciu a rozsah kríza. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/ekonomika/c1-
22486980-globalizacia-zvysila-frekvenciu-a-rozsah-kriz (7. januára 2010).
Zhrnutie kapitoly
Verssaileská mierová konferencia a diplomacia ako nástroj riešenia

vzniknutých kontroverzných politík po ukončení prvej svetovej vojny sa ukázal i
ako nepostačujúce. Snaha víťazných mocností nastoliť mier v povojnovej Európe
váţne ohrozila hospodárska kríza. Dala ţivnú pôdu rôznym extrémistickým
hnutiam a skupinám, ktoré šírili revanšistické nálady. Sociálna rozdrobenosť,
katastrofálna ekonomická situácia a neschopnosť mierotvorných veľmocí včas a
efektívne zasiahnuť prispeli k silnejúcemu sa napätiu v medzinárodných vzťahoch.
Dôsledkom toho neboli výnimkou povojnové puče, ktoré signalizovali
destabilizáciu demokratických hodnôt a myšlienok.
2 POLITICKÉ IDEOLÓGIE
V MEDZIVOJNOVEJ EURÓPE
Váţny dopad pri kreovaní nového politického vedomia starého kontinentu

sa podpísal aj pod stupňujúce sa napätie medzi konzervatívnymi a
monarchistickými tábormi. Do popredia sa tak dostávajú aj rôzne silnejúce
nacionalistické hnutia, ktorých protesty sa vystupňovali aţ do mnohých masových
demonštrácií, ktoré v prevaţnej časti prerástli do otvoreného politického boja.
Zrodili sa dva antagonistické politické prúdy. Socializmus, ktorý mal prerásť v
komunizmus verzus fašizmus. Tieto udalosti zmenili tvár sveta a jeho celkový
vývoj.
2.1 Vznik a vývoj ZSSR
Veľká októbrová socialistická revolúcia a meno Vladimír Iľjič Lenin

výrazne ovplyvnilo dejiny dvadsiateho storočia. Štátne zriadenie, ktoré bolo
postavené na základoch marxisticko–leninských ideáloch bolo úhlavným
protivníkom štátov západných demokracií.
Prvá svetová vojna, náboţenské a národnostné rozpory, zaostalý priemysel,

hlad a bieda sa stali faktormi, ktoré donútili vo februári 1917 cára Mikuláša II.
vzdať sa trónu. Dočasná vláda burţoázneho pôvodu nedokázala stabilizovať
rozvrátenú situáciu v Rusku. Okrem vojnového stavu s Nemeckom musela riešiť
početné vzbury obyvateľstva, ktoré boli neraz krvavo potlačené. Túto situáciu
vyuţil revolucionár Vladimír Iľjič Lenin so svojou boľševickou stranou. Niektorí
sú toho názoru, ţe práve Nemecko dopomohlo Leninovi zosnovať revolúciu v
Rusku. Je známe, ţe jeho transport zo Švajčiarska cez celé územie okupované
Nemcami stráţili elitné jednotky Wehrmachtu. Logicky to vyplýva aj z faktu, ţe
po vstupe USA do vojny v apríli 1917 sa váhy sily priklonili na štáty Dohody.
Nemecko si ďalej nemohlo dovoliť viesť vojnu na dvoch frontoch. Urgentne
potrebovalo za kaţdú cenu uzavrieť mier na východnom fronte a bojaschopné
divízie presunúť na západ. Je moţné, ţe práve otázka socializmu sa stala moţným
experimentom kapitalistického sveta v Rusku. Lenin potreboval získať dôstojníkov
cárskej armády a čo najväčšiu moţnú časť obyvateľstva. Sľuboval okamţité
ukončenie vojnového stavu a roľníkom pôdu.
Po októbrovej revolúcii boli boľševici v neľahkej situácii. Napriek tomu, ţe

došlo k podpísaniu brestlitovského mieru s Nemcami, vypukla v Rusku krvavá
občianska vojna. Bývalí prívrţenci cárizmu známi ako bielogvardejci začali
formovať armádne oddiely a postavili sa na odpor komunistickej vláde. Ich cieľom
bolo obnoviť Ruskú ríšu a odtrhnuté štáty priviesť späť pod centralizovanú
nadvládu. Lenin bol toho názoru, ţe mladé Rusko nemôţe fungovať vo svete ako
osamelý komunistický štát. 19 Mal preto eminentný záujem, aby sa boľševická
revolúcia rozšírila do ďalších európskych krajín. Pod tlakom udalostí z východu sa
povojnovú situáciu a spoločenskú nestálosť snaţili vyuţiť novovznikajúce
komunistické hnutia. Ich snahou bolo radikálne zmeniť politicko–spoločenskú
situáciu. V roku 1919 tak vznikla v Moskve Komunistická internacionála. Cieľom
tejto organizácie medzinárodného charakteru bolo presadiť marxisticko–leninské
učenie. Najväčšie nádeje vkladala obzvlášť do porazeného Nemecka a Maďarska.
Po nevydarených pokusoch revolučných vĺn sa v roku 1921 preorganizovala na
získavanie vplyvu najmä v odboroch. Ani v tomto smere sa nepodarilo dosiahnuť
očakávaný výsledok. 20
Sprvoti tvorili prevaţnú časť červenej armády naverbovaní civilisti, ktorí

drţali zbraň v rukách po prvý krát. Lev N. Trockij bol zvolený za ľudového
komisára červenej armády a mal zostaviť pravidelnú armádu. Hrozba expanzie
marxisticko–leninských politík do iných štátov Európy podmienila bývalých
spojencov Ruska postaviť sa na stranu bojujúcich kontrarevolucionárov. Boli
zostavené vojenské oddiely z anglických, francúzskych, kanadských a britských
jednotiek. Dohodové mocnosti sa stali zároveň hlavnými zásobovačmi proviantu a
vojenského materiálu. Červená armáda pod velením Trockého v roku 1921 porazi la
kontrarevolučné sily. Zároveň umoţnila začlenenie Ukrajiny, Bieloruska,
19
Stevenson, John. Dejiny Európy. s. 414.
20
Zakaukazka a Sibíri do Ruska, čím v roku 1922 vznikol Zväz sovietskych
socialistických republík. Počas občianskej vojny bol nastolený tzv. vojenský
komunizmus, v ktorom štát prevzal moc nad riadením ekonomiky. 21 Kontrolu
boľševickej disciplíny a spolupráce kontrolovala Čeka. Bola to tajná polícia
ranného Sovietskeho zväzu, ktorá šírila „červený teror“. Zastupovala súdnu aj
vykonávaciu trestnú moc. Od roku 1919 mala pod svojou správou gulagy. Nad
Čekou neexistoval ţiadny vyšší orgán. Odhaduje sa, ţe počas obdobia vojnového
komunizmu má na svedomí 200 000 aţ 500 000 ľudských ţivotov. 22 Postupom
času sa reorganizovala do svojej konečnej podoby známej ako KGB.
Občianska vojna v Rusku bola obzvlášť krvavá. Odhaduje sa, ţe v nej prišlo
o ţivot aţ 13 miliónov ľudí. Boľševici si prostredníctvom nej upevnili svoju moc
a vytvorili tak prvý komunistický štát v histórii ľudstva.
Po občianskej vojne bola krajina úplne rozvrátená v dôsledku vojnového

komunizmu. V. I. Lenin na 10. zjazde strany predstavil a zaviedol Novú
ekonomickú politiku (NEP). „Jej podstatou bolo uvoľnenie súkromnej iniciatívy v
poľnohospodárskej výrobe, v obchode a niektorých priemyselných odvetviach. V
poľnohospodárstve bola rekvizícia (zaberanie) všetkých nadbytkov nahradená
naturálnou daňou (maximálne do 10% výnosu).“ Počas tohto obdobia prešli asi ¾
ľahkého priemyslu a maloobchodu do súkromného sektora. V Rusku začali
podnikať dokonca aj zahraničné spoločnosti. Kľúčové podniky štátu a zahraničný
obchod ostali stále v rukách štátu. NEP bola zavedená z toho dôvodu, aby prispela
k ekonomickému zotaveniu krajiny. V roku 1927 produkcia dosiahla predvojnovú
úroveň. Po Stalinovom dosadení socialistickej industrializácie v roku 1929 d ošlo k
opätovnému zoštátneniu všetkých zloţiek národného hospodárstva, čim Nová
ekonomická politika bola zrušená. 23
Otec Veľkej októbrovej revolúcie zomiera v roku 1924. O jeho post sa

uchádzajú dvaja najmocnejší predstavitelia strany - J. V. Stalin a L. D. Trockij.
Lenin nedôveroval Stalinovi natoľko, aby ho menoval za svojho nástupcu. Vyjadril
21
Stevenson, John. Dejiny Európy. s. 414 – 415.
22
23
sa, ţe mu chýba štátnická múdrosť. Na čele ZSSR si predstavoval Trockého, ktorý
svojimi vnútrostraníckymi politickými postojmi nebol obľúbeným „súdruhom“.
Uvedomoval si, ţe inteligenčne stojí nad ostatnými, čo evidentne aj dával najavo.
Po uchopení moci Stalinom, Trockého vylúčili zo strany, bol nútený odísť do exilu
(Mexiko), kde bol na rozkaz Stalina zavraţdený agentom vtedajšej tajnej polície
NKVD. Politické vraţdy a vykonštruované súdne procesy boli na dennom poriadku
počas celej Stalinovej éry. Obeťami sa stal kaţdý: opozícia voči Stalinovi,
nepohodlní členovia strany i dôstojníci silových zloţiek štátu. Stalin pestoval kult
osobnosti.
V zahraničnej politike Stalin presadzoval názor, ţe komunizmus a

kapitalizmus sa v konečnom dôsledku nevyhnutne zrazia. Hospodárstvo a
ekonomika ZSSR sa mala podľa jeho plánov stať nástrojom odolnosti proti
kapitalistickým tendenciám. Preto sa v oblasti medzinárodných vzťahov usiloval o
vytvorenie priaznivého prostredia. Z tohto dôvodu podporoval ZSSR myšlienku
kolektívnej bezpečnosti. K uznaniu ZSSR de iure došlo zo strany Japonska,
Francúzska a Veľkej Británie aţ v druhej polovici 20. storočia. S Londýnom však
Moskva mala neustále napäté vzťahy. Na základe zmluvy s Nemeckom podpísanej
v Rappale sa v najväčšej tajnosti cvičili nemeckí letci a osádky tankov na
sovietskom území. 24 Paradoxom však je, ţe uţ počas občianskej vojny v
Španielsku tieto dve krajiny stáli proti sebe na bojovom poli.
Vznik a kreovanie štátnej identity ZSSR výrazne ovplyvnil medzinárodný

vývoj medzi dvoma svetovými vojnami. Smutné a nezabudnuté však zostáva to, ţe
v tomto období Stalin viedol vojnu proti vlastnému ľudu. Vyţiadala si desiatky
miliónov nevinných ţivotov.
24
2.2 Nástup fašizmu v Taliansku
Povojnová situácia vyznačujúca sa destabilizáciou demokratických hodnôt a

prehlbujúca sa hospodárska kríza z roku 1919, boli ţivnou pôdou pre krajne sa
formujúce politické skupiny a hnutia. Najpočetnejšia stredná vrstva v dôsledku
prepadajúcej sa ţivotnej úrovne neprehodnocovala pri svojej participácii etické a
morálne aspekty. Popularitu a podporu si v tomto období zabezpečil ten, kto
spoločnosti alebo národu dokázal reálne ukázať cestu za lepším ţivotom.
Prezentovanie spomenutej cesty sa predovšetkým opieralo o propagandu a
demagógiu. V niektorých štátoch Európy sa tak dostávajú do popredia strany, ktoré
sú zaloţené výlučne na vodcovskom princípe. Sled udalostí mimo Ruska spustila
aj Veľká októbrová revolúcia, ktorá predstavovala v mnohých prípadoch priam
spoločenskú hrozbu.
Fašizmus (z latinského slova faces – zväzok, v starom Ríme nosili otroci na

znak autority pred konzulmi zväzok prútov) moţno definovať ako otvorenú
diktatúru antidemokratického a antiliberálneho zamerania. Vychádzal
predovšetkým z nacionalizmu, prípadne z rasizmu. Ak zoberieme na zreteľ
konzervativizmus, liberalizmus a socializmus, tieto politické koncepcie pochádzajú
z 19. storočia. Fašizmus vznikol ako dôsledok, prípadne reakcia na obdobie medzi
dvomi svetovými vojnami. 25
Reálny predpoklad základov fašizmu dali myšlienky filozofov ako napríklad

Thomas Robert Maltus, Joseph Arthur de Gobineau a Fridrich Nietze, ktorí
analyzovali alebo nejakým spôsobom vyzdvihovali teóriu elít v ľudskej
spoločnosti. Osobitnú úlohu zohráva učenie Charlesa Darwina, ktorý hovorí o
prirodzenom a nevyhnutnom boji o preţitie. Značné povojnové, národné i sociálne,
problémy v Nemecku a Taliansku sa stali pozornosťou fašizmu, ktorý sa snaţil na
ne nájsť odpoveď. Hoci Taliansko stálo na strane Dohody, nebolo spokojné s
povojnovým usporiadaním sveta. Dohodové mocnosti mu totiţ prisľúbili
25
Dalmáciu, ktorú po vojne nedostalo. Nespokojnosť sa predovšetkým koncentrovala
v radoch vojnových veteránov a v dôstojníckom zbore. Práve oni tvorili základ pri
vytváraní nových polovojenských oddielov „fasci“. Ich snahou bolo
prostredníctvom násilia a teroru nanovo usporiadať vzťahy v štáte. Docieliť sa to
malo cez likvidáciu členov socialistických, komunistických a odborárskych
zdruţení. Na čele stál predvojnový funkcionár socialistickej strany Benito
Mussolini.26 Vzhľadom na spoločenskú situáciu v povojnovej Európe sa ujímali
obzvlášť s ľahkosťou autokratické politické systémy, ktoré sa vo vyššej fáze moci
pretransformovali na diktatúru. S obľubou sa vyuţíval strach ako hnací alternátor
pri dosahovaní úspechov majoritnej strany v danom štáte.
Počiatočná politická éra Benita Mussoliniho nemala ďaleko od

komunistických ideálov. Pochádzal z rodiny anarchistického socialistu. Neraz sa
zúčastnil tzv. „chlebových“ vzbúr. V období jeho murárčenia sa naučil nenávidieť
svojich „šéfov“. Stotoţňoval sa preto s myšlienkou, ţe burţoázny svet sa snaţí
vykorisťovať pracujúcich. Neskôr sa stal kvalifikovaným učiteľom, čo mu však
neprinieslo významné postavenie. Pred prvou svetovou vojnou sa venoval
ţurnalistike. Začal vydávať socialistické noviny „Il Popolo“. To mu zaručilo
postup do oficiálnych socialistických novín „Avanti“. Bol talentovaným rečníkom.
Keď sa dostal skoro aţ na samý vrchol strany, došlo k náhlemu odkloneniu sa z
tejto politickej cesty. Po zaloţení „Il Popolo d'Italia“ bol vylúčený zo
Socialistickej strany. Jeho nová politická orientácia sa prejavila „Fascia d'azione
rivoluzionaria“ 27. Bol to začiatok šírenia fašistických myšlienok v Taliansku, ktoré
predstavovalo sľubné prostredie pre jeho šírenie.
O propagáciu týchto mocenských politík sa zaslúţili práve Mussoliniho

oddiely čiernych košieľ. Nástrojom ovplyvnenia najpočetnejšej strednej vrstvy
drobných podnikateľov, ţivnostníkov, robotníkov či remeselníkov sa stali politické
argumenty proti boľševikom. U týchto skupín cielene vyvolávali strach a obavy z
moţného zoštátnenia ich kapitálu. Oddiely sa pokladali za stráţcov poriadku a
stability voči červenej vlne z východu. Na dennom poriadku dochádzalo k
26
Kamenický, Miroslav a kol. Lexikón svetových dejín. str. 188 – 189.
27
Sitra Ahra. Talianský fašizmus: vznik, vývoj a zánik. Dostupné na internete: http://beo.sk/historia/275-
taliansky-fasizmus-definicia-vznik-vyvoj-a-zanik (9. januára 2010).
násilným stretom medzi fašistami a komunistami. Násilie a v konečnom dôsledku
aj vojnu pokladá fašizmus ako jediná ideológia za dobro. Benito Mussolini
vyhlásil, „že vojna je pre muža tým, čím je materstvo pre ženu“. Otvorene sa
hlásalo o hierarchickom usporiadaní spoločnosti. Mussolinimu sa hovorilo aj duce.
Pod ním stála elita, ktorá bola zloţená z prevaţnej časti muţov. V záujme vyššieho
cieľa bol zvyšok spoločnosti riadený a ovládaný. 28
Popularita duceho politiky naberala na obrátkach. Cieľ a líniu jeho snáh

moţno pochopiť na základe jeho vyjadrenia: „náš program je jednoduchý, chceme
vládnuť v Taliansku. Žiadali od nás program, ale tých je už príliš mnoho. To nie sú
programy, ktorými chceme zachrániť Taliansko, ale muži a sila vôle“. Mussolini
zrazu začal predstavovať jedinú silu zákona a poriadku v Taliansku. Keď prehlásil,
ţe „je čas, aby šíp opustil luk“, bolo všetkým jasné, ţe sa chystá pochod na Rím.
Taliansko bolo v tom období konštitučnou monarchiou. Kráľ Viktor Emmanuel III.
bol iba formálnym vládcom krajiny. Pri npredstave ako pochodujú šíky čiernych
košieľ ulicami Ríma, prepadol panike z prepuknutia občianskej vojny. Dňa 8.
októbra 1922 pozval na súkromnú schôdzku Benita Mussoliniho do svojho paláca.
Následne ho menoval za predsedu vlády. Talianska vláda, ktorá zasadala po pr vej
svetovej vojne sa ukázala ako neskúsená a neschopná riešiť otázky domácej
a zahraničnej politiky. Mussolini sa zdal byť dobrou voľbou pre Taliansko. Vo
všeobecnosti nebol neschopný a vyznačoval sa ako muţ činu. Kráľ v ňom videl
predovšetkým obrancu proti šíriacej sa hrozbe komunizmu, ktorá „hrozila
zlikvidovaním symbolických pozostatkov kráľovstva“. Nový premiér sľuboval
príchod tolerantnosti, lebo len malá časť vlády patrila k fašistom. Väčšinu totiţ
tvorili konzervatívci. Zákonom zo dňa 3. apríla 1926 zaviedol šesť ekonomických
sektorov a národné konfederácie zamestnancov a zamestnaných. Oni sa stali
reprezentantmi práce a kapitálu v Taliansku. Z tohto vyplýva, ţe ekonomika
spadala výlučne pod kontrolu štátu. Voľne povedané, pod stranu. Mussolinimu sa
skutočne podarilo zmeniť tvár Talianska. Vo veľkom sa zúrodňovala pôda, čím sa
odstránil hladomor, do verejného ţivota vniesol disciplínu a poriadok,
elektrifikovali sa ţeleznice, rozbehla sa výstavba diaľnic, odstránila sa
28
Kamenický, Miroslav a kol. Lexikón svetových dejín. s. 189 – 190.
nezamestnanosť (umelo vytvorené pracovné miesta). 29 V roku 1929 podpísal s
pápeţom tzv. Lateránsku dohodu, čím sa vyriešil dlhoročný spor s hlavou
katolíckej cirkvi. Pápeţ sa vzdal územných nárokov a uznal Rím za hlavné mesto
Talianska. Na oplátku uznal Mussolini pápeţa za hlavu Vatikánu. Katolícke
náboţenstvo sa od tohto okamihu stalo oficiálnym štátnym náboţenstvom a začalo
sa vyučovať aj na školách. Je zaujímavé, ţe Lateránsku dohodu nájdeme i v
súčasnej ústave Talianska.
Zahraničná politika Benita Mussoliniho sa niesla v duchu vytvorenia

silného Talianska podľa vzoru Rímskej ríše. Uvedomoval si, ţe k naplneniu týchto
cieľov musí byť krajina hospodársky sebestačná, v priemysle aj v
poľnohospodárskej výrobe. Taktieţ apeloval na zvýšenie pôrodností, aby mal v
budúcnosti z čoho postaviť veľkú armádu. Strategickým cieľom sa stali územné
zisky v Stredozemnom a Jadranskom mori. Sférou národného záujmu sa stali aj
oblasti v severnej Afrike. Úspechy neboli aţ také jednoznačné. Prístav Rijeka sa
podarilo pripojiť k Taliansku, v Albánsku bol nastolený protektorát, Cyprus odolal
snahám nastoliť taliansku vládu. Invázia do Etiópskeho cisárstva bola úspešná, ale
kolónia v konečnom dôsledku neprosperovala. V občianskej vojne v Španielsku
Taliansko nič nezískalo. Mussolini získal vlnu slávy a posilnil svoje postavenie na
medzinárodnej scéne. Od roku 1936 duce obrátil svoju pozornosť na Nemecko, čo
sa mu stalo osudným. Nechal sa tak vtiahnuť do Druhej svetovej vojny po boku
nacistického Nemecka. 30
Fašistická ideológia a strana sa v Taliansku opierali predovšetkým o

sfanatizované davy. „Mussolini má vždy pravdu“ 31 a iné heslá skandovali na
verejnosti temer kaţdý deň. Mussolinimu sa podarilo zmeniť tvár Talianska.
Politológia sa zmieňuje o fašizme a komunizme ako dvoch antagonistických

ideológiách. V mnohých prípadoch sú si avšak podobné. V hrubých rysoch sú obe
strany zaloţené na vodcovskom princípe, ideológia ovláda aparát presadzovaných
myšlienok, média v rukách štátu, propaganda, poriadok opierajúci sa o silové
29
Sitra Ahra, Talianský fašizmus: vznik, vývoj a zánik. Dostupné na internete: http://beo.sk/historia/275-
taliansky-fasizmus-definicia-vznik-vyvoj-a-zanik (9. januára 2010).
30
31
Tamţe.
zloţky, zavrhnutie opozície a iné. Oba smery sa však v dosiahnutí svojho cieľ a
radikálne líšia. Socializmus mal prerásť v komunizmus, ktorý sľuboval beztriednu
spoločnosť so celospoločenským vlastníctvom kapitálu (odstránenie peňazí z
obehu). Fašizmus zas hlásal nadriadenosť jednej rasy či národa, ktorý si mal
podmaniť druhých. Oba smery sú však vo svojej podstate antidemokratické.
2.3 Nemecko na ceste k Tretej ríši
Po ukončení 1. svetovej vojny v roku 1918 bola situácia v Nemecku celkom

stabilizovaná. Extrémistické sily a hnutia v tom čase ešte nezasahovali do
spoločenského ţivota do takej miery, aby si udalosti vyţiadali osobitnú pozornosť.
V nacionalistických kruhoch nemeckého obyvateľstva sa šírila myšlienka, ţe
armáda vojnu neprehrala, ale vláda podkopla nohy armáde. Vracajúce sa jednotky
späť do vlasti nepredstavovali porazenú armádu, ale vítané boli so všetkými
poctami. Problémy sa vynárali s vojenskými invalidmi a vojakmi, ktorí sa nevedeli
vrátiť späť do normálneho ţivota. Prehlbujúca sa kríza, upadajúca ţivotná úroveň,
rastúca nezamestnanosť, inflácia - to všetko sa podpísalo na kreovaní politického
ţivota medzivojnového Nemecka. Bola vyhlásená Weimarska republika. Jej názov
je odvodený od mesta, kde bola prijatá nová ústava. Na vtedajšiu dobu môţeme o
tejto ústave povedať, ţe bola veľmi pokroková. Garantovala volebné právo muţom
aj ţenám starším ako 20 rokov, zakotvovala 8 hodinový pracovný čas, atď. Mala aj
svoj váţny nedostatok, ktorý sa jej stal osudným. Veľmi presne to vyjadril český
ústavný sudca Pavel Holländer: „ústavná prax Weimarskej republiky v rokoch
1919 až 1933 sa vyznačovala pravidelným prelamovaním ústavy cestou
špeciálnych ústavných zákonov (čo viedlo k neprehľadnosti ústavy a k jej labilite).
Táto prax bola akceptovaná aj prevažujúcou časťou vtedajších predstaviteľov
náuky ústavného práva. Podľa Konrada Hesseho ‚prísne juristickou' koncepciou ,
zdanlivo abstrahujúcou od všetkých, najmä ale politických obsahov, prispel
vtedajší formalistický pozitivizmus k tomu, že weimarská Ríšska ústava mohla byť
nacionálne-socialistickým režimom odstránená zdanlivo legálnou formou'“ 32 Jej
existencia pretrvala aţ do nástupu nacistov v Nemecku.
Meno Adolfa Hitlera a jeho Národnosocialistická nemecká robotnícka

strana (NSDAP) sa podpísali nielen pod vnútropolitické dianie Nemecka v
medzivojnovom období. Viniť len Adolfa Hitlera z vypuknutia druhej svetovej
vojny by bolo veľmi zjednodušené. Na príčiny jej vypuknutia je potrebné pozrieť
sa z komplexne, aj keď je práve on ich neodmysliteľnou súčasťou.
Po ukončení bojov na Západnom fronte sa Adolf Hitler doslova nemal kam

vrátiť, preto sa rozhodol prihlásiť v kasárňach svojho materského pluku v
Mníchove. Na jeho počudovanie našiel pluk v rozklade a bez veliacich
dôstojníkov. V tom čase došlo k vyhláseniu Bavorskej republiky rád. Netrvala
však dlho. Po jej potlačení sa Hitler uplatnil ako informátor, voľne povedané
„donášač“. Podieľal sa na odhalení členov a prívrţencov sovietskeho modelu. Za
tieto zásluhy sa jeho meno ocitlo na výplatnej listine armády, kde aj určitú dobu
zotrvalo. Keďţe sa ústava Weimarskej republiky snaţila priblíţiť k pluralitnej
demokracii, v Nemecku hojne vznikali politické hnutia a strany. Z poverenia
komisie sa jedného dňa mal Adolf Hitler zúčastniť verejného zasadnutia Nemeckej
robotníckej strany, ktorú v tom čase viedol Anton Drexler. Počas politickej
rozpravy sa z pléna ozval názor, aby sa Bavorsko odtrhlo od Nemecka a pripojilo k
Rakúsku. Hitler na to ihneď zareagoval, čím si vyslúţil pozvanie od samotného
predsedu strany na ďalšie zasadnutie. Komisiu však informoval, ţe „je to skupina
ľudí, ktorá nielenže nevedela, ako získať väčší počet členov, ale o to ani veľmi
nestála“. Uvedomil si však svoju šancu zúčastniť sa na prestavbe tejto malej
strany na stranu nového typu, ktorá by metódami sociálnej demokracie získala
masovú volebnú podporu. Svoje presvedčenie získal aj tým, ţe mal oňho záujem
samotný predseda Anton Drexler. Týmto krokom začal Hitler pociťovať svoju
opodstatnenosť na nemeckom politickom poli, hoci pôvodom bol Rakúšan. Svoju
kariéru v strane zahájil pod straníckym číslom 7. Poverený bol náborom nových
členov a propagandou. Svoj prvý stranícky úspech zoţal 24. februára 1920. Na
schôdzu v sále mníchovského pivovaru prišlo aţ dve tisíc poslucháčov. Pri jeho
32
Šebej, František. O ústavnom delíriu. Dostupné na internete:http://www.konzervativizmus.sk/article.ph
hp?2158 (14.januára 2010).
emotívnom prejave vzbudil u niektorých zúčastnených pobúrenie, čo prerástlo vo
veľkú bitku. Zanedlho sa mu podarilo presadiť nový názov strany – Nemecká
národnosocialistická robotnícka strana (NSDAP). 33
V roku 1920 prijala strana dvadsaťpäť bodový program, ktorý bol postavený
predovšetkým na demagogickom princípe. Doţadoval sa zrušenia
veľkokapitalistického vlastníctva, likvidácie závislosti malých vlastníkov od bánk,
skrátie pracovného času, posilnenie národného povedomia vo všetkých sférach
spoločenského ţivota a pod. Cieľom bolo zabezpečenie masovej podpory
maloburţoázie a zaostalej časti robotníckej triedy. Vedenie strany s obľubou
vyuţívalo teror a strach proti všetkým, ktorí nesúhlasili s cieľom novovzniknutého
nacistického hnutia. Prostriedky na udrţiavanie svojich „úderných oddielov“ SA
strana získavala od predstaviteľov monopolistického kapitálu v Nemecku (Kirdorf,
Tissen) a zo zahraničia (Ford). Na rozpútanie revanšistických nálad a tým získania
stúpencov poslúţila nespokojnosť s Versaillským mierom z roku 1919. „Táto
politická línia na dosiahnutie revízie výsledkov prvej svetovej vojny zodpovedala
záujmom nemeckého veľkokapitálu.“ 34
Mnohí zakladatelia strany mali váţne výhrady proti tomu, ako sa Adolf
Hitler dostal do čela strany. Napriek tomu, ţe v roku 1921 uţ rok stál na čele
strany, prerokovávali návrh zjednotenia s iným politickým subjektom obdobného
zamerania bez Hitlerovej prítomnosti. Nemecká socialistická strana v tom ča se
sídlila v Berlíne. Vyskytla sa tu teda moţnosť premeniť regionálne pôsobenie na
celonemecké po vzájomnom zlúčení. Sídlom zjednotených frakcií sa mal stať
Berlín. Hitler ako reakciu na túto udalosť ponúkol svoju rezignáciu. Členom strany
však bolo jasné, ţe bez neho by strana NSDAP nemala v budúcnosti veľké
preferencie. Zaviedol sa tak „Führerprinzip“, čím sa stal Hitler vodcom strany s
neobmedzenými kompetenciami. Po uchopení moci nacistami v Nemecku bol na
obdobnom princípe organizovaný celý štát. V roku 1923 nacisti brilantne vyuţili
spor medzi ríšskou vládou v Berlíne a bavorskou vládou v Mníchove. Bavorsko
bolo po Prusku druhou najväčšou krajinou v Nemecku. Ilegálne sa tu formovali
polovojenské skupiny, ktorých snom bolo obnoviť veľkonemeckú armádu. Tým
33
Greguš, Peter. Vznik NSDAP. Dostupné na internete: http://www.blisty.cz/2003/1/22/art12522.html
(14.januára 2010).
34
Pyramída - Encyklopedický časopis moderného človeka, Nacizmus, str. 3470.
došlo k porušeniu Mierovej zmluvy z roku 1919, ktorá dovoľovala Nemecku mať
armádu o sile 100 000 muţov. Ďalej v Bavorsku okrem tejto udalosti sa stupňoval
verejný separatizmus, čo narušovalo federálny systém Nemecka ako celku. Hitler
pokladal prívrţencov bavorského separatizmu za nepriateľov štátu. Sníval totiţ o
jednotnej nemeckej ríši, ktorej súčasťou malo byť aj Rakúsko, Sudety a iné
nemecky hovoriace oblasti. Vznikajúce polovojenské oddiely sa nemali stať
nástrojom na odčlenenie sa Bavorska, ale nástrojom na získanie moci nacistov v
prospech celého Nemecka. 8. novembra 1923 zvolala bavorská vláda do Mestského
pivovaru v Mníchove zhromaţdenie, na ktorom sa Hitler chopil iniciatívy.
Vyhlásil, ţe bola ustanovená Dočasná národná vláda, na čele ktorej stojí on.
Demonštrácia pod vedením nacistov sa preniesla aj do ulíc, kde bola nasledujúci
deň rozprášená pravidelnou armádou Nemecka. Tieto dni vstúpili do dejín ako
„Pivný puč“. 35 Po tomto zmarenom politickom prevrate bol Adolf Hitler obvinený
z vlastizrady. Súd mu vymeral trest v dĺţke päť rokov. Nakoniec si za dobré
správanie odpykal len necelý rok. Vo väznici za asistencie Rudolfa Hessa napísal
svoju knihu „Mein Kampf“. Počas nasledujúcich piatich rokov bola NSDAP v
úzadí. Faktom bolo aj to, ţe v tomto období Weimarská republika bola na vzostupe
a extrémne pravicové alebo ľavicové politické subjekty nenachádzali ţivnú pôdu
na svoju podporu.
Veľká hospodárska kríza sa obzvlášť prejavila v Nemecku oproti iným

Európskym krajinám. Celkový objem výroby klesol v roku 1932 o 40% oproti roku
1929, čo sa prejavilo v masovej nezamestnanosti. Na Nemecko doľahla aj politická
kríza, ktorú sa nacisti snaţili vyuţiť vo svoj prospech. „Využívajúc ťažké
postavenie pracujúcich nacisti sľubovali robotníkom "spravodlivý" plat a zrušiť
nezamestnanosť, roľníkom znížiť platby za hypotéky, maloobchodníkom a
remeselníkom likvidáciu obchodných domov, ktoré ich ničili v konkurenčnom boji.
V skutočnosti v tom období dochádzalo k ďalšiemu podriadeniu sa nacistickej
strany monopolom, o čom svedčia napríklad zmeny v programe nacistickej
strany.“36 Pri zhodnotení udalosti aţ do skončenia druhej svetovej vojny však
paradoxom ostáva, ţe práve bohatí bankári a rôzne nadnárodné priemyselné kartely
35
Greguš, Peter. Vznik NSDAP. Dostupné na internete: http://www.blisty.cz/2003/1/22/art12522.html
(14.januára 2010).
36
v Nemecku financovali Hitlera pri nástupe k moci. V predstavenstve rád
reprezentujúc tieto subjekty, stáli v prevaţnej časti ţidia, ktorí sa obávali
rozšíreniu myšlienok VOSR v Rusku a nasledovnému zoštátneniu. To sa však
zvrtlo v ich neprospech počas celej existencie tretej ríše a jej smutnej rasove j
politike voči niektorým skupinám obyvateľstva.
Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov nastalo na nemeckej politickej

scéne určité vákuum. Spôsobila to neochota a neschopnosť vtedajších
dominujúcich politických strán dohodnúť sa na riešení hospodárskej krízy. Túto
destabilizáciu dokázala vyuţiť vo svoj prospech NSDAP vo voľbách v roku 1930.
Svojou markantnou demagógiou dokázala strhnúť strednú vrstvu pre svoju
voličskú základňu. Táto spoločenská vrstva totiţ najviac pocítila dopad
hospodárskej krízy v Nemecku. Napriek volebnému úspechu nacisti nedokázali
vytvoriť v sneme parlamentnú väčšinu a tým sa nedostali do vlády. Klamným
riešením sa stali politické koncepcie vládnych koalícii adresované prezidentovi
Hindenburgovi, ktoré podkopali základy demokratického zriadenia Weimarskej
republiky. Situáciu to nevyriešilo a Nemecko sa pomaly začalo ocitať vo váţnom
politickom kolapse. Niektorí politici pravicových strán videli riešenie v zapojení a
vyuţití volebného potenciálu nacistov. Týmto krokom si mali zabezpečiť svoju
cestu k moci. Za pomoci niektorých nacistických politikov a podpory prezidenta
Hindenburga sa na čelo vlády plánoval postaviť Franc von Papen postaviť. Hitler
túto alternatívu kategoricky odmietal. Na funkcii kancelára sa totiţ videl sám. Po
neúspešných rokovaniach a zmarených snahách nájsť konsenzus pre obe strany,
Franc von Papen ustúpil a Adolf Hitler bol menovaný do funkcie kancelára v
januári 1933. Z postu vicekancelára sa Papen mýlne domnieval, ţe Hitlera bude
mať pod svojou kontrolou a dokáţe ním manipulovať. 37 Ale Adolf Hitler sa od
prvého dňa po nástupe do funkcie kancelára nemienil s nikým deliť o svoju
politickú moc. Snaţil sa vyuţiť všemoţne prostriedky na to, aby upevnil a ďalej
rozvíjal svoje postavenie a vplyv v Nemecku. V ceste k absolútnej moci mu stáli
dve prekáţky. Opozícia, ktorá bola v drvivej väčšine orientovaná v politickom
spektre vľavo a prezident Hindenburg. Celá mocenská koncepcia Adolfa Hitlera
bola zaloţená na vodcovskom princípe, čo znamená absolútnu a ničím
neobmedzenú diktatúru.
37
Stupňujúce sa napätie medzi komunistami a nacistami vyvrcholilo vo
februári 1933. Po vypálení budovy ríšskeho snemu sa táto sporná otázka fakticky
vyriešila. Nacisti z tohto činu obvinili holandských komunistov a Komunistická
strana bola v Nemecku zakázaná. V konečnom dôsledku šlo vlastne o odstránenie
opozície a zrealizovanie spoločenských čistiek, ktoré boli prekáţkou NSDAP na jej
vzostupe.
Po týchto udalostiach Adolfovi Hitlerovi uţ nič nestálo v ceste dostať sa na

politickú scénu Nemecka a Európa opäť stála na pokraji krvavého kúpeľa.
Zhrnutie kapitoly
Kreovanie politických reţimov na starom kontinente obzvlášť podmienila

Veľká októbrová socialistická revolúcia. Expandujúce komunistické hnutia
smerom na západ podmienili vznik reakcie. Obrana proti majetkovým
vysporiadaniam, ktoré sa stali základným pilierom mocenských ideológii a politík,
sa stali hlavnou témou silnejúceho fašistického hnutia. Politická situácia v Európe
a prezentované ideológie neposkytli priestor pluralitnej demokracii. Do popredia
sa tak dostala diktatúra, ktorá nerešpektovala princípy a zásady Versailleského
mierového systému.
3 PREDVOJNOVÉ DESAŤROČIE
3.1 Spoločensko – politická situácia
Po smrti Hindenburga prevzal Adolf Hitler najvyššiu štátnu a vládnu

funkciu v Nemecku. Automaticky sa stal vrchným veliteľom vtedajších
ozbrojených síl, ktoré povoľovala Versaillská mierová zmluva z roku 1919. Behom
jedného roka boli zničené základy Weimarskej republiky a Nemecko sa ocitlo v
rukách nacistickej diktatúry. Do popredia vnútroštátnych politík NSDAP sa tlačili
otázky rasovej čistoty nemeckého národa. Zahraničná politika sa začala niesť v
duchu národnej expanzie. Cieľom nemeckých geopolitických tendencií bolo
vyvolať v podvedomí obyvateľstva myšlienku nadradenosti nemeckého národa.
Brilantne sa to podarilo nacistickej propagande pod vedením Josepha Goebbelsa.
Sfanatizované davy sa tak nechali pomaly vtiahnuť do istej záhuby, ktorá ako sa
ukázalo, bola len otázkou času. Nástrojom presadzovania záujmov nacistickej
vládnej garnitúry sa stali jednotky SS „Schutzstaffen“, ktoré sa postarali o represie
a teror v Tretej ríši.
Varovným signálom pre medzinárodnú verejnosť bolo vystúpenie Nemecka

zo Spoločnosti národov v druhej polovici roka 1933. Hoci vnútropolitický vývoj
Nemecka sledoval celý svet, protesty a nesúhlas sa však objavili iba na stránkach
novín a v rozhlasovom vysielaní.
Spoločnosť národov nedokázala zasiahnuť pri nacistami cielenej

diskriminácii niektorých spoločenských vrstiev obyvateľstva. Reálny sa ukázal
fakt, ţe táto medzinárodná organizácia nedokáţe byť garantom demokratických
hodnôt presadzovaných na udrţanie mieru a poriadku v Európe. Po niekoľkých
doslovných politických provokáciách sa Hitler presvedčil o jej nefunkčnosti.
Prijatím tzv. Norimberských zákonov v Norimbergu v roku 1935 sa

uzákonila politika rasovej čistoty. Ríšske (nemecké) občianstvo stratili tí
jednotlivci a skupiny obyvateľstva, ktorí nedokázali preukázať svoj tzv. árijský
pôvod. Právnu legitimitu tak dostala zločinná diskriminácia, ktorá viedla k
masovému vyvraţďovaniu „rasovo menejcennej populácie“.38 Postihnuté bolo
predovšetkým ţidovské obyvateľstvo. Árijský pôvod sa preukazoval aţ do tretieho
pokolenia. Rómovia, rôzne národnostné menšiny a hendikepovaní jedinci boli
postavení mimo zákon, čo prerástlo v genocídu. Politika holokaustu bola
presadzovaná aj na územiach, ktoré anektovala alebo ovládala Tretia ríša.
Dopad hospodárskej krízy a narušenie chodu hospodárstva vo Veľkej

Británii a Francúzsku, dovolilo zrodiť novú medzinárodnú politickú koncepciu. Jej
autorom bol britský predseda Neville Chamberlain. Politika tzv. „appeasementu“
dala Hitlerovi podľa jeho slov najavo, ţe „pokiaľ nebude svoje požiadavky
vynucovať silou, môžu byť realizované diplomatickou cestou“. 39 Vo svojej
podstate šlo o mýlnu predstavu toho, ţe politickým ustupovaním a diplomatickým
uzmierovaním sa s agresorom nedôjde k otvorenému ozbrojenému konfliktu. To sa
malo stať aj na úkor obety niektorých území a štátov strednej Európy. Okrem
mýlnych snáh udrţať mier, táto koncepcia mala plniť aj úlohu určitej ochrany pred
komunisticko–boľševickou hrozbou z východu. Nemecký nacizmus a taliansky
fašizmus mal predstavovať pre západné demokracie politickú bariéru medzi
Východom a Západom.
Čas a sled udalostí bol dôkazom chybnej zahraničnej politiky aj Británie.

Jej diplomacia sa pri vzniknutých otázkach a sporoch v tomto období drţala vţdy v
ústraní, čím plnila funkciu pozorovateľa. Jej popredné postavenie v Spoločnosti
národov a medzinárodná reputácia sa neprejavila v garancii výsledku a zotrvania
významu Versaillskej mierovej konferencie. Uvedomovala si, ţe v prípade
vypuknutia konfliktu v Európe bude práve Francúzsko čeliť ako prvé agresorovi.
Toto vedomie jej dávalo čas, potrebný k zaujatiu svojho výsledného politického
stanoviska.
Prvým a veľmi váţnym porušením Versaillskej mierovej zmluvy bolo

podpísanie Anglo–nemeckej námornej dohody z roku 1935. Po výmene pamätných
spisov medzi povereníkmi vlád Hoaromom (britský minister zahraničných vecí) a
38
Ţaloudek, Karel. Encyklopedie politky. s. 295.
39
Ribbentropom (nacistický splnomocnenec) mohlo Nemecko postaviť vojenské
loďstvo s tonáţou a výzbrojou v pomere 35.% z veľkosti britského vojenského
námorníctva. U ponorkových plavidiel sa stanovil pomer aţ na 45%. 40
V roku 1935 bola v Nemecku zavedená všeobecná branná povinnosť. Na

jednej strane došlo k posilňovaniu nemeckého nacionalizmu. Na druhej strane však
zavedenie všeobecnej brannej povinnosti viac menej anulovalo Versaillskú
mierovú zmluvu, keďţe túto skutočnosť striktne zakazovala. Na medzinárodnú
scénu sa dostalo aj vyhlásenie Adolfa Hitlera, ţe Tretia ríša disponuje s vojenským
letectvom známym pod názvom „Luftwaffe“. O jeho znovuvybudovanie sa
postaralo letecké eso a veterán z prvej svetovej vojny Herman Göring. Naplno sa
rozbehla vojenská výroba a priemysel sa sústredil predovšetkým na potreby
vzrastajúcej armády. Fakticky sa takmer odstránila nezamestnanosť, čo Hitler v
konečnom dôsledku sľuboval. Kaţdému začínalo byť jasné, ţe moţná vojenská
agresia zo strany nacistov je reálna. Napriek týmto medzinárodným udalostiam
nedokázalo spoločenstvo zastúpené v Spoločnosti národov včas zasiahnuť do
vnútropolitického diania v Nemecku a tým odvrátiť hrozbu blíţiaceho sa
najkrvavejšieho konfliktu v dejinách ľudstva.
V medzivojnovom období došlo aj k početným medzinárodným dohovorom

a zmluvám, ktoré rozdelili Európu do troch blokov. Na jednej strane stáli krajiny,
ktoré sa usilovali o zabránenie akéhokoľvek konfliktu s Nemeckom. Berlín sa zas
všemoţne usiloval o prinavrátenie statusu veľmoci na európskej mocenskej
šachovnici. ZSSR sa ocitol v diplomatickej izolácii kvôli politickému zriadeniu,
ktoré západný svet vehementne odmietal. „Rozpory medzi jednotlivými štátmi
tvoria objektívny základ vývoja medzinárodných vzťahov. Sú základom
medzinárodných konfliktov, ktoré sú určitou vyostrenou formou rozporného vzťahu
medzi dvoma alebo viacerými subjektmi systému medzinárodných vzťahov. Ďalším
stupňom takéhoto stretu záujmov je medzinárodná kríza, ktorá za určitých
okolností môže vyústiť do vojny.“ 41 Z faktického pohľadu na udalosti tridsiatych
rokov 20. storočia moţno konštatovať, ţe diplomacia ako nástroj riešenia konfliktu
zlyhala vo všetkých stupňoch globálneho spoločenského diania.
40
Nemecko a prezbrojenie, Dostupné na internete: http://translate.google.sk/translate?hl=sk&langpair=en|
sk&u=http://www.historylearningsite.co.uk/germany_and_rearmament.htm (20.novembra 2009).
41
Evidentne to moţno bádať na udalostiach, ktoré sa začali písať na
konferencii vo Švajčiarskom Locarne v dňoch 5. – 6. októbra 1925. Zástupcovia
Veľkej Británie, Francúzska, Talianska, Belgicka, Československa, Poľska a
Nemecka sa po prvý krát stretli za účelom zmierniť rodiace a stupňujúce sa
rozpory medzi západoeurópskymi krajinami. ZSSR na konferenciu prizvaný nebol.
Hlavným témou tohto stretnutia bolo zabezpečenie nemennosti štátnych hraníc v
Európe. Československo a Poľsko sa popri Francúzsku doţadovali, aby Spoločnosť
národov garantovala záruku štátnych hraníc všetkým krajinám, ktoré susedia s
Nemeckom. To však nepodporila delegácia zo strany Veľkej Británie. Do
pozornosti sa dostal predovšetkým „Rýnsky garančný pakt“, ktorý stanovil záruku
bezpečnosti nad hranicami medzi Francúzskom, Belgickom a Nemeckom. Je
evidentné, ţe východné hranice s Nemeckou ríšou neboli podloţené a uzavreté
„paktom“. Došlo iba k podpísaniu arbitráţnych zmlúv Nemecka s
Československom a Poľskom. Francúzska diplomacia pokladala výsledok
konferencie za fiasko. Nepodarilo sa jej totiţ získať záruku od Veľkej Británie a
USA, aby bdeli nad ochranou spoločnej hranice medzi Paríţom a Berlínom.
Taktieţ podpísanie arbitráţnych zmlúv ohľadne východných hraníc nemalo stat us
garancie doslovného výhľadu z hľadiska medzinárodného práva. Tým boli v
ohrození noví francúzski spojenci - Československo a Poľsko. Britská diplomacia
napodiv prejavovala nad výsledkom konferencie spokojnosť. Obmedzil sa totiţ
konkurujúci vplyv Francúzska na Európskom kontinente. Nemecko sa stalo
plnohodnotným členom v Spoločnosti národov, čo mu zaručilo po politickej
stránke status rovnocenného partnera. Získalo tým zastúpenie v Rade Spoločnosti
národov. Dohody boli nakoniec slávnostne podpísané aţ 1. decembra 1925 v
Londýne. 42
Konferencia v Locarne mohla byť reálnym predpokladom základu

kolektívnej bezpečnosti v Európe. Nacistické Nemecko pod vedením Adolfa
Hitlera obsadilo v roku 1936 demilitarizované pásmo v Porýni, ktoré spadalo pod
Versaillsský mierový systém z roku 1919. Hoci v tomto období nebolo Nemecko
pripravené na vojnový konflikt, šlo mu len o určitú formu demonštrácie sily.
Odtajnené archívne dokumenty sa zmieňujú o tom, ţe v prípade zakročenia
42
vojenských síl zo strany Spoločnosti národov, nemecká armáda sa mala okamţite
stiahnuť na svoje počiatočné postavenia. Táto neochota a neschopnosť včas
efektívne zasiahnuť, utvrdila Hitlera v jeho expanznej politike. Oficiálne vyhlásil,
ţe Nemecko sa viac necíti byť viazané dohodami, ktoré sa podpísali na záver
konferencie v Locarne. Uviedol, ţe Weimarská republika predstavovala pre
Nemecko čiernu etapu dejín. Vyhlásil, ţe vláda a jej diplomatické delegácie, ktoré
ratifikovali nadiktované poţiadavky Západu, zastupovali ţidovsko–boľševickí
spiklenci. Zmluvy a medzinárodné dohovory podpísané zástupcami weimarskej
vlády boli podľa neho zradou nemeckého národa. Pričinili sa na jeho
vykorisťovaní a celonárodného úpadku v prospech ţidovskej komunity. Tú totiţ
obviňoval predovšetkým za to, ţe Nemecko prehralo 1. svetovú vojnu a následne
sa ocitlo na hospodárskom dne. Uvedené skutočnosti sa stali beţnou agitáciu v
nacistických prejavoch počas celého obdobia Tretej ríše.
Na základe iniciatívy zo strany ZSSR sa konala začiatkom roka 1934

konferencia medzi Sovietskym zväzom a Francúzskom. Ich snahou bolo presadiť
myšlienku kolektívnej bezpečnosti v Európe. Výsledok stretnutia podporila iba
Československá republika ako jedna zo zúčastnených krajín strednej Európy . Je
zaujímavé, ţe prizvané bolo aj Nemecko. Zmluvu by ratifikovalo iba pod
podmienkou, ţe bude úplná rovnosť v zbrojení. Námietky a neschopnosť dohodnúť
s zúčastneným štátom o kolektívnej bezpečnosti v Európe, hralo do kariet
Nemecka. Po zavraţdení francúzskeho premiéra L. Barthova v roku 1934 sa z tejto
iniciatívy upustilo. Za účelom pokračovania tejto myšlienky sa stretol britský
minister zahraničných vecí Simon s Hitlerom v Berlíne. Toto obdobie je
charakteristické pre oteplenie vzťahov medzi Londýnom a Berlínom. Samotné
stretnutie a jeho výsledok najlepšie prezentuje Simonovo tlmočenie Hitlerových
názorov: „Hitler rozhodne vyhlásil, že Nemecko sa nemieni zúčastniť paktu, ktorý
by ho zaväzoval k vzájomnej pomoci. A predovšetkým sa nechce zúčastniť paktu o
vzájomnej pomoci s Ruskom. V súvislosti s tým Hitler povedal, že je ťažké určiť,
ktorý štát možno označiť za agresora. Na otázku, aké stanovisko by zaujal, keby
iné vlády uzatvorili medzi sebou pakt o vzájomnej pomoci, Hitler vyhlásil, že to je
nebezpečná cesta“.43 Týmto sa zmarila posledná šanca zabrániť nacistom ich
43
Deborin, G. A. Druhá svetová vojna. s. 16.
imperialistickej tendencii. Medzinárodné spoločenstvo nebolo totiţ jednotné k
otázkam politického vývoja v Nemecku po januári 1933. Svedčia o tom aj mnohé
silné nadnárodné spoločnosti Západu, ktoré neváhali investovať do Tretej ríše.
Vzhľadom k tomu, ţe západné demokracie sa sami zmietali v hospodárskom

kolapse v dôsledku veľkej hospodárskej krízy, Nemecku nehrozila ţiadna forma
embarga. Počas bojov prvej svetovej vojny nemecké hospodárstvo nepohltila
hmotná deštrukcia, keďţe frontové línie sa tiahli mimo priemyselné oblasti
Nemecka. Nemecký zbrojár Krupp otvorene prehlasoval, ţe „je položený vedecký
a pevný základ na to, aby sa mohlo znova začať pracovať pre nemecké ozbrojené
sily v určenú hodinu bez časovej straty alebo bez premeškania skúsenost i“.44 V
ceste nemeckého nacionalizmu a stupňujúcemu sa revanšizmu v medzivojnovom
období, stáli iba ľady politických zábran zo strany nefunkčnej Spoločnosti
národov. Tie sa v prvom rade v dôsledku politiky appeasementu začali veľmi
rýchlo roztápať. Nemecká mašinéria agresora sa úplne vymkla z pod kontroly
medzinárodného spoločenstva.
Občianska vojna v Španielsku a invázia Talianska do Etiópie, prispela k

poloţeniu základov budúcej spolupráce medzi Nemeckom a Talianskom. Vzťah
týchto dvoch diktátorských reţimov na medzinárodnej scéne do tohto času nebol
priateľský. Taliansko sa usilovalo o sympatie s Francúzskom a rázne sa postavilo
proti pokusu pripojenia Rakúska k Nemecku v roku 1934. Nemecko zas posúvalo
do svojej strategickej sféry priateľské vzťahy s Veľkou Britániou. Hitler a
Mussolini našli spoločnú cestu pri všestrannej podpore generála Franka. Občianska
vojna v Španielsku sa pre nemeckú armádu stala ideálnym miestom, kde mohla
otestovať svoju novú vojenskú techniku. Napriek tomu, ţe Sovietsky zväz v
tajnosti cvičil nemeckých pilotov a tankové osádky na svojom území, sa piloti
oboch krajín stretli vo vzdušných súbojoch na španielskej oblohe.
Zárodky osi zla moţno hľadať v krajinách demokratického Západu.

Niektoré ich politické špičky sa totiţ domnievali, ţe agresia sa vystupňuje iba
medzi Nemeckom, Japonskom a ZSSR. „Vojnou Nemecka a Japonska proti ZSSR
chceli vyriešiť dve otázky: silami Nemecka a Japonska zničiť Sovietsky zväz a
44
Deborin, G. A. Druhá svetová vojna. s. 10.
silami Sovietskeho zväzu oslabiť svojich konkurentov – Nemecko a Japonsko.“45
Potom by nastal taký priestor na presadzovanie mierových podmienok, aký by si
priali mať krajiny Západu. Bolo to však naopak.
Radikálnym krokom uskutočnenia Hitlerových ctiţiadostivých územných

zámerov bolo podpísanie oficiálnej spolupráce s Talianskom 1. novembra 1936.
Táto dohoda vstúpila do dejín pod názvom Os Berlín – Rím. Nemecku sa tak
natrvalo podarilo prelomiť vlastnú diplomatickú izoláciu v hľadaní spojencov.
Taliansko sa tak netrvalo odpútalo od vplyvu Francúzska. Po invázii Mussoliniho
do Etiópie, bolo na Taliansko uvalené ekonomické embargo. Hitler vyuţil túto
situáciu a ponúkol ducemu pomocnú ruku, čím si ho získal vo svoj prospech.
Taktieţ oficiálne uznal Etiópiu za Talianske územie. Mussolini po tejto udalosti
sústredil územné nároky od Podunajska po Stredomorie. „K skutočnému upevneniu
spojenectva dvoch fašistických štátov došlo podpísaním zmluvy o vojenskom
spojenectve. Dňa 22. novembra 1939 bol podpísaný tzv. oceľový pakt.“ Ukotvila
sa tak agresia, ktorá upevňovala vzájomnú vojenskú pomoc bez ohľadu na
okolnosti vypuknutia konfliktu. K ratifikácii tejto spojeneckej zmluvy došlo aj
napriek informácie adresovanej ducem Hitlerovi, ţe talianska armáda aţ do roku
1943 nebude schopná viesť akúkoľvek vojenskú intervenciu. 46
Ku koalícii zla sa neskôr pridalo aj Japonsko. Jeho pozornosť pritiahli

predovšetkým myšlienky a politika namierená proti komunistickým hnutiam.
Tokio uznalo dominantné postavenie Nemecka a Talianska v Európe a oni naopak
uznali diktát Japonska v Ázii. Touto spoluprácou medzi Osou Berlín – Rím –
Tokio sa začali písať dejiny blíţiacej sa svetovej vojny. Aţ do útoku Japonského
námorníctva na vojenskú základňu USA v Pearl Harbor sa vtedajšie vojenské
konflikty Európy a Ázie odohrávali oddelene. Po napadnutí USA Japonskom uţ
moţno hovoriť o svetovej vojne, keďţe americky prezident F. D. Roosevelt
vyhlásil vojnu Japonsku a jeho spojencom.
45
Deborin, G. A.,Druhá svetová vojna. s. 16.
46
3.2 Anulovanie Versaillskej mierovej konferencie
Vyvrcholením politiky apeassementu na úkor Versaillskej mierovej

konferencie sa stali udalosti roka 1938. Anšlus Rakúska k Nemecku a Mníchovská
konferencia definitívne rozhodli o osude vtedajšieho zajtrajška Európy. Tieto
udalosti sú zároveň aj dôkazom toho, ţe v medzivojnovom období medzinárodné
zmluvy a dohovory neplnili svoje opodstatnenie z hľadiska medzinárodného práva.
Uţ po ukončení bojov v roku 1918 sa na svetlo sveta dostala silnejúca

myšlienka pripojenia Rakúska k Nemecku. Vzhľadom k rastúcej nezamestnanosti v
Rakúsku, si národní socialisti napriek dočasnému zákazu vystupovania na
verejnosti, vydobyli svoje miesto v politickom spektre tejto alpskej republiky.
Udalosti začínali naberať na obrátkach vo februári 1938, kedy Hitler pod hrozbou
pouţitia vojenskej sily zabezpečil národným socialistom miesto vo vtedajšej
rakúskej vláde. O pripojení Rakúska k Nemecku sníval uţ v časoch, keď býval v
nocľahárňach pre bezdomovcov vo Viedni pred prvou svetovou vojnou. Sprvoti
neuvaţoval o jednom celku ako spoločnom štáte, ale vytvoriť „úniu“.
„Bezproblémové, ba dokonca vítané prevzatie moci ho podľa historických análov
priviedlo k tomu, aby hneď deň po vpochodovaní do Rakúska vyhlásil jeho
pripojenie.“ 47 V prvej polovici marca 1938 nariadil Adolf Hitler zorganizovať
tajný plebiscit, ktorý bol naplánovaný na 10. apríla 1938. Referendum o zjednotení
Nemecka a Rakúska sa malo odohrať v oboch krajinách súčasne. Začlenenie
Rakúska do Nemeckej ríše prekvapujúco horlivo podporovala aj silná rímsko–
katolícka cirkev. Svedčí o tom pastiersky list, ktorý vydali rakúski biskupi
veriacim. „Výsledky sú viac než ohromujúce: v "násilne pričlenenom" Rakúsku
hlasovalo za pričlenenie 99,73% voličov, v Nemecku 99,08% voličov.“ Do
pozornosti sa preto dostáva tzv. Moskovská deklarácia z 1. novembra 1943, v
ktorej vtedajšia protihitlerovská koalícia označila Rakúsko za „prvú slobodnú
krajinu, ktorá padla za obeť hitlerovskej agresie“. Prisľúbili jej, ţe po vojne jej
bude prinavrátený status samostatného a slobodného štátu. Význam tejto
47
Čikelová, Dana, Pred 70. rokmi pripojil Hitler Rakúsko k ríši, Dostupné na internete: http://spravy.
pravda.sk/pred-70-rokmi-pripojil-hitler-rakusko-k-risi-fkt-/sk_svet.asp?c=A080312_090442_sk_svet_p23
(27. januára 2010).
deklarácie spočíval predovšetkým v snahe podnietiť nikdynekonajúce sa povstanie
v Rakúsku a ospravedlniť istým spôsobom „kolaboračné“ tendencie k Tretej ríši. 48
Po anšluse Rakúska prišlo na rad Československo. Najsilnejšia nemecká

menšina ţijúca na území prvej československej Republiky obývala Sudety. Prvý
zámer nacistov bola vojenská intervencia. Pohraničné oblasti boli vybavené
bunkrami proti moţnej nemeckej agresii. Bol to jeden z najmodernejších
vojenských obranných komplexov v Európe. Včasná a úspešná mobilizácia v
Československej armády predstavovala pre Hitlera váţny vojenský konflikt,
ktorému sa nacisti potrebovali vyhnúť. Československo bolo nakoniec rozbité
politicky za podpory západných demokracii a obsadené bez jediného výstrelu.
Konferenciu v Mníchove, ktorá sa konala v dňoch 29. a 30. septembra 1938,

otvoril Hitler za účasti Chamberlaina a Halifaxa, Daladiera a Bonneta, Mussoliniho
a Ciana. Československá delegácia na konferenciu prizvaná nebola, pričom
hlavnou témou tohto stretnutia bol práve budúci osud Československej republiky.
Hitler dal jasne najavo, ţe chce sa vyhnúť pouţitiu vojenských prostriedkov a z
tohto dôvodu chce vec riešiť politicky. Výsledkom bola dohoda štyroch mocností,
ktorá „formálne odovzdávala Nemecku časť československého územia, na ktorej
žili nemecké národnostné menšiny“.49 Týmto krokom sa definitívne anuloval
význam a poslanie Versaillskej mierovej konferencie. Taktieţ sa nebral ohľad na
spojeneckú zmluvu, ktorú malo podpísanú Československo s Francúzskom proti
moţnej Nemeckej agresii.
Po definitívnom rozbití Československa prišlo na rad Poľsko. 1. septembra

1939 nacistické Nemecko pod vedením Adolfa Hitlera prekročilo hranice Poľska,
čím sa rozpútal najkrvavejší konflikt ľudstva. Varšava sa stala prvým hlavným
mestom, ktoré kapitulovalo v dôsledku vypuknutia Druhej svetovej vojny.
48
Kalti, Anšlus včera a dnes vo svetle faktov, Dostupné na internete: http://beo.sk/historia/300-anlsus-
vcera-a-dnes-vo-svetle-faktov (27. januára 2010).
49
Deborin, G. A. Druhá svetová vona. s. 25 – 26.
Zhrnutie kapitoly
Politický vývoj na scéne medzinárodného diania v tridsiatych rokoch

dvadsiateho storočia evidentne ukázal na to, ţe Versaillská mierová sústava bola
len mŕtvou literou. Mylné očakávanie výsledku politiky appeasmentu vydláţdilo
cestu k doteraz najväčšiemu vojnovému šialenstvu v dejinách ľudstva. Je moţné
vysloviť názor, ţe demokracia verzus totalitarizmus nemá tendenciu riešiť
kontroverzné otázky za diplomatickým stolom. Odpoveď preto moţno nájsť aj v
hospodárskom procese novodobého trendu globalizácie.
ZÁVER
Druhá svetová vojna bola najkrvavejším konfliktom v dejinách ľudstva.

Nevyčísliteľné straty nielen na ľudských ţivotoch natrvalo zmenili tvár sveta. Na
jej troskách sa zrodili nové svetové koaličné a politické zoskupenia, ktorých
výsledkom je napríklad aj Európska únia.
Príčiny vypuknutia druhej svetovej vojny sú dodnes skúmané historikmi

a politológmi, ktorých cieľom je poukázať na prvky zlyhania medzinárodného
spoločenstva. Pri analýze faktov a skutočností medzivojnového obdobia nemoţno
prehliadnuť nedostatočne ošetrený Versaillský mier a veľkú hospodársku krízu z
konca dvadsiatich rokov 20. storočia.
Versaillská mierová sústava absentovala v otázkach povojnového realizmu.

Jej idealistický základ nedokázal pruţne a efektívne riešiť výzvy svetového diania.
Táto neschopnosť zrodila počiatky novej medzinárodnej agresie, ktorá sa
vystupňovala prostredníctvom nacionalistických a idealistických politických hnutí.
Medzinárodné zmluvy a dohovory nepredstavovali temer ţiadnu záruku z hľadiska
medzinárodného práva. Moţno preto konštatovať, ţe v skutočnosti boli iba mŕtvou
literou. Reprezentovali mylnú záruku zabezpečenia svetového mieru a poriadku.
Dopad svetovej hospodárskej krízy pocítila najmä stredná vrstva

spoločnosti. Upadajúca ţivotná úroveň, nezamestnanosť a neistá budúcnosť sa stali
základom politiky demagógov, ktorí rozvrátili svetový mier a poriadok. Z
uvedených faktických udalostí moţno vysloviť záver, ţe viniť Adolfa Hitlera z
vypuknutia druhej svetovej vojny by bolo príliš zjednodušené. Zlyhaním
medzinárodného spoločenstva, ktorého reprezentantom bola Spoločnosť národov,
sa vytvoril spoločensko–politický priestor, ktorý umoţnil rýchly vzostup extrémne
pravicových politických síl v Európe.
Zahraničná politika vedená v medzivojnovom období sa niesla v duchu

appeasmentu. Ukázalo sa, ţe tento druh diplomacie sa podieľal na stupňujúcom sa
napätí medzi agresorom a okolitým svetom. Medzinárodné vzťahy, zastrešené
medzinárodnou politikou medzivojnového obdobia, sú charakteristické svojou
neprehľadnosťou.
Štúdium príčin vypuknutia druhej svetovej vojny zo súčasného uhla

pohľadu je o to zaujímavejšie, ţe v súčasnosti sa svet zmieta tieţ v hospodárskej
kríze. Medzinárodné organizácie v mnohých nadnárodných otázkach evidentne
zlyhávajú. Do svetového politického podvedomia sa pretláčajú rôzne militantné
skupiny, proti ktorým nedokáţe medzinárodné spoločenstvo efektívne zakročiť.
Preto treba len dúfať, ţe ľudstvo sa skúmaným obdobím poučilo a nedopustí v
dôsledku dopadu hospodárskej krízy vyvolanie vojnového konfliktu globálnych
rozmerov. Pri súčasných zbraniach hromadného ničenia by to mohlo znamenať aj
koniec existencie ľudstva na našej planéte.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
Bolibruchová, Miroslava.Versaillský mierový systém. Dostupné na internete:

http://www.miroslavabolibruchova.wbl.sk/versaillsky-mierovy-system.doc (6. januára
2010)
Čejka, Eduard. Balkán na pokraji vojny. In: Historická revue. Roč. 5, č. 5 (1994), s. 16
– 17.
Čikelová, Dana. Pred 70. rokmi pripojil Hitler Rakúsko k ríši. Dostupné na internete:
http://spravy.pravda.sk/pred-70-rokmi-pripojil-hitler-rakusko-k-risi-fkt/sk-
svet.asp?c=A080312-090442-sk-svet-p23 (27. januára 2010)
Deborin, Grigorij Abramovič. Druhá svetová vojna. Bratislava : Osveta, 1962. 432 s.
Dragúň, Stanislav. Mníchovská dohoda. In: Historická revue. ISSN 1335-6550. Roč. 18,
č. 1 (2007), s. 44 – 47.
Druhá svetová vojna. In: Svetové dejiny v kocke : kľúčové udalosti v dejinách.
Bratislava : Mladé letá, 2001. s. 158 – 159. ISBN 80-06-01094-3
Emmert, František. Druhá svetová vojna : Češi a Slováci. Praha : Computer Press, 2007.
64 s., CD-Rom. ISBN 978-80-251-1780-4
Ferenčuhová, Bohumila. Malá dohoda v pohnutej dobe: spojenectvo troch štátov pred
druhou svetovou vojnou. In: Historická revue. Roč. 3, č. 10 (1992), s. 14 – 15.
Globalizácia zvýšila frekvenciu a rozsah kríz. Dostupné na internete:

http://hnonline.sk/ekonomika/c1-22486980-globalizacia-zvysila-frekvenciu-a-rozsah-
kriz (7. januára 2010)
Greguš, Peter. Vznik NSDAP. Dostupné na internete:

http://www.blisty.cz/2003/1/22art12522.html (14. januára 2010)
Hudák, Tomáš. Poincaré Raymond. Dostupné na internete:
http://encyklopedia.sme.sk/c/373838/poincare-raymond.html (7. januára 2010)
JP. Rast totalitarizmu. In: Guinnesova encyklopédia. Bratislava : Mladé letá, 1992. s.
442 – 443. ISBN 80-06-00517-6
Kalti. Anšlus včera a dnes vo svetle faktov. Dostupné na internete:

http://beo.sk/historia/300-anslus-vcera-a-dnes-vo-svetle-faktov (27. januára 2010)
Kamenický, Miroslav a kol. Lexikon svetových dejín. Slovenské pedagogické

nakladateľstvo, 2001. 359 s. ISBN 80-08-03036-4
Klubert, Tomáš. Tragický september : keď sa začala druhá svetová. In: Historická
revue. Roč. 9, č. 8 (1998), s. 16 – 17.
Liďák, Ján. Medzinárodné vzťahy – medzinárodná politika. Bratislava : Sofa, 2000. 179
s. ISBN 80-85752-70-0
Majer, Marián. Rapallská zmluva. Dostupné na internete:

http://encyklopedia.sme.sk/c/89384/rapallska-zmluva.html (7. januára 2010)
Nacizmus. In: Pyramída. Roč. 10, č. 109 (1980), s. 3470
Nemecko a prezbrojenie. Dostupné na internete:

http://translate.google.sk/translate?hl=sk&langpair=en|sk&u=http://www.historylearnin
gsite.co.uk/germany-and-rearmament.htm (20. novembra 2009)|
Obdobie prechodnej stabilizácie 1924 – 1929. Dostupné na internete:

http://www.sscit.net/auto/nf-mvsr/?f=08 (7. januára 2010)
Paríţska mierová konferencia. Dostupné na internete:

http://www.priestor.estranky.sk/clanky/prva-svetova-vojna/parizska-mierova-
konferencia (6. januára 2010)
Petranský, Ivan A. – Ryník, Jozef. Storočie nových začiatkov. In: Historická revue.
Roč. 11, č. 11, č. 10 (2000), s. 26 – 27.
Petruf, Pavol. Nacistický nový poriadok. In: Historická revue. Roč. 11, č. 4 (2000), s, 16
– 17.
Povojnové Nemecko – Weimarská republika. Dostupné na internete:

http://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/1321-povojnove-nemecko-weimarska-
republika / (7. januára 2010)
Richter, Karel. Odhalenia v knihe Ľadoborec : kto zavinil druhú svetovú vojnu? In:
Historická revue. Roč. 5, č. 7 (1994), s. 21 – 22.
Sitra Ahra. Taliansky fašizmus : vznik, vývoj a zánik. Dostupné na internete:

http://beo.sk/historia/275-taliansky-fasizmus-definicua-vznik-vyvoj-a-zanik (9. januára
2010)
Stevenson, John. Dejiny Európy. Praha : Ottovo nakladatelství, 2003. 512 s. ISBN 80-
71818-74-7
Šebej, František. O ústavnom delíriu. Dostupné na internete:

http://www.konzervativizmus.sk/article.phhp?2158 (14. januára 2010)
Šimek, Karel. Rozmach moci fašistického Nemecka. In: Historická revue. ISSN 1335-
6550. Roč. 14, č. 2(2003), s. 20 – 23.
Taylor, Alan John Parcivale. Príčiny druhej svetovej vojny. Bratislava : Perfekt, 2005.
302 s. ISBN 80-8046-287-9
Washingtonská zmluva (1922). Dostupné na internete:

http://wapedia.mobi/sk/washingtonska-zmluva-(1922) (6. januára 2010)
Ţaloudek, Karel. Encyklopedie politiky. Praha : Libri, 1996. 511 s. ISBN 80-85983-11-
7

Bankovni Institut Vysoka Skola Praha - Miroslav Copko - Medzinarodne Priciny Vypuknutia Druhej Svetovej Vojny

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Bankovni Institut Vysoka Skola Praha - Miroslav Copko - Medzinarodne Priciny Vypuknutia Druhej Svetovej Vojny

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Bankovní institut vysoká škola Praha

Medzinárodné príčiny vypuknutia Druhej svetovej

Miroslav Čopko marec 2010´

Zahraničná vysoká škola Banská Bystrica

Katedra ekonómie a spoločenských vied

Medzinárodné príčiny vypuknutia Druhej svetovej

Od Versaillskej mierovej konferencie do Varšavy

Autor: Miroslav Čopko

Právna administratíva v podnikateľskej sfére

Vedúci práce: JUDr. et. Mgr. Phil. Róbert Jáger

Banská Bystrica marec, 2010

Prehlasujem, ţe som bakalársku prácu na tému „Medzinárodné príčiny vypuknutia

V Liptovskom Mikuláši, 20. 4. 2010 Miroslav Čopko

ČOPKO, Miroslav: Medzinárodné príčiny vypuknutia Druhej svetovej vojny : Od

Bakalárska práca prezentuje dianie na medzinárodnej scéne od Versaillskej

Kľúčové slová: Agresia, Diplomacia, Medzinárodná politika, Medzinárodné

ČOPKO, Miroslav: International Aspects of Second World War : From the

Key words: Aggression, Diplomacy, International Politics, International

ÚVOD ......................................................................................................... ........... 8

1 DÔSLEDKY PRVEJ SVETOVEJ VOJNY ................................................... 11

1.1 Medzinárodné vzťahy po prvej svetovej vojne .............................................11

1.2 Obdobie prechodnej stabilizácie ................................................................... 18

2 POLITICKÉ IDEOLÓGIE V MEDZIVOJNOVEJ EURÓPE ......... ........... 23

2.1 Vznik a vývoj ZSSR ..................................................................................... 23

2.2 Nástup fašizmu v Taliansku ..........................................................................27

2.3 Nemecko na ceste k Tretej ríši ......................................................................31

2.1 Spoločensko – politická situácia.................................................................... 37

2.2 Anulovanie Versaillskej mierovej konferencie ............................................ 44

ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ................................................................. 49

Kapituláciou Nemecka v novembri 1918 sa skončila prvá svetová vojna.

Versaillská mierová konferencia a jej závery mali byť garantom svetového

Medzi dohodovými mocnosťami nedominoval jednotný názor v nemeckej

Úspech Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku mal výrazný

V druhej polovici dvadsiatych rokov bola Weimarská republika na

Chybná predstava autora politiky apeassmentu N. Chambrlaina otvorila

Napadnutím Poľska 1. septembra 1939 Nemeckom sa potvrdil fakt, ţe

1.1 Medzinárodné vzťahy po Prvej svetovej vojne

Časový odstup a prehodnotenie udalostí po 11. novembri 1918, nám

Prvá svetová vojna sa výrazne podpísala pod proces transformácie

Garanciu mieru mala zaručiť mierová konferencia, ktorá sa konala 18.

Moţno povedať, ţe o osude sveta rozhodoval ústredný orgán nazývaný ako

Dohoda v Saint–Germain bola podpísaná dňa 10. septembra 1919 s

Omnoho ťaţšie sa uzatvárala mierová zmluva s Maďarskom. V povojnovom

Posledné dve mierové zmluvy sa týkali Bulharska a Osmanskej ríše.

Veľmi výstiţný je výrok amerického prezidenta Woodrova Wilsona.

Počiatok imperialistickej politiky Japonska viedol vtedajšie mocnosti k

Ţivot medzinárodného spoločenstva bol v medzivojnovom období

Vo všeobecnosti sa uvádza, ţe štúdium histórie nás má poučiť o tom, aby

1.2 Obdobie prechodnej stabilizácie

Po prvej svetovej vojne sa Nemecko a Rusko ocitli v diplomatickej izolácii .

Z iniciatívy Veľkej Británie bola v roku 1922 zvolaná medzinárodná

V roku 1923 došlo k váţnemu vyostreniu vzťahov medzi Francúzskom a

Nemecký kancelár Gustav Streseman ponúkol francúzskej vláde návrh

Obdobie v rokoch 1924 aţ 1929 môţeme charakterizovať ako dobu

Váţny dopad na celosvetové spoločenstvo mala Veľká hospodárska kríza z

Následnou reakciou na tieto hospodárske udalosti bola zmena politickej

Najväčší dopad mala hospodárska kríza na USA v roku 1932. Objem

Je skutočne zaujímavé, ţe v období tak zásadných hospodárskych zmien,

Verssaileská mierová konferencia a diplomacia ako nástroj riešenia

Váţny dopad pri kreovaní nového politického vedomia starého kontinentu

2.1 Vznik a vývoj ZSSR

Veľká októbrová socialistická revolúcia a meno Vladimír Iľjič Lenin

Prvá svetová vojna, náboţenské a národnostné rozpory, zaostalý priemysel,